po 

roku 1867 sa Slováci dostali pod útlak Viedne a Budapešti (hlavne zo strany Budapešti – silný národnostný útlak)

· slovenskí národovci sa delia na dve skupiny:
§ Stará škola:
· Jozef Miloslav Hurban, Štefan Marko Daxner, Viliam Pauliny-Tóth
· noviny: Pešťbudínske vedomosti, neskôr sa premenovali na Národné noviny
· sídlo – Turčiansky Svätý Martin
· začali sa nazývať Slovenskou národnou stranou
· vychádzali zo Žiadostí slovenského národa a Memoranda slovenského národa
· odmietali vyrovnanie, národnostný zákon, monarchiu chceli budovať na federatívnom prístupe
§ Nová škola:
· predstavitelia slovenskej inteligencie a slovenských podnikateľov
· Ján Palárik, publicista Ján Mallý-Dusarov· hľadali dorozumenie s Maďarmi, nadväzovali kontakty s maďarskými
opozičnými politikmi
· zriekli sa Memoranda, slovenského Okolia
· žiadali federatívne usporiadanie Uhorska, všeobecné volebné právo, presadzovali jazykové a školské požiadavky
· po zostrení maďarizácie sa Nová škola rozpadla
· vláda Kolomana Tiszu (1875 – 1890):
§ tvrdý národnostný útlak aj v oblasti podnikania
§ „podniky panslávov“
§ slovenskí podnikatelia boli obmedzovaní a prenasledovaní
· 1879 – zákon o povinnom vyučovaní maďarského jazyka na všetkých základných školách na Slovensku:
§ spolok FEMKE (sídlil v Nitre) presadzoval tvrdé pomaďarčovanie:
· prostredníctvom materských škôl, čitateľských spolkov, ale aj presídľovaním slovenských detí do maďarských oblastí
Uhorska
· po zatvorení Matice slovenskej – jej majetok na maďarizáciu: na vydávanie maďarských časopisov, kalendárov, kníh
v maďarskom („vlasteneckom“) duchu
· študenti, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti, museli školu opustiť
· Slováci hľadali oporu v spolupráci s ostatným slovanskými národmi:
§ 1895 – v Budapešti sa konal národnostný kongres:
· Rumuni, Srbi a vyše 200 Slovákov
· cieľ: vypracovať spoločný program proti národnostnému útlaku a nedemokratickému režimu v Uhorsku
· odmietli predstavu Uhorska ako jednonárodného štátu

v druhej polovici 50-tych rokov 19. storočia sa obnovila politická aktivita Slovákov:

§ organizovali sa ľudové zhromaždenia, hľadala sa podpora v zahraničí
§ nadväzovalo sa na Memorandum a Starú školu
§ centrum – Martin:
· tu vychádzali Slovenské pohľady a Národné noviny
· vedúce osobnosti Slovenskej národnej strany
· Slovenská národná strana:
§ kandidovala vo voľbách
§ noviny – Národné noviny
§ predseda – Matúš Dula, tajomník – Jozef Gregor Tajovský
§ jazykové a národné požiadavky
· v SNS sa postupne vytvárali samostatné politické prúdy:
§ katolícky prúd:
· roku 1913 sa osamostatnili ako Slovenská ľudová strana na čele s Andrejom Hlinkom
· Katolícke noviny
§ hlasisti:
· pomenovanie podľa časopisu Hlas
· predstavitelia mladej inteligencie študujúci v Prahe
· spolok Detvan
· Vavro Šrobár, Pavol Blaho
· vplyv na nich mal aj T. G. Masaryk
· odsudzovali pasivitu SNS, konzervativizmus a cárofilstvo
§ agrárne hnutie:
· Milan Hodža
· Slovenský týždenník
· oslovovali hlavne roľníkov
· Sociálno-demokratické hnutie:
§ robotníci
§ nenašli cestu ani k roľníkom ani k inteligencii
§ Emanuel Lehocký
§ Robotnícke noviny
§ demokratické práva, 8-hod. pracovný čas, povinné a bezplatné vzdelávanie, úplné zrovnoprávnenie
žien
· 1907 – Aponiho školské zákony:
§ vyučovanie v slovenskom jazyku len prvé štyri roky v škole, po skončení 4. ročníka ľudovej
školy musel žiak aktívne ovládať maďarčinu
§ prenasledovanie slovenských študentov, učiteľov
· černovská tragédia:
§ 1907 – Černová pri Ružomberku
§ občania chceli zabrániť, aby kostol vysvätil cudzí kňaz, chceli, aby ho vysvätil Andrej Hlinka
§ príkaz strieľať do ľudí – zastrelili 15 ľudí → pobúrenie aj v zahraničí
§ mnohí svetoví spisovatelia sa zastávajú Slovákov
· spolupráca Čechov a Slovákov

Stará škola slovenská alebo len Stará škola bol hlavný politický prúd slovenského národného hnutia
v 60. – 70. rokoch 19. storočia, ktorý sa na rozdiel od opozičnej Novej školy slovenskej orientoval na
spoluprácu s cisárskym dvorom, nedôverovala maďarským politikom, žiadala štátoprávne riešenie
slovenskej otázky a hlásila sa k slovanskej vzájomnosti. Programovo vychádzala z Memoranda národa
slovenského a v ňom obsiahnutej idei autonómie Slovenska (tzv. Hornouhorského slovenského
okolia) v rámci Uhorska. Centrum Starej školy bolo v Turčianskom Svätom Martine. Jej hlavnými
predstaviteľmi boli Ján Francisci, Štefan Marko Daxner, Jozef Miloslav Hurban, Martin Čulen a Viliam
Pauliny-Tóth a jej tlačovými orgánmi boli Pešťbudínske vedomosti a od roku 1870 Národnie noviny.[1]
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) sa Stará škola ocitla v defenzíve voči postupne
silnejúcej maďarizácii. Nedokázala rozvinúť príťažlivý program a pre svoju politickú orientáciu na
ostatné slovanské národy (najmä Ruskú ríšu) bola maďarskými politikmi často označovaná za zradcov
vlasti a panslavistov.[1] 6. júna 1871 predstavitelia Starej školy sformovali Slovenskú národnú stranu.[

nová škola slovenská reprezentovala liberálny politický smer z prelomu 60. a 70. rokov 19. storočia,
ktorý bol alternatívou ku Starej škole slovenskej. Bol sformovaný v r. 1868 príslušníkmi slovenskej
podnikateľskej a intelektuálnej komunity v Pešti a Budíne.[1] Nová škola slovenská sa rozchádzala s
politikou Starej školy slovenskej v základnej otázke národnej orientácie, v otázke národných
politických cieľov i v otázkach politickej taktiky a stratégie. Do národnej politiky presadzovala dôraz
na spoluprácu národov na báze uhorského ústavného a zemského vlastenectva, namiesto
habsburského centralizmu podporovala rakúsko-uhorský dualizmus, namiesto tradičného
"viedenského vektora" presadzovala "orientáciu na Pešť".

Rámce reálneho slovenského politizovania videla v integrálnom Uhorsku, preto omietala požiadavku
slovenského Okolia obsiahnutú v Memorande národa slovenského z r. 1861. Postulovala praktickú
politiku činov, najmä v oblasti jazykových práv a v školstve, ktoré by zlepšili existenciu jednotlivcov a
tým i podmienky pre národnú existenciu. Čerpala z tradícií anglosaskej a francúzskej politickej
filozofie, opierala sa o idey konštitucionalizmu a občianstva, chápala sa ako realistický protiklad
romantického idealizmu „štúrovskej“ generácie a jej dedičov. O spoluprácu s maďarskými politickými
stranami i s kruhmi tzv. slovenskej-hornouhorskej šľachty sa však usilovala neúspešne. Politicko-
mediálnym nástrojom Novej školy slovenskej bolo vydavateľstvo Minerva s tlačovým
orgánom Slovenské noviny a mesačníkom Der Slowak. Ich najsilnejším konzervatívnym oponentom býval J. M.
Hurban. V r. 1872 sa Nová škola slovenská premenovala na Stranu vyrovnania a niektorí jej sympatizanti boli 2x
úspešní vo voľbách do Uhorského snemu. Po zatvorení Matice slovenskej a zatvorení 3 slovenských gymnázií sa
Novej škole rozpadla programová základňa a v r. 1875 zanikla.[1]
madarizácia

Jazykové unifikovanie Uhorska existujúceho od roku 1867 v duálnej monarchii malo byť jedným z nástrojov

vedúcich k vytúženému osamostatneniu. Z Uhorska sa mala stať lokálna veľmoc, podobne ako to bolo

osmanskou inváziou v 16. storočí.

Posledná štvrtina 19. storočia sa v Uhorsku spájala s liberalizáciou spoločnosti a ekonomickým rozmachom.

Ústretovosť sa čakala od všetkých obyvateľov, ktorí sa mali hrdo hlásiť k uhorskému národu. Takýchto ľudí bolo

určite mnoho, a nielen z radov etnických Maďarov. Kálman Tisza sa netajil cieľom pomaďarčiť celú spoločnosť.

Jeho zámer sa mal napĺňať od útleho veku, preto presadzoval systematické vnášanie maďarčiny do škôl. Školský

zákon z roku 1879 uzákonil maďarčinu ako povinný jazyk na všetkých ľudových školách v Uhorsku. Jeho cieľom

bolo, aby si každý občan mohol osvojiť štátny jazyk.

Zákon o stredných školách z roku 1883 priniesol úplné pomaďarčenie všetkých štátnych gymnázií a reálnych

škôl. Maďarský jazyk a literatúra sa stali povinnými vyučovacími predmetmi pre všetkých žiakov, ktorí navyše

záverečnú skúšku z týchto predmetov museli absolvovať v maďarčine.

Najtvrdšie, Apponyiho školské zákony prijala vláda v roku 1907. V prvom rade treba povedať, že tvorcovi

zákona išlo o zlepšenie materiálneho postavenia učiteľov. Ale za cenu toho, že sa učitelia dostali pod tvrdú

kontrolu nadriadených.

Keďže väčšina škôl bola v tom čase v rukách cirkví a štát zakladal vlastné, učiteľov cirkevných škôl dostala vláda

pod kontrolu tak, že ich zákon vyhlásil za štátnych zamestnancov. Učiteľom boli stanovené minimálne mzdy –

ak ich cirkevná škola nedokázala zabezpečiť, znamenalo to jej koniec.

Pred prvou svetovou vojnou sa v ľudových školách na Slovensku prakticky prestalo učiť po slovensky. Len jedna

šestina detí prijímala informácie na ľudových školách v slovenčine.

Snaha príst ku dohode s .