Sylaby:

Zvuková a grafická rovina jazyka, prozodické vlastnosti reči:

   -     fonetika, fonológia
-          hláska, fonéma, graféma
-          samohlásky (krátke, dlhé), spoluhlásky (tvrdé/mäkké/obojaké, znelé/neznelé), dvojhlásky
-          ortoepia – pravidlá spisovnej výslovnosti ( výslovnosť spoluhláskových skupín, výslovnosť
zdvojených spoluhlások)
-          znelostná asimilácia, pravidlo o rytmickom krátení
-          prozodické vlastnosti reči: intonácia, prízvuk, dôraz, melódia vety, pauza, tempo reči
-          ortografia – ovládanie pravopisu a pravidiel slovenského pravopisu v praxi
-          rozdeľovanie slov na slabiky
-     písanie čiarky

Zvuková rovina jazyka

Rovnako dôležité je aj čo hovoríme a ako to hovoríme. Spisovný jazyk, správna výslovnosť (dodržiavanie mäkkosti,
spodobovania, správna dĺžka, zdvojené spoluhlásky,...)

Zvukovou stránkou jazyka sa zaoberá fonetika a fonológia.

Fonetika skúma a opisuje tvorenie zvukov reči rečovými (artikulačnými) orgánmi a ich zvukové
znenie. základná jednotka – h l á s k a

Fonológia skúma vzájomné vzťahy medzi fonémami (najmenšími jednotkami zvukového systému
jazyka) a ich zvukovými vlastnosťami z hľadiska ich významovo-rozlišovacej funkcie.

Fonéma je najmenšia zvuková jednotka, ktorá rozlišuje význam slova v jazyku (ako v systéme).

Hláska je konkrétna podoba fonémy v reči (ako v konkrétnom použití tohto systému).
V slovenčine v zásade platí, že jednej fonéme (resp. hláske) zodpovedá jedna graféma (písmeno).
Výnimku tvorí písanie dvoch grafém pre jednu fonému v prípade i, y a v prípade písania t, d, n, l
namiesto ť, ď, ň, ľ, ak po nich nasleduje i, í, e, ia, ie, iu. V inom prípade zasa zapisujeme jednu
fonému (resp. hlásku) spojením dvoch grafém: ch, dz, dž.

Pri fonetickom zápise textu (pri fonetickej transkripcii) sa používa pre každú fonému (resp. hlásku)
vždy len jedna graféma, napríklad: tykanie [tikaňie], prišli [prišli] a pod.

Jedna fonéma ako jazyková jednotka môže mať viacej konkretizácií v hláskach ako rečových
jednotkách. Každý jazyk má menší počet foném ako hlások. Rozličné konkretizácie tej istej fonémy
nazývame varianty fonémy, ktoré nemajú rozlišovaciu schopnosť

Graféma – hlásky a fonémy zaznamenávané v grafickej podobe, v znaku

Systém slovenských hlások

- rozdelenie: samohlásky, spoluhlásky, dvojhlásky; (11 samohlások, 4 dvojhlásky a 29 spoluhlások)

Samohlásky: - sú tóny, hlasivky kmitajú,
- vyslovujú sa splývavo (skupiny samohlások) napr. kakao
- sú základom slabík tj. majú slabikotvornú funkciu;
Členenie samohlások: krátke (a ä e i/y o u) dlhé (á é í ó ú)
Dlhé samohlásky sa vyslovujú dvojnásobne dlhšie ako krátke.
Dvojhlásky
- spojenie dvoch samohláskových prvkov v jednej slabike;
- Majú slabikotvornú funkciu, vyslovujú sa vždy v jednej slabike (trieda)
- Slová cudzieho pôvodu vyslovujeme ako dve samohlásky (demokraci-a),
- vyslovujeme ako dlhé samohlásky, prvá hláska je tlmená, druhá je výraznejšia; (ia, ie, iu, ô)

Spoluhlásky
- sú šumy, vzduchový prúd naráža pri tvorbe spoluhlások na nejakú prekážku
- v slovenčine sa delia podľa viacerých kritérií napr. podľa artikulujúceho orgánu, podľa miesta
alebo spôsobu artikulácie, podľa účasti hlasu alebo nosovej dutiny, podľa trvania, podľa
sluchového dojmu;

Rozdelenie spoluhlások podľa vplyvu na pravopis

Tvrdé (d, t, n, l, k, g, h, ch)
Mäkké (ď, ť, ň, ľ, c, č, š, ž, dž, dz, j)
Obojaké (b, p, m, v, r, z, s, f)

Rozdelenie spoluhlások podľa znelosti

Znelé: pri ich tvorbe hlasivky kmitajú.
Neznelé vyslovujú sa bez účasti hlasiviek.
Znelé párové : b, d, ď, dz, dž, z, ž, g, h, v
Neznelé párové :p, t, ť, c, č, s, š, k, ch, f
Znelé nepárové (zvučné): m, n, ň, l, ľ, ĺ, r, ŕ, j

Ortoepia

Ortoepia je náuka o spisovnej výslovnosti.

V slovenčine sú pre spisovnú výslovnosť dôležité tieto javy:

1. znelostná asimilácia (spodobovanie) – prispôsobovanie sa dvoch susedných spoluhlások podľa

znelosti
podmienky, kedy dochádza k asimilácii:
a) vo vnútri slova --- pred predponou, napr. žabka [žapka]
--- v predpone, napr. rozplakala sa [rosplakala sa]
b) na hraniciach slov pri splývavej výslovnosti, napr. dub padol [dup padol]
c) na konci slova pred prestávkou, napr. príď! – [príť!]

Z + N = 2 neznelé
Nadpis [natpis], z fľaše [sfľaše], loď pláva [loťpláva], rozsadiť [rossadiť]
N + Z = 2 znelé
[prozba],  [zružou], [plodzdreva]
N + samohláska = znelá spoluhláska + samohláska
[zočami], [zotcom], [gukráľovi]

Príklady:
Znelá spoluhláska sa vyslovuje ako neznelá:
a) na konci slova: hrad [hrat], dážď [dášť], mozog [mozok]
b) pred neznelými spoluhláskami: bližší [blišší] sudca [sutca]
Neznelá spoluhláska sa vyslovuje ako znelá:
a) na konci slova pred slovom, ktoré sa začína na znelú spoluhlásku alebo samohlásku: koniec básne
[koniedz básne]
b) vo vnútri slova pred znelou spoluhláskou kresba [krezba], kde [gde]

!!!!!!!!!!!osobné zámená nespodobujeme: s ním, so mnou, ku mne,...!!!!!!!!!!!!

sme – [zme]

2. výslovnosť spoluhlásky v
a) na začiatku slova ako v
pred samohláskami (variť, vôňa, v utorok)
pred zvučnými spoluhláskami (vlasť, vnuk, v Levoči, vŕba)
pred znelými spoluhláskami (vzbura, vbodnúť, v doline)

b) vo vnútri slova pred samohláskami a slabičným l, r ako v

(hovoriť, tvoj, tvrdý)

c) na začiatku slova ako f

pred neznelými spoluhláskami (včas [fčas], včela [fčela], vtip [ftip])

d) ako obojperná hláska u

na konci slova hnev [hneu] vplyv [vplyu], bratov [bratou]
vo vnútri slova po samohláske a pred zvučnou spoluhláskou
dávno [dáuno], pevný [peuný]
pred neznelou spoluhláskou (slivka [sliuka], stovka [stouka])

3. výslovnosť dvojhlások
- artikulácia je o niečo dlhšia ako dlhých samohlások

4. výslovnosť spoluhláskových skupín a zdvojených spoluhlások

Zdvojené spoluhlásky
dd, kk, nn, rr, šš, tt, zz, jj vyslovujeme ako jednu dlhšiu spoluhlásku
> = znak predĺženia výslovnosti
poďte mäkké senný denne brutto vyššie bezzubá
[po>ťe] [me>ké] [se>ní] [ďe>ňe] [bru>to] [vi >šǐe] [be>zubá]

Ako zdvojené spoluhlásky >c, >č sa vyslovujú spoluhláskové skupiny ts, ds, tc, dc, tč, ťč, dč, čš:
Bytča tridsať všetci päťčíselný väčšinou
[bi>ča] [tri>cať] [vše>ci] [pe>číselní] [ve>činoǔ]

Výnimkou je slovo dcéra [céra].

Spoluhláskové skupiny

Výslovnosť bez zmeny – stn, stň, zdn, zdň, šdn, žtn, stl, stk, tkn – vyslovujú sa tak, ako sa píšu:
šťastný [šťastní], prázdny [prázdni], zvláštny [zvláštni]

Zjednodušená výslovnosť – ak po spoluhláskovej skupine ts, ds, zs nasleduje spoluhláska,

vyslovujeme jednoduché c, s:
kamarátsky [kamarácki], ľudský [ľuckí], švédsky [švécki]

Spoluhláskové skupiny zsk, zšt vyslovujeme tak, že vypustíme spoluhlásku z pred príponou –ský, -
sko, -ština:
perzský [perskí], francúzština[francúšťina]

Ak sa pred spoluhláskovou skupinou tsk, dsk nachádza spoluhl. n, skupinu ts, ds spodobujeme na c:
študentský [študenckí], prezidentský [prezidenckí].

5. zákon o rytmickom krátení + výnimky

Pravidlo o rytmickom krátení

V slovenskom jazyku nemôžu za sebou nasledovať dve dlhé slabiky. Ak by takýto prípad mal nastať,
príponová slabika sa kráti.
Príklad: prácam, horárňam, sviecach, miestam

Výnimky z pravidla o rytmickom krátení

Podstatné mená
G plurálu - vzor žena (prvý z dvojtvarov - z húžiev/z húžev, od výhier/výher )
- vzor dlaň a kosť ( z básní, z piesní )
- vzor mesto ( od pádiel )
- vzor vysvedčenie - podst. mená typu lístie, prútie (skálie, siatie)
- v slovách s príponami –iar, -iareň ( bieliareň, míliar, triediareň )

Prídavné mená
- vzor páví (diviačí, líščí, motýlí)

Zámená
- Čí s predponami nie-, bár-, bárs- (niečí, bárčí, bársčí)

Číslovky
- So slovným základom -krát, s prídavným menom -násobný a s príslovkou -násobne, napr.
tisíckrát, viackrát, viacnásobne

Slovesá
- typu zmúdrieť napr. zdúpnieť, vytriezvieť
- tvary slovies 3. osoby plurálu prít. času s príponou- ia po predchádzajúcej dlhej slabike, napr.
chvália, ľúbia, pália
- prechodníky utvorené príponou –iac, napr. chváliac, ľúbiac
- činné príčastia utvorené príponou -iaci, napr. chváliaci, ľúbiaci
- minulé činné príčastia slovies s príponou –vší s predchádzajúcou dvojhláskou -ia-, napr.
usmiavší, vyliavší

Predpony
ná-, sú-, zá- sú vždy dlhé, napr. nátierka, zámienka, súčiastka

6. mäkkosť a tvrdosť spoluhlások

Prozodické vlastnosti reči

- nazývané aj intonácia, sa prejavujú vo väčších rečových jednotkách, než je hláska,

 - najmenšia intonačná jednotka je slabika,
- intonácia vzniká modulovaním (zmenami) hlasu,
- artikulačný prúd – hlas môže mať trojaké stvárnenie čiže moduláciu:
- časovú - vzniká kvantita, pauza, tempo, rytmus
- silovú - intenzita hlasu, prízvuk, dôraz
- tónovú - melódia, hlasový register

Slabika – najmenšia zvuková jednotka, ktorá nesie prozodické vlastnosti reči

- základom slabiky je samohláska /dvojhláska / slabikotvorná spoluhláska l, ĺ, r, ŕ (vlk, stĺp,
srnka)

Prozódia je náuka o prozodických prostriedkoch reči.

Intonácia je zvukové vlnenie hlasu.

Časová modulácia reči:

KVANTITA (dĺžka)
Kvantita je dĺžka nositeľov slabičnosti. Trvanie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky je dvojnásobkom
krátkej samohlásky

PAUZA (prestávka)
Pauza je prerušenie artikulačného prúdu na pozorovateľný čas. Pauzami sa člení súvislá reč na úseky –
takty. Takéto členenie sa nazýva frázovanie.
- logická (významová alebo tiež gramatická)
- fyziologická (nevyhnutná na nadýchnutie sa)

TEMPO REČI (spád, rýchlosť)

Závisí od obsahu a funkcie prejavu. Čím je prejav obsahom bohatší, náročnejší, tým má pomalšie
tempo, a naopak.
- celkové tempo: individuálna typická rýchlosť reči
- úsekové tempo: podvedomé, resp. regulované tempo v istých úsekoch textov (úvod, zakončenie,
cudzie slová, citácie...); zmena tempa aj na upriamenie pozornosti
Tempo závisí aj od žánru (športová reportáž – smútočný prejav)
Agogika je zmena tempa – spomalenie, resp. zrýchlenie, zrušenie, alebo nasadenie nového tempa.

RYTMUS
Rytmus je vytváraný striedaním tempa / vzniká striedaním prízvučných a neprízvučných slabík
v slove.

Silová modulácia reči:

PRÍZVUK (Slovný prízvuk)

– je zvýraznenie intenzity jednej slabiky v slove.
Hlavný prízvuk je v SJ pevný, a to na prvej slabike slova.
Vedľajší prízvuk – sa vyskytuje vo viacslabičných (4 a viac) slovách a v zložených slovách a od
hlavného
prízvuku sa líši tým, že je menej výrazný, napr. spolupráca. (vedľajší prízvuk je
na 3. slabike štvorslabičných slov, v päťslabičných na štvrtej slabike)
Rozloženie prízvuku v rôznoslabičných slovách:
Dvojslabičné slovo – noha Trojslabičné slovo – dobový Štvorslabičné slovo –
pesničkový Päťslabičné slovo – nezmieriteľnosť Šesťslabičné slovo – matematikárka
 - Ak pred slovom stojí slabičná predložka (na, do, pod atď.), prechádza prízvuk spravidla na
túto predložku: na mesiac, do poľa
- V slovenčine existujú aj jednoslabičné slová, ktoré sú neprízvučné – sú to:
- Tvary slovesa byť (som, si, je, ste, sú, bol)
- Tvary zámen (ma, ťa, sa, mi, si, mu, ho, nás, vás...)
- jednoslabičné spojky (a, i, aj, no, že, keď,)
- častice (by, až, len, keď, či)

DÔRAZ - VETNÝ PRÍZVUK

Dôraz je výrazné intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré sa chápe vo vete ako významovo najdôležitejšie.
Pri základnom slovoslede (objektívnom) býva vetný prízvuk na poslednom slove vety, kým pri
subjektívnom slovoslede, pri vzrušenej reči na začiatku vety, napr.: Bola som doma. / Doma som
bola.

Emfáza - je citový expresívny dôraz.

INTENZITA HLASU (sila)

Intenzita je celková sila reči. Intenzitou hlasu možno znižovať alebo stupňovať dynamiku zvukového
rečového prejavu, vyčleňovať a rozlišovať menej dôležité časti výpovede od dôležitých.

Tónová modulácia reči:

MELÓDIA
– je tónové vlnenie čiže stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete. Rozoznávame tri druhy melódie:
- Klesavá – v oznamovacích vetách (Prídem. Prišiel by som.) a doplňovacích otázkach (Kedy
prídeš? Kto rozbil okno? Čo to robíte?), v rozkazovacej (Otvorte!) a želacej vete (Bárs by sa
to podarilo!)
- Stúpavo-klesavá alebo klesavo-stúpavá – vetné úseky vnútri súvetia alebo rozvitej vety.
- Stúpavá – v zisťovacích otázkach (Bol si včera doma?)

HLASOVÝ REGISTER (výška hlasu, výškový rozsah hlasu)

– vzniká nasadením hlasu do istej výšky. Väčšinou ide o prirodzený a neuvedomelý spôsob reči.
Výšku hlasu však možno využiť aj funkčne, napr. na odlíšenie výpovedí postáv pri hlasnom čítaní
umeleckého textu.

TIMBRE (farba hlasu)

Hlas môže maž rôznu farbu pôsobiacu na poslucháča, napr. kovový, vrieskavý, rezaný, temný, jasný,
flautový, nosový...

Hlas s príjemnou farbou je fonogenický hlas.

Ortografia

Ortografia – pravopis , -súbor znakov a pravidiel na zapisovanie jazykových prejavov písmenami

a interpunkčnými znamienkami
Interpunkcia - je sústava príslušných grafických znakov (interpunkčných znamienok), ktoré sa
používajú na členenie textu.

V slovenčine sa používajú tieto interpunkčné znamienka: bodka (.), výkričník (!), otáznik (?),
čiarka (,), bodkočiarka (;), pomlčka (-), tri bodky (...), zátvorky (), dvojbodka (:), úvodzovky
(„"), lomka (/). V rámci pomenovania sa používa spojovník (-) a apostrof (').

1. (.) Bodka
- na konci oznamovacej vety, želacej, rozkazovacej s rázom prosby, žiadosti..
- za skratkou: a pod.
- za číslicami na začiatku odsekov: 1.1
- za číslicami vo funkcii radových čísloviek: 1. máj
- znamienko násobenia: 6.6
2. (?) Otáznik:
- na konci opytovacieho výrazu, opytovacích viet: Ktorý? Kedy pricestujete?
- na konci súvetí, ak hlavná veta je opytovacia: Mysleli ste si, že na to neprídem?
- vo vete v zátvorkách značí pochybnosť nad výrazom, za kt. sa nachádza: Zhodou náhod (?) došlo v roku 1988 k výmene susedného bytu.
- mieru naliehavosti – použitie viacero otáznikov: Tak prídeš?? Kedy konečne prídeš???
- za viacfunkčnou zvolaco-opytovacími vetami- ?!: Čo som to za človeka?!
3. (!) Výkričník:
- na konci rozkazovacích, zvolacích a želacích viet: Spomaľte! Fajčiť prísne zakázané!
- miera naliehavosti sa zvyšuje použitím viacerých výkričníkov: Pomóc!!!
- vo vete v () za výrazom, na ktorý chceme upozorniť: Treba si uctiť storočné (!) výročie.
- nepíše sa: v osloveniach na začiatku listov (uprednostňuje sa čiarka) Milá mamka,...
Vety so slovesom v rozkazovacom spôsobe: Pridajte 2 lyžičky oleja.

4. (;) Bodkočiarka:
- oddelenie vysvetľovacieho prístavku v jednoduchej vete: Lewis zdôrazňuje, že moc nad nadprirodzenými silami patrí Bohu; v rukách
človeka sú zradné.
- oddelenie časti výpočtov, ktoré patria sebe: Bratislava, Trnava; Žilina, Banská Bystrica
- oddelenie väčších celkov v súvetiach:
- výpočty v podobe samostatných odsekov: uvádzacia veta:
odsek;
odsek;
odsek.
5. (:) Dvojbodka:
- za vetou alebo výrazom, ktorými sa uvádza priama reč,
- pres spresňujúcou časťou vety: V Komárne šaškovali v nedeľu rôzni pozbieranci ( presnejšie: privezenci autobusmi).
- pred výpočtom: Program výletu. Prvý deň: príchod.
- medzi číslami na vyjadrenie pomeru: Česko-Ghana 0:2
6. („“) Úvodzovky:
- priama reč: „Neviem, si to prestaviť,“ precedil medzi zuby strýko.
- doslovný citát: Autor konštatuje:“ Naša spoločnosť by bola iná, keby bola morálka výhradne vecou tolerancie voči druhým ľuďom.“
- slovo alebo skupinu slov: Jeho „seriózny“ prístup ma príjemne prekvapil.
7. (–) Pomlčka: používa na oddelenie slov a viet, vymedzuje sa medzerami
- namiesto sponového slovesa: Mladosť – pochabosť.
- oddelenie vsuvky (aj čiarkou): Tá – okrem iných povinností – stanovuje aj podmienky.
- oddelenie priamej reči v samostatnom odseku: - Prídeš?
- Prídem.
- za výrazom, ktorý sa bližšie vysvetľuje: Všetko bolo vybavené – letenky, hotel, doprava, strava, nič by ich to nebolo stálo.
- naznačenie rozpätia alebo vzťahu rovnocennosti: január-marec, trať Praha-Košice
8. (-) Spojovník: používa na vyjadrenie zlučovacieho vzťahu pri zložených slovách, vlastných menách, neoddeľuje sa medzerami
- zložené vlastné mená, zemepisné názvy: Gregor-Tajovský, Česko-Slovensko
- zložené všeobecné mená: národno-štátny
- spojenia s bližším určením: Košice-vidiek
- dvojčlenné spojenia vyjadrujúce rozličné významy: viac-menej, zubami-nechtami
- spojenie časti slova zapísanej číslicou a slovom: 3-násobný, 3-izbový
- pripojenie prípony k skratkám a značkám: SMS-ka, TANAP-u, CD-čko
- spájanie symbolov a slov: A-vitamín, Rh-faktor
- cudzie vlastné mená: Saint-Exupéry, Jang-c´-ťiang
9. (...) Tri bodky:
- označenie emocionálnej, vzrušenej výpovede: Že „dobrý“...to si ako ... predstavujete?!
- nedokončená výpoveď: Predpokladám, že...
- označenie vypustenej v známych vyjadreniach/nevhodných výrazoch: Kto neskoro chodí...
- podnety na zamyslenie: Alebo, ako sa vraví, všetkého veľa škodí...
- označenie vynechanej časti v citátoch: „Uplatňujú sa v ňom nielen všeobecné zákonitosti, ale...aj zákonitosť jednotlivého.“
10. (´) Apostrof:
- znak vynechania hlásky (najmä v poézii): ktos´(ktosi), kedys´(kedysi)
- skrátenie číselných údajov (najmä letopočtu): PF´07, Zlatá prilba´88
- v cudzích vlastných menách a citátových výrazoch: O´Sullivan, Guns N´ Roses
11. (/) Lomka:
- označenie dvojice variantných, protikladných významov: dynamika/stabilita
- podiel alebo pomer dvoch veličín: ¾
- označenie školského roka: 2006/2007
- označenie hraníc veršov v súvislom texte: Pozdravujem vás, lesy, hory/ z tej duše...

Viac - PSP str. 92 - 118

Diakritické znamienka alebo rozlišovacie znamienka, diakritické značky, rozlišovacie značky,
ľudovo diakritika
- sú zvláštne znamienka, ktoré sa píšu v okolí písmena (nad, pod, alebo vedľa), a ktoré menia jeho
výslovnosť alebo spĺňajú inú rozlišovaciu funkciu.
Okrem zmeny výslovnosti písmena môže diakritické znamienko meniť výslovnosť celého slova,
vyznačovať tón reči, rozlišovať homonymá, upozorňovať na skratky a číslovky.
Nie každá značka v okolí písmena je diakritickým znamienkom, napr. bodka v písmenách i a j je
neoddeliteľnou súčasťou znaku.
Diakritické znamienka
V slovenčine
• ´ – dĺžeň (ostrý prízvuk): á, é, í, ó, ú, ý, ĺ, ŕ
• ˇ – mäkčeň: č,ď, ľ, ň, š, ť, ž
• ¨ – dve bodky: ä
• ˆ – vokáň (cirkumflex): ô