Prezidentova správa o stave republiky:

Potrebujeme právny štát

13.06.2018, 14:48

Andrej kiska vystúpil v stredu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky so

správou o stave republiky.

„Takmer pred štyrmi mesiacmi, 21. februára 2018, boli vo svojom dome vo
Veľkej Mači zavraždení investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica,
mladá archeologička Martina Kušnírová. Páchateľov do dnešného dňa
nepoznáme.

Na tento ohavný zločin nadviazala najdôležitejšia správa o stave republiky

v roku 2018. Bola ňou posledná reportáž Jána Kuciaka, ktorú jeho kolegovia
publikovali nedokončenú týždeň po vražde. V reakciách na túto hroznú
udalosť sme dostali príležitosť naplno precítiť hlbokú nedôveru k fungovaniu
štátu, aká v našej spoločnosti panuje. Ale aj odhodlanie to zmeniť.

Rád by som sa v tejto súvislosti vrátil o dve desaťročia späť. Do krajiny, ktorá
bola zdesená únosom syna hlavy štátu a vraždou Róberta Remiáša podobne,
ako je v súčasnosti zasiahnutá vraždou novinára a jeho snúbenice. Trúfam si
povedať, že nebolo to iba zavlečenie a nebola to iba vražda, ale bola to reakcia
mocných na tieto zločiny, ktorá trvale poznačila ďalší vývoj Slovenskej
republiky. Vládcovia si udelili amnestiu, zásadne a trvale naštrbili dôveru k
právnemu štátu.

Dodnes sme sa s dôsledkami nedokázali vyrovnať, nedokázali sme potrestať

vinníkov a pokúsiť sa tým zmierniť spôsobené krivdy a bolesť. Až minutý rok
ste vy, poslanci národnej rady zrušením amnestií otvorili priestor na nápravu.
Trvalo dve desaťročia, kým zvolení zástupcovia ľudu priniesli nádej, že zločiny
štátnej moci nebudú navždy chránené nehoráznym aktom, ktorý prežil pád
mečiarizmu aj niekoľko politických generácií.

História okolo rušenia amnestií mi dovoľuje tu v rokovacej sále národnej rady

pripomenúť — najmä predstaviteľom vládnej moci a parlamentnej väčšiny: od
vašich slov a činov závisí, aká hlboká bude rana, ktorá v spoločnosti po vražde
Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zostane aj po desiatich či dvadsiatich
rokoch.

Zničiť vieru v spravodlivosť je možné aj bez zneužitia právomocí, akým vtedy

bolo preventívne amnestovanie páchateľov závažných zločinov — a to
nedostatkom citlivosti, zodpovednosti, a odvahy konať v rozhodujúcich
situáciách. Alebo, naopak, aroganciou, pocitom neobmedzenej moci a ilúziou,
že politikom, ktorí vyhrali voľby, patrí štát. To, čomu Slovensko v roku 2018
čelí, nie je iba kríza dôvery v spravodlivosť a právny štát. Je to kríza viery, že
politici sú ochotní a schopní vytvárať podmienky, aby sme o zlepšovaní vzťahu
k štátu vôbec mohli začať hovoriť.

Táto nedôvera je generačným zlyhaním politiky na Slovensku. Ale nebuďme

prekvapení, že ľudia neveria vyhláseniam o nezávislom vyšetrovaní, keď
denne čítajú o pochybných obchodoch, o ľuďoch blízkych mafii vo vládnych
kruhoch, o príbuzných politikov, ktorí v sebe náhle objavili podnikateľský
talent a dostali sa k veľkým majetkom.

Gauneri prosperujúci z kontaktov na verejnú moc sú produktom sveta, ktorý

vrcholní politickí predstavitelia roky nechali rásť a rozťahovať sa po
Slovensku. Sveta, z ktorého profitovali a opierali oň vlastnú moc. Až sa vymkol
spod kontroly a teraz ich drží v hrsti.
Vražda Jána a Martiny dala tomuto svetu tváre ľudských obetí. To bol dôvod,
prečo desiatky tisíc ľudí išli do ulíc — aby vyjadrili nedôveru v schopnosť
štátu vyrovnať sa so zločinom. Žiadne vymyslené sprisahania. Ale pochybnosť,
či budú vražda a podozrenia, o ktorých Ján Kuciak písal, riadne vyšetrené.
Hnev nad tým, že ani tvárou v tvár tomuto úpadku nechce vládnúca politická
sila prijať zodpovednosť.

Ľudí do ulíc vyhnala aj viera, že Slovensko môže byť lepšie. Že Slovensko môže
byť slušné.

Dôvera vo vymožiteľnosť práva a spravodlivosti je pre štát, ktorý chce prežiť

ako životaschopné spoločenstvo, nevyhnutnosť. Bez viery, že dodržiavať
pravidlá sa oplatí, bez istoty,
že naše práva bude štát chrániť bez ohľadu na to, kto do nich zasiahol, sa
spoločnosť môže rozpadnúť na jednotlivcov neochotných hľadieť na iný ako
vlastný záujem. Znechutenie, nedôvera v inštitúcie a strata nádeje v lepšiu
budúcnosť sú signálmi, že od toho nemusíme byť ďaleko.

Je pravda, že ľudia páchajú ohavné zločiny aj v slušných a

mierumilovných komunitách. Politici zneužívajú moc aj v najlepšie
spravovaných štátoch. Ani smrť človeka nie je vždy a nevyhnutne zlyhaním
systému. Zločin pôsobí v každej krajine a občas prerazí všetky zábrany.

Lenže takúto traumu dokážeme prekonať iba vtedy, ak sa v kritických chvíľach

môžeme oprieť o spoločné hodnoty, o princípy, o všeobecne a všetkými
rešpektované pravidlá, o dôveryhodné inštitúcie.

Môžeme zvládnuť aj ťažkú ranu, ak ľudia majú istotu, že politickí

reprezentanti vytvorili podmienky na razantný postup a poskytujú úprimnú a
viditeľnú podporu potrebnú na dolapenie podozrivých, odsúdenie vinníkov a
zadosťučinenie pre obete.

Aj v tragických okamihoch plných strachu je možné zomknúť sa a hľadať

cestu z krízy. Ale iba ak ľudia veria, že štátna moc je
pri vymáhaní spravodlivosti ich spojencom. Nie arogantnou prekážkou, ktorú
musia zdolávať protestmi na námestiach.

Tu je jadro problému. Neochota postihnúť mocných, roky

potvrdzované pocity krivdy a nespravodlivosti vysvetľujú hnev, ktorý mnohí
cítia. Nedôvera vytvorila kontext, v ktorom si nemalá časť verejnosti myslí, že
bez tlaku nebude štát schopný a ochotný pravdivo vyšetriť ani len popravu
dvoch mladých ľudí.
Dodnes nevieme, kto zavraždil Jána a Martinu. Ich smrť však pravdepodobne
bola tragickým zhmotnením dôsledkov tolerovania zločinného správania.
Zločinov, o ktorých na vlastné riziko informovali len odvážni novinári.
Zločinov, ktorým sa politické vedenie krajiny roky nečinne prizeralo.

Ak existuje úprimná vôľa hľadať spôsob ako začať kriesiť dôveru verejnosti, je
nevyhnutné vrátiť sa k vyšetrovaniu vraždy Jána Kuciaka a Martiny
Kušnírovej. Začiatkom marca som povedal: “Verím, že tento prípad riešia
najlepší vyšetrovatelia a vraždu dvoch mladých ľudí chcú vyriešiť.” A ako
prezident Slovenskej republiky som požiadal všetkých ľudí, aby sme im
dôverovali.

Na to, aby som rovnakú výzvu mohol zopakovať, potrebujem spolu s

verejnosťou signál, že zodpovední majú odvahu zmeniť sa. Očakávam, že sa
ministerka vnútra a nedávno vymenovaný prezident policajného zboru pridajú
k snahe generálnej prokuratúry zachrániť zvyšky dobrého mena orgánov
činných v trestnom konaní, ktorému ich predchodcovia tak ublížili.

Vyzývam vedenie rezortu vnútra, aby urobilo a vo vhodnej forme zverejnilo

hodnotenie priebehu vyšetrovania, ktoré odpovie na pochybnosti o postupe
polície a jej vedenia. Pochybnosti, ktoré — pevne dúfam pre dobro Slovenskej
republiky — sú prevažne nedorozumeniami, nie prejavmi zbabraného
vyšetrovania zločinu, ktorý otriasol spoločnosťou a vyvolal vážnu politickú
krízu.

Čakáme na pravdivé odpovede na viaceré otázky. Napríklad, prečo nebol na

miesto činu povolaný znalec v oblasti súdneho lekárstva.

Prečo bývalý policajný prezident takmer denne miatol verejnosť rôznymi

verziami smeru vyšetrovania, v rozpore s embargom vyhláseným
prokuratúrou.

Prečo v rozhodujúcich týždňoch po vražde Slovensko váhalo s využitím

medzinárodnej pomoci.

Prečo bol na mieste činu bývalý riaditeľ protikorupčnej jednotky NAKA a

prečo o tom bývalý policajný prezident klamal.

Prečo mali prístup k prípadu ľudia, o ktorých Ján Kuciak písal a ktorí mali byť
súčasťou vyšetrovacích verzií.

Prečo sa polícia snažila získať informácie z telefónu českej spolupracovníčky

zavraždeného novinára amatérskym postupom, ktorý vyvolal medzinárodnú
hanbu.
Prečo viac rešpektu dostal od polície človek, ktorý sa verejne vyhráža
novinárom, než žurnalistka, ktorá dobrovoľne spolupracuje na vyšetrení
vraždy.

Doterajšie odpovede sú nedostatočné. Odrážajú zásadný problém: nedostatok

citlivosti od tých, ktorých poslaním má byť služba verejnosti. Príliš dlho bola
hlavným princípom komunikácie vedenia rezortu vnútra snaha zapierať. Prvý
krokom na ceste k dôvere je preto začať odpovedať poctivo a priamo.

Slovensko potrebuje políciu, ktorá bude plniť svoju úlohu pomáhať a chrániť.
To dokáže iba inštitúcia, ktorá láka odvážnych ľudí so zmyslom pre
spravodlivosť. Nie polícia, ktorá na papieri robí všetko dobre, ale vyše polovica
obyvateľov jej neverí.

Policajti a prokurátori potrebujú priestor slobodne vyšetrovať trestné činy.

Bez neprimeraných zásahov do ich práce, šikanovania, prepúšťania kvalitných
vyšetrovateľov,
ktoré rozkladá morálku, podporuje pasivitu a priemernosť. V dobrej polícii je
odmeňovaná odvaha a poctivosť.

Je čas prestať odpútavať pozornosť nafúknutými hrozbami akou sú napríklad

migranti. Namiesto toho sa venovať organizovanému zločinu a extrémizmu.
Nech elitné jednotky nenaháňajú bonboniéry a päťdesiateurovú korupciu, kým
mnohomiliónovú kriminalitu bielych golierov pozorujú z úctivej vzdialenosti.

Povinnosťou vedenia polície je vyvodiť dôsledky za pochybenia, aké sme videli

pri zásahoch v Moldave nad Bodvou, v Medveďove alebo v Zborove.
Krytie zlyhaní nie je prejavom rešpektu k policajnému povolaniu. Je to spôsob,
ako pestovať neúctu k právam iných a podhubie na zneužívanie právomoci.

Dobre riadený a trénovaný policajt nemusí porušovať pravidlá, aby zaistil

bezpečnosť a vyšetril zločin. Slovensko nie je jediným štátom, kde polícia rieši
problematické komunity. Ani jedinou krajinou, kde sa vyšetrujú únosy detí. Ak
to inde dokážu v rámci pravidiel, bez násilia, s rešpektom k ľudským právam,
zvládneme to aj my.

Všetci potrebujeme právny štát. Zrozumiteľné zákony, ktoré problémy

bežného života pomáhajú riešiť a nevytvárajú nové. Úrady a políciu, ktoré
pravidlá privádzajú do života spravodlivo a nezneužívajú ich na šikanovanie
nepohodlných. Súdy, ktorých rozhodovanie je včasné a predvídateľné. Ústavný
súd, ktorý je dôveryhodným ochrancom ústavných princípov a hodnôt.

Vyviesť Slovensko z krízy dôvery je náročný proces. Vyžiada si veľké a

odvážne zmeny, aj každodenné malé a poctivé kroky. Podporu verejnosti si v
tejto snahe dokážeme získať iba otvorenou a citlivou komunikáciou. Nikto by
nemal počítať s tým, že ľudia budú tolerovať polovičaté kroky a roky čakať na
výsledky.

Vám, poslancom a členom vlády, občania zverili moc viesť krajinu. Ľudia, pre
ktorých je vražda Jána a Martiny či nedávna brutálna smrť Henryho symbolom
zanedbanej spravodlivosti a neschopnosti štátu chrániť životy, čakajú
odpoveď, či to myslíte vážne. Čakajú na signál, že existuje politická vôľa vrátiť
Slovenskú republiku späť na cestu vedúcu k zastaveniu úpadku právneho
štátu.

Príležitosť sa naskytne čoskoro, keď budete rozhodovať o dôležitých zákonoch

týkajúcich sa polície aj ústavného súdu. Niet dôvodu, aby sme sa uspokojili s
podpriemernými riešeniami. Môžeme dosiahnuť zmeny, ktoré budú citlivé,
poctivé aj odvážne a môžu zlepšiť systém zabezpečenia a vymáhania
spravodlivosti.

Voľba je vo vašich rukách. Od vašich rozhodnutí závisí, ako si budeme rok

2018 pamätať. Či ako premárnenú príležitosť, ktorá ostane zdrojom
konšpirácií, špekulácií, nevyšetrených podozrení a trvalým prameňom
nedôvery k politike aj medzi ľuďmi navzájom. Alebo ako obdobie, v ktorom
sme sa vzchopili a začali robiť všetko potrebné pre obnovenie dôvery ľudí v
štát.

Nie je hanbou priznať si nedostatky. Neexistuje krajina, v ktorej by sa v jedno

ráno politici zobudili a mohli si povedať, že vyriešili všetko. Hanbou je
ignorovať výzvy, ktorým čelíme. Nechať ich prerásť do chronických
problémov, kvôli ktorým sa mnohým ľuďom nežije dobre a kvôli ktorým
opúšťajú Slovensko. Hanbou je správať sa tak, akoby budúcnosť existovala len
po ďalšie parlamentné voľby.

Je základnou úlohou politiky generovať riešenia, ktoré krajinu posúvajú vpred.

Žiaľ, strácame schopnosť viesť boj o naozaj dôležitých témach. Politická súťaž
sa rozpadá na sériu malicherných sporov, v ktorých sa témy dôležité pre lepší
život ľudí objavia skôr náhodne. V diskusii chýba poctivosť priznať hĺbku
problému, odvaha pustiť sa do riešení, aj citlivosť k tým, ktorých sa spory
týkajú.

Ústava Slovenskej republiky a jej zmeny sú ponižované na nástroj straníckeho

marketingu. Najviac diskutovanou politikou parlamentnej väčšiny nie je
plnenie vládneho programu, ale pompézne výdavkové balíčky. Aj na
dôchodkový systém si niektorí opäť spomenú až vtedy, keď sa zúfalo snažia
predĺžiť si politickú kariéru.
Keď v marci nová vláda žiadala poslancov o dôveru, viacerí sa pozastavili nad
tým, že prebrala programové vyhlásenie predchádzajúcej vlády. To, že nová
vláda nemusel na dva roky starých záväzkoch nič meniť bolo zlou správou o
stave politiky, smutnou ukážkou neschopnosti predchádzajúcej vlády riešiť
problémy, plniť svoje záväzky.

Pred mojim dnešným vystúpením v pléne národnej rady so správou o stave

Slovenskej republiky som stál pred dilemou, či budem znova hovoriť o deťoch,
ktorým neposkytujeme dobré vzdelanie. O pacientoch, ktorí nedostávajú
rovnako kvalitnú a dostupnú zdravotnú starostlivosť. O rómskych komunitách,
v ktorých sa chudoba dedí z generácie na generáciu pre neschopnosť im
pomôcť.

Trpkou pravdou je, že by som mohol skopírovať celé state z minulých správ o
stave republiky a prečítať ich znova. Nechcem tým povedať, že nevidím za
uplynulý rok žiadne užitočné opatrenia. Aj teraz využijem príležitosť, aby som
podporil návrh platiť obedy pre všetky deti v školách z verejných financií.
Skúsenosti zo sveta potvrdzujú účelnosť takéhoto kroku. Ale dodávam, že na
to, aby sme v dôležitých veciach dosiahli viditeľné výsledky, nestačí jedno silné
rozhodnutie za volebné obdobie. Potrebujeme ich aspoň desať za rok.

Poctivá politika nerozlišuje medzi slovami a činmi. Ak o niečom hovoríme ako

o priorite, malo by sa to stať prioritou pri plánovaní verejných výdavkov.
V uplynulých rokoch sme mali aj vďaka eurofondom na investície dostatok
peňazí. Nad očakávania rástli daňové výnosy, štát mal každoročne k dispozícii
viac než predpokladal.

Zodpovedali tomu aj verejné investície, ktoré ročne dosahovali štyri percentá

HDP. Patríme medzi štáty s najvyšším podielom investícií v celej EÚ. Ale
úspech sa nemeria množstvom minutých peňazí. Keď sa krajine ekonomicky
darí, úlohou politikov je využiť zdroje rozumne s čo najväčším efektom. Dobré
časy nebudú trvať večne.

Často opakovanými prioritami Slovenska sú zdravie ľudí, vzdelávanie detí,

veda a výskum. Ale reálne investície z verejných zdrojov tomu nezodpovedajú.
Do zdravotníctva a jeho ošarpaných nemocníc smerovali len štyri z každých
sto investovaných eur. V rozvinutých európskych krajinách to bolo 12
percent.
Na školstvo, vedu a výskumu Slovensko použilo necelú desatinu verejných
investícií, v zahraničí to bolo dvojnásobne viac. Informácie o využívaní
eurofondov na vzdelanie a výskum pritom vzbudzujú pochybnosti, či aj to
málo peňazí vytvorilo pozitívnu hodnotu.
Polovica verejných investícií na Slovensku smerovala do dopravy. To by
nemuselo byť predmetom kritiky, keby dlhodobo nevíťazila megalománia nad
zdravým rozumom. Chýba autorita, ktorá by prísne dohliadala na plánovanie a
financovanie výstavby. Príkladom je diaľnica okolo Ružomberka. Stavba bola
dlho plánovaná a jej dokončenie sa očakávalo vlani v lete. Nestihlo sa to. A je
jasné, že diaľnica sa nedokončí ani v tomto, ani v budúcom, ani v roku 2020.
Cez mesto a okolité obce bude stále denne prechádzať 20-tisíc áut a tritisíc
kamiónov.

Namiesto stavania diaľnic tam, kde to dopravné zaťaženie vyžaduje, opájame

sa veľkolepými plánmi, ktoré nesplníme možno ani za sto rokov. Podľahli sme
ilúzii, že len diaľnice prinesú do regiónov blahobyt a zatiaľ sa po celej krajine
rozpadajú cesty nižších tried. Viac než 40 percent ciest prvej, druhej a tretej
triedy je v havarijnom alebo nevyhovujúcom stave. Po týchto cestách sa
pritom ročne prepraví trikrát viac osôb než po diaľniciach a rýchlostných
cestách.
Niet dôležitejšej výzvy, ktorej ako spoločnosť budeme čeliť, než starnutie
populácie. Priemerná dĺžka života sa od pádu komunizmu zvýšila o sedem
rokov. V nadchádzajúcej dekáde budeme treťou najrýchlejšie starnúcou
krajinou EÚ. Preto je debata o penzijnom systéme na mieste. Žiaľ, preteky, kto
ponúkne nižší vek odchodu do dôchodku sú príkladom sporu, ktorému chýba
citlivosť, poctivosť aj odvaha.

Existujúce viazanie odchodu do dôchodku na priemernú dĺžku dožitia je

rozumným a spravodlivým riešením. Garantuje približne rovnaký čas prežitý
na dôchodku naprieč generáciami, ktorý dokážeme zvládnuť aj finančne. Ak
niektorí chcete — dokonca v ústave — obmedziť vek odchodu do dôchodku,
naberte odvahu povedať ľuďom aká bude cena. A povedzte to aj našim deťom,
aby vedeli aký balvan im priviažete k nohe. Buď budú dôchodky nižšie, alebo
dane vyššie.

Tou naozaj dôležitou témou nie je vek odchodu do dôchodku. Skutočnou

výzvou je zaistiť seniorom dôstojný život. Nemáme dostatok opatrovateliek
ani kapacít na starostlivosť o dlhodobo chorých. Existuje množstvo bariér,
ktoré dôchodcov obmedzujú. Pýtam sa, ako chce Slovensko zlepšovať kvalitu
života seniorov, keď nebude mať na to peniaze. A nemyslím si, že je dobrý
nápad ústavou zviazať ruky každému, kto bude problémy zanedbané súčasnou
generáciou politikov riešiť.

Predtým, než sa dostanem k záveru, pristavím sa pri pomeroch v

poľnohospodárstve a na vidieku. Venovala sa im podstatná časť posledného
článku Jána Kuciaka, nasledovali dôležité zistenia od jeho kolegov. Farmári v
nich opísali divoké eldorádo pri podnikaní a poberaní dotácií.
Roky zanedbávania problémov spôsobili, že štátne orgány zatvárajú oči pred
vydieračskými praktikami v regiónoch, tolerujú vyhrážky a fyzické útoky,
alebo sa dokonca stavajú na stranu agresorov. Tieto zlyhania štátu majú
konkrétne obete. Sú nimi podvedení, zbití farmári, ktorí sa nedovolali svojich
práv.

Neblahé dôsledky vidíme naprieč regiónmi. Hoci je Slovensko prevažne

vidiecka krajina, má nízku zamestnanosť v poľnohospodárstve. Farmy majú
v európskom porovnaní veľké rozlohy, ale nízku produktivitu. Napriek pol
miliarde eur, ktorá do poľnohospodárstva každoročne smeruje,
nie je Slovensko sebestačné pri výrobe potravín. Vidiek nie je ani atraktívnym,
ani perspektívnym miestom na život.

Situácia v Poľnohospodárskej platobnej agentúre a Slovenskom pozemkovom

fonde je taká závažná, že aj generálny prokurátor konštatoval, že štát pri
vynucovaní práva zlyháva. K podobným záverom došiel Najvyšší kontrolný
úrad. Preto ma prekvapuje, že ani presvedčivé odhalenia nedokázali zmeniť
status quo v týchto dvoch inštitúciách. Neviem, či je to ľahostajnosť alebo je to
úmysel.

Je predsa úlohou štátu obnoviť poriadok, vládu zákona a pomôcť vysporiadať

majetkové práva. Na Slovensku je priveľa ľudí, ktorí sa ani po 30 rokoch od
zmeny režimu nedostali k vlastným pozemkom. Verejná ochrankyňa práv
skonštatovala, že pri súčasnom tempe nebudú reštitučné konania v mnohých
okresoch ukončené ani o desať rokov. Pritom riešenia existujú a manažéri
pozemkového fondu majú priestor, aby ľuďom pri vysporiadavaní pôdy
pomohli.

Peniaze na rozvoj vidieka majú smerovať k tým, ktorí chcú produkovať —

veľkým farmám aj drobným farmárom — nie k špekulantom. Existuje mnoho
nástrojov ako špekulantov odhaliť. Len ich musíme začať využívať. Je načase
peniaze použiť správne a zastaviť zväčšujúci sa rozdiel medzi viacerými
dynamicky rozvíjajúcimi sa mestami a prevažne stagnujúcim zvyškom krajiny.

V roku 1918 sme sa spolu s českým národom prihlásili o vlastnú existenciu

postavenú na najmodernejších hodnotách demokratického právneho štátu.
V štyridsiatom štvrtom roku sme sa Slovenským národným povstaním
vzopreli fašizmu. V roku 1989 sme s kľúčmi v rukách vyprevádzali totalitu
a vítali demokraciu a slobodu.

Na jar tohto roku, 25 rokov od vzniku nášho štátu, sa mnohí prihlásili

k hodnote, pre ktorú sme dlho hľadali vhodné slovo. Desiatky tisíc ľudí nahlas
povedali, že okrem samostatného a demokratického si želajú Slovensko, ktoré
bude slušné.

Teraz je na nás, na politikoch, aby sme urobili rovnakú voľbu. Aby sme
zabránili rozkladu spoločnosti v dôsledku nedôvery v štát a schopnosť
politikov riešiť problémy. Znamená to okrem iného vrátiť do verejného
priestoru poctivú a citlivú diskusiu. Mať odvahu hovoriť korektne a slušne aj o
ťažkých témach — o Istanbulskom dohovore, právach menšín, interrupciách,
situácii Rómov. Musíme opäť obsadiť priestor, v ktorom sa vďaka pasivite a
nevšímavosti politických lídrov rozťahujú fanatici a extrémisti.

Je to aj absencia odvahy, poctivej a citlivej diskusie, ktorá spôsobuje, že

predstavy rôznych častí spoločnosti o hodnotách, na ktorých by mala
Slovenská republika stáť, sa nezbližujú. Naopak, dramaticky sa vzďaľujú.
Lenže bez budovania spoločnej identity rezignujeme na spoločný záujem. Bez
súdržnosti a solidarity budeme hľadieť iba na krátkodobé ciele, ktoré
neprekvapia, nenadchnú, nikam nás neposunú. A krajina, ktorá sa nevie
pohnúť z miesta, je odsúdená na neúspech.

Slovensko je hladné po niečom, na čo môže byť hrdé. Nie falošné

národovectvo, nie agresívne vymedzovanie sa voči ľuďom inej farby pleti,
viery či sexuálnej orientácie. Ak má vzťah ľudí k Slovensku definovať láska
a hrdosť, musíme im ponúknuť viac ako peknú prírodu a šikovných
športovcov. Potrebujeme spojivo, vďaka ktorému sa príbehy úspešných
jednotlivcov stanú príbehom úspešnej krajiny.

Opakovane ukazujeme, že spoločným úsilím vieme korigovať chybné

rozhodnutia. Proti režimu vojnového slovenského štátu sme zorganizovali
povstanie. Porazili sme mečiarizmus, ktorý nás odklonil z cesty na Západ do
Európskej únie. Vlani sme vyhnali fašistov z banskobystrickej župy. Niekedy to
trvá, ale Slovensko a jeho občania majú dar, ktorý je výsadou demokracie —
vôľu i schopnosť napraviť omyly minulosti.

Úlohou lídrov je viesť a riešiť problémy. Inšpirovať ľudí a pripraviť krajinu na

budúcnosť. Reprezentovať hodnoty, na ktorých štát stojí. Pomáhať tvoriť a
udržiavať spoločnú identitu, ktorá môže byť zdrojom hrdosti na Slovenskú
republiku.

Ak každý z nás bude dnes lepší, ako bol včera, vlasť naša bude veľká a slávna.
O tom bol presvedčený muž, ktorý stál pred sto rokmi na čele zápasu
o slobodu Slovenska v Československu. Milan Rastislav Štefánik. Vedel, že “kto
si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hoden.” To je, dámy
a páni, odkaz najuznávanejšej osobnosti našich moderných dejín.

To je aj najväčšia výzva, pred ktorou stojíme. Pokúsiť sa byť lepší ako včera.
Postaviť zdravšie základy Slovenskej republiky ako tie, ktoré sme po 25
rokoch nechali zhrdzavieť. Aby sme mohli byť štátom, ktorého sebavedomie
pevne stojí na spoločných úspechoch.“