Maturitná otázka č.

28

a) absurdná a existenciálna dráma, Beckett, Lasica + Satinský, Ivan Bukovčan, Štepka, Radošinské naivné
divadlo, irónia, humor, satira
b) komunikácia, mimika, gestika, proxemika, debata, diskusia, polemika

ABSURDNÁ DRÁMA
-vznik- 50roky 20. storočia
- vzniká vo Francúzsku a postupne sa rozšírila do okolitých krajín
- komédia komédií (založená na nihilizme [odmietanie všetkého], nezmyselnosti, nelogickosti)
- tzv. antidráma – negujú všetky tradičné formy divadla a jeho znaky
-vychádza z existencializmu
-popieranie logiky
- chýba súvislí dej, zápletka, rozuzlenie v závere
-postavy sú osamotené, ľudia, ktorí nie sú schopní komunikovať- chýba im motivácia
-– nežije plnohodnotným životom, robí veci, ktoré nič neznamenajú a k ničomu neslúžia
-monológy- nelogické
-reči v dialógoch nenadväzujú na repliky
- jazyk neslúži na dorozumenie, býva plný nezmyslov a fráz
- niektorí dramatici zabsurdňovali drámu tým, že ju menili na grotesku, ktorú chápali ako obrátenú formu
tragična, aby takto odhalili rozpory sveta
-- autori sa snažia čo najvýraznejšie zobraziť pocit absurdity – nezmyselnosti sveta
- človek má pocit, že žije v nepriateľskom svete, v ktorom prestáva byť osobnosťou, nedokáže komunikovať
s ľuďmi, má pocit, že nič nemá zmysel, že je všetko akoby bezhlavé a bez zmyslu
-- scény sú bez kulís, dej bez akcie – to naznačuje monotónnosť života

Predstavitelia absurdnej drámy: Samuel Beckett.,Eugène Ionesco.,Friedrich Dürrenmatt. Václav Havel

Samuel Beckett
*13. apríla 1906 v Dubline, † 22. december 1989 Paríž
-írsky spisovateľ, autor absurdných drám, rozhlasových a televíznych hier, scenárov a románov, básnik
a prekladateľ
-študoval právo a európske jazyky na Trinity College
-učiteľ v Belfaste odchod do Francúzka (prednášal angličtinu)
-spisovateľ James Joyce = veľký vzor
-francúzske protifašistické hnutie
-návrat do Írska - depresívne stavy
-V roku 1969 bol ocenený za svoju tvorbu Nobelovou cenou za literatúru.
Tvorba:
-1929 Dante ... Bruno. Vico ... Joyce bol prvým formálne publikovaným Beckettovým textom - kritická esej
autora (Text o štúdiu diela Jamesa Joycea)
-Beckettova prvá poviedka: Predpoklad. Časopis prechod bola platforma, ktorá hostila text
-1930 báseň Whoroskop (zo životopisu Reného Descarta), tento malý text mu vyniesol miestne ocenenie
-1932prvý román, Snívam o ženách, ktoré ani fu, ani fa
-romány a prózy v angličtine, prekladal do francúzštiny, drámy vo francúzštine prekladal do angličtiny =>
tvrdil,že vo francúzštine sa mu ľahšie píše bez akéhokoľvek štýlu
-románová trilógia Molloy, Malone umiera a Nepomenovateľný
Drámy:
-1952 - Čakanie na Godota - vďaka nej sa stal uznávaným dramatikom
-Endgame (Koniec hry)
-Happy Days (Šťastné dni)
-Play (Hra)

ČAKANIE NA GODOTA
-lit. druh: DRÁMA
-lit. forma: scenár – dialógy
-lit. žáner: absurdná dráma (tragikomédia)
-lit. obdobie: : svetová dráma po roku 1945 - 50. rokov 20. storočia
• vyjadrenie absurdnej situácie súdobého sveta
• absurdná dráma o nezmyselnom čakaní, ktoré neprináša výsledok
kompozícia: 2 dejstvá
Konflikt: nie je vyhradený, ako by sa nerozvíjal
Téma: bludný kruh života (po vojne), hrôza z nepoznaného sveta, pasivita ľudí, ktorí nie sú aktívni v ničom,
len čakajú, ako sa všetko vyvinie, cyklická kompozícia
Idea: nikto nepríde, nikto neodíde, nič sa nedeje, postavy sa pohybujú akoby v začarovanom kruhu
Miesto: neurčité – opustená cesta so stromom
Čas: historický: neurčený, epický: 2 dni (1 dejstvo = 1 deň)
Dialóg: monotónny, banálny, neposúva dej dopredu, prehovory postáv sú krátke, slová sa opakujú, hromadia
sa frázy – myšlienka neschopnosti ľudskej komunikácie, repliky – nenadväzujú na seba, vyznačuje sa
množstvom otázok, na ktoré divák nedostane odpoveď, nezmyselnými dialógmi vypĺňajú čakanie, zabíjajú
čas (v bežnom živote – výmena info) zápletka aj vyvrcholenie chýba, budúcnosť sa stráca
- akt čakania (človek a jeho vzťah k životu), čakanie bez výsledku (človek stále na niečo čaká, ale nie vždy
sa dočká)
Rekvizity a scéna: scéna mimoriadne jednoduchá bez kulís, potiahnutá je čiernym plátnom, v strede je strom
bez jediného lista, pod ním je sivou farbou naznačená, cesta (scéna symbolizuje miesto deja - neurčitý čas a
priestor)
Postavy
-Vladimír (slovanský prvok), Estragon (fr.), Pozzo (tal.) a Lucky(ang.) mená pochádzajú z rôznych jazykov,
akoby predstavovali ľudstvo,nevedia vyjadriť myšlienky, stále sa pohybujú v jednom kruhu a prevracajú
vrecká a často sa prezúvajú, groteskne padajú (tragická bezvýchodiskovosť)
-Pozzo – stelesňuje silu a brutalitu, má silne vyvinutý vlastenecký pud, jeho sluha Lucky je pre neho otrok,
Pozzo je v druhom dejstve slepý a závislý od Luckyho
Lucky - jeho meno je v ostrom kontraste s postavením, je človekom, ktorý stratil svoj, ľudský rozum a
identitu, svoje nedôstojné postavenie si už neuvedomuje.
→ Pozzo a Lucky kontrastujú svojou počiatočnou aktivitou tuláctvom
Vladimír (symbolizuje východný svet) a Estragón (symbolizuje západný svet) sú kamaráti, vedú nezmyselné
rozhovory a vykonávajú nezmyselné činnosti, nevedia, čo presne čakajú od života, premrhajú ho
zbytočnými činnosťami ako napr. čakaním ..., sú to pasívne postavy.
-Chlapec – na konci 1. aj 2. dejstva prináša odkaz od Godota, že Godot dnes už nepríde, až zajtra
Godot:
- nik nevie, kto to vlastne je (ani divák sa to nedozvie);
- môže mať viaceré výrazy: God/Gott (Boh); godilot (topánky); alegórie: nádej; šťastie, smrť,
čakanie...
- mal by postavám zmeniť život, spasiť ich (dostať z bezvýchodiskovej situácie - tulácky život,
nemajú cieľ, zmysel)
Znaky- typické pre absurdnú drámu
Dejstvá: tá istá scéna, tá istá rodina, miesto a dialóg. Jediná zmena – Pozzo prichádza slepý a závislý na
Luckym.
Prvé dejstvo: Na opustenej ceste sa objavujú dvaja tuláci a čakajú na Godota, ktorý by im mal poradiť a
zmeniť ich život. Nikto však nevie, kto je Godot. Vedú zvláštne rozhovory, akoby o ničom. Okolo
prechádza čudná dvojica Pozzo a Lucky. Nehovoriaceho Luckyho nesúceho kufor, rozkladaciu stoličku a
kôš s jedlom má Pozzo priviazaného na povraze ako psa. Pozzo vedie rozhovor s tulákmi a chce tiež čakať
na Godota, lebo ho pozná. Po odchode Pozza a Luckyho prichádza na scénu chlapec s odkazom, že pán
Godot nepríde, ale príde zajtra.
Druhé dejstvo: Odohráva sa na druhý deň v tú istú hodinu na rovnakom mieste, Pozzo medzičasom oslepol
a je závislý od Luckyho a oboch tulákov. Strom nie je vyschnutý, ale zelený. V hre je dialógmi Estragona a
Vladimíra naznačené, že toto nie je len druhý deň, kedy sa toto čakanie na Godota odohráva, ale že sa to už
deje dlhú dobu každý deň a že to bude pokračovať aj v budúcnosti. Napriek všetkým pochybnostiam
nemôžu obaja hlavní hrdinovia, ktorí vlastne vypĺňajú celé divadelné predstavenie nezmyselnými
rozhovormi, ukončiť čakanie. Zostávajú opustení sami v sebe, nie je nikto a nič, čo by im pomohlo riešiť ich
starosti, utrpenie, sklamanie. Estragon s Vladimírom sa na konci hry pokúsia o samovraždu obesením, lenže
sa nemajú na čo obesiť. Povrázok vytiahnutý z nohavíc bol príliš tenký a roztrhol sa. Napokon uvažovali o
odchode, ale zostali len nehybne stáť.
Záverečná scéna: Vladimír a Estragón sa chcú obesiť na povraze z nohavíc. Povraz zavesia na strom.
Povraz sa roztrhne - posledná veta: . Zostaneme?. - dve osoby zostanú nehybne stáť.
Cieľ autora:
-poukázať na absurdnú situáciu, na podmienky sveta, v ktorom mizne minulosť, prítomnosť je nehybná a
budúcnosť sa stráca,všetko sa opakuje ako v začarovanom kruhu (stereotyp diania), divák sa nedozvie, kto
Godot je - môže to byť boh, ktorý zmení ich život, alebo topánka (z francúzskeho slangu) a čakajú na
správny smer,postavy majú slovanské, francúzske, anglické a talianske meno, čím autor naznačil, že pocity
ľudí na celom svete sú rovnaké.
Lasica a Satinský:
O autoroch:
-obdobie literatúry po roku 1945
-predstavitelia slovenského autorského divadla
-radíme ich medzi dramatických autorov
-zoznámili sa v roku 1959 a následne začali spolu vystupovať v Tatra revue so svojimi autorskými dialógmi,
-neskôr na viacerých bratislavských scénach (Divadlo na korze)
-v súčasnej dobe funguje Štúdio L+S (štúdio Lasica a Satinský), ktoré spolu založili v roku 1982
-Lasica a Satinský vytvorili intelektuálne kabaretové divadlo, v ktorom vypustili postavy a vystupujú sami
za seba

Milan Lasica
-*3.2. 1940 , † 18.7.2021
-slovenský humorista, dramatik, prozaik, textár, herec a režisér
-študoval na gymnáziu v Bratislave, v rokoch 1957-1962, vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole
múzických umení v Bratislave
-v rokoch 1964-1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie
-za celoživotné dielo získal Krištaľové krídlo (1997) , Zlatého gurmána (2015)
-jeho tvorba pozostáva z divadelných réžií ako sú Plné vrecká peňazí 1975, Výrobca šťastia 1985, Deň
radosti 1986
-k jeho najúspešnejším filmom patria Sladké hry minulého leta (1969), Parížsky život, Nekonečná
nevystupovať (oba 1978) a mnohé ďalšie

Július Satinský
-20.8. 1941 v Bratislave,† 29. december 2002
-slovenský humorista, dramatik, prozaik, fejtónista, autor literatúry pre deti, herec
-vyštudoval pedagogiku na Strednej pedagogickej škole, ale profesiu učiteľa nikdy nevykonával
-študoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave
-pracoval ako dramaturg v Československej televízii v Bratislave
-Spolu s Lasicom získali Krištáľové krídlo
-za herecký výkon získal cenu OTO
-v 90. rokoch sa začal venovať aj samostatnej tvorbe
-jeho najznámejšia tvorba je publicistická činnosť napr. Šľak ma ide trafiť (1997), Tristo hrmených (1999),
Čučoriedkareň 1 a 2 (2002 a 2003)
-Venoval sa aj tvorbe pre deti - Rozprávky uja Klobásu (1997) a memoárovej literatúre - Chlapci z
Dunajskej ulice (2002)

Spoločná tvorba
-60.roky-autorská dvojica
-kabaretové divadlo
-humoristi, poukazovali na spoločenské neduhy (nesloboda, schizofrénia doby)
-v 70 r. sa stiahli = zákaz
-kabaretné pásma :„Nikto nie je za dverami“ „Ktosi je za dverami“ „Nečakanie na Godota“ „Soiree“ „Náš
priateľ René”
-inšpirácia z každodenných námetov, témy neslobody, pokrytectva, narážky na absenciu fungovania
systému, v nových verziách (premiérujú) Ťapákovcov → spracúvajú nepriamo, predstierajú naivitu,hlúposť
aby hovorili veci priamo = Haškovká črta (Dobrý vojak Švejk- človek, ktorý vykričí všetko, čo sa mu
nepáči, všetko mu prejde lebo je pokladaný za blbca )
-paródia: hyperbola, naivita, dávanie nového zmyslu pôvodnému deju
-hrali sa so slovami, zdeformovali slová (byť či nebyť → piť či nepiť)
-inteligentný humor („Náš priateľ René“- treba vediet o čom to je, aby človek pochopil narážky), núti
rozmýšľať, prekvapivé pointy, prvky absurdného divadla („Nečakanie na Godota“)
-Lasica a Satinský hovoria o diele „Hamlet“ - rovnaké postavy ako v Hamletovi, narážky, duchovia

Dielo Soirré
● literárny druh: dráma,
● literárny žáner: komédia
● literárna forma: dramatický dialóg
-Dielo má netradičnú kompozíciu, nemá charakter klasickej hry. Hra sa nedelí na na dejstvá a výstupy.V
knižnej podobe sa rozdeľuje do troch častí: I. časť večera, II. časť večera a časť Hamlet.Vo verzii vydanej
na CD pozostáva toto dielo zo štyroch častí: Pretvárka, Životopisy, Piková dáma, Hamlet
-Téma: Hra zobrazuje premiéru predstavenia v divadle Na Korze 17. februára 1968. V jej priebehu mnohé
scénky nevychádzajú podľa plánu a to otvára priestor na humorné dialógy. V poslednej časti herci parodujú
Hamleta
-Idea: Strach ľudí povedať svoj názor
-Vonkajšia kompozícia: hra sa delí na tri časti: 1. časť, 2. časť, 3. časť
-Vnútorná kompozícia: parodizované citácie z diel iných spisovateľov (znak postmoderny). Trúfli si
parodovať samého Shakespeara a vytvorili ,,novú“ hru s názvom Hamlet. Zaplietli do nej aj list (znak
postmoderny) Tatiany k Oneginovi. Zameriavajú sa na ľudské vnútro, na vzťahy, ktoré si človek vytvára a
zároveň je ich obeťou. Zosmiešňujú socializmus, ale zároveň sú stále aktuálne. Rozoberajú banálne životné
situácie, ktoré sa posunú až do absurdna. Nepremieňajú sa na dramatické postavy, hrajú civilne, vystupujú
sami za seba. Princíp ich dialógov spočíva na gagoch, (slovných hračkách), ktoré sa objavujú v ináč
detinskom (jednoduchom) texte hry. Diváci na tieto miesta v texte čakajú, reagujú na ne smiechom, ostatný
text vypúšťajú ako slovnú vatu. Gagy vznikajú na mieste dvoch replík, menej často vnútri jednej repliky.
Pred začatím každého dejstva, no aj počas rozhovoru vyjde na scénu Zora Kolínska, zarecituje Báseň od
Tomáša Janovica a zaspieva.

I.časť večera
-Na pódium vchádza Zora Kolínska. Víta prítomných a oboznamuje ich s programom.
Zora odchádza a pomaly prichádzajú členovia kvarteta – Lasica: husle, Satinský: flauta. Zaznejú prvé tóny,
no vzápätí sa prestane hrať. Jeden z hudobníkov je indisponovaný (Satinský) – čká sa mu. Situáciu sa snaží
zachrániť Kolínska, ktorá sa ospravedlňuje a hovorí, že ak sa koncert nebude môcť uskutočniť, budú nútení
improvizovať. Hudobníci sa ešte raz pokúsia o hru, ale je to márne. Zatiaľ čo jedna dvojica z kvarteta
odbieha, husle a flauta sa nahlas hádajú.Dialóg pokračuje. Lasica vie podľa tváre zistiť aj pôvod človeka.
Dokáže profesionálne ovládať svoju tvár, vie vyzerať tak, ako chce. Vie sa tváriť ako veľkopodnikateľ,
čistič okien i úžerník. Závisí to od spoločnosti, v ktorej sa nachádza.
II. časť večera
Zora Kolínska letmým pohľadom skontroluje, či niekto z publika nechýba, a pokračuje dlhým veršovaným
monológom. Potom Satinský ako inšpektor privádza na javisko Lasicu a vypočúva ho. Satinský hovorí
západoslovenským nárečím. Výsluch pokračuje. Lasica hovorí o tom, ako si raz prečítal noviny a už sa
radšej nevrátil domov a žil na ulici. Satinský sa obráti na sekretárku Martu, aby zapisovala. Sekretárka je
však imaginárna, pretože divadlo nemalo peniaze na živú. Rozprávajú sa o kine, divadle, spomenú i Pikovú
dámu.Pokračujú v rozhovore, ktorý nikam nevedie. Satinský opäť spomenie sekretárku Martu. Chce, aby
prečítala zápisnicu. Zabudol však, že ona nevie čítať. Zhovárajú sa ďalej, až sa dostanú k Shakespearovi.
Dohodnú sa, že si zahrajú niečo od neho, a pripravujú sa na predstavenie hry Hamlet, ktorá je samostatná
ucelená časť diela.
III. Hamlet
Satinský a Lasica hrajú tragédiu Hamlet vo svojom prevedení. Parodizujú, zábavne napodobňujú dej
Shakespearovho diela. Využívajú citácie, parafrázy a odkazy na túto hru. Ich postupy sú plné komiky,
paradoxov a irónie. L & S postupne predstavujú postavy a dej hry.Lasica vybieha na scénu a kričí do
zákulisia. Zhovára sa so Satinským. Rozpráva mu, ako prichytil Hamleta stáť s dýkou nad novým kráľom
Claudiom. Bál sa, že by mu mohol niečo vyparatiť, napríklad poodrezávať gombíky.Lasica sa tajnými
dverami dostal do izby kráľovnej Gertrúdy, ktorú sledoval spoza záclony. O chvíľu vošiel tými dverami
Polónius. Tiež poznal tú skratku. Predstavia i Hamletovu milú Oféliu. Ráno sa utopila v potoku pod
hradom. Lasica bol pri tom, tri razy ju musel ponoriť.Na záver zahrajú vrcholnú scénu z Hamleta, v ktorej sa
objavujú citácie z iných Shakespearových hier, prítomné sú aj prvky slovenskej ľudovej
slovesnosti.Nakoniec sa zhodnú, že jeden aj druhý patria do divadla – „To je jediné miesto, kde to
pretvarovanie má aký-taký zmysel.“ Obaja zakývajú obecenstvu a úplne spotení odchádzajú za
kulisy.Prichádza Zora Kolínska. Poslednýkrát sa prihovára divákom.

Postavy
-medzi hlavné postavy v hre patrí Milan Lasica a Július Satinský, ktorí predstavovali dva protipóly, čo
vytváralo hlavnú líniu konfliktov.Milan Lasica hrá väčšinou intelektuála, pesimistu, človeka znechuteného
životom, skeptického chudého introverta. Július Satinský predstavuje typ človeka optimistu, tučného
veselého extroverta, ktorý má rád život a je otvorený vonkajšiemu svetu.Lasica so Satinským si na scéne
navzájom vykajú.Lasica a Satinský vytvorili intelektuálne autorské divadlo, v ktorom vypustili postavy a
vystupujú sami za seba
- súčasťou hry sa stáva publikum

Autori využívajú:
-znaky absurdnej drámy,postmoderného divadla,intelektuálny humor,iróniu, hyperbolizáciu
,politickú satiru na pomery vo vtedajšom režime (Lasicov otec sa musel celý život pretvarovať),hru so
slovami

Ivan Bukovčan
-pochádzal z rodiny lesníka v Banskej Bystrici, štúdium práva na právnickej fakulte, publicista, scenárista,
dramaturg ČS štátneho filmu v Bratislave,
-Z tvorby: drámy Pštrosí večierok, Zažeň vlka! Scenáre k filmom: Medená veža, Šťastie príde v nedeľu,
Statočný zlodej, Tango pre medveďa
-debut – Surovô drevo – veselohra, goralský a zemplínsky folklór
-Veselohry – Diablova nevesta – historická udalosť o odsúdení poslednej bosorky, námet z 18.st. z Trnavy,
vyrovnávanie sa s 50.rokmi
-Hľadanie v oblakoch – detektívna zápletka, atmosféra turistov vo Vysokých Tatrách.
-Triptych – vzťah jednotlivca a spoločnosti, morálnej zodpovednosti a viny za porušenie zásad humanity,
hlavnou témou je stroskotávanie ideálov.
 1. časť Pštrosí večierok, 2. Kým kohút nezaspieva, 3. zažeň vlka.
-Tragifraška – Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica – deformácia 50.rokov, obmedzenosť ľudí
v krízových situáciách.
-Téma SNP a ľudské vzťahy - dráma Sneh nad limbou – myšlienky humanizmu, vzťahy medzi partizánmi
a zajatcami.
-Filozofické vyznanie o živote, téma osudy ľudí 20.storočia, otázka svedomia, otázky bytia a nebytia
v spoločnosti – dráma Fatamorgána

-Bukovčanova tvorba – dôležitá je vždy myšlienka a jej objasňovanie, postavy charakterizuje cez detaily,
rád hyperbolizuje negatívne vlastnosti, hrdinstvo považuje za prirodzenú ľudskú povinnosť.

Existenciálna dráma – prvky existencializmu, otázka bytia, zodpovednosti, postavy v hraničnej situácii,
možnosť voľby, odkrývanie charakterov, motívy viny, zrady, zodpovednosti za rozhodnutia, neukončené
vety, psychologický obsah.

KÝM KOHÚT NEZASPIEVA

lit. Druh: dráma
útvar: psychologická dráma s prvkami existencializmu/ divadelná hra
obdobie: lit. Po r. 1945

Kompozícia: hra sa delí na dve dejstvá: 1. dejstvo má osem výstupov a 2. dejstvo päť výstupov
Téma: problematika stroskotávania ideálov.
Idea: "Proti násiliu má človek iba jednu šancu . . . ostať človekom . . . nestať sa handrou. Zachovať si
dôstojnosť . . . A svoju ľudskú tvár."
Miesto a čas deja: v pivnici, v malom mestečku istej novembrovej noci roku 1944.
- celá divadelná hra je založená na existencializme, skúma ľudské bytie, túžbu po ľudskom bytí a správanie
sa človeka v hraničnej životnej situácií

-Dielo Kým kohút nezaspieva je protivojnovo ladená dvojdejstvová dráma s prvkami existencializmu z
obdobia SNP, keď bolo na Slovensku prítomné nemecké vojsko. Autor vytvára hraničnú situáciu – postavy
sú rukojemníci nemeckého dôstojníka a musia spomedzi seba vybrať jedného, ktorý bude popravený. Čas na
rozhodnutie sa kráti, napätie sa stupňuje, pod obrovským psychickým tlakom nie je priestor na masky a
pretvárky, postava odkrýva svoj skutočný charakter, zabúda na ľudskosť. Pod hrozbou smrti je nútená riadiť
sa pudom sebazáchovy, konať inštinktívne a účelne, aby si zachránila život za každú cenu.V druhom dejstve
dochádza k polarizácii postáv. Rukojemníci sa delia na charakterných – takých, ktorí sa nechcú stať
spoluvinníkmi vraždy a bezcharakterných – takých, ktorí podľahnú panike, chcú zachrániť svoj život za
každú cenu a konajú sebecky.Dej trvá len niekoľko hodín. Postavy, ktoré sa ocitli v zavretej pivnici, sú
rozličného pohlavia, veku a pôvodu, čo umožnilo Bukovčanovi individualizovať charaktery.
-Názov diela je parafrázou na známy výrok Ježiša Krista o Petrovej zrade. Ježiš riekol Petrovi: „Skôr, ako
kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“

Postavy - desať postáv v duchu zásady: za jedného desiati. Sú odlišní, no všetci majú niečo spoločné –
nedodržali stannú vyhlášku, podľa ktorej sa po siedmej nesmie chodiť po meste. Zdržiavali sa vonku po
tomto čase, pričom každý na to mal určitý dôvod. Jedenástou postavou je Fischl.Sú v pivnici.
-Fanka (gymnazistka, 16 rokov) a Ondrej (študent, 20 rokov) – mladý zaľúbený pár. Príliš dlho sa
zdržiavali na lavičke v parku. Ondrej síce chcel odísť, no Fanka ho presviedčala, aby ešte ostali. Ondrej si
vyčíta, že ju ohrozil. Vo vypätej situácii stratí nervy, rozhodne sa vyjsť von, aby ho zabili, čím by ochránil
Fanku.
-Starec (Terezčák, bývalý horár) – smrti sa nebojí, je pripravený zomrieť. Už si požil, už sa mu viac
nežiada. Zomrieť sa však nechystá, má ešte robotu. Nemci prezreli spis jeho syna a došli na to, že
nespolupracoval s fašistami, aj keď ho celé mesto považuje za zradcu. Starec chce očistiť pamiatku svojho
syna a potom zavrie oči.
-Babjaková (babica, pôrodná asistentka) – tvrdí, že ju zadržali pri vykonávaní svojho povolania, deti si vraj
nevyberajú, kedy prídu na svet. Mohla by byť prepustená, ale musí povedať meno matky, ktorej pomáhala s
pôrodom. Nakoniec vyjde najavo, že si celý pôrod vymyslela a v skutočnosti vykonala nezákonnú
interrupciu, aby pomohla žene v ťažkej situácii. Túto skutočnosť zatajovala.
-Dr. Šustek (zverolekár) – prichádza v mierne opitom stave, bol u brata na zabíjačke. Chce sa zachrániť za
každú cenu, je sebecký, myslí hlavne na seba. Žiada okamžité prepustenie, nie je obyvateľom mesta a v
jednej obci sa vyskytla slintavka – jeho osobná prítomnosť je preto nevyhnutná.
-Tulák – mladý zarastený chlapík. Nikto o ňom nič nevie, nakoniec prezradí, že je utečenec z transportu do
koncentračného tábora. Takéto situácie dobre pozná, má skúsenosti aj s prenasledovaním, vedel presne, čo
sa bude diať. Stane sa obeťou Uhríkovho nehanebného činu.
-Uhrík (holič) – on pozná všetkých a všetci poznajú jeho. Je najnegatívnejšia postava. Pre záchranu svojho
života je schopný urobiť čokoľvek, zradiť a obetovať iných. Nezvládne vypätú situáciu a zavraždí tuláka.
Nakoniec vyjde von (na smrť).
-Pani lekárnikova – najmenej výrazná postava (postava do počtu). Je pyšná, povýšenecká, pohŕda Marikou.
-Tomko (učiteľ) – starší chlap nižšieho vzrastu, s okuliarmi, v staromódnom kabáte. Mal rozbité okuliare,
dotrhaný kabát a odtrhnuté gombíky. Spočiatku všetko zahovára, zatajuje, no potom vysvitne, že ho zbili.
Učiteľ bol milý láskavý človek, hneď vytušil v akej sú situácii, že im hrozí smrť, no snažil sa zachovať
chladnú hlavu, všetkých upokojoval, nechcel vyvolávať paniku. Usiloval sa o to, aby sa aj vo vypätej,
hraničnej situácii správali dôstojne, ohľaduplne, tak, ako sa na ľudí patrí.
-Marika (prostitútka) – napriek svojmu povolaniu má srdce na správnom mieste. Vedela o vražde vojaka,
počula aj jeho krik. Najväčší problém s ňou majú Šustek a pani lekárnikova. Považujú jej život za
menejcenný. Šustek jej vysvetľuje, aké sú následky pri syfilise. Marika im odpovie, že ak by mala syfilis,
musela by ho mať aj Pani, pretože lekárnik bol jej zákazníkom.
-Fischl (obchodník s drevom) – jedenásta postava, prostredník medzi rukojemníkmi a nemeckým majorom.

Obsah:
Obdobie po potlačení Slovenského národného povstania. Celá hra sa odohráva v pivnici, v malom mestečku
istej novembrovej noci roku 1944.Pred domom obchodníka s drevom, Fischla, niekto zabije nemeckého
vojaka, ktorý je osobnou strážou Fischlovho hosťa- nemeckého dôstojníka, majora von Lucasa. Ten ako
pomstu za jeho smrť použije starý zvyk: jeden k desiatim a dá zaistiť prvých desiatich ľudí, ktorí budú na
ulici po siedmej hodine.Zozbieraní rukojemníci spočiatku nevedia, prečo ich zaistili a utešujú sa tým, že je
to len kvôli tej siedmej hodine, aj keď Terezčáka zaistili tesne pred siedmou. Keď privedú ako desiatu
prostitútku Mariku, povie im o vražde. Vtedy začnú tušiť, o čo ide.Autor takto postavil hrdinov do
ohrozenia, pozorujúc, ako sa zachovajú. Medzitým do pivnice príde Fischl, ktorý ich oboznámi so situáciou.
Ak sa do rána nájde vinník, budú prepustení, ak nie, všetkých obesia. Sľubuje, že im pomôže a bude prosiť
majora o miernejšie riešenie tohto prípadu. Po druhej Fischlovej návšteve sa dozvedia, že vojak, ktorý bol
zabitý, bol načisto opitý, čím sa úplne zmenila ich situácia. Keďže opitý vojak je nedisciplinovaný vojak,
major začal pochybovať, či je správne, aby zotrval na svojom pôvodnom rozhodnutí, keďže vojak týmto
ohrozil bezpečnosť svojho veliteľa. Preto sa rozhodol potrestať iba jedného z nich. Rozhodnutie necháva na
nich samých.Neskôr im Fischl donesie kľúč od pivnice pre toho jedného, ktorý má po vypršaní lehoty vyjsť
von a utekať. Bude zastrelený na úteku. Žiadne vypočúvanie, verejná poprava. Krajne napätá situácia, ktorá
vznikla umožňuje porovnávanie ľudí a ich morálnych kvalít. Postavy musia voliť medzi smrťou a životom,
vykúpeným jednou obeťou spomedzi nich.Takýto krízový stav dokonale preverí charaktery. Pod hrozbou
smrti ich pud sebazáchovy núti konať inštinktívne. Autor z nich postupne strháva masky a odhaľuje morálne
trosky. Nie všetci, čo v normálnom živote stoja sociálne či inak nad ostatnými, sa v tejto situácii ukážu v
dobrom svetle.Zverolekár Šustek a Pani lekárniková sa cynicky stavajú k osudu ostatných, len aby vyviazli
so zdravou kožou. Zato Tulák, učiteľ Tomko, študent Ondrej, ba ja prostitútka Marika nájdu v sebe dosť síl,
aby si zachovali ľudskú česť. Nikomu sa nechce umierať, ale slabšie charaktery podľahnú hystérii a strácajú
svoju ľudskú tvár.Najvyšinutejší je holič Uhrík, ktorý napokon v afekte zavraždí Tuláka. Nervy ničiace
pohľady a slová ostatných, hrôza a výčitky z tohto činu ho v závere vedú k sebaobetovaniu. Aj keď ho
Tomko volá späť, Uhrík s kľúčom odchádza.
STANISLAV ŠTEPKA

-učiteľ, redaktor, dramatik, textár, herec, režisér, narodil sa 26. júla 1944 v Radošine, študoval na
Pedagogickej fakulte v Nitre, v roku 1963 založil Radošínske naivné divadlo,
-Tvorba: Alžbeta Hrozná, Človečina, Kúpeľná sezóna, Pavilón B, Ženské oddelenie.
-znaky tvorby:
používa nárečie rodnej obce, inteligentný humor, narážky na historické udalosti a postavy, ironické citáty z
klasiky a texty ľudových a moderných diel,poukazuje na pokrivený obraz ľudí a súčasnosti, kritizuje ľudské
slabosti, konzumný spôsob života,využíva satiru, hyperbolu, karikatúru, paródiu, drobní hrdinovia = na svet
sa pozerajú detskými očami.

AUTORSKÉ DIVADLO -netypické hry, scénky, kabaret,autori často spolupracujú aj s obecenstvom, dve
rovnaké hry v podstate nikdy nie sú rovnaké,

RADOŠÍNSKE NAIVNÉ DIVADLO (RND)

-založené v Štepkovej rodnej obci Radošina, sídlo presunuté do BA,
-naivné = laické neodborné, priestor dostali aj neherci,
-výlučne hry, ktorých autorom je S. Štepka,
-premiéra 25.12.1963(Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z).

DIELO JÁÁÁNOŠÍÍK
-lit. druh: dráma
-lit. utvar: divadelná hra s piesňami
-s podtitulom Správa o hrdinovi alebo hra na hrdinu,
-paródia na jánošíkovskú tradíciu, odheroizoval Jánošíka,
-Žáner: divadelná hra s prvkami postmoderny a s piesňami,
-Kompozícia: nie je členená na dejstvá. Začína sa prológom Zrodenie legendy, nasleduje 6 epizód z
poddanskej minulosti a končí sa epilógom Koniec legendy. Jednotlivé časti sú pomenované ako kapitoly v
próze, napr. Keby slnko znalo; No príde i prísť musí; To sa, chlapci, to sa; Smrť Jánošíkova a sú prevzaté z
ľudových piesní a z Bottovej Smrti Jánošíkovej.

Postavy:
Jánošík – Hlavná postava, charakterizovaná ako bojovník za spravodlivosť, ktorý čelí osobným a morálnym
výzvam,
Uhorčík – Jánošíkov spoločník,
Anička,
Ďalšie postavy, ako napr. spoločníci Jánošíka, kráľovský úradník alebo obete lúpeží, pridávajú do
príbehu rôznorodosť a pomáhajú odhaliť rôzne vrstvy spoločnosti.

Témy:
-morálne otázky spojené s Jánošíkovým rozhodovaním, jeho bojom proti nespravodlivosti a následkami jeho
činov na jeho vlastnej duši, otázky spravodlivosti, revolty a boja za práva uberajú hre hĺbku a vytvárajú
priestor pre reflexiu.

Obsah:
Nie je členená na dejstvá, jednotlivé časti sú pomenované ako kapitoly v próze. Hra sa začína prológom
„Zrodenie legendy“, potom nasledujú časti Zlatým povojníčkom bola povíjala, Keby slnko znalo a končí sa
epilógom „Koniec legendy“.Autor v nej spracoval jánošíkovskú tradíciu parodických spôsobom. Stanislav
Štepka využíva prvky postmoderny, dramatický text strieda s pesničkami, s vtipnými komentármi, v ktorých
sa vysmieva z politického a ekonomického života a z rôznych deformácií spoločnosti. Jjednotlivé kapitoly
majú svoje názvy podľa ľudových piesní a Bottovej skladby „Smrť Jánošíková“. V hre by sme ťažko hľadali
súvislý dej. Hra je montážou rôznych scénok, ktoré pozostávajú z vtipných replík, z rôznych slovných
hračiek, paródií a parafráz.
Časté sú paródie známych ľudových prísloví, porekadiel, pranostiky, piesní. Nepredstavuje Jánošíka podľa
tradície ľudovej slovesnosti, v ktorej tento ľudový hrdina býva zobrazený ako smelý pomstiteľ krívd,
odvážny bojovník za slobodu, ale ako obyčajného človeka, ktorému sa vôbec nechcelo stať hrdinom
najradšej by bol zostal doma a iba horko–ťažko ho prehovorili, aby sa stal zbojníkom Zbojník
Uhorčíkje zasa zobrazený ako nežný, sladkasto jemný muž, ktorý rozpráva zoženšteným hlasom, čo je
opakom surového zbojníka Jánošíkovej družiny. Typicky pre Štepku je aj spôsob, ktorým v epilógu
aktualizuje celú hru. Z epilógu vyplynie, že celá hra je podobenstvom na súčasných ľudí.
Hra je príťažlivá tým, že udržiava v divákoch dojem ochotníckeho divadla, čo autor dosahuje naivným
jazykom postáv a naivným prístupom k realite. Paródie žánrov ľudovej slovesnosti, ale aj politických hesiel
vyvolávajú smiech. Dobrú náladu vytvárajú aj vtipné pesničky, ku ktorým zložil hudbu Milan Markovič –
patril k spoluzakladateľom RND.
Irónia= je druh nepriameho pomenovania, v ktorom kladné hodnotenie má negatívny, pejoratívny význam.

humor= je jedna z foriem komična, ktorých doménou je úsmevné a chápajúce hodnotenie smiešnej situácie
alebo objektu, oproti adresnej a výsmešnej satire, realizuje sa formou slovnej a situačnej komiky.

satira= je ostrý uštipačný výsmech, ktorým autor vyjadruje svoju nespokojnosť so spoločnosťou a jej
nedostatkami.
Komunikácia (z lat. communicare – dorozumievať, oznamovať) je proces vymieňania alebo
odovzdávania informácií, myšlienok pomocou dorozumievacích prostriedkov. Môže
mať verbálnu alebo neverbálnu formu.

Jazyková komunikácia je založená na jazykových znalostiach. Bez týchto poznatkov by jazyková

komunikácia nebola možná. Cudzinec, ktorý neovláda slovenský jazyk alebo sú jeho znalosti nedostatočné,
dokáže v našom jazyku do istej miery komunikovať, no prijímatelia mu často neporozumejú alebo jeho
myšlienky pochopia nesprávnym spôsobom.

Komunikačný reťazec
-Autor/odosielateľ (komunikant 1)je zdrojom informácie. Vytvára informáciu, spracúva ju do
komunikačného kódu a následne odosiela prijímateľovi. Autor odosiela informáciu s určitým úmyslom,
zámerom, tzv. komunikačným cieľom.
-Komunikačný kód predstavuje jazyk, spôsob komunikácie a použitia jazyka. Je to súbor znakov a
jazykových pravidiel, na základe ktorých sa jednotlivé znaky spájajú do celkov a používajú sa pri tvorbe
kódu. Kódom môže byť ústny prejav, neverbálna forma komunikácie, piktogramy, posunková reč, Braillovo
písmo ap. Kód je prenášačom komunikátu – informácie smerujúcej od odosielateľa k prijímateľovi.Pri
komunikácie môže dochádzať k prepínaniu kódu (napr. na babkinej oslave sa mama zhovára so synom
spisovným jazykom, no pri rozhovore so starou mamou používa nárečovú formu jazyka).
-Komunikát (jazykový, príp. mimojazykový prejav, text, reč, správa, prehovor)je základnou jednotkou a
zároveň i nevyhnutnou zložkou komunikácie. Komunikát môže mať formu súvislého textu (bájka, novela,
anekdota, esemeska) alebo nesúvislého textu (tabuľka, graf, obrazový znak). Na základe komunikačnej
situácie, využitého štýlu, postupu, použitých prostriedkov a autorského zámeru rozlišujeme vecný (napr.
náučný, agitačný, spravodajský, propagačný), hovorový a umelecký komunikát. Ak si autor svoj prejav
vypracuje vopred hovoríme o pripravenom komunikáte (politická reč, rámcový prejav), v prípade, že
dôjde ku komunikácii náhle, nepredvídane, hovoríme o nepripravenom/improvizovanom komunikáte.
Základnou komunikatívnou jednotkou jazykového prejavu je výpoveď (slovné vyjadrenie, tvrdenie –
najmenšia komunikačná jednotka s komunikačnou funkciou).
-Komunikačné médium alebo kanál je určité prostredie vytvárajúce spojenie medzi komunikantmi. Môže
to byť vzduch, telefónna alebo internetová sieť ap.
-Kódovanie je proces, pri ktorom odosielateľ spracúva myšlienku alebo informáciu do jazykovej podoby
(do jazykového komunikačného kódu), v ktorej je informácia vysielaná adresátovi.
-Dekódovanie je proces, pri ktorom dochádza k prijímaniu jazykového komunikačného kódu (napr.
rečového, vizuálneho) a k jeho následnému spracovaniu a premene na myšlienkový obsah. Adresát príjme
informáciu vysielanú odosielateľom a snaží sa ju pochopiť, objasniť, porozumieť jej obsahu.
-Adresát/prijímateľ (komunikant 2) prijíma signál a ak porozumie kódu, dekóduje informáciu a pretvorí ju
na myšlienkový obsah v mozgu.

-Komunikačný šum narúša prenos informácie alebo spôsobuje jej nesprávnu interpretáciu. Príčinou môže
byť nedostatočná znalosť jazyka, zlá výslovnosť, hlučnosť prostredia, nečitateľnosť textu, výpadok
internetovej siete ap. Prijímaná informácia môže byť v takomto prípade neúplná a nepresná, výsledkom
čoho je defektná komunikácia.

-Komunikačná situácia je súhrn okolností, pomerov a podmienok, v ktorých komunikácia prebieha.

Zaraďujeme sem autora, prijímateľa, obsah prejavu, vzájomný vzťah účastníkov komunikácie a prostredie.
-Jazyková kompetencia je schopnosť autora správne využívať všetky jazykové prostriedky (verbálne aj
neverbálne) vzhľadom na komunikačnú situáciu. Zahŕňa jazykové znalosti (schopnosť tvoriť gramaticky a
funkčne správne vety), sociálne znalosti (dodržiavanie určitých sociálnych konvencií – ľudia si ich osvojujú
skúsenosťami a vedomosťami) a interpretačné schopnosti (schopnosť použiť primerané, vyhovujúce
jazykové prostriedky, odhadnúť komunikačnú situáciu a jazykové schopnosti prijímateľa).

Verbálna a neverbálna komunikácia:

-Verbálna (slovná) komunikácia prebieha prostredníctvom jazykových prostriedkov. Je to komunikácia,
ktorá je založená na používaní slov. Môže mať hovorenú alebo písanú formu. Dialogickú (rozhovor medzi
dvoma alebo viacerými osobami) a monologickú (prehovor jedného hovoriaceho).
-Neverbálna (neslovná, mimojazyková) komunikácianevyužíva na komunikáciu slová,je založená na
používaní nejazykových prostriedkov, ktoré môžu mať rôznu vizuálnu alebo akustickú podobu. Medzi
najvýznamnejšie neverbálne komunikačné prostriedky patrí:
-Mimika – komunikácia výrazom tváre; pomocou nej dokážeme vyjadriť mnohé emócie a pocity, napr.
usmiata tvár, vystrašená tvár, smutná tvár.
-Gestikulácia – komunikácia pohybmi rúk, napr. potlesk, palec smerujúci nahor na znak súhlasu.
-Proxemika – vzdialenosť medzi komunikantmi, môže vyjadrovať určitý vzťah medzi komunikantmi, (napr.
pri porušení intímnej zóny sú si komunikanti blízki, ustupovanie pri rozhovore naznačuje nesúhlas,
nespokojnosť).
-Kinetika – komunikácia pohybom, napr. rýchly/pomalý pohyb prednášajúceho; veľmi rýchle priblíženie sa
môže predstavovať nebezpečenstvo alebo pokus o nastrašenie;
-Posturika – komunikácia polohou a držaním tela
-Haptika – komunikácia dotykmi, napr. bozk, objatie, držanie sa za ruky.
-Akustické neverbálne prostriedky (prozodické vlastnosti) – do tejto skupiny zaraďujemeprízvuk, dôraz,
melódia, intonácia, tón, emfáza, hlasitosť a iné, napr. pri nahnevaní sa človek kričí, zvyšuje sa hlasitosť, sila
hlasu.

Druhy komunikácie:

-Súkromná komunikácia sa realizuje v súkromnej sfére. Využitie nespisovných slov, slangových výrazov,
rôznych familiarizmov, rozkazovacích, opytovacích a nedokončených viet.
-Verejná komunikácia sa uskutočňuje vo verejnej sfére. Je to napríklad komunikácia v úradnom styku, v
štátnej správe, v administratíve, v masovej komunikácii. Využíva sa spisovný jazyk, zdvorilostné výrazy,
odstup, odborná terminológia atď.
-Interaktívna komunikácia sa uskutočňuje medzi komunikantmi v reálnom čase
-Efektívna komunikácia jasne, zreteľne a nekonfliktne prináša očakávané výsledky, vedie k spokojnosti a
k riešeniam vyhovujúcim obom komunikujúcim stranám.
-Devalvujúca komunikácia je to komunikácia, v ktorej sa nedodržiavajú základné princípy a zásady
komunikácie. Sprevádzaná agresivitou, vyznačuje sa nedodržiavaním zdvorilostných spôsobov,
neprejavovaním vzájomného rešpektu

Zásady komunikácie: Empatia ,Asertivita,Rešpekt,Sebakontrola, Udržiavanie kontaktu

Dialogické útvary sú debata, diskusia, polemika. Debata aj diskusia majú úvodný a záverečný prejav,
uvedie a ukončí ich moderátor.

DEBATA – rozhovor, v ktorom sa voľne vyjadrujú názory na nejaký problém. Debatu tvoria repliky, ktoré
nie sú také samostatné ako diskusné príspevky, sú súčasťou debaty ako celku.
DISKUSIA – organizovaná výmena názorov. Jej cieľom je vytvoriť návrh na riešenie daného problému.
POLEMIKA je útočná, ostrá a verejná výmena názorov, v ktorej sa posudzujú a hodnotia názory ostatných.
Argument: Ak chceme vyjadriť svoj názor a presvedčiť o jeho správnosti, argumentujeme. Argument má 3
časti: názor, dôvod, dôkaz.