ENCYKLIKA PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.

VERITATIS SPLENDOR

všetkým biskupom
katolíckej Cirkvi
o základných otázkach

cirkevnej náuky o mravnosti

Text: KBS 1994

Ctihodní bratia v biskupskej službe, pozdrav a apoštolské požehnanie!

Jas pravdy sa skvie vo všetkých dielach Stvoriteľa, predovšetkým však v človeku stvorenom
na obraz a podobu Boha (porov. Gn 1,26): pravda osvecuje rozum a formuje slobodu človeka,
a tak ho privádza k tomu, aby Pána poznal a miloval. Preto žalmista volá: "Pane, ukáž nám
svetlo svojej tváre" (Ź 4,7).

ÚVOD

Ježiš Kristus, pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka

1. Povolaní k spáse vierou v Ježiša Krista, "Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka" (Jn
1,9), stávajú sa ľudia "svetlom v Pánovi" a "deťmi svetla" (Ef 5,8) a posväcujú sa "poslušnosťou
pravde" (1Pt 1,22).
Táto poslušnosť nie je vždy ľahká. Po onom tajomnom prvotnom hriechu, spáchanom na podnet
satana, ktorý "je luhár a otec lži" (Jn 8,44), človek je ustavične pokúšaný, aby svoj zrak odvracal
od živého a pravého Boha a zameriaval ho na modly (porov. 1Sol 1,9), zamieňajúc "Božiu
pravdu za lož" (Rim 1,25); tým sa znižuje i jeho schopnosť poznať pravdu a oslabuje sa vôľa
podrobiť sa jej. A tak podliehajúc relativizmu a skepticizmu (porov. Jn 18,38), vyhľadáva
človek klamnú slobodu mimo vlastnej pravdy.
Nijaká temnota omylu a hriechu však nedokáže v človeku celkom vyhasiť svetlo Boha
Stvoriteľa. V hĺbke jeho srdca pretrváva túžba po absolútnej pravde a smäd po jej úplnom
poznaní: výrečne o tom svedčí skutočnosť, že ju neúnavne hľadá na každom možnom poli a v
najrozličnejších oblastiach, ešte jasnejšie to potvrdzuje hľadanie zmyslu života. Rozvoj vedy a
techniky, jasný dôkaz o schopnostiach ľudského rozumu a vytrvalosti, neoslobodzuje ľudstvo
od zásadných náboženských otázok, ale skôr ho podnecuje vybojovať najtrpkejšie a
najrozhodujúcejšie zápasy, ktoré sa odohrávajú v srdci a vo svedomí.

2. Nikto sa nemôže vyhnúť základným otázkam: Čo mám robiť? Ako možno rozoznať dobro
od zla? Odpoveď je možná iba vďaka jasu pravdy, ktorá žiari hlboko vnútri človeka, ako
dosvedčuje žalmista: "Mnohí hovoria: »Kto nám ukáže šťastie?« Pane, ukáž nám svetlo svojej
tváre" (Ź 4,7).
Svetlo Božej tváre žiari plnosťou svojej krásy na tvári Ježiša Krista, ktorý "je obraz
neviditeľného Boha" (Kol 1,15), "odblesk jeho slávy" (Hebr 1,3), "plný milosti a pravdy" (Jn
1,14): On je "cesta, pravda a život" (Jn 14,6). Preto rozhodujúcu odpoveď na akúkoľvek otázku
človeka, najmä na náboženské a mravné otázky, dáva Ježiš Kristus. Ba dokonca sám Kristus je
odpoveďou, ako potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil: "Tajomstvo človeka sa skutočne
objasňuje iba v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho,
ktorý mal prísť, čiže Krista Pána. Kristus ako nový Adam práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca
a jeho lásky, v plnej miere odkrýva človeka jemu samému a odhaľuje mu vznešenosť jeho
povolania."1
Ježiš Kristus, "svetlo národov", žiari v tvári svojej Cirkvi, ktorú posiela do celého sveta hlásať
evanjelium všetkému stvoreniu (porov. Mk 16,15).2 Tak Cirkev, Boží ľud medzi národmi,3
uvedomujúc si nové výzvy dejín, ako aj úsilie, s akým ľudia hľadajú zmysel života, prináša
všetkým odpoveď, ktorá pramení v pravde Ježiša Krista a jeho evanjelia. Cirkev si stále
uvedomuje svoju "povinnosť skúmať znamenia časov a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak,
aby primerane každej generácii mohla odpovedať na večné otázky ľudí o zmysle súčasného i
budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu".4

3. Pastieri Cirkvi, spojení s Petrovým nástupcom, sú veriacim v tomto úsilí nápomocní,

sprevádzajú ich a vedú svojím učiteľským úradom, nachádzajúc vždy nové slová lásky a
milosrdenstva, ktorými oslovujú nielen veriacich, ale všetkých ľudí dobrej vôle. Druhý
vatikánsky koncil je vynikajúcim svedectvom tohto konania Cirkvi, ktorá ako "znalec vecí
človeka"5 slúži každému a celému človeku.6
Cirkev vskutku vie, že požiadavka mravnosti sa dotýka najhlbšieho vnútra každého človeka, že
zahŕňa všetkých, aj tých, čo ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium, ba nepoznajú ani Boha.
Skutočne vie, že mravný život všetkým otvára cestu spásy, ako to pripomenul Druhý vatikánsky
koncil: "Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú
Boha s úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z
hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu." A dodáva: "Božia Prozreteľnosť neodopiera
prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu
Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je u nich dobré a pravdivé,
Cirkev pokladá za prípravu cesty k evanjeliu a za dar toho, ktorý osvecuje každého človeka,
aby napokon mal život."7

Predmet tejto encykliky

4. Pápeži vždy, ale predovšetkým v posledných dvoch storočiach, či už osobne alebo spoločne
s biskupským zborom, rozvíjali a predkladali učenie o mravnosti týkajúce sa mnohorakých a
rôznych oblastí ľudského života. V mene Ježiša Krista a s jeho autoritou povzbudzovali,
odhaľovali zlo, vysvetľovali; vedomí si svojej povinnosti bojovali o človeka tým, že ho
posilňovali, podporovali a utešovali; opierajúc sa o pomoc Ducha pravdy prispeli k lepšiemu
skúmaniu mravných požiadaviek v oblasti ľudskej sexuality, rodiny, sociálneho,
hospodárskeho a politického života. Ich učenie predstavuje bystrejšie skúmanie mravného
poznania tak v tradícii Cirkvi, ako aj v histórii ľudstva.8
Lenže dnes sa zdá nevyhnutným zaoberať sa učením Cirkvi o mravnosti vcelku, aby sa presne
vysvetlili niektoré základné pravdy katolíckej náuky, ktorým hrozí nebezpečenstvo, že v
dnešnom kontexte budú zdeformované alebo poprené. Vo vnútri vlastného kresťanského
spoločenstva totiž vznikla nová situácia, v ktorej sa voči mravným disciplínam Cirkvi šíria
mnohé pochybnosti a námietky ľudskej a psychologickej, sociálnej a kultúrnej, náboženskej,
ba i vyložene teologickej povahy. Nejde už o čiastočné a príležitostné útoky, ale o globálny a
systematický rozkol mravného dedičstva, založeného na určitých antropologických a etických
koncepciách. Základ tohto rozkolu spočíva vo viac či menej zjavnom vplyve myšlienkových
prúdov, ktoré pretŕhajú podstatné a konštitutívne spojenie medzi ľudskou slobodou a pravdou.
Takto sa odmieta tradičné učenie o prirodzenom zákone, o univerzálnosti a nemennosti jeho
príkazov; existuje názor, že niektoré predpisy Učiteľského úradu v otázke mravov sú
jednoducho neprijateľné, že sám Učiteľský úrad sa nemá angažovať vo veciach mravov, a ak,
tak iba preto, aby "povzbudil svedomie" a "predložil hodnoty", podľa ktorých by si potom
každý vybral predsavzatia a životné zámery.
Zvlášť treba poukázať na rozdiel medzi ustálenou odpoveďou Cirkvi a istými, aj v seminároch
a na teologických fakultách rozšírenými teologickými názormi na otázky, ktoré majú základný
význam pre Cirkev a pre život viery všetkých kresťanov, ako aj pre vlastné medziľudské
vzťahy.
Otázky bývajú takéto: Môžu Božie prikázania, ktoré sú zapísané v ľudskom srdci a tvoria
súčasť zmluvy, naozaj riadiť každodenné rozhodovanie jednotlivcov i celých spoločností?
Možno poslúchať Boha, teda milovať Boha i blížneho bez toho, aby sa tieto Božie prikázania
zachovávali za všetkých okolností? Okrem tohto je rozšírený názor, ktorý spochybňuje
vnútorné a nerozlučiteľné spojenie medzi vierou a mravnosťou, akoby len viera rozhodovala o
príslušnosti k Cirkvi a o jej vnútornej jednote, kým vo veciach mravnosti by sa mal tolerovať
pluralizmus názorov i spôsobov správania, ktoré závisia od úsudku každého jedného
subjektívneho svedomia alebo rôznorodosti sociálnych a kultúrnych súvislostí.

5. V tomto, dodnes aktuálnom kontexte rozhodli sme sa napísať - ako sme oznámili v
apoštolskom liste Spiritus Domini vydanom 1. augusta 1987 pri príležitosti dvestého výročia
smrti svätého Alfonza Máriu z Liguori - encykliku, ktorá by sa "obšírnejšie a dôkladnejšie
zaoberala otázkami týkajúcimi sa samých základov morálnej teológie",9 ktoré sú narúšané
istými prúdmi súčasnej morálnej teológie.
Obraciame sa na vás, ctihodní bratia v biskupskom úrade, ktorí ste s nami zodpovední za
ochranu "zdravého učenia" (2Tim 4,3), aby sme spresnili niektoré aspekty učenia, ktoré sú
rozhodujúce pri riešení tejto situácie, nepochybne krízovej, lebo z nej vyplývajú mnohé a
mimoriadne vážne ťažkosti tak pre mravný život veriacich a pre spoločenstvo Cirkvi, ako aj pre
pravý a uvedomelý spoločenský život.
Túto našu, tak dlho očakávanú encykliku uverejňujeme až teraz aj preto, lebo sme považovali
za vhodné, aby najprv vyšiel Katechizmus katolíckej Cirkvi, keďže obsahuje úplný a
systematický výklad kresťanskej mravouky. Katechizmus predkladá mravný život veriacich v
jeho základoch a mnohorakých významoch, ako život "Božích detí": "Poznávajúc vo viere
svoju novú hodnosť, sú kresťania povolaní žiť "tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu"
(Flp 1,27). Prijímaním sviatostí a modlitbou dostávajú Kristovu milosť a dary jeho Ducha, ktoré
ich robia spôsobilými na tento nový život."10 A tak odvolávajúc sa na katechizmus, ako na
"schválené a bezpečné východisko pri vyučovaní katolíckej náuky",11 bude sa táto encyklika
zaoberať iba niektorými základnými otázkami učenia Cirkvi o mravnosti, uvádzajúc isté
nevyhnutné rozpory okolo otázok etiky a mravnosti, o ktorých sa hovorí medzi odborníkmi. To
je vlastná téma tejto encykliky, v ktorej chceme ukázať dôvody učenia o mravnosti,
vychádzajúceho zo Svätého písma a zo živej apoštolskej tradície,12 aby sme vysvetlili príčiny
aj dôsledky útokov namierených proti tomuto učeniu.
 I.
"UČITEĽ, ČO DOBRÉ MÁM ROBIŤ" (Mt 19,16)
Kristus a odpoveď na otázku o mravnosti

"Tu k nemu ktosi pristúpil" (Mt 19,16)

6. Rozhovor Ježiša s bohatým mladíkom v 19. kapitole Evanjelia sv. Matúša nám poskytuje
možnosť živo a jasne si zopakovať jeho učenie o mravnosti: "Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal
sa ho: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" On mu povedal: "Prečo sa ma
pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" On
sa ho pýtal: "Ktoré?" Ježiš odpovedal: "Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš
krivo svedčiť! Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!" Mladík mu
povedal: "Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?" Ježiš mu vravel: "Ak chceš byť
dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a
nasleduj ma!" (Mt 19,16-21).13

7. "Tu k nemu ktosi..." V mladíkovi, ktorého Matúšovo evanjelium nemenuje, treba vidieť
každého človeka, ktorý vedome alebo nevedome pristupuje ku Kristovi, Vykupiteľovi človeka,
a kladie mu otázku o mravnosti. Mládenec sa nepýta ani tak na to, aké zákony treba zachovávať,
ako skôr na to, akým spôsobom naplniť zmysel života. A skutočne, táto túžba je vlastná
každému ľudskému rozhodovaniu alebo konaniu, je to skryté hľadanie a vnútorný popud, ktorý
uvádza do pohybu slobodu. Napokon je táto otázka oslovením najvyššieho Dobra, ktoré nás
priťahuje a volá k sebe; je to ozvena volajúceho Boha, pôvod i cieľ ľudského života. Práve z
tohto pohľadu povzbudil Druhý vatikánsky koncil k zdokonaľovaniu morálnej teológie, aby jej
výklad osvetľoval najvyššie povolanie,14 ktoré veriaci prijali v Kristovi ako jedinú odpoveď,
čo naplno uspokojuje túžbu ľudského srdca.
Aby ľudia mohli dosiahnuť toto "stretnutie" s Kristom, Boh ustanovil svoju Cirkev. Ona totiž
"túži dosiahnuť jediné - aby každý človek našiel Krista, aby ten istý Kristus sprevádzal na ceste
životom každého jednotlivca".15

"Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" (Mt 19,16)

8. Otázka, s ktorou sa obracia na Ježiša Nazaretského bohatý mladík, vychádza z hĺbky srdca:
je to zásadná otázka v živote každého človeka a treba na ňu odpovedať; týka sa totiž mravného
dobra, ktoré treba konať, a večného života. Ten, čo oslovuje Ježiša, dobre vie, že jestvuje
spätosť medzi mravným dobrom a úplným naplnením vlastného údelu. Je totiž zbožným Źidom,
ktorý vyrástol takpovediac v tieni Božieho zákona. Ak sa pýta Ježiša, zrejme to nerobí preto,
že by nepoznal odpoveď obsiahnutú v zákone. Pravdepodobnejšie je, že príťažlivosť Ježišovej
osoby v ňom vyvolalo nové otázky o mravnom dobre. Naozaj vidí nevyhnutnosť stretnúť sa s
tým, ktorý svoju kazateľskú činnosť začal týmto novým zásadným povzbudením: "Naplnil sa
čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu" (Mk 1,15).
Aj dnes musia ľudia znovu obrátiť pozornosť na Krista, aby od neho dostali odpoveď na otázku,
čo je dobré a čo zlé. On je Učiteľom, ktorý vstal z mŕtvych, majúc život v sebe samom, a ktorý
je vždy prítomný vo svojej Cirkvi a v celom svete. On otvára veriacim Písma a keď im v plnosti
odhaľuje vôľu Otca, učí pravdu o mravnosti konania. Kristus, prvotný prameň a vrchol plánu
spásy, Alfa a Omega ľudských dejín (porov. Zjv 1,8; 21,6; 22,13), zjavuje postavenie človeka
a plnosť jeho povolania. Preto "človek, ktorý chce dôkladne - nielen podľa nejakých
unáhlených, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií alebo pravidiel
svojho života - spoznať seba samého, musí so svojou úzkosťou, neistotou, so svojou slabosťou
a hriešnosťou, so svojím životom i smrťou prísť ku Kristovi. Musí akoby celým svojím ja
vstúpiť do neho; musí "si osvojiť" a privlastniť celú pravdu vtelenia a vykúpenia, aby opäť
našiel seba. Ak sa v ňom uskutoční tento najvnútornejší proces, človek prinesie ovocie nielen
zvelebovaním Boha, ale aj veľkým obdivom nad sebou samým."16
Ak teda chceme hlboko vniknúť do evanjeliového učenia o mravnosti a pochopiť, čo je v jeho
vnútri, jeho hlboký a nemenný obsah, musíme pozorne skúmať zmysel otázky bohatého
mladíka z evanjelia a ešte väčšmi zmysel Ježišovej odpovede, aby nás mohol viesť. Ježiš totiž
odpovedá s akýmsi jemným psychologickým citom, akoby viedol mladíka za ruku a krok za
krokom k plnej pravde.

"Len jeden je dobrý" (Mt 19,17)

9. Ježiš hovorí: "Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života,
zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). V rozprávaní evanjelistov Marka a Lukáša znie otázka
takto: "Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh" (Mk 10,18; porov. Lk 18,19).
Prv než Kristus odpovie na otázku, vyzve mladíka, aby pouvažoval, prečo ju položil. "Dobrý
učiteľ" vysvetľuje tomu, čo sa pýta - i nám všetkým - že odpoveď na otázku "čo dobré mám
robiť, aby som dosiahol večný život" možno nájsť iba vtedy, ak sa myseľ i srdce upriamia na
toho, ktorý "jediný je dobrý": "Nik nie je dobrý, jedine Boh (Mk 10,18; porov. Lk 18,19). Jedine
Boh môže odpovedať na otázku o dobre, pretože sám je Dobro.
Klásť si otázku o dobre v skutočnosti znamená obracať sa na Boha, plnosť dobra. Ježiš ukazuje,
že otázka, ktorú mu dal mladík, je naozaj predovšetkým náboženskou otázkou a že dobrota,
ktorá človeka priťahuje a súčasne zaväzuje, má svoj prameň v Bohu, je sama Bohom, ktorý
jediný je hodný toho, aby bol milovaný "celým srdcom, celou dušou a celou mysľou" (Mt
22,37), ktorý je prameňom ľudskej blaženosti. Otázkou o mravnom konaní dobra sa Ježiš vracia
k jej náboženským koreňom, k vyznaniu Boha ako jediného dobra, plnosti večného života,
konečného cieľa ľudského konania, dokonalej blaženosti.

10. Cirkev, poučená slovami Učiteľa, verí, že človek stvorený na obraz Tvorcu, vykúpený
Kristovou krvou a posväcovaný prítomnosťou Ducha Svätého nachádza najvyšší cieľ svojho
života v tom, aby bol "na chválu slávy" Boha (porov. Ef 1,12), konajúc tak, aby každý z jeho
skutkov odrážal jeho jas. "Poznaj teda samu seba, pôvabná duša, pretože si obrazom Boha -
píše sv. Ambróz. Poznaj seba, človeče, pretože si slávou Boha (porov. 1Kor 11,7). Počúvaj,
akým spôsobom si slávou. Prorok hovorí: Obdivuhodná je pre mňa tvoja múdrosť (Ź 139 /138/,
6), to znamená: tvoja vznešenosť sa stáva obdivuhodnejšou v mojom konaní, tvoja múdrosť je
velebená v ľudskom rozume. Keď skúmam svoje vnútro, ktorého tajné myšlienky a najhlbšie
city ty dobre poznáš, uvedomujem si tajomstvá tvojho poznania. Poznaj teda, človeče, sám
seba, svoju veľkosť, a bdej nad sebou..."17
Čím človek je a čo má robiť, sa stáva zrejmým vtedy, keď Boh zjavuje seba samého. Základ
Desatora totiž spočíva v slovách: "Ja som Pán, Boh tvoj, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny,
z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!" (Ex 20,2-3). "V desiatich slovách"
zmluvy s Izraelom a v celom zákone sa Boh dáva poznávať a vyznávať ako ten, ktorý "jediný
je dobrý"; ako ten, ktorý napriek hriechu človeka naďalej ostáva "vzorom" mravného konania,
ku ktorému smeruje požiadavka: "Buďte svätí, lebo ja, Pán, Boh váš, som svätý!" (Lv 19,2);
ako ten, ktorý ostáva verný vo svojej láske k človeku, ktorý mu dáva svoj zákon (porov. Ex
19,9-24; 20,18-21), aby obnovil pôvodnú harmóniu so Stvoriteľom i s celým vesmírom, a najmä
aby ho voviedol do svojej lásky: "Budem chodievať uprostred vás a budem vaším Bohom a vy
budete mojím ľudom" (Lv 26,12).
Mravný život sa javí ako povinná odpoveď na nespočetné nezištné iniciatívy, ktoré Božia láska
pripravuje človeku. Je odpoveďou lásky o najdôležitejšom prikázaní podľa výroku v
Deuteronómiu: "Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, Boha
svojho, celým srdcom svojím a celou dušou svojou a celou silou svojou. A tieto slová, ktoré ti
dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov" (Dt 6,4-7). Tak mravný
život, napojený na ničím nezaslúženú lásku Boha, odzrkadľuje jeho slávu: "Pre toho, čo miluje
Boha, stačí páčiť sa tomu, koho miluje: preto si nemožno želať väčšiu odmenu, než akou je
láska: lebo ako je láska z Boha, tak Boh sám je láska."18

11. Tvrdenie, že "len jeden je dobrý", vracia nás k "prvej tabuli" prikázaní, ktorá nám ukladá
uznávať Boha za jediného a najvyššieho Pána a iba jemu vzdávať úctu pre jeho nekonečnú
svätosť (porov. Ex 20,2-11). Dobro znamená patriť Bohu, poslúchať ho, pokorne s ním kráčať
životom, pričom treba spravodlivo konať a oddane milovať (porov. Mich 6,8). Uznať Pána ako
Boha je najvlastnejšou podstatou, srdcom zákona, z ktorého vychádzajú a ku ktorému smerujú
jednotlivé prikázania. Mravnosťou prikázaní sa stáva zjavným, že ľud Izraela patrí Pánovi, lebo
iba sám Boh je dobrý. To je svedectvo Svätého písma, ktorého každá strana je preniknutá
vedomím absolútnej svätosti Boha: "Svätý, Svätý, Svätý je Pán zástupov" (Iz 6,3).
Ak však iba Boh je Dobro, človek ani najprísnejším dodržiavaním prikázaní nikdy nedokáže
vlastným úsilím "naplniť" zákon, teda uznať Pána ako Boha a vzdať mu česť, aká náleží iba
jemu (porov. Mt 4,10). "Naplnenie" môže byť len Božím darom: je to ponuka účasti na Božej
dobrote, ktorá sa otvára a spĺňa v Ježišovi, ktorého bohatý mladík oslovuje "Učiteľ dobrý" (Mk
10,17; Lk 18,18). Čo mladík zatiaľ azda iba tuší, to sa napokon naplno odhalí vlastnou
Ježišovou výzvou: "Príď a nasleduj ma!" (Mt 19,21).

"Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17)

12. Iba Boh môže odpovedať na otázku o dobre, pretože sám je Dobro. Boh však už dal
odpoveď na túto otázku: urobil tak, keď stvoril človeka a múdrosťou a láskou ho priamo
uspôsobil na dosiahnutie istého cieľa tým, že mu do srdca vpísal zákon (porov. Rim 2,15),
"prirodzený zákon". Tento zákon "nie je ničím iným, než svetlom rozumu, ktoré nám dal Boh
a pomocou ktorého poznávame, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon
dal Boh človeku pri stvorení."19 Urobil tak aj neskôr v dejinách Izraela, najmä "desiatimi
slovami" alebo prikázaniami na Sinaji, na ktorých založil existenciu ľudu zmluvy (porov. Ex
24) a povolal ho, aby mu bol "medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom", "svätým
národom" (Ex 19,5-6), ktorý by dal zažiariť jeho svätosti medzi národmi (porov. Múd 18,4; Ez
20,41). Dar Desatora je prísľubom a znamením novej zmluvy, ktorou sa zákon nanovo a
definitívne vpíše do srdca človeka (porov. Jer 31,31-34) a nahradí tak zákon hriechu, ktorý toto
srdce zohavil (porov. Jer 17,1). Vtedy mu bude dané nové srdce, pretože bude v ňom prebývať
"nový duch, Duch Boží (porov. Ez 36,24-28).20
Preto po významnom zdôraznení "len jeden je dobrý" hovorí Ježiš mladíkovi: "Ak chceš vojsť
do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Týmto spôsobom sa dáva najavo úzka súvislosť
medzi večným životom a poslušnosťou voči Božím prikázaniam: Božie prikázania totiž
vyznačujú človeku cestu života, ku ktorému vedú. Ústami samého Ježiša, nového Mojžiša, sa
ľuďom znova ponúkajú prikázania Desatora; sám ich dôkladne potvrdzuje a predkladá nám ich
ako cestu a podmienku spásy. Prikázanie sa spája s prísľubom: v starej zmluve bolo predmetom
prisľúbenia vlastníctvo zeme, kde by ľud žil v slobode a podľa spravodlivosti (porov. Dt 6,20-
25); v novej zmluve je predmetom prisľúbenia "nebeské kráľovstvo", ako vyhlasuje Ježiš na
začiatku reči "na vrchu" - reči, ktorá obšírnejšie zachytáva a plnšie vystihuje nový zákon (porov.
Mt 5-7) - ktorá sa nápadne zhoduje s Desatorom, ktoré Boh zveril Mojžišovi na vrchu Sinaj.
Na tú istú pravdivosť Kráľovstva sa vzťahuje výraz "večný život", ktorý je účasťou na takisto
večnom živote Boha; svoju plnosť dosiahne až po smrti, ale vo viere už teraz predstavuje svetlo
pravdy, prameň zmyslu života, zárodok účasti na plnosti v nasledovaní Krista. Ježiš totiž po
stretnutí s bohatým mladíkom hovorí učeníkom: "A každý, kto pre moje meno opustí domy
alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude
dedičom večného života (Mt 19,29).

13. Mladíkovi Ježišova odpoveď nestačí a ďalej sa pýta Učiteľa na prikázania, ktoré treba
zachovávať: "On sa ho opýtal: »Ktoré?«" (Mt 19,18). Pýta sa, čo má v živote robiť, aby sa
očividne ukázalo, že uznal svätosť Boha. Keď Ježiš upriamuje mladíkovu myseľ na Boha,
pripomína mu prikázania Desatora vzťahujúce sa na blížneho: "Ježiš odpovedal: »Nezabiješ!
Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku a milovať budeš svojho
blížneho ako seba samého!«" (Mt 19,18-19).
Z kontextu rozhovoru, a predovšetkým z porovnania Matúšovho evanjelia s paralelnými
miestami Lukášovho a Markovho textu je zrejmé, že Ježiš nechcel vypočítavať všetky
prikázania umožňujúce "vojsť do života", ale skôr pripomenúť mladíkovi "ústredné postavenie"
Desatora medzi všetkými ostatnými prikázaniami, čím vysvetľuje, čo pre človeka znamená "ja
som Pán, tvoj Boh". Našej pozornosti nemôže ujsť, ktoré prikázania zákona Pán pripomína
mladíkovi predovšetkým a osobitne: sú to niektoré prikázania z takzvanej "druhej tabule"
Desatora, ktorých zhrnutím i základom je prikázanie lásky k blížnemu: "Milovať budeš svojho
blížneho ako seba samého!" (Mt 19,19; porov. Mk 12,31). V tomto prikázaní je presne
vyjadrená osobitná dôstojnosť človeka, ktorý je "jediným tvorom na zemi, ktorého Boh chcel
kvôli nemu samému".21 Rôzne prikázania Desatora nie sú v skutočnosti ničím iným ako
odrazom jediného prikázania zameraného na dobro osoby, v takom istom zmysle ako
mnohoraké dobrá označujú jej identitu duchovného a telesného rázu vo vzťahu k Bohu, k
blížnemu i k svetu stvorených vecí. Ako hovorí Katechizmus katolíckej Cirkvi, "desatoro
prikázaní napomáha Zjavenie Boha, súčasne nás však poúčajú o pravej ľudskosti človeka.
Vyzdvihujú jeho podstatné povinnosti a tým nepriamo aj základné práva, ktoré tkvejú v
prirodzenosti ľudskej osoby."22
Prikázania, ktoré Ježiš pripomína mladíkovi, chránia dobro ľudskej osoby, Božieho obrazu,
chránením jeho dobier. "Nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš, nebudeš krivo svedčiť", to sú
mravné normy vyjadrené ako zákazy. Negatívne predpisy osobitne naliehavo vyjadrujú
absolútnu požiadavku chrániť ľudský život, spoločenstvo osôb v manželstve, súkromné
vlastníctvo, lásku k pravde a dobrú povesť.
Prikázania sú teda základnými podmienkami lásky k blížnemu; okrem toho ju aj preverujú.
Tvoria prvé zastavenie na ceste k slobode a sú jej začiatkom: "Prvým stupňom slobody," píše
sv. Augustín, "je vyhýbať sa zločinom... ako sú vražda, cudzoložstvo, necudnosť, krádež, im
podobné. Keď sa človek začne od nich dištancovať (a nijaký kresťan nemá mať s nimi nič
spoločné), začína dvíhať zrak k slobode; ale to ešte nie je dokonalá sloboda, to je iba jej
začiatok..."23

14. To, pravda, neznamená, že Kristus pripúšťa prvenstvo lásky k blížnemu, či dokonca jej
odlúčenie od lásky k Bohu. Opak je pravdou, ako to potvrdzuje jeho rozhovor s učiteľom
zákona: toho, keď kladie otázky veľmi podobné tým, čo dával mladík, upozorňuje na dve
prikázania lásky k Bohu a blížnemu (porov. Lk 10,25-27), pripomínajúc, že len ich
dodržiavanie vedie do večného života: "Toto rob a budeš žiť!" (Lk 10,28). Napokon je
príznačné, že práve druhé z týchto prikázaní vyvolá zvedavosť učiteľa zákona a jeho otázku:
"A kto je môj blížny?" (Lk 10,29). Učiteľ odpovedá podobenstvom o milosrdnom
Samaritánovi, ktoré je kľúčovým pre pochopenie prikázania o láske k blížnemu (porov. Lk
10,30-37).
Obe prikázania, na ktorých "spočíva celý Zákon i Proroci" (Mt 22,40), navzájom úzko súvisia
a prelínajú sa. Ich nerozlučiteľnú jednotu potvrdzuje Kristus svojimi slovami a svojím životom:
jeho poslanie vrcholí na kríži, ktorý prináša vykúpenie (porov. Jn 3,14-15), ktorý je znamením
jeho neoddeliteľnej lásky k Otcovi a ľudskému pokoleniu (porov. Jn 13,1).
Napokon tak stará, ako aj nová zmluva jasne zdôrazňujú, že bez lásky k blížnemu, ktorá sa
konkretizuje plnením prikázaní, nie je možná opravdivá láska k Bohu. Sv. Ján o tom píše s
mimoriadnym dôrazom: "Ak niekto povie: »Milujem Boha«, a nenávidí svojho brata, je luhár.
Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí" (1Jn 4,20).
Slová evanjelistu sú v súlade s Kristovým hlásaním mravného dobra, ktoré tak obdivuhodne a
jednoznačne vyjadruje podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (porov. Lk 10,30-37) a "reč"
o poslednom súde (porov. Mt 25,31-46).

15. V "reči na vrchu", ktorá je magnou chartou evanjeliovej morálky,24 hovorí Ježiš:
"Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť"
(Mt 5,17). Kristus je kľúčom Svätého písma: "Skúmajte Písma: Práve ony svedčia o mne"
(porov. Jn 5,39); on je stredobodom plánu spásy, zhrnutím Starého i Nového zákona, prisľúbení
zákona a ich naplnení v evanjeliu; on je živým a večným putom medzi starou a novou zmluvou.
Vysvetľujúc Pavlovu myšlienku "Cieľom zákona je Kristus" (Rim 10,4), sv. Ambróz píše:
"Vonkoncom nie úbytok, ale plnosť zákona je v Kristovi; pretože neprišiel zákon zrušiť, ale
naplniť ho. Lebo ako jestvuje Starý zákon, ale všetka pravda je obsiahnutá v Novom zákone,
tak aj zákon daný skrze Mojžiša je predobrazom zákona. Onen zákon je teda výtvor pravdy."25
Ježiš privádza k plnosti prikázania Boha, najmä prikázania lásky k blížnemu, lebo dodáva jeho
požiadavkám hlbší a vznešenejší rozmer: láska k blížnemu sa rodí v srdci, ktoré miluje a ktoré
práve preto, že miluje, dokáže plniť najvznešenejšie požiadavky. Ježiš ukazuje, že prikázania
sa nemajú považovať za neprekročiteľnú minimálnu hranicu, ale skôr za chodník otvárajúci
cestu k mravnej a duchovnej dokonalosti, ktorej dušou je láska (porov. Kol 3,14). Tak
prikázanie "nezabiješ" sa stáva výzvou k úzkostlivej láske, ktorá chráni a podporuje život
blížneho; zákaz cudzoložstva sa stáva výzvou k čistému pohľadu, ktorý má úctu k svadobnému
významu tela: "Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezbiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred
súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá... Počuli ste, že
bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s
ňou scudzoložil vo svojom srdci" (Mt 5,21-22; 27-28). Sám Ježiš je živým "naplnením" zákona,
lebo sám napĺňa pravý zmysel zákona tým, že sa celý odovzdáva: sám sa stáva osobným a
živým zákonom, ktorý pozýva, aby sme ho nasledovali, ktorý udeľuje milosť účasti na svojom
živote skrze Ducha a jeho lásku i silu nám dáva na to, aby sme o ňom svedčili rozhodnutiami a
skutkami (porov. Jn 13,34-35).

"Ak chceš byť dokonalý" (Mt 19,21)

16. Odpoveď týkajúca sa prikázaní mladíka neuspokojuje, preto sa ďalej pýta Ježiša: "Toto
všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?" (Mt 19,20). Je naozaj ťažké môcť s plným
vedomým tvrdiť: "Toto všetko som zachovával", ak sa správne posudzuje vážnosť požiadaviek
Božieho zákona. A tak hoci bohatý mladík takto odpovedá a naozaj dôsledne a s veľkým
oduševnením od detstva zachovával najvyšší ideál mravnosti, predsa spoznáva, že je ďaleko od
cieľa: v Ježišovej prítomnosti si uvedomuje, že mu čosi chýba. A práve na vedomie tohto
nedostatku Ježiš reaguje svojou poslednou odpoveďou: keď videl túžbu po plnosti, ktorá
zreteľne presahuje legitímny výklad prikázaní, dobrý Učiteľ vyzýva mladíka, aby vykročil na
cestu dokonalosti: "Ak chceš byť dokonalý, choď predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš
mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!" (Mt 19,21).
Ako predchádzajúcu, tak aj túto časť Kristovej odpovede treba čítať a interpretovať v kontexte
celého mravného posolstva evanjelia, a najmä v kontexte reči na vrchu o blahoslavenstvách
(porov. Mt 5,3-12), z ktorých prvým je zaiste blahoslavenstvo chudobných, "chudobných v
duchu", ako vysvetľuje Matúš (Mt 5,3), to znamená pokorných.
V tomto zmysle možno tvrdiť, že blahoslavenstvá sú obsiahnuté aj v odpovedi, ktorú Ježiš dáva
mladíkovi na jeho otázku "Čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" Každé
blahoslavenstvo totiž svojím osobitným spôsobom sľubuje práve ono "dobro", ktoré otvára
človeku večný život, ba ono samo je večným životom.Blahoslavenstvá vlastne neurčujú
konkrétne normy konania, ale hovoria o stave a zásadných postojoch existencie, a tak nemajú
presne takú istú platnosť ako prikázania. Napokon medzi blahoslavenstvami a prikázaniami
nejestvuje nijaké rozdelenie alebo protiklad: jedny aj druhé sa zameriavajú na dobro, na večný
život. Reč na vrchu sa začína ohlásením ôsmych blahoslavenstiev, ale obsahuje aj súvislosť s
prikázaniami (porov. Mt 5,20-48). Zároveň ukazuje, že prikázania sú otvorené a zamerané na
perspektívu dokonalosti, ktorá je vlastná blahoslavenstvám. Z nich sú to predovšetkým
prisľúbenia, z ktorých nepriamo pochádzajú aj návody na mravný život. Vo svojej pôvodnej
hĺbke sú takpovediac obrazom Krista, ktorý namaľoval on sám, a práve preto povzbudzujú
nasledovať ho a spojiť svoj život s ním.26

17. Nevieme, nakoľko mladík z evanjelia pochopil hĺbku a náročnosť prvej Ježišovej odpovede:
"Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!"; isté však je, že horlivosť mladíka v
dodržiavaní všetkých mravných prikázaní je nevyhnutnou pôdou, v ktorej môže vyklíčiť i
dozrieť túžba po dokonalosti čiže po uskutočnení ich zmyslu v nasledovaní Krista. Ježišov
rozhovor s mladíkom nám pomáha pochopiť, aké sú podmienky mravného rastu človeka
povolaného k dokonalosti: mladík, ktorý zachovával prikázania, sa javí neschopným, aby
vlastnými silami urobil nasledujúci krok: urobiť ho si vyžaduje zrelú ľudskú slobodu: "Ak
chceš" i dar Božej milosti: "Príď a nasleduj ma!"
Dokonalosť vyžaduje onú zrelosť sebadarovania, ku ktorému je povolaná sloboda človeka.
Ježiš upozorňuje mladíka, že prikázania sú akýmsi prvým a nevyhnutným predpokladom na
získanie večného života, kým požiadavka všetko zanechať a nasledovať Pána má podobu
podmienky: "Ak chceš..." Ježišovo slovo odhaľuje osobitnú dynamiku rastu slobody k úplnej
zrelosti a súčasne potvrdzuje zásadné spojenie medzi slobodou a Božím zákonom. Sloboda
človeka a zákon Boha si navzájom neodporujú, naopak, navzájom sa podporujú. Kristov učeník
vie, že je povolaný k slobode: "Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia" (Gal 5,13), s radosťou
a hrdosťou vyznáva apoštol Pavol. Vzápätí však vyhlasuje: "...len nedávajte slobodu za
príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!" (tamže). Rozhodnosť, s akou sa Pavol stavia na
odpor tým, čo sa ospravedlňujú odvolávaním sa na zákon, nemá nič spoločné so zdanlivým
"oslobodením" človeka od príkazov, ktoré naopak stoja v službe praktickej lásky: "Veď kto
miluje blížneho, vyplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a
ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba
samého!" (Rim 13,8-9).
Sám sv. Augustín, keď hovoril o zachovávaní prikázaní ako o prvej, nedokonalej slobode,
pokračuje: "Prečo, pýta sa niekto, nie je (táto) sloboda dokonalá? Pretože »vo svojich údoch
pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle...« Čiastočne sloboda, čiastočne
otroctvo: sloboda ešte nie je celá, ešte nie je čistá, ešte nie je úplná, pretože ešte nie sme vo
večnosti. Čiastočne podliehame slabosti, čiastočne sme nadobudli slobodu. Krst odstránil každý
náš predchádzajúci hriech. No či azda tým, že sa odstránila všetka neprávosť, zmizla aj slabosť?
Keby zanikla, žili by sme tu bez hriechu. Odváži sa však niekto povedať, že je to tak? Iba ak
človek plný pýchy, nehodný milosrdenstva oslobodenia... Pretože teda naďalej pretrváva čosi
zo slabosti, odvažujem sa povedať, že nakoľko slúžime Bohu, natoľko sme slobodní; akou
mierou slúžime zákonu hriechu, takou mierou sme otroci."27

18. Kto "je podriadený telu", pociťuje Boží zákon ako bremeno, naozaj ako popretie alebo ako
obmedzenie vlastnej slobody; kto je naopak oduševnený láskou a "žije duchovne" (porov. Gal
5,16) a túži slúžiť ostatným, nachádza v Božom zákone zásadnú základnú cestu, nevyhnutnú
na rozvíjanie slobodne zvolenej a prejavovanej lásky; ba dokonca cíti vnútorné pobádanie -
ozajstnú "nutnosť", nielen vynútenú - neobmedzovať sa na minimum vyžadované zákonom, ale
uskutočňovať jeho požiadavky "v plnosti". Kým žijeme na zemi, je to vratká a krehká cesta, ale
možno ju zvládnuť vďaka milosti, ktorá nám umožňuje dosiahnuť plnú slobodu Božích detí
(porov. Rim 8,21), a tak svojím mravným životom odpovedať na vznešené povolanie, ktorým
sme sa stali "synmi v Synovi".
Toto povolanie k dokonalej láske vôbec nie je vyhradené len istej skupine ľudí. Výzva "choď,
predaj, čo máš, rozdaj chudobným" spolu s prisľúbením "budeš mať poklad v nebi" dotýka sa
každého, pretože je zásadným splnením prikázania lásky k blížnemu, tak ako aj nasledujúce
pozvanie "príď a nasleduj ma!" je novým konkrétnym vyjadrením prikázania lásky k Bohu.
Prikázania i Ježišovo pozvanie pre bohatého mladíka stoja v službe jedinej nedeliteľnej lásky,
ktorá samovoľne smeruje k dokonalosti, ktorej mierou je sám Boh: Vy teda buďte dokonalí,
ako je dokonalý váš nebeský Otec" (Mt 5,48). V Lukášovom evanjeliu Ježiš ešte spresňuje
zmysel tejto dokonalosti: "Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec" (Lk 6,36).

"Potom príď a nasleduj ma!" (Mt 19,21)

19. Cesta a súčasne obsah tejto dokonalosti spočíva v sprevádzaní Krista, v sledovaní Krista,
keď sme sa zriekli vlastných dobier i seba samých. Toto je napokon záver Ježišovho rozhovoru
s mladíkom: "Potom príď a nasleduj ma!" (Mt 19,21) Je to pozvanie, ktorého obdivuhodnú
hĺbku pochopia učeníci naplno až po Kristovom zmŕtvychvstaní, keď ich Duch Svätý uvedie
do plnej pravdy (porov. Jn 16,13).
Sám Ježiš sa chopí iniciatívy a vyzve mladíka, aby ho nasledoval. Výzva sa týka predovšetkým
tých, ktorým zveruje osobitnú úlohu, v prvom rade Dvanástim; ale je zrejmé aj to, že byť
Kristovým učeníkom je podmienkou pre každého veriaceho (porov. Sk 6,1). Preto je
nasledovanie Krista bytostným a prirodzeným základom kresťanskej morálky. Ako ľud Izraela
nasledoval Boha, ktorý ho viedol cez púšť do zasľúbenej zeme (porov. Ex 13,21), tak má učeník
nasledovať Ježiša, ku ktorému ho priťahuje sám Otec (porov. Jn 6,44).
Nejde tu iba o počúvanie náuky a o prijímanie prikázania na základe poslušnosti, ale o čosi
radikálnejšie: o priľnutie k vlastnej osobe Krista, o účasť na jeho živote a osude, o spoločné
uskutočňovanie jeho láskyplnej a slobodnej poslušnosti. Ak učeník Ježiša súhlasom viery
nasleduje toho, ktorý je vtelenou Múdrosťou, stáva sa pravým učeníkom Boha (porov. Jn 6,45).
Ježiš je totiž svetlom sveta, svetlom života (porov. Jn 8,12); je pastierom, ktorý ovce vedie a
kŕmi (porov. Jn 10,11-16), je cesta, pravda a život (porov. Jn 14,6); on je ten, čo privádza k
Otcovi, takže kto vidí jeho, totiž Syna, ten môže vidieť aj Otca (porov. Jn 14,6-10). Preto
napodobňovať Syna, ktorý je "obrazom neviditeľného Boha" (porov. Kol 1,15), znamená
napodobňovať Otca.

20. Ježiš žiada, aby sme kráčali po jeho stopách a nasledovali ho na ceste jeho lásky, lásky,
ktorá sa bez zvyšku odovzdáva bratom z lásky k Bohu: "Toto je moje prikázanie: Aby ste sa
milovali navzájom, ako som ja miloval vás" (Jn 15,12). Toto "ako" vyžaduje napodobniť Krista,
jeho lásku, ktorej znakom je umývanie nôh: "Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám,
aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som
ja urobil vám" (Jn 13,14-15). Ježišov spôsob konania a jeho slová, jeho skutky a príkazy sú
mravným pravidlom kresťanského života. Lebo tieto jeho skutky, a predovšetkým jeho
umučenie a smrť na kríži sú živým zjavením jeho lásky k Otcovi a ľuďom. Napodobňovať
práve túto lásku žiada Ježiš od všetkých, čo ho nasledujú. To je "nové" prikázanie: "Nové
prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako
som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom
milovať" (Jn 13,34-35).
Táto častica "ako" naznačuje aj mieru, akou Ježiš miloval a akou sa jeho učeníci majú navzájom
milovať. Po tom, čo povedal: "Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som
ja miloval vás" (Jn 15,12), pokračuje Ježiš slovami, ktoré poukazujú na obetný dar jeho života
na kríži, na svedectvo jeho lásky až "do konca" (Jn 13,1): "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto
položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15,13).
Vyzývajúc mladíka, aby ho nasledoval na ceste dokonalosti, Ježiš od neho žiada, aby bol
dokonalý v prikázaní lásky, v "jeho" prikázaní: aby sa zapojil do úkonu bezvýhradného
sebadarovania, aby napodobňoval a rozvíjal tú istú lásku, akú mal "dobrý" Učiteľ, ten, čo
miloval "až do konca". Ježiš to žiada od každého človeka, ktorý ho chce nasledovať: "Kto chce
ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma" (Mt 16,24).

21. Nasledovanie Krista nie je jednoduchým vonkajším napodobňovaním, pretože sa dotýka

vnútra človeka. Byť Kristovými učeníkmi znamená stať sa podobnými tomu, ktorý sa stal
sluhom až po obetovanie seba samého na kríži (porov. Flp 2,5-8). Vierou Kristus prebýva v
srdciach veriacich (porov. Ef 3,17) a takýmto spôsobom sa učeník pripodobňuje svojmu Pánovi
a nadobúda jeho črty. To je ovocie milosti a činnej prítomnosti Ducha Svätého v nás.
Napojením sa na Krista stáva sa kresťan údom jeho Tela, ktorým je Cirkev (porov. 1Kor 12,13-
27). Pôsobením Ducha krst radikálnym spôsobom pripodobňuje veriaceho Kristovi vo
veľkonočnom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania, oblieka mu Krista (porov. Gal 3,27):
"Blahoželajme a ďakujme," volá sv. Augustín k pokrsteným, "že sme sa stali nielen kresťanmi,
ale Kristom... Źasnite, tešte sa: stali sme sa Kristom!"28 Keď človek krstom umiera hriechu,
dostáva nový život (porov. Rim 6,3-11); keď žije pre Boha v Kristovi Ježišovi, je povolaný
kráčať v Duchu a prinášať v živote jeho ovocie (porov. Gal 5,16-25). Účasť na Eucharistii,
sviatosti novej zmluvy (porov. 1Kor 11,23-29), je potom vrcholom pripodobnenia sa Kristovi,
prameňu "večného života" (porov. Jn 6,51-58), princípom a jadrom obetovania seba samého,
čoho pamiatku - ako dosvedčuje Pavol - prikazuje Ježiš konať pri eucharistickej slávnosti a v
živote: "A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť,
kým nepríde" (1Kor 11,26).

"Bohu je všetko možné" (Mt 19,26)

22. Záver Ježišovho rozhovoru s bohatým mladíkom znie trpko: "Keď mladík počul toto slovo,
odišiel smutný, lebo mal veľký majetok" (Mt 19,22). Nielen boháč, ale aj sami učeníci sú
zarazení Ježišovou výzvou, aby ho nasledovali, keďže jeho požiadavky prevyšujú ľudské túžby
i sily: "Keď to učeníci počuli, veľmi sa divili a hovorili: »Kto potom môže byť spasený?«" (Mt
19,25). Učiteľ však poukazuje na Božiu moc: "Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko
možné" (Mt 19,26).
V tej istej kapitole Matúšovho evanjelia (19,3-10) Ježiš pri výklade Mojžišovho zákona o
manželstve odmieta právo na vyhnanie manželky a pri skúmaní Mojžišovho zákona sa vracia
k závažnejšiemu a dôležitejšiemu začiatku: k pôvodnému zámeru, ktorý mal Boh s človekom a
na ktorý už človek po hriešnom páde nestačí: "Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil
prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak" (Mt 19,8). Pripomínanie "začiatku"
zaráža učeníkov, ktorí reagujú týmito slovami: "Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom
je lepšie neženiť sa" (Mt 19,10). A Ježiš, odvolávajúc sa osobitným spôsobom na charizmu
celibátu "pre nebeské kráľovstvo" (Mt 19,12), ale vyhlasujúc všeobecnú normu, poukazuje na
novú, obdivuhodnú možnosť danú človeku z Božej milosti: "On im povedal: »Nie všetci
pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané«" (Mt 19,11).
Iba vlastnými silami nemôže človek napodobňovať a prežívať Kristovu lásku: súcim pre túto
lásku sa stáva iba pomocou daru, ktorý prijal. Ako Pán Ježiš prijíma lásku od svojho Otca, tak
sa aj on delí o ňu s učeníkmi: "Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!"
(Jn 15,9). Kristovým darom je jeho Duch, ktorého prvým "ovocím" (porov. Gal 5,22) je láska:
"Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5).
Sv. Augustín sa pýta sám seba: "Je to láska, čo umožňuje zachovávať prikázania, a či
zachovávané prikázania plodia lásku? Kto totiž nemiluje, nemá prečo zachovávať
prikázania."29

23. "Veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a
smrti" (Rim 8,2). Týmito slovami nás apoštol Pavol uvádza do úvahy o vzťahu medzi zákonom
(starým) a milosťou (novým zákonom) pod zorným uhlom dejín spásy, ktoré sa završujú v
Kristovi. Pavol uznáva výchovnú úlohu zákona, ktorý tým, že umožňuje hriešnemu človeku
spoznať svoju nemohúcnosť, a tak sa zbaviť hrdosti na svoju sebestačnosť, robí ho ochotným
prosiť o "život v Duchu" i prijať ho. Iba v tomto novom živote možno zachovávať Božie
prikázania. Totiž vierou v Krista sme ospravedlnení (porov. Rim 3,28): túto "spravodlivosť"
zákon vyžaduje, ale nemôže ju dať nikomu, každému veriacemu ju sprístupňuje a darúva Pán
Ježiš. Pavlovu dialektiku zákona a milosti obdivuhodne zhŕňa sv. Augustín: "Zákon bol daný
preto, aby sa hľadala milosť, milosť bola daná preto, aby bol zákon naplnený."30
Lásku a život podľa evanjelia nemožno chápať v kategórii príkazu, pretože ich požiadavky
presahujú ľudské sily; stávajú sa dosiahnuteľným len ako výsledok daru Boha, ktorý privádza
k rozvahe, ktorý svojou milosťou uzdravuje a premieňa srdce človeka: "Lebo ak zákon bol daný
skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista" (Jn 1,17).
Preto sa prisľúbenie večného života spája s darom milosti a dar Ducha, ktorý sme prijali, stáva
sa už "závdavkom nášho dedičstva" (Ef 1,14).

24. Týmto spôsobom sa odhaľuje osobitná a autentická podoba príkazu lásky a dokonalosti, ku
ktorej Pavol smeruje: ide práve o schopnosť, ktorej sa človeku dostáva iba vďaka milosti, darom
od Boha vďaka jeho láske. Napokon vedomie, že sme prijali dar a že v Ježišovi Kristovi
vlastníme Božiu lásku, plodí a udržiava vedomú odpoveď nezištnej lásky k Bohu a medzi
bratmi, ako naozaj naliehavo pripomína apoštol Ján vo svojom prvom liste: "Milovaní, milujme
sa navzájom, lebo láska je z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je
láska... Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého... My
milujeme, pretože on prvý miloval nás" (1Jn 4,7-8; 11; 19).
Túto nerozlučnú spätosť medzi Pánovou milosťou a ľudskou slobodou, medzi darom a
povinnosťou, vyjadril sv. Augustín týmito jednoduchými a hlbokými slovami: "Daj, čo
prikazuješ, a prikáž, čo chceš."31
Dar neumenšuje, ale umocňuje mravnú požiadavku lásky: "A toto je jeho prikázanie: aby sme
verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal" (1Jn 3,23).
V láske možno "zostávať" iba vtedy, ak sa zachovávajú prikázania, ako hlása Ježiš: "Ak budete
zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca
a ostávam v jeho láske" (Jn 15,10).
Svätý Tomáš, ktorý zhrnul všetko, čo sa týka jadra Ježišovho mravného posolstva aj hlásania
apoštolov, a v obdivuhodnej syntéze predložil významnú tradíciu východných i západných
cirkevných otcov - najmä sv. Augustína -, tvrdí, že nový zákon je milosť Ducha Svätého, ktorú
dostávame vierou v Krista.33 Vonkajšie predpisy, o ktorých hovorí evanjelium, uspôsobujú
prijať túto milosť alebo robia viditeľnými jej účinky v živote. Nový zákon totiž nielen iba
hovorí o tom, čo treba robiť, ale navyše dáva silu "uskutočniť pravdu" (porov. Jn 3,21). V tom
istom čase sv. Ján Zlatoústy upozorňuje, že nový zákon bol vyhlásený, keď Duch Svätý na
Turíce zostúpil z neba, keď apoštoli "zostupovali z vrchu, neniesli v rukách tabule ako Mojžiš,
ale niesli v srdci Ducha... a aj sami sa milosťou stali živými knihami a zákonmi."34
"A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20)

25. Ježišov rozhovor s bohatým mladíkom pokračuje istým spôsobom v každom historickom
období, teda aj dnes. Otázka: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" vzniká
v srdci každého človeka a vždy jedine Kristus poskytuje úplnú a konečnú odpoveď. Učiteľ,
ktorý učí o Božích prikázaniach, ktorý pozýva, aby sme ho nasledovali, a ktorý dáva milosť k
novému životu, je vždy prítomný a činný uprostred nás podľa prisľúbenia: "A hľa, ja som s
vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20). Paralela Kristových čias s človekom
ktorejkoľvek doby sa uskutočňuje v jeho tele, ktorým je Cirkev: preto Pán prisľúbil svojim
učeníkom Ducha Svätého, ktorý im pripomenie jeho prikázania a bude ich o nich poúčať
(porov. Jn 14,26) a stane sa začiatkom prýštiacim do nového života vo svete (porov. Jn 3,5-8;
Rim 8,1-13).
Mravné prikázania, ktoré Boh uložil v starej zmluve a ktoré sám vtelený Boží Syn v novej a
večnej zmluve predstavil ako dokonalé, treba verne zachovávať a nepretržite uskutočňovať v
rozličných kultúrach v priebehu vekov. Povinnosť vykladať ich zveril Ježiš apoštolom a ich
nástupcom, keď im dal za ochrancu Ducha pravdy: "Kto vás počúva, mňa počúva" (Lk 10,16).
Vo svetle a sile tohto Ducha splnili apoštoli svoju povinnosť hlásať evanjelium a ukazovať
Pánovu "cestu" (porov. Sk 18,25), učiac predovšetkým, ako nasledovať a napodobňovať Krista:
"Pre mňa žiť je Kristus" (Flp 1,21).

26. V katechéze apoštolov o mravnosti je etické učenie vyjadrené istými normami spôsobu
života s povzbudeniami a pokynmi, ktoré sú spojené s historickými a kultúrnymi okolnosťami:
vyplýva to z ich listov, ktoré patria do Svätého písma a ktoré poskytujú Duchom Svätým vedený
výklad prikázaní, ktoré sa majú uskutočňovať v rôznych kultúrnych okolnostiach (porov. Rim
12-15; 1Kor 11-14; Gal 5-6; Ef 4-6; Kol 3-4; 1Pt a Jak). Apoštoli, ktorí boli poslaní hlásať
evanjelium a už od vzniku Cirkvi mali vedomie pastoračnej zodpovednosti, bdeli nad
bezúhonnosťou kresťanských mravov,35 tak isto ako sa starali o neporušenosť viery a
odovzdávanie nadpozemských darov prostredníctvom sviatostí.36 Prví kresťania, či už
pochádzajúci zo Źidov a či z iných národov, líšili sa od pohanov nielen svojou vierou a svojou
liturgiou, ale aj svedectvom mravných skutkov inšpirovaných novým zákonom.37 Cirkev je
totiž spoločenstvom viery a zároveň aj života: jej zásadou je "viera činná skrze lásku" (Gal 5,6).
Nijaká rozorvanosť nesmie ohrozovať harmóniu medzi vierou a životom: jednote Cirkvi
zasadzujú ranu nielen kresťania, ktorí pohŕdajú pravdou viery alebo ju podkopávajú, ale aj tí,
čo zanedbávajú mravné povinnosti, ku ktorým ich vyzýva evanjelium (porov. 1Kor 5,9-13).
Apoštoli naozaj rozhodne odmietli akýkoľvek rozpor medzi vnútrom človeka a skutkami, ktoré
ho vyjadrujú a potvrdzujú (porov. 1Jn 2,3-6). Pastieri Cirkvi už od čias apoštolov otvorene
zavrhovali konanie tých, čo svojím učením a svojimi mravmi prispievali k rozdeleniu.38

27. Povinnosť šíriť vieru i učenie o mravnosti a chrániť ich v jednote Cirkvi zveril Ježiš
apoštolom (porov. Mt 28,19-20) a táto povinnosť pretrváva v službe ich nástupcov. Toto sa
nachádza v živej tradícii, ktorú - ako učí Druhý vatikánsky koncil - "Cirkev vo svojej náuke,
živote a kulte zachováva a všetkým generáciám odovzdáva všetko, čím je ona sama. Táto
tradícia, ktorá pochádza od apoštolov, sa zveľaďuje v Cirkvi za pomoci Ducha Svätého."39
Cirkev v Duchu prijíma a odovzdáva Sväté písmo ako svedectvo "veľkých vecí", ktoré Boh
koná v dejinách (porov. Lk 1,49), ústami cirkevných otcov a učiteľov vyznáva pravdu vteleného
Slova, uskutočňuje jeho prikázania a lásku v živote svätcov a svätíc i v obeti mučeníkov, slávi
nádej v neho v liturgii: vďaka tejto tradícii prijímajú veriaci "živý hlas evanjelia"40 ako verné
vyjadrenie Božej múdrosti a vôle.
Vnútri tradície sa pod ochranou Ducha Svätého rozvíja autentická interpretácia Pánovho
zákona. Ten istý Duch, ktorý je prameňom prikázaní zjavenia a Ježišových príkazov, zaručuje
ich nábožné zachovávanie, verné vykladanie a správne aplikovanie v meniacich sa časoch a
okolnostiach. Takáto "aktualizácia" prikázaní je znamením a ovocím hlbšieho skúmania
zjavenia a pochopenia nových historických a kultúrnych pomerov vo svetle viery. Predsa by
však sama mala potvrdzovať trvalú platnosť zjavenia a stávať sa súčasťou tej istej interpretácie,
ktorú tvorí významná tradícia učenia a života Cirkvi, čoho svedkami sú učenie cirkevných
otcov, život svätých, liturgia Cirkvi a Učiteľský úrad.
Osobitným spôsobom, ako potvrdzuje Koncil, je "úloha autenticky vysvetľovať napísané alebo
tradované Božie slovo, zverená jedine Učiteľskému úradu Cirkvi, ktorý uplatňuje svoju autoritu
v mene Ježiša Krista".41 Takto sa Cirkev svojím životom a učením javí ako "stĺp a opora
pravdy" (1Tim 3,15), ako aj pravdy o mravnom spôsobe konania. Cirkev totiž "musí vždy a
všade hlásať mravné zásady aj vzhľadom na spoločenský poriadok, ako aj vyriecť úsudok o
hocičom, čo sa týka človeka, pokiaľ si to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása
duší".42
Učiteľský úrad, poslušný Ježišovi Kristovi a verný tradícii Cirkvi, cíti naliehavejšiu povinnosť
vyjadriť sa práve k otázkam, ktoré sa v súčasnosti stali predmetom diskusií o problémoch
mravnosti a v súvislosti s ktorými vznikli nové smery myslenia i nové predstavy, aby tak
pomohol ľuďom kráčajúcim za pravdou a slobodou.
 II.
"NEPRIPODOBŇUJTE SA TOMUTO SVETU" (Rim 12,2)
Cirkev a zhodnotenie niektorých názorov dnešnej morálnej teológie

Učiť to, čo zodpovedá zdravému učeniu (porov. Tít 2,1)

28. Uvažovanie o dialógu medzi Ježišom a bohatým mladíkom dáva nám možnosť zhrnúť
podstatné prvky zjavenia o mravnom konaní v Starom i Novom zákone. Sú to: podriadenosť
človeka a jeho konania Bohu, ktorý "jediný je dobrý"; súvislosť medzi mravným dobrom
ľudských skutkov a večným životom; nasledovanie Krista, ktoré otvára človeku perspektívu
dokonalej lásky; a konečne dar Ducha Svätého, prameň a opora mravného života "nového
stvorenia" (porov. 2Kor 5,17).
Pri úvahách o morálke mala Cirkev vždy pred očami Ježišove slová, ktoré adresoval bohatému
mladíkovi, lebo Sväté písmo ostáva živým a blahodarným prameňom učenia Cirkvi o
mravnosti, ako správne pripomína Druhý vatikánsky koncil: Evanjelium je zdrojom "všetkej
spasiteľnej pravdy a mravného poriadku".43 Ona skutočne verne zachovala to, čo Božie slovo
učí nielen o pravde, v ktorú treba veriť, ale aj o mravnom konaní čiže o konaní, ktoré sa páči
Bohu (porov. 1Sol 4,1), pričom dbá o rozvoj učenia, ktorý je v súlade s napredovaním v
pravdách, v ktoré treba veriť.
Pod ochranou Ducha Svätého, ktorý ju uvádza do celej pravdy (porov. Jn 16,13), Cirkev nikdy
neprestala a nikdy neprestane skúmať "tajomstvo vteleného Slova, v ktorom správne vyjasňuje
tajomstvo človeka".44

29. Uvažovanie Cirkvi nad morálkou, ktoré sa vždy uskutočňovalo vo svetle Krista, "dobrého
Učiteľa", rozvíjalo sa aj osobitnou teologickou formou, ktorá sa nazýva "morálnou teológiou",
vedou, ktorá Božie zjavenie prijíma aj skúma, pričom súčasne odpovedá na požiadavky
ľudského rozumu. Morálna teológia je uvažovanie, ktoré sa zaoberá "morálnosťou" čiže
dobrom a zlom ľudských skutkov, ako aj osobou, ktorá ich koná, a v tomto zmysle je prístupná
všetkým ľuďom; ale je aj "teológiou", pretože za začiatok a cieľ mravného konania uznáva
toho, ktorý "sám je dobrý" a ktorý človeku tým, že sa mu oddáva v Kristovi, ponúka šťastie
Božieho života.
Druhý vatikánsky koncil vyzval učencov: "Osobitná starostlivosť nech sa venuje zdokonaleniu
morálnej teológie, ktorej vedecký výklad nech sa väčšmi zakladá na učení Svätého písma a
nech poukáže na vznešenosť povolania veriacich v Kristovi a na ich povinnosť prinášať ovocie
v láske za život sveta."45 Ten istý Koncil povzbudil teológov, aby "pri zachovaní metód
vlastných teológií a požiadaviek bohoslovných vied hľadali čoraz vhodnejší spôsob, ako
podávať kresťanské učenie svojim súčasníkom. Lebo iná vec je sám poklad viery čiže vieroučné
pravdy a iná vec je zase spôsob, akým sa podávajú, prirodzene, bez zmeny zmyslu a obsahu."46
Preto sú vyzývaní všetci veriaci, osobitne však teológovia: "Nech teda veriaci žijú v čím užšom
spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby a nech sa usilujú dokonale pochopiť ich zmýšľanie a
cítenie, prejavujúce sa v kultúre."47
Úsilie viacerých teológov z podnetu Koncilu už prinieslo ovocie v duchaplných a užitočných
úvahách o vieroučných pravdách, v ktoré treba veriť a ktoré treba v živote uplatňovať a ktoré
sú podané vhodnejším spôsobom vzhľadom na cítenie a otázky ľudí dnešnej doby. Cirkev, a
hlavne biskupi, ktorým v prvom rade zveril Ježiš Kristus službu vyučovania, s vďačnosťou
prijímajú toto úsilie a súčasne povzbudzujú teológov, aby pokračovali v diele, ktoré oživuje
hlboká a pravá "Pánova bázeň, počiatok múdrosti" (porov. Prís 1,7).
V pokoncilových teologických diskusiách sa však zároveň objavili niektoré interpretácie
kresťanskej morálky, ktoré sa nezhodujú so "zdravým učením" (porov. 2Tim 4,3). Učiteľský
úrad Cirkvi naozaj nechce veriacim vnucovať osobitný teologický, a tým menej filozofický
systém, ale aby sväto zachovával a verne vysvetľoval Božie slovo,48 je povinný vyhlásiť, že
niektoré teologické smery alebo niektoré tvrdenia filozofov sa veľmi odchyľujú od zjavenej
pravdy.49

30. Oslovujúc vás, ctihodní bratia v biskupskej službe, touto encyklikou, túžime v nej predložiť
nevyhnutné zásady rozoznávania toho, čo odporuje "zdravému učeniu", pričom poukážeme na
tie základné prvky učenia Cirkvi o mravnosti, ktorým dnes očividne hrozí, že sa budú mylne
vysvetľovať, spochybňovať alebo upadnú do zabudnutia.
To sú napokon tie základné prvky, od ktorých závisí "odpoveď na skryté záhady ľudskej
existencie, ktoré ako kedysi, tak i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: čo je vlastne človek,
čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia,
ako možno dosiahnuť naozajstnú blaženosť, ďalej otázka smrti, súdu a odplaty po smrti a
napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje naše jestvovanie: odkiaľ
pochádzame a kam spejeme".50
Tieto aj iné otázky - ako: čo je sloboda a ako súvisí s pravdou obsiahnutou v Božom zákone;
aká úloha prislúcha svedomiu pri formovaní mravného profilu človeka; ako rozoznať práva i
povinnosti ľudskej osoby v zhode s mravnou pravdou - možno súhrne vyjadriť zásadnou
otázkou, ktorú mladík z evanjelia položil Ježišovi: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal
večný život"? Cirkev, ktorú Ježiš poslal, aby ohlasovala evanjelium a "učila všetky národy...
učiac ich zachovávať všetko, čo prikázal" (porov. Mt 28,19-20), aj dnes opakuje Učiteľovu
odpoveď: táto odpoveď má také svetlo a silu, že môže vyriešiť najťažšie a najkomplikovanejšie
otázky. Práve toto svetlo a sila pobádajú Cirkev, aby neprestala rozvíjať nielen dogmatické, ale
aj mravné skúmanie v interdisciplinárnom kontexte, čo je potrebné hlavne vzhľadom na nové
problémy.51
V tomto svetle a touto mocou Učiteľský úrad Cirkvi vykonáva povinnosť rozoznávania,
prijímajúc a napĺňajúc napomínanie apoštola Pavla určené Timotejovi: "Zaprisahávam ťa pred
Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho
kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou
trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si
učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k
bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju
službu" (2Tim 4,1-5; porov. Tít 1,10; 13-14).

"Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" (Jn 8,32)

31. Mravné otázky, o ktorých sa najviac diskutuje a ktoré sa pri skúmaní mravnosti našej doby
riešia rozdielne, sa splietajú, i keď rôznym spôsobom, do zásadnej otázky: čo je sloboda
človeka.
Niet nijakých pochýb, že naša doba dospela k osobitnej vnímavosti voči slobode. Ako vyhlasuje
už koncilová deklarácia o náboženskej slobode začínajúca sa slovami Dignitatis humanae, "naši
súčasníci si čoraz väčšmi uvedomujú dôstojnosť ľudskej osoby".52 Odtiaľ sa odvíja
požiadavka, "aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a požívali zodpovednú
slobodu, teda aby nekonali z prinútenia, ale s vedomím povinností".53 Najmä právo na
náboženskú slobodu, ako aj úcta voči svedomiu, ktoré speje k pravde, sa čoraz väčšmi považujú
za základ integrálne chápaných práv osoby.54
Tak vycibrenejší cit pre dôstojnosť ľudskej osoby a pre jej jedinečnosť, ako aj pre úctu voči
čoraz citlivejšiemu svedomiu predstavujú zaiste pozitívny výsledok dnešnej kultúry. Toto
ponímanie, samo osebe správne, vyvolalo mnohoraké, raz viac, inokedy menej primerané
vysvetlenia, z ktorých nejedno sa vzďaľuje od pravdy o človeku ako o stvorení a obraze Boha,
preto ich treba opraviť alebo vysvetliť vo svetle viery.55
32. Niektoré nové myšlienkové smery tak vyzdvihujú slobodu, že sa považuje za niečo
absolútne, za zdroj a pôvod dobra. Po týchto cestičkách sa uberajú náuky, ktoré strácajú zmysel
pre transcendentno alebo ktoré priamo popierajú Boha.
Individuálnemu svedomiu sa pripisujú schopnosti, ktoré sú vlastné najvyššiemu výroku
mravného súdu, ktorý definuje dobro a zlo a bezpečne ho rozlišuje. Namiesto zásady, aby sa
každý riadil vlastným svedomím, sa neoprávnene hlása zásada, podľa ktorej je mravný úsudok
správny preto, že vychádza z vlastného svedomia. Takto sa nevyhnutná požiadavka pravdy
stráca a nahrádza sa úsudkom urobeným na základe úprimnosti, autentickosti, "súladu so sebou
samým", až sa dospelo k úplne subjektivistickému chápaniu mravného súdu.
Ako je hneď a zreteľne jasné, tomuto procesu nie je cudzia kríza vo vzťahu k pravde. Zánik
idey univerzálnej pravdy o dobre, ktoré ľudský rozum dokáže pochopiť, spôsobil, že sa musel
zmeniť pojem svedomia, ktoré sa už nechápe vo svojej prvotnej úlohe, to znamená ako úkon
rozumu osoby, ktorá má aplikovať všeobecné poznanie dobra na konkrétnu situáciu a utvoriť
si úsudok o tom, aký spôsob správania je v tomto prípade a v tejto chvíli správny; tak sa stáva,
že svedomiu jednotlivca sa priznáva privilégium autonómne určovať normy dobra a zla a
primerane tomu konať. Takýto názor sa zlučuje s individualistickou etikou, podľa ktorej sa
každý riadi svojou pravdou a tá sa nezrovnáva s pravdou iných. Individualizmus dovedený do
krajnosti dokonca vyúsťuje do popredia pojmu ľudskej prirodzenosti.
Tieto protichodné prístupy tvoria východiskové body, ktoré zdôrazňujú protirečenie medzi
mravným zákonom a svedomím, medzi prirodzenosťou a slobodou.

33. Hoci súčasná kultúra tak zdôrazňuje slobodu, na druhej strane ju paradoxne úplne
spochybňuje. Niektoré vedecké disciplíny, súhrnne nazývané "vedy o človeku", preto
oprávnene obrátili pozornosť na sociálne a psychologické aspekty, ktoré veľmi vplývajú na
spôsob, akým človek využíva slobodu. Poznanie týchto aspektov i pozornosť, ktorá sa im
venuje, predstavujú významné úspechy, ktoré našli uplatnenie v rôznych oblastiach života, ako
napr. v pedagogike alebo v justícii. Niektorí však išli až za hranice záverov, ku ktorým možno
z týchto pozorovaní dospieť, a spochybnili alebo popreli samu pravdu o ľudskej slobode.
Treba spomenúť aj niektoré neprípustné výklady vedeckého výskumu v oblasti antropológie.
Poukazovaním na veľkú rozmanitosť mravov, zvykov a ustanovizní v ľudskej spoločnosti sa
totiž síce nemusia popierať univerzálne ľudské hodnoty, ale môže sa relativisticky chápať
morálka.

34. "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" Otázka mravnosti, na ktorú Kristus
odpovedá, nemôže obísť otázku slobody, naopak, stavia ju do stredu, pretože bez slobody niet
morálky: "Človek sa môže prikloniť k dobrému iba slobodne."56 Ale o akej slobode je tu reč?
Ľuďom našej doby, ktorí si slobodu "vysoko cenia", "horlivo sa jej domáhajú" a "často ju
zvrátene pestujú, akoby sa smelo všetko, čo je príjemné, aj keď je to zlé", predkladá Koncil
"pravú" slobodu. "Pravá sloboda je najjasnejším znakom Božieho obrazu v človeku. Boh totiž
chcel, aby človek mal možnosť sám sa rozhodnúť (porov. Sir 15,14) a takto dobrovoľne hľadal
svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dospel k úplnej blaženej dokonalosti."57 Ak má
každý právo byť rešpektovaný pri hľadaní pravdy, tak o to väčšmi má každý vážnu mravnú
povinnosť hľadať pravdu, a ak ju nájde, zotrvať v nej.58 Toto mal na mysli kardinál I. H.
Newmann, vynikajúci obhajca práv svedomia, keď dôrazne tvrdil: "Svedomie má práva,
pretože má povinnosti."59
Niektoré predstavy dnešnej morálnej teológie, zdôrazňujúce spomínané subjektivistické a
individualistické predstavy, interpretujú novým spôsobom vzťah slobody k mravnému zákonu,
k ľudskej prirodzenosti a k svedomiu a zavádzajú prevratné kritériá pre mravné hodnotenie
konania: tieto tendencie napriek svojej rozmanitosti smerujú k jednému cieľu: oslabiť, či
dokonca poprieť závislosť slobody od pravdy.
Ak chceme tieto mienky kriticky analyzovať, zaiste odhalíme, čo je v nich správne, čo užitočné
a cenné i v čom spočíva ich dvojznačnosť, nebezpečenstvá a omyly, musíme ich skúmať vo
svetle slobody absolútne závislej od pravdy: závažnosť tejto podriadenosti jasne a rozhodujúco
vyjadrujú Kristove slová: "Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" (Jn 8,32).

I. Sloboda a zákon

"Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz!" (Gn 2,17)

35. V knihe Genezis čítame: "Pán Boh však takto prikázal človekovi: "Zo všetkých stromov
raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz! Lebo v deň, kedy by si z neho
jedol, istotne zomrieš." (Gn 2,16-17).
Týmto obrazom zjavenie učí, že právomoc rozhodovať o dobre a o zle neprislúcha človeku, ale
jedine Bohu. Zaiste, človek je slobodný, pretože môže Božie prikázania pochopiť i prijať. Jeho
sloboda je naozaj veľká, pretože môže jesť "zo všetkých stromov raja"; predsa však nie je
nekonečná, pred "stromom poznania dobra a zla" sa musí zastaviť, keďže musí prijať mravnú
normu, ktorú Boh dáva človeku: a ak ju človek prijme, skutočne sám realizuje svoju slobodu.
Boh, ktorý jediný je dobrý, dokonale pozná, čo je pre človeka dobré, a z lásky k nemu mu to
predkladá v prikázaniach.
Zákon Boha teda nepotláča ani nevylučuje slobodu človeka, naopak, znamená jej záruku i
podporu. Celkom ináč postupujú niektoré súčasné kultúrne prúdy pri vytváraní východísk
početných smerov etických náuk, ktoré sa sústreďujú na zdanlivý rozpor medzi slobodou a
zákonom. Patria medzi ne doktríny, ktoré ponúkajú jednotlivcom alebo spoločenským
skupinám schopnosť rozhodovať, čo je dobré a čo je zlé: podľa nich môže ľudská sloboda
"tvoriť hodnoty" a má také výsadné postavenie, akoby sama pravda bola jedným z jej výtvorov.
Sloboda by teda mala právo na takú mravnú autonómiu, ktorá by prakticky znamenala jej
absolútnu zvrchovanosť.

36. Moderná požiadavka autonómie ovplyvnila aj katolícku morálnu teológiu. Hoci táto sama
nikdy nechcela stavať ľudskú slobodu proti Božiemu zákonu, ani nikdy nespochybňovala
najhlbší náboženský základ mravných noriem, predsa len sa dala pohnúť k tomu, aby znova
zvážila úlohu rozumu a viery pri určovaní mravných noriem, ktoré sa vzťahujú na mravy "tohto
sveta", na správanie voči sebe samému, voči iným i voči svetu vecí.
Treba však priznať, že v tomto úsilí o prehodnotenie možno nájsť isté požiadavky, ktoré zväčša
patria do lepšej tradície katolíckeho myslenia. Z podnetu Druhého vatikánskeho koncilu60 sa
vynaložilo úsilie rozvinúť dialóg s dnešnou kultúrou a objasniť racionálny - teda všetkým
zrozumiteľný a sprostredkovateľný - charakter mravných noriem, ktoré obsahuje prirodzený
mravný zákon.61 ďalej sa potvrdil vnútorný rozmer etických požiadaviek, ktoré z neho
vychádzajú, ale nekladú sa vôli za povinnosť prv, než by ich uznal ľudský rozum, presnejšie
svedomie jednotlivca.
Keďže sa však zabudlo na to, že ľudský rozum závisí od Božej múdrosti a že v súčasnom stave
padlej prirodzenosti je Božie zjavenie nevyhnutnosťou a zároveň skutočnosťou, ktorá vedie k
poznávaniu mravných právd týkajúcich sa aj prirodzeného poriadku, niektorí dospeli až k tomu,
že presadzujú úplnú nezávislosť rozumu v oblasti mravných noriem, ktoré sa vzťahujú na
správne usporiadanie života na tomto svete: tieto normy by mali ostávať výlučne v rámci
"ľudskej" morálky a predstavovať zákon, ktorý by si človek sám sebe slobodne ukladal a
ktorého pôvod by spočíval iba v ľudskom rozume. Za pôvodcu tohto zákona by sa nijako
nemohol považovať Boh, iba ak v tom zmysle, že ľudský rozum využíva svoju slobodnú
zákonotvornosť na základe úplného a pôvodného Božieho splnomocnenia daného človeku.
Tieto mienky sú v rozpore so Svätým písmom a nepretržitým učením Cirkvi a priviedli k tomu,
že sa popiera Božie autorstvo prirodzeného mravného zákona a účasť človeka používajúceho
rozum na večnom zákone, ktorý sám netvorí.

37. Aby sa mravný život udržal v kresťanskom rámci, niektorí odborníci v morálnej teológii
zaviedli katolíckej náuke63 odporujúci rozdiel medzi etickým poriadkom pochádzajúcim od
človeka a patriacim iba do tohto sveta a poriadkom spásy, v ktorom sú dôležité iba určité zámery
a vnútorné postoje voči Bohu a blížnemu. V dôsledku toho sa dospelo k tomu, že sa popiera
jestvovanie špecifického a konkrétneho, pre všetkých platného a trvalého mravného obsahu v
Božom zjavení: Božie slovo vraj prináša iba povzbudenie a všeobecné napomenutie, ktoré
potom len slobodný rozum naplní naozaj "objektívnymi" obsahmi, viažúcimi sa na historickú
situáciu. Takto vymedzená autonómia vedie k tomu, že sa popiera aj vlastná doktrinálna autorita
Cirkvi a jej Učiteľského úradu v oblasti mravných noriem zameraných na takzvané "ľudské
dobro"; tie akoby neboli obsiahnuté v zjavení a nemali nijakú závažnosť pre duchovnú spásu.
Výsledkom takéhoto výkladu autonómie ľudského rozumu sú tézy nezlučiteľné s katolíckym
učením.
V tejto súvislosti je nevyhnutné vysvetliť základné pojmy ľudskej slobody a mravného zákona,
ako aj ich hlboké a vnútorné vzťahy vo svetle Božieho slova a živej tradície Cirkvi. Len takto
bude možné odpovedať na oprávnené požiadavky ľudského rozumu, ak pripustíme správne
prvky niektorých predstáv dnešnej morálnej teológie a nedovolíme, aby tézy opierajúce sa o
chybné ponímanie autonómie uškodili mravnému dedičstvu Cirkvi.

Boh chcel ponechať človeku" možnosť rozhodnúť sa" (Sir 15,14)

38. Citujúc slová z Knihy Sirachovho syna, Druhý vatikánsky koncil vysvetľuje "pravú
slobodu", ktorá "je vznešeným znakom Božieho obrazu v človeku": "Boh totiž človeku
"ponechal možnosť rozhodnúť sa", aby dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho
pridŕžajúc dosiahol plnú a blaženú dokonalosť."64 Tieto slová poukazujú na obdivuhodnú
hĺbku spoluúčasti na Božom panovaní, ku ktorej bol človek prizvaný: ukazujú, že vláda človeka
sa istým spôsobom vzťahuje na samého človeka. V teologických úvahách o ľudskej slobode sa
tento aspekt dôrazne potvrdzuje a vysvetľuje sa ako kraľovanie. Svätý Gregor z Nissy napríklad
píše: "Aj duch prejavuje svoju kráľovskú a vznešenú hodnosť... tým, že nikoho neuznáva ako
pána a všetko robí podľa svojho úsudku; sám seba riadi neobmedzenou a najvyššou
zvrchovanou mocou, ako sa mu páči. Veď napokon komu inému to prislúcha, ak nie kráľovi?...
tak aj prirodzenosť človeka založená tak, aby vládla nad ostatnými stvoreniami vďaka
podobnosti s kráľom tohto vesmíru, bola povýšená na živý obraz, s ktorým je spojená hodnosť
i meno pravzoru."65
Už spravovanie sveta predstavuje pre človeka veľkú úlohu a vážnu povinnosť, čo jeho slobodu
zaväzuje poslušnosťou voči Stvoriteľovi: "...a naplňte zem! Podmaňte si ju" (Gn 1,28). Tak
patrí jednotlivcom a rovnako aj ľudským spoločenstvám oprávnená autonómia, ktorej venuje
koncilová konštitúcia Gaudium et spes osobitnú pozornosť. Je to autonómia pozemských
skutočností, čo znamená, že "stvorené veci a samotné spoločenstvá majú vlastné zákony a
hodnoty, ktoré má človek postupne poznávať, uplatňovať a usporadúvať".66
39. No nielen svet, ale aj sám človek bol zverený svojej vlastnej starostlivosti a zodpovednosti.
Boh mu ponechal "možnosť rozhodnúť sa" (Sir 15,14), aby hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne
dospel k dokonalosti. Dosiahnuť dokonalosť znamená vybudovať v sebe túto dokonalosť
vlastným úsilím. Lebo ak človek riadiac svet formuje ho podľa vlastného rozumu a vôle, tak
konajúc dobré skutky upevňuje, rozvíja a ustaľuje v sebe podobnosť s Bohom.
Koncil však varuje pred nesprávnym chápaním autonómie pozemských vecí, že "stvorené veci
sú nezávislé od Boha a že človek ich môže používať bez ohľadu na Boha".67 Takéto chápanie
autonómie má osobitne škodlivé účinky, ak sa vzťahuje na človeka, lebo vtedy nakoniec
vyúsťuje do popierania Boha: "Veď stvorenie bez Stvoriteľa zaniká... Ba zabúdaním na Boha
sa zatemňuje samo stvorenstvo."68

40. Učenie Koncilu potvrdzuje aktívnu úlohu ľudského rozumu pri objavovaní a uplatňovaní
mravného zákona: mravný život vyžaduje tvorivé myslenie a vynaliezavosť, ktorá je vlastná
človeku a je zdrojom i príčinou jej vedomého konania; na druhej strane rozum čerpá svoju
pravdu a autoritu z večného zákona, ktorý nie je ničím iným ako Božou múdrosťou.69
Základom mravného života je teda princíp "oprávnenej autonómie" človeka,70 ktorý je
osobným subjektom svojich činov. Mravný zákon pochádza od Boha a v ňom vždy nachádza
svoj prameň, ale na základe prirodzeného rozumu, ktorý má svoj pôvod v Božej múdrosti, je
tento zákon súčasne zákonom vlastným človeku. Prirodzený zákon totiž, ako bolo povedané,
"nie je nič iné ako Bohom vliate svetlo rozumu, vďaka ktorému poznávame, čo treba robiť a
čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Boh človeku pri stvorení."71 Náležitá
autonómia praktického rozumu znamená, že človek má v sebe vlastný zákon prijatý od
Stvoriteľa. Autonómia rozumu však neznamená, že rozum si sám tvorí mravné dobro a
normy.72 Keby táto autonómia popierala účasť praktického rozumu na múdrosti Stvoriteľa a
Božieho Zákonodarcu alebo keby mala nabádať k akejsi slobode pri tvorení mravných noriem,
ktoré závisia od historických okolností alebo od rôznych spoločenstiev a kultúr, takáto
proklamovaná autonómia by odporovala učeniu Cirkvi o pravde o človeku.73 Znamenala by
smrť pravej slobody: "Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz! Lebo v deň, kedy by si z
neho jedol, istotne zomrieš" (Gn 2,17).

41. Pravá mravná autonómia človeka vôbec neznamená odmietnutie, ale naopak prijatie
mravného zákona čiže Božieho prikázania: "Pán, Boh, však takto prikázal človekovi..." (Gn
2,16). Sloboda človeka a Boží zákon sú navzájom v súlade a takmer sa prelínajú, kým človek
slobodne poslúcha Boha a Boh sám ponúka človeku nezištnú láskavosť. Poslušnosť voči Bohu
teda nie je, ako niektorí dokazujú, heteronómiou, ako keby mravný život bol podriadený
absolútnej všemohúcnosti, ktorá je mimo človeka a v protiklade s jeho slobodou. Keby však
heteronómia morálky naozaj znamenala pre človeka odopretie možnosti rozhodovať o sebe a
vnucovanie noriem cudzích jeho dobru, odporovala by zjaveniu zmluvy a vykupiteľského
vtelenia. Heteronómia tohto druhu by bola akýmsi odcudzením, ktoré odporuje Božej múdrosti
a rovnako aj ľudskej osobe.
Niektorí však oprávnene hovoria o teonómii alebo o účastníckej teonómii, pretože slobodná
poslušnosť človeka voči Božiemu zákonu v skutočnosti obsahuje účasť ľudského rozumu a vôle
na Božej múdrosti a prozreteľnosti. Keď Boh zakazuje človeku, aby jedol "zo stromu poznania
dobra a zla", potvrdzuje, že mu od začiatku chýba toto "poznanie", ale že má na ňom účasť
vďaka svetlu prirodzeného rozumu a Božieho zjavenia, ktoré mu ukazujú požiadavky i výzvy
večnej múdrosti. Zákon teda treba považovať za prejav Božej múdrosti: keď sa mu sloboda
podriaďuje, podriaďuje sa pravde stvorenia. Preto treba v slobode ľudskej osoby poznávať
obraz a blízkosť Boha, "ktorý... je vo všetkých" (porov. Ef 4,6); takisto treba vyznávať majestát
Boha vesmíru a uctievať svätosť zákona pochádzajúceho od Boha, ktorý všetko nekonečne
prevyšuje. Boh je vždy väčší.74

Blažený človek, čo má záľubu v zákone Pánovom (porov. Ź 1,1-2)

42. Keďže sloboda človeka je vytvorená podľa Božej vôle, svojou poslušnosťou voči Božiemu
zákonu nielenže nie je popieraná, ale iba vďaka tejto poslušnosti ostáva v pravde a zodpovedá
dôstojnosti človeka, ako jasne píše Koncil: "Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na
základe vedomej a slobodnej voľby, to jest podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a
rozhodnutí, a nie zo slepého popudu alebo len z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek
nadobudne, keď sa oslobodí spod každého područia vášní a na ceste za svojím cieľom si
slobodne volí dobro a s vynachádzavou príčinlivosťou si úspešne zabezpečuje vhodné
prostriedky."75
Ak chce človek smerovať k Bohu, k tomu, ktorý "jediný je dobrý", musí slobodne konať dobro
a vyhýbať sa zlu. Preto je nevyhnutné, aby človek vedel rozoznávať dobré od zlého. Deje sa
tak predovšetkým vďaka svetlu prirodzeného rozumu, ktoré je odrazom jasu Božej tváre v
človeku. V tomto zmysle píše sv. Tomáš, komentujúc verš 4. žalmu: "Keď žalmista povedal:
"Obetujte pravú obetu" (Ź 4,6), akoby sa niektorí pýtali, čo je to pravá obeta, dodáva: Mnohí
hovoria: Kto nám ukáže dobro? Odpovedajúc na túto otázku, hovorí: Svetlo tvojej tváre, Pane,
bolo do nás vpísané; akoby svetlo prirodzeného zákona, nebolo ničím iným než odrazom
Božieho svetla v nás."76 Z toho vyplýva, prečo sa tento zákon volá prirodzený: takto sa nazýva
nielen vzhľadom na nerozumné bytosti, ale pretože rozum, ktorý tento zákon vyhlasuje,
prislúcha ľudskej prirodzenosti.77

43. Druhý vatikánsky koncil pripomína, že "najvyššou normou ľudského života je sám večný,
objektívny a všeobecný Boží zákon, ktorým Boh vo svojej múdrosti a láske usporadúva,
usmerňuje a spravuje celý svet a vývoj ľudskej spoločnosti. Boh robí človeka účastným na
tomto svojom zákone, takže pod láskavým vedením Božej prozreteľnosti môže človek čoraz
lepšie spoznávať nemennú pravdu."78
Koncil poukazuje na "klasické" učenie o večnom Božom zákone. Svätý Augustín ho definuje
ako "rozum alebo vôľu Boha, ktorá prikazuje zachovávať prirodzený poriadok a zakazuje ho
porušovať";79 svätý Tomáš ho stotožňuje s "plánom Božej múdrosti aj preto, že... všetko sa
prostredníctvom neho hýbe k určenému cieľu".80 A Božia múdrosť je prozreteľnosť, láska,
ktorá sa starostlivo ujíma. Boh sa teda sám naozaj stará o všetko stvorenie a miluje ho (porov.
Múd 7,22; 8,11). O ľudí sa však Boh stará ináč ako o ostatné stvorenia: nie "zvonku" zákonmi
prírody, ale "zvnútra" rozumom, ktorý keď pomocou prirodzeného svetla spozná večný Boží
zákon, je schopný ukázať samému človeku správnu cestu slobodného konania.81 Týmto
spôsobom teda Boh pozýva človeka k účasti na svojej prozreteľnosti, lebo chce spravovať svet
pomocou človeka, teda jeho rozumu a zodpovednej starostlivosti: a to nielen svet prírody, ale
aj svet ľudských osôb. V tejto súvislosti sa prirodzený zákon javí ako ľudský prejav večného
Božieho zákona: "Okrem iného" - píše svätý Tomáš - "je rozumné stvorenie naozaj vynikajúcim
spôsobom podriadené Božej prozreteľnosti, pretože samo sa stáva účastným na prozreteľnosti,
keďže sa stará o seba aj o druhých. Má teda účasť na večnom rozume, vďaka ktorému má
prirodzený sklon k vhodnému konaniu a cieľu; a takáto účasť rozumného stvorenia na večnom
zákone sa nazýva prirodzený zákon."82

44. Cirkev sa často odvolávala na učenie svätého Tomáša o prirodzenom zákone a prijala ho do
svojho učenia o mravnosti. Tak náš predchodca Lev XIII. vysvetlil zásadnú podriadenosť
ľudského rozumu a ľudského zákona Božej múdrosti a Božiemu zákonu. Keď povedal, že
"prirodzený zákon je vpísaný a vrytý do duše všetkých ľudí a každého jednotlivca, pretože je
to sám ľudský rozum, čo prikazuje dobre robiť a zakazuje hrešiť", odvoláva sa Lev XIII. na
"vyšší rozum" božského Zákonodarcu: "Tieto príkazy ľudského rozumu však nemôžu mať moc
zákona, iba ak by boli hlasom a tlmočníkom vyššieho rozumu, ktorému náš duch i sloboda
musia byť podriadené." Moc zákona totiž spočíva v jeho moci ukladať povinnosti, udeľovať
práva a určovať tresty za isté spôsoby správania: "To všetko by očividne nemohlo byť v
človeku, keby si on sám ako najvyšší zákonodarca dával normu pre svoje konanie." "Z toho
teda vyplýva," ako nakoniec uzatvára, "že prirodzený zákon je sám večný zákon vložený do
bytostí obdarených rozumom, ktorý ich usmerňuje k náležitému konaniu a cieľu: je to sám
večný rozum Stvoriteľa a správcu celého sveta."83
Človek môže spoznávať dobro a zlo pomocou rozlišovania, čo aj robí sám vlastným rozumom,
predovšetkým rozumom osvieteným Božím zjavením a vierou, mocou zákona, ktorý Boh dal
vyvolenému ľudu, odpočiatku vedenému príkazmi udelenými na Sinaji. Izrael bol povolaný,
aby prijal a rozvíjal Boží zákon ako významný dar a znamenie vyvolenia a Božej zmluvy aj ako
záruku Božieho požehnania. Tak sa Mojžiš obrátil na synov Izraela s otázkou: "Veď kdeže je
národ taký mocný, ktorý by mal nablízku svojich bohov tak, ako je Pán, Boh náš, kedykoľvek
k nemu voláme? A kdeže je národ taký slávny, čo by mal (také) spravodlivé prikázania a
ustanovenia, ako je tento celý zákon, ktorý vám dnes predkladám?" (Dt 4,7-8). V žalmoch
možno nájsť chvály, pocity vďačnosti a úcty voči Božiemu zákonu, ktoré podnietili vyvolený
ľud, aby ich zložil, zároveň s povzbudením uznať Boží zákon, hĺbať o ňom a preniesť ho do
života: "Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov ani
nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom
i nocou" (Ź 1,1-2); "Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu. Svedectvo Pánovo je
hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce.
Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči" (Ź 19,8-9).

45. Cirkev s vďačnosťou prijíma celý poklad zjavenia, s láskou ho chráni, s nábožnou mysľou
opatruje, pričom plní svoje poslanie autentickým výkladom Božieho zákona vo svetle evanjelia.
Okrem toho Cirkev prijíma ako dar nový zákon, ktorý je "naplnením" Božieho zákona v
Kristovi Ježišovi a v jeho Duchu: je to "vnútorný" zákon (porov. Jer 31,31-33), "napísaný nie
atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach
srdca" (2Kor 3,3); zákon dokonalosti a slobody (porov. 2Kor 3,17); je to "zákon Ducha, ktorý
dáva život v Kristovi Ježišovi" (Rim 8,2). O tomto zákone píše svätý Tomáš: "Na jednej strane
môže byť tento zákon nazvaný aj Duchom Svätým... ale v duši prebývajúci Duch Svätý nielen
poúča, čo treba robiť, keď osvecuje rozum pri konaní, ale aj nabáda myseľ k správnemu
konaniu... Na druhej strane môže byť zákon ducha nazvaný aj účinkom Ducha Svätého, teda
vierou, ktorá sa prejavuje v láske (porov. Gal 5,6): ktorá z vnútra poúča o tom, čo treba konať...
a nabáda cit ku konaniu."84
Hoci v úvahách morálnej teológie sa zvyčajne rozlišuje medzi zákonom, ktorý dal alebo zjavil
Boh, a medzi prirodzeným zákonom a v pláne spásy zase medzi "starým" a "novým" zákonom,
nemožno zabúdať, že tieto i ďalšie užitočné rozlišovania sa vzťahujú na zákon, ktorého
pôvodcom je jeden a ten istý Boh, a že ten zákon je vždy určený ľuďom. Rozličné spôsoby,
ktorými sa Boh v dejinách stará o človeka a svet, nielenže si navzájom neodporujú, ale naopak,
podporujú sa a prelínajú. Veď všetky majú svoj začiatok i cieľ v pláne plnom múdrosti a lásky,
ktorým Boh predurčil ľudí k tomu, aby sa stali "podobnými obrazu jeho Syna" (Rim 8,29). V
tomto pláne slobodu človeka nič neohrozuje, ale naopak, iba prijatím tohto plánu sa sloboda
upevňuje.

"Ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach" (Rim 2,15)

46. Dnes sa znova s nezvyčajnou silou kladie do popredia domnelý rozpor medzi slobodou a
zákonom z hľadiska prirodzeného zákona a menovite z hľadiska prirodzenosti. V skutočnosti
diskusie o prirodzenosti a slobode vždy sprevádzali skúmanie mravnosti a priostrili sa najmä
za renesancie a reformácie, ako možno zistiť z učenia Tridentského koncilu.85
Podobným napätím, aj keď v inom zmysle, je poznačená aj naša doba: záľuba v empirickom
pozorovaní, postupy a cesty vedeckej objektivizácie, technický pokrok, isté formy liberalizmu
spôsobili, že sa oba pojmy dostali navzájom do protikladu, akoby dialektika - ak nie rovno
konflikt - medzi slobodou a prirodzenosťou bola štrukturálnou charakteristikou ľudských dejín.
V predchádzajúcich dobách sa usudzovalo, že "prirodzenosť" robí človeka celkom
podriadeným jeho dynamizmu i jeho determinizmu. Aj dnes sa mnohým zdá, že priestorovo-
časové podmienky sveta prístupného zmyslovému vnímaniu, fyzikálno-chemické konštanty,
telesné popudy, duševné sklony, spoločenské tlaky sú jedinými rozhodujúcimi faktormi ľudskej
skutočnosti. V tejto súvislosti sa aj o mravných skutočnostiach, napriek ich osobitosti, často
hovorí ako štatisticky vyjadriteľných údajoch, ako o zvykoch viditeľných či vysvetliteľných iba
kategóriami psychosociálnych mechanizmov. A tak niektorí bádatelia v oblasti etiky, ktorí sa
profesionálne zaoberajú postojmi a činmi človeka, môžu podliehať pokušeniu posudzovať
svoju učenosť, ak nie svoje pokyny podľa štatistického spracovania vzhľadom na konkrétne
ľudské správanie a mravné názory väčšiny ľudí.
Naproti tomu iní odborníci v morálke, vedomí si potreby vychovávať k hodnotám, vidia
hodnotu slobody, ale často ju chápu v opozícii alebo v kontraste s materiálnou a biologickou
prirodzenosťou, nad ktorou by mala postupne získavať prevahu. Preto majú rôzne koncepcie tú
spoločnú črtu, že nehľadia na prírodu ako na stvorenú a neuznávajú jej integritu. Podľa mienky
niektorých je prirodzenosť dobrá iba ako materiál pre ľudské konanie a moc: treba ju celkom
zmeniť, ba slobodu prekonať, keďže ju údajne obmedzuje a popiera. Podľa názoru ďalších
nachádzajú miesto v neobmedzenom rozmachu moci človeka alebo jeho slobody ekonomické,
sociálne, ba aj kultúrne a mravné hodnoty: prirodzenosť by tu znamenala všetko, čo je v človeku
a vo svete mimo dosahu slobody. Takto chápaná prirodzenosť by v tomto zmysle na prvom
mieste zahŕňala ľudské telo, jeho zloženie i jeho sily: v protiklade k týmto fyzickým zložkám
by stálo to, čo "sa vytvára", teda "kultúra" ako dielo a produkt slobody. Takto chápaná ľudská
prirodzenosť by sa mohla redukovať na výlučne biologický alebo sociálny materiál, ktorý by
bol vždy k dispozícii.
To v konečnom dôsledku znamená, že sloboda sa definuje sama osebe a že sa uznáva ako
požiadavka, ktorá tvorí samu seba i svoje hodnoty. Takto by človek napokon ani nemal
prirodzenosť a sebe samému by bol skrze seba dôvodom jestvovania. Človek by nebol nič iné
ako slobodou seba samého!

47. V tejto súvislosti vznikli proti tradičnému chápaniu prirodzeného zákona námietky zo strany
fyzicizmu a naturalizmu: takéto chápanie by totiž predkladalo ako mravné také zákony, ktoré
sú v skutočnosti iba biologické. Takto by sa príliš povrchne pripisovala niektorým ľudským
spôsobom správania trvalá a nemeniteľná hodnota a na tom základe by sa vytvorili všeobecne
platné mravné zákony. Aj podľa mienky niektorých teológov našla by sa "biologická alebo
naturalistická argumentácia" tohto druhu i v niektorých dokumentoch Učiteľského úradu
Cirkvi, hlavne v tých, čo sa týkajú sexuálnej a manželskej etiky. Podľa naturalistického
chápania sexuálneho aktu by boli ako mravne neprípustné používanie antikoncepcie, priama
sterilizácia, sebaukájanie, predmanželské spolužitie, homosexuálne styky, ako aj umelé
oplodnenie. Predsa však podľa mienky týchto teológov keby sa tieto skutky považovali za zlé,
nezohľadňoval by sa človek dostatočne spravodlivo ako rozumná a slobodná bytosť, ani
kultúrna podmienenosť všetkých mravných noriem. Tí istí tvrdia, že človek ako rozumná bytosť
nielen môže, ale musí slobodne rozhodovať o zmysle svojich skutkov. Toto "rozhodovanie o
zmysle" musí, samozrejme, zohľadňovať mnohoraké hranice človeka, ktorý má isté telesné i
historické danosti. ďalej musí brať do úvahy spôsoby života a významy, ktoré získavajú v
príslušnej kultúre. A predovšetkým musí zachovávať najdôležitejšie prikázanie čiže lásku k
Bohu a k blížnemu. Avšak Boh - tvrdia ďalej - stvoril človeka ako rozumnú bytosť a "ponechal
ho v moci svojho rozhodovania" a želá si, aby svoj život utváral samostatne a rozumne. Láska
k blížnemu by mala znamenať predovšetkým alebo výlučne úctu voči svojej vlastnej schopnosti
rozhodovať o sebe samom. Vlastné spôsoby ľudského správania, ako aj takzvané "prirodzené
sklony" by podľa toho určovali nanajvýš všeobecnú orientáciu správneho konania, ale nemohli
by zaviesť mravné hodnotenie jednotlivých ľudských činov, z hľadiska podmienenosti také
komplikované.
48. Vzhľadom na túto interpretáciu treba pozorne zvážiť, ktorý vzťah medzi slobodou a
ľudskou prirodzenosťou je správny, a najmä presvedčiť sa, aké miesto zaujíma v otázkach
prirodzeného zákona ľudské telo.
Sloboda, ktorá chce byť absolútna, považuje ľudské telo za surový prvok, zbavený zmyslu a
mravných dobier, kým mu sama nedá zmysel. Ľudská prirodzenosť a telo sa preto javia ako
vstupné predpoklady alebo začiatky, materiálne nevyhnutné pre voľbu slobody, ale len
vonkajšie vzhľadom na osobu, subjekt a ľudské konanie. Ich dynamizmy by sa nemohli
považovať za ukazovatele pri mravnej voľbe, pretože konečným cieľom týchto sklonov by boli
iba fyzické "dobrá", ktoré niektorí nazývajú "predmorálnymi". Pokus odvolávať sa na ne a
hľadať v nich racionálne náznaky pre mravný poriadok treba považovať za prejav fyzicizmu
alebo biologizmu. V tejto súvislosti napätie medzi slobodou a takto zredukovanou
prirodzenosťou znamená rozpoltenie samého človeka.
Takáto teória morálky nezodpovedá pravde o človeku a jeho slobode. Odporuje totiž učeniu
Cirkvi o jednote človeka, ktorého rozumná duša je sama osebe a bytostne formou tela.86
Duchovná a nesmrteľná duša je princípom jednoty človeka, je tým, vďaka čomu jestvuje ako
jednotka - jednotka telom i dušou87 - ako osoba. Tieto definície nepoukazujú iba na to, že aj
telo, ktorému je prisľúbené vzkriesenie, bude mať účasť na sláve, ale pripomínajú aj väzby
rozumu a slobodnej vôle s telesnými i zmyslovými schopnosťami. Osoba je aj spolu s telom
úplne zverená sebe samej a práve v jednote duše a tela sa stáva subjektom svojich mravných
skutkov. Svetlom rozumu a za podpory čnosti odkrýva vo svojom tele vopred ohlasujúce
znamenia, výraz, rovnako aj prísľub sebadarovania v zhode s múdrym zámerom Stvoriteľa.
Rozum, ktorý má na pamäti dôstojnosť ľudskej osoby - ktorá sa musí potvrdiť sebou samou -
chápe osobitnú mravnú hodnotu niektorých dobier, ku ktorým osoba prirodzene prejavuje
sklony. No pretože ľudskú osobu nemožno redukovať na akúsi slobodu, ktorá rozhoduje sama
o sebe, ale robí si nárok na určitú duchovnú i telesnú štruktúru, potom prvotná mravná
povinnosť milovať i vážiť si ľudskú osobu, ktorá je vždy cieľom, nie čírym nástrojom, vnútorne
zahŕňa aj úctu k viacerým základným dobrám, ktorej nedostatok vedie k relativizmu a svojvôli.
49. Náuka, ktorá oddeľuje mravné konanie od telesných dimenzií, stojí v protiklade s učením
Svätého písma a tradície: v zmenenej podobe oživuje staré bludy, ktoré Cirkev vždy odmietala,
lebo redukujú ľudskú osobu na akúsi "duchovnú", čisto formálnu slobodu. Toto oklieštenie
zaznáva mravný význam tela i s ním súvisiacich činov (porov. 1Kor 6,19). Podľa apoštola Pavla
nie sú dedičmi Božieho kráľovstva "smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci
ani súložníci mužov ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči" (1Kor 6,9-10).
Toto odsúdenie - ktoré potvrdil Tridentský koncil88 - ráta za "smrteľné hriechy alebo zakázané
praktiky" určité zvyky, ktorých dobrovoľné vykonávanie zbavuje veriacich večného dedičstva.
Lebo telo a dušu nemožno od seba oddeľovať: v osobe, v dobrovoľne konajúcom subjekte a v
dobrovoľnom úkone spolu pretrvávajú alebo hynú.

50. Teraz možno pochopiť pravý zmysel prirodzeného zákona, ktorý sa vzťahuje na vlastnú a
pôvodnú prirodzenosť človeka, totiž na "prirodzenosť ľudskej osoby",89 ktorou je sama osoba
v jednote duše a tela, totiž v jednote svojich tak duchovných, ako aj biologických sklonov i
iných špecifických zvláštností nevyhnutných na dosiahnutie konečného cieľa. "Prirodzený
mravný zákon vyjadruje a predpisuje ciele, práva a povinnosti, ktoré sa zakladajú na telesnej i
duchovnej prirodzenosti ľudskej osoby. Tento zákon nemožno považovať len za biologickú
normu, ale treba ho definovať ako racionálny poriadok, podľa ktorého je človek Stvoriteľom
povolaný žiť a ovládať i riadiť svoje konanie, osobitne používať svoje telo a mať z neho
úžitok."90 Napríklad pôvod a základ povinnosti ďalšieho zachovania ľudského života treba
hľadať v pravej dôstojnosti vlastnej osoby, a nie jednoducho v prirodzenej túžbe zachovať
vlastný fyzický život. Takto ľudský život, hoci je pre človeka základným dobrom, nadobúda
mravný význam až vo vzťahu k dobru osoby, ktoré si treba vždy vážiť kvôli nemu samému:
zatiaľ čo zabiť nevinného človeka nie je nikdy dovolené, obetovať vlastný život pre blížneho
alebo pre dosvedčenie pravdy (porov. Jn 15,13) je dovolené, ba dokonca chválitebné či
nevyhnutné. V pravom zmysle slova ľudský význam tela možno v skutočnosti pochopiť iba
vtedy, ak sa na osobu hľadí ako na "jednotný celok", ako na "dušu vyjadrenú v tele a telo
formované nesmrteľným duchom".91 Totiž prirodzené sklony sa utvárajú ako mravné v tej
miere, v akej sa vzťahujú na ľudskú osobu a na jej skutočné účinkovanie, ktoré sa môže
realizovať výlučne v ľudskej prirodzenosti. Keď Cirkev odmieta manipulácie s telesnosťou,
ktoré menia jej ľudský význam, slúži človeku a ukazuje mu cestu pravej lásky, na ktorej jedine
môže naozaj nájsť Boha.
Takto chápaný prirodzený zákon neposkytuje možnosť oddeľovať slobodu od prirodzenosti:
medzi nimi totiž existuje vzájomné puto a hlboké spoločenstvo.

"Ale od počiatku to nebolo tak" (Mt 19,8)

51. Zdanlivý konflikt medzi slobodou a prirodzenosťou sa odráža aj vo vysvetľovaní niektorých

osobitných aspektov prirodzeného zákona, predovšetkým na jeho univerzálnosti a nemennosti.
"Kdeže sú zapísané tie pravidlá," položil si otázku svätý Augustín, "ak nie v knihe onoho svetla,
ktoré sa nazýva pravda, odkiaľ pochádza každý spravodlivý zákon a prenáša sa do srdca človeka
konajúceho spravodlivo, pričom sa v ňom neusídli, ale sa doň vtláča, ako sa obraz vtláča z
prsteňa do vosku, ale prsteň neopúšťa?"92 Mocou tejto "pravdy" sa prirodzený zákon stáva
univerzálnym.
Pretože je vpísaný do rozumnej prirodzenosti osoby, zaväzuje každého človeka obdareného
rozumom bez ohľadu na historické obdobie. Aby vo svojom osobitnom postavení dosiahol
dokonalosť, človek je povinný konať dobro, vyhýbať sa zlu, starať sa o odovzdávanie a
zachovanie života, zušľachťovať a rozmnožovať bohatstvo zmyslami vnímateľného sveta,
zabezpečovať sociálne potreby, hľadať pravdu, robiť dobro, uvažovať nad krásnom.93
Rozpor medzi slobodou jednotlivcov a prirodzenosťou spoločnou pre všetkých ľudí, ktorí
zdôrazňujú niektoré súčasné, veľmi vplyvné filozofické teórie, bráni rozumu prijať
univerzálnosť prirodzeného zákona. No keďže tento vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a
kladie základy jej práv a základných povinností, je vo svojich príkazoch univerzálny a jeho
autorita je záväzná pre všetkých ľudí. Táto univerzalita nie je nevšímavá k jedinečnosti
ľudských bytostí, ani neodporuje jedinečnosti a neopakovateľnej prirodzenosti každej osoby:
naopak, práve v nej tkvie všetko ľudské konanie, ktoré potvrdzuje univerzálnosť pravého dobra.
Ak sa naše skutky podriaďujú spoločnému zákonu, budujú pravé spoločenstvo osôb a s
pomocou Božej milosti uskutočňujú lásku, ktorá je "zväzkom dokonalosti" (Kol 3,14). Ak však
zákonom pohŕdajú alebo ho z vlastnej viny či z objektívnej príčiny nepoznajú, narúšajú
spoločenstvo osôb na škodu jednotlivcov.

52. Je spravodlivé a dobré, aby vždy a všetci slúžili Bohu, vzdávali mu náležitú česť a úprimne
si ctili rodičov. Takéto pozitívne zákony, ktoré prikazujú konať práve tieto skutky a zaujímať
určité postoje, majú záväznosť a sú nemenné;94 a tým istým dobrom spájajú všetkých ľudí
všetkých vekov, ktorí sú stvorení pre "to isté povolanie a Božie určenie".95 Tieto univerzálne
a trvalé zákony zodpovedajú poznatkom praktického rozumu a podľa úsudku svedomia sa
aplikujú na jednotlivé skutky. Konajúci subjekt si privlastňuje pravdu uloženú v zákone:
prisvojuje si ju ako svoju vlastnú pravdu prostredníctvom skutkov a zodpovedajúcich čností.
Aj negatívne príkazy prirodzeného zákona platia všeobecne: zaväzujú všetkých a každého, vždy
a za každých okolností. Ide totiž o zákazy zakazujúce isté činy vždy a navždy, bez akejkoľvek
výnimky, pretože voľba takýchto skutkov sa nijako nezhoduje s dobrou vôľou konajúcej osoby,
ako ani s jej povolaním k životu s Bohom a k spoločenstvu s blížnymi. Nikto sa nikdy nesmie
previniť proti príkazom, ktoré sú všetci a za každú cenu povinní dodržiavať, a v komkoľvek, a
najmä v sebe nesmie urážať osobnú, všetkým spoločnú dôstojnosť.

Napokon že iba negatívne príkazy zaväzujú vždy a za každej situácie, ešte neznamená, žeby
zákazy mali v mravnom živote väčšiu váhu ako povinnosť konať dobro, ktorá je naznačená
pozitívnymi príkazmi. Dôvod je skôr tento: prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu nemá vo
svojej pozitívnej dynamike nijakú hornú hranicu, ale zato má spodnú, ktorej prekročením sa
porušuje príkaz. Navyše to, čo treba v istej situácii urobiť, závisí od okolností, ktoré nemožno
vopred predvídať; naopak, jestvujú isté spôsoby konania, ktoré sa nikdy za žiadnych okolností
nemôžu považovať za primerané riešenie, zodpovedajúce dôstojnosti osoby. Konečne vždy sa
môže stať, že človek donútený silou alebo inými okolnosťami nemôže dokončiť nejaké dobré
skutky; nikdy však nemôže byť donútený vykonať isté skutky, najmä ak je pripravený radšej
podstúpiť smrť ako dopustiť sa zlého.
Cirkev vždy učila, že si nikdy neslobodno voliť spôsoby zakázané mravnými príkazmi, ktoré
sú v Starom i Novom zákone negatívne formulované. Ako už bolo povedané, sám Ježiš
potvrdzuje nemennosť týchto zákazov: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania...
Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť!" (Mt 19,17-18).

53. Vysoká citlivosť človeka dnešnej doby pre históriu a kultúru nabáda niektorých pochybovať
o nemennosti prirodzeného zákona, teda o "objektívnych normách mravnosti",96 ktoré sú
záväzné pre všetkých ľudí žijúcich v prítomnosti, v budúcnosti, ako aj v minulosti: ako možno
tvrdiť, že úsudky a argumenty sformulované v minulých dobách platia vždy a pre všetkých,
keď sa nevedelo, aký pokrok ľudstvo dosiahne?
Nemožno poprieť, že človek vždy žije v istej osobitnej kultúre, ale nemožno tvrdiť ani to, že sa
v nej naplno realizuje. Napokon vývoj kultúr ukazuje, že v človeku existuje čosi, čo tieto kultúry
presahuje. To "čosi" je práve prirodzenosť človeka: ona sama je mierou kultúry a zároveň
predpokladom toho, že sa človek nestane otrokom nejakej kultúry, ale že upevní svoju osobnú
dôstojnosť životom v zhode s hlbokou pravdou o svojom bytí. Pochybnosť o základných a
trvalých prvkoch človeka súvisiacich s jeho telesnou dimenziou odporuje nielen spoločnej
skúsenosti, ale v skutočnosti robí nepochopiteľnou Ježišovu zmienku o "počiatku" tam, kde
sociálne a kultúrne podmienky zdeformovali pôvodný zmysel a úlohu niektorých mravných
noriem (porov. Mt 19,1-9). V tomto zmysle "Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám je
mnoho vecí, ktoré sa nemenia a ktoré majú svoj najhlbší základ v Kristovi, ktorý je včera, dnes,
sám a naveky".97 On je počiatok, ktorý tým, že vzal na seba ľudskú prirodzenosť, celkom
odhalil jej podstatné prvky a jej dynamiku lásky k Bohu a blížnemu.98
Nepochybne treba hľadať a nachádzať formuláciu všeobecných a trvalých mravných noriem,
ktorá by väčšmi zodpovedala rozličným druhom kultúry, takže by čoraz lepšie vyjadrovala
osobitosti doby a umožňovala pochopiť i autenticky vysvetliť ich pravdu. Táto pravda
mravného zákona - tak isto ako "poklad viery" - sa po stáročia rozvíja: totiž normy, čo ju
vyjadrujú, sú vo svojej podstate pevné, ale podľa rôznych historických okolností ich vždy "v
tom istom zmysle a zámerne"99 musí definovať Učiteľský úrad Cirkvi; jeho úsudok sa opiera
o pochopenia formulácie, ktoré sú vlastné rozumu veriacich a teologickému skúmaniu a ktoré
úsudok predchádzajú a sprevádzajú.100

II. Svedomie a pravda

Svätyňa človeka

54. Vzťah medzi slobodou človeka a zákonom Boha má svoje živé sídlo v "srdci" osoby, to
znamená v jeho mravnom svedomí: "V hĺbkach svedomia," hovorí Druhý vatikánsky koncil,
"človek odhaľuje zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho
neprestajne vyzýva milovať a konať dobro a chrániť sa zla; a ak treba, ozýva sa v srdci: Toto
rob, tamtomu a vyhýbaj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti
tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený (porov. Rim 2,14-
16)."101
Podľa toho spôsob, ako sa chápe vzťah medzi slobodou a zákonom, je v úzkom spojení s
úsudkom mravného svedomia. V tomto zmysle už spomenuté kultúrne prúdy, ktoré slobodu a
zákon stavajú proti sebe a oddeľujú od seba a ktoré slobodu hodnotia ako nejakú modlu, vedú
k "tvorivej" interpretácii mravného svedomia, ktorá sa celkom odchyľuje od tradičnej mienky
Cirkvi a jej Učiteľského úradu.

55. Podľa mienky niektorých teológov sa funkcia svedomia, aspoň v minulých dobách,
obmedzovala iba na uplatnenie všeobecných noriem, ktoré sa využívajú v jednotlivých
prípadoch ľudského života. Normy tohto druhu - tvrdia oni - však nie sú schopné zachytiť a
zohľadniť celistvú a neopakovateľnú osobitosť jednotlivých skutkov; istým spôsobom môžu
pomôcť správne zhodnotiť situáciu, ale nemôžu nahradiť osoby v rozhodovaní o tom, ako treba
konať v jednotlivých prípadoch. Ba uvedená kritika tradičnej náuky o ľudskej osobe a jej
význame vzhľadom na mravný život zvádza niektorých autorov k tvrdeniu, že tieto normy nie
sú objektívnymi pravidlami záväznými pre úsudky svedomia, ale skôr všeobecnou orientáciou,
ktorá na prvý pohľad pomáha človeku, aby si sám primerane usporiadal osobný a spoločenský
život. Títo autori ďalej upozorňujú na osobitnú záležitosť fenoménu svedomia, lebo je tesne
zviazané s celou psychickou a citovou sférou a podlieha mnohorakým podmienkam, ktoré sa
týkajú spoločnosti a jednotlivca. Napokon sa vysoko vyzdvihuje hodnota svedomia, ktoré sám
Koncil definuje ako "svätyňu človeka, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho
vnútri".102 Tento hlas - hovorí sa - neprivádza človeka ani tak k úzkostlivej pozornosti voči
všeobecným normám, ako skôr k plodnému a zodpovednému prevzatiu povinností, ktoré mu
Boh zveruje.
Pretože niektorí autori chcú vyzdvihnúť "účinnú" moc svedomia, nenazývajú už jeho úkony
"úsudkami", ale "rozhodnutiami": človek môže dosiahnuť mravnú dokonalosť iba vtedy, ak sa
podujme na toto rozhodnutie "autonómne". Nájdu sa aj takí, čo hovoria, že tomuto procesu
dokonalosti veľmi škodia postoje, aké vo viacerých otázkach zastáva Učiteľský úrad Cirkvi,
ktorého zásahy môžu u veriacich vyvolávať konflikty svedomia.

56. Aby zdôvodnili svoje názory, navrhli niektorí dvojaké postavenie mravnej pravdy. Totiž
okrem stupňa náuky a abstrakcie bolo by treba uznať určitú osobitosť existenciálneho,
konkrétnejšieho riešenia. To by mohlo, zohľadňujúc okolnosti a situáciu, legitímne zaviesť
výnimky zo všeobecných pravidiel, čo by v praxi dovoľovalo s čistým svedomím urobiť to, čo
sa podľa mravného zákona vnútorne považuje za zlé. Takto sa v niektorých prípadoch oddeľujú
alebo aj stavajú proti sebe učenie všeobecne platného prikázania a norma individuálneho
svedomia, ktoré v skutočnosti rozhoduje o dobre a zle. Na tomto základe sa usilujú sami
zdôvodniť takzvané "pastoračné", oprávnené riešenia, ktoré sú v rozpore s Učiteľským úradom
Cirkvi, a chcú dať schváliť akúsi "výkonnú" hermeneutiku, podľa ktorej sa mravné svedomie
nepodrobuje za každej situácie osobitnému negatívnemu príkazu.
Každý si zaiste uvedomuje, že tieto názory podkopávajú samu identitu mravného svedomia
vzhľadom na slobodu človeka a zákon Boha. Iba predchádzajúce vysvetlenie na pravde
založeného vzťahu medzi slobodou a zákonom umožňuje posúdenie tejto "tvorivej"
interpretácie.
Úsudok svedomia

57. Sám text Listu Rimanom, z ktorého vyplýva podstata prirodzeného zákona, poukazuje na
biblický zmysel svedomia, predovšetkým v jeho špecifickom spojení so zákonom: "A keď
pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú,
sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach,
čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo
i bránia" (Rim 2,14-15).
Podľa slov sv. Pavla svedomie v určitom zmysle stavia človeka pred tvár zákona, pričom sa
samo stáva človeku "svedkom": svedkom jeho vernosti alebo nevernosti voči zákonu, teda jeho
prirodzenej bezúhonnosti alebo mravnej skazenosti. Svedomie je jediným svedkom: čo sa deje
v srdci človeka, to je navonok všetkým ostatným skryté. Svoje svedectvo vydáva výlučne osobe
samej; a naopak, jedine sama osoba pozná odpoveď na hlas svojho svedomia.

58. Nikdy nebude dostatočne ocenená závažnosť takéhoto vnútorného rozhovoru človeka so
sebou samým: v skutočnosti však ide o ozajstný dialóg človeka s Bohom, vlastným pôvodcom
zákona, prvým príkladom a konečným cieľom človeka. "Svedomie," píše sv. Bonaventúra, "je
Božím hlásateľom i poslom a to, čo hovorí, nepochádza z neho samého, ale od Boha, ako keď
hlásateľ ohlasuje výrok kráľa. A preto má svedomie moc zaväzovať."103 Možno teda povedať,
že svedomie vydáva svedectvo o ľudskej bezúhonnosti alebo skazenosti človeku samému; ale
súčasne, ba ešte predtým, je svedectvom samého Boha, ktorého hlas i úsudok prenikajú do
vnútra človeka, až ku koreňom jeho duše, vyzývajúc ho rázne i taktne k poslušnosti: "Mravné
svedomie neuzatvára človeka do neprípustnej a nepreniknuteľnej samoty, ale robí ho
otvoreným voči volaniu a voči hlasu Boha. Jedine v tom a v ničom inom spočíva celé tajomstvo
mravného svedomia i jeho dôstojnosť: že je totiž miestom a priestorom, kde sa Boh prihovára
človeku."104

59. Svätý Pavol sa neobmedzuje iba na konštatovanie, že svedomie je svedkom, ale objasňuje
aj spôsob, akým spĺňa túto svoju úlohu. Ide o "myšlienky", ktoré pohanov obžalúvajú alebo
obraňujú v súvislosti s ich spôsobom života (porov. Rim 2,15). Výraz "myšlienky" robí
zjavným to, čo je svedomiu vlastné, to jest, že spočíva v mravnom úsudku o človeku a jeho
konaní: ide o úsudok oslobodzujúci alebo odsudzujúci, podľa toho, či sa konanie človeka
zhoduje s Božím zákonom vpísaným do srdca, alebo sa od neho odchyľuje. A práve posúdenie
skutkov a zároveň ich pôvodcu, ako aj čas konečného rozsudku spomína apoštol Pavol na tom
istom mieste: tak bude "v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť,
čo je skryté v ľuďoch" (Rim 2,16).
Úsudok svedomia je praktický úsudok, ktorý človeku napovedá, čo má urobiť alebo čomu sa
vyhnúť, alebo posudzuje skutok, ktorý už človek vykonal. Je to úsudok, ktorý konkrétnej
situácii dodáva rozumové presvedčenie, že dobro treba milovať a konať, ale zlu sa treba
vyhýbať. Tento prvý princíp praktického rozumu patrí k prirodzenému zákonu, ba dokonca
tvorí jeho základ, keďže vyjadruje ono pôvodné svetlo na rozlíšenie dobra a zla, odraz
stvoriteľskej Božej múdrosti, čo ako neuhasiteľná iskra duše žiari v srdci každého človeka.
Lenže kým prirodzený zákon vyhlasuje objektívne a univerzálne požiadavky mravného dobra
vo všeobecnosti, svedomie aplikuje zákon na jednotlivé prípady a stáva sa pre človeka
vnútorným príkazom, akousi výzvou konať dobro v konkrétnej situácii. Tak svedomie vo svetle
prirodzeného zákona vyjadruje mravnú povinnosť: je to úsudok nabádajúci človeka vykonať
to, čo podľa svedomia poznáva ako dobro, ktoré mu bolo zverené tu a teraz. Trvalý charakter
zákona a povinnosti sa neruší, ale skôr predkladá, keď rozum určuje ich aplikovanie v
konkrétnej a prítomnej situácii. Úsudok svedomia je "poslednou inštanciou", ktorá potvrdí
zhodu určitého konkrétneho spôsobu konania so zákonom; formuluje bezprostrednú normu
mravnosti dobrovoľného skutku, čím realizuje "použitie objektívneho zákona na konkrétny
prípad".105

60. Ako samotný prirodzený zákon a každý praktický poznatok, aj úsudok svedomia má silu
príkazu: človek má konať v zhode s ním. Ak urobí niečo proti tomuto úsudku alebo vykoná
nejaký skutok, o správnosti a dobre ktorého nie je presvedčený, je za to odsúdený vlastným
svedomím, ktoré je bezprostrednou normou každého človeka.
Dôstojnosť tejto požiadavky rozumu a autorita jej hlasu a úsudkov pochádzajú zo samotnej
pravdy o dobre a zle, ktorú má poslúchať a vyjadrovať. Na túto pravdu upozorňuje "Boží
zákon", ktorý je univerzálnou a objektívnou normou mravnosti. Na úsudku svedomia nie je
založený zákon, ale potvrdzuje sa ním autorita prirodzeného zákona a praktického rozumu vo
vzťahu k najvyššiemu dobru, ktorého príťažlivú silu ľudská osoba zachytáva a ktorej príkazy
prijíma: "Svedomie nie je autonómnym a jediným prameňom rozhodovania o tom, čo je dobré
a čo zlé; naopak, je doň hlboko vpísaný princíp poslušnosti voči objektívnej norme, ktorý
zdôvodňuje a podmieňuje správnosť jeho rozhodnutí prostredníctvom príkazov a zákazov,
ktoré usmerňujú spôsob života človeka."106

61. Pravda o mravnom dobre, vyjadrená zákonom rozumu, sa prakticky a konkrétne poznáva
úsudkom svedomia, ktorý vykonávateľa dobra alebo zla robí zodpovedným za svoj skutok: ak
sa človek dopustí zlého, správny úsudok jeho svedomia ostáva v ňom svedkom univerzálnej
pravdy spojenej s dobrom a zároveň svedkom zla, ktoré si vyvolil. Výrok svedomia v ňom však
ostáva ako záruka nádeje a milosrdenstva: kým pripomína spáchané zlo, súčasne ho aj
napomína, aby prosil o milosť, žeby stále konal dobro a s Božou milosťou sa vždy cvičil v
čnosti.
Tak sa v praktickom úsudku svedomia, ktorý ukladá osobe povinnosť vykonať konkrétny
skutok, prejavuje ako puto medzi slobodou a pravdou. Z toho istého dôvodu sa svedomie
vyjadruje úkonmi "úsudku", ktorými sa nevyjadrujú ľubovoľné "rady", ale pravda o dobre.
Mierou zrelosti a zodpovednosti týchto úsudkov - a nakoniec samého človeka, ktorý je ich
subjektom - nie je oslobodenie svedomia od objektívnej pravdy v prospech akejsi domnelej
autonómie, ale naopak, usilovné hľadanie pravdy, ako aj schopnosť usmerňovať ňou vlastné
skutky.

Hľadanie pravdy a dobra

62. Svedomie ako úsudok o nejakom skutku nie je oslobodené od nebezpečenstva omylu.
"Neraz sa stáva", ako vyhlasuje Koncil, "že svedomie sa z neprekonateľnej nevedomosti mýli,
pričom však nestráca svoju dôstojnosť. To, pravda, nemožno povedať vtedy, ak človek takmer
vôbec nehľadá pravdu a dobro a ak hriešne návyky postupne takmer zahlušia svedomie."107
Týmito slovami Koncil stručne zhŕňa učenie, ktoré Cirkev počas stáročí vypracovala o
pomýlenom svedomí.
Zaiste, ak človek chce mať "dobré svedomie" (porov. 1Tim 1,5), musí hľadať pravdu a podľa
nej sa rozhodovať. Ako hovorí apoštol Pavol, svedomie má byť osvecované Duchom Svätým
(porov. Rim 9,1), má byť "čisté" (2Tim 1,3), nemá si počínať úskočne, ani falšovať Božie slovo,
ale má zjavovať pravdu (porov. 2Kor 4,2). Napokon spomínaný apoštol takto napomína
veriacich: "Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste
vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé" (Rim 12,2).
Pavlovo napomenutie nás povzbudzuje k bdelosti s upozornením, že v úsudkoch nášho
svedomia vždy môže byť skrytý omyl.
Svedomie nie je neomylným sudcom: môže sa mýliť. A jednako môže byť omyl svedomia
výsledkom naozaj neprekonateľnej nevedomosti, čiže nevedomosti, ktorej si človek nie je
vedomý a z ktorej sa nemôže sám dostať.
Ak neprekonateľná nevedomosť tohto druhu nie je zavinená, svedomie - pripomína nám Koncil
- nestráca svoju dôstojnosť, pretože aj keď nás skutočne neusmerňuje podľa objektívneho
mravného poriadku, predsa neprestáva v jeho mene hovoriť o dobre pravdy, ktorú je človek
povolaný hľadať s úprimným srdcom.

63. Dôstojnosť svedomia v každom prípade spočíva v pravde: ak je svedomie správne, vtedy
ide o objektívnu pravdu, ktorú človek prijal; ak je svedomie pomýlené, ide o to, čo človek mylne
subjektívne považuje za pravdivé. Nikdy sa nesmie stať, aby sa "subjektívny" omyl o mravnom
dobre nerozlišoval od "objektívnej" pravdy, ktorá sa človeku rozumovo predkladá vzhľadom
na konečný cieľ, a neslobodno sa odvolávať ani na mravnú hodnotu skutku vykonaného s
pravdivým a istým svedomím, ak sa niečo vykonalo podľa úsudku pomýleného svedomia.108
Môže sa stať, že zlo spáchané z neprekonateľnej nevedomosti alebo podľa nezavineného
mylného úsudku sa nemôže pripísať za vinu tomu, čo ho spáchal; ale ani vtedy neprestáva byť
zlom, čímsi neusporiadaným vo vzťahu k pravde o dobre. Navyše nepoznané dobro nijako
neprispieva k mravnej zrelosti dotyčného človeka: ani ho nerobí lepším, ani ho nenasmerúva k
najvyššiemu dobru. Tak prv než by sme sa v mene svojho svedomia považovali za čistých, mali
by sme pouvažovať o slovách žalmistu: "Kto však vie o všetkých svojich poblúdeniach? Očisť
ma od chýb, ktoré si neuvedomujem" (Ź 19,13). Jestvujú previnenia, ktoré si neuvedomujeme,
ale ony nimi neprestávajú byť, pretože sme odmietli ísť na svetlo (porov. Jn 9,39-41).
Svedomie ako posledná inštancia v hodnotení konkrétneho činu vystavuje svoju dôstojnosť
nebezpečenstvu, ak sa mýli zavinene, teda "ak takmer vôbec nehľadá pravdu a dobro a ak
hriešne návyky postupne takmer zahlušia svedomie".109 O nebezpečenstvách deformácie
svedomia sa zmieňuje Ježiš, keď nepomína: "Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude
celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo,
čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?! (Mt 6,22-23).

64. V spomínanej Ježišovej reči nachádzame aj výzvu na formovanie svedomia, aby stále bolo
predmetom "obrátenia": hovoríme o obrátení k pravde a dobru. Podobnými slovami nás apoštol
vyzýva, aby sme sa nepripodobňovali tomuto svetu, ale aby sme si premenili a obnovili myseľ
(porov. Rim 12,2). "Srdce", ktoré sa obracia k Pánovi a k láske voči dobru, je zdrojom
správnych úsudkov svedomia. Lebo aby sme prijali, "čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a
dokonalé" (Rim 12,2), vo všeobecnosti musíme poznať Boží zákon; ale ani to nestačí:
nevyhnutná je aj "spoločná prirodzenosť" medzi človekom a pravým dobrom.110 Spoločná
prirodzenosť zapúšťa korene a rozvíja sa v správnych predsavzatiach samého človeka: v
rozvážnosti a v ostatných základných čnostiach, najmä však v božských čnostiach - vo viere,
nádeji a láske. V tomto zmysle Ježiš povedal: "Ale kto koná pravdu, ide na svetlo" (Jn 3,21).
Pri formovaní svedomia nachádzajú veriaci veľkú pomoc v Cirkvi a jej Učiteľskom úrade, ako
potvrdzuje Koncil: "Pri formovaní svojho svedomia musia veriaci dbať na sväté a bezpečné
učenie Cirkvi. Lebo z vôle Krista je katolícka Cirkev učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a
hodnoverne učiť Pravdu, to jest Krista, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať
zásady mravného poriadku vyplývajúce zo samej ľudskej prirodzenosti."111 Autorita Cirkvi,
ktorá sa vyslovuje k mravným otázkam, nijako nenarúša slobodu svedomia veriacich nielen
preto, lebo sloboda svedomia nikdy nie je oslobodením "od" pravdy, ale vždy a výlučne "v"
pravde, ale aj preto, lebo Učiteľský úrad nepredkladá kresťanskému svedomiu cudzie pravdy,
ale odhaľuje tie, ktoré by už malo vlastniť, pestujúc ich od prvotného úkonu viery. Cirkev sa
vždy jednoznačne stavia do služby svedomia, podporuje ho, aby nebolo rozkolísané a zmietané
každým závanom "klamlivého ľudského učenia" (porov. Ef 4,14), aby neodbočovalo od pravdy
o dobre človeka, ale aby najmä v ťažších otázkach bezpečne nachádzalo pravdu a zotrvalo v
nej.

III. Základný výber a konkrétne správanie

"Nedávajte slobodu za príležitosť telu" (Gal 5,13)

65. Záujem o slobodu, ktorý je dnes osobitne živý, privádza mnohých predstaviteľov
humanitných i teologických vied k dôkladnejšiemu skúmaniu jej povahy a dynamiky. Správne
sa zdôrazňuje, že sloboda nespočíva iba vo voľbe toho alebo onoho čiastkového konania, ale
že je - a to aj v rámci tohto výberu - úsudkom o sebe samom i nasmerovaním vlastného života
k dobru alebo k odklonu od neho, k pravde alebo proti nej, nakoniec k Bohu alebo proti nemu.
Právom sa zdôrazňuje význam osobitných rozhodnutí, ktoré vtláčajú "podobu" celému
mravnému životu človeka, keď sa stávajú akýmsi riečiskom, kde si aj ostatné konkrétne
rozhodnutia každý deň nachádzajú svoje miesto a kde sa rozvíjajú.
Niektorí autori však predkladajú oveľa radikálnejšiu revíziu vzťahu medzi osobou a jej
skutkami. Hovoria o "základnej slobode", ktorá je hlbšia a odlišná od slobody výberu; bez jej
zohľadnenia nemožno pochopiť ani správne zhodnotiť ľudské skutky. Podľa mienky týchto
autorov treba kľúčovú úlohu v mravnom živote pripísať "základnej voľbe" založenej na onej
základnej slobode, pomocou ktorej človek celkove rozhoduje o sebe nie vedomým a
premysleným výberom, ale "transcendentálnym" a "atematickým" spôsobom. Konkrétne činy
vyplývajúce z tejto voľby by sa takto považovali za obmedzené a nikdy nie za rozhodujúce
pokusy na jej vyjadrenie, iba za jej "znaky" alebo prejavy. Bezprostredným predmetom skutkov
tohto druhu - ako hovoria - nie je najvyššie Dobro (voči ktorému by sa sloboda osoby mala
vyjadriť iba transcendentálnym spôsobom), ale konkrétne dobrá (nazývané aj
"kategoriálnymi"). Niektorí teológovia sa však nazdávajú, že ani jedno z týchto dobier, ktoré
sú svojou povahou ohraničené nemôže určovať slobodu celého človeka, hoci človek môže
vyjadriť základnú voľbu seba samého iba ich uskutočnením alebo odmietnutím.
Z tohto teda vyplýva, že sa zavádza rozlišovanie medzi základným rozhodnutím a vedomým
výberom nejakého konkrétneho konania; toto rozlišovanie nadobúda u niektorých autorov
podobu rozdelenia ľudskej slobody, keď mravné "dobro" a "zlo" vyhradzujú výlučne
transcendentálnemu rozmeru základnej voľby, zatiaľ čo výber jednotlivých konkrétnych
"vnútrosvetových" spôsobov správania, to znamená takých, ktorými sa človek obracia k sebe
samému, k ostatným ľuďom i ku všetkým veciam, nazývajú "správnym" alebo "nesprávnym".
Preto sa zdá, že v konaní človeka sa črtá rozštiepenie na dve roviny mravnosti: na poriadok
dobra a zla, ktorý závisí od vôle, a na konkrétne skutky, ktoré sa hodnotia ako mravne správne
alebo nesprávne iba podľa technického výpočtu pomeru medzi "predmravným" alebo
"fyzickým" dobrom a zlom, ktoré sú skutočnými následkami činu. Došlo to až tak ďaleko, že
konkrétne konanie, i keď slobodne zvolené, sa považuje za čisto fyzický proces, nie za výsledok
noriem, ktoré sú vlastné ľudskému konaniu. Z toho vyplýva, že mravná kvalita človeka závisí
výlučne od základnej voľby, pričom je celkom alebo čiastočne vylúčená z výberu skutkov
konkrétnych spôsobov konania.

66. Je nepochybné, že kresťanské učenie o mravnosti, vštepené priamo do Svätého písma,

uznáva osobitný význam základného výberu, ktorý poznačuje mravný život a prináša pevné
záväzky slobody voči Bohu. Tento výber činí viera, je to prejav poslušnosti viere (porov. Rim
16,26), ktorou "sa človek slobodne celý zveruje Bohu tým, že sa "rozumom i vôľou plne
podriaďuje zjavujúcemu Bohu" a dobrovoľne prijíma jeho zjavenie".112 Táto viera činná skrze
lásku (porov. Gal 5,6) vychádza z vnútra človeka, z jeho "srdca" (porov. Rim 10,10), odkiaľ je
povolaná prinášať ovocie skutkami (porov. Mt 12,33-35; Lk 6,45; Rim 8,5-8; Gal 5,22). V
Desatore predchádza jednotlivé prikázania základná formula: "Ja som Pán, Boh tvoj..." (Ex
20,2), ktorá tým, že v početných rôznych jednotlivých príkazoch vtláča pôvodný zmysel a
potvrdzuje určitú spoľahlivú formu všeobecnosti, jednoty a hĺbky. Základný výber Izraela sa
teda vzťahuje na základné prikázanie (porov. Joz 24,14-25; Ex 19,3-8; Mich 6-8). Aj v morálke
Nového zákona dominuje základná Ježišova výzva, aby sme ho "nasledovali", ako hovorí aj
mladíkovi: "Ak chceš byť dokonalý... príď a nasleduje ma!" (Mt 19,21). Na toto pozvanie
odpovedá učeník svojou úvahou a svojou radikálnou voľbou. Evanjeliové podobenstvá o
poklade a drahocennej perle, pre ktorú človek predá všetko, čo má, sú jasnými obrazmi, ktorými
sa zvýrazňuje radikálnosť a bezpodmienečnosť výberu, ktorý žiada Božie kráľovstvo. Ťažisko
rozhodnutia nasledovať Ježiša ukazujú obdivuhodným spôsobom jeho vlastné slová: "Lebo kto
by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni
si ho" (Mk 8,35).

Ježišova výzva "príď a nasleduj ma" vyjadruje a maximálne vyzdvihuje slobodu človeka a
súčasne dosvedčuje pravdu a záväzok skutkov viery, ako aj rozhodnutí, ktoré možno nazvať
základnou voľbou. Podobné povýšenie ľudskej slobody nachádzame v slovách sv. Pavla: "Lebo
vy ste povolaní pre slobodu" (Gal 5,13). Apoštol však hneď pripája vážne napomenutie:
"Nedávajte slobodu za príležitosť telu," pričom doznievajú jeho predchádzajúce slová: "Túto
slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma
otroctva" (Gal 5,1). Apoštol Pavol nás povzbudzuje k bdelosti: slobodu ustavične ohrozuje
otroctvo. Toto sa uskutočňuje pri úkone viery chápanom ako základná voľba, ktorá sa v zmysle
uvedených tendencií oddeľuje od rozhodnutia pre konkrétne skutky.

67. Tieto tendencie stoja v protiklade k biblickému učeniu, ktoré chápe základnú voľbu ako
pravý a bezpečný výber slobody, úzko spojený s jednotlivými skutkami. Pomocou základného
výberu je človek schopný usmerňovať svoj život a pomocou milosti smerovať k svojmu cieľu,
nasledujúc Božie volanie. Táto možnosť sa však uskutočňuje v konkrétnom výbere určitých
skutkov, ktorými sa človek vedome formuje podľa Božej vôle, múdrosti a zákona. Preto treba
potvrdiť, že táto základná voľba, keďže nie je totožná s úvahou, ktorá je vágna, a preto ešte
nevymedzená do záväznej formy slobody, uskutočňuje sa vždy vedomým a slobodným
výberom. Práve preto sa táto voľba nemôže uplatniť vtedy, keď človek svoju slobodu zaväzuje
vedomým opačným výberom, týkajúcim sa mravne závažnej veci.
Oddeľovať základnú voľbu od konkrétnych skutkov znamená popierať podstatnú integritu
alebo jednotu mravne konajúcej osoby, ktorá sa skladá z tela i duše. Základná voľba chápaná
tak, že sa výrazne oddeľuje od sily ňou prebudenej, ako aj od úvah, ktoré ju označujú,
nevyhovuje úmyslu rozumu, ktorý má konajúci človek, ani neoprávňuje k jednotlivým
rozhodnutiam, ktoré človek koná. Naozaj, mravnosť ľudských skutkov nevyplýva z čírej vôle,
zamerania alebo z premyslenej základnej voľby, zbavenej každej poctivo definovanej
povinnosti alebo rovnocennej predstavy, ktorej nezodpovedá nijaké činorodé úsilie o mravný
život. Nemožno hodnotiť mravnosť, ak sa neberie do úvahy, čo vedomý výber zodpovedá alebo
odporuje konkrétnym spôsobom správania vzhľadom na dôstojnosť a plnosť povolania ľudskej
osoby. V každom výbere sa vždy spája vedomá vôľa s dobrom alebo zlom, čo prirodzený zákon
predkladá ako dobro, ktoré treba nasledovať alebo ktorému sa treba vyhýbať. Ak ide o pozitívne
mravné príkazy, vždy treba zodpovedne zvážiť, či sa týkajú konkrétnej situácie, napríklad či
nejestvujú nejaké iné, azda vážnejšie alebo dôležitejšie povinnosti. Negatívne mravné príkazy,
to znamená zakazujúce isté skutky alebo konkrétne spôsoby správania ako vnútorne zlé,
nepripúšťajú nijakú oprávnenú výnimku; nenechávajú nijaký z mravného hľadiska prijateľný
priestor na "vytvorenie" nejakej protikladnej normy. Ak je jednoznačne jasné, že mravný druh
konania je všeobecným zákonom zakázaný, tak jediným mravne dobrým skutkom je poslušnosť
voči mravnému zákonu a odmietnutie skutku, ktorý zákon zakazuje.
68. Treba ešte dodať veľmi vážne pastoračné upozornenie. V súlade s logikou vyššie
spomenutých názorov by človek na základe základnej voľby mohol zachovať vernosť voči
Bohu nezávisle od toho, čo niektoré jeho výbery a konkrétne skutky sú v zhode so zákonmi a
stálymi mravnými normami, alebo sa od nich odlišujú. Vďaka pôvodnému rozhodnutiu v
prospech lásky mohol by človek zostať mravne dobrým, zotrvať v Božej milosti, dosiahnuť
spásu, aj keby sa niektoré z jeho konkrétnych spôsobov správania vedome a vo vážnej veci
protivili Božím prikázaniam, predkladaným Cirkvou.
Človeku v skutočnosti hrozí záhuba nielen preto, že sa nepridŕžal onej základnej voľby, ktorou
sa "celý človek slobodne oddáva Bohu".113 Totiž každým smrteľným hriechom spáchaným na
základe slobodného rozhodnutia uráža človek Boha, ktorý mu dal zákon, a tak sa prehrešuje
proti všetkým zákonom (porov. Jak 2,8-11); aj keď si zachová vieru, stráca "posväcujúcu
milosť", "lásku" a "večnú blaženosť".114 "Raz prijatú milosť ospravedlnenia," ako učí
Tridentský koncil, "možno stratiť nielen nevernosťou, ktorou sa stráca aj samotná viera, ale aj
akýmkoľvek iným smrteľným hriechom."115

Smrteľný a všedný hriech

69. Úvahy o základnej voľbe, ako sme už ukázali, priviedli niektorých teológov k hlbokej
revízii samotného tradičného rozlišovania smrteľných hriechov od všedných. Tí zdôrazňujú, že
odporovanie Božiemu zákonu, ktoré spôsobuje stratu "posväcujúcej milosti" - i večné zatratenie
človeka, ktorý zomiera v stave tohto hriechu - môže byť jedine výsledkom konania, ktoré
zahŕňa celého človeka, a teda konania podmieneného základnou voľbou. Podľa mienky týchto
teológov smrteľným hriechom, ktorý odlučuje človeka od Boha, sa stáva iba odmietnutie Boha
uskutočnené na takom stupni slobody, ktorý sa nestotožňuje s úkonom výberu, ani sa
nedosahuje vedomým uvažovaním. V tomto zmysle - dodávajú - sotva možno pripustiť,
prinajmenšom psychologicky, že veriaci, ktorý chce byť stále spojený s Kristom Pánom a s jeho
Cirkvou, môže tak ľahko a často páchať smrteľné hriechy, ako niekedy nasvedčuje samotná
"matéria" jeho skutkov. Podobne sotva možno pripustiť, že človek v krátkom čase dokáže úplne
prerušiť svoje puto spoločenstva s Bohom a potom sa k nemu vrátiť s úprimným pokáním. Sami
teda hovoria, že závažnosť hriechu treba merať skôr stupňom zaangažovania slobody, ktorým
sa skutok spáchal, ako matériou tohto skutku.

70. Posynodálna apoštolská adhortácia Reconciliatio et paenitentia v zhode s tradíciou Cirkvi

potvrdila závažnosť i dosiaľ platnú aktuálnosť rozlišovania hriechov na smrteľné a všedné. I
sama synoda biskupov v roku 1983, z ktorej vzišla táto adhortácia, "nielen potvrdila, čo
Tridentský koncil ustanovil o jestvovaní a povahe smrteľných a všedných hriechov, ale aj
pripomenula, že smrteľným hriechom je hriech, ktorý sa týka vážnej matérie a navyše sa pácha
s plným vedomím a so slobodným súhlasom".116
Výrok Tridentského koncilu nezohľadňuje iba "vážnu matériu" smrteľného hriechu, ale aj "plné
vedomie a slobodný súhlas", ktoré predstavujú jeho nevyhnutnú podmienku. Napokon tak v
morálnej teológii, ako aj v pastoračnej praxi sú dobre známe prípady, keď vzhľadom na svoju
matériu vážny skutok nemá povahu smrteľného hriechu, keďže chýba plné vedomie a slobodný
súhlas osoby, ktorá skutok koná. Rovnako "sa treba vyhýbať tomu, aby sa smrteľný hriech
neredukoval na úkon "základnej voľby" - ako sa dnes hovorí - proti Bohu", ktorým by sa
označovalo výslovné a formálne pohŕdanie Bohom alebo blížnym, alebo by obsahovalo v tom
zahrnuté a nereflektované odvrhnutie lásky: "Totiž smrteľný hriech sa pácha aj vtedy, ak si
človek vedome a dobrovoľne z akéhokoľvek dôvodu zvolí čosi, čo je závažným narušením
poriadku. Takýto výber už sám v sebe obsahuje pohŕdanie Božím prikázaním, odmietnutie
Božej lásky k ľudskému pokoleniu a všetkému stvorenstvu: človek sa sám vzďaľuje od Boha a
stráca lásku. Teda prvotná orientácia človeka sa môže od základu zmeniť jednotlivými
skutkami. Nepochybne môžu jestvovať z psychologického hľadiska nadmieru zložité i nejasné
situácie, ktoré ovplyvňujú subjektívnu zodpovednosť hriešnika. No od úvah psychologického
rázu neslobodno prejsť k vytváraniu teologickej kategórie, akou je sama "základná voľba"
chápaná tak, že v objektívnej rovine mení alebo spochybňuje tradičné ponímanie smrteľného
hriechu."117
Tak oddeľovať základnú voľbu od dobrovoľnej voľby konkrétnych spôsobov správania, zlých
svojou vlastnou prirodzenosťou alebo vzhľadom na okolnosti, ktorými sa základná voľba
nespochybňuje, znamená odmietnuť katolícke učenie o smrteľnom hriechu: "S celou tradíciou
Cirkvi nazývame smrteľným hriechom ten skutok, ktorým človek dobrovoľne a vedome
odmieta Boha, jeho zákon, zmluvu lásky ponúkanú Bohom, a radšej sa obracia na seba samého
a na čosi, čo sa prieči Božej vôli (conversio ad creaturam). Môže sa to stať priamym alebo
formálnym spôsobom, ako hriechmi modloslužobníctva, odpadlíctva, ateizmu; alebo rovnako
neposlušnosťou voči Božím prikázaniam vo vážnej matérii."118

IV. Mravné konanie

Teleológia a teleologizmus

71. Vzťah medzi ľudskou slobodou a Božím zákonom, ktorého vnútorným a živým sídlom je
mravné svedomie, sa prejavuje a uskutočňuje v ľudskom konaní. Človek sa realizuje práve
svojím konaním, človek, o ktorom hovoríme, že je povolaný, "aby dobrovoľne hľadal svojho
Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dosiahol plnú a blaženú dokonalosť".119
Ľudské skutky sú mravnými skutkami, pretože ony vyjadrujú a určujú, či je ich pôvodca dobrý
alebo zlý.120 Ony nielen menia vonkajšie podmienky človeka, ale ako slobodné rozhodnutia
kvalifikujú v mravnom ohľade samu konajúcu osobu a určujú jej vnútorný duchovný profil,
ako na to výstižne upozorňuje sv. Gregor z Nissy: "Všetko, čo podlieha stálej zmene, nikdy nie
je pevné, ale prechádza z jedného stavu do druhého a ustavične sa mení buď na lepšie, alebo na
horšie... Ľudský život je teda vystavený ustavičnej premene: keďže nie je večný a nemenný,
musí sa vždy nanovo rodiť. Tento zrod však nie je výsledkom iného, vonkajšieho zásahu, ako
pri telesnom zrode, ale výsledkom slobodnej voľby jednotlivca: a tak istým spôsobom sme si
sami vlastnými rodičmi, pričom sa svojou voľbou rodíme takí, akí chceme byť."121
72. Mravnosť konania je určená vzťahom slobody človeka k pravému dobru. Toto dobro je
ustanovené ako večný zákon z múdrosti Boha, ktorý každé stvorenie usmerňuje k jeho cieľu:
tento večný zákon je poznávaný tak prirodzeným ľudským rozumom (preto je "prirodzeným
zákonom"), ako aj integrálnym a dokonalým spôsobom skrze nadprirodzené Božie zjavenie
(odtiaľ nazývaný "Božím zákonom"). Konanie je mravne dobré, ak sa slobodne vykonaná
voľba zhoduje s pravým dobrom človeka, čím je vyjadrené dobrovoľné zameranie osoby na jej
konečný cieľ čiže samého Boha: najvyššie dobro, v ktorom človek nachádza plnú a dokonalú
blaženosť. Mladíkova otázka Ježišovi: "Čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" (Mt
19,16) bezprostredne poukazuje na bytostné puto medzi mravnou hodnotou skutku a konečným
cieľom človeka. Ježiš v odpovedi potvrdzuje mladíkovo presvedčenie: konanie dobrých
skutkov, čo prikazuje ten, ktorý "jediný je dobrý", predstavuje nevyhnutnú podmienku a cestu
k večnej blaženosti: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Ježišova
odpoveď a poukázanie na prikázania znamenajú, že cesta k cieľu je vyznačená zachovávaním
Božích zákonov, ktoré ochraňujú dobro človeka. Len taký skutok, ktorý nie je v rozpore s
dobrom, môže byť cestou vedúcou do života.
Rozumné usmernenie ľudského konania na dobro, ako aj dobrovoľné úsilie konať podľa tohto
poznaného dobra sú základom mravnosti. Ľudské konanie sa teda nemôže posudzovať ako
mravne dobré iba preto, že vedie k dosiahnutiu takého či onoho cieľa, alebo jednoducho preto,
že úmysel konajúceho je dobrý.122 Konanie je mravne dobré vtedy, ak dosvedčuje a vyjadruje
dobrovoľné zameranie osoby na konečný cieľ a zhodu konkrétneho konania s dobrom človeka,
ktoré je poznávané rozumom v jeho pravde. Ak sa objekt konkrétneho konania nezhoduje s
pravým dobrom osoby, voľba takého skutku spôsobuje, že sa naša vôľa i my sami stávame
mravne zlými, a teda sa protivíme nášmu konečnému cieľu a najvyššiemu dobru čiže samému
Bohu.

73. Vďaka Božiemu zjaveniu a viere veriaci rozpoznáva "novotu", ktorou sa vyznačuje
mravnosť jeho skutkov: tie majú vyjadrovať súlad či nesúlad s dôstojnosťou a povolaním, ktoré
dostal skrze milosť; v Kristovi Ježišovi a v jeho Duchu je kresťan "novým stvorením", Božím
dieťaťom, a svojimi skutkami ukazuje, či je podobný alebo nepodobný obrazu Syna,
prvorodeného medzi mnohými bratmi (porov. Rim 8,29), životom dosvedčuje svoju vernosť
alebo nevernosť voči daru Ducha, otvára si alebo zahatáva cestu k večnému životu, k
spoločenstvu vo videní, láske a blaženosti s Bohom Otcom, Synom i Duchom Svätým.123
Kristus "nás utvára na svoj obraz tak", píše sv. Cyril Alexandrijský, "že črty jeho božskej
prirodzenosti žiaria v nás prostredníctvom svätosti, spravodlivosti a čnostného života... Krása
tohto obrazu žiari v nás, ktorí žijeme v Kristovi, vždy vtedy, keď svojimi dobrými skutkami
dokazujeme svoju šľachetnosť."124
V tomto zmysle má mravný život bytostne "teleologický" charakter, pretože spočíva vo
vedomom podriadení všetkých skutkov Bohu, najvyššiemu dobru a konečnému cieľu (telos)
človeka. Toto znova potvrdzuje mladíkova otázka Ježišovi: "Čo dobré mám robiť, aby som mal
večný život?" Podriadenie konečnému cieľu však nie je subjektívnou mierou, závislou výlučne
od zámeru. Predpokladá, že takéto konanie samo osebe môže zostať podriadené spomínanému
cieľu vďaka zhode s autentickým mravným dobrom človeka, ktoré je ochraňované
prikázaniami. Práve toto pripomína Ježiš v odpovedi mladíkovi: "Ak chceš vojsť do života,
zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17).
Je zrejmé, že človek sa musí podriadiť rozumne a slobodne, vedome a uvážene, lebo iba tak sa
stáva "zodpovedným" za svoje skutky a podlieha súdu Boha, spravodlivého a milosrdného
sudcu, ktorý dobro odmeňuje a zlo tresce, ako nás napomína apoštol Pavol: "Veď sa všetci
musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým
bol v tele, či už dobré a či zlé" (2Kor 5,10).

74. Čo však oprávňuje nazvať skutky slobodne konajúceho človeka mravnými? V čom spočíva
toto podriadenie ľudských skutkov Bohu? Je ním azda zámer konajúceho subjektu, či okolnosti
- a predovšetkým dôsledky - jeho konania, či aj predmet vlastného konania?
To je otázka, ktorá sa tradične nazýva "otázka prameňov morálky". A práve okolo nej sa v
posledných desaťročiach rozvinuli nové - alebo obnovené - kultúrne i teologické predstavy,
ktoré si vyžadujú výklad zo strany Učiteľského úradu Cirkvi.
Niektoré etické teórie zvané "teleologické" sa zameriavajú na zhodu ľudských skutkov so
zámermi, ktoré konajúci dosahuje, i s hodnotami, ktoré chce sám získať.
Normy na správne posúdenie mravnosti konania vyplývajú z posúdenia nie-mravných alebo
pred-mravných dobier, ktoré treba dosiahnuť, alebo ich nie-mravných alebo pred-mravných
hodnôt, ktoré treba zachovávať. Podľa úsudku niektorých má byť konkrétny spôsob konania
správny alebo chybný podľa toho, či môže, alebo nemôže zlepšiť skutkový stav vzhľadom na
všetkých zainteresovaných: za správny by sa mal považovať ten spôsob konania, ktorý by dobrá
"maximalizoval", a za zlý ten, čo by ich "minimalizoval".
Mnohí katolícki moralisti, ktorí zastávajú túto mienku, sa dištancujú od utilitarizmu a
pragmatizmu, podľa ktorých mravnosť ľudského konania treba posudzovať bez ohľadu na
konečný pravý cieľ človeka. Sami správne chápu, že treba hľadať rozumovejšie a pevnejšie
argumenty, ktoré by potvrdili požiadavky mravného života a stanovili jeho normy. Hľadanie
týchto argumentov je správne a potrebné, keďže mravný poriadok, ustanovený prirodzeným
zákonom, je ľudskému rozumu zväčša prístupný. Navyše toto hľadanie zodpovedá aj potrebám
dialógu a spolupráce s nie-katolíkmi a nie-veriacimi, osobitne v takzvaných pluralistických
spoločnostiach.

75. Úsilie vypracovať takú rozumnú morálku - niekedy nazývanú "autonómnou morálkou" -
však neraz vedie k pomýleným riešeniam, spojeným najmä s nesprávnym chápaním predmetu
mravného konania. Niektorí nevenujú dostatočnú pozornosť faktu, že vôľa je zaangažovaná do
konkrétnych rozhodnutí, ktoré sama uskutočňuje: tie sú podmienkou jej mravnej správnosti i
jej zamerania na konečný cieľ človeka. Podaktorí lipnú na koncepcii slobody, ktorá si nevšíma
skutočné podmienky jej fungovania, jej objektívny súvis s pravdou o dobre a jej zámer, ktorý
si osvojuje konkrétnymi spôsobmi konania. A tak podľa týchto teórii by slobodná vôľa nebola
ani mravne podriadená konkrétnym záväzkom, ani by sa neformovala svojimi vlastnými
výbermi, hoci zodpovedá za svoje skutky a ich dôsledky stále zostáva. Tento "teleologizmus"
ako metóda vynachádzania mravnej normy sa teda - na základe terminológie a spoločných
znakov prevzatých z rozličných myšlienkových prúdov - môže nazývať "konzekvencializmom"
alebo "proporcionalizmom". Prvý sa usiluje formulovať normy určitej pravdy a konkrétneho
spôsobu konania iba pomocou vyratúvania dôsledkov, ktoré sa očakávajú z vykonaného
rozhodnutia; druhý zase porovnávaním hodnôt a sledovaných dobier venuje pozornosť
skúmanému pomeru medzi dobrými a zlými následkami, majúc na zreteli "väčšie dobro" alebo
"menšie zlo", ktoré v osobitnej situácii skutočne môžu vzniknúť.
Teleologické etické náuky (nazývané proporcionalizmus, konzekvencializmus) síce uznávajú,
že mravné hodnoty sú objavované rozumom a zjavením, ale nepripúšťajú, že môže jestvovať
absolútne zakázaná voľba určitých spôsobov správania, ktoré v každej dobe a v každej kultúre
odporujú týmto dobrám. Konajúci subjekt bol by teda zodpovedný za realizáciu sledovaných
hodnôt, ale z dvojakého hľadiska; lebo hodnoty alebo dobrá obsiahnuté v ľudskom konaní by
na jednej strane patrili do mravného poriadku (pokiaľ ide o hodnoty vo vlastnom zmysle slova
mravné, akými sú láska k Bohu, dobroprajnosť voči blížnemu, spravodlivosť atď.), na druhej
strane však do pred-mravného poriadku, ktorý sa nazýva aj nie-morálnym alebo fyzickým alebo
ontickým (vzhľadom na osoh alebo škodu, ktoré sa konajúcej osoby dotýkajú rovnako ako
ostatných osôb zasiahnutých skôr či neskôr jej skutkami, ako sú zdravie alebo jeho strata,
fyzická neporušenosť, život, smrť, strata materiálnych dobier atď.). Vo svete, v ktorom je dobro
vždy pomiešané so zlom a ku každému dobrému účinku sa pridružujú zlé účinky, by sa
mravnosť skutku musela posudzovať diferencovane: jeho mravná "dobrota" podľa úmyslu
subjektu vzhľadom na mravné dobrá, kým jeho "správnosť" podľa hodnotenia predvídateľných
účinkov alebo dôsledkov, ako aj ich vzájomného pomeru. Podľa toho by sa konkrétne spôsoby
správania považovali za mravne správne alebo chybné, hoci vôľa ich vykonávateľa by sa
nemohla hodnotiť ako mravne dobrá alebo zlá.
Takto by hocijaký skutok, ktorý sa prieči všeobecnej negatívnej norme, ba dokonca
bezprostredne porušuje dobrá považované za "pred-morálne", mohol byť uznaný za mravne
prípustný, keby sa úmysel konajúceho sformovaný "zodpovedným" zvážením dobier
obsiahnutých v konkrétnom konaní vzťahoval na mravnú hodnotu, za daných okolností uznanú
za rozhodujúcu.
Zhodnotenie dôsledkov konania, ktoré vychádza z pomeru medzi skutkom a jeho účinkami, ako
aj medzi účinkami navzájom, by sa týkalo iba "pred-morálneho" poriadku. O mravnej hodnote
skutkov, čiže o tom, či sú dobré alebo zlé, by mala rozhodovať iba vernosť osoby
najvznešenejším hodnotám lásky a múdrosti, pričom táto vernosť nemusí nevyhnutne
vylučovať rozhodnutia, ktoré odporujú istým konkrétnym mravným normám. Aj v prípade
vážnej matérie by sa tieto normy museli považovať za relatívne príkazy, ktoré možno vždy
prispôsobovať a ktoré pripúšťajú výnimky.
Z tohto pohľadu by vedomý súhlas s istými spôsobmi správania, ktoré tradičná morálka
považuje za nedovolené, neznamenal nijaké objektívne mravné zlo.

Predmet vedomého konania

76. Tieto teórie môžu nadobudnúť istú presvedčivosť svojou príbuznosťou s chápaním vedy,
ktorá je právom znepokojená, že umelecká i hospodárska činnosť sa riadi podľa výpočtu
nákladov a ziskov, ako aj postupov a výsledkov. Usilujú sa oslobodiť človeka od etiky záväzku,
voluntaristickej a arbitrárnej, ktorá by sa mohla zdať neľudskou.
Teórie tohto druhu opúšťajú učenie Cirkvi, ak sa nazdávajú, že možno schváliť ako mravne
dobré vedomú voľbu takých spôsobov správania, ktoré sa priečia Božiemu zákonu i
prirodzeným príkazom. Takéto doktríny sa nemôžu odvolávať na katolícku mravnú tradíciu: ak
je pravdou, že sa v nej uplatnilo vysvetlenie prípadov zameraných za istých konkrétnych
podmienok na väčšie možnosti dobra, rovnako je pravdou aj to, že sa tak stalo iba v prípadoch,
keď bol zákon nejasný; a preto toto vysvetlenie nespochybňovalo absolútnu platnosť
negatívnych mravných prikázaní, ktoré zaväzujú bez výnimky. Veriaci sú povinní poznať a
zachovávať mravné prikázania vo vlastnom zmysle slova, ktoré Cirkev hlása a učí v mene Boha
Stvoriteľa a Pána.125 Keď apoštol Pavol hovorí, že prikázaním "Milovať budeš svojho blížneho
ako seba samého" sa napĺňa zákon (porov. Rim 13,8-10), neoslabuje prikázania, ale skôr ich
potvrdzuje, poukazujúc na ich požiadavky i vážnosť. Láska k Bohu a láska k blížnemu sa
nemôžu oddeľovať od zachovávania prikázaní zmluvy, ktorá bola obnovená krvou Ježiša Krista
a darom Ducha. Je poctou pre veriacich, že poslúchajú viac Boha ako ľudí (porov. Sk 4,19;
5,29), a preto aj podstupujú mučeníctvo podľa príkladu svätých a svätíc Starého i Nového
zákona, ktorí boli za takých vyhlásení preto, lebo radšej zomreli, než by urobili čokoľvek proti
viere alebo čnosti.

77. Aby spomínané teórie sformulovali racionálne kritériá správneho mravného rozhodnutia,
zohľadňujú úmysel i dôsledky ľudského konania. Vskutku s veľkou rozvahou treba pristupovať
ako k úmyslu - čo Ježiš s osobitným dôrazom žiada v otvorenom vystúpení proti zákonníkom
a farizejom, ktorí podrobne rozpisovali niektoré vonkajšie úkony (porov. Mk 7,20-21; Mt
15,19), ale na srdce nedbali - tak aj k vykonanému dobru a obídenému zlu, ktoré sú následkami
vlastného skutku. Ide o požiadavku zodpovednosti. Naozaj, uvažovanie o týchto dôsledkoch,
ako aj úmysloch nestačí na posúdenie mravnej kvality konkrétnej voľby. Uvažovanie o dobre
a zle, čo možno predvídať pri danom konaní, nie je vhodnou metódou na rozhodnutie, či voľba
istého spôsobu správania je "svojou podobou" alebo "sama v sebe" mravne dobrá alebo zlá,
dovolená alebo nedovolená. Predvídateľné dôsledky patria medzi tie okolnosti skutku, ktoré
síce môžu modifikovať závažnosť zlého skutku, ale nemôžu zmeniť jeho mravný charakter.
Napokon, každý človek vie, aké je ťažké, či skôr nemožné zvážiť všetky dôsledky svojich činov
i všetky dobré alebo zlé účinky, ktoré sa nazývajú pred-mravné: absolútne racionálne
zhodnotenie nejestvuje. Čo teda treba urobiť, aby sa mohli určiť pomery na základe hodnotenia,
ktorého kritériá ostávajú nejasné? Ako možno schváliť absolútny záväzok, keď sú výpočty také
neisté?

78. Mravnosť ľudského konania závisí predovšetkým a zásadne od "predmetu" zvoleného

rozumne vedomou vôľou, ako to ukazuje výstižná a ešte aj dnes platná analýza sv. Tomáša.126
Aby sme mohli pochopiť predmet skutku, ktorý ho mravne špecifikuje, musíme prijať zorný
uhol konajúcej osoby. Totiž predmetom chceného skutku je slobodne zvolený spôsob
správania. Pretože je predmet v zhode s rozumovým poriadkom, robí našu vôľu dobrou, mravne
nás zdokonaľuje a pomáha nám spoznať, že náš konečný cieľ spočíva v dokonalom dobre, v
prvotnej láske. Za predmet konkrétneho mravného skutku teda neslobodno uznať proces alebo
výsledok výlučne fyzického poriadku, lebo tie by sa mali posudzovať podľa toho, že vyvolávajú
istý stav vecí vo vonkajšom svete. Predmet je bezprostredným cieľom vedomej osoby. V tomto
zmysle, ako učí Katechizmus katolíckej Cirkvi, "jestvujú spôsoby konania, ktorých voľba je
vždy omylom, pretože vedú k neporiadku vôle, teda k mravnému zlu".127 "Často sa stáva,"
čítame u sv. Tomáša Akvinského, "že človek koná s dobrým úmyslom, ale bez úžitku, lebo mu
chýba dobrá vôľa; ak napríklad niekto kradne, aby nasýtil chudobného, úmysel je síce správny,
ale chýba správnosť náležitej vôle, takže nijaký zlý skutok vykonaný s dobrým úmyslom
nemožno ospravedlniť. "Ako niektorí tvrdia, že hovoríme: ?Robme zlo, aby vzišlo dobro?? Ich
odsúdenie je spravodlivé" (Rim 3,8)."128
Dôvod, prečo nestačí správny úmysel a prečo sa vyžaduje správna voľba skutkov, spočíva v
tom, že ľudské konanie závisí od jeho predmetu, to znamená od toho, či môže alebo nemôže
byť zameraný na Boha, na toho, ktorý "jediný je dobrý", a tak utvára dokonalosť osoby.
Správny je teda taký úsudok, ktorého predmet zodpovedá dobru osoby a zachováva pre ňu
mravne významnejšie dobrá. Kresťanská etika, ktorá sa zameriava na mravný predmet, teda
neodmieta uvažovať o vnútornej "teleológii" konania, keď prihliada na povznesenie pravého
dobra osoby, ale uznáva, že takéto dobro sa získava iba vtedy, keď sa zachovávajú bytostné
princípy ľudskej prirodzenosti. Ľudský skutok, správny vzhľadom na predmet, môže byť
zameraný aj na konečný cieľ. Práve tento skutok dosahuje svoju konečnú a rozhodujúcu
dokonalosť, keď ho vôľa skrze lásku skutočne usmerňuje k Bohu. V tomto zmysle učí patrón
moralistov a spovedníkov: "Nestačí robiť dobré skutky, treba ich dobre robiť. Aby však naše
skutky boli dobré a dokonalé, musíme ich robiť s jediným úmyslom páčiť sa Bohu."129

"Vnútorné zlo": neslobodno konať zlo, aby vzišlo dobro (porov. Rim 3,8)

79. Treba teda zamietnuť tézu teleologických i proporcionalistických náuk, podľa ktorej
nemožno považovať za mravne zlú - vzhľadom na svoju podobu čiže na svoj "predmet" -
vedomú voľbu niektorých spôsobov konania alebo konkrétnych skutkov bez toho, aby sa nebral
do úvahy úmysel, s ktorým sa voľba vykonala, alebo súhrn následkov tohto skutku, ktoré možno
predvídať vzhľadom na všetkých zainteresovaných.
Prvoradým a základným prvkom mravného posudzovania je predmet ľudského skutku, ktorý
rozhoduje o tom, či je skutok zameraný na dobro a na konečný cieľ, ktorým je Boh. Toto
zameranie nachádza rozum v samom ľudstve, videnom v celej svojej pravde, teda v jeho
prirodzených sklonoch, v jeho pohnútkach a predsavzatiach, ktoré majú vždy duchovný rozmer:
práve ony tvoria súhrn "dobier určených osobe", ktoré slúžia "dobru osoby", ktoré predstavuje
ona sama a jej dokonalosť. Tieto dobrá sú chránené Božími zákonmi, ktoré obsahujú celý
prirodzený zákon.130

80. Vďaka svedectvu rozumu vieme, že jestvujú predmety ľudského konania, ktoré "sa nedajú
zamerať" na Boha, pretože úplne odporujú dobru osoby stvorenej na jeho obraz. To sú skutky,
ktoré tradičné učenie Cirkvi o mravnosti nazýva "vnútorným zlom" (intrisece malum): takými
sú vždy a samy osebe, to jest vzhľadom na samotný ich predmet, bez ohľadu na konajúceho a
iné okolnosti. Preto Cirkev, vôbec nepopierajúc hľadisko okolností, a najmä úmyslov v
morálke, učí, že jestvujú "skutky, ktoré sú samy osebe a samy v sebe kvôli svojmu predmetu
vždy zásadne nedovolené, nezávisle od okolností".131 Druhý vatikánsky koncil v súvislosti so
službou, ktorou je viazaný voči ľudskej osobe, predkladá množstvo príkladov takýchto skutkov:
"Všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázie,
ako aj samovraždy; všetko, čo narúša celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a
duševné trýznenie a psychologický nátlak; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako neľudské
životné podmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami
a mladistvými; rovnako ponižujúce pracovné podmienky, v ktorých sa s pracujúcimi
zaobchádza ako s obyčajnými nástrojmi zisku, a nie ako so slobodnými a zodpovednými
osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné a pokiaľ poškvrňujú civilizáciu,
sú väčšmi na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čo podstupujú bezprávie, a sú ťažkou
urážkou Stvoriteľa."132
O skutkoch vnútorne zlých, týkajúcich sa prostriedkov zabraňujúcich počatiu, pomocou
ktorých sa manželský akt dobrovoľne stáva neplodným, pápež Pavol VI. učí toto: "Aj keď sa
niekedy pripúšťa menej ťažké zlo, aby sa predišlo nejakému väčšiemu zlu alebo aby sa
podporilo nejaké závažnejšie dobro, predsa nikdy nie je dovolené, a to ani z najvážnejších
dôvodov, konať zlo, aby vzišlo dobro (porov. Rim 3,8); totiž zamerať vôľu na to, čo z vlastnej
povahy presahuje mravný poriadok, a preto ho treba hodnotiť ako nedôstojné človeka, a to aj v
prípade, že by sa tým chceli brániť alebo zveľaďovať dobrá jednotlivcov, domácností alebo
ľudskej spoločnosti."133

81. Keď nás Cirkev učí, že niektoré skutky sú "vnútorne zlé", riadi sa podľa učenia Svätého
písma. Apoštol Pavol tvrdí so všetkou vážnosťou: "Nemýľte sa: ani smilníci ani
modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov ani zlodeji ani chamtivci
ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva" (1Kor 6,9-10).
Ak sú skutky vnútorne zlé, môže sa stať, že správny úmysel alebo mimoriadne okolnosti síce
zmenšujú ich zlo, ale odstrániť ho nemôžu: sú to "nenapraviteľné" zlé skutky a samy osebe a
samy v sebe nemôžu byť zamerané na Boha ani na dobro osoby: "Keď už sú samy skutky
hriechmi," píše sv. Augustín, "ako krádež, cudzoložstvo, rúhačstvo alebo im podobné, kto by
mohol tvrdiť, že ak sa konajú z dobrých príčin, už nie sú hriechmi, alebo - čo je ešte absurdnejšie
- sú hriechmi ospravedlnenými?"134
Preto okolnosti či úmysly nikdy nebudú môcť vnútorne nesprávny skutok zmeniť kvôli jeho
predmetu na skutok "subjektívne" bezúhonný alebo taký, ktorého voľbu možno ospravedlniť.

82. Napokon, úmysel je dobrý, ak sleduje pravé dobro osoby z hľadiska jej konečného cieľa.
Naproti tomu skutky, ktorých predmet "nemôže byť zameraný" na Boha a je "nedôstojný
ľudskej osoby", sa vždy a v každom prípade protivia tomuto dobru. V tomto zmysle rešpekt
voči normám, ktoré takéto skutky zakazujú a sú zaväzujúce vždy a navždy čiže bez akejkoľvek
výnimky, nielenže neznehodnocuje správny úmysel, ale dokonca určuje jeho základný význam.
Učenie o predmete ako prameni mravnosti je autentickým vyjadrením biblickej zmluvy a
prikázaní, lásky a ostatných čností. Mravná kvalita ľudského konania závisí od tejto vernosti
prikázaniam, ktoré je výrazom poslušnosti a lásky. Preto - opakujem to znova - treba zamietnuť
ako mylnú mienku, že vedomá voľba akýchkoľvek spôsobov konania alebo konkrétnych
skutkov sa nemôže považovať za mravne zlú vzhľadom na ich povahu, bez ohľadu na vôľu,
ktorou sa voľba vykonala, alebo nehľadiac na súhrn predvídateľných dôsledkov, ktoré daný
skutok prináša všetkým zainteresovaným. Bez tohto racionálneho určenia mravnej kvality
ľudského konania by nebolo možné potvrdiť "objektívny mravný poriadok"135 ani predostrieť
nijakú vymedzenú normu, ktorá by zaväzovala bez výnimky; to by zase škodilo ľudskému
bratstvu a pravde o dobre i samému cirkevnému spoločenstvu.

83. Ako vidieť, otázka mravnosti ľudských skutkov, predovšetkým jestvovania vnútorne zlých
skutkov, istým spôsobom zahŕňa vlastnú otázku o človeku, otázku pravdy o človeku aj otázku
z toho vyplývajúcich mravných dôsledkov. Cirkev tým, že uznáva a učí, že v niektorých
ľudských skutkoch jestvuje vnútorné zlo, zachováva vernosť celej pravde o človeku, prejavuje
mu úctu a podporuje jeho dôstojnosť i povolanie. Spomínané teórie, ktoré sú v rozpore s touto
pravdou, musí preto Cirkev odmietnuť.
A predsa je potrebné, ctihodní bratia v biskupskej službe, aby sme sa neuspokojili s tým, že
budeme veriacich upozorňovať na omyly a nebezpečenstvá istých etických teórií. Našou úlohou
je predovšetkým poukázať na fascinujúci jas tej pravdy, ktorou je sám Ježiš Kristus. V ňom,
ktorý je pravda (porov. Jn 14,6), môže človek úplne pochopiť a dobrými skutkami dokonale
plniť svoje povolanie k slobode, poslúchajúc Boží zákon, ktorý je obsiahnutý v prikázaní lásky
k Bohu a blížnemu. Toto nám umožňuje dar Ducha Svätého, Ducha pravdy, slobody a lásky: v
ňom dostávame možnosť osvojiť si zákon, pochopiť ho a rozvíjať ako hnaciu silu pravej
osobnej slobody: "v dokonalom zákone slobody" (porov. Jak 1,25).
 III.
"ABY NEBOL VYPRÁZDNENÝ KRISTOV KRÍŹ" (1Kor 1,17)
Mravné dobro pre život Cirkvi a sveta

"Túto slobodu nám vydobyl Kristus" (Gal 5,1)

84. Prvoradou otázkou, ktorú už spomínané náuky o mravnosti osobitne podnecujú, je otázka
úzkeho vzťahu medzi slobodou človeka a Božím zákonom, ktorá vyúsťuje do vzťahu medzi
slobodou a pravdou.
Podľa kresťanskej viery a učenia Cirkvi "iba sloboda podriadená pravde privádza ľudskú osobu
k pravému dobru. Dobrom osoby je v pravde zotrvávať a pravdu konať."136
Konfrontáciou medzi stanoviskom Cirkvi a dnešnou sociálnou i kultúrnou situáciou sa
okamžite vynára naliehavá potreba, aby práve tejto zásadnej otázke sama Cirkev venovala
pozornosť vo svojej pastoračnej činnosti: "Táto základná väzba medzi dobrom, slobodou a
pravdou sa zo súčasnej kultúry v prevažnej miere vytratila, preto znova povzbudzovať človeka,
aby tento vzťah medzi nimi objavil, je úlohou i povinnosťou Cirkvi vzhľadom na spásu sveta.
Pilátova otázka "Čo je pravda" aj dnes znepokojuje človeka plného pochybnosti, ktorý často už
nevie, kto je, odkiaľ prichádza, kam smeruje. Takto sme svedkami, ako sa ľudská osoba
odstrašujúcim spôsobom rúti do situácie postupného sebazničenia. Pri počúvaní niektorých
hlasov máme dojem, že už niet ani jednej mravnej hodnoty, ktorú treba uznávať ako trvalú a
neodvolateľnú. Pred zrakom všetkých sa pohŕda už počatým, ale ešte nenarodeným ľudským
životom; ustavične sa porušujú základné práva osoby; ničia sa dobrá nevyhnutné pre skutočne
ľudský život. A čo je ešte vážnejšie: človek už nie je presvedčený, že len v pravde môže nájsť
spásu. Spásonosná sila pravdy je odmietaná, jedine sloboda zbavená všetkej objektívnosti má
povinnosť rozhodovať o dobre a zle. V oblasti teológie vyvoláva tento relativizmus nedôveru
v Božiu múdrosť, ktorá spravuje človeka mravným zákonom. Proti týmto príkazom mravného
zákona sa stavajú konkrétne okolnosti, pretože Boží zákon sa už nepovažuje za vždy platné,
jediné a pravé dobro človeka."137

85. Posúdenie týchto etických náuk, čo je úlohou Cirkvi, sa neobmedzuje na ich odhalenie a
odmietnutie, ale chce naozaj s veľkou láskou pomáhať všetkým veriacim pri formovaní
mravného svedomia, ktoré by svoje úsudky a rozhodnutia vynášalo v pravde, ako k tomu
vyzýva apoštol Pavol: "Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania,
aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé" (Rim 12,2). Táto
činnosť Cirkvi nenachádza oporu - svoje formatívne "tajomstvo" - ani tak vo výrokoch svojho
učenia či v pastoračných výzvach k bdelosti ako v pohľade upriamenom na Pána Ježiša. Cirkev
deň čo deň s neúnavnou láskou hľadí na Ježiša vo vedomí, že iba v ňom sa nachádza pravdivá
a konečná odpoveď na otázku mravnosti.
Sama predovšetkým v ukrižovanom Ježišovi nachádza odpoveď na otázku, ktorá dnes trápi
mnohých ľudí: ako môže poslušnosť voči všeobecným a nemeniteľným mravným normám
rešpektovať jedinečnosť a neopakovateľnosť osoby a neohrozovať jej slobodu a dôstojnosť.
Cirkev má rovnaké vedomie zvereného poslania ako apoštol Pavol: "Kristus... ma poslal...
hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž... my však
ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Źidov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre
povolaných, tak Źidov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť" (1Kor 1,17.23-24).
Ukrižovaný Kristus zjavuje pravý zmysel slobody, ktorý sám naplno prežíva v sebadarovaní, a
k účasti na tej istej slobode povoláva aj učeníkov.

86. Rozumové uvažovanie a každodenná skúsenosť poukazujú na krehkosť, ktorou je sloboda

človeka poznačená. Sloboda je to skutočne pravá, ale ohraničená; jej absolútny a najvyšší
princíp nespočíva v nej samej, ale v jej jestvovaní, ktoré pre ňu zároveň predstavuje obmedzenie
i možnosť. Je to sloboda stvorenstva, to znamená darovaná sloboda, ktorú treba prijať ako
semeno a zodpovedne viesť k zrelosti. Je ustanovujúcou časťou onoho obrazu stvorenia, ktorý
tvorí základ dôstojnosti osoby: v ňom totiž zaznieva prvotné povolanie, ktorým Stvoriteľ volá
človeka k pravému dobru, ba ešte viac - na základe Kristovho zjavenia - k uzavretiu priateľstva
s ním tým, že sa človek zúčastňuje na vlastnom božskom živote. Je neodcudziteľným
vlastnením seba samého a súčasne všeobecným otváraním voči všetkým ľuďom tým, že
vychádza zo seba, aby poznala a milovala druhého.138 Sloboda teda spočíva v pravde človeka
a smeruje k spoločenstvu.
Rozum a skúsenosť hovoria nielen o krehkosti ľudskej slobody, ale aj o jej prudkých pádoch.
Človek si všíma, že jeho sloboda akýmsi skrytým spôsobom má sklon opustiť dobro a pravdu
a že v skutočnosti častejšie dáva prednosť konečným, obmedzeným a pominuteľným veciam.
Ba čo viac, človek zisťuje, že práve chyby a zlé voľby sa stávajú počiatkom skazonosnej
vzbury, ktorá ho pobáda odvrhnúť pravdu a dobro, aby seba povýšil na absolútny princíp seba
samého: "Budete ako Boh" (Gn 3,5). Sloboda teda musí byť oslobodená. A osloboditeľom je
Kristus: "Túto slobodu nám vydobyl Kristus" (Gal 5,1).

87. Kristus zjavuje predovšetkým skutočnosť, že pravou podmienkou slobody je úprimné a

otvorené poznanie pravdy: "Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" (Jn 8,32)139: pravda
dovoľuje zachovať slobodu zoči-voči moci a dodáva silu k mučeníctvu. Potvrdzuje to Ježiš pre
Pilátom: "Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde"
(Jn 18,37). Týmto spôsobom sa majú ctitelia Boha klaňať Bohu "v Duchu a pravde" (Jn 4,23):
týmto vzdávaním úcty sa stávajú slobodnými. Spojenie s pravdou a vzdávanie úcty Bohu v
Ježišovi Kristovi sa javia ako najhlbšie korene slobody.
Okrem toho Ježiš svojou vlastnou existenciou, nie iba slovami, zjavuje, že sloboda sa
uskutočňuje láskou, to znamená sebadarovaním. On, ktorý hovorí: "Nik nemá väčšiu lásku ako
ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15,13), dobrovoľne ide trpieť (porov. Mt
26,46) a poslúchajúc Otca na kríži dáva život za všetkých ľudí (porov. Flp 2,6-11). Rozjímanie
o ukrižovanom Ježišovi je hlavnou cestou, po ktorej sa Cirkev musí uberať každý deň, ak chce
pochopiť celý zmysel slobody, a tým je darovanie seba samého skrze službu Bohu a bratom.
Spoločenstvo s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Pánom je nevyčerpateľným prameňom, z
ktorého Cirkev nepretržite čerpá, aby v slobode žila, darúvala sa a slúžila. Vykladajúc verš 100.
žalmu "s radosťou slúžte Pánovi" hovorí sv. Augustín: "U Pána je služba slobodnou; slobodná
služba je tam, kde sa neslúži z nevyhnutnosti, ale z lásky... Sluhom nech ťa spraví láska, pretože
slobodným ťa urobila pravda... Si súčasne sluha i slobodný: sluhom si preto, lebo si sa ním stal;
slobodným si preto, lebo si milovaný Bohom, ktorý ťa stvoril: ba čo viac, slobodným si aj preto,
lebo sám miluješ toho, ktorý ťa stvoril... Si Pánov sluha, si Pánov prepustenec; netúž po
oslobodení, ktoré by ťa vzdialilo od domu tvojho osloboditeľa."140
Takto je Cirkev, a v nej každý kresťan, povolaná k účasti na kráľovskom úrade Krista na kríži
(porov. Jn 12,32), rovnako aj k milosti a zodpovednosti Syna človeka, ktorý "neprišiel dať sa
obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých" (Mt 20,28).141
Ježiš je teda živou a osobnou syntézou dokonalej slobody v absolútnej poslušnosti Božej vôli.
Jeho ukrižované telo je dokonalým zjavením nerozlučného puta medzi slobodou a pravdou, tak
ako jeho vzkriesenie z mŕtvych je najväčším povýšením plodnosti a spásnej moci slobody
prežívanej v pravde.
Chodiť vo svetle (porov. 1Jn 1,7)

88. Vytváranie protikladu medzi slobodou a pravdou, či dokonca ich úplné rozdelenie je
dôsledkom, prejavom i naplnením inej, vážnejšej a nebezpečnejšej dichotómie, ktorá oddeľuje
vieru od morálky.
Toto oddeľovanie patrí medzi najväčšie pastoračné starosti Cirkvi v dnešnom sekularizačnom
procese, v ktorom veľa, až priveľa ľudí rozmýšľa a žije tak, "ako keby Boha nebolo". Pred
naším zrakom sa šíri zmýšľanie, ktoré často, hlboko, vo veľkom rozsahu a postupne ovplyvňuje
aj spôsob života samotných kresťanov, ktorých viera ochabuje a stráca svoju osobitosť nového
pravidla pre výklad a prax v osobnom, rodinnom i spoločenskom živote. Vskutku normy
hodnotenia a voľby, ktoré si vytvárajú sami veriaci žijúci v kultúrnom prostredí bez
kresťanského cítenia, sa často nezhodujú s evanjeliom, ba dokonca sú s ním v protiklade.
Kresťania teda musia znovu objaviť prevratnosť svojej viery a moc jej úsudkov vzhľadom na
prevládajúcu a vplyvnú kultúru. Apoštol Pavol napomína: "Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste
svetlom v Pánovi. Źite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a
pravde. Skúmajte, čo sa páči Pánovi, a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich
odhaľujte... Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri.
Využívajte čas, lebo dni sú zlé" (Ef 5,8-11.15-16; porov. 1Sol 5,4-8).
Treba teda znova nadobudnúť a predstaviť pravdivý obraz kresťanskej viery, ktorá nie je
jednoduchým súhrnom nejakých téz, ktoré má rozum prijať a potvrdiť. Naopak, je prežívaným
poznaním Krista, živou pripomienkou jeho prikázaní, je pravdou, ktorú treba žiť. Napokon,
slovo nebýva naplno prijaté, ak sa nepremieňa na skutok, ak neprináša úžitok. Viera je
rozhodnutím zaväzujúcim celé jestvovanie. Je stretnutím, dialógom, spoločenstvom lásky a
života každého veriaceho s Ježišom Kristom, ktorý je cesta, pravda a život (porov. Jn 14,6).
Nabáda nás, aby sme Kristovi dôverovali a otvorili sa mu, umožňuje nám žiť tak, ako žil on
sám (porov. Gal 2,20), čiže nadovšetko milovať Boha a bratov.

89. Viera má aj mravný obsah: rodí a vyžaduje zaangažovanie primerané životu, podporuje a
završuje prijímanie a zachovávanie Božích prikázaní. Ako píše evanjelista Ján: "Boh je svetlo
a niet v ňom nijakej tmy. Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme,
luháme a nekonáme pravdu... Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho
prikázania. Kto hovorí: "Poznám ho", a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom
pravdy. Kto však zachováva jeho slovo, v tom je Božia láska naozaj dokonalá. A podľa toho
vieme, že sme v ňom. Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on" (1Jn 1,5-6; 2,3-
6).
Mravným životom sa viera stáva "vyznaním" nielen pred Bohom, ale aj pred ľuďmi: stáva sa
svedectvom. "Vy ste svetlo sveta," povedal Ježiš. "Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť.
Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v
dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho
Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 5,14-16). Tieto skutky sú predovšetkým skutkami lásky k
ľuďom (porov. Mt 25,31-46) a skutočnej slobody, ktorá sa prejavuje a žije zo sebadarovania, z
totálneho darovania sa, ako to urobil Ježiš, ktorý na kríži "miloval Cirkev a seba samého vydal
za ňu" (Ef 5,25). Kristovo svedectvo je prameňom, príkladom a bohatstvom, z ktorých čerpá
svedectvo učeníka povolaného kráčať tou istou cestou: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám
seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma" (Lk 9,23). V zhode s radikálnymi príkazmi
evanjelia môže láska priviesť veriaceho ku krajnému svedectvu mučeníctva. Pavol, ktorý bez
prestania nasleduje Ježiša umierajúceho na kríži, píše Efezanom: "Napodobňujte Boha ako
milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako
dar a obetu ľúbeznej vône!" (Ef 5,1-2).
Mučeníctvo, vyzdvihnutie neporušiteľnej svätosti Božieho zákona

90. Úzky vzťah medzi vierou a mravnosťou žiari plným leskom v bezpodmienečnom
zachovávaní nezrušiteľných požiadaviek osobnej dôstojnosti každého človeka, ktoré sú
chránené mravnými normami, bez výnimky zakazujúcimi vnútorne zlé skutky. Všeobecnosťou
a nemennosťou mravnej normy je predkladaná a zároveň podporovaná absolútna prirodzenosť
ľudskej dôstojnosti čiže neporušiteľnosti človeka, na tvári ktorého sa odráža Boží jas (porov.
Gn 9,5-6).
Odmietnutie "teleologických", "konzekvencialistických" a "proporcionalistických" etických
náuk, ktoré popierajú jestvovanie negatívnych a bez výnimky platných noriem, vzťahujúcich
sa na konkrétne spôsoby konania, sa najzreteľnejšie potvrdzuje najmä v kresťanskom
mučeníctve, ktoré vždy bolo a dodnes zostalo sprievodným znakom života Cirkvi.

91. Už v Starom zákone sa stretávame s obdivuhodnými svedectvami vernosti posvätnému

Božiemu zákonu, spečatenej dobrovoľným prijatím smrti. Źiarivým príkladom je príbeh
Zuzany, ktorá dvom nespravodlivým sudcom, čo jej hrozili smrťou, ak odmietne ich
žiadostivosť, odpovedala: "Z každej strany ma zviera úzkosť: veď ak to urobím, bude mi to
smrťou, ak však neurobím, neuniknem vašim rukám! Ale je pre mňa lepšie bez činu upadnúť
do vašich rúk, než zhrešiť pred tvárou Pánovou" (Dan 13,22-23). Zuzana, ktorá radšej volila
"bez činu upadnúť" do rúk sudcov, dosvedčuje nielen svoju vieru a dôveru v Boha, ale aj
poslušnosť pravde a absolútnemu mravnému poriadku: svojou pohotovosťou k mučeníctvu
potvrdzuje, že nie je správne vykonať nič, čo Boží zákon vyhlasuje za zlé, aby sa dosiahlo
nejaké dobro. Ona si vybrala "lepšiu časť": je to jasné, nekompromisné svedectvo vydané
pravde a Bohu Izraela, keďže sa to týka dobra; takto sa jej skutkami stala zjavnou svätosť Boha.
Keď Ján Krstiteľ na samom začiatku Nového zákona odmietol mlčať o Pánovom zákone a
uzatvárať kompromis so zlom, "obetoval svoj život za spravodlivosť a pravdu",142 čím sa stal
predchodcom Mesiáša aj v mučeníctve (porov. Mk 6,17-29). Preto "sa ocitol v temnote väzenia
ten, ktorý prišiel vydať svedectvo, ktorým je Kristus, označil za lampu, čo horí a svieti; a
vlastnou krvou bol pokrstený ten, ktorému bolo dané... pokrstiť Vykupiteľa sveta".143
V Novom zákone sa stretávame s početnými svedectvami Kristových učeníkov - počínajúc
diakonom Štefanom (porov. Sk 6,8-15; 7,1-60) a apoštolom Jakubom (porov. Sk 12,1-2) - ktorí
zomreli ako mučeníci, aby vyznali svoju vieru i lásku k Majstrovi a aby ho nezapreli. Tak
nasledovali Pána Ježiša, ktorý pred Kajfášom a Pilátom vydal svedectvo "dobrým vyznaním"
(porov. 1Tim 6,13) a darom svojho života potvrdil pravdu svojho posolstva. Nespočetné
množstvo iných mučeníkov radšej podstúpilo prenasledovanie a smrť, ako by sa dopustili
modloslužby zapálením kadidla pred obrazom cisára (porov. Zjv 13,7-10). Odmietli aj
predstierať takýto kultový úkon, čím dokázali, že odmietajú akýkoľvek konkrétny skutok
protiviaci sa láske k Bohu a svedectvu viery. Poslušne, tak ako to urobil sám Kristus, zverili a
odovzdali svoj život Otcovi, tomu, ktorý ich mohol zachrániť od smrti (porov. Hebr 5,7).
Cirkev nám predkladá príklady mnohých svätých a svätíc, ktorí hlásali a bránili mravnú pravdu
aj za cenu mučeníctva a dali prednosť smrti pred jediným smrteľným hriechom. Tým, že ich
zapísala do zoznamu svätých, kanonizovala Cirkev ich svedectvo a verejne uznala za správne
ich presvedčenie, podľa ktorého láska k Bohu obsahuje príkazy, ktoré treba nevyhnutne
zachovávať, od ktorých sa neslobodno odkloniť a ktorými nemožno opovrhovať ani za
sťažených okolností, aj keby išlo o záchranu života.

92. V mučeníctve, ako v potvrdení neporušiteľnosti mravného poriadku, žiari posvätnosť

zákona a súčasne neporušiteľnosť osobnej dôstojnosti človeka, ktorý bol stvorený na obraz a
podobu Boha: túto dôstojnosť neslobodno nikdy ponižovať alebo konať proti nej, a to ani s
dobrým úmyslom a za nijakých ťažkostí. Ježiš nás napomína s najväčšou prísnosťou: "Veď čo
osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?" (Mk 8,36). Mučeníctvo
odmieta ako klamný a pokrytecký akýkoľvek "ľudský zmysel", ktorý by chcel ktosi prisúdiť
skutku mravne zlému svojou podstatou, nepripúšťajúc ani "výnimočné okolnosti"; naopak,
odhaľuje jeho skutočnú podobu, ktorou je urážka "ľudskosti" človeka, a to väčšmi toho, čo sa
jej dopúšťa, než toho, čo ju znáša.144 Mučeníctvo je aj oslavou dokonalej "ľudskosti" a pravého
"života" osoby, ako to dosvedčuje sv. Ignác Antiochijský slovami adresovanými veriacim
Ríma, kde bol umučený pre vieru: "Odpusťte mi, bratia: nebráňte mi žiť: nechcite moju smrť...
dovoľte mi dosiahnuť čisté svetlo; ak sa tam dostanem, stanem sa človekom. Dovoľte mi, aby
som napodobnil umučenie môjho Boha."145

93. Mučeníctvo je konečne vynikajúcim znakom svätosti Cirkvi; smrťou dosvedčená vernosť
voči svätému Božiemu zákonu je rukolapným svedectvom a misionárskou povinnosťou
siahajúcou až po vyliatie krvi, aby jas mravnej pravdy nebol zatienený vo zvykoch osôb a v
zmýšľaní jednotlivcov a spoločnosti. Toto svedectvo je pre človeka nesmierne cennou
pomocou, aby nielen v občianskom spoločenstve, ale ani v cirkevných spoločenstvách neupadol
do najstrašnejšieho nebezpečenstva, aké ho môže postihnúť: a tým je zotretie hranice medzi
dobrom a zlom, ktoré znemožňuje ustanoviť a zachovávať mravný poriadok jednotlivcov i
spoločenstiev. Mučeníci, a v širšom zmysle všetci svätí v Cirkvi, svojím výrečným a
príťažlivým príkladom života prežiareného jasom mravnej pravdy osvetľujú každú epochu
histórie, roznecujúc jej zmysel pre mravnosť. Svojím jasným svedectvom o dobre stávajú sa
živou výčitkou tým, čo kedykoľvek porušujú zákon (porov. Múd 2,12), a aj v našich časoch sú
ozvenou slov proroka: "Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a
tmu svetlom, robia horké sladkým a sladké horkým!" (Iz 5,20).
Ak je mučeníctvo vrcholom svedectva o mravnej pravde, ku ktorému sú povolaní iba nemnohí,
zároveň existuje aj svedectvo, na vydávanie ktorého sa majú pripravovať deň čo deň všetci
veriaci i za cenu utrpení a ťažkých obetí. Lebo napriek rozmanitým ťažkostiam, ktoré môže
vernosť prirodzenosti mravného poriadku vyvolať aj za všeobecných okolností, je veriaci za
pomoci modlitbami vyprosenej Božej milosti povolaný k neraz hrdinskej službe, pričom je
podporovaný čnosťou udatnosti, vďaka ktorej - ako učí sv. Gregor Veľký - si môže "obľúbiť
nepríjemnosti tohto sveta v nádeji na večnú odmenu".146

94. Kresťania nie sú jedinými, ktorí vydávajú svedectvo o prirodzenosti mravného dobra:
utvrdzuje ich v tom aj mravné cítenie všetkých národov napojených na náboženské a duchovné
tradície Východu i Západu, vo vnútri ktorých tajomným spôsobom účinkuje Duch Svätý. Nech
je pre všetkých svedectvom myšlienka latinského básnika Juvenála: "Považuj za najväčší
zločin, ak niekto dáva prednosť životu pred cťou a pre vlastný život stráca dôvody tohto
života."147 Hlas svedomia vždy jednoznačne napomínal, že jestvujú pravdy a mravné dobrá,
za ktoré musíme byť pripravení obetovať život.
V slove, a predovšetkým v obetovaní života za mravné hodnoty spoznáva Cirkev to isté
svedectvo o onej pravde, ktorá je už prítomná v stvorení a ktorá v plnosti žiari v Kristovej tvári:
"Pretože stoici," píše svätý Justín, "sa aspoň vo svojich výrokoch o mravoch zachovali
vynikajúco, ako sa to občas podarí básnikom vďaka semenu rozumu zasiatemu do celého
ľudstva, tí, ktorí vyšli od tejto náuky, ako vieme, vzplanuli nenávisťou a boli zabíjaní."148

Univerzálne a nemenné mravné normy pre službu osobe a spoločnosti

95. Učenie Cirkvi, a najmä jej neochvejnosť, s akou obraňuje všeobecnú a trvalú platnosť
prikázaní zakazujúcich vnútorne zlé skutky, sa nezriedka posudzujú ako prejav neznesiteľnej
tvrdosti, predovšetkým v nadmieru zložitých a konfliktných situáciách mravného života
súčasného človeka i spoločnosti. Táto tvrdosť odporuje materskému cíteniu Cirkvi.
Chýba jej vraj láskavosť a milosrdenstvo. V skutočnosti sa však materské cítenie Cirkvi nedá
odlúčiť od jej učiteľského poslania, čo vždy musí plniť ako verná nevesta Krista, ktorý sám je
pravdou: "Ako učiteľka nikdy neprestáva hlásať mravnú zásadu... Cirkev nie je ani tvorcom,
ani svojvoľným posudzovateľom tejto zásady. V poslušnosti pravde Krista, ktorého obraz sa
odráža v dôstojnosti a prirodzenosti ľudskej osoby, Cirkev vykladá mravnú normu a predkladá
ju všetkým ľudom dobrej vôle, pričom neskrýva, že vyžaduje zásadný odklon od polovičatých
riešení a dokonalosť."149
V skutočnosti pravá láskavosť a spravodlivé milosrdenstvo majú znamenať lásku k osobe, k jej
pravému dobru a súčasne pravej slobode. To sa však neuskutočňuje tým, že mravná pravda je
skrývaná a oslabovaná, ale že je predkladaná v skrytom význame ako vyliatie večnej Božej
múdrosti, ktorá k nám prichádza v Kristovi, a službu človeku, čím mu pomáha vzrastať v
slobode a dosiahnuť šťastie.150
Zároveň však jasný a dôsledný výklad mravnej pravdy nikdy nemôže zanedbať hlbokú a
úprimnú úctu vzbudenú trpezlivou a dôverčivou láskou, akú človek vždy potrebuje na svojej
mravnej ceste, často sťažovanej ťažkosťami, omylmi i krutými situáciami. Cirkev, ktorá vždy
presadzuje "princíp pravdy a zhody, a preto nesúhlasí, aby sa dobro nazývalo zlom a zlo
dobrom",151 musí sa vždy usilovať, aby nalomenú trsť nedolomila a hasnúci knôtik nezahasila
(porov. Iz 42,3). Pápež Pavol VI. napísal: "Nič neuberať zo spásonosného Kristovho učenia je
vynikajúcou podobou lásky k dušiam, ale tá sa vždy musí spájať s trpezlivosťou a láskou, ktorej
príklad dal sám Spasiteľ vo svojich rozhovoroch a v styku s ľuďmi. Lebo on, keďže neprišiel
preto, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil (porov. Jn 3,17), bol naozaj veľmi tvrdý voči hriechom,
ale zhovievavý a milosrdný voči hriešnikom."152

96. V rozhodnosti, s akou Cirkev ochraňuje všeobecné a nemenné mravné normy, nie je nič
potupné; táto rozhodnosť je výlučnou službou pravej slobode človeka: pretože práve mimo
pravdy alebo v opozícii voči nej niet nijakej slobody, bezpodmienečná, nijaké ústupky a úpravy
nepripúšťajúca obrana tých skutočností, ktoré si nevyhnutne vyžaduje osobná dôstojnosť
človeka, je cestou, pre ktorú sa treba rozhodnúť, i podmienkou samotnej existencie slobody.
Táto služba sa poskytuje každému človeku, ponímanému v jedinečnosti a neopakovateľnosti
jeho bytosti a jestvovania: iba v zachovávaní mravných noriem človek naplno potvrdzuje seba
samého i svoju možnosť skutočného mravného rastu. Preto je táto služba určená všetkým
ľuďom: nielen jednotlivcom, ale aj spoločenstvám i spoločnosti ako takej. Tieto normy totiž
tvoria pevný základ a trvalú záruku spravodlivého a pokojného ľudského spolužitia, a tým aj
pravej demokracie, ktorá sa môže zrodiť a vzrastať iba na základe rovnosti všetkých svojich
príslušníkov, spojených právami i povinnosťami. Vzhľadom na mravné normy, ktoré zakazujú
vnútorné zlo, neexistujú nijaké privilégiá ani výnimky: vôbec nezáleží na to, či je niekto pánom
sveta alebo "najúbohejším" na zemi: čo sa týka mravných požiadaviek, všetci sme si celkom
rovní.

97. Tak mravné normy, predovšetkým negatívne čiže zakazujúce zlo, vyzdvihujú svoj význam
i svoj mravný a sociálny vplyv: ochranou nedotknuteľnej osobnej dôstojnosti každého človeka
slúžia vzájomnému spolčovaniu ľudí a ich správnemu a úspešnému napredovaniu.
Predovšetkým prikázania druhej tabule Desatora, o ktorých sa zmienil aj Ježiš pred mladíkom
z evanjelia (porov. Mt 19,18), sú základnými pravidlami každého spoločenského života.
Tieto prikázania sú formulované všeobecne, ale keďže "základom, subjektom a cieľom
všetkých spoločenských ustanovizní je a musí byť ľudská osoba",153 môžu byť vyjadrené
alebo vysvetlené podrobnejšími a výstižnejšími normami konania. V tomto zmysle prinášajú
základné mravné zákony spoločenského života isté požiadavky, ktorým sa musí prispôsobovať
tak verejná moc, ako aj občania. Ani úmysly, hoci sú neraz dobré, ani okolnosti, ktoré sú často
nepriaznivé, nikdy neoprávňujú verejnú moc či jednotlivcov porušovať základné a neodňateľné
práva ľudskej osoby. Jedine učenie o mravnosti, ktoré uznáva mravné normy platné vždy a pre
všetkých bez akejkoľvek výnimky, môže zaručiť etickosť základu spoločenského spolužitia v
rámci národa i medzi národmi.

Morálka a obnova spoločenského a verejného života

98. Závažné podoby spoločenskej a hospodárskej nespravodlivosti, ako aj politickej korupcie,

ktoré sa dotýkajú celých krajín a národov, vyvolávajú vzrastajúce rozhorčenie veľkého
množstva ľudí, ktorí sú nedôstojne a ponižujúco oberaní o svoje základné práva, a zo dňa na
deň vzrastá a dolieha osobná i spoločenská potreba celkovej obnovy, ktorá by dokázala
zabezpečiť spravodlivosť, solidaritu a priezračnosť.
Vzhľadom na mnohé a závažné príčiny, ktoré spôsobujú a podporujú rôzne formy
nespravodlivosti vo svete, treba zdolať naozaj dlhú a namáhavú cestu a podniknúť nejedno
obrovské úsilie, aby sa takáto obnova uskutočnila. História i každodenná skúsenosť však
potvrdzujú, že v základe týchto foriem nespravodlivosti možno pomerne ľahko vybadať príčiny
"kultúrneho" rázu čiže spojené s istými predstavami človeka, spoločnosti a sveta. Podstatu
kultúrnej otázky tvorí v skutočnosti mravné cítenie, ktorého základom a naplnením je
náboženské cítenie.154

99. Jedine Boh, najvyššie dobro, tvorí trvalý základ a ničím nenahraditeľný predpoklad
mravnosti, teda prikázaní, predovšetkým negatívnych, ktoré vždy a v každom prípade zakazujú
spôsob konania, ako aj skutky nezlučiteľné s dôstojnosťou každej osoby. Takto sa najvyššie
dobro a mravné dobro stretávajú v pravde: v pravde o Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi a v
pravde o človeku ním stvorenom a vykúpenom. Iba na tejto pravde možno budovať obnovenú
spoločnosť a riešiť zložité a ťažké otázky, ktoré ju sužujú, predovšetkým však otázku
prekonania najrozmanitejších foriem totality, aby sa otvorila cesta autentickej slobode človeka.
"Totalitarizmus vzniká z popierania objektívnej pravdy: ak totiž niet transcendentnej pravdy, v
poslušnosti ktorej človek dosahuje svoju plnú identitu, potom naozaj niet nijakého trvalého
princípu, ktorý by zaručoval spravodlivé vzťahy medzi ľuďmi. Totiž triedne, skupinové a
národné záujmy ich nevyhnutne stavajú proti sebe. Ak sa neuznáva nijaká transcendentná
pravda, potom víťazí sila moci a každý túži využiť až do krajnosti všetky dostupné prostriedky,
aby bez ohľadu na práva iných presadil svoj záujem a svoje zmýšľanie. Človek sa tu rešpektuje
iba v tej miere, v akej ho možno využiť ako nástroj egoistického cieľa. Koreň moderného
totalitarizmu spočíva teda v popieraní transcedentnej dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá je
viditeľným obrazom neviditeľného Boha, a preto je sama osebe subjektom práv, čo nikto
nesmie porušovať: ani jednotlivec, ani skupina, ani trieda alebo štát. Ani väčšina v spoločnosti
sa nesmie povyšovať nad menšinu, nesmie ju odstrkovať, utláčať, zneužívať ani sa pokúšať o
jej zánik."155
Preto nerozlučiteľné spojenie pravdy a slobody, ktoré skutočne vyjadruje základnú väzbu medzi
Božou múdrosťou a vôľou - a má ďalekosiahly význam pre život človeka v ekonomicko-
spoločenskej oblasti, ako to vyplýva zo sociálneho učenia Cirkvi, je sociálnym učením Cirkvi
"zaraďované do teológie, presnejšie morálnej teológie",156 lebo vykladá prikázania, ktoré
riadia spoločenský, hospodársky a politický život nielen z hľadiska všeobecného správania, ale
aj vo vzťahu k určitým spôsobom konania a konkrétnym skutkom.

100. Katechizmus katolíckej Cirkvi zdôrazňuje: "V hospodárskej oblasti úcta k dôstojnosti
ľudskej osoby žiada, aby sa uplatňovala čnosť striedmosti, pomocou ktorej možno ovládať
žiadostivosť po dobrách tohto sveta; čnosť spravodlivosti, aby sa držali v úcte práva blížneho a
aby sa mu dalo to, čo mu patrí; napokon vzájomné medziľudské vzťahy podľa zlatého pravidla
a v duchu veľkodušnosti Pána, ktorý "hoci bol bohatý, stal sa chudobným" pre nás, aby sme sa
my "jeho chudobou" obohatili" (2Kor 8,9).157
Potom predkladá rad-radom zlozvyky a skutky odporujúce ľudskej dôstojnosti, akými sú:
krádež, úmyselné zadržanie požičaných alebo nájdených vecí, podvádzanie v obchode (porov.
Dt 25,13-16), zadržiavanie mzdy (porov. Dt 24,14-15; Jak 5,4), zvyšovanie cien ako dôsledok
využívania cudzej nevedomosti alebo núdze (porov. Am 8,4-6), privlastňovanie a súkromné
využívanie dobier patriacich spoločnosti, zle vykonané práce, právne podvody, falšovanie
šekov a účtov, nadmerné výdavky, márnotratnosť atď.158 A ďalej: "Siedme prikázanie
zakazuje skutky alebo podujatia, ktoré z akéhokoľvek dôvodu, či už sebeckého, ideologického,
obchodného alebo diktátorského, vedú k zotročeniu ľudí, k zneváženiu ich osobnej dôstojnosti,
k ich kupovaniu a predávaniu i vymieňaniu, akoby boli tovarom. Násilím vnútiť osobám úlohu
spotrebného tovaru či prameňa zisku je ťažkým hriechom proti ich dôstojnosti a ich základným
právam. Svätý Pavol prikazuje kresťanskému pánovi, aby svojho otroka, kresťana, prijímal "už
nie ako otroka, ale... brata... i podľa tela aj v Pánovi" (Flm 1,16)."159

101. V politickej oblasti treba upozorniť, že láska k pravde vo vzťahoch medzi tými, čo vládnu,
a tými, ktorým vládnu, priehľadnosť vo verejnej správe, nezaujatosť v štátnej službe, úcta k
právam politických odporcov, ochrana práv obžalovaných v procesoch a v zinscenovaných
rozsudkoch, čestné a svedomité narábanie s verejnými peniazmi, odmietanie pochybných alebo
nedovolených metód nadobúdania, udržiavania alebo zväčšenia moci akýmkoľvek spôsobom
to sú zásady, ktoré svoje prvotné žriedlo - ako aj svoju prvoradú naliehavosť - nachádzajú v
transcendentnej dôstojnosti osoby a v objektívnych mravných požiadavkách týkajúcich sa
fungovania štátov.160 Ak sa nedodržiavajú, zaniká vlastný základ politického spolužitia a celý
spoločenský život je postupne vystavovaný nebezpečenstvu a rúti sa do záhuby (porov. Ź 14,3-
4; Zjv 18,2-3.9-24). V mnohých krajinách sa po páde ideológií, ktoré spájali politiku s
totalitným svetonázorom - medzi nimi predovšetkým marxizmus - objavuje teraz nemenej
vážne nebezpečenstvo týkajúce sa popierania základných práv ľudskej osoby, ba dokonca
včlenenia náboženských potrieb, žijúcich v srdci každého človeka, do politických kategórií: je
to nebezpečenstvo spojenia demokracie s etickým relativizmom, ktoré oberá občianske
spolužitie o akúkoľvek bezpečnú mravnú istotu, celkom ho zbavujúc schopnosti rozpoznať
pravdu. lebo "ak niet nijakej konečnej pravdy, ktorá riadi politické konanie a dáva mu
orientáciu, idey a presvedčenia sa môžu ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez
princípov, ako dokazujú dejiny, sa ľahko zmení na otvorený alebo skrytý totalitarizmus."161
Takto v ktorejkoľvek oblasti osobného života, či už v rodinnej, spoločenskej alebo politickej,
poskytuje morálka - založená na pravde a v pravde otvorená autentickej slobode - základnú,
ničím nenahraditeľnú a veľmi významnú službu nielen pre jednotlivú osobu a jej vzrast v dobre,
ale aj pre spoločnosť a jej prirodzený rozvoj.

Milosť a poslušnosť Božiemu zákonu

102. Človek je povinný dodržiavať mravnú normu aj v najťažších situáciách, aby zachoval
poslušnosť svätému Božiemu prikázaniu a postupoval v súlade so svojou osobnou
dôstojnosťou. Harmónia medzi slobodou a pravdou vyžaduje niekedy mimoriadne obete a treba
za ňu draho zaplatiť: môže viesť aj k mučeníctvu. Ako nás učí všeobecná a každodenná
skúsenosť, človek má sklony rozbíjať túto harmóniu: "Lebo nerobím to, čo chcem, ale robím
to, čo nenávidím... Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem" (Rim
7,15.19).
Odkiaľ vôbec pochádza táto vnútorná rozorvanosť človeka? Históriu hriechu otvára človek v
okamihu, keď už neuznáva Pána za svojho Stvoriteľa a keď chce výlučne sám rozhodovať o
tom, čo je dobré alebo zlé, odvolávajúc sa na vlastnú svojprávnosť a nezávislosť. "Budete ako
Boh, poznajúci dobro a zlo" (Gn 3,5): to je prvé pokušenie a naň nadväzujú všetky ostatné
pokušenia, ktorým človek, zranený prvotným pádom, ešte ľahšie podlieha.
Avšak pokušeniam možno odolať, hriechom sa vyhnúť, pretože spolu s prikázaniami nám Pán
dáva schopnosť zachovávať ich: "Oči jeho hľadia na tých, ktorí sa jeho boja. On poznáva
všetko, čo ľudia robia. Bezbožne konať nikomu nekáže, ani nedáva súhlas k nijakému hriechu"
(Sir 15,19-21). Zachovávanie Božieho zákona môže byť za istých okolností namáhavé, ba
veľmi ťažké: nikdy však nie je nemožné. To je trvale platné učenie cirkevnej tradície,
formulované Tridentským koncilom nasledujúcim spôsobom: "Nik, ani ospravedlnený, sa
nemôže považovať za oslobodeného od zachovávania prikázaní; nik sa nesmie riadiť oným
opovážlivým názorom, zavrhnutým Otcami pod hrozbou cirkevnej kliatby, že ospravedlnený
človek nie je schopný zachovávať Božie prikázania. Lebo Boh neprikazuje nič nemožné, ale
prikazujúc napomína, aby si konal, čo môžeš, i prosil, o čo môžeš, aj ti pomáha, aby si mohol;
teda "jeho prikázania nie sú ťažké" (1Jn 5,3) a jeho jarmo je príjemné a bremeno ľahké (porov.
Mt 11,30)."162

103. Človek má vždy otvorenú cestu k nádeji za pomoci Božej milosti a horlivej spolupráce
ľudskej slobody.
V Ježišovom spásonosnom kríži, v dare Ducha Svätého, vo sviatostiach prúdiacich z
Vykupiteľovho prebodnutého boku, nachádza veriaci milosť a silu, aby vždy, aj za najväčších
ťažkostí, zachovával svätý Boží zákon. Ako hovorí svätý Andrej z Kréty, sám zákon "je
oživovaný milosťou: a v harmonickom a plodnom spojení je postavený do jej služby: nie tým,
že by sa premiešalo a domiešalo to, čo je svojské pre jedno, s tým, čo je svojské pre druhé, ale
skutočne božským spôsobom bolo zmenené to, čo prípadne bolo ťažké a súce pre otroka či
zajatca, na to, čo je ľahké a hodné človeka slobodného rodu".163
Jedine v tajomstve Kristovho vykúpenia spočívajú "konkrétne" možnosti človeka. "Bolo by
najväčším omylom usudzovať... že norma tradovaná Cirkvou je sama osebe iba "ideálom",
ktorý vraj treba ďalej prispôsobovať, upravovať podľa konkrétnych možností človeka, ako to
vyžaduje "zváženie rozličných dobier, o ktoré ide". Aké sú však tie "konkrétne možnosti
človeka"? O akom človeku je reč? O človeku ovládanom žiadostivosťou, či o človeku
vykúpenom Kristom? Lebo o to ide, o pravdu Kristovho vykúpenia. Kristus nás vykúpil! To
znamená: on nám dal možnosť uskutočniť celú pravdu nášho jestvovania; on vyslobodil našu
slobodu z moci žiadostivosti. Skutočnosť, že vykúpený človek dosiaľ hreší, vôbec nevyplýva z
nedokonalosti Kristovho vykupiteľského diela, ale z ľudskej vôle, ktorá sa chce vymaniť z
milosti plynúcej z tohto diela. Božie prikázanie je skutočne prispôsobené možnostiam človeka,
ale možnostiam človeka, ktorému bol daný Duch Svätý; onoho človeka, ktorý ak upadne do
hriechu, predsa môže dosiahnuť odpustenie a tešiť sa z prítomnosti Ducha."164

104. V tejto súvislosti sa otvára primeraný priestor pre Božie milosrdenstvo voči hriechu
človeka konajúceho pokánie a pre zhovievavosť voči ľudskej slabosti. Táto zhovievavosť nikdy
neznamená, že miera dobra a zla sa vystavuje nebezpečenstvu alebo sfalšovaniu, aby sa
prispôsobila situácii. Lebo ako je pre človeka príznačné, že ak zhrešil, uzná svoju slabosť a
poprosí o milosrdenstvo kvôli previneniu, tak treba rozhodne odmietnuť spôsob konania onoho
človeka, ktorý zo svojej slabosti robí pravidlo i kritérium pravdy o dobre, takže sa cíti
oprávnený sám sa ospravedlniť bez toho, aby prosil Boha o pomoc a milosrdenstvo. Takýto
postoj kazí mravnosť celej spoločnosti, pretože spochybňuje objektívnosť mravného zákona vo
všeobecnosti a popiera absolútnosť mravných zákazov týkajúcich sa konkrétnych ľudských
skutkov a vyvoláva zmätok v hierarchii hodnôt.
Naopak, máme prijať posolstvo evanjeliového podobenstva o farizejovi a mýtnikovi (porov. Lk
18,9-14). Mýtnik mohol nejako ospravedlňovať svoje hriechy, aby tak oslabil svoje previnenie.
Jeho modlitba však nevychádza z tohto ospravedlnenia, ale z vedomia vlastnej nehodnosti zoči-
voči nekonečnej svätosti Boha: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu" (Lk 18,13). Naproti tomu
farizej sa ospravedlňuje sám, pričom zrejme nachádza vysvetlenie pre každé previnenie. Tak sa
ocitáme pred dvoma rozdielnymi spôsobmi konania mravného svedomia, ktoré charakterizujú
človeka všetkých čias. Mýtnik nám totiž ukazuje "kajúce" svedomie, plne si vedomé svojej
prirodzenej slabosti, pretože tá vo svojich previneniach, nech by boli ich subjektívne
ospravedlnenia akékoľvek, nachádza potvrdenie nevyhnutnosti svojho vykúpenia. Naproti
tomu farizej nám dáva poznať svedomie "spokojné samo so sebou", ktoré si navyše namýšľa,
že môže zachovávať zákon bez akejkoľvek pomoci milosti, a je presvedčené, že vôbec
nepotrebuje milosrdenstvo.

105. Všetci musíme bdieť, aby sme sa nenakazili farizejským postojom, ktorý sa usiluje
odstrániť vedomie svojej obmedzenosti a hriechov a ktorý sa v dnešnej dobe osobitne prejavuje
pokusmi prispôsobiť mravnú normu svojim možnostiam i záujmom, ako aj odmietaním samého
pojmu normy. Naopak, uznanie nerovnosti medzi zákonom a schopnosťami človeka, čiže
schopnosťami vlastných mravných síl človeka ponechaného na seba samého, roznecuje túžbu
po milosti a pripravuje na jej prijatie. "Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?" pýta sa apoštol
Pavol. A s radostným vyznaním plným vďaky odpovedá: "Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša
Krista, nášho Pána!" (Rim 7,24-25).
S tým istým vedomím sa stretávame v modlitbe sv. Ambróza Milánskeho: "Čože je človek, ak
ho ty nenavštevuješ? Nezabúdaj teda na slabého, pamätaj, že si ma utvoril z prachu. Ako budem
môcť stáť, ak sa nebudeš na mňa dívať tak, že túto hlinu chceš spevniť, aby z tvojej tváre
vyplynula moja pevnosť? "Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú" (Ź 104,29): ak budeš na mňa
hľadieť, beda mi. Nenájdeš na mne nič iné iba nákazu previnení: nie je užitočné, aby sme boli
opustení, ani pozorovaní, lebo pokiaľ nás vidia, vzbudzujeme pohoršenie. Predsa však môžeme
usudzovať, že (Boh) neodháňa tých, ktorých vidí, že očisťuje tých, na ktorých hľadí. Pred ním
planie oheň, ktorý spaľuje vinu (porov. Joel 2,3)."165

Mravnosť a nová evanjelizácia

106. Evanjelizácia je najväčšou a najúžasnejšou výzvou, akej kedy musela ísť Cirkev od svojho
zrodu v ústrety. V skutočnosti túto výzvu nevyvolávajú spoločenské a kultúrne podmienky, s
ktorými sa Cirkev vyrovnávala na ceste dejinami, ale skôr príkaz zmŕtvychvstalého Ježiša
Krista, ktorý konkretizuje samu príčinu jestvovania Cirkvi: "Choďte do celého sveta a hlásajte
evanjelium všetkému stvoreniu" (Mk 16,15).
Doba, ktorú žijeme, u mnohých národov vskutku osobitným spôsobom podnecuje "novú
evanjelizáciu" čiže nového ohlasovateľa evanjelia a nositeľa vždy nových skutočností;
hovoríme o evanjelizácii, ktorá musí byť "novou svojím zápalom, svojimi metódami i
vonkajším prejavom".166 Strata kresťanskej viery v celých národoch a spoločnostiach, ktoré
kedysi vynikali vierou a kresťanským životom, nespôsobuje iba stratu viery a jej významu v
živote, ale nevyhnutne aj úpadok alebo stratu mravného cítenia: čo nastáva vtedy, ak sa oslabilo
vedomie osobitosti evanjeliovej mravnosti alebo ak sa stratili samotné princípy a
fundamentálne etické čnosti. Dnes široko rozvinuté subjektivistické, utilitaristické a
relativistické tendencie nevystupujú iba ako pragmatické podmienky alebo výpovede o
mravoch, ale ako pevné, systematicky premyslené koncepcie, domáhajúce sa preto plného
kultúrneho a spoločenského uznania.

107. Evanjelizácia - a teda "nová evanjelizácia" - prináša so sebou aj ohlasovanie a mravnú

ponuku. Sám Ježiš, keď hlásal Božie kráľovstvo i svoju spasiteľskú lásku, povolával k viere a
k obráteniu (porov. Mk 1,15). A keď Peter spolu s ostatnými apoštolmi hlásal zmŕtvychvstanie
Ježiša Nazaretského, predkladá nový spôsob života, novú "cestu", po ktorej majú ísť tí, čo chcú
byť učeníkmi zmŕtvychvstalého Krista (porov. Sk 2,37-41; 3,17-20).
Ako v oblasti právd viery, tak ešte väčšmi pri objasňovaní základov a významu kresťanskej
mravnosti ukazuje nová evanjelizácia svoju pravdivosť a súčasne vyžaruje celú svoju misijnú
silu, keď sa uskutočňuje nielen darom ohlasovaného slova, ale istým spôsobom predovšetkým
darom uskutočňovaného slova. Osobitne je to život vo svätosti, ktorý žiari z mnohých
pokorných a ľudským očiam skrytých údov Božieho ľudu a ktorý predstavuje jednoduchšiu a
lákavejšiu cestu, kde možno bezprostredne vnímať krásu pravdy, oslobodzujúcu silu Božej
lásky, hodnoty bezvýhradnej vernosti voči všetkým požiadavkám Pánovho zákona, a to aj v
najťažších situáciách. Takto Cirkev svojou mravnou pedagogikou vždy povzbudzovala
veriacich, aby vo svätcoch i sväticiach, osobitne však v panenskej Matke Božej, "milostiplnej"
a "najsvätejšej", hľadali a nachádzali vzor, posilu a radosť v živote usmerňovanom Božími
prikázaniami a blahoslavenstvami evanjelia.
Źivot svätých, odraz dobrotivosti Boha - ktorý "jediný je dobrý" - predstavuje nielen skutočné
vyznanie viery a podnet podeliť sa o ňu s inými, ale navyše aj oslavu Boha a jeho nekonečnej
svätosti. Takto sa svätý život usiluje o to, aby trojnásobný a jediný prorocký, kňazský a
kráľovský úrad, ktorý dostáva každý kresťan ako dar pri svojom novom krstnom zrodení "z
vody a z Ducha" (Jn 3,5), dosiahol plnosť slova i skutku. Jeho mravný život má postavenie
"duchovnej bohoslužby" (porov. Rim 12,1; Flp 3,3), ktorá vychádza a dostáva silu z onoho
nevyčerpateľného žriedla svätosti a oslavy Boha, akými sú sviatosti, a najmä Eucharistia: lebo
s účasťou na obete kríža má kresťan spoločenstvo na láske Krista, ktorý sa darúva, a stáva sa
schopným aj povinným vážiť si tuto lásku napĺňaním predsavzatí a životných zásad. V
mravnom jestvovaní sa prejavuje a uskutočňuje aj kráľovský úrad kresťana: čím väčšmi s
pomocou milosti poslúcha nový zákon Ducha Svätého, tým väčšmi vzrastá v slobode, ku ktorej
je povolaný skrze službu pravdy, lásky a spravodlivosti.

108. Základom novej evanjelizácie a nového mravného života, ktorý ona vyžaduje a roznecuje
svojimi plodmi svätosti a misijnej horlivosti, je Duch Krista, počiatok a plodná sila svätej Matky
Cirkvi, ako nám pripomína pápež Pavol VI.: "Ohlasovanie sa nikdy nebude môcť uskutočniť
bez darov Ducha Svätého."167 Ježišovmu Duchu, prijatému poníženým a chápavým srdcom
veriaceho človeka, treba teda poďakovať za rozkvet kresťanského mravného života a za
svedectvo svätosti prejavujúce sa veľkou pestrosťou povolaní, darov, zodpovednosti a
životných podmienok: lebo Duch Svätý - zdôrazňoval už Novacián, vyjadrujúc tým autentickú
vieru Cirkvi, "posilnil srdcia i mysle (učeníkov), odhalil im tajomstvá evanjelia, dal im svetlo
pre pochopenie Božích vecí a silu pokojne znášať väzenie i reťaze pre jeho meno, ba dokonca
pohŕdať svetskou mocou a mučením, lebo on ich vyzbrojil a naplnil odvahou, ako aj darmi,
ktoré ten istý Duch ako skvosty udeľuje Kristovej neveste Cirkvi, kde ich ďalej zveľaďuje. On
totiž v Cirkvi ustanovuje prorokov, vzdeláva učiteľov, riadi jazyky, uskutočňuje znamenia a
uzdravenia, koná obdivuhodné diela, dáva schopnosť rozlišovať duchov, ustanovuje za
správcov, pomáha radou, rozdeľuje a uvádza v súlad všetky ostatné charizmy, čím robí Pánovu
Cirkev po každej stránke dokonalú."168
V živom kontexte tejto novej evanjelizácie zameranej na vzbudenie a rozvíjanie viery, ktorá je
"činná skrze lásku" (Gal 5,6), a vzhľadom na dielo Ducha Svätého môžeme teraz pochopiť, akú
úlohu treba v Cirkvi, spoločenstve veriacich, prisúdiť uvažovaniu o mravnom živote, ktoré má
rozvíjať teológia, a súčasne môžeme poukázať na vlastné poslanie a zodpovednosť učiteľov
morálnej teológie.
Služba učiteľov morálnej teológie

109. K evanjelizácii a k vydávaniu svedectva životom podľa viery je povolaná celá Cirkev,
ktorá sa stala účastnou na prorockom úrade Pána Ježiša skrze dar jeho Ducha. Vďaka Duchu
pravdy, ktorý je v nej ustavične prítomný (porov. Jn 14,16-17), sa "celok veriacich, ktorí majú
pomazanie od Ducha Svätého (porov. 1Jn 2,20.27), nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú
vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom viery celého ľudu, keď prezentuje svoj
univerzálny súhlas vo veciach viery a mravov "od biskupov až po posledného laika"".169
Aby Cirkev plnila svoj prorocký úrad, musí vytrvale praktizovať či "rozpaľovať" svoj život
viery (porov. 2Tim 1,6), osobitne - pod vedením Ducha Svätého - čoraz detailnejším
uvažovaním nad obsahom samotnej viery. V tejto službe svedomitého skúmania chápania viery
naozaj slúži v Cirkvi "povolanie" teológov: "Medzi povolaniami, ktoré Duch Svätý podnecuje
v Cirkvi," čítame v Inštrukcii Donum veritatis, "vyniká povolanie teológov, ktorých úrad
osobitným spôsobom spočíva v tom, aby v spolupráci s Učiteľským úradom čoraz lepšie chápali
Božie slovo, ktoré je obsiahnuté v inšpirovanom Písme a odovzdávané živou tradíciou Cirkvi.
Viera sa svojou povahou dožaduje pochopenia, pretože odhaľuje človeku pravdu o jeho cieli aj
o ceste, ktorou ho môže dosiahnuť. Hoci táto pravda presahuje všetky naše vyjadrovacie
prostriedky a hoci naše predstavy nedokážu zachytiť jej veľkosť, ktorú nemožno úplne
pochopiť (porov. Ef 3,19), predsa len vyzýva rozum - Boží dar udelený na pochopenie pravdy
- aby vstúpil do jej svetla a vyšiel z neho aspoň do istej miery schopný pochopiť to, v čo uveril.
Teológia, ktorá v súlade s hlasom pravdy hľadá pochopenie viery, pomáha Božiemu ľudu, aby
podľa príkazu apoštola (porov. 1Pt 3,15) zdôvodnil nádej tým, ktorí o to požiadajú."170
Podstata učenia totožnosti teológie a vzápätí plnenia jej vlastného poslania spočíva v poznaní
jej hlbokého a živého spojenia s Cirkvou, jej tajomstvom, jej životom a úradom: "Teológia je
cirkevná veda, pretože v Cirkvi sa rozvíja a v Cirkvi pôsobí... Keďže slúži Cirkvi, musí sa cítiť
začlenená do úradu Cirkvi, predovšetkým však do jej prorockého úradu."171 Teológia svojou
autentickou povahou a dynamizmom môže prekvitať a dosahovať pokroky iba zodpovedným
spoločenstvom s Cirkvou a príslušnosťou k nej ako k "spoločenstvu viery", tak ako pre samu
Cirkev a pre jej život viery sú určené plody teologického výskumu a bádania.

110. Čo sa dosiaľ povedalo o teológii vo všeobecnosti, možno a treba znova zopakovať aj o

morálnej teológii, pretože je vedou, ktorá vlastne uvažuje o evanjeliu ako o dare a prikázaní
nového života, o živote podľa pravdy a v láske (porov. Ef 4,15), o živote Cirkvi vo svätosti,
kde žiari pravda dobra privedeného k dokonalosti. Nielen v oblasti viery, ale aj - a to
neoddeliteľne - v oblasti morálky má rozhodujúce slovo Učiteľský úrad Cirkvi, ktorého úlohou
je "pomocou súdov zaväzujúcich svedomie veriacich rozlišovať skutky, ktoré sú v súlade s
požiadavkami viery a sú nápomocné pri jej zjavovaní v živote, od skutkov naopak
nezlučiteľných s týmito požiadavkami na základe ich vnútorného zla".172 Ohlasujúc Božie
prikázania a Kristovu lásku, Učiteľský úrad Cirkvi poúča veriacich aj o osobitných a
konkrétnych prikázaniach a žiada od nich, aby ich svedomie považovali za mravne záväzné.
Okrem toho má významnú úlohu bdieť a varovať veriacich pred prípadnými omylmi, hoc? aj
neuvedomenými, keď ich svedomie nedospeje k poznaniu správnych a pravdivých mravných
noriem, o ktorých Učiteľský úrad poúča.
K tomu pristupuje osobitná úloha tých, čo zo svojho poverenia právoplatných pastierov vyučujú
morálnu teológiu v seminároch a na teologických fakultách. Ich vážnou povinnosťou je
vyučovať veriacich - predovšetkým budúcich pastierov - o všetkých prikázaniach a praktických
normách, ktoré Cirkev s autoritou ohlasuje.173 Napriek prípadnej ohraničenosti ľudskej
argumentácie reprezentovanej Učiteľským úradom musia teológovia zameraní na učenie o
mravnosti skúmať zdôvodnenia jeho predpisov, objasniť závažnosť a záväznosť ním
vyhlásených predpisov a poukázať na ich vzájomnú spojitosť i súvislosť s konečným cieľom
človeka.174 Úlohou týchto teológov je vykladať učenie Cirkvi a pri vykonávaní tejto služby
poskytovať príklad lojálneho, vnútorného i vonkajšieho súhlasu s náukou Učiteľského úradu
tak v oblasti dogmatiky, ako aj v oblasti morálky.175 V spolupráci s hierarchickým Učiteľským
úradom by sa teológovia mali usilovať čoraz lepšie približovať biblický základ spolu s etickým
obsahom a antropologickým zdôvodnením, na ktorých spočíva Cirkvou predkladané učenie o
mravnosti a jej názor na človeka.

111. Služba, ktorú majú teraz vykonávať teológovia zameraní na učenie o mravnosti, má veľký
význam nielen pre život a úrad Cirkvi, ale aj pre ľudskú spoločnosť a kultúru. Ich úlohou je na
základe úzkeho a živého prepojenia s biblickou a dogmatickou teológiou vysvetľovať
vedeckým spôsobom "dynamický aspekt určujúci odpoveď, ktorú má dať na Božie volanie
človek v napredovaní svojho rastu v láske v lone spoločenstva prinášajúceho spásu. Týmto
spôsobom získava morálna teológia vnútorný duchovný rozmer zodpovedajúci požiadavkám
plného rozvinutia obrazu Boha, ktorý je v človeku, ako aj zákonom duchovného napredovania,
opísaným v kresťanskej asketike a mystike."176
Morálna teológia a jej učenie sa dnes skutočne ocitajú v osobitných ťažkostiach. Pretože
morálka Cirkvi nevyhnutne vyžaduje normatívny rozmer, morálna teológia sa nemôže
obmedziť iba na úvahy vypracované v jednoduchom kontexte takzvaných vied o človeku.
Zatiaľ čo tieto vedy sa zaoberajú fenoménom mravnosti ako historickým a spoločenským
javom, morálna teológia napriek tomu, že pracuje s poznatkami humanitných aj prírodných
vied, vôbec nie je podriadená výsledkom empiricko-formálneho skúmania alebo
fenomenologického poňatia. V skutočnosti to, čo je vlastné humanitným vedám, musí byť v
morálnej teológii zamerané na pôvodnú otázku: Čo je dobro a čo zlo? Ako možno dosiahnuť
večný život?

112. Teológ zaoberajúci sa morálkou musí teda starostlivo rozlišovať súvislosti dnešnej
pretechnizovanej a vedou ovplyvnenej kultúry, ktorá je vystavená nebezpečenstvám
relativizmu, pragmatizmu a pozitivizmu. Z teologického hľadiska mravné princípy nezávisia
od historickej doby, v ktorej sa objavujú. Skutočnosť, že niektorí veriaci neberú vážne poučenia
Učiteľského úradu alebo považujú za mravne správny taký spôsob konania, ktorý pastieri uznali
za odporujúci Božiemu zákonu, nemôže stačiť na zamietnutie pravdivosti mravných noriem,
ktoré predkladá Cirkev. Potvrdzovanie mravných princípov nespadá do kompetencie
empiricko-formálnych metód. Morálna teológia nepopiera účinnosť týchto metód, ani sa
nezameriava výlučne na ne, ale verná nadprirodzenému zmyslu viery sleduje predovšetkým
duchovný rozmer ľudského srdca a jeho povolanie k božskej láske.
Kým humanitné vedy ako všetky experimentálne vedy rozvíjajú empirický a štatistický pojem
"normálnosti", viera učí, že takáto normálnosť nesie v sebe stopy pádu človeka z výšky jeho
pôvodného postavenia čiže zranenia hriechom. Jedine kresťanská viera ukazuje človeku cestu
návratu "k počiatku" (porov. Mt 19,8), cestu, ktorá je často celkom iná ako cesta empirickej
normy. Preto humanitné vedy, i keď prinášajú veľa významných poznatkov, nemožno uznať za
rozhodujúce pre tvorbu mravných noriem. Evanjelium odkrýva celú pravdu o človeku a o jeho
ceste k mravnosti, čím osvecuje rozum a napomína hriešnikov, zvestujúc im milosrdenstvo
Boha, ktorý sa neúnavne stará, aby ich ochránil jednak pred zúfalstvom, že nemôžu poznať
alebo zachovávať Boží zákon, jednak pred vystavovaním, že môžu byť spasení bez zásluh.
Navyše im pripomína radosť z odpustenia hriechov, ktoré jediné nám umožňuje spoznať v
mravnom zákone oslobodzujúcu pravdu i milosť nádeje i cestu života.

113. Osvojiť si učenie o mravnosti znamená prijať tieto intelektuálne, duchovné a pastoračné
povinnosti. Preto teológovia poverení prednášať učenie Cirkvi o mravnosti majú veľkú
povinnosť vychovávať veriacich, aby dokázali vyniesť mravný úsudok, aby sa usilovali o pravé
dobro a s dôverou si vyprosovali Božiu milosť.
Ak sú zhody alebo rozdiely v názoroch spoločnými znakmi verejného života v rámci
parlamentnej demokracie, učenie o mravnosti istotne nemôže závisieť od takzvanej
"procedurálnej" etiky: tú totiž vôbec nemôžu určovať pravidlá a formy demokratického
uvažovania. Rozdielnosť postojov vyjadrená protestami a polemikou prostredníctvom
masovokomunikačných prostriedkov stojí v protiklade k cirkevnému spoločenstvu a správnemu
chápaniu hierarchickej štruktúry Božieho ľudu. Odmietanie učenia podávaného pastiermi
nemožno považovať za správny výraz kresťanskej slobody, ani rozmanitosti darov Ducha
Svätého. V tomto prípade majú pastieri v súlade so svojím apoštolským úradom povinnosť
konať a vyžadovať, aby sa vždy zachovávalo právo veriacich prijímať katolícke učenie jasné a
neporušené: "Teológ, ktorý má vždy na pamäti, že on sám je príslušníkom Božieho ľudu, sa
musí voči nemu správať s najväčšou úctou a oboznamovať ho s takým učením, ktoré nijako
neškodí učeniu viery."

Naše pastoračné povinnosti

114. Zodpovednosť za vieru a za život Božieho ľudu podľa viery spočíva na pastieroch ako
osobitná povinnosť, ako nám pripomína Druhý vatikánsky koncil: "Medzi hlavnými
povinnosťami biskupov zaujíma popredné miesto hlásanie evanjelia. Biskupi sú totiž
vierozvestmi, ktorí privádzajú ku Kristovi nových učeníkov, aj autentickými čiže Kristovou
autoritou vystrojení učitelia, čo hlásajú zverenému ľudu vieru, ktorú treba vyznávať i
uplatňovať v živote a ktorú objasňujú vo svetle Ducha Svätého, keď z pokladu zjavenia
vynášajú veci nové i staré (porov. Mt 13,52) a pričiňujú sa, aby prinášala ovocie, a bedlivo
bránia svoje stádo pred bludmi, ktoré ho ohrozujú (porov. 2Tim 4,1-4)."178
Povinnosťou nás všetkých i spoločnou milosťou všetkých pastierov a biskupov Cirkvi je učiť
veriacich to, čo ich vedie na ceste k Bohu, ako poučil Kristus Pán mladíka z evanjelia. Keď sa
ten opýtal, "čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" (Mt 19,16), Ježiš sa odvolal na
Boha, Pána stvorenia a zmluvy, pripomenul mu mravné prikázania zjavené už v Starom zákone,
poukázal na ich ducha aj osobitnú autoritu a poradil mu, aby ich nasledoval v chudobe,
poníženosti a v láske: "Potom príď a nasleduj ma!" Pravda tohto učenia bola spečatená
Kristovou krvou na kríži: v Duchu Svätom stala sa novým zákonom Cirkvi i všetkých veriacich.
Túto "odpoveď" na požiadavku mravnosti zveril Kristus Pán predovšetkým nám ako pastierom
Cirkvi, ktorí sme povolaní objasňovať ju a tak napĺňať náš prorocký úrad. Náš pastiersky úrad
voči kresťanskému učeniu o mravnosti sa musí uskutočňovať aj vo forme kňazského úradu:
realizuje sa to vtedy, keď veriacim udeľujeme dary milosti a posväcovania, aby vedeli
poslúchať svätý Boží zákon, a keď svojou vytrvalou modlitbou plnou dôvery veriacich
posilňujeme, aby zostali verní požiadavkám viery a žili podľa evanjelia (porov. Kol 1,9-12).
Kresťanské učenie o mravnosti musí byť predovšetkým dnes jednou z najdôležitejších oblastí
našej pastoračnej bdelosti a realizácie nášho kráľovského úradu.

115. Teraz totiž Učiteľský úrad Cirkvi po prvý raz predkladá pomerne obšírne základné prvky
tejto náuky a poukazuje na požiadavky pastoračného rozlišovania nevyhnutného pri riešení
zložitých a niekedy neurčitých podmienok štátov a kultúr.
Vo svetle zjavenia i nepretržitého učenia Cirkvi, a najmä Druhého vatikánskeho koncilu
pripomenuli sme podstatné črty slobody a niekoľkými slovami základné dobrá spojené s
dôstojnosťou osoby a s pravdou jej skutkov, aby v poslušnosti voči mravnému zákonu mohla
poznať milosť i znamenie nášho adoptívneho synovstva skrze Ježiša Krista, jediného Božieho
Syna (porov. Ef 1,4-6). Táto encyklika osobitne predkladá niektoré tendencie dnešnej morálnej
teológie. Predkladáme ich tu v poslušnosti voči slovu Pána, ktorý Petrovi prikázal posilňovať
bratov (porov. Lk 22,32), aby sme mu ozrejmili náš spoločný úsudok v rozlišovaní a boli mu
pomocou.
Každý z nás pozná význam učenia, ktoré tvorí jadro tejto encykliky a na ktoré dnes
upozorňujeme autoritou Petrovho nástupcu. Každý z nás je schopný rozoznať, akú veľkú váhu
má nielen pre jednotlivcov, ale aj pre celú spoločnosť potvrdenie univerzality a nemennosti
mravných prikázaní, predovšetkým prikázaní vždy a bez výnimky zakazujúcich vnútorne zlé
skutky.
Pri poznávaní týchto prikázaní srdce kresťana i naša pastierska láska nasledujú hlas toho, ktorý
"prvý miloval nás" (1Jn 4,19). Boh od nás žiada, aby sme boli svätí, ako je on svätý (porov. Lv
19,2), aby sme - v Kristovi - boli dokonalí, ako je on dokonalý (porov. Mt 5,48): naliehavosť a
nemennosť tohto prikázania spočíva v nevyčerpateľnom Božom milosrdenstve (porov. Lk 6,36)
a jeho cieľ v tom, že nás s Kristovou milosťou povedie na ceste plnosti života, vyhradenej
Božím synom.

116. Ako biskupi máme povinnosť starať sa, aby sa Božie slovo verne odovzdávalo. Ctihodní
bratia v biskupskej službe, súčasťou našej pastoračnej služby je dbať, aby sa toto učenie o
mravnosti odovzdávalo verne, a včas zasiahnuť, aby veriaci boli uchránení pred každou náukou
a teóriou, ktoré učeniu odporujú. V tejto službe nás všetkých budú podporovať teológovia;
teologické náhľady však netvoria ani pravidlo, ani zákon našej služby. Jej autorita za
prítomnosti Ducha Svätého a nášho spoločenstva s Petrom a za Petrovho vedenia spočíva v
našej vernosti katolíckej viere prevzatej od apoštolov. Našou zvlášť ťažkou biskupskou
povinnosťou je osobne sa starať, aby sa v našich diecézach hlásalo "zdravé učenie" viery a
mravnosti (1Tim 1,10).

Biskupom sa ukladá osobitná zodpovednosť za katolícke inštitúcie. Buď ide o štruktúry

zamerané na rodinnú alebo spoločenskú pastoráciu, buď o zriadenia, ktoré sa venujú
vyučovaniu alebo zdravotnej starostlivosti. Biskupi ich môžu zakladať, odobrovať a prenášať
na ne rad zodpovedností, čím sa však nikdy nezbavia vlastných povinností. Úlohou biskupov
je spoločne so Svätou stolicou priznávať alebo vo vážnych prípadoch rozporu odňať používanie
pomenovania "katolícka" tým školám,179 univerzitám,180 nemocniciam alebo iným
zdravotníckym a sociálnym zariadeniam, ktoré sa odvolávajú na určité spojenie s Cirkvou.

117. V srdci veriaceho, v hĺbke ľudskej duše sa vždy ozýva otázka, s ktorou sa obrátil na Ježiša
onen mladík z evanjelia: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" (Mt 19,16).
Každý sa však s touto otázkou musí obrátiť na "dobrého" Učiteľa, pretože on jediný môže úplne
pravdivo odpovedať v každej situácii, za najrozmanitejších okolností. Veriacim, čo sa na to
pýtajú z úprimného srdca, odpovedá Pán slovami Nového zákona, zverenými Cirkvi. My však,
ako hovorí o sebe apoštol, sme poslaní "hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol
vyprázdnený Kristov kríž" (1Kor 1,17). Preto odpoveď Cirkvi na otázku človeka obsahuje
múdrosť a moc ukrižovaného Krista, pravdy, ktorá sa nám daruje.
Kedykoľvek sa ľudia pýtajú Cirkvi na problém svedomia, kedykoľvek sa veriaci obracajú v
Cirkvi na biskupov a pastierov, v odpovedi Cirkvi vždy znie hlas Ježiša Krista, hlas pravdy o
dobre a zle. V slovách vyslovených Cirkvou sa v hĺbke ľudskej duše ozýva hlas Boha, ktorý
"jediný je dobrý" (porov. Mt 19,17), ktorý jediný "je láska" (1Jn 4,8.16).
Pomazaním Ducha Svätého stáva sa toto milé a prísne slovo pre človeka svetlom i životom.
Apoštol Pavol nás stále vyzýva k dôvere, pretože všetka "naša schopnosť je z Boha. On nás
urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha... Pán je Duch; a kde je
Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu
slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz" (2Kor 3,5-6.17-18).
 ZÁVER
Mária, Matka milosrdenstva

118. Na konci týchto úvah zverujeme seba samých so svojimi bolesťami i radosťami, mravný
život veriacich i ľudí dobrej vôle, ako aj výskumy odborníkov v učení o mravnosti Márii, Božej
Matke a Matke milosrdenstva.
Ona je Matkou milosrdenstva, pretože Ježiš Kristus, jej Syn, bol poslaný od Otca ako zjavenie
Božieho milosrdenstva (porov. Jn 3,16-18). Neprišiel súdiť ľudí, ale odpúšťať hriechy,
preukazovať milosrdenstvo (porov. Mt 9,13). A najväčšie milosrdenstvo spočíva v tom, že
prebýva uprostred nás a volá nás, aby sme sa mu ponáhľali v ústrety a spolu s Petrom vyznávali,
že on je "Synom živého Boha" (porov. Mt 16,16). Niet takého ľudského hriechu, ktorý by
mohol vyhasiť Božie milosrdenstvo alebo zabrániť, aby sa vyliala celá jeho víťazná sila, kým
ho prosíme. Ba dokonca práve kvôli hriechu ešte mocnejšie žiari láska Otca, ktorý obetoval
svojho Syna, aby vykúpil otroka:181 jeho milosrdenstvo je naším vykúpením. A toto
milosrdenstvo dosahuje plnosť skrze dar Ducha Svätého, ktorý plodí i vyžaduje nový život.
Nech sa mu stavajú do cesty akékoľvek veľké a početné prekážky vyvolané ľudskou slabosťou
a vinou, vďaka Duchu obnovujúcemu tvárnosť zeme (porov. Ź 104,30) môže nastať zázrak
dokonalého uskutočnenia dobra. Takáto obnova, ktorá človeka uspôsobuje konať, čo je dobré,
ušľachtilé, pekné, milé Bohu a v súlade s jeho vôľou, je istým spôsobom kvetom daru
milosrdenstva, ktoré oslobodzuje z otroctva zla a dáva schopnosť viac nehrešiť. Skrze dar
nového života robí nás Ježiš účastnými na svojej láske a vedie nás v Duchu k Otcovi.
119. To je potešiteľná istota kresťanskej viery a jej vďačí viera za svoju hlbokú ľudskosť a
svoju mimoriadnu jednoduchosť. Pod vplyvom diskusií o zložitých otázkach mravného
poriadku sa niekedy môže zdať, že kresťanské učenie o mravnosti je samo osebe príliš náročné,
ťažko pochopiteľné a neuskutočniteľné. A to nie je pravda, lebo toto učenie - podľa evanjeliovej
jednoduchosti - spočíva v tom, že nasledujeme Ježiša Krista a celkom sa mu odovzdáme, ako
aj v tom, že súhlasíme, aby nás jeho milosť pretvárala a jeho milosrdenstvo obnovovalo: toto
dostávame skrze život v spoločenstve jeho Cirkvi. "Kto chce žiť," pripomína nám sv. Augustín,
"má kde žiť i z čoho žiť. Nech sa priblíži, nech verí, nech sa začlení, aby bol oživený. Nech sa
nevyhýba ústrojenstvu údov."182 Vo svetle Ducha Svätého môže každý človek, aj menej
vzdelaný, v prvom rade však ten, čo si zachová "prostotu srdca" (porov. Ź 85,11), pochopiť
absolútnu podstatu kresťanskej morálky. Napokon táto evanjeliová jednoduchosť nedovoľuje
vyhnúť sa zložitosti skutočnosti, ale môže viesť k jej hlbšiemu pochopeniu, pretože
nasledovanie Krista postupne odhaľuje základné znaky pravej kresťanskej morálky a súčasne
dodáva životnú silu na jej uskutočňovanie. Učiteľský úrad Cirkvi musí bdieť, aby dynamizmus
nasledovania Krista vzrastal primerane bez toho, že by sa porušovali mravné požiadavky a že
by sa zatajovali všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú. Kto Krista miluje, zachováva jeho
prikázania (porov. Jn 14,15).

120. Mária je Matkou milosrdenstva aj preto, lebo Ježiš jej zveril svoju Cirkev i celé ľudstvo.
Pod krížom, kde prijíma Jána za syna, kde spolu s Kristom prosí Otca, aby odpustil tým, ktorí
nevedia, čo robia (porov. Lk 23,34), vďaka dokonalej otvorenosti voči Duchu Svätému smie
Mária okúsiť bohatstvo a univerzálnosť Božej lásky, ktorá rozširuje jej srdce a robí ju schopnou
pojať doň celé ľudské pokolenie. Takto sa stáva matkou všetkých a každého z nás, matkou,
ktorá nám vyprosuje Božie milosrdenstvo.

Mária je žiarivým a najkrajším príkladom mravného života: "Mária bola totiž taká, že život jej
jedinej je poučením pre všetkých," píše svätý Ambróz,183 ktorý prihovárajúc sa osobitne
pannám, ale majúc na mysli všetkým dostupnú skutočnosť, tvrdí: "Prvú veľkú túžbu učiť sa
vzbudzuje šľachetnosť učiteľa. Kto je vznešenejší ako Matka Božia? Kto žiari jasnejším
svetlom ako tá, ktorú si vyvolil jas?"184 Mária žije a uskutočňuje svoju slobodu, oddávajúc sa
Bohu a prijímajúc do svojho vnútra Boží dar. Vteleného Božieho Syna chráni vo svojom
panenskom lone až do jeho narodenia, živí ho, vychováva a sprevádza po najvyšší čin slobody,
ktorým je totálna obeta života. Svojím sebadarovaním Mária celkom vstupuje do plánu Boha,
ktorý sa odovzdáva ľudom. Prijímajúc do svojho srdca tieto udalosti, ktorým vždy nerozumie
(porov. Lk 2,19), a uvažujúc o nich, stáva sa príkladom pre všetkých, čo počúvajú Božie slovo
a zachovávajú ho (porov. Lk 11,28), zaslúžene sa nazýva "Stolicou múdrosti". Touto
múdrosťou je sám Ježiš Kristus, večné Božie Slovo, ktoré zjavuje a dokonale plní vôľu Otca
(porov. Hebr 10,5-10). Mária pozýva každého človeka prijať túto Múdrosť. A nám odporúča
konať, čo na svadobnej hostine v Káne Galilejskej prikázala sluhom: "Urobte všetko, čo vám
povie!" (Jn 2,5).
Mária sa s nami delí o naše ľudské postavenie, ale je celkom otvorená pôsobeniu Božej milosti.
Hoci sa nedopustila nijakého hriechu, dokáže ospravedlniť každú slabosť. Chápe hriešnika a
miluje ho materinskou láskou. Práve preto stojí na strane pravdy a znáša s Cirkvou časť jej
bremena, keď vždy a všetkým ľuďom pripomína mravné požiadavky. Z toho istého dôvodu
nedovoľuje, aby hriešnika klamal človek, ktorý predstiera lásku k nemu tým, že schvaľuje jeho
previnenie; lebo dobre vie, že takto vychádza nazmar obeta Krista, jej Syna. Nijaké rozhrešenie
udeľované zhovievavými náukami - filozofickými a či teologickými - nemôže urobiť človeka
naozaj šťastným: jedine kríž a sláva zmŕtvychvstalého Krista môžu priniesť pokoj jeho
svedomiu a záchranu jeho životu.

Ó Mária,
Matka milosrdenstva,
opatruj nás všetkých,
aby Kristov kríž nebol zbytočný,
aby človek nezišiel z cesty dobra
a aby nestratil vedomie hriechu,
ale aby vzrastala jeho nádej v Boha,
ktorý je "bohatý na milosrdenstvo" (Ef 2,4),
aby z vlastnej vôle plnil dobré skutky,
ktoré Boh vopred pripravil (porov. Ef 2,10),
a aby takto konal po celý život
"na chválu jeho slávy" (Ef 1,12).
Dané v Ríme u Svätého Petra 6. augusta - na sviatok Premenenia Pána - v roku 1993, v
pätnástom roku nášho pontifikátu.

Ján Pavol II.