Radikálna ľavica: komunistické strany v Európe 1

Ľuboš Blaha

1. Význam komunistických strán

Mnohé komunistické strany po celom svete zohrávajú od svojho vzniku po prvej

svetovej vojne relevantnú úlohu v politickom systéme. Neplatí to len o bývalej sovietskej
sfére vplyvu či o niektorých krajinách Tretieho sveta, kde tieto strany vládli, ale aj o západnej
Európe. Počas druhej svetovej vojny komunisti zohrali nedoceniteľnú úlohu pri porážke
fašizmu a nacizmu takmer vo všetkých európskych krajinách a prispeli k renesancii
demokracie a humanistických hodnôt.2
Po druhej svetovej vojne sa komunisti stali najmocnejšou silou v Grécku
a reprezentovali vôľu väčšiny gréckeho národa. Boli však krvavo potlačení gréckou
autoritatívnou pravicou, ktorú výdatne podporovali Spojené štáty. 3 V Portugalsku sa
komunisti stali v sedemdesiatych rokoch kľúčovými hráčmi v boji proti autoritárskemu
režimu A. Salazara a po víťazstve sa im na určitý čas podarilo realizovať niektoré
z ľavicových sociálnych reforiem.4 Aj v Španielsku boli koncom Frankovej diktatúry
komunisti najpočetnejšou protifrankistickou politickou silou. V Taliansku hrala komunistická
strana úlohu druhej najväčšej strany počas celého povojnového obdobia a začiatkom
osemdesiatych rokov dokonca PCI vyhrala voľby. Vo Francúzsku sa komunistická strana ešte
v osemdesiatych rokoch účastnila na vláde so socialistami a patrila ku kľúčovým hráčom vo
francúzskom politickom systéme. Komunisti zohrávali v mnohých západných krajinách
Európy úlohu významnej ľavicovej politickej sily a dokázali sa dištancovať od stalinských
praktík a dogmatizmu.
Pád reálneho socializmu osudy komunistických strán v Európe výrazne poznačil,
neznamenal však ich zánik. V mnohých krajinách ostali relevantnými hráčmi na politickej
scéne, aj napriek poklesu preferencií. V Taliansku sa dnes podpora komunistov pohybuje
okolo 10% (ak spočítame preferencie oboch komunistických strán), podobná situácia je aj
v Grécku. V Portugalsku majú ortodoxní komunisti vyše 7 percentnú podporu a reformní
komunisti vyše 6 percentnú, takže portugalské radikálne politické subjekty naľavo od
sociálnej demokracie dosahujú takmer 14 percentnú podporu verejnosti. V Španielsku
a Francúzsku sa preferencie komunistov pohybujú okolo 5%. V Čechách sa v roku 2005
vyšplhali preferencie KSČM až na 25% a dodnes sa KSČM pohybuje nad 10% voličskej
podpory. Vo všeobecnosti sa však podpora jednotlivých relevantných komunistických strán
v členských krajinách Európskej únie pohybuje okolo 5-7%.
Mnohé komunistické strany sú naďalej relevantné politické strany a oslovujú milióny
voličov. Navyše, neostali v úlohe večnej opozície. Na Cypre komunistická strana AKEL v
roku 2001 vyhrala so ziskom takmer 35% voľby a zostavila koaličnú vládu. V Taliansku
došlo vo voľbách roku 2006 k víťazstvu koaličnej ľavice nad Berlusconiho pravicovou
koalíciou, pričom do vlády sa dostali obe talianske komunistické strany. Líder talianskej
Strany komunistickej obnovy Fausto Bertinotti sa stal predsedom talianskeho parlamentu.
1
Pojem radikálnej ľavice podľa definície L. Marcha a C. Muddeho zahŕňa okrem komunistických strán aj
vybrané zelené strany, demokraticko-socialistické strany a sociálno-populistické strany. V nasledujúcej krátkej
štúdii sa budeme zaoberať predovšetkým komunistickými stranami, aj keď v rámci úvah o Strane európskej
ľavice a politickej frakcii GUE/NGL budeme čiastkovo tematizovať aj niektoré radikálne zelené strany, resp.
demokraticko-socialistické strany (napr. PDS). (Pozri Fiala, P., Mareš, M., Sokol, P.: Eurostrany. Politické
strany na evropské úrovni. Společnost pri odbornou literaturu - Barrister&Principal, Brno 2007, s.146-147)
2
Pozri napríklad Bauer, J.: Otázka komunismu. FUTURA, Praha 2006
3
Pozri Hradečný, K.: Dějiny Řecka. NLN, Praha 1998
4
Pozri Klíma, J.: Dějiny Portugalska. NLN, Praha 1999

1
V Moldavsku vládne komunistická strana absolútnou väčšinou, aj keď jej program už nepatrí
medzi typické prípady radikálnej ľavice.5 Na Ukrajine a v Rusku boli komunisti dlhodobo
druhou najsilnejšou stranou (ukrajinskí komunisti sú dokonca súčasťou koaličnej vlády V.
Janukovyča) a aj keď ich vplyv postupne oslabuje (predovšetkým na Ukrajine), naďalej si
udržujú pozície relevantných politických strán. V Nemecku sa podpora postkomunistickej
PDS (po spojení so stranou WASG ľavicového socialistu Oskara Lafontaina a zmene názvu
na Die Linke.PDS) vyšplhala v posledných voľbách na takmer 9%. Navyše, PDS bežne víťazí
v regionálnych voľbách vo východnej časti Nemecka. V Berlíne dokonca spolu s SPD vládne
v mestskom zastupiteľstve. Nezabúdajme zároveň, že aj podpora slovenskej KSS sa v období
2002-2006 pohybovala na úrovni 6-7% a aj keď od volieb roku 2006 rapídne klesla,
pochybujúc sa tesne nad 1%, radikálna ľavica v určitých obdobiach zohrávala relevantnú
úlohu aj na slovenskej politickej scéne (okrem KSS v rokoch 2002-2006 bolo v rokoch 1994-
1998 súčasťou Národnej rady Slovenskej republiky a zároveň Mečiarovej koaličnej vlády aj
sociálno-populistické Združenie robotníkov Slovenska).
Ak by sme neostali iba pri Európe, komunisti sa podieľajú na vláde aj v Maroku či
v Sýrii. Tradične vládnu aj na Kube, vo Vietname či v Laose. V Číne komunistická strana
vládne vyše miliarde ľudí. Vo väčšine krajín Južnej Ameriky sa dnes nachádzajú pri moci
radikálni ľavicoví socialisti s podporou komunistov. Tak je to v prípade Huga Cháveza vo
Venezuele, Lulu da Silvu v Brazílii, Nestora Kirchnera v Argentíne či Eva Moralesa v Bolívii.

2. Neomarxistický a leninský ideový prúd

Predstava komunistického hnutia ako jednoliateho stalinského dogmatického a

nostalgického zmýšľania je povrchná a nepodložená. V samotnej Európe existujú
v komunistickom hnutí minimálne dva ideové prúdy a ani jeden z nich nepredstavuje
spomínané hanlivé označenia.6 Prvý prúd je v Európe reprezentovaný Stranou európskej
5
Pre volebné obdobie po roku 2005 vládna Strana komunistov Moldavskej republiky (SKMR) prijala program,
ktorý vytyčuje 4 základné priority: 1) nová kvalita života, 2) ekonomická modernizácia, 3) európska integrácia,
4) konsolidácia spoločnosti. Strana počíta s podporou malého a stredného podnikania a hodlá znížiť dane
z príjmu o 15%. Chce zároveň otvoriť Moldavsko pre západné trhy a popri vysokej snahe o zapojenie sa do
európskej integrácie naďalej rozvíjať nadštandardné vzťahy s Ruskou federáciou. Ide o modernú ľavicovú
stranu, ktorá sa snaží zapojiť chudobnú krajinu na hraniciach Rumunska a Ukrajiny do spolupráce s Európskou
úniou. Vláda SKMR je aj podľa západných médií prozápadná a reformná. V roku 2005 moldavskí komunisti
podali žiadosť Strane európskej ľavice (SEL) o pozorovateľské členstvo a roku 2006 bola ich žiadosť prijatá, aj
napriek výhradám niektorých členských strán voči podpore, ktorú vyjadrila vládna SKMR americkej ofenzíve
v Iraku. (Pozri Blaha, Ľ.: Moldavská republika. In: http://www.kss.sk/index.php?
option=com_content&task=view&id=219&Itemid=79)
6
Obdobné delenie, aké predstavujeme v tejto štúdii, ponúka aj M. Schirdewan, ktorý hovorí o „novej európskej
ľavici“ (v našom prípade neomarxistické strany) a „klasických komunistoch“ (v našom prípade leninské strany).
Okrem týchto dvoch prúdov hovorí Schirdewan o trockistických stranách a severskej zelenej ľavici. (Pozri Fiala,
P., Mareš, M., Sokol, P.: Eurostrany. Politické strany na evropské úrovni. Společnost pri odbornou literaturu -
Barrister&Principal, Brno 2007, s.148, poznámka) Označenie „neomarxistické“ a „leninské“ má bližšie
konotácie na ideologické vymedzenie jednotlivých komunistických strán, no v zásade kopíruje Schirdewanove
označenia. Vychádzajúc z diel najvýznamnejších neomarxistických teoretikov (N. Poulantzas, H. Lefebvre, R.
Miliband, G.A. Cohen, J. Roemer, J. Elster, E. Olin Wright) a ideového posolstva reformných komunistických
strán je označenie „novej ľavice“ ako neomarxistickej celkom opodstatnené. (Porovnaj Poulantzas, N.: State,
Power, Socialism. VERSO, London, New York 2000; Lefebvre, H.: The Sociology of Marx. Vintage Books,
Random House, New York 1969; Miliband, R.: Marxism and Politics. Oxford University Press 1977; Cohen, G.
A.: Iluze liberální spravedlnosti. FILOSOFIA, Praha 2006; Roemer, J.: Theories of Distributive Justice. Harvard
University Press 1998; Elster, J.: Making Sense of Marx. Cambridge University Press, New York 1991; Elster,
J., Moene, K.O.: Alternative to Capitalism. Cambridge University Press, New York 1993; Wright, E.O. et al.:
The Debate on Classes. VERSO, London, New York 1998) Trockistické strany spolupracujú skôr
s neomarxistickými stranami, rovnako ako severská zelená ľavica, no ani jeden z týchto prúdov nepatrí
k hlavným prúdom komunistickej ľavice. To je zároveň dôvod, pre ktorý si ich v tejto štúdii prioritne
nevšímame.

2
ľavice (SEL)7, ktorá vznikla roku 2004 v Ríme, ako radikálna ľavicová strana pôsobiaca
v inštitúciách EÚ. Jej hlavnými predstaviteľmi sú talianska Strana komunistickej obnovy
(„Rifondazione“), nemecká Die Linke, francúzski a španielski komunisti8 a grécka červeno-
zelená koalícia Synaspismos. Zväčša ide o strany, ktoré sa odklonili od ortodoxného
ponímania marxizmu a apelujú na modernú reformovanú komunistickú rétoriku. Omnoho
väčší dôraz kladú na spoluprácu s alter-globalistickým hnutím, so sociálnymi fórami či
s aktivistami tzv. novej (nekomunistickej) ľavice. Nemožno nespomenúť, že tento prúd má aj
tradičnú podporu trockistických skupín. Aj preto ich oponenti označujú za reformistov,
prípadne trockistov. Predstavitelia týchto strán (predovšetkým v rámci talianskej SKO) však
operujú termínom „neomarxizmus“, a preto budeme tento ideový prúd nazývať termínom -
neomarxistický.
Druhý prúd reprezentuje skupina ortodoxných komunistických strán, ktoré sa
sústreďujú predovšetkým okolo Komunistickej strany Grécka (KKE) a patria sem komunisti
z Portugalska, Ruska a Ukrajiny, ako aj mnohé malé komunistické strany z Beneluxu,
Škandinávie a Británie. Tieto strany naďalej ostávajú pri tradičnom marxisticko-leninskom
slovníku. Aj keď ich oponenti ich zvyknú hanlivo označovať za “stalinistov“, budeme tieto
strany nazývať neutrálnejším termínom - leninské. Je totiž omylom, že tieto strany
predstavujú akýsi nostalgicko-dogmatický stalinistický prežitok. V konečnom dôsledku je
rozdiel medzi oboma ideovými prúdmi iba v tradičnejšom slovníku leninistov, väčšej
kontinuite s bývalými reálno-socialistickými režimami, revolučnejšej antikapitalistickej
rétorike a principiálnejšej opozičnej politike.
Na aktuálne politické témy majú oba komunistické tábory takmer totožné názory. Obe
aktívne podporujú politiku pre zamestnancov, hlásiac sa k hodnotám sociálnej spravodlivosti,
ochrany životného prostredia a mieru. Obe zároveň veľmi ostro vystupujú proti americkej
ofenzíve v Iraku a v Afganistane, proti neoliberálnej ideológii a proti kapitalistickej
globalizácii. Bez vážnejších problémov spolupracujú v Európskom parlamentne vo frakcii
GUE/NGL. Nezabúdajme, že oba tábory majú vytýčený spoločný strategický cieľ –
socializmus – aj keď neomarxistická skupina zväčša nezabúda pripojiť prívlastok
„demokratický“.
Rozdelenie komunistického európskeho tábora do dvoch prúdov má svoje
odzrkadlenie aj na národnej úrovni. V Grécku viedlo k štiepeniu komunistickej strany na
leninskú KKE a neomarxistický Synaspismos. V Portugalsku sa od komunistickej strany
odštiepil neomarxistický Ľavý blok, blízky trockizmu. V Taliansku vo vnútri Strany
komunistickej obnovy pracuje významná leninská frakcia Ernesto, ktorá sleduje
neomarxistický trend predsedu Bertinottiho (ten je tiež predsedom Strany európskej ľavice)
s vážnym znepokojením. Talianske komunistické hnutie je však ako celok tradične spojené s
reformnou pragmatickou líniou politiky, ktorú v minulosti stelesňovali P. Togliatti či E.
7
Používa sa tiež preklad Európska ľavicová strana. V angličtine sa používa najmä skrátený názov European Left
(EL). V práci budeme používať všetky spomínané označenia a skratky bez uprednostňovania akejkoľvek z nich.
8
V Španielsku figurujú dve radikálne ľavicové strany (ak navyše opomenieme existenciu katalánskej radikálnej
ľavice, ktorá funguje autonómne), ktoré síce vo voľbách vystupujú jednotne, no ktorých vzťah je veľmi
špecifický. Podstata problému spočíva vo vzťahu medzi Komunistickou stranou Španielska (PCE) a Zjednotenou
ľavicou (Izquierda Unida – IU), ktorá v osemdesiatych rokoch vznikla ako volebná koalícia komunistov,
skladajúca sa z drvivej väčšiny z členov PCE. Rozdvojenie štruktúr a organizačný dualizmus strane priniesol
mnoho problémov, ktoré sa ukazujú dodnes. Nejednotnosť strany sa ukázala aj v posledných parlamentných
voľbách, v ktorých komunisti neuspeli a získali iba niečo nad 5%. V strane existujú dve línie – línia PCE a línia
IU. Na čele línie PCE v súčasnosti stojí predseda komunistov F. Frutos, na čele línie IU predseda Zjednotenej
ľavice G. Llamizares. Ideové diferencie sú síce minimálne, ale predsa možno konštatovať, že línia PCE je
„komunistickejšia“ a línia IU viac reformistická, až sociálnodemokratická. Samotný charakter celej španielskej
komunistickej ľavice je však do veľkej miery reformistický. Španielski komunisti boli už v sedemdesiatych
rokoch hlavnými zástancami tzv. eurokomunizmu a dodnes im je vlastná táto tradícia reformnej politiky. (Pozri
Blaha, Ľ.: Španielsko. In: http://www.kss.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=333&Itemid=79)

3
Berlinguer. Zásadnejší leninský prúd na spôsob gréckych komunistov preto v Taliansku nie je
prítomný. Podobná situácia je aj v Španielsku a vo Francúzsku.
Medzi dvoma základnými prúdmi v komunistickom hnutí sa nachádzajú strany, ktoré
spolupracujú na oboch „frontoch“ a nevykryštalizovali sa do jednostrannej podpory
neomarxistov, resp. leninistov. Sem patrí slovenská KSS, česká KSČM či cyperský AKEL.
Všetky tieto strany majú pozorovateľské členstvo v Strane európskej ľavice, no zároveň sa
aktívne zapájajú aj do akcií druhej skupiny v komunistickom hnutí (známe sú predovšetkým
každoročné bruselské a aténske konferencie, organizované belgickou Stranou práce,
resp. gréckou KKE) a vystupujú voči SEL v mnohých ohľadoch značne kriticky. KSČM
odmieta paušálne dištancovanie sa od skúsenosti s reálnym socializmom, KSS upozorňuje na
potrebu uchovania si komunistickej identity aj v modernom politickom systéme.9
V Európskom parlamente dokážu napriek určitým ideologickým nezhodám
spolupracovať oba ideové prúdy v rámci politickej frakcie GUE/NGL (Konfederatívna
skupina Zjednotenej ľavice a Severskej zelenej ľavice). Základy GUE/NGL boli položené
v roku 1989, kedy Komunistická strana Talianska(PCI), španielska Zjednotená ľavica (IU),
Socialistická strana Dánska, grécky Synaspismos založili parlamentný klub Európskej
zjednotenej ľavice (GUE). Konfederatívna skupina Európskej zjednotenej ľavice bola
vytvorená v roku 1994, kedy sa jej členskými politickými stranami stali španielska
Zjednotená ľavica, Komunistická strana Francúzska (PCF), talianska Strana komunistickej
obnovy (SKO), Strana talianskych komunistov (PdCI), Portugalská komunistická strana
(PCP), Komunistická strana Grécka (KKE) a grécky Synaspismos.
Po pričlenení škandinávskych krajín z januára 1995 sa parlamentný klub rozšíril
o Ľavicovú stranu Švédska, Ľavicovú alianciu Fínska, Socialistickú ľudovú stranu Dánska.
Tieto strany v GUE založili jednotný komponent pod názvom Severská zjednotená ľavica
(NGL) a parlamentný klub bol premenovaný na GUE/NGL.
Po parlamentných voľbách v roku 1999 sa do práce klubu plne zapojila aj nemecká
PDS, ktorá pred týmto dátumom bola iba pridruženým členom. Do GUE/NGL vstúpila aj
grécka DIKKI a päť poslancov z Francúzska, zvolených na kandidátke trockistického
Robotníckeho boja (Lutte Ouvriére) a Revolučnej komunistickej ligy (Ligue Communiste
Revolutionnaire), ktoré sa stali pridruženými členmi GUE/NGL.
V roku 2003 sa v rámci procesu rozšírenia k GUE/NGL pripojili pozorovatelia z cyperskej
strany AKEL, Komunistickej strany Čiech a Moravy, Komunistickej strany Slovenska
a Lotyšskej socialistickej strany. V rámci GUE/NGL spoluprácu nadviazala aj írska radikálna
strana Sinn Fein.10

3. Najvýznamnejšie európske komunistické a radikálne ľavicové strany

Medzi najvýznamnejšie komunistické a radikálne ľavicové strany v členských krajinách

Európskej únie patria – ako už bolo naznačené – talianska Strana komunistickej obnovy
(SKO), Komunistická strana Grécka (KKE), nemecká Die Linke.PDS a Komunistická strana
Francúzska (PCF). V stručnosti si predstavíme ich postavenie v posledných rokoch.
Grécka KKE je veľmi aktívna vo svojej politike v medzinárodnom komunistickom hnutí
a každoročne usporadúva v Aténach celosvetové medzinárodné stretnutie komunistických
strán. Až roku 2006 sa konalo v Lisabone, tiež však pod patronátom gréckych komunistov.
KKE tiež prevádzkuje medzinárodnú internetovú stránku komunistického hnutia
9
Pozri Fiala, P., Mareš, M., Sokol, P.: Eurostrany. Politické strany na evropské úrovni. Společnost pri odbornou
literaturu - Barrister&Principal, Brno 2007, s.156. Pozri tiež Ondriaš, K.: Vyjadrenie KSS k politickým tézam
Strany európskej ľavice pred 1. zjazdom SEL (21.10.2005). In: http://www.kss.sk/index.php?
option=com_content&task=view&id=136&Itemid=32
10
Pozri Fiala, P., Mareš, M., Sokol, P.: Eurostrany. Politické strany na evropské úrovni. Společnost pri odbornou
literaturu - Barrister&Principal, Brno 2007, s.153-155

4
www.solidnet.org. Svojím ortodoxným postojom, principiálnym marxizmom-leninizmom
a jasným nesúhlasom s reformistickou Stranou európskej ľavice (ktorej aktívnym členom sa
naopak stal konkurenčný odštiepenecký Synaspismos, ktorý dokonca organizoval prvý riadny
zjazd SEL v roku 2005 v Aténach) si vybudovala silné renomé najmä medzi tradične
naladenými komunistami v celej Európe. Jej radikálne negatívny postoj k súčasnej podobe
Európskej únie a veľmi aktívny odpor proti americkému imperializmu KKE radí medzi
najaktívnejšie strany v európskom priestore. Zároveň patrí medzi najsilnejšie komunistické
subjekty v Európe.
Pokiaľ sa medzi modelové reformistické, resp. neomarxistické komunistické strany
v Európe radí predovšetkým Strana komunistickej obnovy z Talianska (vodcovská sila
v Strane európskej ľavice)11, potom na druhej strane modelovým príkladom úspešnej
ortodoxnej marxisticko-leninistickej strany je bezpochyby grécka KKE. Úzku spoluprácu má
KKE predovšetkým s podobne ortodoxnou Portugalskou komunistickou stranou (PCP),
s ruskou KSRF, s ukrajinskou KSU, ale aj s českou KSČM atď. KKE udržiava výborné
vzťahy aj s tradičnými komunistickými stranami vo svete, najmä s ľavičiarmi v Latinskej
Amerike, v Ázii a samozrejme, s vládnucimi komunistami na Kube, v Číne a pod. Tradične
nadštandardné vzťahy má s cyperskou (gréckou) vládnou komunistickou stranou AKEL, ale
aj s talianskymi komunistami, či už zo Strany komunistickej obnovy (najmä s ortodoxnou
frakciou Ernesto) alebo zo Strany talianskych komunistov. Nemožno nedodať, že tradične
nadštandardné vzťahy má KKE aj so slovenskou KSS. Vo februári 2005 sa konal 17.zjazd
KKE, na ktorom bola v čele strany potvrdená predsedníčka Aleka Paparigová a strana
zotrvala na svojich ortodoxných postojoch.12
Talianska Strana komunistickej obnovy (skrátene tiež Rifondazione, resp. SKO) je síce
dedičkou tradične silnej Komunistickej strany Talianska (PCI), ktorá sa pretransformovala na
sociálnodemokratickú stranu, ale zároveň absorbovala aj iné prúdy – predovšetkým zo strán
Proletárska demokracia a Nová ľavica. Preto jej identita osciluje medzi tradičnou
komunistickou stranou a alternatívnou ľavicovou stranou antiglobalistického typu.
Dominantnou myšlienkou Rifondazione sa stala v deväťdesiatych rokoch idea nenásilia.
SKO sa v prvom rade chápe ako sociálne hnutie, ktoré zastrešuje rôznorodé ľavicové
prúdy v boji proti kapitalizmu. Ideologickou základňou sú naďalej idey Marxa, Engelsa
a Gramsciho, ale SKO sa nebráni novým vplyvom. Veľkú silu v Rifondazione tvoria najmä
mladí komunisti (Giovani Comunista), ktorí si ponechávajú ďalekosiahlu stranícku
autonómiu, vďaka čomu si udržujú značný vplyv na antiglobalistické, resp. alterglobalistické
hnutie. Obrovský rozmach zaznamenali najmä v uliciach Janova a Prahy pri
antiglobalistických protestoch v rokoch 2000 a 2001.13
V rámci SKO pôsobí okrem dominantnej neomarxistickej skupiny predsedu F.
Bertinottiho aj ortodoxná frakcia Ernesto, či rôzne trockistické skupiny. To pre SKO
predstavuje zdroj pnutia, ktoré sa najmä v poslednom čase prehlbuje.14 Naďalej však platí, že
11
Príspevok vznikal v roku 2006. V súčasnosti má Strana komunistickej obnovy značne oslabené pozície.
12
Pozri bližšie Blaha, Ľ.: Grécko. In: http://www.kss.sk/index.php?
option=com_content&task=view&id=185&Itemid=79
13
K ideovému vymedzeniu alterglobalizmu pozri bližšie Hardt, M., Negri, A.: Empire. Harvard University Press
2001. Z klasických marxisticko-leninistických zdrojov sa najčastejšie citujú v programovej praxi
komunistických strán, vrátane Strany komunistickej obnovy, Marxov Manifest komunistickej strany a v prípade
talianskych komunistov aj Gramsciho Listy z väzenia. (Pozri Marx, K., Engels, F.: Manifest komunistickej
strany. Pravda, Bratislava 1975; Gramsci, A.: Listy z väzenia. Smena, Bratislava 1978; Gramsci, A.: Spoločnosť,
politika, filozofia. Pravda, Bratislava 1988)
14
Citeľné to bolo najmä počas benátskeho šiesteho zjazdu v roku 2005, kedy delegáti z frakcie Ernesto ostro
vystúpili proti zámeru vedenia SKO vstúpiť do koaličnej stredo-ľavej vlády R. Prodiho. Opätovne zvolený
predseda Bertinotti naopak zdôrazňoval, že účasť vo vláde umožní stiahnutie talianskych vojsk z Iraku (čo sa aj
stalo) ako aj zastavenie vtedajšieho premiéra S. Berlusconiho v jeho radikálne pravicovej politike. Bertinotti
navyše nastúpil do tvrdej politickej ofenzívy. Svoje dominantné postavenie v strane si upevnil novými

5
SKO, tak ako už jej predchodkyňa PCI, je jednou z najvýznamnejších reformne
komunistických strán v Európe. Je to strana prevažne mladých radikálov a ľavičiarov. Na
rozdiel do gréckej KKE talianska SKO neprerušila vzťahy s odštiepencami (Strana
talianskych komunistov, PdCI) a obe strany spolupracujú v rámci stredo-ľavej vládnej
koalície Unione na čele so socialistickým premiérom R. Prodim. To zároveň umožňuje, že
SKO je členskou stranou v Strane európskej ľavice a PdCI je pozorovateľskou stranou. Na
rozdiel od Grécka však neplatí, že SKO je na spôsob Synaspismos reformistickou stranou
a PdCI na spôsob KKE ortodoxnou. Obe talianske strany v zásade predstavujú reformistickú
líniu, ktorá sa v PdCI líši iba väčších odkazom na komunistickú minulosť.15
Vývoj bývalej štátostrany v NDR Zjednotenej socialistickej strany (SED) bol po páde
bývalého režimu relatívne turbulentný. SED bola až do obdobia perestrojky jedným
z najvernejších spojencov Moskvy. Po páde režimu prijala SED prechodné meno SED-PDS
a vo februári 1990 ostala pri názve PDS (Strana demokratického socializmu). Na samom
počiatku bolo stranícke vedenie reprezentované reformným socialistom a charizmatickým
právnikom Gregorom Gysim. Počas deväťdesiatych rokov sa strana silne reformovala
a prihlásila sa na pozície nekomunistickej radikálnej ľavice. Na prelome storočí PDS
vypracovala nový program, kde hrá hlavnú úlohu koncept „modernity“.
Reformný posun PDS naďalej pokračoval. Vyvrcholil pred voľbami roku 2005, kedy PDS
utvorila koalíciu s ľavicovými odpadlíkmi z SPD – stranou WASG na čele s Oskarom
Lafontainom, bývalým lídrom nemeckých sociálnych demokratov. Strana so 63 tisíckami
členov získala ďalších 9 tisíc nových tvárí a zároveň získala väčší „západný“ volebný
potenciál. Na čelo strany sa formálne postavili predsedovia oboch strán: Klaus Ernst (WASG)
a Lothar Bisky (PDS). Čestným predsedom ostal významný východonemecký politik Hans
Modrow. Skutočnú vodcovskú úlohu si však udržal G. Gysi (PDS) a O. Lafontaine (WASG).
Spojenie týchto dvoch charizmatických lídrov malo zabezpečiť rast podpory pre radikálnu
ľavicu aj na západe Nemecka. Tento manéver sa podaril a PDS pod novou hlavičkou Die
Linke.PDS (Ľavicová strana/PDS) – o spojení rozhodol 9.zjazd PDS roku 2005 - získala vo
voľbách takmer 9% v celoštátnom meradle. Napriek volebnému úspechu strana opäť skončila
v opozícii, pretože sociálni demokrati z SPD sa spojili s pravicovou CDU/CSU a vytvorili tzv.
veľkú koalíciu.
Napriek reformnému kurzu Die Linke.PDS v radoch PDS naďalej existuje aj tradičné
marxisticko-leninské krídlo. Jeho predstavitelia sa združili predovšetkým do dvoch platforiem
vo vnútri strany: „Komunistická platforma“ a „Marxistické fórum“. Komunistická platforma
na čele so Sahrou Wagenknechtovou bola často citovaná v médiách pre svoje šokujúce
vyhlásenia. Wagenknechtová napríklad označila Pražskú jar 1968 za kontrarevolúciu, Stalina
považovala za „nevyhnutnosť“ pre štátny socializmus, Gorbačova označila za zradcu
socializmu a NDR charakterizovala ako po všetkých stránkach lepšie zriadenie než súčasné
kapitalistické Nemecko. Jej pozície nekorešpondovali s názormi vedenia PDS, ale mali silnú
odozvu medzi voličmi a členmi PDS.16
Vážnym problémom po páde sovietskeho impéria čelila Komunistická strana
Francúzska. Pád Sovietskeho zväzu roku 1991 priniesol krízu v PCF, ale komunisti sa na
rozdiel od mnohých iných európskych komunistických strán nevzdali svojho mena a identity.

organizačnými smernicami, ktoré obmedzujú stranícku opozíciu. Pokiaľ bola Rifondazione pred šiestym
zjazdom skôr voľným hnutím než stranou s rigidnými politickými štruktúrami, po tomto zjazde možno naopak
vidieť jasný posun k demokratickému centralizmu a k upevneniu moci predsedu. Ak chcela strana vstúpiť do
vládnej koalície, musela sa obrniť pevnejšou vnútornou štruktúrou. Bertinotti si však vybudoval politickú kariéru
najmä na hlásaní voľných väzieb a plurality v strane, s čím sú jeho súčasné kroky v určitom protirečení.
15
Pozri Blaha, Ľ.: Taliansko (Rifondazione) In: http://www.kss.sk/index.php?
option=com_content&task=view&id=225&Itemid=79
16
Pozri Olsen, J.: Německá PDS: mezi východem a západem. In: Hloušek, V., Kopeček, L. (eds.): Rudí a růžoví.
Transformace komunistických stran. Masarykova univerzita, MPÚ, Brno 2002, s.65-82

6
Roku 1994 nahradil Georgesa Marchaisa vo vedení strany Robert Hue. Pod jeho vedením sa
strana oddala procesu tzv. mutácie (la mutation), ktorý znamenal destalinizáciu, deleninizáciu
a reorganizáciu strany. Strana sa vzdala leninských dogiem, zriekla sa demokratického
centralizmu (zjazd roku 1994) a otvorila sa širšej ľavicovej verejnosti. V rokoch 1997-2002 sa
PCF opäť ocitla vo vláde so socialistami, vedenej Lionelom Jospinom, v ktorej mala dve
ministerské kreslá (turistika a šport). Na post ministerky športu zasadla budúca predsedníčka
strany Georg-Marie Buffetová.
Pokles podpory PCF z deväťdesiatych rokoch však pokračoval. Strana dokonca
uvažovala nad zmenou názvu na Novú komunistickú stranu. Roku 2002 získal Hue
v prezidentských voľbách iba 3,4% a v parlamentných voľbách v tom istom roku PCF
dosiahla 4,8%, a teda 21 kresiel z 567 (aj keď, patrí sa dodať, ak by vo Francúzsku nebol
väčšinový volebný systém, ich podpora by sa pohybovala niekde okolo 9%). Hue rezignoval
na predsedu strany a roku 2003 sa stala predsedníčkou spomínaná G.-M. Buffetová. Víťazstvo
radikálnej ľavice v kampani proti euroústave v máji 2005 a študentské protesty na jar 2006
priniesli francúzskym komunistom opätovný vzrast popularity. PCF ostala vplyvná
v robotníckom hnutí najmä vďaka sile, ktorú má v odborovom hnutí CGT. Veľmi vplyvné sú
aj jej tradičné stranícke noviny L´Humanite, ktoré každoročne organizujú v septembri festival
v Paríži - najväčší svojho druhu vo Francúzsku. Najväčšiu podporu PCF vykazuje
v okrajových častiach Paríža, v Lille a v Marseille. PCF významne spolupracuje so sociálnym
hnutím, najmä so združeniami KOPERNIK a ATTAC.
Na 33.zjazde v marci 2006, ktorý sa konal počas masových študentských protestov
proti vláde, PCF potvrdila svoje miesto v európskych ľavicových štruktúrach, najmä
v GUE/NGL a v SEL. Na rozdiel od zjazdu talianskej Rifondazione, či od zjazdu Ľavicovej
strany/PDS v Nemecku, sa však Strane európskej ľavice nevenovala príliš veľká pozornosť.
PCF sa napriek tomu otvorene hlási k modernej reformnej komunistickej politike, ktorú
v Európe prezentuje práve SEL. Ortodoxná skupina v PCF okolo poslancov André Gerina,
Jean-Claude Danglota či Maxima Grenetza má podporu iba asi len 10% členov strany. Medzi
francúzskymi komunistami jednoznačne dominuje Buffetovej reformistický kurz, ku ktorému
sa hlásia aj ďalšie významné osobnosti PCF – predseda GUE/NGL Francis Wurtz, predseda
zahraničnej sekcie Daniel Cirera, zástupca PCF v SEL Jean Francois Gau, ale aj poslanci
Alain Bocquet, Nicole Borvo či Patrice Cohen Seat. Strana sa na zjazde definitívne rozišla
s kontroverzným poslancom Maximom Grenetzom, ktorý reformné vedenie strany otvorené
kritizoval v médiách. 33.zjazd PCF na čele potvrdil Buffetovú a tým aj reformné smerovanie
francúzskych komunistov. Buffetová však upozornila na dôležitosť zachovania si
komunistickej identity. Kým v minulom desaťročí v PCF dominovala téma zmeny názvu
strany, dnes je už PCF plne odhodlaná chrániť svoju komunistickú identitu, rozvíjať modernú
ľavicovú politiku a úzko spolupracovať so sociálnym hnutím. To však strane neprinieslo
žiadaný úspech a v prezidentských voľbách v roku 2007 komunistická kandidátka Buffetová
neuspela.17
K významným komunistickým a radikálne socialistickým stranám v členských
krajinách EÚ patria aj česká KSČM, portugalská PCP, španielske PCE a IU či grécky
Synaspismos. Agilne pôsobí aj marginálna belgická Strana práce, na Cypre významná
politická strana AKEL či portugalský Ľavý blok. Menšiu úlohu zohrávajú mimoparlamentní
slovenskí, rakúski a maďarskí komunisti. Malé ortodoxné komunistické strany v krajinách
Beneluxu, Škandinávie či Veľkej Británie zohrávajú minimálnu rolu. Mimo hraníc Európskej
únie sú v Európe naďalej aktívni aj ruskí komunisti pod vedením G. Zjuganova.

4. Ideologický posun reformných komunistov

17
Pozri bližšie Blaha, Ľ.: Francúzsko. In: http://www.kss.sk/index.php?
option=com_content&task=view&id=297&Itemid=79

7
 Programové vymedzenie komunistických strán v Európe kopíruje rozdelenie týchto
strán na leninské a neomarxistické. Tradičný program leninských strán vychádza zo
základných téz marxizmu-leninizmum, zatiaľ čo neomarxistické strany zaznamenali zrejmý
ideový posun, pripomínajúci projekt eurokomunizmu zo sedemdesiatych rokov 20.stročia.18
Dôkazom tohto smerovania je program, resp. manifest Strany európskej ľavice, ktorý
demonštruje jej odklon od tradičných marxisticko-leninistických receptov a príklon
k modernej radikálnej ľavici. Najväčší dôraz sa v programe EL kladie na hodnoty
socialistického a komunistického hnutia, vrátane solidarity, mieru, demokracie, sociálnej
spravodlivosti, slobody, rovnosti pohlaví a ochrany životného prostredia. Ako však EL
vo svojich Stanovách nezabúda pripomenúť, odmieta sa stotožňovať s praktikami a zločinmi
stalinizmu, ktoré sú s komunistickými a socialistickými ideami v absolútnom protirečení.
Cieľom Európskej ľavicovej strany je ochrana pluralizmu a tolerancie voči menšinám.
Európska ľavica sa zároveň hlási k progresívnemu a liberálnemu mysleniu, odmietajúc
všemocný diktát trhového mechanizmu ako aj patriarchálnych mocenských štruktúr
v spoločnosti. EL vo svojom programe upozorňuje na skazonosné dôsledky neoliberálnej
globalizácie a odmieta všeobsiahlu privatizáciu, ktorú neoliberálne dogmy vydávajú
za všeliek na ekonomické a sociálne problémy.
Medzi základné ideové prúdy, ktoré sa Európska ľavica rozhodla zastrešovať, patrí
okrem komunizmu a socializmu taktiež feminizmus, environmentálne hnutie a pravdaže
mierové a antifašistické ideové hnutie.19 EL sa pokúša predstaviť projekt novej Európy, ktorá
by nestála na antidemokratických a neoliberálnych dogmách, ktoré súčasnej Európe diktuje
Svetová obchodná organizácia (WTO) a Medzinárodný menový fond (MMF). Európska
ľavicová strana zároveň trvá na tom, aby bola nová Európa svetadielom mieru a solidarity,
v ktorom by nebolo miesta pre jadrové zbrane či iné zbrane hromadného ničenia. Pri tejto
príležitosti jednoznačne odmieta Bushovu politiku „permanentnej vojny“. EL sa v rámci
riešenia medzinárodných konfliktov spolieha najmä na rezolúcie OSN, ktoré ako jediné môžu
poskytnúť legitimitu použitia donucovacej sily v medzinárodnom meradle.
Európska ľavicová strana chce hájiť predovšetkým záujmy pracujúcich a všetkých tých,
ktorých zasiahli negatívne dopady zúriacej globalizácie. Zároveň vo svojom programe
upozorňuje, že sociálnodemokratický program tzv. tretej cesty zlyhal, a preto je nevyhnutné,
aby sa ľavica opätovne zhostila jej tradičných tém, ako je sociálna spravodlivosť, mier,
udržateľný hospodársky rast, rovnosť, ľudské práva a ochrana životného prostredia. EL kladie
dôraz na rovný prístup každého ku vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti ako aj na otázku
zamestnanosti a kvality práce. Triedny boj podľa EL naďalej pretrváva a Európska ľavicová
strana chce stáť v tomto boji jednoznačne na strane utláčaných bojujúc proti kapitalistickému
vykorisťovaniu a ekologickej deštrukcii.
EL si zároveň uvedomuje, že neoliberálny model globalizácie vyprodukoval aj
spontánny odpor v podobe alterglobalistického hnutia. Európska ľavica preto chce
spolupracovať so všetkými alternatívnymi ľavicovými prúdmi, pričom dúfa najmä
v spoluprácu so Sociálnymi fórami, odborárskymi organizáciami a ľavicovými občianskymi

18
Pre ideové vymedzenie eurokomunizmu pozri bližšie napríklad: Carrillo, S.: Eurocommunism and the State.
Lawrence Hill & Company, New York 1978 a Poulantzas, N.: State, Power, Socialism. VERSO, London, New
York 2000. Filozoficky opačný postoj, aký ponúkli reformní marxisti, v najkomplexnejšej podobe predstavil
jeden z najvýznamnejších povojnových marxistov Louis Althusser. (Pozri Althusser, L.: For Marx. Vintage
Books, New York 1970) Vzťah voči komunistickým stranám Francúzska, resp. Grécka bol zo strany Althussera
aj Poulantzasa, ako dvoch najvýraznejších postáv štrukturalistického marxizmu, veľmi turbulentný. (Pozri
Althusser, L.: Budoucnost je dlouhá. Fakta. Karolinium, Praha 2001)
19
K smerovaniu modernej radikálnej ľavice a jej ideovému zázemiu pozri bližšie Barša, P., Císař, O.: Levice
v postrevoluční době. CDK, Brno 2004. Pozri tiež Anderson, P.: Considerations on Western Marxism. NLB,
London 1976

8
hnutiami. Základnou bázou tejto spolupráce je odpor voči neoliberalizmu, ekonomickej
globalizácii a vojnovému ťaženiu západných mocností voči rozvojovým krajinám. Sociálne
spravodlivý svet, oslobodený od vykorisťovania a vojny, je strategickým cieľom Strany
európskej ľavice.
Určitý posun k moderným myšlienkovým prúdom je z programu Európskej ľavice
citeľný. Omnoho nápadnejšie sa artikulujú environmentálne a feministické témy. Oveľa väčší
dôraz sa kladie na boj voči neoliberálnemu modelu globalizácie. Striktný apel na ukončenie
agresívnej vojnovej politiky zo strany USA si v programe EL takisto nachádza svoje miesto.
Avšak tradičné témy ako triedny boj a sociálna spravodlivosť v programe Európskej ľavice
taktiež nechýbajú. Inými slovami, Európska ľavicová strana vo svojom programe
sformulovala veľmi jasnú a modernú víziu, ktorá stojí predovšetkým na hodnotách sociálnej
spravodlivosti, mieru, rovnosti a životného prostredia.20
Dôležitým faktorom pri kryštalizácii komunistických strán v Európe je aj vývoj
medzinárodnej situácie v antikapitalistickom hnutí. Najmä vývoj v Latinskej Amerike za
ostatné roky znamenal pre komunistické strany v Európe obrovskú vzpruhu. Vo väčšine krajín
Južnej Ameriky sa dnes nachádzajú pri moci ľavicoví socialisti s podporou komunistov.
Medzi mladými ľavičiarmi je zároveň naďalej badateľná podpora indiánskej zapatistickej
revolty v mexickom štáte Chiapas, či dozvuky kubánskej revolúcie. Postavy ako Che Guevara
či commandante Marcos sú v Európe nenahraditeľnými symbolmi komunistickej mládeže.21
Európski komunisti tiež zohrávajú významnú úlohu v spolupráci s alter-globalistickým
hnutím a aktívne participujú na sociálnych fórach. Na úrovni národných štátov pravidelne
spolupracujú s odbormi a organizujú štrajky či protestné pochody. V Grécku dokáže KKE
dostať do ulíc stotisíc, prevažne mladých ľudí. To isté platí aj o Taliansku či Španielsku.
Najmä v období, kedy vrcholila protivojnová kampaň zo strany komunistickej ľavice, ktorá sa
k americkej agresii voči Iraku postavila najprincipiálnejšie, bola podpora európskych
komunistov medzi mladými ľuďmi obrovská. Stiahnutie vojsk z Iraku či rozpustenie NATO
ostáva zásadnou požiadavkou všetkých európskych komunistických strán.
Ako možno konštatovať, pádom reálneho socializmu a nástupom globalizovaného
kapitalizmu došlo k vážnym posunom na ideologickom vejári, ktorý rozdeľuje politickú scénu
na pravicu, stred a ľavicu. Zatiaľ čo pred tridsiatimi rokmi v Európe existoval konsenzus
o aktívnom sociálnom štáte, ktorý v zásade akceptovala aj konzervatívna pravica, dnes je
situácia celkom opačná. Celá ideologická scéna sa posunula doprava a aktívny sociálny štát
rozmerov sedemdesiatych rokov už dnes neakcentuje ani sociálna demokracia. Európske
sociálnodemokratické a socialistické strany, ktoré začínali svojho času pri hlásaní radikálnych
ľavicových výziev a ktorých ideologické zázemie vypĺňal bernsteinovsky chápaný
marxizmus, dnes už celkom upustili od svojho pôvodného poslania. Začalo to Bad
Godesbergom a skončilo Giddensom. V deväťdesiatych rokoch sa sociálna demokracia vzdala
akýchkoľvek ideologických obmedzení. Definitívne sa vzdala marxizmu a vydala sa na cestu
tzv. neortodoxnej ľavice. Ľavice je však v ich politike stále menej a ich východiská stále viac
smerujú do stredu politickej škály. Sociálna demokracia sa postavila na liberálne východiská.
S nástupom generácie mladých politikov T. Blaira a G. Schrődera vo vodcovských
sociálnodemokratických stranách v Európe Labour Party a SPD sa z bývalých socialistických
strán definitívne vyprofiloval akýsi liberálny ľavý stred, ktorému britský sociológ A. Giddens
vytvoril nálepku „tretia cesta“.

20
Pozri bližšie http://www.european-left.org/about/docus/doc/manifesto/
21
K vývoju radikálnej komunistickej ľavice v Latinskej Amerike v dvadsiatom storočí pozri napríklad Pečínka,
P.: Od Guevary k zapatistům. DOPLNEK, Brno 1998. K ideologickej bázy komunistických strán v Latinskej
Ameriky pozri dielo najvýznamnejšieho latinskoamerického marxistu – Peruánca José Carlosa Mariáteguiho.
(Pozri Mariátegui, J.C.: Seven Interpretive Essays on Peruvian Reality. University of Texas Press, Austin and
London 1974)

9
 Ak sa v tejto súvislosti pozrieme na charakteristiku komunistickej ľavice, vidíme, že
uvoľnený ľavý priestor po sociálnej demokracii v ideovej rovine postupne zapĺňajú
neomarxistické strany. Tradičný priestor komunistov pritom naďalej okupujú leninské strany.
Komunistické hnutie teda postupne zapĺňa ľavicový priestor, kým sociálna demokracia sa
posunula smerom do stredu. Spájať komunistickú ľavicu s extrémizmom teda nie je celkom
korektné. Komunistické hnutie sa vyvíja. Neostalo stáť na dogmatických pozíciách a ani
zďaleka nepredstavuje rigidné skostnatené ideové smerovanie. V komunistickom hnutí
existujú ideové rozdiely, komplexná diskusia a pluralizmus, no naďalej ostáva v konkrétnych
prejavoch jednotné. Podstatné je zároveň to, že komunistické hnutie je načisto demokratické
a demokraciu radí medzi svoje základné hodnoty. Komplexná ideová diskusia je zdravým
prejavom, ktorý svedčí o životaschopnosti a činorodosti politických strán. Démonizovanie
komunistov len preto, že majú iný názor, nie je v zhode s demokraciou ani toleranciou.
Hľadanie systémových alternatív je pre radikálnu ľavicu základnou výzvou do budúcnosti. No
hovoriť v súvislosti s komunistami o extrémistoch, zločincoch či nostalgikoch je bezmála
ideologické zavádzanie, alebo iba prosté nepochopenie stavu, v akom sa radikálna ľavica
nachádza.

Literatúra

1. Althusser, L.: Budoucnost je dlouhá. Fakta. Karolinium, Praha 2001

2. Althusser, L.: For Marx. Vintage Books, New York 1970
3. Anderson, P.: Considerations on Western Marxism. NLB, London 1976
4. Blaha, Ľ.: Antikapitalizmus nie je zločin. In: SLOVO, ročník VIII./2006, číslo 8, s.11
5. Barša, P., Císař, O.: Levice v postrevoluční době. CDK, Brno 2004
6. Bauer, J.: Otázka komunismu. FUTURA, Praha 2006
7. Carrillo, S.: Eurocommunism and the State. Lawrence Hill & Company, New York
1978
8. Cohen, G. A.: Iluze liberální spravedlnosti. FILOSOFIA, Praha 2006
9. Elster, J.: Making Sense of Marx. Cambridge University Press, New York 1991
10. Elster, J., Moene, K.O.: Alternative to Capitalism. Cambridge University Press, New
York 1993
11. Fiala, P., Mareš, M., Sokol, P.: Eurostrany. Politické strany na evropské úrovni.
Společnost pri odbornou literaturu - Barrister&Principal, Brno 2007
12. Gramsci, A.: Listy z väzenia. Smena, Bratislava 1978
13. Gramsci, A.: Spoločnosť, politika, filozofia. Pravda, Bratislava 1988
14. Hardt, M., Negri, A.: Empire. Harvard University Press 2001
15. Hloušek, V., Kopeček, L. (eds.): Rudí a růžoví. Transformace komunistických stran.
Masarykova univerzita, MPÚ, Brno 2002
16. Hradečný, K.: Dějiny Řecka. NLN, Praha 1998
17. Klíma, J.: Dějiny Portugalska. NLN, Praha 1999
18. Lefebvre, H.: The Sociology of Marx. Vintage Books, Random House, New York
1969
19. Marx, K., Engels, F.: Manifest komunistickej strany. Pravda, Bratislava 1975
20. Mariátegui, J.C.: Seven Interpretive Essays on Peruvian Reality. University of Texas
Press, Austin and London 1974
21. Miliband, R.: Marxism and Politics. Oxford University Press 1977
22. Pečínka, P.: Od Guevary k zapatistům. DOPLNEK, Brno 1998
23. Poulantzas, N.: State, Power, Socialism. VERSO, London, New York 2000
24. Roemer, J.: Theories of Distributive Justice. Harvard University Press 1998

10
25. Strmiska, M., Hloušek, V., Kopeček, L., Chytilek, R.: Politické strany moderní
Evropy. Portál, Praha 2005
26. Wright, E.O. et al.: The Debate on Classes. VERSO, London, New York 1998
27. www.european-left.org
28. www.kss.sk

11