Slovenská romantická literatúra - východiská romantického vzdoru

v tvorbe štúrovských básnikov

Slovenská preromantická a romantická literatúra (1830 – 1850)

V 30. rokoch 19. storočia zasahuje revolučné hnutie aj hospodársky zaostalé Uhorsko.
Boj proti Viedni a za samostatnosť Uhorska nadobudol národno – oslobodzovací
charakter. Maďarské národné hnutie hatilo úsilie slovenských národovcov. Slovenské
národné hnutie sa vyvíjalo v podmienkach dvojakého útlaku:
- národnostného - maďarského
- hospodárskeho - rakúskeho
To ovplyvnilo národný a politický program novej revolučnej generácie, ktorá sa vytvorila
v 30. rokoch a stala sa známou ako Štúrova škola.
Aktivizovala sa v Bratislave, kde v  roku 1829 vzniká na bratislavskom evanjelickom
lýceu Spoločnosť česko – slovanská. Medzi jej zakladateľmi bol Karol Štúr a Samo
Chalupka. Zo začiatku to bol študentský samovzdelávací spolok, ktorý po príchode
Ľudovíta Štúra na lýceum (1835) zmenil svoj program a z úzko jazykových otázok sa do
popredia dostali národné a politické otázky. Vlastenectvo medzi mládežou sa
prehlbovalo rozličnými slávnosťami a vychádzkami na historické miesta, najznámejšou sa
stala vychádzka na Devín 24. apríla 1836, na ktorej jej účastníci prijali k svojmu
krstnému menu aj symbolické slovanské ( Hurban – Miloslav, Štúr – Velislav). Politický
ruch medzi študentmi spôsobil, že vláda napokon spolok v roku 1837 zrušila.

Národný a politický program Štúrovcov nastolil i otázku spisovného jazyka.

Začiatkom roku 1845 získal Štúr povolenie vydávať 1 slovenské politické noviny
Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski (1845 – 1848).
Revolúcia v r. 1848 skončila neúspechom a neskôr nastáva silnejší národnostný útlak -
Bachov absolutizmus.
1
 Znaky slovenskej romantickej literatúry

Tematika

Ľudový hrdina

Poézia štúrovcov:

Štúrovci v súlade s ľudovou poéziou používajú sylabický čiže slabičný prozodický

systém, ktorý charakterizuje:
1. rovnaký počet slabík vo veršoch (rovnoslabičnosť)
2. intonačná prestávka, ktorá rozdeľuje verš na dve časti
3. spájanie veršov do dvojverší (dvojveršov do štvorverší)
4. združený rým (aa, bb, cc)
5. rytmicko – syntaktický paralelizmus (verš sa rovná vete, nedodržanie tohto
pravidla sa nazýva veršový presah)

2
 Balada
Balada (lat. ballare – tancovať) – je epický žáner so smutným až pochmúrnym dejom,
ktorý ma obyčajne tragický záver. Obsahuje lyrické aj dramatické prvky. Dej je veľmi
zhustený a udáva sa náznakmi. Zvýšená subjektívnosť ( opakovacie štylistické figúry,
refrén, a zveličenie). Balada sa udalostí dotýka, ale širšie ich nevysvetľuje.

Balady majú niektoré spoločné vlastnosti:

Vznikla na konci stredoveku z ľudovej slovesnosti.

Rozlišujeme ľudovú a umelú baladu.

Ľudová balada

IŠLI HUDCI HOROU

- nemá autora (anonymnosť)

- ľudová slovesnosť (hudci – ľudoví muzikanti)
- tragická udalosť (zakliatie dievčaťa do stromu)
- gradácia (zaťali prvý raz, zaťali druhý raz...)
- zhustený dej: na malom kúsku sa dozvedáme veľa
- fantastické prvky: rozprávkovosť (magické číslo tri, zakliatie)
- ľudový jazyk (hudci, krásnô)
- zdrobneniny (íverček, husličky)
- je veršovaná, združený rým (aa bb), viazaná reč, pravidelný veršový systém

3
 Umelá balada
Zdrojom umelých balád boli ľudové balady a národné povesti a báje.

Rozlišujeme:
1. Subjektivizovanú baladu

2. Baladu ľudového typu

3. Sociálnu baladu

Zo slovenských básnikov prvý začal tvoriť umelé balady v duchu ľudových J. Kráľ napr. v balade
Kríž a čiapka.
Revolučný pohyb v Európe v prvej polovici 19. storočia nezostal bez ohlasu ani u nás. V rokoch
pred revolúciou 1848 - 1849 a v jej priebehu sa pohol aj slovenský národný život. Mladá
generácia spisovateľov sa snažila svojou tvorbou (poéziou) získať široké vrstvy ľudu pre boj za
národné práva.

4
 Janko KRÁĽ ( 1822 - 1876 )
 je najrevolučnejší básnik romantizmu. Narodil sa v Liptovskom Mikuláši, od roku 1842
študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bez výhrad sa priklonil k štúrovskej spisovnej
slovenčine, čoho dôkazom bolo, že v almanachu Nitra II uverejnil 8 po slovensky písaných
básní. Bol samotár, rád sa túlal, preto dostal prezývku divný Janko. V revolučnom roku
1848 spolu so svojim priateľom Jánom Rotaridesom vyzýval ľud v Honte, aby povstal proti
pánom. Za buričstvo si vyslúžil 10 – mesačný trest v Šahách a Pešti. Posledné roky života
prežil v Zlatých Moravciach, kde pracoval ako úradník, zomrel na týfus.
Kráľ opisoval osobné nálady romantického samotára i rebela. Spojil osobný zážitok
s osudom národa, pre jeho básne je typická autoštylizácia, subjektivizácia (básnik
zachytával a vyjadroval svoje pocity a myšlienky, ktoré sú myšlienkami štúrovskej
generácie)
Východiskom jeho literárnej tvorby sa stala ľudová slovesnosť. Sloboda, revolúcia, to boli
základné pojmy v jeho tvorbe.

Tvorba: a) balady
b) básne – revolučné a lyrické

a) Balady Janka Kráľa

- blízky vzťah k ľudu a svoje revolučné názory vyjadril autor v baladách (napr. Zverbovaný,
Pán v tŕní, Kríž a čiapka, Bezbožné dievky).

Janko Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (subj. balada)

Najväčší ohlas mala balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (1844) – subjektivizovaná
balada, ktorá vyzdvihuje odvahu vzbúriť sa proti zvyčajnému spôsobu života a tým zodpovedá
rozhodnutiu štúrovcov zmeniť osud národa. Vyjadril v nej smútok a nespokojnosť so
svetom, ale aj lásku k ľudu a túžbu priniesť mu slobodu.
Na rozdiel od ostatných balád, kde vykladá dej, tu vystupuje básnik – hrdina v 1. osobe
(autoštylizácia). Lyrický hrdina Janko - nespokojenec, chce oslobodiť zakliatu pannu, ale
zahynie vo vlnách Váhu. Oslobodenie zakliatej panny znamená túžbu autora priniesť
slobodu slovenskému ľudu. Dielo vychádza z ľudovej povesti o zakliatej panne, ktorá zláka
mládenca do hlbokej rieky.
Baladu môžeme kompozične rozdeliť na 3 časti:

1. Úvahová časť - obsahuje autorove úvahy, opis kraja o akom sníva, kraj oviec, ale i zbojníkov,
kde niet nenávisti a súperenia. Krajinu prirovnáva k smutnej vdove.
Pri Váhu žije rodina, kt. má jedného syna - divného Janka. Odlišuje sa od dedinčanov svojou
dobrovoľnou samotou, nestojí o lásku, nedodržiava zvyky, nechce sa obliecť do nedeľných šiat,
5
neváži si život, otec je k nemu krutý, matka ho bráni.

Je hrdý, smelý, samotár, nepochopenie ostatnými ho vyháňa do prírody, kde hľadá útočisko
a samotu. Blúdi krajom v čiernom plášti ako havran. Autor vykresľuje obraz človeka, ktorý
nenachádza nikde porozumenie (je to sám autor). Nikto ho nechápe – dedina ani najbližší, je
divný, smutný, preto sa uťahuje do samoty, kde sa cíti najlepšie. S hrdinovou vnútornou
rozorvanosťou ostro kontrastuje idylický obraz prírody uvedený lúčkami, pastierikom
s ovčičkami. Zdrobneniny, nežné výrazy v texte sú prejavom lásky autora k rodnému kraju.
Spočiatku lyrický hrdina - autor vystupuje v prvej osobe, ale v závere úvodnej časti sa
postupne mení na "divného Janka", lebo len tak môže splniť básnikov zámer. Svoju nespokojnosť
a odcudzenosť sa rozhodne prekonať veľkým činnom, typickým pre romantického hrdinu
rozhodne sa oslobodiť zakliatu pannu. Autor používa 13 – slabičný verš, združený rým aa bb cc.

2. V baladickom príbehu - oslobodenie zakliatej panny znamená príchod slobody. Panna

v ľudovej slovesnosti je symbolom slobody.
Janko sa vyberie z domu do temnej noci. Rozhodne sa zachrániť zakliatu pannu. Táto časť má
rýchly spád a speje k tragickému koncu. Dej graduje, blíži sa polnoc (večer, 11 hodín, 12 hodín).
Opis prírody je dynamický, dominuje tajuplnosť, strašidelnosť. Janko uvidí zakliatu pannu
uprostred Váhu, vrhne sa do vody, aby ju zachránil. Jeho čin – vyslobodenie panny – je
titanským činom za všetkých.
Zomiera, pretože si zabudol prevrátiť vrecká na kabáte - podľa povery môže oslobodiť
zakliatu pannu len ten, kto o polnoci skočí do Váhu a prevráti si šaty naopak.
Používa: 7 – slabičný a 6 – slabičný verš, rým abcb.

3. Krátky záverečný epilóg – je štylizovaný tak, akoby túto povesť rozprávali ľudia, zobrazuje
posmrtné splynutie hrdinu s prírodou (opis ležiaceho Janka na brehu), postava pastierika idúceho
dolu dolinou pripomína úvodný idylický obraz prírody z 1 časti. Teraz však pastierik prináša
novinu o tragickej smrti Janíčka. Opäť dominujú zdrobneniny, kt. naznačujú, že idyla víťazí nad
tragikou, láska nad vzdorom, objektívny svet nad subjektívnou rozorvanosťou. 13 –
slabičný verš, rým aa bb cc.
Konf1ikt v balade vyplýva z túžby po veľkom čine, ktorý však nemožno vykonať. Hrdina hynie
pre rozpor medzi vidinou a skutočnosťou. Autor využíva epické prostriedky (rozprávanie, opis)
na zdôraznenie tragickosti príbehu.

b) J. Kráľ je aj zakladateľom modernej reflexívnej a revolučnej lyriky

 Revolučné básne: Duma bratislavská – odbojne sa tu stavia proti tým, ktorí chcú
prekaziť rozvoj slovenského národného života. Báseň vyznieva ako konflikt medzi
utláčaným národom a pánmi na zámku. Jarná pieseň – je výzvou k povstaniu, revolučnú
jar v Európe prirovnáva k skutočnej jari. Kukulienka prebrala prírodu, svet zo zimného
spánku. Autor sa pýta, či sa Slováci prebudia, alebo budú spať naďalej. Krajinská
pieseň, Šahy, Duma slovenská.
 Reflexívna (úvahová) lyrika: v cykle 70 básní Dráma sveta uvažoval o príčinách zla vo
svete o ťažkom živote ľudu (Remeselník, Sedliak), o krutosti absolutistickej vlády
(Zloboh), o vojnách (Vojna) a hľadal východisko vo viere (Náboženstvo).
Ľudové revolučné tradície aktualizoval v básňach s jánošíkovskou tematikou (Janko, Žobrák,
Zbojníkova balada), ktoré sú známe pod názvom Výlomky z Jánošíka .

6
 Samo CHALUPKA ( 1812 - 1883 ) - „básnik priestoru“
 je najstarším členom štúrovskej družiny, jeho poézia je výzvou do boja proti národnému
a sociálnemu útlaku, vierou v lepšiu budúcnosť. Narodil sa v Hornej Lehote. Študoval na
evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa stal spoluzakladateľom Spoločnosti česko –
slovanskej. V roku 1830 sa zúčastnil povstania v Poľsku proti cárskemu útlaku. Tu bol
zranený a štúdium dokončil až po vyliečení. Chalupka chcel napísať dejiny Slovákov, preto
začal študovať históriu a zbierať potrebný materiál. Výsledkom tohto štúdia bola zbierka
básní SPEVY (1868). Chalupka je tvorcom historickej epiky, historického spevu.

Zameral sa na 3 tematické okruhy:

1. jánošíkovská - zbojnícka tematika

2. téma protitureckých bojov

3. básne zdôrazňujúce boj za slobodu

Dvojveršie z básne Branko je vytesané na jeho náhrobnom kameni:

„Pravde žil som, krivdu bil som –
Verne národ môj ľúbil som. „

Samo Chalupka: Mor ho! (hrdinská historická epická báseň)

Najpôsobivejšou básňou je Mor ho! (1864). Je to moderný romantický útvar - hrdinská
epická báseň

Námet: našiel v Šafárikových Dejinách slovanskej reči a literatúry. Je situovaný do obdobia

rímskej nadvlády nad časťou dnešného Slovenska. Hodnota básne nie je v historickej vernosti a
pravdivosti, ale vo vyjadrení hlbokého vlastenectva jednoduchých ľudí. Historický námet autor
využil na to, aby vyburcoval svojich rovesníkov k boju za práva národa.

7
Dej básne: je stručný, tvorí ju 172 veršov. Autor zobrazuje slovenský kraj, zvažujúci sa od
Tatier k Dunaju, tábor Rimanov, pyšného rímskeho cisára s jeho vojskom a družinu hrdých
slovenských poslov - junákov, ktorí prišli ponúknuť mier dobyvačnému rímskemu cisárovi. Ten
ich ponuku a dary (chlieb a soľ) odmieta, neuznáva ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov,
preto sa junáci vrhajú do nerovného boja s výkrikom Mor ho ! V boji proti presile všetci padnú
za svoj rod, ale cisár je zahanbený, keď vidí hromady svojich mŕtvych vojakov. Uvedomil si, že
síce zvíťazil, ale nad slabším a nevinným, morálne víťazstvo mu nepatrí.

Idea skladby:

Hrdina:

Kompozičný postup:

Využitie symbolov:

Chalupka nedodržiava epický odstup medzi rozprávačom a rozprávaným dejom, on svojich

hrdinov povzbudzuje do boja, varuje ich pred nebezpečenstvom, príbeh podáva tak, akoby sa
udalosti odohrávali pred jeho očami a on sám bol jeho účastníkom

 Báseň je napísaná 13 – slabičným (sylabickým) veršom a združeným rýmom aa bb

cc. Je dynamická, plná napätia.

 Autor sa nezameriava na opis boja, podal ho veľmi stručne. Hrdinskému opisu boja
podriadil aj umelecké prostriedky, miesto zdĺhavého opisu mobilizácie vojska použil
jediný verš(„zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia“)

8
 Autor v nej využíva množstvo básnických prostriedkov: metafory (svieti pevný hrad),
personifikáciu (surmity volajú do zbroje), hyperboly (zveličenia), symboly (Tatry, Dunaj, orol
– symbol slobody a neohrozeného boja, orli – slovenskí bojovníci), epitetá, zvukomalebnosť
(navodenie zvukového dojmu výberom hlások):
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí Zasurmili surmity
D n d n l n l n v l Z  s  r m s r m

 V básni nachádzame monumentalizmus:

 Na zvýšenie monumentálneho účinku využíva priestor: pohyb v básni ide zhora

nadol alebo opačne, hrdinov básne umiestňuje na vyvýšené miesto (bralo, skala)
a používa slová vyvolávajúce neochvejnosť ( týčiť sa )

Autor pôsobivo využíva:

a) modalitu vety (syntax): v texte sa nachádza najviac oznamovacích viet ( Bratia vám za
česť rodu padli boji svätom), často zvolacie vety, pokrik – Mor ho ! Sloboda a sláva!
rečnícka otázka – A tí krutým železom čo nad nami vládli, kdeže sú ?
b) morfológiu: veľa podstatných mien (podolia), prídavných mien (slávny), ale aj slovies
(zlomili), citosloviec a častíc (hoj, oj lež, beda)
c) lexikálne polia – opis územia (lokalizácia deja), kresťanstvo, sloboda, despotizmus
d) heslo fran. revolúcie (Pána mať je neprávosť, väčšia byť pánom!), výzva k boju Hoj,
mor ho!
e) monumentalizmus ( hyperbolizácia) – šíre polia, obrovské polia
f) gradáciu – „ Zahyň, čo o slobodu môj ľud pokúša“

Posledná sloha má 12 veršov a všetky sa začínajú jednoslabičným slovom.

Celá Chalupkova tvorba vychádza z ľudovej slovesnosti. Najčastejšie úryvok z ľudovej
piesne bol podnetom pre vznik celej básne.

9
 Ján BOTTO ( 1829 - 1881 )
 najmladší zo štúrovských básnikov. Narodil sa vo Vyšnom Skalníku. Študoval v Levoči,
v čase keď tam prišli 13 – ti študenti na protest proti odvolaniu Štúra z miesta profesora.
Vyštudoval zememeračstvo v Pešti, pracoval ako lesný inžinier. Zomrel v Banskej Bystrici.

Znaky Bottovej tvorby:

 podnety pre svoju tvorbu hľadal v ľudovej slovesnosti
 písal balady ako reakciu na vlastné životné pocity rozčarovania po revolúcii, dominovala
baladickosť, elegickosť – motív smútku a utrpenia
 uprednostňoval alegóriu
 často znázorňoval zakliatu krajinu, pustú, ktorá čaká na svojho svetského víťaza, ak ju chce
hrdina odkliať musí prekonať veľa prekážok. Zakliata krajina je alegorickým obrazom
utláčaného Slovenska, vyjadroval vieru vo víťazstvo slobody a spravodlivosti.

Tvorba:
 ponášky na ľudové piesne ( Báj na Dunaji )
 revolučnú lyriku ( K mladosti, Pochod)
 balady ( Žltá ľalia, Ctibor, Margita a Besná ), pre Bottove balady je príznačný: dialóg,
zvukomalebné slová, skratkovitosť reči, dynamiku deja dosahuje stupňovaním
hrôz.

Žltá ľalia – v balade rieši mravný konflikt, hovorí o porušení manželskej prísahy vernosti,
lásky až za hrob, manželia Adam a Evička si dajú sľub vernosti, ktorý sa nemá porušiť ani
smrťou. Adam náhle zomrie, Eva smúti, smútok čoskoro pominie a daný sľub nedodrží.
Prichádza pokušiteľ – pán vo fráčku s kopýtkami, ktorý skúša jej vernosť. Eva jeho lákaniu
podľahne a sľúbi mu, že s ním odíde. Mŕtvy Adam si o polnoci prichádza po svoju nevernú ženu
(vychádza spod prahu kam si ho žena pochovala aby naňho nezabudla), ktorá mu zomiera
v náručí. Za morálny priestupok nasleduje trest, mení sa na žltú ľaliu, ktorá zvyšok života
prežije v tŕní a chrastí. V balade prevláda dialóg.

Ján Botto: Smrť Jánošíkova ( lyricko - epická skladba)

Jeho vrcholným dielom je lyricko - epická skladba Smrť Jánošíkova (1862). Svoj základ má
v lyrickej skladbe Pieseň Jánošíkova z roku 1846. Autor v nej využil prvky elégie a hrdinského
spevu. Zazneli v ňom pocity sklamania a rezignácie štúrovcov po revolúcii. Vznikala
v porevolučných rokoch v období najväčšieho národného a sociálneho útlaku Bachovho
absolutizmu, preto sa Botto nesústredil na Jánošíkov život a boj (revolúcia), Jánošík
nevystupuje v hrdinských, bojových situáciách ako je známy z ľudového podania, ale
Bottov Jánošík je zlapaný a  len s trpkosťou spomína na svoj odboj, čím chcel vyjadriť
zlapanie celej štúrovskej generácie v Bachovskom absolutizme.
Dejová línia je slabá, bez epizód. Autor zobrazuje zlapanie, väznenie a popravu Jánošíka
a obraz Slovenska po jeho smrti, čo symbolizuje situáciu národného hnutia po neúspešnej
revolúcii 1848/49.
Je tu prítomný mesianizmus – Jánošíkov odkaz sa v budúcnosti splní a nadíde čas odplaty,
spravodlivosti a lepších pomerov.

10
Kompozične je dielo rozdelené do 9 spevov, ku ktorým pripojil Predspev - úvod :

1. spev: začína opisom 12 zbojníkov, ktorí sedia okolo vatry na Kráľovej holi, v závere dohára
vatra, symbol slobodného života, lebo družina sa dozvedá o lapení kapitána
2. spev: je obrazom zlapania Jánošíka - nepremôže ho presila, ale zrada, je vo väzení, kde ho
páni mučia a obviňujú zo zbojníctva, ale on nemá pocit viny, vie, že všetko, čo vykonal, urobil
v záujme slobody
3. spev: začína opisom čierneho mesta - tyrana, ktoré Jánošíka väzní, ale zároveň sa ho bojí. Za
Jánošíkom prichádza v podobe milej duša ľudu, aby sa s ním rozlúčila krásnou piesňou
4. spev: je najpochmúrnejší, noc vo väzení. Jánošík spí zbičovaný, v okovách, ale sníva sa mu
sen o mladosti a slobode
5. spev: je vyznaním túžby po slobode. Jánošík verí, že príde čas odplaty a spravodlivosti,
tu vrcholí básnikova viera, že národu môže pomôcť len silný jednotlivec – „boží bohatier“
(mesianizmus). Jánošík zomrel pre slobodu
6. spev zobrazuje cestu Jánošíka na popravisko
7. spev je rozlúčkou Jánošíka s krajom i ľudom. Zamýšľa sa nad svojou mladosťou a
nedokončeným životným dielom. Ľud je nemým svedkom Jánošíkovej popravy. Slovensko sa
mení na zakliatu krajinu, ktorá čaká na junáka - vysloboditeľa.
8. spev zobrazuje ľud, ktorý smúti za Jánošíkom a verí, že nezomrel, že ho víly dokázali oživiť
9. spev - Zjavenie, je alegorický. Predstavuje svadbu Jánošíka s Kráľkou (kráľovnou víl) -
predstavuje symbol slobody a spev družičiek je spevom víťazstva, je dôkazom Jánošíkovej
nesmrteľnosti, dôkazom ožitia jeho odkazu v ľude.

Štruktúra diela:
 Skladba je komponovaná na kontraste tragizmu a heroizmu: svetla (biele) a tmy(čierne) –
sokolovia bieli, kúpať sa v mlieku, sviece ráno deň – čierny ľud, rakva, večer, hrob, cintorín,
temno, noc. V tematickej výstavbe sú ideové kontrasty: sloboda – väzenie, život – smrť,
právo – bezprávie, pravda ľudu – panská svojvôľa.

 Smútok, ktorý vyplýva z básne, je výsledkom porevolučného sklamania. Autor vyjadril

sklamanie a pocity rezignácie štúrovcov po revolúcii. V Jánošíkovi videl živelnú vzburu
proti útlaku.

 Motív ohňa – je symbolom slobody, vzbury, odboja.

 Tragika nie je v Jánošíkovej smrti, ale v pasivite slovenského ľudu, nie je schopný činu,
verí, že slobodu musí prísť vybojovať niekto iný.

 V prvých 2 veršoch básne upúta eufónia (hudobnosť) – autor opakoval v rámci 1verša

 rovnaké samohlásky „Horí ohník, horí na Kráľovej holi“ (o-í-o-í-o-í, a-á-o-e-o-i)

Ktože ho nakládol? – dvanásti sokoli.“ (o-e-o-a-á-o, a-á-i-o-o-i)

 Mesianizmus je koncepcia o vyvolenosti a osobitnom poslaní národa, hnutia alebo

jedinca, viera v mesiáša, v spásu ( autor verí v príchod mesiáša, záchrancu slovenského
ľudu) sa odráža vo veršoch:

„No príde a prísť musí ten bohatier boží,

čo zákon pošliapaný na oltár vyloží
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu –
11
 a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu!“

 Autor využíva básnické prostriedky: paralelizmus - opakovanie rovnakých alebo

podobných konštrukcií nasledujúcich za sebou vo verši, hyperboly („ani tria cisára“),
anafory („ Ja chodil po zboji“), epizeuxy („Sloboda, sloboda, slobodienka moja“), epitetá
(„nadpozemská moc“), zdrobneniny (ohníček), symboly (Tatry), metafory („Zvonia na deň,
mne na noc“), personifikácia („Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna“)

 prevláda 12 – slabičný verš, združený rým aa bb, prevrátený slovosled

 lexikálne polia: opis rodného kraja („ Hory, šíre hory – to ich rodné dvory“),vonkajší opis
chlapcov – junákov („Košielky zelené, striebrom obrúbené, klobúčky obité, orlom
podperené“),túžba po slobode („Sloboda, sloboda, slobodienka moja, pre teba mne pani
šibenicu stroja!“)

 morfológia: v texte sú použité podstatné mená (slnko, kapitán), prídavné mená (murovaný),
slovesá(zhasína), ale aj citoslovcia a častice (bo, ach, no oj) a slovné druhy ako príslovky,
zámená, predložky (kdesi, jeho, ponad)

 syntax: v texte prevažujú oznamovacie vety („ Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté, čerstvo
drieme a myseľ kdesi druhom svete“)a vety zvolacie („velej!“), ale vyskytujú sa tiež
rečnícke otázky („Spať večne – kto to káže?“), vety rozkazovacieho rázu („Stoj!“)

Kým v 1. časti básne autor predstavuje Jánošíka a jeho družinu ako hrdinských bojovníkov proti
feudálom, v 2. časti sú v popredí jeho vízie o budúcnosti národa, v čom sa odzrkadľuje aj
romantický konflikt medzi veľkými túžbami a tvrdou realitou, ktorá ich nedovoľuje uskutočniť..
Táto skladba je vyvrcholením romantizmu v spracovaní jánošíkovskej tematiky.

Ľudovít ŠTÚR - JAZYKOVEDEC :

Potrebu uzákonenie spisovnej slovenčiny Štúr odôvodnil v diele Nárečja slovenskuo alebo
potreba písaňja v tomto nárečí (1846) - v tomto diele zdôvodnil príčiny uzákonenia
nového jazyka (len ten národ, ktorý má svoj vlastný jazyk môže bojovať o svoju samostatnosť).
Prvou gramatikou novej štúrovskej slovenčiny do ktorej zahrnul hláskovanie, morfológiu,
pravopis i skladbu (syntax) sa stala: Náuka reči slovenskej (1846).

Štúr nepozná :
1. hlásku ľ – král 4. dvojhlásku iu – božú (božiu)
2. hlásku y – mekí(mäkký) 5. hlásku é - dobrjeho (dobrého)
3. hlásku ä - svatí (svätý) 6. výnimky z rytmického krátenia – slúža (slúžia)

Ľudovít Štúr - Nauka reči slovenskej (úryvok)

Slov teda visloveňja patrí podstatne k tvoreňú a je jeho dovršeňja. Ono slovám dáva život
a privoďí ich k svojmu určeňú, lebo len slovo dobre vislovenuo muože vyjadriť ten pomisel, ktorí
je doňho vložení a tak ono dopomuože slovu k opravďivej bitnosťi. Slovo zle vislovenuo určeňja
svojho alebo celkom ňedosjahne alebo na cesťe k postaťi svojej zablúďi, a doťjal na pravú cestu
ňenaďabí, kím sa mu kolvek dobrím a náležitím visloveňím ňespomuože.

12