1

Názov tematického celku – SÚČASNÁ EPICKÁ PRÓZA -

POSTMODERNA
Povinné pojmy zo Štátneho vzdelávacieho programu – postmoderna, palimpsest, persifláž, satira ako štylistický jav
a žáner
Povinní autori a diela zo Štátneho vzdelávacieho programu – nie sú žiadni; odporúčaní – Dominik Tatarka – Démon
súhlasu, Milan Kundera - Žert:
- čítanie a interpretácia postmoderných diel – nezobrazujú realitu v priamočiarom zmysle
- kompozícia, deformácia epického času a chronológie (imaginatívny prístup autora k času a priestoru, alegórie
v deji, preberanie motívov z diel iných autorov a iných literárnych období, parafrázovanie všeobecne známych
spôsobov vyjadrovania predchádzajúcich autorov, médií, vedeckých diel)
- autorská koncepcia postáv
- štylisticko-lexikálna analýza diela
- prvky absurdnosti, alogickosti, ironickej hyperboly a nonsensu v sujete

POSTMODERNA
- odvodená od slov post ( po ) a moderna ( novosť ) – moderna a avantgarda sa
už vyčerpali
- je to prvý literárny a umelecký smer, ktorý vznikol na americkom kontinente
- súvisí s rozšírením počítačov (priemyselná spoločnosť sa mení na informačnú),
rockovej hudby, pop-artu a serigrafií ANDYHO WARHOLA
- Andy Warhol od začiatku 60. rokov vytváral ručne maľované kópie bez
vlastného rukopisu –lenže práve táto neoriginalita je originálna – vytvoril tak serigrafie
– z novín a časopisov preniesol obrázky na papier alebo na plátno pomocou šablóny,
nanajvýš ich zvačšil, a tak vznikli sériové vyhotovenia predlohy (napríklad fotografiu
Marilyn Monroe niekoľkokrát umiestnil na obraz, pričom použil rôzne farebné
odtiene) – týmto všetkým chcel zvýrazniť zmechanizovanú dobu

- východiskom je odmietanie konzumnej

spoločnosti
- označenie postmoderna sa v americkej
literatúre začína používať od roku 1959
- ľwnemá organizovaný skupinový ráz,
nezačína spoločným programom, ale formuje sa
postupne
- predstava o nej je voľná, otvorená – zahŕňa
rôzne prúdy ( napríklad aj magický realizmus )
- odmieta akýkoľvek politický a umelecký
diktát ( ideológie, fanatizmus, reklamu, pásovú
výrobu, štýly a žánre s pravidlami)
- dôležitým faktorom je aj rozčarovanie z poznania sveta a vytriezvenie
z niekdajšej predstavy, že vo svete je harmónia a poriadok
- dôležité je aj vyhranené úsilie po individuálnosti a originalite prejavu (niekedy
aj za každú cenu), programová ľahkosť a hravosť štýlu
- niekedy aj cynizmus, hrubosť, agresivita a obscénnosť
- medzníkom v literatúre je vydanie románu LOLITA od VLADIMIRA
NABOKOVA – v roku 1955
 je napísaný tak, aby si ho mohol prečítať náročný i menej náročný
čitateľ ( menej náročného upúta príbeh , náročný tu objaví citácie z iných diel,
tak sa dielo stáva posmešnou napodobeninou – paródiou )
 2

- pre postmodernu je teda typické, že texty možno čítať na rôznych čitateľských

úrovniach (moderna bola literatúrou úzkeho okruhu ľudí )

- príkladom môže byť román talianskeho postmodernistu UMBERTA ECA

MENO RUŽE, ktorý možno čítať na rôznych úrovniach :
 kriminálny román – hovorí o vraždách v jednom opátstve, ktoré rozlúšti
bystrý vedec
 historický román – o neskorom stredoveku, o dobe zmien a neustáleho
strachu
 filozofický román – ukazuje spory medzi starými stredovekými
dogmatickými názormi a novými vedeckými myšlienkami
 román o románe = metaromán – kvôli početným citátom z iných diel
- o autorovi a diele je napísané na konci kapitoly

- charakteristickými znakmi postmodernej literatúry sú :

 sériovosť – ten istý príbeh je napísaný vo viacerých obmenách
(z rozmanitých hľadísk)

- napr. Angličan JOHN FOWLES (1926 – 2005) napísal akoby viktoriánske

dielo Milenka francúzskeho poručíka (1969) – o nenaplnenej láske guvernantky,
príbeh sa postupne mení na nezreteľný a protirečivý – ani nie je jasné, kto je obeť a kto
manipuluje; v závere sú dva konce rozprávania – rozpad vzťahu a šťastný koniec –
čitateľ si vyberá

 paródie – posmešné napodobeniny už napísaných diel

 prelínanie žánrov – v umeleckom texte možno nájsť aj neumelecké
žánre – denník, list, kuchársky recept, politický prejav, ... – kombináciám sa
medze nekladú
 ustálené symboly – nevyskytujú sa, samozrejme, vo všetkých dielach :
zrkadlo ( na vytvorenie dvojníka ), múzeum ( symbol minulosti, tradícií),
knižnica ( symbol nazhromaždených poznatkov ), labyrint alebo bludisko
( znázorňujú stratu orientácie v preľudnených mestách, sídliskách, často sú
spájané s kriminálnou zápletkou ), maska ( na prikrášľovanie ), ...
 diela nemusia mať klasickú kompozíciu (napr. nemajú obrat v deji,
rozuzlenie)

Laco Kerata - Jožo bol slušný človek

Jožo bol slušný človek a veru, ani šťastie ho neobchádzalo. Jediné, čo na ňom nebolo
v poriadku, že býval často sám v lese. V lese sa veľakrát rozbehol a kľučkoval medzi
stromami. Zakaždým to robil až dovtedy, kým sa mu od únavy načisto nepodlamovali
nohy.

Jožo bol slušný človek, tak si ho jedného dňa zavolal otec, aby sa ho spýtal, čo to také
divné v tom lese robieva. Jožo bol slušný človek, ale otcovi, ktorý bol, mimochodom,
tiež slušný človek, odpovedať nevedel. Otec ho ďalšími otázkami netrápil, len ho
požiadal, aby sa u neho zastavil, keď mu bude môcť na tú jeho dôležitú otázku
odpovedať.
 3

Jožo už ani trochu nechcel, ale po čase zase musel ísť do lesa. Znova sa rozbehol,
kľučkoval a po krátkom kľučkovaní, naraz, nechtiac, pred jedným stromom
nezakľučkoval a v plnej rýchlosti do toho stromu narazil hlavou.

Jožo bol slušný človek, napriek tomu náraz hlavou neprežil. Jeho otca mrzelo, že mu
Jožo pred smrťou neprezradil, prečo chodieval kľučkovať sám do lesa.

 dnešní zástancovia postmoderny zastávajú názor, že umenie je

nezáväzná hra medzi autorom a príjemcom diela; umenie nemá ambíciu meniť
spoločnosť, brániť ľudské práva a pozitívne životné hodnoty (čo ale
neznamená, že by literatúra šla proti človeku, ona len tieto problémy nerieši)
 relativizmus
 karnevalizácia štýlu – pohrávanie sa so slovami, vetami, úsekmi diela –
tieto jazykové prvky predstavujú maškarný sprievod masiek v bláznivých
kostýmoch – ide o slovný karneval – tak sa obsah stáva groteskným

 citátovosť – autori do vlastných diel zaraďujú aj texty iných autorov,

prípadne svoje staršie texty, môžu ich nanovo prepisovať – vznikajú tzv.
textové koláže – PALIMPSESTY – tak sa môže stať, že v beletrii nájdeme
grafy, schémy, recepty, definície, paragrafy, vedecké texty, ... – ide o akési
parazitovanie na známych literárnych dielach z minulosti, ale nepovažuje sa to
za plagiát (krádež myšlienok), je to tvorivá úprava (hoci nie každý dotknutý
autor s tým súhlasí)

- k predstaviteľom patria : JOHN BARTH, DONALD BARTHELME,

THOMAS PYNCHON, KURT VONNEGUT, JORGE LUIS BORGES, JULIO
CORTAZAR, GABRIEL GARCÍA MÁRQUEZ, UMBERTO ECO, ITALO
CALVINO, MILAN ;, VLADIMIR NABOKOV, CARLOS FUENTES,
PATRICK SUSKIND, ...
- na Slovensku sa postmoderna objavila prvýkrát v 60. rokoch v dielach
RUDOLFA SLOBODU, PETRA JAROŠA, STANISLAVA ŠTEPKU
- ďalšími slovenskými spisovateľmi, v dielach ktorých sa taktiež objavujú prvky
postmoderny, sú : PAVEL VILIKOVSKÝ, DUŠAN MITANA, DUŠAN DUŠEK,
DOMINIK TA, JANKO SILAN, PAVOL STRAUSS, LAJOS GRENDEL,
VILIAM KLIMÁČEK, LADISLAV BALLEK, ...

PERSIFLÁŽ
- prekladá sa z francúzštiny ako posmešné napodobenie, výsmech, posmech,
zosmiešnenie
- je to aj výrazový prostriedok, v ktorom sa realizuje komické
- ide o akýsi vyšší stupeň palimpsestu – autori demontujú celé klasické dielo alebo
jeho veľkú časť
- napr. M. Lasica a J. Satinský vytvorili „nového“ Hamleta (a dali tam aj časť
z Puškinovho veršovaného románu Eugen Onegin); Ľubomír Feldek vydal novelu
 4

Van Stiphout, kde narážal na prvý slovenský román René mládenca príhody
a skúsenosti od J. I. Bajzu, ale aj na seba a Jána Johanidesa; Andy Warhol spracoval
pôvodné portréty M. Monroe alebo Monu Lisu, ....

SATIRA
- odv. od latinského slova satura, neskôr satira – plná ovocná misa, zmiešanina, všeličo
- pôvodne to bol samostatný žáner poézie – posmešná báseň
- dnes - umelecké dielo, ktoré sa vysmieva, používa iróniu a sarkazmus na
odsúdenie nezdravých javov v živote jednotlivca i spoločnosti
- je to veľmi expresívny spôsob vyjadrenia autorovho postoja k realite
- je vždy útočná – ide jej o vyvolanie ohlasu, aby sa veci začali riešiť
- využíva prvky situačnej a slovnej komiky – iróniu, sarkazmus, paródiu, karikatúru,
paradox, zveličenie, ...
- vzniká odhaľovaním záporných javov, zveličením, kontrastom vznešeného
a nízkeho
- tak vzniknú satirické obrazy, ktoré vyvolávajú odpor a odmietnutie
- na satire sú vybudované žánre ako anekdota, epigram, satirická báseň, satirický
román, satirická hra, komický epos, ...
- satira zameraná na osobu sa nazýva paškvil alebo invektíva
- zosmiešnením literárnej postavy, diela, štýlu vzniká paródia alebo travestia
- satira nemusí byť len žáner, ale aj štylistický jav – teda v ľubovoľnom diele možno
použiť výsmech
- satirický charakter majú napr. diela Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha (od
Cervantesa), Gargantua a Pantagruel (od Francoisa Rabelaisa), Satirikon (od
Petronia), ...
- zo slovenskej literatúry písali satirické diela napr. Ján Chalupka, Jonáš Záborský,
Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský, Janko Jesenský, Peter Karvaš, Tomáš
Janovic, ...

DOMINIK TATARKA (1913 – 1989)

ŽIVOT:
 5

Narodil sa v Drienovom v rodine roľníka ako predposledný zo 7 detí a jediný syn.

Otec padol v roku 1915 na ruskom fronte, tak žil Dominik v obklopení samých žien.
Keďže bol chudobným, ale nadaným študentom, vďaka štipendiu skončil gymnáziá
v Nitre a v Trenčíne. Odišiel študovať francúzštinu a literatúru na Karlovu univerzitu
do Prahy, potom na štipendijný pobyt na parížsku Sorbonnu. Vzhľadom na
medzinárodnú situáciu sa v marci 1939 musel predčasne vrátiť.
Stal sa profesorom francúzštiny a slovenčiny na gymnáziách v Žiline a v Martine.
Keď vypuklo SNP, pripojil sa k nemu, vstúpil do KSS, s partizánmi musel ustúpiť do hôr
a dokonca mu hrozila poprava, pred ktorou ušiel len vďaka náhodnej prestrelke.
Po vojne krátko pôsobil ako úradník v štátnych službách, neskôr bol novinárom
v Národnej obrode, v Pravde, funkcionárom Zväzu československých spisovateľov,
pracovníkom vydavateľstva Tatran, slobodným spisovateľom, dramaturgom.
Uveril komunistickým myšlienkam a dal sa prerábať skutočnosť. Čoskoro však
spoznal pravú tvár komunistickej totality a dal to aj najavo – v roku 1956 uverejnil
v Kultúrnom živote satiru na kult osobnosti a občiansku prispôsobivosť DÉMON
SÚHLASU, čo sa stalo udalosťou. Aj v čase pražskej jari v roku 1968 sa angažoval za
presadzovanie demokracie. Po auguste 1968 sa postavil proti okupácii ČSSR, vystúpil
z KSČ.
V roku 1971 bol vyčiarknutý zo Zväzu slovenských spisovateľov a iných organizácií,
nesmel publikovať, diela mu stiahli z knižníc, tabuizovali ho, zobrali mu pas, nemohol si
nájsť primerané zamestnanie (bol aj lesným robotníkom), sledovala a vypočúvala ho ŠtB –
až do konca života. V roku 1976 sa presťahoval do Prahy a nadviazal kontakt
s disidentským hnutím, publikoval v samizdate, ako jeden z 3 Slovákov podpísal
Chartu 77. Nečakane sa obrátil k náboženstvu. A v literatúre sa presunul od epiky ku
kontemplatívnej tvorbe (založená na premýšľaní). Koncom 70. rokov sa vrátil do
Bratislavy a tam aj zomrel.
TVORBA:
Uverejňovať začal ako gymnazista v Svojeti (1935). V Prahe takmer nepísal, potom
nasledovali krátke prózy v Slovenských pohľadoch, ktoré vyšli v zbierke
V ÚZKOSTI HĽADANIA (1942)
- je to analytické dielo – autor rozoberá mravné a existenčné otázky
- sú vážne – hovoria o neporozumení, bezcieľnosti ľudskej existencie, ktoré sa usiluje prekonať
láskou – chápe ju ako duchovnú spriaznenosť
- sú existencialistické – pocity zhnusenia, úzkosti, osamelosti – je to kresťanský existencializmus, lebo
hľadá Boha
- byť človekom je tragické – ak chce človek nájsť lásku, musí si to vybojovať – vnútorným bojom
- sú aj expresionistické – človek vo vypätej situácii
- autora zaraďujeme k básnikom sujetu – v centre je príbeh, ale rozvíjaný básnicky – nie, že by používal
kvetnatú reč, ale príbeh je podobenstvom, mýtom, je všeplatný ako báseň (vyjadruje pocity, myšlienky,
nálady, ...)
- zbierku napísal ako desivú odozvu na fašistické výčiny
- patrí tu aj novela PACH – dôstojník sa vráti z východného frontu, ožení sa bez lásky a na svadobnej
ceste u neho prepukne šialenstvo z množstva krvavých zverstiev (má pred očami rumovisko po
bombardovaní, v rumovisku vidno mŕtvu ženu s mŕtvym dieťaťom v náručí, pričom tomuto dieťaťu
kocúr obhrýzol tváričku)
 všade akoby ho sprevádzal mŕtvolný pach
 na prechádzke ho zaujme podlhovastá skalka, zoberie si ju a ustavične ňou brúsi dýku
 vo chvíli pomätenia touto dýkou zavraždí svoju ženu

PANNA ZÁZRAČNICA (1944) novela/román

- je surrealistická
- zachytil tu bohémsky život mladých bratislavských umelcov (romantické zákutia – ulice,
krčmy, ateliéry, ...)
 6

- hlavný hrdina Peter (prezývaný Tristan) objaví na stanici neznámu Anabellu, zoznámi s ňou svojich
priateľov - umelcov
- túžia po nej, sú nepokojní, idealizujú si ju, je im inšpiráciou, ale ona im stále uniká
- výstredné schôdzky básnikov, maliarov a iných bohémov uprostred ničivej 2. svetovej vojny predstavujú
ostrov slobody v umení
- autor vedome experimentuje, narúša realizmus snami, fantáziou, alegóriami, paradoxmi
FARSKÁ REPUBLIKA (1948) román
- autor sa v ňom priklonil k realizmu
- kriticky tu zobrazil Slovenský štát, zobrazil jeho ťaživú atmosféru – HLAVNÁ
MYŠLIENKA
- má autobiografické črty (autor vychádzal zo svojich zážitkov učiteľa v Žiline)
- odohráva sa v prvých rokoch vojny v Žiline
- hlavnou postavou je Tomáš Menkina – je to intelektuál, ktorý fašizmus a vojnu síce odsudzuje, ale
zostáva v podstate pasívny
- Tomáš je z neďalekej dediny, dávnejšie mu zomrel otec, štúdiá mu platil strýko John Menkina,
ktorý žil v Amerike
- John dobre zarábal na jatkách, uznávali ho a Tomášovi vlastne nahrádzal otca
- Tomáš vyštuduje a začne učiť na žilinskom gymnáziu
- vypukla 2. svetová vojna, John sa natrvalo usadil na Slovensku (vždy ho tu niečo ťahalo)
- Tomášovi sa nepáčia pomery v škole – žiakov bolo treba povinne vychovávať v duchu národnom
a kresťanskom, no so skutočnou morálkou to nemalo veľa spoločného, tak odišiel pracovať ako
stavebný robotník
- raz cestoval vlakom za kolegyňou Darinou Intribusovou, pričom u neho našli kufre so zakázanými
letákmi, ktoré patrili komunistovi Lyčkovi (ten ho krátko predtým požiadal, aby mu odniesol kufre)
- Lyčka ušiel a Tomáš pobudol viac než rok vo väzení, pričom nebol komunistom, ale chcel vydržať
a neprezradiť Lyčku, hoci ho poznal len z videnia
- po prepustení ho nechcú nikde zamestnať, býva u strýka, kde sa nasťahovala aj jeho matka, no
cítil sa tam zle
- sklamal sa v strýkovi i v matke
- matka bola veľmi pobožná a jednoduchá, zašla dokonca za samým Tisom, aby za Tomáša
orodovala – naivne sa mu posťažovala, že jej syn je neznaboh a komunista (ona totiž všetkých, ktorí
nechodili do kostola, považovala za komunistov) – tým mu ešte viac poškodila
- niekedy pracovitý a skromný John arizoval, bohatol, lebo sa spriahol s gardistami, ktorí u neho
v krčme hýrili
- Nemecko vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu a podozrivý Tomáš ako jeden z prvých dostal
povolávací rozkaz
ĽUDIA A SKUTKY (1950) zbierka fejtónov, poviedok a čŕt (zošrotovaná)
PRVÝ A DRUHÝ ÚDER (1950), RADOSTNÍK (1954), DRUŽNÉ LETÁ (1954) –
budovateľské romány poznačené socialistickým schematizmom

Autor ale vytriezvel a definitívne sa rozlúčil so socializmom. Stal sa kritikom

stalinizmu a praktík socializmu – napísal
DÉMON SÚHLASU (knižne v roku 1963) pamflet, satira
- podľa autora fantastický traktát z konca stalinskej epochy
- V. Havel ho nazýva výkřik prozření – výkrik prebudenia, pochopenia, vyjasnenia
- odkrýva omyly kultu osobnosti
- kritizuje najmä činnosť zväzu spisovateľov a literárnych kritikov – prisluhovačov
režimu
- kult osobnosti vytvoril démona súhlasu – na verejnosti sa nik neodvážil povedať
pravdu, všetci len prikyvovali
- z ľudí sa stali akísi schizofrenici
- súhlas je výrazom bezradnosti čestných občanov alebo pokrytectvom chytrákov
- dej je groteskný a čiernohumorný
- spisovateľ Bartolomej Boleráz a vedúci ideológ Valizlosť Mataj (narážka na
jedného literárneho kritika) boli v Prahe na zjazde spisovateľov
 7

- ich lietadlo na ceste späť havarovalo a obaja zahynuli

- na pohrebe reční hlavný maršal (predseda spisovateľského zväzu) – klame, preto
Bartolomej vstane z mŕtvych, aby o sebe a o dobe povedal pravdu – začína sa jeho
úprimná spoveď, prečo slúžil režimu, ako sa rozhodol, že už klamať nebude
- spomína si na jednu príhodu, keď raz Matajovi v súkromnom rozhovore povedal,
čo si myslí o nekvalitne schematickej literatúre, Mataj súhlasil, rovnako aj ostatní
spisovatelia (v súkromí)
- na druhý deň Bartolomej otvorene a verejne vyslovil na zjazde svoj názor, ale
všetci ho jednohlasne odsúdili a vyhlásili za zradcu (aj tí, ktorí s ním včera súhlasili)
- na ďalší deň maršal predniesol prejav, kde odhaľoval chyby kultu osobnosti,
a z Bartolomeja sa zrazu stal smelý a statočný človek
- zjazd jednohlasne odvolal včerajšie uznesenie
- v závere knihy je krátka satira O VLÁDCOVI FIGUROVI – Figura je tyranský,
neomylný a geniálny vodca v čase kultu osobnosti, chorobne túži po moci, preto sa
obklopí poslušnými figúrkami pochlebovačov
- „Ani Veľkí Figurovia, ale ani drobné figúrky, disciplinované a poslušné až do
osprostenia, nezachránia svet, ak ho nezachránia obyčajní ľudia, statoční občania.“
ČLOVEK NA CESTÁCH (1957) reportáže z ciest
- majú filozofický charakter
- zážitky zo Švajčiarska, Anglicka, Francúzska, Mongolska

Autor sa stal jedným z prvých prozaikov, ktorí po období budovateľských románov

priniesli do literatúry nový štýl a nové témy – sústredil sa na človeka, riešil filozofické
a mravné otázky. Vidno tu aj náznaky postmoderny. V jeho dielach sú už aj spovede,
úvahy, štylizované autobiografické prvky. Vytvoril tzv. reflexívno – filozofickú prózu,
ktorá nemá klasický dej, sú to skôr myšlienky, pocity, nálady.
ROZHOVORY BEZ KONCA (1959) dvojnovela
- pozostáva z noviel KOHÚTIK V AGÓNII a EŠTE S VAMI POBUDNÚŤ
KOHÚTIK V AGÓNII
- o zmysle života – HLAVNÁ MYŠLIENKA
- rozprávač navštívi sestru Katarínu, ktorá sa nemôže zmieriť so smrťou svojho 16 –
ročného syna Milka – úplne zbytočne ho na konci vojny popravili Nemci, lebo ho
neposlala skryť sa, keďže si myslela, že ešte nie je dospelý, tak ho nezoberú ako
rukojemníka
- nakoniec sa zmieri so skutočnosťou – ako voda tečie, tak bolesť bolí, ako voda odtečie,
tak aj bolesť prebolí
EŠTE S VAMI POBUDNÚŤ
- o význame mravnej obety – HLAVNÁ MYŠLIENKA
- rozpráva o krátkej návšteve matky, prostej dedinskej ženy, v rodine syna usadeného
v meste
- chce so svojimi najbližšími ešte pobudnúť, kým neodíde na večnosť, no oni na ňu
nemajú čas, sú moderní, rozlietaní, nevedia sa už ani rozprávať
PRÚTENÉ KRESLÁ (1963) komorná novela
- autor sa vrátil do čias svojho parížskeho štúdia
- hlavnou postavou je Bartolomej Slzička – verí v lásku ako základný princíp života, žije v dobe,
kedy mu rozvracajú republiku – človek z krajiny nikoho
- cíti sa osamelý, ubytoval sa v penzióne, kde stretol sympatickú vysokoškoláčku Danielu
s podobnými pocitmi, a na prvý pohľad sa do nej zamiloval
- spolu sedávali v prútených kreslách na terase kaviarne, dôverne sa rozprávali, prechádzali sa po
Paríži, boli duchovne spriaznení, chceli zabudnúť na trápenia, ktoré prináša život
- jeho city ostali nenaplnené, lebo ona k nemu cítila skôr priateľskú lásku a mala zásadu, že hlbší
vzťah si vytvorí až k tomu, za koho sa vydá
 8

- HLAVNÁ MYŠLIENKA – vzťah založený na porozumení, sympatii, vzájomnej

úcte

V druhej polovici 60. rokov sa autor zameral na publicistiku a politickú činnosť.

Jeho niektoré publicistické príspevky vyšli v zbierke PROTI DÉMONOM (1968) – bola
to posledná kniha oficiálne vydaná kniha pred zákazom publikovania.

Aj počas prenasledovania autor neprestal písať. Neúnavne si zaznamenával svoje

sny, pocity, úvahy, zážitky, písal akýsi nekončiaci denník, veľmi otvorený. Tak vznikli
PÍSAČKY, z ktorých boli vydané v českom samizdatovom vydavateľstve PÍSAČKY
DOMINIKA TATARKU (1976), v exilových vydavateľstvách SÁM PROTI NOCI
(1984), LISTY DO VEČNOSTI (1988). Hovorí na tú dobu a slovenské pomery
mimoriadne otvorene o vzťahu k ženám (niektoré na neho nasadili ako tajné agentky),
o normalizácii, provokáciách ŠtB, o okupácii, o osamelosti, spomína na detstvo, na
priateľov, spisovateľov, ... . Vyčíta Slovákom, že sme len materiálom dejín, nie
subjektom – Slováci sa nebúria, radi splývajú, stačí im vypiť si, zaspievať zbojnícku
pieseň, veď to môžu, aby sa im uľavilo.
NAVRÁVAČKY (1958)
- v roku 1985 pražská historička umenia Eva Štolbová s D. Tatarkom nahrala
rozhovory, kde krásnym jazykom rozpráva o zážitkoch od detstva po starobu
V samizdatoch ešte vyšli aj texty V NE-ČASE (1986), NESLOVNÝ PRÍBEH
(1989). Mnohé práce zostali v rukopisoch.

MILAN KUNDERA (1929)

ŽIVOT:
Narodil sa v Brne v rodine významného muzikológa, vyštudoval filozofiu a hudobnú
skladbu. Pracoval ako vysokoškolský profesor a keďže hosťoval na univerzite vo
francúzskom Rennes, zbavili ho štátneho občianstva. Od roku 1975 žije v zahraničí,
pričom ho kritika označuje za jedného z najlepších románopiscov 2. polovice 20.
storočia. V súčasnosti sám seba pokladá za francúzskeho spisovateľa (píše po francúzsky
od konca 80. rokov). I tak je svetovo najúspešnejším autorom českého pôvodu.
Bol členom KSČ, ale bol z nej dvakrát vylúčený. Neskôr sa pridal k obrodnému prúdu
a stal sa disidentom. V roku 2008 sa prevalila kauza, podľa ktorej na začiatku 50. rokov
udal istého západného agenta Dvořáčka, za čo dostal (ten D.) 22 rokov väzenia (14 si
odpykal v ťažkých pracovných táboroch), pričom mu hrozil trest smrti. Okolnosti nie sú
 9

objasnené, lebo sa objavil svedok, ktorý udanie spochybnil. Aj sám autor sa k obvineniu
stavia odmietavo.
HLAVNÉ ZNAKY TVORBY:
- často zobrazuje ľúbostné témy
- skutočnosť vidí skôr problematicky, neidealizuje
TVORBA:
ČLOVĚK ZAHRADA ŠIRÁ (1953) básnická zbierka – odmieta v nej život ako prostý
biologický fakt, je za tvorivú existenciu
POSLEDNÍ MÁJ (1955) poéma
MONOLOGY (1957) básnická zbierka
MAJITELÉ KLÍČU (1962) básnická dráma
SMĚŠNÉ LÁSKY (1963), DRUHÝ SEŠIT SMĚŠNÝCH LÁSEK (1965), TŘETÍ
SEŠIT SMĚŠNÝCH LÁSEK (1969) – zbierky poviedok – anekdoty o zvodcoch,
ktorých úsilie sa zakaždým obracia proti nim, no aspoň sa snažia vymaniť
z každodenného života
ŽERT (1969) román
Hlavným hrdinom je Ludvík Jahn. Ako študent si urobil nevinný žart
z dogmatického marxizmu, no adresoval ho na pohľadnici svojej milej, tak si to prečítali
aj nepovolaní. Vylúčili ho zo strany (ešte jej veril a pokladá to za ťažký úder – je sám
v období budovania kolektívneho socializmu), zo školy, zradí ho priateľ Pavel Zemánek
a musí odísť na vojnu na Ostravsko do bane k politicky nespoľahlivým „čiernym“
pétépákom (Pomocný technický prapor). Osvojil si ironický a deziluzívny pohľad na
svet. S ťažkosťami neskôr doštudoval.
Na svoju krivdu nemôže zabudnúť, no taký Zemánek, ktorý ho mohol na univerzite
zachrániť, nemá výčitky svedomia, dokáže sa vnútorne ospravedlniť, lebo krivdil v mene
súdružstva a iných fráz. Vie sa prispôsobiť, a preto je všade úspešný.
Ludvík v sebe stále živí pomstu – zo „žartu“ zvedie Zemánkovu ženu, no neskôr zistí,
že ten o ňu už dávno nestojí. Len sa zosmiešni.
Autor ukazuje, ako je človek obmedzovaný spoločnosťou, ale i sám sebou –
HLAVNÁ MYŠLIENKA.
Román je napísaný filmovým spôsobom – striedajú sa v ňom časové roviny
a pohľady postáv (4 rozprávači), čo umožňuje nahliadnuť do psychiky jednotlivých
postáv a porovnávať činy a myslenie ľudí.
Tento román urobil z M. Kunderu rešpektovaného autora.
V románe sa prejavili niektoré znaky postmoderny, najmä relativizmus v ľudskom
poznaní a cítení (vyjadrené napr. aj tým, že sa v ňom striedajú viacerí priami
rozprávači).
Výrazným motívom je čas ako skúsenostná kategória, ako filozofický princíp –
čas totiž mení priebeh udalostí (otupuje prvotné emócie, myšlienky, postoje; radosti
i smútky; ale aj vina, omyly, utrpenie) – čas rozhoduje akoby „ponad hlavy“ postáv (bez
ohľadu na ich želania a predsavzatia). Hovorí o tom aj latinské príslovie – Časy sa menia
a my sa meníme s nimi. (Tempora mutantur et nos mutamur in illis.)
Možno tu nájsť aj retrospektívnu kompozíciu.
Aj keď autor svoje postavy charakterizoval očami viacerých postáv, skutočná
charakteristika postavy sa skrýva za všetkými čiastkovými pohľadmi.
Tvorba v zahraničí:
NESNESITELNÁ LEHKOST BYTÍ (1980) román
Medzi lekárom Tomášom a servírkou Terezou vznikol ľúbostný vzťah. Tomáš pred príchodom
okupačných vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 uverejnil v časopise článok, za ktorý bol
prenasledovaný. Emigroval do Švajčiarska, ale vráti sa kvôli Tereze. Nemôže si však nájsť primerané
zamestnanie, tak skončí ako vodič na družstve. Nakoniec obaja zahynú pri autonehode.
 10

Autor ukázal na deštruktívne pôsobenie udalostí po roku 1968 (zostrenie totality) na

ľudské vzťahy. Ľudia sú viac skeptickí a zatrpknutí, lebo cítia, ako s nimi
manipulujú. V tejto súvislosti je láska chápaná ako spôsob sebarealizácie. Človek
má byť zodpovedný pri hľadaní zmyslu života – HLAVNÁ MYŠLIENKA.
Ďalšie romány – ŽIVOT JE JINDE (1975) – hlavný hrdina sa chce uplatniť
v kolektíve, tak udáva ľudí, KNIHA SMÍCHU A ZAPOMNĚNÍ (1981), VALČÍK NA
ROZLOUČENOU, NESMRTELNOST (1990) – postmodernistický – vystupujú
v ňom aj spisovatelia (napríklad J. W. Goethe, E. Hemingway, ...)

UMBERTO ECO (1932) – je tu kvôli Menu ruže ...

ŽIVOT:
- narodil sa v Alessandrii v severozápadnom Taliansku
- viackrát sa vyjadril, že jeho prístup k svetu ovplyvnila kultúra rodného kraja (odstup, flegmatickosť, skôr
francúzska ležérnosť ako talianska vášnivosť) – „Základom môjho svetonázoru zostáva istá skepsa a averzia
k rečneniu. Nikdy nepreháňať, nikdy nevyslovovať bombastické tvrdenia.“
- vzťah k absurdite a mágii života v ňom prebudila stará matka Giovanna
- po maturite začal študovať právo, ale krátko nato i napriek otcovej vôli prešiel na štúdium stredovekej
filozofie a literatúry (doktorát získal v roku 1954 za rozbor Akvinského estetiky)
- postupne sa vypracoval na jedného z najuznávanejších medievalistov Talianska (medievalista je
odborník na stredovek)
- po ukončení štúdia sa stal redaktorom v nakladateľstve, v štátnej televízii, začal organizovať
avantgardné hnutie (skupina 63), o avantgarde uverejňoval aj časopisecky
- stal sa lektorom na univerzite v Miláne, o rok profesorom vizuálnej komunikácie na univerzite vo
Florencii, neskôr (1971) profesorom semiotiky na univerzite v Bologni (najstaršia univerzita v Európe),
pričom pôsobil aj pôsobí i na iných vysokých školách
- ako vedec sa zaoberá stredovekou estetikou a kultúrou, recepciou umeleckého diela
- získal čestné doktoráty viac ako 20 popredných univerzít a mnohé vyznamenania
HLAVNÉ ZNAKY TVORBY:
- je to taliansky spisovateľ, filozof, estetik a semiológ
- jeden z najvýznamnejších predstaviteľov postmoderny a avantgardy
- v literatúre predstihol dobu, keď spojil kvalitné a erudované písanie s akčným dejom a atraktívnym
prostredím a stal sa bestselleristom (v tom dobrom slova zmysle)
TVORBA:
- romány:
Meno ruže (1980) – aj v historickom diele možno vybudovať dobovo verný obraz dávnej spoločnosti – ide o
kláštor ako dejisko vrážd mníchov, a pritom do diela zahrnúť poznanie ľudstva, ktoré sa v histórii
nahromadilo
Foucaultovo kyvadlo (1988)
Ostrov včerajšieho dňa (1994)
Baudolino (2000)
Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004)
Pražský cintorín (2011)
- odborné práce z oblasti semiotiky, lingvistiky, literárnej vedy a kultúry a estetiky
MENO RUŽE - PRÍBEH: V opátstve, v ktorom sa dej odohráva, se myšlienky všetkých mníchov upierajú
predovšetkým k hornému poschodiu hlavnej budoby, v ktorej je umiestnený veľký a veľmi mätúci labyrint
chodieb. Ukrýva pred zvedavcami najväčšiu knižnicu celého vtedajšieho kresťanského světa. Františkán Viliam z
Baskervillu prišiel do opátstva v sprievode svojho žiaka, Adsona z Melku, aby tu pripravil pôdu pre rokovanie
františkánov (zástancov chudoby Cirkvi) a delegáciou avignonského pápeža Jána XXII. Viliam bol po príchode
opátom informovaný o záhadnej smrti iluminátora Adelma z Otranta a bol, ako bývalý inkvizítor, požiadaný o
jej objasnenie. Adelmova smrť však nebola jediná, ktorá se mala v opátstve odohrať: hneď nasledujúce ráno bol
v kadi s bravčovou krvou zo zabíjačky objavený mŕtvy mních Venantius. Viliamovi bolo jasné, že ani toto
úmrtie nebolo posledné, zdalo sa mu dokonca, že vrah napodobňuje schému danú biblickou Apokalypsou (čo sa
však neskôr nepotvrdilo).
Viliam sa okrem pátrania po okolnostiach zločinov zaoberal tiež filozofickými debatami s druhým najstarším
obyvateľom opátstva, slepým Jorgem z Burghosu. Keďže všetci zavraždení mali s knižnicou niečo spoločné,
začalo sa zdať, že s ňou zločiny úzko súvisia. Proto sa Viliam noc co noc snažil rozlúštiť záhadu usporiadania
 11

knižnice, do ktorej bol všetkým mníchom prísne zakázaný vstup. Toto usporiadanie poznal len knihovník
Malachiáš a jeho pomocník Berengar.
Ďalšou obeťou vrážd sa stal práve Berengar, ktorý bol nájdený mŕtvy vo vani. Viliam zistil, že v  knižnici sa
nachádza zamurovaná miestnosť s tajným vchodom, ktorá obsahuje zakázané knihy. A práve jednu z týchto kníh,
mimochodom tajomný druhý diel Aristotelovej Poetiky, ktorá bola pokladaná za stratenú alebo nikdy nenapísanú,
niekto z knižnice odniesol, a podozriví (oni traja nebožiaci), ktorým se dostala do rúk, sú mŕtvi. Kniha však
zmizla neznámo kam. V opátstve začalo rokovanie oboch delegácií. Vodcom pápežského spoločenstva pri
rokovaniach je inkvizítor Bernardo Gui, historická postava (autor Practica inquisitionis, vydaného v rokoch
1323-24). Bernardo Gui je myšlienkovým oponentom Viliama z Baskervillu. Počas rokovania je zatknutý
miestny celarius (správca) a obvinený z vrážd potom, čo ho našli nad telom ďalšieho zavraždeného, ktorým bol
Severin, mních herbarista. Viliamovi kniha znovu unikla vinou mnícha Bengta. Následne zomrel i knihovník
Malachiáš, ktorému ju Bengt odovzdal. Skúmaním minulosti opátstva sa Viliam prepracoval až k jeho
skutočnému vládcovi, Jorgemu z Burghosu. Knihu, která ospravedlňovala ľudský smiech (v 1. polovici 14.
storočia se dostával k slovu filozofický smer založený práve na poznaní Aristotela: scholastika), Jorge napustil
jedom. Považoval smiech za vec diabla, pretože Kristus sa údajne nesmial. Nakoniec Jorge knižnicu sám zapálil,
opátstvo vyhorelo a Viliam s Adsonom toto miesto opustili.
Rozlúštenie:
Berengar, „pudený láskou k chlapcom“, dá Adelmovi spomínanú tajnú knihu výmenou za pohlavný styk.
Adelmus se vyspovedá Jorgemu, ktorý sa preto dozvie, čo sa stalo (že ním tak nenávidená a obávaná kniha
opustila knižnicu), a Adelma na smrť vydesí, ten ide a spácha samovraždu. Knihu získa Venancius, ktorý ale
nepozná jej tajomstvo, otrávi se a zomrie. Berengar, ktorý to zistí ako prvý, zo strachu, že sa príde na súvislosť
medzi Venanciovou smrťou a knihou, ktorú on tajne odniesol z knižnice, Venancia odtiahne do kade s krvou. V
noci sa pokúsi knihu vrátiť, ale je pristihnutý Viliamom a utečie. Knihu uloží k herbaristovi. A pretože je
rozrušený, ide do kúpeľa, kde se ale v záchvate utopí. Jorge sa dozvie, kde sa kniha nachádza, a poštve
Malachiáša, aby zabil herbaristu Severina. Ten to urobí, ale knihu sa mu nepodarí vziať, odnesie ju až Bengt.
Aby knihu získal, ponúkol mu Malachiáš miesto pomocného knihovníka, Bengt prijíma a knihu mu dáva. Teraz
už však Malachiáš neodolal a tiež do nej nazrel, čo sa mu stalo osudným. Viliam na audiencii opátovi prezradí,
čo vie. Opát ide v noci do budovy, kde na neho podľa dohody čaká Jorge, ten mu však zablokuje prístupovú
cestu a opát se udusí v tajnej chodbe. Viliam odhaľuje tajomstvo „Konca Afriky“ (tajná miestnosť nesie názov
„Finis Africae“), dostáva sa až k Jorgemu, kde se všetko vysvetľuje. Po tom, ako Jorge pri obrane svojej viery
zapáli knižnicu, Viliam a Adson utekajú a už len z diaľky sledujú, ako budovy jedna po druhej horia.