VŠLG Přerov

INFORMATIKA
Učebný materiál

Doc. Ing. Ildikó PŠENÁKOVÁ, PhD.

2023
 I. časť

Informačné systémy
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Úvod

Podstatou väčšiny práce na počítači je zhromažďovanie čo najväčšieho množstva údajov o danom

probléme. Je však známe, že holý fakt je takmer nanič. Človek dokonca pracuje skôr s veľmi obmedzeným
súborom údajov, a predsa dosahuje obdivuhodné riešenia. Ľudské uvažovanie je skôr intuitívne, lebo
pracuje s nejasnými, rozmazanými údajmi a predpokladmi.
Prudký rozvoj počítačov, počítačových sietí, komunikačnej techniky prevratným spôsobom zmenil
život našej spoločnosti.
V súčasnosti pojem informačné technológie je veľmi často používaným pojmom nielen v oblasti
vedy a techniky, ale aj v bežnom živote.
Nové informačné a komunikačné technológie (IKT) zasahujú všetky oblasti hospodárskeho
a spoločenského života. Stávajú sa základom fungovania spoločnosti. Ich efektívne využívanie v prospech
jednotlivca i organizácie už dnes málokto spochybňuje. Od ich efektívneho využívania často závisí
hospodársky výsledok podnikateľských subjektov.
Prakticky každý odborník musí dnes pri výkone svojej profesie poznať a tvorivo využívať aplikačné
možnosti nových informačných technológií. Moderný človek by mal mať schopnosti, ktoré mu umožnia
informačné a komunikačné technológie využívať.

Základné pojmy

Informácia je správa, údaj, poučenie alebo definícia, z kybernetického hľadiska sú to hodnoty alebo
údaje, ktoré sa strojovo spracovávajú .
Technológia je náuka zaoberajúca sa všeobecne priemyselnou výrobou, buď organizácia výroby a
podniková ekonomika, alebo spôsob spracovania surovín na určité výrobky.
Podobné a významovo veľmi blízke sú slová:
Informačný znamená slúžiaci na informáciu, poskytujúci údaje, správy, poučenia, informácie, alebo
oboznamujúci, informujúci.
Informovať znamená podávať, podať správy, informácie dakomu, dačomu.
Informovať sa je získavať, získať si správy, dozvedať, dozvedieť sa alebo vzájomne si podať,
podávať správy, informácie.
Pojem informačné technológie vznikol len v 80-tych rokoch minulého storočia a pojem informačno-
komunikačné technológie len v 90-tych rokoch, čiže sú to pomerne „mladé“ pojmy.
Pre zaujímavosť uvedieme, že prvé personálne počítače sa začali predávať tiež rokmi v 80-tych
rokoch minulého storočia (v roku 1981 - IBM5150) a v roku 1992 bolo na celom svete spolu len asi 50
webových stránok.
Informačné technológie si zjednodušene môžeme predstaviť ako spôsoby, metódy a prostriedky
spracovania informácií najrôznejšieho druhu s využitím modernej techniky a spôsoby prenosu týchto
informácií na veľké vzdialenosti. Pojem sa častejšie vníma vo svojom zúženom význame a označuje súhrn
zariadení a nástrojov na spracovanie informácií.
Moderné informačné a komunikačné technológie zahŕňajú elektronické počítače a počítačové
systémy, počítačové softvéry a siete potrebné na získavanie, sústreďovanie, ukladanie, triedenie,
spracovanie, vyhodnocovanie, ochranu, obnovovanie, odosielanie a prijímanie informácií.
Najmodernejšie informačné a komunikačné technológie umožňujú napr. virtuálne simulácie zložitých
procesov, prenos informácií odkiaľkoľvek, kamkoľvek a kedykoľvek, atď.
Informačné a komunikačné technológie sú istým spôsobom akýmsi praktickým zastrešením
čiastkových poznatkov informatiky a výpočtovej techniky.
Vývoj v oblasti IKT je veľmi dynamický a životnosť znalostí z tejto oblasti je pomerne krátka.
V žiadnej inej oblasti nestarnú vedomosti tak rýchlo ako v tejto, a tak je jednoznačnou požiadavkou tejto
doby celoživotné vzdelávanie v oblasti informatiky a informačných technológií.
Súčasti IKT

4
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
• technické a programové prostriedky (výpočtová, telekomunikačná, prenosová a organizačná),
ktorá slúži na spracovanie informácií a tiež jej programové vybavenie a organizačné usporiadanie,
• metódy, postupy a spôsoby zberu, uchovania, spracovania, overovania, vyhodnocovania, selekcie,
distribúcie a včasného doručenia potrebných informácií vo vyžadovanej forme a kvalite.
Informačné a komunikačné technológie:
➢ využívajú:
 tradičné médiá ako televíziu, video a rádio,
 osobné počítače s multimediálnou podporou,
 vstupné a výstupné zariadenia, prostriedky na digitalizáciu, snímanie, riadenia a meranie,
 Internet a jeho služby,
 integrované edukačné programy (čiže komplexné počítačové prostredia pre učenie sa),
 prostriedky pre videokonferencie,
 e-mail,
 elektronické a programovateľné hračky,
 automatické snímače, záznamníky a zariadenia na automatické vyhodnocovanie údajov...
➢ prispievajú k odstráneniu rutinnej práce,
➢ podporujú samostatné myslenie, iniciatívu, schopnosť prispôsobiť sa,
➢ poskytujú významné možnosti v činnostiach blízkych výrobe a vo vzdelávaní i v odbornej príprave,
čím navzájom zbližujú vzdelávací a výrobný systém.

Informačný systém (IS)

IS je systém na zber, udržiavanie, spracovanie a poskytovanie informácií. Príkladom informačného

systému môže byť kartotéka, telefónny zoznam, kniha došlej pošty alebo účtovníctvo. Systém nemusí byť
nutne automatizovaný pomocou počítačov a môže byť aj v papierovej forme.
Všeobecne chápeme IS ako systém pre spracovanie údajov, ktorý má tieto ciele:
− strategické (plánovanie investícií…)
− taktické (vedenie, kontrola rozpočtu…)
− operatívne (každodenná rutina)

Typy informačných systémov

Manažérsky informačný systém (MIS) - Management information system

• je efektívnym nástrojom získavania informácií o dianí vo firme v reálnom čase s možnosťami
spracovania štatistík, reportov pre vyhodnotenie a rozhodovanie.
• je súborom špecializovaných zdrojov informácií a nástrojov pre analýzu a prezentáciu dát, určené
pre potreby podpory rozhodovacieho procesu.
• poskytuje jednoduchý prístup k dátam pomocou interaktívneho prostredia.

Systém na podporu rozhodovania (DSS) - Decision Support System

Ťažiskom je analytické vyhodnocovanie informácií podľa príslušných predmetných oblastí. DSS
obsahuje kompletnú sadu analytických nástrojov, umožní modelovanie, prácu s časovými radmi,
prognózovanie, optimalizáciu a využitie matematicko-štatistického aparátu.

Expertný systém (KWS) - Knowledge Work System

je aplikačný počítačový program alebo systém kooperujúcich programov, ktorý rozhoduje alebo
rieši problémy v istej špecializovanej oblasti (financie, medicína, a i.) s použitím znalostí a pravidiel
definovaných expertmi z príslušnej oblasti.
Expertné systémy sa vytvárajú pre kognitívne riešenie problémov na expertnej úrovni. Ide o také
problémy, pre ktoré nie sú známe riešiace algoritmy. Algoritmy stelesnené v expertných systémoch
zodpovedajú všeobecným metódam vyhľadávania vhodných riešiacich postupov. Tieto metódy nie sú
špecifické pre jednotlivé problémy, ale korešpondujú so všeobecne platnými postupmi cieleného
prehľadávania tzv. problémového priestoru.

Kancelársky systém (OIS) – Office information system

5
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Kancelársky balík je softvérový balík, obsahujúci programy na vykonávanie bežných kancelárskych
činností. Najčastejšie sú to:
➢ textový procesor,
➢ tabuľkový kalkulátor
➢ program na tvorbu prezentácií.
Rozsiahlejšie kancelárske balíky obsahujú aj e-mailového klienta, program na tvorbu webových
stránok a program na prácu s databázami.
Najznámejšie kancelárske balíky sú:
Microsoft Office (Word, Excel, PowerPoint, Access, ...)
OpenOffice.org (Writer, Calc, Draw, Impress, Base, ...)
V súčasnosti je najrozšírenejší Microsoft Office.

Riadenie vzťahov so zákazníkmi (CRM) - Customer Relationship Management

➢ je odvetvie manažmentu, ktoré sa zaoberá vzťahmi so zákazníkmi.
➢ zaoberá sa zvládnutím všetkých vzťahov, ktoré sa týkajú komunikácie firmy so svojím
zákazníkom.
➢ je orientovaný hlavne na udržanie existujúceho zákazníka a ponuku produktov, ktoré budú
vyhovovať práve jemu.

Konštrukčné (CAM, CAD) - Computer-aided manufacturing, Computer-aided design

- systémy podporujúce návrh a výrobu s využitím počítača
-
Geografické informačné systém (GIS)
je počítačový nástroj pre mapovanie a analýzu vecí a javov reálneho sveta. Technológia GIS spája
bežné databázové operácie ako je zadávanie úloh a štatistické výpočty s jedinečnými možnosťami
zobrazenia a priestorovej analýzy, ktoré poskytuje mapa. Tieto schopnosti výrazne odlišujú GIS od iných
informačných systémov.

6
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

II. časť
Hardvér počítačov

7
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

Základné koncepcie číslicového počítača

V súčasnosti sa s pojmom počítač stretávame na každom kroku. Veľa ľudí si pri slove počítač
predstaví bežný osobný počítač alebo notebook. Ich predstava je nesprávna a mali by vedieť, že počítače
sa využívajú aj v iných oblastiach a iných formách. Odpoveď na otázku: „Čo je počítač?“ pre naše ďalšie
používanie je nasledujúca: Počítač je stroj, ktorý vie realizovať do strojového kódu preložený program –
teda vykonávať postupnosť príkazov z inštrukčnej množiny zabudovaného procesora.
Číslicový počítač možno definovať aj ako zložitý univerzálny číslicový systém (automat), ktorý je
určený na samočinné vykonávanie požadovanej postupnosti operácií (výpočtov) nad údajmi,
zobrazenými číslicovým (binárnym) kódom, na základe vopred pripraveného a v pamäti uloženého
programu.
Z definície je zrejmé, že všeobecný počítač môže riešiť v rámci praktických obmedzení určených
kapacitou pamäte, veľkosťou programu, rýchlosťou vykonania programu a spoľahlivosťou stroja,
akýkoľvek formalizovateľný, číslicovo vyjadriteľný a v počítači prezentovateľný problém, ktorého
riešenie je algoritmizovateľné – teda je možné postup riešenia naprogramovať.
Návrh počítača s programom v pamäti definovaný von Neumannovou architektúrou sa stal základom
moderného počítača a umožnil využiť jeho všeobecný potenciál.
Na základe programu v pamäti počítača boli umožnené rýchle „skoky“ z jednej inštrukcie na inú na
základe výsledku vyhodnotenia definovanej podmienky. Táto podmienka zvyčajne závisela od hodnoty
vypočítanej v predchádzajúcich krokoch, čo umožnilo dynamicky meniť proces výpočtu. Program sa
počas jeho vykonávania v pamäti dal aj prepísať, preto tento silný nástroj bolo treba využívať veľmi
opatrne.
Väčšina moderných počítačov pracuje s binárnou informáciou a programom uloženým v pamäti,
teda je von Neumannovského typu. V súčasnosti existujú aj výpočtové systémy, v ktorých sa inštrukcie
nevykonávajú v poradí, v akom sú uložené v pamäti (napr. počítače riadené tokom údajov, neurónové
počítače a iné). V takomto počítači sa vykoná práve tá inštrukcia, ktorá má pripravené údaje, pričom
nezáleží na ich poradí.
V odbornej literatúre a v ďalších informačných zdrojoch hlavne starších nájdeme vo význame
architektúra počítačov aj označenia schéma počítačov, model počítača a tiež koncepcia počítača, čo odráža
vznik, vývoj, zmenu obsahu, teda celú históriu súčasného pomenovania „architektúra počítačov“.

Von Neumannova architektúra počítača

Najznámejšou a najpoužívanejšou architektúrou, s ktorou sa stretávame, je von Neumannova
architektúra počítača. Tento model s istými zmenami a inováciami zostal zachovaný dodnes.
Podľa von Neumannovej koncepcie sa počítač skladá z funkčných častí, ako je to na obrázku 1.
Tieto počítače sú riadené tokom inštrukcií a nazývajú sa tiež von Neumannovské počítače.

CPU

Vstup Pamäť Výstup

ALU

Údajová zbernica
Riadiaca zbernica
CPU Central Processing Unit - Centrálna procesorová jednotka = procesor
ALU Arithmetical Logical Unit – Aritmeticko-logická jednotka

8
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Základné znaky von Neumannovského počítača sú:
1. V počítači sa zobrazujú a spracovávajú informácie v binárnom kóde.
2. Pamäť počítača slúži na uloženie inštrukcií aj údajov.
3. Riadiaca jednotka sa používa na výber inštrukcií (a údajov) z pamäte a na riadenie realizácie inštrukcií.
4. Aritmetická (a logická) jednotka slúži na vykonávanie špecifikovaných operácií nad údajmi.
5. Vstupná jednotka sa používa na vstup údajov, výstupná jednotka na výstup údajov.

Klasifikácia počítačov
Počítače sa klasifikujú podľa rôznych kritérií, ktoré charakterizujú ich vlastnosti, prácu, konštrukciu
a pod..

Rozdelenie počítačov podľa počtu procesorov

Pre neinformatikov je známe delenie podľa počtu procesorov na:
1. jednoprocesorové – v jednom čase vykonávajú jednu inštrukciu,
2. viacprocesorové – paralelne v jednom čase vykonávajú viac inštrukcií (paralelné spracovanie rôznych
programov alebo vykonávanie rovnakých inštrukcií na rôznych údajoch).
V súčasnej literatúre sa často objavujú delenia počítačov podľa ďalších kritérií, ale týkajú sa hlavne
osobných počítačov. Uvedieme niekoľko možných delení tejto kategórie počítačov.

Rozdelenie osobných počítačov podľa vyhotovenia

Podľa vyhotovenia je možné osobné počítače deliť na stacionárne – stolné a prenosné – mobilné.
Stolný počítač sa používa v prvom rade Terminál je „zredukovaný“ počítač
v súkromnej a jednoduchej komerčnej sfére. Ľahko sa pozostávajúci z klávesnice a obrazovky bez
zmestí na plochu pracovného stola. pevného disku. Je pripojený k serveru ako súčasť
počítačovej siete a využíva prostriedky servera.

Obr. 2 Stolný počítač1 Obr. 3 Terminál19

Mobilné – prenosné počítače

Laptop, notebook je prenosný osobný
počítačChyba! Záložka nie je definovaná. vhodný na Palmtop, PDA (Personal Digital Assistant –
použitie na rovnakých miestach ako osobný počítač. osobný digitálny asistent) zmestia sa do ruky
alebo vrecka, majú iba obmedzené možnosti
použitia, napr. dokážu prijať elektronickú poštu,
uchovať údaje o telefonických kontaktoch, môžu
slúžiť ako elektronický diár atď. V princípe by
sme do tejto kategórie mohli zaradiť aj súčasné
mobilné telefóny, hoci oni už dokážu oveľa viac
a ich funkcie sa v mnohom vyrovnajú osobným
počítačom.
Obr. 4 Notebook2 Obr. 5 PDA3

1
https://www.hwforum.cz/kancelarska-pc/pc-nebo-terminal.html
2
https://www.alza.sk/ako-vybrat-herny-notebook-art16726.htm
3
https://propakistani.pk/2009/04/27/used-pda-and-smartphones-getting-cheaper-in-pakistan/
9
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Číslicový počítač a jeho časti

Pre mnohých používateľov počítačov je ich štruktúra, zloženie a princíp práce nepochopiteľný
a vnímajú počítač len ako hocijaké iné elektrotechnické zariadenie (televízny prijímač, práčku...), ktoré sa
naučili „ovládať“. Uvedomujú si, že na prácu s počítačom im nestačí len krútiť nejakým gombíkom alebo
stláčať diaľkový ovládač, ale treba používať klávesnicu, myš a iné technické zariadenia, a samozrejme
musia vedieť, že pomocou nich riadia nejaký program. Mnoho používateľov pritom ovláda len tie funkcie
ponúkané daným programom, ktoré sú pre nich potrebné (väčšinou ide len o základné funkcie programu)
a nenaučia sa využívať všetky jeho možnosti. Používateľov nezaujíma ani to, na akom princípe program
pracuje, je to pre nich irelevantné, dokonca pre väčšinu z nich aj nepochopiteľné.
Mnoho používateľov teda vidí počítač len ako nejakú „škatuľu“, v ktorej fungujú nejaké programy,
ktoré môže ovládať.
Skúsme teda popísať, čo všetko musí byť v tej „škatuli“ a okolo nej, aby počítač pracoval
pre spokojnosť jeho používateľov.
Vzhľadom na zameranie obsahu tejto učebnice sa budeme venovať technickým prostriedkom
osobných počítačov, tzv. hardvér a programové prostriedky, tzv. softvér, spomenieme len okrajovo
v prípade, ak to bude nutné na vysvetlenie funkcie hardvéru.
Hardvér je teda technické vybavenie počítača, t. j. všetky jeho materiálne (pevné) časti, ktoré sú
vzájomne poprepájané a spolu tvoria jeden celok, ktorým je samotný počítač.
Počítač ako celok je v súčasnosti realizovaný na modulárnom (stavebnicovom) princípe, ktorý
umožňuje v prípade potreby jednotlivé funkčné moduly veľmi rýchlo, jednoducho a ľahko vymeniť.
Hardvér osobných počítačov možno rozdeliť do dvoch základných skupín:
1. vnútorný (interný)
2. vonkajší (externý, periférny).
Za vnútorný hardvér počítača budeme považovať tie časti, ktoré sa nachádzajú v skrinke počítača,
a za vonkajší všetky ostatné zariadenia, ktoré sa nejakým spôsobom pripájajú k vnútorným častiam
Vnútorný hardvér:
− základná doska, na ktorej je procesor, operačná pamäť,
− zvuková, grafická, sieťová a iné karty, ktoré sú však dnes súčasťou základnej dosky,
− pevný disk,
− mechaniky vonkajších pamätí (CD, DVD), ktoré sa už do súčasných počítačov nie vždy montujú.
Samozrejmou súčasťou skrinky je napäťový zdroj (pri prenosných počítačoch, tzv. notebookoch,
batéria).
Vonkajšie zariadenia je ešte možné bližšie klasifikovať na:
− vstupné: klávesnica, myš, mikrofón,
− výstupné: tlačiareň, reproduktor, slúchadlo,
− zobrazovacie: monitor,
− pamäťové: CD, DVD, USB kľúč

Centrálna procesorová jednotka

CPU (Central Processing Unit) interpretuje, vykonáva alebo spracováva inštrukcie alebo údaje
programu v tvare strojového kódu. V slovenčine sa častejšie používa pojem procesor počítača alebo len
jednoducho procesor.
Procesor sa pôvodne označoval ako časť systému, tzv. procesorový subsystém, ktorý bol určený
na postupné spracovanie určitých vstupov na výstupy (v latinčine slovo „processor“ znamená
„spracovateľ“). Presnejšia je definícia, že procesor je subsystém systému spracovania údajov, ktorý
prijíma vstupným subsystémom zakódované informácie, ktoré potom vo forme údajov spracováva
a odosiela na výstupný subsystém, ktorý ich opäť dekóduje na informácie.
V súčasnosti používané procesory označujeme ako mikroprocesory. Toto vyjadrenie odzrkadľuje
aj kontrast oproti prvým procesorom, ktorých veľkosť sa blížila k veľkosti obytnej miestnosti.
Mikroprocesor je fyzicky jediná súčiastka (integrovaný obvod), ktorú tvorí kremíková doštička
obsahujúca milióny tranzistorov vytvorených na maličkej ploche (niekoľko mm2).

10
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Pamäte

Pamäť je elektrotechnické zariadenie, ktoré umožňuje záznam, uchovanie a opätovné čítanie

číslicovej informácie bez ohľadu na jej obsah.
Informáciu, ktorú chceme do pamäte uložiť na zapamätanie, treba najprv previesť na číselnú
hodnotu. Spravidla sa na to používa binárna číselná sústava, ktorá rozoznáva len dva stavy, ktoré
nazývame „logická nula“ a „logická jednotka“, ktoré sa veľmi jednoducho dajú realizovať
v elektronických číslicových obvodoch. Na uchovanie informácie teda stačí napríklad elektrické napätie,
ktoré má dva rôzne úrovne (stavy).
Základnou jednotkou ukladanej informácie je 1 bit (binary digit).
Pamäte je možné charakterizovať množstvom vlastností, z ktorých najdôležitejšie sú:
1. Kapacita je počet bitov, ktoré je možné do pamäte uložiť. V súčasnosti sa kapacita udáva vo väčších
jednotkách informácie, ako sú bajty, megabajty, gigabajty, terabajty...
2. Prístupová doba (Access Time) je časový interval, ktorý uplynie od času, kedy bola vydaná požiadavka
na prenos z pamäte (kedy bola zaadresovaná bunka pamäte), do okamihu, kedy sa žiadaná informácia
objaví na výstupe.
3. Cyklus pamäte je minimálny časový interval medzi dvoma po sebe idúcimi príkazmi na činnosť pamäte.
4. Prenosová rýchlosť udáva množstvo údajov, ktoré sa z/do pamäte prečíta/zapíše za jednotku času.
Pri výbere pamäte počítača treba zohľadniť rôzne potreby používateľa, pretože ten by chcel lacnú
pamäť s veľkou kapacitou a rýchlym prístupom k údajom. Tieto vlastnosti si navzájom odporujú, pretože
cena pamäte je priamo úmerná jej kapacite a približne nepriamo úmerná dobe prístupu. V počítačoch sa
preto využívajú rôzne druhy pamätí, ktoré spolu vytvárajú tzv. hierarchický pamäťový systém. Je to vlastne
niekoľkoúrovňové usporiadanie pamätí rôznych veľkostí s rôznou prístupovou dobou, s cieľom dosiahnuť
výhodný pomer kapacity, výkonnosti a ceny.
Hierarchická štruktúra pamätí počítača
Typ pamäte Kapacita Doba prístupu Príklad
Registre, cashe MB ns súčasť procesorov
Polovodičové GB 10 – 15 ns operačná pamäť
Magnetické TB 4 – 10 ms pevný disk
Optické GB 100 – 200 ms CD, DVD...
Klasifikácia pamätí
Pamäte sa dajú klasifikovať podľa rôznych hľadísk alebo kritérií, ktoré zároveň charakterizujú ich
vlastnosti.
Podľa možnosti zápisu používateľom delíme pamäte na:
• ROM – Read Only Memory – do pamäte sa zapisujú údaje pri výrobe, používateľ údaje môže len čítať
(napr.: CD/DVD ROM...),
• RWM - Read Write Memory – do pamäte môže používateľ zapisovať aj čítať údaje (CD/DVD R/RW,
pevný disk, operačná pamäť, USB kľúče...).
Podľa spôsobu prístupu k údajom uloženým v pamäti:
• RAM – Random Access Memory – pamäť s priamym (náhodným, ľubovoľným) prístupom k údajom.
Čas zápisu do pamäte je rovnaký bez ohľadu na umiestnenie údaja v pamäti. Čítanie sa uskutočňuje
výberom podľa adresy (napr.: CD/DVD, pevný disk, diskety, operačná pamäť, USB kľúče...),
• SAM – Serial Access Memory – pamäť so sériovým prístupom k údajom, údaje sa čítajú postupne
odčítavaním adresy. Čas prístupu k údajom je rôzny, závisí od miesta, kde je údaj uložený. Údaje sa
dajú čítať len v poradí, v akom boli do pamäte zapísané. Vďaka sériovému prístupu je to pomalý typ
pamäte, a preto sa v súčasnosti už skoro nepoužíva (napr.: dierna páska, magnetická páska, video
kazeta). Používa sa v dvoch verziách:
− FIFO (First In First Out) – front alebo rad, ktorý sa využíva v pamätiach tlačiarní,
− LIFO (Last In First Out) – zásobník, využíva sa v operačnej pamäti.

11
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Delenie pamätí podľa energetickej závislosti:
• permanentné sú energeticky nezávislé pamäte, čo znamená, že uložené údaje uchovávajú aj po
odpojení napájacieho napätia (napr.: CD, DVD, pevný disk, disketa, USB kľúč...)
• dočasné pamäte sú energeticky závislé, čo znamená, že uložené údaje sa po odpojení napájacieho
napätia neuchovávajú (napr.: operačná pamäť).
Delenie pamätí podľa fyzikálneho princípu uloženia informácií:
• elektromechanické,
• polovodičové,
• magnetické,
• magneto-optické,
• optické.

Elektromechanické pamäte
Elektromechanické pamätednes už patria do histórie výpočtovej techniky. Uvádzame ich kvôli úplnosti
popisu pamätí.
Dierny štítok je obdĺžnik z hladeného kartónu so zrazeným jedným rohom. Obsahuje 12 riadkov
a 80 stĺpcov. Údaje sa do štítkov dierujú tak, že v prípade logickej „1“ je v priesečníku príslušného stĺpca
a riadku vydierovaný obdĺžnikový otvor a pri logickej „0“ ostáva neperforovaný papier. Údaje sa dierovali
v kóde EBCDIC – Extended Binary Coded Decimal Interchange Code a v každom stĺpci bol vydierovaný
jeden znak.
Pamäťová kapacita jedného dierneho štítku je 80 znakov.

Obr. 11.1 Dierny štítok4 Obr. 11.2 Dierna páska5

Dierna páska je papierová páska široká 1 palec (t. j. 2,54 cm) a hrubá 0,1 mm. Dodávala sa v dĺžke
200 m stočená do kotúča. Údaje sa do diernej pásky dierovali priečne po 8 bitových znakoch, podobne
ako pri štítku logická „1“ bola dierka a logická „0“ neperforované miesto. Údaje sa dierovali v kóde ASCII
(American Standard Code for Information Interchange). Pamäťová kapacita diernej pásky bola 400
znakov na 1 m dĺžky.

Polovodičové pamäte
Polovodičové pamäte sú integrované obvody, ktoré obsahujú tranzistory vytvorené na polovodičovom
čipe.
V závislosti od typu sú buď energeticky
závislé, t. j. uchovávajú informácie len
SRAM
Dočasné dočasne, alebo nezávislé, keď si
DRAM uchovajú svoj obsah aj po vypnutí
Polovodičové
napájacieho napätia.
pamäte
ROM
Dočasné polovodičové pamäte
Permanentné PROM
sa vyhotovujú ako statické (SRAM)
alebo dynamické (DRAM).
EPROM

EEPROM

Rozdelenie polovodičových pamätí

4
http://www.vystava.sav.sk/salove-pocitace/dierne-stitky/
5
http://www.embedize.eu/projects/2/
12
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Pri statických polovodičových pamätiach (SRAM) je základný pamäťový prvok realizovaný ako
bistabilný preklápací obvod, ktorý po zápise informácie zostáva v stabilnom stave. Tento stav sa zmení až
pri zápise novej hodnoty.
V dynamických pamätiach (DRAM) je základný pamäťový prvok realizovaný pomocou parazitnej
kapacity, ktorá sa pri zápise nabije a pri čítaní sa vybije, a preto je nutný opätovný zápis. Okrem toho sa
elektrický náboj postupne s časom vybíja, čo môže spôsobiť stratu zaznamenanej informácie. Preto treba
pri dynamických pamätiach náboje na parazitných kapacitách periodicky obnovovať. Táto činnosť sa
nazýva občerstvovanie dynamickej pamäte (Refresh).
Obsah statických aj dynamických polovodičových pamätí sa po vypnutí napájacieho napätia stratí.

Permanentné polovodičové pamäte

Okrem polovodičových pamätí ROM, u ktorých je prvotný zápis informácie vykonaný už pri výrobe
pamäte (poslednou technologickou maskou), existujú aj používateľom programovateľné polovodičové
pamäte ROM.
Pamäte typu PROM (Programmable ROM) sa dajú po vytvorení čipu jedenkrát naprogramovať.
Naprogramovanie je trvalé, t. j. zmena obsahu pamäte po naprogramovaní už nie je možná.
Pamäte EPROM (Erasable PROM) sú programovateľné pamäte, ktorých obsah sa dá pôsobením
ultrafialového žiarenia vymazať a následne pamäť opäť naprogramovať. Tento typ pamäte má špeciálne
puzdro s okienkom z kremičitého skla nad pamäťovými elementmi, aby do nich preniklo ultrafialové
svetlo.
Pamäte typu EEPROM (Electrically Erasable PROM) sa zapisujú aj mažú elektricky.
Flash-EEPROM je zrýchlená EEPROM. V porovnaní s klasickou EEPROM dovoľuje zapisovať
(mazať) do viacerých častí pamäte v jednej operácii programu, tzn. vyššiu rýchlosť zápisu. Flash pamäť
uchováva obsah pamäte aj bez napájania elektrickou energiou.
Flash pamäte sa bežne používajú v tzv. pamäťových kartách, ktoré sa dajú používať buď pomocou
špeciálneho zariadenia, tzv. čítačky pamäťových kariet, alebo priamo v zariadení, ktoré ho používa
(počítač (notebook), digitálny fotoaparát, mobilný telefón). Veľmi rozšírené sú flash pamäte vo
vyhotovení tzv. USB kľúčov. Ich obrovskou výhodou je, že na prácu nevyžadujú čítačku, ale stačí ich
zasunúť do USB portu.
Pamäťové karty a USB kľúče existujú v mnohých tvaroch a zhotoveniach a v rôznych kapacitách a
cenách.

Obr.11.4 Ukážky flash pamätí 6,7,8

V princípe sa s flash pamäťami môže pracovať podobne ako voľakedy s disketami, neskôr s kompaktnými
diskami, ale oproti nim sú neporovnateľne spoľahlivejšie, rýchlejšie a majú oveľa väčšiu kapacitu,
ponúkajú jednoduchú manipuláciu, veľmi dobrú skladovateľnosť a prenosnosť.

SSD
SSD (Solid State Drive) alebo „polovodičový disk“ je pamäťové zariadenie, ktoré je alternatívou
klasických pevných diskov, o ktorých budeme hovoriť v nasledujúcej kapitole. Vzhľadom na to, že SSD
na záznam využíva statické pamäte a elektronický zápis, v princípe patrí do skupiny polovodičových
pamätí, a preto sme jeho stručný popis zaradili do tejto kapitoly.
Disk SSD v porovnaní s pevnými diskami neobsahuje pohyblivé mechanické časti, a preto je úplne
nehlučný, viac mechanicky odolný voči nárazom, má menšie rozmery a je ľahší. Pri práci spotrebuje
menej elektrickej energie a vďaka veľmi nízkym prístupovým dobám dosahuje vysokú rýchlosť.

6
https://www.hej.sk/pamatova-karta-sandisk-ms-micro-m2-16gb-55709-cierna/
7
http://www.conrad.com/ce/en/product/1274737/SDXC-card----512-GB----SanDisk----Extreme-Pro-----Class-10-UHS-I-
UHS-Class
8
http://www.zaujimave.eu/
13
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Napriek vyššej rýchlosti hlavnou nevýhodou SSD diskov je relatívne malá životnosť, ktorá závisí
od zapisovania, pretože majú obmedzený počet zápisov. Počet zápisov do jednej pamäťovej bunky
v závislosti od typu je 10 až 100-tisíc. Pri používaní indexácie, metadát, šifrovania alebo aplikácií
s častým zápisom na disk sa životnosť disku dá počítať na mesiace, ale aj pri jednoduchšom využívaní sa
počíta na 4 až 15 rokov.
Životnosť SSD diskov sa dá predĺžiť technológiou tzv. „wear
leveling“ (vyrovnanie opotrebenia), podstatou ktorej je, že riadiaca
jednotka (radič) zapisuje údaje na rôzne miesta disku tak, aby sa
jednotlivé bunky opotrebovali čo najrovnomernejšie. Desaťtisíc
zápisov do jednej bunky sa dá vykonať aj za pár dní, ale v prípade, keď
sa zápisy rozložia na veľkú „plochu“ celého disku, môže ísť aj o roky.
Tento spôsob zápisu však znižuje rýchlosť zápisu, a nie je vždy
dokonalá ani optimalizácia, pretože radič nemá vždy stopercentnú SSD disk9
predstavu o tom, ktoré miesto je naozaj voľné. Čím dlhšie sa SSD disk
používa a čím je jeho kapacita viac zaplnená, tým je pomalší, pretože sa častejšie musí vykonávať
optimalizácia.
SSD disky sa začali využívať hlavne v netbookoch a notebookoch, hoci sú na jednotku kapacity cenovo
podstatne drahšie ako pevné disky.

Magnetické pamäte
Uchovávanie údajov pomocou magnetického záznamu je z technologického hľadiska „prastarý“
princíp, používaný už v 40. rokoch 20. storočia.
Magnetický záznam sa používal aj na záznam zvuku na magnetickú pásku na kotúčovom
magnetofóne a neskôr na magnetofónovú kazetu (kazetový magnetofón), ktorá sa používala aj v prvých
osobných počítačoch ako pamäťové médium. Taktiež sa používal na uchovanie obrazovej informácie
(video páska) a dodnes sa používa na archiváciu počítačom spracovaných údajov (magnetické diskety,
pevný disk).
Podstatou magnetického záznamu je trvalá magnetizácia častíc magnetického materiálu –
feromagnetika (napr. oxid železa) elektromagnetickým poľom.
Údaje sú uložené v podobe magneticky orientovaných malých oblastí, domén. Záznam je trvanlivý,
pretože magnetický materiál si na základe princípu magnetickej hysterézie „zapamätá“ intenzitu
magnetického poľa aj po ukončení jeho pôsobenia.
Pružné disky
Pružný disk (Floppy Disk) alebo ľudovo disketa podobne ako dierny štítok a dierna aj magnetická páska,
patrí v súčasnosti už do histórie. Diskety vznikli v roku 1967 a používali sa ako prenosné pamäťové médiá.
Diskety sa klasifikovali podľa svojich charakteristických vlastností:
• priemer - 16”, 8”, 5,25”, 3,5”
• hustota zápisu - DD – Double Density dvojitá hustota
- HD – Hight Density
• počet strán - SS – Single Side
- DS – Double Side
Na základe týchto charakteristík sa určila kapacita danej diskety, napr.: 3,5”, DS/HD – 1,44 MB

Rôzne rozmery diskiet: 8”, 5,25”, 3,5”10

9
http://www.vzlet.rs/pevne-disky-a-ssd/
10
https://www.girlsaskguys.com/technology-internet/q2468262-have-you-ever-used-a-floppy-disk-in-your-life
14
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Pružný disk sa skladá z plastového kotúča, ktorého povrch je pokrytý magnetickou vrstvou oxidu
železa. Celý kotúč je umiestnený v štvorcovom plastovom obale, v ktorom sa počas práce točí, a ktorý ho
chráni pred nečistotami a mechanickým poškodením. Obal 8“ a 5,25“ diskiet je ohýbateľný a obsahuje
otvor na otáčanie kotúča, čítací otvor, cez ktorý pristupuje k povrchu diskety čítacia/zapisovacia hlava,
a indexový otvor označujúci začiatok stôp. 3,5“ diskety majú pevný obal a v mieste výrezu na hlavu je
záznamová plocha chránená kovovým krytom, ktorý sa po vložení diskety do disketovej mechaniky
odsunie a umožní čítanie alebo zápis na kotúč.

Pevný disk
(Hard disk) patrí k najpoužívanejším externým (vonkajším) pamätiam počítačov. Pojem externý
nevyjadruje vždy jeho umiestnenie mimo skrinky počítača (hoci môže byť aj mimo neho), ale aj jeho
spôsob pripojenia k základnej doske. Pevný disk sa pripája k systému prostredníctvom paralelných
rozhraní IDE (Integrated Device Electrocnics), PCI (Peripheral Component Interconnect), SCSI (Small
Computer System Interface), ale v súčasnosti je úplne bežné pripojenie diskov mimo skrinky cez USB
(Universal Serial Bus) rozhranie.
Pevný disk je určený na vysokokapacitné ukladanie údajov. Jeho hlavnou úlohou je uschovanie
údajov, s ktorými procesor momentálne nepracuje, ale v prípade potreby si ich načíta. Vypnutie počítača,
teda odpojenie disku od napájacieho napätia nespôsobí stratu údajov na disku, keďže pracuje na
magnetickom princípe, a tak patrí medzi permanentné pamäte.
Pevné disky sa odlišujú podľa formátu na:
5,25" veľký formát, používal sa najmä v minulosti
3,5" malý formát, používa sa aj v súčasnosti
2,5" formát používaný v notebookoch
1,8", 1" mikroformáty používané v malých prenosných zariadeniach
Fyzická stavba pevného disku
Pevný disk sa začal dodávať zabudovaný do osobných počítačov IBM XT v roku 1983 a odvtedy sa
jeho princíp v podstate veľmi nezmenil.
Pevný disk sa skladá z jednej alebo viacerých kovových platní (zväzku platní), na ktorých je
z obidvoch strán nanesená záznamová vrstva magnetického materiálu. Materiál platne musí byť
nemagnetický (hliníková zliatina, sklo) a nesmie chemicky reagovať s magnetickou vrstvou. Záznamová
vrstva musí byť mimoriadne rovná a hladká a v moderných diskoch sa na to používajú tenko vrstvové
magnetické povlaky, ktoré sa nanášajú elektrolyticky alebo sa vákuovo naparujú.
Tieto platne sú nasadené na os (vreteno), ktorá je poháňaná buď motorom umiestneným v jej strede,
alebo vonkajším nízkoprofilovým motorom. Na roztáčanie diskov sa používajú jednosmerné motorčeky
so servoriadenou spätnou väzbou. Elektrický motorček zabezpečuje rotáciu platní stabilnou rýchlosťou
(obyčajne 5 400 – 15 000 otáčok za minútu).

Fyzická štruktúra pevného disku11

11
http://www.scschardware.6f.sk/index.php/pevny-disk.html
15
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Údaje sa na platne ukladajú a čítajú pomocou čítacích/zapisovacích hláv (head), ktoré sú umiestnené
na pohyblivom výkyvnom ramene. Na disku je dvojnásobný počet hlavičiek ako platní, pretože obsluhujú
obe strany platní. Rameno sa pomocou servomechanizmu posúva tak, aby sa hlava dostala nad požadované
miesto, t. j. nad každú stopu. Čítacia/zapisovacia hlava neprichádza s povrchom disku vôbec do styku,
pohybuje sa vo vzdialenosti asi 0,03 mm od povrchu disku, hovoríme, že „pláva“ nad povrchom.
Táto vzdialenosť je taká malá, že aj najmenší nežiaduci prvok na platni (vlas, prach, cigaretový dym)
by mohol spôsobiť poškodenie hlavičky aj média. Práve preto sú časti pevného disku uzavreté do
prachotesného nosného puzdra (tzv. HDA – Hard Disk Assembly), najčastejšie vyrobeného z hliníka tak,
aby sa do neho nedostali nečistoty.
Logická stavba pevného disku
Zápis údajov na platne disku sa realizuje v sústredených kružniciach, tzv. stopách (track). Hustota
stôp sa udáva v TPI (Track per Inch) a býva 20 – 30 stôp na milimeter.
Stopy na disku sú ďalej rozdelené na jednotlivé sektory (pozri obr. 11.8), pričom sektor predstavuje
najmenšiu jednotku, ku ktorej môžu hlavy pristúpiť. Veľkosť jedného sektora je obyčajne 512 bajtov.
Stopa na vonkajšom okraji platne je dlhšia ako stopa na vnútornej časti. Jednotlivé sektory na disku
tak mali spočiatku veľmi rôznu dĺžku – dnes sa miesto na disku využíva dokonalejšie a na stopách pri
vonkajšom okraji je uložených viac sektorov ako pri strede, a tak stopa pri vonkajšom okraji obsahuje viac
bitov ako stopa pri vnútornom okraji. Rast počtu bitov s polomerom však nie je lineárny, ale stupňovitý.
Tento spôsob ukladania údajov sa nazýva Multiple Zone Recording (záznam s premenlivým počtom
sektorov).
Moderné pevné disky ešte delia úložné platne do tzv. zón, pričom každá zóna obsahuje niekoľko
stôp a mala by mať rovnaký počet sektorov.
Stopy s rovnakým polomerom umiestnené na platniach nad sebou tvoria tzv. cylinder.
Na zjednodušenie správy diskov a prístupu operačného systému k údajom sa ešte susedné sektory spájajú
do tzv. klasterov (cluster), ktoré sú potom najmenšou využiteľnou jednotkou, do ktorej je možné zapísať
údaje. Keď sa do klastra zapíše hoci len jeden bajt, celý klaster sa označí ako obsadený a ďalšie údaje sa
nedajú do neho zapísať. Veľkosť klastrov závisí od veľkosti pevného disku a môže sa skladať z dvoch
a viac sektorov (4, 8 atď.)
stopa
hlava 1 (head 1)
hlava 2 (head 2)
hlava 3 (head 3)
cylinder

stopa sektor

zóny

klaster
(2 sektory)

Logická štruktúra pevného disku

Pevné disky okrem priestoru určeného na ukladanie údajov, tzv. oblasť údajov, majú vyhradené aj
niekoľko špeciálnych častí.
„Začiatok“ disku – prvý sektor disku na nultej platni a nultom cylindri – sa označuje ako
Master Boot Record (MBR) a skladá sa z dvoch častí:
o zavádzací program (Boot), ktorý po kontrole hardvéru BIOS-om načíta operačný systém z disku,
o tabuľka oblastí (Partition table) obsahuje informácie o rozdelení obsahu pevného disku na viac
logických oblastí, tzv. partícií. V operačnom systéme sa každá partícia javí používateľovi ako
samostatný disk a v každej logickej oblasti môže byť nainštalovaný iný operačný systém.
Súčasné pevné disky majú niekoľko terabajtovú kapacitu, ale už viac rokov patria k najpomalším
komponentom dnešných počítačov. To je dôvod, prečo vznikli tzv. SSD disky (spomínané pri
polovodičových pamätiach). Počítače, ktoré obsahujú SSD disky, pracujú rýchlejšie pri normálnych
16
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
každodenných úlohách, pretože sa rýchlejšie štartuje operačný systém, veľmi rýchlo sa otvárajú súbory,
priečinky a programy.

Hybridný disk
SSHD (Solid State Hybrid Drive) alebo tiež hybridný disk kombinuje dva fyzikálne princípy
uloženia informácií, magnetický a polovodičový. Je to variant medzi klasickým pevným diskom a SSD
diskom, a preto je veľmi ťažké ho striktne zaradiť do niektorej z uvedených kategórií.
SSHD disky používajú pre zápis údajov pevný disk a SSD disk ako vyrovnávaciu pamäť.
Disk je inteligentný a sám sa učí. Po určitom čase používania (týždeň) zistí, ktoré programy sa
používajú na danom počítači najčastejšie a tie si uloží na SSD disk. Väčšinou to je samotný operačný
systém (Windows), Office, Mozilla a ďalšie, ktoré potom odtiaľ spúšťa, a preto sa veľmi zrýchli štart
počítača a každodenná práca. Samozrejme, nie je možné očakávať, že sa rýchle otvorí napríklad film,
pretože ten sa bude načítavať z magnetického disku.
V prípade používania SSHD disku platí, že čím dlhšie počítač používate, tým je rýchlejší. Je
pochopiteľné, že pri prvom zapnutí nového počítača je pomalý ako s klasickým HDD, postupne sa však
zrýchľuje a približne na piaty raz už je porovnateľný s SSD. Disk sa učí, a tak rýchlosť počítača postupne
rastie.

Optické pamäte
Optické pamäte na zápis a čítanie používajú laserový lúč. Pamäťové médiá sa v podstate skladajú
z troch základných vrstiev:
1. vrstva polykarbonátového substrátu, ktorá dáva médiu potrebnú hrúbku, schopnosť zachovať si
plochý tvar, odolávať ohybom spôsobeným bežným používaním, chráni ho pred mechanickým
poškodením a zároveň správne nasmeruje laserový lúč na záznamovú vrstvu obsahujúcu údaje,
2. záznamová vrstva, na ktorú dopadá laserový lúč, ktorý vykonáva záznam údajov,
3. odrazová vrstva odráža laserový lúč pri čítaní údajov.
Okrem týchto vrstiev môžu obsahovať aj ďalšie, ktoré slúžia hlavne na ochranu vnútorných vrstiev,
prípadne umožňujú popis (potlač) médií.
Princíp záznamu údajov spočíva v bodových zmenách odrazivosti média. Plocha je osvetlená
laserom a odrazené svetlo sníma na svetlo citlivý snímač. Množstvo odrazeného svetla je interpretované
ako logická jednotka alebo logická nula.
Pri tzv. lisovaných médiách (vyrábajú sa lisovaním povrchu matrice do polykarbonátu) je zmena
odrazivosti dosiahnutá priehlbinkami v povrchu odrazovej vrstvy.
Pri napaľovaných médiách je zmena odrazivosti dosiahnutá zmenou farby jednotlivých bodov –
tmavší bod odráža svetlo menej.
Údaje na optických médiách sú uložené v špirálovitej stope, ktorá začína v strede disku. Odstup
medzi jednotlivými stopami je 1,5 µm. Údaje sú uložené v tvare malých jamiek rôznej dĺžky (pits), ktoré
sa striedajú s plôškami (lands). Dĺžka jamky sa pohybuje od 850 nm po 3,5 µm, a je približne 125 nm
hlboká a 500 nm široká. Logická 1 je reprezentovaná zmenou z pitu na land, resp. opačne, a logická 0
znamená stav bez zmeny.

Kompaktné disky (CD)

CD (Compact Disk) je plastový kruh pôvodne používaný na distribúciu hudobných nahrávok, ktoré sa na
CD ukladali lisovaním a dali sa prehrávať v hudobných prehrávačoch a neskôr aj v čítacích mechanikách
osobných počítačov. Rozlišujeme niekoľko typov CD:
• CD-ROM – obsah zapísaný pri výrobe sa dá len čítať,
• CD-R (Recordable) zápis je možný len raz – WORM (Write Once Read Many),
• CD-RW (ReWritable) prepisovateľné, čiže zapísané údaje sa dajú zmazať a zapísať iné,
• CD-MO (Magneto-Optical) – magnetooptické disky sú s magnetickým zápisom a s optickým
čítaním.
CD-ROM (Compact disc – Read Only Memory) je typ disku, ktorý sa vyrába lisovaním. Po vylisovaní sa
dajú z neho údaje (hudbu, súbory) už len čítať, nedajú sa zmeniť.

17
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
CD-R (CD-WORM) je disk, na ktorý môže používateľ zapísať údaje len raz, ale čítať ich môže viackrát.
Záznamová vrstva neprepisovateľných diskov (CD-R aj DVD R) obsahuje organické farbivo.12 Zápis sa
uskutočňuje tak, že laserový lúč zahreje príslušné miesto na disku na vysokú teplotu (viac ako 300 °C),
ktorá spáli organickú farbu (vznikne pit) a na tom mieste sa pri čítaní už lúč nebude odrážať.
CD-RW (CD Rewritable) je špecifický typ kompaktného disku, na ktorý je možné údaje zapísať aj
vymazať a znova zapísať. Predpokladom viacnásobného ukladania údajov je odlišná štruktúra
záznamového materiálu. Pri zápise na CD-RW sa využíva tzv. technológia fázovej zmeny. Namiesto
vytvárania deformácií vo farbive média sa využíva zmena štruktúry materiálu z kryštalickej na amorfnú,
ktoré odrážajú menej svetla. Laserový lúč zahreje príslušné miesto na veľmi vysokú teplotu (cca 500 –
700 °C) tavenia a následné ochladenie materiál skvapalní a zmení kryštalickú štruktúru na amorfnú. Pri
čítaní laserovým lúčom sú miesta s amorfnou štruktúrou ekvivalentom pitov a miesta s kryštalickou
štruktúrou ekvivalentom landov. Pri teplote okolo 200 °C sa materiál vracia do pôvodnej štruktúry –
mazanie údajov.
CD-MO disky sú kombináciou magnetického záznamu a energie laserového lúča. Zápis údajov
zabezpečuje vysokovýkonný laserový lúč, ktorý zohrieva skupinku domén magnetickej vrstvy a externý
magnet ich prepolarizuje. Skupina domén je menšia ako pri magnetickom zápise, a tak sa dosahuje vyššia
hustota. Pri čítaní vychyľujú domény laserový lúč rôzne podľa toho, aká je ich polarita. Tento typ diskov
nie je možné čítať v bežnej CD mechanike.
Snímacia hlava v mechanike kompaktných diskov je v porovnaní s pevným diskom pomerne ďaleko od
povrchu (okolo 1 mm), takže poruchy diskov sú zriedkavé. Problém môže spôsobiť prach alebo mastnota
(odtlačok prsta), ktoré dokážu odraziť alebo odchýliť laserový lúč a spôsobiť tak chybu systému.
CD disky sú schopné uchovávať údaje viac rokov bez straty kvality. Pri správnom uskladnený aj 100 až
1000 rokov.

DVD
(Digital Video/Versatile Disc) bol pôvodne vyvinutý pre filmový priemysel a nahradil video kazety.
Technológia DVD je takmer rovnaká ako pri CD. Vyššia kapacita sa dosiahla niekoľkými úpravami,
napr.: zmenšením jamiek a plôšok, zúžením špirálovej stopy a možnosťou využívania dvojvrstvového
zápisu. Pri dvojvrstvovom zápise sa na ukladanie údajov využívajú dve vrstvy, do ktorých sa zapisuje na
základe zaostrenia laserového lúča na jednotlivé plochy.
DVD sa navonok podobá CD. Skladá sa z dvoch 0,6 mm hrubých zlepených platní a na oboch
stranách môže uchovávať údaje v dvoch vrstvách. Kapacita DVD závisí od počtu strán a počtu úložných
vrstiev. V závislosti od toho sa rozlišujú štyri základné typy:
Parameter/Typ DVD5 DVD9 DVD10 DVD17
Strana/vrstva 1/1 1/2 2/1 2/2
Kapacita 4,7 GB 8,5 GB 9,4 GB 17 GB
Najčastejším obsahom DVD sú stále filmy. Jednovrstvové (4,7 GB) médium dokáže pri maximálnej
kvalite zaznamenať 135 minút videa a niekoľko zvukových kanálov.

Blu-ray
Disk Blu-ray (modrý lúč) je formát vysokokapacitných optických diskov, ktoré sú primárne určené na
uloženie videa vo vysokom rozlíšení, a preto umožňujú uložiť aj veľké množstvo údajov.
Názov Blu-ray je odvodený od farby vlnovej dĺžky lasera (405 nm), ktorý číta údaje na nosiči. Vzhľadom
na nižšiu vlnovú dĺžku je možné uložiť na štandardný pamäťový disk s priemerom 12 cm oveľa viac
údajov než na DVD, ktoré používa červený laser s vlnovou dĺžkou 650 nm.

12
V sériovej výrobe sa používajú tri farbivá: ftalocyanín (zlatá), cyanín (zelená) a azo (modrá).
18
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Periférne zariadenia počítačov

K najpoužívanejším periférnym zariadeniam patria vstupno-výstupné zariadenia. Sú to časti

počítačového systému, ktoré zabezpečujú komunikáciu medzi počítačom a používateľmi navzájom.
V princípe interpretujú vstupné a výstupné údaje spôsobom blízkym človeku.
Na zabezpečenie vstupu údajov sú to vstupné zariadenia:
tlačidlové ovládače - klávesnica,
grafické ovládače - myš, trackball, touchpad,
- joystick (pákový ovládač),
- svetelné pero,
- dotyková obrazovka,
grafické snímače - skener (scanner),
- tablet (digitizér),
- videokamera,
- digitálny fotoaparát,
snímače zvuku - mikrofón.
Na zabezpečenie výstupu údajov sú to:
zobrazovanie informácií
 dočasné - monitory,
 permanentné - tlačiarne,
- súradnicové zapisovače,
zvukový výstup - reproduktory,
- hudobné a rečové syntetizátory,
počítačom riadené stroje - roboty, NC frézy...
Vzhľadom na rôznorodosť periférnych zariadení, ktoré sa k procesoru pripájajú, je komunikácia
s nimi dosť komplikovaná. Ideálne by bolo, keby bol mechanizmus komunikácie natoľko univerzálny,
aby umožnil komunikáciu aj so zariadeniami, ktoré budú vyrobené v budúcnosti.
V súčasných počítačoch je prispôsobenie signálov procesora potrebám konkrétneho periférneho
zariadenia vyriešené radičom (controller) tohto zariadenia, resp. adaptérom signálov. Radič na jednej
strane komunikuje prostredníctvom systémovej zbernice štandardným spôsobom s procesorom a na druhej
strane s konkrétnym zariadením (resp. viacerými zariadeniami rovnakého typu) špeciálnymi signálmi.
Okrem toho v závislosti od periférneho zariadenia na zabezpečenie správnej komunikácie treba aj
tzv. ovládač (driver) zariadenia. Ovládač zariadenia je počítačový program, ktorý umožňuje komunikáciu
operačného systému s hardvérovým zariadením a vystupuje ako rozhranie medzi zariadením a
programami, ktoré ho používajú.
Periférie vo väčšine prípadov nie sú schopné prijímať údaje takou rýchlosťou, akou ich počítač
vysiela, teda pracujú pomalšie, preto sa pri komunikácii využíva tzv. spooling. Najčastejšie sa táto
technika využíva pri tlačiarňach a znamená to, že sa údaje, ktoré treba vytlačiť, uložia do pamäte a tlačiť
sa budú neskôr, ale pre počítač sa to javí, ako by už boli vytlačené. Táto operácia je oveľa rýchlejšia, ako
keby sa údaje posielali priamo do tlačiarne, ktorá napríklad v tom čase môže aj tlačiť. V prípade, ak
tlačiareň tlačí a príde ďalší súbor na tlač, bude čakať akoby v rade na vytlačenie. S používaním spoolingu
rastie výkon počítača bez toho, aby sa používal rýchlejší počítač.

Vstupné periférne zariadenia počítačov

Klávesnica
Klávesnica je najznámejším, najstarším a najpoužívanejším vstupným zariadením počítača,
pomocou ktorej je možné zadávať údaje a príkazy do počítača a slúži na bežnú komunikáciu používateľa
s počítačom. Klávesnicu tvorí sústava znakových a číselných klávesov usporiadaných do matice. Po
stlačení niektorého klávesu klávesnica generuje na výstupe elektrické signály, ktorých kódová kombinácia
zodpovedá stlačenému klávesu.
K počítači sa klávesnica pripojuje prostredníctvom portu PS2, USB alebo bezdrôtovo.
Klávesnica od svojho vzniku prešla niekoľkými menšími úpravami. Dnes má typická klávesnica
102 až 108 klávesov, ale mnoho klávesníc býva doplnených o ďalšie klávesy (napr. na ovládanie

19
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
multimédií a internetu). Klávesy na klávesnici sa dajú zatriediť do niekoľkých skupín v závislosti od toho,
načo sa používajú:
1. Alfanumerická časť – tvorí základ klávesnice. Obsahuje písmená, číslice a niektoré špeciálne
klávesy napr. ENTER, BACKSPACE, TAB...
2. Riadenie pohybu kurzora – obsahuje klávesy určené na ovládanie pohybu kurzora buď o jednu
pozíciu (šípky), alebo o niekoľko pozícií (Home, End, Page down, Page up), tiež kláves Insert na
prepínanie režimov a Delete na mazanie, špeciálne klávesy: Pause, Scroll lock, Print screen, ktorých
funkciou je zastaviť výpis na obrazovku, rolovanie obrazovky a tlač kópie obrazovky na tlačiareň.
3. Numerická časť – je umiestnená na pravej strane a obsahuje číslice a základné matematické
operácie. Táto časť má uľahčiť a zrýchliť písanie číslic, napr. v prípade matematických aplikácií.
Číselné klávesy fungujú, iba ak je aktívny číselný mód (stlačený NumLock), inak klávesy riadia
pohyb kurzora.
4. Funkčné klávesy F1 – F12 majú rôzne funkcie v závislosti od rôznych programov. Niektoré sú však
štandardizované, napr.: F1 – pomoc, F10 – hlavná ponuka programu a pod.
Špecifický je kláves ESC (Escape, v ľavom hornom roku klávesnice), ktorý sa vo väčšine aplikácií používa
na ukončenie činnosti.

1 – alfanumerická časť 3 – numerická klávesnica

2 – riadenie pohybu kurzora 4 – funkčné klávesy
Rozloženie klávesov na klávesnici

Ergonomická klávesnica13 Gélová klávesnica14

Štandardné klávesnice majú obdĺžnikový tvar, ale predávajú sa aj ergonomické klávesnice, ktorých
tvar je prispôsobený tak, aby používateľ pri práci vynakladal minimálnu námahu.
Špeciálnu kategóriu tvoria tzv. gélové klávesnice, ktoré sú prachotesné a vodotesné, a preto sa môžu
využívať v prašnom a vlhkom prostredí, ale aj v operačných sálach, sterilnom prostredí, a verzie
s podsvietením v tmavom prostredí. Gélové klávesnice sa dajú čistiť čistiacimi prostriedkami, sterilizovať,
dokonca prehnúť a rolovať alebo lepiť na sklo či nábytok v ľubovoľnej
polohe.
Zaujímavá je aj virtuálna klávesnica, čo je vlastne len obraz
premietaný napríklad na povrch stola. Polohu prstov a rúk snímajú
miniatúrne kamery a na základe získaného obrazu vyhodnocovací softvér
určí, ktorý kláves bol práve „stlačený“. Tento typ klávesnice má
potenciálne využitie hlavne v oblasti vreckových zariadení a mobilných Virtuálna klávesnica15
telefónov.

13
https://www.zive.cz/clanky/ms-natural-keyboard-4000-klavesnice-bez-kompromisu/sc-3-a-132529/default.aspx
14
https://www.patro.cz/produkt/1076204106-c-tech-klavesnice-fk-01-gelova-flexibilni-cerna-usb-cz-sk
15
http://www.zonazliav.sk/sk/e-shop/detail/laserova-virtualna-klavesnica/247
20
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

Počítačová myš
Počítačová myš alebo len myš, myška slúži na plynulé ovládanie pohybu kurzora po obrazovke v
ľubovoľnom smere a na spustenie niektorých operácií pomocou tlačidiel, ktoré obsahuje. Používateľ
pohybuje myšou po podložke a kurzor presne kopíruje pohyb myši, čím zjednodušuje ovládanie aplikácií.
V súčasnosti všetky graficky orientované operačné systémy (MS Windows) a prakticky všetky aplikačné
programy v maximálnej miere využívajú myš.
Aj keď myšku zaraďujeme medzi vstupné zariadenia, nie je možné pomocou nej priamo vkladať
vstupné údaje do počítača ako napríklad pomocou klávesnice.
Myš je vybavená niekoľkými tlačidlami, ktorých funkcia môže byť rôzna. Najčastejšie majú dve
tlačidlá, z ktorých sa ľavé používa vo význame Enter a pravé na vyvolanie kontextového menu. Existujú
aj myši s piatimi a viac tlačidlami, ktorých funkcie sa dajú konfigurovať a využívajú sa napr. pri hraní
počítačových hier. Myš je často doplnená aj tzv. rolovacím (skrolovacím) kolieskom, ktoré umožňuje
rýchly vertikálny pohyb v dokumentoch.
Pripojenie myši k počítaču sa môže realizovať:
• káblom, pôvodne cez sériový port alebo PS/2, v súčasnosti najmä prostredníctvom USB
portu. Nevýhodou tohto pripojenia je to, že kábel bráni voľnému pohybu myši a má obmedzenú dĺžku.
• bezdrôtovo, najmä prostredníctvom bluetooth. Táto technológia je pohodlná, ale o málo
nákladnejšia, pretože myš musí mať vlastné napájanie, najčastejšie je to vo forme batérií alebo má
myška vlastný akumulátor, ktorý sa musí dobíjať.
Podľa toho, na akom princípe myš pracuje, poznáme:
• mechanickú myš16 vo vnútri ktorej sa pri každom pohybe myši po podložke otáča
silikónová alebo gumová guľôčka, ktorá trošku vyčnieva zo spodnej strany puzdra. Vo vnútri sa
guľôčka opiera o dve kolmo na seba postavené snímacie valčeky, na ktorých sú upevnené dierkované
krúžky. Pred každým krúžkom sú umiestnené svietiace diódy a za nimi fototranzistory, ktoré snímajú
svetlo z diód. Ak sa krúžok pootočí, potom jeden z tranzistorov dostane svetlo a druhý bude zatemnený
(nikdy nemôže nastať situácia, aby obidva fototranzistory súčasne zosnímali svetlo). Krúžky sú dva,
dva sú aj smerové vektory (horizontálny a vertikálny), z ktorých počítač ľahko vypočíta výsledný
smerový vektor pohybu.

Vnútorná štruktúra mechanickej myšky17

optickú myš, ktorá využíva odraz svetla. Zdrojom svetla je najčastejšie červená LED dióda, ktorá
sa nachádza vo vnútri myši, ktorej svetlo je na podložku sústredené zrkadlom. Pri pohybe myši sa lúč
odráža od vhodnej podložky a je privedený do senzora, ktorým je najčastejšie CCD kamera alebo CMOS
prvok s maticou fotoelektricky citlivých prvkov. Rýchlosť snímania obrazu podložky je rádovo niekoľko
miliónov pixelov za sekundu. Zmena polohy myši sa vyhodnocuje výkonným mikroprocesorom a zobrazí
sa pohybom kurzoru na monitore.

16
Prvá mechanická myš bola vyrobená v roku 1963 a mala jedno tlačidlo.
17
http://21stoleti.cz/rubrika/technika/page/178/
21
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

22
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

III. časť
Softvér počítačov

23
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

Úvod
Osobné počítače - notebooky, tablety, mobilné telefóny sú v dnešnej dobe u nás neodlučiteľnou
súčasťou nášho každodenného života. Skoro s určitosťou je možné skonštatovať, že aj teraz každý z vás
má svoj mobil vo vrecku, v taške alebo aj na stole pred sebou. Viete, že ho môžete používať na
telefonovanie, posielanie SMS, ale moderné tzv. smartfóny alebo „múdre telefóny“ fungujú prakticky
ako osobné počítače a bez problémov na nich prezeráte webové stránky, čítate príspevky na Facebooku,
„četujete“ (chat)... Ale dnešné mobilné zariadenia nahradia aj vaše fotoaparáty, a preto urobiť si
„selfíčko“ v hociktorom okamihu je úplne jednoduché, ba dokonca nič nebráni tomu, aby ste ho hneď
„postli“ na „net“ a ešte aj doplnili „heštegom“. Ak chcete napríklad počas cestovania vlakom či
autobusom počúvať obľúbenú hudbu nepotrebujete si pribaliť navyše do vrecka aj prehrávač „mp3-ky“,
pretože váš mobil to dokáže tiež.
Všetky tieto úlohy zvládajú vaše osobné či mobilné zariadenia a vy nepotrebuje nič iné len vyberať
spomedzi malých ikoniek na obrazovke alebo displeji a správne ich stláčať.
Mladí ľudia si veľmi rýchlo osvoja ovládanie súčasných informačno-komunikačných zariadení,
nakoľko sa s nimi stretávajú už prakticky od narodenia. Dnešná mladá generácia už patrí medzi tzv.
„digitálnych domorodcov“ alebo tzv. „generáciu Z“ (narodení v polovici 90. rokov 20. storočia a prvé
roky 2000), pre ktorých technológia a sociálne internetové siete predstavujú významný podiel ich
spoločenského života.
Lenže počítače existovali aj skôr, ešte pred narodením súčasných generácií. Aj zariadenia
výpočtovej techniky od svojho vzniku prešli vývojom a neustále sa zdokonaľovali, kým sa dostali do
dnešnej podoby. Pritom tento vývoj sa netýkal len ich dizajnu, ale aj výkonu, ... čo dokážu, „obsahu“
alebo ak chcete svojimi možnosťami vedomosťami .... a naďalej sa stále zdokonaľujú a vyvíjajú sa nové.
Spočiatku s počítačmi vedeli pracovať len malé skupiny ľudí, ktorí sa na to špeciálne školili,
zariadenia boli drahé, nebol nim prístup, resp. Len obmedzený počet ľudí mohlo s nimi pracovať... bolo
potrebné ovládať špeciálne príkazy na ovládanie... a operátori presne vedeli čo počítač robí a aký príkaz
mu treba zadať keď chceme tlačiť, zobraziť na obrazovke...
Postupne sa premenili na pribudlo jednoduché ovládanie tzv. GUI... dnes stačí stlačiť ikonku
tlačiarne a všetko funguje akoby samo. Ale..
Zaujímali ste sa niekedy o to ako to dokážu? Je jasné, že na to potrebujú vhodný počítačový
program – softvér, ktorý vykoná množstvo úkonov a úloh, o ktorých používateľ ani nevie, a vidí len
výsledný efekt, že obrázok sa objavil na papieri, ktorý vytlačila tlačiareň.
Tento program nie je nik iný ako OPERAČNÝ SYSTÉM zariadenia.

1 Operačný systém (OS)

1.1 Základné definície OS

Operačný systém (ang. Operating System) je základné programové vybavenie počítačov, bez ktorého
by počítač nemohol pracovať.
- je program sprostredkujúci komunikáciu medzi používateľskými programami (aplikáciami) =
používateľmi a hardvérom počítačového systému.
- zabezpečuje pohodlný prístup používateľov k programom a efektívne využívanie hardvéru.
- vytvára prostredie pre spúšťanie programov používateľom, poskytuje prostredie pre beh aplikácií
bez ohľadu na použitý hardvér.
- je program, ktorý je rezidentne (t. j. stále, od spustenia až do vypnutia počítača) v pamäti počítača
a stará sa o správny chod ďalších programov, t. j. umožňuje prácu všetkým ostatným programom.
- zabezpečuje prácu a organizovanie súborov v priečinkoch a zjednocuje rozdiely v prístupe
k jednotlivým zariadeniam.
- udržiava aplikácie a údaje v pamäti usporiadané a zabezpečuje ich ochranu.

24
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

1.2 Funkcie OS
Operačný systém zabezpečuje čiastočne alebo úplne tieto funkcie:
- obsluhu technických zariadení (drivery - ovládače)
- komunikáciu s používateľom prostredníctvom periférnych zariadení
- zabezpečuje prácu s aplikáciami:
• umožňuje spustenie aplikácií
• zjednodušuje ich ovládanie a vzhľad
• umožňuje výmenu údajov medzi aplikáciami
• umožňuje spustenie a prácu viacerých aplikácií súčasne (multitasking)
• reaguje na chybové stavy (možnosť analýzy a odstraňovania chýb)
- organizáciu programov a súborov na pamäťových médiách (príkazový systém umožňujúci vytváranie,
editovanie, prezeranie, kopírovanie, premenovávanie, mazanie, zálohovanie, komprimovanie a ďalšie
operácie so súbormi)
- komunikáciu s inými systémami (počítačmi) v sieti - zjednodušuje prácu s internetom,
- automatické rozpoznanie nového hardvéru okamžité použitie pripojeného periférneho zariadenia
Tieto funkcie operačného systému sú zabezpečované celou skupinou relatívne samostatných
„nástrojov“, ktoré sa dajú kombinovať – programových modulov.

1.3 Štruktúra operačného systému

Vrstvový model počítača podľa A.S. Tanenbauma:
Vyšší programovací jazyk Pascal, C, C++, C#, Java…
Assemblerový jazyk Assembler
Operačný systém pridáva počítaču nové funkcie - služby operačného
Operačný systém
systému - je „služobníkom“ pre vyššie úrovne
Strojový kód „Skutočný programovací jazyk“ procesora
Mikroarchitektúra Pomocná vrstva, môže mať svoj vlastný programovací jazyk
Logické obvody „Skutočný hardvér“

Operačný systém má spravidla hierarchickú (vrstevnú) architektúru.

Vrstva na najnižšej úrovni zaisťuje priamy styk s technickými
prostriedkami (hardware) osobného počítača - táto vrstva sa nazýva:
BIOS (Basic Input Output System = základný vstupno-výstupný systém).
Služby BIOS-u používa samotné jadro operačného systému.
BIOS zabezpečuje:
• detekciu rozširujúcich kariet,
• služby obsluhy klávesnice a myši,
• prístupové heslá do systému,
• nastavenie procesora, operačnej pamäte, grafickej karty, atď.
V súčasnosti je BIOS nahradzovaný:
UEFI (Unified Extensible Firmware Interface = unifikované rozšírené firmvérové rozhranie
počítačov), ktorý je viac prívetivejší k používateľom (prístup k nastaveniam), ale principiálne funguje
rovnako ako BIOS. UEFI zabezpečuje:
• kontrolu interného kľúča operačného systému (hlavný rozdiel medzi UEFI a BIOS)
• vlastné ovládače,
• súborové systémy,
• grafická karta, atď.
Štruktúra operačných systémov je v podstate rovnaká a vo všeobecnosti má tieto časti:
• Kernel (Jadro) je hlavná časť, ktorá vykonáva práve to, čo od operačného systému očakávame.
Sprístupňuje hardvér a riadi beh procesov, je správcom celého systému. Táto časť je
rezidentne umiestnená v operačnej pamäti (stále, od spustenia počítača) a podľa potreby
inicializuje (spúšťa) alebo nahráva do operačnej pamäte ostatné dôležité časti OS. Jadro vie o
každom programe a o jeho požiadavkách na pamäť, ktorý program je na popredí a ktorý na

25
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

pozadí, ktorý proces má vyššiu prioritu než ostatné, ktoré programy práve tlačia, napaľujú a pod.
Štruktúra jadra operačného systému je zložitá. Kernel môže byť naprogramovaný:
− ako kompaktný celok s hardvérovo závislou vrstvou a potom je použiteľný iba na daný typ
hardvéru (napr.: GNU/Linux kernel)
− rozdelený na dve časti – hardvérovo nezávislú a hardvérovo závislú vrstvu (napr.: Oracle
Solaris kernel).
− rozdelený do viacerých častí – hardvérovo nezávislú vrstvu, hardvérovo závislú vrstvu
HAL (Hardware Abstraction Layer) a ovládače (napr.: MS Windows kernel).
• Monitor (Interpreter príkazov) – zabezpečuje komunikáciu systému s používateľom.
Prijíma a analyzuje impulzy z klávesnice, zisťuje význam systémových príkazov, vypisuje
príslušné odozvy a oznamy na obrazovku zariadenia (monitorovať – sledovať).
• Drivery (Ovládače) – obslužné programy periférnych zariadení.
Sú to krátke programy oddelené od jadra pre riadenie jednotlivých typov periférií, tzv.
ovládače zariadení. Výhody ovládačov sú zrejmé:
− môžu byť kedykoľvek nahradené novšími verziami (napríklad kvôli oprave chýb), bez
nutnosti meniť celý OS;
− takto je jednoduchšia podpora nových typov periférií.
Jedinou úlohou výrobcu nového hardvéru je dodať spolu s novým zariadením aj jeho
ovládač, ktorý si používateľ nainštaluje a operačný systém je schopný okamžite rozpoznať nový
hardvér.
Operačný systém je prítomný na pevnom disku počítača a načíta sa do pamäte pri štarte PC –
tomuto procesu sa hovorí bootovanie.
Tabuľka 1: Klasifikácia operačných systémov
Delenie podľa
jednopoužívateľské súčasne pracuje len jeden používateľ
počtu používateľov
viacpoužívateľské väčšinou sieťové

počtu jednoúlohové súčasne sa vykonáva len jedna úloha

spracovávaných umožňujúce multitasking, t.j. zdanlivý súčasný beh
viacúlohové
úloh viacerých aplikácií naraz

celá exekutíva (výkonná časť) je pevne umiestnená v

rezidentné pamäti ROM, používali sa na počítačoch, ktoré nemali
miesta uloženia disky
systému programové moduly sú umiestnené na diskových
diskovo orientované médiách a podľa potreby sú nahrávané do operačnej
pamäte

univerzálne bežne dostupné počítače

účelu
špecializované vývojové, riadiace, komunikačné, diagnostické,...

počtu bitov 8, 16, 32, 64... v závislosti od typu procesora

1.4 Komponenty operačného systému

Veľký a zložitý systém, akým je aj operačný systém počítačov, sa dá vytvoriť a najjednoduchšie
spravovať, ak pozostáva z menších častí - komponentov s dobre definovaným rozhraním a chovaním.
Komponenty OS je vhodné rozdeliť podľa poskytovanej funkčnosti vo všeobecnosti takto:
➢ Správa procesov
➢ Správa pamäte
➢ Správa súborov
➢ Komunikačný systém (sieťová podpora)
➢ Používateľské rozhranie
➢ Správa periférnych zariadení

26
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

1.4.1 Správa súborov

Údaje uložené v počítači, presnejšie na pamäťových zariadeniach musia byť organizované. Všetko
musí mať svoje miesto, aby sa dali ľahšie opakovane vyhľadávať. Texty, listy, žiadosti, ktoré si
používateľ píše na počítači, nainštalované hry, obrázky, fotografie, ktoré si ukladá, by mali tvoriť
samostatné celky. Jeden celok bude list, druhý hra, tretí obrázok, atď.
Súbor (File) je množina údajov (informácií), ktoré k sebe logicky patria a ktoré sú usporiadané
tak, aby s nimi používateľ mohol pracovať ako s jediným celkom (najmenší nedeliteľný súvislý blok
informácií). Všetky informácie dostupné v počítači sú uložené v súboroch. Každý súbor má svoj názov
a je uložený niekde na disku.
Názov súboru = meno . (bodka) prípona

nepovinné*
meno - si volí sám používateľ alebo tvorca súboru. Meno by malo charakterizovať obsah daného
súboru, aby ho používateľ mohol aj po uplynutí času identifikovať;
.(bodka) - oddeľuje meno od prípony;
prípona - (obvykle 3 znaky) udáva typ súboru; pomáha operačnému systému určiť typ informácií
v súbore a program, v ktorom sa súbor má otvárať. * Býva určené pri vytváraní súboru implicitne
alebo si ju zvolí používateľ.
Najčastejšie používané prípony:
Prípona Charakteristika súboru
txt, odf, odt, ods, rtf, odp textový súbor
pdf štandardizovaný dokumentový formát firmy Adobe
doc, docx textový súbor vytvorený v textovom editore MS Word
xls, xlsx súbor vytvorený v tabuľkovom procesore MS Excel
ppt, pptx súbor vytvorený v prezentačnom editore MS PowerPoint
bmp, jpg, png, gif, tiff grafické súbory
mp3, wav zvukový súbor, audio formát (audio)
avi, mpeg/mpg, wmv, mov audiovizuálny formát (video)
zip, rar komprimovaný súbor
exe, com, bat spustiteľný súbor
sys systémový súbor
php, htm, html webový súbor
tmp dočasný súbor
bak záložný súbor
dll súbor dynamickej knižnice
Súbory v závislosti od ich obsahu môžeme rozdeliť na:
1. programové (aplikácie) – „niečo robia“ - vytvárajú ich programátori. Inštalujú sa väčšinou na
pevný disk (install, setup). Pomocou nich používatelia môžu vytvárať a upravovať údaje
(dokumenty) uložené v iných súboroch. Na rozdiel od dokumentov (list, obrázok), programom
počítač „rozumie“.
2. údajové (dokumenty) – „vytvára a upravuje ich používateľ pomocou aplikácií“ – texty, obrázky,
tabuľky, zvuky... Po vytvorení sa ukladajú na pevný disk alebo iné pamäťové médium. Počítač
nevie, či vety sú napísané gramaticky správne, či človek na obrázku môže mať červené oči, či
spieva zbor falošne. Dokáže však vypísať vety na obrazovku, zobraziť uložený obrázok alebo
spustiť zvukovú alebo video nahrávku speváckeho zboru. Ale aby bol schopný všetky tieto činnosti
vykonať potrebuje programy.
Veľkosť súboru sa udáva v B, KB, MB, GB...
V každom počítači sa na pevnom disku nachádza značné množstvo súborov, medzi ktorými je
potrebné udržiavať prehľad a poriadok. Vhodným spôsobom na to je združovať súbory s rovnakými
charakteristikami (napr.: texty, obrázky) do spoločných celkov, ako napríklad v knihy knižnici.
Adresár (Directory) tiež nazývaný priečinok (Folder) alebo zložka, je organizačný prvok, slúžiaci na
evidenciu objektov (súborov, ďalších priečinkov). Priečinky sú na disku len kvôli prehľadnosti, poriadku
– bez nich by sme sa zaobišli, ale vyhľadávanie súborov by bolo zložitejšie.
27
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

Koreňový adresár (ROOT)– základný adresár, vytvára ho samotný operačný systém pri inštalácii, je
nadradený ostatným adresárom na disku. Obvykle sa označuje spätným lomítkom [\]. Nachádza sa na
vrchole stromovej štruktúry adresárov na jednom pamäťovom médiu - disku. Pod ním si používatelia
vytvárajú podadresáre (Subdirectories) a spolu vytvárajú tzv. stromovú štruktúru.
Stromová štruktúra (Tree)– usporiadanie súborov a priečinkov na disku.

ROOT

Skola Listy Windows Hry

Info Matika Fero Jano FIFA NHL Warcraft

... ...
Príklad stromovej štruktúry
Cesta (Path) - „trasa“, ktorou sa dostaneme z koreňového adresára do zvoleného podadresára pre
nájdenie požadovaného súboru. Do každého podadresára je len jedna cesta.
Vo Windows sú určené na prácu so súbormi a priečinkami programy Tento počítač a Prieskumník.
Existujú aj špeciálne programy, ako napr. Total Comander, FreeComander...
OS nevie vytvoriť nový súbor, ale vie kopírovať, vymazať, atď.
Súborový systém je spôsob ukladania údajov na disk vo forme súborov. Niektoré z nich:
Skratka Názov Popis
FAT32 Microsoft File Allocation Table univerzálny diskový súborový systém
Microsoft New Technology File
NTFS súborový systém pre MS Windows Server
System
ext2/ext3/ext4 EXTended file system súborový systém pre operačný systém GNU/Linux
virtuálny súborový systém použitý ako sprostredkovateľ medzi
DBFS Oracle DataBase File System
diskovým súborovým systémom a databázovým systémom
4.4 Používateľské rozhranie
Používateľské rozhranie je sprostredkovateľom medzi používateľom a počítačovým systémom
(resp. medzi používateľom a procesmi). Rozhranie je v skutočnosti tiež proces, ktorého úlohou je
zabezpečiť spúšťanie a ovládanie ostatných programov používateľom.
Základný účel používateľského rozhrania je prijať príkaz od používateľa (napr.: vstup z klávesnice,
pohyb myši) od používateľa, vykonať ho (napr.: spustiť nejaký program) a zobraziť výstup programu.
Rozoznávame používateľské rozhranie:
• textové - používa pre vstup údajov klávesnicu a pre výstup obrazovku zariadenia. Textové
rozhranie zabezpečuje interpreter príkazov, ktorý prepája vstupy a výstupy používateľa so
spúšťanými programami. Textové rozhrania umožňujú používanie scenárov, t. j. tvorbu
a spúšťanie tzv. „batch“ súborov (MS-DOS), v ktorých sa nachádza niekoľko riadkov
s príkazmi v poradí, v akom sa majú vykonať za sebou. V Unixe sa scenár nazýva „skript“.
• grafické (GUI – Graphical User Interface) umožňuje ovládať elektronické
zariadenie pomocou súboru interaktívnych obrazových prvkov, ktoré spúšťajú príkazy a
umožňujú priamu interakciu so zariadením. Pre vstup používajú tiež klávesnicu a myš (resp.
jej alternatívy touchpad, trackball). Výstup programov zobrazujú v grafickej podobe. Sú
intuitívnejšie a vyžadujú menšiu námahu pri učení sa, preto sa im hovorí, že sú „user friendly“
- používateľsky priateľské. Nevýhodou GUI je, že sa nedajú vytvárať scenáre priamo, ale musí
sa prejsť do textového režimu.

28
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

IV. časť
Počítačové siete

29
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

1 VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA POČÍTAČOVÝCH SIETÍ

1.1 Čo je to počítačová sieť?

Počítačová sieť (PS) je systém, ktorý vznikne spojením niekoľkých počítačov prostredníctvom
nejakého fyzického média - technické prostriedky. Aby sieť bola naozaj PS sú k tomu potrebné špeciálne
programy - sieťový softvér.
Počítačová sieť je spojenie v priestore od seba oddelených počítačov alebo skupín počítačov.
Počítače sú spojené vyhovujúcimi spojeniami, po ktorých sa vykonáva výmena údajov.
1.2 Prečo budovať počítačové siete?
Existuje veľa dôvodov na budovanie počítačových sietí, ktoré sú často závislé od podmienok
a potrieb konkrétnej firmy, ktorá PS buduje. Počítačové siete prinášajú v porovnaní so samostatnými
počítačmi niekoľko zásadných výhod. Najvýznamnejšie z nich sú:
Zdieľanie údajov - najzávažnejší dôvod pre tvorbu PS. Údaje sú umiestnené na jednom počítači a
jednotliví používatelia k nim majú prístup z rôznych miest, môžu ich čítať, modifikovať a používať, t. j.
potrebné súbory môže spracovávať viac používateľov súčasne.
Zdieľanie prostriedkov - umožňuje pracovným staniciam spoločne používať prostriedky siete, ktoré
ponúkajú servery siete. Znižuje sa tak finančná náročnosť jednotlivých pracovných staníc. Väčšinou sa
zdieľajú drahé vonkajšie zariadenia ako sú laserové tlačiarne, plotre, rýchle veľkokapacitné disky,
scannery a pod.
Zvýšenie spoľahlivosti systému v prípade poruchy sieťovej tlačiarne je možné ju nahradiť inou a
systém môže pracovať ďalej. Ak sú používateľské programy a údaje uložené na disku na serveri, v prípade
poruchy pracovnej stanice je možné pokračovať v práci na inej pracovnej stanici.
1.3 Rozdelenie počítačových sietí
Počítačové siete je možné rozdeliť na základe viacerých kritérií:
Podľa rozľahlosti:
LAN - (Local Area Network) - lokálna počítačová sieť; na prepojenie jednotlivých počítačov medzi
sebou nepoužívajú zariadenia na diaľkový prenos údajov, t. j. modemy, a preto sú obmedzené
na prácu na malom priestore. Slúžia na prepojenie počítačov v malej oblasti, napr. v jednej
miestnosti, budove, príp. v blízkych budovách. Maximálne vzdialenosti medzi počítačmi sú
rádovo stovky metrov.
MAN - (Metropolitan Area Network) - mestská počítačová sieť; prepojenie počítačov v meste alebo
obci. Väčšinou spájajú niekoľko vzdialených LAN.
WAN - (Wide Area Network) - rozľahlá počítačová sieť; používajú prostriedky pre diaľkový prenos
údajov. Ich rozloha je v podstate neobmedzená. Prepojenie počítačov vo veľkom meste,
prípadne v okrese, kraji, štáte a kontinente.
PAN - (Personal Area Network) - veľmi malá osobná sieť. Spolupracujúce zariadenia obvykle
slúžia (patria) len jednej osobe a spája zariadenia rádovo v dosahu metrov. Používa sa na
prepájanie a komunikáciu počítača s ďalšími zariadeniami ako sú mobilné telefóny, PDA,
tlačiarne. Na pripojenie sa používajú rozhrania USB alebo bezdrôtové technológie
infračervený port (IrDA), či rýchlejšie Bluetooth alebo WiFi (v tom prípade sa sieť zvykne
nazývať aj WPAN -WirelessPAN).
Podľa typov pripojených počítačov:
1. Homogénne - všetky pripojené počítače sú rovnakého druhu, napr. sálové počítače IBM,
osobné počítače IBM PC, atď. V súčasnosti sú najviac rozšírené siete osobných počítačov IBM
PC a kompatibilných.
2. Heterogénne - môžu obsahovať viac druhov počítačov. Existujú siete, kde sú prepojené veľké
sálové počítače, minipočítače aj osobné počítače. Typickým predstaviteľom týchto sietí sú
verejné dátové siete.

30
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Podľa funkcionality, ktorú poskytujú: (technologicky sa od už spomínaných sietí zásadne líšia)
SAN - (Storage Area Network) prepája diskové polia alebo páskové knižnice (všeobecne tzv.
úložiská = storage) so serverom. Údaje sú uložené na bezpečnom mieste a pracuje sa s nimi
za pomoci komunikácie so serverom. Výhodou je, že nie je potrebné presne vedieť, kde sa
údaje nachádzajú, všetko zabezpečí SAN sieť. Tento spôsob ukladania údajov využívajú
hlavne veľké spoločnosti a organizácie.

VPN - (Virtual Private Network) virtuálna privátna sieť. V praxi sa stretávame s tým, že nejaká
firma alebo organizácia má v rámci svojej LAN vytvorené komunikačné možnosti ako je
mail server, FTP server, zdieľanie súborov a tlačiarní a pracovníci môžu tieto služby
využívať aj z domu alebo na pracovných cestách. VPN umožňuje bezpečné pripojenie do
tejto siete, ktorá sa navonok tvári ako LAN, ale pritom spojenie prechádza cez inú počítačovú
sieť, najčastejšie cez Internet. VPN je na strane domácej organizácie realizovaná VPN
serverom a na strane používateľa VPN klientom. Spojenie medzi nimi je šifrované a teda
bezpečné. Nadviazaním spojenia sa vytvorí tzv. komunikačný tunel.

Ďalšie kritériá:
o fyzická topológia siete,
o logická topológia siete,
o spôsob prístupu stanice k sieti,
o rýchlosť siete,
o možnosť pripojiteľných typov počítačov,
o programové zabezpečenie funkcií siete...
1.4 Údajová (dátová) komunikácia
Základnou jednotkou potrebnou pre komunikáciu v sieti je spoj. Spoj je možné chápať ako spojenie
medzi poskytovateľom a príjemcom informácií.
Spoje delíme na dva typy:
Dvojbodové – komunikácia medzi dvoma používateľmi

31
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Viacbodové – komunikácia medzi viacerými používateľmi

Prenosový spoj sa skladá z dvoch a viac staníc alebo prenosových uzlov, ktoré sú prepojené
prenosovou cestou, ktorá slúži na prenos údajov alebo signálov potrebných pre komunikáciu uzlov.
Pokiaľ uzly komunikujú iba jedným smerom vzniká tzv. prenosový kanál, ak komunikácia prebieha inak
je to prenosový okruh.
1.5 Prenos údajov
Spôsob prenosu údajov je možné definovať na základe viacerých kritérií:
− v závislosti od počtu súčasne prenášaných bitov:
• sériový - je prenos bit za bitom, prenášané znaky tvoria postupnosť bitov.
• paralelný je prenos viacerých bitov naraz po viacerých linkách. Podľa počtu bitov,
prenášaných naraz, určujeme o koľko bitový prenos ide. Obmedzenie je vo vzdialenosti
prenosu a tiež v synchronizácii bitov, ak by sa iba jeden bit omeškal, cieľový systém prijme
nezrozumiteľný alebo chybný znak. Paralelný prenos sa používa v technike diaľkovej
signalizácie a ovládania, pri prenose údajov na krátke vzdialenosti, pre paralelný port pre
tlačiarne a pod.
− v závislosti od času:
• synchrónny - vysielacia a prijímacia strana musia mať generátory taktovacích impulzov -
časové základne, ktoré musia byť synchronizované. Synchronizačný signál je vysielaný aj
keď sa neprenášajú údaje. Synchronizácia umožňuje rýchlejší prenos údajov. Nevýhodou
je zložité synchronizovanie časových základní. Veľkou výhodou však je veľmi efektívne
využitie prenosového kanála a možnosť zabezpečenia prenosu proti chybovosti.
• asynchrónny - údaje sa prenášajú v sekvenciách (rámcoch) danou rýchlosťou s úvodnou
štartovacou sekvenciou vyslaním štart bitu. Hneď ako bol štart bit vyslaný, vysielač posiela
údajové bity, ktorých môže byť 5, 6, 7 alebo 8, v závislosti od konfiguračnej voľby.
Nasleduje paritný bit (nie je povinný). Prenášaný rámec je ukončený stop bitom. Dĺžky
trvania jednotlivých bajtov sú rôzne, rôzne sú i medzery medzi dvoma blokmi. Prijímač
nerozozná dva nasledujúce údajové bloky. Objem prenášaných údajov sa pri tomto type
prenosu rozdelí na menšie časti, každá časť sa posiela nezávisle na ostatných, časové
intervaly medzi odosielaním jednotlivých bajtov sa môžu líšiť. (RS-232 používa
asynchrónny prenos informácií).
− v závislosti od počtu kanálov a smeru toku údajov:
• simplexný (Simplex) - jednosmerný medzi dvoma stanicami existuje jeden kanál, údaje sú
posielané len jedným smerom,
• poloduplexný (Half duplex) je obojsmerný striedavý prenos. Prenosové stanice sa
vymieňajú pri posielaní údajov. V jednom okamihu je možné údaje buď posielať alebo
prijímať („Prepínač smeru vysielania“) Pri prenose sa využíva tzv. HANDSHAKING –
Dohodnutý spôsob potvrdzovania prenosu (vysielačky - „Tu orol“ ☺). Používa sa napr. pri
spojení dvoch modemov.
• duplexný (Full-duplex) - obojsmerná prevádzka. Údaje sú posielané oboma smermi
súčasne, t. j. v jednom okamihu je možné údaje posielať aj prijímať Ako prenosové médium
sa používajú dva páry vodičov.

32
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

A B
Simplex

A B

Half-duplex

A B
Full-duplex

Prenos údajov sa uskutočňuje pomocou prenosových médií, teda to, po čom sa údaje prenášajú.
a) „Kufríkový“ prenos - „Disketu do kufra a ide sa.“ Rýchlosť prenosu je veľmi variabilná a závisí
napr. od počtu naraz prenesených diskiet.
b) Káblový prenos - na prenos sa využívajú pevné médiá, ako sú káble:
− medené,
− optické.
c) Bezdrôtový prenos - je veľmi stará technológia, a predsa je v PS jedna z posledných. Na rozdiel
od káblového prenosu je bezdrôtový prenos pomalší. Nevýhodou tohto spôsobu prenosu sú hlavne
relatívne vysoké zriaďovacie náklady, výhodou zasa nízke náklady na prevádzku linky. Svojimi
vlastnosťami je určený hlavne pre siete MAN a WAN.

33
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
2 LOKÁLNE POČÍTAČOVÉ SIETE

Lokálna počítačová sieť (LAN) je jedným druhom počítačových sietí, ktoré vznikajú vzájomným
prepojením počítačov. Umožňuje jednoducho a rýchlo prenášať informácie medzi jednotlivými
spolupracujúcimi počítačmi. Lokálne počítačové siete sa vyznačujú charakteristickými vlastnosťami,
ktoré ich zaraďujú medzi všeobecné počítačové siete ako špecifický druh.
Už ako vyplýva z názvu jedná sa o lokálne - miestne siete. Je pre nich typické, že v nich nie sú
použité k vzájomnému prepojeniu jednotlivých počítačov prostriedky pre diaľkový prenos údajov -
modemy. Počítače sú prepojované priamo pomocou rôznych druhov spojovacích káblov. Rozloha
lokálnych sietí činí v súčasnosti rádovo niekoľko sto metrov až kilometre.
LAN slúžia spravidla jednému používateľovi (organizácii) a sú inštalované v uzavretom priestore,
väčšinou v rámci jednej budovy alebo v niekoľkých blízkych budovách. Obvyklou vlastnosťou takýchto
sietí je ich homogénnosť, t.j. že všetky použité počítače sú rovnakého druhu.
Základnou vlastnosťou počítačovej siete z hľadiska používateľa je možnosť zdieľania periférnych
zariadení ako sú laserové tlačiarne, súradnicové zapisovače a pod., a tiež možnosť zdieľania údajových
súborov niekoľkými stanicami siete.
2.1 Základné časti lokálnych počítačových sietí
Lokálna počítačová sieť ako celok pozostáva z nasledujúcich častí:
stanice siete sieťový hardvér sieťový softvér
počítače technické prostriedky v sieti, ktorými je realizované programové vybavenie, ktoré v
vlastné prepojenie siete. Sú to hlavne sieťové dosky spolupráci s hardvérom siete
(sieťové karty), káblové spoje, prídavné zariadenia zabezpečuje funkcie siete.
ako rozbočovač (HUB), prepínač (Switch), smerovač
(Router), zosilňovače signálu, modemy, atď.

Poznámka: V niektorých zdrojoch sa často ako súčasť siete uvádza organizačné zabezpečenie siete.
Zahŕňa hlavne opatrenia na zaistenie správy siete a súbor pravidiel správania sa používateľov pri používaní
siete. Patrí sem zabezpečenie funkcie správcu siete, ktorý sa stará o chod a riadenie siete. (závisí od
používaného softvéru)

2.1.1 Stanice siete

Základná časť PS sú jej stanice, t.j. jednotlivé prepojené počítače. Podľa funkcie, ktorú v sieti
vykonávajú je ich možné rozdeliť na dve skupiny: - servery
- pracovné stanice.
Všeobecne môže byť v sieti ľubovoľný počet serverov a pracovných staníc.

Servery - (obslužné stanice) sú pre sieť významnejšie. Zaisťujú chod siete, realizujú jednotlivé
sieťové funkcie a poskytujú svoje prostriedky ako sú tlačiarne, zdieľané disky, apod. používateľom. Na
servery sú kladené vyššie požiadavky, a preto sa pre ne využívajú výkonnejšie a lepšie vybavené počítače.
Podľa funkcie sa rozlišujú na:
- file server - súborový riadiaci počítač. Umožňuje zdieľanie súborov na svojom disku.
- print server - riadiaci počítač tlače. Jedná sa o špeciálny riadiaci počítač, ktorý slúži len na
riadenie tlače na zdieľaných tlačiarniach.
- database server - je vysoko výkonný databázový server, obyčajne pre relačné databázy postavené
na SQL, QBE a iných jazykoch. Jeho úlohou je na základe požiadaviek aplikačného softwaru vyhľadávať
záznamy v databáze.
- komunikačný server - obsluha modemov a spojenia s vonkajším svetom. Často zabezpečuje
pripojenie do systému elektronickej pošty, odosielanie a príjem faxov, umožňuje vzdialený prístup do
siete.
Dalo by sa vymenovať veľmi veľa iných špecializácií. Ak je serverov v sieti viac, môžu sa navzájom
v poskytovaní služieb a prostriedkov doplňovať. Bolo by však chybou, ak by došlo k domnienke, že na
každý server je potrebný zvláštny počítač. Zvyčajne výkon jedného počítača stačí viac funkcií.

34
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Servery môžu byť vytvárané ako tzv. dedikované (dedicated), t.j. vyhradené len na riadenie
a podporu siete alebo tzv. nededikované (nondedicated), nevyhradené, ktoré vykonávajú súčasne funkciu
siete aj pracovnej stanice. Počet serverov závisí od typu LAN.
Pracovné stanice - (workstation) slúžia na spracovanie údajov používateľom. Sú to vlastne
samostatné počítače, ktoré aktívne nepodporujú činnosť siete, ale skôr využívajú jej služby. Na nich
pracujú jednotliví používatelia siete. Ako pracovné stanice sa často využívali počítače bez pevných diskov,
tzv. disklesstation. V takýchto staniciach je potrebný tzv. boot rom - špeciálna prídavná pamäť, ktorá
zaisťuje štart operačného systému stanice z riadiaceho počítača.
2.1.2 Sieťový hardvér
K vytvoreniu počítačovej siete potrebujeme samozrejme aspoň 2 počítače so sieťovými kartami a
pasívne a aktívne sieťové prvky.
Sieťová doska (LAN adapters, Network Interface Card) - aktívny prvok - je prídavná karta, ktorá sa
zasúva do slotov na základných doskách jednotlivých staníc, a ktorá zaisťuje prenos údajov zo zbernice
počítača na spojovacie vedenie a naopak. Sieťová karta sprostredkováva komunikáciu medzi PC a sieťou.
Karta musí vyhovovať požiadavkám sieťového protokolu, prístupovej metódy a kabeláže. V súčasnosti je
sieťová karta často integrovaná na základnej doske.
Existujú rôzne typy sieťových dosiek, ktoré sa od seba odlišujú najmä:
- druhom spojovacieho vedenia, ktoré je možné k doske pripojiť
- štandardom sieťového hardvéru, pre ktorý je doska určená (Arcnet, Ethernet...)
- topológiou prepojenia sieťových dosiek (zbernica, kruh...)
- výkonnosťou
- spoľahlivosťou
- cenou a pod.
Všeobecne platí, že v každej vetve počítačovej siete je možné používať vždy rovnaký typ sieťových
dosiek.

koaxiál krútená dvojlinka

2.1.2.1 Spojovacie vedenie

Pasívne sieťové prvky - sú tie časti počítačovej siete, ktoré sa podieľajú na prenose údajov v sieti, ale ich
žiadnym spôsobom nemenia ani neovplyvňujú. Patria tu káble, konektory, rozbočky... existujú rôzne v
závislosti od použitej technológie.
Spojovacie vedenie zaisťuje vzájomné prepojenie sieťových dosiek umiestnených v jednotlivých
staniciach siete. V LAN sa ako spojovacie vedenie používajú koaxiálne káble, krútená dvojlinka káble a
s optickým vláknom.
Koaxiálny kábel - je klasickým spojovacím prostriedkom. Vyznačuje sa dobrou odolnosťou proti
elektromagnetickému rušeniu, jednoduchou technológiou inštalácie a dobrou cenou. V súčasnosti je u
malých LAN najrozšírenejšie. Môže prenášať údaje s prenosovou rýchlosťou až 350 Mbits/s.
Samotný kábel je tvorený centrálnym medeným vodičom obklopeným vrstvou izolačného materiálu.
Okolo izolantu je tienenie z tenkého medeného pletiva alebo z kovovej fólie, ktoré je na oboch koncoch
uzemnené. Celý kábel je obalený vonkajšou plastickou izoláciou.
Koaxiály sú vyrábané v rôznych prevedeniach, ktoré sa od seba líšia kvalitou vodiča, hrúbkou,
impedanciou (el. odporom) a pod. Typy a kvalitu káblov je možné odlíšiť farbou.
Kábel so základným pásmom - môže prenášať údaje veľmi rýchlo (10 - 80 Mb/s), je však obmedzený
na jeden kanál. V takomto kábli nie je možné súčasne prenášať hlas, údaje a video signál. Číslicová
informácia sa posiela v prenosovom médiu v sériovej forme postupne po jednotlivých bitoch. Výhodou
takéhoto kábla je možnosť ľahkého napojenia a pripojenia alebo odpojenia stanice bez kolízie siete.
35
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

A – vonkajší ochranný obal

B – vnútorné tieniace opletenie
C – vnútorná izolácia
D – pevný Cu- vodič (žila)
V praxi u LAN sa najčastejšie používa tenký koaxiálny kábel tzv. tenký Ethernet, alebo jednoduchšie
prevedenie Cheapernet. Jedná sa o koaxiál bežne používaný na pripojenie televíznych antén. Najčastejšie
používané typy sú RG58 A/U a RG58 A/C s impedanciou 50 Ohmov.
Silnejším variantom kábla je tzv. silný (thick) Ethernet. Môže sa použiť v rozsiahlejších sietiach ako
tenký, ale je pomerne drahý a má zložitejšiu inštaláciu. Jeho impedancia je tiež 50 .
V súčasnosti je najpoužívanejším káblom krútená dvojlinka - Twisted Pair - je lacná a ľahko sa
inštaluje. Je vhodná ak sa nekladie dôraz na rušenie. Skladá sa z dvoch izolovaných vodičov vzájomne
skrútených tak, že sa do každého z nich indukuje z okolia rovnaké množstvo rušenia. Tento šum z
okolitého prostredia sa stáva časťou prenášaného signálu. Vzájomné skrútenie vodičov šum obmedzuje,
ale neeliminuje ho úplne. Počet obtočení záleží od normy, ktorú kábel musí spĺňať, minimálne však asi 5
„skrútení“ na jednu stopu (cca 30 cm). Káble s krútenými dvojlinkami sú k dispozícii v rôznom počte
párov a rozmerov. Jednotlivé páry sú spájané do zväzku, ich počet môže byť od dvoch do troch tisíc. Veľa
sietí LAN používa 25 párov, ale často sa využíva lacný krútený dvojpár ako pre telefóny. Impedancia
krútenej dvojlinky je 100 ohmov.
Krútená dvojlinka pre použitie v počítačových sieťach sa skladá zo štyroch párov medených,
navzájom skrútených vodičov. Vodiče sú navzájom farebne odlíšené, aby sa predišlo nesprávnemu
zapojeniu kábla. Správne zapojenie a poradie vodičov je veľmi dôležité, pretože sú medzi sebou skrútené
vždy určité páry. Krútenie má veľký význam aj v eliminácii vnútorného rušenia a presluchov medzi
jednotlivými vodičmi – teda eliminácii vzájomného rušenia medzi jednotlivými vodičmi. Krútené sú
medzi sebou vždy vodiče s navzájom opačným tokom prúdu, ale o rovnakej veľkosti, vytvorí sa v okolí
jedného vodiča magnetické pole rovnakej intenzity, ale opačného smeru ako v druhom vodiči, čím sa tieto
magnetické polia navzájom negujú.

Krútenú dvojlinku je možné použiť takmer vo všetkých topológiach. Maximálna dĺžka segmentu
medzi dvomi aktívnymi prvkami nesme prekročiť 100 m.
Krútená dvojlinka je používaná v tienenom i netienenom prevedení.
Unshielded Twisted Pair (UTP) - netienená krútená dvojlinka je pomerne málo odolná voči
elektromagnetickému rušeniu a preto je používaná len pre menej náročné aplikácie. Výhody sú
jednoduchá inštalácia, ohybnosť, nízka cena. Nevýhodou je, že pokiaľ máme vedenie tvorené UTP
káblami v blízkosti elektrických rozvodov, nastáva rušenie signálu. Používa sa na pripájanie zariadení
(Patch cable) na kratšie vzdialenosti, aj keď jeho dosah je 100 m. Častejšie sa používa dvojitá (dual)
skrútená dvojlinka, t. j. dve skrútené dvojlinky v spoločnom obale. Štandardné typy tejto dvojlinky sú
AT&T 104, 205 a 315 alebo Belden 1227A.
Shielded Twisted Pair (STP) - tienená krútená dvojlinka je kvalitnejším variantom. Tienená
dvojlinka má vnútorné dvojlinky aj celý kábel obalený tienením z tenkej hliníkovej fólie. Toto zvyšuje
cenu kábla, ale zároveň aj odolnosť voči poruchám.

36
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Screened Unshielded Twisted Pair (S/UTP), tiež známy ako Foiled Twisted Pair (FTP) je to tienené
UTP. Spoločné tienenie vo forme kovovej fólie, musí byť na oboch koncoch uzemnené, inak sa správa
ako anténa a spôsobuje rušenie.
Screened Shielded Twisted Pair (S/STP), každý pár je tienený kovovou fóliou. Všetky štyri páry sú
ešte tienené spoločne kovovým pletivom alebo kovovou fóliou, to musí byť na oboch koncoch uzemnené,
inak sa tienenie chová ako anténa, čo spôsobuje rušenie. Tienením sa redukuje elektrické rušenie a rušenie
sa párov navzájom.
Podľa konštrukcie je možné krútenú dvojlinku rozdeliť na krútenú dvojlinku vyhotovenú ako drôt
(Solid) a vyhotovenú ako lanko (Stranded)).
❖ UTP/STP drôt – každý z jeho vodičov je tvorený jedným pevným drôtom. Takýto kábel je skôr
vhodný na pevné inštalácie a vedenia v inštalačných lištách, pretože kábel má menšiu odolnosť voči
mechanickému namáhaniu. Jeho výhodou je nižšia cena ako v prípade lanka a menší útlm vedenia.
Obvykle sa na tento typ kábla používajú aj samostatné konektory určené na drôt, s nožovým
kontaktom s tromi nožmi, ktoré po nalisovaní tesne obopnú drôt po obvode.
❖ UTP/STP lanko - má vodiče tvorené menšími spletenými drôtikmi tvoriacimi akési lanko. Takýto
vodič má väčšiu odolnosť voči mechanickému namáhaniu a je teda vhodný na pohyblivé alebo často
namáhané prívody – napr.: káble medzi počítačmi a zásuvkami, aktívnymi prvkami, prepojenia medzi
patch panelmi a aktívnymi prvkami v rackoch a pod. Cena tejto kabeláže je vyššia ako v prípade drôtu.
Nevýhodou je aj vyšší útlm na jednotku vzdialenosti. Konektor používaný s týmto typom kabeláže
má nožový kontakt s dvomi nožmi, ktorý sa po nalisovaní konektora priamo vlisuje do kábla.

Optický kábel je zatiaľ najmodernejším prostriedkom prepojovania staníc v sietiach LAN. Jeho
prednosťami sú úplná odolnosť voči rušeniu elektromagnetickým poľom a vysoká prenosová rýchlosť. V
našich podmienkach bráni širokému nasadeniu vysoká cena a náročnosť inštalácie.
Optický kábel je tvorený centrálnym skleneným vláknom (jadro) alebo zväzkom vlákien
obklopeným obalom (plášť) s indexom lomu nižším ako má sklo (t. j. optické prostredia s rôznymi indexmi
lomu). Údaje sú prenášané svetelným lúčom šíriacim sa centrálnym vláknom, odrážajúcim sa od jeho stien
v dôsledku totálneho odrazu na rozhraní s optickým prostredím s nižším indexom lomu. V súčasných
kábloch je miesto skla použitá umelá hmota.
Ak dopadá svetelný lúč na rozhranie dvoch rôznych optických prostredí, pozorujeme pri tom dva
javy:

Odraz lúča - reflexia

Lom lúča - refrakcia

Optické vlákna je možné využívať vďaka javu totálny odraz - totálna reflexia. Ten nastáva, ak jadro
optického vlákna má oveľa väčší index lomu ako plášť a uhol dopadu lúča je väčší ako medzný uhol pre
jadro a plášť. Teda lúč neprechádza do okolitého prostredia, a tým zostáva vo vnútri jadra.

Lúč sa dostáva na koniec vlákna postupnými odrazmi. Jedno vlákno môže prenášať údaje len jedným
smerom, teda na komunikáciu medzi dvoma bodmi sú potrebné dve vlákna. V optických kábloch je vedľa
seba naukladaných niekoľko desiatok optických vlákien.
Možné poruchy optického vlákna sú roztopenie pri vysokej intenzite (nad 2 MW/cm2) alebo
zlomenie vlákna.
37
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Podľa počtu ciest, ktorými môže lúč v optickom vlákne prechádzať sa rozlišujú vlákna na:
Jednovidové optické vlákno (Singlemode optical fiber) - je to veľmi tenké
vlákno s vysokou prenosovou kapacitou. Na generovanie svetelného lúča sa
používa LASER a jadro vlákna má hrúbku 8-10 nm. Dĺžka môže byť až 3000 m.
Mnohovidové optické vlákno (Multimode optical fiber), na generovanie
svetelného lúča sa používajú LED. Pretože dióda vysiela všetkými smermi
generovaný lúč sa pri ceste vláknom odráža od okrajov jadra. Kvôli lámaniu lúču
sa skracuje vzdialenosť dosahu, ktorá je pri tomto type vlákna 2000 m.

Optické káble sa používajú hlavne na prenos údajov na veľké vzdialenosti s vysokou prenosovou
rýchlosťou (stovky Mbit/s). Sú jediným druhom káblov, ktoré sa nedajú odposlúchavať.
2.1.2.2 Konektory
Konektory - slúžia na pripojenie vedenia k sieťovej doske, rozbočovaču alebo zosilňovaču. Každý
koniec sieťového kábla musí mať konektor rovnakého typu akým je vybavený použitý sieťový adaptér. K
rôznym typom káblov sú používané rôzne konektory.

BNC konektor
(ang. Bayonet Neill Concelman connector, pomenovaný podľa bajonetovej
konštrukcie a svojich vynálezcov: Paul Neill a Carl Concelman)
• je štandardom na pripojenie koaxiálneho kábla;
• veľmi spoľahlivý (mechanicky aj elektricky), pomocou
bajonetu istený konektor;
• je rýchle spojiteľný a rozpojiteľný vysokofrekvenčný konektor;
• vyrábajú sa s 50 a 75 Ω impedanciou;
• používajú sa pre frekvencie do 4 GHz a napätia do 500 V; Koaxiálny kábel ukončený BNC konektorom
• bajonetový mechanizmus, je tvorený dvoma výstupkami na
samičke konektora a drážkou zo špirálou a výrezom na
zasúvacej časti samčieho konektora, umožňuje rýchle
a spoľahlivé spojenie nasunutím a pootočením prevlečenej
časti o 90°.
Samec a samička konektora

38
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

T konektor
• na súčasné pripojenie
dvoch konektorov
k sieťovému adaptéru
v počítači;
10base2 - T-konektor - pripojenie zariadenia ku zbernici

I konektor
na predĺženie, spojenie kábla;

Terminátor
• špeciálne upravený konektor, ktorý zaisťuje skratovanie vodičov
káblov cez zodpovedajúcu impedanciu použitého káblu. Zabráni sa
tým rušivým odrazom na koncoch káblov. Niektoré typy LAN
(topológia zbernicová) musia mať konce káblov zakončené
terminátormi. 10base2 terminátor - Ukončenie zbernice
na zamedzenie odrazov

Na nalisovanie BNC konektora na koaxiálny kábel sa používajú tzv. krimpovacie

kliešte, na ktorých sa nachádzajú lisovacie otvory. Pomocou nich sa najskôr
nalisuje stredový kolík na stredný vodič kábla a potom sa zalisuje valček fixujúci
opletenie na samotné telo BNC konektora.

Pred samotným „krimpovaním“ je potrebné kábel odizolovať, t.j. odstrániť

nepotrebnú časť vrchnej ale aj vnútornej izolácie kábla. Na to slúži nástroj, ktorý
sa nazýva stripper – odizolovacie kliešte.

Na pripojenie skrútenej dvojlinky sa používa tzv. modulová zástrčka RJ-45 (modular plug),
podobná telefónnej zástrčke. Stanice sa neprepájajú medzi sebou, ale každá sa pripojí na koncentrátor,
ktorý distribuuje signály ďalej.

RJ45WE RJ45WK
Zástrčka; Zástrčka;
RJ45; RJ45;
PIN: 8; PIN: 8;
tienená krátka

Na nalisovanie konektora RJ45 na kábel sa používajú tzv. krimpovacie kliešte, na

ktorých sa nachádzajú lisovacie otvory príslušných rozmerov. Pomocou týchto klieští
je možné lisovať aj konektory určené pre telefónne káble (RJ11, RJ10). Pred
nalisovaním konektora je potrebné odizolovať časť plášťa kabeláže, vo vzdialenosti
približne 1,2-1,5cm a rozpliesť vodiče tak, aby ich bolo možné usporiadať podľa
farebného značenia uvedeného vyššie. Rozpletená časť kábla by mala byť čo
najkratšia. Po usporiadaní farieb sa vodiče zasunú do konektora a pomocou lisovacích
klieští sa tento konektor nalisuje na kabeláž. Vodivé spojenie je zabezpečené
vtlačením nožových kontaktov do vodičov.

Kábel sa odizoluje stripperom – odizolovacími kliešťami. Tento nástroj je často

súčasťou krimpovacích klieští.

39
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Kábel po nalisovaní možné otestovať testerom:
Cable Tester ST-248 pre siete UTP/STP - RJ45

Tester pre sieťové káble zakončené konektory RJ-45 alebo koaxiálne káble. Dokáže zistiť, či kábel
nie je prerušený, či nemá skratovaniu niektoré žily alebo zistiť typ kábla - patch alebo cross. Možno
testovať káble ako voľné priamo testerom, tak aj káble zabudované pomocou testera a špeciálneho
terminátora, ktorý sa jednoducho pripojí na druhý koniec kábla.
Pripojenie optického kábla je pomerne komplikované. Kábel musí mať na koncoch zariadenie,
ktoré dokáže transformovať elektrické signály na svetelné a naopak. Pripojenie musí byť veľmi dokonalé
a presné, aby v miestach spojov nedošlo k svetelným stratám. Spoje sa robia zváraním elektrickým
oblúkom alebo lepením špeciálnym lepidlom.
2.1.2.3 Aktívne sieťové prvky
Aktívne prvky LAN sú zariadenia, ktoré navzájom prepájajú všetky komponenty počítačovej siete
vo vnútri budovy alebo areálu. Sú to zariadenia, ktoré regenerujú signál a prenášajú ho ďalej - potrebujú
teda napájanie. Obsahujú porty - zásuvky, do ktorých sa pripája kábel, a tak umožňujú sieť rozšíriť.
Základným aktívnym prvkom je sieťová karta. Vo väčšine sietí (okrem veľmi jednoduchých) nie sú
počítače navzájom spojené priamo, ale prostredníctvom ďalších aktívnych sieťových prvkov (napr.:
switch, hub, router).
Práve aktívne prvky ovplyvňujú kľúčové parametre siete, ako sú: logická topológia, priepustnosť,
rýchlosť apod. Rýchlosť siete je určená vždy najpomalším prvkom - napr.: ak by sme chceli používať
metalickú sieť s rýchlosťou 1 Gb/s, nestačí mať v počítači sieťovú kartu s podporou tejto rýchlosti, ale aj
takýto switch a tiež kvalitné káble, dimenzované pre túto rýchlosť.
Medzi aktívne prvky počítačovej siete, ktoré zasahujú do „diania“ v sieti patria:
➢ opakovač (repeater) ➢ smerovač (router)
➢ rozbočovač (hub) ➢ kombinácia most/smerovač (brouter)
➢ most (bridge) ➢ prevodník (transceiver)
➢ prepínač (switch) ➢ brána (gateway)
Opakovač (Repeater)
• najjednoduchší aktívny prvok,
• zosilňuje a zregeneruje prenášaný elektrický signál,
• používa sa na prepojovanie rovnakých typov sieťových segmentov,
• predlžuje dĺžku pevného prenosového vedenia (kábla), ktorá je tak dlhá, že
na jej druhom konci by nebol dostatočne silný signál,
• okrem signálu zosilňuje aj šumy, poruchy a chybové zložky.
Rozbočovač (Hub)
• viacportový opakovač (repeater má väčšinou len dva porty, hub väčšinou 4 až 24
portov)
• signál, prijatý jedným z portov, vyšle na všetky ostatné porty,
• základnou úlohou rozbočovačov je rozvetviť jedno vedenie do viacerých smerov,
• zariadenie bez akejkoľvek logiky, opakujúce prichádzajúce údaje na všetky porty,
• nerobí rozhodnutia o tom, kam údaje poslať, ale ich pošle ďalej všetkými portami s
výnimkou toho, odkiaľ prišli,
• môže byť pasívny (iba rozbočuje signál) alebo aktívny (aj zosilňuje signál),
• využíva sa na vytvorenie hviezdicovej topológie,
• pri väčšej sieti veľmi nevýhodné, pretože pri komunikácii akýchkoľvek dvoch
počítačov (aj susedných) sa zahlcuje celá sieť,
• dnes sa už nepoužívajú, boli nahradené prepínačmi.
40
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

Vyskúšaj animáciu!
http://www.corened.nl/wp-content/uploads/2012/10/hub.gif

Most (Bridge)
• využíva sa pri prepojení dvoch LAN sietí,
• jeho hlavnou úlohou je preposielať údaje do vzájomne prepojených
sietí na základe analýzy ich adries,
• je inteligentný prvok - prečíta si cieľovú adresu údajov a prepustí ho
len do tej časti siete, v ktorej je cieľ (takýmto filtrovaním sa podstatne
znižuje zaťaženie siete),
• výhodou je, že dokáže prepojiť dve siete rôznych štandardov,
• taktiež zosilňuje prenášaný signál,
• umožňuje rozdeliť veľkú sieť na menšie jednotky a tým zlepšiť jej
parametre,
• slúži ako ochrana proti nebezpečným sieťovým chybám,
• umožňuje predĺženie siete.

Prepínač (Switch)
• funkčne je podobný mostu, môžeme ho označiť aj ako viacportový
most,
• prepúšťa údaje iba medzi vysielajúcou a prijímajúcou stanicou –
prepína údaje medzi dvoma portami,
• posiela údaje len na ten port, pre ktorý sú určené,
• obsahuje zložitejšiu elektroniku,
• obsahuje vnútornú pamäť, v ktorej si uchováva všetky sieťové adresy
(MAC = Media Access Control – hardvérová adresa, ktorá
jednoznačne identifikuje každé zariadenie v sieti) pripojených
počítačov, a preto vie presne, na ktorom porte je pripojený počítač,
ktorému je rámec určený a vyšle ho len na tento port, čo vedie k
zrýchleniu komunikácie v sieti,
• je vhodný pri výstavbe veľkých sietí, pretože odstraňuje nadmernú
prevádzku, ale neumožňuje segmentáciu,
• prepínač (ani rozbočovač) sa nemusí konfigurovať, stačí len zapojiť
do siete a zariadenie by malo fungovať.

Vyskúšaj animáciu!
http://www.corened.nl/wp-content/uploads/2012/10/hub.gif

Poznámka:
Po spustení je switch po určitú dobu v stave, keď nevie, na akom porte má pripojený aký počítač, resp. nemá
vytvorenú väzbu medzi portom a MAC adresou pripojeného zariadenia. Ak v tejto chvíli príde údaj a switch nevie
presne, kam ho poslať, pošle ho na všetky porty s výnimkou toho, odkiaľ prišiel.
Z prebiehajúcej prevádzky sa switch učí, priraďuje si porty k zdrojovým MAC adresám, ktoré sú uvedené v
údajoch. Zistené informácie si ukladá do CAM (Content Adressable Memory) tabuľky. Ak už má switch informácie
o väzbách port-MAC adresa, pošle údaj len tým portom, s ktorým je zviazaná cieľová MAC adresa.
Switche môžu podporovať virtuálne siete - VLAN. Niektoré porty môžu patriť do jednej VLAN, iné porty do
inej VLAN atd. Ak chcú počítače v rôznych VLAN spolu komunikovať, musia k tomu použiť router, ktorý
prevádzku medzi rôznymi VLAN presmeruje.

41
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

Smerovač (Router)
- sú používané v sietiach typu WAN, ale pre prehliadnosť ich spomenieme.
• je zložitejšie a drahšie zariadenie, niektoré majú vlastný operačný systém,
• sprostredkováva prenos údajov medzi dvomi alebo viacerými
počítačovými sieťami,
• používa sa na prepájanie rôznych sietí s rovnakým prenosovým protokolom,
• slúži na oddelenie dvoch sietí, prípadne pre pripojenie väčšej siete WAN
alebo Internet,
• oddeľuje siete, t.j. na dvoch portoch routra nemôže byť rovnaká sieť, pretože
by nevedel, na ktorý port má smerovať prichádzajúce údaje.
• jeho hlavnou úlohou je smerovať údaje v sieti. Túto funkciu plní vďaka
algoritmu smerovania (routing algorithm), ktorý využíva smerovaciu
tabuľku, do ktorej si uchováva údaje potrebné pre porovnanie informácií
nachádzajúcich sa v hlavičkách údajov (paketov) posielaných v sieti,
• má v smerovacej tabuľke informácie, akým portom sa do cieľových sietí
dostane. Tieto informácie sa do smerovacej tabuľky konfigurujú buď
staticky (administrátorom) alebo sa ich učí dynamicky od ostatných routerov
pomocou určitých smerovacích protokolov,
• vyberá najvhodnejšiu cestu pre posielanie paketov na základe
zhromaždených informácií o pripojených sieťach a podľa nich doručí
údajovú jednotku od odosielateľa k adresátovi (pre svoje rozhodnutia, kam
poslať paket, používa informáciu o cieľovej IP adrese).
• môže byť napojený na viac lokálnych sietí a rozsiahlych sietí a potom jeho
úlohou je rozhodnúť, do ktorej siete sa prichádzajúce údaje odošlú,
• používa sa pri väčších sieťach, ktoré prepája, je teda rozhraním medzi
viacerými sieťami, patrí do každej z nich
• pracuje na vyššej úrovni ako switch, pre každú pripojenú sieť má pridelenú Wifi router
svoju IP adresu a pre počítače v každej sieti predstavuje bránu do ostatných
sietí;
• v praxi sa bežný laik stretáva hlavne s DSL routerom, ktorý prepája sieť
LAN s internetom prostredníctvom DSL linky,
• všeobecne sa odporúča používať prepínače namiesto smerovačov, lebo
smerovače sú oveľa pomalšie (nie je to vždy možné, napr. je nutný pre
pripojenie viac počítačov k jednému pripojeniu do Internetu),
• ak smerovač spája siete rôznej topológie a teda aj technológie, musí okrem
smerovania ešte vykonávať transformáciu správ z jednej siete do druhej.
Poznámka:
Smerovač má rozhrania pre vnútornú sieť a pre vonkajšiu sieť. Vo vnútornej sieti sa smerovač javí ako bežný
prepínač. Okrem toho smerovač zaisťuje, aby všetky počítače z vnútornej siete mohli pristupovať k počítačom z
vonkajšej siete. Avšak pri pohľade z vonkajšej siete sa vnútorná sieť javí ako len jeden počítač.

Smerovač

42
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

Prevodník (Transceiver)
• je podobný zosilňovaču,
• zosilňuje prenášaný signál a premieňa z jedného typu na iný (napr.:
krútenú dvojlinku na optický kábel a podobne).
Kombinácia most/smerovač (Brouter)
• kombinuje prepojovacie funkcie mosta a smerovača.
• jeho potreba vyplýva z potreby prepojovania rôznych typov siete LAN
a rôznych prenosových protokolov,
• pracuje ako smerovač, ale keď nie je schopný aplikovať daný smerovací
algoritmus, spracuje údajovú jednotku ako most.

Brána (Gateway)
• najzložitejší aktívny prepojovací prvok siete,
• používa sa pre prepojovanie úplne odlišných sieťových architektúr,
• musí zabezpečiť prevod medzi odlišnými sieťovými koncepciami.

2.1.2.4 Topológie lokálnych počítačových sietí

Lokálne počítačové siete sa svojou topológiou značne líšia od ostatných sietí. Rozsiahle siete sú
prepojované dvojbodovo, u LAN sa používa viacbodové prepojenie pomocou zdieľaného kanálu. Signál
vyslaný v lokálnej sieti je prijímaný ostatnými stanicami.
Topológia lokálnej siete má veľký vplyv na vlastnosti siete, ako sú:
- rozšíriteľnosť - možnosť a jednoduchosť doplňovania staníc so siete,
- spoľahlivosť - odolnosť siete proti výpadku niektorej časti,
- rekonfigurovateľnosť - možnosť modifikácie štruktúry siete pri chybe niektorej časti,
- výkonnosť - využitie prenosovej kapacity média, oneskorenie údajov.
Topológia môže byť:
❖ fyzická je spôsob prepojenia počítačov medzi sebou; definuje rozmiestnenie zariadení tvoriacich
sieť; určuje hierarchiu a prepojenie jednotlivých prvkov.
❖ logická je súbor pravidiel riadiacich komunikáciu na sieti, definuje prístupové práva, použité
protokoly.
Najrozšírenejšími fyzickými topológiami sú: - zbernicová topológia
- hviezdicová topológia
- stromová topológia
- kruhová topológia.
Poznámka:
Fyzická topológia, daná tým, ako sú počítače navzájom prepojené, sa môže značne líšiť od logickej topológie, ktorá
je daná tým ako putujú údaje. Napr. na sieti s fyzickou topológiou zbernice môže byť kruhová logická topológia.

43
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Zbernicová topológia (Bus Topology)
- je najjednoduchšia a najčastejšie používaná topológia. V podstate sa jedná o jediný dlhý kábel -
prenosové médium, ktorý sa nazýva segment. K nemu sú vhodným spôsobom pripojené jednotlivé stanice
siete. Väčšinou siete umožňujú existenciu niekoľkých segmentov, ktoré sú navzájom prepojené v tzv.
opakovači.

V prípade zbernicovej topológie posiela stanica svoju správu pre inú stanicu všetkým staniciam
zapojeným v sieti odrazu. Vyslaná správa sa šíri po zbernici oboma smermi na všetky uzly siete. Každý
uzol preveruje všetky prinášané správy a stanica, ktorej je správa určená (je uvedená ako adresát) si ju
sama vyberie a odovzdá na spracovanie operačnému systému. Správy určené iným staniciam bude
ignorovať.
Výhodou tejto topológie je to, že porucha stanice nenaruší veľmi prevádzku siete. Stanice sú ku
káblom v sieti pripojené tak, že pokiaľ sami nevysielajú, sú pre sieťové médium akoby „neviditeľné“, t. j.
majú voči nemu nekonečne vysokú impedanciu. Ich poruchu prakticky kábel vôbec nezaznamená. Táto
skutočnosť má tiež za následok, že nové stanice sa do siete pripojujú veľmi jednoducho.
Pre túto topológiu sa ako prenosové médium najčastejšie používa koaxiálny kábel ukončený
terminátormi.

 lacná,
 málo vodičov,
 jednoduché pripájanie staníc k médiu,
 rozšírenie siete o ďalšie stanice nemusí znamenať ďalšie náklady z hľadiska spojov,
 odolnosť voči výpadkom staníc.
 prerušenie kábla spôsobí chybu komunikácie celej siete - žiadny z uzlov nemôže ďalej
komunikovať,
 relatívne krátka dĺžka jednotlivých segmentov (nutnosť použitia opakovačov),
 v danom momente je možné prenášať len 1 správu.
Hviezdicová topológia (Star Topology)
Základným prvkom siete s touto topológiou je tzv. centrálny uzol alebo
koncentrátor označovaný ako HUB (hub - anglický názov stredu kolesa na
rebriňáku), ku ktorému sú pripojené jednotlivé uzly. Toto zariadenie
rozdeľuje signál prichádzajúci z jednej linky do ostatných liniek hviezdy.
Správy od všetkých staníc sú posielané na koncentrátor a ten sa otvára, resp.
zatvára, a udržuje otvorenú, resp. zavretú, logickú cestu k cieľovej stanici
tak, aby nedochádzalo ku konfliktom medzi správami.
Pripojenie staníc k hubu sa realizuje pomocou skrútenej dvojlinky,
ktorá tvorí v podstate slučku, a tak ju netreba ukončiť terminátormi.
44
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Najjednoduchšia konfigurácia hviezdy obsahuje jeden koncentrátor, na ktorom je pripojených 2 - 16 uzlov.
 pri prerušení kábla medzi sieťovou stanicou a koncentrátorom nie je narušená činnosť ostatných
staníc;
 výpadok 1 stanice vyradí len 1 počítač, ale neohrozí zvyšok siete,
 ľahká rozšíriteľnosť,
 niekedy umožňuje aj súbežný nezávislý prenos údajov pre jednotlivé stanice - zvýšenie rýchlosti;
 porušenie koncentrátora zastaví činnosť všetkých uzlov, ktoré sú cez neho napojené =
nefunkčná sieť;
 ak sa jedná o zložitejšiu sieť znemožní sa tiež prístup na tie časti siete, ktoré cez tento
koncentrátor komunikujú,
 náročné rozmiestnenie v budovách, všetky spoje musia viesť k aktívnemu zariadeniu,
 veľké množstvo kabeláže,
 vyššie náklady.
Stromová topológia (Tree Topology)
je prirodzeným rozšírením hviezdicovej topológie. Na rozdiel od nej
umožňuje na linkách ďalšie vetvenia pomocou uzlov. Používa sa veľmi
často u sietí s optickým prenosovým médiom. Vlastnosti sú podobné ako u
hviezdy.
 odolná voči výpadku stanice alebo linky,
 jednoduchá rozšíriteľnosť,
 jednoducho sa vykonávajú dvojbodové spoje.
 výpadkom uzlu sa rozpadne.
Kruhová topológia (Ring Topology)
V tejto topológii sú jednotlivé uzly prepojené do uzavretého kruhu. Prenosové médium je používané
len jednosmerne. Signál je vyslaný jednou stanicou a postupne odovzdávaný ostatným staniciam kruhu a
po obehu kruhom sa vracia ku stanici, ktorá ho vyslala. Adresát si správu prečíta.
Spracovanie vykonávané na jednotlivých uzloch je vzájomne nezávislé.
Výhodou kruhovej topológie je možnosť realizovať vyššie prenosové
rýchlosti, možnosť zapojiť do siete viac uzlov bez akýchkoľvek prídavných
zariadení, možnosť kombinovať rôzne média, pre krátke vzdialenosti metalické, pre
dlhé optické. Nevýhodou je citlivosť na výpadok ktoréhokoľvek prvku a výrazne
vyššia cena sieťových kariet.
 dvojbodové jednosmerné spoje je možné ľahko realizovať aj pomocou optických káblov,
 v sieti je možné kombinovať rôzne prenosové médiá (pre krátke spoje elektrické káble, pre dlhé
spoje svetlovody),
 väčšia prenosová rýchlosť,
 malý počet spojov,
 jednoduché protokoly,
 nepotrebuje centrálny počítač,
 na zabránenie poruchy siete pri prerušení spoja sa často používa zdvojenie kruhu.
 výpadok jediného spoja či stanice znemožní chod celej siete,
 nepružná.

45
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.

Logická topológia
• definuje tok informácií v sieti,
• určuje akým spôsobom sa údaje pohybujú medzi stanicami,
• určuje, ktoré zariadenia v sieti môžu vysielať a prijímať informácie,
• nezávisí od fyzickej.
Typy:
Unicast (jednosmerné vysielanie): údaje sú posielané na jeden počítač;
Multicast (viacsmerné vysielanie): údaje sa odošlú len raz celej skupine;
Broadcast (všesmerné vysielanie): host posiela údaje všetkým v sieti.

Broadcast nazývaná aj Zbernica sa využíva väčšinou v lokálnej sieti

a pracuje podľa pravidla „kto prvý príde, ten vysiela“. V tejto logickej
topológii sa šíria údaje od vysielajúcej stanice k všetkým ostatným
staniciam naraz. Používa sa napr. v sieti s hviezdicovou alebo zbernicovou
topológiou. Typickým predstaviteľom tejto topológie je sieť Ethernet.
S nástupom prepínačov (switchov) sa tok údajov v sieťach
zracionalizoval (rámce nie sú posielané všetkým staniciam, ale len do tej
časti siete, v ktorej sa nachádza príjemca), avšak povahu zbernicovej
topológie to nemení.

Token passing (posielanie Tokenu) nazývaná aj Kruh - v tejto logickej

topológii sa doručované údaje posúvajú v istom pevnom poradí od jednej
stanice k druhej. Posielať informácie môže iba tá stanica siete, ktorá vlastní
tzv. Token („pešiak“), ak už nemá čo posielať odovzdá Token ďalej. Stanica,
ktorej dáta patria, si ich preberie, všetky ostatné stanice tieto dáta ignorujú.
Používa sa napr. v sieti s kruhovou topológiou.

2.2 Spôsob uloženia údajov v sieti

Jednou z významných vlastností, ktorou sa LAN medzi sebou líšia, je spôsob, akým podporuje sieť
uchovávanie údajov, t. j. spôsob ukladania informácií na sieti. Táto vlastnosť je významná ako pre
používateľa, tak aj pre jeho správcu. Je plne určená vlastnosťami sieťového softvér.
Z tohto hľadiska je možné lokálne počítačové siete rozdeliť na dva typy:
- peer-to-peer
- client-to-server.

2.2.1 Peer -to - peer

V sietiach typu peer-to-peer sú údaje ukladané na všetkých staniciach siete, žiadny počítač
neuchováva významne viac údajov ako ostatné. Rozdiel medzi servermi a pracovnými stanicami nebýva
príliš veľký. Cena sieťového softvéru pre servery býva rovnaká s cenou softvéru pre pracovnú stanicu, a
preto je účelné všetky stanice vytvárať ako servery, ktoré môžu ostatným niečo ponúknuť (napr. laserovou
tlačiareň, plotter).
Tento typ sietí svojim charakterom zodpovedá situácii, keď
pôvodne sólové počítače sú začlenené do siete, ale programy a údaje
jednotlivých používateľov zostávajú na ich staniciach, a spoločné
údaje, programy, zdieľané prostriedky sú na rôznych staniciach v
sieti. Charakter prevádzky na takýchto sietiach býva voľnejší,
používatelia sú menej obmedzovaní rôznymi prístupovými právami
apod. Je to jednoduchší a lacnejší typ siete LAN.

46
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
2.2.2 Client - to - server
Siete typu client-to-server podporujú centralizované uloženie údajov v sieti. Je výhodné mať uložené
údaje na servery (často jedinom v celej sieti) a na pracovných staniciach vykonávať len ich spracovanie.
Sieťový softvér pre server je realizovaný v tvare samostatného operačného systému a jeho cena je
podstatne vyššia ako cena softvéru pre pracovné stanice, preto je vhodné počet serverov v sieti
minimalizovať.
Ako server je potrebné zvoliť výkonný a spoľahlivý počítač. Na jeho
činnosti totiž závisí funkčnosť celej siete. Pracovné stanice naopak môžu
byť celkom jednoduché a teda aj lacné, napr. bez pevných diskov.
Centrálne uloženie údajov prináša zjednodušenú správu siete,
archiváciu údajov, apod. Ak sú na servery uložené aj súkromné údaje
používateľa a dôjde k poruche jeho stanici, môže prejsť pracovať na inú
stanicu, ktorá je prevádzkyschopná. Tento typ siete predstavuje drahšie
riešenie, poskytuje však pri správnom riešení a používaní vyšší výkon a
spoľahlivosť.
Žiadny z uvedených typov lokálnych počítačových sietí nevylučuje ukladanie údajov opačným
spôsobom, než jeho vlastný. Ak v sieti typu peer-to-peer je len jeden server, je využívaný na centrálne
ukladanie údajov, hlavne pri malých sietiach. Spojuje totiž jednoduchosť siete, nízku cenu s jednoduchou
obsluhou centrálne uložených údajov. Obrátený prípad, t.j. veľký počet serverov v sieti client-to-server
však nie je optimálne.
2.3 Služby poskytované lokálnymi sieťami
Používatelia pracujúci na sieti na pracovných staniciach môžu okrem bežných činností
vykonávaných na samostatnom počítači využívať i služby poskytované sieťou. Rôzne lokálne siete
poskytujú rôznu množinu služieb. Ponúknuté služby sa líšia rozsahom aj úrovňou, preto ich porovnanie
nie je jednoduché.
Väčšinou však poskytujú nasledovné základné služby:
- zasielanie správ
- zdieľanie prostriedkov serverov
- vzdialené zavádzanie operačného systému
- ochrana údajov.
2.3.1 Zasielanie správ
Zasielanie správ predstavuje najjednoduchšiu službu v sieti. Umožňuje používateľom siete
komunikovať medzi sebou formou krátkych jednoriadkových správ. Odosielateľ môže správu adresovať
jednému, niekoľkým alebo všetkým aktívnym používateľom. Vyššou formou tejto služby je tzv. sieťová
pošta (mail), ktorá umožňuje odovzdávať aj dlhšie správy, a naviac aj tým používateľom, ktorí nie sú
práve v sieti prihlásení.
2.3.2 Zdieľanie prostriedkov serverov
Zdieľanie prostriedkov serverov je najvýznamnejšia služba, ktorú siete používateľom ponúkajú.
Umožňuje používateľom používať prostriedky nielen svojej stanice ale aj prostriedky, ktoré ponúkajú
servery.
Najčastejšie sa zdieľanie týka nasledovných prostriedkov:
- diskové jednotky
- tlačiarne
- programové vybavenie.
Zdieľanie diskových jednotiek
• Umožňuje používateľom siete využívať nielen kapacitu lokálnych diskov svojej stanice, ale aj
diskové jednotky serverov. Ešte väčším prínosom je skutočnosť, že všetci používatelia siete majú
prístup k tým istým súborom, údajom, uloženým na zdieľaných diskoch. Nie je nutné zdieľať celé
disky, je možné zdieľať len určité adresáre.
• Umožňuje prenášať súbory medzi jednotlivými stanicami siete. Obyčajne však nie je možné
vykonávať prenosy medzi jednotlivými pracovnými stanicami. Je potrebné prenášať súbory cez
server, ku ktorému majú obe stanice prístup.
47
VŠLG Přerov Informatika - 1.ročník doc. Ing. Ildikó Pšenáková, PhD.
Zdieľanie tlačiarní
• Tlačiarne sú na sietiach bežne zdieľané. Pokiaľ niektorý server ponúka svoju tlačiareň, môžu na nej
tlačiť všetci používatelia siete, a nepotrebujú vlastné lokálne tlačiarne.
• Pri zdieľaní tlačiarní je v oblasti LAN používaná technika tlačových frontov (Spooling). Ide o
postup, pri ktorom sú súbory určené pre tlač zasielané v tvare tlačových úloh od jednotlivých
používateľov do tlačových frontov realizovaných na serveroch. Z tých frontov sú potom úlohy
postupne vyberané a tlačené na príslušných tlačiarniach.
Zdieľanie programového vybavenia
• Za zvláštnu formu zdieľania prostriedkov serveru je možné považovať zdieľanie programového
vybavenia, ktoré je na nich uložené. Jednotlivé programy nemusia byť uložené opakovane na každej
stanici siete. Ak sú uložené v zdieľanom adresári servera, sú k dispozícii každému.
2.3.3 Vzdialené zavádzanie operačného systému
Táto služba umožňuje zaviesť operačný systém na pracovné stanice, ktoré nie sú vybavené diskovou
jednotkou (Diskless Workstations). Použitie takýchto staníc je výhodné kvôli nízkej cene a obmedzeniu
prenikania vírusov z diskiet na pevný disk. Problémom týchto staníc je však to, že nie je možné na nich
zaviesť operačný systém obvyklým spôsobom (z disku), systém sa musí zaviesť z inej stanice. Pre použitie
tejto služby je nutné, aby sieťové dosky bezdiskových staníc boli vybavené príslušnou pamäťou ROM,
ktorá obsahuje zavádzaciu rutinu a aby existoval tzv. Boot server, t. j. server, na ktorom je uložený
zavádzaný operačný systém.
2.3.4 Ochrana údajov
Lokálna počítačová sieť je značne zložitý systém technicky aj organizačne. Sú na nej uchovávané a
spracované oveľa väčšie objemy údajov a prístup k nim má širší okruh používateľov ako na samostatných
staniciach, preto je potrebné venovať ochrane údajov mimoriadnu pozornosť.
LAN poskytujú k zabezpečeniu údajov celý rad prostriedkov, ktoré je možné rozdeliť na dve skupiny:
o prostriedky proti náhodnému zničeniu údajov
o prostriedky na ochranu pred neoprávneným prístupom.
Prostriedky proti náhodnému zničeniu údajov
Do tejto skupiny patria prostriedky, ktoré chránia údaje pred ich náhodnou stratou alebo zničením. Pre
zabezpečenie je najčastejšie používaná archivácia údajov, pričom údaje zo servera sú archivované na externý
pevný disk (voľakedy na streamer), teraz na Cloud, alebo v núdzi na pevný disk niektorej pracovnej stanice. Veľmi
výkonné siete disponujú pre tento účel špeciálnymi funkciami, ako je automatické udržovanie kópií dôležitých
systémových štruktúr, zálohovanie diskov servera ich „on-line“ zdvojením apod.
Na ochranu proti výpadku sieťového napätia, čo je významné hlavne pre servery, sú používané zdroje
nepretržitého napájania (UPS = Uninterruptible Power Supply). Tieto zdroje sú schopné, vďaka vstavaným
akumulátorom, napájať stanicu ešte niekoľko minút po výpadku napájania a umožnia tak vykonať potrebné práce
pre korektné ukončenie práce. Vyspelejšie LAN disponujú prostriedkami, ktoré sú schopné vykonať ukončenie
práce automaticky bez zásahu obsluhy.
Prostriedky na ochranu pred neoprávneným prístupom
Druhá skupina prostriedkov na ochranu údajov slúži k tomu, aby nepovolaní používatelia nemohli používať,
resp. zničiť údaje iných používateľov. Prvou bariérou, ktorú musí používateľ prekonať, je prihlasovanie do siete.
Pre úspešné prihlásenie musí poznať meno používateľa a heslo. Ďalšou je systém prístupových práv. Ich
prostredníctvom je možné určovať, aké činnosti môže ten ktorý používateľ siete vykonávať. Bežne sú stanovené
práva používateľa k zdieľaným diskom a adresárom. Je možné prideľovať práva na vytváranie, čítanie, modifikáciu
a mazanie súborov. Pomocou prístupových práv je možné určiť, aké činnosti môže daný používateľ v danom
adresári vykonávať.
V súvislosti s ochranou je významná aj možnosť určovať typy používateľov. Je možné definovať
privilegovaného alebo neprivilegovaného používateľa, a tým určiť okruh činností, ktoré môže vykonávať.
Privilegovaný používateľ môže vykonávať na sieti všetky činnosti a nevzťahujú sa na neho obmedzenie dané
prístupovými právami (správca siete). Je dobré používateľov tohto typu minimalizovať a poskytovať túto výsadu
len osobám kvalifikovaným a zodpovedným. Nevhodným zásahom môže spôsobiť značné škody. Bežných
používateľov je vhodné definovať ako neprivilegovaných a ich práva obmedziť na minimum.
Záver
Pre používateľov lokálnej siete je v súčasnosti bežné pripájať sa pomocou sieťových prvkov na
rozsiahlu sieť (WAN), a tak prakticky čisté LAN siete už skoro neexistujú.

48