Vydal: © Zachej.

sk, 2020
Autor: podľa dona Francesca di Lucia spracoval Jan Alois
Dreml

Preklad: Silvia Koscelanská-Hajdučeková

Grafika: © bookwork.sk
Jazyková korektúra: Zuzana Hašková

Citácie sú uvedené podľa:

Biblia - Starý a Nový zákon, katolícky preklad, SSV, 2016

ISBN: 978-80-8211-251-4

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa

nesmie
reprodukovať v akejkoľvek podobe alebo akýmkoľvek
spôsobom
(elektronicky, mechanicky, fotokópiami alebo iným
spôsobom)
bez súhlasu vlastníka autorských práv.
 úvod

Ľudská dôstojnosť sa azda nikdy neukáže velebnejšia,

skvost-
nejšia a viditeľnejšia, ako keď si predstavujeme vyvolených
Božích priateľov v ich sláve! Každá vznešenosť a všetko to,
čo svet nazýva „krásnym", je v porovnaní s ich oslávením
chatrné a hodné opovrhnutia ako blato na uliciach. Oni sú
pravá ušľachtilosť, jediná ozdoba, ktorá si zasluhuje poctu
smrteľníkov, jagavá perla v korune svätej Cirkvi. Skúšaní
ako rýdze zlato, trápení v ohni sa teraz skvejú ako lesk
oblo-
hy. Trblietajú sa ako iskry prebiehajúce trstinou a svietia
ako
hviezdy na veky vekov, pretože mnohých učili
spravodlivos-
ti. Teraz sediac na tróne súdia národy a panujú nad ľuďmi.
Sú čistého srdca, odetí bielym rúchom stoja pred Božím
trónom a s palmami víťazstva pred tvárou Baránka, ktorého
nasledujú, kamkoľvek ide, spievajúc novú pieseň. Ich túžba
je naplnená, hlad nasýtený, láska odmenená.
Zachránení z mora pozemských trápení oplývajú pravou
blaženosťou, ktorá ich srdce bude napĺňať v plnej miere po
všetky veky.
Nekonečné dobro, ktoré milovali, je ich podielom.
Boha,
ktorého tak verne hľadali, už nikdy neprestanú milovať,
láska,
po ktorej tak vrúcne túžili, zapáli ich srdce večným ohňom.
Boh je ich veľká odmena. Ako Boží dedičia a spoludedičia

5
Ježiša Krista prebývajú vo svätom meste, ktorého steny sú
vystavané zo živých perál a z čistého zlata, kde nieto ani
sln-
ka, ani mesiaca, kde nezavládne noc, lebo ich osvecuje
Božia
jasnosť. Nik tu neroní slzy, lebo Boh zotrie každú ich slzu
a smrti už nebude. Opojení rajskou rozkošou pijú zo stud-
ničky živú vodu, ktorá už vopred uháša ich smäd. Tu každý
miluje cnosti iných, cudzia sláva je i jeho slávou a cudzia
blaženosť i jeho blaženosťou.
Vo všetkých planie jedna láska, znie tu jeden
chválospev:
„Svätý, svätý, svätý Pán Boh zástupov." A nespočetné zá-
stupy jednohlasne volajú s Matkou Pána: „Velebí moja
duša
Pána."
V žiare Božej jasnosti, v lesku drahých kameňov sa
skve-
jú nie iba v nebeskom Jeruzaleme, pretože Boh svojich svä-
tých osvedčuje tajomnou slávou aj na zemi. Jeho všemohú-
cou rukou uzdravujú chorých, slepým vracajú zrak,
hluchým
sluch, nemým reč. Chromí na ich slovo chodia, malomocní
sa očisťujú, hrob otvára priepasť, aby mŕtvi povstali k ži-
votu. V Pánovom mene vyháňajú diablov, ak vypijú niečo
jedovaté, neuškodí im, kráčajú po hadovi a šliapu po levovi
a drakovi, lebo Pán ich vyslobodil z tlám revúcich šeliem,
keď ich chceli prehltnúť, a divé zvieratá sa krotko schúlili
k ich nohám.
Osvietení Duchom Svätým vidia videnia, rozoznávajú
duchov, hovoria rozličnými jazykmi, reči vykladajú darom

6
múdrosti a celé národy s úžasom očakávajú ich predpovede
o budúcich dňoch ako neomylné proroctvá.
Áno, aj neživá príroda sa riadi podľa ich pokynov.
Rozbúrené more sa upokojuje a oni po ňom kráčajú ako po
zakvitnutej lúke, nebo občerstvuje vyprahnutú zem dažďom
a ich telo proti prirodzeným zákonom ešte počas pozemskej

7
 púte nezriedka opúšťa zem vznášajúc sa v povetrí
a usiluje
sa spojiť s Bohom.
To, čo sme v krátkosti povedali o svätých, je síce čosi
neobyčajné, ale každý pozná Pánov výrok: Aj ten, kto verí
vo
mňa, bude konať skutky, akéja konám, ba bude konať ešte
väčšie
(Jn 14,12).
Aký teda div, že sotva klíčiaca Cirkev mala v najväčšej
vážnosti svätých mučeníkov a vyznávačov? „Veríme," píše
svätý Cyprián, „že veľmi veľa môžu zásluhy a skutky
muče-
níkov."
„Lebo svätí," ako učí Origenes, „stoja pred nebeským
ol-
tárom, aby vydobyli hriešnikom odpustenie čo najviac hrie-
chov."
To spôsobilo, že ich ostatky boli vzácnejšie než zla-
to a drahé kamene, že veriaci sa nezľakli ťažkostí preďa-
lekých ciest, aby si ich uctili, a že podľa svätého Gregora
Naziánskeho prelievali slzy radosti, keď si k ušiam či k
očiam
mohli priložiť sväté relikvie. Kto by nevedel, že kosti sväté-
ho Ignáca, rímskeho mučeníka, ktorý bol hodený za pokrm
šelmám, veriaci triumfálne preniesli do Antiochie? Komu je
neznáme svedectvo smyrnianskej cirkvi, že ostatky svätého
Polykarpa sú jej drahšie nad všetky pozemské statky? Ale
nemrhajme slovami! Ľudskému srdcu je úcta svätých, ich
ostatkov a obrazov prirodzená a je aj dovolená, musí teda
byť i spasiteľná!

8
 Kto dá za pravdu synovi haniacemu svojich rodičov?
Kto prijme urážky ako odplatu za dobrodenie? Kto by ne-
uschoval svätú, hoci i tú najnepatrnejšiu pamiatku z ruky
umierajúceho priateľa? Ak je to možné, ba celkom opráv-
nené neraz aj u veľmi nedokonalých ľudí, kto by sa opo-
vážil odoprieť takéto právo tým, ktorých nám svätá Cirkev

9
 predstavuje ako vzory kresťanskej dokonalosti, ako
vyvole-
ných priateľov Božích, ako mocných orodovníkov u
Boha;
tým pravým, ktorými sa chváli ako svojimi
prvorodenými
deťmi a v úpornom boji proti pekelným bránam ju
posilňujú
kvety ich skutkov a vôňa ich orodovania?
Pretože takáto úcta bola od počiatku Cirkvi až dote-
raz známkou pravoverných kresťanov, niet sa čo čudovať,
že bludári proti nej vždy bojovali chladnou ľahostajnosťou,
trpkou nenávisťou a temnou žiarlivosťou a hanili ju ako
modloslužbu. Im bude každá stránka tejto knihy, ak uznajú
za vhodné ju prečítať, na pohoršenie.
V stretnutí s tajomstvom úcty svätej panny a mučenice
sa teda skrýva skúšobný kameň pravého katolíctva, ale aj
nové úskalie, na ktorom slabí vo viere stroskotajú pre svoje
nedôslednosti.
Zvláštnu pozornosť okrem úcty si zasluhujú tiež zázra-
ky urobené na príhovor svätej Filomény, ktorých počet sa
takmer nedá vyčísliť a dodnes rastie. Uvedomujem si, že
takéto množstvo zázrakov, ktoré tu uvádzam len krátko
a jednoducho, bez akéhokoľvek podrobnejšieho vedeckého
zdôvodnenia či utvrdenia a objasnenia, je nie malou požia-
davkou, nie malým nárokom na našu neveriacu dobu, ktorá
vidí stávať sa len málo zázrakov. Je to doba duchovnej
pýchy
a nevery, v ktorej chce človek svojmu obmedzenému rozu-
mu podrobiť i neobsiahnuteľného Boha. Naša doba si nevá-
ži vieru, namiesto toho všetko, čo sa rozumom nedá
vymerať

10
ani postihnúť, hneď obráti na posmech. Všetko, čo len tro-
chu presahuje ľudský rozum, sa jej zdá bájkou a výmyslom.
A predsa, skoro každé číslo cirkevných časopisov nám
oznamuje nový zázrak, a tak našu dobu možno označiť aj
za dobu zázrakov. Práve tieto zázraky sú istým, neomylným

11
 znakom svätosti Katolíckej cirkvi, ktorú si Ježiš
Kristus
„pripravil slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani
ni-
čoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená"
(E/5,
27). Lebo ako by sme poznali pravú Kristovu Cirkev,
keby
nebolo znakov, ktoré dokážu vnímať naše zmysly?
Jedným
z týchto znakov je svätosť, ktorú nám viditeľne
potvrdzujú
iba bezúhonný život a zázraky. Okrem toho prečo dal
Ježiš
svojej Cirkvi dar zázrakov a proroctiev nie iba na istý
čas, ale
prisľúbil navždy? Azda by si Ježiš Kristus nestál za
svojím
slovom?
Kto, ak len povrchne nahliadne do cirkevných dejín, ne-
nájde takmer na každej stránke veľké množstvo zázrakov!
Katolícka cirkev nikdy nezahynie! (porov. Mt 16,18) A
teda
svedčiť o jej vnútornom živote budú tiež zázraky! Ak je
však
dar zázrakov trvalým znakom Katolíckej cirkvi, kto by
tento
dar vlastnil vo väčšej miere než jej svätí? O kom by sa dalo
s väčšou určitosťou tvrdiť, že sa celkom odovzdali
Kristovej
viere, ak nie o nich? Ak hovorí Pán, že tých, ktorí uveria
v neho, budú sprevádzať zázraky (porov. Mk 16,17),

12
nenará-
žal tým práve na nich?
Povzbudený týmto uvažovaním k väčšiemu osláveniu
Boha a k oživeniu ochabnutej katolíckej viery som so všet-
kou usilovnosťou zostavil knihu o svätej Filoméne v našom
jazyku.1
Základom knihy sú cirkevnými pastiermi potvrdené
a schválené diela. Najviac som sa však pridŕžal nasledujú-
cich spisov:

1 Keď sa tu hovorí o našom, resp. materinskom jazyku alebo o (našej)

vlasti, myslí sa tým český jazyk a Česko (pozn. vyd.).

13
 Relazione istorica delia traslatione del sacro corpo di
šanta
Filumena Vergine e Martire da Roma a Mugnano del
cardina-
le. Scritta dal sacerdote D. Francesco di Lucia. Sesta
edizione in
tre volumi notabilmente coretta et accresciuta dallo stesso
Autore.
Napoli 1843. Dai torchi di Saverio Giordano.
Pre svoju učenosť a nie menšiu zbožnosť, ako aj pre vy-
dané spisy podpísané menom don Francesco di Lucia ten-
to autor svoje obšírne dielo, ktoré vydal už po šiesty raz,
odovzdal tým najučenejším a najdôstojnejším osobám na
všestranné a čo najprísnejšie posúdenie, aby od všetkých
dostal nielen potvrdenie, ale i schválenie.
O významnosti onej knihy svedčí zvlášť to, že z nej ako
z prvého prameňa čerpali všetci, ktorí o svätej Filoméne
tiež
vydávali knihy. Preto som i ja podľa ich príkladu v tom is-
tom prameni hľadal najvernejšiu pravdu.
Okrem neho mi poslúžilo dielo Mémoires de S.
Philume'ne,
Vierge et Martyre, imprimées á Lyon et Paris. Chez Rusand
libraire. 1834. K dôveryhodnosti tejto knihy sa netreba
bliž-
šie vyjadrovať, keďže ju 12. decembra 1833 potvrdilo
Sväté
ofícium v Ríme.
Taktiež som siahol po La Thaumaturge du XIX. siecle,
ou
Ste. Philume'ne, Vierge et Martyre. Nouvelle edition,
corrigée et

14
augmentée de prieres et de cantiques. A Lyon, chez
Pélagaud et
Lesne, imprimeurs-libraires de N. S, P. le Pape. Ancienne
mai-
son Rusand. 1841. V aprobácii, ktorou schvaľuje knihu,
naj-
dôstojnejší lausannsko-ženevský biskup Peter Tobias hovo-
rí: „Pevne veríme, že keď povoľujeme členom našej diecézy
úctu
svätej divotvorkyne Filomény, panny a mučenice,
uskutočňuje-
me tajomné pokyny Božej prozreteľnosti, a úprimne
dúfame, že
jej úcta v našej diecéze, rovnako ako i na iných miestach,
prinesie
hojné ovocie poučenia a posvätenia."

15
 O zázrakoch obsiahnutých v tejto knihe sa časopis pre
katolícke duchovenstvo v IX. ročníku prvého zväzku na
strane 117 vyslovil takto: „Rozpráva sa tu o zázrakoch,
ktoré
Boh ráčil urobiť skrze svätú Filoménu, (...) a je ich také
množ-
stvo, že s úžasom a údivom v najhlbšej pokore obraciame
zrak
ku všemohúcemu Bohu, ktorý je obdivuhodný vo svojich
svä-
tých.2 Len nech sa nikto nenazdáva, že by tieto zázraky boli
bájkami či obyčajnými výmyslami. Všetko, čo sa v knihe
píše
o divoch a zázrakoch svätej panny, zakladá sa na čírej
historic-
kej pravde. Tieto zázraky nedosvedčujú natoľko jednotliví
ľu-
dia, pri ktorých by sa mohlo stať, že ich nadchla prepiatosť
alebo
zviedol nejaký blud. Svedkovia oných divov sú z väčšej časti
celé
rodiny, mestá i krajiny, ktoré jednohlasne vyznávajú, čo
videli
na vlastné oči a o čom sa dostatočne presvedčili. Na mocný
prího-
vor svätej Filomény sa dostalo pomoci od Boha ľuďom
rôzneho
veku a postavenia, ktorých mená sú tu tiež uvedené."
Použil som aj ďalšie správy z najznámejších cirkevných
časopisov, ktoré uvádzam pri jednotlivých príbehoch.

2 Podľa Vulgáty Ž 68,36 (pozn. vyd.).

16
 Autori, z ktorých som čerpal, nie sú teda ľahkoverní,
podozriví klamári, ale spoľahliví, učení a tejto veci zna-
lí svedkovia, ktorým nemáme dôvod neveriť. Vkusu našej
doby sa niektoré okolnosti týchto divov a zázrakov môžu
javiť smiešne, ba odpudivé. Ale čo má vkus spoločné so zá-
zrakom a divom? Rozprávanie o zázrakoch nie je výplod
ľudskej fantázie ani umelecká tvorba! Aj vo Svätom písme
nájdeme podobné príbehy divov, ktoré by v inej knihe
mno-
hým zaiste pripadali bláznivé a nemožné. Každý už azda
počul o hovoriacej Balámovej oslici (porov. Nm 22, 28). Či

17
 o odohnaní diabla od mladomanželov Tobiáša a
Sáry pá-
lením rybej pečene na žeravom uhlí alebo o zabití
sied-
mich Sáriných mužov diablovým pričinením (porov. To
b 6).
Spomeňme tiež príbeh o hroznom jazdcovi v
jeruzalemskej
svätyni a Heliodorovo bičovanie dvoma mládencami
(po-
rov. 2 Mach 3, 25-26) a takisto Pánovo privolenie k
tomu,
aby množstvo diablov z dvoch posadnutých z
gadarského
kraja vošlo do čriedy sviň, ktoré sa potom prudko
rozbehli
svahom do mora a utopili sa vo vodách (porov. M t 8,
32).
Je pravda, že mnohé zázraky vykreslené v knihe sa ne-
spájajú s takými nápaditými okolnosťami ako tie v Biblii!
Vrátil som sa k nim, ako by som chcel svojmu rozprávaniu
privlastniť hodnovernosť neomylných božských kníh, ale
v skutočnosti som na vyššie uvedené biblické príbehy po-
ukázal len preto, aby čitateľ takéto okolnosti nezavrhoval
hneď na prvý pohľad, ale radšej premýšľal, ako by sa dali
porovnať s najmúdrejšími božskými úmyslami javiacimi sa
v našich zázrakoch; a keby sa mu to hneď nedarilo, nech
pamätajúc na nedokonalosť svojho rozumu radšej v pokore
velebí Boha, než aby nadutý pýchou chcel rozumom
vysvet-
liť nepochopiteľné veci.

18
 Bolo to práve zvestovanie týchto zázrakov, ktoré slávu
svätej Fdomény rozšírilo v celej Cirkvi. A takéto
zvestovanie
je možné zvlášť v Taliansku, kde nie je o podobné divy nú-
dza, to znamená na tvári miesta, kde sa potvrdzuje pravda;
kde tieto zázraky ohlasujú z kazateľníc najučenejší a naj-
vynikajúcejší kazatelia. V ich čele sú kardináli, arcibisku-
pi, biskupi, predstavení rádov a duchovní známi tak svojou
dôstojnosťou, ako aj svojím vzdelaním a cnosťami.
„Ako svetlo v jednom okamihu osvieti svojimi lúčmi
ne-
smierne kraje zeme, rovnako sa za krátky čas rozšírila
povesť

19
 svätej Filomény a nábožná úcta k nej až do
najvzdialenej-
ších končín sveta. Nielen Rimania, Neapolčania,
Florenťania,
Lombarďania, Ligúrčania, Švajčiari, Nemci, Česi,
Slováci,
Poliaci, Rusi, Francúzi, Španieli, Angličania, ale i
Američania
a Indiáni jednohlasne vzývajú svätú Filoménu ako
veľkú svä-
tú, ako mocnú ochrankyňu a obdivuhodnú
divotvorkyňu de-
vätnásteho storočia."3
Po 11. auguste 1823, keď sa v mugnanskom kostole
uká-
zal na jej soche zázračný pot, ktorý dôkladne preskúmali,
netrvalo dlho a jej úcta sa tak zdokonalila a rozrástla, že
zbožní misionári vybavení na svoje cesty knihami o živote
a
zázrakoch tejto svätej a jej obrázkami oslavujú meno svätej
Filomény už i v Cíne, Japonsku, ba aj v Austrálii...
„Ak si uvedomíme zástupy ľudí každého veku, stavu,
jazyka, pohlavia vrátane tých z najpoprednejších rodín; ba
čo viac, korunované hlavy, kardinálov, biskupov a všetkých
prelátov svätej Cirkvi, i obete, ktoré sa prinášajú ostatkom
divotvorkyne, určite sa nám ponúka presvedčivý a nespo-
chybniteľný dôkaz o víťaznom poslaní tejto svätej v Cirkvi
a o božskej pravde našej svätej rímskokatolíckej viery."4 Dá
sa preto očakávať, že onedlho bude celá Kristova Cirkev

3 Tak o našej svätej plný nežnej úcty hovorí ženevský autor jej životo-
pisu.
4 V tomto zmysle sa o svätej vyjadruje jej beneventský životopisec.

20
vzdávať svätej Filoméne náležitú poctu a že nábožní
kresťa-
nia i v budúcnosti získajú skrze jej mocný príhovor u Boha
veľké dary a milosti.

21
 Práve veľká verejná úcta svätej Filomény dodala autoro-
vi odvahu predložiť svojim krajanom o nej čo najobšírnej-
šiu správu, a to tým skôr, že je svedkom, ako sa tejto svätej
i v našej vlasti dostalo nemalého uznania; lebo aj u nás sa
denne oslavuje novými milosťami, čo uvidíme v nasledujú-
com rozprávaní.

22
 1. kapitola

NÁJDENIE
A OTVORENIE HROBU
SVÄTEJ FILOMÉNY

„Suché kosti, počujte slovo Pánovo:

Toto hovorí Pán, Boh, týmto kostiam:
Hľa, ja vložím do vás ducha, že ožijete!"
E z 37, 4-5

Božský Vykupiteľ sa ešte nenarodil a už ho celý svet pre-

nasledoval. Prišiel do svojho a svoji ho neprijali. Vylúčený
z ľudskej spoločnosti prvýkrát uzrie ľudský svet v chatrnej
maštaľke. A sotva sa zjavila dobrota a vľúdnosť Spasiteľa,
nášho Boha, už od tých, ktorých miloval, uteká - v nebez-
pečenstve života - do vyhnanstva, lebo ho stíha nenávisť
a závisť.
Ujal sa svojho božského úradu, ale svet mu jeho lásku
a dobrodenie oplatil nevďačnosťou, urážkami, nástrahami
a násilnou smrťou. Opovrhnutí ľuďmi, visiac medzi dvoma
lotrami dokonáva beh lásky na potupnom dreve! Už ho
niet!
Ale práve vtedy, keď by jeho láska mala vyhasnúť, pritiah-
la k sebe celý svet. Lebo tým, že žoldnier kopijou otvoril

23
 jeho bok a vyšla z neho krv a voda, slovami
svätého Jána
Zlatoústeho - „z Ježišovho boku sa zrodila Cirkev, ako
bola
z Adamovho boku vzatá jeho manželka Eva".
Svätý Augustín potvrdzuje, že z boku spiaceho muža
musela vzísť prvá žena, nazývaná život a matka živých...
Aj
druhý Adam spal na kríži s naklonenou hlavou, keď mu
bola
utvorená nevesta, ktorá vyšla z jeho boku. Katolícka cirkev
zasnúbená Kristovi na kríži si za svoj ustavičný a jediný
po-
diel zvolila kríž svojho Ženícha. A keď potom vystúpil na
nebesia, aby bol po všetky dni až do skončenia sveta
nevidi-
teľným spôsobom so svojou Cirkvou, a skryl sa zraku krvi-
lačníkov, začali bojovať s dvojnásobnou zlosťou, aby v
údoch
prenasledovali i hlavu. V akých mohutných prúdoch tiekla
krv mučeníkov!
„Kresťanskí vzdelanci," povedal svätý Alfonz de
Liguori,
„vypočítali, že počet tých, ktorí obetovali svoj život v
mukách,
sa blíži k jedenástim miliónom, takže keby sa tento počet
mal rozdeliť, na každý rok by pripadalo päťdesiattisíc mu-
v ti
cenikov.
„Veriacich mohli zavrieť do väzenia," rozpráva svätý
Ján
Zlatoústy, „mohli upadnúť do hanby, prísť o svoj majetok,

24
o život - či ich rozsekali na kusy, hodili do ohňa alebo vrhli
do mora -, mohli pretrpieť všetky spôsoby trestu a vystáť
potupu od výmyslu sveta, mohli byť všade prenasledovaní
a pokladaní za všeobecných nepriateľov ľudského pokole-
nia, predsa oni boli v prevahe! Smutný pohľad, ktorý mali
pred očami, ich vieru nielen neudusil, ale ešte viac roznietil
ich horlivosť. Práve keď videli potoky krvi, ktorú
prelievali
veriaci, stávali sa pevnejšími a horlivejšími."
Ako to vyjadril cirkevný spisovateľTertulián, „krv
muče-
níkov je semeno nových vyznávačov Ježiša."

25
 Nikde však semeno nevzišlo krajšie, nikde nerozkvitlo
utešenejšie a nikde neprinieslo zdarnejšie ovocie ako vo
sve-
tovládnom Ríme.
Rím, ktorý vtedy ešte tonul v temnotách bludov, sa
zaiste
podobal „žene spitej krvou svätých a krvou Ježišových mu-
čeníkov" (Zjv 17, 6). Boh však ráčil zmyť ohavnosti sta-
rého modlárskeho Ríma krvou svätých mučeníkov, aby si
na tejto hojne zalievanej pôde postavil nový Rím, ktorý by
bol stĺpom a oporou pravdy, Cirkvou živého Boha (porov.
1 Tim 3, 15). V týchto pre Cirkev takých trúchlivých ča-
soch sa telá padlých Kristových hrdinov pochovávali v ka-
takombách.
Katakomby sú pohrebné klenby, čiže podzemné hrobky,
miesta odpočinku, krypty, tu vyššie, tu zase nižšie, niekde
priestranné, inde tesné, celkovo však rozsiahle, vystierajúce
svoje vetvy aj na niekoľko kilometrov, takže sa plným prá-
vom nazývajú podzemným Rímom, ktorý rozlohou ďale-
ko presahuje súčasný obývaný Rím. Co v básňach čítame
o prastarom bludisku, labyrinte, vidíme na vlastné oči tam,
kde sú tri alebo štyri katakomby spojené križujúcimi sa
chodbami.
Katakomby boli kedysi miestami odpočinku alebo po-
hrebiskami svätých mučeníkov, preto sa pri nich krátko pri-
stavím.
Telá svätých mučeníkov uložené po bokoch katakomb
sú zvyčajne od seba z každej strany oddelené úzkou prieč-
kou. Každé takéto oddelenie sa nazýva „kaplnka" a v nich
sú po stenách umiestnené buď hlinené lampy, alebo iné na-
podobenie nejakého tajomstva či článku viery. Nachádzajú

26
sa tam aj nádobky na popol, čiže popolnice z pálenej hliny,
a mnoho starobylostí, ktoré dosvedčujú, že sa tam v čase

27
 prenasledovania konávali bohoslužby. Počas tristo
rokov tr-
vajúceho prenasledovania bolo treba veľa takých
katakomb,
ktoré keďže neboli všetkým známe, v neskoršom
období
upadli do zabudnutia.
Väčšinou pieskovcové katakomby poznačil aj zub času
a miestami boli zasypané a správy o živote mučeníkov, ako
aj ich pohrebiská zúriví prenasledovatelia neraz úplne vy-
hladili zo zeme. To je dôvod, prečo po príchode pokojných
časov mnoho týchto katakomb vymizlo z pamäti a prečo
sa v Ríme každoročne vyhľadávajú katakomby s ostatkami
svätých mučeníkov.

Jedno také bádanie sa konalo 25. mája 1802 na no-

vej Salárskej ceste v Katakombách svätej Priscily. A hľa!
Nachádzajú náhrobok, ktorý im svojou neobyčajnosťou
ihneď udrel do očí. Tento náhrobok, ktorý sa teraz uchová-
va vo väčšom Rímskom kolégiu Spoločnosti Ježišovej ako
najvzácnejšia historická pamiatka starobylého kresťanstva
a ktorý učený Partenius, kňaz zmienenej spoločnosti, opísal
v druhom diele svojho „Via sacre" na strane 67, je z pálenej
hliny, pozostáva z troch nerovnako dlhých dielov, merajú-
cich spolu 130 cm, a pokrývajú ho početné vyobrazenia pa-
nenských mučeníkov.
Písmená a vyobrazenia na náhrobku nie sú vytesané, ale
vymaľované svetlo červenou farbou. Nedá sa z nich
poznať, či
označujú svätú Rimanku alebo Grékyňu, či príslušníčku
iné-
ho národa, pretože máme mnoho svätých mučeníkov rovna-

28
kého mena. Katolícka cirkev napríklad slávi mučeníka svä-
tého Filomena, ktorý bol rodom Francúz, v Galícii trpel iný
svätý Filomenus mučeník, ďalší zasa v Trácii, a aj na
pohan-
ských náhrobkoch sa nachádzajú nápisy toho istého mena.

29
 Ale že táto svätá trpela za Diokleciána, je isté, preto-
že v Katakombách svätej Priscily boli pochovaní mučeníci
z čias jeho prenasledovania. Ďalší poznatok, že musela byť
zo vznešeného rodu, vysvitá z toho, že aby sa pamiatka na
ňu a jej mučeníctvo zachovala i najvzdialenejším potom-
kom, bolo vynaložené veľké úsilie. Miesto hlinenej
popolni-
ce sa jej postavila sklenená, hoci sklo bolo vtedy ešte
vzácne
a drahé. A o tom, že prenasledovanie viery sa blížilo ku
koncu, keď ho spečatila svojou spasiteľnou krvou, svedčí
skutočnosť, že bola položená bližšie k vchodu do
katakomb.
Aj keby sa teda z vyobrazení nedala určiť vlasť tejto
svätej mučenice, i tak musia byť, pre ich veľkú dôležitosť,
preskúmané s najväčšou starostlivosťou, aby sme z nich
spo-
znali vznešené skutky, ktoré nám o tejto svätej majú
zvesto-
vať. Vyobrazenia delí naprieč sa tiahnuci nápis: Lumena
Pax
Tecum Fi, čo znamená: Filoména, pokoj s tebou.
Lumena. Toto meno pochádza z latinského slova lumen,
svetlo, a vyjadruje, že naša svätica bola osvietená zvlášt-
nou Božou milosťou. To sa prejavovalo tým, že v temno-
tách a bludoch pohanstva osvecovala svojimi cnosťami celú
Kristovu Cirkev ako jasný plameň sviece svätého evanjelia.
Bola plná svätej horlivosti, s ktorou sa snažila mysliam po-
hanov objasniť pravú vieru. Bola ako skvejúca sa hviezda,
ktorá svojím panenstvom povzbudzovala i pohanov k
nasle-
dovaniu všetkých pravoverných. Bola vznešeným duchov-

30
ným svetlom, ktoré okolo seba uzdravovalo slepotu modlo-
služby, takže o nej zvláštnym spôsobom platí, čo o
všetkých
veriacich svojho času píše svätý apoštol: „Kedysi ste boli
tmou,
ale teraz ste svetlom v Pánovi" (Ef5, 8). Lumena má teda
pôvod v slove lumen práve tak, ako Lucia v slove lux, ktoré
tiež znamená svetlo.

31
 To, že sa táto svätá volala nie Lumena, ale Filumena,
dokazuje Partenius z okrúhleho spôsobu, ktorým Chaldejci,
Feničania, Arabi, Hebreji a tiež Gréci a Rimania písali
spra-
va doľava. Fdoména je ale sčasti gréckeho, sčasti
latinského
významu. V gréckom jazyku znamená buď milovníčku spe-
vu, milovníčku odvahy alebo milovanú.
Príčinou rozličného významu je rozdielnosť slov, z kto-
rých sa toto meno odvodzuje. Ak pochádza z Philos-melos,
znamená milovníčku spevu, ak z Philos-menos, zname-
ná milovníčku odvahy, a keď sa meno vzťahuje na sloveso
phileo, dostáva krásny význam milovanej. Nezdá sa však,
že
by meno malo mať grécky význam, pretože slabika Fi na
konci je písaná latinským spôsobom a nie gréckym. Treba
ešte povedať, že celý nápis je iba latinský, a keby predsa
bolo
meno Filoména gréckeho pôvodu, boli by spravili v tomto
jazyku celý nápis, ako to vidieť z iných nápisov v katakom-
bách. Preto učený Partenius právom uzatvára, že slabika Fi
je skratkou slova Filia - dcéra, takže Fi spojené s Lumena
by
tvorilo Fi - Lumena, čiže Filia Luminis, dcéra svetla.
Meno svätej je teda Filoména a my jej meno píšeme tak
preto, že aj v obradoch sa píše takto a nie inak. Keď našu
svä-
tú nazývame Fdoména, odlišujeme ju od inej svätej, ktorej
meno je písané gréckym spôsobom a ktorú rímske martyro-
lógium uvádza 5. júla. Tamtá svätá Philomena bola iba
pan-
nou, nie mučenicou, žila v Ankonitánskej krajine a za svätú

32
bola vyhlásená v cisterciánskom Kostole svätého Severína,
kde jej ostatky odpočívajú a aj sa uctievajú. Jej história je
oveľa neskoršia než svätej Filomény, o ktorej hovoríme.
Dôkaz o tom, že sa u Rimanov používalo meno Fdoména,
podáva znalec starých dokumentov Boldetti, keď sa v dru-
hom diele svojich poznámok na strane 396 zmieňuje o
istom

33
Ter. Jul. Filumenovi. Spisovateľ Aldo v kronike Rádu
svätého
Benedikta na strane 293 po latinsky píše: Ulpiae
Filumenae.
Zvláštnou obyčajou starobylého kresťanstva je, že vlast-
né mená sa na náhrobkoch často tak rozdeľujú, že sa na
prvý pohľad ťažko dajú uhádnuť. Zaiste sa to robilo preto,
aby ukrutníci, ak by sa niekedy mali dostať do tajných ka-
takomb, pri zhliadnutí mena nimi nenávidenej osoby ešte
viac nezúrili proti svätým ostatkom, čoho sa vždy bolo tre-
ba obávať. Preto bolo tiež meno Filoména rozdelené na
Lumena Fi.
Priamo pod menom Lumena je namaľovaná kotva. Tá
síce býva obrazom nádeje, tu by však nemala mať taký vý-
znam. Zo všetkých nástrojov umučenia, ktoré sú so svä-
tou spojené, je totiž hneď na prvom mieste, čo naznačuje,
že s ňou bola pravdepodobne hodená do vody, ako bol za
Trajána priviazaný ku kotve a vrhnutý do mora svätý pápež
Klement, alebo svätý Blažej, ktorého chceli utopiť s kotvou
v jazere blízko Sebaste.
Ďalšou kresbou je šíp, ktorý niekedy plní úlohu ozdoby,
ale sotva na tomto náhrobku, pretože je hneď za menom
Lumena a - ako sa zdá - uisťuje nás, že svätá Filoména
neza-
hynula vo vode, ale bola zázrakom vyslobodená a ako
kedysi
svätého mučeníka Sebastiána ju prerazili Diokleciánove
šípy.
Uprostred náhrobku v tesnej blízkosti kotvy a šípu sa
nachádza palma, ktorá nám pripomína slávne víťazstvá vy-
dobyté v krutom boji. Už navždy zostane znamením víťaz-
stva a triumfu; preto aj svätý Ján v Knihe zjavenia 7, 9 píše:

34
„V rukách mali palmy." Tieto tajomné sväté palmy nám
svä-
tá Cirkev predkladá k úcte, keď sa modlí: „Daj nám, Pane,
Bože, uctievať palmy tvojich svätých mučeníkov
ustavičnou

35
 zbožnosťou, aby sme ich keď nie hodnou mysľou,
oslávili
aspoň poníženou službou."
K dolnému koncu palmy sú priviazané biče, ktorých re-
mene na konci boli buď kované olovom, alebo mali malé
špicaté železné kruhy na spôsob hviezdičiek. Tieto biče sú
jasným dôkazom, že svätá Filoména bola nimi nielen šľa-
haná, ale doslova rozorvaná. Ako tichý a nevinný baránok
uprostred dravých vlkov, ako čistá holubička v pazúroch
jas-
traba nám dáva krásne ponaučenie, ako by sme i my mali
spolupracovať s Božou milosťou, aby sme sa mohli
rovnako
ako ona tešiť z tej istej palmy víťazstva.
Pax Tecum. Pokoj s tebou. Duch nášho náboženstva je
duchom pravého pokoja, ktorý je založený na svätom zjed-
notení s Bohom a blížnymi a ktorý svätí tým viac dosiahli,
že
ich od lásky k Bohu a blížnemu nemohlo odlúčiť ani peklo
vo všetkom svojom besnení. Z tohto dôvodu na náhrobkoch
svätých mučeníkov často čítame: V Bohu žiješ; S Bohom
v pokoji; Odobral sa v pokojnom spánku; Tu odpočíva
panna
v pokoji. Žiadny nápis však nie je taký hlboký, jadrný a
živý
ako - Pokoj s tebou! Tie slová - Pokoj s tebou! - pochádzajú
z neomylných úst samého Boha, keď ich povedal
Gedeonovi
(porov. Sdc 6, 23). A božský Vykupiteľ sa prihovoril
svojim
apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní tým istým
pozdravom:

36
„Pokoj vám" (Lk 24, 36). Týmto nápisom teda chceli
svojim
potomkom vštepiť do pamäti, že oslávená svätá Fdoména,
po
tom, čo zvíťazila v hroznom boji, už navždy prebýva v
Božom
pokoji, „ktorý prevyšuje každú chápavosť" (F/p 4,7).
Slová Te cum akýmsi tajuplným spôsobom oddeľujú od
seba dva ďalšie šípy, ktoré by sme na iných náhrobkoch
dar-
mo hľadali, sú totiž tak opatrne a obozretne umiestnené,
že sa možno domnievať, že slúžia iba na ozdobu. Všetky

37
 tri šípy namaľované na tomto náhrobku sa svojou
podobou
od seba zvláštne líšia. Prvý šíp, o ktorom sme už
hovorili, je
špicou hore obrátený k menu Lumena a koncom k
prútu
palmy, druhý šíp, ktorý delí tecum na te a cum, je špicou
dole
a koncom hore. Kde by sa však obe strely mali spojiť
pri
prúte palmy, prechádza tretí, krátky šíp, vinúci sa na
spôsob
hada, špičkou obrátený dovnútra. Z toho všetkého sa
nám
jasne ukazuje, že svätá Filoména bola prebodnutá
troma šíp-
mi a že sa i u nej stal nepochybne podobný zázrak, o
akom
počujeme u svätého Krištofa - strely hádzané na ňu
sa od
nej odrazili a potom jej padli k nohám. Co by však tá
jed-
na strela obrátená svojou špičkou dovnútra mala
znamenať,
bolo by nám neznáme až dodnes, keby sa Pánovi
nezapáčilo
zvláštnym spôsobom nám vyjaviť, že strely, zázračne
sa ob-
rátiac na lukostrelcov, ich usmrtili.
Posledný obraz na náhrobku je ľalia, ktorá spojená so
slabikou Fi nám hovorí, že Fi nie je ukončenie nejakého
slova, ale skôr začiatok, a teda plným právom sa má čítať:

38
Filumena. Ľalia je znakom nevinnosti a panenskej čistoty,
ktorý, keď pripojíme palmu, kotvu, šípy a biče, hlása
dvojná-
sobný triumf svätej Filomény - ako nad telom, tak nad tyra-
nom - a svätú Cirkev povzbudzuje uctievať ju ako preslávnu
pannu a mučenicu.
Ak teda pozorne preskúmame všetky tie vyobrazenia,
presvedčíme sa, že svätá Filoména trpela pre spasiteľnú ka-
tolícku vieru a zvlášť pre panenskú čistotu, v mučení bola
s kotvou ponorená do vody, ale zázrakom zachránená, tri-
krát ju prebodli šípy, no odporovala im nadprirodzená moc,
bola rozorvaná bičíkmi a napokon si mučeníckou smrťou
vydobyla palmu víťazstva Kristovej viery a zachovala si ne-
porušený ľaliový kvet panenskej čistoty.

39
 Keď zdvihli práve popísaný náhrobok, uvideli drahé
ostatky svätej mučenice a vedľa nej tenkú sklenenú, spo-
lovice polámanú a prischnutou krvou pokrytú nádobku.
Z jej tela sa zachovali len väčšie kosti a lebka, menšie kosti
a panenské mäso sa však obrátili na prach. Hlava mučeni-
ce bola neveľká a na mnohých miestach prerazená, takže
sa z jej rozmerov a ešte slabých kostí dalo usúdiť, že svätá
panna podstúpila mučenícku smrť vo veku asi 12 alebo 13
rokov.
Nádobka s krvou je hmatateľným dôkazom, že svätá
Filoména vyliala svoju krv pre Ježiša Krista, lebo prví kres-
ťania mávali vo veľkej vážnosti krv svätých mučeníkov, na-
máčali do nej rúcha alebo šatky a uchovávali ich ako
vzácnu
pamiatku, aby sa pohľadom na ne povzbudili k vernosti.
Týmto sa ale ich úcta k svätým mučeníkom neuspokoji-
la, inak by katov svojich hrdinských bratov horlivo
nežiadali,
aby im za veľké sumy vydali nielen ich ctihodné telá, ale
i svätú krv, ktorá tiekla pre ich Spasiteľa.
Nádobka, ktorá stála pri panenských ostatkoch svätej
Filomény, vo svojom už porušenom stave obsahovala asi
340 gramov krvi. Ze v pôvodnom stave bolo v nádobke ešte
viac krvi - že bola celkom naplnená krvou, je isté, preto-
že prischnutá krv sa našla na všetkých črepoch. Na základe
toho možno uzavrieť, že táto svätá panna musela byť sťatá,
pretože nádobky s krvou sa nachádzajú iba pri svätých mu-
čeníkoch, ktorí beh svojho života dokonali mečom.
Po tom, čo z polámanej nádoby vzali prischnutú krv,
od-
lupujúc ju čo naj opatrnejšie, a uložili ju do krištáľovej po-
polnice, všetci prítomní vrátane vážených mužov užasli,

40
keď sa popolnica zrazu rozjasnila neobyčajnou žiarou.
S najväčším údivom a najhlbšou pokorou vzdávali chválu

41
Bohu, ktorý svoju svätú mučenicu takto ráčil osláviť.
Videli,
ako sa čiastky svätej krvi premiestnené z nádoby do po-
polnice menia, ako keď sa blyštia lesklé drahé predme-
ty - niektoré zábleskom a farbou rýdzeho zlata, iné zasa
ligotom striebra či diamantov, rubínov, smaragdov a iných
klenotov. Stmavnutá svätá krv v rozlámanej nádobe teraz
žiari ako nebeská dúha. Očití svedkovia už viac nemohli
pochybovať o zázraku, a tento div si zaiste zasluhuje aj
našu vieru, pretože nám o ňom rozprávali muži výnimoč-
nej zbožnosti a múdrosti, ktorých viniť z ľahkovernosti by
bolo veľkou krivdou. Ale je sa vôbec čomu čudovať? Veď
vieme, že podobný zázrak sa stal pri narodení a skone svä-
tého Jána Nepomuckého, mocného orodovníka u Boha.
Aj na tejto svätej sa teda vyplnili slová Ducha Svätého:
„Skvieť sa budú v čase svojho navštívenia, prebehnú sťa
iskry cez trstinu" (Múd 3, 7).
Tento zázrak sa deje dodnes. V popolnici ešte aj teraz
uvidíme skvejúce sa čiastky, ale ich lesk nie je stále
rovnaký
a farby sa v rozličných časoch menia. Ligocú sa raz ako ru-
bín, inokedy ako smaragd, niekedy sa nám ich svetlo bude
zdať popolavé. Iba raz tento lesk celkom zmizol a zdesení
prítomní zbadali v popolnici už len hlinu. Čoskoro po tom-
to dive však nasledoval ďalší, totiž obnovenie lesku, keď
ne-
hodné oči jedného zlosyna, ktorý sa blížil s hriešnou neve-
rou a zvedavosťou k svätým ostatkom a krátko nato zomrel
náhlou smrťou, svojím pohľadom prestali zneucťovať svä-
té a ctihodné ostatky. Niežeby sa niekto domnieval, že sa
menivosť farieb vo svätej popolnici stala prirodzeným spô-
sobom, a predsa bol tento zázrak opakovane a veľmi prís-

42
ne vyšetrovaný ako duchovnou, tak i svetskou vrchnosťou
a bol potvrdený verejnými listinami.

43
 Zo zázraku sa učíme, ako sa Boh stará o svojich vyvole-
ných priateľov, takže musíme s osvieteným žalmistom zvo-
lať: „Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých" (porov. Z 68,
36) ... „Všetky kosti im ochraňuje, ani jedna sa im nezlomí"
(Ž 34,21).

44
 2. kapitola

PRENESENIE
ostatkov svätej
FILOMÉNY
Z Ríma DO M UGNANA
„Božiu archu naložili na nový voz...
s ňou zabočil do domu Gétčana Obededoma.
V dome Gétčana Obededoma ostala Pánova archa tri
mesiace
a Pán požehnal Obededoma i celý jeho dom."
(2 Sam 6, 3. 10-11)

Ostatky svätej Filomény nájdené v Katakombách svätej

Priscily sa po tri roky uchovávali v sieni svätých ostatkov
pod dohľadom veľadôstojného pána Hyacinta Ponzettiho.
Čakali by sme azda, že tieto ostatky, oslávené už pri
nájdení,
budú čo najskôr vystavené k verejnej úcte. Hneď sa tak ale
nestalo. Toho, komu je známa obozretná opatrnosť a trpez-
livá zdržanlivosť Svätej stolice, to ani neprekvapí. Napokon
sa Pánovi zaľúbilo povýšiť telo svätej Filomény z temnej
skrytosti a osláviť ju pred celým svetom.

45
 Horlivý misionár don Francesco di Lucia z Mugnana
prišiel v roku 1805 s donom Bartelemim de Césare, ktorého

46
Jeho Svätosť Pius VII. vymenoval za biskupa mesta
Potenza,
z Neapola do Ríma. Don Francesco naliehavo žiadal pre
svoju kaplnku telo jedného svätého, ktorý by mal už pri
náj-
dení náhrobku vlastné meno. Potenzský biskup jeho
žiadosť
podporoval, a tak bol uvedený do siene s ostatkami
svätých,
aby si sám vyvolil jedno sväté telo. Keď sa priblížil k ostat-
kom svätej Filomény, srdce mu zaplesalo takou radosťou,
že
svedok udalosti Ponzetti s úžasom pozeral na zvláštnu
žiaru
v jeho tvári. Don Francesco túžil po ostatkoch, ale bál sa,
že
mu ich odoprú, preto svoju túžbu skrýval.
Ponzetti mu z vlastného vnuknutia začal hovoriť: „Som
presvedčený, že sa táto svätá bude chcieť odobrať do tvojej
vlasti a bude tam konať veľké zázraky."
Nábožný misionár nad týmito slovami zajasal a
odvtedy
venoval všetok svoj čas príprave úctivého prenesenia svä-
tých ostatkov. Niečo však vytrpel, pretože uplynuli tri dni
a don Francesco svoj poklad nedostal. Jeho duch sa nie
bez-
dôvodne sužoval a desil, že ho stratí. Totiž celé telo, ktoré
pri nájdení malo vlastné meno, zvykli darovať len
biskupom
a Ponzetti mu onedlho naozaj oznámil, že pre jeho kaplnku
nemôžu vydať telo svätej Filomény a má si vybrať iné

47
sväté
telo bez mena.5
Don Francesco bol zarmútený o to viac, že už všetko
za-
riadil, aby mohlo byť telo prenesené, a ako do Neapola, tak
i do Mugnana poslal príslušné pokyny o budúcej slávnosti.

5 Telá svätých mučeníkov, ktorí na náhrobku nemajú napísané meno,

sa nazývajú corpora nominata, lebo sa im meno dáva podľa nejakej
cnosti, napr. Mansuet podľa miernosti, Humilitas podľa pokory,
Audax podľa odvahy, Viktória podľa víťazstva a pod.

48
A tak myšlienka, že by mal prísť o toto sväté telo, napĺňala
ctihodného kňaza nevýslovným smútkom. Obrátil sa teda
s vrúcnou modlitbou na svätú Filoménu, aby láskavo sú-
hlasila s odchodom do Mugnana a svojím príhovorom mu
dopomohla k jej ostatkom. Čo sa dialo potom? Dôverná
modlitba bola vypočutá; Boh sa o všetko tajomne postaral,
takže don Francesco predsa získal presväté telo a 1. júla
od-
cestoval do Neapola aj s potenzským biskupom.
Pohnutí zbožnou úctou sa rozhodli uložiť sväté ostatky
na to najdôstojnejšie miesto, aby v nich roznecovali chválu
Boha. Pre množstvo povinností však na svoje predsavza-
tie zabudli a nevedomí sluhovia ostatky svätej naložili do
biskupovho koča a umiestnili pod sedadlo. Ostatky, ktoré
si odnášal biskup a ktorým bolo dané meno svätej Fermy,
boli na lavej strane, kde sedel don Francesco, ostatky svätej
Filomény boli na pravej strane, kde zasa sedel biskup.
Počas cesty sa biskup preľakol, keď z ničoho nič pocítil
v nohách prudké bolesti, vstal a vyčítal sluhom, že
truhličku
s ostatkami mali lepšie upevniť. Vidiac, že sú pri sedadle
upevnené a nemôžu ho poraniť ani mu spôsobiť bolesť,
uspokojil sa a znovu sa posadil. O niečo neskôr ho však za-
siahol ešte silnejší a bolestivejší úder, načo začal kričať a
pri-
kázal ostatky uložiť na iné miesto. No ani to nepomohlo
a všetko sa zopakovalo aj po tretí raz. Vtedy biskup
vyhlásil:
„Aj keby som ich musel niesť v rukách až domov, na tom
mieste ich nenechám." Každý videl, že truhlička s
ostatkami
je od neho príliš ďaleko, aby mu mohla zapríčiniť nejaké

49
ťažkosti. Napriek tomu ju uložili na najprednejšie miesto
a hľa, údery a bolesti ustali! Až teraz si dokázali vysvetliť,
prečo rany prichádzali - ostatky svätej Filomény dali na
me-
nej dôstojné miesto, než aké jej prisľúbili. Pozoruhodné
bolo

50
 i to, že pri ostatkoch svätej Fermy sa nič také
nedialo. Don
Francesco a zvlášť biskup don Bartelemi de Césare,
ktorý si
hneď sňal klobúk, padli na kolená, so slzami v očiach
žiadali
o odpustenie a biskup s najvrúcnejšou úctivosťou
bozkával
ostatky. Nepodobá sa to azda na prípad, keď Oza bol
od
Boha potrestaný za to, že sa dotkol archy? (porov. 2
Sam 6,
6-7) Avšak s tým rozdielom, že Oza konal proti
prikázaniu
Pána, a tak bol potrestaný smrťou, zatiaľ čo biskup
Bartelemi
nesplnil dobré predsavzatie a stihli ho bolesti nôh.
Potenzský biskup don Bartelemi de Césare sa s týmto
zázrakom obrátil na dvoch najučenejších kanonikov - dona
Alessandra di Gennaro, kanonika z Noly, a dona Domenica
Tedeschiho, najvyššieho predstaveného mugnanskej farnos-
ti, ako aj na najvyššieho neapolského arcibiskupa, aby ho
prísne a všestranne preskúmali a potvrdili, a potom ho na
väčšiu slávu Božiu a svätej Filomény verejne oznámil.

V tom čase nastala pre Katolícku cirkev veľmi smutná

doba. Nevera podkopávala božské i ľudské zákony a svoj
zhubný jed šírila nielen vo Francúzsku, ale i v Taliansku.
Ako to už býva, všetci, a teda aj naši cestujúci sa rozprávali
o týchto dôležitých udalostiach.
Pohoniča však v dennej horúčave premohol spánok.
Kňazi pohrúžení do rozhovoru najprv nepostrehli, že sa

51
kone na ceste zo Sessy do Capuy odchýlili od hlavnej cesty
a po ceste pre vozy sa divoko hnali k hlbokej priepasti,
v ktorej ich i cestujúcich čakala istá smrť. V najväčšom ne-
bezpečenstve vzývali svätú Filoménu a jej mocný príhovor
u Boha sa oslávil veľkým zázrakom. Kone síce zahynuli,
ale
pohoničovi ani ostatným sa nič nestalo, dokonca ani koč

52
 nebol polámaný. Velebiac Boha a svätú Filoménu
pokračo-
vali v ceste.

Ako kedysi Boh ráčil osláviť prenesenie archy zmluvy,

tak i v týchto dňoch oslávil svoju svätú nevestu Filoménu,
keď prenesenie jej svätých ostatkov urobil triumfálnym
sprievodom. Toto oslávenie je síce iba tieňom, zároveň
však aj presvedčivým znamením slávy, ktorou naša preme-
nená sestra oplýva naveky. A ako archa zmluvy, prv než ju
Dávid preniesol do Jeruzalema, zostala tri mesiace v dome
Obededoma a Pán požehnal jeho dom, tak bol v Neapole
požehnaný od Boha ten dom, v ktorom nejaký čas pobudla
truhlička s panenskými ostatkami svätej Filomény. Don
Antonio Terres, najznámejší neapolský kupec, bol vtedy
tým
šťastným Obededomom, v ktorého domácej kaplnke uložili
prinesený poklad z Ríma.
Sväté ostatky boli v priestrannej, mnohými pečaťami
za-
opatrenej truhličke. Po tom, čo sa biskup de Césare
pomod-
lil nad ňou cirkevné modlitby, s najväčšou úctou truhličku
otvorili. Z panenských kostí svätej mučenice vychádzala
nebeská vôňa, ktorá naplňovala srdcia všetkých
prítomných
radosťou. Vnútri sa nachádzalo päť úhľadných balíčkov
ob-
ložených najčistejšou bavlnou.
V jednom balíčku našli krištáľovú nádobu so zázračnou
krvou, v druhom bola svätá hlava a v tých ostatných troch

53
sväté, už z väčšej časti porušené kosti a prach panenského
tela.
Kosti usporiadali a zaobalili ich papierovou zlepeninou
ženskej podoby, v prostriedku ktorej mal odpočívať prach
tela svätej panny. Výsledok však nebol dokonalý, postava
svätice nebola veľmi pôvabná. Tvár mala bledú, prirobené

54
 zuby vyzerali neprirodzene a celý jej zjav pôsobil
prísne
a neprívetivo.
Darovaná truhlička, čiže popolnica, do ktorej sa uložilo
sväté telo, bola veľmi malá, a tak mu museli ohnúť kole-
ná. Keďže všetky prípravy na prenesenie do Mugnana boli
ukončené, nedostatky chceli aspoň zakryť skvostným rú-
chom. Oblečenie našej svätej tvoril spodný odev z bieleho
hodvábu, čo bol obraz panenskej čistoty, a vrchný, purpu-
rový, ušitý podľa gréckeho vzoru, ktorý bol zase obrazom
mučeníctva. Hlavu pokrývali hodvábne vlasy gaštanovej
far-
by a veniec z kvetov. Na prsiach mala ostatky z presvätého
kríža nášho Pána Ježiša Krista, v pravici držala šíp a v
ľavici
palmu a ľaliu. Takto zostavené telo malo dĺžku jeden me-
ter. Sklenenú popolnicu so svätým telom starostlivo zavreli
a duchovní predstavení ju zapečatili. Od tohto okamihu sa
naša svätá verejne uctieva.
Ku kaplnke sa zo všetkých strán začal hrnúť veľký zá-
stup veriacich, aby si sväticu uctili, ale domáce priestory
pre
také množstvo ľudí nestačili, preto boli ostatky prenesené
do
blízkeho Kostola zjavenia svätého Michala Archanjela, kde
zostali tri dni vyložené na oltári Matky milosti.
Dav ctiteľov sa rozrastal, ale ani po uplynutí týchto
troch
dní nebola zaznamenaná nijaká, hoci i maličká neobyčajná
udalosť.

55
 „Čo spôsobuje to mlčanie nebies?" pýtali sa ľudia. Až
neskôr poznali, že nebesia mlčali z tej príčiny, aby sa svätá
Filoména uctievala nie v Neapole, ale v Mugnane; lebo
farár
kostola Di santo Angelo don Vincenzo di Amico so svoji-
mi duchovnými a farníkmi pre zvláštnu náklonnosť k našej
svätej verejne prehlásil, že by urobili všetko pre to, aby im
sväté ostatky boli darované, keby sa zaskveli čo len
jediným

56
 zázrakom v ich kostole. Keď sa však sväté telo
prenieslo
naspäť do domácej kaplnky rodiny Terres, diali sa
zázraky
nepretržite.

Boh sa najprv odplatil za pohostinstvo rodiny Terres

uzdravením manželky dona Antónia Angely Rosy. Po dva-
nástich rokoch nevyliečiteľnej choroby, s ktorou si lekári
ne-
vedeli rady, bola zrazu na mocný príhovor svätej Filomény
úplne zdravá. Z veľkej vďačnosti jej venovala vzácny
kalich.

Druhý zázrak sa udial na istom šesťdesiatročnom advo-

kátovi, donovi Michelem Ulpicellovi. Už pol roka mal váž-
ne ťažkosti s bedrami, pre ktoré sa nemohol pohnúť z izby
ani na krok, a lieku, ktorý by mu pomohol, nebolo.
Advokát
sa teda plný dôvery dal doniesť do kaplnky k našej svätej
a domov sa vrátil vyliečený. Tento zázrak sa stal 7. augusta
1805 a jeho zázračné uzdravenie potvrdil kráľovský notár
don Angelo Antonio Montuori.

Tretím zázrakom bola odmenená dôvera istej vzneše-

nej panej. Ochorela na rakovinu rúk, ku ktorej sa pridala
horúčosť údov, a lekár nevidel iné východisko ako jej od-
rezať ruku. Večer pred amputáciou si žena priviazala na
ranu ostatky svätej Filomény, ktoré jej priniesli, a hľa, ráno
ju lekár našiel celkom zdravú. „S takýmto niečím sa možno
stretnúť iba v evanjeliu!" zvolal.

57
 9. augusta prišli dvaja silní muži, Liberat Napolitano
a Stefano Guerriero, z Mugnana do Neapolu, aby odniesli
sväté telo. Donovi Francescovi odkázali, že ich zbožní kra-
jania netrpezlivo očakávajú poklad, ktorého sa im dostalo

58
 od Pána, aby sa teda poponáhľal a dal im, po čom
túžia.
Rodina Terres sa so slzami v očiach a bozkami
rozlúčila so
svätým telom a potom sa už don Francesco odobral s
ním
do Mugnana, kde Pán pripravil srdcia všetkých
zvláštny-
mi milosťami na prijatie svätej Filomény ako ich
mocnej
ochrankyne.
Mugnano už niekoľko mesiacov trápilo veľké sucho.
Keď teda ľud večer pred príchodom svätých ostatkov po-
čul radostný zvuk zvonov zo všetkých kostolov, s dôverou
zajasal: „Ó, kiežby tá nová svätá zhliadla svojím
milostivým
okom na úctu a lásku, ktorou k nej teraz horíme, a ráčila ju
rozmnožiť s istotou a ľahkosťou, akej je práve teraz
schopná.
A na naše pole keby láskavo poslala hojný dážď!"
Zvony ešte neutíchli a výdatný dážď občerstvil mugnan-
ský kraj.Tisíce hlasov zo všetkých strán volalo: „Sláva
Bohu!
Sláva našej svätej!"
Svätá Filoména sa medzitým blížila k mestečku, ale ces-
tou ešte museli prekonať zvláštne prekážky.
Liberat Napolitano pri odchode dostal bolesti ľadvín,
že sa sotva vliekol, takže nevládal ostatným ani pomôcť pri
nesení. Don Francesco ho tešil slovami: „Vzmuž sa priate-
ľu! Dôveruj svätej! Choď, vezmi na seba bremeno a uzdra-
víš sa."

59
 Dobrý muž poslúchol a bolesť i slabosť naraz zmizli.
Predošlé sily sa mu obnovili a bremeno niesol so svätou
radosťou. Ale o akom bremene tu vôbec hovoriť? Nemôže
niesť nijakú ťarchu niekto, koho počujeme nadšene volať:
„Ó, aká slasť niesť našu svätú! Je ako pierko!" A naozaj
vra-
vel pravdu, lebo don Francesco, ktorý zo zbožnosti niesol
istý čas sväté ostatky, sa čudoval ich ľahkosti a považoval
ju
za zázračný účinok.

60
 Spolupútnici z veľkej úcty k svätej mučenici upustili od
všelijakých ľahkomyseľných rečí a svätú pannu si uctili ná-
božnými spevmi, modlitbou svätého ruženca a inými vhod-
nými modlitbami. Svätá Filoména ich pobožnosť odmenila
neobyčajnou udalosťou.
Keď podvečer opúšťali Neapol, nevzali so sebou žiad-
ne pochodne, svetlom na ceste im mala byť mesačná žia-
ra. Potom však nebo zahalila úplná tma a vyzeralo to, že sa
spustí prudký lejak. Boh tak spravil na zvelebenie svätej
ne-
vesty, lebo keď pútnici celým srdcom vzývali o pomoc
svätú
Filoménu, v povetrí sa znenazdania vzniesol nad truhličkou
s ostatkami svetlý stĺp a zostal nad ňou až do rána. Vrchná
časť tohto stĺpu sa dvíhala k nebu, odkrývajúc mesiac a nie-
koľko hviezd, ktoré okolo neho stáli ako prikuté. Aby ten
zázrak bol ešte zjavnejší, svetlý stĺp osvecoval iba cestu,
za-
tiaľ čo všade navôkol panovala temnota. Nosiči, plesajúci
ra-
dosťou nad týmto úkazom, začali spievať chválospevy.
Radosť však netrvala dlho, pretože ju zatienila nezvy-
čajná ťarcha ostatkov. Práve uplynula polnoc, keď mali
prejsť cez mesto Cimitile - kedysi na tom mieste stálo staré
mesto Nola, v ktorom bol svätý biskup Januarius oslávený
mučeníckou korunou. Nosiči lamentovali nad mimoriad-
nou váhou truhlice s ostatkami, báli sa, že ich utlačí.
Ťažoba
narastala tým viac, čím bližšie boli k mestečku, museli za-
stavovať takmer na každom kroku. Keď sa konečne ocitli
v strede Cimitile, zdalo sa, že ďalej nezájdu. Ramená mali
opuchnuté a poranené, nepomáhali ani povzbudzujúce

61
slová
dona Francesca. Čakať na ráno nemohli, pretože zdržanie
by ohrozilo pripravovanú slávnosť, a najať v tejto polnoč-
nej hodine iných nosičov by zaiste nebolo jednoduché. Až
neskôr, na naliehavú prosbu dona Francesca, sa znovu pohli

62
 z miesta, ale neúspešne. Napokon prišlo niekoľko
obyvate-
ľov Mugnana a vyčerpaným nosičom pomohli. Teraz
zasa
nepochopiteľná ľahkosť ostatkov vyvolala radostné
výkri-
ky: „Zázrak! Zázrak! Truhlička s ostatkami je zasa
taká ako
v Neapole!" Na predošlú ťarchu razom zabudli a
rozbehli
sa azda tisíc ráz zvolajúc: „Nech je zvelebený Boh!
Nech je
zvelebená naša svätá!"
Zornica už rozprestierala svoje purpurové rúcho po
oblohe, na ktorú sa pomaly, slávnostne povznieslo velebné
slnko, vládca dňa, a svojimi lúčmi ožiarilo zástup blížia-
cich sa obyvateľov Mugnana. Všetko navôkol sa rozliehalo
zbožnými spevmi. Množstvo detí pobiehalo okolo svätých
ostatkov s olivovými ratolesťami v rukách a všetci, zdvíha-
júc klobúky či mávajúc šatkami, jednohlasne volali: „Nech
žije svätá!"
Procesia, ktorá prichádzala z Mugnana, bola nespočet-
ná. Štyridsať duchovných, všetky bratstvá, školská mládež
a všetci mešťania sa hrnuli v ústrety novej svätej, aby ju
mohli uvítať.
Na víťaznom sprievode mali svoj podiel aj obyvatelia
ne-
ďalekej dedinky Quatrela so svojimi bratstvami, keď hud-
bou sprevádzali zbožné spevy.
Ani vzdialené mesto Monteforte nezaháľalo, aby svo-
jej vznešenej ochrankyni mohlo vzdať čím skôr dôkaz
lásky.

63
K väčšej oslave svätej panny prišli s kráľovskými
hudobník-
mi zavolanými z Neapola. Pobožnosť, akú pri tejto príleži-
tosti prejavovali, bola príkladná, každého chytila za srdce.
Takto teda začal deň slávneho triumfu.
Za krátky čas sa ľud tak rozrástol, že aby sa jeho horli-
vosti zadosťučinilo, musela sa im nová svätá ukázať. Vtedy

64
 akurát bol nablízku statok, v ktorého nádvorí chcel
don
Francesco odhaliť sväté ostatky.
Keď ľud uzrel svoju svätú mučenicu, plní úžasu volali:
„O, nebesia, aká je prekrásna! Aká to rajská krása!" Vtom
sa
k nim ale zúrivo prihnala víchrica a vydesení ľudia skríkli:
„Bože! Bože! Milosť! Svätá Filoména, zľutuj sa nad nami!"
Víchrica však zamierila k truhličke s ostatkami a div že
ju nerozmetala. Ale akoby mocnou rukou odvrátená vyšla
s hrozným hlukom na neďaleký kopec, kde vyvrátila
mnoho
stromov. Bol azda pekelný duch pôvodcom víchrice, ktorá
na jasnom nebi chystala záhubu, a takto chcel zmariť slávu,
ktorú Boh pripravil svätej Filoméne? Don Francesco a všet-
ci prítomní boli o tom presvedčení! Ci to tak bolo, alebo
nie,
pravda je, že táto neobyčajná udalosť ovenčila víťazoslávny
deň novou velebou.
Sprievod pokračoval s hudbou a spevom k mestu, z kto-
rého ich pozdravoval radostný hlahol všetkých zvonov. Dav
ľudí stále rástol, až konečne došli do Mugnana, kde bolo
sväté telo vyložené na hlavnom oltári v Kostole Matky mi-
losti. Písal sa 10. august.

Už tento deň triumfu bol oslávený zázrakom dokonalé-

ho uzdravenia istého Angela Blanca, ktorý bol pre chorobu
klbov veľa mesiacov pripútaný na lôžko. Keď počul, že
svätá
sa blíži, sľúbil, že bude sprevádzať sväté telo pri procesii,
len
keby bol zbavený svojho trápenia. Sotva zazvonil zvon,

65
plný
horlivosti vstal z lôžka a nedbajúc na svoje preveľké bolesti
si vzal šaty a dovliekol sa na námestie. Tam sa vmiešal
medzi
zbožných ctiteľov svätej Filomény a na svoj úžas i všetkých
ostatných sa celkom vyliečil.

66
 Na druhý deň, v nedeľu 11. augusta, bola za účasti
obrovského množstva veriacich cirkevná slávnosť, ktorá
trvala ešte ďalších osem dní.6
Na ôsmy, posledný deň oktávy počas veľkej svätej omše
desaťročný chlapec Modestinus, syn zomrelého Emanuela
Becchiarelliho a jeho vdovy Angely Guerriero, z dediny
Mercogliáno, ktorý bol od narodenia chromý, pred očami
veľkého počtu ľudí vyskočil a tlačil sa k telu svätej
Filomény,
aby sa svojej dobrodinke verejne poďakoval. Keď ho ľud
uzrel, jednohlasne zvolal: „Zázrak!"
Chudobná vdova ho priniesla do kostola na vlastných
rukách, kde až do pozdvihovania, keď sa s chlapcom stal
ten
zázrak, s dôverou vzývala o pomoc svätú Filoménu.
Chlapec
bol taký zoslabnutý, že nemohol ani len stáť, vedeli o tom
všetci v dedine a teraz videli, ako dieťa kade chodí,
radostne
ohlasuje dobrotu a milosrdenstvo svätej Filomény.
Celá dedina vydávala o tomto neslýchanom zázraku
najkrajšie svedectvá. Ako poďakovanie za získanú milosť
ju
oznámili všetkými zvonmi a potom sa s chlapcom triumfál-
ne odobrali do kostola velebiť Boha a svätú pannu.

Tento zázrak prilákal na vešpery toľko ľudí, že priestor

Pánovho chrámu z nich mohol pojať sotva polovicu. Medzi
6 Dekrétom pápeža Gregora XVI. je od 1. júna 1837 sviatok svätej
Filomény pre Rímsku cirkev stanovený na 11. augusta. Nepochybne
preto, že 10. augusta, ktorý, ako uvidíme, je dňom smrti našej svätej,
sa v celej Cirkvi slávi sviatok svätého Vavrinca.

67
tými, ktorí sa už nedostali dnu, bola tiež istá matka z dedi-
ny Avella so svojou dvojročnou dcérkou, ktorá oslepla od

68
 kiahní. Naj chýrnej ší lekári hlavného mesta Neapol
vyhlásili
jej oslepnutie za nevyliečiteľné. Úbohá matka ju teda
vzala
do Mugnana a nakoniec sa aj cez veľký stisk predrala
až
k lampe horiacej pri svätom tele. Plná živej dôvery
namočila
prst do oleja, potrela ním dcérkine očká a dieťa v tom
oka-
mihu začalo vidieť! Po celom kostole aj pred ním sa
nato
ozvalo mohutné volanie: „Zázrak! Zázrak!"
Don Antonio Veterano di santo Pietro, misionár z Cesa-
rana, kde je stredisko duchovných pripravujúcich sa na mi-
sie či vyslanectvo, mal práve v tej chvíli chváloreč na svä-
tú Filoménu, ale musel ju prerušiť, lebo všetci chceli vidieť
uzdravené dieťa. Iný kňaz v rúchu ho vzal a ukázal ľudu,
ktorý chválil Boha a svätú Filoménu.

V utorok 20. augusta prišla istá šľachtičná z

Mercogliána,
odkiaľ pochádzal uzdravený chlapec, do Mugnana, aby tam
s úprimnou dôverou prosila svätú za uzdravenie
dvanásťroč-
ného, na obe nohy chromého dievčatka. Na tento úmysel
obetovala Bohu slávnostnú svätú omšu ku cti a chvále
svätej
Filomény a svätým ostatkom darovala mnoho iných kleno-
tov. Jej viera v mocné orodovanie svätej Filomény sa nemi-
nula s túžobne očakávaným výsledkom. Chromé dievčatko
sa celkom uzdravilo a z Mugnana sa s nevýslovnou

69
radosťou
pobralo peši domov.
Bezprostredne po prenesení svätých ostatkov sa udia-
lo ešte mnoho takých zázrakov, z ktorých neskôr uvedieme
ešte aspoň niektoré.

Takto sa svätá Filoména takmer denne skvela zázrak-

mi, a preto tiež don Francesco ponechal jej telo v Kostole
Matky milosti. Presvedčil sa totiž, že mu Boh tento poklad

70
 nedaroval pre jeho domácu kaplnku, ale pre hlavný
kostol
v Mugnane. A tak i teraz musíme opakovať známe
slová
žalmistu: „Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých!"
(porov.
Ž 68, 36) Sláva Najvyššiemu, ktorého ruka na jej
oslávenie
koná nesčíselné divy a zázraky. Naozaj „je chválou
všetkým
svojim svätým" (Ž 148,14). „Všetkým jeho svätým to
bude
na slávu. Aleluja!" (Ž 149, 9)

71
 3. kapitola

ŽIVOT
A MUČENÍCTVO
SVÄTEJ FILOMÉNY

,Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som

zachoval.
Už mám pripravený veniec spravodlivosti,
ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca;
a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod. "
(2 Tim 4, 7-8)

„Láska je mocná ako smrť!" hovorí nám Duch Svätý (Pies

8,
6). A naozaj, mnohí svätí z čistej lásky k Bohu radostne a
hr-
dinsky položili svoj život. Iba v ohni Božej lásky uprostred
hrozných múk, so zrakom pozdvihnutým k nebesiam, moh-
la svätá Filoména zvolať: „Čo ma odlúči od Kristovej
lásky?
Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo na-
hota, nebezpečenstvo alebo meč? " (Rim 8, 35)
Túto lásku aj v nás má roznietiť najmä rozjímanie o jej
živote, pretože život svätých je uskutočnené evanjelium,

72
 ako
svedčí svätý František Saleský. Vracajúc sa v duchu k
životu
tejto veľkej divotvorkyne nemáme žiadne historické sprá-
vy, len čo nás vyššie opísaný náhrobok upozorňuje svojimi

73
vyobrazeniami na isté okolnosti jej mučeníckej smrti.
Keďže
obrazy na náhrobku ukazujú na mučenícku smrť svätej
Filomény len všeobecne, zaiste by všetci, ktorí o tejto svätej
počuli už veľa neobyčajného, privítali obšírnejšiu a
zaručenej-
šiu správu. Pán Boh nám ju ráčil dať zvláštnym spôsobom.
Vyvolil si tri rozličné osoby, ktorým milostivo zjavil život
a smrť svojej svätej nevesty. Tieto zjavenia sa ako s
maľbami
na náhrobku, tak i medzi sebou dokonale zhodujú.
Jedno z týchto zjavení sa ukázalo istému chudobnému
nábožnému umelcovi, dobrému známemu dona Francesca
di Lucia, ktorý mu vo svojich spisoch poskytol verejné sve-
dectvo o jeho mravnosti, pravej nábožnosti a čistote sve-
domia. Druhé zjavenie dosvedčil jeden horlivý kňaz, teraz
už povýšený do kanonickej hodnosti, veľký ctiteľ svätej
Filomény, ktorý pre svoju úctu k tejto svätej získal obdi-
vuhodné milosti. Tretie zjavenie mala istá Bohu zasnúbená
panna v mníšskom ráde v Neapole. Pri týchto zjaveniach je
pozoruhodné, že sa stali trom ľuďom, ktorí sa navzájom ne-
poznali, nestretávali, žili ďaleko od seba, a napriek tomu ich
ústne, ako aj písomné správy si zodpovedali nielen v pod-
statných faktoch, ale aj v dôležitých detailoch a uspokojivo
vysvetlili vyobrazenia na náhrobku.
Nedajme sa však odradiť slovom zjavenie, veď vieme,
že od počiatku sveta Boh zjavil rozličné veci, ktoré nikomu
okrem neho nemohli byť známe. Urobil to, ako vraví svätý
Pavol, na mnohých miestach a rozličným spôsobom, zvlášť
sa ale zjavil v posledných časoch skrze svojho
najmilovanej-
šieho Syna (porov. Hebr 1,1-2). Keď sa tak stávalo

74
predtým,
kto by sa mu v našich časoch opovážil odopierať toto právo
či jeho uplatnenie? Kto by si dovolil tvrdiť, že by človek,
nepatrné stvorenie, nebol hodný takých milostí; pýtam sa,

75
 či azda Boh nie je nekonečne milosrdný? Alebo
ako to, že
si človek zaslúžil, aby sa pre jeho vykúpenie
jednorodený
Syn živého Boha, Ježiš Kristus, zriekol seba samého a
prijal
prirodzenosť sluhu? (porov. Flp 2, 7) Akokoľvek
biedny je
človek, predsa je Božím dieťaťom, dielom jeho rúk, z
jeho
dobrotivosti určeným na to, aby sa raz s ním spojil vo
večnej
blaženosti! Nech teda nikto nenamieta, že takéto
zjavenia
sú neosožné alebo dokonca celkom nepotrebné.
Veľký a učený pápež Benedikt IV., ktorého vyjadrenia
o takýchto veciach majú zaiste vážnosť, hovorí: „Ak sú zja-
venia nábožné, sväté a prispievajú k spáse duší, môžu byť
pri procesoch svätorečenia prijaté." Netreba teda zavrhovať
každé zjavenie ako zbytočné a neužitočné.
Sám Pán hovorí: „Vylejem svojho ducha na každé telo
a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry" (Joel 3,1).
Kto by sa predsa pohoršoval, nech vie, že nie pre jeho
pýchu, ktorú takéto zjavenie pokoruje, ale iba pre chudob-
ných v duchu, ktorých je nebeské kráľovstvo, som na
väčšiu
slávu Božiu preložil do materinského jazyka zjavený život
jeho svätej nevesty. Nehovorí sa tu o svätorečení, ale o úcte
Panny, ktorá je Cirkvou uznávaná za svätú už mnoho storo-
čí. Len pre túto príčinu - aby sme ju ctili rozjímaním o jej
cnostiach a s ňou bojujúc získali korunu víťazstva - uvá-
dzam tu tieto zjavenia.

76
 Prvé zjavenie
Ako prvý mal zjavenie nábožný umelec, ktorý o ňom pove-
dal: „Videl som tyrana Diokleciána blčiaceho vášňou k
pan-
ne Filoméne. Odsúdil ju na rozličné muky v presvedčení,

77
že ukrutnosťou a bolesťami zlomí jej hrdinstvo a
donúti ju,
aby sa podvolila jeho žiadostivostiam. Keď však videl,
že
jeho nádej je márna a že pevný úmysel svätej nič
nemôže
zvrátiť, tak sa rozzúril, že sa už ani nepodobal na
človeka.
Ustavične vzdychal a kvílil, že nemôže mať Filoménu
za
manželku. Dal ju kruto mučiť najprv vodou, potom
šípmi,
ale ani jedno, ani druhé nemalo nad ňou moc. Čím
viac sa
Dioklecián rozpaľoval zlosťou, tým viac Filoména
hore-
la láskou k Bohu. Nakoniec, keď sa mu ju nepodarilo
získať
pre seba ani usmrtiť rukami katov a mučiteľov, dal jej
sťať
hlavu. Sotva sa tak stalo, jeho duše sa zmocnilo
zúfalstvo.
Na správu - Filoména je mŕtva - začal kričať ako
zmyslov
zbavený: „Už nikdy nebude mojou manželkou!
Vzpierala sa
mi až do posledného dychu. Keď ona nežije, ako
môžem bez
nej ďalej žiť?" Ako to hovoril, zúrivo si trhal vlasy i
bradu,
zohyzďoval sa, potom sa hodil z trónu na zem a

78
hrýzol všet-
ko, čo mohol dosiahnuť zubami, a to za neustáleho
kriku
a volania: „Už viac nechcem byť cisárom."
Mnohí z nás azda vedia, že toto zjavenie sa zhoduje
s tým, ako nám posledné dni Diokleciána opisuje dejepis.

Druhé zjavenie
Toto druhé zjavenie mal istý kňaz a veľký ctiteľ svätej
Filomény. Don Francesco di Lucia zaznamenal každé slovo
tak, ako ho od tohto kňaza počul pred telom svätej mučeni-
ce, ani jedno nepridal.
V jeho správe sa píše: Jedného dňa som sa prechádzal
po poli, keď som zrazu uvidel neznámu paniu, ako sa ku
mne blíži.

79
 Prihovorila sa mi: Je to naozaj pravda, že ste vo svojom
kostole postavili obraz svätej Filomény?"
„Ano," odpovedal som, „to, čo ste počuli, je skutočne
pravda."
„Co ale viete o tej svätej?" pýtala sa.
„Veľmi málo," bola moja odpoveď, „zatiaľ sme ojej
živo-
te mohli zistiť len toľko, čo sa dá vyvodiť z nápisu a
obrazov
na náhrobku." Začal som jej to vysvetľovať, a keď som do-
hovoril, ona mi dychtivo vraví: „Vy teda nič o nej neviete?"
„Vôbec nič!"
„A predsa by sa o tejto svätej mohlo veľmi veľa
rozprávať.
Až sa to svet raz dozvie, onemie od úžasu! Poznáte aspoň
príčinu jej prenasledovania a mučeníckej smrti?"
„Nie, ani to."
„Nuž teda, ja vám ju poviem. Príčina jej smrti bola
taká,
že sa zdráhala dať svoju ruku Diokleciánovi, ktorý si ju vy-
volil za manželku. Odmietla ho pre sľub večnej čistoty,
ktorý
zložila z lásky k Ježišovi Kristovi."
Plný radosti ako ten, kto dlho čakal na správu a práve ju
dostal, sa jej pýtam: „Nie je v tom žiaden klam? Kde ste to
čítali? Už niekoľko rokov pátrame po rukopise, ktorý by na
tú svätú vrhol viac svetla, ale celé naše úsilie bolo až
doteraz
márne. Poviete mi teda, z ktorej knihy to máte?"
„Z ktorej knihy?" odpovedala užasnutým a zároveň
váž-
nym hlasom. „To sa pýtate mňa? Akoby práve mne táto vec

80
mohla byť neznáma? Nie, buďte si istý, že vás neklamem.
Viem to celkom určite, len mi verte." A po týchto slovách
zmizla rýchlosťou blesku.

K tomuto zjaveniu, ktoré som verne preložil, prikladám

úvahu dona Francesca di Lucia: Neznáma, ktorej totožnosť

81
 je podľa mojej mienky ľahké uhádnuť, hovorí o
tom, ako
jej mocnár Dioklecián ponúkal svoju ruku. Čo je
okolnosť
ukazujúca na mučenícku dobu, keď Dioklecián
ovdovel ale-
bo aspoň pomýšľal na smrť svojej manželky svätej
Sereny,
ktorú aj s dcérou toho istého mena dal pre vieru v
Ježiša
Krista popraviť. Cisár sa teda vtom čase zdržiaval v
Ríme,
kde odsúdil na smrť aj svätého Sebestiána. 7
Na základe tohto zjavenia možno aspoň približne určiť
čas mučeníctva svätej Filomény a vyvrátiť námietku,
ktorou
nás prenasledujú poniektorí zlomyseľní kritici, odvolávajúc
sa
na Diokleciánove dlhé prebývanie vo východných
krajinách.

Tretie zjavenie
Najrozsiahlejšieho zjavenia sa dostalo mníške v Neapole.
Svätá Filoména už dlhší čas zahŕňala túto mníšku viditeľ-
nými dôkazmi svojej zvláštnej ochrany. Oslobodila ju

7Dioklecián chcel z nenávisti nielen odstrániť svoju manželku, ale

vymazať aj jej meno. Odtiaľ pochádza častý omyl, že Serena nikdy
neexistovala. Rímske martyrológium však zachovalo pamiatku tejto
svätej panej, jasne udávajúc 16. august ako deň jej pohrebu, s dodat-
kom: „Serena, Diokleciánova manželka."

82
naprí-
klad od popudov tela, ktorými Boh chcel svoju služobnicu
neustále očisťovať, ako aj od sužujúcej pochybnosti, do
kto-
rej ju uvrhlo diabolské pokušenie.
V dôvernom rozhovore, ktoré Kristove nevesty viedli
pri
nohách svojej ukrižovanej Lásky, jej naša svätá dávala
múd-
re ponaučenia týkajúce sa buď riadenia kláštora zvereného

83
 mníške, alebo jej vlastného blaha. Najčastejšie
však o vzne-
šenosti panenskej čistoty, o prostriedkoch, ktoré
používala
svätá Filoména, aby sa zachovala neporušenou aj
uprostred
najväčších nebezpečenstiev, alebo hovorili o
nevysloviteľ-
ných pokladoch, ktorými Boh odmení kríže a trápenia.
Pokora, ktorá myslí iba na hriechy a nedokonalosti, aj
u tejto mníšky vzbudzovala obavu, že je to všetko klam,
pre-
tože sa nepokladala za hodnú mimoriadnych milostí.
Múdry a zbožný kňaz, ktorému sa mníška zdôverila
a potom ju podrobil prísnemu vyšetrovaniu, mníške kázal,
aby svätú žiadala vždy o väčšiu milosť. A jej poslušnosť
ne-
bola márna, lebo sa stala účastnou zjavenia, ktorým
presláv-
ne meno svätej Filomény urobila známym po celom svete.
Mníška mala vo svojej cele malú sošku, vernú podobu
tela
svätej Filomény, ako sa uctieva v Mugnane. V tvári tejto
so-
chy kláštorná obec už dávnejšie zaznamenávala neobyčajné
zmeny. Na výročný deň prenesenia ostatkov svätej
Filomény
ju teda mníška slávnostne postavila do kostola na oltár k
ve-
rejnej úcte, kde soška už zostala. Odteraz končievala
mníška
svoju modlitbu po svätom prijímaní pred týmto oltárom.

84
 Jedného dňa, keď kľačala pred oltárom ako obvykle,
žiadala si poznať presný čas smrti svätej Filomény, aby si
ju v ten deň mohla lepšie uctiť. Oči sa jej zrazu zavreli, aj
keď sa ich všemožne snažila udržať otvorené, a z miesta,
kde stála socha, zaznel ľúbezný hlas: „Milovaná sestra!
Svoj
pozemský život som dokonala 10. augusta, aby som večne
žila a víťazoslávne vstúpila do neba, kde ma môj božský
Ženích zahrnul večnými pokladmi, aké ľudský rozum ne-
môže pochopiť. Jeho obdivuhodná múdrosť preto tiež za-
riadila okolnosti môjho prenesenia do Mugnana, takže som
do tohto mesta bola prenesená nie hneď S., ako chcel kňaz,

85
 ale až 10. augusta. Duchovný ma tiež zamýšľal
ponechať
v tichosti jeho domácej kaplnky, no namiesto toho
som mala
byť celkom výnimočným spôsobom, za
všadeprítomného
plesania a chválospevov, vystavená v kostole, kde ma
teraz
uctievajú tak, že deň mojej mučeníckej smrti sa stal i
dňom
môjho triumfu."
Tieto slová, aj keď celkom pravdivé, vyvolali v mníške
predsa len akúsi neistotu. Znova sa utiekala k modlitbe,
naliehavo žiadajúc spovedníka, aby ju zbavil pochybnosti.
Mohol jej hneď vyhovieť, keďže práve v liste žiadal dona
Francesca di Lucia, ktorý dostal telo svätej Filomény, aby
o tomto zjavení mníške pomlčal a vyjadril úprimne svoj ná-
zor na všetky udalosti zjavenia, ktoré mu opísal.
Don Francesco potvrdil, že všetky sú v úplnom súla-
de s pravdou. Táto odpoveď uspokojila nielen mníšku, ale
na väčšiu slávu Božiu a svätej Filomény povzbudila tiež
du-
chovného otca, aby sa vydal k poznaniu jej života a muče-
níctva cestou, ktorú im sama svätá panna ukázala.
Mníšku preto zaviazal mocou svätej poslušnosti a pri-
kázal, aby sa čo najvrúcnejšie modlila o túto svätú milosť.
A poslušnosť je podľa výroku Svätého písma vždy
odmene-
ná víťazstvom.
„Ó, cnosť poslušnosti, ktorá všetko môžeš!" volám na
tomto mieste so svätou Teréziou. Lebo i naša mníška bola
vypočutá.

86
 Jedného dňa, zabratá vo svojej izbe do modlitby, prosila
o svätú milosť. Oči sa jej zatvárali, aj keď sa všelijako
premá-
hala, a vtedy k nej prehovoril známy, ľúbezný hlas:

„Moja milovaná sestra! Som dcéra vznešeného muža,

ktorý vládol v malej krajine v Grécku, moja matka bola tiež

87
 z kráľovskej krvi. Rodičia boli dlho bezdetní,
navyše modlo-
služobníci, a tak obetovali falošným bôžikom a
neustále ich
prosili, aby od nich dostali dieťa. V našej rodine býval
istý
rímsky lekár menom Publius, ktorý bol kresťanom -
teraz
už ako svätý prebýva v nebi, aj keď nezomrel
mučeníckou
smrťou. Mal súcit so slepotou mojich rodičov, o to viac
ho
bolel zármutok mojej matky pre jej neplodnosť.
Povzbudený
Duchom Svätým si zaumienil, že sa s nimi porozpráva
o na-
šej viere, a z božského vnuknutia im dôverne sľúbil,
že istot-
ne budú požehnaní dieťaťom, len keby najprv prijali
svätý
krst. Božia milosť pôsobila v jeho slovách, osvietila
rozum
a pohla srdce mojich rodičov, takže obaja sa stali
kresťanmi.
Moja matka onedlho počala a na začiatku roka, 10.
janu-
ára, porodila8 a nazvala ma Lumena, čo znamená
svetlo vie-
ry, pretože som bola počatá a zrodená v onom svetle

8 Naša svätá neudáva rok; Diokleciánovo prenasledovanie trvalo od

roku 284 až do roku 303.

88
viery,
v ktorom rodičia láskavo zotrvávali. Pri krste mi bolo
dané
meno Fi-lumena, Filoména, to jest dcéra toho svetla,
ktoré
svietilo v mojej duši skrze milosť získanú v krste.
Láska a nežnosť mojich rodičov ku mne bola nevý-
slovná. Zvlášť môj otec nemohol byť bezo mňa ani hodinu
a neustále ma chcel mať nablízku. Aj preto ma raz v januári
v mojich trinástich rokoch vzal so sebou do Ríma, kam sa
musel odobrať, lebo sa mu pyšný a okázalý cisár
Dioklecián
nepriamo vyhrážal vojnou. Môj nešťastný otec, ktorý sa ty-
ranovej moci nemohol vzoprieť, šiel do Ríma zjednať mier
a zariaďoval, aby smel aj s mojou matkou a so mnou pred-
stúpiť pred tyrana. Napokon ho predvolali na vypočutie,

89
 a tak sme všetci traja zamierili do paláca. Odkedy
ma
Dioklecián zhliadol, nedokázal odo mňa odtrhnúť oči,
celý
čas pozeral uprene iba na mňa, zatiaľ čo otec
hovoriac o ne-
spravodlivých hrozbách vojny mu horlivo vysvetľoval
dôvo-
dy na svoje ospravedlnenie. Cisár mu
odpovedal:,Nemusíte
sa viac namáhať, vaše starosti sa skončili. Buďte
pokojný,
všetka moc môjho cisárstva je pripravená vás chrániť,
ak pri-
stúpite na jedinú zmluvu: že mi dáte svoju dcéru
Filoménu
za manželku.'
Moji úbohí rodičia s radosťou vypočuli cisárov návrh,
ktorý prevyšoval všetky ich očakávania, a keď sme sa vrá-
tili do nášho príbytku, vraveli o preveľkom šťastí, ktoré ma
pozdvihlo k postu cisárovnej Rímskej ríše. Ja som však ten-
to návrh odmietla. Povedala som im, že ako jedenásťročná
som zložila sľub panenstva a celkom sa zaviazala Ježišovi
Kristovi. Otec ma chcel presvedčiť, že som ešte neplnole-
tým dieťaťom a jeho dcérou a takýto sľub som teda nemoh-
la zložiť, a z moci svojej otcovskej vážnosti mi kázal, aby
som Diokleciánovu ponuku prijala, dokonca ma i s nevôľou
napomenul. Môj božský Ženích mi ale dodal sily, aby som
naďalej neohrozene a odvážne odopierala. Otec sa asi pre
moje zdráhanie a veľké rozpaky cítil nútený predniesť moje
námietky cisárovi, ktorý v nich však videl len neúčinné a

90
ne-
úprimné výhovorky.
Povedal, že si to chce sám overiť.
.Priveďte vznešenú Filoménu a uvidím, či jej môj návrh
nepredstavím ako prijateľný' Po týchto slovách otec šiel do-
mov a ešte raz sa ma pokúsil prehovoriť, aby som s cisáro-
vým návrhom súhlasila.
Znovu som musela vydržať jeho útok nepochopenia
a lásky, a keď pobadal, že prehováraním nedosiahne, aby
som

91
 cisárovi vyhovela, obaja rodičia sa mi - po
všetkých trpkých
i milých slovách - hodili k nohám a so slzami v očiach
ma
zaprisahávali, aby som sa nad nimi zľutovala.
,Naše milé dieťa! Dcérka naša,' volali, ,maj súcit so
svo-
jím otcom i matkou, zmiluj sa nad svojou vlasťou a našimi
poddanými.'
Ja som však odpovedala: ,Nemôžem. Boh a zasľúbenie
môjho panenstva jemu má prednosť pred vami, pred
vlasťou
i pred všetkým ostatným. Moja ríša, moja vlasť je v
nebesiach!'
Keď to počuli, upadli do zúfalstva. Otec napokon privo-
lil, aby ma zaviedli k cisárovi horiacemu náruživosťou.
Cisár ma spočiatku prijal úctivo, aby si ma získal, avšak
jeho sľuby a lichôtky na mňa nepôsobili. Pristúpil teda k
vy-
hrážkam, a keď aj tie boli márne, rozzúril sa, ako keby ho
posadol diabol, a kázal ma uvrhnúť do žalára, ktorý bol pod
jeho zbrojnicou.
V žalári ma dal zviazať reťazami a nohy aj ruky spútať
železnými okovami. Toto všetko robil, aby docielil vytúže-
né zasnúbenie, ku ktorému ho prudko podnecoval nepriateľ
ľudského pokolenia svojím obvyklým spôsobom -
opanoval
jeho skazené srdce nečistým plameňom.
Cisár ma denne navštevoval a kládol mi všelijaké ná-
strahy, aby ma zviedol. Dovolil mi sňať okovy a nasýtiť sa
kúskom chleba a vody, na čo ma znova začal mučiť. Bol
taký nehanebný! Moju telesnosť chcel podráždiť tým, že

92
robil všelijaké neslušné gestá, ale môj nebeský Ženích ma
pred ním chránil. Iba modlitba ma posilňovala, a aby som
to všetko vydržala, vždy som sa odporúčala Ježišovi
Kristovi
a jeho najčistejšej Matke.
Takto to šlo tridsaťšesť dní, keď sa mi zjavila blahosla-
vená Panna a Kráľovná nebies Mária, obklopená nebeskou

93
 žiarou. Držiac na rukách božské Dieťa sa mi
prihovorila:
,Dcéra moja, ešte tri dni budeš trpieť na tomto mieste
bo-
lesti, ale na štyridsiaty deň ho opustíš.' Pri jej slovách
ma
zaplavila nebeská radosť.
Kráľovná anjelov však pokračovala: ,Až budeš
prepuste-
ná zo svojho väzenia, podstúpiš pre môjho Syna ešte straš-
nejší boj a ťažšie muky než tie, ktoré si už prestála.'
Pri tejto predpovedi som sa roztriasla a doľahli na mňa
smrteľné úzkosti. Domnievala som sa, že ma hneď zahubia.
Ale Mária, Kráľovná nebies, mi dodávala odvahy: ,Milá
dcé-
ra, milovaná nad všetky ostatné, ktorej meno ťa robí podob-
nou môjmu Synovi a mne. Voláš sa Lumena, svetlo, a môj
Syn
a tvoj Ženích je slovom svetla, hviezdou a slnkom. Aj mňa
na-
zývajú zornicou, hviezdou, mesiacom, moje svetlo
pochádza od
slnka. Neboj sa, budem pri tebe. Teraz vykonáva
prirodzenosť
svoje právo nad tebou, aby ťa pokorila v slabosti, ale
potom,
až budeš zápasiť so smrťou, ťa bude podopierať moja
milosť.
Okrem tvojho anjela strážcu ti bude, ako mojej zo všetkých
dcér najmilšej, poslaný na pomoc svätý archanjel Gabriel,
kto-

94
rého meno znamená silu a ktorý bol mojím ochrancom na
zemi.' Týmto ma Kráľovná panien ešte viac posmelila.
Videnie zmizlo, zanechalo po sebe iba ľúbeznú vôňu,
ktorá naplnila celé väzenie a zvláštne ma osviežila.
Dioklecián začal pochybovať, že by som zmenila svoje
rozhodnutie. Prikročil teda k mukám a trápeniam, aby zlo-
mil neochvejnosť, ktorú do mňa vložil môj božský Ženích,
a naviedol ma na porušenie sľubu panenskej vernosti, ktorý
som mu dala.
V prítomnosti veľkého množstva dvoranov a vojakov
svojho paláca ma prikázal obnažiť a priviazať k stĺpu.
Potom
nariadil, aby ma zbičovali.

95
 ,Pretože tak tvrdošijne opovrhuješ rukou mocného cisá-
ra, akým som ja, a nehanbíš sa zvoliť si miesto mňa
zločinca,
ktorého jeho vlastný národ odsúdil na najohavnejšiu smrť,
aj
ty si plným právom zasluhuješ, aby sa s tebou zaobchodilo
tak ako s ním.'
Keď tyran videl, že s telom pokrytým krvou a ranami
som upadla do mdlôb a že môj život visí na vlásku, no na-
priek tomu stále zotrvávam vo svojej viere, rozkázal ma od-
niesť do žalára, kde som mala zomrieť.
Zbavená všetkej vonkajšej útechy som očakávala smrť,
aby moja duša večne odpočívala v náručí môjho Ženícha.
Vtom sa mi ukázali dvaja svetlom a nebeským jasom
žiariaci
anjeli a liali mi na rany drahocenný olej, takže sa úplne za-
hojili a ja som bola silnejšia než predtým.
Na druhý deň ráno bola o tom podaná správa cisárovi,
ktorý, keď ma videl stáť pred sebou ešte živšiu a
pôvabnejšiu
než včera, chcel ma presvedčiť, že za svoje uzdravenie vďa-
čím Jupiterovi, ktorému on slúži a ktorý ma vraj za každú
cenu chce spraviť rímskou cisárovnou. Rozpálený plame-
ňom nečistej lásky striedal svoje márne sľuby s
pochlebova-
ním a nežnosťami, v túžbe dokonať pekelný skutok, ktorý
si
zaumienil. Zatiaľ sa však ku mne správal slušne.
Osvietená Duchom Svätým, ktorý ma láskavo upevňo-
val, som mu vysvetlila, že mu nepochybne vládne pekelný
duch, ale že mne pomáha v boji Duch Svätý.

96
 Dioklecián ani nikto z jeho dvoranov nedokázal namie-
tať proti dôvodom, ktoré som mu predniesla na potvrdenie
našej viery.9 Rozzúril sa ako divá šelma a hneď prikázal,

9 Kto by v tom nepoznal vyplnenie Pánových slov z Mt 10,16-24?

97
 aby mi na hrdlo uviazali železnú kotvu a vrhli ma s
ňou do
Tiberu, aby spolu so mnou utonuli vo vlnách aj jeho
spo-
mienky na mňa. Rozkaz bol vykonaný!
Môj Ježiš však, aby na hanbu ukrutníka a jeho modlo-
služby oslávil svoju všemohúcnosť, znovu poslal tých
dvoch
anjelov žiarivej krásy a oni mi v okamihu, keď ma hodili do
vody, rýchlo odpútali z hrdla lano, na ktorom visela kotva,
takže sa ponorila do hlbín Tiberu, kde leží až podnes pod
nánosmi kalu. Ja som sa zatiaľ na anjelských krídlach po-
vzniesla ponad vodu bez toho, aby ma zmáčala čo len jedna
kvapka. Všetok zástup, ktorý ma takto oslávenú a neporuše-
nú videl vznášať sa nad vlnami, naplnil tento zázrak úžasom
a mnohí sa obrátili na vieru v Ježiša Krista.
Zúfalý Dioklecián kričal, že sa to stalo kúzelnou mocou,
a zatvrdnutejší než faraón kázal ma vláčiť po uliciach Ríma
a metať na mňa šípy. Potom ma polomŕtvu, bezmocnú,
oslabnutú, celú prebodanú šípmi a zaliatu krvou od hlavy po
päty rozkázal odvliecť do väzenia, aby som tam bez
akejkoľ-
vek útechy a pomoci skonala.
Všemohúci však na mňa zoslal presladký spánok, z kto-
rého som sa prebudila ozdravenejšia a krajšia než prvýkrát.
Sotva sa to cisár dozvedel, rozbesnel sa zlosťou a
nenávisťou
a reval ako posadnutý: „Nuž teda, nech je znovu obnaže-
ná, priviazaná k stĺpu a nech ju prenasledujú tie najostrejšie
hroty šípov, až kým pod ich ranami nezahynie!"
Jeho rozkaz ihneď vyplnili. Lukostrelci vložili do
napína-

98
nia luku všetku svoju silu, ale strely, zázrakom
Najvyššieho,
odmietali poslušnosť a ani sa nepohli z miesta.
Tyran, ktorý bol tiež prítomný, vrieskal od zúrivosti,
nazývajúc ma čarodejnicou, ktorá sa chráni kúzelnými pro-
striedkami. Dal šípy rozpáliť vo vyhni, lebo dúfal, že tak

99
 odolajú mojim zdanlivým čarám. Strhli zo mňa šaty
a opäť
som bola vystavená rovnakým mukám.
Aj z tohto trápenia ma však nebeský Ženích vyslobodil.
Rozžeravené strely sa rozleteli do istej vzdialenosti, no zne-
nazdania sa vrátili späť na tých, ktorí ich vystreľovali. Šesť
z týchto strelcov okamžite zomrelo.
Mnohí, vidiac tento zázrak, sa obrátili. Zriekali sa po-
hanstva a v prospech svätej viery všetci verejne vyznali vše-
mohúcnosť Boha, ktorý ma chránil. Ľud zaburácal pro-
ti ukrutníkovi a ten vydesený jeho reptaním a pokrikmi,
v obave pred ešte väčším zlom dal ma čo najrýchlejšie sťať,
aby môjmu životu spravil koniec.
A tak moja duša triumfálne a slávne vzlietla do nebies,
aby od svojho božského Ženícha dostala korunu panenstva.
Pre ňu som vyliala svoju krv. A tak teraz premenená a
ozdo-
bená víťaznými palmami stojím pred jeho božskou tvárou,
radujúc sa s ostatnými vyvolenými zo svojich zásluh v jeho
prítomnosti.
Ten deň radosti, keď som vstúpila do nebeského kráľov-
stva, bol piatok 10. augusta a môj skon nastal o tretej
hodine
popoludní. A práve preto, ako som už hovorila, Najvyšší za-
riadil, že sa moje prenesenie do Mugnana s takými nápad-
nými prejavmi jeho nebeskej účasti na zjavenie mojej slávy
uskutočnilo práve v onen deň."

Toľko krátky životopis svätej Filomény, ktorý každým

slovom povzbudzuje k zbožnosti, svätosti a poznaniu, lebo
každé z nich nepochybne nesie pečať pravdy. Ako sme
uvied-

100
li, máme ho od troch navzájom sa nepoznajúcich osôb,
ktoré
sa spolu nikdy dôverne nestýkali, žijú vo veľkej vzdialenos-
ti od seba a ktoré Boh neobyčajným spôsobom oboznámil

101
 o živote a hrdinskom mučeníctve svätej Filomény.
Ich ústne
a písomné svedectvá sa dokonale zhodujú.
Vieme, že takýmto zjaveniam je dobré veriť iba vtedy,
ak
sú dôkladne preverené a ak sa k nim vyjadrili učení a tejto
veci znalí muži a ak ich Cirkev potvrdila po tom, čo ich
podrobila svojmu vyšetrovaniu. Toto všetko v prípade na-
šich zjavení možno preukázať.
Už pápež Lev XII., ktorý 8. decembra 1827 v prítom-
nosti slávneho misionára dona Salvatoreho Pascalisa dostal
do rúk druhé vydanie životopisu svätej, po prečítaní posled-
ného zjavenia s radostným úžasom zvolal: „To je zaiste
veľ-
ká svätá!"
A keď mu misionár podal obšírnejšiu správu o pan-
nách, ktoré sa nazývajú mníškami svätej Filomény, Svätý
Otec zdvihol svoje ruky a so žiariacou tvárou povedal: „To
je bezpochyby najväčší zázrak, aký svätá vykonala. Dávam
im všetkých svoje požehnanie!" Azda je to niečo iné než
verejné uznanie jej mučeníctva, ako i zhromaždenia spomí-
naných panien?
Sväté ofícium už 12. decembra 1833 schválilo, aby bol
na slávu Božiu a poučenie kresťanstva zverejnený životopis
svätej Filomény, ktorý je použitý aj v tejto knihe.
Gregor XVI. už pred rokmi nielenže posvätil obraz tejto
svätej, ktorý bol vystavený na oltári v Ríme k verejnej úcte,
ale
tiež obdaril hojnými odpustkami slávnosť jej sviatku, oltáre
zasvätené svätej Filoméne a peniaze obetované k jej úcte.

102
 Ak obrátime svoj zrak na nesčíselné zázraky, ktorými
Boh ráčil v celom svete osláviť meno svätej Filomény, zais-
te nemôžeme pochybovať, že zjavil svetu jej vznešené zá-
sluhy. Ako inak by sme sa o nich mohli dozvedieť, ak nie

103
 zjavením, keď sa Bohu nepáčilo zanechať nám o
nej neja-
kú pamiatku v dejinách? A keď sa veriaci týmto
zjavením
vzdelávajú, sláva Božia sa rozmnožuje a cnosti,
ktorými
sa svätá Filoména zaľúbila Bohu, sa teraz i na zemi
skr-
ze horlivých panicov a panny, jej nasledovníkov,
obnovujú,
kto by sa ešte opovážil namietať, že by také zbožné a
sväté
zjavenia boli škodlivé?
Dávajme si pozor, aby sme ako kresťania neuvalili na
seba onú výčitku, ktorú Duch Svätý hovorí bezbožným:
„Rúhajú sa tomu, čo nepoznajú" (2 Pt 2,12; Júd 10).
Nechcem tým povedať, že by sa snáď, zvlášť v našich
časoch, malo neprozreteľne, bez rozdielu veriť všetko, čo
sa
vyhlasuje za zjavenie, to by bola obyčajná pochabosť. Ale
na
druhej strane musím pripomenúť slová svätého Pavla, že
nie
všetky zjavenia a proroctvá máme zavrhovať (porov. 1 Sol
5, 20), a že zjaveniam, podľa ktorých sa svätí vždy riadili
a ktoré podľa ustanovených pravidiel Cirkvi boli uznané za
pravé, sme povinní veriť!
Ak sa Bohu zapáčilo osláviť túto svätú po toľkých
stáročiach skrytosti, zaiste je to svetlým dôkazom, že za-
mýšľa upevniť vo viere naše duchovne chudobné storo-
čie a vytrhnúť ho z priepasti neviery. A my by sme chceli
zámerne zostať hluchí na hlas lásky? Niečo také nech je

104
ďaleko od nás! Kiežby sme len všetci pamätali, že „čo je
svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych,
a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných"
(.1 Kor 1, 27), a že Pán neba i zeme skryl tieto veci pred
múdrymi a rozumnými tohto sveta a zjavil ich maličkým
(porov. M t11, 25).
„A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali" (Jn 1,
5). Svetlo vždy zostane svetlom a Božie zázraky zostanú

105
 zázrakmi. Ako pred časmi, tak sa aj teraz Pán
môže zjaviť
ľuďom, ako on sám chce, pretože jeho moc je stále tá
istá.
„Dokiaľ máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synmi
svetla"
(Jn 12, 36).

106
 4. kapitola

Zázraky
svätej F ILOMÉNY

,Ježiš urobil... ešte mnoho iných znamení,

ktoré nie sú zapísané v tejto knihe."
(Jn 20, 30)

Svätá Filoména sa jednomyseľne a plným právom nazýva

divotvorkyňou našich čias.10 Jej zázraky sa takmer nedajú
spo-
čítať, ich opis by istotne zabral celé zväzky, preto uvedieme
len tie najnovšieho dáta. Kto by sa však chcel dozvedieť
viac,
odkazujeme ho na väčšie a obšírnejšie talianske dielo dona
Francesca di Lucia. A tým, ktorí sa našej viere v zázraky
po-
smievajú, pripomínam slová svätého Jána Damascénskeho:
„Ako by sa ktokoľvek opovážil tvrdiť, že Boh nemohol
oslá-
viť ostatky svojich svätých? Kto pozná Božiu
všemohúcnosť

10 Takto sa označujú svätí, ktorých Boh oslávil veľkým počtom

zázra-
kov.

107
a vie, s akou láskou sa stará o svojich svätých a ako si želá
ich uctenie, zaiste sa tomu nebude čudovať. Pravda je, že
keď sa v Starom zákone niekto dotkol mŕtveho, bol celý deň

108
poškvrnený - sú však potom svätí počítaní medzi
mŕtvych?
Svätí, ktorí sú najužšie spojení so životom? Kto by
mohol
vyhlasovať za mŕtvych tých, ktorých kosti vyháňajú
diab-
lov, uzdravujú chorých, slepým dávajú zrak,
malomocných
očisťujú, duše napĺňajú pokojom a radosťou,
zarmútených
potešujú; skrze ktorých Otec ako cez prieliv alebo
kanál
udeľuje dobré dary všetkým, čo si ho ctia pevnou,
živou
a prostou vierou?"
Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Choďte a navštívte hroby
svätých, ozdobte ich darmi, s veľkou dôverou sa dotýkajte
ich ostatkov a z nebies na vás zostúpi požehnanie a budete
naplnení všelijakými pokladmi milosti."
„Prebývanie v nebeskej vlasti neruší lásku blahoslave-
ných," píše otec Bernard, „ono ju rozmnožuje. Svätí akiste
už viac necítia trápenia, nestratili však súcit. Pri prameni
milosrdenstva je ich duch tiež milosrdnejší. A keď pohnutí
milosrdenstvom už počas života konali mnoho zázrakov
pre
dobro svojich bratov a keď pre nich používali v mene
Ježiša
Krista moc nad životom a smrťou, ktorú od neho dostali, o
čo
viac tak budú robiť, keď je ich moc nepredstaviteľne
väčšia,
lebo už došli k najblaženejšiemu vlastneniu svojho Boha?"

109
 Myslíme si azda, že by nám takýchto zázrakov nebolo
viac treba? Svätý Augustín s tým nesúhlasil: „Pýtajme sa
sa-
motných divov, čo nám hovoria o Ježišovi Kristovi, lebo aj
ony majú svoj jazyk, keby sme im chceli rozumieť."
A potom, kto robí zázraky, svätý či Boh? Pravdaže len
Boh na príhovor svätých, lebo má zaľúbenie v tom, aby
jeho dôverní priatelia boli oslávení. A tieto divy, ktoré
tu zvlášť spomenieme - obrátenie hriešnikov, polepšenie
mravov, povznesenie zbožnosti -, sú určite najväčšie zá-
zraky, o ktorých svätý Gregor Veľký poznamenal:
„Zázraky

110
sú tým väčšie, ak sú urobené na duši; tým väčšie, čím viac
kriesia nie telá, ale duše."
Zázraky svätej Filomény rozpaľujú srdcia mdlé v láske,
oživujú vieru a vzbudzujú túžbu po dokonalosti, zvlášť po-
tom podporujú nežnú oddanosť k tejto svätej, ktorú Boh po
takej dlhej skrytosti oslavuje po celom svete.

Zázraky svätej Filomény boli podrobené vyšetrovaniu,

ktoré malo preukázať nasledujúce skutočnosti:
1. nestali sa prirodzeným spôsobom
2. naozaj ich konal Boh na príhovor svätej Filomény
3. pravdu týchto udalostí potvrdili svedkovia

Zázraky, ktoré sa stali na obrazoch,

sochách a iných stvárneniach
svätej Filomény
Obrazy a sochy svätých sami o sebe nemôžu nič, sú len die-
lom ľudských rúk. Viera nás však učí, že ich máme ctiť,
pre-
tože úcta sa nevzťahuje na obraz či sochu, ale vzťahuje sa
na
nimi vyobrazeného svätého.
Tridentský koncil vyhlásil: „V kostoloch je správne
mať, uchovávať a zbožne uctievať obrazy nášho Pána,
Matky
Božej a svätých. Iste nám ani nenapadne veriť, že by v nich
spočívalo niečo božské alebo nejaká skrytá moc, ktorej by
sme
mali prejavovať svoju úctu. Žiadať od obrazov milosť a iba
v ne skladať dôveru je zvykom pohanov, ale naša úcta patrí

111
tomu, čo vyobrazujú. Keď ich teda bozkávame alebo úctivo
pozdravujeme, či pred nimi kľačíme, jediným a pravým
pred-
metom našej úcty je vždy iba Ježiš Kristus a jeho svätí."

112
 Nech teda nikto nenamieta, že Bohu sa taká úcta protiví,
lebo Tertulián by mu odpovedal: „Ako by Boh mohol posti-
hovať za niečo, čoho príklad nám sám dal? Azda nepostavil
medeného hada na púšti? Aj ten bol iba obyčajným obra-
zom, obrazom Ježiša Krista, a predsa liekom pre všetkých,
ktorí boli ranení uštipnutím hada."
Určite sa teda pod zázračným obrazom nerozumie nič
iné než to, že sa Bohu zapáčilo skrze tento obraz, na prího-
vor svätého, konať zázraky a divy. Nikto, kto čo len trochu
pozná Sväté písmo, nepoprie, že Boh zvykne ostatky
svojich
vyvolených osláviť obdivuhodnými zázrakmi. Kto by nepo-
znal príbeh ženy trpiacej dvanásť rokov na krvotok, ktorá
sa uzdravila tým, že chytila okraj Pánovho rúcha? (porov.
Lk
8,44) Kto by nevedel, že keď mal prejsť svätý Peter,
vynášali
chorých na ulice a kládli ich na lôžka a nosidlá, aby na nich
padol aspoň jeho tieň a boli oslobodení od svojich chorôb?
(porov. Sk 5, 15) Vari neopúšťali chorých neduhy a nevy-
chádzali zlí duchovia po tom, čo im priniesli šatky a
zástery,
ktorých sa dotkol svätý Pavol? (porov. Sk 19, 12) Aj mŕtve
telo ožilo vďaka Elizeovým kostiam a postavilo sa na nohy
(porov. 2 Kr 13,21).
Na základe týchto príkladov z Písma každému sväté-
mu pripisujeme, čo povedal múdry Sirachovec o prorokovi
Elizeovi: „Za života konal (mnohé) divy, ale aj mŕtvy ešte
konal podivuhodné činy" (Sir 48,15).
Keď sme si toto povedali o úcte svätých ostatkov a ob-
razov, môžeme sa vrátiť k svätej Filoméne, ktorú Boh ráčil
zvelebiť v jednom i v druhom.

113
 V roku 1814 bolo treba do ozdobenej kaplnky našej svä-
tej zadovážiť ešte aj novú popolnicu, ktorú si chudobný ľud

114
 spočiatku nemohol dovoliť, takže sa naďalej
používala stará.
Odkedy sväticu preniesli, mohli ju veriaci vidieť stále v
tej
istej podobe, ktorú sme už vyššie opísali. Pretože, ako
už
vieme, truhlička s ostatkami sa zapečatila a kľúč od
nej zve-
rili rodine Terresovej.
Jedného dňa bola celá postava zmenená. Prvé telo od-
počívalo na vankúši ležmo s pokrčenými kolenami, druhé
telo sa pozdvihlo do sediacej polohy, pravicu mala
položenú
na vankúši, šíp otočený nie k srdcu, ale po dĺžke, ľavica
tiež
podľa toho upravená držala palmu a ľaliu, purpurový odev
lepšie priliehal k telu, tvár sčervenela, brada sa zaoblila,
pery
sa ľúbezne stiahli a vlasy, učesané do nežných kaderí, sa
vl-
nili po ramenách. Neveriaci tvrdili, že to nebol zázrak, ale
dielo ľudskej ruky. Ale je hodné si povšimnúť, že kľúč
mala
rodina Terresová a duchovná vrchnosť našla pečate neporu-
šené. Okrem toho Boh pravdu tohto zázraku ráčil potvrdiť
iným zázrakom, uzdravením slepého dieťaťa na príhovor
svätej Filomény v prítomnosti najučenejších mužov, ktorí
prišli z Neapola skúmať neporušenosť pečate a
jednomyseľ-
ne ako prvý, tak i druhý zázrak uznali za pravý.

115
 Podobný zázrak sa stal 5. júla 1824,27. septembra 1828,
v júni 1831 a druhú nedeľu poTurícach 9. júna 1833.
Pretože
sa telo vzmáhalo novými divmi, čo bolo poznať i na rúchu,
museli zakaždým zhotovovať novú truhličku.
V roku 1814 prišiel do Mugnana slávny advokát
Alessandro Serio z Neapola so svojou manželkou Johannou
Fusco, aby tam na slávnosti prenesenia ostatkov svätej
Filomény bol na jej príhovor uzdravený. Dlhé roky už trpel
nevyliečiteľnou chorobou a horlivo sa modlil k
divotvorkyni

116
o uzdravenie, ale miesto vypočutia pocítil vo
vnútornostiach
tie najkrutejšie bolesti.
Jeho utrápená manželka zvolala: „O, svätá Filoména!
Akú si nám to od Boha vyžiadala milosť?!" a vložila na
umierajúceho obraz svätej mučenice. Ten prosil už iba o to,
aby mohol byť pred smrťou zaopatrený sviatosťami zomie-
rajúcich, a sľuboval postaviť v kostole mramorový oltár k
jej
cti. Umierajúci potom, akoby precitol zo sna, začal
vyznávať
svoje hriechy a vzápätí bol uzdravený z dvoch chorôb.
Serio
a jeho manželka svoj sľub splnili.

10. augusta 1823 sa v Mugnane slávila slávnosť jej pre-

nesenia, pri ktorej sa procesiou uctieva drevená socha na-
šej svätej. Tohto roku bola taká ťažká, že ju nosiči nemohli
uniesť. Preto sa pri nosení museli neustále striedať, ale
všetci
po niekoľkých krokoch priznali, že ďalej s ňou už nepohnú.
Napokon sa celkom vyčerpaní vrátili do kostola. Vtedy
všet-
ci upreli oči na sochu a s preveľkým úžasom zbadali, ako
jej
tvár zalieva neobyčajná červeň a sviežosť.
Popoludní uvideli traja pútnici na brade sochy malú
guľôčku, ktorá sa trblietala ako krištáľ a vydávala lahodnú
vôňu. V okamihu na líca sochy vystúpil pot, aký roní živé
telo v najväčšej spare, po kvapkách stekal k brade, odkiaľ
sa cícerkom lial na prsia. Tvár sa ukazovala ešte živšia, oči

117
sa však leskli nadprirodzenou žiarou. Hneď zavolali dona
Francesca a jeho kaplána, aby sa o tomto dive presvedčili.
Kostol sa naplnil davom ľudí a don Francesco postavil
zázračnú sochu na zem a zapálil sviece, aby si ju mohol
lep-
šie obzrieť.
„Zázrak! Zázrak!" volali ľudia nadšene a rozplývali sa
v slzách, ba ani zbožní kňazi sa nemohli zdržať dojatia.

118
 Ďalej bolo spozorované, že stuha, na ktorej viseli
ostatky
svätej mučenice, bola nasiaknutá inou, voňavej šou tekuti-
nou či vlhkosťou, čímsi ako balzam alebo drahá masť.
Tento
zázrak potvrdilo prísahou devätnásť kňazov a dvadsaťjeden
svetských úradníkov a po prísnom vyšetrovaní ho zazname-
nali do archívu na večnú pamiatku.

Zvláštnych milostí pre úctu k svätej Filoméne sa dosta-

lo obyvateľom Castelvetere. Na poďakovanie jej vystavali
kaplnku s mramorovým oltárom ku cti svätej, ktorú
posvätil
ctihodný pán biskup z Nicolais.
Obraz našej svätice bol maľovaný podľa tela v
Mugnane,
svätá Filoména teda mala oči zavreté na spôsob spiacej
pan-
ny. Keď sa obraz mal priniesť do Castelvetere, ctihodný
pán
biskup z Nicolais mu išiel s procesiou naproti. Pred tým
sa ale konali duchovné cvičenia na túto príležitosť a veľké
množstvo ľudí sa nasýtilo anjelským chlebom. Zbožnosť,
horlivosť a sústredenie mysle všetkých veľmi obohatili a
te-
raz očakávali obraz s netrpezlivosťou svätých duší. Zrazu
oblohu zatiahli čierne mračná, ozvalo sa dunivé burácanie
hromu a blesky sa bez prestania križovali, takže sa proce-
sia v obavách zastavila. Ale don Francesco, ktorý bol tiež
prítomný, svojimi slovami posmelil zbožných dedinčanov
a zvonením zvoncov dal znamenie pokračovať. Búrka sa
za-

119
čala utišovať, mraky sa trhali, nebo sa rozjasňovalo a sväté
chválospevy spolu s ľubozvučnou hudbou boli odpoveďou
vzdialenému hrmeniu. Takto došli k svätému obrazu, po-
loženému na nádherne vyzdobenom podstavci. Navôkol sa
rozliehalo radostné volanie, všetok ľud z Castelvetere so sl-
zami tečúcimi po tvári pozdravoval svoju dobrodinku jasa-
ním. Svätica nemeškala a odvďačila sa im zázrakom.
Najprv

120
 otvorila pravé oko a pozerala na vyvolený zástup
svojich
zverencov. Zatiaľ čo ľavé oko zostalo ešte chvíľu
zavreté,
aby tento zázrak videl každý a aby nevznikli
pochybnosti.
Potom sa otvorilo aj ľavé oko. Z očí svätice žiaril
podivný
jas, ktorý dušu objímal slasťou.
Ženy, plačúce od radosti, obetovali všetku svoju pará-
du k nohám svätej a všetky prenikla bázeň i vrúcnosť, ktoré
umocňoval pohľad na vznešenú paniu.
Medzi nimi bola aj žena z Montemarana, predierala sa
k nohám svätej divotvorkyne, aby jej verejne vyslovila
vďa-
ku. Túto ženu vyše troch mesiacov sužovali bolesti, ktoré
sa
každým dňom zhoršovali. Večer pred slávnosťou už zúfalá
netrpezlivo zvolala: „Či azda niet v raji žiadneho svätého,
ktorý by sa nado mnou zmiloval? Ježišu, daj mi umrieť,
život
je pre mňa neznesiteľný!"
Po týchto slovách ju premohol spánok, v ktorom videla
mladú prekrásnu pannu sprevádzanú dvomi anjelmi. Panna
prísne pozrela na chorú a povedala jej: „Nuž, či je to
pravda,
že si nenašla v nebi svätého, ktorý by sa ťa ujal?" Potom
s úsmevom dodala: „Pobozkaj tento obraz svätej panny
a mučenice Filomény a dostaneš milosť, o ktorú žiadaš."
Žena z Montemarana úctivo pobozkala obraz a vtom dvaja
anjeli zvolali: „Milosť je udelená!"

121
 Naozaj bolo tak, lebo keď sa žena prebudila,
presvedčila
sa, že to nebol iba obyčajný sen - všetky jej bolesti
pominuli.
Hneď na druhý deň sa vybrala na slávnosť do Castelvetere,
aby sa divotvorkyni Filoméne poďakovala a vzdala jej úctu.
Procesia sa už blížila ku kostolu, keď sa zrazu objavila
prekážka. Podstavec bol o necelý meter širší, ako bola
cesta,
ktorou sa sprievod uberal. Nosiči nedbajúc na nepríjemnosť
s radosťou v srdci a za všeobecného údivu kráčali ďalej bez

122
 toho, aby podstavec čo len trochu nachýlili. Všetko
toto sa
stalo 24. mája 1829.

Päťdesiatpäťročná Maria Giuseppa Selvaggi veľa ro-

kov chradla na pľúcnu chorobu, až kým u nej na začiatku
roku 1829 nenastalo aj veľmi prudké chrlenie krvi. Lekári
nad ňou bezmocne krútili hlavou a očakávali blízku smrť.
Priatelia jej v tejto úzkosti postavili k lôžku medzi horiace
sviece ostatok svätej Filomény a umierajúcu povzbudili,
aby
sa k nej s dôverou utiekala. Na tento úmysel s ňou začali aj
deväťdňovú pobožnosť k svätej mučenici.
Počas pobožnosti beznádejne chorá žena upadla do hl-
bokého sna, v ktorom sa jej zdalo, že sa koná neobyčajná,
nad všetko pomyslenie krásna slávnosť ku cti a chvále
svätej
Filomény. Bol to samozrejme len sen, ale ten sen sa o
mesiac
vysvetlil, lebo Maria Giuseppa sa vďaka deviatniku
nečaka-
ne a úplne uzdravila, a to nielen z choroby, ale aj z
pochopi-
teľnej melanchólie.
Tento zázrak bol taký neobyčajný, že ho predstavený
zhromaždenia od Najsvätejšej sviatosti páter Santaniello
na príkaz biskupa z Lucery vyšetril a dal potvrdiť hodno-
vernými svedkami. Na poďakovanie za získanú milosť bola
v meste Lucera konaná ku cti svätej Filomény nevídaná
slávnosť, ktorá prevýšila všetky očakávania.

123
 V meste Monteforte bola práve v Kostole svätého
Mikuláša, biskupa a vyznávača, po štyridsať hodín vysta-
vená Najsvätejšia oltárna sviatosť k verejnej poklone.
Počas
slávnostnej svätej omše slúžil don Nicola Gesualdo, ktorý
vynikal zvlášť veľkou láskou k našej svätej, v krásnej
kaplnke
zasvätenej svätej Filoméne najsvätejšiu obetu k jej ucteniu.

124
Prítomní ctitelia svätej mučenice hneď na začiatku svätej
omše pobadali, že sa na jej obraze otvárajú oči, pohybuje
nimi
a zatvára ich ako živý človek. To sa dialo počas celého
obra-
du. Po jeho konci upozornili na tieto zázračné pohyby očí aj
dona Nicolu Gesualda, ktorý si počínal s najväčšou
opatrnos-
ťou, ako si to povaha veci vyžadovala, a o zázračnej
príhode
sa náležite presvedčil. Avšak vzhľadom na to, že sa konala
spomínaná poklona Najsvätejšej sviatosti a sám postupoval
nanajvýš obozretne, držal v tajnosti aj tento neobyčajný
úkaz
a upovedomil o ňom iba arcibiskupa mesta dona Andreu di
Cunzo. Arcibiskup spolu so svojím duchovenstvom obraz
čo
naj pozornejšie prehliadal a všestranne skúmal, či táto uda-
losť nieje klamom zmyslov alebo prepiatosti, či
zlomyseľným
podvodom. Po podrobnom vyšetrovaní sa všetci
jednomyseľ-
ne zhodli, že ide o zázračnú udalosť.
Aj keď sa toto všetko odohralo v úplnej tichosti, práca
s obrazom, ako i veľký počet duchovných v kaplnke radia-
cich sa medzi sebou prilákal mnohých divákoch. A hoci ich
posielali preč, davy ľudí tak narástli, že sa už ani nezmestili
do kostola.
Zástupy veriacich so slzami v očiach velebili našu svätú
divotvorkyňu. Zázrak trval dve hodiny, od 16.00 do 18.00
počas verejnej poklony Najsvätejšej sviatosti, a stal sa

125
druhú
nedeľu po deviatniku, 13. februára 1831.
Tento zázrak bol oznámený všetkým prítomným ve-
rejnou listinou potvrdenou prísahou arcibiskupa, celého
miestneho duchovenstva, každého zúčastneného šľachtica
a nespočetných očitých svedkov.

Don Alberto Testa z Avellina prišiel v roku 1832 do

Mugnana, aby žiadal našu svätú o pomoc s nevyliečiteľnou

126
 chorobou. Svätá Filoména otvorila oči a s láskou
pozerala na
chorého, ale jeho stav sa len zhoršoval. Navštevoval
ju často,
no odchádzal bez útechy, lebo svätá panna naňho
zakaždým
iba láskavo hľadela.
Raz večer, koncom septembra, keď bola obloha zakrytá
čiernymi mračnami a spustil sa prudký lejak, znovu prišiel
do kostola, ale svätú v tme aj pri mnohých zapálených svie-
cach nebolo vidieť. Až zrána padlo na tvár svätej veľké
svet-
lo, takže sa dali dobre rozoznať jej črty. Bola to prvá
podivu-
hodná udalosť, lebo slnko bolo vtedy nasmerované na
západ.
Hneď potom sa udial ďalší zázrak. Svätá Filoména po
ôsmy raz otvorila oči a don Alberto Testa, ktorému žiaden
lekár nevedel pomôcť, sa onedlho uzdravil.

Horliví misionári vo veľkom rozširovali v Amerike

úctu k svätej Filoméne rozdávaním kníh, obrázkov a svä-
tých ostatkov. Jedným z najpoprednejších bol páter Odin
z Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul, rode-
ný Francúz, ktorý navštívil svätyňu našej divotvorkyne
v Mugnane a od dona Francecsa di Lucia dostal svätý osta-
tok a jej životopis. Keď v roku 1836 prišiel na apoštolské
vyslanectvo do New Yorku, daroval istej dvadsaťpäťročnej
žene, ktorá utrpela porážku a lekári ju celkom ponechali
osudu, medailu svätej Filomény a poradil jej, aby sa k nej
utiekala. Pani ho poslúchla, a sotva sa jej zverila, hneď v
noci

127
prvého dňa nadobudla plné zdravie. Pod vplyvom udalosti
sa vybrala na svätú spoveď a sväté prijímanie ku kňazom
lazaristom, vzdialeným od jej domu trinásť kilometrov.
Množstvo Američanov, ktorí tento zázrak uvideli na vlastné
oči, ju nasledovalo k otcom lazaristom, aby prijali
spasiteľnú
katolícku vieru.

128
 Tento zázrak oznámila Spoločnosť svätého Vincenta
svojmu predstavenému v Paríži a ten ho predložil pápežovi
Gregorovi XVI. so žiadosťou, aby vyhlásil svätú divotvor-
kyňu za ochrankyňu rádu a povolil vlastné ofícium a svätú
omšu. Svätý Otec tak učinil s veľkou radosťou a k zázraku
povedal: „Na jej príhovor sa aj protestanti, luteráni, kalvíni
a, áno, aj neznabohovia obracajú na svätú katolícku vieru."

10. júna 1838 sa v meste Potenza v regióne Basilicata

slávil sviatok Najsvätejšej Trojice. Svätá omša bola slúžená
v chráme Arcibratstva svätého Mikuláša z Bari pri hlavnom
oltári a počas nej asi sedemročné dievčatko postrehlo, že
socha svätej Filomény v bočnej kaplnke sa javí neobyčajne
svieža a živá. Pri pozdvihovaní najsvätejšej obety a potom
ku koncu svätej omše dievčatko videlo, že socha otvorila
oči
a pohybovala nimi. „Svätá Filoména otvára a zatvára oči!"
obdivne zvolalo. Prítomní na jej krik okamžite spozorne-
li a presvedčili sa, že dieťa neklame - oči na soche svätej
Filomény naozaj robili pohyby živého človeka. Zvesť o
tejto
udalosti sa veľmi rýchlo rozniesla a pritiahla divákov v ta-
kom množstve, že pre udržanie poriadku muselo byť privo-
laných dvadsať mestských strážnikov aj s dozorcom.
Dav ľudí rástol každú minútu. Mestský poriadkový do-
zorca považoval za nutné upovedomiť o tom starostu mesta
a biskupa, ktorý tam poslal svojho generálneho vikára a jed-
ného kanonika, aby div náležite preverili a zariadili všetko
potrebné.
Usúdili, že najmúdrejšie bude, keď sa socha prenesie
vo verejnom sprievode z kostola arcibratstva do sídelné-

129
ho chrámu a tam zázrak vyšetrí celá biskupská kapitula.
Tak sa aj stalo. Celé bratstvo ju nasledovalo v triumfálnom

130
 pochode. Socha bola vystavená v katedrálnom,
čiže sídel-
nom kostole na pravej strane hlavného oltára a potom
sa
konala spievaná svätá omša. Po jej skončení
zhromaždenie
ľudí rozpustili a katedrálny kostol sa uzavrel. Zostali v
ňom
len starosta mesta a všetci úradníci, dvaja profesori
medicí-
ny, dvaja prírodovední profesori, jeden notár,
kráľovský sud-
ca, dvaja rezbári a spomínaný dozorca s celou
kanceláriou.
Títo všetci boli vyzvaní a v prítomnosti celej kapituly a
bis-
kupského generálneho vikára zaviazaní prísahou, aby
pred
Pánom Bohom dosvedčili, či pohybovanie očami u
sochy
nebol zlomyseľný nástroj akéhosi klamú a podvodu.
Výroky všetkých, rozmanité pátranie a prísne
vyšetrova-
nie viedlo k jednomyseľnému záveru, že je to pravý skutok
Božej všemohúcnosti.
Kostol sa navečer opäť otvoril a zhromaždil sa tu ešte
početnejší ľud než ráno. Sotva im bol oznámený zázrak,
všetkých upútala nová, celých dvadsaťtri hodín trvajúca
zvláštnosť - ľavé oko svätej Filomény sa tak obrátilo k
nebu,
že v oku mohli pozorovať vlastne iba beľmo.

131
 Kazateľ už stál na kazateľnici, aby predniesol kázeň, ale
socha stále pohybovala očami, čo u niektorých vyvolalo
slzy
radosti, u iných nadšený obdiv a poniektorí začali
oplakávať
svoje hriechy. Napokon kazateľ musel upustiť od kázne,
lebo
sa ani nedostal k slovu.
Zato tento zázrak bol natoľko výrečný, že oživil ochab-
nutú vieru, obrátil k Bohu veľa hriešnych sŕdc a mnohých
kacírov pohol k návratu do spasiteľného ovčinca Katolíckej
cirkvi. A keď sa už svätá Filoména postarala o také vynika-
júce poučenie, nebolo treba žiadnej kázne. Takto dôsledne
preskúmaný zázrak je už biskupom v Ríme podaný na
ďalšie
slávne a nesporne vznešené vyšetrovanie.

132
 5. kapitola

Svätá Filoména
- ZVLÁŠTNA
PATRÓNKA
PRI PÔRODE

Maria Antónia, manželka Bernarda de Matteis z Castelve-

tere, priľnula veľkou dôverou k našej mocnej orodovnici
u Boha, Panne Márii, pretože bola na jej príhovor oslobode-
ná od ustavičného krvotoku, na ktorý nemal účinok žiaden
liek. Teraz jej však v siedmom mesiaci tehotenstva zomrelo
dieťa a ona sa už niekoľko dní celkom zúbožená zvíjala na
lôžku v zápase so smrťou.
Rodičia umierajúcej aj jej brat, ktorý bol duchovným, sa
najviac starali o to, aby ju zaopatrili sviatosťami na cestu
do večnosti. Spomenuli si na veľkú milosť získanú na prí-
hovor svätej Filomény a aj teraz postavili jej obraz k lôžku
chorej. S dôvernou prosbou, aby sa nad nimi a nad mŕtvym
plodom ráčila zľutovať, sa utiekali k svätici. Potom položili
podobizeň svätej divotvorkyne na telo trpiacej a s úžasom
pozorovali, že sa úplne zdravá posadila na posteli a mŕtvy
plod sa v bruchu matky pohybuje. Maria Antónia po čase
porodila zdravé dieťa a na poďakovanie za veľkú milosť sa
s manželom aj dieťatkom vybrali do Mugnana, kde potom

133
 vydala svedectvo a zanechala opis zázraku, riadne
potvrdený
duchovnou i svetskou vrchnosťou.

Maria Justina, dcéra spomenutých manželov Bernarda

a Márie Antónie, vydatá za Daniela Folla z Castelvetere, sa
v januári 1824 ocitla počas pôrodu v nebezpečenstve života.
Jej matka, ktorá sama viackrát zakúsila moc príhovoru
svätej
mučenice, zložila v tomto ťažkom položení sľub, že ak
dieťa
bude dievča, pomenuje ho menom svätej panny. Svoj sľub
zakončila modlitbou, načo Maria Justina porodila dievčat-
ko, ale bolo mŕtve. Potom však pôrodné babice
zaznamenali
nepatrné pohyby ručičiek a Maria Justina dieťatko rýchlo
pokrstila, no nie menom svätej - Filoména, keďže nevedela
o sľube svojej matky. Tá v presvedčení, že by dievčatko ne-
zomrelo, keby sa podľa sľubu volalo ako svätá, sa s
hlbokým
zármutkom vybrala zariadiť všetko potrebné na pohreb ne-
mluvňaťa.
Keď došla do kostola, povzbudená zvláštnou dôverou
poprosila duchovného, aby dieťa znovu pokrstil s dodat-
kom: „Filoména, ak nie si pokrstená a si ešte živá." A sotva
tak urobil, na preveľký údiv všetkých prítomných si mohla
domov odniesť celkom zdravé a silné dieťa. Tento zázrak
verejne dosvedčili a potvrdili prísahou nielen rodičia a starí
rodičia, ale aj pôrodné babice a mnoho duchovných a
laikov.

134
 Manželka dona Pascala, syna dona Ignazia Graziosiho
z Acerry, už dvakrát medzi životom a smrťou porodila mŕt-
ve dieťa. Keď v roku 1825 bola tretí raz v požehnanom sta-
ve, celá rodina prežívala úzkosť zo skutočnosti, že sa chýlil
ku koncu už deviaty mesiac a žiadne príznaky blížiaceho sa
pôrodu sa neukazovali.

135
 Skľúčená matka dona Pascala sa 23. apríla obrátila
na veľkú divotvorkyňu s prísľubom, že dieťaťu na svätom
krste dá jej meno. K veľkej dôvere v mocný príhovor našej
svätej povzbudila aj tehotnú nevestu. Na krk jej zavesila ob-
rázok svätej Filomény a odporúčala ju do jej ochrany.
Mladá žena mala obraz na krku asi hodinu, keď prišli
pôrodné bolesti, a ešte toho dňa s pomocou pôrodnej babice
porodila. Dievčatko ale bolo mŕtve a okrem toho malo jed-
nu ručičku vykrútenú až za hlavu. Pri tom smutnom pohľa-
de všetkým tuhla krv v žilách, pre hrôzu, ktorá čakala šesto-
nedieľku, až sa o tomto nešťastí dozvie, a ešte viac preto, že
už tretí plod zahynul bez sviatosti krstu.
Matka dona Pascala sa usilovala, aby sa dieťa pokrstilo
s dodatkom - ak si živé -, aspoň takto chcela utešiť zronenú
rodičku. Ale pôrodná babica sa tomu všemožne vzpierala
hovoriac, že nechce a nesmie zaťažiť svoje svedomie,
pretože
vraj naisto vie, že dieťa je mŕtve.
Uplynula hodina od pôrodu a dali by všetko, keby u die-
ťaťa mohli zaznamenať nej aký prejav života. Zvlášť
Pascalova
matka kládla ruku na srdce dieťaťa, len aby vždy znova po-
znala trpkú pravdu, že srdiečko nebije. Podobne skúmali aj
to, či dieťa dýcha. Utrápená, s bolestnými slzami položila
na
studenú mŕtvolku dieťatka obrázok svätej Filomény a všetci
sa k nej pridali s prosbou, aby svätá panna vyžiadala mŕtve-
mu dieťaťu aspoň toľko života, aby mu na krste mohli dať
jej
sväté meno a mohlo sa očistiť od dedičného hriechu.
Matka dona Pascala medzi inými prosbami povedala:
„V mene Najsvätejšej Trojice, prebuď sa, Filoména!" Boli

136
to tieto slová, pri ktorých na mŕtvom plode spozorova-
la prvú známku života. Vo svätom úžase krstila dievčatko:
„Filoména, krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

137
Amen." Ako menovala osoby Najsvätejšej Trojice, dieťa
otvorilo svoje krásne modré oči a všetkých vospolok, žas-
núcich nad týmto divom, privítalo radostným úsmevom.
Ručička dievčatka, ktorá bola najprv vykrútená za hlavu, sa
hneď narovnala a nasýtené dieťa sladko zaspalo.
Na druhý deň podali biskupovi mesta správu o tomto
zá-
zraku a požiadali ho, aby dieťa znovu pokrstil riadnym
krstom.
Zázrak neskôr, po prísnom, všestrannom preskúmaní
všetkých udalostí a potvrdení prísahou, oznámil verejnosti
samotný biskup.

Márii Vincenze Cola z Castelvetere sa v septembri 1827

začal pôrod, ale dieťa počas neho nejavilo žiadne známky
života. Keď nič nepomáhalo, pôrodná babica v najväčšej
úzkosti vzývala mocnú mugnanskú divotvorkyňu: „O, svä-
tá Panna Mária Karmelská! Pre lásku, ktorou miluješ svätú
Filoménu, pomôž! O, svätá panna a mučenica Filoména,
pri-
hováraj sa za milosť, o ktorú prosíme!" Sotva svoju prosbu
dokončila, Maria Vincenza šťastne porodila krásne, zdravé
dieťa. Aj tento zázrak bol duchovnou vrchnosťou riadne
potvrdený a verejne oznámený.

Anna Moccia, manželka nádenníka Giuseppeho Cagio-

neho, mala už päť dní pôrodné bolesti a každým okamihom
sa ocitala vo väčšom nebezpečenstve, pretože dieťa bolo
v je] lone už tri dni mŕtve. Úbohá rodička vzala pri neustá-
le narastajúcich mukách obrázok svätej Filomény a s hor-
kým plačom ju prosila o pomoc, na čo porodila mŕtve
dieťa.

138
Pôrodná babica odniesla tielko, a kým ošetrovala matku,
dieťatko ležalo na studenej zemi. To sa stalo 13. marca
1831
v Neapole.

139
 Matka sa o tomto nešťastí dozvedela až o dve hodiny
neskôr. Utrápená opäť vzývala svätú Filoménu a tá nemeš-
kala, aby jej vieru a dôveru odmenila.
Ako kedysi svätý Anton Paduánsky obrátil potvoru
svojím
príhovorom na roztomilé dieťa, tak aj teraz svätá Filoména
oživila svojím príhovorom mŕtve dieťa. Matka ešte
neprestala
nariekať, keď sa nemluvňa pohýbalo a začalo plakať.
Všetci ustrnuli nad týmto divom. Pokrstené dieťa po
tridsiatich piatich dňoch spojilo svoju nevinnú dušu na
Božiu chválu s našou svätou, ktorá mu vyžiadala milosť ži-
vota. Tento zázrak na oslavu svätej divotvorkyne zverejnili
učení a zbožní kňazi v Neapole.

Don Francesco di Lucia dostal v roku 1834 od veľa-

dôstojného biskupa, povestného svojou cnosťou, správu.
Biskupova dôvera ho potešila, ale zároveň naplnila
pokorou.
Nechcel, aby sa mu dostávalo nezaslúženej cti, a preto bis-
kupovo meno tajil.
Zo správy sa dozvedel nasledujúce: Jedna šľachtičná
z nášho mesta v šiestom mesiaci na smrť ochorela, pretože
jej ešte nenarodené dieťa zomrelo. Mŕtvy plod nechcel
odísť
prirodzenou cestou ani s pomocou medicínskych prostried-
kov, preto sa zdalo nevyhnutné vytiahnuť mŕtvolku
nástrojmi.
Matka sa pred bolestivou a nebezpečnou operáciou po-
silnila sviatosťami zomierajúcich. Lekári, chystajúci sa na
zákrok, položili medzitým na telo nešťastnej matky nitku
z rúcha svätej Filomény s jej podobizňou. A hľa! Mŕtvolka

140
sa v tom okamihu v matkinom lone pohla a začala kopať.
Užasnutí lekári s dojatím velebili mocný príhovor divotvor-
kyne Filomény, ale z pohybu oživeného dieťatka sa radova-
la najmä matka. Niet divu, že po odstránení príčiny bolesti

141
 a choroby vstala z lôžka dokonale uzdravená. Po
čase poro-
dila silné, zdravé dieťa.
Tento zázrak potvrdili prísahou nielen lekári, ale aj iní
očití svedkovia. Spomínaný biskup po náležitom prešet-
rení správu o ňom spolu so žiadosťou o ostatky panenskej
Filomény poslal donovi Francescovi.

V Neapole prežívala muky dvadsaťtriročná Santola

Trace,
dcéra Rosy Canzanelly, manželka Pascala Sarnatara. Mala
päť
dní do pôrodu, keď ju všetci lekári opustili, lebo nevedeli,
čo pre
ňu ešte môžu urobiť. Matka nešťastnej dcéry vo svojom
hlbo-
kom žiali navštívila blízky kostol, v ktorom bol vystavený
obraz
svätej divotvorkyne k verejnej úcte. Bolo to 11. januára
1835.
Kým sa z celého svojho skormúteného srdca modlila k
slávnej
mučenici a prosila o pomoc, jej dcéra, ktorá bola takmer na
pokraji smrti, začula, akoby ju ktosi oslovoval menom.
„Mama! Kdeže si?" zvolala slabým hlasom a tu zrazu
vidí, že dvere sa otvárajú a dnu vchádza panna ovenčená
nebeskou žiarou. Panna k nej pristúpila a prehovorila
ľúbez-
ným hlasom: „Som svätá Filoména a prišla som, aby som
teba i tvojho syna zachránila pred smrťou."
Santola v tom okamihu porodila krásneho chlapčeka
a onedlho už putovala aj s celou rodinou a mnohými sused-

142
mi do Mugnana, aby svätej divotvorkyni vzdala najvrúcnej-
šiu vďaku za to, že ju zázračne vyslobodila z istej smrti.

Domenica Pavone, manželka Antónia Cantalupa z mes-

tečka Altavilla v kniežatstve Citra, 3. júna 1839 očakávala
pôrod v nevýslovných bolestiach. Najvýznamnejší a
najskú-
senejší lekári vynaložili všetky svoje vedomosti, aby jej
uľah-
čili v utrpení, ale nič nezmohli! Domenica tak dva dni bez

143
 ich ďalšieho úsilia zápasila so smrťou.
Najsmutnejšie bolo,
že spolu s matkou mal zomrieť aj plod a byť zbavený
ako
časného, tak i večného života.
Strápený manžel naliehavo prosil mocnú orodovníčku
u Ježiša a Márie, svätú Filoménu, o milosť svätého krstu a
pri-
sľúbil, že svojmu dieťaťu dá jej meno. Jeho manželka
medzi-
tým bez pomoci porodila, ale dieťatko prišlo na svet mŕtve.
Pôrodná babica Fortunata Cuozzo plná živej viery v
prí-
hovor svätej Filomény povzbudila zarmútenú rodinu, aby
sa
znova obrátila na svätú divotvorkyňu. Bez toho, aby ich
bolo
treba prehovárať, všetci padli na kolená pred obrazom
svätej
mučenice a so slzami v očiach prosili, aby za nich
orodovala
u Boha.
Pod vplyvom vnútorného vnuknutia Fortunata už cel-
kom studenú mŕtvolku malého dievčatka pokrstila v mene
trojjediného Boha a pomenovala ho Filoména. Dieťa zrazu
otvorilo oči, radostne zatrepotalo ručičkami a nožičkami
a privítalo prítomných ľúbezným úsmevom, načo prepukol
všeobecný úžas, plesanie, plač a ďakovanie. Tento
neočaká-
vaný zvrat ich tak zaujal, že na úbohú rodičku, ktorá sa už
odobrala na večnosť, úplne zabudli.

144
 Šťastný otec, ale nešťastný manžel s krvácajúcim
srdcom
objal mŕtve telo milovanej manželky a s preveľkou
dôverou
k svätej divotvorkyni žiadal o jej život: „Ó, svätá
Filoména!
Nedaj, aby dieťatko, ktoré na tvoj mocný príhovor teraz
do-
stalo telesný a tiež duchovný život, muselo zahynúť bez
mat-
ky." A aby svätú mučenicu skôr pohol k zľutovaniu,
postavil
jej sochu spolu so zapálenými sviecami k posteli zomrelej
so
slovami, že neprestane prosiť, pokiaľ nebude vyslyšaný.
Keď sa miestny farár o dve hodiny dozvedel o tomto
ne-
šťastí, rýchlo tam šiel aj s lekárom Crescenzom Motolom,

145
 aby, až to bude možné, oblažil dušu úbohej
matky. Ale po
hodine márnej námahy (teda už tretej od smrti) vidiac
zre-
teľné známky porušenia museli uznať, že zosnulá.
Čím bola
Domenicina smrť istejšia, tým viac sa jej manžel
zaprisahá-
val, že neustane v modlitbách, pokým nezrie
manželku živú.
A vytrvalá modlitba bola nakoniec prijatá. Po štyroch
hodi-
nách jeho mŕtva manželka otvára oči a úplne zdravá
vstáva
zo smrteľnej postele! Boh, ktorý nech čokoľvek koná,
všetko
riadi dokonalou múdrosťou, prosbu bohabojnej rodiny
ne-
vypočul hneď, aby sa kňaz, lekár a nespočetný dav
najskôr
na vlastné oči presvedčili o rodičkinom skone a
potom im
mohol zázrakom dokázať, že je Pánom života i smrti,
a tak
ich učiniť svedkami tohto divu a mocného príhovoru
svätej
Filomény.
Zaiste nebolo nikoho, kto by tento dvojitý zázrak nedo-
svedčil, a rovnako nebolo nikoho, kto by sa s vierou nezú-
častnil na slávnostnej svätej omši v kaplnke svätej
mučenice,
ktorá bola obetovaná ako poďakovanie Bohu i jej. K sláv-

146
nosti svojou príkladnou zbožnosťou nemálo prispela
zázrač-
ne vzkriesená matka s nadprirodzene oživeným dieťatkom,
obe v radostnom kruhu blízkych.
Krátko nato, 23. júna, sa spolu s manželom vybrali peši
do tri dni cesty vzdialeného Mugnana, aby tam chýrnej di-
vo tvorkyni poďakovala za neobyčajným spôsobom
získanú
milosť pre ňu a dieťatko. Malú Filoménku zároveň odporú-
čala do jej mocnej ochrany.
Tento zázrak oznámila celému kniežatstvu verejná, du-
chovnou i svetskou vrchnosťou riadne potvrdená listina.

147
 6. kapitola

Svätá Filoména
- VEĽKÁ PRIATEĽKA
DETÍ

Svätá Filoména zvlášť obdarúva malé deti. Ako božský

Ženích volal k sebe deti: „Nechajte deti a nebráňte im pri-
chádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo"
(Mŕ
19, 14), aj naša svätá sa o nich stará pre ich jednoduchosť,
nevinnosť a pokoru. Najviac milostí však dostávajú
chudob-
né deti a tie, ktoré na svätom krste dostali jej sväté meno,
ako vyplýva z nasledujúcich udalostí.

Jedenásťmesačná Rosa Fortunata bola jediným dieťa-

ťom manželov Lelia Gesualda a Antónie Valentino žijú-
cich v Monteforte. Jedného dňa v roku 1824 vypadlo dieťa
z okna z výšky viac ako 7 metrov. Nehoda bola veľmi ne-
bezpečná, dieťa skôr, ako dopadlo na cestu, hlávkou
narazilo
o niekoľko škridiel na stene, až sa rozbili.
Matka ihneď pribehla s krikom: „Ó, svätá Filoména,
zmiluj sa! Ak zachrániš moje dieťa, obetujem ti ho."

148
 Rovnako volal aj otec, ktorý stál na ceste, a keď svoju
dcérku vzal do náručia, nenašiel na nej ani jedinú stopu po
zranení.

149
 Jedenásťročného Giacoma, syna Rafaela di Elia a jeho
manželky Márie Antónie Angelilo, prešiel marci 1826
v mestečku Visciano voz. Spôsobil mu zlomeninu nohy, ku
ktorej sa pridružil zápal. Noha sa mu však pre slabosť ne-
mohla zahojiť a chlapcovi hrozila istá smrť, až kým k nim
neprišiel služobník Pána Sabbatino Nappo zo Spoločnosti
Ježišovej.Ten priniesol skľúčenej rodine obraz našej svätej
a
modlil sa s nimi k divotvorkyni, aj chlapca prebudil, aby sa
pozrel na svätú Filoménu. Chlapec sa začal usmievať, uka-
zoval rukou na obraz, akoby nemal žiadne bolesti. Keď mu
sňali obväz, zistili, že zápal zmizol a noha sa zahojila.

Na slávnosti svätej Filomény v roku 1830 iná

Filoména,
dcéra Tomassa Tedesca a jeho manželky Ursuly Serio, si
nožnicami vypichla pravé oko, takže jej celkom vytieklo.
Rana sa podľa lekára nedala zahojiť, na čo rodičia vo
svojom
zármutku povedali, že radšej nech je dievča mŕtve ako
slepé.
Don Franceso di Lucia ich za tieto rúhavé reči napome-
nul a dievča poslal do kostola hovoriac: „Choď, namoč prst
do lampy svojej svätej patrónky a potri si ranu olejom."
Malá Filoména spravila presne, čo jej bolo prikázané.
Viera tohto dieťaťa sa nebesiam páčila, pretože na zásah
svojej svätej patrónky dostala na piaty deň po nehode nové,
zdravé oko.

Vo Vieste neďaleko hory Gargano žila chudobná, ale

poctivá rodina manželovTeresy Bovini a Giovanniho
Tróju.

150
Ich obydlie pripomínajúce viac kôlňu ako dom spolu s ma-
lou záhradkou tvorilo celý ich nehnuteľný majetok.Tehotná
Teresa so smútkom očakávala svoju hodinku, lebo nema-
la ani len bielizeň, do ktorej by zavinula nemluvňa. Často

151
 prosievala svätú Filoménu o pomoc, no pôrod sa
blížil a od-
poveď neprichádzala. Pôrodná babica, pohnutá
milosrden-
stvom, rozložila vlastnú šatku, aby do nej zabalila
dieťatko
ako do plienky. Ale mladá mamička vidiac, že šatka je
na
tento účel príliš malá, ukázala na truhlu, v ktorej mala
starú
potrhanú handru. Babica ju otvorila a užasnutá v nej
našla
jemnú, čistú a ľúbezne voňajúcu výbavu pre dieťa.
Zavinula
dieťa do plienok, a ako ho niesla na krst, rozšírila sa
zvesť
o zázraku a všetci chceli neobyčajné plienky vidieť a
bozkať.
V noci sa Teresa prebudila a prenikla ju úzkosť, keď ne-
našla dieťa. A hľa! Uvidela ho v náručí prekrásnej, asi štr-
násťročnej panny odetej do bieleho. Teresa naplnená zbož-
nosťou a vďakou zvolala: „O, svätá Filoména!" Panna v
tom
okamihu položila dieťa do kolísky a zmizla.
Táto podivuhodná udalosť, ktorá sa stala v roku 1830,
obmäkčila a roznežnila všetky srdcia a vzbudila u ľudí
túžbu
po dokonalejšom živote a nebývalú úctu k našej svätej.

V tom istom roku 1830 boli oslavy sviatku svätej

Filomény v Castelvetere vskutku veľkolepé. Všetky zvony
sa

152
ozývali v prekrásnom súzvuku. Na dedinách býva zvykom,
že to mládež vylezie na vežu, aby zvonila, a Castelvetere
ne-
bolo výnimkou. Ale mládež je neopatrná, a tak sa stalo, že
istý mladík spadol z veže, na ktorú vyliezol. Určite by sa
bol
zabil, keby počas pádu nežiadal svätú Filoménu o záchranu.
Vydesení ľudia pribehli k chlapcovi v obave, že bude celý
dodrúzganý, ale on na ich veľké počudovanie s ľahkosťou
vyskočil a znovu utekal na vežu, aby mohol zvoniť.

Maria Antónia, dcéra manželov Luigiho Ruggiera a Jo-

hanny, rodenej Nargi, spadla z vysokej skaly do priepasti.

153
Prihodilo sa to v roku 1830 pred spomínanou slávnosťou
svätej Filomény.
Rodičia ju našli bez známok života a hneď začali
vzývať
svätú divotvorkyňu: „Dobrá svätá Filoména! Nedopusť,
aby
sme dieťa, ktoré sme sem priviedli živé, odniesli domov
mŕt-
ve! Vypros nám milosť, pomôž nám, vysloboď nás z tohto
nešťastia!" A aby boli skôr vypočutí, uložili si, podľa
obyčají
svojej krajiny, kajúci skutok. Ich prosby sa však zdali
márne,
lebo sa so žiaľom presvedčili, že dieťa je naozaj mŕtve.
Napriek tomu zbožní manželia začali svätú prosiť ešte
vrúcnejšie a pridali si ďalší kajúci skutok. Ich viera bola
napokon odmenená - deväťročné dievčatko precitlo, ako
keby iba spalo, bez jedinej rany či inej stopy po páde. Svätá
Filoména dieťa dokonale uzdravila.

Domenico Masullo, sedemročný chlapec z Monteforte,

dostal v júli 1832 papierový balíček, v ktorom bola
zabalená
socha svätej Filomény. S detinskou vierou si ho ako drahú
spomienku zavesil na hruď.
O čosi neskôr sa pobral s kamarátmi do jednej vinice
a začali vyvádzať. Pán vinice pohrozil nezbedníkom, ktorí
mu z roztopaše ničili hrozno, a tí sa preľaknutí dali na útek.
Domenico v tom strachu nezbadal sedem metrov hlboký,
trávou zarastený príklop, v ktorom nad kaliskom stála met-
rová voda. Hrozilo veľké nebezpečenstvo, ak nie utopenia,

154
tak že sa zadusí! Domenico však počas pádu vzýval svätú
Filoménu, ktorá ho ochránila pred smrťou.
Keď chlapci videli, ako sa Domenico prepadol, spusti-
li krik, takže čoskoro sa okolo nich zbehli ľudia. Volali na
Domenica a ten im odpovedal. Dohodli sa, že mu poda-
jú povraz a tak mu pomôžu z priekopy, ale pozabudli, že

155
 úbohé dieťa si povraz nedokáže uviazať. Napriek
tomu sa
im chlapca podarilo vytiahnuť, Domenico bol celý od
blata,
ale zdravý. Povraz bol tak šikovne ovinutý, že bolo
jasné, že
to nemohla byť práca dieťaťa. Pýtali sa ho teda, ako si
pov-
raz založil, a on im s detskou nevinnosťou rozprával:
„Keď
som spadol, volal som svätú Filoménu a ona mi
pomohla.
Mala biele šaty, tvár krásnu a sviežu a bola vysoká
ako moja
štrnásťročná sestra. Svätá Filoména ma vytiahla z
bahna, dr-
žala ma za ruku a zostala pri mne asi hodinu, až som
dostal
ten povraz. Potom mi ho, ako vidíte, obviazala." Aj
keď bol
Domenico umazaný od hlavy po päty, kúsok papiera,
čo mal
na hrudi, zostal úplne čistý.

V meste Polia trpelo päťročné dievčatko Antónia Pa-

langieri na obličkový kameň, až sa zvíjalo od bolestí a kri-
čalo. Nanajvýš ustarostená matka vzala dieťa do náručia
a odniesla ho k najskúsenejším lekárom, Nicolovi di
Donato
a Francescovi Gaugerovi. Obaja sa zhodli, že niet inej po-
moci iba kameň vybrať, ale keďže bola Antónia útlučká,
s operáciou predpovedali aj okamžitú smrť.

156
 Matka sa s krvácajúcim srdcom pobrala za abatišou,
kto-
rá so sestrami v kláštore zbožne uctievala svätú Filoménu,
a prosila ju o radu. Abatiša jej dala obrázok svätej
Filomény
a povzbudila ju, aby svätú divotvorkyňu s vierou žiadala
o pomoc.
Sotva prišla domov, matka v dôvere vložila svätý obrá-
zok na dieťa zmietajúce sa v bolestiach a hľa! Bolesti
celkom
prestali. Ešte v tú istú hodinu sa ponáhľala do kláštorné-
ho kostola a pred oltárom svätej Filomény vzdávala Bohu
a svätej divotvorkyni najvrúcnejšie vďaky. Zázrak sa stal
v septembri 1834.

157
 V dedinke Lurcy v kantóne Quingey vo Francúzsku,
v diecéze Besancon, žila istá osirelá chudobná
jedenásťročná
dievčina, ktorá bola už niekoľko rokov chromá. Na žiaden
lekársky zákrok sa nedostavil účinok, preto lekári
zhodnotili
jej chorobu ako nevyliečiteľnú. Dievčine neostávalo iné
len sa
vliecť o barlách, a nezriedka ju do školy museli niesť.
Niektoré
zbožné osoby, ktoré sa francúzskej siroty ujali, sa
dopočuli, že
v Taliansku a na iných miestach Európy sa deje nespočetne
veľa zázrakov na príhovor svätej Filomény. Rozhodli sa
teda,
že tiež budú konať deväťdňovú pobožnosť k svätej
Filoméne,
aby vyprosili uzdravenie úbohému dieťaťu.
Pobožnosť začali 23. februára 1835. Každý deň bola ku
cti svätej Filomény obetovaná svätá omša, na ktorej sa zú-
častnila aj sirota. V pondelok, ôsmy deň pobožnosti, sa jej
choroba zhoršila, preto jej pomazali chromé nohy olejom
z lampy, ktorá horela pred obrazom svätej panny. Už v
stre-
du však mohli vidieť, že opuch úplne zmizol a jedna noha,
ktorá bola predtým celkom skrútená, sa napravila. Dievča
odvtedy behalo, ako keby nikdy nebolo ochrnuté.
Ôsmeho marca, čo bola nedeľa, dieťa v kostole verejne
ďakovalo svätej divotvorkyni. Zbožní dedinčania boli
dojatí
a jedným hlasom ju velebili. O tejto zázračnej udalosti sa

158
zmienili 16. júna 1835 aj noviny Gazetta delí Italica centrá-
le a tiež Journal historigue et litteraire v júli 1835.

Všetky deti radi sedávajú a hrajú sa v prachu ciest a pri

tom sa ľahko môže prihodiť nešťastie. Jedno sa takmer
stalo
aj na začiatku októbra 1839 v Mugnane.
Malý Filumenus, dvojročný synček nájomcu Maria de
Stefano, jedného dňa sedel uprostred hlavnej cesty, keď sa
naňho v prudkom cvale rútili splašené kone aj s poštovým

159
 vozom. Všetci obyvatelia a duchovní Mugnana,
ktorí to vi-
deli, krikom chceli upozorniť dieťa na blížiace sa
nebezpe-
čenstvo. Ale ich hluk kone ešte viac naplašil a
nedbajúc na
pokriky pohoniča sa hnali na dieťa ešte divokejšie,
takže
nebolo v ľudských silách zabrániť smrti alebo
zmrzačeniu
dieťaťa. A tak sa všetci začali utiekať k svätej
Filoméne.
Kone sa už pred dieťaťom stavali na zadné nohy, keď
zrazu
akousi neznámou mocou zostali stáť na zemi ako
prikova-
né. Natešený Filumenus odskackal z cesty netušiac,
že mu
hrozilo nejaké nešťastie.
Keď sa ho spýtali, či sa nebál koni, všetkým prítom-
ným živo, ako to len deti vedia, rozprával, že tam bola svätá
Filoména, a ukazoval, ako kone sama zadržala a prikázala
mu, že má ísť preč. Podrobne opísal aj tvár a žiarivý biely
odev svätej panny. Pretože takéto malé dieťa nepozná klam-
stvo a lož, všetci spoznali zázračnú ochranu svätej
Filomény.

Benediktínky v Perugii si získavajú veľké zásluhy

výcho-
vou chovankýň. Aj útla Luigia Penna, dievčina chatrného
zdravia, spravila vďaka ich múdremu a nábožnému vedeniu
v krátkom čase veľké pokroky.

160
 Raz pri spoločnej rekreácii s družkami v kláštorných
chodbách nešťastne spadla, ale o svojom úraze dlho nikomu
nepovedala. Následky tohto pádu sa najskôr objavili na
krku
v podobe krvavej rany a tiež na ľavej strane v slabinách.
Zatiaľ
čo prvé zranenie sa šťastne zahojilo, to druhé sa stále viac
roz-
máhalo, až tú bolesť choré dievča už nedokázalo zniesť.
Nábožné rehoľné sestry sa jej snažili všemožne pomôcť,
ale bolo to márne. Pretože sa Luigia, pochádzajúca z mes-
tečka Piano, bála svojich rodičov, svoje kruté bolesti pri ich
návšteve statočne skrývala. Pre neduživosť však nemohla

161
 prijať rehoľný odev svätého Benedikta, tak sa
napokon vrá-
tila k nim domov.
Spočiatku sa jej zdalo, že pichanie v slabine ustalo, ale
onedlho sa vrátilo s ešte väčšou silou. Znepokojení rodičia
okamžite vyhľadali najučenejších lekárov, celé tri roky sa
s nimi radili, čo ich stálo veľa peňazí, ale bolesti v slabine
sa len stupňovali a nakoniec sa k nim pridal ešte aj zápal
prsníkov. Trpiace dievča sa ocitlo na smrteľnej posteli, kde
v mukách volalo: „Mám hrozné bolesti! Už sa nemôžem ani
pohnúť! Umieram od bolesti!"
Všetci ich známi lekári sa zišli na poradu, ale aj
prostried-
ky, ktoré sa im pre jej liečbu zdali najvhodnejšie, sa míňali
očakávaných účinkov. Aby Luigia opustila tento svet zmie-
rená s Bohom, privolali kňaza, kapucínskeho pátra Fidelisa
Leonessa. Tento horlivý ctiteľ svätej Filomény nabádal
trúch-
liacu rodinu, aby prosili o príhovor u Boha svätú
divotvorky-
ňu z Mugnana. Na jeho povzbudivé slová sa príbuzní začali
modliť pobožnosť deviatnika, po skončení ktorej, 30.
januára
1841, chorá vstala z lôžka, sama sa obliekla a na preveľký
úžas
všetkých začala vykonávať aj tie najťažšie práce, ako keby
ni-
kdy nebola chorá. Nielen rodina a mesto Piano, ale aj všetci
lekári poznajúci zdravotný stav Luigie tento zázrak verejne
potvrdili a listinou odoslali do Mugnana.

162
 7. kapitola

Svätá Filoména
- OČI SLEPÝCH,
ÚSTA NEMÝCH,
NOHY OCHRNUTÝCH

V júni 1834 prišiel do svätyne v Mugnane Francesco

Cuomo,
aby presvätú divotvorkyňu s dôverou prosil za uzdravenie
päťročného nemého chlapčeka Sebastiana. Pohľad na stav
dieťaťa trhal srdce. Chlapček, ktorý nevedel dávať najavo
svoje potreby ani znameniami, si bolestivo rozhrýzol ja-
zyk. Otec s plačom zaprisahal našu veľkú sväticu o pomoc
a po vrúcnej modlitbe natrel spiacemu dieťaťu jazyk
olejom
z lampy horiacej pred svätým telom Filomény.
Keď sa dieťa na druhý deň prebudilo, čistým hlasom
volalo svoju matku. Nedá sa opísať, aký dojem spravil ten-
to veľký zázrak na celú rodinu i všetkých susedov. Správa
o ňom sa bleskovo rozniesla a všetci sa ponáhľali do Božej
svätyne, aby svätú Filoménu jedným hlasom chválili.

V tretiu augustovú nedeľu roku 1834, posledný deň

oktávy svätej Filomény, prišla do Mugnana chudobná žena

163
z Noly. Po porážke celkom stratila reč, veľmi jej oslabol
aj zrak, takže ani počas dňa nemohla zostať sama. Srdce

164
 úbohej ženy zahorelo túžbou putovať do Mugnana,
ale
manžel, považujúci takýto div za nemožný, jej to
zakázal.
Žena sa teda vybrala do Mugnana tajne v sprievode
suse-
dy a vo svätyni veľkej divotvorkyne sa jej zverila s
bezvý-
hradnou dôverou v jej mocnú ochranu. A naša svätá,
ktorá
svojich ctiteľov predchádza milosťami, jej dôveru
ihneď
odmenila a žene obnovila úplné zdravie. Keď slepá
uvide-
la presväté telo, hlasne volala: „Ó, svätá Filoména!
Aká si
prekrásna!"
Aj tento zázrak sa veľmi rýchlo rozhlásil. Nolskí
pútnici
obklopili uzdravenú ženu a so slzami velebili moc a
dobrotu
našej divotvorkyne.

Za tohto radostného plesania vstupovala do svätyne

v Mugnane aj Magdaléna Cecero, manželka Augustína
Moniellu z Noly. Tej po mŕtvici ochrnula pravá strana,
stratila v nej nielen všetok cit, ale aj reč. V nešťastí jej ne-
uľahčilo ani to, že pri najväčšej chudobe mali mnoho detí.
Ženino trápenie sa zvlášť dotklo jednej vrúcnej ctiteľky
svätej Filomény, ktorá rodinu povzbudila, aby hľadala úto-
čisko u preslávnej divotvorkyne v Mugnane.

165
 Skľúčenú Magdalénu jej slová veľmi dojali a hneď si
v srdci zaumienila, že poputuje do Mugnana, len keby jej
svätá Filoména aspoň to vyprosila, aby dokázala prejsť s
ne-
vládnym telom takú dlhú cestu. V tom istom okamihu sa
jej vrátila reč a dokonca aj zdravie, i keď na jednu nohu
ešte
krívala a ruka zostala nehybná.
V onú tretiu augustovú nedeľu sa, napriek všetkým ná-
mietkam manžela, ktorý sa bál, že cestu nevydrží, vybrala
peši do Mugnana. Nehybnú ruku mala vloženú do šatky
za-
vesenej okolo hrdla.

166
 V Kostole svätej Filomény sa potom počas celej svä-
tej omše obracala na ňu s prosbami - a hľa! - po skončení
slávenia mala ruku i nohu celkom zdravú. Sama nemohla
uveriť, že sa tak naozaj stalo. Poznačila sa znamením sväté-
ho kríža, začala chodiť a videla, že jej prosba bola skutočne
vypočutá. Získanú milosť na príhovor svätej Filomény teraz
zvestovala viac slzami než slovami.
Tento dvojitý zázrak, ktorý sa stal v jeden a ten istý
deň, povzbudil obyvateľov Noly, aby ku cti a chvále svä-
tej Filomény postavili vo svojskom farskom kostole krásnu
sochu.

Vo francúzskom meste Lons-le-Sannier žil dvadsaťpäť-

ročný rezbár Joseph Paton, ktorý bol viac než sedem rokov
hluchonemý. Po celú dobu svojej choroby mal veľmi silnú
dôveru, že ho Boh od tohto nešťastia znovu oslobodí. Jeho
dôvera vzrástla, keď sa z knihy dozvedel o neslýchaných
zá-
zrakoch urobených na príhovor svätej Filomény. Začal sa
k nej s veľkou vierou modliť deväťdňovú pobožnosť.
Vo farskom chráme toho mesta pripadlo na Veľkonočnú
nedeľu roku 1835, keď sa jeho pobožnosť k divotvorkyni
skončila, prenesenie obrazu svätej Filomény a slávne vy-
stavenie jej svätého ostatku k verejnej úcte. Joseph zotrval
v kostole až do neskorého večera. V noci uvidel pred sebou
svätú Filoménu v snehobielom rúchu, ozdobenú jagavou
korunou a sprevádzanú chórom víťazných anjelov.
Svätá Panna sa k nemu priblížila, ľúbezne sa naňho
usmiala a podržala nad ním víťaznú palmu. Joseph, naplne-
ný citom vďačnosti a radosti, začal kričať a svätým jasaním
oslavovať veľkú divotvorkyňu. A v tom okamihu jeho ne-
mota i hluchota boli preč.

167
 Mladý rezbár sa potom vydal na cestu. 20. decembra
1835 navštívil v Ríme hroby svätých apoštolov Petra a
Pavla,
odtiaľ sa pobral do Neapolu a napokon do Mugnana, kde
31. januára 1836 vďačnými slzami vzdával svätej Filoméne
vrúcne vďaky. Tento prísne skúmaný zázrak sa zverejnil na
zvláštnej listine.

Vo Vietri neďaleko mesta Potenza sa už celých šesť ro-

kov utiekala k svätej Filoméne slepá Anselma Pitta.
Poradila
jej to istá vznešená dáma, ktorá ju potom vzala k sebe do-
mov, aby sa tam pred sochou svätej divotvorkyne
pomodlila
a potrela si oči olejom z lámp, ktoré neustále horeli pred
svätou.
14. septembra 1837 sa slepá zobudila o jednej hodine
po polnoci, pomodlila sa k svätej mučenici, pomazala si oči
a znovu zaspala. Spala tuho, pohrúžená do hlbokého sna,
v ktorom uvidela svätú Filoménu, ako k nej hovorí: „Dcéra
moja, zajtra ráno ti dám, o čo žiadaš, budeš uzdravená. Na
môj príhovor sa ti vráti zrak, ale poďakuj sa Pánovi a Božej
Matke a nábožne počúvaj svätú omšu."
Ráno otvorila oči a prisľúbenú milosť skutočne dosta-
la. Hneď začala volať: „Svätá Filoména mi udelila milosť,
o ktorú som prosila!"
Všetci v dome sa zbehli na jej volanie a na vlastné oči
sa presvedčili o zázraku. Potom ju sprevádzali do kostola,
odldaľ sa do domu nábožnej panej vrátila už sama, aby sa
pri
soche svätej mučenice poďakovala za znovu získaný zrak.

168
 V meste Mirabella, vzdialenom asi 50 km od mesta
Avellino, žil päťdesiatročný mešťan Gaetano di Benedetto.
Kedysi bol zámožným kupcom, ale pred štrnástimi rokmi

169
 ťažko ochorel a vyšiel na mizinu. Opustený takmer
od všet-
kých čelil trpkému úpadku. Aby toho nebolo málo,
dostal
porážku a vyše štyroch mesiacov nedokázal pohnúť
rukami
ani nohami. Bol naňho vskutku žalostný pohľad.
Navyše
stratil reč, takže keď sa pokúsil niečo povedať, vydal
zvuk
podobný viac zvieracím škrekom ako ľudským
hlasom. Svoje
potreby oznamoval len manželke chabými
znameniami.
Všetko už bolo pripravené na to, aby ho preniesli do ve-
rejnej neapolskej nemocnice, nazývanej „nemocnicou stra-
tených prípadov", kde mal bez akejkoľvek nádeje na úľa-
vu, nehovoriac o uzdravení, smutne očakávať svoj koniec.
Miestni lekári, ako aj farár popísali a potvrdili v úradnej
listine jeho nevyliečiteľnú chorobu.
V noci pred prevozom do nemocnice videl svätú
divotvor-
kyňu, ktorá sa mu zjavila v podobe kráľovskej panny.
„Keby si
ma navštívil v Mugnane, uzdravím ťa," povedala mu.
Gaetano precitol zo spánku, ale sen pokladal iba za
klam
predstavivosti, ktorá sa touto myšlienkou neustále zaobera-
la. Znovu tvrdo zaspal a nadránom cítil, ako ho ktosi chytil
za ruku a budí ho. Ale keď sa prebral, nikoho v izbe
nevidel.
Nato začul zreteľný hlas: „Ak chceš byť uzdravený, musíš

170
prísť ku mne. Len príď! Nájdeš ma v Mugnane, keď sa roz-
hodneš ma navštíviť."
Gaetano sa teda miesto neapolskej nemocnice dal od-
niesť do Mugnana - 5. apríla 1835 o desiatej hodine dopo-
ludnia prišiel ku svätyni našej divotvorkyne. Pred kaplnkou
svätej mučenice, v ktorej don Francesco di Lucia podával
k ucteniu jej krv, sa tlačili nespočetné davy, medzi nimi aj
naj-
významnejšie osoby z hlavného i z okolitých miest.
Hrozivý
pohľad na Gaetana, ako aj jeho zvieracie pazvuky nábožný
ľud vydesili, ale obyvatelia Mugnana a mnoho iných ľudí

171
 s ním malo súcit a nasledovali ho do kostola.
Gaetano sa tria-
sol na celom tele a v tvári mal výraz najhlbšieho
zármutku.
Svätú omšu pri tele svätej Filomény sa chystal sláviť
cu-
dzí duchovný, veľký ctiteľ divotvorkyne. Don Francesco
ho
požiadal, aby počas spásonosnej obety pamätal na toho ne-
šťastníka a pomodlil sa zaňho k svätej mučenici. Duchovný
otec sa usmial: „Snáď po tejto omši uzriete veľkolepé di-
vadlo." Ale pokorný duchovný, pamätajúci na svoje nedo-
konalosti, mal pred očami svoju nehodnosť a pozdalo sa
mu, ako keby tou prosbou chcel svätú mučenicu
opovážlivo
pokúšať. Najsvätejšiu obeť odslúžil s nevýslovnou bázňou
a úzkosťou a v sakristii si so skľúčeným srdcom vyčítal
svo-
ju neuváženosť. Kým sa obaja duchovní otcovia rozprávali,
v kostole sa strhol veľký hluk, na ktorý odpovedal ešte
väč-
ší od ľudí pred kostolom. Znepokojení kňazi sa ponáhľali
zistiť, čo spôsobilo tento hurhaj. Ich údiv pri pohľade na
Gaetana, ešte pred chvíľou ochrnutého po mŕtvici a obstú-
peného zo všetkých strán zástupom ľudí, ako sa teraz úplne
zdravý slobodne pohybuje a mocným hlasom velebí Boha
a svätú mučenicu, sa nedá opísať.
Gaetano hneď po skončení svätej omše vnímal, že má
všetky údy dokonale zdravé, a povedal o tom svojej
manžel-
ke. Keď ľudia videli, že muž, ktorý sem prišiel skľúčený,
sa

172
teraz voľne prechádza so svojou ženou a miesto neľudské-
ho huhlania vychádzajú z jeho úst zreteľné slová, prenik-
nutí šťastím a úžasom začali oznamovať zázrak náramným
krikom. Veriaci pred kostolom ich nadšenie nielen zdieľali,
ale celému mugnanskému kraju ho dali na známosť mohut-
ným hlaholom zvonov. Mešťania, ako i dedinčania z blíz-
kych dedín takmer bežali, aby sa o tomto zázraku
presvedčili
na vlastné oči. Každý z nich chcel Gaetanovi prejaviť
svoju

173
 radosť, popriať mu všetko dobré, hovoriť s ním a
vypočuť si
z jeho úst rozprávanie o zázraku.
Duchovný, ktorý len pred malou chvíľou celebroval
svätú
omšu, sa sám mohol zúčastniť na vznešenom divadle a pla-
čúc od dojatia ďakoval svätej divotvorkyni za túto milosť.
Don Francesco di Lucia potom neslýchaný zázrak ohlá-
sil verejným, riadne potvrdeným listom od duchovnej vrch-
nosti.

V Belgicku v dedine Môrseke neďaleko Dendermonde

žila Johanna Vlämink. Celých sedemnásť rokov bola chorá
a trpela a všetci, i najlepší lekári, u ktorých hľadala pomoc,
ju sklamali. Po dlhoročnej chorobe celkom ochrnula, takže
nemohla už ani vstať z postele, a celý čas musela ležať iba
v jednej polohe, pretože aj pri najmenšom pohybe cítila naj-
krutejšie bolesti. Nad ľavým bedrovým klbom sa jej
vytvoril
akýsi výrastok a ten jej spôsoboval niekedy až neznesiteľné
muky. Pre svoj úbohý stav bola viackrát zaopatrená sviatos-
ťami zomierajúcich, zvlášť v posledných rokoch. Trápila sa
tak veľmi, že sa jej každý okamih zdal, ako by bol posled-
ný. Práve vtedy, obratá o každú ľudskú útechu, skrze mocné
orodovanie svätej panny a mučenice Filomény nadobudla
od Boha predošlé zdravie.
20. októbra 1842 začala s najväčšou horlivosťou deväť-
dňovú pobožnosť k svätej Filoméne a chromé údy denne
natierala olejom z lampy, ktorá ustavične horela pred oltá-
rom tejto mučenice u ctihodných dominikánov v Gente.
Na siedmy deň pobožnosti, 26. októbra, bola z ničo-
ho nič zdravá. Vstala z postele, chodila po dome a zašla aj

174
k svojim bratom a sestrám, ktorí plačúc od radosti spolu
s ňou chválili Boha a svätú Filoménu.

175
 O niekoľko dní neskôr, 31. októbra, sa v Mórseke
konala
slávnostná svätá omša ku cti našej divotvorkyne, na ktorej
bola prítomná aj uzdravená Johanna s celou rodinou a ne-
spočítateľný dav ľudí. Johanna potom po skončení svätej
omše navštívila svojich známych a domov kráčala peši bez
akýchkoľvek ťažkostí, lebo zmizol aj výrastok nad jej bed-
rovým klbom.
Tento zázrak svojím podpisom dosvedčil P. Clässens,
lekár, J. F. z Bočku, farár, J. J. z Assche, vikár z Mórseke
a Vicomte z Nieutlamtu.11

176
 8. kapitola

Svätá Filoména
- POSTRACH
PEKELNÝCH DUCHOV

Nie je tajomstvom, že v našich časoch sa vyvíja všemožné

úsilie, aby sa z ľudských sŕdc vykorenila viera v diabla.
Neveriacemu by nestačili ani najpresvedčivejšie
dôkazy,
veriaci ich zase nepotrebuje, pretože vie, že Pán udelil tým,
čo v neho veria, moc vyháňať zlých duchov (porov. Mk 16,
17). A to je moc, ktorá by nebola nič platná, keby nebolo
diabla. Ak teda diabla niet, prečo Cirkev svätí exorcistov,
prečo pre vyháňanie zlého ducha predpísala vlastné
obrady?
Pochybujúcim zvlášť odporúčam Cirkvou schválené spi-
sy svätého Alfonza de Liguori, ako aj novšie vydané knihy,
v ktorých nielen duchovní, ale i lekári dosvedčujú, že
diabol
jednak využil isté choroby, jednak niektoré osoby priamo
posadol.

Maria Fidelis di Sesa, manželka Carmina delia Verde

z Castelfranca, ochorela počas tehotenstva na akúsi nezná-
mu chorobu. Významný lekár don Giovanni Cirelli usúdil,

177
že ide o dýchavičnosť, ale liečba nemala účinok. 3. mája
1831
navštívil počas biskupskej obhliadky svojej diecézy biskup

178
 z Ariana aj Castelfranco. Ako on, tak i jeho
sprievodca vikár
Francesco Cirelli a kancelár Domenico Chrisone
oznamo-
vali žasnúcemu ľudu neobyčajné zázraky svätej
Filomény
a povzbudzovali k jej úcte. Biskup na konci návštevy
veno-
val miestnemu kňazovi Nicolovi di Sesa nitku z rúcha
svätej
Filomény. Po jeho odchode sa ukázalo, že domnelá
choroba
Márie Fidelis bola skutočná posadnutosť, kvôli čomu
jej za-
rmútený otec šiel kňaza požiadať o radu.Ten mu dal
ostatok
svätej Filomény a vodu posvätenú k jej cti, aby to vzal
so
sebou domov.
Maria Fidelis prirodzeným spôsobom nemohla vedieť,
že voda svätej Filomény je posvätená, ale sotva s ňou otec
vošiel do izby, rozzúrená vychrlila tie najstrašnejšie rúhania
a kliatby proti svätej Filoméne, niečo, čo by jej inokedy
urči-
te nenapadlo. Hrozne skuvíňala a prstami škriabala múry,
až
si ich celkom zakrvavila. Potom začala s divokým revom
po-
behovať okolo svätenej vody a robila posunky, ktoré u
všet-
kých vzbudzovali strach a úzkosť. Čerila zuby, diabolsky

179
vyplazovala jazyk a kričala, že v diaľke sa istý kňaz chystá
na obrad vyháňania diabla predpísaný svätou Cirkvou. So
zaťatými päsťami a škrípajúcimi zubami vrieskala: „Prečo
nejaký diabol toho chromého kňaza (práve vtedy mal lám-
ku) nezamestnáva niečím iným, aby upustil od toho, čo prá-
ve zamýšľa!"
Keď napokon 5. mája prišiel do domu posadnutej kňaz
v cirkevnom odeve a so svätými ostatkami, s pekelným re-
vom si zakryla tvár a zvíjala sa v šialenej zúrivosti.
Kňaz vyzval v mene Najsvätejšej Trojice a svätej
Filomény
zlého ducha, aby posadnutú ihneď opustil.
Diabol mu na to odpovedal: „Nerobte, čo ste si zaumie-
nili, neprekážajte nám, lebo my vieme dobre čítať vo
vašom

180
 srdci, poznáme ho, a ak neprestanete, všetkým
oznámime
vaše hriechy!"
Kedykoľvek mu však kňaz mocou zásluh svätej
Filomény
prikázal, aby vyšiel z posadnutej, diabol sa vždy odmlčal.
Práve toto kňazovi dodávalo odvahu a ešte viac na pekel-
nú fúriu dorážal a kázal posadnutej, aby povedala: „Verím
v svätú katolícku matku Cirkev!"
Miesto odpovede skríkla, aby ju pobozkal na neslušnom
mieste tela. Kňaz videl, že tieto slová sú diabolskej potvore
odporné, a ďalej na ňu tlačil. Nedá sa opísať, aké grimasy,
zvíjanie, skoky, zúrivé útoky posadnutá predvádzala, keď
sa
spomenula svätá Filoména. Ani najmocnejší muži ju už ne-
mohli udržať.
Kňaz však tým väčšmi dotieral na príšeru, a keď si vši-
mol, ako sa desí mena svätej Filomény, modlil sa litánie
a modlitbu k svätej Filoméne. Pekelná beštia sa mu
pomedzi
modlenie vyhrážala, že vyvráti južnú stenu farského domu,
že zničí jeho nábytok a tiež že všetkých okolostojacich
uškr-
tí. Sotva ich kňaz upokojil slovami, že diablova moc je prí-
hovorom svätej Filomény celkom zničená, zlý duch sa už
za-
strájal, že dieťa, ktoré nosí Maria Fidelis pod srdcom, hneď
pri narodení posadne. Napokon sa vysmieval aj kňazovi, že
pri krivani skacká a nedokáže sám seba vyliečiť.
Kňaz mu povedal: „Dôverujem v Boha, že ma na moc-
ný príhovor svätej panny a mučenice Filomény, ak to bude

181
na spasenie mojej duše, iste uzdraví." Diablova odpoveď
znela: „Ja viem liečiť oveľa účinnejšie."
Nakoniec v najhlbšom zúfalstve vyháňaný mocným me-
nom svätej Filomény pekelným hlasom zreval: „Poďte,
všet-
ci spoločníci pekla, poď i ty, veliteľ môj, Lucifer, poďte a
po-
môžte mi! O, aké je to zahanbenie, že naša moc je
premožená

182
 tým krívajúcim diablom (krívajúcim kňazom) a
našou zlo-
rečenou nepriateľkou (svätou Filoménou)."
Nasledoval ešte
prúd hrozného preklínania najslávnejšej Kristovej
nevesty,
svätej Filomény. Potom sa posadnutej zapálil krk,
pery jej
opuchli na prasknutie a z úst jej vyšiel dym čierny ako
uhol
- v takejto podobe a v prítomnosti nesmierneho davu
ľudí
musel diabol vyjsť.
Posadnutá, ktorá hneď nadobudla plnú vládu, vrúc-
ne objala svätý krucifix a s vďačnosťou pobozkala obrázok
svätej Filomény. Od toho okamihu bola úplne oslobodená
od každého diabolstva. Svedkami udalosti sú všetci oby-
vatelia Castelfranca a verejnú listinu odoslanú biskupovi
okrem iných podpísali aj títo: Francesco Cirelli, kanonik
a biskupský vikár, Nicola S esa, kňaz, ktorý vyháňal diab-
la, Pascal Izzo, Michael Cirelli, Lorenzo Verelli, kanonici,
Donatantonio Verelli, právny poradca, a Tommaso Cirelli,
doktor fyziky.

V júli 1835 dostal dvanásťročný Gennarino Gazzara,

syn manželov Vincenza a Lucie Selitto v Neapoli, úplne
neznámu, všetkým liekom vzdorujúcu chorobu.
Ustarostená
matka zavolala farára de Vergini a ten si u chlapca všimol
nadmernú opovážlivosť a tvrdohlavosť, ktoré v takom
útlom
veku a pri inokedy celkom dobromyseľnej chlapcovej

183
pova-
he boli niečím naozaj neobvyklým.
Desiaty deň prejavil údajne chorý chlapec nepochopi-
teľnú zúrivosť. Rúhal sa, hrubo sa vyjadroval, dovoľoval si
hanebnosti, napadol matku aj okolostojacich a hrýzol ich
ako pes. Utíšil sa len po pokropení svätenou vodou, aj to
iba
na okamih, a potom sa ešte viac rozčertil, sám seba fackal
a s penou na ústach volal: „Po každej stránke sa cítim
silný."

184
Tvár sa mu každú chvíľu inak škľabila. Všetci boli zdesení
a nikto sa už na jeho pekelnú divokosť nedokázal pozerať.
Popritom sa skrýval po všetkých kútoch domu, sácal
každého, s kým sa stretol, z jeho rúhania a kliatia sa
všetkým
od hrôzy ježili vlasy. Chlapec liezol štvornožky, chlípal
vodu
z kaluží, štekal a stváral všelijaké nezmysly.
V období zdanlivého pokoja ho nikto nemohol donútiť,
aby sa pomodlil jeho kedysi najmilšie modlitby Magnifikat
alebo Zdravas', hviezda morská, a keď mu ich predriekali,
jeho tvár sa vždy diabolsky uškŕňala.
V tom istom dome sa zdržiavala aj pani z Landi, ktorá
mala vtedy to nešťastie, že jej dcéra bola veľmi bezbožná.
Pani chcela varovať chlapca prostredníctvom dievčaťa, kto-
rého sa inokedy bál, ale pekelník ju zavrátil: „Veď ja som
jej
majstrom" a začal rozprávať ojej najskrytejších zlých vlast-
nostiach.
Pani z Landi mu čoskoro prestala rozumieť. „Neviem po
grécky," povedala, „hovor v materinskej reči!" No
posadnutý
odvetil: ,Ja hovorím po hebrejsky!" Skutočne to tak bolo,
ako potvrdili aj znalci hebrejskej reči.
Potom čiastočne v hebrejčine, čiastočne v gréčtine a v
ta-
liančine zúrivo útočil proti tajomstvu vtelenia Božieho Syna
a preukázal takú skazenosť, až tuhla krv v žilách.
Chlapcova matka v takýchto chvíľach obyčajne vzýva-
la najsvätejšie mená: „Ježiš, Mária, Jozef, stojte pri mne!"
Darilo sa jej nimi trochu mierniť diabolskú zúrivosť, ale
tá sa potom vždy vracala s dvojnásobnou silou. V hlbokej

185
úzkosti dal farár don Carbanelli matke chlapca posvätený
obrázok svätej Filomény a uistil ju ojej mocnom príhovore.
Keď chlapec dostal obrázok, poskakoval ako zmyslov zba-
vený, dal si ho na hlavu a silným hlasom volal: „Hľa, prišla

186
 moja záchrankyňa, ktorá mi pomôže a vyslobodí
ma svojou
korunou a žezlom, ktorá pošliape moju tvrdošijnosť a
odo-
ženie ju odo mňa."
Položiac si obrázok na prsia a brucho vykrikoval: „O,
svä-
tá Fdoména! Zastaň sa všetkých, zastaň sa i mňa!" Potom sa
utíšil a vzdával vďaky piesňou asi tohto obsahu: „Ďakujem
ti, ó, svätá Fdoména, že si ma oslobodila od zlého ducha.
Pán
ti prikázal, aby si všetkých potešila, mňa tiež - a ako veľ-
mi!" Vzápätí upadol do hlbokého spánku, v ktorom sa mu
zdalo, že vidí kráľovskú pannu sprevádzanú dvomi anjelmi,
z nich jeden mal kotvu s tromi ukotvenými srdcami. Panna
sa k nemu priblížila a povedala: „Som Filoména a prišla
som
ťa vyliečiť, najskôr ale musím navštíviť dve deti." Po týchto
slovách prebodla jeho srdce tak bolestivo, že stonal, a
prisľú-
bila, že na pätnásty deň bude celkom oslobodený od diabla.
Netreba snáď spomínať ustavičné vyháňanie pekelnej ob-
ludy zo strany duchovných, ako aj hrozné rúhania onoho
zlorečeného hada, ktorý za žiadnu cenu nechcel opustiť svoj
príbytok.
Sám neapolský arcibiskup ustanovil štyroch učených
a cnostných kňazov, aby vyháňali diabla, ale ten nechcel
inak
hovoriť iba po grécky, preto museli privolať predstaveného
teatínskeho rádu a farára gréckeho kostola P. Sessa.
Pekelník všetkým prisahal tú najkrutejšiu pomstu a vy-
hrážal sa, že ak budú naňho ďalej dotierať cirkevnými ob-

187
radmi, zjaví ich najtajnejšie hriechy. Súčasne sa ale chýlil
ku
koncu pätnásty deň, ktorý určila svätá Fdoména, a poraze-
ný jej mocným príhovorom a víťaznou mocou svätej Cirkvi
s ohlušujúcim krikom žiadal znamenie, kade by mal vyjsť.
Ukázali mu starú okrúhlu tabuľku v okne. Pekelná príše-
ra ale odpovedala, že roztlčie dve, jednu na dôkaz svojho

188
 odchodu a tú druhú na dôkaz svojho odporu, na čo
vyletela
s náramným hrmotom.
Oslobodený chlapec s najväčšou úctou pobozkal svätý
kríž, obrázky i ruženec, odobral sa k pátrom jezuitom na
svätú spoveď a sväté prijímanie a odvtedy bol celkom slo-
bodný. Neapolský arcibiskup dal túto udalosť podľa pravi-
diel svätej Cirkvi vyšetriť a potvrdiť.

Výrok svätého Jána Damascénskeho - „Kosti svätých

vyháňajú diablov!" - sa 30. mája 1837 potvrdil neuveriteľ-
ným divom.
Tridsaťročnú Angelu Viscuso už jedenásty rok trápil
diabol. Nevýslovne trpela! Spočiatku sa jej posadnutie po-
važovalo za prirodzenú chorobu, ale bolestivé operácie,
ktorým ju podrobovali, jej ničili telo, no diabla nevyhnali.
To, že lekár už bol v koncoch, bola len jedna z viditeľných
známok diabolstva. Nešťastná rodina, ktorej ľudia nevedeli
poradiť, hľadala pomoc u Boha, navštevovala s posadnutou
rozličné zázračné miesta, ale očakávaný výsledok sa nikdy
nedostavil.
Keď počuli o zázrakoch svätej Filomény, priviezol päť-
desiatročný Giuseppe Viscuso svoju sestru Máriu Angelu
zviazanú reťazami pred svätyňu mugnanskej divotvorky-
ne. Sotva posadnutá Maria Angela uzrela kostol, začala sa
prudko zmietať, neobyčajnou silou si strhla z rúk retaze,
hrozne kričala a zlovestne sa škľabila. Dráždená pekelnou
fúriou zlorečila a preklínala sväté miesto, hádzala doň to-
pánky, a keď ju prinútili vojsť dnu, skočila od hlavných
dve-
rí rovno doprostred kostola.

189
 Vyjavený pohľad a diabolský úškľabok na jej tvári spo-
lu so zúrivosťou a divokými pohybmi nahnali prítomnému

190
 davu veľký strach, ktorý zahnala jedine svätená
voda, keď
pokorila beštiu.
Len čo v kostole uvidela telo svätej mučenice, skrátila
sa v desivom výkriku, sinavé ústa rozťahovala až k ušiam,
hlavou sa bila do hrude, vyvaľovala krvou zaliate oči, škrí-
pala zubami a napokon tak zaklonila hlavu za ramená, že ju
nijakým spôsobom nebolo možné napraviť.
Vystrašení ľudia sa prosbami o oslobodenie posadnutej
utiekali k svätej Filoméne. Kňaz medzitým cirkevnými po-
žehnaniami vyháňal zlého ducha a prikazoval mu mocou
zásluh svätej Filomény vyjsť z tela svojej obete. Pri
vyslove-
ní mena svätej posadnutá vypleštila divé oči, hrýzla si pery,
mlátila rukami i nohami, zvlášť vtedy, keď zlý duch dostal
pokyn opustiť dievča mocou nepoškvrneného panenstva
svätej Filomény.
Na otázku v latinčine, ako sa volá, odpovedal takisto po
latinsky, že neprezradí svoje meno ani nevezme na jazyk
meno svätej mučenice, pretože je vraj jeho nezmieriteľnou
protivníčkou. Tento boj trval celé tri hodiny, po ktorých sa
pekelník vyjadril, že na prísny príkaz svätej Filomény, ktorú
nazval zlorečenou nepriateľkou, o hodinu opustí dievča, ale
že ju medzitým musí usmrtiť. A zúrivec ňou skutočne tak
hádzal, že po utŕžení niekoľkých smrteľných rán zostala le-
žať ako mŕtva.
Duchovný otec nedbajúc na vyhrážky diabla, ktorý bol
klamárom od počiatku, mysliac si, že posadnutá je oslobo-
dená, sa chcel vzdialiť zo svätého miesta. Ale o polhodinu
zlý
duch zaútočil s novou silou a až na meno svätej Filomény,
ktoré bolo mocnejšie, sa na nejaký čas zasa utíšil. Čím viac

191
sa hodina konca blížila, tým viac sa diabol bránil a šialene
zmietal nešťastnú obeť, aby dosiahol svoj cieľ zahubiť ju.

192
Keď už ale vypršal jeho čas, alebo keď jeho zúrivosť
dosiahla
najvyšší stupeň, začali zrazu odbíjať hodiny. Po prvom
údere
sa strhol hrozný krik a hrmot a napoly mŕtva dievčina bola
okamžite oslobodená.
Zdravá na tele i na duši pobozkala kňazovi vyháňajú-
cemu diabla ruku a štólu, padla svätej ochrankyni k nohám
a so slzami v očiach ďakovala za udelenú milosť.
Aj okolostojaci, svedkovia tohto smutného divadla, ra-
dostne zajasali a všetci do jedného chválili Boha a svätú
muče-
nicu a obdivovali jej veľkú moc - nielen nad vodou a
ohňom,
nad chorobou a smrťou, ale aj nad samotným peklom.
Oslobodená Maria Angela sa večer vyspovedala, na
druhý deň čo naj cnostnej šie prijala Najsvätejšiu sviatosť
a svätyňu našej divotvorkyne opustila plná svätej radosti.

193
 9. kapitola

Svätá Filoména
- OCHRANKYŇA
V NEBEZPEČENSTVÁCH

V októbri 1832 sa v Jadranskom mori strhla hrozná búrka,

počas ktorej sa dve lode potopili. Stroskotanie lodí bolo vi-
dieť z prístavu mesta Vieste. Zhromaždený dav ľudí
počujúc
srdcervúci krik nešťastníkov súcitne volal k svätej
Filoméne:
„Svätá divotvorkyňa, ty všetko dosiahneš u Boha, ty určite
vyslobodíš týchto úbožiakov, ktorí k tebe volajú o pomoc!"
More burácalo, vlny sa divo vzpínali a práve teraz, keď
sa celá príroda akoby sprisahala proti človeku, sa topiaci,
ani
sami nevediac ako, ocitli na brehu medzi svojimi krajanmi.
Tisíce hlasov chválili svätú Fdoménu! Ich radosť ale kali-
la okolnosť, že dve deti zachráneného Paola Apota uviazli
v morských vlnách, ktoré ich najprv vrhli do morskej prie-
pasti a potom zasa vyhodili do veľkej výšky. Dúfať v
ľudskú
pomoc by bolo bláznovstvo.
Hlasy ľudí sa vzniesli k nebu: „Svätá Filoména, dokonči
svoj milosrdný skutok a zachráň tie dve úbohé deti!"

194
 Mladšie dieťa, ktoré nemalo ani osem rokov, si
uprostred
nebezpečenstva spomenulo na sochu, ktorú ku cti svätej
Filomény postavili kapucíni, a takto sa modlilo: „Ty, nová

195
 svätá, ktorá si nedávno prišla ku kapucínom do
Vieste, zľu-
tuj sa nad nami!"
Deti ešte bojovali s vlnami a ich otec žalostil, keď naša
svätá zasiahla - pred očami užasnutých ľudí kráčali deti po-
nad vlny k brehu. Až teraz sa naplno rozľahlo plesanie tých,
ktorí spoločne oslavovali Boha a jeho svätú mučenicu.

V Modenskom vojvodstve v meste Brescello žila na

brehu rieky Pád dvadsaťtriročná Carolina Veroni, ktorú už
niekoľko rokov trápila lámka. Rok a pol pred zázračným
uzdravením lekári prehlásili, že jej choroba spojená so su-
chotami je nevyliečiteľná. Chorá celých šesťdesiat dní ne-
mohla požiť žiadny nápoj a zostal z nej len tieň človeka.
Práve sa modlila deviatnik k svätému Alojzovi, keď
cho-
roba dosiahla najvyšší stupeň. Trpiaca Carolina plná dôve-
ry pripojila k obvyklým modlitbám k svätému Alojzovi aj
modlitby k našej divotvorkyni. Na sviatok svätého Alojza
roku 1834 sa cítila natoľko silná, že sa odvážila ísť do
kosto-
la. Už vyše desať mesiacov sa pre opuch krku dohovárala
iba
znameniami, ale v ten deň, 21. júna, keď sa v kostole
utiekala
ku svätej Fdoméne, sa jej zdalo, akoby jej neviditeľná ruka
odstránila z hrdla prekážku. Súčasne sa jej vrátila reč a cho-
roba úplne zmizla.
Ešte pred skončením deväťdňovej pobožnosti samostat-
ne, bez akejkoľvek pomoci chodila a jej mŕtve údy sa voľne
pohybovali, ako keby nikdy neboli choré. O tomto zázraku

196
sa písalo v Journale historigue et litteraire, v septembrovom
čísle 1834.

Dcéra jedného roľníka z dedinky blízko Mugnana sa

po matkinej smrti chcela vydať, aby tak bola v budúcnosti

197
 zaopatrená. Otec videl, že mu sily každým dňom
ubúdajú
a možno čoskoro odíde na druhý svet, dcérinu žiadosť
preto
s radosťou privítal. Aby mal peniaze na vystrojenie
svadby, vy-
brali sa spolu na výročný trh do mesta svätého
Germána, kde
predal pár ťažných volov. Podvečer sa vydali na cestu
domov.
Ako kráčali po opustenej ceste, otec šiel rýchlejšie,
takže
dcéra kúsok zaostala. Zrazu na otca vyskočili dvaja lumpi
a pýtali od neho peniaze za predané voly. Keď dcéra videla
otca v rukách krvilačných supov, ktorí ju ale nezbadali, dala
sa s peniazmi na útek a ukryla sa v jednej chalupe. Tam ju
prijali dve ženy, ktoré obe dojčili deti, a pýtali sa, čo sa jej
prihodilo.
Vydesená dievčina, ktorá od nich nečakala nič zlé, im
všetko vyrozprávala a zverila im peniaze do ochrany.
Obloha
sa medzitým stále viac zaťahovala čiernymi mrakmi, a pre-
tože sa blížila noc, dievčina sa napokon na ich láskavé pre-
hováranie uložila do postele. Spánok ale neprichádzal, ani
nie tak pre strach o peniaze ako o otca.
Vtom sa otvorili dvere chalupy a dnu vošli obaja naši
známi zákerníci, ktorí boli mužmi týchto žien. Namrzení
rozprávali, ako prepadli starca, ktorý predal na trhu pár vo-
lov, ale nenašli uňho žiadne peniaze, takže sa zbytočne na-
máhali. Vtedy sa ich dobré manželky rozhovorili o
dievčine,
natešené im opísali celý príbeh a odovzdali im ukryté pe-

198
niaze. Ale báli sa prezradenia, preto sa dohodli, že dievčinu
hodia do ohnivej pece! Hneď aj začali rozpaľovať pec.
Úbohá dievčina to všetko nielen počula, ale videla aj
horiaci plameň, ktorý na ňu čakal. Uprostred smrteľných
úzkostí naraz uzrela obraz svätej Filomény, ako sa na ňu ľú-
bezne usmieva.
Svätá zavelila: „Hneď uteč cez okno, čo je nad
posteľou!"

199
 „Ako by som mohla utiecť, keď je okno privysoko?"
odvetila nešťastná dievčina. „Mám na sebe len spodnicu,
ostatné šaty sú v izbe v rukách zloduchov a dvere sú pevne
zamknuté."
„Len bež," zopakovala svätá, „budem ťa chrániť od
všetkej
škody a od každého zla. Utekaj a ja sa o všetko postarám."
Dievčina ju teda poslúchla, spustila sa z okna a podiv-
ne podopieraná mocnou neviditeľnou rukou, vzývajúc svätú
bežala nocou až k hlavnej ceste, kde stretla dvoch žandárov.
Jeden z nich jej hneď podal plášť, aby si ho obliekla,
pričom
sa starostlivo vypytoval, čo sa jej stalo. Keď im to dievči-
na rozpovedala, žandári šli do bezbožnej chalupy a tam sa
jej slová potvrdili. Objavili tu nielen peniaze a jej šaty, ale
aj rozpálenú pec. Celú lúpežnícku bandu zviazali a odviedli
na spravodlivý trest. Tento príbeh sa stal v roku 1836.

26. mája 1837 sa v meste Bassano v kraji patriacom ná-

stupcovi svätého Petra, pápežovi, na príhovor svätej
Filomény
stal nasledujúci zázrak, ktorý riadne potvrdený a vyšetrený
poslal do Mugnana dôstojný a učený Anselm, biskup
sutriský.
Šesťdesiatročný šľachtic Luigi di Andrea sprevádzaný
kňazom donom Marcom v ten deň vošiel do domu, ktorý sa
zrazu aj s dvomi susednými domami zrútil. Kňaz, ktorý ešte
len vstúpil do dverí, pomyslel na svätú Filoménu a šťastne
unikol nebezpečenstvu, pretože včas uskočil. Bol taký
vyde-
sený a zmätený, že mu vôbec nenapadlo ísť pomôcť svojmu
priateľovi Luigimu.

200
 Keď sa konečne spamätal, uvedomil si, že jeho priateľo-
vi, ktorý zmizol pod sutinami trámov, strechy, nábytku, to-
várenských kolies a rôznych iných spadnutých predmetov,
sa
už nedá pomôcť. Rachot zosúvajúcich sa budov, srdcervúce

201
 volanie duchovného a šľachtica, ako i vzrušené
výkriky sved-
kov doľahli k obyvateľom mesta a tí sa ponáhľali na
miesto
nešťastia.
Muži sa hneď dali do práce a usilovne odstraňovali
vrstvy porúcaných stien. Aľe na telo Luigiho di Andrea
dlho nenatrafili - dokonca bola prisľúbená odmena tomu,
kto ho nájde živého.
Nábožný duchovný medzitým neprestával prosiť svätú
Filoménu: „Svätá Filoména, ty si ma obdarila veľkou
milos-
ťou, urob, aby aj môj priateľ bol zachovaný pri živote."
Ale nádej na jeho záchranu sa dalej rozplývala tým, že
okolité múry sa ešte stále chveli a každému hrozilo, že ho
zasypú, preto sa radšej všetci stiahli do bezpečia a na ru-
movisko sa vrátili až trinásť hodín po smutnej udalosti.
V jednej chvíli začuli slabý plačlivý hlas, na čo zavládlo
dlhé
ticho. Zvýšili úsilie, aby volajúci mohol byť aspoň
zaopatre-
ný sviatosťami zomierajúcich, keď ho - na radosť všetkých
prítomných - vytiahli z trosiek živého. Privolaný lekár mu
pustil žilou a so slzami v očiach vyznal, že takéto prežitie
možno vysvetliť len veľkým zázrakom.
Luigi di Andrea sa síce veľmi zľakol, ale čo bolo
neuve-
riteľné, nebol vôbec zranený, na jeho tele sa nenašiel
jediný
škrabanec. Nemenej zvláštne sa mu zdalo, že strávil trinásť
hodín pod ruinami, ktoré ho tiesnili, ako by bol zaliaty do
olova. Po dvoch dňoch našli v sutinách ešte aj zvieratká -

202
živé sliepky, psa, kanárikov, vrabcov a iné. Za toto dobro-
denie mohol di Andrea ďakovať svojej veľkej ochrankyni,
ktorú za neho kňaz neustále vzýval.

16. augusta 1839 cestoval J. M. v spoločnosti jedného

benátskeho šľachtica z Verony cez Tirolsko domov. V
malej

203
 dedinke pri Gardskom jazere Volargine si
zaopatrili čer-
stvého koňa a ponáhľali sa k mestu Roveredo. Kôň
sa ale na
kopci neďaleko Peri - cesta vedie pomedzi dva múry
a pod
kopcom pozdĺž rieky Etsch - splašil a hnal sa dolu
svahom
tak, že voz narážal na oba múry. Navyše sa nohami
začal
zapletať do povrazov a všetka snaha zadržať ho bola
márna.
Ťažko sa dá opísať úzkosť a strach cestujúcich, keď
pod kop-
com zbadali neusporiadaný rad volských povozov
roztiah-
nutý po celej ceste. Boli si istí, že ich čaká smrť alebo
hroz-
né zmrzačenie. Vrúcne teda odporúčali svoju dušu
Božiemu
milosrdenstvu a napokon z nebezpečenstva šťastne
vyviazli.
Sotva sa však trochu pozbierali, ocitli sa pred oveľa
väčším
nešťastím. Zdivený kôň skákal zo strany na stranu a
rútil sa
k rieke, ktorá bola od dažďa veľmi rozvodnená. Čím
viac sa
nebezpečenstvo stupňovalo, tým divokejšie a
zbesilejšie sa
kôň správal. Pretože sa nemohli dovolať žiadnej
ľudskej po-

204
 moci, odovzdaní Bohu mimovoľne prosili: „Svätá
Fdoména,
oroduj za nás!" A hľa, naliehavo žiadaná pomoc sa
dostavila.
Kôň uprostred najprudšieho cvalu zrazu zastal na ceste
ako prikovaný a po jeho splašenosti nebolo ani pamiatky.
Obaja muži naraz vykríkli: „To je jasný zázrak!"
Keďže v blízkej dedine svätej Margity, ležiacej medzi
Peri a Roveredom, nemohli dostať nového koňa, pokračo-
vali v ceste s tým istým, ale teraz už úplne krotkým, a
šťastne
došli do cieľa.11

11 Sion, eine Stimme in der Kirche fúr unsere Zeit. Achter Jahrgang.
N. 118. Mittwoch den 2. Október 1839. S. 1158 - 1159.

205
 10. kapitola

Svätá Filoména
- UZDRAVENIE
CHORÝCH

Máriu Fidelis z Rossi, mníšku v Kláštore svätej Kláry v bis-

kupskom meste Urbania, v dedičstve svätého Petra, ktoré
spravuje Jeho Svätosť pápež, už od roku 1794 trápili
mnohé,
po istom čase sa vracajúce choroby. Väčšinu času, ktorý by
inak trávila plnením svojich úloh, teda preležala na lôžku.
Po nekonečnej chorobe bola napokon vystavená nebezpe-
čenstvu istej smrti, pretože sa k všetkým jej ťažkostiam pri-
dala aj neliečiteľná zrazenina. Lekár už nevedel, ako ju má
ďalej liečiť.
V Pôste roku 1834 bola zaopatrená sviatosťami
zomiera-
júcich a v trojdňovej pobožnosti zverená Matke dobrej
rady.
Práve v tomto čase ju navštívil doktor Pierpaoli, syn
kláštorné-
ho lekára, daroval jej obraz svätej Filomény a odporúčal
mod-
litbu k tejto veľkej divotvorkyni. Chorá mníška hneď

206
pocítila
akúsi dôveru k novej svätej, aj keď ju po mene nepoznala.
V noci však svätú videla vo sne. Kľačala pri tróne
Panny
Márie a prosila za uzdravenie opustenej chorej, na čo od
Božej Matky dostala odpoveď: „Udelím ti tú milosť, ale te-
raz ju ešte zadržím."

207
 Aj keď sa jej choroba zhoršila, mníška s dôverou očaká-
vala milosť a s istotou prehlásila, že na túto chorobu
nezom-
rie. Lekár jej pustil žilou, pretože mníška akoby sa
pomiatla,
odkedy mala onen sen.
Na druhú noc uvidela Maria Fidelis utešenú dievčinu,
ktorá stála vedľa nej a vravela: „Je pravda, že ti chcú pustiť
žilou? Nedá sa na tom nič zmeniť?"
Maria Fidelis odvetila: „Keby si chcela, ty by si mohla."
Svätá jej na to povedala: „Urobím, čo môžem." Po
týchto
slovách otvorila žilu prístrojom na pustenie krvi a žilu opäť
zaviazala. Mníška sa snu veľmi potešila a u lekára dosiahla,
aby jej už nepúšťal žilou. Skutočne sa cítila lepšie.
Nová svätá ju však potom viac dní nenavštívila a zno-
vu sa jej priťažilo. Sťažovala sa teda divotvorkyni, že ju po
celý čas necháva osamote trpieť, a tá jej úprimnú výčitku
vypočula. Maria Fidelis si v utorok veľkonočného týždňa
pripadala celkom zdravá. Lekár a biskup jej však mocou
svätej poslušnosti prikázali, aby nerozprávala a ticho le-
žala.
Keď ale zvonom zvolávali na rannú modlitbu, zjavila
sa jej svätá a dohovárala jej: „Čo tu robíš? Prečo sa nejdeš
modliť ranné chvály, keď si zdravá, a prečo si sa
nepripojila
k sestrám v chóre?"
„Premilá svätá," vravela uzdravená mníška, „poslušnosť
mi nedovolila, ale ty mi prikáž a hneď sa pôjdem modliť."
Hneď sa aj pristrojila a išla do chóru, kde na ňu mníšky,
ktoré o tejto milosti ešte nevedeli, pozerali s úžasom.

208
 Uzdravená Maria Fidelis mala šesťdesiatpäť rokov, z
toho
štyridsať rokov ležala chorá na lôžku a vyzerala viac mŕtva
ako živá, teraz však uzdravená nebeskou lekárkou má
kvitnúci
vzhľad päťdesiatročnej panny. Podrobuje sa všetkým
pôstom

209
 a vykonáva všetky práce a môže požívať všetko,
čo jej lekári
predtým prísne zakázali.
Urbanijský biskup Lorenzo Parigini toto zázračné
uzdra-
venie nielen sám potvrdil, ale posunul ho aj na vyšetrovanie
duchovným úradom. Všetko dal osvedčiť lekárom zaviaza-
ným prísahou a potom poslal pápežovi Gregorovi XVI. na
schválenie.

Osemnásťročný Luigi Scambarone z Copertina v

provin-
cii Lecce dostal po dlhej zápche vo februári 1835 na chrbte
a pri nose nebezpečný opuch. Privolaný lekár Miglietta mu
predpisoval rôzne lieky, ale ich užívanie k ničomu
neviedlo.
Mäkké obklady na narastajúcom opuchu vôbec
nepomáhali,
naopak, ešte ho zväčšili. Začal sa z neho šíriť neznesiteľný
smrad a napokon sa pridal ešte aj silný zápal. Smrť bola
neod-
vratná. Zarmútení rodičia sa s dôverou v srdci utiekali k
pre-
slávnej divotvorkyni a očakávali záchranu na jej príhovor.
Na zahanbenie všetkých chytrákov, ktorí nadutí domne-
lou múdrosťou v prepychu svojho rozumu chcú
predpisovať
Bohu cestu, ako by mal udeľovať svoje milosti, a pre ožive-
nie ochabnutej viery prosiaci dostali, o čo žiadali. V noci sa
totiž opustenému Scambaronemu zjavila vznešená a dobro-
tivá panna v podobe mladej lekárky držiacej v ruke
liečebný

210
nástroj a sladko sa mu prihovorila: „Pozri na mňa, som
svätá
Filoména, ktorú vzývaš, a prišla som ťa uzdraviť. Dovoľ,
vy-
čistím ti nos." Sotva sa veľká divotvorkyňa dotkla nosa,
úpl-
ne sa uzdravil. Na dôkaz získanej milosti mohli ľudia
vidieť
akési nebeské svetlo vystupujúce k oblohe.
Mladíkov nos odvtedy vykazoval dokonalé zdravie, ale
aby ľudia, ktorí boli svedkami tohto zázraku, ešte viac ob-
divovali moc svätej mučenice, po niekoľkých mesiacoch sa

211
 mu opuch a zápal vrátili a Luigi sa opäť ocitol na
smrteľnej
posteli. Smutný sa zmieroval so svojím osudom, aj
všetky
modlitby jeho dobrých rodičov sa zdali byť márne.
Potom
však umierajúceho zaclonil akýsi tieň a mladík v tom
oka-
mihu vstal z lôžka a bol úplne uzdravený! Obidva
zázraky sa
tak rozhlásili, že ich osvedčili aj verejnou listinou.

Istá už šesť rokov chorá rehoľníčka od Ustavičnej

poklo-
ny Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti oltárnej prišla z Ríma
do
Neapola, aby sa tam podrobila liečbe.
Lekári ale rehoľníčku priam obsypanú chorobami neve-
deli uzdraviť, a tak v júli 1835 so smútkom očakávala
smrť.
Predstavená jej v tomto zármutku priniesla knihu o zá-
zrakoch svätej Fdomény a povzbudila ju, aby sa
deväťdňovou
pobožnosťou utiekala k veľkej divotvorkyni. Rehoľníčka
jej
povedala, že na všetky tieto zázraky veľmi neverí, ale aj
tak,
viazaná poslušnosťou, sa začala modliť deviatnik k svätej
mučenici.
Pretože sa jej priťažilo, predstavená postavila k chorej
rehoľníčke ostatok svätej Filomény aj s dvoma sviecami
ho-

212
voriac: „Mám vnútornú istotu, že ti svätá Filoména tú mi-
losť udelí."
31. januára 1836, na piaty deň pobožnosti, počas ktorej
mníška s čo najväčšou dôverou vzývala svätú mučenicu,
zrazu uvidela veľkú žiaru a pri dverách jej cely stála štr-
násťročná dievčina v bielom rúchu olemovanom zlatom,
na ktoré jej z ramien splýval ružový plášť so striebornou
obrubou. Na hlave mala prekrásnu, jagavými kameňmi
ozdobenú korunu.
Chorá rehoľníčka, už nepochybujúc, že je to naša svätá,
zvolala: „O, svätá Filoména!"

213
 Tá sa však so sladkým úsmevom priblížila k ľavému
boku chorej mníšky, ktorá ju teraz prosila, aby jej pomohla.
Dievčina prikývla a zmizla.
Keď k chorej na druhý deň prišli spolusestry, aby sa s
ňou
modlili deviatnik, badali, že rehoľníčka už zápasí so
smrťou.
Celkom stratila reč a ľavá strana ranená mŕtvicou zostala
bez
akéhokoľvek citu. Lekár odporučil, aby sa jej udelilo
posledné
pomazanie, pretože jej vraj neostáva ani dvadsaťštyri
hodín.
3. februára sa spovedník pomodlil za umierajúcu
cirkev-
nú modlitbu „Proficiscere - Poberaj sa, duša kresťanská",
dal
jej do ruky ostatok svätej Filomény, ktorej sa v srdci bez-
výhradne zverila, a ona si všimla, že obraz svätej sa na ňu
usmieva.
Choroba sa však zhoršila, hlásili sa neklamné známky
nastávajúcej smrti. Jej telo zapáchalo, akoby už bolo mŕtve,
zvádzala naozaj posledný boj, preto sa všetko pripravovalo
na rekviem za ňu. Vtedy umierajúca pokynula spovedníko-
vi, aby zavolal predstavenú. Posunkom dávala najavo, že
vo
vnútri je presvedčená, že nezomrie. Práve v tom čase sa
končila
pobožnosť deviatnika. Zomierajúca si trikrát pritisla ostatok
svätej mučenice k srdcu a nato vyslovila: „Svätá
Filoména!"
Vrátil sa jej hlas a začala velebiť Boha a úplne zdravá

214
vstala
z postele. Miesto rekviem bola ráno prítomná na svätej
omši
a so spolusestrami pristúpila k Pánovmu stolu.
Jeho eminencia neapolský arcibiskup tento preveľký div
nielen sám potvrdil, ale podnietil aj vyšetrovanie Svätého
ofícia v Ríme.

Vždy je príčinou zármutku, keď má byť otec odtrhnutý

od svojich detí nemilosrdnou smrťou. Už pri tomto pomys-
lení naplní jeho najdrahších nevýslovná úzkosť, nehovoriac

215
 o bolesti, keď je to obetavý, šľachetný otec v
rozkvete života
a deti malé, nezaopatrené, neodrastené. Krutý bôľ
rodiny
stojacej okolo lôžka umierajúceho sa dá lepšie precítiť
ako
opísať.
Takáto smutná udalosť sa udiala koncom augusta 1840
v meste Narni, na území riadenom Jeho Svätosťou. Aj tam
obstúpili lôžko nešťastného otca, rodeného šľachtica, malé
deti, manželka a príbuzní. Postihnutý chorobou, ktorá
tvrdošij-
ne vzdorovala všetkému, i najučenejším lekárom, mal
čoskoro
zviesť rozhodujúci boj so smrťou. Slzy, vzdychanie a nárek
úbo-
hej manželky i detí museli pohnúť každým citlivým
srdcom.
Strýko zomierajúceho šľachtica, kanonik, už nedokázal
ďalej znášať toľký zármutok, preto sa odobral do blízkeho
Kláštora svätej Reštitúty, ktorého kostol bol zasvätený
svätej
Filoméne.
Na oduševnenú výzvu ctihodného kňaza mníšky vrúc-
ne prosili veľkú divotvorkyňu, aby sa ráčila zmilovať nad
opustenou rodinou. Kanonik sa ale obával, že keď sa vrá-
ti, presvedčí sa o smrti synovca, radšej teda zostal v chráme
a modlil sa s mníškami.
Modlitba vyslovená s dôverou nebýva nevypočutá! Ešte
počas ich spoločnej pobožnosti prišla radostná správa, že
šľachtic vstal zo smrteľného lôžka dokonale zdravý a v ná-

216
ručí blaženej manželky, obklopený detičkami roní slzy ra-
dosti a vďačnosti. Pocity, ktoré prežívali v okamihu, keď sa
už na tomto svete mali nadobro rozlúčiť, a zrazu bolo
všetko
inak, sa nedajú opísať. Šľachtic uzdravený na príhovor
svätej
Filomény sa ešte dlhé roky tešil vynikajúcemu zdraviu.

Poberaj sa, duša kresťanská, z tohto sveta! Týmito

tvrdými slovami sa modlili rehoľníci hlavného konventu

217
- františkánskeho kláštora v zemi, kde sa udiali tajom-
stvá nášho vykúpenia a ktorej sväté miesta im boli zve-
rené, v Jeruzaleme, pri lôžku umierajúceho brata Lucu
Veneziana.
Brat Luca dostal spočiatku ľahkú, prechodnú zimnicu,
ale tá sa zmenila na žlčníkovú horúčku, ktorá v roku 1840
dosiahla vrchol a priviedla ho na pokraj smrti. Celý
konvent,
jeruzalemský ľud a rehoľníci štyroch kláštorov sa modlili
a vysielali k Bohu úpenlivé prosby za uzdravenie brata, kto-
rého lekárske umenie slávilo mnohé úspechy. Zdalo sa
však,
že Najvyšší sa rozhodol si ho povolať, lebo ani lieky, ani
prosby nepôsobili.
Do Jeruzalema prichádzalo mnoho kresťanov, aby si uc-
tili sväté miesta, a jedným z nich bol aj P. Perpetuus,
apoštol-
ský vyslanec v Egypte a biskup mesta Fez. Kým sa
zdržiaval
v Jeruzaleme, nebýval nikde inde ako v našom františkán-
skom kláštore, a tak sa dozvedel aj o umierajúcom bratovi
Lucovi.
Ako horlivý ctiteľ svätej Fdomény podal chorému bra-
tovi jediný a pravý účinný liek v podobe jej úcty - oproti
lôžku mu zavesil svoj obraz najmilšej divotvorkyne a po-
vzbudil ho, aby sa k nej utiekal.
Umierajúci ho poslúchol, lebo sa pokúsil zdvihnúť svoje
zmeravené ruky k obrazu, akoby prosil: „O, veľká svätá,
po-
môž!" Súčasne mu ale stuhlo celé telo a začal z neho unikať
duch.
Jediný prítomný kňaz sa začal modliť modlitbu rozlúčky

218
- Poberaj sa, vykúpená duša, do lona svojho Pána -, keď na-
posledy vydýchol. Ale trvalo to len kratučký okamih a brat
Luca vstal - ako zo smrti k novému životu - a volal: „Svätá
Filoména! Buď pochválená!"

219
 Vydesený duchovný vyskočil od chorého a utekal do
kostola, kde sa iní kňazi s biskupom už tri hodiny modlili
za
šťastnú hodinku jeho odchodu pred vystavenou
Najsvätejšou
sviatosťou oltárnou.
Izbička umierajúceho sa zaplnila ľuďmi. Biskup dal
choré-
mu požehnanie obrazom svätej divotvorkyne a takto
povzbu-
dení sa všetci spoločne modlili Otče náš a Zdravas', Mária.
Brat Luca po skončení modlitby ešte veľakrát opakoval:
„Svätá Filoména, buď pochválená!"
Pomaly však nastávala noc a zdalo sa, že chorý chce
spať,
aj rehoľníci sa teda odobrali na svoje lôžka.
Na druhý deň zavčasu ráno umierajúci brat teraz už
celkom zdravý chodil po celom konvente s obrazom svätej
mučenice a rozhlasoval, aký veľký zázrak na ňom
vykonala.

Maria Johanna Piacitelli zo San Giovanni Incario bola

pre nebezpečnú črevnú prietrž zaopatrená sviatosťami zo-
mierajúcich. Už osem dní bojovala svoj posledný boj, bru-
cho jej prudko napuchlo, na koži sa ukázali čierne a červené
fľaky, smrteľné príznaky sa prejavovali na celom tele.
Všetky
vyskúšané prostriedky boli neúčinné.
Pohľad na odovzdanú trpiteľku trhal manželovo srdce
nevýslovnou bolesťou. Chcel uľaviť jej mukám lekárskou
cestou, preto sa ponáhľal do Falveterry, aby sa poradil s
naj-

220
skúsenejším lekárom Sosiusom Picirellim. Keď sa lekár do-
zvedel všetko podstatné o stave jeho manželky, úprimne
pri-
znal, že tu už niet žiadnej ľudskej pomoci, a dodal: „Jedine
že by si jej vyliečenie ponechala pre seba svätá Filoména,
ktorej nie som hoden. Jej socha je v kostole."
Manžel sa teda pobral do kostola, pokľakol pred so-
chou svätej mučenice a so slzami v očiach prosil veľkú

221
 divotvorkyňu, aby sa nad ním zľutovala. Aj
všetkých prí-
tomných dojal pohľad na cudzincovo smutné
položenie,
čo bolo príčinou, že sa o ňom dozvedel až samotný
farár
Luigi Bernard Picirelli. Medzitým, čo sa ľudia spoločne
modlili Otče náš, dvakrát Sláva Otcu a Verím v Boha,
sú-
citný duchovný daroval utrápenému manželovi
niekoľko
omrviniek chleba požehnaného ku cti svätej Filomény
a niekoľko nitiek z jej rúcha na soche, aby ich podal
umie-
rajúcej s vodou.
Manžel sa s omrvinkami a nitkami ponáhľal do svojej
dedinky', kde sa mu pri vstupe do domu naskytol hrozný
výjav. Manželka sa v prítomnosti uplakaných príbuzných
a duchovného odoberala na večnosť! Trasúcimi sa rukami
jej dával do úst omrvinky z chleba a nitky z rúcha svätej
Filomény spolu s vodou. Sotva to však požila, telom jej
pre-
šiel smrteľný kŕč a zdalo sa, že to, čo malo byť liekom, je
zabíjajúcim jedom. Ale po troch minútach sa stalo čosi ne-
skutočné, lebo umierajúca manželka mocným hlasom zvo-
lala:
yy Milosť! O, svätá Filoména! Som celkom zdravá!
Svätá
Filoména mi udelila milosť!" Všetci prítomní zbadali, že
čierno-červená farba jej pokožky sa v okamihu zmenila na
ružovú a všetky známky zápalu údov zmizli. Napoly mŕtva
žena v priebehu troch minút vystúpila z hrobu k novému

222
životu, celkom zdravá a v plnej sile. Tento prekrásny
zázrak
oznámila verejnosti v roku 1841 riadne potvrdená listina.

223
 11. kapitola

Svätá Filoména
- PRIVÁDZA
K ŽIVOTU MŔTVYCH

Rosa di Lucia, teta dona Francesca di Lucia, mala osemroč-

ného chlapčeka, ktorý po dlhej chorobe a márnom úsilí
lekárov napokon v roku 1806 zomrel. Úbohá matka dlho
odmietala uveriť, že by jej dieťa bolo skutočne mŕtve.
Plná krutých bolestí, ktoré jej rozrývali srdce, vzala
obraz
svätej mučenice, položila ho na mŕtve dieťa a bez prestania
s plačom volala: „Svätá Filoména, daj mi moje dieťa späť!"
Svätá Filoména vyslyšala vrúcne prosby žalostiacej
matky.
Mŕtvy chlapec zrazu ako keby sa prebudil zo sna a zoskočil
z postele. Úplne zdravý neskôr vyrástol v statného muža.

Istá žena bývajúca neďaleko mesta Nola mala vo zvlášt-

nej úcte zbožnosť k svätej Filoméne a rok čo rok úprimne
svätila jej sviatok. Ale v júni 1830 povážlivo ochorela a tri
dni ležala na smrteľnej posteli. Deti a príbuzní už všetko
pripravili na pohreb, no popri tom sa s celou dedinou horli-
vo modlili k svätej Filoméne za jej uzdravenie. Ani plač,
ani

224
prosby však nič nezmohli a ku koncu tretieho dňa musela
chorá žena zápasiť so smrťou.

225
 Jej izba sa nachádzala nad stajňou, v ktorej boli somáre,
a tie
zrazu začali robiť veľký hluk Prítomní hneď utekali dolu,
aby ich
utíšili, a ponáhľali sa späť za chorou v obave, že už bude
mŕtva.
Aké však bolo ich prekvapenie, keď vošli a žena sedela na
lôž-
ku v plnom zdraví. Pevným hlasom im povedala:
„Prichádzam
z iného sveta, za svoj život ďakujem svätej Filoméne!
Zvolajte
všetkých domácich, rozpoviem vám všetko, čo som zažila,
aby
ste spolu so mnou mohli obdivovať moc tejto svätej. Ešte
raz
vám opakujem, zvolajte moje deti i všetok ľud."
Čoskoro sa začali zbiehať deti i starší, ktorí bývali
v dome, ba aj kňazi, aby tajomne vyslobodenú ženu videli
a počuli. Žena slovami aj vrúcnymi slzami ďakovala svätej
Filoméne a potom začala rozprávať:
„Sotva som zomrela, cítila som sa zviazaná dvomi
diabla-
mi," pri týchto slovách zbledla na smrť. Na krátky čas sa
odmlčala a potom pokračovala: „Z celého srdca som vzýva-
la svätú Fdoménu a mala som česť vidieť, že mi odetá do
bieleho rúcha prichádza na pomoc," teraz sa jej v tvári zra-
čila zvláštna radosť. „Prihovorila sa mi:,Neboj sa, prišla
som
ťa ochrániť.' Potom sa obrátila k diablom a povedala: ,Čo tu
chcete? Táto duša patrí mne!' A diabli v tom okamihu
zmizli.

226
Svätá Filoména ma chytila za ruku. Keď zbadala, že sa tra-
siem, snažila sa ma dobrotivým úsmevom upokojiť:,Neboj
sa,
budem tvojou orodovnicou.'
Predstúpili sme spolu pred tvár božského Spasiteľa, kto-
rý keď ma uzrel, najprv sklopil oči a potom na mňa uprel
prísny pohľad. To ma ešte viac vydesilo. Svätá Filoména mi
však aj tu svojím ľúbezným úsmevom vlievala pokoj a
sama
za mňa hovorila: ,Môj Ženích, tvojmu láskavému
milosrden-
stvu zaiste záleží na tom, aby sa táto duša, ktorá je mi taká
oddaná, vrátila do života a viac sa starala o svoje večné
blaho.

227
Pri takej početnej rodine musela myslieť na veľa časných
záležitostí a nezostalo jej dosť času, aby sa venovala
vlastnej
spáse. Mala na pleciach veľa nepríjemností a starostí
vydatej
ženy, takže nemohla ani zbožne vypočuť svätú omšu, ani
sa
s pokojnou mysľou modliť ruženec. Preto ťa prosím, ráč ju
poslať späť do života, aby získala čas a vynaložila ho na to,
čo je najdôležitejšie.' Pán však neodpovedal, ani sa
nepohol.
Svätá sa zasa ozvala: ,Môj Ženích, jej rodičia ešte žijú,
a pretože sú veľmi starí, musí im pomáhať. Čo s nimi bude,
ak sa o nich nebude mať kto matersky postarať?' Ale ani
tento dôvod, ktorý svätá Fdoména predniesla, mi
nenaklonil
srdce božského Sudcu Jeho vytrvalé mlčanie a jeho
prísnosť
ma priam drvili, svätá však svojím sladkým, nežným úsme-
vom miernila moju úzkosť a dodávala mi odvahu.
Prehovorila aj tretíkrát: ,Môj Pane a najmilší Ženích!
Ak
jej nedovolíš znovu vojsť do života, čo sa stane s
nevinnými
dietkami, ktoré po sebe zanechala? Bez nej im hrozí, že za-
hynú, o tom niet pochýb.' Pán Ježiš Kristus však neprerušil
svoje mlčanie a zachoval vážnosť.
Moja orodovnica sa nevzdávala:,Spomeň si, ó, Pane, že
je
matkou dvoch služobníkov tvojho oltára, ak nezískam tú
milosť,

228
o koho sa budú môcť oprieť?' Ale ani teraz odpoveď
neprišla.
Svätá Fdoména potom, oživená novou horlivosťou, napl-
nená akousi milou dôverou, zvolala: ,Môj najdrahší
Ženích!
Rozpamätaj sa na všetko, čo som pre tvoje meno pretrpe-
la. Na potupu, na nehodné a hanebné zaobchádzanie, ktoré
som pre teba musela zakúsiť v Ríme. Ak sa táto žena
nevráti
do života, nebudú ma ani v jej krajine ďalej uctievať, ale ja
prahnem po tvojom uctení a prosím ťa, aby si mi ho
neodní-
mal.' Tieto slová predniesla tak ohnivo, že sa najvyšší
Sudca
zdal byť nimi obmäkčený, veď aj s prívetivým a
láskyplným

229
pohľadom odpovedal: ,Filoména, moja najdrahšia nevesta,
konaj, ako sa ti páči, dávam ti úplnú slobodu!' A v tom
oka-
mihu som sa ocitla na svojom lôžku, už úplne zdravá
a oslo-
bodená od všetkého zlého."
Bol to niečo úžasné, ako sa všetci začali hrnúť k
zázrač-
ne uzdravenej a aká neočakávaná zmena sa udiala v
mravoch
a zbožnosti. Úcta našej vyvolenej patrónky, svätej
Filomény,
od tej doby takmer denne rástla a vďační obyvatelia tohto
kraja jej postavili honosnú sochu.

Giuseppe Fazio, kňaz Nicoterskej diecézy v kalábrij-

skom meste Serrasretta, začal rozširovať zbožnosť k svätej
Filoméne. Rozdával vyobrazenia veľkých zázrakov vyko-
naných na jej príhovor, aby ich takto zvestoval. Jeho horli-
vosť sa svätej divotvorkyni tak zapáčila, že sa mu odmenila
znamenitým zázrakom na jeho matke, ktorá na konci sep-
tembra 1834 vážne ochorela na veľký krvotok. Krvotok sa
ustavične opakoval a začiatkom januára 1835, keď sa jej už
lekári zriekli, každú chvíľu očakávala smrť.
7. apríla toho istého roku ju miestny farár zaopatril
svia-
tosťami zomierajúcich a na druhý deň ráno, 8. apríla,
zomrela
na preveľký žiaľ svojich ešte žijúcich rodičov, detí,
domácich
a susedov. Kým ju obliekali do smútočného rúcha a všetci
sa

230
chystali na pohreb, jej manžel Bernardo Fazio, ktorý
nechcel
pripustiť, že je skutočne mŕtva, vo vedľajšej izbe s plačom
vrúcne vzýval svätú divotvorkyňu a sľuboval jej, že ak jeho
dôvera v jej orodovanie nebude sklamaná, postaví nový
chrám
k jej úcte a v ňom umiestni jej prekrásny obraz.

231
 Svätá Filoména veru nemeškala, aby vyhovela jeho žia-
dosti. Bernardo sa ešte modlil, keď mŕtva pred užasnutými
svedkami otvorila oči a hlasne chváliac Boha a svoju veľkú

232
 ochrankyňu vstala z rakvy. Potom zamierila do
kostola, kde
už bolo všetko pripravené na jej pohreb.
Toto zmŕtvychvstanie potvrdili verejnou listinou nielen
lekári, ale aj duchovná a svetská vrchnosť.

Dvadsaťročná Johanna Cescutti, dcéra zomrelého

Giovanniho Missiera a jeho manželky Márie, rodenej
Klanzet, z farnosti Sancta Maria del Giglio v Benátkach,
ľudovo nazývanej aj Zobenio, už od svojich desiatich ro-
kov trpela rozličnými a často nebezpečnými chorobami,
ktoré miestami ustúpili, ale od istého času ju prinútili zo-
stat v nemocnici. Aj preto bola viackrát zaopatrená svia-
tosťami zomierajúcich.
Pred dvoma mesiacmi sa u nej objavila nejaká ďalšia
ne-
známa choroba, ktorá odolávala každému lekárskemu ume-
niu a lieku, a teraz už dvadsaťdva dní ležala na smrteľnej
posteli.
Jej farár Antonio Magnanus Piovino pri nej prebdel de-
vätnásť nocí a posilňoval ju na ceste do večnosti. Vo vylie-
čenie už nedúfali, keďže jej lekári aj pri chatrnej stavbe tela
ešte štrnásťkrát pustili žilou a všetci sa vyjadrili v tom
zmys-
le, že tu niet pomoci. Doktor Pietro Santini sa dokonca 18.
júna nechal počuť, že po smrti bude treba otvoriť telo, aby
sa
o tej čudnej chorobe dozvedeli niečo viac. Pretože jej lieky
bolesť viac zhoršovali, než utišovali, nečudo, že ju lekári so
svojou učenosťou nechali napospas.
V tomto smutnom položení páter Piovino povzbudzo-
val hlboko zarmútenú matku dievčaťa, aby sa za

233
umierajúcu
modlila deviatnik k veľkej divotvorkyni, svätej Filoméne.
Užialená matka sa tejto rady chytila s veľkou nádejou, no
zdalo sa, že Boh jej prosby nevypočul, lebo chorá dcéra

234
 nielen javila všetky známky umierania, ale
prestala už aj dý-
chať a strácala teplo.
Ked sa farár presvedčil o jej smrti, pomodlil sa s celou
ro-
dinou za zosnulú Johannu ešte trikrát Otče náš a Zdravas',
Mária ku cti svätej Fdomény, aby sa svätá za ňu prihová-
rala u božského Sudcu. Ale aký údiv sa zmocnil prítom-
ných, keď sa domnelá mŕtva po skončení tejto pobožnosti
posadila v posteli a zreteľným hlasom volala: „Ach,
milosťou
Božou sa mi dostalo pomoci. Dosiahla som zdravie, ktoré
som nemala od desiatich rokov!"
Preľaknutý farár, ktorý nemal istotu, či nie sú len sved-
kami smrteľných kŕčov, ešte o jej uzdravení pochyboval,
a tak mocou svätej poslušnosti prikázal, aby neopustila lôž-
ko skôr, než by jej to dovolili lekári. Jeho opatrnosť sa
však
ukázala zbytočná, privolaní lekári Pietro Santini a
Francesco
Consigliero Ceglietti a okrem nich aj ďalší všetci zhodne
tvrdili, že choroba dievčiny bola síce nevyliečiteľná, ale
za-
siahla vyššia moc a uzdravila ju.
Stalo sa to 5. júla 1835 o desiatej hodine predpoludním
a tento zázrak, dosvedčený spomínanými lekármi, zaslal
fa-
rár P. Antonio Magnanus Piovino do Mugnana.

Osemročnú dcérku Pietra Peliciottiho menom Concepta

už dvadsaťpäť dní trýznil kŕčovitý kašeľ, pri ktorom akoby
mala vypustiť dušu. 15. februára 1837 sa rozkašľala tak

235
ťaž-
ko, že sa udusila. Úbohý otec s pukajúcim srdcom hľadel
na
svoju mŕtvu dcérku, potom s celou rodinou pokľakol a pla-
čúc pred ostatkom svätej Fdomény ju prosil o príhovor.
Plný dôvery potom ostatok svätej Fdomény položil na
studené telo dcérky a hľa! Dievča sa v tom okamihu posa-
dilo na posteli a veselo, ba skoro žartovne prosilo o jedlo.

236
Concepta bola od tej chvíle úplne zdravá a zázrak
potvrdený
verejnou listinou sa rozhlásil po celom okolí.
Carminus Mazzei z Cosenza znenazdania ochorel na
chorobu zvanú morbo fulminante.12 Oslabol natoľko, že
mohol očakávať príchod svojej poslednej hodinky. Náhlivo
privolaný provinciál františkánov mu akurát stihol udeliť
posledné pomazanie, a keď videl, že Carminus je už v bez-
vedomí, pomodlil sa tiež modlitby za zomrelého, nie za
umierajúceho, ukončiac svoju pobožnosť žalmom „De pro-
fundis". Potom sa vrátil do kláštora.
Len čo lekári potvrdili jeho skon, smutná zvesť sa
roznies-
la po svete. Jedine jeho manželka, Johanna Mazzei, o strate
manžela nevedela a jej svokrovci i rodičia, priatelia, domá-
ci a lekári obávajúc sa o jej život uznali za vhodné, aby jej
o manželovej smrti hneď nepovedali, ale postupne ju na
túto
trúchlivú správu pripravili.
Nič netušiaca Johanna sa pobrala k obrazu svätej
Filomény,
aby úpenlivo prosila o manželovo uzdravenie. Zatiaľ čo sa
modlila a s veľkou dôverou očakávala zlepšenie mužovho
stavu, blížil sa k nej spomínaný páter, o ktorom vedela, že
často navštevuje chorých. Provinciál s úmyslom privádzať
ju
k smutnej pravde jej začal hovoriť, že chorý manžel už
čosko-
12 Choroba, ktorá má rýchly priebeh. Človek, ktorý na ňu ochorie,
zomrie v nevýslovných bolestiach behom niekoľkých hodín, pričom
mŕtvola sčernie ako uhol, ako by telo bolo strávené akýmsi vnútor-
ným ohňom.

237
ro bude musieť čeliť poslednej hodinke. Toto varovanie
ešte
viac roznietilo jej horlivosť a prelievajúc horúce slzy
nepresta-
la veriť v udelenie milosti, ktorú si žiadala.

238
 Muselo ubehnúť už niekoľko hodín, odkedy jej manžel
zomrel, ale jej dôvera v mocný príhovor svätej Filomény
bola napokon odmenená neuveriteľným zázrakom.
Mŕtvy po dlhom čase opäť ožil a celkom oslobodený
od
choroby, proti ktorej nebolo žiadneho lieku, chválil Boha
a svätú divotvorkyňu. Opísať radosť, akú pociťovala jeho
manželka, snáď ani nie je možné.
Tento veľkolepý zázrak z roku 1838 bol riadne
potvrde-
nou verejnou listinou zaslaný do svätyne mocnej divotvor-
kyne v Mugnane.

Carmela, osemročná dcéra Pascuala Giovianzziho

a Francesci Corilli z Roccasecca, v roku 1840 náhle
zomre-
la. Ranila ju mŕtvica a už jej nebolo pomoci. Zúfalá matka
v triaške držala v náručí mŕtve tielko a zadúšala sa pla-
čom. Zdrvená neočakávaným nešťastím zasypávala dcér-
kinu mŕtvolu bozkami.
Pohľad na nešťastnú matku trhal srdce, aj preto ju
šľach-
tici z onoho mesta prichádzali utešiť. Ponáhľal sa k nej aj
ná-
božný Antonio Patriarca, úradník na krajskej pošte,
horlivý
Boží služobník a veľký ctiteľ svätých. Spomedzi svätcov,
ku
ktorým sa často utiekal, so zvláštnou nehou priľnul k našej
divotvorkyni, a tak pri sebe vždy nosieval jej maličký
svätý
ostatok. Pohnutý utrpením matky a jej nárekom s veľkou

239
vierou vzal ostatok a spravil ním na čele mŕtvej dievčinky
znamenie svätého kríža.
Mŕtve dievčatko po tomto zázračnom znamení otvo-
rilo dosiaľ zavreté oči, ľúbezným hláskom velebila mocnú
divotvorkyňu a celkom zdravá sa vymanila z matkinho
náručia. Carmela sa ešte dlhé roky tešila kvitnúcemu
zdraviu.

240
 12. kapitola

Svätá Filoména
- SPOĽAHLIVÁ
POMOCNÍČKA
VO VŠETKÝCH
OKOLNOSTIACH
ŽIVOTA

Drevorubač Carluccio Napolitano zo Sirignana bol viackrát

na príhovor svätej Filomény vyslobodený z rozličných ne-
bezpečenstiev života, preto vždy pri sebe nosil na poďako-
vanie a povzbudenie svojej dôvery jej obrázok a v každom
trápení ho úctivo pritisol k ústam.
Raz v roku 1880 bol nútený prenocovať v hostinci, pre-
tože ho cestou zastihla noc. V hostinci sa okrem iného ho-
vorilo aj o svätej Filoméne a Carluccio ukázal svoj obrázok.
Vyobrazenie svätej divotvorkyne bolo naozaj veľmi
krásne, hneď mu zaň ponúkali dva, tri, štyri a nakoniec až
dvanásť strieborných, ale Carluccio prehlásil, že ho nepredá
ani za rímsky toliar, lebo je jeho verným sprievodcom.
Zavčasu ráno pokračoval v ceste do dediny Sorbo, kde mal
pracovať. Ale v lese, cez ktorý bolo treba prejsť, tak
zablúdil,

241
že nevedel, čo si má počať. Okrem toho bolo všeobecne
zná-
me, že v talianskych lesoch číha mnoho lúpežníkov.
V tejto úzkosti vyslal vrúcny vzdych k svojej svätej pat-
rónke: „Moja najmilšia svätá! Včera som ťa nechcel predať
ani za veľké peniaze, lebo to, že si so mnou, si vážim nado
všetko, a aha, teraz blúdim v lese - snáď by si ma nenechala
bez pomoci!"
Len čo dohovoril, blížila sa k nemu trinásťročná
dievčin-
ka v blankytných šatách, s tvárou žiariacou neobyčajnou
krá-
sou. „Dobrý muž, čo vás trápi? Prečo ste smutný?" pýtala
sa.
Carluccio jej porozprával o svojich starostiach.
„Buďte pokojný, povediem vás správnou cestou," pove-
dala a vykročila napred, aby mu ukázala, kadiaľ má ísť.
Hľa, aká je svätá Fdoména dobrotivá, pomyslel si
drevo-
rubač, sotva som ju požiadal o pomoc, hneď mi ju poskytla.
Niet pochýb, že tú roztomilú dievčinku poslala práve ona.
Jeho nová známa sa k nemu po čase obrátila a hovorila:
„Choďte touto cestou ešte asi pol druha kilometra a stret-
nete ženu, ktorá bude niesť na hlave košík. Ide do rovnakej
dediny ako vy, takto sa s ňou rýchlo dostanete na svoje pra-
covisko."
Carluccio srdečne poďakoval a otočil sa, aby videl, kam
veľkodušné dievča pôjde, ale tá mu zmizla spred očí.
Čoskoro
ale upadol do novej neistoty, lebo cestička, ktorou kráčal až
doteraz, ho priviedla na rázcestie. Úporné premýšľal, keď
vtom uvidel ženu s košom, o ktorej bola predtým reč.

242
 „Nemohli by ste mi povedať," pýtal sa jej, „ktorá cesta
vedie do Sorba?"
, Akože by nie? Práve tam bývam, môžete ísť so mnou,"
od-
povedala mu sedliačka a onedlho sa ocitli v dedinke. Až
vtedy
si Carluccio premietol v mysli, ako by tá ochotná a pekná
žena

243
 mohla ísť sama lesom, ako mu mohla tak podrobne
opísať
ženu, ktorú stretne o hodinu, a nadobudol pevné
presvedče-
nie, že ho viedla samotná svätá Fdoména. Pri tomto
uvažovaní
mu srdce zahorelo ešte väčšou láskou k nebeskej
ochrankyni.

V meste Poggio Cinolfo vypukol 7. októbra 1834 v

dome
Giuseppeho Laurenziho taký veľký požiar, že ľudskými si-
lami sa nedal zastaviť. Domy stáli vedľa seba, vody nebolo,
a prudký vietor hnal oheň priamo na mesto.
Dunivý zvuk zvonov, praskot horiacich stavieb, bľakot
dusiacich sa zvierat, krik a plač obyvateľov iba
vystupňovali
všeobecný zmätok.
Starosta mesta sa pýtal: „Nemá niekto z vás pri sebe ob-
rázok svätej Filomény?"
Cosimo Segna, synovec biskupa, sa rozbehol do svojej
izby, vzal obrázok svätej Fdomény a hneď sa vrátil k vy-
číňajúcim plameňom. So slovami: „Tu je obrázok svätej
Fdomény!" ho vhodil do ohňa. Požiar sa nato ešte viac
rozší-
ril, zachvátil takmer celé mesto. Neprešlo však ani päť
minút
a už ho nebolo.
Obrázok svätej Filomény, ktorý sa vznášal nad plame-
ňom ako biela holubica, dopadol na pravej strane horia-
ceho domu na zem celkom čistý, nezačadený. Žeravé vlny
ohňa, ktoré všetkým hrozili záhubou, ušetrili hlavnú

244
budovu
Giuseppeho Laurenziho, a pretože sa celé mesto na vlastné
oči presvedčilo o zázračnej ochrane svätej Rlomény, všetci
spoločne volali: „Toto je zázrak svätej Fdomény!" A
odvtedy
uctievali svätú divotvorkyňu ešte oveľa vrúcnejšie.

9. augusta 1835 sa v Mugnane práve s obvyklou slá-

vou začala slávnosť svätej Filomény, keď pred Kostolom

245
Matky milosti, v ktorom, ako vieme, sa uchováva telo
svätej
Filomény, zastavil akýsi cudzí koč. Vystúpil z neho
duchov-
ný a sluha so slúžkou, ktorí potom z koča pomáhali asi päť-
desiatročnej panej sediacej vo vlastnom kresle. Tvár panej
bola bledá a chorľavá, nohy mala opuchnuté a od žalúdka
sa jej šíril nepríjemný zápach svedčiaci o nejakej vnútornej
chorobe. Ako ju takú ubolenú niesli do kostola, vzbudila
súcit všetkých pútnikov a obyvateľov Mugnana. S cieľom
uľahčiť jej prístup k oltáru svätej Filomény jej všetci vystu-
povali z cesty. Ale ona od skončenia slávnosti až do druhej
hodiny po polnoci zotrvala so svojimi spoločníkmi v naj-
hlbšej zbožnosti a v nezmenenej polohe pri svätej
mučenici.
10. augusta sa hneď zavčas rána dala znovu doniesť k
ol-
táru svätej divotvorkyne. Okrem starostu mesta a ducho-
venstva ju videli aj všetci ľudia, vojaci dohliadajúci na
poria-
dok v meste a hlavne najlepší neapolskí lekári a ľutovali ju.
Antonio Lopez, lekár verejnej nemocnice v Neapole
známy svojou učenosťou, ktorý tiež prišiel na slávnosť, sa
podrobne vypytoval na chorobu tejto ženy, s ktorou pocítil
zvláštnu účasť.
Dozvedel sa, že táto pani je urodzená slečna z francúz-
skeho mesta Lyon a volá sa Pauline Jaricot. Pre rozličné,
i životu nebezpečné choroby je už dlhé roky pripútaná na
lôžko a ponechaná na seba. Len nedávno jej praskla jedna
krvná cieva pri srdci, čo spôsobilo hromadenie a otravu
krvi,

246
takže slečna zo seba vydávala neznesiteľný puch. K tomu
sa
pripojilo upchatie čriev a napokon jej telo opuchlo od hlavy
až po päty.
Celé noci prebdela na lôžku bolesti, neschopná vložiť si
do úst potrebný pokrm, každú chvíľu očakávala smrť. V
tom-
to žalostnom stave sa dozvedela o mučeníctve a zázrakoch

247
 svätej Filomény a s veľkou dôverou sa začala
modliť pobož-
nosť deviatnika, v ktorej sa odporúčala láskavej
dobrodinke.
Na veľké počudovanie lekárov dosiahla tak mnoho mi-
lostí, že sa z Lyonu mohla v kresle dať preniesť do blízkeho
kostola v Paray-le-Monial, ktorý hlása úctu Najsvätejšieho
Srdca Ježišovho, a tam Božskému Srdcu sľúbila, že aj keď
je skľúčená, pocestuje do Mugnana. Na cestu so sebou vza-
la svojho domáceho kňaza Pierra Erica Rousselana, slúžku
Márie Melguion, ktorá u nej slúžila päť rokov, a tridsaťšty-
riročného sluhu Claudia Márie Roussela, slúžiaceho rodine
Jaricot už tretí rok, aby ju mal kto ošetrovať.
V koči bolo pre ňu pripravené vlastné sedadlo a pred
očami musela mať neustále zavesené medaily najsvätejšej
a nepoškvrnenej Matky Pána a svätej Filomény. V letnom
sparne, ale v tôni smrti sa čo najrýchlejšie ponáhľala k mi-
lostivej divotvorkyni do Mugnana, kam došla v spomínaný
večer 9. augusta.
Tento príbeh musel pohnúť srdcom každého obyvateľa
Mugnana, a pretože im nebolo neznáme, že svätá Filoména
sa zvlášť 10. augusta, v deň svojej mučeníckej smrti a v deň
svojho prenesenia do Mugnana, oslavuje zázrakmi, so
svätou
netrpezlivosťou očakávali uzdravenie tej francúzskej
slečny.
A dočkali sa. Zatiaľ čo bola Pauline Jaricot pri tele
svätej
Filomény zabratá do každodenného rozjímania - po večer-
nom požehnaní s Najsvätejšou sviatosťou -, všetci prítomní
v kostole spozorovali, že slečnina stolička robí akési nezvy-
čajné pohyby.

248
 Preľaknutý sluha Claudius Roussel, keď videl, že sa sto-
lička s jeho paňou nebezpečne hýbe, ponáhľal sa chorej
sleč-
ne na pomoc, tá však obdarená novou silou a zdravím za-
nechala kreslo, kráčala po kostole a jasavým hlasom
spievala

249
Sláva Bohu na výsostiach... a neustále chválila Boha a svätú
divotvorkyňu.
Nedá sa opísať, s akou rýchlosťou sa zvesť o novom zá-
zraku rozchýrila po meste. Všetka šľachta sa hrnula k zá-
zračne uzdravenej slečne Pauline, všetci s ňou chceli
hovoriť
a potriasť jej ruku. Slečnu napokon prinútili, aby vystúpila
na balkón a zázrak sama oznámila zhromaždenému ľudu.
Tvár jej žiarila a tá, ktorá predtým vyzerala ako päťdesiat-
ročná, teraz rozkvitla vo svojom pravdivom veku - tridsať
rokov.
Radosť obyvateľov Mugnana bola taká úprimná, že sa
zovšadiaľ ozývali chválospevy a šťastný plač. A to bol len
začiatok, lebo ľudia sa postarali, aby sa táto milosť rozhlá-
sila zvonením všetkých zvonov do celého kraja, a niekoľ-
ko hudobníkov sa dobrovoľne podujalo chváliť veľkú svätú
okúzľujúcou hudbou.
Uzdravená slečna Jaricot zostala v Mugnane ešte
dvanásť
dní, potom sa so svojou komornou celkom zasvätila službe
svätej Fdoméne a pridala sa k mníškam svätej Fdomény.
Meno Pauline Jaricot vymenila za meno Fdoména Mária
Paulína.
Kreslo, na ktorom bola dopravená z Lyonu do Mugnana,
ponechala v tamojšom kostole ako svedectvo udelených mi-
lostí. Všetkých si získala svojou dobročinnosťou a pri jej
od-
chode nikto nešetril slzami.
Na svojej ceste sa najprv pobrala do Ríma, k pápežovi
Gregorovi XVI., ktorý ju dobre poznal a rodinu Jaricot si
pre zásluhy o francúzsku cirkev vysoko vážil. Svätý Otec
už dávnejšie vedel o jej neblahom stave a teraz, keď sa mu

250
uzdravená slečna Pauline vrhla k nohám, sa sám presvedčil
o zázraku.

251
 Filoména Mária Paulína potom odišla z Ríma do
Loretta,
aby navštívila dom, kde sa Božie Slovo ráčilo vteliť v lone
naj-
čistejšej Panny, a napokon sa vrátila do Lyonu a rozširovala
úctu k svojej premilej dobrodinke.
Tento zázrak potvrdil pápežský vyslanec pán Feretti,
biskup salaminský, najdôstojnejší nolský biskup otec Pasca
a tiež lekár verejnej neapolskej nemocnice Antonio Lopez.

Stalo sa to v stredu 13. marca 1836 v dedine Andretta

v Avellinskom krajivokolí mesta Sant'Angelo dei
Lombardi.
V príbytku Arcangely, vdovy po Giovannim Carusovi, vy-
pukol veľký oheň. Stavba bola zo starého suchého dreva
a vo vnútri boli dosky, stoličky z prútia, vrecia naplnené
voskom, slama, seno, ľan, vlna, súkno a ďalšie veľmi
chytľa-
vé materiály. V drevenej komore, iba dva metre nad ohňom,
uschovávala gazdiná slaninu, údené mäso, maslo, olej a iné
potraviny. Zaberali celú jednu stenu.
Pre neopatrnosť malých detí sa oheň preniesol aj na
polená dreva a hnaný silným vetrom zachvátil celú stavbu.
Z domčeka Arcangely sa z okien, dverí i zo strechy valil
hustý čierny dym.
Keď to úbohá vdova, ktorá vtedy pracovala na poli, zba-
dala, ponáhľala sa domov. Aj ostatní dedinčania pribehli na
pomoc, ale pre veľký oheň sa k domu nikto nemohol priblí-
žiť, a tak o jeho záchrane nemohlo byť ani reči.
Vtedy vhodila Rafaella, manželka Nicolu Tranza, do
ho-
rúceho plameňa obrázok svätej Fdomény a vyslovila pros-

252
bu: „O, premilá svätá, uhas tento plameň." A plameň naozaj
poslúchol. Stlmil sa, ako keby bol poliaty vodou, a prestali
horieť aj všetky ostatné veci v dome, pričom obrázok svätej
Filomény zostal neporušený.

253
 Vyslyšanie prosby bolo také očividné, že don Crescenzo
Maria Cacuso, misionár z Kogregácie najsvätejšieho Vy-
kupiteľa, ktorý bol práve v tom čase v dedine misijným ka-
zateľom, a don Raffael Sparano, miestny farár, ako i všetci
z obce Andretta tento zázrak potvrdili prísahou.

Slobodná päťdesiattriročná žena Viktória Jigl žijúca

v malom meste Wertingen v Augsburskom biskupstve už
od augusta 1850 trpela veľkými bolesťami v pravom očnom
kanáliku. Spočiatku používala domácu liečbu, ale tá choro-
bu ešte zhoršila. Viktória prebdela celé noci, stratila dokon-
ca aj chuť do jedla a chradla na tele i na duchu.
Miestny farár Joseph Häussler sa pri stretnutí s chorou
Viktóriou presvedčil, že choroba dosiahla najvyšší stupeň,
preto ju všemožne nútil rýchlo vyhľadať lekársku pomoc.
Dobrácky augsburský lekár a dvorný radca Reisenger jej
navrhol, aby zostala aspoň štyri týždne v Augsburgu, že sa
ju
pokúsi uzdraviť. Potešilo ju, že je ešte nádej nadobudnúť
pre-
došlé zdravie, ale keď jej lekár vysvetlil, akú bolestivú
operáciu
by mala podstúpiť a že jej skutočné uzdravenie nemôže
zaru-
čiť, s o to väčšou úzkosťou sa vrátila domov do Wertingenu
a svoju nevyliečiteľnú chorobu odporúčala Bohu.
Po istom čase, bolo to koncom decembra, ju farár
Joseph
Häussler znovu navštívil. Hneď si všimol, že rakovina jej už
rozožiera tvár, a s úprimným súcitom ju začal povzbudzo-
vať, aby sa utiekala ku svätej Filoméne, ktorá dôveru nespo-
četných prosiacich odmenila zázrakom.

254
 Viktória ho poslúchla a s vierou sa začala modliť de-
viatnik k veľkej divotvorkyni. A čo sa nestalo? Hneď prvú
noc sa dobre vyspala a ráno na svoj veľký údiv zistila, že je
vyliečená, a to bez akýchkoľvek liekov!

255
 Ku koncu deviatnika sa stratili aj jazvy, ktoré jej hyzdi-
li tvár. Zázračne uzdravená Viktória ustavične ďakujúc
Bohu a veľkej divotvorkyni všetkých volala k úcte svätej
Filomény.13

V mestečku Mautern neďaleko Kalwangu v Hornom

Štajerskú sa v kostole redemptoristov nachádza veľmi krás-
ny oltár svätej Filomény.Tabuľka vedľa oltára oznamuje na-
sledujúci zázrak.
Pätnásťročnú Barbaru Schwarzmúller z Horného
Rakúska
už dlhší čas sužoval infekčný zápal kostí. Užívala všelijaké
možné prostriedky ale bez akéhokoľvek účinku. Lekári
zhro-
maždení okolo jej lôžka sa zhodli na tom, že jej už niet
pomoci,
smrť je neodvratná.
Jej nešťastná matka sa dozvedela o zázrakoch svätej
Filomény a spolu s chorou dcérou sa vybrali do Mauternu,
kde celé tri dni prosili s obrovskou dôverou veľkú divotvor-
kyňu o pomoc.
Barbara sa po troch dňoch bez akéhokoľvek lekár-
skeho zásahu, zato na príhovor svätej panny a mučenice
dokonale uzdravila a na dôkaz svojej vďačnosti, ako aj na
svedectvo získanej milosti zavesila v spomínanom kosto-
le tabuľku pripomínajúcu tento zázračný príbeh. Správa
o uzdravení bola zverejnená v Katholischer Hausfreund,
ein Sonntagsblatt.14

13 Sion, eine Stimme in der Kirche fúr unsere Zeit. Neunter Jahrgang.
N. 7. Mittwoch den 15. Jänner. Augsburg 1840. S. 62 - 63.
14 Dritter Jahrgang. N. 29. Regensburg 1848, bei Fried. Pustet. S. 495.

256
 Barbara Vidhalm z Roggendorfu v Dolnom Rakúsku
odišla so svojím bratom do mesta Eggenburg, kde mu až
do jeho svadby viedla domácnosť. V mestečku sa nachádza
kláštor misionárov Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa,
ktorí, ako sme už spomínali, s veľkou horlivosťou rozširujú
úctu k drahej svätej Fdoméne.
V roku 1848 prišli do Eggenburgu aj mníšky redempto-
ristky, ktoré hľadali v mestečku útočisko po tom, čo ich
v revolučnom ťažení vyhnali ničomníci z Viedne. Barbara
sa s niektorými mníškami zoznámila a obdivovala ich ne-
všedné cnosti, ako aj zvláštnu detinskú dôveru k svätej
Filoméne. Od rehoľných sestier dostala tiež prvé vydanie
tejto knihy a to jej umožnilo bližšie spoznať veľkú moc
svätej divotvorkyne.
Aj ona začala s veľkou vrúcnosťou uctievať svätú
Fdoménu
a svätá mučenica jej túto úctu neočakávane oplatila.
14. novembra 1852 sedela Barbara ešte s jednou rehoľ-
nou sestrou pri obede, keď sa jej zrazu v hrdle vzpriečila
dosť veľká kosť. Nedalo sa ňou pohnúť ani hore, ani dolu,
hrozilo jej, že sa udusí.
Barbara zmodrala a neschopná čokoľvek povedať v smr-
teľnom zápase padla na pohovku, no v mysli vzývala svätú
Fdoménu: „O, svätá divotvorkyňa, o ktorej zázrakoch som
toľko čítala, ak si skutočne taká mocná u Boha a je to na
spásu
mojej duše, osláv sa teda i na mne úbohej a vytrhni ma z ne-
bezpečenstva smrti. Keď vypočuješ moju prosbu, na poďa-
kovanie si vykonám pobožnosť deviatnika a do kostola dám
zavesiť tabuľku o vyslyšaní modlitby." Sotva si takto v
srdci
povzdychla, kosť okamžite, bez ľudského pričinenia

257
vyskočila
z hrdla tak prudko, že odletela až na druhú stranu izby.

258
 Nedá sa opísať vďačnosť, akú odvtedy prechováva Bar-
bara Vidhalm k našej svätej. Dôkazom toho je, že poslala
do sloupnického chrámu tabuľku, ktorú sľúbila svätej Fi-
loméne. Autor tejto knihy mal spomínanú kosť v rukách,
zázračnú príhodu si dôkladne preveril a uznal za dobré ju
zverejniť na ešte väčšiu slávu svätej filomény.

Joseph Schiffmann, roľník zo Schleinbachu bývajúci

v dome číslo 20 v korneuburskej oblasti Dolného Rakúska,
išiel večer 8. júla 1853 s desiatimi nádobami vína do
Viedne.
Pri malej kaplnke blízko Grossebersdorfu si chcel sadnúť na
voz, ale kôň sa neočakávane pohol a on, držiac opraty v
ruke,
spadol pod voz. Pri páde vykríkol: „Ježiš, Mária, Jozef,
stojte
pri mne!"
Predné kolesá mu prešli cez obe nohy, prirodzenie a
pruh,
na ktorý už dlhší čas trpel, a zadné koleso mu odrelo hlavu.
V tomto nešťastí mu prišli na pomoc dvaja, ktorí mali tiež
namierené do Viedne.
Okrem počiatočného otrasu nemal Joseph žiadne boles-
ti, nastúpil teda na voz a pokračoval v ceste. Ale za krátky
čas bolesti prepukli a tak sa rozmohli, že ledva došiel na
takzvanú táborskú líniu vo Viedni. Odtiaľ ho rýchlo do-
pravili k jeho synovi Josephovi, ktorý býval v Leopoldskej
štvrti. Privolaný lekár Josepha vyšetril a dostal aj sviatosti
zomierajúcich, zatiaľ čo muky sa každou hodinou stupňo-
vali a uplakané tváre priateľov svedčili o tom, že niet veľkej
nádeje.

259
 Joseph cítil, že smrť sa blíži, preto žiadal, aby ho
deviaty
deň previezli do Schleinbachu, kde chcel zomrieť. Napokon
sa v nevýslovných bolestiach dostal do svojho rodiska.

260
Tunajší lekár prikázal, aby ho hneď zaopatrili sviatosťami
zomierajúcich, lebo predpísané lieky neúčinkovali.
18. júla mu ale lekár navrhol, aby sa podrobil operácii,
no hneď aj dodal, že očakávaný výsledok sa nemusí
dostaviť.
Manželka a deti, v obave z predčasnej smrti a priveľkých
výdavkov, tomu všemožne odporovali. Miestny duchov-
ný pastier Johann Theyerer, ktorý ho prišiel navštíviť, mu
poradil, aby sa utiekal k svätej Filoméne, o ktorej mocnom
príhovore sa teraz veľa hovorilo, a aby sa k nej pomodlil
deviatnik a na začiatku i na konci tejto pobožnosti prijal
sväté sviatosti. Dal mu aj návod, ako pobožnosť vykonať,
a zapožičal mu túto knihu.
Joseph Schiffmann sa potešil deviatniku a začal sa ho
modliť, a predsa mal od 17. do 23. júla také silné bolesti, že
mu trikrát zapálili sviečku zomrelého a oplakávali ho ako
mŕtveho. Lieky ako keby stratili všetku moc, lekár sa
dokon-
ca presvedčil, že biedny Josephov stav len zhoršujú. On
však
napriek všetkým nepríjemnostiam horlivo konal aj s celou
rodinou deväťdňovú pobožnosť k svätej Filoméne, po ktorej
ukončení opäť prijal sväté sviatosti.
Bolesti po pobožnosti hneď prestali, rýchlo sa mu pri-
navrátila aj telesná sila, takže vo svojom veku šesťdesiatdva
rokov vykonával všetky ťažké práce a cítil sa, akoby sa
vždy
tešil stálemu zdraviu a choroba bola iba zlým snom.
Túto udalosť zaslal autorovi tejto knihy schleinbachský
farár na zvláštnej listine potvrdenej hodnovernými sved-
kami.

261
 13. kapitola

Svätá Filoména
sa oslávila
zázrakmi
aj v čechách

Svätá Filoména neobčerstvuje svojimi darmi ľudské srdcia

iba v cudzích krajinách, ale svojimi zázrakmi a početnými
milosťami sa oslávila aj na území Čiech.

Antonín Kukla, farár z obce Koclíŕov v Chrudimsku na

bý-
valom litomyšlianskom panstve, dostal v roku 1838 prvú
správu
o zázrakoch našej svätej a začal ju uctievať s veľkou
vrúcnosťou
a dôverou. Jeho oddanosť svätej divotvorkyni sa mu však
zdala
nedostatočná, preto zveril mocnej orodovnici aj svojich
farníkov.
Svätá Filoména udeľovaním milostí predchádza svojich
ctiteľov a lásku a vieru svojho milujúceho syna Antonína
tiež
oplatila tým, že vyprosila u Boha neobyčajné a zázračné
milosti.

262
 Páter Ferdinand Kinder, misionár z Propagandy15v Ríme,
navštívil počas svojej cesty 26. apríla 1843 faru

15 Ustav, v ktorom sa misionári pripravujú na svoje pôsobenie v pohan-

ských krajinách.

263
v Koclíŕove. Hneď na druhý deň ho miestny farár uviedol
do farského chrámu. Bolo to v piatok, v deň, keď verní
ctite-
lia svätej Fdomény hromadne vykonávajú svoju pobožnosť
pred oltárom a vo väčšom počte pristupujú k Pánovmu sto-
lu. Horlivý misionár v duchu zaplesal nad takou vrúcnou
a príkladnou zbožnosťou farníkov a neskôr sa farára pýtal
na
podrobnejšie okolnosti, príčiny a pohnútky takejto úprim-
nej, detinskej úcty. S prísľubom, že u pápeža Gregora XVI.
vyžiada niečo, čo by farárovo oduševnenie, aj jeho ovečiek,
ešte posilnilo, sa potom rozlúčil a pokračoval vo svojej
ceste.
Farár, ktorý už dlhší čas márne čakal, takže radosť,
ktorú
v ňom vyvolal rozhovor s Kinderom, pomaly utíchala, 8.
júla
1843 znenazdania dostal list z Ríma. Profesor Propagandy
Raimondo Pigliacelli mu písal, aby sa vyjadril, či chce za-
platiť výdavky, ktoré sú spojené s listami o dosiahnutých
milostiach. O týždeň neskôr, 15. júla 1843, mu doručili od
pápežského nuncia, teda viedenského vyslanca, reskripty,
ktorými bola už 1. septembra 1843 slávnosť svätej
Fdomény
pre farský chrám v Koclíŕove povýšená na slávnosť prvého
stupňa trvajúcu osem dní. Reskriptom potom boli od 4. sep-
tembra 1843 na každý deň tejto oktávy milostivo udelené
plnomocné odpustky a na každý deň deväťdňovej pobož-
nosti k svätej Fdoméne tristodňové odpustky, ktoré sa mohli
tiež privlastniť dušiam v očistci.
Táto neočakávaná preveľká milosť, ktorou svätá
Fdoména

264
začala odmeňovať úctu veriacich, jej slávnosť v roku 1844
ešte
viac pozdvihla. Zbožní pútnici sa do malej dedinky hrnuli
v davoch. Najväčšou ozdobou ale bolo osemdesiat
družičiek,
ktoré v slávnostnej procesii kráčali z blízkeho mesta do far-
ského kostola pred sochou svätej mučenice, ktorú nieslo
dva-
násť panien. Zišlo sa tu viac ako šesťtisíc pútnikov.

265
 V roku 1845 na slávnosť svätej Filomény slávil
primície
P.Jan Alois Dreml, vzdávajúc Bohu vrúcnu vďaku za
všetky
dobrodenia získané na jej príhovor.
V roku 1847 zasvätil najdôstojnejší královohradecký
pán biskup Karel Hanl chrám v Koclíŕove svätému
Jakubovi
a svätej Filoméne na ich väčšiu česť a chválu.

Sláva svätej divotvorkyne sa takmer zázračne rozšíri-

la nielen v Koclíŕove, ale aj na mnohých iných miestach.
Spomedzi nich vyniká Sloupnice, obec v Chrudimsku ne-
ďaleko mesta Litomyšl, v ktorej duchovenstvo tiež získalo
veľké zásluhy pre úctu k svätej Filoméne.
1. decembra 1848 udelil Svätý Otec Pius IX. na sláv-
nosť svätej Filomény, svätého Mikuláša, zvestovania Panny
Márie a svätého Jána Nepomuckého sloupnickému chrámu
sväté plnomocné odpustky trvajúce po celú oktávu.
Ten istý Svätý Otec 19. januára 1849 milostivo nariadil,
aby sa vo farskom chráme v Sloupnici každoročne konala
slávnosť svätej Filomény so všetkou slávou.
Rozhodnutím platným od 15. novembra 1851 udelil
pápež na slávnosti Pánovho narodenia, zjavenia, vzkrie-
senia, jeho nanebovstúpenia, zoslania Ducha Svätého,
Božieho tela a potom na slávnosti Matky Božej - jej ne-
poškvrneného počatia, narodenia, zvestovania, obetovania
a nanebovzatia - a iné celé oktávy sväté plnomocné od-
pustky, takisto trvajúce na večné časy, z ktorých odpustky
na slávnosti Panny Márie môžu byť tiež privlastnené du-
šiam v očistci.

266
 Iným rozhodnutím udelil pre Boží chrám od 1. decem-
bra 1848 plnomocné odpustky za dušičky na každej svätej
omši, ktorá sa slúži pri hlavnom oltári.

267
 Napokon 14. novembra 1851 ustanovil, aby v sloupnic-
kom chráme bola každý rok 25. mája konaná slávnosť k
náj-
deniu ostatkov svätej Filomény.
Tieto nesmierne milosti boli príčinou, že sa úcta svätej
Filomény rýchlo šírila. Keď 11. augusta 1849 o druhej hodi-
ne popoludní vyzváňanie všetkých zvonov ohlásilo začiatok
odpustkov, bol tým tiež oznámený začiatok triumfu svätej
Filomény.
Už o tri hodiny prišli početné procesie z Ústí nad Orlici,
ktorým miestny farár Jan Buŕval spolu so štyrmi kňazmi
kráčal v ústrety. Procesiu skrášľovali aj družičky a jedna
z nich v krátkej reči povedala, že putujú, aby si uctili svätú
Filoménu.
So slzami dojatia ich uvítal jeden duchovný a potom za
slávnostného hlaholu zvonov a za zvuku rapkáčov, so spe-
vom, hudbou a s plesaním boli uvedení do chrámu. Takto
v ten deň uprostred všeobecného nadšenia privítali ešte
deväť iných procesií. O ôsmej hodine večer úsťanský zbor
krásnou hudbou predznamenal slávnosť nasledujúceho dňa.
12. augusta, v deň slávnosti svätej mučenice, prišiel o
pol
desiatej dôstojný pán kaplán František Tobolka s počet-
nou procesiou obyvateľov Retovej. Takýchto väčších pro-
cesií bolo šestnásť a všetkých pútnikov asi desaťtisíc. Na
preradostnej slávnosti slávil aj páter Albín Jireček, rodák
zo Sloupnice, svoje primície. Okrem českej kázne v kostole
bola aj nemecká na cintoríne, kde sa tiež slúžila svätá omša.
Podľa nariadenia najdôstojnejšieho pána biskupa sa počas
ôsmich dní konali spievané sväté omše a popoludní litánie
s požehnaním.

268
 15. augusta navštívil sloupnický chrám spolu s päťsto
pút-
nikmi dôstojný pán Václav Prudič, toho času administrátor

269
 vo Vysokom Mýte, ktorý mal aj vynikajúcu kázeň o
sláve
Kráľovnej nebies a svätej Filomény.
Osemdňové slávenie sa schýlilo ku koncu 19. augusta,
keď sa vo veľkolepom sprievode o štvrtej hodine popolud-
ní niesli ostatky svätej Filomény okolo kostola a potom sa
zaspievalo slávnostné „Teba, Bože, chválime". V tento po-
sledný deň milej slávnosti pristupujú tiež panny z Bratstva
svätej Filomény k svätému prijímaniu, čo býva sprevádzané
duchovným výkladom a príležitostnou rečou.
Svätú divotvorkyňu už hneď pri prvej slávnosti oslávi-
lo viac než pätnásťtisíc pútnikov a pri Pánovom stole stálo
tisícdvestotridsaťpäť horlivých duší. Táto slávnosť sa
zakaž-
dým koná takýmto spôsobom a počet zbožných pútnikov
z roka na rok rastie.
25. mája 1852 sa konala slávnosť pri príležitosti päť-
desiateho výročia nájdenia panenských ostatkov svätej
Filomény. Už viac než šesť týždňov vládlo také sucho, že
sa nedalo robiť na poli a zvädnuté boli aj stromy. Ale zatiaľ
čo 24. mája večer horelo pri oltári svätej Filomény
päťdesiat
sviec, pri ktorých nábožní ctitelia vzývali svätú divotvorky-
ňu, spustil sa úrodný dážď, ktorým svätá mučenica pritiahla
úplne všetkých na oslavu jej sviatku.
V deň slávnosti o šiestej a siedmej hodine ráno boli
slúže-
né sväté omše pri oltári svätej divotvorkyne. O ôsmej
hodine
odznel príhovor a po ňom sa konala slávnostná svätá omša,
počas ktorej päťdesiat panien z Bratstva svätej Filomény
drža-

270
lo horiace sviece a pristúpilo k svätému prijímaniu.
Popoludní
boli slávnostné vešpery. Táto slávnosť trvala osem dní.
Na ôsmy deň popoludní, vo Svätodušný pondelok, bol
obraz svätej Filomény nesený v slávnostnom sprievode, pri
ktorom žiaci, mládenci z Bratstva svätého Alojza a panny

271
 z Bratstva svätej Filomény mali v rukách zelené
ratolesti na
znamenie víťazstva svätej Filomény. Po sprievode
prednie-
sol dôstojný pán dekan Jan Cybulka slávnostnú reč o
svä-
tom evanjeliu, v ktorej ostatky svätej Filomény
prirovnal
k skrytému pokladu. Napokon sa vznešeným „Teba,
Bože,
chválime" prekrásna slávnosť, počas ktorej tieklo aj
mnoho
radostných slz, skončila.
Nesmiem zabudnúť pochvalne sa zmieniť o zbožných
sloupnických katolíkoch, ktorí, poväčšine chudobní, sa v
tých
najhorších časoch s príkladnou obetavosťou starali o
výzdobu
Pánovho chrámu. V účasti na bohoslužbách a pravej
horlivos-
ti - ktorá vyžaruje z Bratstva svätého Mikuláša pre manže-
lov, Matky Pána pre manželky, svätého Alojza pre
mládencov,
svätej Filomény pre dievčatá, dieťaťa Ježiša pre žiakov - aj
v častom prijímaní svätých sviatostí môžu byť krásnym
vzo-
rom všetkým početným inovercom, čo ich obklopujú.

Dôstojný farár Josef Lufftner v Kbele neďaleko Pŕestic,

ktorý svätej Filoméne postavil v kostole krásny oltár, ne-
únavne pracoval aj na rozšírení jej úcty. Slávnosť svätej
mu-

272
čenice sa v Kbele slávi podobným spôsobom, aký sme
opísali
na predošlých stranách, a aj tam putuje veľmi veľa
veriacich,
aby pozdravilo túto úžasnú sväticu.
V Jezboficiach blízko Pardubíc sa nachádza ďalší oltár
svätej divotvorkyne, o čo sa pričinil duchovný správca a jej
horlivý ctiteľ Josef Škoda. Oltár svätej Filomény, pri
ktorom
sa počas slávností schádzajú veľké procesie, posvätil
dôstoj-
ný chrudimský vikár Josef Havel na piatu nedeľu po
Zoslaní
Ducha Svätého v roku 1850.
Vyšlo by to na rozsiahlu knihu, keby sme aspoň letmo
načrtli, ako sa od roku 1851 rozšírila úcta k svätej Filoméne

273
 v Čechách aj na Morave. Niet veľa kostolov, v
ktorých by
sa neskvel ak nie oltár, tak aspoň obraz svätej
Filomény.
Táto všeobecná úcta bola tiež príčinou, že pamiatku
svätej
Filomény prijala celá cirkevná provincia v Čechách a
svojmu
duchovenstvu nariadila, aby sa k nej modlili nielen
cirkevné
hodinky, ale slúžili aj sväté omše. Veriaci ľud bol za
najzbož-
nejšiu úctu, ktorú vzdáva našej svätici, odmenený
neobyčaj-
nými udalosťami, z ktorých aspoň niekoľko uvedieme.

Terezie Volfová z Koclíŕova spadla dolu hlavou z

povaly
svojho príbytku na tvrdú zem. Pád bol taký prudký, že veľa
nechýbalo a bola by sa zabila, a jeho následky sa hneď aj
pre-
javili. Na pravej strane krku sa jej vytvorila veľká tvrdá
hrča,
ktorá ju tak bolela, že sotva mohla pohnúť hlavou. Bolesti
a opuch sa zväčšovali a všetky použité prostriedky sa
ukázali
neúčinné, nemohla teda očakávať iné, než že zostane
zmrza-
čená. V tomto smutnom stave sa utiekala ku svätej
Filoméne
s prísľubom, že k jej úcte chce prijať sväté sviatosti.

274
 Keď teda najväčší nával pútnikov, ktorí si v roku 1844
prišli uctiť veľkú divotvorkyňu do Koclíŕova, pominul, pri-
stúpila trpiaca 12. augusta ku svätej spovedi a potom pri
svätom prijímaní pred oltárom svätej mučenice prosila za
milosť uzdravenia.
Jej vrúcna prosba bola vypočutá, lebo samotný neduh
i bolesti okamžite zmizli a uzdravená žena opustila chrám
s najväčšou vďačnosťou.

Onedlho po tejto slávnosti jedna žena v spomínanom

kostole po spovedi dosvedčila: „Už osem týždňov som tr-
pela na lôžku nevládna a v nevýslovných bolestiach.
Žiaden
liek, ktorý som užívala, nepomáhal, ale čím viac sa bolesti

275
 množili, tým s väčšou dôverou som vzývala svätú
Filoménu
a napokon sa sľubom zaviazala, že ju navštívim v
tomto
chráme. A tu som sa neočakávane uzdravila, preto
som aj
dnes prišla svojej mocnej orodovníčke vzdať vrúcnu
vďaku."

Koclíŕovský farár Antonín Kukla bol pre svoju nežnú

úctu k svätej divotvorkyni obdarený od Boha skrze jej prí-
hovor inou milosťou. Tohto duchovného otca už od roku
1826 trápili veľmi bolestivé kŕče v žalúdku a vo všetkých
údoch. Bojoval proti nim všetkými možnými prostriedkami,
ale ani Svätojánske kúpele, ani alopatické či homeopatic-
ké lieky nedokázali odstrániť jeho neduh, ktorý sa každým
mesiacom stával nástojčivejším a odolnejším. Tento stav
spôsoboval úbohému trpiteľovi skutočné muky, všetci, čo
ho
zhliadli, boli pohnutí úprimnou ľútosťou. Kŕče napokon za-
chvátili celé telo a chorý sa musel odovzdať svojmu osudu.
Niekedy sa tak zmietal v kŕčoch, že neustále udieral nohami
do peľasti postele, a nie raz sa stalo, že ležal niekoľko minút
bez dychu, ako mŕtvy. Spočiatku to vždy trvalo najviac
jeden
deň, čo prirodzene viedlo k celkovému ochabnutiu nervov
a veľkému oslabeniu žalúdka, takže zniesol iba mlieko, ľah-
kú stravu alebo zeleninu. Mäsité a korenené jedlá či
silnejšie
nápoje hneď vyvrátil. Ale aj napriek tomuto utrpeniu vyko-
nával povinnosti svojho povolania s neúnavnou
horlivosťou,

276
vrúcne žiadajúc Boha, aby nedopustil, že by mu nemohol
náležite slúžiť.
Kŕče boli čoraz útočnejšie a nebezpečnejšie a od roku
1842 sa ho začali zmocňovať na celé dva dni a dve noci,
takže sa cítil vyčerpaný na smrť. Najväčšiu intenzitu nabrali
v decembri 1844, vtedy sa nemohol z postele takmer ani
pohnúť a vstal iba kvôli bohoslužbám. Ale keďže ho pre

277
 jeho slabosť museli pri oltári podopierať, považoval
za nutné
na vianočné sviatky žiadať o pomoc františkánskeho
kňaza
Petra Friedlanda z Moravskej Trebovej. Páter
Friedland sa
po skončení sviatkov znovu vrátil do svojho kláštora.
26., 28. a 30. december boli tie najdramatickejšie dni.
Kŕče dosiahli najvyšší stupeň a farár po celé tri dni a tri noci
preukrutné trpel, až sa zdalo, že určite zomrie. Farár cítil
dvojnásobnú bolesť, keď každého, kto pristúpil k jeho
lôžku,
aby pri ňom bdel, videl plakať.
31. decembra 1844 o šiestej hodine ráno rozsvietil, aby
sa pomodlil breviár, musel však hneď zhasnúť, lebo čítanie
mu veľmi namáhalo oči a priťažilo sa mu. Zápasiac so smr-
ťou sa odovzdal do vôle Božej a odporučil sa príhovoru
veľ-
kej mugnanskej divotvorkyne.
Zrazu sa mu zdalo, že pred ním stojí nejaká panna odetá
v dlhom bielom rúchu, na ktorom mala jemne ružový, zla-
tom lemovaný vrchný odev, z ramien jej splýval blankytný
plášť a hlavu jej pokrýval biely závoj ovenčený voňavými
ružami. Farár v nej hneď spoznal svätú Filoménu, pretože
rovnako bola vyobrazená aj v kostole.
Svätá Filoména k nemu prehovorila s vľúdnym úsme-
vom: „Neboj sa, uzdravím ťa!"
Ci farára klamal sen alebo predstavivosť, neviem posú-
diť, ale výsledok nebol zaiste žiadny prelud.
Farár vstal ráno celkom svieži a zdravý a viacero dní ho
napĺňal akýsi nebeský pocit. Po jeho ťažkostiach nebolo od-
vtedy ani stopy.

278
 Rovnakej milosti sa dostalo aj Márii, manželke sedliaka
Antonína Hušku z domu číslo 116 v Koclíŕove. Už od mla-
dosti mávala ťažkosti so žalúdočnými kŕčmi, ktoré sa ale až

279
 po jej výdaji stali nebezpečnými. Najprv zašla k
lekárom vo
Svitavách, no pretože jej nevedeli pomôcť, obrátila sa
na le-
károv z Moravskej Trebovej. Tí jej dali lieky na
zmiernenie
kŕčov, ktoré sa vracali každý druhý deň. Kedykoľvek
ich ale
prestala užívať, mala hrozné bolesti.
Márie, neschopná práce, bola sama sebe i rodine bre-
menom, aj preto upadla do hlbokej clivoty, ktorú možno
nazvať chorobou mysle. V takomto smútku duše a v teles-
ných mukách strávila šesť rokov, zvíjala sa ako červ, so
slzami
v očiach prosila Boha o pomoc. Dôvera ku slávnej
mučenici,
ktorú v srdci vždy prechovávala, jej zaistila aspoň tú milosť,
že svoj kríž znášala bez reptania.
V utorok po Najsvätejšej Trojici, 20. mája 1845, mala
také trýznivé kŕče, že to bolo na nevydržanie. Znovu sa len
obrátila na svoju svätú patrónku.
Bol jasný, slnečný deň, desiata hodina pred obedom
a Márie, ktorej bolesti nedovolili odpočívať, bdela. Zrazu
pri svojej posteli zbadala svätú Filoménu v podobe, v akej
je znázornená v koclíŕovskom kostole. Svätá panna sa na
ňu prívetivo usmievala, akoby sa chcela opýtať, čo si žia-
da. Omilostenej ženy sa zmocnil nepoznaný cit a v tom
okamihu vstala z postele úplne svieža a zdravá. Vo svätom
zápale hneď utekala k svojmu farárovi a prelievajúc slzy
radosti mu rozprávala o preukázanom dobrodení. Márie
sa potom dlhé roky tešila výbornému zdraviu, zmizla aj

280
precitlivenosť a jej kedysi bledé, utrápené líca sa zafarbili
mladistvou červeňou.

29. júla 1845 sa dvaja murári Antonín Huška a František

Bier zdržiavali v lodi kostola, ktorú bolo treba vymaľo-
vať. Sedeli vo vlastnoručne vyrobenej debne, ktorá bola

281
 vytiahnutá nahor pomocou lana pripevného na
navijaku.
Farár prosil svätú Filoménu o ochranu murárov
pracujúcich
k jej cti, ktorí ešte pred obedom so zbožnou radosťou
líčili
kostol. Ale keď boli popoludní hore a mali uchopiť
povra-
zy, ktorými sa pre väčšiu istotu obväzovali, lano, na
kto-
rom debna s dvoma murármi visela vysoko pod
stropom, sa
pretrhlo. Antonín Huška sa rýchlo chytil povrazu, zatiaľ
čo
druhý murár, František Bier, spadol s debnou z celej
výšky
na podlahu tak prudko, že debna a lavica, na ktorú
narazila,
boli celkom rozmliaždené. Keď letiaca debnička udrela
o la-
vicu, František Bier sa prevrátil hlavou na dlažbu a len
vyššia
moc by mohla zabrániť tomu, aby nebol celý
dodrúzganý!
A on sa naozaj bez jedinej smrteľnej rany okrem
drobných
škrabancov hneď postavil. Neobyčajné bolo nielen to,
že sa
murár pádom na kamennú podlahu nezmrzačil, ale
tiež to,
že sa ani farárovi nič nestalo, aj keď mu hrozilo

282
nebezpe-
čenstvo, lebo debna mu spadla rovno pred očami a
rozbila
sa na kusy.
Ale tým sa ešte podivuhodné udalosti neskončili, lebo
keď sa pán farár prebral z ustrnutia, všade po zemi hľadal
Antonína Hušku, ktorý pri páde Františka Biera zostal vo
vzduchu tak, že sa držal jednou rukou povrazu, čo visel zo
skoby. Farár sa plný úzkosti, vzývajúc o pomoc svätú
muče-
nicu, pozrel hore a každý okamih očakával pád nešťastného
murára, lebo taký dlhý rebrík, čo by dosiahol až ku klenbe
chrámovej lode a mohli by ho pristaviť murárovi
Antonínovi,
nemali. Antonínov brat Jan teda vzal kratší rebrík a spolu
s farárom ho zdvihli nad podlahu, ale Antonín bol príliš
vysoko. Dôvera v mocné orodovanie svätej mučenice však
ani teraz nebola zahanbená! Antonín Huška, ani sám neve-
diac ako, zliezol po kratšom rebríku. Až potom, keď už stál

283
 na pevnej zemi a uvedomil si, čo všetko sa mu
mohlo stať,
zvolal: „Toto je ozajstný zázrak!"
Keď sa ho pýtali, ako mu bolo, keď sa vo vzduchu
hom-
páľal na povraze, odpovedal iba toľko: „Vôbec som nemal
strach, len som si myslel - chvála Bohu, že visím aspoň na
jednej ruke."
A potom po zvyšok času, čo pracoval v kostole,
prvýkrát
v sebe prežíval akýsi neznámy pocit radosti.

Koclíŕovského farára v noci z 29. na 30. decembra 1845

privolali k chorému do dediny Hŕebolaŕ. Idúc na saniach
musel kočiš neďaleko spomínanej dediny predbiehať rad
vozov s nákladom, a keď obiehali posledný, sane sa
prevrátili
a kostolníka i farára vrhli pod voz. Kostolník ležal celým
te-
lom pod vozom, tvárou k zemi a nechránenou hlavou pria-
mo pod náprotivným kolesom voza. Farár sa ocitol sčasti
na ňom, sčasti vedľa neho a ruku mal v pieste predného
kolesa. Keby sa kone tohto naloženého voza pohli čo len
o kúsok, jeho kolesá by určite kostolníkovi celkom
rozdrvili
hlavu a farára zmrzačili. A to bola vážna hrozba, pretože
voz sa hnal z dosť prudkého kopca a aj dobre zadržané
kone
by ho sotva dokázali zastaviť. Ale svätá Filoména ani teraz
nesklamala. Len čo začula vzdych: „O, svätá Filoména,
oro-
duj za nás!", ktorým sa jej zverili do ochrany, zastrela ich

284
zázračnou milosťou vyžiadanou od Boha. Ani farárovi, ani
kostolníkovi sa neskrivil ani vlások, ba aj lucerna zhodená
pod voz sa tak zachovala, že z nej ani sviečka nevypadla,
ale
stále jasnejšie svietila.
Farár s kostolníkom velebiac Boha a svätú
divotvorkyňu
nasadli opäť do saní, aby sa chorému dychtiacemu po
úteche
a milosti mohlo čo najskôr poslúžiť z prameňa večnej
útechy

285
 a milosti. Táto udalosť je opísaná v Sion, eine
Stimme in der
Kirche fúr unsere Zeit.16

Sedliak Antonín Rutter už viac než rok trpel na hlucho-

tu, ktorá napriek všetkým možným liekom tak postúpila, že
sa muselo kričať, aby aspoň čosi rozumel. Na radu
mnohých,
ktorí skrze príhovor svätej Filomény dostali milosť od
Boha,
sa v tomto smutnom stave utiekal k svätej divotvorkyni. Po
prijatí svätých sviatostí v oktáve svätej Filomény s vrúcnou
horlivosťou prosil o uzdravenie z choroby. A hľa! Celkom
vyzdravel a od tohto okamihu bola hluchota preč.
Jeho radosť ale po štvrť roku skalila dlhotrvajúca ruža
na
hlave, ktorá mu spôsobovala nevýslovné bolesti. Žiadne lie-
ky nepomohli. Spomenul si, že svätá mučenica už predtým
milostivo zhliadla na jeho prosbu, a preto sa k nej znovu
s dôverou obrátil. Nábožne vykonal svätú spoveď a
nasýtený
anjelským chlebom opustil chrám, kam prišiel vo veľkých
bolestiach, v dokonalom zdraví.

10. januára 1847 sa slávil deň narodenia svätej Filomény

veľkolepou slávnosťou, pri ktorej pán farár oznámil na du-
chovných cvičeniach niekoľko od Boha vykonaných zázra-
kov na príhovor svätej mučenice.
Po skončení bohoslužby prišla slúžka Anna Zeitová k
fa-
rárovi a vravela: „Dnes si odtiaľto aj ja niečo odnášam. Pred

16 Fiinfzehnter Jahrgang. N. 55. Freitag am 17. Juli 1846.

286
dvoma rokmi ma začalo bolieť ucho, preto som hneď hľa-
dala pomoc u lekárov v Moravskej Trebovej. Ale
nedokázali
pre mňa nič urobiť a na liečbu som musela zabudnúť. Keď

287
 som sa dozvedela, že dnes je deň narodenia svätej
Fdomény,
zaumienila som si prosiť o milosť uzdravenia túto
veľkú di-
votvorkyňu. Tak starostlivo, ako mi bolo možné, som
sa po-
modlila deviatnik. Dnes som po svätom prijímaní
znovu so
slzami v očiach prosila našu svätú o príhovor a zrazu
sa mi
zdalo, akoby mi neviditeľná ruka čosi zobrala z ucha.
A te-
raz už znova veľmi dobre počujem," ďalej už pre príval
slz
nemohla hovoriť.
Anna Zeitová, ktorú duchovní pred živým Bohom za-
viazali hovoriť len čistú pravdu, povedala, že je pripravená
kedykoľvek udelenú milosť potvrdiť prísahou.

Štyridsaťsedemročný tesársky majster Tomáš Bočan zo

Švihová spadol z výšky tak nešťastne, že si zlomil nielen
pravú ruku, ale utrpel aj zranenie tváre, z ktorej mu zostali
visieť kusy kože a nosa. Keď sa spamätal z úľaku, ktorý mu
spôsobil prudký a nebezpečný pád, vypytoval sa, ako sa
volá
tá svätá, ku ktorej putoval kbelský pán farár. Ľavou rukou
si napísal meno našej svätej divotvorkyne a bez prestania
ju vzýval o mocný príhovor. Zranená tvár sa mu ale stále
viac zapaľovala, preto hneď zavolali lekára, ktorý mu kusy
mäsa škaredo odtrhnuté z tváre zošil. Netrvalo dlho a rane-
ný si vytiahol všetky stehy hovoriac: „Nepotrebujem lekár-

288
ske ošetrenie, pretože moje rany sa zahojili zázračne, svätá
Filoména ma uzdravila."
A naozaj, rany sa napodiv rýchlo zacelili a jazvy dote-
raz zohyzďujúce tvár nešťastníka taktiež zmizli, že švihov-
ský pán farár verejne vyhlásil: „Kto videl jeho zodratú tvár
a ako z nej viseli kusy mäsa, nemôže sa dosť vynačudovať
ani pochopiť, ako sa tie rany mohli tak rýchlo a dokonale
zahojiť."

289
 Veronika Kuklová, sestra Antonína Kuklu, farára z
Koclí-
ŕova, ktorý sa zaslúžil o rozšírenie úcty svätej Filomény, už
viac
než dva roky7 sedela dňom i nocou na lôžku v krutých
boles-
tiach, pre ktoré si nemohla ani ľahnúť. Obe nohy mala
hrozne
napuchnuté. Od kolien dolu boli čierne ako uhoľ a na
členkoch
prechádzala čerň do popolavosti, ktorá pripomínala
plesninu.
Ale najhoršie vyzerali prsty, každý bol veľkosti slepačieho
vajca,
celkom čierny a vychádzal z nich príšerný zápach. Veronika
tak
veľmi trpela, že neustále volala k Bohu o pomoc.
Farár, domnievajúc sa, že je v Jedlove, kde bývala, za-
nedbávaná, ju plný súcitu vzal k sebe. Veronika vyskúšala
všetky možné liečebné prostriedky, ale kusy mäsa padajúce
z chorých nôh a červy ju presviedčali, že každá pomoc je
márna. Choroba sa zo dňa na deň rozmáhala, voda s krvou
spolu s vytekajúcou hmotou presakovala cez všetky obvä-
zy a pod trpiteľkinými nohami sa muselo neustále nanovo
podstielať. Lekár bol celkom bezmocný.
Vydaná napospas osudu ronila chorá na lôžku horké
slzy,
a ktokoľvek ju uzrel, musel s ňou súcitiť. Autor tejto knižky
ju sám viackrát videl na vlastné oči, a nikdy nie bez plaču,
jej
poľutovaniahodný stav sa zjavne nemenil. Na povzbudenie
mnohých duchovných, zvlášť svojho brata, častejšie začala

290
deväťdňovú pobožnosť k svätej divotvorkyni, ale jej prosba
akoby nemala byť vypočutá.
Smutná, všetkými opustená Veronika sa 28. júla 1847
rozhodla modliť ďalší deviatnik. Na slávnosť nanebovzatia
Panny Márie, na ktorú pripadla aj slávnosť svätej Filomény,
čo najvrúcnejšie prijala sväté sviatosti a našu divotvorkyňu
prosila, aby jej u Boha vyžiadala aspoň dar trpezlivosti. Od
tej chvíle zlá choroba poľavila - trpiaca v tú noc konečne
po dvoch rokoch spala, prestali aj hrozné bolesti a strašný

291
 neduh napokon celkom zmizol. Nohy mala ako
znovuzro-
dené. Veronika bola znovu veselá, vykonávala svoju
prácu,
spala pokojným spánkom a neustále so slzami v
očiach ďa-
kovala mocnej orodovníčke u Ježiša a Márie.

Štvorročnému Josefovi, synčekovi Jana Biera, sa v sep-

tembri 1847 spravila na hlave veľká hrča. Trvalo to niekoľ-
ko týždňov, a pretože žiadna domáca liečba nezabrala, zašli
s ním k lekárovi. Zdalo sa, že najlepšie riešenie je hrču
otvo-
riť a až potom použiť liečivé prostriedky. Nič z toho však
neprinieslo výsledok, nepríjemná hrča čoraz viac rástla,
vlasy
mu na tom mieste celkom vypadali a ani po piatich mesia-
coch sa vypuklina s priemerom desať centimetrov
neprestala
každým dňom rozširovať.
Dieťa už nemalo matku a jeho teta Márie, otcova sestra
a manželka Jana Stelzla, mala podozrenie, že dieťa
poriadne
neošetrujú, a tak ho vzala k sebe domov. Ale aj keď sa
Márie
starala o nešťastnú malú sirotu najlepšie, ako vedela, každá
snaha sa míňala so žiadaným účinkom, pretože hrča takmer
viditeľne rástla.
Na Zjavenie Pána roku 1848 prijala Márie Stelzlová
s najväčšou vrúcnosťou sväté sviatosti a po dvanásť dní
vzývala svätú divotvorkyňu o mocný príhovor u Ježiša
a Márie za chlapcovo uzdravenie.

292
 Počas slávnosti Najsvätejšieho mena Pána Ježiša opäť
prijala sväté sviatosti s prísľubom, že budúci piatok
privedie
do kostola choré dieťa a podá mu k ucteniu ostatok svä-
tej Filomény. Ako sa vracala domov, chlapec, ktorý
inokedy
preplakal celé dni a noci, so smiechom jej utekal v ústrety.
Hrča celkom zmizla, vlásky dorástli a jazvy po otvorení
hrče
nebolo vôbec vidieť.

293
 Šťastná Márie sa podľa svojho sľubu ďalší piatok, 21.
ja-
nuára 1848, pobrala s chlapčekom do kostola, kde ho obeto-
vala mocnej orodovníčke u Boha.17

Päťdesiatdeväťročná Anna Hašková, sezónna pracov-

níčka z Dlouhej Loučky, z moravskotŕebovského panstva,
už viac ako štrnásť rokov trpela kŕčmi v žalúdku. Na utíše-
nie bolesti i liečenie používala všetko, čo jej kto radil. Lieky
jej prudkosť kŕčov po jedenásť rokov iba zmierňovali, ale
ostatné tri roky sa jej šesť až dvanásť hodín trvajúce kŕče
tak prudko zhoršili, že takmer nikdy nemohla ísť do kostola.
Pre bolesť sa sotva vliekla a skoro dva roky trpela na lôžku
aj
tým, že bez hlbokého nádychu nemohla takmer prehovoriť.
Ani tu jej lieky nepomohli. Od sestry sa dozvedela, že Boh
v Koclíŕove mnohé utrápené srdcia potešil na príhovor svä-
tej Filomény neobyčajným zázrakom, a tak 2. augusta 1848
začala spolu so svojimi deťmi deviatnik s prísľubom, že po-
putuje na slávnosť svätej mučenice.

Kŕče sa spočiatku vzmáhali, zároveň však rástla aj

dôvera
v mocné orodovanie svätej panny a už pred ukončením tejto
pobožnosti sa neduh stratil - až na veľkú telesnú slabosť.
Chorá konečne po dvoch rokoch prehovorila bez bolesti.
Nedbajúc na dohovárame svojich užasnutých detí vybrala
sa 12. augusta na slávnosť svätej Filomény do Koclíŕova.
Tri

17 Sion, eine Stimme in der Kirche fíir unsere Zeit. Siebzehnter Jahrgang.
N. 74. Mittwoch den 21. Juni 1848. Augsburg bei Karí Kollmann.
S. 685 -688.

294
hodiny trvajúcu cestu prešla bez akejkoľvek únavy,
oddýchla

295
 si iba na príkrom kopci pri Hŕebelaŕove. Keď potom
vošla
do chrámu, padla pred oltárom svätej divotvorkyne na
kole-
ná a prosila o mocný príhovor u Ježiša a Márie.
Chorú Annu zrazu obkľúčila nebeská žiara, všetkými
údmi jej prešlo veľmi príjemné teplo a bolesti i slabosť sa
nadobro rozplynuli. Uzdravená žena sa potom celý deň
hlasno modlila, ba aj spievala a počas celej slávnosti
kľačiač-
ky ďakovala Bohu a svätej divotvorkyni.18

Tridsaťštyriročná slobodná Anna Hikalová z

Détrichova
na bývalom panstve v Litomyšli v roku 1848 ochorela.
Chudoba jej ale bránila ísť k lekárovi, a preto bola dlhý čas
vystavená nebezpečenstvu. Vytrvalá choroba sa napokon
zmiernila, ale zanechala po sebe veľký opuch celého tela,
ktorí jej chceli liečiť podomácky. Aj ten pomaly ustúpil,
okrem nôh, kde sa ešte stále držal. Úbohá trpiteľka sedela
celých dvadsaťpäť týždňov na lôžku bolesti, nohy mala ob-
rovské, pre bolesť sa vôbec nemohla pohybovať a sebe i
do-
mácim tak bola na ťarchu.
Keď sa 13. augusta 1848 konala v Koclíŕove slávnosť
svätej Fdomény, skľúčená chorá sa tam napriek všetkým
prekážkam tiež vybrala. Ťahala sa s nevýslovnými
bolesťami
na barlách. V kostole sa pokúsila kľaknúť na kolená, a keď

18 Sion, eine Stimme in der Kirche fur unsere Zeit. Siebzehnter Jahrgang.
N. 140. Mittwoch den 22. November 1848.

296
sa
jej to podarilo, s veľkou dôverou vzývala svätú divotvorky-
ňu o pomoc. Potom tam kľačala proti svojim očakávaniam
až do desiatej hodiny večer a úplne zdravá sa s radostným

297
 plesaním vrátila domov. Opuch celkom zmizol a
odvtedy je
vždy veselá a kypí zdravím.19

U Anny, manželky viedenského mešťana Jana

Altmanna,
mimoriadne nábožnej a milosrdnej panej, ktorá sa v
zlovest-
nej dobe sprisahania ujala aj napriek nebezpečenstvu života
prenasledovaného kňaza, sa už dlhší čas prejavovala
slabosť
nervov, ktorá sa hroznými výjavmi revolúcie v októbri
1848
tak zhoršila, že sa lekár obával mozgovej porážky.
Začiatkom januára 1849 stále prenasledovaná úzkos-
ťami a desivými obrazmi tak upadla, že sa podobala viac
prízraku než živému človeku. Vtedy navštívil ustarostenú
rodinu farár Jan Cybulka z bruhlskej farnosti blízko Viedne
a Annu povzbudil, aby sa utiekala k preslávnej
divotvorkyni.
Jeho slová plné viery rozptýlili smútok panujúci v
nešťastnej
domácnosti.
Čoskoro, 22. januára, sa v Bruhli, Koclíŕove a v
Sloupnici
konala deväťdňová pobožnosť ku cti a chvále svätej
Filomény
za uzdravenie úbohej trpiteľky, na ktorej sa bohumilá rodi-
na zúčastňovala s veľkou horlivosťou. Zdravotný stav pani

19 Sion, eine Stimme in der Kirche fiir unsere Zeit. Achtzehnter

Jahrgang.
N. 140. Freitag den 23. November. Augsburg 1849. S. 1286.

298
Altmannovej sa po ukončení deviatniku očividne zlepšil,
duševná choroba sa celkom vytratila a ona a jej blízki
nepre-
stávali velebiť našu svätú mučenicu.20

20 Sion, eine Stimme in der Kirche fur unsere Zeit. Achtzehnter Jahrgang.
N. 93. Sonntag den 5. August. Augsburg 1849. S. 851.

299
 Manželka Františka Faltejska z Petrovic v okrese
Lanškroun už dlhší čas chorľavela, proti čomu jej nezaberal
žiaden liek. Z choroby sa neskôr vykľula vodnateľnosť a
tak
sa rozmohla, že žena musela byť zaopatrená sviatosťami
umierajúcich.
Na smrteľnej posteli sa dopočula o neslýchaných zá-
zrakoch svätej Fdomény a začala ju čo najvrúcnejšie vzývať
o pomoc. Potom napodiv dobre celú noc spala a ráno mala
lôžko také mokré, akoby ho vytiahli z vody. Opuch tela bol
preč a žena sa tešila plnému zdraviu.
Na slávnosť svätej Fdomény sa vybrala na púť do
Sloupnice a pred oltárom svätej divotvorkyne si dala pred-
savzatie, že sa celkom zriekne všelijakej svetskej márnosti.
Ale na svoj sľub rýchlo zabudla.
Asi tri mesiace po svojom uzdravení v roku 1849 zostala
dlho do noci na tancovačke a domov sa vrátila už s opuch-
nutými nohami. Opuch neobyčajne rýchlo rástol, lekár jej
musel vypumpovať vodu, ale to nepomohlo a žena sa znovu
ocitla na prahu smrti. Každú chvíľu mohla zomrieť, preto
vykonali závet, rozdelili oblečenie medzi príbuzných a
začal
sa pripravovať pohreb. Manžel jej podal sviecu a predrie-
kal modlitby umierajúcich a pomedzi iné vzdychy vyslal aj
úpenlivú prosbu k svätej Floméne. Srdce umierajúcej sa
vte-
dy naplnilo horkou bolesťou. Sľúbila, že ak sa na príhovor
svätej divotvorkyne ešte raz uzdraví, svoje predsavzatie
uro-
bené v Sloupnici bude verne plniť a svätú mučenicu si bude
vždy vrúcne ctiť a ešte raz poputuje do Sloupnice. Sotva to
vyriekla, hneď sa rana, cez ktorú lekár vypumpoval vodu,

300
otvorila a voda ako pramienok odchádzala sama. Opuch
spľasol a žena bola celkom zdravá. Ale to nebolo všetko,
svätá mučenica mala rodinu obdariť ešte ďalšími
milosťami.

301
 František Faltejsek jedného dňa vstúpil do dvora svojej
chalupy, šliapol na zhnitú dosku, takže sa pod ním pre-
lomila, a spadol. Mal na sebe krátke nohavice na spôsob
miestneho kroja, ktoré sa viazali pod kolenami. Pretože na
dvore ležali rozhádzané črepiny, pri páde si veľmi porezal
nohy, zvlášť na lýtkach. Uložili ho do postele, no ochladzu-
júce obklady nepomáhali zastaviť zápal, bolesť sa vzmáha-
la a horúčka ho celkom oslabila. Dňom i nocou stonal od
bolesti.
Ale prišla mu na um svätá divotvorkyňa, vzal si teda
kniž-
ku s modlitbami k svätej Filoméne a naliehavo ju prosil o
na-
vrátenie zdravia. Aj on spravil sľub, že ak sa vylieči,
vykoná si
púť do Sloupnice a prijme sväté sviatosti. Potom zaspal.
Keď sa prebudil, uvidel, že zápal celkom zmizol a z rán
na nohách zostali už len jazvy. Uzdravený bol aj na zvyšku
tela a natoľko sa zotavil, že hneď mohol vstať z postele a
ísť
na pole pokosiť ovos.
Toto uzdravenie vierohodne, so všetkými podrobnosťa-
mi rozpovedal autorovi tejto knihy veľadôstojný biskupský
notár Josef Skalický, terajší farár v Kukse, ale predtým
pôso-
biaci v Cermnej, ktorý oboch chorých zaopatroval svätými
sviatosťami a dobre poznal celú rodinu.
Márie, jedenásťročná dcérka Jakuba Sikýta z Partoltíc
v Plzenskom kraji, už viac než dva roky trpela na prudké
bolesti očí. Neustále musela sedieť v tme, pretože na svetle
nemohla pre bolesť vydržať.

302
 Nešťastná matka, ktorá prežívala dcérkino trápenie, hľa-
dala všetky možné spôsoby, ako jej v ňom uľaviť. Vtedy sa
dopočula, že sa v Kbele blízko Pfestíc zvlášť uctieva svätá
Filoména a že tam svätá divotvorkyňa oblažila už mnoho
utrápených duší. Vybrala sa teda do Kbelu aj ona.

303
 11. augusta 1850 dala pri oltári svätej Filomény od-
slúžiť svätú omšu k jej úcte. Sama potom svätú muče-
nicu úpenlivo prosila za uzdravenie svojej chorej dcérky
a jej prosba plná dôvery nezostala nevypočutá. Dieťaťu sa
oči uzdravili, bolesti prestali a malá Márie sa prišla spolu
s mamou 15. septembra toho istého roku poďakovať svojej
mocnej orodovníčke u Ježiša a Márie. Choroba sa jej od-
vtedy už nikdy neobnovila.

Márie, manželka Petra Trnku, poľného majstra zo

Štipoklasov neďaleko Plánic v okrese Klatovy v Plzenskom
kraji, priniesla 11. augusta 1851 do Kbelu svojho ročné-
ho synčeka, aby splnila svoj sľub, že dieťatko zasvätí svätej
Filoméne, ak by mohlo byť oslobodené od ťažkej choroby.
Dieťa už dlhšiu dobu trpelo epilepsiou, každý deň dosta-
lo štyri záchvaty, po ktorých osinelo a malo penu na ústach,
mrmlalo a potom tvrdo zaspalo. Žiadne lieky nepomáhali.
Matka ho vo svojom veľkom žiali zasľúbila svätej
Filoméne,
a odkedy to urobila, choroba sa už viac nevrátila.
V uvedený deň matka v Kbele vyrozprávala tento príbeh
a hodnoverní svedkovia potvrdili, že jedenásť týždňov od
vypočutia prosby je dieťa stále zdravé. Platí to aj tri roky po
zverejnení tejto udalosti.

17. augusta 1851 priviedol Ondrej Babka z Kokšína ne-

ďaleko Klatov do Kbelu svojho osemročného synčeka
Janka,
ktorý bol už dva roky slepý na jedno oko a od Veľkého
piat-
ku na obe. Chlapec už celé štyri roky trpel chorobou, vo
dne, v noci mal bolesti a s plačom prosil o pomoc.

304
 Zarmútený otec žiadal kbelského pána farára, aby dieťa
cirkevnými modlitbami obetoval svätej Filoméne. Kňaz vi-
diac, ako na tom otcovi záleží, jeho žiadosti vyhovel.
Keď sa potom vracali domov, dieťa si vytrhlo ruku z ot-
covej dlane: „Otecko, ja vidím na jedno oko!" A keď prišli
do domu, zvolal: „Už vidím na obe oči!"
Chlapček odvtedy videl dobre, bolesti očí úplne prestali
a viackrát už bol v Kbele, aby sa svätej Filoméne za
vyprose-
nú milosť poďakoval.

Syn Jana a Terezie Hikových z Koclíŕova Janík bol od

svojho narodenia 11. júna 1850 neustále chorľavý. Z chorôb
ho najviac sužovala tá, že mal veľmi nepravidelnú stolicu,
ktorá sa niekedy nezopakovala ani po desiatich dňoch a po-
tom dieťaťu spôsobovala obrovské bolesti. Črevo sa pre
veľ-
kú námahu napokon tak vytlačilo, že naň nestačili ani dve
ruky, bolo svalovité, začalo sa zapaľovať, hniť a zapáchať.
Vyprázdňovanie sa napokon nedialo spodkom, ale ústami.
Lekári so všetkým svojím umením boli bezmocní, lieky
kaž-
dého druhu neúčinné!
Keď to rodičia videli, utiekali sa k mocnému príhovoru
svätej Filomény.
30. januára dali ku jej cti slúžiť svätú omšu, prijali tiež
sviatosti a svätú divotvorkyňu prosili, aby sa nad úbohým
dieťaťom zmilovala a vyžiadala mu uzdravenie alebo smrť,
len aby to bolo na spásu jeho duše. A choroba sa od tej
chví-
le neukázala, dieťa bolo zdravé a plné života, ako keby ju
nikdy ani nemalo.

305
 Barbora, manželka Františka Habla, nadlesného knie-
žaťa Kinského v Bošíne pri Vysokom Mýte, bola v roku

306
 1852 pripútaná na lôžko neobyčajným ochorením.
Celé
telo jej zmalátnelo a všetky nervy mala také oslabené,
že sa sotva vliekla a očividne chradla. Navyše ju
sužova-
li ustavičné silné bolesti hlavy a trápila hrozná
vnútorná
pálčivosť, takže nemohla spať ani jesť. Užívať lieky
bolo
zbytočné, a tak bezútešne trpela na bolestnom lôžku.
V jej
opustenosti sa jej dostala do rúk knižka o svätej
Filoméne,
ktorú aj ona uctievala.
Ako otvorila knižku, zrak jej padol na obrázok svätej
Filomény na samom začiatku. Barbora si s dôverou vloži-
la obrázok na hlavu a vzývala svätú mučenicu o jej mocný
príhovor. V tom okamihu sa jej zdalo, akoby jej niekto sňal
z hlavy zvierajúcu obruč, a hneď bola uzdravená. Ale toto
jej uzdravenie nebolo jediné, rodina Hablová dostala aj iné
neobyčajné milosti.
Uzdravená Barbora bola v zime v Chocni na bohosluž-
bách, kam sa odviezla na saniach. Na spiatočnej ceste sa jej
splašili kone, prevrhli korbu, ktorá spadla na Barboru, a
spo-
lu s ňou ju veľký kus cesty vliekli za sebou cez kamene a
brv-
ná. Vyzeralo to, že neujde smrti, ale ona sa hneď utiekala
ku
svätej Filoméne a hľa! Splašené kone okamžite zostali stáť
ako primrznuté. Barbora vstala zo zeme iba s malými od-

307
reninami spôsobenými drsným ťahaním. Potom s dojatým
srdcom ďakovala svätej divotvorkyni za svoju záchranu.
Pre toto dvojité vyslyšanie postavila rodina Hablová
v Bošíne krásnu kaplnku ku cti a chvále svätej Filomény,
ktorá bola posvätená s veľkou slávou. Ale pri stavbe kapln-
ky vznikla nasledujúca situácia.
Známi, príbuzní a priatelia, ktorí svätú Filoménu nepo-
znali, navrhovali, aby sa kaplnka postavila na počesť
prebla-
hoslavenej Panny Márie, Kráľovnej svätých. Barbora
Hablová

308
 začala o svojom úmysle, ktorým chcela vyjadriť
svoju vďač-
nosť, váhať, a preto si želala, aby rozhodlo samo
nebo.
Po nábožnej modlitbe napísala na rovnaké papieriky
mená Panny Márie a svätej Filomény a potom kľačiac so
za-
vretými očami siahala po lístočkoch. Trikrát vytiahla meno
svätej Filomény - bolo rozhodnuté.
Do kaplnky v Bošíne darovala jej kniežacia jasnosť pani
Vilémina Kinská oltárny obraz predstavujúci svätú
Filoménu,
ktorej sa zjavuje Matka Božia s dieťatkom.
Najdôstojnejší královohradecký biskup vyhlásil túto
kaplnku za verejnú a dovolil, aby sa v nej na slávnosť svätej
Filomény mohli slávnostne slúžiť sväté omše, a vďaka
tomu
všetkému i zázračným záchranám a napokon aj každoroč-
nej slávnosti sa úcta a sláva svätej divotvorkyne rozšírila po
celom okolí.

11. júna 1853 prišla spolu s ostatými pútnikmi z Dláž-

dovskej, Janovickej, Bezdékovskej a Slavíkovskej osady za
Klatovami do Kbelu aj Markéta Líbrmanová, nájomníčka
z Cerníkova v Plzenskom kraji, a žiadala pána farára, aby
v jej osobe obetoval svätej Filoméne jej jedenásťročnú dcé-
ru Veroniku, ktorú nemohla vziať so sebou, lebo už vyše
dvoch rokov trpela hroznými bolesťami očí. Dcérkine oči
boli opuchnuté a zaliate krvou, na oboch mala beľmo, tak-
že nič nevidela. Matka hľadala pomoc u všetkých lekárov
v okolí, ale nič jej to neosožilo, preto sa utiekala ku svätej
divotvorkyni Filoméne, ktorej svoje dieťa tiež zasľúbila.

309
Pán farár vyplnil matkinu dôvernú prosbu okolo pol piatej
popoludní.
Keď sa na druhý deň, 12. júna, vrátila Markéta z Kbelu
domov, dieťa ju prišlo privítať poskakujúc od radosti

310
 a s úplne zdravými očami vravelo mamičke, že
vidí. Matka
nechcela veriť vlastným ušiam. Uverila, až keď jej
manžel
rozprával, že včera asi okolo pol piatej dievča, ktoré
inoke-
dy ani nemohlo vyjsť na svetlo, vybehlo za ním z izby
na
dvor a nadšene volalo: „Otecko, ja vidím!"
Odvtedy bolo celkom zdravé a Markéta prišla, tak ako
sľúbila, 17. júna a 10. septembra toho istého roku znovu do
Kbelu, ale tentoraz aj s dcérkou. Dievča a takisto aj iné hod-
noverné osoby z Cerníkova túto udalosť dosvedčili.

Jedného muža žijúceho na Morave už dlhší čas tak veľ-

mi trápili malomyseľné myšlienky, že bol takmer neprestaj-
ne v pokušení spáchať samovraždu. Chradol na tele, chodil
ako omámený a oči mu divo blčali. Lekári mu nedokázali
pomôcť a priatelia sa obávali toho najhoršieho. Vtedy mu
niektorí ctitelia svätej Filomény poradili, aby sa utiekal
k svätej mučenici a sľúbil k jej ucteniu vykonať púť. Začal
sa teda vrúcne modliť deviatnik, po ukončení ktorého ho
celkom opustila nielen malomyseľnosť, ale aj nebezpeč-
né pokúšanie, takže zdravý na tele i na duchu s vďačným
srdcom putoval do Koclíŕova na slávnosť svätej Filomény.
V ten deň prijal aj sväté sviatosti a odvtedy zostal celkom
pokojnej mysle. Toto uzdravenie sa stalo v roku 1858, ale
z pochopiteľných príčin nemôžeme zverejniť jeho meno
a bydlisko.

Dvojročná Františka, dcéra Márie Koudelovej z

Vilémova

311
v okrese Habry, dostala v roku 1858 ťažký zápal. Všetko
úsi-
lie a snaha doktora Stránského z Uhelnej Pŕíbramy zostali
bez výsledku. Dieťa ďalej očividne chorľavelo a po
štrnástich
dňoch dostalo kŕče. Zdalo sa, že smrť klope na dvere.

312
 V dome, v ktorom pani Márie bývala, žila aj Karolína
Mendlíková, vrúcna ctiteľka svätej Fdomény, ktorá každo-
ročne putovala na jej slávnosť. Zúfalá matka, vidiac svoje
dieťatko zmietať sa v hrozných kŕčoch, vzala ho do náručia,
vošla do izby pani Mendlíkovej a padla na kolená s výkri-
kom: „Františka umiera!"
Súcitná pani Mendlíková vzala dieťatko na ruky, podiš-
la s ním pred obraz svätej Fdomény a vzdychla: „Svätá di-
votvorkyňa! Ak si skutočne taká mocná, ako o tebe čítame,
zľutuj sa nad umierajúcim dieťatkom!"
Kŕč, ktorý zvieral telo malej Františky, v tom okamihu
poľavil a dieťatko ukazujúc na obraz volalo: „Pán Boh!"
a odvtedy bolo úplne zdravé.
Túto udalosť s úprimnou vďačnosťou rozprávala v prí-
tomnosti svedkov na sloupnickej fare samotná Márie
Koudelová pri svojej púti 15. augusta 1874.

Jeden trestanec vo vyšetrujúcej väzbe pri súde v

Habrách
si pýtal od istej ctiteľky svätej Fdomény knižku, v ktorej sa
písalo ojej zázrakoch. Pretože jej žiadosť trestanca bola po-
dozrivá, radila sa s pánom F., vojakom vo výslužbe a
úradní-
kom pri haberskom súde. Ten sa za trestanca nechcel priho-
várať, avšak povedal, že sám o svätej ešte nepočul a knižku
si veľmi rád prečíta.
Táto pani prišla v zime 1859 znovu do Habrí, aby si
knižku vzala späť, ale pán F. jej ju bol ochotný vrátiť len
pod podmienkou, že mu zaobstará inú. Potom sa rozho-
voril...

313
 Mal takú boľavú nohu, že už nemohol vykonávať svoj
úrad, a nič z toho, čo mu lekári predpísali, jeho stav nezlep-
šilo. Podľa knižky začal teda deviatnikom dôverne vzývať

314
 svätú Filoménu o pomoc. A noha sa začala hojiť, aj
lekár to
uznal slovami - „Konečne sa nám to dobre hojí."
Pán R mu ale odpovedal: „Nie vy ma liečite, mám iného
doktora."
Na otázku - „Koho?" - ukázal udivenému lekárovi kniž-
ku svätej Filomény a vyhlásil: „Ona ma lieči."
„Ale choďte, azda tomu neveríte," zasmial sa lekár.
„Ba veru, verím!" povedal rozhodne a na konci pobož-
nosti bola noha zdravá.

17. augusta 1862 sa konala v Sloupnici slávnosť svä-

tej Filomény. Prišlo na ňu nesmierne množstvo pútnikov,
spomedzi ktorých vynikal sprievod z Písečnej a z oblasti
Zamberského okresu. Keď miestny duchovný správca na
chvíľu vyšiel zo spovednice, predstúpila asi päťdesiatročná
pútnička a pred svedkami hovorila:
„Viac než rok a pol ma ničila neznáma choroba. Zvíjala
som sa na posteli, dňom i nocou volala k Bohu a bola sebe
i domácim na ťarchu. Predpísané lieky som užívala, ale ľah-
šie mi nebolo. Lekár zakaždým pomenoval chorobu inak
a z toho som usúdila, že ani on sám nevie, čo mi je. Ale
potom mi došli peniaze, a tak som prestala chodiť k
lekárovi
a uspokojila sa s domácimi prostriedkami. Môj stav sa stále
zhoršoval a ja som privolávala smrť, aby som nezostala
bied-
nym mrzákom. Vtedy mi ktosi poradil, aby som sa utiekala
k svätej Filoméne, ona že mi istotne pomôže. Začala som
sa teda modliť deviatnik a sľúbila som, že ak sa nado mnou
zmiluje, chcem ísť k jej úcte na púť do Sloupnice. Dnes
som

315
svoj sľub splnila. Odkedy som ho urobila, polepšilo sa mi,
začala som chodiť, dostala som chuť dojedla a vrátil sa mi
aj
spánok. Z choroby po deviatniku zostala len určitá slabosť.

316
Teraz som vykonala všetko, čo som si zaumienila, a veľmi
sa
mi uľavilo, keď som vám to, duchovný otče, mohla vyroz-
právať."
Ako sme už povedali, nával kajúcnikov bol obrovský
a pútnici hneď po bohoslužbách odchádzali, nebolo preto
možné protokolárne zaznamenať meno a bydllisko uzdra-
venej.

Júlie Vävrová, vdova po Václavovi Vávrovi,

sedlárskom
majstrovi z mesta Golčuv Jeníkov, prišla po smrti manžela
pre rad nešťastných udalostí o celý majetok a musela sa
pre-
sťahovať do cudzieho bytu a sama živiť tri deti. Oči sa jej
za-
pálili od ustavičného plaču a hrozilo, že celkom stratí zrak.
Dopravili ju do všeobecnej nemocnice v Prahe, kde si
od lekárov vypočula neúprosný verdikt: „Už je neskoro.
Niet
pomoci."
Krátko nato, ako sa vrátila späť domov, jej pravé oko
vy-
tieklo a na ľavé tiež nič nevidela, takže deti ju museli spre-
vádzať na každom kroku. Žalostné položenie vdovy sa ešte
zhoršilo, keď v roku 1870 dostala brušný týfus. Keďže je
to vraj zbytočné, lekár jej už nechcel predpísať žiadny liek.
Úbohá vdova, ktorá už nenachádzala pomoc u ľudí, ju zača-
la hľadať u Boha - a nie bez výsledku.
Jedného dňa sa dopočula, že sa do Sloupnice chystá púť
na slávnosť svätej Filomény, a hneď si povedala, že sa tam

317
vyberie. Od jej úmyslu ju nedokázali odradiť ani námietky
detí, ani varovania pred jej nemohúcnosťou.
6. augusta naposledy dostala bolesti týfusu, viac sa už
nevrátili, a 9. augusta sa skutočne vydala s ostatnými
pútnik-
mi do Sloupnice, kde potom pred oltárom svätej divotvor-
kyne úpenlivo prosila o navrátenie zraku a uzdravenie.
Svätej

318
Filoméne zároveň sľúbila, že sa k nej istý čas chce každo-
denne modliť svätý ruženec a všemožne rozširovať jej úctu.
Svätá divotvorkyňa jej dôvernú modlitbu vypočula, lebo
Júlie Vávrová z púte prišla nielen uzdravená, ale aj vidiaca
na ľavé oko.
Odvtedy uplynuli štyri roky a Júlie prekypujúca
zdravím
vyšíva najjemnejšie obrázky. Nikdy však nevynechá púť do
Sloupnice, aby svätej Filoméne preukázala vrúcnu vďaku
za
milosť, ktorú od nej získala.21

Z Castelrotta 11. júla 1873 písali takto: Asi dvadsať-

ročná silná a zdravá slečna bola veľkou útechou a radosťou
svojich rodičov. Zrazu sa z neznámych príčin stala choro-
myseľnou, čo sa prejavilo aj v tom, že viac než šesť
mesiacov
nechcela prijímať sväté sviatosti. Lekári si nad tým már-
ne lámali hlavu, preto sa smutní rodičia a súrodenci začali
utiekať k modlitbe. Vykonali si deviatnik k Najsvätejšiemu
Srdcu Ježišovmu a k Panne Márii, ale zdalo sa, že to všetko
nič nepomáha.
Choromyseľnosť dosiahla najvyšší stupeň, navyše sa
k tomu pridala aj telesná choroba, takže sa naplnili obavy
a musela zostať ležať. Zarmútení rodičia niesli stratu mi-
lovanej dcéry veľmi ťažko, teraz však mali iba jediné žela-
nie, aby jej Boh láskavo doprial aspoň tú milosť, žeby
mohla
prijať sviatosti umierajúcich so zdravým rozumom. S obno-

21 Škola Božského Srdce Páné. Ročník osmý. Číslo 10. Brno 1874. S.
227.

319
venou horlivosťou a dôverou začali na tento úmysel pobož-
nosť deviatnika k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, k
Matke

320
 ustavičnej pomoci a k svätej Filoméne, ktorej meno
chorá
dostala pri svätom krste. Prosili aj ďalších, aby sa na
rovnaký
úmysel modlili za chorú. Rodičia okrem toho sľúbili, že
ak
ich modlitba bude vypočutá, zverejnia to v časopise
Posol
Božského Srdca Ježišovho. Ich dôvera nebola
sklamaná.
V predvečer sviatku svätej Filomény choré dievča, ino-
kedy šialené, zrazu jasným hlasom zvolalo: „Chcem sa vy-
spovedať a hneď!"
Táto nezvyklá reč ich veľmi prekvapila, ale hneď
zavolali
kňaza, ktorému sa potom spovedala s takou jasnosťou, že
bez najmenších pochybností tu musela pôsobiť všemohú-
ca Pánova ruka. Ale pretože sa o jej úplnom zdraví chce-
li presvedčiť, sväté prijímanie odložili na druhý deň. Toto
opatrenie sa ukázalo zbytočné. Vyliečená dcéra bola
odvtedy
zdravej mysle, nejavila ani najmenšie známky pomätenosti
a bola svieža na tele i na duchu.22

16. augusta 1874 sa v Sloupnici slávilo 25. výročie

zave-
denia púte k svätej Filoméne. Pred kostolom boli postavené
vyzdobené brány s oslavnými nápismi, z kostolnej a
kláštor-
nej veže Milosrdných sestier svätého Karola Boromejského
viali veľké biele a červené zástavy a celý kostol sa zaodel
22 Sendbote des gôttlichen Herzens Jesu. Neunter Jahrgang. S. 269.

321
do
slávnostného rúcha.
15. augusta nasledovala po cirkevnej slávnosti v kos-
tole večerná oslava, počas ktorej zneli čestné výstrely, ra-
dostný hlahol zvonov, veselá hudba a napokon sa konal aj
pochod s lampiónmi. Budova fary aj kláštor boli osvetlené

322
 a potiahnuté transparentmi a pútnici neustále
prevolávali na
slávu svätej Filomény. Nakoniec sa zapálil ohňostroj.
16. augusta ráno sa znovu ozvali slávnostné výstrely
a po rannej svätej omši sa vo veľkolepom sprievode prená-
šali z Kaplnky svätého Alojza ostatky svätej Filomény do
Pánovho chrámu, kde sa potom s veľkou pompou konali
hlavné bohoslužby.
Popoludní sa modlili slávnostné vešpery a večer litánie
k svätej Filoméne. Sväté omše boli počas celej oktávy spie-
vané. Všetko sa ukončilo 23. augusta večer.
Na tejto udalosti sa medzi ostatnými pútnikmi zúčastnil
aj Jan Jiskra, syn nebohého Jana Jiskru, sedliaka z Dolního
Ujezdu v okrese Litomyšl. Chlapec bol od detstva chorľavý,
zvlášť mu robilo ťažkosti, keď pri chôdzi dopadal na pravú
nohu.
Pätnásťročný chlapec začal pobožnosť k Panne Márii
Filipsdorfskej, aby mu vyprosila uzdravenie. Po vykonaní
pobožnosti pocítil vnútornú túžbu putovať do Sloupnice
ku svätej Filoméne, kam prišiel 10. augusta a zostal tam až
do 23. augusta. Vrúcne prijal sväté sviatosti, zdržiaval sa
raz
v kaplnke Milosrdných sestier Panny Márie Pomocnice, raz
vo farskom chráme a vzýval Pannu Máriu a svätú Filoménu
o pomoc.
S takouto horlivosťou sa zúčastnil na jubilejnej slávnosti
a domov sa vrátil bez bariel, s veselou tvárou, až bolo milé
sa
naňho a jeho radosť pozerať.23

23 Škola Božského Srdce Páné. Ročník osmý. S. 228.

323
 V časopise Posol Božského Srdca Ježišovho si možno
prečítať túto správu:
Istá pani už dlhší čas trpela na krvotok, ktorý bol spre-
vádzaný mnohými inými nebezpečnými nálezmi, aj preto ju
lekári chceli operovať. Pani sa začala utiekať k
Najsvätejším
Srdciam Ježiša, Márie a Jozefa, ako aj ku svätej Anne a na
tento úmysel viackrát konala deviatnik k svätej Fdoméne,
pričom sľúbila, že ak bude vyslyšaná, oznámi to v našom
časopise. Za svoju dôveru sa dočkala odmeny, jej
beznádejný
stav sa zlepšil natoľko, že žiadna operácia nebola potreb-
ná. Omilostená potom v novembrovom zošite 1874 verejne
vzdala vďaku Bohu a jeho svätým.24

Patrí sa ešte podotknúť, že deti obetované svätej

Fdoméne
sa zvyknú uzdraviť navždy, aj z veľmi ťažkých chorôb, z
čoho je
zvlášť vidieť, že oslávená mučenica je skutočne priateľkou
detí.

Pomlčím o častej a očividnej pomoci, ktorá bola na prí-

hovor svätej Fdomény poskytnutá v hospodárstve, pri cho-
ve dobytka a v iných prípadoch, a pripomínam, že takéto
milosti, poväčšine ohlásené pri spovedi, sa už preto musia
držať v tajnosti.
Zo všetkého, čo bolo doposiaľ povedané, viditeľne vy-
plýva, že sa svätá Filoména nepretržite, až do dnešného dňa
ozdobuje vždy novými zázrakmi a je skutočnou divotvorky-
ňou nášho storočia.

24 Sendbote des gôttlichen Herzens Jesu. Zehnter Jahrgang. S. 335.

324
 Ohľadom zázrakov opísaných v tejto knihe musím
poznamenať, že som ich skúmal pozorne, takmer až

325
 s úzkostlivou obozretnosťou, a až potom, po
svedomi-
tom vyšetrení všetkých okolností, dlho a naliehavo
pro-
siac Boha o osvietenie, som bez ďalších pochybností
dal
každému divu miesto, aké mu náleží.
Vo vedomí, že je naše sväté náboženstvo už potvrdené
nezvratnými dôkazmi a že svätá Filoména je a bude sláv-
nou divotvorkyňou, aj keby sa žiadna neobyčajná milosť
v Čechách nebola udiala; ďalej ako katolícky kňaz prísne
viazaný starať sa o to, aby svätá viera a oslávená Kristova
mučenica nebola vydaná na posmech nevercom, pred živým
Bohom, ktorý ma bude súdiť, dosvedčujem, že tu rozprá-
vam len čistú pravdu tak, ako mi bola oznámená a ako som
sa i sám presvedčil, aj keď si dobre uvedomujem, že mnohí
neveriaci sa na mojej prostote snáď len súcitne pousmejú!

326
 14. kapitola

Svätá Filoména
prísne trestá
hriešnikov

Podľa miery darovanej milosti sa svätí v nebi dokonale po-

dobajú Bohu (porov. 1 Jn 3, 2). Boh však nie je iba láska,
ktorá miluje, ale aj láska spravodlivá, preto musí vo svo-
jej nekonečnej svätosti trestať každý hriech. Svätí by neboli
svätými, keby sa naňho neponášali aj v jeho spravodlivosti.
Preto o nich takto hovorí Duch Svätý: „Nech svätí jasajú
v sláve, nech sa veselia na svojich lôžkach. Oslavu Boha
nech
majú na perách a v rukách meč dvojsečný, aby sa pomstili
na pohanoch a potrestali národy, aby ich kráľom nasadili
putá a ich veľmožom železné okovy a aby ich súdili pod-
ľa písaného práva. Všetkým jeho svätým to bude na slávu"
(Z 149, 5-9). Vieme, že ten, kto sa rúha svätému Jánovi
Nepomuckému, neujde hanbe pred svetom. Nemôže nás
teda prekvapiť, že svätá Fdoména, ktorá vie láskou pritiah-
nuť tak veľa ľudských sŕdc, neváha prísne trestať
hriešnikov.

Neďaleko Mugnana žila veľká ctiteľka svätej Fdomény,

ktorá nielenže z kresťanskej lásky podporovala úbohú

327
žobráč-
ku, ale napokon ju vzala i do svojho domu. Keď zbožná
pani

328
 zomrela, žobráčka v trestuhodnej netrpezlivosti
nad touto
stratou reptala proti Bohu, ale obzvlášť proti svätej
Filoméne.
Jedného dňa si pred obrazom našej svätice počínala tak
rúhavo za to, že nezabránila smrti jej dobrodinky, až sa
všet-
ci zdesili nad jej správaním. Keď potom vo svojich zlých
myšlienkach aj zaspala, začula v noci hlas, ktorý ju volal.
Prebudila sa a pred ňou stála svätá Filoména a pýtala sa:
„Poznáš ma?" Hlas a hroziaca postava svätice naplnili ne-
šťastnicu hrôzou, takže sa roztriasla na celom tele.
„Áno, poznáš ma," pokračovala svätá, „ja som tá panna,
ktorá vyliala svoju krv na Božiu slávu. Tá panna, ktorú si
tak opovážlivo a rúhavo hanobila. Ukážem ti, kto som ja
a kto si ty."
Bezočivá žobráčka pri týchto slovách padla horeznačky
na svoju posteľ zachvátená bolesťami a hrôzou. Kričala tak
hlasno, že domácich zburcovala zo spánku a teraz sa
vystra-
šení zbiehali so zbraňami v rukách, pretože sa domnievali,
že ich prepadli lupiči.
Nešťastnica vysvetlila príčinu svojho hrozného kriku
obyvateľom domu a hneď na tretí deň dala slúžiť viacero
svätých omší ku cti svätej Filomény a odvtedy sa ku nej
správala s najväčšou úctou.

V Montemarane sa bezdetní manželia utiekali k svätej

Filoméne sľubujúc, že keď sa im na jej príhovor narodí
dcé-
ra, dajú jej na krste meno svätice a prinesú ju do Mugnana,
aby sa svätej divotvorkyni poďakovali za milosť.

329
 Ich prosba bola skutočne vypočutá. Dcérku pokrstili
menom Filoména a otec chcel, aby hneď aj vykonali púť do
Mugnana, ale matka sa ustavične na niečo vyhovárala.
Takto
ubehli dva roky.

330
 Dievča rástlo a svojim rodičom robilo veľkú radosť.
Medzitým sa v blízkom Castelvere konala slávnosť svätej
Filomény a matka tam chcela vziať dcéru, aby takto splnila
daný sľub.
„Neznel náš sľub azda tak, že dieťa prinesieme nie do
Castelvere, ale do Mugnana?" namietal manžel.
„Aký je rozdiel medzi svätou Filoménou v Mugnane
a svätou Filoménou v Castelevetere?" rozumovala manžel-
ka. ,Je jedno, kam pôjdeme!"
Vybrali sa teda do Castelvere a po návrate domov
matka
nemala najmenšiu pochybnosť, že svojmu sľubu dostáli.
Keď večer dieťa ukladali do postele, bolo úplne zdra-
vé. Pobozkalo otca i matku, každému povedalo dobrú noc
a v tom okamihu v ich náručí skonalo.
Hlboko zarmútení rodičia prišli potom do Mugnana
a neskrývali, ako boli potrestaní. Uznávali, že sami sú si
na vine, pretože smrť dievčatka predchádzali mnohé na-
pomenutia, ba aj časné tresty, aby svoj sľub verne dodržali.
Spoliehajúc sa vraj na trpezlivosť Boha dočkali sa jeho
spra-
vodlivosti.

Jedna žena s vodnatieľkou bola blízko smrti. Niektoré

nábožné osoby ju pri návšteve povzbudzovali, aby sa
utieka-
la ku svätej Filoméne, a vraveli i to, že sa práve teraz bude
v kostole konať deväťdňová pobožnosť, ktorú by sa mohla
modliť a dať nejakú obetu.
„Ako by si mohla pochybovať o jej moci u Boha,"
hovo-

331
rili jej, „natieraj si olejom z lampy choré údy a maj dôveru,
iste sa uzdravíš."
Chorá žena ich počúvla a sľúbila, že svätej Filoméne dá
perlový šperk v cene päťdesiat dukátov. Počas deviatniku
sa

332
 zázračne uzdravila a mala splniť svoj sľub, čo bolo
veľmi
ľahké, lebo bola bohatá. Prekážka spočívala v tom, že
bola
lakomá!
Slávnosť sa skončila a ona svoj sľub nesplnila. Nábožné
ženy, ktoré jej radili, to veľmi pobúrilo a zahŕňali ju výčit-
kami, ale všetko darmo. Podobne ju napomínal aj vážený
kňaz.
„Na každú slávnosť dám dukát," odvetila mu uzdravená.
Všetci sa nad touto ženou pohoršovali a uisťovali ju, že
svätá sa o svojej právo postará sama. Neuplynulo ani osem
dní a lakomnica utrpela škodu vyše dvesto dukátov.
Úmysel
napriek tomu nezmenila. Zbytočne na ňu zbožné ženy na-
liehali a dobromyseľne ju varovali, že ju postihnú nové ne-
šťastia.
Žena len rúhavo odpovedala: „Mlčte už, práve to ne-
šťastie, čo ma postretlo, ju (svätú Fdoménu) činí nehodnou
môjho daru."
O niekoľko dní chcela predať niekoľko sudov vína, ale
bolo pokazené a v rovnakom čase pukla aj nádoba s päťde-
siatimi vedrami vína, ktoré sa všetko zničilo. Ale zatvrdnu-
tosť ženy rástla a s ňou jej nenávisť k svätej mučenici.
Vtedy
sa jej vrátila vodnateľnosť, a to takou silou, že o niekoľko
dní zomrela.

Dvaja veľmi zámožní muži z hlavného mesta Neapol

viedli súd s roľníkmi z menšieho mesta. Právo sa priklá-
ňalo k roľníkom, čo títo pripisovali svätej Fdoméne, ktorú
s dôverou prosili o pomoc. Lenže konečný verdikt ešte ne-

333
bol vyrieknutý a bohatí páni rozličnými cestami docielili,
že
súd skončil v ich prospech. Roľníkov takýto rozsudok
veľmi
zarmútil, lebo súdne konanie ich stálo veľa peňazí a zrazu

334
 zostali s prázdnymi rukami. Začali sa teda ešte
vrúcnejšie
utiekať ku svätej Filoméne.
Šľachtici sa im posmievali ako prostým hlupákom:
„Uvidíme, čo vám zjedná svätá Filoména. Prídeme sa po-
zrieť, ako vám pomohla."
Ženu z rovnakého mesta, ako boli roľníci, ktorá dosta-
la od svätej Filomény už viacero neobyčajných milostí, pre
ich výsmech veľmi bolelo srdce. Rozhorlene ich vystríhala:
„Páni, nehaňte našu svätú, ona je mocnejšia než my a beda,
ak ju prinútite k odplate!"
Oni sa však opovážlivo zastrájali: „Čo nám asi môže
urobiť?"
Žena im na to povedala: „Čo by vám mohla urobiť?
Môže vám vziať život skôr, než vkročíte do nášho mesta."
Obaja zámožní muži, bratia, prepukli v hlasitý smiech
a o našej svätej sa vyjadrovali s veľkou neúctou.
Dohodli sa teda, že pôjdu do ich mestečka. Hnali sa tam
ako dravci, ktorí prenasledujú svoju korisť. Cestou streta-
li roľníkov z mestečka a nemali väčšej zábavy, ako keď ich
mohli okrikovať a posmievať sa svätej Filoméne.
Niektorí z roľníkov sa bránili: „Právo bolo na našej
strane, na vašej zasa úskok a ľudský ohľad. Keď sme stra-
tili právny spor, čo sme mohli urobiť iné než si zvoliť našu
sväticu za zástankyňu? Majte sa na pozore, aby ste ju ne-
urážali, ona má väčšiu moc než my a môže vás prísne po-
trestať."
Iní roľníci obom bratom jednoducho pohrozili: „Páni,
len sa tak nevystatujte! Kto vie, či dojdete do nášho mesteč-
ka živí." Tieto posledné slová opakovali viacerí osve idúci
roľníci, ktorí o sebe nevedeli. Ale páni na to odpovedali

335
vždy
len potupou a posmechom.

336
 Aby došli do mesta, mali ešte prejsť cez jednu dedinku
- a tam sa s nimi takmer prevrátil koč. Vtedy jeden brat po-
vedal druhému: „Z akého veľkého nebezpečenstva sme vy-
viazli! Keby povoz nenabral rovnováhu, čo by z nás
zostalo?"
Kočiš tieto slová počul, ale oslovený brat neodpovedal,
lebo z veľkého úľaku mu začalo prudko búšiť srdce a bolo
mu tak zle, že sa domnieval, že hneď zomrie. Povoz musel
zastaviť v dedine, aby sa trochu zotavil, no aj keď mal
pevné
zdravie, po niekoľkých minútach bol mŕtvy. Jeho smrť na
druhého brata, ktorý bol ešte statnej ší, tak silno zapôsobila,
že aj jeho v krátkej dobe ranila mŕtvica a zomrel. Roľníci
teda mali pravdu: do ich mestečka sa živí nedostali.

Najzámožnejší obyvateľ obce svoje bohatstvo a moc

užíval
iba na to, aby celú obec utláčal a trápil. Všetci boli nešťastní
pre jeho bezbožnosť. Keď ho úradne predvolali, aby sa zod-
povedal, vždy sa chytrácky vykrútil a robil ešte väčšiu
zlobu.
Svätá Filoména na tom mieste vykonala veľký zázrak,
ktorý dosvedčili nielen domáci, ale aj veľké množstvo cu-
dzích ľudí. Práve v čase, keď sa zázrak stal, utláčateľ nebol
doma, a keď sa vrátil, nechcel zázraku veriť. Vravel, že je
to
celé iba znôžka výmyslov a lží.
Ostatní obyvatelia si takto povedali: „Dobre teda, ak sa
odvážil aj na našu svätú, ona nech sa nás zastane." A odvte-
dy, ani nevedno ako, sa rozniesla zvesť, že sa ten muž
nedoč-
ká slávnosti svätej Filomény. Zvesť sa ukázala pravdivá,

337
lebo
skutočne náhle zomrel mesiac pred slávnosťou a jeho smrť
mala na sebe nápadné znaky Božieho trestu.

Dvaja bratia oplývajúci bohatstvom, ktoré plynulo

z ich veľkého statku, viedli roztopašný život. Medzi inými

338
 robotníkmi u nich slúžila aj istá chudobná mníška
svätej
Filomény, ktorej jeden z bratov kládol zo všetkých
strán ná-
strahy, až ju raz odlákal bokom od ostatných, aby ju
olúpil
o panenstvo.
Mníška vybadala, o čo mu ide, a bránila sa volajúc:
„Majte ohľad na rehoľný odev!"
A keď na to vôbec nedbal, dávala mu pred oči krucifix,
ktorý mala zavesený na krku, a prosila pre rany
Ukrižovaného,
aby sa spamätal. On ale schytil krucifix, odhodil ho a
spáchal
ohavný skutok. Mníška sa ako ranená laň ponáhľala k svo-
jej staručkej matke a s plačom jej rozprávala o svojom zne-
uctení. Matka ju vzala za ruku, predstúpila pred obraz svätej
Filomény a žiadala ju, aby bol nehanebník prísne
potrestaný.
V noci sa matke zjavila v sne svätá Filoména: „Teraz je
celá táto záležitosť v mojich rukách, viem, čo mám robiť."
Na druhý deň ráno sa zarmútená matka vybrala s dcérou
k sudcovi, aby žiadala od zvrhlíka zadosťučinenie. Sudca,
inak horlivý katolík, jej radil, aby tú vec celkom ponechala
na svätú Filoménu. Vdova pritom všade, kade chodila, roz-
právala svoj sen.
Ale v tú istú noc sa svätá mučenica ukázala aj hanební-
kovi a prikázala mu, aby sa pošpinenej, predtým jej zasväte-
nej panne postaral o výbavu a zasnúbenie, ak nechce, aby
ho
stihol jej prísny trest.

339
 Nešťastník, ktorého ťažilo svedomie, sa zdôveril o sne
bratovi, ale ten mu všetko vyhovoril, takže napokon svoje
svedomie umlčal.
Uplynulo niekoľko mesiacov, a hoci sa o oboch snoch
veľa hovorilo, nič sa nedialo. Vdova sa cítila sklamaná a
ešte
viac sa obracala na svätú Filoménu, ktorá k nej opäť priš-
la v sne a vravela: „Keď sa ti do tohto dňa (menovala ho)

340
 nedostane zadosťučinenia (ktoré tiež pomenovala),
potom
sama dohliadnem na to, aby bol vykonaný zaslúžený
trest
božskej spravodlivosti."
Svätá mučenica dala tej noci zlému násilníkovi ďalšiu
výstrahu a ešte ho ubezpečila, že to robí pre jeho dobro, aby
ho oslobodila od spravodlivého trestu.
Vinník znovu zašiel za bratom, ktorý ho všelijako pre-
sviedčal, že celý sen nie je nič iné ako výplod podráždenej
mysle. Je pozoruhodné, že posledné dve videnia sa stali
mnoho dní pred nasledujúcou udalosťou.
V stanovený deň a v určenú hodinu, ktoré boli ako mat-
ke, tak i vinníkovi oznámené v snoch, dvaja po zuby ozbro-
jení jazdci cválali cez najkrajšie obilie a robili veľkú škodu.
Šafár, vidiac čo sa deje, vyrazil proti nim a vítal ich nadáv-
kami a preklínaním. Hrozní jazdci sa zastavili a šafár sa na
nich zúrivo oboril, ale potom jeden z nich, akoby na obranu,
pozdvihol ruku a šafárovi prepukli v bruchu prudké bolesti.
„Milosťpane, zomieram!" volal.
Obaja bratia, ktorí boli svedkami tohto desivého výjavu,
sa vyrútili na tajomných jazdcov so zbraňou ako ranené
levy.
Prvého, ktorý sa priblížil, ranila jazdcova zdvihnutá ruka
a chrčiac volal: „Brat môj, umieram!" a skutočne skonal.
Druhý brat sa na to ešte viac rozzúril. Ale ako začal do-
rážať, jazdec znovu zdvihol ruku a brat klesol mŕtvy na
zem.
Šafár sa zo svojich bolestí vyliečil, ale obaja jazdci zmizli
bez
stopy.

341
 Táto udalosť bola taká hmatateľná a strašná, že jazdcov
hľadalo po celom okolí kráľovské vojsko, ale nič ani nikoho
nenašli.
Pretože predchádzajúce výstražné sny boli každému
známe a przniteľ skonal práve na tom mieste, na ktorom

342
 tak potupne odhodil svätý krucifix, ktorý mu
nešťastná deva
pred hanebným skutkom ukázala, a preto, že šafár
zostal na-
žive a smrťou boli potrestaní iba vinníci a hrozných
jazdcov
akoby pohltila zem, ľud usúdil, že títo jazdci boli zlí
ducho-
via poslaní od Boha na potrestanie hriechu, ako aj to,
že svä-
tá Filoména sa svojich ctiteľov zastáva zvláštnym
spôsobom.

343
 15. kapitola

Najväčší zázrak
svätej Filomény

„Šťastná bezdetná, keď žije nepoškvrnene, a čo nepoznala

hriešne obcovanie. Bude mať plod pri prehliadke duší."
(Múd 3,13)

Až doteraz som hovoril o zázrakoch, ktoré nás naplnili

úžasom a láskou k tejto veľkej svätej. A predsa tu podávam
láskavým ctiteľom svätej Filomény len celkom stručný vý-
ber a otvorene priznávam, že by som si prial oznámiť v na-
šom jazyku všetkých päťstodesať zázrakov, s ktorými som
sa oboznámil pri svojej práci, ktorej základom boli výťahy
z oveľa obšírnejších správ. Ale pretože by takéto množstvo
značne prekročilo rozsah knihy, ktorú teraz predkladám
verejnosti, a keďže i tu uvedené divy a zázraky dostatočne
dosvedčujú mocný príhovor svätej Filomény a sú schopné
zapáliť každé srdce láskou, zdalo sa mi vhodné krátko sa
zmieniť o najväčšom dive a zázraku našej slávnej divotvor-
kyne až na konci tejto knihy.
Zbožné a bohabojné panny v Taliansku roznietené ži-
vou dychtivosťou ctiť a nasledovať našu svätú mučenicu sa
už dávno zaviazali Ježišovi Kristovi sľubom večnej čistoty.

344
Vybavené vlastnými pravidlami a odevom konajú isté po-
božnosti a prebývajúc u svojich rodičov sa živia prácou
svo-
jich rúk. Ako na počiatku, tak až doteraz sa nazývajú mníš-
kami svätej Filomény a sú pravým príkladom panenskej
čistoty. Ich počet je veľký, zvlášť v okolí Mugnana niet ani
jednej dedinky, kde by ich nebolo niekoľko.
Pápež Lev XII., ktorému don Salvatore Pascalis odo-
vzdal životopis svätej od ctihodného otca dona Francesca
di Lucia, po jeho prečítaní vyjadril chválu Bohu, a keď mu
spomínaný misionár jasnejšie a podrobnejšie predstavil ži-
vot panien, o ktorých píšem, Svätý Otec nedokázal viac
tajiť
svoju radosť a plesajúcim hlasom zvolal: „To je
nepochybne
najväčší zázrak tejto veľkej svätej. Aký div, že v tomto
čase,
v tomto storočí, keď zavládla taká všeobecná skaza mravov,
v kráľovstve (Neapolskom), kde náboženstvo nedávno (pre
francúzske rozkolníctvo) tak veľa trpelo, sa našli čisté a
veľ-
komyseľné duše majúce v sebe dosť statočnosti a šľachet-
nej odvahy, aby svet a telo verejne pošliapali nohami. Ja ich
všetky žehnám!" Nato zdvihol ruky a požehnal tieto panny
hovoriac: „Všetkým udeľujem požehnanie!"
Ó, kiež by Boh tento najväčší zázrak na príhovor svätej
Filomény ráčil učiniť aj v našej milej vlasti. V našej vlasti,
ktorá splodila tak mnoho svätých, ktorá až dodnes tak verne
vytrvala vo viere, ktorá toľkých hrdinov napájala
najsladším
mliekom a honosí sa najučenejšími mužmi, na ktorú všetky
okolité krajiny pozerajú so závisťou, ale aj s obdivom. S

345
bo-
lesťou pripomínam, že v nej žije aj veľa takých, ktorí
svojím
správaním drahú matku vlasť len hanobia, a nejeden z nás
zatemnil slávu našich vynikajúcich predkov a šľachetných
otcov.

346
 Aj o nás pravdivo platí to, čo svätý Klement Rímsky na-
písal vo svojom liste Korinťanom: „Dostalo sa vám
najžiari-
vejšej slávy a veľkého bohatstva a hľa, splnilo sa, čo je
napí-
sané: Jedol a nasýtil sa, stučnel miláčik a spriečil sa' (Dt 32,
15). Odtiaľ povstala žiarlivosť, závisť, zvady a rozbroje,
pre-
nasledovanie a vzbury, hanobenie a porážka. Takto vymizli
spravodlivosť a pokoj, lebo každý sa spustil bázne Božej
a ochladol vo viere, takže nekráča ani po cestách Božieho
zákona, ani sa nespráva, ako sa na kresťana sluší, ale dáva
sa
na zlé chodníčky a napĺňa sa nesvätou a bezbožnou žiarli-
vosťou, ktorou na svet prišla smrť.
Preto bratia, buďme pokorní a odložme pýchu, všetku
nadutosť, svojvôľu a všetok hnev. Priviňme sa k tým, ktorí
sa s nábožnou mysľou usilujú o pokoj, a nie k tým, ktorí sa
falošne tvária, že po ňom túžia."
Pozdvihnime teda svoje srdcia k nebesiam a hľadaj-
me svätým, bohumilým životom to, čo jediné je potrebné.
Prinášajme svoje telá ako živú, svätú obetu, ako svoju du-
chovnú bohoslužbu, ktorá sa páči Bohu (porov. Rim 12,1).
Zime poctivo ako vo dne, nie v hodovaní a opilstve, nie
v smilstve a nehanebnosti, nie v zvadách a závisti, ale
obleč-
me si Pána Ježiša Krista (porov. Rim 13, 13-14). Len takto
môžeme naozaj nasledovať svätú Filoménu, iba takto dosta-
neme podiel na milostiach vyprosených na jej príhovor, iba
takto odvrátime od seba výčitky svedomia, od našich rodi-
čov slzy v starobe a od našej vlasti hanbu.
K tomu hovorím záverečné Amen!, nech sa tak stane.

347
 Obsah

Úvod...................................................................

1. kapitola
Nájdenie a otvorenie hrobu svätej Filomény. .

2. kapitola
Prenesenie ostatkov svätej Filomény
z Ríma do Mugnana...........................................

3. kapitola
Život a mučeníctvo svätej Filomény..................

4. kapitola
Zázraky svätej Filomény....................................

5. kapitola
Svätá Filoména - zvláštna patrónka pri pôrode

6. kapitola
Svätá Filoména - veľká priateľka detí..............

7. kapitola
Svätá Filoména - oči slepých, ústa nemých,
nohy ochrnutých.................................................
8. kapitola
Svätá Filoména - postrach pekelných duchov.............97

9. kapitola
Svätá Filoména-ochrankyňa v nebezpečenstvách . . 107

10. kapitola
Svätá Filoména - uzdravenie chorých........................113

11. kapitola
Svätá Filoména - privádza k životu mŕtvych.............123

12. kapitola
Svätá Filoména - spoľahlivá pomocníčka
vo všetkých okolnostiach života..................................131

13. kapitola
Svätá Filoména sa oslávila zázrakmi aj v Čechách ... 143

14. kapitola
Svätá Filoména prísne trestá hriešnikov....................177

15. kapitola
Najväčší zázrak svätej Filomény.................................187
Lorene Duquin dlhé roky vyučovala o problematike
zármutku.
Mnohým ľuďom pomohla zármutok prekonať, no
napriek tomu
mala po smrti svojej matky pocit, že sa ocitla v
celkom novej situácii.

Kniha Keď zomrie náš milovaný obsahuje 52

pôsobivých jed-
nostranových meditácií, ktoré vám pomôžu prekonať
rozličné po-
city smútenia podobne, ako pomohli samotnej
Lorene. Meditácie
majú široký rozsah, sú mimoriadne osobné, no
pritom sa venujú
emocionálnym, telesným, mentálnym, duchovným a
spoločenským
stránkam smútku. Každá z týchto meditácií pramení
z modlitby, je
vnuknutá Duchom Svätým a prináša dôležité životné
ponaučenia.
Vykročte teda ruka v ruke s Lorene a vychutnajte si,
akým darom
je mať po boku spoločníka na ceste týmto neznámym
územím, na
ktorej sa zdá, že každý deň prináša nové dimenzie
bolesti, stra-
ty a zmätku, no ktorá nás zároveň napokon premení a
privedie
k uzdraveniu a pokoju.

„Trúchlenie je ako dlhé kľukaté údolie, ktorého každá

zákruta
môže odkryť úplne novú krajinu."
(C. S.
Lewis)
Miriam James Heidland

Milovaná taká, aká si

Pozvanie k obráteniu,
uzdraveniu
a slobode v Ježišovi

Sestra Miriam James Heidland viedla život

neviazanej slobody,
zábavy a kariérnych plánov. No počas štúdia na
vysokej škole za-
čala cítiť, že to nie je ono. Prázdno, čo nedokázala
ničím vypl-
niť, a zranenia, ktoré nemohla sama vyliečiť, ju
priviedli na cestu
hľadania čohosi hlbšieho. A našla to. Musela však
nastúpiť dlhý
proces uzdravenia, počas ktorého sa postupne menila
z dievčaťa
večierkov na Kristovu nevestu.
V knihe Milovaná taká, akási: Pozvanie k obráteniu,
uzdraveniu a
slobode v Ježišovi hovorí o svojich zápasoch a chce
nás povzbudiť,
aby sme nehľadali lásku a pokoj na nesprávnych
miestach, ale
v Kristovi. Nebojme sa mu odovzdať takí, akí sme: s
rozbitými
životnými čriepkami i vzťahovými škriepkami.

Čítaním našich kníh si prehlbujete svoje poznanie.

Gretchen Crowe (ed.)

Prečo ruženec? Prečo

dnes?

Jednou z najznámejších a najobľúbenejších modlitieb

v tradícii
Rímskokatolíckej cirkvi je nepochybne ruženec. Ale
uvedomujú
si dnes katolíci prínos tejto stáročnej pobožnosti?
Redaktorka Gretchen Crowe ponúka myšlienkovo
bohaté
a podnetné spisy svätých mužov a žien, ktorí milovali
túto ma-
riánsku modlitbu a boli jej oddaní. Spoločne tvoria
presvedčivý
argument, prečo je modlitba ruženca v 21. storočí
dôležitejšia než
kedykoľvek predtým.
Kniha Prečo ruženec? Prečo dnes? nie je typická
príručka o ruženci.
Je to kniha, ktorá vás mnohorako povzbudí, aby ste
častejšie siahli
po ruženci, a tak získali dary, ktoré ponúka svetu i
každému z nás.

Viac kresťanských kníh a e-kníh nájdete na

www.zachej.sk.
Svätec, ktorý čítal v dušiach
Život, kázne a zázraky J. M. Vianneyho

Kniha Svätec, ktorý čítal v dušiach je mozaikou života,

kázní a ci-
tátov kňaza z Arsu, svätého Jána Máriu Vianneyho, ktorá
veľmi
plasticky predstavuje jeho horlivosť, pastoračnú múdrosť a
odda-
nosť svätému kňažstvu.

Hoci vzhľadom na obdobie svätcovho života nadobúda

jeho ré-
torika miestami archaický ráz, posolstvo jeho života a
aktuálnosť
právd ponúkaných v jeho katechézach a príhovoroch majú
po-
tenciál osloviť aj súčasného človeka.
Dielo môže čitateľovi pomôcť mať hlbšiu a osobnejšiu
účasť na
živote tohto pokorného svätca.

Kniha je cirkevne schválená.

TAJOMNÁ SILA
SVÄTEJ
FHPHÉNY

Vydal: Zachej.sk v roku 2020 ako svoju 97. publikáciu

Vydanie: 1.
Počet strán: 200

ISBN: 978-80-8211-251-4

Ďakujeme, že ste si zakúpili túto knihu.

Nakupujte kresťanské knihy z pohodlia domova.
www.zachej.sk

<IX ZflCHEJľsk
Okrem úcty k svätej Filoméne si
zvláštnu pozornosť zasluhujú tiež
zázraky urobené na jej príhovor,
ktoré sa takmer nedajú vyčísliť
a ktoré sa dejú ešte aj dnes.
Všetko, čo sa v knihe píše o divoch
a zázrakoch svätej panny, sa zakladá
na historickej pravde. Tieto zázraky
dosvedčujú nielen jednotliví
ľudia, ktorých by niekto mohol
podozrievať, že sú predpojatí alebo
ovplyvnení nejakým bludom. Ich
svedkami sú vo väčšine prípadov
celé rodiny, mestá i krajiny, ktoré
jednohlasne potvrdzujú, čo videli
na vlastné oči a o čom sa sami
presvedčili.
Na mocný príhovor svätej Filomény
Boh pomohol ľuďom rôzneho veku
a postavenia a v tejto knihe
sú uvedené aj ich mená.
Základom tejto knihy sú cirkevnými
pastiermi potvrdené a schválené
diela. Najviac som sa však pridŕžal
spisu: Historická správa o prenesení
posvätného tela svätej Filomény,
panny a mučenice, z Ríma
do Mugnana, ktorý napísal kňaz
don Francesco di Lucia.
Tento kňaz svoje obšírne dielo
odovzdal tým najučenejším
a najdôstojnejším osobám
na všestranné a čo najprísnejšie
posúdenie a od všetkých dostal
nielen potvrdenie, ale i schválenie.
O významnosti zmieneného spisu
svedčí zvlášť to, že z neho ako
z prvého prameňa čerpali všetci,
ktorí o svätej Filoméne vydávali
knihy. Preto som i ja podľa ich
príkladu hľadal najvernejšiu pravdu
v tom istom prameni.
Jan Alois Dreml
 TAJOMNÁ SILA
SVÄTEJ
FIIPMÉNY
11
Kirchenkorrespondent. Dritter (16) Jahrgang. 1843. Artikel: Belgien.
S. 27.