Literárna moderna (prelom 19.

a 20. storočia)
- spoločenská situácia:
- koniec 19.stor. je v znamení veľkých zmien, ústiacich do katastrofických predstáv, chaosu a dezorientácie
- prudký rozvoj priemyslu, rýchle životné tempo, konkurenčný boj a rast sociálnych problémov, vznik veľkých miest
(človek opúšťa vidiek) vytvárajú spoločenskú situáciu plnú pesimizmu a beznádeje – fin de siecle
- toto obdobie sa spájalo s neistotou, nepokojom, často sa hovorilo o kríze myslenia a kultúry vôbec
- vytvára sa bohéma ako nový životný štýl najmä umelcov a intelektuálov

Myšlienkové a umelecké smery

- spoločenská situácia sa odrazila aj v literatúre, a to hlavne rozmanitosťou štýlov, smerov a žánrov; spisovatelia začínajú
experimentovať, hľadajú nové metódy tvorby, nové výrazové prostriedky
- kým doteraz bol vždy dominantný len jeden smer (romantizmus, realizmus...), teraz dochádza k výraznej pluralite (veľa
smerov vedľa seba)
- do literárnej moderny patria smery, ktoré sú reakciou na realizmus (pozitivizmus), pretože kým v realizme sa autori
snažili zobrazovať vonkajšiu realitu, v moderne autori kladú dôraz na svoje vnútro ; UŽ NIE OBJEKT, ALE SUBJEKT!!! –
snažia sa vyjadriť hlavne „romantický“ rozpor medzi snom a skutočnosťou, t.j. medzi psychikou básnika a drsnou realitou
- dominuje lyrika
- lyrický subjekt vystupuje v podobe človeka samotára, tuláka
- dochádza k odklonu od tradičných spôsobov tvorby a tradičných výrazových prostriedkov (inovácia)
- v popredí motívy skepsy, nedôvery, pesimizmu a smútku (prekliati básnici)

Do literárnej moderny sa zaradzuje niekoľko na seba nadväzujúcich smerov - dekadencia, symbolizmus, parnasizmus a
impresionizmus.

Dekadencia (décadence – úpadok) – označenie francúzskej poézie, ktorá pohŕdala dobovou meštianskou kultúrou a jej
tradíciami.
- vyznačovala sa subjektivizmom, individualizmom a pesimizmom
- témy: erotika, morbidita, poetizácia násilia a zla, neúctivý vzťah k Bohu, oslava Satana a kultu smrti !!!
- predstavitelia: Charles Baudelaire – básn. zbierka Kvety zla - báseň Mrcina – motív rozkladu, Paul Verlaine, Stéphane
Mallarmé

- neskôr sa pod termínom dekadencia rozumel svetonázor a životný postoj časti umelcov, ktorí sa zjednotili v myšlienke
tzv. „čistého umenia" – parnasizmus (teória „ lartpourlartizmu “- umenie pre umenie/čisté umenie - cieľom umenia je
absolútna krása). – absentoval cit, dôležitejšia bola forma
Impresionizmus (impresio – dojem, vnem)
- smer pomenovaný podľa obrazu Clauda Moneta – Impresia (Východ slnka)
- prejavil sa hlavne vo výtvarnom umení;
- jeho stúpenci stavali na prvé miesto konkrétny zážitok zo sveta, z prírody, z každodenného života pomocou
zmyslov (zrak, sluch a pod.) ---≥ Senzualizmus (zmyslový princíp) sa pokladá za charakteristickú črtu
impresionizmu.
- pri zobrazovaní reality nie je potrebné mať oči otvorené dokorán, cenia sa oči za závojom skyrté
- znaky v literatúre: senzualizmus, individualizmus, zobazuje prchavosť chvíle, hudobnosť verša
(eufonickosť/ľúbozvučnosť), synestézia (spáhanie rôznych vnemov – napr. sladké iskrenie, mäkký zvuk)
Predstavitelia: Paul Verlaine, R. M. Rilke, M. Proust
Symbolizmus (grec. symbolón – znak, znamenie) –
- jediný modernistický smer, ktorý sa viac prejavil v literatúre ako vo vývtvarnom umení
- 1. básnici nezobrazovali svet (vonk., hlavne vnútorný) priamo, ale pomocou symbolov (znakov) – čerpali
z Biblie (Satan), mytológie (Prometeus), ale vytvárali si aj vlastné symboly – konkrétnemu predmetu priradili
abstraktný význam, pričom v tomto ponímaní symbol nikdy nemá len jeden význam – môže znamenať smútok,
samotu, utrpenie, bolesť a podobne (mnohovýznamovosť)
- (symboly v symbolizme majú zahmlený význam, zahmlená je aj motivácia tvorby symbolu (nejde napr. o srdce –
symbol lásky, kotvu – symbol vernosti, ale napr. o topoľ, vranu – čo symbolizujú?)
- Predstavitelia symbolizmu tvrdili, že pomenovať vec priamo znamená potlačiť ¾ pôžitku a že báseň vystupuje
ako tajomstvo, ku ktorému musí nájsť čitateľ kľúč
2. individualizmus a subjektivizácia objektívneho - symbolisti sa štylizovali do roly nepochopených a
„prekliatych" *. Uvedomovali si svoju sociálnu vykorenenosť zo spoločnosti, preto si vybrali samotu v rušnom
spoločenskom živote a osamelosť vo svojej básnickej tvorbe. Únik od skutočnosti, od jej hromadiacich sa
problémov sa prejavuje ako sústredenie všetkej pozornosti na básnikovo „ja". - podobne ako romantici
nadraďujú ducha nad hmotu (odmietajú pozitivizmus) + (bohémsky spôsob života – predčasný skon mnohých).
3. ich básne sú preniknuté pesimizmom (osobné nešťastie, spoločenská situácia) a skepsou (nedôverou voči
svetu, pochybovanie o chode sveta).
- 4. využívali metafory, metonymie, personifikácie, alegórie, prirovnania, dôraz kládli na eufonickú (hudobnú)
výstavbu verša.
5. výrazne používajú voľný verš

*Termín “prekliati básnici” prvý použil Paul Verlaine - v roku 1884 útlu knižočku Prekliati básnici, vlastne súbor
kritických esejí o francúzskych básnikoch, v tom čase nedocenených a takmer neznámych. Nazval ich prekliatymi,
vychádzajúc z romantickej koncepcie, že každého básnika, ktorý svojím dielom prevyšuje ostatných, stihne kliatba. Sami
seba vidia ako asociálne zjavy. Básnické zbierky – Saturnské básne, Múdrosť. Báseň Básnické umenie bola vyjadrením
umeleckého programu symbolistov.
-do skupiny „prekliatych básnikov“zaradil: Tristan Corbiére (zbierka Žlté lásky – pokusy o básne v próze, ktoré venoval
moru a životu námorníkov, rybárov, ale aj životu prostých ľudí v Paríži), Jean Arthur Rimbaud (celé svoje fascinujúce
dielo vytvoril vo veku 15-19 rokov, išlo hlavne o básne s tuláckymi motívmi, protivojnové sonety a satirické básne. Sám
pripravil do tlače iba zbierku Pobyt v pekle, ostatné boli zrekonštruované až po jeho smrti; najznámejšou básňou je
Opitý koráb - symbol voľne plávajúca loď – je obrazom samotného básnika), Stéphan Mallarmé (jeho tvorba je
symbiózou hudby, maliarstva a poézie, za najdôležitejšiu považuje inšpiráciu – sen, napr. v zbierke Faunovo neskoré
popoludnie), Charles Baudelaire (zbierka Kvety zla - označená ako urážajúca verejné mravy - celý náklad zhabaný,
pokuta a povinnosť vypustiť 6 básní).
 SLOVENSKÁ LITERÁRNA MODERNA

Vychádzala z francúzskej moderny, ale bola to poézia národného a sociálneho vzdoru. Slovenskí symbolisti a
impresionisti písali väčšinou krátke lyrické básne. Ťažisko celej moderny je vlastne v lyrike a v krátkych veršovaných
formách piesňového alebo melodického charakteru. Len niektorí predstavitelia moderny písali poviedky, novely a
romány.
Ivan Krasko.
- vlastným menom Ing. Ján Botto. Jeho dielo patrí k základným hodnotám slovenskej poézie. Bol vedúca osobnosť
básnickej moderny na Slovensku. Jeho básne boli preložené do viacerých jazykov a niektoré boli zhudobnené.
- charakteristika tvorby:
- vo svojich dielach sa venuje dvom základným témam – 1. sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania
slovenského národa, pasivity mladej slovenskej generácie
2. druhou témou je osobný smútok. Sú to básne trúchlivé a pesimistické.
- zaoberá sa i rozorvanosťou v náboženskej orientácii – zápas viery so skepsou
- prítomný tón „sebaobžaloby“ i princíp sebaanalýzy
- využíva symboly (hlavný predstaviteľ symbolizmu v slovenskej literatúre) – napr.. topole
- Krasko použil vo svojom básnickom diele viaceré zobrazovacie postupy - z impresionizmu si osvojil zmysel pre
vyjadrovanie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov.!!!!
- zmenil aj vetnú stavbu verša, v porovnaní s POH používal prirodzený slovosled
- ako prvý začína v slovenskej literatúre využívať voľný verš
- v každej básno vychádzal z konrétneho zážitku
- charakteristickými znakmi jeho lyriky je baladickosť a hudobnosť; objavuje sa v nich „stopový sujet“, t.j. príbeh sa
v nich redukuje na minimálnu mieru. Závažnú funkciu zohráva čas. V jeho poézii sa často objavujú motívy spomienok
(spätný pohľad), motívy neuchopených a premárnených príležitostí, či motívy omeškania sa.

- tvorba:
- vydal len dve básnické zbierky:

Nox et solitudo (Noc a samota) - pre básne tejto zbierky sú charakteristické najmä pocity smútku, samoty, opustenosti,
beznádeje
-k jeho najčastejším témam patria ľúbostný cit (Aminke, Plachý akord), spomienky na domov a matku (Vesper dominicae
- Nedeľný večer), príroda (Topole, Zmráka sa)
- často do pochmúrnych citových nálad vyvolávaných melancholickým pocitom zmrákania sa vstupuje spomienka na čiesi
náručie, na biely dom pri pustej ceste, na rúčku, ktorá vyvolá citový vznet, na zabudnuté stretnutie, na opustenú cestičku
a stratenú milú, na zradenú i predajnú lásku.
- každá z básní tejto zbierky je lyrickou momentkou vyjadrujúcou citové i myšlienkové drámy autorského subjektu, jeho
osamoteného ľudského srdca (Solitudo). Jehovah je náhlym a nečakaným výbuchom vôle vzoprieť sa otrokárom ľudu, je
poplašným zvonom, búriacim národ k odboju. Clivá spomienka zaznieva v básni Vesper dominicae (Nedeľný večer),
v ktorej si poet evokuje obraz vzdialenej staručkej matky. Táto báseň je jednou z najkrajších básní o matke v našej poézii.
– v  Kraskovej zbierke Nox et solitudo stretávame neustálu osciláciu medzi svetlom a tmou, citovou túžbou a skepsou,
snahou o naplnenie zmyslu života a bezmocnou rezignáciou, vierou a poznaním, potrebou družnosti a nanútenou
osamotenosťou. Výrazne pesimistická...
Verše – zbierku venoval svojej snúbenici, v tejto zbierke je už menej smútku a pesimizmu; uvedomuje si, že nemožno
podliehať náladám a opustenosti, ale že je potrebné bojovať a najmä žiť (Život)
- pokračuje tu citová dráma. Ozývajú sa ešte reminiscencie na prebolené lásky, pocit viny za chvíle, ktoré nemuseli
a predsa nenávratne zapadli, objavuje sa motív erotickej túžby i motív sklamania, neporozumenia a citovej dezilúzie. Lúči
sa so svojou mladosťou, vstupuje do nového života bez ilúzií a pripravený na všetko. V tejto zbierke autor bližšie vyložil
príčiny svojho samotárstva. Vo svojom vnútri prežíval konflikt vedy a viery - konflikty medzi chladným vedeckým
poznaním a vierou v božie riadenie sveta.
- V skutočnosti je táto zbierka už citovou rozlukou s  chmúrnymi náladami a minulosťou. Prichádza na to, že nemožno
večne rozrývať dušu výčitkami a sebaobžalobou, nemožno večne jatriť staré rany. Myšlienka, že treba žiť i bojovať za
šťastie druhých, za rodinu i národ, začína mať prevahu nad jeho náladami smútku a opustenosti. 
- zbierku uzatvára básňami so sociálnym motívom - Otrok, Otcova roľa, Baníci - verše týchto básní sú ostrým sociálnym
protestom. Otcova roľa - báseň o osude sedliackej pôdy medzi feudálnym pánom a nepánom. Nacionalisticky prijíma
poddanský pomer k feudálovi a prihovára sa slovenskému sedliakovi, dúfajúc, že z utláčaných vyjde odboj. Otrok -
pripomína, že od detstva mu znela v ušiach pieseň matky otrokyne a že spolutrpel pod cudzím jarmom. Túži po pomste
a nemôže sa dočkať signálu poplašného zvona, aby mohol zúčtovať s krivdou. Baníci - priam veštecká báseň. V obraze
démona, lákajúceho k zrade národa za zlato a bohatstvá, autor básnicky predstavil všetok politický a sociálny útlak Je to
sugestívna báseň, vo svojom celkovom význame jedna z najrevolučnejších a pritom umelecky najpôsobivejších básní
našej poézie.

Vladimír Roy - vplyv symbolizmu a impresionizmu, no taktiež ho ovplyvňovala tvorba POH či SVH, z mladších autorov to
boli Janko Jesenský, Ivan Krasko. Vo svojej tvorbe sa venoval vyjadreniu rozporov medzi svetom a srdcom, snom a
skutočnosťou, smútok, bolesť, hrôzu, osamotenosť a boj za ľudskejší a spravodlivejší život. V neskoršej tvorbe sa venoval
najmä národnej lyrike, kde využíval najmä motívy noci bez luny a hviezd, obrazy mrakov, súmraku, temna a beznádeje,
ale taktiež sú pre jeho tvorbu z tohto obdobia typické motívy vzbury a odboja, zamerané nielen proti spoločnosti, ale i
proti sociálnym pomerom. Po tomto období prichádza do jeho tvorby prevaha lyriky, a to ako ľúbostnej, tak i osobnej,
reflexívnej a prírodnej. Ovládal šesť cudzích jazykov, a tak sa okrem vlastnej tvorby venoval i prekladom poézie, prózy i
drámy. Prekladal najmä z angličtiny.
Zbierky: Keď miznú hmly, Rosou a tŕním.

SYLABOTONICKÝ VERŠOVÝ SYSTÉM

- veršový systém, ktorý je založený na: a) striedaní prízvučných a neprízvučných slabík

b) ) rovnakom počte slabík vo verši

- sylabotonický verš je stopovo organizovaný: prízvučné slabiky tvoria ťažké doby (-)

neprízvučné slabiky ľahké doby (U)

- existujú 3 stopy: 1. trochej –U (zostupná stopa)

2. jamb U- (vzostupná stopa)

3. daktyl -UU (zostupná stopa

- dôležitý je prízvuk – silové zvýraznenie slabiky v slove, v slovenčine je hlavný prízvuk vždy na prvej slabike,
okrem neho existuje aj vedľajší prízvuk
-
- problém pri určovaní prízvuku spôsobujú jednoslabičné slová:
- 1. ak pred slovom stojí slabičná predložka, prízvuk spravidla prechádza na ňu – ku sestre, do domu, na mesiac
- 2. ak po slove stojí osobné zámeno alebo krátky tvar slovesa byť, mať – sú spravidla neprízvučné
-
-
- typický je presah – nezhoda medzi rytmickým a syntaktickým členením veršov (jeden verš prechádza do
druhého)