Rudin

Táto elektronická kniha bola zakúpená v internetovom
kníhkupectve Martinus.sk
Meno a priezvisko kupujúceho: Aleksandr Senshin

E-mail: alex.senshin@gmail.com
Upozorňujeme, že elektronická kniha je dielom chráneným podľa

autorského zákona a je určená len pre osobnú potrebu kupujúceho.
Kniha ako celok ani žiadna jej časť nesmie byť voľne šírená na
internete, ani inak ďalej zverejňovaná. V prípade ďalšieho šírenia
neoprávnene zasiahnete do autorského práva s dôsledkami podľa
platného autorského zákona a trestného zákonníku.
Veľmi si vážime, že e-knihu ďalej nešírite. Len vďaka Vašim

nákupom dostanú autori, vydavatelia a kníhkupci odmenu za svoju
prácu. Ďakujeme, že tak prispievate k rozvoju literatúry a vzniku
ďalších skvelých kníh.
Ak máte akékoľvek otázky ohľadom použitia e-knihy, neváhajte nás

prosím kontaktovať na adrese eknihy@martinus.sk
Vydavateľstvo
Spolku slovenských spisovateľov
Edícia zv. 3.
1
2
IVAN SERGEJEVIČ TURGENEV
RUDIN
Rudin
Vydavateľstvo
Spolku slovenských spisovateľov
3
Translation © 1957, 1977, 2005 by Ružena Dvořáková-Žiaranová
Epilogue © 2005 by Miloš Ferko
Cover design © 2004 by Dušan Babjak
© Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o.,
Bratislava
e-mail:vsss@stonline.sk
http://www.vsss.sk
Realizované s finančnou podporou

Ministerstva kultúry SR
VYDAVATEĽSTVO
SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV
spol. s r. o.
Z ruského originálu druhého zväzku diela Sobranije sočinenij

v desiati tomach, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Gosudarstvennoje
izdateľstvo chudožestvennoj literatury, Moskva 1961 (Rudin – 1957),
preložila Ružena Dvořáková-Žiaranová
Doslov napísal Miloš Ferko
Zodpovedná redaktorka Mária Hulmanová
Obálka Dušan Babjak
Sadzba a tlač ETERNA Press, s. r. o.
Vydanie tretie, vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov
prvé
Printed in Slovakia
ISBN 80-8061-205-6
4
RUD IN
1¶
Bolo tiché letné ráno. Slnce stálo už dosť vysoko na jasnom

nebi, ale polia sa ešte ligotali od rosy; z dolín, čo sa nedáv-
no prebudili, povievala voňavá sviežosť a v lese, ešte vlhkom
a tichom, veselo pospevovali ranní vtáci. Na kopci, ktoré-
ho miernu stranu odspodu dovrchu pokrývala práve roz-
kvitnutá raž, bolo vidieť malú dedinku. Po úzkom chodní-
ku kráčala k nej mladá žena v bielych mušelínových šatách,
v okrúhlom slamenom klobúku a so slnečníkom v ruke. Pár
krokov za ňou šiel lokaj.
Kráčala nenáhlivo, akoby sa kochala prechádzkou. Vôkol
po vysokej hybkej raži, čo sa čerila a menila farbu hneď do
striebristozelena, hneď do červenkava, bežali s jemným še-
lestom dlhé vlny; vo výšave švitorili škovránky. Mladá žena
šla do svojej dediny, vzdialenej asi verstu od dedinky, kde sa
uberala. Volala sa Alexandra Pavlovna Lipinová. Bola vdo-
va, bezdetná a dosť bohatá, bývala s bratom Sergejom Pavly-
čom Volyncevom, štábnym rotmajstrom vo výslužbe. Nebol
ženatý a spravoval jej majetok.
Alexandra Pavlovna prišla do dedinky, zastala pri krajnej
chalúpke, veľmi nachýlenej a nizučkej, zavolala lokaja a ká-
zala mu, aby sa šiel dnu spýtať, ako sa má gazdiná. Čoskoro
sa vrátil spolu s vetchým bielobradým sedliakom.
5
IVAN S E RG E J E V I Č TU RGE N E V
– Tak čo je ? – spýtala sa Alexandra Pavlovna.

– Ešte žije... – odpovedal starec.
– Môžem ísť dnu?
– Pravdaže môžete.
Alexandra Pavlovna vošla do chalupy. Bolo v nej tesno,
dusno a plno dymu... Ktosi sa na prípecku pomrvil a zaste-
nal. Alexandra Pavlovna sa rozhliadla a v pološere zazrela
žltú a zvráskavenú tvár stareny, previazanú bavlnenou šat-
kou. Bola prikrytá až po prsia hrubou halenou, veľmi ťaž-
ko dýchala, slabučko ševeliac vycivenými rukami. Alexan-
dra Pavlovna pristúpila k starenke a dotkla sa jej čela... až
tak blčalo.
– Ako sa cítiš, Matriona? – spýtala sa naklonená nad prí-
peckom.
– Jo-oj! – zastenala starenka a zahľadela sa na Alexandru
Pavlovnu. – Zle, veľmi zle, duša moja. Už mám hodiny po-
rátané, holubička!
– Boh je milostivý, Matriona, hádam sa ti ešte uľaví. Užila
si liek, čo som ti poslala?
Starenka smutne zaochkala, ale neodvetila. Nedopočula
otázku.
– Užila, – ozval sa starček odo dvier.
Alexandra Pavlovna sa obrátila k nemu.
– Okrem teba nie je pri nej nikto? – spýtala sa.
– Je dievčatko – jej vnučka, ale naveky sa dakde túla. Taká
vrtielka, ani chvíľu doma neobsedí. Žeby vody podala starej
materi – aj to sa jej lení. A ja som už starý, čože ja môžem!
– Nemali by ste ju previezť ku mne do nemocnice?
– Nie! Načo do nemocnice. Umrieť tu či tam. Dosť si už
požila; istotne taká je Božia vôľa. Ani z prípecka už nescho-
dí. Horkýže do nemocnice! Veď by umrela, len čo by ju nad-
vihli.
– Och, – zastenala chorá, – pani moja krásna, len mi sirôt-
ku neopusť; naši páni sú ďaleko, a ty...
6
RUD IN
Starenka zmĺkla. Nevládala ďalej.

– Netráp sa, všetko sa zariadi, – odpovedala Alexan-
dra Pavlovna. – Tu som ti čaju a cukru priniesla. Ak ti prí-
de chuť, napi sa... Veď samovar máte? – doložila, pozrúc na
starčeka.
– Samovar? Samovar nemáme, ale môžem zohnať.
– Tak zožeň, alebo pošlem svoj. A nakáž vnučke, aby sa
netúlala. Povedz jej, že je to hanba.
Starček neodpovedal, len vzal do oboch rúk balíček s cuk-
rom a čajom.
– Tak zbohom, Matriona, – povedala Alexandra Pavlov-
na, – ešte ťa prídem pozrieť, len sa neopúšťaj a lieky ber, ako
treba...
Starenka nadvihla hlavu a načiahla sa k Alexandre Pavlov-
ne.
– Podaj mi rúčku, pani, – zašemotila.
Alexandra Pavlovna jej ruku nepodala, ale sklonila sa
a bozkala ju na čelo.
Na odchode povedala starčekovi:
– Dbaj, aby lieky užívala presne podľa predpisu. A dávajte
jej hodne čaju...
Starček ani teraz neodpovedal, len sa uklonil.
Alexandra Pavlovna si voľne vydýchla, keď sa ocitla na
čerstvom vzduchu. Vystrela slnečník a chcela sa pobrať do-
mov, keď vtom spoza rohu chalúpky vyhrkotala nizučká ľah-
ká brička a v nej sedel asi tridsaťročný muž v starom pláten-
nom sivom plášti a v takej istej čiapke so strieškou. Keď zočil
Alexandru Pavlovnu, ihneď zastavil koňa a obrátil sa k nej.
Široká bledá tvár so svetlosivými malými očami a pobelavý-
mi fúzmi veľmi mu pristala k farbe obleku.
– Dobré ráno! – pozdravil sa s lenivým úsmevom. – Do-
voľte, aby som sa spýtal, čo tu robíte.
– Bola som navštíviť chorú... A vy odkiaľ, Michajlo Mi-
chajlyč?
7
Muž, čo sa volal Michajlo Michajlyč, pozrel jej do očí

a opäť sa usmial.
– Dobre robíte, keď navštevujete chorých, – pokračoval, –
ale nemali by ste starkú radšej previezť do nemocnice?
– Je veľmi slabá, neslobodno ňou hýbať.
– A svoju nemocnicu nemienite zrušiť?
– Zrušiť? Prečo?
– Len tak.
– Aká čudná myšlienka! Čo vám to zišlo na um?
– Stýkate sa ustavične s Lasunskou a zdá sa mi, že ste pod
jej vplyvom. A podľa jej slov nemocnice a školy sú len hlú-
posti, nepotrebné výmysly. Dobročinnosť aj vzdelanie je vraj
čisto osobná vec, vec srdca... tak sa vari vyjadrila. Rád by
som vedel, čiu pesničku to spieva.
Alexandra Pavlovna sa zasmiala.
– Daria Michajlovna je inteligentná žena, veľmi ju mám
rada a vážim si ju; ale aj ona sa môže mýliť a neverím kaž-
dému jej slovu.
– Správne robíte, – odvetil Michajlo Michajlyč, ešte vždy
neschádzajúc z bričky, – lebo ona ani sama neverí svojim
slovám. A ja som veľmi rád, že som vás stretol.
– Naozaj?
– To je otázka! Akoby som nebol vždy rád, keď vás vidím!
A dnes ste taká svieža a milá ako to ráno.
Alexandra Pavlovna sa opäť zasmiala.
– Na čom sa smejete?
– Na čom? Keby ste sa videli, s akým mdlým a chladným
výzorom ste povedali svoj kompliment. Čudujem sa, že sa
vám pri poslednom slove nezívlo.
– S chladným výzorom... Vy vždy len oheň potrebujete;
a oheň nie je na nič. Vzbĺkne, nadymí a zhasne.
– A zohreje, – doložila Alexandra Pavlovna.
– Áno... a popáli.
8
RUD IN
– A čo na tom, že popáli! Veď to nie je nešťastie. Vždy lep-

šie, ako...
– Veď uvidím, či budete takto hovoriť, ak sa aspoň raz po-
riadne popálite, – prerušil ju namrzene Michajlo Michajlyč
a plesol opratami koňa. – Zbohom!
– Michajlo Michajlyč, počkajte! – zakričala Alexandra
Pavlovna. – Kedy prídete k nám?
– Zajtra; pozdravujte brata.
A brička sa rozbehla.
Alexandra Pavlovna pozrela za Michajlom Michajlovi-
čom.
Celkom ako vrece! pomyslela si. A naozaj, zhrbený, zaprá-
šený, s čiapkou posotenou do tyla, spod ktorej mu neporiad-
ne trčali žlté škuty, pripomínal veľké múčne vrece.
Alexandra Pavlovna sa pobrala pomaličky chodníkom na-
späť. Šla so sklopenými očami. Kdesi nablízku začula dupot
koňa; nevdojak zastala a zdvihla hlavu... Oproti sa niesol na
koni jej brat; popri ňom kráčal nízky mladík v rozopnutom
letnom kabáte, v svetlej kravate a svetlom klobúku, s palič-
kou v ruke. Už zďaleka sa usmieval na Alexandru Pavlovnu,
hoci videl, že je zamyslená a nič si nevšíma, a len čo zastala,
pristúpil k nej a radostne, skoro nežne pozdravil:
– Dobré ráno, Alexandra Pavlovna, dobré ráno!
– Á! Konstantin Diomidyč! Dobré ráno! – odpovedala. –
Idete od Darie Michajlovny?
– Uhádli ste, prosím, uhádli, idem od Darie Michajlovny,
– ozval sa mladík s rozžiarenou tvárou. – Poslala ma k vám,
prosím; šiel som radšej pešo... Je také utešené ráno a k vám
sú len štyri versty. Prídem – a vás, prosím, niet doma. Váš
pán brat mi hovoria, že ste šli do Semionovky a oni že sa
chystajú na pole; nuž, prosím, pobral som sa s nimi vám na-
proti. Áno, prosím. Aké je to úžasné!
Mladík hovoril po rusky čisto a správne, ale s cudzím prí-
zvukom, i keď sa nedalo presne určiť, s akým. V črtách tváre
9
mal čosi ázijské. Dlhý hrbatý nos, veľké nepohyblivé oči, tro-
cha vypleštené, hrubé červené pery, klenuté čelo, ako žúžoľ
čierne vlasy – to všetko v ňom prezrádzalo orientálny pô-
vod, ale mladík mal priezvisko Pandalevskij a za svoje ro-
disko označoval Odesu, hoci bol vychovaný kdesi v Bielo-
rusku na trovy dobročinnej bohatej vdovy. Druhá vdova ho
zas dostala do úradu.
Dámy stredných rokov ho všeobecne rady brali pod ochra-
nu: vedel ich nájsť, vedel si ich získať. Aj teraz býval u boha-
tej statkárky Darie Michajlovny Lasunskej ako nevlastný syn
alebo príživník. Bol veľmi milý, úslužný, jemný a bol tajný
milovník rozkoší, mal príjemný hlas, obstojne hral na kla-
víri a keď sa s niekým zhováral, mal obyčaj až sa tak vpíjať
do neho očami. Bol vždy ako zo škatuľky a šaty nosil napo-
div dlho, starostlivo si holil širokú bradu a sčesával vlások
ku vlásku.
Alexandra Pavlovna ho vypočula do konca a oslovila bra-
ta:
– Dnes stále niekoho stretám, práve som sa zhovárala
s Ležnevom.
– Ale! Naozaj? Šiel niekam?
– Áno, predstav si, na bričke, vo voľákom plátennom vreci,
celý zaprášený... Taký čudák!
– Áno, pripúšťam, že je čudák, ale aj tak je to skvelý človek.
– Kto? Pán Ležnev? – spýtal sa Pandalevskij akoby v údive.
– Áno, Michajlo Michajlyč Ležnev, – prisvedčil Volyncev.
– No zbohom, sestra moja, musím sa ponáhľať do poľa; sejú
ti pohánku. Pán Pandalevskij ťa odprevadí domov...
A Volyncev pustil koňa cvalom.
– Veľmi rád! – zvolal Konstantin Diomidyč a ponúkol
Alexandre Pavlovne ruku.
Podala mu svoju a pobrali sa cestou do jej kúrie.
Kráčať s Alexandrou Pavlovnou popod pazuchy pôsobi-

10
RUD IN
lo Konstantinovi Diomidyčovi zrejme veľkú radosť. Drobčil

popri nej, usmieval sa a orientálne oči sa mu až zarosili, čo
sa mu, mimochodom, často stávalo: Konstantin Diomidyč
sa raz-dva roznežnil a vyronil slzu. A komu by nebolo prí-
jemné viesť sa ruka v ruke s peknou, mladou a štíhlou dá-
mou? O Alexandre Pavlovne celá ...ská gubernia svorne ho-
vorila, že je pôvabná a ...ská gubernia sa veru nemýlila. Už
len jej rovný, jemne vyhrnutý noštek mohol priviesť o ro-
zum každého smrteľníka a tým skôr jej zamatové hnedé oči,
zlatistoplavé vlasy, jamky na okrúhlych lícach a ešte iné pô-
vaby. Ale najkrajší na nej bol výraz milej tváre: dôverčivý,
dobrácky a krotký, aj dojímal, aj priťahoval. Alexandra Pav-
lovna hľadela, aj smiala sa ako dieťa; urodzené panie ju po-
kladali za veľmi naivnú... Mohol si človek ešte niečo želať?
– Vravíte, že vás ku mne poslala Daria Michajlovna? – spý-
tala sa Pandalevského.
– Áno, prosím, poslali, – odpovedal, pričom hlásku s vy-
slovoval ako anglické th, – rozhodne si želajú a veľmi dôraz-
ne vás prosia, aby ste sa ráčili unúvať k nim dnes na obed...
– Keď Pandalevskij hovoril v tretej osobe, a najmä o dáme,
prísne zachovával onikanie. – Čakajú na návštevu nového
hosťa, s ktorým vás rozhodne chcú zoznámiť.
– Kto je to?
– Akýsi barón Muffel, kamerjunker z Petrohradu. Daria
Michajlovna sa s ním nedávno zoznámili u kniežaťa Garina
a veľmi pochvalne sa o ňom vyjadrujú ako o milom a vzde-
lanom mladíkovi. Pán barón sa venujú aj literatúre, alebo,
lepšie povedané... ach, aký utešený motýľ! Ráčte si všimnúť...
lepšie povedané, politickej ekonómii. Napísali článok o akej-
si veľmi zaujímavej otázke a radi by ho dali posúdiť Darii
Michajlovne.
– Politicko-ekonomický článok?
– Z hľadiska jazyka, prosím, Alexandra Pavlovna, z hľa-
diska jazyka, prosím. Akiste viete, že i v tom sú Daria Mi-
11
chajlovna dobrá odborníčka, prosím. Žukovskij sa s nimi

radieval, i môj dobrodinec, ctihodný starec Roksolan Me-
diarovič Ksandryka, ktorý žije v Odese... Akiste poznáte to
meno?
– Nie veru, nepočula som.
– Nepočuli ste o takej osobnosti? To je čudné! Chcel som
povedať, že aj Roksolan Mediarovič mal vždy vysokú mien-
ku o Darii Michajlovne a o jej znalostiach ruského jazyka.
– A nie je ten barón suchár? – spýtala sa Alexandra Pav-
lovna.
– Vôbec nie, prosím; Daria Michajlovna hovoria, že nao-
pak, sveták sa v ňom zračí na prvý pohľad. O Beethovenovi
hovoril tak zápalisto, že aj starý knieža prišiel do vytrženia...
Priznám sa, rád by som ho počul, veď je to z môjho odboru.
Dovoľte, aby som vám ponúkol tento nádherný poľný kvie-
tok.
Alexandra Pavlovna si vzala kvietok a po niekoľkých kro-
koch ho odhodila na cestu... K domu mala ani nie dvesto
krokov. Nedávno vystavaný a vybielený prívetivo hľadel ši-
rokými svetlými oblokmi z hustej zelene starých líp a javo-
rov.
– Tak čo rozkážete oznámiť Darii Michajlovne, prosím? –
ozval sa Pandalevskij, trochu urazený osudom kvietka, ktorý
jej podal, – bude sa vám páčiť na obed? Aj vášho pána bra-
ta pozývajú.
– Áno, určite prídeme. A ako sa má Nataša?
– Natália Alexejevna sú, chvalabohu, zdravá, prosím... Ale
už sme prešli odbočku k majetku Darie Michajlovny. Dovoľ-
te, aby som sa porúčal.
Alexandra Pavlovna zastala.
– A nezájdete k nám? – spýtala sa nerozhodne.
– Zo srdca by som rád, prosím, ale bojím sa, aby som ne-
prišiel neskoro. Daria Michajlovna by rada počuli novú
Thalbergovu etudu, tak sa musím na to pripraviť, musím
12
RUD IN
trochu cvičiť. A pritom, priznám sa, pochybujem, že by vám

rozhovor so mnou poskytol nejakú radosť.
– Ale choďte... prečo nie...
Pandalevskij si vzdychol a významne sklopil oči.
– Do videnia, Alexandra Pavlovna! – ozval sa po chvíľke,
uklonil sa a ustúpil o krok dozadu.
Alexandra Pavlovna sa obrátila a šla domov.
Aj Konstantin Diomidyč sa pobral svojou cestou. Z tváre
mu ihneď zmizla všetka milota a zjavil sa na nej samoľúby,
skoro bezočivý výraz. Ba i chôdzu mal inakšiu: teraz aj krá-
čal viac zoširoka, aj dostupoval ťažšie. Prešiel asi dve versty,
nenútene sa rozháňajúc paličkou, a zrazu sa opäť uškrnul.
Pri ceste zazrel mladú, dosť rúču sedliacku dievčinu, ktorá
vyháňala z ovsa teľatá. Opatrne ako kocúr sa priblížil k nej
a dal sa s ňou do reči. Dievčina spočiatku mlčala, červena-
la sa i usmievala, potom si zakryla ústa rukávom, odvrátila
sa a riekla:
– Choď preč, pánko, naozaj...
Konstantin Diomidyč jej pohrozil prstom a kázal jej, aby
mu priniesla nevädze.
– Načo sú ti nevädze, vari chceš venčeky pliesť? – odporo-
vala dievčina. – Nože choď preč, naozaj...
– Počúvni ma, moja milá krásna, – znova začal Konstan-
tin Diomidyč.
– Nože choď už, – prerušila ho, – aha, mladí páni idú.
Konstantin Diomidyč sa obzrel. Po ceste skutočne beža-
li Vaňa a Peťa, synovia Darie Michajlovny, a za nimi kráčal
ich učiteľ Basistov, asi dvadsaťdvaročný mladík, ktorý prá-
ve skončil vysokú školu. Basistov bol urastený šuhaj prostej
tváre, s veľkým nosom, hrubými perami a prasačími očka-
mi, nepekný a nemotorný, ale dobrý, čestný a úprimný. Ob-
liekal sa nedbanlivo, nestrihal si vlasy – nie zo šviháctva, ale
z lenivosti; rád si zajedol, pospal, ale mal rád aj dobrú knihu,
búrlivú debatu a z celej duše nenávidel Pandalevského.
13
Aleksandr Senshin (alex.senshin@gmail.com) [1458755]

Deti Darie Michajlovny zbožňovali Basistova a ani trochu

sa ho nebáli; so všetkými ostatnými v dome bol nakríž, čo
domácej panej nebolo veľmi po vôli, hoci vždy tvrdila, že
predsudky pre ňu nejestvujú.
– Dobré ráno, moji milučkí! – prihovoril sa im Konstantin
Diomidyč. – Ako zavčasu ste sa dnes vybrali na prechádzku!
A ja, – doložil na adresu Basistova, – ja som už dávno vonku,
kochať sa prírodou je moja vášeň.
– Videli sme, ako sa kocháte prírodou, – zahundral Ba-
sistov.
– Vy ste materialista, i teraz bohvie, na čo myslíte. Poznám
vás ja!
Keď sa Pandalevskij zhováral s Basistovom alebo jemu po-
dobnými ľuďmi, mierne sa rozčúlil a hlásku s vyslovoval vý-
razne, ba až trochu piskľavo.
– Vari ste sa toho dievčaťa na cestu spytovali? – povedal
Basistov a šibol očami napravo i naľavo.
Cítil, že mu Pandalevskij hľadí rovno do tváre, a to mu
bolo veľmi nepríjemné.
– Opakujem, ste materialista a nič viac. Vo všetkom vidíte
len a len prozaickú stránku...
– Deti, – zavelil zrazu Basistov, – tamto na lúke je rakyta,
nože, kto prvý k nej dobehne... Raz! Dva! Tri!
A deti sa ozlomkrky rozbehli k rakyte. Basistov bežal za
nimi.
Sedliačisko! pomyslel si Pandalevskij. Pokazí tých chlap-
cov... sedliačisko, len čo je pravda!
A samoľúbym pohľadom prebehol svoju vlastnú vzhľadnú
a pôvabnú postavu, zo dva razy klepol roztiahnutými prsta-
mi po rukáve kabáta, potriasol golierom a pobral sa ďa-
lej. Keď sa vrátil do svojej izby, obliekol si obnosený župan
a s utrápenou tvárou si sadol ku klavíru.
14

RUD IN
2¶
Dom Darie Michajlovny Lasunskej pokladali takmer za je-

den z prvých v celej ...skej gubernii. Obrovský, murovaný,
vystavaný podľa náčrtov Rastrelliho v štýle minulého storo-
čia majestátne sa vypínal hore na kopci, na ktorého úpätí
tiekla jedna z hlavných riek stredného Ruska. Daria Michaj-
lovna bola urodzená a bohatá pani, vdova po tajnom rad-
covi. Pandalevskij síce o nej rozprával, že pozná celú Eu-
rópu a Európa pozná ju – no Európa ju poznala slabo, ba
ani v Petrohrade nehrala bohvieakú dôležitú úlohu; zato
v Moskve ju poznali všetci a chodievali k nej. Patrila k vyš-
ším kruhom a mala povesť trocha čudnej, nie dákej dobrej,
ale neobyčajne inteligentnej dámy. Za mladi bola veľmi pek-
ná. Básnici jej skladali verše, mladíci sa do nej zaľubovali, se-
riózni páni jej dvorili. Ale odvtedy minulo asi dvadsaťpäť či
tridsať rokov a po bývalom pôvabe neostalo ani stopy. „Vari
táto chudučká, žltá, ale ešte nie stará dáma s končitým no-
som bola kedysi krásavicou?“ spytoval sa v duchu nevdojak
každý, kto ju videl prvý raz. „Či je to ona, tá istá, o ktorej
spievali lýry?“ A každý sa v duchu čudoval, ako sa na svete
všetko mení. Pravda, Pandalevskému sa zdalo, že oči Darie
Michajlovny si napodiv zachovali svoju nádheru; ale veď ten
istý Pandalevskij tvrdil, že ju pozná celá Európa.
15
Daria Michajlovna chodievala s deťmi každé leto do svo-

jej dediny (mala tri deti: dcéru Natáliu, sedemnásťročnú,
a dvoch synov, desať a deväťročného) a žila neviazaným ži-
votom, to znamená prijímala pánov, najmä slobodných; vi-
diecke panie nemohla ani cítiť. Zato sa jej od nich aj ušlo! Da-
ria Michajlovna bola podľa nich i hrdá, i nemravná, i straš-
ná tyranka; a hlavne – dovoľovala si takú voľnosť v rozhovo-
re, až strach! Daria Michajlovna sa na dedine naozaj nerada
obmedzovala a v jej voľnom, nenútenom správaní bolo ba-
dať jemný odtienok pohŕdania dosť obmedzenými a plytký-
mi bytosťami, čo žili okolo nej, príznačný pre veľkomestské
levice... I k svojim známym z mesta sa správala dosť nevia-
zane, ba až posmešne, ale nebol v tom odtienok pohŕdania.
Ozaj, čitateľ, všimli ste si, že človek, neobyčajne roztržitý
v kruhu podriadených, nikdy nebýva roztržitý v spoločnosti
vyššie postavených osôb? Prečo je to tak? Napokon, podob-
né otázky k ničomu nevedú.
Keď sa Konstantin Diomidyč konečne nacvičil naspamäť

Thalbergovu etudu, zišiel zo svojej čistučkej a veselej izby do
hosťovskej, kde našiel už zhromaždenú celú domácu spo-
ločnosť. Salón sa už začal. Na širokej pohovke sa uvelebila
domáca pani, s nohami vtiahnutými pod seba, a prevraca-
la v rukách novú francúzsku brožúru; pri obloku za vyšíva-
cím rámom sedela z jednej strany dcéra Darie Michajlovny
a z druhej Mlle Boncourtová, vychovávateľka, stará a chu-
dá, asi šesťdesiatročná slečna, s čiernou parochňou pod pes-
trým čepcom a s papierovou vatou v ušiach; v kúte pri dve-
rách sa usadil Basistov a čítal noviny; vedľa neho Peťa a Vaňa
hrali dámu a o piecku sa opieral pán strednej postavy, s ru-
kami založenými za chrbtom, strapatý a šedivý, s počernou
tvárou a pohyblivými čiernymi očami – istý Afrikan Semio-
nyč Pigasov.
Čudný človek bol ten pán Pigasov. Nazlostený na všetko
16

RUD IN
a na všetkých – najmä na ženy – nadával od svitu do mrku,

zavše veľmi vtipne, inokedy dosť hlúpo, ale vždy s pôžit-
kom. Jeho podráždenosť zachádzala až do detinskosti; jeho
smiech, tón hlasu, celá jeho bytosť akoby boli presiaknuté žl-
čou. Daria Michajlovna ochotne prijímala Pigasova – rozve-
seľoval ju svojimi výstrednosťami. Boli naozaj dosť zábavné.
Všetko zveličovať bolo jeho vášňou. Nech rozprávali pred
ním o akomkoľvek nešťastí – napríklad, že od blesku sa za-
pálila dedina, že voda podomlela mlyn, že si sedliak seke-
rou odťal ruku – zakaždým sa s návalom zúrivosti spytoval:
– A ako sa volá dotyčná osoba? – To znamená, ako sa volá
žena, ktorá spôsobila nešťastie, lebo podľa jeho presvedče-
nia každému nešťastiu je na vine žena, len dobre vidieť do
veci. Raz sa hodil na kolená pred skoro neznámou paňou,
ktorá ho nasilu ponúkala jedlom, a začal ju plačlivo, ale so
zúrivosťou, ktorá sa mu zračila aj na tvári, prosiť, aby sa zľu-
tovala nad ním, že sa ničím voči nej neprevinil, ani sa nikdy
v budúcnosti nemieni previniť. Raz kôň povláčil dolu vŕš-
kom jednu z práčok Darie Michajlovny, zhodil ju do prie-
kopy a div ju nezadlávil. Pigasov od tých čias tohto koňa ani
inak nevolal ako „dobrý, predobrý koník“ a vŕšok i priekopu
pokladal za neobyčajne malebné miesta. Pigasov nemal v ži-
vote šťastie, a tak schválne robil zo seba blázna. Bol synom
chudobných rodičov. Jeho otec zastával rozličné nízke funk-
cie, ledva vedel čítať a písať a nestaral sa o výchovu syna; živil
ho, obliekal – a to bolo všetko. Matka ho maznala, ale zavča-
su umrela. Pigasov sa vychoval sám, sám sa dostal do okres-
nej školy, potom do gymnázia, sám sa naučil po francúzsky,
po nemecky, ba i po latinsky a po skončení gymnázia s vý-
borným prospechom odišiel do Derptu, kde ustavične zá-
pasil s biedou, ale vydržal trojročné štúdium do konca. Pi-
gasovove schopnosti neprevyšovali priemer; vyznačoval sa
trpezlivosťou a húževnatosťou, ale mocne bola v ňom vyvi-
nutá najmä ctižiadostivosť, túžba dostať sa do dobrej spoloč-
17

nosti, nezaostať za inými, naprotiveň osudu. Aj učil sa usi-

lovne, aj na derptskú univerzitu vstúpil len zo ctižiadostivos-
ti. Chudoba ho škrela a vypestovala v ňom vnímavosť a pre-
fíkanosť. Vyjadroval sa svojsky; už za mladi si osvojil zvlášt-
ny spôsob vyjadrovať sa zlostne a podráždene. Jeho myšlien-
ky nepresahovali všeobecnú úroveň; ale hovoril tak, že sa
mohol zdať nielen múdrym, ale až veľmi múdrym človekom.
Keď sa stal kandidátom, rozhodol sa venovať vedeckej drá-
he: uvedomoval si, že na ktoromkoľvek inom poli by sa na-
skrze nemohol vyrovnať svojim druhom (usiloval sa vyberať
ich z vyšších kruhov a vedel si ich získať, ba aj lichotiť im,
hoci inak ustavične nadával). Ale na to mu, jednoducho po-
vedané, nestačili sily. Pigasov nebol samouk z lásky k vede
a vedel v podstate veľmi málo. Na obhajobe dizertácie straš-
ne zhorel, zatiaľ čo jeho kolega, s ktorým býval v jednej izbe
a z ktorého sa ustavične vysmieval, človek veľmi obmedze-
ný, ktorý však sústavne a seriózne študoval, priam exceloval.
Tento neúspech Pigasova rozzúril; hodil do ohňa všetky svo-
je knihy a zošity a šiel pracovať do úradu. Spočiatku mu to
nešlo zle: bol z neho obstojný úradník, nie veľmi iniciatívny,
zato veľmi sebavedomý a šikovný; ale chcel čím skôr urobiť
kariéru – zaplietol sa do čohosi, potkol sa a musel odísť do
výslužby. Asi tri roky strávil vo svojej dedinke, nadobudnutej
vlastným pričinením, a zrazu sa oženil s bohatou, polovzde-
lanou statkárkou, ktorú lapil na udicu svojich ľahtikárskych
a uštipačných spôsobov. Ale povahu mal až priveľmi zlost-
nú a nevľúdnu; rodinný život mu bol na ťarchu... Žena mu
po niekoľkých rokoch spoločného života potajomky utiek-
la do Moskvy a predala akémusi prefíkanému dobrodruhovi
svoj majetok, na ktorom si Pigasov práve bol postavil kaštieľ.
Otrasený do hĺbky duše týmto posledným úderom začal sa
pravotiť so ženou, ale nič nevyhral... Dožíval svoj život osi-
hotene, navštevoval susedov, ktorých hanil za chrbtom i do
očí a ktorí ho prijímali s akýmsi núteným smiechom, hoci
18
RUD IN
skutočný strach im nenaháňal – a knihu jakživ nevzal do

rúk. Majetku mal asi sto duší; jeho sedliaci sa nemali zle.
– Á! Constantin! – ozvala sa Daria Michajlovna, len čo
Pandalevskij vošiel do salónu. – Alexandrine príde?
– Alexandra Pavlovna vám ďakujú a pokladajú si to za
osobitnú česť, – odvetil Konstantin Diomidyč, pričom sa
ľúbezne ukláňal na všetky strany a tučnou, bielou rukou,
s nechtami ostrihanými do trojuholníka, uhládzal si starost-
livo ulízané vlasy.
– Aj Volyncev príde?
– Aj oni, prosím.
– Tak čo, Afrikan Semionyč, – oslovila Daria Michajlov-
na Pigasova, – podľa vašej mienky sú všetky slečny nepriro-
dzené?
Pigasovovi sa skrivili pery a nervózne pomykal lakťom.
– Ja vravím, – začal nenáhlivo – v najsilnejšom záchvate
zúrivosti hovoril pomaly a výrazne, – ja vravím, že slečny
všeobecne – o prítomných, prirodzene, nehovorím...
– Ale to vám nebráni na ne myslieť, – prerušila ho.
– O nich nehovorím, – zopakoval Pigasov. – Všetky slečny
všeobecne sú v najvyššej miere neprirodzené – najmä v pre-
javovaní svojich citov. Ak sa napríklad slečna zľakne, nie-
čomu sa poteší alebo ju niečo zarmúti, určite najprv neja-
ko pôvabne vykrúti svoje telo (a Pigasov sa strašne mrzko
prehol v drieku a roztiahol ruky) a až potom skríkne: Ach!,
alebo sa rozosmeje, alebo sa rozplače. Predsa však (tu sa Pi-
gasov samoľúbo usmial) sa mi raz podarilo dosiahnuť u jed-
nej mimoriadne neprirodzenej slečny, že úprimne prejavila
svoje city.
– A ako to?
Pigasovovi zaiskrili oči.
– Ďugol som ju zozadu osikovým drúkom do boku. Až tak
zvýskla a ja jej: Bravo! Bravo! To bol hlas prírody, to bol pri-
rodzený výkrik. Aj v budúcnosti sa vždycky tak prejavujte!
19
Všetci sa rozosmiali.
– Aké nezmysly to vravíte, Afrikan Semionyč! – zvolala
Daria Michajlovna. – Myslíte, že vám verím, že by ste boli
schopný udrieť dievča drúkom do boku?
– Namojveru drúkom, hrozitánskym drúkom, asi takým,
ako sa používa pri obrane pevnosti.
– Mais c’est une horreur ce que vous dites la, monsieur,* –
vykríkla Mlle Boncourtová a hrozne zagánila na rozosmia-
te deti.
– Ale neverte mu, – ozvala sa Daria Michajlovna, – vari
ho nepoznáte?
No rozhorčená Francúzočka sa dlho nemohla upokojiť
a jednostaj si čosi mrmlala popod nos.
– Nemusíte mi veriť, – chladnokrvne pokračoval Pigasov,
– no ja tvrdím, že som povedal číročistú pravdu. Kto to má
vedieť, ak nie ja? Potom mi akiste neuveríte ani to, že naša
susedka Čepuzovová, Jelena Antonovna, mi sama, predstav-
te si, sama mi rozprávala, ako si utrápila vlastného synovca.
– Čo ešte nevymyslíte!
– No dovoľte, prosím! Vypočujte ma a posúďte samy. Uve-
domte si, ja ju nechcem ohovárať, ja ju mám svojím spô-
sobom rád, nakoľko totiž možno mať rád ženu; v celom jej
dome niet okrem kalendára jedinkej knihy a čítať nečíta
inak ako nahlas – od toho cvičenia sa spotí a potom sa žalu-
je, že si šla oči vyočiť... Slovom, je to dobrá žena, i chyžné má
vždy tučné. Načo by som ju ohováral?
– No, – poznamenala Daria Michajlovna, – Afrikan Se-
mionyč sa dostal na svojho koníčka – teraz z neho do veče-
ra nezíde.
– Môj koníček... A ženy majú až tri a jakživ z nich nezlie-
zajú – iba ak v spálni.
– Aké sú tie tri koníčky?
* Veď je to strašné, čo hovoríte, pane (franc.).
20
RUD IN
– Káranie, narážka a výčitka.

– Viete čo, Afrikan Semionyč, – začala Daria Michajlov-
na, – bez príčiny nie ste taký nazlostený na ženy. Voľaktorá
vám akiste...
– Ublížila, chcete povedať? – skočil jej do reči Pigasov.
Daria Michajlovna sa trochu zarazila. Spomenula si na Pi-
gasovovo nešťastné manželstvo... a len hlavou kývla.
– Jedna žena mi naozaj ublížila, – riekol Pigasov, – čo aj
bola dobrá, veľmi dobrá...
– A kto je to?
– Moja matka, – vyslovil Pigasov tichšie.
– Vaša matka? Čím vám mohla ublížiť?
– Nuž tým, že ma porodila...
Daria Michajlovna stiahla obočie.
– Zdá sa mi, – ozvala sa, – že náš rozhovor dostáva nevese-
lý tón... Constantin, zahrajte nám novú Thalbergovu etudu...
Zvuky hudby hádam skrotia Afrikana Semionyča. Veď Or-
feus skrotil hudbou divé zvery.
Konstantin Diomidyč si sadol ku klavíru a zahral etudu
veľmi uspokojivo. Spočiatku Natália Alexejevna načúvala
pozorne, potom sa znova pustila do vyšívania.
– Merci, c’est charmat, *– poďakovala sa mu Daria Michaj-
lovna. – Mám rada Thalberga. Il est si distingué. Je taký jem-
ný. O čom rozmýšľate, Afrikan Semionyč?
– Rozmýšľam, – začal pomaly Pigasov, – že sú tri druhy
egoistov: egoisti, ktorí sami žijú a dajú žiť aj iným; egoisti,
ktorí sami žijú, ale nadajú žiť iným; a napokon egoisti, ktorí
ani sami nežijú a ani iným nedajú žiť... Ženy väčšinou patria
k tretiemu druhu.
– Aké je to roztomilé! Len jednému sa čudujem, Afrikan
Semionyč, že máte také sebavedomé úsudky, akoby ste sa
nikdy nemohli zmýliť.
* Ďakujem, je to skvelé (franc.).
21
– To nikto netvrdí! I ja sa mýlim; aj muž sa môže zmýliť.

Ale viete, aký je rozdiel medzi omylom nás, mužov, a omy-
lom žien? Neviete: muž napríklad môže povedať, že dvakrát
dva nie sú štyri, ale päť alebo tri a pol, ale žena povie, že dva-
krát dva je stearínová sviečka.
– Mám dojem, že som to už od vás počula... No dovoľte
mu spýtať sa, ako súvisí váš názor o troch druhoch egoistov
s hudbou, ktorú ste teraz počuli?
– Nijako, veď ja som hudbu ani nepočúval.
– No, ako vidím, ty sa, môj milý, nepolepšíš, darmo je, –
namietla Daria Michajlovna, trochu obmieňajúc Gribojedo-
vov verš. – Čo potom máte rád, keď sa vám ani hudba nepá-
či? Literatúru azda?
– Literatúru mám rád, ale nie modernú.
– Prečo?
– Nuž poviem vám. Nedávno som sa prevážal cez Oku
na kompe s akýmsi urodzeným pánom. Kompa pristala pri
strmom brehu: bolo treba vytiahnuť koče rukami. Pán mal
ukrutne ťažký koč. Kým prievozníci s námahou vyťahova-
li koč na breh, pán stál na kompe a tak stenal, až ho človeku
bolo ľúto... Pomyslel som si: nový systém deľby práce! Tak
je to aj s modernou literatúrou: ona stene, a iní ťahajú, na-
máhajú sa.
Daria Michajlovna sa usmiala.
– A to sa nazýva stvárňovaním súčasného života, – pokra-
čoval neúnavný Pigasov, – hlbokým záujmom o spoločenské
problémy a ešte akosi... Och, tie bombastické slová!
– Ale veď ženy, proti ktorým tak brojíte, aspoň nepoužíva-
jú bombastické slová.
Pigasov mykol plecom.
– Nepoužívajú, lebo to nevedia.
Daria Michajlovna sa trochu začervenala.
– Už si priveľa dovoľujete, Afrikan Semionyč! – pozname-
nala s núteným úsmevom.
22
RUD IN
V izbe všetko stíchlo.

– Kde je Zolotonoša? – spýtal sa Basistova jeden z chlap-
cov.
– V Poltavskej gubernii, môj drahý, – odpovedal Pigasov,
– až hen v Chochlandii. (Potešil sa, že môže zmeniť tému
rozhovoru.) Práve sme besedovali o literatúre, – pokračoval,
– keby som mal zbytočné peniaze, hneď by som sa stal ukra-
jinským básnikom.
– Ešte to? Pekný básnik! – odporovala Daria Michajlovna.
– Vari viete po ukrajinsky?
– Ani trochu; a načo by mi to bolo?
– Akože načo?
– Nuž tak. Veď stačí vziať hárok papiera a navrch napí-
sať: Duma a takto začať: „Hoj, ty sudba moja, sudba!“ Ale-
bo: „Sedí kozáčisko Nalivajko na kurhane!“ Alebo ešte: „Pod
horou, pod horičkou zelenou, hrá si, hrá si, triliká si, hop!
Hop!“ Alebo niečo podobné. A úspech je zaručený. Len tla-
čiť a vydať! Ukrajinec si to prečíta, podoprie si rukou líce
a určite sa rozplače – taká je to citlivá duša!
– Prepáčte! – skríkol Basistov. – Čo to hovoríte? To nie
je vôbec pravda. Ja som žil na Ukrajine, mám rád jej jazyk
a poznám ju... „Hrá si, hrá si, triliká si“ – to je číry nezmysel.
– Možno, ale Chochol sa predsa len rozplače. Vy vraví-
te: jazyk... Ale či existuje ukrajinský jazyk? Poprosil som raz
istého Chochola, aby mi preložil vetu, čo mu prvá zišla na
um: „Gramatika je umenie správne čítať a písať.“ Viete, ako
to preložil? „Hramatyka je umenje spravne čytaty y pysaty...“
Tak čo, vari je to podľa vás jazyk? Samostatný jazyk? Ak by
som mal s týmto súhlasiť, radšej sa do vody hodím.
Basistov chcel odporovať.
– Nechajte ho, – zamiešala sa Daria Michajlovna, – veď ho
poznáte, od neho človek okrem paradoxov nič iné nepočuje.
Pigasov sa uštipačne usmial. Vstúpil lokaj a ohlásil prí-
23
chod Alexandry Pavlovny a jej brata. Daria Michajlovna

vstala:
– Vitajte, Alexandrine! – pristúpila k návštevníčke. – Ako
dobre, že ste prišli... Vitajte, Sergej Pavlyč!
Volyncev stisol Darii Michajlovne ruku a pristúpil k Na-
tálii Alexejevne.
– A ten barón, váš známy, príde? – spýtal sa Pigasov.
– Áno, príde.
– Vraj je to veľký filozof: Jednostaj sa Hegelom oháňa.
Daria Michajlovna neodpovedala, usadila Alexandru Pav-
lovnu na pohovku a sadla si k nej.
– Filozofia, – pokračoval Pigasov, – to je vyššie hľadisko!
Tieto vyššie hľadiská mi idú na nervy. Veď čo sa dá uvidieť
zhora? Nebodaj keď budeš chcieť koňa kúpiť, z veže si ho
pôjdeš obzrieť?
– Ten barón vám chcel priniesť nejaký článok? – spýtala sa
Alexandra Pavlovna.
– Áno, článok, – odpovedala Daria Michajlovna s prepia-
tou ľahostajnosťou, – článok o vzťahoch medzi obchodom
a priemyslom v Rusku... No nebojte sa: nebudete ho tu čí-
tať... nepozvala som vás na to. Le baron est aussi aimable que
savant.* A tak krásne hovorí po rusky! C’est un vrais tor-
rent... il vous entraîne.**
– Tak krásne hovorí po rusky, – zahundral Pigasov, – že si
zasluhuje francúzsku pochvalu.
– Len hundrite, Afrikan Semionyč, hundrite... To veľmi
pristane k vášmu strapatému účesu... Ozaj, ale prečo nejde?
Viete čo, messieurs et mesdames,*** – doložila Daria Mi-
chajlovna a poobzerala sa po všetkých, – poďme do par-
* Barón je takisto príjemný, ako aj učený (franc.).

** Je to naozajstná riava... strhne vás (franc.).
*** páni a dámy (franc.)
24
RUD IN
ku... Do obeda máme ešte asi hodinu a počasie je nádher-

né...
Celá spoločnosť vstala a pobrala sa do parku.
Park Darie Michajlovny sa tiahol až po rieku. Bolo v ňom
mnoho besiedok z agátov a orgovánu, mnoho starých lipo-
vých alejí, zlatisto–tmavých a voňavých; na koncoch alejí sa
cez koruny stromov predierali smaragdové lúče.
Volyncev spolu s Natáliou a Mlle Boncourtovou zamieri-
li ta, kde bol park najhustejší. Volyncev kráčal mlčky vedľa
Natálie. Mlle Boncourtová šla trochu obďaleč za nimi.
– Čo ste dnes robili? – spýtal sa napokon Volyncev, pričom
si poťahoval konce pekných svetlogaštanových fúzov.
Črtami tváre veľmi pripomínal sestru; ale ich výraz ne-
bol taký nápadný a živý a oči, krásne a nežné, hľadeli ako-
si smutno.
– Ale nič, – odvetila Natália, – počúvala som, ako sa Piga-
sov háda, vyšívala som na paname a čítala.
– A čo také ste čítali?
– Čítala som... dejiny križiackych výprav, – povedala Na-
tália trochu otáľavo.
– Á! – vyslovil napokon. – to je akiste zaujímavé.
Odtrhol konárik a začal ním vrtieť v povetrí. Prešli ešte zo
dvadsať krokov.
– Čo je zač ten barón, s ktorým sa vaša mamička zoznámi-
la? – spýtal sa znova Volyncev.
– Kamerjunker, nie je odtiaľto; maman ho veľmi chváli.
– Vaša mamička sa vie nadchýnať.
– To svedčí, že má ešte veľmi mladé srdce, – poznamena-
la Natália.
– Áno. Onedlho vám pošlem vášho koňa. Už je skoro cel-
kom vycvičený. Chcem ho ešte naučiť, aby sa z miesta pustil
cvalom, a dosiahnem to.
– Merci... Ale predsa ma to mrzí. Vy sám ho cvičíte... je to
vraj veľmi ťažké.
25
– Aby som vám urobil čo len najmenšiu radosť, Natália

Alexejevna, viete, že som ochotný... že... nielen také malič-
kosti...
Volyncev prišiel do pomykova.
Natália priateľsky pozrela naňho a ešte raz povedala mer-
ci.
– Viete, – pokračoval Sergej Pavlyč po dlhom mlčaní, – že
niet takej veci... Ale načo to vravím! Aj tak všetko viete.
V tej chvíli zaznel v dome zvonec.
– Ach, la cloche du diner!* – zvolala Mlle Boncourtová. –
Rentrons.*
Quel dommage, pomyslela si v duchu stará Francúzočka,
vystupujúc po schodíkoch na terasu hneď za Volyncevom
a Natáliou, „guel dommage que ce charmant garçon ait si
peu ressources dans la conversation...“** – čo sa dá preložiť
takto: si milý, môj milý, ale trochu nešikovný.
Barón na obed neprišiel. Čakali ho asi pol hodiny. Rozho-
vor pri stole viazol. Sergej Pavlyč iba pokukával na Natáliu,
pri ktorej sedel, a horlivo jej nalieval do pohára vodu. Pan-
dalevskij sa márne usiloval upútať svoju susedku Alexandru
Pavlovnu: celý sa rozplýval v ľúbeznosti, a ona div nezívala.
Basistov šúľal guľôčky z chleba a na nič nemyslel; ba aj Pi-
gasov mlčal a keď mu Daria Michajlovna pripomenula, že je
dnes veľmi nevľúdny, mrzuto odvetil:
– A kedyže ja bývam vľúdny? To mi nesvedčí... – A s trp-
kým úsmeškom doložil: – Už to so mnou vydržte. Veď ja
som kvas, obyčajný ruský kvas; ale zato váš kamerjunker...
– Bravo! – zvolala Daria Michajlovna. – Pigasov žiarli, už
vopred žiarli!
Ale Pigasov jej neodpovedal, len na ňu zagánil.
Odbilo sedem hodín a všetci sa opäť zišli v salóne.
* Á, cengá na obed! Vráťme sa (franc.).

** Žiaľ, že tento očarujúci mladík je taký neobratný v rozhovore (franc.).
26
RUD IN
– Už zrejme nepríde, – povedala Daria Michajlovna...

Ale vtom sa ozval hrkot koča, neveľký tarantas vošiel do
dvora a o chvíľu vstúpil do salónu lokaj a podal Darii Mi-
chajlovne na striebornom tanieriku list. Preletela ho očami
a spýtala sa lokaja:
– A kde je pán, ktorý doniesol tento list?
– Sedí v koči, prosím. Ráčite ho prijať?
– Zavolaj ho.
Lokaj vyšiel.
– Predstavte si, aká smola, – pokračovala Daria Michaj-
lovna, – barón dostal príkaz, aby sa hneď vrátil do Petrohra-
du. Poslal mi svoj článok po istom pánovi Rudinovi, svojom
priateľovi. Barón mi ho chcel predstaviť – veľmi ho chválil.
Ach, aká smola! Dúfala som, že sa barón tu zdrží...
– Dmitrij Nikolajevič Rudin, – ohlásil lokaj.
27
3¶
Vstúpil asi tridsaťpäťročný muž vysokej postavy, trochu zhr-

bený, kučeravý, počerný, s tvárou nepravidelnou, ale výraz-
nou a inteligentnou, s matným leskom v bystrých, tmavo-
modrých očiach, s rovným širokým nosom a pekne kroje-
nými ústami. Šaty mal obnosené a tesné, akoby bol z nich
vyrástol.
Svižko pristúpil k Darii Michajlovne, mierne sa uklo-
nil a povedal jej, že už dávno túžil mať česť predstaviť sa jej
a vraj jeho priateľ, barón, veľmi ľutoval, že sa nemohol prísť
osobne rozlúčiť.
Jemný zvuk Rudinovho hlasu nezodpovedal jeho postave
a širokým prsiam.
– Sadnite si... veľmi ma teší, – uvítala ho Daria Michaj-
lovna a keď ho predstavila celej spoločnosti, spýtala sa, či je
tunajší alebo hosť.
– Majetok mám v T... skej gubernii, – odvetil Rudin, pri-
čom držal klobúk na kolenách, – a tu som len nedávno.
Mám tu prácu, nuž ubytoval som sa zatiaľ vo vašom okres-
nom meste.
– U koho?
– U doktora. Je to môj starý kolega z univerzity.
28
RUD IN
– Á, u doktora... Má dobrý chýr. Vraj je to veľký odborník.

A s barónom sa dávno poznáte?
– Tejto zimy som sa s ním zoznámil v Moskve a teraz som
u neho strávil asi týždeň.
– Je to veľmi inteligentný človek.
– Áno, prosím.
Daria Michajlovna privoňala uzlík vreckovky, presiaknu-
tý kolínskou.
– Ste zamestnaný? – spýtala sa.
– Kto? Ja, prosím?
– Áno.
– Nie... Som vo výslužbe.
Zavládlo krátke ticho. No spoločný rozhovor sa hneď ob-
novil.
– Dovoľte, aby som sa spýtal, – oslovil Pigasov Rudina, –
poznáte obsah článku, ktorý poslal pán barón?
– Poznám.
– Ten článok pojednáva o vzťahoch medzi obchodom... či
vlastne priemyslom a obchodom v našej vlasti... Tak ste sa
tuším ráčili vyjadriť, Daria Michajlovna!
– Áno, o tom... – riekla Daria Michajlovna a chytila si ru-
kou čelo.
– Prirodzene, ja sa v tomto odbore nevyznám, – pokračo-
val Pigasov, – ale musím sa priznať, že už názov článku sa mi
zdá veľmi... ako by som to povedal čo najdelikátnejšie... veľ-
mi nejasný a popletený.
– Prečo sa vám to zdá?
Pigasov sa uškrnul a letmo pozrel na Dariu Michajlovnu.
– A vám sa zdá jasný? – znova obrátil svoju líščiu tvárič-
ku k Rudinovi.
– Mne? Mne je jasný.
– Hm... Vy sa v tom zrejme lepšie vyznáte.
– Bolí vás hlava? – spýtala sa Alexandra Pavlovna Darie
Michajlovny.
29
– Nie. To ma len tak... C’est nerveux.*

– Dovoľte, aby som sa spýtal, – opäť sa fufnavo ozval Pi-
gasov, – váš známy, pán barón Muffel... tak sa, myslím, volá?
– Áno tak.
– Pán barón Muffel sa špeciálne zaoberá politickou ekonó-
miou, alebo sa tejto zaujímavej vede venuje len tak vo voľ-
ných chvíľach, čo mu zostanú popri svetských radovánkach
a zamestnaní?
Rudin sa pozorne zadíval na Pigasova.
– Barón je v tomto odbore diletant, – odvetil a jemne sa
začervenal, – ale v jeho článku je mnoho správnych a zaují-
mavých postrehov.
– Nemôžem sa s vami škriepiť, lebo nepoznám článok...
Ale dovolím si otázku: dielo vášho priateľa baróna Muffela
sa väčšmi pridŕža všeobecných úvah, alebo faktov?
– Sú v ňom aj fakty, aj úvahy založené na faktoch.
– Tak teda, tak teda. Poviem vám, podľa mojej mienky...
i ja môžem, keď na to príde, povedať svoj názor, veď som tri
roky strávil v Derpe... všetky tie takzvané všeobecné úvahy,
hypotézy, kadejaké systémy... prepáčte mi, ja som vidiečan,
s pravdou neokolkujem... nie sú hodny ani deravý groš. To
je iba mudrovanie – tým len ľudí balamutia. Podávajte, páni,
fakty, potom pred vami klobúk dolu.
– Máte pravdu! – súhlasil Rudin. – No a zmysel faktov tre-
ba opisovať?
– Všeobecné úvahy! – pokračoval Pigasov. – Tie všeobec-
né úvahy, prehľady, závery mi idú na nervy! To všetko sa za-
kladá na takzvanom presvedčení; každý reční o svojom pre-
svedčení, ba aj úctu k nemu vyžaduje, oháňa sa ním... Ach!
A Pigasov pohrozil päsťou vo vzduchu. Pandalevskij sa
rozosmial.
* To sú nervy (franc.).
30
RUD IN
– Výborne! – ozval sa Rudin. – Teda podľa vás presvedče-

nie nejestvuje?
– Nie, nejestvuje.
– To je vaše presvedčenie?
– Áno.
– Prečo teda hovoríte, že nejestvuje? Tu hneď – pri prvej
príležitosti – máte jedno.
Všetci v izbe sa usmiali a pozreli na seba.
– Prepáčte, prepáčte, predsa len, – začal znova Pigasov...
Ale Daria Michajlovna zatlieskala a zvolala:
– Bravo, bravo! Pigasov je porazený! – a nenápadne vy-
tiahla Rudinovi klobúk z rúk.
– Neradujte sa vopred, milostivá pani, na to je dosť času! –
povedal namrzený Pigasov. – Nestačí povedať s povýšeným
výzorom rázne slovíčko: treba ho dokázať, vyvrátiť... Ale od-
chýlili sme sa od predmetu nášho sporu.
– Dovoľte, – chladnokrvne povedal Rudin, – otázka je veľ-
mi jednoduchá. Vy neveríte, že všeobecné úvahy sú užitoč-
né, vy neveríte v presvedčenie...
– Neverím, neverím, v nič na svete neverím.
– Výborne. Ste skeptik.
– Nezdá sa mi, že by bolo potrebné používať na to také
učené slovo. Napokon...
– Veď mu neskáčte do reči! – zamiešala sa Daria Michaj-
lovna.
Chyť ho, chyť ho, chyť! povedal si pre seba v tej chvíli Pan-
dalevskij a zasmial sa na celé ústa.
– To slovo vyjadruje moju myšlienku, – pokračoval Rudin.
– Rozumiete mu, tak prečo by som ho nepoužil? Vy v nič ne-
veríte... Tak prečo veríte vo fakty?
– Prečo? To je krásne! Fakty sú predsa známa vec, každý
vie, čo sú fakty... Pri ich posudzovaní vychádzame z vlastnej
skúsenosti, z vlastného citu.
– Ale nemôže vás cit klamať? Cit vám hovorí, že slnko
31
obieha okolo Zeme... Či azda nesúhlasíte s Kopernikom?

Ani jemu neveríte?
Úsmev znova prebehol všetkým po tvári a oči sa upreli na
Rudina. Nie je to hlúpy človek, pomyslel si každý.
– Vy stále ráčite žartovať, – bránil sa Pigasov. – Prirodzene,
je to veľmi originálne, ale to sem nepatrí.
– V tom, čo som doposiaľ povedal, – odporoval Rudin,
– je, žiaľbohu, veľmi málo originálneho. Je to všetko dávno
známe a tisíc ráz sa o tom hovorilo. Ale o to nejde...
– A o čo? – spýtal sa Pigasov dosť bezočivo.
V spore si najprv z protivníka uťahoval, potom bol hrubý,
napokon sa nazlostil a zmĺkol.
– Nuž o to, – pokračoval Rudin, – priznám sa, že nemô-
žem necítiť úprimnú ľútosť, keď inteligentní ľudia v mojej
prítomnosti útočia na...
– Systémy? – prerušil ho Pigasov.
– Áno, hoc aj systémy. Prečo vás ľaká toto slovo? Každý
systém sa zakladá na poznaní základných zákonov, princí-
pov života...
– Prepáčte... veď poznať ich, odhaliť... to nie je možné!
– Dovoľte. Prirodzene, nie každému sú prístupné a mýliť
sa je ľudské. No iste mi dáte za pravdu, že napríklad New-
ton objavil aspoň niektoré z týchto základných zákonov. Po-
vedzme, že bol géniom; ale objavy géniov sú práve preto také
veľké, že sa stávajú majetkom všetkých. Snaha objaviť vše-
obecné princípy v jednotlivých javoch je jednou zo základ-
ných vlastností ľudského rozumu a všetka naša vzdelanosť...
– Á, teda tam vy mierite! – prerušil ho Pigasov ťahavým
hlasom. – Ja som človek praktický a do týchto metafyzic-
kých jemností sa nepúšťam a ani nechcem púšťať.
– Výborne! To je vaša vec. Ale uvedomte si, že už len túžba
byť výlučne praktickým človekom je určitý systém, teória...
– Vzdelanosť, vravíte! – chytil sa tohto slova Pigasov. –
32
RUD IN
Tým by ste nás chceli ohúriť! Komu je načo tá vaša vychvále-

ná vzdelanosť! Nedám ja za vašu vzdelanosť ani deravý groš!
– Ako len hlúpo hovoríte, Afrikan Semionyč! – ozvala sa
Daria Michajlovna, v duchu veľmi spokojná s rozvahou
a delikátnou úctivosťou svojho nového známeho. C’est un
homme comme il faut,* pomyslela si a žičlivo i pozorne sa
zahľadela Rudinovi do tváre, treba ho poláskať. Tieto po-
sledné slová vyslovila v duchu po rusky.
– Vzdelanosť nebudem brániť, – pokračoval Rudin po
chvíľke, – nepotrebuje moju ochranu. Vy ju nemáte rád...
každý má svoj vkus. A potom, zaviedlo by nás to priďaleko.
Dovoľte však, aby som vám pripomenul staré príslovie: Za
pravdu sa vždy ľudia hnevajú! Chcel som povedať, že všet-
ko toto útočenie na systémy, všeobecné úvahy a podobne je
najmä preto zarmucujúce, že ľudia spolu so systémami zavr-
hujú aj vedomosti, vedu i vieru v ňu, teda aj vieru v samých
seba, vo svoje sily. A ľudia potrebujú túto vieru: nemôžu žiť
z dojmov a bolo by hriechom, keby sa báli myšlienky a ne-
dôverovali jej. Skepticizmus sa vždy vyznačoval neplodnos-
ťou a bezmocnosťou...
– To sú iba frázy! – zahundral Pigasov.
– Pripúšťam. Ale dovoľte, aby som vám pripomenul, že
slovami: „To sú iba frázy!“ sa často chceme vyhnúť nevy-
hnutnosti povedať niečo podstatnejšie, ako sú len frázy.
– Čo prosím? – spýtal sa Pigasov a prižmúril oči.
– Dozaista ste pochopili, čo som vám chcel povedať, – po-
znamenal Rudin s mimovoľnou, ale zdržiavanou netrpezli-
vosťou. – Opakujem, ak človek nemá pevné zásady, v ktoré
verí, ak nemá pôdu, na ktorej pevne stojí, ako môže chápať
potreby, význam, budúcnosť svojho národa? Ako pozná, čo
sa má robiť, ak...
* To je človek, ako sa svedčí (franc.).
33
– Gratulujem vám! – úsečne povedal Pigasov, poklonil sa

a odišiel nabok, na nikoho ani nepozrúc.
Rudin naňho pozrel, usmial sa a zmĺkol.
– Aha! Dal sa na útek! – ozvala sa Daria Michajlovna. –
Nech vás to nemrzí, Dmitrij... Prepáčte, – doložila s milým
úsmevom, – ako sa voláte po otcovi?
– Nikolajič.
– Teda Nikolajič.
– Nech vás to nemrzí, milý Dmitrij Nikolajič! On sa
nehnevá. Len by rád ukázal, že už nechce debatovať... Cíti, že
nemôže s vami debatovať. Radšej si prisadnite bližšie k nám
a pobesedujeme si.
Rudin si pritiahol kreslo.
– Ako to, že sme sa doposiaľ nezoznámili? – pokračovala
Daria Michajlovna. – To ma prekvapuje... Čítali ste túto kni-
hu? C’est do Tocqueville, vous savez?*
A Daria Michajlovna podala Rudinovi francúzsku brožú-
ru.
Rudin vzal tenučkú knižočku do rúk, obrátil niekoľko strá-
nok, položil ju späť na stôl a poznamenal, že práve toto die-
lo od pána Tocquevilla nečítal, ale často rozmýšľal o problé-
me, ktorého sa tu dotýka. Rozhovor sa rozprúdil. Rudin spo-
čiatku akoby váhal, nenachádzal vhodné slová, ale napokon
sa rozvášnil a rozhovoril. O štvrť hodiny sa už len jeho hlas
ozýval v izbe. Všetci sa zhrčili okolo neho.
Len Pigasov zostával bokom, v kúte pri kozube. Rudin ho-
voril rozumne, vrúcne, vecne; prejavil veľa vedomostí, veľ-
kú sčítanosť. Nikto nečakal, že sa z neho vykľuje taký skvelý
človek... Bol tak priemerne oblečený, tak málo sa o ňom ho-
vorilo. Všetkým sa zdalo nepochopiteľné i čudné, kde sa vzal
zrazu na dedine taký múdry človek. Tým väčšmi ohromil,
ba dá sa povedať očaril všetkých, počnúc Dariou Michajlov-
* Viete, to je od Tocquevilla (franc.).
34
RUD IN
nou... Bola hrdá na svoj objav a už vopred rozmýšľala, ako

dostane Rudina do vyšších kruhov. V jej prvých dojmoch
bolo na jej roky mnoho takmer detského. Alexandra Pavlov-
na, popravde povedané, málo pochopila z toho všetkého, čo
hovoril Rudin, ale veľmi ju to prekvapilo a potešilo; aj brat
sa čudoval; Pandalevskij pozoroval Dariu Michajlovnu a ho-
rel závisťou; Pigasov sa v duchu zastrájal: „Zaplatím päťsto
rubľov, ak toho vtáčika nedostanem!...“ Ale najväčšmi boli
ohromení Basistov a Natália. Basistov až dych zatajil, sedel
celý čas s otvorenými ústami a vypleštenými očami – a po-
čúval, počúval, ako jakživ nikoho nepočúval, a tvár Natálie
pokryl rumenec a oči, nehybne upreté na Rudina, jej zhasli,
aj sa zároveň zaligotali...
– Aké má utešené oči! – pošepol jej Volyncev.
– Áno, pekné.
– Škoda len, že má ruky veľké a červené.
Natália neodpovedala.
Priniesli čaj. K rozhovoru sa pridali viacerí, ale už pod-
ľa náhleho všeobecného ticha, ktoré zavládlo, len čo Rudin
otvoril ústa, dalo sa súdiť, akým mocným dojmom na nich
zapôsobil. Daria Michajlovna zrazu zatúžila podpichnúť Pi-
gasova. Pristúpila k nemu a polohlasne riekla: – Čo mlčí-
te a len sa uštipačne usmievate? Nože sa pokúste pustiť sa
s ním znova za pasy, – a ani nedočkajúc na jeho odpoveď,
kývla na Rudina.
– Vy neviete o ňom ešte jednu vec, – povedala mu, uka-
zujúc na Pigasova. – Je strašným odporcom žien, ustavične
proti nim brojí; prosím vás, priveďte ho na správnu cestu.
Rudin pozrel na Pigasova... mimovoľne zvysoka; bol od
neho o dve hlavy vyšší. Pigasov dobreže nepukol od zlosti
a nasrdená tvár mu ešte väčšmi zbledla.
– Daria Michajlovna sa mýli, – začal neprirodzeným hla-
som, – ja nebrojím len proti ženám: ja celý ľudský rod ne-
mám veľmi v láske.
35
– A prečo ste na ne tak zanevreli? – spýtal sa Rudin.

Pigasov mu pozrel rovno do očí.
– Pravdepodobne preto, že skúmam vlastné srdce, v kto-
rom zo dňa na deň objavujem čoraz viac špiny. A podľa seba
posudzujem aj iných. Možno je to nespravodlivé, že som
omnoho horší ako ostatní; ale darmo, zvyk je zvyk!
– Chápem vás a ľutujem vás, – prisvedčil Rudin. – Ktorá
šľachetná duša neokúsila smäd sebaponíženia? Ale netreba
ostávať v tomto beznádejnom položení.
– Ponížene ďakujem, že ste vydali svedectvo o šľachetnos-
ti mojej duše, – riekol Pigasov, – ale moje položenie je nie
najhoršie a ak aj je z neho východisko, čo ma po ňom. Ja ho
hľadať nebudem.
– Ale to znamená – prepáčte za výraz – dať prednosť
ukojeniu vlastnej samoľúbosti pred túžbou zotrvávať a žiť
v pravde...
– Prosím vás! – zvolal Pigasov. – Samoľúbosť – to aj ja
viem, čo je samoľúbosť, aj vy to, dúfam, viete, aj všetci: ale
pravda – čo je to pravda? Kde je tá pravda?
– Opakujete sa, upozorňujem vás, – pripomenula Daria
Michajlovna.
Pigasov mykol plecom.
– Dajsamisvete! Spytujem sa, kde je pravda? Veď ani filo-
zofi nevedia, čo je to vlastne. Kant vraví: toto je, vraj, pravda;
a Hegel – nie, klameš, toto je pravda.
– A viete, čo hovorí o nej Hegel? – spýtal sa Rudin a ani
nezvýšil hlas.
– Opakujem, – pokračoval rozohnený Pigasov, – že nemô-
žem pochopiť, čo je to pravda. Podľa mňa pravdy vôbec nie-
to na svete, vlastne, slovo je, ale samej pravdy niet.
– Fuj, fuj, – skríkla Daria Michajlovna, – že sa to nehan-
bíte povedať, vy starý hriešnik! Pravdy že niet? Načo potom
máme žiť na svete?
– Nuž ja myslím, Daria Michajlovna, – odporoval namr-
36
RUD IN
zený Pigasov, – že vám by sa tak či tak ľahšie žilo bez pravdy

ako bez vášho starého kuchára Stepana, ktorý vie variť také
výborné bouillony! Veď načo vám je pravda, povedzte, pro-
sím vás? Čepček sa z nej ušiť nedá!
– Žart nie je odpoveď, – poznamenala Daria Michajlovna,
– najmä keď sa zvrhne na ohováranie...
– Neviem, ako to myslíte, ale zrejme pravda oči kole, – za-
brblal Pigasov a napajedený odišiel nabok.
A Rudin sa rozhovoril o samoľúbosti a rozprával veľmi
rozumne. Tvrdil, že človek, ktorému chýba samoľúbosť, je
úbohý, že samoľúbosť je Archimedov sochor, ktorým sa dá
zem z miesta pohnúť, ale zároveň len ten si zasluhuje pome-
novanie človek, kto vie držať svoju samoľúbosť na uzde ako
jazdec koňa, kto svoj život obetuje pre spoločné blaho...
– Sebeckosť je samovražda, – končil svoj výklad. – Sebec-
ký človek uschýna ako osamelý, neplodný strom; ale samo-
ľúbosť ako aktívna snaha o dokonalosť je prameňom všet-
kého veľkého... Áno! Človek musí zlomiť úporný egoizmus
vlastného ja, aby sa mohol prejaviť!
– Nemôžete mi požičať ceruzôčku? – oslovil Pigasov Ba-
sistova.
Basistov hneď nepochopil, čo si Pigasov pýta.
– Načo vám je ceruzka? – ozval sa napokon.
– Chcem si zapísať túto poslednú vetu pána Rudina. Ak si
to človek nezapíše, ešte to nebodaj zabudne! A uznáte sám,
že taká veta je to isté ako najvyšší tromf v kartách.
– Sú veci, z ktorých smiať sa a robiť žarty je hriech, Afri-
kan Semionyč! – zápalisto ho usadil Basistov a odvrátil sa
od neho.
Medzitým Rudin pristúpil k Natálii. Vstala; na tvári sa jej
zračili rozpaky.
Vstal aj Volyncev, ktorý sedel vedľa nej.
– Vidím tu klavír, – nežne a láskavo ako potulný princ sa
jej prihovoril Rudin, – to vy na ňom hráte?
37

– Áno, hrávam, – prisvedčila Natália, – ale nie veľmi dob-

re. Tuto Konstantin Diomidyč hrá omnoho lepšie ako ja.
Pandalevskij natrčil tvár a vyceril zuby.
– Len sa nevyhovárajte, Natália Alexejevna, nehráte o nič
horšie ako ja.
– Poznáte Erlköniga* od Schuberta? – spýtal sa Rudin.
– Pozná, pozná! – zamiešala sa Daria Michajlovna. – Po-
saďte sa, Constantin... A vy máte rád hudbu, Dmitrij Niko-
lajič?
Rudin len mierne zaklonil hlavu a rukou si prešiel po vla-
soch, akoby sa chystal počúvať... Pandalevskij začal hrať.
Natália stála vedľa klavíra priamo oproti Rudinovi. Pri pr-
vom akorde rozhostil sa mu na tvári zasnený výraz. Tmavo-
modré oči mu pomaly blúdili, kedy-tedy sa zastavili na Na-
tálii. Pandalevskij dohral.
Rudin mlčky pristúpil k otvorenému obloku. Voňavá hmla
sa ako jemný závoj stlala nad parkom; ospanlivou sviežosťou
dýchali blízke stromy. Ticho blikali hviezdy. Letná noc bola
lahodná, aj duši lahodila. Rudin pozrel do tmavého parku –
a obzrel sa.
– Táto hudba a táto noc, – ozval sa Rudin, – pripomenu-
li mi moje študentské časy v Nemecku: naše schôdzky, naše
serenády...
– Vy ste boli v Nemecku? – spýtala sa Daria Michajlovna.
– Strávil som rok v Heidelbergu a asi rok v Berlíne.
– Aj obliekali ste sa ako študent? Vraj sa tam študenti ako-
si zvláštne obliekajú.
– V Heidelbergu som nosil vysoké čižmy s ostrohami
a husársku blúzu so šnurovaním a vlasy som si dal narásť až
po plecia... V Berlíne sa študenti obliekajú ako ostatní ľudia.
– Porozprávajte nám niečo zo svojho študentského života,
– poprosila ho Alexandra Pavlovna.
* Kráľa duchov (nem.).
38
RUD IN
Rudin začal rozprávať. Nerozprával veľmi strhujúco. Jeho

opisom chýbali farby. Nevedel svojich poslucháčov rozo-
smiať. Mimochodom, od rozprávania svojich zahraničných
príhod čoskoro prešiel k všeobecným úvahám o význa-
me vzdelanosti a vedy, o univerzitách a živote na univerzi-
tách vôbec. Širokými a smelými čiarami nakreslil obrovský
obraz. Všetci ho počúvali s napätou pozornosťou. Hovoril
majstrovsky, pútavo, nie celkom jasne... ale už tá nejasnosť
dávala jeho rečiam osobitný pôvab.
Bohatstvo myšlienok bránilo Rudinovi vyjadrovať sa urči-
to a presne. Obrazy sa rýchlo striedali; prirovnania, raz ne-
čakane smelé, raz zasa prekvapujúco verné, plynuli jedno za
druhým. Jeho netrpezlivá improvizácia nedýchala samoľú-
bou uhladenosťou skúseného rečníka – ale nadšením. Ne-
hľadal slová: samy mu poslušne a voľne plynuli z úst a kaž-
dé slovo, akoby mu vyvieralo rovno z duše, žiarilo presved-
čivosťou. Rudin ovládal azda najvyššie tajomstvo – hudbu
reči. Udieral na jednu strunu srdca, a zároveň nejasne rozo-
zvučal a rozochvel aj všetky ostatné. Niektorý poslucháč há-
dam ani nerozumel presne, o čom sa hovorilo; ale prsia sa
mu vysoko dvíhali, z očí akoby mu padali šupiny, čosi žiari-
vé sa pred ním rozháralo.
Všetky Rudinove myšlienky akoby sa upierali do budúc-
nosti; to im pridávalo akúsi prudkosť a mladistvosť... Stál pri
obloku, hľadel do neurčita a unesený všeobecnými sympa-
tiami, pozornosťou, blízkosťou mladých dám i krásou noci
a uchvátený prúdom vlastných pocitov dal sa strhnúť výreč-
nosťou, poéziou... už len zvuk jeho hlasu, sústredený a tichý,
zvyšoval čaro; akoby jeho ústami hovorila akási vyššia by-
tosť, čo aj jeho samého prekvapilo... Rudin rozprával o tom,
čo dáva večný zmysel časnému životu človeka.
– Pamätám sa na istú škandinávsku legendu, – tak končil.
– Kráľ sedí so svojou družinou v tmavej a dlhej kôlni oko-
lo ohňa. Je noc, zima. Zrazu vletí otvorenými dvermi malý
39
vtáčik a druhými vyletí. Kráľ pripomenie, že tento vtáčik je

ako človek: priletel z temnoty a do temnoty sa zasa vracia
a len krátku chvíľu strávil v teple a svetle... „Kráľ,“ namiet-
ne najstarší z vojakov, „vtáčik sa ani vo tme nestratí a náj-
de hniezdo...“ A skutočne, náš úbohý život plynie rýchlo, ale
všetko veľké pochádza od ľudí. Vedomie, že človek je nástro-
jom tých vyšších síl, malo by mu nahradiť všetky ostatné ra-
dosti. Až v smrti nájde svoj život, svoje hniezdo...
Rudin stíchol a v mimovoľných rozpakoch s úsmevom
sklopil oči.
– Vous êtes un poète, * – polohlasne riekla Daria Michaj-
lovna.
A všetci s ňou v duchu súhlasili – všetci okrem Pigasova.
Nedočkal koniec dlhej Rudinovej reči, nebadane si vzal klo-
búk a na odchode zlostne zašepkal Pandalevskému, stojace-
mu blízko dvier:
– Idem radšej k hlupákom!
Mimochodom, nikto ho nezdržiaval a ani si nevšimli, že
odišiel.
Sluhovia priniesli večeru a o pol hodiny sa všetci rozlúčili
a rozišli sa. Daria Michajlovna uprosila Rudina, aby u nich
zostal nocovať. Alexandra Pavlovna, keď sa vracala s bratom
v koči domov, viac ráz vzdychajúc, chválila Rudinov nevšed-
ný rozum. Volyncev s ňou súhlasil, ale poznamenal, že sa za-
vše vyjadruje trochu hmlisto... totiž nie celkom zrozumiteľ-
ne; doložil to akiste v snahe objasniť svoju myšlienku, ale
tvár mu spochmúrnela a pohľad, upretý do kúta koča, akoby
mal ešte smutnejší.
Pandalevskij, keď si líhal spať a dával si dolu traky vyšíva-
né hodvábom, preriekol nahlas: – Veľmi šikovný človek! –
a z ničoho nič prísne pozrel na svojho mladučkého komor-
níka a kázal mu vyjsť von. Basistov celú noc nespal, ani sa
* Vy ste básnik (franc.).
40
RUD IN
nezobliekol a písal list istému svojmu priateľovi z Moskvy,

až kým sa nerozbrieždilo; a Natália sa aj zobliekla, ale neza-
žmúrila oka. Podoprela si hlavu rukou a pozorne hľadela do
tmy; v žilách jej horúčkovite búšila krv a ťažký dych jej často
vzdúval hruď.
41
4¶
Na druhé ráno, len čo sa Rudin obliekol, prišiel k nemu lo-

kaj od Darie Michajlovny s pozvaním, aby sa mu ráčilo prísť
k nej do pracovne na čaj. Rudin ju zastihol osamote. Veľmi
milo ho privítala – zaujímala sa, či sa mu dobre spalo, sama
mu naliala do šálky čaj, ba aj sa spýtala, či má dosť cukru, po-
núkla ho cigaretami a zo dva razy zopakovala, aké je to čud-
né, že sa s ním už dávno nezoznámila. Rudin si sadol trochu
ďalej, ale Daria Michajlovna mu ukázala na malý taburet,
čo stál vedľa jej kresla, mierne sa k nemu naklonila a začala
sa ho vypytovať na rodinu, na jeho zámery a plány. Hovo-
rila nedbanlivo, počúvala roztržito; ale Rudin veľmi dobre
vedel, že mu je naklonená, ba div mu nelichotí. Nenadar-
mo prichystala túto rannú schôdzku, nenadarmo sa obliekla
jednoducho, no pôvabne, à la madame Récamier!* Mimo-
chodom, čoskoro sa Daria Michajlovna prestala vypytovať:
začala mu rozprávať o sebe, o svojej mladosti, o ľuďoch, kto-
rých poznala. Rudin pozorne načúval jej štebotanie, hoci –
čudná vec – o komkoľvek sa Daria Michajlovna rozhovorila,
v popredí predsa zostala ona, ona sama, a spomínaná oso-
ba akosi mizla, strácala sa. Zato sa Rudin podrobne dozve-
* v štýle madame Récamier (franc.)
42
RUD IN
del, čo Daria Michajlovna povedala tomu a onomu známe-

mu hodnostárovi, aký mala vplyv na toho a onoho slávneho
básnika. Podľa rozprávania Darie Michajlovny mohol si člo-
vek myslieť, že všetky popredné osobnosti posledného dvad-
saťročia snívali len o tom, ako by sa s ňou stretli, ako by si
získali jej priazeň. Rozprávala o nich prosto, bez osobitného
nadšenia a pochvál, ako o svojich najbližších, a niektorých
nazývala čudákmi. Rozprávala o nich a ich mená sa ako bo-
hatá obruba okolo drahocenného kameňa ukladali do jaga-
vého rámu okolo ústredného mena – okolo Darie Michaj-
lovny...
A Rudin počúval, mlčky pofajčieval cigaretu a len kedy-
-tedy prerušil rozštebotanú paniu malou poznámkou. Ve-
del rozprávať a aj rád rozprával; konverzovať s niekým ne-
bol jeho koníček, a vedel aj počúvať. Každý, koho nezastrašil
hneď na začiatku, priam sa pred ním rozplýval od dôverči-
vosti: tak ochotne a súhlasne sledoval niť cudzieho rozprá-
vania. Bolo v ňom mnoho dobráckosti – tej osobitnej dob-
ráckosti, ktorou prekypujú ľudia, čo cítia svoju prevahu nad
inými. V sporoch málokedy pripustil k slovu protivníka
a drvil ho svojou prudkou a vášnivou dialektikou.
Daria Michajlovna hovorila po rusky. Bola hrdá, že ovlá-
da materinský jazyk, hoci sa jej často do reči plietli galiciz-
my a iné cudzie slová. Náročky používala jednoduché ľudo-
vé zvraty, ale nie vždy na správnom mieste. Rudinovo ucho
táto čudná pestrosť reči z úst Darie Michajlovny neurážala,
veď ktovie, či mal pre to vôbec sluch.
Daria Michajlovna sa napokon unavila, oprela si hlavu
o zadné operadlo kresla, uprela na Rudina oči a zamĺkla.
– Teraz už chápem, – rozvláčne začal Rudin, – prečo kaž-
dé leto prichádzate na dedinu. Nevyhnutne potrebujete od-
dych; vidiecke ticho po veľkomestskom živote vás osviežuje
i posilňuje. Som presvedčený, že iste hlboko vnímate krásy
prírody.
43
Daria Michajlovna bokom pozrela na Rudina.

– Príroda... áno... áno, prirodzene... nesmierne ju mám
rada; ale, viete, ani na dedine sa nedá žiť bez ľudí. A tu skoro
nikoho niet. Pigasov je tu najinteligentnejší človek.
– Včerajší zlostný starček? – spýtal sa Rudin.
– Áno, ten... Napokon na dedine je dobrý aj taký – aspoň
človeka rozosmeje.
– Nie je to hlúpy človek, – riekol Rudin, – ale ide nespráv-
nou cestou. Neviem, či so mnou súhlasíte, Daria Michajlov-
na, no v popieraní – v absolútnom a všeobecnom popieraní
– niet šťastia. Popierajte všetko a ľahko si získate chýr múd-
reho človeka: je to známy fígeľ. Naivní ľudia sa hneď nazda-
jú, že stojíte vyššie ako to, čo popierate. Ale to často nie je
pravda. Po prvé, na všetkom možno nájsť chyby a po druhé,
ak by ste aj pravdu hovorili – tým horšie pre vás; váš ro-
zum, zameraný len na popieranie, bledne a schne. Uspoko-
jujete svoju samoľúbosť, ale pripravujete sa o skutočnú ra-
dosť z pozorovania; život, podstata života unikne vašej roz-
ptýlenej a zlostnej pozornosti a napokon budete len nadávať
a robiť si z ľudí posmech. Karhať a nadávať má právo len ten,
kto ľúbi.
– Voilà M. Pigassoff enterré,* – ozvala sa Daria Michajlov-
na. – Ako majstrovsky viete charakterizovať človeka! Napo-
kon, Pigasov by vás pravdepodobne ani nepochopil. On má
rád len sám seba.
– A nadáva na seba len preto, aby mal právo nadávať na
iných, – doložil Rudin.
Daria Michajlovna sa rozosmiala.
– Podľa seba... ako sa vraví... podľa seba súdim teba. Ozaj,
čo si myslíte o barónovi?
– O barónovi? Je to dobrý človek, má dobré srdce a čo-to
aj vie... ale nemá vytrvalosť... do smrti ostane poloučencom,
* Ale ste pána Pigasova zničili (franc.).
44

RUD IN
polosvetákom, to jest diletantom, totiž povedané bez okol-

kov – ničím... A to je škoda!
– I ja som tej mienky, – potvrdila Daria Michajlovna. –
Čítala som jeho článok... Entre nous... cela a assez peu de
fond...*
– A kto k vám ešte chodieva? – spýtal sa Rudin po chvíľke.
Daria Michajlovna si otriasla malíčkom popol z cigarety
z kukuričného listu.
– Ale už takmer nikto. Lipinová, Alexandra Pavlovna, kto-
rú ste včera videli: je veľmi milá – no nič viac. Jej brat je tiež
skvelý človek, un parfait honnête homme.** Knieža Garina
poznáte. To je všetko. Sú tu ešte zo dvaja-traja susedia, ale tí
nestoja za reč. Alebo afektujú – majú strašné nároky – alebo
sú zakríknutí, alebo napokon neprístojne samopašní. S dá-
mami, viete, sa nestýkam. Je tu ešte jeden sused, vraj veľmi
vzdelaný, ba až vedec, ale strašný čudáčisko, priam fantasta.
Alexandrine ho pozná a zdá sa, že jej nie je ľahostajný... Mali
by ste si ju všimnúť, Dmitrij Nikolajevič: je to milá osôbka,
potrebuje sa len trochu vycibriť, rozhodne sa potrebuje vy-
cibriť.
– Je veľmi sympatická, – poznamenal Rudin.
– Vyslovené dieťa, Dmitrij Nikolajič, skutočné decko. Bola
vydatá, mais c’est tout comme.*** Keby som bola mužom,
len do takých žien by som sa zaľubovala.
– Naozaj?
– Určite. Také ženy sú aspoň svieže a sviežosť sa už naozaj
nedá predstierať.
– A iné sa dá? – zasmial sa Rudin, čo sa mu stávalo veľmi
zriedka. Keď sa smial, na tvári sa mu zjavil čudný, trochu
starecký výraz, oči sa zúžili, nos zmraštil...
* Medzi nami... je to dosť neodôvodnené (franc.).

** Veľmi poriadny človek (franc.)
*** ale na tom nezáleží (franc.)
45
– A kto je ten, ako vravíte, čudák, čo je pani Lipinovej nie

ľahostajný? – spýtal sa.
– Akýsi Ležnev, Michajlo Michajlyč, tunajší statkár.
Rudin sa začudoval a zdvihol hlavu. – Ležnev, Michajlo
Michajlič? – spýtal sa. – Je to azda váš sused?
– Áno. A vy ho poznáte?
Rudin chvíľu mlčal.
– Poznal som ho kedysi... dávno to bolo. Nie je on bohatý
človek? – doložil a štipkal rukou strapce kresla.
– Áno, bohatý, hoci sa nemožne oblieka a vozí sa na bričke
ako správca. Už dávnejšie som ho chcela prilákať: vraj je ro-
zumný; a mala by som preňho prácu... Veď viete, že si sama
spravujem majetok.
Rudin naklonil hlavu.
– Veru sama, – pokračovala Daria Michajlovna, – neza-
vádzam nijaké zahraničné hlúposti, držím sa všetkého, čo je
naše, ruské, a vidíte, hospodárstvo mi vari nejde zle, – dolo-
žila a ukázala rukou dookola.
– Vždy som bol presvedčený, – zdvorilo poznamenal Ru-
din, – že sú krajne nespravodliví tí, čo neuznávajú praktic-
kosť žien.
Daria Michajlovna sa prívetivo usmiala.
– Ste veľmi láskavý, ale čo som vlastne chcela povedať?
O čom sme hovorili? Aha! O Ležnevovi. Mám s ním do
činenia vo veci komasácie. Niekoľko ráz som ho pozvala
k sebe, ba aj dnes ho čakám: ale on bohvieprečo nechodí.
Záves predo dvermi sa ticho odhrnul a vstúpil správca,
človek vysokej postavy, šedivý a plešatý, v čiernom fraku,
bielom nákrčníku a bielej veste.
– Čo chceš? – spýtala sa Daria Michajlovna; potom sa ob-
rátila k Rudinovi a polohlasne dodala: N’est ce pas, comme
il ressemble à Canning?*
* Ako sa podobá na Canninga, však? (franc.)
46
RUD IN
– Prišli Michajlo Michajlyč Ležnev, – oznámil správca, –

ráčite ich prijať?
– Ach, božemôj, – zvolala Daria Michajlovna, – my o vlku
a vlk za humny. Pošli ho!
Správca vyšiel.
– Taký čudák, konečne prišiel, aj to nevhod: vyrušil nás
v rozhovore.
Rudin vstal, ale Daria Michajlovna ho zadržala:
– Kam chcete ísť? Môžeme sa zhovárať aj pred vami. A rada
by som bola, keby ste ho ohodnotili ako Pigasova. Keď roz-
právate, vous gravez comme avec un burin*. Zostaňte.
Rudin chcel čosi namietnuť, ale rozmyslel si to a zostal.
Michajlo Michajlyč, ktorého čitateľ už pozná, vstúpil do
pracovne. Mal oblečený, ako vždy, sivý kabát a v opálených
rukách držal starú čiapku. Pokojne sa Darii Michajlovne uk-
lonil a pristúpil k stolíku, na ktorom sa podával čaj.
– Konečne ste ráčili k nám prísť, monsieur Ležnev! – víta-
la ho Daria Michajlovna. – Nech sa páči sadnúť. Počula som,
že sa poznáte, – pokračovala a ukázala na Rudina.
Ležnev naňho pozrel a akosi čudne sa usmial.
– Poznám pána Rudina, – odpovedal s miernym úklonom.
– Študovali sme spolu na univerzite, – ticho poznamenal
Rudin a sklopil oči.
– Aj neskôr sme sa stretávali, – chladne riekol Ležnev.
Daria Michajlovna pozrela trochu začudovane na oboch
a poprosila Ležneva, aby si sadol. Urobil tak.
– Želali ste si stretnúť sa so mnou kvôli komasácii, – začal.
– Áno, kvôli komasácii, ale aj tak som sa chcela s vami
stretnúť. Veď sme blízki susedia a div nie rodina.
– Veľmi som vám zaviazaný, – poznamenal Ležnev, –
a o rozhraničenie, to sme už s vaším správcom vybavili: pri-
stávam na všetky jeho návrhy.
* ryjete ako dlátom (franc.)
47
– Vedela som to.

– Ale povedal mi, že nemôžem podpísať listiny, kým sa
s vami nestretnem.
– Áno, tak som si to zaviedla. Ozaj, dovoľte mi spýtať sa:
vaši sedliaci všetci odovzdávajú obrok?
– Áno, prosím.
– A vy sa staráte o rozhraničenie sám? To je chvályhodné.
Ležnev chvíľu mlčal.
– Teda som prišiel, aby som sa osobne stretol s vami, – rie-
kol.
Daria Michajlovna sa uškrnula.
– Vidím, že ste prišli. Vravíte to takým tónom... Zrejme sa
vám veľmi nechcelo ísť ku mne.
– Veď ja nikde nechodievam, – odporoval Ležnev flegma-
ticky.
– Nikde? Ale k Alexandre Pavlovne chodievate!
– Poznám sa oddávna s jej bratom.
– S jej bratom! Napokon, ja nikoho nenútim... Ale prepáč-
te mi Michajlo Michajlyč, som staršia ako vy, môžem vás
trochu vyctiť: že sa vám chce žiť takým samotárskym živo-
tom. Alebo sa vám len môj dom nepáči? Ja sa vám nepáčim?
– Nepoznám vás, Daria Michajlovna, a preto sa mi nemô-
žete nepáčiť. Dom máte krásny; ale priznám sa vám úprim-
ne, nerád sa do dačoho nútim, nemám ani poriadny frak,
ani rukavičky; ba ani nepatrím do vašich kruhov.
– Pôvodom, vzdelaním patríte, Michajlo Michajlyč! Vous
êtes des nôtres.*
– Pôvod a vzdelanie nemajú s tým nič spoločné, Daria Mi-
chajlovna. Tu nejde o to...
– Človek musí žiť s ľuďmi, Michajlo Michajlyč. Veď nemô-
žete sedieť sám ako Diogenes v sude!
* Ste z našich kruhov (franc.).
48
RUD IN
– Po prvé, jemu tam bolo veľmi dobre; a po druhé, ako

viete, že sa nestýkam s ľuďmi?
Daria Michajlovna si zahryzla do perí.
– To je iná vec! Ja musím len ľutovať, že nemám česť patriť
do okruhu ľudí, s ktorými sa stýkate.
– Ako sa mi zdá, – zamiešal sa Rudin, – monsieur Ležnev
si vysoko váži veľmi chvályhodnú vlastnosť – lásku k slobo-
de.
Ležnev neodpovedal, len pozrel na Rudina. Zavládlo krát-
ke mlčanie.
– Tak teda, – Ležnev vstal, – myslím, že môžem pokla-
dať našu vec za vybavenú a povedať vášmu správcovi, aby mi
poslal listiny.
– Môžete... hoci, poviem vám, ste taký neprívetivý... mala
by som vám to odmietnuť.
– Veď toto rozhraničenie je omnoho výhodnejšie pre vás
ako pre mňa.
Daria Michajlovna stisla plecami.
– Nechcete si u mňa ani zaraňajkovať? – spýtala sa.
– Úctivo ďakujem: ja nikdy neraňajkujem a okrem toho,
ponáhľam sa domov.
Daria Michajlovna vstala.
– Nezdržiavam vás, – riekla a pristúpila k obloku, – neod-
vážim sa zdržiavať vás.
Ležnev sa začal lúčiť.
– Zbohom, monsieur Ležnev! Prepáčte, že som vás obťa-
žovala.
– To nič, prosím, – riekol Ležnev a odišiel.
– Čo naňho poviete? – spýtala sa Daria Michajlovna Ru-
dina. – Vraví sa o ňom, že je čudák; ale čo je veľa, to je veľa!
– Trpí na tú istú chorobu, ako aj Pigasov, – odpovedal Ru-
din, – na túžbu byť originálny. Takmer napodobuje Mefisto-
fela, tento sa robí cynikom. V tom všetkom je mnoho ego-
izmu, mnoho samoľúbosti a málo pravdy, málo lásky. Aj to
49
je svojím spôsobom vypočítavosť: človek si nasadí masku

ľahostajnosti a lenivosti, vraj, azda si niekto pomyslí: koľko
nadania tento človek v sebe zmaril! A stačí lepšie sa mu pri-
zrieť a hneď vidíte, že nijakého nadania v ňom niet.
– Et de deux! * – ozvala sa Daria Michajlovna. – Viete
skvele charakterizovať ľudí. Vášmu zraku nič neujde.
– Myslíte? – spýtal sa Rudin. – Napokon, – pokračoval, –
nemal by som vlastne o Ležnevovi hovoriť, mal som ho rád,
rád ako priateľa... ale potom, pre rozličné nedorozumenia...
– Pohnevali ste sa?
– Nie. Ale rozišli sme sa a zdá sa, že sme sa rozišli navždy.
– Všimla som si, že cez celú jeho návštevu ste boli akýsi
nesvoj... No som vám veľmi vďačná za dnešné ráno. Strávila
som ho neobyčajne príjemne. Ale treba poznať mieru. Pre-
púšťam vás do raňajok a ja sa dám do práce. Môj tajomník,
videli ste ho – Constantin, c’est lui qui est mon sécrétaire**
– ma akiste už čaká. Odporúčam vám ho: je to skvelý, veľmi
úslužný mladík a je vami nadšený. Do videnia, cher Dmitrij
Nikolajič!*** Aká som vďačná barónovi, že ma s vami zo-
známil!
A Daria Michajlovna podala Rudinovi ruku. Najprv ju sti-
sol, potom priložil k perám a vyšiel do salónu a odtiaľ na te-
rasu. Na terase stretol Natáliu.
* Ani v tom druhom! (franc.)

** Konstantin je môj tajomník (franc.).
*** Drahý Dmitrij Nikolajič! (franc.)
50
RUD IN
5¶
Natália Alexejevna, dcéra Darie Michajlovny, na prvý po-

hľad sa mohla aj nepáčiť. Bola chudá, počerná, ešte nie cel-
kom vyvinutá a chodila trochu zhrbená. Ale črty tváre mala
krásne a pravidelné, hoci trochu prihrubé na sedemnásťroč-
né dievča. Pekné bolo najmä jej čisté a rovné čelo nad ten-
kými, naprostriedku akoby lomenými obrvami. Hovorila
málo, počúvala a hľadela pozorne, takmer uprene – akoby si
chcela všetko zapamätať. Často zostala nehybne stáť so zve-
senými rukami a na tvári sa jej vtedy zračilo vnútorné myš-
lienkové napätie... Sotva badateľný úsmev preletí jej zrazu
tvárou a zmizne; veľké tmavé oči sa ticho zdvihnú... – Qu’a-
vez vous? * – spýta sa jej Mlle Boncourtová a začne ju hre-
šiť, že sa mladej dievčine nesvedčí zamýšľať sa a byť roztrži-
tá. Ale Natália nebola roztržitá, naopak, učila sa sústredene,
rada čítala aj pracovala. Všetko preciťovala hlboko a moc-
ne, ale skryte; Aj v detstve málokedy plakala a teraz aj vzdy-
chala zriedkavo a len trochu zbledla, keď ju niečo roztrpčilo.
Matka ju pokladala za dobre vychované, rozvážne dievčat-
ko a volala ju žartom : mon honnête homme do fille,** ale
* Čo je s vami? (franc.)
** moja bezúhonná dcéra (franc.)
51
nemala vysokú mienku o jej rozumových schopnostiach. –

Nataša mi je, našťastie, odmeraná, – hovorievala, – nepoda-
la sa na mňa... tým lepšie. Bude šťastná. – Daria Michajlov-
na sa mýlila. Mimochodom, máloktorá matka celkom chápe
svoju dcéru.
Natália mala rada Dariu Michajlovnu, ale nezverovala sa
jej so všetkým.
– Predo mnou nemáš čo tajiť, – povedala jej raz Daria Mi-
chajlovna, – načo by si robila predo mnou tajnosti, ešte si
niečo namyslíš...
Natália pozrela matke do tváre a pomyslela si: a čo by som
si mala namýšľať?
Keď ju Rudin stretol na terase, šla s Mlle Boncourtovou do
izby, že si založí klobúk a pôjde do parku. Jej ranné vyučo-
vanie sa skončilo. Natáliu už nepokladali za dievčatko, Mlle
Boncourtová jej už dávno nedávala hodiny mytológie a ze-
mepisu; ale zato Natália musela každé ráno čítať historické
knihy, cestopisy a iné náučné diela – v jej prítomnosti. Vybe-
rala ich Daria Michajlovna, akoby podľa svojej zvláštnej me-
tódy. V skutočnosti jednoducho odovzdávala Natálii všetko,
čo jej posielal francúzsky kníhkupec z Petrohradu, priro-
dzene, okrem románov Dumasa-syna a spol. Tieto romány
Daria Michajlovna čítavala sama. Mlle Boncourtová veľmi
prísne a s nevôľou pokukávala na ňu cez okuliare, keď Na-
tália čítala historické knihy. Podľa predstáv starej Francúz-
ky celé dejiny sa hmýrili nedovolenými vecami, hoci sama
z veľkých osobností staroveku poznala ktovieprečo len perz-
ského kráľa Kambizesa a z novších čias Ľudovíta XIV. a Na-
poleona, ktorého nemohla ani cítiť. Ale Natália čítala aj také
knihy, o ktorých Mlle Boncourtová ani netušila, že jestvujú:
vedela spamäti celého Puškina...
Natália sa pri stretnutí s Rudinom jemne zapýrila.
– Idete na prechádzku? – spýtal sa jej.
– Áno, do parku.
52

RUD IN
– Môžem sa k vám pridať?

Natália pozrela na Mlle Boncourtovú.
– Mais certainement, monsieur, avec plaisir, * – náhlivo
riekla stará slečna.
Rudin si vzal klobúk a pobral sa s nimi.
Natália mala sprvu nepríjemný pocit, keď šla s Rudinom
po jednom chodníku; neskôr si trochu zvykla. Začal sa jej
vypytovať na štúdium, na to, ako sa jej páči na dedine. Od-
povedala dosť placho, ale náhlivo a bez okolkov, ktoré tak
často vydávame a pokladáme za hanblivosť. Srdce jej búšilo.
– Nenudíte sa na dedine? – spýtal sa jej Rudin a pozrel na
ňu zboku.
– Môže sa vôbec človek na dedine nudiť? Som veľmi rada,
že sme tu. Veľmi som tu šťastná.
– Ste šťastná... To je veľké slovo. Napokon, je to pochopi-
teľné: ste mladá.
Toto posledné slovo vyslovil Rudin akosi čudne: akoby
Natálii závidel, i akoby ju ľutoval.
– Áno! Mladosť! – doložil. – Všetok cieľ vedy je dosiahnuť
vedome to, čo mladosť dáva mimovoľne.
Natália skúmavo pozrela na Rudina: nepochopila ho.
– Celé ráno som sa dnes zhováral s vašou mamičkou, –
pokračoval, – je to neobyčajná žena. Teraz už chápem, pre-
čo si všetci naši básnici vážili jej priateľstvo. A vy máte rada
básne? – spýtal sa po chvíľke.
Skúša ma, pomyslela si Natália a odvetila:
– Áno, veľmi rada.
– Poézia je jazyk bohov. I ja mám rád básne. Ale poézia
nie je len v básňach: je všade vôkol nás... Pozrite na tie stro-
my, na to nebo – odvšadiaľ dýcha krása a život; a kde je krása
a život, tam je aj poézia.
– Sadnime si sem na lavičku, – pokračoval. – Nuž tak je
* Prirodzene, pane, bude nám potešením (franc.).
53
to. Neviem, prečo, ale nazdávam sa, že keď si na mňa zvyk-

nete (a s úsmevom jej pozrel do tváre), budeme priatelia. Čo
myslíte?
Správa sa ku mne ako k malému decku, znova si pomysle-
la Natália, a keďže nevedela, čo odpovedať, spýtala sa ho, či
dlho mieni zostať na dedine.
– Celé leto, jeseň a možno aj zimu. Ja, viete, nie som veľ-
mi bohatý; hospodárstvo mám v neporiadku a pritom sa mi
už zunovalo ponevierať sa sem a tam. Je načase, aby som si
oddýchol.
Natália sa začudovala.
– To myslíte vážne? – spýtala sa placho.
Rudin sa k nej obrátil tvárou.
– Čo tým chcete povedať?
– Chcem povedať, – namietla trochu v pomykove, – že od-
dychovať môžu iní, ale vy... vy musíte pracovať, usilovať sa
byť užitočným. Kto potom, ak nie vy...
– Ďakujem za lichotivú mienku, – prerušil ju Rudin. – Byť
užitočný... to sa ľahko povie! (Prešiel si rukou po tvári.)
– Byť užitočný! – zopakoval. – Keby som bol aspoň pevne
presvedčený, čím môžem byť užitočný, keby som aspoň veril
vo svoje sily a vedel, kde nájsť úprimne naklonené srdcia...
A Rudin tak beznádejne hodil rukou a tak smutne zve-
sil hlavu, že sa Natália nevdojak v duchu spýtala: ba ozaj, či
som to jeho nadšené reči, dýchajúce nádejou, počula včera
večer?
– Vlastne, nie, – doložil a znezrady potriasol svojou levou
hrivou, – to je hlúposť, máte pravdu. Ďakujem vám, Natá-
lia Alexejevna, úprimne vám ďakujem. (Natália naskrze ne-
vedela, za čo jej ďakuje.) Vaše jediné slovo mi pripomenulo
moju povinnosť, ukázalo mi cestu... Áno, musím pracovať.
Nesmiem zakopávať svoje hrivny, ak nejaké mám, nesmiem
márniť svoje sily iba na táranie, na prázdne, neužitočné tá-
ranie, iba na slová...
54
RUD IN
A slová mu zrazu plynuli ako rieka. Hovoril utešene, zá-

palisto, presvedčivo – o hanebnej malomyseľnosti a lenivos-
ti, o nevyhnutosti konať. Zasýpal sa výčitkami, dokazoval,
že uvažovať vopred o tom, čo chce človek vykonať, je tak-
isto škodlivé ako pichať rozpáleným špendlíkom dozrieva-
júci plod, že je to len zbytočné márnenie síl a miazgy. Tvrdil,
že každá ušľachtilá myšlienka musí nájsť pochopenie, že ne-
pochopení zostávajú len ľudia, ktorí alebo sami ešte nevedia,
čo chcú, alebo nestoja o to, aby ich niekto chápal. Hovoril
dlho a napokon ešte raz poďakoval Natálii Alexejevne, cel-
kom nečakane jej stisol ruku a povedal: – Ste skvelá, ušľach-
tilá bytosť!
Táto bezprostrednosť prekvapila Mlle Boncourtovú, ktorá
síce žila v Rusku už štyridsať rokov, no veľmi slabo rozume-
la po rusky a len obdivovala Rudina, ako krásne a rýchle mu
slová plynú z úst. Napokon, Rudin bol v jej očiach akýmsi
virtuózom či umelcom a od takýchto ľudí sa nedalo očaká-
vať, že vedia, čo sa svedčí.
Vstala, prudko si ponaprávala šaty a oznámila Natálii, že
už musia ísť domov, tým skôr, že monsieur Volinsoff (tak vo-
lala Volynceva) má prísť na raňajky.
– Aha, tamto je! – doložila, keď sa zadívala do jednej z ale-
jí, čo sa ťahali od domu.
A naozaj, nablízku sa vynoril Volyncev.
Priblížil sa nerozhodným krokom, zďaleka sa všetkým uk-
láňal a s chorobným výrazom na tvári sa prihovoril Natálii:
– Á! Prechádzate sa?
– Áno, – odpovedala Natália, – práve sa zberáme domov.
– Á! – zatiahol Volyncev. – Nedbám, poďme.
A všetci zamierili k domu.
– Ako sa má vaša sestra? – spýtal sa Rudin Volynceva
akosi napodiv láskavo. Aj včera bol k nemu veľmi vľúdny.
– Úctivo ďakujem. Je zdravá. Možno dnes príde... Vidí sa
mi, že ste o niečom debatovali, keď som prišiel.
55
– Áno, zhovárali sme sa s Natáliou Alexejevnou. Povedala

mi jedno slovo, ktoré na mňa mocne zapôsobilo...
Volyncev sa neopýtal, aké to bolo slovo, a všetci sa v hlbo-
kom mlčaní vrátili do domu Darie Michajlovny.
Pred obedom sa spoločnosť znova zišla v salóne. Pigasov

však neprišiel. Rudin nemal dnes takú iskrivú náladu: usta-
vične nahováral Pandalevského, aby hral Beethovena. Vo-
lyncev mlčal a hľadel do zeme. Natália bola pri matke a buď
rozmýšľala, buď vyšívala. Basistov nespustil z Rudina oka
a jednostaj čakal, či nepovie niečo múdre. Takto dosť jedno-
tvárne uplynuli zo tri hodiny. Alexandra Pavlovna na obed
neprišla – a len čo vstali od stola, Volyncev dal zapriahnuť
do koča a vytratil sa, ani sa s nikým nerozlúčil.
Bolo mu ťažko. Už dávno ľúbil Natáliu a ustavične sa chys-
tal, že ju požiada o ruku... Bola mu naklonená – ale jej srd-
ce zostávalo chladné, jasne to videl. A ani nedúfal, že vzbu-
dí v nej nežnejší cit, iba čakal, kedy si naňho celkom zvykne
a zblíži sa s ním. Čo ho mohlo tak rozrušiť? Vybadal za tieto
dva dni nejakú zmenu? Natália sa správala k nemu tak, ako
aj predtým...
Či sa mu vkradla do duše myšlienka, že azda vôbec nepo-
zná Natáliinu povahu, že mu je ešte väčšmi cudzia, ako sa
nazdával – či sa v ňom prebudila žiarlivosť a či nejasne tušil
čosi nedobré... no jednako trpel, čo ako si to vyhováral.
Keď prišiel k sestre, našiel u nej Ležneva.
– Čo si sa tak skoro vrátil? – spýtala sa Alexandra Pavlov-
na.
– Len tak! Zunovalo sa mi u nich.
– Rudin je tam?
– Tam.
Volyncev odhodil čiapku a sadol si.
Alexandra Pavlovna ho rozjarene požiadala:
– Prosím ťa, Serioža, pomôž mi presvedčiť tohto tvrdohla-
56
RUD IN
vého človeka (ukázala na Ležneva), že Rudin je neobyčajne

inteligentný a výrečný.
Volyncev čosi zahundral.
– Veď ja sa s vami vôbec neškriepim, – začal Ležnev, – ja
nepochybujem o inteligencii a výrečnosti pána Rudina; len
vravím, že sa mi nepáči.
– A vari si ho videl? – spýtal sa Volyncev.
– Videl som ho dnes ráno u Darie Michajlovny. Je teraz
predsa jej veľvezírom. Príde čas, že sa aj s ním rozíde – len
s Pandalevským sa nikdy nerozíde – ale teraz vládne on. Vi-
del som ho, ako inak! Sedí si – a ona ukazuje na mňa: pozri-
te, vraj, milý môj, akých čudákov tu máme. Ja nie som pre-
tekársky kôň – na predvádzanie nie som zvyknutý. Zobral
som sa a odišiel som.
– A po čo si bol u nej?
– Kvôli rozhraničovaniu polí; i to je hlúposť: jednodu-
cho chcela vidieť, ako vyzerám. Urodzená pani – len čo je
pravda!
– Uráža vás jeho prevaha, to je to! – poznamenala rozo-
hnene Alexandra Pavlovna. – To mu nemôžete odpustiť.
A ja som presvedčená, že nielen rozum má dobrý, ale akiste
aj srdce! Pozrite mu do očí, keď...
– „O vysokej cti on začne hovoriť...“ – skočil jej do reči
Ležnev.
– Nahneváte ma a ja sa rozplačem. Úprimne ľutujem, že
som nešla k Darii Michajlovne a zostala som s vami. Nie ste
toho hodný. Prestaňte už s tým, – doložila žartovným hla-
som. – Radšej mi porozprávajte o jeho mladosti.
– O Rudinovej mladosti?
– Áno. Veď ste mi povedali, že ho dobre poznáte a že ste
starí známi.
Ležnev vstal a prešiel sa po izbe.
– Áno, – začal, – dobre ho poznám. Chcete, aby som vám
vyrozprával jeho mladosť? Prosím. Narodil sa v T-ve v chu-
57
dobnej statkárskej rodine. Otec mu skoro umrel. Zostali

s matkou sami. Bola to veľmi dobrá žena a zbožňovala syna:
jedávala ovsené bochníky a aj posledný groš vydala naňho.
Študoval v Moskve, najprv na účet akéhosi strýka a potom,
keď vyrástol a postavil sa na vlastné nohy, na účet istého bo-
hatého kniežaťa, s ktorým sa spriahol... no, prepáčte, nebu-
dem... s ktorým sa spriatelil. Potom sa zapísal na univerzitu.
Tam som sa s ním zoznámil a veľmi sme sa zblížili. O našom
vtedajšom živote vám porozprávam niekedy neskôr. Teraz
nemôžem. Potom odišiel do cudziny...
Ležnev sa stále prechádzal po izbe; Alexandra Pavlovna
ho sledovala pohľadom.
– Z cudziny, – pokračoval, – písal Rudin svojej matke veľ-
mi zriedkavo a navštívil ju dokopy len raz asi na desať dní...
Starenka aj skonala bez neho, cudzí jej musel zatlačiť oči, ale
až do smrti nespustila oka z jeho podobizne. Chodieval som
k nej, keď som býval v T-ve. Bola to dobrá žena a veľmi po-
hostinná; višňovým lekvárom ma vždy núkala. Šialene milo-
vala svojho Miťu. Páni Pečorinovia vám povedia, že my vždy
milujeme tých, čo sami nevedia milovať; a mne sa tak zdá, že
všetky matky ľúbia svoje deti, a najmä vzdialené. Potom som
sa stretol s Rudinom v cudzine. Tam sa mu zavesila na krk
akási pani, z našich, Rusiek, akási pokrokárka, už odkvitajú-
ca a nepekná, ako sa aj svedčí na pokrokárku. Dosť dlho sa
s ňou vláčil a napokon ju nechal... vlastne nie, prepáčte, ona
ho nechala. Aj ja som ho vtedy nechal. To je všetko.
Ležnev zmĺkol, prešiel si rukou po čele a akoby bol ustal,
sadol si do kresla.
– Viete čo, Michajlo Michajlyč, – začala Alexandra Pav-
lovna, – vy ste, ako vidím, zlý človek; naozaj, nie ste lepší
ako Pigasov. Som presvedčená, že všetko, čo ste povedali,
je pravda, že ste nič nepridali, a predsa v akom nepriazni-
vom svetle ste všetko vykreslili. Tá úbohá starenka, jej od-
danosť, jej osamelá smrť, tá odkvitajúca pani... Načo to všet-
58
RUD IN
ko?... Veď aj život toho najlepšieho človeka sa dá vykresliť

takými farbami – ani nič nedoložíte, a každý sa zhrozí! Aj to
je istý druh ohovárania!
Ležnev vstal a znova sa prešiel po izbe.
– Vôbec som nechcel, aby ste sa zhrozili, Alexandra Pav-
lovna, – riekol napokon. – Nie som klebetník. No mimocho-
dom, – doložil po krátkom rozmýšľaní, – naozaj, v tom, čo
ste povedali, je zrnko pravdy. Ja som Rudina neohováral; no
– ktovie! Možno sa odvtedy zmenil – možno som k nemu
nespravodlivý.
– Aha! No vidíte... Tak mi sľúbte, že sa s ním znovu zblíži-
te, lepšie ho spoznáte a potom mi poviete o ňom svoju defi-
nitívnu mienku.
– Prosím... Ale čo ty slovka neprerečieš, Sergej Pavlyč?
Volyncev sa strhol a zdvihol hlavu, akoby ho boli zobudili.
– Čo mám hovoriť? Veď ho nepoznám. A okrem toho ma
dnes bolí hlava.
– Dnes si naozaj akýsi bledý, – poznamenala Alexandra
Pavlovna, – nie si chorý?
– Bolí ma hlava, – zopakoval Volyncev a vyšiel von.
Alexandra Pavlovna a Ležnev pozreli za ním a vymenili si
pohľady, ale nič nepovedali. Ani pre neho, ani pre ňu nebolo
tajomstvom, čo sa odohráva Volyncevovi v srdci.
59
6¶
Minuli vyše dva mesiace. Za celý ten čas sa Rudin takmer

nepohol od Darie Michajlovny. Nemohla sa bez neho za-
obísť. Rozprávať mu o sebe, počúvať jeho úvahy stalo sa jej
nevyhnutnosťou. Raz chcel odísť pod zámienkou, že sa mu
minuli peniaze; dala mu päťsto rubľov. Aj od Volynceva si
požičal zo dvesto rubľov. Pigasov už oveľa zriedkavejšie na-
vštevoval Dariu Michajlovnu: Rudinova prítomnosť ho ties-
nila. Mimochodom, túto stiesnenosť nepociťoval len on.
– Nemám rád toho mudrlanta, – hovorieval, – vyjadruje
sa neprirodzene, celkom ako hrdina z ruského románu. Po-
vie: „Ja,“ a v dojatí sa zháči... „Ja, reku, ja...“ A také dlhočiz-
né slová používa! Kýchne sa ti – a on ti hneď začne vysvet-
ľovať, prečo si kýchol, nie zakašlal... Ak ťa chváli – ani čo by
ťa povyšoval v hodnosti... Inokedy zas sám seba haní, toľko
špiny na seba nakydá – no, myslíš si, teraz sa už ani na boží
svet neukáže! Horkýže! Ešte sa aj rozveselí, akoby si pálen-
ky uhol!
Pandalevskij sa trochu obával Rudina a všemožne sa mu
snažil ulahodiť. Volyncev mal k nemu čudný vzťah. Rudin
ho nazýval rytierom, vychvaľoval ho do očí aj za jeho chrb-
tom, ale Volyncev si ho nemohol obľúbiť a vždy bol chtiac–
nechtiac akýsi netrpezlivý, ba aj zlostný, keď Rudin začal
60
RUD IN
pred ním rozoberať jeho prednosti. Neposmieva sa mi? roz-

mýšľal a srdce sa mu nevraživo rozbúchalo. Usiloval sa pre-
konať to v sebe; ale žiarlil naňho pre Natáliu. Ba aj sám Ru-
din, hoci vždy hlučne vítal Volynceva, hoci ho nazýval rytie-
rom a požičiaval si od neho peniaze, mal ho sotva rád. Ťaž-
ko by sa dalo povedať, čo vlastne cítili títo dvaja ľudia, keď si
priateľsky stískali ruky a dívali sa navzájom do očí...
Basistov ešte vždy zbožňoval Rudina a priam mu visel na
ústach, aby mu neušlo jediné slovo. Rudin si ho málo všímal.
Raz sa mu venoval celé predpoludnie, debatoval s ním o naj-
dôležitejších svetových problémoch a úlohách a vzbudil
v ňom úprimné nadšenie, ale potom ho nechal tak... Zrejme
Rudin len slovami hľadal čisté a oddané duše. S Ležnevom,
ktorý začal navštevovať Dariu Michajlovnu, ani sa nepúš-
ťal do debaty a akoby sa mu vyhýbal. Aj Ležnev sa správal
k nemu chladne a ešte vždy nevyslovoval o ňom definitív-
nu mienku, čo Alexandru Pavlovnu veľmi zarážalo. Skláňa-
la sa pred Rudinom, ale verila aj Ležnevovi. Všetci v dome
Darie Michajlovny sa podrobovali Rudinovým rozmarom:
vyhovelo sa každému jeho želaniu. Denný program závisel
od neho. Ani jedna partie de plaisir* sa nekonala bez neho.
Mimochodom, nemal rád všelijaké prekvapujúce výlety
a nápady a zúčastňoval sa na nich ako dospelí na detských
hrách s láskavou a zhovievavou unudenosťou. Zato sa staral
o všetko: debatoval s Dariou Michajlovnou o správe majet-
ku, o výchove detí, o hospodárstve, o jej starostiach vôbec;
vypočúval jej návrhy a nezunovali ho ani podrobnosti, na-
vrhoval nové úpravy a zmeny. Daria Michajlovna sa nadchý-
nala – ale nič viac. V hospodárení sa ďalej pridŕžala rád svoj-
ho správcu, staršieho jednookého Ukrajinca, dobromyseľné-
ho a prefíkaného šibala. – Staré osvedčené, mladé neskúse-
* zábavná prechádzka (franc.)
61
né, – hovorieval, pričom sa pokojne uškŕňal a požmurkával

jedným okom.
Okrem Darie Michajlovny Rudin s nikým tak často a tak
dlho nebesedoval ako s Natáliou. Potajme jej dával knihy,
zveroval sa jej so svojimi plánmi, čítal jej prvé stránky zo
zamýšľaných článkov a diel. Ich zmysel Natália často nechá-
pala. Napokon, zdalo sa, Rudin sa vari ani veľmi neusiloval
o to, aby ho chápala – len keď ho počúvala. Jeho zblíženie
s Natáliou nebolo Darii Michajlovne veľmi po vôli. No, mys-
lela si, nech si s ním tu na dedine pošteboce! Zabáva ho ako
také dievčatko. Čo na tom, a veď aspoň zmúdrie... V Petro-
hrade to nedovolím...
Daria Michajlovna sa mýlila. Natália neštebotala s Rudi-
nom ako dievčatko: dychtivo hltala jeho slová, usilovala sa
pochopiť ich zmysel, žiadala ho, aby posúdil jej názory, zve-
rovala sa mu so svojimi pochybnosťami; bol jej učiteľom,
vodcom. Zatiaľ jej vzbĺkla len hlava... ale mladá hlava nebl-
čí dlho sama. Aké slastné chvíle prežívala, keď Rudin zavše
v sade na lavičke, v jemnej, priesvitnej tôni jaseňa, čítal Goe-
theho Fausta, Hoffmana, Listy od Bettiny alebo Novalisa,
pričom sa ustavične zastavoval a vysvetľoval, čo sa jej zdalo
nejasné! Natália rozprávala po nemecky slabo, ako takmer
všetky ruské slečny, ale rozumela dobre, a Rudin bol celý
zaľúbený do nemeckej poézie, do nemeckého romantické-
ho a filozofického sveta a vábil ju za sebou do týchto posvät-
ných končín, ktoré sa jej pred vnímavým zrakom vynárali
v tajomných, utešených podobách; zo stránok knihy, ktorú
držal v rukách, ako zurčiace bystriny prúdili jej do duše ute-
šené obrazy, nové, svetlé myšlienky a v srdci, čo sa rozbú-
chalo ušľachtilou radosťou z veľkých pocitov, ticho sa zapa-
ľovala a rozhárala svätá iskra nadšenia...
– Povedzte, Dmitrij Nikolajič, – začala raz, keď sedela pri
obloku za vyšívacím rámom, – však pôjdete na zimu do Pet-
rohradu?
62

RUD IN
– Neviem, – povedal Rudin a položil na kolená knihu,

v ktorej listoval, – ak získam prostriedky, pôjdem.
Hovoril mdlo: cítil sa ustatý a od samého rána sa ponevie-
ral bez práce.
– Nechápem, prečo by ste nezískali prostriedky?
Rudin pokývol hlavou.
– Vy to nechápete!
A významne pozrel bokom.
Natália chcela čosi povedať, ale zháčila sa.
– Pozrite, – začal Rudin a ukázal rukou na oblok, – vidíte
tamtú jabloň? Zlomila sa pod ťarchou a množstvom vlast-
ných plodov. Pravý symbol génia...
– Zlomila sa preto, lebo nemala oporu, – namietla Natália.
– Rozumiem vám, Natália Alexejevna: ale človek len tak
ľahko oporu nenájde.
– Nazdávam sa, že sympatie iných... v každom prípade
osihotenosť...
Natália sa trochu zmiatla a začervenala.
– A čo budete robiť v zime na dedine? – náhlivo doložila.
– Čo budem robiť? Dokončím svoju veľkú úvahu – tú
o tragike v živote a v umení – predvčerom som vám vyložil
jej osnovu – a pošlem vám ju.
– A uverejníte ju?
– Nie.
– Prečo nie? A pre koho sa budete namáhať?
– A hoc aj pre vás.
Natália sklopila oči.
– To je pre mňa priťažké, Dmitrij Nikolajič!
– Dovoľte, aby som sa spýtal, o čom bude pojednávať tá
úvaha? – ozval sa skromne Basistov sediaci obďaleč.
– O tragike v živote a v umení, – zopakoval Rudin. – Aj vy,
pán Basistov, si ju môžete prečítať. Mimochodom, ešte nie
som si načistom s hlavnou myšlienkou. Dosiaľ som si ešte
celkom neujasnil tragický význam lásky.
63
Rudin rád a často hovorieval o láske. Mlle Boncourtová

sa sprvoti pri slove láska striasala a zakaždým nastražila uši
ako starý vojenský kôň pri zvuku trúbky, ale potom si naň
zvykla a len skrivila pery a zavše si šnupla tabaku.
– Podľa mňa, – riekla Natália placho, – tragickosť v láske
je práve nešťastná láska sama.
– Naskrze nie! – odporoval Rudin. – To je skôr komic-
ká stránka lásky... Otázku treba postaviť celkom inakšie...
treba hlbšie načrieť... V láske je, – pokračoval, – všetko ta-
jomné: ako sa rodí, ako vyvíja, ako mizne. Buď sa zrodí zra-
zu, nepochybná, radostná ako deň, buď dlho tlie ako oheň
pod pahrebou a vyšľahne v duši sťa plameň, keď je už všetko
zmarené; raz zase vkĺzne do srdca ako had a hneď zasa vy-
kĺzne z neho von... Veru, veru; to je dôležitá otázka. A vôbec,
kto dnes ľúbi, kto sa opováži ľúbiť?
Rudin sa zamyslel.
– Ale prečo Sergeja Pavlyča už tu nevídať? – spýtal sa zra-
zu.
Natália sa zapálila a sklonila hlavu nad rám.
– Neviem, – zašepkala.
– Aký je to skvelý, šľachetný človek! – povedal Rudin vstá-
vajúc. – Je to jeden z najlepších vzorov opravdivého ruské-
ho šľachtica...
Mlle Boncourtová zaškúlila naňho francúzskymi očkami.
Rudin sa prešiel po izbe.
– Všimli ste si, – riekol a prudko sa zvrtol na podpätkoch,
– že na dube – a dub je mocný strom – staré listy opadávajú
len vtedy, keď mladé začnú pučať?
– Áno, – odvetila Natália pomaly, – všimla som si.
– To isté sa deje aj so starou láskou v mocnom srdci; už
pohasla, ale ešte vždy trvá; len iná, nová láska ju môže vy-
tlačiť.
Natália neodpovedala.
Čo to znamená? pomyslela si.
64
RUD IN
Rudin chvíľu postál, potriasol vlasmi a odišiel.

I Natália sa pobrala do svojej izby. Dlho sedela zmätená na
posteli, dlho rozmýšľala o Rudinových posledných slovách
a zrazu zopäla ruky a horko sa rozplakala. Prečo plakala –
bohvie! Sama nevedela, prečo jej tak znezrady vyhŕkli slzy.
Utierala si ich, no slzy sa len rinuli ako voda z dávno prepl-
neného prameňa.
V ten istý deň sa Alexandra Pavlovna zhovárala o Rudino-

vi s Ležnevom. Spočiatku len mlčal; no Alexandra Pavlovna
si zaumienila, že sa musí dostať veci na koreň.
– Vidím, – povedala mu, – že sa vám Dmitrij Nikolajevič
nepáči ako aj predtým. Náročky som sa vás doteraz nevypy-
tovala; ale už ste sa iste stihli presvedčiť, či sa zmenil, a rada
by som vedela, prečo sa vám nepáči.
– Nedbám, – odvetil Ležnev flegmaticky ako zvyčajne, –
keď už tak horíte nedočkavosťou, len sa, prosím, nenahne-
vajte...
– No, začnite, začnite.
– Ale dajte mi dohovoriť do konca.
– Nech sa páči, nech sa páči, len začnite.
– Nuž teda, – spustil Ležnev a pomaly si sadol na diván,
– poviem vám úprimne, mne sa Rudin naozaj nepáči. Je to
múdry človek...
– To si myslím!
– Je neobyčajne múdry, hoci v podstate prázdny...
– Tak to sa ľahko povie!
– Hoci v podstate prázdny, – zopakoval Ležnev, – ale to
nie je ešte nijaké nešťastie: my všetci sme prázdni ľudia. Ne-
dávam mu za vinu ani to, že je v duši despota, že je lenivý, že
nemá dosť vedomostí...
Alexandra Pavlovna spľasla rukami.
– Nemá dosť vedomostí! Rudin! – zvolala.
– Nemá dosť vedomostí, – presne tým istým hlasom zo-
65
pakoval Ležnev, – rád si požije na cudzí účet, hrá svoju rolu

a tak ďalej... to sa dá všetko odpustiť. No nepáči sa mi, že je
ako kus ľadu.
– Rudin, tá ohnivá duša, a že kus ľadu! – prerušila ho Ale-
xandra Pavlovna.
– Áno, chladný ako ľad; on to vie a robí zo seba ohnivé-
ho človeka. Nepáči sa mi, – Ležnev sa postupne rozohňoval,
– že hrá nebezpečnú hru – prirodzene, nie nebezpečnú pre
neho; sám neriskuje ani kopejku, ani vlások – ale iní risku-
jú dušu...
– O kom, o čom hovoríte? Nerozumiem vám, – riekla Ale-
xandra Pavlovna.
– Nepáči sa mi, že je nečestný. Veď on je inteligentný člo-
vek, musí predsa poznať cenu svojich slov – ale vyslovuje ich
tak, akoby ho bohviečo stáli... Je výrečný, to je nesporné, len-
že jeho výrečnosť nie je ruská. Veru, a napokon, vzletne ho-
voriť sa odpustí mladíkovi, ale v jeho rokoch je hanba opájať
sa zvukom vlastných slov, hanba je vystatovať sa!
– Ja si myslím, Michajlo Michajlyč, že vášmu spoločníkovi
je jedno, či sa vystatuje, alebo nie.
– Prepáčte, Alexandra Pavlovna, nie je to všetko jedno.
Niekto prerečie slovko a mnou to celým otrasie, iný povie
to isté slovo alebo i krajšie – a ja ani uchom nepohnem. Pre-
čo je to?
– Totiž vy nepohnete, – prerušila ho Alexandra Pavlovna.
– Áno, nepohnem, – opakoval Ležnev, – hoci mám mož-
no aj veľké uši. Rudinove slová ostávajú totiž len slovami
a nikdy sa nepremenia v čin – a pritom tie isté slová môžu
zmiasť, zahubiť mladé srdce.
– Ale o kom, o kom to hovoríte, Michajlo Michajlyč?
Ležnev sa zháčil.
– Chcete vedieť, o kom hovorím? O Natálii Alexejevne.
Alexandra Pavlovna sa na chvíľu zarazila, ale vzápätí sa
usmiala.
66
RUD IN
– Ale, prosím vás, – začala, – aké vy máte vždy čudné myš-

lienky! Natália je ešte dieťa; a konečne, keby na tom aj niečo
bolo, vari si myslíte, že Daria Michajlovna...
– Daria Michajlovna je, po prvé, egoistka a žije len pre
seba; a po druhé, je taká presvedčená o svojom umení vy-
chovávať deti, že jej ani na um nepríde, aby sa pre ne znepo-
kojovala. Ťfi! Ako by sa také niečo mohlo stať! Jeden pokyn
rukou, jeden vznešený pohľad – a všetko pôjde ako po mas-
le. Takto rozmýšľa táto urodzená pani, ktorá sa hrá na mece-
nášku aj na veľducha, a bohvie, na čo ešte, no v skutočnos-
ti nie je nič iné, len veľkosvetská stará dáma. A Natália nie
je dieťa: verte mi, ona častejšie a dôkladnejšie rozmýšľa ako
my dvaja. A prečo by mala takáto čestná, vášnivá a vrúcna
povaha naraziť práve na takého herca, na takého koketníka!
Napokon, aj to sa stáva.
– Koketník! Jeho nazývate koketníkom?
– Prirodzene, jeho... No, povedzte sama, Alexandra Pav-
lovna, akú úlohu hrá u Darie Michajlovny? Či je dôstojné
muža, aby bol modlou, prorokom v dome, aby sa plietol do
hospodárstva, do rodinných klebiet a pletiek?
Alexandra Pavlovna prekvapene pozrela Ležnevovi do
tváre.
– Nepoznám vás, Michajlo Michajlyč, – povedala. – Očer-
veneli ste, rozčúlili ste sa. Za tým sa určite skrýva niečo iné...
– No, už je to tu! Človek povie žene, čo má na duši, ale ona
sa neuspokojí dotiaľ, kým nevymyslí dáku malichernú, ved-
ľajšiu príčinu, pre ktorú hovoríte tak, a nie inak.
Alexandra Pavlovna sa nahnevala.
– Výborne, monsieur Ležnev, začínate brojiť proti ženám
ako pán Pigasov; no, to je už vaša vec; jednako, čo aký ste
bystrý, nechce sa mi veriť, že ste za taký krátky čas mohli
všetkých a všeličo prehliadnuť. Nazdávam sa, že sa mýlite.
Podľa vás je Rudin voľajaký Tartuffe.
67
– Veď o to ide, že nie je ani len Tartuffe. Tartuffe aspoň ve-

del, čo chce; ale tento, aj pri všetkej svojej inteligencii...
– Čo je, čo je teda? Dokončite, čo ste chceli povedať, vy ne-
spravodlivý, zlý človek!
Ležnev vstal.
– Počujte, Alexandra Pavlovna, – bránil sa, – vy ste ne-
spravodlivá, nie ja. Hneváte sa na mňa, že prísne posudzu-
jem Rudina: ja mám právo hovoriť o ňom prísne! Možno
som si toto právo nekúpil lacno. Poznám ho dobre, dlho som
s ním býval. Pamätáte sa, bol som vám sľúbil, že vám raz po-
rozprávam o našom živote v Moskve. Vidím, že to musím
teraz urobiť. No budete mať trpezlivosť vypočuť ma?
– Vravte, vravte!
– No, prosím.
Ležnev začal pomaly chodiť hore-dolu po izbe, kedy-tedy
zastal a naklonil hlavu dopredu.
– Možno viete, – rozhovoril sa, – a možno ani neviete, že
som zavčasu osirel a už ako sedemnásťročný som nemal nad
sebou dozor. Žil som v Moskve u tety a robil som, čo sa mi
zachcelo. Bol som dosť prázdny a samoľúby, rád som sa vy-
statoval a chvastal. Keď som sa zapísal na univerzitu, správal
som sa ako žiačik a čoskoro som sa dostal do kaše. Nebu-
dem vám o tom rozprávať: nestojí to za reč. Oklamal som,
dosť mrzko som oklamal... Pravda vyšla najavo, usvedčili
ma, vyhanbili... Stratil som hlavu a dal som sa do plaču ako
malé dieťa. Stalo sa to v byte jedného známeho, v prítom-
nosti mnohých kolegov. Všetci sa začali zo mňa smiať, všet-
ci okrem jedného študenta, ktorý, predstavte si, najväčšmi
bol pre mňa namrzený, kým som sa nechcel ku lži priznať.
No potom z ľútosti a či pre čosi iné vzal ma popod pazuchu
a odviedol k sebe.
– Bol to Rudin? – spýtala sa Alexandra Pavlovna.
– Nie, nebol to Rudin... bol to človek... už nežije... bol to
neobyčajný človek. Volal sa Pokorskij. Nie som schopný opí-
68
RUD IN
sať ho niekoľkými slovami, no keď začnem o ňom rozprávať,

o nikom inom sa mi už nebude chcieť hovoriť. Bola to vzne-
šená, čistá duša, taký rozum som už nikdy potom nestretol.
Býval v malej, nizučkej izbietke v mezaníne starého domče-
ka. Bol veľmi chudobný a pretĺkal sa kondíciami. Zavše ne-
mohol hosťa ponúknuť ani šálkou čaju; a jeho jediný diván
sa mu tak preliačil, že sa ponášal na loďku. Ale aj napriek
nepohodliu chodilo k nemu hrúza ľudí. Všetci ho mali radi,
vedel si získať ich srdcia. Neverili by ste, ako príjemne a ve-
selo sa sedávalo v jeho chudobnej izbietke! U neho som sa
zoznámil s Rudinom. Vtedy sa už nestýkal so svojím knie-
žaťom.
– A čo bolo také zvláštne na tom Pokorskom? – spýtala sa
Alexandra Pavlovna.
– Ako by som vám to povedal? Poézia a pravda priťahovali
k nemu všetkých. Mal jasný um, široký rozhľad a pritom bol
milý a zábavný ako dieťa. Dodnes mi zuní v ušiach jeho jas-
ný smiech, ale zároveň
ako svieca polnočná

plápolal pred svätyňou dobra...
Tak sa o ňom vyjadril jeden polobláznivý a najmilší bás-

nik z nášho krúžku.
– A ako rozprával? – spýtala sa Alexandra Pavlovna.
– Keď mal dobrú náladu, rozprával pekne, ale nie strhujú-
co. Rudin bol aj vtedy dvadsať ráz výrečnejší ako Pokorskij.
Ležnev sa odmlčal a skrížil ruky.
– Pokorskij a Rudin sa neponášali na seba. V Rudinovi
bolo omnoho viac oslňujúcej honosnosti, viac frázovitosti
a možno aj viac entuziazmu. Vyzeral omnoho nadanejší ako
Pokorskij, ale v skutočnosti bol proti nemu úbožiak. Výbor-
ne vedel vystihnúť akúkoľvek myšlienku, majstrovsky deba-
tovať; ale myšlienky sa mu nerodili v jeho hlave: preberal ich
69
od iných, najmä od Pokorského. Pokorskij bol naoko tichý

a mäkký, ba až slabý – a šialene ľúbil ženy, rád si zahýril a ni-
kým sa nedal predstihnúť. Rudin bol navonok plný ohňa,
smelosti, života, ale v duši bol chladný a div nie plachý, kým
sa to netýkalo jeho samoľúbosti: vtedy by sa bol na stenu
škriabal. Vždy a všade sa usiloval podmaniť si ľudí, ale pod-
maňoval si ich v mene všeobecných zásad a ideí a naozaj
mal na mnohých mocný vplyv. Pravda, nikto ho nemal rád;
hádam iba ja som si ho obľúbil. Ostatní ho znášali ako ne-
vyhnutné zlo... Pokorskému sa všetci nevdojak poddávali.
Zato Rudin sa s každým, s kým prišiel do styku, ochotne po-
rozprával... Neprečítal priveľa kníh, ale istotne viac, omno-
ho viac ako Pokorskij, ako my všetci; pritom mal triezvy ro-
zum, skvelú pamäť, a veď práve to pôsobí na mládež! Mládež
chce vývody, závery, čo aj nesprávne, ale závery! Svedomitý
človek sa na to nehodí. Pokúste sa povedať mládeži, že jej
nemôžete predložiť úplnú pravdu, lebo ju sami nepoznáte...
mládež vás ani počúvať nebude. Ale ani oklamať ju nemô-
žete. Je potrebné, aby ste sami aspoň sčasti verili, že pozná-
te pravdu... A práve preto Rudin na nás tak mocne pôsobil.
Vidíte, práve som vám povedal, že Rudin neprečítal mno-
ho, ale čítal filozofické knihy a mal takú hlavu, že z prečí-
taného hneď vybral všetko podstatné, prenikol až na koreň
veci a potom snoval na všetky strany svetlé, rovné nite myš-
lienok, načrtával duchovné perspektívy. Náš krúžok sa vte-
dy skladal úprimne povedané, z chlapcov – nedoštudova-
ných chlapcov. Filozofia, umenie, veda, sám život – to všet-
ko boli pre nás iba slová, ba možno aj pojmy, vábivé, ute-
šené, ale roztrúsené, nesúrodé. Všeobecnú závislosť týchto
pojmov, všeobecnú zákonitosť sveta sme si neuvedomovali,
hmatateľne necítili, hoci sme nejasne o nej debatovali, usi-
lovali sme sa ju pochopiť... Keď sme počúvali Rudina, prvý
raz sa nám zdalo, že sme konečne postrehli túto všeobecnú
súvislosť, že nám konečne spadli šupiny z očí! Možno nevy-
70
RUD IN
jadroval vlastné názory – ale čo na tom! No vo všetkom, čo

sme poznali, zavládol systematický poriadok, všetko rozhá-
dzané sa zrazu usporiadalo, spojilo, vyrastalo pred nami ako
budova, všetko sa vyjasňovalo, duch vial zovšade... Nič ne-
zostalo nezmyselné, náhodné; vo všetkom sa prejavovala ro-
zumná nevyhnutnosť a krása, všetko nadobúdalo jasný a zá-
roveň i tajomný zmysel; každý jednotlivý životný jav zvučal
ako akord a my sami sme sa s akousi posvätnou, pokornou
bázňou, so sladkým chvením srdca cítili akoby živými nádo-
bami večnej pravdy, jej nástrojmi, povolanými k čomusi veľ-
kému... Nezdá sa vám to všetko smiešne?
– Vôbec nie, – pomaly riekla Alexandra Pavlovna, – pre-
čo myslíte? Nerozumiem vám celkom, ale nezdá sa mi to
smiešne.
– Odvtedy sme, prirodzene, vyspeli, – pokračoval Ležnev,
– to všetko sa nám teraz môže zdať detinské... Ale opakujem,
Rudinovi sme vtedy vďačili za mnohé. Pokorskij stál nepo-
zorovateľne vyššie ako on, to je nesporné; Pokorskij vdycho-
val do nás oheň a silu; ale zavše bol ochabnutý a mlčal. Bol
nervózny, chorľavý; zato keď rozprestrel krídla – Bože! Kam
až zaletel! Do nesmiernych výšav blankytného neba! A Ru-
din, ten krásny a urastený mladík, bol dosť malicherný, ba
až klebetný; vášnivo rád sa do všetkého zastarel, všetko defi-
noval a vysvetľoval. Jeho horúčkovitá aktivita nikdy neocha-
bovala... politická povaha, prosím! Rozprávam o ňom, ako
som ho vtedy poznal. Mimochodom, na nešťastie sa nezme-
nil. Zato ani od svojho presvedčenia neupustil... v tridsiatich
piatich rokoch...! Každý to nemôže o sebe povedať.
– Sadnite si, – ozvala sa Alexandra Pavlovna. – Čo chodíte
po izbe ako lev v klietke?
– Tak mi je lepšie, – namietol Ležnev. – Veru, priznám sa
vám, Alexandra Pavlovna, ako som sa dostal do krúžku Po-
korského, celkom som sa prerodil: skrotol som, všetko som
chcel vedieť, učil som sa, radoval, bol som úctivý – slovom,
71
akoby som bol vstúpil do nejakého chrámu. A naozaj, keď

si spomeniem na naše schôdzky, namojveru, mnoho bolo
v nich krásneho, ba až dojímavého. Predstavte si: zíde sa nás
zo päť-šesť mladíkov, horí jedna lojová svieca, pije sa mizer-
ný čaj a jedia sa k nemu ukrutne staré sucháre – ale mali ste
vidieť naše tváre, mali ste počuť naše reči! Každému horí
v očiach nadšenie, líca nám blčia, srdcia prudko tlčú a de-
batujeme o Bohu, o pravde, o budúcnosti ľudstva, o poézii
zavše tárame i hlúposti, nadchýname sa taľafatkami, ale čo
na tom...! Pokorskij sedí s nohami vtiahnutými pod seba,
rukou si podopiera bledé líce a oči mu až tak žiaria. Ru-
din stojí naprostred izby a hovorí, utešene hovorí, just ako
mladý Demostenes pred šumiacim morom a rozstrapatený
básnik Subbotin zavše trhane vykríkne ako zo sna; Schel-
ler, štyridsaťročný študent, syn nemeckého pastora, ktorý
sa vďaka svojmu večnému, ničím nenarušiteľnému mlča-
niu preslávil medzi nami ako najhlbší mysliteľ, akosi napo-
div slávnostne mlčí; ba aj veselý Ščitov, Aristofanes našich
schôdzok, umĺka a len sa usmieva; dvaja–traja nováčkovia
počúvajú s nadšením a pôžitkom... A noc plynie ticho a ľa-
hučko ako na krídlach. Už sa aj brieždi a my sa rozchádza-
me dojatí, veselí, čestní, triezvi (o víne sme vtedy ani nechy-
rovali), s akousi príjemnou únavou v duši... Pamätám sa, šli
sme pustými ulicami celí rozochvení, ešte aj na hviezdy sme
sa dívali s akousi dôverou, akoby sa nám boli priblížili, stali
sa pochopiteľnejšími... Ech! Utešené to boli časy a nechcem
veriť, že by boli vyšli nazmar! A veru nevyšli nazmar – ne-
vyšli nazmar ani tým, ktorých život sa neskôr stal banál-
ny... Koľko ráz sa mi stalo, že som stretol takých ľudí, býva-
lých kolegov! Zdá sa ti, že ten človek sa celkom stal zviera-
ťom, ale stačí pred ním vysloviť Pokorského meno – a všet-
ky zvyšky šľachetnosti sa v ňom pohnú, akoby si v špinavej,
tmavej izbe otvoril zabudnutú fľaštičku s voňavkou...
Ležnev zmĺkol; bezfarebná tvár sa mu pokryla rumencom.
72
RUD IN
– Ale prečo vlastne a kedy ste sa pohádali s Rudinom? –

spýtala sa Alexandra Pavlovna, prekvapene hľadiac na Lež-
neva.
– Nepohádal som sa s ním; len som sa s ním rozišiel, keď
som ho v cudzine dokonale prehliadol. No už v Moskve len-
-len že sme sa nepochytili. Už vtedy sa ku mne nepekne za-
choval.
– A čo také vám vykonal?
– Nuž toto. Ja... ako by som vám to povedal?... Mne to ako-
si nepristane... no ja som sa vždy rýchlo zaľúbil.
– Vy?
– Ja. Je to čudné, však? A veru tak to bolo... No, prosím,
tak som sa vtedy zaľúbil do istej veľmi sympatickej dievči-
ny... Ale čo tak na mňa hľadíte? Mohol by som vám povedať
o sebe aj čosi prekvapujúcejšie.
– A čo také, ak sa smiem spýtať?
– Nuž napríklad toto. Ja som vtedy, za tých moskovských
čias, chodieval po nociach na schôdzky... Čo myslíte, s kým?
S mladou lipou na konci nášho parku. Objal som jej ten-
ký a štíhly kmeň a myslel som si, že objímam celú prírodu,
a srdce sa mi rozširovalo a rozplývalo, akoby sa naozaj celá
príroda doň vlievala... Taký som ja bol!... Ale čo potom! Mys-
líte si azda, že som neskladal veršíky? Skladal som veru, ba aj
celú drámu som napísal, čosi ako Manfred. Medzi účinku-
júcimi osobami bol aj prízrak s krvou na prsiach, ale nie so
svojou krvou, predstavte si, ale s krvou celého ľudstva... Tak,
veru tak, neráčte sa čudovať... Ale začal som vám rozprávať
o svojej láske. Zoznámil som sa s istou dievčinou...
– A prestali ste chodiť na schôdzky s lipou? – spýtala sa
Alexandra Pavlovna.
– Prestal. Bolo to veľmi dobré a zlaté stvorenie s veselými,
svetlými očkami a zvonivým hláskom.
– Viete skvele opisovať, – poznamenala Alexandra Pavlov-
na s úsmevom.
73
Aleksandr Senshin (alex.senshin@gmail.com)

– Zato vy ste veľmi prísny kritik, – bránil sa Ležnev. –

Teda tá dievčina bývala so svojím staručkým otcom... Napo-
kon, do podrobností sa nejdem púšťať. Poviem vám len, že
to bolo naozaj veľmi dobré dievča – zakaždým človeku na-
leje čaju do troch štvrtín pohára, hoci si pýta len pol!... Na
tretí deň po prvom stretnutí som blčal ako fakľa a na sied-
my deň som to už nevydržal a so všetkým som sa zveril Ru-
dinovi. Mladý, zaľúbený človek nevie udržať na jazyku svoje
tajomstvo a ja som sa Rudinovi vyspovedal zo všetkého. Bol
som vtedy celkom pod jeho vplyvom a tento vplyv, poviem
bez okolkov, bol v mnohom blahodarný. On prvý mnou ne-
opovrhoval a vycibril ma. Pokorského som miloval vášni-
vo, ale trochu som sa obával jeho duševnej čistoty; Rudin
mi bol bližší. Keď sa dozvedel o mojej láske, neopísateľne sa
nadchol, blahoželal mi, objal ma a ihneď ma začal poúčať,
vysvetľovať mi celú vážnosť môjho nového položenia. Na-
pínal som uši... No, veď viete, ako vie Rudin rozprávať. Jeho
slová na mňa hlboko zapôsobili. Zrazu som pocítil k sebe
neobyčajnú úctu, začal som sa vážne tváriť a prestal som sa
smiať. Pamätám sa, aj som vtedy chodil opatrnejšie, akoby
som mal v srdci nádobu plnú vzácneho oleja a bál som sa,
aby som ho nerozlial... Bol som veľmi šťastný, tým skôr, že
aj ona mi bola naklonená. Rudin sa chcel zoznámiť s objek-
tom mojej lásky, ba dobreže som ja sám nenástojil, že jej ho
predstavím.
– Tak teraz už viem, v čom je háčik, – skočila mu do reči
Alexandra Pavlovna. – Rudin vám odvábil dievča a vy mu to
dosiaľ nemôžete odpustiť... Stavím sa, že sa nemýlim!
– A prehrali by ste stávku, Alexandra Pavlovna, mýlite sa.
Rudin mi dievča neodvábil, ba ani mi ho nemienil odvábiť,
a predsa mi zmaril šťastie, hoci teraz po chladnokrvnom
uvážení som ochotný poďakovať sa mu za to. Ale vtedy dob-
reže som sa nezbláznil. Rudin mi naskrze nechcel poškodiť,
naopak! Ale pre svoju prekliatu obyčaj každý životný jav,
74
RUD IN
vlastný i cudzí, prebodnúť slovom ako motýľa špendlíkom

začal nám obom vysvetľovať nás samých, naše vzťahy, radil
nám, ako sa máme správať, despoticky nás nútil, aby sme sa
mu spovedali zo svojich citov a myšlienok, chválil nás, hre-
šil, ba predstavte si, začal si s nami aj písať... No, načisto nás
poplietol! Ja by som si vtedy sotva bol vzal svoju slečnu za
ženu (toľko zdravého rozumu som ešte mal), no boli by sme
aspoň prežili niekoľko utešených mesiacov ako Pavel a Vir-
gínia; ale tu sa začali nedorozumenia, vznikalo napätie – slo-
vom, začali sa pletky. Rudin jedného krásneho dňa napokon
dospel k presvedčeniu, že on ako môj priateľ si pokladá za
svätú povinnosť upovedomiť o tom jej staručkého otca – a aj
to urobil.
– Naozaj? – zvolala Alexandra Pavlovna.
– Áno, a predstavte si, urobil to s mojím súhlasom – to je
na tom najčudnejšie...! Dodnes sa pamätám, aký chaos som
mal vtedy v hlave: všetko sa mi v nej krútilo a ja som si pri-
chodil ako v tmavej komore: biele sa mi zdalo čierne, čierne
biele, lož sa mi zdala pravdou, fantázia povinnosťou... Ech!
Ešte aj teraz mi je nanič, keď si na to spomeniem. Rudin –
ten sa neunavil – kdeže by! Vznášal sa nad najrozličnejší-
mi nedorozumeniami a celou tou motanicou ako lastovička
nad rybníkom.
– Teda ste sa rozišli s vašou dievčinou? – spýtala sa Ale–
xandra Pavlovna, pričom naivne sklonila hlavu nabok a nad-
vihla obočie.
– Rozišiel som sa... a zle som sa rozišiel, trápne, s uráž-
kami, s krikom, so zbytočným krikom... Plakal som, aj ona
plakala a čertvie, čo sa stalo... Gordický uzol sa akosi zauzlil
– bolo ho treba preťať, a to bolelo! Napokon, všetko na sve-
te sa obráti na dobré. Vydala sa za dobrého človeka a žije si
bezstarostne...
– Ale priznajte sa, že ste to Rudinovi nemohli odpustiť... –
ozvala sa Alexandra Pavlovna.
75
– Čoby! – prerušil ju Ležnev. – Plakal som ako dieťa, keď

som ho vyprevádzal do cudziny. Predsa však, pravdu pove-
diac, zrnko horkosti mi už vtedy zasial do duše. A keď som
ho stretol potom v cudzine... no, vtedy som bol už starší...
Rudin sa mi ukázal v pravom svetle.
– A čo ste vlastne v ňom odhalili?
– Nuž všetko to, o čom som vám rozprával pred hodinou.
No dosť už o ňom. Možno sa všetko šťastne skončí. Chcel
som vám len dokázať, že ak súdim o ňom prísne, tak nie
preto, že ho nepoznám... A pokiaľ ide o Natáliu Alexejevnu,
nebudem o tom zbytočne trúsiť slová, ale všímajte si svoj-
ho brata.
– Môjho brata? A prečo?
– Len pozrite naňho! Vari nič nebadáte?
Alexandra Pavlovna sklopila oči.
– Máte pravdu, – uznala, – naozaj... brat... od istého času
ho nepoznávam... Myslíte azda...
– Tichšie, tuším ide sem, – zašepkal Ležnev. – A Natália
nie je dieťa, verte mi, hoci na nešťastie je neskúsená ako die-
ťa. Uvidíte, to dievča nás všetkých prekvapí.
– A to ako?
– Nuž tak... Viete predsa, že práve také dievčatá sa hádžu
do vody, trávia sa a podobne. Nech vás to nemýli, že je taká
tichá; vášne sú v nej silné a rozhodnosti má tiež dosť.
– No, zdá sa mi, že začínate básniť. Takému flegmatikovi,
ako ste vy, akiste i ja sa budem zdať sopkou.
– To nie! – riekol Ležnev s úsmevom. – A pokiaľ ide o roz-
hodnosť, tá vám, chvalabohu, celkom chýba.
– Nezdá sa vám, že je to už bezočivosť?
– Toto? To je najväčší kompliment, prosím...
Vstúpil Volyncev a podozrievavo pozrel na Ležneva i na
sestru. Schudol v poslednom čase. Obaja sa s ním dali do
reči, ale Volyncev iba úsmevom odpovedal na ich žarty a vy-
zeral ani zmoknutá sliepka, ako sa o ňom vyslovil raz Piga-
76
Aleksandr Senshin (alex.senshin@gmail.com)

RUD IN
sov. Napokon, akiste niet na svete človeka, ktorý by – aspoň

raz v živote – nebol vyzeral ešte horšie. Volyncev cítil, že sa
mu Natália odcudzila, a spolu s ňou akoby strácal aj pôdu
pod nohami.
77
7¶
Na druhý deň bola nedeľa a Natália vstala neskoro. Deň

predtým bola až do večera veľmi zamĺknutá, v duši sa han-
bila za svoje slzy a veľmi zle spala. Sedela len tak v župane
pri svojom malom klavíri a chvíľu preberala sotva počuteľné
akordy, aby nezobudila Mlle Boncourtovú, potom si pritisla
čelo na studené klávesy a dlho sa nepohla. Stále rozmýšľala
– nie o Rudinovi, ale o dajakom slove, ktoré vyriekol, a celá
sa pohrúžila do svojich myšlienok. Zavše jej prišiel na um
Volyncev.
Vedela, že ju ľúbi. Ale myšlienky naňho hneď od nej odlie-
tali... Zmocnilo sa jej čudné vzrušenie. Predobedom sa ná-
hlivo obliekla, zišla dolu, pozdravila sa s matkou, vystihla
vhodnú chvíľu a sama odišla do parku... Bol horúci, jasný,
žiarivý deň, hoci kedy-tedy spŕchlo. Po čistom nebi ľahko
plávali nízke sivé mračná, nezatieňujúce slnko, a chvíľa-
mi sa z nich liali na polia hojné prúdy náhleho dažďa, čo sa
prudko prehnal. Veľké ligotavé kvapky sa ani diamanty sy-
pali rýchlo, s akýmsi suchým šuchorením; slnce iskrivo pre-
bleskovalo cez ich mihotavú sieťku; tráva, ešte nedávno roz-
vlnená vetrom, ani sa nepohla a dychtivo sala vlahu; zaro-
sené stromy slastne trepotali lístím; vtáci neprestajne spie-
vali a milo bolo počúvať ich zhovorčivé štebotanie pri svie-
78
RUD IN
žom šume a bubnovaní dažďa. Zaprášené cesty sa vyparo-

vali a pri prudkých nárazoch hustej spŕšky hýrili jemnými
farbami. No už sa aj chmára prehnala, zavial vetrík, tráva
sa začala trblietať ako smaragdy a zlato... Zaševelilo lístie na
stromoch pritúlené k sebe... Tuhá vôňa šírila sa odvšadiaľ...
Nebo sa ešte nevyjasnilo, keď sa Natália pobrala do parku.
Povievala z neho sviežosť a pokoj, ten tichý a šťastný pokoj,
na ktorý srdce človeka odpovedá slastnými mukami tajnej
účasti a nejasných túžob...
Natália kráčala popri rybníku, po dlhej aleji striebristých
topoľov; zrazu – akoby zo zeme vyrástol – zjavil sa pred ňou
Rudin.
Zmiatla sa. Rudin jej pozrel do tváre.
– Sama? – spýtal sa.
– Áno, sama, – odvetila Natália, – vyšla som si len na
chvíľku... Už sa aj musím vrátiť.
– Odprevadím vás.
A vykročil popri nej.
– Ste akási smutná, – ozval sa.
– Ja?... A ja som zasa vám chcela povedať, že sa mi zdáte
akýsi nesvoj.
– Možno... to sa mi stáva. Mne sa to dá skôr odpustiť ako
vám.
– A to už prečo? Čo si myslíte, že ja nemám byť prečo
smutná?
– Vo vašich rokoch sa má človek tešiť zo života.
Natália prešla niekoľko krokov.
– Dmitrij Nikolajevič! – oslovila ho.
– Prosím?
– Pamätáte sa... na to prirovnanie, čo ste včera povedali...
pamätáte sa... s tým dubom?
– No áno, pamätám. A čo?
Natália ukradomky pozrela na Rudina.
– Načo ste... čo ste chceli povedať týmto prirovnaním?
79
Rudin naklonil hlavu a zahľadel sa do diaľky.

– Natália Alexejevna! – začal so zdržanlivým a veľa-
vravným výrazom, preňho príznačným, z ktorého poslu-
cháč vždy nevdojak usúdil, že Rudin nevyslovil ani desati-
nu toho, čo mu ležalo na srdci. – Natália Alexejevna! Istot-
ne ste si všimli, že málo rozprávam o svojej minulosti. Sú
niektoré struny, ktorých sa vôbec nedotýkam. Moje srdce...
kto je zvedavý, čo sa v ňom odohráva? Vystavovať to na ob-
div sa mi vždy zdalo svätokrádežou. Ale k vám som úprim-
ný: vzbudzujete vo mne dôveru... Nemôžem pred vami za-
tajiť, že i ja som ľúbil, aj trpel ako všetci... Kedy a ako? Nemá
zmyslu o tom hovoriť, ale moje srdce zakúsilo mnoho rados-
tí aj mnoho utrpenia...
Rudin sa na chvíľu odmlčal.
– To, čo som vám povedal včera, – pokračoval, – môže sa
do určitej miery vzťahovať na mňa, na moju terajšiu situá-
ciu. Ale ani o tom nemá zmyslu hovoriť. Za touto kapitolou
života som už spravil bodku. Zostáva mi teraz len drgáňať sa
na rozheganom voze po rozpálenej, zaprášenej ceste zo sta-
nice na stanicu... Kedy pôjdem a či dôjdem – bohvie... Ale
pozhovárajme sa radšej o vás.
– Vari vy, Dmitrij Nikolajevič, – prerušila ho Natália, – už
nič nečakáte od života?
– Ó, nie! Ja čakám mnoho, ale nie pre seba... Činnos-
ti a slastného pocitu z činnosti sa nikdy nezrieknem, ale
zriekol som sa pôžitkov. Moje nádeje a sny vôbec nesúvisia
s mojím osobným šťastím. Láska (pri tom slove mykol ple-
com)... láska nie je pre mňa; ja... som jej nie hodný; žena,
ktorá miluje, si právom robí nárok na celého človeka, a ja sa
už žene celý oddať nemôžem. A potom, páčiť sa – to je pre
mladíkov; ja som na to pristarý. Kdeby som ja mohol po-
pliesť niekomu hlavu? Daj, Bože, aby som aspoň svoju unie-
sol na pleciach!
– Chápem vás, – ozvala sa Natália, – kto ide za vysokým
80
RUD IN
cieľom, nesmie myslieť na seba; ale či žena nie je schopná

oceniť takého človeka? Mne sa vidí, že naopak, žena sa skôr
odvráti od egoistu... Všetci mladí ľudia, títo mladíci, ako
ich vy nazývate, sú egoisti, všetci myslia len na seba, ešte aj
keď ľúbia. Verte, žena nielenže vie pochopiť obetavosť, ale aj
sama sa vie obetovať.
Natálii pokryl líca jemný rumenec a oči sa jej zaligotali.
Pred zoznámením s Rudinom by nikdy nebola predniesla
takú dlhú reč a s takým zápalom.
– Už viac ráz ste počuli môj názor na poslanie žien, – na-
mietol Rudin so zhovievavým úsmevom. – A viete, že pod-
ľa mojej mienky jedine Jeanne d’Arc mohla zachrániť Fran-
cúzsko... ale tu nejde o to. Chcel som sa s vami pozhovárať
o vás. Stojíte na prahu života... Hovoriť o vašej budúcnosti
je radostné, a nie zbytočné... Počujte, vy viete, že som vaším
priateľom; mám vás rád skoro ako vlastnú sestru... A preto,
dúfam, nebudete pokladať moju otázku za neskromnú; po-
vedzte, vaše srdce dosiaľ nič nerozrušilo?
Natália celá vzbĺkla, ale neodvetila. Rudin zastal aj ona za-
stala.
– Hneváte sa na mňa? – spýtal sa.
– Nie, – riekla, – no naskrze som nečakala...
– Napokon, – pokračoval, – nemusíte mi odpovedať. Po-
znám vaše tajomstvo.
Natália pozrela naňho takmer s úľakom.
– Áno... áno; viem, kto sa vám páči. A musím povedať –
lepšie ste si zvoliť nemohli. Je to skvelý človek; váži si vás, nie
je ustatý životom – má prostú a čistú dušu... budete s ním
šťastná.
– O kom hovoríte, Dmitrij Nikolajevič?
– Akoby ste nevedeli, o kom hovorím? Prirodzene, že
o Volyncevovi. Čo? Azda to nie je pravda?
Natália sa trochu od neho odvrátila. Celkom stratila hla-
vu.
81
– Myslíte, že vás nemiluje? Prosím vás! Oka z vás nespus-

tí, neunikne mu ani jediný váš pohyb; a napokon, či sa láska
dá zatajiť? A či vy sama nie ste mu naklonená? Nakoľko som
vybadal, aj vašej mamičke sa páči... Vaša voľba...
– Dmitrij Nikolajevič, – skočila mu do reči Natália a v po-
mykove natiahla ruku k blízkemu kríku, – mne je, verte mi,
také nepríjemné o tom hovoriť, ale ubezpečujem vás... mý-
lite sa.
– Ja že sa mýlim? – opakoval Rudin. – Nemyslím... Zozná-
mil som sa s vami nedávno, ale dobre vás už poznám. Čo
znamená zmena, ktorú na vás vidím, tak jasne vidím? Či ste
taká istá, akú som vás poznal pred šiestimi týždňami...? Nie,
Natália Alexejevna, vaše srdce nie je pokojné.
– Možno, – odvetila Natália ledva čujne, – ale aj tak sa
mýlite.
– Ako to? – spýtal sa Rudin.
– Nechajte ma, nevypytujte sa! – bránila sa Natália a rých-
lymi krokmi zamierila k domu.
Sama sa zhrozila nad tým, čo zrazu pocítila vo svojom srdci.
Rudin ju dobehol a zastavil ju.
– Natália Alexejevna! – riekol. – Tento rozhovor sa nemô-
že takto skončiť, je veľmi dôležitý aj pre mňa... Ako mám ro-
zumieť vašim slovám?
– Nechajte ma! – zopakovala Natália.
– Natália Alexejevna, preboha!
Na Rudinovej tvári sa zračilo vzrušenie. Zbledol.
– Vy všetko chápete, musíte aj mňa pochopiť! – poveda-
la Natália, vytrhla si ruku z jeho rúk a pobrala sa, ani sa ne-
obzrela.
– Len slovíčko! – zavolal za ňou Rudin.
Zastala, ale neobrátila sa.
– Spytovali ste sa ma, čo som chcel povedať včerajším pri-
rovnaním. Tak vám to poviem, nechcem vás klamať. Hovoril
som o sebe, o svojej minulosti – a o vás.
82
RUD IN
– Čože? O mne?
– Áno, o vás; opakujem, nechcem vás klamať... Teraz už
viete, o akom cite, o akom novom cite som to hovoril... Ne-
byť dnešného dňa, nebol by som sa nikdy odhodlal...
Natália si zrazu zakryla tvár rukami a rozbehla sa k domu.
Taká bola ohromená nečakaným rozuzlením rozhovoru
s Rudinom, že ani nezbadala Volynceva, popri ktorom pre-
behla. Stál nehybne, opretý chrbtom o strom. Pred štvrť-
hodinou prišiel k Darii Michajlovne a zastihol ju v salóne;
utrúsil s ňou zo dve-tri slová, nebadane sa vytratil a pobral
sa hľadať Natáliu. Vedený inštinktom, vrodeným zaľúben-
com, zamieril rovno do sadu a naďabil na ňu a na Rudina
práve vo chvíli, keď si vytrhla ruku z jeho rúk. Volyncevovi
sa zatmelo pred očami. Vyprevadil Natáliu pohľadom, od-
stúpil od stromu a urobil zo dva kroky, sám nevediac, kam
a načo. Rudin ho zazrel, až keď došiel k nemu. Pozreli si na-
vzájom do očí, uklonili sa, ale nepovedali si ani slovo.
To sa tak ľahko neskončí, pomysleli si obaja.
Volyncev sa pobral celkom na koniec parku. Bolo mu trp-
ko a nevoľno; na srdce mu zaľahla ťarcha ako olovo a krv
mu chvíľami zlostne búchala v žilách. Znova začalo popŕ-
chať. Rudin sa vrátil do svojej izby. Ani on nebol pokojný:
myšlienky mu vírili hlavou ako orkán. Dôverčivý, nečakaný
dotyk mladej, čerstvej duše vyvedie z rovnováhy každého.
Pri stole všetko akosi viazlo. Natália, celá bledá, sa ledva
držala na stoličke a na nikoho ani nepozrela. Volyncev sedel
ako obyčajne vedľa nej a kedy-tedy sa jej nasilu prihovoril.
Pigasov v ten deň náhodou obedoval u Darie Michajlovny.
Rozprával za stolom najviac zo všetkých. Medziiným začal
dokazovať, že ľudí možno rozdeliť ako psov na krátkochvos-
tých a dlhochvostých. – Krátkochvostí, – hovoril, – bývajú
ľudia aj od narodenia aj z vlastnej viny. Krátkochvostým je
zle: nič sa im nedarí – nemajú sebadôveru. Ale človek, ktorý
má dlhý huňatý chvost, ten je šťastný. Môže byť aj horší, aj
83
slabší ako človek s krátkym chvostom, ale dôveruje si; roz-

tiahne chvost a všetci ho obdivujú. Ale čo je tu na obdivova-
nie: veď chvost je celkom zbytočná časť tela, to predsa uzná-
te; a načo je vlastne chvost? No všetci posudzujú vaše pred-
nosti podľa chvosta.
– Ja, – vzdychol si, – patrím ku krátkochvostým, a čo je
najmrzutejšie, sám som si ho odťal.
– Chcete zrejme povedať, – ľahostajne poznamenal Rudin,
– čo, mimochodom, už dávno pred vami povedal La Roche-
foucauld: dôveruj si, aj druhí ti budú dôverovať. Nechápem,
načo bolo potrebné zamiešať do toho chvost.
– Dovoľte predsa každému, – rázne sa ozval Volyncev
a oči mu zaiskrili, – dovoľte každému vyjadrovať sa tak, ako
sa mu páči. Hovorí sa o despotizme... Podľa mňa nie je nič
horšie ako despotizmus takzvaných inteligentných ľudí. Bo-
daj ich parom uchytil!
Všetkých prekvapil Volyncevov výpad, všetci stíchli. Ru-
din pozrel naňho, ale nezniesol jeho pohľad, s úsmevom sa
odvrátil, no neotvoril ústa.
Ehe! Aj ty máš krátky chvost! pomyslel si Pigasov a Natá-
lii až duša zamrela od strachu. Daria Michajlovna sa dlhým,
nechápavým pohľadom zadívala na Volynceva a napokon sa
prvá rozhovorila: začala rozprávať o akomsi neobyčajnom
psovi svojho priateľa ministra X. Y....
Volyncev odišiel hneď po obede. Pri rozlúčke s Natáliou sa
nezdržal a povedal jej:
– Čo ste taká zarazená, akoby ste sa boli previnili? Vy ne-
môžete byť vinná.
Natália nechápavo pozrela za ním. Pred podávaním čaju
pristúpil k nej Rudin, nahol sa nad stôl, akoby preberal no-
viny, a zašepkal:
– Všetko je ako sen. Však? Rozhodne musím byť s vami
sám... aspoň minútku. – Obrátil sa k Mlle Boncourtovej. –
Tu je ten fejtón, – povedal jej, – čo ste hľadali, – a znova sa
84
RUD IN
naklonil k Natálii a zašeptal: – Pousilujte sa byť okolo desia-

tej v orgovánovej besiedke pri terase: budem vás čakať...
Hrdinom večera bol Pigasov. Rudin mu uvoľnil bojisko.
Pigasov veľmi zabával Dariu Michajlovnu; najprv rozprával
o istom susedovi, ktorý bol tridsať rokov pod papučou a tak
zoženštel, že raz, keď v Pigasovej prítomnosti prekračoval
plytkú mláku, nadvihol si vzadu na kabáte záhyb, ako to ro-
bievajú ženy so sukňami. Potom zvrtol reč na druhého stat-
kára, ktorý bol spočiatku slobodomurárom, potom melan-
cholikom a napokon sa chcel stať bankárom.
– A ako ste to boli slobodomurárom, Filip Stepanyč? –
spýtal sa ho Pigasov.
– To sa vie, ako: nosil som na malíčku dlhý necht.
Najväčšmi sa však Daria Michajlovna smiala, keď Pigasov
začal rozvažovať o láske a tvrdil, že aj preňho ženy vzdycha-
li, ba jedna vášnivá Nemka ho nazvala „chutnučkým Afriča-
nom a chrchľoškom“. Daria Michajlovna sa smiala, ale Piga-
sov neklamal: naozaj mal právo chvastať sa svojimi úspech-
mi. Dokazoval, že na svete nie je nič ľahšie ako pomútiť hla-
vu ktorejkoľvek žene: treba jej len desať dní za sebou opako-
vať, že má v ústach raj a v očiach blaženosť a že všetky os-
tatné ženy sú popri nej len obyčajné handry, a na jedenásty
deň už sama povie, že má v ústach raj a v očiach blaženosť,
a zaľúbi sa do vás. Na svete sa všetko stáva. Ktovie, možno
má Pigasov aj pravdu.
O pol desiatej už bol Rudin v besiedke. V ďalekej a bledej
výšave neba sa práve zapaľovali prvé hviezdičky, západ ešte
bronel – tam sa aj obzor zdal svetlejší a čistejší; polkruh me-
siaca sa jagal ako zlato cez čiernu sieťovinu smutnej vŕby.
Ostatné stromy buď stáli ako ponurí obri, s tisícami prie-
svitov pripomínajúcimi oči, alebo splývali v husté chmúr-
ne hradby. Ani lístoček sa nepohol; vrchné konáre orgovánu
a agátov akoby sa boli do čohosi započúvali a naťahovali sa
v teplom povetrí. Nablízku sa temnel dom; dlhé osvetlené
85
obloky črtali sa na ňom ako červenkasté škvrny. Večer bol

pokojný a tichý; ale v tej tichosti akoby sa vznášal náruži-
vý vzdych.
Rudin stál s rukami skríženými na prsiach a s napätou po-
zornosťou načúval. Srdce mu tuho bilo a nevdojak zatajoval
dych. Konečne počul ľahké, náhlivé kroky a do besiedky vo-
šla Natália.
Rudin sa k nej vrhol a chytil ju za ruky. Mala ich studené
ako ľad.
– Natália Alexejevna! – zašeptal rozochvený. – Túžil som
vás vidieť... nemohol som čakať do zajtra. Musím vám pove-
dať niečo, o čom som nemal ani potuchy, čo som si neuve-
domil ani dnes ráno: milujem vás!
Natáliine ruky sa slabo zachveli v jeho rukách.
– Milujem vás, – zopakoval, – ako som sa len mohol tak
dlho klamať, prečo som si už dávno neuvedomil, že vás mi-
lujem...! A vy...? Natália Alexejevna, povedzte, a vy...?
Natália ledva lapala dych.
– Vidíte, prišla som sem, – riekla napokon.
– No povedzte, milujete ma?
– Myslím, že... áno... – zašepkala.
Rudin jej ešte tuhšie stisol ruky a chcel ju privinúť k sebe...
Natália sa rýchlo obzrela.
– Pustite ma – je mi strašne – zdá sa mi, že nás dakto po-
čúva... Preboha, buďte opatrný. Volyncev niečo šípi.
– Boh s ním! Videli ste, ani som mu dnes neodpovedal...
Ach, Natália Alexejevna, aký som šťastný! Teraz nás už nič
nerozdelí!
Natália mu pozrela do očí.
– Pustite ma, – zašepkala, – musím už ísť.
– Len chvíľočku, – prosil Rudin.
– Nie, pustite ma, pustite ma...
– Bojíte sa ma azda?
– Nie, no už musím ísť...
86

RUD IN
– Tak zopakujte ešte aspoň raz...

– Hovoríte, že ste šťastný? – spýtala sa Natália.
– Ja? Niet šťastnejšieho človeka na svete! Vari o tom po-
chybujete?
Natália zdvihla hlavu. Utešená bola jej bledá tvár – šľa-
chetná, mladá a vzrušená – v tajomnej tôni besiedky, pri sla-
bom svetle padajúcom z nočného neba.
– Tak vedzte, – povedala, – budem vaša.
– Ó, Bože! – zvolal Rudin.
Ale Natália sa uhla a odišla. Rudin chvíľu postál, potom
nenáhlivo vyšiel z besiedky. Mesiac mu jasne ožiaril tvár; na
perách mu blúdil úsmev.
– Som šťastný, – vyslovil polohlasne. – Áno, som šťastný, –
zopakoval, akoby chcel presvedčiť sám seba.
Vystrel sa, potriasol kučerami a svižko sa pobral do parku,
veselo sa rozháňajúc rukami.
A medzitým sa na orgovánovej besiedke tichučko rozhr-
nulo krovie a zjavil sa Pandalevskij. Opatrne sa poobzeral,
pokrútil hlavou, stisol pery a významne riekol: – Tak je to
teda. Musím to oznámiť Darii Michajlovne, – a zmizol.
87
8¶
Keď sa Volyncev vrátil domov, bol taký skľúčený a zachmú-

rený, tak neochotne odpovedal sestre a hneď sa zatvoril do
svojej pracovne, že Alexandra Pavlovna sa rozhodla poslať
po Ležneva. Obracala sa naňho v každej ťažkej situácii. Lež-
nev jej oznámil, že príde na druhý deň.
Volyncev sa nerozveselil ani ráno. Chcel hneď po čaji odísť
do poľa, ale nešiel, ľahol si na diván a dal sa čítať knihu, čo sa
mu nestávalo často. Volyncev necítil k literatúre náklonnosť
a veršov sa jednoducho bál. – To je nepochopiteľné ako bá-
seň, – hovorieval a na potvrdenie svojich slov uvádzal tieto
verše básnika Ajbulata:
Veď do konca smutných dní

svit rudých žitia nezabúdok
ni pokus, ni um nestemní,
je márny pýchy tvojej útok.
Alexandra Pavlovna znepokojene hľadela na brata, ale

netrápila ho otázkami. Pred verandou zastal koč. No, po-
myslela si, chvalabohu, Ležnev... Vstúpil sluha a ohlásil Ru-
dinov príchod.
Volyncev hodil knihu na zem a zdvihol hlavu.
88
RUD IN
– Rudin, Dmitrij Nikolajič, – zopakoval sluha.

– Kto prišiel? – spýtal sa.
Volyncev vstal.
– Nech vstúpi, – riekol, – a ty, sestra, nechaj nás osamote,
– požiadal Alexandru Pavlovnu.
– Ale prečo? – začala.
– Ja viem, prečo, – prudko ju prerušil, – prosím ťa o to.
Vošiel Rudin. Volyncev sa mu chladno uklonil, stojac na-
prostred izby, ale ruku mu nepodal.
– Priznajte sa, nečakali ste ma, – začal Rudin a položil si
klobúk na oblok.
Pery sa mu slabo chveli. Cítil sa nesvoj, ale usiloval sa
skryť rozpaky.
– Nečakal som vás, máte pravdu, – odvetil Volyncev, – po
včerajšku som mohol čakať skôr niekoho – s výzvou od vás.
– Viem, čo chcete povedať, – ozval sa Rudin, – veľmi ma
teší vaša úprimnosť. Tak je to omnoho lepšie. Veď i ja som
prišiel k vám ako k šľachetnému človeku.
– Nejde to bez komplimentov? – poznamenal Volyncev.
– Rád by som vám vysvetlil, prečo som prišiel.
– Sme starí známi, prečo by ste nemohli ku mne prísť?
A potom, nepoctili ste ma svojou návštevou prvý raz.
– Prišiel som k vám ako šľachetný človek k šľachetnému
človeku, – zopakoval Rudin, – a chcem sa teraz podrobiť
vášmu vlastnému súdu... Úplne vám dôverujem...
– Ale o čo vlastne ide? – spýtal sa Volyncev, ktorý ešte
vždy stál na tom istom mieste, zamračene hľadel na Rudina
a zavše si poťahoval konce fúzov.
– Dovoľte... prišiel som, aby som vám všetko vysvetlil; no
jednako sa to nedá tak odrazu.
– Prečo by sa to nedalo?
– Je v tom ešte tretia osoba...
– Aká tretia osoba?
– Sergej Pavlyč, rozumiete mi predsa.
89
– Vôbec vám nerozumiem, Dmitrij Nikolajič.

– Boli by ste rád...
– Bol by som rád, keby ste hovorili bez okolkov! – skočil
mu do reči Volyncev.
Celkom vážne ho chytal hnev.
Rudin sa zamračil.
– Dovoľte... sme sami... Musím vám povedať – napokon už
akiste tušíte (Volyncev netrpezlivo pomykal plecami) – mu-
sím vám povedať, že ľúbim Natáliu Alexejevnu a mám dô-
vod predpokladať, že aj ona ma ľúbi.
Volyncev zbledol, ale nepovedal ani slova, odišiel k oblo-
ku a odvrátil sa.
– Pochopte, Sergej Pavlyč, – pokračoval Rudin, – keby
som nebol presvedčený, že...
– Prepáčte! – rýchlo ho prerušil Volyncev. – Veď ja ani
trochu nepochybujem... Pre mňa za mňa! Nech sa páči!
Len sa čudujem, ký čert vám to šepol, aby ste sa ustáva-
li ku mne s touto správou... Čo ja s tým mám? Čo mňa po
tom, koho vy ľúbite a kto ľúbi vás? Nechápem, načo mi to
vravíte.
Volyncev ďalej hľadel von oblokom. Hlas mu znel pridu-
sene.
Rudin vstal.
– Poviem vám, Sergej Pavlyč, prečo som sa rozhodol
k vám prísť, prečo som nepokladal za správne zatajiť pred
vami našu... našu vzájomnú náklonnosť. Veľmi hlboko si vás
vážim – a preto som prišiel; nechcel som... nechceli sme hrať
pred vami komédiu. O vašich citoch k Natálii Alexejevne
som vedel... Verte mi, viem, čo som hoden, viem, že budem
slabou náhradou za vás v jej srdci; ale ak už osud chcel, aby
sa to stalo, máme sa azda radšej správať neúprimne, máme
klamať, pretvarovať sa? Alebo sa máme vystavovať nedoro-
zumeniu alebo aj opakovaniu takej scény, aká sa odohrala
včera pri obede? Sergej Pavlyč, povedzte nám.
90
RUD IN
Volyncev si skrížil ruky na prsiach, akoby sa usiloval pre-

môcť sám seba.
– Sergej Pavlyč! – pokračoval Rudin. – Roztrpčil som vás,
cítim to... ale pochopte nás... pochopte, že sme nemali inú
možnosť dokázať vám svoju úctu, dokázať, že si ceníme vašu
úprimnosť a šľachetnosť. Úprimnosť, bezvýhradná úprim-
nosť ku komukoľvek inému by nebola na mieste, ale k vám
je povinnosťou. Blaží nás myšlienka, že naše tajomstvo je vo
vašich rukách...
Volyncev sa nasilu zasmial.
– Ďakujem vám za dôveru! – zvolal. – Dovoľujem si však
poznamenať, že som netúžil poznať vaše tajomstvo, ani zve-
riť vám svoje, ale vy s ním nakladáte ako so svojím majet-
kom. No, prepáčte, vy hovoríte akoby aj v mene druhej oso-
by. Môžem teda predpokladať, že Natália Alexejevna vie
o vašej návšteve aj o cieli tejto návštevy?
Rudin sa trochu zarazil. – Nie, neoznámil som Natálii
Alexejevne svoj zámer, ale viem, že súhlasí s mojimi názor-
mi.
– To je všetko krásne, – ozval sa Volyncev po chvíľke ml-
čania a začal bubnovať prstami po skle, – hoci, priznám sa,
bolo by mi omnoho milšie, keby ste si ma menej vážili. Ja, ak
mám byť úprimný, o vašu úctu nestojím, nie mi je hodna ani
deravý groš; čo vlastne odo mňa chcete?
– Nič nechcem... vlastne áno! Chcem jedno. Aby ste ma
nepokladali za zákerného a prefíkaného človeka, aby ste
ma pochopili... Dúfam, že teraz už nepochybujete o mojej
úprimnosti... Chcem, Sergej Pavlyč, aby sme sa rozišli ako
priatelia... aby ste mi ako predtým podali ruku...
A Rudin pristúpil k Volyncevovi.
– Prepáčte, milostivý pane, – riekol Volyncev, obrátil sa
a ustúpil o krok dozadu, – ja som ochotný uznať vaše úmys-
ly za celkom čisté, to všetko je krásne, ba až vznešené, ale
my sme ľudia prostí, živíme sa jednoduchou stravou, my nie
91
sme schopní sledovať let takých veľkých umov, ako je váš...

Čo sa vám zdá úprimné, nám pripadá dotieravé a neskrom-
né. Čo je pre vás jednoduché a zrejmé, pre nás je zamotané
a nejasné... Vy sa chvascete tým, čo my zatajujeme, kdeže vás
my môžeme pochopiť! Prepáčte mi: ani za priateľa vás ne-
môžem pokladať, ani ruku vám nepodám... Je to možno ma-
licherné; ale veď ja sám som malicherný.
Rudin vzal z obloka klobúk.
– Sergej Pavlyč! – povedal smutne. – Zbohom, zmýlil som
sa vo svojom očakávaní. Moja návšteva bola naozaj dosť
čudná; no dúfal som, že vy (Volyncev urobil netrpezlivý
pohyb)... Prepáčte, nebudem už o tom hovoriť. Keď všetko
uvážim, vidím, že naozaj máte pravdu a inak ste sa ani ne-
mohli zachovať. Buďte zbohom, a dovoľte, aby som vás ešte
aspoň raz, posledný raz ubezpečil o čistote svojich pohnú-
tok. O vašej diskrétnosti som presvedčený...
– Čo je veľa, to je veľa! – skríkol Volyncev a striasol sa od
hnevu. – Neprosil som o vašu dôveru, a preto nemáte nijaké
právo spoliehať sa na moju diskrétnosť!
Rudin chcel čosi povedať, ale iba rukami kývol, uklonil sa
a vyšiel; Volyncev sa hodil na diván a obrátil sa tvárou k ste-
ne.
– Môžem vojsť? – ozval sa pri dverách hlas Alexandry
Pavlovny.
Volyncev ihneď neodpovedal a ukradomky si prešiel ru-
kou po tvári.
– Nie, Saša, – povedal trochu zmeneným hlasom, – poč-
kaj ešte chvíľu.
O pol hodiny Alexandra Pavlovna znova pristúpila k dve-
rám.
– Michajlo Michajlyč prišiel, – povedala, – chceš sa s ním
stretnúť?
– Chcem, – odpovedal Volyncev, – pošli ho sem.
Ležnev vstúpil.
92
RUD IN
– Čo, vari si chorý? – spýtal sa ho a sadol si do kresla ved-

ľa divána.
Volyncev sa nadvihol, oprel sa o lakeť, zadíval sa priateľovi
do tváre dlhým pohľadom a hneď mu od slova do slova vy-
rozprával celý rozhovor s Rudinom. Dosiaľ nikdy ani nenad-
škrtol Ležnevovi o svojich citoch k Natálii, hoci tušil, že nie
sú pre neho tajomstvom.
– No, braček, prekvapil si ma, – poznamenal Ležnev, len
čo Volyncev skončil svoje rozprávanie. – Všelijaké čudáctva
som od neho čakal, ale toto... Konečne, aj to sa naňho po-
náša.
– Prepáč! – vravel rozčúlený Volyncev. – Veď je to jed-
noducho bezočivosť! Dobreže som ho oblokom nevyšma-
ril. Chcel sa pochvastať predo mnou, či dostal strach? No na
kieho paroma? Ako sa odhodlal ísť k človeku...
Volyncev si založil ruky za hlavu a zmĺkol.
– Nie, braček, nemáš pravdu, – pokojne mu odporoval
Ležnev. – Neuveríš mi, ale veď on to urobil z dobrých po-
hnútok. Naozaj... Vieš, je to aj šľachetné aj úprimné, no a je
tu aj príležitosť vyrozprávať sa, výrečnosť uplatniť; a to práve
potrebujeme, bez toho nemôžeme žiť... Och, jeho jazyk mu
je nepriateľom... No zato mu slúži.
– Ani si predstaviť nevieš, ako slávnostne vstúpil a rozprá–
val...!
– No, on je už taký. Veď aj kabát si zapína, akoby konal
svätú povinnosť. Vyviezol by som ho na neobývaný ostrov
a spoza rohu by som hľadel, ako si tam počína. A pritom
ustavične len o prostote melie!
– Ale povedz mi, braček, prosím ťa, – nástojil Volyncev, –
čo je to vlastne: filozofia, či čo?
– Akoby som ti to povedal? Z jednej strany je to hádam
naozaj filozofia, ale z druhej strany je to čosi celkom iné.
Zvaľovať každú hlúposť na filozofiu sa tiež nepatrí.
Volyncev naňho pozrel.
93
– A neklamal, čo myslíš?
– Nie, milý môj, neklamal. Ale napokon, vieš čo? Nechaj-
me to tak. Radšej si, braček, zapáľme fajky a zavolajme sem
Alexandru Pavlovnu... V jej prítomnosti sa aj rozpráva ľah-
šie, aj mlčí sa ľahšie. A ponúkne nás čajom.
– Nech sa páči, – riekol Volyncev. – Saša, nože poď sem!
– zavolal.
Alexandra Pavlovna vošla. Chytil jej ruku a tuho si ju pri-
tisol k perám.
Rudin sa vrátil domov v zmätenej a čudnej nálade. Mrzel

sa na seba, vyčítal si neodpustiteľnú prenáhlenosť, chlapčen-
skosť. Nenadarmo ktosi povedal: niet nič trýznivejšie ako
vedomie práve vykonanej hlúposti.
Rudina hrýzlo svedomie.
– Čert ma naviedol, – šepkal cez zuby, – aby som šiel za
tým statkárom! Čo mi to len zišlo na um! Sám som si vynú-
til jeho bezočivosť.
A v dome Darie Michajlovny sa dialo čosi neobyčajné.
Domáca pani sa celé dopoludnie neukázala a ani na obed
neprišla; bolela ju hlava, ako tvrdil Pandalevskij, ktorého je-
diného pripustila k sebe. Ani Natáliu Rudin takmer nevidel:
sedela vo svojej izbe s Mlle Boncourtovou... Keď sa s ním
v jedálni stretla, tak smutne naňho pozrela, až sa mu srd-
ce zovrelo. Tvár sa jej odvčera zmenila, akoby sa bolo na ňu
zosypalo nešťastie. Rudina začala trápiť clivota z nejasných
predtúch... Aby sa nejako rozptýlil, venoval sa Basistovovi,
dlho s ním debatoval a zistil, že je to úprimný, živý mladík,
so smelými nádejami a ešte neotrasnou vierou. Predvčerom
sa Daria Michajlovna ukázala asi na dve hodiny v salóne.
K Rudinovi bola milá, ale akási odmeraná, hneď sa usmie-
vala, hneď zasa mračila, hovorila fufnavo a zväčša v naráž-
kach... Dvorná dáma až tak z nej kričala. V poslednom čase
94
RUD IN
akoby bola k Rudinovi trochu ochladla. Čo len v tom väzí?

rozmýšľal Rudin, hľadiac zboku na jej zaklonenú hlavu.
Nemusel dlho čakať na rozlúštenie tejto záhady. Keď sa
okolo polnoci vracal tmavou chodbou do svojej izby, zrazu
mu ktosi strčil do ruky lístok. Obzrel sa: od neho sa vzďa-
ľovala dievčina: zdalo sa mu, že to bola Natáliina chyžná.
Vošiel do svojej izby, poslal preč sluhu, roztvoril lístok a pre-
čítal tieto riadky, napísané Natáliinou rukou:
„Príďte zajtra o siedmej ráno, nie neskôr, k Avďuchinmu
rybníku za dubovým lesom. Ktorýkoľvek iný čas je vylúče-
ný. Bude to naša posledná schôdzka a všetko sa skončí, ak...
Príďte! Bude sa treba rozhodnúť...
P. S. Ak neprídem, to znamená, že sa viac neuvidíme:
v tom prípade vám ešte dám vedieť...“
Rudin sa zamyslel, poskrúcal lístok v rukách, položil ho
pod hlavnicu, zobliekol sa, ľahol si, ale nezaspal hneď, spal
čujno a nebolo ešte ani päť hodín, keď sa zobudil.
95

9¶
Avďuchin rybník, pri ktorom určila Natália Rudinovi

schôdzku, dávno už nebol rybníkom. Pred tridsiatimi rokmi
sa pretrhla hrádza a odvtedy ho zanedbali. Len podľa rovné-
ho a plytkého dna úžľabiny, kedysi zanesenej žírnym ílom,
a podľa zvyškov hrádze sa dalo predpokladať, že tu bol ryb-
ník. Tu stál kedysi aj panský dom. Ale už dávno-pradávno
ho tam nebolo. Pripomínali ho len dve obrovské borovice;
vietor ustavične šumel a nevľúdne hučal v ich vysokej, bied-
nej zeleni... Medzi ľudom kolovali tajomné chýry o straš-
nom zločine, spáchanom vraj pod ich korunami; povrávalo
sa tiež, že ani jedna z nich nespadne, aby niekoho nezabila;
že tu prv stála ešte tretia borovica, ktorá sa v povíchrici vy-
vrátila a prigniavila dievčatko. Celé miesto okolo rybníka sa
pokladalo za prekliatie; bolo pusté, holé, zastrčené a chmúr-
ne ešte aj v slnečný deň; pre zakrpatený dubový les, čo dáv-
no spustol a vyschol, vyzeralo ešte pochmúrnejšie a zastrče-
nejšie. Riedke sivé kostry obrovských borovíc čneli nad níz-
kymi húštinami krovia ako chmúrne prízraky. Strašne bolo
na ne hľadieť: akoby sa tu zišli zlostní starci a mali za lu-
bom čosi nedobré. Úzky, ledva vyšliapaný chodník sa vinul
bokom. Kto nemusel ísť popri Avďuchinom rybníku, vyhol
96
RUD IN
sa mu. Natália náročky vybrala také osihotené miesto. Od

domu Darie Michajlovny bolo k nemu najviac ak pol versty.
Slnce už dávno vyšlo, keď prišiel Rudin k Avďuchin-
mu rybníku, ale ráno bolo neveselé. Husté mraky mliečnej
farby pokrývali celé nebo, vietor ich rýchle hnal s fičaním
a hvižďaním. Rudin sa začal prechádzať sem a tam po hrá-
dzi porastenej lipkavým lopúším a sčernetou žihľavou. Ne-
bol pokojný. Táto schôdzka, tieto nové zážitky ho lákali, ale
aj znepokojovali, najmä po včerajšom lístku. Videl, že roz-
uzlenie sa blíži, v duši sa toho bál, hoci nik by si to nebol
myslel, keby ho bol videl, s akou sústredenou rozhodnosťou
si skrížil ruky na prsiach a obzeral sa vôkol. Nenadarmo sa
Pigasov raz o ňom vyjadril, že na ňom vždy prevažuje hlava
ako na čínskom bôžikovi. Ale iba podľa hlavy, čo aká moc-
ná by bola, nedozvie sa človek ani to, čo sa odohráva v ňom
samom... Rudin, inteligentný, bystrý Rudin, nebol schopný
s istotou povedať, či Natáliu ľúbi, či trpí, či bude trpieť, ak
sa s ňou rozíde. A načo, keď sa nevydával ani za Lovelacea
– to sa mu musí uznať – načo poplietol hlavu úbohej diev-
čine? Prečo ju očakáva s tajným strachom? Na to je jediná
odpoveď: nikto sa tak ľahko nezaľúbi ako nenáruživý člo-
vek.
Prechádzal sa po hrádzi a Natália sa ponáhľala k nemu
rovno cez pole, po mokrej tráve.
– Slečinka! Slečinka! Nohy si zmáčate, – hovorila jej chyž-
ná Maša, ktorá ledva za ňou stačila.
Natália ju nepočúvala a bez obzretia bežala ďalej.
– Ach, len aby nás nik nevidel! – opakovala Maša. – Veď
už to je čudné, ako sme z domu odišli. Len aby sa mamzel
nezobudila... Ešte dobre, že to nie je ďaleko... A oni už čaka-
jú, prosím, – doložila, keď zazrela znezrady statnú postavu
Rudina, ktorý malebne stál na hrádzi, – ale načo stoja hore
na hrádzi, čo nezídu do úžľabiny?
Natália zastala.
97
– Počkaj tu, Maša, pri boroviciach, – riekla a zamierila

k rybníku.
Rudin pristúpil k nej a zostal ohromený stáť. Taký výraz
ešte nikdy na jej tvári nevidel. Obočie mala zdvihnuté, pery
zovreté, oči hľadeli rovno a prísne.
– Dmitrij Nikolajevič, – začala, – nesmieme strácať čas.
Prišla som len na päť minút. Musím vám povedať, že ma-
mička vie o všetkom. Pán Pandalevskij nás predvčerom vy-
striehol a povedal jej o našej schôdzke. Vždy bol mamički-
ným špehúňom. Včera si ma zavolala k sebe.
– Božemôj! – skríkol Rudin. – To je strašné... A čo pove-
dala vaša mamička?
– Nahnevala sa na mňa, nehrešila ma, len mi vyčítala
moju ľahkomyseľnosť.
– Len to?
– Áno a oznámila mi, že ma radšej uvidí mŕtvu ako va-
šou ženou.
– Naozaj to povedala?
– Áno, a ešte doložila, že vy sa vôbec nemienite so mnou
oženiť, že vy ste si len tak z dlhej chvíle so mnou zaflirtova-
li a že to od vás nečakala; že, konečne, sama je na vine: načo
mi vraj dovolila tak často stretávať sa s vami... že sa spolie-
hala na moju rozvážnosť, že som ju veľmi prekvapila... a už
sa ani nepamätám, čo všetko mi vravela.
Natália to všetko vyriekla akýmsi rovnomerným, skoro
nezvučným hlasom.
– A čo ste jej odvetili, Natália Alexejevna? – spýtal sa Ru-
din.
– Čo som jej odvetila? – zopakovala Natália. – Čo mieni-
te teraz vy robiť?
– Božemôj! Božemôj! – odpovedal Rudin. – To je kruté!
Tak skoro...! Taký nečakaný úder...! A vaša mamička sa veľ-
mi rozhorčila?
– Áno... áno, ani počuť o vás nechce.
98
RUD IN
– To je strašné! Teda niet nijakej nádeje?

– Nie.
– Prečo sme takí nešťastní? Aký podliak je ten Pandalev-
skij...! Spytujete sa ma, Natália Alexejevna, čo mienim robiť?
Hlava sa mi krúti – na nič neviem prísť... Cítim len svoje ne-
šťastie... čudujem sa, ako môžete byť taká chladnokrvná...!
– Myslíte, že mi je ľahko? – ozvala sa Natália.
Rudin sa začal prechádzať po hrádzi. Natália nespustila
z neho oči.
– Vaša mamička sa vás na nič nevypytovala? – prehovo-
ril napokon.
– Spýtala sa ma, či vás ľúbim!
– No – a vy?
Natália chvíľu mlčala.
– Neklamala som.
Rudin ju chytil za ruku.
– Vždy vo všetkom šľachetná a veľkodušná! Ó, srdce diev–
činy je rýdze zlato! Ale či vaša mamička naozaj tak rozhodne
vyhlásila, že neprivolí k nášmu sobášu?
– Áno, rozhodne. Už som vám povedala: je presvedčená,
že vy si ma nemienite vziať.
– Teda ma pokladá za podvodníka! Či som si to zaslúžil?
A Rudin sa chytil za hlavu.
– Dmitrij Nikolajič! – riekla Nataša. – Strácame nadarmo
čas. Uvedomte si, že sa vidíme posledný raz! Neprišla som
sem plakať, ani sa vám žalovať – vidíte, neplačem – prišla
som po radu.
– Ale akú radu vám ja môžem dať, Natália Alexejevna?
– Akú radu? Ste predsa muž: ja som vám verila a vždy vám
budem veriť. Povedzte mi, čo mienite robiť.
– Čo mienim robiť? Vaša mamička ma akiste vykáže
z domu.
– Možno. Už včera mi povedala, že bude musieť prerušiť
s vami styky... Ale neodpovedáte na moju otázku.
99
– Na akú otázku?
– Čo myslíte, že máme teraz robiť.
– Čo máme robiť? – spýtal sa Rudin. – Prirodzene, pod-
robiť sa.
– Podrobiť sa, – pomaly zopakovala Natália a pery jej
zbledli.
– Podrobiť sa osudu, – pokračoval Rudin. – Čo sa dá robiť?
Veľmi dobre chápem, aké je to trpké, ťažké, neznesiteľné; ale
uvážte sama, Natália Alexejevna, som chudobný... Pravda,
môžem pracovať; ale keby som bol aj bohatý, zniesli by ste
násilné odlúčenie od rodiny, hnev vašej matky...? Nie, Na-
tália Alexejevna! Na to sa nedá ani pomyslieť. Nebolo nám
zrejme súdené žiť spolu a šťastie, o ktorom som sníval, nie
je pre mňa!
Natália si zrazu zakryla tvár rukami a rozplakala sa. Rudin
pristúpil k nej.
– Natália Alexejevna! Milá Natália! – začal vrúcne. – Ne-
plačte, preboha, nemučte ma, upokojte sa...
Natália zdvihla hlavu.
– Vravíte mi, aby som sa upokojila, – začala a oči sa jej za-
ligotali cez slzy. – Neplačem pre to, pre čo si vy myslíte... To
ma nebolí: mňa bolí, že som sa vo vás sklamala... A ešte ako!
Prichádzam k vám po radu, a v takej chvíli, a vaše prvé slovo
je podrobiť sa...! Podrobiť sa! Teda takto vy v praxi uplatňu-
jete svoje reči o slobode, o obetiach, ktoré...
Hlas jej zlyhal.
– Ale, Natália Alexejevna, – začal zmätený Rudin, – uve-
domte si... ja sa nevzdávam svojich slov... len...
– Spytovali ste sa ma, – pokračovala s novou silou, – čo
som odpovedala matke, keď mi vyhlásila, že radšej privolí
k mojej smrti ako k manželstvu s vami. Odpovedala som jej,
že radšej umriem, ako sa mám vydať za iného... A vy vravíte:
podrobiť sa! Teda mala pravdu; vy ste sa naozaj len z dlhej
chvíle, z nudy pohrali so mnou...
100

RUD IN
– Prisahám vám, Natália Alexejevna... ubezpečujem vás...

– opakoval Rudin.
Ale nepočúvala ho.
– Prečo ste ma nenechali na pokoji? Prečo ste vy sám...
Vari ste nerátali s prekážkami? Hanbím sa o tom hovoriť...
veď aj tak je už všetkému koniec.
– Musíte sa upokojiť, Natália Alexejevna, – znova začal
Rudin, – musíme spolu porozmýšľať, čo podniknúť...
– Vy ste tak často rozprávali o obetavosti, – prerušila ho, –
keby ste mi dnes, teraz povedali: „Ľúbim ťa, ale nemôžem si
ťa vziať, neručím za budúcnosť, daj mi ruku a poď so mnou,“
viete, že by som šla za vami, viete, že by som sa na všetko
odhodlala? Ale naozaj, od slov k činom je ďaleko, a vy ste
teraz dostali strach takisto ako predvčerom pri obede pred
Volyncevom!
Krv udrela Rudinovi do tváre. Natáliino nečakané rozo-
hnenie ho zarazilo, jej posledné slová ranili jeho samoľúbosť.
– Ste priveľmi rozrušená, Natália Alexejevna, – začal, – ne-
uvedomujete si, že ma do krvi urážate. Dúfam, že časom prí-
dete na to, ako ste mi krivdili, pochopíte, za akú cenu som sa
zriekol šťastia, ktoré, ako sama hovoríte, neukladalo mi ni-
jaké povinnosti. Váš pokoj mi je najdrahší na svete a bol by
som najväčším podliakom, keby som sa opovážil zneužiť...
– Možno, možno, – skočila mu do reči Natália, – možno
máte pravdu; neviem, čo hovorím. No doposiaľ som vám ve-
rila, každému vášmu slovu som verila... V budúcnosti, pro-
sím vás, si lepšie rozvážte, čo poviete, nepúšťajte slová len
tak do vetra. Keď som vám povedala, že vás ľúbim, vedela
som, čo znamená toto slovo: na všetko som bola odhodla-
ná... Teraz mi neostáva nič iné, len sa vám poďakovať za po-
naučenie a rozlúčiť sa s vami.
– Prestaňte, Natália Alexejevna, preboha vás prosím. Ne-
zasluhujem si vaše opovrhovanie, prisahám vám. Vžite sa aj
vy do môjho položenia. Som zodpovedný za vás aj za seba.
101
Keby som vás neľúbil najoddanejšou láskou – ach bože

môj, sám by som vám hneď teraz navrhol, aby ste so mnou
utiekli... Skôr či neskôr by nám vaša mamička odpustila...
a potom... Ale skôr ako by som myslel na vlastné šťastie...
Zháčil sa. Natáliin pohľad, upretý rovno naňho, privádzal
ho do pomykova.
– Usilujete sa dokázať mi, Dmitrij Nikolajič, že ste statoč-
ný človek, – ozvala sa, – o tom nepochybujem. Vy nie ste
schopný konať z vypočítavosti, veď či som sa ja chcela o tom
presvedčiť, či som sem preto prišla...
– Nečakal som, Natália Alexejevna...
– Aha! Teraz ste sa preriekli! Tak je, nečakali ste to všetko
– vy ste ma nepoznali. No netrápte sa... vy ma neľúbite a ja
sa nikomu nevnucujem.
– Ľúbim vás! – skríkol Rudin.
Natália sa vystrela.
– Možno, ale ako ma ľúbite? Pamätám si všetky vaše slo-
vá, Dmitrij Nikolajič. Pamätáte sa, vraveli ste mi, že bez úpl-
nej rovnosti niet lásky... Vy ste pre mňa priveľmi vznešený,
ja som vám nie roveň... Právom ma stihol trest. Vás čakajú
dôstojnejšie úlohy. Nezabudnem na dnešný deň... Zbohom...
– Natália Alexejevna, vy odchádzate? Vari sa takto rozlú-
čime?
Vystrel k nej ruky. Zastala. Jeho prosebný hlas akoby ňou
otriasol.
– Nie, – vyriekla napokon, – cítim, že sa čosi vo mne zlo-
milo... Šla som sem, zhovárala som sa s vami ako v horúčke;
musím sa spamätať. Nemalo sa to stať, sám ste povedali, nič
z toho nebude. Bože môj, keď som šla sem, v duchu som sa
lúčila so svojím domovom, s celou svojou minulosťou – a čo
sa stalo? Koho som tu stretla? Zbabelého človeka... Podľa
čoho ste vlastne súdili, že nebudem schopná zniesť rozlúče-
nie s rodinou? „Vaša mamička nesúhlasí... To je strašné!“ To
je všetko, čo som od vás počula. Ste to vy, ste to vy, Rudin?
102

RUD IN
Nie! Zbohom... Ach! Keby ste ma ľúbili, pocítila by som to

hneď teraz, v tejto chvíli... Nie, nie, zbohom...!
Rázne sa obrátila a rozbehla sa k Maši, ktorá jej už dávno
nervózne dávala znamenie.
– Vy ste zbabelá, nie ja! – zvolal Rudin za Natáliou.
No už si ho nevšímala a ponáhľala sa cez pole domov.
Šťastne sa vrátila do svojej spálne; no len čo prekročila prah,
sily ju opustili a v bezvedomí klesla do Mašinej náruče.
Rudin ešte dlho stál na hrádzi. Napokon sa spamätal, po-
malými krokmi došiel na chodník a pomaly vykročil po
ňom. Bol veľmi zahanbený... a roztrpčený. Pozrime ju! roz-
mýšľal. V osemnástich rokoch...! Nie, nepoznal som ju... Je
to skvelé dievča. Aká sila vôle...! Má pravdu, zaslúži si inú
lásku, než akú som ja k nej cítil... Cítil? spýtal sa sám seba.
Či už necítim lásku? Teda takto sa to všetko muselo skončiť!
Aký som bol úbohý a neopatrný!
Na slabý rachot bričky Rudin nevdojak zdvihol oči. Opro-
ti nemu sa viezol Ležnev. Rudin sa s ním mlčky pozdravil
a akoby mu do hlavy vhupla neočakávaná myšlienka, odbo-
čil z cesty a rýchlo zamieril k domu Darie Michajlovny.
Ležnev ho nepristavil, len pozrel za ním a po krátkom roz-
mýšľaní aj on obrátil svojho koňa – a pobral sa k Volynce-
vovi, u ktorého strávil noc. Našiel ho spať, ale ho nedal zo-
budiť, a kým mu doniesli čaj, sedel na verande a fajčil fajku.
103
10 ¶
Volyncev vstal asi o desiatej, a keď sa dozvedel, že Ležnev

sedí uňho na verande, veľmi sa začudoval a kázal, aby ho
poslali k nemu.
– Čo sa stalo? – spýtal sa ho. – Veď si chcel ísť domov?
– Áno, chcel som, ale stretol som Rudina... Kráčal sám po-
ľom a tvár mal takú strhanú. Nuž som sa vrátil.
– Vrátil si sa preto, že si stretol Rudina?
– Vlastne, aby som pravdu povedal, ani sám neviem, prečo
som sa vrátil; akiste preto, že som si spomenul na teba; žia-
dalo sa mi posedieť s tebou; veď domov ešte stihnem.
– Áno, kto teraz vidí Rudina, tomu hneď prídem na um
i ja... Sluha! – zvolal hlasno. – Dones nám čaj!
Priatelia začali popíjať čaj. Ležnev sa rozhovoril o hospo-
dárstve, o novom spôsobe pokrývania sýpok térovým papie-
rom...
Zrazu Volyncev vyskočil z kresla a tak mocne buchol do
stola, že šálky a tanieriky zarinčali.
– Nie! – zvolal. – Už dlhšie nevydržím! Vyzvem toho
mudrlanta na súboj a buď on zastrelí mňa, buď ja sa pousi-
lujem vpáliť mu guľku do jeho učeného čela.
– Čo to stváraš, prosím ťa! – zamrmlal Ležnev. – Prečo tak
kričíš? Veď mi čibuk vypadol... Čo je s tebou?
104
RUD IN
– Nuž to, že nemôžem ľahostajne počuť ani jeho meno,

všetka krv vo mne až tak vzkypí.
– Dosť, dosť, braček! Že sa nehanbíš! – dohováral mu Lež-
nev, dvíhajúc fajku zo zeme. – Nechaj ho! Čo ťa po ňom...!
– Urazil ma, – pokračoval Volyncev, chodiac hore–dolu
po izbe. – Áno, urazil ma. Sám to musíš uznať. Tak ma ohro-
mil, že som sa hneď nemohol spamätať; ale veď kto by to bol
čakal? No ja mu ukážem, že so mnou nie sú žarty... Ja toho
prekliateho filozofa zastrelím ako psa.
– A vyhráš tým z koláča dieru! O tvojej sestre už ani neho-
vorím. Viem, vášeň tebou lomcuje... Kdeže by si myslel teraz
na sestru! A čo sa týka tej druhej osoby, nazdávaš sa, že všet-
ko napravíš, keď filozofa zabiješ?
Volyncev sa hodil do kresla.
– Tak odídem preč! Lebo tu mi clivota načisto srdce zmo-
rí, nikde nemám miesta.
– Odídeš... To je už iná reč! S tým súhlasím. A vieš, čo
ti navrhujem? Poďme spolu – na Kaukaz alebo hoci aj na
Ukrajinu, halušiek sa najesť. Výborná myšlienka, môj milý.
– Dobre, no sestru s kým necháme?
– A prečo by Alexandra Pavlovna nešla s nami? Namojve-
ru, to bude výborné! Starosť o ňu už nechaj na mňa! O nič
nebude mať núdzu; ak bude chcieť, každý večer jej dám za-
hrať pod oknom serenádu, kočišov kolínskou navoňavku-
jem, cesty kvetmi posypem. A my dvaja, môj milý, celkom
sa prerodíme; tak si vyhodíme z kopýtka a vrátime sa takí
vypasení, že nás nijaká láska nedojme.
– Ty vždy len žartuješ, Miša!
– Vôbec nežartujem. Tebe sa tá skvelá myšlienka zrodila
v hlave.
– Nie! To je hlúposť! – znova skríkol Volyncev. – Ja sa
chcem biť, biť sa s ním chcem...!
– Zasa začínaš! Aký si ty dnes, braček, zanovitý...!
Vstúpil sluha s listom v ruke.
105
– Od koho? – spýtal sa Ležnev.

– Od Rudina, Dmitrija Nikolajeviča. Lasunskovie sluha to
priniesol.
– Od Rudina? – zopakoval Volyncev. – Komu?
– Vám, prosím.
– Mne...? Daj ho sem.
Volyncev zdrapil list, rýchlo ho rozpečatil a začal čítať.
Ležnev pozorne hľadel naňho: čudné, skoro radostné pre-
kvapenie sa zračilo Volyncevovi na tvári; spustil ruky.
– Čo je? – spýtal sa Ležnev.
– Prečítaj si, – riekol polohlasne Volyncev a podal mu list.
Ležnev začal čítať. Rudin písal:
Milostivý pán Sergej Pavlovič!

Dnes odchádzam z domu Darie Michajlovny, a odchádzam
navždy. Akiste Vás to prekvapí, najmä po tom, čo sa stalo vče-
ra. Nemôžem Vám vysvetliť, čo ma donútilo k tomuto kroku,
ale mám pocit, že by som Vás mal upovedomiť o svojom od-
chode. Vy ma nemáte rád, ba pokladáte ma za zlého člove-
ka. Nemienim sa ospravedlňovať: mňa ospravedlní čas. Pod-
ľa mňa je nedôstojné muža a je aj zbytočné dokazovať zau-
jatému človeku, že jeho zaujatosť je nesprávna. Kto ma bude
chcieť pochopiť, ten mi odpustí, a kto ma nechce alebo nemô-
že pochopiť – toho obvinenia ma nemrzia. Sklamal som sa vo
Vás. V mojich očiach však ďalej zostanete šľachetným a čest-
ným človekom; ale nazdával som sa, že sa budete vedieť po-
vzniesť nad prostredie, v ktorom ste rástli... Sklamal som sa.
Čo sa dá robiť?! Nie je to prvý ani posledný raz. Opakujem
Vám: odchádzam. Želám Vám mnoho šťastia. Pamätajte,
že toto želanie je celkom nezištné, a dúfam, že teraz budete
šťastný. Možno časom zmeníte svoju mienku o mne. Neviem,
či sa ešte niekedy uvidíme, no v každom prípade zostávam
v úprimnej úcte.
D. R.
106
RUD IN
P. S. Dvesto rubľov, ktoré som Vám dlžný, pošlem hneď, ako

sa vrátim do svojej dediny v T... skej gubernii. A ešte vás pro-
sím, aby ste pred Dariou Michajlovnou nehovorili o tomto liste.
P. P. S. Ešte posledná, ale dôležitá prosba: keďže teraz od-
chádzam, dúfam, že nespomeniete pred Natáliou moju náv-
števu u vás...
– No, čo na to povieš? – spýtal sa Volyncev, len čo Ležnev

dočítal list.
– Čo sa na to dá povedať! – odporoval Ležnev. – Nič, len
zvolať ako v Oriente: „Alah, Alah!“ a dať si do úst palec od
prekvapenia – to je všetko, čo sa tu dá urobiť. Rudin odchá-
dza...No! Šťastnú cestu! Ale jedno je zaujímavé: veď aj na-
písať tento list si pokladal za povinnosť, aj k tebe prišiel len
z povinnosti... Títo páni iné nepoznajú, iba povinnosť, na
každom kroku povinnosť – a finančné povinnosti, – doložil
Ležnev, posmešne ukazujúc na postskriptum.
– A akými frázami sa oháňa! – zvolal Volyncev. – Sklamal
sa vo mne: čakal, že sa povznesiem nad akési prostredie...
Božemôj, aké nezmysly! Horšie ako verše!
Ležnev na to nič nepovedal, len oči sa mu usmievali. Vo-
lyncev vstal.
– Zájdem k Darii Michajlovne, – preriekol, – chcem sa do-
zvedieť, čo to všetko znamená...
– Počkaj, milý môj, kým odíde. Načo sa máš s ním znova
stretnúť? Veď odchádza – čo ešte chceš? Radšej si ľahni a po-
spi si; aj tak si sa iste celú noc prevaľoval z boka na bok. Te-
raz sa ti všetko na dobré obráti...
– Prečo si myslíš?
– Tak sa mi zdá. Naozaj, pospi si, a ja pôjdem k tvojej ses-
tre, posedím si s ňou.
– Mne sa naskrze nechce spať. Veď načo by som spal...!
Radšej si pôjdem obzrieť polia, – povedal Volyncev a popo-
ťahoval si kabát.
107
– Aj tak dobre. Choď, môj milý, choď, poobzeraj si polia...

Ležnev sa pobral do krídla Alexandry Pavlovny. Zastihol
ju v salóne. Milo ho privítala. Vždy sa tešila jeho príchodu,
ale tvár mala tentoraz smutnú. Trápila ju včerajšia Rudino-
va návšteva.
– Idete od brata? – spýtala sa Ležneva. – Ako sa má dnes?
– Dobre, šiel si obzrieť polia.
Alexandra Pavlovna chvíľu mlčala.
– Povedzte, prosím vás, – začala, pričom si pozorne preze-
rala obrubu vreckovky, – neviete, po čo...
– Bol tu Rudin? – skočil jej Ležnev do reči. – Viem, bol sa
rozlúčiť.
Alexandra Pavlovna zdvihla hlavu.
– Ako to? Rozlúčiť sa?
– Áno. Vari ste nepočuli? Odchádza od Darie Michajlov-
ny.
– Odchádza?
– Navždy; aspoň tak vraví.
– Ale, prosím vás, ako to mám pochopiť, po tom všet-
kom...
– To je už iná vec! Pochopiť sa to nedá, ale je to tak. Iste sa
tam u nich voľačo prihodilo. Strunu priveľmi natiahol, nuž
praskla.
– Michajlo Michajlyč! – začala Alexandra Pavlovna. – Nič
nechápem, vy sa mi tuším vysmievate...
– Namojveru nie... Vravím vám, že odchádza, ba aj listom
to svojim známym oznamuje. Keby dačo, z určitého hľadis-
ka to nie je zlé, ale jeho odchod prekazil skvelý plán, o kto-
rom sme práve začali s vaším bratom uvažovať.
– A čo také? Aký plán?
– Nuž takýto. Navrhol som vášmu bratovi, aby sme sa vy-
brali kvôli rozptýleniu na cesty a vzali aj vás so sebou. Starať
sa o vás, na to som sa chcel podobrať ja...
– To je úžasné! – zvolala Alexandra Pavlovna. – Viem si
108
RUD IN
predstaviť, ako by ste sa o mňa starali. Veď by ste ma hla-

dom umorili.
– Len preto tak hovoríte, Alexandra Pavlovna, že ma ne-
poznáte. Nazdávate sa, že som ťuťmák, vyslovený ťuťmák,
voľajaký drúk; a viete vôbec, že sa viem rozplynúť ako cukor,
že viem celé dni prekľačať na kolenách?
– To by som, priznám sa, chcela vidieť!
Ležnev zrazu vstal.
– Tak sa za mňa vydajte, Alexandra Pavlovna, a presvedčí-
te sa o tom všetkom.
Alexandra Pavlovna sa začervenala ako pivónia.
– Čo ste to povedali, Michajlo Michajlyč? – opakovala celá
zmätená.
– Povedal som, – odvetil Ležnev, – čo som už dávno-dáv-
no aj tisíc ráz mal na jazyku. Konečne som sa preriekol a vy
teraz urobte, ako sa vám páči. A aby som vám neprekážal,
nechám vás osamote. Ak chcete byť mojou ženou... Už idem.
Ak vám to nebude proti vôli, len ma dajte zavolať, ja už po-
chopím...
Alexandra Pavlovna chcela Ležneva zadržať, ale obratne
sa vyšmykol, pobral sa bez čiapky do parku, oprel sa o dvier-
ka a zahľadel sa kdesi do diaľky.
– Michajlo Michajlyč! – ozval sa za ním hlas chyžnej. –
Nech sa vám páči k urodzenej panej. Kázali vás zavolať.
Michajlo Michajlyč sa obrátil, chytil chyžnú na jej veľké
prekvapenie oboma rukami za hlavu, bozkal ju na čelo a po-
bral sa k Alexandre Pavlovne.
109

11 ¶
Hneď ako sa Rudin po stretnutí s Ležnevom vrátil domov,

zamkol sa vo svojej izbe a napísal dva listy: jeden Volynce-
vovi (čitatelia ho už poznajú) a druhý Natálii. Nad týmto
druhým listom sedel veľmi dlho, mnoho v ňom preškrtával
a menil, potom ho starostlivo prepísal na jemný listový pa-
pier, poskladal ho tak, aby bol čo najmenší, a vložil do vrec-
ka. So smutnou tvárou sa prešiel niekoľko ráz hore–dolu po
izbe, sadol si do kresla pri obloku a oprel sa o ruku; slza mu
pomaly vystúpila na mihalnice... Vstal, pozapínal sa, zavo-
lal sluhu a kázal, aby sa spýtal Darie Michajlovny, či sa s ňou
môže zhovárať.
Sluha sa čoskoro vrátil a oznámil mu, že ho Daria Michaj-
lovna čaká. Rudin sa pobral k nej.
Prijala ho v pracovni ako prvý raz pred dvoma mesiacmi.
Ale teraz nebola sama: sedel u nej Pandalevskij, skromný,
svieži, upravený a ako vždy rozcítený.
Daria Michajlovna milo prijala Rudina, aj Rudin sa jej
milo pozdravil, ale každý aspoň trochu skúsený človek bol
by pri prvom pohľade na ich usmievajúce sa tváre zistil, že sa
medzi nimi odohralo čosi nedobré, aj keď si to nepovedali.
Rudin vedel, že sa Daria Michajlovna na neho hnevá. Daria
Michajlovna tušila, že Rudin už o všetkom vie.
110
RUD IN
Správa Pandalevského ju veľmi pobúrila. Ozvala sa v nej

povýšenecká márnivosť. Rudin, človek chudobný, bez posta-
venia a bez mena, opovážil sa dať si schôdzku s jej dcérou,
dcérou Darie Michajlovny Lasunskej!
– Povedzme, že je inteligentný, že je génius! – hovorila. –
Ale o čom to svedčí? To by každý mohol dúfať, že bude mo-
jím zaťom.
– Dlho som neveril vlastným očiam, – doložil Pandalev-
skij. – Čudujem sa, že si neuvedomuje svoje postavenie.
Daria Michajlovna sa veľmi rozčúlila a Natálii sa od nej
poriadne ušlo.
Poprosila Rudina, aby sa posadil. Sadol si, ale už nie ako
bývalý Rudin, takmer pán v dome, ba ani nie ako dobrý zná-
my, ale ako hosť, aj to nie ako vítaný hosť. A to všetko sa
zmenilo vo chvíli... Tak znezrady sa voda mení na tvrdý ľad.
– Prišiel som, Daria Michajlovna, – začal Rudin, – poďa-
kovať sa vám za vaše pohostinstvo. Dostal som dnes správu
zo svojej dedinky, a tak musím ešte dnes nevyhnutne odísť.
Daria Michajlovna sa uprene naňho zahľadela.
Predišiel ma; akiste už niečo šípi, pomyslela si. Zbavil ma
trápneho vysvetľovania, tým lepšie. Nech žijú múdri ľudia!
– No toto? – povedala nahlas. – Ach, aké je to neprí-
jemné! No čo sa dá robiť! Dúfam, že vás tejto zimy uvidím
v Moskve. Aj my onedlho odtiaľto odídeme.
– Neviem, Daria Michajlovna, či sa mi podarí dostať sa
do Moskvy; ale ak získam prostriedky, budem si pokladať za
povinnosť navštíviť vás.
Tak je to, bratku! pomyslel si Pandalevskij. Ešte nedávno si
sa tu hral na pána, a teraz sa musíš takto vyjadrovať!
– Dostali ste azda nepriaznivé správy zo svojej dedinky? –
spýtal sa ako vždy rozvláčne.
– Áno, – odmerane odvetil Rudin.
– Azda neúroda?
– Nie... iné... Verte mi, Daria Michajlovna, – doložil Ru-
111
din, – nikdy nezabudnem na chvíle strávené vo vašom

dome.
– I ja, Dmitrij Nikolajič, budem vždy rada spomínať na
naše priateľstvo... Kedy odchádzate?
– Dnes poobede.
– Tak skoro... No, želám vám šťastnú cestu. Koniec kon-
cov, ak vás tam robota tak veľmi dlho nezdrží, možno nás tu
ešte zastihnete.
– To sa mi sotva podarí, – odpovedal Rudin a vstal. – Pre-
páčte mi, – doložil, – nemôžem vám hneď zaplatiť svoj dlh;
no len čo sa vrátim do svojej dedinky...
– Prosím vás, Dmitrij Nikolajič, – prerušila ho Daria Mi-
chajlovna, – že sa nehanbíte...! Ale koľko je hodín? – spýta-
la sa.
Pandalevskij vytiahol z vrecka vesty zlaté hodinky s emai-
lovým ciferníkom a pozrel na ne, pričom si opatrne opieral
ružové líce o tvrdý biely nákrčník.
– Dve hodiny a tridsať minút, – riekol.
– Musím sa už ísť obliekať, – poznamenala Daria Michaj-
lovna. – Do videnia, Dmitrij Nikolajič!
Rudin vstal. Celý rozhovor medzi ním a Dariou Michaj-
lovnou mal zvláštny ráz. Herci tak opakujú svoje úlohy, dip-
lomati si takto na konferenciách vymieňajú pripravené frázy.
Rudin vyšiel... teraz poznal na vlastnej koži, ako ľudia
z vyššej spoločnosti nielenže opúšťajú, ale priam zahadzu-
jú človeka, ktorého už nepotrebujú: ako rukavičku po plese,
ako papierik z cukríka, ako neplatný lós.
Chytro sa pobalil a netrpezlivo čakal na chvíľku odcho-
du. Všetci v dome sa veľmi čudovali, keď sa dozvedeli o jeho
úmysle; ba aj sluhovia hľadeli naňho nechápavo. Basistov
neskrýval smútok. Natália sa Rudinovi zjavne vyhýbala.
Usilovala sa, aby sa nestretla s ním ani pohľadom; predsa jej
však stihol strčiť do ruky list. Pri obede Daria Michajlovna
ešte raz vyjadrila nádej, že ich navštívi pred odchodom do
112
RUD IN
Moskvy, ale Rudin jej neodpovedal. Najviac sa s ním zhová-

ral Pandalevskij. Rudin mal sto chutí vrhnúť sa naňho a roz-
mlátiť mu tú jeho kvitnúcu červenú tvár. Mlle Boncourto-
vá často pokukávala na Rudina so zlomyseľným a čudným
výrazom v očiach; veľmi inteligentní poľovnícki psi máva-
jú zavše takýto výraz... Hej, tak ti treba! akoby bola hovori-
la v duchu.
Napokon odbilo šesť hodín a Rudin mal koč prichystaný.
Začal sa náhlivo so všetkými lúčiť. Na duši mu bolo veľmi
otupno. Nečakal, že takto bude odchádzať z tohto domu: ani
čo by ho vyháňali... Ako sa to všetko zrazu zvrtlo! A načo
som sa ponáhľal? Napokon, niet iného východiska, tak roz-
mýšľal, keď sa s núteným úsmevom ukláňal na všetky strany.
Posledný raz pozrel na Natáliu a srdce sa mu zovrelo: lúčila
sa s ním so smutnou výčitkou v očiach.
Vrtko zbehol dolu schodmi a vyskočil do tarantasu. Ba-
sistov sa ponúkol, že ho odprevadí na prvú stanicu, a sadol
si k nemu.
– Pamätáte sa, – začal Rudin, len čo tarantas vybehol na
širokú hradskú vysadenú jedličkami, – pamätáte sa, čo vraví
don Quijote svojmu zbrojnošovi, keď vychádza z paláca voj-
vodkyne? „Sloboda, priateľ môj Sancho,“ vraví don Quijo-
te, „je jedným z najvzácnejších darov človeka a šťastný ten,
komu dali nebesá kúsok chleba a kto nie je povinný ďakovať
zaň nikomu inému, iba nebesiam.“ Cítim teraz to isté, čo
vtedy don Quijote. Daj Boh aj vám, dobrý môj Basistov, aby
ste zažili niekedy tento pocit!
Basistov stisol Rudinovi ruku a srdce statočného mladíka
sa mocne rozbúchalo v dojatej hrudi. Až po stanicu hovoril
Rudin o dôstojnosti človeka a význame naozajstnej slobody
– hovoril vrúcne, šľachetne a pravdivo – a keď prišla chvíľka
rozlúčky, Basistov sa nezdržal, hodil sa mu okolo krku a roz-
plakal sa. Aj Rudinovi vyhŕkli slzy, ale neplakal preto, že sa
lúčil s Basistovom – boli to slzy samoľúbosti.
113
Natália odišla do svojej izby a prečítala si Rudinov list.
Drahá Natália Alexejevna,

rozhodol som sa odísť. Iné východisko nemám. Rozhodol
som sa odísť, kým mi rovno neukážu dvere. Môj odchod uro-
bí koniec všetkým nedorozumeniam a sotva bude niekto za
mnou banovať. Čo som mohol čakať? Tak to býva; ale prečo
Vám píšem?
Lúčim sa s Vami akiste navždy, a nechať Vám po sebe pa-
miatku ešte horšiu, ako si zaslúžim, bolo by veľmi trpké. Preto
Vám píšem. Nechcem sa ani ospravedlňovať, ani nikoho ob-
viňovať okrem seba: chcem Vám, nakoľko sa to dá, všetko vy-
svetliť... Udalosti posledných dní boli také neočakávané, také
náhle...
Dnešná schôdzka bude pre mňa pamätnou lekciou. Áno,
máte pravdu: nepoznal som Vás, a ja som sa nazdal, že Vás
poznám! Vo svojom živote som sa stretol s rozličnými ľuď-
mi, zblížil som sa s mnohými ženami i dievčatami; ale vo Vás
som prvý raz našiel dušu nanajvýš statočnú a priamu. Ne-
bol som na to zvyknutý, a tak som Vás nevedel oceniť. Pocítil
som k Vám náklonnosť od prvého dňa nášho zoznámenia – to
ste mohli zbadať. Strávil som s Vami celé hodiny, a nespoznal
som Vás; a ktovie, či som sa vôbec usiloval Vás poznať... na-
zdával som sa, že som sa do Vás zaľúbil! A za tento hriech te-
raz pykám.
Ľúbil som raz jednu ženu, aj ona ma ľúbila... Moje city k nej
boli zložité, ako aj jej ku mne, ale keďže ani ona nebola prostá,
bolo to v poriadku. Pravda sa mi vtedy nevyjavila a nepoznal
som ju ani teraz, keď sa predo mnou vynorila... Spoznal som
ju napokon, ale prineskoro... Minulosť sa už nevráti... Naše ži-
voty sa mohli spojiť – ale nespoja sa nikdy. Ako Vám môžem
dokázať, že by som Vás chcel ľúbiť opravdivou láskou – láskou
srdca, nie predstavivosti – keď ani sám neviem, či som schop-
ný takej lásky!
114
RUD IN
Príroda mi dala mnoho – viem to, nechcem nič predstierať,

nechcem sa pred vami robiť skromný, najmä teraz, v takých
to trpkých a pre mňa ponižujúcich chvíľach... Áno, príroda
mi dala mnoho, ale umriem a neurobím nič, čo by bolo hod-
né mojich síl, nezanechám po sebe nijakú blahodarnú stopu.
Všetko moje bohatstvo vyjde nazmar; nezožnem to, čo som
sial. Chýba mi... sám neviem povedať, čo mi vlastne chýba...
Chýba mi pravdepodobne to, bez čoho sa nedá hýbať srdcami
ľudí, ako ani podmaniť si srdce ženy; a iba ovládanie rozumov
je nestále a neužitočné. Čudný, takmer komický je môj osud:
oddávam sa životu celý, dychtivo, úplne – a predsa sa nemô-
žem oddať. Skončím asi tak, že sa obetujem za nejakú hlúposť,
v ktorú ani len veriť nebudem. Božemôj. V tridsiatich piatich
rokoch sa ešte len chystať niečo vykonať!
Ešte pred nikým som si takto neotvoril srdce – je to moja
spoveď.
Ale dosť už o mne. Rád by som hovoril o Vás, dal Vám nie-
koľko rád: na nič iné nie som súci... Ste ešte mladá, ale čo
ako dlho by ste žili, vždy dbajte na hlas svojho srdca, ne-
podrobujte sa ani svojmu, ani cudziemu rozumu. Verte mi,
čím jednoduchší, čím menší je kruh, po ktorom beží život, tým
lepšie; zmysel života nie je v tom, aby sme v ňom hľadali nové
stránky, ale aby sa všetky zvraty diali v pravý čas. ‚Šťastný, kto
za mladi bol mladý...‘ Ale badám, že tieto rady patria skôr
mne ako Vám.
Priznám sa Vám, Natália Alexejevna, že mi je veľmi ťaž-
ko. Nikdy som neklamal sám seba, pokiaľ šlo o charakter citu,
ktorý som vštepoval Darii Michajlovne; ale dúfal som, že som
našiel aspoň dočasný prístav... Teraz sa znovu budem musieť
potĺkať po svete. Čo mi nahradí rozhovor s Vami, Vašu prí-
tomnosť, Váš vnímavý a inteligentný pohľad...? Sám som si
na vine; ale uznáte, že osud akoby sa náročky z nás vysmial.
Pred týždňom som sotva tušil, že Vás ľúbim. Predvčerom ve-
čer v parku som prvý raz od Vás počul... ale načo Vám mám
115

pripomínať, čo ste mi vtedy povedali. A hľa, dnes už odchá-

dzam, odchádzam s hanbou, po krutom vysvetlení, neodná-
šajúc si ani záblesk nádeje... A vy ešte neviete, do akej miery
som sa voči vám previnil... Vo mne je akási hlúpa otvorenosť,
akási táravosť... Ale načo o tom hovoriť! Odchádzam navždy.“
Tu Rudin vyrozprával Natálii o svojej návšteve u Volynce-

va, ale rozmyslel si to, prečiarkol celé to miesto a do listu pre
Volynceva pripísal druhé postskriptum.
Zostávam osihotený na zemi na to, aby som sa venoval, ako

ste mi povedali ráno s krutým úsmevom, iným, dôstojnejším
úlohám. Och, keby som sa naozaj mohol venovať týmto úlo-
hám, keby som konečne prekonal svoju lenivosť... Ale nie! Zo-
stanem tou nedokončenou bytosťou, akou som bol dosiaľ...
Prvá prekážka – a zrútil som sa: náš vzťah mi to nedokázal.
Keby som túto lásku aspoň priniesol ako obetu svojej budúcej
práci, svojmu poslaniu; ale jednoducho som sa zľakol zodpo-
vednosti, ktorá na mňa padala, a preto Vás naozaj nie som
hoden. Nezaslúžim si, aby ste sa kvôli mne vytrhli zo svojho
prostredia... A možno je to tak i lepšie. Z tejto skúšky vyjdem
azda čistejší a mocnejší.
Želám Vám, aby ste boli naozaj šťastná! Zbohom! Spomeňte
si niekedy na mňa. Dúfam, že o mne ešte počujete.
Rudin
Natália pustila Rudinov list na kolená a dlho sedela ne-

hybne, s očami upretými do zeme. Tento list jej dokázal jas-
nejšie ako všetky iné dôvody, že mala pravdu, keď ráno pri
rozlúčke s Rudinom mu nevdojak povedala, že ju neľúbi!
Ale od toho sa jej uľavilo. Sedela nehybne; mala pocit, ako-
by sa jej nad hlavou ticho zavreli tmavé vlny a ona klesala
na dno, zmierajúc a onemievajúc. Každý ťažko prežíva prvé
sklamanie, ale pre dušu úprimnú, ktorá nechce klamať seba
116
RUD IN
a nepozná ľahkomyseľnosť a zveličovanie, je prvé sklamanie

priam neznesiteľné. Natália si spomenula na svoje detstvo,
na večerné prechádzky, keď sa vždy usilovala ísť k jasnému
okraju neba, ta, kde horeli zore, a nie k tmavému. Tmavý bol
tentoraz pred ňou život, k svetlu sa obrátila chrbtom...
Natálii vyhŕkli z očí slzy. Slzy nebývajú vždy blahodarné.
Utešujúce a hojivé sú vtedy, keď sa dlho kopia v hrudi a na-
pokon vystreknú – spočiatku to ide ťažko, potom čoraz ľah-
šie, čoraz sladšie; uvoľňuje sa nimi mučivý nemý zármutok.
Ale sú aj slzy chladné, skúpo sa rinúce: po kvapke ich vytláča
zo srdca bôľ, ktorý ho gniavi ako ťažké, nehybné bremeno;
vtedy sú bezútešné a neprinášajú úľavu. Núdza plače takými
slzami a ten, kto ich neprelieval, nebol ešte nešťastný. Natá-
lia ich poznala v tento deň.
Prešli asi dve hodiny. Natália sa vzchopila, vstala, poutie-
rala si oči, zapálila sviečku a v jej plameni spálila Rudinov
list, že po ňom ani pamiatky nezostalo, a popol vyhodila
oblokom. Potom naslepo otvorila Puškinovho Eugena One-
gina a prečítala prvé verše, na ktoré jej padol zrak (často si
v ňom takto veštila). A vyšlo jej toto:
Kto cítil, toho priam tak kruší

prízrak dní zašlých nebodaj:
pre neho niet už očarenia,
spomienky mu dni na jed menia,
ľútosť ho zhrýza ako had.*
Postála, pozrela sa s chladným úsmevom do zrkadla, po-

hodila trochu hlavou a zišla do salónu.
Len čo ju Daria Michajlovna zazrela, odviedla ju do pra-
covne, posadila vedľa seba, láskavo ju pohladkala po líci
a medzitým sa jej pozorne, takmer zvedavo zahľadela do
* Eugen Onegin, 1. kap. XIV, prekl. J. Kupca
117
očí. Daria Michajlovna cítila tajné rozpaky: prvý raz jej priš-
lo na myseľ, že svoju dcéru vlastne nepozná. Keď sa od Pan-
dalevského dozvedela o jej schôdzke s Rudinom, ani sa tak
nehnevala, ale skôr čudovala, ako sa mohla rozumná Natá-
lia odhodlať na taký čin. Ale keď ju pozvala k sebe a začala
ju hrešiť – vôbec nie tak, ako by sa dalo očakávať od vzne-
šenej dámy, ale dosť netaktne a s krikom – Natáliine rázne
odpovede, jej rozhodné pohľady a pohyby ju zmiatli, ba až
naľakali.
Rudinov náhly a tiež nie celkom pochopiteľný odchod
sňal jej zo srdca veľkú ťarchu; ale čakala slzy, hysterické zá-
chvaty...
Natáliin vonkajší pokoj však Dariu Michajlovnu znovu
poplietol.
– Tak čo, dieťa moje, – začala Daria Michajlovna, – ako sa
dnes cítiš?
Natália pozrela na matku.
– Vidíš, odišiel... predmet tvojej lásky. Nevieš, prečo sa tak
skoro pobral?
– Mamička, – riekla Natália tichým hlasom, – dávam vám
čestné slovo, že ak ho vy sama nebudete spomínať, odo mňa
nikdy o ňom nepočujete.
– Uznávaš teda, že si sa voči mne previnila?
Natália sklonila hlavu a zopakovala:
– Odo mňa nikdy o ňom nepočujete.
– No, pozri! – usmiala sa Daria Michajlovna. – Verím ti,
ale predvčerom, pamätáš sa, ako... No, nebudem. Je to skon-
čené, rozhodnuté a pochované, však? Teraz ťa znova pozná-
vam; ale veľmi ma to zarazilo. No, bozkaj ma, ty moja múd-
ra hlávka...!
Natália zdvihla ruku Darie Michajlovny k svojim perám
a Daria Michajlovna ju bozkala na sklonenú hlavu.
– Drž sa vždy mojich rád, nezabúdaj, že si Lasunská a moja
dcéra, – doložila, – a budeš šťastná. A teraz môžeš ísť.
118

RUD IN
Natália vyšla mlčky. Daria Michajlovna pozrela za ňou

a pomyslela si: Je po mne, aj ona sa neraz dá strhnúť: mais
elle aura moins d’abandon.* A pohrúžila sa do spomienok
na minulosť... na dávnu minulosť...
Potom si dala zavolať Mlle Boncourtovú a dlho s ňou se-
dela za zamknutými dverami. Keď ju prepustila, pozvala
si Pandalevského. Chcela sa stoj čo stoj dozvedieť skutoč-
nú príčinu Rudinovho odchodu... a Pandalevskij ju celkom
upokojil. V tom sa on vyznal.
Na druhý deň prišiel Volyncev so sestrou na obed. Daria

Michajlovna bola k nemu vždy veľmi milá, ale tentoraz sa
k nemu správala obzvlášť láskavo. Natálii bolo neznesiteľne
ťažko; ale Volyncev bol taký úctivý, tak placho sa s ňou zho-
váral, že mu v duši nemohla nepoďakovať.
Deň sa minul v pokoji, dosť nudne, ale pri rozhovore všet-
ci pocítili, že sa dostali do starých koľají; a to znamená mno-
ho, veľmi mnoho.
Áno, všetci sa dostali do starých koľají... všetci okrem Na-
tálie. Keď zostala napokon sama, horko-ťažko sa dovliek-
la k svojej posteli a ustatá, zdrvená zaborila si tvár do van-
kúšov. Taký trpký, protivný a banálny sa jej zdal život, tak
sa hanbila sama za seba, za svoju ľúbosť, za svoj smútok, že
by v tej chvíli bola akiste najradšej umrela... Čakalo ju ešte
mnoho ťažkých dní, mnoho bezsenných nocí, trýznivých
vzrušení, ale bola mladá – život sa pre ňu ešte len začínal
a ten si skôr či neskôr vyžiada svoje. Čo aký ťažký úder za-
stihne človeka, už v ten istý deň, prinajhoršom na druhý –
prepáčte za drsný výraz – sa naje a to je už prvá útecha...
Natália trpela nesmierne, trpela prvý raz... Ale prvé utrpe-
nie, ako ani prvá láska sa, chvalabohu, neopakujú!
* ale bude zdržanlivejšia (franc.)
119
12 ¶
Prešli asi dva roky. Nastali prvé májové dni. Na verande svoj-
ho domu sedela Alexandra Pavlovna, no už nie Lipinová, ale
Ležnevová; už vyše roka bola vydatá za Michajla Michajly-
ča. Bola milá ako prv, len v poslednom čase trochu pribrala.
Pred verandou, z ktorej viedli do parku schodíky, prechá-
dzala sa dojka, držiac na rukách červenolíce dieťa v bielej
kabanke a s bielym brmbolcom na čiapočke. Alexandra Pav-
lovna jednostaj naň pokukávala. Dieťa nemrnčalo, dôleži-
to si cmúľalo prstík a spokojne sa obzeralo dookola. Už sa
v ňom prejavoval dôstojný syn Michajla Michajlyča.
Na verande vedľa Alexandry Pavlovny sedel náš starý zná-
my Pigasov. Odvtedy, ako sme sa s ním rozlúčili, navidomo-
či zostarel, zhrbil sa, schudol a hovoril šušlavo: vypadol mu
predný zub; šušlavosť pridávala jeho reči ešte zlostnejší tón...
Zloba sa v ňom rokmi nezmenšila, ale jeho vtipy strácali
pikantnosť a častejšie ich opakoval ako predtým. Michajlo
Michajlyč nebol doma; čakali ho na čaj. Slnko už zapadlo.
Tam, kde sa stratilo, tiahol sa na obzore pás bledozlatej, cit-
rónovej farby; na opačnej strane boli dva pásy: jeden nižšie,
belasý, druhý vyššie, červenofialový. Ľahké obláčiky sa roz-
plývali vo výšave. Všetko nasvedčovalo, že bude stály čas.
Zrazu sa Pigasov rozosmial.
120
RUD IN
– Čo sa smejete, Afrikan Semionyč? – spýtala sa Alexan-

dra Pavlovna.
– Len tak... Včera som počul, ako jeden sedliak vravel svo-
jej žene – tak sa rozkrákorila : nepišť...! Veľmi sa mi to zapá-
čilo. Nepišť! Veď naozaj, o čom môže žena uvažovať? Ja, ako
viete, nikdy nehovorím o prítomných. Naši predkovia boli
múdrejší ako my. V ich rozprávkach sedela krásavica pri ob-
loku, na čele hviezda, a sama ani muk. Tak to má byť. Napo-
kon posúďte sama: predvčerom žena nášho náčelníka ako-
by mi bola z pištole do čela vpálila: vraví mi, že sa jej nepá-
či moja tendencia! Tendencia! No, nebolo by lepšie i pre ňu
i pre nás všetkých, keby dákym priaznivým zásahom príro-
dy stratila zrazu dar jazyka?
– Ste stále rovnaký, Afrikan Semionyč: ustavične brojí-
te proti nám, chuderám... Viete, je to svojím spôsobom ne-
šťastie, naozaj. Ľutujem vás.
– Nešťastie? Čo to ráčite hovoriť! Po prvé, podľa mňa na
svete sú len tri nešťastia: bývať v studenom byte, nosiť v lete
tesné čižmy a spať v izbe, kde vreští dieťa, ktoré nemožno
posypať práškom proti hmyzu; a po druhé, prepáčte, ja som
teraz krotký ako baránok. Môžete si brať zo mňa príklad.
Tak slušne sa správam.
– Výborne sa správate, len čo je pravda! Práve včera sa mi
Jelena Antonovna na vás ponosovala.
– Pozrime ju! A čo také vám hovorila, ak sa smiem opýtať?
– Hovorila mi, že ste celé predpoludnie na jej otázky od-
povedali iba: „Čo, prosím? Čo, prosím?“ a ešte takým piskľa-
vým hláskom.
Pigasov sa rozosmial.
– A veď to bola dobrá myšlienka, to predsa uznáte, Ale-
xandra Pavlovna... nie?
– Skvelá! Vari sa možno tak nezdvorilo správať k dáme,
Afrikan Semionyč?
– Čože? Jelena Antonovna je podľa vás dáma?
121
– A čo je podľa vás?
– Bubon, prosím pekne, obyčajný bubon, na ktorý sa udie-
ra paličkami...
– Ach, ozaj! – prerušila ho Alexandra Pavlovna v snahe
zmeniť tému. – Vraj vám možno blahoželať?
– K čomu?
– K skončeniu pravoty. Glinovské lúky zostali predsa
vám...
– Áno, mne, – odvetil Pigasov zamračene.
– Toľké roky ste sa o ne bili, a teraz ste vari nespokojný?
– Poviem vám, Alexandra Pavlovna, – pomaly preriekol
Pigasov, – nemôže byť nič horšie a urážlivejšie ako šťastie, čo
prišlo prineskoro. Potešenie vám už neprinesie, ale zato vás
zbavuje práva – najvzácnejšieho práva – nadávať a preklínať
osud. Áno, milostivá pani, neskoré šťastie je trpká a urážli-
vá vec.
Alexandra Pavlovna len pokrčila plecami.
– Pestúnka, – zavolala, – myslím, že by Miša mal už ísť
spať. Dones ho sem!
Alexandra Pavlovna sa ujala svojho syna a Pigasov hun-
drúc odišiel do druhého kúta verandy.
Zrazu neďaleko na ceste, čo viedla popri sade, ukázala sa
brička a na nej Michajlo Michajlyč. Pred koňom bežali dve
ozrutné strážne psiská: jeden žltý, druhý sivý; len nedávno si
ich obstaral. Ustavične sa ruvali a žili v nerozlučnom pria-
teľstve. Oproti nim vybehol z brány starý pudlík, roztvoril
papuľu, akoby chcel zaštekať, no len zívol a pobral sa späť,
priateľsky vrtiac chvostom.
– Nože pozri, Saša, – zďaleka kričal Ležnev svojej žene, –
koho ti veziem...
Alexandra Pavlovna nepoznala hneď muža, čo sedel za
chrbtom jej manžela.
– Á! Pán Basistov! – zvolala napokon.
122
RUD IN
– Veru on, – odpovedal Ležnev, – a aké skvelé správy ti ne-

sie. Len počkaj, hneď sa dozvieš.
A vošiel do dvora.
O chvíľu sa zjavil s Basistovom na verande.
– Hurá! – zvolal a objal ženu. – Serioža sa žení!
– A koho si berie? – spýtala sa Alexandra Pavlovna vzru-
šene.
– Koho iného ako Natáliu... Náš priateľ priniesol túto sprá-
vu z Moskvy, aj list má pre teba... Počuješ, Mišianko? – do-
ložil a vzal syna na ruky. – Ujo sa ti žení...! Aký flegmatický
figliar! Len očkami žmurká!
– Chce sa mu spinkať, – poznamenala pestúnka.
– Áno, prosím, – riekol Basistov a pristúpil k Alexandre
Pavlovne. – Dnes som prišiel z Moskvy na príkaz Darie Mi-
chajlovny – revidovať majetkové účty. A tu je aj list.
Alexandra Pavlovna náhlivo rozpečatila list od svojho bra-
ta. Bolo v ňom len niekoľko riadkov. V prvom návale rados-
ti oznamoval sestre, že požiadal Natáliu o ruku, dostal jej
súhlas aj súhlas Darie Michajlovny; sľuboval, že najbližšou
poštou napíše viac, a v duchu ich všetkých objímal a bozká-
val. Bolo vidieť, že to písal v akomsi omámení.
Priniesli čaj, usadili Basistova. Otázky sa naňho zosypa-
li ako kamenec. Správa, ktorú priniesol, potešila všetkých,
ešte aj Pigasova.
– Povedzte, prosím vás, – spýtal sa Ležnev medzi rečou, –
u nás kolovali chýry o nejakom pánovi Korčaginovi. Boli to
teda pletky?
(Korčagin bol krásny mladý muž – lev salónov, neobyčaj-
ne nafúkaný a dôležitý; správal sa náramne vznešene, akoby
ani nebol živý človek, ale socha, ktorú postavili zo spoloč-
ných zbierok.)
– No, nie, nie celkom pletky, – s úsmevom odvetil Basis-
tov, – Daria Michajlovna mu bola veľmi naklonená; ale Na-
tália Alexejevna nechcela o ňom ani počuť.
123
– Ale veď ja ho poznám, – zamiešal sa Pigasov, – je to vy-

slovený truľo, truľo, akému niet páru... prosím vás pekne!
Veď keby všetci ľudia boli takí, musel by človek dostávať
kopu peňazí, aby sa mu chcelo vôbec žiť... prosím vás!
– To je možné, – odpovedal Basistov, – ale vo vyššej spo-
ločnosti nehrá poslednú úlohu.
– No, čo tam po ňom! – zvolala Alexandra Pavlovna. –
Boh s ním! Ach, ako sa teším spolu s bratom...! A Natália je
veselá, šťastná?
– Áno, prosím. Je pokojná ako vždy – veď ju poznáte – no
zdá sa, že je aj spokojná.
Večer sa minul v príjemnom a živom rozhovore. Sadli si
k večeri.
– Ozaj, aby som nezabudol, a neviete, kde je Rudin? – spý-
tal sa Ležnev Basistova, nalievajúc červené víno.
– Teraz presne neviem. Minulú zimu prišiel na krátky čas
do Moskvy, potom odišiel s istou rodinou do Simbirska; ne-
jaký čas sme si písali. V poslednom liste mi oznamoval, že
odchádza zo Simbirska – nenapísal však, kde – a odvtedy
som o ňom nič nepočul.
– Ten sa nestratí! – zamiešal sa Pigasov. – Voľakde sedí
a reční. On si vždy nájde dvoch alebo troch ctiteľov, ktorí ho
budú počúvať s otvorenými ústami a požičiavať mu penia-
ze. Uvidíte, skončí tak, že umrie voľakde v Carevokokšajsku
alebo v Čuchlome – v náručí starej panny s parochňou, kto-
rá ho bude pokladať za najgeniálnejšieho človeka na svete...
– Veľmi ostro sa o ňom vyjadrujete, – poznamenal Basis-
tov polohlasne a s nevôľou.
– Vôbec nie ostro, – odporoval Pigasov, – ale celkom spra-
vodlivo. Podľa mojej mienky je Rudin obyčajný príživník.
Zabudol som vám povedať, – pokračoval na adresu Ležneva,
veď ja som sa zoznámil s Terlachovom, s ktorým odišiel Ru-
din do cudziny. Naozaj! Naozaj! Neviete si ani predstaviť, čo
124
RUD IN
mi o ňom narozprával – do popuku! Je zaujímavé, že všetci

Rudinovi priatelia a ctitelia sa časom stanú jeho nepriateľmi.
– Prosím, aby ste ma vyčiarkli zo zoznamu týchto priate-
ľov! – prerušil ho Basistov so zápalom.
– Veď vy – to je iná vec! O vás tu nejde.
– A čo vám to Terlachov rozprával? – spýtala sa Alexan-
dra Pavlovna.
– Ale všeličo mi navravel. Človek si všetko ani nezapa-
mätá. No poviem vám o Rudinovi najlepšiu anekdotu. Ne-
prestajne sa rozvíjajúc (títo páni sa ustavične rozvíjajú; iní,
napríklad, jednoducho spia alebo jedia – ale oni sa nachá-
dzajú v štádiu rozvoja spania alebo jedenia; nemám pravdu,
pán Basistov? – Basistov neodpovedal)... Teda Rudin, stá-
le sa rozvíjajúc, dospel svojou filozofiou k rozumovému zá-
veru, že sa musí zaľúbiť. Začal hľadať objekt, dôstojný toh-
to skvelého rozumového záveru. Šťastena sa naňho usmia-
la. Zoznámil sa s istou Francúzkou, chutnučkou krajčírkou.
Predstavte si, odohralo sa to v jednom nemeckom meste na
Rýne. Začal k nej chodievať, nosiť jej všelijaké knihy, rozprá-
vať jej o prírode, o Heglovi. Viete sa vžiť do situácie krajčír-
ky? Pokladala ho za astronóma. Koniec koncov, chlapík je
on k svetu; nuž – cudzinec, Rus – zapáčil sa jej. A tak si na-
pokon dali schôdzku, a to veľmi poetickú schôdzku: v gon-
dole na rieke. Francúzka súhlasila; obliekla si najkrajšie šaty
a vozila sa s ním na gondole. Člnkovali sa asi dve hodiny. Čo
myslíte, čo robil celý ten čas? Hladkal Francúzku po hlave,
zádumčivo sa díval na nebo a niekoľko ráz zopakoval, že cíti
k nej otcovskú nehu. Francúzka sa vrátila domov rozzúrená
a všetko vyrozprávala Terlachovovi. Nuž taký je to pánko!
A Pigasov sa rozosmial.
– Vy starý cynik! – ozvala sa namrzená Alexandra Pavlov-
na. – Čím ďalej, tým väčšmi sa presviedčam, že o Rudinovi
nič zlé nemôžu povedať ani tí, čo ho hania.
– Nič zlé? Prosím vás! A jeho večné príživníctvo, jeho dl-
125
žoby... Michajlo Michajlyč, veď... určite si aj od vás požičia-

val!
– Počujte, Afrikan Semionyč! – začal Ležnev a zatváril sa
vážne. – Počujte: vy viete, aj moja žena vie, že som v posled-
nom čase necítil k Rudinovi nejakú zvláštnu náklonnosť, ba
že som ho často odsudzoval. No napriek tomu (Ležnev na-
lial do pohárov šampanské) počujte, čo vám navrhujem: pri-
píjali sme teraz na zdravie nášmu drahému bratovi a jeho
neveste; navrhujem vám, aby sme teraz pripili na zdravie
Dmitrijovi Rudinovi.
Alexandra Pavlovna i Pigasov prekvapení pozreli na Lež-
neva a Basistov sa zachvel na celom tele, očervenel od rados-
ti a vypleštil oči.
– Dobre ho poznám, – pokračoval Ležnev, – dobre po-
znám i jeho chyby. Bijú do očí tým väčšmi, že nie je plytký
človek.
– Rudin je geniálna povaha! – doložil Basistov.
– Geniálnosť v ňom možno je, – uznal Ležnev, – ale po-
vaha... V tom je práve celé jeho nešťastie, že povahu nemá
vyhranenú... Ale o to tu nejde. Chcem hovoriť o tom, čo je
v ňom dobré, vzácne. Má entuziazmus; a to je, verte mne,
flegmatikovi, v našich časoch najvzácnejšia vlastnosť. Všetci
sme teraz na nevydržanie rozvážni, ľahostajní a mľandraví;
zaspali sme, zmeraveli a poďakujeme sa tomu, kto nás as-
poň na chvíľu rozhýbe a zohreje. Je najvyšší čas! Pamätáš
sa, Saša, že raz som sa s tebou o ňom zhováral a odsudzo-
val som jeho chladnosť. Mal som vtedy pravdu, aj nemal. Tú
chladnosť má v krvi – to nie je jeho vina – ale nie v hlave.
Nie je herec, ako som ho nazýval, nie je podvodník ani pod-
fukár; žije na cudzí účet nie ako prefíkanec, ale ako dieťa...
Áno, naozaj umrie niekde v biede a chudobe; ale či máme
za to hádzať do neho kameňom? Nevykoná nič práve preto,
že nemá ustálenú povahu, že nemá krv; ale kto môže pove-
dať, že neprinesie alebo už nepriniesol úžitok? Že jeho slo-
126
RUD IN
vá nezasiali mnoho dobrých semien do mladých sŕdc, ktoré

príroda neokradla, ako jeho, o silu konať, o schopnosť usku-
točňovať vlastné zámery? Veď ja sám, ja prvý som to všetko
zakúsil na sebe samom... Saša vie, čím bol Rudin pre mňa za
mladi. Spomínam si, aj ja som tvrdil, že Rudinove slová ne-
môžu pôsobiť na ľudí; ale vtedy som mal na mysli ľudí, po-
dobných mne; v mojich rokoch, ľudí už starších a podlome-
ných životom. Jediný falošný tón v reči – a celá jej harmónia
sa nám stratí; ale mladý človek, našťastie, nemá ešte taký vy-
vinutý, taký rozmaznaný sluch. Ak sa mu podstata toho, čo
počuje, zdá krásna, čo tam po tóne! Tón si nájde sám v sebe.
– Výborne! Výborne! – zvolal Basistov. – Ako správne ste
to povedali! A pokiaľ ide o Rudinov vplyv, prisahám vám, že
tento človek ťa vie nielen strhnúť, ale aj z miesta ťa zdvihne,
nedá ti zastať, od základov ťa pretvorí, rozohní!
– Počujete? – pokračoval Ležnev na adresu Pigasova. –
Aký dôkaz ešte potrebujete? Brojíte proti filozofii; keď o nej
hovoríte, nenachádzate dosť pohŕdavých slov. Ani mne nie
je filozofia veľmi po vôli a nerozumiem jej dobre; ale filo-
zofia nie je prameňom našich najväčších ťažkostí! Filozofic-
ké chytráctva a blúznenia sa v Rusku nikdy neujmú: na to
má Rusko priveľmi triezvy rozum; ale nesmieme pripustiť,
aby sa pod kepienkom filozofie útočilo proti každej pocti-
vej snahe o pravdu, o poznanie. Rudinovo nešťastie je v tom,
že nepozná Rusko, a to je naozaj veľké nešťastie. Rusko sa
bez každého z nás môže zaobísť, ale nikto z nás sa nezaobíde
bez neho. Beda tomu, kto tak zamýšľa, dvakrát beda tomu,
kto by sa naozaj bez neho zaobišiel! Kozmopolitizmus je ne-
zmysel, kozmopolita je nula, horší ako nula; mimo národ-
nosti niet ani umenia, ani pravdy, ani života, niet ničoho.
Bez fyziognómie niet ideálnej tváre; len všedná tvár nemusí
mať fyziognómiu. Ale znova opakujem: nie je to Rudinova
vina, je to jeho osud, trpký a ťažký, za ktorý ho súdiť nebu-
deme. Dostali by sme sa priďaleko, keby sme chceli rozobrať,
127

prečo sa u nás vyskytujú Rudinovia. Ale za to, čo je v ňom

krásne, buďme mu vďační. Je to ľahšie ako byť nespravodli-
vý, a my sme k nemu boli nespravodliví. Trestať ho, to nie
je naša vec, nie je to ani potrebné: potrestal sa sám omnoho
krutejšie, ako si zasluhoval... A dajboh, aby nešťastie spálilo
v ňom všetko zlé a nechalo len krásne. Pripíjam na zdravie
Rudinovi! Pripíjam na zdravie priateľovi svojich najlepších
rokov, pripíjam na mladosť, na jej nádeje, na jej túžby, na jej
dôverčivosť a statočnosť, na všetko, za čo mám už v dvadsia-
tich rokoch bili srdcia a nad čo lepšie sme v živote nepozna-
li, ani nepoznáme... Pripíjam na vás, zlaté časy, pripíjam na
zdravie Rudinovi!
Všetci si štrngli s Ležnevom. Basistov v zápale div neroz-
bil pohár a razom ho vyprázdnil do dna, Alexandra Pavlov-
na stisla Ležnevovi ruku.
– Michajlo Michajlyč, ja som ani netušil, že ste taký rečník,
– poznamenal Pigasov, – just ako pán Rudin, ešte aj mňa to
dojalo.
– Ja vôbec nie som rečník, – odporoval Ležnev trocha na-
mrzene, – a myslím, že vás je ťažko dojať. Mimochodom,
dosť už o Rudinovi; porozprávajme sa o niečom inom... A čo
ten... akože sa volá...? Pandalevskij ešte vždy býva u Darie
Michajlovny? – doložil, obrátiac sa k Basistovovi.
– Pravdaže, ešte vždy! Zaobstarala mu veľmi výhodné
miesto.
Ležnev sa usmial.
– Ten neumrie v chudobe, na to dám hlavu.
Večera sa skončila. Hostia sa rozišli. Keď Alexandra Pav-
lovna zostala so svojím mužom sama, s úsmevom mu po-
zrela do tváre.
– Aký si bol dnes skvelý, Miša! – povedala a hladila ho po
čele. – Ako rozumne a šľachetne si rozprával! Ale, priznaj sa,
trošku si sa dal strhnúť na stranu Rudina, ako si sa predtým
dal strhnúť proti nemu...
128
RUD IN
– Porazeného netreba biť... a vtedy som sa bál, aby ti ne-

poplietol hlavu.
– Nie, – odvetila Alexandra Pavlovna naivne, – zdal sa
mi vždy priveľmi učený, bála som sa ho a nevedela som, čo
mám v jeho prítomnosti hovoriť. Ale Pigasov sa z neho dnes
dosť zlomyseľne vysmieval, však?
– Pigasov? – spýtal sa Ležnev. – Práve preto som sa Rudi-
na tak horlivo zastal, že tu bol Pigasov. On sa opováži nazvať
Rudina príživníkom! A podľa mojej mienky je jeho úloha,
úloha Pigasova, sto ráz horšia. Má nezávislé postavenie, zo
všetkého si robí posmech, ale ako len lipne na urodzených
a bohatých! Vieš ty, že tento Pigasov, ktorý s takým rozhor-
čením nadáva na všetko a na všetkých, ktorý brojí aj proti fi-
lozofii aj proti ženám – vieš ty, že bral úplatky, keď bol v úra-
de, a ešte aké! Och! Taký je to vtáčik!
– Naozaj? – zvolala Alexandra Pavlovna. – To som naskr-
ze nečakala...! Počuj, Miša, – doložila po krátkom mlčaní, –
niečo sa ťa chcem spýtať...
– Čo také?
– Čo myslíš, bude brat s Natáliou šťastný?
– Ako by som ti to povedal... sú všetky predpoklady... Roz-
kazovať bude ona – načo by sme si to tajili – je inteligentnej-
šia ako on; ale on je skvelý človek a ľúbi ju z celej duše. A čo
viac treba? Veď my sa ľúbime a sme šťastní, či nie?
Alexandra Pavlovna sa usmiala a stisla Michajlovi Michaj-
lyčovi ruku.
V ten istý deň, keď sa to všetko, o čom rozprávame, odo-

hrávalo v dome Alexandry Pavlovny – v jednej z odľahlých
gubernií Ruska vliekol sa po hradskej v tej najtuhšej páľa-
ve mizerný prútený vozík, ťahaný trojkou sedliackych koní.
Na sedlisku trčal šedivý sedliačik v roztrhanej halene, opretý
nohami o rázpinu, ustavične pomykával špagátovými opra-
tami a švihal bičíkom; a vo vozíku sedel na úbohom kufri
129
človek vysokej postavy, v čiapke a v starom zaprášenom ka-

báte. Bol to Rudin. Sedel so sklonenou hlavou a štítok čiapky
mal stiahnutý na oči. Nerovnomerné nárazy voza ho socali
z boka na bok, ale on akoby celkom nič necítil, akoby drie-
mal. Napokon sa vystrel.
– A kedy už dôjdeme do stanice? – spýtal sa sedliaka, čo
sedel na sedlisku.
– Keď vyjdeme hen na vŕštek, pán môj, – riekol sedliak
a ešte mocnejšie trhol opratami, – zostanú nám už len dve
versty... Hej ty, nedriem... Ja ti dám driemať, – doložil tenuč-
kým hlasom a pošibal náručného.
– Akosi veľmi mizerne ideš, – utrúsil Rudin, – vlečieme sa
od skorého rána, a nie a nie dôjsť. Keby si aspoň niečo za-
spieval.
– Čo sa dá robiť, pán môj! Vidíte sám, že kone sú zmore-
né... a ešte tá horúčava. No a spievať nemôžeme: my nie sme
drožkári... Burko, hej Burko! – skríkol zrazu sedliak na po-
cestného v buravej halene a vyčaptaných lykových krpcoch.
– Burko, nože uhni!
– Ľaľa ti ho... Aký je! – zahundral pocestný a zastal. – Mos-
kovský trhan, – doložil hlasom plným výčitky, potriasol hla-
vou a odkrivkal ďalej.
– Kdeže zas! – zatiahol sedliačik a podrmal stredného. –
Ech, ty potvora! Potvora mizerná...
Zmorené koníky sa konečne horko-ťažko dovliekli na
poštovú stanicu. Rudin vyliezol z vozíka, zaplatil sedliako-
vi (ktorý mu ani nepoďakoval a peniaze dlho obracal v dla-
ni – zrejme sa mu málilo) a sám si zaniesol kufor do stanič-
nej čakárne.
Istý môj známy, ktorý sa za svojho života mnoho natúlal
po Rusku, zistil, že ak v staničnej čakárni visia po stenách
obrázky zobrazujúce výjavy z Kaukazského zajatca alebo
podobizne ruských generálov, kone možno hneď dostať; ale
ak obrázky predstavujú život povestného Georga de Germa-
130
RUD IN
ny, cestujúci nech ani nedúfa v skorý odchod; stihne sa do

vôle nahľadieť na jeho kučeravú šticu, bielu rozopnutú ves-
tu a neobyčajne úzke a krátke pantalóny z čias jeho mlados-
ti, na rozzúrenú tvár, keď už ako starec, vysoko sa zaháňajúc
stoličkou, vraždí v chatrči so strmou strechou svojho syna.
V čakárni, do ktorej vstúpil Rudin, viseli práve tieto obra-
zy z Tridsiatich rokov alebo zo života hráča. Na zavolanie sa
ukázal nevyspatý dozorca (mimochodom – videl už niekto
vyspatého dozorcu?) a ani nedočkal na Rudinovu otázku,
len mdlým hlasom rovno oznámil, že kone nemajú.
– Ako môžete povedať, že nemáte kone, – ohradil sa Ru-
din, – keď ani neviete, kde idem? Sem som prišiel na sedliac-
kych koňoch.
– Nemáme kone, – odvetil dozorca. – A kde idete?
– Do ...ska.
– Nemôžeme, – zopakoval dozorca a vyšiel.
Rudin namrzene pristúpil k obloku a hodil čiapku na stôl.
Nezmenil sa veľmi, ale zbledol za posledné dva roky, kde-
-tu v kučerách sa mu ligotali strieborné nitky a oči, ešte
vždy krásne, akoby mu stmaveli; drobné vrásky, stopy trp-
kých a búrlivých zážitkov, zjavili sa mu okolo úst, na lícach,
na sluchách.
Šaty mal obnosené a staré, bielizeň nikdy nevykúkala. Čas
jeho rozkvetu už zrejme pominul. Rudin, ako sa vyjadrujú
záhradníci, dozrel na semeno.
Dal sa čítať nápisy na stenách... známe rozptýlenie nudia-
cich sa cestujúcich... Zrazu vrzli dvere a vstúpil dozorca.
– Kone do ...ska nie sú a dlho ani nebudú, – povedal, – ale
sú do ...ova, spiatočné.
– Do ...ova? – spýtal sa Rudin. – Prosím vás! To mi vôbec
nie je po ceste. Ja idem do Penzy, a ...ov leží vari smerom
k Tambovu.
– Čo na tom? Z Tambova môžete potom ísť ďalej alebo z ...
ova odbočíte.
131
Rudin porozmýšľal.
– Nedbám, – riekol napokon, – dajte zapriahnuť. Keď do
Tambova, tak do Tambova.
Kone chytro zapriahli. Rudin si vyniesol kufrík, vyliezol
na voz, sadol si a zvesil hlavu ako predtým. V jeho sklone-
nej postave bola akási bezradnosť a clivá pokora. A trojka sa
pomaly rozbehla nenáhlivým cvalom, kedy–tedy cengajúc
hrkálkami.
132
RUD IN
EPILÓG
Prešlo ešte niekoľko rokov.
Bol chladný jesenný deň. Pred vchodom hlavného hote-
la guberniálneho mesta S... zastal koč; zľahka sa preťahu-
júc a postenkávajúc, vystúpil z neho pán ešte nie starý, ale
takých rozmerov, ktoré nazývame úctyhodnými. Vyšiel po
schodoch na prvé poschodie, zastal pri vchode do širokej
chodby, a keďže nevidel pred sebou nikoho, nahlas si pýtal
izbu. Kdesi vrzli dvere, spoza nízkej stienky vybehol vysoký
lokaj a pobral sa dopredu vrtkou, knísavou chôdzou; v šere
chodby sa mu mihal vyblýskaný chrbát a vysúkané rukávy.
Len čo cestujúci vstúpil do izby, zhodil zo seba plášť a šál,
sadol si na diván, dlane si oprel o kolená a najprv sa akoby
v polosne rozhliadol; potom si dal zavolať svojho sluhu. Lo-
kaj sa uklonil a zmizol. Tento cestujúci nebol nikto iný ako
Ležnev. Odvody regrútov ho vytiahli z dediny do S...
Do izby vošiel Ležnevov sluha, kučeravý a červenolíci šu-
haj v sivom plášti, prepásanom belasým opaskom, a v mäk-
kých kapcoch.
– Tak vidíš, bratku, predsa sme došli, – riekol Ležnev, –
a ty si sa stále bál, že nám obruč z kolesa zletí.
– Došli sme! – pritakal sluha, usilujúc sa usmiať ponad
133
vyhrnutý golier plášťa. – Ale to je zázrak, že tá obruč nezle-

tela...
– Nikoho tu niet? – ozval sa na chodbe hlas.
Ležnev sa strhol a započúval sa.
– Hej, kto je tam? – zopakoval hlas.
Ležnev vstal, pristúpil k dverám a chytro ich otvoril.
Pred ním stál človek vysokej postavy, skoro celkom šedivý
a zhrbený, v starom plyšovom kabáte s mosadznými gom-
bičkami. Ležnev ho hneď spoznal.
– Rudin! – zvolal vzrušene.
Rudin sa obrátil. Nepoznal Ležneva, lebo stál chrbtom
k svetlu, a nechápavo naňho hľadel.
– Nepoznáte ma? – spýtal sa Ležnev.
– Michajlo Michajlyč! – zvolal Rudin a vystrel ruku, no za-
razil sa a stiahol ju späť...
Ležnev mu ju rýchlo uchopil oboma rukami.
– Poďte, poďte ku mne! – povedal mu a zaviedol ho do
izby.
– Ako ste sa zmenili! – riekol Ležnev po chvíľke a mimo-
voľne zvýšil hlas.
– Áno, vraj! – odvetil Rudin a blúdil očami po izbe. –
Roky... Ale zato vy ste stále rovnaký. Ako sa má Alexandra...
vaša manželka?
– Ďakujem, dobre. Ale aký osud vás sem zavial?
– Aký? To by som musel dlho rozprávať. Vlastne prišiel
som sem náhodou. Hľadal som istého známeho. Mimocho-
dom, som veľmi rád...
– Kde obedujete?
– Ja? Neviem. V daktorom hostinci. Musím ešte dnes od-
tiaľto odísť.
– Musíte?
Rudin sa významne usmial.
– Áno, prosím, musím. Vypovedali ma navždy domov, na
dedinu.
134
RUD IN
– Naobedujte sa so mnou.
Rudin po prvý raz pozrel Ležnevovi rovno do očí.
– Vy ma pozývate na obed? – spýtal sa.
– Áno, Rudin, ako voľakedy, po kamarátsky. Dobre? Neča-
kal som, že vás stretnem, a bohvie, kedy sa znova uvidíme.
Predsa sa nerozídeme takto!
– Prosím, súhlasím.
Ležnev stisol Rudinovi ruku, zavolal sluhu, objednal obed
a rozkázal postaviť na ľad fľašu šampanského.
Pri obede Ležnev i Rudin, akoby sa boli dohovorili, stále

sa zhovárali o svojich študentských časoch, všeličo si pripo-
mínali, hovorili aj o mŕtvych, aj o živých. Sprvoti Rudin roz-
prával neochotne, ale keď vypil niekoľko pohárov vína, krv
sa v ňom rozprúdila. Konečne lokaj vyniesol posledný ta-
nier. Ležnev vstal, zatvoril dvere a keď sa vrátil k stolu, sadol
si rovno oproti Rudinovi a pokojne si oboma rukami podo-
prel bradu.
– No a teraz, – začal znova Ležnev, – porozprávajte mi
všetko, čo ste zažili odvtedy, ako som vás videl.
Rudin pozrel na Ležneva.
Božemôj! Ako sa len zmenil, neborák! pomyslel si Ležnev.
Rudinovi sa črty zmenili málo, najmä odvtedy, ako sme
ho videli na stanici, hoci známky blížiacej sa staroby sa už
v nich zračili; ale ich výraz bol iný. Inakšie hľadeli oči; v celej
jeho bytosti, v pohyboch, raz pomalých, raz zasa nepokoj-
ných a prudkých, v odmeranejšej, akoby trhanej reči preja-
vovala sa celková únava, tajná a tichá clivosť, ktorá sa veľmi
líšila od toho polopredstieraného smútku, ktorým sa zavše
pýšieval, ako to všeobecne robí mládež plná nádejí a dôver-
čivej samoľúbosti.
– Mám vám vyrozprávať všetko, čo som zažil? – začal. –
Všetko sa vyrozprávať nedá a ani to netreba... Ponevieral
som sa kde-kade, zmietalo sa mi nielen telo, ale aj duša. Bože
135
môj, v kom a čom všetkom som sa nesklamal, s kým som sa

nezblížil! Áno, s kým! – zopakoval Rudin, keď zbadal, že mu
Ležnev s akýmsi zvláštnym súcitom pozrel do tváre. – Koľ-
ko ráz sa mi protivili moje vlastné slová – nielen v mojich
ústach, ale aj v ústach ľudí, ktorí súhlasili s mojimi názormi!
Koľko ráz som sa zmietal medzi podráždenosťou dievčaťa
a tupou bezcitnosťou koňa, ktorý už ani chvostom nepohne,
keď ho šľahne bič... Koľko ráz som sa tešil, dúfal, nenávidel
i ponižoval sa – nadarmo! Koľko ráz som vyletel ako sokol
a vracal som sa, plaziac sa ako slimák, čo mu rozmliaždili
ulitu...! Kde všade som nebol, po akých cestách som nepo-
chodil...! A cesty bývajú blatisté, – doložil a trochu sa odvrá-
til. – Vy viete... – pokračoval.
– Počujte, – prerušil ho Ležnev, – voľakedy sme si tykali...
Obnovme starú obyčaj. Dobre?... Pripime si na potykanie!
Rudin sa zachvel, nadvihol sa a v očiach sa mu mihlo čosi,
čo sa slovami nedá vyjadriť.
– Pripime si, – povedal, – ďakujem ti, kamarát, pripime si.
Ležnev aj Rudin vypili po pohári.
– Ty vieš, – začal znova Rudin s úsmevom a s prízvukom
na slove „ty“, – vo mne hlodá akýsi červ, hryzie ma a nedá
mi pokoja až do smrti. Privádza ma do styku s ľuďmi – spo-
čiatku sa poddávajú môjmu vplyvu, ale neskôr...
Rudin mávol rukou.
– Odvtedy, ako som sa s vami... s tebou rozišiel, prežil som
a skúsil som všeličo... Chcel som začať nanovo, púšťal som sa
do nových činov aspoň dvadsať ráz – a vidíš!
– Nemal si vytrvalosť, – riekol Ležnev akoby pre seba.
– Správne vravíš, vytrvalosť som nemal. Stavať som nikdy
nič nevedel; a ťažko je aj stavať, braček, keď nemáš pôdu pod
nohami, keď sám musíš budovať vlastné základy! Nebudem
ti opisovať všetky svoje dobrodružstvá, vlastne, lepšie po-
vedané, všetky svoje nezdary. Rozpoviem ti zo dve, zo tri
príhody zo svojho života... tie príhody, keď sa mi zdalo, že
136
RUD IN
úspech sa už na mňa usmieva, vlastne nie, keď som ja začal

dúfať v úspech – čo je nie celkom to isté...
Rudin si odhrnul šedivé a už riedke vlasy tým istým po-
hybom ruky, akým si kedysi odhŕňal tmavé a husté kučery.
– Tak počúvaj, – začal. – Zišiel som sa v Moskve s istým
dosť čudným pánom. Bol veľmi bohatý a mal rozsiahle ma-
jetky; nebol zamestnaný. Jeho hlavnou a jedinou vášňou
bola láska k vede, k vede všeobecne. Dodnes nemôžem po-
chopiť, prečo sa v ňom zrodila táto vášeň! Pristala mu ako
krave sedlo. Veď sa len horko-ťažko udržal na intelektuál-
nej výške a hovoriť takmer nevedel, iba výrazne gúľal očami
a významne pokyvoval hlavou. Vieš, braček, ja som ešte ne-
stretol neschopnejšiu a úbohejšiu bytosť... V Smolenskej gu-
bernii sú také miesta – piesok a nič viac, len kde-tu tráva, ani
tú nijaké zviera nežerie. Nič sa mu nedarilo, všetko mu pada-
lo z rúk; a mal ešte jednu mániu: všetko ľahké robiť ťažkým.
Keby to bolo záležalo len na ňom, ľudia by u neho boli jedli
nohami, namojveru. Pracoval, písal a čítal neúnavne. Koril
sa vede s akousi zanovitou húževnatosťou a so strašnou tr-
pezlivosťou; bol nesmierne ctižiadostivý a vôľu mal železnú.
Žil osihotene a mal povesť čudáka. Zoznámil som sa s ním...
no a zapáčil som sa mu. Priznám sa, čoskoro som ho pre-
hliadol, ale jeho horlivosť ma dojala. A pritom mal také pro-
striedky, mohol vykonať toľko dobra, priniesť ozajstný úži-
tok... Ubytoval som sa u neho a napokon som s ním odišiel
do jeho dediny. Braček, plány som mal obrovské. Sníval som
o rozličných zdokonaleniach, novotách...
– Ako u Lasunskej, spomínaš si, – poznamenal Ležnev
s dobráckym úsmevom.
– Kdeže by! Tam som v duši cítil, že z mojich slov nič ne-
bude, ale tu... tu sa predo mnou otváralo celkom iné pole...
Dovliekol som so sebou fúru agronomických kníh... pravda,
ani jednu som do konca nedočítal... no a dal som sa do prá-
ce. Spočiatku sa mi nedarila tak, ako som očakával, ale ne-
137
skoršie som sa do toho dostal. Môj nový priateľ len mlčal

a pozoroval ma, neprekážal mi, totiž neprekážal mi do is-
tej miery. Súhlasil s mojimi návrhmi a uskutočňoval ich, no
zanovito, s nevôľou, s tajnou nedôverou, a len sa držal svoj-
ho. Nesmierne si vážil každú svoju myšlienku. Horko-ťaž-
ko na ňu vylezie ako pánbožkova kravička na konček by-
linky a sedí, sedí na nej a jednostaj akoby krídla roztváral
a chcel vyletieť – a zrazu sa zrúti a znova lezie... Nečuduj
sa týmto prirovnaniam: už vtedy sa mi nahromadili v duši.
Takto som sa trápil zo dva roky. Čo ako som sa usiloval, prá-
ca len pomaly napredovala. Začal som ochabovať, môj pria-
teľ ma domŕzal, začal som ho zasýpať uštipačnými poznám-
kami, dusil ma ako perina; jeho nedôvera prešla v potláča-
né podráždenie, oboch sa nás zmocnila nevraživosť, už sme
sa nemohli o ničom zhovárať; nenápadne, ale ustavične sa
mi usiloval dokázať, že sa nepoddáva môjmu vplyvu, moje
príkazy alebo prekrúcal, alebo načisto odmietal... Napokon
som zbadal, že som u pána statkára príživníkom kvôli jeho
rozumovým cvičeniam. Trpko mi bolo podaromnici márniť
čas aj sily, s trpkosťou som si uvedomoval, že som sa zno-
va sklamal vo svojich očakávaniach. Vedel som veľmi dobre,
čo strácam tým, že odchádzam; ale nemohol som sa s tým
zmieriť a jedného dňa, po ťažkej a poburujúcej scéne, ktorej
som bol svedkom a v ktorej sa môj priateľ ukázal už v cel-
kom nepriaznivom svetle, definitívne som sa s ním pohádal
a odišiel som od tohto pedantného panského synáčika, vy-
mieseného zo stepnej múky osladenej nemeckou melasou...
– To znamená, že si odhodil každodenný kúsok chleba, –
riekol Ležnev a položil si obe ruky Rudinovi na plecia.
– Áno, a znova som bol voľný a holý na šírej zemi. Leť si,
reku, kam ti srdce ráči... Ech, vypime si!
– Na tvoje zdravie, – povedal Ležnev, nadvihol sa a bozkal
Rudina na čelo. – Na tvoje zdravie a na Pokorského pamiat-
ku... Aj on vedel zostať chudobným.
138
RUD IN
– Tak to je moje prvé dobrodružstvo, – začal po chvíľke

Rudin. – Mám pokračovať?
– Pokračuj, prosím ťa.
– Ech! Ani hovoriť sa mi nesladí. Zunovalo sa mi hovoriť,
braček... No darmo, tak je to. Keď som sa kade-tade napo-
tĺkal... ozaj... mohol by som ti porozprávať, ako som sa stal
tajomníkom u istého ctihodného hodnostára a čo z toho
bolo; no to by sme sa dostali priďaleko... Keď som sa teda
napotĺkal kade-tade po svete, rozhodol som sa napokon stať
sa... nesmej sa mi, prosím ťa... praktickým človekom, člove-
kom činu. Stalo sa to takto: zišiel som sa s istým... možno
si o ňom počul... s istým Kurbejevom... Nepočul si o ňom?
– Nie, nepočul. Ale, prosím ťa, Rudin, ako je možné, že si
sa ty so svojím rozumom nedovtípil, že tvojím životným cie-
ľom nemá byť... prepáč slovnú hru... stať sa človekom činu?
– Viem, braček, viem; mimochodom, čo ním má byť...?
No keby si bol videl Kurbejeva! Prosím ťa, nepredstavuj si ho
ako nejakého prázdneho táraja. Vraj som bol kedysi výrečný.
Ale proti nemu som nula. Bol to človek napodiv vzdelaný,
mnoho vedel, hlava tvorivá, braček, stvorená na priemyselné
a obchodné podnikanie. Najsmelšie, najnečakanejšie plány
mu len tak vírili hlavou. Spolčili sme sa a rozhodli, že svoje
sily venujeme verejnoprospešnej práci...
– Akej, dovoľ, aby som sa spýtal?
Rudin sklopil oči.
– Budeš sa smiať.
– Prečo? Nie, nebudem sa smiať.
– Rozhodli sme sa splaviť jednu rieku v K ...skej gubernii,
– odpovedal Rudin s trápnym úsmevom.
– Ach tak! Ten Kurbejev bol teda kapitalista?
– Bol chudobnejší ako ja, – riekol Rudin a ticho sklonil še-
divú hlavu.
Ležnev sa rozosmial, ale hneď sa zháčil a chytil Rudina za
ruku.
139
– Prepáč mi, môj milý, prosím ťa, – ospravedlňoval sa, –

ale toto som naskrze nečakal. No a čo, ten váš plán zostal iste
iba na papieri?
– Nie celkom. Pustili sme sa do toho. Najali sme robot-
níkov... no a začali sme pracovať. Ale tu sa vyskytli rozličné
prekážky. Po prvé, majitelia mlynov nás ani za svet nechceli
pochopiť a čo bolo najhoršie, s vodou sme si bez strojov ne-
vedeli rady a na ne sme nemali peňazí. Šesť mesiacov sme
bývali v zemľankách. Kurbejev žil iba o chlebe, i ja som bol
viac hladný ako sýty. Napokon, neľutujem to. Príroda je tam
nádherná. Bojovali sme, prehovárali kupcov, písali žiadosti,
obežníky. Skončilo sa to tak, že tento plán pohltil môj po-
sledný groš.
– No, myslím si, že pohltiť tvoj posledný groš nebolo také
ťažké, – poznamenal Ležnev.
– Máš pravdu, nebolo to ťažké.
Rudin pozrel oblokom.
– A plán, namojveru, nebol zlý a mohol priniesť obrovský
úžitok.
– A kde sa podel ten Kurbejev? – spýtal sa Ležnev.
– Kurbejev? Je teraz na Sibíri, stal sa zlatokopom. A uvidíš,
ten sa nestratí, nadobudne majetok.
– Možno; zato ty si už akiste majetok nenadobudneš.
– Ja? Čo sa dá robiť! Napokon, viem, vždy som bol v tvo-
jich očiach prázdnym človekom.
– Ty? Dosť braček... Boli časy, naozaj, keď mi do očí bili len
tvoje tmavé stránky, ale teraz, ver mi, si ťa vážim. Majetok už
nenadobudneš... A ja ťa mám práve preto rád... ver mi!
Rudin sa slabo usmial.
– Naozaj?
– Vážim si ťa za to! – zopakoval Ležnev. – Chápeš ma?
Obaja chvíľu mlčali.
– Tak čo mám prejsť k tretiemu dobrodružstvu? – spýtal
sa Rudin.
140
RUD IN
– Buď taký dobrý.

– Tak prosím. Tretie a posledné. S týmto som len teraz
skoncoval. Ale nenudím ťa?
– Rozprávaj, rozprávaj!
– Nuž tak, – začal Rudin, – raz mi vo voľnej chvíli prišlo na
um... voľných chvíľ som vždy mal nadostač... prišlo mi teda
na um: vedomostí mám dosť, túžbu po dobre... počuj, veď
hádam ani ty nebudeš popierať moju túžbu po dobre?
– Ešteže čo!
– Všetky ostatné moje pokusy viac-menej zlyhali... prečo
by som sa nestal pedagógom alebo, jednoducho povedané,
učiteľom... nemôžem žiť takto podaromnici...
Rudin sa odmlčal a vzdychol si.
– Nemôžem žiť podaromnici, nebolo by teda lepšie, keby
som sa pokúsil odovzdať iným, čo viem? Možno budú mať
z mojich vedomostí aspoň aký-taký úžitok. Napokon schop-
nosti nemám tuctové, dar jazyka mám... A tak som sa roz-
hodol, že sa venujem tejto novej práci. Ťažko mi bolo zo-
hnať miesto; súkromné hodiny som nechcel dávať; na niž-
ších školách som nemal čo robiť. Napokon sa mi podarilo
dostať miesto profesora na tunajšom gymnáziu.
– Profesora – čoho? – spýtal sa Ležnev.
– Ruskej literatúry. Poviem ti, ani do jednej veci som sa
nepúšťal s takým zápalom ako do tejto. Oduševnila ma myš-
lienka, že budem mať možnosť pôsobiť na mládež. Tri týžd-
ne som presedel nad úvodnou prednáškou.
– Nemáš ju pri sebe? – prerušil ho Ležnev.
– Nie; zapotrošila sa mi kdesi. Nebola zlá, páčila sa. Tak
ako dnes vidím tváre svojich poslucháčov – dobrácke, mla-
dé, s výrazom úprimnej pozornosti, záujmu, ba až údivu.
Vystúpil som na katedru a odrecitoval som prednášku v ho-
rúčkovitom rozochvení; nazdal som sa, že bude trvať vyše
hodiny, ale skončil som ju za dvadsať minút. Sedel tam in-
špektor – vysušený starček v okuliaroch so strieborným rá-
141
mom a v parochni s krátkymi vlasmi; kedy-tedy naklonil

hlavu smerom ku mne. Keď som skončil a zišiel z pódia,
vstal a povedal mi: „Výborne, prosím, len trochu privysoké,
hmlisté a vlastného predmetu ste sa málo dotkli.“ A gymna-
zisti ma s úctou sprevádzali pohľadmi... naozaj. To je práve
najcennejšie na mládeži! Druhú prednášku som si priniesol
napísanú, aj tretiu... Potom som začal improvizovať.
– A mal si úspech? – spýtal sa Ležnev.
– Mal som veľký úspech. Prichádzali celé zástupy poslu-
cháčov. Hovoril som im všetko, čo som mal na duši. Me-
dzi poslucháčmi boli zo traja-štyria naozaj skvelí chlapci;
ostatní mi rozumeli slabo. Napokon, musím sa priznať, že
aj tí, čo mi rozumeli, zavše ma svojimi otázkami privádzali
do pomykova. Ale ja som neochaboval. Radi ma mali všet-
ci a na skúškach som dával všetkým samé výborné. Ale tu
začali proti mne snovať intrigy... Vlastne nie! O intrigách sa
tu nedá hovoriť; dostal som sa jednoducho do prostredia,
ktorému som nevyhovoval. Ja som pôsobil tiesnivo na ostat-
ných, oni zas na mňa. Prednášal som gymnazistom, ako sa
často neprednáša ani vysokoškolákom; poslucháči si málo
odnášali z mojich prednášok... fakty som slabo ovládal. Pri-
tom som sa neuspokojoval s okruhom činnosti, ktorý mi ur-
čili... To je, veď vieš, moja slabosť. Chcel som všetko od zák-
ladu reformovať a prisahám ti, boli to správne reformy a dali
sa ľahko uskutočniť. Dúfal som, že ich uskutočním s pomo-
cou riaditeľa, dobrého a statočného človeka, na ktorého som
mal spočiatku vplyv. Jeho žena mi veľmi pomáhala. Braček,
málo takých žien som stretol vo svojom živote. Mala už oko-
lo štyridsiatky, ale verila v dobro, mala rada všetko krásne
ako pätnásťročná dievčina a nebála sa pred nikým vysloviť
svoj názor. Nikdy nezabudnem na jej ušľachtilé nadšenie
a čistotu. Na jej radu som vypracoval plán... Ale tu mi za-
čali podkopávať pôdu pod nohami a očiernili ma pred ňou.
Najväčšmi mi uškodil profesor matematiky, malý človiečik,
142
RUD IN
pichľavý, zlostný, v nič neveriaci, asi ako Pigasov, len omno-

ho schopnejší... Ozaj, čo je s Pigasovom, žije?
– Žije a predstav si, oženil sa s meštiačkou, ktorá ho vraj
bije.
– Tak mu treba! No a Natália Alexejevna je zdravá?
– Áno.
– Je šťastná?
– Áno.
Rudin sa odmlčal.
– O čom som to hovoril... Aha, už viem! O profesorovi
matematiky. Znenávidel ma; moje prednášky prirovnával
k ohňostroju, zadrapoval sa do každého nie celkom jasné-
ho výrazu, ba raz ma dokonca usadil skrz akúsi pamiatku
zo XVI. storočia... A čo je najhoršie, začal pochybovať o mo-
jich zámeroch; posledná moja mydlová bublina narazila na-
ňho ako na špendlík a praskla. Inšpektor, s ktorým som sa
nezhodol od prvej chvíle, poštval proti mne riaditeľa, bol
z toho výstup, ja som nechcel ustúpiť, rozčúlil som sa; dosta-
lo sa to do uší vrchnosti – a tak ma prinútili odísť do výsluž-
by. Ja som to nenechal tak, chcel som dokázať, že so mnou
nemôžu zaobchádzať ako... ale vysvitlo, že so mnou môžu
zaobchádzať, ako sa im páči... A teraz musím odtiaľto odísť.
Nastalo ticho. Obaja priatelia sedeli so sklonenými hlava-
mi.
Prvý sa ozval Rudin.
– Áno, braček, – začal, – teraz môžem povedať s Koľco-
vom: „Kam si ma ty, mladosť moja, doviedla, svetom po-
vláčila, že už ani kročiť nemám kde...“ A pritom, či som už
naozaj na nič nesúci, či naozaj niet pre mňa práce na sve-
te? Často som si kládol túto otázku a čo ako som sa usiloval
ponížiť sa vo vlastných očiach, jednako som nemohol ne-
cítiť v sebe sily, ktoré nie sú dané všetkým ľuďom! A prečo
tieto sily zostávajú nevyužité? Alebo napríklad toto: pamä-
táš sa, aký som bol namyslený a falošný, keď sme boli spolu
143
v cudzine... A naozaj, vtedy som si jasne neuvedomoval, čo

vlastne chcem, opájal som sa slovami a veril som v prízra-
ky; ale teraz, prisahám ti, môžem nahlas pred všetkými vy-
sloviť, po čom túžim. Nemám skutočne čo tajiť. Som nao-
zaj, v pravom slova zmysle, človek, ktorý má dobré úmysly;
podrobujem sa, chcem sa prispôsobiť okolnostiam, chcem
málo, chcem dosiahnuť blízky cieľ, priniesť aspoň aký–taký
úžitok. Nie, nedarí sa mi to! Aký je v tom háčik? Čo mi brá-
ni žiť a konať ako ostatní...? Iba o tom teraz rozmýšľam. No
len čo sa mi podarí získať určité postavenie, zachytiť sa na
určitom bode, osud ma hneď z neho zmetie... V poslednom
čase sa doslova bojím – svojho osudu. Prečo je to? Rozlúšť
mi túto záhadu!
– Záhadu! – zopakoval Ležnev. – Áno, je to tak. Aj pre
mňa si bol vždycky záhadou. Ba aj za mladi, keď si sa zavše
po nejakom malichernom výstupe zrazu tak rozhovoril, až
sa človeku srdce zachvelo, a potom... si znova začal... no veď
vieš, čo chcem povedať... už vtedy som ti nerozumel, a práve
preto som ťa prestal mať rád... Tak mnoho síl je v tebe, taká
nehasnúca túžba po ideáli...
– Slová, iba slová! A činy nikdy! – skočil mu do reči Rudin.
– Činy nikdy! Aké činy...
– Aké činy? Slepú babku a celú jej rodinu svojou prácou
uživiť ako Priažencov, ak sa pamätáš... To sú činy.
– Áno, ale aj dobré slovo je čin.
Rudin sa mlčky zadíval na Ležneva a pomaly pokýval hla-
vou.
Ležnev chcel čosi povedať a prešiel si rukou po tvári.
– Teda ideš na dedinu? – spýtal sa napokon.
– Na dedinu.
– A či máš nejakú?
– Zostalo mi tam čosi také! Pol treťa duše. Mám kútik,
mám kde umrieť. Možno si v tejto chvíli pomyslíš: „Ani tu
sa neobišiel bez frázy!“ Naozaj, fráza ma zahubila, pohltila
144

RUD IN
ma a až do smrti sa jej nezbavím. Ale to, čo som povedal, nie

je fráza. Frázou nie sú, braček, ani tieto biele vlasy, ani tie-
to vrásky; nie sú frázou ani tieto roztrhané lakte. Vždy si bol
prísny ku mne a mal si pravdu; ale teraz odlož prísnosť, keď
sa všetko skončilo a oleja v lampe niet, ba aj lampa je rozbi-
tá a knôt už-už dohára... Len smrť, braček, všetko nakoniec
zmieri...
Ležnev vyskočil.
– Rudin! – zvolal. – Prečo mi to hovoríš? Vari som si to od
teba zaslúžil? Či som ja voľajaký sudca a aký by som to bol
človek, keby mi pri pohľade na tvoje vpadnuté líca a vrásky
prišlo na rozum slovo fráza? Chceš vedieť, čo si o tebe mys-
lím? Poviem ti to. Myslím si: tento človek... čo všetko mo-
hol so svojimi schopnosťami dosiahnuť, akými pozemský-
mi majetkami mohol teraz oplývať, keby bol chcel...! A ja ho
stretávam hladného, bez strechy nad hlavou...
– Vzbudzujem v tebe súcit, – povedal Rudin tlmene.
– Nie, mýliš sa. Úctu vo mne vzbudzuješ – tak je to. Kto ti
bránil tráviť celé roky u toho statkára, tvojho priateľa, ktorý
by bol – som pevne presvedčený – zlepšil tvoje hmotné po-
stavenie, keby si sa mu bol chcel prispôsobiť? Prečo si sa ne-
mohol udržať na gymnáziu, prečo – ty čudáčisko – nech si
sa pustil do práce s takým či onakým úmyslom, zakaždým si
musel skončiť tak, že si obetoval svoje osobné výhody, neza-
pustil si korene do nedobrej pôdy, čo aká žírna bola.
– Ja som sa narodil kotúľčím, – pokračoval Rudin s clivým
úsmevom. – Nemôžem sa zastaviť.
– To je pravda, ale ty sa nemôžeš zastaviť nie preto, že
v tebe hlodá červ alebo duch nečinnej nespokojnosti –
v tebe horí oheň lásky k pravde a zrejme i pri všetkých tvo-
jich drobných nedostatkoch horí v tebe silnejšie ako v mno-
hých, ktorí seba nepokladajú ani za egoistov, ale teba pokla-
dajú i za intrigána. Áno, ja prvý na tvojom mieste by som
bol dávno umlčal v sebe toho červa a bol by som sa so všet-
145
kým zmieril; ale v tebe ani žlče nepribudlo a som presved-

čený, že ešte dnes, hneď teraz, by si bol schopný pustiť sa do
novej práce ako mladík.
– Nie, už som ustatý, – riekol Rudin. – Mám toho dosť.
– Ustatý! Druhý by už dávno bol umrel. Hovoríš, že smrť
všetko zmieri, a myslíš, že život nezmieruje? Kto žil a nebol
zhovievavý k iným, ani sám si nezaslúži, aby oni boli zhovie-
vaví k nemu. A kto môže povedať, že nepotrebuje zhovieva-
vosť? Urobil si, čo si mohol, bojoval si, kým sa dalo... Čo viac
ešte chceš? Naše cesty sa rozišli...
– Braček, ty si celkom iný človek ako ja, – prerušil ho Ru-
din so vzdychom.
– Naše cesty sa rozišli, – pokračoval Ležnev, – možno prá-
ve preto, že vďaka môjmu majetku, chladnokrvnosti a iným
šťastným okolnostiam nič mi nebránilo sedieť pekne v tep-
le so založenými rukami a zostať pozorovateľom, kým ty si
musel odísť do boja, vysúkať si rukávy, namáhať sa, praco-
vať. Naše cesty sa rozišli... ale pozri, akí sme si navzájom
blízki. Veď sa zhovárame skoro jedným jazykom, z narážky
rozumieme jeden druhého, rovnakými citmi sme odchova-
ní. A málo nás je už takých, braček, veď sme my poslední
mohykáni! Mohli sme sa rozísť, ba aj byť nepriateľmi za sta-
rých čias, keď sme mali pred sebou ešte dlhé roky života; ale
teraz, keď zástup okolo nás redne, keď nové generácie idú
popri nás a nesmerujú k našim métam, musíme sa pevne
zomknúť. Štrngnime si, braček, a nože si zanôťme ako voľa-
kedy: Gaudeamus igitur!
Priatelia si štrngli a dojatými, falošnými, typickými ruský-
mi hlasmi zaspievali starodávnu študentskú pieseň.
– Tak ty ideš teraz na dedinu, – znova sa rozhovoril Lež-
nev. – Nemyslím, že tam dlho vydržíš, a neviem si predsta-
viť, kde a ako skončíš... Ale pamätaj: nech sa s tebou stane
čokoľvek, vždy máš miesto, vždy máš kútik, kam sa môžeš
146
RUD IN
uchýliť. Je to môj dom... počuješ, kamarát? Aj myšlienky bý-

vajú dakedy mrzákmi: aj ony potrebujú útulok.
Rudin vstal.
– Ďakujem ti, braček, ďakujem. Nezabudnem ti to. Ale
útulok si nezaslúžim. Zmaril som svoj život, neslúžil som
myšlienke, ako som mal.
– Mlč! – pokračoval Ležnev. – Každý zostane tým, čím ho
príroda stvorila, a viac nemôžeme od neho žiadať! Nazval si
sa Večným židom... A ktovie, možno musíš tiež večne puto-
vať, možno tým plníš vyššie, pre teba samého neznáme po-
slanie: ľudová múdrosť nenadarmo hovorí, že všetci chodí-
me podľa Božieho určenia. Odchádzaš, – pokračoval Lež-
nev, keď videl, že si Rudin berie čiapku. – Nezostaneš tu na
noc?
– Idem. Zbohom. Ďakujem ti... Ja skončím zle.
– To len Boh vie... Naozaj odchádzaš?
– Naozaj. Zbohom. Nespomínaj ma po zlom.
– No, ani ty ma nespomínaj po zlom... a nezabudni, čo
som ti povedal. Zbohom...
Priatelia sa objali. Rudin rýchlo vyšiel.
Ležnev dlho chodil hore-dolu po izbe, zastal pred oblo-
kom, porozmýšľal a polohlasne riekol: – Úbožiak! – Potom
si sadol za stôl a začal písať list žene.
A vonku sa strhol víchor, zlovestne zavýjal, fičal, ťažko
a zlostne narážal do drnčiacich skiel. Nastala dlhá jesenná
noc. Dobre tomu, kto v také noci sedí doma pod strechou,
kto má teplý kútik... A nech je Hospodin milostivý všetkým
tulákom bez prístrešia!
Na sparné poludnie 26. júna 1848 v Paríži, keď povstanie

„národných dielní“ už bolo takmer potlačené, v jednej z úz-
kych uličiek predmestia Saint Antoine prápor radového voj-
ska dobýjal barikádu. Niekoľkými zásahmi z diel ju takmer
rozbili; jej obrancovia, ktorí zostali nažive, ju opúšťali a mys-
147

leli už len na vlastnú záchranu, keď sa vtom na samom jej

vrchu zjavil na preborenej karosérii prevráteného omnibusu
vysoký človek v starom kabáte previazanom červeným šá-
lom a v slamenom klobúku na šedivých strapatých vlasoch.
V jednej ruke držal červenú zástavu, v druhej krivú a tupú
šabľu a čosi kričal napätým tenkým hlasom, pričom sa škra-
bal navrch a kýval zástavou i šabľou. Vincennský strelec na-
mieril naňho – a vystrelil... Vysoký človek pustil zástavu –
a ako vrece zvalil sa doluznačky, ani čo by sa niekomu po-
klonil až k zemi... Guľka mu prešla rovno cez srdce.
– Tiens!* – povedal jeden z utekajúcich insurgés** druhé-
mu. – On vient de tuer le Polonais.***
– Bigre!-† – odpovedal druhý a obaja sa rozbehli do pivni-
ce domu so zavretými okenicami, ktorého múry sa pestreli
stopami guliek a granátov.
Tento „Polonais“ bol Dmitrij Rudin.
* Pozri! (franc.)
** povstalcov (franc.)
*** Zabili Poliaka (franc.).
-† Dočerta! (franc.)
148
RUD IN
O PRAVDÁCH VYRIEKNUTÝCH NEVDOJAK
Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883) pochádzal zo zámož-

nej šľachtickej rodiny. Literárne debutoval v období doznieva-
júceho ruského romantizmu, pod vplyvom literárneho kritika
V. G. Belinského, v tom čase vysúvajúceho do popredia poe-
tiku prvého zväzku Gogoľových Mŕtvych duší, avšak ako je-
den zo spolupútnikov tzv. naturalistov vo svojej tvorbe už pre-
sadzuje reálne videnie sveta v realistických poviedkach a pró-
zach zo života nižších (Poľovníkove zápisky) i vyšších vrstiev
(Rudin, Otcovia a deti). Svojskou obraznosťou zaujmú i jeho
verše a básne v próze.
Dvadsať posledných rokov života strávil za hranicami Rus-
ka, prevažne vo Francúzsku, kde propagoval ruskú kultúru.
V jeho tvorbe z tohto obdobia silnejú ľúbostné a intímne mo-
tívy.
Turgenev, jeden z najkultivovanejších a najrozhľadenejších
ľudí vtedajších čias, mal veľký vplyv na tvorbu Vajanského,
ktorý sa inšpiroval predovšetkým estetickou vycibrenosťou
jeho prózy, popri krutých výjavoch reality.
To, čo však u Turgeneva bolo uskutočnením, u Vajanského
do značnej miery ostalo len zámerom; z veľkej časti zámerne.
Ak Turgenev obetoval národné estetickému, odíduc do Paríža
pred útlakom cárskej moci i malichernými rozbrojmi ruskej
inteligencie, Vajanský obetoval estetiku národnému.
A tak Turgenev ostal pre slovenskú literatúru prísľubom,
projektom a snom.
Turgenevov Rudin sa po prvýkrát objavil roku 1856 na
stránkach januárového a februárového čísla časopisu Sovre-
mennik. Podľa údajov autora rukopis vznikol medzi 5. júnom
a 24. júlom 1855, v polovici októbra toho roku sa konala ne-
verejná „čítačka“, na ktorej spolupracovníci časopisu Sovre-
mennik vyslovili k dielu pripomienky, zapracované do textu
v priebehu jesene.
149
Okrem detailov šlo o dve veci zásadnejšieho rázu – odstrá-

nenie skeptického postoja k hlavnému hrdinovi a jeho „oslo-
bodenie“ od prílišnej podobnosti s anarchistom M. A. Bakuni-
nom. Oba zásahy, ako sa v ďalšom pokúsime ukázať, estetickú
hodnotu diela, ktoré na prelome rokov 2005/2006 slávi svoje
stopäťdesiatiny, nesporne pozdvihli.
V knižke okrem atmosféry ruského vidieka, krásnej príro-
dy a stiesnenosti ľudských vzťahov, obmedzených na niekoľ-
ko osôb, nájde čitateľ aj atmosféru študentských spolkov obdo-
bia romantizmu, ovzdušie plné ideálov, ktoré boli potlačené.
A Rudin je ten, čo nedovolí, aby iskry mladosti neboli potlače-
né, no zároveň nemá potuchy, čo by mohol robiť, a tak pre is-
totu napokon nerobí nič.
Tak. Toto ste o Rudinovi už iste vedeli. Z učebnicových prí-
ručiek a definícií. To ostatné vedieť nebudete, pokiaľ si dielo
neprečítate... Krása Turgenevom formulovaných viet i obra-
zov smeruje za seba samu a často i seba samu ničí v sebabiču-
júcom poznaní o vlastnej zbytočnosti, pretože ani ona nemá
silu meniť.
Hlavný hrdina prózy je nám predstavený v zhustenom úse-
ku svojho života, predchnutom záchvevom pokusu o opravdi-
vú lásku k Natálii. Na pozadí ústredného konfliktu nevdojak
zanikajú zdanlivo podružné epizódy, bez ktorých zohľadne-
nia nám však veľmi ľahko môže uniknúť zmysel diela. Rudi-
nov život totiž pri odosobnenom pohľade „zhora“ vyznieva
ako sled márnych pokusov o uplatnenie, pokusov, pôsobiacich
viac-menej donkichotsky a vo všeobecnej klíme meniacich sa
v nič. Tragika situácie je umocnená „veľkosťou“ postavy. Ru-
din je bezpochyby talentovaný, schopný a ušľachtilý (román
mal pôvodne názov Geniálna povaha) a suma schopností,
ktorá prichádza nazmar, je desivo obrovská... aj v priestore
takmer nekonečných ruských plání.
Motív zbytočnosti Turgenev umocňuje jeho zviacnásobe-
ním. V románe nájdeme postavu Ležneva, statkára, ktorý
150
RUD IN
zbytočnosť prijme ako svoj údel, no najmä Pigasova, človie-

čika, ktorý sa pokúšal, samozrejme neúspešne, zmeniť svoj
osud, aby napokon dožíval ako zatrpknutý intrigánsky príživ-
ník. Pigasov tvorí pozadie Rudinovho osudu. Je to neschop-
ný človek, ktorý sa nepresadil. Vyvoláva v nás ľútosť, miesta-
mi zmiešanú so zhovievavým úsmevom. Jeho pechorenie má
črty tragofrašky nie nepodobnej snahám parížskych pisárov
Bouvarda a Petuchete v známom románe G. Flauberta. Sle-
dovanie jeho osudu zvládame s prehľadom, Rudinov životný
príbeh nás však desí, pretože je nepochopiteľný... V nezdare
človeka s takým nadaním tkvie v pozadí prítomný osud anti-
ckých tragédií. Jeho prítomnosť mrazí. Tým väčšmi, že Turge-
nev ju nerozmenil na drobné sociálnej, politickej a historickej
motivácie.
Turgenevov Rudin je žánrovo čistá tragédia v próze. Vďa-
ka vyššie spomenutým pripomienkam Turgenevových priate-
ľov nie je celistvosť jej atmosféry rušená skepsou ani iróniou.
Krehká ilúzia bazíruje na svojej, pravda rámcom textu pres-
ne ohraničenej, nespochybniteľnosti. Cítime, že to, čo čítame,
je definitívne, a preto príbeh aj po odstupe rokov deptá čita-
teľa bezvýchodiskovosťou. O to hrozivejšou, že ona je podaná
akoby očistom, spontánne vyrastá z prostredia – ba vlastne je
ním. Akoby ju vydychovali stromy a vznášali sa v kúdoloch
hmly nad rannou rosou. Autor sa pritom zaobíde bez vysvet-
ľovania a uvádzania súvislostí. Presnejšia časová lokalizácia
je možná len na základe „dovetku“ o Rudinovej smrti na pa-
rížskch barikádach, ktorý však už priamo s príbehom nesúvi-
sí. Dej sa odohráva v s...kej gubernii, na vidieku, mimo cen-
tier, takže čitateľ ani postavy nedostanú možnosť stretnúť ni-
jakú historickú postavu. Časopriestorová neurčenosť však nie
je neurčitosťou. Turgenev je pri vykresľovaní prostredia nanaj-
výš presný. Pri čítaní opisov človek má pocit, že je priamo tam
v šľachtickom sídle, kde i muchy zaspávajú uprostred bzuko-
tu. V šľachtickom sídle niekde a niekedy – vlastne je jedno kde
151

a jedno kedy, pretože mení sa tak málo... Realitu autor ucho-

puje cez konkrétne, nanajvýš presvedčivo pôsobiace postavy,
oslobodené od ťarchy časopriestorovej lokalizácie, ktoré nás
oslovujú svojimi problémami i dnes. Sledujeme city a činy mo-
tivované len vnútrom postáv, ich spomienkami a bezprostred-
ným okolím, takže vidíme lásku, závisť či nenávisť v polohe,
s ktorou sa môžeme stotožniť aj my dnes. City a povahy, z kto-
rých vyplývajú, sú vo vyprázdnenom priestore obnažené do
svojej podstaty. Všetko je tu len raz a máme pocit, že po raz
prvý, a preto napriek ľahkosti nanajvýš naliehavé. Rudin je
próza o láske a osobnom zanietení predchnutých myšlienok.
Turgenevov svet pritom nie je svetom rozprávkovým. Sociálne
vzťahy a väzby v ňom fungujú, nie je od zvyšku sveta izolova-
ný, je z neho iba vybratý, súc majstrovským príkladom metó-
dy umeleckého zovšeobecnenia a selekcie. Je to ale svet osob-
ný, takmer intímny, priestor, v ktorom je „akoby“ všetko na
dosah. Nieto tu rozsiahlych priestorov Tolstého, namiesto fak-
tografie v ňom vládne emócia a poézia. Nie je to však poézia
fantaskna ako v romantizme, ale poézia reality. Nachádzame
ju vo veciach a ľuďoch, ktoré určite existovali, pretože tak, ako
sú opísané, nemohli nebyť.
Turgenevov Rudin je dielko umne spletené, v ktorom doko-
nale vybrúsený svet fikcie nie je rušený zvonka, zásahmi au-
tora. Próza je skutočne čítankovým príkladom navonok nean-
gažovaného umenia s veľkou výpovednou hodnotou.
Do štylistického majstrovstva vybrúsený klenot nám ukazu-
je, že emócia môže vypovedať viac než fakt a pravda sa môže
zjaviť krásou. Estetické s etickým a ideologickým tu splýva do
nádherne plynulej jednoty, ktorú majstrovi Vajanský nemohol
nezávidieť a ktorú v špecifických podmienkach slovenskej kul-
túry nedokázal – pretože nemohol dokázať – dosiahnuť.
MILOŠ FERKO
152

Rudin

Uploaded by

Document Information

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Rudin

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

Táto elektronická kniha bola zakúpená v internetovom

Meno a priezvisko kupujúceho: Aleksandr Senshin

Upozorňujeme, že elektronická kniha je dielom chráneným podľa

Veľmi si vážime, že e-knihu ďalej nešírite. Len vďaka Vašim

Ak máte akékoľvek otázky ohľadom použitia e-knihy, neváhajte nás

Realizované s finančnou podporou

Z ruského originálu druhého zväzku diela Sobranije sočinenij

Bolo tiché letné ráno. Slnce stálo už dosť vysoko na jasnom

– Tak čo je ? – spýtala sa Alexandra Pavlovna.

Starenka zmĺkla. Nevládala ďalej.

Muž, čo sa volal Michajlo Michajlyč, pozrel jej do očí

– A čo na tom, že popáli! Veď to nie je nešťastie. Vždy lep-

Kráčať s Alexandrou Pavlovnou popod pazuchy pôsobi-

lo Konstantinovi Diomidyčovi zrejme veľkú radosť. Drobčil

chajlovna dobrá odborníčka, prosím. Žukovskij sa s nimi

trochu cvičiť. A pritom, priznám sa, pochybujem, že by vám

Aleksandr Senshin (alex.senshin@gmail.com) [1458755]

Deti Darie Michajlovny zbožňovali Basistova a ani trochu

Aleksandr Senshin (alex.senshin@gmail.com) [1458755]

Dom Darie Michajlovny Lasunskej pokladali takmer za je-

Daria Michajlovna chodievala s deťmi každé leto do svo-

Keď sa Konstantin Diomidyč konečne nacvičil naspamäť

Aleksandr Senshin (alex.senshin@gmail.com) [1458755]

a na všetkých – najmä na ženy – nadával od svitu do mrku,

Aleksandr Senshin (alex.senshin@gmail.com) [1458755]

nosti, nezaostať za inými, naprotiveň osudu. Aj učil sa usi-

skutočný strach im nenaháňal – a knihu jakživ nevzal do

* Veď je to strašné, čo hovoríte, pane (franc.).

– Káranie, narážka a výčitka.

* Ďakujem, je to skvelé (franc.).

– To nikto netvrdí! I ja sa mýlim; aj muž sa môže zmýliť.

V izbe všetko stíchlo.

chod Alexandry Pavlovny a jej brata. Daria Michajlovna

* Barón je takisto príjemný, ako aj učený (franc.).

ku... Do obeda máme ešte asi hodinu a počasie je nádher-

– Aby som vám urobil čo len najmenšiu radosť, Natália

* Á, cengá na obed! Vráťme sa (franc.).

– Už zrejme nepríde, – povedala Daria Michajlovna...

Vstúpil asi tridsaťpäťročný muž vysokej postavy, trochu zhr-

– Á, u doktora... Má dobrý chýr. Vraj je to veľký odborník.

– Nie. To ma len tak... C’est nerveux.*

– Výborne! – ozval sa Rudin. – Teda podľa vás presvedče-

obieha okolo Zeme... Či azda nesúhlasíte s Kopernikom?

Tým by ste nás chceli ohúriť! Komu je načo tá vaša vychvále-

* To je človek, ako sa svedčí (franc.).

– Gratulujem vám! – úsečne povedal Pigasov, poklonil sa

* Viete, to je od Tocquevilla (franc.).

nou... Bola hrdá na svoj objav a už vopred rozmýšľala, ako

– A prečo ste na ne tak zanevreli? – spýtal sa Rudin.

zený Pigasov, – že vám by sa tak či tak ľahšie žilo bez pravdy

Aleksandr Senshin (alex.senshin@gmail.com) [1458755]

– Áno, hrávam, – prisvedčila Natália, – ale nie veľmi dob-

* Kráľa duchov (nem.).

Rudin začal rozprávať. Nerozprával veľmi strhujúco. Jeho

vtáčik a druhými vyletí. Kráľ pripomenie, že tento vtáčik je

* Vy ste básnik (franc.).

nezobliekol a písal list istému svojmu priateľovi z Moskvy,

Na druhé ráno, len čo sa Rudin obliekol, prišiel k nemu lo-

* v štýle madame Récamier (franc.)

del, čo Daria Michajlovna povedala tomu a onomu známe-

Daria Michajlovna bokom pozrela na Rudina.

* Ale ste pána Pigasova zničili (franc.).

Aleksandr Senshin (alex.senshin@gmail.com) [1458755]

polosvetákom, to jest diletantom, totiž povedané bez okol-