Próza po r. 1945.

Téma dediny v dielach Hečka, Jaroša, Mináča

„Umelecké dielo musí slúžiť ľudu a oficiálnej ideológii, má ilustrovať len
kladné stránky socializmu a kritizovať smie iba triednych nepriateľov.“
A. A. Ždanov
Literatúra socialistického realizmu
- aj v slovenskej literatúre sa spisovatelia snažia nadviazať na predvojnové
literárne smery
- dominantná téma – vojna, SNP, strata blízkych, túžba po mieri, úvahy
o novej spoločnosti
- v literatúrach východného bloku – začína prevládať agitačno-propagačná
funkcia literatúry (nástup studenej vojny)

Február 1948 – komunisti sa dostali k moci - prijatý socialistický

realizmus ako jediný štátom podporovaný umelecký smer
- zanikajú súkromné vydavateľstvá a časopisy (Elán, Verbum, Tvorba)
- vydávanie literárnych diel má v rukách štát – štátne vydavateľstvá, obchod
s knihami
- veľmi rýchlo nastupuje cenzúra (smutné súdne procesy s Novomeským,
predstaviteľmi katolíckej moderny)
- mnoho autorov uplatňuje – autocenzúru - upravovali svoje texty (Margita
Figuli upravila nábožensky poňatú časť textu Tri gaštanové kone) alebo ich
prispôsobovali tak, aby prešli cez „umelecké komisie“, ktoré diela
posudzovali.
- mnohí sa odmlčia alebo začnú písať pre deti, mnohí emigrovali
- mnohí prijali socialistický realizmus – v zmysle, že sa prispôsobili, iní
z presvedčenia

Témy: industrializácia (budovanie priemyslu, výstavba priehrad, elektrární),

združstevňovanie (často nedobrovoľné spájanie pôdy do roľníckych
družstiev) téma dediny...

Znaky socialistického realizmu

- straníckosť – umenie slúži strane a ideológii
- ľudovosť – slúži ľudu, umenie musí byť prístupné ľudu, jednoduchému človeku
- typizácia – (ČB zobrazenie) – presne dané vlastnosti, ktoré má mať robotník a
ktoré nepriateľ režimu
- nový hrdina – robotník, roľník – idealizovaný – len kladné vlastnosti
- triedny pohľad (robotníci, roľníci – tí dobrí, buržoázia, vykorisťovatelia – tí zlí)
- historický optimizmus – (viera v lepšiu budúcnosť, svetlý zajtrajšok, pokrok,
mier)

Vladimír Mináč (1922 – 1996)

- slovenský prozaik, esejista, kultúrny a politický činiteľ
- narodil sa v Klenovci
- študoval na Filozofickej fakulte v Bratislave
- bojoval v SNP, bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora
- bol jedným z predstaviteľov socialistického realizmu
- odmietol Nežnú revolúciu
- v tvorbe rozvíja tému SNP, opisoval vlastné zážitky, slovenskú spoločnosť počas
vojny, SNP, prvé roky po vojne
Tvorba: Smrť chodí po horách (román), trilógia Generácia + písal eseje, zb.
poviedok Na rozhraní
Skaliny
- poviedka zo zbierky Na rozhraní
- téma budovania roľníckych družstiev
- problémy ľudí s prijímaním nových poriadkov
- „pokrokové“ postavy – cez ne autor vystupuje ako propagátor nových
myšlienok
- v centre pozornosti – premena dedinského človeka – na uvedomelého
budovateľa socializmu
- zľahčuje sa právo na súkromné vlastníctvo
Dej: Gazda Jano Kompan si na Skalinách, neúrodnom pozemku s tvrdou
kamenistou pôdou, ktorý kúpil od obce, vybudoval za dlhé roky práce kvitnúce
hospodárstvo a nechce ho odovzdať do spoločného družstva. Ani jeho priateľ
Jano Michaľa ho nedokáže presvedčiť. Jano zmení názor až po krutej rane –
smrti jeho dcéry Uľky, ktorá od ťažkej driny ochorela – dostala suchoty
(tuberkulózu)
Ukážka:
To je jeho zem, jeho Skaliny...
Zem tá ťa neoklame.
Jano sa obzrel, akoby sa mu bol niekto zachichotal za uchom.
Ale to sú len jeho myšlienky, jeho slová, tisíc ráz premyslené, tisíc ráz povedané na
tomto mieste.
Zem, tá ťa neoklame. Pozri, to je tvoja zem, tvoje Skaliny, celý tvoj život, hovoril
neodbytný, posmešný hlas. A posmešný výkrik: Ty si ju zahubil... ty!
„Nie... nechcem...! zastenal Jano nahlas. „Načo...?“
Načo mu je zem, načo mu je všetko, keď Uľku zahubil?
„Nie... nechcem...! zastenal ešte raz.
Odkiaľsi z hĺbky svedomia sa mu vynorili slová, ktoré nedávno povedal jeho verný
kamarát Jano Michaľa: Zem nie je všetko. Človek je prednejší... Zlomil sa, celý sa
zatriasol. Po prvý raz v živote zaplakal...

František Hečko (1905-1960)

- narodil sa v Suchej nad Parnou vo vinohradníckej rodine
- mal poľnohospodárske vzdelanie
- vníma človeka ako bytosť zrastenú so zemou
- postupne v tvorbe uplatňuje princípy socialistického realizmu

Tvorba: Červené víno, Drevená dedina (téma kolektivizácie, socialistický

realizmus)

Generačný román – vyjadrujúci príbeh jednej generácie

Viacgeneračná sága – osudy viacerých generácií
Román kronika – osudy viacerých generácií a zložitý spoločensko-
historický vývin celej spoločnosti

Červené víno (1948)

- Hečkov umelecky najhodnotnejší román - lebo zobrazuje dedinu veľmi plasticky
- viacgeneračný román
- pokračovaním tradície sociálneho románu a lyrizovanej prózy
- čiastočne autobiografický zobrazujúci osudy generácií pokolení vinohradníckej
rodiny
Michala a Verony Habdžovcov (prototypom postáv boli Hečkovi starí
rodičia)
Urbana a Kristíny (prototypom postáv boli Hečkovi rodičia) + ďalší obyvatelia
rodnej dediny
- začína sa ešte v Rakúsko-Uhorsku a končí sa v medzivojnovom období
- postava Marka – syna Urbana a Kristíny – má autobiografické črty
- postavy románu sú „plnokrvné“ kladné, záporné, bohaté, chudobné – nemajú
znaky triednej protikladnosti – nerozdeľujú sa podľa triednej príslušnosti na
kladné a záporné
- sympatická bola postava Urbanovej „babenky“, ktorá vždy robila, čo bolo
správne a zomrela vo víchrici, keď šla Kristíne a deťom zaniesť jedlo
- Markove sympatie k robotníckemu hnutiu – už naznačuje nástup
socialistického realizmu v Hečkovej tvorbe (v románe Drevená dedina ho už
uplatnil v plnej miere, téma kolektivizácie)
Dej: Román sa odohráva vo Vlčindole – dedine na západnom Slovensku na zač.
min. storočia. Chudobná Kristína odmietne bohatého gazdu Silvestra Bolebrucha.
Zoberie si Urbana Habdžu aj proti vôli jeho rodičov, ktorí mladých vyštvú z domu.
Urban s Kristínou žijú svoju lásku, pracujú, trápia sa, ale svoje rozhodnutie neľutujú.
Milujú sa a milujú aj svoje deti. Mareka a Magdalénku, ďalšie dvojičky im zomrú na
záškrt.
Urban prežije front, úspešne hospodári, zakladá vinárske družstvo. Stáva sa
richtárom, no po čase pre špekulantov a podvodníkov skrachuje. Marek skončí ako
prvý z rodiny strednú školu. Silvester Bolebruch neustále hádže Urbanovi polená
pod nohy, nikdy na Kristínu nezabudol a závidí rodine šťastie a svoju ničí. Vysilená
Kristína zomiera a Urban sa úplne opustí, začne piť, po páde z rebríka zomiera aj on.
O majetok prídu na dražbe. Marek si berie Lucku, dcéru Silvestra Bolebrucha aj
proti jeho vôli.
Román je tak orámcovaný príbehmi dvoch odvážnych párov ochotných bojovať za
svoju lásku.

Peter Jaroš (1940)

- narodil sa v liptovskej obci Hybe

- pracoval ako redaktor, scenárista aj ako poslanec NR SR
- do literatúra vstupuje v 50. rokoch
- patril medzi spisovateľov, ktorí sa odklonili od socialistického realizmu
a vnášali do literatúry modernejšie prístupy
- v jeho dielach sú prístupy existencializmu, nového románu aj magického
realizmu

Tisícročná včela (1979)

- román
- mýtus o pracovitosti, šikovnosti a životaschopnosti slovenského národa
(Hybania boli chýrni murári). Ich životy určovali dve veľké roboty - sená a „múračky“
– boli scestovaní, všeličo videli Prešli Európu s murárskym náčiním v ruke a s
otvorenými očami...
- ide o mozaiku príbehov zo života hybského murára Martina Pichandu a jeho
potomkov – zachytáva život troch generácií Pichandovcov
- Martin bol veľmi rozhľadený, mal rád mapy, knihy, bol veľmi láskavý, ale
v mladosti mal aj frajerku Želku. Mal rád vínko a umrie, keď bude cmúľať
zmrznuté víno z rozbitej fľaše, ktorú mal ukrytú na povale. 
- dozvieme sa o remeslách a spôsobe obživy Hybanov, o mimoriadnych
udalostiach, o požiaroch, o nezvyčajných odchodoch zo sveta...o prvých
štrajkoch murárov, pri jednom zomiera Martinov vnuk Janko
- udalosti nasledujú chronologicky od konca 19. stor. až po koniec prvej
svetovej vojny
- dôraz sa však kladie na skrytý význam udalostí, na symboly spojené so
životom hrdinov
- rozprávanie má niekedy nádych grotesky (pohreb Martina Pichandu), mýtu
so silnou obraznosťou (Martin v bruchu veľryby)
- realita sa prepletá s mýtickými motívmi (včely, ryby, smrti...)
- autor do umeleckej prózy si vypožičiava cudzie texty pridáva citácie
novinových správ, sťažnosti poddaných z roku 1742, čo je jeden z postupov
postmoderny
- silné motívy:
 - láska (verná, obetavá, zradná, falošná, vypočítavá, ale aj erotická láska
rodičovská...)
- včela: slovenského dedinského človeka autor prirovnáva k včele, ktorá
usilovne znáša med, aby zachovala svoj rod: Martinovho syna Sama prezývali
včela – mal veľa detí, ťažko pracoval.
„Večná, tisícročná včela. Zachránila nás robota a to, že nás menej
umieralo, ako sa rodilo.“
Znaky magického realizmu (veci fantastické sa prirodzene prelínajú
s realitou)
- sny: veľmi osobité sú sny (Želka a Martin Pichanda v bruchu veľryby;
predstavy (včely veľké ako vrabce), neskutočné javy (pes po Martinovej smrti
zmizol tak, že stopy v snehu ďalej neviedli akoby sa vyparil)
- pobavia absurdity (Martin sa v truhle zväčší a musia ho nasilu stláčať;
dedinský pekár umrie v práci, padne do cesta, ktoré ho zakryje a učni chcú
upiecť obrovský peceň chleba, v ktorom by sa upiekol aj majster, keby sa z
cesta nevystrčila pekárova ruka), zázraky.

Postmoderna (pol. 20. storočia)

- popiera dovtedajšie postupy literárnej tvorby

- tvrdí, že už bolo všetko napísané, texty sa prepisujú, parodujú (zosmiešňujú), „požičiavajú“
- autori si „netrúfajú“ odhaľovať to, čo je vo vnútri – snímajú ako kamerou vonkajšie okolnosti
(U. Eco: Meno ruže, Dušan Mitana: Hľadanie strateného autora, Rudolf Sloboda: Pamäti)