Maturitná otázka č.

18

Zobrazenie človeka v slovenskej dramatickej tvorbe po roku 1945

Dráma po r. 1945 nadväzovala na realistické tradície. Dramatici sa sústredili na situácie, keď sa

hrdina musí rozhodnúť medzi povinnosťou a túžbou, dobrom a zlom, násilím a humanizmom.
Ivan Bukovčan
Otázky vzťahu jednotlivca k spoločnosti a morálnej zodpovednosti rieši v hrách Pštrosí večierok
a Kým kohút nezaspieva. V prvej hre zobrazuje stretnutie maturantov po 25 rokoch. Na stretnutí si
konfrontujú plány a ambície v mladosti so skutočnosťou. Skúšobným kameňom sa stal ich vzťah
k triednemu profesorovi, ktorý sa dostal v 50. rokoch do nepríjemnej situácie a bol zatknutý.
Niektorí ho zo strachu alebo z podlosti zaprú, nedokážu mu pomôcť. Správajú sa podľa hesla: „Čo
ťa nepáli, nehas.“ Zrádzajú tak všeobecne platné ideály vo vzťahu človeka k človeku.
V druhej hre Kým kohút nezaspieva sa vracia do čias 2. sv. vojny. Príbeh sa odohráva istej
novembrovej noci v slovenskom mestečku po potlačení SNP. Nemci zatvorili do pivnice 10
rukojemníkov (mladý pár Ondreja a Fanku, starca, babicu Babjakovú, zverolekára Šusteka, holiča
Uhríka, učiteľa Tomku, tuláka, pani lekárnikovú, prostitútku Mondokovú) za zabitie nemeckého
vojaka a jeden z nich sa má pre záchranu ostatných dobrovoľne obetovať a umrieť. Spočiatku si
myslia, že sú tam náhodou, až neskôr sa prostredníctvom pána Fischla, obchodníka s drevom,
dozvedia, že sú rukojemníkmi nemeckého majora von Lucasa. Na tomto psychickom tlaku autor
postavil konflikt drámy a vystupňoval napätie. Pod hrozbou smrti pud sebazáchovy núti
rukojemníkov konať inštinktívne, zhodiť masku pretvárky. Zoči-voči smrti každý odkrýva svoj
pravý charakter (Uhrík: „Ja nie som mučeník! Ja na to nemám postavu...! Som len obyčajný holič...
a chcem žiť...pracovať...holiť a strihať ...a starať sa o tie všivavé ľudské hlavy!“ Tulák: „Ale
najväčšmi sa staráš iba o svoju. Človek nikdy nemá veľa možností. No vždy má aspoň jednu. Ostať
človekom.“). Nervozita ľudí stúpa, konflikty medzi nimi, najmä medzi Uhríkom a tulákom, sa
prehlbujú. Holič Uhrík podozrieva zo zabitia nemeckého vojaka tuláka, ktorý má pri sebe lovecký
nôž. Autor sa sústredil na vykreslenie ľudských charakterov v hraničnej situácii, keď im ide o život
(typický znak existencializmu). Uhrík vyprovokovaný slovami tuláka ho sekne britvou do krčnej
tepny a zabije ho. Fischl potrebuje dodať Nemcom len telo, ostatní sú voľní. Uhrík neunesie ťarchu
viny, nakoniec sa obetuje a vyjde dobrovoľne z pivnice, aby ostatným zachránil život. Nemeckí
vojaci ho zastrelia akoby pri pokuse o útek. Hra sa končí slovami učiteľa: „Boli to naši... bratia...
Naši nešťastní ľudskí bratia...“
Názov hry je parafrázou Ježišovho výroku pri poslednej večeri, keď predpovedal Judášovu zradu
a hovoril, že skôr, ako zaspieva kohút, ho Peter trikrát zaprie. Uhrík v hre spácha samovraždu
podobne ako Judáš po svojej zrade.

Kým kohút nezaspieva (úryvky)

UHRÍK: Pol tretej a päť minút! (Oborí sa na Tomka.) A v y len poúčate, pán môj, ale robiť... urobiť
neviete nič!
TOMKO: Pol tretej? (Skleslo, bezmocne.) Azda požiadame o ďalšiu hodinu... Na rozmyslenie.
UHRÍK: Rozmýšľať ... rozmýšľať! Ale načo, doboha, načo?!
TULÁK: Tak je. Rozmýšľať už netreba!
TOMKO (strmo): A vy vari viete, čo treba?!
TULÁK: Iba jedno. Neprijať majorov návrh, odmietnuť — to treba!
UHRÍK: (nenávistne): Čo zasa chce...čo zasa chce ...! Prečo odmietnuť?
TULÁK: Je to nedobrý návrh. Preto!
Maturitná otázka č.18

ŠUSTEK: Nedobrý? Ten človek nie je normálny! Deviati sa zachránia!

TULÁK: Deviati sa stanú vrahmi! Čo je na tom dobré?
ŠUSTEK: (vyhŕkne): Ale nad ránom ... nad ránom by pustili deviatich!
TULÁK: Deviatich vrahov! Deväť vrahov dostane slobodu. A čo potom, pán doktor? V y by ste
vedeli aj potom spokojne žiť? Takto, na cudzí účet... na cudzom hrobe? Na hrobe tohto chlapca,
napríklad? (Ticho.)
TOMKO: (ustatým klasom). On má pravdu. A my to všetci dobre vieme.
TULÁK: A ten, kto sa im vydá do rúk. Aj to viete, čo ho čaká?
UHRÍK (stŕpne): Bitka? Mučenie?
ONDREJ: Neverím! Ten, kto sa prihlási, pôjde na smrť dobrovoľne. Čo by s ním ešte robili?
TULÁK: Neviem čo. Ale viem, že vedia robiť všeličo. A nikdy nevieš, čo urobia... (Vystrie ruky,
vyvráti dlane.) Tie tmavé bodky, to sú cigarety. Pomýlili si moje dlane s popolníkom. Asi skúšali, čo
znesie naša rasa.
ONDREJ: Vydržali ste... Možno vydržím aj ja... (Ticho.) Som pripravený na všetko.
FANKA: Ondrej, preboha...
TULÁK: Neplač, dievča. Nevie, čo hovorí. Toho, čo sa prihlási, potom obesia... Verejne, na
výstrahu. Celé dni a noci sa bude kolísať na námestí... jazyk spuchnutý, čierny, vyplazený. Aj na to
si pripravený, chlapče? Kto si vezme na seba takú vinu?
TOMKO: Mlčte už! Nikto!
ŠUSTEK: V poriadku... nikto! Nikto! Všetci sme takí dobrí... ach, takí dobrí! Ale čo ďalej? S tou
našou dobrotou? (Klepe na hodinky; kričí.) Fischl bude presný! Čo mu povieme?!
TULÁK: (pre seba, zamyslene.) Proti násiliu má človek iba jednu šancu.
TOMKO: (čaká.) A tá šanca?
TULÁK: (po chvíli, prosto) Chlapec to povedal. Ostať človekom... nestať sa handrou. Zachovať si
dôstojnosť. A svoju ľudskú tvár.
UKRÍK: A smiem sa opýtať, čo mi to pomôže? Zachovám si tvár — a prídem o hlavu! (Tulákovi,
plný jedu.) Bez tváre sa dá žiť, ale bez hlavy nie, ty blázon!
ŠUSTEK: (Tulákovi): Nie! Proti násiliu nemá človek nijakú šancu!
TOMKO: Nijaké násilie nie je trvalé... A napokon sa pohltí samo v sebe... a sebou samým, tak učia
dejiny!
UHRÍK: Nepoučujte, kriste, nie ste v škole! (Kričí.) Nemáme čas! O tri hodiny svitá!
PANI: Ešte tri hodiny... možno sa ešte ...
UHRÍK: Do rána sa už nič nestane! Je čas chystať sa na to najhoršie!
ŠUSTEK: Aspoň ten jeden z nás.
TOMKO: A kto? Vy, pán doktor?
ŠUSTEK. Je nás tu desať, pán učiteľ!
STAREC: Je napísané v evanjeliu sv. Matúša: A keď jedli, povedal: „Amen, vravím vám, že jeden z
vás ma zradí.“ (Hlbokým, trpkosťou presýteným hlasom.) Tak už nečakajme, nech sa slovo stane
skutkom. Zraďme už jedného z nás. Nech už deväť Judášov vydá nevinného.

TULÁK: Nie som dezertér. Ani boľševik. Iba zajatý povstalecký vojak, čo ušiel z transportu do
koncentračného tábora, keď už chcete vedieť všetko.
Na fronte to je inšie. Ale v tejto pivnici nám nikto nedal rozkaz zabiť. Nikto! Ak si ho sami nedáme!
ŠUSTEK: Jeden z nás — to je majorova podmienka! To je vlastne majorov
rozkaz!
TULÁK: Ten cudzí major nie je mojím veliteľom.
UHRÍK: Držte hubu! Tri štvrte na tri! (Starcovi zúrivo.) Ten váš kohút už začne spievať! O chvíľu je
tu Fischl! Aby nám požičal svoj klobúk — to mu povieme? A aby osobne ráčil vytiahnuť jedno
meno?
TULÁK: Čo sa tak bojíš toho klobúka? Možno to bude moje meno!
ŠUSTEK: Alebo moje!
MARIKA: Možno to bude ženské meno!
Maturitná otázka č.18

UHRÍK: Urobia to za nás, ak sa nedohodneme! (Tulákovi.) Aká to bude výhoda, človeče?

TULÁK: Naše ruky ostanú čisté. Vrahmi budú oni.
UHRÍK: Ja nie som mučeník! Ja nemám na to postavu! (Zúfalo.) Som len obyčajný holič a chcem
žiť, pracovať, holiť a strihať... a starať sa o tie všivavé ľudské hlavy!
TULÁK: Ale najväčšmi sa staráš iba o svoju.
ŠUSTEK: Ak odmietneme, major sa urazí, stratí trpezlivosť. A dá zlikvidovať všetkých!
UHRÍK: Zomrú desiati — a nie iba jeden!
TULÁK: Ale nenarobia z nás ľudské handry!
ŠUSTEK: Handry nie! Ale mŕtvoly!
UHRÍK: (kričí na Tuláka) On ... on privoláva nešťastie! On privoláva našu
smrť!
TOMKO: Iba nechce, aby sme sa stali spoluvinníkmi.
ŠUSTEK: Sami sa musíme rozhodnúť! Inej možnosti niet!
TULÁK: Človek nikdy nemá veľa možností. (Pokorne.) No vždy má aspoň jednu. (Pauza.) Ostať
človekom.
ŠUSTEK: Ako človekom? Za každú cenu?!
TULÁK: Áno. Za každú cenu.
UHRÍK: Počujete? Za každú cenu! (Posadnutý strachom, nenávisťou.) A viete, prečo tak vraví?
Jeho život už nemá nijakú cenu — preto! On je už
stratený a on to vie, on to vie! Je to človek na úteku, štvaná zver, keď ho chytia — je koniec! Len
preto pohŕda životom... jemu už na ničom
nezáleží! On už nemá čo stratiť!
TULÁK: (vzkypí) Prečo si myslíš, že nechcem žiť?! Ale nie na kolenách, nie na kolenách! Nie po
štvornožky ako pes!
UHRÍK: Nie, nie, ty nechceš! Ty už nič nechceš! (Nepríčetne.) Od prvej chvíle škodíš! Neveril si, že
nám Fischl pomôže! A pomohol! Deviati sa môžu zachrániť — ale ty to nechceš! Ty si ten bludár,
čo vábi do záhuby, ty sa už černieš zemou, páchneš hrobom — ty si smrť sama!
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Peter Karvaš
V hre Polnočná omša spracoval tematiku SNP. Dej sa odohráva v období medzi potlačením
povstania a oslobodením. Hlavnou postavou je ranený partizán, pričom autor poukazuje na
rozdielnosť jeho myslenia a správania sa od myslenia a správania sa jeho meštiackej rodiny, ktorá
stojí na strane vtedajšieho režimu. Otázky kultu osobnosti nastolil v hre Antigona a tí druhí. Dej sa
odohráva v nemeckom koncentračnom tábore počas 2. svet. vojny a so Sofoklovou tragédiou má
spoločné porušenie príkazu (pochovanie väzňa) a príbuzne znejúce mená. So zneužitím moci,
ohrozovaním ľudskej slobody sa stretneme v hre Veľká parochňa. Vo forme grotesky tu rozvíja
podobenstvo o súperení holohlavých s vlasatými, čiže myšlienku nerovnosti ľudí. Aktuálnu
súčasnosť so všetkými jej neduhmi satiricky zobrazil v hre Absolútny zákaz. Preto aj bol vládnucim
komunistickým režimom násilne literárne umlčaný.

Stanislav Štepka
Jeho zásluhou vzniklo začiatkom 60. rokov v dedine Radošina Radošinské naivné divadlo (RND).
Pôvodným povolaním bol učiteľ a redaktor Učiteľských novín. V roku 1963 mala premiéru hra
Zver sa píše s veľkým z. Ďalšie hry: Jááánošííík, Človečina, Alžbeta Hrozná alebo Krw story,
Kúpeľná sezóna, Pavilón B. Niektoré z hier dosiahli viac než 100 repríz. Mladí Radošinčania boli
očarení pražským divadlom Semafor a tvorbou Šlitra a Suchého, ktorí dokázali inscenovať scénky
na aktuálne a historické témy a premiešať ich s piesňami. RND však nie je plagiátorom Semaforu,
ide svojou vlastnou cestou. Ide o humorné ľudové divadlo, ktoré zobrazuje človeka našich čias,
ktorý sa častokrát vyskytne v rozporuplnej situácii a my vidíme jeho slabé miesta. RND zobrazuje
Maturitná otázka č.18

aj historické postavy ako jednoduchých a obyčajných ľudí. Popri humore tu nachádzame občas aj
tón nostalgie a smútku z mnohých ľudských vecností. Členmi súboru RND boli napr.: Katarína
Kolníková, Milan Markovič – pôsobil tu nielen ako herec, ale aj ako textár, hudobník a spoluautor
asi 15 rokov. Od roku 1970 majú Radošinci v Bratislave vlastnú stálu scénu.

Lasica - Satinský

Na konci 60. rokov sa zvyšuje záujem o malé javiskové formy – scénka, pásmo, skeč - (krátky
dramatický výstup satiricky zameraný na aktuálnu udalosť s prekvapujúcou pointou). V rokoch
1968 – 1970 pôsobilo v priestoroch divadla na Korze divadlo L+S. Obaja autori vystupovali ako
dvojica intelektuálov klaunov. Znaky ich tvorby: Ich intelektuálny humor často končí nečakanými
vtipnými pointami a kritikou súčasnej spoločnosti. Preto dostali v období normalizácie-(70-te roky)
zákaz vystupovať na slovenskej javiskovej scéne. Vo svojich vystúpeniach využívali
i mimojazykové prostriedky – spev. Predvádzali vlastné texty, často improvizovali a spolupracovali
s obecenstvom - obaja sú tvorcami slovenského moderného kabaretu-(zábavné humoristicko-
satirické divadlo, v ktorom sa strieda hovorený text s hudobnými číslami). Spolupracovali
s hudobníkom Jarom Filipom.
Najznámejšie hry: Soireé (soaré = večer), Radostná správa, Španielska čižma, paródia Hamlet...
(paródia – humorné napodobnenie nejakého pôvodného diela). Známe sú ich kabarety: Nikto nie je
za dverami, Všetci sú za dverami. Lasica píše aj básne – zbierka Piesne o ničom. Satinský pôsobil
aj ako rozhlasový moderátor a ako spisovateľ pre deti. Poznáme ich aj ako filmových hercov.