1

NESTAČÍ ICH
MILOVAŤ…

LIST SVÄTÉHO JÁNA BOSKA

z roku 1884

Úvod napisal ENZO BIANCO

2
Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda Rím 1984
PRE SLOVENSKÝCH ČITATEĽOV

Don Boska mnohí právom pokladajú za jedného z

najväčších vychovávateľov modernej doby. Pritom sa
správne podčiarkuje, že don Bosko nebol pedagogistom,
teda vedcom, ktorý sa zaoberá teóriou výchovy, ale
vynikajúcim pedagógom, ktorý podnes učí náročnému
umeniu výchovy najmä svojim životom a pôsobením medzi
mládežou.
Preto sú tým vzácnejšie jeho krátke príležitostné úvahy
o výchove, ktoré sa zachovali písomne. Patrí medzi ne v
prvom rade list, ktorý napísal r. 1884, necelé štyri roky
pred smrťou. V liste sa odzrkadľuje jeho celoživotná
výchovná skúsenosť, ako aj základné intuície jeho
preventívneho systému.
Roku 1984, na sté výročie listu, sa tento don Boskov
«pedagogický manifest» stal predmetom živej pozornosti.
Svedčia o tom mnohé články a knižky, publikované v
priebehu roka. Pokladáme za užitočné dať do rúk aj
slovenských čitateľov preklad don Boskovho listu spolu s
úvodom, ktorý k nemu napísal salezián Enzo Bianco,
taliansky novinár a spisovateľ.
Bude vhodné všimnúť si, že v liste z r. 1884 don Bosko
píše, prirodzene, iba o chlapcoch zo svojho Oratória v
turínskej štvrti Valdocco, no výchovné zásady, ktoré v ňom
uvádza, platia pre mládež vo všeobecnosti. Podobne aj
autor úvodu Enzo Bianco vzťahuje mnohé pedagogické
postrehy – najmä keď ide o výchovu v rodine a v škole – na
všetkých mladých ľudí, teda na chlapcov i dievčatá, i keď v
slovenskom preklade sa kvôli zmyslu muselo častejšie
použiť slovo «chlapci».
Nebude od veci pripomenúť, že don Boskovým
pedagogickým veľdielom sú dve rehoľné spoločnosti, ktoré
založil – saleziáni a Dcéry Panny Márie Pomocnice

3
kresťanov –, ako aj iné združenia zasvätených osôb alebo
laikov, ktoré sa dnes už na celom svete venujú výchove
mládeže v jeho duchu a podľa jeho výchovného systému.
Keďže na r. 1984 pripadá 60. výročie príchodu
saleziánov na Slovensko, duchovní synovia don Boska si
chcú aj vydaním tejto knižočky pripomenúť toto vzácne
jubileum.
Venujeme dielko všetkým, ktorým leží na srdci, aby
slovenská mládež rástla verná «dedičstvu otcov», ktoré si
osobitným spôsobom pripomíname v tomto jubilejnom
cyrilometodskom roku.
Slovenskí saleziáni v Ríme

4
Úvod
ZARÁMOVANIE LISTU

Môže mať list, napísaný a odoslaný pred sto rokmi,

adresátov aj dnes? Môže mať nejaká okrajová udalosť –
akou bol vtedajší don Boskov sen – nejaký význam pre
toho, kto – ako my – žije v realite prúdových lietadiel a
počítačov? Môžu výchovnú metódu minulého storočia
prijať a používať vychovávatelia v dnešných rodinách a
školách, u detí, ktoré vyrástli zavinuté do jemných
plienočiek, živené homogenizovanými a lyofilizovanými
preparátmi a zvyknuté narábať elektronickými hračkami? V
tomto úvode k don Boskovmu listu sa chceme pokúsiť o
niekoľko vecných poznámok, ktoré nám ukážu, že na
uvedené otázky možno odpovedať kladne.
Ide o list. Don Bosko ho napísal, alebo lepšie nadiktoval
svojmu tajomníkovi don Lemoyneovi 10. mája 1884. Bolo
to krátko pred túžobne očakávaným koncom dlhej cesty,
ktorá ho zaviedla až do Francúzska. Bol zodraný a unavený.
Zmieral túžbou po Valdoccu, po svojich saleziánoch a
chlapcoch. Písal im ho, akoby tak chcel urýchliť svoj návrat
domov.
Vyrozprával v liste svoj sen. Je to jeden z tých
povestných «don Boskových snov», o ktorých sa ešte stále
diskutuje. Niektorí im pripisujú len redukovaný význam a
vidia v nich akoby určitý literárny druh, akúsi fikciu, ktorou
don Bosko tlmočil svojim duchovným synom mravné
pravdy a povzbudzoval ich k dobru. Ale proti tomuto
redukovaniu sa stavia pevné presvedčenie don Boskových
súčasníkov a očitých svedkov, ktorí videli, ako sa už pred
ich očami uskutočňovali predpovedané okolnosti a udalosti,
niekedy aj znepokojujúce.

5
 Akokoľvek to bolo, v «Liste 1884» don Bosko
vyrozprával sen, ktorý sa mu sníval v dvoch po sebe
idúcich nociach. Jeho predmetom bolo Oratórium na
Valdoccu, plné chlapcov, a jeho výchovné ovzdušie. Najprv
to šťastné ovzdušie z prvotných čias Oratória a potom to
zmenené z roku 1884. Zatiaľ čo kedysi to bola opravdivá
idyla, v spomínanom roku tu už čosi nefungovalo a možno
sa počas don Boskovej dlhej neprítomnosti aj zhoršilo.
Dlhý rozhovor o výchovnej metóde vychádza z
porovnania dvoch situácií. Dvaja don Boskovi spoločníci,
ktorí boli kedysi jeho chovancani v Oratóriu, zisťujú
skutočnosti, vyslovujú názory, dávajú rad\ a návrhy.
Výsledkom je zaujímavý pedagogický traktát, iste nie
systematický, ale skôr scénický, vychádzajúci z
pozorovania konkrétnych situácií.
Don Boska sa často pýtali na jeho výchovné tajomstvo a
on dával improvizované odpovede, podmienené
okolnosťami. Boli to vždy len krátke a narýchlo vyslovené
vety. Len raz – bolo to roku 1877 – si don Bosko našiel
trochu času, sadol za stôl a napísal niekoľko rozvážnych a
premyslených stránok. Dostali názov Krátka úvaha o
preventívnom systéme. Začínajú sa takto: «Pri výchove
mládeže sa vždy používali dva systémy, preventívny a
represívny…» Ako vidno, don Bosko používa v tomto
prípade poučný tón pedagóga, ktorý sa vyjadruje
abstraktnými pojmami. To však nie je «vodca uličníkovi),
to nie je pravý don Bosko.
Autentický don Bosko sa predstavuje práve v «Liste
1884». Okrem jeho názorov je v ňom aj kus jeho života a
srdca. Svätec, ktorý úplne patril svojim chlapcom, sa sám
predstavuje ako «starec, ktorý sa pre svojich drahých
chlapcov zodral». Takto si uľavuje vo svojej nostalgii:
«Stále myslím na vás, či som blízko alebo ďaleko… Cítim,
drahí moji, ťarchu svojej odlúčenosti a to, že vás nevidím a
nepočujem, mi spôsobuje bolesť, ktorú si neviete ani
predstaviť…»

6
 Svoj list uvádza takto: «Sú to slová toho, ktorý vás
nežne miluje v Ježišovi Kristovi a je povinný hovoriť vám
slobodne a otvorene ako otec. A vy mi to dovolite,
pravda?» A prezrádza im svoje želanie: «Mám iba jednu
túžbu: vidieť vás šťastných tu i vo večnosti.*
List je krátky, ale obsažný. Jeho dvanásť stránok je
«najjasnejším a najpodstatnejším dokumentom don
Boskovej pedagógie a jedným z najvýznamnejších
dokumentov v kresťanskej pedagógú» (Pietro Braido). Je
potrebné povedať to, lebo jednoduchosť textu môže
povrchného čitateľa pomýliť, takže nezbadá, do akej miery
toto rozprávanie staršieho štýlu obsahuje naozaj moderné
odpovede.
Cieľ našej knižočky. Malé, ale vzácne predmety sa často
vkladajú do väčších ochranných obalov. Aj nám sa zdá
potrebné vložiť tento don Boskov list do rámca širšej
úvahy. Pokúsime sa na základe živých faktov opísať tie
prvky don Boskovej výchovnej metódy, ktoré môžu použiť
aj dnešní rodičia a vychovávatelia v rodine a škole. A
želáme si, aby sa v tomto zarámovaní «List 1884» ukázal
vo svojej plnej pravde aj v prospech dnešných chlapcov.
Chlapci sú už takí. Niektorí z nich veľmi ľahko pretrhnú
styky so svojou rodinou, ako napríklad ten pätnásťročný
chlapec, ktorý v istej ankete odpovedal: «Možno, že rodina
je dôležitá vec. Pre mňa je však dôležitá predovšetkým
moja izba, čiže miesto, kde mám svoje veci a telefón pre
styk s druhými. A potom, v rámci našej rodiny je dôležité,
aby sme si navzájom nerobili problémy.»
Keď je to tak, rodičia sa prispôsobia. Povedia si: «Náš
syn, naša dcéra sú už veľkí. Už ich neudržíme. Nech si
robia, ako chcú, len nech nám nerobia ťažkosti.»
Akýkoľvek výchovný vzťah sa tu skončil. Žijú spolu, ale
ako v hoteli. Rodičia podali z rodičovstva demisiu. A deti
sú potom vystavené akémukoľvek nebezpečenstvu:
egoizmu, nemravnosti, drogám, zločinnosti…
Čo by v takýchto prípadoch robil don Bosko?

7
 Tajomstvo v troch slovách

Istého dňa r. 1854 bol don Bosko na rozhovore u

ministra Urbana Rattazziho a dostal už nie prvý raz otázku,
aký výchovný systém používa. Odpovedal: «Vaša
excelencia iste vie, že sú dva výchovné systémy, jeden sa
nazýva represívny, druhý preventívny. Prvý sa snaží
vychovávať silou, a to tým, že sa chovancovi vyhráža a ak
poruší predpis, trestá ho. Preventívny systém sa ho snaží
vychovávať vľúdnosťou, preto mu láskavo pomáha
zachovávať predpisy a poskytuje mu na to vhodné
prostriedky. My používame práve tento systém.»
Don Bosko teda nazýva svoj výchovný systém
preventívnym a kladie ho do protivy s represívnym.
Represívny systém spočíva v tom, že sa oznámi predpis
alebo pravidlo (používajú ho rodičia, ktorí neprestajne
opakujú: nesmieš to, nesmieš ono…) a potom sa každý
priestupok hneď trestá. A preventívny systém? Aj ten
informuje chlapca o tom, čo je dobré alebo zlé, ale
správanie dospelého je celkom iné: postaví sa vedľa
chlapca, na jeho stranu a v duchu priateľstva a lásky mu
pripomína dobro, pomáha mu a povzbudzuje ho.
Mnohí rodičia si myslia, že je užitočnejšie, keď ich deti
na vlastnej koži pocítia dôsledky svojich omylov, a tak sa
poučia. Ale neuvažujú nad tým, že niektoré skúsenosti ničia
mladých ľudí, že z niektorých zážitkov vychádzajú
traumatizovaní a navždy zruinovaní. Don Bosko bol
presvedčený, že treba predchádzať (po latinsky praevenire
– preventívny systém) negatívnym skúsenostiam mladých a
podporovať ich pozitívne skúsenosti.
Don Bosko hovorí, že represívny systém (z latinského
reprimere – potláčať) je ľahký a pohodlný, ale privádza k
zlyhaniu výchovy. A dodáva, že preventívny systém je
veľmi náročný, veľa vyžaduje od vychovávateľov, učiteľov

8
alebo rodičov, ale je to jediný systém zaručujúci dobrý
výsledok.
Všetko toto platí vo všeobecnosti. Aby sme to lepšie
pochopili, prizveme si na pomoc samého don Boska. V
Úvahe o preventívnom systéme zhrnul celú svoju metódu do
jedinej vety: «Celý tento systém spočíva na rozumnosti,
náboženstve a láskavosti.»
V týchto troch slovách je celý don Bosko vychovávateľ.
Pozorne ich jedno po druhom preberieme s presvedčením,
že aj my môžeme z nich niečo vyťažiť pre ťažké povolanie
vychovávateľov dnešnej doby.
Začneme slovom láskavosť, ktoré don Bosko uviedol až
na koniec, ale ktoré má prvoradú úlohu pri správnom
prístupe k mladým.

9
 Láskavosť

«Milý a vľúdny postoj alebo náklonnosť» – definuje sa

láskavosť v slovníku. Láskavosť nás odkazuje na lásku,
ktorá je základnou kresťanskou čnosťou. Ak je základnou
čnosťou pre kresťana, potom je ňou predovšetkým pre don
Boska, ktorý ju začal brať vážne už ako chlapec od
pamätného «sna z deviateho roku».
Rozprával: «Vo sne sa mi zdalo, že som neďaleko domu
na priestrannom dvore. Bolo tam množstvo chlapcov, ktorí
sa zabávali. Niektorí sa smiali, iní sa hrali, ale viacerí aj
kliali. Keď som to počul, vrhol som sa hneď medzi nich a
snažil som sa ich slovami i päsťami umlčať. V tej chvíli sa
tam objavil ctihodný muž… Jeho tvár tak žiarila, že som sa
naň takmer nemohol dívať. Oslovil ma menom a kázal mi,
aby som sa postavil na čelo tých chlapcov. Potom doložil:
«Nie bitkou, ale prívetivosťou a láskou si musíš získať
týchto svojich priateľov…) )
Sen pokračoval, ale potom «ma zobudil nejaký šramot a
bolo po sne. Bol som prekvapený. Zdalo sa mi, že mám
ruky dotlčené od buchnátov, ktorými som chlapcov
častoval, a že ma bolí tvár od úderov, ktoré som zase ja od
nich dostal… To, čo som vo sne videl a počul, tak
zamestnávalo moju myseľ, že tej noci som už nemohol
zaspať… Ráno som sa ponáhľal sen vyrozprávať… Každý
si ho vykladal po svojom… Stará mať, hoci nevedela čítať
ani písať, ale sa dobre vyznala v katechizme, skončila
debatu takto: ‚Snom netreba veriť!‘ To som si myslel aj ja,
ale na sen som nijako nevedel zabudnúť…».
Teda «nie bitkou, ale prívetivosťou a láskou». To je
prvé poučenie, ktoré dostal a prijal Janko Bosko ako
deväťročný.

1. Od rodinného ducha k láske a dôvere

10
 Vo sne opísanom v «Liste 1884» prvý z don Boskových
sprievodcov, bývalý chovanec Valfré, mu vysvetľuje
účinnosť láskavosti: «Pozrite, rodinný duch prináša lásku a
láska budí dôveru.» Práve dôvera je rozhodujúcim prvkom
«preventívnej) ) výchovy. «Dôvera) ) – pokračuje Valfré –
dotvára srdcia, takže sa chlapci so všetkým bez strachu
zverujú svojim učiteľom, asistentom a predstaveným. Sú
úprimní… a ochotne prijímajú všetko, čo sa im rozkáže,
lebo vedia, že ten, čo im rozkazuje, ich miluje.»
Cesta láskavosti, ktorá vedie k dôvere nie je však vždy
ľahká. Stať sa priateľmi chlapcov, i keby šlo o vlastných
synov, je veľmi zdĺhavá záležitosť. Anna Franková,
židovské dievča, ktoré tragicky zahynulo v koncentračnom
tábore, zaznačila vo svojom povestnom denníku dosť
prudký rozhovor, ktorý raz mala so svojou matkou a
ukončila ho ostrou poznámkou: «Láska sa nenanucuje.»
Je to tak. Ale don Bosko vie, že «v každom chlapcovi,
aj v tom najnešťastnejšom, je určitý bod prístupný dobru a
prvou úlohou vychovávateľa je nájsť ho». Vie, že «srdce je
pevnosť natrvalo uzavretá voči prísnosti a tvrdosti». Preto
radí: «Snažme sa, aby nás mali radi.» V podstate hovorí:
«Pamätajte, že výchova je vec srdca.» Sú to vážne slová.
Preto hovorí nie o hocijakej láske, ale o láskavosti.

2. Láska má vyžarovať zo správania

Existuje hrubý, drsný a odpudzujúci spôsob lásky.
Prejavuje sa aj u niektorých rodičov. Ich láska je opravdivá.
Ale kto si ju uvedomuje? Ich deti určite nie. Don Bosko
však chce, aby láska vyžarovala zo správania, zo spôsobu
konania a rozprávania, z tónu hlasu a z úsmevu.
Don Bosko dal svojim synom meno saleziáni preto, lebo
chcel, aby boli ako svätý František Saleský, svätec
vľúdnosti. A často opakoval vtipné a pravdivé slová
ženevského biskupa: «Viac múch sa chytí na kvapku medu,
ako na sud octu.»

11
 3. Milovať to, čo sa páči chlapcom
Teda už v spôsobe zaobchádzania s chlapcami sa musí
prejavovať to, čo don Bosko nazval láskavosťou. To však
preňho nestačí. On robil ešte čosi viac a čosi viac aj
požadoval.
Tvrdí, že sa treba zdržovať medzi chlapcami: «Treba
byť medzi nimi, účastniť sa na ich hrách.» Ba žiada ešte
čosi ťažšie: milovať to, čo majú radi chlapci.
Svojim saleziánom hovorieval: «Vychovávatelia nech
milujú to, čo sa páči chlapcom, a chlapci budú milovať to,
čo sa páči vychovávateľom.» Vo sne z r. 1884 vysvetľuje,
že chlapci, ak «sa cítia milovaní v prijemných veciach, a to
účasťou vychovávateľov na ich chlapčenských zábavách,
naučia sa vidieť lásku aj vo veciach, ktoré sa im prirodzene
páčia menej, ako je disciplína, štúdium atd‘.» A naučia sa to
«robiť s oduševnením a láskou».
V tomto zmysle don Bosko pripomínal svojim, že Ježiš
Kristus sa stal malým s malými. A don Bosko skutočne
miloval veci, ktoré sa páčili jeho chlapcom: behával s nimi,
vyzýval ich na preteky a neraz aj zvíťazil. Aj pri návale
práce trávil veľa času tým, že sa s nimi zhováral, žartoval,
rozprával im vtipné historky… «Oni sa od srdca smiali, a
on – spokojný – smial sa tiež.»

4. Aby chlapci cítili, že sú milovaní

Ale toto všetko ešte nestačí. Pre don Boska má
láskavosť ešte ďalší dôležitý odtieň, ktorý je vo sne z roku
1884 zachytený takto: «Nestačí, aby chlapci boli milovaní,
je potrebné, aby aj cítili, že sú milovaní.» Slovom, treba im
aj povedať, že ich milujeme.
Don Bosko im to hovorieval. V úvode modlitebnej
knižky, ktorú zostavil pre chlapcov a ktorá bola rozširovaná
aj po jeho smrti v miliónoch exemplárov, napísal: «Moji

12
drahí, všetkých vás úprimne milujem. A stačí, že ste mladí,
aby som vás veľmi miloval.»
Raz im pri večernom slovku povedal: «Moji drahí
synáčkovia, vy viete, že vás v Pánovi milujem a že som sa
celý zasvätil urobiť pre vás čo najviac dobra… To, čo som
a čo mám, modlitby, námahy, zdravie, ba aj svoj život,
všetko chcem dať do vašich služieb. Vo všetkom môžete so
mnou počítať. Dávam vám seba samého. Možno to bude
úbohé, ale keď vám dávam všetko, to znamená, že si nič
neponechávam pre seba.»
Dôsledky tohto vyhlásenia boli prekvapujúce. Jeho
životopisec tvrdí: «Don Bosko miloval všetkých tak, že
každý mal dojem, akoby práve jeho uprednostňoval.» A
každý chlapec bol presvedčený, že je don Boskovi najmilší,
takže sa mnohokrát o to medzi sebou hádali. Keď sa raz
don Bosko vrátil z cesty, všetci chlapci ho nadšene vítali,
okrem dvoch. Tí sa kdesi poriadne mlátili. Don Bosko si
ich dal zavolať, aby ich zmieril. «Povedzte, don Bosko,»
vyhŕkol zo seba prvý, «pravda, máte radšej mňa?» «Nie,
mňa!» – protestoval druhý… To bol predmet ich sporu.
«Nuž, dávate mi ťažkú otázku,» odpovedal don Bosko a
dodal: «Vidíte moju ruku? Vidíte na nej palec a
ukazováčik?» Chlapci s prekvapením prikývli. «Ktorý z
týchto dvoch prstov mám podľa vás radšej?» «Obidva!» –
vyhŕkli obidvaja a pochopili. Don Bosko dodal: «Aj vás
obidvoch mám rovnako rád, lebo ste ako dva prsty mojej
ruky.»
Pri výchove chlapcov má tento «pocit, že sú milovaní»
mimoriadne dôsledky. Don Bosko hovorieval: «Prvým
šťastím pre chlapca je pocit, že je milovaný.» Vo sne z roku
1884 sa vyslovujú tieto zásady: «Kto vie, že je milovaný,
miluje, a ten, koho milujú, dosiahne všetko, najmä u
chlapcov.»
Toto je základný význam prvého z troch slov, ktoré
tvoria don Boskovo výchovné tajomstvo.

13
 Rozumnosť

Rozumnosť je druhým prvkom don Boskovho

výchovného tajomstva. Je jasné, že – ako hovorieval – treba
«sa dať vždy viesť rozumom, a nie vášňou». Ale aj pre
rozumnosť platí to, čo pre láskavosť: láska zo strany
vychovávateľa budí odpoveď lásky zo strany chlapca. Teda
aj rozumnosť vychovávateľa a rodiča musí vzbudiť
rozumné a vyzrievajúce správanie chlapca.
Rozum sa pri výchove uplatňuje predovšetkým v
dialógu. Don Bosko je tu príkladom. V jeho životopise
čítame, že «jeho izba bola vždy otvorená pre každého, kto
sa chcel s ním porozprávať. Nikdy sa nesťažoval na
nediskrétnosť, s akou ho často vyrušovali, a všetkých
prijímal s otcovskou dôvernosťou. Ponechával im plnú
slobodu klásť mu otázky a vyložiť sťažnosti i
ospravedlnenia. So všetkými zaobchádzal ako s
úctyhodnými osobami: ponúkol ich sadnúť si na diván,
pričom sám sedel za stolíkom a pozorne ich počúval, alebo
vstal a prechádzal sa s nimi po izbe. Keď sa rozhovor
skončil, odprevadil ich až k dverám, sám im otvoril a
rozlúčil sa slovami: «Zostaneme vždy priateľmi!»

1. Byť s chlapcami
Predovšetkým sa vyžaduje prítomnosť: byť v blízkosti
chlapca. Don Bosko hovoril saleziánovi: «Podľa možnosti
tráv s chlapcami toľko času, koľko je len možné.» Pre
rodičov je to dnes veľmi ťažké. Otec je v práci a veľmi
často aj matka. Deti majú zasa svoj rozvrh školský,
skupinový i rozvrh pre voľný čas. Preto je potrebná odvaha
naplánovať si «spoločný čas».

2. Byť spolu vo veselosti

14
 Ďalšou úlohou je byť spolu veselí. Zamračené tváre sú
hrobármi dialógu. Čínske príslovie hovorí: «Kto sa nevie
usmievať, nech si neotvára obchod.» My by sme mohli
povedať, že ten, kto sa nevie usmievať, nemal by sa
venovať výchove.
Don Bosko je aj tu príkladom. Už ako seminarista
zorganizoval medzi kamarátmi «spontánnu skupinu» a
pomenoval ju «Veselou spoločnosťou». A keď sa stal
kňazom, vedel byť medzi chlapcami vždy veselý a usmiaty
aj uprostred ťažkostí, dlhov a ubíjajúcich starostí. Jeho
životopisec tvrdí: «Keď mal najväčší nedostatok
prostriedkov, alebo mal najväčšie ťažkosti a trápenia, bolo
ho vidieť veselšieho ako inokedy, takže keď mal najväčšiu
chuť žartovať, hovorili sme si: ‚Don Bosko má určite veľké
ťažkosti, keď je taký usmiaty‘.»
Jeho vrcholné výchovné dielo, svätý chlapec Dominik
Savio, hoci bral život smrteľne vážne, bol natoľko
ovplyvnený don Boskovou veselosťou, že novým
chlapcom, čo prišli do Oratória, vravieval: «U nás byť
svätým znamená byť vždy veselý!»

3. Zotrvávať v spoločnom rozhovore

Treťou úlohou je, aby sa radostná a veselá prítomnosť
premieňala na rozhovor. Don Bosko svojim saleziánom
hovorieval: «Chlapcom treba dať možnosť slobodne
vyjadrovať svoje myšlienky.» A naliehal: «Počúvajte ich a
dovoľte im veľa rozprávať.»
Dnes je to v našich domoch veľmi ťažké. Doma sa trávi
pomerne málo čau a pritom treba urobiť veľa vecí! A
potom, aby dali všetkým na ústa náhubok, vymysleli
televíziu. Tá má moc umlčať každého: «Ticho, dávajú
televízne noviny!» – «Ticho, dávajú film!» A namiesto
vzájomného rozhovoru – rozprávame sa s televízorom.
Deti si zvykli na televíziu od narodenia, lebo rástli pod
materinským dohľadom televízie, ktorú nenadarmo nazvali
elektronickou pestúnkou detí. Niektorý chlapec by sa azda

15
chcel dakedy porozprávať s rodičmi, ale kedy? Akési
dievčatko sa údajne takto modlilo: «Pane, daj, aby som sa
stala televízorom, potom si otec a mama nájdu čas aj pre
mňa.» Preto Viktor Messori, známy spisovateľ, ale aj dobrý
otec rodiny, povedal: «Najlepší televízor je ten, ktorý je
práve pokazený!»
Predstavme si chlapca, ktorý má chuť vyrozprávať sa.
Príde domov, ale nikto ho nepočúva. Presvedčí sa, že doma
nie je prostredie na rozhovor, a odvykne si rozprávať.
Potom príde čas, keď sa mu vyskytnú veľké problémy, ale
on bude aj vtedy mlčať.

4. Od rozhovoru k dôvernosti
Ak sa naozaj vedie dialóg, rodí sa z neho dôvera. A pre
don Boska – ako sme videli – dôvera je kľúčovým bodom
výchovy. Hovorieval: «Nemožno dobre vychovať chlapcov,
ak nemajú dôveru.» Zdôrazňoval jej dôležitosť pre
výchovné výsledky: «Nikdy nič trvalého sa nedosiahne, ak
mladík nenadobudne ozajstnú dôveru.»

5. Od dialógu k obohacovaniu
Ďalším ovocím dialógu – okrem dôvery – je vzájomné
obohacovanie. Američania majú na to výstižné prirovnanie:
«Ak mám jeden dolár a ty tiež jeden a vymeníme si ich,
zasa máme každý iba jeden dolár ako predtým. Ale ak mám
nejakú dobrú myšlienku a ty tiež a navzájom si ich
vymeníme, nakoniec máme obaja dve dobré myšlienky.»

6. Spoločný životný plán

Dialóg pre chlapca je v rodine veľmi dôležitý, lebo mu
pomáha vypracovať si s osobami, ktoré má rád svoj životný
plán, plán svojej budúcnosti.
Pápež Ján XXIII. v istom príhovore k mládeži
zdôraznil: «Život je uskutočnenie sna mladosti. Majte
všetci svoj sen a snažte sa ho premieňať na skutočnosť.»
Tým ich vyzýval splniť si základnú povinnosť a úlohu.

16
Úlohu, do ktorej sú logicky zapojení aj rodičia. A rodičia
budú môcť do nej zasiahnuť len vtedy, ak sa im podarí s
deťmi nadviazať dialóg a ak s patričným citom a rešpektom
voči slobode budú v ňom vedieť aj pokračovať.

7. Spoločne realizovaný plán

V dialógu rodičia pomáhajú deťom nielen formulovať
vlastný životný plán, ale ho aj uskutočňovať. Mláďatá
mnohých druhov zvierat sa už rodia schopné postarať sa o
seba. Žriebätá, len čo prídu na svet, už sa stavajú na nohy;
kurčatá, len čo sa vyliahnu, už vedia zobkať. Ale ľudské
mláďatá potrebujú dlhú a starostlivú opateru a vedenie.
Treba im ukázať a vysvetliť, ako sa žije. Don Bosko
vravieval: «Chlapcom treba veci stokrát opakovať, ale ani
to niekedy nestačí.» Hovorieval: «Rozprávajte im len a
rozprávajte! Upozorňujte a upozorňujte!» Vychovávateľov
povzbudzoval: «Prihovárajte sa im ako milujúci otcovia,
buďte im vodcami v každej situácii, raďte im a láskavo ich
napomínajte.»
Takto aj deti našej doby dospejú raz k tomu, že – ako
vravieval don Bosko – budú robiť všetko dobre tak, «ako
Švajčiari hodinky».

17
 Náboženstvo

Ideme hovoriť o treťom don Boskovom výchovnom

tajomstve – o náboženstve. V roku 1855 urobil «husársky
kúsok», ktorý vyrazil Turínčanom dych. Vyviedol na
prechádzku chovancov z väznice pre maloletých, nazvanej
«Generála» (dnes «Ferrante Aporti»). Strávil s nimi jeden
deň uprostred polí a lesov. Chlapci odolali pokušeniu
využiť túto príležitosť k ľahkému úteku a vrátili sa večer
všetci do Generály. Bol to hotový zázrak. Minister Rattazzi
prijal don Boska o niekoľko dní na rozhovor a položil mu
zvyčajnú otázku, ako si získal taký vplyv na chlapcov? Don
Bosko odpovedal: «Sila, ktorú máme my, je mravná sila.
Na rozdiel od štátu, ktorý vie iba nariaďovať a trestať, my
sa zásadne prihovárame k srdcu mládeže. A slovo, ktorým
sa prihovárame, je Božie slovo.»
Teda uprostred toľkých povrchných debát a prázdnych
rečí don Bosko prinášal chlapcom Božie slovo. Pre
náboženskosť tiež platí to, čo pre láskavosť a rozumnosť: aj
viera dospelých a rodičov môže a má zachytiť chlapca a
zanietiť ho. Ako sa svieca zapaľuje tým, že sa priloží k
druhej, už horiacej svieci, tak aj chlapec zapaľuje svoju
vieru vierou svojich rodičov.
Don Bosko upozorňoval: «Pamätajte si, že výchova je
vec srdca.» No hneď k tomu dodával: «Pánom srdca je len
Boh. My sami tu nič nezvládzeme, ak nás tomuto umeniu
nenaučí Boh a nedá nám k nemu kľúč.» Don Bosko bol o
tom tak silno presvedčený, že neváhal tvrdiť: «Som
presvedčený, že bez náboženstva nemožno u chlapcov
urobiť nič dobrého.» Pozrime teda, ako si počínal on.

1. Modliť sa za chlapcov
Ako prvú vec don Bosko chcel, aby sa každý modlil za
svojich chlapcov. Raz pri nejakom výchovnom neúspechu

18
smutne konštatoval: «To je moja chyba. Dostatočne som sa
nemodlil.» Kto vie, či sa dnešní otcovia a matky vôbec
modlia za svoje deti…

2. Predkladať myšlienky viery

Don Bosko zapájal do výchovného diela celú svoju
vieru. Ostatne, tak sa to učil už od svojej matky, svätej
matky Margity. On sám spomínal, že keď bol malý a s
bračekom Jozefom pozorovali prírodu, matka Margita sa k
nim často pridala a vnukala im hlboké myšlienky viery.
Napríklad pozorovali s obdivom krásny západ slnka a
ona k tomu poznamenala: «To všetko urobil Pán Boh. On je
naozaj veľký!» Dívali sa na hviezdnaté nebo a ona im
pripomínala: «To Pán Boh rozosial po oblohe toľko hviezd.
Ak je už naša obloha taká krásna, o čo krajšie bude
opravdivé nebo!» Keď sa báli búrky, bleskov a hrmenia,
hovorievala: «Pán Boh je mocný! Kto by mu mohol
odporovať? Preto sa chráňme každého hriechu!»
Keďže Boh sa ukazuje aj prostredníctvom obdivuhodnej
prírody, chlapci by sa ho mali z nej naučiť poznávať od
svojich vychovávateľov.

3. Učiť ich modliť sa

Je jasné, že treba učiť deti modliť sa. To je vec, ktorú
môžu robiť rodičia oveľa lepšie ako duchovný správca. Don
Bosko mal na to spoľahlivú metódu: modlieval sa spolu s
chlapcami. Ale zdôrazňoval, aby sa zachovala správna
miera. Chlapci, najmä tí menší, sa nevydržia dlho modliť.
On sám bol presvedčený, že «je lepšie nemodliť sa, ako sa
zle modliť». Jeho zásadou bola vyváženosť: «Nepožadujem
viac, ako od ktoréhokoľvek dobrého kresťana, ale dbám o
to, aby sa modlitby vykonávali dobre.» A ďalej: «Treba
zaviesť ľahké veci, ktoré neodrádzajú a neunavujú. Držme
sa jednoduchých modlitieb, ale konajme ich vytrvalo.»

19
 4. Pomáhať im žiť v Božej milosti
«Chlapci nech sa snažia žiť v Božej milosti.» Toto
základné odporúčanie «Listu 1884» je motivované
názorom, ktorý v don Boskovi vyzrieval počas celého jeho
výchovného pôsobenia vo Valdoccu: «Kto nežije v pokoji s
Bohom, nemá pokoj so sebou a nemá ho ani s inými…
Nedôveruje iba ten, kto má tajnosti a kto sa boji, že by vyšli
najavo, lebo vie, že by sa musel za ne hanbiť a utrpel by
škodu. Ak srdce nežije v pokoji s Bohom, chlapec sa stáva
nespokojným a podráždeným, neznáša poslušnosť, pre nič
za nič vybuchuje, zdá sa mu, že všetko ide zle, a keďže
nemá lásky, myslí si, že ani predstavení ho nemajú radi.»
Na zabezpečenie života milosti don Bosko živil vo
svojich chlapcoch vieru sviatosťou pokánia a Oltárnou
sviatosťou. Hovorieval: «Častá spoveď, časté sväté
prijímanie a svätá omša sú piliere, na ktorých stojí budova
výchovy.»
On sám rástol a vzmáhal sa zásluhou matky Margity
práve silou týchto sviatostí. Napísal: «Pamätám si, že ona
sama ma pripravovala na svätú spoveď. Odprevadila ma do
kostola, sama sa najprv vyspovedala, upozornila na mňa
spovedníka a potom mi pomohla vykonať aj poďakovanie.»
Prezradil aj slová, ktoré mu matka Margita povedala po
návrate z prvého svätého prijímania: «Janko, bol to pre teba
veľký deň. Boh zaujal tvoje srdce. Sľúb mu, že sa budeš
usilovať byť dobrý až do konca života. Chodievaj často na
sväté prijímanie…». A pripojila mu celý rad ďalších
povzbudení. Don Bosko skončil svoje rozprávanie takto:
«Snažil som sa plniť odporúčania svojej dobrej matky a zdá
sa mi, že od toho času nastalo v mojom živote určité
zlepšenie…»
Keď sa potom stal kňazom, robil všetko možné, aby
svojim chlapcom umožnil pravidelne získavať od Pána
odpustenie a sviatostne ho prijímať do srdca.

20
 5. Viesť ich k tomu, aby «si umývali tvár»
Don Bosko trávil celé hodiny v spovednici a počúval
ich. Veľmi naliehavo a šikovne ich viedol k tomu, aby sa
spovedávali.
Raz sa ktorýsi chlapec dopustil vážneho priestupku, o
ktorom všetci vedeli. Na druhý deň ho don Bosko stretol na
dvore a povedal mu: «Dnes ráno si si neumyl tvár.»
«Umyl!» – bránil sa chlapec. Ale don Bosko nepopustil:
«Neumyl si si tvár!» «Ale áno!» «Veru nie!» – Potom mu
don Bosko čosi pošepkal do ucha. Chlapec konečne
pochopil, že ide o umytie duše a snažil sa to čo najskôr
urobiť.
Hoci don Bosko veľmi dbal o to, aby jeho chlapci rástli
posilňovaní sviatosťami, chcel, aby sa dokonale
rešpektovala ich sloboda. Svojim vychovávateľom zanechal
v tejto veci presné smernice: «Nikdy neslobodno chlapcov
nútiť k častému prijímaniu sviatostí. Treba ich k tomu len
povzbudzovať a dať im pohodlnú možnosť využiť ich.»
Don Bosko bol však zároveň pevne presvedčený, že
sviatosti majú vo výchove kľúčový význam. Napísal:
«Nech sa hovorí o rozličných výchovných systémoch, čo
chce, ja nepoznám inú bezpečnú základňu, ako je častá
spoveď a sväté prijímanie. A myslím, že nezveličujem, keď
tvrdím, že ak sa zanedbávajú tieto prostriedky, mravnosť je
vylúčená.»
Don Bosko je teda presvedčený, že bez svätej spovede a
svätého prijímania chlapci nemôžu rásť v dobrom. Preto
dôrazne upozorňoval kresťanských vychovávateľov: «Kto
nemá odvahu povzbudzovať k nábožnosti, nie je hodný byť
vychovávateľom.»

6. Rodina má byť «domácou cirkvou»

Prichádzame k dnešnej rodine. Koncil použil výrazy
dávnej, zdravej kresťanskej tradície, keď rodičom
pripomenul, že rodina je, alebo by mala byť c malou

21
cirkvou», «domácou cirkvou», teda komunitou osôb, ktoré
sa spolu modlia a spolu prežívajú svoju vieru.
Kedysi, iba pred niekoľkými desaťročiami, bolo oveľa
ľahšie ako dnes žiť dobre po kresťansky a vychovávať deti
vo viere. Mnoho vecí pritom pomáhalo. Dnes je to naopak.
Všetko akoby pobádalo žiť ďaleko od Boha žiť zle.
Románopisec Werfel povedal: «Svet sa zmieta sprava
doľava a naopak. Zabudol, že existuje aj výška a hĺbka.»
Snažme sa pripomenúť si to aspoň my. Nie preto, aby sme
sa znechutili, ale aby v nás oživla dobrá vôľa.
Napriek všetkému rodina, malá domáca cirkev, zostáva
pre deti privilegovaným miestom stretnutia s
Bohom. Od matky a otca sa učia prvým modlitbám.
Pritom je prekvapujúce, že kým rodičia vychovávajú svoje
deti, aj sami znova objavujú svoju vieru, v nej sa prehlbujú
a vyzrievajú. Ktosi povedal: «Každý dospelý potrebuje
nejaké dieťa, ktoré by učil, lebo tým sa učí aj sám.» V
týchto slovách je kus pravdy, aj pokiaľ ide o vieru.
Mnohí dnes právom povzbudzujú rodičov, aby
sprevádzali svoje deti k sviatostiam. Pripravujú sa na to
schôdzkami, stretnutiami a poučeniami. Býva to už pri krste
ich detí, ba ešte predtým, pred prijatím sviatosti manželstva,
no predovšetkým vtedy, keď sa deti pripravujú na prvé
sväté prijímanie a na sviatosť birmovania.
Rodičia sú povolaní, aby boli podľa svojich schopností
aj katechétami svojich detí. Sú to príležitosti, ktoré
neslobodno zanedbať. Občas by sa nemal zapínať ani
televízor, aby bolo kedy zopakovať si s deťmi náboženskú
náuku. Tak sa spolu s nimi objavujú a prehlbujú pravdy,
ktoré pomáhajú žiť lepšie tak jednotlivcom, ako aj rodine.

7. «Poviem to v Londýne»
Úlohu, ktorú hralo – a môže aj dnes hrať – v
preventívnom systéme náboženstvo, podčiarkuje epizóda,
ktorá sa odohrala roku 1863 v Oratóriu na Valdoccu.

22
 Dvaja Angličania, z ktorých jeden bol ministrom
kráľovnej Viktórie, sprevádzaní istým turínskym
šľachticom, prišli navštíviť Oratórium. Keď si pozreli dom,
don Bosko ich zaviedol do miestnosti, v ktorej študovalo
asi päťsto chlapcov. Nemálo sa zadivili, keď ich našli v
dokonalej tichosti. Ich údiv ešte vzrástol, keď sa dozvedeli,
že za celý rok «nebolo takmer nijakého dôvodu pohroziť
nejakým trestom alebo ho udeliť». «Povedzte mi,» pýtal sa
minister, «ako je možné dosiahnuť také ticho a takú
disciplínu?» Potom sa obrátil k svojmu sprievodcovi, ktorý
bol zrejme jeho tajomníkom, a dodal: «Zaznačte všetko, čo
vám povie!»
«Pane,» – odpovedal don Bosko – «prostriedok, ktorý
my používame, vy nemáte možnosť použiť. To je
tajomstvo, ktoré poznáme len my katolíci. Je to častá svätá
spoveď, sväté prijímanie a každodenná nábožná prítomnosť
na svätej omši.»
«Máte pravdu,» odpovedal minister. «Nám tieto
prostriedky chýbajú. Nedali by sa nahradiť niečím iným?»
«Ak sa nepoužívajú tieto náboženské prostriedky,»
odpovedal don Bosko, «potom treba použiť hrozby a
palicu.»
«Máte pravdu,» uznanlivo povedal minister.
«Náboženstvo, alebo palica… Poviem to v Londýne!»

23
 List, pedagogický manifest pre stáročia

Rozumnosť, náboženstvo a láskavosť sú teda tri

tajomstvá don Boskovho výchovného systému. Tajomstvá,
ktoré treba uplatňovať a prežívať ako absolútne hodnoty
predovšetkým v sebe a potom ich nenanútene uplatňovať aj
pri výchove dnešnej mládeže. Lebo dnešná mládež je azda
najrozmaznanejšou a najkomplikovanejšou mládežou
všetkých čias.
Na jednej finančnej konferencii Winston Churchill
povedal: «Najlepšou investíciou, ktorú môže spoločnosť
urobiť, je zabezpečiť deťom mlieko.» Je to do istej miery
pravda, ale nie celá. Dnes, keď sa deti kŕmia nielen
mliekom, ale aj inými výrobkami detskej výživy. Ježiš,
ktorý povedal, že «nielen samým chlebom sa živí človek,»
by určite povedal aj to, že «nielen samým mliekom sa živia
deti».
Keď čítame «List 1884». vidíme, koľkými ďalšími
vecami, často nehmatateľnými, ale nemenej reálnymi a
potrebnými, živil don Bosko svojich chlapcov.

1. Niekdajší chovanec s bielou bradou

Vo «sne», ktorý don Bosko vyrozprával v liste,
vystupuje muž, ktorý vie všetko o minulých udalostiach a
pomeroch v Oratóriu a vysvetľuje tajomstvá preventívneho
systému. Volá sa Jozef Buzzetti. Bude vhodné poznať ho,
lebo má vo sne i v liste veľkú úlohu, podobne ako mal
dôležitú úlohu aj v don Boskovom živote. V roku 1884 mal
päťdesiatdva rokov, bol veľmi živý a na Valdoccu veľmi
obľúbený. Určite bol dojatý a zaiste sa cítil osobitne
vyznačený, keď sa v Oratóriu verejne čítal list poslaný z
Ríma.
Jozef Buzzetti sa narodil na milánskom vidieku a ako
deväťročný bol už so svojím starším bratom Karolom v
Turíne. Pracoval tam ako murársky učeň. Raz v nedeľu,
možno ešte v decembri 1841 (teda v mesiaci, keď don

24
Bosko začínal svoj apoštolát medzi mládežou turínskeho
predmestia), podriemkaval na schodoch presbytéria v
kostole svätého Františka Asiského. Tam ho don Bosko
našiel, rýchlo sa s ním spriatelil a prijal ho medzi prvých
členov svojho putujúceho oratória. A odvtedy sa nikdy viac
nerozlúčili. Keď sa Oratórium usadilo na Valdoccu, don
Bosko pozval Buzzettiho, aby prišiel doň bývať ako
internista a aby sa pripravoval na kňazstvo. Buzzetti návrh
nadšene prijal. Bol už klerikom, keď sa raz večer v roku
1852 stala nepredvídaná vec. Boli to časy pre don Boska
veľmi ťažké. Nepriatelia mu viackrát ohrozili život.
Raz večer sa mal don Bosko vrátiť z mesta, ale akosi
meškal. Bola už tma a Buzzetti mu vyšiel naproti. Bolo to
šťastie. Práve tam, kde bola cesta najopustenejšia, zrazu
vyskočil z tmy akýsi zloduch a zamieril si to priamo k don
Boskovi. Buzzetti sa pohotovo objavil medzi nimi, ale ten
nešťastník vytiahol revolver a vystrelil. Mladík pocítil v
ruke bolesť, ale i tak sa vrhol na útočníka. Ten však v tme
zmizol. Don Bosko sa zachránil, ale Buzzettimu museli
amputovať prst na pravej ruke, čo mu potom zabránilo stať
sa kňazom.
Ale aj tak zostal v Oratóriu s don Boskom a bol mu
naďalej pravou rukou, pomáhal mu a chránil ho, ako len
mohol. Keď bol don Bosko v pomykove a nevedel, koho
poveriť určitou zodpovednou úlohou, zvyčajne povedal:
«Zavolajte mi Buzzettiho!» A Buzzetti prišiel a pomohol
don Boskovi vyriešiť ťažkú situáciu. Keď potom r. 1859
don Bosko založil saleziánsku kongregáciu, Buzzetti
nepožiadal o prijatie. Hovorieval: “Ja toho nie som hodný.”
Bol stále s don Boskom a to mu stačilo. Ale raz roku 1877
ho don Bosko zastavil na dvore a s obavou mu povedal:
«My dvaja sa asi v nebi nestretneme.» «A prečo?» – pýtal
sa prekvapený Buzzetti. «Lebo ja budem medzi svojimi
saleziánmi a budem sa musieť zmieriť s tým, že tí, čo sa
nimi nestali, budú odo mňa ďaleko.» To stačilo, aby si
Buzzetti hneď podal žiadosť o prijatie. Keď sa stal

25
saleziánom, pokračoval nezmeneným životným štýlom i
naďalej, lebo bol vlastne saleziánom už odjakživa.
Roku 1884, ako sa dozvedáme z don Boskovho listu,
mal už bielu bradu (v mladosti mal zaiste ryšavé vlasy).
Smrť don Boska roku 1888 silno naňho zaúčinkovala. Po
celé desaťročia bol don Boskovou pravou rukou, a teraz sa
zrazu cítil neužitočný. Prežil ho len o tri roky. Potom sa
akoby podľa tichej dohody ponáhľal pripojiť k nemu v
nebi.
Tento muž, v ktorom mal don Bosko plnú dôveru, je v
«Liste 1884» tlmočníkom jeho výchovnej metódy.

2. Don Boskov manifest

Je to teda list, ktorý sa svojím tónom predstavuje
jednoducho a skromne. Don Bosko v ňom však «predkladá
triezvo a realisticky podstatu ľudského a kresťanského
pohľadu na život: povinnosť, prácu, profesiu a súčasne aj
Božiu prítomnosť v srdci a v živote…» Preto je tento list
«významný dokument správneho chápania ľudských i
božských vecí, je plný opravdivých citov, zachycuje
skutočnosť a prináša jedinečné intuície. Je to krátka syntéza
veľkého života, konkrétny plán činnosti a zároveň i
pedagogický manifest, zverený na celé stáročia miliónom
mladíkov a vychovávateľovi) (Pietro Braido).
Keď si rodičia a vychovávatelia osvoja don Boskov štýl
a vážne vezmú výchovný návrh tohto listu, môžu sa stať v
očiach detí tým životným vzorom – s údivom prijatým aj
deťmi –, ktorý je azda najlepším prenášateľom hodnôt…
Takýmto životným vzorom bol don Bosko. Svedčí o tom aj
táto epizódka.
Keď sa raz na dvore rozprával so svojimi chlapcami,
jedného z nich sa zo žartu opýtal, nemajúc ani tušenie, akú
odpoveď dostane: «Čo si doteraz videl najväčšie na svete?»
Chlapec inštinktívne odpovedal: «Don Boska!»

26
 Kiež by preventívny systém, prežívaný hlboko a
obetavo (lebo naozaj vyžaduje veľké obety), priniesol
kresťanským vychovávateľom podobnú účinnosť…

27
 «LIST Z RÍMA»

10. mája 1884

Moji milovaní synovia v Ježišovi Kristovi!

Stále myslím na vás, či som blízko alebo ďaleko. Mám
iba jednu túžbu: túžim vás vidieť šťastných tu i vo večnosti.
Táto myšlienka a táto túžba ma priviedli napísať vám tento
list. Cítim, drahí moji, ťarchu svojej odlúčenosti a to, že vás
nevidím a nepočujem, mi spôsobuje bolesť, ktorú si neviete
ani predstaviť. Preto som vám chcel napísať tieto riadky už
pred týždňom, ale nával práce mi to nedovolil. Do môjho
návratu chýba len niekoľko dni, no jednako chcem urýchliť
svoj príchod medzi vás aspoň listom, keď to už nemôžem
urobiť osobne. Sú to slová toho, ktorý vás nežne miluje v
Ježišovi Kristovi a je povinný hovoriť vám slobodne a
otvorene ako otec. A vy mi to dovolíte, pravda? A pozorne
si ma vypočujete a urobíte, čo vám idem napísať.
Povedal som, že stále myslím jedine na vás. A tak raz
večer pred niekoľkými dňami som sa utiahol do svojej izby
a ako prípravu na odpočinok začal som sa modliť modlitby,
ktoré ma naučila moja starostlivá matka. A tu ani neviem,
či som to zadriemal, alebo som sa dal uniesť roztržitosťou,
zdalo sa mi, že predstúpili predo mňa dvaja mladíci z
prvých čias Oratória.
Jeden z nich sa priblížil, srdečne ma pozdravil a
povedal:
– Don Bosko, poznáte ma?
– Samozrejme, že ťa poznám, – odpovedal som.
– A pamätáte sa ešte na mňa?
Pamätám sa na teba i na všetkých ostatných. Ty si
Valfré a bol si v Oratóriu pred rokom 1870.
Povedzte, – pokračoval, – nechceli by ste vidieť
chlapcov, čo boli v Oratóriu za mojich čias?
Pravdaže, – odpovedal som, – ukáž mi ich, budem tomu
veľmi rád.

28
 A Valfré mi ukázal všetkých chlapcov, ako vtedy
vyzerali postavou i vekom.
Zdalo sa mi, že som v niekdajšom Oratóriu práve cez
prestávku. Všetko tu bolo samý život, pohyb a veselosť.
Chlapci behali a skákali. Jedni sa hrali s loptou, druhí sa
naháňali a ďalší sa hrali iné hry. Na inom mieste sa viacerí
chlapci zhŕkli okolo kňaza a s otvorenými ústami počúvali
príhodu, ktorú im rozprával. Inde bol zasa dušou hry jeden
klerik. Zo všetkých strán sa ozýval spev a smiech a všade sa
okolo kňazov a klerikov hemžili chlapci a veselo džavotali.
Bolo vidieť, že medzi chlapcami a predstavenými panovala
veľká srdečnosť a dôvera. Bol som týmto pohľadom
očarený. Valfré mi povedal:
– Pozrite, rodinný duch prináša lásku a láska budí
dôveru. Dôvera otvára srdcia, takže chlapci sa so všetkým
bez strachu zverujú svojim učiteľom, asistentom a
predstaveným. Sú úprimní v spovedi i mimo nej a ochotne
prijímajú všetko, čo sa im rozkáže, lebo vedia, že ten, čo im
rozkazuje, ich miluje.
Tu sa ku mne priblížil druhý môj niekdajší chovanec,
teraz už s celkom bielou bradou a povedal mi:
Don Bosko, nechceli by ste vidieť a poznať chlapcov,
ktorí sú v Oratóriu teraz? Bol to Jozef Buzzetti.
Isteže chcem, – odpovedal som, – veď už celý mesiac
som ich nevidel!
A ukázal mi ich. Videl som Oratórium. Všetci ste boli
na prestávke, ale nepočul som ani radostný krik, ani spev a
nevidel som ani pohyb a život, ako to bolo v prvom výjave.
V postoji a na tvári mnohých chlapcov bolo vidieť nudu,
znechutenie, zachmúrenosť a nedôveru. Stislo mi srdce…
– Videli ste svojich chlapcov? – spýtal sa ma bývalý
chovanec.
Vidím ich, – odpovedal som a hlboko som si vzdychol.
Akí sú odlišní od chlapcov, akými sme boli kedysi my!
– dodal…

29
 Bohužiaľ! Aký smutný je pohľad na túto prestávku…
Ako by sa dalo pomôcť týmto mojim drahým chlapcom a
vrátiť im niekdajšiu živosť, veselosť a srdečnosť?
Láskou.
Láskou? A či moji chlapci nie sú dosť milovaní? Dobre
vieš, že ich mám rád. Vieš, čo všetko som pre nich vytrpel a
zniesol za tých štyridsať rokov a čo trpím a znášam ešte aj
teraz. Koľko strádania, ponižovania a protivenstiev, koľké
prenasledovania som zažil, aby som im zadovážil chlieb,
domov, učiteľov a majstrov, ale najmä aby som sa postaral
o spásu ich duší. Urobil som pre nich všetko, čo som vedel
a mohol, veď sú zreničkou celého môjho života.
Nehovorím o vás.
A o kom? O tých, čo ma zastupujú? O direktoroch,
prefektoch, učiteľoch a asistentoch? Nevidíš, že sú
mučeníkmi štúdia a práce, že obetujú svoje mladé roky pre
tých, ktorých im zverila Božia prozreteľnosť?
Vidím a viem o tom, ale to nestačí. Treba ešte viac.
Čo ešte treba? Čo tu chýba?
Aby chlapci boli nielen milovaní, ale aby aj cítili, že sú
milovaní.
A čo nemajú oči a rozum? Nevidia, že všetko, čo sa pre
nich robí, robí sa z lásky?
Nie, opakujem, to ešte nestačí.
Tak čo ešte treba?
Aby sa tým, že sa budú cítiť milovaní vo veciach, ktoré
sa im páčia, a to účasťou vychovávateľov na ich
chlapčenských zábavách, naučili vidieť lásku aj vo veciach,
ktoré sa im prirodzene páčia menej, ako je disciplína,
štúdium, sebazapieranie, a aby sa to naučili robiť s
oduševnením a láskou.
Vyjadri sa jasnejšie.
Pozorujte chlapcov na prestávke! Pozoroval som ich a
spýtal som sa:
Čo zvláštne tu mám vidieť?

30
 Už toľko rokov sa venujete výchove chlapcov a
nechápete? Pozrite sa lepšie. Kde sú naši saleziáni?… Za
starých čias oratória neboli ste vari vždy, najmä cez
prestávku medzi chlapcami? Pamätáte si tie krásne roky?
Bolo to ako v raji. Na tie časy vždy radi spomíname, lebo
láska bola pravidlom nášho života a pred vami sme nemali
nijaké tajomstvá.
Veru! Všetko mi vtedy robilo radosť a chlapci radi ku
mne prichádzali, túžili sa so mnou porozprávať, ochotne
počúvali moje rady a snažili sa ich uskutočňovať. Teraz
však vidíš, ako mi v tom prekážajú ustavičné prjímanie
návštev, mnohoraké záležitosti, ba aj môj zdravotný stav.
– To je pravda. Ale ak to nemôžete robiť vy, prečo to
nerobia vaši saleziáni? Prečo nenaliehate a nevyžadujete,
aby sa správali k chlapcom tak, ako ste sa správali vy?
Hovorím o tom až do vyčerpania, ale, bohužiaľ, mnohí
sa už necítia na niekdajšie námahy.
A tak tým, že zanedbávajú menej, strácajú viac, a toto
viac sú ich námahy. Nech milujú to, čo sa páči chlapcom, a
chlapci budú milovať to, čo sa páči predstaveným. Takto
ich námaha bude ľahká.
Príčinou dnešnej zmeny v Oratóriu je to, že časť
chlapcov nemá dôveru k predstaveným. Kedysi boli všetky
srdcia predstaveným otvorené. Chlapci ich milovali a
ochotne poslúchali. Teraz však pozerajú na predstavených
ako na nadriadených, a nie ako na otcov, bratov a priateľov.
Preto sa ich boja a málo ich milujú. Ak tu má byť jedno
srdce a jedna duša, treba láskou Ježiša Krista prelomiť tú
osudnú bariéru nedôvery a nahradiť ju srdečnou dôverou.
Poslušnosť nech vedie chovanca ako matka svoje dieťa, a v
Oratóriu znova zavládne pokoj a niekdajšia veselosť.
Ako sa dá prelomiť táto bariéra?
Srdečným prístupom k chlapcom najmä cez prestávku.
Bez srdečnosti sa láska neprejaví a bez tohto prejavu sa
dôverný vzťah nenadviaže. Kto chce byť milovaný, musí
ukázať, že miluje. Ježiš Kristus sa stal malým s malými a

31
niesol naše slabosti. On je učiteľom srdečnosti! Učiteľ,
ktorého vidno len za katedrou, je iba učiteľom a nič viac.
Ale keď príde cez prestávku medzi chlapcov, stáva sa akoby
bratom.
Ak dakoho vidno kázať v kostole, povie sa, že robí
svoju povinnosť. Keď však povie nejaké slovo cez
prestávku, je to slovo toho, kto miluje. Koľko obrátení
spôsobilo niekoľko vašich slov, ktoré ste príležitostne
pošepkali chlapcovi do ucha pri hre!
Kto vie, že je milovaný, miluje, a ten, koho milujú,
dosiahne všetko, najmä u chlapcov. Táto dôvera je ako
elektrický prúd, ktorý spája chlapcov a predstavených.
Srdcia sa otvárajú a chlapci vyjavujú svoje potreby a
odhaľujú svoje chyby. Táto láska pomáha predstaveným
znášať námahy, ťažkosti, nevďačnosť, nepríjemnosti,
nedostatky a nedbanlivosť chlapcov. Ježiš Kristus
nedolomil nalomenú trstinu a nezahasil dymiaci knôt. To je
váš vzor…
Ak tu bude panovať táto pravá láska, všetci budú hľadať
len Božiu slávu a spásu duší. Ak láska ochabne, už to dobre
nepôjde.
Prečo sa láska nahrádza studeným pravidlom? Prečo
predstavení prestávajú zachovávať tie výchovné zásady,
ktoré ich naučil don Bosko?
Prečo sa systém, v ktorom sa bedlivosťou a láskavosťou
predchádza neporiadkom, nahrádza pomaly systémom pre
predstaveného menej ťažším a pohodlnejším? Prečo sa
nahrádza systémom vynášajúcim zákony, ktoré keď sa
zabezpečujú trestami, vzbudzujú nenávisť a vyvolávajú
nepríjemnosti, a keď sa ich zachovávanie nezabezpečuje,
prinášajú predstaveným pohŕdanie a zapríčiňujú veľké
neporiadky?
Toto všetko je nevyhnutným dôsledkom nedostatku
rodinného ducha. Ak teda chcete, aby sa do Oratória vrátilo
niekdajšie šťastie, nech sa znova nastolí niekdajší systém.
Predstavený nech je všetko všetkým, ochotný vypočuť každú

32
pochybnosť alebo sťažnosť chlapcov. Nech otcovsky dozerá
na ich chovanie a nech sa celým srdcom snaží o duchovné a
časné dobro tých, ktorých mu zverila Božia prozreteľnosť.
(Z tohto všetkého zaľahol na don Boska taký hlboký
žiaľ, že sa prebudil celkom vysilený. V nasledujúci večer,
len čo si ľahol, prerušený sen pokračoval.)
Mal som pred sebou dvor a chlapcov, ktorí sú teraz v
Oratóriu, i toho bývalého chovanca. Začal som sa
vypytovať:
– To, čo si mi povedal, rozpoviem svojim saleziánom.
Ale čo mám povedať chlapcom z Oratória?
Odpovedal mi:
– Nech pochopia, ako predstavení, učitelia, majstri a
asistenti z lásky k nim sa namáhajú a študujú. Lebo keby to
nebolo pre ich dobro, nepodujímali by sa na také obety.
Nech pamätajú, že prameňom spokojnosti je pokora. Nech
vedia znášať chyby iných, lebo na svete niet dokonalosti.
Dokonalosť bude iba v nebi. Nech prestanú šomrať, lebo to
ochladzuje srdcia. A nadovšetko nech sa snažia žiť v Božej
milosti. Kto nežije v pokoji s Bohom, nemá pokoj so sebou
a nemá ho ani s inými.
Hovoríš teda, že medzi mojimi chlapcami sú takí, čo
nenažívajú v pokoji s Bohom?
Toto je prvá príčina zlej nálady. Ak srdce nežije v
pokoji s Bohom, chlapec sa stáva nepokojným a
podráždeným, neznáša poslušnosť, pre nič za nič
vybuchuje, zdá sa mu, že všetko ide zle, a keďže nemá
lásky, myslí si, že ani predstavení ho nemajú radi.
A predsa, drahý môj, nevidíš, koľkí v Oratóriu
pristupujú k spovedi a k svätému prijímaniu?
Je pravda, že mnohí pristupujú k svätej spovedi. Ale
mnohým chlapcom, ktorí sa spovedajú, úplne chýba stálosť
v predsavzatiach. Spovedajú sa, ale sú to vždy tie isté
hriechy, tie isté príležitosti k hriechu, tie isté zlozvyky, tie
isté neposlušnosti, to isté zanedbávanie povinností. A tak sa
to ťahá celé mesiace, ba i roky.

33
 Takéto spovede majú malú, alebo nijakú hodnotu. Preto
neprinášajú pokoj, a keby Boh povolal daktorého chlapca v
takomto stave pred svoj súd, bolo by to povážlivé…
(Tu si don Bosko zaumienil hneď po návrate z Ríma
napomenúť niektorých chlapcov z Oratória. Zatiaľ však
všetkých povzbudzuje k svätosti.)
Tu vám poviem len toľko, že je na čase modliť sa a
urobiť pevné rozhodnutia. Rozhodnúť sa nie slovami, ale
skutkami a ukázať, že medzi nami žijú aj teraz mladíci, ako
bol Comollo, Dominik Sávio, Besucco a Siccardi.
Nakoniec som sa spýtal svojho priateľa:
Máš mi ešte niečo povedať?
Kážte všetkým, veľkým i malým, aby vždy pamätali na
Pannu Máriu Pomocnicu. Veď ona ich tu zhromaždila a
vyviedla z nebezpečenstiev sveta, aby sa milovali ako bratia
a aby svojím dobrým správaním boh Bohu i jej na česť.
Ona im svojimi milosťami a divmi obstaráva chlieb a
prostriedky na štúdium. Nech si pripomenú, že sú pred
sviatkom svojej presvätej Matky a že s jej pomocou musí
padnúť tá hrádza nedôvery, ktorú sa diablovi podarilo
postaviť medzi chlapcov a predstavených a z ktorej ťaží na
škodu nejednej duše.
A podarí sa nám strhnúť túto hrádzu?
Určite. Len nech sú i veľkí i malí ochotní z lásky k
Panne Márii priniesť nejaké sebazaprenie a uviesť do života
to, čo som povedal.
Medzitým som naďalej pozoroval svojich chlapcov a pri
pohľade na tých, čo boli na ceste do večného zatratenia, mi
tak stislo srdce, že som sa prebudil. Chcel by som vám
porozprávať ešte veľa dôležitých vecí, čo som videl, ale čas
a okolnosti mi to nedovoľujú.
Končím. Viete, čo chce od vás tento úbohý starec, ktorý
sa pre svojich drahých chlapcov zodral? Nič iného, len aby
sa primerane okolnostiam vrátili šťastné dni niekdajšieho
Oratória. Dni lásky a kresťanskej dôvery medzi chlapcami a
predstavenými. Dni ducha vľúdnosti a vzájomného

34
znášania sa z lásky k Ježišovi Kristovi. Dni sŕdc otvorených
v jednoduchosti a úprimnosti, dni lásky a pravej veselosti
všetkých. Potrebujem, aby ste ma potešili nádejou a
sľubom, že urobíte všetko, čo od vás žiadam pre dobro
vašich duší.
Neuvedomujete si dostatočne, aké šťastie je to pre vás,
že bývate v Oratóriu. Pred Bohom vás uisťujem: Stačí, aby
chlapec vstúpil do saleziánskeho ústavu, a presvätá Panna
ho hneď vezme pod svoju osobitnú ochranu. Dohodnime sa
teda všetci. Láska tých, čo rozkazujú, i láska tých, čo majú
poslúchať, nech prispeje k tomu, aby u nás zavládol duch
svätého Františka Saleského.
Drahí moji synáčkovia, blíži sa čas, keď sa budem
musieť s vami rozlúčiť a odobrať sa na večnosť. (Poznámka
tajomníka: Tu don Bosko prestal diktovať. Oči mu zaliali
slzy. Nie od ľútosti, ale z nevýslovnej nežnosti, ktorá
vyžarovala z jeho pohľadu i jeho hlasu. Po chvíľke
pokračoval.) Preto túžim, milovaní kňazi, klerici a chlapci,
zanechať vás na tej ceste, na ktorej vás chce mať sám Pán.
Na tento úmysel vám Svätý Otec, s ktorým som bol v
piatok 9. mája, z celého srdca posiela svoje požehnanie. Na
sviatok Panny Márie Pomocnice už budem medzi vami,
pred obrazom našej milovanej Matky. Chcem, aby sa tento
veľký sviatok oslávil čo najveľkolepejšie. Don Lazzero a
don Marchisio nech sa postarajú, aby bolo veselo aj v
jedálni. Sviatok Panny Márie Pomocnice musí byť
predohrou večného sviatku, ktorý máme raz všetci spoločne
sláviť v nebi.
Váš oddaný v Ježišovi Kristovi
kňaz Ján Bosko

35
OBSAH

5 Pre slovenských čitateľov

7 ZARÁMOVANIE LISTU – Úvod
10 Tajomstvo v troch slovách

12 Láskavosť
1. Od rodinného ducha k láske a dôvere
2. Láska má vyžarovať zo správania
3. Milovať to, čo sa páči chlapcom
4. Aby chlapci cítili, že sú milovaní

16 Rozumnosť
1. Byť s chlapcami
2. Byť spolu vo veselosti
3. Zotrvávať v spoločnom rozhovore
4. Od rozhovoru k dôvernosti
5. Od dialógu k obohacovaniu
6. Spoločný životný plán
7. Spoločne realizovaný plán

21 Náboženstvo
1. Modliť sa za chlapcov
2. Predkladať myšlienky viery
3. Učiť ich modliť sa
4. Pomáhať im žiť v Božej milosti
5. Viesť ich k tomu, aby «si umývali tvár»
6. Rodina má byť «domácou cirkvou»
7. «Poviem to v Londýne»

27 List, pedagogický manifest pre stáročia

1. Niekdajší chovanec s bielou bradou
2. Don Boskov manifest

33 «LIST Z RlMA»

36
NESTAČÍ ICH MILOVAŤ…
List svätého Jána Boska z roku 1884.

Úvod napísal Enzo Bianco

Vydal Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda

v Ríme v spolupráci so slovenskými saleziánmi
roku 1984.
Obálku navrhol Andrej Paulíny, SDB.
Vytlačila Scuola grafica salesiana Pio XI. v Ríme.
© Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme.

37