Miesto, ktoré mám rada

(náladový opis)

Aj keď nie vždy je to jasné. To miesto je domovom šťastia, smútku, žiali a hlavne
šťastných spomienok. No nestačí to na vyjadrenie všetkých krás. Je to mesto môjho srdca
mojej veľkej lásky ako keď slnko jasne žiari na svet krásny. Rozjasní celý svet jediným
lúčom. Ako jediný zdroj nádeje tak ako voda pre kvety je. Tak ako pre nás podstatné je
prechádzať sa popri, rieke jasnej ako diamant ktorého odraz odráža sa na hladine . Ako biela
farba keď sa snežnou vlnou šíri.

Medzi dvoma horami v tom údolí kde počuť tečúcu rieku Ktorá vytvára malé vlnky.
Jej žblnkanie sa odráža na korene stromov. Jej tvár zhora vyzerá ako plaziaci sa had. Nie je
príliš hlboká no nad ňou sa rozprestierajú smrekové lesy s malými hnedými šiškami
naznačujúci komfort a dôveru. Dlhočizne konáre vŕb prehýbajúce sa až do koryta rieky dlhé
ako liany. Šumenie, potôčika ako harmónia v ušiach my zvoní ako keď orchester
filharmonicky predvádza skladbu v opere. Mala je to dedinka jej srdcom je starý kostolík v
strede obce. Pri zapadajúcom slnku všetko už utícha vánok vzbĺkne potôčik stíchne a rosa už
na okná sadá. Keď už sa slnko rozlieha na tie lesy a svetlo z nich už zbieha vtedy je tá
najkrajšia a najfarebnejšia obloha. Plná farieb. Červena je naša láska, túžba ba aj sila. Modra
naznačujúca múdrosť, lojalitu. Oranžová kreativitu či nadšenie. Žltá zábavu a potešenie a
nakoniec rúžová je sentimentalita a romantika. Všelijaké rôzne farby ale každá z nich má svoj
prenádherný význam. Keď už slnko zapadá nastáva stíšenie melódia utícha a s ňou aj
spievanie slávikov a sýkoriek je čas oddychu. Čas kedy už nočné tvory vyliezajú zo svojich
nôr. Čas, kedy počuť húkať sovy a vánok zosilnieva. Hviezdy žiaria ako lúče nádeje pre ľudí
stratených v tmách. Mágia nočnej oblohy s miliónmi jagavých bodiek ktorá dodnes prebúdza
zvláštny pocit tajomna a romantiky. Najkrajšia žiara zo všetkých ligotavá ako jantár . No ten
pocit keď uvidím zázračnú lunu nad hlavou tu druhú najjasnejšiu hviezdu na zemi. Ľahnem
do upravenej a nadýchanej postele a nestrhnem z nej oči ani na chvíľu. Snívam o tom že raz
sa k tomu prenádhernému svetlu dostanem a dotknem sa ho no ta sa stane ak zavriem oči. Je
to nenahraditeľný pocit ktorý sa zakaždým dotkne môjho srdca a nastáva erupcia vulkánu
lebo v tú chvíľu všetko zlo unikne. Začína ten naozajstný pocit domova. Mesta môjho srdca
fantázia. Kvôli ktorej si dokážem predstaviť niečo po čom moje srdce najviac túži a bez
ktorej nedokážem žiť. Fantázia je niečo ako pocit že môžeš dokázať všetko čo by som v
živote možne nikdy nedokázala. Je ako zlatá farba nebeské svetlo ktoré k tebe priletí a splní ti
tvoju túžbu prebudí v tebe kreatívnu dušu láskyplného človeka plného radosti až od hlavy po
päty. Tam začína ten ozajstný svet nádhery. Svet podobný tvojmu odrazu ktorý si si vytvoril
na svoj obraz. Čokoľvek v tvojej predstavivosti zasvieti ako žiarovka môžeš prežiť v svojej
fantázii. Splníš si svoje najvytúženejšie sny. Je to krajina plná zázrakov. Fantázia je to čo
človek práve potrebuje je to výplod našej predstavivosti. Je to tá farba detstva tá spomienka,
keď všetko bolo nádherné a dokonalé. Fantázia je môj domov. To miesto ktoré mám
najradšej. Je to tajuplné miesto plné našej tvorivosti.

Keď ma zobudí spievanie vtáčikov na vetvičkách stromu alebo krik malých detí na
detských bicykloch s trubkami a či už mi mamka rýchlim krokom vletí do izby. Na
zobúdzanie si nikdy nezvyknem pretože musím odísť s môjho domova kreativity plného
úžasných nápadov. Miesta ktorého mám z celej duše najradšej. Musím ho opustiť a vrátiť sa
do reality.