VEĽKÁ EPICKÁ PRÓZA - ROMÁN

Román je veľký epický žáner. Zobrazuje široký okruh života, obyčajne v dlhšom časovom rozpätí, preto musí mať i veľký rozsah.
Termín román pochádza zo stredoveku, kedy sa pojmom „conte roman“ (románske rozprávanie) začali v románsky hovoriacich
krajinách označovať literárne diela písané v národnom jazyku (namiesto vtedy bežnej latinčiny).
Román využíva všetky tri zobrazovacie postupy : epický, lyrický a dramatický:
Epický postup je základný. Základom zložitého deja je rozprávanie udalostí. Časť zobrazovaných udalostí tvorí hlavnú dejovú
líniu, ktorá sleduje hlavné postavy, na udalostiach vedľajšej dejovej línie sa zúčastňujú vedľajšie postavy, tzn., že v románe
vystupuje množstvo postáv a dôležitý je aj rozprávač.
Lyrický postup sa uplatňuje pri zobrazovaní pocitov postáv, pri opisoch a úvahách. Dramatický postup sa uplatňuje pri
zobrazovaní priamych rozhovoroch medzi postavami. Všetky zobrazovacie postupy však v románe tvoria jednotu, sú logicky a
umelecky usporiadané, tzn., že román má svoju kompozíciu. Postavy v románe sa pod vplyvom prostredia či udalostí môžu
vyvíjať (formovať).
Spojením viacerých románov do jedného celku vznikajú dilógie (dva romány). Trilógie (tri romány) a románové cykly. Obsiahle
zobrazenie významnej etapy vo vývine spoločnosti sa nazýva epopeja (napr. L. N. Tolstoj: Vojna a mier).
Z tematického hľadiska rozlišujeme romány:
dobrodružný - vyznačuje sa pútavým dejom, ktorý je vrstvený do prekvapujúcich dramatických situácií, diela: Daniel Defoe –
Robinson Crusoe
pikareskný – picaro (špan.) = šibal, hlavnou postavou je šibal ktorý sa vyznačuje chytráctvom a podnikavosťou, tento typ románu
je začiatočnou formou dobrodružného románu, vznikol z neho výchovný a filozofický román, diela: Miguel de Cervantes y
Saavedra: Don Quijote de la Mancha
historický - čerpá námet z dávnej minulosti, zobrazuje jednotlivca, spoločenské udalosti, alebo sa zameriava na dej, hlavne obd.
romantizmu, diela: Ján Hrušovský – Jánošík, Victor Hugo – Chrám Matky Božej v Paríži
dievčenský - svojím obsahom je určený dievčatám, hlavnou postavou je hrdinka, ktorá pri prekonávaní istých prekážok objavuje
alebo nadobúda určité mravné hodnoty, diela: Lucy Maud Montgomeryová – Anna zo Zeleného domu
psychologický – prvýkrát sa objavuje v 19. stor. v tvorbe Dolstojevského (Zločin a trest), začína sa opis vnútorného stavu postáv,
podľa povahy deja môžeme rozdeliť román na
a) reálne možný – realistický, naturalistický román, román lit. faktu (L. N.
Tolstoj – Vojna a mier)
b) nereálny - prekračuje hranice reality, obsahuje prvky fantastiky
a uprednostňuje románovú fikciu pres skutočnosťou
utopický – dej zasadený do budúcnosti, diela: Komenský – Labyrint světa a ráj srdce
vedecko-fantastický, detektívny, spoločenský, sociálny, životopisný, autobiografický, cestopisný, generačný a pod.
Román môže mať rôznu formu:
denníkovú (Goethe – Utrpenie mladého Werthera)
vytvorený z listov (B. Stocker – Dracula)
forma dialógu
cestopis
Podľa spracovania témy román delíme na:
humoristický
satirický
experimentálny
didaktický
SOCIÁLNY ROMÁN: autor zobrazí myslenie a konanie postáv tak, že zdôrazní ich závislosť od sociálnych skupín, do ktorých patria
Martin Kukučín: Dom v stráni; Milo Urban: Živý bič;
SOCIÁLNY TYP: autori dospeli k ustálenému typu literárnej postavy, ktoré v sebe akoby skoncentrovali všetky vonkajšie i
vnútorné vlastnosti predstaviteľov tej spoločenskej skupiny, na ktorú autor zameral svoju pozornosť.
PSYCHOLOGICKÝ ROMÁN: autor sa viac zameriava na vykreslenie a zobrazenie duševného života a vnútorných reakcií postáv
ako na objasnenie vonkajších príčin ovplyvňujúcich ich správanie. => Erich Maria Remarque: Na západe nič nového; Fiodor
Michajlovič Dostojevskij: Zločin a trest; Jozef Cíger-Hronský: Jozef Mak
Literárna postava
Nachádza sa v epike a v dráme (v lyrike hovoríme o lyrickom subjekte/ lyrickom hrdinovi). Literárna postava je iná v textoch
z rôznych literárnych období či smerov, ale aj v rôznych žánroch, napr. charakter postavy sa nevyvíja na rozdiel od románovej.
Postavy podľa úloha v dejovom a významovom pláne diela:
- hlavná- posúva hlavnú dejovú líniu, zvyčajne je prítomná vo väčšine udalostí z deja
- vedľajšia/ epizódna – vystupuje vo vedľajšej dejovej línii, v epizóde alebo len popri hlavnej postave, jej charakter nie je
dotvorený úplne
Postavy podľa pôvodu:
- fiktívna – vymyslená postava
- reálna – napr. historická postava kráľa, vojaka, v literárnom diele je fikciou, nemožno ju stotožňovať s reálnym
človekom
- alegorická – bytosť, zviera alebo rastlina predstavujúca niekoho iného
- zvieracia – literárnou postavou môže byť zviera ( v bájke)
Postavy podľa typu:
- charakterový typ postavy – stvárňuje dominantnú charakterovú črtu, typickú a skutočnú (napr. v realizme) alebo
abstrahovanú – zovšeobecnenú (napr. v klasicizme)
- idealizovaný typ postavy – má lepšie vlastnosti než v skutočnosti, napr. postavy niektorých historických osobností
v romantizme alebo kladná postava svätca alebo rytiera v stredovekej literatúre
- sociálny typ postavy – je nositeľom vlastností väčšieho počtu ľudí toho istého sociálneho postavenia (napr. postava
otca Goriota – zbohatlíka, ktorý príde o majetok, postava Mateho Beraca)
- typ postavy prestupujúcej z diela do diela – migrujúca postava.

Jozef Mak - Jozef Cíger Hronský

- sociálno-psychologický román ovplyvnený expresionizmom; odohráva sa na Horehronskej dedine v čase od 70. rokov 19.
storočia do 30. rokov 20. storočia
- autor sa zameriava na zobrazenie vnútra postavy, zaznamenáva ako človek preciťuje svet; situácia v tom čase na Slovensku je
nepriaznivá, stupňuje sa maďarizácia, vláda ruší cirkevné dedinské školy, zakladá štátne maďarské; ľudia sa pre postavenie
pomaďarčujú, postupne prichádza hospodárska kríza, niet práce a ľudia odchádzajú do Ameriky
- v takýchto časoch mal šancu len obyčajný húževnatý človek - milión , ktorý svoj osud nesie trpezlivo, po každom otrase vstane a
ide ďalej; citát: "Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebudem keď sa zo života
vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo a nikdy nie ako človek."
- kompozícia: román sa skladá u kapitol označených číslom, viaceré sa začínajú lyrickým opisom prírody
- téma: život jednoduchého dedinského človeka – milión ktorý sa musí zmieriť zo svojim osudom a prežíva svoj život na pozadí
nepriaznivej spoločenskej situácie
- idea: autor chcel poukázať na to, že v každej dobe má šancu prežiť len jednoduchý dedinský húževnatý človek s dobrými
mravmi, ktorý trpezlivo, bez sťažností nesie svoj osud, po každom životnom otrase vstane a ide ďalej, často aj napriek bezpráviu,
s ktorým sa stretáva, tiež poukazuje na zložitosť ľudských citov, ktoré často bolestne rania človeka
- postavy: Jozef Mak, Jano Mak, Eva Maková, Hana Meľošová, jej dcéra Maruša Meľošová, Jula Petrisková (Jožova žena), bača
August Kubanda, Gregor Biaľoš (drevorubač, Jožov otec), krčmár Bánoci
Jozef Mak - obyčajný dedinský človek, ktorého údelom je všedná každodennosť a zápas o pochopenie sveta i seba samého. Jeho
meno charakterizuje početnosť, drobnosť, no nie výnimočnosť. Jeho údelom je trpieť, no on má pocit, že mnohí sú na tom aj
horšie ako on, zdá sa, že je pasívny, no on sa snaží vždy konať v súlade so svojou povahou vzhľadom na okolnosti a často proti
zvyklostiam a očakávaniam. Je to postava komponovaná ako symbol jednoduchého slovenského človeka, vďaka ktorému národ
prežil , prijíma beh dejín tak, ako prichádza, nerieši celonárodné problémy, ale poctivo žije aj napriek nešťastiam, ktoré ho v
živote sprevádzajú. Je to individualista, nezapája sa do kolektívu. Pri narodení dostal od Boha "ukrižované ruky, ale nedostal
ústa" - o svojich citoch nevie hovoriť a všetko sa odohráva v jeho vnútri. Svoju ženu Julu má rád, no nedokáže jej prejaviť svoj cit,
iba pred smrťou áno
Jula Petrisková - je to nízke dievča s utrápenými očami, mrzáčka - ľavú ruku má od pleca po lakeť vyschnutú, bojí sa aj zaplakať a
je na svete len preto, aby jej rozkazovali. Je poslušná, ústupčivá, pomáha tomu, kto ju potrebuje a hoci je mrzáčka, urobí roboty
za troch. Jožovi prekáža jej poníženosť, vydá sa za Joža z lásky a tá ju urobí peknou. Keď Jožo chodí za Marušou, začne sa trápiť,
nedokáže všetko odpustiť, chradne, uzatvára sa do seba a odcudzuje sa Jožovi, keď sa jej narodí druhé dieťa, Jožo jej vyzná lásku.
Chcela by žiť, no nevládze a umiera
Maruša Meľošová - najexpresionistickejšia postava v diele, prekoná zmenu z krásneho a dobrého dievčaťa na škaredú a skazenú
ženu; z celej Meľošovskej rodiny bola najusilovnejšia, otec často pil a vyháňal ich z domu, po smrti matky zvádzal Evu Makovú,
Maruša sa za neho hanbila, prestala ho rešpektovať. Zažila s Jožom krásnu lásku, no keď odišiel na vojnu, vydala sa za Jana, lebo
si myslela, že sa Jožo nevráti; po chorobe stratila krásu, jej tvár bola poznačená rapinami začala piť, prestala sa starať o dieťa,
muž ju bil. Po návrate Joža príde na to, čo stratila a ťažko sa s tým vyrovnáva, začne byť náruživá, zvádza Joža, chce byť stále v
jeho blízkosti, hoci vie, že je ženatý, pije stále viac, skončí tragicky
citát: "Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebudem keď sa zo života vráti. Jozef
Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo a nikdy nie ako človek."
- dej: Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa, matka ho mala rada, ale starší brat Jano ho nemal rád, lebo sa oňho musel
starať, hanbil sa za neho, bil ho. Matka mu preto zjednala službu u baču Kubandu na salaši pri jaloviciach. Makovcom zhorí dom
a prichýli ich kmotra Hana Meľošová. Tu sa Jozef Mak zaľúbi do peknej Maruše Meľošovej a ona jeho lásku opätuje. Jozef Mak
odchádza pracovať ku drevorubačom a tu spozná svojho otca Gregora Biaľoša, no ich vzťah sa nevyrieši. Hana Meľošová umiera
a za Evou začne pozerať starý Meľoš. Jožo začne stavať dom na Janovom pozemku, no keď ho dostavia, musí odísť na vojenčinu.
Keď sa vráti, dozvie sa, že Maruša sa vydala za jeho brata Jana, lebo si myslela, že sa Jožo už nevráti.
Maruša má s Janom dieťa, úplne sa zmenila, ošpatnela, Jano ju bije. Jano prepustí Jožovi jednu izbu v dome. Jožo začne pracovať
u drevorubačov. Maruši chodieva pomáhať s dieťaťom a s domácnosťou mrzáčka Jula Petrisková. Jožo si ju vezme z vďačnosti.
Sedem rokov žijú spolu s Janom v jednej chalupe. Jožo odchádza na manévre do Komárna.
Po návrate ho zatknú ze to, že počúval v krčme reči istého chlapa, ktorý zastával Slovákov a kritizoval Maďarov a Bánociho. Päť
mesiacov sedí vo väzení. Jule sa narodil syn a chodieva ho vyčkávať na cestu. Keď sa vráti z väzenia teší sa, no nevie Jule prejaviť
lásku. Jano odchádza preč z domu, verbovať chlapov do Ameriky. Maruša začne zvádzať Joža a spolu sa stretávajú u Meľošov.
Jula to zistí, trápi ju to a pomaly sa Jožovi odcudzuje. Jožo sa začne sám sebe protiviť za to, že sa neovládol a zisťuje, že Maruša
má skazenú dušu a znenávidí ju. Maruša nakoniec umiera - utopí sa opitá v kotli pri vyváraní bielizne. Jožo odchádza na rúbačky a
od ľudí sa dozvedá, že Jula čaká druhé dieťa, bála sa mu to povedať, lebo nevedela ako vyžijú. Jožo začne pracovať ako kočiš u
Bánociho, aby získal peniaze na odkúpenie polovice vlastného domu, ktorý Jano predal Bánocimu. Jano odchádza z domu a viac
sa nechce vrátiť. Jule sa narodí druhý syn, no nemá už síl žiť a hoci sa s Jožom zblížila, povedia si o svojich citoch, Jula umiera.
Jožo má 30 rokov a ďalších 30 pred sebou.
- autor sa zameriava na zobrazenie vnútra postavy, zaznamenáva ako človek preciťuje svet; situácia v tom čase na Slovensku je
nepriaznivá, stupňuje sa maďarizácia, vláda ruší cirkevné dedinské školy, zakladá štátne maďarské; ľudia sa pre postavenie
pomaďarčujú, postupne prichádza hospodárska kríza, niet práce a ľudia odchádzajú do Ameriky
- autor využil kontrast: postáv (Jano/Jožo; Maruša/Jula - postavy sú kontrastné aj vo vývoji); citov a činov - bohaté vnútro a city
Joža a July, neschopnosť vyjadriť city slovami)
- autor využíval paradox - Jula by paradoxne považovala za prejav lásky aj to keby ju Jožo zbil
- typická je dvojpólovosť v postave - láska - nenávisť (Jožo seba nenávidí za to, že má Marušu rád a Marušu nenávidí že to, že ho
má rada)
- vzťahy medzi postavami prekračujú hranice života a smrti - jedna bez druhej nedokážu žiť, potrebujú sa
- Hronský dáva často pocítiť svojim postavám expresionistický pocit hrôzy a zhnusenia (Jožo sa Maruši bál, ale tej hrôzy sa mu
žiadalo)
- postavy konajú pudovo a nekontrolovane
- často je v románe znázornená fatalita - osudovosť, predurčenosť
- pod vplyvom expresionizmu Hronský začína lyrizovať prózu - využíva prostriedky lyriky v próze (epitetá, metafory, zvukomaľbu,
lyrické opisy prírodnej scenérie), zvláštnosťou je opakovanie motívu príchodu inovate, ktorú autor využíva dva krát: prvý krát ju
prirovnáva k neveste v bielom šate, keď sa Jula vydáva a druhý krát vtedy, keď zasadne na Julinu mŕtvu tvár
- po Timrave aj Hronský charakterizuje svoje postavy pomocou mena alebo slova so spojovníkom (Jozef Mak, Maruša-tieň,
človek-milión, obor-brat...)
- autor jedinečne pracuje s pásmom reči postáv a rozprávača; reč postáv je stručná, v náznakoch, čo súvisí s neschopnosťou
postáv navzájom komunikovať; postavy nepovedia čo cítia, hovorí rozprávač; rozprávač je vševediaci, všadeprítomný, autor ako
rozprávač sa so svojimi postavami rozpráva, hovorí za ne, domýšľa, majstrovsky využíva aj vnútorný monológ.

Živý Bič - Milo Urban

Lit. žáner: protivojnový román, najvýznamnejšie slov. dielo o 1. svetovej vojne, psychologický román
Téma : autor poukazuje na život a útrapy dedinského ľudu v čase vojny i po nej
Časopriestor: Ráztoky (Orava)= dedinka „pánubohu za chrbtom, v najsevernejšej čiastke Slovenska" Kompozícia: dielo sa skladá z
dvoch kníh - „Stratené ruky“ a „Adam Hlavaj“
Postavy:
*hrdina je akoby kolektívny- celá dedina vystupuje ako celok, jedna bytosť – unanimistický román (una – jedna, anima- duša)
HLAVAJOVCI
Eva Hlavajová- mladá, pár rokov vydatá, nežná, pekná, hanblivá, naivná, veľmi ľúbi manžela
Adam Hlavaj- šikovný, švárny, rozumný mladý muž, prchký, musí narukovať, v diele je symbolom vzbury človeka proti všetkému,
čo ho utláča, obmedzuje jeho slobodu
Adamko- ich malý synček
KOREŇOVCI
starý Koreň- je bez nôh, zádumčivý, zahmlený pohľad, nič ho nedokáže vytočiť Koreňová- pracovitá žena, neskôr ťažko ochorela a
zomrela
Ondrej Koreň- ich jediný syn, po 3 rokoch sa vracia z vojny, ale s obrovskou jazvou na tvári, bez pravej ruky a nemý, pred vojnou
mal vzťah s Kristou Dominovou, ktorú stále ľúbi, ale ona ho nechce- dokaličený sedliak
ILČÍKOVCI- Ilčíčka- krstná mama Ondreja, živelná, revolučná žena, Jej hnev nepoznal odpustenie", nadovšetko miluje svojho syna,
„žila životom plným skutočnosti", nedokáže sa nepostaviť zlu a mlčky znášať krivdu, iba ona sa nebojí Okolického
„Ilčíčka, hoci nežná matka, v živote bola pravým dieťaťom svojej zeme: tvrdá, nepoddajná. "
Štefan Ilčík-jej jediný syn, 19 rokov, „telesne veľmi vyspelý, ale žil životom dieťaťa"- šťastný, spokojný, hoci žije bez otca, láska mu
nechýba vďaka matke, aj on ju má veľmi rád, práve objavuje slasti života, ale všetko sa pominulo, keď ho predvolali DOMINOVCI
- majú jedinú dcéru, ktorú rozmaznávajú, hlavne matica Krista Dominová- veľmi pekné dievča v rozkvete, nevšíma si hrôzy okolo
seba, naivná, rada sa ihrá s mládencami, klebety o nej ju nezaujímajú, hrdá, chce byt* centrom pozornosti, chce sa dostať preč z
dediny, nevie pracovať, pyšná, bili sa o ňu chlapci, nechce sedliaka, túži o romantickej rozkoši Komár- vojna mu vzala už 6 synov,
teraz musí narukovať i posledný, siedmy- Vojtech Okolický- notár,45 rokov, tučný, nikdy nič poriadneho neurobil, vedel sa
nahnevať až do zúrivosti, sebec, nehľadí na žiaľ a biedu ľudí, hlavne že sám má všetko, čo chce, ľudia sa ho boja, aj sám richtár ho
poslúcha, zdiera ľudí, berie im aj to posledné, horlivo hovorí o vlasti a vojne, úlisný, falošný, podlý klamár
Vorčiak- richtár, podlizač, žaluje na ľudí notárovi
Matej Kramár- hrdý sedliak, nenechá si so svojím majetkom lomcovať, 50 rokov, statný, mocný muž Jano Kúrňava- boženík, mal
jednu nohu kratšiu ako druhú a tvár pošibnutú doľava, lišiak, zvláštny, malý, ma rád zvieratá, vrchnosť je mu modlou, zradca
dediny, udavač, špeh, rád si vypije
Angyal- strážmajster, „ mal čierne oči, pristrihnuté Juziky a dlhé jemné prsty"
Róna- čatár, územčistý, z Dolnej zeme, „guľa naliata zlosťou ", doslova dodržiava predpisy
Mrva- dekan, malý, šedivý, vždy pokojný, dobrý muž, chápe myslenie sedliakov, má rád dedinu, dobrosrdečný, majú pred ním
rešpekt, aj Okolický sa ho bojí
Létay- hrdý kaplán, vlasť je pre neho Čosi posvätné, sedliakov pokladá za podriadených tvorov, buričov, rebelantov, je
odchovancom mesta, veľmi konzervatívny, nenávidí hriech a tým aj ľudí, nemá rád Mrvu, „ aristokrat celým svojím založením "
Áron- bohatý žid, obchodník, má krčmu
* celé dielo je popretkávané živými opismi prírody, ročných období, podrobným opisom situácií a vnútra postáv, je tu i situačná
komika, vojenský žargón
Dej:
1. Stratené ruky- Dedina Ráztoky leží ďaleko od frontu, preto akoby sa ich vojna netýkala. Na smrti podľa nich nie je nič zlého. „
Zabíjali len ľudí zlých, borili len zosodomčené mestá; dobrí ľudia víťazili, a keď sa stalo, že niektorý z nich padol, bol hrdinom a šiel
rovno do neba. " Ale potom sa vojna zahryzla i do ich života, brala im mužov, synov, potraviny... „ Zavládol strašný zmätok, v
ktorom i ľudské pocity akoby sa boli začali meniť. " Z vojny sa vracajú telom i dušou dokaličení muži, alebo smrtné oznámenia,
odoberajú ďalších, ešte mladších, ktorí majú ešte sny o hrdinstve vojakov na fronte. Na poliach nemá kto pracovať, ženy
nestíhajú uživiť rodiny. Ľudia sa prebudili zo svojho sna, ale Boha im dáva útechu. „Keď sa páni chcú biť, nech sa bijú, ale nám
nech dajú pokoj. " Ale vlasť nemá zľutovanie. „Bola akýmsi svätým netvorom, ktorý mal právo na ich životy, a oni boli povinní
dávať jej ich s hlbokou pokorou pravoverných. "
Pred odberom ľudia šalejú, sami si ubližujú, aby nemuseli ísť na vojnu, ale sú za to trestaní. Jedným z predvolaných je Štefan Ilčík.
Spočiatku si myslí, že vojna mu prinesie slávu, ale potom sa jeho názor mení a chce utiecť ešte pred odberom. Matka však
nechce, aby sa jej syn stal krivoprísažníkom a hoci ho nadovšetko ľúbi, posiela ho na vojnu. Chce ho z nej dostať reklamáciou, ale
márne. Eva Hlavajová chce vyreklamovať muža, ide za Okolickým, ale ten zamkne dvere, zneužije ju a jej mužovi nepomôže. Eva
sa mení, už nie je naivkou, ale duševne silnou, rozhodnou, nedôverčivou, zúfalou, zaťatou a neústupnou ženou. Počne
nemanželské dieťa, ľudia ju za to odsudzujú, stránia sa jej. Eva musí mlčať ak chce, aby sa Adam vrátil. I tehotná robí mužské
práce, pracuje do úmoru.
Páni popisujú a odnášajú ľuďom dobytok. „ Trafiac dobytok, trafili vlastne všetko, na čo sa ešte mohli spoliehať. " „ Takto,
úradnou mocou oberaní, dostávali sa na plytkú pôdu miziny, ktorá ich pomaly, ale iste odnášala k hrozivému lesu žobráckych
palíc, k úplnému vykrvácaniu. " „ Darmo sa päste zatínali, darmo škripali zuby: vlasť treba bolo milovať; hoci škrípaním zubov, ale
vlasť musela byť milovaná. " Ľudia: „Zaťatí, ľahostajní voči všetkému, sťa dobytok." Na ich biede iní bohatnú
Štefana čaká na výcviku veľa prekvapení- posteľ plná hávede, nesýtiaca strava, pichľavá uniforma, vši, choroby, skutočnosť je
zlým snom. Jeho charakter sa mení, povahy vojakov sa zjednodušujú až do primitívnosti, oddali sa nenávisti. Čatár ich núti cvičiť
až do odpadnutia, lietajú zauchá, znevažuje ich, chce z nich urobiť stroje, zabíjajúce sa navzájom, nenávidí sa na Štefana pre jeho
vzdor, ten to po čase nezvládne, zabije Rónu, odsúdili ho na smrť zastrelením.
Eva Hlavajová nemá čo dať synovi jesť, žobre, ale ľudia jej ukážu chrbát. Muž jej už dlho nenapísal, myslí si, že je mŕtvy. Létay jej
odmietol pokrstiť dieťa- je zúfalá. Večer nechtiac padne do vody a utopí sa. Ilčíčka vidí v Adamovi syna, vezme si ho k sebe, ale
naďalej sa utápa v bolesti a žiali.
2. Adam Hlavaj- Adam ušiel z vojny, naháňajú ho žandári, skrýva sa. V Ráztokách sa dozvie, čo sa stalo, hnevá sa, ale cíti, že to
nebola Evina chyba. Adama udá Kúrňava, ale potom sa zmení pomôže mu utiecť. Povie mu, že otcom je Okolický, lebo si vypočul
jeho rozhovor s Evou. Zvesť sa rýchlo rozšírila, vyburcovala ľudí, ale ich hnev umlčalo vojsko, kde sú chlapi s protekciou. Vojaci
všetko prevracajú naruby, ničia majetky, hanobia ženy. Vypukne tu choroba červienka, lebo deti jedli nezrelé ovocie. Množstvo
detí pomrelo, aj nemanželské Evino dieťa.. Dedina mravne poklesne, prestáva veriť v nadprirodzenosť, útočiskom je alkohol,
ktorý im rúca všetky zábrany.
Vojna sa skončila, vojaci sa vrátili domov. Ľudia na čele s Adamom v sebe cítia stratenú silu, vzdor, začnú sa búriť. Ilčíčka zošalela.
Vyženú vojsko z dediny, pomstia sa Áronovi, žandárom, vojakom i Okolickému, ktorého nechali utopiť sa v rieke, všetko ničia,
rúcajú, rozkrádajú ich majetky...Vybíjajú zo seba všetok hnev nahromadený za 4,5 roka vojny. Začnú divoko piť, čo im príde pod
ruky v rozobratej krčme. Adam potom krčmu zapáli. Ľudia zúčtovali so zlom v dedine.
*stratené ruky sú nielen symbolom toho, že na poliach nemá kto pracovať, ale aj toho, že ľudia sa nemôžu vzoprieť- akoby stratili
ruky, ktorými by sa bránili
* živý bič je bič vojny, ktorá ničí všetko živé a krásne, ale je to i bič pomsty ľudí po dlhodobom mlčaní a trápení
Idea: vojna mení charaktery ľudí, zasahuje i do ich najhlbších častí srdca a zničí mnoho dobrého, mnoho snov.

Dom v stráni - Martin Kukučín

Žáner: spoločenský - sociálny román (dvojzväzkový)
Zachytáva 3 spoločenské vrstvy: pánov, sedliakov a buržoáziu
KOMPOZÍCIA:
Román má 18 kapitol, člení sa na 4 časti. Dejová línia je umocnená striedaním ročných období, čím autor zdôraznil večný
kolobeh života.
ZÁPLETKA: láska Katice a Nika – ľudí z dvoch rozdielnych spoločenských vrstiev, medzi ktorými je obrovská priepasť, preto sa aj
rozídu. Vyvíja sa od zaľúbenia, cez prehĺbenie vzťahu, prechádza do vytriezvenia, roztržka sa napokon končí zmierením.
Dej sa odohráva v Dalmácii, úvodné kapitoly sú opisné, autor opisuje rôzne zvyky Chorvátov, používa aj dalmatínske slová.
HLAVNÉ POSTAVY:
MATE BERAC:
Hrdý sedliak, predstavuje patriarchálny spôsob života na dedine. Celý život ťažko pracoval, bojoval s ťažkými podmienkami. Je
sebavedomý, v spoločnosti i v rodine sa teší veľkej autorite. Je starostlivý a múdry otec i starostlivý gazda – má najkrajšie vinice.
Jeho životnou filozofiou je zachovanie tradícií. Jeho deti s ním však v tomto nesúhlasia. Syn Ivo chce odísť do Ameriky (hoci je
dedičom , chce sa osamostatniť- má už svoju rodinu, ale v rodičovskom dome mu nič nepatrí).Dcéra Matija sa zas vydá do mesta
– za murára. Aj Katica mieri vyššie – nechce sa vydať za obyčajného sedliaka, ale do panského domu.
šora ANZULA
Vdova po kapitánovi Dubčićovi, bohatá zemianka, veľmi šikovná, dokázala zveľadiť majetok po mužovej smrti. Svojho syna
vychovávala s materinskou láskou, bola na neho hrdá, ale uvedomovala si aj jeho chyby. Ľudia si ju vážia, chodia sa k nej radiť,
lebo vedia, že je spravodlivá.
DEJ:
Základným motívom románu je láska a smrť. Na panskom plese očarí Katica svojou krásou mladého zemana Nika. Katica sa kvôli
nemu rozíde so sedliackym mládencom Paškom Bobicom.
Proti láske mladých sa postavia obe rodiny, najmä Katicin otec, Mate Berac. Katicu má zo svojich detí najradšej – nedovolí, aby
bola hračkou v rukách pánov. Tvrdí, že medzi pánom a sedliačkou nemôže byť naozajstná láska, po čase z nej ostane iba
sklamanie a zničená povesť aj budúcnosť dievčaťa. Aj šora Anzula vybrala pre Nika inú nevestu, Doricu Zorkovičovú. Dorica je
chudobné dievča, ale pochádza zo zemianskeho rodu a práve šora Anzula jej zabezpečila vzdelanie. Šora Anzula dúfa, že Niko
predsa len zmení svoje rozhodnutie a napokon sa ožení s Doricou. Napriek tomu sa však rozhodne, že keď si to Niko bude naozaj
želať, prijme Katicu za svoju nevestu. Presvedčí aj Mateho, aby sa nestaval proti Nikovi a Katici. Dohodnú sa, že im dovolia
schádzať sa a lepšie sa spoznať. Domnieva sa, že aj tak sa skôr či neskôr rozídu, lebo prídu na to, že sa k sebe nehodia. Po čase
začne aj Niko viac uvažovať o svojej láske. Všimne si, že Katica zdedila niektoré nepríjemné vlastnosti po svojej vypočítavej a
ctižiadostivej matke. Začína pochybovať, čo je u Katice na prvom mieste – či láska k nemu a či túžba byť paňou na dubčićovskom
panstve. Od svadby so sedliačkou ho odhovára i priateľ Zandome. Šora Anzula zorganizuje hostinu, na ktorú pozve Katicu i
Doricu a Niko má tak možnosť obe dievčatá porovnávať. Katica sa mu zdá naivná, v panskej spoločnosti neohrabaná, kým Dorica
jemná, kultivovaná, so spoločenským taktom. Situáciu ešte dovŕši výbuch Katicinej žiarlivosti. Vracia Katici slovo, ale necháva jej
čas, aby si našla iného – kvôli rečiam. Katica je nahnevaná, ale Mate jej pripomenie, že aj ona sa vzdala svojej lásky – Paška
Bobicu bez veľkých výčitiek svedomia.
Mate Berac umiera. Okolo jeho postele sa zíde celá rodina i všetci známi. Katica sľúbi otcovi, že sa vydá za Paška.
Smrť Mateho – v zime – symbolizuje pominuteľnosť všetkých starostí, radostí a životných perspektív, symbolizuje zánik
patriarchálneho zriadenia; atmosféra v okolí umierajúceho, pokora jeho najobľúbenejšej i naspurnejšej dcéry Katice, ktorá
prijíma lásku najprv odmietnutého Paška, naznačuje ľudské zmierenie postáv. Autor sympatizuje s postavou Mate Beraca a s
hodnotami, ktoré reprezentuje – úcta k práci a k pôde (keď cíti, že sa blíži jeho smrť, pokladá si za povinnosť rozlúčiť sa s pôdou,
s poliami, s vinicami). Autor si však uvedomuje, že tento svet je už odsúdený na zánik. Vie, že budúcnosť patrí podnikateľom, ako
je Zandome, jeho morálku však odsudzuje. Zandome nemá dôveru v nevzdelaného težaka, dokonca ani obchod by mu nezveril
do ruky. Zaujíma ho len zisk. „Slovám neverím a oduševňovať sa neviem. Ale verím čísliciam...“ Vie oceniť ženskú krásu jediným
pohľadom a neváhal by spáchať dáky hriech so sedliačkou, ale nikdy by neurobil to, čo chce Niko – zobrať si sedliačku.

Na západe nič nového - Erich Maria Remarque

-psychologický román, vojnový román , napísaný denníkovou formou
- román patriaci do vlny protivojnových a pacifistických diel po prvej svetovej vojne
- celý dej sa odohráva na bojisku (Okrem zničenia životov, nádejí a ideálov mladej generácie zachytáva dovtedy nevídaný spôsob
vedenia vojny – nálety bombardérov, bubnovú paľbu, zákopovú vojnu muža proti mužovi, šrapnely a míny, použitie bojového
plynu.)
- vo chvíli ohrozenia života vojak prestáva byť dôstojníkom alebo pešiakom, vzdelancom alebo roľníkom, Nemcom alebo
Francúzom – je len človekom, ktorý chce prežiť.
- veľmi presvedčivé sú každodenné scény zo života vojakov
- autor svoje postavy nevylepšuje, vojnu berú ako nutnosť, ako povinnosť, zabíjajú, aby neboli zabití; nie sú to neohrození
hrdinovia, ale majú strach zo smrti a chcú prežiť
Chlapci nevyčítajú svojej krajine, že začala vojnu, nehovoria o príčinách, ale uvedomujú si jej dôsledky – hlavne osobné. Vyčítajú
generácii svojich otcov a učiteľov, že všetku tú hrôzu, ktorá ich na fronte čakala, zabalili do vznešených fráz a nehovorili pravdu.
Román je výpoveďou hlavnej postavy Paula Bäumera (20-ročný gymnazista), ktorá je vo veľkej miere autobiografická. Celý
román je jeho výpoveďou. Paul sa dostal na front ako dobrovoľník. Pod vplyvom triedneho učiteľa Kantorka sa prihlásila celá
trieda. Siedmi sa dostanú spolu do oddielu. Odišli z domu ako deti, keď sa vracajú na dovolenku, mesto svojho detstva takmer
nespoznávajú. Sú odcudzení. Paulova matka zomiera na rakovinu. Rodiny sú zbedačené vojnou. Chlapci sú nasadení na západný
front do zákopovej vojny, musia bojovať muž proti mužovi bodákmi. Stretávajú sa s modernými zbraňami a novou stratégiou:
šrapnely, bomby, bojový plyn, bubnová paľba, zákopová vojna.
Posledných osem riadkov je informácia, že zomrel v októbri roku 1918. „Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom
fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...“
Rozprávač je v 1. os. sg.
Román chce byť „...svedectvom o generácii, ktorú poznačila vojna, i keď unikla jej granátom.“
Román nemá silnú dejovú líniu. Spojovacím článkom jednotlivých obrazov zo života (a smrti) mladých vojakov je postava Paula
Bäumera. Paula spolu s jeho druhmi sledujeme v tyle, počas bombardovania, paľby, v čase pokoja po boji a pred bojom, na
návšteve u francúzskych dievčat, v lazarete, počas dovolenky doma.
Retrospektívou sa dozvieme, za akých okolností sa chlapčenská gymnaziálna trieda rozhodla ísť dobrovoľne na front pred
dokončením štúdia, ako prešli základným vojenským výcvikom.
Dej je prerušovaný rozhovormi Paula s ostatnými vojakmi, napr. o vojne a mieri. Veľa priestoru dostávajú Paulove úvahy o
príčinách vojny, o kamarátstve, o zbytočnosti vzdelania vo vojnovom svete.
Vojaci sa museli pozerať do tváre svojich obetí. Paul sa ukryl v jame po bombe pred kanonádou. Zistil, že tam nie je sám. Bol tam
Francúz, Paul ho zabil. Po prvýkrát videl človeka, ktorého zabil. Podľa papierov zistil, že sa volal Gérard Duval; bol typografom.
Ľutoval svoj čin, bol by pre neho urobil čokoľvek. Ale na ľútosť musel zabudnúť, keď bol jeho vlastný život ohrozený.
Paul zomiera, jeho denník dopíše niekto iný.
Postavy:
Paul Bäumer – citlivý 20-ročný chlapec (písal básne a mal rozpísanú drámu s názvom Saul), pochádzajúci z chudobnejších
pomerov (doma žijú jeho rodičia a sestra). Keď prišiel po dvoch rokoch na dovolenku, matka bola ťažko chorá. Najsilnejším
citom, ktorý chlapci pociťujú, je kamarátstvo. Má veľmi rád Kata (Katzinskeho). Keď je Kat ranený, Paul mu obviaže ranenú nohu,
nesie ho na chrbte až do vysilenia. Keď príde do ošetrovne, sanitár zistí, že Kat je už mŕtvy – bol ranený aj do chrbta. Paul nebol
ešte zaľúbený, bez priepustky s ďalšími dvoma druhmi prejde na druhú stranu rieky za francúzskymi dievčatami, ktorým donesú
stravu. Je nežný a vďačný dievčaťu za tento ľudský zážitok. Získa opäť úctu k svojmu telu, pretože sa ho dotkal žena. Paul vo
vojne pochopí, že ľudia sa nerozdeľujú na nepriateľov. Je to vec náhody a politických dohovorov, ktoré národy stoja proti sebe.
Katzinsky (Kat) – 40-tnik, ktorý sa k mladým, na vojnu nepripraveným dobrovoľníkom v oddiele správal kamarátsky, až otcovsky.
Bol ženatý. Je nevzdelaný, ale bystrý a ľstivý, schopný zorientovať sa v každom prostredí. Má šiesty zmysel vycítiť
nebezpečenstvo. Pohŕda vzdelaním a tvrdí, že „ohlupuje“ ľudí. Povolaním bol obuvník, ale vyznal sa v každom remesle.
Chlapcom pomohol v každej situácii a aj v poľných podmienkach im dokázal vytvoriť pohodu a dal im pocit súdržnosti.
Müller, Albert Kropp, Detering, Tjaden - Paulovi spolubojovníci
desiatnik Himmelstoss – „Postrach Klosterbergu“ – zberného tábora pre nováčikov. Bol malej postavy. O čo bol nižší než chlapci,
o to bol dôležitejší. Náročky ich ponižoval a trápil. V civile bol poštár, ktorého príležitosť zmenila na tyrana. Aj on sa napokon
ocitne v prvej línii – Paul ho nájde v zákope, ako simuluje raneného. Vyženie ho s bodákom za vojakmi, ktorých mal viesť.
triedny učiteľ Kantorek – na hodinách telocviku toľko zapálene rečnil o vlastenectve a povinnostiach voči drahej vlasti, že sa celá
jeho trieda dobrovoľne prihlásila na front. Chlapci sa hanbia priznať, že majú z toho strach. Kantorek nastúpi do jednotky, ktorej
velí jeho žiak Mittlestaedt. Ten zariadil, aby Kantorkovi pridelili najbiednejšiu uniformu. Tesne pred vojnou ho totiž nechal
prepadnúť.

Dom v stráni
https://www.youtube.com/watch?v=Ss8M0lOGTZs
https://www.youtube.com/watch?v=PPSGA3yeDP4

Živý bič
https://www.youtube.com/watch?v=Z1xEnymwlC8
https://www.youtube.com/watch?v=dRyfKJxEhIc

Jozef Mak
https://www.youtube.com/watch?v=ajf-oOsi7ic
https://www.youtube.com/watch?v=G84t9JFLvM0

Na západe nič nové

https://www.youtube.com/watch?v=wbaOi6mjj_s
https://www.youtube.com/watch?v=8ayKxsZaaF4