Professional Documents
Culture Documents
UČENIE O PROSTRIEDKOCH_
MILOSTI.
I. SVÄTÁ OMŠA.
l. Obeta vôbeo,
Slovo «obetovať»
(po latinsky offere = doniesť, podať, nabíd-
nuf) značí predovšetkým: vydať dakomu z lásky alebo oddanosti
niečo vzácneho, vzdať sa niečoho vzácneho pre druhého. Keď
otec vydáva všetky peniaze pre dietky svoje, čo do škôl chodia ,
ale sám v nedostatku žije, nuž povedáme: on prínáša veľkú obetu
za svoje deti. Keď vojak na obranu vlasti ide do vojny a tam na
kocku postaví svoje zdravie a život, povedáme o ňom: obetuje sa
52*
818
Kristova nevyzerala ako červená krv, ale ako víno; mala vôňu,
chuť, váhu, barvu atď. t. j. spôsob vína. (Ďálšie o tom víď v nauke
o najsv. sviatosti oltárnej.)
Ztadiaľnasleduje :
1. Obeta omše je tá istá, čo obeta na kríži.
trochu vody, lebo Kristus tiež tak činil. (Sv. Cyp.) Na Východe
totiž preto miešali víno s vodou, aby ho lahodnejším a príjemnej-
šíru urobili. Víno a voda majú upomínať i na to, že z prebodnutého
boku Kristovho ti ekla krv a voda.
Obeta nie je nič iného, ako dar, ktorý sám Boh dáva. Dar
má tým väčšiu cenu, čím vyšší je, kto ho dáva, a čím vzácnejšie
je, čo sa daruje. Tak je i pri obete; čím svätejší je obetovatel, a
čím vzácnejší obetný dar, tým väčšia je hodnota jej v očiach Bo-
žích. Pri omši obetova teľ a - obetný dar je nekoneene dôstojný, lebo
je to ten istý, o ktorom sám Boh Otec povedá: «Toto je Syn môj
milý, v ktorom sa mi zaľúbilo» (Mat. 3, 17); preto obeta omše má
nekonečnú cenu. Obetou omše preukazuje sa Bohu nekonečná
česť. Jednou jedinou omšou preukazuje sa Bohu väčšia česť, než
skrze všetky dobré skutky svätých ; lebo česť, ktorú Bohu svätí
preukazujú, je konečná, česť však, ktorá sa Bohu pri omši pre-
ukazuje, je nekonečná, lebo tu Syn Boží je obetovateľom i obetou.
(Gofľine) Česť, · ktorú Boh skrze omšu dostáva, nepreukazuje sa
skrze človeka alebo anjela, ale skrze Krista. Kristus sám pozná
velkosť velebnosti Božej a vie, čo Bohu patrí; len on sám je. vstave
preukázať česť príslušnú veličenstvu Božiemu; všetko, čo anjeli a
ľudia ku cti Božej robia, má sa považovať temer za toľko, ako za
nič oproti cti, ktorú Kristus preukazuje. (Koch.) Ani pri jednej
obete nedeje sa toľké uponíženie pred Bohom, ako pri omši, kde
sa preslávny Syn Boží, Pán nekonečnej vel ebnosti, na oltári pred
najsv. Trojicou ako opovrhnutia hodný červiak najhlbšie uponižuje.
(Koch.) Omša má tú istu cenu, ako obeta na hore Kalvárii (Sv.
Zl.), lebo sa v nej ten istý obetuje, čo tam. Pr~d omšou miznú
obete Starého zákona, ako hviezdy pred slnkom ; veď tieto obete
len preto boly Bohu príjemné, poneváč boly predobrazmi krvavej
obety Kristovej. (Koch.) Preto slúženie alebo slyšanie omše má
najväčšiu cenu zpomedzi všetkých dobrých skutkov. Ako slnko
leskom prevyšuje všetky planéty, tak nábožné slyšanie sv. omše
prevyšuje hodnosťou a užitočnosťou všetky naše skutky. (Koch.)
Slyšanie sv. omše práve tak prevyšuje hodnotou iné dobré skutky
naše, ako krížová obeta ostatné skutky Spasiteľove. Odvážte svoje
dobré skutky, položte na jednu misku svoje modlitby, pôsty, almu-
žny, mŕtvenie a na druhú len jednu jedinú omšu, a najdete, že
tu niet nijakej rovnováhy, ale že miska, na ktorú ste sv. omšu
položili, hlboko klesla. (Sv. Vavr. Just.) Lebo skutkami kajúcnosti
obetujú sa Bohu len samé ľudské diela, no nábožným slyšaním sv.
omše neobetujú sa diela ľudské, ale samé dary božské, telo Kris-
tovo, krv Kristova, rany Kristove, umučenie Kristovo, cnosti Kris-
tove, ba sám jednorodený Syn Boží. (Koch.) Niet iného svätého a
853
u iných chválu získal, nuž predávaš svoj hlas. (Sv. Bern.) Kto
dobre spieva, ten modlí sa dvojnásobne.
Veľmi užitočné
je, ked otcovi nebeskému hneď po
pozdvihovaní obetujeme Spasiteľa na oltári a jeho umučení(:
1; smrť na istý úmysel.
860
yiac omší, len pt·i .fednej ce ngalo, ktorá j e slávnostnej šia alebo
viac vyniká. No predsa ten, kto na viac ·sv. omšiach súčasne je
prítomný, má osoh z každej, lebo kňaz vo všetkých týchto omšiach
modlí sa za okolostojácich.
nachodí sa obyčajne: hneď pri vchode veľký križ, aby sme hneď
bcili upozornení, kto je pánom domu; potom srätenica pri dverách,
aby sme sa pri vkročení do kostola svätenou vodou pokropili a
tým si pripomenuli, že pred Boha s čistým srdcom dostavif sa
musíme; jeden alebo viac oltárov, na veľkom a či hlavnom oltári
tabernákul (svätostánok, kde býva sviatosf oltárna) a pred týmto
večné svetlo (lampa, ktorá má ustavične horef, aby znázorňovala,
že na oltári nachodí sa «Svetlo svetaJJ); obrazy a sochy anjelov
i svätých, poneváč títo pri svätých úkonoch neviditeľne sú prí-
tomní; kazateľna, krstiteľnica, spovedelnica, lavice pre ľud, zástavy
(čo vi[azstvo kresfanstva označujú a nás napomínajú, aby sme
proti zlému duchu a zlým žiadosfam svojim bojovali); na chóre
organ (vynalezený v 13. století), konečne často i ma Jované obloky
ktoré kostol dosf tmavým robia (lebo v tomto živote máme Jen,
nejasné poznanie Boha). - Tí, čo povedajú, že do kostola chodil:
nepotrebujú, lebo že sa k Bohu všade modlif môžu, nech povážia,
že tu Kristus pod spôsobom chleba je prítomný, že v kostole viac
bývame naladení k pobožnosti a že modlitba na posvätnom mieste
má väčšiu silu. Návšteva kostola v nedele a sviatky cieľom sly-
šania omše sv. prikazuje sa od Cirkve pod smrteľným hriechom.
Ostatne veľmi dobre robí, kto mimo kostola mnoho sa modlí ; lebo
taký onedlho príde do kostola.
-
16. Spev pri omši.
l. Vlastný spev, ktorý Cirkev pri omši užíva, je tak-
zvaný gregoriánsky alebo spev chorálny.
Chorálny spev počuť na pr. pri veľkej omši, keď kňaz spieva
präfáciu alebo Pater noster (' Otče náš), alebo keď zaspieva Gloria
:~ lebo Kredo. Spev tento zovie sa gregoriánskym, lebo menovite
sv. pápežom Rehorom Veľkým bol zdokonalený a rozšírený. ~Me
novaný svätý ujal sa tohoto spevu pravdepodobne následkom
zvláštneho vnuknutia Božieho a či zjave ni a; preto sa Rehor Veľký
vždy vyobrazuje s holubom pri uchu. Zovie sa i spevom chorál-
nym, lebo má sa spievať od kostolného chóru. Spev chorálny je
spev nadzemskej vážnosti, svätého pokoja a vznešenej velebnosti (je
bez všetkých vášnivých a divých záchvatov a nenamáha sa urobiť
dojem); preto rôzni sa od všetkých spevov na ulici, v koncertnej
dvorane, v divadle alebo na verejných zábavách. Spev tento jE)
akoby recou z druhého, vyššieho sveta, je čistou spievanou modlit-
bou. Pri chorálnom speve v prvom rade here sa ohľad na slová
osnovy (tieto poč1d: pri ňom celkom dobre), len v druhom rade d;í
sa zbadať krásny, skromný nápev. No spev tento nijako sa neviaže
putami slabikového rozmeru a taktu; práve touto svojou neodvi-
slosfou úchvatne pôsobí na človeka, ako prúd výrečnosti na srdce.
Chorálny spev je nezmeniteľný, lebo, ako cirkevná reč latinská,
vždy a všade ostáva jednaký. Preto najlepšie zodpovedá podstate
vlastnosťam našej Cirkve, obzvlášte jej je'dnote a všeobecnosti.
«Aj nábožní kresťania radšej počúvajú tento spev, než bársktorý
iný, lebo mysle k pobožnosti povzbudzuje». (Ben. XIV.) Ak ľudia
smyselní nenachodia v ňom záľuby, nuž je to z tej príčiny, že
«smyselný človek nechápe, čo je Ducha Božíeho)). (1. Kor. 2, 14)
Taký podobá sa planej resonančn ej (a či ozvučnej) doske.
k drevenému stÍ pu, ktorý cestu ukazuje, · a nechcú ďalej ísť, ale
čakajú, kým stíp s nimi pôjde. (Sv. Aug.) Kazateľ nie je nič iného,
ako koš, ktorý božský Rozsíevač používa pri rozsievaní nebeského
semena. Nehlaď na éhatrnosť koša, ale na výbornosf semena a na
vznešenosť Rozsievača. (Sv. Aug.) Na postave listonošovcj mál o
záleží, ak len list, ktorý nesie, je veľmi radostný. (Meh.) Podobn e
je i s kázňou.
Poneváč voda od špiny čistí a oheň hasí, nuž pri krste pri-
merane ukazuje (znázorňuje), že sa duša naša očisťuje a oheň
pekelný pre nás zaháša. Poneváč olej svieti a telo posilňuje, nuž
pri birmovani ukazuje, že sa duša naša Duchom Sv. osvecuje a
posilňuje. Človek teda zo smyselne zbadateľnýéh znakov ľahko
pozná účinok sviatostí. Ostatne Kristus pri udeľovaní milostí a
dobrodení temer vždy upotreboval zvláštne znaky, ač bola by do-
stačila samá myšlienka alebo slovo jeho. .Malomocného uzdravil
dotknutím sa ho (Mat. 8, 3), dvoch slepých dotknutím sa očí, dý-
chol na apoštolov, keď im po svojom zmŕtvychvstaní riekol: ((Prij-
mite Ducha Sv.» (Ján 20, 22) Už v Starom zákone udeľoval Boh
svoje dobrodenia pomocou rozličných znakov. Myslime len na prút
Mojžišov, na medeného hada, na uzdravenie Tobiáša potretím očú
rybäcou žlčou, na uzdravenie malomocného Námana umývaním v
Jordáne. - Smyselne zbadateľné znaky ustanovené sú od Krista
i preto, aby sa pyšný človek uponížil. Človek, ktorý sa kedysi
Boh~ chcel rovnať, je teraz pri nazpäťdosiahnutí blahoslavenstva
odvislý od najnižšieho, čo tu jestvuje, totiž od bezživotnej hmoty.
Pre smyselné vzdali sa ľudia svojho blahoslavenstva; slušné je
teda, aby teraz pomocou smyselného zase k nadsmyselnému hore
vystupovali. (Sv. Reh. Vel.) Z tej istej príčiny žiada Boh ctenie
obrazov a relikvií. - Áno smyselne zbadateľné znaky sú pre
cloveka zrovna potrebné. Keby sme boli čistí duchovia, nepotre-
bovali by sme nijakých telesných znakov k udeľovaniu duchovných
darov; no poneváč sme složení z tela i z duše, nuž potrebujeme
ich. (Sv. Zl.) Keď hriech telom i dušou spoločne bol spáchaný,
musia aj obe spoločne byť očistené od hriechu. (Sv. Ambr.) Keby
sa .milosť neudeľovala zovňajšími znakmi, ale iba vnútorným žia-
daním, boli by sme ustavične v pochybnosti, či sme ju dosiahli.
No takto máme istotu, že sme sviatosť vskutku prijali.
890
I. Krst.
Už pohanské národy, ako Egyptčania, Gréci, Rimania, užívaly
vodu, aby · svoju dušu očistily a bohom svojim príjemnými sa uro-
bily. V starom Ríme umývali chlapcov po 8., dievčatá po 9. dní
od narodenia v takzvanej očisťujúcej vode. Aj u židov boly pred-
písané umývania, aby sa od všelijakej nečistoty očistili. (3. Mojž.
12-15) Pred vyhlásením 10 prikázaní museli sa židia očistiť vo-
dou. (2. Mojž. 19, 10) Ján Krstiteľ na púšti krstil tých, čo polep-
šenie sľúbili, aby znázornil odpustenie hriechov, ktoré svojím
Kat. Ľud . Katechismus. 57
tl9G
Kristom, ako údy tela s hlavou. (l. Kor. 12, 13) Stávame sa údami
veľkého tela, ktorého dušou je jeden Kristus. (Sv. Hier.) Všetky
milosti, ktoré údovia Cirkve dostávajú, pochodia z Krista. (Sv. Aug.)
Kristus teda právom je životodarnou hlavou vel'kého tela Cirkve,
a my sme údami tohoto tela. (1. Kor. 6, 15) Krstom sme privte-
lení tomuto telu. (Sk. ap. 2, 41) Pokrstený akoby odrezuje sa od
pňa starého vinného Adama a štepí sa do Krista ako nový človek.
Už nie je potomkom smyselného Adama, ale potomkom Spasite-
ľovým. (Sv. Lev. Veľ.) Krst ponáša sa na dvere v korábe Noemo-
vom, lebo nim vchádza sa do Cirkve. - Hľa, koľko vznešeného
pôsobí krst! Milosť krstu je naj znamenitejšie, najkrajšie a naj~
vzácnejšie zo všetkých dobrodení Božích. (Sv. Reb. Naz.) Nuž či
než iadal by si krstu, keby si ešte nebol pokrstený?
l"
D. Kazvd y• môže krstiť v páde potreby
a síce na bársktorom mieste a bez sláv-
(Sn. Lat. IV.)
nostných obradov.
Krst v čas potreby konajú zväčša
baby. Aj žid môže platne
krstiť. (Páp. Mik. 1) Aj krst kacierov je platný, ak len náležite
krstia. (Sn. Tr. 7, 4) Len rodiéia nemajú krstiť v čas potreby,
jestli sú tu iní ľudia. - Krst v čas potreby koná sa nasledujúcim
spôsobom: Vodou polieva sa, nakoľko možno, hlava (alebo bárs-
ktorá čiastka tela) dieťaťa (trojnásobné polievanie alebo polievanie
v podobe kríža nie je nevyhnutne potrebné) a súčasne hovoria sa
slová Kristom ustanovené: «Ja teba krstím . v mene Otca i
Syna i Ducha Svätého)). Ak dieťa ešte dlhšie žije, ostatné obrady
môžu sa doplniť v kostole. Jestli po náležitom skúmaní je nejaká
odôvodnená pochybnosť, že dieťa platne . pokrstené bolo (krst v
čas potreby obyčajne udeľuje sa vo veľkom zmätku a tak veľmi ľahko
môže sa zle vykonať), nuž kňaz podmienečne ešte raz pokrstí dieťa.
901
II. Birmovanie.
Birmovanie značí toľko, ako «posilnenie)) (od latinského fir-
mare, t. j. posilniť); posilnenie je aj účinkom birmovania. Sviatosť
táto menuje sa i «dokonaním», lebo totiž je doplnením krstu alebo
i «vz/ožením rúb (Sk. ap. 8, 17) alebo «sviatosťat~ krížma» pre
obrady. - Kristus už pred svojím nanebevstúpením udelil apošto-
lom Ducha Sv. Vzdor tomu apoštoli boli ešte veľmi bojazliví.
(Zutekali na hore Olivetskej, zdržovali sa pri zamknutých dverách.)
Túto bojazlivosť utratili len vtedy, keď na Turice prijali plnosť
Ducha Sv. Tak i my pri krste prijali sme Ducha Sv. ; plnosť
Ducha Sv. prijímame len pri birmovaní. Na Turice Duch Sv. s
istými znakmi viditeľnými i slyšatelnými, a síce v podobe ohnivých
jazykov a pri hučaní víchra, sostúpil na apočtolov; podobne stáva
908
Kresťania
od akživa vena, že pod spôsobami chleba
a vína prítomné sú telo a krv Krista P.
telo Kristovo bolo uložené do hrobu, v ktorom ešte nik nebol po-
chovaný. Ba sv. Margita, dcéra uhorského kráľa, už deň pred sv.
prijímaním nepožívala ničoho krem vody a chleba a celú noc
strávila v modlitbe.
sobom: pri slovách kňazových «Ú Pane, nie som hoden ... )) máme
sa byť v prse, potom ísť pomaly na miesto prijímania, neobzerať
sa pri chôdzi, prežehnať sa, keď sa knaz blíži, pod bradou držať
modlitebnú knižku, jazyk vystreť až k dolnej pere (gambe), oči
obrátiť k sv. hostii, potom užiť hostiu a o chvíľku pomaly navrátiť
sa na svoje miesto. Akby hostia na ďasne prilipla, máme pomá-
hať jazykom.
6. Duchovné prijímanie.
Duchovne prijíma, kto v sebe vzbudzuje
živú túžbu prijímať najsv. sviatosť oltárnu.
Istý na smrť hladom odsúdený smel síce vyspovedať sa, ale
nie prijímať. Tu padol pred sviatosťou oltárnou a riekol: «Pane
Ježišu, ty si tu prítomný pod spôsobom chleba. Moja duša túži po
tebe. Ale nemôžem ťa naozaj prijímať. Prijď teda ku mne nevidí-
teľným spôsobom. Veď si všemohúci a môžeš to urobiť». Tak ho-
vor i ty a vtedy duchovne prijímaš. «Ver a prijímal sill. (Sv. Aug.)
Duchovne prijímať nie je ťažko; dosť je, keď na chvíľku k sebe
prídeš, prenesieš sa v duchu pred svätostánok a povieš : Pane
Ježiš1,1, príď do srdca môjho. (Mar. Lat.)
2. Sviatosťpokániajenevyhnutne potrebná
k spaseniu pre každého kresťana, ktorý po
krste upadol do ťažkého hriechu (Sn. Tr. 41, l);
lebo bez tejto sviatosti nemôže nazpäť získať utratenú
posväcujúcu milosť.
3. Vyznať
hriechy svoje nepotrebujeme
sa hanbiť)· lebo kňaz pod nijakou výminkou
nesmie zo spovede dačo povedať a láskave
prijíma každého hriešnika; ďalej ten, čo teraz
kňazovi z hanby sa nespovedá, bude jednúc zahanbený
pred celým svetom a večne nešťastný.
Ki'í.az nesmie nič povedať zo . spovede, trebárs by mu i smr-
ťou hrozili. Mysli na muéenícku smrť sv. Jána Nepomuckého. O
spovednej pečati viď ďalej. - Aj každý hriešnik býva od ki'í.aza
láskave prijatý. Istá osoba spovedala sa raz z veľmi ťažkých
hriechov sv. biskupovi Františkovi Saleskému. Tu spýtala sa ho:
<<Čo si ozaj teraz myslíte o mne?» Svätý povedal: «Ja myslím, že
si svätý; lebo tak spovedali sa len svätí». Niet väčšej radosti pra
ki'í.aza, ako keď vidí, že sa mu niekto so všetkou úprimnosťou spo-
vedá i z najťažších hriechov svojich; lebo ki'í.az podobá sa rybá-
rovi, ktorý je tým radšej, čím väčšia ryba vošla mu do siete. (Sv.
Vine. Fer.) Preto Boh často ustanovuje za duchovných pastierov
takých, čo predtým veľkí hriešnici boli, aby sa tým ľahšie sľutovali.
Lebo kto si väčších hriechov je povedomý, ľahšie odpustí ťažké
hriechy. (Sv. Bern.) Prečo sa ostýchaš vyznať svoje hriechy tomu,
ktorý tiež je hriešnik a snáď ešte väčší, než ty? (Sv. Aug.) \" e ď
Kristus odovzdal ki'í.azskú moc nie anjelovi, ani archanjelovi, ale
človekovi. (Sv. ZL) - Kto sa teraz hanbí spovedať ki'í.azovi, bude
jednúc pred celým svetom zahanbený a večne nešťastný. Ta-
kému platí hrozba Božia: «Odkryjem národom tvoju nahotu a
krajinám tvoju hanbu; a vrhnem na teba ohavnosti i zhanobím
ťa, a postavím ťa za príklad». (Nah. 3, 5-6) Lepšie je vyznať
svoje chyby pred jedným sluhom Božím, ktorý s hriešnikom útrp-
nosť má, ako stáť zahanbený pred celým svetom; lepšie raz dobro-
voľne vyznať, ako z prínútenia po celú večnosť. (Sv. Aug.) Kto sa
teraz hanbí vyznať svoje hriechy, na dei'í. súdny vyjde na posmech
nie pred jedným alebo dvoma, ale pred celým svetom. (Sv. Zl.)
Keď človek tají, Boh odkrýva ; keď človek odkrýva, Boh zakrýva.
(Sv. Aug.) Teda lepšie vyznať, ako večne horeť l Je to často diabol,
Kat, lJud . Katechi smus. 60
944
ktorý nás pred spoveďou naplňuje strachom a hanbou. Keď hre-
šíme, odníma nám strach; no keď vyznať .máme, navráti nám ho
a privedie nás do rozpakov. (Sv. ZL) Akože by sa ináče dalo vy-
svetliť, že takí mužovia, čo smelo a so zapovrhnutím smrti bojo-
vali, pred spovedelnicou boli bojazliví, ako zajace? Prví kresťania
nehanbili sa, často i verejne pred celou cirkevnou obcou, vvznávať
chyby svoje. Sv. Augustín spísal knihu Vyznania a odkryl svoje
hriechy pred celým svetom. Kto je vstave urobiť dačo podobného?
Rozumný človek rád užíva horký liek, od ktorého v nemoci svojej
úfa uzdravenie; tak i duševne chorý nesmie sa báť príkreho po-
kánia, ktoré dušu jeho uzdravuje. (Tert.) Keď nebolo ti hanbou
poraniť sa, nehanb sa ani liečenia. (Sv. Aug.)
Diabol robí, ako vlk; tento lapá ovce za hrtan, aby kričať
nemohly; diabol zase zapcháva hriešnikom ústa, aby pri spovedi
nepovedali hriechov svojich. - Človek, ktorý pri spovedi zamlčí
ťažký hriech, pácha hrozný zločin svätokrádeže. Svätokrádež je
zneuctenie a zneváženie božských vecí. - Viď o nej II. diel. -
Kto pri spovedi len jeden ťažký hriech zamlčí, nedostane odpus-
tenia. Ak odomkneme všetky zámky, čo na jedných dverách visia,
a len jednu nie, dvere sa neotvoria; práve tak je i vtedy, keď nie
všetky smrteľné hriechy, tieto hriešne zámky, podrobíme kľúč ovej
moci kňazskej; dvere smierenia sa neotvoria. - Kto raz neplatne
sa spovedal, toho nasledujúce spovede sú neplatné. Aby taký
zase prišiel do stavu milosti Božej, musí nielen spovedať sa zo
zamlčaného hriechu, ale i zo všetkých hriechov, ktoré pri ]Jrvej ne-
platnej spovedi už vyznal, a zo všetkých od spovede tej spáchaných
'hriechov, či už boly vyznané alebo nie. So spoveďou je to tak,
ako s počtovanírn ; ak pri počtovaní v prvých číslach zabudneme
945
2. Spovedný oteo.
l. Len ten kúaz môže odpustiť
hriechy,
ktorý od patričného biskupa k slyšaniu spo-
vede je splnomocnený.
60*
946
môžu. (Sn. Tr. 25, 10) Nik nemá práva prekážať im v tom. (Lev
XIII. 17. dec. 1890.)
3. Účinky pokánia.
Pravé pokánie činiť nie je tak ľahko; najmä spoveď, úprimn
vyznanie i takých chýb, čo sú najvýš zahanbujúce, stojí človeka
veľké sebapremáhanie. Preto Boh veľmi odpláca pravé pokánie.
Ostatne spoveď je veľký čin pokory; pokornému však dáva Boh
svoju milosf. (1. Pet. 5, 5)
. '
950
dlhmi; lebo ako dlhy musíme zaplatiť, tak musíme zaplatif (so tref,
zničiť) i hriechy. (Sv. Reh. Veľ.)
l. Musíme spytovať
suedon1ieJ t. j. staro-
stlive premýšľať aké hriechy sme spáchali
a pri spovedi ešte nevyznali.
Pritom musíme tak starostlive jednať, akoby sme mali už
pristúpiť k súdnej stolici Božej. Spytovanie teda nemá byť pot-rchné,
956
Najľahšie
rozpamätáme sa na hriechy, keď si pripo-
míname 1 O Božích prikázaní, cirkevné prikázania a rad
hlavných hriechov. Môžeme upotrebiť i spovedného zrkadla,
lenže v tomto nie vždy sú vypočítané všetky hriechy.
Iii
Pri ťažký ch hriechoch máme rozmýšľať, ako často
sme ich spáchali.
vecou citu, ako skôr vecou vôle. «Ak to, čo ti predtým radosť a
rozkoš robilo, horkosťou naplňuje dušu tvoju, a čo fa predtým
tešilo, teraz nevýslovne fa trápi, nuž máš pravú ľútosť». (Sv. Aug.)
Z celého srdca obráti sa k Bohu, kto od prítulnosti k pominuteľ
ným veciam z celého srdca sa odvráti. (Sv. Bern.) Kto teda hriech
oľutuje a potom ho znovu pácha, ten nerná pravej ľútosti. «Kde
niet polepšenia, tam pokánie je nepravé». (Tert.) Človek je po-
smievač a nie kajúcnik, jestli pokračuje v činení zlého, nad kto-
rým ľútosť prejavoval. (Sv. Isid.) Kto má pravú ľútosf, zošklivuje
si každé obrazenie Boha. Kto od jednej jedinej zlej náklonnosti
upustiť nechce, ten nemá pravej ľútostí. «Čo osoží, keď potrháš
všetky reťaze, ak ťa jedna predsa ešte k peklu viaže». (Sv. Aug.) -
Bolasf nad hriechami bez dôvery v milosrdenstvo Božie bola
by zúfalstvom; takú boľasf mal Judáš. Celkom inak robil Peter.
5. Všeobecná spoveď.
Tak k Pavlovi v Efese. (Sk. ap. 19, 16) Aj sv. Ján evanjelista
spomína, že vyznaním hriechov môžeme dosiahnuť odpustenie.
(1. Ján l, 9)
7. Úžitok spovede.
Sv. spoveď je náramne užitočná nielen
jednotlivému človekovi, ale aJ občianskej
spoločnosti.
l. Jednotlivec má zo spovede nasledujúci úžitok:
dosiahne sebapoznanie, svedomitosť, vnútornú spokojnosť,
pevnosť charakteru a mravnú dokonalosť.
977
8. Znovuupadnutie do hriechu.
Pri blížení sa archy úmluvy prestala tiecf voda Jordána a
vznášala sa vozvýš ako hora. Ale sotva archa úmluvy pomimo
prešla, nahromadené vlny ponáhľali sa, bystrejšie, než predtým,
k Mŕtvemu moru. (Jos. 4) Tak je u mnohých kresťanov. Keď pri-
jímajú sv. sviatosti, nuž trochu zamedzujú svoje náruživostí, avšak
hneď nato zase dávajú im voľný beh, ba hrešia ešte viac, než
predtým. «Mnohí dobre začínajú, ale nie mnohí vytrvajú v dobrom».
(Sv. Hier.) Kladú síce ruku na pluh, no zase sa nazad obzerajú.
(Luk. 9. 62) Ponášajú sa na svine, ktoré, keď sú umyté, zase
v kaluži sa váľajú (2. Pet. 2, 22) ; alebo na psa, čo k vývratku
svojmu zase sa navracia. (Prísl. 26, ll)
Odpustky.
Hriešnikovi, čo pokánie činil, odpúšťajú sa síce večné pokutý,
ale naskrze nie všetky časné. Tieto musí odkajať buď na tomto
svete skrze nemoc, nešťastie, pokušenie, prenasledovanie, dobro-
voľné skutky pokánia a p. alebo po smrti v očistci. To vidíme na
pr. na sv. kajúcnici Marii Egyptskej. (t 431) Táto za 17 rokov
viedla nemravný život; po svojom obrátení mala tiež za 17 rokov
trpeť na púšti. Toto trpenie záležalo v strašných pokušeniach,
v hlade a smäde, v nesnádzach následkom veľkej zimy alebo ho-
rúčosti. Podobne bolo v živote iných kajúcnikov. - Avšak Boh
niekedy celkom alebo zčiastky odpustil kajúcnikom pokuty za hriechy
pre ich veľkú ľútosť alebo na prímluvu iných; povážme, ako Boh
Židom, čo pre svoje reptanie ohnivými hadmi boli štípaní, daroval
milosť, keď pozerali na medeného hada, pripevneného na žrď a
označujúceho Vykupiteľa. (4. Mojž. 21) Sluhovi, ktorý 10.000 hrivien
bol dlžen a kolenačky o milosť prosil, kráľ (Boh) odpustil celý
dlh. (Mat. 18, 26) Kajúcemu lotrovi na pravici kríža Kristovho
ešte toho samého dňa Kristus dal vojsť do raja. (Luk. 23, 43) Tú
istú moc, čo Kristus, má i Cirkev.
3. V novšom čase
Cirkev častejšie, než inokedy, do-
voľovala nahradiť skutky pokánia, potrebné k sotretiu
časných pokút za hriechy, ľahšími skutkami, obzvlášte
modlitbou a prijÍluaním sviatostí.
986
2. Odpustenie časných
pokút za hriechy,
ktoré dostáva1ne, keď v stave milosti vyko-
nám.e isté Cirkvou označené dobré skutky,
volá sa odpustky.
Odpustky teda sú istý spôsob rozhrešenia od časných pokút
za hriechy (Mart. V., Reh. VII.) po obdržanom rozhrešení od hrie-
chov a večných pokút. S odpustkami je to podobné, ako s amne-
stiou; keď kráľ dá amnestiu, t. j. všeobecné odpustenie, celkom
prepustí sa z väzenia medziiným i nejeden zločinec, ktorému kráľ
už raz predtým z príčiny veľkej ľútosti jeho pokutu smrti bol pre~
minul a v trest žalára zmenil, a síce preto, že sa počas svojho
väzenia dobre spravoval a usilovne pracoval, alebo väzenie aspoň
skráti sa mu o dakoľko rokov alebo mesiacov. Odpustky nijako
nie sú odpustením ťažkých hriechov a večných pokút; lebo
tieto už musia byf. odpustené, ak chceme získať odpustky. «Od-
pustky nie sú rozhrešením od hriechov, ale úplným alebo čiastoč
ným odpustením zadosťučinenia)) . (Gerson.) Odpustky teda nie sú
obídením sviatosti pokánia, nasledovne ani obľahčením hrešenia ;
ba ((tým viac zaväzujú k naozajstnému obráteniu)). (Bourdaloue)
Ani nie sú odpustky snáď iba odpustením istých trestov cirkevných,
ale sú odpustením pokuty Božej.
987
V. Posledné pomazanie.
Kristus je milosrdný Samaritán; lebo aj on skrze svojho
námestníka, kňaza, leje olej do rán nemocného, aby ho duchovne
telesne uzdravil.
~il. (Sn. Tr.) Posledné pomazanie odháňa ho. To ukazuje smrť sv.
Eleazara; keď tento k smrti sa blížil, zrazu tvár jeho bola zde-
sená a žaloval sa, že ho zlý duch trápi; sotva prijal posledné
pomazanie, tvár jeho zase sa vyjasnila. (Meh.)
3. Od kresťanského
manželstva treba ro-
zoznávať takzvané civilné manželstvo, ktoré
nie je sviatosťou a nasledovne pre katolíc-
keho kresťana pred Bohom nijakým pr~vým
a naozajstným manželstvo1n.
Vlastným pôvodcom civilného (a či občianskeho) manželstva
je Luther; lebo on priznával štátu súdnu moc nad manželstvom.
Čo Luther len z poly urobil, to celkom urobila francúzska revo-
lúcia; táto vyhlásila manželstvo za «občiansku smluvu», ktorá
sa pred štátnym slúžobníkom uzaviera. Civílne manželstvo je obli-
gatorné (t. j. zaväzujúce), keď ženísi musia doň vstúpiť, aby ich
manželstvo od štátu uznané bolo (také civílne manželstvo je v
Nemecku, Francúzsku, Itálii, Belgicku, Nizozemsku, Švajciarsku,
v podunajských krajoch a Uhorsku); fakultatívne, keď ženíchom
na vôľu je ponechané, dať sa cirkevne alebo štátne sobášiť (také
manželstvo je v Anglicku a Severnej Amerike); nútené, keď ženísi
len vtedy môžu vstúpiť do manželstva pred svetským úradníkom,
jestli ich farár z nejakej od štátu neuznávanej príčiny sobášiť
nemôže. (Toto manželstvo je v Rakúsku a Španielsku.) Civílne
manželstvo nie je sviatosť, lebo sa doň nevstupuje spôsobom od
Boha a Cirkve predpísaným. Obligatorné civílne manželstvo teda
nie je nič iného, ako štátny obrad, konaný na to, aby manžel-
stvo od štátu uznané bolo. Katolici smú sa podvoliť tomuto ohradu,
akby štát ináče neuznáva! ich manželstva. (Páp. Bend. XIV. 17. feb.
1746) Avšak sobáš v kostole má čím skôr po civílnom výkone na-
1014
sledovať, a ženísi pred cirkevným sobášom majú odlúčeno bývať
(Pen. 15. jan. 1866); lebo len po cirkevnom sobáši sú opravdi-
vými manželmi. Tí katolíci, čo iba do civílneho manželstva vstú-
pili a cirkevne sobášiť sa nedajú, nemôžu dostať rozhrešenie a
sú vylúčeni z prijímania sv. sviatostí, až svoj hriešny pomer
premenia na manželstvo platné pred Bohom alebo celkom zane-
chajú. (Pen. 15. jan. 1866) Ale katolíci, čo do fakultatívneho alebo
núteného civílneho manželstva vstupujú, sú vyobcovaní z Cirkve.-
Pápeži užívajú najostrejších výrazov, keď o civílnom manželstve
hovoria; pápež Pius IX. nazýva každé spojenie muža so ženou,
čo nie je sviatosť, hoci by civílnym zákonom úplne zodpovedalo,
ohavným a kliatbyhodným súložníctvom. (Pius IX. 27. sept. 1852.
Podobne hovorí Lev XIII. 21. apr. 1878)
2. Vlastnosti manželstva.
Kresťanské
manželstvo dľa prísneho na-
riadenia Kristovho je jednotné a nerozlučné.
Kristus povzniesol manželstvo na stav evanjelickej dokona-
losti, ktorý má vážnejšie povinnosti a viac ťa7.kostí, ako v čase
pred Kristom. Preto s manželstvom spojil i viac milostí.
4. Prekážky manželstva.
l. Také, čo
neplatným robia manželstvo, ako: nú-
tenie, nedostatočný vek, pokrevnosť, švagorstvo, manželský
sväzok, vyššie posviacky, slavnostný sľub, rôznosť v ná-
boženstve medzi kresťanmi a nekresťanmi.
Krásne telo, jestli krásna duša v ňom nebýva, môže pútať za čas,
ale nie dlho. Kde láska nemá inej pružiny, ako túto, tam zahasne;
(Sv. Zl.) No nijako nemáme haniť takých, čo pri voľbe manželky
svojej i na zemské veci ohľad majú, ako na krásu, majetok, vy-
soký rod atď., lebo všetky tieto veci nezavadzajú svätosti man-
želstva. (Rim. katech.) Kto cnostný život vedie, iste najde dobrú
manželku. «Dobrá žena dostane sa bohabojnému a bude daná
mužovi pre dobré skutky jeho». (Sir. 26, 3) - Čo pri vstúpení
do rehole noviciát, to pri manželstve je čas od zasnúbenia až do
sobáša, takzvaný stav oddancov. Za tento čas majú si oddanci
zrale rozvážiť krok, aký urobiť zamýšľajú, a všestranne sa priho-
toviť k budúcemu manželstvu. V stave oddancov majú vyhýbať
každému podozrivému obcovaniu s inými pytačmi, nebývať spolu
(Sn. Tr. 24, l) a vôbec poctive sa držať. «Oj, šťastní mládenci a
panny, čo s nepokazeným srdcom idú k oltáru ! Aká silná bude
ich láska, aká úprimná ich vzájomná dobroprajnosť, aké pevné
ich priateľstvo l Nepokazený mládenec preto tak vrúcne bude mi-
lovať svoju ženu, lebo je prvá a jediná, ktorú poznal». (Sv. Zl.)
Tí však, čo nepoctive žili, v manželstve skoro budú sýti druh
druha ; miesto že by sa milovali, budú sa navzájom nenávideť.
Oddanci majú sí tiež úprimne a bez všetkej lže a pretvárky objasnit
všetky okolnosti, ktorých známosť musí byť potrebná alebo žela-
teľná, aby osoba, akú sí volia, k budúcemu manželstvu privoliť.
mohla. Kto používa lož a pretvárku, pripravuje si mnoho omrzlostí,
horkostí a nešťastné manželstvo. - Zasnúbenia stávajú sa najprv
zväčša potajomky (jedna osoba robí nabídnutie, druhá privoľuje) a
neskoršie opakujú sa pred svedkami. na písme v takzvanom snubnom
kontrakte. Často viažu sa zasnúbenia na podmienky, na pr. ak otec
privolí a p. Ale keď oddanci po zasnúbení poznajú, že by zamýšľané
manželstvo mohlo byť nešťastné, nuž s obapolným usrozumením
môžu rozviazať zasnúbenie; jeden z nich je k tomu oprávnený i
vtedy, keby sa druhý ťažko previnil, na pr. nedržal slova, stal sa
neverným, dopustil sa krádeže, alebo keby s nim neočakávaná pre-
mena sa stala, na pr. keby o majetok prišiel, ťažko onemocnel a p.
2. Ohláška deje sa nasledujúcim spôsobom: ženísi
ohlašujú sa vo farskom kostole svojom v tri po sebe na-
sledujúce nedele alebo sviatky pri verejných službách
Božích. (Sn. Lat. 1215; sn. Tr. 24, l)
1023
6. Povinnosti manželov.
Manželia majú nasledujúce povinností:
l. Žena podlžná je poslušnosť mužovi, lebo muž je ná-
mestníkom Božím v rodine.
dzanie. (Lud. Leon.) No velká hanba je pre muža, nie pre ženu,
keď k bitke sa utieka. Taký muž ponáša sa na divokú zver. (Sv.
ZL) - Muž čo námestník Boží v rodine preto má viesť i domá-
cnosť. «Anjel zjavil sa nie Marii, ale Jozefovi a napomenul ho,
aby do Egypta utekal, lebo spravovať domácnosť patrí mužovi».
(Sv. Vine. Fer.)
nosťou. (Sv. Reh. Veľ.) Veľká prísnosť je chyba. Lev, toto divoké
a ukrutné zviera, ručí a naháňa strachu všetkým tvorom ; no keď
vojde do brlohu, kde mladé jeho sa nachodia, je bez vzteku a
celkom skrotený. A rodičia mali by sa dať zahanbiť týmto divým
zverom? (Sv. Aug.) Preto rodičia zriedka a len láskave majú tre-
stať; lebo trest je liekom; ak sa liek pričasto a vo veľkom množstve
užíva, škodí a zahubí človeka. (Hunolt) Chcete vychovať svoje
deti za mravopočestných ľudí ustavičným špintaním a žalovaním?
To nejde. Ani len zlatník neužíva ustavične svojho kladiva, ale
i ľahodným vtláčaním alebo jemným prehybovaním hľadí dať
predmetom krásnu podobu. (Sv. Ans.) Rodičía, ktorí svoje deti
vždy len haníť chcú, tak nerozumne jednajú, ako zahradník, ktorý
strom so všetkých strán tak zatvorí, že konáre svoje rozprestierať
nemôže. (Sv. Ans.) Ani láska rodičov k deťom nesmie splanef na
maznanie. Nie je teda dobre, keď rodičia z neporiadnej lásky
k deťom svojim všetky ich chyby bez trestu nechávajú. Takí rodičia
sú podobní opiciam, čo z prílišnej náklonnosti svoje mladé tak
objímajú a stískajú, že ich zahrdúsia; lebo prílišná láska rodičov
k deťom vedie k večnému zatrateniu. «Kto šetrí prút, nenávidí
syna svojho». (Prísl. 13, 24) Kto dieťa svoje mazná, tomu , ono
neskoršie naženíe strachu. (Sir. 30, 9) Ani nesmú rodičia vo všet-
kom urobit po vôli dieťaťa; majú" mu síce bez ukrutnosti, ale roz-
hodne odopreť, čo hlavate žiadalo. (Fenelon)
musel veľmi ťažko trpeť, keď tento potom proti nemu povstal.
(2. Kráľ. 17) Najvyšší kňaz Heli bol veľmi prehliadavý oproti dvom
rozpustilým synom svojim ; preto mu Boh skrze Samuela oznámil
prísny trest, ktorý skoro prišiel : oba synovia v jeden deň zahynuli
v bitke, otec však, ako počul trúchlozvesť túto, padol so stolca,
na ktorom sedel ,a zabil sa. (1. Kráľ. 4, 18) Rodičia, čo svoje
dietky plano vychovávajú, ani po smrti nemajú očakávať dačo dob-
rého; podobní sú ľuďom bezbožným. «Kto však o svojich a nado-
všetko o domácich sa nestará, zaprel vieru a je horší od neverca».
(1. Tim. 5, 8) Naproti tomu rodičia; ktorí svoje dietky dobre vy-
chovávali, dostanú od Boha veľkú odplatu, menovite vo večnosti.
Od výchovy detí závisí blahoslavenstvo matkino. (1. Tim. 2, 15)
Otec dobrého syna pri smrti svojej nebude zarmútený, ani za-
hanbený pred nepriateľmi. (Sir. 30, 5) Dobrí rodičia, keď jednúc
pred Pána sa dostavia, budú môcf povedať: «Hľa, zachoval som
tých, ktorých si mi dal, a ani jeden z nich nezahynul». (Ján 17, 12)
Roľníkovi práca nie je omrzlá pre úrodu, ktorej sa ufá; tak i ro-
dičia so zreteľom na večnú odplatu neunavne majú pracovať na
výchove detí.
7. Krížne manželstvá.
l. Cirkev vždy odrádzala križ ne (a či
1niešané) n1anželstvá, t. j. manželstvá medzi
katolíckymi a nekatolíckymi kresťanmi, a síce
z nasledujúcich príčin: l. v takých manželstvách poriadna
výchova detí je temer nemožná; 2. niet opravdivej spo-
kojnosti, ani opravdivého šťastia; 3. katolícka stránka je
vo veľkom nebezpečenstve, utratiť svoju vieru; 4. okrem
toho nekatolícka stránka podľa svojho náboženstva kedy-
koľvek môže opustiť stránku katolícku a vstúpiť do iného
manželstva.
8. Stav bezmanželský.
l. Dobrovoľný
bezmanželský stav je do-
konalej ší, než manželský; lebo kto .bez manžel-
stva ostáva, môže sa oveľa lepšie starať o svoje dušn é
spasenie a dosiahnuť vyšší stupeň blahoslavenstva.
9. Vol'ba stavu,
Ked pútnik na púti svojej príde na miesto, kde sú krížne
cesty, musí dať pozor, aby nezablúdil. Tak i človek, ked pri puto-
vaní k nebu má si voliť svoje povolanie, musí byť veľmi opatrný,
aby povolania nepomýlil. ·
2. Voľba
stavu je vec veľmi dôležitá; lebo od šťast
nej voľby stavu obyčajne závisí naše šťastie na zemi,
blaho spoločnosti a naše večné blahoslavenstvo.
Kto si vyvolil povolanie, ku ktorému sa hodí, tomu lepšie
bude žif na svete; práce budú sa mu dariť, nasledovne bude spo-
kojný, od bližných ctený a vážený. Ponáša sa na loď, ktorá sa
smerom prúdu plaví a prajný vietor má, teda skoršie cieľa dôjde.
Ale kto si volí stav do ktorého sa nehodí, ten ustavične bude ne-
spokojný; povodí sa mu, ako tomu, čo na seba vzal veľkú ťarchu,
ktorú uniesť nevládze. Taký bude iba škodiť ľudskej spoločnosti,
miesto že by jej osožil; ba môže narobiť i mnoho zlého, najmä
ak zaujíma vplyvné miesto, s ktorým si poradiť nevie. On v ľudskej
spoločnosti je to isté, čo chorý úd na ľudskom tele. · Preto taký je
v nebezpečenstve, utratiť večné blahoslavenstvo. Lebo Boh pri
súde predovšetkým bude hľadeť na to, ako sme plnili povinnosti
svojho povolania, poneváč vyplnenie týchto je povinnosťou spraved-
livosti. Veď už tu na zemi zodpovední sme svojej vrchnosti za
vyplnenie povinností svojho povolania. Povážme tiež, že za vyplne-
nie povinností svojho povolania každý je platený.
2. Pri voľbe
stavu nedajme sa viesť výlučne ohľa
dom zemským, ako na pr. ohľadom na peniaze, pôžitky
alebo príbuzenstvo.
I pri voľbe stavu platia slová Kristove: ((Hľadajte predo-
všetkým kráľovstvo Božie a spravedlnosť jeho, a toto všetko bude
vám pridané» (Mat. 6, 33); ďalej: ((Co osoží človekovi, keby celý
svet získal, ale na duši svojej škodu trpel?» (Mat. 16, 26) Predo-
všetkým teda predložme si otázku: V ktorom stave popri vlohách
svojich môžem urobiť najviac dobrého a nadobudnúť si zásluh
pre nebo? Chybia tí, čo zemské statky a pôžitky za najvyššie
dobro považujúc a vyššieho ideálu neznajúc, spytujú sa len:
V ktorom stave budem maf najviac pohodlia, najväčšie dôchodky,
1044
1. Podstata modlitby.
potrebné, aby sme citeľnú pobožnosť mali, t. j. aby sme pri mo-
dlitbe zvláštnu potechu a neobyčajnú radosť pocítili. Taká pobo-
žnosť je mimoriadna milosf, obyčajne odplata Božia, . a modlitbe
nedodáva viac hodnoty. Tak ani nechuť a chladnosť pri modlitbe
sama sebou nerobí túto planšou. Ba taká modlitba môže byť i
záslužná, poneváč pri nej trpíme. (Sv. Ter.) Najpríjemnejšia Bohu
je tá pobožnosť, ku ktorej sa nútiť musíme. (BL Ang. Fol.) Nasle-
dovne pre nechuť a chladnosť nemáme upúšťať od modlitby. Zlý
duch chce nás týmto spôsobom zdrž ovať od modlitby, a Boh do-
púš(a na nás taký stav, aby sme krehkosť svoju poznali a pokor-
nejší boli. «Trebárs by sme pri modlitbe iného nerobili, ako to,
že by sme roztržitosti a pokušenia zaháňali, predsa by sme ju
dobre vykonali. Lebo Pán má zaľúbenie v dobrej vôli našej. (Sv.
Fr. S.)
2. Večer
máme ďakovať Bohu za dobrodenia, ktoré
sme čez deň obdržali a prosiť ho, aby nám hriechy vo
dne spáchané odpustil a v noci nás ochraňoval.
Dáš žobrákovi kúsok chleba, a on neodíde od tvojich dverí
bez toho, že by ti náležite nepoďakoval. A Boh kŕmil ťa za celý
deň, a ty chcel by si ľahnúť bez poďakovania? (Sv. Bern.) Pováž,
že Spasiteľ často na celú noc predÍžil modlitbu večernú. - Po-
neváč smrť najviac ľudí v nočnom čase povoláva pred súdnu sto-
licu Božiu, nuž pri večernej . modlitbe máme i spytovať svedomie
a vzbudiť dokonalú ľútosť. Každý hráč alebo kupec večer spočíta
svoj zisk alebo ztratu, trebárs mu len o časnú výhodu ide ; tak
i človek denne má večer spytovaf sa, ako skončil kupecké zále-
žitosti, ktoré sa na dušu jeho vzťahujú. (Sv. Efr.) Kto s Bohom
začína, s Bohom končí, tomu idú dobre veci. (Slov. porek.) -
Kňazi a rehoľníci majú sa v 7 roličných časoch dňa modliť tak-
zvané «hodinky kňazské» (breviár). Už Dávid modlil sa sedem-
1075
krát dňa. (Ž. 1181 164) Prví kresťania modlievali sa: o polnoci
(Sk. ap. 16, 25) za príkladom Krista (Luk. 6, 22) a v hodiny,
v ktoré Kristus k súdu bol vedený (ráno), odsúdený (o 9. hodine),
ukrižovaný (o 12. hodine), umrel (o 3. hodine), s kríža sňatý (pri
západe slnka) a pochovaný (večer na súmraku). Modlitby na spo-
menuté hodiny dňa pre kňazov a rehoľníkov jestvujú ešte dnes,
no nemusia sa tak prísna konať v určitú hodinu.
6. Za čo máme sa modliť?
7. Rozjímanie.
l. Rozjímanie (t. j. modlitba rozjímajúca) záleží v
tom, že o náboženských pravdách premýšľame, aby sme
v sebe dobré predsavzatia vzbudili.
1080
NAJDOLEZITEJSIE MODLITBY.
I. Otčenáš.
Otčenáš
zovie sa i «Modlitbou Pána>>, poneváč ho
sám Kristus Pán nás modliť sa naučil a prikázal.
(Luk. ll)
Len sám Boh rozumel, a tak len on ~ám mohol poučiť nás,
ako od nás chce byť prosený. (Tert.) Otčenáš nosí na sebe i
známky, že od Boha je složený. «Niet lepšej ani svätejšej mo-
dlitby nad Otčenáš». (Tom. Kemp.) Predovšetkým ani jeden člo
vek, bársakého náboženstva, nemôže nadmietať dačo proti Otče
nášu. Hodí sa pre každého, či je žid, pohan alebo nekatolík ;
či je učený alebo nevzdelaný. «Ponáša sa na velrieku, ktorú nie-
len jahňa, ale i slon preplávať môže». (Sv. Reh. Vel.) Krem toho
Otčenáš má mnohé prednosti.
l. Zdravas.
Katolícki kresťania vždy s Otčenášom spojujú Zdravas.
nijakej milosti, teda našla tú, čo ludia ztratíli. (Sv. Bern.) Preto
nech tí, čo svojimi hriechami milosť utratili, utiekajú sa k prebla-
hoslavenej Panne, aby ju od nej zase dostali. (Sv. Alf.)
Ako strom pre ovocie jeho chválime, tak Mariu pre jej
Dieťa. Maria je strom života v raji, Kristus je ovocie tohoto stromu
(Sv. Bernardín) Toto o\'ocie je pokrmom všetkých anjelov a svä-
tých (Sv. Bon.), ktorí sa mu klaňajú. (Žid. l, 6) Odjakživa matky
bývajú velebené čo blahoslavené pre hodné dietky; tak i jedna
žena velebila Mariu čo blahoslavenú, ked kázeň Kristovu počula.
(Luk. 11, 27) Teda nie preto Maria je požehnaná, že je požehnané
jej Dieťa, ale preto, že jej božský Syn, Pôvodca a Prameň všet-
kého požehnania, naplnil ju požehnaním. Ty si požehnaná, lebo
plod života tvojho je požehnaný. (Kornel. a Lap.) Kristus neme-
1092
2. Anjel Pána.
Už Turek trikráť dňa obracia sa tvárou k Mekke a rozpo-
mína sa na svojho proroka Mohameda; tým viac my kresťania
máme príčinu, častejšie čez deň pozerať k nebu k svojmu bož-
skému Vykupiteľovi a jeho vysokopožehnanej Matke. K tomu napo-
mína nás Cirkev i zvonením.
3. Ruženec.
Kto sa vrúcne modlí, často zvykol opakovať také slová, čo z
hÍbky srdca pochodia. Tak robil Spasiteľ na hore Olivetskej ; tak
kráľ Dávid, ktorý v jednom jedinom žalme (Ž. 135) 27-krát zvo-
láva: «Milosrdenstvo jeho trvá na veky>> ; tak sv. František Assiský,
ktorý po celé noci opakoval len slová: «Bože môj a moje všetko!»
Práve tak i veľkí ctitelia Matky Božej často jedno za druhým po-
zdravovali ju slovami anjela. Zdravas spojovali dovedna, ako ruže
pri vití venca; ztadiaľ meno «ruženec».
bola istým liekom proti chorobe tehdajšieho veku, tak i dnes veľmi
mnoho môže prispievať k uľaveniu tiesní časových. (Lev XIII. l.
sept. 1883) Preto hovoril pápež Pius IX.: «Deti, pomáhajte mi
bojovať proti zlému v Cirkvi a spoločnosti, avšak nie mečom, ale
ružencom b> - Každý už pri modlení cíti nadprirodzenú silu mod-
litby ružencovej ; niet modlitby, ktorá by v úzkosti tak tešila a
všetok nepokoj zahnala, ako ruženec. << Jednozvučná pieseň upoko-
juje a uspáva človeka; aj modlitba ružencová je upokojujúcim
prostriedkom pre toho, čo je utrápený». (A. Stolz) Ruženec, toto
malé evanjelium, privádza tých, čo sa ho usilovne modlia, k po-
koju, zasľúbenému v evanjeliume. (Pius IX.) Že modlitba ružen-
cová musí byť výborná, môžeme už z toho zatvárať, že svobodo-
myseľníci strašnú nenávisť proti nej majú a náramne ju zapovrhujú
a vysmievajú. Rúhajú sa tomu, čomu nerozumejú. Nie je to nik
iný, ako sám diabol, čo ich zaslepuje a nenávisťou naplňuje proti
veci, ktorá kat. kresťanom najviac milostí donáša. Veď diabol vie,
čo skrze modlitbu túto utráca. - Preto mnohí pápeži veľkými
odpustkami nadali a nanajvýš odporúčali modlitbu ružencovú.
Kto sa na ruženci, posvätenom od splnomocneného kňaza (nepre-
tržene) pomodlí 5 desiatok, ten za každý Otčenáš a Zdravas získa
stodňové odpustky. (Ben. XII. 13. apr. 1726) Lev XIII. nariadil,
aby sa každoročne v ružencovom mesiaci októbri buď pod farskou
omšou alebo popoludní pred vyloženým Najsvätejším modlil ruže-
nec s litániami loretánskymi. Za každú návštevu takej pobožnosti
povolené sú odpustky 7 rokov a 7 ll:vadragén. - (20. aug. 1885)
Pápež Pius IX. zanechal ľudu kresťanskému napomenutie k mo-
dlitbe ružencovej čo ostatnú pamiatku svoju; hovoril: «Všetci
dovedna každý večer modlite sa v rodinách svojich ruženec, túto
jednoduchú, krásnu a odpustkami hojne obdarenú modlitbu. Toto
je moje posledné slovo k vám, pamiatka, ktorú vám zanechávam».
(ll. a pr. 1877) Raz tiež, poukazujúc na ruženec, povedal: «Toto
je najväčší poklad vo Vatikáne,>. Oj, bárby i každý z nás mohol
povedať: «Toto je najväčší poklad v mojom dome!»
NAJDOLEZITEJSIE POBOZNOSTI.
I. Prôvody.
I. Prôvody sú slávnostné chodenia, pri
ktorých sa spoločné a verejne modlíme.
Prôvody už v Starom zákone baly obvyklé. Mysli na cho-
denie s archou úmluvy okolo Jericha (Jas. 6), na slávnostné pre-
nášanie archy úmluvy na horu Sion za Dávida (2. Kráľ. 6) a zta-
diaľ do novobudovaného chrámu za Šalomona. (3. Kráľ. 8) Aj
Spasiteľ v Kvetnú nedeľu slávnostne vchodil do Jerusalema.
(Mat. 21)
2. Kresťanský .pohrab.
l. Kresťanský pohrab je so zvláštnymi
obradmi a často i so slávnostným prôvodom
1107
Sluší sa, aby sme ľudské telo i po smrti v úcte mali. Predo-
všetkým sú nám sväté naše živé telá, lebo sú nástroj našej Bohu
podobnej duše. Avšak vážime si i pozostatky tých vecí, čo nám
v živote sväté boly. Preto ctíme pozostatky ľudských tiel. Týmto
preukazujeme viac úcty, lebo boly chrámom Ducha Sv. Ctíme ich
tedy z ohľadu na Boha a preto úcta táto je Bohu príjemná. (Viď
II. diel o ctení relikvií.) Krem toho Boh na pohrobenie mŕtvych
hľadí ako na skutok milosrdenstva (poneváč telá zomrelých od
zneuctenia chránime) a odplatí nás zaň. Mysli na Tobiáša. Preto
za najdávnejších časov kresťanstva ani na}vznešenejšie osoby (ani
pápeži) nehanbily sa na ramenách svojich niesť do hrobu kresťa
nov pre vieru svoju usmrtených, ba i vlastnoručne pochovávať ich.
Vtedy hroby bývaly v podzemných chodbách, takzvaných kata-
kombách, kde sa i sv. omša slúžila. Z tej príčiny i v pozdejšie
časy pochovávali mŕtvych v kostolných kryptách a okolo kostolov,
zvyk, ktorý dnes z prehnaných ohľadov na zdravie zväčša je zru-
šený. Dnes totiž cmiter obyčajne je von z mesta alebo dediny. -
Mýlia sa, čo myslia, že cmitery kazia povetrie alebo zanečisťujú
pitnú vodu a preto nákazlivé nemoce zapríčiňujú. Odborníci na
poli lekárskom dokázali, že cmitery nijako neohrožujú naše
zdravie. Mŕtvola náležite nezakrytá ovšem škodlive pôsobí na
zdravie, lebo totiž na svobodnom vzduchu pre množstvo kyslíka
urýchľuje sa porušenie. Nie tak je s mŕtvolou v náležitej hÍbke
(6 stôp) pod zemou; tu porušenie pre veľmi málo kyslíka len
pomaly napreduje a zem vťahuje do seba zle raziace plyny, ako
huba vodu. Najlepším prostriedkom proti nákaze od porušených
tiel je zem. Ba zem i premieňa škodlivé plyny v iné látky a na-
pomáha rastlinstvo. Podívaj sa, ako bujno rastie tráva na cmiteri.
Ako málo škodí zdraviu vzduch na cmiteri, ukazuje zdravý a dlhý
život hrobárov a strážnikov cmitera, ktorý neraz je na závidenie.
Aj isté je, že sa pitná voda nezanečisfuje mŕtvolami. Už často
1109
3. Púte.
l. Púte sú cesty konané k posväteným
miestam, na ktorých Boh často zázračným
spôsobom pomáhal.
Púte už u Israelitov boly vo zvyku; v 3 hlavné sviatky, na
Veľkú noc, Turice a sviatok Zelených stánkov, museli všetci muž-
skí Israeliti putovať do chrámu jerusalemského. Preto i dvanásť
ročný Ježiš putoval do Jerusalema. (Luk. 2, 41) Je to v povahe
človeka, aby kedy-tedy . cesloval. Bohatí obyčajne cestujú do kúpe- ·
Iov, chudobní však putujú na milostné miesta. Raz ukáže sa, kto
lepšie volil.
4. Krížová cesta.
Krížová cesta že ďakuje svoj vznik Matke Božej.
5. Vyloženie Najsvätejšieho.
l. Slávnostné vyloženie Najsvätejšieho deje sa na-
sledujúcim spôsobom: ·telo Pána nézahalené v monštrancii
vystaví sa na povýšenom mieste na oltári k poklone ve-
riacich.
Za dávnych cias ukrývali Najsvätejšie zrakom veriacich, na-
koľko mohli, aby nepokrsteným nezavdali príležitosti k hanobeniu
1119
l. III. rád.
l. III. rád bol založený od sv. Františka Assiského
pre svetských ľudí, aby títo, ač vo svete žijú, predsa za-
112!}
Úvod.
1. K čomu sme na zemi '?. _ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 24
2. Čím dosiahneme večné blahoslavenstvo ? ..• ___ ___ ___ ___ ___ ... 26
3. Na zemi niet dokonalého blahoslavenstva ___ ___ ___ ___ ... 28
Viera.
l. Poznanie Boha... ___ ... ___ 3n
2. Zjavenie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ 35
3. Zvestovanie zjavenia ___ ... ... ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ 39
4. Sv. Písmo a podanie ___ ___ 42
. 5. Kr e sťanská viera --~ --- --- ··- ·-· ··- --- 50
6. Pohnútky viery ___ ___ ... ___ 61
7. Nedostatok a ztrata kresťanskej viery __ _ 68
8. Vyznanie viery___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 73
9. Znak sv. kríža ___ ... ... ___ ___ 78
10. Apoštolské vyznanie viery ___ ~ -- 81
Strana ,
10. Duša človeka ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ __ _ 164
ll. Nadprirodzené dary___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 168
12. Hriech dedičný ... ___ ... ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ - -·- 711
Krest'anská nádej.
I. Podstata kresťanskej nádejé 378
II. Osoh kresťanskej náqeje __ _ 384
III. Protíva kresťanskej nádeje 387
1153
Stran a
4. Láska k národu 561
Piate prikázanie Božie ... ... ... ... ... ... ... ... ___ ... 567
l. Povinnosti oproti svojmu vlastnému životu... ___ .. ... ___ ___ ... 56d
2. Povinnosti oproti životu bližného ... ... .. ... ... ... ... __ _ 574
3. Držanie sa oproti živočíchom ... ... ... ... ... __ _ __ _ ... ___ ... 585
Šieste prikázanie Božie ... ... ... ... ... ... ___ ... ___ ___ 58\!
Siedme prikázanie Božie ... ___ ... ... ___ ___ ___ ... 592
Právo vlastníctva... ... ... ... ... ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 592
Hriechy proti siedmemu prikázaniu . .. ___ ... ___ ... ... ... ... 595
Prinavrátenie alebo n áhrada -·· ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 598
Ktoré príčiny majú zdržovať nás od prestúpenia 7. prikázania? ___ 600
Osme prikázanie Božie ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ___ ___ 603
l. Zákaz nactiutŕhania ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... __ _ 603
2. Zákaz falše ___ ... ___ -·· ... ___ ___ ___ ... ... ___ ___ ___ ___ 614
3. Prostriedky proti hriechom jazyka___ ___ · ___ --· ___ ___ ___ ... ___ 621
Deviate prikázanie Božie ... ___ .. . ... ___ ___ ___ ___ __ _ ___ 623
Postavenie ženy v spoločnosti ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ --· 623
Desiate prikázanie Božie ... ... ... ... ___ ___ ... ___ ... ___ 633
Socialismus ... ___ ___ ... ... ___ ___ ___ ___ ... __ _ ... ___ ... 633
Skutky milosrdenstva... ... ___ ... ... ___ ___ ___ ... ___ ... 640
l. Cennosť a upotrebeni e zemských statkov ... __ _ ... ... ... ___ ___ 640
2. Príkaz )l.onať skutky milosrdenstva ... ... ___ ··- ___ ... ... ___ 642
3. Najdôležitejšie skutky milosrdenstva ... ,__ ... . ... ___ ... 645
4. Ako máme konať skutky milorsdenstva ?... ___ ___ ... ... ___ ___ 653
Povinnosť vďačnosti... ... ... ___ ___ --· · ___ ... ... ... ... ··- 659
Kre sťan v chudobe · -·- ___ ___ ___ ... ... ___ ___ ... ___ ___ 662
Strana
3. éistota 754
Smilstvo --- ___ --- --- --- --- --- ... --- ... --- ___ ___ ___ 759
4. Láska... --- --- --- --- --- --- --- --- --· --- --- --- 762
Závisť 762
fí. Miernosť v jedení a pití ___ ___ ___ -·- --· ___ · --- ___ ___ ___ ___ 762
Obžerstvo... --· ___ ___ ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 764
6. Trpezlivosť, krotkomyselnosť, pokojamilovnosť --· --· ___ ___ ___ ___ 767
Hnev___ ___ ___ ___ --- --- --- --- --- --- ___ ___ ___ ___ ___ 774
7. Horlivosť v dobrom ___ --· --· ___ ·-- ___ ___ --· ... ___ ... ... 778
Lenivosť ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 779
8. PoslušnosL. ___ --- ___ ___ ___ ... ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ -·- 7.81
Neposlušnosf.__ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 786
Strana
l. Ustanovenie a podstata sviatosti oltárnej ___ ___ ___ ___ ___ 914
2. Potreba sv. prijímania ... ... · ... ___ ... --· ... ... ___ ... ... 922
3. Účinky sv. prijímania... ___ ... ... ... -- ~ ___ ... ___ ___ ___ ___ 927
4. Príprava k sv. prijímaniu ... ... ... ... ... ... ___ ___ ... __ _ 932
5. Držanie sa po sv. prijímaní ... ... .. . ___ ... .. ___ ___ ___ ... 937
6. Duchovné prijímanie ___ ___- ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ... . __ _ 938
IV. Sviatost pokánia.- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ 939
l. Podstata a potreba pokánia... ___ ___ ___. ... ___ ___ ... ... __ _ 939
2. Spovedný otec ___ ___ ... ___ ... ---- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 945
3. Účinky pokánia___ ... ___ __ _ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 949
4. Hodné prijímanie pokánia___ ___ __, ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 955
5. Všeobecná spoveď ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 972
6. Božské ustanovenie spovede ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 973
7. Úžitok spovede___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ 976
8. Znovuupadnutie do hriechu ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ... __ _ 988
Odpustky -w- ___ . ___ ___ ___ ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ ___ 982
:V. Posledné pomazanie... ___ ___ · ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ___ 996
VI. Posvätenie kňazstva ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ... 10C2
VII. Stav manželský ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1010
l. Ustanovenie a podstata manželstva.:. ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1010
2. Vlastnosti manželstva___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1015
3. Účinky milosti v manželstve ... ___ ... ___ ... ___ ... ___ ___ 1016
4. Prekážky manželstva ___ _ ___ · 1017
5. Obrady pri sviatosti manželstva ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1021
6. Povini,IOSti manželov ... ___ ... ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 1026
7. Krížne manželstvá... ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ---- ... __ _ 1034
8. Stav bezmanželský ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 1039
9. Voľba stavu... ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1041
Strana
3._Ruženec ...; ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1094
·4. Litáni loretánsk.e. Zdravas Kráiovna 1098
OPRAVA CHÝB.
.., . ....,
j·
,,