You are on page 1of 5

Edgar Allan Poe But the Raven, sitting lonely on that placid bust, spoke only

The Raven That one word, as if its soul in that one word he did outpour
Nothing farther then he uttered; not a feather then he fluttered--
Once upon a midnight dreary, while I pondered, weak and weary, Till I scarcely more than muttered: "Other friends have flown
Over many a quaint and curious volume of forgotten lore-- before--
While I nodded, nearly napping, suddenly there came a tapping, On the morrow he will leave me, as my Hopes have flown
As of some one gently rapping, rapping at my chamber door. before."
"'Tis some visiter," I muttered, "tapping at my chamber door-- Then the bird said "Nevermore."
Only this and nothing more."
Startled at the stillness broken by reply so aptly spoken,
Ah, distinctly I remember it was in the bleak December, "Doubtless," said I, "what it utters is its only stock and store,
And each separate dying ember wrought its ghost upon the floor. Caught from some unhappy master whom unmerciful Disaster
Eagerly I wished the morrow;--vainly I had sought to borrow Followed fast and followed faster till his songs one burden
From my books surcease of sorrow--sorrow for the lost Lenore-- bore--
For the rare and radiant maiden whom the angels name Lenore-- Till the dirges of his Hope that melancholy burden bore
Nameless here for evermore. Of 'Never--nevermore.'"

And the silken sad uncertain rustling of each purple curtain But the Raven still beguiling all my sad soul into smiling,
Thrilled me--filled me with fantastic terrors never felt before; Straight I wheeled a cushioned seat in front of bird and bust and
So that now, to still the beating of my heart, I stood repeating door;
"'Tis some visiter entreating entrance at my chamber door-- Then, upon the velvet sinking, I betook myself to linking
Some late visiter entreating entrance at my chamber door; Fancy unto fancy, thinking what this ominous bird of yore--
This it is and nothing more." What this grim, ungainly, ghastly, gaunt, and ominous bird of
yore
Presently my soul grew stronger; hesitating then no longer, Meant in croaking "Nevermore."
"Sir," said I, "or Madam, truly your forgiveness I implore;
But the fact is I was napping, and so gently you came rapping, This I sat engaged in guessing, but no syllable expressing
And so faintly you came tapping, tapping at my chamber door, To the fowl whose fiery eyes now burned into my bosom's core;
That I scarce was sure I heard you"--here I opened wide the This and more I sat divining, with my head at ease reclining
door-- On the cushion's velvet lining that the lamp-light gloated o'er,
Darkness there and nothing more. But whose velvet violet lining with the lamp-light gloating o'er
She shall press, ah, nevermore!
Deep into that darkness peering, long I stood there wondering,
fearing, Then, methought, the air grew denser, perfumed from an unseen
Doubting, dreaming dreams no mortals ever dared to dream censer
before; Swung by Seraphim whose foot-falls tinkled on the tufted floor.
But the silence was unbroken, and the stillness gave no token, "Wretch," I cried, "thy God hath lent thee--by these angels he
And the only word there spoken was the whispered word, hath sent thee
"Lenore?" Respite--respite and nepenthe from thy memories of Lenore!
This I whispered, and an echo murmured back the word, Quaff, oh quaff this kind nepenthe and forget this lost Lenore!"
"Lenore!"-- Quoth the Raven, "Nevermore."
Merely this and nothing more.
"Prophet!" said I, "thing of evil!--prophet still, if bird or devil!--
Back into the chamber turning, all my sour within me burning, Whether Tempter sent, or whether tempest tossed thee here
Soon again I heard a tapping something louder than before. ashore,
"Surely," said I, "surely that is something at my window lattice; Desolate, yet all undaunted, on this desert land enchanted--
Let me see, then, what thereat is and this mystery explore-- On this home by Horror haunted--tell me truly, I implore--
Let my heart be still a moment and this mystery explore;-- Is there--is there balm in Gilead?--tell me--tell me, I implore!"
'Tis the wind and nothing more. Quoth the Raven, "Nevermore."

Open here I flung the shutter, when, with many a flirt and flutter, "Prophet!" said I, "thing of evil!--prophet still, if bird or devil!
In there stepped a stately Raven of the saintly days of yore. By that Heaven that bends above us--by that God we both
Not the least obeisance made he; not a minute stopped or stayed adore--
he, Tell this soul with sorrow laden if, within the distant Aidenn,
But, with mien of lord or lady, perched above my chamber It shall clasp a sainted maiden whom the angels name Lenore--
door-- Clasp a rare and radiant maiden whom the angels name Lenore."
Perched upon a bust of Pallas just above my chamber door-- Quoth the Raven, "Nevermore."
Perched, and sat, and nothing more.
"Be that our sign of parting, bird or fiend!" I shrieked,
Then the ebony bird beguiling my sad fancy into smiling, upstarting--
By the grave and stern decorum of the countenance it wore, "Get thee back into the tempest and the Night's Plutonian shore!
"Though thy crest be shorn and shaven, thou," I said, "art sure no Leave no black plume as a token of that lie thy soul has spoken!
craven, Leave my loneliness unbroken!--quit the bust above my door!
Ghastly grim and ancient Raven wandering from the Nightly Take thy beak from out my heart, and take thy form from off my
shore-- door!"
Tell me what thy lordly name is on the Night's Plutonian shore!" Quoth the Raven, "Nevermore."
Quoth the Raven, "Nevermore."
And the Raven, never flitting, still is sitting, still is sitting
Much I marvelled this ungainly fowl to hear discourse so plainly, On the pallid bust of Pallas just above my chamber door;
Though its answer little meaning--little relevancy bore; And his eyes have all the seeming of a demon's that is dreaming
For we cannot help agreeing that no living human being And the lamp-light o'er him streaming throws his shadows on the
Ever yet was blessed with seeing bird above his chamber door-- floor;
Bird or beast upon the sculptured bust above his chamber door, And my soul from out that shadow that lies floating on the floor
With such name as "Nevermore." Shall be lifted--nevermore!
Edgar Allan Poe majstra jeho sudba krut, v put bezndejne skut,
Havran sthala na stezkch bludnch olpila due mier,
on ho zuil v zvukoch nudnch kokta vlastnej biedy er,
U polnon zlietli tne, myse v akej dume tonie, tajnm slovom: Nikdy ver.
hlavu klonm ponad listy dvnych spisov starch vier,
sen u temer sadnul v riase, v prer plnom nonom ase, Zasmial som sa, zhora-zdola ke som skmal ierne stvora,
zrazu uchot, klepot, v hlase udnom znie od mojich dvier. kreslo mkk potisol som voi soche mojich dvier,
Pozdn hos, sn myslm stajme tpe hen u mojich dvier. klesol tam na barn, snami, prepodivnmi dumami;
Toko len a ni viac, ver. chtiac rozuzli zdania, mamy ominznych slov a sfr
k v nich obsah, oe checht hrozne chud, star zver,
December bol prve chmrny, arodejne divo-brny, kvuc: Nikdy, nikdy ver.
uho z krbu odblesk chmrny vrhal vkol v tni zbor.
Til som za rna svitom, za srdcom od mieru stom, Onemel som v mysli zmesi, bldiac v rke-diake kdesi,
nie od smtku, bu spitom, myse dvhal k raju hor, km on ohom o ravch, saby upr-netopier,
kde Lenorou mtvu mil menuje anjelov chr; vtal v hru; ja sklonil hlavu na barna riasu smav,
v kruhu hviezdnom iadon spor! na nej le lampy mvu, v zhyboch hr si tieov er.
Ona tie raz divom zrela chye fialkov er,
Tu zhyb kortyny sa zvln, steskom, asom duu pln, nevzhliadne viac nikdy ver.
Zvln, pln hodvb umn srdce desom, ako mor,
divo, divie srdce bi, dua temn sudbu tu. Tu kadidiel nevdanch tymian sla, neslchanch
Pozdn hos sn tim strachy tpe hen u mojich dvier, zvukov zvonia zvonky zvune z serafnskych boskch hier.
iste, iste hos to pozdn vstpi chce do mojich dvier, uj, to anjelov s zbory, Boh ich zoslal, aby chor,
toko len a ni viac, ver. komu srdce iaom hor, naiel vyten mier!
Rozpomienku na Lenoru bnu zhladil jeho mier!
Vzmum duu, zvldam asy, nebude v tom hrzy asi: Havran reie: Nikdy ver.
Pn i pani diem odpuste, myse pomlila smer,
v snch som trmal duu dumne a predo mnou zvzky umn, Vetcu! riekni, duchu zlosti! a i vtku nemilosti!
vy, ach, siahali ste jemne po zvore mojich dvier, posle sudby, hoc orknom vyrvan hne z pekla dier,
neslyal som temer umu... vtom otvorm zvor dvier; musm tedy strda? kdesi vene liapa pust lesy,
vonku tma a ni viac, ver. hrzy kzla, samt desy ska v stne iernych vier?
Nieto lieku v Gileade pre ma? riekni zhyniem ver!
V hust temno prel som zraky, akal divy a zzraky, Havran reie: Nikdy ver!
trpiac, v pochb hnal sa spory, v snoch som strcal due mier,
ale ticho vldlo kolom, chyou, vkol domom dvorom, Vetcu! riekni duchu zlosti! a i vtku nemilosti!
slovo Lenora! len znelo, ako vlna vzdunch hier, Pre Boha a nebies slvu, prosm, taje pootvor
ja ho eptnul, uchlo echom, ani vlna vzdunch hier, srdcu stiesnenmu riekni, tam kde chvie sa Eden pekn,
Toko len a ni viac, ver. m tam k hrudi mil, riekni, privin, kde svtch zbor
u Lenorou menuje i jasnch duchov spevn chr?
Tu ke v chyu krom zasi, v dui planie vatra ksi, Nikdy v odve havran-tvor.
znova ujem, dakto mtra o da ivie, ako driev.
Iste reiem u obloka nieo tpe dovysoka, Ta sa v besy brok zase, vtku-diablu, v pozdnom ase
neche zlietne bemo z oka, strhne zvoj z erch vier, skrknem hrzou k brehom Noci Venej, stranej, ta sa ber!
na kmit st sa srdce, zvoj odhrniem hne erch vier; o si vravel, klam je phy. Samota cie mojej thy!
van to vetra, ni viac, ver. Vyrvi z hrudi klov svoj such, nechcem vidie tvojich pier!
Ni pperia nenechaj tu, zmizni z sochy mojich dvier!
Zrazu oblok otvor sa a velebne voval sa Havran reie: Nikdy ver.
havran zrutn, ruchom, umom, sa ke brkou sten bor,
tuibu a bleskorchle, povedome, nebrs stchle, Havran nepohne sa ani, havm okom na ma gni
usad sa pnskym kynom ponad elo mojich dvier, z Palladinej bielej sochy, sponad ela mojich dvier,
a na sochu Palladinu, okrasu to mojich dvier, zraky ani dmon sniv, kold sa, o vid divy,
sadne si, a ni viac, ver. nad nm pablesk lampy iv jeho tu vrh z dvier,
a mj duch viac nesprost sa nikdy tne jeho pier, nikdy, nikdy
Zasmial som sa, zhora-zdola ke som skmal ierne stvora, nikdy ver!
ke som zbadal vnos vek naechranch bk a pier.
- Brs si brkou okmsan, smels, brs aj nie si zvan, Preloil Vladimr Roy (1918)
Tvore bludnch duchov druhu, oarpan ani ker,
Riekni, jak a zv tam dolu, podsvetia kde krli mier?
Havran reie: Nikdy ver.

Zzrak ksi, vrav divne, vtkom je, preds vrav plynne,


v slove sce zmyslu mlo poda mysle jasnch mier,
ale udno, hos ten ierny vrav i bez udskej perny,
a do chye vteper sa, sadne ponad tem dvier,
vtk i tvor to betilny, sadne ponad sochu dvier,
menuje sa: Nikdy ver.

A na soche havran v tichu sed, nevyd ani dychu,


jedno slovo riekol len, sa v om by duch vrel th a vier,
ani hlasu viac, ni uchu neu, ani chvenie ruchu
nezalet k tvojmu sluchu: zmizne, mniem, i tto zber,
ndej zhynula u vea, sa blesk rna z pvch pier,
let riekne: Nikdy ver.

Odpove t striasla duchom prer ksi v slove suchom.


Iste dumm bjou rou je, o vatle tto zver,
Edgar Allan Poe
Havran Zmten tm, ako jeho krekot zaal do ivho,
vravel som si: "Celkom iste nezme sa na in.
Bola polnoc - as zl, krut - a ja slab, pochudnut Tie dve slov m z st pna, o ho zrejme bez prestania
tudoval som star spisy v hrubch zvzkoch zviazan. sthala vdy alia rana, a km len to jedin
Sadal na ma opar driemot, odo dvier vak zaznel klepot, vravel zveera i zrna, len to trpk, jedin
tich klepot z nonch temnt, tajupln ukanie. srdcervce: "Veru nie!"
"Nejak hos," snail som sa vysvetli to ukanie,
"iba hos, a ni viac nie." Ubolen predstavivos ete teila t bytos.
Postavil som mkk kreslo k dverm pred to stvorenie,
December bol, viem to presne - noci chmrne, bezten, a vhben do vankov pustil som sa s oraz prudou
z kozubu li tiene duchov, vznali sa po stene, brkou, o mi znela duou, duma, o to zlovestn
vykval som rann zoru, v knihch utpal som chor vyciven hnusn zviera mieni, ke tak zlovestne
duu, ktor na Lenoru - na jej kroky straten, opakuje: "Veru nie."
na jej vzcne, drah kroky v rajskch vkach straten -
myslela, na in nie. Sedel som tam zaduman, driac jazyk za zubami,
do hrude mi z o tvora prenikali plamene.
Tajomn um arltovch zclon ma vak obral o dych, Moja hlava zahka klesla nazad k operadlu kresla,
srdce bilo ako nikdy, zkostne a zdesene. na hodvb, kde lampy kreslia tiene ladne stlmen,
"To ni nie je, iba ktosi zaklopal mi v prostred noci ona vak, ach, hodvb kresla, tiene ladne stlmen
na dvere," - tak vravel som si, tiac svoje vzruenie. neuzrie viac, veru nie.
"Niekto klope vprostred noci, nao tok vzruenie!"
Nejak hos - in nie." A v tej chvli zdalo sa mi, e vzduch vonia kadidlami
a nad perzskm kobercom tn anjelskho spevu znie.
Pozbieral som odhodlanie - o sa m sta, nech sa stane! Vravm si: "Boh pome ti, jeho anjel k tebe let,
"Pn i dma, ctivo vs prosm o prepenie," tko siahne do pamti, tvoja myse zabudne,
prevravel som, "ale iste zdriemol som a klepali ste o stratenej Lenore ti nepovie viac, zabudne."
a tak jemne, e len hmliste poul som to, vzdialene." Havran krka: "Veru nie."
Otvoril som - za dverami boli hviezdy vzdialen,
vkol tma, a in nie. "Prorok," vravm, "tvoj hlas des! - hovor vak, nech ktokovek
si,
Dlho som sa do tmy dval, v sluchch burcal mi prval nech a za mnou zoslal diabol, i len lejak, ktor tne,
prapodivnch pochb, predstv - stl som ako v polosne. mne, o znam nezlomene toto stran osamenie
Neprjemn ticho bolo vade, vade naokolo. v dome, kde ma muia tiene - prezra teraz primne,
"Lenora?" - len moje slo ponad przdnu polnoc znie. i raz njdem pokoj due? Prosm a, vrav primne!"
"Lenora!" - to od skl echo ponad przdnu polnoc znie. Havran krka: "Veru nie."
Iba to, a in nie.
"Prorok," vravm, "tvoj hlas des! - pokrauj, nech ktokovek si!
Vrtil som sa. oraz prud ohe horel v mojej dui. Pre Boha, o obidvaja ctme v hviezdnej vine,
Zrazu - o to? Ako ke d v hustch dvkach dopadne. prezra dui, ktor muia smtky, i raz do nruia
"U viem, sluch ma sotva klame - je to na oblonom rme. v raji, v ktorom harfy zvuia, Lenoru si privinie,
A tak sa ta podvame - nie je to ni zhadn. i Lenoru vzosn, vzcnu op k sebe privinie."
U sa srdce, ut, iste nie je to ni zhadn. Havran krka: "Veru nie."
Je to vietor, in nie."
"Dmon, ktor duu trzni, bu u ticho, us a zmizni,
Otvoril som prudko oblok, a len o som cvol o krok, cho ta, kde sa bria besy a kde chmrny vietor znie!
starobyl havran vkroil do izby sa zjavenie, Hovor len bohapust lo, tak zmizni, nevytrs tu
neobzrel sa vavo, vpravo, obiiel ma nevmavo, ani pierko, opus bustu, stra sa rchlo, neujne!
iba mdro kval hlavou, vzlietol k buste pri stene, Vyber zobk z mjho srdca, stra sa rchlo, neujne!"
k bielej Palladinovej buste nad dverami pri stene, Havran krka: "Veru nie!"
sadol si, a in nie.
Ako usadil sa vtedy, stle sed, stle sed
Ubolen predstavivos teila t ierna bytos, nad dverami ierny havran diabolsky a ukrutne.
sprvala sa vemi vne, dstojne a honosne. V jeho vnom, zamraenom zraku sdli temn dmon,
Vravm: "Hoci rozuchan, no ste bez bzne hany, obrys premietnut tieom na koberci mohutnie,
pochmren a starodvny ako v tajuplnom sne. duu privalil mi tie, o na koberci mohutnie,
Prezrate mi, velienstvo, ako vae meno znie!" nevzchop sa, veru nie.
Havran krka: "Veru nie."
Preloila Jana Kantorov-Blikov (1979)
Prekvapen poval som operenca s udskm hlasom,
hoci slov odpovede boli hmlist, nepresn.
Komu sa vak stala tak vec, e mal es vidie vtka,
ktor nad dverami krka, usaden noblesne,
tam na buste nad dverami usaden noblesne,
a m meno "Veru nie"?

Na belostnom alabastri chmrne sed, zrakom jastr,


zd sa, e m mylienky len do dvoch sloviek vtelen,
neprehovor ni in, ani pierkom nepokynie.
Zamrmlal som: "Nepochybne zmizne ako straten
ndeje a blzki udia, vetko drah, straten."
On vak na to: "Veru nie."
Edgar Allan Poe
Havran Plam ticho z tmavch ktov vetou saka vyrieknutou:
Vae slovo, hovorm mu, neoplva humorom,
majstre noci, ktor ran, majstre dlhch umieran.
Noc u zhasla tyri steny, ke som sedel unaven
Slovo ndej nezachrni. o mi bude oporou?
nad starmi mdrosami zabudnutch autorov.
Povedzte, ke vbec viete: o mi bude oporou?
Hlava kles, svet sa er, polnoc vhodn pre chimry...
Vae nudn: neskoro?
Ktosi klope na rm dver, dver s pevnou zvorou.
Podivn hos, uvaujem, hbe mojou zvorou.
Hadm na havrana v nesni. Hrzostran je a smieny,
Otvra je neskoro.
ke tak sed na Pallade nad zapretou zvorou.
V temnch hbkach fantzie skladm zem, kde kad hnije.
December bol pnom sveta, hadal som sa v mdrych vetch,
Ani svetlo nepreije v zemi jeho obzorov.
biely odblesk svetla lietal nad Palladou z mramorov.
Star ierny havran priiel zo vzdialench obzorov
V starch knihch na mintku topm lsku, vek, prudk.
a vie iba: Neskoro.
Chcem sa zbavi svojho smtku, smtku za ou, Lenorou.
Za dievaom s krsnym menom, za anjelskou Lenorou.
Len sa kne, len sa kne. iadne slovo neope
Zabda je neskoro.
jeho spaujci pohad, silu jeho nporov.
Biely vank svetla zvol. Melancholicky a divo.
Smtok farby iernych kon ticho umel na zclony.
Dnen noc je pre mj ivot Sodomou a Gomorou.
Roztriasli sa v mojich rukch spisy dvnych nestorov.
Tto noc je pre mj ivot Sodomou a Gomorou.
akaj ma zvuky noci, akaj ma non chodci,
Bri sa je neskoro.
ak ma ten stran pocit, e mm pohn zvorou,
prenikav stran pocit, e mm pohn zvorou,
ierny hlupk vrh tiene. Podobn s krsnej ene.
ke je u tak neskoro.
Presta, lotor! skrknem nato s nevslovnm odporom.
Neprehlbuj moju ranu, nezjavuj mi milovan.
Opatrne, bez dvery podiiel som blzko dver.
Neverm, e z mtvych vstan chvle s krsnou Lenorou.
Pn i pani, vravm ticho, s pokornosou pastorov,
Neuchotaj svojm perm nad anjelskou Lenorou!
odpuste mi, to sa stane, nepoul som zaklopanie,
Havran vrav: Neskoro.
tuhie spvam, nie som anjel, zatvram sa zvorou.
Otvoril som ak dvere. Za bezmocnou zvorou
Prorok, vravm, sed a neklam, i si vtk a i si z pekla,
ml len tma. Neskoro.
i si brka z Plutnie, z nepozemskch priestorov.
Radej povedz, posol smrti, hroziv a vyziabnut,
Oami som po tme bldil, poctil som strach a div
ako sa strach, o ma krt? o mi bude oporou?
z neoakvanch zvukov, z chimrickch nporov.
Hadm balzam na trpenie, o mi bude oporou.
A do modravho ticha epkm, hoci sotva dcham,
Havran vrav: Neskoro.
meno, ktor nevysych: Chcem byt iba s Lenorou...
Ozvena mi vracia meno. Znovu epkm: S Lenorou...
Prorok, vravm, sed a neklam, i si vtk a i si z pekla,
a viem, e je neskoro.
i a poslal Vemohci z nadoblanch obzorov.
Povedz, ke si poslom rna, povedz, kde je milovan!
Vrtil som sa medzi steny v horke a rozruen.
Zavrela sa rajsk brna za anjelskou Lenorou?
Hrza z otvorench okien bldi mojou komorou.
Povedz, i s svt stopy za anjelskou Lenorou.
Stokrt preo, iadne preto, pokoja u nikde nieto.
Havran vrav: Neskoro.
V oblokoch mi pska vietor z nekonench priestorov.
Pozdn hos je vietor z nekonench priestorov,
Presta, presta, diabol slova, o ma ni stle znova!
vravm si, no neskoro.
Zmizni do tmy Plutnie, zeme mtvych priestorov!
Moju ndej si u zrcal. Vyber zobk z mjho srdca!
Ako oblak brky v lete otvorenm oknom vletel
Zmizni oknom, kat i sudca, nehb mojou zvorou.
majesttny ierny havran s dmonickm vzorom.
Chcem by sm, tak zmizni oknom, netras mojou zvorou!
Ni ho nevyviedlo z miery, posadil sa na rm dver,
Havran vrav: Neskoro.
uchotal tam iernym perm nad zapretou zvorou.
Posadil sa na Palladu, ke som mykal zvorou.
Vyham ho chor, bled. Len si sed, len si sed
Vyhna ho je neskoro.
na Pallade, o sa ti nad zapretou zvorou.
Tie sa plh na zclonch, podob sa na dmona.
Odpudivou starou tvrou vysmieva sa z mojich iaov.
Ml, e raz kad skon. Pre, pre s tmto netvorom!
Akoby aj mramor stenal pod pekelnou potvorou.
Mj duch nezbav sa tiea vrhanho netvorom.
Straideln, neznmy je. Odkia priiel? A kde ije?
Asi v diakach Plutnie, zeme iernych obzorov.
Preloil Jozef Urban (1982)
Povedz svoje cten meno, posol iernych obzorov!
Havran vrav: Neskoro.

Nezmysel, no hos je tak nestvoren pre zzraky.


Iba sed ako herold najstranejch nzorov:
e my, udia, neijeme, e ns ak nru zeme...
Iba drieme, iba drieme nad zapretou zvorou.
Ako me mlky driema nad zapretou zvorou
s takm menom: Neskoro.

ak, aie nad olovo je to dmonick slovo.


Vanie dychom chladnch vetrov, zeme mtvych priestorov.
Nemm sl a nemm cieov, zostal som sm, bez priateov.
Odpudil som spasiteov svojou udnou letorou.
Neskoro je zvdza boje s vlastnou udnou letorou?
Havran vrav: Neskoro.
Edgar Allan Poe Zaraen an na mne hled s pilhavou odpovd,
Havran km si: "To bezpochybypochyt velmi obratn
od pna, jej osud vedl netstm a navdy svedl,
Jednou o plnoci, maje horeku a rozjmaje take nic u nedovedlzpvat ne ty bezradn -
nad divnmi svazky vdy prastar a zslun - pohebn a smutn psn, refrny, tak bezradn,
kdy jsem klmal v polospan, ozvalo se znenadn jako je: U vckrt ne!"
velmi jemn zaukn na dve - a pak u ne.
"Je to nvtva, i zdn, bylo to tak nezvun - Kdy vak havran bez ustn ponoukal mne k usmvn,
jednou je a pak u ne." pistril jsem keslo mysle, e mne nco napadne,
kdy se vhroum do sametu ve vzpomnkch na tu vtu,
Ach, ji pi vzpomnce blednu! Myslm, e to bylo v lednu, pemleje, co as je tu, nad m ek sv bezradn,
kad uhlk vrhal stn jen pede mne a dl u ne. nad m pern ten ptk zde k svoje bezradn
Touil jsem po kuropn; - marn hledaje v svm ten "u vckrt ne".
ulehen od hoe nad Lenorou - ji poslun
svtice zvou Lenora - nad jmnem dvky nadvzdun, Tak jsem sedl nad dohady, mlky, marn, bez nlady
je byla mou a te u ne. pod ptkem, jen v hloubi prsou nepestval bodat mne,
kles jsem s zamylenou tv do poduky na polti,
Smutn elest zclon vlaje z hedvb a ohb je na ni pad lampa, v zi matn, mdl a maltn,
s hrzou - ji jsem do t doby neznal ani piblin; ale do n nevbo sv ruce, mdl a maltn,
abych skryl sv polekn, kal jsem si bez ustn: ona vckrt, vckrt ne.
"Je to host, jen z nenadn zaklepal tak neslyn -
pozdn host, jen z nenadn zaklepal tak neslyn - Zdlo se, e u stnidla houstne svtlo od kadidla,
jednou jen a pak ji ne." e bezpochyby andl v zvoncch z nebe propadne.
"Chudku, tvj Bh ti v zpvu posl sem pro levu
Tu m due vzmuila se; ek jsem bez rozpak v hlase; balzm na tvou starou nhu, po nm navdy vychladne,
"Prosm, pane, nebo pan, odpuste mi velmon; po nm lska k Lenoe v tv mysli navdy zapadne" -
avak byl jsem v polospan, kdy jste piel znenadn, vak havran dl: "U vckrt ne."
peslechl jsem zaklepn - je to skoro nemon,
e jste klepal vy" - a pot otevel jsem slun - "Proroku," dm,"mene tekel, a jsi ptk anebo z pekel,
venku tma a vc u ne. synu podsvt, a pece proroku, poj hdat mn -
staten, by oputn iji zaklet v tto zemi,
Hled dlouho do tmy z prahu, stoje v pochybch a v strachu, dm mm hrzou obklen, zda tv vtba uhdne,
dlouho snil jsem, jak si nikdo netroufal snt mimo mne; zdali najdu balzm v smrti, zda tv vtba uhdne" -
ale ticho bez ruen, ani slvka na znamen, havran d: "U vckrt ne."
jenom plach osloven "Lenoro!" zn zimnin,
to j eptm "Lenoro!" - a ozvna zn zimnin "Proroku," dm,"mene tekel, a jsi ptk anebo z pekel,
jenom to a vc u ne. pi nebi, je nad nmi je, pi Bohu, jen lek mne,
rci t dui, je al taj, zdali aspo jednou v rji
Vrtil jsem se do pokoje, velmi div se a boje, tu, ji svat nazvaj Lenora, kdy pivine,
kdy jsem zaslech trochu silnj nov ramot pobl mne. jasnou dvku Lenoru kdy v nru sv pivine" -
"Jist cos za chumelice padlo mi na okenice; havran d: "U vckrt ne."
podvm se ze svtnice, co jsi za, kdo bud mne -
ztlumm na okamik srdce, najdu t, kdo bud mne;" - "Tos ek jist na znamen, e se chyst k rozlouen,
vtr a nic jinho u ne. thni zptky do boue a do podvt, satane! -
nenech mi tu, star lhi, ani prka na polti,
Vyrazil jsem okenici, kdy tu s velkou motanic neru pokoj mho st, opus sochu, havrane!
vstoupil starodvn havran z dob, je jsou tak zslun; Vyndej zobk z mho srdce, opus sochu, havrane!"
bez poklony, bez vhn, vzneen jak pn i pan Havran d: "U vckrt ne."
usadil se znenadn v pze velmi vhrun
na poprs Pallady - a v pze velmi vhrun Pak se klidn ulebed, stle sed, stle sed
si sedl jen a vc u ne. jako bel na blostnch adrech Pallas Athn;
oi v snn pimhoueny na pozad bl stny,
Ptk v svm ebenovm zjevu ponoukal mne do smvu lampa vrh beze zmny jeho stn, jm uhrane -
vnm, psnm chovnm, je bylo velmi vybran - a m due z toho stnu, jm mne navdy uhrane,
"A ti lys chochol v chzi, jist nejsi havran hrzy, nevzchop se - vckrt ne.
jen se z podsvtnho era v bludn pouti namane -
ekni mi sv prav jmno, plutonovsk havrane!" - Preloil Vtzslav Nezval
Havran dl: "U vckrt ne."

as jsem nad nevzhledem ptka, jen tak bez okolk krk


bezobsanou odpov, je prozrazuje bezradn;
velmi dobe vm, e nen skoro ani k uven
ptk i zve, je si len v pze velmi zhadn
na poprs nade dvemi - v pze velmi zhadn
a k si: "U vckrt ne."

Potom, sed na mramoru, ustal havran v rozhovoru


jako due v jedno slovo samotsky zabran -
a jsem si ek v duchu, take nedolo mu to a k sluchu:
"Vm pevn na pedtuchu, osud asto okrad mne -
jak m nadje, i on se k rnu odtud vykradne."
Vak havran d: "U vckrt ne."

You might also like