Zvuková rovina jazyka

Zvukovou stránkou jazyka sa zaoberajú jazykovedné disciplíny fonetika a fonológia.

Pojmy a súvislosti, ktoré treba ovládať:
Fonetika, fonológia, hláska, fonéma, graféma, ortoepia, ortografia, vzťah medzi fonémou
(rsp. hláskou) a grafémou v slovenčine, systém slovenských hlások - triedenie slovenských
hlások podľa tvrdosti, podľa znelosti, znelostná asimilácia, slabika, samohlásková skupina
(odlíšiť ju od slovenskej dvojhlásky), pravidlo o rytmickom krátení, interpunkčné znamienka,
diakritické znamienka
Zvukové vlastnosti reči – vymenovať (melódia, prízvuk, dôraz, tempo, rytmus pauza),
roztriediť, vysvetliť. Zvládnuť na praktických úlohách.

FONETIKA: skúma a opisuje tvorenie zvukov reči artikulačnými orgánmi - ich znenie. Skúma,
ako sa správajú hlásky v spojení s inými hláskami, vlastnosti hlások.

FONOLÓGIA: rieši zákonitosti, podľa ktorých sa utvárajú zo zvukov slová. Rieši, ako sa
zvuková stránka jazyka podieľa na rozlišovaní významu slova.

Fonéma – základná zvuková jednotka (základná jednotka fonológie), schopná rozlišovať

význam slova (včeLa – včeRa; sUd-sÚd, mrak, drak, vrak, zrak)
Hláska – najmenšia zvuková jednotka (základná jednotka fonetiky). Je to konkrétna podoba
fonémy. (fonéma je skôr teoretický pojem)
Graféma – grafický znak na zapísanie fonémy, písmeno
(Hláska je to, čo vyslovujeme, graféma je to, čo napíšeme.)

ORTOEPIA: náuka o spisovnej výslovnosti.

Pravidlá výslovnosti v SJ obsahuje kodifikačná príručka od slovenského jazykovedca Ábela
Kráľa: PRAVIDLÁ SLOVENSKEJ VÝSLOVNOSTI

ORTOGRAFIA – pravopis Pravidlá sú v kodifikačných slovníkoch Pravidlá slovenského

pravopisu a Slovník slovenského jazyka (aj Krátky slovník SJ) https://slovnik.juls.savba.sk/

V slovenčine jednej fonéme/hláske zodpovedá jedna graféma. Výnimky:

dz, dž - dve grafémy, jedna fonéma/hláska
ch - dve grafémy, jedna fonéma/hláska
x – jedna graféma, dve fonémy/hlásky (ks)

Ale aj hláska i sa môže zapísať buď ako i alebo ako y. (vyslovíme ten istý zvuk:
pÍsať – pYžamo)
ď, ť, ň, ľ, sa tiež zapisuje dvojako: ako ď alebo d, ak po nich nasleduje -e, -i alebo dvojhláska:
v slove ďakujem píšeme Ď, v slove ďeťi píšeme D bez mäkčeňa.

SYSTÉM SLOVENSKÝCH HLÁSOK

SAMOHLÁSKY: tvoria sa voľným prechodom artikulačného vzduchového prúdu ústnou
dutinou bez prekážok, výsledný zvuk = tón. Samohláska je jadrom slabiky, teda nositeľom
slabičnosti.

Krátke Dlhé
a, e, i, o, u, ä (vo vysokom štýle) á, é, í, ó, ú

DVOJHLÁSKY: ia, ie, iu, ô (dlhé hlásky) - spojenie dvoch samohláskových prvkov v jednej
slabike, fungujúce ako jediná, dlhá samohláska.

SPOLUHLÁSKY: vzduchový prúd naráža na prekážky, pričom vzniká zvuk zvaný šum. Niektoré
spoluhlásky majú schopnosť byť nositeľmi slabičnosti - r, l, ŕ, ĺ, ostatné spoluhlásky túto
schopnosť nemajú.

Tvrdé spoluhlásky Mäkké spoluhlásky Obojaké

č, š, dž, ž, ď,ť,ň, ľ, c, dz, b, m, p, r, s, v, z, f
h, ch, k, g, d, t, n, l
j (píšeme po nich y aj i

Rozdelenie spoluhlások podľa znelosti:

Nepárové znelé
Párové znelé Párové neznelé
(zvučné)
b, d, ď, g, dz, dž, h, v, p, t, ť, k, c, č, ch, f, s,
m, n, ň, l, ĺ, ľ, r, ŕ,j
z, ž š

ZNELOSTNÁ ASIMILÁCIA: spodobovanie spoluhlások - prispôsobenie výslovnosti dvoch

susedných alebo blízkych hlások.
Neznelá + Samohláska = Znelá + Samohláska, napr.: s očami [zočami],
Znelá + Neznelá = 2 neznelé: napr.: predpis [pretpis],
Neznelá + znelá = 2 znelé: napr.: prosba [prozba] pes vrčí [pez vrčí]:
a) spodobovanie na začiatku slova ( v vyslovíme ako f- včela, včera),
b) spodobovanie vnútri slova ( b vyslovíme ako p- babka,labka),
c) spodobovanie na konci slova ( d vyslovíme ako t – pod, hrad ).
d) spodobovanie medzi slovami: potok bol hlboký potog bol hlboký

! K spodobovaniu nedochádza pri predložke k, s, pred osobným

zámenom:
k vám - [k vám], nie gvám
s vami [s vami], nie zvami
s nami, ku mne, so mnou, s ním, a pod.
(Neplatí to pri privlastňovacích zámenách: napr. s mojím - [z mojím] )

SLABIKA: najmenšia zvuková jednotka reči, ktorá je nositeľom aj prozodických vlastností

(prízvuk, kvantita)
Základom slabiky je samohláska - teda samohlásky majú slabikotvornú funkciu (aj
dvojhlásky), zo spoluhlások sú slabikotvorné len r,ŕ,l,ĺ.
 Slabika, v ktorej je dlhá samohláska alebo dvojhláska sa považuje za dlhú slabiku.

Samohláskové skupiny sa v slovenčine vyskytujú v domácich slovách na hranici predpony

a základu slova (zaorať) alebo v zložených slovách (sivooký), v prevzatých slovách sa môžu
vyskytovať aj v koreni slov (chaos, ária, diéta).
Pozor treba dať pri slovách, kde nepociťujeme ich cudzí pôvod, a sú v nich samohláskové
skupiny, nie dvojhlásky: Mária, fialka, ľalia...
Samohláskové skupiny sa na rozdiel od dvojhlások viažu v slovenčine na dve slabiky, sú to
dve samohlásky; kým dvojhlásky sú vždy v jednej slabike.
Slovo s dvojhláskou sa rozdeľuje na slabiky: svie-ži
Slovo so samohláskovou skupinou sa rozdeľuje na slabiky: bi-o-ló-gi-a, Má-ri-a, Jú-li-a

Samohláskové skupiny sa vyslovujú s tzv. viazanou (splývavou) výslovnosťou.

Pravidlo o rytmickom krátení: v slovenčine nesmú nasledovať bezprostredne po sebe dve

dlhé slabiky.
Dlhé slabiky sú tie slabiky, v ktorých sa nachádza dlhá samohláska (á, é, í, ó, ú), dlhá
slabikotvorná spoluhláska (ŕ, ĺ) alebo dvojhláska (ia, ie, iu, ô). S týmto pravidlom sa často
stretávame pri prídavných menách, napr. podľa vzoru pekný by mala byť na konci slova,
ktoré sa skloňuje podľa vzorov pekný, cudzí dlhá slabika (dobrý, veselý), ale ak je
predposledná slabika dlhá, aby bolo dodržané rytmické pravidlo, posledná sa musí skrátiť:
krásny, odvážny, tisíci.
Existujú aj výnimky z rytmického pravidla, a vtedy sú dve dlhé slabiky za sebou: vtáčí,
posúria, básní, zásielka, tisíckrát.
INTERPUNKČNÉ (oddeľovacie) ZNAMIENKA:
bodka, čiarka, zátvorka, atď.

Pravidlá písania niektorých interpunkčných znamienok:

 DVOJBODKA: v priamej reči za uvádzacou vetou; vyjadrenie pomeru (Slovensko-Fínsko

5:2); výpočet niečoho (Kolesá rozoznávame: diskové, hviezdicové, lúčové a drôtové.
 APOSTROF: znak vynechania hlásky (najmä v poézii): ktos´(ktosi), kedys´(kedysi); skrátenie
číselných údajov (PF´11), Bratislavská lýra´83); v cudzích vlastných menách (O´Sullivan, Guns
N´ Roses).
 LOMKA: variantné významy (pauza/prestávka); podiel, pomer veličín (¾); označenie šk. roka
(2021/2022).
 BODKA: oznamovacia, želacia veta, skratky (a pod.,), radové číslovky (1. máj), násobenie
(4 .7).
 OTÁZNIK: opytovacie vety (Dokedy mám čakať? Vraveli ste,, že a už neuvidíme?); vyjadrenie
miery naliehavosti – použitie viacero otáznikov (Dokedy mám čakať??).
 VÝKRIČNÍK: na konci rozkazovacích, zvolacích a želacích viet: Spomaľte! Dobrý deň prajem!
 ÚVODZOVKY: priama reč; citát: Autor konštatuje: Dnešná doba má svoje...; nespisovné slovo
alebo slovo v inom ako základnom význame: Váš „ústretový“ prístup ma príjemne prekvapil.
 POMLČKA: oddeľuje sa medzerami => oddeľuje slová, vety; pri elipse (Mladosť –
pochabosť.); priama reč; naznačenie rozpätia alebo vzťahu rovnocennosti: pondelok - utorok,
trať Brezno – Bratislava; vsuvka (aj čiarkou): Peter – na rozdiel od iných – dosahuje dobré
výsledky.
 SPOJOVNÍK: vyjadruje zlučovací vzťah v zložených slovách, vlastných m., neoddeľuje sa
medzerami (Gregor-Tajovský, Česko-Slovensko, viac-menej), pripojenie prípony k skratkám
a značkám (SMS-ka, TANAP-u, CD-čko); spájanie symbolov a slov (A-vitamín, Rh-
faktor); cudzie vlastné mená (Saint-Exupéry, Jang-c´-ťiang).
 TRI BODKY: nedokončená výpoveď (Možno sa dnes...); elipsa (Kto druhému jamu
kope...); vynechaná časť v citátoch („Môžeme to porovnať s naším svetom,... ale málokoho to
dnes zaujíma.“).
 BODKOČIARKA:
v jednoduchej vete alebo súvetí pred tou ich časťou, ktorá podáva vysvetlenie predchádzajúcej
časti, napr. Plodom života nemusí byť dielo; život sám môže byť dielom.
oddelenie vysvetľovacieho prístavku v jednoduchej vete: Lewis zdôrazňuje, že moc nad
nadprirodzenými silami patrí Bohu; v rukách človeka sú zradné. Boli sme pohraničníkmi
jednej civilizácie; Chodovia Európy.
oddelenie časti výpočtov, ktoré patria sebe:
Pokiaľ ide o spôsoby a systémy zavlažovania vinohradov, môžeme u nás perspektívne počítať s
týmito smermi vývoja:
1. stabilná sieť kostry a detailu so samovysúvateľnými hydrantmi, nadstavcami i s postrekovačmi;
2. stabilná sieť detailu na oporných konštrukciách pre vinohrad s drôtenkovým vedením (systém
kovových rúr, polyetylénových rozvodov a fixné linky);
3. brázdový podmok (pomocou panelovýchnáhonov a podpovrchovým rozvodom);
4. podpovrchové závlahy (s detailom lineárnych zavlažovačov z polyetylénu a s podpovrchovým
detailom);
5. kvapková závlaha.

Na oddelenie častí výpočtov, ak ide o skupiny, ktorých členy významovo tesnejšie súvisia, napr.
Podľa Pavlova rozoznávame štyri základné typy vyššej nervovej činnosti: typ silný, pohyblivý,
vyrovnaný; typ silný, pohyblivý, nevyrovnaný; typ silný, málo pohyblivý, vyrovnaný; typ slabý.

DIAKRITICKÉ (rozlišovacie) ZNAMIENKA v slovenčine:

Dĺžeň, mäkčeň; vokáň (ô), dve bodky (ä).

ZVUKOVÉ /PROZODICKÉ VLASTNOSTI REČI – INTONÁCIA

INTONÁCIA: prejavuje sa modulovaním (úpravou, zmenami) reči, ktoré môžu mať tri
podoby:

Časová modulácia Silová modulácia Tónová modulácia

kvantita, pauza, tempo, rytmus prízvuk, dôraz melódia

Časová modulácia
 KVANTITA (dĺžka trvania): dlhá samohl. a dvojhláska sa realizuje ako dvojnásobok krátkej
samohl.

 PAUZA (prestávka): reč sa pauzami člení na úseky- takty, čím vzniká frázovanie.
 Druhy pauzy: a) fyziologická pauza (nádych); b) významová(logická) pauza, ďalšie sú
c) umelecká pauza a d) defektná pauza

 TEMPO: závisí od funkcie a obsahu prejavu => dôležité časti - pomalšie tempo, menej
dôležité – rýchlejšie tempo. Každý má individuálne tempo reči –. dá sa zdokonaliť
dlhodobým tréningom.

 FRÁZOVANIE: členenie súvislej reči na menšie časti (takty) pomocou pauzy, ale aj rytmu
(rytmus sa dosahuje pravidelným striedaním prízvukov) a tempa => členenie reči na
jednotlivé slovné celky.

 RYTMUS: striedanie prízvučných a neprízvučných slabík v slove

Silová modulácia:
 SLOVNÝ PRÍZVUK: v slovenčine je na prvej slabike slova, vedľajší prízvuk je slabý a vzniká vo
viacslabičných slovách – je na tretej slabike a predposlednej slabike slova (maturitný).

Príklonky (byť, som, si, je, sme, ste, sú, mi, mu jej) a predklonky (a, i, aj, že, keď) sú
neprízvučné.
Príklonky môžu mať vedľajší prízvuk: keď
stoja vedľa seba aspoň tri po inom Predklonky môžu mať aj hlavný prízvuk:
jednoslabičnom slove alebo aspoň dve po keď stoja pred iným neprízvučným slovom.
trochejskej alebo daktylskej stope.

Jednoslabičné predložky sú obyčajne prízvučné (na strome).

 DÔRAZ - VETNÝ PRÍZVUK: ide o intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré pokladáme za dôležité.
Uplatňuje sa na tých častiach textu, ktoré pokladáme za dôležitejšie => významové jadro
výpovede:

Vo vzrušenej reči - na slove, ktoré

V pokojnej reči - posledné slovo
chceme zdôrazniť (príznakový
vety (bezpríznakový dôraz)
dôraz - emfáza)

 EMFÁZA: citový dôraz, silné citové afektívne vyjadrenie, kladné alebo záporné hodnotenie.
V týchto prípadoch sa v slove môžu predlžovať samohlásky:
napr. Bola krááásna. Ja sa dooobre pamätám. Čó-o? . Čo blá-azni.?

Tónová modulácia:
 MELÓDIA: tónové vlnenie, t.j. stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete.
Druhy melódie:

neuspokojivo nekončiaca
uspokojivo končiaca neuspokojivo končiaca
melódia (semikadencia/
melódia melódia (antikadencia)
polokadencia)
 vetné úseky v súvetiach al.
oznamovacie vety
zisťovacie otázky (Chýba v rozvitých vetách. Plynulo
a doplňovacie otázky:
niekto? Áno/Nie). stúpajúca al. rovno zdvihnutá
Kto chýba? melódia je
Melódia je stúpavá m. => očakávame pokračovanie
klesavá
výpovede.