Alexander Sergejevič Puškin – Kapitánova dcéra

A.S. Puškin bol revolučným básnikom, prozaikom a dramatikom . Zaraďujeme ho do obdobia

romantizmu, ale jeho diela obsahujú aj znaky realizmu, preto sa častokrát označuje ako autor, ktorý
svojím dielom prekročil prah medzi romantizmom a realizmom. Bol zakladateľom modernej ruskej
prózy. Puškin pochádzal zo šľachtického rodu, ale inklinoval k revolučným národnooslobodzovacím
hnutiam a vo svojej tvorbe otvorene vystupoval proti ruskému samoderžaviu, za čo bol na čas
poslaný do vyhnanstva na juh Ruska. Puškin nebol len romantickým autorom, ale sám bol aj
romantickým hrdinom, čo nám dokazuje jeho predčasná smrť na následky poranenia v súboji
s protivníkom, ktorý ohrozoval česť Puškinovej manželky. Medzi jeho najznámejšie diela patrí
veršovaný román Eugen Onegin, historický román/novela Kapitánova dcéra, poviedka Piková dáma
alebo divadelná hra Boris Godunov.

Kapitánova dcéra

Historický román, po novom skôr novela, zasadená do prostredia Pugačovho povstania

v Rusku (1773 - 1775). Nesie typické znaky romantickej historickej prózy:

Láska, ktorej sa do cesty stavajú prekážky – Petrovi rodičia nechcú dať zvolenie na sobáš s Máriou,
Pugačovo obsadenie pevnosti milencov na čas rozdelí, Švabrin sa usiluje získať si Máriu pre seba...

Náhoda ako prostriedok riešenia konfliktu – Peter sa stretne s Pugačovom a daruje mu kabát, hoci
nevie, že to bol Pugačov, získa si za to uňho priazeň, Mária stretáva v parku ženu, z ktorej sa náhodou
vykľuje sama cárovná Katarína II.

Idealizácia historických postáv – vodca povstalcov Pugačov bol z historického hľadiska krvilačný
a krutý, v príbehu však preukáže, že má srdce a vie byť aj ľudský, cárovná Katarína má kladné
vlastnosti, je milosrdná, trpezlivá a ochotná pomôcť úplne neznámej a obyčajnej žene – Márii

Kladné a záporné postavy – Peter A. Griňov, sluha Sveľjič, Mária a jej rodičia Mironovci sú
dobromyseľní, pohostinní, pravdovravní ľudia, ktorých životným nešťastím je stret so zápornými
postavami – Pugačovom a Švabrinom, ktorí narušili ich pokojné životy svojimi intrigami, násilnosťami
a neľudským konaním

Šťastný koniec – znak neskorého romantizmu

Román je napísaný netradičným kompozičným postupom. Sú to zápisky Petra Andrejeviča

Griňova, ktoré doniesol vydavateľovi jeden z jeho (Griňovovych) vnukov.

Príbeh začína rozprávaním Petra Andrejeviča Griňova o jeho detstve. Ešte sa ani nenarodil
a už mu rodičia určili, že bude vojakom. Staral sa oňho a vychovával ho verný sluha rodiny Saveľjič.
Keď dovŕšil 16. rok života, rodičia sa rozhodli, že je čas prihlásiť ho do vojenského pluku. Griňovov
otec vybavil, že pôjde do Orenburgu, kde pôsobí jeho starý priateľ generál Andrej Karlovič. Rodičia
syna dobre pripravili na cestu, naobliekali naňho kožuchy a spolu so Saveľjičom ho poslali do sveta.

Po ceste do Orenburgu sa zastavili v meste Simbirsk, kde Saveľjič išiel nakúpiť potrebné veci
a Griňov zatiaľ skončil v krčme, kde stretol kapitána husárov Zurina, ktorý ho naučil hrať biliard. Hrali
o peniaze, Griňov toho veľa prehral a ešte k tomu sa aj opil. Keď sa Saveľjič vrátil, nedokázak uveriť
tomu, do akého stavu sa Griňov dostal.

Na ceste zo Simbirska ďalej do Orenburgu ich zastihla snehová víchrica. Z nej sa vynoril
neznámy pocestný, ktorý im ukázal cestu do najbližšieho hostinca. Griňov sa mu chcel odvďačiť
a daroval mu svoj zajačí kožuch. Potom dorazili do Orenburgu, kde gen. Andrej Karlovič rozhodol, že
Griňov pôjde slúžiť do Belogorskej pevnosti neďaleko odtiaľ. Ukázalo sa, že tá ,,pevnosť“ je veľmi
zastaraná, slabo opevnená, s personálom, ktorý je v dôchodkovom veku, prípadne sú to invalidi.
Griňov so Saveľjičom sa tak ocitajú v pevnosti uprostred ničoho, kde sa ani nič nedeje a život je tu
veľmi nudný. Griňov sa čuduje, čo tam bude robiť.

Veliteľom pevnosti je kapitán Ivan Kuzmič Mironov, žije to aj so svojou manželkou Vasilisou
Jegorovnou a s dcérou Máriou Ivanovnou (Mášou). Mironovci sú veľmi vrúcni a pohostinní, starajú
sa o Petra ako o syna. Jediný, s kým má Griňov konflikt, je Alexej Ivanovič Švabrin, jeden z vojakov,
ktorý si v pevnosti odpykáva trest za vraždu. Peter sa zamiluje do Máše, píše o nej verše, ktoré ukáže
Švabrinovi a ten sa mu za ne vysmeje. Preto sa vyzvú na súboj, pri ktorom je Griňov zranený. Keď sa
to dozvedia jeho rodičia, zakážu mu prejavovať akékoľvek city k Máši, nesúhlasia, aby si ju zobral
za ženu.

Po nejakom čase sa do pevnosti dostáva správa, že v neďalekých končinách sa pohybuje

armáda povstalcov na čele s Jameľjanom Pugačovom, ktorý sa prezýva cárom, obsadzuje pevnosti
a vytvára si proticárske vojsko. V pevnosti sa snažia nerobiť paniku a nestihnú sa dobre pripraviť. Keď
Pugačov jedného dňa príde, neobránia sa a podľahnú. Pugačov vtrhne do pevnosti a na mieste
popraví (obesí) kapitána Mironova, jeho ženu a ešte jedného z veliteľov. Chce popraviť aj Griňova,
ale Saveľjič ho na kolenách odprosí, aby to nerobil, spozná v ňom totiž toho pocestného, ktorému
darovali zajačí kabát a prehovorí ho, že Griňov je šľachtic a určite zaňho dostane výkupné, ktoré je
preňho výhodnejšie, ako mu brať život.

V pevnosti nastane peklo. Pugačov so svojimi ľuďmi tu terorizujú tých, ktorí ešte prežili, Mária
ochorie, stará sa o ňu slúžka. Pugačov nevie, že Mária je dcérou popraveného kapitána, popova
žena totiž vyhlási, že je to jej neter.

Švabrinov charakter sa jasne vyfarbí po tom, čo príde Pugačov. Je to pochlebovač a podlízavý

človek, ktorý sa mu votrie do priazne, ,,prezlečie kabát“ a Pugačov ho vymenuje za nového veliteľa
pevnosti. Griňova pošle do Orenburgu, aby im odniesol odkaz od samozvaného cára Pugačova.
Griňov odíde spolu so Saveľjičom v nádeji, že v Orenburgu zoženie pomoc a spolu s armádou tak
príde a oslobodí Belogorskú pevnosť aj Máriu. Generál Karlovič nesúhlasí s tým, že by mali ísť do
pevnosti, je skôr za to, aby sa opevnili, a ak k nim Pugačov príde, tak jeho útok odrazia.

Keď Griňov odíde, Máriu začne obťažovať Švabrin, ktorý ju chce za ženu. Márii sa podarí
poslať Petrovi list o tom, čo sa tam deje a Peter sa potom rozčúlený rozhodne ísť späť do pevnosti,
aby Máriu vyslobodil zo Švabrinových pazúrov. Saveľjič ho nechce pustiť samého, a tak ide s ním. Po
ceste ich zatknú a odvedú do Pugačovho sídla, kde Peter otvorene Pugačovovi povie, ako Švabrin
ubližuje bezbrannej sirote Márii, a ten sa nad ním zľutuje a rozhodne sa konať proti Švabrinovi. Spolu
idú do pevnosti vyriešiť záležitosť, Švabrina tu usvedčia, ten prezradí, že Mária je Mironova dcéra, ale
u Pugačova to nijak nezaváži. Povolí odvážnemu Griňovovi, aby spolu s Máriou odišli z pevnosti do
bezpečia.

Griňov tu zaváha. Stojí pred rozhodnutím, či ostať verný službe cárovnej a pridať sa do
vojska, alebo či odísť spolu s Máriou domov. Nakoniec sa rozhodne, že jeho povolaním je v prvom
rade služba vlasti, a tak ostane vo vojsku a Máriu pošle k svojim rodičom, ktorí si ju na koniec
zamilujú.

Na Griňova niekto podá oznámenie cárovnej, že sa spolčuje s Pugačovom. Zatknú ho za to,

dostane sa do väzenia v jednej pevnosti, kde je zhodou okolností veliteľom husársky kapitán Zurin.
Pugačov je za svoje činy odsúdený na doživotie. Jeho rodina aj Mária smútia.
 Mária to nedokáže prijať a rozhodne sa ísť vec riešiť. Vycestuje za cárovnou do Sofie, (kde sa
zrovna zdržiava) s listom, ktorý jej chce odovzdať. V ňom vysvetľuje nespravodlivosť, ktorá sa stala
Griňovovi a snaží sa tak očistiť jeho meno a poprosiť o milosť. V jedno ráno sa na prechádzke v parku
stretne neznámu ženu na lavičke. Porozpráva jej, prečo prišla do Sofie a dúfa, že jej tá dáma bude
vedieť nejak poradiť, čo robiť. Sprvu sa tvári, že Griňovova nemôže nikto omilostiť, lebo je zradca, ale
Mária jej vysvetlí, ako sa veci v skutočnosti mali.

Vzápätí dostane Mária pozvanie na audienciu u cárovnej a ver či never, je to tá istá žena,
s ktorou sa ráno stretla na lavičke. Povie Márii, že situácia je vyriešená, Griňov bude prespustený. Na
konci sa Griňov vracia domov, zúčastnil sa na Pugačovovej poprave, ktorého vojská boli rozprášené
a ožení sa s Máriou.

Poznámka na záver: Dnešnému čitateľovi sa dielo môže javiť ako veľmi nešťastne zhotovený príbeh
plný náhod, ktoré sú až príliš časté a  vytvárajú tak neželané klišé, dokonca môžu pôsobiť úsmevne.
Samotné prostredie pevnosti vyznieva humorne a  parodicky, so svojimi invalidmi a  starými
kapitánmi, akoby sme sa vracali do donkichotského príbehu, v  ktorom Griňov so svojou svätou
úprimnosťou pôsobí ako monumentálny antihrdina. Z  pohľadu modernej stratégie písania
historického románu je idealizácia Pugačova veľmi nešťastnou voľbou. Jeho krvilačné konanie
dobyvateľa, o  ktorom by sme dnes povedali, že má sklony k  psychopatii, sa v  chápaní čitateľa akosi
nedajú zlúčiť so zmierlivosťou, trpezlivosťou a  milosrdenstvom, ktoré prejavuje voči Griňovovi v
podstate nezištne (darovanie zajačieho kabáta a  fakt, že Griňov je šľachtic nie sú dostatočne
zásadnými skutočnosťami, kvôli ktorým by sa mal Pugačov cítiť byť Griňovovi zaviazaný). Zdá sa, že
Pugačov - dobyvateľ a  Pugačov – Griňovov priateľ, sú dve úplne odlišné osoby, ktoré ak by sme sa
pokúsili spojiť do jednej, nevytvorili by nikoho iného ako ďalšieho Jekylla Hydea, teda v  modernom
ponímaní, postavu s  bipolárnou poruchou osobnosti. Samozrejme však musíme pri čítaní diela
prihliadať na dobu, v  ktorej sa zrodilo. Dnešný čitateľ je oveľa náročnejší na autenticitu historického
románu, než bol čitateľ v  19. storočí, ktorý na vlastnej koži okúsil život pod vládou cárov, kráľov
a  cisárov, ktorý nemal prístup k  zákulisným machináciám, s  ktorými boli životy panovníkov späté,
a  ktorému neostávalo nič iné, len dôvera v  spravodlivosť korunovanej hlavy, od ktorej závisel jeho
malý, skromný život.