Professional Documents
Culture Documents
CYKLOCH J. BENEŠA
Monológy (1962)
7 piesní pre alt a sláčikové kvarteto; text: Milan Kundera
Cantamines (1970)
5 canzoni per flauto, soprano et arpa; text: Jiří Gold; latinské citáty
Vocalisez (1973)
3 piesne pre soprán a klavír; text: Zbigniew Herbert
6 Romansov (1974)
pre barytón a klavír; text: Kozma Prutkov
Kľúč (1975)
2 piesne pre klarinet in C a bas
Addio... (1975)
5 canzoni per contralto + pianoforte
Intolleranza (1987)
pre soprán a klavír
Haiku (1999)
12 piesní pre soprán a cimbal; text: staré japonské haiku
V piesňovej literatúre 20.storočia nájdeme síce dosť piesní, oproti romantizmu aj značne
neobvyklých, najmä piesní s orchestrom alebo iným, pestrým nástrojovým zoskupením,
zriedkavá je však tvorba cyklov, ako je tomu u J.Beneša. Tieto cykly možno vždy nejakým
spôsobom, v zmysle jedného zo základných pojmov poetiky Emila Staigera (epické, lyrické,
dramatické), definovať ako „dramatické“. Dramatická idea, dramaturgia, oblúk cyklov vzniká
starostlivou prácou s textami, väčšinou viacerými, mnohojazyčnými, alebo výberom ich
esencie, ťažiskových afektívnych obratov, či slov a to vzhľadom za zamýšľanú hudobnú
dramaturgiu. Hudba a slovo sú, možno povedať, v rovnováhe.
Zvláštnosťou je tiež, napriek chápaniu cyklov ako dramatických celkov, ich piesňovosť. Autor
píše v nich piesne ako ucelené miniatúry, ktoré majú piesňový charakter a nie sú áriou,
recitatívom, alebo dramatickou scénou.
Hudobný materiál, hudobné postupy a hudobný proces (forma) je rovnomerne rozložený medzi
všetkých účastníkov, hlasy i nástroje a ich party. Nástrojový part je chápaný rovnako vokálne,
ako je ľudský hlas chápaný aj inštrumentálne.
Napokon, kým vo väčšine piesňových cyklov už od romantiky, dominuje jednotná nálada,
atmosféra, alebo príbeh u Beneša sa objavuje oveľa širšia paleta tém, významov a s nimi
súvisiaca hudobno-slovná dramaturgia. Tak napr. Monológy sú portrétmi mužsko-ženského
vzťahu, až po hrob. Stýskání po matce je zároveň vznikaním básne i piesne od elementárnych,
nezmyselných zhlukov hlások a zvukov ale i akousi metaforou na vyplávanie autorského
subjektu z prístavu. Koncertná ária O virtú mia je v poetickom zmysle ódou (autor pre ňu
vyexcerpoval z Danteho Božskej komédie iba 9 veršov z Purgatória), aby dosiahol ódu v
brechtovskom zmysle: „Poznám ten postoj so vztýčenou hlavou, keď človek stojí po krk vo
vode“. Quatro identificazioni pre soprán a klavír sú akýmsi dramaturgickým, či režijným
rozborom postavy Gildy z Rigoletta (titul je alúziou na Antonioniho film Identificationi di una
donna) na tému absencie a hľadania mena, svojho i otcovho – Il nome!, To meno! – s
niekoľkými kľúčovými slovami (il nome, fatale nome, speranza, amore, anima, l ultimo sospir,
l’ultima voce, pietá, uore, morte, gioia, cielo, caro nome) pôsobí ako telegrafický záznam,
chorobopis, zredukovaný na niekoľko hesiel. Použitý je text Verdiho libreta a niektoré hudobné
(rytmické) myšlienky.
Úplne inak ladený cyklus Intolleranza, napísaný ešte v dusnej atmosfére tesne pred revolúciou,
je typickým babylonským zmätkomjazykov, v akom sme v tom čase žili. Až z 5 hudobno-
textových vrstiev (každá zo šiestich segmentov, čiže dohromady 30, ktoré sa môžu predvádzať
v ľubovoľnom poradí ako mozaika) predstavuje úryvky z národného básnika Hviezdoslava,
skomoleninu vlasteneckej piesne z 19. storočia, Kto za pravdu horí, z Costa diva z Belliniho,
trojtónovú pygmejskú pieseň a dokonca nezmyselný text, počas ktorého klavirista vyšetruje
klavír fonendoskopom. Atď, atď. Beneš používa texty aj s melódiami, ktoré nesú so sebou svoju
okolitú významovú „prírodu“ a konečný metatext je o to výrazuplnejší..
Cykly – koláže
Cantamines, Zlomky Janka Kráľa, Intolleranza
Operné cykly
6 Romansov, Il sogno di Poppea, Quatro identificazioni
„Anticykly“
Tri monódie, O Virtú mia
Štandardné cykly
Monológy, Štyri piesne, Kľúč, Haiku
Hoci cyklus Vocalizes mal pomerne širokú dobovú recepciu a viaceré predvedenia v Poľsku,
zapadol a na Slovensku nebol predvedený dodnes. Je však, ako i viaceré ďalšie cykly z tohto
obdobia, symptomatickým obrazom doby a vývoja Benešových cyklických piesňových ideí.
Poppea sníva. Sníva sen o svojej budúcnosti, o svojej kariére a láske, o sebe samej. To znamená,
že sníva predovšetkým o Neronovi a jeho kráľovskom titule, no zatiaľ iba „imaginario manto“.
Toto je základná rovina celého cyklu a je prítomná vo všetkých piesňach. Je to rovina erotiky,
koketérie a túžby (aj túžby po moci!).
Okrem toho sa do Poppeinho sna priplietajú aj ostatné postavy a ich tragické či tragikomické
osudy. Ottone, ktorého Poppea opustila, a ktorý po nej stále beznádejne túži (druhá pieseň), a
dá sa nakoniec kráľovnou Ottaviou nahovoriť, že Poppeu zavraždí (posledná pieseň). Kráľovná
Ottavia, ktorá sa v tej istej piesni lúči so všetkými a všetkým a odchádza do vyhnanstva. Nero,
s ktorým Poppea strávila predošlú noc a Seneca, stoicky očakávaúci smrť (štvrtá pieseň).
Nutrice a jej posmešne ľudový názor na údel ženy (piata pieseň) a Arnalta so svojou
uspávankou (šiesta pieseň). Posledné dve a čiastočne aj štvrtá prinášajú určitý prvok komiky.
K základnej rovine sa pridáva ďalšia - jej vlastné a pokrivené zrkadlo - samotná smrť. Vzniká
tak napätie, ktoré treba cez celý cyklus vyvažovať.
Treťou a poslednou vrstvou Poppeinho sna je sen samotný, akýsi sen vo sne, určitá zvláštna a
neodbytná sila, ktorá sa objaví trikrát. Na začiatku, v prostriedku a pred koncom - „ sogni
portate a volo...“.
Celý cyklus treba interpretovať s istým odstupom, pritlmene, akoby sa vznášal v bezváhovom
stave, skoro bez hmoty, zároveň molto espressivo, diskrétne, ale s občasnými výbuchmi,
appassionato ma molto sostenuto, veľmi rafinovane dolcissimo ed amoroso, ale niekedy,
celkom nečakane s nádychom charakteristickej hrubosti kurtizány.
Poppea sen neovláda, on ovláda ju, sa riadi svojími vlastnými zákonitosťami (aj
dramaturgickými) a svojou vlastnou obsedantnosťou. Nezabudnúť na pianissimá!
V cykle sa striedajú piesne, citujúce Monteverdiho (2., 4., 6.), s piesňami „autorskými“ (1., 3.,
5.). Citát dnes už slávnej uspávanky Arnalty je v piesni č. 6.
l) Kvarta (tritonus), najradšej klesajúca, s veľkou sekundou, ktorá ju obaľuje zdola alebo zhora.
Častá a obľúbený zdvih, s „rozbehom“, t.j. klesajúci tritonus + poltón nahor + veľká stúpajúca
sexta
2) Rôzne rétorické figúry, kde ide o kombináciu a prevraty intervalov O11,012,013,014,015
3) Postupne rozvíjaná chromatická buňka troch alebo štyroch tónov a chromatická oscilácia
okolo určitého jadra (refrén z Poppey)
4) pentatonické fragmenty a postupy (stredný diel Troch monódií)
5) Používanie originálnej stupnice 11212, ktorá sa zmestí do kvinty, je organizovaná cez
kvintový kruh (v 3.časti Troch monódií sa celá zopakuje až po 7. oktávach).
Tri monódie, nedeklarované rekviem, alebo skôr len dies irae, na apokalyptické texty (autor
vyexcerpoval 12 veršov z rozsiahlej, niekoľkostoveršovej básnickej zbierky P. O. Hviezdoslava
Letorosty) sú plné zúfalej rezignácie a vzdoru.
Prvá časť (žaloba) má dve hudobne odlíšené polohy: l.výkrik a vzdor (Jak obrovský by vôkol
cintorín...), exponuje vysokú polohu,veľké intervaly, je recitatívnejšia so secco
accompagnatom, 2. nárek, je mäkšia, uprednostňuje konzonantnejšie intervaly (pentatonické
fragmenty) a plynulejší pohyb. Tieto dve polohy sa striedajú a vrcholia na konci 1.
časti...pravdu svätú..skántriť dali katu! Sled intervalov 123, 321, alebo 1221, ohraničených
tritonom a chromatická buňka troch tónov.
Druhá časť, bez čembala, „počúvam, slovko odkvapne časom, jak slza“... je upokojením
(ukolísankou), s 3 sláčikovými nástrojmi,v pravidelnom 3/2 takte, v pravidelne usporiadaných
akordoch, kvázi pentatonické kombinácie.V hlase minimum poltónov a exklamačné zvihy.
Napokon 3. časť, s čembalom „čas ubieha a zhaslo, čo nám v duši hrialo..“je postupne sa
spomaľujúcim pochodom smrti (“a dotiaľ vábi,až ta človek musí...“), klesajúcej stupnice v
pravidelných štvrťových hodnotách. Táto, hraná nástrojmi, mašíruje od začiatku do konca a
vytvára kontrapunkt s rytmickou a melodickou nepravidelnosťou ľudského hlasu,, ktorý akoby
sa zachytával jednotlivých tónov, spomaľoval tempo, je výdatne prepauzovaný a funguje ako
akési vzlyky. (Príklad 7, s. 69)
Príklad č. 9 – Haiku
(CD Slovenskí skladatelia – 38.eps a 39.eps)
Doposiaľ posledným cyklom, uvedeným premiérovo na festivale Melos-Étos 1999, ale odvtedy
uvedeným už viackrát, je cyklus Haiku na rovnomennú japonskú poéziu. Autor čerpá z veršov
tejto vrcholne kánonizovanej a vyšľachtenej japonskej poézie, ktorá zachytáva stavy mysle,
člení sa podľa sezón a každá zase podľa hlavných rekvizít (nebesá a živly, polia a lesy, rieky,
bohovia, ľudské veci, vtáci a zvieratá, stromy a kvety) a v svojej silnej konvencionalizovanosti
pripomína renesančné a barokové loci communes – vtedy sa aj haiku v Japonsku
vykrištalizovalo.
Ide o piesne v pravom slova zmysle, ale skondenzované na takmer aforistické miniatúry s
minimom nôt.
Keďže haiku je trojveršie 5 + 7 + 5 slabík, čísla 5 a 7 zohrali určitú úlohu (aj preto, že 5 je
kvarta, 7 kvinta a 5+7 oktáva). Má 12 piesní, rozdelených na 7 + 5. 7 je mesačných (M), 5
ľudských (L), v ktorých ide o nejaký príbeh. Celkový ich rozvrh je teda: M L M L M M L M L
M.
V mesačných haiku je použitý materiál árie O měsíčku z Rusalky, Debussyho Claire de lune a
pasáž z Wozzecka (vychádza mesiac), v haiku slimáčej búrky sa ozve echo z Pastorálky - búrka.
Zvláštnu pozornosť si zaslúži cimbal. Okrem toho,že je traktovaný ako vážny nástroj, zvlášť v
príbehových piesňach sa používajú niektoré zvláštne techniky,ktoré majú zvukomalebný
význam (pizzicato ako „pssst“ v druhej piesni, elektrický mixer ako generátor adekvátneho
hmyzieho zvuku, ktorý obklopuje mnišku v šiestej, struny, preparované gumou, znejúce ako
gamelan v jedenástej pieni, príklad 8, s. 70 - 71).