TRETÍ DIEL.

UČENIE O PROSTRIEDKOCH_
MILOSTI.

Kat. Ľud . Katechismus. 52

 TRETÍ DIEL KATECHISM -U :
PROSTRIEDKY MILOSTI.

l. Zo svojich vlastných síl nevládzeme ani veriť, ani

zachovávať prikázania; k tomu potrebujeme milosť Božiu.
(Viď I. diel.)

2. Milosť Božiu dosiahneme hlavne skrze prostriedky

milosti, totiž : omšu, sv'iatosti a sväteniny; ďalej skrze
modlitbu a iné dobré skutky. (Viď. II. diel.)

Avšak medzi prostriedkami k nadobudnutiu milosti j e malý

rozdiel. Niektoré môžu iba vyprosiť milosť, ako na pr. obeta
omše, modlitba a iné dobré skutky, kým iné, totiž sviatosti, ude-
ľujú milosť. A všetky sviatosti udeľujú milosť pomoci (povzbudzu-
júcu, pôsobiacu); no posväcujúcu milosť iba dve sviatosti, krst a
pokánie.

I. SVÄTÁ OMŠA.

l. Obeta vôbeo,
Slovo «obetovať»
(po latinsky offere = doniesť, podať, nabíd-
nuf) značí predovšetkým: vydať dakomu z lásky alebo oddanosti
niečo vzácneho, vzdať sa niečoho vzácneho pre druhého. Keď
otec vydáva všetky peniaze pre dietky svoje, čo do škôl chodia ,
ale sám v nedostatku žije, nuž povedáme: on prínáša veľkú obetu
za svoje deti. Keď vojak na obranu vlasti ide do vojny a tam na
kocku postaví svoje zdravie a život, povedáme o ňom: obetuje sa
52*
818

za vlasf. No obyčajne zovie sa obetou. len 'to, čo pre Boha dá-

varne. Chudobná vdova z lásky k Bohu darovala cthrámu svoje
ostatné dva haliere; teda priniesla veľkú obetu. (Mar. 12, 43)
Tobiáš v zajatí daroval z lásky k Bohu svoje peniaze chudobným
Židom a s nebezpečenstvom svojho života staral sa o pochovanie
usmrtených krajanov. Tobiáš teda tiež priniesol veľkú obetu pre
Boha. (Tob. 1) Obetu prinášali Židia, . ktorí po zákonodarstve na
Sinai odovzdávali Mojžišovi zlato, striebro, drahokamy, purpur a p.
na zariadenie svätostánku. (2. Mojž. 35) Obetu prináša i každý,
kto zachováva príkazy Božie alebo koná skutky milosrdenstva.
(Sir. 35, 2-4) Podstatnou vecou pri obete je teda vzdanie alebo
zrieknutie sa nejakej nám cennej veci z ohľadu na Boha. Týmto
vzdaním má sa vyjadriť, že Boh je našírrí najvyšším dobrom,
našou blaženosťou a že teda preňho sme zaviazaní vzdať sa i
toho, čo nám je najdrahšie. - Kto s dôrazom chcel ukázať také
vzdanie sa, ten obyčajne sboril (zničil) po(ažnú viditeľnú vec;
sborením znemožnil, že by sa vec táto jednúc zase stala majetkom
jeho. Zničením veci mal sa dať výraz i tomu, že srne nič pred
Bohom. Obetný dar totiž zastupoval človeka. Preto obetujúci nie-
kedy položil ruku na obetné zviera a potom bol pokropený teplou
obetnou krvou, kým sa ešte parila, Také obety teda sú výrazom
klanania a tak i vlastnou obetou. Tak obetovali: Kain, Abel,
Noe. Abel zabil a spálil prvotiny svojho stáda; jeho brat Kain
spálil zas úrodu zemskú. (1. Mojž. 4) Noe pri vykročení z korábu
zabil a spálil zvieratá. (1. Mojž. 8, 20)

l. Obetou menuje sa dobrovoľné

oddanie
a sborenie viditeľnej veci, aby sme Boha
ako najvyššieho Pána ctili.
Nachodíme aj u ľudí, že tomu, koho chcú vyznačiť alebo
komu preukazujú poddanskú úctu, niekedy drahocenný dar odo-
vzdávajú. Často počuť, že poddaní priniesli l\ráľovi na dar prvé a
najkrajšie plodiny svojho kraja alebo iné vzácne veci. Nuž hľa,
dačo podobného robíme oproti Bohu skrze obetu. - A jako v
štáte preukazuje sa l\ľáľovi istá úcta, ktorá jemu výlučne patr~
tak je to aj oproti Bohu; obeta je poddanská úcta, aká sa len
Bohu preukazuje.
 819

2. Sú krvavé i nekrvavé obety,

Ako už u obety Abelovej a Kainovej vidno, obetujúci volil

rozličné dary dľa rnajetku svojho. Volil obetu buďto z rí.~e zvierat:
dobytok, ovce, kozy, holuby a p. (krvavú obetu, lebo pritom krv
tiekla), alebo z ríše rastlín (nekrvavú obetu, lebo pritom nijakej
krve netieklo). Obety z ríše rastlín boly buďto pokrmy (múka, ko-
láče, snopy a p.) alebo nápoje (víno). - Zvieratá sa zabíjaly, krv
~yliala sa pred oltárom a mäso bolo spálené, niekedy i čiastočne
zjedené od kňazov a obetujúcich. Pokrmy sa buďto spálily alebo
zjedly, víno zväčša vylialo sa pred oltárom.

3. Obety môžu sa konať s úmyslom, aby sme Boha

chválili, jemu dakovali, jeho prosili alebo smierili.

Obetou totiž vyráža sa vnútorné smýšľanie človeka. Človek,

ktorý Boha náležite pozná a vie, že Boh je všemohúci Tvorca,
múdry a dobrotivý Zachovávateľ a Riaditeľ sveta, bude i živo pre-
niknutý citami chvály, vďaky, dôvery, ľútosti. No poneváč človek
od prírody je tak uspôsobený, aby, čo vnútri ho dojíma, i z vonku
prejavoval, nuž toto vnútorné smýšľanie chvály, vďaky, dôvery, ľú­
tosti dokáže aj ocldaním (odrieknutím sa, sborením) niektorej
vzácnej veci. Preto, že toto vnútorné srnýšľanie pri obete pod-
statne je potrebné - lebo obeta bez zodpovedajúceho vnútorného
smýšiania bola by pokrytstvom - i samé kajúce smýšľanie nie-
kedy menuje sa obetou. (Ž. 50, 19) Obety chvály konaly sa každo-
denne v chráme jerusalemskom ; obetou vďaky na pr. bola obeta
Noemova pri vykročení z korábu ; obety prosby konaly sa na pr.
pred bitkou ; smiercivou obetou bola tá, ktorú Judas Machabejský
dal konať za padlých vojakov. (2. Machab. 10, 43)

4. Obety nachodia sa od jakž,iva u všetkých národov

sveta.

Obety sú od jakživa. Už deti prvých ľudí, Kain a Abel,

obetovaly. (1. Mojž. 4) - Obety nachodíme u židov a pohanov.
U židov boly každodenné obety; lebo každé ráno a každý večer
konal najvyšší kňaz v mene ľudu obetu v chráme : obetu zápalnú
(2. Mojž. 30, 7), potom nekrvavú z múky pšeničnej, oleja a ka-
820
didla (3. Mojž. 6, 14) a krvavú, totiž ročného baránka bez vady,
s obetou pokrmu a nápoja, ktorá k nej patrila. (2. Mojž. 29, 38)
Mimo toho v deň sobotný obetovali ešte dvoch ročných baránkov
s chlebom i vínom. (4. Mojž. 28, 9) Tak i v jednotlivé sviatky
bývaly zvláštne obety. - Aj pohanské národy obetovaly, lenže
pri obetovaní zablúdily; lebo obetovaly i z·udí a neobetovaly pra-
vému Bohu, ale modlám. Preto vraví sv. Pavel: «Čo pohaní obe-
tujú, obetujú diablom a nie Bohu>>. (1. Kor. 10, 20) Sv. Písmo
vypráva, že kráľ moabitslcý, obliehaný kr áľom israelským, na múre
zabil svojho prvorodzeného syna, aby si tak pomoc vyprosil.
(4. Kráľ. 3, 27) Feníčania a iné národy Asie každoročne, no me-
vite v núdzi, obetovali deti hlavnému bohovi ohňa, Molochovi;
rozpálili jeho kovovú sochu a potom do náručia tejto hádzali
deti. Najviac ľudí obetovali Amerilcáni, menovite v Mexiku; mexi-
kánskym žrecom (t. j. pohanským kňazom) muselo sa každoročne
20.000 ľudí odovzdať na obetu. Každému otvorili prse, vytrhli
srdce ešte za živa a vytlačili na pery modly. Aj u vzdelaných
Grékov a Rimanov, ba aj u Nemcov bývaly obety ľudí. Ešte dnes
nachodia sa také medzi pohanmi; tak pohanskí Indovia pravidelne
obetujú mladých ľudí na návrší ach: pri viažu ich k stromom a
potom všetok ľud tancuje okolo nich a každý odreže si kus mäsa
z tela obety. Hľa, . akí nešťastní sú ľudia bez náboženstva kre-
sfanského l

5. K obete boli ľudia najviac popudzovaní povedomím

svojich hriechov a snahou po smierení sa s Bohom;
ďalej preto, že Boh obety často schvaľoval alebo žiadal.

Povedomie svojich hriechov bolo ľuďom mohutným popu-

dom k obete. Preto povedá sv. Pavel: «Obety sú každoročným
pripomínaním hriechov>>. (Žid. 10, 3); a zase: «Bez vyliatia krve
niet odpustenia>>. (Žid. 9, 22) - Boh často schvaľoval obety; tak
ukázal svoje zaľúbenie v obete Abelovej (1. Mojž. 4, 4), v obete
Noemovej (1. Mojž. 8, 21), v obete proroka Eliáša, ktorú dal
stroviť ohňom s neba. (3. Kráľ. 18, 30) - Dajedny obety žiadal
Boh výslovne; tak od Abrahama žiadal obetovanie lsáka. (1. Mojž .22)
Skrze Mojžiša dal Židom zvláštne predpisy o obete. (3. Mojž. 1- 7;
16, 22) Táto okolnosť, že· Boh obety často schvaľoval alebo zrovna
žiadal, bola potomstvu ľudskému mohutným popudom k obete.
 821

6. Obety národa židovského, menovite veľkonočný

baránok a obeta v deň smierenia, baly predobrazy veľkej
krvavej obety, ktvrú Vykupiteľ mal konať na hore Kalvárii.
{Žid. 10, 1-9)

Obety Starého zákona boly tieň krížovej obety Kristovej.

(Kol. 2, 17) V Starom zákone všetko je plné krve; je to predobraz
krve Kristovej, ktorá nás očistiť mala. (Bossuet) Vo veľký deň
smierenia dialo sa medziiným nasledujúce: najvyšší kňaž vložil
obe ruky na hlavu jedného kozla, ktorý za hriechy ľudu mal byť
obetovaný, a vyznal súčasne hriechy ľudu (akoby všetky hriechy
ľudu maly byť prenesené na toto zviera) ; nato kozel bol zahnaný
na púšf, aby sa znázornilo, že hriechy ľudu pred očami Božími
preč odniesol. (3. Mojž. 16) O veľkonočnom baránkovi viď v I.
diele. - Obety Starého zákona maly svoju silu len skrze krížovú
obetu Kristovu, na ktorú sa vzfahovaly. Tak krv veľkonočného
baránka natretá na dvere mala svoju silu len preto, že predzna-
menala krv Baránka Božieho, Ježiša Krista. So staro-zákonnými
obetami je to tak, ako so stanovami panovníkov svetských; hoci
tieto sú bez života a reči, predsa už mnohým, čo k nim sa utie-
kali, zachránily život. (Sv. ZL) - Poneváč židovské obety boly
predobrazy smierčivej obety Vykupiteľovej, nuž prestaly, keď táto
bola vykonaná; tak predpovedali to už proroci. (Dan. 9, 27; Os.
3, 4) Poslovia nemajú účelu, keď to, čo zvestujú, už je tu. (Sv.
Lev Vel.) S obetami Starého zákona urobil Boh tak, ako umelec,
čo po dokonanej práci rozbije formu, do ktorej dielo vlial. - Ani
pohanské obety neboly niečo iného, ako hľadanie vlastnej smierči­
vej obety; obetovali bezvadné zvieratá, malé deti, hľadali teda
dokonalú čis tú obetu ; krem toho v obetovaní nenachodili konca,
zdali sa byť toho presvedčenia, že je nemožné zahladiť hriechy
krvou býkov a kozlov (Žid. 10, 4) alebo inými záreznými obetami
smieriť božstvo. Potrebná bola obeta nekonečnej ceny.

2. Krížová obeta Kristova.

l. J_:_udstvo bolo vykúpené krížovou obe-
tou Kristovou.
!322
Vlastne celý život Krista môže sa menovať ustavičn ou
obetou. Táto obeta začala sa už pri vtelení ; lebo vtedy vzdal sa
ako Syn Boží svojej vážnosti Božskej a vzal na seba podobu slu-
žobníka. (Fil. 2, 7) Vzdal sa i svobody rôle svojej a bol poslušný
svojmu Otcovi nebeskému až do smrti, áno až do smrti,
na kríži. (Fii. 2, 8) - Táto obeta trvala za celý život Krista.
Lebo Spasiteľ odriekol sa od všetkých statkov pozemských,' preto
sám hovoril: «Líšky majú svoje brlohy a vtáci nebeskí ;svoje
hniezda; ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu svoju». (Mat.
8, 20) Ba často odoprel si i pokrm telesný, na pr. z príležitosti
rozmluvy so Samaritánkúu; vtedy povedal apoštolom, ktorí :mu
jedlo dať chceli: «Môj pokrm je, aby som činil vôľu toho, )torý
ma poslal, aby som dokonal dielo jeho». (Ján 4, 34) Ač prácou
unavený, odoprel si nieraz i nočný odpočinok ; lebo nie zriedka
išiel na horu a «strávil noc v modlitbe s Bohom». (Luk. 6, 12)
Ochotne vzdával sa Kristus svojej cti; nehľadal cti svojej. (Ján
8, 50) Mlčky t:i'pel posmech a potupu, menovite po svojom zajatí
pred sudcami (Luk 23, 11); dal sa postaviť na roveň s vrahmi a
ukrižovať medzi nimi (Mar. 15, 27), ba dopustil i prednosf pred
sebou vrahovi Barabášovi. (Mat. 27, 17) Konečne na kríži dal naj-
lepšie, čo mal, totiž život svoj ; preto hovoril: «Väčšej lásky nik
nemá nad tú, že totiž život svoj dáva za priateľov svojich». (Ján
15, 13) Teda úplným právom mohol Kristus pred svojou Emrfou
zvolať: «Dokonano je!» (Ján 19, 30) Avšak vlastná srnierčivá obeta
Kristova začína sa s jeho umučením na kríži a končí sa s jeho smrťou. Tu
dal Kristus obetovať svoje telo. Toto síce nebolo zabité, rozdelené a spá-
lené, ako u druhých obetí, no predsa strašne zohavené a života svojho
pozbavené. Na kríži mohol - Spasiteľ hovoriť: «Ja však červiak som
a nie človek. (Ž. 21, 7) Vyliaty som, ako voda, a rozviazané sú
všetky kosti mojeJJ. (Ž. 21, 15) Proroci z ohľadu na smierčivú
obetu Vykupiteľovu nazývajú Messíáša obetným baránkom. Ján
Krstitel~ ktorý raz videl Krista k sebe prichádzať zvolal: «Ej hľa,
Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta !JJ (Ján 1, 29) Sv. Pavel
povedá: «Baránok náš vel'korwčný, Kristus, je obetovaný». (l.
Kor. 5, 7)
Avšak krížová obeta rôzni sa od ostatných tým, že
pri nej obetujúci kňaz je sám obetou; ďalej tým, že má
nekonečnú cenu.
 82i}

Poneváč Kristus sám seba obetoval, často menuje sa kňa­

zom, i naj vyšším kňazom . (Žid. 5, 5) On sám bol obetným darom,
sám obetujúcim kňazom. (Sv. Aug.) Vojaci boli len nástroje, ktoré
Kristus používal. Keby Kristus nebol chcel, neboli by mali nad nim
nijakej moci. To ukázal im už na hore Olivetskej; lebo slovo «Ja
som» srazilo ich na zem. - Vojaci už i preto nemohli byť obe-
tujúcimi, lebo zabitím Krista nevykonali bohumilého skutku, ale
spáchali najcäčší zločin zo všetký ch zločinov. Kristus bol obetovan5r,
lebo sám chcel. (Is. 53, 7) - Všetky obety, konané pred Kristom,
neboly vstave smim·iť Boha s ľuďmi; lebo všeti'Y dovedna maly
Jen konečnú cenu. Preto povedá sv. Pavel: «Nemožné je, že by
krvou býkov a kozlov hriechy zahladené boly». (Žid. 10, 4) Tieto
obety mohly len na bríech upomínať a budiť v človeku kajúce
smýšľanie, no nemohly sebou spôsobiť očistenie od hriechu. Ale
celkom inak má sa vec so smierčivou obetou Kristovou.

2. Krížová obeta Kristova bola zastupu-

júcou obetou za hriechy celého ľudstva,
ďalej i hojne zadostčiniacou.

Kristus trpel miesto nás. Už prorok predpovedal o ňom:

«Ranený je pre neprávosti naše, potretý pre hriechy našeJJ. (Is.
53, 5) Preto sv. Ján Krstiteľ, vidiac Ježiša prichádzať, zvolal:
«Ejhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta /JJ (Ján. l, 29)
Kristus, druhý Adam, hlava pokolenia ľudského, trpel za svoje údy.
Kristus, dobrý pastier, položil život svoj za ovce svoje. (Ján 10, 15)
Zastupujúce zadosťučinenie je možné. Vieme z obyčajného života,
že nielen majetok, ale i hanba alebo zásluhy prechodia na potom-
kov. Lebo nielen rodiny, ale i celé národy sú pyšné na slávnych
mužov, čo z nich pochádzajú, a s druhej strany často celé rodiny,
ba i národy boly fažko trestané pre jedného jediného človeka.
Aj hriech dedičný prešiel na celé pokolenie ľudské ; teda i neko-
nečné zásluhy jedného jediného človeka môžu prejsť na celé po-
kolenie ľudské, Ľudia sú akoby údy jedného veľkého tela. - Kristus
zadosť učinil za hriechy celého ľudstva, tak za hriech dedičný,
ako i za všetky osobné hriechy. Preto povedá sv. apoštol Ján:
«On je smierenie za hriechy naše a nielen naše, ale i celéh0
svetaJJ . (1. Ján 2, 2) Kristus zomrel za všetkých. (2. Kor. 5, 15)
82i

Kristus je pravý obetný baránok, ktorého obetou nevymaňuje sa

snáď jeden národ z rabstva faraonského, ale celý svet zo zajatia
diabolského. (Páp. Lev. 1.) Ač Kristus za všetkých zomrel, predsa
nie všetci dostanú dobrodenie jeho smrti, ale len tí, ktorým sa
sdeľujú zásluhy jeho umučenia. (Sn. Tr. 6, kap. 3) - Kristus
hojne učinil zadosť; trpel viac než bolo potrebné. Ako oceán
jednu kvapku, tak zadosťučinenie Kristovo prevažuje našu vinu.
(Sv. Zl.) Jediná kvapka krve Kristovej bola by dostačila k smie-
reniu za hriechy celého ľudstva. (Sv. Reb. Naz.) Veď Kristus je
pravý Boh a tak i najmenší z jeho skutkov má nekonečnú cenu.
Kristus trpel ešte viac, než človek kedysi trpcť môže. Preto zvolal
na kríži: «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil ?ll

Kristus preto toľko trpel, aby nám ukázal, aká veľká

.Je láska jeho k nám a ako veľmi hriech uráža Boha.

Dostačovala ovšem i modlitba, aby sme vykúpení boli : no

nedostačovala, aby sa nám ukázala láska Božia. Čo k vykú-
peniu bolo dostatočné, nedostačovalo láske. (Sv. Zl.) Poneváč nám
Kristus toľkú lásku preukazuje, preto ctíme najsvätejšie srdce
Ježišovo. Srdce totiž je stredisko telesného života; ztadiaľ krv
vteká do tela a v ňom udržuje život. No poneváč telo úzko sú-
visí s duchom, nuž srdce je strediskom i duchovného života a
považuje sa za východište všetkých želaní (túžieb) a citov človeka.
(Preto výraz: srdce raduje sa, srdce je dojaté, pohnuté a p.) Z tej
príčiny srdce považuje sa menovite za sídlo lásky. Keď teda ctíme
srdce Ježišovo, U]Jomíname sa na veľkú lásku Kristotu k nám a
povzbudzujerne sa tak ešte väčšmi k protiláske. K rozšíreniu po-
božnosti k najsv. srdcu Ježišovmu použil Boh francúzsku kláštor-
nicu Margitu Mariu Alacoque (č. alakok) v burgundskom meste
Paray-le-Moniale (t 1690) Tejto sa viac ráz zjavil Spasiteľ i uká-
zal jej svoje srdce, kopijou prebodnuté, z ktorého ohnivé lúče
vychádzaly; ono bolo opletené tŕňovou korunou (pre potupu, akú
hriešnici robia láskavému Spasiteľovi) a malo na sebe blýskavý
kríž. Spasiteľ žiadal, aby také obrazy sv. srdca k úcte vystavené
boly, a sľúbil hojné milosti a požehnania všetkým, čo najsv. srdce
ctiť budú; obzvlášte sľúbil im nasledujúce milosti: milosti stavu,
domáci pokoj, potechu v trápení, pomoc pri smrti, požehnanie v
podnikoch, zmáhanie sa v dokonalosti. Kristus žiadal i slávenie
 825

suicäku Srdca Ježišovho a síce v piatok po oktáve Božieho Tela.

Deň tento volený je veľmi prípadne; lebo veď v piatok dal Spa-
siteľ najväčší dôkaz lásky skrze pre horkú srnrf svoju; srdce jeho
prestalo biť a bolo prebodnuté kopijou. Aj sviatosť oltárna je
veľký dôkaz lásky Spasiteľovej k nám ; ako v zápalnom skle sú-
stredňujú sa lúče slnečné, tak v sviatosti oltárnej spojené sú lúče
božského Slnka lásky. Preto zvlášte sviatok Božieho Tela upomína
nás na veľkú ľásku Kristovu k nám. Proti pobožnosti k najsv.
srdcu zpočiatku veľmi sa brojilo (ako proti všetkému, čo je z
Boha), ale ona rýchle šírila sa po celom svete a často bola od-
menená mimoriadnymi milosťami. Neskoršie viacerí pápeži veľmi
· odporúčali túto pobožnosť, tak Klement XIII. 9. feb. 1765 a Pius IX.
19. aug. 1864. - Aj preto Kristus toľko trpel, lebo i v trpení
chcel byť vzorom naším ; trpel zá nás a zanechal nám príklad.
(1. Pet. 2, 21) Veď on sám povedal: «Dal som vám príklad».
(Ján 13, 15)

3. Aby nám milosti na kríži získané sdelil,

ustanovil Kristus prostriedky milosti, menovite
obetu omše a sviatosti.
Prostriedky milosti sú lieky milosrdného Samaritána, Ježiša
Krista. Sú to žľaby, ktorými božský Vykupiteľ dáva nám pritekať
milostí svoje, získané na kríži. (Sv. Bonav.) Bok Pána bol otvo-
rený, lebo z neho prostriedky milosti Cirkve takrečeno majú svoj
pôvod. (Sv. Aug.) Na každom prostriedku milosti Cirkve visí kvapka
krve Kristovej. (Bisk. Martin) Poneváč prostriedky milosti Cirkve
sdeľujú milosti, ktoré s kríža sv. sa rozlievajú, nuž Cirkev v pri-
sluhovaní prostriedkov milosti vždy užíva znnk sv. kríža. «Kríž je
prameň všetkého požehnania». (Sv. Lev. Vel.) Milosť Kristova pri-
bitá je len na kríž a drží sa ho pevne. (Boudon) To má sa rozu-
meť i tak, že trápenie a milosť úzko dovedna sú spojené. - Ako
slnce neutratilo svetla a tepla tým, že už tisíce rokov na zem
svieti a ju zohrieva, tak neubúda ani pokladu krížovej obety
Kristovej, hoci by sa ľuďom za tisíce rokov udeľovaly milosti a
spasenie. (Walter)

Kto prostriedkov milosti neužíva, ten navzdor smrti

Kristovej nemôže byť spasený.
826

l telesný liek len vtedy vymôže zdravie, keď ho nemocný

užíva. «Ten, čo fa stvoril bez teba (t. j. bez tvojho pričinenia),
nespasí ťa bez teba» . (Sv. Aug.) Diabol napína všetky svoje sily,
aby ľudí o cirkevné prostriedky milosti pripravil. Robí, ako voj e-
vodca Holofernes, ktorý pri obliehaní Betulie odrazil vodu, aby
do mesta netiekla a aby ho tak čím skôr zaujať mohol; lebo aj
on odráža kresťanom prítoky milosti, našeptavajúc im, aby proti
týmto cítili nechuť a protiveň.

3. Ustanovenie a podstata obety sv. omše.

Poneváč veriaci pri krížovej obete Kristovej nemohli byť p r-í-
tomní, Kristus postaral sa o to, aby aspoň pri jej obnovení prí-
tomní byť mohli a nadobudli si tie isté zásluhy, ako keby u kríž a
boli stáli. (Koch.)

l. K obnoveniu obety krížovej a sdeleniu

JeJ zásluh jednotlivým ľuďom Vykupiteľ
ustanovil obetu nekrvavú a síce pri posled-
nej večeri, keď chlieb na svoje telo a víno na svoJu
krv premenil a dal apoštolom, aby požívali.
Kristus totiž po umývaní nôh zasadol k stolu, vzal chlieb do
rúk svojich, pohliadol k nebu, ďakoval, žehnal ho, lámal a dával
apoštolom svojim, rieknuc: «Vezmite a jedzte; lebo toto je telo
moje)). Potom, keď apoštoli už prijali a užili telo Kristovo, vz al
Kristus kalich s vínom, ďakoval, žehnal ho a dal svojim učeník om,
rieknuc: «Vezmite a pite; lebo toto je krv moja, krv novej a
večnej úmluvy, tajomstvo viery (tajomstvo, ktorým vaša viera bude
vyzkúsená), ktorá za vás a za mnohých bude vyliata na odpustenie
hriechov. Toto čiňte na moju pamiatku».

Avšak po takom premenení predsa ostaly spôsoby

(podoby) chleba a vína.

Telo Kristovo teda nevyzeralo ako ľudské, ale ako chlieb;

malo vôňu, chuf, váhu, barvu atď. t. j. spôsob chleba. Aj krv
 827

Kristova nevyzerala ako červená krv, ale ako víno; mala vôňu,
chuť, váhu, barvu atď. t. j. spôsob vína. (Ďálšie o tom víď v nauke
o najsv. sviatosti oltárnej.)

Slovami: «Toto čiňte na moju pamiatku)) dal Kristus

apoštolom a ich nástupcom rozkaz a moc konať tú istú
obetu. (Sn. Tr. 22, l)
Keď Kristus svojim dvanástim apoštolom dal jesť svoje telo
a pif svoju krv, rozkázal im, aby miesto obetných zvierat obeto-
vali jeho samého. (Sv. Réh. Nis.) Na pamiatku vymanenia z
otroctva egyptského naložil Boh Židom, aby každoročne zabili
veľkonočného baránka; práve tak chcel Boh, aby na pamiatku
krížovej smrti Kristovej a vykúpenia človečenstva z otroctva dia-
bolského zvláštna obeta konaná bola. (Sn. Tr. 22, l) Poneváč nás
obeta táto na krížovú obetu Kristovu mala upomínať, ustanovil ju
Kristus v deň .Pred svojím horkým umučením.

Túto obetu konali už sv. apoštoli a od jakživa ich

nástupcovia, biskupi a kňazi.

Kresťania už za časov apoštolských schádzali sa k lámaniu

chleba (Sk. ap. 2, 42), menovite v nedele. (Sk. ap. 20, 7 a ll) Sv.
Pavel hovorí častejšie o žehnaní a pití kalicha, aj o lámaní chleba
a jedení chleba (1. Kor. 10, 16; 11, 26); povedá tiež: «My (kre-
sfania) 'máme obetný oltár, s ktorého nesmú jesť tí, čo stánku
slúžia)), totiž židia. (Žid. 13, 10) Sv. apoštol Ondrej že prokonsu-
lovi, ktorý ho vyzval obetovať modlám, povedal: 1<Ja J\aždodenne
obetujem na oltári všemohúcemu pravému Bohu nie mäso býkov, nie
krv baranov, ale nepoškvrneného Baránka Božieho; a keď všetok ľud
veriaci jedol sväté mäso jeho, Baránok, čo bol obetovaný, ešte vždy
ostáva neporušený a živý~. Sv. Justín (okolo 150) v prvom spise
svojom na obranu kresfanov, upravenom na rimského cisára, spo-
mína čiastky kresťanskej obety: čítanie a vysvetľovanie sv. Písma,
obetovanie chleba a vína, premenenie obetných darov a rozdávanie
ich. (Meh.) Keď sv. pápež Sixtus k mučeníckej smrti bol vedený,
ponáhľal sa za nim sv. jahen Vavrinec a privolal mu: «Svätý otče,
bezo mňa ideš ta, keď si ináče bez posluhovania môjho nikdy
nekonával svätej obety b) (258). Najdávnejší sv. otcovia spomínajú
828
obetu omše. Sv. Irenej, biskup Iyonský (t 202), povedá: «Obeta
Nového zákona je sv. večera Pána; Kristus ustanovil ju za svia-
tosť a obetu zároveň. Cirkev koná obetu túto po celom svete,>.
Sv. Cyprián, biskup kartágsky (t 258), poved á: «Kňazi v Cirkvi
práve tak konajú obetu, ako ju sám Kristus konal)); ďalej: «My
každodenne konáme obetu, v čas prenasledovania i pokoja, čím
pripravujeme veriacich, aby sa i mučením obetovali>>. Pápež Lev
Veliký hovorí: «Jedna obeta tela a krve Krista P. nahrádza teraz
všetky rozličné obety;>. - I početné vyobrazenia na stenách v ka-
takombách dajú zatvárať na tú obetu, taktiež najstaršie liturgie, t.
j. knihy, čo obsahovaly modlitby pri obete a predpisy k jej ko-
naniu, ďalej oltáre, kalichy a omšové rúcha z najdávnejších časov,
z ktorých niektoré i dodnes sa zachovaly (tak drevený oltár, na
ktorom Peter a nasledujúci pápeži až po Sylvestra temer za· tristo
rokov obetovali). Na čože by všetky predmety tieto boly bývaly,
keby vtedy liresfania neboli mali obety? - Ba všetci bludári do
10. stoletia neopovážili sa vystúpiť proti tej obete. Neskoršie proti
nej najväčšmi vystupoval Luther «na radu diablovu>>, ako on sám
povedal.

Táto obeta už v Starom zákone bola zvestovaná nielen

predobrazmi, ale i proroctvami.

Rozličné obety Starého zákona boly predobrazmi tejto

opravdovej obety (Sv. Aug.); tak obeta Abelova, ktorá Bohu bola
príjemná (1. Mojž. 4), lebo ju konal vo viere v budúceho Vyku-
piteľa a v obetu jeho (Žid. l i, 4), ďalej obeta Abraharnova, ktorý
z pošlusnosti naproti Bohu obetoval svojho syna Isáka mi hore
Morii bez toho, že by krv jeho bol vylial (1. Mojž. 22) ; obzvlášte
obeta JJ.felchisedechova (po slovensky : kráľa spravedlnosti), kráľa
salemského (t. j. kráľa pokoja}, ktorý chlieb a vína- Bohu obetoval.
(l. Moj ž. 14) Všetky tri menované obety spomínajú sa pri obete
omše sv., a síce hneď po pozdvihovaní. Kňaz totiž •prosí Boha, aby
nám pri obete tak milostivý bol, ako Abelovi, Abrahamovi a Mel-
chisedechovi pri obete ich. - Aj proroctvami bola zvestovaná
obeta omše. Dávid prorokoval, že Vykupiteľ bude kňazom na veky
dľa poriadku (spôsobu) Melchisedechovho. (Ž. 109, 4) Prorok Mala-
chiáš zvestoval obetu omše sv. Židom, ktorí po návrate zo zajatia
obetnú službu zle konali, ked hovoril: «Nemám zaľúbenia vo vás,
 829

praví Pán zástupov, a neprijmem už z vašej ruky nijakého daru

obetného. Lebo od východu slnca až na západ oslavovať sa bude
meno moje medzi národami a na každom mieste bude sa kon ať
menu môjmu obeta čístá (v hebrejčine: obeta pokrmov z múky).
(Mal. l, 10-11)

2. Obetu ustanovenú Kristo1n pri posled-

neJ večeri zovieme sv. omšou alebo obetou
omše sv.
V prvých stoletiach kresťanských na začiatku obety katechumeni
(t. j. tí, čo sa k prijatiu sv. krstu pripravovali) a kajúcni ci bývali
z kostola von posielaní. Posielanie (po latinsky rnissio) dialo sa
vyvolaním slov: missa est. Za vtedaj ších časov, ako z dej episných
prameňov dá sa dokázať, užívali tieto slová pri roz p úšťaní akého-
koľvek shromaždenia a tak chceli daf na vyrozum enie, že shromaž-
denie j e ' rozpw;tené. Tak bolo i v k:ostole, a obetný úkon, čo po
takom roz pustení (katechumenov a kfl júcnikov) nasledoval, menoval
sa missa, z ktorého slova vzniklo potom slovenské mša alebo omša.
Výraz tento užíva už pápež Pius I. (okolo 141); v spisoch sv.
Augustína a Ambróza prichodí už veľmi často. Slovo missa môže
pochádzať i ztadiaľ, že pri slovách premenenia chleba a vín a
posiela sa Syn Boží s n eba na zem. (Sv. Tom. Akv.) A veriaci po-
tom zase posielajú ho so zeme do neba skrze kňaza a tento skrze
službu anjelov. «Najprv Boh posiela k nám na oltár svojho S-yna,
potom Cirkev toho istého Krista posiela k Otcovi, aby za hri eš-
nikov. orodovah). (Sv. Bonav.)

Obeta omše je strediskom celej bohoslužby katolíckej.

Mnohé sviatosti a sväteniny udeľujú sa len v spojení s omšou.

Omša má sa k ostatnej bohoslužbe, ako drahokam k svojej obkove
(t. j. k tomu, do čoho je vpravený). (Hurter.) Ona j e jazero, kde
splývajú sa potoky milostí krížovej obety, zkadiaľ sa potom svä-
tými sviatosťami ako žlabami na ľudí rozlievajú. Sv. omša je denne
vychodiace slnko milosti, ktorého biele papršleky lámu sa sedem-
násobne v sviatostiach a tak tvoria zlatú dúhu pokoja, čo bohatstvá
nebeské spája s chudobou zemskou. (Gihr.) - Sv. omša hodnosťou
880

oveľa stupňov prevysu1e sv. sviatosti; lebo tieto sú len nádoby

milosrdenstva pre živých, omša však je nevyčerpateľné more bož-
skej štedrosti pre živých i mŕtvych. (Cochem.) Sv. omšou majú
ľudia takrečeno už vopred nebo na zerni, lebo touto obetou majú
pred sebou Stvoriteľa neba i zeme a môžu sa ho i rukami dotýkať.
(Urb. VIII.) Koľko kvapiek má more, koľko lúčov slnce, koľko hviezd
nebo, koľko ]{vetov zem, toľko tajomství_ zahrnuje v sebe obeta sv.
omše. (Sv. Bonav.) Vezmi preč túto obetu z Cirkve katolíckej, a
nič neostane, leda nevera a blud. (Sv. Bonav.) Keby obeta sv. omše
nebola taká výborná, nebol by diabol vzbudil jej toľko nepriateľov
medzi bludármi. (Kochem)

Obeta omše je naozaj katolícka, lebo koná sa usta-

vične po celom svete a síce až do konca sveta.

Prítomne slúži sa denne na celej zemeguli asi 350.000 sv.

omší. Každú hodinu dňa slúžia sa omše: u nás v Europe od rána
až do 12. hodiny poludňajšej; keď u nás je poludnie, v Amerike;
keď u nás je večer, na ostrovoch Tichého oceána (5 mill. kato-
líkov); keď my spíme, v Australli a potom v Asii. Teda vskutku
-<ifa predpovedania proroka «od východu slnca až na západ koná
sa čistá obeta pokrmu medzi všetkými národami a na každom
mieste)). (Mal. l, 10) - - Obeta omše bude sa konaf až do súdneho
-dňa. (1. Kor. ll, 26) Už Dávid zvestoval, že Vykupiteľ bude kňa­
zom na veky, ako Melchisedech. (ž. 109, 4) Preto ani všetci ne-
priatelia Cirkve, ba ani len antikrist, nedovedú tak ďaleko, že hy
obeta omše už prestala. Posledná obeta omše bude v posledný
deň sveta. Kristus mi enil obzvlášte obetu omše, keď povedal: «Hľa,
ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta)). (Mat. 28, 20)

3. Sv. omša preto je obeta, lebo sa ňou

krížová smrť Kristova tajuplným spôsobom
označuje a sprítomňuje.

Už rozlúčenéspôsoby chleba a vína o značujú sborenie člo­

večenstva Kristovho (Sv. Tom. Akv.) ; lebo telo a krv Krista tu
práve tak sú rozlúčené, ako na kríži, kde krv mnohými ranami
.z tela tiekla. Rozlúčené spôsoby teda označujú zabitie ·obetného
 831

Baránka Krista. - Už i spôsob chleba a spôsob vína samy

sebou označujú umučenie a smrť Kristovu. Lebo chlieb je pripra~
vený zo ún pšeničných, ktoré najprv boly zomleté a potom na
ohni upečené. Víno je pripravené z tlačeného hrozna. Mletie a pe-
čenie pšeničných zŕn živo upomína na boľasti tela Kristovho, tla-
čenie hrozna na tečenie krve Kristovej. Krem toho Kristus slovami
premenenia prenáša sa do nízkeho stavu, ktorý temer zničeniu
sa rovná. Veď pri premenéní Kristus here na seba podobu pokrmu.
Nepoznať jeho božskej velebnosti, ba ani len jeho ľudskej prítom-
nosti, «Kristus, Kráľ neba i zeme, slovami premenenia prenáša sa
do stavu chatrnosti, aký temer zničeniu sa rovná. Nevidno tu
ani jedného lúča jeho slávy, ktorý ešte i zo slúžobníckej podoby
prekmital a svet úctou naplňoval. Pri svojom narodení v Betleheme
ešte bol podobný ľuďom, no tu zdá sa byť kúskom chleba>>.
(Kochem) Na kríži bolo skryté iba božstvo Kristovo, tu mimo toho
skryté je i jeho človečenstvo. (Sv. Tom. Akv.) Ten, ktorého nebesia
objať nemôžu, leží zamknutý, ako v žalári, v malej podobe chleba;
ten, ktorý s velebnosťou sedí na tróne nebeskom, leží tu ako po-
viazaný baránok. Celé vojsko nebeské pozerá s úžasom, ako
človečenstvo Kristovo, tak slavné v nebi, na oltári tak sa upokorilo
a unížilo. (Kochem.) Týmto sebaunížením smieruje Kristus Otca,
nahnevaného na nás ; lebo niet lepšieho prostriedku smieriť uraze-
ného, ako uponížiť sa pred nim. Tak kráľ Achab tým, že sa pred
Bohom náramne uponížil, odvrátil od seba prísnu káru, akou sa
mu Boh vyhrážal skrze Eliáša (3. Kráľ. 21, 27); podobne jednali
i Ninivčania. (Jon. 3) Slová kňazove pri premenení (chleba a vína)
sú teda akoby meč, ktorým sa obetný Baránok Kristus tajuplným
spôsobom zabíja. - Aj požívaním, teda rozborením spôsobov
chleba a vína označuje sa krížová smrf Kristova. Preto povedá
sv. Pavel, že požívaním tela a krve zvestuje sa smrť Pánova. (1.
Kor. ll, 26) - No pri omši deje sa nie snáď iba vyobrazenie
krížovej smrti Kristovej, ale skutočné sprítomnenie tejto smrti, lebo
veď pod oboma spôsobami pri omši prítomný je sám Kristus.
Sprítomnenie krížovej obety dostačuje, aby sa nám dostalo zásluh
tejto obety. Kto sa uchádza o nejaký úrad, ten k prosbopisu ne-
musí pripojiť pôvodné svedoctvo, dostačuje úplne, keď pripojí
vrchnostensky potvrdený odpis tejto listiny. Tak ani Kristus, aby
nám poskytol zásluhy vykúpenia, nepotreboval ešte raz zomreť,
teda opakovať krížovú obetu; úplne dostačovalo verné sprítomnenie
Kat. Ľud. Katechismus. 53
83~

tejto obety. - Že Kristus pri poslednej večeri mal úmysel usta-

noviť obetu, dal na vyrozumenie už tým, že k tomuto svätému
úkonu vyvolil práve čas, v ktorý sa velkonocný bardnok zabíjal a
požíval. Aj použil podobné slová, ako Mojiiš pri uzavieraní starej
smluvy; Mojžiš totiž po zákonodarstve na Sinai postavil oltár,
zabil zvieratá, pokropil ľud krvou zvierat a hovoril: «Toto je krv
úmluvy, ktorú Pán s vami učinil». (2. Mojž. 24, 8) Podobne hovoril
Kristus pri poslednej večeri. Teda i tu musela byť obeta. Pozoru-
hodné je tiež, že horké umučenie Kristovo a smrť jeho nasledovaly
bezprostredne po poslednej večeri. Tým dal na vyrozumenie, že je
to jedna a tá istá obeta. Snem Tridentský slávnostne osvedčil:
«Spasiteľ náš pri poslednej večeri ustanovil viditeľnú obetu, aby
tým vyobrazil obetu krvavú, ktorá sa na kríži konať mala, a za-
choval jej pamiatku ·až do konca sveta». (Sn. Tr. 22, l) Ak nábo-
ženstvo kresťanské má byť najdokonalejšírn, musí mať i najsilnejší
výraz poklony, obetu; ináče by v dokonalosti zaostávalo za inými.
Keby v kat. Cirkvi nebolo obety, neboly by sa splnily aní mnohé
predobrazy a proroctvá Starého zákona ; ťo nedá sa ani mysleť.

4. Hlavný1n účelon1 obety omše je smie-

renie Boha.
To nasleduje zo slov Krfstových pri poslednej večeri: «Toto
je krv moja . . . ktorá na odpustenie hriechov bude vyliata». Táto
nekrvavá obeta teda je - ako obeta krížová - opravdivá obeta
smierčivá. (Sn. Tr. 22, 2) Skrze ňu síce nevykupujerne sa znovu,
ako krvavou obetou na križi, ale nadobývame si ovocie vykúpenia
(krížovej obety). (Sn. Tr. 22, 2) Ani táto nekrvavá obeta sama
sebou nie je vstave smierif s Bohom jednotlivých ľudí; ale pôsobí,
že svoje hriechy uznajú, oľutujú, z nich sa vyspovedajú a im
Tyhýbajú.

5. Pri obete omše je Kristus obetujúcim

kňazom a aj obetným darom.

Kristus je obetujúcim kňazom. Kňaz na oltári je len nd-

mestník Kristov alebo ndstroj, ktorý Kristus používa. To nasleduje
už zo slov, ktoré kňaz hovorí pri premenení ; on totiž povedá:
 8o3

«Toto je telo rnoje, toto je krv moja», ač chleba nepremieňa na

svoje telo, ani vína na krv svoju. Nie človek spôsobí, že obetné
dary pred nim ·stanú sa telom a krvou Krista, ale spôsobí to sám
Kristus». (Sv. Zl.) Kristus, najvyšší kňaz, je svätý, bez viny, nepo-
škvrnený, vylúčený zpomedzi hriešnikov a čistejší nad všetkých
duchov nebeských. (Žid. 7, 26) Obeta táto je teda svätá, hoci by
kňaz akýkoľvek bol ; lebo nie ľudia robia svätou túto obetu, ale
Kristus. (Sv. ZL) - Kristus je aj obetným darom. «Kristus je
kňazom konajúcim obetu, a on sám je aj obetou>). (Sv. Aug.) Ten
istý obetuje a je obetovaný. (Sv. Zl.) Na posvätnom stole leží
zabitý Kristus. (Sv. Zl.) Kristus, náš baránok veľkonocný, ktorý raz
na kríži je zabitý, zabíja sa každý deň na oltároch našich. (Sv.
Aug.) Kristus preto neobetoval ničoho iného, krem seba samého,
lebo medzi všetkými pokladmi neba i zeme nemohol najsf ničoho,
čo by najsvätejšej Trojici za dôstojnú obetu slúžiť mohlo. (Koch.)
Človecenstvo Kristovo je to najdrahocennejšie, čo kedysi jestvovalo
a ešte jestvuje. (Sv. Brig.) Boh totiž toľkými dokonalosťami nadal
človečenstvo Kristovo, že v tomto už viac vmiestif sa nemohlo.
l sama nevýslovná krása Matky Božej v porovnaní s človečenstvom
Kristovým je, ako horiaca fakľa oproti slnku. Ba i prednosti v mi-
losťach, aké Boh všetkým anjelom a svätým udelil, dovedna spojené
boly by o veľa menšie, ako prednosti v milosfach u človečenstva
Kristovho. Lebo toto pre svoje úzke spojenie s božstvom je oboha-
tené nekonečnými pokladmi a stalo sa účastným nekonečnej
hodnosti. (Koch.)

Ztadiaľnasleduje :
1. Obeta omše je tá istá, čo obeta na kríži.

Obeta omše nie je snáď iba obrazom krížovej obety, podobne

ako kríž alebo obraz, čo na stene visí. Obeta omše ani nie je asi
púhou rozpomienkou na obetu krížovú (Sn. Tr. 22, 3), ale je tou
istou · obetou, čo sa Bohu na kríži konala, a tak má tú istú cenu
a túže účinlivosť. (Rodr.) V obete omše opakuje sa umučenie a srnr(
jednorodeného Syna Božieho tajuplným spôsobom. (Sv. Reh. V.)
V omši, ako už zo slov premenenia nasleduje, «prelieva sa krv
Kristova». (Sv. Aug.) Pri omši Kristus ukazuje Otcovi znaky svo-
jich rán, aby ľudí od večného zahynutia zachránil. (Sv. Vavr. J.)
Kristus ukazuje mu i · horké boľasti, aké pri svojom umieraní pod-
fi3•
834

stúpil a predstavuje mu ich tak živo, akoby sa to teraz dialo.

(Coch.) Omšu slúžiť teda značí toľko, ako: spôsobiť, aby Syn Boží
zase umieral duchovným spôsobom. (Segneri) I najhlavnejšie obrady
pri omši znázorňujú, že sa na oltári obnovuje obeta krížová: po-
zdvihovanie pri premenení chleba a vína upomína na povýšenie
Krista pri križovaní ; modlenie sa ki'laza s rozpiatymi ramenami,
kríž na oltári a omšovom rúchu, konečne mnohé kríže, ktoré ki'laz
rukou robí, upomínajú, že sa tu obeta krížová obnovuje. - Kristus
pri omši v istom ohľade obnovuje celé dielo vykúpenia. «Pri omši
obetuje Kristus nielen svoje človečenstvo, ako na kríži, ale s týmto
obetuje i všetko, čo za 33 rokov svojho pozemského života robil
a trpel, a predstavuje to silným i pokorným spôsobom najsv. Tro-
jici». (Coch.) Všetky modlitby, ktoré Syn Boží na zemi vykonal,
opakuje v každej sv omši ako v krátkom prehľade a kladie ich
tak jasno pred oči Otcove, akoby ich ešte raz hovoril. (Koch.)
Všetko toto obetuje najviac za spasenie každého človeka, čo na
sv. omši je prítomný. (Koch.) Kristus zjavil sv. Matilde: «Len sám
viem a rozumiem dokonale, ako sa denne obetujem na oltároch;
aní cherubíni ani serafíni, ani všetky mocnosti nebeské nemôžu
toto dokonale pochopif».

Len ten rozdiel je medzi oboma obetami: na kríži

ob.etuje sa Kristus krvavým (boľastným) spôsobom ako
človek, pri omši nekrvavým (neboiastným) spôsobom pod
spôsobami chleba a vína.

2. Cena obety sv. omše teda nezávisí od kflazovho

stavu milosti.
To je preto že obetujúcím kňazom je Kristus, a nie ki'laz na
oltári. «Obetou omše dostávame sílu umučenia a zásluh Kristových
celkom inak, ako ostatnými skutkami)). (Sn. Tr. 22) U ostatných
dobrých skutkov totiž hodnota skutku závisí od stavu milosti,
v ktorom človek sa nachodí. U omše nie je tak. Preto ten, za
ktorého snáď nehodný ki'laz omšu slúži, nijako netratí úžitku omše.
Omša pôsobí sama sebou a «nemôže byť poškvrnená nehodnosťou
alebo planosťou toho, kto ju slúži». (Sn. Tr. 22, 1) Obeta planého
kňaza má práve toJkú cenu ako dobrého, tak ako účinlivosť svia-
tostí nezávisí od hodnosti ki'lazovej. (Sv. Tom. Akv.) Vezmime pád,
 835

že by syn kráľov v nejakej záležitosti poslal plnomocníka k otcovi

svojmu. Tu král nebárs bude sa dopytovať na osobu plnomocníkovu;
smerodajnou pre rozhodnutie jeho bude iba osoba synova a vôľa
jeho. Celkom tak má sa vec i tu.

4. Hlavné čiastky omše,

l. Omša má tri hlavné čiastky: obeto-
vanie, pozdvihovanie, a prijímanie.
Tieto tri hlavné čiastky oznamuje miništrant oltárnym zvon-
čekom ; krem toho v mnohých kostoloch cengá sa ešte medzi obe-
tovaním a pozdvihovaním, a síce na Sanktus.

l. Pri obetovaní deje sa nasledujúce: chlieb a víno

obetujú sa Bohu a posviecajú sa.

Kňaz vezme zlatú mištíčku, na ktorej hostia leží, zdvihne ju

hore a obetuje hostiu Bohu. Potom vezme kalich, naleje doň vína
a trochu vody, pozdvihne ho a obetuje Bohu. Potom vzýva Ducha
Sv. a žehná rukou obetné dary. - Vlastne výraz «obetovanie>>
je menej primeraný, lebo vlastný dej obetný nie je ešte teraz, ale
len pri pozdvihovaní a prijímaní. Lebo keby tak kňazovi zle prišol
alebo stalo sa nešťastie, mohol by kňaz pred pozdvihovaním pre-
rušiť obetu; no po pozdvihovaní už nesmie, ale musel by zaraz
prijímať a len potom odísť. Akby kňaz po pozd vihovaní zomrel,
musel by druhý kňaz dokončiť obetu, hoci by tento už bol dačo
jedol; ak zomre pred pozdvihovaním, netreba pokračovať v obete.
Z toho môžeme zatvárať, že vlastný dej obetný nie je pri obeto-
vaní (offertoriume). Meno «obetovanie» pochádza ztadiaľ, že za
predošlých časov pri tejto čiastke omše od veriacich chlieb a vín
obetované boly. (Aj teraz ešte tu i tam býva «offera».) Chlieb je
pripravený z múky pšeničnej; je nekvasený, lebo taký mal i Kristus,
a poneváč tým nepoškvrnenosť tela Kristovho sa označuje (v gréckej
Cirkvi je kvasený chlieb) ; chlieb má ok1·úhlu podobu, čím pouka-
zuje sa na večnosť Kristovu (ktorý je bez počiatku a bez konca).
Pri omši smie sa užívať len vel'ká hostia, malá len v páde potreby. -
Víno musí byť pripravené z tlačených hrozien; primieša sa mu
8i:l6

trochu vody, lebo Kristus tiež tak činil. (Sv. Cyp.) Na Východe
totiž preto miešali víno s vodou, aby ho lahodnejším a príjemnej-
šíru urobili. Víno a voda majú upomínať i na to, že z prebodnutého
boku Kristovho ti ekla krv a voda.

Pri pozdvihovani deje sa nasledujúce: chlieb p?'e-

mení sa na telo Kristovo ·a víno na krv Kristovu a nato
sa pozdvihuje hore a ukazuje ľudu.
Premenenie chleba a vína stáva sa pomocou tých
slov, ktoré Kristus pri poslednej večeri hovoril.
Pri pozdvihovaní stáva sa čosi podobného, ako pri obete
Eliášovej na hore ·Karmele, pri ktorej Boh oheň s neba poslal
a obetu spálil (3. Král. 18); ako tam prirodzený oheň pôsobil, tak
tu pôsobí nadprirodzený oheň Ducha Sv. Ako prirodzený oheň mení
drevo v žeravé uhlie, tak Duch Sv. ohnivými slovami premenenia
mení obetné dary. (Kochem) Preto na Východe za dávnych časov
pred premenením vzývali Ducha Sv., aby prišiel a premenil dary
obetné. (Podľa obradu sv. Jakuba a sv. Jána Zlatoústeho.) V chvíľu
premenenia ·na sloyá kňazove otvára sa nebo a s neho sostupuje
dolu Kráľ Kristus v sprievode svojich dvoranínov, anjelov. (Sv.
Reh. Vel.) V chvílu premenenia Kristus tak rýchlo sostupuje s neba
na oltár, ako oko, keď sa otvorí, zrazu vidí najvzdialenejšie pred-
mety. (Sv. Tom. Akv.) V chvíľu premenenia · opakuje sa takrečeno
vtelenie Syna Božieho a síce «práve tak, ako pri pozdravení skrze
anjela zatienením Ducha Sv.)) (Sv. Ján Dam.) Ako Maria, tak i
kňaz hovorí len málo slov a tým ťahá s neba dolu Syna Božieho.
Poneváč Kristus pri omši takmer znovu človekom sa stáva, preto
kňaz pripomína v evanjeliume na konci omše: «A Slovo telom
učinené je a prebývalo medzi nami>>, preto sa i pri veľkej sv. omši
pod Kredom so zvláštnym prízvukom spieva: «Stal sa človekom
skrze Ducha Sv. z Panny Marie)). Pri omši sv. opakuje sa
takrečeno narodenie Kristovo, lebo «ústami kňaza hotoví sa
pri omši Kristus >> . (Sv. Hier.) Narodenie toto líši sa od narodenia
v Betleme len tým, že sa tu Kristus nerodí telesne, ale duchovne,
a že už nie je priodetý telom smrteľným, ale ozdobený telom oslá-
veným a okrášlený 5 svätými ranami. (Kochem) Preto Cirkev pri
omši sv. dáva spievať Gloria, t. j. chválospev anjelský na nivách
 837

betlehemských. Preto niekedy po pozdvihovaní zjavil sa Kristus aj

ako malé diera, tak sv. kňazovi Petrovi z Alkantary a iným svätým.
Také zjavenie že boló príčinou obrátenia saského vojvodu Wittekinda,
proti ktorému cisár Karol Veliký vojnu viedol a ktorý preoblečený
vkradol sa do cisárskeho vojska a tam na omši bol prítomný. Nám
kresťanom teda mohlo by sa denne privolávať, čo na nivách betle-
hemských anjeli volali: «Ajhľa, oznamujem vám radosť velikú;
lebo dnes narodil sa vám Spasiteľ sveta!»

3. Pri prijímaní deje sa nasledujúce: kliaz požíva telo

a krv Krista Pána a niekedy rozdáva telo Kristovo i ve-
riacim.
Prv, než kňaz ľudu dáva prijímať, modlí sa vyznanie hriechov
(Konfiteor), načo kňaz prežehná veriacich; potom vezme do ruky
nádobu s hostiami, ukáže ľudu jednu hosti u a hovorí: «Ajhľa Ba-
ránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta», a nato tri razy: « Ó Pane,
nie som hoden, abys' vošiel pod strechu moju, ale riekni len slo-
vom, a bude uzdravená duša moja». Každého, ktorému sv. hostiu
podáva, žehná najprv krížom sv. (aby poukázal, že mu dáva Ukri-
žovaného) a hovorí súčasne: «Telo Pána nášho Ježiša Krista za-
~hovaj dušu tvoju k životu večnému. Amen». - Pozostalé hostie
vloží kňaz do pozláteného kalicha (ciborium) a tento postavi do
svätostánku (t. j. do tabernákula). V týchto pri . omší posvätených
hostiach · ostáva Kristus prítomný. (Sn. Tr. 13) Tieto hostie dávajú
sa prijímať ľudu niekedy i mimo omše. Prijímať môže sa v každom
čase, v ktorom je dovolené slúžiť omšu; no nie v sv. noci via-
nočnej, nie vo Veľký piatok, ani v Bielu sobotu pred prijímaním
kňazovým. V každom omšovom rúchu, i v čiernom, môže kňaz
dávať prijímať. (Pius IX. 23. júla 1868.) Akby hostie už nedosta-
čovaly, môže ich kňaz i rozdelit (Kongr. obr. 16. marca 1833),
v súrnej potrebe môže pri omši odlomiť i jednu čiastku veľkej hostie.
{Sv. Alf.)
5. Obrady pri omši sv.
1. časom slúžila sa omša sv. s mnohými
veľmi významnými obrady, aké len v najkraj-
nejšom páde potreby smú sa vynechať.
838

Už v 3. století pri vlastnej omši nachodíme nasledujúce

modlitby a sv. úkony: Predovšetkým začínal sa žalmový spev ľudu
(i dnes ešte modlí sa kňaz na stupňoch oltára žalm Judika t. j.
«Súď ma, ó Bože>>, atď.), potom nasledovala modlitba za smi/ovanie
(i dnes ešte modlí sa kňaz na stupňoch oltára vyznanie hriechov
a či Konfiteor a potom uprostred oltára «Kyrie eleison» alebo
«Pane, smiluj sa nad nami»), nato vzdávanie vďakov akoby za
obdržané odpustenie hriechov (dnes Gloria, t. j. «Sláva na výsosti
Bohm atď., hneď za Kyrie eleisonorn). Potom biskup pozdravil ľud
blahoželaním «Dominus vobiskum», t.j. «Pán buď s vami», a v mene
celého ľudu s rozpiatymi ramenami odriekal modlitbu (orácia).
(Blahoželanie a modlitba sú ešte dnes.) Nato jeden z oltárnych
slúžobníkov predčítal odsek z listov apoštolských (až dodnes epištola}
a potom odsek z niektorého Evanjelia (ešte dnes evanjelium, pri
ktorom vstávame), načo biskup držal prednášku o evanjeliume
(ešte dnes v mnohých farských kostoloch v nedele a sviatky po
evanjeliume čítava sa toto v materinskej reči a býva krátka kázeň).
Teraz jeden z oltárnych slúžobníkov, obyčajne jahen (diakon),
vyzval katechumenov (t, j. židov a pohanov, ktorí sa k prijatiu
krstu len ešte pripravovali), aby sa vzdialili ; ak dakomu celkom
nedôveroval, musel mu tento povedať heslo, t. j. odriekať vyznanie
viery, čoho mimo kresťanov nikto nemohol. (Dodnes ešte modlí sa
»Kredo» ). Táto čiastka omše je akoby úvod do nej a volá sa
omša katechumenov. - Len teraz začína sa vlastná obeta omše.
Teraz veriaci postavili na oltár chlieb a víno (dodnes ešte offera
okolo oltára pri niektorých omšiach). Slúžobníci oltárni oddelili,
čo pre obetu omše bolo potrebné, načo ho biskup Bohu obetoval
a posvätil. (Dodnes ešte obetovanie.) Nato biskup umyl si prsty
ktorými sa chleba dotýkal (dodnes ešte umývanie rúk); potom je-
den oltárny slúžobník vyzval všetkých prítomných, aby sa modlili
za prepustených katechumenov, za kňazov a celú Cirkev, za pria-
teľov i nepriateľov (ešte teraz hovorí kňaz obrátený k ľudu: << Oráte,
frátres, » t.j. «Modlite sa, bratia!»). Teraz, poneváč i Kristus ďakoval
pred premenením obetných darov, nasledovala spoločná modlitba
pocľakovacia (dnes ešte präfácia, ktorá od slova «sanktus», t. j.
«svätý», končí sa velebením najsv. Trojice a Vykupyteľa), po ktorej
dia predchádzajúceho napomenutia všetci modlili sa za živých,
obzvlášte za pápeža, biskupa a panovníka (až dodnes ešte memento,
t.j. pamiatka na živých) a potom vzývali Matku Božiu, sv. apoštolov a
 839

iných mučedlníkov o ich prímluvu. Teraz nasledovalo pozdvihovanie.

Biskup vyriekol nad obetnými darmi slová Kristove (slová preme-
nenia) a potom spôsoby pozdvihol hore ; ľud kľačal na zemi
a klaňal sa. (I dnes ešte deje sa to isté.) Tu nasledovala modlitba
za zomrelých (memento t. j. pamiatka na zomrelých, ako sa ešte
dnes koná) a rozpomienka na niektorých mučedlníkov. Zatým sa
nahlas modlili Otčenáš (ako i dnes ešte Pater noster) a tri razy
opakovali modlitbu: «Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta,
smiluj sa nad nami» (ešte dnes «Agnus Dei»). Teraz nasledovalo
prijímanie. Biskup požíva! telo a krv Kristovu, potom prijímali
i prítomní; týmto sa sv. hostia dávala do ľavej ruky. Pod prijí-
maním spievaly sa primerané žalmy. (Ešte i dnes kňaz po prijímaní
na ľavej strane oltára modlí sa odsek žalmov, takzvané postkom-
munio, t. j. modlitba po prijímaní). Pozostalé hostie uložily sa do
jednej vežičky pri oltari alebo do nádoby podobnej hroznu. (Teraz
v tabernakule.) Po primeranej záver.ečnej modlitbe hovoril biskup
blahoželanie : «Dominus vobiskum» a prepustil veriacich slovami :
«Ite, missa est», t. j. «Iďte, omša je skončená>>; pred odchodom
dal im biskup požehnanie. (To isté je i dnes.) Obyčajne ešte čítal
sa začiatok Evanjelia sv. Jána, kde pri chodia slová: «A Slovo telom
učinené je>> a «Do svojho prišiel, a svoji ho neprijali», ktoré slová
vzfahujú sa na prítomnost Kristovu vo vykonanej obete a na biedu
ľudí, čo sa omše sv. z · ľahkomyseľnosti stránia. - Všetky tieto
obrady dovedna trvajú pri tichej omši aspoň 20 minút, najviac 1/ 2
hodiny. (Sv. Alf.) V celku kňaz pri omši robí aspoň 500 obradov,
počítajúc v to žehnania, naklonenia hlavy, bitia v prse a p. Týmito
obradmi predstavuje sa veriacim vznešenosť sv. omše, a povzbud-
zujú sa k premýšľaniu o tajomstvách, ktoré v nej sú skryté. (Sn.
Tr. 22, 5) Každý obrad totiž má nejaký zvláštny význam.

2. Obradmi pri omši označuje sa celá historia vy-

kúpenia.

Modlitba stupňová znázornuJe tých 4000 rokov, za ktoré

ľudia,hodne vzdialení od Boha (ako i kňaz od oltára je vzdialený),
na vykúpenie čakali. Deväfnásobné Kyrie a Gloria (začínajúce sa
s chválospevom anjelským na poliach betlehemských) znázorňujú
narodenie Kristovo a chválospev deviatich chórov anjelských pri
Betleheme. - Modlitba (orácia) označuje mladosť Kristovu, ktorú
840
v tichej utiahnutosti od sveta a v modlitbe strávil. - F~pištola,
prenesenie omšovej knihy s ľavej strany oltára na pravú a nasle-
dujúce evanjelium znamená, že Kristus hlásal evan}elium najprv
židom; no títo ho neprijali, a preto evanjelium bolo zanesené k
pohanom a týmto hlásané. - Kredo, značí že mnohí prijímajú
vieru. - Obetovanie poukazuje na to, že sa Kristus pôstom a
modlitbou pripravuje na svoje umučenie. - Präfácia (ktorá sa
končí slovami: «Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pána, Hosanna
na výsosti>>) poukazuje na vchod Ježišov do Jerusalema. -Modlitba
za živých označuje, že sa Kristus pri posledne} večeri modlil za
celú Cirkev. -- Päť krížov, ktoré kňaz robí pred pozd víhovaním
nad obetnými darmi, znázorňuje päťnásobné posmievanie sa Kr·i-
stovi, totiž pred Annášom, K aj fášom, Pilátom, Herodesom a zas
pred Pilátom. ~ Pozdvihovanie spôsobov značí povýšenia Krista
na kríži. - Päť krížov, ktoré kňaz viac ráz robí nad obetnými
darmi značí päť sv. rán. - Tri kríže robené kúazom nad obet-
nými darmi upomínajú na 3 hodiny, za ktoré Kristus na kríži
visel. - Otčenáš so 7 prosbami upomína na 7 slov Kristových
na kríži. - Rozlomenie hostie označuje smrť Kristovu, pri ktorej
sa duša s telom rozlúčila. - Modlitba: «Baránku Boží ... )), pri
ktorej kňaz v prse sa .bije, upomína, že vojaci a ľud, vidiac hrozné
udalosti prírodné, v prse sa bili (Luk. 23, 48) a stotník na stráži
stojáci volal: «Opravdu, človek tento · bol Syn Boží !JJ (Mar.
15, 39) - Prijímanie poukazuje na položenie Krista do hrobu.-
Dvojnásobné «Dominus vobiskum)) značí: Kristus dva razy zjavil
sa shromaždeným apoštolom a pozdravil ich: «Pokoj vám)). -
«Ite, rnissa est)) a požehnanie kúazovo značí nanebevstúpenie
Kristovo, pri ktorom apoštolov do sveta poslal a ostatný raz pre-
žehnal. - Posledné evánjelium upomína na rozširovanie evan}elia
po soslaní Ducha Sv. - Niekedy sa omšová kniha ešte raz pre-
náša, čo značí, že židia pred príchodom Kristovým príjmu evan-
jelium.- «Omša teda je krátky obsah života Krista Pána; pri nej
za pol hodiny predstavuje sa, čo Kristus za 33 rokov na zemi vyko-
nal». (Kochem)

6. Osoh obety sv. omše.

l. Obetou sv. omše poskytujú sa nám
v najhojnejšej miere zásluhy krížov~j obety;
 841

obzvlášte n1ôžeme skrze úu dosiahnuť od-

pustenie hriechov, vvslvšanie modlitbv, šťa-
v v v

stie, požehnanie a večnú odplatu.

V každej omši môžeme zase najsf úžitok a osoh, aký Kristus
vo Veľký piatok spôsobil svojou smrfou na kríži. (Sv. Tom. Akv.)
Poneváč totiž obeta omše je tá istá, ako obeta na kríži, nuž musí
mat tú istú silu a tie isté účinky, ako táto. (Kochem) Smrt a horké
umučenie Kristovo je pokladnica, obeta omše je kľúč, ktorý ju
otvára. (Segneri) Kríž je strom života, plný nebeského ovocia,
omša je zlatá šialka, v ktorej sa nám toto ovocie podáva. (Meh.)
V obete omše darúvajú sa nám zásluhy Vykupiteľove. (Sanchez)
Ostatnými prostriedkami milosti darúva sa nám síce tíež ovocie
krížovej obety, ale nie v tak hojnej miere, ako obetou omše
«V čas omše rozdá va Boh v miere oveľa hojnejšej, ako inokedy»
(Sv. Zl.) Pramene milostí nikde nevyvierajú tak hojne, ako na
obetnom oltári. (Sv. Dominik) Nijaký jazyk ľudský nie je vstave
vylíčiť, aké hojné ovocie vzniká nám z obety omše. (Sv. Vavr.
Just.) V omši prichádza l{ nám z nebeskej zahrady rajskej ,Syn
nebeského Otca; donáša nám nesmierne bohatstvá a nebeské po-
klady. (Koch.) Pri omši dáva nám Otec nebeský svojho Syna;
akože by nám s nim nedaroval všetkého? (Rim. 8, 22) Keby kre-
sťan vedel využitkovať omšu, mohol by touto viac zbohatnúť, ako
zo všetkých Bohom stvorených vecí. (Sanchez) Pri prijímaní svia-
tostí musíme zväčša byť v stave milosti, ináče nebudeme účastní
zásluh Kristových a k tomu ešte spáchame hriech smrteľný. No k
slyšaniu sv. omše nepožaduje sa stav milosti ; hriešnik nepácha
s mrteľného hriechu, ba dosiahne ešte i milosť obrátenia. (Koch.)

l. Odpustenie hriechov záleží v nasledujúcom :

hriešnici skrze obetu omše dosiahnu milosť pokánia
(Sn. Tr. 22, 2), spravedliví však odpustenie všedných hrie-
chov svojich a časných pokút za hriechy.

Že omša spôsobuje odpustenie hriechov, to nasleduje už zo

slov Kristových, ktoré riekol pri prernenení vína. (Mat. 26, 28) Omša
j e hlavne «obeta smierčivá». (Sn. Tr. 22, 2) Tým obeta omše
842

liši sa od obetí Starého zákona. Tieto očisťujú len od zákonnej

nečistoty, ale nie od hriechu. (Žid. 9, 9) Na kríži volal Kristus:
<<Otče, odpusť im; lebo nevedia, čo činia b> (Luk. 23, 24) Tak i pri
omši volá za tých, čo na nej sú prítomní. (Kochem) Na kríži od-
pustil lotrovi jeho hriechy; podobne robí i pri sv. omši. Ako krv
Abelova k nebu o pomstu volala, tak krv Kristova pri omši volá
k riebu o sľutovanie; toto volanie premileného Syna Božieho je
ešte účinlivejšie, než Abelovo. (Žid. 12, 24) Kristus je nám prí-
mluvníkom u otca a smierením za hriechy naše (1. Jan. 2, 1- 2),
a síce menovite v sv. omši. Kristus povedal sv. .Mechtilde: «S ta-
kou pokorou chodím na sv. omšu, že niet tam prítomného tak
veľkého hriešníka, ktorému by som s radosťou neodpustil, ak to
len žiada)). (Coch .) Jedno vojsko malo raz zahynúť na mori počas
búrky. Tu vojevodca vzal do svojho náručia jedno dieťa, pohliadol
k nebu a povedal: «Ú Pane, ohľadom nevinnosti tohoto dieťaťa
smiJuj sa nad nami l)) Hneď utíšila sa búrka. Nuž keď Boh smi-
l uje sa už pre jedno nevinné dieťa, o koľko milostivejší bude, keď
mu pri omši oproti držíme jeho vlastného Syna l (Meh.) Ako ľudia
nejakým darom čas to cítia sa pohnutými, zabudnúť krivdu, čo sa
im stala (mysli na dary, ktoré Jakub pri návrate svojom poslal
nahnevanému bratovi Esauovi; l. Moj ž. 32, 20), tak i Boh dá sa
ukrotiť obetným darom sv. omše. (Rodr.; sv. Tom. Akv.) Boh práve
tak rád prijíma omšu, ktorú mu hriešnik obetuje, ako my 1000
toliarov, keď nám ich nepriateľ posiela. (Cochem) Obeta sv. omše
chráni hriešnika od večného zahynutia. (Sv. Reh. Vel.) Ako slnko
rozptyľuje chmáry a vyjasňuje nebo, tak robí i sv. omša, toto
slnko Cirkve sv. (Sv. Lev. z Portomauricia) - Účinok sv. omše u
hriešnika nejaví sa hneď; Boh dá sa mu obrátiť len v príhodný
čas, až srdce jeho stalo sa schopným, prijať milosť. V čas obety
Kristovej na kríži našlo sa len málo takých, č o boli dojatí; až v
deň Soslania Ducha Sv. obmäkčil Boh ich Srdce kázňou Petrovou ;
vtedy krížová obeta mala svoje účinky. (Cochem) Niektorí sa mi-
losťou Božou obrátia po dlhšom čase bez toho, že by vedeli, že
to stalo sa mocou sv. omše. (March.) Obrátenie pochádza ztadiaf,
že Duch Sv. pôsobí na človeka. Ako Duch Sv. pôsobil na tých,
čo blízko kríža Kristovho stáli (pováž, ako stotník a iní ľudia bili
sa v prse a vraveli; ((Opravdu, tento bol Syn Boží l)) Mat. 27, 54),
tak pôsobí i na tých, čo pri sv. omši sú prítomní. Svetlá pri omši
súčasne znázorňujú milosť pôsobiacu, ktorá svietiac a zohrievajúc,
 843

ako svetlo, účinkuje. <<Milosti Ducha Sv. udeľujú sa najhojnejšie

tým, čo hodne sú prítomní na sv. omši». (Sv. Cyr. J.) Neslušne
bolo by, keby ten, čo pri kráľovskom stole obsluhoval, lačný odišiel;
práve tak nedá sa myslef, že by bez duchovného pokrmu ostal,
kto s pobožnosťou bol na sv. omši. (Fornerus) Keď ústa jedia, aj
údy tela práve tak požívajú, ako ústa, ač telesným spôsobom nec
jedia, Tak je aj u omše: Prítomní prijímajú duchovným spôsobom,
hoci telesným spôsobom neprijímajú. (Forn.) - Spravodliví skrze
obetu omše dosiahnu odpustenie všedných hriechov, lebo pri
omši obetujú sa nebeskému Otcovi poklady nekonečného zadosť­
učinenia Kristovho. «Všedné hriechy topia sa pri omši, ako vosk
pri ohni». (Coch.) Snem Tridentský osvedčuje, že skrze obetu
omše dosiahneme odpustenie tých hriechov, ktorých sa denne do-
púšťame. (Sn. Tr. 22, l) Sv. Augustín povedá, že jediným Otče­
nášom, ktorý sa zo srdca pomodlíme, odkajáme všetky všedné
hriechy jedného dňa; o koľko viac musíme ich odkajaf skrze obetu
omše l «Sv. omšou zahasíš viac hriechov, ako si spáchal za celý
deň». (Kochem) Omša je i smierčivá obeta za nevedomé hriechy».
(March.) Nasledovne sv. omšou odvrátime od seba mnohé tresty
Božie. Keď Boh na ľud židovský za Dávida poslal mor, na ktorý
70.000 ľudí zomrelo, prorok napomínal zarmúteného kráľa, aby k
ukroteniu Boha obetu konal. Sotva ju vykonal, prestal mor. Nuž
hľa, keď už obeta rožného dobytka a oviec zadržuje tresty Božie,
čože bude môcť ešte len obeta omše l Preto sa porovnáva s dúhou,
týmto znakom božského smilovania. (Valter) Jestli často bývaš na
sv. omši, smieš úfať i krátky a ľavný oheň v očistci, lebo si ná-
božným slyšaním mnohých sv. omší už zväčša odkajal svoje po-
kuty. (Koch.) Povážme, ako rýchlo dostal sa do raja kajúci lotor,
čo pri krvavej obete Kristovej bol prítomný.

2. Naša modlitba pri omši preto býva istejšie vy-

slyšaná, lebo sa podporuje modlitbou Kristovou a prí-
tomných anjelov.
Pri omši podporuje sa modlitba naša modlitbou Kristovou.
(Sv. Zl.) No modlitba Kristova nikdy neostane bez výsledku; lebo
ho Otec vždy vyslyší. (Ján. ll, 42) Ako hlava je dôležitejšia, než
všetky údy, tak i modlitba, ktorú Kristus, naša hlava, koná, má
väčšiu silu, než modlitba jeho údov. (Coch.) Sv. anjeli očakávajú
844

čas sv. omše, aby potom silnejšie a účinlivejšie prednášali svoje

prímluvy za nás. (Sv. Zl.) Ako omša je znamenitejšia, než všetky
iné pobožností, tak i modlitby pri omši sú účinlivejšie nad všetky
ostatné. (Kochem) Modlitba, konaná v spojení s božskou obetou,
má neopisateľnú silu. (Sv. Fr. S.) Čoho počas omše dosiahneme,
to sotva dosiahneme inokedy. (Sv. Zl.) Kto sa teda ustavične po-
nosuje, že sa dobre rnodlit: nemôže, nech ide na omšu, aby sa
Kristus modlil zaňho a miesto neho a doplnil jeho nedostatočné
modlitby. (Kochem) Neopatrne jednajú, ktorí obyčajnú modlitbu
svoju doma konajú, ač by ju pri omši konať mohli. To samé plati
aj o kňazskej modlitbe breviára. (Kochem)

3. Skrze obetu omše sv. dosiahneme šťastie a po-

žehnanie, menovite pri svojich prácach a podujatiach.
Kto sv·. omšu nábožne slyšal, bude toho samého dňa mať
šťastie vo všetkom. (Sv. Zl.) Sluha sv. Alžbety, kráľovny portu-
galskej ušiel istej smrti slyšaním sv. omše. (Meh.) Nemecký básnik
Schiller osnoval na udalosf túto svoju báseň «Cesta k železnému
hámru». Sv. Filip Nerský mal obyčáj, pred každým dôležitým pod-
nikom obetovať sv. omšu, lebo tak bol istý, že sa mu vydarí. Na
celý deň posilní sa, kto ráno pri sv. omši tak blízko stál u svójho
Spasiteľa. (Sv. Fr. S.) Tomu, čo ráno na sv. omši nábožne je prí-
tomný, pomáha Boh pri práci. Sv. Isidor, sedliacky paholok v
Madride (t 1170) vstával zavčas každé ráno, aby ešte pred prácou
hol na omši. Keď mu preto pán následkom žaloby svojich sluhov
robil výčitky, povedal Isidor: «Ak vidíte, že menej pracujem, ako
druhí, odtiahnite si z môjho nájmu za utrpenú škodu». Pán pre-
svedčil sa onedlho, že lsidor podivným spôsobom vykonal oveľa
viac práce, než iní paholci (videl po boku jeho pracovať ·anjelov);
preto dal mu bez prekážky každodenne slyšať sv. omšu. -- Kto
mnoho cestuje po mestách, môže zkúsiť, že tam, kde sa sv. omša
v týždní početne navštevuje, je i väcší blahobyt u obyvateľstva. -
A.j hriešnikom, čo sa nepolepšujú, odmieňa Boh slyšanie omše.
«Poneváč títo nie sú schopní večnej odplaty, dá im Boh, ktorý v
nekonečnej dobrote ani najmenšieho dobrého skutku nezanechá
bez odplaty, šťastia alebo zachráni ich od neštastia. (Coch.)

4. I večnú odplatu dosiahneme slyšaním sv. omše,

ak sme vstave milosti.
 845

Viď nauku o dobrých skutkoch a obzvlášte o modlitbe.

«Každá slyšaná sv. omša teda patrne rozmnožuje tvoje budúce
blahoslavenstvo». (Coch.) Ako ten, čo hore schodami ide, za
každým krokom vyššie vystupuje, tak i ten, čo je na sv. omši,
vždy o jeden stupeň vyššie vystupuje k nebu. Čím vyššie postupuje
hore, tým viac blíži sa k Bohu: tým jasnejšie poznáva ho, tým
s rdečnejšie miluje ho, ťým hojnejšie požíva ho. (Coch.) Obzvlášte
hojne budú ti v nebi odmenené nesnádze, ktoré si pre slyšanie
omše podstúpil, ako planá cesta do kostola, velká zima, včasné
vstávanie a p. (Koch.) Istý člove k, ktorý pre ďalekú cestu už za
dlhý čas zanedbal slyšanie omše, videl raz vo sne krásneho anj ela
ísť za sebou do kostola a čítať kroky, č o mu jednúc maly byť · od-
platené. Odkedy mal tento sen, zase horlive navštevoval omšu.
(Meh.) Oj, ako pošetile robí teda, kto sv. omšu nerád navštevuje!
Kresťania prvých století náležite poznali osoh sv. omše a preto
boli hotoví radšej utratiť svoj život, ako zameškať sv. omšu. (Koch.)
Aká zodpovednosť pre nás, keď dnes navštevovanie omše je tak
ľahké a nič nestojí! Židia mali tak drahé smierčivé obete, museli
hneď obetovať ovcu, kozu, chudobní dvoch holubov; my však máme
tak silnú obetu bez všetkých útrat. (Koch.) Pristupuj me teda s dô-
Terou k trónu milosti. (Žid. 4, 16)

2. Obeta sv. omše predovšetkým osoz1

tomu, za koho sa koná; potom kiíazovi a
prítomnýn1; konečne všetkým ztvým 1 zo-
mrelým veriacin1 kresťanom; ba aj anjelom a
svätým robí veľkú radosť.

Osoh z obety sv. omše má predovšetkým ten, za koho sa

ona koná. «Od vôle kňazovej závisí, aby vlastné ovocie sv. omše
poskytol, komu chce)). (Pius VI.) Preto v Cirkvi od jakživa bol
zvyk, dávať kňazovi istú summu peňazí (štipendium), aby sv. omšu
na určitý úmysel slúžil. No peniaze nijako sa nedávaly na zapla-
tenie omše (lebo cena omše nedá sa zaplatiť peniazmi a . tým
menej dakoľko haliermi), ale čo almužna na výživu kňazov a za-
plateiiie bohoslužobných útrov (pre oltárneho sluhu, na sviece,
hostiu, víno a p.) Lenže v prvých stoletiach nedávaly sa kňazovi
peniaze, ale potravné články: chlieb, víno, olej a p. ; iba potom v
846

stredoveku miesto toho dávaly sa peňažné obnosy. - Kňaz má

väčší osoh, než prítomní, lebo k prameňu mílosti bližšie stojí. Ako
kráľ viac úcty preukazuje vyslancom svojho ľudu , než poddaným,
v mene ktorých tamtí prichodia, tak z:obí i Boh: on kňaza na
oltári nepovažuje ako biedneho hriešnika, ale za splnomocneného
poslanca milej Cirkve svojej a námestníka svojho Syna ; preto i
jeho modlitba mnoho platí pred Bohom. (Koch.) - Prítomní pri
omši pokropujú sa duchovným spôsobom krvou Kristovou. (March.)
Keby si mohol videť lesk a krásu duše, pokropenej krvou Kristovou,
nuž by si sa jej takmer klaňal. (Sv. Magd. Paz.) Za prítomných
modlí sa Kristus, za nich ešte raz trpí a umiera duchovným spô-
sobom na oltári. - Celá Cirkev má osoh z obety sv. omše pre
obcovanie svätých. Sv. omša vlastne nie je nič iného, ako . posol-
stvo k najsv. Trojici s neoceniteľným darom. (March.) Keď vyslanci
niektorého mesta nesú kráľovi dar, majú v tom podiel všetci obyva-
telia . Tak i v omši sv. má podiel celé kresťanstvo, trebárs pri
obetnom úkone len niektorými je zastúpené (Rodr.); preto vraví
kňaz pri modlitbách v omši, že obetu túto koná za celú Cirkev a
za všetkých pravoverných vyznavačov kat. a apošt. viery. (Modlitba
po Sanktuse.) Každý kňaz koná obetu i za spasenie celého sveta.
(Modlitba pri obetovaní kalicha.) Keby nebolo sv. omše, bol by
'UŽ zahynul celý svet pre veľké množstvo spáchaných hriechov.
(Sv. Lev. z Portomauricia) - Aj zomrelí majú osoh z obety sv.
omše. Akonáhle Kristus zomrel na kríži, jeho smrE naskutku do-
niesla osoh zomrelým ; lebo hneď sostúpil do predpeklia a tam
vysvobodil duše. Podobne stáva sa ešte teraz pri omši. «Keď slúži
sa sv. omša, viac duší vychádza z očistca)). (Sv. Hier.) V tú chvíľu,
v ktorú sa omša slúži, ponáhľajú sa anjeli nebeskí k žaláru očist­
covému a otvárajú ho. (Sv. Zl.) - Aj anjelom a svätým pôsobí
radosť obeta sv. omše. Poneváč svätí nadovšetko milujú a hľa­
dajú česť Božiu i spa.:senie duší, nuž majú nevysloviteľnú radosť,
keď vidia, že sa sv. omšou najsv. Trojici najvyššia česť preukazuje
a dušné spasenie ľudstva tak veľmi napomáha. (Coch.) Anjeli a
svätí sú vo vytržení i nad tým, že sa ich mená pri sv. omši spo-
mínajú; radujú sa z toho, ako sa radujú spolubojovníci kráľovi
preto, že sa pri víťazoslávnom vchode kráľovom aj o nich zmienka
robí. (Sv. Zl.) Keď už od židovských obetí vystupovala k nebu
príjemná vôňa (4. Mojž, 28), ·čím viac musí to platiť o obete Kri-
stovej : ľubovôňa, čo z preliatej krve Kris~ovej k nebu vystupuje,
 847

občerstvuje a potešuje všetkých nebešťanov. (Coch.) Preto aj anjeli

prichodia na sv. omšu, prítomní sú tam a spoluúčinkujú. «Ako v
svätú noc sostúpili anjeli so svojimi chválospevmi na nivy betle-
hemské a potom Dieťaťu v jaslach sa klaňali, tak robia to ešte
každodenne pri všetkých sv. omšiach, lebo sa vtedy j ednorodzený
Syn Boží zase stáva človekom. (Koch.) Pri omši sú chóry anjelské
prítomné okolo oltára k oslavovaniu toho, ktorý sa obetuje. (Sv.
Zl.) «Keď Boh svojho Prvorodzeného uvádza na zem, ·vraví: nech
sa mu klaňajú všetci anjeli Boží». (Žid. 1, 6) Keď prítomný si na
omši sv., stojíš uprostred samých duchov nebeských. (Sv. Zl.)

7. Konanie obety sv. omše.

l. Obeta sv. omše koná sa Bohu a síce
môže sa koriať s ú1nyslom štvornásobným:
aby sme Boha smierili, prosili, chválili alebo
jemu ďakovali.
Keď obetu konáme, vyznávame, že ten, ktorému obetujeme,
je Pôvodca všetkých bytností a najvyšší Pán všetkých vecí a že
sme preto voči nemu k poníženosti zaviazaní. (Sv. Tom. Akv.)
Obetný dej teda je klaňanie a tak nemôže sa · konať nijakému
tvoru, ani svätému, ani anjelovi. (Kochem) Nikdy ·dakto nekonal
obety inému, ako jedine pravému Bohu alebo tomu, koho mýlne
za Boha mal. (Sv. Aug.) - V Starom zákone boly rozmanité
obety : obeta za hriechy, obeta zápalná, obeta chvály atď. ; teraz
však máme len jednu obetu, pomocou ktorej všetko dosiahnuť mô-
žeme. (Sv. Zl.) Smierenie Boha je vlastným účelom obety sv.
omše. Preto môže sa omša predovšetkým slúžiť na tento úmysel. -
Obeta sv. omše má i nekonečnú silu, keď chceme si dačo vy-
prosiť ; niet tak veľkého daru alebo milosti, že by sme ich kona-
ním tejto obety vyprosiť nemohli. (March.) Lebo, čo žiadame, nie
je nič iného, ako dačo stvoreného a pozemského ; čo však obetu-
jeme to sú samé božské veci. Nemožné je, že by štedrý Boh, ktorý
i pohár studenej vody chce hojne odplatiť, nechal nás bez odplaty,
keď nábožne obetujeme mu kalich plný krve božského Syna jeho.
(Kochem) Svätý Bonaventura povedá: «Keď vojevodca je v zajatí,
Kat. Ľud. Katechismus. 54
848
neprepustia ho prv, až vykúpi sa veľkou summou». Preto i pri
omši môžeme hovoriť: «Hla, Otče večný, tento tvoj jednorodený
Syn, ktorého celý svet nemôže obsiahnut, je teraz našim väzňom .
Nevydáme ho, kým skrze neho neodbržíme, za čo fa vrúcne pro-
síme.>> - Obeta sv. omše môže sa tiež konať, aby sme Boha
chválili. Chváliť môžeme len toho, kto má na sebe dačo takého,
čo je hodné chvály. Čím viac dobrého niekto má na sebe, tým
viac môže byť chválený. No Boh má na sebe nekonečne mnoho
dobrého. Preto ani všetky tvory dovedna nemôžu sa ho dosť na-
chváliť. (Koch.) «Oslavujte Pána, koľko len môžete; predsa ešte
bude prevyšovať predivná velebnosť jeho. (Sir. 43, 32) Avšak jest
prostriedok, aby sme Boha príslušne chválili, a tento je obeta sv.
omše. «Kristus na oltári velebí Boha takou chválou, akej Boh je
hoden, akú ani anjeli ani svätí vzdávať nemôžu, tým menej ľudia >> .
(Koch.) V sv. omši obetuje sa Bohu Otcu jednorodzený Syn j eho
so všetkou chválou a úctou, akú mu na zemi preukazoval. (Molina)
Jednou jedinou omšou dostáva Boh väCšiu chválu, ako od všetkých
anjelov a svätých v nebi. (Koch.) Táto chvála je tým väčšia, lebo
Syn Boží je vznešenejší než všetky tvory. (Koch.) Boh ničím s1uš-
nejšíe nemôže byť chválený, ako nepoškvrnenou obetou na oltári;
Krístus i preto ju ustanovil, aby Cirkev chválu Božiu vykonávaf
mohla. (Sv. Vavr. J.) Sv. omša je «obeta chvály>>. (Viď modlitbu pri
omši po pam.iatke na živých. - Obeta sv. omše môže sa konať i
na poďakovanie Bohu. Ak si od dakoho mnoho dobrého obdržal,
zaviazaný si k hojnej odmene, jestli nechceš byť nevďačným. (Ko-
chem) Avšak Bohu zaviazaní sme za nepočetné dobrodenia; pováž
len, ako prekrásne usporiadal našu zem, naše telo, ako ustavične
stará sa o zachovanie nášho života, mysli obzvlášte na dielo vykú-
penia a na ustanovenie sv. sviatostí ; snáď dostal si od Boha ešte
zvláštne milosti. Tu povieš, ako Tobiás : «Akú mzdu dáme mu
alebo čím odslúžime sa mu za jeho dobrodenia?>> (Toh. 12, 2) Hľa,
máš sv. omšu ; tou môžeš sa náležite odslúžiť za dobrodenia Božie.
Lebo, ako vtedy pri poslednej večeri, tak ešte i teraz pri omši
vzdáva Spasiteľ vďaku Bohu Otcovi svojmu; ďakovanie od božskej
osoby je nekonečné a prevyšuje ďakovania všetkých anjelov a ľudí.
(Kochem) Keby celé vojsko duchov nebeských a všetci nábožni
ľudia ustavične ďakovali s tebou Bohu najláskavejšiemu, nepreukázal
by si mu toľkej vďaky, ako sa mu jeho Synom preukazuje v jed-
nej jedinej omši. (Kochem) ú, koľká to láska Božia k nám, čo
 849

nám nielen nepočetné dobrodenia preukázala, ale zároveií dala do

ruky i najlepší prostriedok, aby sme sa za toľké dobrodenia i ná-
ležite odslúžiť mohli! (Segneri)

2. Obeta sv. 01nše moze sa konať 1 ku

cti anjelov alebo svätých. (Sn. Tr. 22, 3)
Keď sv. omšu slúžime ku cti svätých, robíme podobne, ako
keď ku cti niektorého panovníka dáva sa divadelné predstavenie ;
hoci sa tam o panovníkovi nerobí zmienka, predsa ho tento s ra-
dosťou prijíma. Tak i svätí Boží majú zvláštnu radosť z omše sv.,
ktorá sa ku cti ich . slúži, hoci sa v nej len umučenie Kristovo
predstavuje a ona .sa len samému Bohu obetuje. (Koch.) Obeta sv.
omše, konaná ku cti svätého, nie je vlastne nič iného, ako obeta
vďaky a prosby; lebo pri nej ďakujeme Bohu za všetky milosti,
ktoré svätému udelil, a prosíme Boha, aby nám na prímluvu svä-
tého milosť preukázal. «Svätým však nemôžeme preukázať prí-
jemnejšej služby, ako keď Bohu všemohúcemu konáme obetu sv.
omše a pritom mu ďakujeme za dobrodenia, preukázané svätým».
(Molina) Tým rozmnožujeme prípadné radosti svätého v nebi, tre-
bárs i nie stupeií jeho blahoslavenstva. (Kochem) Sv. Gertruda,
ktorá ku cti svätých dávala konať obetu sv. omše, dostávala potom
obyčajne osobne vďaku tých kniežat nebeských ; pod obetou zja-
vovali sa jej temer akoby k vyššej blaženosti povznesení, skvelej-
ším rúchom ozdobení a hodnejším slúžobníctvom otočení. Obnovená
prítomnost: svojho Syna robí Matke Božej tisíckrát väčšie radosti,
ako tvoje žalmy, litánie a modlitby. Preto ujme sa ta iste viac,
keď ku cti jej sv. omšu slyšíš alebo dáš slúžiť. (Kochem) To isté
platí aj o ostatných svätých. Poneváč sa teda česť tohoto alebo
iného svätého množí, preto povedáme : obeta omše koná sa ku cti
svätého. Vlastne koná sa len Bohu a uctenie svätého je iba p o-
bočným účelom.

3. Obeta sv. omše môže sa konať 1 za

zomrelých) ktorí k Cirkvi katolíckej patrili a v stave
zjavného s1m·teľného hriech~~ nezomreli.
Obeta omše môže sa lwnat za zomrelých. (Sn. Tr. 22, 2)
Niet pochybnosti, že zomrelým pomáhať sa môže obetou sv. omše ;
5~*
850

ona zapríčiňuje, že Boh milosrdnejšie zachádza s nimi, než zaslú-

žili pre hriechy svoje. (Sv. Aug.) Aj od jakživa konala sa obeta
sv. omše za zomrelých a pamätalo sa na nich pri každej omši.
Ešte do dnes pri každej omši po pozdvihovaní deje sa rnemento,
t. j; pamiatka na zomrelých. Prímluvu túto uviedli sami apoštoli.
(Tert.) Preto sv. Monika, matka sv. Augustína, pri smrti svojej
prosila, aby na oltári na ňu pamätali. Nestarala sa o drahocenný
oblek a zabalsamovanie mŕtvoly, nie o pomník alebo hrobku, ale
iba o prímluvu na oltári. (Sv. Aug.) Ú, jaká to protiva dnešným
kresťanom ! - Za 'zomrelých inovercov, ako pohanov, židov, pro-
testantov nemôže Cirkev nijako slúziť verejne sv. omšu. «S kto-
rými sme za živa neobcovali, s tými ani, keď zomreli, nemôžeme
mať obcovanie)). (Innoc. III.) Slúženie omše za také osoby nedalo
by sa priviesť do súhlasu s katolíckou naukou · o samospasiteľnej
Cirkvi. (Reb. XVI. 1842) To bolo by totiž schvaľovaním bludnej
viery a samoodsúdením Cirkve. Ostatne bolo by zrovna i smiešne,
slúžiť sv. omšu za tých, čo ju, kým žili, za modlárstvo a blázni-
vosť považovali. Teda nie Cirkev naša je nesnášanlivá, keď ne-
obetuje za zomrelých inovercov; ale nesnášanliví sú tí, čo obetu
túto od nej žiadajl.Í. - Keď sv. omša neslúži sa za také osoby,
čo celý život neporiadne strávily a potom ako samovrahovia
zomrely, ani za tých, čo v súboji padli, nuž to nie je výrok za-
tratenia, ale výraz ošklivosti nad týmto hriechom.

4. Sv. omša môže sa slúžiť i za živých~

či už títo sú údovia kat. Cirkve alebo nie.
Omša môže sa slúžiť za živých. (Sn. Tr. 22, 2) Pri každej
omši je i memento, t. j. pamiatka na živých. Za svojich priateľov
nemôžeš sa účinlivejšie modliť, ako keď za nich sv. omšu slyšíš
alebo slúžiš. (Koch.) Slúžením omše môzeš mnohým hriešnikom
získať obrátenie. (Koch.) Chorým a umierajúcim môžeš najlepšie
pomáhať slyšaním omše. (Koch.) - Omša môže sa slúžiť i za
živých nevercov (aby ich Boh priviedol k poznaniu pravého nábo-
ženstva), poneváč i Kristus zomrel za všetkých ľudí a poneváč
Cirkev často sa modlí za inovercov, na pr. vo Veľký piatok. -
Za čím viac osôb slúži sa omša sv., tým menej bude ovocia,
ktorého jednej kazdej sa dostane. (Koch.) Z tejto príčiny Cirkev
od akživa najprísnej šie zakazovala prijímať viac štipendií na jednu
•
 SoL

a túže omšu. Cirkev tiež od akživa slúžila sv. omšu za jedno-

tlivcov ; ·no bolo by veľmi nemúdre, keby omša, slúžená za mnohé
stá alebo tisíce ľudí, doniesla jednému každému ten istý osoh, ako
keby len za jedného samého bola slúžená. Veď Cirkev, ktorú
predsa Duch Sv. spravuje, nijako nemôže nemúdre pokračovať v
tak vážnej veci.

5. Nielen kňaz, ale i prítomní veriaci môžu na me-

novaný úmysel obetovať sv. omšu.

Aj tí sú spoluobetujúci, ktorí na sv. omši sú p1·ítomní.

"Slyšanie omše vlastne nie je modlitba, ale konanie božskej obety».
(Koch.) Dej obety koná sám kňaz, ale veriaci konajú ho skrze
neho. (Ben. XIV.) Preto sv. Peter menuje všetkých kresťanov kňaz­
stvom kráľovským (1. Pet. 2, 9), ako už i židia v Starom zákone
nazývali sa kňazským kraľovstvom. (2. Mojžiš 19, 6) Kňaz na oltári
v modlitbách omšových (pri Oráte Frátres, pri pamiatke na. živých
atď.) menuje okolostojácich «obetujúcimi». Kňaz musí mat spolu-
obetujúcich; lebo bez miništranta, ktorý ľud zastupuje, nijako ne-
smie slúžiť sv. omšu. (Len v krajoch inovereckých, kde miništranta
nemožno dostať, môže kňaz vyprosiť si dovolenie slúžiť omšu bez
neho.) Poneváč prítomní sú spoluobetujúcimi, nuž modlitba ich
má podobnú silu, ako kňazova. - Preto i veriaci majú sv. omšu,
ktorú slyšia, vždy obetovať na istý úmysel. Osoh omše zväčša
závisí od tohoto obetovania. Obetovanie toto môže sa stať hneď
na počiatku omše alebo pri offertoriume (t. j. pri obetovaní) alebo
i bezprostredne po pozdvihovaní. V dvoch posledných pádoch i
kňaz koná modlitby obetujúce. O modlitbe obetujúcej, ktorá sa
konať môže, viď tam, kde je reč o pobožnosti pri sv. omši.

8. Cena sv. omše.

l. Poneváč sv. omša je obeta nekonečnej
ceny, nuž jej slúženie alebo slyšanie má
najväčšiu cenu medzi všetkými dobrými
skutky.
852

Obeta nie je nič iného, ako dar, ktorý sám Boh dáva. Dar
má tým väčšiu cenu, čím vyšší je, kto ho dáva, a čím vzácnejšie
je, čo sa daruje. Tak je i pri obete; čím svätejší je obetovatel, a
čím vzácnejší obetný dar, tým väčšia je hodnota jej v očiach Bo-
žích. Pri omši obetova teľ a - obetný dar je nekoneene dôstojný, lebo
je to ten istý, o ktorom sám Boh Otec povedá: «Toto je Syn môj
milý, v ktorom sa mi zaľúbilo» (Mat. 3, 17); preto obeta omše má
nekonečnú cenu. Obetou omše preukazuje sa Bohu nekonečná
česť. Jednou jedinou omšou preukazuje sa Bohu väčšia česť, než
skrze všetky dobré skutky svätých ; lebo česť, ktorú Bohu svätí
preukazujú, je konečná, česť však, ktorá sa Bohu pri omši pre-
ukazuje, je nekonečná, lebo tu Syn Boží je obetovateľom i obetou.
(Gofľine) Česť, · ktorú Boh skrze omšu dostáva, nepreukazuje sa
skrze človeka alebo anjela, ale skrze Krista. Kristus sám pozná
velkosť velebnosti Božej a vie, čo Bohu patrí; len on sám je. vstave
preukázať česť príslušnú veličenstvu Božiemu; všetko, čo anjeli a
ľudia ku cti Božej robia, má sa považovať temer za toľko, ako za
nič oproti cti, ktorú Kristus preukazuje. (Koch.) Ani pri jednej
obete nedeje sa toľké uponíženie pred Bohom, ako pri omši, kde
sa preslávny Syn Boží, Pán nekonečnej vel ebnosti, na oltári pred
najsv. Trojicou ako opovrhnutia hodný červiak najhlbšie uponižuje.
(Koch.) Omša má tú istu cenu, ako obeta na hore Kalvárii (Sv.
Zl.), lebo sa v nej ten istý obetuje, čo tam. Pr~d omšou miznú
obete Starého zákona, ako hviezdy pred slnkom ; veď tieto obete
len preto boly Bohu príjemné, poneváč boly predobrazmi krvavej
obety Kristovej. (Koch.) Preto slúženie alebo slyšanie omše má
najväčšiu cenu zpomedzi všetkých dobrých skutkov. Ako slnko
leskom prevyšuje všetky planéty, tak nábožné slyšanie sv. omše
prevyšuje hodnosťou a užitočnosťou všetky naše skutky. (Koch.)
Slyšanie sv. omše práve tak prevyšuje hodnotou iné dobré skutky
naše, ako krížová obeta ostatné skutky Spasiteľove. Odvážte svoje
dobré skutky, položte na jednu misku svoje modlitby, pôsty, almu-
žny, mŕtvenie a na druhú len jednu jedinú omšu, a najdete, že
tu niet nijakej rovnováhy, ale že miska, na ktorú ste sv. omšu
položili, hlboko klesla. (Sv. Vavr. Just.) Lebo skutkami kajúcnosti
obetujú sa Bohu len samé ľudské diela, no nábožným slyšaním sv.
omše neobetujú sa diela ľudské, ale samé dary božské, telo Kris-
tovo, krv Kristova, rany Kristove, umučenie Kristovo, cnosti Kris-
tove, ba sám jednorodený Syn Boží. (Koch.) Niet iného svätého a
 853

božského skutku, ktorý by veriaci konať mohli, ako obeta omše . .

(Sn. Tr. 22) Sv. omša je slnkom duchovných cvičení. (Sv. Fr. S.)
Sv. omša čo dobrý skutok má väčšiu cenu, než púť na niektoré
milostné miesto. (Koch.) Slyš,anie omše je užitočnejšie než najvý-
bornejší spôsob modlitby, rozjímanie; lebo pri rozjímaní predsta-
vujeme si Krista, ale pri omši máme ho osobne prítomného.
(Sv. Fr. S.)

2. Ale slúženie alebo slyšanie sv. omše ako dobrý

skntok má väčšiu cenu, ak hodnosť a pobožnosť kňazova
~ veriacich je väčšia.

Omša má dvojaký účinok. Jeden účinok má sama sebou a

tento je celkom neodvislý od hodnosti kňazovej. (Viď v predošlom.)
Avšak omša sv. ako «dobrý skutok kresťanských veriacich» (Sn.
Tr. 22) má ešte druhý účinok a tento závisí od dokonalosti a
pobožnosti kňazovej i veriacich. «Čím svätejší kňaz a čím väčšia
jeho pobožnosť, tým príjemnejšia Bohu je obeta jeho a tým viac
osoží». (K. Bona.) Lepšie je byť na omši nábožného kňaza, ako
na omši nedbanlivého. (Sv. Bonav.) Čím väčšia je svätost a nábož-
nosľ kňazova a spoluobetujúcich veriacich, tým hojnejšie bude
ovocie, tým väčšia cena sv. omše čo dobrého skutku. (Sporer)
Podobne bolo už s obetou na kríži. Táto mala nekonečnú silu a
otvorila nebo ; predsa mnohí tam prítomní, menovite lotor s ľava,
následkom svojej nehodnosti nemali z nej nijakého osohu.

9. Pobožnosť pri sv. omši.

Keď sa s dakým zabávame, zaoberáme sa len týmto a za-
búdame na všetkých iných ľudí. Tak i pri omši, kde sme v prí-
tomnosti Božej, máme myslet len na Boha a zabudnúť na všetko
iné. Máme to tým viac, lebo svätejší a božskejší skutok nemôžeme
vykonať, ako slyšanie omše sv. (Sn. Tr. 22), a poneváč by sme
i náče z omše nijakého veľkého osohu nemali.

Pri sv. omši máme byť pobožni, t. J.

n1áme pri nej vy hýbať všetkému, čo nás pri
854

modlitbe roztržitými robí, a 1nodliť sa spolu

s kňazom, . menovite pri troch hlavných
čiastkach.

Ako baníci len vtedy nachodia drahokamy, skryté v zemi,

keď sa namáhajú, tak i my len vtedy získame poklady milostí,
skryté v omši, keď sa vynasnažuj eme byť pobožnými. «Aj omša je
bohatá baňa na zlato». (Fornerus) Kto však pri omši nie je po-
božný, má z nej len taký osoh, ako zviera, ktoré počas omše je
v kostole. (Alb. Stolz.)

l. Pri slyšaní ·omše sv. máme vyhýbať:

tláchaniu, smiechu, obzeraniu sa a p.; aj veľmi
neslušné je chodiť na sv. omšu v nádherných šatách alebo
s veľkým šp erkom.

Na kostol, kde Boh je na oltári, môžu sa vzťahovať slová

ktoré Boh z horiaceho kra hovoril : Miesto, kde stojíš, je zem
svätá. (2. Mojž. 3, 5) Ako veľmi urážaš Spasiteľa nepristojným
držaním sa v dome Božom, poznáš z jeho hnevu na kupcov a pre-
davačov v chráme. (Mat. 21, 13) Dom Boží je dom modlitby; ne-
robte z neho tlacháreň l (Sv. Ján Alm.) V prítomnosti kráľovej držíš
za nedovolené, smiať sa alebo tláchať (biabtať), ba neopovážiš sa
ani len sadnúť; o koľko úctivejšie máš sa držať pred najvyšším
Kráľom všetkých kráľov, pred Synom Božím l V chráme židovskom
slúžilo denne asi 700 kňazov a levitov: zabíjali obetné zvieratá a
potom pálili; toto dialo sa tak potichu, akoby v chráme len jeden
kňaz bol. (Joz. Flav.) Pohanský kráľ Alexander Veľký dal raz jednej
modle ob etovať býka; jeden mladík zo zemianského rodu, ktorý
pri tomto obetnom úkone horiact~ fakľu v ruke držal, neopovážil
sa z veľkej úcty pred obetou odhodiť fakľu, keď mu už po samú
ruku zhorela. (Sv. Ambr.) O koľko viac mali by sme my .kre-
sťania vyhýbať všetkému, čo ša protiví svätosti takej nekonečne
vznešenej obety! Prví kresťánia boli pri sv. omši tak ticho, akoby
v kostole nikoho nebolo. (Sv. ZL) Nábožní ľudia od akživa zvykli
kláčat pri celej sv. omši alebo aspoň od pozdvihovania do prijí-
mania. Istú nábožnú cisárovnu, ktorá ·pri omši vždy kľačala, u po-
 855

zornili, aby sa viac šetrila; odpovedala: «Akože, ani jeden zo sluhov

mojich neopováži sa sedeť v mojej prítomnosti, a ja urobila by
som to pred Pánom a Bohom svojím?» Sv. Alžbeta, dcéra Ondreja,
kráľa uhorského, snímala pri sv. omši i svoju korunu s hlavy. «Tí,
čo v kostole pod sv. omšou bľabtajú, :r.aslúžia, aby ich v kostole
hrom zabil». (Sv. Zl.) Takí ľudia nemajú ani osohu z omše; ich
srdce podobá sa hradskej ceste, kde je ustavičná vozba; ovocie,
ktoré so stromu milosti sv. omše padá, hneď býva rozmliaždené. -
Veľmi neslušné je, chodiť na omšu v nádherných šatách a s
veľkým šperkom. Niektoré ženské chodievajú do kostola náramne
v-yfintené, aby na seba pozornosť obrátil-y. Jednej takej povedal sv.
Ján Zlatoústy: <<Ti cifruľa! či je to oblek kajúcej hriei5nice, ktorá
do kostola ide prosiť odpustenie? Či prii5la si tancovať alebo sa
na obdiv vystavovať?» Sv. Tomáš Moru s krajinský kancellár anglický
(t 1535), povedal zase jednej vyfintenej parme: «Ak ti Boh spra-
vedlivý na odplatu usilovnosti (s ktorou si sa tak v-yfintila) nedaruje
pekla, urobí ti veľkú krivdu>>. Sv. Ambróz povedal o takých žen-
ských: «Čím parádnejšie sú a čím viac obdivované od Judí, tým
viac budú zapovrhnuté a nenávidené od Boha». Mnohí sv. pápeži
(ako na pr. Linus) a biskupi (n. pr. Karol Bor.) žiadali zrovna,
aby ženské závojom zakryté do kostola chodily. Zdá sa, že to i sv.
Pavel žiadal (1. Kor. ll, 5); lebo poukazuje na to, že už príroda
dala ženskej priradený závoj, a síce dlhé vlasy. (1. Kor. ll, 14) -
Veľmi neslušné je tiež vypľúvaním v kostole zanečisfovať lavice
alebo podlahu (tam, kde i druhí kľačať majú). V mnohých kostoloch
bavorských a porýnskych sú na stenách tabuľky s asi týmto ná-
pisom: «Prosí sa nevyplúvať na podlahu; lebo to budí ošklivosť a
nezodpovedá dôstojnosti domu Božieho. Na to je vačkový ručník!»
Ba výchraky takých, čo sú chorí na piúce, môžu i5kodiť i zdraviu iných.

2. Keď sa pri sv. omši spolu s kňazom

n1odlime, nepotrebujeme konať tie isté mod-
litby, čo kňaz.

Najlepšou modlitbou pri oms1 Je rozjímanie o umu-

čení K1"Ísta, lebo sv. omša je opakovanie krížovej obety
a ustanovená na pamiatku smrti Kristovej na kríži.
856

Chyba je, ked z modlitebnej knižky takzvané ornšové modlitby

konáme bez ducha a pobožnosti. Kto sa nie ústne, ale iba v duchu
modlí, nedopušťa sa chyby. No ked sa ústne modlí, má dať pozor
na to, aby svojím šepotom neprekážal iným v pobožnosti. Veľmi
dobre hodí sa k omši modlitba boľastného ruženca, lebo pri
tejto rozvažujeme umučenie Krista P.

Aj mierny spev pri oms1 odporúča sa, lebo naklo-

ňuje k pobožnosti, je účinlivou modlitbou a najlepšie
slúži k zvelebeniu Boha.
Kostolný spev je veľmi užitočný; lebo nakloňuje k pobo-
žnosti. Preto už sv. Augustín povedal: «Koľko siz vyronil som,
ó Bože, pri žalmoch a piesňach tvojich! Ako býval som dojatý,
ked v kostole tvojom ozývaly sa ľúbezné spevy. Zvuky tie kvapkaly
ako balsam do ucha môjho a s nimi sa vlievala tvoja pravda do
srdca môjho, tak že oheň pobožnosti vo mne horel». Ďalej spev je
veľmi účinlivá modlitba, ktorá na nás mohutne ťahá rosu milosti ;
to je preto, že spev zo srdca pochádza a je vrúcna modlitba (lebo
každý vnútorný cit stáva sa mocnejším, ak sa bud slovami alebo
skutkami prejavuje). Sv. Gertruda mala o účinlivosti spevu na-
sledujúce zjavenie: Ako raz spievala, zdalo sa jej, že všetky spie-
vané slová ako ostrá kop~ja zo srdca jej vrazily do srdca Ježišovho
a ho celkom prebodly; s dolného konca kopije padaly kvapky,
ktoré znamenaly dosiahnuté milosti. Sv. otcovia nenachodia do~ta­
točných slov, aby význam kostolného spevu vychvalovali ; povedajú
o tomto speve, že krotí hnev Boží, zaháňa zlých duchov, priťahuje
sv. anjelov, ba že do srdca spievajúceho ťahá dolu Ducha Sv. ;
dalej že spev dáva krýdla duchu, aby sa od zeme k nebu mohutne
vyšvihol (Sv. Atan., sv. Bas., sv. Zl., sv. Ambr.), že mysle povzbud-
zuje k túžbe po veciach nebeských (Ben. XIV.) a odťahuje od žia-
dania pozemských vecí. (Pius IX.) Bársaké tvrdé bolo by srdce
svetárov, predsa, ked počujú pekný spev kostolný, pocítia aspoil
začiatok lásky k božským veciam. Ba stalo sa, že spev tento
nejedného pohol k slzárn ľútosti a obrátenia. (Sv. Bern.) - Spev
hodí sa i k omši. Lebo kto pováži, čo sa pri omši na oltári deje,
bude rnohutne dojatý a bude chceť dať i výraz citom, pochodiacim
z hÍbky srdca. No mohutné city (na pr. ohromná radosť, náramný
bôľ duševný) nikdy nedávajú sa na javo slovami, ale len zvukrni.
 857

«Cirkev teda v speve má prostriedok, aby najsrdečnejšie pocity,

aké ani vysloviť sa nedajú, s najväčšou dokonalosťou nežne vy-
jadrila a sdelilall. (Amberger) Aj preto, že spev je najvyšším výrazom
citov pochodiacich z hÍbky srdca, je on najdokonalejší prostriedok
k oslavovaniu nekonečného veličenstva Božieho. Kedykoľvek sv.
Písmo hovorí o oslavovaní Boha skrze anjelov a S\'ätých, toto
oslavovanie vždy líči (opisuje) sa ako vznesený a nadšený chválo-
spev. Preto spev pri omši sv. je dačo celkom podstatného; kostol
skôr môže sa zaobísť bez umeleckej stavby, maľby, vzácnych rúch
a nádob, ako bez spevu, tejto slávnostnej reči modlitebnej. Preto
už Kristus pri slávení vecere užíval spev žalmový. Lebo sa povedá:
«Po dospievaní piesne vyšli na horu Oli vetskúl>. (Mat. 26, 30) Aj
prví kresťania dia svedoctva všetkých dávnejších spisovateľov
užívali spev pri sv. omši; starodávni kresťanskí spisovatelia miesto
«slúžiť omšu)) vravia zrovna: «spievať chválopieseň Kristu». I dnes
ešte Cirkev dáva kňazovi pri veľkej omši spievať mnohé modlitby,
ako oráciu, epištolu, evanjelium, präfáciu, Otčenáš. - Avšak všetky
spevy pri omši majú, nakoľko možno, súhlasiť s modlitbami
kňaza a so slávnosťou dňa; lebo spev ľudu v kostole nie je
snáď len nepodstatná vonkajšia okrasa bohoslužby, ale spolumod-
lenie a spoluobetovanie s kňazom na oltári. - Mimo toho usta-
vičné spievanie pri sv. omši je vonkoncom zavrhnuteľné, lebo
ruší každú pobožnosť v dome Božom. Také ustavičné spievanie
v kostole vzniklo len za časov Lutherových. Luther totiž vložil
svoje protestanské uženie do kostolných piesní a dal ustavične
spievať. (Víac ľudí vspieval do protestantismu, ako vkázal.) Katolíci
vtedy chceli tiež tak pôsobit za udržanie kat. nauky a napodob-
ňovali ho. No za časov pred Lutherom spievalo sa len málo pri
sv. omši ; preto kostolné piesne z tých časov sú celkom krátke.
Teda ustavičné spievanie nie je katolícke. Ľud cíti to a preto často
ani nespieva, tak že v mnohých kostoloch počuť len organ. Apoš-
tolská Stolica tiež zakázala spievať pri dajedných bohoslužobných
výkonoch, tak pri pozdvihovaní alebo žehnaní Najsvätej ším. (Kongr.
obr. 11. júl. 1857.) - Pri spievaní v kostole nemá sa kričať alebo
zaťahovať hlasom ; tak často robia ľudia suroví a nevzdelaní, aby
v dome Božom takým spôsobom na seba upozornili. «Prvým pra-
vidlom pri speve je skromnosť; táto má mierniť prisilný hlas, aby
ucha neurážal». (Sv. Ambr.) Tým viac budeš sa ľúbiť Bohu, čím
jednoduchejšie spievaš. (Sv. Bonav.) Ak len preto spievaš, aby si
858

u iných chválu získal, nuž predávaš svoj hlas. (Sv. Bern.) Kto
dobre spieva, ten modlí sa dvojnásobne.

3. Pri troch hlavných čiastkach máme

s 1nodlením alebo spievaním trochu prestať
a venovať svoju pozornosť tomu, čo sa na
oltári deje.
Cirkev chce, aby srne pri troch hlavných čiastkach trochu
prestali s rnodlením alebo spievaním ; lebo oltárnym zvončekom
dáva upozorniť prítomných pri omši na tri hlavné čiastky. Preto
i kňaz na pr. pri obetovaní hovorí; <<Obetujeme ti, ó Pane, kalich
spasenia». Veriaci teda v túto chvíľu tiež majú obetovať, aby sa
kňazove slová na pravde zakladaly.

Pod omšou máme dbať o nasledujúce :

Keď kňaz začína sv. omšu, máme sa prežehnať a
vzbudiť úmysel. na ktorý omšu slyšať chceme.
I kňaz pred slúžením omše musí urobiť to isté. Na jaký
úmysel môže sa slúžiť omša sv., o tom viď v predošlom. -
V mnohých kostoloch ľudia vstávajú, keď kňaz k oltáru ide, z úcty
pred nim, námestníkom Kristovým. Zvyk tento je veľmi slušný a
môže sa len schvaľovať.
Pri evanjeliume máme povstať a síce z úctivosti pred
slovom Božím ; zároveň máme sa prežehnať krížom sv.
na čele, ústach a prsiach na znak, že učenie Ukrižova-
ného veriť , vyznávať a zachovávať chceme.
Pri obetovaní máme Bohu obetovať dary
obetné na oltári, seba samých a všetko, čo
Je naše.
Modlitbu pri obetovaní vi ď na začiatku I. dielu.

Na Sanktus máme chváliť Boha a pozdraviť Vyku-

piteľa, ktorý onedlho na oltár sostúpi.
 859

Kňaz modlí sa trojnásobné Svätý anjelov (Is. 6, 3) a slová,

ktoré ľud hovoril, keď Kristus vchádzal do Jerusalema. (Mat. 21, 9)

Na pozdvihovanie máme kľaknúť a kla-

ňať sa Spasiteľovi, ktorý na oltár sostúpil.

Pri pozdvihovaní rob to samé, čo kňaza robif vidíš; tento

paďá na kolená a klania sa Pánu Bohu, ktorého v rukách svojich
drží. Urob, ako sv. traja králi pred Ježiškom, ako apoštoli na hore
Tabore. (Coch) Ako kňaz, tak i ty máš s pobožnosťou pozerať
na pozdvihnutú hostiu. Pán Ježiš povedal sv. Gertrude, že ten, čo .
to robí, bude jednúc mať väčšie radosti pri pozeraní na Boha:
Keď už pozeranie na medeného hada na púšti tak spasiteľné bolo
(4. Mojž. 31, 9), aké užitočné musí byť len ešte pozeranie na sv;
hosti u l - Nie je dobre, keď miesto pozerania na sv. hostiu sklo-
níme hlavu a sa akoby skrývame. Na čože vlastne dvihá kňaz
hore sv. hostiu, ak nie na to, aby sme na ňu pozerali? - V nie-
ktorých kostoloch počuf, že si dajedni ľudia privolávajú: «Pochválen
Ježiš Kristus». To nie je dobre. «Každý človek má tu mlčať a
takrečeno trnúť strachom, lebo tu sostupuje Kráľ všetkých kráľov,
aby sa obetoval a veriacim za pokrm dával. Pred nim idú sbory
(chóry) anjelov, ktorí svoju tvár zakrývajú a s veľkým plesaním
chválu spievajú». (Obrad sv. Jakuba.) Pán je v svätom chráme
svojom, nech mlčí pred nim celá zem. (Hab. 2, 20) - Iní zase
pri pozdvihovaní ostávajú celkom ľahostajní, akoby Kristus ani prí-
tomný nebol; podobaj u sa tomu, čo svojho priateľa, prichodiaceho
z ďaleka na návštevu, ani len neprivíta, ale dá mu jednoducho
stáť, · akoby ho ani nepoznal. (Koch.) Celé nebo pripravuje sa na
pozdvihovanie a my chatrní ľudkovia bývame pri ňom bez všetkej
úctivosti, ba ani len nemyslíme na to, čo sa na oltári deje. Oj,
aké zázračné veci videli by sme, keby Boh otvoril oči ducha
nášho l (Koch.) Poneváč svojimi očami nevidíme uponíženia Syna
Božieho, prelo si ho nevšímame, kým anjeli, ktorí to vidia, sa
trasú. (Koch.)

Veľmi užitočné
je, ked otcovi nebeskému hneď po
pozdvihovaní obetujeme Spasiteľa na oltári a jeho umučení(:
1; smrť na istý úmysel.
860

Aj kňaz na oltári hneď po pozdvihovaní koná modlitbu

obetujúcu. Môžeme hovoriť asi takto: «Otče naj láskavejší, obetu-
jem ti tvojho premilého Syna na oltári a umu(~enie i smrť jeho,
aby si sa nado mnou (dušami v očistci, mojím chorým otcom a p.)
smiloval. Alebo : Z povďačnosti za všetky milosti preukázané Matke
Božej. Alebo: Aby som ti ďakoval za prinavrátené zdravie a p. -
Oj, akú nekonečnú mdostJ urobíš Otcovi nebeskému, keď mu obe-
tuješ tento vzácny dar l Akú bohatú odplatu dostaneš za tento
dar! (Koch.) Keď niekto Bohu Otcu obetuje krv Kristovu, nuž
dar tento je toľký, že Boh Otec sotva má dosť pokladov,
aby zaň zaplatil. (Sv. Magd. Paz.) Pán Ježiš riekol sv. Ger-
trude: <(Trebárs ako bol by niekto obfažený hriechami, predsa
môže úfať ich odpustenie, ak môjmu božskému Otcovi obetuje
moje umučenie a smrť». (Sv. Gert.) Toto obetovanie, pravda, môže
sa stať i mimo sv. omše, no vtedy má menej sily, (Koch.)

Ked je prijímanie. máme prijímať, ak

1ue skutočne, nuž predsa duchovne.
Prví kresťania prijímali každodenne; no teraz zriedka najde
sa tak dokonalý kresťan, že by denne prijímať mohol. Viď o tomto
tam, kde je reč o sviatosti oltárnej.

Pri požehnaní kňazovom máme sa prežehnať a pritom

prosiť Boha za jeho požehnanie.

Pri poslednom evanjeliume máme robiť to isté, čo pri

prvom.
4. Ak v tenže čas slúži sa viac 01nší,
má1ne pozorovať len na jednu omšu.
Nakoľko možno, máme daf pozor len na tú omšu, na ktorú
sa najlepšie dívať môžeme. No v dajedných kostoloch, kde súčasne
býva viac omší, môžeme videť, ako ludia bez prestania sa žehnaj ú,
ustavične vstávajú a prse sa bijú atď. Takí sa v kostole celkom
ukonajú a nijako nemôžu byt pobožní. Preto v mnohých diecésach
(na pr. v Čechách) je cirkevný predpis, aby sa, keď súčasne je
 861

yiac omší, len pt·i .fednej ce ngalo, ktorá j e slávnostnej šia alebo
viac vyniká. No predsa ten, kto na viac ·sv. omšiach súčasne je
prítomný, má osoh z každej, lebo kňaz vo všetkých týchto omšiach
modlí sa za okolostojácich.

10. Zaviazanosť k slyšaniu omše.

l. Každv kat. kresťan
cirkevného dľa
príkazu je prísno zaviazaný, každú nedeľu
a sviatok s pobožnosťou slyšať celú sv. omšu.
Viď 2. cirkevné prikázanie.

l. Ale od slyšania sv. on1še je osprave-

dlnený) kto by z navštívenia kostola mal
velkú škodu 7 alebo kto súrne má konať skutky
Tnilosrdenslva.
Veď Kristus povedá: «Jarmo moje je sladké a bremeno moje
ľahké». (Mat. ll, 30) Ospravedlnení teda sú tí, čo by návštevou
kostola utrpeli veľkú škodu, na pr. na zdraví, majetku, cti a p.
Dfa úsudku sv. Alfonsa ·a i. je ospravedlnený: kto je chorý a tak
do kostola ísť nemôže ; kto by následkom chorľavosti iste alebo
aspoň domnele mohol ublížiť svojmu zdraviu, keby do kostola išiel;
kto velmi plané šaty má a od ľudí podistým bol by vysmiaty (mal
by škodu na svojej cti) ; kto na ceste do kostola mal by mnoho
trpef od surových ľudí ; kto do kostola má ďalekú cestu (vyše ho-
diny), môže niekedy byť ospravedlnený, ako i pri veľmi špatnom
počasí. Jeden pruský kráľ raz za búrlivého počasia decembrového
dňa našiel prázdny kostol, oproti tomu večer za ešte väčšej sňa­
hovej chumelice preplnené divadlo; tu zvolal: «Áno pre zábavu
prinášajú ľudia obete, ale nie pre Boha!» (Meh.) Ospravedlnení sú
pocestní, ktorí by veľmi mnoho zameškali ; robotníci, ktorí davatelom
práce sú nútení pracovať v nedeľu a sviatok a ľakho prišli by o
službu (no títo majú hľadeť, aby prácu inde dostali, kde by svoje
náboženské povinnosti vyplniť mohli); aj ten, kto by pre slyšanie
862

omše mal veľa trpeť od svojich domácich (avšak musel by hľadeť

pôsobiť na nich poučovaním); aj smie jed(m z domácich ostať
doma, aby dom strážil. - Ďalej ospravedlnení sú tí, čo majú ko-
nať skutky milosrdenstva. Veď skutky milosrdenstva sú práve vý-
borná služba Božia (Jak. l, 27) a v istých okolnosťach príjemnejšie
Bohu, než obeta. (Mat. 9, 13) Teda ospravedlnení sú: čó chorého
obsluhovať majú; matka, ktorá malé dietky opatrovať má; kto do-
mácim pokrm pripravovať musí. Keby počas služby Božej požictr
vypukol, bolo by skrivodlivé, keby ľudia, čo by pomáhať mali, do
kostola sa ponáhľali.

2. Celú omšu slyší len ten, kto pri troch hlavných

čiastkach .
jednej a tejže omše v kostole je prítomný a
nijakej značnej čiastky jej nezamešká.
Musíme teda byť prítomní pri všetkých troch hlavných
čiastkach. Kto trebárs len jednu hlavnú čiastku ľahkomyseľne
zamešká, ten neplní príkazu cirkevného ; teda kto len po obetovan!
do · kostola príde, alebo už pred prijímaním odíde. To samé pred~
pokladá sa všeobecne aj o tom, kto všetko zamešká, čo evanjeliu
predchádza, a súčasne i to, čo po prijímaní nasleduje. Aj ten, kto
len po evanjeliume prišiel, zameškal už značnú čiastku omše. -
Musíme slyšať tri hlavné čiastky . tejže omše. Nie je dosť slyšať
jednu omšu od pozdvihovania až do konca a hneď nato alebo
súčasne druhú od začiatku až do pozdvihovania. (Innoc. XL) Kresťan
nemá rozlučovať, čo Ježiš spojil. Kto teda len po obetovaní príde,
musí byť prítomný ešte na druhej celej omši. - Pod omšou mu-
síme byť v kostole. Státie alebo sedenie mimo kostola nedosta-
čuje, leda že by v kostole bolo toľké množstvo ľudí, že by tam už
miesta nebolo. Oj, aká mocná je modlitba shromaždeného ľudu!
Lebo kde dvaja alebo traja sú shromaždení v mene Kristovom,
tam Kristus je uprostred nich. (Mat. 18, 20) Niekde panuje zlozvyk,
že ľudia pod omšou von z kostola, snáď na cmiteri stoja alebo
vysedávajú. Hriešny zvyk tento múdrym spôsobom zrušil sv. Ján
Almužník, patriarcha alexandrijský. (Ť 619.) . Miesto že by v kostole
omšu slúžil, vyšiel von, a sadol si k ľuďom. Keď sa tito zadivili,
povedal : «Kde sú ovce, tam musí byť i pastier. Ak vy tu ostanete,
ostanem i ja. Ak do kostola vôjdete, vôjdem i ja». Tieto slová po-
mohly. Od tých čias ľudia tí pod omšou už nikdy nestáli mimo kostola.
 863

3. Pobožný pri omši je len ten, kto všetkému vy-

hýba, čo človeka pri modlitbe roztržitým robí a ktorý sa
i s kť'íazom spolu modlí, menovite pri troch hlavných
čiastkach.

O pobožnosti pri omši viď v predošlom. Modlitby pri troch

hlavných čiastkach viď na začiatku I. dielu.

4. Sv. omšu v nedeľu a sviatok mozeme slyš ať v

každom dome Božom; avšak slušné je, aby sme ju vo
farskom kostole svojom slyšali.
Snem Tridentský želá, aby veriaci často navštevovali farský
kostol, menovite v nedeľu a vo vä čš ie sviatky. {Sn. Tr. 22) Lebo
veď kňaz v tieto dni obetuje sv. ornšu za svojich živých i zomrelých
farníko v a pri kázni here zvláštny ohľad na potreby všetkých prí-
slušníkov svoj ej fary; vo farskom kostole ohlašujú sa nové man-
želstvá, pôstne dni, cirkevné slávnosti a nariadenia. Farníci v dome
Božom majú poznať svojho farára, lebo tento je ich pastierom a
otcom duchovným. Ale niet príkazu slyšať omšu vo farskom ko-
stole; lebo by sa to proti vilo doterajšiemu zvyku po celom svete.
(Ben. XiV.) - Sv. omšu môžeme sl y šať i v niektorom verejnom
dome určenom k modlitbe (Ben. XIV.), ako sú v nemocniciach {špi-
táloch), školách, vychovávacích ústavoch a p.

2. Veľmi sa odporúča slyšať sv. omšu,

nakoľko možno, každý deň, lebo tým môžeme
byť účastní najväč ších milostí.

Keby sa tak omša slúžila len na j ednom mieste na svete a

len od jedného kňaza, s akou túžbou ponáhľali by sa kresťania
na toto miesto ! Avšak teraz slúži sa denne na mnohých miestach
a od mnohých kňazov; ako veľmi teda je k poľutovaniu naša
vlažnosť a lenivosť, ktorá každodennou príležitosťou vznikla! {Tom.
Kemp.) Mnohí držia za ztratenú tú polhodinu, ktorú by sv. omši
venovali a nie práci. A predsa nie je tomu tak : neztratí sa ni9, =.
lebo práca po slyšaní sv. omše ide lepšie od ruky. Veď · Kristus
Kat. Ľud. Katechismus. 55
864
povedal: «Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a spravedlnosť jeho, a
všetko iné bude vám pridané». (Mat. 6, 33) Ba veď, že najväčšiu
škodu utrpíš toho dňa, v ktorý sv. omšu zameškáš. (Fornerus)
Keby tak z chmár zlato pršalo, iste zanechal by si všetku svoju
prácu a ponáhľal by si sa na ulicu sbieraf zlato. Bol by si blázon,
keby si ostal pri svojej práci. Taký blázon si i vtedy, keď z ľahko··
myseľnosti zameškáš slyšať sv. omšu, pri ktorej prúdy nebeského
zlata na teba sa lejú. (Koch.) Zanedbaním jedinej omše pripravíš
sa o stonásobne väčšiu výhodu, než akú by si jednodennou prácou
získať vládal. O, bláznivosť a slepota ľudská l Ľudia chcú radšej
vzdať sa drahocenných pokladov, ako utratiť dakoľko halierov.
(Koch.) Zariaď si teda, ak to ide, prácu svoju tak, že by si na
omši denne prítomný byť mohol. A keď to nejde, daj almužnu
niektorému chudobnému, aby sv. omšu za teba slyšal. Chudobný
urobí to rád, a takým spôsobom i ty budeš účastný hojných mi-
lostí. (Koch.) Lebo, ako každý dobrý skutok, tak i slyšanie omše
môže sa bez vlastnej ujmy poskytnúť iným. Ano kňaz na oltári
práve predpokladá, že okolostojácí túto obetu chvály konajú za
seba a za všetkých svojich. (Modlitba po Sanktuse.) Nedaj sa mýliť
v službe Kristovej tláchaním ľudí; lebo ak ty hanbíš sa zaúho,
bude sa jednúc aj on hanbiť za teba. (Luk. 9, 26) Keď sv. Ludvík,
kráľ francúzsky, ktorý denne jednu a _niekedy i viac omší slyšal,
dozvedel sa, že ľudia o tom povrávajú, povedal: «Nuž hľa, ako sa
ľudia o mňa starajú; keby som dvakrát toľko času strávil pri hre
alebo poľovačke, iste by nik o mne nehovoril». Keď krajinskému
kancellárovi anglickému Tomášovi Morusovi (t 1535) povedali, že
denné slyšanie omše nesrovnáva sa s jeho vysokým postavením,
odvetil: «Ba ja pokladám za najväčšiu česť, keď najväčšiemu všet-
kých velikášov smiem preukazovať takú malú službu)).

ll. Čas slúženia omše.

(O ktorej hodine'! V ktoré dni? Ako často denne?)
. l. Sv. omša slúži sa obyčajne v čase od východu
slnka do 12. hodiny poludňajšej a na Vianoce o polnoci.
Zo zvláštnej príčiny (pre odcestovanie, alebo aby ľud pracu-
júci na omši byť mohol) smie sa omša slúžif už pred východom
 865

slnka; pri posviacke kostola alebo pri birmovke môžé sa stať, že

sa omša začne len po 12. hodine alebo ešte neskoršie. U prvých
kresťanov slúžila sa omša zväčša v noci, lebo vtedy prenasledo-
vanie pohanov najmenej hrozilo. Ešte v pozdejších časoch slúžila
sa omša viackrát v roku za nočnej doby, tak na Vianoce, . v~
Veľkú sobotu, vo sviatok sv. Jána Krstiteľa a v štyri soboty suchých
dní (kantrov).

2. Sv: omša slúži sa v prího~nú hodinu vo všetkých

farských kostoloch každú nedeľu a sviatok cirkevného
roka a mimo toho takmer každý deň v týždni.
Každý katolícky kňaz je povinný, slúžiť omšu každú nedeľu
a sviatok. (Sn. Tr. 23, 14) Dttehovní pastieri následkom úradu
svojho sú povinní vo všetky nedele a sviatky slúžiť omšu sv. za
všetkých živých i zomrelých farníkov svojich. (Sn. Tr. 23, l) Také
omše duchovných pastierov volajú sa farské omše a slúžia sa vždy
v takú hodinu, aby farníci na ne ľahko prísť mohli.

3. Ani jeden kňaz nesmie slúžiť sv. omšu viac ako

'taZ za deň.

Iba na Vianoce smie každý kň.az slúžiť tri sv. omše.

Aj niektorí duchovní pastieri vo väčších farnosťach smú
v nedele a sviatky s biskupským dovolením slúžiť dve
sv. omše.

Začiatkom stredoveku bol obyčaj u kňazov, že viac omší

jednu za druhou slúžili; z toho vznikly mnohé zlozvyky. Preto
pápež Innoc. III. zakázal slúžiť omšu viac ako raz dňa a dovolil
tri omše len na Vianoce. Krem toho pápež Benedikt XIV. dovolil
kňazom v Španielsku a Portugalsku slúžiť tri omše v deň Všetkých
verných zomrelých (t. j. v deň pamiatky na duše zomrelých). -
Avšak kňaz na Vianoce nemusí slúžiť tri sv. omše. Ani katolícky
kresťan v tento deň nie je zaviazaný slyšať tri sv. omše, - Farári
vo veľkých farnosfach len vtedy dostanú od biskupa dovolenie 2
razy slúžiť omšu, keď kostol je tak malý, že v ňom všetci farníci
nemajú miesta, alebo keď v súsednej farskej obci nemajú kňaza,
fi fi*
866

ktorý by tam odbavoval služby Božie, a sverení sú dočasnej správe

najbližšieho farára.

S druhej strany zas ani jeden kňaz nesmie slúžiť

sv. omšu vo Veľký piatok. A v Zelený štvrtok i Velkú
sabotu smie v každom farskom kostole byť len jedna spie-
vaná omša.

Ak sviatok Z vestovania P. Marii padne na Zelený štvrtok,

smie sa slúžif viac omší; no naskrze nie, ak padne na Veľký
piatok alebo na Veľkú sobotu. V tomto páde preloží sa sviatok na
pondelok po Bielej nedeli. (Kongr. obr. 10. dec. 1733)

12. Miesto k slúženiu omše.

l. Sv. apoštoli slúžili omšu sv. v príbytkoch na
stoloch.
Vid Sk. ap. 2, 46; Kol. 4, 15. Dodnes v chráme lateránskom
v Ríme ukazuje sa stôl, na ktorom že sv. Peter obetoval. Snem
Nicäjský r. 325 ešte hovorí o svätom stole, na ktorom kňaz ne-
krvavým spôsobom obetuje Baránka Božieho, ktorého telo a krv
kresťania požívajú. - Stôl preto sa užíval, poneváč i Spasiteľ v
Zelený štvrtok na stole konal sv. obetu (stôl tento z cedrového
dreva ešte vždy ukazuje sa v pokladnici lateránskeho chrámu v
Ríme), a aby kresťania v čas prenasledovania stôl chytro skryť
alebo na iné miesto preniesť mohli.

2. Počas veľkých prenasledovaní kresťanov slúžila

sa omša sv. v podzemných chodbách (v katakombách) nad
umrlčími truhlami muče dlníkov.

Preto oltár dodnes má podobu umrlčej truhly; preto v oltá-

roch sú relikvie svätých. (Tým označuje sa, že so svätými v nebi
máme obcovanie; pre relikvie kňaz tak často bozkáva oltár).
Z tej príčiny pozdejšie so zvláštnou záľubou budovali kostoly nad
hrobami svätých (tak chrám sv.-peterský v Ríme) a mučedlníkov
 867

(mysli na hrob sv. Jána Nepomuckého vo vítskom chráme v Prahe)

alebo i zaslúžilých mužov pochovávali v kostoloch. Preto aj od
akživa pri pohraboch v prítomnosti mŕtvoly slúžili omšu, menovanú
rekviem. Poneváč ďalej prví kresfania pri slúžení omše v podzem-
ných izbách museli zapaľovať svetlá, preto na oltároch našich pri
omši ešte dnes nachodía sa svetlá. Svetlo je odznakom božskej
milosti, ktorá, ako svello, pôsobí, svietiac a zohrievajúc. A pri sv.
omši i rozdávajú sa milosti 1:1ožské čo najhojnejšie. Svetlo na
oltári značí, že tu je prítomné «Svetlo sveta», t. j. Bohol:lovek,
ktorý nás svojim evanjeliumom osvietil. Prečo sú práve voskové
sviece, o tom viď tam, kde je reč o prôvode na Očisťovanie P. Marie.

3. Keď prenasledovania kresťanov prestaly, slúžila sa

omša sv. v kostoloch na kamenných oltároch.

Z kameňov spravili stôl alebo pahrbok, ktorý na vrchu bol

plytký, a okrášlili ho. Už Noe pri vystúpení z korábu postavil
ol~ár; aj Abraham, Isák, Jakub, Mojžiš budovali oltáre. V chráme
jerusalemskom stály dva oltáre, jeden k obete zápalnej v pred-
dvore, druhý k obete kadidlovej v svätyni. - Oltáre musia byť
buď celkom z kameňa alebo aspoň mať na vrchu plytký kameň,
posvätený od biskupa a obsahujúci relikvie (na ktorý sa kalich
a hostia kladú), poneváč Kristus, ktorý na oltári má spočívať, je
uholným a základným kameňom Cirkve (Ž. 117, 22); aj musí
oltár byť pokrytý trojnásobným bielym plátnom, aby s jed-
nej strany sv. krv doň vsiaknuť mohla, akby sa rozliala, s
druhej strany preto, aby tu Spasiteľ práve tak spočíval, ako kedysi
v jasľach a hrobe. Biele musí byť plátno pre čistotu a svätosť obety.
Na každom oltári musí sa bez podmienky nachodif kríž, lebo na
oltári opakuje sa obeta krížová; aj majú byť dva svietniky s
voskovicami. (Prečo pri obete sú svetlá, povedali sme už vyššie.)
Oltár obyčajne tak je usporiadaný, aby obetujúci kňaz k východu
slnka pozeral; to preto, že pri obete srdce a ruky dvíhajú sa k
tomu, od ktorého všetko duchovné svetlo prichádza. Oltár je po-
výšený najprv pre svoju hodnosť potom pre potrebu, aby všetci
prítomní dej obetovania videli, a konečne i preto, že veľké dielo
vykúpenia Kristovho dokonalo sa na výšine ďaleko viditeľnej.
Stupne pred oltárom napomínajú nás, aby sme ku Kristu skrze
cnosti hore vystupovali.
868

Kostoly sú obyčajne stavané na návršiach alebo

uprostred miest a dedín. a síce zväčša v gotickom alebo
románskom slohu.
Kostoly budovali na návršiach alebo pahorkoch, lebo ná-
vršia považovali za posvätné miesta; veď na vrchoch často zjavo-
val sa Boh v Starom zákone, na vrchoch často modlieval sa Kri-
stus, na vrchu stál chrám jerusalemský, tento predobraz Cirkve
kresťanskej. Návršia i najviac vábia k modlitbe; tu sme odlúčení
od hluku svetského a oveľa bližší milému Bohu. Aj Cirkev dľa
slov Kristových spočíva na skale a Kristus sám konal krvavú obetu
na hore. Keď však kostoly uprostred miest a dedín sa nachodia,
tým znázorňuje sa, že dobrý Pastier vo sviatosti oltárnej býva
uprostred ovečiek svojich. Kostol so svojou vežou slúži i k okrase
mestám a dedinám. - Od kostolov máme rozoznávať káplnky.
V kostoloch odbavujú sa služby Božie a schováva sa ustavične
najsvätejšia sviatosť oltárna, kým káplnky sú len miesta k vykoná-
vaniu pobožností. Káplnky pri verejných cestách (káplnky verejné)
alebo chyže v príbytkoch (domové káplnky, aké v príbytkoch krá-
lov, kniežat, biskupov atď. alebo vo verejných ústavoch, ako v ne-
mocniciach alebo školách, sa nachodia). Len v niektorých kápln-
kách svobodno slúžiť omšu sv. - Kostoly sú najviac farské alebo
kláštorské. Biskupské kostoly volajú sa hlavné alebo katedrálne
chrámy. Veľké kostoly zovú sa i basilikami (od gréckeho slova
basileus, t. j. kráľ; lebo sú domy naj vyššieho Kráľa). - Najväčšie
kostoly na svete sú: chrám sv. Petra v Ríme (vmiesti sa doň
100.000 ľudí), kostol sv. Pavla v Ríme (40.000), hlavný chrám v
Miláne (37.000), chrám kolínsky a štrassburgský (30.000), kostol
sv.-štefanský vo Viedni ( 12.000). Najvyšší medzi .nimi je chrám
kolínsky so 156 metrami výšky (hlavný chrám v Ulme na Dunaji,
161 metrov vysoký, je protestantský) ; štrassburgský chrám má
142 m., štefanský vo Viedni 137, chrám sv. Petra v Ríme 136 m.
výšky. - Najväčší zvon zpomedzi týchto má chrám kolínsky;
váži vyše 27.000 kilogr. Takmer toľký je i zvon v kostole božského
srdca Ježišovho (Sacré Coeur) na Montmartre v Paríži. Štefanský
kostol vo Viedni má 18.000 kilogr. - I v Moskve je zvon, čo
váži 50.000 kilogrammov, má 7 metrov výšky a v priemere 6
metrov. - Niektoré kostoly sú stavané v slohu románskom:
majú okrúhle oblúky v sklepení, zväčša len múry bez pilierov;
 869

málo neveľkých okien a prevažne iba vnútri sú vyzdobené ; tak

veľchrámy v Mohuči, Špeieri, Vormse, Bambergu. No väčšina veľ­
kých kostolov je budovaná v gotickom slohu: majú končité obluky,
mnoho pilierov, početné a veľké obloky, obyčajne maľované; po-
tom nielen ich vnútro, ale i zovňajšok má umelecké vystrojenie;
a v týchto kostoloch všetko smeruje hore, aby sa tam vo vysokom
sklepení spojilo. Toto smerovanie do výšky nachodíme nielen u
stien a stÍpov, ale aj u oblokov, veží atď. Tým sa nav!ítevovateľovi
kostola pripomína, že tu na zemi je pútnikorn, ktorý vážne má
túžiť po nebeskej vlasti, kde so všetkými svätými láskou spojený
bude.

Vnútro a zovňajšok kostola tak sú usporiadané, aby

nás k pobožnosti naladily.

Zovňajšie usporiadanie kostola: Kostol je väčši a vyšší, než

všetky iné domy, lebo je príbytok Najvyššieho; budovaný je oproti
východu slnka, lebo je na to, aby sme sa v ňom klaňali Slnku
spravedlnosti, t. j. Kristu; má podobu kríža, lebo sa v ňom opa-
kuje obeta krížová a hlása učenie Ukrižovaného; má vežu, ktorá
ako prst hore ukazuje a nám privoláva: «Hľadajte, čo je shora»
(Kol. 3. l); vo ve~i sú zvony, ktoré k službám Božím alebo k
modlitbe povolávajú a sviatky cirkevné svojím velebným hlaholom
oslavujú (ešte pred 1000 rokmi dávali znak údermi kladiva o kov,
predtým i dreveným rapkáčom alebo trúbou) ; ďalej na samom
konci veže kostolnej je kríž, poneváč sa v kostole hlása učenie
Ukrižovaného a poneváč Kristus ukrižovaný smieril nebo so zemou;
na veži sú často i hodiny, ktoré nás napomínajú, aby sme hodiny
svojho života dobre upotrebovali. - Vnútro kostola deli sa na
tri časte: predsieň, loď a svätynu. Predsieň, v ktorej za dávnych
časov katechumeni a kajúcnici sa zdržovali, má napomínaf nás,
aby stne sa pred vkročením do kostola pripravili. Loď kostolná je
miesto pre veriacich; tu, ako na lodi, majú sa plavif k prístavu
blahoslavenstva alebo, ako v korábe Noemovom, byf zachránení
od večného zahynutia. Vedľa hlavnej lode často nachodia sa i
pobočné lode alebo vedľajšie siene. Sväty1ía (volá sa i «kňazský
chórJJ, lebo kedysi chór spevákov mal miesto svoje pred oltárom)
býva od lode oddelená zábradlím, stupňom alebo lavicou na pri-
jímanie (predtým oponou) a je pre kňazov. - Vo vnútre kostola
870

nachodí sa obyčajne: hneď pri vchode veľký križ, aby sme hneď
bcili upozornení, kto je pánom domu; potom srätenica pri dverách,
aby sme sa pri vkročení do kostola svätenou vodou pokropili a
tým si pripomenuli, že pred Boha s čistým srdcom dostavif sa
musíme; jeden alebo viac oltárov, na veľkom a či hlavnom oltári
tabernákul (svätostánok, kde býva sviatosf oltárna) a pred týmto
večné svetlo (lampa, ktorá má ustavične horef, aby znázorňovala,
že na oltári nachodí sa «Svetlo svetaJJ); obrazy a sochy anjelov
i svätých, poneváč títo pri svätých úkonoch neviditeľne sú prí-
tomní; kazateľna, krstiteľnica, spovedelnica, lavice pre ľud, zástavy
(čo vi[azstvo kresfanstva označujú a nás napomínajú, aby sme
proti zlému duchu a zlým žiadosfam svojim bojovali); na chóre
organ (vynalezený v 13. století), konečne často i ma Jované obloky
ktoré kostol dosf tmavým robia (lebo v tomto živote máme Jen,
nejasné poznanie Boha). - Tí, čo povedajú, že do kostola chodil:
nepotrebujú, lebo že sa k Bohu všade modlif môžu, nech povážia,
že tu Kristus pod spôsobom chleba je prítomný, že v kostole viac
bývame naladení k pobožnosti a že modlitba na posvätnom mieste
má väčšiu silu. Návšteva kostola v nedele a sviatky cieľom sly-
šania omše sv. prikazuje sa od Cirkve pod smrteľným hriechom.
Ostatne veľmi dobre robí, kto mimo kostola mnoho sa modlí ; lebo
taký onedlho príde do kostola.

Každý kostol musí obzvlášte byť posvätený, prv než

sa v ňom sv. omša slúžiť môže; to platí aj o oltári.

Už stánok svedoctva musel na rozkaž Boží od Mojžiša byt

posvätený (2. Mojž. 4, 9) a šalamonský chrám skrze Šalamona.
(3, Kráľ. 8) Keď chrám židovský kráľom Antiochom skrze posta-
venie modly bol poškvrnený, posvätili ho znovu a preto židia
každoročne slávili sviatok pos~·ätenia chrámu. - K posviacke
kostola oprávnený je len biskup; len s výslovným dovolením jeho
smie obyčajný kňaz podujať posviacku. Najdôležitejšie obrady pri
posviacke sú nasledujúce: biskup pred hlavnou bránou padne nn
tvár a modlí sa litánie k všetkým svätým. Potom tri razy obchodí
kostol a kropí jeho steny svätenou vodou. (Trojnásobné obchode-
nie upomína na trojjediného Boha, ktorému sa klaňať máme.)
Mimo idúc, zaklope biskupskou berlou na dvere, potom touže
berlou urobí kríž na prahu dverí (aby poukázal na silu kríža,
 871

ktorej nič odolať nemôže) a vôjde do domu Božieho, kde kľakne

na kolená a vzýva Ducha Sv. Tu na podlahe posypanej popolom v
podobe kríža (poneváč len pokánie a utrpenie vedie do neba) píše
gréckn a latinskú abecedu (lebo všetky národy sveta povolané sú
k Cirkvi) a ide, kropiac svätenou vodou tri razy pozdlž kostolných
stien i potom krížom čez celý kostol (na pamiatku najsv. Trojice
a kríža Kristovho); . nato pomaže steny na dvanástich miestach,
kde sa sviece zažnú (na pamiatku dvanástich apoštolov, ktorí nám
svetlo viery · doniesli) a potom eMe vykoná posviacku oltára. -
Vo výročitý deň posviacky kostola od pradávnych časov býva slá-
vený sviatok posvätenia chrámu. - Ak sa v kostole spácha tažký
zl()čin, n. pr. vražda, samovražda a p., a keď to verejne je známe,
musí kostol byť zamknutý a poznove vysvätený. Ešte raz musí sa
kostol posvätiť i vtedy, keď steny kostolné znovu sa budujú alebo·
obmietka múrov zväčša sa odstráni. - V1nimečne môže sa omša
sv. slúžiť i mimo kostola, ako počas vojny, keď kostol zhorel, aÍebo
pri veľkých slávnosťach, kde sa omša pod holým nebom slúži (tak-
zvaná poľná omša) ; no k tomu je potrebné výslovné dovolenie od
biskupa. Na loďach môže sa omša slúžiť len s dovolením pápež-
ským. V takých pádoch užíva sa pre1w.sný oltár, od biskupa po-
svätený, t. j. štvorhranný kameň, na ktorom kalich a hostia musia
byť umiestené.

13. Šaty, nádoby a iné veci pri omši.

Kto k pozemskému kraľovi na vý.sluch ide, oblieka si z úcty
sviatočné šaty; tak i kňaz, keď k oltáru ide pred najvyššieho
Kráľa. Zvláštny odev kňaza na oltári je tiež znakom, že on tam
nekoná z vlastnej rnoci, ale ako námestník Kristov. Už v Starom
zákone predpísal Boh zvláštne šaty kňazské k bohoslužbe. (2. Mojž.
28, 4) šaty kňazské pri omši boly uvedené od sv. apoštolov. (Sn.
Tr. 22, 5)

l. Pri omši má kňaz nasledujúcich 6 šiat: humerál~

albu, cingulum, manipul, štólu a kasulu.
Humerál alebo nárameník nosievali ľudia na Východe k
uviazaniu okolo krku. Kňazi užívali ho neskoršie k zahaleniu hlavy,
aby pri omši tak ľahko roztržití neboli. Niektorí rehoľnícki kňazi
872

ešte i teraz zahaľujú si nim hlavu. No obyčajne slúži teraz len k

zakrytiu hrdla a pliec. - Alba je odev z bieleho plátna, ktort
až na zem siaha. Na Východe bol zvyk, že pri takých príležito-
sťach, kde mali byť čistotní, biele rúcho nosili. Také dostal n. pr.
pozvaný na svatbu pri vkročení do izby svatobníkov; toto «sva-
tobné rúcho» spomína Kristus v podobenstve o svatobnej hostine.
(Mat. 22, 12) - Cingulum je pás, ktorým si kňaz albu.priväzuje,
aby ho pri chôdzi nehatila. U východných obyvateľov bol takže
zvyk, pri cestovaní a pracovaní podväzovaf si dlhé rúcho pásom.
Tak Tobiáš našiel mládenca opásaného a hotového na cestu.
(Toh. 5, 5) Preto povedal Spasiteľ: «Ľadviny vaše nech sú opá-
sané». (Luk. 12, 35) - Manipul, alebo náručník, bol zprvu plá-
tenou šatkou, ktorá sa na ľavej ruke nosievala a ktorou kňaz pot
utieral. - Štóla sú dva široké pruhy, ktoré si kňaz okolo hrdla
a na prse krížom kladie, a ktoré sú sošité. Štóla je znakom kiíaz-
sko-úradnej moci; preto nosí ju kňaz pri všetkých úkonoch kňaz­
ských. - Kasula je rúcho, ktoré prse a chrbát zakrýva a asi do
kolien siaha; navrchu má otvor pre hlavu. Predtým kasula bý-
vala dlhým plášťom, čo so všetkých strán bol zatvorený a len
pre hlavu mal otvor; ztadiaľ meno kasula, t. j. domč ek. - Okrem
omše nosí kiíaz pri úkonoch kňazských obyčajne krátku albu (ro-
chetku) a pri slávnostných príležitosťach ešte plášť (pluviál). Ked
kúazovi pri niektorej slávnosti ešte iní kúazi po boku stoja (assis-
tujú), nuž i títo majú zvláštne rúcha (dalrnatiky).

Šaty pri omši zčiastky pripomínajú umučenie Krista

P., zčiastky upozorňujú kií.aza na jeho povinnosti.

Humerál pripomína šatku, ktorou katovia v dome najvyššieho

kúaza Ježišovi oči zaviazali, keď ho bili; alba pripomína biely
odev, do ktorého Herodes dal obliecf Spasitela, aby ho na posmech
vystavil; pás povrazy, ktorými Spasiteľ bol poviazaný: náručník
poto uý ručník Veronikin; štóla 'reťaz na hrdle, ktorú Kristus po
odsúdení nosiť musel ; kasula, poznačená veľkým krížom na zadnej
strane, pripomína kríž Kristov. - Humerál napomína kňaza k po-
božnosti (k stráženiu svojich očí), alba k čistote srdca, pás k zdržan
livosti (sebaovládaniu) a hotovosti na cestu (t. j. aby na smrť bol
pripravený), štóla upómína ho na jeho veľkú · hodnost, kasula na
fažké bremeno jeho (t. j. na ťažké povinnosti povolania).
 873

2. Najdôležitejšie náradia pri slúžení sv. omše sú:

kalich, patena, missál, ciborium a monštrancia.
Vrchná časť kalicha musí byt zo zlata alebo zo st?-iebta a
vnútri pozlátená. (V chudobných kostoloch miesto striebra mohol
by byf i cín.) V prvých stoletiach kalichy boly kamenné, sklené,
drevené, kovové a hlinené. - Patena je mištička zo zlata alebo zo
striebra a pozlátená; na túto kladie sa sv. hostia. Kalích a patena
musia byf posvätené od biskupa. - Missál obsahuje modlitby sv.
omše na každý deň cirkevného roku. -- Ciborium je veľký kalich,
v ktorom hostie k prijímaniu veriacich sú uložené. - Monštran-
cia je vozvýš podlhovastá nádoba s pozlátenými papršlekmi k
ukazovaniu (monstrare) sv. hostie. - Dajedni svetári vravia, ako
Judáš pri pomazaní Krista skrze Magdalenu: «Načo je táto marno-
tratnosť?» Títo nech povážia, že pobožnosť naša v kostole krásou
domu Božieho a jeho predmetov veľmi sa oživuje. Pekné náradie
v našich kat. kostoloch robí mohutný do,jem na nás a na ino-
vercov. O pruskom kráľovi Fridrichovi Veľkom vypráva sa, že raz
bol prítomný na veľkej omši katolíckej a vyslovil sa: «Naozaj,
kým iní tak zaobchodia s Pánom Bohom ako so svojím sluhom alebo
seberovným, katolíci zachádzajú s nim ako s Bohom svojím». Ba
sluší sa, ahy sme pre Boha a jeho službu len to, čo je najkrajšie,
vyhľadali. éi bolo by prístojné, keby dom Boží v svojom zariadení
ďaleko zaostával za súkromnými domami boháčov?

14, Barva omšových šiat.

U židov z nariadenia Božieho boly mnohobarevné kňazské
šaty (2. Mojž. 28, 39), najmä biela, červená a modrá barva mala
prevahu v chráme židovskom. I šaty pohanských kňazov maly
oslepujúcu bielosf. Preto asi i prví kresťania, ktorí predtým z
čiastky pohaní, zčiastky židia bolí, žiadali si podobnej okrasy
barevnej pri službách Božích. Aj vedela Cirkev zo zjavenia Bo-
žieho, že tí, čo Bohu v nebi slúžia, nádherne sú oble čení, a že
okolo trónu Božieho je sedembarevná dúha. (Zj. 4) No Cirkev
bojujúca na zemi vo všetkom je obrazom víťazoslávnej. Ztadiaľ
uvedenie rozličných bariev. K tomu ešte prišla okolnosť, že zem
pri ročnom pohybe okolo slnca mení barvy. Cirkev teda, ktorá sa
prírode tak veľmi rada prispôsobňuje (pováž len, ako sa hlavné
874

sviatky cirkevného roka s prírodou shodujú), cítila sa pohnutou,

pri svojej bohoslužbe, tomto pohybe okolo Slnka spravedlnosti,
tiež odievať sa v rozličné barvy. Konečne ľudia od akživa radi
označujú primeranými barvami rozličné nálady svojej mysle. Cirkev,
ktorá nevinným požiadavkám ľudskej prirodzenosti tak ochotne
vyhovuje, cítila sa teda pohnutou k užívaniu istých bariev.

L Kňazský oblek pri omši má nasledu-

júcu barvu: buď bielu, červenú, zelenú; fial-
kovú alebo čiernu.
Fialkrn·á barva značí modrú barvu, aká je u fialky. - Rad
cirkevných bariev nachodíme už v stvore11í. Naj prv totiž stroril
Boh svetlo (biele) a odlúčil ho od tmy (čiernej). V 2. deň stvoril
modrú oblohu a odlúčil modrobarevné vody; v 3. deň stvoril
zelenú ríšu rastlín; v 4. svetlá nebeské, červené ako oheň. -
Biela barva, barva svetla a os1:ietenia, je odznakom večných ra-
dostí (osvietenia v nebi) a nevinnosti alebo čistoty (s ktorou vždy
súvisí veľké osvietenie). - Červená je barva ohňa a krve, teda
odznakom lásky a mučeníckej smrti. -- Zelená je barva jara,
teda odznakom nádeje. - Modrá je barva oblohy nebeskej a vody,
teda odznakom viery a pokánia (očistenia). Fialková barva je aj
odznakom pokory. - Čierna je barva noci, teda odznakom smrti
(ktorou svetlo života hasne).

l. Biela barva užíva sa obyčajne vo sviatky Pána,

Matky Božej, anjelov a sv. vyznavačov.

Kristus totiž je «Svetlo sveta» a bez všetkej škvrny hriechu. -

Matka Božia porodila «Svetlo sveta» a bola svobodná od hriechu
dedi čné ho. - Anjeli nachodia sa vo večnom svetle a sú plní
svätosti; aj zväčša zjavili sa v bielom rúchu. - Sv. vyznavači už
na zemi mali vefké osvietenie a dali i pred ľuďmi svietif svetlu
dobrých skutkov svojich. - Vo sviatok Narodenia sv. Jána Krsti-
teľa (ktorý predsa bol mučedlník) užíva Cirkev bielu barvu, lebo
už pred svojím narodením bol posvätený.

2. Červená barva uz1va sa na Turice (Rusadle) a

vo sviatky sv. mučedlníkov.
 875

Na Turice totiž Duch Sv., ktorý v srdciach našich oheň lásky

k Bohu a bližnému zapaľuje, v podobe ohnivých jazykov sostúpil
na apoštolov. - Sv. mučedlníci prelievali krv svoju za Krista a
tak dávali na javo najväčšiu lásku k Bohu; lebo nik nemá väčšej
lásky, ako je tá, keď niekto život svoj položí za Pána. - I vo
sviatky sv. kríža je červená barva, lebo Kristus na dreve kríža
vycedil krv svoju.

3. Zelená barva užíva sa v nedele po Zjavení K.

P. a v nedele po Sv. Duchu (teda pred pôstom a pred
adventom).

V nedele po Zjavení K. P. slávi Cirkev jaro, t. j. mladosť a

verejné vystúpenie Krista, ktorý svet naplnil nádejou spasenia;
v nedele po Sv. Duchu slávi Cirkev svoje vlastné jaro, klíčenie
horčičného zrna kráľovstva Božieho.

4. Fialková barva užíva sa v advente, pôste a v dni

pôstne.

Advent je čas veriaceho ocakávania Spasiteľa, čas pôstny je

časpokánia a umučenia Krista P. - Pri spovedi, poslednom po-
mazaní a krste {až do poliatia) uži va sa tiež barva fialková; taktiež
na prôvodoch krížových dní.

5. Cierna barva užíva sa vo Veľký piatok a pri

službe Božej za zomrelých.

Na čiernom rúchu omšovom často nachodíme i čiastky bielo-

barevné; tým má sa poukázať na to, že duše v očístci skoro budú
požívať radosti nebeské. - No pri pohraboch detí užíva Cirkev len
bielu harvu, lebo deti umierajú v nevinnosti a hneď idú do krá-
ľovstva svetla.

2. Tieto barvy slúžia k tomu, aby život

Spasiteľa nášho zreteľne vymaľovaly, a nás k
bohumilému životu povzbudzovaly.
876

Barvy vianočného kruhu sviatkov povedajú nám: (modrá barva

adventná) Spasiteľ sveta bol za 4000 rokov očakávaný s vierou
a kajúcnosťou, - (biela barva vianočná) narodil sa k radosti
človečenstva, - (zelená barva v nedele po Zjavení K. P.) a v mla-
dosti i verejnom vystúpení svojom naplnil celú zem nádejou spa-
senia. - Barvy veľkonočného kruhu povedajú nám: (modrá barva
v pôste) Spasiteľ musel za nás mnoho trpeť, - (čierna barva
Veľkého piatku) na kríži umreť, ~ biela barva na Veľkú noc a
Nanebevstúpenie) a tak vôjsť do slávy nebeskej. - Barvy sväto-
dušného kruhu povedajú nám: (červená sväto-dušná) Vykupiteľ
poslal Ducha lásky; -'--- (zelená v nedele po Sv. Duchu) nato začalo
sa jaro kráľovstva Vykupieľovho, Cirkve, a táto stala sa nádejou
celého človečenstva. - Barvy v kostole sú i živá mravokázeň.
Kedykoľvek bielu barvu vidíš, Cirkev napomína ťa k snahe za
svätosťou, keď červenú.t~vidíš,- napomína Ja [k láske: k Bohu; ;,keď
zelenú vidíš, napomína ťa iaby si itu nehľadal neba, ale skladal
dôveru svoju v živote za hrobom; keď fialkovú vidíš, napomína ťa
k pokániu; keď čiernu vidíš, napomína ťa na tvoju smrť a k mod-
litbe za svojich zomrelých. - Či nemusíme [obdivovať také pre-
krásne zariadenie v kostole?

15. Reč pri omši.

Cirkev pri konaní obety sv. omše užíva reč latinskú.
l. Latinská reč dobre sa hodí k našej bohoslužbe
lebo · je reč ctihodná a tajuplná.

Latinská reč je ctihodná svojím pôvodom a vekom; lebo je

to tá reč, ktorou sa už v prvých stoletiach ozývala chvála Božia
z úst kresťanov. «Je to unášajúce a oduševňujúce, keď sv. obeta
koná sa tou rečou, ba týmiže slovami, ktorými ju kedysi v tmavých
hlbinách podzemných, t. j. v katakombách prví kresťania konalilJ.
(Ghir.) - Reč latinská je tajuplná, lebo je čo mŕtva reč nesro-
zumiteľná ľudu. Jej užívaním dáva sa ľudu na vyrozumenie: tu na
oltári deje sa dačo takého, čo nemožno pochopiť; tu stáva sa čosi
tajuplného. V prvých stoletiach kresťanstva býval oltár zastretý
oponou od Sanktusa až po prijímanie. Teraz sa to už síce nestáva;
 877

no pred oltárom ešte vždy je akýsi závoj a to je reč latinská, ne-

sroznmíteľná ľudu, čo nám sv. tajomstvá robí plnými hlbokej úcty.
Podivné je, že tak židia, ako i pohaní, pri bohoslužbe užívali reč,
ktorá u ľudu nebola bežná. Na pr. u židov bohoslužobnou rečou
bola staroheb1·ejská, bývalá reč patriarchov. Ešte Kristus a sv.
apoštoli boli prítomní na bohoslužbe, odbavovanej v reči staroheb-
rejskej. Nevieme, že by Spasiteľ alebo apoštoli kedysi boli zazlievali
užívanie starej reči. Aj GTéci sjednotení, ako i nesjednoteni, pri
bohoslužbe majú reč starogrécku a naskrze :nie svoju krajinskú
novogrécku. Ba aj u Rusov, ~ Bulharov a Srbov bohoslužobnou
rečou je staroslovančina a nie ruština, bulharčina alebo srbština,
akou ľud teraz hovorí. V anglikánskej cirkvi zase je reč staroan-
glická. (Iba sjednotení Rumuni majú pri bohoslužbe svoju materinskú
reč, zvyk, ktorý sa i Rímom trpí.)

2. Latinská reč pri bohoslužbe je Cirkvi na veľký

úžitok; lebo prispieva k udržaniu jednoty a chráni od
mnohého zla.
Latinská reč slúži k udržaniu jednoty v Cirkvi: spája do-
vedna jednotlivé, po celom svete roztrúsené, cirkve a čiastočne
odstraňuje medzery, aké rôznorečové národy odlučujú. «Cirkevná
reč latinská zo všetkých národov a pokolení na zemí robí jednu
rodinu Božín, kráľovstvo Kristovo. Oltár je obrazom nebeského Je-
rusalema, kde všetci anjeli a svätí jednohlasne spievajú chválu
Božiu». (Gihr.) Keby latinská reč nobola úradnou rečou Cirkve,
nuž by spoločné porady biskupov na cirkevných snemoch, vzájomné
výmeny myšlienok a náhľadov u bohoslovcov rozličných krajín ne-
boly možné; koľkú škodu mala by s toho Cirkev l (Deh.) Z Ríma
pochodia~a latinská reč upomína nás i na patričnost: našu k rímskej
Cirkvi; mimovoľne pripomína nám, že od matkocirkve rímskej
kedysi boli k nám poslaní missionári a v našich krajoch rozširovali
kat. vieru. I toto je napomínaním k jednote. - Latinská reč
chráni od mnohého zla. Ona je reč mŕtva a tak už nepodlieha
nijakým premenám. Smysel jednotlivých slov ostáva ten istý po
všetky stoletia. U živej re či nie je tak; u takej časom mnohé slová
menia svoj význam. Keby teda živá reč bola bohoslužobnou, mohly
by sa časom veľmi ľahko vkradnúť bludné nauky. S druhej strany
suroví ľudia ľahko by sa opovážili mimo služby Božej zneužívať
$78

sväté slová modlitby k drzým žartom alebo i k rúhaniu sa veciam

svätým. Avšak latinská reč prekáža im v tom. - No Cirkev ani
zďaleka nechce udržovať veriacich v nevedomosti o význame nábo-
ženských úkonov; lebo káže kúazom, aby sv. omšu s jej obradmi
nielen dietkam v škole, alo i dospelým s kazateľne vysvetľovali.
(Nariadenie snemu Tr. 22. 8.) Ostatne ani nie je potrebné, aby Iud
obrady sv. omše podrobne vedel. «Trebárs medzi poslucháčmi sú
dajední, ktorí nerozumejú, čo sa modlí alebo spieva, predsa vedia,
že sa k chvále Božej modlí alebo spieva: a to dostačuje k vzbu-
deniu pobožnosti». (Sv. Aug.; sv. Tom. Akv.) Preto i latinská reč -
ako zkúsenosť dokazuje - nijako nie je na ujmu pobožnosti ve-
riacich. Lebo veď napriek tejto reči naše katolícke domy Božie tak
bývajú preplnené navštevovateľmi, že vnútorné priestory ich nedo-
stačujú. - Ani nechce Cirkev akosi zľahčovať materinský jazyk.
Lebo materinský jazyk vzdor tomu užíva sa Cirkvou tiež veľmi
často, tak pri kázni, prisluhovaní sviatostí, spovedi, popoludnajších
službách Božích, modlitbách po omši atď. No keď latinská reč viac
sa užíva pri omši, než pri ostatných bohoslužobných úkonoch, to
pochádza ztadiaľ, že omša je obeta a nie kázdt a či poučovanie
ľudu. Preto kúaz najviac modlitieb pri omši musí sa potichy modliť;
tieto by ani neboly počuté od ľudu, keby sa v materinskom jazyku
konaly. «Krem toho slúženie omše záleží viac v skutkoch, ako
v slovách. Skutky, pohyby a obrady pri sv. omši už samy sebou
vravia hlasnou a srozumiteinou rečou». (Bellarmin.) - Keby sa
_jazyk materinský, ako mnohí želajú, výlučne užíval pri službách
Božích, nuž by sa príslušníci cudzej národnosti, čo v tejže obci
bývajú, ľahko odcudzili svojmu náboženstvu. Ba užívanie materin-
ského jazyka umenšila by aj úctu pred sv. omšou a horlivosť v na-
vštevovaní služieb Božích. Zkúsenosť túto nadobudli si mnohí počas
reformácie, keď totiž na niektorých miestach, napodobňujúc pro-
testantov, všetky omšové modlitby doslovne na nemecký jazyk
preložili a pri sv. obete výlučne užívali. Ľudia, čo by pri službe
Božej výlučne materinský jazyk užívať si žiadali, prišli by po uvedení
jeho leda raz zo zvedavosti do kostola a potom by zase vystali,
lebo v nenávisti majú nie cirkevnú reč latinskú, ale pravdy nábo-
ženské, ktoré ich k polepšeniu života napomínajú. «Títo ľudia teda
nemali by toľko hiadeť na to, aby hlas úst, ale skôr na to, aby
vnútorné hnutia svojho srdca napravili». (Bisk. Sailer.)
 879

-
16. Spev pri omši.
l. Vlastný spev, ktorý Cirkev pri omši užíva, je tak-
zvaný gregoriánsky alebo spev chorálny.
Chorálny spev počuť na pr. pri veľkej omši, keď kňaz spieva
präfáciu alebo Pater noster (' Otče náš), alebo keď zaspieva Gloria
:~ lebo Kredo. Spev tento zovie sa gregoriánskym, lebo menovite
sv. pápežom Rehorom Veľkým bol zdokonalený a rozšírený. ~Me­
novaný svätý ujal sa tohoto spevu pravdepodobne následkom
zvláštneho vnuknutia Božieho a či zjave ni a; preto sa Rehor Veľký
vždy vyobrazuje s holubom pri uchu. Zovie sa i spevom chorál-
nym, lebo má sa spievať od kostolného chóru. Spev chorálny je
spev nadzemskej vážnosti, svätého pokoja a vznešenej velebnosti (je
bez všetkých vášnivých a divých záchvatov a nenamáha sa urobiť
dojem); preto rôzni sa od všetkých spevov na ulici, v koncertnej
dvorane, v divadle alebo na verejných zábavách. Spev tento jE)
akoby recou z druhého, vyššieho sveta, je čistou spievanou modlit-
bou. Pri chorálnom speve v prvom rade here sa ohľad na slová
osnovy (tieto poč1d: pri ňom celkom dobre), len v druhom rade d;í
sa zbadať krásny, skromný nápev. No spev tento nijako sa neviaže
putami slabikového rozmeru a taktu; práve touto svojou neodvi-
slosfou úchvatne pôsobí na človeka, ako prúd výrečnosti na srdce.
Chorálny spev je nezmeniteľný, lebo, ako cirkevná reč latinská,
vždy a všade ostáva jednaký. Preto najlepšie zodpovedá podstate
vlastnosťam našej Cirkve, obzvlášte jej je'dnote a všeobecnosti.
«Aj nábožní kresťania radšej počúvajú tento spev, než bársktorý
iný, lebo mysle k pobožnosti povzbudzuje». (Ben. XIV.) Ak ľudia
smyselní nenachodia v ňom záľuby, nuž je to z tej príčiny, že
«smyselný človek nechápe, čo je Ducha Božíeho)). (1. Kor. 2, 14)
Taký podobá sa planej resonančn ej (a či ozvučnej) doske.

2. Krem chorálneho spevu býva v kostole i katolícky

spev ľudový (t. j. spievanie cirkevných piesní skrze ľud)
a inštrumentálna hudba (t. j. sprevádzanie spevu hu,.
dobnýrni nástrojmi, na pr. organom, husľami, flautami a p.)
Kostolný spev ľudový vznikol takto : Za prvých století, keď
Kat. Ľud. Katechismus. 56
 880

reč cirkevná bola súčasne i rečou ľudu, zúčastňoval sa ľud čia­

stočne na vlastnom obradnom speve. Keď v 5. století národy ger-
mánske vtrhly do rímskej dŕžavy, utvorily sa tam nové reči,
talianská a francúzska. Teraz už ľud nemohol mať účasť vo vlast-
nom, t. j. obradnom speve kostolnom: vznikly teda kostolné piesne
v reči ľ'udu. Kostolná ľudová pieseň pestovala sa najviac v Germanii,
menovite v čas križiackych pochodov. Vznikly jadrné piesne prô-
vodné, pútnické, marianské a p. s jednoduchými síce, ale utešenými
nápevmi. Pod vplyvom Lutherovým bol kostolný spev ľudový
celkom pokazený. Luther použil kostolnej piesne k rozširovaniu
svojho bludu; dal ustavične spievať (viac katolíkov vspieval do
luteránstva, než vkázal) a vkladal do piesní bludné nauky svoje.
(«Piesne tieto boly tak vzdorovité a búrlivé, že nejeden spevák
počas spievania bol by sa najradšej dal do boja na päste».
Dollinger.) Vtedajší katolíci rovným spôsobom pracovali proti nemu;
aj oni ustavične spievali a v piesňach svojich statne bránili napa-
dnuté nauky katolícke. Takto vznikly celkom jalové piesne (pieseň
má prejavovať dojatost citu, no nemá byť kázaním) a takzvané
spevácke omše, ktoré sa na ujmu pobožnosti dodnes udržaly. (Pri
omši totiž ľudový spev má sa len mierne upotrebiť, aby sa každý
zahrúžiť mohol v ducha tajomstvi a aby tichá pobožnosť srdca u
jednotlivcov nebola narušená.) Za nevereckej doby jozefínskej, t.
j. koncom 18. stoletia, vzniklo mnoho omšových piesní s temer
svetským obsahom a mizerným nápevom. (O piesňach týchto mohlo
· sa povedať: Zdajú sa síce náboženskými, no predsa sú svetské.)
Také piesne nachodia sa dodnes v niektorých spevníkoch. -
Inštrumentálna hudba v kostole je pomôckou k ľahšiemu pozd-
vihnutiu · duše k Bohu. «Záľubou vo zvukoch totiž mysle slabých
viac povzbudzujú sa k pobožnosti» (Sv. Aug.) a povznášajú sa
ľahšie od smyselného k nadsmyselnému. Avšak hudba inštrumen-
tálna v kostole nesmie samostatne vystupovať; ona je len slúžkou
spevu a má účel, aby slovám spevu viac sily dodávala. (Ben. XIV.)
Pri službe Božej totiž hlavnon vecou je jednoduché slovo, t. j.
modlitba, alebo slávnostné slovo, t. j. spev, lebo to je vlastným
výlevom srdca; zvuk hudobných nástrojov je len vec pobočná á
nepotrebná. Zvuk hudobných nástrojov, na pr. organa, nemá teda
nikdy byť toľký. že by spev počuť nebolo alebo slová jeho rozum ef
sa nemohly. Ešte menej smie hudba inštrumentálna slúžiť viac
lc rozveseleniu uší, ako k vzbudeniu nábožných citov ; ináče bola by
 881

nie napomáhaním, ale zrovna kazením modlitby. V telesne smý-

šľajúcich židov užívala sa hudba inštrumentálna «pre ich slabosť»
(Sv. Tom. Akv.), lebo len smyselným rozveselením mohli byť po-
volaní k vyššej snahe. (Sv. Zl.) Za prvých časov kresťanstva nebolo
inštrumentálnej hudby pri službe Božej ; kresťania pri svojich mod-
litbách nechceli počúvať nástroje, ktorými pohaní pri svojich
tancoch a obetách modlárskych budili najohavnejšie náruživostí.
Len v 8. století nachodíme-užívanie organa v kostoloch; v 16. sto-
letí, kde panovníci milujúci umenie na dvoroch svojich zaviedli
veľké hudobné sbory, nachodíme v kostole i husle, flauty, trúby a
p. Neskoršie riaditelia svetských hudobných sborov bývali obyčajne
i riaditeľmi chórov kostolných. Títo, žiaľ, v dome Božom dávali
hrať zväčša tú istú hudbu, čo mimo kostola. Tak stalo sa, že
v domoch Božích za dlhí čas bolo počuť svetské hudobné kusy,
pri vyhrávaní ktorých zhola nič sa nestaralo o sväté slová. - K
náprave kostolného spevu veľmi mnoho prispeli nasledujúci mu-
žovia: Palestrina, pápežský hudobný skladateľ vo Vatikáne (t 1594),
ktorý dôstojné skladby previedol, kde sväté slo,vá srozumiteľné
boly. Nesmrteľným urobil svoje meno takzvanou «omšou pápeža
Marcella». Podobne účinkoval jeho súvekovec Orlandus Lassus,
pochodiaci z Nizozemska, ktorý bol kapelníkom lateránskeho kos-
tola v Ríme. Zovú ho i «kniežaťom umenia hudobného» ; popri
800 svetských zanechal 1500 diel cirkevného umenia hudobného.
Najrýdzejším dielom je 7 kajúcich žalmov Dávidových pre päť hla-
sov, kde neslýchane majstrovsky privodí k sluchu city ľútosti a
skrúšenosti. Dielo toto bolo príčinou jeho povolania za dvorného
kapelníka dei Mníchova, kde r. 1594 zomrel. Slávni sú ešte Gabrieli,
organista u kostola sv. Marka v Benátkach, a Allegri, ktorého
9-hlasové a dvojsborové Miserere (na Veľký týždeň) je chýrne. No
títo starí majstri povzniesli nie inštrumentálnu hudbu, ale čistý
spev hlasový bez sprievodu nástrojov. - K povzneseniu hudby
inštrumentálnej prispeli zas : hudobný umelec Bach z Eisenachu
(t 1750) ; tento skladal náboženské hudobné kusy, ktoré mravnou
vážnosťou vynikaly. Koncom 18. stoletia traja mužovia mimoriadne
zdokonalili inštrumentálnu hudbu: Haydn z Dolného Rakúska
{ktorý složil 15 omší a r.- 1809 vo Viedni umrel), Mozart zo Sol-
nohradu {ktorý už ako chlapec svojím muzikálnym nadaním obracal
na seba obdiv ľudí, do svojho 18. roku 8 omší složil a v 35. roku
života 1791 vo Viedni umrel) a Beethoven z Bonnu na Rýne
56*
882
(ktorý náeamne dlhé omše skladal a 1827 vo Viedni umrel.) Avšak
cirkevno-muzikálne diela troch poslednemenovaných mužov ne-
môžu sa nikdy považovať za vzorné, lebo sa v nich temer nijaký
ohľad nebere na dncha Cirkve. City ~laňania síce vyrážajú sa
v nich; no ináče v ničom nelíšia sa od svetských muzikálnych
sldadieb. Všetky diela týchto troch mužov nosia na sebe pečať
svojho neveeeckého veku. V novšom čase najmä v krajinách ne-
meckého jazyka stalo sa mnoho k povzneseniu kostolnej hudby.
Tu roku 1867 následkom rázneho zakročenia dr. Františka Witta,
dozorcu študijného seminára k sv. Emmeránovi v Rezne (Regens-
burgu), vznikol Spolok Cecílie, ktorý má účel : pestovať ch orálny
spev, zošľachtovaf spev ľudový a uvádzať pri bohoslužbe inštru-
mentálnu hudbu; stanovy tohoto spolku potvrdené sú pápežom
Piom IX. 16. dec. 1870.

17. Slyšanie slova Božieho.

Pri zázrač nom
rozmnožení chleba dal Spasiteľ rozdávať chlieb
skrze učeníkovsvojich. (Mat. 15, 36) Tak Spasiteľ i dnes ešte skrze
učeníkov svojich rozdáva ľudu chlieb duševný, slovo Božie. I',ud
celkom zdarma dostáva tento chlieb duševn1'· (2. Kor. ll, 7)

Slovo Božie je poknn duše našej, lebo

našu dušu práve tak živí, posilňuje a sýti, ako chlieb telo_
Pokrmom duš'e našej je slovo Božie. (Sv. Ambr., · sv. Zl., sv.
Reh. Veľ.) Sám Kristus povedá: ccČlovek žije nie zo samého chleba,
ale z každého slova, ktoré z úst Božích pochádza». (Mat. 4, 4)
Slovo Božie chráni dušu od smrti, keď rozum náš osvecuje a
cestu k nebtt nám ukazuje. Slovo Božie ukazuje nám v noci tohoto
života pravú cestu k nebu, ako horiaci lampáš nočnému pútnikovi
ukazuje cestu. Slovo Božie ukazuje nám i škvrny duše, ako zrkadlo
ukazuje škvrny našej tváre. (Sv. Bernardín) Sv. Augustín povedal
o sv. Ambrózovi, ktorého kázne v Miláne často navštevoval: ((Tento
muž otvoril mi oči». Slovo Božie posilňuje nás, keď našu vôľu
k dobrému pohýňa. Gréci v hájoch svojich vyprávajú, že Orfeus
tak podivne hral na varite, že jeho ľúbezným zvučaním suroví ľudia
k lepšej mravpoč estností prívedení, ba i zvery skrotené a m1;tvi
 883
k životu vzkiesení boli. Nuž hľa, čo sa o Orfeovi hájilo, stalo sa
pravdou o slove Božom; lebo týmto národy pohanské, čo hlboko
pod zvermi stály, boly privedené k mravopočestnosti a vyrvané
z večnej smrti. Tak i jednotlivci; pomyslí na: sv. Augustína. Aj sv.
Anton Pustovník, ktorý v kostole počúval kázeň o slovách Kristo-
vých k bohatému mládencovi («Predaj všetko» ... ), !;>ol tým popu-
dený k svätému životu. Slovo Božie je ako kladivo rozrážajúce
skalu. (Jer. 23, 29) Je ostrejšie od každého dvojostrého rneča. (Žid.
4, 12) Ako blesk a hrom, tak kázeň zatriasa srdcami smrteľníkov.
(Sv. Hier.) Kázeň hromom božských hrozieb prebúdza ľudí zo spánku
nedbalosti o svoje dušné ;pasenie. (Wen.) Slovo Božie je pluh,
ktorý zem duše skypruje a tŕne neprávosti vykoreňuje. (Sv. Hier.)
Kázeň je oheň, čo hrdzu hriechu strovuje a lásku k Bohu rozne-
cuje. (Sv. Hier.) Slovo Božie napomáha vzrast v cnosti; podobá sa
dažďu, čo s neba prší, zem napája a zúrodňuje, aby chlieb k je-
deniu vydávala. (Is. 55, 10) Slovo Božie sýti, lebo zaháňa hlad
duševný, keď pravú spokojnosť poskytuje. Preto povedá Kristus:
«Kto ku mne prichádza, nebude lačneť». (Ján 6, 35) ...
Kto nestará sa o slovo Božie, je teda v nebezpečen­
stve, že utratí život duševný.

Ako ten, čo telesného pokrmu neužíva, musí umref, tak i ten,

čo neslyší slova Božieho, ktoré je pokrmom jeho duše, utratí život
duchovný. (Sv. Dion. Kar.) My sme pútnici v tomto živote na veľ­
kej a nebezpečnej ceste k večnosti. Ako pútnik, čo potme bez svetla
ide, ztratí cestu, tak i my pri svojom putovaní k nebu, nemôžeme
dôjsť hlahoslavenstva bez svetla slova Božieho, ktoré náš rozum
osvecuje a učí nás poznať posledný cieľ náš i cestu k nemu. (Sv.-
Aug.) Ako všetko by vymrelo, keby slnce svietiť prestalo, poneváč
svetlo a teplo sú základné podmienky života, tak bez slova Božieho
zomrely by duchovne i všetky duše, lebo slovo Božie je slnkom
duše. (Sv. Bernardín)

2. Preto každý kresťan

je povinný buď
častejšie slyšať kázeií alebo čítať náboženské
knihy a slyšané alebo Čítané slovo Božie na seba upo-
trebovať a zachovávať.
884
V každom kostole farskom musí byť kázeň každú nedeľu
a sviatok. (Sn. Tr. 23, l; 5, 2) Poneváč kázeň od akživa s omšou
bola spojená (pravidelne nasledovala po evanjeliume), nuž ten, kto
v nedele a sviatky na omši bol, súčasne počúval i kázeň. Preto
ani nikdy nebolo zvláštneho príkazu slyšať kázeň; taký jednoducho
bol zbytočný. Kázanie bolo hlavným zamestnaním Krista P. (Luk.
4, 43) a apoštolov. (Mart. 16, 20) Od akživa všetci sv. biskupi
a kňazi boly vždy i najhorlivejšími a najspôsobnejšími kazateľmi.
Slyšanie slova Božieho má väčšiu silu a účinok, než čítanie nábo-
ženských kníh, ako teplý dáž ď, čo s chmár prší, je o mnoho účin­
livejší, než studená voda studničná, ktorou rastliny polievame. -
Veľmi sa odporúč a čítanie biblického dej ep is u, životopisov svätých,
zpráv missionárskych, nábožných rozjímaní (na pr. o nasledovaní
Krista od Tomáša Kempenského alebo Filotea od sv. Fr. S.) a p.
Knihy náboženské podobajú sa kuzateľovi, ktorého v každú hodinu
po čuť možno. Také knihy sú zrkadlom, kde chyby svoje zbadáme
a poznáme, ktorými cnosťami by sme sa ešte ozdobiť mali. (Scar.)
Zkúsenosť učí, aké velmi užitočné je čítanie dobrých knih; mysli
na pr. na obrátenie sv. Ignáca Loyolského r. 1521 (Meh.) alebo
Jána Kolombína, zemana a mešťanostu sienského. Tento na po-
ludnie prišiel z mestskej rady a poneváč obed ešte nebol hotový,
jeho pani podala mu životopisy svätých; no on knihu zahodil na
zem, avšak pozdej šie zdvihol ju zase a čítal život sv. Marie egypt-
skej. Toto čítanie tak ho dojalo, že sa obrátil a svätý život viedol;
stal sa zakladateľom~ rehole jezuátov (t 367). Ale pri čítaní ne-
máme sa priveľmi ponáhľať ani čítať priveľa bez poriadku,
lebo ináče nebudeme mať nijaký osoh; je s tým práve tak, ako
s jedením: ak jedlo bez žuvania hltáme alebo viac jeme, ako
stroviť môžeme, nebude nám na úžitok. (Sv. Hugo.) Co sme počuli
alebo čítali, musíme upotrebovať na seba samých. Telesný pokrm
osoží len tak, keď ho užijeme a náležite strovíme; práve tak i
slovo Božie osoží len vtedy, keď ho ochotne prijmeme a o ňom
náležite rozmýšľame. Keď holubica zachladí vajcia~ na ktorých sedí,
nevyliahnu sa z nich nijaké mladé; tak i z kázne nemá osohu,
kto slova Božieho nezachová v srdci svojom. (Sv. Aug.) Kto sa
v krásnej zahrade prechádzal a kochal ľubovôňou kvetov, ten pri
odchode obyčajne here so sebou dakoľko kvietkov, aby ich ovo-
niaval; tak i po duchovnom čítaní musíme si vziať dakoľko nábož-
ných myšlienok, aby sme sa čo deň na . ne rozpamätali. No,
 885

bohužial, mnohí nerozmýšľajú o tom, čo počuli a čítali; rovnajú

sa tomu, ktorý svoju tvár v zrkadle obzerá, odíde a zase hneď
zabudne, ako vyzeral (Jak. l, 23); alebo vode, čo, keď ju od ohňa
odstavíš, hneď zas ochladne. (Lud. Gran.) To je preto, že pri sta-
rosfach pozemských veľmi sú roztržití (teda semeno padá na cestu)
alebo predpojatí oproti slovu Božiemu (semeno padá na skalnatú
pôdu) alebo majú u seba mnoho zlých žiadostí a náruživostí
(semeno padá medzi tŕne). (Luk. 8.) Dajedni vravia, že z kázne
nemajú osohu, lebo že majú slabú pamäť a z kázne ničoho si
nezapamätajú. No tomu nie je tak. Keď špinavým košom vodu
čerpáme, nuž voda- ovšem vyteká, ale koš sa čistí. Podobne je i
s tým, ktorý slabú pamäť má; zabúda síce z kázne veľmi mnoho,
no poznenáhla ztratí sa uňho špina hriechov.

Ale chyba je, keď slovo Božie, miesto na seba,

vzťahujeme na iných; keď, ako farisei, počúvame kazateľa
len na to, aby sme ho posudzovali; keď slovo Božie ne-
chceme zachovávať, poneváč ho kazateľ nezachováva.
Kázeň máme vzťahovať na seba. No niektorí, keď kázeň
počúvali, rozdávajú túto medzi ľudí a pre seba nepodržia ničoho.
(Meh.) Keď raz sv. Ján Kapistrán kázal o hriešnej hre a prepychu
v šatstve, doniesli mnohí mužovia karty, kocky a p., ženy svoje
šperky a pred očami svätého hodili ich do ohňa; dačo podobného
stávalo sa po kázňach sv. Antona Paduanského a iných. Naozaj,
tu vidíme, čo to znamená vzťahovať kázeň na seba. - Niektorí,
ako farisei, počúvajú kazateľa len na to, aby ho posudzovali. Títo
majú povážiť nasledujúce: Kristus, apoštoli a najväčší svätí našej
Cirkve hovoríli Celkom jednoducho a síce preto, aby ich slovám
i každý nevzdelaný porozurneť mohol ; chceli nie snáď zapáčiť sa
poslucháčom alebo zabávať ich, ale doniesť im úžitok časný i večný.
Nie krása reči je hlavnou vecou pri kázni, ale pravda. «Pravdivé
slová majú väčšiu cenu, ako výmluvné)). (Sv. Aug.) Kto so šľachet­
ným úmyslom navštevuje kázeň jednoduchého kňaza, ten pre dušu
svoju vždy bude mať osoh. Mohučský piskup Ketteler osvedčil:
«Ešte som nepočul kázne, v ktorej by som sa dačomu novému
nebol priučil.» - Iní zase nechcú zachovávať slovo Božie, lebo ho
ani kazateľ nezachováva. Ľudia, ktorí dobré nechcú činiť skôr,
kým ho kazateľ nečiní, podobajú sa bláznom, čo cestujúc, prišli
886'

k drevenému stÍ pu, ktorý cestu ukazuje, · a nechcú ďalej ísť, ale
čakajú, kým stíp s nimi pôjde. (Sv. Aug.) Kazateľ nie je nič iného,
ako koš, ktorý božský Rozsíevač používa pri rozsievaní nebeského
semena. Nehlaď na éhatrnosť koša, ale na výbornosf semena a na
vznešenosť Rozsievača. (Sv. Aug.) Na postave listonošovcj mál o
záleží, ak len list, ktorý nesie, je veľmi radostný. (Meh.) Podobn e
je i s kázňou.

3. Kto usilovne pocuva kázeň alebo číta

náboženské knihy, ten ľahšie dôjde večného
blahoslavenstva.
Spasiteľ povedá: «Kto ~je z Boha, slyší slovo Božie» (Ján
8, 47), a Z!l-S: «Blahoslavení sú, ktorí slyšia slovo Božie a zacho-
vávajú ho». (Luk. 11, 28) Kto rád počúva hovoriť o Bohu, musí
zaiste mať lásku k Bohu; lebo čo milujeme, o tom radi počúvame
hovoriť. Kto však má lásku k Bohu, je v stave milosti Božej. Chuť
k jedeniu ukazuje na telesné zdravie; tak i žiadanie nebeského
pokrmu je najistejším znakom, že duša je zdravá (Sv. Zl.), t. j.
v stave milosti. Ošklivenie si telesného pokrmu je znakom, že telo
je choré; tak i nechuť k slovu Božiemu je znakom, že duša je
chorá. (Sv. Antonín.) Planí ľudia teda nikdy nechodia na kázeň.
Ako svetlo je odporné chorému oku, tak slovo Božie planému
človekovi.

Osoh kázne riadi sa dia osvieten-ia Ducha Svätého,

ktorého kňaz a poslucháči majú.

Preto pred kázňou vzývame Ducha Sv. za pomoc jeho. «Boh

je ten, ktorý ľudí napráva, a nie ka z ateľ». (Dyd. Nis.) Kazatelia len
sadia a polievajú, no Boh dáva zdar. (1. Kor. 3, 6) Loď (plachtová)
môže byť bársako krásne vystrojená, ale keď vietor chybí, nemôže
sa plaviť; podobne je i s kázňou; môže bársako oplývať učenosťou
a výrečnosťou, no ak chybí Duch Sv., ktorý jej sily dodáva, všetko
je daromné. (Sv. Zl.) Sluha evanjelia, naplnený Duchom Sv., vy-
stupuje ako anjel a pohne najtvrdšie srdcia. (Sv. Ján z Avily.)
Istý vysokopostavený officier, ktorý so zvláštnou záľubou vyhľadával
a počúval najvýrečnejších kazateľov Fra ncúzska, prišiel i na kázeň
 887

jednoduchého, ale Bohom osvieteného farára arského Vianneya

(t 1859) Keď sa ho potom spýtali, ako sa mu páčila jeho kázeň,
odpovedal: ((Doteraz vždy páčil sa mi rečník ; ale dnes ja nepáčim
sa sebe». Sv. biskup František Saleský obrátil svojimi kázňami
70.000 bludárov; podobne účinkoval sv. Dominik, sv. Anton Pa-
duanský v Itálii, sv, Ján Nepomucký v Prahe. Zkadiaľ bol tento
úspech? C<Pre krásne písmo chválime nie pero, ale pisateľa; tak
i pre peknú kázeň nemáme chváliť kazateľa, ale Ducha Sv». (Sv.
Tom. Akv.) No slovo Božie nie vždy hneď máva účinok ; podobá
sa semenu, ktoré len po dlhšom čase vzchodí a donáša úrodu. Ba
často nedonáša. nijakej úrody (Spasiteľ povedá, že tri štvrtiny sé-
mena ·v nivoč vyjdú), a hoci donáša úrodu, nuž nie všade rovnakú.
(Mat. 13, 8)
 II. SV. SVIATOSTI.

V deň soslania ukázal Duch Sv. príchod svoj viditeľným a

slyšateľným znakom; ohnivé jazyky totiž značily osvietenie a dar
jazyka u apoštolov, hučanie vetra silu, akú apoštoli obdržali. Cel-
kom podobným spôsobom, totiž znakom viditeľným a slJ?ateiným
chcel Spasiteľ udeliť milosf nám. Nariadil totiž k udeľovaniu mi-
losti upotrebovanie takých slov a veci. čo udelenie milosti jasno
označujú. N. pr. aby nás od hriechu dedičného očistil, nariadil
polievanie vodou (voda čisto umýva) a súčasde upotrebovanie ta-
kých slov, čo moc najsv. Trojice označujú. Aby nám 7 darov
(osvietenie a silu) Ducha Sv. udelil, nariadil okrem modlitby k
Duchu Sv. vzkladanie rúk (rukou rozdáva sa) a mazanie olejom
(olej svieti a hreje). Aby nám život duševný zachoval, ustanovil
spôsoby chleba a vína atď.

l. Sviatosti sú od Krista ustanovené vi-

diteľné a slyšateľné znaky, ktoré nám ude-
ľujú milosti Ducha Sv.

U každej sviatosti teda sú: vec a úkon s ňou, ďalej slová,

čo úkon vecou podujatý sprevádzajú; konečne účinok milosti. -
Znaky u sviatostí nielen znázorňujú, ale i spôsobujú milosť; sú
teda znaky účinlivé. Môžu sa menovať i nástrojmi a m-ilosti nimi
udelené účinkami týchto nástrojov. Kto sa na tom pozastavuje, že
vodou, olejom atď. udeľujú sa duši milosti, nech len pováži, že
duchovné poznanie udeľuje sa okom, uchom atď. Či prevrátený
smer vôle neudeľuje sa často i telesným pôvodom? (Veď pove-
dáme: Jablko ďaleko od stromu nepadá.) Prečo nemohlo by sa aj
osvietenie duše udeliť smyselným prostriedkom? - Znaky sviatostí
ponášajú sa na človečenstvo Kristovo, udelené milosti na božstvo
 889

Kristovo, skryté pod človečenstvom. - Slovo sviatosť značí dačo

svätého i čosi tajuplného, lebo za prvých časov Cirkve držali v taj-
nosti pred pohanmi, čo bolo sväté.

Srn yselne zbadateľné znaky ustanovil Kristus meno-

vite preto, aby milosti, ktoré skrze ne udeliť sa majú,
náležite znázornené a tak od človeka lepšie poznané bol y.

Poneváč voda od špiny čistí a oheň hasí, nuž pri krste pri-
merane ukazuje (znázorňuje), že sa duša naša očisťuje a oheň
pekelný pre nás zaháša. Poneváč olej svieti a telo posilňuje, nuž
pri birmovani ukazuje, že sa duša naša Duchom Sv. osvecuje a
posilňuje. Človek teda zo smyselne zbadateľnýéh znakov ľahko
pozná účinok sviatostí. Ostatne Kristus pri udeľovaní milostí a
dobrodení temer vždy upotreboval zvláštne znaky, ač bola by do-
stačila samá myšlienka alebo slovo jeho. .Malomocného uzdravil
dotknutím sa ho (Mat. 8, 3), dvoch slepých dotknutím sa očí, dý-
chol na apoštolov, keď im po svojom zmŕtvychvstaní riekol: ((Prij-
mite Ducha Sv.» (Ján 20, 22) Už v Starom zákone udeľoval Boh
svoje dobrodenia pomocou rozličných znakov. Myslime len na prút
Mojžišov, na medeného hada, na uzdravenie Tobiáša potretím očú
rybäcou žlčou, na uzdravenie malomocného Námana umývaním v
Jordáne. - Smyselne zbadateľné znaky ustanovené sú od Krista
i preto, aby sa pyšný človek uponížil. Človek, ktorý sa kedysi
Boh~ chcel rovnať, je teraz pri nazpäťdosiahnutí blahoslavenstva
odvislý od najnižšieho, čo tu jestvuje, totiž od bezživotnej hmoty.
Pre smyselné vzdali sa ľudia svojho blahoslavenstva; slušné je
teda, aby teraz pomocou smyselného zase k nadsmyselnému hore
vystupovali. (Sv. Reh. Vel.) Z tej istej príčiny žiada Boh ctenie
obrazov a relikvií. - Áno smyselne zbadateľné znaky sú pre
cloveka zrovna potrebné. Keby sme boli čistí duchovia, nepotre-
bovali by sme nijakých telesných znakov k udeľovaniu duchovných
darov; no poneváč sme složení z tela i z duše, nuž potrebujeme
ich. (Sv. Zl.) Keď hriech telom i dušou spoločne bol spáchaný,
musia aj obe spoločne byť očistené od hriechu. (Sv. Ambr.) Keby
sa .milosť neudeľovala zovňajšími znakmi, ale iba vnútorným žia-
daním, boli by sme ustavične v pochybnosti, či sme ju dosiahli.
No takto máme istotu, že sme sviatosť vskutku prijali.
890

Krem znakov Kristom ustanovených uvedené sú od

Cirkve aj isté zvyky alebo obrady, aby sa nám milosti,
aké majú nám byť udelené, ešte viac znázornily a po-
božnosť pris]uhovateľa ~ prijímateľa sa rozmnožila.

Rozličné dômyselné obrady sú akoby zrkadlo, v ktorom vidno,

čo sa vtedy v duši deje. «Sviatosťami udeľované dobrodenia Božie
skrze obrady pevnejšie sa vtlačujú do myslí veriacich». (Rim.
katech.) - Obrady množia pobožnosť v prísluhovateľovi i prijí-
mateľov!. Keď zemský kráľ vystupuje v kráľovskej nádhere a v
sprievode velikášov svojej krajiny, máme pred nim viac úcty, ako
keby sme ho v súkromnom živote videli. Dačo podobného platí o
sviatosťach. (Deh.) Preto sa sviatosti nikdy neudeľujú nahé, ale pri
udeľovaní vždy sú oblečené a ozdobené. (Bell.) Prečo Boh ozdobil
nebo millionami hviezd, zem ohromnou rozmanitosťou živých i ne-
živých bytností? Bez pochyby preto, aby viac oslávený bol. Z tej
príčiny i Cirkev ozdobila sviatosti toľkými krásnymi obrady ; chce
viac osláviť Boha. Obrady sú aj istou prípravou k prijatiu vlastnej
sviatosti; skrze ne roľa nášho srdca najprv sa takrečeno pripra-
vuje, aby potom dobré semeno sviatosti tým hojnejšie rodilo. -
Cirkvou ustanovené obrady môžu sa vynechať v páde potreby;
tak n. pr. pri krste v čas potreby. Cirkevná kniha, v ktorej ob-
vyklé obrady pri udeľovaní sviatostí sú udané, volá sa rituál (od
latinského rítus, t. j. obrad). Poneváč časom v jednotlivých biskup-
stvách rozličné dômyselné obrady vznikly, ktoré sa už bez véľkeho
pohoršenia vynechať nemôžu, nuž rituály jednotlivých biskupstvŕ
nie sú rovnaké. Všetky rituály sú vypracované dia vzoru <<rimského,
rituála)) (ktorý pochodí od pápeža Pavla Y z r. 1614).

2. Kristu~ ustanovil 7 sviatostí, a síce:

krst, birmovanie, sviatosť oltárnu, pokánie,
posledné pomazanie, posvätenie kňazstva a
stav manželský.
Učenie o siedmich sviatosťach je tak staré, ako Cirkev. Lebo
i všetky sekty, ktoré v prvých stoletiach od Cirkve odpadly, po-
držaly 7 sviatostí, i Gréci a Rusi. Ztadial ostrá odpoveď rozkol-
níckeho biskupa carihradského Jeremiáša, daná protestantom r.
 891

1575. (Meh.) V sv. Písme ovšem nespomína sa ustanovenie 7 svia-

tostí; ale nespomína sa ani to, či ich viac alebo menej bolo usta-
novené. Tu je smerodajným podanie. Pozoruhodné je, že práve
7 sviatostí úplne zodpovedá potrebám nášho ducha, ktoré sa po-
trebám nášho tela podobajú. Život našej duše totiž začína sa
krstom, posilňuje sa birmovaním, vedie sa k dokonalosti sviatosťou
oltárnou; ak život našej duše je ztratený, prinavracia sa pokáním
a posledným pomazaním; posvätením kňazstva a stavom manžel-
ským vedie sa však ďalej s pokolenia na pokolenie.

Skrze 7 sviatostí dostávame milosť Božiu práve v

takých chvíľach svojho života, v ktorých milosti najviac
potrebujeme.
Teda po narodení, pri vkročení do mládenectva, po ztrate
priateľstva Božieho, pri smrti, na začiatku nového stavu. Sviatosti
sú podobné kolienkarn stebla. Ako na mori tu i tam sú ostrovy a
prístavy, kde sa plavci zotaviť môžu, ako pri hradskej ceste tu i
tam sú hostínce, kde sa pocestní ubytovať môžu, tak na púti tohoto
života sú sv. sviatosti, aby sme sa nimi občas posilniť a občerstviť
mohli. (Sv. Zl.)

3. Tri sviatosti mozu sa v živote len raz

prijať, a síce krst, binnovanie a posvätenie
kúazstva, poneváč tieto duši nesmazateľný znak vtlačujú.
(Sn. Tr. 7, 9)

Nesmazateľný znak záleží vo zvláštnom posvätení a spojení s

Kristom .. Po tomto znaku poznávajú anjeli, že niekto k ich rodine
patrí a ochraňujú ho. (Sv. Cyr. J.) Tieto znaky ostanú vtlačené
duši i v tedy, keď človek upadne do smrteľného hriechu. Ako masť,
čo papier poškvrnila, už nevyjde z neho, tak je i s troma meno-
vanými sviatosťami. Preto sa tieto tri sviatosti nikdy neopakujú,
ani vtedy, keby niekto od viery odpadol a potom zas sa navrátil
do Cirkve katolíckej. Ani vojakom, čo zástavu vierolo~ne opustili
a zas k nej sa na vrátili, nevtláčali už nového znaku; lebo ich po
starom ešte poznávali. (Sv. Aug.) Tri sviatosti tieto ostanú duši
vtlačené i na druhom scete; blahoslaveným budú večným znalwm
892

slávy a cti, no zavrženým budú na večnú hanbu; pre tieto znaky

blahoslavení budú večne velebení od ostatných, no zavržení večne
vysmievaní od diablov a ťažko sužovaní.

4. Hlavný1n účelom dvoch sviatostí, krstu

a pokánia je, aby posväcujúcu milosť naj-
prv udelily; ostatných piatich však, aby už
prítomnú posväcujúcu milosť rozmnožily.
Sv. sviatosti sú lieky evanjelického Samaritána k uzdraveniu
nlebo zachovaniu zdra-uia našej duše. (Sv. Zl.) Krst a pokánie
volajú sa sviatosti mŕtvych (=sviatosti pre duchovne mŕtvych),
lebo sú ustanovené pre ľudí, čo pre ťažký hriech sú duchovne
mŕtvi. Ostatné päť volajú sa sviatosti živých (= pre duchovne
živých), lebo sú ustanovené pre ľudí, čo už sú v stave milostí,
teda duchovne živí. - Môže sa tiež stať. že krst a pokánie roz-
množia posväcujúcu milosť. Mohol totiž niekto úprimným polepše-
ním života a veľkou ľútosfou už pred krsom alebo pred spoveďou
obdržať Ducha Sv. a s nim posväcujúcu milosť; tak pohanský
stotník Kornelius v Cäsarei so svojimi už pred krstom, ešte počas
kázne sv. Petra bol naplnený Duchom Sv. (Sk. ap. 10, 41) ; alebo
môže niekto spovedať sa, ktorý je bez smrteľného hriechu.

Každá jednotlivá sviatosť krem toho má zvláštny

účel a udeľuje tak ešte zvláštnu milosť.

Tak krst udeľuje milosť, aby sme dla predpisov evanjelia

žili; birmovanie udeľuje milosť, aby sme vieru neohrožene vyzná-
vali; prijímanie udeľuje milosť, aby sme v duchovnom živote rástli;
pokánie chráni od znovuttpadnutia do hriechu ; posledné poma-
zanie donáša vyzdravenie; posvätenie kňazstva a stav manželský
donášajú milosti stavu. - Toľké veci spôsobujú sv. sviatosti pre
našu dušu) a predsa ľudia cenia si ich tak málo. Čo všetko robia
ľudia, aby telesné zdravie udržali alebo znovu nadobudli; chodia
usilovne na prechádzku, užívajú najdrahšie lieky, navštevujú naj-
vzdialenejšie kúpele atď. Zdravie duševné, ktoré je oveľa dôležitej-
šie, dalo by sa udržať tak ľahkými prostriedkami, a tieto prostriedky
napriek tomu sa neužívajú. Aká to ľahkomyseľnosť a zodpovednosť 1
 893

5. Aby sme sviatosťami milosť dosiahli,

musíme sa na prijatie ich náležite pripraviť.

Kto tedy krst alebo pokánie prijíma bez úprimnej

premeny mysle, alebo kto ostatné sviatosti prijíma v stave
smrteľného hriechu, pácha strašný hriech svätokrádeže a
nedostane milostí Ducha Sv., zakiaľ neodstráni prekážku,
ktorá milosti zavadzia.
Preto v prvé časy kresťanstva predchádzala krstu dvaro6ná
príprava, ktorá mala účel najprv úplne napraviť pohanov; z tej
príčiny sv. Peter v kázňach svojich predovšetkým žiada pokánie i
premenu mysle a len potom krst. (Sk. ap. 2, 38; 3, 19) Ešte dnes
žiada Cirkev, aby sme pred prijatím sviatosti živých sv. spoveď
vykonali. Oj, ako ľahkomyseľne jednajú, ktorí len tak pre obyčaj
(na pr. preto, že je odpust a i.) sa spovedajú a na ozajstnú zmenu
života ani nemyslia l Sviatosti slúžia tým, čo ich dobre užívajú, k
spaseniu, tým však, čo ich zneužívajú, k záhube». (Sv. Aug.)
Záživné jedlo, požívané od nemocného, donáša nie zdravie, ale
smrť. Kto k liečil:ému prameňu nosí so sebou nádobu, v ktorej je
otrava, príde o život, ak takou čerpá a píje. Výnimka je len pri
krste detí. - No keby tak niekto mal nešťastie, že by niektorú
sv. sviatosť svätokrádežne prijal, môže predsa ešte byť účastný
milosti sv. sviatosti, ak odstráni prekážku, čo mílosti zavadzia.
So sviatosťami je to tak, ako s lúčami slnečnými. Ak v chyži za-
tvoríme okenice, nuž lúče slnečné nemôžu dávať ani svetla ani
tepla; no ovšem potom, keď prekážku odstránime, t. j. okenice
otvoríme. Nehodne prijaté sviatosti teda nepotrebujeme opakovať
po polepšení života; vtedy samy sebou zase ožijú. Výnimku robí
najsv. sviatosť oltárna; ak táto v stave smrteľného hriechu bola
prijatá, nuž prijimateľovi neudeľuje milosti ani vtedy, keby sa po-
zdejšie zbavil smrteľného hriechu. Čím hodnejšie prijímame sv.
sviatosti, tým viac milosti dostávame. Čím suchšie drevo, tým lepšie
horí. Čím čistejšiu nádobu bereme so sebou k liečivému prameňu,
tým zdravší bude nápoj. So svätými vecmi musíme sväte zachádzať.

Církev od prijímateľa sviatostí nevyhnutne požaduje

nasledujúce: musí mať schopnosť a vôľu prijať sviatosti.
894

Požívanie telesného pokrmu závisí od istých ústrojov ľud­

ského teľa ; tak i prijímanie pokrmu duševného sv. sviatostí len
vtedy je možné, keď prijímateľ má isté vlastnosti. Kto nemá nôh,
nemôže sa obúvať. Podobne je i tu. Teda na pr. nekrstený ne-
môže prijať inú sviatosť mimo krstu; človek , ktorého žalúdok ne-
znesie nijakého jedla, nemôže prijať sviatosť oltárnu, ani dieťa
sviatosť pokánia, ani zdravý posledné pomazanie, ani žena posvä-
tenie kňazstva. Keď niektorá sviatosť udeľuje sa dakomu proti
jeho vôli, nuž taký neprijíma nijakej sviatosti. Cirkev teda nikdy
neschvaľovala, keď svetskí panovníci priamo nútili svojich podda-
ných ku krstu (ako Cisár Karol Veľký Sasov). Cirkev vždy pôsobí
len poučovaním a napomínaním. Preto i dnes ešte pri krste spy-
tuje sa: «Či chceš byť pokrstený ?ll Sviatosti umierajúcich ovšem
prisluhuju sa i takým, čo sú bez seba, teda už umierajú ; lebo sa
predpokladá, že by sviatosti tieto boli žiadali, keby boli vedeli, do
akého stavu prídu. - Dačo podobného predpokladá sa i pri
krste detí.

6. Jestliby iba prisluhovateľ sviatosti bol

nehodný, nuž sviatosťou vzdor tomu ude-
ľujú sa milosti Ducha Sv. (Sn. Tr. 7, 12)

Veď sviatosť má svoju silu nie skrze zásluhy toho, čo ju

prisluhuje, ale skrze záslnhy Kristove. «Udeliť dačo božského ni e
je v moci ľudskej)). (Sv. Ambr.) Sviatosti už sami sebou sú sväté
a nestávajú sa takými snáď preto, že ich udeľuje, kto je nábožný.
(Sv. Aug.) Milosť sviatosti ncoslabuje sa planým životom kňaza.
(Sv. Zl.) Boh obyčajne pôsobí i skrze nehodných. (Sv. Ambr.) -
Prisluhovateľ je len nástroj Kristov. (1. Kor. 4, l) Malomocný
vrátnik, ak len má kľúče, môže práve tak dobre otvárať, ako
zdravý; podobne je i s rozhrešenjm a jednotlivými sviatosťami.
(Sv. Brig.) Trebársby sudca ako človek bol planším od iných,
predsa ich pre zločin môže odsúdiť. Dobré semeno klíči . a nesie
úrodu, či ten, čo ho rozsieva, má čisté ruky, alebo nie. (Sv. Aug.)
Dukát z ruky naníčhodníka má tú istú cenu, ako z ruky nábož-
ného. Dobré víno vždy je dobré, či podáva sa v pohári a či v
striebornom pokále. To je i s prisluhovaním sv. sviatostí. Bludári,
takzvaní donatisti tvrdili protivu. Keby sa sviatosti len od dobrých
 895

udeľovaťmohly, museli by sme ich ustavične opakovať, lebo by

sme nikdy nemali istoty, či prisluhovatei bol hodný. Vtedy nemali
by sme nijakej istoty spasenia. (Sv. Bonav.)

Cirkev od prisluhovateľa sviatostí nevyhnutne poža-

duje nasledujúce : musí bez podstatnej zmeny a súčasne
upotrebiť viditeľný i slyšateiný znak a mať úmysel činiť,
čo Cirkev činí.

Kto by n. p. pri krste miesto vody upotrebil víno, ten by pod-

statne zmenil viditeľný znak, (lebo víno dia mena a užívania je
dačo celkom iného, než voda) a tak by ani nekrstil. Kto by upo-
trebil teplú alebo nesvätenú vodu, ten neurobil by podstatnej
zmeny, a krst bol by platný. Kto by pri krste hovoril: «Ja teba
krstím v mene Krista», ten zmenil by podstatne slyšateľný znak,
(lebo smysel slov bol by iný) a tak by ani nekrstil. Kto by iba
jedno alebo druhé slovo nesrozumiteľne povedal (ako na pr. ľudia,
čo v cudzej reči nie sú celkom zbehlí), nuž krst bol by platný. -
Keby niekto najprv vodou polial krstenca a potom vravel predpí-
sané slová, to nebol by nijaký krst. Oboje musí sa konať súčasne.
Ani hodiny neukazujú, ak na nich niet závažia a súčasne nie sú
natiahnuté. Kus hodvábtt ešte nie je odev; hodváb musí sa naj-
prv pristrihnúť a posošívať. Tak i voda len vtedy je krst, keď s
vyliatím vody hovoria sa aj určené slová. (Deh.) Výnimka je len
u sviatosti polcánia a stavu manželského. - Aj protestanti pri
krste do ista majú úmysel činiť, čo (pravá) Cirkev činí. Ich krst
teda je platný, ak sa pri ňom pridŕžajú ostatných predpisov.

I. Krst.
Už pohanské národy, ako Egyptčania, Gréci, Rimania, užívaly
vodu, aby · svoju dušu očistily a bohom svojim príjemnými sa uro-
bily. V starom Ríme umývali chlapcov po 8., dievčatá po 9. dní
od narodenia v takzvanej očisťujúcej vode. Aj u židov boly pred-
písané umývania, aby sa od všelijakej nečistoty očistili. (3. Mojž.
12-15) Pred vyhlásením 10 prikázaní museli sa židia očistiť vo-
dou. (2. Mojž. 19, 10) Ján Krstiteľ na púšti krstil tých, čo polep-
šenie sľúbili, aby znázornil odpustenie hriechov, ktoré svojím
Kat. Ľud . Katechismus. 57
tl9G

pokánim dosiahnuť mali. Celkom inakšie je s krstom Kristovým;

tento má silu pretvorttjúcu, lebo sníma hriech a naplňuje Duchom
Sv. (Mat. 3, ll)

l. Pri krste stáva sa nasledujúce: Člo­

vek polieva (umýva sa) vodou a súčasne
hovoria sa slová, od Krista ustanovené; týn1
sa človek očisťuje od hriechu dedičného i
všetkých iných hriechov, dostáva posväcu-
júcu milosť a stane sa dieťaťo1n Božín1} de-
dičom neba a údom Cirkve.

Pri našom krste deje sa čosi podobného, ako pri krste

Krista P. Lebo i my bývame vodou umytí a isté slová hovoria
sa nad nami. («Ja teba krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svä-
téhOll.) Pritom Duch Sv. sostupuje na nás, ovšem nie v podobe
holuba (teda staneme sa chrámom Ducha Sv. a preto máme po-
sväcujúcu milosf). Boh Otec pritom akoby volal: <<Toto je môj
rnilovaný syn, v ktorom sa mi zaľúbilo (staneme sa dietkami
Božími); nebo otvára sa nám (staneme sa dedičmi neba). - Pri
našom krste deje sa čosi podobného, ako pri uzdraveni Námana
syrského (4. Kráľ. 5, 14); umývame sa vodou a tratíme malo-
mocenstvo, totiž duševné (t. j. hriech dedičný a všetky osobné
hriechy). - Pri krste deje sa čosi podobného, ako pri prechode
Israelitov ifez Jordán (1. Kor. 10, 2): ideme čez krstnú vodu a tak
prichodíme do zasľúbenej zeme Cirkve, staneme sa údami Cirkve.
(Ako údovia Cirkve máme právo na prostriedky milosti Cirkve,
účastní sme jej modlitieb, omší a ostatných milostí Cirkve, ale
máme i povinnosť, poslúchať ju.) - Kto má posväcujúcu milosť,
už tým samým je i. dietaťom Božím a dediéom neba. Len po-
krstený môže sa úplným právom modliť Otčenáš (preto modlitba
Pána za dávnych čias nikomu nebola sdelená, kto nebol pokrstený).
Ludvík IX. Svätý, kráľ francúzsky, často hovoril: <<Vyššie cením
zámockú káplnku, kde som bol krstený, ako hlavný chrám remeš-
ský, kde ma za kráľa korunovali ; lebo hodnosf dieťata Božieho,
dosiahnutá pri krste, je väcšia, než hodnosť kráľovská. Kráľovskú
hodnosť utratím pri smrti; no ako dieťa Božie dosiahnem večnú
 897

slávu». (Meh.) Poneváč sa človek skrze krst od hriechov očisťuje,

preto vraví sv. Pavel: «Niet teda už zatratenia pre tých, čo sú v
Kristu Ježišovi». (Ri.m 8, 1) Zo slov sv. Petra v deň soslania
Ducha Sv.: «Čiňte pokánie, a každý z vás nech sa pokrstí v
mene Ježiša Krista na odpustenie hriechov svojich; a prijmete dar
Ducha Sv.» (Sk. ap. 2, 38) - je zrejmé, čo krst pôsobí. Sv. Pavel
nazýva krst «kúpeľom preradenia a obnovenia Ducha Sv.», ktorým
«ospravedlnení jeho milosfou sme dedičmi podľa nádeje života
večného». (Tit. 3, 5-7) Ďalej povedá: «Skrze jedného Ducha všetci
sme pokrstení v jedno telo». (1. Kor. 12, 13)

Kristus nariadil krst pri svojom nanebevstúpení.

Krst pravdepodobne bol ustanovený od Krista pri jeho

vlastnom krste v Jordáne. (Rim. katech.) Kristus dal sa krstíť v
Jordáne, aby vodu posvätil a sdelil jej silu posvätenia. (Sv. Reh.
Naž.) Tým, že sa pri krste Krista P. všetky tri . božské osoby naraz
prejavily, označilo sa, že krst v mene troch božských osôb ude-
ľovaný bude. - Krst rozkázal Kristus pri svojom nanebevstúpení,
keď apoštolom riekol: «<ďte a učte všetky národy, krstiac ich v
mene Otca, i Syna i Ducha Sv.» (Mat. 28, 19)

2. Krst podobne účinkuje ako voda·

Dčisťuje nás totiž od špiny všetkých hriechov, zaháša pre
nás plamene pekelného a očistcového ohňa, sdeľuje nám
nový život, hasí smäd našej duše, dáva nám silu k plne-
niu príkazov, spôsobuje, aby sme pre život večný ovocie
donášali a spojuje nás vo veľkú spoločnosť, Cirkev.

Voda totiž očisfuje telo od špiny, zahá$a oheň, voda studená

privádza zamdletého k povedomiu, hasí smäd, posilňuje telo (mysli
na Kneippovu vodoliečbu) zúrodňuje polia; i zbožie stáva sa
chlebom skrze vodu. Práve tak pôsobí krst v ohľade duchovnom.
Keď sa voda k ohňu postaví, vezme na seba jeho silu; tak i voda
krstiteľná pôsobením Ducha Sv. vezme na seba božskú silu. (Sv.
Cyr. AL) - Každé novorodené dieťa má na sebe hriech dedičný
a dospelý okrem toho ešte osobné hriechy. Všetký tieto hriechy
zmiznú pri krstiteľnici, ako iskra vo vodách svetomora. (Sv. Reh.
57*
898

Veľ.) Preto sa pokrsteným nikdy neukladaly skutky pokánia. - Kto

teda po krste zomre, ten hneď príde do neba (Sn. Flor.), nasle-
dovne nepríde ani do ohňa pekelného, ani do očistcového. Preto
začiatkom kresťanstva mnohí dali sa pokrstiť len na smrtnej po-
steli, tak cisár Konštantín Veľký. No ak myseľ týchto ľudí sa ne-
premenila, či im krst osožil dačo? - Poneváč pokrstený dostane
Ducha S v. a s nim posväcujúcu milosť, nuž duša jeho začne nový
žiot, a síce život v Bohu. Krst teda je narodením duše, kým
ostatné sviatosti sú pokrmom alebo liekom duše. (Deh.) Krst zovie
sa i preporodením, lebo nim začíname nový život. (Sv. Ján Dam.)
Zakiaľ sa človek zovnútorne umyje, premení sa vnútorne, a z neho
stane sa nový tvor, z bezbožníka spravedlivý. (Sv. Lev Veľ.) Vodou
potopy boli živí usmrtení, vodou krstu mŕtvi stávajú sa živými.
(Sv. Prokl.) - Pokrstený dostane pravú spokojnosť duše skrze
. Ducha Sv., ktorý sa v ňom ubytoval. (Viď nauku o posväcujúcej
milosti.) Ako my cítime sa teraz blaženými po dobre vykonanej
sv. spovedi, tak blaženými cítili sa prví kresťania po sv. krste
Teda právom môže sa povedať: krst hasí smäd našej duše. -
Okrem toho pokrstený dostane skrze Dubha Sv., ktorý sa v ňom
ubytoval, osvietenie rozumu a posilnenie vôle. Keď prenasle-
dovník kresťanov, Šavel, bol krstený, hneď spadly z očú jeho akoby
šupiny. (Sk. ap. 9, 18) Tým sa poukazovalo, že duchovná slepota
jeho bola sňatá. Podobne vodí sa každému krstenému. Krst tiež
posilňuje, aby sme sa pokušeniam zlého ducha viac protivit: mohli.
(Trojnásobná náchylnosť k zlému a následkom tejto i pokušenia
ostanú ovšem i navzdor krstu; ani Židia počas pobytu na púšti,
napriek tomu, že prechodom čez Červené more vymanili sa z
rabstva u vrahov svojich, neboli celkom svobodní od útokov ne- ·
priateľských.) Ako had vo vode, tak diabol v pokrstenom utratí
veľkú moc svoju. (Sv. Cyp.) - Poneváč sa vôľa pokrsteného
Duchom Sv. posilnila, môže snadnejšie konať dobré skutky.
«Suchá zem nerodila by, keby nedostávala vlahy; tak i my ako
suché stromy nikdy by sme neniesli ovocia bez spasiteľného dažďa
shora». (Sv. Ir.) - Kto v sebe má Ducha Sv. má i lásku k
Bohu. (Sn. Tr. 6, 7) Láskou k Bohu spojujeme sa čo najužšie s
Bohom. (Ján 14, 23) Nasledovne skrze krst (pri ktorom dostávame
Ducha Sv. a s nim lásku k Bohu) obliekame sa v Krista a sme
v ňom jedno. (Gal. 3, 27- 28) Vodou zbožie stáva sa chlebom,
hstom bývame jedno s Kristom. (Tert.) Krst sjednocuje nás s
 899

Kristom, ako údy tela s hlavou. (l. Kor. 12, 13) Stávame sa údami
veľkého tela, ktorého dušou je jeden Kristus. (Sv. Hier.) Všetky
milosti, ktoré údovia Cirkve dostávajú, pochodia z Krista. (Sv. Aug.)
Kristus teda právom je životodarnou hlavou vel'kého tela Cirkve,
a my sme údami tohoto tela. (1. Kor. 6, 15) Krstom sme privte-
lení tomuto telu. (Sk. ap. 2, 41) Pokrstený akoby odrezuje sa od
pňa starého vinného Adama a štepí sa do Krista ako nový človek.
Už nie je potomkom smyselného Adama, ale potomkom Spasite-
ľovým. (Sv. Lev. Veľ.) Krst ponáša sa na dvere v korábe Noemo-
vom, lebo nim vchádza sa do Cirkve. - Hľa, koľko vznešeného
pôsobí krst! Milosť krstu je naj znamenitejšie, najkrajšie a naj~
vzácnejšie zo všetkých dobrodení Božích. (Sv. Reb. Naz.) Nuž či
než iadal by si krstu, keby si ešte nebol pokrstený?

3. Krst je každén1u človeku nevyhnutne

potrebný k spaseniu. (Sn. Tr. 7, 5) . Preto dietky, čo
bez krstu zomierajú, nemôžu dôjsť večného blahosla-
venstva.

Z tej príčiny poveďá Kristus: «Kto sa znoV1..t nenarodí z vody

a Ducha Svätého, n emôže vojsť do krá ľovstva Božieho». (Ján 3, 5)
Kristus nevyníma _nikoho, ani dieťa. (Sv. Ambr.) Ako voda je ne-
vyhnutne potrebná k životu, tak krst k životu večnému. Poneváč
krst tak je potrebný, preto Boh i tak usporiadal, aby prijatie krs tu
bolo veľmi ľahké. Ku krstu potrebná je len voda, ktorú všade
ľahko naj sť možno; už deti môžu byť pokrstené; každý človek
môže krstiť v páde potreby; ba ak krst z vody nie je možný,
dostačuje i krst zo žiadosti, t. j. túžba po krste. Deti teda, čo bez
krstu zomierajú, nedôjdu večn ého blahoslavenstva. Lebo veď každé
dieťa, čo na svet prichodí, nosí na sebe hriech dedičný; teda chybí
mu posväcujúca milosť, bez ktorej nik do neba vojsť nemôže.
«Nemluvniatka, čo pred krstom umierajú, nedôjdu ani slávy ne-
beskej, ani ich božský Sudca neodsúdi za pokutu do pekla, lebo
nijakej osobnej nespravodlivosti nie sú vinné». (Sv. Reh. Naz.)
Také deti požívajú istú prirodzenú blaženosť bez bôľa telesného a
bez zármutku duševného (Sv. Tom. Akv.; sv. Bonav.) ; sú veselé,
ako ľudia, ktorým sa na svete veľmi dobre vodí. No veselosť táto
má sa k radosti blahoslavených, ako bľadé svetlo lampy k jasnému
900

svetlu slnečnému.Strašnú zodpovednosť teda majú vzdor tomu

rodičia,ktorí svojou ľahkomyseľnosťou zavinili, že dieťa ich bez
krstu zomrelo. A tak blahoslavenstvo dieťaťa úplne závisí od svo-
bodnej vôle jeho bližných, najmä príbuzných. Sv. Augustín vypráva
o vzkriesení jedného mŕtveho dieťaťa, ktoré pred relikviami sv.
Štefana stalo sa na to, aby dieťa mohlo byť pokrstené. (Meh.)

4. Preto rodičia majú dať pokrstiť svoje

deti hneď po ich narodení, lebo novorodzeniatka
nachodia sa v ustavičnom nebezpečenstve života. (Sv.
Tom. Akv.)

Krst detí je vo zvyku už od časov apoštolských. Už židia

museli dať obrezať chlapčekov 8. dňa po narodení; z toho možno
zatvárať, čo prí sviatosti krstu robiť treba. (Sv. Aug.) . Keď rodičia
bez dôležitej príčiny vyše 10 dní odložia krst, nie sú bez smrteľ­
ného hriechu. (Sv. Alf.) Preto, že toľko malých detí bez krstu
umiera, mohol Kristus právom povedať: «Nechajte maličkých a
nebráňte im prísť ku mne, lebo takých je kráľovstvo nebeské>>.
(Mat. 19, 4)

l"
D. Kazvd y• môže krstiť v páde potreby
a síce na bársktorom mieste a bez sláv-
(Sn. Lat. IV.)
nostných obradov.
Krst v čas potreby konajú zväčša
baby. Aj žid môže platne
krstiť. (Páp. Mik. 1) Aj krst kacierov je platný, ak len náležite
krstia. (Sn. Tr. 7, 4) Len rodiéia nemajú krstiť v čas potreby,
jestli sú tu iní ľudia. - Krst v čas potreby koná sa nasledujúcim
spôsobom: Vodou polieva sa, nakoľko možno, hlava (alebo bárs-
ktorá čiastka tela) dieťaťa (trojnásobné polievanie alebo polievanie
v podobe kríža nie je nevyhnutne potrebné) a súčasne hovoria sa
slová Kristom ustanovené: «Ja teba krstím . v mene Otca i
Syna i Ducha Svätého)). Ak dieťa ešte dlhšie žije, ostatné obrady
môžu sa doplniť v kostole. Jestli po náležitom skúmaní je nejaká
odôvodnená pochybnosť, že dieťa platne . pokrstené bolo (krst v
čas potreby obyčajne udeľuje sa vo veľkom zmätku a tak veľmi ľahko
môže sa zle vykonať), nuž kňaz podmienečne ešte raz pokrstí dieťa.
 901

Avšak obyčajne krstia len kňazi a síce v kostole so

slávnostnými obradmi.
Právo krsti( za prvých časov Cirkve mal len biskup ;. kňazi
l.:rstili len s biskupským plnomocenstvom. (Tert.) No keď biskup-
stvá sa zväčšily a biskup nemohol všade ísť a krstiť, nuž k1íazi
mocou úradu dostali právo udeľovať krst. Ovšem, že toto právo
vo farskej obci má len miestny farár alebo jeho námestník (v
prvom rade - rozumie sa - patričný biskup). Pôvodne udeľoval
sa krst v takzvaných krstiteľných káplnkách (baptisteriách); boly
to malé kamenné budovy s nádržkou pre krstiteľnú vodu a nacho-
dily sa vedľa biskupského hlavného chrámu, niekedy i vo vnútre
kostola. Keď okolo r. 600 krst detí stal sa všeobecným a krst
dospelých zriedkavejším, postavili v kostoloch krstiteľnicu, t. j.
kamenné kotly s krstiteľnou vodou, aké ešte dnes vidno. - Krst
v súkromných domoch vždy bol prísne zakázaný; len u kniežat a
kráľov krstievalo sa v domácej káplnke. (Klem. V. 1311) Celý obrad
krstný nemá ani smyslu v súkromných príbytkoch. Taký mimo-
riadne svätý úkon, ako je krst, patrí len na posvätné miesto. Ani
dnes bez výslovného dovolenia biskupa nesmie sa krst prisluhovaf
v nijakom súkromnom dome.

6. Ak krst vodou je nemožný, n1oze sa

nahradiť žiadosťou krstu alebo mučeníckou
smrťou pre Krista.

Cisár Valentinián Il. cestoval na krst do Milána, avšak na

ceste bol zabitý ; o ňom povedá sv. Ambróz, biskup milánsky :
«Jeho túžba umyla ho do čista» (Meh.) Všetci patriarchovia, pro-
roci a sväté osoby Starého zákona mali krst zo žiadosti; lebo
mali veľkú lásku k Bohu a nasledovne žiadosť urobiť všetko, čo
Boh káže (teda i žiadosť krstiť sa). U Boha vôľa platí za skutok;
tu ukazuje sa veľké milosrdenstvo Božie. «No krstom zo žiadosti
neodpúšťajú sa všetky časné pokuty>>. (Sv. Tom. Akv.) - Muče­
nícka smrť pre Krista zovie sa krvokrstom (alebo krstom z krve).
Tento~ maly nevinné deti betlehemské ; Cirkev slávi ich ako sväté
a síce 3. deň po Vianociach. Krvokrst mali všetci nekrstení, ktorí
pre vieru kresťanskú alebo pre vyplnenie niektorej povinnosti kres-
902

ťanskej boli umučení, tak n. p. sv. Ján K1·stitel~ sv. Emerenciána,

ktorá, trebárs ešte nepokrstená, na hrobe sv. Agnesky sa modlila
a pohanmi zabitá bola. Cirkev . nikdy ne modlila sa za takých ne-
krstených, čo pre Krista umučení boli. Veď Kristus povedal: «Kto
.ztratí dušu svoju (t. j. život svoj) pre mňa, naj de ju». (Mat. 10, 39)

7. Za prvých časov Cirkve slávnostne

krstievalo sa v nasledujúce tri dni: vo Veľkú
sobotu, v sobotu pred Turícami a na Východe
1 v deú pred sviatkom sv. Troch kráľov.

A síce udeľoval sa krst sv. v noci so soboty na nedeľu veľ­

konočnú alebo svätodušnú. - Na Veľkú noc krstilo sa, lebo krst
je duchovné vzkriesenie a práve hodí sa na tento čas (Rim. 6, 4) ;
na Turice, poneváč v tento deň prvých 3000 bolo pokrstené a
ponevač skrze krst prijíma sa Duch Sv. ; okolo sv. Troch kráľov,
lebo Cirkev v tento deň súčasne slávi i krst Krista P. v Jordáne.
Jednotlivci boli krstení aj okrem týchto časov, tak na pr. fažko
nemocní alebo hodní mužovia, ktorí v nauke kresťanskej boli ná-
ležite zbehlí. - Preto až dodnes vo Veľkú sobotu a v sobotu
pred Turícami býva posviacka krstiteľnej vody a v chráme
lateránskom v Ríme slávnostný krst; v jednotlivých krajoch (tak v
Čechách, kde Cyrill a Metod, ktorí od východu prišli, pravdepo-
dobne pred sviatkom Troch kráľov krstili) býva v deň pred sviat-
kom Troch kráľov i slávnostné žehnanie (svätenie) vody. I v našom
kraji udržal sa starodávny zvyk posviacania trikráľovej vody. Po-
sviacka krstiteľnej vody je velmi slávnostná; pomyslime len na
mnohé utešené modlitby a spevy pri nej, na primiešanie sv. oleja,
zanorenie veľkonočnej sviece, dýchanie na vodu a i.

V prvé časy Cirkve predchádzala krstu výt~čba v ná-

boženstve (takzvaný «katechumenát)) ).

Kto chcel byť kresťanom, musel sa hlásiť u biskupa. Tento

predložil mu viac otázok a keď ho uznal za hodného, prijal ho
do katechumenátu s nasledujúcim obradom : vzložil naňho ruky
(na znak, že skoro bude účastný Ducha Sv.), poznačil ho krížom
na čele a prsiach (aby v duchu mal učenie Ukrižovaného, t. j.
 903

veril a v srdci zachoval, t. j. žil podľa neho) á dal mu do úst

posvätenú sol; aby od hniloby hriechu bol zachránený). Teraz na-
zýval sa katechumenom 1. triedy; ako taký bol dva roky vyna-
učovaný a síce v biblickom dejepise Starého i Nového zákona,
ďalej v 10 Božích prikázaniach a v dvoch prikazoch lásky. Kate"
chumeni mali v kostole osobitné miesto (ktoré zodpovedalo teraj-
šej predsieni) a smeli byť prítomní i na začiatku omše i na kázni
no pred obetovaním muselí opustiť kostol; lebo od prítomných
požadovalo sa vyznanie viery, a kto ho nevedel, musel hneď von
vyjsf. - Po uplynutí druhého roku stal sa katechumenom 2.
triedy (zaznačený bol do knihy); katechumenom 2. triedy držaly
sa vážne kázne po všetky dni štyridsaťdennéhu pôstu ; aj museli
postiť a spovedať sa biskupovi z hriechov svojich. (Prečo to ešte
nebolo sviatosfou ?) Za tento čas boli svätení rozličnými cirkev-
nými · modlitba;rni, posviackarni a žehnaniami; pritom konaly sa
nasledujúce obrady: dýchanie na katechumenov (značí nastávajúce
udelenie Ducha Sv.), zažehnávanie (aby zlý duch od nich odstúpil),
ovlaženie uší a nosa slinou (aby ich duchovné smysly božským
pravdám otvorené boly, Mar. 7, 33), mazanie olejom na prsiach a
chrbte (značí, že im Duch Sv. obľahčí 'jarmo, aké pre Krista nbsif
musia). V poslednom týždni pred krstom, teda po Kvetnej nedeli,
bola im sdelená nauka o tajomstve najsv. Trojice, Apoštolské vy-
znanie viery a modlitba Pána. Všetky spomenuté obrady (i mo-
dlitba vierovyznania a Otčenáša bezprostredne pred krstom) udržaly
sa do dnes; no výučbu v náboženstve dostávajú pokrstené deti v
škole, akonáhle k užívaniu rozumu prídu. Kde niet školy, tam deti
učia sa náboženstvo v dome rodičovskom.

Bezprostredne pred krstom musel krstenec skladať

slávnostný sľub, že učenie Kristovo veriť a zachovávať
bude. Sľub tento volá sa krstny sľub a či krstná smluva.
K západu slnka obrátený, odriekal sa diabla a všetkých
skutkov i všetkej nádhery jeho, t. j. modlárstva a všetkej pohan-
skej nemravnosti (na pr. divadla) a márnosti svetskej (na pr. pre-
pychu v šatstve). Potom obrátený k východu slnka prisahal, že
učenie Kristovo chce veriť a zachovávaf. Prípoveď táto zovie sa
obyčajne krstným sľubom: krstnou smluvou z ovie sa preto, že
za vyplnenie tejto prípovede súčasne i Boh dačo sľubuje a síce
904

teraz pomoc svojej milosti a po smrtí ve č né blaboslavenstvo

Krstný slub podobá sa vojenskej prísahe na zástavu ; lebo pri
krste prijíma sa človek pod zástavu Kristovu a sľubuje bojovaf
proti nepriateľom Božím. Krstný sľub rovná sa smluve, ktorú man-
ielia pred oltárom uzavierajú, keď si vernosť a lásku sľubujú~
lebo i pri krste duša uzaviera podobnú smluvu s nebeským Žení-
chom svojím. - Sluší sa, aby tí, čo za detinstva boli pokrstení,
krstný sľub obnovili, akonáhle dosiahnu užívanie rozumu, obzvlášte
v svoje narodzeniny a meniny a pred prijímaním sv. sviatostí.
(Viď formulár takého obnovenia medzi modlitbami na začiatku
katechismu.) Sv. Ján Zlatoústy obnovoval krstný sľub i v pokuše-
niach a hovoril : «Odriekam sa diabla a chcem byť oddaný len
Kristovi». V čas prenasledovania kresťanov obnovovali títo krstný
sľub i slávnostne a síce každoročne v určitý deň (ktorý sv. Rehor
Nazianský nazýva cc skvelým dúom svetla »), aby sa vo viere posil-
nili. Taká slávnosť neškodíla by ani dnes. Kresťania, ktorí sa krst-
nému sľubu spreneveria, počujú v deú súdny z úst Kristových
slová evanjelia: «Z úst tvojich súdim ťa, slúžobníku nešľachetný»,
to jest z toho, čo si mi kedysi slávnostne prisľúbil. (Sv. Efr.)

Pri krste samom človek obyčajne bol ponorený do

vody, niekedy tiež iba vodou kropený alebo polievaný,
Kúaz a krstný otec, alebo krstná matka, podali krstencovi
ruku, viedli ho dolu schodmi a ponorili ho tri razy do vody, pri-
čom kúaz hovoril slová Kristom ustanovené. Trojnásobné zanorenie
pripomína naj sv. Trojicu; zanorenie a vystúpenie z vody upomína
na položenie Krista do hrobu a vzkriesenie jeho v tretí deú, no
súčasne znamená tiež, že sa teraz starý hriesny človek pochováva
(utopuje) a nový povstáva. (Rim. 6, 3-11) Pri krste veľkého
množstva ľudí títo len vodou boli kropení , tak bolo snáď i v deň
soslania Ducha Sv., keď 3000 Iudí prijalo krst. - V pozdejších
stoletiach užívalo sa výlučne trojnásobné polievanie vodou, aké za
prvých storočí bývalo len v čas potreby.
Každý krstenec dostal pri krste meno niektorého
svätého, takzvané krstné meno.
Krstenec bol postavený pod zvláštnu ochranu niektorého svä-
tého, ktorý mu mal byť i vzorom. Čím na zemi sú mu krstní ro-
 905

dičia, tým mal mu byť svätý v nebi. Už Sokrates povedá: «Rodičia

majú dať svojim dietkam mená cnostných osôb, aby ich k nä.sle-
dovaniu týchto povzbudili)). Kráľ Alexander Veľký povedal cha-
bému (t. j. veľmi bojazlivému) vojakovi, ktorý jeho meno nosil:
«Buď odlož toto meno alebo rob česť môjmu menu!)) (Meh.) Tak
mohli by neraz hovoriť i sv. patróni mien. Pridaním mena svätého
označovalo sa, že pokrstený teraz stal sa dieťaťom Božím a je
privtelený obcovaniu (spoločnosti) svätých. Mená často sa menily
pri zvláštnych dôkazoch milosti Božej. Tak meno Abram na Abra-
hama, meno Šimon na Petra, meno Šavel na Pavla. - Cirkev
žiada, aby rodičia za krstné mená pre svoje dietk:y len mená
svätých volili (Rim. rituál) ; lebo týmito cíti sa každý viac pobá-
daným k životu kresťanskému. Bohužiaľ, stáva sa neraz, že rodičia
volia smiešne, ba celkom hnusné mená, na pr. mená pohanských
-božství alebo zlopovestných vrahov kresťanstva a Cirkve. Kňaz ne-
smie krstiť na také mená, hoci ich do matriky zapíše. Tu ešte
podotýkame, že nič nevadí, keď sa dietkam , dávajú mená takých
osôb, čo v chýre svätosti zomrely.

Pri slávnostnom krste stáli pri každom krstencovi

jeden alebo dva krstní rodičia.

Krstný otec a krstná mať ručia sa za to, že pokrstený za-

chová vieru kresťanskú a podľa nej i žiť bude. Nariadením krst-
ných rodičov robí Cirkev, ako opatrný človek, ktorý svoje peniaze
niekomu požičiava; tento požaduje, aby sa za dlžníka niekto za-
ručil. (Tert.) Dieťa, ktoré na svet prišlo, potrebuje pestúnky, čo ho
odchováva; tak i pokrstený potrebuje dakoho, aby v kresťanskej
spravedlnosti rástol. (Sv. Tom. Akv.) Krstní rodičia teda majú sa
starať o kresťanskú výchovu krstných detí, akby rodičia odumreli
alebo výchovu zanedbávali. Dnes, kde temer každé dieťa už v
škole býva náležite vyučované v nábo%enstve, krstní rodičia ne-
majú toľkého významu; no predsa majú vplývať na svoje krst-
niatko, ak bolo by potrebné. Mýlia sa, ktorí sa domnievajú, že tu
ide len o krstný dar, a ktorí mimo toho snáď mnohým iným chcú
byť krstnými rodiť: mi. - - Krstní rodičia vstupuj ú s krstencom a
jeho rodičmi do duchovného príbuzenstva. Veď krst je naro-
dením. (1. Pet. 2, 2) No Cirkev prisluhovaním krstu stáva sa dU-
chovnou matkou pokrsteného; ten však, čo Cirkvi pri krste pomáha,
906
ako l•rstný otec alebo krstná mať, je duchovným rodičom pokrste~
ného. Preto krstní rodičia zovú sa i «kmotrami», t. j. spoluotcami
a . spolumatkami). Duchovné príbuzenstvo je cirkevnou prekážko-u
manželstva. Preto smú byť najvýš dva krstní rodičia, aby primnoho
prekážok manželstva nevzniklo. (Sn. Tr. 24, 2) Avšak jeden krstný
rodič musí nevyhnutne byf. Ak je mužský, musí mať aspoň 14,
ak ženský, aspoň 12 rokov; aj má byť s pokrsteným rovnakého
pohlavia a katolíckym kresťanom. (Nekatolíci môžu byť trpení len
ako svedkovia krstu.) Dalej má byť už birmovaný a poriadneho
života. (Či nepriatelia Cirkve a tí, čo iba v občianskom civilnom
manželstve žíjú, smú byť krstnými rodičmi?) Rodičia nijako nesmú
byť krstnými rodičmi svojho dieťaťa. Ani osoby rehoľníckeho stavu
nesmú byť krstnými rodičmi, poneváč v živote len zriedka alebo
nikdy nemôžu obcovať s pokrsteným. - Držanie sa krstných
rodičov pri krste: krstný otec alebo krstná mať drží krstniatko na
pravom ramene a čaká s nim v predsieni kostolnej (dieťa totiž
ešte teraz nepatrí do spoločnosti cirkevnej). Kňaz príde a spýta
sa krstných rodičov, aké meno dieťa má dostať a čo žiada od
Cirkve. («Vieru a skrze ňu život večný».) Potom kňaz vykoná
obrady, aké pri prijímaní do katechumenátu boly obvyklé, položí
štólu na dieťa a vovedie ho s krstnými rodičmi do kostola (prijme
sa do kostola mocou cirkevnou). Nato krstní rodičia menom krst-
niatka skladajú krstný slub. (Na prvé tri otázky a síce na každú,
odpovedajú: «Odriekam» a na každú z troch nasledujúcich otá-
zok: «Verím».) Na konec kiiaz želá krstenému pokoj.

Tri krásne obrady po krste znázonlujú veľkú hodnosť

a povinnosti pokrsteného.

Pokrstený maže sa na temeni olejom (križmom) v podobe

kríža. Mazanie toto pripomína, že po krste je kresťanom, t. j. po-
mazaným. Toto pomazanie upomína i na kráľovskú hodnosť kre-
sťana (on je synom nebeského Kráľa; má panovať i nad žiadosťami
svojho tela, 1. Moj ž. 4, 7); lebo kráľov pri korunovaní mažú ole-
jom na temeni. Ďalej mazanie napomína kresťana k láskavosti
(olej zmäkčuje) a k vykonávaniu skutkov milosrdenstva. Mazanie
znamená i prijaté osvietenie a posilnenie D-ucha Sv. (Olej svieti a
posilňuje.) - Pokrstenému dáva sa biele rúcho (košeľa). Toto
rúcho nosili prví kresťania v kostole za 8 dní, teda až do 1. ne-
 907

dele po Veľkej noci (preto zovie sa táto «Bielou nedeľou»); biele

rúcho upomína na teraz dosiahnutú čistotu od každéso hriechu
(krstnú nevinnosť), teda na svatobné rúcho posväcujúcej milosti,
ktoré pokrstený až do smrti zachovať má. - Pokrstený (pri krste
detí krstný otec alebo krstná mať) dostane do ruky horiacu
sviecu. Táto upomína na prijaté osvietenie Ducha Sv. (Ef. 5, 8)
a zároveň na slová Kristove: «Tak nech svieti vaše svetlo pred
ľuďmi, aby videli dobré skutky vaše a velebili Otca vášho, ktorý
je v nebesiach» (Mat. 5, 16), teda na potrebu dobrých skutkov.
Viera má byť nie mŕtva a studená, ale horiaca, t. j. oživená do-
brými skutkami. Svetlom označuje sa tiež, že prístup k svetlu več­
nému teraz je otvorený; pokrstený rovná sa pútnikovi, ktorý, potme
idúc, dostal svetlo. - Všetky obrady tieto i posväcujú človeka na
hodný chrám Ducha Sv.

Pokrstený obyčajne hneď po krste bol bi1-movaný a

pristúpil k sv. prijímaniu.

Aj po krste ešte dostal obšírne poučenie o sv.- omši, svia-

tosťach a modlitbe. (Takzvaná tajomstvenná výučba.) Výučbe tejto
neboli by katechumeni ešte dobre rozumeli pred krstom, lebo im
vtedy chybelo osvietenie Ducha Sv. Pováž, ako veľmi cenila Cirkev
vyučovanie náboženstva l

II. Birmovanie.
Birmovanie značí toľko, ako «posilnenie)) (od latinského fir-
mare, t. j. posilniť); posilnenie je aj účinkom birmovania. Sviatosť
táto menuje sa i «dokonaním», lebo totiž je doplnením krstu alebo
i «vz/ožením rúb (Sk. ap. 8, 17) alebo «sviatosťat~ krížma» pre
obrady. - Kristus už pred svojím nanebevstúpením udelil apošto-
lom Ducha Sv. Vzdor tomu apoštoli boli ešte veľmi bojazliví.
(Zutekali na hore Olivetskej, zdržovali sa pri zamknutých dverách.)
Túto bojazlivosť utratili len vtedy, keď na Turice prijali plnosť
Ducha Sv. Tak i my pri krste prijali sme Ducha Sv. ; plnosť
Ducha Sv. prijímame len pri birmovaní. Na Turice Duch Sv. s
istými znakmi viditeľnými i slyšatelnými, a síce v podobe ohnivých
jazykov a pri hučaní víchra, sostúpil na apočtolov; podobne stáva
908

sa pri birmovaní: viditeľným znakom je vzkladanie rúk a poma-

zanie križmom, slyšateiným modlitba biskupa. Na Turice dostali
apoštoli 7 darov Ducha Sv., obzvlášte dar sily a mimoriadne dary
milosti (tak dar rečí); podobne stáva sa pri birmovani, len mimo-
riadne dary milosti, ako zdá sa, už prestaly. Čo teda Turice boly
pre apoštolov, to deň birmovania je pre kresťanov.

l. Pri birn1ovaní deje sa nasledujúce:

biskup vystre ruky na kresťanov a poton1
s modlitbou a uzkladanim rúk pomaže kaž-
dého krížmom na čele; tý1n kresťan prijme
dary Ducha Sv., 1nenovite ·dar sžly vo viere.
Obrady: Biskup najsamprv vystre ruky nad všetkých, čo sa
birmovať majú (to znázorňuje, že sa teraz vyššia sila udeľuje;
lebo rukou obyčajne udeľujeme dačo); potom ide k jednému kaž-
dému, vzloží naňho 4 prsty pravej ruky, mažúc ho súčasne palcom
pravej ruky križmom na čele v podobe kríža (tým dáva sa bir-
movancov:i na vyrozumenie, že nikdy nemá sa hanbiť za vieru
Ukrižovaného, ale má ju takrečeno na čele nosif, t. j. verejne vy-
znávať) a modlí sa: «Značím fa znakom kríža a posilňujem fa
križmom spasenia v mene Otca i Syna i Ducha Sv. Amen». Nato
biskup zľahka udre birmovanca na líce (čím dáva mu na vyrozu -
menie, že pre vieru bude musef podstúpiť prenasledovanie) a
povie: «Pokoj s tebou». (Trápenie totiž pre Krista donesie birmo-
vanému veľký pokoj duševný.) Na konec biskup dá všetkým sväté
požehnanie. - Križmo je olej olivový s balsamom smiešaný a len
od biskupa posvätený; posviacka táto koná sa v Zelený štvrtok v
chráme biskupskom.

Už sv. apoštoli udeľovali birmovanie, a síce v Sarnarii

a Efese.

Sv. apoštoli Peter a Ján vzkladali ruky na kresťanov v Sa-

marii a vtedy Duch Sv. sostúpil na nich. (Sk. ap. 8, 11-17) Tak
robil i Pavel v Efese (Sk. ap. 19; 5) Vtedy sa pri prisluhovaní
birmovania udeľovaly i mimoriadne dary milosti Ducha Sv., tak
dar rečí, dar prorokovania. (Sk. ap. 19, 6) Aj Duch Sv. sostupo-
 ll09

val obyčajne už pri vzkladaní rúk s viditeľnými znakmi, tak že

apoštolí ani križma upotrebovať nemuseli. (Sv. Tom. Akv.) No pô-
vodne užíval sa iba olej; len v 6. století nachodíme, že s olejom
miešal sa balsam. (Bened. XIV.) - Už najdávnejší pápeži a sv.
otcovia hovoria o sviatosti birmovania. Pápež Urban (okolo 230)
povedá: «Všetci veriaci po krste majú skrze vzkladanie rúk prijať
Ducha Sv., aby sa dokonalými kresťanmi stali». Sv. Cyprián (t 258)
povedá: «Sviatosť križma je práve tak svätá, ako krst». Sv. Augu-
stín: «Z toho že dar rečí prestal, nemožno zatvárať, že sa Duch
Sv. vzkladaním rúk už neudeľuje. Dar rečí udeľoval sa len za
prvých časov Cirkve, aby sa rýchlejšie rozširovala>>. NaJ.dávnejšie
sekty (nestoriáni, jakubiti) podržaly túto sviatosf; aj grécka cirkev,
ktorá krížmo pripravuje z oleja, trochu vína a 35 ľubovoných
látok. (Avšak olej vždy tvorí najväčšiu čiastku.) Snem Triedentský
výslovne osvedčuje, že birmovanie je pravá sviatosť (Sn. Tr. 7, l)
a nijako nie púhy obrad, ktorý predtým s krstom súvisel, ani ve-
rejné vierovyznanie pred cirkevnou obcou.

2. Birn1ovanie podobne pôsobí, ako olej

a balsam: robí nás totiž láskavými (t. j. rozmnožuje
našu lásku k Bohu a bližnému), osvecuje náš rozum,
posilňujenašu vôľu, chráni dušu od hniloby hriechu a
naplňuje nás ľubovôňou mnohých cností.

Olej robí hladkými drsnaté predmety, svieti (ztadiaf svetlo

obyčajnej lampy), posilňuje (prečo natierali sa olejom grécki zápas-
níci pred bojom?) Balsarn chráni od hniloby (prečo sa egyptské
mumie zachovaly tak dlho?) a rozširuje ľúbeznú vôňu. Mohlo by
sa ešte podotknúť, že olej zanecháva mastné škvrny, ktoré sa
ťažko . odstrániť dajú. (Nesmazateiný znak birmovania !) - Birmo-
vanie rozmnožuje lásku k Bohu a bližnému alebo inými slo-
vami: birmovanie rozmnožuje posväcujúcu milosť; alebo ešte ináč
rečeno: birmovaním dostávame plnosť Ducha Sv. Preto birmovanie
je doplnkorn sviatosti krstu; pri krste človek bol síce posvätený
na chrám Ducha Sv. a prijal Ducha Svätého, no pri birmovaní
prijíma plnosť Ducha Sv. Nebirmovaní kresťania teda podobajú sa
kostolu slávnostne posvätenérnu, v ktorom sa však najsv. sviato s ť
oltárna ešte nenachádza. (Mass!.) Pokrstený bez birmovania po-
910

náša sa na trpaslíka, čo ešte nenarástol. (Sv. Klem.) Krst a birmo-

vanie majú sa k sebe asi tak, ako posviacka za kňaza a posviacka
za biskupa. Pri krste človek stane sa vojakom Kristovým, no pri
birmovaní dostane zbraň k boju. (Sv. Melchiades) Nasledovne bir-
movaní budú mať v nebi i vyšší stupe?'í slávy, než tí, čo sú iba
pokrstení. (Sv. Tom. Akv.) Ztadiaľ možno vysvetliť, prečo za dáv-
nejších čias už nemluvňatá boly birmované. - Osvietenie ro-
zumu záleží v tom, že človek pozná bezcennosť statkov a pôžit-
kov tohoto sveta, sa a že sa mu tieto akosi zhnusia. (Birmovanie teda
ničí lásku k svetu, účinok, ktorý vždy je spojený s láskou k Bohu.)
Birmovaním teda pozdvihujú sa naše myšlienky a žiadosti k nebu;
človek zo zemského stane sa nebeským, z telesného duchovným,
nasledovne dokonalým kresťanom. (Sv. Melch.) - Birmovaním
ztratíme chabosť (prílišnú bojazlivosť) a dosiahneme obzvlášle
silu vo viere. Pred Turícami rovnali sa apoštoli bojazlivým diet-
kam; no po Turiciach boli smelí ako levi. Tak pôsobí Duch Sv.
ešte dnes v birmovaných. Birmovaný môže povedať: «Všetko
vládzem v tom, ktorý ma posilňuje>>. (Fil. 4, 13) Jeden svätý (a
síce sv. Vincent Fer.) je tej mienky, že antikrist na konci sveta
všetko vynaloží, aby kresťanov od birmovania odviedol, poneváč
by potom tým ľahšie odpadli od viery. - Poneváč sa vôľa birmo-
vaním posilňuje, nuž birmovaný môže ľahšie odporovať pokušeniam,
teda už tak ľahko nepadne do hriechu. Akby však predsa upa-
dol do hriechu smrteľného, má očakávať veľkú pokutu, ako vojak,
ktorý svojmu kráľovi vernosť prisahal a potom prešiel do nepria-
teľského táboru. - Cím silnejšia vôľa, tým ľahšie prídeme k
cnosťam. Birmovanie obzvlášte dopomáha k pokore a krotkosti,
načo poukazuje olej a balsam; balsam, ktorý vo všetkých tekuti-
nách na dno padá, predstavuje nám pokoru; olej, ktorý vždy na-
vrchu pláva, krotkosť, ktorá povznáša človeka nad všetky proti-
venstvá. (Sv. Fr. S.) Sv. Písmo vždy nazýva cnosti ľubovôňou (2. Kor.
2, 15), lebo cnostní ludia sú Bohu tak príjemní, ako nám ľúbezná
vôňa. Ľubovonné mŕtvoly mnohých svätých nie sú bez významu.

3. Kresťan Iná prijať birmovanie pri vstú-

pení do stavu mládeneckého alebo panen-
ského, · lebo v tomto čase množia sa pokušenia a preto
je potrebné posilnenie vôle.
 911

Nie je prístojné prijať birmovanie pred 7. rokom života. (Rim.

katech.) Najprimeranejšie je birmovať sa po dovŕšenom 12. roku
života, avšak nemá sa bez príčiny odročiť birmovanie vyse 14.
roku života. (Nariadenie viacerých provinciálnych snemov.) No čas
určený k prijatiu birmovania nedá sa tak prísno zadržať, poneváč
biskupi vo väčších diecésach len po viacerých rokoch navštevujú
jednotlivé farnosti a poneváč vzdialenosť týchto od biskupského
mesta je priveľká. Kto ľahkomyseľne zamešká birmovanie, podobá sa
pocestnému, čo pred sebou má nebezpečné cesty a predsa zdráha
sa prijat zbraň, ktorú mu podávajú; taký môže ťažko trpef pre
svoju neopatrnosť. (Meh.) Hoci birmovanie nie je nevyhnutne po-
trebné k spaseniu, predsa Boh prísno by potrestal zapovrhnutie
tejto sviatosti. Sv. otcovia vyprávajú, že istý Novatus, ktorý zaned-
bal birmovanie, . neskoršie stal sa veľkým bludárom a zahynul
biednou smrfou; celé nešťastie jeho pripisovali zanedbaniu birmo-
vania. V prvých časoch Cirkve ukladalo sa trojročné pokánie tým
rodičom, co svoje deti k birmovaniu poslať zameškali; také po-:,
kánie ukladalo sa len za ťažké hriechy. Dostačuje vedieť, že je
vôľa Kristova, aby všetci Duchom Sv. naplnení boli. (Ján 7,
37 a ď.)

4. Kresťan pred birmovaním má sa vy-

spovedať, a nakoľko možno pristúpiť k sv. prijímaniu;
lebo birmovanie smie sa prijať len v stave milosti Božej.

Kto by birmovanie prijímal s ťažkým hriechom, ponáša! by

sa na človeka, ktorý vzácnu tekutinu do nečistej nádoby leje. Kto
bez pochyby je v stave milosti, smie prijať birmovanie i bez pred-
bežnej spovede. Preto v prvých stoletiach nezdráhaľi sa birmovať
i nemluviíatá hneď po krste, zvyk, ktorý sa u Grékov a v Špa-
nielsku dodnes udržal. V mnohých biskupstvách smú dobre vyučené
deti už pred prvým sv. prijímaním ísť k birmovaniu, ak sa už
aspoň raz spovedaly a 8. rok dožily, aby pozdejšie neboly bez
milosti birmovania v tom čase, v ktorom jej najviac potrebujú.
Ba i zodpovedá dosavád,n emu zvyku v Cirkvi, keď sa po krste pri-
jíma birmovanie a len potom najsv. sviatosť oltárna. Preto i sv.
Karol Boromejský predpísal, aby sa dietky jeho biskupstva pred
prvým sv. prijímaním birmovaly.
Kat. Ľud. Katechismus. 58
!Jl2

Aj má birmovanec dobre byť vyučený v naukách viery a

samotou, modlitbou i pôstom pripraviť sa k prijatiu Uucha Sv.
Má nasledovať sv. apoštolov, čo za 10 dní pred Turícami to
isté robili. (Sk. ap. 1, 14) Z tej príčiny mnohé snemy cirkevné
predpísaly, aby birmovanci v čase pred birmovkou obzvláštnu ná-
boženskú výučbu dostávali, za 7 dní aspoň 7 Otčenášov a toľko
Zdravasov k Duchu Sv. sa modlili a v predvečer birmovky sa po-
stili; aj musí každý birmovanec doniesť od svojho farára birmovnú
ceduľku, ktorou sa potvrdzuje, že k prijatiu sv. birmovania nále-
žite je pripraveny. Kto pri birmovke túto ceduľku biskupovi ukázať
nemôže, ostane nebirmovaným.

4. Birmovanie udeľuje sa obyčajne okolo

Turíc (t. j. okolo sviatku Soslania Ducha
Sv.) od biskupa, ktorý vždy za dakoľko rokov chodí
a birmuje v celom svojom biskupstve.

V prvých storočiach udeľovalo sa birmovanie obyčajne na

Vel'lcú noc a Turice, lebo hneď za krstom nasledovalo. Sv. Hiero-
nym vypráva (okolo 400), že biskupi za jeho času chodili na von-
kov, aby birmovali tých, čo od kňazov alebo jahnov boli pokrstení.
Biskupi môžu i menej slámiostne udeľovať birmovanie na každom
mieste a kedykoľvek, na pr. nemocným. Obyčajný kňaz smel by
birmovať len s pápežským dovolením; to stáva sa na rozsiahlych
územiach, kde missionári účinkujú a kde biskupi všetko konať ne-
stačia, lebo by tam pohaní skoro odpadli od viery, keby v nej
čím skôr posilnení neboli. ((Pri stavaní celú prácu konajú robotníci,
, no dovršenie práce patrí staviteľovi ; taktiež patrí len biskupovi
udeľovať sviatosť birmovania, ktorou sa duchovné stavanie akoby
dovŕšuje». (Sv. Tom. Akv.) Úctivosť pred touto sviatosťou rastie,
keď ju biskup udeľuje.

Birmovanec dostane pri birmovaní meno niektorého

svätého, takzvané birmovné meno.

Vtedy, keď birmovanie prisluhovalo sa hneď po krste, JJO-

držovalo sa krstné meno i pri birmovaní. No potom, ked u poha-
 913

nov nastal zlozvyk, že svoje pohanské mená ešte i po krste po-

držovali, nútení boli pri birmovaní prijat meno niektorého svätého.
Ako vojak na vojvodcu, tak birmovaný čo bojovník Kristov má hľa­
deť na svätého, ktorého meno pri birmovaní dostal ; tento má mu
byť vzorom a prímluvcom v nebi. Krem nebeského vodcu má i
zemského.

Pri birmovaní stojí pri birmovancovi aj otec birmovný

(poťažne birmovná mať, ak bírmovanec je ženského po-
hlavia).
Kto chce šermovať (t. j. bojovať šabľou), potrebuje takého,
ktorý ho svojím umením a radou podporuje; tak je i pri birmo-
vaní. (Rim. katech.) Birmovný rodič má totiž stáť pri birmovan-
covi svojom a pomáhať mu v tažkých okolnosťach života; birmovaný
však má ved!ef, že pozdejšie v živote nesmie príliš dôverovať
v seba, ale počúvať i mienku druhého. Birmovný rodič má so
svojej strany prispievať, aby birmovaný po ceste cnosti kráčal. Bir-
movný rodič vstupuje s birmovancom a jeho rodičmi do duchov-
ného príbuzenstva; toto príbuzenstvo je cirkevnou prekážkou
manželstva. Birmovný rodič sám má byť birmovaný, starší, cnost-
livý kresťan, rovnakého pohlavia so svojím birmovancom a, nakoľko
možno, niekto iný, než krstný rodič; za prvých časov Cirkve, kde
po krste hneď birmovanie nasledovalo, krstný rodič bol i bir-
movným.

Pri birmovaní treba vyhýbať prehnanej nádhere

v šatstve a všetkému prepychu.

Duch Sv. nevchádza do duše pyšnej. Lebo Boh protiví sa

pyšným. (1. Pet. 5, 5) Mnohí myslia len na šaty a fintenie a za-
liúdajú na hlavnú vec. - Držanie sa pri birmovaní: Teraz už
nežiada sa, aby niekto s lačným žalúdkom šiel k birmovaniu ; pri
dlhom trvaní birmovania bolo by to veľmi mnohým i nemožné.
šaty majú byť jednoduché, čelo nepokryté, lebo sa maže. Každý,
kto vie čítať, má si doniesť modlitebnú knižku a birmovnú ceduľku,
ktorú biskupovi ukáže. Dospelí kľaéia pri b_irmovaní, deti stoja.
(Kľačanie je tu znakom pokory.) Za birmovancom stojí birmovný
rodič, ktorý svoju pravú ruku kladie na pravé plece birmovanca.
58*
914
Birmovanci stoja od stupňov hlavného oltára až do kostolnýeh
dverí, a síce na strane epištoly mužskí, na strane evanjelia ženskí
birmovanci. Už pri všeobecnom vzkladaní rúk biskupa musia by~
prítomní všetci birmovanci, aby potom nik nebol pomazaný, kto
pri všeobecnom vzložení rúk nebol prítomný. Kde počet birmovan-
cov je veľký a priestor v kostole primalý, tam pri priaznivom po-
časí udeľuje sa birmovanie i von z kostola, a síce v bezprostred-
nej blízkosti jeho. Nik nemá odísť, kým biskup neudelí slávnostného
požehnania. Avšak požehnanie toto nepatrí k podstate sviatosti.
V jednom francúzskom kostole stalo sa, že birmovanci následkom
akéhosi kriku opustili kostol pred požehnaním biskupským. Na
otázku v Ríme, či sú platne birmovaní, prišla odpoveď, že áno.
(Sv. kongr. 22. júna 1892.) Po birmovaní nemá sa Duch Sv. od-
háňať hostinami a bláznivými kratochvíľami. Nezarmucujte Ducha
Sv. (Ef. 4, 30) Za naších časov viera mnohých kresťanov preto je
tak slabá, lebo si sviatosť birmovania primálo vážia.

III. Najsvätejšia sviatosť oltárna.

1. Ustanovenie a podstata sviatosti oltárnej.

Ako pri obetách Starého zákona jednu čiastku obetného daru
ľudstrovil, tak i Kristus postaral sa, aby ľud, z jeho obety požívať
mohol.

Kristus prisľúbil Židom v Kafarnaume, že im dá jesť

svoje telo a piť svoju krv. (Ján. 6, 26)

Po zázračnom rozmnožení chleba hľadali ľudia Krista a našli

ho v synagoge kafarnaumskej. Teda zas chceli mať chleba od
neho. On však prisľúbil im dať chlieb, ktorý človeka nesmrteľným
robí. Keď toto žiadali, povedal: «Chlieb však, ktorý ja dám, je telo
moje». Keď slovám jeho veriť nechceli, povedal: «Ak nebudete
jesť telo Syna človeka a piť krv jeho, nebudete mať život v sebe l
Kto jie telo moje a pije krv moju, ten má život večný; a ja vzkrie-
sim ho v deň najposlednejší)), Dalej: «Moje telo je opravdive pokrm
a moja krv je opravdive nápoj)). Preto šomrali Židia a odišli preč.
 915

Sľubtento splnil Kristus pri poslednej večeri; pre-

menil chlieb na svoje telo a víno na krv svoju i dal
ho požívať apoštolom. (Mat. 26, 26)

Avšak apoštoli nevideli podoby tela, lebo zostala podoba

chleba (t. j. barva, chuť, váha, vôňa chlebová). Ani nevideli podoby
krve, lebo zostala podoba vína. Len podstata bola premenená. Aj
vnútro škrupiny u vtáčieho vajca premení sa na živé vtáča a
vonkajšia škrupina predsa ostane jednakou. (Sv. Tom. Akv.)

l. Telo a krv Krista pod spôsobami

chleba a vína volá sa najsvätejšia sviatost
oltárna.
Aj tu nachodí sa všetko, čo k sviatosti patrí. Viditeľným zna-
kom sú spôsoby chleba a vína; slyšateľným znakom sú slová Kris-
tove; neviditeľnou milosťou je prijímanie tela a krve Krista; usta-
noven~e stalo sa pri poslednej večeri. - Viditeľný znak znázor1íuje
neviditeľnú milosť; chlieb, pripravený zo zomletých zŕn pšeničných
a vody i pečený pri ohni, znázorňuje telo Kristovo, ktoré toľko
trpelo; nekvasený chlieb označuje čistotu tela Kristovho; okrúhla
podoba značí, že pod spôsobom chleba skrytý je Boh, ktorý (ako
kruh) ani počiatku ani konca nemá. (Žid. 7, 3) Víno vyprešované
z hrozna znázorňuje krv Kristovu, ktorá z tela vytiekla. Voda pri-
mieiíaná vínu značí, že božstvo v Kristu s človečenstvom úzko je
spojené. Chlieb a víno, ktoré dovedna sú hlavnou potravou tela,
znázorňujú, že telo a krv Krista sú hlavnou potravou duše. -
Vysvetlenie mien: Povedáme: «sviatosť oltárnw>, lebo premenenie
stáva sa na oltári; «najsvätejšia sviatosť», lebo neudeľuje iba mi-
losti, ako ostatné sviatosti, ale obsahuje samého Udeľovateľa
milostí; «sviatosť lásky», lebo je najväčším dôkazom lásky Kristo-
vej k ľuďom; «sviatost», lebo je naj vznešenejšia zpomedzi svia-
tostí; «chlieb nebeský», lebo za pokrm obsahuje Vykupiteľa, ktorý
s neba sostúpil; «chlieb anjelov», lebo nás robí podobnými anje-
lom; «cestovné», lebo nás umierajúcich posilňuje na ceste do več­
nosti; hostia (obeta), eucharistia (dar milosti), Božie telo (telo
Pána).
916

Povedáme C<sviatosť oltárna», lebo veď dľa naria-

denia Kristovho kňaz na oltári robí to isté, čo Ježiš pri
poslednej večeri robil.
Kristus totiž kázal apoštolom: «To čiňte na moju pamiatku».
(Luk. 22, 19) Preto kňaz nad chlebom a vínom hovorí té isté slová,
ktoré Ježiš pri poslednej večeri hovoril. Tým premieňa chlieb na telo
Kristovo a víno na krv Kristovu.

Najsvätejšia sviatosť oltárna schováva sa v každom

farskom kostole v tabernákule.

Tabernákul (latinsky tabernakulum, t. j. stánok) je malý stá-

nok uprostred veľkého oltára, okrúhly alebo hranatý, z dreva,
mramoru alebo vzácneho kovu, ktorý vnútri je pekne pozlátený
alebo bielym hodvábom obtiahnutý, dobre zamknutý, a zvonku od-
znakmi najsv. sviatosti (klasmi, hroznami, kalichom alebo barán-
kom) ozdobený. Za dávnejších čias miesto terajšieho tabernákula
nachodil sa v blízkosti oltára takzvaný sviatostný domček, t. j.
vysoká vežička. Povedáme tabernákul, t. j. svätostánok, lebo sväto-
stánok lsraelitov s tajomstvennou chmárou svojou bol predobrazom
tohoto stánku, v ktorom Boh u nás prebýva. (Zj. 21, 3) V taber-
nákule nachodí sa ciboriurn, t. j. kalich s hostiami, zakrytý pláš-
tikom. Pláštik znázorňuje, že tu pod spôsobom chleba skrytý je
Kristus: Často v tabernákule nachodí sa monštrancia, veži podobná
nádoba s papršlekami, uprostred ktorej vidno veľkú hostiu. Mon-
štrancia (od latinského monstrare, t. j. ukazovať) užíva sa len pri
slávnostných príležitosťach. Aby sa vedelo, kde v kostole nachodí
sa najsv. sviatosť oltárna, pred tabernákulom horí ustavične večné
svetlo; toto znázorňuje nám, že na oltári ten je prítomný, ktorý
je «Svetlo sveta» a večný. Svetlo vôbec označuje prítomnosť Božiu.
Lebo Boh prebýva v svetle neprístupnom. (Tim. 6, 16) a často
zjavil sa v podobe svetla; tak v horiacom kre tŕňovom, na hore
Sinai, na vrchu Tabore a na Turice. Aj pri narodení Krista uká-
zalo sa svetlo na poliach betlehemských. Večné svetlo zodpovedá
sedmiramennému svietniku v chráme jerusalemskom, na ktorom tiež
ustavične lampy horef musely. Tabernákul ponáša sa na jasle,
v ktorých Ježiško ležal; večné svetlo na hviezdu, ktorá sv. troch
kráľov k j asľam viedla. - Kristus teda je ustavične u nás ľudí.
 917

Povedal teda právom: «Ja som s vami po všetky dni až do skon-

čenia sveta». (Mat. 28, 20) Medzi nami a svätými je len jeden
stupeň: u oboch prítomný je Kristus; rozdiel je len ten, že ne-
bešťania radujú sa z jeho l'idenia, kým nám pod spôsobami sa
zahaluje. Manna uschovaná v arche úmluvy bola predobrazom
Boha v tabernákule prítomného. (2. Mojž. 16, 33)

2. Prítomnosť tela a krve Krista pod

spôsobami chleba a vína je pre nás tajOin-
stvom, lebo túto pravdu slabým rozumom svojím po-
chopiť nemôžeme.

Kristus skryl sa pod spôsoby chleba a vína, aby našu vieru

zkúsil (či totiž viac veríme jeho slovám, ako svojim očiam). Keby
sme totiž videli spôsoby tela a krve Krista a potom verili, nemali
by sme nijakej zásluhy. Ani nechcel Kristus nalakať nás svojím
veličenstvom. Lebo keby sme videli lesk osláveného tela Kristovho,
povodilo by sa nám, ako chorému olm, do ktorého lúče slnečné
padajú. Veď ani apoštoli nemohli zniesť nezahalený lesk osláveného
tela Kristovho na vrchu Tabore, lebo padli na zem. - I Mojžiš
zahalil tvár svoju, keď sa mu Boh zjavil v horiacom kre. - Svo-
jim smyslom nie vždy môžeme veriť; lebo nás často klamú. Tak
veslo vo vode zdá sa očiam našim ako zlomeným, ohromné teleso
nebeské ako nepatrným svetielkom a i. - Nasledujúce podoben-
stvá slúžia k objasneniu tohoto tajomstva: Už ľudské telo pre-
JUieňa chlieb a víno na telo a krv, vinič premieňa dažďovú vodu
na víno, včela kvetnú šťavu na med; tým viac môže Kristus silou
slova svojho premeniť chlieb na podstatu svojho tela a víno na
podstatu svojej krve. (Sv. Alb. Veľ.) Či by Boh snáď nevládal, čo
vládze už i nejaké teleso? «Ten, ktorý z ničoho dačo urobiť mo-
hol, môže i premeniť dačo, čo je už tu». (Sv. Ambr.) Kto zo zeme
plodí chlieb, môže i z chleba urobiť svoje vlastné telo. (Sv. Gaud.) -
Mnohí kacieri popierali katolícku nauku o prítomnosti Kristovej
v najsv. sviatosti oltárnej a rozlične vykladali slová Kristove . «toto
je telo moje», «toto je krv moja». Všetkých týchto podvrátil istý
maliar tak, že zamaľoval obraz Krista P. pri poslednej večeri a
popri Kristovi i Luthera a Zwingliho. Pod obraz napísal tieto slová:
<•Kristus povedá: Toto je telo moje; Luther povedá: Toto bude
918
telom mojím ; Zwingli povedá: Toto znamená telo moje l Nuž leto
z týchto troch rná pravdu?» Tieto krátke slová maliarove sú sil-
nejšie nad všetky dôvody. (Meh.) K tomu ešte treba podotknúf,1
že Boh najláskavejší uplynutím storočí mnohé veľké zázraky činil
k potvrdeniu svojej prítomnosti v sviatosti oltárnej. Tak na pr.
sväté hostie ostaly v ohni neporušené, uchvátené a schované na
neznámom mieste vydávaly jasnú žiaru, zo ' sv. hostií tiekla krv,
hostie vznášaly sa v povetrí, Kristus v hostii vzal na seba podobu
dieťatka, človeka alebo baránka, niektorí svätí udržali si život je-
dine sv. prijímaním, ako sv. Katarína Sienská, sv. Ruža Limská, sv. Líd-
vina, sv. Aug. z Foliňa, sv. Mikuláš Flueský, Kat. Emmerichová a i.

Kresťania
od akživa vena, že pod spôsobami chleba
a vína prítomné sú telo a krv Krista P.

Sv. Augustín vraví: «Kristuš . sárn seba nosil v rukách svojich,

keď učedlníkom podával svoje telo». Sv. Cyrill Jer.: «Kristus raz
premenil vodu na víno, tedy môže premeniť i víno na krv svoju)) ;
a: «Keď Kristus uisťuje, že je to jeho telo, ktože by sa opovážil
pochybovať o tom?» Preto i pohani osočovali kresťanov, že zabí-
jajú deti, ktorých telo múkou posýpajú a potom jedia.

3. Tak pod spôsobom chleba, ako i pod

spôsobom vína prítomný je Kristus neroz-
delený ako Boh a človek.
Kde je telo alebo krv Kristova, tam musí byť celý Kristus;
lebo Kristus teraz už nemôže urnreť, nasledovne ani telo od krve,
ani telo a krv nemôžu sa odlúčiť od duše Kristovej. Aj zo slov
Kristových: «Toto je telo moje, ktoré za vás dané bude)) a: «Toto
je krv moja, ktorá za mnohých vyliata bude», nasleduje. že pod
spôsobami chleba a vína prítomné sú ešte živé telo a ešte živá
krv Krista, teda živý Kristus. Ako v malej zrenici nachodí sa obraz
celého kraj a, tak i v malej hostii prítomný je celý Kristus.

4. Kristus prítomný je pod každou, bárs-

ako malou, čiastočkou premeneného chleba
a vína.
 919

Kristus teda je prítomný v každej hostii. Keď kňaz rozlomí

hostiu, Kristus prítomný je pod každou čiastočkou rozlomenej
hostie. Meď magnetový prút polámeme na viac čiastok, každý úlo-
mok bude magnetom so severnou a južnou točnou. Aj v rozbitom
zrkadle vidíme sa v každom kúsku. - Vzdor tomu nie je viac
tiel Kristových, ale len jedno telo; toto však naplňuje božstvo
Kristovo, ktoré všade je prítomné. (Sv. Alb. Veľ.) Telo Kristovo
ani sa nezväčšuje premenením, ani sa nezmenšuje po7.ívaním, «Ako
svetla sviece neubúda, hoci by sme ňou i tisíc iných sviec zapálili,
tak neubúda ani tela Kristovho, hoci ho tisíce, ba milliony ľudí
požívajú. (Sv. Tom. Akv.) Preto sv. apoštol Ondrej povedal pro-
konsulovi achajskému: «Každodenne obetujem na oltári Bohu
všemohúcemu a pravému nepoškvrneného Baránka Božieho. Keď
celý ľud veriaci požíva! sväté telo jeho, Baránok, ktorý bol obe-
tovaný, vzdor tomu ostáva cele neporušený a živý».

5. Kristus zatiaľ ostáva prítomný v svia-

tosti oltárnej, zakiaľ spôsoby chleba a vína
trvajú.
Kristus teda prítomný je nielen v požívaní a pri požívaní
sviatosti oltárnej, ale i pred požívaním a mimo požívania. (Sn.
Tr. 13, 4) Ináče by Kristus nebol mohol povedať: «Vezmite a
jedzte, lebo toto je telo moje». (Telo teda je už pred požívaním !)
A v ľudskom tele prítomný je Kristus, zakiaľ spôsob chleba trvá.
Len potom nie je Kristus prítomný v hostii, keď táto v nás už
vzala porušenie. Preto sv. otcovia nazývajú kresťanov «nosičmi
Krista», poneváč po prijímaní nosia u seba Krista. Kľakáme pred
tabernákulom, lebo Kristus v sviatosti oltárnej prítomný ostáva.

6. Voči naJS. sviatosti oltárnej máme

nasledujúce povinnosti: máme ju častejšie
navštevovať, klaňať sa jej a požívať ju.

Najsv. sviatosť máme navštevovať menovite v núdz1:.

Máme vôbec častejšie navštevovať sviatosť oltárnu. Pastieri
a sv. traja králi, čo Spasiteľa v jasľach navštívili, predchádzajú
920

nám dobrým príkladom. Všetci svätí horlive modlili sa pred svia-

tosťou oltárnou. Sv. Václav, kráľ český v noci navštevoval sviatosť
oltárnu. Sv. Alojz kľačal pred ňou za celé hodiny. Kardinál Bellar-
min ako žiak vždy vošiel do kostola, keď popri ňom prechodil, a
pomodlil sa dakoľko Otčenášov pred sviatosfou oltárnou. Na otázku,
prečo to robí, odpovedal: «Bolo by neslušné, keby som prešiel
popri dome priateľa a tohoto nepozdravil». Už za mladi vynikal
velikou múdrosťou. Horliví duchovní pastieri nikdy nezatvárajú
ľudu domu Božieho; nechávajú ho otvorený za celý deň. - Všet-
kým, čo sú v núdzi, privoláva Kristus z tabernákula: «Poďte ku
mne všetci, ktorí ste ustatí a obťažení, a ja vás občerstvím».
(Mat. 11, 23) Kristus v sviatosti oltárnej poskytuje nám viac útechy,
ako celý svet a jeho slávnosti a rozkoše. (Sv. Ter.) V blízkosti
Naj svätejšieho zarmútení stávajú sa veselými, blázniví múdrymi,
slabí silnými a chudobní bohatými. (Sv. Alf.) Oveckám, čo sú bliž-
šie pastiera, dostáva sa častejšie z jeho vlastného krmu. (Sv. Ter.)
Keď orol zďaleka šípi krm, hneď ho hľadá. Thk i my máme bežať
k najsv. sviatosti oltárnej, tomuto pokrmu duše svojej. Svätí, ako
smädné jelene, ponáhľali sa k tomuto rajskému prameňu. (Sv. Hier.)
Ako vzdelaný človek vráti návštevu tomu, kto ho navštívil, tak i
Kristus nenechá bez odplaty návštevy našej. Bláznive jednajú,
ktorí sa v čas núdze radšej k ľuďom utiekajú a týmto sa žalujú na
svoju biedu, no nejdú do kostola ku Kristovi, ktorý by im tak rád
pomáhal i pomôcť mohol. O Israelitoch vieme, že vždy víťazili,
keď archu úmluvy so sebou do boja brali. Tak i ty ber útočiste
svoje k arche . novej úmluvy, ak chceš mať rýchlu pomoc v po-
trebách svojich.

K poklone sviato~ti oltárnej vyzýva nás Cirkev : več­

ným svetlom pred tabernákulom, cenganím pri sv. omši
a keď kľiaz ku chorému ide, prôvodom na Božie Telo a
častejším vyložením Najsvätejšieho.

Poklona ukazuje sa v tom, že pred sviatosťou oltárnou kľa­

číme. Menovite máme kľaknúť: keď do kostola vkroCíme alebo
z neho odchádzame; taktiež pri pozdvihovaní, pri žehnaní Najsvä-
tejším a keď ho kňaz k nemocnému nesie. Krásny príklad dal nám
Rudolf Habsburgský. Tento bol na poľovačke a stretol kňaza, ktorý
k nemocnému išiel; ihneď pokľakol, potom ponúkol kňazovi svojho
 921

koňa a navždy venoval ho svätej službe. (Meh.) Aj pred sv. pnJ~­

maním máme sa klaňať najsv. sviatosti oltárnej. «Nik nemá jesť
telo Kristovo, kým sa mu neklaňab,. (Sv. Aug.) Mnohí ľudia, bohu-
žiaľ, majú len mrtvu vieru; idú celkom studení vedľa sviatosti
oltárnej. - Pápež Urban IV. (1264) uviedol prôvod na Božie
Telo, aby vieru našu v prítomnosť Kristovu v sviatosti oltárnej
pozdvihol. Príležitost k tomu dalo zjavenie, aké mala bi. Juliana,
kláštornica lutišská. (Meh.) Cirkev niekedy dáva i vyložiť Najsvä-
tejšie k poklone, tak pri 40-hodinovej modlitbe, ktorá sa na mno-
hých miestach obyčajne pred Popolnou stredou koná. Jest i Spolok
poklony najsv. sviatosti oltárnej; každý úd tohoto spolku strávi
mes_ačne aspoň hodinu v modlitbe pred Najsvätejším. (Takzvaná
večná poklona.) Údovia určia si hodiny obyčajne tak, aby sa svia-
tosti oltárnej ustavične vo dne i v noci klaňali. -- Kristus preto
bezprostredne pred svojou smrťou ustanovil túto sviatosť, aby sme
ju viac v úctivosti mali; lebo čo priateľ dáva, keď sa lúči, toho si
viac vážime. (Sv. Bern.) Keď už Židia nesmeli ani len pozerať na
archu úmluvy, tento predobraz sviatosti oltárnej, ba ani len dot-
knúť sa jej, akú úctivosť máme mať ešte len my pred sviatosťou
oltárnou! (Hunolt.)

K požívaniu najsv. sviatosti oltárnej vyzýva nás

Kristus, keď povedá: «Ak nebudete jesť telo Syna človeka
a piť krv jeho, nebudete mať život v sebe». (Ján 6, 54)

Požívanie sviatosti oltárnej volá sa prijímanie. Pri požívaní

sviatosti oltárnej prijímame, ako kedysi Zachej, Spasiteľa do domu
svojho. Pred obrazmi sv. prijímania boly: Strom života v raji, kto-
rého ovocie prarodičom malo udeliť nesmrteľnosť tela ; manna;
veľkonočný baránok; chlieb którý posilnil Eliáša, aby 40-dennú
cestu až po vrch Horeb vykonal; zázračné rozmnoženie chleba a
premenenie vody na víno na svatbe v Káne. Sv, prijímanie samo
je zas predobrazom toho pokrmu, ktorým nás Boh Otec v nebi
živiť bude.

7. Veriaci poziVaJU naj sv. sviatosť oltárnu len pod

spôsobom chleba; iba kňaz pri sv. omši požíva ju pod
oboma .cpôsobami.
922

Kňaz totiž koná obetu, ktorou sa krížová smrť Kristova ozna-

čuje a sprítomňuje.
Avšak Kristus na hore Kalvárii temer úplne
vylial krv svoju, tak že táto od tela Kristovho odlúčená bola. Toto
odlúčenie krve od tela Kristovho musí sa teda v sv. omši označiť
skrze odlúčenie spôsobov chleba a vína. Veriaci nekonajú nijakej
obety, ale len prijímajú sviatosť oltárnu. - Pitie z kalicha je zby~
točné pre veriacich. Lebo kto sviatosť oltárnu pod spôsobom chleba
požíva, prijíma práve toľko, ako kňaz pri omši. Veď Kristus pod
každým spôsobom je celý prítomný. Už i Kristus povedá: <<Kto
jie chlieb tento, žiť bude na veky». (Ján 6, 59) Prví kresťania zo-
trvávali v obcovaní lámania chleba (Sk. ap. 2, 43) ; o pití z kalicha
nerobí sa nijaká zmienka. Pitie z kalicha ani nie je radné pre ve-
riacich. Lebo krv Kristova ľahko mohla by sa rozliať; mnohým
hnusilo by sa piť z kalicha za druhým. Víno ani dlho nevydrží,
ani nie všade je ľahko k dosťaniu. Mnohé osoby neznesú vína.
Pápeži Lev (t 461) a Gelasius (t 496) nariadili síce užívanie lm-
licha, ale len preto, aby proti bludu manicheov, že víno od diabla
pochádza a užívať sa nesmie, bojovali. Dalej prijímanie «pod obo-
jím» bolo dovolené husitom (1433), aby tak do lona Cirkve nazpäť
privedení boli.

8. Z ustanovizne sv. priJlmania dá sa zatvárať na

veľkú láskt~ Božiu k ľuďom.

Najväčšialáska na svete je láska matky k dietkam svojim.

Preto Boh, aby nám pochopiteľným urobil, ako veľmi nás miluje,
porovnával svoju lásku k nám s láskou materinskou. No kto kedy
počul, že by matka dietkam bola dala za pokrm vlastné telo
svoje, aby im život zachovala? A ktorý pastier miloval svoje stado
tak veľmi, že by ho bol živil svojím vlastným telom a krvou?
(Sv. Zl.) Sv. Katarína Sienská častejšie vídala v rukách kňaza
miesto sv. hostie jasno plápolajúci ohe·ň. Tým chcel jej Boh dať
na vyrozumenie, jak veľká je láska Božia k' ľudom v najsv. sviatosti.

2. Potreba sv. prijímania.

l. Najsv. sviatosť oltárna je pokrm našej
duše. Preto sv. prijímanie je prostriedok, · aby sme teraz
 923

došli duchovnej dokonalosti a či svätosti a Jednúc života

večného.

Najsv. sviatosť oltárna je pokrm našej duše. Lebo život

našej duše závisí od požívania sviatosti oltárnej. Veď Kristus po-
vedá: «Kto mňa jie, i on bude žiť pre mňa» (Ján 6, 58), a: «Ak
nebudete jesf telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať život
v sebe». (Ján 6, 54) - Sväté prijímanie teda je nevyhnutným
prostriedkom k svätosti a životu večnému. Bez dobrého pokrmu
nemôžeme dosiahnuť stále zdravie; tak ani bez sv. prijímania
nemôžeme byť svätí (t. j. duchovne zdraví a silní). (Segur) Sú
dvojakí ľudia, čo potrebujú sv. prijímanie: dokonalí, aby sa v do-
konalosti udržali, a nedokonalí, aby k nej prišli ; silní, aby ne-
oslabli, a slabí aby zosilneli. Prijímajte teda často l (Sv. Fr. S.)
Bolo to každodenné prijímanie, čo k posväteniu prvých kresťanov
toľko prispievala; preto máme toľko mučedlníkov z prvých časov
kresťanstva. Aj všetci svätí obyčajne veľmi často prijímali. -
Avšak častejšie prijímanie samo sebou naskr·ze nie je známkou
svätosti alebo akousi odmenou za dosiahnutú svätosť. Aj zemské
jedlo naskrze nie je známkou telesnej sily, ale len prostriedkom
k jej dosiahnutiu.

Kto teda zriedka chodí k sv. prijímaniu, ten v do-

konalosti urobí chatrný pokrok.

Povedomie, že napriek vykonanému pokániu sme nehodní,

nesmie zdržovať nás od sv. prijímania. Aj najsvätejším kladie
Cirkev pred prijímaním do úst slová pohanského stotníka. (Sv. Fr.
S.) Len Kristus bol by hoden býval k prijímaniu; lebo len Boh
môže hodne prijímať Boha. (Sv. Alf.) Ostatne Kristus ustanovil
sviatosť oltárnu nie pre anjelov, ale pre ľudí. Kto biedu svoju
lepšie pozná a chce jej odpomôcť, bude si žiadať častejšieho pri-
jímania. - Ani kaž<lodenné chyby naše nesmú zdržovať nás od
častejšieho prijímania; ba majú nás tým viac pobádať, aby sme
sa od nich očistili. Lebo prijímanie očisťuje nás od všedných hrie-
chov a oslabuje v nás zlé žiadosti. Prijímame Krista, nie aby sme
ho posvätili, ale aby sme od neho posvätení boli. (Sv. ) 3onav.) -
Taktiež nemá zdržovať nás od sv. prijímania nedostatok sladkých
pocitov pri ňom. Blázon bol by človek, ktorý by nechcel jesť
924

chlieb, ale by radšej umrel hladom, preto že k chlebu nedostal

medu. (Sv. lg. Loy.); alebo kto by k ohňu len vtedy chcel pristúpiť,
keď sa už zohrial. (Gerson) Svätí učia, že je lepšie prijíma! s ma-
lou pobožnosťou, ako celkom zanedbať prijímanie. ((Kto častejšie
prijímanie haní, ten úraduje diablovi». (Segur) Apoštolská Stolica
neraz a dôrazne odporúčala častejšie, ba každodenné prijímaniP.
(Kongr. obr. ll. dec. 1885; penit. 19. dec. 1886.) Všetci svätí vy-
nasnažovali sa napomáhať dia možnosti častejšie prijímanie. Don
Bosco v Turíne (t 1888) vzdelal okolo 200.000 talianskych chlap-
cov, všetko to zanedbané deti, za hodných a statočných ľudí.
(Bolo z nich 6000 kňazov.) Hlavným prostriedkom výchovy jeho
bolo častejšie prijímanie; temer všetci chlapci prijímali každú ne-
deľu, velmi mnohí trikrát v týždni, niektorí každodenne. Práve sv.
prijímaním dostávali silu k dobrému.

Kto však ~v. prijímanie za dlhý čas ľahkomyseľne

zanedbá, toho duša bude mtlva.

Ani telo nemôže žiť bez pokrmu. No ako boli svätí, čo si

bez zemského pokrmu život udržali, tak boli i mnohí svätí, čo za
dlhé roky bez prijímania žili; tak Maria Egyptská, čo za 47 rokov
na púšti bola, a mnohí pustovníci, ako sv. Pavel a sv. Anton.
Duch Sv., ktorý ich do samoty viedol, nahradil im všetko, čoho
sa im v sviatosfach nedostávalo. (Bened. XIV.) No najviac z nich
bolo takých, čo pred smrfou prijali najsv. sviatosť. - Avšak každý,
kto sviatosť oltárnu prijímať nemôže, povinný je prijímať ju aspoň
duchovne, t. j, musí mať žiadosť sv. prijímania a musí skutočne
prijímať, keď sa mu k tomu príležitosť naskytne. (Sv. Tom. Akv.)

2. Pod smrteľnýn1 hriechom zaviazaní

sme prijímať najsv. sviatosť oltárnu aspoú
raz u roku a síce okolo Veľkej noci; krem
toho ešte v páde ťažkej choroby. Cirkev mimo
toho žiada, aby veriaci, nakoľko možno, vo všetky nedele
a sviatky k sv. prijímaniu pristupovali.
Prví kresťania každodenne prijímali, ač neboli samí svätí.
Neskoršie na rozkaz pápeža Fabiána (t 250) aspoň v 3 hlavné
 925

sviatky roka museli ísť k sv. prlJimaniu. V stredoveku kresťania

zväčša boli nedbanliví a za roky nechodili k sv. prijímaniu. Ná-
sledkom toho Cirkev na sneme Lateránskom (1215) nariadila,
aby každý katolícky kresťa,n, ktorý k užívaniu rozumu prišiel, aspoň
raz v roku, a síce na Velkú noc, naj sv. sviatosť oltárnu prijímal;
kto príkazu tohto nezachová, tomu má sa po smrti odopref pohrab
kresťanský. - Deti môžu ísť k sv. prijímaniu, akonáhle sú vstave
rozoznať tento nebeský pokrm od pozemského a naozaj dá sa
predpokladať, že s príslušnou pobožnosťou prijímať budú. (Rim.
katech.) Sv. prijímanie nesmie sa odročiť vyše 14. roka života.
Pri terajšom stave školskej vzdelanosti chlapci po dovŕšenom 10.,
dievčatá už v 10. roku svojho života sú schopné sv. prijímania.
Veľmi nebezpečné je pridlho ostávat bez sv. prijímania. Prijímať
vo veku nevinnosti je veľmi dôležité. Za stredoveku prijímaly deti
po prvý raz hneď po 7. roku života; ba do 12. stoletia prijímaly
už nemluvňatá. - Povinní sme prijímať v ťažkej chorobe. Ťažko
nemocný môže hovoriť ku Kristovi, ako učeníci v Emause: «Pane!
ostaň s nami, lebo už mrká)) (Luk. 24) a po sv. prijímaní, ako
staručký Simeon: «Teraz, Pane, prepúšťaš slúžobníka svojho v po-
koji lebo oči moje videly spasenie tvoje)). (Luk. 2, 29) Preto sv.
prlJimanie nemocných volá sa i cestovné, t. j. posilnenie na
ostatnú cestu. Ale sv. hostia nedáva sa tým, čo ju požívať nemôžu
alebo by ju vyvracať mohli. No kto už je bez povedomia, ten
preto ešte nie je vylúčený zo sv. prijímania. Ak ťažká choroba za
dlhší čas trvá, môže nemocný 2 i tri razy prijímať: kňaz musí
mu prislúžiť najsv. sviatosť, keď si jej žiada. (Bened. XIV.) Aj
ťažko nemocné dietky, čo už k užívaniu rozumu prišly (teda asi
7-ročné), môžu prijať najsv. sviatosf, ač predtým ešte neboly pri
spovedi a prijímaní. Kňaz najprv celkom zkrátka poučí ich o zá-
kladných pravdách viery a o sviatosťach, ktoré prijímať majú.
(Bened. XIV.) - Mimo toho žiada Cirkev, aby veriaci, nakoľko
.možno, každú nedeľu a sviatok prijímali. Snem Tridentský (1563)
totiž žiada, aby pri každej omši prítomní veriaci nielen duchovne,
ale i naozaj prijímali, aby ovocia sv. omše v čím hojnejšej miere
účastní boli. (22, 6) Avšak veriaci povinní sú byť na sv. omši
každú nedeľu a sviatok. Nasledovne mali by prijímať aspoň v tieto
dni. Všetci učitelia Cirkve (menovite sv. Alfons) chválili častejšíe,
ba i každodenné prijímanie a pozývali k nemu. Sv. Karol Borro-
mejský povedá: «Telo denne častejšie živíme a dušu mali by sme
926

živiťlen raz v roku?>> Duchovní pastieri povinní sú povzbudzovať

veriacich k častejšiemu, ba i ku každodennému prijímaniu, pone-
váč duša, ako telo, potrebuje denného pokrmu>>. (Rim. katech.)

No spovední· otcovia nemôžu všetkým veriacim bez

rozdielu dovoliť častPjšie priJimanie; musia viac mať na
zreteli duševný stav a Ž'ivot veriacich.
Niet temer nikoho, komu by sa mesačné prijímanie odopreť
mohlo. (Bened. XIV., sv. Alf.) - Ale týždenné prijímanie dovo-
ľuje sa len tým, čo sa už zdržujú od ťažkých hriechov a životom
svojím nedávajú nijakého pohoršenia. (Čo teda nestoja v zlom
chýre pre svoju bľabtavosť, svadlivosť, utrhačné reči alebo z inej
príčiny.) Veľmi potrebné je týždenné prijímanie tým, čo sú v ne-
bezpečenstve, že upadnú do ťažkého hriechu ; lebo takým prijíma-
ním dosiahnu silu. - Denné prijímanie dovoľuje sa len tým, čo
úplne sa odriekli všetkých smyselných radostí, vážne sa domáhajú
dokonalosti, proti každému všednému hriechu rázne bojujú a veľkú
túžbu majú po prijímaní. Aj musia také osoby viesť bezúhonný
život, mať potrebný čas k príprave a vzdávaniu vďakov i byť pre-
budeného ducha. Kto denne prijíma, nepotrebuje denne sa spo-
vedať; lebo sv. prijímanie čistí od všedných hriechov. Len vtedy
musel by sa spovedať, keby ťažký hriech bol spáchal (Sn. Tr.
13, 6); no taký človek obyčajne už neupaduje do ťažkého hriechu.-
Kto však svetácky život vedie alebo ani len nemyslí na to, aby
proti svojim chybám (hnevu, bľabtavosti, marnomyseľnosti a i.)
bojoval, tomu by častejšie prijímanie náramne škodilo; lebo sv.
prijímanie podobá sa ohňu, ktorý tam, kde nečistí, všetko spáli.

Niektorým osobám kňaz zrovna odopre sv. prijímanie :

obzvlášte frajmauerom, katolíkom, čo iba v civílnom
manželstve žijú alebo do krížneho manželstva bez cir-
kevného požehnania vstupujú, konečne všetkým, čo živo-
tom svojím verejne dávajú pohoršenie.
Frajmaureri totiž sú vytvorení z Cirkve (Pius IX. 12. okt.
1869); krem toho tvrdí sa, že frajmaureri sv. hostiu zneužívajú
k zločinom. (Eucharistia, 1895.) - Katolíci, čo iba v civílnom
manželstve žijú alebo do krížneho manželstva bez cirkevného lJO-
 927

žehnania vstúpili, najprv musia premeniť svoj pomer na manžel-

stvo platné pred Bohom; len potom môžu byť pripustení k sv,
prijímaniu. Viď o tom pri sviatosti stavu manželského. - K tým,
čo verejne dávajú pohoršenie, patria i: úžerníci, ktorí čo takí už
trestaní boli; ľudia, čo protináboženšké a proticirkevné spisy vy-
dávajú alebo také reči držia: obzvlášte všetci, čo pre ťažké zlo-
činy súdobne trestaní boli. No akonáhle takí ľudia verejné pohor-
šenie i verejne napravia, môžu zase byť p:cipustení k prijímaniu;
ťažko mohlo by sa im odopreť prijímanie i v tom páde, keby svia-
tosť pokánia už boli prijali. Prijímanie, rozumie sa, má sa odopreť
i takým, čo ho v opilom stave žiadajú. - Ale kňaz vo všetkých
týchto pádoch, nakoľko možno, najprv zväčša medzi štyrma očami
napomenie také osoby, aby k sv. prijímaniu nešli, a tak šetrí ich
česť (Sv. Karol Bor.); no keď predsa prídu, jednoducho prejde
popri nich bez toho, že by nejakú pozornosť vzbudil. - S hrie-
šnikami, ktorých ťažké prečiny nie sú verejne známe, nezachádza
sa tak prísna ; veď ani Spasiteľ Judášovi neodoprel prijímania.
(Sv. Tom. Akv.)

Krem toho kňaz neudeľuje sv. priJimania ani tým,

čo ho od obyčajného pokrmu rozoznať nevládzu, alebo
ktorí by podistým rteúctive prijímali.
Teda deťom, čo k užívaniu rozumu ešte neprišly, nedáva
sa prijímať. Keď tieto za bývalých časov vzdor tomu sa pripúšťaly
k prijímaniu, nuž príčina toho bola vo vtedajších časových pome-
roch. (Sn. Tr. 21, 4) Aj bývajú deti najprv poučené o najdôleži-
tejších naukách viery a mravov. (Bened. XIV.) Blbí a pomätení
na rozume pravidelne tiež sú neschopní sv. prijímania; výnimka
je len vtedy, akby niekedy prišli k rozumu alebo boli v nebezpe-
čenstve smrti. Aj takým, ktorých v opilom stave ťažká nehoda
zastíhla, sotva môže sa prisluhovať sv. priJimanie; lebo Spasiteľ
žiada, aby sa perly nepredhadzovaly sviniam.

3. Účinky sv. prijímania.

Sv. prijímanie donáša našej duši a nášmu telu veľký úžitok.
«Veličenstvo Božie neplatieva zle za hospodu, ak sme ho len dobre
prijali''· (Sv. Alf.)
Kat. Ľud. Katechismus. 59
928

Sv. pnJimanie podobne účinkuje, ako

chlieb a víno. (Sv. Tom. Akv.)
Chlieb a víno (zemský pokrm) 1. spOJUJe sa čo najužšie s
telom, 2. udržuje nám život, napomáha vzrast, 3. odníma unave-
nosť a slabosť a dodáva telu sily, 4. poskytuje mu istú rozkoš
(lahodí ďasnám) a 5. pôsobí prostredne na ducha. (Zdravý duch
v zdravom tele.) Pod?bne účinkuje sv. prijímanie.

l. Sv. prijímanie sjednocuje nás najužšie

s Kržslon1. Lebo Kristus povedá: «Kto jie moje telo
a pije moju krv, vo mne ostáva a ja v ilom)). (Ján 6, 57)

Sv. prijímaním koná sa akýsi sobáš. Pri sobášení ženích po-

zdvihuje nevestu do stavu, v ktorom sa on sám nachodí; ak je
knieža, ona stane sa kňahyňou, ak je kráľ alebo cisár, ona stane sa
kráľovnou alebo cisárovnou. Tak sv. prijímaním vyťahuje sa duša
zo svojho nízkeho a opo\Thnutia hodného stavu a stáva sa ne-
vestou Kristovou. Sv. prijímanie je akoby pokračovaním vtelenia.
Svojím vtelením spojil sa .Kristus s človečenstvom vôbec, sv. prijí-
maním spojuje sa s každým jednotlivým človekom. «Ako dva raz-
topené kúsky vosku dovedna sa spájajú, tak Kristus spája sa
s nami v sv. prijímaní. On je v nás, a my sme v ňom». (Sv. Cyr.
Jer.) Sv. prijímaním bererne na seba prirodzenosť Kristovu. «Kto
Krista často prijíma, ten premení sa akoby na Krista>>. (Sv. Aug.)
Kristus prijímaním premieňa našu prirodzenosť na svoju vlastnú,
ako malý kvas robí si podobnou ve ľkú hŕbu múky. «Naše telo
stáva sa v istom ohľade jeho telom a naša krv v istom ohľade
jeho krvou. (Sv. Cyp.) Tým rozoznáva sa prijímanie od pokrmu
telesného: telesný pokrm je slabší, než prirodzenosť naša, a preto
ho táto premieňa na seba; prijímanie je silnejšie, než prirodzenosť
naša, a tak túto premieňa na seba. (Sv. Aug.) Naša prirodzenosť
zošľachtuje sa prijímaním, ako divý strom ušľachtilým vrúblikom,
ktorý sa doň zaštepí. (Sv. Tom. Akv.) - Sv. prijímanie zjednocuje
nás i medzi sebou; lebo nim všetci katolícki kresťania sú j edno
telo. Sv. Pavel povedá: «Jedno telo sme mnohí, všetci, ktorí jed-
ného chleba sme účastnÍ>>. (1. Kor. 10, 17) Preto sv. otcovia
menujú prijímanie všeobecným sjednotením všetkých veriacich
 929

v Kristu a s Kristom a medzi sebou. (Latinské slovo cornrnunio

je toľko, čo cornrnunis unio, t. j. všeobecné sjednotenie.) Volá sa
i «znak jednoty, sväzok lásky, odznak pokoja a svornosti». (Sn.
Tr. 13, 7)

2. Sv, prijímanie osvecuJe rozum a po-

silňuje vôľu.

Každým prijímaním dostáva sa nám nových pôsobiacich

milostí, t. j. osvietenia rozumu a posilnenia vôle. Ako vychodiace
slnko mrákotu zaháňa a svetlo donáša, tak robí i prijímanie. Preto
všade, kde sa prijímanie udeľuje, nachodíme svetlo. Pováž, čo stojí
písané o dvoch učeníkoch v Emause: <<Poznali ho v lámaní chleba».
(Luk. 24.) Sv. prijímanie posilňuje, ako chlieb, ktorý anjel donie-
sol Eliášovi na púš fi, prenasledovanému kráľovnou; posilnený týmto
·chlebom mohol vydržať 40 dní a nocí a došiel k vrchu Horebu.
Aj my posilňujeme sa sv. prijímaním na tejto púti života zemského,
aby sme útoky svodného sveta premohli a k hore Božej šťastlive
dorazili. (3. Kráľ. 19) Sv. prijímanie teda dáva silu k boju proti
pokušeniu a k vykonávaniu cnosti. «Prijímanie premieňa tých, čo
predtým bojazliví boli, na levov; preto trnie duch pekelný, keď vidí
pery červenať sa krvou Kristovou». (Sv. Zl.) Poneváč sv. prijímanie
posilňuje dušu, preto kedysi ukladali najsv. sviatosf do domčeka
podobného veži a doteraz ešte monštrancie majú podobu vežovitú;
tým má sa povedať: sv. prijímanie je veža sily. Kto má mnoho
trápenia a protivenstva, nech často prijíma, aby sily dostal. Pone-
váč prví kresťania tak veľmi boli prenasledovaní, preto posilňovali
sa tak často sv. prijímaním; tým obdržali silu k mučeníckej smrti.
(Sv. Cyp.) Nikdy nevystavovali sa nebezpečenstvu bez predbežného
prijímania sviatosti oltárnej ; lebo vedeli, že im chybí sila, ak ich
táto sv. sviatosť neposilňuje. (Sv. Cyp.) Aj ten, čo sa v ťažkých
pokušeniach nachodí, mal by častejšie prijímať; sv. prijímanie ešte
viac zdržuje anjela zhubcu, ako predobraz jeho, totiž krv vel'konoč­
ného baránka natretá na dveraje. «Príjímanie prekáža moc satanovu».
{Sv. lg. Ant.)

3. Sv. prijímanie udržuje a roz1nnožuje

život duševný.
59*
 930

Sv. prijímanie udržuje našu dušu pri živote, ako chlieb a

víno telo. Sv. prijímanie totiž udržuje v nás posväcujúcu milosť,
ktorá je život duše. Kristus povedá: «Ako mňa poslal živý Otec,
a ja žijem skrze Otca, tak i ten, čo ma jie, bude žiť skrze mňa)),
To jest: Skrze vôľu Otca môjho v · nebi stal som sa človekom.
Môj Otec udelil mi aj ako človekovi svoj božský život. A preto
ten, čo moje ľudské telo jie, príjme božský život. Dalej povedá
Kristus: «Kto z tohoto chleba jesť bude, neumre (Ján 6, 50), t. j.
neupadne do smrteľného hriechu. Sv. prijímanie je prostriedok, kto-
rým od zpiatočného upadnutia do smrteľného hriechu chránení
bývame. (Sn. Tr. 13, 2) Ono je protijedom hriechu. (Sv. lg. Ant.)
Kto teda zriedka prijíma, ľahko upadne do smrteľného hriechu.
Kto často prijíma, zotrvá v milosti. «Chodievajte často k sv. pri-
jímaniu, lebo tam, kde sa Boh často dostavuje, nemôže sa veľmi
zdržovať nepriateľ Boží». (Sv. Joz. Kupert.) Preto hovorí Kristus:
«Ja som chlieb živý, ktorý s neba sostúpib> (Ján 6, 41 a 51), na
rozdiel od manny na púšti, ktorá život večný udeliť nemohla.
(Ján 6, 49) Sv. prijímanie i rozmnožuje v nás posväcujúcu mi-
losť, ako dobrý pokrm telesné zdravie rozmnožuje. Poneváč od
stupňa posväcujúcej milosti naše budúce blahoslavenstvo závisí,
nuž sv. prijímanie prispieva i k rozmnoženiu nášho blahoslavenstva.
Preto povedal Kristus sv. Gertrude : «Ako na svete ten, čo dva
razy konsulom bol, viac býva ctený, než ten, čo úrad tento len
raz zastával, tak i vo večnosti väčšou slávou bude odplatený, kto
na zemi častejšie prijímal».

_ 4. Sv. prijímanie oslabuje naše zlé zza-

dostž a očisťuje nás od všedných hriechov.
Lekár predpisuje dobrú chovu tým, čo telesne sú slabí, aby
zosilneli. A tak i pre dušu jest chova, čo je vstave odstrániť jej
slabosti a ju posilniť. Kto často prijíma, ten už necíti tak silno
~~ hnutí k hnevu, závisti, nečistote a ostatným zlým žiadosťam. (Sv.
:Y ~,.~Bern.) Sv. prijímanie chladí oheň chlipnosti práve tak, ako svieži
~ .;..... ·:
'~~'·'~;nápoj rozháňa vnútornú pálčivosť. Ono je pšenica vyvolených a
'·' víno, z ktorého sa panny (t. j. čisté duše) rodia. Kto toto telo
miluje, nebude milovať svoje telo. (Sv. Reh. Nis.) - Sv. prijímanie
očistuje nás síce od všedných, no nie od tažkých hriechov. Po-
náša sa na oheň, ktorý ovšem pohltí slamu a drevo, ale nie ka-
 931

meň a železo. Ono je pokrm a liek duše; pokrm a liek pomáha

síce chorému, no naskrze nie mŕtvemu. - Kto teda denne prijíma
a je len vo všedných hriechoch, nepotrebuje denne sa spovedať. Aj
kto deň predtým bol pri spovedi a nato všedný hriech spáchal,
nemusí sa znovu spovedať pred prijímaním.

5. Sv. prijímanie často poskytuje veľké občerstvenie.

Aj manna ľúbezne chutila, ako med. «Pri sv. prijímaní oku-

sujeme sladkosť v jej vlastnom prameni». (Sv. Tom. Akv.) Pri
modlitbe, konanej vždy, keď Najsvätejším dáva sa požehnanie,
sviatosť oltárna menuje sa «chlebom všemožnú rozkoš v sebe
majúcim». (Múd. 16, 20) Občerstvenie pri prijímaní je tým väčšie,
čím väčšia je hodnos( prijímajúceho: avšak Boh veľmi často odoprel
ho i sv~tým.
6. Sv. 'prijímanie posväcuje naše telo a kladie doň
zárodok budúcehe slávneho vzkriesenia.
Dľa mienky sv. otcov udeľuje sv. prijímanie ľudskému telu
takú vznešenosť a hodnosť, že u toho, čo božské telo toto i len
raz prijímal, musí jednúc už samo sebou nastúpiť vzkriesenie tela.
Preto zasľúbenie Kristovo: «Kto jie telo moje a pije krv moju,
ten má život večný a ja vzkriesim ho v deň najposlednejši».
(Ján 6, 55) Kristus svätým telom svojím púšťa do tela nášho se-
meno nesmrteľnosti. (Klem. Alex.) Prijímanie nahrádza nám strom
života, ktorý sa v raji nachodil a bol by telu udelil nesmrteľnosť.
Prijímaním odpúšťajú sa nám časné pokuty za hriechy podľa
stupňa pobožnosti. (Sv. Tom. Akv.) Keď už všelijaké choroby od-
•
stupovaly od tých, čo sa okrajku šiat Kristových dotýkali, akože
hy nemaly odstúpiť od nás, ktorí sme tak šfastli ví, že Krista prijí-
mame do pŕs svojich! (Sv. Zl.) Preto i sv. Ludvík Bertrand (t 1850)
narádzal nemocným sv. prijímanie, lebo toto často spôsobuje i
zdravie telesné.

Ale milosti tieto obdrží len ten, kto sa k sv. prijí-

maniu náležite pripravuje a častejšie prijíma.

Dobre prijímať Spasiteľa naučíme sa tak, ked ho často prijímame,

ako vôbec každú vec len cvičením dohre sa naučíme. (Sv. Fr. S.)
932

4.- Príprava k sv. prijímaniu.

1. K sv. prijímaniu máme sa pripraviť.
Pred sv. prijímaním máme sa usilovať, aby sme - nakoľko len
možno - boli podobní Kristu; lebo len potom, keď sa s Kristom
duchovne spríbuzníme, môžeme sa sjednotiť s nirn v sv. prijímaní.
Aj tekutiny spájajú sa dovedna len vtedy, keď medzi sebou sú
príbuzné; tak spájajú sa víno a voda, ale nie víno s olejom. -
Čím lepšie pripravíme sa k sv. prijímaniu, týrn viac milostí obdr-
žíme. Čím suchšie drevo, tým lepšie horí; čím lepšia naša príprava
k prijímaniu, tým viac v nás rozplameňuje sa láska k Bohu. -
No kto sa k sv. prijímaniu buď celkom nepripravuje alebo len
zle, ten priťahuje si kliatbu Božiu. Taký človek ztratí úctu pred
najsv. sviatosťou oltárnou, ba i vieru v prítomnosť Kristovu. «Kto
len tak zo zvyku prijíma, nebude účastný štedrosti Božej». (Sv. Gert.)

2. Obzvlášte máme sa sv. spoveďou očis­

tiť od všetkých ťažkých hriechov a konať
dobré skutky, menovite postiť a modliť sa.
Keď niektorý kráľ prichádza do mesta, toto najprv býva
očistené a potom okrášlené. Podobne robme i vtedy, keď ne-
beský Kráľ k nám prichádza: vnútro svoje očisťme spoveďou a .
okrášlime ho dobrými skutkami. Sv. Pavel povedá: «Nech teda
človek zkúša seba samého a tak nech jie z toho chleba a pije
z toho kalicha)). · (1. Kor. 11, 28) Sv. prijímaniu teda má pred-
chádzať zkúška seba samého. Nasledujme opatrnosť hada, ktorý
prv, než pije, všetok jed zo seba vydávi. (Sv. Bern.) Povážme, že
Jozef arimatijský mŕtve telo Kristovo zavinul do čistej plachty a
uložil do nového hrobu. (Mat. 27, 59) Keby sme do domu svojho
prijať mali kniežacieho hosťa, či by sme tento nechceli očistiť od
všetkých mrzkostí? (Sv. Bonav.) Apoštoli neposadili svojho Pána
a Majstra na oslicu, kým ťúto neozdobili a na ňu nepoložili šiat
svojich. Tak i my máme sa najprv ozdobiť cnosťami a len potom
prijímať Krista. (Sv. Zl.) No, bohužiaľ, mnohí myslia, že už dosta-
čuje, ak v isté sviatky prijímajú; nedb.ajú o poriadnu spoveď. ~Pri
 ~J33

prijímaní nemá sa tak veľmi hľadeť na sviatky, ako skôr na či­

stotu svedomia. Nemáme si ceniť tých, čo často, ani tých čo zriedka,
ale skôr tých, čo s čistým srdcom prijímajú: (Sv. Zl.)

Kto najsv. sviatosť vedome s ťažkým hriechom

prijíma, dopúšťa sa zločinu svätokrádeže.

Sv. Pavel povedá, že taký je «vinný tela a krve Pána»

(1. Kor. 11, 27), t. j. má tú istú vinu, akoby bol usmrtil Krista.
Ba taký zločin v istom ohľade je ešte väčší, ako ten, ktorý spá-
chali Židia, čo Krista na kríž pribili ; lebo Židia len raz položili
ruku na Krista, no nehodne prijímajúci častejšie vzfahujú naňho
ruku svoju. (Tert.) Takí robia, ako Judáš, ktorý Krista za 30
strieborných predal a bozkom zradil. Aj ako Herodes ; lebo tvária
sa, akoby šli klaňať sa Ježiškovi, no medzitým idú, aby ho usmr-
tili. (Sv. Zl.) Taký zločin je horší od Baltasarovho; lebo tento pri-
svojil si nezákonne sv. nádoby, no takí dávajú sa do samého Boha.
Nehodne prijimajúci robí, ako ten, čo čistý odev kladie do truhlice
plnej nečistoty (Sv. Aug.), ako Filištínci, čo sa archy úmluvy
zmocnili a túto k modle Dagonovej postavili; lebo Krista k sata-
novi stavajú. (M. Lat.) Sv. prijímanie pôsobí, ako svetlo; ako toto
je príjemné zdravým očiam, ale škodlivé nemocným, tak telo Pá-
novo čistým je liekom k spaseniu, nečistým však ich duševnou
smrťou. Sv. prijímanie ponáša sa na oblakový stÍp, čo Israelitom
svietil, Egyptčanov však oslepoval. (2. Mojž. 14, 20) Najlepšie jedlá
zapríéiňujú ťažké choroby, ak idú do chorého žalúdka. (Rim.
katech.) - Kto sa ešte pred sv. prijímaním na ťažký hriech
rozpamätá, nemusí sa ešte raz spovedať; dosť je keď dotyčný
hriech vyzná pri najbližšej spovedi, lebo veď hriech tento, bez
viny pri spovedi zabudnutý, bol odpustený s inými skrze kňazské
rozhreše~ie. (Sv. Alf.)

Svätokrádežné prijímanie má za následok: zaslepenosť

ducha, zatvrdilosť srdca, pokuty zemské a večnú smrť.

Kto nehodne prijíma, ten pri požívaní krotkého Baránka mení

sa na vlka. (Sv. Zl.) Takého človeka úplne zaujme satan, ako Ju-
dáša po jeho nehodnom prijímaní. (Ján 13, 27) Keď už archa
úmluvy toľko nešťastia doniesla bezbožným Filištíncom (1. Kráľ. 5);
934

keď kráľ Baltasar za zneuctenie sv. nádob toľko trpeť musel

(Dan. 5), o koľko viac bude trestaný ešte len ten, kto telo Kris-
tovo uráža. Choroby a náhla smrť sú obyčajné pokuty pre tých,
čo nehodne prijímajú. (1. Kor. 11, 30) Pamätaj na biednu smrť
Judášovu. «Kto nehodne prijíma, ten v najvnútornejšom srdci svo-
jom cíti strach, zúfalstvo a nenávísť proti Bohu, a to je začiatok
toho, čo ho vo večnosti trápiť bude>>. (Mar. Lat.) Človek, ktorý bez
svadobného rúcha (bez posväcujúcej milosti) ide na svadobnú ho-
stinu (k sv. prijímaniu), bude hodený do tmy najkrajnejšej. (Mat.
22) Sv. Pavel vystríha kresťanov (1. Kor. ll, 29) pred nehodným
prijímaním, keď píše: «Kto nehodne jie a pije, ten jie a pije si
odsúdenie, neroznávajúc telo Pánovo (totiž od obyčajného jedla).

Trebárs stav posväcujúcej milosti dostačuje k hod-

nému sv. prijímaniu, predsa veľmi sa odporúča, aby sme
sa pred sv. prijímaním úplne zbavili každej neporiadnej
prítulnosti k veciam pozemským.

Jestli ste v stave milosti, prečo neprijímate najsv. sviatosť

oltárnu, ktorá na to je ustanovená, aby vás v ňom udržala? (Sv.
Zl.) Keď prijímať chceme, potrebné je len, aby sme od každého
smrteľného hriechu svobodní boli. (Sv. Tom. Akv.) - Čím menšia
prítulnosť naša k veciam pozemským, tým väčšia naša boholáska
(t. j. posväcujúca milosť). No čím väčšia naša boholáska, tým
viac milostí dosiahneme skrze sv. prijímanie. «Keď viacerí na
jednom svetle zapália svoje sviece, nuž všetci dostanú svetla a
tepla, ale viac dostane, kto má väčšiu sviecu>>. (Sv. Kat. Sien.)
Kto teda je peňazochtivý, ctižiadostivý, nemierny, alebo má v sebe
iné zlé žiadosti, tomu sv. prijímanie len málo ;osoži. Len srdce
čisté, ako anjel, môže byť dôstojným príbytkom Bozírn.

3. Pred sv. prijímaním predpísaný Je

nasledujúci pôst: od polnoci nesmieme nič
požívať.

Nebeskému pokrmu vždy musíme dávať prednosť pred zem-

ským; lebo znamenitejšiemu vždy patrí prednosť. Pováž, že i mŕtve
 935

telo Kristovo bolo uložené do hrobu, v ktorom ešte nik nebol po-
chovaný. Ba sv. Margita, dcéra uhorského kráľa, už deň pred sv.
prijímaním nepožívala ničoho krem vody a chleba a celú noc
strávila v modlitbe.

Kto však ťažko ochorel, smie prijímať, hoci by už dačo

bol požíval.

Núdza- nezná príkazu. (Sv. Tom. Akv.) Aj v tej istej ťažkej

nemoci môžeme častejšie prijímať bez toho, že by sme lační byt
museli. Kto síce je chorý, ale nie ťažko chory, musí prijímať na
lačny žalúdok.

Kto nie je ťažko chorý, smel by pred sv. priJimaním

požívať dačo len vtedy, keby k tomu dostal výslovné do-
volen'Íe od pápeža.
Také dovolenie dostávajú len: cisári a králi pred korunova-
ním ; starí alebo chorľaví kňazi, čo sv. omšu slúžiť musia a bez
zlých následkov pre zdravie lační ostať nemôžu; nedúživí kňazi,
nezaviazaní k slúženiu sv. omše, avšak len na 2 alebo 3 dni
v týždni; aj nedúživí laikovia (t. j. svetskí ľudia) na 5 alebo 6 dní
mesačne. No sv. otec zväčša dovoľuje len, aby menované osoby
pred sv. prijímaním dačo pif smely. Prosbopis k sv. otcovi podáva
sa skrze biskupa. - Keby niekto pred sv. prijímaním z nepozor-
nosti bol dačo jedol alebo pil, už nesmie prijímať toho istého dňa,
.ale s dovolením kňazským len nasledujúceho dňa.
'
4. Pred sv, prijímaním máme vzbudiť tri božské
·cnosti a ľútosť (t. j. boľasf a ošklivosť duše nad spácha-
nými hriechami).

Cirkev sama pred každým prisluhovaním sv. priJimania dáva

skrze kňaza vzbudzovať menované cnosti v srdciach prijímajúcich;
lebo kňaz po vyznaní hriechov, ktoré miništrant odrieka, musí
prosiť Boha za odpustenie hriechov (a súčasne žehnať ľud) a po-
tom pri ukázaní hostie hovoriť slová sv. Jána Krstiteľa (Ejhľa,
Baránok Boží, ktory sníma hriechy sveta») i pohanského stotníka
( « Ó, Pane, nie som hoden, abys' -vošiel pod strechu moju, ale
936
riekni len slovo a duša moja bude uzdravená»). Preto i prvému:
prijímaniu školských detí obyčajne predchádza obnovenie krstného
sľubu. - Pred sv. prijímaním máme vzbudiť vieru, lebo Kristus
pred udeľovaním milostí (keď zázraky činil), vždy požadoval živú
vieru. Tak riekol dvom slepým pred ich uzdravením: :<Veríte-li, že
vám toto učiniť môžem?» Len potom, keď títo na otázku odpo-
vedali «áno», uzdravil ich. (Mat. 9, 28) - Pred sv. prijímaním
máme vzbudiť nádej. Keď Kristus ešte po zemi chodil, nik neod-
išiel od neho prázdny, kto sa mu s dôverou približoval. Tak žena
dvanásf rokov nemocná, ktorá sa len obruby jeho šiat dotkla, pre
veľkú dôveru svoju hneď bola uzdravená. (Mat. 9, 20) Áno Kristus
dáva len toľko, koľko od neho obržať úfame. - Pred sv. prijíma-
ním máme vzbudiť lásku; lebo čím väčšia je naša láska k Bohu,
tým štedrejší je oproti nám. «Z lásky musíme prijímať toho, ktorý
sa nám len z lásky darovabJ. (Sv. Fr. S.) Miluj ho, ktorý z lásky
k tebe sostupuje do týchto spôsobov, aby svetlo svojej večnosti
spojil zo zemou tvojej krehkosti. (Sv. Aug.) - Pred sv. prijíma-
ním máme sa aspoň pol hodiny modliť. (Sv. Alf.) Odporúča sa
p1'ed sv. prijímaním slyšať sv. omšu.

5. Aj svoje telo máme náležite pripraviť, keď sa čisto~n~

a slušne oblečieme a úctive sa držíme.

K sv. prijímaniu máme ísť čisto oblečení. Prv než 'Kristus

dal prijímať apoštolom, umyl im nohy. Už Israeliti museli oprať
svoje šaty pred obdržaním 10 prikázaní. «Zovnútorná čistota platí
za známku čistoty duševnej)). (Sv. Fr. S.) Na svadobnú hostinu
smelo sa ísť len v svadobnom obleku, a ty chceš ísť k sv. večeri
Pána v zašpinených šatách? (Did. Nis.) - Avšak ani priveľkú
váhu nesmieme klásť na šaty, ináče zabudneme na to, čo je hlavné,
a ztratíme pobožnosť. Kto pri sv. prijímaní pýchou hreší, nemá
z neho veľkého osohu. Ale chudobný oblek nie je hanba. Sám
Kristus bol chudobný a miluje chudobu. On nepozerá na vonkaj-
šok, ale skôr na vnútornosť človeka. - Pri sv. prijímaní máme sa.
úctive držať, t. j. máme vyhýbať všetkému, čo podiv vzbudzuje a
pobožnosť narušuje, ako smiechu, bežaniu k miestu prijímania,
náramnému bitiu v prse, prekrúcaniu očí, ďalekému vyplazovaniu
jazyka, chmátaniu za hostiou a p. Vojaci pri sv. prijímaní obyčajne
odkladajú zbraň. - Obzvlášte máme sa držať nasledujúcim spô-
 937

sobom: pri slovách kňazových «Ú Pane, nie som hoden ... )) máme
sa byť v prse, potom ísť pomaly na miesto prijímania, neobzerať
sa pri chôdzi, prežehnať sa, keď sa knaz blíži, pod bradou držať
modlitebnú knižku, jazyk vystreť až k dolnej pere (gambe), oči
obrátiť k sv. hostii, potom užiť hostiu a o chvíľku pomaly navrátiť
sa na svoje miesto. Akby hostia na ďasne prilipla, máme pomá-
hať jazykom.

5. Držanie sa po sv. prijímaní.

Po sv. prijímaní máme konať modlitbu
vďaky a Bohu najláskavejšiemu prednášať
svoje žiadosti, menovite modlíť sa za pápeža, kra-
jinského panovníka a biskupa, ďalej za svojich rodičov,
priateľova dobrodincov, konečne za úbohé duše v očistci.

Modlitba vďaky má trvať aspoň štvrť hodiny. (Sv. Alf.) I kňaz

po sv. omši musí sa modliť chválospev troch mládencov v ohnivej
peci. Kto bez vzdávania vďakov odchádza od sv. prijímania, do-
púšťa sa surovosti ; podobne človeku, ktorý, od veľkého pána k
stolu pozvaný, bez poďakovania odchádza. (Sv. Zl.) Robí, ako Ju-
dáš, čo hneď po prijímaní jedálňu zanechal. (S~. ZL) Za takým
človekom poslal raz sv. Filip Nerský dvoch miništrantov s horia-
cimi sviecami. - Po sv. prijímaní máme prednášať Bohu i svoje
žiadosti. Kráľovna Estera práve vtedy prednášala kráľovi Assuerovi
svoju prosbu za ľud židovský, keď kráľ obedoval, lebo vedela, že
tu je najlepší čas k proseniu; bola i vyslyšaná. (Est. 7) Najpríhod-
nejší čas k shováraniu sa s Bohom sú chvíle, v ktoré tohoto bož-
ského hosfa v sebe nosíš. (Sv. Magd. Pas.) Modlitby naše po sv.
prijímaní majú teda u Boha ďaleko väčšiu cenu, než všetky iné,
lebo sú posvätené prítomnosťou Ježišovou. (Sv. Alf.) Krista nie
vždy máme u seba. (Mar. 16, 7) Oj, koľké poklady milosti utratia
tí, čo po prijímaní nemyslia na to, aby za milosti prosili. (Sv. Alf.)

Nesluší sa po sv. prijímaní vypľúvať alebo hneď jesť;

ani nemáme vtedy vyhľadávať svetské rozkoše.
938

Vypľúvaniepreto je neslušné, lebo čiastočka sv. hostie ešte

môže byť
v ústach a tak vyhodená na zem. -- S jedením má sa
čakať aspoň štvrť hodiny, poneváč spôsoby chl.eba za ten čas v nás
ešte sú prítomné. - V deň prijímania nemáme vyhľadávať svetské
rozkoše, ináče zas utratíme obdržané milosti. Kto drahokamy pchá
do deravého vrecka, z trati ich. Keď sa chudobné dievča, ktoré si
vysokopostavený pán za manželku pojal, po smrti jeho vydá za
pospolitého muža, zase utratí vážnosť, akú predtým malo. (Segn.)
No ovšem sluší sa navštevovať kostol a vrátiť návštevu, ktorú nám
Kristus prv urobil.

6. Duchovné prijímanie.
Duchovne prijíma, kto v sebe vzbudzuje
živú túžbu prijímať najsv. sviatosť oltárnu.
Istý na smrť hladom odsúdený smel síce vyspovedať sa, ale
nie prijímať. Tu padol pred sviatosťou oltárnou a riekol: «Pane
Ježišu, ty si tu prítomný pod spôsobom chleba. Moja duša túži po
tebe. Ale nemôžem ťa naozaj prijímať. Prijď teda ku mne nevidí-
teľným spôsobom. Veď si všemohúci a môžeš to urobiť». Tak ho-
vor i ty a vtedy duchovne prijímaš. «Ver a prijímal sill. (Sv. Aug.)
Duchovne prijímať nie je ťažko; dosť je, keď na chvíľku k sebe
prídeš, prenesieš sa v duchu pred svätostánok a povieš : Pane
Ježiš1,1, príď do srdca môjho. (Mar. Lat.)

Duchovne prijímať máme počas omše, a siCe pri pri-

jímaní kňazovom, ďalej pri návsteve sviatosti oltárnej.

Ba duchovné prijímanie môže sa vykonať i v každú hodinu

dňa; čím častejšie, tým lepšie. Pred týmto nepotrebujeme ani po-
stiť sa, ani nemusíme mať k nemu dovolenie od spovedníka.

Duchovným prijímaním dosiahneme od Boha podobné

milosti, ako skutočným prijímaním.

Skutočné prijímanie podobá sa zlatým, duchovné strieborným

nádobám. · Kristus, keď sa ešte na zemi zdržoval, uzdravoval nielen
 939

tých, ku ktorým osobne prichodil, ale i neprítornných, čo vefkú

túžbu po ňom mali; mysli na služobníka stotníkovho. Tak robí
ešte dnes. (Koch.) Tí, čo si toho nebeského chleba jesť žiadajú,
následkom živej viery svojej pocítia jeho ovocie a úžitok. (Sn. Tr.
13, 8) - Duchovné prijímanie je najlepšou prípravou k skutočnému
prijímaniu. Kristus neprišiel na svet, kým v tomto nebolo :veľkej
túžby po ňom ; taktiež nerád vchádza do duše, čo veľkej túžby po
ňom nemá. (Avila.)

IV. Sviatosť pokánia.

1. Podstata a potreba pokánia.
Keď ryba chmatla udicu, hneď cíti boľasť. Podobne vodí sa
hriešnikovi. «Avšak, čo nám Boh za pokutu dal, to obrátil nám
i k spaseniu; za pokutu hriechu dal nám bóľasť; ale boľasťou mô-
žeme sa zas osvobodiť od hriechu>>. (Sv. Zl.)

Vnútorná boľasf nad hriechom a s ňou spojené úprimné

odvrátenie sa od tvora a obrátenie sa k Bohu obyčajne
volá sa pokánie.
Celý život náš vlastne nemá byť iným, ako ustavičným po-
káním. Kristus povedá: «Nebudete-li činif pokánie, všetci rovnako
zahyniete>> (Luk. 13, 5), ďalej: «Beda vám, ktorí sa teraz smejete,
lebo budete smútiť a plakať». (Luk. 6, 25) Často vyhráža sa tým, ·
čo život len požívať chcú, večným zatratením. (Ján, 12. 25) Ani
jeden človek, hoci by si nijakého hriechu nebol povedomý, nemal
by sa opovážiť odísť bez pokánia s tohoto sveta. (Sv. Aug.) Bla-
hoslavenstvo musíme si práve tak zaslúžiť pokáním, ako jadro
orešné len rozlámaním škrupiny jesť môžeme. (Sv. Hier.) I veľkí
svätí, ako sv. Alojz, pre malé chyby svoje činili veľké pokánie
(plakali, postili sa, spávali na holej zemi atď.).

Kristus spravil pokánie sviatosťou, keď v deň svojho

vzkriesenia apoštolom udelil moc odpúšťať hriechy.

Riekol totiž apoštolom: «Ktorým odpustite hriechy, odpúšťajú

sa im; a ktorým ích zadržite, zadržané sú». (Ján 20, 23) Týmito
940

slovami Kristus s jednej strany dal apoštolom moc, odpúšťať hrie-

éhy; s druhej strany však veriacim rozkaz, vyznávať kňazovi
hriechy svoje, aby ich odpustenie obdržali. Pod akými výminkarni
môže sa dosiahnuť odpustenie hriechov, dal Kristus na vyrozumenie
v nasledujúcich pádoch: pri uzdravení človeka raneného mrtvicou
(pošinutého alebo ochromeného), lebo i hriech je duchovné ochro-
menie, podobné telesnému ochromeniu u človeka raneného mrtvi-
cou (Mat. 9) : pri odpustení hriechov ukladá sa človekovi skutok
pokánia, ako človekovi mrtvicou ranenému nosenie postele - ; pri
uzdravení malomocného (Mat. 8) - hriech je malomocenstvo du-
ševné ; človek musí sa ukázať kňazovi, ktorý ho v mene Božom
vyhlási za čistého - ; pri omilostnení Magdaleny, ktorá plačúc,
padla k nohám Kristovým a počula od neho slová: «Odpúš[ajú sa
ti hriechy tvoje>>. (Luk. 7) Podobne, ako Magdalena, robia hriešnici
až dodnes; ľútosfou preniknutí padajú k nohám námestníka Kris-
tovho, kňaza a získajú si tu rozhrešenie od hriechov svojich.

l. Pri sviatosti pokánia deje sa nasledu-

júce: Kajúci kresťan spovedá sa splnornoc-
nenému kňazovi zo svojich hriechov a tento
nan1iesto Boha odpúšťa mu ich skrze roz-
hrešenie.
Obrad: Hriešnik kľakne k spovedelnici, prijme od kňaza po-
žehnanie (prežehná sa pri požehnaní), povie najprv prvú čiastku
spovednej formule, nato hriechy, a dokončí spoveď druhou čiastkou
spovednej formule. Potom kňaz predloží mu snáď jednu alebo druhú
otázht, dá mu krátke poučenie, uloží mu isté pokánie, a konečne
dá mu rozhrešenie, s ktorým je spojené žehnanie kajúcnika (pri
žehnaní zas robí sa kríž). Nato kajúcnik obyčajne pobozká štólu
a ide do kostolnej lavice alebo k oltáru, aby tam pokánie vykonal
a snáď hneď k sv. prijímaniu sa pripravoval. Kňazské rozhrešenie
znie takto: <<Ja ťa rozhrešujem (vlastne rozriešujem, t. j. osvo-
bodzujem) od hriechov tvojich v mene Otca i Syna i Ducha Sv.
Amen". Rozhrešenie je výkon sudcovský. (Sn. Tr. 14, 9) Rozhre-
šenie je, ako hromový blesk, strovujúcim ohňom, ktorý spáli jestvu-
júce hriechy. Aj ten, čo rozhrešenie nedostal, obdrží po spovedi
kňazské požehnanie, aby odopretie rozhrešenia nebolo známe.
 941

Spovedelnica obyčajne pozostáva z dvoch drevených stien, v kto-

rých sa nachádza otvor mrežami prehradený. Týmto otvorom ka-
júcnik hovorí kňazovi a naopak. Niektoré spovedelnice sú umelecky
zhotovené . a vonkajšok ich je ozdobený obrazmi, ktoré ku kajúcemu
smýšľaniu povzbudzujú, na pr. obrazom marnotratného syna, Mag-
<laleny, plačúceho Petrp.. Vidno aj obrazy Ukrižovaného, dobrého
Pastiera, ktoré kajúcnika obodrovať majú. Na dávnejších spovedel-
niciach nachodila sa vyobrazená i ruža s 5 listami. Ruža má tŕne,
ale ľúbezne vonia. Tak je i so spoveďou; je síce obťažná, ale pre-
náša nás do stavu milosti a robí nás zase príjernnýrni Bohu. Ruža
značí i rnlcanlivosť, ku ktorej spovedelník je zaviazaný. Už starí
Rimania pri svojich hostinách mávali zavesenú ružu, aby hosťov
napomínali k mlčaniu o tom, čo sa pri stole dôverne pohovorilo.
(Preto slová sub rosa ešte does znamenajú: Sdeľujem ti to dôverne
ako tajomstvo.) Päť listov ružových upomína na 5 čiastok svia-
tosti pokánia, alebo i na 5 sv. rán Kristových, ktorým milosť od-
pustenia hriechov ďakujeme.

2. Sviatosťpokániajenevyhnutne potrebná
k spaseniu pre každého kresťana, ktorý po
krste upadol do ťažkého hriechu (Sn. Tr. 41, l);
lebo bez tejto sviatosti nemôže nazpäť získať utratenú
posväcujúcu milosť.

Tým, čo po krste padli, sviatosť táto práve tak je potrebná

ako krst nepokrsteným. (Sn. Tr. 14, 2) Sv. otcovia menujú sviatosť
pokánia druhým krstom alebo doskou, na ktorej po stroskotaní
lode zachrániť sa rnôžerne. Krstom akoby vstúpili sme do lode,
ktorá nás má voviesť do prístavu blahoslavenstva. Keď ťažko zhre-
šíme, stroskotá sa loď. V tomto páde zachránime sa len tak, keď
sa zachytíme dosky z rozbitej lode. Táto doska je sviatosť pokánia.
(Sv. Hier.) Nik, ktorý starým hadom, diablom, potajomky je uštip-
nutý, nemôže byť uzdravený, ak lekárovi ukrýva rany svoje. (Sv.
Hier.) Pýchou hriešnik vzdialil sa od Boha; preto len pokorou
môže sa zas navrátiť k Bohu. (Sv. Reh. Veľ.)

Kto do ťažkého hriechu upadol, má tak rýchle, ako

možno, prijať sviatosť pokánia.
942

Keď sme si vytkli niektorý úd, musíme ho hneď upraviť,

ináče nastúpi opuchlina a vtedy ťažko sa zahojí. Podobne je i tu.
Keď do deravej lode voda vnikne, musí sa hneď vypumpovať, ináče
ponorí sa lod; keď v dome požiar vznikne, musí sa na~kutku za-
hasiť, ináče zhorí dom (Sv. Hier.); keď niekto jed užil, musí chytro
vziať na dávenie, ináče je ztratený. (Sv. Anast.) Podobne je z hrie-
chom smrteľným. Oko netrpí ani najdrobnejšej mrve, ale hneď
začne plakať a hľadí sa očistiť od nej ; podobne máme urobiť s
hriechom. Preto Cirkev neurčuje času k odpusteniu hriechov, ale
hriešnik môže sa navrátiť k Bohu v ktorúkoľvek hodinu. (Rim.
katech.) - Nespoliehaj sa na shovievavosť Božiu! Čím dlhšie
dáš Bohu čakať na svoje pokánie, tým prísnejšie bude ťa súdiť.
(Sv. Aug.) éím dlhšie hriešnik odkladá pokánie, tým viac trestov
má očakávať. (Sv. Antonín) Tým, čo pokánie až na smrtnú posteľ od-~
kladajú, odníma Boh obyčajne možnosť, aby sa s nim s mierili. (Job.
22, 16) Je to spravedlivý trest hriechu, aby ten, čo nič dobrého robiť ne-
chcel, keď mohol, už nič robiť nemohol, keď chce. (Sv. Aug.) Obrá-
tenia v hodinu smrti ani nie sú natoľko príklady, ale skôr zázraky.
(Sv. Bern.) Kristus povedá: «Budete ma hladať, ale nenajdetell.
(Ján 7, 34) Veď čas milosti pominul. Smutné je, ak niekto len
potom chce kupovať, keď je už po jarmoku. (Sv. Reh. Naz.) Kris-
tus síce odpustil lotrovi na pravej strane kríža, aby si pre hriechy
svoje nezúfal; ale len jednému, aby si sa nespoliehal a s pokáním
až do smrti neodkladal. (Sv. Aug.) Tým, čo pokánie odročujú, po-
vodí sa, ako fíku, ktorý Kristus bez ovocia našiel a zaraz preklial.
(Mat. 21, 19) Nespoliehaj sa na zajtrašok, keď nevieš, či ti ešte
pozostáva hodina k životu. (Sv. Aug.) Boh síce prisľúbil kajúcim
odpustenie, ale neprisľúbil im zajtrajšieho dňa. (Sv. Aug.) Pokánie
ani nemá ceny v takom čase, keď už viac hrešiť nemožno. Vtedy
nie ty opúšťaš hrich, ale hriech teba. (Sv. Ambr.) Konečne hriešnik
na smrtnej posteli následkom veľkej úzkosti svojej ztratí prítomnosť
ducha; stane sa tesklivým a pomäteným, ako pocestný, ktorý na
mrkaní zbadá, že pomýlil pravú cestu. Krem toho hriešnik násled-
kom mnohoročnej zlej navyklosti už nemá ani sily, aby pravé po-
kánie činif mohol, ako človek, ktorý dlho spal, hoci odhodlal sa
vstať, predsa ešte ležať ostáva. (Sv. Aug.) Pokánie nemocného je
do ista tiež nemocné, pokánie umierajúceho pravdepodobne tiež
umre. (Sv. Aug.) - V dome, ktorý už je na svalenie, nik nechce
spávať, ale pri krehkom tele svojom trúfaš si žiť v smr-
 fl43

teľnom hriechu celé týždne, celé mesiace, ba celé roky. ("Sv.

Vine. Fer.)

3. Vyznať
hriechy svoje nepotrebujeme
sa hanbiť)· lebo kňaz pod nijakou výminkou
nesmie zo spovede dačo povedať a láskave
prijíma každého hriešnika; ďalej ten, čo teraz
kňazovi z hanby sa nespovedá, bude jednúc zahanbený
pred celým svetom a večne nešťastný.
Ki'í.az nesmie nič povedať zo . spovede, trebárs by mu i smr-
ťou hrozili. Mysli na muéenícku smrť sv. Jána Nepomuckého. O
spovednej pečati viď ďalej. - Aj každý hriešnik býva od ki'í.aza
láskave prijatý. Istá osoba spovedala sa raz z veľmi ťažkých
hriechov sv. biskupovi Františkovi Saleskému. Tu spýtala sa ho:
<<Čo si ozaj teraz myslíte o mne?» Svätý povedal: «Ja myslím, že
si svätý; lebo tak spovedali sa len svätí». Niet väčšej radosti pra
ki'í.aza, ako keď vidí, že sa mu niekto so všetkou úprimnosťou spo-
vedá i z najťažších hriechov svojich; lebo ki'í.az podobá sa rybá-
rovi, ktorý je tým radšej, čím väčšia ryba vošla mu do siete. (Sv.
Vine. Fer.) Preto Boh často ustanovuje za duchovných pastierov
takých, čo predtým veľkí hriešnici boli, aby sa tým ľahšie sľutovali.
Lebo kto si väčších hriechov je povedomý, ľahšie odpustí ťažké
hriechy. (Sv. Bern.) Prečo sa ostýchaš vyznať svoje hriechy tomu,
ktorý tiež je hriešnik a snáď ešte väčší, než ty? (Sv. Aug.) \" e ď
Kristus odovzdal ki'í.azskú moc nie anjelovi, ani archanjelovi, ale
človekovi. (Sv. ZL) - Kto sa teraz hanbí spovedať ki'í.azovi, bude
jednúc pred celým svetom zahanbený a večne nešťastný. Ta-
kému platí hrozba Božia: «Odkryjem národom tvoju nahotu a
krajinám tvoju hanbu; a vrhnem na teba ohavnosti i zhanobím
ťa, a postavím ťa za príklad». (Nah. 3, 5-6) Lepšie je vyznať
svoje chyby pred jedným sluhom Božím, ktorý s hriešnikom útrp-
nosť má, ako stáť zahanbený pred celým svetom; lepšie raz dobro-
voľne vyznať, ako z prínútenia po celú večnosť. (Sv. Aug.) Kto sa
teraz hanbí vyznať svoje hriechy, na dei'í. súdny vyjde na posmech
nie pred jedným alebo dvoma, ale pred celým svetom. (Sv. Zl.)
Keď človek tají, Boh odkrýva ; keď človek odkrýva, Boh zakrýva.
(Sv. Aug.) Teda lepšie vyznať, ako večne horeť l Je to často diabol,
Kat, lJud . Katechi smus. 60
 944
ktorý nás pred spoveďou naplňuje strachom a hanbou. Keď hre-
šíme, odníma nám strach; no keď vyznať .máme, navráti nám ho
a privedie nás do rozpakov. (Sv. ZL) Akože by sa ináče dalo vy-
svetliť, že takí mužovia, čo smelo a so zapovrhnutím smrti bojo-
vali, pred spovedelnicou boli bojazliví, ako zajace? Prví kresťania
nehanbili sa, často i verejne pred celou cirkevnou obcou, vvznávať
chyby svoje. Sv. Augustín spísal knihu Vyznania a odkryl svoje
hriechy pred celým svetom. Kto je vstave urobiť dačo podobného?
Rozumný človek rád užíva horký liek, od ktorého v nemoci svojej
úfa uzdravenie; tak i duševne chorý nesmie sa báť príkreho po-
kánia, ktoré dušu jeho uzdravuje. (Tert.) Keď nebolo ti hanbou
poraniť sa, nehanb sa ani liečenia. (Sv. Aug.)

4. Kto pri spovedi z hanby zamlčí ťažk~r

hriech, spácha svätokrádež a nedostane od-
pustenia; i nasledujúce spovede jeho sú ne-
platné, kým sa poznove nespovedá zo všetkýéh hrie-
hov, ktoré od poslednej platnej spovede spáchaL Taký
človek zhorčuje si i život a je v nebezpečenstve, že v ne-
kajúcnosti umre.

Diabol robí, ako vlk; tento lapá ovce za hrtan, aby kričať
nemohly; diabol zase zapcháva hriešnikom ústa, aby pri spovedi
nepovedali hriechov svojich. - Človek, ktorý pri spovedi zamlčí
ťažký hriech, pácha hrozný zločin svätokrádeže. Svätokrádež je
zneuctenie a zneváženie božských vecí. - Viď o nej II. diel. -
Kto pri spovedi len jeden ťažký hriech zamlčí, nedostane odpus-
tenia. Ak odomkneme všetky zámky, čo na jedných dverách visia,
a len jednu nie, dvere sa neotvoria; práve tak je i vtedy, keď nie
všetky smrteľné hriechy, tieto hriešne zámky, podrobíme kľúč ovej
moci kňazskej; dvere smierenia sa neotvoria. - Kto raz neplatne
sa spovedal, toho nasledujúce spovede sú neplatné. Aby taký
zase prišiel do stavu milosti Božej, musí nielen spovedať sa zo
zamlčaného hriechu, ale i zo všetkých hriechov, ktoré pri ]Jrvej ne-
platnej spovedi už vyznal, a zo všetkých od spovede tej spáchaných
'hriechov, či už boly vyznané alebo nie. So spoveďou je to tak,
ako s počtovanírn ; ak pri počtovaní v prvých číslach zabudneme
 945

jednu číslicu, nepravý je celý výsledok a celé počtovanie musí sa

znovu začať. Dačo podobného stáva sa i pri zapínaní kabáta. Ak
len jeden jediný gombík zle je zapätý, všetky nasledujúce gom-
bíky prídu do neporiadku. Musia sa teda všetky gombíky zas po-
odpínať a znovu zapnúť. (Sv. Vine. Fer.) - Taký človek zhorčuje
si i život. «Zamlčaný hriech ponáša sa na nestroviteľné jedlo, ktoré
v žalúdku zaľahne a chorľavosť zapríčiňuje>>. (Orig.) Zamlčaný
hriech podobá sa smetictm, ktoré nedbanlivá slúžka kladie do kúta,
kde hnijú a povetrie v chyži kazia; lebo tak i zamlčaný hriech
robí v srdci. (Sv. Bernardín.) Zamlčaný hriech bičuje svedomie
hriešnika, rozrýva mu srdce a naplňuje dušu jeho úzkosťou a stra-
chom:. (Sv. Amb.) - Kto pri spovedi ťažký hriech zamlčí, je vo
veľkom nebezpečenstve, že v nekajúcnosti umre. Zamlčaný hriech
priťahuje smrt duše; podobá sa rane, čo sa na vonok prepustiť
nemohla a tak vnútorne sa prepúšťa a človekovi smrť priťahuje.
Loď, v ktorej niektoré diery zapchajú, no najväčsiu nechajú otvo-
renú zahynie; tak i ten, kto v spovedi ťažký hriech zamlčí. (Sv.
Bonav.) Sv. Antonín, arcibiskup floretínsky, vypráva o jednej pa-
nej, ktorá raz ťažký hriech zamlčala, potom v stave smrteľného
hriechu prijímala, neskoršie veľmi často k spovedi chodievala s
úmyslom, že zamlčaný hriech vyzná, ale každý raz veľkým stra-
chom premožená tento zamlčala. Konečne vodilo sa jej tak i pri
spovedi na smrtnej posteli. Ako šialená kričala potom pred skona-
ním: «Zatratená som, lebo som od mladi zamlčala hriech smrteľný ll>
(Meh.) Áno, je to hrozné takto zneužívať sv. sviatosti. - Preto sv.
Bonaventura dáva radu: «Na prvom mieste spovedaj sa z toho
hriechu, ktorý ťa najväčšmi zahanbuje. Takým spôsobom vyznanie
ostatných hriechov bude ti ľahké; lebo keď vojevodca je zabitý,
ľahko bude pobité celé vojsko)). Akby ti ťažko padalo spovedať sa
z istého hriechu, aspoň povedz spovedníkovi: «Mám ešte jeden
hriech, ktorý vyznať sí netrúfam)). Kto v spovedi luhá, ten klame
seba a nie Boha.

2. Spovedný oteo.
l. Len ten kúaz môže odpustiť
hriechy,
ktorý od patričného biskupa k slyšaniu spo-
vede je splnomocnený.
60*
946

Len apoštolom a ich nástupcom, biskupom, dal Kristus moc

odpúšťať hriechy. Lebo len im riekúl po svojom vzkriesení: «Prij-
mite Ducha Sv.: ktorým odpustíte hriechy, odpúšťaju sa im, a
ktorým ich zadržíte, zadržané sú)). (Ján 20, 23) Kristus kázal apo-
štolom sňať obväzky so vzkrieseného Lazara, aby poukázal, že im
je daná moc rozväzovať. (Sv. Aug.) Táto moc apoštolov volá sa
moc kľúčov, lebo ňou sa zamknuté nebo akoby zase otvára hrieš-
nikovi. «Spovedník je vrátny raja)). (Sv. Prosper) Biskupi môžu
právo odpúšťania hriechov preniesť na kňazov, ktorých k slyšaniu
spovede za spôsobných držia. Kňaz, postavenú biskupom do úradu
v diecési, obyčajne má plnomocenstvo slyšať spoveď v celej diecési
(biskupstve). No keď príde do cudzej diecése, už nemá moci k sly-
šaniu spovede; musel by najprv požiadať o ňu patričného biskupa.
Aj svetský sudca môže len v tom okrese vynášať súdne výroky,
do ktorého krajinskou vrchnosfou za sudcu je postavený.

2. Ani kňaz splnomocnený k slyšaniu

spovede nemôže odpustiť hriechy, ktoré si
pápež alebo biskup k rozhrešeniu zadržal.
(Sn. Tr. 14, ll) Hriechy tieto môže odpustiť len po obdr-
žaní pápežského alebo biskupského dovolenia.

Biskupi obyčajne zadržiavajú si k rozhrešeniu ťažké hriechy,

n. p. odpadnutie od viery, krivoprísahu, vraždu, otrávenie, pod-
palačstvo ; to stáva sa preto, aby sa veriaci takých hriechov tým
viac chránili. Aj svetskí sudcovia nemôžu vo všetkých pádoch vy-
nášať výrok, niektoré veci musia predostreť vyšším súdom. -
V nebezpečenstve smrti môže však každý kňaz, i nesplnomocnený,
rozhrešiť od každého hriechu. (Sn. Tr. 14, 7) Na pútnických mies-
tach' môžu kňazi zväčša rozhriešať aj od hriechov (biskupmi) za-
držaných; v mnohých diecésach i počas missie, vo veľkonočnom
čase, pri skladaní všeobecnej (generálnej) spovede atď.

3. Kňaz v spovedelnici zastáva 1niesto

Božie.
Keby v jednej spovedelnici sedel Kristus a v druhej kňaz,
ani jeden z nich neodpustil by viac hriechov. (Sv. Alf.) Kňaza
 947

slyšiaceho spoveď preto menujeme spovedným otcom, poneváč za-

stáva miesto nebeského Otca. Z tej príčiny kňaz v spovedelnici je
i veľmi láskavý a shovievavý, ako otec. - Poneváč svätí vedeli,
že spovedný otec miesto Božie zastáva, preto prísno zachovávali
jeho rady. «Kto poslúcha svojho spovedníka, je istý, že zo svojich
skutkov nepotrebuje účtovať Bohu». (Sv. Fii. Ner.) A hoci by sa
spovedník mýlil, predsa kajúcnik nemá viny, ale bezpečne ide, ak
poslúcha. (Alvarez) Kto v dokonalosti chce robiť pokroky, nech
poslúcha svojho spovedníka, ako samého . Boha. (Sv. Fii. Ner.)

Kňaz v spovedelnici koná trojnásobný úrad : totiž

úrad učiteľský, lekársky a sudcovský.

Ako učiteľ má kňaz poučovať kajúcnika, keď zbadá, že sa

tento nachodí v nevedomosti o dôležitých veciach. Ako anjel-
strážca ukazuje poblúdilým pravú cestu. (Sv. Reh. VeL) - Ako
lekár dáva si kňaz od kajúcnika, ktorý pre hriechy svoje duchovne
je chorý, opisovať duševný stav, ako i lekár telesný spytuje sa
chorého, čo mu chybí. Ako lekár udáva kňaz kajúcnikovi prostriedky,
ktoré má upotrebiť, aby duchovne ozdravel, ako i lekár telesný
predpisuje nemocnému isté lieky. - Ako sudca musí kňaz po-
súdiť, či kajúcnik je hoden rozhrešenia alebo nie; v prvom páde
dá mu rozhrešenié, v druhom však odloží ho.

4. Kňaz pod nijakou výminkou nesmie

povedať dačo zo spovede. Zaviazanosť táto volá
sa spovedná pečať.

Kňaz nesmie nič povedať, trebárs by ho to i život stálo. Sv.

Ján Nepomucký, generálny vikár pražského arcibiskupa a kazatei
v kráľovskom dvornom kostole, nedal sa ani sľubami, ani hrozbami
a mukami kráľa Václava nakloniť, aby spovedané hriechy kráľovny
vyjavil; potom bol hodený do Vltavy (1393), kde nad mŕtvolou
jeho hneď 5 svetiel sa zjavilo. Pri otvorení hrobu v pražskom
chráme sv. Víta (1719) našli jazyk jeho neporušený. Vystavuje sa
každoročne vo sviatok sv. Jána (16. mája). - Kňaz nesmie nič
povedať, hoci by sa tým najhroznejšie zlo odvrátiť mohlo. Istý kráľ
spýtal sa dvorného kňaza, či by mu povedal, keby sa mu niekto
948

spovedal, že kráľa chce zavraždiť. Dvorný kňaz odpovedal: «Na-

skrze nie». Nato povedal kráľ: <<Nuž tak život môj je v nebezpe-
čenstve». Kňaz odpovedal: «Ale ešte viac, keby nebolo spovede a
spovednej pečate». Prečo tento mal pravdu? - Aj oproti tornu,
ktorý sa spovedá, musí kňaz zachovávať spovednú pečať. PahÓiok
istého farára spovedal sa tomuto, že mu na pôjde kradne; farár
musel i potom zanechať klúče, kde predtým boli. Prečo? - Ani
pred súdom nesmie kňaz nič povedať ; lebo proti rozkazu Božiemu
niet rozkazu. V najviacerých štátoch, ako na pr. v Rakúsku, nesmú
sa kňaza pred súdom ani len spýtať o tom, čo zo spovede vie. -
Trestom pre vierolomného kňaza bolo by večité zbavenie úradu
a ťažké pokuty cirkevné. Už mnohí kňazi boli tak planí, že od
viery odpadli, ale tak planý nebol ani jeden, že by spovednú pečať
bol narušil. - Spovedná pečaf je na ochranu spovedajúceho sa i
na ochranu svätosti pokánia. Kajúcnik teda mohol by dať kňazovi
dovolenie použiť to, čo mu pri spovedi zjavil. No toto dovolenie
smel by kňaz len veľmi zriedka upotrebiť: ak sa totiž o veľmi dô-
ležitú vec jedná a niet nebezpečenstva, že by sa spoveď tým ne-
návidenou urobiť mohla. _:_ Či by spovedná pečať bola i vtedy
keď niekto mimo spovede hovorí o veciach zo spovede? Tak hore
spomenutý paholok v opilom stave povedal farárovi: «Veď som sa
vám spovedal, že vám na pôjde kradnem, a vy ste nevzali kľúča>>.
Farár naslmtku vyhnal ho zo služby. Či to smel?

5. Každý katolícky kresťan je úplne svo-

bodný pri voľbe svojho spovedného otca.
Pri spovedi preto nesmie byť ani najmenšieho nútenia, aby
nik neprišiel do nebezpečenstva zamlčať niektorý hriech. Sv. '
Ter ezia povedá: «Oj, koľko n ešťastia môže narobiť duch mrákoty,
keď sa spovedi násilie robí!>> Preto nik, ak nechce, nepotrebuje
vykonať ani len veľkonočnú spoveď · u svojho vlastného farára
(Bened. XIV.) môže prijať sviatosti i na inom mieste. Preto tiež
ani jeden kňaz nie je oprávnený odohnať niekoho od svojej spo-
vedelnice, poneváč do inej fary patrí. - Len mnísi musia spove-
dať sa kňazom z tej istej rehole. Aj mníšky majú zvláštneho, od
biskupa ustanoveného, spovedníka; avšak nie sú viazané k nemu,
ale maj~ i mimoriadnych spovedníkov, ku ktorým sa vždy obrátiť
 949

môžu. (Sn. Tr. 25, 10) Nik nemá práva prekážať im v tom. (Lev
XIII. 17. dec. 1890.)

Kto v dokonalosti chce urobiť pokroky, má sa poddať

správe istého spovedníka. (Sv. Fil. Ner.)

Keď sa niekto chce naučiť umenie alebo remeslo, musí mať

učiteľa-majstra; no tým viac, keď sa chce naučiť najťažšiu povin-
nosť, totiž kresťanskú dokonalosť. (Kassián.) Kto chce vystúpiť na
vysokú horu, potrebuje poriadneho vodiča; tak i ten, kto sa chce
dostať na vrchol kresťanskej dokonalosti. Prv než si volíme spo-
vedného otca, máme zrale uvažovať a utiekať sa k modlitbe. (Sv.
Fil. Ner.) Sv. Terezia za 20 rokov nenašla spovedníka, ktorý by
jej duševnému stavu bol porozumel; preto ustavične vzývala Boha,
až konečne našla pravého vodcu duchovného, sv. Jána Avilského.
Máme si voliť múdreho spovedníka; lebo i telesné nedostatky
nezvykli sme ľahkomyseľne odhaľovať bársktorému lekárovi. (Sv.
Bas.) Ak máme viesť pravotu, od výsledku ktorej mnohé tisíce
korún závisia, hľadáme najmúdrejšieho advokáta, a vo veci, od
ktorej večné blahoslavenstvo závisí, mali by sme byť menej opa-
trní? (Hunolt.) Voľme si spovedníka, ktorému úplne dôverujeme
(Sv. Fil. Ner.), i zachovajme mu túto dôveru. Jestli diabol niektorú
dušu chce zkaziť, upotrebuje všetku lesť svoju, aby medzi spove-
dajúceho sa a spovedníka nedôveru zasial, a tak zponenáhla po-
stupuje k najväčšiemu zlu. (Sv. Fil. Ner.) Spovedníka nemáme
meniť bez príč·iny (Sv. Fr. S.), ako ani lekára ľahko nemeníme, ak
tento už zo zkúsenosti pozná telesnú povahu našu. Avšak môžeme
a máme s času na cas chodiť na spoveď k inému kňazovi, lebo
nie je dobre viazať sa otrocky k jednému človekovi.

3. Účinky pokánia.
Pravé pokánie činiť nie je tak ľahko; najmä spoveď, úprimn
vyznanie i takých chýb, čo sú najvýš zahanbujúce, stojí človeka
veľké sebapremáhanie. Preto Boh veľmi odpláca pravé pokánie.
Ostatne spoveď je veľký čin pokory; pokornému však dáva Boh
svoju milosf. (1. Pet. 5, 5)
. '
950

Hodným pnJimaním sviatosti pokánia

dostávame nasledujúce 1nilosti:
l. Dosiahneme odpustenie všetkých spá-
chaných hriechov i večných pokút, no na-
skrze nie vždy odpustenie všetkých časných
pokút. (Sn. Tr. 6, 30; 14. 12).
Kto činí pokánie, robí ako ten, čo špinavé šaty svoje pere;
také potom zase vyzerajú, ako nové. Boh hovorí: «Jestli bezbož-
ník činí pokánie zo všetkých hriechov svojich, bude žiť a neumre;
nebudem pamätať na nijaké neprávosti jeho, ktoré spáchal». (Ez.
18, 21-22) Preto Kristus povedal Magdalene: «Odpúšťajú sa ti
hriechy tvoje». (Luk. 7, 48) Kto svoje prečiny zjavuje, tomu Kristus
už nie je sudcom, ale prímluvcom a ochrancom. (Sv. Kassiodor)
Ani pri súde nevráti sa Kristus k hriechom, čo pokáním už sotreté
boly. (Sv. Bern.) Nič nie je skryté, len čo v spovedi bolo vyja-
vené. (Sv. Amb.) Hriech, akonáhle zjavený, je i vyliečený; ale
mlčaním rastie. (Sv. Bern.) Už svetomudrc Seneka povedal: «Komu
je ľúto, že zhrešil, ten už celkom je nevinný». - Rozhrešením
pri spovedi mení sa zaslúžená večná pokuta v časnú. (Sv. Bon.)
Boh robí ako kráľ, ktorý trest smrti premieňa na dlhšie väzenie.
Príklady, že Boh trestá i také hriechy, čo už sú odpustené: Ada-
movi odpustil Boh, no predsa vyhnal ho z raja a uložil mu ťažké
pokuty. Mojžiš, ktorý svojim pochybovaním Boha obrazil, dosiahol
odpustenie, ale už nesmel vojsť do zasľúbenej zeme. (4. Mojž.
20, 12) Židia na púšti, čo proti Bohu reptali, na prímluvu Mojži-
šovu dostali odpustenie, no museli zomreť na púšti. (4. Mojž. 14)
Boh odpustil i Dávidovi, ktorý dva ťažké hriechy spáchal; avšak
Dávid utratil syna svojho. (2. Kráľ. 12, 14) Preto volá sv. Augu-
stín: Nenechávaš bez trestu ani hriechov tých, ktorým si odpustil:
«Hriech nikdy neostáva bez trestu; trestá sa buď človek sám, l~:eď
iní pokánie, alebo Boh trestá na ňom hriechll. (Sv. Reh. Veľ.) Za
každým hriechom musí nasledovať buď zadosťučinenie alebo po-
kuta. (Sv. Ans.) Koľko sme zhrešili, toľko musíme trpeť na druhom
svete. (Sv. Bern.) Aj na ľudskom tele po zahojení rany ešte ostáva
šrám. (Sv. Bern.) Hriechy právom menujú sa nielen vinami ale i
 951

dlhmi; lebo ako dlhy musíme zaplatiť, tak musíme zaplatif (so tref,
zničiť) i hriechy. (Sv. Reh. Veľ.)

Časné pokuty za hriechy musíme trpeť buď na zemi

· alebo v očistci.

Na zemi trpíme ich: 1. Keď konáme skutky pokánia, ktoré

nám kiíaz pri spovedi uložil. 2. Keď dobrovoľne konáme skutky
pokánia, ako modlitbu, pôst, almužnu a iné nábožné skutky. 3. Keď
trpezlive prijímame trápenia, ktoré nám Boh posiela, menovite smrf.
(Sn. Tr. 14, 13) 4. Konečne i získaním odpustkov. Viď nauku
o zadosťučinení a odpústkoch.

Boh v múdrosti svojej nenecháva hriechu cele bez

pokuty preto, aby sme si hriechu málo nevšímali. (Sv. Aug.)

Pri krste ovšem všetky pokuty hriechov boly odpustené, ale

pri pokání už nie. Lebo veď hriech po k.rste je oveľa ťažší, než
hriech pred krstom; hriech pred krstom je viac hriech krehkosti,
hriech po krste je hriech zlosti, lebo pokrstený je osvietený Duchom
Sv., a tak má lepšie poznanie. (Sn. Tr. 14, 8) Aj musíme braf do
povahy, že pokrstený skrze hriech zneucťuje chrárn Boží (1. Kor.
3, 17) a ruší sloro; lebo s jednej strany hriechom odmršfuje Ducha
Sv., ktorého pri krste do seba prijal, s druhej strany nedrží krst-
ného sľubu, ktorý slávnostne urobil. Dobrý otec zvykol po prvý raz
odpustiť decku nejakú rozpustilosť, ak sľubuje polepšenie; no jestli
dieťa znovu je rozpustilé, nuž mu otec na prosby jeho síce od-
pustí chybu, ale nie celkom i pokutu. Tak robí i Boh ; v krste od-
pustil človekovi všetky hriechy a pokuty za hriechy, ale neskoršie
to už nejde tak ľahko.

Tým viac pokút za hriechy odpúšťa sa nám, čím

dokonalejšia je ľútosť naša.

Lebo «kto mnoho miluje, tomu sa i mnoho odpúšťa,,, povedá

Kristus Magdalene. (Mat. 7, 47) Niekedy Boh tak veľmi pohna
srdce človeka, že tento ihneď dosiahne odpustenie všetkej viny a
pokuty. (Sv. Tom. Akv.)
952

2. Duch Sv. zase ubytuje sa v nás a

udelí nám posväcujúcu milosť; aj znovu oziJU
zásluhy všetkých dobrých skutkov, predtým v stave milosti
vykonaných .

Duša obráteného hriešnika zase stane sa krásnou pred Bo-

hom. Obrátený hriešnik dostane, ako marnotratný syn, krásne
rúcho, t. j. posväcujúcu milosť a prsteň, znak lásky Božej. (Luk.
16. 22) Biely oblek, ktorý človek pri krste obdržal, bol zašpinený
hriechom smrteľným. Pokáním zas opere sa do čista v krvi Kris-
tovej. Kde kedysi na obleku tomto boly škvrny, tam jednúc budú
zlaté okrasy. {Sv. Gertruda) · Bol by div, keby tak niekto hlavu
murína púhym slovom celkom bielou urobil. Rozhrešením kajúceho
hriešnika stáva sa ešte viac ; lebo duša, čo následkom hriechu
bola čierna ako smútočné rúcho, stáva sa bielou ako siíah. Pokánie
je rebrík, po ktorom zas vystupujeme ta, odkiaľ sme padli. (Sv.
Efr.) Hriešnik podobá sa studenému čiernemu uhlu : tento sa po-
káním premení na žeravý. (Kornel. a L.) Ked človek zase prišiel
do stavu milosti, vtedy - rozumie sa - je zas dieťaťom Božím,
dedičom neba a zas môže vykonávať záslužné skutky pre nebo.
Viď nauku o posväcujúcej milosti v L diele. - Pokánie spôsobuje
tiež, že zásluhy všetkých dobrých skutkov, predtým v stave mi-
losti vykonaných, zase ožijú. Lebo smrteľným hriechom bola ztra-
tená zásluha týchto skutkov (Ez. 18, 24) a síce nie preto, akoby
snáď Boh pre hriech smrteľný bol im odňal zásluhu, ale preto, že
človek urobil skutky bezvládnymi. Preto záleží len na človekovi
odstránif túto prekážku. Avšak od stupňa kajúcnosti u človeka
závisí, nakoľko zásluhy tieto zase ožijú. (Sv. Tom. Akv.) Je to tak,
akoby pole, vyprahlé dlhou suchotou, tichým daždom a prajným
poč asím zas dostalo predošlú sviežosť; čím prajnej šie počasie, tým
utešenejšie bude zas prekvitať pole.

Ale posväcujúca milosť rozmnožuje sa,

ak sme ju už pred spoveďou mali.
Posväcujúcu milosť pred spoveďou má v sebe, kto nemá ťaž­
kého hriechu, alebo kto má dokonalú ľútosť. Čím vyšší j e stupeň
posväcujúcej milosti, tým vyšší jednúc bude st~tpm1 našej slávy
 953

v nebi. Blázni teda sú, čo vravia: «Nepotr.e bujem sa spovedať,

lebo veď nemám ťažkého hriechu)). No, bohužial, práve tí ľudia,
čo tak vravia, často žijú v smrteľných hriechoch.

3. Skrze Ducha Sv. dosiahneme veľký

pokoj duševný) ba pri úprimnom obrátení i veľké
útechy.

Pokáním dosiahneme veľký pokoj duševný. Duch Sv. je Ute-

šiteľ. (Ján 14, 26) Akonáhle sa spoveďou zbavíme hriechov, hneď
v duši našej vznikne podobné utíšenie, ako na mori vtedy, keď
plavci hodíli do mora hriešneho proroka Jonáša. (Sv. Zl.) Zo svia-
tosti pokánia kvapl'á balsam útechy do ranenej duše. (Sv. Vavr.
Just.) Mnohí ľudia neraz tvrdia po spovedi, že im je, akoby im
ohromnú ťarchu so šije boli sňali, alebo povedajú, že sa šťastnej­
šími cítia; ako keby mali najväčšie poklady sveta. To pochodí
ztadiaľ, že blízkosť svojho Boha cítia. Obdržaný duševný pokoj
výhodne pôsobí i na telo a veľmi prispieva k prinavráteniu ztrate-
ného zdravia; preto svätí často dôrazne napomínali -nemocných
k prijímaniu sv. sviatostí. - Obrátený hriešnik neraz dostáva veľké
útechy. Kristus povedá : «Blahoslavení, ktorí plačú, lebo oni pote-
šení budú)). (Mat. 5, 5) Keď marnotratný syn domov prišiel, dal
otec zabiť teľa a obstaral muziku; tu bolo radostné hodovanie,
hudba a tanec. (Luk. 15) Tak robí Boh i dnes, keď sa ťažký hrieš-
nik úprimne obráti; obsýpa ho útechami a radosťami. Aké to po-
tešenie pre ťažkých hriešnikov l Títo, zdá sa, majú ešte väčšiu
výhodu, než spravedliví. Mysli pritom na slová, ktoré starší syn
riekol otcovi, keď tento tak láskave prijal marnotratného syna.
(Luk. 15, 29) Takými útechami Boh dodáva nám smelosti, aby sme
obťažnou cestou cnosti tým stálejšie kráčali. (Rod.) Lebo každému
novoobrátenému nastáva tuhý boj so zkazenou prirodzenosfou
svojou. Pán v hojnosti udeľuje nám duchovné ňtechy, keď práve
nastupujeme cestu nábožnosti; neskoršie odťahuje nám ich, pone-
váč by nám škodlivé boly. Veď rovnajú sa cukrovinkám; ako tieto,
vo veľkom množstve požívané, hlísty plodia, tak i tamtie plodia
v srdci hlístu márnosti. Ak nám teda Boh zase odfahuje útechy,
máme mu za to ďakovať. (Sv. Fr. S.) Boh neskoršie odťahuje
útechy, aby čioveka niekedy prísna zkúšal a dal mu príležitosť
954

k zásluhám. Vtedy človek môže zvolaf, ako Kristus na kríži : «Bože

môj, Bože môj, prečo si ma opustil? l» (Sv. Alf.)

4. Duch Sv. dáva nám silu k borbe s

hriechami.
Kto si nohu ztomil, už nemá predošlej sily, ostane slabým.
Taký musí nosiť obväzok a podopierať sa palicou. Tak je i s hrieš-
nikom po jeho obrátení; potrebuje pomoc božskú. Túto dosiahne
pokáním. Pokáním obväzujú sa takrečeno polámané kosti a pri-
navracia sa im predošlá sila. (Sv. Ambr.) «Ako marnotratný syn
dostal obnv na nohy, aby tŕnistou cestou príkazov ľahšie kráčať
mohol, tak i novoobrátený dostane silu Ducha Sv., aby proti hrie-
chu bojoval. Spoveď teda slúži nielen k odpusteniu spáchaných
hriechov, ale i za ochranný prostriedok proti hriechw>. (Sv. Tom.
Akv.) Obrátení hriešnici. obyčaj ne sú verní a horliví sluhovia Boží.
Preto povedá Kristus, že v nebi je väčšia radost nad hriešnikom,
ktorý pokánie činí, ako nad 99 spravedlivými. (Luk. 15, 7) Kto
páči sa ti lepšie : vojak, čo ešte v bitke nebol a tak nikdy neute-
kal, a či ten, čo pred nepriateľskou presilou utekal, ale potom, aby
chybu napravil, tým smelšie napádal nepriateľa a prinútil ho
k ustúpeniu? Prvý je vlažný spravedlivý, druhý horlivý kajúcnik.
(Sv. Vine. Fer.)

Avšak všetky milosti tieto dosiahneme len vtedy, keď

sviatosťpokánia hodne prijímame; hojne dosiahneme ich
tak, keď sviatosť túto častejšie prijímame.

Čím častejšie riadi sa dom, tým čistejší bude; práve

tak je u kresťana ohľadom jeho vnútra. (Sv. Hier.) Čím častejšie
sa spovedáme, tým viac zbavujeme sa diabla. Lastovičky, ktorým
hniezdo na dome už dakoľko ráz bolo sborené, nebudú tam ľahko
zase budovať svoje hniezdo; tak ani diabol nebude tak ľahko zne-
pokojovať človeka, keď sa spoveďou vždy preč odháňa. (Hunolt)
J edna spo veď v roku ovšem dostačuje, aby sa niekto ešte považo-
val za úda katolíckej Cirkve, no naskrze nie, aby sa nadosta č po-
staral o svoje dušné spasenie. V duši človeka, ktorý iba raz v roku
sa spovedá, vyzerá asi tak, ako v dome, kde len raz v roku za-
metajú. Takému človekovi povodí sa v čas zkúšky asi tak, ako
 955

Absolonovi v lese, ktorý si len raz v roku dal strihať vlasy.

(2. Kráľ. 14, 26) Je to šialenosť, keď človek o dušu svoju ani len
toľko sa nestará, ako o svoju obuv; túto častejšie čistí, kým dušu
v jej špine zanecháva. (Sv. ZL)

4. Hodné prijímanie pokánia.

Tu nie je predpísané, ako u prijímania najsv. sviatosti oltár-
nej, za koľký čas máme sa pripravovať k prijatiu sviatosti. Pokánie
treba merať nie dÍžkou času, ale úprimnosťou pohnutej mysle.
(Sv. Zl.) No predsa nedostačuje k nemu len krátka chvíľa. Noe
100 rokov budoval koráb, a ty nechceš ani za chvíľku pracovať
na stavbe korábu, ktorý má ťa zachrániť od večného zahynutia?
(Sv. Tom. Akv.)

Aby sme sviatosť pokánia hodne prijali,

musíme robiť nasledujúce:
Poneváč hriech srdcom, ústami a skutkom bol spáchaný, musí
sa zase zrušiť boľasťou, ktorú srdce cíti, ústa vyjadrujú a skutok
dokonáva. (Sv. Bon.) Musíme tak robiť, ako marnotratný syn:
sotva Duch Sv. pôsobil naňho, hneď premýšľa o všetkých chybách
svojich a nahliada ich (Spytovanie svedomia). Uznáva nevďak
oproti svojmu otcovi a cíti nad nim hlboký bôľ v srdci (Lútosť).
Chce sa navrátiť k otcovi a začať uňho nový život (Predsavzatie).
Ide nazad k otcovi, padá pred nim, vyznáva svoje chyby i prosí
za odpustenie (Spoveď). Už nechce byť synom, ale len sluhom
(Zadosťučinenie). Otec objíma a bozkáva ho (Rozhrešenie). Nato
nasleduje radostná hostina (Sv. prijímanie). Pokánie je podobné
citare, ktorej jednotlivé struny musia byť natiahnuté a naladené,
kým vydá pekné zvuky. (K. Hugo)

l. Musíme spytovať
suedon1ieJ t. j. staro-
stlive premýšľať aké hriechy sme spáchali
a pri spovedi ešte nevyznali.
Pritom musíme tak starostlive jednať, akoby sme mali už
pristúpiť k súdnej stolici Božej. Spytovanie teda nemá byť pot-rchné,
956

ináče by nám sviatosť pokánia viac slúžila k zahynutiu, ako k spa-

seniu. Avšak pritom ani nesmieme mať priveľkú starostlivosť, ako
to býva u osôb úzkostlivých; lebo Boh nežiada ničoho, čo sily
naše prevyšuje. - Spytovanie svedomia nadovšetko je potrebné;
lebo nim prichodíme k sebapoznaniu, ktoré je začiatkom všetkého
JJolepšenia. Ako nemožno liečiť chorobu, ktorej neznáme, tak ani
nemôžeme oľutovať hriech, vyznať ho a bojovať proti nemu, ak ho
nepoznáme. (A. Stolz) Sebapoznanie chybí mnohým ľuďom. Da-
jední ľudia skúmajú všetky tajomstvá prírody, vypočítajú obeh
hviezd i pohyby všetkých telies, no nikdy nemyslia na seba a ne-
vedia ničoho o tom, čo sa v ich vnútornosti deje. Popri všetkej
vede a vážnosti svojej sú oni ľudia nešťastní, lebo nepozorujú na
hrubé chyby. (Sv. Vine. Fer.) Môžeš prezerať výšku neba, šírku
zeme a hlbiny morské; ale jestli si cudzí sám sebe, rovnáš sa
človekovi, ktorý dom bez základu staviá. (Sv. Bern.) Stvoriteľ dal
každému človekovi knihu, totiž svedomie; v tejto máš usilovne obracať
listy, lebo z celej knižnice svojej môžeš vziať so sebou na večnosť
len túto knihu. (Sv. Bern.) Kto pozná seba, ten pozná i Boha. (KL Al.)

Spytovanie svedomia - máme začat so vzývaním

Ducha Sv.

Keď máme svetlo, nuž vo tme chytrejšie najdeme niektorú

vec; tak je i pri hľadaní hriechov. Pri vniknutí slnečných lúčov
do chyže, ihneď zbadať tisícoraké prášky, čo predtým neviditeľné
boly ; tak i duša, keď ju Duch Sv. osvieti, zbadá na sebe najmen-
šie nedokonalosti. (Sv. Bon.) Sebapoznanie je dar Boží, ktorý len
rnodlitbm~ dosiahnuť môžeme. (Sv. Fr. Xav.) Naše oko dobre vidí
iné veci, ale nie seba; práve tak je i s duchom naším: on je
bystrozraký pri vypátraní chýb iných, krátkozraký pri vypátraní
svojich vlastných. (Sv. Bas.) - Dobre je tiež pri spytovaní svE;~­
domia utiahnuť sa do samoty, lebo tu Duch Sv. prihovára sa ľud­
skému srdcu. (Os. 2, 14)

Pri spytovaní svedomia musíme odložil každú samo-

lásku a mať úprimnú znahu, poznať chyby svoje.

Ako niektorý nemocný nechce uznať, že to s nim povážlive

vyzerá, tak i nejeden hriešnik. Príčinou toho je samoláska, t. j.
 957

zaľúbenie v domnelých prednostiach, n. pr. v rode, v zraste, hla!'e,

vedomostiach, cnosti a p. Ba niektorý považuje svoje chyby za
prednosti, na pr. podvod za opatrnosť, pýchu za zmužilú povahu
a p. ; taký podobá sa matke, ktorá na svojom miláčkovi nevidí
chyby, ale všetko má za chvalitebné vlastnosti, teda lož za veľký
um, surovosť za neohroženosf, pažravosť za znak silného zdravia
a p. (A. Stolz) Pri spytovaní svedomia teda musíme tak jednať,
akoby srne boli svojimi vlastnými nepriateľmi, lebo nepriatelia sta-
rostlive hľadajú chyby. (A. Stolz)

Najľahšie
rozpamätáme sa na hriechy, keď si pripo-
míname 1 O Božích prikázaní, cirkevné prikázania a rad
hlavných hriechov. Môžeme upotrebiť i spovedného zrkadla,
lenže v tomto nie vždy sú vypočítané všetky hriechy.

Spovedné zrkadlo pre dietky: Prikázania Božie: (l) Zabudol

si modliť sa? Modlil si sa nepobožne? (2) Vyslovoval si neúctive
sväté mená? Klial si? (3. a cirkevné prikázania). Zameškal si
omše sv. v nedele a sviatky? Držal si sa neslušne v kostole?
Jedol si mäso v piatok svojou vlastnou vinou? (4) Bol si hrubý
oproti rodičom? Neposlušný oproti nim? (5) Nenávidel si iných?
bil, hádzal o zem, svádzal k zlému? - Trápil si zvieratá?
(6) Myslel si, hovoril, robil dačo, čo nevinnosť uráža? (7) Vzal si
d ačo? Či si to už prinavrátil? Urbbil si dakomu škodu? Oklamal
si dakoho? (8) Žaloval si skrivodlive dakoho? Lhal si? Rozprával
si ďalej chyby iných? Nadával si iným? (9, 10) Žiadal si cudzí
majetok? (Hlavné hriechy.) Bol si pyšný? Lakomý? Nemierny?
Hnevlivý? Lenivý v učení a práci?

Iii
Pri ťažký ch hriechoch máme rozmýšľať, ako často
sme ich spáchali.

Lebo počet ťažkých hriechov musí sa udať pri spovedi. (Sn.

Tr. 11, kap. a kán. 7) Ak sa pri ťažkom hriechu nemôžeme roz-
pamätať, ako často sme ho spáchali, musíme aspoň určiť, asi ako
často sme ho spáchali. (Sv. Alf.) Alebo musíme rozmýšľať, odk~dy
hriech ten páchame; ako často za mesiac, za týždeií alebo čez deň
sme sa ho dopúšťali. (Sv. Alf.)
958

Spytovanie všedných hriechov nie je síce potrebné,

ale je veľmi užitočné.
Všedné hriechy totiž môžu sa pri spovedi bez každej viny
mlčaním po minúť; avšak velmi dobré a užitočné je vyznať ich.
(Sn. Tr. 14, kap. 5) Obyčajná chyba pri spytovaní svedomia je,
že sa ťažké zahanbujúce hriechy zanedbávajú, všedné však dô-
kladne vyhľadávajú. Takí ľudia podobajú sa fariseom, čo komára
preciedzajú, ale ťavu pohlcujú. (Mat. 23, 24:) Tak stáva sa potom,
že mnohí ľudia vzdor ustavičnému spovedaniu nikdy sa nepolepšia.
Oj, koľko je ľudí i zdanlive nábožných, čo svoje hriechy berú so
sebou do večnosti! Aká to smutná smrť l

Treba tiež rozmýšľať, či hriech nejakou zvláštnou

okolnosťmt nebol zmenený alebo zväčšený.

Lebo máme sa spovedať z okolností, ktoré spôsob hriech1,1

menia. (Sn. Tr. 14, kap. 5, kán. 7) Keby tedy niekto n. pr. cudzí
majetok bol násilne odobral, nesmel by len tak zkrátka povedať:
kradol som. Lebo zbojstvo a krádež sú dva rozličné spôsoby
hriechu. Kto v kostole dačo vzal, musel by tiež vyznať túto okol-
nosť; lebo to už bolo by nie jednoduchá krádež, ale svätokrádež.-
Kto požívaním mäsa v pôstne dni alebo znesvätením nedele dal
pohoršenie, musel by tiež udať túto okolnosť, lebo tým hriech bol
značne zväčšený.

~pytovanie svedomia pred spoveďou obľahčíme si,

keď svoje svedomie každodenne večer spytujeme.

Ak domu svojho ustavične nepoprávame, príde do zlého stavu

a potom poprávka bude velmi obťažná; podobne je i s dušou,
jestli sa neusilujeme poprávať ju ustavične · spytovaním svedomia.
(Scar.) Ak domový pán denne účtuje so svojím šafárom, prekazí,
že by v účtoch pre nedbanlivosť neporiadok vznikol; podobne je
to s naším svedomím, jestli s nim denne účtujeme. (Sv. Zl.) -
Každodenné spytovanie svedomia je velmi užitočné ; chráni nás
od upadnutia do smrteľného hriechu. Loď nemôže zahynúť, ak
lodníci hned vypumpujú vodu, čo do lode vnikla a zapchajú škáry ;
tak i duša ostane ušetrená od smrteľného hriechu, jestli všedné
 959

hriechy, čodo nej vnikly, spytovaním svedomia vždy znovu vy-

hľadáme a povstalé škáry dobrým predsavzatím zatvoríme. (Sv.
Aug.) Je to ako s kupcami ; ak títo vedú knihu o denných ztratách
a ziskoch, nie tak ľahko upadnú do veľkých dlhov. (Sv. Efr.)
Denné spytovanie svedomia zachráni nám ho čisté, ako denné
kefo vanie udržuj e čistotu šiat. Vedie i k mravnej dokonalosti.

2. Musíme opravdove oľutovať svoje hrie-

chy, t. j. musíme v .duši cítiť boľasť nad tým,
že sme Boha urazili, i musíme si úprimne
zošklžuouať každé urazenie Boha, no zároveň i
dúfať v milosrdenstvo Božie.
Ľútosť mala n. p. Magdalena, ktorá plačúc, padla k nohám
Kristovým (Luk. 7) ; Peter, ktorý, keď zaprel Krista, vyšiel von a
horko plakal (Mat. 26, 75) ; Dávid, ktorý prorokom Natanom upo-
zornEmý na svoje hriechy hodil sa na zem, nejedol, ani nepil
(2. Kráľ. 12), ale volal: o Smiluj sa nado mnou, Bože, podľa vel-
kého milosrdenstva svojho a podľa množstva slutovaní svojich
zahlaď neprávosť moju» a «Srdca skrúšeného a uponíženého neza-
povrhneš, ó Bože». (Ž. 50) - Pravá ľútosť teda je boľast v duši.
Sám zovnútorný dej , n. pr. odriekanie ľútosti dľa istej formule,
plač na spôsob židovských oplakávateliek, najatých k zomrelému
(ako v dome Jairovom, Mat. 9, 23), trhanie šiat (Joel 2, 13) nie
je ľútosťou. Kto zvonku ukazuje ľútosť, ale vnútri jej nemá, je
p okrytec. Ovšem že ľútosť u toho, kto ju naozaj v srdci má, ukáže
sa i zovnútorne, lebo my ľudi a nemôžeme zovnútorne ukryť, čo
vnútorne cítime. - Pravá ľútosť vzťahuje sa na Boha. Zovie sa
teda nadprirodzenou, lebo pochádza z viery v neviditeľný, nad-
prirodzený svet. Kto ľutuje za hriech len pre zlé následky jeho,
ten nemá pravej ľútosti. Takú ľútosť menujeme prirodzenou; táto
pred Bohom nemá nijakej zásluhy. Tak ukrutný kráľ Antiochus
Epifanes oľutoval svoju zlosť, keď ho červy žraly ; ale neoľutoval
jej pre Boha. (2. Mak. 9, 13) Tak hráč, pijan, lapený zločinec
oľutuje svoju bláznivosť, keď vidí prichodiť plané následky svojich
prečinov. Časné nešťastie má síce byť príležitosťou, ale nie pohnút-
kou k našej ľútosti. - Pravá ľútosť je úprimná ošklivosť nad
hriechom alebo úplné odvrátenie od hriechov; teda nie je tak
Ka t. Lud. Katechismus. 61
960

vecou citu, ako skôr vecou vôle. «Ak to, čo ti predtým radosť a
rozkoš robilo, horkosťou naplňuje dušu tvoju, a čo fa predtým
tešilo, teraz nevýslovne fa trápi, nuž máš pravú ľútosť». (Sv. Aug.)
Z celého srdca obráti sa k Bohu, kto od prítulnosti k pominuteľ­
ným veciam z celého srdca sa odvráti. (Sv. Bern.) Kto teda hriech
oľutuje a potom ho znovu pácha, ten nerná pravej ľútosti. «Kde
niet polepšenia, tam pokánie je nepravé». (Tert.) Človek je po-
smievač a nie kajúcnik, jestli pokračuje v činení zlého, nad kto-
rým ľútosť prejavoval. (Sv. Isid.) Kto má pravú ľútosf, zošklivuje
si každé obrazenie Boha. Kto od jednej jedinej zlej náklonnosti
upustiť nechce, ten nemá pravej ľútostí. «Čo osoží, keď potrháš
všetky reťaze, ak ťa jedna predsa ešte k peklu viaže». (Sv. Aug.) -
Bolasf nad hriechami bez dôvery v milosrdenstvo Božie bola
by zúfalstvom; takú boľasf mal Judáš. Celkom inak robil Peter.

Pravá ľútosť často ukazuje sa v slzách kajúcnosti.

Tak u JJiagdaleny v dome Šimonovom (Luk. 7, 38), u Petra

po zapretí Krista. (Mat. 26, 75) Poneváč Peter svoju chybu doži-
votne oplakával, preto na lícach jeho že bolo vidno dve vrásky. -
Slzy sú čosi prevzácneho a smieme ich schraňovať len pre urážky
Boha. (Sv. Ruža L.) Slzy kajúcnosti nie sú potrebné, ale majú
veľký účinok: tým istejšie vymôžu odpustenie. Slzy kajúcnikov
sú ich najsilnejšou rečou; nútia Boha k odpusteniu. (Sv. Hier.)
Slza pokánia, dcéra ľútosti splakuje špiny hriechu. (Sv. Aug.) Je
to istý spôsob krstu; lenže pri vlastnom krste leje sa voda zvonku,
tu však zdnuká. (Sv. Bern.) Vymôžu osvietenie rozurnu. Ako po-
vetrie po veľkých dažďoch stáva sa jasnejším a čistejším, tak i
duch po mnohých slzách bude čistejší. (Sv. Zl.) Čím viac oplaká-
vame hriechy, tým lepšie poznávame ich veľkosť; duchovné oko
umýva sa čistejšie slzami kajúcností. (Sv. Reh. Veľ.) Slzy kajúc-
nosti vedú k dôkladnému polepšeniu iivota. Podobajú sa liečivým
žriedlam; ako tieto lieča choroby telesné, tak tamtie neduhy du-
ševné. (Wen.) Donášajú vnútornú útechu. Občerstvujú nás, ako
rosa rastliny. (Sv. Zl.) Sú mušt, ktorý kajúcich príjemne opojuje.
(Sv. Bon.) Taká slza lásky viac rozveseluje, než všetok smiech.
(Sv. ZL) Slzy kajúcnikov sú sladšie, než radosti v divadlách. (Tert.)
Slzy pokánia potešujú sv. anjelov a zaháňajú diablov. Slza kajúc-
nikov práve tak rozveseľuje sv. anjelov, ako víno srdce ľuds ké.
 961

(Sv. Bern.) Horúcimi slzami pokánia tak zaháňame diablov, ako

psov horúcou vodou. (Sv. Bon.) Slzy kajúcnosti teda majú po-
dobnú silu, ako svätená voda. «Plač sám nad sebou, a tak po
smrti tvojej nepotrebujú ťa oplakávať iní)). (Sv. Ambr.)

K pravej ľútosti prídeme, keď uvážime,

že sme hriechom urazili nekonečné veli-
čenstvo Božie, že sme zarmútili svojho n1I-
lého Otca a najväčšieho Dobrodinca.
Podívaj sa na milliony hviezd na nebi, na ohromný počet
ľudí na zemi, na ohromný počet duchúv atď. a z toho zatváraj na
veľké Veličenstvo Božie. (Viď o tom II. diel.) Toľkého Pána si
obrazill - Hľaď ďalej na veľkú lásku Otca nebeského k tebe,
ktorý dal za teba najmilšie, čo mal, totiž Syna svojho. (Ján. 3, 16)
«Koľká to ukrutnosť, obrážať takého láskavého Otca l)) (Sv. Aug.)
Pováž tiež, že Syn Boží toľko trpel miesto teba. - Mysli na ne-
po četné dobrodenia, aké si za celý život svoj od Boha obdržal ;
zdravie, pokrm, odev, príbytok atď. sú samé dary Božie, ktoré
nevďačníkom niekedy odopiera. (O láske a dobrote Božej viď l.
diel.) - Nuž miesto povďačnosti oproti Bohu tak často si ho
zarmucoval a dobrodenie jeho splácal nevďakom. Či robí ti to
radosť?

Táto ľútosť, ktorá z lásky k Bohu vzniká, zovie

sa dokonalou ľútosťou. Kto má dokonalú ľútosť, naskutku,
teda ešte pred spoveďou dosiahne odpustenie hriechov.
Otec pošle do mesta dvoje detí svojich, aby dačo kúpily.
Cestou zahľadia sa na kadejaké hlupstvá a oneskoria sa o dakoľko
hodín. V blízkosti otcovského domu nadíde ich strach: jeden chla-
pec dá sa do plaču, lebo vie, že pre svoju nedbanlivosť dostane
bitku od otca; druhý chlapec plače, lebo zarmútil dobrého otca
svojho. Tento druhý chlapec predstavuje človeka s dokonalou ľú­
tosťou, ten prvý človeka s nedokonalou ľútosťou. «Dokonalú ľútosť
teda má, kto za svoje hriechy preto ľutuje, že nimi dobrot'u Božiu
obrazil». (Sv. Alf.) Dokonalú ľútosť mali n. pr. Dávid, Peter, Mag-
dalena a mýtnik, čo sa v chráme modlil. Pováž, ako rýchle všetci
6ľ
962

títo dosiahli odpustenie. Dokonalá ľútosť, ako zo slov Kristových

k Magdalene zatvárať sa dá (Luk. 7, 47), nie je vlastne nič iného,
ako veľká láska k Bohu, teda účinok Ducha Sv., ktorý v člove­
kovi už prebýva. No človek, ktorý v sebe má Ducha Sv., je v stave
posväcujúcej milosti, tedy svobodný od smrteľného hriechu. <<Naj-
menší stupeň dokonalej ľútosti dostačuje, aby každá vina hriechu
naskutku sotretá bola)). (Sv. Tom. Akv.) A keď niekto nemá smr-
teľného hriechu a vzbudí dokonalú ľútosť, nuž rozmnoží sa posvä-
cujúca milosť a odpustia sa mu časné pokuty. - S dokonalou
ľútosťou je spojená túžba po sv. spovedi; teda dokonalá ľútosť
je podobná krstu, zo žiadosti. Avšak po vzbudení dokonalej ľútosti
nepotrebujeme sa hneď spovedať; dosť je vykonať spoveď len asi
potom, keď sme k tomu cirkevným príkazom zaviazaní. Ba pri
vzbudení dokonalej ľútosti ani nie je potrebné výslovne žiadať
spoveď; dosť je, keď spovedi neodporujeme.

Dokonalú ľútosť máme vzbudzovať častejšie v živote,

ale menovite v hodinu smrti alebo v nebezpečenstve
života.
Hľa, keby si bol na ceste, vo vlaku železničnom alebo ·na
lodi, a hrozilo by nešťastie ; tu naskutku vzbuď dokonalú ľútosť, a
si smierený s Bohom. Keď 8. dec. 1881 vo Viedni horelo divadlo
(ringteáter) a tisíce ľudí zahynuly, jedno dievča, ktoré už zo školy
vyšlo, uprostred množstva ľudí na chodbe hlasite vzbudilo ľútosť.
Potom hmatalo okolo seba a zachytilo kľučku na dverách, ktoré
sa otvorily; tu vošlo do chyže, z ktorej ľudia vyskakovali oblokmi
do sietí, čo tam pre padajúcich vystreté boly. To boli jediní ľudia,
čo sa zachránili. - Istého otca zaliala krv. Bežali pre kňaza.
Najmladšie dieťa, čo len ešte nedávno bolo pri sv. prijímaní, zba-
dalo nebezpečenstvo života u otca, pochytilo sv. kríž na stene,
držalo ho pred otcom a nahlas odriekalo formulu k vzbudeniu
dokonalej ľútosti. Otec tým bol dojatý k slzám; umrel prv, než
kňaz prišiel, ale pre večnosť navidomo či bol zachránený. (Muller)
Preto je i pravdepodobné, že sa v čas potopy a sborenia Sodomy
mnohí ľudia svojou dokonalou ľútosťou od večnej záhuby zachrá-
nili. (Katar. Emmerichová) - Akby si mal nešťastie ťažko uraziť
Boha, hneď vzbudzuj ľútosť lásky. No nikdy sa neopováž ľahnúť
si večer, začať ráno dennú prácu alebo vydať sa na cestu bez
 963

toho, že by si vzbudením dokonalej ľútosti zabezpečil večné spa-

senie svoje l Kto je dobrej vôle, tomu ani nemôže byť tak ťažko
vzbudiť dokonalú ľútosť. Lebo v Starorn zákone dokonalá ľútosť
bola jedinýrn prostriedkom k dosiahnutiu odpustenia hriechov. -
A kresťan v hodinu smrti tiež pod smrteľným hriechom je zaviazaný
vzbudiť dokonalú ľútosť, ak si je povedomý ťažkého hriechu a už
nemôže sa spovedať. Len tomo. čo sa nikdy nenwdlí, nikdy kázne
nepočúva, nikdy náboženskej knihy nečíta, môže byť ťažko vzbudiť
dokonalú ľútosť. Ten ponáša sa na zhrdzavené hodiny, čo nejdú,
hoci ich naťahujú; lebo tiež nechce ísť, hoci ho Boh svojou pô-
sobiacou milosťou naťahuje. «Zapovrhovači kázne a modlitby potre-
bujú k dokonalej ľútosti mimoriadneho milosrdenstva, zázraku
milosti». (Lerch) Učený kardinál Franzelin vzhľadom k veľkej cene
dokonalej ľútosti neraz povedal: «Keby som ako kazateľ mohol
chodiť po krajinách, o ničom by som častejšie nekázal, ako o do-
konalej ľútosti ll.

K pravej ľútosti prídeme i tak, keď uvá-

žime, že pre hriechy svoje máme očakávať
spravedlivý trest Boží.
Mysli na tresty pyšných anjelov, prvých ľudí, obyvateľov so-
domských, súvekovcov Noemových a i. Pováž hrozné tresty v pekle.
A trebárs by si i neprišiel do pekla, neujdeš trestorn v očistci.
No najmenšie tresty tam sú väčšie, než bársktorá boľasť na zemi
(Sv. Tom. Akv.), než všetky trápenia mučeníkov. (Sv. Aug.) Tieto
tresty očakávajú, s výnimkou najväčších svätých, každého človeka,
teda istotne i teba. Obrazenie Boha je teda dačo hrozného. Robí
ti teraz radosť? - Viď forrnulu ľútosti medzi moďlitbami v l. diele.

Táto ľútosť, čo zo strachu pred Bohom vzniká, me-

nuje sa nedokonalou ľútosťou. Kto má nedokonalú ľútosť,
dosiahne odpustenie hriechov len kňazským rozhrešením.
Nedokonalú ľútosť mali n. p. Ninivčania, ktorými zatriasla
Jonášova kázeň o pokání. (Sn. Tr. 14, kap. 4) U človeka, ktorého
strach oživuje, ostáva vôľa k zhrešeniu, ač sa taký zovnútorne
zdržuje od hriechu. (Sv. Aug.) Preto ľútosť jeho je menej účinlivá.
964

Nedokonalá ľútosť je ako malá iskra, ktorá sa najprv spoveďou a

kňazským rozhrešením musí rozdúchať, aby plevy hriechov spálila.

Kto však bez prav~j ľútosti sa spovedá,

nedosiahne od Boha odpustenia hriechov.
Kto sa spovedá bez boľasti nad svojimi hriechami a bez
úmyslu polepšiť sa, teda len z istého zvyku a nie v povedomí svo-
jich hriechov, toho spoveď nič neosoží. (Sv. Karol Bor.) Ako roľník
darmo pracuje, keď seje do neobrobenej pôdy, tak i rozhrešujúce
slová kňazove nemajú účinku, keď padnú na neprihotovenú myseľ,
ktorá od hriechu upustiť nechce. (Lud. Gran.) Spoveď bez ľútosti
je výstrel bez gule, ihla bez niti, mÍkvy klas. Kto sa bez ľútosti
spovedá, mláti prázdnu slamu. (Abraham a S. Cl.) Kristus preklial
fík, lebo mal len konáre a lístie bez ovocia ; tak zavrhne i spoveď
bez pravej ľútosti, lebo na strome pokánia slová žaloby sú len
konáre a listie,)útosť však je ovocie. (Sv. Reh. Veľ.) Kto sa bez
ľútosti spovedá, ponáša sa na človeka, ktorý síce odhaľuje rany,
ale na tieto neprikladá nijakého lieku (Sv. Reb. Veľ.) Rovná sa
komediantovi. (Sv. Zl.) - Že samá spoveď nie je všetko, vidno i
z historie o marnotratnom synovi. Otec len málo dbal o jeho
slová; lebo akonáhle z jeho slov vyrozumel, že myseľ jeho sa
zmenila, nedal mu ani dohovoriť, ale hneď ho objímal. Chceš-li
najsť priazeň Božiu, oľutuj svoju vinu.

3. Musíme mať úprimné predsavzatie,

t. j. musíme pevne byť odhodlaní s pomocou
milosti Božej naozaj vyhýbať každému hriechu
1 každej nebezpečnej priležitosti k ne1nu.
S pravou ľútosťou úz'ko je spojené predsavzatie. (Sn. Tr. 14,
kap. 4) Ako voda z prameňa vyviera, tak predsavzatie vyplýva
z poriadnej ľútosti. «Ale kým vôľa ešte na hriechu visí, nemôže
sa odpustiť ani hriech smrteľný, ani všednýJJ. (Sv. Tom. Akv.) -
Nie všetci ľudia sú pevne odhodlaní; lebo mnohí neplnia svojich
dobrých predsavzatí. Robia ako žena, ktorej muž umrel; táto robí
nešeredný krik, nemôže prenachváliť dobré vlastnosti zomrelého
muža a osvedčuje, že sa už nikdy vydať nechce; no netrvá to
 965
dlho, a zabudne na všetko boženie svoje i vydá sa zase. (Meh.)
Tí, čo v nemociach a nešťastných príhodách najsvätejšie predsa-
vzatia robia, ale potom ich neuskutočňujú, sú podobní vlkovi, ktorý,
keď dá sa do oviec a počuje brechanie psov i krik ovčiarov, na-
ľakaný do hory sa navráti, ale vzdor tomu len vlkom ostane.
(Sv. Aug.) Sú podobní ľuďom, čo stavebný materiál svážajú, ale
stavby nezačínajú. (Wen.) Naozajstné predsavzatie je ako pevne
vbitý klin, ktorý nik nemôže vytrhnúť z múru bez veľkého namá-
hania; no predsavzatie mnohých ľudí je podobné zle vbi tému
klinu, ktorý hneď popúšťa, keď dačo naň zavesia. (Sv. Vine. Fer.)
Ce$ta k peklu má dlažbu zo samých dobrých predsavzatí, ktoré
sa však neplnia. - Nie všetci sú odhodlaní vyhýbať každému
hriechu. Sv. Sebastián chcel uzdraviť miestodržiteľa v Ríme, ak
sborí všetky modly. Tento urobil to; ukryl iba jednu zlatú modlu,
čo od rodičov jeho pochádzala. Nasledovne svätý nemohol ho
uz draviť a povedal mu i prečo. (Meh.) Tak robia mnohí hriešnici;
nechcú sa striasť niektorého obľúbeného hriechu a tak nemôžu sa
zhostiť diabla a stať sa priateľmi Božími ; lebo pre Boha musíme
sa vzdať všetkého. (Viď o láske k Bohu II. diel.) - Aj musí ka-
júcnik naozaj vyhýbat každej najbližšej alebo nebezpečnej prí-
ležitosti k hriechu. Pijan teda musí celkom vyhýbať krčme, kar-
baník (t. j. hráč v karty) spoločnosti, kde sa hrajú. ((Len ten sa
úplne odriekol neprávosti, kto sa odriekol každej zlej príležitosti».
(Sv. Isid.) Kto niektorého človeka len zľahka nenávidí, vyhýba
jeho spoločnosti a bočí od neho ; ale kto ho veľmi nenávidí, vy-
hýba všetkému, čo naňho upomína: jeho príbuzným a priateľom,
odstraňuje jeho obraz, dary atď. Podobne musí robiť, kto má na-
ozajstnú nenávisť proti hriechu; musí odstrániť všetko, čo k hriechu ·
vedie a k hriechu patrí. Tí, čo sa chcú polepšiť, ale príležitqsti
nevyhýbajú, sú podobní človekovi, ktorý ošklivú pavučinu síce od-
metá, ale pavúka nezabije; preto sa pavučina hneď zase obnovuje.
Alebo sú podobní tomu, ktorý s nemilého stromu konáre srezuje,
ale korene tam necháva ; taký strom onedlho rozzelená sa ešte viac.
(Scar.) Aj hriešnici, ktorí sa síce spovedajú, ale príležitosť opustiť
nechcú, pozdejšie vedú len ešte horší život, než predtým. Keď
chceš so stola odohnať muchy, musíš odložiť -s neho sladkosť, ktorá
ich vábi. Ak toho neurobíš, zase sa navrátia. Tak musíš odstrániť
i lákadlá hriechu, zlé príležitosti, ak nechceš hrešiť. - No najlep-
šie predsavzatia nič neosožia, ak Boh nepomáha; ako ani zasiate
963

zrno nevzchodí, ak mu dážď a slnko chybí. Preto u všetkých

predsavzatí nesmieme si nič zakladať v domnelej sile svojej (ako
Peter pri večeri Pána), ale máme budovať len na milosť Božiu.

Naše predsavzatie má predovšetkým vzťahovať sa na

istý hriech a síce na hlavnú chybu.

Lebo mnohonásobné predsavzatia nebývajú uskutočnené. Kto

mnoho predsavzatí robí, ponáša sa na človeka, ktorý viac velkýc,h
kameňov súčasne na vysoký vrch chce vykotúľať; nedopraví ta ani
jedného. Dosť je, keď sa usilujeme naozaj bojovať proti jednej je-
dinej neprávosti; tým už bojujeme i proti všetkým ostatným asi
tak, ako tuhým zatiahnutím úzdy a hodným pošibaním jedného
zdurného koňa sučasne i ku ·skroteniu druhých prispievame. (Rodr.)
Keby sme každoročne čo len jednu chybu vykorenili, skoro boli
by sme dokonalými ľuďmi. (Tom. Kemp.)

4. Musíme sa spovedať z hriechov svojich,

t.j. musíme kňazovi, aby sme od neho dostali
rozhrešenie, potajomky, dôkladne, úprimne
a pokorne povedať všetky povedomé smr-
teľné hriechy a udať i počet smrteľných hriechov a
okolnosti, ktoré spôRob hriechov menia. (Sn. Tr. 14, kap. 5
a kán. 7)

Vyznanie všedných hriechov v spovedi nie je po-

trebné, ale je spasiteľné. (Sn. Tr. 14, kap. 5)
Kto pri spovedi zabudol ťažký hriech, musí ho po-
vedať pri najbližšej spovedi.

Potajomky. Pri spovedi máme tak potichy hovoriť, aby mimo

kňaza nik z okolostojácich slov našich nerozumel. I kňaz musí
potichy hovoriť. - Dôkladne. Pri spovedi nemámé užívať všeobecné
výrazy. Teda zle sa spovedá, kto na pr. hovorí iba: «Zhrešil som
proti 3. 5. a 7. prikázaniu)) ; alebo kto povedá: «Nemiloval som
Pána Boha z celého srdca, hovoril som zlé, myslel som zlé, činil
som zlé» a p. Také výrazy nepovedajú ničoho. No vzdor všetkej
 967

dôkladnosti máme sa i zkrátka vyslovovať a vyhýbať všetkým zby-

točním rečiam. Všetky výrazy musia byť i slušné a ani jeden spolu-
vinník nesmie byť pomenovaný. - Úprimne. Pri spovedi máme
vyhýbať všetkým dvojsmyselným výrazom a všetkým výhovorkám.
Kto používa dvojsmyselných výrazov (kto na pr. miesto: «Vzal
som jeden dukát» povie: «V z al som maličkosť»), obolhá nie k ňaza,
ale Boha. Ten, čo sa spovedá, má byť jasný a priezračný, ako
kryštál. Kto sa pri spovedi vyhovára, koná bláznive, ako praro-
dičia v raji, čo svoje hriechy so seba svaľovali a následkom toho
ťažkú pokutu dostali. «Keď sa obviňuješ, Boh ťa vyhovára; keď
sa vyhováraš, Boh ťa obviňuje». (Sv. Aug.) - Pokorne. Pokora
pri spovedi ukazuje sa v tom, že hriechy kľačiac povedáme. Ka-
júcnik nesmie sa cítiť urazeným, keď ho spovedný otec napomína,
nijakého názvu mu nedáva alebo ho na otázku here. Spovedník
je k tomu oprávnený ako námestník Boží; kajúcnik však pri spo-
vedi nie je nič iného, ako úbohý hriešnik. Sv. Ludvík IX., král;
povedal jednému kňazovi, ktorý mu v spovedi plný ostýchavosti
kráľovské názvy dával: «Tu nie som ja kráľom a vy nie ste
poddaným, ale ja som dieťa a vy ste otec». Cisárovna Konštancia,
dala zavolať nábožného opáta Joachima, aby sa mu spovedala;
cisárovna chcela vykonať spoveď, sediac na svojom tróne. Tu . po-
vedal opát: «Jestli ty chceš byť námestnicou Magdaleny, a ja mám
byť námestníkom Kristovým, nuž musiš teraz dolu sostúpiť s trónu
a tuto kľak núť; ak nie, zase odídem preč». (Meh.) Keď kňaz badá,
že spove ď je neúplná, predkladá otázky; ponáša sa na mýtnika,
ktorý, keď spytuje sa pocestných o veciach podliehajúcich clu,
neuspokojí sa s púhym «áno» alebo <cnie», ale dá za poriadkom
otvárať a náležite poprezerať batožinu. Máme povedať hriechy.
Kto vraveť nemôže, n. p. hluchonemý alebo ťažko nemocný, môže
i znakmi (kývaním, posunkami) vyznávať svoje hriechy. Hlucho-
nemý, čo písať vie, mohol by ich i napísať. Neprítomnému nemôže
sa dať rozhrešenie, trebárs by sa listovne alebo skrze posla oň
uchádzal. (Klem. VIII., 20. jún. 1602) - Máme pevedať aspoň
smrteľné hriechy. Ba úplne dostačuje, keď povieme ťažké hriechy.
Lebo keď brvná zhoria, obyčajne zhoria i triesky, ale nie naopak.
No, bohužiaľ, mnohí ľudia zamlčujú ťažké a povedajú len všedné
hriechy. - Dobre je popri smrteľných hriechoch spovedať sa zo
všedných. Kto smrteľného hriechu nespáchal, musí pri spovedi po-
vedať aspoň dakoľko všedných hriechov. alebo spovedať sa ešte raz
968

zo smrtelných hriechov, z ktorých sa už bol spovedal, ináče by ho

kňaz nemohol rozhrešiť. - Máme povedať všetky smrteľné hrie-
chy. Ak nemôžeme dobre udať všetky ťažké hriechy, dosť je udaf
j eden alebo druhý. Tak u zomierajúcich; u ľudí, čo sú v nebezpe-
censtve života (na pr. pri stroskotaní lode); u nemocných, ktorým
hovorenie zapríčiňuje veľké ťažkosti ; v špitáloch, kde v tej istej
chyži sú aj iní nemocní, ktorí by hriechy spovedajúceho sa ľahko
počuť mohli. Neúplné vyznanie dostačuje i vtedy, keď kňaz nechce
počuť vyznanie všetkých hriechov, čo môže sa stať v čas nákaz-
livej nemoce. - Máme povedať všetky povedomé smrteľné hriechy.
Keby sa prihodilo, že by niekto pri spovedi ťažký hriech ?abudol,
má ho povedať pri najbližšej spovedi; nepotrebuje sa znepokojovat,
keď mu zabudnutý hriech po prijatí sv. sviatosti na um príde.
Lebo spoveď jeho nebola svätokrádežná. - Ďalej ešte máme udať
počet smrteľných hriechov. Kto by počet spáchaného smrteľného
hriechu udať nevedel, musel by udaf, asi ako často sa ho dopustil. Kto
zo strachu udá menší počet niektorého ťažkého hríechu, toho spo-
veď je neplatná a svätokrádež. - Máme udať okolnosti, ktoré
spôsob hriechu menia. Kostolný zlodej nesmel by povedať len asi
toľko: «kradol som>> ; lebo krádež v kostole je svätokrádež. Aj kto
násilne dačo odcudzil alebo neslušnými rečami dal velké pohor-
šenie, musel by spomenúť tieto okolnosti. Udávať okolnosti, ktoré
hriech iba zväčšujú, nie sme tak prísne zaviazaní.

5. Musíme zadosť učiniť, t. j. musíme

vykonať tie skutky pokánia, ktoré nám spo-
vedník uložil.
Sviatosťou pokánia totiž naskrze nie vždy sotierajú sa i
všetky časné pokuty za hriechy. (Viď o účinkoch sviatosti po-
kánia III. diel.) Lebo Boh rlie je tak milosrdný, že by pritom
prestal byť spravedlivým. (Sv. Aug.) Preto sa hriešnikovi ukladajú
skutky pokánia ; týmito sotiera časné pokuty za hriechy. Skutky
pokánia teda sú trest; avšak sú i liek. Hriešnik ponáša sa na
raneného vojaka; tomuto nielen guľu vynímajú z tela, ale upotre-
bujú i lieky proti rane. Tak robí kňaz s hriešnikom; zbavuje ho
nielen hriechu, ale predpisuje mu i skutky pokánia, ktoré znovu-
upadnutie do hriechu odvrátiť majú. (Deh.) Nasledovne obyčajne
 969

predpisuje hriešnikovi také skutky pokánia, čo zlej náchylnosti jeho

sú protipostavené ; lakomému almužnu, nemiernemu pôst atď.
Ani niet dačoho, čo by hriech lepšie vykoreniť mohlo, ako modlitba,
pôst, almužna, lebo proti hlavným zlým náchylnostiam človeka,
proti žiadosti očí, žiadosti tela a pýche života, bojuje sa práve
protipostavenými cnosťami. (Sn. Tr. 14, kap. 8)

Spovedný otec ukladá nám za skutky

pokánia obyčajne modlitbu, almužnu alebo
pôst) a síce preto, aby sa tým časné pokuty
za hriechy čiastočne sotrely a naše zlé náchyl-
nosti zmenšily. (Sn. Tr. 14, kap. 8)
Za dávnejších čias ukladaly sa veľmi prísne skutky pokánia,
na pr. pôst o vode a chlebe, zdržovanie sa od mäsa a vína, zdr-
žovanie sa od sv. prijímania a p. Ale tieto skutky pokánia ne-
trvaly snáď len dakoľko dní, no zväčša za mnohé mesiace, ba
roky, áno niekedy až do smrti. Niektorí kajúcnici hneď odišli na
púšť a tu za roky konaly skutky pokánia ; tak sv. Maria Egyptská.
Skutky pokánia ukladaly sa nie snáď iba za ťažké hriechy, ale i
za malicherné priestupky (za nezachovávanie prikázaného pôstu,
zameškanie sv. omše, smiech v kostole, drzé pohľady a p.) Dnes
zväčša ukladajú sa celkom ľahké skutky pokánia, čo v nijakom po-
mere nestoja k pokutám, aké vlastne sme zaslúžili. Z tej príčiny
máme ešte i dobrovoľne konať skutky pokánia, ak nechceme dostať
sa po smrti do ťažkého ohňa v očistci. O tomto viď ďalej nižšie.

Niekedy tiež káže spovedný otec napraviť nejakú

zapríčinenú ~ škodu alebo odstrániť jestvujúce pohoršenie.

Tým, čo niekomu majetok odcudzili, káže ho prinavrátiť alebo

nahradiť škodu; tým, čo inému na cti ublížili, káže odvolať alebo
odprosiť urazeného a p. No kňaz v týchto pádoch je veľmi láskavý
a nežiada ničoho nemožného alebo náramne ťažkého. Keby to
však robil, mohol by kajúcnik ísť k inému spovedníkovi. (Sv. Alf.)

Spovedelníkom uložené skutky pokánia máme vyko-

nať verne, skoro a v spojení so zadosťučinením Kristovým.
970

Vykonaním skutkov pókánia od kňaza uložených (takzvaných

sviqtostných skutkov pokánia) sotreme oveľa viac pokút za hrie-
chy, ako skrze mnohé iné skutky pokánia, ktoré sme dobrovoľne
na seba vzali. Tamtie majú toľkú cenu pre cnosť poslušnosti, ktorú
súčasne konáme oproti námestníkovi Božiemu. Sviatostné skutky
pokánia následkom · toho utratily by svoju cenu, keby sme ich ľu­
bovoľne menili. Majú sa teda verne vykonávať. Nasledovne keby
ich niekto vyplniť nemohol, musel by hneď pri spovedi upozorniť
na to spovedného otca. - Sviatostné skutky pokánia skoro vy-
konať potrebné je preto, poneváč časné pokuty za hriechy len
vtedy sotierajú, keď sa v stave milosti vykonávajú. No stav milosti
najistejšie jestvuje bezprostredne po hodnej sv. spovedi. Avšak nie
je potrebné konať sviatostné skutky pokánia pred sv. prijímaním
alebo snáď pred rozhrešením. - Kto však zanedbá vykonať svia-
tostné skutky pokánia, utratí mnohé milosti a hreší proti poslušnosti,
akú je podlžný kňazovi čo námestníkovi Božiemu; no spoveď na-
priek tomu ostane platnou. Ale taký človek podal by dôkaz, že na
úprimné polepšenie života nemyslí: ponáša! by sa na nemocného,
ktorý po odchode lekárovom neužíva lieku, aký mu tento predpísal. -
Všetky naše skutky pokánia samy sebou nemajú zásluhy; svoju
cenu dostávajú len skrze zadosťučinenie Kristovo. (Sn. Tr. 14,
kap. 8) Preto i Cirkev všetky modlitby svoje zaviera slovami:
Skr~e Pána nášho Ježiša Krista. Naše skutky ;pokánia sú potrebné
vzdor zadosťučineniu Kristovmu; lebo Kristus svojim zadosťučine­
ním zaslúžil nám len to, čo sme my dosiahnuť nemohli. On nám
iba zase otvoril nebo; teraz je na nás privlastniť si vlastným za-
dosťučinením svojím, čo nám Kristus zaslúžil. Len potom môžeme
byť oslávení s Kristom, keď s Kristom trpíme. (Rim. 8, 17)

Krem toho máme ešte dobrovoľne konať

skutky pokánia a trpezlive znášať trápenža
života, aby sme časné pokuty za hriechy ešte viac
sotreli. (Sn. Tr. 14, kap. 9.)

Máme ešte dobrovoľne konať skutky pokánia. Kto je dlžeň

tisíc toliarov, nepovažuje sa za slobodného od dlhu, ak zaplatil
3 do 400 tollarov; nemá pokoja, kým nezaplatil celý dlh. Tak i
my ustavične musíme pracovať na zaplatení svojho dlhu (Sv. Reh.
 971

Veľ.), t. j. viny. Pre veľkú ranu potrebuje sa trváce užívanie lieku,

pre veľký zločin velké zadosťučinenie. (Sv. Ambr.) Pán má byť
smierený dlhým a stálym zadosťučinením. (Sv. Cyp.) Ak nechceš
byť trestaný od Boha, trestaj sa sám. (Sv. Aug.) Teda malým na-
máhaním zaháňajme veľké trápenia. (Sv. ZL) Celý život náš na
zemi vlastne nemá byť dačo iného, ako ustavičné pokánie. «Never
tomu, kto zazlieva skutky pokánia, trebárs by mal i dar zázrakov».
(Sv. Ján z Kr.) Len zatiaľ sme podporovaní milosťou, zakiaľ sa
v pokání cvičíme. (Sv. Aug.) Avšak nesmieme prepínať skutky po-
kánia. Diabol svádza niektorých, aby sa čo najprísnejšie mŕtvili,
aby ich týmto prepínaním na budúce urobil neschopnými všetkých
skutkov pokánia. (Sv. Alf.) Aj trpezlivým znášaním trápení sotie-
rame časné pokuty za hriechy. Keď chorý má ranu, čo hnije, rád
ju dá rezať ranhojičom; tak i hriešnik má si dať božskému leká-
rovi vyliečiť rany duševné žeravým železom trápení. (Sv. Reb. Vel.)
Zásluha trápení nezáleží v ťažkosti, ale v spôsobe, akým ich zná-
šame. (Sv. Fr. S.) Trpezlivým znášaním najmenšieho trápenia mô-
žeme o mnoho viac odkajať, ako skrze ďaleko väčšie dobrovoľné
skutky pokánia. Ba môžeme hovoriť o šťastí, ak svoje heiechy už
na zemi môžeme odkajať. Lebo pokuty v očistci sú ďaleko väčšie
a neprispievajú k rozmnoženiu večného blahoslavenstva; lebo nie
sú zadosťučinením, ale trestom. (Sv. Tom. Akv.) - Obzvlášte mô-
žeme sotreť mnohé pokuty za hriechy, keď smrť ochotne peíjmeme
z ruky Božej. «Kto zomiera oddaný Bohu, zanecháva iným istotu,
že stal sa blahoslaveným». (Sv. Alf.) Odkedy Kristus zomrel za
nás, smrť už neobjavuje sa tak veľmi ako pokuta, a jej ochotným
prijatím môže sa viac zadosťučiniť, než mnohým iným.

Vykonané skutky pokánia a trpezlive

znášané trápenia sotierajú nielen časné po-
kuty za hriechy, ale prispievajú i k rozmno-
ženiu nášho blahoslavenstva.
Zadosťučinením získame u Boha nielen odpustenie, ale i od-
platu. (Sv. Cyp.) Všetky trápenia sú pokuty za hriechy, no súčasne
skrze milosrdenstvo Božie sú ony i schody, po ktorých do neba
vystupujeme. (Sv. Fr. S.) Uvažuj veľkú dobrotivosť a milosrdenstvo
Božie.
972

5. Všeobecná spoveď.

Domy sa v týždni častejšie zametajú a čistia, no po dlhšom

čase podujíma sa dôkladné riadenie : steny sa bielia, podlahy sa
poprávajú atď. Podobne zachádzame i s dušou svojou; čistíme ju
síce častejšie v živote skrze spoveď, ale občas podujímame i dô-
kladné riadenie a čistenie skrze spoveď všeobecnú.

L Všeobecná spoveď je vyznanie všetkých hriechov,

ktoré sme za dlhší čas spáchali a z ktorých sme sa už
zväčša spovedali.

2. Všeobecná spoveď donáša nám nasledujúci osoh:

privodí nás k lepšiemu sebapoznaniu, rozrnnozuJe našu
pokoru a duševný mier i získa nám mnohé milosrdenstvo
Božie.

Všeobecná spoveď vedie k lepšiemu sebapoznaniu. Najskry-

tejšie chyby vychodia na javo skrze všeobecnú spoveď. Kéď ryby
lovíme sieťou alebo udicou, málo ulovíme, lebo mnohé skryjú sa
pod brehy; no akonáhle vodu celkom odrazíme, všetky ryby prídu
na javo. Práve tak má sa vec s obyčajnými spoveďami a so
všeobecnou spoveďou. (Hunolt) Keď poľovník niekedy zbehá les,
naj de len málo diviny; no keď na všetkých štyroch koncoch oheň
rozloží, hneď vyjde z lesa ohromné množstvo zveri. Dačo podob-
ného stáva sa pri všeobecnej spovedi. (Lev z P. m.) - Všeobec-
nou spoveďou rozmnožuje sa naša pokora. K vysvetleniu slúži
nasleduj úce podobenstvo: Jedno alebo druhé oddelenie voj ako v nemá
toľko sily proti nepriateľovi, ako celé vojsko; tak ani jeden alebo
druhý hriech, ktorý pri obyčajných spoveďach udávame, nemá toľko
sily uponížiť nás, ako má celé vojsko hriechov pri všeobecnej
spovedi. (Scar.) - Všeobecnou spoveďou dochádzame veľkého
mieru duševného. Do prvých účtov, ktoré šafár pánovi skladá,
môže sa ešte vždy vkÍznuť nejaká chyba; no keď sa účty ešte raz
poprezerajú, porátajú a konečne za .dobré uznajú, netreba sa báť
nijakej chyby. Tak je i pri spovedaní sa. (Hunolt) - Všeobecnou
spoveďou dostávame veľké milosti. Ako chudobný tým väčšiu
 973

útrpnosť vzbudzuje a tým viac dostane, čím viac ukazuje svoju

chudobu, tak i človek tým · silnejšie pohne slutovanie Božie a tým
'väčšie milosti dosiahne od Boha, čím viac uponižuje sa vyznaním
svojej chatrnosti a slabosti. (Rodr.) Pozoruhodné je, že tí mužovia,
čo všeobecné spovede konali, obzvlášte doviedli to k veľkej svä-
tosti, tak sv. Ignác Loyolský, sv. Karol Boromejský, sv. František
Saleský a i. Ale u mnohých všeobecná spoveď aspoň bola začiatkom
svätého života. (Lev. z P. m.) Z toho môžeme zatvárať na milosti,
aké pri všeobecnej spovedi dostávame.

3. Všeobecná spoveď je potrebná všetkým, čo sa raz

neplatne spovedali a od tých čias ešte nevykonali platnej
spovede; odporúča sa tým, čo do nového stavu vstupujú
alebo v nebezpečenstve smrti sa nachodia.
O zamlčaní hriechov pri spovedi viď vyššie. Novomanželia
pred sobášom, kňazi pred posvätením skrze biskupa a p. majú
vykonať všeobecnú spoveď. - «Oj, koľkú potechu poskytuje umie-
rajúcemu myšlienka, že uspOriadal všetky záležitosti svoje l» (Lev
z P. m.) Len škrupulantom musí spovedník zakázať všeobecnú
spoveď. Také osoby totiž nemôžu byť vyliečené všeobecnými spo-
veďami, ale iba náležitou poslušnosťou.

6. Božské ustanovenie spovede.

l. Spoveď
je od Krista ustanovená a
bola obvyklá v Cirkvi čez všetky stoletia.
(Sn. Tr. 14, 6)
Už v Starom zákone jestvovala spoveď, ovšem nie ako svia-
tosť, ale ako predobraz tejto. Pravá spoveď bola v raji; Boh bol
spovedníkom, Adam a Eva boli kajúcnikmi. Aj od Kaina žiadal
Boh spoveď: ten ju odoprel a bol prekliaty. Dávid spovedal sa a
našiel odpustenie. U židov bolo vo zvyku isté vyznanie hriechov
dľa predpisu Mojžišovho. (3. Mojž. 5, 6; 4, 6) I Jánovi Krstiteľovi
vyznávali ľudia pri krste svoje hriechy. (Mar. l, 5) - Avšak Kris-
tus, ktorý neprišiel zrušiť zákon, ale zdokonaliť ho, potvrdil a zdo-
konalil spoveď, čll už jestvovala; spojil s ňou zvláštne milosti.
974

l. Kristus v deň svojho vzkriesenia dal apoštolom a-

ich nástupcom moc odpúšťať hriechy i zadržovať hriechy,
Aby však títo pri odpúšťaní hriechov spravedlive konať
mohli, musia im hriešnici, ako samo sebou sa rozumie,
vyjaviť svoj duševný stav.

Veď Kristus povedal: «Ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú

sa im; a ktorým ich zadržíte, zadržané sú». (Ján 20, 23)

2. Už za časov apoštolských «prichodili kresťania a

vyznávali, čo učinili)).

Tak k Pavlovi v Efese. (Sk. ap. 19, 16) Aj sv. Ján evanjelista
spomína, že vyznaním hriechov môžeme dosiahnuť odpustenie.
(1. Ján l, 9)

3. Sv. otcovia a učitelia Cirkve v prvých stoletiach,

ako z ich spisov vysvitá, veľmi často napomínali kresťa­
nov k sv. spovedi a pritom užívali krásnych pripodobnení.
Tertullián (t 240) pripodobňuje kresťana, čo kňazovi svoje
hriechy povedať nechce, chorému, čo z hanby nechce ukázať leká-
rovi ranu. - Origenes (t 254) zase porovnáva hriech s nestrovi-
tel'ným jedlom; ako toto zatiaľ trápi žalúdok, kým ho nevydáme,
tak i hriech trápi našu dušu, kým sa ho vyznaním nesprostíme. -
Sv. Basil povedá, aby sa chorý obrátil k tomu, čo vie liečiť cho-
roby a hriešnik k tým, čo majú moc odpúšťať hriechy, totižto
k tým, čo tajomstvá Božie rozdávajú. - Sv. Rehor Veľký srovnáva
hriech s ranou, ktorá sa hnojí a musí byť prepustená, alebo s je-
dom, ktorý do krve vnikol a z tejto musí byť vylúčený. - Sv.
Augustín zrovna povedá: «Nie je dosť vyznať svoje hriechy len
samému Bohu, ktorému nič nie je skryté, ale musíme ich vyznať
i jeho námestníkovi, kňazovi». Pápež Lev L (v liste k biskupom
kampánskym okolo r. 450) hanil prísnosť verejnej spovede a os-
vedčuje, že je dosť, keď svoj hriech v tajnej spovedi vyznávame.
Pozoruhodné je ešte, že sv. otcovia veľmi často vystríhajú kresťa­
nov od zamlčania hriechu. Vzhľadom k týmto dejepisným svedoc-
tvám osvedčuje protestantský historik Gibbons, ž~ bez odporu mu-
 975

sírne byť tej mienky, že spoveď už za celé obdobie prvých šty-

roch století jestvovala. - Svedoctvá za spoveď z pozdejších sto-
letí sú nepočetné. Možno poukázať i na to, že spomínajú sa i spo-
vedníci kresťanských panovníkov. Z !3. stoletia vieme, že Karol
Martel mal za spovedníka sv. Martina ; v 9. století cisár Karol
Veľký spovedal sa Hildebrandovi, arcibiskupovi kolínskemu; v 10.
století cisár Otto mal za spovedného otca sv. Ulricha, biskupa
augsburgského atď.

4. I najdávnejšie sekty, čo od Cirkve odpadly, podr-

žaly spoveď.

To je jasný dôkaz, aká prastará je sv. spoveď. Lenže spoveď

u siekt bola zväčša spotvorená; tak n. pr. v ruskej cirkvi jestvuje
prísne nariadenie, aby jej kňazi takých, čo sa z nihilistických pre-
činov spovedajú, svetskej vrchnosti udali. Nuž akáže je to spoveď?
Čo je to oproti spovedi v katolíckej Cirkvi?

5. Nemožno dokázať, že by spoveď bola ľudského

pôvodu.

U ľudských vynálezov možno udať meno vynálezcovo. Vieme

n. pr. že Archimedes vynalezol zápalné zrkadlo, Galilei tlakomer
(barometer) a kyvadlo, Guttenberg kníhtlačiarstvo, Berthold Schwarz
pušný prach atď. No ktože vynalezol spoveď? Ktorý svätý, cirkevný
otec alebo pápež ? V ktorej krajine a kedy bola vynalezená ? Veď
vieme to n. pr. ohľadom prôvodu (processie) na Božie Telo. Avšak
na otázky tieto mlčia protivníci spovede, čo je dôkazom, že ná-
mitka ich je bezzákladná. Ostatne pri uvedení spovede bolo by
muselo prísť k odporu alebo vzbure ľudu, ako stalo sa v najnov-
šom čase v protestantskom Anglicku, keď prívrženci Puseyovi spo-
veď uvádzať chceli. - Len blázon môže povedať že kňazi uviedli
spoveď. Kňazi budú uvádzať práve dačo takého, čo im najpäčšie
ťaikosti zapríčiňuje, ani najmenšej odplaty zemskej nedonáša a
zdravie ich najviac podkopáva? Veď niet práce, ktorá by pre
kňaza bola tak obťažná a tak škodlivá zdraviu, ako práve spoveď.
K tomuto uvedeniu teda nebolo ani najmenšej pohnútky. Ostatne
povážme, že i kňazi práve tak sú zaviazaní k spovedaniu sa, ako
veriaci. -- Protestanti hovoria, že spoveď r. 1215 na sneme La-
Kat. Ľud . Katechismus. 62
976

teránskom bola uvedená, lebo vtedy bolo naložené kresťanom

vykonať spoveď aspoň raz v roku. Nuž ktože je taký bláznivý, že
by z toho, keď otec písal synovi, aby ho aspoň raz v roku na-
vštívil, zatváral, že syn predtým nikdy nebol u otca?

2. Z ustanovenia spovede môžeme zatvá-

rať na veľké milosrdenstvo a múdrosť Božiu.
Oj, ako ľahko bývame od Boha na milosť prijatí my, ktorí
sme sa hriechom stali podobnými zločincom na smrť odsúdeným l
Boh nežiada od nás horkého utrpenia, púte do Jerusalema a p.,
ale iba vyznanie hriechov pred sluhom Božím, ktorého si nadto
ešte. svobodne voliť môžeme, a ktorý k najprísnejšej mlčanlivosti je
zaviazaný. (Meh.) Čo všetko podujíma väze1í, mučený v podzemnom
žalári, aby sa vysvobodill Za celý rok prepiluje železnú mrežu
alebo usiluje sa vyňať nejaký kameň. A väzeň duchovný i bez
zdÍhavej práce môže obdržať svobodu svoju. Ó nevyčerpateľná hoj-
nosť sľutovania Božieho l (Veith.') - «Nemožno upierať, že táto
ustanovizeň (t. j. spoveď) je len dielom božskej múdrosti». (Filosof
Leibnitz) Múdrosť zkúseného lekára javí sa v tom, že lieči pro-
tivnými prostriedkami, tak že sa nielen choroba zrušuje, ale i prí-
čina jej odstraňuje. (Sv. Bon.) Avšak, ako známo, všetky hriechy
pochodia od pýchy, ktorá je začiatok každého hriechu (Sv. Tom.
Akv.); no spoveď práve je protivou pýchy, ona je uponížením
hriešnika. Múdrosť Božia javí sa i v tom, že Boh ustanovil dačo
takého, čo sa ľahko dá vyplniť a predsa človekovi veľmi je obtažné ;
lebo spoveď stojí ohromné sebapremáhanie. Boh ustanovil dačo
velmi jednoduchého, čo pritom donáša i veľké požehnanie.

7. Úžitok spovede.
Sv. spoveď je náramne užitočná nielen
jednotlivému človekovi, ale aJ občianskej
spoločnosti.
l. Jednotlivec má zo spovede nasledujúci úžitok:
dosiahne sebapoznanie, svedomitosť, vnútornú spokojnosť,
pevnosť charakteru a mravnú dokonalosť.
 977

Spovedajúci sa totiž musí všetko, čo konal a zanedbal, po-

rovnávať s božskými príkazmi; tým učí sa poznat seba samého.
No sebapoznanie je začiatok každého polepšenia. - Spoveďou
stáva sa človek svedomitejším; lebo veď častejším spovedaním
príkazy Božie hlbšie sa vtláčajú do duše jeho. Ak potom chce
hrešiť, nuž poťažný príkaz živo predstúpi pred dušu. Aj samá my-
šlienlca na nastáva_júcu spoveď odstrašuje od hriechu. Mnohí preto
zdržujú sa od hriechu, lebo by im bolo neznesiteľné povedať spo-
vedníkovi taký hriech. (Alb. Stolz.) - Zkúsenosť učí, že človek
stiesnený ťažkým hriechom ihneď znovu dosiahne vnútorný po-
koj, keď vyznal chyby svoje. Lebo veď každý človek akosi vnú-
torne je popudzovaný vyznať svoje chyby; tomuto popudzovaniu
vyhovel Boh ustanovením spovede. S druhej strany potešiteľne
vplýva na človeka, keď má uistenie, že sa mu hriechy odpúšťajú.
Prečože Kristus uisťoval Magdalenu, že jej hriechy sú odpustené? -
Spoveďou dostávame pevnost charakteru. Lebo veď spoveďou
učíme sa sebapremáhaniu; no sebapremáhanie je prvou cnosťou
človeka s pevným charakterom. Spoveďou ďalej dostávame Ducha
Sv. a skrze neho osvietenie rozumu a posilnenie vôle. Čím silnejšie
naša vôľa naklonená je k dobrému, tým pevnejší je náš charakter.-
Spoveď ako skutok veľkej pokory nevyhnutne robí človeka pokor-
ným ; no pokora je základom všetkej mravnej dokonalosti. Prečo
práve pyšní ľudia bočia tak veľmi od spovede? Kto sa poriadne
spovedá, ten sa náležite osvobodzuje od pút diabolských. Lebo kto
pravdu hovorí v takom páde, kde lož tak ľahko je možná a poku-
šenie k luhaniu tiež veľké, ten naozaj odvracia sa od otca lže,
diabla, a obracia sa k tomu, ktorý je pravda sama. Ale čím men-
šia nad nami je moc diablova, tým snadnejšie dochádzame mrav-
nej dokonalosti a blížime sa k Bohu. Je veľmi významné, že všetci
ľudia, čo rozpustilý život začínajú, najprv spoveď zanedbávajú. Naproti
tomu kto chce sa polepšiť, prvým krokom jeho je vykonanie sv. spo-
vede. «Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov».
(Sv. Aug.) Vyznávanie svojej viny je znakom, že nastúpilo zdravie.
(Seneka)
2. Občianska spoločnosť má zo spovede nasledujúci
úžitok: zrušujú sa mnohé n epriatelstvá, prinavracia sa
mnoho skrivodlivého majetku, prekážajú sa mnohé zločiny
a bojuje sa s úspechom proti mnohým neprávostiam.
62*
978

Lebo kto bližnému nechce odpustiť alebo prinavrátiť skrivod-

livý majetok, nedostáva rozhrešenia. Prečože ozaj mnohí inoverci
so zvláštnou záľubou berú do služby katolícku čeľaď a častejšie
ju posielajú ku sv. spovedi? Prečo je pán, čo svojim sluhom k
sv. spovedi chodiť nedáva, sám sebe najväčším nepriateľom? -
Kňaz v spovedeľnici dáva si všemožne na tom záležať, aby ľudí
od nejakých zlých úmyslov, od samovraždy, pomsty a p. odhovoril;
udáva im i prostriedky, aké užívať musia, aby svoje náruživostí
opanovali. Kňaz v spovedeľnici ešte viac prispieva k pozdvihnutiu
mravopočestnosti, ako na kazateľni; lebo dohováranie medzi štyrma
očami je o mnoho účinlivejšie. Preto povedal sv. Pius V.: «Dajte
mi hodných spovedníkov a úplne obnovím celý svet». Prečo sa
socialismus nezmáha tak veľmi práve v katolíckych krajoch? -
Keby dnes našli, že spoveď bola snáď vo zvyku u niektorého sta-
rého národa pohanského, nevedeli by dosť vychváliť takú nadmier
múdru a znamenitú ustanovizeň. No poneváč je vo zvyku v kato-
líckej Cirkvi a je dielom živého Boha, držia ju za dačo pošetilého,
za tyrannstvo a násilníčenie svedomia. Takí múdri sú ľudia!

8. Znovuupadnutie do hriechu.
Pri blížení sa archy úmluvy prestala tiecf voda Jordána a
vznášala sa vozvýš ako hora. Ale sotva archa úmluvy pomimo
prešla, nahromadené vlny ponáhľali sa, bystrejšie, než predtým,
k Mŕtvemu moru. (Jos. 4) Tak je u mnohých kresťanov. Keď pri-
jímajú sv. sviatosti, nuž trochu zamedzujú svoje náruživostí, avšak
hneď nato zase dávajú im voľný beh, ba hrešia ešte viac, než
predtým. «Mnohí dobre začínajú, ale nie mnohí vytrvajú v dobrom».
(Sv. Hier.) Kladú síce ruku na pluh, no zase sa nazad obzerajú.
(Luk. 9. 62) Ponášajú sa na svine, ktoré, keď sú umyté, zase
v kaluži sa váľajú (2. Pet. 2, 22) ; alebo na psa, čo k vývratku
svojmu zase sa navracia. (Prísl. 26, ll)

l. Kto po svojom obrátení znovu upadne

do smrteľnéhohriechu, je nešťastný, pone-
váč obrátenie jeho je omnoho ťažšie a po-
neváč prísnejšie tresty má očakávať.
 979

Velké nešťastie je, keď po obrátení zase upadneme do smr-

teľného hriechu; lebo potom je ťažšie obrátiť sa. Je takmer ne-
možné, že by sa tí, čo už boli účastní Ducha Sv. a potom odpadli,
premenením mysle obnovili. (Žid. 6, 4) Tí, čo znovu upadli, zriedka
prišli zas na pravú cestu. (Sv. Bern.) Znovuupadnutie do hriechu
podobá sa znovuupadnutiu do telesnej choroby, z ktorej sme už
vyzdraveli; toto je oveľa horšie, než predošlá nemoc (Sv. Bern.);
ponáša sa i na opätné zlomenie nohy, ktoré sa už dobre zahojiť
nemôže. (Sv. Elig.) Kristus povedá, že do takého človeka navráti
sa zlý duch a pojme so sebou ešte iných 7 zlých duchov, horších
od seba. (Luk. ll, 26) Diabol zachádza s takou dušou, ako opa-
trný žalárnik. Tento stráži takého, čo mu raz zutekal, oveľa usi-
lovnejšie, než predtým. Znovuupadlý zarrnútil Ducha Sv. (Ef. 4, 30),
ba i vyhnal ho zo seba a poškvrnil chrám Boží. {1. Kor. 3, 17)
Teda stal sa nehodnýrn, aby mu Duch Sv. milosťou svojou pomá-
hal. Nehodným uzdravenia stal sa, kto zahojené rany znovu otvoril.
(Sv. Zl.) Ak miláček niektorého panovníka vzdor všetkému prisa-
haniu dokáže sa mu znovu neverným, nie tak skoro dostane sa
zas k predošlej vážnosti. «Kto hneď Bohu je oddaný, hneď zas ho
opúšťa, utratí Boha». (Sv. Aug.) Znovuupadlý má očakávať od Boha
i prísnejšie tresty. Preto Kristus povedá uzdravenému: «Už ne-
hreš, aby sa ti dačo horšieho neprihodilo)). (Ján 5, 14) ·

2. Kto znovu upadol do smrteľného hrie-

chu) má ho hneď oľutovať a z neho sa spo-
vedať; čím ďalej však odkladá s pokánim, tým ťažšie
a neistejšie je obrátenie.

Má urobiť, ako Peter, ktorý po zapretí Krista ihneď zanechal

to miesto a horko plakal. (Mat. 26, 75) Keď v dome požiar vy-
pukne, môže sa ešte zahasiť rýchlou pomocou; podobne je i pri
upadnutí do smrteľného hriechu. (Sv. Bernardín) Ak znovuupadlý
zaraz činí pokánie, nuž upadnutie jeho môže mu prispeť i. k roz-
množeniu rnilosti. Mnohí svätí upadnutím do hriechu boli pobádaní
ešte k väčšej svätosti, lebo náruživosť pokánia bola u nich väčšia,
než náruživosť hriechu; nasledovne dosiahli vyšší stupeň milosti.
(Ben. XIV.) Tak Dávid. - Čím ďalej odkladáme s pokánim, tým
menej sľutuje sa Boh najláskavejší. Myslíš, že tým dostaneš silu
 980

k víťazstvu, ak pred obrátením ešte viac obrážaš Darcu milosti ?

Stane sa ti dačo podobného, ako deravej lodi, do ktorej vždy viac
dávajú vnikať vode bez toho, že by ju hneď vypumpovali. Ako Boh
najdobrotivejší každému človekovi popredku určil početjeho schop-
ností, tak ustálil i počet hriechov, ktoré každému chce odpustiť; keď
tento počet sa doplní, prestane šetriť. (Sv. Alf., sv. Bas., sv. Hier., !

sv. Ambr.) Shovievavosť Božia trpí každého do istého času; keď

tento pominie, už niet preňho odpustenia. (Sv. Aug.) Bohoruhač
Voltaire obrátil sa v prvej nemoci svojej; ale potom znovu upa-
dol do hriechu a robil ešte horšie, než predtým ; konečne umrel
ohavnou smrťou.

3. Jes tli sme však len zo slabosti znovu

upadli do všedného hriechu, nuž máme sa
nad tým nie znepokojovať, ale uponižžt pred
Bohom.
Kto sa preto zarmucuje alebo hnevá, je pyšný; lebo nemôže
zniesť pohľad na vlastnú nedokonalosť svoju. Mrzí sa na to, že je
človekom a nie anjelom. (Sv. Fr. S.) Takýmto spôsobom človek ani
nevyjde z hriechu. Nejeden mrzí sa na to, že do hnevu prišiel;
teda chová hnev, miesto že by ho zadusil. (Sv. Fr. S.) Od všed-
uého hriechu nik nemôže ostať svobodným bez obzvláštnej výsady
Božej, akú mala Matka Božia. (Sn. Tr. 6, 23) Boh preto dáva
nám upadnúť do všedných hriechov, aby nás v pokore udržal. On
robí ako matka, ktorá diefaťu samému dáva bežať po mäkkej
lúke, ale na nebezpečnej ceste here ho do náručia. Aj Boh chráni
nás vo veľkých nebezpečenstvách svojou všemohúcou rukou, ale
dáva nás hodiť na zem malichernými príhodami. (Sv. Fr. S.)
Preto v takých pádoch musíme urobiť, ako dieťa, ktoré padlo ;
plače a hneď zase vstane. Musíme teda zaraz oľutovať svoju
chybu, povážiť svoju chatrnosf, vzbudiť novú dôveru v Boha a
neznepokojovať sa ďalej. Tým vezmeme osoh zo svojich chýb .
• (Sv. Fr. S., sv. Alf.) Naše chyby majú nás uponížiť, ale nie zne-
chutiť. (Sv. Fr. S.) Nemožné je udržať čistou bielizeň, ktorú sme
oblekli; no to môžeme, že ju zase hneď očistíme, keď sa zašpiní.
Práve tak je nemožné ostať bez všetkých chýb, no možné je hneď
sa očistiť od spáchaných. (Scar.) Sedemkrát padne spravedlivý
(Prís!. 24, 16), ale i sedemkrát zase povstane. (Sv. Fr. S.)
 981

4. Poneváč v milosti Božej bez obzvlášt-

nej pomoci Ducha Sv. až do smrti zotrvať
nevládze1ne, máme horlive prosiť Boha za
1nilosť vytrvalosti.

Spravedlivý popri milosti posväcujúcej potrebuje i milosť

pôsobiacu (t. j. milosť pomoci), aby v dobrom zotrval. Ako bez
svetla slnečného ani najzdravšie oko nemôže videť, tak ani naj-
spravedlivejší človek nemôže spravedlive žiť bez pôsobenia milosti.
(Sv. Aug.) Spravedliví bez obzvláštnej pomoci milosti Božej ne-
môžu zotrvať v stave posväcujúcej milosti. (Sn. Tr. 6, 22) . Bez
pomoci milosti naskutku by sme znovu upadli do predošlých hrie-
chov, ba i do ďaleko väčších, tak ako i celé stvorenstvo naskutku
v nivoč by sa obrátilo, keby ho Boh nezachováva!. (Rodr.) Dar
vytrvalosti je vel'ký podarúnok Boží (Sn. Flor.); lebo všetky iné
milosti Božie nič nám neosožia, ak sa nám nepopraje tejto milosti.
Veď len ten, čo až do konca vytrvá, bude spasený. (Mat. 14, 13)
Tu je to práve tak, ako pri stavaní domu. Položenie základu nemá
hodnoty, ak stavba nie je dovŕšená. «U kresťanov nedopytujeme
sa na začiatok, aký urobili, ale na konec. Pavel začal zlým živo-
tom a dokončil dobrým. U Judáša bol chvalitebný začiatok, ale
skon čil svojou zradou a zavržením». (Sv. Aug.) Sv. Augustín uis-
ťuje: «Dar vytrvalosti až do konca môže sa dosiahnuť pokornou
modlitbou».

Aj vykonávaním mnohých dobrých skutkov môžeme

zabezpečiť spasenie svoje. (2, Pet. 1, 10) Taktiež vytrvalá
modlitba a vrúcna úcta Matky Božej sú výborné prostriedky
k zotrvaniu v dobrom.
Čím viac dobrých skutkov sme vykonali, tým menej zatratí
nás Boh. Preto židovskému kráľovi Josafatovi povedal prorok:
«Zaslúžiš síce hnev Boží ; ale našli sa na tebe dobré skutky» .•
(II. Kron. 19, 2- 3) Prečo Peter a Dávid po svojom upadnutí do
hriechu dostali od Boha toľké milosti ? Prečo zachádzal Boh s nimi
tak láskave ? Len pre ich mnohé dobré skutky, predtým vykonané. -
Aj vytrvalá modlitba je výborný prostriedok k zotrvaniu v do-
brom. Aby vtáci na zern nepadali, ustavične trepocú krýdlami do
982

povetria; aby sme do smrteľného hriechu neupad.li, bez prestania

máme v modlitbe vzlietať k Bohu. I Spasiteľ žiadal, aby sme sa
bez prestania modlili. (Luk. 18, l) Jestli sa ustavične modlíme,
najistejšie až do smrti vytrváme v milosti Božej. (Sv. Tom. Akv.)
Ako teplá voda neochladne, keď ju ustavične k ohňu približujeme,
tak ani láska k Bohu nemôže zmiznúť zo srdca, keď ho skrze po-
vzdyšné modlitby k Bohu sbližujeme. (Sv. Zl.) - Aj vrúcnou
úctou Matky Božej ľahko môžeme dosiahnuť milosť vytrvalosti.
«Poneváč všetky milosti idú čez ruky Marie, nuž len jej prostred-
níctvom môžeme dosiahnuť i najväčšiu milosť, vytrvalosť až do
konca», (Sv. Alf.) Ak Maria je ti naklonená, istotne dôjdeš blaho-
slavenstva. (Sv. Bern.)

Odpustky.
Hriešnikovi, čo pokánie činil, odpúšťajú sa síce večné pokutý,
ale naskrze nie všetky časné. Tieto musí odkajať buď na tomto
svete skrze nemoc, nešťastie, pokušenie, prenasledovanie, dobro-
voľné skutky pokánia a p. alebo po smrti v očistci. To vidíme na
pr. na sv. kajúcnici Marii Egyptskej. (t 431) Táto za 17 rokov
viedla nemravný život; po svojom obrátení mala tiež za 17 rokov
trpeť na púšti. Toto trpenie záležalo v strašných pokušeniach,
v hlade a smäde, v nesnádzach následkom veľkej zimy alebo ho-
rúčosti. Podobne bolo v živote iných kajúcnikov. - Avšak Boh
niekedy celkom alebo zčiastky odpustil kajúcnikom pokuty za hriechy
pre ich veľkú ľútosť alebo na prímluvu iných; povážme, ako Boh
Židom, čo pre svoje reptanie ohnivými hadmi boli štípaní, daroval
milosť, keď pozerali na medeného hada, pripevneného na žrď a
označujúceho Vykupiteľa. (4. Mojž. 21) Sluhovi, ktorý 10.000 hrivien
bol dlžen a kolenačky o milosť prosil, kráľ (Boh) odpustil celý
dlh. (Mat. 18, 26) Kajúcemu lotrovi na pravici kríža Kristovho
ešte toho samého dňa Kristus dal vojsť do raja. (Luk. 23, 43) Tú
istú moc, čo Kristus, má i Cirkev.

l. Cirkev od Boha obdržala moc} časné

pokuty za hriechy, čo po smierení hriešnika
s Bohom ešte pozostávajú, zmeniť v skutky
pokánia alebo celkom odpustiť. (Sn. Tr. 25)
 983

Lebo Kristus tak sv. Petrovi, ako i všetkým sv.' apoštolom,

dal moc, odstrániť všetko, čo vchod do neba prekáža. K Petrovi
riekol: «Čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi»
{Mat. 16, 19), a ku všetkým apoštolom: «Čokoľvek rozviažete na
zemi, bude rozviazané i na nebi)). (Mat. 18, 18) Poneváč smrteľné
hriechy navždy, pokuty za hriechy do času prekážajú vchod do
neba, nuž hlava Cirkve alebo všetci biskupi dovedna od oboch
môžu rozhrešiť. Tak už sv. Pavel v mene Kristovom odpustil osta-
tok kajúcich pokút nešľachetnému Korintčanovi, vyobcovanému
z Cirkve, keď tento ukázal najsrdečnejšiu ľútosť. (2. Kor. 2, 10) ~
Keď Cirkev odpúšťa časné pokuty za hriechy, nuž vlastne neda-
rúva ničoho, lebo chýbajúce zadosťučinenie nahrádza z pokladu
nekonečných zásluh Kristových a svätých. Veď mnohí údovia Cirkve
konali viac skutkov pokánia, než boli podÍžni vykonať dľa miery
hriechov svojich. Množstvo ich zásluh obzvlášte pre zásluhy Kri-
stove je toľké, že všetky pokuty živých ďaleko prevyšuje. (Sv. Tom.
Akv.) Zásluhy tieto sú k dobrému všetkým, čo so svätými v obco~
vaní stoja. (Viď učenie o obcovaní svätých.) Poklad týchto zásluh
odovzdal Syn Boží k podeleniu sv. Petrovi, vrátnikovi nebeskému.
(Páp. Klem. VL) Teda prísno berúc vec, vlastne nik neosvobodzuje
sa od pokút za hriechy, poneváč to, čo mu chybí, here sa z po-
kladu Cirkve. (Sv. Tom. Akv.)

l. Preto Cirkev v čas veľkých prenasledovaní kresťa­

nov k sotretiu časných pokút za hriechy ukladala kajú-
cim hriešnikom verejné skutky pokánia a zmeňovala
tieto v ľahšie alebo ich celkom odpúšťala, ak kajúcnik uka-
zoval naozajstné polepšenie alebo ak niektorý mučedlník
zaňho sa primlúval.

Vtedajší kresťania zväčša boli novoobrátení pohania a čo

takí surovej povahy, nasledovne s nimi muselo sa i prísna zachádzať.
Verejné skutky pokánia obyčajne nebývaly iným, ako vytvorením
z kresťanskej spoločnosti. Vytvorení smeli ~kľačať aleb_o stáť iba
v kostolnej predsieni a zdržovať sa tam najviac do začiatku omše;
ani nesmeli ísť k sv. prijímaniu a dostávali rozhrešenie zväčša len
potom, keď čas pokánia už pominul. Za tento čas museli sa v isté
dni i postiť o vode a chlebe. Toto verejné pokánie obyčajne trvalo
984
7 rokov a ukladalo sa za ťažké prečiny ako za odpadnutie od
viery, vydanie sv. Písma a p.; za obzvlášte ťažké prečiny, na pr.
za vraždu, ukladalo sa kajúcnikovi 1f2-ročné a často i dlhšie po-
kánie. Pri menších prečinoch ukladal sa 40-denný pôst (kvadra-
gena), ako vtedy vo veľkopóstnom čase bol obvyklý. - No Cirkev
vedela, že Boh najdobrotivejší časné pokuty za hriechy ukladá nie
tak preto, aby kajúcnika pre hriechy jeho káral, ale skôr, aby
prítulnosť jeho k pozemským veciam zrušil a ho napravil. Ak teda
kajúcnik svojím životom a horlivosťou v pokání ukazuje, že sa
nie povrchne, ale naozaj polepšil (ak ukazuje veľkú lásku k Bohu),
nuž časné pokuty za hriechy zdajú sa preňho temer zbytočnými
Z tej príčiny Cirkev veľkým kajúcnikom celkom alebo čiastočne
odpúšťala skutky pokánia. - Poneváč ďalej všetci medzi sebou
máme obcovanie, takzvané obcovanie svätých, môžeme zadosť uči­
niť i druh za druha. «Čo priatelia za nás robia, to v istom ohľade
robíme sami; lebo priateľstvo skrze obapolnú náchylnosť robí
z dvoch jedno». (Sv. Tom. Akv.) Preto Cirkev na ústnu alebo
písomnú prímluvu mučedlníkov cele alebo čiastočne odpúšťala
tresty pokánia.

2. V pozdejších stoletiach, keď verejné skutky pokánia

prestaly, dovoľovala Cirkev kajúcnym hriešnikom nahra-
diť skutky pokánia, potrebné k sotretiu časných pokút
za hriechy, almužnou, križiackymi výpravami alebo púťami.
Predtým veriaci museli sa uchádzať o odpustenie trestov po-
kánia, teraz im ho Cirkev zrovna ponúkala. V stredoveku mala
Cirkev vážnu príčinu dovoľovať odpustenie trestov pokánia pod
podmienkou almužny. Ľudia v tomto čase boli totiž plní lakom-
stva a drancierstva; každá neprávosť dá sa najúčinlivejšie potlačiť
protipostavenou cnosťou. Sosbierané peniaze zväčša vynakladaly
sa na stavbu kláštorský ch a kapitulský ch kostolov; takým spôsobom
vznikol peterský chrám v Ríme, ba v Sasku i jeden most nad
Labou. - R. 1095 dovolil pápež Urban II. na cirkevnom sneme
v Klermont~ (vo Francúzsku) všetkým, čo na križiackej výprave
k vydobytiu svätej zeme chcú sa zúčastniť, úplné osvobodenie od
všetkých trestov pokánia, teda plnomocné odpustky. Keď pre veľké
nehody, aké zastihly križiacke výpravy, nik nemal vôle zúčastniť
sa na nich, pripovedalo sa úplné osvobodenie od všetkých trestov
 985

pokánia i takým, čo i len jedneho chlapa na križiacky pochod

vystrojili alebo peniazmi prispeli. Ba nielen križiackym bojovníkom,
ale aj ich rodičom, bratom, sestrám, ženám a deťom uisťovalo sa
úplné osvobodenie od všetkých pokút za hriechy. Pod týmiže pod-
mienkami kázaly sa križiacke pochody i proti nepriateľom Cirkve,
ako proti Maurom v Španielsku, proti husitom v Čechách a proti
Turkom. - Uz v 10. století nachodíme púte do Jerusalema, Ríma,
Kompostelly v Španielsku k sotretiu trestov za hriechy. Keď sv.
Zem padla do rúk Turkov a putovanie do Jerusalema bolo ne-
možné, dovolil pápež Bonifác VIII. úplné odpustenie všetkých
časných pokút za hriechy všetkým, čo roku 1300 za 15 dní
radom navštívia kostoly sv. apoštolov Petra a Pavla v Ríme. (Tak-
zvané jubilejné odpustky, čo každých 100 rokov získať sa maly,
ale získanie ktorých pápežmi vždy viac sa obľahčovalo.) Už o 50
rokov (na rok 1350) zase boly vypísané tieto jubilejné odpustky;
len museli pútnici navštíviť ešte tretí kostol, a síce v Lateráne.
Vtedy prišly do Ríma 3 milliony pútnikov. Tieto jubilejné odpustky
od neskorších pápežov boly vypísané najprv na každých 33 rokov
ku cti 33 rokov života Kristovho, pozdejšie však už na každých
25 rokov; len žíadala sa návšteva 4. kostola a síce P. Marie väčšej.
(Maria Maggiore.) Neskôr pápeži (tak Bonafác IX. okolo r. 1400)
dali rozličným mestám (Mníchovu, Kolínu, Magdeburgu, Míšeňu,
Prahe) dovolenie získať jubilejné odpustky i doma, ak zaplatia vy-
slanému kazateľovi odpustkov peňažitý obnos, aký by púť do Ríma
stála. Teraz vzniklo najbláznivejšie nadužívanie odpustkov. Odpust-
koví kazatelia a či kvästori, ktorí zväčša k františkánskej alebo
dominikánskej reholi patrili, od čias križiackych pochodov boli po-
sielaní do sveta, aby hlásali, pod akými podmienkami môže sa do-
siahnuť odpustenie pokút za hriechy. Ale odpustkoví kazatelia
dopúšťali sa mnohých prepiatostí; preto mnohí biskupi, ba i snemy
cirkevné (ako Lateránsky 1215), museli najprísnejšie proti nim za-
kročiť. Áno snem Tridentský (21., 9) musel zrušiť aj úrad odpust-
kových kazateľov.

3. V novšom čase
Cirkev častejšie, než inokedy, do-
voľovala nahradiť skutky pokánia, potrebné k sotretiu
časných pokút za hriechy, ľahšími skutkami, obzvlášte
modlitbou a prijÍluaním sviatostí.
986

Cirkev týmto spôsobom hľadí povzbudzovať veriacich: k pri-

jímaniu SV. sviatostí (teda vlastne k obráteniu a premene smý~
šľania), k horlivej modlitbe, k vstúpeniu do braterství, k upotre-
beniu ružencov, k ucteniu obrazov svätých a relikvií, k navštevo-
vaniu missií atď. Ona je podobná matke, čo so sladkosťami mieša
horké lieky, aby svoje dieťa pohla k ich užívaniu. Aby veľkosť od-
pustených pokút za hriechy vymerala, upotrebuje Cirkev mieru,
akou pokánie za dávnych časov merané bolo. (Keď teda Cirkev n.
pr. za istú modlitbu udeľuje odpustky troch rokov, nuž tým mieni
nasledujúce: Kto modlitbu túto vykoná, odkajá práve toľko, ako
keby za starodávnych časov Cirkve 3 roky bol konal vtedajšie
prísne skutky pokánia.) Takým vymeraním chce Cirkev s jednej
strany_ vysloviť svoju veľkú úctu oproti starým ustanovizniam svo-
jim, s druhej strany pripomínať veriacim bývalú prísnosť, aby to
málo, čo konať majú, tým horlivejšie vykonali.

2. Odpustenie časných
pokút za hriechy,
ktoré dostáva1ne, keď v stave milosti vyko-
nám.e isté Cirkvou označené dobré skutky,
volá sa odpustky.
Odpustky teda sú istý spôsob rozhrešenia od časných pokút
za hriechy (Mart. V., Reh. VII.) po obdržanom rozhrešení od hrie-
chov a večných pokút. S odpustkami je to podobné, ako s amne-
stiou; keď kráľ dá amnestiu, t. j. všeobecné odpustenie, celkom
prepustí sa z väzenia medziiným i nejeden zločinec, ktorému kráľ
už raz predtým z príčiny veľkej ľútosti jeho pokutu smrti bol pre~
minul a v trest žalára zmenil, a síce preto, že sa počas svojho
väzenia dobre spravoval a usilovne pracoval, alebo väzenie aspoň
skráti sa mu o dakoľko rokov alebo mesiacov. Odpustky nijako
nie sú odpustením ťažkých hriechov a večných pokút; lebo
tieto už musia byf. odpustené, ak chceme získať odpustky. «Od-
pustky nie sú rozhrešením od hriechov, ale úplným alebo čiastoč­
ným odpustením zadosťučinenia)) . (Gerson.) Odpustky teda nie sú
obídením sviatosti pokánia, nasledovne ani obľahčením hrešenia ;
ba ((tým viac zaväzujú k naozajstnému obráteniu)). (Bourdaloue)
Ani nie sú odpustky snáď iba odpustením istých trestov cirkevných,
ale sú odpustením pokuty Božej.
 987

Ale odpustky zrušujú len to časné zlo, čo k blahosla-

venstvu neprispieva.
Odpustkami nezrušujú sa snáď všetky trápenia na tomto
svete; lebo odpustky ovšem zbavujú takých trápení, ktoré človek
iba pre hriechy svoje podstúpiť má, no naskrze nie tých, čo Boh
posiela, aby človeka napravil a od znovuupadnutia chránil. Pre
také trápenia niet nijakých skutkov, ktoré by zadosť učinily, lebo
ved ináč e odpustky boly by prekážkou dokonalosti. Že tomu je
naozaj tak, vidíme v živote kráľa Dávida; čo pokuta za hriechy
bola tomuto kráľovi zvestovaná smrť jeho dieťaťa; «tu modlil a
postil sa pre dieťaJJ; avšak Boh neprijal skutkov zadosťčiniaci ch,
dieťa zomrelo. (2. Kráľ. 12) - Odpustky nezbavujú ani trápení,
ktoré spravedlivým sú zkúškou k rozmnoženiu veeného blahosla-
venstva. Ved bez trápení nik nemohol by byť spasený ; sama
Matka Božia, ktorá od každého hriechu bola svo bodná, mala ná-
ramne mnoho trpeť. Keby odpustky aj od týchto osvobodily, nuž
prekážaly by dosiahnutie večného blahoslavenstva. S odpustkami
je podobne, ako so sväteninami; tieto prekážujú len také zlo, čo
k dušnému spaseniu neprispieva.

Kto nie je v stave milosti Božej, nemôže získať od-

pustky ; lebo dobré skutky, ktoré koná, môžu prispievať
iba k jeho obráteniu, ale nie k sotretiu (zničeniu) č asných
pokút za hriechy.

Ako na mŕtvy úd iné živé údy nemajú nijakého vplyvu, tak

ani na človeka nachodiaceho sa v stave smrteľného hriechu, ktorý
je mŕtvym údom na tele Cirkve, živí údovia nemôžu mať vplyv
poskytnutím mu svojho zadosťu činenia. (Sv. Tom. Akv.) Smrteľný
hriech ponáša sa na nepreniknuteľný oceľový štíf, od ktorého od-
rážajú sa všetky účinky milostí, aké nám Kristus získal. (Grúne)
Viď IL diel o účinku dobrých skutkov.

Cirkev povolila odpustky za konanie istých modlitieb

za návštevu istých posvätných miest, za užívanie istých
svätých vecí, konečne aj osobné odpustky.
988

Nikdy nesmú sa povoliť odpustky pod výmienkou zaplatenia

istej peňažnej summy. (Sn. Tr. 21, 8) Odpustková modlitba je
n. pr. vzbudenie 3 božských cností, modlitba ((Anjel Pána» pri
zvonení, ďalej teraz obvyklá modlitba po omši a i. Odpustkové
modlitby musia sa ústne konať; nemusia sa kolenačky konať, ak
nie je predpísané. (Kongr. odp. 18. sept. 1862.) Môžu sa konať
v každej reči, ak len verne sú preložené; dosť je, keď biskup uzná
preklad za dobrý. (Kongr. odp. 29. dec. 1862.) Modlitby môžu sa
konať i striedave s inými. (Kong. odp. 29. feb. 1829.) Modlitba,
ako každý iný dobrý skutok, nesmie sa meniť ani v najmenšom;
aj musia sa najprísnejšie zadržať všetky predpisy ohľadom času,
miesta atď. (Kongr. odp. 18. feb. 1835.) Celkom malá chyba pri
modlitbe nepozbavuje nás odpustkov. (Sv. Alf.) Niektoré modlitby
spojené sú s odpustkami, kolico ráz sa ich modlíme; niektoré len
raz dňa. - Posvätené miesta, návštevou ktorých odpustky sa
získajú, sú n. pr. Krížová cesta Kristova v Jerusaleme a každá iná
dia vzoru tej to sriadená krížová cesta. Sväté schody v Ríme, po
ktorých Kristus v dome Pilátovom často hore-dolu bol vlečený ;
tieto záležia z 28 mramorových stupňov a boly r. 326 cisárovnou
Helenou z Jerusalema do Ríma prinesené. Kto kolenačky ide hore
týmito schodami a súčasne rozmýšľa o umučení Kristovom, získa
za každý stup eň odpustky 9 rokov. (Pius VIL 2. sept. 1817.) Sv.
schody často sa nachodia na pútnických miestach a tam zväčša
tiež sú nadané odpustkami. Väčšie odpustky ešte sú povolené za
návštevu hrobu sv. Petra v Ríme, staničných kostolov rímských
(kde dôležité relikvie sa nachodia), kostola porciunkuly pri Assisi,
svätých miest v Jerusalerne, hrobu sv. Jakuba v Kompostelle v Špa-
nielsku a i. - Sväté veci, čo odpustkami môžu byť nadan~, sú
n. pr. kríže, ružence, rnedaillony, obrazy, sochy; no tieto musia byť
posvätené od pápeža alebo splnomocneného kňaza (obyčajne jedno-
duchým žehnaním rukou). Predmety z chrupke.i látky, ako zo skla,
sádry, nemôžu byť posvätené s odpustkami. Posviacka sa ztratí, ak
dotyčné predmety z väčšej čiastky sú porúchané (keď u ruženca
vyše polovice guliek, u krížovej cesty vyše polovice drevených
krížov v nivoč vyjde). Posvätené predmety, ktoré sa predáva.iú,
utratia odpustky (Kongr. odp. 5. júna 1721) ; aj také, čo sa iným
k získaniu odpustkov požiča.iú. (Kongr. od p. 13. feb. 1745.) No
ovšem svobodno predmety dať posvätiť a potom darovať; tým ne-
ztratí sa posviacka. (Kongr. odp. 12. mar. 1855.) U krížov zaopa-
 989

truje sa odpustkami len obraz Krista; preto môže sa pripevnif i

na iný kríž. (Kongr. odp. 11. apr. 1840.) Ten istý obraz Ukrižova-
ného môže obdržať i viac odpustkov, n. pr. odpustky umierajúcich,
odpustky krížovej cesty. (Kongr. odp. 29. feb. 1820.) Aj ten istý
ruženec môže obdržať rozličné odpustky. (Lev. XII. 1823.) Lenže
jednou a touže modlitbou nemôžeme získať všetky odpustky spo-
jené s dotyčným predmetom. Kto u seba nosí alebo v svojom prí-
bytku opatruje predmet s pápežskými odpustkami posvätený, a
týždenne aspoň raz pomodlí sa ruženec z 5 desiatok alebo ča­
stejšie koná skutky milosrdenstva alebo je prítomný na omši (alebo
ju slúži), dostane plnomocné odpustky v 7 sviatkov Pána, v 5
sviatkov Matky Božej, vo všetky dni apoštolov, v deň Jána Krsti-
teľa, sv. Jozefa a Všech svätých; rozumie sa samo sebou, že v tieto
dni predpisuje sa prijímanie sv. sviatostí a modlitba na úmysel
Cirkve. (Pius IX. 14. mája 1853.) Vo všetky dni, v ktoré hore
spomenuté skutky konáme, dostaneme i neplnomocné odpustky.
Konečne obdržíme plnomocné odpustky v hodinu smrti. (Lev. XIII.
23. febr. 1878.) Všetky kríže a ružence, čo zo sv. zeme pochodia
a dotkly sa tamejších sv. miest, majú pápežské posvätenie s od-
pustkami. (Innoc. XI. 28. jan. 1688.) - Osobné odpustky majú
údovia braterství a niektorí kňazi .

3. Odpustky sú plnomocnéJ keď dosta-

neme odpustenie všetkých pokút za hriechy,
neplnonwcnéJ keď dostaneme odpustenie jed-
nej čiastky pokút za hriechy.
Veľkosf odpustkov pravidelne zodpovedá veľkosti dobrého
skuth~; za ľahký skutok povoľnjú sa malé, za ťažký veľké odpusty.
«Jestli však · udeľova teľ odpustkov temer za nič osvobodzuje od
skutkov pokánia, nuž hreší, ale veriaci stávajú sa účastnými od-
pustkov''· (Sv. Tom. Akv.) No nech si nik nemyslí, že je tak celkom
ľahko získaf plnomocné odpustky. Lebo kto má trebárs len nie-
ktorú prítulnost k pozernským veciam, nie je celkom bez všetkej
viny hriechu, teda ani nie je svobodný od každej pokuty za hriech;
ba taký potrebuje očistenia skrze trápenie. Boh spravedlivý len
natoľko upúšťa od svojho spravedlivého požadovania pokuty, na-
koľko si zošklivujeme urážky jeho. (Bourdaloue)
990

Plnomocné odpustky Cirkev obyčajne povoľuje len

pod výmienkou, aby sme krem iných predpísaných do-
brých skutkov i sviatosť pokánia a oltárnu prijali a na
úmysel Cirkve sa modlili; mimo toho požaduje sa často i
návšteva verejného kostola.

Príklad: «Kto sa denne modlí tri božské cnosti, obdrží plno-

mocné odpustky v ktorýkoľvek deň v mesiaci, keď prijíma sv.
sviatosti a modlí sa na úmysel Cirkve. (Bened. XIII. 15. jan. 1728.)
To samé platí o modlitbe: «Chvála, česť a vďaka buď teraz a
bez konca najsvätejšej a božskej sviatosti oltárnej)). (Pius VI. 24.
mája 1776.) Kto sa denne modlí: «Sladké srdce Ježišovo, daj,
aby som ťa vždy viac miloval)), získa plnomocné odpustky v bárs-
ktorý deň v mesiaci, ked prijíma sv. sviatosti, navštívi kostol a
modlí sa na úmysel Cirkve. (Pius IX. 25. nov. 1876.) To platí aj
o modlitbe: <<Sladké srdce Marie, buď mojím spasením)). (Pius IX.
30. sept. 1852.) - Spoveď musíme vykonať, trebárs nie sme si
povedomí ťažkého hriechu. (Kongr. odp. 19. mája 1759.) Spoveď a
prijímanie môže sa vykonať i deň predtým. (Pius IX. 6. okt. 1870.)
, Tí veriaci, čo sa raz do týždňa spovedajú, môžu čez týždeň i bez
spovede získať všetky odpustky, len nie jubilejné. (Kongr. odp. 9.
dec. 1763.) Pri jednom a tom istom prijímaní môžeme získať via-
ceré plnomocné odpustky (Kongr. odp. 6. dec. 1870); jestli pri
viacerých z týchto odpustkov návšteva kostola je predpísaná, mu-
síme vyjsť z kostola a zase vojsť do tohože a tu vykonať modlitbu
na úmysel Cirkve. (Kongr. odp. feb. 1864.) No tie isté plnomocné
odpustky môžu sa čez deň len raz získať; výnimka je len u od-
pustkov porciunkulových. Chorľavé osoby potrebujú sa iba spovedať;
miesto prijímania a ostatných dobrých skutkov môžu vykonať iný
skutok, ktorý im spovedník uloží. (Pius. IX. 18. sept. 1862.) Údovia
všetkých braterství, spolkov a kongregácií, ak im choroba alebo
väzenie nedovoľuje navštevovať kostol, môžu získať všetky odpustky,
jestli len konajú skutky, aké ich stav dovoľuje. (Pius IX. 25. feb.
1877.) - Modlitba na úmysel Cirkve ponechaná je ľubovôli
každého, (Kongr. odp. 29. mája 1841.) Päť Otčenášov a Zdravasov
alebo iné rovnako dlhé modlitby považujú sa napospol za dosta-
točné. Tieto modlitby, nakoľko možno, majú byť ústne (Sv. Alf.) a
môžu sa vykonať pred prijímaním alebo po priJímaní. (Kongr. odp.
 99i

19. mája 1859.) Modlí sa za svornost kresťanských panovníkov, za

vykorenenie kacierstva a za povýšenie Cirkve. - Miesto návštevy
kostola dovoľuje sa i návšteva verejnej káplnky, v kláštoroch, se-
minároch atď., ku ktorým veriaci nemajú prístupu. (Kongr. odp.
22. aug. 1842.) Iba domáci týchto ústavov môžu návštevou svojich
káplniek obdržať odpustky. Kostol môže sa navštíviť i v hodinu
večernú ; .odpustky môžu sa získať od polnoci do polnoci (Kongr.
odp. 12. jan. 1878), len pre sviatky trvá čas odpustkov do konca
súmraku. (Ben ed. XIV. 5. mája 1749.) Avšak pri tomto navštívení
kostola musí sa konať modlitba na úmysel Cirkve.

Najdôležitejšie plnomocné odpustky sú: odpustky ju-

bilejné, porciunkulové a skrze požehnanie pápežské.

Jubilejné odpustky sú tie, čo sa každých 25 rokov vypisujú

a v celom roku, takzvanom roku jubilejnom a ci radostnom, môžu
byť získané. Už u Israelitov 50. rok býval rokom jubilejným alebo
rokom všeobecnej milosti. V predchádzajúcom povedali sme, ako
jubilejné odpustky v Cirkvi vznikly. K získaniu týchto odpustkov
obzvlášte požaduje sa: prijímanie sviatostí a návšteva istých ko-
stolov, niekedy aj aspoň jeden deň veľmi prísneho pôstu a nejaká
almužna. Kto 3 posledne menované skutky konať nemôže, môže
si dať od spovedníka predpísať iné skutky. Spovedníci v jubilejnom
čase môžu rozhrešiť od zadržaných (reservovaných) hriechov, cir-
kevných trestov (censúr) a niektorých sľubov (ale nie od sľubu
čistoty alebo vstúpenia do rehole), avšak od toho nikoho dva
razy. V celom jubilejnom roku zrušené sú všetky odpustky udelené
živým (ale nie odpustky v hodinu smrti a za modlitbu «Anjel
Pána»); no vzdor tomu môžu byť získané pre zomrelých. Jubilejné
odpustky obyčajne môžeme len raz získať a síce pre seba; u nie-
ktorých jubileí bolo to inak. V roku, čo po jubilejnom nasleduje,
zvykli pápeži na krátky čas vypísať jubilejné odpustky pre celý
svet, teda takzvané pojubileum; aj v isté časy, ako n. pr. pri na-
stúpení úradu svojho, pri zahájení cirkevných snemov a vo veľ­
li:ých úzkostiach Cirkve, obyčajne nariaďujú mimoriadne jubileum. _:____
Porciunkulové odpustky môžu sa získať 2. augusta (t. j. v te-
rajší deň pamiatky sv. Alfonsa) a už večer predtým, kedykoľvek
niekto po prijatí sv. sviatostí navštívi kostol porciunkuly pri Assisi
alebo iný verejný kostol františkánov alebo klarissiek a tam na
Kat. Ľud. Katechismus. 63
992
úmysel Cirkve sa pomodlí. Odpustky tieto vznikly nasledujúcim
spôsobom: František Assiský vo svojom obľúbenom kostole por-
ciunkuly pri Assisi mal videnie Krista, Matky Božej a mnohých
svätých. (1221.) Pritom svätý prosil Krista, aby všetkým, čo po
prijatí sviatostí navštívia kostol porciunkuly, dovolil obdrž~;tť plno-
mocné odpustky; Kristus poslal ho k pápežovi, ktorý že odpustky
potvrdí: Pápež naozaj potvrdil odpustky a určil deň 2. augusta
k ich získaniu; neskorší pápeži poskytli tieto odpustky všetkým
kostolom troch rádov založených sv. Františkom Assiským, ako i
dajedným farským kostolom, čo od františkánskeho kostola vyše
hodiny sú vzdialené. Ale môžu sa získať len jedny plnomocné od-
pustky pre seba (Innoc. Xl. 7. mur. 1678); kto získa viac, ako
jedny, musí ostatné poskytnúť iným. Kto sa týždenne spovedá, ne-
potrebuje zase ísť k spovedi. (Kongr. odp. 12. mar. 1855.) K prijí-
maniu môže sa ísť už v deň pred sviatkom (Kongr. odp. 6. okt.
1870), a toto prijímanie musí byť v kostole fŕantiškánskom. (Pius
IX. 12. júla 1847.) -- Kto po prijatí sv. sviatosti pokánia a oltárnej
dostane pápežské požehnanie a modlí sa na úmysel Cirkve,
obdrží plnomocné odpustky. Pápežské požehnanie udeľuje pápež
v najväčšie sviatky po veľkej omši s pavlača najväčšieho kostola
v Ríme. (Od r. 1870 už nie.) S pápežským dovolením smú biskupi
na Veľkú noc a v bársktoré iné sviatky (ale nie v čas jubilea)
dávať pápežské požehnanie; aj dajedny rehole smú ho s dovole-
ním biskupským v niektoré dni roku udeľovať navštevovateľom
svojho kláštorského kostola; často i missionári pri zakončení missie.
Údovia III. rádu dostávajú ho dva razy do roka.

Plnomocné odpustky v hodinu smrti môžeme získať,

keď po prijatí sv. sviatostí a po vzývaní mena «Ježiš»
dostaneme pápežské požehnanie aleho u seba máme pred-
met s pápežskými odpuskami posvätený (n. pr. kríž, ru-
ženec); získajú ho aj údovia najviacerých braterství a tie
osoby, čo sa denne 3 božské cnosti modlievaly alebo iné
predpísané modlitby vykonaly.

Keď prijímanie sv. sviatostí je nemožné, máme aspoň oľuto­

vaťsvoje hriechy; keď meno Ježiš ústami vzývať už nemôžeme,
máme urobiť to aspoň srdcom. No vo všetkých pádoch nevyhnutne
 993

je potrebné úplné oddanie sa do vôle Božej. (Bened. XIV. 5. apr.

1747) - Udeľovať umierajúcim pápežské požehnanie sú opráv-
není temer všetci kňazi, ktorí sviatosti umierajúcich smú prislu-
hovaf. (Bened. XIV. 5. apríla 1747) - Viď o tomto pri poslednom
pomazaní. - Kňazi splnomocnení pápežom, n. p. missionári smú
odpustkami umierajúcich zaopatriť krížiky, ružence, medalli-
ony a i. Veriaci len potrebujú mať v domoch svojich této pred-
mety, aby prí smrti odpustky získali. (Lev XIII. 23. feb. 1878) -
Odpustky na hodinu smrti sú povolené údom nasledujúcich bra-
terství: údom III. rádu, Spolku rozširovania viery, Braterstva sv.
Michala atď. - Plnomocné odpustky v hodinu smrti získa, kto sa
denne 3 božské cnosti, trebárs len svojimi vlastnými slovami,
modlí. (Ben. XIII., 15. jan. 1728) Ďalej, kto denne sa modlí:
C<Staň sa, chváľ a veéne zvelebuj sa vo všetkom najspravodlivejšia,
najvyššia a milovania najhodnejšia vôľa Božia». (Pius VII. 19.
mája 1796) Aj kto častejšie v živote pozdravuje: (( Pochválen buď
Ježi~ Kristus», alebo častejšie nábožne vzýva sväté mená Ježiš a
Maria. (Klem. XIII. 5. sep. 1759) - Samosebou rozumie sa, že v
hodinu smrti len jedny plnomocné odpustky získať sa môžu.
Odpustky na hodinu smrti sú čisto osobné ; preto ten, čo skrze
rozličné dobré skutky získa plnomocné odpustky na hodinu smrti,
nemôže nijaké poskytnúť úbohým dušiam alebo iným. Umierajúci
nemôžu konať skutky pokánia; preto im Cirkev ľahkým spôsobom
odpúšťa časné pokuty za hriechy; ona robí ako štát, ktorý svojim
poddaným zväčša alebo celkom odpúšťa dane, ak ich títo násled-
kom kamenca (hradu), neúrody alebo povodne platiť nemôžu.

Cirkev obyčajne povoľuje nasledujúce neplnomocné

odpustky: Odpustky jednej kvadrageny, t. j. 40 dní, od-
pustky 100 dní, jedného roka, 5 alebo 7 rokov, zriedka
odpustky do 30 rokov, najvýš zriedka až do 100 rokov.
Príklady: Koľko ráz niekto sa preiehná a pritom hovorí
obyvklé slová, dosiahne odpustky 50 dní (Pius IX. 28. júla 1863);
kto to robí svätenou vodou, odpustky 100 dní (Pius IX . . mar..
1866). Koľko ráz sa niekto modlí 3 božské cnosti, dostane odpustky
7 rokov a 7 kvadragén (Ben. XIV. 28. jan. 1756). Odpustky mnoho
tisíc rokov naskrze neboly udelené od Cirkve a preto sú nepravé.
(Ben. XIV.) Veď v prvých časoch kresťanstva nik nežil tak dlho,
63*
994

že by za toľký časbol mohol kajať na zemi l - Týmto urcen~m

času neoznačuje sa asi, koľko dní očistcových pokút sa odkajá,
lebo to vie len Boh; len poukazuje sa, o koľko dní alebo rokov
skrátily by sa tým prísne skutky pokánia, aké v Cirkvi kedysi
obvyklé boly.

4. Len pápež udeľuje odpustky platné

pre celú Cirkev; lebo len on má duchovnú súdnu
moc nad celou Cirkvou a je správca spoločných pokladov
Cirkve.

Môžu síce i biskupi udeľovať odpustky, ale (následkom naria-

denia snemu Lateránskeho 1215) len neplnomocné; rozumie sa, že
každý len v svojej diecési, lebo len tu majú súdnu moc. Aj svet-
skí sudcovia môžu súdiť len takých, čo ích súdnej moci .sú podro-
bení. Biskupi sú Apoštolskou stolicou splnomocnení, udeľovať od-
pustky jedného roka v deň posvätenia niektorého kostola, a od-
pustky 40 dní pri iných príležitosťach.

5. Aj úhohé duše v očistci môžu získať

odpustky skrze prímluvu a síce tie odpustky,
ktoré Cirkev výslovne označila; menovite úbohé duše
môžu získať plnomocné odpustky skrz obetu omše sv.
pri výsadnom oltári.

Následkom obcovania svätých môžeme dušiam v očistci osožiť

poskytnutím svojich dobrých skutkov, tedy i takých, s ktorými od-
pustenie časných pokút za hriechy je spojené. Ale odpustky môžu
sa úbohým dušiam len potom poskytnúť, keď ich sami veriaci
najprv získali. (Sv. Alf.) Kto tedy zomrelému chce zaopatriť od-
pustky, musí bezpodmienečne sám byť v stave milosti, nasledovne
bez každého · smrteľného hriechu, ako i ten, ktorému majú byť za-
opatrené. Kto úbohým dušiam chce pomáhať, musí najprv sam
hľadeť, aby sa od pekla osvobodil. (Sv. František X.) Poskytnutie
odpustkov zomrelým nie je však akýmsi rozhrešením od pokút za
hriechy, ale len akousi prírnluvou. (Paschál I. Ján VIII.) Teda
nijako nie je isté, že zomrelý, keď sa mu plnomocné odpustky
 995

získajú a poskytnú, ihneď sa vysvobodí z očistca; koľko pokút sa

mu odpustí, to závisí jedine od Boha. - Odpustky výsadného
oltára: Výsadným oltárom zovie sa ten, pri ktorom sa zomrelému
skrze obetu sv. omše z pokladu Cirkve plnomocné odpustky získajú.
Všetky biskupské kostoly majú výsadný (privilegovaný) oltár, ktorý
biskup určí (Bend. XIII. 20. aug. 1724); práve tak i všetky farské
a kláštorské kostoly bezplatne dostávajú oltárnu výsadu pre bárs-
ktorý oltár, o ktorú sa každých 7 rokov u biskupa uchádzať musia.
(Klem. XIII. 19. mája 1759) Podajedny oltáre sú zo zvláštnej prí-
činy od pápeža navždy výsadou nadané. Výsadné oltáre zväčša
majú nadpis: «Altare privilegiatum». Ani jeden kňaz nemá práva
žiadať väčšie štipendium, keď pri výsadnom oltári omšu slúži.
(Klem. XIII. 19. mája 1761) Omša musí sa slúžiť v čiernom rúchu
omšovom, ak dovoľujú to cirkevné predpisy dotýčneho dňa. (Kongr.
odp. 11. apr. 1840) Ale tieto plnomocné odpustky môžu sa po-
skytnúť len jednej jedinej duši (22. feb. 1864) a síce omša musí
sa slúžiť za túto (31. aug. 1848) ; avšak kňaz môže zahrnúť do
toho aj iných zomrelých. Kňaz pri slúžení omše ani nei:nusí mať
úmysel _získať odpustky; tieto získajú sa vzdor tomu. (Kongr. odp.
5. mar. 1855) Či však duša zomrelého slúžením sv. omše pri vý-
sadnom oltári od všetkých pokút očistcových sa osvobodí, to závisi
jedine od milosrdenstva Božieho. (Kongr. odp. 28. júľa 1840) Ale
to stojí, že plnomocné odpustky výsadného oltára istejšie sa získajú,
než všetky iné plnomocné odpustky, lebo závisia od konania obety
sv. omše a nie od stavu milosti u človeka. Oltárnu výsadu skrze
podarovanie pápežské môže mať i lcňaz pre seba, a síce na všetky
dni alebo iba na viac dní v týždni. Tak na pr. kňazi, čo hrdinský
skutok lásky za úbohé duše vzbudili (viď I. diel), majú denne
osobnú prednosť výsadného oltára. (Pius IX. 30. sept. 1852)

6. Získanie odpustkov je nadmier uži-

točné (Sn. Tr. 25), poneváč tým mnoho časného zlého
od seba vzdiaľujeme a k vykonaniu mnohých dobrých
skutkov popudzovaní bývame.

Odpustkami teda odvraciame od seba: choroby, nehody, po-

kušenia a p. No jestlí nezískame odpustkov, nevyhnutne prihrnú
sa na nás časné pokuty za hriechy. Kto tedy nedbá o získanie
996
odpustkov rovná sa pútnikovi, ktorý by ľahkou a krátkott cestou
mohol prísť k svojmu cieľu, a predsa si volí obťažnú cestu. Robí
nemúdre a je svojim vlastným nepriateľom. - Veľkolepé účinky
odpustkov v mravnom a náboženskom ohľade uznali aj najväčší
svobodomyseľníci; d'Alembert vyslovil sa o jubileume roku 1775,
že <<revolúciu o 20 rokov opozdilo», a Voltaire osvedčil: <<Ešte
jedno také jubileum, a je po filosofii». - Niektorí šomrú na od-
pustky, lebo im nerozumejú; napodobňujú Luthera, ktorý proti
odpustkom vystupoval, ale neskoršie povedal: <<N askrze som nero-
zumel, čo sú odpustky». Iní zase zavrhujú odpustky, lebo počuli
a čítali, že sa v stredoveku zneužívaly. Nuž či bolo na svete tak
svätej veci, ktorej by zlí ľudia ešte neboli zneužili? Zneužívanie
neumenšuje hodnoty niektorej dobrej veci. Keby odpustky dobré
neboly, nebolo by toľko nepriateľov proti nim vystúpilo.

V. Posledné pomazanie.
Kristus je milosrdný Samaritán; lebo aj on skrze svojho
námestníka, kňaza, leje olej do rán nemocného, aby ho duchovne
telesne uzdravil.

l. Pri poslednom pomazaní deje sa na-

sledujúce: Kňaz maže ťažko nemocného
kresťana svätým olejom na piatich smysloch
a modlí sa nad nim; tým sa nemocný
uzdravuje na duši, ba často i na tele.
Obrad: Farár alebo jeho námestník maže nemocného posvä-
teným olejom v podobe kríža na piatich smysloch, ako na nástro-
joch hriechu (na očiach, ušiach, nose, ústach, rukách, no zriedka
na bokoch) a pri každom mazaní modlí sa k Bohu: <<Skrze toto
sväté pomazanie a svoje nesmierne milosrdenstvo nech ti odpustí
Pán, čo si zrakom (sluchom atď.) prehrešil». Keď nemocný už
skonáva, maže kňaz iba celo, ale potom i menované smysly, ak
nemocný ešte žije. Posledné pomazanie zovie sa i «sviatosťou
umierajúcich», poneváč sa obyčajne pred umíeraním prijíma. Zovie
 997

sa «posledným pomazaním», lebo je obyčajne posledné pomazanie,

aké človek dostáva.

Už sv. Jakub spomína sviatosť posledného pomazania.

Povedá: «Ak niekto je chorý medzi vami, nech zavolá k

sebe kňazov Cirkve, a tí nech modlia sa nad nim a mažú ho ole-
jom v mene Pána; a modlitb!l viery uzdraví nemocného a obľahčí
mu Pán, a jestli je v hriechoch, budú mu odpustené». (Jak. 5, 14)
Pápež Innocent l. {okolo 400) výslovne osvedčuje, že sa tieto
slová na sviatosť vzťahujú, a síce na sviatosť posledného · poma-
zania pre ťažko nemocných kresťanov. Sv. Oäsarius, biskup are-
latský (v 6. století), napomína kresťanov, aby v páde ťažkého
onemocnenia telo Pána prijímali a potom olejom sa mazať dali,
aby zase zdravie a spolu aj odpustenie hriechov obdrž11li. Aj naj-
dávnejší bludoučitelia podržali túto sviatosť. Posledné pomazanie je
sviatosť ustanovená od Krista. (Sn. Tr. 14, 4)

2. Posledné pomazanie podobne účin­

kuje, ako o1ej: posilňuje, uzdravuje a človeka robí
schopným dosiahnutia večného blahoslavenstva.

Olej posilňuje telo (bojovníci o závod pred zápasom mazali

sa olejom, lebo sa tým stávali silnejšími a protivníkom nie tak
ľahko mohli byť zachytení), uľavuje bôľ a hojí rany (preto milo-
srdný Samaritán nalial oleja do rán Židových; preto si gazdiny
olejom natierajú ruku, ktorú si pri peci popálily) i robí hybkým.
(Prečo vyšmykne sa úhor tak ľahko z ruky?)

l. Posledné pomazanie posilňuje človeka,

mu keď
dáva silu k znášaniu všetkých trápení a k premoženiu
všetkých pokušení.
Zkúsenosť uči, že mnohí nemocní po poslednom pomazaní
celkom sú premenení; ako predtým celkom netrpezliví boli a smrti
sa báli, tak potom celkom sú pokojní, plní trpezlivosti a oddanosti
do vôle Božej. Zlý duch pri smrti človeka vynakladá všetko chy-
tráctvo svoje, aby tohoto od dôvery v milosrdenstvo Božie odvrá.:
~98

~il. (Sn. Tr.) Posledné pomazanie odháňa ho. To ukazuje smrť sv.
Eleazara; keď tento k smrti sa blížil, zrazu tvár jeho bola zde-
sená a žaloval sa, že ho zlý duch trápi; sotva prijal posledné
pomazanie, tvár jeho zase sa vyjasnila. (Meh.)

2. Posledné pomazanie uzdravuje dušu a často i

telo ; lebo spôsobuje odpustenie všetkých smrteľných hrie-
?hov, z ktorých sa nemocný pre telesnú ·alebo duchovnú
slabosť spovedať už nemohol, a odpustenie mnohých
pokút za hriechy. Krem toho spôsobuje i vyzdravenie
telesné, ak toto k dušnému spaseniu je užitočné.

Posledné pomazanie nahrádza všetko, čo nemocný pri svia-

tosti pokánia bez svojho zavinenia vykonať nemohol. Posledné
pomazanie teda je doplnok sviatosti pokánia; ono je pokánie ne-
mocných. Nemocný totiž najviac pre telesnú alebo duchovnú sla-
bosť nemôže sa ani dobre spovedať, ani konať veľké skutky po-
kánia; Cirkev teda má útrpnosť s nim a posledným pomazaním
odporúča ho milosrdenstvu Božiemu. - Pri poslednom pomazaní
odpúšťa sa viac alebo menej pokút za hriechy podľa toho, koľká
je ľútosť .a pobožnosť, s ktorou sa prijíma. - Posledné pomazanie
často spôsobuje i vyzdravenie. (Sn. Tr.) Keď Boh predvidí, že
chorý, ak vyzdravie, ostatok svojho života dobre využije k svojmu
dušnému spaseniu, daruje mu zdravie ako čas milosti, aby sa na
smrť ešte lepšie pripravil. Keď však Boh predvidí protivu toho,
vezme chorého s tohoto sveta. Niekedy here ho so sveta preto,
že už je starý a že už i príroda žiada, aby umrel. No obyčajne
každý nemocný po hodnom prijatí posledného pomazania cíti
aspoň obľahčenie; účinok tento dá sa celkom dobre vysvetliť
prirodzeným spôsobom : spoveďou a smierením sa s Bohom myseľ
stane sa pokojnejšou a blahodarne pôsobí na telo. Vzdor tomu
posledné pomazanie len skrze božskú silu spôsobuje zdravie telesné.
(Sv. Tom. Akv.) Blázon teda, kto sa posledného pomazania bojí v
domnení, že zomret: musí. Či Boh pokrmu telesnému snáď preto
dáva riasť na poli, aby sme umreli? Oj, nie, ale aby sme pri
živote ostali. Tak ani pokrmu duchovného, teda sviatostí, neusta-
novil na to, aby sme zomreli, ale aby sme žili. Blázon, kto tvrdí,
že posledné pomazanie je zbytočné a že i bez neho vyzdravie ;
 999

ktože bol by taký hlúpy, že by istý spoľahlivý liek za zbytočný

považoval?

3. Posledné pomazanie robí nás schopnejšími dosia-

hnutia večného blahoslavenstva, lebo rozmnožuje posvä-
cujúcu milosť a s touto i lásku k Bohu.
Účinok tento je spoločný poslednému · pomazaniu a ostatným
sviatosťam; lebo všetky rozmnožujú posväcujúcu milosť. No pri
smrti rozmnoženie posväcujúcej milosti má veľký význam, lebo od
stupňa posväcujúcej milosti závisí stupeň blahoslavenstva. Rozmno-
žením lásky k Bohu človek stane sa schopnejším dosiahnutia
večného blahoslavenstva. Sviatosť posledného pomazania teda od-
straňuje všetko, čo dosiahnutie večného blahoslavenstva prekáža.
(Sv. Tom. Akv.) Ako úhor, poneváč je hladký, ľahko vyšmykne sa
z rúk našich, tak i my skrze milosť posledného pomazania rýchlo
ujdeme očistcu a prídeme do neba.

3. Kto nie je ťažko nemocQý, nemoze

prijať posledné pomazanie; kto však ťažko
je nemocný, má ho zaraz prijať, aby telesne i
duchovne vyzdravel.

1'ažká nemoc je len tá, pri ktorej hrozí nebezpečenstvo

smrti. (Rim. katech.) Teda pri holení zubov, hlavy a p. nemôžeme
prijať posledné pomazanie. Či môže ho prijať vojak pred bitkou
alebo na smrť odsúdený zločinec pred popravou? Prečo nie? Lebo
nie sú nemocní. Výnimku robia iba starci; títo v každý čas môžu
prijať posledné pomazanie, ak sa nedobre cítia ; lebo staroba už
sama sebou je ťažká choroba. - Kto ťažko onemocnel, má zaraz
prijať posledné pomazanie. Každý mal by si vziať za vzor sta-
ru čkého vojaka-hrdinu, arcivojvodu rakúskeho Karola, víťaza nad
Napoleonom. Najväčšou starosťou jeho odjakživa bolo, aby svia-
tosti umierajúcich zavčas prijal. Často prosil svojho spovedníka,
aby mu, jestli by ťažko onemocnel, len na skutku udelil sv. svia-
tosti, že by mu Riaditeľ víťazství a bitiek i v poslednom boji
víťazstva poprial. Prosil spovedníka, aby mu potom celkom vážne
privolal: «Hore sa, starý vojak l Čas je vstúpiť do služby!» Ale to
1000

všetko nebolo potrebné ; prvá túžba nemocného bola, aby sviatosti

prijal. Zomrel v 76. roku života (koncom apríľa 1847) práve v tie
dni, v lrtoré sa kedysi k bitke pri Asperne chystal. (Eng. Fischer)
Kto však posledné pomazanie len vtedy prijme, keď už je bez
seba, tomu neosoží tol·ko, ako keby ho s ľútosťou a pobožnosťou
prijal. «Lebo milosť tejto sviatosti hojnejšie sa udeľuje, ak ju chorý
príjíma, zakiaľ ešte je pri dobrom rozume a tak môže dať na
javo vieru, úctivosť a pobožnosť». (Rim. katech.) A telu sotva
osoží také pozde prijaté pomazanie. Kto hasičov len potom volá,
keď dom temer už zhorel, je blázon. Celkom tak je i tu. «Posledné
pomazanie za našich časov preto tak zriedka spôsobuje zdravie,
lebo mnohí odkladajú s jeho prijatím, až sú blízko smrti a potom
už len zázrakom uzdraviť by sa mohli». (Bell.) Takí sa nedbanli-
vosťou svojou urobili nehodnými milosti vyzdraveniá. - Kto toľkú
sviatosť zapovrhuje, sám sebe je najväčším nepriateľom. Ten po-
náša sa na takých, čo v pevnosti táborom ležia a z velkej dôvery
v seba, napriek blíženiu sa nepriateľa, nechcú sa zásobiť potravou
a strelivom. (Drex.) Kto pred sebou má cestu do večnosti a sv.
sviatosť zapovrhuje, podobný je človeku, čo si na cestu peňazí
nebere. (Bl. Klem. Hotb.) Zapovrhovanie toľkej sviatosti nemôže
qyt bez ťažkého hriechu a je veľkou urážkou Ducha Sv. (Sn. Tr,
14. kap. 3)

Ani tí, čo k uztvaniu rozumu ešte neprišli, nemôžu

prijať posledné pomazanie.

Posledné pomazanie je doplnok sviatosti pokánia. Kto teda

nemôže prijať sviatosť pokánia, nemôže prijať ani jej doplnok.
Sem teda predvšetkým patria deti, čo k užívaniu rozumu ešte
neprišly. Ale nesmieme sa domnievať, že sa tu majú rozumeť
len deti niže 7 rokov ; lebo zkúsenosť ukázala, že si niekedy už i
5 ročné deti na smrtnej posteli kňaza žiadaly, lebo si previnení
oproti rodičom povedomé boly. Ani ľudia, čo doživotne sú bez
rozumu, nemôžu prijať posledné pomazanie. - . Ktoré sviatosti
môže prijať školské dieťa, akby ťažko neomocnelo? čo má si žia-
dať? Viď o sviatosti oltárnej.

V tej istej chorobe môžeme len raz prijať posledné

pomazanie.
 1001

Komu však je trochu lepšie a znovu do tej istej choroby

upadne, môže zas prijať posledné pomazanie. (Sn. Tľ.; Rim.
kate ch.)

4. Nemocný pred posledným pomazanhn

má sa spovedať a prijať telo Pána; po po-
slednom pomazaní obyčajne dostáva pápež-
ské požehnanie.
Spovedať pred posledným pomazaním máme sa preto, že
posledné pomazanie v stave mi.losti Božej príjať máme. Posledné
pomazanie je liek; ako tento je len pre živých, a nijako nie pre
mŕtvych, tak i posledné pomazanie je len pre duchovne živých. -
Pápežské požehnanie smie umierajúcim dať každý od biskupa
splnomocnený kňaz (Bened. XIV. 5. apr. 1747), ale prítom musí -
použiť predpísanú formulu. (Kongr. odp. 18. mar. 1879) Pápežským
požehnaním získajú sa plnomocné odpustky. (Viď v predošlom.)
Avšak nemocný musí vzývať meno «Ježiš» a síce ústami (kňaz
mu obyčajne predrieka povzdyšnú modlitbu, v ktorej meno Ježiš
prichodí) alebo, ak už vraveť nemôže, v duchu (kňaz dáva mu
kríž k boskaniu), ináče sa odpustky nezískajú. (Kongr. odp. 20.
aug. 1775) Pápežské požehnanie, ako i posledné pomazanie, v tej
istej nemoci nesmie sa opakovať. (Kongr. odp. 20. aug. 1775) -
Aj takzvaným krížikom umierajúcich môžu sa získať plno-
mocné odpustky v hodinu smrti. K tomu účelu dajme si malý
krížik .(ruženec alebo medaillon) posvätiť od splnomocneného kňaza
a zaopatriť odpustkami umierajúcich. Na tenže kríž možno obdržať
aj odpustky krížovej cesty. (Kongr. odp. 29. feb. 1820) U kríža
odpustky pripadajú na obraz Ukrižovaného, tak že tento bez
ztraty odpustkov na iný kríž pripevniť môžeme. (Kongr. odp. ll.
apt·. 1840) Istý francúzský vojevodca umieral uprostred priateľov
svojich. Jeden z nich vravel: «To je naozaj k poľutovaniu, že
toľký vojevodca nie na bojišti ako hrdina pod zástavou končí svoj
život». Tu ťažko nemocný schytil sv. kríž a povedal: «Toto je
najkrajšia zástava. Zomreť pod touto zástavou je dôstojné každého
hrdinu, lebo pod ňou položil svoj život najväčší hrdina všetkých
časov». (Hausbl. 97, 267)
1002

Pdbuzní nemocného majú sa postarať, aby nemocný

zav ča.s prijal sviatosti umierajúcich.
Ak nemoc je nebezpečná, nuž samosebou rozumie sa, že i
leká.r má upozorniť na túto okolnosť . Lekár teda tiež je zodpo-
vedný. Preto katolícki kresťania, nakoľko IJ]Ožno, majú lekárom
kresťanským dať prednosť pred všetkými inými. - Niekedy sa
domáci vyhovárajú, že by nemocnému zapríčinili nepokoj, keby ho
na p,rijatie sv. sviatostí upozornili. Taká nežnosť je najväčšia
ukrutnosť voči nemocnému. Lebo smrť tým nedá sa zadržať. Takí
príbuzní rovnajú sa ľuďom, čo slepého, ktorý sa k jame približuje,
nechcú vystríhať, aby sa nenaľakal. Koľkú zodpovednosť uvaľujú
na seba takí ľudia pre chúlostivosť svoju l - Domáci majú slušne
zariadiť chyžu a pripraviť všetko, čo k poslednému pomazaniu
je potrebné. Má sa prestreť na stôl biely obrus ; na tomto má byť
kríž s dvoma horiacimi sviecami. Ďalej na stole má byť pohár so
svätenou radou, lebo kňaz musí touže pokropiť nemocného i chyžu;
aj pohár čistej vody, do ktorého kňaz po sv. prijímaní prsty omočí
a z ktorého sa . nemocnému potom napiť dá. Konečne na stole
·má byť tanier s kúskom bavlny, aby kňaz pomazané čiastky tela
utreť mohol. Pod spoveďou všetci majú opustiť chyžu, lebo veď
kňaz zriedka môže hovoriť potichy s ťažko nemocným. Prečo
nesie sa pred kňazom svetlo, keď ide k nemocnému, a prečo sa
cengá ? čo máme robiť, keď stretneme kňaza , ktorý k nemoc- ·
nému ide?

VI. Posvätenie kňazstva.

Kristus pri svojom nanebevstúpení pozdvihol ruky, žehnal

a poštolov a poslal ich do celého sveta, aby tu evanj elium hlásali
a sviatosti udeľovalí. (Luk. 24, 50) Dač o podobného robí biskup
pri posvätení kň azstva. (Vskladanie rúk znamená, že sa dačo
sdeľuje ; lebo rukou sa udeľuj e a či rozdáva.)

1. Pri posvätení kňazstva deje sa nasle-

dujúce: biskup na budúcich kňazov vzkladá
ruky a vzýva Ducha Sv., krem . toho maže im
ruky a odovzdáva sv. n ádoby; tým mimo hojných
 1003

milostí dostávajú kňazi moc, obzvlášte moc, ko-

nať obetu omše sv. a odpúšťať hriechy.
Obrad : Posvätenie kňazstva podujíma biskup pod omšou.
Budúci kňazi najprv padnú na tváre svoje, potom biskup každému
z nich vzkladá ruky na hlavu, čo i prítomní kňazi robia; potom
oblieka im kňazské rúcha, zanôti chválospev k Duchu Sv. a medzi-
tým v podobe kríža začína mazať ruky budúcich kňazov, čím ude-
ľuje im moc žehnať a dotýkať sa hostie. Dáva im dotknú ť sa
kalicha a pateny a udeľuje im moc, konať obetu omše sv. Nato
riekne im slová Kristove: «Prijmi Ducha Sv.; ktorým odpu stíš
hriechy atď.» Konečne posvätenci sľubujú biskupovi úctu a poslu-
šnosť. - Mazanie rúk a podávanie nádob je pobočný obrad, ktorý
pred 9. stoletím nejestvoval a v gréckej cirkvi ani dnes sa nena-
chodí. - Posvätením kňazstva udeľuje sa nielen kňazská moc,
ale i milosť. «Posvätením kňazstva dáva sa Duch Sv.» (Sn.
Tr. 13, 2)

Uč sv. apoštoli udeľovali posvätenie kňazstva .

Tak modlitbou a vzkladaním rúk posvätili Pavla a Barnabáša

(Sk. ap. 13, 3) ; taktiež Pavel posvätil Timotea. (2. Tim. 1, 6) Už
sv. Augustín menuje posvätenie kňazstva sviatosťou; bojuje proti
donatistom, ktorí tvrdili, že krst nemožno ztratiť, ale áno právo,
udeľovať krst. Sv. Augustín povedá: «Jedno i druhé je sviatosf a
nesmie sa opakovať». - Kristus zjavne pri poslednej večeri usta-
novil sviatosť posvätenia kňazstva.

2. Posvätením kňazstva dostáva sa úrad

veľkej hodnosti, ale aj úrad ťažký a spojený
s veľkou zodpovednosťou.
Kňazstvo je najvyššia hodnosť na zemi. (Sv. lgn. Ant.)
Posvätenie kňazstva prevyšuje hodnosť cisárov a kráľov, ba aj ·
anjelov. (Sv. Bern.) Lebo moc kráľov vzťa huje sa len na telo, moc
kňazov však na dušu. (Sv. Zl.) Kňazovi daná je moc, ktorá anje-
lom nie je dopriata. (Sv. Aug.) Lebo ani jeden anjel svojim slovom
nemôže premeniť chlieb na telo Kristovo ; všetci anjeli spolu ne..:
lú04

môžu rozhrešiť ani od jediného hriechu. (Sv. Alf.) Kňazský úrad

zanáša sa len nebeskými záležitosťami ; takí, čo sú v tele, musia
konať služby anjelské. (Sv. Zl.) Kňaz stojí v prostriedku medzi
Bohom a luďmi: nesie k Bohu naše prosby a donáša nám dobro-
denia Božie. (Sv. Zl.) Kňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.
(Sv. Vavr. Just.) On je posol, čo záležitosti ľudské u Boha zastu-
puje. (Sv. Hier.) On je anjel Pána (Mal. 2, 7), t. j. vyslanec Boh
k ľuďom, ktorým vôľu božskú sdeľuje. Kňaz je Bohom poslaný,
aby nás do večnej vla8ti viedol. Kňaz je námestník alebo «splno-
mocnený povereník Boží». (Sv. Zl.) Preto česť, preukazovaná kňa­
zom preukazuje sa Bohu samému. (Sv. Zl.) Z tej príčiny povedá
Kristus: «Kto vás slyší, mňa slyší, a kto vás zapovrhuje, mňa za-
povrhuje». (Luk. 10, 16) Boh najláskavejší takrečeno poslúcha
kiíaza; lebo čo tento usúdil na zemi, to on potvrzuje v nebi (Sv.
Pet. Dam.), a na púhe slovo kňazovo druhá božská osoba, ako
kedysi pri vtelení, here na seba nové telo. (Sv. Aug.) Nasledovne
kňazovi právom dáva sa názov «dôstojnosť». Sv. František Assiský
povedá: <<Keby som anjela a kňaza súčasne stretol, najprv po-
zdravil by som kňaza». Niekedy suroví ľudia nedávajú kňazovi
prístojného názvu alebo i prezývajú ho; ak kňaz žaluje, môžu sa
dostať do arreštu. - Kňazstvo je ťažký úrad. Lebo kňazi majú
ťažké zaviazanosti} a síce: musia sa denne modliť breviár (trvá asi
1 1/ 2 hodiny); zaviazaní sú k doživotnému bezženstvu (k celibátu);
musia ťažko nemocným každú hodinu, často i v noci a pri nákaz-
livých chorobách, prisluho . ať sviatosti umierajúcich; musia často
za celé hodiny spovedať; musia neraz dlho sa postiť (pri neskorých
omšiach); majú sa celkom chrániť mnohých svetských veselostí
n. pr. tancU:; majú byť dobročinní oproti chudobným a p. Oni majú
byf soľou zeme. (Mat. 15, 13) K tomu ešte prichodí okolnosť, že
kňazi, čím sú horlivejší, tým viac sú vystavení prenasledovaniam
a upodozrievaniam a síce najmä za našich časov. Svet zle odpláca
apoštolským kňazom (Boh, pravda, odpláca im už tu spôsobom
neznámym svetu): ich verné plnenie povinností svet obyčajne na-
zýva prehnanou horlivosťou, nerozvažitosfou a p. Svet ovšem na
deň súdny bude inak poučený. Svetári voči svojim kňazom
držia sa, ako pes v bájke, ktorý tomu, čo mu život chce zachrá-
niť a z vody ho vytiahnuť, zuby ukazuje alebo ruku hryzie. -
Kňazstvo je úrad veľkej zodpovednosti. Keď vlk prichodí a trhá
ovce, nuž pastier musí byf zodpovedný. Podobne je i tu. Kňazi
 1005

musia raz účtovaf zo všetkých duší, ktoré im sverené boly. (Žid.

13, 17) Tí, čo z mnohých duší budú museť účtovať, majú ťažké a
nebezpečné povinnosti. (Sv. Ber.) Sv. Ján Zlatoústy teda povedal
pri kázni v deň svojho posvätenia za kňaza: «Teraz potrebujem
mnoho tisíc prímluv, aby som v deň súdny do najkrajnejšej tmy
hodený nebol».

Poneváč úrad kňazský toľkú hodnosť má, nuž kúa-

zovi pre vznešený úrad jeho patrí úcta a to i vtedy, keby
život jeho takej hodnosti nezodpovedal.

Kňazský úrad ničímnemôže sa utratif, ani nesvätým živo-

tom; preto l\ňazskému úradu vždy patrí úcta. Z tej príčiny i
pohanskí kráľovia kňazom pravého Boha preukazovali veľkú úcti-
vosť. Keď Alexander Veľ. na víťaznom pochode svojom blížil sa k
mestu Jerusalemu, vyšiel mu v ústrety najvyšší kňaz so všetkými
kňazmi vo sviatočnom obleku, aby ho o milosť prosil. Alexander
padol pred nim a vyplnil všetky prosby jeho. Keď jeden z voje-
vodcov nad tým sa zadiví~ povedal Alexander: «Neklaniam ea
najvyšiemu kňazovi, ale pravému Bohu, ktorého je sluhom>>.
Alexander i vyprával, že sa mu tento krásne oblečený najvyšší
kňaz zjavil vo sne pred pochodom a posmeľoval ho na cestu;
preto tak veľmi bol prekvapený, keď ho videl. (Meh.) Aj ukrutný
kráľ Hunnov, Attila, ktorý Rím vydrancovať chcel, dal sa pápežom
Levom Veľ. pohnúť k odstúpeniu (452); taktiež pozdejšie Geiserich,
kráľ Vandalov. (455) - Boh dobrotivý necháva lpef slabosti na
kňazoch, aby s neumelými a blúdiacimi tým viac útrpnosti mali.
(Žid. 5, 2) Práve jednému Petrovi a Pavlovi dal tak hlboko padnúť,
aby títo potom s hriešnikami milosrdenstvo mali. (Sv. Bern.)
Sv. František As. povedá o kňazoch: «Nechcem na nich videť
chyby, ale uznávať v nich len námestníkov Božích». Sv. Katarína
Sienská vraví: «A čo by kňazi boli diabli v tele, predsa museli
by sme mať úctu pred ich úradom, ak nechceli by sme uraziť
Boha». No veľkej krivdy dopúšťa sa, kto chyby jedného kňaza na
celý stav uvaľuje. Kto bol by taký blázon, že by Krista a všetkých
sv. apoštolov zapovrhoval, poneváč medzi nimi bol jeden Judáš?
Ktorú spoločnosť osôb môžete mi ukázať na tomto svete, čo by
bez všetkej chyby bola? (Sv. Aug.)
1006

Poneváč kňazstvo je tak (ažký úrad a má toľkú

zodpovednost, nech nik nejde ~a kňaza, čo k tomuto stavu
nemá povolania.
Teda nik nemá byť kňazom, kto v kňazskom stave nemá
zvláštnej záľuby ; kto nemá úmyslu zachrániť duše, (kto by sa v
stave kňazskom snáď chcel obohatiť alebo zbaviť starostí o výživu)
alebo kto ľahkomyseľný život vedie. Hrešia rodičia, čo z marno-
mysefnosti nútia synov svojich k stavu kňazskému, ač títo k nemu
nemajú povolania. Kto bez povolania stal sa kňazom, cíti sa ne-
šťastným a nespokojným po celý život svoj, neplní kňazských po-
vinností a tým dáva veľké pohoršenie, teda do ista ide v ústrety
večnému zatrateniu. Stať sa kňazom bez povolania je znakom, že
duša je ztratená. (Sv. Cyp.) Nepovolaní kňazi sú, ako veľké ryby;
ked tieto prídu do sieti, potrhajú ju a zapríčinia, že ujdú i malé
ryby, čo sú v nej. (Segneri) Preto sa í velkí svätí najrozhodnejšie
zdráhali vziať na seba hodnosť kňazskú alebo biskupskú. Sv. Fran-
tišek Assiský ostal jahnom a nedal sa posvätiť . za kňaza. Svätý
Cyprián skryl sa, ked ho chceli urobiť biskupom kartágskym; tak
robili i mnohí iní. Držali sa za nehodných a len potom prijali
hodnosť, ked spoznali, že je to vôľa Božia. Boh najláskavejší sám
povoláva ku kňazstvu, koho chce; preto Kristus riekol apoštolom:
«Nie vy ste ma vyvolili, ale ja vyvolil som vás». (Ján 15, 16)

3. Posvätením kňazstva dosiahne sa len

trváce zischopnenieJ no naskrze nie opráv-
nenie k vykonávaniu kňazského úradu. Posvä-
tenci teda po posvätení kňazstva krem toho potrebujú i
cirkevného poslania alebo právomocnosti, aby úrad kňaz­
ský na určitom mieste konať mohli.
Uschopnenie záleží predovšetkým v sverení kňazko-úradnej
moci, a síce úradu učiteľského a pastierskeho. V Starom zákone
šírila sa moc kňazská skrze telesný pôvod od Árona (2. Mojž. 28);
v Nov om zákone však skrze duchovný pôvod pósvätením kňaz­
stva. - Okrem kňazsko-úradnej moci dosiahne posvätenec i hojné
milosti stav~. Kňaz teda skrze posvätenie kňazstva, trebárs zovnú-
torne dľa podoby ostane nepremenený, vnútorne predsa premení
 1007

sa na lepšieho človeka. (Sv. Reh. Nis.) Posvätenie · kňazstva vtla-

čuje duši nezmazateľný znak; preto raz ob držaná moc kňazská
ničím nemôže sa utratiť, ani len najväčším hriechom. (Kacier Hus
učil inak.) Kňaz teda už nikdy nemôže sa navrátiť do svetského
stavu (Sn. Tr.); katolíc.ky kňaz-odpadlík po návrate do katolíckej
Cirkve nesvätí sa snáď poznovu. Všetky kňazské úkony odpadlého
kňaza alebo biskupa sú platné (len hriechy nemôžu odpúšťať, vy-
nímajúc, akby umierajúci nemal alebo tak ľahko mať nemohol
iného kňaza); preto kňazi gréckej Cirkve, nesjednotenej s Rímom
od roku 1053, pri návrate svojom do katolíckej Cirkve, naskrze
nedostávajú posvätenia kňazstva, ale áno protestantskí kazatelia. -
Cirkevné poslanie a či právomocnosť biskupom udeľuje pápef,
kňazom biskup alebo pápež. Avšak svetská vrchnosť alebo kresťan­
ská obec nijako nemôže dať niekomu cirkevné poslanie, lebo sama
nemá cirkevnej moci. Čoho nemáme, to nemôžeme daf. Už za
casov apoštolských jahní naskrze neboli volení snáď ľudom, ale od
apoštolov dostávali cirkevné poslanie (Sk. ap. 6, 3-6); taktiež
Timotej dostal biskupské posvätenie a úpravy nie od ľudu, ale od
Pavla. (1. Tim. 4, 14) Z tej príčiny apoštoli volali sa «služobníci
Kristovi». (1. Kor. 4. l) Kto by úrad kňazský bez biskupského
poslania konal, bol by dľa slov Kristových zlodej a vrah, lebo by
do ovčienca nevchodil dvermi, ale inak. (Ján 10, l) - Kňazovi
môže sa udeliť buď právornocnosť pre spovedelnicu (túto musí
mať každý kňaz od diecesanského biskupa, ak v jeho diecési chce
spovedať) alebo právomocnosť úradná. (Táto súvisí s každým sve-
reným úradom cirkevným a oprávňuje k podujatiu všetkých duchov-
ných úkonov; takú právomocnosť má farár.) Katecheta alebo uči­
teľ náboženstva tiež musí maf právomocnosť od biskupa. Kto by
tak drzý bol, že by cirkevné úkony podujal bez posvätenia kňaz­
stva alebo bez cirkevného poslania, bol by v najviacerých štátoch
trestaný ťažkým žalárom pre rušenie náboženstva; aj mal by oča­
kávať trest Boží. Král Oziáš napriek výstrahe najvyššieho kňaza
opovážil sa konať v chráme obetu s kadidlom; ihneď bol zarazený
malomocenstvom, ktoré od neho už neodstúpila. (2. Kron. 26, 19)
Za čias Mojžišových 250 odbojníkov, čo sa opovážili konať v sväto-
stánku obetu zápalnú (s kadidlom), bolo ohňom usmrtené a pod
troma vodcami tejto roty otvorila sa zem a pohltila ich. (4.
Mojž. 16)

Kat. Ľud. Katechismus. 64

 1008

4. Posvätenie kňazstva mozu prijať len

mužskí, čo aspoň 24 rokov majú. (Sn. Tr. 23, 12)

Pápež môže dišpensovať i kandidátov kňazstva, ktorým 20

mesiacov chybí do 24 rokov. Mimo predpísaného veku tí, čo za
kňazov majú byť posvätení, musia mať nasledujúce vlastnosti.
Majú mať primerané vedo'ľ(l-osti; majú vynikať čistotou mravov a
stáť v dobrom chýre ; majú byť z manželskej lože, bez telesných
nedostatkov, ktoré by u bližných smiech budily; nesmú byť mužskí,
čo už dva razy ženatí boli. (Kto raz bol ženatý, môže ešte vždy
byť kňazom pod istými podmienkami.) Nie všetci môžu byť kňazmi
(Ef. 4, ll ; l. Kor. 12, 29), ženy už naskrze nie, lebo v kostole
majú mlčať. (1. Kor, 14, 34) Avšak niekedy všetci veriaci menujú
sa kňazmi (1. Pet. 2, 9), poneváč ku cti Božej majú konať dobré
skutky, ktoré v istom ohľade sú duchovné obety (Rim. katech.);
oni sú kňazi, lebo sa obetujú (sebaovládaním). (Sv. Efr.) V podob-
nom smysle všetci veriaci menujú sa kráľmi, poneváč nad svojimi
zlými žiadosťami kraľovať majú.

5. Posviacke za kňaza predchádza 6 iných

posviacok, 4 nižšie a 2 vyššie.
Nižšie a vyššie posviacky sú akoby stupne, po ktorých sa na
kňazstvo hore vystupuje. (Sn. Tr. 23, kán. 4) Mnohými posviac-
;_kami má sa poukázať na hodnosť kňazskú. Z tej príčiny medzi
jednotlivými vyššími posviackami má uplynúť primeraný čas. Prí-
pravou alebo takrečeno bránou k posviackam je tonsura, ktorou
stáva sa vylúčenie zo svetského a prijatie do duchovného stavu.
Tonsura je odstrihnutie vlasov na hlave rukou biskupa, čím ozna-
čuje sa odloženie všetkej márnosti svetskej a úplné oddanie do
služby Pánovej. (Mnohí doživotne nosia tonsuru; naj me u rehoľ­
nikov vidno, že im kruh vlasov na temeni je odstrihnutý.) Nato
nasledujú štyri nižšie posviacky, ktorými sa udeľuje moc, vyko-
návať služby kostolné, na p. miništrovať, zvoniť, otvárať bránu
kostolnú atď. Potom príde prvá z troch vyšších posviacok, pod-
jahenstvo (subdiakonát). Táto posviacka (za časov pápeža
Urbana II. okolo r. 1100 platila za nižšiu) platí za vyššiu od
 1009
snemu Tridentského. Podjahen dostáva plnomocenstvo, robiť všetko,
čo k slúženiu sv. omše je potrebné, ako zaobstarať omšové rúcho,
nádoby, hostie a posluhovať kňazovi pri oltári; on už je zaviazaný
k modlitbe breviára («kňazských hodiniek») i k celibátu (bezženstvu).
Tonsuru a 4 nižšie posviacky môže s dovolením pápežským ude-
ľovať i obyčajný kňaz, ale nasledujúce posviacky len biskup.

6. Sviatosť posvätenia kňazstva má tri stupne: po-

sviacku za jahna (diakona), posviacku za kňaza a po-
sviacku za biskupa. Tri posviacky tvoria spolu len jednu
jedinú sviatosť.

Druhá vyššia posviacka je jahenstvo (diakonát). Apoštoli

predovšetkým sverili j ahnom starosť o zaopatrenie chudobných.
(Sk. ap. 6, 2) Jahen má plnomocenstvo, kázať, krstiť a prisluhovať
sv. pr?jímanie. Naj znamenitejší jahní Cirkve sú: sv. Stefan, kto-
rého židia ukamenovali (t 35), sv. Vavrinec, ktorý v Ríme na že-
ravom železe bol upečený (t 258) g sv. František Assiský, slávny
kazateľ pokánia a zakladateľ troch rádov, ktorého telu vtlačil Boh
znaky rán Ježišových (t 1226). Potom nasleduje vlastná posviacka
za kňaza, presbyterát, ktorým sa menovite udeľuje moc, konať
obetu omše a odpúšťať hriechy. Ešte vyššia posviacka, než za kňaza,
je posviacka za biskupa. Touto menovite sa udeľuje plnomocen-
stvo, posviacať kňazov, birmovať a spravovať Cirkev. Posviacku za
biskupa konajú tr aj a biskupi. - Tieto tri posviacky tvoria spolu
len jednu jedinú sviatosť. Posviacka za jahnov zjavne patrí už k
sviatosti posvätenia kňazstva, poneváč sa skrze ňu už odovzdáva
malá čiastka kňazskej moci a síce pod vzložením rúk a modlitbou.
Sv. Pavel vždy kladie jahnov k boku biskupov a kňazov; sv.
otcovia vždy dávajú im najvznešenejšie názvy (sv. Polykarp me-
nuje ich «služobníkmi Božími») a snem Tridentský pripočíta ich k
cirkevnej svätovláde (hierarchii). (Sn. Tr. 23, 6) Posviacka za
kňaza patrí k sviatosti posvätenia kňazstva, lebo skrze ňu odo-
vzdáva sa veľká čiastka kňazskej moci. Posviacka za biskuP.a je
len doplnok sviatosti posvätenia kňazstva; skrze ňu udeľuje sa
plnosť kňazskej moci. Biskup teda je viac, ako jednoduchý kňaz.
Hlavný rozdiel medzi kňazmi a biskupmi je, že len biskup môže
udeľovať sviatosť posvätenia kňazstva, (Sv. Hier.) Keď ariáni na
synode v Alexandrii (319) biskupa tohoto mesta, sv. Atanáza,
64*
1010

obžalovali, že s istým kňazom Ischyrasom zle naklada!, synoda

odmrštila obžalobu túto s osvedčením, že Ischyras nie je kňaz,
lebo bol posvätený nie od biskupa, ale len od jedného kňaza.

7. Veriaci majú prosiť Boha najláskavej_šieho, aby

dobrých kňazov poslal.

Kristus hovorí: «Proste Pána žatvy, aby do žatvy svojej

delnikov poslal». (Mat. 9, 38) Pováž, že skrze kňazov prichádza
na Jud spasenie alebo záhuba. Keď v Starom zákone už nestačily
iné biče, aby zatvrdilý ľud od bludnej cesty bol odvedený, vtedy
Boh posielal najťažšie biče : planých a zaslepených kňazov. Proste
teda ustavične, aby Pán svätých kňazov poslal. (Bl. Klem. Hofb.)
Pôsty v kantry majú účel, vyprosiť dobrých kňazov. Menovite
odporúča sa modlitba k Duchu Svätému. Lebo ak kňazovi chybí
osvietenie Ducha Sv., nuž o ňom platia slová Kristove: «Keď
slepý slepého vedie, oba padnú do jamy)). (Mat. 15, 14) Braterstv(}
Ducha Sv. (založené u Lazaristov vo Viedni) vytklo si za cieľ,.
prosiť Ducha Sv. o kňazov Bohom osvietených. (Viď o bra-
terstvách.)

VII. Stav manželský.

1. Ustanovenie a podstata manželstva.
Čo pokrm pre jednotlivca, to je manželstvo pre celé poko-
lenie ľudské. (Sv. Aug.) Ako totiž pokrm k zachovaniu jednotlivca,
tak manželstvo slúži k zachovaniu pokolenia ľudského. Poneváč
hlavný učel manželstva, riadne vychovávanie dietok len tak môže
byť dosiahnutý, keď dve osoby, muž a žena, nerozlučným sväz-
kom dovedna sú spojené, nuž múdry Tvorca na počiatku stvoril
dvoch ľudí a povedal: «Muž opustí otca a matku a bude sa pri-
dŕžať manželky svojej; a budú dvaja v jednom tele)). (Mat. 19, 5;
1. Mojž. 2, 24)

l. Boh sám už v raji ustanovil manžel-

&tvo a síce k zachovam:u ľudského pokolenia a k oba-
_polnej podpore manželov.
 1011

Boh ustanovil manželstvo k zachovaniu ľudského pokole-

nia; lebo povedal prvým ľuďom : «Rastnite a množte sa a naplňte
zem». (1. Mojž. 1, 28) Manželstvo je semeniskom kresťanstva,
ktoré zem naplňuj e veriacimi, aby počet vyvolených v nebi úplný
bol. (Sv. Fr. S.) Manželstvo je stromom v zahrade Božej ; ovocie
tohoto stromu sú dobré deti.- Boh ustanovil manželstvo i k oba-
polnej podpore manželov; lebo pred stvorením Evy riekol: «Nie
je dobre človeku, keď je samotný; urobme mu teda pomoc, po-
dobnú jemu». (1. Mojž. 2, 18) Žena čo slabšia čiastka potrebuje
vodcu, muž zase potrebuje opatery. Muž viac vyniká účinlivosťou
a hľadí pôsobiť vonku vo svete; u ženy zase prevláda cit a snaha,
pôsobiť v tichej domácnosti. Tak doplňujú sa navzájom a výhodne
pôsobia druh na druha. - Ešte tretí účel má manželstvo; má
odvrátiť hriechy, ktoré apoštol udáva v 1. Kor. 7, 2. Kto man-
želstvo zatracuje, popúšťa nečistote všetky úzdy. {Sv. Bern.) -
Dajedni nízko smyšľajú o účele manželstva; považujú ho len za
prostriedok, aby dovoleným spôsobom mohli hoveť svojim telesným
žiadostiam. Takí ľudia bývajú nespokojení v manželstve a zaned-
bávajú povinnosti svojho stavu. Mnoho záleží na tom, keď manželia
šľachetne smýšľajú o účele manželstva.

.Manželstvo teda je ustanovizeň božská a nijako nie

ľudská.

Poneváč manželstvo je božského pôvodu, preto sa od Cirkve

často nazýva «stavom svätým a blahoslaveným v Bohull. Náhľad
manichäov, že manželstvo je zavržiteľné, bol Cirkvou odmrštený.
I najdivokejšie národy držaly manželstvo za ustanovizeň božskú ;
lebo do svojho manželstva vždy vstupovaly s náboženskými obradmi :
volily si k vstúpeniu do manželstva istý zasvätený deň, konaly
obety, kňaz nad nimi odriekal modlitbu a p. Sám Boh teda často
dával pevné manželské zákony, tak skrze Mojžiša a pozdejšie
skrze Krista.

2. Kresťanské manželstvo Je zvlástna,

pred služobníkom Cirkve uzavretá, smluva,
ktorou sa dvaja kresťanskí ženísi k usta-
vičnému spoločnému životu zaväzujú a zá-
1012

roveň od Boha dosahujú milosti, aké im sú

potrebné.

Manželstvo teda nie je iba smluva, ale súčasne je i výkon,

čo milosti udeľuje. Táto smluva uzaviera sa pred slúžobníkom
Cirkve nie snáď preto, aby ženísi isté cirkevné žehnanie obdržali,
ale aby od Boha čo naozajstní manželia dovedna spojení boli.
Podľa toho Kristus povýšil na sviatosť manželskú smluvu,
uzavretú pred slúžobníkom Cirkve. (Sv. Alf.) Manželská smluva a
sviatosť sú nerozlučné. (Pius IX. 22. aug. 1852) Kde jedno chybí,
chybí i druhé. {Pius IX. 27. sept. 1862) No manželská smluva,
ktorá nebola uzavretá v takej forme (podobe) akú Cirkev pred-
pisuje, pred Bohom je neplatná a daromná. (Sn. Tr. 24, l) Ne-
platná manželská smluva nemôže byť sviatosťou; ako ani víno, čo
nie je naozajstné víno, pri omši nemôže byť krvou Kristovou.
(Galura) Kde manželstvo kresťanov nie je sviatosťou, tam vôbec
nieto nijakého manželstva. (Pius IX. 9. sept. 1852) Manželstvo je
obraz spojenia Kristovho s Cirkvou. (Et. 3, 52) Len jedna
Cirkev je nevestou Krista; tak i muž má len jednu manželku.
Kristus nerozlučne je spojený s Cirkvou; tak i spojenie manželov
je nerozlučné. Spojenie Kristovo je plné milosti; tak i spojenie
manželov. Kristus je hlavou Cirkve, muž hlavou ženy. Cirkev po-
slušná je Kristu, žena mužovi. Kristus a Cirkev sú oduševnení
jedným Duchom, tak i muž a žena majú byť jedno. Kristus ne-
opúšťa Cirkve, a Cirkev nestáva sa nevernou Kristu; ani manželia
nebudú si nevernými.

Už sv. Pavel a najdávnejší učitelia Cirkve menujú

manželstvo sviatosťou.

Sv. Pavel menuje manželstvo veľkou · sviatosťou, poneváč je

obrazom rnilostiplného spojenia Kristovho s Cirkvou. (Ef. 5, 32)
Ostatne, jestli manželstvo vyobrazuje milostiplné spojenie, musí i
samo byť plné milosti, t. j. sviatosťou. Sv. Augustín povedá: «Pred-
nosť manželstva u ľudu Božieho záleží v tom, že je svätou svia-
tosťou>>. Sv. Ján Zlatoústy: «Kým pohani za šťastné mali man-
želstvo, z ktorého mnoho detí pochádzalo, kresťanom omnoho
viac záleží na tom, že ono je svätou sviatosťou>>. Sv. Augustín:
 1013

«Ako sviatosť krstu ostáva v tých, čo od viery odpadnú, tak i svia-

tosť manželstva ostáva v manželoch, čo druh druha opustili a
znovu do manželstva vstúpili». Už Tertullián (t 240) spomína
manželstvo popri sviatosti krstu, birmovania a oltárnej. Niektorí
sv. otcovia domnievajú sa, že Kristus na svatbe v Káne ustanovil
manželstvo. Aj všetky sekty, čo za dávnejších časov od Cirkve
odpadly, považovali manželstvo za sviatosť. - Čo môžeme z
toho zatvárať? - Cirkev krem toho výslovne osvedčila, že
manželstvo je jedna zo 7 sviatostí, ktoré Kristus ustanovil. (Sn.
Tr. 24, l)

3. Od kresťanského
manželstva treba ro-
zoznávať takzvané civilné manželstvo, ktoré
nie je sviatosťou a nasledovne pre katolíc-
keho kresťana pred Bohom nijakým pr~vým
a naozajstným manželstvo1n.
Vlastným pôvodcom civilného (a či občianskeho) manželstva
je Luther; lebo on priznával štátu súdnu moc nad manželstvom.
Čo Luther len z poly urobil, to celkom urobila francúzska revo-
lúcia; táto vyhlásila manželstvo za «občiansku smluvu», ktorá
sa pred štátnym slúžobníkom uzaviera. Civílne manželstvo je obli-
gatorné (t. j. zaväzujúce), keď ženísi musia doň vstúpiť, aby ich
manželstvo od štátu uznané bolo (také civílne manželstvo je v
Nemecku, Francúzsku, Itálii, Belgicku, Nizozemsku, Švajciarsku,
v podunajských krajoch a Uhorsku); fakultatívne, keď ženíchom
na vôľu je ponechané, dať sa cirkevne alebo štátne sobášiť (také
manželstvo je v Anglicku a Severnej Amerike); nútené, keď ženísi
len vtedy môžu vstúpiť do manželstva pred svetským úradníkom,
jestli ich farár z nejakej od štátu neuznávanej príčiny sobášiť
nemôže. (Toto manželstvo je v Rakúsku a Španielsku.) Civílne
manželstvo nie je sviatosť, lebo sa doň nevstupuje spôsobom od
Boha a Cirkve predpísaným. Obligatorné civílne manželstvo teda
nie je nič iného, ako štátny obrad, konaný na to, aby manžel-
stvo od štátu uznané bolo. Katolici smú sa podvoliť tomuto ohradu,
akby štát ináče neuznáva! ich manželstva. (Páp. Bend. XIV. 17. feb.
1746) Avšak sobáš v kostole má čím skôr po civílnom výkone na-
1014
sledovať, a ženísi pred cirkevným sobášom majú odlúčeno bývať
(Pen. 15. jan. 1866); lebo len po cirkevnom sobáši sú opravdi-
vými manželmi. Tí katolíci, čo iba do civílneho manželstva vstú-
pili a cirkevne sobášiť sa nedajú, nemôžu dostať rozhrešenie a
sú vylúčeni z prijímania sv. sviatostí, až svoj hriešny pomer
premenia na manželstvo platné pred Bohom alebo celkom zane-
chajú. (Pen. 15. jan. 1866) Ale katolíci, čo do fakultatívneho alebo
núteného civílneho manželstva vstupujú, sú vyobcovaní z Cirkve.-
Pápeži užívajú najostrejších výrazov, keď o civílnom manželstve
hovoria; pápež Pius IX. nazýva každé spojenie muža so ženou,
čo nie je sviatosť, hoci by civílnym zákonom úplne zodpovedalo,
ohavným a kliatbyhodným súložníctvom. (Pius IX. 27. sept. 1852.
Podobne hovorí Lev XIII. 21. apr. 1878)

Civílne manželstvo má pre štát záhubné následky ;

lebo podkopáva vieru, vážnosť a mravnosť.

Civílne manželstvo je «osudná>> ustanovizep.. (Lev XIII. 18.

mar. 1895) Štát, ktorý obligatorné civílne manželstvo uvádza,
podvracia zákon Boží ; lebo Bohom predpísané cirkevné manžel-
stvo považuje za neplatné, za súložníctvo (konkubinát). Čože by
sme povedali, keby tak niekto chcel spraviť zákonom krádež, ktorá
predsa od Boha je zakázaná? A či pri uvádzaní obligatorného
civílneho · manželstva je to inak? Samo sebou rozumie sa, že takou
vzburou proti Bohu viera a vážnosť pred Bohom sa podko-
páva. Ale podkopaním vážnosti Božej podkope sa i vážnosť lud-
.ská. Tak je i za našich časov, ako skutočnosť dokazuje. - Civílne
manželstvo podkopáva i mravnosť. Lebo civílne sobášeným obľah­
čuje sa rozsobáš (hrubá urážka, dlhšia neprítomnosť, nevernosť a p.
dostačuje k rozsobášeniu) a rozsobášeným dovoľuje sa vstúpiť do
nového manželstva. Následok toho je, že sa bezuzdnosti, takzvanej
svobodnej láske socialismu, do korán dvere otvárajú. To dokazujú
i mnohé rozsobáše, aké po civílnom manželstve nasledujú. Len
v samom Paríži asi za 2 roky po uvedení civílneho manželstva
bolo 5000 rozsobášov, o 3 roky neskoršie už 20.000. (Weisz) Nie
je to nič zvláštneho ; lebo veď pri civílnom sobáši niet ani sľubu,
vernosti, ani prísahy.
 1015

2. Vlastnosti manželstva.

Kresťanské
manželstvo dľa prísneho na-
riadenia Kristovho je jednotné a nerozlučné.
Kristus povzniesol manželstvo na stav evanjelickej dokona-
losti, ktorý má vážnejšie povinnosti a viac ťa7.kostí, ako v čase
pred Kristom. Preto s manželstvom spojil i viac milostí.

l. Kresťanské manželstvo je jednotné, t. J· môže

byť len medzi jedným mužom a jednou ženou.

Boh chcel jednotnosť manželstva; lebo stvoril len jedného

muža a jednu ženu. Aj Kristus poukázal na to, že manželstvo
pôvodne bolo jednotné. (Mat. 19, 4) Manželstvo, ktorému udaná
známka chybí, nemôže byť opravdivým životom spoločným; lebo
v takom manželstve budú ustavičné domáce rozbroje. Avšak Boh
za prvých časov trpel mnohoženstvo (tak sám Jakub mal dve ženy);
Boh chcel tým prekaziť horšie zlo. No Kristus zakázal mnoho-
ženstvo. (Luk. 16, 18) Preto i Cirkev najprísnejšie zapovedala
mnohoženstvo. (Sn. Tr. 23, 2) Mnohoženstvo ešte jestvuje u maho-
medánov a židov na Východe ; židia na Západe od stredoveku
vzdali sa mnohoženstva ohľadom na mravné pomery europejských
národov. U jednotlivých národov bývalo i mnohomužstvo, ako n. p.
u Médov (Strabo) alebo u dávnych Britov (Cäsar).

2. Kresťanské manželstvo je nerozlučné, t. j. man-

želia len potom môžu vstúpiť do nového manželstva, keď
jeden z nich umrel.
Hlavným účelom manželstva je poriadne vychovávanie detí.
Účel tento nedal by sa nijako dosiahnuť, keby sa manželstvo roz-
lúčiť mohlo. Čože by ozaj bolo z detí, keby sa manželia dľa ľú­
bosti rozísť mohli? Preto Kristus najprísnejšie zakázal manželom
vstupovať do nového manželstva, kým oba žijú. (Mat. 5, 32; Mar.
10, 11 a ď.) Mojžiš síce výnimečne dovolil židom prepustiť svoje
ženy ; urobil to pre ich surovú povahu, od ktorej sa najhoršie ná-
1016
sledky obávať daly. (Mat. 19, 8) No Kristus zase zrušil toto dovo-
lenie; on hovoril: ((Čo Boh spojil, človek nerozlučuj». (Mat. 19,
4-9) Z tej príčiny pápeži nikdy nedovolili právoplatným manže-
lom vstúpiť do nového manželstva, zakiaľ oba žijú; radšej dopus-
tili najväčšie nešťastie, než by k dačomu takému boli privolili.
Tak Henrik VIII., král anglický, chcel sa rozsobášiť so zákonnou
manželkou Katarínou Kastilskou a pojať si za ženu dvornú dámu
Annu Boleynovu. Prosil o privolenie pápeža Klementa VII. Avšak
pápež nedal mu toho, ač král nadobudol si mnohé zásluhy o kato-
lícku vieru. Pápež nepopustil ani potom, keď najukrutnejšie začal
prenasledova! katolíkov (1535) a do Anglie uviedol lutheránske
učenie; inak nemohol, lebo nebol oprávnený zrušiť príkaz Boží.
«Manželstvo je železná obruč». (Sv. Aug.) Dom môže si predať,
komu sa nepáči, ale ženu nemôže prinavrátiť, kto si ju vzal.
(Sv. Zl.) Skôr nech duša odlúči sa od tela, ako manžel od man-
želky. (Sv. Fr. S.) Keby však jeden z manželov, kým druhý žije,
naozaj vstúpil do nového manželstva, spáchal by smrteľný hriech
a druhé manželstvo bolo by neplatné. - No ovšem z dôležitej
príčiny môžu sa manželia dať odlúčiť druh od druha; ale napriek
tomu nemôžu vstúpiť do nového manželstva, zakiaľ oba žíjú.
(1. Kor. 7, ll) Doživotné rozlúčenie je možné, jestli jeden z nich
ťažko narušuje vernosť manželskú. (Mat. 5, 32) Narušením smluvy
utráca sa právo nadobudnuté smluvou. Rozlúčenie na čas môže sa
stať, ak jeden z manželov vedie neporiadny život, s druhým zle
nakladá, smrťou sa mu vyhráža a p. Avšak také rozlúčenie má sa
len súdobne previesť. Ale manželia zase môžu ísť druh k druhovi,
ak sa im páči ; nepotrebujú sa pýtať nikoho.

3. Účinky milosti u manželstve.

Kresťanskí ženísi manželskou smluvou

dostávajú nasledujúce milosti: posuäcujúca
milosť roz1nnožuje sa v nich a krem toho
udeľujú sa im ešte i zvláštne milosti, aké
k vyplneniu povinností svojho stavu potre--
bujú. (Sn. Tr. 24)
 1017

Zvláštne milosti sú nasledujúce: 1. Ich obapolná láska sa

posväcuje. - 2. Dáva sa im sila, aby obapolnú t·ernost: neporu-
šeno zachovali a mnohé ťažkosti svojho manželského stavu trpe-
zlive znášali. Akonáhle niekto do manželského stavu vstúpil, už
nie je pánom svojej vôle, svojho majetku, svojho času, svojej
osoby, ale závisí od vôle manžela a je akoby v jarme. «Stav man-
želský je jarmo, v ktorom dvaja ťahajú». (Sv. Ambr.) K tomu
prijdú mnohé nesnádze: choroby, chyby manželov, niekedy nepo-
darené dietky a p. Ako idúc vedľa trnia, zachytíme a zaškrabneme
sa, tak i v stave manželskom mnohé protivenstvá očakávajú člo­
veka. (Sv. ZL) Rimania slovom nubere označovali toľko, čo vydať
sa (nubes =chmára), lebo, kto sa vydáva, poťažne do manželstva
vstupuje, zaťahuje sa akoby chmárou; nevie či z chmáry spŕchne
tichý dážď a zúrodní zem a či z nej bude hrmeť a kamenec pa-
dať. (Did. Nis.) Keď niekomu majú odrezať nohu, podviažu mu žily
aby z krve nestiekol; tak i manželská smluva plná milosti dodáva
ženíchom sily, aby mnohým ťažkostiam svojho stavu nepodľahli. -
3. Konečne ženísi dostávajú potrebnú milosť, aby svoje dietky
dobre vychovali a za nábožných kresťanov vzdelali. «Nešťastní.
to ženísi, čo pri vstupovaní do manželstva myslia len na rozkoš
telesnú a nie na milosť a tajomstvá, ktoré sa sviatosťou manžel-
stva vyobrazujú a udeľujú». (Páp. Rehor XVI.)

4. Prekážky manželstva.

Do manželstva smie sa len vtedy vstú-

piť, keď proti nemu niet prekážky. Prekážky
manželstva sú nasledujúce:

l. Také, čo
neplatným robia manželstvo, ako: nú-
tenie, nedostatočný vek, pokrevnosť, švagorstvo, manželský
sväzok, vyššie posviacky, slavnostný sľub, rôznosť v ná-
boženstve medzi kresťanmi a nekresťanmi.

Nútenie. Keby sa niekomu strach naháňal, na pr. keby sa

mu nespravedlivým spôsobom hrozilo smrťou alebo vydedením, aby
do istého manželstva vstúpil, nuž manželstvo také bolo by ne-
1018
platné. - Nedostatočný vek: chlapci niže . 14 rokov, dievčatá
niže 12 rokov nemôžu vstúpiť do manželstva; a predsa v Sicílii
a na iných miestach niekedy sa stáva, že duchovná a telesná do~
spelosť už prv nastúpi a že tu i tam už pred týmito rokmi do
manželstva vstupujú. - Pokrevnosť je na pr. medzi bratom a
sestrou (títo nijako nemôžu vstúpiť do manželstva), medzi bratran-
cami a sesternicami (títo môžu sa ženiť a vydávať len s pápežskou
dišpensáciou, další príbuzní s biskupskou). · Už prirodzený mravný
cit protiví sa manželstvám medzi príbuznými; také manželstvá
boly by i mravnosti velmi nebezpečné. Ani by príbuzní oproti prí-
buzným nemali velkej úcty. Keby manželstvá medzi príbuznými
dovolené boly, nuž by rodičia svojim dietkam velmi ľahko nanútili
za manželov alebo manželky i takých príbuzných, ktorí by ich bu-
dúce šťastie celkom pokazili. Dietky z takých manželství bývajú
duchovne i telesne biedne : hluchonemé, blbé, spotvorené . . - Šva-
gorstvo vzniká zo sňatku manželského ; manžel nemôže si pojať
za ženu niektorú pokrevnú svojej rnanželky, na -pr. matku, dcéru
alebo sestru svojej zomrelej ženy, a manželka nesmie sa vydať za
otca, syna alebo brata svojho zomrelého muža. Avšak pokrevní
manžela~ a manželky medzi sebou nie sú v švagorstve. Preto na
pr. brat manželov bez prekážky môže si pojať za ženu manželkinu
sestru. Tí, čo v švagorstve sú veľmi blízki, môžu vstúpiť do man-
želstva s pápežskou, další s biskupskou dišpensáciou. - Manželský
sväzok. Kto do jedného platného manželstva vstúpil, nemôže
vstúpiť do druhého, kým prvé manželstvo smrťou manžela alebo
manželky nie je rozviazané. Keby sa žena jedného muža, ktorý za
mŕtveho bol vyhlásený, za druhého bola vydala, musela by sa
naskutku navrátiť k prvému mužovi, akby sa hlásil. - Vyššie
posviacky a slavnostné sľuby. Kňazi, jahní a podjahni nemôžu
sa ženiť ; ani tí, čo do rehole vstúpili a tam slavnostný sľub či­
stoty složili, ako františkáni, dominikáni atd. - Rôznosť v nábo-
ženstve. Kresťan nijako nemôže pojať za ženu nekresťanku, na
pr. židovku, mahomedánku. Len keby sa obrátenie celej krajiny
očakávať dalo, mohol by dišpensovať pápež. - Krem týchto sú
ešte dve čisto cirkevné prekážky manželstva : duchovné príbu-
zenstvo a verejná počestnosť. Poneváč štát týchto neuznáva, nuž
Cirkev od oboch obyčajne rada dišpensuje. Duchovné príbuzen-
stvo vzniká skrze krst alebo birmovanie; kto krstí, birmuje alebo
pritom je kmotrom, ten stane sa duchovne príbuzným s pokrste-
 1019

ným alebo birmovaným a jeho rodičmi a s týmito nemôže vstúpiť

do manželstva. Verejná počestnosť vzníká z platného zasnúbenia
(i z nedovŕšeného manželstva); ženích nemôže vstúpiť do man-
želstva ani s matkou, ani so sestrou, ani s dcérou svojej oddanice,
a táto ani s otcom, ani so synom, ani s bratom svojho ženícha.

2. Také, čo manželstvo iba nedovoleným robia, ako:

zapovedaný. čas, rôznosť kresťanského vierovyznania, za-
snúbenie, jednoduchý sľub, neznalosť náboženstva.
Zapovedaný čas je v advente až do sviatku sv. Troch krá-
ľov a od Popolnej stredy až do Bielej nedele. Viď 5. cirkevné
prikázanie. (Sn. Tr. 24, 10) - Rôznosť kresťanského vierovy-
znania. Manželstvá medzi katolíckymi a nekatolíckymi kresťanmi
(protestantmi, starokatolíkami, nesjednotenými grékami) dovoľuje
Cirkev len pod istými podmienkami. Viď o krížnych manželstvách. -
Zasnúbenie. Kto sa s niektorou osobou už zasnúbil, nemôže vstú-
piť do manželstva s druhou, kým prvé zasnúbenie nie je rozvia-
zané. - Jednoduchý sľub. Neslavnostný sľub ustavičnej čistoty,
sľub neženif alebo nevydať sa, vstúpiť do rehole, stať sa kňazom,
prekáža vstúpenie do manželstva. - Neznalosť náboženstva. že-
nísi, čo základných právd kresťanského náboženstva nevedia, musia sa
pred sdávaním najprv lepšie dať poučiť ; lebo ináče nebudú vstave dať
svojim dietkam prvej výučby v náboženstve. Preto pred sobášom
býva zkúška z náboženstva. Za našich časov, kde výučba školská ·
o mnoho rokov dlhšie trvá, ženísi pred sobášom poučujú sa iba
o povinnostiach svojho stavu.

3. Čisto štátne prekážky manželstva, ako maloletosť,

vojenský stav, vdovstvo.

V Uhorsku na pr. ženísi niže 24 rokov musia od otca svojho

mať privolenie k manželstvu (ak otec zomrel, od tútora alebo od
patričnej svetskej vrchnosti); tí, čo vojenskej povinnosti ešte zadosť
neurobili, potrebujú dovolenia svetskej vrchnosti; vdova môže sa
vydať len o 10 mesiacov po smrti mužovej a pred uplynutím
tohoto času len s dovolením ministra pravosúdia. - Štátne zá-
kony v manželských záležitosťach musia sa tiež zachovávať, nie
snáď len zo strachu pred pokutou, ale z ohľadu na Boha. (Pius
1020

VIII.) Ved svetská vrchnosť rozkazuje na miesto Boha: (Rim.

13, l) Dačo iného bolo by, keby svetské zákony protirečily príka-
zom Božím.

Cirkevná vrchnosť z dôležitých pnem zvykla dišpen-

sovaf od niektorých prekážok manželstva; to isté robí i
svetská vrch no sť.
Od niektorých prekážok manželstva môže dišpensovaf len
pápež, tak od veľmi blízkej pokrevnosti alebo švagorstva ; od ostat-
ných dišpensuje biskup, z čiastky z vlastnej moci, z čiastky s plno-
mocenstvom pápežským. - Ale od prekážok manželstva, ustano-
vených od samého Boha, nemôže dišpensovaf ani len pápež, tak
od pokrevnosti medzi bratom a sestrou, od nedostatočnej dospe-
losti, od nútenia. - Pápež nikdy nedišpensuj e otčima s pastor-
kyňou, ani svokra s nevestou; veľmi zriedka dišpensuje od pre-
kážky vyšších posviacok, slávnostného sľubu, rôznosti náboženskej
medzi kresťanmi a nekresťanmi, od duchovného pribuzenstva
medzi kmotrami a ich krstnými dietkami, od príbuzenstva medzi
strýcom, poťažne ujcom, a dcérou od brata, poťažne od sestry;
medzi strynou alebo tetkou a synom od brata alebo sestry. Ochot-
nejšie dišpensuje sa pri čisto cirkevných prekážkach manželstva;
lebo «svornosť so štátnou mocou už sama sebou je veľmi oprá-
vnenou príčinou dišpensácie». (Rauscher) - Za každú dišpensáciu
požaduje cirkevná vrchnosť istý poplatok (taxu) dľa zámožnosti že-
níchov, ktorý sa obyčajne na cirkevné ciele vynakladá.

Jestliby sa manželstvo stalo s prekážkou, ktorá ho

neplatným robí, musí sa buď rozviaza( alebo prekážka
odstráni( skrze dišpensáciu a smluva manželská ešte raz
obnoviť.

Ak neplatnosť manželstva verejne je známa, smluva man-

želská musela by sa ešte raz obnoviť v kostole pred farárom a
d1;oma svedkami; ak neplatnosť ostala tajnou, smluva obyčajne
obnovuje sa len medzi štyrma očami. Jestli však len jeden manžel
vie o neplatnosti a druhý, akby sa o prekážke manželstva dozve-
del, použil by ju k rozviazaniu manželstva, alebo akby sa tým
šťastie manželov pokazilo, nuž pápet môže dišpensova( od obnovenia
 1021

smluvy a vyhlásiť manželstvo za platné. (To je takzvané zahojenei

manželstva v koreni.) Aby sa prekážky manželstva ľahšie objavily,
k tomu cieľu u farského úradu v prítomnosti dvoch svedkov býva
takzvaná zkúška ženíchov. Ženísi, ktorí by vtedy zúmyselne zaml-
čali prekážku, 'čo manželstvo neplatným robi, spáchali by ťažký
hriech. K snadnejšiemu objaveniu prekážok manželstva krem toho
v kostole tri razy býva ohláška.

5. Obrady pri sviatosti manželstva.

l. Vstúpeniu do manželstva dľa predpisu
cirkevného predchádza: zasnúbenie, trojná-
sobná ohláška a prijatie sviatosti pokánia a
oltárnej.
l. Zasnúbenie zaleží v nasledujúcom: dve svobodné
osoby, mužský a ženská, po náležitom rozvažovaní sľu­
bujú si navzaJOm, že sa v istý čas druh s druhom so-
bášiť budú.

Poneváč zasnubovania (oddávky) bez rozvahy mávajú zlé ná-

sledky, nuž mladí ľudia majú si najprv dobre rozvážiť taký krok.
«Konec manželstva, do ktorého sa z rozpustilosti a prostopašnosti
vstupuje, vždy býva nešťastný». (Meh.) Aj majú sa mladí ľudia
najprv poradiť svojich rodi čov a dobre smýšľajúcich priateľov. Sv.
Písmo napomína: «Synu, bez porady nerob ničoho, a po účinku
neoželieš». (Sir. 32, 24) Najprv majú sa tiež modliť k Bohu. Lebo
opatrná žena je len od Boha. (Prísl. 19, 14) Modlitba musí byť
pri tak vážnej záležitosti, ako je nerozlučný sväzok manželský.
(Sv. Ambr.) Pri voľbe nemá sa výlučne hľadeť na peniaze, vysoký
rod atď., ale v prvom rade na cnosť a nábožnost:. Najlepším venom
pre ženíchov kresťanských je náboženstvo a cnosf: lebo muž, ktorý
Boha nemiluje, nebude milovať ani svoju družku života. (Meh.)
Kto v manželstve spokojnosť hľadá, uchádza sa o mladuchu nie
zlatom, ale cnosťou ozdobenú (Sv. Aug.) ; hľadí na krásu duše a
ušľachtilosť mravov. (Sv. Zl.) Ak ženísi hľadajú božské, obdržia i
zemské; no ak nedbajú o božské, vystane im i zemské. (Sv. Zl.)
1022

Krásne telo, jestli krásna duša v ňom nebýva, môže pútať za čas,
ale nie dlho. Kde láska nemá inej pružiny, ako túto, tam zahasne;
(Sv. Zl.) No nijako nemáme haniť takých, čo pri voľbe manželky
svojej i na zemské veci ohľad majú, ako na krásu, majetok, vy-
soký rod atď., lebo všetky tieto veci nezavadzajú svätosti man-
želstva. (Rim. katech.) Kto cnostný život vedie, iste najde dobrú
manželku. «Dobrá žena dostane sa bohabojnému a bude daná
mužovi pre dobré skutky jeho». (Sir. 26, 3) - Čo pri vstúpení
do rehole noviciát, to pri manželstve je čas od zasnúbenia až do
sobáša, takzvaný stav oddancov. Za tento čas majú si oddanci
zrale rozvážiť krok, aký urobiť zamýšľajú, a všestranne sa priho-
toviť k budúcemu manželstvu. V stave oddancov majú vyhýbať
každému podozrivému obcovaniu s inými pytačmi, nebývať spolu
(Sn. Tr. 24, l) a vôbec poctive sa držať. «Oj, šťastní mládenci a
panny, čo s nepokazeným srdcom idú k oltáru ! Aká silná bude
ich láska, aká úprimná ich vzájomná dobroprajnosť, aké pevné
ich priateľstvo l Nepokazený mládenec preto tak vrúcne bude mi-
lovať svoju ženu, lebo je prvá a jediná, ktorú poznal». (Sv. Zl.)
Tí však, čo nepoctive žili, v manželstve skoro budú sýti druh
druha ; miesto že by sa milovali, budú sa navzájom nenávideť.
Oddanci majú sí tiež úprimne a bez všetkej lže a pretvárky objasnit
všetky okolnosti, ktorých známosť musí byť potrebná alebo žela-
teľná, aby osoba, akú sí volia, k budúcemu manželstvu privoliť.
mohla. Kto používa lož a pretvárku, pripravuje si mnoho omrzlostí,
horkostí a nešťastné manželstvo. - Zasnúbenia stávajú sa najprv
zväčša potajomky (jedna osoba robí nabídnutie, druhá privoľuje) a
neskoršie opakujú sa pred svedkami. na písme v takzvanom snubnom
kontrakte. Často viažu sa zasnúbenia na podmienky, na pr. ak otec
privolí a p. Ale keď oddanci po zasnúbení poznajú, že by zamýšľané
manželstvo mohlo byť nešťastné, nuž s obapolným usrozumením
môžu rozviazať zasnúbenie; jeden z nich je k tomu oprávnený i
vtedy, keby sa druhý ťažko previnil, na pr. nedržal slova, stal sa
neverným, dopustil sa krádeže, alebo keby s nim neočakávaná pre-
mena sa stala, na pr. keby o majetok prišiel, ťažko onemocnel a p.
2. Ohláška deje sa nasledujúcim spôsobom: ženísi
ohlašujú sa vo farskom kostole svojom v tri po sebe na-
sledujúce nedele alebo sviatky pri verejných službách
Božích. (Sn. Lat. 1215; sn. Tr. 24, l)
 1023

Pri ohláškach udávajú sa mená, stav, rodisko a bydlisko že-

níchov. Účel ohlášok je, vyskúmať nejaké prekážky manželstva a
oznámiť toto farskej obci, aby sa potom pre spolužitie manželov
nepohoršovala. V deň ostatnej ohlášky ešte nijako nesmie byť sobáš;
akby ženísi za 6 mesiacov od ostatnej ohlášky nevstúpili do man-
želstva, ohlášky musia sa opakovať. Zo zvláštnej príčiny, ked na
pr. nastáva čas adventný alebo pôstny, môžu sa ženísi s dovolením
biskupským len raz ohlašovať. Vo veľmi zriedkavých pádoch, ako
pri sobášoch na smrtnej posteli alebo u osôb z panovníckych
rodín a p., ohlášky bývajú celkom vynechané.

3. Prijatie sv. sviatostí pokánia a oltárnej pred

sobášom je predpísané, poneváč ženísi pri vstúpení do
manželstva majú byť v stave milosti, aby sviatostných
milostí manželstva účastní boli.
Ženísi majú prijať sviatosť pokánia a oltárnu, a síce aspoň
troma dňami pred svatbou svojou. (Sn. Tr. -24, l) Spoveď má
byť z celého života, lebo táto spôsobuje hlbší žiaľ a poskytuje väčší
pokoj svedomia. Ježiš Kristus, ktorý za hodné uznal, dostaviť sa
na svatbu 1' Káne, má teda prísť i k ženíchom, aby ich posvätil
a ich manželstvo milosťou a požehnaním naplnil. Šťastní ženísi, čo
Hosťovi nebeskému dôstojný príbytok v srdci svojom prichystajú.
Smú úfať, že ostane u nich, zakiaľ manželstvo potrvá, a v hojnej
miere udelí im poklady svojej milosti. Tí však, čo sv. sviatosti
nehodne prijímajú a v stave smrteľného hriechu do manželstva
vstupujú, nedostanú od Boha nijakých milostí, ba pritiahnu si i
kliatbu Božiu; takí· ženísi ponášajú sa na vojakov, čo bez zbrane
do vojny idú.

2. Manželská s1nluva dľa prísneho cirkev-

ného nariadenia musí sa uzavierať pred
miestnym farárom ženíchov a pred dvoma
svedkami; môže sa uzavierať i pred iným kňazom,
ktorý od miestneho farára ženíchov je splnomocnený.
Spomenuté nariadenie stalo sa na sneme Tridentskom. (24, l)
Sobáš teda má byť verejný (dvaja svedkovia totiž sú predstavitelia
cirkevnej obce) a zároveň cirkevný. Už v dávnej Cirkvi vstupovalo
Kat. Ľud. Katechismus. 65
1024

sa do manželstva pred biskupom. Sv. Ignác, biskup antiochijský

(t 107), povedá: <<Slušné je, aby ženísi len s vedomím a schvá-
lením biskupským do manželstva vstupovali, aby manželský sňatok
podľa vôle Božej zavŕšený bol». Boh to bol, čo k Adamovi pri-
viedol Evu; Boh musí sviazaf i svätú pásku manželstva. (Sv. Fr.
S.) Manželstvo posväcuje sa kňazským žehnaním. (Sv. Ambr.) Každá
smluva manželská, čo sa neuzaviera dľa formy (podoby) Tri-
dentského snemu, tedy nie pred miestnym farárom ženíchov a
pred svedkami, je pred Bohom neplatná a daromná. (Sn. Tr.
24, l) Čo tedy máme si pomysleť o takzvaných civilných sobášoch?
Len v tých krajoch, kde toto manželsko-zákonné uzavretie snemu
Tridentského ešte nebolo vyhlásené alebo doteraz nikdy sa ne-
zachovávalo, alebo, hoci predtým sa zachovávalo, no dávno vyšlo
zo zvyku, môže sa platne vstúpiť do manželstva i bez formy usta-
novenej snemom Tridentským.

3. Sobáš obyčajne býva v kostole pred

poludním so slávnostnými obradmi a v spojení
s obetou omše sv.
Sobáš je dôležitý a na celý život rozhodujúci úkon; on je
«velká sviatosť». Preto · sluší sa, aby ženísi pri tomto dôležitom
· úkone s najväčšou nábožnosťou prítomní boli a nie hneď z kostola
sa ponáhľali, ale istý čas vzdávaním vďakov pred tabernákulom
strávili. Tak robili už prví kresťania: modlitbou specaťovali a sv.
obetou upevňovali svoj manželský sňatok. (Tert.) A Cirkev žiada
to ešte dnes; lebo do omšovej knihy prijala i zvláštnu omšu za
ženíchov. - Jestli sobáš z dôležitej príčiny má sa konať potajomky
pred dôvernými svedkami, musí sa prosiť o dovolenie biskupské.
(Bened. XIV. 17. nov. 1741.) To samé v p.ajviacerých diecésach
platí o sobášoch popoludňajších. Výnimečne sobáš môže byť i na
smrtnej posteli k napraveniu daných pohoršení a takzvaná passívna
assistencia v úradnom príbytku farárovom ; passívna assistencia
bývala niekedy v Uhorsku pri vstupovaní do krížneho (miešaného)
manželstva, keď ženísi nechceli pristať na katolícku výchovu všet-
kých detí z takého manželstva. Teraz takej passívnej assistencie
až nebýva, lebo biskupi dovoľujú vstúpiť, do krížneho manželstva
len takým ženíchom, ktorí pred svetskou vrchnosťou uzavreli smluvu,
~e všetky ich dietky v náboženstve katolíckom vychovávaf sa budú.
 1025

Obrady sobášne znázornuJU povinnosti manželov i

milosti, akých sa účastnými stávajú.
Ženísi pristúpia k oltáru (kde je Kristus, od ktorého všetky
milosti pochádzajú) ; mladucha má veniec na hlave (niekedy i
mladoženích na pravom ramene). Veniec znamená víťazstvo ne-
vinnosti, až do teraz zachovanej. Ženísi kľaknú pred oltárom, že-
ních z prava, nevesta z ľava. (Veď ženích je hlava rodiny.) Za
nimi stoja svedkovia. Ženísi nahlas osvedčujú kňazovi, že dobro-
roľne a bez prinútenia do manželstva vstupujú (na poťažnú otázku
kňazovu odpovedajú «áno») a potom navzájom sľubujú si lásku,
vernosť a mladucha krem toho i poslušnosť. (V niektorých diecé-
sach hneó. po sobáši skladajú prísahu lásky a vernosti, ak im ju
kňaz predrieka.) Nato podajú si pravé ruky, ktoré kňaz št6lou obvinie
{aby na nerozlučnosf manželského sväzku poukázal) a žehná, keď
súčasne v mene Cirkve schvaľuje manželstvo. Potom kňaz obyčajne
svätí sobášne prstene (inde robí to hneď po osvedčení ženíchov,
že dobrovoľne a bez prinútenia do manželstva vstupujú) a stokne
ich na predposledný prst ruky ženíchov a síce prsteň ženíchov
neveste a nevestin ženíchovi. (Prstene, u ktorých pre okrúhlu
podobu nevidno, kde sa končia, pripomínajú nerozlučnosC manžel-
stva a napomínajú ženíchov, aby v živote zachovali vernosť, ktorú
pred oltárom sľúbili.) Niekde po sobáši býva krátka modlitba za
novomanželov a potom i sv. omša za nich. Pri tejto, ak oba sú
katolíci a predtým ešte neboli v manželstve, dostanú slávnostné
požehnanie ženíchov. Tým prosí sa "'la nich pokoj, šťastie, dlhý život
atď. Požehnanie toto udeľuje Cirkev za príkladom Božím, lebo Boh
tiež požehnal Adama a Evu v raji. (1. Mojž. 1, 28) V gréckej
cirkvi je obyčaj, po skončení všetkých obradov sobášnych dávať
novomanželom k požívaniu sväteného vína. (Víno, čo rozpaľuje,
je odznakom lásky. Víno je tým lepšie a ohnivejšie, čím je staršie;
aj obapolná láska manželov má s pribývanim rokov stať sa vždy
vrúcnejšou a svätejšou. Ak sa víno dobre nezatvorí, utratí vôňu i
chuť, ba stane sa takrečeno vodou; tak i láska manželov ochladla
by, keby zlé jazyky počúvali, a ich šťastie manželské bolo by zma-
rené.) Nádobu, z ktorej novomanželia pili, potom rozbijú a odhodia
{lebo manžel neverný bude od Boha zavrhnutý ako rozbitá ná-
doba). Doma potom býva veselie alebo svatobná hostina. Samo
sebou nie je to nič zlého, lebo veď i Syn Boží bol na takej hos-
65*
1026

tine. No ak novomanželia pritom oddávajú sa rozpustilým a ne-

cudným zábavám, nuž hneď zas oblokom vychádzajú milosti, aké
v kostole obdržali. Tisíckrát lepšie urobili by teda, keby tento
dôležitý deň bez svetských veselostí a viac v bohabojnosti a mo-
dlitbe strávili.

6. Povinnosti manželov.
Manželia majú nasledujúce povinností:
l. Žena podlžná je poslušnosť mužovi, lebo muž je ná-
mestníkom Božím v rodine.

Že . muž je znamenitejší ako žena, nasleduje už z toho, že

muž najprv bol od Boha stvorený a žena len z neho bola utvo-
rená; ďalej z toho, že žena mužovi za pomocnicu bola daná.
(1. Kor. ll, 9 a ď.) Muž teda je hlavou rodiny, žena však akoby
telom. Ako telo nasleduje hlavu, tak i žena má nasledovať muža
(Sv. Aug.) Muž je hlavou ženy, ako Kristus je hlavou Cirkve. Ako
teda Cirkev Kristu je poddaná, tak i ženy vo všetkom majú
byť poddané mužom svojim. (Ef. 5, 24) Preto tiež má žena ukázať
sa v kostole so zakrytou hlavou; toto má značiť, že pod vládou
muža stojí. Muž naproti tomu obnažuje hlavu, lebo mimo Boha
nemá nikoho nad sebou. (1. Kor. ll, 10) Žena má báť sa muža
(Ef. 5, 33), t. j. preukazovať mu príslušnú úctu. - Že žena má
poslúchať muža, nariadil Boh len po zhrešení prvých ľudí. (1. Mojž.
3, 16) Poneváč totiž Eva najprv jedla zo zapovedaného ovocia
v raji a za nadvládou pachtila, preto teraz musí byť poddaná
mužovi. (Sv. Efr.) - Muž teda smie rozkazovať žene, avšak len
s vľúdnosťou, láskavosťou a prehliadavosťou. Má povážiť, že žena
je úplne súradná s mužom. Boh vzal ženu nie z hlavy mužovej,
lebo nepanuje nad nim; ani z nôh, lebo nie je mu slúžkou alebo
otrokyňou, ale vzal ju z prostriedku (t. j. z rebra), lebo s nim je
súradná. Preto sv. Ambróz privoláva mužovi: «Nie si pánom, ale
manželom ; máš nie slúžku, ale manželku. Boh chce, aby si jej
nedal pocítiť svoju presilUJJ. Žena i pre slabšiu prirodzenosť svoju
má nárok na šetrné zachádzanie. (1. Petr. 3, 7) Ako príroda naj-
viac chránila tie údy telesné, čo sú najslabšie, tak i žena ako
slabšia stránka v manželstve má · všetko právo na šetrné zachá-
 1027

dzanie. (Lud. Leon.) No velká hanba je pre muža, nie pre ženu,
keď k bitke sa utieka. Taký muž ponáša sa na divokú zver. (Sv.
ZL) - Muž čo námestník Boží v rodine preto má viesť i domá-
cnosť. «Anjel zjavil sa nie Marii, ale Jozefovi a napomenul ho,
aby do Egypta utekal, lebo spravovať domácnosť patrí mužovi».
(Sv. Vine. Fer.)

2. Muž a žena zaviazaní sú k obapolnej láske, vm--

nosti a pomoci vo všetkých pomeroch životných.
Mužovia majú milovať svoje ženy, ako Kristus Cirkev (Ef.
5, 25), ako svoje telá (Ef. 5, 25), ako seba samých. (Ef. 5, 33)
Manželia majú sa navzájom milovať nie snáď iba láskou prirod-
zenou; lebo veď to robia i zvieratá. Majú sa milovať navzájom
nie snáď iba láskou Judskou; lebo to robia i pohaní. Ba mužovia
majú milovať svoje ženy, ako Kristus Cirkev, a ženy majú milovať
svojich mužov, ako Cirkev Krista. (Sv. Fr. S.) Táto láska teda má
byť svätá. Preto manželia majú trpezlive a shovievave znášať slabosti
svoje alebo veľkodušne prehliadať. Príklad všetkým manželom dáva
grécky filosof Sokrates, ktorý mal veľmi zlostnú ženu menom
Xantippu. Keď ho táto jedovatou rečou napádala, robil si z toho,
ako povedal, tak málo, ako z hrkotania voza. Keď raz predo dvermi
vyučoval svojich žiakov, hrešila ho žena z vyšného obloka a ko-
nečne vyliala naňho džbán vody. Tu povedal Sokrates; «Veď som
vedel, že po takej hrmavici príde leják», usmial sa a odišiel preč.
{Meh.) Obzvlášte má žena hľadeC napraviť muža nie tak výčitkami
a svadou, ako skôr mlčaním, trpením a modlitbou. Takýmto spô-
sobom i sv. Monika, matka sv. Augustína, obrátila svojho muža
Patricia: «hovorila k nemu viac svätými mravmi svojimi, ako slo-
vami». (Sv. Aug.) Najopatrnejšie ženy vedia mlčaním nakloniť vítaz-
stvo na svoju stranu. No akonáhle manželia vadiť sa začnú, pokazia
celé šťastie svoje a už majú peklo na zem·i. Lebo, kde nieto pokoja,
tam nechutná pokrm, ani nápoj , ani spánok, chybí každá potecha
a radosť, trebárs by manželia akokoľvek bohatí boli. - Manželia
musia zachovať si obapolnú vernosť (Žid. 13, 4), t. j. nesmú držať
s inými; majú starostlive vyhýbať i tieňu nevernosti, teda ani len
pridôverne neobcovať s inými. Lebo z toho vzniká žiarlivosť, ktorá
· všetko manželské šťastie pokazí. «Ani najväčšia chudoba, nevyho-
jítelná choroba, oheň a meč nie sú toľké zlo, ako toto>>. (Sv. ZL)
1028

U židov manželia, ktorí sa proti vernosti previnili, boli kamenovaní,

lebo zločin tento považoval sa za rovný vražde. (3. Mojž. 20, 10)
Sv. Pavel hlása takým večné zatratenie. (Ef. 5, 5) Ženísi pri so-
báši dávajú si prstene, ktoré sa niekedy užívajú i k pečateniu listov;
tým má sa označiť, že ich srdce bude zapečatené a zamknuté
proti každej náklonnosti k niektorej inej osobe. (Sv. Fr. S.) Sebe
však navzájom nesmú manželia nič odopne (1. Kor. 7, 1- 5) ; no
majú sa chrániť všetkých bujností (Tob. 6, 17) a mať len ten účel,
ktorý archanjel Rafael Tobiášovi udáva (Toh. 6, 22), ináče diabol
dostane moc nad nimi. (Tob. 6, 16) Mnohí manželia večne zahynú,
poneváč sa neodpustitelno zdráhajú plniť manželské povinnosti,
alebo prekračujú medze, aké príroda, poctivosť a miernosť určily
telesnosti. (Sv. Hier.) - Obapolná pomoc záleží v nasledujúcom :
Manželia musia :spolu bývať a nesmú sa opustiť pri mrzutostiach
alebo v nešťastí (vyhovára ich len cesta, práca na inom mieste a
p.); musia sa navzájom podporovat pri výchove detí, pomáhať si
v chorobe, potešovať sa v nešťastí, umožňovať si vyplnenie svojich
náboženských povinností atď. Na pomoc Adamovi stvoril Boh Evu;
lebo povedal: «Nie je dobre človeku, keď je samotný; urobme mu
pomoc, podobnú jemu)). (1. Mojž. 2, 18) Ale bieda je to, keď žena
miesto pomoci je mužovi krížom. (Galura) Žena nemá byť skalou,
o ktorú sa muž roztrepe a stroskotá, ale má byť podobná prístavu,
kde muž nachodí odpočinok po veľkých trampotách tohoto života.
Oj, aký poľutovania hodný je osud muža, ktorý hanebne musí za-
hynúť v prístave vlastného domu svojho, lebo tá, čo mala mu
ulaviť ťarchu starostí, robí ju ešte ťažšou l (Lud. Leon.) Boh do-
brotivý prikladá dokonalej žene vyššiu cenu, ako najvzácnejším
drahokamom. (Prísl. 31, 10) Drahokamy slúžia k ozdobe; ich ma-
jiteľ v čas blahobytu má drahocennú okrasu, v núdzi však doná-
šajú mu pomoc. Tak i dobrá manželka už sama sebou je pra-
meňom bohatstva; ona je prevzácny klenot, čo vo všetkých pre-
menách životných má velikú cenu. (Lud . . Leon.)

3. Muž a žena majú tiež spoločne sa starať o svoje

dietky a tieto po kresťansky vychovávať.

Deti práve tak málo sú vlastníctvom rodičov, ako majetok;

ony sú dar Boží (Ž. 126, 3) ; ony sú tvory najvyššej Bytnosti,
určené k vyššiemu blahoslavenstvu; ony sú dietky nebeského Otcá,
 1029

čo Boha v nebi menujú Otcom svojím. Deti sú od Boha sverené

rodičom iba k vychovaniu. Rodičia tedy sú vlastne len služobníci
Boží, ktorí sa pri vychovaní svojich detí musia podrobiť vôli Božej.

Muž a žena majú sa starať o deti svoje nasledujúcim

spôsobom: majú vyhýbať všetkému, čo by zdraviu ich
detí škodlivé byť mohlo; majú dávať deťom každodennú
výživu j konečne majú starať sa o ich budúce zaopatrenie.
Rodičia teda predovšetkým majú sa strániť všetkého, čo by
zdraviu ich detí na ujmu byť mohlo. IRodičia musia sa chrániť
náruživostí a bujností, lebo ich chyby a neduhy ľahko stanú sa
dedictvom !ich detí. Jablko ďaleko od stromu nepadá. Rodičia
nesmú doma zanechať malé deti na seba samé a k tomu snáď ešte
shánať sa po zábavách. Pováž, akí starostliví boli Jozef a Maria,
keď Ježiška na ceste domov ztratili; za 3 dni hľadali ho s bo-
ľasťami. (Luk. 2, 48) S akou starostlivosťou opatrujú svoje mladé
už i vtáci nebeskí! ~Taký slabý~ vták neopúšťa hniezda, aby
vajcia jeho nezachladly, a keď mladé už sa vyliahly, so všet
strán nosí im pokrm ,:v zobáku svojom. Učte sa, vy rodičia, od
tohoto vtáka starať sa o svoje deti. (Lud. Leon.) - Rodičia sú
-povinní prácou zaslúžiť svojim djetkam každodenný chlieb a
všetko, čo k udržaniu života je potrebné. Už i divé zvery živia
svoje mladé. A predsa dajední rodičia tak sú ukrutní, ako pštros
na púšti (Jer. nár. 4, 3), ktorý totiž vajcia svoje ponecháva ho-
rúcemu piesku na púšti a preč odchádza. Rodičia neomylne do-
púšťajú sa chyby, keď slabé deti svoje už pr'Ívčas k ťažkej práci
pridŕžajú. «Nie deti majú rodičom shromažďovať poklady, ale ro-
dičia deťom». (2. Kor. 12, 14) Konečne rodičia majú sa starať o
budúce zaopatrenie detí. Pováž, ako sa už vtáci nebeskí starajú
o zaopatrenie svojich mladých. Ako namáha sa vták, aby svoje
mladé lietať naučil, žeby sa v budúcnosti samy mohly vyšvihnúť
do povetria. Tým viac rodičia mali by sa postarať o budúce za-
opatreníe svojich detí : majú nadobudnúť a poručiť dietkam istý
majetok, takzvané dedictvo (marnotratnosť rodičov teda je zločin
na dietkach); majú dať svoje dietky vynaucovať v škole a vzdelať
ich k istému povolaniu alebo stavu, ku ktorému dietky chuť majú
(no rodičia naskrze nemajú práva nútiť svoje dietky do istého po-
volania alebo stavu; môžu im len radiť); majú viesť deti k boha-
1030
bojnosti, čím najlepšie sa postarajú o ich časné i večné šťastie.
PI'ávom hovorí Dávid: «Mladý som bol a zostarel som sa, ale
nevidel som spravedlivého, že by bol opustený, ani detí jeho cho-
diť po žobraní» . (Ž. 36, 25) Konečne rodičia majú sa modliť za
svoje dietky. Tým vyprosia na ne požehnanie Božie. Tak , Job po
všetky dni modlil sa a konal obety zápalné za dietky svoje, akby
snáď boly zhrešily proti Bohu (Juh l, 5); tak robila sv. Monika
a sícé s veľkým úspechom. «Rodičia často majú shováraf sa o
Bohu s dietkami svojimi, ale ešte častejšie sBohom o dietkach
svojich», (Sv. Fr. S.) Napokon rodičia na smrtnej posteli nemajú
vydediť ani jedno dieťa, ač k tomu právo majú. Hoci by dieťa
mravne zkazené bolo, nech pomyslia, že. ho tým nenapravia. A či
i sám umierajúci nebol tu i tam nepodareným dieťaťom svojho
nebeského Otca[? A predsa zaiste nechce utratiť svoje dedictvo
v nebi. (Eng. Fischer)

Pri vychovávaní detí muž a žena majú dbať o na-

sledujúce: hneď po narodení detí majú ich dať pokrstiť,
dávať im počiatočnú výučbu v náboženstve, vo všetkom
predchádzať im dobrým príkladom a zachádzať s nimi
viac s láskou ako s prísnosťou.

((Vychovávaťdietky je toľko, ako viesť ich ku Kristu''. (Sv.

Karol Bor.) Rodičia hneď po narodení svojich detí majú ich dať
pokrstiť. Rodičia, ktorí s krstom svojich detí vyše 10 dní bez
važnej príčiny odkladajú, páchajú ťažký hriech. (Sv. Alf.) - Kňazi
sú povinní poučovať ľudí v kostole; tú istú povinnosť majú ro-
dičia v domoch svojich. (Sv. Aug.) Vy rodičia, buďte apoštolmi
svojich detí; váš dom je vaším kostolom. (Sv. Zl.) Rodičia, čo
svojich detí nevyučujú v počiatočných pravdách náboženských,
idú v ústrety večnej záhube. (Bened. XIV.) Rodičia majú dietkam
~vojim dávať výučbu náboženskú, nasledujúcim spôsobom: majú
ich pri vhodných príležitosťach nenúteno poučovať o základných
pochopoch a pravdách náboženských. (Jeden Boh je v nebi; on je
vševedúci; prijme nás jednúc do neba, ak ho poslúchame a p.)
No nikdy nemajú rodičia strašiť deti svoje peklom a diablom, lebo
tým by im zhnusili Boha. Ani nemajú pomýliť deti v ohľade ná-
boženskom (na pr. nemajú im vraveť: «Ježiško doniesol dary» a
 lOísl

p.); lebo keď deti neskoršie zbadajú, že sa mýlily, nuž v ohľade

náboženskom vôbec už nič nebudú veriť. Rodičia ďalej majú
dietkam sdeľovať vôľu Božiu. Tak Tobiáš už od mladi učil svojho
syna, ako hriechu má vyhýbať (Tob. 1, 10), a ešte umierajúc,
dával mu krásne n!luky. (Tob. 4.) Rodičia majú hľadeť, aby v diet-
kach svojich i zlé náchylnosti zadusili. Majú vychovávať deti v kázni
{t. j. poriadku) a nauke Pánovej. (Ef. 6, 4) Rodičia majú pridŕžať
svoje deti k modlitbe, najprv majú naučiť ich prežehnať sa a vy-
slovit meno Ježis, potom i Otčenáš, Zdravas a Apoštolské vyznanie
viery. Avšak denné modlitby detí majú byť krátke, aby chuti
k modlitbe neztratily. Preto ženísi vždy museli sa podrobiť zkúške
pred sobášom, aby sa zistilo, že o počiatočných pravdách nábo-
ženských i sami dobre sú poučení. ___: Rodičia ďalej majú dávať
dobrý príklad dietkam svojim. Dobré príklady viac osožia, ako
'Ylajlepšie reči; lebo oči rýchlejšie presvedčujú, než uši. Čo sme
počuli, zabudneme ; ale čo sme pred očami mali, vždy vidíme.
(Sv. Ambr.) Deti vždy viac budú pozorovať, čo rodičia robia, ako
čo vravia; lebo skutky tiež majú svoj jazyk a sú výmluvnejšie,
než ústa. (Sv. Cyp.) Skutky rodičov (sú knihy, z ktorých sa deti
učia. (Sv. Zl.) Preto rodičia nemajú ani nič zlého robiť pred svo-
jimi dietkami. Sv. Ambróz dáva matke radu: «So všetkou starost-
livosťou bedli nad tým, aby tvoje dieťa ani na tebe, ani na otcovi
dačoho nevidelo, čo by hriechom bolo, keby to aj ono robilo».
Ani čeliadka pred deťmi nemá nič zlého hovoriť alebo robiť. «Ho-
spodári napomínajú paholkov a slúžky, aby na svetlo pozor dávali,
žeby požiar nevznikol; prá ve tak majú ich napomínať, aby sa na
pozore mali, žeby do srdca nevinného decka iskra nefrkla a ne-
podpálila domu Božieho». (Sv. Zl.) Veď deti držia za dovolené, čo
doma vidia. Ba deti majú veľký pud k napodobňovaniu a robia
všetko, čo iných robiť vidia ; ich myseľ ponáša sa na zrkadlo, ktoré
všetko ukazuje, čo sa mu oproti drží. Rodičia majú mať pred
očami slová Spasiteľove: «Kto pohorší jedného z týchto maľuč­
kých, čo vo mňa veria, lepšie bolo by mu, keby mu mlynský
kameň na šiju bol zavesený a bol ponorený do hÍbky morskej».
(Mat. 18, 6) Ak duša dieťaťa zahynie pre nedbanlivosť rodičov,
nuž týmto platí hrozba Božia: «Z ruky tvojej budem vyhľadávať
krv jeho». (Ezech. 33, 7) Pri vychovávaní detí rodičia musia spo-
jovať lásku s prísnosťou. Ako rany vínom čistíme a olejom
hojíme, tak pri vychovávaní musíme miešať krotkomyselnosť s prís-
1032

nosťou. (Sv. Reh. Veľ.) Veľká prísnosť je chyba. Lev, toto divoké
a ukrutné zviera, ručí a naháňa strachu všetkým tvorom ; no keď
vojde do brlohu, kde mladé jeho sa nachodia, je bez vzteku a
celkom skrotený. A rodičia mali by sa dať zahanbiť týmto divým
zverom? (Sv. Aug.) Preto rodičia zriedka a len láskave majú tre-
stať; lebo trest je liekom; ak sa liek pričasto a vo veľkom množstve
užíva, škodí a zahubí človeka. (Hunolt) Chcete vychovať svoje
deti za mravopočestných ľudí ustavičným špintaním a žalovaním?
To nejde. Ani len zlatník neužíva ustavične svojho kladiva, ale
i ľahodným vtláčaním alebo jemným prehybovaním hľadí dať
predmetom krásnu podobu. (Sv. Ans.) Rodičía, ktorí svoje deti
vždy len haníť chcú, tak nerozumne jednajú, ako zahradník, ktorý
strom so všetkých strán tak zatvorí, že konáre svoje rozprestierať
nemôže. (Sv. Ans.) Ani láska rodičov k deťom nesmie splanef na
maznanie. Nie je teda dobre, keď rodičia z neporiadnej lásky
k deťom svojim všetky ich chyby bez trestu nechávajú. Takí rodičia
sú podobní opiciam, čo z prílišnej náklonnosti svoje mladé tak
objímajú a stískajú, že ich zahrdúsia; lebo prílišná láska rodičov
k deťom vedie k večnému zatrateniu. «Kto šetrí prút, nenávidí
syna svojho». (Prísl. 13, 24) Kto dieťa svoje mazná, tomu , ono
neskoršie naženíe strachu. (Sir. 30, 9) Ani nesmú rodičia vo všet-
kom urobit po vôli dieťaťa; majú" mu síce bez ukrutnosti, ale roz-
hodne odopreť, čo hlavate žiadalo. (Fenelon)

Kresťanskávýchova detí je najdôležitejšia zo všetkých

rodičovských povinností; lebo od vyplnenia tejto povin~
nosti závisí časné i večné šťastie detí a rodičov.
Rodičia majú považovať
výchovu detí za tak dôležitú, že
im nič nemá zapríčiňovať väčší
zármutok, ako zlé deti, ale ani
väčšiu radosť, ako dobre vychované deti. (2. Jan. 3, 4) Kresťanská
výchova detí najviac je povinnosťou matky, v lone ktorej dieťa
takmer výlučne trávi prvé roky života svojho. Otec následkom
povinností svojho povolania má k tomu menej času i menej ná-
klonnosti a spôsobnosti. (Alb. Stolz) Pri výchove otec a matka
doplňujú sa navzájom. Otec pre silu svojej vôle a prísnosť je viac
predstaviteľom bóžskej moci a spravedlnosti, matka však následkom
svojej dobrotivostí a nežnej lásky viac obrazom božskej dobroty a
milosrdenstva. Otec teda svojou otcovskou vážnosťou musí potvrd-
 10d3

zovat, čo matka deti naučila, a musí pridŕžať deti k plneniu roz-

kazov matkiných. - Od výchovy detí závisí ich budúce šťastie.
Ako totiž deti za mll!di boly vychované, tak obyčajne ostanú za
celý život. Je to ako s roľou; táto vydáva dobrú alebo planú
úrodu podľa toho, ako bola obrobená. (Hunolt) Z mäkkého vosku
dia ľúbosti môžeme utvoriť anjela alebo diabla; to isté platí aj o
mladistvej povahe decka. Je to preto, že dojmy, aké na deti za
mladi urobené boly, nikdy nezmiznú z ich duše. Je s tým, ako s mla-
dými stromčekami ; znaky, ktoré do týchto vrežeme, nikdy ne-
zmiznú, ale stávajú sa vždy širšími, a väčšími, čím väčší je peň.
(S. Cyr. Jer.) Ako nová nádoba dlho razí tým, čo sa do nej vlialo,
tak mladistvé mysle dlho podržia v sebe, čo za mladi v seba
prijaly. (BI. Kanisius) Čomu z mladi privykneš, tomu na starosť
neodvykneš. (Slov. porek.) V pozdejšom živote človek už tak ľahko
nedá sa premeniť. Mladý strom dá sa zohnúť, ale starý už nie.
Kým železo je žeravé, dá sa kovať, no nie, keď už je studené.
Roľa z jari obrobená donáša úrodu, ale nie obrobená v lete. Duša
dieťaťa je podobná čistému potôčku, do ktorého lúče slnečné až na
dno svietiť môžu; no dospelý hriešnik ponáša sa na močiar. (Alb.
Stolz.) Ľahko je spravovať mladé mysle, ale ťažko je- vykoreniť
neprávosti, ktoré s nami vzrástly. (Seneka) V trestniciach je naj-
viac takých zločincov, ktorých výchova za mladi bola zanedbaná.
A keď niekto po smrti bude zatratený, nuž istotne rodičia spolu-
zavinili jeho nešťastie. Povážte teda, vy rodičia, aká zodpovednosť
spočíva na pleciach vašich l «No žiaľ, mnohí rodičia menej dbajú
o svoje deti, než o hoviadka ; viac starajú sa o oslov a kone, ako
o deti». (Hunolt) Rodičia, čo výchovu svojich detí zanedbávajú,
sú oveľa horší, než vrahovia detí, lebo tito zabíjajú iba telo,
tamtí však dušu ; v prvom páde smrť trvá za chvíľku a bez toho
musí raz nastúpiť, no v druhom páde smrť je večná a tejto ľahko
môže sa vyhnúť. (Sv. Zl.) Mnohí rodičia trudia sa ovšem, aby
svojim dietkam peniaze a majetok zanechali, ale o výchovu nesta-
rajú sa. Títo rovnajú sa človekovi, ktorý vôkol domu, čo sa už
rúca, nádherné zahrady zakladá. (Sv. ZL) - Aj časné a večné
šťastie rodičov závisí od od výchovy ich detí. Rodičia, čo si
dietky plano vychovali, obyčajne už na zemi bývajú ťažko trestaní
od Boha. Trest na takých rodičov obyčajne prichodí od ich vlast-
ných detí. Čím hrešili, tým sa i trestajú. Kráľ Dávid z prílišnej
lásky netrestal svojho syna Absolona pre chyby jeho ; no zato ·
1034

musel veľmi ťažko trpeť, keď tento potom proti nemu povstal.
(2. Kráľ. 17) Najvyšší kňaz Heli bol veľmi prehliadavý oproti dvom
rozpustilým synom svojim ; preto mu Boh skrze Samuela oznámil
prísny trest, ktorý skoro prišiel : oba synovia v jeden deň zahynuli
v bitke, otec však, ako počul trúchlozvesť túto, padol so stolca,
na ktorom sedel ,a zabil sa. (1. Kráľ. 4, 18) Rodičia, čo svoje
dietky plano vychovávajú, ani po smrti nemajú očakávať dačo dob-
rého; podobní sú ľuďom bezbožným. «Kto však o svojich a nado-
všetko o domácich sa nestará, zaprel vieru a je horší od neverca».
(1. Tim. 5, 8) Naproti tomu rodičia; ktorí svoje dietky dobre vy-
chovávali, dostanú od Boha veľkú odplatu, menovite vo večnosti.
Od výchovy detí závisí blahoslavenstvo matkino. (1. Tim. 2, 15)
Otec dobrého syna pri smrti svojej nebude zarmútený, ani za-
hanbený pred nepriateľmi. (Sir. 30, 5) Dobrí rodičia, keď jednúc
pred Pána sa dostavia, budú môcf povedať: «Hľa, zachoval som
tých, ktorých si mi dal, a ani jeden z nich nezahynul». (Ján 17, 12)
Roľníkovi práca nie je omrzlá pre úrodu, ktorej sa ufá; tak i ro-
dičia so zreteľom na večnú odplatu neunavne majú pracovať na
výchove detí.

7. Krížne manželstvá.
l. Cirkev vždy odrádzala križ ne (a či
1niešané) n1anželstvá, t. j. manželstvá medzi
katolíckymi a nekatolíckymi kresťanmi, a síce
z nasledujúcich príčin: l. v takých manželstvách poriadna
výchova detí je temer nemožná; 2. niet opravdivej spo-
kojnosti, ani opravdivého šťastia; 3. katolícka stránka je
vo veľkom nebezpečenstve, utratiť svoju vieru; 4. okrem
toho nekatolícka stránka podľa svojho náboženstva kedy-
koľvek môže opustiť stránku katolícku a vstúpiť do iného
manželstva.

Uz v Starom zákone zakázal Boh «miešané manželstvá» ;

židia nesmeli vstupovať do manželstva s pohanmi (5. Mojž.' 7, 3),
ba ani len so Samaritánmi, ktorí knihy Mojžišove a pravého Boha
síce uznávali, ale popri tom i pohanské zvyky mali. Tak dnes i
 1035

Cirkev odrádza katolíkom manželstvá s nekatolíkmi, t. j. s takými,

čo síce tiež v Krista veria, ale pritom prijali nauky, ktoré sa uče­
niu' Kristovmu protivia. Za dávnych časov ukladalo sa 5-ročné po-
kánie cirkevné takým rodičom, čo svoju dcéru za bludoverca vydali.
(Sn. Elvirský 305.) - Nebezpečenstvá krížneho manželstva záléžia
v nasledujúcom: Nekatolícka stránka (protestant, starokatolík,
nesjednotený grék) pri výchove detí nebude podporovať stránku
katolícku, ba v tom zrovna bude ju hatiť, snáď hanením a vy-
smievaním cudzej viery a ~ej náboženských zvykov. A hoci by
tak nebolo, už príklad nekatolíckej stránky škodlive pôsobí na
dietky. Obyčajne stáva sa, že nekatolícka stránka popustí nalie-
haniu svojho kazateľa, svojich príbuzných (ktorí jej predstavujú,
ako veľmi katolícka výchova zavadzia šťastiu, povolaniu dieťaťa a
p.) a vôbec všetky dietky dá vychovávať v svojom náboženstve.
No čože bude z detí ešte len potom, keď katolícka stránka umre
a nekatolícka zase vstúpi do manželstva s osobou svojej viery?
Katolícky kresťan pri vstúpení do takého manželstva koná ešte
ukrutnejšie oproti svojim dietkam, ako Číňan, čo svoje dietky od-
hadzuje; lebo odhadzuje nie telesný, ale večný život svojich detí. -
V krížnom manželstve niet pravého šťastia. <<Kde má byť doko-
nalé manželstvo, tam musí byť jednota» (Sv. Ambr.), no menovite
v najdôležitejšej veci, v náboženstve. Vrúcna láska a úprimnosť
manželov medzi sebou nedá sa myslet:, ak nie sú sjednotení v naj-
vážnejšej záležitosti života, v náboženstve. Ako sa môže menovať
manželstvom to, kde niet ani svornosti vo viere? (Sv. Ambr.) Aký
trápny doj em musí robiť na manželov i to, keď musia sa rozlúčiť,
aby do kostola išli. <<Pri manželskom sňatku teda predovšetkým
musí sa predložiť otázka o náboženstve». (Sv. Anibr.) - Krížne
manželstvá sú veľmi nebezpečné vlastnému dušnému spaseniu.
(Kl. Xl.) Bohom osvietený kráľ Salamon pojal .si za manželky
pohanské ženy a tieto doviedly ho tak ďaleko, že zo ctiteľa pra-
vého Boha stal sa modloslužobníkom a modlám dal staväť chrámy
v krajine svojej. Keď cedry libanonské klátia sa v miešanom man-
želstve, akože sa povodí slabej trsttne l Bludoverci sú ešte ďaleko
nebezpečnejší, než pohaní. Lebo kto ma svádza, aby som sa modle
klaňal, ten neomámi ma tak skoro, ale ľahšie ten, čo povedá :
I ja som kresťan. (Sv. Aug.) Jestli už čítanie bludovereckých kníh
je nebezp ečné, tým nebezpečnejšie musí byť ustavičné obcovanie
s bludovercami. K tomu ešte treba doložiť, že náhľad toho, kto-
1036

rého milujeme, ľahšie si osvojujeme. «V krížnom manželstve leží

veľké pokušenie k zapieraniu rozdielu medzi pravdou a bludom a
k považovaniu všetkých náboženství za rovnoprávne». (Lev XIII.)-
V krížnom manželstve práva oboch manželov sú celkom nerovné.
Lebo nekatolícka stránka môže sa da_ť rozlúčiť a zase oženiť,
poťažne vydať; naproti tomu katolícka stránka v páde rozlúčenia
nesmie vstúpiť do druhého manželstva, kým druhá stránka žije.
Cudzia krása upúta srdce nekatolickej stránky, a čo chvíľa roz-
sobáš je hotový. V Prusku v jednom jedinom roku (1840) bolo
3000 takých rozsobášov. Aká potupa je to pre takého rozsobáše-
ného katolíka ; vstúpil do manželstva a predsa nemá manželky;
teraz vidi svoju manželku na ruke iného; v samote, snáď i zapo-
vrhnutý svetom, musí tráviť svoj život. Nemá útechy, krem výčitiek
pre bývalú ľahkomyseľnosť a neposlušnosť svoju. A jak velmi musí
byť ranené srdce jeho, keď od jednej čiastky svojich detí navždy
odlúčiť sa musí. Vidno tedy, ako veľmi Cirkev má pravdu, keď
svoje dietky od takých manželství zdržovať hľadí. «Chráň sa vstú-
piť do manželstva s takým, čo viere tvojej je cudzí». (Sv. Ambr.)

2. Cirkev len pod troma výminkamí trpi

krížne tnanželstvá: l. oba ženísi musia prisľúbiť (a
n. pr. v Uhorsku i pred svetskou vrchnosťou osvedčiť),
že všetky dietky po katolícky vychovávať budú; 2. kato-
lícka stránka musí prisľúbiť, že nekatolícku povedie k po-
znaniu pravdy; 3. nekatolícka stránka musí prisľúbiť, že
katolícku bez prekážky nechá žiť podľa katolíckeho ná-
boženstva. (Pius VIII. 1830, Rehor XVI. 1831.)

Ale toto trpenie alebo dovolenie krížneho manželstva nie je

schválenie ; lebo Cirkev predsa zazlieva také manželstvo. V Uhor-
sku ženísi musia pred farárom osvedčiť a pred svetskou vrchno-
sťou uzavreť písomnú smluvu, že dietky po katolícky vychovávať
budú. Cirkev preto tak prísno žiada katolícku výchovu detí, lebo
táto je hlavný účel manželstva. Účel manželstva je: vychovávať
deti a síce pre Boha. Jeho cieľom nie je iba zanechanie dedičov,
ale viac vychovávanie ctiteľov pravej viery a pravého náboženstva.
(Rim. katech.) Preto katolícka stránka je povinná, predovšetkým
 1037

zabezpečiť dušné spasenie detí. Nešťastná to matka, čo vraždu

pácha na duši svojho decka, keď ho v bludnom učení dá vycho-
vávať. «Prvé plamene bláznivej lásky skoro zahasnú, svedomie
dôjde svojho práva a tak začne sa trápny život, čo pravé rodinné
šťastie znemožňuje. Trápenie začína sa s prvým dieťaťom, ktoré by
manželke sladké radosti materinské doniesť malo. Dieťa vyrve sa
z náručia pravej viery a vychováva sa v duchu protináboženskom.
Aké hryzenie svedomia cíti vtedy srdce matkino ! A každé dieťa,
čo pre matku je novým požehnaním Božím, zväčšuje jej vinu a je
novým žalobníkom na jej nevernosť». (Bisk. Korum) Nekatolícka
stránka ľahko môže privoliť ku katolíckej výchove detí, lebo veď
dia učenia jej cirkve človek môže byť spasený v každom nábo-
ženstve, a tým viac v katolíckom, keďže toto dľa náhľadu neka-
tolíkov obsahuje všetky podstatné nauky Kristove. Teda nekato-
lícka stránka, čo na katolícku výchovu detí pristane, nedopustí
sa nijakej . krivdy naproti deťom svojim, no ovšem dopustila by sa
jej stránka katolícka, keby s nekatolíckou výchovou súhlasila. -
Katolícka stránka má viest nekatolícku k poznaniu pravdy, a
síce nie násilne alebo nahováraním ; lebo proselytárstvo, ktoré
množí len počet katolíkov dia mena a nie počet pravých detí
Cirkve, zošklivuje si katolícka Cirkev. Ona chce len obrátenie dob-
rovolné a z najhlbšieho presvedčenia. Katolícka stránka má pô-
sobiť len modlitbou a príkladom svojím. Máme vyučovať viac živo-
tom svojím, ako slovami. (1. Pet. 3, 1) Keď stránka katolícka
ukazuje, že je sporivá, skromná, povolná, trpezlivá, verná atď.,
nuž nekatolícka stránka počne rozmýšľať a poznávať strom po
jeho ovocí. Pravda, že pri vhodnej príležitosti, pokojne a rozvažite,
môže i zaháňať predsudky nekatolíckej stránky proti nášmu sv.
náboženstvu. Avšak svojím poučovaním nemá sa natískať a má
starostlive vyhýbať každému slovu, ktoré by nekatolícku stránku
v jej náboženských citoch uraziť mohlo. Lebo nekatolík nemôže
za to, že nemál milosti narodiť sa a byť vychovaným v pravej
viere. - Konečne katolík má neohrožene plniť povinnosti svojho
vlastného náboženstva (modlitbu, navštevovanie služieb Božích,
prijímanie sviatostí atď.); tým získa vážnost v očiach druhého.
Dobromyseľný inoverec do ista nemôže namietať proti užívaniu
menovaných prostriedkov (proti modlitbe, vernému plneniu povin-
nosti); veď tým netratí ničoho, ale len získa. - Obyčajne robí
sa táto námietka: Katolíci, ako i protestanti v hlavnej veci. sú jedno ;
1038

rôznia sa len v pobočných veciach. No to nestojí. čo katolík ctí

ako pravdu nebeskú, . to protestant drží za daromnú ustanovizeň
ľudskú; n. pr. sv. omšu má katolík za' obnovenie krížovej obety
Kristovej, ale protestanti držia ju za modlárstvo. Tu už prestáva
všetka jednota. - V bývalých storočiach z horlivosti za katolícke .
náboženstvo povoľovaly sa krížne manželstvá ; lebo katolícke ženy
pohly svojich manželov k prijatiu katolíckej viery, ako n. p. sv.
Cecilia Valeránia, sv. Klotilda Chlodvika, kráľa Frankov. No dnes
je to inak j lebo na terajších kresťanov UŽ nemožno tak sa spo-
liehať.

Ak nesplnia sa tieto tri výminky, nuž Cirkev odo-

piera krížnemu manželstvu požehnanie; jediné, čo Cirkev
povoľuje, ako n. pr. kedysi v Uhorsku, je takzvaná
passívna assistencia katolíckeho farára pri uzavieraní man-
želskej smluvy.

Passívna assistencia záležala v nasledujúcom: farár v obyčajnom

obleku, ako doma nosí, tedy bez zvláštneho odznaku kňazského,
v súkromnom príbytku svojom pred dvoma svedkami vypočul
manželskú smluvu ženíchov, ale zdržal sa pri tom od každého že -
hnania. Tým ženísi ovšem stali sa naozajstnými manželmi, avšak
katolícka stránka vzdor tomu nebola bez ťažkého hriechu.

3. Katolícki kresťania, čo do krížneho

manželstva bez požehnania katolíckej Cirkve
vstupujú, páchajú smrteľný hriech, a nemôžu
byť pripustení k prijímaniu sv. sviatostí.

Takí katolíci páchajú smrteľný hriech (Reh. XVI. 23. mája

1846) ; lebo hrešia neposlušnosťou, keď cirkevných predpisov neza-
chovávajú; dávajú veľké pohoršenie a zapierajú vieru; odvracajú
sa od pravej Cirkve a chcú prijímať sviatosť v cirkvi inovercov.
Teda cudzej cirkvi dávajú prednosť pred katolíckou alebo ju aspoň
stavajú na roveň s touto. Inými slovami: prajní sú bludoučeniu.
Na to padá vyobcovanie z Cirkve. Nasledovne taký katolík nemôže
byť rozhrešený, tým menej smie sa pripustiť k sv. prijímaniu. Len
 1039

vtedy môže sa pripustiť k priJimaniu sv. sviatostí, ked pre svoj

hriešny sňatok ukazuje úprimnú ľútosť a je odhodlaný vyplniť po-
žiadavky Cirkve. (Pius VI. 13. júľ. 1782.) Na smrtnej posteli ne-
jeden pride k lepšiemu poznaniu. «Ako sopka za roky je pokojná
a potom konečne strašne začína dymiť a hučať, tak vodí sa i tým
ľudom : za roky odpočíva svedomie, no na smrtnej posteli ukáže
sa v celej moci svojej; plamene zúfalstva, čo vtedy vybúšia, sú
predihrou pekla. Obzvlášte príde myšlienka: ak náboženstvo kato-
lícke je pravé a samospasiteľné, nuž pripravil som dietky svoje
o dušné spasenie. Akože to bude so mnou pred súdnou stolicou
Božou? (Alb. Stolz) Niet vari ani jednoho krížneho manželstva,
v ktorom manželia po rokoch nevyslovili by presvedčenie, že lepšie
by bolo, keby sa neboli našli. (Hirscher)

8. Stav bezmanželský.
l. Dobrovoľný
bezmanželský stav je do-
konalej ší, než manželský; lebo kto .bez manžel-
stva ostáva, môže sa oveľa lepšie starať o svoje dušn é
spasenie a dosiahnuť vyšší stupeň blahoslavenstva.

Len dobrovoľné bezmanželstvo je záslužné pred Bohom ;

lebo jest i nedobrovoľné, n. pr. u mladuchy, ked jej veno chybí ;
alebo ked n. pr. učiteľky alebo vojaci na istý čas zákonom sa
nútia k bezmanželstvu. - Lepšie a pobožnejšie je, zotrvávať
v panenstve alebo bezmanželstve, ako byť ženatým, poťažne vy-
datým. (Sn. Tr. 24, 10) Panenstvo o toľko prevyšuje manželstvo,
o koľko anjeli ľudí prevyšujú. (Sv. ZL) Panenstvo má toľkú pred-
nosť pred manželstvom, ako nebo pred zemou, duša pred telom.
(Sv. lsid.) Počestné je manželstvo, ale ešte počestnejšie panen-
stvo. (Sv. Amb.) Panny sú majstrovské kúsky milosti Božej. (Sv.
Cyp.) Preto už pohaní mali veľkú úctu pred osobami, čo bez man-
želstva a čisto žily; tak Rimania pred vestálskymi pannami. Mla-
duchu považujú za tým šťastnejšiu, čím bohatší a z lepšieho rodu
je ženích jej. Preto za tým šťastnejšiu musíme mať takú, čo si
čistotou vyvolila Krista za ženícha. Z tej príčiny i sv. Agneska
hovorila k synoVi rimského miestodržiteľa: «Ja som už zasnúbená
Kat. llud. Kate chismus . 66
1040
a mám oveľa lepšieho ženícha. Odíď, ty potrava červov l - Kto
je bez manželstva, viac môže sa starať o svoje dušné spasenie.
Kto je neženatý, poťažne nevydatý, ten viac dbá o to, čo je Páno·ro,
kto však je ženatý alebo vydatý, ten viac stará sa, ako by sa
druhému zapáčil, a je rozdelený. (1. Kor. 7, 32-34) - Kto je
v bezmanželstve, dosiahne vyšší stupeň blahoslavenstva. Sv.
Ján vo svojom Zjavení vidí pred trónom Božím 144.000 takých,
čo novú pieseň spievajú, akú iní spievať nemohli; to boly duše
panenské. (Zjav. 14, 1-5) Kto zachováva radu Pánovu, bude
mať väčšiu slávu. (Sv. Aug.) Panici v istom ohľade patria k ze-
mianstvu nebeskému. (Lerch) Povšimnime si slov Kristových :
(<A každý, kto opustí dom alebo bratov alebo sestry alebo otca alebo
matku alebo manželku alebo synov alebo role pre meno moje, za
to obdrží stokrát toľko a bude vládnuť životom večnýmll. (Mat.
19, 29) Tu Kristus naráža na tých, čo sa z ohľadu na Boha vzdá-
vajú manželstva: tí teda jednúc majú dosiahnuť radosti stokrát
väčšie, než by v manželstve boli dosiahli.

2. Preto i Spasiteľ slovom a príkladom svojim na-

rádzal stav bezmanželský.

Kristus povedá, že sú ľudia, čo pre nebo v panictve ostávajú,

a dokladá: «Kto môže chápať , nech chápell. (Mat. 19, 12) Aj sv.
Pavel povedá: «Kto vydá svoju dcéru, dobre robí; kto jej však
nevydá, lepšie robí (1. Kor. 7, 38), a ďalej: «Vdova bude blaho-
slavenejšia, keď tak zostane». (1. Kor. 7, 40) - Spasiteľ žil be
manželstva, apoštoli takže. Mnohí svätí složili sľub ustavičnej čistoty,
tak Matka Božia, ako nasleduje z jej slov k anjelovi (Luk. l, 34) ;
taktiež sv. Jozef, ako cirkevní učitelia uisťuj u; ďalej už za mladi
sv. Terezia, sv. Magdalena Pazziská, sv. Ruža Limská. Mnohí svätí
dali sa radšej mučiť a podstúpili smrt, než by sľub čistoty boli
zrušili. Sv. Agneska nijako nechcela sa vydať za syna miestodrži-
teľovho v Ríme. Preto ju tento dal ukrutne mučiť a odpraviť.
(t 304) Podobne vodilo sa sv. Háte (Agate) v Sicílii (t 252) a
sv. Lucii. (t 304) Sv. Hilár, biskup poitierský (č. poatierský) a
učiteľ Cirkve (t 357), prv ne~ stal sa kňazorfl, bol ženatý a .mal
dcéru. Kým pre vieru svoju žil vo vyhnanstve, nariastla jeho dcéra
i mala sa vydať za jedného mládenca. Preto písala otcovi; ale
tento odpovedal jej : «Už skoro navrátim sa domov a donesiem
 1041
ti podobizeň iného ženícha ; . potom porovnaj a rozhodni sa za
jedného alebo druhého». Navrátiac sa domov,_ ukázal jej sv. kríž
·Kristov a radil jej, aby sa Kristu vo večnom panenstve zasvätila.
Dcéra uposlúchla radu otcovu a skoro potom umrela blahosla-
venou smrťou. Pri smrti jej povedal biskup: «Hľa, tvoj Ženích UŽ
prichádza, aby ťa pozval na večnú svatbu». - Ba bolo i mnoho
manželov, čo v manželstve čistý život viedli, tak Matka Božia a
sv. Jozef, sv. Cecilia a Valerián, sv. Kunigunda a sv. Henrik, cisár.

9. Vol'ba stavu,
Ked pútnik na púti svojej príde na miesto, kde sú krížne
cesty, musí dať pozor, aby nezablúdil. Tak i človek, ked pri puto-
vaní k nebu má si voliť svoje povolanie, musí byť veľmi opatrný,
aby povolania nepomýlil. ·

l. Stavom menujeme tie zvláštne práce a zaviaza-

nosti, ktoré sme k blahu ľudskej spoločnosti prevzali.

Človek je stvorený k práci, ako vták k lietaniu. (Job. 5, 7)

To vysvitá už z nasledujúceho: Kým zem sama sebou vydáva
zvieratám potrebný krm, človek nenachodí pokrmu potrebného k
svojmu zachovaniu, ak zeme neobrába. A kým zvieratá od prírody
majú potrebné zaokrytie pre svoje telo, ako perie, vlnu, srsť (šte-
tinu), šupiny a podobné, človek (akoby ani nepatril na túto
zem) na svet prichádza nahý. .Človek tedy je nútený, vlastnou
príčinlivosťou zaopatriť si, čo mu príroda odoprela. Tedy predo-
všetkým potreba výživy, zaodievania sa a bývania popudzuje ho
k činnosti. Ako i zo sv. Písma je zrejmé, zprvu každý sám
musel ,si zaopatriť všetko, čo mu k živobytiu potrebné bolo; varil
si jedlá (myslime na Jakubovu varenú šošovicu), · zabíjal zviera,
ktorého kožou sa zakrýval,- budoval si chalupu atd. Potreba len
výnimečne (zapríčinená nehodami, zbojníkmi, dravou zverou a p.)
nútila ľudí k vzájomnej podpore. No zponenáhla prišli na to, že
je oveľa lepšie, · ked jednotlivé práce sa oddelia. Lebo na rozli-
ných ľuďoch zbadalo sa, že k obzvláštnym výkonom bud od pri-
rodzenosti· alebo následkom stáleho cviku sú spôsobnejší a náchyl-
nejší a nasledovne dotyčnú prácu omoc lepšie konajú. I nahliadlo
6ô*
10t2

sa, že oddelenie jednotlivých zamestnaní značne obľahčuje prácu

ľudskú. Tak znenáhla vznikly rozličné stavy; jeden budoval cha-
lupy, druhý zhotovoval šaty, iný zas obrábal role. (Stav živnost-
nícky.) Iní zas zamestnávali sa tým, že zkúsenosti a vynálezy,
urobené pri rozličných prácach, druhým sdeľovali. (Stav učiteľský.)
A zase iní mali úkol, brániť spoločnosť proti nepriateľom a udržia-
vať vnútorný pokoj. (Stav vojenský.) Všetky tieto stavy zachytá-
valy jedon do druhého, ako kolieska u hodinového stroja i doplňo­
valy a podporovaly sa vzájomne, ako údy jedného tela. (O slove
«stav>> a «povolanie)) viď II. diel.)

2. Voľba
stavu je vec veľmi dôležitá; lebo od šťast­
nej voľby stavu obyčajne závisí naše šťastie na zemi,
blaho spoločnosti a naše večné blahoslavenstvo.
Kto si vyvolil povolanie, ku ktorému sa hodí, tomu lepšie
bude žif na svete; práce budú sa mu dariť, nasledovne bude spo-
kojný, od bližných ctený a vážený. Ponáša sa na loď, ktorá sa
smerom prúdu plaví a prajný vietor má, teda skoršie cieľa dôjde.
Ale kto si volí stav do ktorého sa nehodí, ten ustavične bude ne-
spokojný; povodí sa mu, ako tomu, čo na seba vzal veľkú ťarchu,
ktorú uniesť nevládze. Taký bude iba škodiť ľudskej spoločnosti,
miesto že by jej osožil; ba môže narobiť i mnoho zlého, najmä
ak zaujíma vplyvné miesto, s ktorým si poradiť nevie. On v ľudskej
spoločnosti je to isté, čo chorý úd na ľudskom tele. · Preto taký je
v nebezpečenstve, utratiť večné blahoslavenstvo. Lebo Boh pri
súde predovšetkým bude hľadeť na to, ako sme plnili povinnosti
svojho povolania, poneváč vyplnenie týchto je povinnosťou spraved-
livosti. Veď už tu na zemi zodpovední sme svojej vrchnosti za
vyplnenie povinností svojho povolania. Povážme tiež, že za vyplne-
nie povinností svojho povolania každý je platený.

3. Pri voľbe stavu držme sa nasledujúcich zásad:

l. Volme si stav, ku ktorému máme schopnosti a

náchylnosť.

Rastlinu, určenú k južnému podnebiu, nesmieme presadiť

na. sever, ináče zakrnie a nebude mať ovocie. A lastovičku, ktorá
 1043

v teplejšej časti roka u nás vydrží a vyživiť sa môže, nesmieme

tu zadržať v zime, ináče zahynie. Tak i každý človek musí brať
ohľad na schopnosti (vlohy, nadania), aké mu Stvoriteľ udelil.
Tieto schopnosti majú sa zúžitkovať a zdokonáliť ; · Kristus dáva
to na vyrozumenie v podobenstve o hrivnách. (Mat. 25; Luk. 19)
Ktože by ozaj miesto vola priahal do voza hus alebo miesto psa
držal kozu k stráženiu domu? Práve tak nerozumne konal by i
ten, kto by si vyvolil povolanie, ku ktorému schopností nemá. Keď
už ten, čo nové šaty kupuje, na to hľadí, či mu dobre stoja, tým
viac musíme hľadeť, či nám pristane stav, ktorý si volíme. -
Trebárs náchylnosť k niektorému stavu obyčajne ztadiaľ po-
chodí, že sa k nemu za spôsobných držíme, predsa stáva sa tiež,
že človek k niektorému stavu má síce náchylnosť, ale nie spôsob-
nosť. V tomto páde náchylnosť je nerozumná, a človek, ktorému
Stvoriteľ nie nadarmo dal rozum, musí ju potlačiť. Keď niekto na
pr. zamiluje si stav vojenský, poneváč sa mu pekná rovnošata
(uniforma) páči, nuž náchylnosť táto je nerozumná, ak nemá i
smelosti a vytrvalosti v nebezpečenstvách. Celkom inak je, keď
človek sice je spôsobný k niektorému stavu, ale nemá náchylnosti.
Že tejto nemá, to obyčajne pochodí ztadiaľ, poneváč si povinnosti
povolania horšími predstavuje, než naozaj sú. No keď si už raz
vyvclil toto povolanie, potom dostaví sa i náchylnosť; lebo nahliada,
že ťarcha následkom spôsobnosti nie je toľká, a zdar v prácach
robí mu radosť. Kto by k viacerým stavom cítil spôsobnosť, u toho
rozhoduje väčšia náchylnosť alebo láska k istému stavu.

2. Pri voľbe
stavu nedajme sa viesť výlučne ohľa­
dom zemským, ako na pr. ohľadom na peniaze, pôžitky
alebo príbuzenstvo.
I pri voľbe stavu platia slová Kristove: ((Hľadajte predo-
všetkým kráľovstvo Božie a spravedlnosť jeho, a toto všetko bude
vám pridané» (Mat. 6, 33); ďalej: ((Co osoží človekovi, keby celý
svet získal, ale na duši svojej škodu trpel?» (Mat. 16, 26) Predo-
všetkým teda predložme si otázku: V ktorom stave popri vlohách
svojich môžem urobiť najviac dobrého a nadobudnúť si zásluh
pre nebo? Chybia tí, čo zemské statky a pôžitky za najvyššie
dobro považujúc a vyššieho ideálu neznajúc, spytujú sa len:
V ktorom stave budem maf najviac pohodlia, najväčšie dôchodky,
1044

najvyššiu vážnosť, najrýchl~jšie zaopatrenie a p.? Poneváč títo len

vlastnú výhodu svoju na zŕeteli majú, neskoršie budú považovať
svoje povinnosti len za vedľajšiu vec a budú spoločnosti práve tak
na závadu, ako zlomené koliesko hodinovému stroju. No ich sa-
mých potom zastíhne i spravedlivý trest; lebo v povolaní svojom
onedlho zkúsia, že ľudský život nie je čas žatvy, ale sejby, nie
čas pôžitku, ale práce a trpenia; skoro naj dú, že povinnosti a ne-
snádze stavu sú väčšie, než výhody a pôžitky, ktorým sa ufali, a
preto budú nespokojní; ani pre zrejmú nechuť a nespôsobnosť
svoju nebudú požívať obzvláštnu úctu. Ak vyvolil si niekto na pr.
kláštorské povolanie v domnienke, že tu najpohodlnejší život najde,
nuž len priskoro vidí sa sklamaným; lebo naj de, že sa tam žiada
mnoho takých vecí, ktoré sú veimí obťažné. Bláznive robí i ten,
čo za hanbu si pokladá, vyvoliť chatrnejšie zamestnanie, ako mal
otec jeho; a ktorý tak bez potrebnej uspôsobilosti domáha sa
vyššieho povolania otcovho. To samé platí aj o tom, kto bez
uspôsobilosti odhodlal sa k istému povolaniu, poneváč ho k tomu
rodičia silili. No tým naskrze nechceme povedať, že by sa i na
zemské výhody stavu hľadeť nesmelo. Naopak pred voľbou má sa
i vypátrať, či v tomto alebo inom stave možno najsť poctivú vý-
živu. Lebo kto v svojom povolaní nenašiel by primeranej vyživy,
ľahko prišiel by do pokušenia, zaopatriť si . dôchodky na ujmu
stavu a nedovoleným spôsobom. Ani tým nechceme povedať, že by
sa želanie rodičov do povahy brať nemalo.

B. Poraďme sa rodičov a zkúsených priateľov.

Sv. Písmo napomína: «Synu, bez porady neurob ničoho a

po skutku neoželiešll, (Sir. 32, 24) Najprv poraďme sa rodičov.
Lebo s jednej strany títo majú väčšiu zkúsenosť a viac rozhľadu,
ako deti; s druhej strany majú väčšiu lásku k dietkam svojim,
než iní ľudia, a preto i najviac majú na zreteli ich blaho. Z tejto
príčiny rodičia najlepšie hodia sa za radcov svojich detí. Avšak
tu nie zriedka stávajú sa dve chyby: buď dietky neposlúchajú dobre
mienenej rady rodičovskej alebo rodičia nútia svoje dietky k ne-
jakému povolaniu a požadujú od nich poslušnosť, akú nie sú
podÍžne. Lebo nie rodičia dávajú povolanie k nejakému stavu, ale
sám Tvorca. Ak teda rodičia nútia svoje dietky k nejakému stavu
nuž robia ich nešťastnými na celý život. Nútenie toto často zta-
 1045

diaľ pochádza, poneváč rodičia sebeckosťou alebo ctižiadosťou (marno-

myseľnosťou) sú vedení. Tu potvrdzuje sa pravda slov Kristových:
«Nepriatelia človeka sú dómáci jeho». (Mat. 10, 36) - Krem rodi-
čov máme sa spýtať aj iných zkúsených a dobre smýšľajúcich
osôb ; teda takých, čo ľudí a stav poznajú a maj ú srdce pre
radosti i žiale svojich bližných. Bola by chyba, obrátiť sa k ľuďom,
č o o takej dôležitej veci, ako je voľba stavu, ani tušenia a nijakej
životnej zkúsenosti nemajú; alebo k takým, čo na blaho bližných
nepozerajú, ale vo .všetkom iba svoj vlastný zisk hľadajú. Kto radí
sa takých nespôsobných ľudí, robí, ako ten, čo dom stavať chce,
a miesto k staviteľovi ide k hrnčiarovi. Za otcovského priateľa a
radcu vždy môže sa odporúčať kiíaz, ktorý je horlivý vo svojom
povolaní.

4. Prosme Boha za osvietenie a pomoc.

Keď cesty, ktorou ísť máme, dobre nevidno, bereme s1 na
pomoc svetlo. Tak i pri voľbe stavu bereme si na pomoc najprv
svetlo prirodené, rozum; rozmýšľame o zaviazanostiach a výhodách
tohoto alebo iného stavu a o svojom uspôsobnení k nemu. Avšak
toto svetlo v mnohých pádoch dokazuje sa nedostatočným. Preto
okrem toho ešte potrebné je, vyprosiť si nadprirodzené svetlo, lúč
svetla s hora. Nedá sa mysleť, že by nám Boh v tak vážnej chvíli,
. od ktorej v istom ohľade naše zemské a večné šťastie závisí, s
milosťou svojou na pomoc neprišiel. Ved Stvoriteľ ani na svete
neurobil dačoho bez účelu, ale k istému účelu stvoril každú vec,
teda i každého človeka. Jestli teda vôli Božej neodporujeme, ale
túto vôľu i najsť a plniť sa usilujeme, nuž Boh i privedie nás k
cieľu nášmu. Že Boh človekovi niekedy i patrnýrn spôsobom obľah­
čuje povolanie, vidíme na mnohých prorokoch a apoštoloch. Moj-
žiša povolal Boh v horiacom kre tŕňovom, Šavla pred mestom
Damaškom, apoštola Matúša na mýte, kde mu Kristus riekol: «Pod
a nasleduj ma)), (Mat. 9, 9) Rozpomeňme sa i na povolanie orle-
anskej panny, Johanny Arkovej (t 1431). Avšak také povolania,
pri ktorých Boh bezprostredne pôsobí, sú len zriedkavé a u takých
osôb, čo od Boha k dačomu mimoriadnemu sú určené. Obyčajne
Boh cestou prirodenou dáva na javo svoju vôľu, ked n. pr. do~
pustí udalosti, ktoré človeka poučia, čo robiť má. Tak vypráva sa
o sv. Ambrózovi, biskupovi milánskom, že ako miestodržiteľ išiel
1046
do Milána, aby tam pri voľbe biskupa poriadok udržoval. Keď sa
stránky dohodnúť nemohly, zvolalo jedno dieťa: «Ambróz nech je
biskupom!)) Nato všetok ľud zvolal za dieťaťom. Ambróz porozumel
pokynutiu Božiemu a prijal úrad (374). Že Boh sám povoláva
ľudí, to i Kristus dáva apoštolom na vyrozumenie slovami: «Nie
vy ste ma vyvolili, ale ja vyvolil som vás)). (Ján 15, 16) Preto už
zavčas, ale menovite pred samou voľbou povolania, vzývaj Boha:
«Učiň mi známou cestu, po ktorej by som chodil». (Ž. 142, 8) •

5. Nedajme sa odstrašiť prekážkami, ak citíme v sebe

zvláštné povolanie k niektorému stavu.

Dajedni mužovia cítili, že k nejakému zvláštnemu stavu

mimoriadne vlohy majú, alebo poznali s obzvláštnou jasnosťou, k
čomu od Boha sú povolaní. V oboch pádoch zodpovednosť týchto
mužov je veliká. Lebo čím viac hrivien obdržal niekto, tým
väčšie bude aj účtovanie jeho. Keď sa už zle povodí slúžobníkovi,
čo jednu hrivnu nepoužitú nazpäf donesie, čože bude s tým, ktorý
následkom zle vyvoleného povolania nevyúžitkoval mnohych hrivien
od Tvorcu udelených! Uvažuj podobenstvo Kristovo o hrivnách.
(Mat. 25, 15 atď.) A jako veľrieka, keď zanechá riečište, ktoré jej
príroda vykázala, a nové si utvorí, zapríčiňuje ďaleko väčšie spu-
stošenie, než malý potôček, ktorý iným smer~m tečie: tak i človek
čo k istému povolaniu dostal veľké vlohy, no ľahkomyseľne volí si
iné povolanie, zapríčiní spoločnosti veľkú škodu a nešťastie. - Aj
taký má väčšiu zodpovednosť, čo jasne pozná svoje zvláštne
uspôsobnenie a určenie k niektorému povolaniu; lebo ten slu-
žobník, čo lepšie poznal vôľu pánovu a jej neplnil, viac bude bitý.
(Luk. 12, 47) Preto takí mužovia nemajú sa hneď dať odstrašiť
prekážkami. Boh z múdreho úmyslu dopúšťa tieto prekážky; chce
darovať blahoslavenstvo len tým, čo bojovali. A keď prečítame
životopisy velikých mužov a dobrodincov človečenstva, vskutku
najdeme, že najviacerí zo všetkých síl domáhali sa povolania,
ktoré v sebe cítili, a že od snahy svojej nijakými prekážkami
odvrátiť sa nedali. Myslime na obuvníckeho tovaryša Kolpinga v
Kolíne, potomného kňaza a zakladateľa katolíckych tovaryšských
spolkov ; na tkáčskeho tovaryša a potomného farára Kneippa,
ktorý sa vodoliečbou svojou preslávil; na pekárskeho tovaryša,
blahoslaveného Hofbauera, neskoršie kňaza a apoštola viedeň-
 1047

ského. Rozpomeňme sa i na princa Eugena Savoyského, ktorý v

sebe veľké vojevodcovské nadanie cítil a u francúzskeho dvora síce
márne, no potom u cisárskeho dvora vo Viedni o primerané
miesto v armáde s úspechom sa uchádzal; skvelými víťazstvami
nad Turkami nadobudol si nesmrteľné zásluhy o Rakúsko a kres-
ťanstvo ( t 1736). Povážme tiež, že sv. Ignác Loyolský až v 33.
roku života navštevoval gymnásium, aby sa potom kňazom stal.
Bol to muž Prozreteľnosti (t 1556).

6. K voľbe povolania máme prikročiť len potom, keď

schopno_sti a náchylnosti v človeku už sa rozvily a keď
sme už k rozumu prišli.
Za mladi náchylnosť len priľahko predchádza schopnosti; ako
už z detinskej hry vídame, deti hneď napodobňujú práce jedného
alebo druhého povolania, akonáhle ich raz alebo dva razy videly.
Len v najzriedkavejších pádoch už zavčas javí sa uschopnenie k
nej akému povolaniu; tak bolo n. pr. u Mozarta (t 1791 ), ktorý
už v šiestom roku také muzikálne nadanie ukazoval, že ho niektorí
za čarodejníka považovali. Jeho vynikajúce uschopnenie za hudeb-
ného umelca už vtedy bolo nepochybné. No takmer vždy najpri-
meranejší čas k voľbe stavu bude ten, v ktorom všeobecné prípravné
vzdelanie u človeka sa zavŕši; lebo v tomto čase zvláštne náchyl-
nosti a vlohy obyčajne vychodia na javo a ukazuje sa tiež, či
má telesnú spôsobnosť, aká k tomu alebo k inému stavu sa poža-
duje. Preto i prípravné vzdelávanie v školách býva (alebo aspoň
malo _by byť) natoľko všestranné, aby sa schopnosti v rozličnom
smere ukázať a vyvinúť mohly. Po zavŕšení všeobecného príprav-
ného vzdelania človek obyčajne má už i potrebnú zralosf rozumu,
akú k podujatiu takej dôležitej veci (t.j. k voľbe stavu) nevyhnutne
potrebuje.

7. Kto pozdejšie pozná, že povolanie svoje pomýlil,

má ho zanechať; no ak by to bolo nemožné, má hľadeť
vypomáhať si obzvláštnou usilovnosťou a modlitbou za
pomoc Božiu.
Akonáhle n. pr. sa dokázalo, že študujúci nemá schopnosti
k študovaniu, nech zanechá ústav a vyvolí si povolanie, ku kto-
1048
rému má vlohy. - Ale inak je vtedy, ked n. pr. niekto ·stal sa
kňazom a potom nahliadne, že povolanie svoje pochybil. Dovole-
ným spôsobom už nemôže zanechať tento stav. Tu platia slová
sv. Augustína: «Ak nie si povolaný, rob, aby si bol povolaný».
Namáhanim sa, veľkou usilovnosťou a dôverou v Boha už mnohí
docielili takmer nadľudské výsledky. A zkúsenosť ukazuje i v ško-
lách, že stredne nadaní, nie velmi usilovní žiaci niekedy oveľa
lepšie sa učia, ako takí, čo veľké vlohy majú. Teda usilovnosťou
dajú sa docieliť veľké veci. A čím ťažšie je niektoré postavenie, tým
viac pomoc Božia príde nám na pomoc. Preto povedá sv. Lev
Veliký: «Ten, čo mi úrad dal, dá mi i silu k nemu a bude mojim
pomocníkom». Túto božskú pomoc vyprosme si modlitbou. Lebo
Kristus povedá: «Kto prosí, dostáva». (Mat. 7, 8)
 III. SVÄTENINY.

Kristus dal nám i prostriedky, ktorými si požehna-

nie Božie nadobudnúť môžeme.
Sviatosťami predovšetkým dostávame milosť Božiu pre svoju
dušu, t. j. pôsobenie Ducha Sv. (milosť pôsobiacu) a okrášlenie
duše skrze Ducha Sv. (milosť posväcujúcu). Krem toho Boh dal
nám i prostriedky, aby sme si menovite požehnanie Božie nado-
budli. Požehnanie Božie záleží v zbavení od zemského zlého:
od choroby, chudoby, hanby, nešťastia, pokušenia atď., a v poda-
rovaní časných statkov, ako: dlhého života, majetku, cti, šťastia
atď. Požehnanie Božie nadobudneme si : l. keď všetko «v mene
Božom» (v mene Ježiša) začíname, 2. keď nedeľu svätíme, 3. keď
rodičov .ctíme, 4. keď almužnu dávame, 5. keď sv. omšu častejšie
navštevujeme, 6. menovite aj užívaním svätenín.

l. Sväteniny volajú sa . posväcovania a

žehnania oirkevné, alebo i predmety, ktoré
su žehnané a posvätené.
Od hriechu dedičného spočíva kliatba Božia na tvoroch
(Rim. 8, 20) a na celej prírode. (1. Mojž. 3, 17) Boh zanechal na
zemi stopy hnevu svojho. Také stopy hnevu Božieho sú n. pr.:
choroba a smrť ľudí i nižších tvorov, vojna a nepriateľstvo medzi
ľuďmi i medzi zvieratmi, búrky, prietrže mračien a povodne, po-
víchrice, krúpobitia a mrazy, strašná horúčosť a zima, dravé a
jedovaté zvery, chrobač, ktorá lesy a vinohrady kazí, červy a hú-
senice, čo na stromoch a kvetoch hlodajú, bôle a nestvory pri
pôrode atď. Zem naozaj je «údolie sÍz». Aby túto kliatbu Bo7.iu
1050

zahnal, preto Kristus tak často žehnal a dal aj apoštolom moc,

zaháňať zlých iluchov a liečiť choroby. (Mat. 10, 1; Luk. 9, l)
Cirkev často používa túto moc ; skrze služobníkov svojich posvä-
cuje alebo žehná isté predmety a prosí Boha, aby týmito posvä-
tenými alebo žBhnanými predmetmi zahnal diablov a uzdravil
nemocných. Pri týchto sväteniach a žehnaniach užíva Cirkev vidi-
teľné znaky, a síce znak sv. kríža, svätenú vodu, a pri sväteniach
i olej. Zapaľuje sa i svetlo, ktoré značí Svetlo sveta, Spasiteľa.
Posvätené alebo požehnané predmety často sa aj okiadzajú, aby
sa poukázalo, že sväteniny s nábožnosťou užívať máme. - Meno
sväteniny je ztadiaľ, že tieto bohoslužobné zvyky sviatosfam sú
podobné. U oboch prichodia slová a znaky, čo nadprirodzenú silu
a neviditeľnú milosť znázorňujú. (Voda značí očistenie, olej uzdra-
venie atď.) Avšak sviatosti majú značne väčšiu silu, než sväteniny;
prvé sú potrebné k spaseniu, posledné nie. Sväteniny sú prostriedky
milosti druhej triedy.

Žehnanie záleží v tom, že služobník

Církve prosí požehnanie Božie na osoby
alebo veci.
Požehnanie Božie líši sa od milosti Božej. Táto spôsobuje
okrášlenie duše, no požehnanie Božie zaháňa zemské zlo, ako
chorobu, nešťastie, biedu, poku~enia atď. - Aj žehnanie vecí
vlastne týka sa len osôb, a síce tých, čo žehnané veci užívajú.

Obvyklé sú nasledujúce žehnania osôb: žehnanie

Iudu pri omši, žehnanie tých, čo sa spovedajú, prijímajú,
sobášia; žehnanie šestinedielok, na Blažeja (3. februára),
pri smrti a na pohrabe.

Šestinedielky v kostole dávajú prosiť požehnanie Božie na

svoje dieťa. Žehnanie sestinedielok pochodí zo Starého zákona;
každá matka 40. dňa po narodení chlapca alebo 80. dňa po naro·
dení dievčaťa musela prísť do chrámu s dieťaťom svojím. Aj Matka
Božia zachovala tento predpis; myslime na sviatok Očisťovania P.
Marie. - Žehnanie na Blažeja uviedla Cirkev na pamiatku sv.
 1051

Blažeja, biskupa sebastského v Armenii (t 316); tento uzdravil

jedného chlapca, ktorému osť rybäcia v hrdle trčať ostala, tým,
že mu dve horiace sviece, čo matka jeho kostolu darovala, pod
hrdlom na kríž preložil a nad nim sa modlil. Aj Cirkev pri ude-
ľovaní požehnania na Blažeja modlí sa, aby Boh na prímluvu sv.
Blažeja zachránil kresfanov od holenia hrdla. - Žehnanie pri
smrti obyčajne dáva sa len po latinsky, aby sa umierajúci ne-
naľakal.

Obvyklé sú nasledujúce žehnania vecí: žehnanie

chleba, vajec a mäsa (na Veľkú noc), žehnanie vína (na deň
sv. Jána ev.), žehnanie ozimín (pri prôvode na deň sv. Marka,
v 3 Krížové dni a počas búrky), konečne žehnanie domov
(škôl), lodí a iných vecí, ktoré človek užíva.

Dotyčne žehnania počas búrky treba poznamenať nasle-

dujúce: Kristus na zemi ukazoval sa nielen ako Víťa:;r. nad zlými
duchami, ale aj ako Pán celej prírody a všetkých síl prírodný.ch.
Už pri jeho narodení zázračná hviezda zjavila sa na nebi, a pri
smrti jeho nastúpilo zatmenie slnka proti všetkým silám prírody.
Na rozkaz jeho utíšilo sa vlnobitie morské; pevnou nohou kráčal
po vode. Na modlitbu jeho hneď vyschnul neúrodný fík; na vôľu
jeho množil sa pokrm v rukách rozdávajúcich učeníkov. Všelijaké
trápenie, ba i smrt a porušenie boly zahnané jeho všemohúcou
vôľou. Nuž hľa, Cirkev je námestnica Kristova; teda oprávnená je,
volať požehnanie Božie na sily prírodné. Jej volajúce modlitby
nebudú daromné.

K žehnaniam patrí 1 zažehnávanie a či zaklínanie

diabla, ktoré záleží v tom, že aa zlému duchu v mene
Ježišovom prikazuje odstúpiť od osôb alebo vecí.
Kristus dal apoštolom moc, vyháňať nečistých duchov. (lVIat.
10, l; Mar. 16, 17; Luk. 9, l) - Zažehnávanie užíva sa pri krste
a svätení vody. Zažehnávanie posadlých (ktorým diabol prekáža
upotrebovať jednotlivé údy tela) dnes je veľmi zriedkavé; kňaz
smie ho konať len s dovolením biskupským. Kto nemá silnej viery
a nevedie čistého života, ten zažehnávaním 'nevykoná ničoho.
1052
Zažehnávanie ani vtedy nebude mať želaný výsledok, keď Boh
dovoľuje zlému duchu, aby vyvolených jeho čistil. Lebo sväteniny
nezastavujú takých trápení, čo k blahoslavenstvu prispievajú. No
vzdor tomu neostávajú bez osohu.

Svätenie záleží v tom, že služobník Cir-

kve isté osoby alebo veci zpomedzi ostat-
ných vylučuje a len službe Božej venuje.
Obvyklé sú nasledujúce svätenia osôb: svätenie pá-
pežov, cisárov a kráľov, opátov a kláštorníc.

Naproti tomu posvätenie kňazstva je sviatosť.

Obvyklé sú nasledujúce svätenia vecí: svätenie vody

(obyčajne v nedeľu pred sv. omšou), svätenie krstiteľnej vody
(v sobotu pred Veľkou nocou a Turícami), svätenie sviec (vo
svíatok Očisťovania P. Marie a veľkonočnej sviece v Bielu sobotu),
svätenie popola (v Popolnú stredu), svätenie ratolestí a či
bahniatok (v Kvetnú nedeľu), svätenie svätých olejov (v Ze-
lený štvrtok skrze biskupa; svätenie krížov, obrazov, ružen-
cov, medallionov, zástav, konečne svätenie miestností,
totiž kostolov, káplnok, oltárov a cmiterov.

Cirkev posväcuje všetko, čo k službe Božej patrí.

2. Užívanie svätenín odporúčal Kristus,

no jednotlivé sväteniny ustanovila Cirkev.
Kristus žehnal chleby a ryby (Mat. 14, 19), dietky (Mar.
10, 16), uč edelníkov pri svojom nanebevstúpení. (Luk. 24, 50) -
Žehnania už pred Kristom boly obvyklé : Boh sám požehnal prvých
rodičov (1. Mojž. l, 28), Noe požehnal svojich dvoch synov
(1. Mojž. 9, 26), Isák Jakuba (1. Mojž. l, 28), Jakub pred smrťou
12 synov svojich (1. Mojž. 49, 28), Mojžiš prea smrťou ľud isra-
elský. (5. Mojž. 33) Áron a po ňom kňazi židovskí museli ráno
i večer žehnať ľud v preddvorí chrámovom ; nad ľuďom vystreli ruky
svoje a trikrát vzývali meno Pánovo. (3. Mojž. 9, 22 ; 4 Mojž. 6, 23)
 1053

Žehnania a svätenia obyčajne konajú sa skrze kňaza.

Dajedny žehnania a svätenia smie konať len biskup alebo

kňaz, ktorý od biskupa výslovne je splnomocnený, na pr. svätenie
kostolov, oltárov, cmiterov, kalichov, zvonov, omšových šiat a p.
Aj svetskí ľudia (laikovia) môžu žehnať, no nikdy nie v mene
Cirkve. Žehnanie ich má tým väčšiu silu, čím viac s Bohom sú
spojení. Rodičia často žehnajú svoje dietky, na pr. pred nastú-
pením cesty, pred sobášom alebo na smrtnej posteli. Je zvyk,
prežehnať chlieb pred rozkrojením; zvyk tento nie je nič iného,
ako modlitka k Bohu, aby nám toto jedlo na úžitok bolo.

3. Užitočné je, užívať predmety požeh-

nané alebo posvätené; lebo očisťujú nás
od všedných hriechov a chránia nás od
Innohých pokušeni a telesného zlého. Len ne-
zbavujú nás takého pokušenia a telesného zla, čo k duš-
némt~ spasPniu prispieva.

Všedný hriech priťahuje nám časné pokuty, ktoré nás zväčša

už na zemi zastíhnu, ako na pr. trápenie telesné, pokušenia a p,
Sväteniny očisťujú nás od všedných hriechov, teda aj od zlých
následkov všedného hriechu. - Že sväteniny chránia od poku-
šení, to svätí potvrdzujú zo zkúsenosti; tak sv. Terezia nevie
dosť prenachváliť silu svätenej vody proti zlým duchom. - Že
sväteniny chránia od zlého na tele, vidno z požehnania sv. Bla-
žeja. Už apoštoli žehnaným olejom pomazali a uzdravili mnohých
nemocných. (Mar. 6, 13) Svčteniny teda v istom ohľade sú liekom.
Či vojak, keď do vojny ide, dopustí sa chyby, ak vezme si po-
svätený krížik alebo obrázok a s dôverou v Boha očakáva zachrá-
nenie od mnohého zlého? Zaiste nie. Alebo či dopustí sa chyby,
kto v nemoci často sa kropí svätenou vodou alebo choré údy
svojho tela krížom značí a tak skoršie vyzdravenie úfa? Oj, koľko
je takých, čo tým už pomoc dostali l Len vtedy, keby choroba
bola užitočná k dušnému spaseniu, nepomohly by nijaké sväteniny;
lebo ináče boly by prekážkou spasenia. Či by ozaj sväteniny boly
pozbavily trápenia jedneho marnotratného syna alebo nemoce
10fi4

'jedného sv. Ignáca Loyolského pred jeho obrátením? Oj, zaiste

nie. Ani nesvobodno od svätenín očakávať väčší účinok, než aký
majú skrze modlitbu Cirkve; ináče by sme hrešili poverou. Na
pr. keby niekto sa domnieval, že, ak nosí posvätenú vec, v nija-
kom ohni nezhorí, v nijakej vode sa neutopí atď. ; alebo že hrom
neudre do jeho domu, ak na pôjde uschová svätenú ratolesť alebo
zažne hromničnú sviecu. (Vzdor tomu môže udreť, ale Boh môže
ho zachrániť od nešťastia.) - Sväteniny nemajú takej sily, ako
sviatosti. Sviatosti udeľujú nám milosti Ducha Sv.,· sväteniny iba
čistia dušu, aby milosti Ducha Sv. ľahšie prijala. Sviatosti spôso-
bujú vnútorné, sväteniny zovnútorné uzdravenie. - Sväteniny
majú celú silu svoju skrze modlitbu Cirkve. Kňaz totiž vždy
žehná alebo svätí v mene Cirkve. No modlitba Cirkve má vel'kú
silu,· lebo s ňou spojená je modlitba Kristova a všetkých svä-
tých. Na cirkevnom požehnaní daj si mnoho záležať l

4. Sväteniny najviac osožia, keď sme bez sm?'teľného

hriechu a keď ich s dôverou užívame ..

Účinok svätenín veľmi závisí od hodnosti a nábožnosti uží-

vateľovej. Kto v ťažkých hriechoch žije, tomu nosenie svätených
predmetov, kropenie svätenou vodou alebo požehnanie kňazské
málo osoží ; pomôže mu tak málo, ako archa úmluvy vo vojne
Židom, čo do ťažký ch hriechov upadli. (l. Kráľ. 4) Aj tomu, čo
nemá viery alebo dôvery, sväteniny tak málo osožia, ako modlitba
človeka, ktorý pochybuje. (Jak. 1, 6) Sväteniny práve tak pôso-
bia, ako modlitba. Už Kristus málo zázrakov činil tam, kde viera
bola malá, na pr. v Nazarete. (Mat. 13, 58) Pováž i slová Kri-
stove: «Viera tvoja ťa uzdravila)). (Mar. 5, 34) Nábožní kresťania
zvykli v úctivosti mat a horlive užívať sväteniny. Tak na pr. často
kropia sa svätenou vodou, nosia u seba svätené predmety, majú
v príbytkoch svojich posvätené obrazy, radi sa modlievajú na po-
svätených miestach. Lebo modlitba v kostole je účinlivejšia. «Už
sama návšteva kostola môže nás osvobodiť od všedných hriechov
a od pokušení diabolských». (Sv. Tom. Akv.) Sväteniny máme
upotrebovať menovite v ťažkých pokušeniach a chorobách.
<<Prečo, keď si chorý, hľadáš pomoc len u lekárov a nie u Krista,
akoby on tiež nebol Lekárom tvojho tela? (Sv. Efrem)
 IV. MODLITBA.

1. Podstata modlitby.

l. Modlitba Je pozdvihnutie mysle k

Bohu.
Keď sa s dakým zabávame, zabúdame na všetko iné. To isté
musíme urobiť, keď sa s Bohom shovárame, t. j. keď sa modlíme.
Pri modlitbe musíme k Bohu obrátiť všetky sily duševné ; rozum,
lebo musíme mysleť na Boha všemohúceho ; pamäť, lebo musíme
zabudnúť na všetky zemské veci ; srdce, lebo súčasne musíme mať
i radosť z Boha. Teda len samá myšlienka na Boha ešte nie je
modlitbou ; aj duchovia pekelní myslia na Boha a predsa sa ne-
modlia. Odznaky modlitby : nanebevstúpenie Kristovo ; dym z ka-
didla vystupujúci k nebu ; škovránok, ktorý pri spievaní k nebu sa
pozdvihuje. U niektorých svätých pri modlitbe ukazovalo sa z
vonku, čo v duchu ich vnútorne sa dialo ; ich telo totiž pri mo-
dlitbe vznášalo vozvýš a bolo svetlom ožiarené. To vieme na pr.
o sv. Alfonsovi, sv. Kataríne Sienskej a i. «Najväčšia hodnosť a
česť človeka je, že s Tvorcom svojim môže sa shovárat a dôverne
obcovať». (Sv. Zl.) Musíme obdivovať láskavú blahosklonnosť u
Boha, ktorý nie len nám dovoľuje, ale i káže, aby sme s nim
hovorili. (Sv. ZL)

Pri modlitbe obyčajne užívame isté vonkajšie znaky,

tak na pr. kľačíme, spíname ruky, bijeme sa v prse a p.

Kľačaním pri modlitbe vyznávame, že pred Bohom sme

malí; spinaním rúk, že pred Bohom sme bezvládni, akoby povia-
zaní alebo zločinci (Sv. Cyp.); bitím v prse, že sme hriešnici, čo
Kat. Ľud . Katechismus . 67
1056
bitku zaslúžili. Stáva sa tiež, že niekto pri modlitbe padne na
tvár svoju, aby vyznával, že pred Bohom je ničím; tak robila
Judita, keď mala odísť do nepriateľského tábora (Jud. 10, 1), tak
Kristus na hore Olivetskej (Mat. 26, 39), tak robia kňazi vo Veľký
:piatok na stupňoch oltárnych. Niektorí pri vrúcnej modlitbe dvi-
hajú a rozpínajú i ramená na znak plápolajúcej lásky k Bohu a
aby dali na vyrozumenie, že sa modlia v mene Spasiteľa rozpia-
teho na kríži. Tak modlil sa Mojžiš počas boja Židov s Amale-
kitami (2. Mojž. 17, 12), tak Šalomon pri posvätení chrámu
(2. Kron. 6, 12), tak modlí sa kňaz pri omši sv. Aj Kristus že
modlil sa tak v tie noci, ktoré v modlitbe na horách strávil.
(Katar. Emmerichová) Možno sa modliť i s tvárou k chrámu obrá-
tenou. Tak robil Dávid (Ž. 5, 8), tak Daniel. (Dan. 6, 10) Boh
nepotrebuje týchto znakov, aby mu duša ľudská zrejmou bola;
tým len človek obodruje seba a iných k pokornejšej modlitbe. (Sv.
Aug.) Také znaky pri modlitbe nie sú nevyhnutne potrebné; z
dôležitej príčiny môžu vystať, na pr. pri veľkej unavenosti, pri
nemoci, pri modlitbe, ktorú vtedy konáme, keď sme zaujatí prácou
svojho povolania. Preto môžeme sa modliť i chodiac; tak modlia
sa na. pr. pútnici, alebo tí, čo pri zvonení na poludnie alebo
«umieračkom» na ceste sa nachádzajú.

2. Môžeme sa modliť buď len v duchu

alebo v duchu a ústami zároveň.
Môžeme sa modliť pri práci alebo idúc cestou, a nik nezbadá,
že sa modlíme; to je modlitba iba v duchu. Ústna modlitba je
potrebná a užitočná. Človek záleží z duše i z tela, teda oboma má
sa klaňať Bohu. Ďalej človeku je vrodené, že svoje vnútorné city
i zovnútorne na javo dáva. (Mat. 12, 34) Bez ústnej modlitby
kresťanske náboženstvo nemalo by sjednocujúceho bodu a muselo
by sa rozpadnúť. ústna modlitba viac pohýňa naše srdce a tak
množí i pobožnosť našu; ba takou modlitbou budíme i pobožnosť
u bližného. Ústna, menovite spoločná, modlitba viac nakloňuje
Boha k vyslyšanitt prosieb našich. (Mat. 18, 19)

No kto len ústami sa modlí, toho modlitba je bez-

cenná.
 1057

Preto Kristus žaiuje sa na fariseov: «Ľud tento ctí ma ústami,

ale srdce ich ďaleko je odo mňal>, (Mat. 15, 8) Dajedni volajú k
Bohu len hlasom tela, nie hlasom ducha. (Sv. Aug.) Práve tak
bezcenné sú obrady, konané pri modlitbe, ak zároveň nemáme
vnútorného smýšľania, zodpovedajúceho týmto úkonom. Kto bez
myšlienky kľaká, v prse sa bije a p., je pokrytec. Bohu musíme
sa v duchu klaňať. (Ján, 4, 24)

Môžeme sa modliť i spievajúc.

Spev náboženský je výborná modlitba; mohutne dvíha

ducha nášho k Bohu. Užíva sa menovite v dome Božom a pri
prôvodoch. Sv. Pavel napomína nás k nemu. (Kol. 3, 16) Spev
kostolný obzvlášte pestovali: kráľ Dávid (t (1015 pr. Kr.), sv.
Ambróz, biskup milánsky (t 397) a sv. pápež Rehor Veliký
(t 604)

· Pri modlitbe môžeme používať buď obyčajné formule

modlitebné alebo hovoriť k Bohu vlastnými slovami.

Také modlitebné formule sú na pr. Otčenáš, Zdravas a p.

V modlitebných knižkách nachodia sa formule modlitebné pre
všetky potreby. Pri kupovaní modlitebných knižiek má sa dať
pozor, či od biskupa sú schválené. Lebo v kupectve prichodia i
modlitebné knižky spísané od frajmaurerov, ktoré náboženstvo
zrovna podkopávajú. Obzvlášte máme sa mať na pozore, keď také
knižky kupujeme na trhu, jarmoku alebo na pútnych miestach.-
Ale nie je d<Jbre, pridŕžať sa vždy a otrocky formúl modlitebných.
Máme striedave i voľne hovoriť k Bohu. Boh najláskavejší veľmi
rád vidí, keď sa mu celkom dôverne prihovárame, ako dieťa svojmu
otcovi. Vlastnými slovami modlili sa traja mládenci v ohnivej peci.
Aj Kristus na hore Olivetskej modlil sa vlastnými slovami. (Mat.
26, 39) Pritom nepotrebujeme užívať umelé výrazy; môžeme, ba
i máme celkom prosto a jednoducho hovoriť k Bohu. Jednoduchá
reč vždy je rečou srdca. Boh nehľadí na slová, ale na srdce.
«Ľudia slovami vážia srdce, no Boh srdcom váži slová)), (Sv.
Reh. Vel.) Ani nepotrebujeme veľa slov. (Mat. 6, 7) Boh nehľadí
na dÍžku, ale na vrúcnosť modlitby. Koľkú odplatu dostala krátka
modlitba pravého lotra na kríži !
67*
1058

Môžeme sa modliť samojediní alebo s viacerými.

Oba spôsoby modlitby odporúčal Kristus, tak modlitbu v

skrytosti (Mat. 6, 5), ako i modlitbu spoločnú. (Mat. 18, 19)

3. Môžeme sa modliť s trojnásobným

úmyslom: aby sme Boha chválili, aby sme
ho prosili alebo aby sme mu . ďakovali.
Máme chváliť Boha pre jeho nekonečnú dokonalosť. Sama
Cirkev ustavične chváli Boha. (Gloria a Sanktus pri omši, ambro-
ziánsky chválospev pri väčších slávnostiach, známa záverečná mo-
dlitba ku cti najsv. Trojice «Sláva Otcu atď.», pozdrav kresťanský:
obsahujú slávu Božiu.) Trojnásobné «svätý)) serafínov (Is. 6, 3) je
modlitba chvály; taktiež spev anjelov na nivách betlehemských
pri narodení Kristovom. (Luk. 2, 14) Chvála Božia je hlavným
zamestnaním nebešťanov. (Zjav. 4) Modlitbou chvály už na zemi
začíname prácu nebešťanov, ktorí Boha na veky chvália. (Tert.)
Modlitbou chvály bola modlitba troch mládencov v ohnivej peci
(Dan. 3); túto modlitbu chvály koná kňaz po omši. Aj Magnifikat
(«Velebí duša moja Pána») preblahoslavenej Panny je modlitba
chvály. (Luk. 1) - Boh chce, aby sme ho za všetko prosili, čo
nám je potrebné. Lebo Boh ničoho nedáva bez modlitby. (Jak. 4, 2)
Kto neprosí. ten nedostáva. (Sv. Ter.) Áno Boh chce, aby sme ho
naliehave prosili. Chce, aby sme ho nielen prosili, ale takrečeno
nútili. (Sv. Reh. Vel.) Boh robí asi tak, ako Lacedämonci, čo svo-
jim hladujúcim dietkam chlieb kládli na vysoký trám, aby si ho dolu
sostrelily a takrečeno zaslúžily. (Hunolt) Boh ovšem pozná po-
treby naše (Mat. 6, 32) a mohol by nám i tak pomôzť ; no vzdor
tomu chce byť prosený, aby sme totiž jeho dary nie za podlžnosť,
ale za dobrodenia považovali a svoju odvislosť od Boha tým viac
uznávali ; Boh teda týmto spôsobom chce urobiť nás povďačnými
a pokornými. Modlitbou prosby bola modlitba Ježišova na hore
Olivetskej a na kríži, modlitba umierajúceho Štefana, modlitba
apoštolov na lodičke, modlitba kresťanov za uväzneného Petra,
modlitba sv. Moniky. Modlitba prosby menuje sa i modlitbou
kajúcnosti, keď Boha prosíme za odpustenie hriechov. Modlitbu
kajúcnosti konal Dávid a Ninivčania. Mysli na kajúci žalm Dávi-
 1059

dov (50), ktorý sa začína slovami: «Smiluj sa nado mnou, Bože,

podľa veľkého milosrdenstva svojho» a spieva sa na pr. pri pohra-
boch. - Boh chce, aby sme mu za každé obdržané dobrodenie
ďakovali. (1. Tes. 5, 18) Mysli na slová Kristove k uzdravenému
malomocnému. (Luk. 17) Vďačnosť je najlepším prostriedkom, aby
sme od Boha nové dobrodenia dosiahli. Ďakovacou modlitbou bola
Noemova obeta vďaky. (1. Mojž. 8) Niektoré dary odníma Boh
preto, že ich ľudia oceniť nevedia a nikdy neďakujú za ne milému
Bohu ; Boh nevďačníkom často posiela hlad, neúrodu, kamenec a p.

2. Úžitok a potreba modlitby.

l. Modlitbou môžeme od Boha dosiahnuť
všetko; a le Boh nie vždy hneď vyslyší mo-
dlitbu našu.
Kristus prisľúbil: «Všetko, za čokoľvek by ste v modlitbe
veriac prosili, obdržíte» (Mat. 21, 22); ďalej: «Proste, a bude
vám dano». (Mat. 7, 7) Modlitbou teda človek stáva sa akoby
všemohúcim. (Sv. ZL) Modlitba je kľúč od všetkých pokladov do-
broty Božej. (Sv. Aug.) Ako od ľudí všetko možno dostať za
peniaze, tak od Boha všetko skrze modlitbu. Kto teda v núdzi sa
nachodí, nech volá o pomoc k Bohu. Ak toho nerobí, nesmie sa
žalovať na svoju biedu, ale skôr na svoju lenivosť a bláznivosť.
Nad takým musíme sa rozhorčiť, ako nad žobrákom, čo sa od
zimy trasie a hladom mre a vzdor tomu nejde k bohatému
pánovi, ktorý mu pomoc obecal. V nebezpečenstve modli sa k
Bohu; on pomôže ti v núdzi. Tak robili apoštoli počas vlnobitia
morského, a bolo im pomoženo. Boh nie vždy hneď vyslyší mo-
dlitbu našu. Na dvere tohoto velikého Pána treba častejšie zaklopať,
až sa otvoria. (Sv. Aug.) Sv. Monika 18 rokmr musela prosit za
obrátenie syna svojho. Boh preto dáva nám dlho prosiť, aby
videl, či naozaj prosiť ho mienime, a aby sme si prijatých milosti
tým viac vážili. (Sv. Aug.) Kto od modlitby hneď upúšťa, ak na-
skutku nie je vyslyšaná, ten ukazuje, že mu o to naozaj nejde.
No kto naozaj mieni prosiť, ten v prosbe svojej bude tým horli-
vejší, čím dlhšie Boh odkladá s jej vyslyšaním. Tak robil slepý
1060

pri ceste do Jericha; čím menej zdalo sa, že si Kristus všímal

slov jeho, tým viac kričal : «Ježišu, Synu Dávidov, smiluj sa nado
mnou». (Luk. 18, 35) Istý svätý vraví k Bohu: «Ty, ó Pane,
odkladáš s dávaním, aby si nás rnodleniu naučil». (Sv. Ans.) Boh
niekedy i preto nevyslyší nás naskutku, lebo vie, že by to, čo
žiadame, donieslo nám vtedy nie úžitok, ale snáď škodu.

Boh rýchlejšie vyslyší našu modlitbu, keď súčasne sa

i postíme, almužnu dávame, sľub skladáme alebo svätých
o prímluvu vzývame; aj tá modlitba rýchlejšie býva vy-
slyšaná, ktorú viacerí súčasne konajú; aj tá ktorú spra-
vedlivý koná.
Pôst a almužna sú dve krýdla modlitby. (Sv. Aug.) Mysli na
modlitbu pohanského stotníka Kornelia. (Sk. ap. 10) - Že mo-
dlitba rýchlejšie býva vyslyšaná, keď sľub robíme, vidno na obyva-
teľoch oberammergauských; myslime na tamejšie pašiové hry. -
Keď modlíme sa pred milostnými obrazrni alebo svätých pred ich
hrobrni o primluvu vzývame, nuž Boh rýchlejšie vyslyší nás. «Boh
síce je všade, no nie všade rovnakým spôsobom vyslyší naše
prosby». (Sv. Aug.) - Boh skôr vyslyší i tú modlitbu, ktorú
viacerí súčasne konajú. Lebo Kristus zasľúbil: (<Jestli dvaja z
vás súhlasia na zemi v akejkoľvek veci, za ktorú by prosili, stane
sa im od Otca môjho, ktorý je v nebesiach». (Mat. 18, 19) Keď
kresťania vo veľkom počte sa sídu a modlia, ponášajú sa na
ohromné vojsko, ktoré Všemohúceho núti k vyslyšaniu. (Tert.) Aj
drevo chytrejšie horí, keď viac polien leží pospolu, trebárs k nemu
i mokrého dreva a ráždia priložíme. Jedna horúčosť množí druhú.
Za rimského cisára Marka Aurelia (okolo 170) jedna kresťanská
družina vo vojne bola nepriateľmi obkľúčená a prišla do veľkej
tiesne, lebo jej chybela voda. Tu všetci kresťanskí vojaci vrúcne
prosili Boha za dážď. Netrvalo dlho, a prišla náramná búrka s
dažďom. Hľa, čo vládze spoločná modlitba l Rozpomeň sa i na
spoločnú modlitbu prvých kresťanov za Petra v žalári. Prečo vy-
držiavaly sa prôvody v časy veľkej úzkosti ? - Aj tá modlitba
rýchlejšie býva vyslyšaná, ktorú spravedlivý koná. ((Mnoho môže
ustavičná modlitba spravedlivého». (Jak. 5, 16) Modlitba Eliášova
za dážď rýchlo bola vyslyšaná. Prečo? (3. Kráľ. 17) Ba modlitbou
nábožného premieňajú sa i zámysly a súdy Božie. (Sv. Hier.)
 1061

Ale niekedy Boh naskrze nevyslyší modlitby našej, a

síce najviac preto, že nám nechce dať, čo by nám škodiť
mohlo, alebo že sme nehodní, aby nás vyslyšal.
Boh je podobný lekárovi, ktorý z lásky nedovoľuje nemoc-
nému, čo by mu zaškodiť mohlo. (Sv. Aug.) Kto by zle upo-
trebil, čo modlitbou dosiahnuť chce, nedostane ho, a síce preto,
že mu Boh milosrdenstvo preukazuje. (Sv. Aug.) Sv. Monika vrúcne
prosila Boha, aby jej synovi Augustínovi prekazil morskú cestu do
Itálie. A predsa nebola vyslyšaná. Prečo ? Lebo pobyt v Itálii bol
práve dobrý pre Augustína; kázne sv. Ambróza, biskupa milán-
skeho maly ho tam priviesť na lepšiu cestu. Preto sám sv. Augustín
pozdejšie vraví: «Ú Pane, nevyplnil si vtedy žiadosti mojej matky,
aby si jej dal, za čo ťa vždy prosila». Keby na pr. marnotratný
syn bol prosil Boha, aby núdzu od neho odvrátil, nuž by mu
tento sotva bol pomohol, lebo polepšenie jeho položenia v cudzine
bolo by mu len na škodu bývalo. - Boh niekedy aj preto ne-
vyslyší nás, lebo nie sme hodni vyslyšania. Nehodní vyslyšania
sú tí, čo sa bez pobožnosti a bez dôvery (Jak. l, 7) modlia alebo
čo sa v stave ťažkého hriechu nachodia a od svojich planých
náklonností upustiť nechcú. (Ján 9, 31) Niektorí nebývajú vysly-
šaní, lebo nemodlia sa vytrvale, teda nejde im naozaj o to, aby
dosiahli, čo žiadajú. - Avšak nadarmo nik sa nemodlí; hoci
Boh nedá, čo si človek žiada, nuž zaiste dá niečo iného . a ešte
lepšieho. (Sv. ZL) Boh robí, ako otec, čo dieťaťu, ktoré vždy len
-nôž žiada, podá krásne jablko, aby sa uspokojilo. Ani hriešnik
nemodlí sa nadarmo ; modlitbou dosiahne milosti, čo k obráteniu
jeho sú potrebné. «Keď modlíš sa a nie si vyslyšaný, odopretia
svojich prosieb nikdy nepripisuj Bohu, ale buď zle vykonanej mo-
dlitbe alebo malému úžitku, aký bol by si mal z vyslyšania pro-
sieb svojich. V tomto páde Boh, ak si sa modlil, udelí ti inú
milosf, a sícé takú, čo lepšia je od tej, ktorú si prosil». (M. Lata-
stová) Boh je mocný, aby oveľa viac urobil, než prosíme alebo
rozumieme. (Ef. 3, 20)

Na každý pád, kto sa modlí, musí sa i vynasnažo-

vať, aby svojimi prirodzenými silami dosiahol, za čo
Boha prosí.
1062

Boh pomáha Jen tomu, čo i sám pomáha{ si hľadí. Boh pod-

poruje nie chabých (t. j. pribojazlivých), ale smelých ľudí. Blázon
bol by vojevodca, keby modlitbou chcel dobyť víťazstva, miesto že
by bojoval so svojou armádou. Naše skutky musia byť sprevá-
dzané nielen dôverou v Boha a modlitbou, ale i smelosťou a prí-
činlivosfou. Žiadať od Boha zázrak, aby človek v stave lenivosti
ostať mohol, znamenalo by toľko, ako pokúšať Boha. Kto by ne-
považoval za opovrhnutie, keby niekto, čo padol a celkom ľahko
i sám vstať môže, žiadal od nás, aby sme mu zase vstať po-
mohli?

2. Modlitba z hriešnikov robí spravedli-

vých a spravedlivých udržuje v stave mi-
losti.
Modlitbou hriešnik dosiahne odpustenie. Lotor na pramct
Kristovej povedal len : «Pane, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš
do kráľovstva svojho» , a už odpustil mu Kristus. (Luki 23, 42)
Mýtnik v chráme dojatý riekol len: «Bože, buď milostivý mne.
hriešnemu», a už odišiel domov ospravedlnený. (Luk. 18, 13) Keď
Dávid počul napomenutie proroka Na tana, riekol: «Zhrešil som
proti Pánovi l» a hneď Natan oznámil kráľovi odpustenie hriechov.
(2. Kráľ. 12, 13) Kto začína modliť sa, prestáva hrešiť, a kto
prestáva modliť sa, začína hrešiť. (Sv. Aug.) Hriech smrteľný a
modlitba nemôžu obstáť pospolu. (Sv. Ter.) Modlitba premieňa
ľudí, lebo zo s1epých robí osvietených, zo slabých silných, z hrie-
šnikov svätých. (Sv. Vavr. Just.)

Modlitba z hriešnikov robí spravedliv)·ch, lebo hrie...,

šnikovi získa milosť lútosti a obrátenia.

Modlitbou ťaháme na seba Ducha Svätého (Sv. Efrem),

t. j. dostávame pôsobiace milosti. Čím viac zem naša blíži sa k
slnku, tým viac svetla a tepla dostáva od neho; tak i duch náš
dostáva svetlo a silu od Krista, Slnka spravedlnosti, čím viac v
modlitbe sa k nemu približujeme. (Orig.) - Modlitbou teda do-
stávame osvietenie; vždy viac a viac poznávame veličenstvo a
dobrotu Božiu, posledný cieľ svojho života, vôľu Božiu, bezcennosť
 1063

pozemských vecí, vlastnú chatrnosť svoju atď. Nasledovne modlitba

je veľkou kazateľskou knihou. (Sv. Vine. P.) U niektorých svätých
toto vnútorné osvietenie javilo sa i zovnútorne. Tak tvár Mojžišova
ligotala sa, keď po rozmluve s Bohom s hory sostupoval. Niektorí ·
svätí pri modlitbe boli obkľúčení jasnosťou a povznesení od zeme.
Aj tvár Ježišova premenila sa, ked sa modlil. (Luk. 9, 29) - Preto
modlitbou dáva sa nám i nová sila a bývame posilňovaní k zná-
šaniu trápenia. (Sv. Bern.) Modlitba je nebeskou rosou pre dušu ;
ako rastliny v noci rosou sa osviežujú a zotavujú, tak duša zota-
vuje sa modlitbou (Sv. Zl.) Modlitba je duši, čo spánok telu; v
spánku odpočíva si telo a dostáva no-yých síl, v modlitbe duša.
Preto po dlhšej práci a pred dôležitými úkonmi máme sa utiekať
k modlitbe. Aj Kristus s času na čas uťahoval sa k modlitbe a
bezprostredne pred umučením svojím modlil sa dlho na hore Oli-
vetskej. Človek, ktorý sa muoho modlí, nijako nebude chabý (t. j. príliš
bojazlivý).

Modlitba udržuje spravedlivých v stave milosti, lebo

chráni od pokušenia a hriechu.

Modlitba zaháňa pokušenia diabolské. Pokušenie zatemňuje

náš rozum a oslabuje našu vôľu ; no modlitba účinkuje práve
naopak: osvecuje rozum a posilňuje vôľu. «Modlitba pôsobí, ako
voda na oheň>>. (Sv. Zl.) Modlitba je štít, ktorým ohnivé strely
diablove odvraciame. {Sv. Ambr.) Ona je zachraňujúcou kotvou
pre toho, ktorého duša je v nebezpeČenstve stroskotať sa. (Sv. Zl.)
Keď nás diabli v modlitbe zočia, rýchlo zutekajú nazad, ako zlo-
deji, keď vidia proti sebe vytasené meče vojakov. (Sv. ZL) Preto
modlitba rozveseľuje. Duch Svätý je Utešiteľ (Ján 14, 26); on
zaháňa smútok ducha. Pán Ježiš sľubuje občerstvenie tým, čo sú
ustatí a obťaženi, ak k nemu sa obrátia. (Mat. 11, 28) Svätý
Jakub povedá: «Kto z vás je v zármutku, nech sa modlí)). (Jak.
5, 13) V modlitbe už popredku cítime radosti nebeské. V živote
tomto niet ničoho, čo by srdce človeka väčšou radosťou naplniť
mohlo, ako horlivá modlitba. (Sv. Bern.) V modlitbe nachodíme
podobnú útechu, ako dieťa, čo smutné srdce svoje otcovi otvoriť
a nim dôverne hovoriť môže. «Okúste a viďte, jak ľúbezný je
Pán». (Ž. 33, 9) Jeden deň strávený v modlitbe je lepší, než
mnohé roky strávené v pôžitkoch a rozveseleniach života. -
1064

Modlitbou spravedlivý prichádza k mnohým cnostiam. <<Kto sa

dobre vie modliť, vie i dobre žif». (Sv. Aug.) Kto modlitbe veľmi je
oddaný, blyští sa mnohými cnosťami. (Bona) S kýrn často obcujeme,
toho povahu vezmeme na seba; kto ustavične s Bohom obcuje,
vezme na seba povahu Božiu, Strom, čo tam stojí, kde slnko dobre
svietiť môže, bude dobre rásť a hojne rodiť ; to isté platí o člo­
veku, ktorý sa v modlitbe často stavia pred Slnko milosti. Keď
kráľovna vchodí do mesta, nikdy nie je samotná, ale má v sprie-
vode iné panie a · dvoranínov; tak i s modlitbou, keď do duše
vchodí, prichodia mnohé iné cnosti. (Sv. Zl).

3. Modlitbou spravedliví dosahujú odpu-

stenie časných pokút za hriechy a večnú
odplatu.
Modlitba získa spravedlivému odpustenie pokút za hriechy.
«Modlitba vystupuje hore k nebu, a hneď milosrdenstvo Božie
sostupuje dolu». (Sv. Aug.) Jeden jediný Otčenáš, hovorený z
hÍbky srdca, môže odkajať všetky hriechy všedné celého dňa. (Sv.
Aug.) Niektorými modlitbami možno získať odpustky, t. j. dosiahne
sa väčšie odpustenie časných pokút za hriechy, ako dotyčnej mo-
dlitbe samo sebou patrí. - Modlitba získa spravedlivému i večnú
odplatu. Kristus povedá: «Keď sa modlíš, vojď do komôrky svo-
jej a zatvoriac dvere, modli sa v skrytosti k Otcovi svojmu; a
Otec tvoj, ktorý v skrytosti vidí, odplatí ti". (Mat. 6, 6) Sv; Te-
rezia po smrti zjavila sa jednej spolusestre a povedala: «Chcela
by som znášať všetky muky na svete, keby som blahoslavenstvo
svoje len o toľko rozmnožiť mohla, koľko modlitbou jedného jedi-
ného Zdravasull. Modlitba je dielom práce a boja, teda spojená
s istou nesnádzou. Aj zlí duchovia neraz hľadia znepokojovať nás
pri modlitbe našeptávaním rozličných myšlienok. Robia, ako človek,
proti ktorému pravota sa vedie; taký totiž pred sudcom upotre-
buje všetku lesť a výmluvnosť, aby súdny výrok proti nemu ne-
vypadol. (Sv. Egíd.) Ako vietor usiluje sa zahasiť svetlo v lampáši,
tak i satan, keď vidí nás modliť sa, hľadí rozmanitými priekorami
zničiť horlivosf našu v modlitbe. (Sv. Zl.) Kto teda vzdor týmto
prekážkam dobre sa modlí, tým odkajá mnoho a má nárok na
odplatu.
 1065

4. Kto sa nen1odlí. ten nemôže byť spa-

sený; lebo taký človek upaduje do ťažkých hriechov.

Čo by urobil pán s paholkom, ktorý ho ani nepozdravuje,

ani k nemu nehovorí? Keby sme peklo otvoriť mohli, videli by
sme, že tam sú samí takí ľudia, čo sa nem odlievali. «Jes tli už·
Kristus celé noci sa modlil, čože máme robiť len ešte my, aby
sme spasení boli l» (Sv. Ambr.) Kto sa nemodlí, ten nemá sily
protiviť sa pokušeniam. Ponáša sa na vojaka bez zbrane, na vtáka
bez krýdiel, na loď bez plachty a vesla. Človek bez modlitby je
trstina, ktorá sa vetrom sem a tam kláti. Kto sa nemodlí, už
teraz je mŕtvy. (Sv. Zl.) Tomu, čo sa nemodlí, povodí sa, ako
rybe mimo vody (Sv. ZL), ako stromu vyrvanému zo zeme, ako
človekovi, ktorý nemôže jesť (Sv. Aug.), alebo dýchať. (Bell.) Zbožie
nesmie ležať na nízkom, vlhkom mieste ; aby nezhnilo, musí sa
dať na vyššie a suché miesto. Tak ani srdce nesmie ustavične
ležat na zemi (aby sa len pozemskými vecmi zaoberalo), ale mus
sa usilovne pozdvihovať k Bohu, ináče tiež upadne do hniloby.
(Sv. Aug.) Preto Kristus ustavične napomína nás k modlitbe. (Mar;
13, 33 ; Mat. 26, 41) Všetký národy sveta modlia sa k božstvám
svojim: Boh teda každému človekovi vpísal do srdca povinnosť
k modlitbe.

3. Ako sa máme modliť?

Modleil.ím učíme sa modliť. Aj tu platí príslovie : Cvik robí

majstra. Čím častejšie niekto sa modlí, tým milšou stane sa mu
modlitba; čím zriedkavejšie niekto sa modlí, tým ošklivejšou a po-
šetilejšou zdá sa mu modlitba. (Sv. Bonav.) - Boh nehľadí na
dÍžku modlitby ; to vidno na modlitbe ~Dávidovej, lotra na kríži,
mýtnika v chráme. «Mnohí odriekajú ~dlhé modlitby a nebývajú
vyslyšaní; iní naproti tomu ani len ústne nehovoria a predsa do-
stávajú všetko, za čo prosia». (M. Latast.) To je preto, že sa dobre
modlia.
-
Ak nám modlitba má donášať úžitok.
musíme sa modliť:
1066

l. V 1nene Ježiša, t. j. musíme prosiť, čo

1 Ježiš Kristus chce.
Kristus chce všetko, čo česť Božiu a naše dušné spasenie
napomáha. Teda sv. Monika, ktorá sa 18 rokov modlila za obrá-
tenie svojho syna, modlila sa v mene Ježiša Krista. «Nemodlíme
sa v mene Ježiša, ak žiadame dačo, čo nášmu dušnému spaseniu
je škodlivé». (Sv. Aug.) Kto by sa modlil za výhru v lotterii, za
vysokú hodnosť alebo iné zbytočné veci, ten nemodlil by sa
v mene Ježiša. Ale ovšem modlí sa v mene Ježiša, kto milého
Pána Boha prosí za prácu, za pomoc v núdzi, za obratenie hrie-
šnika a p. Miesto: «V duchu Krista» alebo «Dia smýšľania Kris-
tovho» sa modliť. Najlepšie modlí sa, kto sa s Cirkvou modlí.
(Sv. Aug.) Lebo Cirkev modlí sa v mene Ježiša; preto všetky
modlitby svoje končí slovami: «Skrze Ježiša Krista Pána nášho».
Kristus sľubuje : <<Budete-Ii za dačo prosiť Otca v mene mojom,
dá vám. (Ján 16, 23) Ktorý kráľ odoprel by pros!acemu jeho
žiadost, keby tento prišiel a povedal : «Tvoj vlastný syn posiela
ma sem s touto prosbou?»

2. S pobožnosťou, t. j. pn modlitbe mu-

shne mysleť len na Boha.
Modlitba je obcovanie s Bohom. Keď s dakým obcujeme, za-
podievame sa len s nim. Tak i pri modlitbe musíme obrátiť ducha
svojho k Bohu. Dajední ctia Boha len ústami, ich srdce je ďaleko
od neho. (Mat. 15, 8) Pri modlitbe myslia na svoje časné zále-
žitosti, alebo modlia sa tak, akoby sa stene alebo podlahe priho-
várať chceli. Kto sa roztržite alebo vlažno modlí, teda nie s po-
božnosťou, nedosiahne od Boha ničoho. Keby si pri rozhovore so
zemským sudcom svojim obrátil sa k iným ľuďom a s nimi sa
zabával, sudca držal by ťa za pomäteného a odohnal by fa od
súdnej stolice. (Sv. Aug.) Vlažná modlitba zamiera pri vystupovaní
k nebu, lebo jej už na samom začiatku chybí životná sila. Ako
môžeš žiadať, aby Boh na teba pozoroval, keď ani len sám ne-
pozoruješ na seba? (Sv. Cypr.) Kto sa plano modlí a predsa ufá
vyslyšanie, je podobný človekovi, ktorý plané zrno na mlyn nasýpa
a napriek tomu peknú múku očakáva. (Sv. Bern.) Avšak nie je
 1067

potrebné, aby sme citeľnú pobožnosť mali, t. j. aby sme pri mo-
dlitbe zvláštnu potechu a neobyčajnú radosť pocítili. Taká pobo-
žnosť je mimoriadna milosf, obyčajne odplata Božia, . a modlitbe
nedodáva viac hodnoty. Tak ani nechuť a chladnosť pri modlitbe
sama sebou nerobí túto planšou. Ba taká modlitba môže byť i
záslužná, poneváč pri nej trpíme. (Sv. Ter.) Najpríjemnejšia Bohu
je tá pobožnosť, ku ktorej sa nútiť musíme. (BL Ang. Fol.) Nasle-
dovne pre nechuť a chladnosť nemáme upúšťať od modlitby. Zlý
duch chce nás týmto spôsobom zdrž ovať od modlitby, a Boh do-
púš(a na nás taký stav, aby sme krehkosť svoju poznali a pokor-
nejší boli. «Trebárs by sme pri modlitbe iného nerobili, ako to,
že by sme roztržitosti a pokušenia zaháňali, predsa by sme ju
dobre vykonali. Lebo Pán má zaľúbenie v dobrej vôli našej. (Sv.
Fr. S.)

Aby sme sa s pobožnosťou modlili, máme sa k mo-

dlitbe pripravi(, počas modlitby stráži( svoje smysly a
svojmu telu nedať neúctivého držania.
»Pred modlitbou pripravuj dušu svoju a nebuď ako človek,
ktorý Boha pokúša». (Sir. 18. 23) Už ten, čo na citare hrá, pred
hrou naladí svoj nástroj, aby zlých zvukov nevydáva!. Ako sa
pripravujeme, keď ideme na výsluch k zemskému kráľovi l Pred
modlitbou teda máme sa preniesť do prítomnosti Božej, t. j. živo
predstavovať si, že pred očima Pána stojíme. (Beda.) Z tej príčiny
prežehnáva'ine sa pred modlitbou. Aj máme sa zhostiť všetkých po-
zemských starostí a myšlienok. «Musíme nasledovať patriarchu
Abrahama. Keď chcel obetovať syna svojho na hore Morii, pod
horou zanechal svojho osla, sluhov a všetko, čo k obeti nebolo
potrebné a riekol: «Keď sa pokloníme, navrátime sa k vám».
(Sv. Luitgarda) Ako Kristus vyhnal z chrámu kupcov a predavačov,
tak pred modlitbou musíme odstránif zo srdca, tohoto chrámu
modlitby, všetky starosti. Ponechaj Otcovi nebeskému za štvrťho­
dinku svoje starosti, asnáď ti ich celkom odníme alebo obľahčí!
Avšak roztržitosti, čo nás proti vôli nadchodia, nie sú hriešne ;
len musíme im odporovať a bojovať proti nim. - Pri modlitbe
máme zatvoriť dvere, t. ·j. strážiť oči a utiahnuť sa do komôrky
srdca svojho. (Mat. 6, 6) Užívanie modlitebnej knižky prekáža
obzeranie. S väčšou pobožnosťou obyčajne koná sa i modlitba
 1068

pred obrazom svätého alebo na posvätnom mieste, kde všetko viac

upomína na Boha najláskavejšieho. - Pri modlitbe nemáme ne-
úctive držať ani telo svoje. Bl. Margita Alakokská, ktorú Kristus
vyvolil k rozšíreniu pobožnosti Srdca Ježišovho, ~odlila sa raz
sediac ruženec. Vtedy že zjavila sa jej preblahoslavená Panna a
urobila výčitku: «Divím sa, dcéra moja, že mi tak plano slúžiš».
Pri modlitbe teda dľa možnosti máme kľačať; tým pobožnosť
značne sa množí.

3. S vytrvalosťou, t. j. nesmien1e upustiť

od modlitby, ak nie sme hneď vyslyšaní.
Máme . robiť, ako deti, čo prv kričať neprestanú, kým .žiadanej
veci neobdržia. (Sv. Cyrill.) Ľudia mrzia sa, keď ich prosbami
príliš znepokojujeme, ale Boh nie: ba jemu je i príjemná táto ne-
zbednosf. (Sv. Hier.) Mysli na podobenstvo o dotieravom priateľovi,
čo klopať neprestáva. (Luk. 11, 5) Ano Boh niekedy ťažkej zkúške po-
drobuje vytrvalosť toho, čo sa modlí. Mysli na kananejskú ženu.
(Mat. 15) Kristus zprvu ukazoval sa tvrdým oproti nej, avšak
nedala sa pomýliť a bola vyslyšaná. Dačo podobného prihodilo sa
i slepému od narodenia pri ceste do Jericha; ľudia okrikovali ho,
aby mlčal, no on len tým viac volal, a od Krista bol uzdravený.
(Luk. 18, 35) Židia v Betulii utiekali sa k modlitbe, keď sa Holo-
fernes približoval; čím viac sa modlili, tym zúfalejšie bolo ich
položenie. Avšak vytrvali a Boh osvobodil ich skrze Juditu. (Jud.
6-7) Podobne bolo r. 1683 pri obliehaní Viedne skrze Turkov;
čím viac sa modlili obyvatelia viedeňskí, tým horšie bolo s nimi;
len v najväčšej núdzi prišla pomoc, ale zázračná. Sv. ]Jfonika
· modlila sa 18 rokov, plačúc, za obrátenie svojho syna Augustína;
ako veľmi bola odplatená jej vytrvalá modlitba! Bohu najláska-
vejšiemu je vlastné, že len potom pomáha, keď núdza je najväčšia. -
No mnohí zmalomyseľnejú, a prestanú sa modliť. Ba máme sa
tým horlivejšie modliť, čím dlhšie Boh odkladá s vyslyšaním. Lebo
čím dlhšie dáva nám čakať, tým veľkolepejšia potom je pomoc
jeho ; . potom dá oveľa hojnejšie, než sme žiadali alebe vôbec
očakávali. , (Ef. 3, 20) Za rok musíme čakať, kým zrno hodené do
zeme donesie úrodu, a úrodu modlitby chceli by sme hneď požívať?
(Sv. Fr. S.)
 1_069

4. S čistým srdcom, t. J. pri modlitbe musíme byť

bez ťažkých hriechov alebo aspoň byť kajúcej mysle.

Preto u kostolných dverí je svätenica. Táto napomína nás,

aby sme sa pred modlitbou v dome Božom krze ľútosf od hriechov
očistili. Kto má nečisté srdce, nemá dosť sily pozdvihnúť k Bohu
ducha svojho; lebo kadenáhle modliť sa začne predstavujú sa
duchu jeho hriešne obrazy a zdržujú na zemi zanečistenú myseľ.
(Sv. Reh. Veľ.) Kto s hriešnym srdcom k Bohu sa modlí, je po-
dobný tomu, čo v zašpinených šatách ide pred kráľa, aby si mi-
losť vyprosil. Ponáša sa na opilého speváka7 čo iba zlozvuky vydáva
a tak spevom svojím nikomu sa nepáči. (Sv. Aug.) Rovná sa
človekovi, ktorý niekomu venec podarovať chce a keď už vije, volí
síce čisté kvety (sväté slová), ale má nečisté ruky. (Sv. ZL) Boh
nevyslyší hriešnikov. (Ján 9, 31) Slušné je, aby z božských dobro-
dení vytvorený bol, kto sa rozkazom božským podrobiť nechce.
(Sv. Vavr. Just.) Poslúchaj Boha v príkazoch jeho, aby ťa on
vyslyšal v prosbách tvojich. (Sv. ZL) No kadenáhle hriešnik úpri-
mne oľutuje svoje hriechy, ·už smie ufať vyslyšanie. «Boh prijme
ho tak, akoby nikdy nebol býval urazený». (Sv. Alf.) Boh nerobí,
ako ľudia, čo prosiacim hneď vytýkajú ublíženie, akého sa dopu-
stili». Boh nepozerá na to, čo človek urobil, ale na to, čo urobiť
chce». (Sv. Bern.) Rozpomeň sa na modlitbu kajúceho mýtnika
v chráme. (Luk. 18, 13)

5. S pokorou, t. j. v povedomí svojej slabosti a ne-

hodnosti.

Nesmieme snáď mysleť, že svojou modlitbou preukazujeme

Bohu veľkú službu. Modlitba mýtnikova v chráme a modlitba po-
hanského stotníka bola pokorná. Pokorne modlil sa Daniel: <<Nie
pre spravedlnosti svoje predstierame svoje prosby pred tvár tvoju,
ale pre mnohé milosrdenstvo tvoje». (Dan. 9, 18) Modlitba pokor-
ného preráža chmáry. (Sir. 35, 21) Ako pokorne klaniame sa už
vtedy, keď mocným tohoto sveta prednášame prosbu svoju! Mo~
dlitba už sama sebou je skutok pokory. Lebo tak ukazujeme svoju
odvislosť od Pána neba i zeme. Keď sa modlíme, sme ako žobráci,
čo stoja predo dvermi veľkého hospodára. (Sv. Aug.) A predsa
 1070

sú ľudia, čo pri modlitbe tak si počínajú, akoby ňou milému Pánu

~ohu veľkú službu preukazovali. Koľký nerozum !
6. S dôverou, t. j. v pevnom presvedčení, že nás
Boh v nekonečnej dobrote svojej iste vyslyší, jestli to, čo
žiadame, prispieva k jeho cti a k nášmu dušnému spa-
seniu.
Modlitba Eliášova na hore Karmele je vzorom dôvernej
modlitby. (3. Kráľ. 18) Kristus sľúbi: «Všetko, za čo by ste v mo-
dlitbe veriac prosili, dostanete». (Mat. 21, 22) Dôvera má veľkú
odplatu. (Žid. 10, 35) Kto však pochybuje, nedostane ničoho.
(Jak. 1, 6)

7. S oddanosťou do vôle Božej, t. j. vyslyšanie

svojej modlitby musíme celkom ponechať na Boha.
Tak modlil sa Kristus na hore Olivetskej : ccNie moja, ale
tvoja vôľa staň sa» . (Luk. 22, 43) Veď Boh najlepšie vie, čo nám
je užitočné; teda Bohu nesmieme nič predpisovať, tak ako ne-
patrí ~a, aby neumelý nemocný múdremu lekárovi predpisoval,
aký liek má mu podávať. (Sv. Fr. S.) Jedna matka raz prosila
násilne za vyzdravenie svojho dieťaťa. Farár radil jej modliť sa
radšej, aby sa vôľa Božia stala. Tu skričala nahnevaná: cc Nie, to
nesmie byť; moja vôľa musí sa stať!» a pokračovala v modlitbe
svojej. Dieťa yskutku vyzdravela, pozdejšie viedlo veľmi nešľa­
chetný život a ako zločinec umrelo na šibenici. Aké šťastie bolo
by bývalo pre tohoto človeka, keby za mladi bol umrel ! Hľa, ako
dobre je teda vyslyšanie modlitby celkom ponechať na milého Pána
Boha ; lebo Boh vidí do budúcnosti.

4. Kedy máme sa modliť?

l. Modliť máme sa vlastne bez prestania,

lebo Kristus žiada, aby sme sa «vždy modlili a neustávali».
(Luk. 18, 1)

Ako ustavične dýchame, tak i ustavične máme duchom svo-

jim byť obrátení k Bohu; preto napomína apoštol: «Modlite sa
 1071

bez prestania». (1. Tes. 5, 17) S Bohom smieme sa shovárať každú

hodinu. U brány Božej nestojí vojak, ktorý by nás odohnal. Potre-
bujeme zavolať len «Otče» a už otvorené sú brány jeho zámku.
(Sv. Zl.) Kto Boha hľadá, najde ho všade a vždy. (Sv. Alf.) Máme
tak robiť, ako mladé lastovicky, ?o ustavičným štebotaním od sta-
rých krm žiadajú. (Sv. Alf.) Ustavičná modlitba robí nás podobnými
anjelom, ktorí vždy na tvár Božiu hľadia. (Sv. Fr. S.) Kto sa
ustavične modlí, môže ľahko obdržat od Boha všetko, ako ten, čo
v ustavičnej spoločnosti kráľovej sa nachodí, od tohoto všetko
ľahko dosiahne. (Sv. Zl.) Ustavičnou modlitbou odstranujú sa
mnohé pokušenia. Preto povedal Kristus na hore Olivetskej :
«Bedlite a modlite sa, aby ste nevošli v pokušenie». (Mat. 26, 41)
Ustavičná modlitba chráni nás od zlého nepriateľa, ako múr pev-
nosti; ona je pevný pancier proti strelám našich nepriateľov
(Tom. Kemp.), bezpečný prístav, kde vlny morské škodiť nemôžu.
(Sv. Zl.) Diabol môže napadnúť nás v každú chvíľu. Márne teda
vždy mať napohotove modlitbu, ako ľudia, ktorých dom vždy požiar
ohrožuje, ustavične držia vodu prihotovenú na pád potreby. (Sv.
Zl.) Ako vojak nikdy nejde do vojny bez zbrane, tak ani kresťan
nikdy nemá odísf niekam bez modlitby. (Sv. Eligius.) - Jestli sa
ustavične modlíme, najistejšie až do smrti zotrváme v milosti Božej.
(Sv. Tom. Akv.) Kto sa ustavične pridŕža modlitby, rovná sa že-
lezničnému vlaku, čo ustavične v koľajach jachá a tak iste a
skoro dorazí na miesto určenia.

Avšak naskrze nežiada sa, ba je i nemožné, aby

sme ustavične na kolenách kľačali; požaduje sa len, aby
. sme modlitbu s prácou spojovali.
Našou zásadou buď: Ruku k práci a srdce k Bohu. Život
Marty (práca v službe bližnébo) nech je spojený so životom Marie
(s rozjímaním a modlitbou). (Luk. 18, 40) Život Marty bol dobrý,
život Marie lepší, spojený život oboch je najlepší. (Sv. Bern.) Aj
Kristus, ktorý nám vsetkýrn je vzorom, spojoval modlitbu s prá-
cou. (Sv. Reh. Veľ.) Na svete tomto márne sa modliť skutkami a
účinkami (Sv. Fr. S.), len pri smrti prestanú skutky a rozvažovanie
veličenstva Božieho bude naším jediným zamestnaním. (Sv. Reb . .
Veľ.) Kto by z lásky k modlitbe nechcel pracovať, ten dľa výpo-
vede sv. Pavla (2. Tes. 3, 1~) nesmel by ani jesf.
Kat. Ľud. Katechismus. 68
1072

Pri všetkých prácach svojich teda máme odriekať

povzdyšné modlitby a začínať každú prácu s dobrým
úmyslom, aby sme ňou Boha uctili.
Povzdyšné modlitby: Sv. Terezia v chyži svojej mala
obraz, predstavujúci Ježiša u studne Jakubovej ; kedy-tedy pozerala
na tento obraz a vravela: «Pane, daj mi z vody živej». Povzdy-
šnou modlitbou sv. Ignáca Loyolského bolo: «Všetko k väčšej
sláve Božej». Navykni na utešenú povzdyšnú modlitbu: «Pane
Ježišu, pamätaj na mňa v kráľovstve svojom b> Bez povzdyšných
modlitieb náš odpočinok stane sa zaháľkou a naša činnosť nie je
iné, ako roztržitosť a zmätok. (Sv. Fr. S.) Kto naproti tomu skrze
povzdyšné modlitbv kedy-tedy k Bohu pozerá, ten v krútňavách
života skoro najde pravú cestu, ako cudzinec vo Viedni skoro sa
vyzná, keď na štefanskú - vežu hľadí. Povzdyšné modlitby majú
veľkú silu ; lebo človek pri nich nie tak ľahko stáva sa roztržitým
a preto ich s väčšou pobožnosťou koná. «Povzdyšná modlitbička,
stokrát vrúcne opakovaná, často má väčšiu hodnotu, ako sto roz-
ličných modlitieb, ktoré len raz odriekame>>. (Sv. Fr. S.) Aj Kristus
na hore Olivetskej často opakoval tie isté slová. Podobne robil sv.
František Assiský, ktorý v niektoré noci bez prestania volal: «Ú
Bože a moje všetko>>. - Sv. Pavel káže nám: «Buď jete alebo
pijete alebo čokoľvek iného činíte, čiňte všetko k sláve Božej».
(1. Kor. 10, 31) Veľmi sa odporúča hneď z rána vzbudiť dobrý
úmysel a obnoviť ho zkrátka pred každou dóležitou prácou.

Ešte lepšie je, keď každý prázdny čas k modlitbe

upotrebíme.

Bl. Klement Hofbauer v mladosti svojej dal jednému, čo

sťažoval sa, že od dlhej chvíle ani nevie, čo robiť má, primeranú
odpoveď: «Nuž teda modlite sa>>. Svätí modlili sa, kedy len
mohli. Sv. apoštol Jakub, biskup jerusalemský, tak často sa mo-
dlieval, že mu koža na kolenách zatvrdla, ako u ťavy. (Joz. Flav.)
Pravý kresťan vždy sa modlí, a síce tak, že toho ani nezbadať ;
lebo modlí sa v srdci, a síce pri obcovaní s inými ľuďmi, na svojich
prechádzkach, pri práci i odpočinku. (Sv. Klem. Al.) Ba svätí za
príkladom Krista (Luk. 6, 12) strávili v modlitbe veľkú časť noci.
Aj pri rozvažovaní viditeľných vecí v duchu obyčajne vystupovali
 1073

od týchto k neviditeľným. Sv. Rehor. Naz. rozmýšľal na brehu

morskom o mušľach vlnami morskými vyhodených a pritom o ne-
pohnuteľných skaliskách vyčnievajúcich z mora ; s prvými porov-
nával ľudí, čo sa ovládať nemôžu, a s poslednými tych, čo už
nijakým pokušením sviesť sa nedajú. Potom prosil Boha, aby ho
posilňoval. Sv. Fulgencius videl .v Ríme víťazoslávny prôvod kráľa
Teodoricha ; z toho zatváral, aký krásny musí byť prôvod víťazo­
slávnej duše do kráľovstva nebeského. Sv. František Assiský pri
pohľade na ovcu rozpomínal sa na krotkomyseľnosť Kristovu; sv.
Basil pri pohľade na ružu na horkosti primiešané všetkým rado-
stiam svetským. Sv. František Saleský pri pohľade na kostol hovoril
k sebe: «Aj my sme chrámy Božie» ; pri pohľade na role: «Aj
my sme role, obrábané Bohom a svlažované krvou Kristovou» ;
pri pohľade na pekný obraz : «V podobizňach Božích, anjelocQ. a
ľuďoch blyští sa sláva Božia>>. Krásne riekol jeden zo spolustolu-
júcich Kristových pri pohľade na chlieb: «Blahoslavený, kto bude
jesť chlieb v kráľovstve Božom». (Luk. 14, 15) Také rozjímania
dajú sa ľahko urobiť, lebo všetky viditeľné predmety pripomínajú
nám všemohúcnosť a dobrotu Božiu a takrečeno vyzývajú nás,
aby sme sa Bohu klaňali. «Celý život náš má byť nepretrženou
modlitbou». (Sv. Hilár.) Lebo máme odlúčiť ducha svojho od po-
zemských vecí a už teraz žiť akoby v nebi. (Filip. 3, 30)

2. Obzvlášte máme sa modliť ráno a

večer} pred jedeninz a po jedení a pri zvo-
není na modlitbu.
l. Ráno máme ďakovať
Bohu, že nás v noci ochra-
ňoval, a prosiť ho, aby nás čez deň od nešťastia a hrie-
chu zachránil a všetko k výžive potrebné nám udelil.

Rannú modlitbu máme - nakoľko možno - vykonať kľa­

čiac, ani nemáme skôr užívať pokrm, než sme sa ju pomodlili.
(Sv. Hier.) Kto sa ráno nemodlieva, rovná sa nerozumným zvie-
ratám. Ba i vtáčatá svojím ľúbezným spevom pozdravujú začiatok
dňa. (Sv. Ambr.) Škovránok, kadenáhle sa zobudil , povznáša sa
k nebu a šveholí svoju rannú pieseň ; len potom hľadá si krm na
zemi. Na rannej modlitbe spočíva obzvláštné požehnanie. (Sir.
6~*
1074

32, 18) Porekadlo rrhodina ranná zlato doháňa» dá sa úplným

právom upotrebiť i na rannú modlitbu. Ako Israeliti len pred
úsvitom mohli najsť mannu, tak i my len tým dosiahneme pože-
hnanie Božie, že sa Bohu už na úsvite klaniame. (Múdr. 16, 28)
Jestli niekto dobre strávi mladosť, nuž to má rozhodujúci vplyv na
celý pozdejší život. Čo o mladosti, to platí aj o ráne každého
dňa. (Overberg) A či prvé dojmy, aké na nás niekto urobil, nie
sú často smerodajné pre držanie naše oproti nemu? Aj Boh bere
do povahy, ako sa ráno držíme. Ráno najľahšie môžeme najsť
Boha. (Prísl. 8, 17) Preto prví kresťania pred úsvitom schádzali
sa k modlitbe. Dnes už je len obyčaj, zvonením napomínať kresťa­
nov k rannej modlitbe. - Kto sa ráno nemodlí a hneď svetským
starostiam oddáva, ponáša sa na toho, čo na železničnom nádraži
pri odchode vlakov do nepravého vlaku vstúpil a potom celkom
iným smerom sa vezie. Keď pri účtovaní hneď prvé počty zle,
rátame, daromná bude i ďalšia práca. Keď študent už v prvom
roku plano študuje, chybí mu základ 1J- on nebude napredovať.
Cele tak je i s tým, čo rannú modlitbu zanedbáva: na dennej
práci jeho ne spočíva požehnanie. Ak základ domu nie je pevný,
dom srúti sa. A denná práca nič nestojí, ak ranná modlitba bola
zanedbaná.

2. Večer
máme ďakovať Bohu za dobrodenia, ktoré
sme čez deň obdržali a prosiť ho, aby nám hriechy vo
dne spáchané odpustil a v noci nás ochraňoval.
Dáš žobrákovi kúsok chleba, a on neodíde od tvojich dverí
bez toho, že by ti náležite nepoďakoval. A Boh kŕmil ťa za celý
deň, a ty chcel by si ľahnúť bez poďakovania? (Sv. Bern.) Pováž,
že Spasiteľ často na celú noc predÍžil modlitbu večernú. - Po-
neváč smrť najviac ľudí v nočnom čase povoláva pred súdnu sto-
licu Božiu, nuž pri večernej . modlitbe máme i spytovať svedomie
a vzbudiť dokonalú ľútosť. Každý hráč alebo kupec večer spočíta
svoj zisk alebo ztratu, trebárs mu len o časnú výhodu ide ; tak
i človek denne má večer spytovaf sa, ako skončil kupecké zále-
žitosti, ktoré sa na dušu jeho vzťahujú. (Sv. Efr.) Kto s Bohom
začína, s Bohom končí, tomu idú dobre veci. (Slov. porek.) -
Kňazi a rehoľníci majú sa v 7 roličných časoch dňa modliť tak-
zvané «hodinky kňazské» (breviár). Už Dávid modlil sa sedem-
 1075

krát dňa. (Ž. 1181 164) Prví kresťania modlievali sa: o polnoci
(Sk. ap. 16, 25) za príkladom Krista (Luk. 6, 22) a v hodiny,
v ktoré Kristus k súdu bol vedený (ráno), odsúdený (o 9. hodine),
ukrižovaný (o 12. hodine), umrel (o 3. hodine), s kríža sňatý (pri
západe slnka) a pochovaný (večer na súmraku). Modlitby na spo-
menuté hodiny dňa pre kňazov a rehoľníkov jestvujú ešte dnes,
no nemusia sa tak prísna konať v určitú hodinu.

3. Pred jedením a po jedení máme ďakovať Bohu za

pokrm a prosiť ho aby nás zachránil od hriechov, aké sa
pri alebo po jedení obyčajne páchajú.

Keď ješ a nasýtiš sa, chráň sa zabudnúť na Pána. (5. Mojž.

6, 12-13) Daniel v jame ľvej hneď zaďakoval Bohu za obed,
ktorý mu poslal. (Dan. 14, 37) Kto sa pred jedením a po jedení
nemodlí, rovná sa hovädu. Alfons, kráľ aragonský, poučil raz svo-
jich dvoranínov, čo sa ani pred jedením ani po jedení nemodlíli,
o potrebe stolovej modlitby. Pozval k stolu kráľovskému jedného
žobráka a zapovedal mu čo najprísnejšie, pri vkročení do jedálne
pozdraviť alebo po užitom obede zaďakovať kráľovi. Žobrák urobil
celkom tak, ako mu bolo prikázané. Nad tým dvoraníni boli ná-
ramne rozhoréení. Tu však povedal kráľ: «Nuž veď i vy nerobíte
oveľa lepšie voči svojmu Kráľovi nebeskému. Ani ho neprosíte,
ani mu neďakujete. A myslíte, že sa on menej hnevá na vás, ako
vy na toho žobráka?)) Dvoraníni hanbili sa a od tých čias nikdy
nezabudli na stolovú modlitbu. (Meh.) Keď raz strašný kamenec
znivočil žatvu, jeden hospodár osvedčil celkom otvorene : «Táto
kára prišla na nás len preto, poneváč je toľko ľudí, čo naproti
Bohu sú nevďační a na stolovú modlitbu zabúdajú>>. (Meh.) - Pri
jedení obyčajne páchajú sa nasledujúce hriechy: nemiernosť, hnev
(nad tým, že jedlo nie je dosť dobré), ohováranie. Keď sa telo
dobre chová, dostavujú sa mnohé pokušenia, menovite k lenivosti
hnevu a nemravnosti. Dávid a mnohí iní padli v týchto pokuše-
niach. Preto tým viac máme konať stolovú modlitbu.

4. Na modlitbu zvoní sa: trikrát dfia, ráno, na po-

ludnie a večer na «Anjel Pána» ; niekde i vo štvrtok
večer, na pamiatku «smrtnej úzkosti Kristovej», v piatok
1076

o 3. hodine popoludní, na pamiatku «smrti Kristovej» ;

konečne vtedy, keď niekto umrel.

Na niektorých miestach zvoní sa na modlitbu i vtedy, keď

v kostole je pozdvihovanie, a keď sa Najsvätejším dáva požehnanie.
Nezameškajme modliť sa, keď Cirkev k modlitbe volá. Tu platia
slová sv. Augustína: «Kto sa s Cirkvou modlí, najlepšie sa modlí».

3. Ešte márne sa modliť: v núdzi, v po-

kušenia ch, pred vážnymi podnikarni, a keď
cítime sa dojatými a naklonenýrní k mo-
dlitbe.
Máme sa modliť v núdzi, lebo to Boh žiada. Boh hovorí :
«Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem fa, a budeš ma zvelebovať».
(Ž. 49, 15) Keď upadneme do vôd súženia, musíme robiť, ako
plavači; musíme spínať ruky a nohami kopať od seba všetko po-
zemské; takýmto spôsobom nezahynieme. (Wen.) Čo robili apo-
štoli na lodičke? Čo kresťania počas uväznenia Petrovho? Ale
ľudia v núdzi často hľadajú pomoc len u ľudí. Aj v pokušeniach
máme sa utiekať k modlitbe. Kristus povedá : «Bedlite a modlite
sa, aby ste v pokušenie nevošli» (t. j. aby ste v pokušení nepadli).
Mat. 26, 41) V pokušení musíme tak urobiť, ako malé deti; keď
tieto vidia prichodiť divokého zvera, hneď bežia k otcovi alebo
matke. (Sv. Fr. S.) Čo bola by Eva mala urobiť v pokušení? Pred
dôležitými podnikami máme sa modliť. Tobiáš napomína: «Pros
Boha, aby spravoval cesty tvoje)). (Toh. 4, 20) Aj Kristus modlil
sa pred vyvolením apoštolov (Luk. 6, 12); ďalej pred vzkriesením
Lazara (Ján ll, 41) a pred svojím umu čením . (Luk. 22, 41)
Apoštoli modlili sa pred voľbou Mateja (Sk. ap. l, 23), Peter
pred vzkriesením Tabity. (Sk. ap. ·9, 36) Ba sv. Hieronym žiada:
«Keď vychodíme, musíme sa ozbrojíť modlitbou, a keď domov sa
navrátime, musíme sa modliť, kým sa posadíme». - Aj máme k
modlitbe použiť tých chvíľ, v ktoré sa obzvláštne cítíme doja-
tými a naklonenými k modlitbe. Musíme urobiť, ako plavci. Keď
tito badajú, že prajný vietor duje, začnú sa plaviť so všemožnou
rýchlosťou. Aj my, keď šípime, že Duch Sv. na nás pôsobí, na·
skutku musíme nasledovať vanutie jeho milosti. (Lud. Gr.) A či ,
 1077

keď pred sebou máme nejakú cestu, nepoužívame k nej priazni-

vého počasia? No, žiaľ, mnohí ľudia práve vo vážnych chvíľach
zvykli vyrážať sa svetskými veselosťami. Hostiny po prijímaní nie-
ktorých sviatostí, po dôležitých slávnostiach cirkevných, po pohra-
boch, vyhľadávanie krčmy v takých pádoch, sú dôkazom toho. Oj,
koľká zodpovednosť očakáva ich jednúc! Vo vážnych chvíľach
modlíme sa s väčšou pobožnosťou. Modlitba ide z hÍbky srdca a
ni č nemôže robiť ju roztržitou ; podobá sa stromu, pevne zakore-
nenému, čo najsilnejším povíchriciam vzdoruje. (Sv. Zl.)

5. Kde máme sa modliť?

1. Môžeme a máme sa modliť na všet-

kých miestach, poneváč Boh všade je prí-
tomný.
Kristus sám modlil sa nielen v chráme jerusalemskom a sy-
nagogách, ale i na púšti, na horách, v jedálni, v zahrade · Olivet-
skej, na kríži. Jakub modlil sa na otvorenom poli, Jonáš v bruchu
ryby, Job na smetisku, Daniel vo ľvej jame, traja mládenci v
ohnivej peci, Manasses v žalári. Pavel modlil sa vo väzení, ležiac
v železných okovách, a predsa pohýbal základmi žalára. (Sv. Zl.)
Hovoriť s Bohom môžeme len tam, kde je prítomný ; . Boh všade
je prítomný. (Sk. ap. 17, 24) Mysli na slová Kristove k Samari-
tánke. (Ján 4, 23) Môžeme chodiť po trhu, sedeť v súdnej izbe,
pracovať v dielni a predsa dobre sa modlif. Boh nepohŕda ani
jedným miestom, on žiada len pobožné srdce. (Sv. Zl.)

2. Vlastným miestom modlitby je dom

Boži.
Dom Boží je dom modlitby. (Mat. 21, 31) Niektorí vravia,
že do kostola chodíť nepotrebujeme, lebo že celý svet je chrám
Boží. Náhľad tento nie je dobrý. Veď Boh ~stami Cirkve požaduje
od nás návštevu domu Božieho v nedele, sviatky a v iné časy.
Aj Kristus dal nám príklad, keď často navštevoval chrám jerusa-
lemský; prví kresťania s nebezpečenstvom života navštevovali
1078

katakomby. Modlitba v kostole má väčšiu hodrwtu, poneváč sa tam

na posvätnom mieste modlíme. V kostole môžeme sa pobožnejšie
modliť, lebo tam všetko povzbudzuje nás k pobožnosti a tam sme
svobodnejší od denných starostí. V kostole dosiahneme rýchlejšie
vyslyšanie svojich prosieb; lebo tu prítomný je Kristus pod spô-
sobom chleba. Kristus i pomáha tým, čo sa modlia, lebo zasľúbil :
«Kde dvaja alebo traja sú shromaždení v mené mojom, tam som
ja uprostred nich>>. (Mat. 18, 20) Kto nechce sa modliť v kostole,
nech sa len hodne modlí mimo neho. Potom skoro príde i do
kostola.

3. Príhodným miestom k modlitbe Je 1

samota.
Kristus sám modlil sa veľmi často na osamelých miestach :
na púšti (Luk. 5, 16), na horách najmä na hore Olivetskej. (Luk.
22, 39) Kristus odporúča modlitbu v komore pri zamknutých dve-
rách. (Mat. 6, 6) Človek v samote nie tak ľahko bude roztržitý a
modlí sa o mnoho pobožnejšie. Keď ryba chce ujsť nástrahám
rybárov, musí sa skryť do najhlbších zákutí morských; tak i člo­
vek, ak pri modlitbe chce ujsť pokušeniam diabolským, musí sa
utiahnuť do samoty. (Sv. Efr.)

6. Za čo máme sa modliť?

l. Máme sa modliť k Bohu za veľmi

mnohé a velké veci; teda nie tak za pominuteľné,
ako skôr za večné statky.

Koľké veci prosí! by si, keby kráľ povedal: «Pros, čo chceš»;

to však poveda Boh. (Sv. Aug.) Máme prosiť za velké veci, lebo
máme do činenia s Pánom, ktorý nekonečne je mocný a bohatý.
(Sv. Aug.) Nikdy neuspokojte sa s tým, čo ste dostali, ale vždy
znovu žiadajte. Boh radšej dáva, než my prijímame. Pán netratí
ničoho, keď nám dáva. (Sv. Hier.) - Máme prosiť nie tak za po-
minuteľné, ako skôr za večné statky. (Sv. Ambr.) Nik neopováži
sa prosiť cisára za potrhaný odev alebo dakoľko halierov ; tak ani
 1079

my neopovážme sa prosiť Pána neba i zeme za pominuteľné veci.

(Sv. Zl.) Blázon, kto miesto vzácneho zlata volí plané olovo, kto
zapovrhuje perly a sbiera bezcenné mušle, ba blázon, kto nežiada
užitočného a potrebného, ktoré by mať mohol. (Sv. Zl.) Pros za
slávu nebeskú a za veci, ktoré ti k nej dopomáhajú. Kto žiada
dačo iného, nežiada ničoho. (Sv. Aug.)

2. Obzvlášte máme prosiť Boha za také

veci, čo jemu sú ku ctž a nám k dušnému
spaseniu J. no naskrze nie za také veci, čo len k tomu
slúžia, aby sme poztmské náklonnosti svoje uspokojili.
Tým, čo sa modlia, platia slová Kristove: «ID'adajte najprv
kráľovstvo Božie a spravedlnosť jeho, a toto všetko (t. j. všetko
iné) bude vám pridané». (Mat. o, 33) Kto teda prosi za večné
statky, dostane k týmto i zemské. Šalomon modlil sa za múdrosť,
aby nad ľudom svojim dobre kraľoval ; Boh dal mu múdrosť a k
tomu i zemské statky v hojnosti. (3. Kráľ. 3) - Nikdy nesmieme
prosiť za veci, čo len k tomu slúžia, aby sme pozemské náklon-
nosti svoje uspokojili; lebo Boh nevyslyší takých prosieb. (Jak.
4, 3) Podajedni prosia od Boha bohatstvo (výhru v lotterii), česť
a p. «Hľadajú nie česť Božiu, ale svoje smyselné radosti; Pána
Boha snižujú na sluhu svojej žiadostivosti, svojej pýchy, svojho
lakomstva a svojho chlipného života. Akože ich Boh má vyšlyšať ?»
(Sv. Aug.) Kráľovi Jeroboamovi zdrevenela ruka, lebo dal sa do
proroka. Tu modlil sa za uzdravenie ruky svojej, ale nie za od-
pustenie hriechu, (3. Kráľ. 13, 6) Tak robia mnohí ľudia; pri
modlitbe pamätajú len na potréby telesné, nie na duševné. «Nikdy
nemáme prosiť Boha za to, čo my chceme, ale za to, čo Boh
chce». (Sv. Níl) Inými slovami: Nikdy nemáme prosiť, aby sa
stala vôľa, ktorú v nás naše telo budí, ale vôľa, čo od Ducha Sv.
pochádza. (Sv. Lev. Vel.)

7. Rozjímanie.
l. Rozjímanie (t. j. modlitba rozjímajúca) záleží v
tom, že o náboženských pravdách premýšľame, aby sme
v sebe dobré predsavzatia vzbudili.
1080

Drahocenné korenie zväčša len vtedy ukazuje svoju ľubo­

vôňu, keď ho v mažiari tlčieme; tak i náboženské pravdy najviac
len vtedy účinkujú, keď ich duch náš uvažuje. (Lud. Gran.) Kto o
náboženských pravdách rozmýšľa, rovná sa Mojžišovi, ktorý pali-
cou udieral skalu, až voda vyšla. Ponáša sa na človeka, ktorý
ocieľkou na kremeni kreše, kým oheň vyjde ; lebo pomocou roz-
mýšľajúceho umu kreše na srdci tvrdom ako skala, kým vôli vy-
lúdi dobré úmysly. (Sv. Cyr. Al.) Pri rozjímaní ustávame sa len
zatiaľ, zakiaľ Duch Sv. nepôsobí na nás. Rozjímajúcí podobá
sa lodi, zaopatrenej veslom a plachtou. Zakiaľ je bezvetrie, uží-
vame vesla. Ale keď pride prajný vietor, odložíme veslo a roz-
tiahneme plachtu. Potom už ide to napred rýchlo a veselo. Práve
tak je i pri rozjímaní : človek rozmýšľa vždy a vždy, až vanu tím .
božského Ducha cíti sa priťahovaným a povzneseným. Teraz už
nepotrebuje namáhať svoju hlavu, ale otvorí srdce, aby milosť
vnikala a pálila. Keby sme chceli ustavične sbierať len pekné my-
šlienky a výpovede a zamestnávať rozum, nuž to bolo by študo-
vanie a nie modlenie. (Sz. Vine. P.) Keď sme z ocele už vykresali
oheň a práchno tlie, hneď zapaľujeme sviecu; blázon bol by, kto
by ešte ďalej kresal. Tak je i tu.

2. Rozjímanie je výborná modlitba, avšak musí sa

zamieňať ústnou modlitbou.

Rozjímaním napodobňujeme na zemi život anjelov, ktorí v

nebi neprestajne hľadia na Boha alebo rozjímajú. Mnohí svätí
spísali rozjímania svoje, ako sv. Augustín, sv. Terezia, sv. Alfons,
Tomáš Kempenský a i. Pozorné čítanie týchto spísaných rozjímaní
je teda modlitba. - ústna modlitba a rozjímanie musia sa tak
zamienať, ako chodenie a sedenie v živote. Ústna modlitba a roz-
jímanie sú dve nohy, ktorými do neba ideme. (Sv. Bern.) Rozjí-
manie totiž je potrebnou prípravou k modlitbe. - Ak rozjí-
manie nepredchádza, modlitba nemôže byť dokonalá ; koná sa
buď bez náležitej pobožnosti alebo i celkom sa zanedbáva.
(Sv. Bonav.)

3. Rozjímaním dosiahneme milosti pôsobiace (prispie-

vajúce) a skoro dôjdeme dokonalosti.
 1081

Rozjímaním dosiahneme milosti pôsobiace. Keď sa k ohňu

sbližujeme, bývame osvetlení a zohriatí. A tak i pri uvažovaní
náboženských právd rozum osvetľuje sa (lepšie poznáva ničotu
pozemských vecí, vôľu Božiu, cieľ života, prísnosť božského súdu
atď.) a srdce rozpaľuje sa k dobrému. (Sv. Alf.) Rozjímanie je
brána, ktorou milosť Božia do človeka vchádza. (Sv. Ter.) Duša,
ktorá rozjíma, podobá sa dobre obrábanej roli, čo preto dáva
úrodu stonásobnú ; alebo dobre zvlažovanej zahrade, kde kvety
utešene rastú. (Sv. Alf.) Čo spánok telu, to je rozjímanie duši.
Nim dostáva sa duši nových síl. - Kto však nezaoberá sa prav-
ďami náboženskými, nepocíti ničoho z tejto sily, ostane slepým a
svetsky smýšľajúcim. Preto tak zle stojí na svete, lebo niet nikoho,
kto by rozvažoval. (Jer. 12, 11) Nedostatok rozjímania je tomu
vina, že sa svet denne naplňuje hriechami a peklo zatratencami.
(Sv. Alf.) - K rozjímaniu máme si voliť látky, čo sa nám viac
páčia i nás viac pohýňajú, a k týmto máme sa častejšie navrátiť.
Aj včely sadajú len na tie kvety, čo majú šťavy, aké k stavaniu
buniek potrAbujú. A my zvykli sme ovoniavať len také kvety, čo
Iubovôňu rozširujú. - Rozjímaním dôjdeme dokonalosti. «Denné
rozjimavie odníma vlažnosť». (Sv. Amb.) Rozjímanie zapríčinilo
obrátenie sv. Ignáca Loyolského a mnohých iných svätých. «Vnú-
torná modlitba, t. j. rozjímanie, a hriech smrteľný nemôžu byť
pospolu». (Sv. Ter.) Popri ostatných cvičeniach v pobožnosti hriech
môže obstáť; no rozjímanie a hriech sú dve veci, ktoré sa vzá-
jomne vytvárajú. Musíme opustiť buď hriech alebo rozjímanie.
(Sv. Alf.) Všetci svätí stali sa takými skrze rozjímanie. (Sv. Alf.)
 A V V

NAJDOLEZITEJSIE MODLITBY.

I. Otčenáš.

Otčenáš
zovie sa i «Modlitbou Pána>>, poneváč ho
sám Kristus Pán nás modliť sa naučil a prikázal.
(Luk. ll)

Len sám Boh rozumel, a tak len on ~ám mohol poučiť nás,
ako od nás chce byť prosený. (Tert.) Otčenáš nosí na sebe i
známky, že od Boha je složený. «Niet lepšej ani svätejšej mo-
dlitby nad Otčenáš». (Tom. Kemp.) Predovšetkým ani jeden člo­
vek, bársakého náboženstva, nemôže nadmietať dačo proti Otče­
nášu. Hodí sa pre každého, či je žid, pohan alebo nekatolík ;
či je učený alebo nevzdelaný. «Ponáša sa na velrieku, ktorú nie-
len jahňa, ale i slon preplávať môže». (Sv. Reh. Vel.) Krem toho
Otčenáš má mnohé prednosti.

l. Otčenáš je najvýbor·n ejšia zo všetkých

modlitieb; lebo zpomedzi všetkých iných vyznačuje
sa svojou silou, jednoduchosťou a bohatstvom myšlienok.

Zpomedzi všetkých modlitieb má najväčšiu silu, lebo sa

pri ňom nemodlíme iba v mene Ježišovom, ale i vlastnými slo-
vami Vykupiteľa. (Sv. Cyp.) Na túto modlitbu tedy menovite vzťa­
hujú sa slová Kristove : «Za čokolvek budete prosiť Otca v mene
mojom, dá vám». (Ján 16, 23) Boh rád slyší Otčenáš ; veď modlil
sa ho sám Syn Boží a Spasiteľ náš. Pre jeho silu menujú ho sv.
otcovia «mohutným zvonom na poplach, ktorý moci nebeské na
ochranu privoláva proti nepriateľom našim», a «kľúčom od brány
 1083

rajskej». - Otčenáš je najjednoduchejšia zo všetkých modlitieb.

Jednoduchá ml:uva práve je rečou srdca; kto sa vrúcne modlí,
nepotrebuje mnoho slov. Myslime na Spasiteľa na hore Olivetskej.
«Otčenáš síce je krátky slovami, ale bohatý obsahom>>. (Tert.)
Dieťa modlí sa tieto slová s pobožnosťou a mudrc pohružuje sa
do ich hÍbky a nevystihne jej. (Stolberg) V Otčenáši prosíme za
všetko, čo nášmu duchu a telu je potrebné, tedy za všetky po-
zemské i nebeské statky. «Všetko, za čo len prosiť môžeme, obsa-
huje sa v Otčenáši>>. (Sv. Cyp.) Keď naj znamenitejšie modlitby
preskúmaš, nenajdeš ničoho , čo hy nebolo v modlitbe Pána. (Sv.
Aug.) - Ano Otčenáš obsahuje v sebe akoby krátky výťah sv.
evanjelia. (Tert.) Z tej príčiny Otčenáš dá sa porovnať s draho-
kamom, ktorý síce je malý, ale veľmi vzácny. - V Otčenáši mod-
líme sa nielen za všetko, za čím dychtiť máme, ale modlíme sa
i pravým poriadkom. (Sv. Tom. Akv.)

II. Otčenáš pozostáva z predmluvy, zo

siedmich prosieb a slova ((amen)).
Prednášanie archy úmluvy pri siedmich prôvodoch okolo
Jericha a srútenie sa múrov je obrazom modlitby Pána a jej
účinku .

l. Predmluva prenasa nás do náležitého

naladenia k modlitbe; lebo dvihá ducha našho
hore k B ohu i budí v nás dôveru v Boha.

Slovo «Otče >> bu<!í v nás dôveru v Boha, slová «ktorý si na

nebesiach" dvíhajú ducha nášho k nebu. Na začiatku Otčenáša
vzbudzujeme akoby vieru. nádej a lásku. (Kard. Hugo) Akože?

Menujeme Boha «Otcom)), ponevac nás stvoril

(5. Mojž. 32, 6), poneváč Syn Boží skrze vtelenie nas1m
bratom sa stal (Ef. 1, 5) a poneváč Duch Sv. pri krste
v nás sa ubytoval a nás dietkami Božími urobil. (Rim. 8, 15)

U zemských mocnárov bývame v rozpakoch, aký názov im

da( máme, keď ich oslovujeme; nie tak je u Boha. Vravíme len
1034

<<Otče» a tento dôverný názov je najmilší Bohu. Ani jeden smrteľ­

ník nebol by sa opovážil pomenovať všemohúceho Panovníka
<<Otcom», keby to jeho jednorodený Syn nebol dovolil. (Lud. Gran.)
Boh nedá sa menovať «Stvoriteľom», «Pánom», «Veličenstvom»,
poneváč tieto názvy pochop prísnosti označujú a tak istou bázňou
naplňujú. (Sv. Fr. S.) Dá sa menovať «Otcom», poneváč toto
meno je plné lásky a lásku budí. (Sv. Aug.) Poneváč láska omnoho
je šľachetnejšia, než bázeň, nuž Boh má väčšiu radosť, keď ho
menujeme Otcom a nie Pánom. (Sv. Reh. Vel.) - Ako dieťa
menuje otcom toho, ktorému život ďakuje, tak i Boh ako Stvoriteľ
menuje sa naším Otcom.

Dokladáme slovo «náš)), lebo všetci ako bratia mo-

dlíme sa druh za druha.

V modlitbe Pána jednotlivec modlí sa za všetkých a všetci

modlia sa za jednotlivca. (Sv. Ambr.) Preto Otčenáš · je i verejná
a všeobecná modlitba kresťanov. (Sv. Cyp.) - Núdza núti nás
modliť sa za seba; ale bratská láska núti nás modliť sa i za
iných. (Sv. Zl.) Kristus sám povedá, že všetci sme bratia (Mat.
23, 8), a často menuje apoštolov svojimi bratmi. (Mat. 28, 10)
Aj sv. apoštoli menujú veriacich «bratmi>>. (Rim. l, 13; 12, l)
Slušne zovú sa bratmi tí, čo jedného Otca v nebi majú. (Tert.) -
Slovo <<Otec» napomína nás lc milovaniu Boha, slovo «náš» k
milovaniu bližného.

Povedáme: «Ktorý si na nebesiach)), poneváč Boh,

ač všade je prítomný, predsa len v nebi videť sa dáva.

Tieto slová dokladáme, aby sme pravého Boha, ktorý obzvlášte

v nebi prebýva, od pohanských bohov rozoznávali.

2. V prvej prosbe žiadame, aby Boh

oslavovaný bol.
Prvá prosba má tento smysel: «Ó Bože, daj aby
sme veličenstvo tvoje vždy lepšie poznávali a ctili b)
 1085

Oslavovanie Boha je účelom celého stvorenstva, nasledovne

najvyšším cielom každého tvora. - S l. prosbou môže byf spo-
jený i smysel: «Pomáhaj k rozšíreniu pravého náboženstva.
Preto daj hodných mužov, čo k napomáhaniu sv. náboženstva
prispievajú: teda predovšetkým hodných pápežov, biskupov a
kňazov, hodných missionárov a kazateľov, potom i hodných spiso-
vateľov a redaktorov, konečne hodných vladárov a zástupcov ľudu.
I podporuj ich svojou milosťou a pomocou!»

3. V nasledujúcich troch prosbách žia-

dame tieto statky: večné blahoslavenstvo,
milosť Božiu k vyplneniu vôle Božej a tie
veci, ktoré k udržaniu svojho života potre-
bujeme.
Druhá prosba má tento smysel: «Daruj nám po
smrti večné blahoslavenstvo>>.

Druhá prosba súvisí s prvou. Medzi oboma totiž dalo by sa

mysleť: «Najdokonalejšie si poznávaný a ctený v nebi ll. Z toho
potom nasleduje prosba: «Preto daruj nám blahoslave~stvo ne-
beské)). - Slová <<kráľovstvo tvoje>> môžu okrem kráľovstva Božieho,
ktoré je nad nami (teda okrem kráľovstva nebeského, blahosla-
venstva), znamenať i kráľovstvo Božie pri nás (kat. Cirkev) a krá-
ľovstvo Božie v nás (posväcujúcu milosť). Druhá prosba teda môže
mať i smysel : Rozširuj Cirkev katolícku. Aj táto prosba súvi-
sela by s prvou. Medzi oboma totiž dalo by sa myslef: <<Oslavo-
vanie tvoje na zemi najlepšie s'il. koná v tvojej svätej Cirkvi)).
Z toho potom nasleduje prosba: Teda rozširuj Cirkev svoju. -
Treti smysel znie: Da.ruj nám posväcujúcu milosť. Súvis s
prvou prosbou bol by tak: Najviac oslavujeme ťa svätým životom.
Daj nám teda . . .

Tretia prosba má tento smysel: «Daj nám milosť

svoju, aby sme vôľu tvoju tak dôkladne plnili, ako anjeli
v nebi)).
1086

Súvis s druhou prosbou je nasledujúci : Aby sme do krá-

ľovstva nebeského prišli, musíme vyplniť vôľu tvoju. Daj nám teda
milosť, aby vôľa tvoja od nás vykonaná bola. Smysel je i ten:
Daj aby vôľa tvoja na nás vykonaná bola, t. j. odstráň všetku
biedu a nespravedlivosť , aby tak na zem i nebeské pomery na-
stúpily.

Štvrtá. prosba má tento smysel: «Daj nám všetko,

čo k udržaniu života je potrebné, ako pokrm, odev,
byt, peniaze a zdravie».

Súvis s 3. prosbou je nasledujúci: Nemôžeme vyplniť tvoju

vôľu, ani dosiahnuť blahoslavenstvo, ak nám neudržíš života.
Prosíme ta teda za všetko, čo k výžive je potrebné. - Podivné
je, že len za «chlieb» prosíme. To je preto, že chlieb zo všetkých
potravných článkov je najpotrebnejší; nasledovne prosba za chlieb
v istom ohľade zahrnuje v sebe i prosbu za iné potravné články
a za všetko, čo k výžive je potrebné. Preto v každodennom živote
počuť i niektoré výrazy, v ktorých miesto «výživy» jednoducho
«chlieb» sa spomína. (Na pr. hľadá si chlieb, má ľahký alebo
ťažký chlieb, nemá chleba; povážme i trestné slová Božie: «V polu
tváre svojej budeš jesť chlieb svoj», t.j. veľkým namáhaním budeš
museť zaopatrovať si výživu.) - Aj preto učil nás Kristus modľiť
sa za «chlieb» a k tomu ešte za vezdajší (t. j. každodenný), lebo
máme sa uspokojiť s potrebným a nežiadať ničoho zbytočného ;
tak povedá i sv. Pavel : «Majúc však pokrm a čím hy sme sa
zaodievali, buďme s tým spokojní». (1. Tim. 6, 8) - Do 4. prosby
dá sa vložiť i myšlienka: «Zariaď, ó Bože, aby poctivý robotník
svoju dobre zaslúženú mzdu obdržal a aby neblahé pomery spo-
ločenské prestaly. - Prosba táto iste má i ďalší smysel : Daj
nám i chlieb duševný, a síce s jednej strany slovo Božie (znanie
a rozumenie evanjelia), s druhej strany najsv. sviatosť oltárnu.

4. V ďalších troch prosbách žiadame za

odvrátenie nasledujúceho zlého ". hriechu, po-
kušenia a tých vecí, čo životu nášmu sú
škodlivé.
 101:17

Piata prosba má tento smysel: «Odpusť nám naše

hriechy, ako i my odpúšťame tým, čo nás obrazili».

Šiesta prosba má tento smysel: «Odvráť od nás

také pokušenia, v ktorých by sme podľahli».

Siedma prosba má tento smysel: Odvráť všetko,

čo životu nášmu je škodlivé, ako ·neúrodu, hlad, nemoc,
zemetrasenie, povodne, vojnu a p.

Posledne menované trojnásobné zlé je

protipoložené statkom hore spo1nenutým.
Večnému blahoslavenstvu protiví sa hriech, ktorý nás
večne nešťastnými robí.

ilfilosti Božej protiví sa pokušenie; lebo milosť osve-

cuje rozum a posilňuje vôľu, naproti tomu pokušenie za-
temňuje rozum a oslabuje vôľu.

Veciam potrebným k udržaniu života ná.šho pro-

tivia sa veci, čo životu nášmu sú škodlivé.

Sedem prosieb teda rozpadá sa na 3 čiastky ; prvá čiastka

vzťahuje sa na Boha, druhé dve na nás.

5. Slovo ((amen)) je odpoveď Božia tomu,

čo sa modlí; tu má smysel: «Opravdu, tvoja modlitba
je vyslyšaná». (Rim. katech.)

U ostatných modlitieb slovo «amen» značí toľko,

čo: «Staň sa», alebo : «Prosíme, čo najsnažnejšie, aby
nám udelené bolo)).

Poneváč slovo «amen» v Otčenáši je odpoveď Božia, nuž

kňaz pri sv. omši sám vyslovuje ho v mene Božom ; u ostatných
Kat. Ľud. Katechismus. 69
1088

modlitieb cirkevných vyslovuje ho miništrant. Kristus veľmi často

užíval slovo «amen» , menovite k potvrdzovaniu pravdy pri uisťo­
vaní. Tu malo smysel: «Tak je».

Otč enáš modlí sa Cirkev od jakživa pri sv. omši a

temer všetkých verejných modlitbách. .

Prví kresťania, ktorí pri omši denne prijímali, vzťahovali 4.

prosbu v Otčenáši na sv. prijímanie. - Pri verejných modlitbách
v kostole kňaz hovorí tri prvé, ľud štyri ostatné prosby. Kňaz
totiž modlí sa za večné, ľud za časné veci.

II. Modlitby k Matke Božej.

Najobvyklejšie modlitby k Matke Božej sú:
l. Zdravas alebo pozdravenie anjelské.
2. Anjel Pána.
3. Ruženec.
4. Litánie 1oretánske a Zdravas Kráľovno.

l. Zdravas.
Katolícki kresťania vždy s Otčenášom spojujú Zdravas.

Kresfania od jakživa napodobňovali archanjela Gabriela a

jeho slovami pozdravovali prebl. Pannu Mariu. Úcta marianská
nebola zaprevadená ani uzavretím niektorého cirkevného snemu
ani na rozkaz niektorého pápeža alebo inak, ale veriaci po všetky
časy ~vykli preuk~zovať velikú úctu Kráľovnej nebeskej. · (Kard.
Bona) Maria už vopred vedela, že ju všetky národy blahoslavenou
nazývať budú. (Luk. l, 48)

Zdravas volá sa i pozdravenie anjelské, lebo začína

sa slovami archanjela Gabriela;
 1089

l. Zdrav as pozostáva z troch z čiastok:

pozdravenia archanjela Gabriela, z velebenia
Alžbety a zo slov Cirkve.
Pozdravenie archanjelovo znie: «Zdravas, milosti plná, Pán
s tebou, požehnaná si medzi ženami 1» (Luk. l, 28) Velebenie
Alžbetina. znie: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný plod
života tvojho!» (Luk. l, 42) - Od slova «Ježiš» až po «amen»
sú slová Cirkve. - Prva a druhá čiastka je modlitba chvály,
tretia čiastka modlitba prosby. Súvis myšlienok je nasledujúci :
Slová «Zdravas Maria» obsahujú predmluvu. Slová «milosti plná»
vzťahujú sa na Mariu o sebe, slová «Pán s tebou» na jej pomer lc
Bohu, slová «požehnaná si ... >> na jej pomer lc ľuďom. Všetky
pochvaly tieto len preto sa jej vzdávajú, poneváč jej dieťa je Syn
Boží ; ztadiaľ i ďalšie velebenie. - Prvú a druhú čiastku Zdra-
vasu modlievali sa kresťania už v prvých stoletiach. Vtedy k obom
čiastkam dokladali niektoré iné slová. Sv. Atanáz dokladá: «Pros
za nás, Panovnica, Pani, Kráľovna a Matka Božia». Pápež Urban
IV. (okolo 1260) k spojenému velebeniu anjela a Alžbety dodal
slová: «.Ježiš Kristus. Amen)). Od časov Lutherových napospol
nachodíme dodatok: «Svätá Maria, · Matka Božia, pros za nás».
Terajší záverok Zdravasu pochádza od sv. pápeža Pia V., ktorý
ho do všetkých modlitebných knižiek cirkevných uviedol, poťažne
prijať kázal. (Okolo 1570.) Za prvých časov kresťanstva modlie-
vali sa Zdravas ešte nie tak často, ako teraz. Až potom, keď blu-
dár Nestorius vystúpil a prebl. Panne chcel odobrať názov «Boho-
rodičky», začali sa častejšie modliť Zdravas. Keď okolo r. 1200
noví kacieri, valderiskí a albigenskí, zavrhli ctenie svätých, vždy
viac zniáhala sa úcta marianská. Od týchto čias i pri všetkých
verejných modlitbách v kostole spojovali Zdravas s Otčenášom.

2. Zdravas Je modlitba veľmi silná a

dômyselná.
Sila Zdravasu ukazuje sa menovite v pokušení.
Mnohí svätí odporúčajú pomodliť sa Zdravas, kadenáhle nás
zlé myšlienky nadchodia. «Zdravas je prút, ktorým hada pekel-
ného po hlave šibeme>>. (March.)
69*
1090

Slová: «Zdravas .Maria)) sú predmluva, ktorou hlbokú

úctu svoju oproti Marii vyjadrujeme.

Pozdravujeme len tých, čo vyššie sú postavení. No Maria je

Matka najvyššieho Kráľa. Kráľovna všetkých anjelov a svätých i
naša Matka. Jej teda medzi všetkými anjelmi a ľuďmi patrí naj-
hlbšia úcta a preto podÍžni sme jej svoje pozdravenie». ((Všetky
tvory neba i zeme povinné sú ctiť teba, lebo si trón božskej
velebnosti». (Sv. Reh. Naz.) - Slovami rrZdravas Maria» pouka-
zuje sa na to, že Maria je druhá, šťastná Eva, teda Matka
všetkých ľudí. Latinské slovo ((Ave», t. j. Zdravas (hebrejsky~
chave) je totiž náražkou na meno Eva, ktorého písmeny opačným
poriadkom obsahuje. (Sv. Aug.) Archanjel narážal na meno Evy
a chcel povedať: Eva bola plná hriechov, ty však si plná milosti;
s Evou bol diabol, ale s tebou je Boh'; Eva bola zlorečená medzi
ženami, ale ty si požehnaná medzi ženami ; plod Evy bol zlore-
čený Kain, ale plod života tvojho je požehnaný Ježiš. (Páp.
Innoc. III.)

Slová «milosti plná)) maJU tento smysel: «Ty si od

Boha milosťami obsypaná>>.

Keď sa do džbána už nič viac nevmestí, povedáme že je

plný. Poneváč teda Maria je ((milosti plná», má toľko milostí,
koľko do nej vôbec len vmestiť sa môže. Na Mariu bola vyliata
milosť v celej hojnosti svojej, kým iní svätí len čiastočne ju do-
stali (Sv. Hier.), Maria obdržala takú plnosť milosti, že sa k Pô-
vodcovi milosti najviac sblížila. (Sv. Tom. Akv.) Opovažujem sa
tvŕdif, že ani sama Maria nemohla úplne pochopiť, čoho sa účast­
nou stala. (Sv. Aug.) Boh mohol stvoriť väčší svet i väčšie nebo,.
ale nemohol stvoriť väčšiu matku, ako Matku Božiu. (Sv. Bonav.)
Maria nie nadarmo má svoje meno, ktoré v latinskej reči more
značí; lebo naozaj je morom milostí. (Sv. Alb. Veľ.) V hebrejčine
slovo ((Maria» značí toľko, čo ((plnosť». A Maria aj vskutku dostala
((plnosť milostí)). Maria teda neomylne obdržala od Boha viac mi-
lostí, než všetci svätí dovedna. Maria v ohľade tomto rovnala by
sa mesiacu, ktorý viac svetla má, než všetky hviezdy dovedna. -
Preto aj anjel povedal Marii: ((Našla si milosť u Boha». (Luk.
1, 30) Najsť môže sa len to, čo sa ztratilo. No Maria neztratila
 1091

nijakej milosti, teda našla tú, čo ludia ztratíli. (Sv. Bern.) Preto
nech tí, čo svojimi hriechami milosť utratili, utiekajú sa k prebla-
hoslavenej Panne, aby ju od nej zase dostali. (Sv. Alf.)

Slová: «Pan s tebou)) majú tento smysel: «Tvoja

du sa a telo sú s Bohom najužšie spojené)).

Pán je s Mariou, ako slnko s mesiacom, ktorý ono svoJimi

lúčami osvecuje. (Sv. Bern.) V chráme j erusalernskom, ktorý z
vonku bol oslepujúco biely a vnútri celý vykladaný zlatom, usta-
vične bol prítomný Boh v dymovej chmáre. Chrám tento bol
predobrazom Matky Božej. «Ú Maria, Boh posvätil ťa za príbytok
svoj, lebo Kristus Bohočlovek odpočíval v tebe''· (Sv. Ondr. Kor.)
Pán je s tebou, 6 Maria, poneváč je v tvojom srdci a v tvojom
tele, poneváč tvojho ducha a tvoje telo naplňuje. (Sv. Aug.) -
Kňaz pri omši sv. 7 -krát pozdravuje veriacich slovami: «Pán s
vami)) ( = Dominus vobiskum), Želá im najužšie spojenie s Bohom
(Ducha Sv. a skrze neho posväcujúcu milosť). Také pozdravy už
za starodávnych časov boly obvyklé; takého použil Saul voči Dá-
vidovi, ktorý s Goliátom bojovať chcel (1. Kráľ. 17, 37); umiera-
júci Dávid voči Šalomonovi (1. Kron. 22, 11), Tobiáš voči svojmu
synovi, maj\icemu odcestovať. (Toh. 5, 21)

Slová: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný

plod života tvojho, Ježiš», majú tento smysel: «Ty si bla-
hoslavená medzi ženami, poneváč tvoje dieťa Ježiš mimo-
riadne je blahoslavené)).

Ako strom pre ovocie jeho chválime, tak Mariu pre jej
Dieťa. Maria je strom života v raji, Kristus je ovocie tohoto stromu
(Sv. Bernardín) Toto o\'ocie je pokrmom všetkých anjelov a svä-
tých (Sv. Bon.), ktorí sa mu klaňajú. (Žid. l, 6) Odjakživa matky
bývajú velebené čo blahoslavené pre hodné dietky; tak i jedna
žena velebila Mariu čo blahoslavenú, ked kázeň Kristovu počula.
(Luk. 11, 27) Teda nie preto Maria je požehnaná, že je požehnané
jej Dieťa, ale preto, že jej božský Syn, Pôvodca a Prameň všet-
kého požehnania, naplnil ju požehnaním. Ty si požehnaná, lebo
plod života tvojho je požehnaný. (Kornel. a Lap.) Kristus neme-
1092

nuje sa . «požehnaným medzi ľuďmi)), ako Maria, poneváč je sám

Stvoriteľ a tak s ľuďmi porovnávať sa nemôže. - Keď sa Judita
po zavraždení Holofernesa dostavila pred panovníka Oziáša, velebil
ju tento ako blahoslavenú nad všetky ženy na zemi. (Jud. 13, 23)
Tým viac Maria zaslúžila takú pochvalu, keď k zachráneniu celého
pokolenia ľudského prispela. Maria týmiže slovami velebí sa od an-
jela a od Alžbety, aby sa u _anjel ov v nebi a u ľudí na zemi ako
blahoslavená ukazovala. (Beda)

Na konci Zdravasu prosíme Jl atku Božiu, aby nám

pri smrti pomáhala, lebo vtedy najviac potrebujeme
pomoci.
Pri smrti mimo ťažkých trápení telesných snáď budeme trpef
i náramné pokusenia diabolské. «Oj, ako prudko diabol doráža na
čloyeka v hodinu smrti, a síce preto, že mu k pokušeniu už len
krátky čas pozostával). (Sv. Bonav.) Pri smrti tiež veľmi budeme
znepokojovaní pre neistotu svojho spasenia. Vo všetkých trápe-
niach týchto najistejšie môže pomáhať Maria, ktorá je « Uzdrave-
nie nemocnýchll, «Potešenie zarmútených)> a «Utočiste hriešnikov».
Všetci nepriatelia zutekajú od smrtnej postele, keď ukáže sa Krá-
rovna nebeská. (Sv. Antonín) Mnohí ctitelia Matky Božej len
Kráľovnej nebeskej majú ďakovať za svoje obrátenie na smrtnej
posteli, za prijatie sviatostí umierajúcich alebo inú, často i zázračnú
pomoc. Ba viacerím svätým i zjavila sa pri smrti ; tak sv. Ondre-
jovi Avelínskemu. (Mech.) Maria svojim umierajúcim služobníkom
posiela na obranu archanjela Michala a iných anjelov. (Sv. Bonav.)
Maria v hodinu smrtí stojí pri verných služobníkoch svojich, ide
im v ústrety na ceste k nebu a vyžaduje im milostivý výrok pred
súdnou stolicou Božou. (Sv. Hier.) Kresťan, čo Marii detinskú úctu
preukazuje, do ista umre blahoslavenou smrfou. (Sv. Ans.)

Menujeme sa «hriešnymi», aby sme Matku Božiu

k vyslyšaniu svojich prosieb viac naklonili.

Veď Maria najviac ujíma sa hriešnikov. Keby tak matka

vedela, že niektorý služobník 20-ročným boľastným zajatím jej
syna bol vykúpený, vedomie toto velmi by rozmnožilo jej náklon-
nosť k takému služobníkovi. Nuž i Maria vie, koľké obete stálo
 1093
jej božského Syna, aby hriešnikovi zase kúpil ztratené' blahosla-
venstvo. Maria teda nevšímala by si ani smrti Kristovej, keby
hriešnikovi s obzvláštnou láskou oddaná nebola. (Sv. Alf.) Niet tak
ohavného hriešnika, ktorého by sa Matka Božia najochotnejšie
neujala, ak ju o pomoc vzýva (Sv. Bern.) a skuto čne polepšiť sa
chce. «Synovi svojmu odovzdal Boh súd, ale Matke svojej mi-
losť a milosrdenstvo». (Gerson)

2. Anjel Pána.
Už Turek trikráť dňa obracia sa tvárou k Mekke a rozpo-
mína sa na svojho proroka Mohameda; tým viac my kresťania
máme príčinu, častejšie čez deň pozerať k nebu k svojmu bož-
skému Vykupiteľovi a jeho vysokopožehnanej Matke. K tomu napo-
mína nás Cirkev i zvonením.

«Anjel Pána)) je modlitba, ktorú ráno,

na poludnie a večer pri zvonení konať máme,
aby sme Matku Božiu uctili a súčasne ta-:-
jomstvu vtelenia sa klaňali.
Že zvoní sa pred východom a po západe slnka a na po-
ludnie, keď slnko najvyššie stojí, má svoju príčinu v tom, že Kristus
je «Slnko spravedlnosti» a «Svetlo sveta». Zjavenie sa teda slnka
na nebi upomína na zjavenie sa Krista na zemi, nasledovne na
vtelenie. Pri modlitbe vravíme: d. Anjel Pána (= archanjel
Gabriel) zvestoval (o narodení Vykupiteľa) Panne Marii (v meste
Nazarete). A ona počala z Ducha Svätého ( = pôsobením Ducha
Sv. stala sa Matkou Kristovou). - 2. Ajhľa, dievka Pána, staň
sa mi podľa slova tvojho. (Týmito slovami Maria stiahla dolu Syna
Božieho.) - 3. A Slovo telom učinené je ( = Syn Boží stal sa člo­
vekom) a prebývalo medzi nami ( = za 33 rokov žil medzi nami
ľuďmi).

Trojnásobné denné zvonenie je obvyklé len od časov

križiackych pochodov. (Od r. 1095.)
1094

Zprvu zvonilo sa len ráno a večer (1l2 hodiny pred východom

a 'l2 hodiny po západe slnka), a síce na modlitbu k Bohu za vy-
dobytie Sv. Zeme. (Páp. Urban II. 1095) Zvonenie na poludnie
prišlo neskoršie. (Páp. Kalixt III. 1456) Z počiatku modlievali sa
iba Otčenáš, pozdejšie i Zdravas. Neskoršie nariadili pápeži zvoniť
v troch odstavcoch a modliť sa za každým odstavcom jeden Zdra-
vas, aby Matku Božiu prosili za vykorenenie kacierstva. Modlitba
«Anjel Pána» pochádza z novšej doby. (Páp. Benedikt XIII. povolil
za ňu odpustky.)

Po veče1·núm zvonení, obyčajne druhým zvonom, dáva

sa znak k modlitbe za duše v oč'i~tci.

Kto pri zvonení pomodlí sa kľačiac jeden Otčenáš a Zdra-

vas s doložením: «Odpočinutie večné daj im Pane, a svetlo večné
nech im svieti. - Nech odpočívajú v pokoji. Amen>>, dostane
100-dňové odpustky. (Páp. Klement XII. 11. aug. 1736) - Svätý
Alfons ihneď odložil každú prácu, keď na «Anjel Pána» zvoniť
počul. Na mnohých miestach jestvuje krásny zvyk, pri zvonení
na «Anjel Pána» v teplejšej dobe roku modliť sa i na ulici s
obnaženou hlavou.

3. Ruženec.
Kto sa vrúcne modlí, často zvykol opakovať také slová, čo z
hÍbky srdca pochodia. Tak robil Spasiteľ na hore Olivetskej ; tak
kráľ Dávid, ktorý v jednom jedinom žalme (Ž. 135) 27-krát zvo-
láva: «Milosrdenstvo jeho trvá na veky>> ; tak sv. František Assiský,
ktorý po celé noci opakoval len slová: «Bože môj a moje všetko!»
Práve tak i veľkí ctitelia Matky Božej často jedno za druhým po-
zdravovali ju slovami anjela. Zdravas spojovali dovedna, ako ruže
pri vití venca; ztadiaľ meno «ruženec».

Ruženec je modlitba, v ktorej sa

l.
Otčenáš s 10 nasledujúcirni Zdravasmi 5
alebo 15 ráz opakuje a súčasne i život,
umučenie a oslávenie Vykupiteľa sa rozjíma.
 1095

Úvodom ruženca je Apoštolské vyznanie viery s troma nasle-

dujúcimi Zdravasmi, pri ktorých modlíme sa za rozmnoženie troch
božských cností. Rozjímanie života, umučenia alebo oslávenia
Vykupiteľovho deje sa tým, že pri každom Zdravasi po slove
«Ježiš» alebo i len pred Otčenášom vkladá sa ružencové tajomstvo,
t. j. rozmýšľanie o niektorej udalosti zo života Kristovho. Ružen-
cové tajomstvo mohlo by sa vkladať i len v myšlienkach. (Kongr.
odp. l. júľa 1839) Pri modlení sa musíme mať v ruke svoj vlastný
ruženec (Kongr. odp. 31. jan. 1837) a pri vyslovovaní modlitieb
dotykať sa súčasne i guliek; len keď viacerí modlia sa ruženec;
potrebuje iba jeden držať ho v ruke, aby modlitba pravidelná bola.
(Kongr. odp. 14. dec. 1857) - Ruženec tedy delí sa na radostný,
boľastný a slávny. V prvom ctíme Otca nebeského, ktorý Vyku-
piteľa poslal ; v druhom Syna, ktorý nás vykúpil; v treťom Ducha
Sv., ktorý nás posvätil.

2. Modlitba ružencová ďakuje svoj vznik sv. Domi-

nikovi. (Lev X., sv. Pius V., Lev XIII. l. sept. 1883.)

Pustovníci prvých storočí, čo žalmy čítať nemohli, modlievali

sa miesto každého žaimu jeden Otčenaš a Zdravas, a k počítaniu
modlitieb používali istý poéet kamienkov alebo rad guliek pripev-
nených na šnúru. Až skrze sv. Dominika prišiel zvyk, modliť sa
150 Zdrav asov miesto 150 žalmov. (Preto modlitba ružencová zovie
sa i žaltárom P. Marie.) Keď totiž okolo roku 1200 v severnej
Itálii a južnom Francúzsku bludoučenie albigenské narobilo v Cirkvi
mnoho nešťastia, sv. Dominik na rozkaz pápeža kázal týmto ka-
cierom (1206). Poneváč jeho kázne nepomáhaly, utiekal sa k Matke
Božej. Táto že zjavila sa mu i poučila ho o novej modlitbe, ktorá
liekom bude proti kacierstvu. Tu neohrožene na všetkých miestach
zaprevádzal modlitbu ružencovú a rN}llo dosiahol obrátenie vyše
100.000 bludovercov. Skoro modlitba ružencová rozšírila sa v celom
kresťanstve a stala sa veľmi obľúbenou. Ved modlitba ružencová
je veľmi ľahká i veľmi vznešená. «Modlitba táto je tak ľahká, že
sa ju každé dieťa modliť môže, ale obsahuje i . tak hlboké tajom-
stvá, že najväčší bohoslovec najvznešenejšim rozjímaniam pri nej
oddať sa môžell. (Eberhard, biskup trierský.) Ruženec je modlitba
rozjímajúca, poneváč nám v 15 obrazoch najvážnejšie pravdy
našej viery ukazuje. «Ruženec je malé evanjelium)), (Pius IX.) On
1096
je úplný a praktický ľudový katechismus, lebo sa v ňom najhlav-
nejšie nauky Cirkve, a síce v podobe modlitby, prednášajú. (Bisk.
Martin) Ako každá rozjímajúca modlitba, tak i táto je veľmi uži-
točná. Obzvlášte rozjímaním dejepisných udalostí zo života Krista P.
množí sa naša viera i láska ku Kristu. Ďalej od božského Spasi-
teľa učíme sa pokore, krotkosti a poslušnosti. Bývame pobádaní
k nasledovaniu toho, čo tajomstvá ružencové obsahujú a k do-
siahnutiu toho, čo sľubujú. (Modlitba na sviatok ružencový.) K tomu
ešte prichodí okolnosť, že ruženec následkom zamieňania sa
ústnej a rozjímajúcej modlitby stáva sa nám príjemným a ľah­
kým. Krem toho pri modlení sa ruženca ustavične musíme pamätať
na hodinu smrti svojej; aj táto pamiatka je užitočná. Ruženec
tedy je majstrovský kúsok modlitby. «Čím dlhšie a pozornejšie uva-
žujem modlitbu túto, tým viac musím ju obdivovať a cítim jej
vyšší pôvodll. (Bisk. Martin) Ruženec je okrasa rímskej Cirkve.
(Páp. Julius III.)

3. Modlitba ružencová je veľmi milá Pánu Bohu,

lebo je veľmi pokorná a napodobnenie anjelského chválo-
spevu.
Modlitba ružencová je pokorná. Pri nej totiž prostým spô-
sobom ústavične opakujú sa pravdy napospol známe. Vysokomy-
seiní ľudia teda budú zapovrhovať túto modlitbu; no Boh, ktorý
na nízke veci hľadí (Ž. 112, 6), bude ju milovať. - Modlitba
ružencová je napodobnenie anjelského chválospevu. Najvyšší
anjeli totiž striedave spievajú v nebi: ((Svätý, svätý, svätý je Pán,
Boh zástupov; plná je zem slávy jeho)). (Is. 6, 3) Či podobným
spôsobom nechvália Kráiovny nebeskej i ľudia, keď sa ruženec
modlia? - Že modlitba táto Matke Božej musí byť vel'mi prí-
jemná, ukázala tým, že v Lurde zjavila sa s ružencom na pravom
ramene (1858) Aj pápež Pius IX. povedá: ((Celkom obzvlášte od-
porúčam vám ruženec ; lebo modlitbu túto učila nás sama Matka
Božia a má ju omnoho radšej, než každú inúll. (11. nov. 1877)

4. Modlitba ružencová je veľmi užitočná; lebo ňou

môžeme dosiahnuť veľké milosti k dušnému spaseniu
svojmu, istú pomoc v núdzi a hojné odpustky.
 1097

Ruženec je pravá pokladnica milostí. (Sv. Alán) Oj, koľko

hriešnikov ďakuje svoje obrátenie modlitbe ružencovej l Ruženec je
najzázračnejší" prostriedok ku zničeniu hriechov a znovudosiahnutiu
milosti». (Páp. Reb. XIV.) Veriaci modlitbou ružencovou premie-
ňajú sa na iných ľudí. (Sv. Pius V.) Touto modlitbou i spravedliví
rastú v cnosti. (Lev XIII.) Podivné je, že všetci svätí, čo od vzniku
ružencovej modlitby žili, túto veľmi horli ve konali; ona asi najviac
prispievala k ich posväteniu. Sv. František Saleský a sv. Alfons,
oba biskupi, zaviazali sa sľubom k dennej modlitbe ruženca ; sv.
pápež Pius V. a arcibiskup Karol Borromejský modlievali sa ju
každodenne vzdor nepočetným prácam svojho povolania a síce
obyčajne so svojimi domácimi (posledný pridŕžal k tomu i cho-
vancov kňazského seminára). Bl. Klement Hofbauer modlieval sa
ruženec vo všetky prázdne hodiny, zvlášte keď chodil viedeňskými
ulicami alebo k nemocným, aby ich zaopatroval, a tejto modlitbe
ďakoval obrátenie mnohých hriešnikov; mal obyčaj vraveť: «Kedy-
koľvek som sa pomodlil ruženec za hriešnika, vždy som dosiahol
jeho obrátenie». Poľný maršall Radecký vždy modlil sa ho pred
bitkou a nikdy jej neztratil. Aj Ondrej Ho{er, obhajca Tyrolska
proti Napoleonovi, bol ctiteľom ·ruženca; každý večer modlil sa
ho so svojimi (povedal: <<Keď ste so mnou jedli, môžete sa i po-
modliť so mnou))) a i na bojišti bral ho do ruky. Jeho statní bo-
jovníci napodobňovali ho; často zdalo sa, že nie sú na pochode
do vojny, ale pri cirkevnom prôvode. Ktosi pomenoval ruženec
<<teplomerom kresťanstva)) a mal pravdu, lebo kde sa ruženec
modlia, tam panuje viera a kresťanský život, no kde si ho nevší-
majú, tam v ohľade náboženskom smutno vyzerá. Pestovanie ružen-
covej modlitby bolo i príčinou, že nejednej krajine neztratil sa
poklad pravej viery. - Kresťanstvo vo všeobecných úzkostiach skrze
modlitbu ružencovú vždy dostávalo zázračnú pomoc, tak menovite
vo vojnách s Turkami. Víťazná bitka pri Lepante 1571, osvobo-
denie Viedne 1683 a víťazstvo pri Belehrade 1716 pripisujú sa
modlitbe ruženca. Právom tvŕdilo sa, že nepriatelia nie tak guľami
kresťanských vojakov, ako skôr guľkami ruženca porazení boli.
Z povďačnosti za vífažstvá, vyprosené modlitbou ružencovou, bolo
vtedy od pápeža nariadené, svätiť ružencový sviatok v l. nedeľu
októbra. <<Modlitbou ružencovou bývajú odvrátené nebezpečenstvá,
ktoré svetu hrozia» (Sixtus IV.), a smierený Boh, ktorý je nahne-
vaný. (Reb. XIII.) Ako ružencová modlitba za čias sv. Dominika
1098

bola istým liekom proti chorobe tehdajšieho veku, tak i dnes veľmi
mnoho môže prispievať k uľaveniu tiesní časových. (Lev XIII. l.
sept. 1883) Preto hovoril pápež Pius IX.: «Deti, pomáhajte mi
bojovať proti zlému v Cirkvi a spoločnosti, avšak nie mečom, ale
ružencom b> - Každý už pri modlení cíti nadprirodzenú silu mod-
litby ružencovej ; niet modlitby, ktorá by v úzkosti tak tešila a
všetok nepokoj zahnala, ako ruženec. << Jednozvučná pieseň upoko-
juje a uspáva človeka; aj modlitba ružencová je upokojujúcim
prostriedkom pre toho, čo je utrápený». (A. Stolz) Ruženec, toto
malé evanjelium, privádza tých, čo sa ho usilovne modlia, k po-
koju, zasľúbenému v evanjeliume. (Pius IX.) Že modlitba ružen-
cová musí byť výborná, môžeme už z toho zatvárať, že svobodo-
myseľníci strašnú nenávisť proti nej majú a náramne ju zapovrhujú
a vysmievajú. Rúhajú sa tomu, čomu nerozumejú. Nie je to nik
iný, ako sám diabol, čo ich zaslepuje a nenávisťou naplňuje proti
veci, ktorá kat. kresťanom najviac milostí donáša. Veď diabol vie,
čo skrze modlitbu túto utráca. - Preto mnohí pápeži veľkými
odpustkami nadali a nanajvýš odporúčali modlitbu ružencovú.
Kto sa na ruženci, posvätenom od splnomocneného kňaza (nepre-
tržene) pomodlí 5 desiatok, ten za každý Otčenáš a Zdravas získa
stodňové odpustky. (Ben. XII. 13. apr. 1726) Lev XIII. nariadil,
aby sa každoročne v ružencovom mesiaci októbri buď pod farskou
omšou alebo popoludní pred vyloženým Najsvätejším modlil ruže-
nec s litániami loretánskymi. Za každú návštevu takej pobožnosti
povolené sú odpustky 7 rokov a 7 ll:vadragén. - (20. aug. 1885)
Pápež Pius IX. zanechal ľudu kresťanskému napomenutie k mo-
dlitbe ružencovej čo ostatnú pamiatku svoju; hovoril: «Všetci
dovedna každý večer modlite sa v rodinách svojich ruženec, túto
jednoduchú, krásnu a odpustkami hojne obdarenú modlitbu. Toto
je moje posledné slovo k vám, pamiatka, ktorú vám zanechávam».
(ll. a pr. 1877) Raz tiež, poukazujúc na ruženec, povedal: «Toto
je najväčší poklad vo Vatikáne,>. Oj, bárby i každý z nás mohol
povedať: «Toto je najväčší poklad v mojom dome!»

4. Litánie loretánske. Zdravas Kráľovno.

l. Litánie loretánske sú modlitba, v ktorej Matke
Božej najkrajšie názvy dávame a o jej prímluvu usta-
vične ju vzývame.
 1099
Litánie loretánske vznikly na milostnom mieste, v Lorete v
Itálii, kde sa nachodí domčok Matky Božej z Nazareta. - V litá-
niach loretánskych najprv vzýva sa Boh, ako pri Kyrie elejsone
v omši. (P.ane, smiluj sa nad nami l Kriste, smiluj sa nad nami l
Pane smiluj sa nad nami l) Potom nasleduje vzývanie najsvätejšej
Trojice. (Otče s neba, Bože, smiluj sa nad nami; Synu, Vykupi-
teľu sveta, Bože, smiluj sa nad nami l Duchu Svätý, Bože, atď.)
Nato vzývame Matku Božiu o jej prímluvu. Tieto vzývania delíme
na 6 tried: 1. Prvé tri vzývania obsahujú nakrátko všetky pred-
nosti Marie. (Svätá Maria, oroduj za nás l Svätá Božia Rodič ko,
oroduj za nás l Sväto Panno panien, oroduj za ná s l) 2. Teraz
nasledujú prednosti, ktoré Marii ako Matke patria. (Matka Kristova,
Matko božskej milosti, Matko najčistejšia, Matka najčistotnejšia,
Matko neporušená, Matka nepoškvrnená, Matko premilá, Matka
predivná, Matka Stvoriteľa, Matka Spasiteľa.) 3. Potom sa Maria
pozdravuje ako Panna. (Panna najmúdrejšia, Panno ctihodná,
Panno chvalitebná, Panna mocná, Panna dobrotivá, Panno verná.)
4. Vyslovujú sa prednosti Marie v obrazoch a podobenstvách.
(Zrkadlo spravedlnosti, Stolica múdrosti, Príčino našej radosti,
Nádoba výbornej pobožnosti, Ružo duchovná, Vežo Dávidova,
Vežo zo slonových kostí, Dome zlatý, Archo úmluvy, Bráno ne-
beská, Hviezda jutrná.) 5. Maria predstavuje sa vo vzťahu svojom
k Cirkvi bojujúcej. (Uzdravenie nemocných, Utočiste hriešnikov,
Potešenie zarmútených, Pomocnico kresťanov.) 6. Konečne vo
vzťahu svojom k Cirkvi víťazoslávnej. (Kráľovno anjelov, patri-
archov, prorokov, apoštolov, mučedlníkov, vyznavačov, panien,
všetkých svätých, Kráľovno bez poškvrny hriechu prvotného po-
čatá, Kráľovno presvätého ruženca.) Na konci litánií s dôverou v
prímluvu Marie, ktorej sme sa účastnými stali, obraciame sa k jej
božskému Synovi a prosíme ho za odpustenie, uslyšanie a smilo-
vanie. (Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta atď.) - Tým
končia sa litánie. Niektoré vzývania časom boly pridané od
pápežov, tak po víťazstve nad Turkami: «Pomocnico kresťanov,
oroduj za nás,,, po vyhlásení vieročlánku o nepoškvrnenom po-
čatí: «Kráľovno bez poškvrny hriechu dedičného počatá, oroduj
za nás,,, po uvedení ružencovej modlitby v mesiaci októbri:
«Kráľovno presvätého ruženca, oroduj za nás". Kedykoľvek mod-
líme sa tieto lítánie, získame odpustky 300 dní. (Pius VII., 30.
sept. 1817)
1100
. l

2. Zdravas Kráľov'no býva pri, mnohých cirkevných

pobožnostiach a pri modlitbe po omši.
Pochodí od jedného benediktína z 1-1. stoletia, ktorý síce·
mal nepekné 'telo, ale bol veľmi pobožný. Posledné 3 slová: «9
milostivá, ó pobožná, ó sladká Panno Maria», pochodi~ od sv.
Bernarda {t 1153). Zdravas Krát:ovno bolo obľúbenou modlitbou
mnohých svätých.
 A y y y

NAJDOLEZITEJSIE POBOZNOSTI.

l. Pobožnosti sú obyčajné i neobyčajné;

prvé sa pravidelne konajú s času na čas, posledné však
len v isté časy.

2. K obyčajným pobožnostiam patria tie

pred- a popoludnajšie, čo sa vo farských kostoloch
každú nedeľu a sviatok a v mnohých farských kostoloch
vo všedné dni odbavujú.

Vo farských kostoloch v nedele a sviatky slúži sa jedna

alebo - podľa po čtu kňazov a velkosti fary - i viac sv. omší a
s omšou obyčajne je spojená krátka kázeň. Keď v kostole je velká
omša, pred touto obyčajne býva dlhšia kázeň. Popoludní bývajú
buď litánie (litánie ku všetkým svätým, k najsladšiemu menu Ježiš
a loretánske sú schválené Apoštolskou stolicou, avšak smú užívať
sa i litánie schválené od biskupa, Kongr. obr. 29. okt. 1887)
alebo spievajú sa nešpory (žalmy) alebo koná sa modlitba ružen-
cová a na konci dáva sa požehnanie Najsvätejším, (pri ktorom kňaz
z úcty pred Najsvätejším užíva biely nárameník, t. j. takzvané
velum). - Aj vo všedné dni bývajú isté pobožnosti: takmer vo
všetkých farských kostoloch ráno v určitú hodinú býva sv. omša,
v dajedných i popoludní asi taká pobožnosť, ako v nedeľu; po-
božnosť tá to býva aspoň v soboty, v predvečery (vigilie) sviatkov
(nešpory alebo spievané litánie) a v pôstnom čase (miserere), často
i v mesiaci máji (májové pobožnosti k Matke Božej).

3. ·K· neobyčajný1n pobožnostiam patria

110~

prôvody (processie), pohraby, púte, krížová

cesta, vyloženie Najsvätejšieho a missie.
Kresťansképohraby vlastne ni e sú nič iného, ako prôvody,
a pobožnosť krížovej cesty nie je iné, ako navštívenie cesty umu-
čenia Krista P. v Jerusaleme, doma vykonané.

I. Prôvody.
I. Prôvody sú slávnostné chodenia, pri
ktorých sa spoločné a verejne modlíme.
Prôvody už v Starom zákone baly obvyklé. Mysli na cho-
denie s archou úmluvy okolo Jericha (Jas. 6), na slávnostné pre-
nášanie archy úmluvy na horu Sion za Dávida (2. Kráľ. 6) a zta-
diaľ do novobudovaného chrámu za Šalomona. (3. Kráľ. 8) Aj
Spasiteľ v Kvetnú nedeľu slávnostne vchodil do Jerusalema.
(Mat. 21)

Zvyky u kresťanských prôvodov (processií) znázorňujú

pravdu, že na zemi sme pútnici k vlasti nebeskej. (Žid.
13, 14)
Vychádza sa z kostola a zase navracia sa do kostola; tým
znázorňuje sa, že na zemi musíme vstúpiť do Cirkve, ak chceme
sa dostať k víťazoslávnej Cirkvi. Prednáša sa kríž, lebo modlime
sa v mene Krista; aj vyjadruje sa tým, že v živote tomto nikdy
nemôžeme byť celkom bez kríža a trápenia, jestli nauku Kristovu
zachovávať chceme. Zástavy (majú svoj pôvod od cisára Konštan-
tína Veľ., ktorý po zázračnom zjavení ligotavého kríža na nebi
dal postaviť kríž na zástavu vojenskú), upomínajú, že sme akoby
vojaci, lebo v živote tomto musíme neprestajne bojovať proti ne-
priateľovi pekelnému a zlým žiadostiam svojim. Hlahol zvonov
vyzýva nás k vrúcnej modlitbe, aby táto k nebu vystupovala, ako
zvonový zvuk k oblakom. Ľudia vlastne majú ísť po páre, aby
dvojpríkaz lásky, obzvlášte príkaz lásky k bližnému znázorňovali .
Predchádzať majú deti, najprv chlapci a za týmito dievčatá, po-
 1103

neváč deti pre svoju nevinnosť sú najmilšie Bohu; potom ide

dospelá mládež, mužská a ženská, za touto kňaz so spevákmi, a
konečne mužovia a na ostatku ženy. Kňaz je uprostred všetkých,
lebo všetkým rovnako má slúžiť. Vychodíme von z kostola a vy-
stavujeme sa vplyvom prírody, lebo v živote tomto podliehame
všelijakým úderom osudu. Modlíme sa alebo spi~vame ustavične,
poneváč v živote tomto bez prestania modliť sa máme. Modlitba
riadi sa za príčinou prôvodu ; pri prôvodoch prosebných spievaj ú
sa litánie Iru všetkým svätým. Vlastne mali by všetci isf s obna-
ženou hlavou, len duchovenstvo a osoby vrchnostenské, čo úradný
oblek nosia, majú maf pokrytú hlavu, čím označuje sa, že ľud
duchovnej a svetskej vrchnosti úctu je podÍžen. Pri prôvode na
Božie Telo nik nesmie mať pokrytú hlavu. Prečo?

II. Cirkev preto vydržiava prôvody (a či

processie), aby nám isté udalosti zo života
Kristovho alebo isté vieroučenia živo pred-
stavovala alebo aj aby od Boha rýchlejšie
pomoc dosiahla; aj dáva nám Cirkev príležitosť, aby
sme svoju vieru a patričnosť k éirkvi verejne ukázali.

Živým predstavením istých udalosti zo života Kristovho

alebo istých vieroučení Cirkev chce posilniť našu vieru,. Prôvodami
preto dosiahneme rýchlejšiu pomoc, poneváč Boh spoločnú modlitbu
rýchlejšie vyslyší a poneváč verejné vyznanie našej viery je veľmi
milé Pánu Bohu; a naozaj prosebné prôvody vždy maly veľký
úspech. - U dvoch prôvodov predstavujú sa udalosti zo života
Kristovho, a síce u prôvodu hromničného (vo sviatok Očisťovania
prebl. Panny Marie) a u prôvodu v Kvetnú nedeľu. Isté pravdy
viery živo predstavujú sa nám pri prôvode na Vzkriesenie Krista
Pána a na Božie Telo. Dva prôvody majú účel, vyprosiť pomoc
od Boha; to sú prôvody v deň sv. Marka a na krížové dni.

III. Nasledujúce prôvody sú predpísané

v celej Cirkvi :
l. Prôvod na Očisťovanie Panny Marie,
Kat. Ľud. Katechismus. 70
1104

pri -ktorom sa v kostole nosia horiace sviece, lebo v[ ten

deň Simeon pomenoval Ježiška «Svetlom k zjav~niu
pohanom» (Luk. 2, 32), t. j. Svetlom k osvieteniu pohanov.
Vosková svieca značí Krista, ktorý je Svetlo sveta. Vosk
značí človečenstvo Kristovo, plameň božstvo; ako plameň z vosku,
tak božstvo svieti z ľudskej prirodzenosti Kristovej skrze učenie
a zázraky; ako svieca sa stravuje, keď iným svieti, tak i Kristus
obetoval ľudskú prirodzenosť svoju, aby iným k osvieteniu a k
svetlu blahoslavenstva dopomohol. - Kristus opravdu je Svetlo
sveta, lebo svojím učením zaháňa mrákoty bludu. Hromničný
prôvod bol uvedený, aby sa prôvodorn s fakľami, aké vo februári
(keď u nás dňa i svetla zase pribýva), ku cti pohanských bohov
vydržiavané boly, kresťanský význam dal. Kto žehnané hromničky
(t. j. hromničné sviece) pri búrkach a v hodinu smrti zapaľuje, nie
je pôverčivý, ale celkom dobre robí; lebo veď kňaz pri žehnaní
sviec, (ktoré prôvodu predchádza) prosí Boha za osvietenie a
ochranu pre všetkých, čo tieto žehnané sviece nábožne chrániť budú.

2. Prôvod na Kvetnú nedeľu, pri ktorom sa

okolo kostola nosia žehnané ratolesti, poneváč Kristus
v tento deň svoj slávnostný vchod do Jerusalema držal.
Palmové ratolesti v rukách Židov znamenajú víťazstvo, ktoré
Kristus Pán svojím umretím vydobyl nad kniežaťom smrti, diablom.
(Sv. Aug.) Náš prôvod znamená niekdajší víťazoslávny prôvod do
neba. Preto kňaz tri razy krížom klope na bránu kostolnú, načo
sa táto otvorí. Tým znázorňuje sa, že bránou nebeskou len skrze
kríž a trápenie do neba vojsť môžeme.

3. Prôvod na Vzkriesenie v Bielu sobotu

večer, pri ktorom sa Naj svätejšie z hrobu be re a von
z kostola nesie, poneváč ~ykupiteľ nasledujúceho rána
z hrobu vstal.
Prôvod tento zároveň znázorňuje nám naše niekdajšie vzkrie-
senie. Mal by sa vlastne vydržiavať ráno v nedeľu Veľkonočnú.
No tak by sa len málo ľudí na ňom zúčastnilo; preto je dňa
predchádzajúceho:-
 1105

4. Prôvod na Božie Telo, pri ktorom Najsvä-

tejšie nosí sa k štyrom oltárom, pod holým nebom po-
. staveným, aby sme svoju vieru v prítomnosť Kristovu vo
sviatosti oltárnej verejne vyznávali.
Sviatok Božieho Tela (t. j. tela Pána Ježiša Krista) býva vo
štvrtok po Trojičnej nedeli; teda v druhý týždeň po Turiciach,
lebo apoštoli hneď po soslaní Ducha Sv. začali rozdávať telo Pána.
Týmto živým poukázaním na prítomnosť Kristovu v sviatosti oltár-
nej veriaci majú sa i potesiť nad odchodom Vykupiteľovým, ktorý
sa vo sviatok Nanebevstúpenia udal. Sviatok Božieho Tela jestvuje
už asi 600 rokov. Najprv bol zavedený v Belgicku od biskupa lu-
tišského následkom božského zjavenia, ktoré blahoslavená Juliana,
mníška v Lutichu, (okolo 1250) mala, a onedlho potom (1264)
pápežom Urbanom IV. predpísaný pre celú Cirkev. Až pápež Ján
XXII. r. 1317. nariadil prôvod na Božie Telo. - U nás je nasle-
dujúci obyčaj (v Ríme ho niet): Najsvätejšie nosí sa v monštrancii
pod baldachínom, okiadza sa ustavične a cesta posýpa sa kveti-
nami; domy a oltáre sú ozdobené a ľudia obnažujú svoje hlavy.
Všetko toto deje sa z úctivosti pred najsvätejšou sviatosťou oltárnou.
Štyri oltáre znamenajú, že všetky národy od štyroch strán sveta
k stolu Pána sú pozvané. Pri prvom oltári číta sa Evanjelium sv.
Ján a, ktoré. na zasľúbenie sviatosti oltárnej sa vzťahuje a kde
prichodia slová: ((Telo moje opravdu je pokrm a krv moja opravdu
je nápoj» atď. (Ján 6) Pri ostatných oltároch čítajú sa iné, sláv-
nosti primerané, odseky sv. evanjelia. Po každom evanjeliume je
modlitba, v ktorej sa spomínajú dobrodenia, aké nám zo sviatosti
oltárnej už na zemi plynú a akých vzhľadom k nej vo večnosti
si žiadame. Na konci dáva sa požehnanie Najsvätejším. Potom
prôvod ide do kostola, kde odspieva sa chválospev ambroziánsky
(<<Teba Boha chválime»).

5, Prôvod na deň sv. Marka,

pri ldorom do
poľa vychádzame, aby sme Boha za požehnanie úrody
poľnej prosili.

Deň sv. Marka je 25. apríla. - Prôvod tento uviedol pápež

Rehor Veľ. (opraviteľ cirkevného spevu) okolo r. 600. V Ríme totiž
70*
1106

zúril mor; vzduch tak bol nakazený, že ľudia kých~júc, na zem

padali a mreli. (Ztadiaľ i dnešný nerozumný zvyk, zdravkať pri
kýchaní.) Pápež Rehor vydržiaval prôvod, aby od Boha pomoc
vyprosil; mor prestal. Prôvod na sv. Marka menoval sa i morovým
prôvodom; ba i sedmorakým, poneváč ľudia zo 7 rozličných kosto-
lov vychodili, potom sa spojili a s obrazom Matky Božej, maľo­
vaným od sv. Lukáša, do veľkého kostola Matky Božej (Maria ma-
jor) išli.

6. Prôvod na tri krížové dni, pri ktorom tiež

ide sa na pole, prosiť Boha za požehnanú žatvu.
Dni krížové sú tri dni pred N anebevstúpením Krista P.
Tieto prôvody uviedol sv. Mamert, biskup vienský vo Francúzsku,
okolo r. 470. Neúroda a zemetrasenie pohly ho k tomu. Prôvody
v krížové dni upomínajú nás, že Kristus so sprievodčími vyšiel na
horu Olivetskú, zkadiaľ p.otom sám do neba vstúpil.

Krem toho na mnohých miestach každoročne vydr-

žiavajú sa aj iné prôvody.

Na pr. prôvody pri slávnosti poďakovacej za žatvu, v nedeľu

Trojičnú k soche najsv. Trojice, vo sviatok krajinského patróna
k jeho soche, do jeho kostola atď.

Niekedy od pápeža alebo od biskupa býva nariadený

zvláštny prôvod.

Na pr. pri jubileume, počas veľkého súženia. - Aj slávnostné

vítanie biskupa a pohraby vlastne sú prôvody. - Hlavná vec pri
všetkých prôvodoch je modlitba. Kto nechce sa modliť, ale len
šeptať a dívať sa, nech radšej ostane doma; lebo prítomnosť jeho
neosoží, ale len škodí.

2. Kresťanský .pohrab.
l. Kresťanský pohrab je so zvláštnymi
obradmi a často i so slávnostným prôvodom
 1107

spojené žehnanie pozostatkov zomrelého

kalo/ika.

Pri prôvode s mŕtvolou prednáša sa kríž (lebo modlíme sa

v mene ukrižovaného Spasiteľa), zvoní sa (lebo vrúcna modlitba
naša ~má preniknúť k nebu, ako hlahol zvonov) a spievajú sa
žalmy i trúchlopiesne (obzvlášte kajúci žalm Dávidov, Miser·ere).
Na ceste k cmiteru máme nie tláchať, ale modliť sa; lebo k prô-
vodu patrí modlitba.

2. pri pohraboch kresťanských vyjadrujú

Obrady
prosbu, aby Boh zomrelému milostivý bol.

Nosia sa na pr. horiace sviece, aby sme Boha prosili, žeby

zomrelému svetlo večné svietilo (t. j. aby k videniu Boha pripu-
stený bol); umrlčia truhla kropí sa svätenou vodou, aby Boh zo-
mrelého od hriechov očistil; zapaľuje sa kadidlo, aby naše prímluvy,
ako dym z kadidla, k trónu Božiemu vystúpily a Bohu príjemné
boly. S pohrabom obyčajne je spojená omša za zomrelého a kňaz
niekedy drží reč, aby prítomných pohol a k vrúcnej modlitbe roz-
nietil. Za bývalých časov nosievali mŕtvoly v predvečer ich pocho-
vania i do kostola a celú noc modlievali sa pri nich: nasledujúceho
dňa slúžila sa i svätá omša v prítomnosti mrtvoly. No prvý zvyk
už všade je zrušený z ohľadov zdravotných. Kde sa dnes sv. omša
v prítomnosti mŕtvoly slúžiť nemôže, postavuje sa v kostole tak-
zvaná tumba (trúchlolešenie s napodobnením umrlčej truhly). -
Len pri pohrabe nevinných detí, t. j. takých, čo k užívaniu rozumu
ešte nedošly (ešte nemajú 8 rokov), nachodia sa obrady, ktorými
sa radosť na javo dáva. Kňaz pri takých pohraboch má rúcho
bielej barvy. - Umrlčie truhly ozdobujú sa i vencami na znak,
že zomrelf víťazstva došiel; rýchlo vädnúce kvety majú nás upo-
mínať i na pominuteľnosť zemských vecí. Avšak dnešný zvyk, aký
na mnohých miestach panuje, ozdobovať totiž umrlčiu truhlu pri-
- mnohými vencami, musí sa zavrhnúť. Pri pohraboch máme vyhý-
bať zbytočnému prepychu. (Sv. Aug.) Radšej majú sa peniaze
darovať chudobným, lebo tak pomáha sa zomrelým ; ináče sa len
hreší pýchou a marnotratnosťou. Aký osoh môže zomrelý mať
z hriechu? Nebohý poľný maršall rakúsky, arcivojvoda Albrecht,
1108

výslovne zakázal si všetky vence a poznamenal, aby peniaze rad-

šej chudobným darovali alebo sv. omše za neho slúžiť dali. Takýto
príklad má sa nasledovať.

3. Kresťanský pohrab obyčajne preto slávnostne sa

vydržiava, poneváč Bohu najláskavejšiemu veľmi je milé,
keď ctíme pozostatky zomrelých v milosti Božej.

Sluší sa, aby sme ľudské telo i po smrti v úcte mali. Predo-
všetkým sú nám sväté naše živé telá, lebo sú nástroj našej Bohu
podobnej duše. Avšak vážime si i pozostatky tých vecí, čo nám
v živote sväté boly. Preto ctíme pozostatky ľudských tiel. Týmto
preukazujeme viac úcty, lebo boly chrámom Ducha Sv. Ctíme ich
tedy z ohľadu na Boha a preto úcta táto je Bohu príjemná. (Viď
II. diel o ctení relikvií.) Krem toho Boh na pohrobenie mŕtvych
hľadí ako na skutok milosrdenstva (poneváč telá zomrelých od
zneuctenia chránime) a odplatí nás zaň. Mysli na Tobiáša. Preto
za najdávnejších časov kresťanstva ani na}vznešenejšie osoby (ani
pápeži) nehanbily sa na ramenách svojich niesť do hrobu kresťa­
nov pre vieru svoju usmrtených, ba i vlastnoručne pochovávať ich.
Vtedy hroby bývaly v podzemných chodbách, takzvaných kata-
kombách, kde sa i sv. omša slúžila. Z tej príčiny i v pozdejšie
časy pochovávali mŕtvych v kostolných kryptách a okolo kostolov,
zvyk, ktorý dnes z prehnaných ohľadov na zdravie zväčša je zru-
šený. Dnes totiž cmiter obyčajne je von z mesta alebo dediny. -
Mýlia sa, čo myslia, že cmitery kazia povetrie alebo zanečisťujú
pitnú vodu a preto nákazlivé nemoce zapríčiňujú. Odborníci na
poli lekárskom dokázali, že cmitery nijako neohrožujú naše
zdravie. Mŕtvola náležite nezakrytá ovšem škodlive pôsobí na
zdravie, lebo totiž na svobodnom vzduchu pre množstvo kyslíka
urýchľuje sa porušenie. Nie tak je s mŕtvolou v náležitej hÍbke
(6 stôp) pod zemou; tu porušenie pre veľmi málo kyslíka len
pomaly napreduje a zem vťahuje do seba zle raziace plyny, ako
huba vodu. Najlepším prostriedkom proti nákaze od porušených
tiel je zem. Ba zem i premieňa škodlivé plyny v iné látky a na-
pomáha rastlinstvo. Podívaj sa, ako bujno rastie tráva na cmiteri.
Ako málo škodí zdraviu vzduch na cmiteri, ukazuje zdravý a dlhý
život hrobárov a strážnikov cmitera, ktorý neraz je na závidenie.
Aj isté je, že sa pitná voda nezanečisfuje mŕtvolami. Už často
 1109

voda, čo pri samých cmiteroch vyvierala, bola preskúmaná znal-

cami a najdená ako celkom neškodná. Zem totiž je znamenitý
očisťujúci prostriedok ; ona takrečeno destilluje vodu a premieňa
škodlivé látky v užitočné k zachovaniu tvorov. Nemáme tedy prí-
činy, pochovávanie na cmiteroch vyhlásiť za škodlivé a zasadzovať
sa za násilné a neprirodzené horenie mrtvôl, za pálenie. «Pevne
verím, že cmitery boly osočené. Päťdesiat procentov streštených
krematistov (t. j. tých, čo chcú, aby sa mrtvbly pálily) len preto
vychvaľujú opaľovanie mrtvôl, aby za liberálnych (svobodnomyseľ­
ných) považovaní boli ; keď novými cestami idú, tvária sa, akoby
napredovalill, (Mantegazza)

4. Cirkev neschvaľuje pálenie mrtvôl, lebo to je

ohavný zlozvyk. (Lev XIII. 19. mája 1886.)
Prvotne u všetkých národov sveta bolo obvyklé pochovávať
mŕtvoly; lebo kosti ľudské, ktoré z najdávnejších časov v lone
zeme nachodíme, naskrze nie sú ohňom spálené. Obzvlášte nacho-
díme mohyly, čo kameňami zavreté boly. Aj Židia pochovávali
mŕtvoly; za to hovorí asi 300 svedoctví sv. Písma. Mysli obzvlášte
na hroby kráľov a prorokov. U Židov odopretie pochovania po-
važovalo sa za pokutu. (5. Mojž. 28, 26) Len počas moru stávalo
sa, že Židia jednotlivé mŕtvoly spálily. (Amos 6, 10) Aj Rimani
pôvodne mali pochovávanie. Hroby boly im svätými. (Cicero.) Zne-
uctenie hrobu prísno sa trestalo, obyčajne odrúbaním ruky alebo
spálením. Mŕtvoly často vkladaly sa do kameňov, čo maly vla-
stnost, že mrtvolu za 40 dní v prach zmenily ; také kamene volajú
sa sarkofagy (~ teložrúti). Len v tých pádoch, kde Rimani sa obá-
vali, že by mŕtvoly rukou nepriateľskou mohly byť porúchané, dali
ich spáliť. (Plínius) Neskoršie, keď nemravnosť medzi nimi viac sa
zmáhala, prišlo do módy pálenie. Ešte treba spomenúť, že dávni
Egyptéania, ako aj americké národy, zabalsamovávali mrtvoly;
mysli na mumie. U všetkých · pohanov, čo svojich mŕtvych pálili,
kadenáhle k nim civilisácia prišla, pálenie mrtvôl ustupovalo po-
chovávaniu. Menovite kresťanstvo vytislo pálenie mrtvôl. No za na-
šich časov, kde kresťanská viera mizne a mravy surovejú, zase
začína sa pálenie mrtvôl. Sv. Augustín nazýva toto «najohav-
nejšou neľudskosťou». Uráža naše kresťanské city. Lebo nám
kresťanom srnrľ je spánkom. Zomrelí sú spiacimi (1. Kor. 15, 18),
:..
1110

poneváč jednúc z mrtvych vstanú. Cmiter vlastne je spalňou, mies-

tom odpočinku. Spánok tento vyobrazuje sa pochovávaním, ale
naskrze nie spaľovaním. Pohrúžením mrtvôl do zeme dávame na
javo, že naše telá rovnajú sa zrnu (1. Kor. _15, 42), čo sa do
zeme seje, klíči a vzchádza. Na cmiteri tedy mal by byť nápis:
«Tu spočíva, čo Boh zasial, telo, čo budúcne vstane; tu seje sa _
pominuteľné, vzíde nesmrteľné». Ako kresťania vážime si Bohu
podobnú dušu svoju a preto i jej nástroj, telo. (Orig.) Poriadny
kresťan nikdy nebude súhlásiť s hnusným pálením mrtvôl, pri kto-
rom kosti praštia a sa prekrúcajú, celé telo sa puká a ohavne
spotvoruje. Pálenie mrtvôl žiadajú len takí ľudia, ktorí povedomie
svojej ľudskej dôstojnosti a vieru kresťanskú utratili. Tu ešte treba
spomenúť, že my kresťania bereme si za vzor Krista, ktorý sa dal
nie spáliť, ale vložiť do hrobu, zkadiaľ potom vstal. Pohanom
pravda, tieto ohľady sú ničím. Ba títo už preto neželajú si hrobov
a náhrobníkov, lebo tým príliš bývajú upomínaní na srnrC a na
konec zemskej blaženosti svojej. Ten istý dôvod pobáda i teraj-
ších svobodomyseľníkov, aby po pálení mrtvôl dychtili. Pochováva-
nim príliš upomínajú sa na život duše po smrti ; pálenie mrtvôl
je im milšie, lebo veľmi hodí sa k vyobrazeniu úplného zničenia
človeka po smrti, akého si želajú. «Nech však nik nemyslí, že my
kresťania od pálenia mrtvôl obávame sa nejakej ujmy pre svoj
ďalší život; lBbo Boh môže vzkriesiť i telo, ktoré sa v dym rozišlo».
(Oktavius) Avšak pálenie mrtvôl iste má ujmu, že dymom fabrík
beztak dosť nakazený vzduch ešte väčšmi kazí a škodlivými vý-
parami naplňuje, čo bolo by menovite vtedy, keby pálenie mrtvôl
zovšeobecnelo. Vtedy vo väčších mestách muselo b'y sa postaviť
mnoho pecí ; lebo k spáleniu mŕtvoly požadujú sa dve hodiny.
Priatelia pálenia mrtvôl nech dajú nám vývod, zkadiaľ je to, že
India, kde pálenie mrtvôl je obvyklé, je hlavným stánom a kolís-
kou všetkých nákazlivých nernocí, ako moru, chelery atď. Pálenie
mrtvôl i mnoho stojí a pri ňom nič po nič pripravujeme sa
o palivo. Konečne je ešte jedna vážna námietka, ktorá tých, čo
za pálením mrtvôl dychtia, do nemalých rozpakov privádza. So -
strany pravosúdia totiž pálenie mrtvôl nikdy nemôže sa schva-
ľovať. Keď sa mŕtvoly pochovajú, nuž po mnohých rokoch ešte je
možné vypátrať a zistiť zločiny, ako vraždy, otrávenia, zahrdúsenia.
Tým už mnohé zločiny vyšly na javo a mnohí nevinní boli zachrá-
není. Všetko to bolo by nemožné po spálení. Zločinci tedy vždy
 1111

budú sa zasadzovať za pálenie mrtvôl. A tak, kto na pálení ná-

stoji, robí sa spoluvinným zločinov, lebo chce zničiť ich stopu. -
Konečne jestli ľudia tak ďaleko idú, že kosti, masť, ko7.u zomrelých
chcú spracovať na poháre, sviece, olej, šaty, nuž vidno, že sú
ľudia, čo sa zvieratám stali podobnými a pôvod svoj právom od
opíc odvodzujú.

5. Kresťanský pohrab nemôže sa dovoliť : nepokrsteným,

inovercom a tým katolíkom, čo zjavne v stave smrtelného
hriechu umreli.
K· nepokrsteným patria i deti, čo ešte neboly krstené. - Ino-
verci sú n. p. protestanti, starokatolíci. - Kresťanský pohrab
odopiera sa nasledujúcim katolíkom : samovrahom, čo v príčetnom
stave umreli; duellantom; ďalej tým, čo sviatosti umierajúcich
tvrdošijne odmršťujú, alebo sv. sviatostí vo veľkonočnom čase už
od rokov neprijímali. V posledných pádoch vec takmer vždy pred-
kladá sa biskupovi k rozhodnutiu. Odopretie pohrabu nešľachetným
katolíkom nie je výrokom zatratenia, ale iba verejným výrazom
oškli'l!.osti pred poťažným hriechom, aby sa od tohoto hriechu iní
ódstrašili. Ú dom niektorého spolku iste nepríde na um, sprevádzať
ku hrobu takého úda, čo záujmom spolku škodil ; lebo tým spolok
utratil by nie málo vážnosti u ľudu. Práve tak pre Cirkev a kňaza
bolo by nedôstojné, cirkevne po chovavať planého katolíka. -
Cirkev preto odopiera inovercom kresťanský pohrab, lebo drží sa
zásady: «S kým sme v živote neobcovali, s tým ani po smrti ne-
môžeme mať obcovania». (Páp. Innoc. III.) Keby kat. kňaz aj
inovercov pochovával, katolíci ľahko by si pomysleli: Nuž veď
jedno náboženstvo je, ako druhé. Takýmto spôsobom napomáhala
by ~;sa náboženská ľahostajnosť a pravá Cirkev značne by utratila
na vážnosti. To však bolo by na ujmu dušnému spaseniu ľudí.
Avšak Cirkev trpí, aby na katolíckych cmiteroch dľa predpisov štát-
nych zákonov aj inoverci smeli byť pochovaní; len :vykazuje im
osobitné miesto, čo nie je posvätené. Aj trpí, aby v rodinných
hrobkách i nekatolícki príbuzní smelí byť pochovaní. (Kong. inkv.
30. mar. 1859) No ináče prid1;ža sa zásady: Posvätený cmiter je
veľká rodinná krypta príslušníkov kat. Cirkve ; nik nemá nároku,
aby tu bol pochovaný, kto s Cirkvou kat. za živa nedržal. - Aj
samovrahovia pochovávajú sa na zvlá§tnom neposvätenom mieste
1112
cmitera, avšak miesto toto je oddelené od toho, kde sa inoverci
pochovávajú.

3. Púte.
l. Púte sú cesty konané k posväteným
miestam, na ktorých Boh často zázračným
spôsobom pomáhal.
Púte už u Israelitov boly vo zvyku; v 3 hlavné sviatky, na
Veľkú noc, Turice a sviatok Zelených stánkov, museli všetci muž-
skí Israeliti putovať do chrámu jerusalemského. Preto i dvanásť­
ročný Ježiš putoval do Jerusalema. (Luk. 2, 41) Je to v povahe
človeka, aby kedy-tedy . cesloval. Bohatí obyčajne cestujú do kúpe- ·
Iov, chudobní však putujú na milostné miesta. Raz ukáže sa, kto
lepšie volil.

2. Sú milostné miesta sv. Zeme, sv. apo-

štolov a Matky Božej.
Najdôležitejšie milostné miesta svätej Zeme sú:
miesto ukrižovania a sv. hrobu na hore Kalvárii v Jeru-
saleme, rodisko Kristovo v Betleheme a miesto zvesto-
vania v Nazarete.
Na hore Kalvárii je kostol sv. hrobu; tento pozostáva z troch
kostolov, z kostola ukrižovania, vzkriesenia a nalezenia kríža, ktoré
všetky sú pod jednou strechou. Prví kresťania putovalí ta vo veľ­
kom počte; preto rimský cisár Hadrián (asi 100 rokov po smrti
Kristovej) dal na posvätnom mieste vybudovať pohanský chrám,
aby kresťanských pútnikov odvrátil. Keď cisárovna Helena, matka
Konštantína Velikého, našla tam sv. kríž Kristov (325), púte do
Jerusalema zase dostaly nový vzlet. Cisár Karol Veliký pri sv.
hrobe vybudoval hospodu pre nemeckých pútnikov. V 10. sloletí
svätá Zem bola vydobytá neveriacimi. Teraz nasledovalo 7 kri-
žiackych pochodov k osvobodeniu posvätného miesta (1096-1270) ;
tíeto neboly ničím iným, ako hrdinskými púťamí. V 15. století zase
 1113

zmáhalo sa putovanie do sv. Zeme; trvalo až do vystúpenia

Lutherovho. Benátky obyčajne boly východišťom pútnických zá-
stupov; do Jaffy obyčajne potrebovalo sa 8-11 týždňov. Teraz
možno dostať sa ta za 8 dní.

Najdôležitejšie milostné miesta sv. apoštolov sú:

hroby apoštolských kniežat Petra a Pavla v Ríme a hrob
sv. apoštola Jakuba v Kompostelle v Španielsku.
Kosti sv. Petra spočívajú v chráme sv.-peterskom, najväčšom
kostole na svete, ktorý na Vatikánskom pahorku leží a je slovutný
svojou kupolou, čo k nebu sa vypína; bol dokončený po HO-
ročnej stavbe r. 1626. - Kosti sv. Pavla spočívajú v kostole
pavelskom mimo múrov rímských. Kostol tento zhorel r. 1823, no
potom bol obnovený a počas vyhlásenia vieročlánku o nepoškvr-
nenom počatí od Pia IX. posvätený (1854).

Najdôležitejšie milostné miesta Matky Božej sú Lurd

vo Francúzsku, Loreto v Itálii, Mari ecella v Štýrsku, Ein-
siedeln vo Švajciarsku, Altätting v Bavorsku, Kevelar v
Po rýnsku.
Lurd (vlastne Lourdes) leží v južnom Francúzsku na svahu
Pireneí. Tu r. 1858 v j ednej jaskyni 18-krát zjavila sa Matka
Božia chudobnému pastierskemu díevčaťu Bernardette a žiadala,
aby jej tam kostol postavili a v prôvodoch k nemu putovali.
Maria menovala sa <<nepoškvrneným počatím». Od týchto čias tam
vyviera prameň, ktorého vodou doteraz mnohé tisíce ľudí (medzi
nimi osleplý Lasserre, dejepisec Lurdu), zázračne uzdravené boly.
Okolo 120.000 fliaš vody ročne rozposiela sa ztadiai.do sveta. Lurd
ročne navštevujú mnohé milliony pútnikov, čo z najvzdialenejších
krajín ta prichodia. - V Lorete pri Ankone v Itálii, a síce v
jednom vavrínovom hájiku ( = lauretum), od r. 1295 nachodí sa
domček Matky Božej z Nazareta. Ešte sv. Ludvík IX. , kráľ fran-
cúzsky, r. 1252 videl domček tento v Nazarete; r. 1291 razom
ukázal sa v Tersate pri Rieke v Dalmácii, konečne zmiznul ztadiaľ
r. 1294 a nachodil sa pri Ankone, zkadiaľ r. 1295 ešte raz zamenil
svoje miesto. Domček tedy patrne od anjelov bol prenesený. Oltár,
čo súčasne so zázračným prenesením tohoto domčeka bol done-
1114

sený, že je ten istý, na ktorom už sv. Peter obetu konal. Obraz

na oltári tomto, 3 stopy vysoký, z cedrového !dreva zhotovený a
predstavujúci Mariu s Dieťaťom, že je rezaný od sv. Lukáša. Nad
domčekom Matky Božej r. 1464 bol vystavený hlavný chrám.
Káplnka z Loreta bola napodobňovaná a na mnohých miestach
vo svete vystavená: najprv v Tersate, r. 1627 aj u sv. Augustína
vo Viedni. V Lorete vznikly litánie loretánske. Pápež Pius IX. ešte
ako študent bol tu z padúcej nemoce (zrádnika) zázračne uzdra-
vený. Sem putovali mnohí svätí, ako Ignác Loyolský, František
Xaverský, Alojz, Karol Borromejský, Alfons. Loreto každoročne
navštevuje asi 500.000 pútnikov. - Milostné miesto Mariecella
jestvuje už asi od r. 1200. Založené bolo od mníchov benedik-
tínskych. Mnohé zázračné uzdravenia boly ~príčinou jeho slovut-
nosti. Ludvík I. Veliký, kráľ uhorský, ktorý r. 1363 vzývaním
mariecellskej Matky Božej len s 20.000 vojakmi vydobyl zázračné
víťazstvo nad 80.000 Turkami, vybudoval v Mariecelle veľký kostol,
ku ktorému pozdejšie mnohí rakúski panovníci a biskupi dôvery-
plne putovali, a za návštevu ktorého pápeži veľké odpustky povo-
lili. - Einsiedeln vo švajciarsku ďakuje svoj vznik z domu
Hohenzollerovcov pochodiacemu benediktínovi a kňazovi Meinra-
dovi, čo tu v lese za 26 rokov pustovnícky život viedol a r. 861
od dvoch zbojníkov v celle svojej bol zabitý. Štrassburgský kapi-
tulský dekan vybudoval tu r. 930 pútnický kostol, kde nachodil
sa Meinradom ctený obraz Matky Božej. Keď sv. Konrad, biskup
konštancký, sem prišiel, aby kostol posvätil (948), v predchádza-
júcu noc videl Krista v sprievode mnohých svätých • a anjelov: s
nebeskými spevami posviacať kostol, prečo on, a z rnaloženia
pápežského, všetci pozdejší biskupi zdržovali _ sa od posviacky
tohoto kostola. Táto okolnosť, ďalej vyhlásenie Meinrada za svä-
tého a prenesenie jeho relikvií do Einsiedelna (1039), ako i mnohé
zázraky na spomenutom mieste, urobily kostol tak chýrnym, že
cisári a králi sem putovali. Milostná káplnka trikrát bola zázračne
zachránená od ohňa, avšak sborená počas francúzskej revolúcie ;
len milostný obraz bol zachránený. R. 1817 povstal f:nový kostol.
Ročne prichodí sem okolo 150.000 pútnikov, niekedy i viac. -
Milostná káplnka v Altottingu na Inne v Bavorsku bola okolo
r. 700 vybudovaná a posvätená sv. Rupertom, ktorý v Bavorsku
prvý hlásal evanjelium. Neskoršie vedľa nej vznikol kláštor bene-
diktínsky, ktorý Maďarmi pri ich lúpežnom ťažení r. · 907 spolu s
 1115

kostolom bol vypálený. Len milostná káplnka ostala neporušená,

ako i vo všetkých pozdejších vojnách. Ako valne navštevuje sa
toto milostné miesto, dokazuje okolnosť, že tu na pr. za 50 rokov
(1666-1719) asi 22 millionov veriacich pristúpilo · k sv. prijí-
maniu. - V Kevelare 'v Porýnsku (v okrese diisseldorfskom) r.
1642 jeden mešťan geldernský vybudoval kostolík, lebo bol k tomu
povzbudený akýmsi hlasom, keď sa pred krížom modlil. Niekedy
do Kevelara za jeden rok prichádza do 200.000 pútnikov z Porýn-
ska, Vestfalska a Nizozemska. - Najvalnejšie navštevované mi-
lostné miesta marianské u nás sú na Starých: Horách a v Levoči.

3. Kresťania obyčajne preto navštevujú

milostné miesta, aby vo veľkej núdzi od
Boha po1noc vyprosili, alebo aby sľub splnili.
Sv. Ján Nepomucký vo veľkej úzkosti svojej putoval do
Starej Boleslavy pri Prahe. Tak i Don Bosko (t 1888), ktorý pri
výučbe zanedbanej mládeže v Turíne náramne bol prenasledovaný
a už ani rady si nevedel; na vrátiac sa z púte, vskutku obdržal
žiadanú zázračnú pomoc. Na pútnických miestach Boh . rýchlejšie
vyslyší naše prosby. Králi zvykli prijímať prosiacich len v jednej
chyži paláca a preukazovať im milosť; podobne robí Boh. Ani
zem nie je všade rovnako úrodná. Pútnické miesta právom zovú
sa «milostnými miestami)). - Mnohí počas ťažkej nemoce robia
sľub, podujať púť, akby ich Boh uzdravil. Podívaj sa na mnohé
votívne tabule na milostných miestach l

4. Návšteva pútnických miest mnohým kresťanom

dopomáha k polepšeniu života.

Človek na púti zabúda na svoje starosti a modlí sa omnoho

pobožnejšie; na pútnických miestach omnoho otvorenej.%e spovedá
sa z hriechov svojich cudziemu kňazovi a tým snáď zase napraví
mnohé plané spovede ; tu Duch Sv. pôsobí na neho omnoho sil-
nejšie. Puf je i skutok pokánia; lebo často je spojená s veľkou
nesnádzou a mnohými útrovami. Púť je i verejné vyznanie viery
a vždy svedčí o nejakom náboženskom presvedčení. Ľudia bez
viery teda nedajú sa na púť. Preto putovanie získa človeku silné
1116

milosti prispievajúce. - Púte predtým ukladaly sa č asto čo skutky

pokánia. Mnohí ľudia ovšem chodia na púte, aby viac svobody k
hrešeniu mali; preto často sa povedá: «Tí, čo veľa putujú, zriedka
budú svätými». Avšak preto nesmiem e vôbec zavrhnúť púte. Ktože
by na pr. požívanie vína hneď chcel zavrhnúť preto, že sa niekto
tu i tam podnapil od neho? «Daromná práca je putovaf nohami,
ak srdce v hriechu kulhá''· (Sv. Godr. P.) Že sme Jerusalem videli,
to ešte nie je na chválu, ale áno, keď sme sa tam pobožne a
vrúcne modlili. (Sv. Hier.)

4. Krížová cesta.
Krížová cesta že ďakuje svoj vznik Matke Božej.

Matka Božia že často navštevovala cestu umučeni a Krista P.

v Jerusaleme a dlhšie zdržovala sa v rozjímaní na tých miestach,
kde sa s Kristom dačo zvláštneho prihodilo. (Katar. Emmerichová)
Prví kresťania valne navštevovali sv. miesta a chodievali tam i
cestou umučenia Kristovho. Keď však sv. miesta v stredoveku ne-
veriacim do rúk padly a len s nebezpečenstvom života navšte-
vovať sa mohly, slavaly sa po svete stanice krížovej cesty a od
pápežov boly nadávané veľkými odpustkami. K rozšíreniu pobo-
žnosti krížovej cesty že mnoho prispel sv. František Assiský.

l. Krížovou cestou menujeme 14 stanic7

vyobrazujúcich cestu, ktorou krížom obťa­
žený Vykupiteľ od paláca Pilátovho až na
horu Kalváriu kráčaL
Tieto stanice pozostávajú zo 14 drevených krížov (bez
obrazu Krista P.); na týchto krížoch často vídať obrazy a nápisy.
Krížove cesty obyčajne sú postavené na pahorkoch a v kostoloch,
niekedy i na cmiteroch a len výnimečne v izbách pre nemocných
a v súkromných príbytkoch.

2. Kto krížovou cestou chodiť chce, musí ísť od jednej

stanice k druhej a pritom rozjímať umučenie Krista P,
 1117

Dostačuje, ak meníme miesto od jednej stanice k druhej .

Aj dosť je, keď umučenie Krista P. všeobecne rozjímame;
nemusíme osobitne rozjímať pri každej stanici. - No kresťania
pri každej stanici modlievajú sa 1 Otčenáš a l Zdravas a vzbu-
dzujú skutok ľútosti za hriechy.

3. Návštevou krížovej cesty dostávame veľmi veľké

odpustky, ľútosť nad svojimi hriechami a povzbudzujeme
sa k mnohým cnostiam.
Denne rozvažovať umučenie Kristovo, je užitočnej šie, než
všetky piatky roku postiť sa o vode a chlebe a bičovať sa
až do krve. (Sv. Alb. Veľ.) Jedna jediná slza nad umučením Krista
P. má väčšiu cenu, ako putovanie do sv. zeme. (Sv. Aug.) Aké
premilé je Spasiteľovi rozjímanie jeho umučenia, vysvitá z nasle-
dujúceho príbehu : Keď raz sv. Brigitta videla Spasiteľa krvácajú-
ceho zo všetkých rán, spýtala sa ho, kto mu zadal tieto rany ;
nato dostala odpoveď: «To sú tí, čo nerozjímajú o veľkej láske,
ktorú som im v umučení svojom na kríži preukázab>. Veď Spasiteľ
ustanovil aj obetu omše sv., aby sme pamiatku na jeho horké
umučenie v duši svojej vždy zachovali. - Návštevou krížovej
cesty získame tie isté odpustky, ktorých by sme sa účastnými
stali, keby sme dotyčné miesta v svätej zemi navštívili. «Nevieme
zovrubne, koľké sú odpustky tieto; ale dostačuje vedieť, že sú
početné a veľké». (Lev. z Partom.) Avšak odpustky krížovej
cesty len raz dňa môžu byť získané. Aj musí krížová cesta
(vlastne 14 drevenných krížikov) byť posvätená od niektorého fran-
tiškána alebo iného kňaza, ktorý k tomu zvláštne je splnomoc-
nený, a návšteva staníc nesmie byť prerušená nijakým iným
zamestnaním. - Pobožnosťou krížovej cesty dostane hriešnik mi-
losť ľútosti. Ako tí, čo ohnivými hadmi uštipnutí boli, pri pohľade
na medeného hada sa uzdravili (4. Mojž. 21), tak ťažkí hriešnici
(diablom smrteľne ranení) uzdravujú sa na duši, keď umučenie
Kristovo častejšie rozjímajú. Krížová cesta je jedna z najvýbornej-
ších pobožností, čo k torfm prispievajú, aby sa hriešnici obrátili a
spravedliví dokonalejšími stali. (Ben. XIV.)- <<Pobožnosťou krížo-
vej cesty povzbudzujeme sa k mnohým cnostiam. «Rozjímaním
umučenia Kristovho získame potrebnej sily, aby sme nielen s
trpezlivosťou, ale i s radosťou trpeli». (Sv. Bon.) Naša pýcha, naše.
1118

lakomstvo, náš -hnev lieči sa pokorou, chudobou a trpezlivosťou

Syna Božieho. (Sv. Aug.) Jestli ty, ó človeče, od cnosti k cnosti
chceš napredovať, musíš, nakoľko len môžeš, s najväčšou pobož-
nosťou rozjímať umučenie Pánovo ; lebo totc rozjímanie veľmi
mnoho prispieva k svätosti duše. (Sv. Bon.)

4. Kto v návšteve krížovej cesty je prekážaný, moze

získať odpustky krížovej cesty, keď staničný krížik v
ruke drží a pritom 20-krát Otčenáš, Zdravas a obvyklú
slávoreč sa modlí.

Prekážky sú n. pr. veľká vzdialenosť od kostola, kde je krí-

žová cesta, alebo chorľavosť a p. No prekážky tieto predsa musia
byť dosť vel'ké. Staničné krížiky sú krížiky z mosadze alebo z
inej pevnej látky, na ktorých obraz Ukrižovaného je pripevnený;
tieto (vlastne obraz Ukrižovaného) musia byť posvätené od splno-
mocneného kňaza (františkána, redemptoristu). Posvätený staničný
krížik musí patriť niekomu ako vlastníctvo; cudzím nezískajú sa
odpustky. - Keď viacerí pospolu sa modlia, dostačuje, jestli len
jedna osoba svoj posvätený staničný krížik v ruke drží. (Lev XIII.
19. Jan. 1884) Ťažko nemocní potrebujú len do ruky vziať sta-
ničný krížik a vzbudiť skutok ľútosti. (Pius IX. 18. dec. 1877)
Otčenáš, Zdravas a «Sláva Bohu» modlí sa 14-krát zodpoveda-
júcne 14 staniciam, potom 5-krát k piatim sv. ranám Kristovým a
jedenkrát za sv. Otca. Kto má kríž od redemptoristov posvätený,
potrebuje modliť sa iba 14 Otčenášov, 14 Zdravasov a 14 «Sláva
Bohu» alebo rozjímať umučenie Kristovo, ako pri návšteve staníc.
(Pius IX. 1. mája 1857)

5. Vyloženie Najsvätejšieho.
l. Slávnostné vyloženie Najsvätejšieho deje sa na-
sledujúcim spôsobom: ·telo Pána nézahalené v monštrancii
vystaví sa na povýšenom mieste na oltári k poklone ve-
riacich.
Za dávnych cias ukrývali Najsvätejšie zrakom veriacich, na-
koľko mohli, aby nepokrsteným nezavdali príležitosti k hanobeniu
 1119

kresťanských tajomství. Len od ustanovenia sviatku Božieho Tela

začali verejne vykladať Najsvätejšie. Pri vyložení musí horeť aspoň
6 sviec. (Kongr. bisk. 9. dec. 1602) Po vyložení dáva sa požehna-
nie Najsvätejším. - Avšak samé otvorenie dvier tabernákula na-
skrze nie je slávnostným vyložením Najsvätejšieho, lebo farár k
tomu vždy je oprávnený.

2. Najsvätejšie obyč ajne vykladá sa pri nasledujúcich

príležitostiach: po farskej omši, pri nedeľných a sviatoč­
ných pobožnostiach popoludňajších, vo Veľký piatok a
Bielu sobotu pri sv. hrobe, na Božie Telo a vo fašiangy.
Niekedy i biskup z dôležitej príčiny nariaduje vyloženie
Najsvätejšieho.

Fašiangy ~ú tri dni pred Popolnou.". stredou. V tieto dni 'pá-

chajú sa mnohé hriechy a bláznivosti. Cirkev vo všetky tri dni od
rána do večera necháva Najsvätejšie vyložené. Tým chce odvrátiť
ľudí od ich pošetilostí a rozpustilostí a za~e i smieriť s Bohom
najláskavejším, ktorý sa v tieto dni veľmi obráža. Ona robí, ako
dobré dieťa, ktoré otca teší, ked vidí, že ho iní ľudia zarmucujú.
Kto v niektorý z týchto troch dní fašiangových po čas vyloženia
Najsvätejšieho sv. sviatosti prijíma, ten získa plnomocné odpustky.
(Klem . XIII. 23. jún. 1765) - Biskup obyčajne nariaďuje vylo-
ženie Najsvätejšieho v čas núdze, pri ochorení panovníka, pápeža,
v čas volieb a p.

6. Missie, duchovné cvičenia.

l. Missie sú kázne a iné pobožnosti vydržiavané od

horlivých kňazov k obnoveniu kresťanského ducha v nie-
ktorej obci.
Sv. missie, ináče i ľudové missie, nie sú to, čo missie v kra-
jinách pohanských; obyčajne spravujú sa od rehoľmkov , obzvlášte
od redemptoristov (založených okolo r. 1730 od sv. Alfonsa v
južnej Itálii), jezuitov (založených 1540 sv. Ignácom Loyolským)
alebo lazaristov (založených 1630 sv. Vincentom Paulánskym v
Kat. Lud, Katechismus. 71
1120

Paríži), ktorí dľa stanov svojej rehole k vydržiavaniu missií zrovna

sú zaviazaní a k tomu účelu zvlášte sa pripravujú. V dajedných
krajoch i svetskí kňazi vydržiavajú missie po jednotlivých farách.
Missie spôsobujú premnoho dobrého. Poneváč sú dačo neobyčajného,
už robia väčší dojem na príslušníkov fary. Mnohé a neprestajné
kázne účinkujú o mnoho silnejšie a ponášajú sa na spasiteľný
dážď. PoQeváč kňazi missionári pravidelne nábožný život vedú,
nuž skrze nich hovorí Duch Sv. a preto ich slová zatriasajú naj-
tvrdšími srdcami. Kňazi títo sú celkom neznámi farskej obci, a
tak veriaci majú najkrajšiu príležitosť vykonať úprimnú spoveď.
Krem toho v dni missií zdá sa, že milosti nebeské neobyčajnou
mierou tečú. Koľko nepriateľství prestáva vtedy, koľko sporov sa
vyrovnáva, koľko skrivodlivého majetku prinavracia, koľko zlých
obyčajov vykoreňuje a koľko planých spovedí naprával Oj, koľko
duší obráti sa vtedy úprimne k Bohu! (Sv. Alfons) Preto sv. Apo-
tolská stolica súrne odporúčala biskupom vydržiavanie missií,
poneváč sa nimi viera v obci kriesi a veriaci na cestu cnosti
nazpäť vedú. (Pius IX. 17. marc. 1856) Missie boly nadané od
pápežov aj odpustkami. - «Svobodomyselníci nie sú priateľmi
missií lebo tieto znepokojujú ich svedomie a kazia ich zábavy».
(Tak osvedčuje Fenelon, ktorý ako biskup pri missiách sám spolu-
pracoval.)

2. Ako missie, tak účinkujú i duchovné cvičenia.

Duchovné cvičenia (exercície) záležia v tom, že sa na istých

miestach, n. pr. v kláštoroch, pre niektoré stavy (pre kňazov, uči­
teľov, domových otcov, matky) :t.a dakoľko dní primerané prednášky
držia a pobožnosti končia prijímaním sv. sviatostí. Duchovné
cvičenia, pri ktorých s väčšou horlivosťou pracujeme na dušnom
spasení svojom, velmi mnoho prispievajú k oživeniu viery a po-
lepšeniu mravov. Ako hodiny síce denne naťahujeme, no predsa
po dlhšom čase dôkladne čistif alebo aj opraviť dávame, tak máme
urobiť i s dušou svojou; máme ju oživiť zvláštnym duchovným
cvičením. Tak robili svätí; temer každý z nich po dlhšom čase
utiahol sa do samoty. A či nerobil tak i Spasiteľ? Mysli na jeho
40-dený pôst. Sv. Apoštolská stolica často a dôrazne odporúčala
duchovné cvičenia. Samo sebou rozumie sa, že duchovné cvičenia
každý i pre seba robiť môže a spojiť ich s putovaním.
 1121

7. Shromaždenia katolíkov, pašiové hry.

Za našich časov k oživeniu viery mnoho prispie-
vajú shromaždenia katolíkov a pašiové hry.
l. Shromaždenia katolíkov sú schôdzky katolíkov,
aby sa spoločnými poradami dačo uzavrelo a previedlo,
čo je na čase a Cirkvi užitočné.

Shromaždenia katolíkov vznikly v Germanii počas prenasle-

dovania Cirkve. Na počiatku totiž devätnásteho stoletia v Germanii
vznikol boj na vykorenenie proti kat. Cirkvi. Už r. 1803 boly
násilne zhabané cirkevné statky v hodnote 420 millionov zlatých
a krem toho mnohé kat. kostoly pozvoľna oddané protestantom.
Štát ďalej uchvátil správu Cirkve: prekážal obcovanie pápežov s
biskupmi ; odňal biskupom právo, vychovávať kňazov; rozdával,
ako chcel, biskupské stolíce a fary; ba i vydával rozkazy o čisto
cirkevných záležitosfach (n. pr. o odbavovaní služieb Božích, áno
nariaďoval, pod akými podmienkami smie sa dávať rozhrešenie 1),
vytváral, kde len mohol, katolíkov z verejných úradov; odopieral
im dovolenie k vydávaniu novín atď. Konečne prišlo proti cirkevné ,
nariadenie o križných manželstvách. Kolínsky arcibiskup Klement
August zdráhal sa prevádzať nariadenie. Pr.eto násilne bol chy-
tený a do pevnosti miridenskej odvedený (1837). Týmto uväzne-
ním kat. Germania prebudila sa zo spánku. Ihneď zakladaly sa
spolky, cieľom ktorých bolo vydobytie cirkevnej svobody; meno-
valy sa spolkami Pia. Prvý spdok vznikol v Mohuči podnetom
tamejšieho kanonika Leniga (1841). Onedlho i biskupi Germanie
(počtom 20) vo Viirzburgu shromaždení slávnostne nazpiatok po-
žadovali od štátu práva, uchvátené Cirkvi (1848). Aby biskupským
požiadavkám dôrazu daly, sišly sa spolky Pia r. 1848 k prvému
shromaždeniu katolíkov v Mohuči. Tu sdružily sa všetky v jeden
spolok pod menom «Katolícky spolok Germanie». Zároveň uzavrely,
že pravidelné shromaždenia vydržiavať budú.
Shromaždenía katolíkov sú buď všeobecné alebo
ktajové, podľa toho či katolíci celej dŕžavy alebo len nie-
ktorého kraja na nich sa zúčastňujú.
71*
1122

Katolíci Germanie od r.l848 každoročne vydržiavajú všeobecné

shromaždenie; tak n. pr. v mestách :Mohuči, Vratislave,Kolíne,Mnícho-
ve, Viirzburgu, Áchene, Trieri, Freiburgu, Bonna inde. Za vzorom kato-
líkov v Germanii i katolíci iných dŕžav mávajú všeobecné shro-
maždenia; tak katolíci v Rakúsku, Švajciarsku, Francúzsku, Itálii,
Španielsku, v Severnej Amerike a najnovšie i v Uhorsku. -
Popri všeobecných v Germánií a Rakúsku vydržiavajú sa i krajové
shromaždenia katolíkov.

Shromaždenia katolíkov nijako nemajú účasti na

správe cirkevnej, ale iba podporujú správcov Cirkve.

Len biskupi sú povolaní spravovať CirJmv. Preto usporiada-

teľom takých shromaždení vždy platil výrok sv. Ignáca Ant.:
«Nech sa nič nestane bez biskupa)). Oni si teda predovšetkým za-
bezpečili schválenie a požehnanie pápežské i biskupské. Ani sa
tieto ~hromaždenia nikdy nemiešaly do správy cirkevných záleži-
tostí. Boly len nástrojmi k prevedeniu kresťanských zásad, vojskom,
čo biskupov podporovalo. Z tej príčiny biskupi vždy boli príazniví
shromaždeníam katolíkov i zúčastňovali sa na nich.

Shromaždenia katolíkov doniesly Cirkvi veľký osoh :

zakladaly spolky, duchu času zodpovedajúce, napomáhaly
svornosť, zmužilosť a náboženské presvedčenie katolíkov,
povzniesly vážnosť Cirkve a vždy viac snímaly jej putá.

Od shromaždeni katolíkov n. pr. boly založené nasledujúce

spolky : spolok sv. Cecílie k pozdvíhnutíu cirkevnej hudby, spolok
Rafaela na ochranu vysťahovalcov, spolok sv. Bonifáca pre kato-
líkov v cudzine a i. - Kto bol na niektorom shromaždení kato-
líkov, vie, aké oduševnenie roznecuje sa živým slovom rečníkov,
ako sa tu viera budí a verejne vyznáva. - A jestli vezmeme do
ruky proticirkevné noviny, hneď zbadáme, že shromaždenia kato-
líkov svojimi uzavretiami a protestami i na vonok veľkú vážnosť
majú. Shromaždeniam katolíkov v Germanii medziiným má sa
ďakovať i vznik takzvaného centra (t. j. strednej strany) na ríš-
skom sneme. - Na takých shromaždeniach kamienok za ka-
mienkom kruší sa s chrámu moderného pohanstva, aby chrám
 1123

tento sa srútil a na miesto jeho nádherná basilika vybudo-

vaná bola.

2. Pašiové hry sú predstavenie umučenia Kristovho

dôležitýéh biblických udalostí v živých obrazoch.
V stredoveku hľadeli pekným vyobrazovaním znázorňoval
dôležité príhody zo života Krista Pána. Také vyobrazovanie pred
vynalezením kníhtlačiarstva nahrádzala ľudu sv. Písmo. Tak na pr.
sv. František Assiský (t 1226) s pápežským dovolením postavil v
jedľovom lese (jedľa, v zime jediný zelený strom, má prekrásny
vzrast a preto upotrebuje sa i za vianočný strom~ok) naozajstnú
maštaľ, naplnil ju mochom a prútim, vpravil do nej skutočné jasle
s vyobrazením Ježiška a sochami Marie a Jozefa. Von z maštale
bolo vidno živého vola a osla, uviazaných pred senom. Tu na
Vianoce s neopisateľným dojatím ľudu, čo z ďaleka prišiel, slúžila
sa polnočná sv. omša (utiereň), pri ktorej sv. František ako jahen
(diakon) evanjelium čítal. Od tých čias skoro vo všetkých kosto-
loch na Vianoce boly postavené jasle. Ba v stredoveku ešte ďalej
išli v snahe, aby všetko čo najvernejšie dľa prírody vyobrazili a v
živých obrazoch predstavovali divákom príhody zo života Kristovho,
biblických osôb alebo svätých, alebo i podobenstvá Kristove. Tieto
predstavovania volaly sa náboženské divadlá. Najviac boly pri-
spôsobnené sviatkom cirkevného roku; a tak boly hry vianočné,
pašiové, veľkonočné, marianské, hry z podobenství a svätopovestí,
ba i hry o konci sveta. Zpočiatku hry tieto prevádzaly sa v kostole
a síce v latinskej reči, pozdejšie pod holým nebom a tu i v mate-
rinskej reči; v 14. století boly obvyklé vo všetkých dedinách, no
poneváč sa vo Francúzsku i zneužívaly, boly od pápežov voskrz
zakázané. Až r. 1633 znovu povstaly v Ober-Ammergaue v Ba-
vorsku následkom sľubu tamejšieho obyvateľstva počas moru. Tieto
hry i dnes ešte prevádzajú sa každých desať rokov. Známe sú i
tyrolské hry pašiové v Brixlegu a Vorderthiersee pri Kufšteine.
(Posledné začaly sa r. 1762 a od r. 1855 vzorne sa prevádzajú iba
každých 10 rokov..) V Horiciach (v južných Čechách) od r. 1893.
každoročne prevádzajú sa náboženské divadelné hry, ktoré už veľký
chýr majú. (Hry tieto bývaly tam už od 1816 do 1840.) - Nie-
ktorí ľudia, obzvlášte svobodomyseľníci, nie sú priateľmi pašiových
hier; považujú ich za zneuctievanie svätých vecí, lebo ľudia sú
1124

predstaviteľmi. A však taký svobodomyselník musel by videť zne-

uctenie i v kamennej soche Krista P. alebo v obrazoch nábožen-
ských. Ostatne zkúsenosť učí, že pašiové hry do takého pobož-ného
naladenia prenášajú divákov, že títo celkom zabúdajú na ludí,
ktorí hrajú. Horlitelia proti pašiovým hrám zahanbujú sa pouká-
zaním na . zázračné vyslyšanie, akého sa dostalo modlitbe Ober-
Ammergauč;:tnov. Lebo čo Boh tak zrejmým spôsobom schvaľuje,
nemôže byt zlé.
 NÁBOŽENSKÉ SPOLKY.

Cirkev i náboženskými spolkami napomáha dušné

spasenie ľudí.

Dnes, keďnepriatelia Cirkve sú prepočetní, potrebné je, aby

dobresmýšľajúci zastali si do jedného bojovného radu a «sjedno-
tenými silami» účinkovali. Len takýmto spôsobom dá sa dosiahnuť
istý úspech. Nasledujúca veta je síce trochu prehnaná, ale predsa
obsahuje mnoho pravdy: «Desať ľudí spoj ených môže nahnať stra-
chu stotisícim, ktorí sú rozsypaní». (Mirabeau) Sila j e vo svornosti.
Kvapka vody nepohne mlyna, niť nemôže zdvihnúť veľkú ťarchu ;
no mnohé kvapky spojené môžu priviesf do pohybu i najťažšie
kolesá a mnoho nití dovedna skrútených neroztrhne sa. Z tejto
snahy za sjednotením vznikly i cirkevné rehole. Napodobnením jej
sú i náboženské spolky.

l. Náboženské spolky sú dobrovoľné

sdruženia veriacich, ktoré majú učel, napo-
máhať dušné spasenie svoje alebo bližných.
Spolky náboženské majú podobný účel, ako spolky svetské.
Tieto (telocvi čné, zábavné, hasičské spolky atď.) napomáhajú vlastné
alebo i verejné blaho zemské. Spolky náboženské v prvom rade
napomáhajú duševné blaho vlastné alebo bližných, no mnohé
pritom ešte celkom obzvlášte cudzie časné blaho.

2. Náboženské spolky delia sa na spolky

modlitebné (braterstvá) a kresťanské (kato-
lícke) výpomocné spolky.
1126

Braterstvá zvacsa maJU účel, vykonávat skutky

pobožnosti; výpomocné spolky, pomáhať bližným v teles-
ných alebo duchovných potrebách.

Braterstvá tedy v prvom rade pracujú na vlastnom zdokona-

le:ní, výpomocné spolky zase napomáhajú blaho bližného. Avšak ani
jeden náboženský spolok nesmie sa zamestnávať politikou. No
ovšem pri kresťanských výpomocných spolkoch here sa, nakoľko
možno, ohľad i na zábavu a rozveselenie ; lebo veď týmto spôso-
bom snadnejšie dosiah~e sa vážny účel spolku a údovia odťahujú
sa od záhubných rozveselení.

3. Náboženské spolky, nakoľko sú povahy nábožen-

skej, stoja pod správou biskupa, čiastočne i pod štátnym
zákonom o spolčovaní.

Nakoľko náboženské spolky sú povahy náboženskej, podlie-

hajú riadeniu Cirkve. (Lev XIII. 1891) Preto biskup ohľadom na
braterstvá má nasledujúce práva : len biskup, aj predstavený
rehole (Páp. Pavel V.), môže zakladať braterstvá; jeho vecou je,
schváliť stanovy (Klement VIII. 7. dec. 1604), ak ešte nie sú schvá-
lené z Ríma. Biskup má strážiť nad braterstvami dotyčne vykoná-
vania pobožností a správy majetku (Sn. Tr. 22, 8); môže zakázať
vykonávanie neobyčajných pobožností. (Kongr. bisk. 9. júla 1602.)
Môže im predpísať, akým spôsobom majú sbierať a k akému účelu
vynakladať sbierané peniaze. (Klem. VIII. 7. dec. 1604) Môže
byť prítomný na ich shromaždeniach alebo poslať k nim svojho
námestníka. (Kong. kard. 16. apr. 1692) Biskup môže postaviť
miestneho farára za predstaveného a vodcu braterstva. (Kongr.
odp. 8. jan. 1861) - Pri zakladaní kresťanského (kat.) výpomoc-
ného spolku má sa prosiť o cirkevné dovolenie a stanovy, kolkom
opatrené, majú sa predostreť štátnej vrchnosti k odobreniu. Každá
zmena v stanovách potrebuje nového odobrenia. V Germanii je
úplná svoboda spolčovania, len politické spolky musia sa hlásiť u
okresného kapitanátu.

4. Apoštolská stolica zavždy velmi odporúcala a mno-

hými odpustkami obdarúvala náboženské spolky, poneváč
 1127

iieto nielen jednotlivým údom , ale celej obci farskej

-veľký úžitok donášajú.

Pápež Lev XIII. v dvoch obežníkoch (1884, 1891) k celému

svetu veľmi odporúčal náboženské spolky, najmä spolok sv. Vin-
centa, spolky remeselníkov a robotníkov. «Spolky sú rady (šíky)
bojovníkov proti diablovi» (Pius IX.); pracujú proti spolkom neve-
reckým nie treskom zbrane, ale ticho, najviac modlitbou. Brater-
stvá sú ako koráb Noemov, lebo svetskí ľudia v nich nachodia
utočiste pred potopou pokušení a neprávostí, čo svet zaplavujú.
-(Sv. Alf.) - Údovia modlitebných spolkov a braterství obyčajne
stávajú sa nábožnejšími a mravnejšími, než iní. Nezanedbávajú
modlitby svojej, lebo isté denné modlitby sú im predpísané; častej­
šie prijímajú sväté sviatosti, zčiastky preto, že im to v niektoré dni
je predpísané, zčiastky poneváč tým v niektoré dni plnomocné od-
pustky získať môžu; učia sa poslušnosti, lebo sa v nej ustavične
musia cvičiť, oproti spovedníkovi svojmu. N esháňajú sa tak veľmi
po nedovolených pôžitkoch a rozkošiach svetských, lebo sa viac
zapodievajú vecmi náboženskými, menovite v nedele dlhším modle-
ním v kostole, a poneváč ich predpisy spolkové k sebaovládaniu
pridŕžajú. Ba údovia modlitebných spolkov i mnoho prispievajú k
pozdvihnutiu viery a mravnusti vo farských obciach. Častejším pri-
jímaním sv. sviatostí dávajú ostatným dobrý príklad a tiež pohý-
ňajú ich k pTijímaniu sv. sviatostí. Veriaci, ktorí do ťažkých hrie-
chov upadli alebo už dávno sa nespovedali, snadnejšie odhodlajú
sa k spovedi, lebo vedia, že pre veľký počet tých, čo sa spove-
dajú, prítomnosť ich nevzbudí veľkej pozornosti. Údovia nábožen-
ských spolkov, ako zkúsenosf učí, nevstupujú do spolkov proticir-
kevných a starajú sa o rozšírenie dobrých spisov, menovite svojich
spolkových: oni sú tiež, čo najviac prispievajú grošom k účelom
cirkevným. Často zrovna podporujú kňaza vo vykonávaní jeho
úradu. Najviacerí vedú kresťanský : život a~ posilňovaní sv. sviatos-
tami svedomite plnia povinnosti svojho povolania. Hoci niektorí
údovia robia spolku skôr hanbu, než česť, predsa vinu toho nenesie
spolok, ale nezachovávanie jeho predpisov; ostatne medzi pšenicou
vždy rastie i kúkoľ. - Aj výpomocné spolky kresťanské sú na
veľký osoh. Údovia ich spolupôsobením s mnohými, čo rovnako
smýšľajú, nabývajú smelosti (spolčovanie dodáva sily k dobrému,
.ako i k zlému), a tak už ani neskrývajú svojho náboženského
1128

presvedčenia a neohrožene pristupujú k sv. sviatostiam, podporujú

sa navzájom, učia sa lepšie poznávať povinnosti svojho stavu a
povolania a upotrebovať nauky kresťanské v praktickom (skuto-
čnom) živote; napomáhajú dobrú tlač a pri voľbáeh nedávajú
svojho hlasu ani jednému nepriateľovi svojho náboženstva. Spolky
tieto slúžia i k zakladaniu nových dobrých rodín kresťanských ;
ztadiaľ nenávisť svobodomyselníkov proti nim. - Zkúsenosť učí, že
v takých farách, kde nieto náboženských spolkov, veľmi zle vyzerá
v ohľade náboženskom; ďalej že farská obec v ohľade náboženskom
alebo mravnom len náboženskými spolkami napravená byt môže~
V Germanii takmer v každej farskej obci je aspoň jeden <<kato-
lícky spolok». V Rakúsku je len asi 600 kresťanských spolkov, v
Uhorsku ani toľko.

5. Všetky náboženské spolky majú výhodu, že údovia

ich pod nijakým hriechom nie sú zaviazaní k vykonávaniu
predpísaných dobrých skutkov.
Sv. biskup František Saleský dal sa prijať do mnohých bra-
terství ; na otázku, prečo to robí, odpovedal : <<V braterstvách člo­
vek môže mnoho získať, ale nič neztratí». - Ovšem·, že odpustky
a milosti sa ztratia, ak sa predpisy nezachovávajú. To môže sa
stať, keď sa niekto do primnohých braterství dá zapísať. No nech
sa nik nedomnieva, že už preto bude spasený, poneváč k mnohým
braterstvám patrí; nie patričnosf k spolkom spasí nás, ale ná-
božný život. ·

6. Nad všetky náboženské spolky vyniká

hodnosťou takzvaný III. rád.

Tento vlastne nie je braterstvo, ale cirkevná rehoľa. (Mikuláš

IV. 1289) No stav rehoľnícky má mať prednosť pred všetkými
hodnosťami a statkami tohoto sveta. (Sv. Alf.) ,

l. III. rád.
l. III. rád bol založený od sv. Františka Assiského
pre svetských ľudí, aby títo, ač vo svete žijú, predsa za-
 112!}

chovávaním istých pravidiel Iahko a rýchlo došli svä-

tosti života.
Bohatý kupec v Itálii poprosil sv. Františka A. (ktorý už
rehoľu františkánov a rehoľu klarissiek bol založil), aby mu podal
pravidlá, ktoré zachovávať musí, aby vzdor životu svojmu medzi
svetármi predsa ľahko svätosti došiel. · Svätý dal mu ich a onedlho
i mnohí iní ľudia svetskí zachovávali pravidlá. Tak okolo r. 1220
vznikol takzvaný «rád pokánia». (Teraz «<II. rádom>> menovaný,
lebo je tretí rád, ktorý sv. František Assiský založil.) Údovia žili
medzi ostatnými svetskými ľuďmi a nosili šedivé rúcho rehoľnícke,
povrazom opásané. Pápež Mikuláš IV. potvŕdil nový rád s niekto-
rými zmenami (1289). «Rád pokánia» chytro šíril sa po krajinách
kresťanských a prekvital menovite v Španielsku. III. rád je pre
ľudí, čo síce v svete, ale nie so svetom žiť majú. Údovia reholí a
kongregácií nemôžu sa prijímať do tohoto rádu. (Kongr. odp.
16. júľa 1887)

2. III. rád líši sa od braterství tým, že údovia jeho

rehoľnícke rúcho nosia a od p1 edstaveného ?'ehole sú spra-
vovaní.
Údovia zovú sa terciármi, pod vrchným rúchom nosia malý
škapulár (t. j. náplecník, _ktorý vlastne je pozostatkom · bývalého
rúcha rehoľníckeho a na sladké jarmo Kristovo upomína) a pás
(pripomínajúci povrazy, ktorými Spasiteľ bol poviazaný a vyzýva-
júci k pokániu). Každý úd dostane tieto vecí pri oblečení. (Len kto
už má vyše 14 rokov a poriadny život vedie, môže byť oblečený.)
Po oblečení musí sa stráviť 1 rok zkúšlcy, načo nasleduje professia
(t. j. skladanie sľubu, že patričný úd príkazy Božie a pravidlá rádu
verne zachovávať bude). Visitátorom (navštevovateľom) rádu má
byť len niektorý úd františkánskeho kláštora, vymenovaný od pred-
staveného rehole. Tento spravuje údov rádu, nachodiacich sa vo
väčšom okrese blízo kláštora. (Prijíma údov, dozerá na nich, dáva
dišpensácie, navštevuje obce, patriace k rádu, vytvára z neho atď.)
Visitátor často je i svetský kňaz, ktorého provinciál rehole vyme- ·
nuje. V každej fare na čele údov III. rádu stojí predstavený, čo o
to dbá, aby údovia podľa ducha rehole žili. - Ak predstavení nie
sú veľmi horliví, III. rád nebude plniť svoj úkol.
 3. III. rád tým líši sa od ostatných rádov, že tu nie
evanjelické rady, ale len kresťanské príkazy k zachovávaniu
sú predpísané a že k zachovávaniu pravidiel rádu pod
hriechom nik nie je zaviazaný.

Predpisy rádu tohoto velmi ľahko dajú sa zachovávať. Pápež

Lev XIII. r. 1883 značne uľavil ä terajším pomerom časovým pri-
spôsobní! predpisy III. rádu. Žiada sa nasledujúce: Jednoduché
šatenie, vzdiaľovanie sa od tancu, divadla, . hostín . a od pijatiky;
miernosť v jedle a nápoji, pôst v predvečer sviatku sv. Františka
a Nepoškvrneného počatia; mesačné prijímanie sv. sviatostí; denná
modlitba 12 Otčenášov, Zdravasov a «Sláva Bohu» (predtým 54
Otčenášov); čím skoršie urobenie závetu (testamentu); vyhýbanie
všetkým sporom ; denné spytovanie svedomia večer; vyhýbanie
čítaniu alebo podporovaniu zlých novín a kníh; denné slyšanie
omše sv. v páde možnosti ; prítomnosť na mesačnom shromaždení
údov; podporovanie chudobných a nemocných údov; modlitba za
zomrelých údov a účasf na pohrabe. Kňazi krem toho majú
zvláštne obľahčenia a výsady. Kto jednotlivé predpisy vyplniť ne-
môže, môže žiadaf. od predstaveného dišpensáciu alebo uloženie
iného nábožného skutku. Prestúpenie rádových pravidiel len vtedy
je hriech, keď je prestúpením pdkazu Božieho alebo cirkevného ;
avšak odpustky a milosti ztratia sa tomu, kto predpisov neza ·
chováva.

4. Údovia III. rádu mozu byť účastní ešte väčších

milostí, než v bársktorých braterstvách.

Môžu získať plnomocné odpustky: mesačne v bársktorý deň,

v deň mesačného shromaždenia, mimo toho vo viac iných dní (no
musia prijímať sv. sviatosti, navštíviť kostol a na úmysel Cirkve
pomodliť sa aspoň 5 Otčenášov), konečne v hodinu smrti (po pri-
jatí sviatostí a vzývaní mena Ježiš). Raz mesačne modlitbou 6
Otčenášov, Zdravasov a «Sláva Bohu» môžu získať odpustky sv.
miest v Ríme, Porciunkule, Kompostelle a Jerusaleme. - V 9 dní
od splnomocneného kňaza dostávajú takzvané všeobecné rozhre-
šenie, s ktorým plnomocné odpustky a iné milosti sú spojené;
toto v páde prekážky za 8 dní môže dať i každý kňaz v nedeľu
 1131

a sviatok (Kongr. odp. 16. jan. 1886) alebo v spovedelnici hneď

po rozhrešení. Dva razy do roka dostávajú pápežské požehnanie.
Tieto a všetky iné odpustky môžu sa poskytnúť úbohým dušiam v
očistci. - Kto týždenne chodieva k sv. spovedi, môže čez týždeň
získať odpustky i bez predchádzajúcej spovede. (Kongr. odp. 9.
dec. 1763) Kto následkom nemoce nemôže vykonať návštevu kos-
tola, predpísanú k získanil1 odpustkov, alebo ani sv. prijímanie,
predsa získa odpustky, jestli koná skutky, ktoré mu spovedník
miesto toho uložil. (Pius IX. 1862) - Každá omša za zomrelého
úda rádu ma výsadu oltárnu. Kňazi z III. rádu majú osobnú
výsadu oltárnu na tri dni v týždni. --:- III. ,rád teší sa prímluve
mnohých a vel:kých svätých z tohoto rádu, obzvlášte sv. otca Fran-
tiška; aj svätí z rehole' františkánov a klarissiek svojou prímluvou
u trónu Božieho podporujú údov III. rádu, ktorý im je tak blízky.
5. Mnohé vysokopostavené osoby a veľkí svätí boli
údami III. rádu.
Počíta sa 130 korunovaných hláv, čo boly údami III. rádu;
medzi týmito vynikajú: Cisár Rudolf Habsburgský (a po ňom 20·
údov tohoto panovníckeho domu); sv. Ludvík IX., kráľ francúzsky;
sv. Ferdinand Il., kráľ španielsky; Leopold 1., cisár rakúsky; v naj-
novšom čase dva pápeži: Pius IX. a Lev XIII. - Zpomedzi svä-
tých III. rádu vynikajú: sv. Brigitta; sv. Františka Rimská, sv.
Margita Kortonská, sv. Alžbeta, krajinská grófka turingská, sv.
Alžbeta, kráľovna portugalská, sv. Klára Mon. a i. - Keby tak
III. rád zase prekvital, ľudia ztratili by prílišné baženie za zem-
skými statkami, naučili by sa premáhať zlé náchylnosti svoje, boli
by poddaní sv-aRm predstaveným, uctili by svoje vzájomné práva
a bohatí smierili by sa s chudobnými. (Lev XIII. 1892) III. rád je
vstave previesť mravné vzkriesenie obcí. (Vianney) IH. rád je vstave
docieliť vífazstvo kráľovstva Božieho nad kráľovstvom satana.
(Shrom. kat. vo Florencii 1873) Doteraz 39 pápežov odporúčalo
III. rád, medzi nimi Lev XIII.

2. Veľmi rozšírené braterstvá.

K zaprevadeniu braterstva do niektorej fary vždy potrebuje
sa dovolenie biskupské a pripojenie l\ arcibraterstvu. Biskup .;
oznámi, ak je potrebné, i svetskej vrchnosti založenie braterslva.
1132

l. Spolok rozširovania viery má účel, almužnou a

modlitbou podporovať missionárov, pracujúcich medzi
pohanmi.
Ústrojnosť tohoto spolku: Údovia denne modlia sa Otčenáš
a Zdravas s doložením: «Sv. Františku Xaverský, oroduj za nás!»
a týždenne platia 4 haliere (tedy ročne 2 kor. 8 halierov). Chu-
dobní platia len, koľko môžu. - Zpomedzi odpustkov povolených
údom sú naj značnejšie: plnomocné odpustky na každý z bárskto-
rých dvoch dní mesiaca a plnomocné odpustky v hodinu smrti.
Každá omša za zomrelého úda má oltárnu výsadu. - Každých
10 údov dovedna zdarma dostáva letopisy o rozširovaní viery, v
ktorých sa podávajú zanímavé zprávy z oboru missií. (Prítomne
vydáva sa ročne asi 300.000 výtiskov; môžu sa objednať skrze
kňaza od správy v Solnohrade, t. j. v Salzburgu.) - Spolok bol
založený v Lyone r. 1822 od 12 svetských ľudí. Nasledovne stre-
dište spolku ešte doteraz je v Lyone. Terajší ročitý dôchodok
spolku obnáša asi 7 millionov korún, z toho väčšia polovica z
Francúzska. Najviac dávajú chudobní a robotníci. Spolku rozširo-
vania ':iery majú sa pripísať nasledujúce úspechy: Asi za '10 rokov
v rozličných čiastkach sveta bolo založené 150 biskupství a vyše
10 millionov ľudí privedené k pravej viere. ,- Dajedni povedia,
že veď i tu u nás jesto dosť chudobných. «Oj, vy skúpi ľudomi­
lovia! Po vážte, že nič záslužnejšieho urobiť nemôžete, ako keď k
zachráneniu duší prispievate. Tým priťahujete si nebeské požeh-
nanie, tak že nielen dakoľko duší vymaníte zpod vlády satanovej,
ale i v bezprostrednej blízkosti nejednu biedu odstrániť môžete.
Keby ste týždenne len o dakoľko halierov menej dávaly na nád-
herné šatstvo, zábavy a módne talafatky, mali by ste peňazí na
jedno i druhé». (Bonald, biskup lyonský) Protestanti v tomto vefmi
zahanbujú nás katolíkov. Lebo, bárs ich je počtom značne menej,
predsa ročite vydávaju asi 15-krát viac, než my! Nezabúdaj tedy
ani jedného roku na túto almužnu l Vo farských kostoloch oby-
čajne na Tri krále býva sbierka na missie medzi pohanmi.

2. Spolok detinstva Ježišovho má účel podporovať

missionárov, ktorí rodičmi pohodené pohanské deti vyhla-
dávajú a po kresťansky vychovať dávajú.
 1133

Ústrojnosť tohoto spolku: Údovia mesačne platia 4 haliere,

tedy ročne 48 halierov (chudobní len koľko vládzu) a denne mo-
dlia sa Zdravas s doložením: ((Panno Maria, oroduj za nás a za
úbohé deti pohanské». V jednej fare má byť aspoň 12 údov
{zodpovedajúc 12-tim rokom detinstva Ježišovho) a títo nemajú
byť vyše 21 rokov starí. Niektorá matka dáva malé dieťa svoje
zapísať do Spolku detinstva Ježišovho a miesto neho koná pred-
písané skutky. Tým od Boha istejšie vyprosí zdravie pre svoje
·dieťa, poneváč cudzie dieťa od časnej i večnej smrti zachrániť
pomáha. Údom povolené sú plnomocné odpustky v 5-7 dní roka;
hojnejšie odpustky majú predstavení tohoto spolku. - Obyvatelia
Číny majú ukrutný zvyk, že deti svoje, ak sú slabé alebo ak ich
už priveia majú, kladú do lesov alebo na miesta, kde ich divoké
zvery naj sť a zožrať môžu; takto za jeden rok asi 30.000 detí
prichádza o život. Preto okolo r. 1841 jeden francúzsky biskup
založil spomÉmutý spolok k zachráneniu detí a postavil ho pod
ochranu rktinstva Ježišovho. Ročný dôchodok tohoto spolku obnáša
teraz l alebo 2 milliony korún, z čoho asi polovica je z Fran-
cúzska; pomocou týchto peňazí býva každoročne okolo 400.000 detí
pokrsteno a asi 40.000 po kresťansky vychovano, tak že z nich
potom mnohí ako m~ssionári medzi svojimi krajanmi účinkujú.

3. Braterstvo sv. Michala archanjela má účel, mo-

dlitbou a almužnou podporovať hlavu Cirkve.

Ústrojnosť braterstva: Údovia denne modlia sa Otčenáš,

Zdravas a Apoštolské vyznanie viery za hlavu Cirkve (ponášajú
sa na prvých kresťanov, čo sa za uväzneného Petra modlili) a
ročne platia aspoň 24 halierov. Táto almužna pre pápeža zovie
sa peterským halierom a vynakladá sa na podporu missionárov a
tých biskupov, ktorým Cirkvi nepriateľské vlády ich majetok odo-
brali, na udržiavanie pápežských kancellárií a pápežských zástup-
cov u vlád, na udržiavanie pokladov umeleckých (na pr. sv.-peter-
ského chrámu) a p. Braterstvo bolo založené vo Viedni od viacerých
vysokopostavených mužov, a sícé práve vtedy, keď pápežovi veľká
časť Cirkevného štátu už odňatá bola (1860). Ono stojí pod ochra-
nou sv. archanjela Michala a zväčša je spravované ľuďmi zo
svetského stavu. Údom povolené sú odpustky v hodinu smrti.
1134

4. Braterstvá najsv. sviatosti oltárnej majú účel,.

klaňať sa najsv. sviatosti oltárnej.
V terajšom čase veľmi sa šíri braterstvo večitej poklony
najsv. sviatosti oltárnej. Každý úd tohoto spolku prevezme mesacne
jednu hodinu, ktorú v modlitbe pred Najsvätejším stráviť má..
Údovi a striedave držia hodinu poklony a síce v nedele a sviatky
od rána do večera. Dôležitejšie odpustky sú: Plnomocné odpustky
v bársktorý deň mesiaca a v prvý štvrtok mesiaca, na Božie Telo
alebo pod jeho oktávou, v 5 hlavných sviatkov Matky Božej a v
mnohé iné sviatky, v deň poklony a v hodinu smrti. Sluší sa, aby
Spasiteľovi vždy prítomnému v najsv. sviatosti ustavičná poklona
vzdávaná bola. Ako niet hodiny, v ktorú by sa omša sv. na svete-
neslúžila, a ako v nebi zástupy anjelské a. svätí neprestajne spie-
vajú «trikrát svätý», tak sluší sa aj, aby bez prestania znel chvá-
lospev: Pochválená a zvelebená teraz a na veky buď najsvätejšia
sviatosť oltárna. (Biskup regensburgský 1894) Spolok tento zvlášte
preto je užitočný, že častejšie prijímanie napomáha. «Ako tieň za
telom ide, tak častejšie prijímanie ide za večitou poklonou». (Euch.}
Kto do spolku tohoto prijatý byť chce, najlepšie urobí, ked sa.
obráti k správe kat. fary v Sankt-Gallene v Švajciarsku s pripoje-
ním 20-halierovej listovej známky. Spolok má i svoje mesačné
časopisy v rozličných rečiach a bol založený nábožným o. Eymar-
dom v Paríži (t 1868), ktorý k ustavičnej poklone najsv. sviatosti
oltárnej i rehoľu eucharistínov založil. (Každý úd o každých 8
hodín koná hodinovú poklonu.) Krem toho spomenutý o. Eymard
založil «k1íazský spolok poklony». Každý kňaz týždenne má stráviť
hodinu v rozjímajúcej modlitbe pred najsv. sviatosťou oltárnou.
Do tohoto spolku patrí už 40.000 kňazov. - Mimo braterstva
večitej poklony jestvujú ešte iné braterstvá k ucteniu sviatosti
oltárnej, takzvané paramentové spolky. Údovia ich zvykli me-
sačne v hodinu, ktorú si sami volia (dľa možnosti v kostole), kl a- .
ňaf sa sviatosti oltárnej a ročne dávajú almužnu k nadobudnutiu naj-
potrebnejších predmetov pre chudobné kostoly. (Odpustky sú tie isté, čo
hore.) Takým spolkom u nás v Uhorsku je Oltárny spolok v Budínpešti.

E. Braterstvo najsv. srdca Ježišovho má uéel. ctiť

najsvätejšie srdce Ježiša k dosiahnutiu veľkých milosti, aké
Kristus za ctenie toto prisľúbil.
 1135

Ústrojnosť braterstva: Údovia denne majú sa modliť Otčenáš,

Zdravas a «Verím v Boha» s doložením: . «Sladké srdce môjho
Ježiša, daj, aby som ťa vždy viac miloval»; ďalej mesačne majú
prijímať najsv. sviatosť, nakoľko možno v prvú nedeľu (alebo pia-
tok) mesiaca. S obzvláštnou pobožnosťou majú sláviť sviatok najsv.
Srdca Ježišovho (v piatok alebo nedeľu po oktáve Božieho Tela),
a nakoľko možno, byť prítomní v kostole na pobožnostiach srdca
Ježišovho; konečne majú sa modlif za zomrelých i živých údov
spolku. - Údom spolku je každý, kto osvedčí, že do neho vstu-
puje; nemusí byť zapísaný. (Tedy prijatie do spolku je bezplatné.}
Braterstvu sú udelené veľmi hojné odpustky; naj znamenitejšie sú
nasledujúce: plnomocné odpustky v bársktorý deň mesiaca a krem
toho v prvú nedeľu (alebo piatok) mesiaca, v deň Srdca Ježišovho
alebo v nasledujúcu nedeľu (návšteva kostola v týchto pádoch nie
je predpísaná) a v hodinu smrtí; konečne vo velmi mnohé sviatky
roka, pri č om návšteva kostola je potrebná. (Miesto návštevy
kostola môže spovedník uložiť chorým alebo prekážaným údom
iný dobrý skutok.) Za každý čez deň vykonaný dobrý skutok po-
volené sú odpustky 60 dní. Kto býva na mieste, kde braterstvo
nie je zaprevadené, môže získať všetky menované odpustky i bez
toho, že by k braterstvu patril, jestli len plní, . čo by ako úd bra-
terstva robiť mal. Braterstvo je založené r. 1801 sv. Levhartom z
Portomauricia v Ríme, kde sa arcibraterstvo ešte dnes nachodí
(v kostole P. Marie pokojnej). Kristus zjavil sv. Margite Alakokovej
(t Hi90) mnohé a veľké milosti, aké ctitelia sv. srdca jeho obdržia.
Vo farských kostoloch, kde braterstvo je zaprevadené, nachodí sa
braterský oltár s krásnym obrazom srdca Ježišovho.

6. Braterstvá sv. ruženca majú účel, pestovať mo-

dlitbu ružencovú.

Ústrojnosť takzvaného živého ruženca: 15 osôb spojí sa a

každý mesiac podelia si medzí sebou (obyčajne ťahaním žrebu,
t. j. lósu, alebo i postupovaním radom tajomství ružencových)
15- desiatok ruženca. Každý úd čez celý mesiac modlí sa desiatku,
ktorá mu pripadla. Týmto spôsobom všetcí údovía dovedna každo-
denne modlia sa celý ruženec. (Údovía tedy dennou modlitbou
ružencových čiastok tak sú dovedna spojení, ako 15 desiatok
ruženca; ztadiaľ výraz «živý ruženec».) Braterstvo je podriadené
Kat. Ľud. Katechismus. 72
1136

reholi dominikánskej ; táto vymenúva správcov spolkových. Odpustky:

Úplné v tretiu nedeľu každého mesiaca, v 7 sviatkov Pána, v
Trojičnú n edeľu a vo všetky sviatky prebl. Panny Marie. Aj pred-
písaná modlitba nadaná je odpustkami. Akby však niektorý úd
zanedbal modlitbu, iní naskrze neztratia odpustkov. (Reh. XIV.
l. nov. 1835) Braterstvo živého ruženca bolo založené r. 1833
j ednou nábožnou paňou v Lyone vo Francúzsku. - Už za časov
sv. Dominika jestvovalo takzvané Braterstvo ruženca, ktoré
pápež Alexander IV. 1261 potvŕdil. Každý úd týždenne raz modlí
sa celý z 15 desiatok pozostávajúci ruženec. Pätnásť desiatok
môže sa podelif i na jednotlivé dni v týždni; údovia nemusia po-
modliť sa ich za j eden deň. (Pius IX. 22. jan. 1858) Môžu modliť
sa ich kľačiac alebo chodiac. Údovia tvoria s dominikánskou reho-
ľou jednu veľkú rodinu. Všetko dobré, čo re hoľa táto doteraz vy-
konala, je spoločným majetkom všetkých údov. (Lev X. 6. okt.
1520) Nad nimi je rozprestretý ochranný pláš ť Marie. Odpustky:
Plnomocné v l. ne.deľu každého mesiaca, vo sviatky P. Marie, vo
sviatok Ruženca, v 3 hlavné sviatky cirkevného roku, v hodinu
smrti. (Pius IX. 18. sept. 1862) Krem toho jestvuje takzvaný
večný ruženec. Každý úd mesačne (alebo ročne) prevezme jednu
hodinu modlitby, v ktorú sa pomodlí všetkých 15 desiatok ruženca
a litánie loretánske. Tieto hodiny modlitby tak sú usporiadané,
aby sa údovia vo dne i v noci neprestajne ruženec modlili.

7. Braterstvo sv. škapulára má účel, vyžiadať ochranu

a prímluvu Matky Božej vo všetkých nebezpečenstvách
života, pri smrti i v očistci.
Založené bolo toto braterstvo r. 1250 sv. Šimonom Stokom,
generálom rehole karmelitskej (t 1355). Matka Božia že sa mu
zjavila a odovzdala škapulár s poznamenaním, že každý nábožný
kresťan, ktorý ho nosiť bude, vyhne večnej smrti a dostane ochranu
v nebezpečenstvách i skoré vysvobodenie z očistca. (Páp. Pavel V.
20. jan. 1613 a Ján XXII. vyhlásili to za pravdu.) - Braterstvo
takto je ustrojené : Kňaz splnomocnený provinciálom karmelitov
prijíma údov, zavesiac každému škapulár, a zapíše ich do soznamu
braterstva. Škapulár pozostáva z dvoch kúskov vlneného súkna,
ktoré šnúrou dovedna sú sviazané a okolo pliec tak zavesené, že
jeden kúsok na prse, druhý na chrbet siaha (latinské slovo ska-
 1137

pule, a či vlastne scapulae, toľko značí, čo plecia, a škapulár

vlastne je toľko, čo náplecník.) Tento škapulár, ktorý po prvý raz
len od kňaza smie byť zavesený, musia údovia ustavične nosiť (aj
v noci, počas choroby, menovite v hodinu smrti). Smie sa odložiť
len v páde nutnosti, n. pr. pri kúpaní, preobliekaní, plátaní a p.
Údovia denne musia sa modliť malé hodinky k Matke Božej. Spo-
vedník môže im miesto toho dľa potreby predpísať aj iné skutky,
n. pr. modlenie 7 Otčenášov a Zdravasov.- Odpustky: Plnomocné
každú stredu, vo všetky sviatky Matky Božej (podmienka: spoveď,
prijímanie, modlitba na úmysel . pápeža, návšteva - nakoľko
možno - braterského kostola), konečne plnomocné odpustky v
hodinu smrti. Za každý dobrý skutok 100-dňové odpustky. Sv.
omše za zomrelých údov majú oltárnu výsadu. - Sú ešte 4 iné
braterstvá sv_ škapulára (karmelitov, najsv. Trojice, 7 boJastí, ne-
poškvrneného počatia)_ Každé braterstvo sv. škapulára poskytuje
obzvláštne milosti a odpustky. (N. pr. plnomocné odpustky v 1. a
3. nedeľu každého mesiaca a piatky.) Môže niekto súčasne dať sa
prijať do všetkých 5 braterství sv. škapulára. Pritom dostane päť­
násobný škapulár. (Päť škapulárov je poprišívané jeden na druhý.)
Krem «malých hodiniek» nie sú predpísané iné modlitby. (Kňazi
modlia sa len breviár.) Pre údov Braterstva sv. škapulára Matka
Božia je druhou Rebekou. Ako táto svojho syna - miláčka Ja-
kuba - obliekla do šiat Esauových, aby otcovské požehnanie
pre neho obdržala, tak robí Maria: v škapulári podáva nám
odev svojho Syna Božieho, aby sme od Otca nebeského požeh-
naní boli.

8. Ingolštatský omšový spolok má účel, vyprosiť

živým údom svojim šťastnú smrť a zomrelým údom
rýchle vykúpenie.
Ústrojnosť tohoto braterstva: Každý úd raz v určitý deň
roku (alebo hneď potom) má dat: odslúžil jednu sv. omšu; táto
slúži sa menovite na úmysel, aby sa údovi, čo najprv umre,
šťastná hodina smrti, a tým, čo už zomreli, úľava v mukách očist­
cových vyprosila. Údovia častejšie majú prijímať sv. sviatosti, ctiť
nepoškvrnené počatie a niektorého patróna umierajúcich (sv. archan-
jela Michala, SY. Jozefa, sv. Barbaru), častejšie vzbudzovať 3 božské
cnosti a ľútosť a nezabudnúť pomodliť sa pri zvonení umieračkom.
72*
1138

Platia raz malý peňažitý obnos na zaokrytie tlačových útrov. -

Údovia môžu získať veľmi veľké odpustky ; plnomocné v l. nedeľu
každého mesiaca, v 3 hlavné sviatky cirkevného roku, v 5 hlav-
ných sviatkov Matky Božej a v mnohé sviatky a dni svätých,
konečne v hodinu smrti. Každú hodinu a na každom mieste môžu
pomodlením sa 6 Otčenášov, Zdravasov, Sláva Bohu atď. získať
odpustky sv. miest v Ríme (tamejších 7 hlavných kostolov), Por-
ciunkule, Jerusaleme a Kompostelle. Veľké odpustky obdržia za
každú návštevu nemocných (20 rokov), za každú polhodinovú mo-
dlitbu rozjimajúcu (60 rokov), za každú návštevu kostola (vyše 7
rokov) a i. Všetky odpustky môžu sa poskytnúť úbohým dušiam.
Omša za zomrelých údov má oltárnu výsadu. - Spolok bol za-
ložený r. 1726 pred jedným milostným obrazom Matky Božej v
kláštore františkánskom v Ingolštate v Bavorsku. Teraz je v ňom
do 400.000 údov, tak že denne slúži sa vyše 1000 braterských
omší. Prijatie do spolku môže sa žiadať i písomne alebo skrze
prostredníka; avšak každý úd musí byf zapísaný do soznamu bra-
terstva v Ingolštate.

9. Braterstvo Ducha Sv. má účel, prosiť Ducha Sv.

o mnohých kňazov, nim osvietených.

Ústrojnosť braterstva: Údovia denne majú sa modliť 7 «Sláva

Otcu atď.» a jeden Zdravas na spomenutý úmysel, pred sviatkom
Soslania Ducha Sv. vykonať 9-dňovú pobožnosť a častejšie prijí-
mať sv. sviatosti ; konečne odporúč a sa im, aby každú druhú
nedeľu v mesiaci v kostole braterskom na pobožnosti k Duchu Sv.
prítomní boli. Za to medziiným po každom dobrom skutku obdržia
odpustky 100 dní; plnomocné odpustky na sviatok soslania Qucha
Sv. a Zvestovania Panne Marii (alebo v oktáve týchto sviatkov) a
v hodinu smrti. Spolok bol založený viedeňským arcibiskupom Gan-
gelbauerorn r. 1872 a má doteraz 50.000 údov. Kto do spolku
tohoto chce byť prijatý, môže sa listom hlásiť u missionárskych
kňazov sv. Vincenta Paulánskeho (lazaristov) vo Viedni (VII.
Kaiserstrasse 5). Obyčajne platí sa malý peňažitý príspevok na
zaokrytie tlačových útrov.
 Ú39

3. Veľmi rozšírené výpomocné spolky.

l. Spolok sv. Vincenta má účel, vyhľadávať
všeli-
jakých núdzu trpiacich a pomáhať im k duchovnému a
telesnému blahu.
Ústrojnosf spolku: Činní údovia spolku, čo sú katolíckeho
náboženstva a pri veľkom počte, rozdelení na «konferencie» (t. j.
na oddiely), navštevujú chudobných v iéh príbytkoch, podporujú
ich peniazmi alebo potravou a usilujú sa byť im osožnými v ná-
boženskom i mravnom ohľade. Sbierajú ročité dobrovoľné prí-
spevky od účastníkov spolku a vždy i dary od dobrodincov, ba
zakladajú i spolkovú knižnicu. Činní údovia obyčajne shrornažďujú
sa každý tyždeň a radia sa o potrebných skutkoch lásky k bliž-
nému. Za každú návštevu núdzu trpiacich a za všetky práce v
obsluhe chudobných povolené sú hojne odpustky. Všetci účastníci
spolku obzvlášte dostávajú plnomocné odpustky v bársk~orý deň
mesiaca i v hodinu smrti a veľké odpustky za udelenú almužnu.
(Reh. XVI. 1845, Pius IX. 1859) - Spolok bol založený v Paríži
r. 1830 od ôsmich študentov, čo najprv vrúcne vzývali o pomoc
sv. Vincenta Paulánskeho, ktorého kosti v kostole sv. Lazara v
Paríži spočívajú. Schôdzky svoje menovali «konferenciami». Spolok
už po desiatich rokoch v Paríži mal 1000 údov, čo týždenne asi
2000 núdznych rodín navštevovali a podporovali; potom rýchlo sa
rozšíril po celej Europe. Dnes jesto okolo 5000 spolkov sv. Vin-
centa. Koľko síz utrel spolok tento, môžeme najlepšie posúdiť, keď
povážime, že za jeden rok, n. pr. 1888 od všetkých spolkov sv.
Vincenta dohromady 10 rnillionov korún (poťažne frankov) na pod-
poru chudobných vydané bolo.

2. Spolok sv. Bonifáca má účel, zakladaním fár a

škôl zachovať katolícku vieru tým katolíkom nemeckého
jazyka, čo v protestantsk~ch miešaných krajoch bývajú.
Spolok menuje sa po sv. Bonifácovi, apoštolovi Nemcov, a
stará sa o všetky krajiny, kde sa katolíci nemeckého jazyka na-
chodia, qbzvlášte o Germaniu, Rakúsko, Švajciarsko, Uhorsko ;
zakladá kostoly a školy a tam zaobstaráva kňazov a učiteľov.
1140

Je dokázaná vec, že v diaspore (t. j. v krajoch s inovereckým

obyvateľstvom) často ledva tretina všetkých katolíckych detí po
katolícky krstená býva a že deti katolíckych rodičov zväčša prote-
stantské školy navševujú alebo celkom bez náboženskej výučby
ostávajú; tak v apoštolskom vikariáte saskom, ba i v miešaných
krajoch s prevažne katolíckym obyvateľstvom, ako v západnom
Prusku. Týmto spôsobom každoročne tisíce katolíkov tratia svoju
vieru. Nasledovne bohumilý skutok konajú všetci, čo do tohoto
spolku vstupujú. Údovia modlia sa denne len jeden Otčenáš a
Zdravas s dodatkom: «Sv. Bonifácu, oroduj za nás!» Krem toho
mesačne alebo ročne platí sa bársaký malý peňažitý obnos. Oby-
čajne v deň sv. Bonifáca robí sa peňažitá sbierka v kostole. So-
sbierané peniaze zasielajú sa diecesánskemu výboru a upotrebujú
sa len pre diecésu. Diecesánsky výbor stojí pod generálnym pred-
stavenstvom v Paderborne. - Spolok bol založený r. 1849 na 3.
shromaždení katolíkov v Regensburgu. Najhorlivejším napomáha-
teľom jeho bol gróf Jozef Stolberg, syn slovutného konvertitu.
Tento precestoval celú Germaniu, osobne shováral sa s biskupmi
a získal ich spolku. On bol prvým generálnym predsedom spolku
a mal sídlo svoje v Paderborne. (Pozoruhodné je, že v diecési
paderbornskej i luteránstvo malo svoj začiatok; lebo Wittenberg a
Eisleben ležia v tejto diecési.) V Paderborne potom vždy bolo sídlo
generálneho predstavenstva. Po smrti Stolbergovej (t 1859) gene-
rálnym predsedom spolku bol Mft.rtin, biskup paderbornský, ktorý
ho k veľkému rozkvetu priviedol. Uviedol verejné pobožnosti pre
údov spolku a v mnohých spisoch prosil o podporu katolícku ·
Germaniu. Prítomne spolok má asi 11 12 milliona mariek (t. j. asi
1,800.000 korún) ročitého dôchodku. (Z Rakúska r. 1904 dostal iba
38.400 korún, poťažne 19.200 zl.) Pápež Pius IX. veľmi odporúčal
spolok a údom jeho povolil mnohé odpustky. (Kongr. bisk. 21.
apr. 1852)

3. Spolok sv. archanjela Rafaela pre vysťahovalcov

má účel, dľa možnosti poskytovať ochranu na ceste tým,
čo sa k vysťahovaniu do Ameriky skutočne odhodlali.
No spolok nijako nemá účelu, podporovať sťahovanie do
Ameriky ; naopak, on vystríha pred nim. Rozširuje spisy k pouče ·
niu vysťahovalcov a v jednotlivých prístavných mestách europej-
 1141

ských (ako n. pr. v Bremách a Hamburgu) i amerických má

stálych dôverníkov, čo kríž a kotvu na prsiach nosia a vysťahoval­
com bezplatne rady a pokyny dávajú. (Ľudia v takých prístavných
mestách obyčajne upadujú do rúk prešibalých agentov a peňazo­
mencov, čo ich do biedy uvrhujú.) Vysťahovalcom pred odcesto-
vaním poskytuje sa i príležitosť k prijatiu sv. sviatostí a navští-
veniu služieb Božích, pri ktorých o nastávajúcich nebezpečenstvách
obzvlášte poučení bývajú. Výdavky spolku zaokrývajú sa ročnými
príspevkami dobrosrdečných údov; ročný príspevok obnáša asi
l kor. 20 halierov. Celoročný dôchodok obnáša okolo 36.000 ko-
rún (poťažne 30.000 mariek). Spolok tento bol založený r. 1868 a
síce na 19. shromaždení katolíkov Germanie v Bambergu. Spolok
doteraz jestvuje v Germanii a Rakúsku a má svojich dôverníkov u
mnohých biskupských konsistorií, ako v Mníchove, Passaue, Kolíne,
Trieri, Paderborne, Viedni, Litomericiach atď. Len v prístavných
mestách Bremách a Hamburgu ujal sa spolok asi za 10 rokov
250.000 osôb a postaral sa, aby na vysťahovaleckých lodiach, kde
predtým bezuzdnosť panovala, zákony slušnosti a mravopočestnost
voči vysťahovalcom zachovávané boly. V New- Yorku je takzvaný
«Dom Leva», od katolíckych biskupov spravovaný, ktorý vysťaho­
valcom lacnú hospodu poskytuje, železničné lístky a p. za-
obstaráva.

4. Spolok katolíckych tovaryšov má účel, viesť

mladých remeselníkov k náboženskému a cnostnému životu,
menovite však k pracovitosti a bratskosti.

Ústrojnosť miestneho spolku: Na čele stojí katolícky k?1,az

ktorému po boku stoja údovia spolkového predstavenstva z počtu
majstrov; a tovaryšov. Údovia mú byť len 17-26-roční a majú
pravidelné shromaždenia, na ktorých poučné prednášky, najmä
obsahu náboženského, hlavnú úlohu hrajú. Rokovanie o politike
alebo o sporných otázkach náboženských je vytvorené. Nezabúda
sa na pestovanie spevu (spolkovej piesne), na čítanie primeraných
spisov, na slušnú zábavu, ani na plnenie náboženských a občian­
skych povinností. Predpísaný spolkový pozdrav je: «Žehnaj Pán
Boh poctivé remeslo». Pocestní tovaryšia cudzích tovaryšských
spolkov katolíckych obyčajne dostávajú od spolku stravu i hospodu.
1142

Jednotliví údovia podporujú sa v chorobe a núdzi. Tovaryšské

spolky jednej diecése podriadené sú diecesánskemu, celej dŕžavy
ústrednému predsedovi, a všetky kat. tovaryšské spolky sveta gene·
rálnemu predsedovi v Kolíne. Všetky spolky stoja pod ochranou sv.
Jozefa, pestúna Ježiša Krista. - Zakladateľom spolku bol kňaz
Adolf Kolping. Tento, narodený pri Kolíne r. 1813, bol obuvníc-
kym tovaryšom a ako taký dobre poznal mravnú spustlosf robot-
níkov. Poneváč nasilu chcel byť kňazom, ako obuvnícky tovaryš
začal sa učif latinskú reč vzdor posmechu svojich spolupracovní-
kov. Keď potom hneď do 3 gymnasiálnej triedy bol prijatý, živil
sa biedne vyučovaním iných v súkromných príbytkoch a konečne
r. 1845 bol v Kolíne za kňaza vysvätený. Ako kaplán účinkoval
v ľudnatom meste robotníckom Elberfelde a neskoršie v Kolíne ;
tu ujal sa biedneho stavu robotníckeho a založil prvý tovaryšský
spolok. Kolping, «apoštol remesla», umrel r. 1865. Doteraz jest-
vufe vyše 1000 tovaryšských spolkov ; z tých 700 pripadá na
Germaniu, ostatné zväčša na Rakúsko ; všetky dovedna majú vyše
200.000 údov. Asi 280 spolkov má vlastné domy.

5. Knižné spolky katolícke majú úč el, za značn e

ľavnejšiu cenu rozširovať medzi ľudom dobré a užitočné
knižky. Také spolky sú na pr. v Čechách, Uhorsku a
iných krajinách.

V Čechách je veľmi rozšírené, aj u nás známe, Dedictvo

sv. Jána Nepomu ckého, Dediétvo sv. Oyrilla a Metoda a Dedictvo
sv. Prokopa ; spolky tieto vydaly veľký počet náboženských a mravno-
poučných kníh. V Uhorsku najdôležitejší a najpotrebnejší pre
katolíckych Slovákov je Spolok sv. Adalberta (Vojtecha) v Trnave.
Údovia platia 20 korún, alebo v desať ročných čiasticiach po
2 kor. 40 hal.; zakladatelia 200 kor. alebo za 10 rokov po 24
kor. Údovia ro čne až do smrti dostávajú spolkový kalendár a da-
koľko náboženských a mravnopoučných knižiek. Krem toho spolok
tento vydáva a má na sklade katechismy, bibliky a iné školské i
modlitebné knižky ; stojí pod ochranou prímasa a biskupov uhor-
ských. Každý kňaz, ktorý je údom spolku, je povinný raz v roku
(pod oktávou sv. Adalberta) slúžiť sv. omšu za živých i zomrelých
údov spolku. - Účelom spolku je dvíhanie nábožnosti a mrav-
 1143

nosti u ľudu, a preto zasluhuje, aby ho každý pravý ľudomil slo-

venský a katolík všemožne podporoval a odporúčal.

6. Spolky katolíckych robotníkov majú účel, napo-

ruáhať nábožnosť a mravnosť, obzvlášte pracovitosť a brat-
skosť medzi robotníkmi.

Ústrojnosť spolku: Údovia pravidelne a spoločne priJimaJU

sv. sviatosti i zúčastňujú sa na . slávnosťach cirkevných; majú pra-
videlné shromaždenia s prednáškami obsahu náboženského a vzde-
lavateľného, pri ktorých o základných bludoch socialistických naúk
:poučovaní bývajú. (Politika je vytvorená.) V spolkovom dome je
čítalňa a knižnica. Údovia majú konať skutky lásky k bližnému;
sem patrí na pr. návšteva a podporovanie nemocných údov, zaob-
staranie práce takým, čo jej nemajú, starosť o vdovy a siroty.
Konečne mávajú i družné zábavy, výlety a slávnosti. No za dôle-
žitý ciel vždy považuje sa súhlas medzi robotníkmi a davatelmi
mzdy s ohľadom na práva a povinnosti. (Lev XIII. 1891) V Ger-
manii r. 1888 bolo 74 katolíckych spolkov robotníckych; dnes počet
tento je ďaleko väčší.

7. Krem toho ešte sú katolícke ľudové spolky,

spolky katolíckych majstrov, učňov, remeselníkov, študen-
tov, učiteľov, právnikov atď.

Takmer všetky majú účel, osožiť údom v ich povolaní alebo

:Stave poučovaním (prednáškami, dobrými spismi) a podporovaním
(v chorobe, nešfastí, zaobstaraní pekného pohrabu), poučiť ich o
náboženských otázkach prítomnosti (s vytvorením politiky), povzniesť
nábožnost: a mravnost: (družnými schôdzkami, deklamáciami, muzi-
kou, spevom a p.) V týchto spolkoch teda nevychovávajú sa po-
božnostkári, ako sa svobodomyseľníci domnievajú. - Medzi ľudo­
vými spolkami zvláštneho spomenutia zasluhuje «L'udový spolok
pre katolícku Germaniu», ktorý r. 1894 od slovutného ríšskeho
vyslanca a vodcu takzvaného centra (t. j: strednej strane na ríš-
skom sneme), Windhorsta, bol založený. Spolok r. 1905 mal
565.700 údov. Najhlavnejším účelom spolku je boj proti prevratným
snahám spoločenským nášho veku pomocou prednášok a spisov.
1144

Za 4 roky rozdalo sa asi 7 millionov tiskopisov. Každý úd platí

do pokladnice spolkovej jednu marku (t. j. l kor. 20 hal.) Sídlo·
spolku je v Mohuči. - Veľký je i L'udový spolok pre Horné
Rakúsko. Tento hol založený r. 1870 od rázneho biskupa linec-
kého Rudigiera (é 1884) a má 35.000 údov. - Veľmi dohre pô-
sobí aj Útulňa sv. Antona, ktorá svoju starosť venuje osobám,
schopným polepšenia, čo z trestníc vyšly a preto vo svete oby-
čajne službu dostať nemôžu. (Útulňa sv. Antona vo Viedni XV.
Prouthongasse; podobný ústav je i v Achene, t. j. Cachách.) Veľmi
na čase sú aj ústavy pre kat. služky (na ochranu di ev čat) po-
veľmestách; tieto ujímajú sa kat. di evčat, čo z vonkova prichodia
do veľmesta a službu hľadajú ; ďalej takých, čo služby nemajú.
Chránia ich od svedenia. (Všetky tieto spolky holy odporúčané na
rozličných shromaždeniach katolíkov.) - Tu i tam boly založené
i domy pre starcov. Roku 1840 jedna pani v Paríži vzala do·
opatery dve slabé staruchy. Onedlho pomáhaly jej aj iné osoby a
tak vznikla spoločnosť «malých sestier chudobných)>, ktorá teraz
má 5000 údov a v asi 300 domoch 30.000 starcov a starúch
opatruje.

8. Dajedny katolícke spolky maJU viac významu pre-

jednotlivé krajiny: tak v Germanii Africký spolok ne-
meckých katolíkov, ktorý má účel, prispievať k potlačeniu
otroctva v Afrike a k pokresťaneniu tejto čiastky sveta;
ďalej v Rakúsku Školský spolok katolícky, čo zakladá
školy, v ktorých sa mládež po kresťansky vychováva.

Staručký kardinál Lavigerie (č. Lavižrí) z Kartága (t 1892)

podujal cestu po Europe (r. 1888) a menovite vo veľmestách
(Paríži, Londýne, Ríme) líčil ohavnosti otroctva v Afrike. Násled-
kom jeho oduševnených rečí vznikly mnohé spolky protiotrokárske,
medzi nimi aj Africký spolok nemeckých katolíkov, ktorý ročite
asi s 200.000 markami ( = 240.000 korunami) prispieva k zane-
seniu kresťanskej vzdelanosti do Afriky. - Skolský spolok kato-
lícky vyvinuje čulý ruch menovite vo Viedni a Dolnom Rakúsku.
Založil mnoho ľudových škôl a učiteľský seminár. Má 30.000 údov
a je podelený dľa fár. (Aspoň 15 údov v niektorej obci tvorí far-
skú skupinu; každý úd ročne platí 1 kor. 20 hal.) - «Dnes veľmi
 1145

je potrebné spolčovať a sbratrovať sa k velkým podnikom v poli-

tike, obchode a peňažníctve. Nuž tedy, utvorme mohutný spolok,
aby sme kresťanstvo v rodine udržali a zachránili 1» (Biskup Alojz
z Kalabiany) Mohutný pud k sjedrioteniu, čo dnes na každom
úzerrií života vyniká, musi sa presadiť i na · územie cirkevného
života. (Gorres)

Tu končí sa učenie o prostriedkoch milosti:

 , v
HODNOTA NABOZENSTVA.

Dnes od niektorých ľudí môžeme počuť, že náboženstvo · je

len súkromnou, tedy pobočnou vecou. Tí, čo tak hovoria, sú i toho
náhľadu, že výučba v náboženstve je menej dôležitá, než na pr.
výučba v čítaní, písaní a počtovaní. Nuž toto nestojí, lebo nábo-
ženstvo je hlavná vec a najužitočnejšie i najpotrebnejšie dobro pre
život.

l. Náboženstvo je svetlo pre náš rozum.

Náboženstvom dozvedáme sa a poznávame cieľ svojho života
i cestu k tomuto cieľu. Kto tedy náboženstvo má, podobá sa po-
cestnému, čo po tme svetlo má. Kto je bez náboženstva, ten po
tme habká. Má oči a nevidí. Je ako slepý. Preto Spasiteľ, ktorý
nám pravé náboženstvo priniesol, menuje sa «svetlom sveta»; on
povedá: «Ja som svetlo sveta; kto mňa nasleduje, nechodí po
tmen. (Ján 8, 12) Preto pri jeho narodení ukázalo sa svetlo na
nivách betlehemských a podivne jasná hviezda zjavila sa na nebi.
Preto v kostoloch sviece horia pri omši (lebo veď «Svetlo sveta»
prítomné je na oltári pod spôsobami chleba a vína); preto _v
lampe pred tabernákulom je svetlo (označuje «Svetlo svetan, čo
tam je prítomné); preto sviece s oboch strán omšovej knihy, keď
sa pri veľkej sv. omši evanjelium číta. (Sviece značia: Náš rozum
dostáva svetlo skrze nauku Kristovu, teda skrze evanjelium.) A nie
bez príčiny dáva Cirkev 3-krát dňa zvoniť na modlitbu: pred vý-
chodom slnka, po západe slnka a keď slnce najvyššie stojí. Pripo-
mína nám, že Syn Boží, ktorý je Svetlo sveta, raz človekom sa
stal a 33 rokov medzi nami žil. - Kto náboženstvo má, je tedy
naozaj osvietený; kto ho nemá, je nezkúsený, trebárs hy mnoho
o sebe myslel.
 1147

2. Náboženstvo dáva vôli našej nadľud­

skú silu; svojimi vážnymi pohnutkami mohutne popu-
dzuje nás k dobrému a zdržuj e od zlého.

Náboženstvo je ako sochor. Týmto i dieťa môže udvihnúť

najťažšie bremená. Tak náboženstvo i slabému človekovi dodáva
sily k vykonávaniu nadľudských skutkov. Povážme len účinkovanie
katolíckeho missionára, ktorý v krajinách pohanských popri usta-
vičných prenasledovaniach a nebezpečenstvách živQta bez výhľadu
na zemskú odplatu pracuje na spasení bližných svojich. Povážme,
ako počas nákazlivých nemocí, kde chorých neraz i vlastní po-
krevní opúšfajú, katolícki kňazi a nábožné mníšky ich navštevujú
a láskave opatrujú. Ktože dodáva ľudom týmto toľko smelosti?
To je náboženstvo, ktoré povedá: Čo bližným robíte, Bohu robíte.
Dostanete raz večnú odplatu v nebi atd. A čo dodávalo sv. muče­
níkom sily, aby skôr majetok a život utratili, než dačo zlého uro-
bili? Tiež náboženstvo, ktoré vraví: «Boh vie všetko. Po smrti
príde súd a spravedlivá odmena. Všetci raz vstaneme z mŕtvych))
atď. Preto pravdivé sú slová: «Najvzdelanejšia policia nie je vstave
nahradiť účinok najjednoduchejšieho katechismu z dedinskej školy»
(Walter). Veď policia a moc svetská len tam môže zasiahnuť, kde
prečiny sú zrejmé. No náboženstvo poukazuje, že i za také skutky,
ktorých ani jedno oko ľudské nevidf, ba i za myšlienky svoje pred
súdnou stolicou Božou jednúc zodpovedať musíme. Náboženstvo
tedy robí človeka svedomitým. - Ako náboženstvo oduševňuje
ľudí a im smelosti dodáva, vidíme na križiackych vojskách v stre-
doveku, na Andrejovi Hoferovi v Tyrolsku počas napoleonovských
vojen, na kresťanskom vojsku, čo r. 1683 Viedeň osvobodilo. Niektorí
chceli by napraviť ľudí takzvanou naukou o povinnostiach: táto
opiera sa len na dôvody rozumové (n. pr. prídeš o vážnosť u ľudí,
policia dá ťa do chládku a p.) Také rozumové dôvody v čas po-
kušenia sú ako sňahové záveje, č o sa roztopia, keď slnko na
ne svieti.

3. Náboženstvo teší v nešťastí a zdržuje

od zúfalstva.
1148

Náboženstvo účinkuje ako olej. Tento uľavuje bôľ a hojí

rany. Pre čo Job, Tobiáš a i. boli tak trpezliví v ťažkých trápeniach?
Lebo náboženstvo vravelo im: «Boh je naším Otcom; nenakladá
viac, než uniesť vládzeme. Keď tedy núdza je najväčšia, pomoc
Božia je najbližšia. A Boh obráti všetko k dobrému». A zkadiaľ
zase s druhej strany je toľko samovrážd, často i pri celkom nepa-
trných protivenstvách? Lebo chybí náboženstvo, nasledovne aj
útecha. Človek s náboženstvom rovná sa pevne zakorenenému
dubu, čo povíchriciam vzdoruje; no človek bez náboženstva kláti-
vej trstine. Náboženstvo je ako kotva, ktorá loď počas vlnobitia
Dd záhuby chráni. Noviny nedávno doniesly nasledujúcu zprávu:
Jeden sociálny demokrat vystatoval sa v krčme pred spoločníkmi,
že sa mu po triročnom namáhaní konečne podarilo, urobiť bezná-
boženskou svoju ženu, ktorá predtým tak nábožná bola. Rozumie
sa, že ho spoločníci preto veľmi chválili. Keď večer domov išiel,
pred svojím príbytkom videl stáť mnoho ľudí. Na otázku odpove-
dali mu, že sa v dome nešťastie stalo. Chlap vošiel do príbytku
a našiel svoju ženu a troje detí mŕtve ležať na podlahe. Pri žene
ležala ceduľka, na ktorej stálo: «Kým som ešte náboženstvo mala,
pre odplatu Božiu znášala som pokojne všetky trápenia života. No
od tých čias, čo muž - ukrutný ako kat - o vieru ma pripravil,
som celkom nešťastná. Takými nesmú byť moje deti. Preto som
otrávila všetky». Tu vidno, čo človek môže s náboženstvom a čo
bez neho. Bez náboženstva je podobný tomu, ktorému sa loď stros-
kotala. Právom vyslovil sa generál La u don: «Ľudia bez nábožen-
stva v chorobe a nebezpečenstve sú najväčší bojazlivci bez sme-
losti a sily».

4. Náboženstvo zaopatruje človekovi pravú

.spokojnosť.

Bez náboženstva niet spokojnosti na svete a tak ani pravého

šťastia. Poneváč Boh ako Stvoriteľ je prameňom všetkej blaženosti
a človek pre Boha je stvorený, nuž ten, čo od Boha sa odvráti
alebo o Bohu nič vedieť nechce, utratí spokojnosť srdca. Na ňom
dokáže sa, že pravdu mal sv. Augustín, keď povedal: «Nepokojné
je srdce naše, kým v Tebe, ó Bože, nespočíva!» Človek bez nábo-
ženstva podobá sa rybe, ktorú z vody vytiahli. Táto trepoce, svíja
 1149

:a krčí sa, trebárs by jej koľkokoľvek pokrmu podávali. Chce na-

zpäf do vody, do živlu svojho; len tam teší sa životu. Práve tak
má sa i s človekom, ktorý sa od Boha vzdialil. (Deh.) Ztadiaľ
pochodí, že mnohí ľudia, ktorým Boh zemské statky v hojnosti
požehnal, ba i· vysokovzdelaní mužovia, často nešťastnými sa cítia
a v rečiach i listoch jasno prezradzujú svoju nespokojnosť a
·omrzlosť života. Sám oslavovaný Goethe vyslovil sa (v rozhovoroch
svojich s Eckermannom), že za svojich 75 rokov mal málo šťast­
ných dní a že celý život zdá sa mu byť kotúľaním kameňa.
A Schiller písal Kornerovi: <<Musím k Vám, len u Vás budem
šťastný; ešte som nebol !J, Teda len majetok, česť, veda nie sú
vstave urobiť človeka spokojným a šťastným. To môže len nábo-
ženstvo. Poneváč u čenie Kristovo duševný pokoj nám donáša, preto
Spasiteľ náš už od prorokov ako <<Knieža pokoj a" bol zvestovaný
(Is. 9, 6) a preto pri ~eho narodení anjeli hlásali pokoj ľuďom.
(Luk. 2, 14) Preto Kristus obyčajne aj apoštolov pozdravoval slo-
vami: «Pokoj vám l» (Ján 20, 19) A svojim učeníkom Kristus
sli~buje pokoj čo odplatu za prijatie a zachovávanie svojho učenia.
Povedá: «Pokoj svoj dávam vám; nie ako svet dáva, ja dávam
vám". (Ján 14, 27) Ďalej: «Vezmite jarmo moje na seba a učte
sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom a najdete odpoči­
nok dušiam svojim». (Mat. ll, 29) Už nepočetným ľuďom povodilo
sa, ako sv. filosofovi Justínovi. Tento preštudoval všetky filosofické
sústavy svojej doby, no ani v jednej nenašiel pravého uspokojenia.
Až náboženstvom kresťanským došlo jeho srdce želaného pokoja.
(t 166)

Kto tedy svojich bližných o náboženstvo pripravuje,

robí práve tak ukrutne, ako vrah ; lebo ženie bližného
do zúfalstva a samovraždy.
Kto bližnému náboženstvo bere, je ukrutnejší od toho, č o
pocestnému potme svetlo odníma. Bez svetla môže sa mu prihodiť
nešťastie, ba môže prísť aj o život. Ale človek bez náboženstva
utratí ešte viac, než telesný život.
 OBSAH PRVÉHO DIELU.iť
Strana
Pred:mluva ·-- ·-- ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 5
Prehľad __ . ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... lO
:Modlitby ... ... ___ ___ ___ ·-- ··- --- 13

Úvod.
1. K čomu sme na zemi '?. _ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 24
2. Čím dosiahneme večné blahoslavenstvo ? ..• ___ ___ ___ ___ ___ ... 26
3. Na zemi niet dokonalého blahoslavenstva ___ ___ ___ ___ ... 28

Viera.
l. Poznanie Boha... ___ ... ___ 3n
2. Zjavenie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ 35
3. Zvestovanie zjavenia ___ ... ... ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ 39
4. Sv. Písmo a podanie ___ ___ 42
. 5. Kr e sťanská viera --~ --- --- ··- ·-· ··- --- 50
6. Pohnútky viery ___ ___ ... ___ 61
7. Nedostatok a ztrata kresťanskej viery __ _ 68
8. Vyznanie viery___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 73
9. Znak sv. kríža ___ ... ... ___ ___ 78
10. Apoštolské vyznanie viery ___ ~ -- 81

I. Článok viery: Boh.

l. Jestvovanie naj vyššej bytnosti ___ 85
2. Podstata Božia __ _ ___ ... ... ... 88
3. Vlastnosti Božie 92
4. Najsvätejšia Trojica ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ __ _ ___ 117
5. Dejiny stvorenia ___ ___ ___ ... ___ ___ ... 123
6. Božská prozreteľnosť ___ ___ ___ ___ ... ... ... ___ ___ ___ ___ ___ 133
7. Kresťan v trápení ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ 140
8. Anjeli ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ 149
9. l'..udia ___ ___ ___ __ _ ___ ___ 160

* ?oznám/ca. Na titulnom liste po slovách «profe:;sor náboženstva v Trutnove»

má stáť : a Prahe.
73
1152

Strana ,
10. Duša človeka ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ __ _ 164
ll. Nadprirodzené dary___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 168
12. Hriech dedičný ... ___ ... ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ - -·- 711

II-VII. Článok viery: JeŽiŠ Kristus.

l. Vykúpenie... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 179
2. Zasľúbenie Vykupiteia ___ ___ ' ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... 181
3. Príprava Iudstva na Vykupitela ___ , ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ___ 193
4. Kedy a kde žil Vykupiteľ? ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ 199 ·
5. Ježis z Nazareta je Vykupiteľ alebo Kristus ___ ... ___ ___ ___ ___ 204
6. Životopis Krista___ ... ___ ___ ___ ·-· ___ ___ ___ ____ ___ ___ ___ 206
7. Osoba Vykupiteľa___ ___ ___ ___ ___ ___ ·-· ... 231

VIII. Článok viery: Dueli Svätý.

l. Milosť Ducha Sv. je nám potrebná... ___ ___ ___ ___ ___ 251
2. Účinkovanie Ducha Sv. ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ 254
3. Zjavy Ducha Sv. .. . ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ '!:77

IX. Článok viery: Cirkev.

l. Katolícka Cirkev a jej sríadenie ___ ___ ... ___ ___ ___ __ _ ... 279
2. Hlava Cirkve ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 283
3. Biskupi, kňazi, kat. kresťania ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ ___ 288
4. Vznik a rozšírenie ·cirkve ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 295
5. Katolícka Cirkev je nerozboriteJná a neomylná.._ ___ ___ ___ ___ ___ o04
6. Poriadok dia dôstojnosti v Cirkvi ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 314
·7. Známky pravej Cirkve .. _ . ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 317
8. Kat. Cirkev je samospasiteľná ___ ___ ___ ... ... ... ... --· ___ 322
9. Pomer Cirkve k štátu ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 326
10. Obcovanie svätých ·-· ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 333

X. Čl. viery : Odpustenie hriechov. 339

XI.-XII. ČI. viery: NaŠe posledné veci.

l. Smrť __ _ 342
2. Zvláštny súd 346
3. Nebo __ _ 348
4. Peklo 354
5. Očistec 359
6. Vzkriesenie tela___ ... ___ ___ ___ ... _.. ___ ___ --- --- --- --· 366
7. Súd sveta... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ .... ___ --- --- --- 371

Krest'anská nádej.
I. Podstata kresťanskej nádejé 378
II. Osoh kresťanskej náqeje __ _ 384
III. Protíva kresťanskej nádeje 387
 1153

OBSAH DRUHÉHO DIELU.

AJ Príkazy. Strana
l. Rozličné príkazy ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 393
2. Dva Príkazy lásky ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ 399
3. Príkaz lásky k Bohu ___ ___ ... ___ _.. ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 402
4. Protiva lásky k Bohu : Láska k svetu . ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 413
5. Pr-íkaz lásky k bližnému ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 417
6. _Nedostatok lásky k bližnému - __ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 422
7. Láska k priateľom ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 426
8. Príkaz lásky k nepri~~eľom ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 429
9. Samoláska ___ --- - ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 433
10. Znášanlivost nábozenská ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 435
ll. Desatoro Božích prikázané.
- Prvé prikázanie Božie c.. ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 44:l
l. Poklona Božia ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 442
2. Modlárstvo ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 448
3. Bláznivá pocta Božia ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 451
4. Ctenie svätých ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 455
5. Nadúcta Matky Božej ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ 461
6. Ctenie obrazov svätých ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 470
7. Ctenie relikvií___ __ ___ ___ ___ ___ ___ ___ -=-- ___ ___ ___ ___ 4 75
8. Neobyčajná pocta Božia ___ ___ ___ ___ -~ ___ ___ ___ ___ ___ 478
Prísaha... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 478
Sľub ___ ___- ~- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 483
Druhé prikázanie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 487
Tretie prikázanie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 500
l. Príkaz svätenia nedele... ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ ~-- ___ 500
2. Príka~ práce... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _'__ ___ 509
3. Kresťanské oddychy ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 515
12. Pät cirkevných prikázani.
Príkaz zasvätenia sviatkov ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 518
Cirkevný rok ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 520
Príkaz pôstu __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 524
Nový poriadok shľadom postu -pre Uhorsko ___ ___ ___ ___ ___ ___ 533
Zdržovanie sa od liehových nápojov ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 534
Príkaz veľkonočnej spovede a prijímania... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 539
Príkaz zapovedaného času... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 541
StVJ;té prikázanie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 642
l. Povinnosti oproti rodičom ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 542
2. Povinnosti oproti vrchnostiam ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 550
3. Povinnosti predstavených ___ ___ ___ ___ ___ ___ 557
1154

Stran a
4. Láska k národu 561
Piate prikázanie Božie ... ... ... ... ... ... ... ... ___ ... 567
l. Povinnosti oproti svojmu vlastnému životu... ___ .. ... ___ ___ ... 56d
2. Povinnosti oproti životu bližného ... ... .. ... ... ... ... __ _ 574
3. Držanie sa oproti živočíchom ... ... ... ... ... __ _ __ _ ... ___ ... 585
Šieste prikázanie Božie ... ... ... ... ... ... ___ ... ___ ___ 58\!
Siedme prikázanie Božie ... ___ ... ... ___ ___ ___ ... 592
Právo vlastníctva... ... ... ... ... ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 592
Hriechy proti siedmemu prikázaniu . .. ___ ... ___ ... ... ... ... 595
Prinavrátenie alebo n áhrada -·· ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 598
Ktoré príčiny majú zdržovať nás od prestúpenia 7. prikázania? ___ 600
Osme prikázanie Božie ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ___ ___ 603
l. Zákaz nactiutŕhania ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... __ _ 603
2. Zákaz falše ___ ... ___ -·· ... ___ ___ ___ ... ... ___ ___ ___ ___ 614
3. Prostriedky proti hriechom jazyka___ ___ · ___ --· ___ ___ ___ ... ___ 621
Deviate prikázanie Božie ... ___ .. . ... ___ ___ ___ ___ __ _ ___ 623
Postavenie ženy v spoločnosti ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ --· 623
Desiate prikázanie Božie ... ... ... ... ___ ___ ... ___ ... ___ 633
Socialismus ... ___ ___ ... ... ___ ___ ___ ___ ... __ _ ... ___ ... 633
Skutky milosrdenstva... ... ___ ... ... ___ ___ ___ ... ___ ... 640
l. Cennosť a upotrebeni e zemských statkov ... __ _ ... ... ... ___ ___ 640
2. Príkaz )l.onať skutky milosrdenstva ... ... ___ ··- ___ ... ... ___ 642
3. Najdôležitejšie skutky milosrdenstva ... ,__ ... . ... ___ ... 645
4. Ako máme konať skutky milorsdenstva ?... ___ ___ ... ... ___ ___ 653
Povinnosť vďačnosti... ... ... ___ ___ --· · ___ ... ... ... ... ··- 659
Kre sťan v chudobe · -·- ___ ___ ___ ... ... ___ ___ ... ___ ___ 662

Bj Dobré skutl{y, cnosť, hriech, neprávosť 666

l. Dobré skutky ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ... ___ .. . ... 666
2. Cnosť ... ___ ... ... ___ ... ... ___ __ ... ... ... ___ --· __ _ 675
3. Hriech 691
Vznik a postupovanie hriechu ... ... ·--· ___ ___ ___ ... ... __ _ 691
Spôsoby hriechu ___ ___ ___ --· ___ ... ___ --· ___ ... ___ ___ 698
Veľkosť hriechov ... ___ ... ... ___ ·-· ___ ___ ___ ___ ... __ _ 701
Pokuty smrteľného hri echu ... ___ ... ... ___ ... --· ___ ___ ... 710
Pokuty všedného hriechu... ___ ... ... ... ... ... ... ... ... 715
4. NeprávosL . ___ ___ ... ... ___ ... ... ___ ___ ___ ... ... ... __ _ 717
5. Pokušenie ... ... ... ... ... ___ ... ... ___ ... ... __ _ ___ ... 724
H. Zlá príležitost.. ___ ... ... ___ ... --- --· ... ... --- --- ... 731

Sedem hlavných cností a sedem hl~vných hriechov 739

l. Pokora ___ ... ... ___ ___ ___ ... ... ___ ... ... ... ___ ... ... 739
Pýcha ... ... ... ... __ __ _ ___ ... ... ___ ... ___ ___ ___ 745
2. štedrosť ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ ___ ... ··- ___ ___ ___ 749
Lakomstvo 750
 1155

Strana

3. éistota 754
Smilstvo --- ___ --- --- --- --- --- ... --- ... --- ___ ___ ___ 759
4. Láska... --- --- --- --- --- --- --- --- --· --- --- --- 762
Závisť 762
fí. Miernosť v jedení a pití ___ ___ ___ -·- --· ___ · --- ___ ___ ___ ___ 762
Obžerstvo... --· ___ ___ ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 764
6. Trpezlivosť, krotkomyselnosť, pokojamilovnosť --· --· ___ ___ ___ ___ 767
Hnev___ ___ ___ ___ --- --- --- --- --- --- ___ ___ ___ ___ ___ 774
7. Horlivosť v dobrom ___ --· --· ___ ·-- ___ ___ --· ... ___ ... ... 778
Lenivosť ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 779
8. PoslušnosL. ___ --- ___ ___ ___ ... ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ -·- 7.81
Neposlušnosf.__ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 786

C) Kresťanská dokonalosľ 787

l. Snaha za kr e sťanskou dokonalo sť ou ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 787
2. Všeobecné prostriedky k dokonalosti... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 791
3. Zvláštne prostriedky k dokonalosti___ ___ __ ___ ___ __ _ ___ ... ... 799
4. Osem blahoslavenství ... ___ ___ ___ ___ ___ 807

OBSAH THETIEHO DIELU.

I. Sv. omša.
l. Obeta vôbec ___ ___ ___ l:l17
2. Križová obeta Kristova ___ ·-· ___ ___ R21
3, Ustanovenie a podstata obety sv. omše __ __. ___ ___ ___ ___ 826
4. Hlavné čiastky omše ___ ___ ... ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 835
5. Obrady pri omši sv. ___ ___ ... ___ ... ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 837
6. Osoh obety sv. omše ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 840
1. Konanie obety sv. omše __ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ ___ 847
8. Cena sv. omše ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 851
9. Pobožnosf pri sv. omši ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ 853
10. Zaviazanosť k slyšaniu omše... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... 861
ll. Čas slúženia omše... ___ ___ ___ __ _ ___ __: ___ __ _ ___ ___ ___ ___ 864
12. Miesto k slúženiu omše ... ... ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 866
13. Šaty, nádoby a ine veci pri omši ___ ... ___ ___ ___ --· ___ ___ ___ 871
14. Barva omšových šiat ___ ___ __ _ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 873
15. Reč pri omši ... ___ ___ ___ ___ ... ___ __ ___ ___ ___ ___ ___ 876
16. Sp ev pri omši.__ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ... ___ ___ 879
17. Slyšanie slova Božieho ... ___ ___ ... ___ ___ ___ ... __ _ 882

II. Sv. sviatosti 888

I. Krst... ___ ___ 895
II. B irmovanie ... ___ ___ ___ 907
III. Najsvätejšia sviatosť oltárna 914
1156

Strana
l. Ustanovenie a podstata sviatosti oltárnej ___ ___ ___ ___ ___ 914
2. Potreba sv. prijímania ... ... · ... ___ ... --· ... ... ___ ... ... 922
3. Účinky sv. prijímania... ___ ... ... ... -- ~ ___ ... ___ ___ ___ ___ 927
4. Príprava k sv. prijímaniu ... ... ... ... ... ... ___ ___ ... __ _ 932
5. Držanie sa po sv. prijímaní ... ... .. . ___ ... .. ___ ___ ___ ... 937
6. Duchovné prijímanie ___ ___- ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ... . __ _ 938
IV. Sviatost pokánia.- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ 939
l. Podstata a potreba pokánia... ___ ___ ___. ... ___ ___ ... ... __ _ 939
2. Spovedný otec ___ ___ ... ___ ... ---- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 945
3. Účinky pokánia___ ... ___ __ _ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 949
4. Hodné prijímanie pokánia___ ___ __, ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 955
5. Všeobecná spoveď ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 972
6. Božské ustanovenie spovede ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 973
7. Úžitok spovede___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ 976
8. Znovuupadnutie do hriechu ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ... __ _ 988
Odpustky -w- ___ . ___ ___ ___ ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ ___ 982
:V. Posledné pomazanie... ___ ___ · ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ___ 996
VI. Posvätenie kňazstva ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ... 10C2
VII. Stav manželský ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1010
l. Ustanovenie a podstata manželstva.:. ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1010
2. Vlastnosti manželstva___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1015
3. Účinky milosti v manželstve ... ___ ... ___ ... ___ ... ___ ___ 1016
4. Prekážky manželstva ___ _ ___ · 1017
5. Obrady pri sviatosti manželstva ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1021
6. Povini,IOSti manželov ... ___ ... ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 1026
7. Krížne manželstvá... ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ---- ... __ _ 1034
8. Stav bezmanželský ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 1039
9. Voľba stavu... ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1041

III. Sväteniny 1049

IV. Modlitba 105:)
l. Podstata · modlitby ___ ___ ... ___ ___ ___ 1055
2. (Jžitok a potreba ~odlitby ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1059
3. Ako sa máme modliť? ___ ... ... ... ... ... ... ___ ... ... ... 1065
. 4. Kedy máme sa modliť?.._ ... ·___ ___-- ___ ___ ___ ... ___ ... . ... 1070
5. Kde máme sa modliť ___ ... ... ___ ... ___ ... ... ___ ___ ___ ... 1077
6. Za čo máme sa modliť ? 1078
7 Rozjímanie 1079

Najdôležitejšie modlitby 108:!

L Otčenáš ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ... ___ ... __ _ 1082
Il. Modlitby k Matke Božej ... ... ___ ___ ... ___ ... --- __ _ 1088
1. Zdravas ___ ... ... ___ ... ... ___ ___ ... ... ... --- ... --- 1088
2. Anjel Pána ___ __ _ ___ ... ___ __ _ ___ _ ___ _ ___ --- -- 1093
 1157 .

Strana
3._Ruženec ...; ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1094
·4. Litáni loretánsk.e. Zdravas Kráiovna 1098

NajdÔležitejšie pobožnosti 1101

l. Prôvody ___ · ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ' -- ___ ___ ___ ___ 1102
2. Kresťanský pohrab ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ · ___ . ___ ___ 1106
3. Púte___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ .--- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1112
4. Krížová cesta ___ '· ___ ___ ___ ~ -- ___ ___. ___ ___. ___ ___ ___ ___ 11-16
5. Vyloženie Najsvätejšieho___ ___ ___ --., ___ ___ ___ -"- ___ ___ ___ 1118
6. Missie, duchóvné cvičenia___ ___- ___ ___ ---, __, ___ ___ . ___ ___ 1119
7. Shromaždenia katolíkov, pašiové hry___ ___ ___ . ___ · ___ ___ 1121

Náboženské spolky 1125

l. III. rád. 1128
2. Velmi l'Ozšírené braterstvá ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 113l
.. .
3. Velmi rozšírené výpom,ocné spolky___ ___ ___-. ___ ___ 1139

Hodnota náboženstva 1146

VYSVETLENIE NIEKTORÝCH SKRÁTE-
,
NYCH MIEN.
Alb. Vel. = Albert Veliký. Isid. = Isidor.
Alf. = Alfons. Ján. Dam. ==: Ján Damas een ský.
Ambr. = Ambró7. Ján Kl. = Ján Klimakus.
Ang. Fol. = Angela Foliňská. Ján Alm. = Ján Al mužnék.
Ans. = Anselm. Just. = Justín.
Ant. Pust. = Anton Pustovník. Karol Bor. = Karol Horromejsky.
Ant. Pad. = Anton Paduánsky. Kat. Ern. = Kataril)a. Emmerichová.
Aug. = Augustin ~ Kl. Hof. = Klement Hofbauer.
Bas. = Basil. Kl. R. = Klement Rimský.
Ben. XIV. = pápež Benedikt XIV. Lev. z P. = Levhart z Portomauricia.
Bell. = Bellarmin. Lud. Gr. = Ludvík Granadský.
Ber. = Bernard. Magd. Paz. = Magdalena Pazziská.
Bon. = Bonaventura. Mar. Lat.·= Maria Latastová.
Brig. = Brigita. Meh.=Mehlerove «Príklady". 6 sväzkov.
Koch. =Kochem,missionár a asketický Orig. = Origenes.
spisovateľ. Pet. Zl. = Peter Zlatoslovný (Chryso-
Cyp. = Cyprián. logus), arcibiskupravennsky (t 450).
Cyr. A. = Cyrill Alexandrijský. Rim. katech. = Rimský katechi srnus.
Cyr. I. = Cyríll Jerusa.lemský. Reh. Naz. = Rehor Naziánský.
Deh. = Deharbe. Reh. Nis. = Rehor Nissenský.
Dion. Ar. = Dionys Areopagita. Reh. Vel. = Rehor Veliký.
Fr. Ass. = František Assiský. Scar. = Scaramelli.
Fr. S.= František Saleský, arcibiskup Segn. = Segneri, kazateJ.
ženevský. Sn. Tr. = snem Tridentský.
Fr. X. = František Xaversky, apoštol Sn. Vat. = snem Vatikánsky.
Indov. Tert. = Tertullián.
Fulg. = Fulgent. Tom. Akv. = Tomáš Akvínsky.
Ger. = Gertruda.. Ter. = Terezi a.
Gem. = Geminger. Tom. Kemp. = Tomáš Kempenský.
Hier. = Hieronym. Vavr. Just. = Vavrinec Justinián patri-
lg. A. = Ignác Antiochijský. archa benátsky.
lg. L. = Ignác Loyolský. Vine. Fer. = Vincent Ferrerský.
Inn. = Innocent. Vine. L. = Vincent Lerinský.
Ild. = lldefons. Wne. = Weninger, kazateľ.
Ir. Irenej. Zl. = Ján Zlatoústy (Chrysostomus).
 ABECEDNÝ UKAZOVATEL.«
Adalberta !Vojtecha) Spolok sv. 1142. Cudzie hriechy 699.
Alkoholické nápoje 534. Cvičenia duchovné 1119.
Anjel Pána 1093. Čarodejstvo 453.
Anjeli 149. Časopisy plané 737.
Anjeli - strážcovia 15ô. Čas pôstny, štyridsafdenný 2 L3.
Antikrist 376. Číslo 3 v náboženstve 117 ; číslo 4 v
Apoštolská cirkev 321. náboženstven 117 : číslo 7 v nábo-
Apoštolské vyznanie viery 13. ženstve 118.
Barva omšových šiat 873. Čistota ako cnosť 754.
Bezmanželský . stav 1039. Čistota ako slub rehoinícky 800.
Bezženstvo (celibát) 806. Darwinismu s 161.
Biblia 42. Dary Ducha Sv. 271.
Biela sobota 222. Dedicto sv. Cyr!lla a Metoda, Dedictvo
· Birmovanie 907. sv. Jáua Nepomuckého. Dedi etvo
Biskupi 288. sv. Prokopa 1142.
B!ahoslavenstvá 544. ' Dedičný hriech 172.
Bludoučitelia 68. Dejiny národa židovského 194.
Bludári 6!:1. Des~toro Božích prikáz aní 438.
Bohabojnosť 115. Diabli 151.
Bohorúhanie 494. Divadlo 73G.
Bonifáca, Spolok sv. 1139. Dlhy 597.
Ciel človeka 24. Dobré meno 603.
Cirkev ako budova 280. Dobré skutky 66B.
Cirkev, jej ústrojnosť 272. Dobroprajnosť 419.
Cirkev spravovaná Duchom Sv. 276. Dobrota Božia 105.
Cirkevné prikázania 516. Dokonalosť kresťana 78'l.
Cirkevný rok 520. Do neba volajúce hriechy 709.
Cirkevný Štát 288. Duellanti 576.
Civílne (občianske) .manželstvo 1014. Duch 91.
Cnosť 675. Duch Svätý 251.
Ctenie Matky Božej 461. Duša človeka 164.
Ctenie obrazov svätých 470. Dva príkazy lásky 399.
Ctenie relikvií 4 75. Evanjelické rady 799.
Ctenie svätých 4&5. Evanjelia 44.

* Arabske či,Ja označujú ; trany.

1160

Evanjelisti 47:!. Krst 895.

Faloš zakázaná 614. Kvetná nedeľa 218.
Farári 292. ľ.ahkomyseľné vyslovovanie svätých
Formule modlitby 13. mien 492.
Hlava Cirkve 283. Lakomstvo 750.
Hlavné cností 739. Láska k bližnému 417.
Hlavné hriechy 745. Láska k Bohu 402.
Hnev 774. Láska k Bohu čo prvá cnosť 688.
Hodnota náboženstva 1146. Láska k národu 561.
Horlivosť v dobrom 778. Láska k nepriateľom 429.
Hriech, podstata hriechu 691 ; ako sa Láska k priatelorQ 426.
vyvinuje 694, spôsoby hriechu 698; . Láska k svetu 413.
ve ľkosť hriechov 701 ; hriech proti Lenivosť 779.
Duchu Sv. 706; do neba volajúce Letopočet kresťanský 199.
hriechy 709. Liberálny (svobodomyseľný) 399.
Hriech smrteľný 702. Lichotenie 615.
Hriechy jazyka 699. Litánie loretánske 1098.
Chudoba dobrovoľná 801 ; chudoba Lož 614.
duchom 807 ; chudoba kresťana 662. ľ.udia 160.
Chvála Božia 491. ľ.udový spolok pre Ger!llaniu 1143.
Jahni il15. Lúpež (zboj) 596.
Jedha je Cirkev 319. 4Luther 301.
Jestvovanie Boha 85; vlastnosti Božie ľ.útosť 959.
92; jednota Božia . 92; podstata Manželia, ich povinnosti 1026.
Božia 88. Manželský stav 1010; jeho vlastnosti
Jozef, pestún Ježiša Krista 232. 1015; účinky milosti 1016; prekážky _
Kacieri 68. 1017.
Kantry 528. Manželstvá krížne 1034.
Káplnky 868. Marianská úcta 461.
Kardináli 287. Meno Bozie má byť sväté 487.
Katolícka je Cirkev 320. Meno Ježiš 489.
Katolícky kresfan 293. Miernosť v jedle a nápoji 762.
Kázeň 882. Milosrdenstvo Božie 110.
Klam 596. Milosrdenstvo naproti bližnému 642.
Kňazi 291; hodnosť kňazo\· 1003. Milostné obrazy 4 71.
Knižné spolky 1142. Milosť pôsobiaca 254; posväcujúca 26l.
Krádež 595. Mimoriadne dary milosti 274.
Kresťan kat. 293. Missie 1119.
Krčma 734. Modlárstvo 448.
Kristus, Syn Boží 243 ; náš Pán 249 : Modlitba 1055 ; čas modlitby l 070 ;
náš Vykupiteľ 204. úžitok modlitby 1059.
Krivdu trpezlive zn ášať 772 a 431. Mohamed 300.
Krivoprísaha 482. Mravné cnosti 682.
Krížová cesta 1116. Mttvych pochovávať 647.
Krížová obeta 821. Múdrosť Božia 101.
Krot.komysefnosť 767. ~ áboženstvo 33.

Nadávka (potupovanie) 609.
Nádej kresťanská 378.
Nadprirodzené dary prvých ľudí 168.
Nadúcta Matky Božej 461.
Náhrada cudzieho majetku 598.
Nanebevstúpenie Krista 227. ·
Narodenie Krista 206.
Návšteva nemocných 647.
Nebo 348.
Nemiernosf v jedle a nápoji (ob-
žerstvo) 764.
Nenávisť proti bližnému 584.
Neohroženosť (zmužilosť) 686.
Neomylnost Cirkve il08.
Neposlušnos{ 786.
Neprávosť 697.
Nerozboriteľnosf Cirkve 304,
Nesmrteľnosf duše 165.
Nevďačnosť (nevďak) 661.
Neverci 69.
Nezmeniteľnosť Božia 97.
Neznabohovia (ateisti) 87.
Noviny plané 737.
Nutná óbrana 581.
Obeta 817.
Obetovanie pri omši 835.
Obcovanie svätých 333.
Obrady pri omši 837 ; pri sviatosfach Podanie 41.
889.
Obrátenia inovercov 258.
Obrazy Matky Božej 470.
Obrazy svätých 471.
Oči stec 359.
Očisťovanie P. Marie :.!11.
Oddanosť do vôle Božej 136.
Oddychy (vyrazenia) 515.
Odpadnutie od viery 70.
Odpustenie hriechov 339.
Odpustenie urážok 771 a 773.
Odpustky 982 .
Ohlášky 10~2.
Ohováranie . (pomluva) 607.
Oltáre 870.
· Oltárna sviatosť 914; jej vyloženie
1118.
Omša 826.
1161
Omšové štipendia. t. j. podávania pe-
ňazí na sv. omše (98.
Opantanie diabolské 154.
Opatrnosť 684.
Opovážlivá dôvera 389.
Osem blahoslavenství 807.
Oslava Božia je cieľom stvorenstva 24.
Osoba Kristova 230.
Osočovanie 609 ..
Otcovia, sv. 49.
Otčenás 1082.
Palestína 200.
Panenstvo (stav bezmanželský) 1039.
Panovník krajinský čo svetská vrch-
- nosf 553.
Pápež 286 ; ako duchovná vrchnos(
551; je neomylný 31Í.
Patriarcha 291.
Peklo 354.
Peter 283.
Piatkový pôst 526.
Pýcha 745.
Plemená ľudské 168.
Pobožnosti 1101.
Pocta Božia 442.
Počatie Krista 230.
Poč et údov kat. Cirkve 302.
· Podelenie katechismu 10.
Podobenstvá Kristove 215.
Podozrenie krivé 606.
Pohoršenie . 578.
Pohrab 1106.
Pochybovanie vo viere 71.
Pokánie čo sviatosť 938; jeho účinky
949 ; hodné prijímanie pokánia
955.
Pokarhanie ľudi 649.
Poklona Božia 442.
Pokojamilovnosť 772.
Pokora 739.
Pokrytstvo 615.
Pokúsanie Boha 389.
Pokusenie 724.
Pomazanie posledné 996.
Pomlúvanie 607.
11a2

Poriadok 796. Prozreteľnosť božská 13X.

Poriadok v Cirkvi dla dostojnosti 314. Púte 1112.
Posadlosť 155. Reč Cirkve 8'i6.
Poslušnosť ako cnosť 781; poslušnosť. Reč pri omši 876.
dobrovoľná (dokonála) 800. Rehoľníci 804.
Pôsobiaca milosť 254. Rehoľnícke sľuby 484.
Posväcujúca milosť 261. Rím sídlo Petra 284.
Posvätenie kňazstva 1002. Rodičov máme ctiť 543.
Posviacka kostola 870. Romány plané 7il9.
Povaha Kristova 237. Rozhodnutie pápežovo u čitefsko-úraclné
Povera 451. 311.
Povinnosti detí 542. Rozjímanie jako modlitba 1079.
Povinnosti stavu 511. Rozšírenie Cirkve 295.
Povolánie, jeho povinnosti 511 ; povo- Rozšírenie kresť~nského náboženstva
lanie za kňaza 1006. 295.
Pozdvihovanie 839. Ruženec 1094.
Poznanie Boha 33. Samoláska 433.
Práca 509. Samospasiteľná Cirkev 322.
Pravdivosť Božia 116. Samota 798.
Právomocnosť 1007. Samovražda 572.
Predobrazy 190. Sebaovládanie 792.
Predpeklie 223. Sbieranie poštových známok (mariek}
Predpovedanie prorokov 183. 648.
Predsavzatie 964. Sedem darov Ducha Sv. 271.
Prenasledovania Cirkve 2!:!7. Shovievavosť Božia 108.
Prenasledovanie pre Boha 812. Skutky milosrdenstva 640.
Prenasledovatelia Cirkve 305. Skutok lásky pre úbohé duše 3ti4.
Pretvárka alebo· pol\rytstvo 615. Slovo (Kristus) 121 ; slyšanie slova
Prijímanie naj sv. sviatosti oltárnej 922; Božieho 882.
účinky 927 ; príprava fl32 ; držanie Slub 483.
sa po ilom 937 duchovné prijíma- Služobnícke práce 505.
nie 938; prijímanie pri omši 860. Smilstvo 589, 759.
Prikázanie pôstu 524. Smrť človeka 342.
Príkazy vôbec 393 ; príkazy cirkevné Smrť Krista 220.
516; príkazy lásky 399. Snemy cirkevné 309.
Príležitosť ku hriechu 731. Socialismus 633.
Prinavrátenie cudzieho majetku 598. Spev pri ômši 879.
Príprava ľudstva na Vykupiteľa 19B. Spiritismus 155.
Prirodzenosti v Kristu 2il8. Spytovanie svedomia 955.
Prísaha 478. Spolky náboženské 1125.
Proroci 183. Spoločenské postavenie ženy 62:3.
Proroctvá 66. Spoveď 966; spovedná pečať 947 ;
Proroctvá Kristove 245. božské ustanovenie spovede 973 ;
Prostriedky k dokon alosti : všeobecné jej úžitok 976.
791 ; zvlá~tné 799. Spovedná formula 19.
Prôvody (processie) 1102. Spovedný otec 945.
 116iJ

Spravedlivosť Božia 112 ; spravedlivosť Trápenie na svete,jeho príčina 140.

ako cnosť 685. Tretí rád (al ebo III. rád) 1128.
Spravovanie sveta 134. Tri krále, t. j. sviatok Zjavenia Kri stn
Srdce Ježiša 824. 210.
Stolová modlitba 16; 1075. Trojica, naj sv. 117.
Stvorenie človeka 160. Trojičná nedeTa 230.
Stvorenie sveta 131. Trpezlivosť ako cnosť 767.
Súbojcovia (duellanti) /,76. Tvár Ježišova, jej úcta 41!8.
Súd všeobecný 371; zvláštny 346. Úctivosť pred Bohom 48:3.
Súdny deň 371. Učenie Kristovo 214 ; 246.
Svatobné veselia zakázané 541. Účinky kresťanského náboženstva 24\:J .
Svádzanie 578. Učitelia Cirkve 49.
Svätená voda 81. Učiteľská činnosť Kristova 214.
Svätenia 1052. Umučenie Krista 217.
Svätenie dňa sviatočhného (nedeľného) Určenie človeka 24.
500. Utr'hanie na cti 607.
Sväteniny 1049. Úžera 596.
Svätí 455 ; 333. Vďačnosť oproti dobrodin com 65!!.
Svätskrádež 495 ; 8\:JJ. Večnosť Božia 93.
Svätokupectvo (simonia) 498. Veľká noc 224.
Svätosťalebokresfanskadokonalosf787 . Veľký piatok 220.
Svätosť Božia 112. Veľkonočný čas 52~.
Svätuškárstvo 447. Vernosť Božia 111i.
Sv. Písmo 42. Veštba 452.
Sv edomie 396. Vianoce 20.; .
Svetskí kňazi 806. Viera 50.
Sviatky 518. Vigilie (vilie), t. j. predveč e ry sviatkoľ
Sviatok Nového roku 210. alebo dni pred sviatkami 528.
Sviatok soslania Ducha Svätého (ináče Vyhlásenie za svätého B13 ; 455.
Turice alebo Rusadle) 229 . Výchova detí 102~.
Sviatosti 888. Vykúpenie 199 ; 204.
Sviece, ich význam 1104. Vykupiteľ 230.
Svobodní murári (fraj maureri) 72. Výpomocné spolky kresť ansk é 113\1.
Šaty kňazove pri omši R71 ; nádhera Vyslanci štátu 555.
šiat 746; márne šaténie 572; saty Vyznanie viery 73.
mádherné žensk\,ch v kóstole 855. Vyznanie viery Apoštolské 81.
Škrupulant 398. . Vyznavač 7!i.
StM a Cirkev 326. Vlastníctvo svobodno nadobúdať 592.
Štedrosť 749. Vlastnosti Božie 92.
štyridsaťden'ný pôst 527. Vlažnosť čo neprávosť 780 .
Štolárne poplatky 498. Vojna 582.
Tajomstvá kresťanského náboženstva Voľba stavu 1041.
51; 118. Voľba vyslancov 555.
Tanec 734. Vražda 574.
Telo človeka 160. Vrchnosť duchovná a svetská 550 ;
Tešenie zarmútených 651. vrchnosť má isté povinnosti 55R.
1164, .
Všadeprítomnosť Božia 9~.
Všedný hriech 705.
Všemohúcnosť Božia 10!.
Všeobecná spove~ 972.
Vševedúcnosť Božia 98.
Vzdelanosť napomáhaná Cirkvou 329.
Vzkriesenie Ježiša ~24; vzkrie-senie
mľtvych 366.
Zadosťučinenie 968.
Zachovávanie sveta 133.
Základné cnosti 683.
Zákon prírodný 393.
Zákon Starý; Nový 43 ; 199.
Zapovedaný čas 541.
Zapretie viery 77.
Zármutok vedie k radostiam 809.
Zasľúbenie Vykupiteľa 181.
Zasnúbenie 1019.
Závisť 422.
Zázraky ·62.
Zázraky Kristove 245.
Zdravas 108:3.
Zdravie má sa udržovať 569.
Zelený štvrtok 218.
Zemepis Palestíny :!00.
Zjavenie Božie 35.
Zjavovanie sa Krista po vzkrjesené
226; zjavy Óucha Sv. 277 ; 7.javy
zomrelých 166.
Zlorečenie 492.
Znak sv. kríža 78.
Znaky, --ktoré deň posledného súdu
predchádžaf majú 375.
Známky pravej Cirkve 317.
Znovupadnutie do hriechu 978.
Zúfalstvo 388.
Zvieratá nemame trýzniť · 587.
Ziadosf zlá 695.
Židia, ich dejiny 194; ich obrátenie 376.
Život bližného má sa šetríf 575.
Život človeka je veľké dobro !'\68.
Životopis Krista 206.
 l

OPRAVA CHÝB.

Strana, riadok, miesto . má byt.

50. 10 shora, ; Krestanská : Kresťanská
68. l shora, ltrestanskej : kresťanskej
93. 9 sdola, vecny : večný
94. 18 shora, v-sadeprítomny: všadeprítomnt
160. l sdola, ·Sv. Carihr. : Sn. Carihr.
171. 5 sdola, Ledičny : dedičný
243. l shora, ieziš: Ježiš
254. 6 shora, učinkovanie : účinkovanie
887: 10 shora, protíva : pŕotiva
. 399. lO shora, najnesp.ášanlivej ší : n~jneznášanl i vej ší
582. · 10 sdola, vynahradit r vynahradiť ' .
64?. 10 sdola, konat : konať ·
- 647. 12 _shora, mrtvemu~ mŕtvemu -· ·'
773. 5 -sdola, snl).šaf : znášať .\ .
777. 13 'shora, jednať : .konať:
866. 6 sdola, umrlčími: umŕlčimi
1097. 13 "sdola, majú" : majú. ' _- .

.., . ....,

j·
,,