Táto elektronická kniha bola zakúpená v internetovom

kníhkupectve Absynt

Meno a priezvisko kupujúceho: Simona Deščičková

E-mail: simonka.descickova@gmail.com

Upozorňujeme, že elektronická kniha je dielom chráneným podľa

autorského zákona a je určená len pre osobnú potrebu kupujúceho.
Kniha ako celok ani žiadna jej časť nesmie byť voľne šírená na
internete, ani inak ďalej zverejňovaná. V prípade ďalšieho šírenia
neoprávnene zasiahnete do autorského práva s dôsledkami podľa
platného autorského zákona a trestného zákonníku.

Veľmi si vážime, že e-knihu ďalej nešírite. Len vďaka Vašim

nákupom dostanú autori, vydavatelia a kníhkupci odmenu za svoju
prácu. Ďakujeme, že tak prispievate k rozvoju literatúry a vzniku
ďalších skvelých kníh.

Ak máte akékoľvek otázky ohľadom použitia e-knihy, neváhajte nás

prosím kontaktovať na adrese info@absynt.sk

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

Povedal
Preklad:
Alexandra
Lenzi Kučmová

mi veštec

Tiziano
Absynt
2019 Terzani
Obsah

1. Šťastné nešťastie 9
2. Smrť ma minula 22
3. Laos: na ktorom brehu je šťastie? 32
4. Bangkockí zberači mŕtvol 50
5. Zbohom, Barma! 70
6. Vdovy a rozbité črepiny 95
7. Sny jedného bonza 116
8. Ako na AIDS? Cesnakom a červenými feferónkami 139
9. Dúha sa zbláznila 164
10. Rany pod závojom 186
11. Šepot Melaky 202
12. Klimatizovaný ostrov 221
13. Dvetisícročným hlasom 244
14. Nikdy nie proti slnku 266
15. Misionár a mág 284
16. Nech žijú lode! 306
17. „Nagarose“ 326
18. Kambodža: Budhovo obočie 343
19. Vietnam: psí osud 365
20. Loď na púšti 384
21. S mojím priateľom prízrakom 397
22. Obchodníci z Transsibírskej magistrály 425
23. Lepšie ako práca v banke 435
24. Astrológ bez rýmu 448
25. TV pre lovcov lebiek 456
26. Nový rok s diablom 469
27. Meditátor CIA 489
A čo teraz? 508
Pre Angelu
Vždy
Copyright © 1995 Tiziano Terzani
Published by arrangement with The Italian Literary Agency
Translation © Alexandra Lenzi Kučmová
Graphic Design © Ivan Galdík

ISBN 978-80-8203-111-2

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

 Šťastné nešťastie

Každý aspoň raz v živote dostane jednu dobrú príležitosť.

Problém je však v tom, ako ju rozoznať, čo niekedy nie je
veru najjednoduchšie. „Dávaj si pozor! V roku 1993 bude
vážne ohrozený tvoj život. V ten rok radšej nelietaj. Vlastne
nelietaj vôbec,“ povedal mi jeden veštec.
Stalo sa to v Hongkongu. Toho starého veštca som stre-
tol náhodou. Vtedy ma jeho slová skutočne zasiahli, ale veľmi
som sa nad nimi netrápil. Písal sa rok 1976, bola jar a rok
1993 sa mi videl ešte pomerne ďaleko. Na ten dátum som
však nikdy nezabudol. Zapísal sa mi do mysle tak trochu
ako dátum schôdzky, na ktorú som sa ešte nerozhodol ísť.
1977… 1987… 1990… 1991. Šestnásť rokov sa najmä
z pohľadu prvého dňa javí ako veľmi dlhý čas, ale napo-
kon ako všet ostatné, s výnimkou obdobia dospievania,
ubehli príliš rýchlo a ja som sa zrazu ocitol na konci roku
1992. A čo teraz? Mám zobrať vážne varovanie toho starého
Číňana a zmeniť celý svoj život? Alebo sa mám tváriť, že sa
jednoducho nič nedeje, ísť ďalej a pritom si opakovať: „Do
pekla s tými veštcami a ich výmyslami!“?
V tom čase som už viac ako dvadsať rokov žil v Ázii,
najskôr v Singapure, potom v Hongkongu, Pekingu, Tokiu
a napokon v Bangkoku. Preto som si pomyslel, že asi urobím
najlepšie, ak sa k tej „veštbe“ postavím presne tak, ako to
robievajú Ázijčania. Oni nejdú proti nej, ale poddajú sa jej.
„Ty tomu veríš?“ pýtali sa ma kolegovia novinári, pre-
dovšetkým tí západní, ľudia zvyknutí dostávať na každú
otázku jednoznačne kladnú alebo zápornú odpoveď, dokonca

9
aj na zle položenú, ako je táto. Človek predsa nepotrebuje
uveriť predpovedi počasia, aby vyšiel z domu s dáždnikom,
keď je zamračené. Dážď je možnosť, dáždnik je opatrenie.
Prečo by som mal teda provokovať osud, ak mi sám
dáva signál a chce mi niečo našepkať? Niektorí hráči sa
pri rulete spoliehajú na štatistickú pravdepodobnosť a keď
tri alebo š rikrát za sebou padne čierna, vsádzajú všetko
na červenú. Ja nie. Vsadím znova na čiernu. Žeby na mňa
guľôčka zažmurkala práve v tomto zmysle?
A potom, myšlienka, že po celý rok nenastúpim do
lietadla, sa mi veľmi páčila. Bola pre mňa predovšetkým
výzvou. Mimoriadne som sa bavil pri pomyslení, že akýsi
starý Číňan z Hongkongu vlastní kľúč k mojej budúcnosti.
Zdalo sa mi, že po prvý raz vstupujem na neprebádaný
terén. Bol som zvedavý, kam až by ma tieto kro zaviedli.
Prinajmenšom by ma aspoň na chvíľu prinútili žiť trochu
iným, neobvyklým spôsobom života.
Ro som cestoval lietadlom a ako novinár som pri-
chádzal na miesta plné násilia, kde sa bojovalo, kde vypukli
revolúcie alebo kde sa diali hrozné prírodné katastro
. Viac-
krát som pritom zostal so zatajeným dychom, pristával som
s horiacim motorom alebo som bol svedkom toho, ako sa
mechanikovi podarilo na poslednú chvíľu cez otvor medzi
sedadlami kladivom vytlačiť zakliesnený pristávací vozík.
Keby som v roku 1993 ignoroval tú veštbu a lietal by
som ďalej, akoby sa nič nestalo, urobil by som tak s väčšou
dávkou nepokoja ako obvykle. Ten nepokoj sa skôr či neskôr
zmocní všetkých, vrátane pilotov, ktorí prežili väčšinu času
vo vzduchu; avšak predovšetkým by som pokračoval vo
svojej rutine lietadiel, taxíkov, hotelov, taxíkov a lietadiel.
To varovanie z neba mi postlo príležitosť, povedal by
som dokonca, že mi prikázalo prijať do svojich dní zmenu.
Táto veštba bola zámienkou. Pravdou však je, že keď
človek dovŕši päťdesiatpäť rokov, má obrovskú chuť prina-

10

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

vrátiť do svojho života kus poézie, dívať sa na svet inými
očami, opäť si prečítať klasikov, znovuobjaviť východ slnka,
pozorovať mesiac na nebi a vnímať, že čas neplynie len podľa
hodinových ručičiek. Ja som dostal príležitosť a nemohol
som si ju nechať ujsť.
Lenže ako sa mám zariadiť? Mám sa na rok zrieknuť
svojej práce? Mám si dopriať dlhú dovolenku alebo mám
aj napriek tomuto obmedzeniu naďalej pracovať? Novi-
nárčinu rovnako ako aj mnohé iné povolania tiež ovláda
elektronika. Počítač, modem a rýchlosť majú prevahu nad
všetkým ostatným; stručné vyjadrovanie a okamžitý prenos
televíznych záberov prostredníctvom satelitných prijíma-
čov určili nové štandardy a tlačené médiá, ktoré by sa mali
nad sebou zamyslieť a nestratiť svoju tvár, sa len naháňajú
v snahe napodobniť ich neprekonateľnú bezprostrednosť
a spolu s ňou aj povrchnosť televízie.
Počas Pekinského masakra na námestí Tchien-an-men
CNN vysielala priamy prenos z centra mesta a mnohí kole-
govia radšej zostali v hotelových izbách pred televíznymi
prijímačmi, ako by sa mali ísť osobne pozrieť, čo sa deje
o niekoľko sto metrov ďalej. Bol to najrýchlejší spôsob, ako
byť informovaný a sledovať aktuálne dianie. Dokonca aj
ich šéfovia a šéfredaktori vzdialení tisíce kilometrov videli
v televízii presne tie isté zábery, ktoré sa tak stávali jedinou
pravdou. Bolo by preto zbytočné hľadať inú pravdu.
Ako by asi zareagovali moji nadriadení pri myšlienke,
že majú v Ázii korešpondenta, ktorý sa z akéhosi rozmaru
rozhodne, že po celý rok nebude lietať? Čo by si asi pomysleli
o človeku, ktorý sa v roku 1993 odrazu stane novinárom
zo začiatku storočia; jedným z tých, ktorí vycestovali pri
vypuknutí vojny a často prišli na miesto, až keď bolo po nej?
Príležitosť sa dostavila v októbri 1992. Jeden zo šéfre-
daktorov týždenníka Der Spiegel prechádzal Bangkokom.
Stretli sme sa a ja som mu raz po večeri bez veľkých okolkov

11
 vyrozprával príbeh veštca z Hongkongu a povedal som mu,
že by som rád prežil rok 1993 bez lietania.
„Ako vás mám po tom, čo ste mi práve povedali, požia-
dať, aby ste leteli do Manily pri najbližšom štátnom prevrate
alebo do Bangladéša, keď sa tadiaľ preženie tajfún? Robte,
ako myslíte,“ zareagoval. Ako obvykle, títo moji vzdialení
vedúci sa aj tentoraz zachovali veľkoryso! Pochopili, že
z môjho rozmaru sa môže zrodiť iný príbeh a že by sme
mohli čitateľovi ponúknuť niečo, čo ostatní nemali.
Po reakcii vedenia Der Spiegel mi, prirodzene, spadol
kameň zo srdca, ale nie preto som sa rozhodol rýchlejšie.
„Veštba“ začínala plynúť začiatkom nového roka a chcel som
sa rozhodnúť úplne na poslednú chvíľu, keď odbije polnoc
31. decembra, kdekoľvek na svete by som sa ocitol. Napokon
sa tak stalo v dažďovom pralese v Laose. Sviatočnú večeru
tvorila omeleta z vajíčok červených mravcov, nepripíjalo sa
šampanským, ale pri pozdvihnutí pohára so sviežou vodou
som si dal formálne záväzok, že sa z nijakého dôvodu a za
žiadnu cenu nepoddám pokušeniu lietať. Precestoval by som
tak svet akýmkoľvek dopravným prostriedkom s výnimkou
lietadla, vrtuľníka, vetroňa či rogala.
Bolo to úžasné rozhodnutie a rok 1993 sa napokon stal
najvýnimočnejším rokom môjho života: mal som zomrieť,
a znovu som sa narodil. To, čo vyzeralo ako prekliatie, sa
napokon ukázalo ako skutočné požehnanie.
Na cestách medzi Európou a Áziou vlakom, loďou,
autom a niekedy aj pešo sa rytmus mojich dní úplne zmenil,
vzdialenosti opäť nadobudli svoju hodnotu a ja som v cestova-
ní opäť našiel tú dávnu príchuť objavovania a dobrodružstva.
Odrazu som už nemohol utekať na letisko, platiť kredit-
nou kartou, mihnúť sa a byť za okamih doslova kdekoľvek.
To ma prinútilo znovu sa pozerať na svet ako na kompliko-
vanú spleť krajín rozdelených morskými úžinami, ktorými
sa treba preplaviť; riekami, ktorými sa treba prebrodiť;

12
hranicami, ktoré si vyžadujú víza; a tiež mimoriadne vízum
s nápisom „via terra“, sťaby sa táto cesta, najmä v Ázii, stala
medzičasom natoľko neobvyklou, že ktokoľvek sa pre ňu
rozhodne, bude okamžite označený za podozrivého.
Cestovanie už netrvalo hodiny, ale dni, ba aj týždne.
Skôr ako som sa vydal na cestu, musel som si poriadne
naštudovať mapy a geografiu, aby som sa nedopustil chýb.
Hory sa opäť zmenili na možné prekáž na mojej ceste
a ja som ich už nevnímal ako pekné, nepodstatné dopln
v krajine, na ktorú som sa zvykol dívať z okna lietadla.
Cestovanie vlakom či loďou na dlhé vzdialenosti mi
navrátilo zmysel pre rozľahlosť sveta a predovšetkým mi
umožnilo znovuobjaviť človečenstvo, mnohopočetné ozajst-
né človečenstvo, na ktoré človek pri lietaní takmer zabudne:
človečenstvo, ktoré sa presúva z miesta na miesto, obťaž-
kané balíkmi a deťmi, človečenstvo, ktoré je lietadlám nad
hlavami a všetkému ostatnému doslova ukradnuté.
Môj záväzok nelietať sa stal hrou plnou prekvapení.
Keď človek chvíľu predstiera vlastnú slepotu, zistí, že všet
ostatné zmysly sa mu vycibria, aby nahradili chýbajúci zrak.
Odmietnutie lietadiel má podobný účinok: vlak postuje do-
statok času a nedostatok priestoru, a tak prebúdza zabudnutú
zvedavosť a záujem o zvláštne detaily, zbystruje pozornosť
k okolitému svetu, k tomu, čo sa deje vonku za oknom.
Lietadlá človeka príliš rýchlo naučia nedívať sa a nepočúvať,
v lietadlách človek stretáva stále tých istých ľudí, vedie
absolútne banálne rozhovory. Po tridsiatich rokoch lietania
ani neviem, či si vôbec niekoho z nich pamätám. Vo vlakoch,
aspoň v tých ázijských, je to inak! Ľudí, s ktorými človek
trávi dni, jedlo i nudu, by inak asi len sotva stretol a niektoré
osobnosti zostanú pre neho aj preto nezabudnuteľné.
Len čo sa človek rozhodne zaobísť sa bez lietadiel, uvedo-
mí si, ako mu obmedzujú vnímanie života; ako táto pohodlná
skratka vzdialeností napokon kráti všetko: aj porozumenie

13

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

svetu. Pri západe slnka človek opúšťa Rím, navečeria sa,
trochu si pospí a na svitaní je už v Indii. Avšak krajina je
krajinou aj so všetkými odlišnosťami a človek by mal mať čas
pripraviť sa na stretnutie s ňou; aby si vychutnal cieľ, musí
predsa vynaložiť istú námahu. V súčasnosti je všetko natoľ-
ko jednoduché, že človek už nenachádza v ničom potešenie.
Poznanie prináša radosť, ale len ak sa spája s úsilím. A tak
je to aj s cestovaním. Prečítať si sprievodcu pri prestupova-
ní z jedného letiska na druhé nemá rovnakú hodnotu ako
pomalé, namáhavé poznávanie – postupným pozorovaním
nálad a atmosféry zeme, na ktorú sa človek skrze vlak naviaže.
Po prílete niekam bez najmenšej námahy sa zrazu
všet miesta navzájom podobajú: menia sa na jednoduché
ciele, ktoré oddeľuje len niekoľko hodín letu. Skutočné hra-
nice poznačené prírodou a dejinami, zakorenené vo vedomí
ich obyvateľov, strácajú hodnotu, stávajú sa neviditeľnými
pre tých, ktorí prichádzajú a odchádzajú z klimatizovaných
priestorov letísk, kde „hranicu“ stelesňuje policajt pred
obrazovkou počítača, kde stretnutie s novým predstavuje
pás s vyloženou batožinou, kde dojímavú rozlúčku okamžite
naruší žiadostivosť pri povinnom prechode cez du free
shop, ktorý je všade rovnaký.
Lode sa približujú ku krajinám pomaly, opatrne vpláva-
jú do ústí riek; ďaleké prístavy sa opäť menia na vysnívané
ciele, každý z nich má svoju tvár, každý svoju vôňu. To, čo
sa kedysi nazývalo pristávacími plochami, bolo tak trochu
ako tie prístavy. Dnes tomu tak nie je. Letiská klamlivé
ako reklamné nápisy, ostrovče zdanlivej dokonalosti aj
uprostred úpadku krajín, v ktorých sa nachádzajú, sa takmer
všet podobajú; všetci hovoria rovnakým medzinárodným
jazykom vzbudzujúcim u každého dojem, že prišiel domov.
A pritom sa len zastavil na akomsi predmestí, odkiaľ sa
musí prepraviť autobusom alebo taxíkom do centra, ktoré
je vždy veľmi ďaleko.

14
 Stanice sú však iné, sú ozajstné, sú zrkadlami miest,
v srdci ktorých vyrástli. Stanice sa nachádzajú pri katedrá-
lach, mešitách, pagodách či mauzóleách. Keď človek dôjde
na stanicu, prišiel naozaj do cieľa.

Napriek tomuto obmedzeniu nelietať som nikdy neprestal

robiť svoju prácu a vždy sa mi podarilo dostať sa včas tam,
kde som mal byť, počnúc prvými demokratickými voľbami
v Kambodži až po otvorenie prvej komunikácie – via terra!
– medzi ajskom a Čínou cez Barmu.
V lete som sa nezriekol pravidelnej každoročnej návšte-
vy svojej mat v Európe, a tak som absolvoval „historickú“
cestu vlakom z Bangkoku do Florencie: viac než dvadsaťtisíc
kilometrov naprieč Kambodžou, Vietnamom, Čínou, Mon-
golskom, Sibírou a ešte ďalej, cestu, ktorá sama osebe nebola
ničím výnimočná, akurát tým, že nikto ju takto neabsolvoval
už veľmi dlhý čas; mesiac v rytme úderu kolies o železničný
podval, pískania lokomotív prichádzajúcich z rozličných
krajín naprieč tým, čo na mape vyzerá ako malá časť sveta.
Pri návrate som v La Spezia tentokrát so svojou man-
želkou Angelou nastúpil na ošarpanú loď spoločnosti Lloyd
Triestino a vydal som sa po dlhej klasickej trase cez Stre-
dozemné more, Suezský prieplav, Červené more, Indický
oceán a Melacký prieplav až po Singapur. Z pasažierov sme
boli na palube len my dvaja. Zvyšok tvoril náklad z dveti-
síc prepravných kontajnerov a výlučne talianska posádka
osemnástich mužov.
Keby som nemal toho veštca ako zámienku, nič z toho
by som neurobil a rok 1993 by bol len jedným z mnohých,
prežil by som ho bez udalostí, ktoré sa zapíšu v čase.

Koľko veľkolepých príbehov za život môže zažiť jeden novi-

nár? Pri troche šťastia možno dva! Ja som svoju dávku šťastia
už dostal: na jar roku 1975 som bol v Saigone, keď tam prišli

15
 komunisti a skončila sa vojna vo Vietname, ktorá pre moju
generáciu znamenala niečo ako španielska občianska vojna
pre generáciu Hemingwaya a Orwella; v lete roku 1991, keď
sa rozpadával Soviets zväz a komunizmus umieral, som
sa zas ocitol v útrobách ZSSR. Azda by som jedného dňa,
ak sa na mňa naozaj usmeje šťastie, mohol byť svedkom
ďalšej veľkolepej udalosti, ale kým sa toho dočkám, musím
upriamiť svoju pozornosť na niečo menej ohromujúce.
Spolu s rozhodnutím nelietať som si zaumienil ešte
niečo – ako logický dôsledok tejto hry. Povedal som si, že
kamkoľvek sa tento rok dostanem, zájdem vždy aj k najzná-
mejšiemu miestnemu veštcovi, navštívim najmocnejšieho
mága, najuznávanejšieho duchovného vodcu, proroka, po-
sadnutého démonom alebo lokálneho šialenca, aby som sa
dozvedel niečo o svojom osude, aby som ho požiadal, nech
uprie pohľad na moju budúcnosť.
Samozrejme, vypočul som si všetko možné aj nemožné.
Každé také stretnutie bolo dobrodružstvom, cestou som zo-
zbieral desiat upozornení a rád do života spolu s rozličnými
olejmi, amuletmi, pilulkami, práškami a receptmi, ktoré
ma mali uchrániť pred rôznymi nebezpečenstvami. Na
konci roka som bol obťažkaný príveskami, fľaštičkami
a papierovými zvitkami, ktoré som na sebe nosil. Moc
každého z nich súvisela s mojím rešpektovaním nejakého
tabu; bol to znak toho, že v každom náboženskom či inom
systéme získaný prospech je vždy odmenou nevyhnutne
viazanou na vynaloženie námahy, na zásluhy, o ktoré sa
treba pričiniť. Pekná zásada, vidí sa mi, aj keď ja som svoje
„zásluhy“ musel veru nevyhnutne obmedziť.
Keby som sa bol riadil všetkými upozorneniami a zákaz-
mi, bol by som si skomplikoval život omnoho viac, ako som to
urobil, keď som sa zriekol lietadiel. Na indonézskom ostrove
mi raz jeden bomoh, odborník na čiernu mágiu, povedal, aby
som sa nikdy neopovážil močiť proti slnku; ďalší, aby som

16
 to nerobil proti mesiacu; jedna šamanka v Singapure, ktorá
sa mi prihovárala v rýmovanej antickej čínštine, mi hlasom
múdreho taoistu spred dvetisíc rokov poradila, aby som už
nikdy viac nejedol psie či hadie mäso; iný prorok mi povedal,
aby som sa stránil hovädzieho; ďalší zas, aby som zostal
prísny vegetarián po celý zvyšok svojho života. Starý láma
v Ulanbátare mi po tom, ako si prečítal môj osud v trhlinách
ovčej lopat spálenej na slabom ohni zo suchého kravského
lajna, odovzdal zvitok s dávkou vysušenej voňavej trávy
z mongolskej stepi, ktorú som mal použiť v prípade nebez-
pečenstva tak, ako sa používa soľ pri odpadnutí. Budhistický
mních ma neďaleko od mesta Phnom Penh namočil celého
oblečeného do vody, ktorou liečil miestnych epileptikov.
Mnohí z tých veštcov, ktorých som stretol, boli jedno-
ducho nevšedné postavič, niekedy skutoční podvodníci,
ktorí sa snažili predovšetkým zarobiť si na chlieb. Niektorí
však boli skutočne podivuhodní, mali neobyčajné porozume-
nie pre ľudské bytie, mali neobyčajné psychické schopnosti,
ktoré im umožňovali čítať v mysliach druhých alebo vidieť
„jazvy“, ktoré bežné oko nezachytí. Pri niektorých som si
naozaj myslel, že majú šies zmysel.
Je to možné? Je azda možné, že človek v priebehu ti-
sícročí stratil niektoré schopnosti, ktoré mu boli predtým
prirodzené, len preto, že ich nevyužíval a dnes s nimi dokážu
pracovať len niektorí ľudia?
Dejiny sveta sú bohaté na proroctvá a zázra, ale
predovšetkým na Západe máme dojem, akoby to všetko
patrilo minulosti. V Ázii práve naopak, okultizmus ešte aj
dnes pomáha vysvetliť dianie vo svete prinajmenšom tak
ako ekonomika a donedávna aj ideológia.
V Číne, Indii či v Indonézii je to, čo my nazývame
poverčivosťou, ešte bežná každodenná záležitosť. Astro-
lógia, chiromantia, umenie čítať budúcnosť z tváre člove-
ka, z jeho chodidla či z čajových listov v jeho šálke hrajú

17
v živote ľudí a v dejinných udalostiach rôznych krajín
mimoriadne dôležitú úlohu rovnako ako aj praktiky
liečiteľov, šamanizmus či feng šuej, umenie vetra a vody
alebo kozmická geometria.
V Ázii to, aké meno dáte svojmu dieťaťu, či si kúpite
pozemok, či predáte balík akcií, opravíte strechu, kedy
sa vydáte na cestu či vyhlásite vojnu, sú rozhodnutia
závisiace od kritérií, ktoré nemajú absolútne nič spoločné
s našou logikou. Ešte aj dnes sa takto dohadujú milióny
manželstiev, projektujú a stavajú sa milióny budov (kedysi
to boli dokonca celé mestá); veľká časť malých i veľkých
politických rozhodnutí, ktoré sa týkajú mnohých národov,
je ešte aj dnes podmienená nejakou poverou či radou osôb
– odborníkov na niektorý z týchto mnohých spôsobov
komunikácie s okultnými sférami.
Človek sa odpradávna snažil dať zmysel tajomstvu
vlastného života, nájsť kľúč k vlastnej budúcnosti. Často
na to zabúdame, ale čínština sa ako písaný jazyk nezrodila
ako prostriedok komunikácie medzi ľuďmi, ale ako spôsob,
ktorým sa prihovárame bohom. „Mám či nemám vyhlásiť
vojnu susednému štátu?“, „Vyhrám či prehrám túto bitku?“ –
takéto otáz dával vyryť jeden kráľ do plochej kosti, aby do
dierok v nej potom strkali zapálený železný hrot. Bohovia
odpovedali prostredníctvom prasklín, ktoré sa v kosti vy-
tvorili z tepla. A ich odpoveď bolo treba vedieť prečítať. Tie
kosti so znakovým písmom spred tritisícpäťsto rokov sú
prvými čínskymi „rukopismi“, ktoré poznáme.
Číňania, predovšetkým z juhovýchodnej ázijskej
diaspóry, ešte aj dnes kladú svojim bohom nekonečné
množstvo otázok, napríklad keď vyhodia do vzduchu dva
kusy dreva v tvare veľkých fazúľ a z neba pravidelne do-
stávajú potrebné rady: podľa toho, či drevo dopadne na zem
lícnou stranou hore, lícnou stranou dole alebo jedno hore
a druhé dole je odpoveď „Áno!“, „Nie!“ alebo „Skús to znova!“.

18
Moja veštba mi postla možnosť preskúmať tieto rozličné
metódy, získať tieto druhy rád, vybrať sa novými cestami
poznania a postaviť sa tvárou v tvár tomuto zvláštnemu
tajomnému svetu, o ktorom som mnoho ráz tušil, ktorý
som už zahliadol, ktorého som sa viackrát dotkol, ale ktorý
som nikdy nebral dostatočne vážne.

Moje bádanie v poverčivosti bolo aj spôsobom, ako reagovať

na meniacu sa Áziu, ako sa pozrieť na to, čo zostane z toho
„záhadného Východu“, ktorý po stáročia práve pre svoju
odlišnosť priťahoval mnohých ľudí zo Západu. Noviny píšu,
že Ázia zažíva boom, že nadchádzajúce storočie bude patriť Ázii
a práve toto je mimoriadne vzrušujúci podnet pre bankárov
a nkcionárov investičných spoločností, ktorí vidia svet cez
gra
vyprodukované vo svojich sofistikovaných počítačoch.
V skutočnosti však Ázia zázrakov nie je len radostne
sa rozvíjajúcim kontinentom, je to aj svet zabíjajúci sám
seba v snahe držať krok s takým modelom rozvoja, ktorý
nie je výsledkom jeho vlastného rozhodnutia, ale nanucuje
mu ho logika profitu, ktorá akoby dnes neúprosne ovládala
všetko ľudské správanie.
Celé starodávne mestá zrovnávajú so zemou, aby uvoľ-
nili miesto anonymným „moderným“ usadlostiam; celú
ľudovú kultúru zaháňa do úzadia nezastaviteľný tlak nových
vzorov, ktoré sa zvonka cez satelit šíria až do poslednej chatr-
če barmskej džungle alebo mongolskej stepi. Hrôzostrašná
vlna materializmu ovláda v tejto chvíli všetko a všetkých.
A predsa možno práve v dôsledku reakcie na túto tendenciu,
ktorá je pôvodom obrovskej dezorientácie, sa v Ázii aj mladí
ľudia opäť zaujímajú o staré povery, okultné javy a o všetky
tie zvláštne fenomény majúce korene v tradícii.
Možno ide o všeobecný úkaz. V súčasnosti, keď sa
vzájomné vzťahy v kolektíve čoraz viac štiepia, keď príroda
čoraz viac ustupuje z každodenného života ľudí, keď riešenie

19
všetkých problémov zverujeme výlučne vede, keď sa smrť
stáva čoraz väčším tabu, odsúvame ju zo života a neprežíva-
me ju už viac spoločne (tak ako to bolo, keď som bol malý ja),
ľudia pociťujú čoraz väčšiu neistotu v zmysle osudu a hľadajú
útechu, porozumenie, nádej či priateľstvo, kde len môžu.
Možno práve preto sa Východ so svojím nábojom
exoti opäť stal príťažlivým zdrojom inšpirácie pre mno-
hých mladých ľudí zo Západu, ktorí prichádzajú hľadať
v náboženstve a v tunajších praktikách odpovede, ktoré už
pravdepodobne nenachádzajú doma vo svojich školách či
cirkvách. Orientálny mysticizmus, budhizmus či ázijskí
guru môžu azda lepšie než akíkoľvek naši majstri filozofi
pomôcť každému, kto chce utiecť pred zajatím konzumizmu,
reklamným bombardovaním a diktatúrou televízie.
Čoraz viac mladých západniarov pochádzajúcich
z dokonale zorganizovaného sveta, kde majú všetko
zaručené a kde sú dokonca aj túžby sťaby podmienené
nejakými čudnými, len nie ich vlastnými záujmami, skúmajú
ces východnej spirituali .
Počas ciest Áziou som síce viackrát videl európske
bytosti zahalené v oranžových či fialkových rúchach bud-
histických mníchov, ale nikdy som sa nezaujímal o ich
minulosť. Tento rok som mal však dôvod zastaviť sa a po-
čúvať, a tak som sa napríklad zoznámil so svojím krajanom,
Florenťanom, bývalým novinárom, ktorý zložil večné sľuby
v tibetskom kláštore, a tiež s mladým holandským básnikom,
ktorý sa vydal cestou prísnej meditácie v jednom chráme
južne od Bangkoku. Obaja, každý z nich iným spôsobom,
boli obeťami dezorientácie našej doby.
Je isté, že práve v dôsledku tejto dezorientácie sa aj
v Európe zlaté stránky telefónnych zoznamov venované
chiromantom, astrológom či veštcom množia viac ako
kedykoľvek predtým. Klientmi okultizmu nie sú už len
dôverčivé ženičky, samotári, neschopní či nevzdelaní ľudia:

20
aj k takémuto poznaniu som dospel. V priebehu roka som
si uvedomil, že veľmi veľa ľudí sa rovnako ako aj ja zaujíma
o tento tieňom zahalený svet; ľudia, o ktorých by ste si to
ani len nepomysleli, ľudia, ktorí sa ostýchajú o tom hovoriť
a ktorí sa otvárali, zdôverovali a rozhovorili len vďaka môj-
mu prijatiu a rozhodnutiu vziať do úvahy moju „veštbu“.
Znie to ako banalita, ale problém osudu, priaznivého či
nepriaznivého údelu a otáz, ako sa s ním popasovať, sa
skôr či neskôr vynorí v každej mysli.
Nasledujúce strany prinášajú príbeh tejto zvláštnej ces ,
ktorú som v ten rok absolvoval s nohami na zemi… vlastne
to bol rok, keď som sa nikdy nedržal tak málo pri zemi ako
vtedy, pretože som nikdy toľko nelietal bez krídel ako počas
týchto trinástich mesiacov. Rok, ktorý má trinásť mesiacov?
Áno, ale to bude to najjednoduchšie zo všetkých vysvetlení.
A záver?
„Nikdy nechodievam k jasnovidcom, pretože v živote
mám rada prekvapenia,“ odvetila mi svojím spôsobom
tajomne jedna stará pani z Bangkoku, ktorej som sa spýtal,
koľkokrát do mesiaca sa k nim chodieva poradiť.
V mojom prípade sa prekvapenia dostavili práve pre-
to, že som zašiel k veštcovi. Jeho veštba mi otvorila akési
ďalšie oko; ukázala mi veci, ľudí, miesta, ktoré by som
inak nebol videl. Umožnila mi začať rok, aký som nikdy
predtým nezažil, posediač v koši na chrbte slona v La-
ose; a ukončiť ho rovnako posediačky na vankúši počas
meditácie v budhistickom útočisku pod vedením bývalého
amerického agenta CIA.
Jeho veštba ma aj… zachránila pred leteckým nešťas-
tím: 20. marca 1993 sa v Kambodži zrútil vrtuľník OSN
s pätnástimi novinármi na palube. Bol medzi nimi nemecký
kolega, ktorý doň nastúpil namiesto mňa.

21
 Smrť ma minula

K okultizmu som nikdy nemal blízko a naše vzťahy boli

pomerne chladné. Ako pri mnohých iných veciach aj v tomto
prípade dôvody siahajú do môjho detstva. Naše nedorozu-
menie vskutku začalo už veľmi skoro.
Na dno lavóra s vodou položili malú fotografiu, mne
zakryli hlavu veľkým uterákom, musel som byť sklonený
nad lavórom a po tme sa dívať na ten obrázok vojaka, ktorý
sa triasol vo vode. Všet ženy okolo mňa ticho čakali.
Bol to nápad mojej starej mamy. Tvrdila, že potrebuje
„nevinnú dušu“ a zdalo sa, že ja do tej definície zapadám.
Syn našej sused Palmiry z ľudovej štvrte Monticelli vo
Florencii sa počas ústupu vojska v Rusku v zime 1942-1943
stratil a ja som mal zistiť, či je ešte živý alebo mŕtvy, a mal
som sa snažiť opísať, čo asi v tej chvíli robí.
Bol by som rád povedal, že ho vidím sedieť a jesť za
dreveným stolom uprostred zasneženej krajiny, ale jediná
vec, ktorú som skutočne videl, bola jeho veľmi vážna tvár bez
náznaku nejakého úsmevu, ako sa hýbe pri každom mojom
nepatrnom výdychu. Malá čierno-biela fotka mi pripomínala
tie, ktoré som videl na mramorových krížoch na cintoríne
v Soffiane, ale ani to som nechcel radšej spomenúť.
Tá scéna je jedným z najjasnejších obrazov, ktoré mi
z detstva zostali, a veľmi dobre si pamätám na sklamanie,
ktoré som pocítil, keď mi sňali z hlavy uterák, vyliali vodu
z lavóra, Palmira si vzala svoju fotografiu, poutierala ju
obrúskom a jedna z tých žien povedala, že ak sa toto sedenie
nevydarilo, bolo to možno preto, že ja som už o svoju nevin-

22
 nosť prišiel. Bolo to málo pravdepodobné, lebo vtedy som
mal sotva päť rokov. A potom? Možno sa to sedenie predsa
len vydarilo: Palmirin syn sa z Ruska už nikdy nevrátil.
Po tomto prvom stretnutí som bol v priebehu života
len tak normálne, skeptic zvedavý na ten neistý svet za
hranicami zdania a inštinktívne som vždy našiel nejakú
racionálnu interpretáciu na vysvetlenie nevysvetliteľného,
ktoré sa predo mnou objavovalo. Keďže sa nám potom
narodili deti, potreba vysvetľovať sa stala čoraz naliehavej-
šou, pretože ony nedajú pokoj a neustále sa pýtajú a chcú
„porozumieť“.
Jedného dňa v Dillí, kam som vzal svoju rodinu osláviť
svoje š ridsiate narodeniny, pretože som chcel symbolic
zasiať v Indii semienko a formálne tak oznámiť, že tam
mám v úmysle raz žiť, podišiel k Saskii a Folcovi, ktorí
mali vtedy osem a deväť rokov, jeden starý sikh a pove-
dal im: „Ak chcete, uhádnem meno vášho starého otca.“
Neveriac mu dali zopár rupií a jemu sa po niekoľkých
otázkach podarilo na kúsok papiera napísať písmeno „G“,
teda začiatočné písmeno mena môjho otca Gerarda. Folco
a Saskia zostali ako obarení a musel som sa veľmi snažiť,
aby som ich presvedčil, že podobne ako v mnohých iných
indických „zázrakoch“, od pochovávania zaživa až po trik
so vztýčeným lanom vo vzduchu, ide vždy o akýsi úskok
a že to písmeno starému sikhovi v skutočnosti našepkali
oni, keď mu odpovedali na otáz. Nie! Boli presvedčení, že
medzi nimi nastal prinajmenšom prenos myšlienok a keď
sme o niekoľko rokov nato boli počas dovolen v ajsku
svedkami udalosti, kde sme akýkoľvek trik museli vylúčiť,
ich presvedčenie sa ešte viac posilnilo.
Nachádzali sme sa na ostrove Phi Phi, v jednom
z tých tropických rajov, kde je more modré, piesok bieluč-
ký a chatrče postavené z bambusových stebiel a slamy ešte
skôr, ako aj tam zaviedli elektrinu, dotiahli fax a postavili

23
 hotelové komplexy z cementu s bazénmi. Akurát sme
nastupovali do loď, aby sme sa šli pozrieť na obrovské
záhadné jasne, kde po stáročia miestni obyvatelia zbierajú
jedno z jedál, ktoré Číňania považujú za najväčšiu lahôdku
– lastovičie hniezda. Vtedy si Jin, družka môjho dlhoročného
thajského priateľa novinára Seniho, u ktorého sme boli na
návšteve, všimla, že nechala vo svojej chatrči fotoaparát.
„Počkajte, zatelefonujem Senimu,“ povedala. Zatelefonu-
jem? Na ostrove nebol predsa ani jediný telefón, ale Jin sa
postavila stranou, chytila si hlavu do dlaní a zatvorila oči,
akoby sa potrebovala veľmi sústrediť; o niekoľko sekúnd
nato sa v diaľke zjavil Seni, ktorý bežal po bielučkej pláži
ako malá čierna bodka. „Foťák… Jin… zabudla si si foto-
aparát!“ Žeby zhoda okolností? Isteže. Podľa mňa vtedy
o tom nebolo pochýb.
Folco bol však absolútne vzrušený. Loďka, more, zá-
hadné jasne s vysokánsm bambusovým stĺporadím,
na ktoré sa miestne decká šplhali za vzácnymi hniezdami,
ho už vôbec nezaujímali; teraz bola predsa podľa neho do-
kázaná možnosť komunikovať myšlienkami. A tak strávil
deň „cvičením“, neskôr pred večerou nám oznámil, že bude
myslieť na mamu, ktorá musela odísť do Florencie. „Čo
práve teraz robí?“ spýtala sa ho Saskia. „Spí. Vidím, že ju
v spánku obklopuje azúrové svetlo,“ odvetil. V tej chvíli bolo
v Taliansku krátko po obede, u nás doma nemáme azúrové
svetlo a ako všetci vedia, mama nikdy popoludní nespí.
Po týždni sa však Angela vrátila z Florencie a poroz-
právala nám, že v ten deň šla do nášho domu na vidieku,
nazývaného Il Contadino (v preklade Roľník), do dedin
Orsigna v Apeninách, na hranici medzi Toskánskom a kra-
jom Emilia-Romagna, a že si výnimočne hneď po obede
zdriemla v detskej izbe, kde máme na okne azúrové závesy.
Žeby sme mali paranormálneho syna? Ale čoby, jednoducho
mu tá hra vyšla!

24
 Ako mnohí aj ja som počul a čítal o splnených veštbách,
o ľuďoch schopných robiť neuveriteľné veci, lietať, levitovať,
vidieť minulosť či budúcnosť, ale nikdy som tomu nepri-
kladal veľkú váhu. „Ak by čo i len jedna z týchto vecí bola
pravdivá,“ pýtal som sa, „ako teda môžeme ďalej normálne
žiť? Ak máme osud napísaný v dlani, ak dejiny závisia od
hviezd, ako môžeme naďalej cestovať električkou, chodiť
do kancelárie alebo platiť úč za elektrinu? Nemali by
sme v takom prípade prestať žiť tak, ako žijeme, a začať sa
radšej naplno venovať štúdiu týchto fenoménov?!“ Ale keďže
ľudia hľadia len dopredu, akoby za nimi nič nebolo, vla
odchádzajú, pošta prichádza, noviny vychádzajú každý deň,
znamená to, že ten svet si asi niekto vymyslel. Vravel som
si, že je to asi pokrivenie fantázie ako v iných prípadoch,
vyjadrenie prirodzenej potreby človeka veriť v niečo, čo
prekračuje akékoľvek vonkajšie zdanie. Nebolo potrebné
zaoberať sa tým.
A tak som žil ro v Ázii bez toho, aby som venoval
príliš veľa pozornosti okultnej stránke vecí. Navštívil som
chrámy, svätých mužov, vypočul som si všakovaké príbehy,
ale nenechal som sa nikdy príliš ohúriť. Vždy, keď som šiel
potom skontrolovať niektorý z tých zvláštnych príbehov,
našiel som niečo, čo mi nesedelo. Skutočnosť, tak ako sa
javila mne, nebola nikdy taká, ako mi ju vyrozprávali.
Počas všetkých tých rokov, ktoré som prežil v Ázii,
som si ani raz nedal vypracovať horoskop a ani raz som
sa nešiel poradiť so žiadnym z nekonečného množstva
veštcov. Už od detstva som mal voči nim akýsi inštinktívny
odpor. Keď som bol mladý chalan, hneď po vojne, často
popred náš dom prechádzali cigáni a chceli mame čítať
z ru. Ona to odmietala, zatarasila dvere a vravela, že sú
všetci zlodeji, že by nás obalamutili a vzali by nám aj to
málo, čo sme mali. Tie jej výlevy mali na mňa, samozrejme,
nesmierny vplyv.

25
 Nechcel som ísť ani k tomu „osudnému“ veštcovi.
Akurát sme sa zo Singapuru presťahovali do Hongkongu
a tam som v anglickej kolónii stretol svojho starého čín-
skeho priateľa zo Šanghaja, s ktorým som v šesťdesia ch
rokoch študoval na Kolumbijskej univerzite v New Yorku.
Jeho manželka, vnučka posledného vojenského diktátora
v Jün-nane, bola známou filmovou režisérkou, ktorá ako
každá pravá Číňanka zbožňovala hazardné hry a bola mi-
moriadne poverčivá. Z času na čas chodievala do Macaa
a trávila – so mnou – celé dni za stolom baviac sa hrami ako
black jack, baccarat a najmä fan tan, čo je skutočne jednodu-
chá, ale fascinujúca hra, kde krupiér vysype na stôl misku
plnú žetónov a pomaly ich slonovinovou paličkou rozdelí
do skupiniek po š roch. Cieľom je uhádnuť počet žetónov,
ktoré nakoniec zostanú: nula, jeden, dva alebo tri? Pekné
na tejto hre je, že ju človek môže sledovať zhora, opretý
o zábradlie, odkiaľ vsádza a vyhráva posúvaním prúteného
košíka uviazaného na lane.
Priateľka z Číny sa vždy predtým, ako nastúpila do
hydroplánu do Macaa, šla poradiť so svojím veštcom, aby
vedela, či má šťastné dni. „Je to jeden z najlepších veštcov
v Hogkongu. Musíš sa s ním zoznámiť. Poď tam so mnou!“
povedala a napokon zvíťazila nad mojím odporom.
Muž býval v jednom z chátrajúcich činžiakov v štvrti
Wan Chai. Dvere bytov zostávali otvorené aj v noci kvôli
vetraniu, ale stáli pred nimi uzamknuté mreže proti zlode-
jom. Vyšli sme hore niekoľko poschodí, kým sme sa dostali
k ďalšej z takých mreží. Na zemi som zbadal červený kruh
oltárika s miskou ryže a mandarínkami, obetu pre ochranné
božstvo a predkov. Pamätám si ešte aj dnes tú príjemnú
vôňu kadidla a asi sedemdesiatročného Číňana sediaceho
za starým železným stolom; v tielku, ostrihaný dohola
ako mních, s kostnatými rukami položenými na starých
knihách a na počítadle.

26
 Starec dal mojej čínskej priateľke všet potrebné rady,
potom ukázal na mňa, stál som bokom, a kantonským dia-
lektom, ktorému som nerozumel, povedal: „On ma zaujíma.“
A ja som sa poddal.
Niťou mi odmeral dĺžku predlaktia, dotkol sa mi čelovej
kosti, opýtal sa ma, kedy som sa narodil a o koľkej, urobil
výpoč na svojom čínskom počítadle, uprene sa na mňa
zadíval a začal rozprávať. Čakal som obvyklé, neurčité for-
mulácie veštca; také, ktoré si človek môže vysvetliť, ako len
chce, pritiahnuť ich na jednu či druhú stranu ako gumu; také,
ktoré človek pri troche dobrej vôle dokáže vždy viac-me-
nej prispôsobiť realite. Keby mi bol povedal: „Si ženatý,
ale v tvojom živote je iná žena“, mohol som skonštatovať:
„Aha, možno to znamená, že tamtá“; keby mi bol povedal:
„Máš tri deti“, pobavil by som sa pri myšlienke, že okrem
Folca a Saskie som možno kdesi vo svete zasial semienko
nejakého ďalšieho. Ale keď mi moja čínska priateľka zača-
la tlmočiť, zostal som ohromený. „Asi pred rokom si mohol
zomrieť násilnou smrťou a zachránil si sa úsmevom…“ Isteže,
áno, bola to pravda; ale ako mohol ten starec, ktorého som
nikdy predtým nevidel, tak presne opísať udalosť, o ktorej
som vedel iba ja a o ktorej ani moja čínska priateľka nikdy
predtým nepočula?
Stalo sa to v Kambodži, presne rok predtým. Phnom
Penh dobyli sedemnásteho apríla, ja som opustil krajinu
o niekoľko dní skôr a vtedy som bol už v Bangkoku, v bez-
pečnej oáze luxusu a pokoja, akou je Oriental Hotel na rieke
Čhauphrajá, kde som si obhrýzal nech pri myšlienke, že
niektorí kolegovia a priatelia zostali v tom meste, už v rukách
Červených Kmérov, a čakali, čo sa bude diať. To, že som nebol
s nimi, som vnímal ako strašnú osobnú prehru, ktorú som
nebol ochotný prijať. Prenajal som si auto, doviezol som
sa až do Aranyaprathetu, thajského mestečka na hranici
s Kambodžou, a osemnásteho apríla ráno som pešo prešiel

27
 cez pohraničný železný most. V hlave som mal bláznivý,
hlúpy, nezodpovedný nápad – dôkaz toho, ako málo som
vtedy o Červených Kméroch vedel –, že odtiaľ sa nejakým
spôsobom dostanem až do Phnom Penha. A vydal som sa
tým smerom.
Oproti mne sa rútili skupiny vystrašených Kambodža-
nov a vytrubovali na mňa ľuďmi a batožinou naložené autá.
Všetci boli vydesení a snažili sa dostať do ajska. Niekto
mi naznačil, aby som sa vrátil späť. No neposlúchol som.
Práve som došiel do centra Poipetu, keď začali Červení
Kméri v zástupe po jednom vstupovať do mesta. Vládni
vojaci odhadzovali zbrane, vyzliekali sa z uniforiem a ute-
kali. Nikto sa nepostavil na odpor a nikto nestrieľal. Prví
Červení Kméri okolo mňa prešli sťaby bez povšimnutia,
druhá várka sa však otriasla, namierili na mňa samopal,
zatlačili ma k múru na trhovisku, vykrikovali niečo ako:
„CIA… CIA… Američan, Američan!“ a chceli ma zastreliť.
Gerilových bojovníkov som dovtedy videl v Kam-
bodži len ako opustené mŕtvoly na okraji ciest alebo ry-
žových polí po nejakej bitke. Títo však boli prví, ktorých
som videl živých: boli mladí, akurát vyšli z džungle, mali
suchú, sivú, sťaby zaprášenú kožu, maláriou začervenané
oči, veľmi tvrdý pohľad. „CIA… Američan,“ kričali naďalej
a ustupovali, akoby ani nechceli byť príliš blízko k ná-
sledkom, aké by mali ich výstrely. Bol som si istý, že ma
zastrelia a tá smrť, ktorá mala byť rýchla a bezbolestná, ma
znepokojovala len pri pomyslení na to, ako by sa domov
dostala správa o mojom úmrtí, fakt, ktorý by zarmútil moju
rodinu. A tak som akosi inštinktívne vytiahol z vrecka ko-
šele pas, vtedy ešte zelený, a s vľúdnym úsmevom a ktovie
prečo po čínsky som povedal: „Som Talian… Talian… nie
Američan: Talian.“
Uprostred zhromaždenia ľudí, ktorí sa na to dívali,
muž svetlej, takmer bielej pleti – istotne miestny číns

28
obchodník – preložil do kmérčiny to, čo som vravel: „Som
novinár, nezabíjajte ma… počkajte na politického kádra
a nechajte rozhodnúť jeho… som Talian.“ A naďalej som
sa usmieval, usmieval a mával som pasom. Červení Kméri
zložili samopaly, odviedli ma stranou a zverili ma mladuč-
kému bojovníkovi gerily, ktorý na mňa celé hodiny dohlia-
dal a podchvíľou mi z obrovskej zvedavosti prechádzal
pomalič po tvári, po nose, po očiach a po ústach svojou
veľkou čínskou pištoľou.
K večeru prišiel starší bojovník, asi šéf. Ani sa na mňa
nepozrel, prihovoril sa svojim mužom, celé dlhokánske
minú sa s nimi dohadoval, potom sa ku mne otočil a do-
konalou francúzštinou mi povedal, že ma víta v oslobodenej
Kambodži, že to boli pamätné dni, vojna sa skončila a ja
môžem slobodne odísť.
V noci som opäť spočinul v peknej, sviežou ľanovou
bielizňou ustlanej posteli v bangkockom Oriental Hoteli.
„Ak na vás niekto namieri zbraň, usmievajte sa,“ vravel
som odvtedy svojim deťom a videlo sa mi, že to je jedna
z mála životných lekcií, ktoré som im dokázal odovzdať.
Mne z tej udalosti s Červenými Kmérmi zostalo o niečo
viac než len „životná lekcia“. Skutočný strach, ako sa to
už stáva, ma prepadol až neskôr. Celé mesiace som mával
nočné mory a často som prežíval ako v spomalenom filme
tú scénu, ktorá sa nie vždy končila dobre. Táto udalosť ma,
samozrejme, „poznačila“.
Ako však mohol ten starý číns veštec v zatuchnutom
hongkonskom byte vidieť, ako ma poznačila? Isteže: keby
ma boli dobodali či zasiahli guľkou, bola by mi na koži
zostala jazva, ktorú by si mohol všimnúť ktokoľvek. Ale
akým okom ten veštec z Hongkongu videl jazvu, ktorú mi
tam kdesi vo vnútri, ani ja sám som nevedel kde, zanechali
Červení Kméri? Žeby len zhoda náhod? Tentoraz sa to dalo
len naozaj ťažko povedať.

29
 Po tom, ako sa pozrel na moju minulosť, mi tento
veštec porozprával o mojich vzťahoch s piatimi prírodnými
živlami: ohňom, vodou, drevom, kovom a zemou. „Ty miluješ
drevo,“ povedal. Je to pravda: keď môžem, obklopujem sa
drevenými predmetmi; zo všetkých silíc mám najradšej
santalové drevo. „Si šťastný, keď bývaš neďaleko od vody.“
Je to pravda: v Singapure a v Hongkongu sme mali vždy
výhľad na more; v Taliansku z nášho domu na vidieku
v Orsigni počuť zurčanie bystriny. Potom povedal tú vetu,
ktorá rozhodla o jednom roku môjho života. „Dávaj si pozor!
V roku 1993 bude vážne ohrozený tvoj život. V ten rok radšej
nelietaj. Vlastne nelietaj vôbec.“ Potom akoby na útechu do-
dal: „Ak prežiješ letecké nešťastie, dožiješ sa až osemdesiatich
šroch rokov.“
Medzi týmto presným opisom udalosti z minulosti
a dôslednou predpoveďou budúcnosti neexistuje nijaká
súvislosť, ale je samozrejmé, že jedna má tendenciu urobiť
vierohodnejšou tú druhú. Preto – a pochopil som to až
neskôr – takmer všetci veštci odvíjajú svoje rozprávanie
predovšetkým od minulosti a preto som sa nedokázal zbaviť
toho, čo mi starec zo štvrte Wan Chai povedal. Ak sa budeme
pridŕžať štatistických údajov, jeho „veštenie“ bolo viac než
len náhodné. Ten opis smrti, ktorá ma minula, nemohol byť
na päťdesiat percent pravdivý a na ďalších päťdesiat percent
nie pre kohokoľvek, kto by bol vstúpil do jeho príbytku vo
Wan Chai. Nebolo to, ako keby povedal vydatej žene: „Máte
deti.“ alebo „Nemáte deti.“ V dôsledku toho, čo som zažil
v Poipete, som absolútne nezapadal do priemeru.
A ak ten muž nejakým spôsobom zachytil, čím som
bol poznačený a v roku 1976 dokázal „vidieť“, čo sa stalo
pred rokom, nemohol azda „vidieť“ aj dopredu do roku 1993?
Takto položená otázka, hoci aj zo žartu, nebola jednou
z tých, ktoré môže človek len tak ľahko odložiť, a myšlienka,
že mám stráviť rok hľadaním odpovede, ma nesmierne

30
priťahovala… najmä keď zostávalo len niekoľko dní do
mierne znepokojujúceho termínu.
Osemnásteho decembra 1992 som letel z Bangkoku
do Viang Čanu; dvadsiateho druhého som sa na palube
malého rozpadávajúceho sa lietadla čínskej výroby dopravil
do Luang Prabangu, starého kráľovského a niekdajšieho
hlavného mesta Laosu.

31
 Laos: na ktorom
brehu je šťastie?

V knihe Siddhárta od Hermanna Hesseho je jednou z naj-

krajších pasáží tá, kde princ, ktorý sa čoskoro stane Budhom,
Osvieteným, sedí na brehu rie a pochopí, že bez miery času
je minulosť a budúcnosť stále prítomná; tak ako rieka, ktorá
je zároveň tam, kde ju vidíme, ale aj pri prameni a v ústí.
Voda, ktorá ešte musí pretiecť, predstavuje zajtrajšok, avšak
je už tu, vyššie proti prúdu; tá, ktorá pretiekla, predstavuje
včerajšok, ale tiež je ešte stále tu, na inom mieste nižšie
po prúde.
Keď som sedel na vrchu kopca Wat Pusi v Luang Pra-
bangu a sledoval som v žiarivom pokoji západu slnka dojí-
mavý sútok majestátnej veľrie Mekong s malou a dravou
Nam Khan, v mysli som znova uvidel Siddhártu a zdalo sa
mi, že tie bahnité vody, ktoré sa spájali a miešali, sú ako
aj môj život tvorený z mnohých prítokov. Že minulosť,
prítomnosť a budúcnosť sa už nedajú rozlíšiť a všetko spo-
lu mohutne plynie: päťdesiatpäť rokov pretieklo ako ten
prúd k ústiu Čínskeho mora; tie ďalšie, ktoré mi zostávajú,
zvetrané himalájsmi úbočiami, sú už na ceste, presne
určené, spočítané až do poslednej hodiny pozdĺž rovnakej
ces . Keby som si bol mohol sadnúť ešte vyššie, ako bol ten
kopec, mohol som vidieť z tej rie viac v oboch smeroch.
A teda viac minulosti, viac budúcnosti?
Bol som tam sám a ako sa stáva, keď je človek uprostred
prírody bez ďalšieho ľudského tvora nablízku a myseľ sa

32
oslobodí od príkazov logi a fantázia s popustenou uzdou
cvála, tie najabsurdnejšie myšlien nazerali na prah môjho
vedomia. Áno, možno to, čo my voláme budúcnosť, sa už sta-
lo, a len preto, že náš pohľad je obmedzený, to nedokážeme
vidieť. Možno budúcnosť je naozaj už minulosťou, a preto
ju niektorí ľudia dokážu „čítať“ rovnako ľahko, ako keď sa
my všetci dívame na svetlo hviezdy, ktorá v skutočnosti
vyhasla už pred stáročiami. Celé tajomstvo spočíva v tom,
že vyjdeme z rozmeru času; toho času, ktorý sme zvyknutí
vnímať ako počet rokov, hodín, minút.
Laos bol pre mňa z psychologického hľadiska doko-
nalou prípravou na rozhodnutie nelietať a tak sa nejakým
spôsobom vymaniť z dimenzie času.
Laos ako krajina sa inštinktívne rozhodla po dlhé ro
robiť to isté. Bez prístupu k moru, v bezpečí nehostinných
hôr, ktoré ho oddeľujú od Číny a od Vietnamu, chránený
Mekongom, ktorý ho odrezáva od ajska, bez jediného
mosta, ktorý by spojil dva brehy, táto krajina napriek voj-
nám, inváziám a nátlakom susedných štátov pokračovala
vo svojom starobylom, vzdialenom rytme života. Aj tam
je v kalendári napísané, že žijeme v dvadsiatom storočí,
ale myslenie Laosanov zostáva v ich vlastnej dobe, odkiaľ
nemajú v úmysle vyjsť.
Po tom, ako ajčania vybudovali diaľnice, ktoré siaha-
jú až po ich brehy Mekongu, navrhli Laosanom rozličnými
spôsobmi, že by stačil jeden most, aby im umožnil napojiť
sa na thajský cestný systém a mať tak priamy prístup do
prístavu v Bangkoku aj miesto, kadiaľ môžu jednoducho
vstúpiť do krajiny turisti prinášajúci doláre. Laosania sa
nedali presvedčiť. „Nie, ďakujeme. Most nepotrebujeme,“
takto im vždy odpovedali. „Chceme žiť naďalej ako doteraz.“
Žiaľ, aj tento ich spôsob života čoskoro zanikne. Nie
preto, že by Laosania náhle zmenili názor, ale skôr preto,
že v súčasnosti krajina, ktorá sa ocitla na rázcestí medzi

33

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 modernizáciou-deštrukciou a izoláciou, ktorá zachová jej
identitu, nemá v skutočnosti na výber: iní už totiž rozhodli
za ňu. Podnikatelia, bankári, experti z medzinárodných
organizácií, funkcionári OSN a všetci tí predstavitelia vlád
polovice sveta sú presvedčení proféti „rozvoja“ za každú
cenu. Všetci veria v akúsi misiu, v mnohých ohľadoch
podobnú misii amerického generála, ktorý sa po zrovnaní
dediny okupovanej Národným frontom oslobodenia
Južného Vietnamu, známym ako Vietkong, s hrdosťou
človeka presvedčeného, že vykonal záslužnú prácu, vyslovil:
„Museli sme ju zničiť, aby sme ju zachránili.“
V Laose sa deje to isté: noví misionári materializmu
a ekonomického blahobytu ho ničia, aby ho zachránili pred
zaostalosťou. Najtvrdší úder však zasadili Austrálčania.
V presvedčení, že robí dobre, vláda Canberry postavila pre
krajinu ako dar krásny veľkolepý most cez rieku Mekong,
čím Laos prišiel o to posledné, o vlastné panenstvo.
Laosania so svojou vrodenou podozrievavosťou ku
všetkému, čo je nové a moderné, ho už teraz nazývajú
„Most AIDS“.
Laosania sú dušou ľudom minulosti a len čistou ná-
hodou – náhodou, že sa ocitli uprostred Indočíny – boli
donútení
zic žiť v dnešnom svete násilia. Zaplatili za
to príliš draho. Aby komunisti z Hanoja mohli posielať
stále viac gerilových bojovníkov Vietkongu do Južného
Vietnamu, otvorili cez laoské lesy takzvaný slávny „Ho Či
Minov chodník“; aby ten chodník zatvorili, Američania
v rokoch 1964 až 1973 „tajne“ odpálili v Laose toľko bômb,
koľko ani Nemecko, a dokonca ani celá Nemcami okupovaná
Európa počas druhej svetovej vojny nezažili: dva milióny
ton výbušnín.
A opäť v dôsledku tejto zemepisnej polohy Laos ani
dnes v čase prímeria nemôže žiť životom, akým by chcel;
musí sa stať „moderným“, musí tvoriť spojenie medzi Čínou

34
a ajskom, musí sa ponúkať ako územie, po ktorom budú
šliapať tieto dve susedské mocnosti ovládnuté pokrokom.
Teraz stačí ešte len doň vkročiť, aby človek pocítil, že
Laos má vo vzduchu niečo jedinečné a poetické: dlhé dni
tam plynú pomaly a z ľudí vyžaruje taká pokojná neha, akú
človek inde v Indočíne nenájde. Francúzi, ktorí veľmi dobre
poznali národy vo svojich kolóniách, vravievali: „Vietnamci
sadia ryžu, Kméri sa na nich pozerajú a Laosania načúvajú,
ako tá ryža rastie.“
Ja som prvý raz do tejto krajiny vkročil na jar 1972. Na
terase Hotela Constellation vo Viang Čane stála blonďavá
hipisáčka, ktorá fajčila takú silnú marihuanu, že jej pach
sa šíril po celom schodisku. Keď ma zbadala, akoby sa mi
chcela zdôveriť s tajomnou formuláciou, ktorá slúži na
pochopenie všetkého, a pošepla mi: „Zapamätaj si, že Laos
nie je miesto; Laos je stav duše.“
Nezabudol som na to a chcel som sa do Laosu vrátiť ešte
skôr, ako sa aj on stane o dvadsať rokov neskôr „miestom“,
miestom ako každé iné: s neónovým osvetlením, zaplavený
cementom a plastom. Novinársku zámienku som našiel
v dvoch správach: jedna sa týkala otvorenia Ho Či Minovho
chodníka pre turistov, druhá realizácie veľkolepej diaľnice
zo Singapuru do Pekingu. Laoský úsek by po výstavbe
mosta cez Mekong viedol cez Luang Prabang, čím by roz-
delil na dve časti starobylé kráľovské hlavné mesto, jedno
z najromantickejších a najpokojnejších miest v Ázii, jedno
z posledných útočísk so starým čarom Orientu.
Po príchode do Luang Prabangu sa mi mesto videlo
rovnako očarujúce, ako som si ho pamätal, učupené vo
vlhkom zelenom údolí, obklopené ďatľami, ktoré vyzerali
ako namaľované čínsm štetcom, s dominantným vrchom
Wat Pusi; odtiaľ sa všetka tá nádhera chrámov postavených
v organizovanom neporiadku na kúsku zeme medzi rieka-
mi Mekongom a Nam Khanom javí, akoby mala byť večná.

35
 Na svitaní som opäť uvidel skľučujúce predstavenie
stoviek budhistických mníchov bonzov, ktorí vychádzajú zo
svojich kláštorov a prechádzajú pozdĺž vydláždenej hlavnej
ulice, aby dostali potravinové milodary od ľudí kľačiacich
na chodníku. Áno, presne pozdĺž nej: ulica, ktorá sa mala
stať súčasťou ázijskej diaľnice! Našťastie, ako som zistil,
niektorí starí obyvatelia našli odvahu vzoprieť sa proti
tomuto projektu a sám panovník sa vyslovil v prospech
alternatívneho riešenia: obchvatu, ktorý by sa tiahol mimo
mesta. Zachráni sa teda Luang Prabang? Vôbec nie. Ďalší
projekt, o ktorom nikto nebude pochybovať, premení sú-
časnú skromnú pristávaciu dráhu na obrovské letisko, ktoré
bude môcť prijať jumbá preplnené turistami.
Cestovný ruch je otrasný výmysel! Jedno z najškodli-
vejších priemyselných odvetví! Zredukovalo totiž tento svet
na jedno obrovské detské ihrisko, na Disneyland bez hraníc.
Čoskoro sa už aj v starom, kedysi kráľovskom hlavnom mes-
te Laosu, vylodia tisíc týchto nových votrelcov, vojakov
z ríše konzumizmu, aby svojimi fotoaparátmi a neúprosnými
videokamerami zoškriabali i to posledné prirodzené čaro,
ktoré tu všade ešte je.
Prečo, keď v Ázii starý človek zbadá, že sa stáva terčom
objektívu, otočí sa, odporuje, snaží sa skryť, zakrýva si tvár?
Pretože si myslí, že ten fotoaparát mu zoberie niečo vlastné,
niečo vzácne, čo už nemôže nikde nájsť. A nemá azda prav-
du? Nestratili snáď naše kostoly zvečnené na desiatkach
tisícov fotografií nepozorných turistov svoju posvätnosť
a naše pamiat svoju patinu veľkoleposti?
Tibet chcel uchrániť svoju spiritualitu, a tak po stáročia
zamedzil komukoľvek, aby prekročil jeho hranice a len
takýmto spôsobom si uchoval svoju špecifickú auru. Tam
však kúzlo prekazila čínska invázia: aj tá sa, samozrejme,
uskutočnila v mene rozvoja. Jednou z najznepokojujúcejších
správ, ktoré som nedávno čítal, je, že Číňania sa na uľahčenie

36
– a na čo iné? – prístupu turistov rozhodli „zmodernizovať“
palác Potala, kedysi sídlo dalajlámu, a zaviedli doň neón.
Istotne to neurobili náhodou: neón totiž zabíja všetko, aj
bohov. A s nimi zomiera vždy čoraz viac aj tibetská identita.
Významný japonský spisovateľ Tanizaki v jednom
z najdojímavejších úryvkov o úmrtí starého Japonska, ktoré
zmietla z povrchu zeme modernosť, oslavuje tieň, ktorý
prispieval k tvorbe atmosféry a spolu s ňou aj duše starých
drevených a papierových domov.
Polotieň v Potale, katedrále, ktorá bola sídlom dalaj-
lámu, mal rovnakú nkciu: bolo potrebné vojsť do útrob
tohto výnimočného paláca potme a len pomaly v trasúcom
sa svetle maslových lámp objavovať grimasy strašidelných
mytologických postáv a vľúdne úsmevy Budhov. Neón teraz
bráni akémukoľvek objavu, pristriháva krídla každému, kto
by sa ešte chcel oddať vzletom ducha.
Začiatkom storočia pricestoval francúzs námorný
dôstojník Pierre Loti do archeologického náleziska Angkor
v Kambodži ako zapálený pútnik plný očakávaní, na voze,
ktorý ťahali čierne bý, a prosil budhistických mníchov,
aby ho prichýlili vo svojich chrámoch. O dvadsať rokov
neskôr tam už bola spoločnosť Cooks, ktorá organizovala
výle , nočné tanečné predstavenia uprostred ruín a predá-
vala turistom na pamiatku kamien.
Muž, ktorý v roku 1860 „odhalil“ Angkor pre ľudstvo
– a pre turistov –, zaplatil za tento objav svojím životom.
Málokto vie, že ešte aj dnes sa tam východne od Luang
Prabangu nachádza jeho hrob a ja som sa tam chcel vybrať,
aby som vzdal úctu tomuto dobrodružnému vedcovi – volal
sa Henri Mouhot a jeho príbeh ma vždy fascinoval. Bol
to francúzs prírodovedec, ktorý cestoval po Indočíne
hneď, ako sa stala kolóniou. Pred odchodom na expedíciu
s úmyslom doplaviť sa po rieke Mekong až do Číny si prečítal
správu mnícha, ktorý už desať rokov predtým naznačoval

37
 prítomnosť zvláštnych ruín v džungli neďaleko mestečka
Siem Reap, ale nemal tušenie o tom, čo by mal očakávať.
Jedného dňa zašiel Mouhot hlbšie do lesa, kde, ako
sa vyznáva vo svojich listoch, sám sebe robil spoločnosť
spievaním opery Traviata, keď odrazu zacítil, ako sa
uprostred hustého lístia pod obrovskými stromami na
neho dívajú dve, š ri, desať, sto očí z kameňa a usmievajú
sa. Vždy som sa snažil predstaviť si, ako sa asi v tej chvíli
cítil; v tej chvíli, pre ktorú sa oplatilo cestovať i zomrieť.
Po čase strávenom uprostred ruín Angkoru Mouhot
pokračoval v písaní svojho denníka a postupoval na sever.
Prišiel do Luang Prabangu, prešiel mestom, kráčal pozdĺž
rie Nam Khan a keď zašiel za dedinku Naphao, náhle
ochorel. Devätnásteho októbra napísal: „Zmocnila sa ma
horúčka.“ Nasledujúce dni sa v jeho denníku neobjavil ani
riadok, až dvadsiateho deviateho októbra roztrasenou ru-
kou napísal tieto slová: „Zmiluj sa nado mnou, Bože môj…“
Zomrel desiateho novembra 1861. Mal sotva tridsaťpäť rokov.
Navštíviť ho bolo pre mňa omnoho jednoduchšie: pol-
hodinu autom z Luang Prabangu smerom do Ban Nounu,
potom asi desať minút pešo dole prechádzkovým krokom
po chodníku zarastenom kríkmi. Keď som prišiel na miesto,
mal som pocit, že Mouhot zomiera práve v tej chvíli. Nič sa
nezmenilo. Tá istá rieka tam rovnako pokojne zurčala, ten
istý les šumel tisíckami hlasov ako vtedy a jedna osamelá
žena prechádzala v diaľke s prúteným košom na pleciach
– súčasná žena, ale zároveň tá istá žena ako vtedy, pred
stotridsiatimi dvomi rokmi.
Hrob sa nachádza tam, kde Mouhot zomrel, v útro-
bách kopcovitej rokliny, asi tridsať metrov od riečiska Nam
Khanu, akoby ho jeho druhovia chceli položiť hore, aby ho
neodplavil prúd: betónová mohyla, za ňou stojí ako strážnik
obrovský strom a vľavo namiesto štandardy veje vysoký,
radostný, výrazne zelený bambusový trs.

38
 Ugo Foscolo mal pravdu, keď napísal oslavnú báseň
Dei sepolcri (Hroby). Hroby sú veľmi inšpiratívne a istotne
nie náhodou ma tieto jednoduché, dojímavé stopy života,
ktoré obyvatelia Západu zanechávajú po svete, vždy zvláštne
priťahovali. Veď koľko hodín som strávil na cintorínoch
cudzincov, ktorí zahynuli v Ázii! Počnúc tým v Macau, cez
cintoríny v Čiang Mai, Nagasaki či Jokohame, kde som si
predstavoval a preciťoval živo tých zosnulých ďaleko
od domova, snažil som sa uchopiť ich príbeh obsiahnutý
v niekoľkých zdvorilostných frázach vytesaných do kameňa.
Kapitáni lodí, ktorých ako dvadsaťročných skosila horúčka;
mladučké mat, ktorých životy vyhasli v bolestiach pri
prvom pôrode; námorníci z rovnakej lode, ktorí postupne
zomreli v dôsledku nečakanej epidémie. Niekedy – ako vraví
kameň – starec, ktorého život bol príkladom pre mnohých
iných a za ktorým deti a vnuci smútia. Dobrodruhovia,
misionári, obchodníci: neznáme mená.
Čím nás hroby priťahujú? Možno tým, že naozaj
uchovávajú niečo viac ako len kosti? Možno tým, že po
mŕtvych okrem spomienok na nich zostane aj stopa po ich
prítomnosti? Možno tým, že kameň nasiakne ich príbehom?
Zdalo sa, že hrob Mouhota, tichej osamelej bytosti zabud-
nutej na brehu rie Nam Khan skutočne prehovoril. Len
fakt, že som k nemu zašiel, akoby mu prinavrátil život. Alebo
to bolo tak, že bez miery času bola tá minulosť stále tam,
prítomná pre každého, kto by sa chcel dojať či inšpirovať?

Laos som si vybral ako poslednú destináciu roka 1992,

lebo som vedel, že ak sa rozhodnem viac nelietať, vrátim
sa odtiaľ bez problémov via terra do Bangkoku, a preto
sa aj moja návšteva od prvej chvíle niesla v znamení
nových myšlienok, ktoré vo mne vzbudzovali čoraz
väčšiu zvedavosť. Tým, že som sa nejakým spôsobom začal
zaujímať o menej obvyklú stránku vecí, upriamoval som

39
čoraz viac pozornosti na všetko, čo by mi inokedy uniklo.
Odrazu sa mi všetko javilo poznačené akousi súvislosťou
s tým iným svetom; osoby, u ktorých by som bežne videl
len spoločens prijateľnú fasádu, odkrývali svoju druhú
tvár, omnoho viac v súlade s tým, čo zaujímalo aj mňa. Sa-
mozrejme, že tie veci sa tak diali vďaka mne a mojej nanovo
upriamenej pozornosti.
Posledný deň strávený v Luang Prabangu som nasadol na
loď a plavil som sa po Mekongu k jaskyniam Tham Ting s ich
sedemtisíc Budhami. Počas vojny boli tieto slávne jaskyne
v horách kolmo nad riekou pod paľbou politického hnutia
Pathet Lao. Komunistickí bojovníci gerily kontrolovali
celú okolitú oblasť a ani raz sa mi tam nepodarilo dostať.
Vedel som, že medzičasom väčšinu starých sôch rozkradli
a rozpredali do antikvariátov v Bangkoku, ale aj tak som tam
chcel zájsť. Nebolo to azda tou riekou, že sa moja budúcnosť
symbolic plavila dole prúdom? Chcel som jej ísť v ústre .
V hlavnej jasni kľačala pred kamenným Budhom
skupina Laosanov a pýtala sa ho na svoju budúcnosť. Urobil
som to aj ja. Bolo to jednoduché: spojenými rukami som po-
maly rozkolísal kalíšok s malými bambusovými steblami, až
kým jedno z nich nevypadlo na zem. Každé steblo má svoje
číslo, každému číslu zodpovedá lístoček papiera s odkazom.
Ja som mal číslo jedenásť a v správe bolo napísané: „Vystreľ
svoj šíp na obra Ku Pana. Určite ho zabiješ. Čoskoro už nebudeš
mať nepriateľov a tvoje meno bude známe v každom kúte sveta.
Tvoji ľudia ťa potrebujú a musíš im naďalej pomáhať. Ak budeš
obchodovať, prídeš o všet peniaze. Choroby ťa nezastihnú.
Cestovanie je pre teba obrovským darom.“
Ten odkaz sa mi nevidel ako ktovieaký, ale keď som
ho vytiahol vo Viang Čane počas Štedrého večera na fran-
cúzskom veľvyslanectve, kam som bol pozvaný ako hosť,
ten lístoček bol ako iskra, ktorá zapaľuje ohromný oheň.
Vzápätí všetci okolo toho nesmierne formálneho stola, kde

40
nás obsluhovali mlčanliví čašníci v livrejach, rozpráva-
li o jasnovidcoch, o veštbách, o mágii. Každý bez hanby,
pomerne obvyklej v takýchto situáciách, mal svoj príbeh,
svoju skúsenosť, o ktorú sa chcel podeliť. Možno preto, že
sme večerali pri sviečkach v bielučkej rezidencii obklopenej
bugenvileami a orchideami, učupenej v tajuplnej záhrade
so starými sochami objaviteľov, kde dominovala obrovská
trikolóra; možno preto, že Európa so svojou logikou sa
zdala byť tak ďaleko ako nikdy predtým, ale akoby ten
môj lístoček otvoril Pandorinu skrinku a nadišla hodina
neobyčajných spovedí.
„Mne jeden veštec skutočne zmenil život,“ vyznala sa
elegantná, pekná š ridsiatnička, ktorá akurát pricestova-
la z Paríža a sedela oproti mne. Ešte počas vysokej školy
otehotnela so spolužiakom, ktorý krátko nato zomrel pri
lyžiarskej nehode. Ich spoločný priateľ stál pri nej a zrodila
sa medzi nimi veľká láska. Jedného dňa sa však matka toho
priateľa vybrala k jasnovidke. „Tvoj syn sa čochvíľa stane
otcom dieťaťa, ktoré nie je jeho, a to nesmie urobiť. Priviedlo
by ho to do záhuby,“ povedala jej. Keď matka vyrozprávala
túto veštbu synovi, zostal natoľko zaskočený, že sa sobáša
vzdal. „… a tak som sa otcom toho dieťaťa stal ja!“ povedal
pán, ktorý sedel po pravom boku veľvyslanne.
Mne sa tento príbeh videl ako pický prípad, keď mat-
ka vkladá do úst jasnovid slová, ktorá ona sama nedokáže
synovi povedať, a tak si prostredníctvom autori okultizmu
vynúti to, na čom jej záleží; no ďalší spolustolovníci zostali
dosť ohromení a táto dáma, dnes už známa parížska advo-
kátka, bola o „moci“ jasnovid úplne presvedčená. S mojím
veštcom z Hongkongu všetci súhlasili, mal som ho teda
poslúchnuť a nelietať.

Na svitaní som odcestoval ešte raz lietadlom do Planiny

džbánov, zvláštneho údolia uprostred severných laoských

41

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

hôr, ktoré je posiate obrovskými záhadnými mechmi z ka-
meňa, niektoré sú dokonca vysoké viac ako dva metre
a všet sú dokonale opracované. Ale kto ich vytesal? Na
čo majú slúžiť? Antropológovia tvrdia, že ide o pohrebné
urny už vyhynutej starobylej civilizácie čínskeho pôvodu,
ale Laosania chcú ešte veriť svojim legendám. „Sú to amfory
na víno. Vytvorili ich obri,“ tvrdia ľudia. „Na vrchole kopca
sa nachádza obrovský kamenný stôl, kde sa z času na čas
obri schádzajú na banketoch.“ Ale na horu sa vystúpiť nedá.
V tejto oblasti som strávil tri dni. Červené ma dozreli
a začínali im opadávať červené, fialové a biele lupene, ženy
vyrezávali makovice, aby z nich získali vzácnu lepkavú čier-
nu tekutinu. Bolo to zároveň obdobie, keď miestni obyvatelia
hôr Muongovia slávili Nový rok a mladí chlapci a dievčatá sa
dávali na najpopulárnejší šport: hra s loptou s cieľom nájsť si
manželku či manžela. V každej dedine stáli zástupy dievčat
v tradičných krojoch oproti zástupom chlapcov, hádzali si
lop z lát a celé hodiny opakovali starú kantilénu: „Ak
ma miluješ, hoď lepšie… Ak ma chceš, uprav sa.“
Mal som jedinečného sprievodcu, Claudea Vincenta,
bol to Francúz, asi päťdesiatnik, vzdelaný a v Laose žil od
detstva. Oženil sa s Laosankou a zostal v krajine aj po tom,
ako sa vlády v roku 1975 zmocnili komunisti. Počas vojny
sme sa vídali často, ale nikdy sme sa dôkladne nespoznali; ja
som bol pre neho jedným z mnohých dravých novinársch
supov, ktorí sa zlietali do tejto krajiny na mŕtvoly. Teraz to
bolo iné a Claude chcel, aby som pochopil jeho nesmiernu
lásku k Laosu, ktorý sa už po vojne neobjavuje na titulných
stránkach novín, k Laosu, o ktorom už nikto nepíše, ale
s ktorého krásnou starou dušu je on stále spätý.
Uvedomil som si to v jedno popoludnie, keď sme sa po
návšteve Planiny džbánov unavení utiahli prenocovať do
útulku bez vody a elektriny. Rozprávali sme sa o tom, ako
komunisti, kamkoľvek prišli, či už do Číny, alebo do Kam-

42
bodže, najskôr potlačili všet ľudové tradície, bojovali proti
poverčivosti, odstránili veštcov, zakázali staré slávnosti; ja
som sa ho spýtal, ako sa správali členovia hnutia Pathet Lao.
Claude mi dal odpoveď v príbehu, ktorý sa mu stal
pár rokov predtým, a teraz si povedal, že ho po prvý raz
vyrozpráva… cudzincovi. Alebo ma možno už za natoľko
cudzieho nepovažoval.
Vo Viang Čane sa píše rok 1985: Claude sa rozhodne,
že sa v nedeľu vyberie s celou rodinou na piknik na breh
Mekongu. Jedna z neterí sa na výlet veľmi teší, ale nečakane
dostane vysokú horúčku a rodina zvažuje, či ju nechať doma.
Dievčatko si však zúfa a tvrdí, že musí a musí ísť k rieke. Že
ju predsa nemôžu nevziať. Rodina sa usadí na brehu, dospelí
jedia, deti sa hrajú pri vode. Len keď nastane čas odchodu,
všimnú si, že dievčatko tam nie je. Všade ju hľadajú, ale ona
sa vyparila. Zúfalá rodina zájde k slávnej jasnovidke a tá im
v tranze povie: „Budúci piatok popoludní o trištvrte na štyri
choďte k ohybu rie a nájdete ju pred pagodou. Na tele bude
mať modré škvrny: jednu pod pazuchou, druhú na prsiach.“
Rodina sa tam vyberie a o danej hodine mŕtve telo s modrými
fľakmi, ako ich opísala tá žena, vypláva na hladinu.
Jasnovidka – vysvetlil mi Claude – nadviazala spojenie
s Duchom rie a požiadala ho, aby vrátil telo dievčatka vý-
menou za obetu siedmich kureniec a jedného brava. Rodina
nevedela, ako odovzdať tomu Duchovi to, čo mu bolo sľúbené.
Žijeme najťažšie obdobie komunistického režimu,
informátori sú všade, v každej štvrti; sám Claude zo strachu,
že by zle skončil, keby zorganizoval obetnú slávnosť, zájde
po radu k vysokému nkcionárovi strany. Reakcia je nanaj-
výš prekvapujúca. „Musíte určite vykonať obetu. Sľúbili ste
to Duchovi rie a slovo musíte dodržať,“ vraví a pokračuje
v rozprávaní, že počas vojny, vždy keď členovia hnutia Pathet
Lao prechádzali cez rieku, posledný člen hliad sa musel
obzrieť a nahlas zavolať neexistujúceho súdruha.

43
 Duch rie si obvykle vezme posledného z radu a bo-
jovníci gerily si mysleli, že takto ho oklamú.
„Tento zvyk sa dnes stal vojenským príkazom pre všet
hliad, ktoré prechádzajú cez vodné to,“ dodal Claude.
Mne sa pomyslenie, že v Laose aj marxisti-leninisti
zostali predovšetkým Laosanmi a svojím spôsobom teda
mimo času, veľmi páčilo.

Na ďalší deň sme sa vydali džípom na sever. Oblasť okolo

Planiny džbánov Američania počas vojny vo Vietname
zdevastovali asi najviac. Bývalé hlavné mesto Xianhuang
už doslova neexistuje, zrovnali ho so zemou počas bombar-
dovania bombardérmi B-52. Nová obytná štvrť Phonsavanu
je teraz len rozľahlá plocha s drevenými obydliami.
Miestni ľudia strávili ro v kavernách, kde sa ukrý-
vali pred bombami. Teraz, keď sa vracajú žiť na svetlo, pri
obnove dedín využili všetko to, čo im vojna zanechala:
obaly z napalmových bômb – obrovské vajcia, ktoré sa vo
vzduchu otvárali a vypúšťali desiat maličkých smrtonos-
ných načasovaných náloží – sa využívajú ako stĺpy ohrád
alebo kŕmidlá pre zvieratá; delostrelecké projektily slúžia
ako nádoby na vodu.
„Koľko máš rokov?“ opýtal som sa jednej ženy na trhu
v Phonsavane. Prekvapene sa na mňa pozrela. „Rokov?“ od-
vetila, akoby túto časomieru nepoznala. „Kedy si sa narodila?“
naliehal som. „Pred vojnou,“ povedala. Pred ktorou z toľkých
vojen však nebolo jasné. Čo si človek pamätá, v Laose bola
vojna nepretržite.
Štyridsaťpäť kilometrov od Phonsavanu sa cesta
rozdeľuje: jeden pahýľ sa tiahne na východ, do Vietnamu
a prístavu Vinh; druhý na sever, do starého hlavného mesta
gerily Sam Neua a k hraniciam s Čínou.
Na okraji tejto ces , asi desať kilometrov od rázcestia,
sa nachádza kaverna Tam Piú. Dá sa k nej dostať len pešo

44
pozdĺž bystriny. Ešte aj teraz tam uprostred lú leží nevy-
buchnutá bomba. To miesto je opustené.
V polovici svahu, na strmej stene z belavého kame-
ňa, je veľká čierna diera v tvare polkruhu. Z lúk sa šíri
svieža vôňa kvetov, ale naši laoskí sprievodcovia vravia,
aby sme radšej nešli ďalej, pretože oni cítia pach smrti.
A tak stúpame neschodným chodníkom a vchádzame na
úbočie hory. Steny sú čierne od požiaru, sú na nich stopy
po fosfore a všade odtlač úlomkov po veľkom výbu-
chu, ktorý otriasol kavernou a spôsobil pád obrovských
balvanov. Kráčame medzi sutinami, zhorenými zvyškami
kuchynského náradia, šijacím strojom a handrami mŕtvych
spred mnohých rokov.
Bola to jedna z najznámejších kaverien, kde ľudia
žili počas vojny. Sem do kamenných útrob hory sa bom-
by z B-52 nemohli dostať. Avšak v roku 1968 T-28, malé
lietadlo proamerických vládnych síl, vstúpilo do údolia,
priblížilo sa k hore, uvidelo kavernu a zamierilo na ňu
fosforovou raketou. Explózia uprostred kamenných stien
bola strašná. Zomrelo tam viac ako š risto ľudí. Nikto
z nich sa nezachránil.
O tridsať metrov ďalej kaverna klesá, je tam tma a ja
dokážem pokračovať v ceste len vďaka svetlu vreckovej
bater. Čoskoro pocítim, že kráčam po kostiach; niektoré
sú malé, akoby detské. Na konci som sám a v absolútnom
tichu si predstavujem, že počujem sťaby závojom stlmené
výkri spred mnohých rokov. V tej tme premýšľam nad
odlišnou perspektívou toho okamihu: napätý a vzrušený
pilot, ktorý dôjde až sem, vystrelí, všimne si, že zasiahol
cieľ a v eufórii sa vráti na základňu; a utrpenie mŕtvych,
nárek zranených, ktorí sa plazia až na koniec kaverny, aby
z nej už viac nevyšli von.
Zaiste: je to tak, lebo viem, že sa dojmem, že „cítim“.
Nezanechá azda takáto tragédia alebo každá iná obrovská

45
bolesť nejakým spôsobom po sebe stopu vo vzduchu či na
zemi? Čo chceli povedať naši predkovia, keď sa odvolávali
na spiritus loci, ak nie to, že sa niečo predsa len zostane
vznášať na mieste, kde sa stalo niečo výnimočné?
„Boli ste v tej jasni?“ schádzajúc som sa opýtal skupi-
ny deciek, ktoré si z banánových stopiek vyrezávali kolesá
pre svoj imaginárny automobil. Všetci naraz vydesene
ustúpili. „Nie! Tam sa nesmie chodiť. Straší tam. Sú tam
pii.“ Duchovia, mátohy.
Na Západe by to bola Kaverna mučeníkov a každý rok
by sa tam konali pietne spomienkové slávnosti. Dejiny ka-
verny by sa zaradili do osnov a vyučovali by sa v školách. Pre
Laosanov to tak nie je. Pre nich dejiny nemajú tento význam
a v tej diere nie sú ostat ich rodinných príslušníkov, ale len
strašidlá, ktoré nasýtili steny výkrikmi, utrpením a hrôzou,
a od ktorých sa jednoducho musia držať čo najďalej.
V ich vnímaní sveta vzťah medzi príčinou a dôsled-
kom nie je taký ako v našom logickom zmýšľaní. Krátko
predo mnou navštívila oblasť Planiny džbánov na niekoľko
týždňov skupina amerických odborníkov, aby hľadali ne-
zvestných vojakov, pre ktorých sa zaužívala skratka MIA
(Missing in Action), konkrétne pilotov lietadiel zostrelených
počas vojny, ktorých smrť sa však nikdy nepotvrdila. Ame-
ričania prehľadávali džungľu, preosievali zem, aby získali
čo i len jediný úlomok kosti a trávili večery v Phonsavane.
Laosania pritom neprejavili voči nim ani najmenší odpor.
Nikto im nešiel ani len ukázať jedno z mnohých detí, ktoré
sa ešte aj dnes rodia znetvorené v dôsledku chemických
látok uvoľnených do tohto kraja pred štvrťstoročím.
Manželka fotografa z Phonsavanu držala v náručí jedno
také trojročné dieťa; malo veľkú, hranatú hlavu a zavalité
ru so zrastenými prstami. „Karma,“ poznamenala a budhis-
tic pripisovala túto hrôzu akejsi vine v predchádzajúcom
živote dieťaťa.

46
Aby som sa dostal z Xianhuangu do Paksé v južnom Laose,
musel som ešte raz letieť: ako obvykle sedemnásťmiestnym
rozpadávajúcim sa Y-21 čínskej výroby, s jedným pilotom,
kopilotom a batožinovým priestorom tam, kde sa nachádza
jediná toaleta. Keď som nastúpil na palubu, lietadlo už bolo
preplnené záhadnými, spľasnutými vrecami z modrého
plastu: boli v uličke, na voľných miestach, naložené až
po strop na toalete resp. v batožinovom priestore, aj pri
bezpečnostnom východe. Dokonca tam boli aj dve štvorcové
taš oboch pilotov z čiernej kože. Pokúsil som sa ich zdvih-
núť: boli veľmi ťažké. Aj v nich rovnako ako v modrých
vreciach bolo naložené mäso: bravčové, hovädzie. Vo Viang
Čane zaplatíte za mäso dvojnásobne viac ako v Planine
džbánov, a tak si piloti nabaľovali svoje nízke socialistické
platy. Pomyslel som si na ďalšie lietadlo – Antonov ruskej
výroby –, ktoré sa akurát vrátilo po revízii, pretože pred
niekoľkými týždňami nedokázalo vzlietnuť a začalo horieť
na štartovacej dráhe na severe. Všetci pasažieri sa zachránili,
lebo z neho včas vyskočili.
„Ako sa však dostanem von odtiaľto?“ spytoval som sa
seba samého, keď som si všimol, že každý únikový východ
bol zatarasený hŕbami spľasnutých vriec. Bolo mi ľúto pri
pomyslení, že v prípade nešťastia by sa moje mäso zamie-
šalo s mäsom vo vreciach a nikto by nás potom nedokázal
rozoznať. „Vlastne áno, predsa Američania!“ odpovedal
som si povzbudivo. V predchádzajúcich dňoch som akurát
začul, že v laboratóriách na Havaji, kam Američania posie-
lajú všetko, čo nájdu počas výskumov v súvislosti s MIA,
dokážu určiť, či ten-ktorý úlomok kosti patril jednému
z ich vojakov alebo nie.
Nebo zosivelo, husté mračná sa nakopili a let uprostred
dažďom nasiaknutých mrakov a bleskov, ktoré sa kľuka-
tili medzi tmavozelenými pohoriami a strmými štítmi, sa
zmenil na ešte dramatickejší. Tá krajina mala jedinečné

47
primitívne čaro, ale nedokázal som si ju vychutnať. Medzi
jednotlivými turbulenciami som sa zaprisahával, že ak vôbec
to lietadlo niekedy pristane v Savannakete, kde malo mať
medzipristátie, vystúpim a ďalej budem pokračovať loďou.
A to som aj urobil.
Mekong bola pokojná rieka, s hustými vodami, hladinu
občas rozvírili len veľké bahenné bubliny, nič dramatické.
Pomaly sme sa kĺzali medzi dvomi brehmi – boli podstatou
toho vnútorného rozporu, ktorý som tak veľmi chcel vyrie-
šiť: vľavo laoský breh s dedinami, kde sú chatrče postavené
v tieni kokosových paliem, veslárske člny ukotvené na
konci jednoduchých bambusových schodov a večer sa tu
v tichu mihajú svetlá olejových lámp; vpravo thajský breh:
s neónovými lampami, hudbou z reproduktorov a vzdiale-
ným rachotom motorov. Na jednej strane minulosť, z ktorej
chcú všetci Laosanov vytrhnúť; na druhej strane budúcnosť,
ktorej všetci musia údajne utekať v ústre . Na ktorom
brehu je šťastie?

Tridsiateho prvého decembra som sa nachádzal v horskej

oblasti Bolaven, na náhornej planine v nadmorskej výške
tisíc metrov, uprostred Mekongu na západe, Annamského
pohoria na východe a Kmérskej nížiny na juhu. Ide o najviac
bombardovanú oblasť v dejinách tohto sveta, pretože práve
tam sa sústreďovali všet dodáv putujúce z Hanoja po Ho
Či Minovom chodníku skôr, ako ich rozdelili: jedna časť do
Kambodže smerom do Saigonu a druhá časť do stredného
Vietnamu. Nezostala tam stáť ani jedna stavba z koloniál-
neho obdobia, ani jedna pagoda, ani jedna jediná dedina.
Všetko zmietlo nepretržité zemetrasenie amerických bômb.
Aj samotná príroda stratila svoju
ziognómiu. Les sa zmenil
na krovisko a ešte aj dnes len sotva počuť vtáčí spev. Len
kde-tu na červenej úrodnej pôde začali niektoré japonské
a thajské spoločnosti oživovať slávne kávové plantáže.

48
 Bol som v drevenej chatrči postavenej na vodopáde.
Zurčanie vody bolo ohlušujúce, a tak som strávil silvestrov-
skú noc bdelý a predstavoval som si zvláštny rok 1993, ktorý
práve začínal. Omeleta z vajíčok červených mravcov, ktorú
som si uvaril na samotársku novoročnú večeru, podľa mňa
najvhodnejšie vystihovala jedinečnosť tejto príležitosti. Keď
moje hodin ľahostajne odbili polnoc, rozhodnutie nelietať
už bolo samozrejmé. Tá pomalá, starobylá plavba v člne po
prúde Mekongu udala mojim dňom nový rytmus. A predsa
sa mi videlo, že robím niečo odvážne, takmer zakázané. Po
zmysluplnom živote v znamení rozumu som si teraz dovolil
spraviť rozhodnutie založené na najiracionálnejšej zo všet-
kých úvah, a tak som si vnútil toto nezmyselné obmedzenie.
Aby som teda dodal môjmu rozhodnutiu symboliku,
prvého januára 1993 ráno som chcel vykročiť do nového
roka na sloňom chrbte. Trasa do Paksongu prechádza údo-
lím, ktoré bolo kedysi dávno kráterom sop. Tráva bola
vysoká a sýto zelená, miestami zvýraznená trblietajúcimi
sa striebristými klasmi lulan, ktoré sa akurát pohli vo vetre.
Kôš na slonovi bol nepohodlný a nestabilný, ale jeho výš-
ka bola dokonalá, aby som si mohol vychutnať svet z inej
perspektívy.

49
 Bangkockí
zberači mŕtvol

Auto, ktoré ma čakalo v akheku, na hraničnom priechode

pred Paksé, bolo ako stroj času. Na východe ma naložilo
v starobylom, vzdialenom, dávnom a ešte neporušenom
Laose a v priebehu niekoľkých hodín ma prenieslo do vul-
gárnej modernosti špinavého, chaotického, zamoreného
Bangkoku, kde je voda znečistená, vzduch je plný olova,
kde každý pia človek nemá vhodné bývanie, kde je každý
šesťdesia – vrátane novorodencov – postihnutý vírusom
AIDS, kde každá tridsiata žena robí prostitútku a kde sa
každú hodinu niekto zabije.
Volajú ho „Mesto anjelov“ a možno také kedysi aj bolo.
Obydlia postavené na palisádach, ces tvorili kanále a ľudia
sa plavili v člnoch. Po okrajoch tých niekoľkých existujúcich
vozoviek na pevnine sa tiahli mohutné stromoradia a ich
koruny tvorili svieži tienistý tunel nad vtedajšou riedkou
premávkou. Zlatisté štíhle veže pagod sa týčili ponad všet
domy a paláce, vrátane kráľovského; panovník sem pozval
na začiatku storočia talianskeho architekta, aby mu postavil
trónnu sálu.
Bangkok nebol nikdy pekné mesto, ale mal svoje
čaro, bol exotický. Tropické teplo bolo niekedy až dusivé,
ale od mora povieval ľahký vánok, tiahol sa ponad rie-
ku Čhauphrajá a pofukoval bez prekážok nad rozľahlou
zástavbou domov.

50
 Uprostred ľudských bytostí z mäsa a kostí, ktoré sa
oddávali mnohým obchodným záležitostiam pickým
pre rušné mesto, od nepamäti známe svojimi príjemnými
neresťami a nevyriešenými záhadami, žili aj mnohé iné
bytosti, neviditeľné, ktoré vznikli z ľudskej fantázie, lás
i zo strachu. Aj ajčania, podobne ako iné národy v tomto
regióne, nazývajú tieto bytosti pii, duchovia.
Aby boli pii spokojní, aby dali pokoj a neotravovali
bežných smrteľníkov, v každom kúte mesta, v každej uli-
ci, pred každým domom boli ich malé svä ne a ľudia sa
o ne starali, nechávali v nich neustále jedlo, malé drevené
sloní, kriedové baletné piškóty, plný pohár alkoholu
či krásne voňavé kvetinové náhrdelní z jazmínových
kvetov.
Pri každom výkope základov nového domu alebo stud-
ne sa hneď staval aj oltárik pre Ducha zeme ako ospravedl-
nenie za vyrušovanie počas stavebných prác a zároveň ako
prosba o ochranu v nadchádzajúcom čase.
Pravidelnými obetnými darmi sa potom pri oltári ob-
novovali ospravedlnenia a prosby. Ak počas niektorých prác
bolo potrebné vypíliť strom, prostredníctvom špeciálneho
obradu sa žiadalo povolenie od pii toho stromu na použitie
píly v jeho neprospech.
Pii miesta, kde postavili starý Erawan Hotel, bol na-
toľko spokojný s tým, ako sa k nemu správali, že začal
robiť zázra a jeho svä ňa je ešte aj dnes jedným z naj-
navštevovanejších a najobľúbenejších miest v Bangkoku.
Jednou z jeho špecialít je pomoc pri splodení synov, a tak
sa tadiaľ premleli tisícky neplodných žien s ktovieakými
milodarmi; niektoré dokonca chodili okolo neho v noci
tancovať polonahé.
V uplynulých desiatich rokoch Bangkok zachvátila
túžba po modernizácii a obrovský stavebný rozmach spô-
sobil v celom meste zmätok: zakryté kanále sa premenili na

51
asfaltové ces , nádherné storočné stromy sťali, buldozéry
zrovnali so zemou celé ulice so starými domami a namiesto
nich boli postavené desiat vysokánsch železobetó-
nových mrakodrapov. Zem otvorili, rozkopali, rozvŕtali,
pootriasali, a hoci kde-tu dbali na ospravedlnenia voči pii,
tento zásah bol natoľko masívny a nepríjemný, že mnohí
z nich sú veľmi nahnevaní a v meste sa teraz pohybujú nevi-
diteľné bytosti, ktoré z poms privádzajú ľudí do šialenstva
a spôsobujú strašné katastro
. Starí obyvatelia Bangkoku
sú presvedčení, že je to takto, a ja si myslím, že sa nemýlia.
Sotva týždeň po našom príchode do Bangkoku sa ne-
ďaleko od nášho domu, priamo v centre mesta, o siedmej
hodine večer, keď je premávka najhoršia, prevrátil kamión
s nákladom tekutého plynu; mrak smrti zahalil desiat áut
a domov, stačila jedna iskra, ktorá spôsobila výbuch, a viac než
sto ľudí sa premenilo na uhoľ. Stalo sa to v septembri 1990.
O niekoľko mesiacov neskôr, hneď po poludní, sme
začuli obrovské dunenie a uvideli sme, ako sa z oblasti
prístavu dvíha do neba hustý čierny oblak. V štvrti Khlong
Toei vybuchol sklad chemikálií a spôsobil desiat obetí na
životoch obyvateľov barakov. Nikdy sme sa nedozvedeli,
o aké chemikálie šlo; odvtedy však vyše dvetisíc ľudí, ktorí
sa ocitli pod týmto zamoreným oblakom, trpí nevysvetliteľ-
nými kožnými chorobami, nedokáže riadne dýchať a mnohé
deti sa rodia znetvorené.
Nasledovala jedna katastrofa za druhou. Azda jedna
z najdramatickejších postihla stodeväťdesiat mladých ro-
botníčok, ktoré zhoreli zaživa vo fabrike na výrobu bábik.
Pri prvých náznakoch požiaru mohli všet utiecť, ale ve-
denie chcelo zamedziť krádežiam, uzamklo všet únikové
východy a tieto dievčatá tak uviazli v pasci.
Bangkok je začarované mesto, urieknuté mesto. Vraví
sa, že sa v ňom príliš veľa stavalo, že pod ťarchou všetkých
tých mrakodrapov každým rokom klesne aspoň o desať

52
centimetrov a že čoskoro ho pohltí more. Už teraz je v meste
teplejšie, pretože niekdajšiemu sviežemu vánku od mora
bráni nová výstavba. Mesto má nedostatok vody. Čím sa
však zaoberajú politici a vydavatelia miestnych novín?
Tým, že chudáci ľudia nemajú čo piť? Nie! Tým, že masážne
salóny – ako v ajsku cudne nazývajú bordely – nebudú
mať dostatok vody na umytie intímnych partií početných
klientov.
Každé nešťastie, ktoré sa stane, má okamžité samo-
zrejmé racionálne vysvetlenie: vybuchol plyn, lebo pri
prevoze neboli dodržané bezpečnostné predpisy; fabri
sú ohniskami požiarov, lebo namiesto toho, aby vedenie
investovalo do príslušných protipožiarnych opatrení, radšej
dá úplatok nkcionárom, ktorí by mali kontrolovať dodr-
žiavanie zákonov.
Napriek tomu vysvetlenie, ktoré sa odvoláva na pii, je
napokon aj tak najpravdivejšie, najsprávnejšie, pretože za-
chytáva podstatu toho, čo sa deje nielen v Bangkoku, ale aj
v mnohých iných častiach sveta: príroda sa mstí na ľuďoch,
ktorí ju nerešpektujú a ktorí len z čistej nenásytnosti ničia
akýkoľvek druh harmónie.
Keď sme sa usadili v Bangkoku v najkrajšom a najviac
počarovanom dome, v akom sme kedy bývali, v oáze starého
ajského kráľovstva Siam, uprostred otrasného betónu,
všimli sme si, že u nás nie je „dom duchov“.
„Tu je duch živý a naozaj ho treba živiť každý deň,“
ubezpečil nás Bill Warren, americký spisovateľ, po ktorom
sme sa do tejto rezidencie z čias minulých nasťahovali ako
podnájomníci. Tým „duchom“ bola obrovská mäsožravá
korytnačka – s priemerom takmer jeden meter –, ktorá žila
v jazierku, kde bol dom postavený.
Ja som bol šťastný; dom bol na vode, ako mi po-
radil veštec z Hongkongu, a keďže som prežil mnoho
rokov s Číňanmi, korytnačka pre mňa symbolizovala

53
podstatu pozitívnej sily. Podľa legendy má korytnačka
žiť niekoľko storočí a práve preto Číňania odpradávna
umiestňovali na chrbát obrovských korytnačiek z kameňa
alebo z mramoru náhrobné kamene s ediktmi svojich
panovníkov. V čínskej tradícii má korytnačka ešte aj iný
význam: je symbolom vesmíru. Spodná časť panciera je
štvorcová, predstavuje zem; tá vrchná je guľatá, predsta-
vuje nebo. Korytnačka teda vyjadruje úplnosť priestoru
a času a keďže tí, ktorí ovládajú tieto dva prv, môžu
pochopiť minulosť a prečítať budúcnosť, korytnačka sa
vždy využívala pri veštení. Jednoduchý „tvar korytnač“
očaril Číňanov natoľko, že v tej záhadnej kombinácii obje-
mu a geometrických tvarov údajne videli tajuplné odkazy,
ktoré im zanechali bohovia.
Aj naša korytnačka sa stala obeťou pokroku. Ktovie
koľko rokov žila v systéme mestských kanálov; keď ich
potom zaliali betónom a voda, ktorá predtým tiekla pred
a pod domom, sa zmenila na mŕtve jazero, aj korytnačka
tam uviazla.
Keď sme tam prišli, ukryla sa a hoci sme na jej počesť
pokrstili dom na Turtle House, už sa nám viac neuká-
zala. Vedeli sme, že tam je, pretože z času na čas zmizlo
niektoré z našich káčat, ale s nami akoby sa necítila vo
svojej koži. Podobne aj personál, ktorý pracoval v Turtle
House, postihli zdravotné ťažkosti: záhradník neustále
kašľal, kuchárka sa nedokázala udržať na nohách a moju
sekretárku stále bolievala hlava. Niektorí z ich príbuzných
sa stali obeťami dopravnej nehody, dvaja dokonca zomreli.
Bolo zrejmé, že náš príchod spôsobil nerovnováhu v za-
užívanom poriadku a bolo potrebné nejakým spôsobom
nastoliť harmóniu.
Naši thajskí priatelia nám poradili, aby sme sa s Ange-
lou šli predstaviť Smaragdovému Budhovi, pii všetkých pii
v Bangkoku, a oznámili mu, že sme prišli do Thajska a že

54
by sme tam niekoľko rokov chceli zostať; iní nám radili,
aby sme dali vysvätiť Turtle House proti všetkým možným
negatívnym vplyvom.
Ani sme nad tým dlho nepremýšľali: jedno ráno sme
sa vybrali do veľkého chrámu Wat Phra Kheo na rieke pred
Kráľovským palácom a ľahli sme si na zem pred slávnu
sochu Budhu; deviateho apríla v deň Angeliných narodenín
sme pozvali domov deväť budhistických mníchov. V rukách
mali začiatok dlhokánskej bielej nite, ktorú jeden z nich
natiahol okolo celého domu a jazierka, spievali pekné litá-
nie, pokropili všetko a všetkých svätenou vodou a skôr ako
nastalo poludnie, podľa svojich zvykov zjedli vegetariánske
jedlo, ktoré sme im pripravili.
Po tomto rituáli a po tom, ako roj divých včiel vytvoril
na strome v záhrade obrovský plást, symbol ohromného
šťastia pre tento dom, sa všet trampo skončili.

Mňa však čakal ťažký rok. Považoval som za samozrejmé,

že sa budem môcť, hoci aj spomalene, v regióne pohybovať
loďou. No poriadne som sa zmýlil!
Bangkok je prístav. Každý deň tam kotvia stov lodí
a viackrát do týždňa miestne noviny uverejňujú mnohostra-
novú prílohu s názvami všetkých lodných spoločností, ktoré
tu pôsobia; mená a destinácie dopravných plavidiel a časy,
kedy nakladajú tovar.
Začali sme telefonovať a informovať sa o možných
cestách na Filipíny, do Vietnamu, Hongkongu a Singapu-
ru. Bolo to ako žiadať nemožné. Hovoril som s vedúcimi
kancelárií, generálnymi riaditeľmi, prezidentmi. Zbytočne.
Tí najzdvorilejší mi odpovedali aspoň: „Nie, my nie, skúste
inú linku.“ A tá zas: „Áno… Kedysi sme brali pasažierov, ale
teraz…“ Nemožné. Lode už prepravujú len tovar a najradšej
taký, ktorý je v hermetic uzavretých nádobách, a teda mu
nehrozí vypáčenie, môže byť bez problémov vystavený

55
 slnku či dažďu a v prístavoch ho automatic nakladajú
a vykladajú počítačmi riadené žeriavy.
Nechcel som prepadnúť pokušeniu vzdať sa celého
plánu (nemohol som sa predsa spoliehať len na vla!), začal
som všetkým rozprávať o veštcovi z Hongkongu a o svo-
jom rozhodnutí stráviť rok bez lietania. Týmto spôsobom
som posilnil svoj záväzok – keby som sa bol vzdal, prišiel
by som skutočne o svoju tvár –, ale predovšetkým som si
získal sympatie viacerých thajských priateľov, ktorí sa zrazu
cítili „pochopení“.
Fakt, že som veštbu čínskeho veštca bral vážne, pre
ajčanov, ktorým som o tom rozprával, znamenal, že som
sa stotožnil s ich logikou, že som prijal ázijskú kultúru.
To im lichotilo a tvrdili, že sú ochotní mi pomôcť, čo i len
radami a nápadmi. Jedna z najčastejších znela: „Neboj sa.
Zbieraj zásluhy!“
V základoch rady „zbieraj zásluhy“ stojí, že osud
nie je neodvratný a že predpovede veštcov treba brať
ako označenie tendencie, prípadne ako upozornenie, ale
nikdy nie ako rozsudok bez možnosti odvolať sa. Veštec
napríklad uvidel, že ťa postihne vážna choroba? Že niekto
v rodine umiera? Netreba si zúfať. Obetuj v chráme, po-
môž nešťastníkovi, vypusť na slobodu zvieratá z kliet,
adoptuj si sirotu, zaplať za výstavbu stúpy alebo ponúkni
nosidlá chudobnému a odkloníš od seba to, čo ti inak
hrozí. Samozrejme, vo výbere kvali , množstva a adresáta
„zásluh“, ktoré treba zozbierať, nás musí „viesť“ „profe-
sionál“, ale takýmto spôsobom môže byť otázka osudu
znovu prehodnotená, vracia sa do rúk zainteresovaného.
S osudom sa dá vyjednávať; s nebom sa môžeme predsa
vždy dohodnúť.
Vždy, keď som sa s ajčanmi rozprával o svojej veštbe,
všetci mi radili. Bolo však ťažké dostať odpoveď na jedno-
duchú otázku: „Kto je najlepší veštec v Bangkoku?“

56
 Mal som dojem, že každý z nich si chce ponechať toho
svojho, ako keď žena odmieta dať priateľkám adresu svojej
krajčír. Navyše – ako som potom v priebehu roka zistil –,
sú všetci presvedčení, že najlepší veštec nie je medzi nimi,
ale inde. ajčania vravia, že najlepší jasnovidci sú v Kam-
bodži, Kambodžania tvrdia, že najlepší sú Indovia, Číňania
sú presvedčení, že nikto neprekoná Mongolov, Mongoli veria
len Tibeťanom a tak ďalej, akoby každý z nich, vedomý si
relativi , ktorá ho obklopuje, chcel živiť nádej, že absolútno
je inde. „Ach, keby som len mohol ísť k tomu veštcovi do
Ulanbátaru!“ povzdychne si pravdepodobne obyvateľ Jávy,
a tak živí nádej na miesto, kde sa určite nachádza kľúč
k jeho šťastiu.
V mojom prípade to bolo jednoduchšie: nachádzal
som sa v Bangkoku a chcel som vidieť nejakého veštca tam,
kde som vedel, že sú ich tisíc. Chcel som začať svoj rok
bez lietadiel a opäť si skontrolovať svoj osud, dať si znova
prečítať budúcnosť. Napokon, po stretnutí s tým veštcom
v Hongkongu som sa viac s nikým neradil.
O tom starcovi som však počul niečo, čo vo mne
posilnilo uznanie jeho záhadných schopností. Po návra-
te z Laosu do Bangkoku som zatelefonoval priateľovi
do Hongkongu, aby som mu oznámil svoje rozhodnutie
nelietať, ktoré sa zrodilo po tom, ako som spolu s jeho
manželkou pred šestnástimi rokmi navštívil veštca vo
Wan Chai. „Dobre robíš!“ odvetil mi. „Ten muž je priam
neuveriteľný! Vždy sa trafí.“
Jedného dňa, keďže chcel zmeniť prácu, sa k nemu
vybral aj on po radu, kedy nastane ten najvhodnejší okamih
na zmenu. Starec mu položil obvyklé otáz, „premeral“ si
ho, zadíval sa na neho a keď sa rozrozprával o jeho minu-
losti, povedal: „Zvláštne, ale si nemal jednu matku. Mal
si ich š ri!“ Bola to naozaj pravda. Môj priateľ sa narodil
v Šanghaji, v pickej rodine bohatých comprador, kde bol

57

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

jeho otec patriarchom, mal jednu manželku a tri konku-
bíny a on celé detstvo nazýval „mamou“ všet š ri tieto
ženy. Až v roku 1949, keď otec na úteku pred komunistami
odišiel do Hongkongu, môj priateľ, ktorého museli zapísať
do anglickej školy, uvidel v dokladoch, že jeho skutočnou
matkou bola vlastne „štvrtá manželka“.
Keďže nikto z mojich thajských známych mi nevedel
poradiť nijakého veštca, spomenul som si na priateľa Sula-
ka Sivaraksu, filozofa žijúceho v ajsku, dvojnásobného
kandidáta na Nobelovu cenu za mier. Sulak, presvedčený
budhista, ako jediný kritizuje spôsob, akým sa krajina roz-
víja a nenechá si ujsť ani jedinú príležitosť, aby zaútočil na
tých, ktorí podľa neho zišli zo správnej ces : z ces tradície.
ajský establishment ho nemiluje a pre svoje priame vyjad-
renia bol Sulak obvinený zo zločinu, ktorý už inde na svete
neexistuje – lèse-majesté –, a pekne si zaň odsedel v base.
Keď ho naposledy zatkli, šiel som navštíviť jeho manželku
v domnienke, že bude zúfalá. Vôbec: poradila sa s jedným
veštcom a ten ju ubezpečil, že Sulaka niekoľko dní nato
prepustia. A presne tak sa aj stalo. Ten chlapík sa trafil do
dňa i do hodiny. Rozhodol som sa ísť k nemu. Vedel som,
kde sa nachádza a že je nevidomý.
Potreboval som tlmočníka, no istotne som si nechcel
so sebou vziať svoju sekretárku alebo niekoho, kto by ma
akýmkoľvek spôsobom poznal či niečo o mne vedel. Mohol
by totiž tomu veštcovi aj nevedome našepkať, kto som, na-
značiť mu, aké mám povolanie či rodinu. Zavolal som preto
do biznis centra, ktoré zabezpečuje sekretár manažérom
na cestách, pritom som predstieral, že som klientom Orien-
tal Hotela a dohodol som si schôdzku so sprievodňou
v hotelovej lobby. Prišla ku mne asi päťdesiatročná mo-
letná pani s veľkými okuliarmi, ktorá sa čoskoro pobavila
pri pomyslení, že nebude musieť tlmočiť zmluvné člán
a kúpnopredajné rokovania.

58
 Veštec býval v srdci čínskeho mesta a limuzína kré-
movej farby z Oriental Hotela so šoférom v bielej uniforme
so zlatým lemovaním vchádzala krokom do tej nádhernej
chaotickej štvrte Worachak, ktorá sa zachovala ako jedno
z najrušnejších, životom pulzujúcich a vďakabohu nezmene-
ných centier Bangkoku – s tisíckami obchodov s kovovým
náradím, pumpami, záclonami, klincami, rakvami, koláčmi;
kde cítiť závan tisícok pachov, od kadidla z oltárikov na
konci každučkého kumbálu až po vonné balzamy z lekárne;
kde sa ako v mravenisku hemžia zástupy nemenných
zámorských Číňanov v krátkych čiernych nohaviciach
a bielych tričkách vyhrnutých na bruchu, sťaby potrebovali
osviežiť svoj pupok a rozvíriť qi, životodarnú silu, ktorá sa
podľa nich sústreďuje práve tam.
Museli sme vystúpiť z auta, lebo veštec býval na konci
spleti úzch kľukatých uličiek, kam sme sa mohli dostať
len pešo. Nemal poriadny dom. Cez veľkú kovovú mrežu
otvorenú do ulič sme vošli do obrovskej miestnosti, ktorá
bola zároveň obchodom aj príbytkom, a kde tovar a bohovia
spolunažívali.
Na jednej strane bol uprostred vriec s ryžou starý
písací stôl zo železa. Za ním, v prútenom kresle, slepec; ne-
sedel, čupel, masíroval si nohy tak, ako to robievajú všetci
Číňania v presvedčení, že telesné orgány od srdca po pľúca,
od čriev po pečeň sa ovládajú odtiaľ; stačí len vedieť, ktoré
body treba stlačiť.
Jeho oči boli prázdne. Namiesto zreníc mal akési biele
škvrny, ktoré sa mi videli stále upreté do neba. Na stole stál
malý čajník, tanier s mandarínkami ako symbol prosperi
a prázdny korytnačí pancier.
Muž sa usmieval. Celá miestnosť bola zahalená v opare
silnej vône kadidla, ktorá prichádzala z veľkého oltára v kúte,
plného sošiek z pozláteného dreva, bôžikov a predkov, mŕt-
vych ľudí zobrazených nie takých, akí boli, ale akí chceli byť.

59
Takúto zaujímavú tradíciu si pestujú Číňania na juhu. Strýko
neuspel na cisárskej skúške? No a čo, po smrti ho aj tak
zobrazili ako mandarína. Nejaký chlapík počas života veľmi
sníval o tom, že sa stane policajtom? Keď zomrel, rodina ho
postavila na oltár predkov v uniforme a s puškou na pleci.
Na veštcovom oltári mali mnohé soš v ruke zdvihnutý
meč, akoby ho mali ochraňovať v jeho nevidomosti.
Staršia žena, možno jeho manželka, v zelenom hodváb-
nom pyžame akurát dojedla za okrúhlym stolom, položila
prútené pokriev na hrnce so zvyškami jedla a posediač
začala umývať riad na stolčeku pred výlevkou.
Slepec začal pomaly, akoby nechcel náš vzťah upo-
náhľať, niečo šepkať a moja pani tlmočiť. Bola to obvyklá
otázka, na ktorú som dal obvyklú odpoveď: „Narodil som
sa vo Florencii, v Taliansku, štrnásteho septembra 1938.“
O koľkej? Okolo ôsmej hodiny večer.
Slepec vyzeral spokojne. Počul len môj hlas, ktorý
v angličtine vyslovil tých pár slov, ale to mu očividne sta-
čilo. Prestal sa dotýkať nôh, jeho prs sťaby robili zvláštne
výpoč vo vzduchu. Prázdne oči, neustále upreté do neba,
sa mu rozjasnili, akoby poznal veľké tajomstvo, ktorým má
udržať moju pozornosť. Pery zašepkali akúsi riekanku, ale
nepovedal nič zrozumiteľné. Obrovské nástenné hodiny za
ním odbíjali dlhokánske minú . Mal som dojem, že loví
niečo v pamäti, že to našiel. No podľa mňa uplynul ešte
veľmi dlhý čas, kým prehovoril.
Malé čínske dievčatko v bielom pyžame vbehlo dnu,
podalo niečo jeho manželke a utekalo preč, pričom s rukami
spojenými na hrudi pozdravilo všetkých nezúčastnených
bohov na oltári.
Konečne veštec otvoril ústa a ukázal nám rad pekných
čistých bielych zubov – možno to bola zubná protéza! –,
v jeho úsmeve bolo badať súcit a jeho slová boli jasné: „Keď
si sa narodil, bola streda,“ povedal, akoby očakával, že ma

60
 tým prekvapí. Isteže, výborne! Tým výpočtom spamäti by
ešte pred niekoľkými rokmi mnohých ľudí ohúril. Dnes už
oveľa menej. Môj počítač spraví taký výpočet za niekoľko
sekúnd.
Toto konštatovanie ma rozptýlilo, jeho spokojnosť ma
dojala, ale bol som sklamaný a pomyslel som si, že ten sle-
pec nie je ničím zaujímavý. Počúvam ho nie veľmi pozorne.
„Máš pekný život, zdravé telo a bystrú myseľ, ale strašnú povahu.
Si schopný veľmi sa rozhnevať, ale vieš sa aj rýchlo upokojiť.“
Všeobecné pravdy, platné na päťdesiat percent pre každého
človeka, ktorý sa pred neho posadí, pomyslel som si. „Tvoja
myseľ nie je však nikdy pokojná… stále nad niečím premýšľaš
a to nie je dobré… Si veľmi veľkorysý k ostatným.“ Pravdivé
takmer pre všetkých, vravel som si.
Položil som na stôl malý diktafón a zároveň si robím
poznám, mám však pocit, že len plytvám papierom a pás-
kou. Potom sa započúvam, ako mi tá žena tlmočí: „Keď si bol
malé dieťa, bol si veľmi chorý a keby ťa tvoji rodičia neboli dali
inej rodine, nebol by si prežil.“ Moja zvedavosť sa prebudila:
to je pravda, ako dieťa som neprepoval zdravím. Boli sme
chudobní, bola vojna, jedlo bolo mizerné a ja som trpel na
pľúca, žľazy a bol som málokrvný. „Od šiestich do dvanástich
rokov si bol vzorný žiak, ale často si bol chorý a presťahoval si
sa. Od sedemnástich do dvadsiatich siedmich rokov si musel
popri štúdiu aj pracovať. Máš výbornú hlavu, si schopný vyrie-
šiť rôzne problémy a teraz sa v živote nemusíš ničoho obávať,
lebo si vyštudoval inžinierstvo. Od dvadsiatich štyroch do
dvadsiatich deviatich rokov si prežil najnešťastnejšie obdobie
svojho života. Potom sa všetko vyvíjalo lepšie,“ povedal slepec
a ja som mu v mysli odpovedal. Áno aj nie. Je pravda, že
ako dieťa som bol často chorý, nie je však pravda, že som
začal pracovať ako sedemnásťročný. Nie je pravda, že sme
sa presťahovali, ale je pravda, že medzi dvadsia m štvrtým
a dvadsia m devia m rokom som prežil najnešťastnejšie

61
obdobie svojho života: prijali ma do firmy Olivei, kde
zo mňa chceli spraviť manažéra; ja som pritom nemyslel
na nič iné, len ako odtiaľ ujsť, nevedel som však ako. Čo
sa týka inžinierstva, nič nepresnejšie povedať nemohol.
Študoval som právo.
Slepec ma neohúril, vidí sa mi ako pický prípad toho,
keď veštec povie to, čo môže byť na päťdesiat percent pravda
a na päťdesiat percent lož, a znepozorniem. Dívam sa na jeho
ruky, ktorými premiestnil korytnačí pancier doprostred
stola a hladí ho. Pozorujem ho v nepretržitom, slepom
počítaní pošepky ako počítač, čo neustále hľadá vo svojej
pamäti odpovede. V mysli sa, samozrejme, pridŕža kariet
ako astrológ, ale jeho skutočným kľúčom je pravdepodobne
inštinkt. Keďže je slepý a nerozp ľuje ho ako mňa pohľad
na všetko naokolo, možno sa dokáže koncentrovať a cítiť
človeka, ktorého má pred sebou. A možnu mu inštinkt
našepkáva, že nedávam pozor, že ho nepočúvam, že jeho
čítanie mojej minulosti ma nezaujíma, pretože znenazdaj
svoju kantilénu zastaví.
„Mám pre tebe zlú správu,“ vraví. Na chvíľu ma znepo-
kojí. Žeby mi chcel povedať o lietadlách? Vôbec nie! Slepec
pokračuje: „Nebudeš nikdy bohatý. Vždy budeš mať dostatok
peňazí na život, ale nikdy nezbohatneš. To je isté,“ usúdil.
Musím sa rozosmiať. Sme uprostred čínskeho mesta,
kde každý sníva o blahobyte, kde sa najčastejšia prosba
k bohom týka zbohatnutia, kde je najväčším prekliatím to,
čo tento veštec práve zvestoval mne. Pre miestnych ľudí je
to skutočne hrozná správa. Pre mňa nie: nikdy som netúžil
byť bohatý.
Čo by ma asi tak zaujímalo? spytoval som sa, v du-
chu naďalej ticho komunikujúc so slepcom. Ak nechcem
zbohatnúť, po čom teda túžim? A tu je odpoveď, ktorú
som si akurát sformuloval v hlave, prichádza mi priamo
od neho, kým neustále číta vo svojom nevidomom počítači.

62
„Po sláve,“ vraví slepec. „Áno. Nikdy nezbohatneš, ale medzi
päťdesiam siedmym a šesťdesiam druhým rokom života sa
staneš slávnym.“
„A ako?“ opýtal som sa inštinktívne, tentoraz však
nahlas. Pretlmočenie toho „ako?“ sa akurát k nemu dostalo,
keď muž s tými prázdnymi očami a čoraz väčším úsmevom
na perách zdvihne ru a začne vo vzduchu akoby udierať
do imaginárneho písacieho stroja. „Písaním!“ dodá.
Pozoruhodné! Slepec si istotne môže predstaviť, že
ktokoľvek z tých, ktorí sa pred neho posadia, by sa rád
stal slávnym, ale ako dospel k myšlienke, že mňa preslávi
písanie? A prečo nie herectvo? Nepovedal som mu to azda
sám? Mentálne, bez použitia nejakého skutočného jazyka –
napokon nemáme ani jeden spoločný –, ale len v tom jazyku
gest, zrozumiteľnom pre každého… mohol azda vidieť?
V tom istom okamihu, ako som sa spýtal „A ako?“, som
si podvedome na túto otázku odpovedal a v mysli som spra-
vil gesto píšucich rúk. Je možné, že slepec to gesto prečítal
a okamžite ho zopakoval vlastnými rukami vo vzduchu?
Ako inak si vysvetliť tento časový sled sekúnd?
Slepec cíti, že si opäť získal moju pozornosť a pokra-
čuje. „Až do sedemdesiatich dvoch rokov budeš mať dobrý život.
Po dovŕšení sedemdesiatich troch si budeš musieť oddýchnuť
a dožiješ sa sedemdesiatosem rokov. Odteraz sa nikdy nepokúšaj
obchodovať, inak by si prišiel o všet svoje peniaze. Ak chceš
začať niečo nové, ak chceš odísť žiť do inej krajiny, musíš tak
určite urobiť na budúci rok.“
Nad obchodovaním som nikdy neuvažoval. Čo sa týka
inej krajiny, veľmi dobre viem, že by som chcel odísť žiť
do Indie, ale určite nie skôr ako v máji 1995, keď mi končí
zmluva s Der Spiegel a nájomná v Turtle House. A čo bude
potom? To, či sa budem môcť presťahovať, bude závisieť
od mnohých okolností. Odísť tam však budúci rok je ab-
solútne nemožné.

63
 „Dávaj si pozor, tento rok nie je priaznivý pre tvoje zdravie,“
vraví slepec. Potom sa zastaví, prepočíta to a so zdvihnutými
prstami povie: „Nie, nie, to najhoršie už prešlo. Všetko zlé sa
skončilo začiatkom septembra minulého roka.“
V tejto chvíli považujem za správne povedať mu, prečo
som k nemu prišiel a vyrozprávať mu veštbu veštca z Hong-
kongu. Slepec sa pobavene rozosmeje, prudko si sadne do
prúteného kresla, položí nohy na zem, vyhodí rukami do
neba a s prázdnymi očami, ktoré sa teraz rozhodne smejú,
povie: „Nie, absolútne nie. Rok 1991 bol ten nebezpečný, vtedy ti
naozaj hrozilo, že zomrieš v lietadle.“ Nemýli sa! A naskakujú
mi zimomriav, keď si spomeniem na všet tie strašné
lietadlá, ktorými som lietal v Sovietskom zväze práve v lete
roku 1991, aby som napísal knihu Buonanoe, signor Lenin
(Dobrú noc, pán Lenin).
„Všet riziká sa pre teba skončili 8. septembra 1992,“
dodáva slepec a na okamih som zostal akoby sklamaný.
Určite sa pre toto tvrdenie teraz nevzdám svojho plánu
nelietať; určite sa nepripravím o toto dobrodružstvo, ktoré
mi umožní stráviť rok úplne inak! A potom… možno len
preto, že vie o mojom pevnom rozhodnutí nelietať, nevidí
nijaké nebezpečenstvo v budúcnosti, vravím si a pritom si
všímam, ako je myseľ pripravená na akýkoľvek kotrmelec,
len aby jej do seba zapadlo všetko tak, ako sa jej hodí.
Poďakovali sme. Zaplatili sme a pobavene sme vyšli von.
Na námestíčku nás čakala limuzína so šoférom v pek-
nej bielej uniforme. Žena sa ma opýtala: „Tak ako?“ Nevedel
som jej odpovedať.
Keď som si spätne prečítal svoje poznám, všimol som
si, že najčudesnejšia vec, akú mi slepec povedal, bola, že ako
dieťa ma moji skutoční rodičia dali inej rodine a len vďaka
tomu som prežil. Ako sa len opovážil niečo také vyrieknuť!
Vo väčšine prípadov to nemôže byť pravda. Nebolo to tak
ani v mojom prípade. Alebo bolo? Auto z Oriental Hotela

64
 sa posúvalo pomaly a nudne uprostred premávky, zatiaľ
čo moje myšlien pobavene ubiehali všetkými smermi.
Niet nijakých pochýb o tom, že som synom svojej mat.
Po kom by som mal inak tento nos ako zemiak, pre ňu tak
pický, ktorý navyše zdedila aj moja dcéra? Ale je predsa
tiež pravda, že do rodiny, v ktorej som vyrastal, som istým
spôsobom nikdy nepatril. Počúval som to odmalička a tieto
naráž žartovne vyslovovali naši príbuzní, keď vravievali
môjmu otcovi: „Ale odkiaľže si tamtoho zobral?“
Slepec sa pomýlil vo faktoch, ale tou vetou zachytil
v podstate niečo hlboko presné. Stačilo ju len interpretovať,
stačilo sa nedívať na svoj život len biologic, ale pýtať sa,
odkiaľ v nás pochádza to, čo nemožno spájať s naším
zic-
kým vzhľadom. V mojom prípade to istotne pochádza od
„inej rodiny“, teda z iného než len genetického zdroja, ktorý
mi dal nos, oči a dokonca aj gestá, v ktorých teraz, čím som
starší, tým viac vidím svojho starého otca z otcovej strany.
V živote, ktorý som doposiaľ žil, nebolo ani jediné
semienko zo života mojej mat a otca. Obaja pochádzali
z chudobných a nádherne jednoduchých rodín. Rodín
obyčajných pokojných pozemských ľudí, ktorí sa sústredili
predovšetkým na prežitie a nikdy nevyhľadávali vzrušenie,
dobrodružstvá alebo niečo nové, ako som to už od detstva
robieval ja.
Matkini rodičia boli roľníci, ktorí celý život obrábali
cudziu pôdu; otcovi zas kamenári v lome, ktorý ešte aj dnes
nesie ich meno. Terzaniovci po stáročia opracovávali vo
Florencii kamene, istotne tie na chodníkoch a možno – ako
sa vravievalo – aj tie na Palazzo Pii. Nikto v týchto dvoch
rodinách nechodil riadne do školy a generácia mojej mat
a môjho otca bola prvá, ktorá sa ledva naučila písať a čítať.
Odkiaľ teda pochádzala tá moja chuť poznať svet, môj
fetišizmus k tlačovinám, moja láska ku knihám a predo-
všetkým tá horiaca túžba zanechať Florenciu, cestovať

65

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

a odísť ďaleko preďaleko? Odkiaľ sa vo mne bral ten nepokoj
a potreba byť stále inde? Istotne nie od nich; narodili sa,
vyrástli a zapustili korene v tomto meste, ktoré opustili
len jediný raz, keď sa vybrali na svadobnú cestu do Prata,
dvadsať kilometrov od známej veľkej kupoly Cupolone, ako
oni nazývali florentský dóm.
Spomedzi všetkých príbuzných som nenachádzal ani
jedného, ktorý by ma mohol inšpirovať, na ktorého by som
sa mohol obrátiť s prosbou o radu. Jediní, voči ktorým som
sa cítil byť dlžníkom, boli moji rodičia, ktorí si skutočne
odtŕhali chlieb od úst, aby ma mohli dať po základnej škole
ďalej študovať. To, čo otec zarobil, nám nikdy nestačilo do
konca mesiaca a veľmi dobre si pamätám, ako sme občas
držiac sa s mamou za ruku a v snahe ukryť sa pred očami
tých, ktorí nás poznali, chodievali do záložne na Via Pa-
lazzuolo založiť ľanové prestieradlá z výbavy. Peniaze na
nový zošit boli skutočne problém a prvé nové dlhé zamatové
nohavice vhodné na leto i na zimu, ktoré som musel mať,
aby som mohol ísť na gymnázium, sme kúpili na splát
a každý mesiac sme chodili obchodníkovi zaniesť dlžnú
sumu. Dnes je to priam nepochopiteľné, a predsa som také
potešenie, ako keď som si obliekal tie nohavice, nepocítil
už v nijakom inom oblečení, dokonca ani v tom, ktoré mi
v Pekingu šil na mieru Mao Ce-tungov krajčír.
Ako som vyrastal, cítil som k svojej rodine a k jej
minulosti veľkú lásku, ale nikdy som nepocítil, že by som
mal s nimi niečo spoločné, akoby som sa tam naozaj ocitol
náhodou. Fakt, že som študoval a nešiel som teda ako všetci
ostatní pracovať už v útlom veku, dráždil príbuzných; otcov
brat, ktorý sa u nás každý večer zastavil, vravieval: „Čo dnes
robil darmožráč?“ Potom vždy dodal obvyklú poznámku,
ktorá moju matku veľmi urážala: „Ak bude takto pokra-
čovať, dotiahne to omnoho ďalej ako Annibale!“ Annibale
bol otcov bratranec, tiež Terzani, ktorý si toho prežil na

66

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

svojej ceste dosť. Od detstva pracoval ako zametač v meste
a jeho úlohou bolo prechádzať sa s lopatkou a škrabkou
napichnutou na palici popri koľajniciach električ a čistiť
ich od konského trusu.
Prečo som teda v pätnástich rokoch praktic utiekol
z domu a šiel som umývať riady na cestách po Európe? Prečo
som sa po príchode do Ázie cítil ako doma a zostal som tam?
Prečo ma tropické horúčavy neunavia a bez problémov si
sadnem s prekríženými nohami? Žeby čaro exoti? Alebo
chuť odísť čo najďalej od toho chudobného sveta z detstva?
Možno. Alebo mal možno pravdu ten slepec, ak chcel pove-
dať, že nie moje telo, istotne pochádzajúce od mojich rodičov,
ale niečo iné vo mne pochádzalo z iného zdroja – batoh
starých túžob a nostalgia za inými zemepisnými šírkami
poznanými predtým: pred týmto životom.
Sedel som v aute Oriental Hotela a dovolil som myš-
lienkam víriť mi hlavou, pritom som ich sledoval, akoby
ani neboli moje. Verím azda v reinkarnáciu? Naozaj som
nad ňou nikdy vážne neuvažoval? Ale prečo nie? Prečo
by som si nemohol predstavovať život ako štafetový beh,
v ktorom rovnako ako drevený kolík prechádzajúci z rúk
do rúk niečo, čo nie je fyzické, čo sa nedá definovať, niečo
ako súčet spomienok, ako kapitál skúseností prežitých inde,
prechádza z tela do tela, zo smrti do smrti, rastie, naberá na
objeme, zhromažďuje múdrosť a postupuje k tomu stavu
milosti, ktorý privádza ku koncu všet živo : k budhis-
tickému osvieteniu? Toto by pomohlo vysvetliť, prečo som
tak „odlišný“ od Terzaniovcov a tiež interpretovať víziu
slepca, podľa ktorého ma jedna rodina postúpila druhej,
keď som bol ešte dieťa.
Každého z nás sa niekedy zmocní ten nepokojný pocit,
akoby už raz prežil situáciu, ktorá sa v skutočnosti deje
po prvýkrát, akoby už navštívil miesto, kam istotne nikdy
nevkročil. Odkiaľ pochádza tento dojem déjà vu? Z niečoho

67
 predtým? To by bolo istotne najjednoduchšie vysvetlenie.
A kde som bol ja, ak existuje niečo predtým? Možno kdesi
v Ázii, v Ázii bez betónu, bez mrakodrapov, bez diaľnic,
vravel som si a díval som sa cez okno na bezvýznamný sivý
Bangkok, udusený pod ťarchou modravých výkových
plynov z tisícok a tisícok áut.
Žena, ktorá mi tlmočila, bývala na periférii a navrhol
som, aby sme ju zaviezli domov. Šofér sa vydal diaľničným
úsekom, ktorý som nepoznal. „Toto je veľmi nebezpečný
úsek,“ poznamenala žena. „Neustále tu zomierajú ľudia.
Vidíte tie autá?“ V tieni podjazdu som si všimol dve čudné
skriňové autá s thajskými nápismi a čakajúcich mužov
v modrých kombinézach. „Zberači mŕtvol!“ zvolala žena.
Bolo to prvý raz, čo som v Bangkoku počul toto slovo. Ich
príbeh bol desivý.
Ľudia veria, že duch človeka, ktorý zomrie násilnou
smrťou, neodpočíva v pokoji. Ak v okamihu smrti dôjde
k zmrzačeniu tela, odrezaniu hlavy, rozpučeniu alebo roz-
kúskovaniu, duch nedokáže nájsť pokoj a pokiaľ sa rýchlo
nevykonajú potrebné obrady, pridá sa k obrovskému vojsku
„blúdiacich duchov“, ktorí spolu so zlými pii predstavujú
jeden z veľkých problémov dnešného Bangkoku. Tu pramení
význam „zberačov mŕtvol“, dobrovoľníkov z budhistických
združení, ktorí prechádzajú mestom a zbierajú všetkých
mŕtvych, ktorí zomreli násilnou smrťou, aby spojili jed-
notlivé časti ich tiel a odslúžili potrebné obrady a aby aj
duše týchto mŕtvych odišli v pokoji a nezostávali poletovať
a strašiť nemiestnymi žartíkmi živých.
Okrem zavraždených a samovrahov k pomerne samo-
zrejmým kandidátom na blúdiacich duchov patria obete
dopravných nehôd. Preto budhistické združenia umiestňujú
svoje skriňové dodáv na najnebezpečnejšie miesta na
cestách a preto sú ich muži naladení na policajné vysielač
stále v strehu, pripravení vrhnúť sa na mŕtvoly. A naozaj sa

68
na ne vrhajú, pretože tento druh činnosti sa stal natoľko vý-
nosným, že charitatívne organizácie si navzájom konkurujú
a každá sa snaží odviezť viac mŕtvol než tá druhá, aby potom
získala od ľudí viac darov. „Kto príde ako prvý, má právo na
mŕtvolu, ale muži z rozličných združení sa nikdy nevedia
dohodnúť, a tak sa často pobijú, aby si ukradli mŕtveho,“
povedala moja sprievodňa. „Niekedy sa stane, že v tom
zmätku odvezú preč aj takého, ktorý mŕtvy ešte nie je.“
Každá organizácia organizuje špeciálne výstavy s prí-
šernými farebnými fotografiami zozbieraných obetí, len aby
tejto „verejnej“ službe urobila reklamu, pričom dôkladne
ukazuje hlavy oddelené od tela a useknuté ru, aby pod-
nietila štedré dary.
V ten večer sa mi Bangkok skutočne javil ako mesto bez
východiska. Moja sprievodňa so mnou súhlasila. Napriek
efektívnosti a konkurencii zberačov mŕtvol počet nahneva-
ných a nepokojných pii, ktorí blúdia v snahe spôsobiť nejakú
pohromu, neustále rastie; nič neboli platné ani všet tie
tisíc fľaštičiek svätenej vody, ktoré oficiálne distribuo-
valo najvyššie veliteľstvo ozbrojených síl kráľovstva, aby
zbavili urieknutia toto mesto anjelov, odkiaľ všetci anjeli
asi naozaj utiekli preč.

69

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 Zbohom, Barma! *

V januári som počul, že na hraničnom priechode Tachileik,

severne od thajského mestečka Čiang Mai, barmské úrady
začali „s cieľom podporiť cestovný ruch“ lokálne rozdávať
víza na vstup do krajiny. Návštevníci museli nechať na
hraniciach svoj pas, zaplatiť určitú sumu v dolároch a mohli
slobodne stráviť tri dni v Barme a cestovať až do Kengtungu,
starobylého bájneho mesta Šanov.
Bolo to čudné riešenie, ktoré, samozrejme, vymyslel
nejaký vojenský veliteľ, aby zozbieral vzácne valu , ale
presne to som potreboval. Hľadal som niečo, o čom môžem
písať bez toho, aby som musel cestovať lietadlom a toto bola
zaujímavá téma: kraj, ktorý bol vyše polstoročia neprístupný
a kam sa nijaký zahraničný cestovateľ nedostal, sa znena-
zdaj otváral. Pre mňa to bola aj príležitosť znovu sa vrátiť
do Barmy, odkiaľ ma ako novinára vyhostili, predstierajúc,
že som turista.
Barmčania v Tachileiku pravdepodobne ešte
nenainštalovali počítač so zoznamom „neželaných“ osôb,
a tak sme sa s Angelou a starým kolegom z Francúzskej
tlačovej agentúry Charles-Antoinom de Nerciat rozhodli,
že to skúsime. Po návrate sme museli vyrozprávať zarážajúci
príbeh z našej ces : stov politických väzňov vojenskej
diktatúry zomierali počas nútených prác. Naše fotografické

* Označenie Barma (resp. barmský) sa používalo do roku 1989 (na Slo-

vensku až do roku 1996), neskôr sa začal používať názov Mjanmarsko.
(pozn. prekl.)

70
zábery mladých mužov v reťaziach, ktorí prenášajú kmene
stromov a rozbíjajú kamene v riečisku, boli pomerne dra-
matické. Vďaka tejto krátkej ceste sa nám však podarilo
upriamiť pozornosť verejnosti na jeden z aspektov barmskej
drámy, ktorý by si inak nikto nevšimol. Ja som sa k nemu
dostal náhodou. Alebo lepšie povedané… vďaka jednému
veštcovi, ktorý mi povedal, aby som nelietal.
Toto je ten zvláštny aspekt reportérskeho remesla, ktorý
ma neprestáva uchvacovať a zároveň znepokojovať: nezaregis-
trované skutočnosti neexistujú. Veď koľko masakrov sa deje
vo svete, koľko lodí sa potopí, koľko sopiek vybuchne, koľko,
ale koľko ľudí je dennodenne prenasledovaných, mučených
a zabitých! A napriek tomu, ak niekto o tom nepodá svedec-
tvo, nenapíše, nespraví pár záberov, nezmieni sa o tom v kni-
he, je to, akoby sa tieto udalosti nikdy nestali! Utrpenie bez
následkov, bez miesta v dejinách. Pretože dejiny existujú len
vtedy, ak ich niekto vyrozpráva. Je to smutné konštatovanie,
ale je to tak, a možno práve toto presvedčenie – presvedčenie,
že každý nepatrný opis toho, čo sme videli či zažili, môže
zasiať semienko do pamäti – ma viaže k mojej profesii.

Keď sme s Angelou a Charles-Antoinom prešli pešo po

moste, ktorý spája thajské mestečko Mae Sai s barmským
Tachileikom, opäť som sa rozochvel a zmocnil sa ma ten
krásny, no čoraz zriedkavejší pocit, že vchádzam tam, kde
neboli mnohí; že možno idem niečo objaviť.
Kedysi to boli zakázané hranice. Chodievali sme tam
striehnuť v snahe zahliadnuť heroínovú rafinériu, o ktorej
sa vravelo, že sa nachádza len niekoľko desiatok metrov
od hraníc na území Barmy. Dobrým ďalekohľadom sa dala
vidieť tabuľa s nápisom v angličtine: „Cudzinci, nepribližujte
sa. Tomu, kto prekročí túto hranicu, hrozí smrť zastrelením.“
Teraz tam namiesto neho svieti veľkými zlatými písmenami
na červenom podklade oznam: „Vitajte, turisti!“

71
 Aj Barma sa vzdala obyčajnému osudu! Tridsať ro-
kov sa snažila odolávať, ísť svojou cestou, ale nezvládla
to. Zdá sa, že nikto to nezvláda. Od Mao Ce-tungovej
Číny po Gándhího Indiu a Pol Potovu Kambodžu, všet
experimen hospodárskej sebestačnosti, nekapitalistic-
kého vývoja s národnými črtami zlyhali. Väčšina z nich
dokonca s miliónmi obetí. Barmský experiment mal aspoň
pekné meno. Nazýval sa „budhistická cesta k socializmu“.
Vymyslel si ho generál Ne Win, ktorý v roku 1962 prevzal
moc, nastolil vojenskú diktatúru a snažil sa tak na jednej
strane ušetriť Barmu od prísneho komunistického režimu,
ktorý vládol v Číne, a na druhej strane materialistického
vplyvu amerického pu, ktorý práve v tom čase zapúšťal
korene v ajsku.
Ne Win uzavrel hranice krajiny, znárodnil obchod
a poslal do basy všetkých odporcov. Svoje činy ospravedl-
ňoval tvrdením, že len tak bolo možné uchrániť barmskú
civilizáciu. V istom zmysle mal aj pravdu, a tak napokon
jeho diktatúra bola legitímna. Barma si v rukách Ne Wina
vskutku zachovala vlastnú identitu. Staré tradície prežili,
náboženstvo prekvitalo a spôsob života štyridsiatich
piatich miliónov obyvateľov nenarušili fenomény ako
industrializácia, rýchla urbanizácia a nezmyselné opičenie
sa po Západe, ktoré síce prispeli k rozvoju takej krajiny ako
Thajsko, ale ju aj traumaticky poznačili.
Každý, kto navštívil Barmu so sedemdňovým vízom,
ktoré vládne orgány v Rangúne postovali veľmi opatrne –
práve preto, že nechceli, aby príliš veľa cudzincov „zamorilo
atmosféru“ –, odchádzal s dojmom, že videl krajinu, ktorej sa
ešte nedotkli vplyvy zvyšku sveta, očarujúci kus starej Ázie;
krajinu, kde muži ešte nosia tradičný odev londži – akési
miestne tkané sukne, a nie nohavice; kde aj ženy fajčia
cheroot – silné zelené ručne šúľané cigary, a nie marlbor-
; krajinu, kde je budhizmus ešte živým náboženstvom

72
a krásne starobylé pagody sú ešte rušnými kultovými
miestami, nie múzeami, kam sa turisti chodia prechádzať.
Aj táto Barma čoskoro zanikne. Po štvrťstoročí ne-
spornej moci Ne Win odovzdal vedenie krajiny novej ge-
nerácii vojakov, ktorí nastolili v Barme – premenovanej
na Mjanmarsko – ešte bezočivejšiu diktatúru, krutejšiu,
vražednejšiu, ale aj „modernejšiu“ oproti tej predchádzajúcej
paternalistickej.
Stačilo vstúpiť do mestečka Tachileik a poprechádzať
sa trhom, aby si človek uvedomil, že noví generáli, teraz páni
Rangúnu (aj ten bol premenovaný na Jangon), zahodili aké-
koľvek očakávania pokračovať v „barmskej ceste“, rozhodli
sa vytrhnúť krajinu z izolácie a ako vzor ďalšieho vývoja si
vybrali ten, ktorý im už desaťročia vytrvalo klope na dvere
rovnako ako u Laosanov, Kmérov a teraz aj u Vietnamcov:
thajský vzor.
Tachileik už o svoju barmskú patinu prišiel. Mestečko
sa už môže pochváliť štrnástimi kasínami a viacerými kara-
oke barmi. Heroín sa predáva viac-menej otvorene. Najväčšiu
reštauráciu, dve diskoté a prvý supermarket vlastnia
ajčania. Nijaká transakcia sa už nerobí v miestnej mene
at. Aj na trhu chcú všetci tie peniaze, ktoré sa používajú
v Bangkoku, baht.
Všet obchodné záležitosti majú v rukách vojaci a po-
litici týchto dvoch krajín. Oni zabezpečujú turistické víza
na vstup do krajiny, oni zamieňajú doláre, oni postujú
džíp, šoféra a tlmočníka. Keďže som predpokladal, že ten,
ktorého mi pridelili, bol špión, ponúkol som mu tri dni
platenej dovolen, a tak sa mi ho podarilo zbaviť. Na trhu
sa so mnou dal do reči asi päťdesiatročný chlapík, ktorý
vo mne vzbudzoval omnoho väčšiu dôveru. Bol to Karen,
patril do etnickej menšiny, ktorá neznáša Barmčanov, bol
protestant, takže bol zvyknutý na západné myslenie a ho-
voril výborne po anglic. Okamžite som mu navrhol, aby

73
nám tlmočil a Andrew – toto meno mu dali americkí misio-
nári – súhlasil. Mali sme šťastie, lebo Andrew bol ohromná
truhlica informácií a vysvetlení.
„Prečo sú všet kopce také pusté?“ opýtali sme sa, len
čo sme vyšli z Tachileiku.
„Vyklčovali ich ajčania.“
„Komu patria tie domy?“ pýtali sme sa, keď sme pre-
chádzali cez prvú dedinu, kde niektoré nové murované
domy bezočivo vynikali medzi tými starými, tmavými
drevenými obydliami.
„Patria rodinám, ktorých dcéry pracujú v thajských
bordeloch.“
„A čo ten zástup áut bez ešpézet?“
„Prichádzajú zo Singapuru a idú do Číny. Príslušníci
etnickej menšiny Wa už neodrezávajú hlavy. Sú z nich
pašeráci.“
„Aj heroínu?“
„Len čiastočne. Tu na juhu konkurujú Khun Saovi,
skutočnému narkobarónovi.“
Hory, do ktorých sme prenikali stále hlbšie, akoby ukrý-
vali ešte tisíce tajomstiev. V starých zemepisných mapách
sa tieto oblasti označovali ako Šanský štát, pretože Šanovia,
ktorí v dvanástom storočí utiekli z Číny pred Mongolmi, tam
tvorili väčšinu populácie. Celý región vyzeral ako akési živé
múzeum najrôznorodejšieho človečenstva. Okrem Šanov
toto miesto obývali desiat ďalších kmeňov; každý mal svoj
jazyk, svoje zvy, svoje tradície a svoj spôsob pestovania
plodín či lovu.
Stretnutie s týmito odlišnými etnickými skupinami,
z ktorých sa neskôr najznámejšími stali kmene Pao, Meo,
Karen a Wa, bolo jedno z najväčších prekvapení pre európ-
sch bádateľov v tejto oblasti a dlhé kr „žirafích žien“
Padaungov sa spolu s malými zdeformovanými chodidlami
Číňaniek stali príkladom zvláštnych ázijských úchyliek.

74
 Pre Padaungov ešte aj dnes krása žien závisí od dĺž
ich krku a dievčatá z tohto kmeňa nosia od narodenia obrov-
ské strieborné obruče, ktoré im postupne nasilu nasadzujú
na krk, aby každé z nich v čase vydaja malo hlavu, ktorú
držia tieto vzácne náhrdelní, vzdialenú asi š ridsať alebo
päťdesiat centimetrov od ramien. Ak by si ich odstránili,
zadusili by sa: hlava, ktorá už nedokáže sama vzpriamene
držať, by im totiž spadla na jednu stranu a zastavila by
dýchanie.
Šanovia, ktorých považujú za najcivilizovanejšiu
populáciu v tomto regióne, odolali všetkým barmským
pokusom o ich ovládnutie a po stáročia sa im podarilo zostať
samostatnými. Aj Angličania, keď na konci devätnásteho
storočia prišli z Indie rozšíriť na tomto území svoju
koloniálnu nadvládu, uznali samostatnosť sawbaw (vyslo-
vuje sa sabuà), kráľov z kmeňa Šanov, a nechali ich spravovať
si vidiecke oblasti s názvami ako „Kráľovstvo tisícich ba-
nánov“. Každý sawbaw mal svoj palác a dvor, spolu ich bolo
tridsaťtri. Jeden z najdôležitejších sídlil v Kengtungu.
V roku 1938 Maurice Collis, starý koloniálny správca,
z ktorého sa stal spisovateľ, navštívil Šanský štát v snahe
upriamiť pozornosť anglickej verejnosti na túto v Britskom
impériu nepoznanú nádheru. Pre neho bol Kengtung a jeho
tridsaťdva kláštorov perlou a považoval za absurdné, že v Lon-
dýne akoby nikto nikdy o nich nepočul. Jeho kniha Lords of
the Sunset – tak nazývali sawbaw, aby ich odlíšili od „Pánov
úsvitu“, kráľov západnej Barmy – je posledným svedectvom
cestovateľa o tomto nepoškvrnenom svete vidiecch kráľov,
kde život zostal po stáročia nezmenený, v rytme starých
obradov a kde vládnu feudálne vzťahy. Vzal som si so sebou
knižného sprievodcu spred päťdesiatich piatich rokov.

Cesta, ktorou sme šli do Kengtungu, bola miestami ako

dráha pre motokáry, sotva tri či š ri metre široká, všade

75
samé jamy, často aj s nebezpečnými zrázmi do bystriny;
bolo však zrejmé, že ju postavili len nedávno.
„Kto ju postavil?“ spýtali sme sa Andrewa.
„Čoskoro uvidíte.“ Andrew pochopil, že sme neboli
štandardní turisti, ale nezdalo sa, že by ho to znepokojovalo.
Práve naopak.
Prešli sme ešte nejaký ten kilometer, potom Andrew
povedal šoférovi, aby zastavil pri kope dreva na okraji ces .
Ledva sme vystúpili z džípu, keď sme začuli, ako k nám
z chrastia preniká zvláštny, neobvyklý, rytmický zvuk ko-
vového šrotu, akoby vlečúcich sa reťazí. Áno! Presne tak,
reťazí! Na nohách asi dvadsiat na kosť vychudnutých
mužov, niektorí sa zmietali v horúčke, všetci boli odetí v za-
prášených handrách, pohybovali sa namáhavo, jednohlasne
ako obrovská stonožka a na pleci niesli dlhý kmeň stromu.
Reťaze na nohách boli zviazané ďalšími železami s reťazou,
ktorú mal každý z nich okolo pása.
Dvaja vojaci, ktorí sprevádzali väzňov, nám puškami
naznačili, aby sme si zložili fotoapará .
„Nebojte sa. Sú to misionári.“ ubezpečil ich Andrew.
Ktovie prečo byť misionárom vyznievalo ako protekcia,
ale ngovalo to. Ešte k tomu dve cigare a úplne sme ich
presvedčili.
Väzni položili kmeň stromu a zastavili sa. Jeden nám
povedal, že pochádza z Pegu, druhý z Mandalay. Oboch
zatkli pred piatimi rokmi počas veľkých manifestácií za
demokraciu: politickí väzni poslaní na nútené práce.
Je zvláštne ocitnúť sa pred toľkou hanebnosťou, robiť
si v mysli poznám, nenápadne fotografovať, snažiť sa,
aby sa človek nedostal do nebezpečenstva, nespôsobiť tým
chudákom viac problémov, než koľko ich už majú, a potom
si všimnúť, že človek vlastne ani nemal čas dojať sa a tak
jednoducho ľuds sa pozhovárať. Keď má človek znena-
zdaj pred očami takú priepasť bolesti, snaží sa predstaviť,

76
kam až siaha jej dno; a jediná vec, na ktorú sa zmôže, je
otázka: „A čo tamtie?“, ukazujúc na reťaze.
„Nosím ich dva ro. Ešte rok a môžem sa ich zbaviť,“
povedal mladík z Pegu. Patril k tým šťastnejším: na nohách
mal staré ponož, ktoré ho čiastočne chránili pred priamym
kontaktom kože so železnými okovami. Ostatní, bez takejto
ochrany, mali na členkoch škaredé rany.
„A čo malária?“
„Je jej tu veľmi veľa,“ povedal mladík z Mandalay a auto-
matic sa obrátil k svojmu susedovi s opuchnutou a zožlt-
nutou tvárou, ktorý sa triasol. Jeho kostnaté ru boli posiate
čudnými fľakmi, vyzerali ako popáleniny. Väzni – celkovo
ich bolo asi sto – nám povedali, že sú v neďalekom tábore.
Ostatných sme uvideli vzápätí, ako v riečisku rozbíjali
kamene; aj oni mali reťaze, aj ich strážili ozbrojení vojaci,
ktorí nám nedovolili zastaviť.
Po štátnom prevrate v roku 1988, masakri demonštran-
tov a zatknutí Aun Schan Su Ťijovej, hlavnej predstaviteľ
hnutia za demokraciu, diktátori z Rangúnu naďalej zastra-
šovali túto krajinu a potláčali akýkoľvek náznak vyjadrenia
nesúhlasu už v zárodku. Gerila zatkla desaťtisíce najmä
mladých ľudí, posielala ich na nútené práce, využívala ako
nosičov vo vojsku alebo ako pokusné králi na zamínova-
ných poliach. Politickí väzni boli zavretí spolu s väzňami,
ktorí sa previnili voči bežnému právu. Diktatúra ich všet-
kých považovala za kriminálnikov; mužov, ktorých treba
zviazať reťazami; živo , ktoré treba v tomto zabudnutom
tropickom gulagu zničiť bez stopy.
„Takéto tábory sú všade,“ povedal Andrew. „Súkromné
podni dostanú zákazku na výstavbu ces a vyberú sa
do väzenia vybrať si mužov, ktorých potrebujú. Ak zomrú,
vrátia sa po ďalších.“ Počul, že pri výstavbe sto sedemde-
siatich dvoch kilometrov ces z Tachileiku do Kengtungu
ich už zomrelo niekoľko stovák. Katolíc kňaz, ktorého

77
sme v nasledujúcich dňoch stretli, nám tieto čísla potvrdil
a pridal ďalšie dramatické podrobnosti.
My sme tých stosedemdesiatdva kilometrov prešli za
sedem hodín, ale po príchode do Kengtungu nám zmysel
tej ces bol už jasný: bola to cesta Barmy do budúcnosti!
Pôvodne ju otvorili v záujme financovať diktatúru
a zviazať ju pupočnou šnúrou s ďalšími dvoma susednými
spolupáchateľskými krajinami – Čínou a ajskom; cesta
teda žila svojou logikou a akýkoľvek p ľudí ju využíval na
akýkoľvek druh obchodu. Bývalí komunistickí príslušníci
gerily, ktorí sa nedávno dali na pestovanie ópia, ju využívali
na presuny svojich nákladov drogy; Wa, bývalí lovci lebiek,
ju využívali na vlastný čierny obchod s autami, jaspisom
a so starožitnosťami; thajskí gangstri zas na prevážanie
mladých barmských dievčat. Vďaka izolácii si mnohí myslia,
že Barmu ešte nezasiahla epidémia AIDS, preto sú tieto
často sotva trinásť či štrnásťročné dievčatá mimoriadne
žiadané v bordeloch. Tisíc z nich už pracujú v ajsku.
Koncom roka 1992 asi stovku nakazených vírusom HIV
vyhostili a poslali späť domov. Vravelo sa, že barmskí vojaci
ich hospitalizovali a zabili strychnínovými injekciami, teda
jedom na potkany.

Do Kengtungu sme sa dostali na súmraku. Po nekonečných

a namáhavých stúpaniach a klesaniach a úzch roklinách
uprostred monotónnych hôr, kde pohľad nemohol nikdy
spočinúť v rozsiahlych diaľavách, sme sa zrazu ocitli pred
obrovským údolím, kde biele obrysy pagod, hnedé obrysy
drevených obydlí a tmavozelené obrysy mohutných dažďo-
vých stromov uprostred vyzerali ako vystrihnuté z papiera
oproti hmlistému pozadiu, ktoré posledné slnečné lúče
sfarbili raz doružova, raz dozlata. Kengtung sa rozplýval,
bez tela, ako spomienka na sen: vízia bez času. Zastavili
sme, a tak sme z diaľ uvideli azda to isté mesto, akým

78
 bol Kengtung pred stáročiami, keď bratia z legendy vysu-
šili jazero, ktorým bolo zaplavené údolie, postavili mesto
a prvú pagodu, kam uložili osem vlasov Budhu, ktoré tam
cestou Učiteľ nechal.
V mestečku sa ľudia chystali k večeri. Pri pohľade na
domy-obchody so psami na prahu bolo vidieť, ako si rodiny
sadajú k stolu a veľké olejové lampy vrhajú obrovské tiene
na steny oblepené fotografiami, kalendármi a svätými ob-
rázkami. V uliciach nepremávali autá a vzduch bol nasýtený
tichým šepotom ojedinelých hlasov a vzdialených ozvien.
V dvore jednej pagody zorganizovali trh s množstvom
stánkov, kde ľudia pri svetle maličkých lámp nakupovali
sladkosti a hrali hazardné hry s obrovskými kockami, na
ktorých neboli čísla, ale obráz zvierat. Uprostred hŕby
rúk, ktoré podávali svoje vklady hrubým krupiérom, žiarili
vypleštené oči detí. Pri nohách troch veľkých placho sa
usmievajúcich Budhov z bronzu v polotieni meditovala
skupinka veriacich. Na chodníkoch niekoľko žien s dlhými
vlasmi zviazanými do drdola, ktorý nie je nikdy na vrchu
hlavy, zapálilo ohne a vo veľkých nádobách z bambusovej
trstiny pripravovalo sladkú ryžu.
Nič
zické nám nevyrážalo dych: ani jedna pamiatka,
ani chrám či palác, čo by nás mohol mimoriadne ohromiť.
Dojímavé čaro Kengtungu spočívalo v jeho atmosfére, v jeho
pokoji, v tom starobylom plynutí bez náhlenia a životnej
námahy.
Je zvláštne stretnúť sa s toľkou krásou? Je absurdné
obávať sa, že sa to mení?
Zdá sa, že dnes je v Ázii všetko, ako má byť. Vojny sa
skončili, na celom kontinente, až na málo výnimiek, vlád-
ne mier, aj ten ideologický; a všade sa nehovorí o inom
ako o hospodárskom raste. A práve teraz tento starobylý
obrovský svet odlišností vymiera. Trójskym koňom je
„modernizácia“.

79

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 Namiesto toho, aby Ázia pokračovala vo svojej ceste
a hľadala ázijské riešenia na svoje problémy, dováža dnes
bez akéhokoľvek rozdielu vzorce úspechu iných, a tak sa
postupne zrieka vlastnej diverzity. Rapídny rast škrtí ázijskú
kultúru, zatiaľ čo tlak nového materializmu pretŕha tradičné
väzby, ničí staré hodnotové schémy a berie dôveru vo všetko,
čo sa nedá speňažiť. Modernizácia znamená napodobňovanie
Západu a tým Ázia definitívne stráca svoje svedomie.
Podľa mňa je na tomto kontinente, ktorý s takou
radosťou sám seba zabíja, niečo tragické. Nikto však o tom
nehovorí, nikto sa nebúri, o to menej Ázijčania. V minulosti,
keď Európa klopala Ázii na dvere delostreleckou paľbou
a žiadala otvorenie prístavov, obchodovanie, povolenia
a kolónie, keď európske vojenské operácie plienili a podpa-
ľovali pamiat ako Letný palác v Pekingu tak bezohľadne,
že Číňanov ešte aj dnes z toho páli koža, Ázijčania sa každý
svojím spôsobom postavili na odpor.
Vietnamci začali vojnu za oslobodenie v tom istom
okamihu, keď sa prvé francúzske vojenské jednot vylodili
na ich území (táto vojna trvala vyše sto rokov a skončila sa
len pádom Saigonu v roku 1975). Číňania bojovali v ópiových
vojnách a napokon sa zverili do rúk času, aby sa oslobodili
od cudzincov, ktorí sa im nanucovali silou účinnejších zbraní
(posledné dva kusy čínskeho územia, Hongkong a Macao,
ešte stále v rukách cudzincov, sa vrátia pod správu Pekingu
v roku 1997 a 1999).
Japonsko zareagovalo ako chameleón. Navonok sa
zmenilo prozápadne, odkukalo od Západu všetko, čo sa
dalo – od školských rovnošiat po delá, od staničnej archi-
tektúry po ideu štátu –, ale vnútorne sa snažilo stať sa čoraz
viac japonským, a tak presviedčalo svojich obyvateľov
o myšlienke vlastnej jedinečnosti.
Rôzne ázijské krajiny sa postupne jedna za druhou
vyslobodili z koloniálneho jarma, aby vyhnali Západ dve-

80

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 rami. Ale čo teraz? Západ sa vrátil dnu oknom a napokon
Áziu dobyje; tentoraz sa nezmocní jej území, vezme jej
však dušu. Robí to bez akéhokoľvek plánu, bez akéhokoľvek
presného politického zámeru, ale pomocou postupného
šírenia otravy, na ktorú ešte doposiaľ nikto nenašiel pro-
tijed: pomocou myšlien modernosti. Presvedčili sme
Ázijčanov, že môžu prežiť, len ak sa zmodernizujú, a že
jediný spôsob, ako byť moderní, je ten náš: západný spôsob
života. Existujú nejaké alternatívy? Žiadne. Všet pokusy
ísť inou cestou zlyhali!
Západ sa ukázal ako jediný skutočný predstaviteľ
ľudského pokroku a podarilo sa mu u každého, kto nie je
„moderný“ na jeho obraz, vyvolať obrovský komplex me-
nejcennosti – dokonca ani kresťanstvu sa to v takej miere
nepodarilo! – a Ázia teraz odhadzuje všetko, čo jej bolo
vlastné, aby si osvojila všetko, čo je západné, či už v pôvod-
nej verzii, alebo v miestnych imitáciách od tej japonskej po
thajskú či singapurskú.
Kopírovať to, čo je „nové“, to, čo je „moderné“, sa stalo
posadnutosťou, horúčkou, na ktorú neexistuje nijaký liek.
V Pekingu búrajú posledné domy s dvormi; v juhovýchod-
ných ázijských dedinách, v Indonézii, ako aj v Laose pri
prvých náznakoch blahobytu nahrádzajú pekné miestne
materiály syntetickými a slamené strechy železným plechom:
sotva záleží na tom, že domy sa potom prehrievajú ako pece
a v období dažďov sa izby menia na bubny, v ktorých človek
môže aj ohluchnúť!
Dnes to už takto robia všetci. Dokonca aj Číňania!
Aj oni, ktorí boli kedysi hrdými dedičmi „š ritisícročnej
kultúry“ a boli presvedčení, že sú duchovne nadradení nad
všetkými, ustúpili, a čo je pozoruhodné, začínajú sa cítiť
v rozpakoch, že ešte jedávajú paličkami.
Teraz sa aj im zdá, že sú na verejnosti prijateľnejší,
ak držia v ruke vidličku a nožík; aj im sa zdá, že sú čoraz

81
 elegantnejší, ak si oblečú sako a kravatu. Kravatu! Pôvodne
výmysel Mongolov, aby mohli ťahať väzňov priviazaných
o sedlá… práve lanom okolo krku.
Nijaká ázijská kultúra už nie je schopná odolať, postaviť
sa tejto tendencii so vztýčenou hlavou. Neexistujú už nijaké
princípy alebo ideály, ktoré by boli schopné túto „moder-
nosť“ spochybniť. Rozvoj je dogma: pokrok za každú cenu je
príkaz, proti ktorému sa nedá odvolať. Hoci aj jednoduché
zapochybovanie o jeho smerovaní, o jeho morálnosti či
o jeho následkoch sa v Ázii stalo nemožným.
Tu nie sú dokonca ani hipisáci, ktorí len čo u nás po-
chopili, že v „pokroku“ nie je niečo v poriadku, kričali
„Zastavte svet. Chcem vystúpiť!“ A predsa problém je tu
a je tu pre všetkých. Všetci sa musíme vždy pýtať, či to, čo
robíme, zlepšuje a obohacuje naše bytie. Alebo sme azda
všetci v dôsledku akejsi neprirodzenej deformácie stratili
inštinkt, čím by život mal byť, čiže predovšetkým šancou
byť šťastným?
Tak teda! Sú dnes šťastní obyvatelia Kengtungu, keď
sa zhovárajú v rodinnom kruhu pri večeri alebo budú šťast-
nejší, keď aj oni budú tráviť večery bezducho a mlč pred
televíznou obrazovkou? Veľmi dobre viem, že keby som sa
ich to opýtal, sami by mi odpovedali: radšej pred televí-
ziou! A práve preto by som chcel vidieť aspoň jedno také
miesto ako Kengtung, kde vládne kráľ filozof, osvietený
bonz, vizionár, ktorý by hľadal akúsi strednú cestu medzi
izoláciou-stagnáciou a otvorením-deštrukciou, ale istotne
by to nemali byť generáli, ktorí majú teraz v rukách osud
Barmy. Irónia je v tom, že práve diktatúra zachovávala Bar-
mu takou, aká je; teraz ju iná diktatúra ničí, aby urobila aj
z tejto krajiny, ktorá doposiaľ unikala pred nenásytnosťou
času, škaredú kópiu Thajska. Žeby Aun Schan Su Ťijová a jej
demokratickí stúpenci konali inak? Pravdepodobne nie.
Aj oni už môžu túžiť len po rozvoji: jediný dostupný vzor

82
je ten vládnuci. Keby sa dostali k moci, aj oni by mohli len
priznať ľuďom slobodu voľby, vďaka ktorej napokon všet
tieto národy skončia tak, že už nemajú na výber. Zdá sa, že
ich už nikto nedokáže ochrániť pred budúcnosťou.
Zvečerilo sa a tisícročná pokrývka starobylej tmy za-
halila Kengtung do ticha. Zostalo už len pokojné vyzvá-
ňanie zvonov vo vetre na vrchole veľkej stúpy Ôsmich
vlasov. Vyšli sme za tým zvukom do kopca takmer pri
svetle mesačného splnu, ktoré kreslilo strieborné obrysy
nad jasne bielymi budovami. Prišli sme k otvoreným
dverám a strávili sme celé hodiny v rozhovore s mníchmi
sediacimi na krásnych kvetinových dlaždičkách Wat Zom
Kama, Kláštora na Zlatom kopci. Popoludní prišli z vidieka
kamióny s mladučkými novicmi a ich rodinami, všetci spali
na zemi popri stenách, pri nohách veľkých, sotva blikajúcich
Budhov, vo svetle malých plamienkov; záhadne sa usmievali,
každý z nich bol odetý do oranžovej tuniky bonzov, sťaby
aj oni boli živí a museli sa ochrániť pred nočným vánkom,
ktorý prefukoval cez okno. Pre všetky tie asi desaťročné
deti zabalené v nových prikrývkach šafránovej farby – dar
rodičov k ich iniciácii – bude pagoda v nadchádzajúcich ro-
koch ich školou: školou čítania, písania, viery, ale aj tradícií,
zvykov a starých princípov.
Aký rozdiel – pomyslel som si – vyrastať takto, podľa
sparťanskej výchovy, ktorá sa riadi chrámovým poriadkom,
pred očami Budhov, učiteľov tolerancie, za zvuku týchto
zvonov; a vyrastať v meste ako Bangkok, kde mladí ľudia
chodia do školy s rúškom na ústach, aby sa ochránili pred
výfukovými plynmi a so slúchadlami walkmanov v ušiach,
aby rockovou hudbou utlmili hluk dopravy! Akých odliš-
ných ľudí musia vytvárať tieto rozdielne podmien! Ktorí
sú lepší?
Mnísi sa chceli zhovárať o politike. Všetci boli Šanovia
a nenávideli Barmčanov. Dvaja z nich boli obrovskí sympa-

83
tizanti Khun Saa, „ópiového kráľa“, ale teraz už aj šampióna
boja za „oslobodenie“ tohto národa, ktorý sa cíti utláčaný.
V roku 1948 Šanovia tak ako iné menšinové národy
prijali pod tlakom Angličanov členstvo v novom nezá-
vislom štáte, Barmskom zväze, so zárukou, že ak budú
chcieť, do desiatich rokov môžu získať nezávislosť. Barmča-
nia to využili, aby sa zbavili sawbaw a posilnili kontrolu nad
Šanským štátom. Nezávislosť sa stala nemožnou a odvtedy
vládne medzi Šanmi a Barmčanmi vojnový stav. Vojská
z Rangúnu tu vnímajú ako okupačné vojská a oni sa tak
často aj správajú. V roku 1991 niekoľko stoviek barmských
vojakov obsadilo centrum Kengtungu a zrovnali so zemou
palác sawbaw. Barmčania tvrdili, že potrebovali miesto na
výstavbu hotela pre turistov. Pravdou však je, že chceli
odstrániť jeden zo symbolov nezávislosti Šanov. V tom
paláci žil posledný z priamych potomkov zakladateľa mes-
ta. Jeho dynastia mala sedemsto rokov. Staré fotografie
paláca sú teraz načierno v obehu medzi ľuďmi ako fot
dalajlámu v Lhase.

Keď sme opustili pagodu, do úsvitu zostávali ešte dve

hodiny, ale pozdĺž hlavnej ces v Kengtungu už začala
tichá procesia pozoruhodných bytostí, ktoré vyzerali akoby
vystrihnuté zo starej knihy antropológie. V zástupe jedna
za druhou potichu prechádzali ženy s obrovskými košmi
na pleciach, upevnenými dreveným jarmom okolo krku,
mužom viseli z pliec celé strapce kačíc a ďalšie ženy, ktoré
kráčali tanečným krokom v rytme váhy, niesli preklá-
pací mechanizmus. Každá skupinka mala ša inej farby
a strihu: ženy Akka v minisukniach, čiernych čižmách
a zvláštnych frizúrach, ktoré vyzerali ako španielske
helmy pokryté mincami a striebornými guľôčkami; žirafie
ženy Padaungov s dlhými krkmi a striebornými obruča-
mi; ženy Meo v modro-červených vyšívaných sakách;

84
 muži s dlhými a zastaranými puškami. Boli to ľudia z hôr
a schádzali sa o šiestej hodine ráno, aby sa postavili do
radu pred otvorením jedného z posledných očarujúcich
ázijských trhov.
Raňajkovali sme v čajovni Honey, sedeli sme na dreve-
ných stolčekoch a v kondenzovanom mlieku sme si máčali
mastné lievance, ktoré mladý muž holými rukami šikov-
ne vyberal z vriaceho oleja v hrnci. Za vedľajšími stolmi
rozostavanými na chodníku Andrew zbadal medzi vojakmi
a obchodníkmi priateľa, syna miestneho pána z kmeňa Luà,
a prizval ho k nám. Na trh aj naďalej prúdili zástupy ľudí.
Zrazu prešli muži v čiernom odeve. Každý mal na boku obrov-
skú mačetu v bambusovej pošve. „To sú Wa, divosi,“ povedal
mladík znechutene. „Nikdy neodložia tie svoje žabykláče.“
Porozprával nám, že ho otec odmalička učil, aby si
dával na týchto Wa mimoriadny pozor. Na rozdiel od iných
„civilizovaných“ Wa, títo zostali verní svojim tradíciám a ešte
stále sú ozajstnými lovcami lebiek. Krátko pred žatvou, keď
sa ich polia zaplnia zrelou ryžou, diví Wa zájdu na susedské
územia, niekoho zlapajú, najčastejšie nejaké dieťa a tým
istým kosákom, ktorým žnú, mu odrežú hlavu. „Pocho-
vajú ju na vlastných poliach z úc k bohyni ryže. Toto je
spôsob, akým si želajú dobrú žatvu,“ povedal mladík. „Sú
nebezpeční len vtedy, keď opustia vlastné územie. Doma
nikomu neublížia. Keď ich človek ide navštíviť, správajú
sa milo a pohostinne.“ Potom dodal: „Treba si len dávať
pozor na to, čo vám ponúknu jesť!“ Niekedy sa totiž stáva,
pokračoval chlapec, že hosť si namiesto obeda u Wa nájde
v tanieri potetované mäso! Wa sú teda aj kanibali. Aspoň
tak o nich hovoria ich susedia Luà!

Poprosil som Andrewa a jeho priateľa, aby mi pomohli nájsť

nejakého veštca. Barma je krajina, kde sa umeniu veštenia
venujú mnohí. Vraví sa, že vzhľadom na zemepisnú polohu

85
medzi Čínou a Indiou, dvomi najväčšími zdrojmi vešteckej
tradície, Barmčania mimoriadne šikovne spojili okultné
schopnosti susedov a že dokonca ešte aj dnes majú ich
učitelia veľkolepú „moc“.
Poverčivosť zohrala v dejinách celého regiónu obrovskú
úlohu. Bolo to tak, pretože barmský kráľ túžil po jednom
zo siedmich bielych slonov siamského kráľa – ojedinelých,
a preto „magických“; rozpútal preňho takmer tristoročnú
vojnu, ktorá zničila Ayudhyu a Siamčania si museli vytvoriť
nové hlavné mesto, dnešný Bangkok.
Aj nedávno sa astrológia a okultné prakti stali rozho-
dujúcimi pre život Ne Wina a prežitie jeho diktatúry. Jedna
z prvých vecí, ktoré si človek po príchode do Barmy všimne,
je miestna mena at v bankovkách zvláštnej hodnoty: 45,
75, 90. Ne Win považoval tieto čísla, odvodeniny a násobky
troch, za mimoriadne šťastné a centrálna banka sa musela
prispôsobiť.
Aj Barmčania rovnako ako ajčania veria, že osud
nie je nezvratný a že predpoveď nejakého nešťastia umož-
ňuje tomu, koho by malo postihnúť, vyhnúť sa mu: a to
nielen získavaním zásluh, ale aj tak, že dovolí, aby sa stalo
niečo, čo je zdanlivo podobné predpovedanému nešťastiu,
a teda – takpovediac – spĺňa požiadavky osudu. Ne Win
bol majstrom tohto umenia.
Raz mu napríklad povedali, že krajinu zakrátko po-
stihne hrozný hladomor. Ne Win nečakal: nariadil, aby
všetci štátni nkcionári so svojimi rodinami jedli tri dni
len ničotnú polievku z banánových výhonkov. Cieľom tohto
nariadenia bolo, aby sa predstieraním hladomoru krajina
vyhla tomu skutočnému. A tak sa aj stalo. Hladomor krajinu
nikdy nepostihol.
Inokedy zas Ne Winov známy astrológ povedal, aby si
dával pozor na vážne nebezpečenstvo: pravica sa nečakane
vzoprie a zosadí ho. Ne Win teda vydal príkaz, aby sa zo

86
 dňa na deň v Barme začalo jazdiť vpravo a nie vľavo, ako
to bolo od čias anglickej nadvlády. Celá krajina bola z toho
zmätená, ale týmto „pravicovým vzoprením“ sa veštba
svojím spôsobom naplnila a on sa vyhol ozajstnej vzbure.
V roku 1988 ten istý astrológ upozornil Ne Wina, že
krajina sa ocitla na pokraji obrovskej katastrofy: ulice
hlavného mesta zaplaví krv a on sám bude nútený z kra-
jiny utiecť. Keď krátko nato počas masakra študentov
ulice Rangúnu skutočne zaplavila krv, Ne Win pocho-
pil, že aj druhá časť veštby sa čoskoro naplní a že musí
nájsť spôsob, ako z toho vyjsť. Pomohol mu v tom opäť
astrológ: v barmčine je sloveso „ujsť“ – tak trochu ako aj
v angličtine – podobné slovesu „lietať“. Prezident nebude
musieť „ujsť“, ak sa zaodeje ako niektorý kráľ z minulosti
a v sedle na bielom koni „uletí“ do najvzdialenejších
končín svojej krajiny. Aké jednoduché! Ne Win si vzal
dreveného koňa (skutočný kôň by bol príliš nebezpečný),
dal ho namaľovať nabielo, naložil ho do lietadla, kde naň
vysadol v odeve starobylého kráľa a odletel do štyroch
kútov Barmy.
Táto stratégia sa vydarila, pretože Ne Win nemusel
„ujsť“ a hoci mladá generácia generálov prevzala moc, on
ešte aj dnes zostáva charizmatickou postavou v zákulisí,
predĺženou rukou novej diktatúry.
Aj noví vládcovia majú svojich radcov-veštcov. Nedávno
astrológ upozornil jedného generála, že sa čoskoro stane
obeťou atentátu. Ten dal okamžite zverejniť správu o svojej
smrti, a tak sa ho už nikto viac nepokúšal zabiť.
Je samozrejmé, že hladomor, vzbura pravice, preziden-
tov útek a atentát na generála nenastali, pretože – ako by
sme povedali? – nemali nastať a nie preto, že sa im vďaka
veštbám „vyhli“. Toto však nie je logika, s akou sa Ázijčania
– a najmä Barmčania – pozerajú na život. Predpoveď je sama
osebe stvorením. Vyslovená udalosť existuje, je pravdivá

87
a hoci sa má ešte len udiať, je reálnejšia a významnejšia ako
tá, ktorá sa už udiala. Preto v Ázii budúcnosť považujú za
dôležitejšiu ako minulosť a preto oveľa viac energie venujú
veštbám ako dejinám.

V Bangkoku mi niekto povedal, že v Kengtungu pôsobila

stará katolícka misia a že tam ešte možno žijú talianske
rehoľné sestry. Spomenul som si na to, keď som stúpal
na svätý vrch v meste, kde sa týči osamelý strom s takým
obrovským kmeňom, že je potrebných až osem mužov, aby
ho celý objali. Tento strom v roku 1751 zasadil barmský kráľ,
ktorý potom zničil siamské hlavné mesto Ayudhya. Odtiaľ
zhora som na neďalekom kopci uvidel mohutnú stavbu
z červených tehál s veľkým krížom na streche.
Ku kostolu sme vyšli na súmraku. Pri nohách Panny
Márie zo sadry svietilo nočné svetielko a v jedálni mladé
barmské rehoľné sestry upratovali po večeri. Jednej z nich
som sa predstavil a ona sa niekam rozbehla a kričala: „Sú
tu Taliani… poďte sem… poďte sem!“ Drevenými schodmi
pomaly zišli dve útle, bledé a vzrušené stareny. Ich sivé,
široké, dlhé tuni siahali až po zem. Na hlave mali závoj
s úzm naškrobeným okrajom. Od radosti boli celé bez
seba. „To je zázrak! To je zázrak!“ opakovala jedna. Druhá
hovorila niečo, čomu som nerozumel. Jedna mala deväť-
desiat rokov, druhá osemdesiatšesť. Zhovárali sme sa asi
dve hodiny.
Ony a katolícka misia v Kengtungu patria k tým pek-
ným príbehom, o ktorých sa už nezvykne rozprávať. Pre-
dovšetkým v novinách. Možno preto, že ich predstavitelia
nie sú bežní ľudia a dnešný svet radšej oslavuje banali
a obyčajných ľudí, s ktorými sa všetci môžu stotožniť.
Príbeh siaha do začiatku tohto storočia. Keď sa rímske
Pápežstvo presvedčilo o tom, že sa im nepodarí obrátiť
Šanov, mimoriadne civilizovaných a verných stúpencov

88
dharmy, Budhovej ces , uvidelo možnosť vykonávať apoš-
tolát medzi primitívnymi a animistickými kmeňmi v tomto
regióne, a tak zasiať kresťanské semienko v budhistickej
zemi. Prvý misionár prišiel do Kengtungu v roku 1912. Bol
ním Milánčan otec Bonetta z Pápežského inštitútu pre
zahraničné misie (PIME). Nemal so sebou veľa peňazí, no
stačili mu na to, aby kúpil celý vrch jedného z dvoch kopcov,
ktoré sa týčia nad mestom. Práve tam sa počas trhových
dní vešajú zbojníci a zem nestojí za nič: je tam príliš veľa
pii, príliš veľa duchov.
Bonea, ku ktorému sa čoskoro pridajú ďalší misionári,
tam v krátkom čase postaví kostol a seminár. V roku 1916
prichádzajú prvé talianske rehoľné sestry, všet z oblasti
Milána, všet z rehoľného rádu Ordine di Maria Bambina.
Postupne otvárajú sirotinec a školu, krátko nato nemocnicu
a invalidovňu pre malomocných pacientov. V priebehu ro-
kov sa Kengtung zúčastňuje politických udalostí v regióne
a vojaci rozličných vojsk tadiaľ prechádzajú ako dobyvatelia:
Japonci, Siamci, Číňania strany Kuo-min-tang a potom
Maovi; napokon prichádzajú Barmčania, ale talianska misia
zostáva.
Na „Vrchu duchov“ sa ani dnes nič nezmenilo: naďalej
sú tam všet budovy riadne udržiavané a plné detí bez
rodín. Otec Bonea spolu s ostatnými misionármi, ktorí
sa nikdy do Talianska nevrátili, odpočíva na cintoríne za
kostolom, zomrel v roku 1949.
Rehoľných sestier, ktoré prežili, je päť; tri bývajú
v nemocnici, dve staršie v kláštore spolu s miestnymi
novickami.
„Keď som sem prišla, v noci sa nedalo vychádzať von,
pretože tu boli tigre,“ rozpráva najstaršia rehoľníčka Giu-
seppa Manzoniová, v Kengtungu je od roku 1929 a nikdy
sa späť do vlasti nevrátila. Po talians sa jej nerozpráva
ľahko. Rozumie mojim otázkam, ale väčšinou mi odpove-

89
 dá v šančine, z ktorej mi potom mladá rehoľníčka Karen
prekladá do angličtiny.
Sestra Giuseppa sa narodila v Cernuscu. „Pekné miesto,
poznáte ho? Neďaleko Milána… Vždy som tam chodievala
pešo, lebo doma peňazí nebolo.“ Rodičia pracovali na poli.
Mali deväť detí, ale všetci siedmi chlapci zomreli ešte ako
maličkí a len ona a jej sestra prežili.
Sestra Vioria Ongarová prišla do Kengtungu v roku
1935. „Bolo dvadsiateho druhého februára,“ povedala, sťaby
spomínala presný dátum svadby. „Ľudia nemali toho veľa,
ale mali sa lepšie ako teraz, pretože vtedy neexistovali
rozdiely medzi bohatými a chudobnými ako dnes.“
Katolícka misia sa čoskoro stala útočiskom všetkých
nešťastníkov z tohto regiónu. Chromí, slabomyseľní, epilep-
tici, opustené manžel, novorodenci so zajačím pyskom,
ponechaní napospas osudu spoločnosťou, ktorá považuje
každú
zickú deformáciu za znak vážneho previnenia
v predchádzajúcom živote a ktoré si preto treba odpykať
bez zľutovania ostatných, tu nachádzali poživeň a strechu
nad hlavou. Je to ten p ľudí, ktorí ešte aj dnes obrábajú
záhradu, starajú sa o stajne a pracujú v kuchyniach, aby
nakŕmili dvestopäťdesiat sirôt.
Zrazu bolo neskoro; keď som vstal a uberal som sa preč,
spýtal som sa, či môžem pre nich niečo urobiť.
„Áno, modlite sa za nás… tak aspoň po smrti pôjdeme
aj my do raja!“ povedala najstaršia.
„Ak nepôjdete do raja vy, to miesto musí byť potom
naozaj vyľudnené!“
Moje slová ich rozosmiali. A pobavene a vzrušene sa
smiali aj všet ostatné mladé rehoľníč.
Keď ma sestra Giuseppa odprevádzala k bráne, chytila
ma ešte raz za ruku, podišla bližšie a do ucha mi tentoraz
v dokonalej taliančine so severských prízvukom zašepkala:
„Pozdravte odo mňa ľudí z Cernusca, pozdravte odo mňa

90
všetkých.“ Potom na okamih zaváhala. „… Ale Cernusco je
stále neďaleko Milána, však?“
S radosťou som jej odpovedal, že áno.

Keď som schádzal z kopca, mal som dojem, že som bol

svedkom akéhosi zázraku. Aké potešujúce bolo vidieť ľudí,
ktorí verili a ešte stále tak neoblomne v niečo veria, vidieť
tieto zvyš Talianska oných čias, ktoré len diaľka zachovala
nedotknuté!
Počas mojej prvej ces do Barmy som stretol v Kalaw
otca Angela, farára, ktorý práve oslávil šesťdesiat rokov svo-
jej misie. Prepoval zdravím a bystrosťou, ale do Talianska
sa nechcel vrátiť ani na krátku návštevu. Vedel, že keď opustí
Barmu, úrady v Rangúne by mu už viac neudelili vízum,
aby sa mohol vrátiť. A je tam stále. V Taunyi som stretol
mnícha Feliceho Tantardiniho, ktorého všetci poznali pod
menom „Boží kováč“. Do Barmy prišiel v roku 1922 z dedin-
 neďaleko Coma a vyrobil všet okná, lampy, sklenené
tabule, lustre a kríže do všetkých kostolov v Šanskom štáte.
Rehoľné sestry mi povedali, že pred rokom zomrel.
Osobnosti, nádherní húževnatí ľudia, akých je dnes
už málo; rozp ľujú nás tisíc povinnosti, no v konečnom
dôsledku sa neangažujeme v ničom. Títo ľudia mali jedno
jediné presvedčenie, ale bolo pevné, neoblomné. Boli to tiež
ľudia, ktorí si nemali veľmi z čoho vyberať a azda aj preto
boli tvrdší a napokon šťastnejší.
Keď sa človek narodí na začiatku storočia v chudob-
nej rodine roľníkov v Cernuscu alebo na inom mieste
v Taliansku, nemôže snívať o ktoviečom, má mimoriadne
obmedzené možnosti a tým aj určený „osud“. Dnes si môže
každý vyberať omnoho viac, spoločenská mobilita otvorila
všetkým možnosti túžiť po čomkoľvek, ale tým už nikto nie
je „predurčený“ k ničomu. Azda preto sú ľudia čoraz väčšmi
dezorientovaní a neistí zmyslom svojho života.

91

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 V Cernuscu už dnes deti neumierajú ako muchy a na
otázku: „A by si čím chcel byť, keď vyrastieš?“ by asi
sotva niekto odpovedal: „Misionárom v Barme.“ Má však ich
život dnes väčší zmysel ako život detí, ktoré kedysi mohli
odpovedať práve takto? Rehoľníč v Kengtungu o zmysle
toho svojho nemali nijaké pochybnosti.
A aký má zmysel ten môj? Kladiem si túto otázku
často, ako všetci. Iste, nikto sa nenarodí preto, „aby sa stal
novinárom“. Keď ma ako malého príbuzní bombardovali
touto obvyklou hlúpou otázkou, ktorú asi treba položiť
každému dieťaťu v každej krajine a možno v každej dobe,
pravidelne som ich nahneval, pretože som im odpovedal
vždy inak a nakoniec som si vymýšľal také povolania, ktoré
ani neexistovali. Túto túžbu mám dodnes.

V Kengtungu sme mohli stráviť celé dni na cestách s mojím

Mauricem Collisom, cestovateľom z tridsia ch rokov. Aj
jeho dojali stretnutia v tomto mestečku. Keď šiel navštíviť
predstaviteľa Britskej koruny do Loi Mwé, na Zahmlený vrch,
rezidenčnej enklávy neďaleko Kengtungu, zarmucovala ho
predstava, že mladí Angličania z dobrých rodín, vychovaní
v najlepších internátnych školách, prichádzali s nadšením
do týchto vzdialených pevnôstok brániť záujmy ríše a videli,
ako ich postupne postihujú choroby, upadajú do zabudnutia
a napokon žijú takým istým životom, ako keby boli v An-
glicku – tie isté rituály, tie isté prestreté stoly na obed a na
večeru, ten istý čaj o piatej. Ponechaní na smrť z nostalgie.
Viera v ríšu bola, samozrejme, menej mocná ako viera
v Božie kráľovstvo!

V Kengtungu sme už boli tri dni a Andrew mi ešte nenašiel

nijakého veštca. Možno to bolo jeho protestantskou výcho-
vou, ktorá mu v tom bránila, alebo bola naozaj pravda, že
dvaja najznámejší veštci boli mimo mesta „na konzultáciách“.

92
Posledný večer sme konečne našli jedného, ktorý hral na
dvore s deťmi badminton. Avšak veľmi slušne sa osprave-
dlnil. Prijímal klientov len od pol desiatej do pol dvanástej
dopoludnia, po meditácii. Snažil som sa ho presvedčiť, aby
urobil výnimku, ale bol neoblomný. Zložil sľub a uložil si
toto obmedzenie, „aby sa nestal obeťou žiadostivosti po
zárobku“. Keby nedodržal tento záväzok, prišiel by o všet-
ku svoju moc, povedal. Tá jeho zdržanlivosť ma ohromila
omnoho viac než čokoľvek iné, čo by mi mohol povedať.
Z Kengtungu sme odišli na svitaní bez barmskej veštby
mojej budúcnosti, ale s dojímavými obrazmi človečenstva,
ktoré vyzeralo, sťaby vyšlo z truhlice času: rehoľné sestry,
novicky a napokon aj ten veštec.
Na spiatočnej ceste sme opäť videli väzňov v reťaziach,
ale tentoraz sme už boli pripravení, a tak sa nám podarilo
odovzdať im zopár košieľ, sveter, cigarety a za hrsť atov.
Čím sme boli bližšie k Tachileiku, tým väčšmi chcel
Andrew využiť príležitosť, aby nám ešte niečo porozprával
o obchode s drogami, o nemorálnosti obchodníkov,
o korupcii, ktorá spája thajských vojakov s tými barmskými.
„Nie je všetko toto, čo nám rozprávaš, pre teba nebez-
pečné?“ opýtali sme sa ho.
„Musím povedať to, čo si myslím, nemôžem klamať
ako všetci ostatní.“
„Nebojíš sa?“
„Nie, lebo mám Boha,“ a prežehnal sa. Aj Andrew vy-
zeral, akoby vyšiel z tej truhlice vzácneho človečenstva,
ktorého ubúda čoraz viac.
Na hraniciach nám vrátili pasy, kde nebolo vyznačené
nijaké vízum. Formálne sme nikdy z ajska nevyšli a ni-
kdy nevstúpili do Barmy. Taxík nás rýchlo zaviezol až do
mesta Čiang Rai.
Noc sme strávili v nedávno otvorenom, absolútne mo-
dernom a nablýskanom hoteli, kde sa mladí thajskí čašníci

93
 prezlečení za dvorných služobníkov starobylého Siama starali
o masu západných turistov odetých ako bádatelia v nohavi-
ciach a bundičkách s vreckami. Na ďalší deň ich odvezú kli-
matizovaným autobusom do Tachileiku, aby sa odfotili pod
oblúkom s nápisom „Zlatý trojuholník“, navštívia múzeum
zvané „Dom ópia“ a kúpia si nejakú barmskú hlúpostičku,
ktorú už možno nájsť aj kdekoľvek v Európe. Francúzs
mím vo fraku, s pinčom a vychádzkovou paličkou, ktorého
na šesťmesačný kontrakt zamestnali v hoteli v snahe oživiť
atmosféru, imitoval Charlieho Chaplina medzi reštauračnými
stolmi, pred výťahmi a medzi zákazníkmi v bare.
Keby som si chcel predstaviť niečo absurdnejšie po
skúsenosti s väzňami na reťaziach, bonzami a lovcami
lebiek, nedokázal by som to.
Angela a Charles nastúpili ráno do lietadla a o dve
hodiny boli v Bangkoku. Mňa čakali š ri hodiny autobu-
som do Čiang Mai a potom celá noc vlakom. Nepohodlné.
Komplikované. Avšak myšlienka vydržať verný svojmu
predsavzatiu ma bavila. Spomenul som si na to, keď som
ako chlapec kráčal po chodníku do školy a prikazoval som
si, že nepoložím nohu tam, kde sa kamene spájajú. Keby
som to dodržal až do konca, uspel by som na skúške alebo
by som napísal pekný sloh. Neskôr som to videl u detí
v iných končinách sveta. Možno každý človek pociťuje
z času na čas inštinktívnu, primitívnu potrebu stanoviť si
limi , popasovať sa s ťažkosťami, aby neskôr pocítil, že si
„zaslúžil“ niečo vytúžené.
S myšlienkou na mnohé výzvy, ktoré si človek v priebe-
hu života kladie, som sa ľahko dostal na autobusovú, potom
na vlakovú stanicu a napokon do Bangkoku.

94
 Vdovy a rozbité
črepiny

Zrazu sa ma museli zmocniť pochybnosti. Ako obvykle, tie

staré známe pochybnosti, hlas môjho druhého ja, vždy pri-
pravený spochybniť každú istotu, sa ma zmocnil, len čo som
si pomyslel, že sa budem venovať téme veštcov a poverčivosti
ako novinár, a tak som sa vybral najskôr urobiť rozhovor
s tajomníkom starobylého Združenia siamských astrológov.
Nemrhal som azda časom, keď som sa rozhodol nelietať?
Neustúpil som azda najiracionálnejšiemu a najhlúpejšiemu
popudu? Nesprával som sa azda ako naivná žienka? Len
čo som v tejto mojej téme uplatnil logiku, s akou by som
písal o inom, všetko sa mi javilo smiešne.
Prijal ma asi šesťdesiatročný distingvovaný pán, bol
štíhly, vzpriamený, mal husté sivé krátke vlasy ako mních či
vojak a ako býva čoraz častejšie dobrým zvykom v Ázii, dal
mi nielen jednu, ale viacero vizitiek a každá z nich opisovala
s inou adresou a iným telefónnym či faxovým číslom jeho
odlišné nkcie. Na jednej z nich bolo uvedené: tajomník
ajského medzinárodného združenia astrológie.
„Medzinárodného. Prečo?“ spýtal som sa len tak na
úvod našej konverzácie.
„Organizujeme kurzy aj v angličtine pre zahraničných
študentov; minulý rok sme mali dvoch Austrálčanov.“
Ak stačí tak málo, aby sme boli medzinárodní, pomyslel
som si pri predstave, ako sa tí dvaja dnes v nejakom aus-
trálskom mestečku obohacujú a rozprávajú ľuďom ktovie-

95
čo o ich osude, chváliac sa vedomosťami a predovšetkým
prestížou absolventa štúdií v jednom z najväčších centier
okultizmu, v ajsku.
„… A tiež,“ pokračoval distingvovaný pán, „udržiavame
kontak s astrologickými združeniami v rôznych krajinách.
Najmä však s Nemeckom.“
„S Nemeckom?“
„Nemci sú v tejto oblasti popredu, sú veľmi šikovní.
Ja sám som tiež študoval v Hamburgu.“ Presne tak. Ten
distingvovaný pán, Generál Payroot – skutočne generál
pešej ro ajských kráľovských ozbrojených síl –, bol pred
rokmi študentom slávnej Veliteľskej akadémie v Hamburgu:
dopoludnia navštevoval vojenské kurzy, večer hvezdárske
lekcie v miestnom astrologickom ústave.
Po odchode do dôchodku sa generál naplno venoval
svojim dvom deťom: škole pre veštcov, ktorá mala šíriť
práve „metódy zaužívané v Nemecku“, a „astrologicko-ob-
chodnej“ spoločnosti, ktorá sa vďaka spojeniu astrológie
a hospodársch výskumov zaoberá predpoveďami na
burze. „Celý systém je už ovládaný počítačom,“ vysvetlil
mi hrdo generál. Záujemcovia uhradili zápisné a zaviaza-
li sa poukazovať päť percent zo všetkých dosiahnutých
ziskov na základe odporúčania „astrologicko-obchodnej“
spoločnosti.
„Máme už viacero predplatiteľov z Japonska,“ povedal,
a ja som si už predstavoval, ako sa táto téma stane jednou
z kľúčových na pritiahnutie nových klientov: „Pane, viete, že
náš predseda je bývalý generál, ktorý študoval v Nemecku…?
Mnoho našich klientov pochádza z Japonska!“
S generálom-astrológom som sa stretol v sídle Zdru-
ženia siamských astrológov, nádhernej, priestrannej dreve-
nej vile postavenej na začiatku storočia, keď vtedajší kráľ
Chulalongkorn, po smrti nazývaný Rama V., ktorý mal
vynikajúci vkus, dával mimoriadny pozor na to, čo robili

96
architekti s jeho mestom. Podlahy boli z lesklého tíku, ve-
randy boli otvorené a prevzdušnené obrovskými vrtuľami,
ktoré sa pomaly točili na stropoch. Vila stála uprostred
jednej zo štvrtí, ktoré si najviac zachovali atmosféru starého
Bangkoku; pred Veľkým chrámom, ktorý je v ajsku tak
trochu ako Vatikán, pretože v ňom sídli patriarcha, hlava
budhistickej cirkvi.
Prišiel som skoro ráno, keď pozdĺž chodníkov otvárali
stán a vykladali na obdiv všelijaké náboženské hlúpôst-
, predme pre šťastie a proti urieknutiu: malé obráz
božstiev či uctievaných opátov z minulosti, neveľké falické
symboly z dreva, ktoré sa majú nosiť na tele vo viere, spo-
ločnej vo všetkých kultúrach, že posilnia mužnosť a vďaka
nim ženy porodia synov.
Dôvera ajčanov v okultnú moc je bezhraničná a tieto
trhoviská nádeje a exorcizmu patria k najpôsobivejším
a najvýnosnejším v krajine. Nijaký ajčan nevyjde z domu
bez amuletu na tele. Mnohí nosia na krku celé zbier týchto
predmetov zavesených na hrubej zlatej reťazi. Každý kus
chráni malá priesvitná plastová skrinka alebo škatuľka
z vzácneho kovu.
Míňajú obrovské sumy peňazí, aby si zabezpečili mocný
amulet alebo aby si dali urobiť tetovanie, ktoré vďaka svo-
jim znakom dokáže odohnať nebezpečenstvo a pritiahnuť
priazeň osudu. Nešetria ani jedinú časť tela a žena, ktorá
sa nedávno stala manželkou jedného z najpoprednejších
mužov v krajine, vraj uspela vo svojom zámere vďaka nie-
koľkým ojedinelým mušliam vytetovaným medzi ochlpením
Venušinho pahorka.
Kým sme sa zhovárali s generálom-astrológom v pro-
strednej miestnosti združenia, z dvoch vedľajších miestností
bolo počuť hlas učiteľov, ktorí dávali hodiny skupinám žien
a mužov z celého ajska. Kurzy trvajú šesť mesiacov a dip-
lom, ktorý každý účastník na konci dostane, je bezpečným

97
prostriedkom, aby si zarobil na živobytie v provinčných
mestečkách.
„Ten astrológ je šikovný. Študoval v Bangkoku!“ po-
vedia si ľudia.
Aj astrológiu postihli násled procesu demokratizácie
našich čias. Pôvodne bola astrológia dvorným umením; štu-
dovali a praktizovali ju len králi, ktorým bola určená. Poznať
tajomstvá ukryté vo hviezdach bolo nástrojom moci, a preto
to malo zostať monopolom pre niekoľko vyvolených. Dnes
sa aj astrológia stala predmetom konzumizmu, dostupným
pre každého.
Rama I., zakladateľ dynastie, ktorá aktuálne v ajsku
vládne, bol výborným astrológom a predpovedal, že päťdesiat
rokov po jeho smrti v krajine nastane obrovská revolúcia.
A tak sa aj stalo: v roku 1932 po povstaní intelektuálov
a progresívne zmýšľajúcich šľachticov bola absolutistická
monarchia prinútená stať sa konštitučnou.
„A terajší kráľ Phúmiphon je šikovný?“ spýtal som sa.
„Na môjho monarchu nemôžem povedať nič…“ odve-
til generál, a tak sa vyhol téme, ktorá v Thajsku zostáva
obrovským tabu. Existuje totiž príliš veľa nevyriešených
záhad, príliš veľa vyslovených veštieb – vrátane tej, podľa
ktorej táto dynastia skončí s nasledujúcim kráľom Ramom
X. – na to, aby sa ktorýkoľvek ajčan púšťal predovšetkým
s cudzincom do deba na tému kráľovskej rodiny.
Tento generál dokonca odmietal pripustiť aj to, čo je
všetkým známe: že kráľ Phúmiphon má rovnako ako aj jeho
predchodcovia v službách niekoľko astrológov a že práve
oni určujú dátum a čas jeho verejných vystúpení, ako aj
stretnutí. Táto skutočnosť je niekedy zdrojom rozporov
medzi dvorom a vládou, pretože ak astrológovia považu-
jú protokolom odporúčanú hodinu na kráľovské prijatie
cudzích štátnych predstaviteľov za nepriaznivú, trvajú na
jej zmene.

98
 Pozdĺž veránd s výhľadom na neupravenú, ale príjemnú
záhradku s množstvom starých rastlín a mladých kvetov,
s asi šiestimi mačiatkami a dvomi podráždenými psami,
s rozličnými zavesenými košeľami a danielom z betónu,
ktorý predstieral, že pije z vysušenej fontány, bolo veľa
stolíkov; za každým z nich sedel chiromant, ktorý pozorne
študoval z ru zna črtajúce sa pod obrovským zväčšo-
vacím sklom, alebo astrológ, ktorý na základe výpočtov
a kresieb na štvorčekovom papieri rozprával o minulosti,
predpovedal budúcnosť alebo jednoducho postoval rady
ženám ochotným počúvať.
Nestával som sa azda postupne aj ja takým ako ony,
i napriek môjmu len zdanlivo sofistikovanejšiemu ospra-
vedlneniu, že chcem preniknúť k „záhade Ázie“? Tým, že
som sa prinútil nelietať, nesprával som sa azda rovnako ako
tie ženič, samozrejme, mnohé z nich mat, ktoré prišli
s dcérami na vydaj žiadať od hviezd nejaké obmedzenia či
zákazy v nádeji, že tým niečo získajú?
Zadíval som sa na ženu, ktorá spolu s dcérou priviedla
aj nádejného zaťa, aby ho dala „skontrolovať“ skôr, ako ho
naozaj za zaťa bude považovať. Veštec sa pustil do výpočtov
a všetci sa intenzívne sústredili na výsledok. Nikto z nich
nevyzeral nijako znepokojene.
Generál mi povedal, že práve v ten deň prišla náhodou
na návštevu združenia jedna z najznámejších jasnovidiek
v krajine, žena, ktorá kombinovala rozličné metódy veštenia,
no bola predovšetkým odborníčkou na čítanie jazyka tela.
Či mám záujem stretnúť sa s ňou?
„Isteže!“ povedal som bez rozmýšľania a vzápätí som si
uvedomil, že toto veštenie sa môže ľahko stať drogou a že
človek by v podstate mohol prežiť život počúvaním tých
istých vecí, kladením tých istých otázok, vždy v očakávaní
niečoho nového: ako keď v kasíne vsadí hrsť žetónov na
čierne alebo červené políčka, na párne alebo nepárne čísla

99
 a čím viac hrá, tým viac by chcel hrať a nikdy sa nenudí,
pretože čaká na to osudné „áno“ alebo „nie“.
A presne ako ten, ktorý v kasíne prehrá, je presvedčený,
že sa jeho šťastie obráti a že príde ten okamih, keď opäť
všetko vyhrá a možno výhru i znásobí – treba len počkať
–, tak je to aj s veštcami; po tom, ako si človek vypočul od
každého z nich niečo správne a zaujímavé po mnohých
nepravdách a banalitách, neprestáva dúfať, že raz stretne
toho šikovného, toho, čo sa v ničom nepomýli a uvidí všetko
jasne. Treba len počkať. Možno to bude ten ďalší?
Tá žena mala asi päťdesiat rokov, bola zavalitá, mala
široké ramená a krátke nohy, vlasy ešte čierne a pleť svetlú.
Pôvodom Číňanka, ale neupozornil som ju na to. Nechcel
som sa zapliesť do rozhovoru, na konci ktorého by som jej
postol informácie o sebe a o svojom pôvode. Mlč som
si pred ňu sadol a čakal som, čo sa ma opýta.
Žena sa utiahla do modlitby, spojila si ru pred hru-
ďou, predklonila zľahka hlavu a so zatvorenými očami
zašepkala nejaké zaklínadlo, potom sa mi začala sústredene
dívať do tváre. Požiadala ma, aby som sa usmial – ako pove-
dala, chcela vidieť vrás okolo úst –, dotkla sa mi čelovej
kosti a uší. Nakoniec ma požiadala, aby som vstal a vyhrnul
si nohavice, chcela si riadne obzrieť moje nohy a člen.
Tento spôsob veštenia je starou čínskou praktikou a ja
som chcel vidieť jej uplatnenie na vlastnom tele, pretože
spomedzi všetkých sa mi javila najpravdepodobnejšia. Pri
dôkladnom pozorovaní vlastného tela sa môžeme dozvedieť
veľmi veľa vecí a ak existuje „kniha“, v ktorej sa dá prečítať
niečia minulosť – a možno i náznak o jeho budúcnosti –, je
to istotne práve ten obal života, ktorý si človek so sebou nosí
od narodenia, nie zbierka nejasných výpočtov založených na
vzťahu hviezd a hodiny, keď sme prišli na svet. Ľudia, ktorí
sa narodili v rovnaký čas, deň a rok, nemajú predsa rovna-
ký osud a istotne neumierajú v rovnakej hodine. A majú

100
 azda rovnaké čiary v dlaniach? Nie. Ľudia s podobnými
fyzickými črtami však majú často podobné správanie,
kladné i záporné vlastnosti. Nie je preto nepravdepodobné,
že niekto dokáže čítať v tele človeka znaky priaznivého či
nepriaznivého osudu.
Čínske deti už stáročia počúvajú známy príbeh
o panovníkovi z dynastie Tang, ktorý sa po dvornom pri-
jatí nkcionárov, čerstvých absolventov veľmi ťažkej štát-
nej skúš, obrátil k jednému z nich, dobre si ho prezrel
a povedal mu, že s jeho tvárou z neho nikdy nebude dobrý
mandarín a že len spôsobí nešťastie ľuďom, ktorí mu budú
zverení. Tento chudáčik bol najlepším študentom svojej
generácie, absolvoval skúš s najlepším výsledkom, aký bol
ro zaznamenaný v celej Číne, ale po takomto rozsudku
mu nezostávalo nič iné, len si siahnuť na život.
Tang boli ojedinelou dynastiou, pretože sa zrodila
z klasickej epizódy veštenia prostredníctvom čítania čŕt
tváre. Mág, ktorý pochádzal nevedno odkiaľ, chcel založiť
svoje kráľovstvo a hľadal preň vhodné miesto. Jedného dňa
počas ces zbadal, ako dvaja muži hrajú šach a mimoriadne
ho zaujal vzhľad jedného z nich. Postavil sa pred neho, dlho
sa naňho díval a napokon sa mu vrhol k nohám s výkrikom:
„Veličenstvo! Veličenstvo!“ Ten muž sa stal prvým panovní-
kom dynastie Tang; mág zmizol a vrátil sa do svojich diaľav.
Čítanie osudu z ľudskej tváre sa vyvinulo v Číne
v rámci medicínskej praxe. Pacienti, predovšetkým ženy,
nedovolili lekárom, aby sa ich dotýkali; tí museli zistiť,
aké majú ťažkosti jednoducho pohľadom: najmä do tvá-
re. Dlhodobým pozorovaním chorých v priebehu stáročí
Číňania určili napríklad, že malý červený fľak na líci bol
prejavom srdcovej dysnkcie; že vráska pod ľavým okom
naznačovala žalúdočné ťažkosti. Niekto si tak skôr či neskôr
rovnako všimol, že všetci boháči majú špecific zakrivený
nos a mocnári zas majú na brade materské znamienko. Preto

101
sa zrodilo presvedčenie, že osud máme vpísaný v tele. Stačí
vedieť, ako sa naň pozerať.
Číňania vedeli z uší prečítať povahu človeka, na
čele videli osud do tridsiatich dvoch rokov, v očiach až
do š ridsiatich dvoch. V obočí videli stopy emotívneho
prežívania, v nose osud od štyridsiatky do päťdesiatky
a v ústach priaznivý či nepriaznivý osud na sklonku
života. Zo zakrivenia pier, ktoré sa časom mení, Číňania
čítali to, akým človek chcel byť a akým sa napokon stal.
Nevidelo sa mi to až také absurdné. Telo môže byť naozaj
vynikajúcim ukazovateľom. Nie je azda pravda, že v istom
veku sa stávame zodpovednými za svoju tvár? A ruky azda
nevypovedajú o minulosti to, čo sa plastická chirurgia snaží
na iných miestach odstrániť?
Bol som veľmi zvedavý na to, čo tá žena vyčíta z mojej
tváre, z členkov a predovšetkým z toho malého okrúhleho
tmavého materského znamienka, ktoré si od narodenia
nosím na čele, presne na pravom obočí. Avšak už jej prvé
slová ma sklamali.
„Tvoje uši napovedajú o veľkorysosti…“ (Ide o jednu z ob-
vyklých kladných poznámok, aby sa „pacient“ dobre naladil,
povedal som si v duchu.) „Všetci tvoji bratia a sestry sú na
tebe závislí.“
„To nie je pravda! Nemám ani bratov, ani sestry,“ od-
vetil som nahlas, akoby som jej chcel urobiť napriek. „Som
jedináčik.“
Moja reakcia s ňou ani nepohla. „Ak nemáš súrodencov,
tak sú to tvoji príbuzní. Tvoje uši vravia, že mnohí tvoji príbuzní
od teba závisia…“ (Áno aj nie, vravel som si, pripravený na
ďalšie zovšeobecňovanie, vždy trochu pravdivé a vždy tro-
chu nepresné.) „Ako mladý si mal veľké finančné a zdravotné
problémy, ale od tridsiatich piatich rokov sa ti v tomto ohľade
darí. Máš šťastie, pretože si mal vždy pri sebe niekoho, komu si
mohol dôverovať, niekoho, kto ti pomôže.“

102
 „Iste. Som predsa už vyše tridsať rokov ženatý!“ po-
znamenal som.
„Áno a oženil si sa so svojou druhou láskou, nie s prvou…“
(Nebola ani prvá, ani druhá, ale tu som už prestal dúfať, že
mi povie niečo zaujímavé, nechcel som ju však sklamať.)
„Jedného dňa získaš obrovské dedičstvo. Tvoje uši naznačujú, že
rodičia ti zanechajú veľké dedičstvo…“
Chúďatá uši, vravia nepravdu! Ak to rozprávajú ony.
Od svojich rodičov – otec je už mŕtvy – nemôžem očakávať
vôbec nič. Ak by som sa však dnes opýtal svojej osemdesiat-
päťročnej mat postihnutej stareckou demenciou: „Mama,
kam si schovala tie peniaze?“, zdvihla by ruku a s nádher-
ným úsmevom spolupáchateľa niečoho, o čom už nevie, by
povedala: „Tam dole… Tam dole,“ a ukázala by s absolútnym
presvedčením na jedno miesto vo vzduchoprázdne. A predsa,
tie peniaze tam dole sú jediné, čo budem môcť zdediť. Alebo
mám opäť interpretovať toto slovo „dedičstvo“ a nepovažovať
ho len za akési synonymum „peňazí“?
Žena pokračovala. „V dome, kde žiješ, je miesto, na ktorom
uctievaš bohov a svojich predkov. Robíš dobre. Nikdy neprestaň.“
(Aha, toto je zaujímavé tvrdenie.)
V dome každého Ázijčana, predovšetkým ak je Číňan,
sa nachádza takéto miesto, obvykle malý oltár a nie sú
potrebné ktovieaké veštecké schopnosti, aby sme si ho
vedeli predstaviť. Je to, akoby človek povedal dobrému
kresťanovi: „Máš doma kríž.“ Táto žena však videla, že
som cudzinec, že veľmi pravdepodobne nie som budhista
a istotne sa neriadim kultom predkov. A napriek všetkým
týmto očividným skutočnostiam povie niečo takéto… a má
pravdu.
U mňa doma také miesto, samozrejme, je. Vyvinulo
sa postupne. Začal som sa zaujímať o soš z gáfrového
dreva, pokryté zlatom, ktoré Číňania z juhu stavajú na
svoje oltáre, a ja sám som si ich v Macau kúpil niekoľko.

103
Po krátkom čase som si všimol, že sú položené na polici
ako okrasné predme a mal som dojem, že tieto obrazy
bez oltárov trpia, strácajú na význame, a tak som pre ne
začal zapaľovať vonné tyčinky. Neskôr som u starinára
vedľa Bubnovej veže v Pekingu, kde som sa z času na
čas zastavil, aby som sa pozrel, čo mu roľníci priniesli na
predaj, zbadal pekný vyrezávaný drevený oltár, v ktorom
niekdajšie rodiny uchovávali tabuľ predkov, a kúpil som
si ho. Soš z Macaa tak našli svoj domov a keď zomrel môj
otec, jeho fotografia skončila v lone pekného Budhu, ktorý
sa dostal na popredné miesto na oltári. Odvtedy mu každý
deň zapaľujem vonnú činku a týmto malým rituálom mu
v mysli venujem tichú spomienku. Na cintorín vo Florencii,
jeden z tých, kde sa človek stráca v labyrinte ulíc a uličiek
a kde je každý hrob – aj hrob môjho otca – rovnaký, som
nikdy nechcel chodiť. Pre mňa má svoje miesto u mňa
doma, v tom čínskom oltáriku predkov.
Toto tá žena uhádla. Ale ako? Automatic? Nezamysle-
la sa nad tým, že som cudzinec a povedala mi to, čo vravela
viac-menej všetkým, pričom si bola istá, že sa nepomýli?
Také by bolo najbezprostrednejšie vysvetlenie. Prečo teda
hľadať nejaké iné?
„Dom, v ktorom v ajsku žiješ, je pekné miesto a robí ťa
šťastným. Zostaň tam, kým budeš v tejto krajine,“ dodala žena.
Opäť sa sústredila na moju tvár, zahĺbila sa do svojich
myšlienok, povedala tie obvyklé veci o peniazoch, že s nimi
neviem dobre narábať – aspoň toto sa zdá byť jasné všetkým;
potom dodala, že mám tendenciu mať šťastie, že mám dobrý
inštinkt a na rázcestí si vyberiem vždy tú najlepšiu cestu
a že sa vždy obklopujem tými správnymi ľuďmi. Povedala,
že z mojich úst nikdy nepočuť nijakú sťažnosť, pretože
v živote som vraj vždy robil len to, čo som chcel. „Budeš mať
dlhý život,“ vyhlásila. Potom sa sústredila na moje materské
znamienko. „Pozri sa, toto je znak tvojho šťastia, ale zároveň

104
aj znak toho, že zomrieš v zahraničí.“ Na chvíľu sa odmlčala
a dodala: „O tom niet pochýb, nezomrieš na rodnej hrude.“
Žena sa ma spýtala, či mám nejaké otázky. Pokúsil som
sa zamyslieť a napadlo mi, že na jeseň vyjde anglický a ne-
mecký preklad mojej poslednej knihy, príbeh o dlhej ceste
naprieč Sovietsm zväzom v čase jeho rozpadu a zániku
komunistického režimu.
„Čo mám urobiť, aby mala táto kniha úspech a aby sa
predalo veľa kópií?“ opýtal som sa.
Žena sa sústredila a vyzerala, že odpoveďou si je
mimoriadne istá: „Musí vyjsť deviateho alebo desiateho októbra,
nesmie byť ani príliš veľká, ani príliš malá. Musí mať farebný
obal, ale tie farby nesmú byť veľmi výrazné, a predovšetkým
v názve musí byť uvedené vlastné meno osoby, ale nie ženy.“
Rozosmial som sa a potešilo ma, že Vladimír Iľjič sa
narodil ako muž. Kniha mala názov: Dobrú noc, pán Lenin
a obálka, pre ktorú sme sa rozhodli už dávno, bola presne
v pastelových farbách. Žena potom dodala: „… a nezabúdaj, že
sa musíš modliť k Budhovi a nosiť obetné dary na oltár predkov.
Len takto bude mať tvoja kniha úspech!“
Žena skončila a ja som sa postavil v obavách, že by
mohla dodať ešte niečo nepravdivé či nezmyselné, čo by
bagatelizovalo jej istotu týkajúcu sa mojej knihy, a pobral
som sa preč. Tá žena nechcela, aby som je zaplatil. Požiadala
ma len o príspevok pre Združenie.

Strávil som celé dni premýšľaním o svojom rozhodnutí

nelietať a snažil som sa analyzovať skutočné dôvody, pre
ktoré som sa k nemu dopracoval. Isteže som mal chuť robiť
niečo iné, mať zámienku, pod ktorou by som zmenil rutinu
svojich dní, ale nevzal som predsa len do úvahy aj fakt, že
ak prestanem lietať, vyhnem sa možnému leteckému ne-
šťastiu, ktoré mi predpovedal veštec v Hongkongu? Bolo
to, samozrejme, tak, ale priznať si to bolo pre mňa ťažké.

105
 Napriek mnohým rokom stráveným v Ázii, kde som
sa prispôsobil miestnemu životu, som si uvedomoval, že
intelektuálne som zostal zakorenený v Európe a z hlavy som
ešte neodstránil to podvedomé pohŕdanie všetkým, čo nazý-
vame „poverčivosť“. Vždy, keď sa ma zmocnila pochybnosť,
či som sa predsa len nestal obeťou poverčivosti, musel som
si spomenúť, že v Ázii takéto posudzovanie neexistuje a že
takzvaná poverčivosť tvorí podstatnú súčasť života. A tiež
som si opakoval, že mnohé praktiky, ktoré sa dnes javia
absurdné, možno predsa len nejakú logiku mali! Lenže
časom sa na ňu zabudlo! A tak je to aj s akupunktúrou:
funguje, ale nikto nevie skutočne vysvetliť prečo. Tak je
to aj s feng šuej, ktoré aj keď sa javí ako mágia, je vlastne
umením pôvodne založeným na dôkladnom pozorovaní
prírody: tej prírody, ktorej my moderní ľudia rozumieme
čoraz menej.
V čínštine feng znamená „vietor“ a šuej „voda“. Feng
šuej znamená „sila prírody“ a odborník na feng šuej je ten,
kto pozná základné prírodné živly a prv, ktoré tvoria svet,
a vie posúdiť ich vzájomné vplyvy, dokáže zvážiť, ako môže
tok rieky, poloha vrchu alebo tvar hory ovplyvniť výstavbu
mesta či domu alebo vykopanie hrobu. Je to zvláštne? Nie.
Aj my predsa dávame pozor na to, kam sa opiera slnko a aby
dom nebol príliš vystavený vlhkosti!
Po celé stáročia princípy feng šuej ovplyvňovali čín-
sku architektúru. Všet starobylé usadlosti Nebeskej ríše
veľkého mieru (počnúc dnešným mestom Si-an), ako aj tie
v sinizovanom svete (vrátane mesta Huê, sídla vietnamských
panovníkov) boli projektované na základe posúdenia feng
šuej. Rovnakým spôsobom boli koncipované všet cisárske
hrob, počnúc prvým cisárom Š’-chuang-ti a jeho preslá-
venou Terakotovou armádou.
Poloha hrobu je v prírode mimoriadne dôležitá. Dobre
umiestnený a „vesmírnemu dychu“ dobre vystavený hrob

106
môže nechať žiť dušu zosnulého na onom svete a prinášať
šťastie a blahobyt ďalším generáciám. Naopak, zanedba-
ný hrob predka môže spôsobiť jeho potomkom neustále
nešťastia.
Umenie feng šuej sa zrodilo v Číne, ale dnes sa bežne
využíva vo veľkej časti Ázie. Keď niečo nenguje – manžel-
stvo, obchod alebo fabrika, prvé, na čo Ázijčan pomyslí, je, že
nie je v poriadku niečo s feng šuej a poradí sa s odborníkom.
Pred niekoľkými rokmi v Macau otvorili kasíno, ktoré
nedokázalo pritiahnuť klientov. Podľa odborníka na feng
šuej príčina spočívala vo farbe strechy: bola červená ako
mŕtvy krab namiesto toho, aby bola zelená ako živý krab.
Strechu premaľovali a obchody sa rozbehli naplno.
Anekdo tohto pu zbavili feng šuej časti jeho
starobylej úctyhodnosti. Neubrali mu však na popularite
a počet osôb, ktoré dnes v Ázii na podnet odborníkov na
feng šuej menia rozmiestnenie svojho nábytku, farbu stien
v kancelárii alebo tvar vchodových dverí, aby si získali
priazeň osudu, neustále rastie.
Dokonca aj vážni Angličania z Hongkonsko-Šanghaj-
skej ban sa po rozhodnutí postaviť nové veľké sídlo
v Hongkongu obrátili na jedného z najznámejších odbor-
níkov na feng šuej v kolónii, aby sa vyhli nepríjemnostiam.
Počas projektovania turistickej budovy zo skla a ocele mu-
sel architekt Norman Foster udržiavať nepretržitý kontakt
s týmto „majstrom prírodných síl“, mať na zreteli jeho rady
a dbať na jeho odporúčania. Práve on rozhodol o mnohých
detailoch, vrátane zvláštnej polohy vstupného schodišťa,
ktoré nie je kolmé na cestu.
Po postavení ban Fosterovi ponúkli spoluprácu na
projekte nového letiska v Hongkongu, ale ľudia v jeho kance-
lárii s ním už nepracovali radi: kresliči a sekretár sediace
v rade písacích stolov boli neustále choré. Ani úradníci za
písacími stolmi na nižších a vyšších poschodiach v rovnakej

107
 budove sa necítili najlepšie. Na miesto prišiel teda odborník
na feng šuej, preštudoval si celú problematiku a jeho odpoveď
znela takto: zbúranie niektorých starých domov a postave-
nie nových mrakodrapov zanechali v tejto oblasti otvorený
priechod, kadiaľ „zlí duchovia“ prichádzali a narážali priamo
o ten kus steny. Majster vesmírnych síl povedal, že ľudia,
ktorí sa na tom mieste nachádzali, cítili, akoby mali v hrudi
zapichnutý nôž. Poradil im, aby premiestnili všet písacie
stoly, na okná zavesili záclony a umiestnili zrkadlá, ktoré
by odrážali duchov. Znie to absurdne? Možno, ale potom sa
už nijaký úradník na nič nesťažoval.
Samozrejme, aj vo feng šuej ako v iných magických
praktikách je určitý aspekt autosugescie, ktorý vysvetľuje
jeho „úspech“: ak človek pevne verí, že mu niečo môže po-
môcť, stane sa, že to niečo mu naozaj pomôže. Typickým
príkladom je dlhoročne bezdetný pár, ktorému sa podarí
počať po tom, ako na radu odborníka na feng šuej zmení
umiestnenie manželskej postele.
Napriek magickému obalu to, čo je na feng šuej zaují-
mavé, je zásadný princíp: neustále obnovovanie harmónie
v prírode. Číňania museli mať všetko v rovnováhe. Choroby,
nešťastia, neplodnosť alebo nepriaznivý osud boli výsledkom
prerušenia akejsi harmónie; úlohou feng šuej bolo opäť ju
nájsť. Číňania, ekológovia ante lieram! Prírodu poznali
veľmi dobre. Nepoznali nič iné.
Číňania nikdy neboli metafyzickí, nikdy neverili
v transcendentného Boha. Príroda je pre nich všetkým a od
prírody si osvojili poznat i vieru. Dokonca aj ich písmo,
vytvorené z obrazov, pochádza z prírody a nie ako naše
abecedy z nejakej abstraktnej konvencie. V ktoromkoľvek
európskom jazyku by stačilo jednoducho sa dohodnúť, že od
zajtra bude slovo používané na označenie „ryby“ znamenať
„kôň“ a slovo používané na označenie „koňa“ bude znamenať
„ryba“. Nebol by v tom nijaký problém. V čínštine by to však

108
bolo nemožné, pretože znak zaužívaný na označenie „ryby“
je ryba a znak na označenie „koňa“ je kôň.
Na rozdiel od západného človeka, ktorý po stáročia
rozlišuje medzi svetom božím a svetom prírodným – podľa
nás stvoril prírodu Boh –, sú podľa Číňanov tieto dva sve
neoddeliteľné. Boh a príroda sú jedno. Preto je veštenie
akýmsi náboženstvom a veštec je aj teológ a kňaz. Preto
v Číne až do nastolenia komunistického režimu nikdy
nebolo veštenie potláčané tak, ako sa to stalo na Západe, kde
ho náboženstvo považovalo vždy za svoju antitézu a tvrdo
proti nemu bojovalo. Číňania – a spolu s nimi takmer všetci
Ázijčania – sa nikdy netrápili nad týmto rozlíšením medzi
náboženstvom a poverčivosťou a nikdy si ani nekládli za
úlohu – aj toto je pic západná tendencia – definovať, čo
je alebo čo nie je veda. Napríklad taká astrológia. Číňania sa
jej venovali po stáročia bez toho, aby sa kedykoľvek pýtali,
či má „vedecké“ základy. V ich očiach ngovala, a to im
stačilo. Na tom napokon nie je nič nesprávne!

Čínska astrológia sa zakladá na lunárnom kalendári. Rok

má dvanásť mesiacov, ku ktorým sa po každých dvanástich
rokoch pridáva trinás mesiac. Dvanásť rokov tvorí jeden
cyklus. Každý rok charakterizuje jedno zviera: potkan, byvol,
tiger, zajac, drak, had, kôň, koza, opica, kohút, pes a prasa.
Prvým dňom roka je deň prvého mesiaca, preto každý rok
začína iným dátumom, ktorý však vždy spadá do januára
alebo februára.
Zviera v znamení roka, v ktorom sa človek narodí, má
obrovský vplyv na osobnosť a osud človeka: ten, kto sa na-
rodil v roku potkana, bude musieť napríklad dávať celý život
pozor, aby nespadol do pasce; človek narodený v roku zajaca
bude vždy plachý a ustráchaný; ten, kto sa narodil v znamení
kohúta, bude musieť neustále hrabať v zemi, aby sa uživil.
Ženy narodené v roku koňa sú neskrotné, a preto sú z nich

109

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

neľahké manželky; tie, ktoré sa narodili v kombinácii koňa
a ohňa – čo sa stáva raz za šesťdesiat rokov –, sú divoké,
nebezpečné a prakticky nie je možné oženiť sa s nimi. Taký
bol rok 1966, keď sa mnohé tehotné ženy v Ázii rozhodli
pre potrat len preto, aby nepriviedli na svet dcéry, ktoré by
si pravdepodobne nenašli manžela. V Taiwane preto v roku
1966 pôrodnosť poklesla o dvadsaťpäť percent.
Naopak, muži narodení v roku draka sú predurčení
byť silní, inteligentní a mať v živote šťastie. Keďže takým
bol aj rok 1988 a dve osmič v roku dokonca znamenajú
pre Číňanov dvojnásobné šťastie, mnohé páry sa snažili
v tomto období priviesť na svet mužského potomka. Aby
mal syn narodený v tom roku ešte viac šťastia, pokúšali sa
ho porodiť ôsmy deň ôsmeho mesiaca, a preto si všetky
miesta na pôrodníckych oddeleniach v Singapure, Taiwane
a Hongkongu rezervovali ženy ochotné porodiť cisárskym
rezom len preto, aby priviedli na svet svoje bábätká v ten
priaznivý deň: 8. 8. 1988.
Jedným z najdôležitejších prvkov pre určenie osudu
človeka je presná hodina jeho narodenia. Len tak dokáže
astrológ načrtnúť jeho horoskop, identifikovať jeho povahu,
opísať dôležité etapy jeho života a prípadne predvídať aj
dátum jeho úmrtia.
Poznať hodinu narodenia človeka znamená vlastniť
proti nemu zbraň. Tento údaj je totiž možné proti nemu
použiť a spôsobiť mu nešťastie, analyzovať jeho osobnosť
a predvídať jeho reakcie v mimoriadnych situáciách. Práve
preto mnohí politici v Ázii svoju hodinu narodenia taja
alebo zverejnia inú, nepravdivú.
Všetci vedia, že Teng Siao-pching sa narodil dvadsia-
teho druhého augusta 1904 (v roku draka!), ale nikto nevie
presne, o ktorej hodine. Toto je jedným z veľkých čínsch
tajomstiev. Mao Ce-tung a Zhou Enlai hodinu narodenia
však utajiť nedokázali. Obaja totiž v dvadsia ch rokoch žili

110
v Šanghaji a – ktovie či zo žartu alebo preto, že tomu naozaj
verili – vybrali sa navštíviť najslávnejšieho astrológa v meste
Yuana Šu-šuana. Keď v roku 1949 nacionalisti opustili Čínu
a našli útočisko v Taiwane, uprostred množstva dokladov,
ktoré si so sebou vzali, boli aj líst s príslušnými horoskop-
mi všetkých klientov, ktoré si maestro Yuan starostlivo
uchovával. Následne zverejnili horoskopy tých osobností,
ktoré sa medzičasom preslávili. Na základe hodiny narode-
nia, ktorú Mao a Zhou maestrovi Yuanovi povedali, jeden
astrológ z Taiwanu v roku 1962 predpovedal, že obaja zomrú
v rovnakom roku: 1976. A tak sa aj stalo.
Keďže všetci vedia, že v Ázii sa nekonečné množstvo
politických rozhodnutí robí na základe astrológie, tajné
služby z rozličných krajín posielajú do tohto regiónu odbor-
níkov, ktorí majú za úlohu predvídať to, čo si astrológovia
ich protivníkov asi myslia a čo v daných situáciách a pri
rozhodnutiach radia. Je známe, že Vietnamci, Indovia, Ju-
hokórejčania a Číňania majú v protišpionáži sekciu „As-
trológia“. Samotní Angličania umiestnili – nie náhodou
– takúto základňu v Hongkongu; zaoberá sa tým, čo robia
Číňania s okultizmom. Zdá sa, že všet staré prakti,
ktoré komunistický režim š ridsať rokov potláčal, opäť
čoraz častejšie prekvitajú nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi
komunistickými vladármi.
V roku 1990, krátko pred výročím masakra na námestí
Tchien-an-men v centre Pekingu, sa stalo niečo zvláštne.
Skupina robotníkov postavila okolo vlajkového stožiara
obrovské lešenie a začala na ňom pracovať. Keď ho odstránili,
ľudia uvideli, že robotníci zdvihli stožiar o niekoľko metrov
a že červená vlajka, symbol Číny, viala omnoho vyššie ako
kedykoľvek predtým od roku 1949. Toto pravdepodobne
poradil Teng Siao-pchingovi veľmi významný odborník na
feng šuej, aby na námestí opäť zavládla harmónia a tým aj
priaznivý osud pre Čínsku ľudovú republiku.

111
 Zbieral som tieto príbehy, pretože som chcel napísať
článok o význame poverčivosti v Ázii, ale v podstate aj
preto, aby som sa zbavil pochybností a sám seba presvedčil,
že som mal pravdu, keď som na rok zmenil svoj život na
základe niečoho absolútne iracionálneho. Nebola taká však
väčšina života okolo mňa? Predovšetkým v ajsku. Stačilo
si ho len všímať.
V tejto krajine sa nikto nečuduje, ak sa minister vedy
a technológií pred nástupom do úradu poradí s budhistickým
mníchom o šťastnej hodine, ako sa to stalo v poslednej vláde,
a rozhodne sa svoje slávnostné uvedenie o tri dni odložiť.
V ajsku je bežné, že niektoré dôležité vyhlásenia sa
robia len v tých dňoch, ktoré sa považujú za priaznivé, a nie
je čudné ani to, že politici citujú astrológov, aby upokojili
verejnú mienku o stave hospodárstva alebo o bezpečnosti
krajiny.
Počas vojny v Perzskom zálive, keď sa ajsko v dô-
sledku vlastného proamerického postoja obávalo útoku
islamských teroristov, premiér Chatichai Choonhavan zvolal
tlačovú konferenciu a vyjadril sa nasledovne: „Netreba sa
obávať. ajsko bude ušetrené. Povedal mi to môj astrológ.“
Nikto sa nezasmial. Všetci totiž vedeli, že Chatichai to myslel
vážne. Niekoľko mesiacov predtým si dal vybrať znamienko
pod ľavým okom, lebo ten istý astrológ mu povedal, že mu
prinášalo nešťastie.
Vo februári 1991 Chatichaia zbavili moci počas jedného
z obvyklých vojenských štátnych prevratov, ale po mesia-
coch pokojného exilu v Londýne sa vrátil späť do Bangkoku.
Zdá sa, že aj v tomto štátnom prevrate zohral okultizmus
nezanedbateľnú úlohu. Generáli, ktorí Chatichaia zadržali
a zbavili ho moci, sa akurát vrátili z tajuplnej ces do Barmy,
počas ktorej sa „nabili“ tou istou zvláštnou energiou, ktorá
v roku 1988 umožnila ich barmským kolegom úspešne
uskutočniť štátny prevrat.

112
 V Rangúne thajských vojakov zaviedli do Pagody
Shwedagon, položili obetné dary v tom istom chráme,
kde ich položili barmskí generáli, potom bez toho, aby sa
čo i len raz dotkli zeme a vybili sa z energie, kráčali po
červenom koberci až k autu, z auta nastúpili priamo do
vrtuľníka, potom do lietadla a odtiaľ na generálne veliteľ-
stvo do Bangkoku, kde ešte „nabití“ rozpútali puč. A ten
mal úspech. Žeby vďaka barmskej energii? V Bangkoku
tomu mnohí verili.
Tento úspech však netrval dlho. Rok po štátnom
prevrate začali ľudové demonštrácie a generál Suchinda
Kraprayoon, ktorý sa medzitým stal premiérom, prikázal
vojsku strieľať do davu. Následkom boli stov obetí. Koľko
ich bolo presne, sa nikdy nedozvieme. Vravelo sa, že mnohé
mŕtvoly vojaci odvliekli a potajom spálili kdesi ďaleko
v džungli.
Krízu vyriešil zásah panovníka: Suchinda odstúpil,
predtým však vyhlásil generálnu amnestiu, ktorá zabez-
pečila jemu a všetkým ostatným zodpovedným za masaker
ochranu pred akýmkoľvek možným trestným konaním.
Demonštranti – ako sa vyjadril Suchinda – nezomreli jeho
zavinením, ale pretože mali zomrieť karmic. Väčšina sa
upokojila. Len jedna skupina neochvejných demokratov
považovala za neprijateľné, že nikoho nepotrestali za smrť
takého množstva ľudí a uchýlila sa k čiernej mágii, aby sa
domohla spravodlivosti.
Jedno nedeľné ráno sa na obrovskom námestí Sanam
Luang pred Kráľovským palácom uskutočnil zvláštny ob-
rad. Do starej rakvy umiestnili mená a fotografie Suchindu
a ďalších dvoch generálov jun a potom niekoľko vdov
spálilo papriku a soľ v rozbitých miskách na almužnu. Rakva,
vdovy a črepiny sú symbolom veľkého nešťastia a celý obrad
slávený podľa starobylých zvykov mal slúžiť k urieknutiu
týchto troch zločincov a k ich zničeniu.

113
 Generáli vzali túto vec veľmi vážne: Suchinda zašiel
za slávnym bonzom a dal si zmeniť meno, aby urieknutie
zostalo na tom mene, ktoré už nie je jeho; ďalší generál sa
riadil odporúčaniami známeho mnícha, zmenil rám na
okuliaroch, ostrihal si fúzy a zjedol plátok zlata, aby bola
jeho reč populárnejšia; ten tretí navštívil plastického chi-
rurga a dal si odstrániť vrás, ktoré mu prinášali nešťastie,
a potom pre istotu vzal svoju milenku a odišiel s ňou do
Paríža prevádzkovať reštauráciu.
Nijaká kniha o histórii, a predovšetkým nie z pera
západných autorov, nikdy nevyrozpráva takto udalosti
štátneho prevratu a masakra v Bangkoku, ale presne takto
ich Thajčania zažili.
Niektorí cudzinci dlhodobo žijúci v ajsku sa napokon
stanú obeťami tejto čarovnej a tajuplnej atmosféry a len
sotva sa z nej dokážu vymaniť.
V jednu noc som mal mimoriadne čudný telefonát od
Angličana, ktorý mi telefonoval z Londýna: vravel, že sa
mu akurát podarilo ujsť z ostrova Phuket, kde zistil pravdu
o dievčatách s odrezanou hlavou.
„Áno? A aká je tá pravda?“ spýtal som sa ho.
„Uťaté hlavy ukladajú pod piliere nového mosta, aby
ho spevnili,“ odvetil.
Na druhý deň ráno som zatelefonoval dôveryhodné-
mu známemu, ktorý už ro býval v Phukete. Áno, bola to
pravda: vystli sa prípady dievčat, ktoré našli bez hlavy,
a aj on počul o tej verzii s mostom, ale je vraj omnoho
pravdepodobnejšie, že tie dievčatá boli prostitút, obete
nejakej vydieračskej bandy, ktorá ich zabíjala a odstraňovala
im hlavy, aby ich nikto nedokázal identifikovať!

Stretnutie, ktoré ma povzbudilo, aby som zostal verný

svojmu predsavzatiu riadiť sa „poverčivosťou“, bol kongres
s odborníkmi z Francúzskej školy na Ďalekom východe.

114
Francúzska škola je pekná inštitúcia, ktorú Francúzi založili
na začiatku dvadsiateho storočia s cieľom podporiť štúdium
v tej časti sveta, kde mali svoje kolónie: predovšetkým
v Indočíne. Odvtedy sa ich záujmy rozšírili aj do ostatných
regiónov Ázie.
Po prvý raz v dejinách tejto školy jej predstavitelia
zorganizovali práve v ajsku kongres, na ktorý pozva-
li všetkých svojich odborníkov. Šiel som si ich vypočuť,
ako rozprávajú o svojich výskumoch, a na moje obrovské
prekvapenie som zistil, že niektorí z nich pracovali presne
na tých témach, ktoré zaujímali aj mňa.
Najviac na mňa zapôsobil príspevok etnológa, ktorý
sa zaoberal znovuzrodením okultných praktík taoizmu
v provincii Fukien na čínskom pobreží. Rozprával, ako sa raz
v noci počas splnu mesiaca zúčastnil obradu, počas ktorého
muž obviazaný širokými obväzmi a lanami, ktoré mu bránili
v pohybe, zrazu vytrielil ako šíp cez ryžové polia a stiahol
so sebou všetkých obyvateľov dediny vrátane miestneho
tajomníka komunistickej strany.
Tento príbeh mi pripomenul rozprávanie známej ces-
tovateľ Alexandry David-Neélovej o Tibete v tridsia ch
rokoch dvadsiateho storočia. Tentoraz sa však hovorilo
o Číne a o udalosti z roku 1993 a rozprávač bol vedec, kto-
rého predsa nemožno upodozrievať zo zveličovania.
Vo vzduchu bolo niečo, čo mi dávalo za pravdu.

115
 Sny jedného
bonza

Náhoda? Je ťažké povedať, že neexistuje, ale akosi som sa pre-

sviedčal, že väčšina vecí, ktoré sa zdanlivo dejú „náhodou“,
sa v skutočnosti deje vďaka nám; keď zmeníme okuliare,
cez ktoré sa dívame na svet, vidíme to, čo nám predtým
unikalo, a preto sme boli presvedčení, že to neexistuje. Tá
náhoda sme vlastne my.
Koncom februára dalajláma prišiel na krátku návštevu
Bangkoku. Niekoľkí ajčania, na čele s mojím priateľom
Sulakom, sa ro všemožne snažili, aby duchovný vodca
tibetského budhizmu dostal vstupné vízum, ale vládcovia
Bangkoku, aj keď vyznávači budhizmu, sústredení predo-
všetkým na vlastné obchodné záležitosti, nechceli uraziť
Čínu, a preto mu toto vízum z takého či onakého dôvodu
nikdy neudelili. Tentoraz si však v Bangkoku dali schôdzku
všetci držitelia Nobelovej ceny za mier: patril k nim aj
dalajláma a nepozvať ho by bolo nanajvýš rozpačité. Tak
ho teda pozvali, ale len na niekoľko hodín a kráľ, ktorý
sa mu chcel vyhnúť, odišiel z mesta do svojho vidieckeho
sídla, kde prijal všetkých členov delegácie, len čo si bol istý,
že dalajláma odcestoval.
Dalajláma sa zdržal v meste krátko, prišiel však do
Klubu zahraničných korešpondentov a v kongresovej sále na
dvadsiatom prvom poschodí Hotela Dusit ani, preplnenej
novinármi ako nikdy predtým, vyzval na prepustenie Aun
Schan Su Ťijovej, hlavnej predstaviteľ hnutia za demo-

116
kraciu, ktorú stále väznili barmskí vojaci (toto bol cieľ jeho
návštevy), a hovoril o dobre, láske, čistom srdci a o mieri.
Ja som bol z toho prejavu veľmi sklamaný a nepotešilo
ma ani to, že na konci dalajláma dobrác a s úsmevom
zišiel z pódia, zastavil sa predo mnou, ako keby ma spoznal,
spojil ru pred hruďou a keď som mu rovnako opätoval
pozdrav, pevne mi stisol ru, potriasol nimi, srdečne mi
zablahoželal a udelil mi akési požehnanie.
„Naozaj je ten dalajláma vždy taký prízemný, banálny,
taký jednoduchý? Hovoril ako vidiecky farár!“ poznamenal
som provokačne pred jedným z mníchov, ktorí sa za ním
ponáhľali. Mal odev rovnaký ako všetci ostatní, fialovú
tuniku so žltými a červenými bordúrami, ale tvár krát-
kozrakého západného človeka s okuliarmi. Celý čas som
z neho nespustil oči, pretože mu so šťastným úsmevom na
tvári, akoby každé dalajlámovo slovo bolo najsprávnejšie
a najkrajšie, aké kedy počul, visel na perách.
„Veľkosť človeka sa môže prejaviť aj v jednoduchosti.
V tom spočíva veľkosť dalajlámu,“ povedal mních s nezme-
neným šťastným úsmevom. Po anglic rozprával dokonale,
ale z jeho prízvuku som pochopil, že nebol Angličan.
„Nie. Nie. Som Talian,“ povedal.
„Talian? Aj ja!“
Toto, samozrejme, nebola náhoda: Stefano Brunori,
päťdesiatnik, Florenťan, bývalý novinár, dvadsať rokov
tibetský mních menom Gelong Karma Chang Choub, tohto
človeka som si privolal sám! Príliš veľa zhôd na to, aby šlo
o výsledok náhody! Chang Choub žije obvykle v kláštore
v nepálskom Káthmandu, ale jeho „učitelia“ (Nadchol som
sa hneď pri tejto definícii: musí byť krásne mať „učiteľov“;
ja som ich už veľmi dlho nemal… Alebo sa možno treba
uspokojiť, aby ich človek mal?) mu dovolili odísť do ajska,
aby sa liečil na gastritídu, ktorú dostal v dôsledku prísneho
mníšskeho stravovania pozostávajúceho len zo zeleniny,

117
ktorá sa vždy jedáva rýchlo, bez pôžitku, pred obedom.
Vedľa nášho domu sa nachádzala vynikajúca nemocnica,
kde mohol absolvovať všet potrebné vyšetrenia, a tak sa
Chang Choub usadil v Turtle House.
Strávili sme spolu tri dni od rána do večera v nepre-
tržitom rozhovore. Naše živo boli natoľko podobné, že
každý z nás, aj keď to, samozrejme, nevyslovil, videl v tom
druhom aj to, čím mohol byť; v tejto citlivej zrkadlovej hre
nebolo ťažké spriateliť sa, možno sa tak trochu spoznať.
Obaja sme sa po odchode z Florencie vybrali do sveta
a obaja sme v roku 1971 prišli do Ázie. Ja som sa tam do-
stal náhodou s Angelou, dvomi maličkými deťmi a dvomi
kuframi, rozhodnutý, že budem pracovať ako reportér. On
tiež s manželkou cudzinkou, ale bez detí a už v pracovnej
kríze, bol viac „on the road“, na ceste, ako sa hovorievalo
o tých, ktorí bez presného cieľa okrem toho, že treba ísť
z Európy do Ázie, často improvizovane a s núdzovými
prostriedkami napokon skončili stratení v niektorom in-
dickom ášrame, na plážach v Goi alebo na Bali, prípadne
s hepatitídou v niektorej z ubytovní Armády spásy. „Cesta“
ho priviedla do Nepálu. V Káthmandu sa mu „niečo stalo,
vnútri“, ako vravieval; rozišiel sa s manželkou, vstúpil ako
novic do kláštora jednej tibetskej sek a po nejakom čase
zložil večné sľuby. Sám dalajláma ho vysvätil za mnícha.
Odvtedy akoby striasol zo seba ťarchu života: nevlastnil
už nič, rytmus jeho dní riadil kláštorný čas, všet rozhod-
nutia, ktoré sa ho týkali, robili jeho „učitelia“. Oni určovali,
či môže ísť študovať iné metódy meditácie, či ho môže prísť
navštíviť jeho matka; oni mu rok predtým dali povolenie
a peniaze na to, aby mohol stráviť zimu v budhistickom
kláštore v Penangu.
Zo spomienok na tento pobyt Chang Choub často
rozprával jednu príhodu. Ako všetci ostatní mnísi každé
ráno vychádzal na svitaní z kláštora s obrovskou misou na

118
milodary, aby zozbieral jedlo, ktoré veriaci prišli obetovať.
Keďže bol cudzinec, priťahoval pozornosť miestnych ľudí
čínskeho pôvodu. Žena, ktorá stála vždy na okraji ces so
svojou dcérou, ho po niekoľkých dňoch pravidelného nakla-
dania nemalých porcií dobrej ryže do jeho mis požiadala,
aby jej povedal lotériové číslo.
„Ja čísla nerozdávam,“ odvetil Chang Choub. Uplynulo
niekoľko dní a jeho miska sa neustále plnila dobrou ryžou od
tejto ženy. Jedného rána mu podala ruku s dlaňou otočenou
dohora a povedala mu: „Prečítaj mi z nej!“
„Ja z ru nečítam!“ odvetil Chang Choub. Keď od-
chádzal, počul, ako táto žena vraví svojej dcére: „Tento
cudzí mních je len obyčajný darmožráč!“ Odvtedy ryžu
viac nevidel.
Táto téma mi bola blízka, a tak sme sa razom dostali
k môjmu veštcovi z Hongkongu a k jeho významu. Fakt,
že som sa rozhodol vziať do úvahy veštcovu výstrahu
a stráviť rok bez lietania, zmenšoval trochu vzdialenosť
medzi našimi životmi. Aj ja som si osvojil filozofiu, ktorá
bola úplne odlišná od tej florentskej. Aj ja som sa nechal
uniesť ázijskými cestami a on sa tak cítil viac pochopený.
„Veštby? Isteže,“ vravieval, mnísi s obrovskými medi-
tačnými schopnosťami dokážu vidieť budúcnosť, ale ne-
meditujú s týmto cieľom a zdráhajú sa povedať to, čo vedia,
pretože nechcú skončiť ako panoptikum. Skutoční osvietenci
ako Budha a Ježiš Kristus neradi robili zázra, len aby
presvedčili neveriacich. Bolo zrejmé, že ich robiť vedeli, ale
robili ich len vtedy, keď boli naozaj potrebné.
Vždy sa mi páčil príbeh o Budhovi, ktorý príde k rieke,
ľudia ho požiadajú, aby cez ňu prešiel kráčajúc po hladine
vody, a on ukáže na čln a povie: „Takto je to jednoduchšie.“
Mnohí tibetskí mnísi vyvinuli mimoriadne sily a sa-
motný dalajláma má tiež okrem rozličných poradcov aj
svojho osobného proroka, ktorý mu pomáha v predvídaní

119
budúcnosti a v rozhodnutiach. A práve on v roku 1959, keď
Maove vojská vstupovali do Lhasy, povedal dalajlámovi,
kedy presne treba odísť a ktorým smerom sa treba vydať.
Útek sa podaril. Ten istý prorok – ako sa vraví – je teraz
presvedčený, že Číňania v roku 1996 stratia kontrolu nad
Tibetom a krajina opäť získa svoju nezávislosť. Nechýba už
veľa času, aby sme sa dozvedeli, či má pravdu!
Chang Choub rozprával o svojom mníšskom živote
veľmi pobavene. Jeho príbehy vyznievali, ako keby sa na
ne díval zvonka, s takou iróniou, že Florenťan – rovnako
aj ja, aj keď som sa kontroloval! – by si pred takým ako on,
západným človekom, ktorý sa stane tibetským mníchom,
pomyslel: tu mi niečo nesedí!
Rozprával, že prvé ro neboli najľahšie. Spôsob stra-
vovania a zima ho oslabili natoľko, že bol často chorý. Niečo,
na čo si nikdy nezvykol, ale čo práve naopak bolo preňho
časom čoraz neznesiteľnejšie, bol zvuk dlhých rohov o tre-
tej hodine ráno ako budíček. „Keby hrali Beethovena či
Bacha… človeku by sa vstávalo ľahšie, ale to nepretržité
búúúúúúúúúúúúúúú, búúúúúúúúúúúúúúúúúú v jednej
tónine, ktoré sa nikdy nemení a každý deň sa opakuje len
búúúúúúúú, búúúúúúú, vystavuje tvrdej skúške môj odstup
od svetských vecí.“ Hovoril to takmer v hneve.
Aj o náboženskej stránke svojho rozhodnutia rozprával
s odstupom. „Aj samotný Budha predsa tvrdil, že treba
spochybniť všetko, učiteľov i Budhu,“ opakoval, akoby chcel
ospravedlniť akúsi zásadnú neistotu, ktorá v ňom i po rokoch
pretrvala. To, čo sa mi videlo zvláštne, bol spôsob, akým
rozprával o „učiteľoch“. O jednom z nich, s ktorým študoval,
sa vyjadroval takto: „Pochop, že on je veľmi popredu; má za
sebou viac ako dvesto rokov meditácie.“ O inom, s ktorým
sa chcel stretnúť, zdôrazňoval: „Má len deväť rokov, ale
v poslednom živote bol veľmi slávny a toto by mohla byť
jeho posledná reinkarnácia.“

120
 Chang Choub o tomto nepretržitom znovuzrodení
veľkých „učiteľov“ alebo tých, ktorí boli „veľmi popredu“,
ako ich zvykol definovať on, vravieval, že väčšina reinkar-
novaných sa rodí v rodinách jednoduchých ľudí, prevažne
roľníkov, pretože sa môžu ľahšie rozvíjať; ako deti vyrastajú
na poliach a v blízkosti hôr, a tak získavajú prvé skúsenosti
v čistote prírody.
Veľkú časť svojho života som prežil medzi Číňanmi,
budhistami, pre väčšinu z nich je prirodzené domnievať
sa, že človek počas života prechádza niekoľkými ďalšími
životmi, pričom sa vždy ocitá v tele nejakého živého tvo-
ra, ale toto presvedčenie sa ma osobne nikdy skutočne
nedotklo a prvý raz som o ňom uvažoval, keď som si po
stretnutí s nevidomým veštcom uvedomil, že by sa mohlo
týkať aj mňa. Vďaka rozhovorom s Chang Choubom, ktorý
reinkarnáciu považoval za samozrejmú pre všetkých, som
aspoň pochopil základnú koncepciu tejto viery. Naše bytie
nie je nič iné ako kruh v dlhej reťazi mnohých životov
a úmrtí. Pri každom narodení tela dostávame niekoľko
dispozícií a schopností, ktoré sú výsledkom duchovnej
cesty absolvovanej v predchádzajúcich životoch; to je naša
karma. S touto prenesenou skúsenosťou sa vydávame znova
na cestu, niekedy dopredu, inokedy späť tam, odkiaľ sme
prišli. Z predošlých životov si nesieme – povedali by sme –
múdrosť; tá nemá nič spoločné s prostým poznaním sveta,
ktoré musí každý z nás nazbierať sám. Aj reinkarnovaný
veľký guru sa musí znovu naučiť, že oheň páli, že vo vode
sa môže utopiť a tak ďalej. Stáva sa, že „učitelia“, ktorí sú
veľmi „popredu“, vidia svoje predchádzajúce živo a nie-
ktoré detaily si pamätajú veľmi presne.
Obvykle rozprávajú príbeh chlapca, syna roľníkov,
ktorý kričí: „To je moje, to je moje,“ pri pohľade na ruženec
nedávno zosnulého dalajlámu v rukách mnícha, ktorý chodí
v odeve žobráka Tibetom a hľadá dalajlámovu reinkarnáciu.

121
Našiel ju práve v tomto chlapcovi. Keď ho potom zaviedli
do paláca Potala, dalajlámovho sídla, zastavil sa pred jed-
ným múrom a chcel vojsť dnu presne tam, kde bol kedysi
počas jeho predchádzajúceho života vchod, ktorý medzitým
zamurovali.
Nie tak dávno si veriaci rozprávali príbeh o chlapco-
vi, ktorý bol v matkinom náručí svedkom starodávneho
rituálneho tanca Tibeťanov vyhnaných do exilu v Indii
a znenazdaj vykríkol: „Nie. Nie. To tak nie je!“ Rozbehol
sa k mníchom a začal sa hýbať v tranze, akoby bol starým
slávnym tanečníkom. Po tom, ako si všetci ľahli na zem,
pretože v ňom spoznali veľkého učiteľa Karmapu, chlapec
zostal opäť dieťaťom v matkinom náručí.
Rozprávať sa o tomto všetkom s Changom Choubom –
dôsledne som ho oslovoval týmto menom, aby som zdôraznil,
že ho beriem takého, akým chcel byť – bolo ako absolvovať
dlhú cestu bez pohnutia z verandy Turtle House; bolo to
ako vziať si dovolenku z bežného života. Cítil som sa s ním
veľmi dobre, hoci som si musel dávať pozor, aby som ho
neurazil svojím skeptickým alebo nebodaj zhovievavým
postojom, ktorý by si okamžite všimol. Samozrejme, že
som ho nepovzbudzoval slovami „Áno, výborne!“, ako by
som sa asi prihováral šialencovi, ale niekedy sa mi zdalo,
že jednoduchým použitím jeho jazyka, keď sme hovorili
o „učiteľoch“ a o „reinkarnovaných“, som sa aj tejto hrany
dotýkal.
„Nemôžeš predsa veriť výlučne v reinkarnáciu! Populá-
cia vo svete predsa neustále rastie, čie sú potom reinkarnácie
všetkých tých miliónov indivíduí, ktoré sa rodia v každej
chvíli?“ tvrdil som banálne a prozaic ja ako niekto, kto po-
žiada svätca, aby dokázal existenciu Boha cez zázrak. Chang
Choub zázra nerobil a ani sa ich robiť nechystal. Naučil
sa mnohým meditačným technikám, bol žiakom veľkých
učiteľov, niekoľko mesiacov žil ako pustovník v jasni,

122
ale on sám s obrovským zármutkom vravel, že nedospel
k ničomu veľkolepému.
„Aký máš teda cieľ?“ spýtal som sa ho. „O čom sníva
mních ako ?“ A po prvý raz som počul to slovo.
„Satori.“
„Čo to znamená?“
„Okamih obrovského osvietenia. Ten okamih, keď sa
nachádzaš úplne nad všetkým.“
„Okamih. A si k nemu ani na okamih nedospel?“
Povedal, že nie, a vyznelo to, akoby priznal ohromnú
porážku. Úplne som s ním súcitil. V tejto veci sa nedalo viac
povedať. Sám som si musel dať odpoveď na otázku, prečo
dvadsať rokov úsilia, obetovania, vernosti mnohým večným
sľubom, ticha, zimy, ryže len so zeleninou – a potom ten
otrasný zvuk rohov na svitaní! – bolo tak skúpych.
Dvadsať rokov obetovania a intímnej samo – lebo si
nedokážem predstaviť, že by v kláštore v Káthmandu medzi
nepálsmi mníchmi mal Florenťan možnosť rozprávať
o svojich pochybnostiach či hľadať útechu – bez odmeny
satori, toho okamihu milosti, hoci aj krátkeho, ktorý však
učitelia môžu okamžite uznať a potvrdiť. Okamih, ktorý
iní, menej skúsení ako on, dokázali získať. Chang Choub
mi rozprával, že jeden z mníchov, ktorého osobne poznal,
dospel k satori po dvoch rokoch cvičení len tak, znenazdaj,
jedného dňa, keď šoféroval na diaľnici v Kalifornii.
Ráno sa Chang Choub zvykol utiahnuť do nášho salà,
malého dreveného pavilónu na jazierku, a pohrúžený do seba,
nehybne so zatvorenými očami meditoval. Pozoroval som
ho z diaľ, ale po tom všetkom som sa nedokázal zbaviť
obrovského pocitu nešťastia, ktorý vo mne vyvolával.
Medzi farbou jeho pleti a farbou tuni bol obrovský
protiklad; rovnako ako aj v jeho polohe posediač s prekrí-
ženými nohami. Cítil som z neho – tak západného človeka,
aj keď odetého v ázijských šatách – niečo disharmonické,

123
 nemiestne a predstavoval som si, že Chang Choub by sa
jedného dňa obklopený tými mníchmi, jeho spolubratmi
len menom, hovoriac jazykom, ktorý nie je jeho vlastný,
na mieste, kde ani jediný zvuk či vôňa nepripomínajú jeho
domov, mohol cítiť strašne osamelý. Osamelý ako nikdy
predtým, na konci života, keď by sa mal asi spýtať, ako to už
azda aj robí, či ho predsa len neprežil v snahe dosiahnuť cieľ
iných, či nekráčal za ilúziou, ktorá ani nebola jeho vlastná.
Kríza, ktorú dvadsať rokov predtým prežíval Stefano
Brunori, bola pomerne samozrejmá. Ide o krízu, ktorá skôr
či neskôr v takej či onakej forme zasiahne všetkých. Stačí
si len začať klásť otázky, aby človek zistil, že niektoré,
predovšetkým tie najjednoduchšie, nemajú jasnú odpoveď.
Treba ich ísť hľadať. Ale kam? On sa rozhodol pre najmenej
banálny smer, pre ťažkú cestu. Možno ho priťahovala
exotika, možno odlišnosť. Tie cudzie a pre jeho uši nové
slová mu možno napovedali omnoho viac ako staré známe
výrazy v jeho jazyku. Satori zdanlivo sľubuje naozaj omnoho
viac ako „milosť“.
A predsa, keby sa tento Florenťan vo svojej kríze vydal
„na cestu“ naprieč vlastnou kultúrou, keby sa stal františká-
nom alebo jezuitom, keby sa bol utiahol do Camaldoli či do
La Verna, a nie do kláštora v Nepále, možno by bol našiel
priaznivejšiu, vhodnejšiu a menej osamelú cestu. A bol by
aspoň ušetrený tých otrasných ranných rohov!
Žeby sa aj on stal obeťou exotizmu? Toho núteného
hľadania inde? Napokon ako aj ja, mohol som pokojne
pracovať ako novinár v Taliansku, nájsť si tam vietnamských
komunistov a pridať sa do Národného frontu oslobodenia
Južného Vietnamu, hľadať tam ukryté pravdy, cestovať
po krajine, ktorá je napokon rovnako exotická ako Ázia
a má čo povedať.
Keď Chang Choub odišiel, bolo to, ako keby sme sa
poznali oveľa dlhšie ako len tie tri dni. Podľa neho sme sa

124

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 na dalajlámovej konferencii jednoducho len znovu našli.
Musel som vyvinúť isté úsilie, aby som dokázal prijať to jeho
„znovu“, ale akosi som sa už aj ja cítil s ním previazaný mno-
hými takými nitkami, ktoré by som rád naďalej rozmotával.
Zhováranie sa o živote upriamilo moju pozornosť na ten
môj; v rozhovore s ním som sa prvý raz sústredil na slovo
meditácia, pochopil som možnú súvislosť medzi mysľou
precvičovanou prostredníctvom meditácie a „schopnosťami“
vrátane predvídavosti. Po prvý raz som počul niekoho roz-
právať o meditačných technikách a ten niekto ma povzbudil,
aby som ich skúsil. Viem, že to znie zvláštne, ale je to tak.
Koľkokrát som videl reklamu na kurzy transcendentálnej
meditácie alebo počul o mladých ľuďoch, ktorí sa vybrali
meditovať do niektorého z chrámov na juhu ajska? Ni-
kdy som sa nad tým nezamyslel; vnímal som to ako svet
iných ľudí, na okraji spoločnosti, trochu uletených, určený
narkomanom hľadajúcim záchranu: skrátka niečo, čo sa
ma osobne netýkalo.
Chang Choub svojím životom opäť toto všetko predo
mňa položil a prinútil ma uvažovať, že sa to môže týkať aj
mňa. Keď odišiel z Turtle House s poloprázdnou taškou cez
plece z fialovej lát, zdalo sa mi, že zanechal za sebou veľa
bielych kamienkov – alebo chlebových omrviniek? –, akoby
mi chcel ukázať cestu k novým objavom.

Sľúbili sme si, že sa stretneme v Indii. Už ro tvrdím, že

v budúcnosti ma čaká India. Preto som tam vzal svoju ro-
dinu osláviť svoje š ridsiate narodeniny a všetkým som
oznámil, že jedného dňa tam budeme bývať. Spočiatku boli
moje dôvody pomerne jednoduché: politic som dospel
v päťdesia ch rokoch dvadsiateho storočia, keď som sa
začal zaujímať o krajiny tretieho sveta, ako sa daný región
vtedy nazýval, a narazil som pritom na dve veľké osobnosti:
Gándhího a Mao Ce-tunga; dve odlišné riešenia jedného

125
a toho istého problému, dve opačné stáv na osudy dvoch
najpočetnejších národov sveta, dve hypotézy sociálnej fi-
lozofie, z ktorej sme sa aj my vraj mali niečo naučiť. Keďže
som potom strávil ro medzi Číňanmi v snahe pochopiť,
akú katastro pre nich znamenal bájny Mao, videlo sa mi
logické zájsť jedného dňa medzi Indov a pozrieť sa, čo sa
stalo s bájnym Gándhím. Vždy, keď sme mali v Pekingu či
v Hongkongu už dosť čínskej prozaickosti či pragmatizmu,
prípadne sme si všimli, že sme sami reagovali ako Číňania,
vraveli sme si: „India. India.“ India sa pre mňa a pre Ange-
lu stala protijedom na „žltú nemoc“, na tú otravu láskou
a sklamaním, malým či väčším podráždením a obrovskou
vernosťou, ktorá sa zmocní všetkých, čo len trochu zapustia
korene v Ríši stredu a potom zistia, že sa od nej nedokážu
odtrhnúť.
Bol by som rád odišiel žiť do Indie, keď v roku 1984
spravili Číňania za mňa rozhodnutie, ktoré by som sám od
seba nikdy nedokázal spraviť, a tým mi urobili obrovskú
láskavosť; zatkli ma a vyhostili z krajiny. Vtedy sa mi to
však nepodarilo, a tak uplynuli ďalšie roky. Nie nadarmo.
Medzitým som strávil päť rokov v Japonsku, tri v Thajsku
a k starému dôvodu, pre ktorý som chcel ísť do Indie,
pribudol ďalší, omnoho dôležitejší: chcem vidieť, či India
so všetkým duchovnom a bláznovstvom dokáže odolať
odstrašujúcej vlne materializmu, ktorá zmieta svetom;
chcem vidieť, či sa India dokáže zjednotiť a zostať odlišná;
chcem vidieť, či v Indii zostane živé semienko človečenstva,
ktoré má iné túžby, ako sa len nenásytne hnať za moder-
nosťou Západu.
Počas pobytu v Bangkoku som mal pred očami najoči-
vidnejší príklad šialeného vývoja, hrôzostrašných následkov
tej modernistickej logi, ktorú nikto nevie zastaviť a ktorá je
základom skazy a stra ázijskej identity. Keď som sa pozrel
okolo seba, viackrát som si povedal, že neexistuje nijaká kul-

126
túra, ktorá by dokázala odolať, prejaviť sa prostredníctvom
obnovenej kreativi . Čínska kultúra, pokorená konfrontá-
ciou s tou západnou, už minimálne jedno storočie umiera
a Mao nie náhodou v snahe založiť „Novú Čínu“ napokon
zabil aj to málo, čo zo starej kultúry zostalo. Číňania už
nemajú čo obnovovať, a tak dnes snívajú o tom, ako sa stanú
Američanmi. Ich študenti pritom pochodujú na námestí
Tchien-an-men za sochou, ktorá je atrapou newyorskej
Sochy slobody a ich starí marxisticko-leninistickí vládcovia
zahladzujú svoje staré zločiny a túžbu zostať pri moci tak,
že umožňujú všetkým hnať sa za svojimi snami a ilúziami
západného blahobytu.
Ktorá iná kultúra v Ázii má ešte náboj fantázie, je
ešte schopná obnovy, tvorby vlastných vzorov, alterna-
tív? Kultúra Kmérov – tá, ktorá zahynula pred ôsmimi
storočiami spolu s Angkorom a ktorú opäť zabil absurdný
pokus Pol Pota a Červených Kmérov o jej oživenie? Alebo
tá vietnamská, ktorá sa vymedzuje len v rámci politickej
nezávislosti? Či balijská kultúra, dnes už tiež podávaná
v dávkach pripravených na okamžité použitie pre turistov?
„India, India!“ vravel som si v neutíchajúcej nádeji –
alebo možno v ilúzii –, že ide o posledný ostrov spirituali .
India, kde je ešte dostatok bláznovstva; India, ktorá pos-
tuje domov dalajlámovi; India, kde dolár ešte nie je jedinou
mierkou veľkosti a slávy. Preto som plánoval ísť do Indie
a dohodol som si termín, aby som sa tam stretol s ďalším
utečencom z Florencie, Chang Choubom.
Jeho prítomnosť bolo cítiť v dome ešte niekoľko dní.
Pozval som preto na večeru jedného odborníka z Francúz-
skej školy na Ďalekom východe, aby mi porozprával o svojich
výskumoch „moci“ budhistického tetovania; keď som mu
rozpovedal o čudnom hosťovi, ktorý bol u mňa na návšteve,
poznamenal: „Pamätám si ho veľmi dobre spred dvadsiatich
rokov v Káthmandu. Prišiel tam s manželkou Angličankou,

127
 ale zmocnila sa ho tajomná kríza a ženu opustil. Áno, bol
novinár.“ Povedali by sme – taká neuveriteľná náhoda!
O niekoľko dní nato ma prišla navštíviť veľmi bohatá
pani z Hongkongu. Bola v Bangkoku, aby sa stretla so svo-
jím guru, tibetským mníchom, dalajlámovým stúpencom,
„učiteľom veľmi popredu“, jedným zo slávnej socie jet set
so sídlom v New Yorku, Paríži či Londýne, ktorého vždy
nasledovali zástupy takýchto, obvykle pekných a dobre
situovaných žien. On je guru a tieto ženy platia jeho úč ,
kupujú mu leten, organizujú mu život. „Je reinkarnáciou
veľkého učiteľa, nedokáže sa o tieto veci postarať,“ vravela
chápavá pani, súhlasná obeť – možno ako Chang Choub? –
ohromnej, nenápadnej historickej poms Tibetu.
Tibet je naozaj pozoruhodná krajina! Po stáročia sa
vyhýbal svetu, bola to uzavretá, nedostupná krajina, po stá-
ročia sa v izolácii stránila akéhokoľvek výskumu, venovala
sa „vede vlastného vnútra“. Potom prišli prví bádatelia. Za-
čiatkom dvadsiateho storočia do Lhasy vstúpili Angličania,
o päťdesiat rokov neskôr krajinu začali okupovať Číňania,
urobili z nej akúsi kolóniu a stotisíc Tibeťanov z nej utieklo.
A práve toto vyhnanstvo zapálilo časovanú bombu poms .
Tibetský budhizmus, praktizovaný spočiatku výlučne
v regióne Himalájí a Mongolska, sa šíri vo svete. Exilové
sídlo dalajlámu Dharmšála severne od Dillí sa stáva pútnic-
kým miestom pre tisíc mladých ľudí v kríze zo Západu.
Tibetskí guru, ktorí sa usadzujú všade od Švajčiarska po
Kaliforniu, nahrádzajú jogínov, ktorí v minulosti dobyli dušu
Európy, hľadajúcu exotiku. Kedysi tajné dogmy sa stávajú
bestsellermi; mladí guru, ktorí sa narodili v Indii v očaká-
vaní, že budú reinkarnáciou nejakého starého tibetského
učiteľa, sa stávajú nositeľmi tejto starodávnej múdrosti, majú
tisíc stúpencov po celom svete a starajú sa o nich malé
združenia laických bohatých mníšok. Bernardo Bertolucci
natočil film o Budhovi – v tibetskej interpretácii – a poradcu

128
mu robil jeden z týchto guru, ktorý sa narodil a vyrastal
mimo Tibetu, ale aj on je, samozrejme, reinkarnáciou veľ-
kého učiteľa. O Tibete sa rozpráva všade, dalajláma sa stáva
bájnou postavou, akýmsi druhým pápežom, žltým pápežom,
ktorého všetci prijímajú ako duchovného vodcu, ale aj ako
hlavu tibetskej vlády v exile.
Okupáciou Tibetu Číňania nepriamo zasiali semienko
tibetského budhizmu vo svete, čím si praktic umiestnili
bombu vo vlastnom dome. Sympatie k tibetskej otázke rastú;
záujem o duchovnú stránku sa stáva politickým a dalajláma,
ktorý prichádza ako čestný hosť do Vatikánu, Bieleho domu,
Elyzejského paláca a iných vládnych budov po celom svete,
sa stáva symbolom boja proti totalitnému režimu Pekingu.
Druhou stranou tejto mince je, že „tibetskí guru“ prichá-
dzajúci z bájnych vrcholov Himalájí, predstavitelia národa
obetí, nositelia ducha, sú dokonalým alibi pre ľudí ženúcich
sa za materializmom, ktorí práve preto potrebujú vykúpenie,
potrebujú cítiť „vesmírne sily“, všímať si „nadpozemské
vibrácie“ a vstupovať do vzťahu s okultizmom.
Všeobecná dezorientovanosť, ktorou naša kultúra trpí,
spôsobuje u ľudí stratu vlastnej a kedysi prirodzenej obra-
nyschopnosti voči tomuto pu podvodov. Každý šarlatán
dnes dokáže predať svoj odvar; stačí pritom, aby mu dal
exotický názov alebo vzhľad.
Som azda aj ja obeťou tohto fenoménu? Azda preto
trávim dni počúvaním Chang Chouba? Alebo sa zahrávam
s veštbou o nelietaní a pritakávam každej možnosti navštíviť
nového veštca?

Žena, ktorá mi tlmočila u nevidomého veštca, mi dohodla

termín u svojho bonza-astrológa. A tak som jej povedal,
aby po mňa v to popoludnie prišla so svojou priateľkou do
átria Hotela Oriental, pričom som stále predstieral, že som
sa v Bangkoku zastavil len nakrátko.

129
 Priateľka tejto panej bola pôvodom Číňanka, podni-
kateľka, dovážala medicínske zariadenia pre nemocnice
v ajsku a jazdila volvom. Aj ona mala asi š ridsaťpäť či
päťdesiat rokov. Kedysi to bola pekná žena, ktorá pribrala.
Keď som ju pozoroval, usúdil som, že v dôsledku nedostatku
lás a bavil som sa pri pomyslení, že vychádzajúc z tohto
pozorovania by som aj ja mohol byť veštcom, porozprávať
jej o minulosti a predvídať jej budúcnosť.
Prešli sme cez rieku Čhauphrajá po jednom z mnohých
mostov. V štvrti Bang Khun Non sme zanechali zanedbanú,
pochmúrnu betónovú cestu s kopou smetí a neforemnými
domčekmi a vybrali sme sa starou úzkou cestičkou. Po
dvesto metroch sme sa dostali do pokojného a tichého pro-
stredia budhistického chrámu. Nepatril k tým zlato-bielym,
s kusmi kerami a rozbitými zrkadlami, ktoré sa trblietajú
v slnečnom svetle; bol jednoduchý, skromný, celý z dreva,
s dlhými spálňami, krásne vyrezávanými strechami pod
odkvapmi a s veľkými oblokmi, kde sa sušili opraté oran-
žové tuni bonzov. Bolo neznesiteľne horúco, ale vďaka
dvom mohutným stromom s tmavou korunou celý areál
pôsobil veľmi sviežo.
Mních, ktorého sme hľadali, mal asi päťdesiat rokov
a sedel na podlahe z tíkového dreva na krásnej širokej
tienistej terase, obklopený nádobami s kávou, čínsmi
čajníkmi, šáločkami a podnosmi, kotúčmi toaletného pa-
piera, balíčkami cigariet a dvomi ventilátormi. Asistoval
mu mladý manželský pár, jeho príbuzní, podávali mu to,
čo práve potreboval, pričom ich pohyby svedčili o patričnej
podradenosti; sem-tam ovievali svoje niekoľkomesačné
nevinné dieťa, ktoré spalo s fľaškou v ústach medzi dvomi
obrovskými knihami astrológie a geomantickým kompasom.
Tento bonz mal peknú hlavu, na hrudi a na rukách teto-
vanie a okrem toho, že neustále pil čaj, fajčil jednu cigaretu
za druhou. ajský budhizmus je mimoriadne tolerantný

130
a zhovievavý. Jedno z mníšsch prikázaní sa vzťahuje
na zákaz požívania toxických látok a väčšina budhistov
zaraďuje tabak do tejto kategórie. Nie však ajčania, ktorí
považujú čaj a cigare za najlepší prostriedok boja proti
hladu počas každodenného dlhého pôstu.
Aj čítanie budúcnosti by bolo proti pravidlám. Budha
ho zakázal, ale ajčania nasledujú tradíciu učeníka Moge-
llanu, ktorý sa hneď po smrti učiteľa dal na veštenie, keďže
tieto schopnosti nadobudol vďaka jeho učeniu a meditácii.
Bonz nás prijal s veľkým úsmevom a nahlas si odgrgol.
Bolo poludnie, on akurát dojedol hlavné jedlo dňa a až do
raňajok, ktoré sa podávali nasledujúci deň na svitaní, sa
už nedotkne nijakej tuhej stravy.
Podnikateľka sa ponúkla ako prvá a doplazila sa k nemu
kolenač. Šla k nemu už po druhýkrát, nepovedala však
ani svoje meno, ani meno svojho manžela. Ten bol totiž
jeho verným učeníkom a neúnavným návštevníkom a ona
si chcela bez jeho vedomia dať predvídať budúcnosť od
rovnakého človeka, ktorý ju predpovedal jemu.
Sedenie trvalo asi hodinu, ale prekvapujúci okamih
nastal okamžite. „Tvoj manžel má kopu mileniek a by si
mala požiadať o rozvod,“ povedal. Žena sa pobavene rozo-
smiala. Moja tlmočníčka mi prezradila, že s tými milenkami
má bonz úplnú pravdu a že jej priateľka sa už na rozvod
pripravila. Bála sa len, že manžel jej nepodpíše papiere alebo
že bude od nej chcieť veľa peňazí.
„Musíš odísť z domu, kde s manželom žiješ, a choď
bývať inde. Ak sa presťahuješ v októbri, všetko sa ti podarí,“
pokračoval bonz a moja tlmočníčka mi pošepkala, že jej
priateľka si už potajomky kúpila vlastný byt.
„Keď už budeš v novom byte,“ pokračoval bonz, „musíš
sa rozhodnúť pre nového manžela alebo veľa peňazí. Dávaj
však pozor: ak budeš mať hoci len priateľa, nikdy nebu-
deš bohatá.“ Pred vidinou bohatstva táto žena o priateľovi

131
nechcela ani len počuť a odvetila: „Ty ctihodný, pomôž mi
získať sto miliónov bahtov a ja ti kúpim mercedes!“ A akoby
chcela ukázať, že to myslí vážne, vytiahla z obrovskej tašky,
ktorú so sebou ťahala, nádhernú elektrickú termosku a ob-
radne mu ju podala do oboch rúk, pričom sa dotkla čelom
až podlahy.
Zvyšok, najmä v dôsledku tlmočenia, vyznieval banálne
a nie veľmi zaujímavo a ja som napokon zaspal vystretý
na tých pekných drevených doskách. Zobudili ma, až keď
aj moja tlmočníčka dostala patričné rady do života. Bol
som na rade.
Napísal som na list papiera deň a hodinu môjho narode-
nia. Nie ôsmu večer, podľa florentského času, ale bangkocký
ekvivalent, teda dve hodiny popoludní. Pravdupovediac,
nikdy som nepoznal presný čas svojho narodenia a nikdy
ma ten čas ani netrápil. Pamätal som si len, ako mama
vravievala, že sa to stalo „pred večerou“.
Bonz urobil veľké výpoč , pozrel sa na kompas a do
obrovskej knihy, potom perom na kus bieleho papiera
načrtol kružnice uprostred štvorca – očividne môj
horoskop –, urobil tam zna a požiadal ma, aby som od-
povedal na jeho otáz. Povedal, že si potrebuje overiť, či
je hodina narodenia, ktorú som uviedol, najmä s ohľadom
na časový posun, správna, čo mohol spraviť jedine kon-
trolou niektorých vecí z mojej minulosti, aby si potom
mohol byť istý, že číta v správnej budúcnosti. Akoby pre
každý druh osudu existovali rozličné zlož a skôr ako by
pokračoval, musel si byť istý, že číta v tej správnej. Mohol
to urobiť len previerkou niektorých objektívnych faktov
v mojej minulosti.
„Si bohatý?“
„Nie,“ odvetil som a opäť ma zaujal fakt, že témou peňazí
sú zrejme posadnutí všetci veštci, bonzovia či nevidomí
proroci.

132
 „Čísla však vravia, že si,“ naliehal on. Vysvetlil som
mu teda, že keď som bol malý, moja rodina bola natoľko
chudobná, že sme počas vojny nemali čo jesť a moja mama
pekávala z času na čas čudné „koláče“, do ktorých primie-
šavala aj piliny.
Bonz sa tvári všelijako, znovu sa pozrie na svoje zna
v horoskope a pokračuje: „Ty si ale v minulosti urobil ohromný
biznis a raz si dokonca aj prehral milióny a všet naraz.“
„Nie. Nikdy som neurobil nijaký biznis a za celý svoj
život si nepamätám, že by som kúpil čo i len jedinú vec, aby
som ju potom predal,“ poznamenal som.
Bonza moja reakcia zarazila a zatváril sa znepokojene:
„Tak možno hodina, o ktorej si sa vraj narodil, nie je správna.
Mohlo to byť polhodinu predtým?“ Na okamih zaváhal: „Vlastne
je možné, že si sa narodil trištvrte hodiny predtým,“ povedal
na ospravedlnenie.
„Absolútne možné!“ súhlasil som. „A potom, v roku
1938 bol možno v Taliansku letný čas… čo by znamenalo
rozdiel oproti času v Bangkoku o ďalšiu hodinu.“
To ho utešilo. „Povedz mi, či je pravda to, čo ti teraz poviem,
a tak si budeme istí, či máme tú správnu hodinu.“
Som pripravený.
„Si už ro ženatý…“ (Výborne! Trafil si sa! Odvetil som
mu v mysli.) „… tvoja manželka má silnejšiu povahu ako …“
(Je ťažké to priznať, ale je to pravda!) „… a  si niečo ako spi-
sovateľ alebo novinár!“ (A toto?!) „Máš bystrú hlavu, si priamy
a úprimný.“ (No, neviem!)
Priznávam, že všetko je viac-menej pravdivé a on zajasá:
„Tak si to zapamätaj vždy, keď navštíviš nejakého astrológa: nie
o ôsmej hodine večer, ale o siedmej, o štvrť na osem!“ A týmto
začal svoje vízie.
„Máš okolo seba akési brnenie, tvoji nepriatelia ti nemôžu
spraviť nič, ani ťa zraniť. Čo sa týka peňazí…“ (A zas tie penia-
ze!) „budeš ich mať vždy; niekedy viac, niekedy menej, ale nikdy

133
nebudeš chudobný. Si inteligentný a tvoje šťastné číslo je päť.
V živote si raz hore, raz dole. Raz si nadšený, inokedy deprimo-
vaný…“ (Úplná pravda, píše sa to vo všetkých horoskopoch
pre znamenie Panny!) „Ak si si zaumienil tento rok urobiť niečo
mimoriadne, do toho, urob to! Tento rok ti praje.“ (Isteže som si
niečo zaumienil – nelietať…) „Rok 1990 a 1991 neboli nijako
priaznivé…“ (Mýliš sa. Rok 1991 bol nádherný, absolvoval
som veľkolepú cestu naprieč Sovietsm zväzom, napísal
som knihu…)
„Tie nasledujúce však budú vynikajúce.“
„Ctihodný, nevidíš v mojom živote nebezpečenstvá?“
pýtam sa.
„Výborná otázka,“ vraví spokojne. „Nie. Nevidím,“ odpovie
po tom, ako urobil nejeden výpočet.
„Ako to? Pred rokmi som sa dozvedel, že rok 1993 je pre
mňa nebezpečný a že nemám cestovať lietadlom…“
Bonz sa znovu a znovu zadíva do svojich papierov a úpl-
ne presvedčený povie: „Nie, vôbec nie. V minulosti áno, bol si
niekoľkokrát v ohrození života, ale teraz nie. Máš nejaké otáz?“
„Kde mám radšej žiť, v Ázii alebo v Európe?“ opýtal
som sa.
Bonz sa teraz skutočne cíti vo svojej koži a rozpráva bez
zábran: „Ty musíš žiť tu i tam, ale nie tam, kde si sa narodil…“
(Máš pravdu, bonz môj, Florencia je pre mňa bezpečným
útočiskom, ale určite nie miestom, kde by som mohol žiť,
aspoň nie teraz.) „Pre teba je ideálny neustály pohyb. Ak budeš
žiť na jednom a tom istom mieste, tvoj mozog prestane ngovať.“
(Absolútna pravda, najlepšie sa cítim, ak som katapultovaný
na miesto, o ktorom neviem vôbec nič; zvedavosť je moja
najúčinnejšia vzpruha.)
Počúval som bonzove slová, ktoré mi moja tlmočníčka
prekladala, a nachádzal som sa v nich. Videlo sa mi, že ten
muž sa díva na akýsi identikit, ktorý obsahoval zhruba
všetky moje črty, vďaka ktorým ma môžete spoznať. Ale kto

134
ma vlastne môže spoznať? Predovšetkým ja sám, pretože
mám tendenciu zosúladiť všetko, čo bonz vravel, so sku-
točnosťou. Čo už. Nerobíme to azda intuitívne pri každom
veštcovi? On povie niečo, predovšetkým z našej minulosti
a my sa hneď snažíme nájsť udalosť, ktorá na to pasuje.
Skrátka sa usilujeme vytvoriť mu rým.
Po nás prišli ďalšie ženy, ktoré vystúpili opatrne a vy-
strašene hore drevenými schodmi a niesli svoje dary. Môj
čas vypršal, no spýtal som sa ešte: „Ak chcem zlepšiť svoj
život, musím niečo zmeniť? Mám zmeniť manželku? Prácu?
Mám sa prestať obliekať do bielych farieb?
Bonz sa pobavene zasmial a absolútne presvedčený
povedal, aby som nechal všetko tak, ako to je. Urobil by
som to aj tak, ale potešilo ma, že sme sa zhodli.
Sedenie sa skončilo. Poklonili sme sa, položili peniaze
diskrétne pod obrovskú knihu a všetci sme sa vydali späť
k schodom plazivým pohybom nôh kráčajúcich dozadu.
Len čo tieto dve ženy zmizli z bonzovho dohľadu,
objali sa a začali si štebotať, pretlmočili mi však už len časť
rozhovoru. V zásade boli nadšené z jeho „schopností“, z rád
k rozvodu a k zárobku.
Uvedomil som si, že ani tento bonz pravdupovediac
nehovoril o inom. Aj tak sú títo jasnovidci všetci rovnakí,
či sú to mnísi alebo nie! Všetci hľadajú len odpovede na
materiálnu stránku života, akoby boli naladení na svojich
klientov posadnutých jediným obrovským cieľom existencie,
peniazmi.
Vrátili sme sa autom do Bangkoku, prešli sme ob-
vyklým čínsm mestom s tisíckami obchodíkov stojacich
jeden vedľa druhého; v každom z nich stál za pultom ale-
bo za pokladňou Číňan, ktorý od svojho osudu žiada len
bohatstvo. Uvedomoval som si, že dovtedy nikto z veštcov,
ktorých som navštívil, nikdy nepoužil slovo šťastie, akoby
ani neexistovalo alebo nebolo podstatné. Alebo bolo len

135

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

nedosiahnuteľné? Je zvláštne, že na tom toľkým ľuďom
záleží len tak málo!
Sledoval som ženu za volantom volva a myslel som na
to, ako ľahko bola ochotná zrieknuť sa lás, len aby sa z nej
stala milionárka a ako by časť svojho bohatstva darovala
bonzovi vo forme mercedesu! Aj ona bola Číňanka.
Číňania vlastnili obchody, ktoré som videl z okna, boli
prievozníkmi, majiteľmi potravinových závodov, staviteľmi
mrakodrapov, bankármi, poisťovateľmi, špekulantmi; všetci
títo Číňania ničili Bangkok! Oni sú tí zodpovední! – po-
myslel som si, keď sme opäť uviazli v zápche.
Bangkok je odsúdený, na popravisko ho však neposlali
ajčania, ale Číňania, ktorí sa tu udomácnili len generáciu
či dve dozadu. Títo Číňania prišli z juhu ako emigranti,
v snahe uniknúť pred vojnami a hladom a udomácnili sa
v ajsku lepšie ako kdekoľvek inde na juhovýchode Ázie.
Vďaka tolerantným obyvateľom a budhizmu tu našli prácu,
manžela či manželku a bez veľkých ťažkostí sa stali plnopráv-
nymi občanmi. Ako zruční remeselníci a šikovní obchodníci
pomerne rýchlo zbohatli a pomaly oberali o hospodárske
zdroje pôvodných obyvateľov tohto mesta, ajčanov, ľudí
nevhodných do vojen či na obchodovanie, skôr hravých
a vždy pripravených viac sa zabávať ako pracovať.
Ak udrie gong, každý ajčan sa pohne tanečným
krokom; ak zahrá píšťala, celá skupina zdvihne ru dohora,
rozhýbe bo a začne tancovať. „Mai pen rai“ – tento výraz
opakujú často. Znamená „Na tom nezáleží“, „Nevadí“, „Hoď
to za hlavu“, „Prečo sa trápiť?“. Vietor zmietol strechu domu?
Mai pen rai. Ces v Bangkoku pravidelne zaplaví prvý lejak?
Mai pen rai. V meste sa už nedá žiť? Mai pen rai.
Číňania vďaka svojej vrodenej praktickosti ohromne
využili tento prístup Thajčanov a stali sa pánmi mesta.
Netreba sa však nechať oklamať vonkajším zdaním. Pán,
ktorý sa človeku predstaví menom Chapronwangnatan

136
alebo nejakým podobným, nie je Thajčan. Je to pán Wang,
Číňan, ktorý sa len natrel miestnym lakom. Čím sú zdanlivo
thajské mená dlhšie, tým je pravdepodobnejšie, že medzi
tými slabikami sa ukrýva krátke, pôvodné meno jeho
čínskeho nositeľa.
Najväčším sviatkom pre Číňanov je začiatok nového
lunárneho roka. V ajsku tie tri dni nie sú oficiálne uznané
za sviatok, ale v Bangkoku sa život zastaví, ces sa vy-
prázdnia, ban zatvoria, pretože Číňania, ktorí kontrolujú
najväčší kus hospodárskej činnosti mesta, majú dovolenku.
To isté sa v odlišnej miere deje aj v iných krajinách
na juhovýchode Ázie. Ak by sa jedného dňa z nejakého
rozmaru všetci Číňania v tomto regióne rozhodli zostať
doma, nepracovať a zatvoriť svoje podni, Indonézania by
sa nemali čím voziť, nemali by čo fajčiť, ba dokonca ani na
čo písať; Filipínci by nemali lode, aby sa mohli plaviť medzi
tisíckami ostrovov a Japonci by už nemali v hrncoch plody
mora. Väčšina rozostavaných mrakodrapov by v mnohých
krajinách zostala nedokončená a celý kontinent by sa tria-
sol, pretože Číňania rozptýlení do všetkých kútov sveta
financujú rozličných „drakov“, oni sú motorom „zázrač-
nej“ lokomotívy, ktorá poháňa hospodárs boom pozdĺž
čínskeho pobrežia: oni, potomkovia coolies, obchodníkov,
chudákov, ktorí sa v priebehu niekoľkých desiatok rokov
vybrali k južnému moru Nan yang hľadať šťastie.
Moje dve spoločníč sa ešte stále zhovárali o veciach,
ktorým som nerozumel, a ja som sa zamýšľal nad týmito
pozoruhodnými, smrtonosnými Číňanmi, misionármi
praktickosti a materializmu, ktorí svojou energiou
zaplavujú svet všetkých, od Ázie až po Kanadu, kam sa teraz
z Hongkongu sťahujú desaťtisíce zbohatlíkov s vidinou
návratu do Číny v roku 1997.
Spomenul som si, že jedna z prvých reportáží, ktoré
som na pokračovanie napísal pre Der Spiegel pred dvadsiati-

137

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

mi rokmi, bola práve o týchto Číňanoch spoza mora, v tom
čase ich vnímali ako možnú piatu kolónu Mao Ce-tun-
ga, a preto ich neustále podozrievali a často sa aj stávali
obeťami rasových pogromov. Ako sa len ten svet za dvadsať
rokov zmenil!
Vidí sa mi to ako dobrý nápad, vrátiť sa k tejto téme
a napísať novú reportáž: z ajska, z Malajzie, zo Singapuru,
z Indonézie. Na všet tieto miesta sa pri troche trpezlivosti
môžem dostať bez lietadla!

138

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 Ako na AIDS?
Cesnakom
a červenými
feferónkami

Turtle House bol v noci nádherný. Mrakodrapy, ktoré nám

vyrastali navôkol, nás každým dňom oberali o čoraz viac
slnka, ale keď sa zotmelo a náš záhradník Kamsing zažínal
svetlá ukryté medzi stromami, fakle okolo jazierka aj olejové
lampy pri nohách sôch Ganéšu a Budhu v záhrade, do
domu sa opäť vrátilo to teplé, pokojné, tropické čaro, ktoré
nás priviedlo do Thajska po piatich rokoch strávených
v pochmúrnom, chladnom a deprimujúcom Japonsku. Po
príchode sme s Angelou pracovali dva týždne ako šialení, aby
sme našli vhodné miesto pre každý kus čínskeho nábytku,
pre každú sochu, pre každú vázu, pre každého boha, pre
každý zvitok, pre každé tienidlo z toho žltkastého hodvá-
bu, ktorý dodáva izbe atmosféru. Potom sme už nič viac
neurobili, ale v dome sme sa cítili čoraz lepšie. Bol ako my:
starý, plný života a všetkého, čím sme sa za tie ro strávené
v Ázii stali. Príbeh každého predmetu bol zas tým, čo nám
zostane. Cítili sme sa totiž len ako ich dočasní strážcovia.
Náš dom opísali v Architectural Digest ako „oázu tropic-
kej krásy v betónovej džungli“. Zabudli však povedať, že aj tá
krása mala odvrátenú tvár: termi pojedali trámy, drevené

139
 podlahy sa triasli čoraz väčšmi na vode, potkany z celého
susedstva, ktoré poslali do vyhnanstva bagre, rýpadlá a vy-
lia betón, našli posledné útočisko pod našou strechou, kde
sa radostne rozmnožovali a v noci nás často budili svojimi
hlučnými a jačavými nájazdmi. Našťastie tam bolo aj dosť
veveričiek, a tak sme návštevám znepokojeným čudnými
tieňmi, ktoré sa naháňali medzi konármi manga nad prestret-
ým stolom s večerou, alebo šuchotom v slamenej streche Tree
House, ktorý sme dali postaviť medzi korunami kokosových
stromov pre priateľov na cestách, vraveli: „Nebojte sa, to sú
veverič!“ Ten rozdiel v skutočnosti spočíval v peknom
stojatom a huňatom chvoste jedných a dlhom zašpicatenom
chvoste druhých. Keď som sa na ne zadíval, naozaj vyzerali
ako príbuzní a v noci sa dali len naozaj ťažko rozlíšiť.
Potkany však boli príšerné. Priťahovalo ich vtáčie zrno,
vkrádali sa preto do voliéry a zákerne vyvraždili počas spán-
ku najkrajšie exempláre, ktoré sa mi podarilo zhromaždiť.
Medzi inými aj samičku lelka lesného, ktorú sme nazývali
pani Panketiová, pretože vyzerala ako taká stará punkerka;
„rozprávkového vtáčika“, sýto zelenú pitu pestrú, ktorá akoby
vyšla z ilustrovanej knihy rozprávok bratov Grimmovcov;
aj Callasovú, samičku slávika, ktorá na každé moje zapís-
kanie v ktorúkoľvek dennú hodinu trilkovala tie najkrajšie
árie, aké som kedy od operenca počul.
Totò – indický drozd, ktorého sme si vzali ešte ako
mláďa a ktorého som trpezlivo na svitaní, keď sme boli
obaja ukrytí pod veľkým uterákom, naučil niekoľko slov po
talians, ktorý imitoval zvonenie telefónu, štekot psov, spev
iných vtákov, ale ktorý hovoril predovšetkým po thajs
veci ako: „Ak ma miluješ, prečo mi to nepovieš?“ – sa utopil
v klietke, ktorá jednu noc počas búr spadla do jazierka.
Baolì, milovaný pes našej rodiny, ktorý sa narodil
v Hongkongu na najvyššom vrchu Victoria Peak, potom
strávil päť rokov v Pekingu a ďalších päť v Tokiu, žil ešte

140
 stále s nami, ale bol už taký starý, že sa sotva hýbal a už
takmer neštekal. Strážneho psa sme však potrebovali, a tak
sme si osvojili šteňa, ktoré niekto hneď po narodení opustil,
a my sme ho našli v kartónovej škatuli pod naším autom na
parkovisku. Nebol čistokrvný a možno preto ani sebavedomý
a potreboval lásku. Nazvali sme ho Chok-dii, „Veľa šťastia“,
a vzápätí si Totò mimoriadne obľúbil túto vetu, ktorú raz
počul od žien v kuchyni: „Pozor! Ak Chok-dii vybehne na
cestu, prejde ho auto.“
U Angely, ktorá trávila hodiny čítaním a písaním za
sieťkami proti komárom na verande postavenej na vode,
život a smrť zvieracích obyvateľov Turtle House spočiatku
vyvolávali obrovský hnev, smútok a túžbu po spravodlivosti
alebo minimálne po poriadku. Časom však aj ona prijala
„prirodzenú krutosť nášho ekologického systému“. „Toto teda
nie je jazierko s ružovou vodou,“ vravela v snahe uchlácholiť
sa nad skutočnosťou, že veľká korytnačka jedávala čerstvo
vyliahnuté káčatká, potkany jedávali vtáčence a vtá je-
dávali vrabce, ktoré im chodili zobať do kliet.
Udalosti v jazierku, záhrade a medzi zvieratami boli
pre nás ohromným rozptýlením, neustále sme však pritom
konštatovali, aké je pre človeka dôležité byť obklopený
prírodou, pozorovať ju, učiť sa jej logike a užívať si ju. Veď
ako môže dieťa zdravo mentálne rásť uprostred mesta bez
toho, aby popri rytme svojho života pocítilo rytmus života
zvierat a rastlín?
Ľudia sa v našich časoch vzdialili od prírody ako
nikdy predtým a toto bola asi naša najväčšia chyba. Západ
si to uvedomil a snaží sa o nápravu; Ázia, ktorá myslí
len na to, ako sa stať čo najviac podobná Západu, plieni
všetko navôkol a necháva ľudí napospas. Každým rokom
pribúdajú milióny a milióny ľudí, ktorí opúšťajú svoje
drevené obydlia so záhradkou na prízemí a sťahujú sa do
mizerných garsónok v betónových sociálnych bytovkách.

141
A tak je to všade: od Číny po Jávu, od severu Japonska po
juh ajska. Každý rok vyklčujú tisíc a tisíc kilometrov
štvorcových lesov pre krátkozrakú chamtivosť po okamži-
tom zárobku.

Premávka v Bangkoku znemožňovala akýkoľvek pokus

o spoločenské vyžitie. Stretnúť sa s niekým na obed v meste
znamenalo vrátiť sa domov o piatej popoludní; pozvanie na
večeru na niektorom z veľvyslanectiev znamenalo vydať sa
na cestu aspoň o dve hodiny skôr. Keďže som si postavil
pracovňu na opačnej strane jazierka, bol som jedným z mála
obyvateľov Bangkoku, ktorému stačilo len pár minút, aby
sa z domu dostal do kancelárie. Tak sme teda odolávali
každému pokušeniu vyjsť si von a využívali sme Turtle
House, aby sme ľudí, ktorých sme chceli vidieť, pritiahli
k nám. Často to boli kolegovia na ceste.
Reči o tom, že v tom roku nebudem lietať, sa rýchlo
rozšírili medzi novinármi v regióne a ich najčastejšou re-
akciou bola milá závisť. Keď sme sa pri večeri dotkli tejto
témy, mnohí mali k nej vždy čo povedať z vlastnej skúse-
nosti. Jednu z najkrajších príhod, akú som kedy počul, mi
vyrozprávala Claudia Rosseová, editorka Wall Street Journal,
ktorá vtedy pôsobila v Hongkongu.
V tridsia ch rokoch jej babička ovdovela. Bola veľmi
chudobná a musela uživiť tri deti. V tom čase boli rozší-
rené lotérie v drugstoroch a jej sa jedného dňa prisnilo, že
vyhrala vsadením na číslo 16. Zdôverila sa susedke a tá jej
poradila, aby zašla do miestneho drugstoru a vsadila vše-
tok svoj majetok na toto číslo. Urobila to a číslo 16 padlo,
babičke prinieslo peknú sumu peňazí a jej život sa odrazu
zmenil. Odvtedy babička neustále rozprávala o tejto svojej
neuveriteľnej „predtuche“.
Pred niekoľkými rokmi sa Claudiin otec, jedno z ba-
bičkiných detí, vrátil do štvrte Baltimoru, kde vyrastal,

142
a stretol sa so svojimi priateľmi. Aj so susedkou. Tá mu
vyrozprávala, že priateľskú radu, aby babička vsadila na
číslo v lotérii, využili jej priatelia a darovali jej tak peniaze,
ktoré by ona pre svoju hrdosť inak nikdy neprijala. Keď sa
totiž dozvedeli o tom čísle, urobili zbierku a peniaze odo-
vzdali majiteľovi drugstoru, ktorý ich potom dal babičke
so slovami, že padlo výherné číslo 16, presne to, ktoré sa
jej prisnilo!

Poslednou návštevou v Turtle House, predtým ako som

odcestoval vlakom do Malajzie a Singapuru, bol kolega z Der
Spiegel Joachim Holzgen, ktorý sa v Bangkoku zastavil na
ceste do Phnom Penha.
Začiatkom marca 1993 hlava Dočasnej správy OSN
v Kambodži (UNTAC) Akaši Jasuši písomne vyzval naj-
významnejšie európske denní, aby vyslali do krajiny
svojich novinárov v snahe upriamiť pozornosť verejnosti
rozličných štátov na mierovú misiu, ktorú OSN plnila
počas prípravy očakávaných volieb v Kambodži na konci
mája. V pozvaní sa okrem iného hovorilo aj o návšteve
vojenských základní vrtuľníkom a aby ma moji šéfredaktori
z Hamburgu nemuseli postaviť pred túto dilemu, rozhodli
sa, že do Kambodže pôjde kolega Holzgen.
Pre Holzgena šlo o prvú cestu do Indočíny a bol ne-
smierne šťastný. Pozval som ho na večeru spolu s ďalšími
dvomi kolegami, ktorí sa akurát vrátili z ces do Kambodže.
Na druhý deň ráno on sedel v lietadle do Phnom Penha a ja
som bol tradične s ruksakom na pleciach a v hlave s plánom,
že napíšem o Číňanoch spoza mora, na stanici Hua Lampún
v centre Bangkoku.
Stanice patria od nepamäti k mojim vášňam. Mohol
by som tam stráviť celé dni, sedieť v kúte a dívať sa, čo sa
deje. Aké iné miesto, ak nie stanica, lepšie odráža ducha
krajiny, náladu ľudí a ich problémy?

143
 Stačí polhodina pozorovania záplavy ľudí, ktorí sa
usporiadane pohybujú na nástupištiach hlavnej stanice
v Bangkoku, aby človek pochopil o dnešnom ajsku viac,
než by sa dočítal v akejkoľvek akademickej štúdii. Z vlakov,
ktoré prichádzajú zo severu vystupujú tisíc ľudí. Väčšina
z nich je mladých, mnohé sú dievčatá na ceste za nádejou.
Opustili svoje domovy, ryžové polia čoraz častejšie bez vody
a s batôžkom šiat a jednosmerným cestovným lístkom sa
vydali do hlavného mesta hľadať si prácu.
Sprostredkovatelia práce zo stavebného priemyslu
čakajú pri vlaku. Ponuka sa pohybuje okolo 100 až 115 bah-
tov na deň, čo predstavuje asi šesť či sedemtisíc lír (3,62 €)
plus lôžko na stavbe. Krajším dievčatám sa ponúka práca
v bordeloch. Všetko sa odohráva v priebehu niekoľkých
minút: ponuka, zdráhanie, zmluvy na slovo, napokon odchod
v zadnej časti nákladných dodávok zaparkovaných pred
stanicou. V dave možno zahliadnuť so strateným výrazom
v tvári mladistvých, dievčatká. Aj ony nájdu prácu, tam
pred očami policajtov s výložkami, ktorí sa prechádzajú
hore a dole, obvešaní pištoľami. Aj v ajsku teoretic
existujú zákony proti zneužívaniu maloletých, prostitúcii
a pornografii, ale rovnako ako vo väčšine Ázie v praxi nič
nie je naozaj ilegálne.
Môj vlak na juh mal odchod o 10.20 a presne na mi-
nútu sa aj pohol. ajské železnice sú príkladom efektív-
nej uniformovanej verejnej správy, ktorá umožnila rýchlu
modernizáciu krajiny a ktorá ešte aj dnes s budhizmom
a monarchiou tvorí jeden z prvkov jej jedno . Čím viac sa
vlak vzďaľuje od Bangkoku, tým viac sa ľudia na staniciach
javia ako členovia vojenskej spoločnosti. Všetci nosia rov-
nošatu: študenti, poštári, motocyklisti-taxikári, predavači
lístkov. Vlakvedúci, ktorý má tiež na prsiach výlož ktovie
z akých kampaní, sa tvári ako letecký maršal.

144
 Táto cesta je neustály banket. Desiat predajcov s pl-
nými košmi rozličných miestnych špecialít nastupujú na
jednej a vystupujú na nasledujúcej stanici, aby znovu na-
stúpili do vlaku, ktorý ide opačným smerom.
Cestoval som jeden deň a jednu noc a kolísalo ma
udieranie kolies o koľajnice. Presne o pol šiestej ráno ma
letecký maršal-vlakvedúci zobudil. Ranný smrad vo vagóne,
neoholená brada, sucho v krku po fľaške thajskej whis
Mekong, ktorú sme večer stiahli s policajnou hliadkou, ma
viedli k zamysleniu, že rok takéhoto cestovania bolo možno
šialenstvo, ale len čo som vystúpil z vlaku a rozopäl pľúca
v nádychu toho pichľavého vzduchu na svitaní plného sľubov,
opäť som pocítil inšpiráciu. Bol som v Jale! Kedy inokedy
by som sa tam v živote dostal?!
Spomenul som si na Chang Chouba a jeho radu me-
ditovať. Možno práve toto moje cestovanie osamote bolo
aj mojou meditáciou! Oslobodený od každodennej rutiny,
nijaké záväz, iba ak voči vlastnému svedomiu, myseľ sa
upokojuje, na povrch sa dostávajú malicherné myšlien,
príjemné myšlien, nesúvislé dojmy a na dne spočíva
obrovská radosť.
V bufete pred stanicou som zjedol polievku a pohol
som sa. Jala je mestečko ako každé iné, ničím výnimočné,
s jednou hlavnou cestou, na ktorej stoja dva rady rovnakých
domov s obchodmi. V každom dome žije jedna rodina. Na
prízemí sa predáva, na poschodí sa býva. Všetci majitelia sú
Číňania. Tí moji zvyčajní, tvrdí, praktickí, nešťastní Číňania,
ktorí sem prišli bez ničoho a teraz sú pánmi. Živo prežité
vykúpením, hľadaním zmyslu, ktorým ich kultúra pohŕdala.
Čína, z ktorej títo emigranti odišli, bola konciovská a ve-
novať sa obchodu nebolo veľmi úc hodné. V spoločenskej
hierarchii boli obchodníci na poslednom mieste hneď po
vojakoch, ďaleko za roľníkmi a remeselníkmi.

145
Mojím prvým cieľom bol Betong, thajské mestečko v ne-
dlhom horskom reťazci, ktorý rozdeľuje polostrov a tvorí
hranicu medzi ajskom a Malajziou. Taxík, v ktorom som
cestoval spolu s ďalšími piatimi pasažiermi, aby sme za
menej ako dve hodiny absolvovali stotridsaťsedem kilo-
metrovú vzdialenosť od Jale, prešiel červenou a mimoriadne
úrodnou krajinou zarastenou kaučukovníkmi a pokrytou
ananásovými plantážami, potom stúpal asfaltovou cestou
pomedzi nádherné kamenisté útesy, ktoré vykúkali a mizli
uprostred hustej hmly.
V čase, keď Bangkok i Kuala Lumpur bojovali proti
ozbrojenému komunistickému povstaniu, boli tieto hory
prirodzeným útočiskom gerily a Betong bol známy ako
nebezpečné miesto plné špiónov. Dnes je všetko inak.
Môj prvý dojem je mimoriadne príjemný. Pekný pútač
pri vstupe do mesta oznamuje, že „Betong je známy svojimi
prírodnými krásami“; všet ďalšie pútače v angličtine
ukazujú turistom smer do parku, na štadión a – ktovie
prečo! – do väzenia. „Pamiatka“, ktorú si treba pozrieť, je
obrovská červená poštová schránka na hlavnom námestí.
Pútač upozorňuje, že je najväčšou na svete.
Napriek tejto fasáde turistickej nevinnosti je v Betongu
niečo, čo na človeka pri potulkách mestom okamžite zapôsobí:
počet holičstiev, takzvaných barber shopov. Sú ich tam desiat,
jedno na každom rohu a z ich čudných názvov pu „Funny
Barber“ alebo „Sexy Barber“ je zrejmé, že neholia len brady.
Betong využil blízkosť Malajzie a na obrovskom „trhu“
islamským puritánstvom sexuálne potlačených mužov roz-
vinul jedno z najvýnosnejších priemyselných odvetví: pros-
titúciu. Obslužný personál je výlučne z ajska; klientela
výlučne z Malajzie. Bez pasu a len s dvadsaťš rihodinovým
vízom každý deň tisíc moslimov prechádzajú hranicami,
aby sa oddali rozkoši, ktorá je u nich doma zakázaná. Betong
je skrátka mesto bordelov.

146
Ja som sa prišiel do Betongu stretnúť s niekým z komu-
nistickej gerily. Nevedel som, ako sa tam dostať, ale bolo
to napokon ľahšie, než by som si pomyslel. Hotelový
vrátnik ma poslal k fotografovi, ktorý ma poslal k ob-
chodníkovi s domácimi potrebami, ktorý zatelefonoval
svojmu priateľovi, ktorý po mňa prišiel na motorke, aby
ma vyložil pred malou tradičnou lekárňou s výkladom
plným sušených húb na dlhovekosť a fľaštičiek so zele-
nou mastičkou. V priebehu jednej hodiny som prešiel
rukami niekoľkých Číňanov, aby som sa napokon dostal
k pánovi Wu, útlemu, štíhlemu a distingvovanému mužovi
v strednom veku.
Wu takmer dvadsať rokov pôsobil ako lekár gerily. Po
tom, ako sa v roku 1987 vzdali, sa stal najznámejším lekár-
nikom v meste. Vďaka skúsenosti z džungle len on jediný
poznal do hĺb liečivé vlastnosti bylín, koreňov a kôry
rastúcej v neďalekých horách.
Pán Wu mi ponúkol čaj a ukázal mi rodinný album
fotografií, prostredníctvom ktorých mi vyrozprával svoj
príbeh. Nádherné boli predovšetkým tie, kde boli s manžel-
kou, obaja ako členovia gerily, odetí v starých maoistických
uniformách, s handrami na chodidlách a s karabínou na
pleci. Tvrdil, že najzaujímavejšia by pre mňa bola návšteva
starého vojenského tábora, kde on spolu s ostatnými prežil
časť svojho života. Nachádzal sa len osem kilometrov od
mesta. Zatvoril obchod a vzal ma tam.
Komunistická gerila v Malajzii bola po tej indočín-
skej historic jednou z najdôležitejších a najhrozivejších
v celej Ázii. Svoje pôsobenie začala hneď po druhej svetovej
vojne. Na jej čele stál Chin Peng, hrdina protijaponského
odboja. Militanti rovnako ako aj on boli prevažne Číňania.
Inšpirovaní Maovou revolúciou, vďaka ktorej sa v roku 1949
dostal k moci, aj oni snívali o vzniku ľudovej republi na
území, ktoré ešte vtedy patrilo do Britskej koloniálnej ríše.

147
Londýn odolal, vyhlásil núdzový stav a tvrdou vojenskou
kampaňou s použitím taktík, neskôr menej úspešne skopí-
rovaných Američanmi vo Vietname (napríklad zakladaním
strategických dedín), sa mu podarilo izolovať gerilu od
väčšiny malajzijskej populácie.
Keď Angličania v roku 1957 udelili nezávislosť štátu
nazývanému Malajzijská federácia – vytvorenému z Malaj-
zie ako takej a Singapuru, ale aj z území Sabah a Sarawak
na ostrove Borneo, aby zabránili, že väčšinu populácie
budú tvoriť práve Číňania –, komunistická gerila už ne-
predstavovala ozajstnú hrozbu. Pozdĺž hraníc s ajskom
zostali aktívne pôsobiť len niektoré skupiny úzko prepojené
s Maom. Aj ich však čoraz častejšie rozdeľovali vnútorné
boje a čist, ktoré mali vždy za následok desiat obetí,
a preto sa napokon vzdali.
Dňa 28. apríla 1987 počas mimoriadne formálneho
obradu posledná komunistická gerila odovzdala zbrane
thajským vládnym predstaviteľom. Do Malajzie sa vrátiť
nemohli, a tak s povolením Bangkoku zostali tam, kde boli:
vo svojom tábore na thajskom území. Potrebovali nejako
prežiť, takže títo šikovní a praktickí Číňania napokon
zrecyklovali svoju minulosť neúspešných revolucionárov
do produktov určených na stánkový predaj.
Stačilo, aby som tam vkročil a všetko mi bolo okam-
žite jasné. Stará obávaná štvrť vojenského veliteľstva v lese
bola pokrstená na „Dedinku priateľstva“ a stala sa akýmsi
Disneylandom gerily, kde nechýbali reštaurácie, video sály,
spomienkové pohľadnice a prehliad v tuneloch so sprie-
vodcami, ktorí tam v minulosti bojovali.
Skupina mladých Malajzijčanov s thajskými „manžel-
kami“ prenajatými na tento deň akurát ukončila povinnú
prehliadku, keď som prišiel ja s pánom Wu. Niektorí z nich
si veľmi pobavene skúšali zelené bare s červenou hviezdou,

148

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

iní sa fotili objímajúc staré karabíny, ďalší si kupovali špe-
ciálnu „mastičku gerily“.
Pán Wu mi chcel predstaviť svojho bývalého politic-
kého komisára, no nedokázal som mu položiť nijakú otáz-
ku. Pýtať sa bolo zbytočné: spolu s prostitútkami sa starí
komunisti stali jednou z turistických atrakcií, na ktorej
Betong zbohatol.

Večer som sa prechádzal centrom Betongu. Pri západe

slnka sa tam pravidelne deje niečo zvláštne: kŕdle vtákov
zatemnia oblohu, vletia do obytnej štvrte, svojím hlučným
čvirikaním vzdorujú hudbe ozývajúcej sa z viacerých karaoke
barov a napokon sa posadia na elektrické alebo telefónne
káble pozdĺž chodníkov, aby tam strávili noc; sú ich desiat,
státisíce. Ohromujúce.
Ohromujúce bolo aj hemženie Malajzijčanov, ktorí
prechádzali z jedného bordelu do druhého. Na tmavých
sklách každého z nich bol maličký, sotva čitateľný nápis:
„Bez prezervatívu je tu riziko AIDS.“ Vošiel som do niekoľ-
kých takýchto miest. Boli zariadené viac-menej rovnako:
barový pult, plastové kreslá a spálne s rozlohou pár metrov
štvorcových, kam sa páry odoberali. Cena sa pohybovala od
120 bahtov, čo predstavovalo asi 7000 taliansch lír (3,62 €),
do 200 bahtov čiže 12 000 lír (6,20 €) za hodinu. „Prenájom“
dievčaťa na celý deň sa pohyboval od 1500 do 2000 bahtov.
„S prezervatívom?“ opýtal som sa.
„Ak ti to nevyhovuje, stačí si priplatiť.“
A tak sa AIDS šíri ako oheň. Majiteľka, asi dvadsaťpäť-
ročná Číňanka s dieťaťom, ktoré sa tam hralo, mi vysvet-
lila, že v celom meste je asi tritisíc takých dievčat, mnohé
prišli zo severu („Majú svetlú pokožku a Malajzijčanom sa
páčia viac…“) a nedávno vraj niekoľko stoviek z nich stiahli
z barber shopov, pretože nemali ani šestnásť rokov. Ak by

149
som vraj mal o takú záujem, stačí len zavolať. Všet boli
na neďalekých ubytovniach.
Kráčal som a v zástupe ma zarazil pohľad na mladého
chlapca bielej pleti, ktorý však vyzeral ako domáci: okrem
mňa to bol jediný západniar v meste. „A tu čo robíš?“
Šestnásťročný Scott prišiel ako študent z Kanady na
výmenný pobyt vďaka Rotary klubu jeho mesta v Ontáriu
a Rotary klubu v Betongu. Sám sa bavil pri pomyslení,
že v Kanade si vôbec neuvedomovali, kam sa dostal. Bý-
val u jedného z najpoprednejších predstaviteľov mesta
a, samozrejme, jedného z najväčších majiteľov bordelov.
Šli sme sa najesť do malej čínskej reštaurácie, kde Scott
stretol svoju učiteľku, asi tridsaťpäťročnú ženu z Bangkoku,
kultivovanú bývalú ľavičiarku poslali za trest pracovať
na juh. Sadli sme si k nej a po večeri som sa jej opýtal, či
v Betongu pozná nejakého dobrého veštca. Áno. Ona uňho
vraj nikdy nebola, ale počula o šikovnom človeku, ktorý
býva kúsok za mestom. Vyznal sa v čiernej mágii. Ponúkla
sa, že ma k nemu zavedie, a tak sme si dohodli stretnutie
na druhý deň po vyučovaní.

Pani učiteľka prišla na motorke a ja som si sadol za ňu.

Povedala mi, že veštec býva na ôsmom kilometri „za ben-
zínkou“. A tak sme sa dopravili k starému zhrdzavenému
smetiaku s pumpou, veštcov dom sa nachádzal za ním na
okraji hustého lesa.
Návštevy prijímal na prízemí, vo veľkej miestnosti
s betónovou podlahou. Vzadu jeho manželka s dvomi pek-
nými dcérami chystali pokrm. On mal okolo päťdesiat, bol
štíhly a mal bystré oči. Sedel na zemi na podložke s obrazom
Mek. Bol moslim. Pred ním boli v polkruhu š ri ženy
v pickej thajskej polohe: na kolenách, opierajúc celú váhu
tela o jednu ruku.

150
 Jedna pôsobila ako dobre situovaná žena, na každom
prste mala zlatý prsteň a na krku a zápästiach retiaz;
ostatné vyzerali pomerne skromne ako tie dievčatá z bor-
delov. Žena sa sťažovala, že obchody veľmi nejdú a že diev-
čatá nemajú dostatok klientov. Bola presvedčená, že niekto
uriekol jej barber shop. Priviedla preto so sebou tieto tri, aby
sa muž na ne pozrel. „Všet utiekli od svojich manželov!“
pošepla mi učiteľka.
Pri pohľade na ne nebolo ťažké usúdiť, že nemali asi
veľký úspech: urieknutie spočívalo predovšetkým v ich
vzhľade. Jedna z nich bola malá, tučná a špinavá, oblečená
v cyklistickej súprave; ďalšia bola dlhá, vychudnutá až na
kosť a bledá; tretia ani ryba ani rak, nemala nijakú tvár,
prsia, bo, skrátka nič, čo by mohlo priťahovať aj toho
najzúfalejšieho Malajzijčana.
Mág sa spýtal ženy, či priniesla všetko potrebné. Po-
vedala, že áno a vytiahla z taš jedno kuriatko, vajcia
a tvrdé zelené plody, ktoré vyzerali ako divé citróny. Mág
sa potom obrátil ku mne; povedal, že bude potrebovať asi
polhodinu, aby dokončil svoju prácu, a ospravedlnil sa, že
ma musí nechať čakať. Bol som prešťastný, že sa môžem
na nich pozerať.
Pekná čierna mačka sa prechádzala po prahu miest-
nosti a pôžitkárs sa obtierala o topán, ktoré si tie ženy
vyzuli pred návštevou veštca. Mne tá čierna mačka s očami
diabla v tejto atmosfére čiernej mágie pripomínala uriek-
nutie, obrazy nepriaznivého osudu, ale tam sa nikto nad
tým nepozastavoval: to bol ďalší dôkaz, ako sa vnímanie
nešťastia a jeho symbolov mení v závislosti od miesta,
kultúry a uhla pohľadu.
Pre nás ľudí zo Západu had predstavuje niečo ničomné,
nebezpečné. Keď sa ocitneme pred hadom, náš inštinkt
nám vraví: zabi ho. Ázijčania však hada považujú za

151
nadpozemské zviera. Had vládne nad všetkými živlami,
je pánom na všetkých úrovniach univerza: na nebi tancuje
ako blesk medzi oblakmi; na zemi dokáže žiť vo vode i na
suchu; v podsvetí sa cíti ako doma, pretože tam pozná všet
kľuč. Ázijčania nevnímajú hada ako symbol nebezpečen-
stva a smrti, ale ako symbol ochrany. Budha predsa medituje
v tieni sedemhlavého hada.
Dali uvariť vajcia, zelené citróny položili na pekný strie-
borný tanier pred mága a kuriatko spočinulo v spojených
dlaniach pred hrudníkom zamyslenej majiteľ bordelu,
ktorá so zatvorenými očami čakala, čo sa bude diať. Mág
opakoval zaklínadlá, ktorým som nerozumel a ktoré mi
nedokázala pretlmočiť ani učiteľka. Povedala mi len, že na
konci obradu vajcia zjedia, citróny ponoria do vody, ktorou
treba zmyť urieknutie, a kuriatko bude voľné.
Po obrovskom rachote vzdialených hromov sa spustila
jedna z tých nádherných oslobodzujúcich búrok, ktoré sa na
chvíľu preženú horúcimi trópmi. Voda sa liala ako z krhly
a dážď bol taký hustý, že miestami nebolo vidno už ani les
za domom mága.
Učiteľka mi rozpovedala, aké je pre ňu ťažké učiť
v meste, akým je Betong, plnom prostitútok vo veku jej
študentov. Hovorila, že prítomnosť barber shopov zamo-
rila každý aspekt života, že korupcia vládne v každom
spoločenskom vzťahu, že samotná polícia je zapletená do
znásilnení a vydierania a že v tom prostredí násilia, sexu
a peňazí je nemožné vychovávať normálnu mládež. Vravela,
že v Betongu je v školách dokonca zakázané hovoriť o AIDS,
pretože miestne vládne orgány zapojené do delenia zisku
nechceli brániť práci v bordeloch.
Obrad sa skončil. Chúďa kuriatko vyhodili von oknom,
aby sa odišlo slobodne prechádzať do lesa, ale ono zostalo
nehybne pípať v snahe ukryť sa pred dažďom. Majiteľka

152
 bordelu zaplatila svoju čiastku a odišla so svojimi tromi
dievčatami na predaj.
V hlave mi neustále dunelo slovo AIDS a keď som si sa-
dol pred mága, opýtal som sa ho, čo si o tom myslí. Vedel, že
ide o strašnú chorobu, ale keďže vídal často dievčatá z barber
shopov, naučil sa rozoznávať tie, ktoré ňou boli postihnuté.
„A ako?“
„Cítim to, len čo ku mne podídu bližšie. Akoby im vo
vnútri blčal oheň, sú horúce, ale navonok chladné a bledé.
Majú sinavú pokožku.“ Potom dodal, že sa netreba veľmi
obávať. Vedel, že nákaza sa istotne šíri len medzi ľuďmi
rovnakej krvnej skupiny a že ochoreniu AIDS sa dalo do-
konale vyhnúť.
„Používaním prezervatívu?“
„Nie! Nie!… Treba jesť surový cesnak a červené
feferónky!“ O tom bol absolútne presvedčený.
Zadíval sa na mňa a bez toho, aby sa ma na čokoľvek
opýtal, nechcel vedieť kde a kedy som sa narodil, odkiaľ po-
chádzam, bez toho, aby mi čítal z ru či robil výpoč , začal
pomaly rozprávať. Učiteľka mi tlmočila slovo za slovom:
„Si človek, ktorý veľa cestuje, ale máš rád život na vidieku,
na mieste, ako je toto…“ (Výborne! povedal som si v duchu.
Ak sa mi podvedome v mysli vynára jeden obraz, vždy keď
mám chuť ujsť z tohto sveta, je to obraz nášho vidieckeho
domu Il Contadino v Apeninách, s trávnikom vpredu
a gaštanovým hájom vzadu. To pre mňa znamená pokoj!)
„Si človek, ktorý nekladie dôraz na peniaze a nedokážeš na
nich lipnúť…“ (Výborne, je to však možné tak ľahko vyčítať
z mojej tváre?) „To, čo zarobíš, aj minieš. Páčiš sa ženám; ženy
ťa priam milujú, ale teba ony veľmi nezaujímajú.“ (Vynikajúco!)
„Si stvorený pre vernosť, si verný svojej manželke; a klameš, keď
jej vravíš, že by si chcel mať druhú manželku. V skutočnosti ju
vôbec nechceš.“

153
 Aké zábavné! Iný kraj, iný veštec. Práve on odráža
miestnu kultúru a jej hodno . Napríklad v tejto oblasti
žijú moslimovia; muži môžu mať viacero manželiek. A môj
veštec sa ku mne správa ako k moslimovi rovnako, ako
keď ma ten slepec v Bangkoku považoval za Číňana, pre
ktorého informácia o tom, že z neho nebude boháč, bola
„hroznou správou“.
Mág mi potom ďalej radil to, čo malo zmysel len
v rámci miestnej eti. „Ak sa naozaj rozhodneš pre druhú
manželku,“ povedal, „vezmi si vdovu.“ (V tom prostredí to
vyznievalo ako dobrý charitatívny skutok…) „V každom
prípade nebudeš s ňou dlho… Ty nefajčíš, ale máš rád pikantné
jedlo…“ (To je pravda.) „Dávaš si mimoriadny pozor na pachy.“
(To je pravda.) „Kamkoľvek sa vyberieš, nič ti nehrozí. Ak si so
sebou vezmeš amulet, stačí to. Najlepšie by pre teba bolo mať
Budhu. Ten ťa ochráni…“ (Možno videl to, čo mám na krku.)
„Si úprimný k priateľom a v živote máš vždy šťastie. Ak si kúpiš
lístok v lotérii, vyhráš. Problém je v tom, že si ich nekupuješ.“
(To je úplná pravda. Nikdy v živote som si nekúpil lístok
v lotérii, ale asi by som mal začať!) „Tvoje šťastné čísla sú: 88,
1, 19. Ak na ne vsadíš, vyhráš.“ (Keby bol v Betongu stánok
s lotom, naozaj by som tie čísla podal!) „Zaujíma ťa vždy to,
čo ešte nevieš… Čoskoro ti ponúknu významné miesto, ale  ho
odmietneš, pretože máš rád jednoduchý život…“ (Neviem, či
priam „jednoduchý“, ale určite nemám záujem o významnú
pozíciu… Tu sa však veštec zmýlil, lebo nikto mi nijaké také
miesto neponúkne. Kto by to spravil, by bol blázon!) „Často
kašleš…“ (Nie.) „Musíš jesť viac ryžových cestovín. Mal by si
nosiť aj niečo zelené na pravej ruke, radšej na prstenníku. Áno,
prsteň s malým jaspisom, taký, aký nosia Číňania…“ (Nikdy
som nemal rád prstene, dokonca ani svadobnú obrúčku
z recyklovaného zlata po prastarých rodičoch a s vyrytým
menom „Angela“ na vnútornej strane; nosil som ju len
niekoľko mesiacov.)

154
 Len čo som si na tieto slová spomenul a v mysli som
uvidel ten prsteň s jej menom, veštec pokračoval: „Tvo-
ja manželka je korpulentná… (Je jasné, že som mu vnukol
myšlienku na svoju manželku…) … má veľké prsia a zadok…“
(Chudera Angela, každé ráno predsa cvičí jogu a títo vychud-
nutí moslimovia z južného ajska ju vnímajú takto?) „Ty
môžeš športovať, lebo si zdravý. Ak chceš mať mačku, musí byť
trojfarebná: biela, čierna a hnedá…“ (Sotva takú mačku nájdem,
pomyslel som si… a mág mi okamžite ponúkol alternatívu.)
„Ak takú nenájdeš, musí teda byť celá šedá. A  musíš mať určite
auto červenej alebo mangovej farby. Momentálne žiješ v dome,
ktorý sa nachádza napravo, na konci cestič…“ (Správne: Turtle
House je presne na takom mieste.) „Ak niečo naozaj chceš, vždy
sa ti to podarí dosiahnuť, ale tvoja myseľ je ako myseľ dieťaťa:
rád hovoríš to, čo si myslíš, rád rozprávaš pre potešenie. Máš
nestabilnú povahu, niekedy si príliš hore, inokedy príliš dole.
Rád spávaš naboku, predovšetkým na pravom…“
Mal som dojem, že ten chlapík by pokračoval ešte
dlhé a dlhé hodiny a začínal som sa nudiť. A tak som mu
povedal o veštcovi z Hongkongu a on okamžite zareagoval:
„Nie, nie, môžeš lietať, koľko len chceš, ale len popoludní, nikdy
nie dopoludnia.“ (Pekná útecha!) „Tento rok je náročný, pretože
sa dožívaš päťdesiach piach narodenín a vetry sú v rozpore
s tvojím vekom; nehrozí ti však vážne nebezpečenstvo.“ A potom,
akoby recitoval nejakú riekanku, dodal: „V tvojom živote ťa
niekto viackrát udal a dva razy si dokonca skončil vo väzení…“
(Aha… to znie zaujímavo!) „Prvý raz, keď si mal tridsaťpäť
rokov…“ (Vo Vietname? Tam ma nezadržali, vyhostili ma
z krajiny a obvinili, že som agent vietnamských komunistov.)
„Druhý raz, keď si mal šridsaťšesť rokov…“ (Výborne! Presne
v roku 1984. Bol to ten slávny okamih v Číne!)
Bavil som sa na tej jeho exaktnosti a pociťoval som
zvláštnu radosť v nachádzaní udalostí, ktoré zodpovedali
jeho slovám. Ako keď sa v speve hľadá protiklad: jeden povie

155
stro, ktorá končí slovom „láska“, a druhý by mal odpovedať
strofou, ktorá sa rýmuje: „kráska“ či „vráska“. Niekedy sú
rýmy pritiahnuté za vlasy, inokedy dokonale sedia.
Uvedomil som si, že presne takto to nguje aj s vešt-
cami. Oni niečo povedia a človek sa hneď snaží nájsť
v tom, čo pozná, skutočnosti, ktoré sa zhodujú so slovami
veštca. A v tom človek nachádza rovnaké potešenie ako
v básni. Odrazu sa zdá, že aj samotný život sa stáva básňou
v dôsledku toho rýmu, ktorý skutočnostiam dodáva zmysel;
radí ich tak, ako sa na ne chceme pozerať. Rým je útechou.
Uhádol však niektoré skutočnosti z môjho života on
alebo som ich zoradil ja sám; spojil som ich ako kús skla-
dač, ktorú dobre poznám, a on jej poznanie len predstiera?
Veštec pokračoval: „Najbližšie ťa zatknú, keď budeš mať
šesťdesiatjeden rokov. Tie problémy budú mať niečo spoločné
s tvojou prácou, ale tebe sa nepodarí zostať v úzadí a napokon
sa rád necháš zatknúť.“ (Nemýliš sa, vravel som mu v duchu.)
Spýtal som sa učiteľ, či si chce dať predpovedať
budúcnosť. Absolútne nie! Bola pevne rozhodnutá. Jedna
jej priateľka mala snúbenca, ktorého veľmi milovala. Pred
sobášom zašla s matkou k veštcovi. Ten jej povedal, že to
manželstvo by nebolo správne. Opustila snúbenca a odvtedy
je nešťastná.
Spýtal som sa môjho veštca, či si naozaj myslí, že vidí
do minulosti ľudí. Povedal, že áno, ale vraj ešte presnejšie
vidí do budúcnosti. Večer predtým napríklad videl, že prí-
dem ja, cudzinec. Ako? Pozrel sa do dlaní.
Spýtal som sa ho, či pozná Taliansko, či vie, kde leží
Európa, v akom stave sa podľa neho svet nachádza. „Vyznám
sa len vo veciach, ktoré sa dejú okolo mňa,“ odvetil. A v tomto
bol naozaj úprimný.
Tento muž sa mi páčil. Jeho „práca“ sa nezakladala na
nijakej metóde. Neriadil sa astrologickými schémami, ne-
robil výpoč , ani netvrdil, že vie čítať znaky z rúk. „Cítil“

156
človeka, ktorého mal pred sebou, a keďže ich videl tisíce,
vyvinul vlastnú pozoruhodnú schopnosť čítať iných. Tak
trochu farár, tak trochu sociálny pracovník, lekár a psy-
choanalytik; zdalo sa mi, že nikomu neubližoval. Práve
naopak. Rozdával rady, upokojoval ľudí, vnucoval tabu,
prostredníctvom ktorých sa nešťastníci z Betongu chceli
zbaviť vlastných neduhov a zabezpečiť si trochu blaha. Toto
všetko za skromných 30 bahtov, čiže 1500 taliansch lír
(dnešných 0,77 €) za „konzultáciu“.
Zdalo sa mi, že v tej zvláštnej spoločnosti, kde sa diev-
čatá začínajú predávať ako trinásťročné, kde sa učitelia
nesmú zmieňovať o AIDS a kde sú policajti zločincami, mal
on svoju peknú nkciu.
Prestalo pršať a nebo sa ukázalo vo svojej dramatickej
kráse s obrovskými ťažkými mrakmi, zlatistými lúčmi
a vzdialenou dažďovou čierňavou. Kuriatko urieknutej ma-
jiteľ bordelu sa vyšplhalo na kokosový orech a obrovská
ropucha sa priblížila k prahu miestnosti. Stromy papáje
a banánovní boli obsypané riadne umytým ovocím.

Z Betongu som odišiel na svitaní. Národná hymna sa ozývala

z každého miestneho rozhlasu po drôte a desiat veľkých
thajských vlajok vz čovali na školských dvoroch a policaj-
ných staniciach; doprava sa zastavila a celá populácia stála
nehybne v pozore.
Kúsok za mestom má už človek pocit, akoby ani nebol
v ajsku. V dedinkách dominujú meši , muži sú odetí do
sarongov a na hlave nosia moslimské solideo, desiat kôz sa
pasú pozdĺž ciest, líhajú si na zem a taxikár musí dávať pozor,
aby ich nezrazil. ajsko sa pomaly rozplýva, tolerantne,
bez barikád, bez polície a bez kontrol, bez jasného konca;
inak to vyzerá s príchodom do Malajzie, ktorá sa objavuje
najskôr s bariérou z ostnatého drôtu, potom s ďalšou, potom
so železným plotom, nasleduje ešte asi sto metrov územia

157
 bez prekážok ako zem nikoho, kde treba odseknúť hlavu
prichádzajúcemu nepriateľovi, a konečne sa objavia belasé
a biele budovy hraničnej polície a colnice.
Musel som prejsť pešo pomedzi mreže a postaviť sa
pred okienko, spoza ktorého sa na mňa škaredo dívala
žena zahalená modrým závojom, v okuliaroch s hrubým
rámom. Spýtala sa ma, kam cestujem a koľko sa mienim
zdržať. Slušná, ale chladná. Dala mi vízum na dva týždne.
Atmosféra bola znepokojujúca. „Trest smrti pre toho, kto
preváža drogy“ – takýto nápis bol na obrovskom pútači
s lebkou a prekríženými kosťami.
Kde je tá Malajzia spred dvadsiatich rokov? Ženy v sa-
rongoch s podprsenkami, ktoré vyzerali vždy príliš malé,
v priliehavých čipkovaných blúzach, hýriace farby a radosť
tiel, ktoré akoby odrážali radosť prírody? Žeby ich zmietla
islamská prísnosť?
V Malajzii sedemdesia ch rokov, ktorú som poznal,
bolo náboženstvo okrajovou záležitosťou. Malajzijčania mali
svoje meši , Číňania zas svoje chrámy. Prví jedli svoje kozy,
druhí zas prasce. Malajzijčania začali potom na obranu pred
hospodárskou veľmocou Číňanov a pred ich materialistickou
kultúrou kopírovať islam; ženy zakryli závojom, vzali im
sarongy a nahradili ich dvomi kusmi lát; zatvorili sa do
citadel vytvorených z mešít, čím podčiarkovali duchovné
hodno . A toto je výsledok!
Na hranici boli všetci policajti a colníci Malajzijčania.
Taxikári, ktorí mi ponúkali odvoz až do najbližšieho mesta
Kroh, boli Číňania. „Huaren… hua ren“, rozkvitnutí ľudia,
deti ríše kvetov, vraveli pobavene, pričom používali tento
takpovediac „číns“ výraz, ktorý už inde nepočuť.
Do Krohu zostávalo už len desať kilometrov a môj
„rozkvitnutý chlapík“ nečakal ani minútu, aby mi vysvetlil
problém krajiny, do ktorej som práve vkročil. „Oni majú
moc, my sme len druhotriedni obyvatelia… Len si predstav!

158
Ak by som si chcel kúpiť byt, zaplatím zaň stotisíc ringit;
ak si ho kúpi niekto z nich, zaplatí zaň deväťdesiaisíc.
Za ten istý byt. Zdá sa ti to správne? Oni majú všet
privilégiá, my nemáme nič. Oni sa nazývajú bumiputra,
deti pôdy, ale akej pôdy? Aj my sme sa tu predsa narodili
rovnako ako oni… a potom, skutoční bumiputra sú pygme-
jovia z džungle! To, na čom záleží, je, či je človek moslim.
A to my nie sme.“
Rasa je všetko. Rasa určuje, kto sú tvoji priatelia, kto
sú tvoji nepriatelia, akú prácu robíš, lekára, ktorý ťa lieči,
veterinára, ku ktorému chodíš so svojimi domácimi milá-
čikmi. Rasa určuje, kde si doma, kam chodíš do školy, koho
si vezmeš za manželku či manžela a kde budeš pochovaný.
Malajzijčania majú politickú moc, Číňania majú peniaze.
O tejto forme apartheidu sa nepíše v nijakom zákone, ale
vyplynula z posledných dvadsiatich rokov praxe. Číňania
túto situáciu vnímajú ako nespravodlivú. Malajzijčania,
naopak, ako jedinú záruku istej sociálnej rovnováhy.
Pôvodne Malajziu naozaj obývali ľudia z džungle, orang
asli. Neskôr, pred niekoľkými storočiami, prišli Malajzijčania
a získali prevahu. Masa Číňanov je tu len sto rokov, teda
odkedy Angličania spravili z viacerých sultanátov jednu svo-
ju kolóniu; a keďže potrebovali pracovnú silu, aby využili
obrovské nerastné bohatstvo krajiny, umožnili slobodné
prisťahovalectvo. Spolu s Číňanmi prišli, tiež na podnet
Angličanov, aj Indovia.
Keď Angličania týmto územiam udelili nezávislosť,
dávali pozor, aby jedna rasa nebola počtom príliš nadrade-
ná druhej. Malajzijská federácia, ktorá vznikla v roku 1957,
s populáciou, kde Číňania tvorili š ridsať percent a Malaj-
zijčania päťdesiat, bola veľmi bohatou krajinou; zdalo sa, že
rôzne rasy v nej môžu žiť v harmónii.
Jediní skutoční nepriatelia boli vtedy komunisti. Teraz
tu už komunisti nie sú, ale rasy sú navzájom znepriatelené.

159
Počas uplynulých tridsiatich piatich rokov Číňania zbohatli
a Malajzijčania sa stali početnejšími. Číňania tvoria už len
tridsaťdva percent populácie, Malajzijčania šesťdesiatdva.
Museli sme prejsť viacerými checkpointami. Všetci vo-
jaci a policajti boli Malajzijčania. „Hľadajú zbrane,“ povedal
taxikár. „V ajsku majú všet druhy zbraní a zločinci ich
chodia nakupovať do Betongu.“
„A AIDS? Aj ten pochádza z Betongu!“
Taxikár bol prekvapený. „V Betongu nie je predsa AIDS.
Je to malé a čisté mesto a všet dievčatá sú tam plné života.
AIDS je vo veľkých mestách, v Bangkoku, v Paayi…“ vravel.
A AIDS sa šíri ďalej.
Čoskoro sme sa ocitli v Krohu. Šiel som si vymeniť
peniaze, informovať sa, ako sa dostanem do Penangu, kúpiť si
ovocie a všimol som si, že všetci rozprávali po mandaríns.
Aj Kroh bol vlastne čínske mesto. Hodiny som sa mestom
len tak prechádzal. Zaujala ma myšlienka, že to bolo prvý
aj posledný raz, čo som vkročil do mesta Kroh, a tak som
tam chcel aspoň chvíľu zotrvať. Kroh! Pozrel som sa na
mapu. Bola tam sotva bodka.
Rozhodnutím nelietať som si doprial viac času: čas,
aby som sa zastavil, poobzeral okolo seba, čas na zamysle-
nie. Nikto ma nečakal a s obrovskou radosťou som nechal
odísť autobus do Penangu len preto, aby som sa mohol
zostať zhovárať so starým Číňanom. Rozprával mi o svojom
otcovi, ktorý si v čase, keď ópium bolo štátnym monopo-
lom, chodieval vziať svoju dennú dávku do budovy, kde sa
teraz nachádza pošta, a potom trávil zvyšok dňa fajčením;
rozprával mi o sebe, že v čase japonskej invázie ho uväznili
a poslali na rieku Kwai stavať „železnicu smrti“. Bol jedným
z mála, ktorí sa vrátili.
Bola to radosť nechať plynúť čas len tak, bez obáv z ties-
ne. Robil som si poznám, rozprával som sa, nechal som
blúdiť svoje myšlien. Pomaly som si uvedomoval, že opäť

160

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

nachádzam potešenie z cestovania, ten pôžitok z oddávania
sa miestam, ľuďom. Keď človek pracuje ako novinár, je
často nútený prísť do mesta, stretnúť sa s niekoľkými ľuďmi,
napísať, čo má, a odcestovať. Samozrejme, preto, aby sme
pochopili nejakú situáciu, nestačí urobiť rozhovor s minis-
trom, s generálom, s odborníkom… navyše, vždy hovoria to,
čo musia povedať. Dôležité je, aby bol človek s nimi, nechal
ich rozprávať o iných veciach a aby čakal, že v záplave slov
nejakého prejavu aj oni povedia to, čo si myslia, odpovedia na
to, na čo sme sa nepýtali… a v čom spočíva kľúč ku všetkému.
Bol som unavený z ustavičného pobehovania a z hľadania
citátov, ktorými by som nasýtil článok.
Cestoval som pomaly a užíval som si to. Znovu som
mal čas pozrieť si a precítiť miesta. To, že som prešiel pešo
cez hranice medzi ajskom a Malajziou, mi našepkalo
veľa vecí o odlišnostiach medzi dvomi krajinami a o ich
vzájomnom napätí. Iste, všetko toto som si mohol prečítať
v nejakej štúdii! Ale bez toho, aby som niečo pocítil, aby
som videl farby, tváre ľudí a počul ich hlas.
Zbožňoval som takto cestovať. Cestovať je umenie.
Treba ho praktizovať pomaly, oduševnene, s láskou. Uve-
domil som si, že po nekonečnom cestovaní lietadlom som
sa tomuto umeniu odnaučil. A pritom je to jediné, na čom
mi záleží!
Jedným z pekných príbehov Angelinej rodiny je príbeh
jej starej mamy z otcovej strany. Pôvodom Nemka, narodila
sa na Haiti, kultivovaná, poznala klasikov, prečítala známe
romány, vedela hrať na klavíri a pohybovať sa v spoločnosti.
Skôr ako vo Florencii zomrela vo veku osemdesiatšesť rokov,
povedala: „Čo som vo svojom živote spravila? Trochu som
sa pozhovárala!“ Ak budem mať jedného dňa čas nad tým
uvažovať, rád by som na konci tej úvahy povedal: „Cestoval
som.“ A ak by sa mi stalo, že budem mať hrob, bol by som
rád, aby bol z kameňa a mal žliabok, kam sa prídu napájať

161
vtáči, a aby bolo na ňom napísané meno, dva povinné
dátumy a slovo „cestovateľ“.
Z Balingu do Buerworthu je to deväťdesiatjeden
kilometrov. Prešiel som ich v taxíku spolu s inými ľuďmi.
Príroda bola prekrásna. Prešli sme naprieč obrovskými
plantážami kaučukovníka a palmového oleja. Všetko bolo
zelené a usporiadané. Uprostred vegetácie bolo sem-tam
vidieť biele domy plantážnikov. Všetko bolo prírodné, bujné…
okrem tých žien v závojoch. Práve sa vychádzalo zo školy
a ja som sa s hrôzou díval na všetky tie mladé Malajzijčanky
zahalené v horúčave v polovičných čadoroch, belasých
tunikách až po zem, vedľa ich bezstarostných čínsch
spolužiačok v krátch sukniach a bielych blúzkach. Dva
úplne odlišné a oddelené národy. To všetko v mene islam-
ského duchovna proti čínskemu materializmu? Aj ja som
proti materializmu. Ale ako môžem považovať za svojich
ideologických spojencov týchto bigotných ľudí, ktorí takto
obliekajú svoje dcéry?
Čínsky taxikár sa na mňa pozeral a smial sa. „Keď
sa oblečú do čiernej, vtedy sa ich naozaj bojím!“ vravel.
Hovorili sme po čínsky a medzi nami hua-ren sme si ro-
zumeli. „Pozri sa, pozri,“ ukázal mi niekoľko opustených
stánkov na trhovisku. „Oni majú sviatok… a najbližší me-
siac nebudú viac jesť!“ Smial sa tomu, pretože on ako pravý
Číňan dokáže sláviť len jedlom!
Z okna auta sa mi videlo, že Malajzia už nebude môcť
dlho žiť v mieri a že jedného dňa, keď sa torta, ktorá sa
má deliť, zmenší, nastane ďalší výbuch, ďalší pogrom, kde
jedinými obeťami budú Číňania. Posledný taký sme zažili
v roku 1969, keď zomrelo niekoľko sto hua-ren.
Krátka plavba z Buerworthu na ostrov Penang vetrom
poháňanou loďou bola pre mňa ako vždy potešením.
Prišiel som do starého hotela E & O, ako sa patrí,
na trojkolesovej rikši, aj tú riadil Číňan. Už roky som

162
tam nebol, ale cítil som sa, akoby som sa vrátil domov.
Len čo som otvoril dvere izby číslo 147, ovalil ma závan
starých známych pachov, plesnivého koberca, čistiaceho
prostriedku v kúpeľni. Aj zvuky boli rovnaké ako kedysi:
more udieralo o kamenný múrik na konci trávnika a vrany
krákali na palmách a na čiernych kostrách starých diel
namierených z estetických dôvodov na horizont.
E & O bol ako spiaca krásavica, príjemne malátny. Veľa
členov obslužného personálu, takmer všetci boli Indovia,
sa prechádzalo po verandách s ošklbanými metlami v ruke,
ale neoblomné mravce pokračovali na svojej ceste a termi
rozožierali staré drevo. Objednal som si čaj s citrónom
a priniesli mi kávu.
Popoludnie som strávil vkladaním poznámok do po-
čítača, čítaním nikdy neodoslaných zamilovaných listov
miestneho anglického guvernéra a počúvaním mora a vrán.
Bol som šťastný. Bol som sám a samota mi bola vyni-
kajúcou spoločníčkou.

163
 Dúha sa
zbláznila

Správa, ktorú som podvedome očakával, prišla ráno spolu

s novinami zavesenými v plastovom vrecúšku na kľučke
dvier do izby. Mala len niekoľko riadkov na vnútornej stra-
ne New Sunday Times s dátumom: Phnom Penh, 20. marec.
Jeden z vrtuľníkov OSN sa zrútil v Kambodži, pričom
všetkých 23 pasažierov na palube utrpelo zranenia. Vrtuľník
prepravoval 15 európskych novinárov, ktorí pricestovali
do Kambodže na pozvanie misie OSN, 3 funkcionárov
z medzinárodných organizácií a 5 ruských členov posádky.
Nehoda sa stala, keď vrtuľník počas pristávania v Siem Reape,
mestečku neďaleko starobylých chrámov v Angkore, začal náhle
klesať, viackrát sa otočil okolo svojej osi a zrútil sa na dráhu
z výš približne 15 metrov. Pri nehode nedošlo k obetiam na
životoch, ale niektorí cestujúci utrpeli vážne poranenia chrbtice.
Misia OSN nariadila, aby všetkých ďalších 20 vrtuľníkov MI-17
sovietskej výroby zostalo na zemi až do ukončenia vyšetrovania
tejto nehody.

V tej chvíli som nič necítil a to ma prekvapilo. Potom sa ma

zmocnila nečakaná radosť. Zdalo sa mi, že som si prečítal
svoje úmrtné oznámenie a tešil som sa, že som nažive. Chcel
som sa o túto radosť s niekým podeliť, chcel som povedať
„Vidíš? Vidíš to?“ prvému okoloidúcemu, ale nebol tu nikto.
Sotva svitalo a hotel bol vyľudnený. Všetci tí, ktorým by
som mohol zatelefonovať – Angela v Bangkoku alebo moje

164
deti v Európe –, o takom čase ešte spali. V hlave mi vírili
tisíce otázok, črepiny myšlienok a každá z nich šla svojou
cestou. Myslel som na veštca z Hongkongu; na tých, ktorí
asi boli na palube toho vrtuľníka; istotne Holzgen, kolega,
ktorý tam šiel namiesto mňa. Myslel som na to, aké som
mal šťastie. Šťastie? Uvažoval som, že pôjdem na letisko,
aby som stihol prvý možný let do Phnom Penha. Keď sa už
raz veštba naplnila, nemal som sa predsa čoho obávať. Nie?
Práve naopak! Nebola tá nehoda azda ďalším varovaním?
Rok sa predsa neskončil!
Fascinovane som znova a znova čítal tie slová v tlači,
akoby obsahovali niečo magické. Napokon sa mi aj táto
správa videla ako všet ostatné novinové správy: nie-
koľko riadkov o niečom, čo sa už stalo; niečo vzdialené,
čo sa ma netýka ako krach na burze na Novom Zélande,
tajfún v Bangladéši alebo potopený trajekt na Filipínach.
Zostali mi len obavy z toho, čo mám urobiť, ako sa mám
skontaktovať s Der Spiegel, ako mám pomôcť Holzgenovi.
Tieto myšlien ma rozp ľovali. Zvláštne, ale je to tak,
a pomyslel som si, že v konečnom dôsledku je to vždy
presne tak: fakt, že človek má povinnosti, že musí niečo
organizovať, spôsobuje, že emócie idú stranou, že ich
kontroluje. Potreba konať prakticky mu bráni, aby sa
nechal strhnúť tým, čo cíti. Preto je okolo úmrtia toľko
obradov. Bolesť zo straty milovaného človeka by bola
neznesiteľná, ak by človek nemusel myslieť na pohreb;
na to, ako sa oblečie a akú hudbu mu dá zahrať. Každý
národ vypracoval vlastné formy rozptýlenia. Mimoriadne
praktickí a materialistickí Číňania dospeli k maximálnemu
odstráneniu sentimentálnosti z bolesti: ich pohreby vždy
končia obrovskými hostinami!
Bola nedeľa a v Hamburgu by som v redakcii asi sotva
niekoho zastihol. Moja kancelária v Bangkoku bola zatvo-
rená. Potom som si spomenul, že mám v počítači číslo na

165
mobil nemeckého lekára, šéfa nemocnice OSN v Phnom
Penhi. Zranených istotne hospitalizovali práve tam.
„Holzgen z Der Spiegel? Áno… áno, je tu, počkajte, idem
k jeho lôžku.“ A o niekoľko sekúnd som mal Joachima na
telefóne. Bola to jedna z tých situácií, keď človek skutočne
nevie, čo má povedať. On ma zbavil rozpakov. Len čo ma
spoznal po hlase, zakričal: „Do čerta s tebou a s tvojím
veštcom! Vidíš? Pozrimeže, akú mal pravdu!“ Joachim mal
zlomenú nohu a stlačené stavce, ale zotaví sa. Už bolo všetko
pripravené, aby ho previezli do Bangkoku a odtiaľ späť do
Nemecka.
Zasekla sa zadná turbína a vrtuľník stratil kontrolu.
Keď sa zrútil na zem, otvorili sa palivové nádrže a mnohí
kolegovia sa ocitli premočení od benzínu. Bol to zázrak, že
nepreskočila iskra.
Absolvoval som ešte niekoľko telefonátov a potom som
sa vybral na dlhú prechádzku. Keď som prechádzal popred
veľký číns chrám na Pi Street, akosi automatic som
sa chcel poďakovať bohom. Kúpil som vonné čin, šiel
som ich obetovať pred viacero oltárov a myslel som si, že
tým som všetko uzavrel.
Samozrejme, že to tak nebolo. V myšlienkach som sa
neustále vracal k pádu toho vrtuľníka. Nedokázal som ho
prijať ako uskutočnenie veštby, ale ani som ho nepovažoval
za úplnú zhodu náhod. Opakoval som si, že racionálne je
každá predpoveď na päťdesiat percent správna a na päťde-
siat percent nesprávna a že ten vrtuľník sa rovnako mohol
i nemusel zrútiť; nevedel som sa však upokojiť a akceptovať
túto udalosť len ako čisto štatistický údaj.
Až do toho okamihu bola pre mňa celá vec s vešt-
com a s jeho predpoveďou tak trochu aj hrou a záväzok
nelietať akousi stávkou so sebou samým, aby som sa
vyskúšal. Hra sa skončila. Už nešlo o domnienku, že niečo
zvláštne je teoreticky možné. To zvláštne bolo predo mnou;

166
a v hrozivej podobe. Nebola v tom sugescia. Neboli v tom
subjektívne premietania fantázií alebo mojich obáv. Tá
správa bola objektívnym faktom: vrtuľník sa naozaj zrútil.
Bol to však dôkaz, že veštec z Hongkongu mal pravdu?
Čo „videl“? V duchu som si želal, aby to tak nebolo. Okul-
tizmus som veľmi rád vnímal ako možnosť, nie ako istotu.
Chcel som zotrvať v pochybnosti, nechcel som uveriť. Počas
celého svojho života som sa viere vyhýbal; netúžil som sa
preto nechať teraz presvedčiť, aby som prijal práve túto!
Tým, že som sa prispôsobil predpovedi a poslúchol
som veštca, čiže som nelietal, som chcel dodať svojmu ži-
votu trochu poézie a nie ďalší dôvod na zúfalstvo. Pretože
ak toto bol dôkaz, že všetko je už napísané, život už potom
nemá nijaký zmysel! Žiť nie je k ničomu!
Od začiatku roka som v novinách pozorne čítal správy
o zrútených, zle odštartovaných či búrlivo pristávajúcich
lietadlách a vždy som sa spytoval, či som mohol byť na ich
palube. Nie. Tých málo nešťastí, o ktorých som sa dočítal,
sa stalo na miestach, kde by som nemohol byť. Ale toto?
V Kambodži! Toto bolo moje. Zrútený vrtuľník bol presne ten,
ktorým som mal letieť ja. O tom niet pochýb. Bol som teda
zodpovedný za jeho pád? Odrazu som sa cítil vinný. Vinný
voči priateľovi Jean-Claudovi Pomontimu z Le Monde, ktorý
si vybil tri zuby; voči Irovi Chaplainovi, fotografovi z Der
Spiegel, ktorý si zlomil nohu; voči chudákovi Holzgenovi,
ktorého preto, že bol na mojom mieste, prevážali na nosidlách
do Hamburgu. Vnímal som ako pomerne nečestnú vec fakt,
že v dôsledku nejakej veštby som nebol na palube toho vr-
tuľníka s nimi. Čo už, ale keby som tam bol, nebol by som
práve ja tou iskrou, pre ktorú by sa všetci ocitli v plameňoch?
Myseľ mi neprestávala nekontrolovane vystrájať.

Penang mi pripomenul dávneho priateľa. Narodil sa tu,

v čínskej rodine, vyrastal na cestách svetom, stal sa z neho

167
 známy profesionál a zohral dôležitú úlohu v rozvoji via-
cerých ázijských krajín. Obaja sme študovali v Spojených
štátoch s rovnakým štipendiom a zostali sme ro v kon-
takte. Zavolal som mu a môj priateľ tu náhodou bol, prišiel
si odpočinúť po expedícii do džungle, kam sa vybral hľadať
ojedinelý vzácny druh palmy.
Poslal po mňa šoféra na starom modrom mercedese,
ktorý brázdil naprieč Penangom, mestom – čo bolo očividné
–, ktoré sa niekto snažil zachrániť a zachovať, zatiaľ čo ostat-
ní nahlodávali jeho pokojnú, provinčnú eleganciu a chceli
ho modernizovať. V starej rezidenčnej štvrti zreštaurovali
a priviedli k niekdajšej kráse niektoré biele koloniálne vily
uprostred hustej záhradnej vegetácie; iné, ako sa vraví,
„konvertovali“, sťaby zmenili vieru: jedna sa zmenila na
poloautomatický distribútor vysmážaných kureniec re-
ťazca Kentuc, druhá na luxusný night-club. Tretiu práve
demolovali, ale na obrovskom pútači bola už olejomaľba
bytov, ktorá bude stáť na jej mieste.
Rodný dom môjho priateľa nebol v dobrom stave, ale
vynímal sa tam. Steny bez farby, kreslá zakryté plachtami,
roztrhané papierové tienidlá svietidiel na priedomí, prach
na poličkách a zvyš mnohých životov porozhadzované
tu i tam mu neuberali na ráze pevnej, takmer majestátnej
rezidencie. Postavili ju v dvadsia ch rokoch dvadsiateho
storočia. Otec môjho priateľa dal priviezť dlaždice z An-
glicka a keďže bol lekár, dal vyrezať symbol Eskulapa
s hadom do vzácneho dreva na schodoch a na zábradlí,
ktoré dominovali salónu. V jednej miestnosti sa nachá-
dzali desiat balijských obrazov, v ďalšej mnohé drevené
soš z Bornea; celé prvé poschodie zaberali modely člnov
Sonda a hromady suchých palmových listov – nádher-
né, ak sa človek na ne pozorne pozerá –, každý založený
a klasifikovaný vo svojom priesvitnom obale. V salóniku
bolo klavírne krídlo, dve violončelá a spinet, na ktorom

168
môj priateľ hrával Bacha „tak, ako sa na ňom hrávalo za
Bachových čias“. V záhrade boli obrovské voliéry s množ-
stvom pestrofarebných a uškriekaných tropických vtákov,
o ktorých vedel všetko.
V dome, pôvodne postavenom pre veľkú bohatú rodinu,
už bývali len dvaja gvardiáni, a celkovo mal v sebe niečo
prízračné. Tým prízrakom bol on, môj priateľ. Architekt,
botanik, muzikológ, muzikant, mecenáš, esejista, ornitológ
Lim Chong Keat spravil z toho domu útočisko pred svetom,
úkryt pre všetky veci, ktoré miloval a ktoré si z času na
čas chodieval vychutnať.
Po rokoch profesionálnych úspechov zanechal veľ-
kú časť práce mladším kolegom, aby sa mohol venovať
zberateľstvu a dokumentovaniu krásy tam, kde sa práve
nachádzal. Bol to inteligentný a vzdelaný muž, ktorého sa
zmocnilo obrovské zúfalstvo. Videl, že „rozvoj“, na ktorom
sa podieľal, sa uberá nesprávnym smerom; videl, že ničí
životné prostredie, robí ľudí nešťastnými; videl vo vlastnej
krajine čoraz väčšie rasové rozdiely. Bol sklamaný z verej-
ného života, kde peniaze podmieňovali každé rozhodnutie
a kde už nikto nemal odvahu pomyslieť na nič iné ako na
vlastné bohatstvo.
Vravel, že mestá na celom svete upadajú, lebo ich už
neobývajú pôvodní obyvatelia, ale čoraz častejšie sa do
nich vkrádajú dočasní obyvatelia a tí, ktorí tam idú len pre
peniaze. Aj Penang uchovávali z nesprávneho dôvodu: aby
pritiahli turistov.
Vyzeralo to, akoby Chong Keat už dlho čakal na nie-
koho, komu by sa mohol vyžalovať, bez zábran a bez obáv,
že ho budú považovať za blázna. A ja som mu tak veľmi
rozumel! Bol rovnako zúfalý ako ja. Prvý raz som prišiel do
Ázie v roku 1965. O šesť rokov neskôr som sa tam presťaho-
val a v priebehu viac než dvoch desaťročí som videl, ako tá
Ázia, pre ktorú som odišiel z Florencie, mizne pred mojimi

169
očami; videl som, ako sa mení panoráma miest a ľudia sú
čoraz tvrdší. Všetko, čo som miloval, postupne ničili.
Žeby to bolo jednoducho vekom? Človek starne, svet
sa mení a melanchólia minulosti nám vytvára škaredý obraz
prítomnosti a hrôzostrašný obraz budúcnosti. Alebo je
základom nášho nepokoja niečo iné? Naša generácia bola
svedkom obrovských zmien v Ázii. Nie je azda zúfalé vidieť,
ako v súčasnosti zmes módnych trendov, nápadov a cudzích
banalít rozožiera a ovláda rozličné kultúry?
Chong Keat mal ro dom na Bali, kam pravidelne
chodieval. Dnes tam viac nevkročí. Aj tam – vravieval – už
ľudia slávia obrady, ktorých význam nepozná; zúčastňujú
sa slávností a ani nevedia prečo. „Hrajú jednu úlohu, ktorú
sa naučili naspamäť,“ povedal. „Dúha sa zbláznila.“
V uplynulom období sa zaoberal palmami a často cho-
dieval do džungle, kde sa začal zaujímať o orang asli, sku-
točných obyvateľov Malajzie – pygmejov, z ktorých sa do
dnešných dní zachovalo len niekoľko skupín. To bola ďalšia
príležitosť robiť si starosti. Keďže orang asli po stáročia žili
v lese, osvojili si ohromné poznanie prírody; z ich šamanov
sa stali veľkí odborníci na rozličné rastliny a ich vlastnosti,
ale teraz, keď ich priťahovalo všetko moderné, opúšťali
svoje prostredie a odchádzali do miest; tá múdrosť, ktorú
nadobudli v priebehu generácií, sa postupne vytrácala.
Šamani umierali bez toho, aby svoje tajomstvá niekomu
odovzdali a nikto z mladých ani nemal záujem naučiť sa ich.
Napokon, na čo by už potrebovali poznanie z džungle, keď
v meste je všetko? Chong Keat si z toho robil ťažkú hlavu.
Bože môj, ako veľmi som mu rozumel! Sám som predsa
videl, ako sa tá stará múdrosť stráca v mojom svete. Keď
som bol malý, vo veľkých rodinách bol vždy niekto, kto
poznal liečivé rastliny a vedel ich v lese nájsť. U nás doma
to bola starká z maminej strany, ktorá pripravovala horké
odvary na kašeľ a dávala mi na prsia teplé obklady, aby mi

170
prešiel zápal priedušiek. Toto poznanie sa vytratilo už pri
mojej mame: ona radšej chodievala do lekárne. Kto sa už
dnes díva na mesiac, skôr ako sa rozhodne, či je vhodný čas
na presadenie stromu, aby sa dobre ujal, alebo či má spíliť
ďalší, aby drevo nenapadli červotoče.
Vedu sme postavili na piedestál, vďaka čomu sa nám
všetko, čo nie je vedec podložené, javí smiešne a podradné,
a tak sme odsunuli nabok mnohé praktiky, ktoré mohli byť
pre nás veľmi užitočné.
Keď sa v Orsigni niekto poranil sekerou alebo kosákom,
utekal k Alighierovi; on sa prežehnal, zabrblal akési tajné
zaklínadlo, ktoré ho naučil otec na vianočnú vigíliu, prešiel
po rane rukou a krvácanie sa zastavilo. Bolo to pohodlné,
pretože do nemocnice bolo ďaleko.
Na pásový opar tam bol Ubaldo, sám ho dvakrát dostal,
a tak ho mohol „označiť“ a odobrať ho ostatným. Ubaldo
si pichol špendlíkom do prsta a krvou, ktorá mu vytiekla,
urobil kružnicu okolo ložiska, aj on pritom mrmlal akúsi
modlitbu. A opar zmizol. Videl som to.
Dnes už aj v Orsigni chodia všetci do nemocnice a tých,
ktorí vedia „označiť chorobu a zbaviť jej ostatných“, je čoraz
menej. Nie je to azda škoda? Nemali by sme azda skúsiť
znovu objaviť to, čo sme dokázali robiť ako primitívni ľudia
a čo sme dnes ako ľudia moderní zabudli?
Vraví sa, že svätý František sa zhováral s vtákmi. V jeho
dobe bolo už aj toto výnimočné, ale niekoľko miliónov rokov
predtým nie. Vtedy možno všetci ľudia dokázali porozumieť
zvieratám a možno aj vycítiť, že sa blížia niektoré udalosti.
Austrálski domorodci si určite zachovali niektoré z týchto
primitívnych schopností. Ako by sa inak mohli vydať na
cestu o mnoho dní skôr pred smrťou náčelníka, aby prišli
včas na jeho pohreb?
Opäť som si spomenul na ten vrtuľník a spýtal som
sa Chong Keata: „Ty veríš na osud?“

171
 Čakal som, že sa zasmeje. Ale nezasmial sa.
„Ukáž,“ povedal mi priateľ a veľmi pozorne si začal
prezerať moju natiahnutú dlaň.
„Si predurčený na neobyčajný život. V tomto sme podobní,
pozri,“ a ukázal mi svoju dlaň. „Obaja máme uprostred dlane
veľké písmeno A. Áno, obaja máme ako ľudia svoj osud.“ Potom
sa odmlčal, akoby bol v rozpakoch.
„Pokračuj!“ povzbudil som ho.
„Musím nájsť silu povedať ti to, čo vidím, aby som nezničil
naše priateľstvo.“
„Vrav!“
„Tvoja dlaň hovorí jasne, že nie si intelektuál. Si veľmi
citlivý muž, nie však intelektuál…“
„Iste. To viem veľmi dobre.“
„Každý, kto zbadá tvoj dom, tvoju knižnicu, by ťa mohol
považovať za človeka, ktorý sa venuje výlučne úvahám. No nie
je to tak, si človek činu; človek, ktorý koná. Nie však logic, ale
inštinktívne. Z emocionálneho hľadiska si raz hore, potom dole…“
„Kde si sa naučil čítať z ru?“
„Určite nie z kníh. Tie len všetko kopírujú. V chiromantii
rovnako ako vo feng šuej je niečo čarovné, božské, čo musí človek
cítiť a čo sa nedá naučiť z kníh.“
Chong Keata som poznal ro, ale nevedel som o tejto
jeho záľube. Keď ho človek vníma cez jeho zbier, rastliny,
vtá, štúdium paliem, mohol by si ho zameniť s vedcom.
A predsa, aj on mi rozpráva o mágii! A ani o ňom ako
o mnohých iných by som to nepovedal!

V nasledujúcich dňoch som sa snažil zabudnúť na vrtuľník

a zaoberať sa niečím iným.
Vo chvíľach uvoľnenia sa mi v mysli nekontrolovane
vynárajú mnohé obrazy, medzi nimi aj pútač, ktorý som
videl na hraničnom priechode: „Trest smrti pre toho, kto
preváža drogy“. A pomyslel som si na mladého človeka, na

172
nikoho konkrétneho, vo veku mojich detí, ktorý sa trochu
zo zvedavosti, trochu zo žartu priblíži k drogám a skončí
v pasci, ktorá v Malajzii vedie priamo na šibenicu.
V Laose a v Kambodži je gandža, marihuana, jednodu-
cho trávou, ktorú človek môže kúpiť na trhu, pretože ide
o jednu z prísad do miestnej poliev, niečo ako pre nás
petržlenová vňať. Za pár drobných vám dajú celý zväzok,
ako keď idete u nás na nákup a predavač zeleniny a ovocia
vám k nákupu pribalí voňavé bylin. V Penangu však stačí
jediná hrsť tejto trávy, aby človeka odsúdili na smrť! Koľko
mladých niekedy aj nevedome riskovalo na ceste z Indo-
číny do Singapuru s cigaretkou marihuany pomiešanou
s marlborkami!
Každá krajina má, samozrejme, právo chrániť sa pred
drogami, ale táto malajzijská paušálna spravodlivosť sa mi
videla nespravodlivá a pokrytecká. Drogy, predovšetkým
tie pravé a smrtiace ako heroín, dnes tvoria najvýnosnejší
priemysel na svete; megabiznis, ktorý má filiál v každej
krajine; jeho manažéri cestujú tými istými lietadlami
a sú ubytovaní v tých istých hoteloch ako všetci ostatní.
Peniaze z jeho predaja prechádzajú tými istými bankami.
Do drogového priemyslu sú zapojené celé vlády, osobnos-
ti, ktoré by nikto nikdy neupodozrieval, ľudia, ktorých
chránia bariéry obrovského bohatstva a rešpektu. Dotkne
sa ich niekedy niekto? Nie. Na popravisku v krajinách,
ktoré tvrdia, že chcú spravodlivosť, skončia len ničomní
chudáci, nevinní vetroplachovia alebo nanajvýš bezvýz-
namní díleri.
Uvažoval som, že napíšem článok o tejto „drogovej
spravodlivosti“ a Penang bol ako stvorený na to, aby sme sa
niečo o nej dozvedeli. Trest smrti je tu povinný pre každého,
koho zadržia s viac ako pätnástimi gramami a vykonanie
trestu bolo doposiaľ neúprosné: stodvadsať popravených
ľudí, väčšinou cudzincov.

173

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 S obhajobou týchto nešťastníkov sa spája meno jedného
muža: Karpal Singh. Šiel som ho navštíviť. Vysoký Ind, asi
šesťdesiatnik, mal široké ramená, bielu briadku a zvlnené
vlasy. Karpal bol sikh, ale v roku 1971 sa zriekol klasického
turbana, aby sa stotožnil s malajzijskou identitou, pretože
aj on ako mnohí iní vtedy ešte dúfal, že ona stmelí rozličné
rasy prítomné v tejto krajine.
„Bola to ilúzia,“ povedal mi Karpal, „pretože Malajzijča-
nia neprestali považovať túto krajinu za svoju a nás Indov
a Číňanov za votrelcov.“
Karpal Singh bol členom parlamentu a dnes je známym
kontroverzným advokátom. Obvykle sa zdržiava v Kuala
Lumpure, pretože – ako sám vraví – tam má všetkých svo-
jich nepriateľov. V Penangu má kanceláriu predovšetkým
pre drogové prípady. Jeho interpretácia tvrdosti zákona
bola zaujímavá. Karpal tvrdil, že keďže drogovo závislí sú
v Malajzii väčšinou Malajzijčania a díleri sú Číňania, vláda
vidí túto situáciu ako akúsi ópiovú vojnu, ako pokus Číňanov
o oslabenie a ovládnutie malajzijskej rasy. Z toho vyplývajú
čoraz drakonickejšie normy. Podľa zákona z roku 1975 mal
sudca právomoc rozhodnúť medzi smrťou a doživotným
trestom. Nový zákon z roku 1985, naopak, núti sudcu poslať
na šibenicu všetkých odsúdených. Najpočetnejšou skupinou
sú Číňania z Hongkongu – očividne poslovia tajných zloči-
neckých organizácií Triád; rastie však aj počet západniarov.
Podľa Karpala tento p spravodlivosti nemá nijaký
účinok. Naopak. S rastúcim rizikom vzrástli aj zis, a teda
aj korupcia. Penang je naďalej významným drogovým
prekladiskom v dôsledku svojej polohy blízko pri hrani-
ciach s Thajskom a tiež preto, že je tam prístav. Množstvo
prepravovaného tovaru sa každým rokom zvyšuje.

Pokračoval som teda vo svojom výskume o Číňanoch spoza

mora. Každý deň som mal aspoň tri stretnutia s niekým

174
 z univerzi alebo z podnikateľského prostredia. Zaujímalo
ma, ako nguje ekonomika hua-ren, aké sú vzťahy medzi
jednotlivými čínsmi spoločenstvami v Ázii a koľko in-
vestujú Číňania z diaspóry v Číne. Po všetkých vážnych
rozhovoroch som sa každého, koho som stretol, opýtal
na niečo o veštcoch. Je v Penangu vôbec nejaký skutočne
šikovný jasnovidec?
„Veštci? Nenávidím ich,“ zareagoval jeden profesor
histórie, ktorý mi akurát urobil peknú prednášku o Malajzii
pred príchodom Angličanov. A rozpovedal mi tento príbeh.
Keď boli so súrodencami ešte malí, prechádzal popred
ich dom Ind a presvedčil ich matku, aby si dala čítať z ruky.
„Máš chorobu, na ktorú neexistujú lieky,“ povedal. „Do
roka zomrieš.“ Matka zostala ako obarená. Rodine nič ne-
povedala, ale od toho dňa to už nebola ona. Bola to silná
Číňanka, oddaná manželovi a deťom, no odrazu začala chodiť
von, hrávať kar , dala sa na zhýralý život a vyhľadávala
zábavu. Nikto nechápal prečo. Keď sa táto žena zdôverila
svojmu manželovi a rozpovedala mu veštbu, ukázal sa ako
mimoriadne chápavý a nechal ju, aby si robila, čo chce. Čas
plynul: rok, dva, tri; táto žena neochorela a ani nezomrela.
Medzitým si však tak veľmi zvykla na taký život, že ním
žila, až kým… o dvadsaťpäť rokov neskôr nepominula na
infarkt. „Šťastná!“ poznamenal som, ale pán profesor som
mnou nesúhlasil. Jeho detstvo poznačila skutočnosť, že
matka nebola nikdy doma a otec neustále splácal jej dlhy.
On určite nepoznal nijakých veštcov.
Viac šťastia som mal s manželkou jedného ekonóma.
„Áno, pravdaže, na Bishop Street býva jeden mimo-
riadne šikovný veštec. Nájdete ho v zadnej časti krajčírskej
dielne Vogue,“ poradila mi. „Je Ind. Volá sa Kaka.“
Bishop Street sa nachádza v srdci historického centra
Penangu. V tieni nízkeho nabielo namaľovaného podlu-
bia sú zoradené rozličné obchody, parmérie, krajčírstva

175
a holičstvá. Každý z nich má svoje meno napísané veľký-
mi červenými alebo čiernymi písmenami, zhora dole na
stĺpoch, ktoré sú orientované na cestu, a preto nebolo pre
mňa ťažké nájsť krajčírsku dielňu Vogue. Kaka tam však
už nebol. Presťahoval sa o kúsok ďalej a krajčír, tiež Ind,
sa ponúkol, že ma odprevadí. Takýmto spôsobom mi chcel
prejaviť svoju ochotu, ale zároveň si k sebe nakloniť priazeň
osudu. Cestou mi povedal, že aj on sa z času na čas zájde
ku Kakovi poradiť.
Vyšli sme úzmi schodmi na prvé podlažie. Za sklený-
mi dverami bola čistá a uprataná čakáreň. Dve pekné tučné
Ind a elegantný, vysoký, mohutný a navoňaný pán sedeli
v kreslách z ekokože a jedli fazuľu. Uvedomil som si, že
bol čas obeda a že tá tienistá miestnosť ponúkala príjemné
útočisko pred rozpáleným asfaltom na cestách.
„Čakal som Ťa!“ privítal ma muž postojač. Ja som ani
neotvoril ústa, ale domnieval som sa, že toto bol dokonalý
spôsob, akým sa jasnovidec môže predstaviť. Pozval ma do
svojej pracovne, sadol si do svojho manažérskeho kresla
a mňa usadil za stôl oproti.
Dátum narodenia, miesto narodenia, výpoč na kus
papiera a potom diagnóza: „Tvojím šťastným číslo je osmička.
Je to veľmi dôležité číslo v tvojom živote. Dávaj si pozor, aby na
čísle tvojho domu, v telefónnom čísle, na ŠPZ tvojho auta bolo
vždy číslo osem alebo aby súčet čísel dával osem. Tak budeš mať
stopercentne šťastie. Ďalším číslom je päť.“
Potom mi vzal ľavú ruku a prezrel si ju. „V tvojej rodine
sa všetci dožili vysokého veku a aj  zomrieš starý, pretože máš
dve čiary života namiesto jednej. Tá druhá čiara ťa chráni. Ak
napríklad havaruješ, tvoje auto sa zničí, ale  vyviazneš bez ujmy
na zdraví. Ako šridsaťročný si mal problémy, pretože ťa zradili
priatelia, ale po päťdesiat päťke zažiješ sedem nepretržitých
nádherných rokov. Čoskoro budeš robiť niečo, čo si ešte v živote
nerobil a budeš úspešný. Ak budeš hrať v lotérii, vyhráš…“ (Na-

176
pokon tomu uverím!) „Ako mladý si takmer zomrel na nejaké
ochorenie…“ (Žeby ten rok, ktorý som strávil v sanatóriu
ako osemnásťročný?) „Teraz by si mal začať meditovať…“ (To
vravel aj Chang Choub.) „Ak to budeš robiť, sám budeš schopný
vidieť budúcnosť a čoskoro budeš mať moc liečiť ľudí…“ (To by
som uvítal.) „Ty už tieto schopnosti máš v sebe, len sa ich musíš
naučiť uplatňovať.“
Myšlienka stať sa jasnovidcom sa mi páčila. Napadla
mi už počas rokov strávených v Tokiu. Vravieval som
si, že ak už jedného dňa budem mať po krk novinárčiny,
vymyslím nejaké nové náboženstvo. V Japonsku sa pred-
sa každý deň rodí nový boh! Stačí, ak majiteľ verejných
toaliet, bývalý policajt či žena v domácnosti povedia, že
mali víziu, okamžite si nájdu svojich stúpencov. Ide o za-
ujímavý fenomén. Keby som zistil, že sa nudím, bol by
som sa dal i na toto.
„Ak sa ocitneš na mieste, kde si nikdy predtým nebol, ale
máš pocit, že ho poznáš, je to preto, lebo si tam bol v predchá-
dzajúcich životoch,“ pokračoval Kaka. „Ty si mal už mnoho
životov a niektoré z nich boli dokonca mimoriadne zaujímavé…“
„Ktoré? Kde?“
Kaka povedal, že niektorí odborníci dokážu tieto živo
vidieť presne; on mohol rozprávať len vo všeobecnosti. „Mal
si už mnoho životov a si vo fáze, keď môžeš dosiahnuť vyššie
štádium, to…“
„Svätca?“ spýtal som sa, pretože to, čo hovoril, som
nebral veľmi vážne.
„Áno, mohol by si sa ním stať. Problém však spočíva v tom,
že máš v sebe veľké teplo, musíš byť neustále sexuálne veľmi
aktívny a to ťa oberá o energiu. Si výbušný a niekedy skutočne
neznesiteľný. Budeš taký až do svojej staroby,“ povedal Kaka,
sťaby ma chcel potrestať za žartovný tón.
„Ako šestnásťročný si mal dva milostné vzťahy: oba skončili
zle. Ak si sa oženil pred dovŕšením dvadsiatich šroch rokov,

177
 tvoje manželstvo stroskotalo; ak ako dvadsaťosemročný, máš
vynikajúce manželstvo.“ (Chyba! Ale nepoviem mu to.) „Peňazí
sa ti hrnie dostatok, ale rovnako sa aj míňajú.“ (Stále to isté…)
„Ak si ich chceš udržať, musíš nosiť na prostredníku pravej ru
zlatý prsteň. Len malý zlatý prsteň. Čiary v ruke vravia, že si
mal mať tri deti, ak to tak nie je, je to preto, že jedna z matiek
potratila, pravdepodobne bez tvojho vedomia, alebo ich ešte
môžeš mať.“ (Už len toto by chýbalo!)
Kaka mi vzal ru, obzrel si moje prs , nech a po-
vedal: „Si mimoriadne zdravý a netrápi ťa zápcha. Ale ak by
to tak bolo, neber lie, jedz len ovocie a zeleninu…“ (Výborná
rada.) „V každom prípade je pre teba najdôležitejšie, aby si začal
meditovať.“
Kaka bol naozaj schopný. Tým, že na začiatku každého
tvrdenia použil tú spojku „ak“, nechával akési východisko
a umožňoval pacientovi či klientovi, aby považoval za prav-
depodobné to, čo mu hovoril. Používal tento svojrázny trik
a keďže som ho pochopil, už ma nezaujímalo, čo mi chcel
ďalej povedať.
„Tvoja ruka ukazuje, že by si mal mať obrovské dedičstvo.
Ak to tak nie je, tak potom vyhráš v lotérii.“ Nudil ma. „Kaka,
veríš na osud?“ prerušil som ho.
„Áno, prikláňam sa k nemu. Čiary v ruke nás len upozorňujú,
ukazujú nám, čomu sa môžeme vyhnúť. Pozri sa na moju dlaň!
Všetci v nej vidia, že trpím na srdce a predovšetkým jeden
kolega, slávny veštec z Kuala Lumpuru, mi pred rokmi povedal,
že v päťdesiatich dvoch rokoch umriem na infarkt. Mám už
šesťdesiatpäť a aj keď zomriem, nebude to na infarkt.“
Kaka si naštudoval všet medicínske knihy, ktoré
mu prišli pod ruku, videl, čo vedie k infarktu a ro držal
diétu, cvičil, jedol obrovské množstvá surového cesnaku,
zvykol darovať krv a mal pravidelný režim: ráno sa zobúdzal
o pol siedmej, o ôsmej bol už v pracovni, kde zotrval až do
siedmej hodiny večer, tristošesťdesiatpäť dní v roku. „Ja

178
na infarkt nezomriem!“ vravel a pravou päsťou sa udieral do
hrudníka, na miesto, kde je srdce, až mu dunelo v hrudnom
koši. „Neumriem na infarkt, lebo čiary v ruke mi dali výstrahu.“
A tak som mu povedal, že jeden veštec ma vystríhal
pred lietaním a že sa práve zrútil vrtuľník, v ktorom som
mal sedieť. Čo som mal napísané v ruke? Mal som naozaj
v tom vrtuľníku zomrieť?
„Ale kdeže!“ odvetil Kaka sebaisto. „Ty máš v ruke dve
čiary osudu a keby si bol v tom vrtuľníku, vyviazol by si z neho
bez škrabanca. Ba keby v tom vrtuľníku boli tri či šri osoby
s takou rukou, akú máš , nikdy by sa nebol zrútil. Zapamätaj
si to navždy: vo chvíľach nebezpečenstva ťa táto druhá čiara
zachráni!“
Mal som to vedieť a uveriť tomu pred niekoľkými
rokmi! Vo Vietname som bol niektoré dni posadnutý myš-
lienkou, že v niečej puške, kdesi v ryžovom poli, číha na mňa
guľka, ktorá ma zabije. Tú guľku som videl! Cítil som pach
kovu. Nikdy som to nikomu nepovedal, ale tá myšlienka ma
trápila a niekedy som si skutočne musel dodávať odvahu,
aby som sa vybral tam, kam ma práca, zvedavosť alebo
jednoducho duch konkurencie voči kolegom viedol. Nuž
odvaha, čo je to? Vždy sa mi zdalo, že ide o silu prekonať
vlastný nevypovedateľný strach.
V tých rokoch bol v Indočíne okrem mnohých iných
kolegov aj jeden pozoruhodný Austrálčan, Neal Davis, kame-
raman z Visnews. Vždy, keď som prišiel na miesto, kde sa mal
nachádzať front, videl som Neala asi o desať metrov predo
mnou s bielym uterákom okolo krku a so starou kamerou
znač Bolex. V posledných dňoch v Saigone, keď sa zne-
nazdaj lietadlo snažilo bombardovať prezidentský palác
a protivzdušné jednot začali splašene strieľať, sme všetci
hľadali úkryt, ale Neal stál uprostred tej divočiny a filmoval.
A filmoval naďalej aj po desiatich rokoch, keď si v Bangkoku
po nevydarenom štátnom prevrate posádka dela pomýlila

179
jeho bolexku so zbraňou a vystrelila na neho. Neal nastavil
v kamere automatiku, zahodil ju pred seba a vytvoril tak
svoj posledný dramatický film: film o vlastnej smrti.
Spýtal som sa Kaku, či je podľa neho ruka najlepším
ukazovateľom osudu človeka. Povedal, že áno a potom do-
dal: „Treba však dávať pozor a snažiť sa pochopiť to, čo veštec
vraví.“ A rozpovedal mi príbeh svojho čínskeho klienta. Bol
to dobre situovaný podnikateľ. Zašiel ku Kakovi a on mu
povedal: „Tvoja ruka vraví, že máš dve manžel. Ak ich
nemáš, môžeš ich mať.“ Muž nemrhal časom. Šiel domov,
zvolal rodinu a oznámil, že sa ožení so svojou sekretárkou.
Chiromant mu povedal, aby to urobil. Rodina bola zúfalá,
šla ku Kakovi a on musel tomuto Číňanovi zavolať a vy-
svetliť mu, že „môžeš mať“ neznamená „musíš mať“. „Ak
ti poviem, že máš v ruke napísané, že zomrieš v plame-
ňoch, čo spravíš?“ spýtal sa Kaka Číňana. „Pripravíš nádrž
s benzínom, aby si do nej skočil alebo nádrž s vodou, aby si
uhasil možný požiar?“ Týmto argumentom ho presvedčil,
aby zostal monogamný.
Kaka tvrdil, že čiary v ruke nezostávajú po celý život
rovnaké. Menia sa časom a spolu s nimi sa mení aj osud.
Keby som sa dal na meditáciu, sám som mohol vidieť, ako
sa moja dlaň mení. Nedokázal som si predstaviť, ako je to
možné, ale to som mu nepovedal.
Vrátil som sa do hotela pešo, keď bolo slnko najvyš-
šie. V tom čase majú všetci v trópoch siestu. Spia rikšiari,
posediač s nohami vyloženými na mieste pasažierov,
pod strieškou svojho dopravného prostriedku; spia indic-
kí krajčíri na svojich pultoch, spia aj Číňania v polotieni
svojich obchodov.
Návštevy u veštcov mi prinášali čoraz väčšie sklama-
nie. To, čo mi vraveli o mojom „osude“, bolo len množstvo
banalít. Ak naozaj existujú „výnimoční“ jasnovidci, ktorí
majú špeciálne „schopnosti“, musia byť mimoriadne vzácni,

180
vravel som si. Žeby starec z Hongkongu bol jedným z nich?
Túto myšlienku som však okamžite odohnal.
Zo všetkých Kakových rečí mi ležala na srdci jeho
rada, aby som meditoval. Istotne by som si nenavliekol na
prostredník nijaký prsteň. Bohatstvo ma naozaj nezaují-
malo. Keď človek zbohatne, musí sa stretávať s ostatnými
boháčmi a bohatí ľudia – to som zistil už dávno – sú nudní.
Keď je človek bohatý, musí sa obávať, aby o svoje bohatstvo
neprišiel, týmto obavám by som sa chcel vyhnúť.
A predsa stretnutia s týmito osobnosťami, ktoré boli
napokon dosť normálne a snažili sa predovšetkým zarobiť
si na živobytie, mali v sebe niečo, čo sa mi páčilo. Prebe-
rali sme spoločne témy rodiny, zdravia, lás či bohatstva
a to ma nútilo uvažovať o sebe samom tak, ako som to už
nerobil ro. Kto už v mojom veku myslí na seba? Kto sa
zastaví a vážne sa spýta, či chce druhú manželku, tretie
dieťa alebo jednoducho prsteň na prostredník pravej ru?
Ľudská myseľ sa skôr zaoberá každodennými problémami
a človek sa nezastaví preto, aby sa na seba pozrel s odstupom
niekoľkých metrov. Koľko šťastne vydatých či ženatých ľudí
sa vedome teší z tejto skutočnosti? Alebo na ňu s radosťou
myslia cestou do práce? Okamihy, keď človek uvažuje nad
tým, čo má, sú čoraz zriedkavejšie. Zvyk modliť sa mal is-
totne aj túto nkciu; kto však už ďakuje Pánovi, skôr ako
si sadne k stolu?
Alebo kto už len rozjíma o smrti? Smrť sa pre nás
západniarov stala tabu. Žijeme v spoločnosti reklamného
optimizmu, kde smrť nemá miesto. Odstránili sme ju, vy-
hnali. Avšak každý veštec, ktorého som navštívil, ma na
ňu upozorňoval.
Akými zmenami prešla už len počas môjho života, tá
smrť! Keď som bol malý, smrť bola zborovou udalosťou.
Keď zomrel sused, pomáhali všetci. Smrť sa ukazovala.
Ľudia otvorili dvere do domu, mŕtveho vystavili a každý

181
sa tak stretol so smrťou. Dnes je to naopak: smrť je pre-
kážkou, dostáva nás do rozpakov, skrývame ju. Nikto ju
už nedokáže ovládať. Nikto už dnes nevie, čo si s mŕtvym
počať. Skúsenosť so smrťou je čoraz zriedkavejšia a človek
sa dokonca môže dožiť tej vlastnej bez toho, aby niekedy
videl smrť druhých.
Ak má pravdu tá žena z Bangkoku, ktorá sa dívala na
moje materské znamienko, skonám v cudzej zemi. Škoda,
lebo v umieraní na mieste, kde sa človek narodil, je niečo
povzbudzujúce; v izbe, kde poznáme vôňu, vŕzganie dverí
či výhľad z okna. Zomrieť tam, kde zomreli naši rodičia,
naši starí rodičia, tam, kde sa narodia naše vnúčatá, je ako
zomierať menej.
Číňania to pochopili a kult predkov bol pre nich
vždy jediným skutočným náboženstvom. Pôvodne mali
starodávny zvyk ponechávať v zadnej časti jaskyne miesto,
kde pochovávali mŕtvych a kde ženy rodili. Tak sa vytváral
cyklus; nový akoby preberal život od starého. Reinkarnácia,
presne.
Niet pochýb o tom, že ak človek žil neustále na tom
istom mieste, po celé generácie opakoval tie isté gestá, vy-
konávanie tých istých činností prispievalo k myšlienke
obrovskej kontinui života; takej, kde telo každého človeka
bolo čisto náhodný fakt, výhodný obal, ktorý len náhodou
patril tomu, kto v ňom býval.
Jeden z Ôsmich nesmrteľných sa vďaka meditovaniu
natoľko vzdialil od svojho tela, že po „návrate“ zistil, že mu
ho niekto vzal. Nezúfal si a vzal prvé „voľné“ telo, ktoré
našiel k dispozícii: telo beznohého žobráka, ktorý akurát
zomrel. A preto sa ten boh z taoistického Olympu nazýva
Li Železná noha! Pekné, však?

Z Penangu som sa musel vybrať do Kuala Lumpuru. Mohol

som ísť priamym vlakom z Buerworthu, ale toto riešenie

182
sa mi videlo príliš unáhlené, a tak som sa rozhodol pomaly
zviezť dolu pozdĺž polostrova jedným z tých taxíkov, kde
človek cestuje spolu s ostatnými ľuďmi. Chcel som sa zasta-
viť v Ipohu, meste, odkiaľ vraj pochádzajú najkrajšie ženy
a najbohatší Číňania v Malajzii.
Pred viac ako sto rokmi bol Ipoh veľkou dedinou. Jej
meno pochádzalo zo stromu, z ktorého Malajzijčania vyrá-
bali jedovaté šípy. Potom prišli Angličania, zistili, že pôda
v Ipohu je bohatá na zinok a to, čo sa potom stalo, vysvetľuje
dejiny Malajzie a jej súčasné problémy.
Na ťažbu zinku bola potrebná pracovná sila, Malajzij-
čania však nemali veľký záujem pracovať v baniach a An-
gličania sa rozhodli prijať každého emigranta, ktorému sa
podarilo do krajiny dostať. V roku 1879 už žilo v Ipohu
4623 Malajzijčanov, 982 Číňanov a jeden Angličan. V roku
1889 bolo Malajzijčanov už 10291, Angličanov 69, ale počet
Číňanov vzrástol až na 44790. Ipoh sa tak stal takmer vý-
lučne čínsm mestom a niektoré rodiny imigrantov, ktoré
zbohatli na zinku, sú dnes hospodárskou silou, s ktorou sa
politická moc v rukách Malajzijčanov musí vysporiadať.
„Len desať percent tunajších Číňanov je naozaj bo-
hatých, ale toto spôsobuje, že ďalších deväťdesiat percent
pracuje ako šialených v nádeji, že raz zbohatnú,“ povedal
mi jeden z Číňanov, ktorých som šiel v Ipohu navštíviť.
Nikto z nich neuvažuje o návrate do vlasti. „V Malajzii som
občanom druhej kategórie, ale aj tak si tu žijem lepšie, ako
keby som bol občanom prvej triedy v Číne,“ priznal sa mi
jeden učiteľ. „A preto zostanem.“ Sú vždy praktickí, títo
moji Číňania!

Začiatkom roka 1993 som si okrem zákazu lietať zakázal ešte

niečo: chodievať do obvyklých moderných hotelov, všetkých
rovnakých, ktoré vyrastajú jeden za druhým v každom
kúte sveta.

183
 V Ipohu sa mi podarilo ubytovať sa v jednom absolútne
čínskom, špinavom hoteli za päť dolárov – s cigaretovými
ohorkami na zemi, oltárikom predkov na každom poschodí,
nedostupným protipožiarnym schodišťom, pretože z neho
spravili miesto na odkladanie vecí a s izbami, kde boli rôzne
postele. Ale aj Ipoh sa postupne modernizoval. Šiel som sa
pozrieť na najstarší čínsky chrám v meste, ktorý však akurát
úplne prestavali z betónu. Šiel som sa pozrieť do jaskýň vo
vápencovej hore, kde bývali prví budhisti v tomto regióne,
a aj tie boli zašpinené od zvyškov betónu a s neónovým
osvetlením. Sošky v roklinách boli nové a vyleštené. Tie
staré, sčerneté od kadidla a veku odniesli preč.

Zvečerievalo sa, keď som autobusom pricestoval do Kuala

Lumpuru.
To mesto som nevidel už ro a dosť ma prekvapilo.
Kuala Lumpur nadobudlo moslimský ráz. Podľa vzoru
Angličanov, ktorí postavili stanicu a vládny palác v peknom
maurskom štýle, sa Malajzijčanom vďaka modernej archi-
tektúre podarilo vtlačiť hlavnému mestu nový ráz a zbaviť
ho čínskeho vzhľadu.
Skončil som v jednej z tých ubytovní so špinavým ko-
bercom, taniermi so zvyškami jedla na chodbách a sprchou
bez závesu, ale aspoň som sa nemusel dívať na svet ako
rybička cez sklo akvária. Okná v izbe som mal otvorené
a zvonka ku mne doliehali všet zvu a tiež pach mesta
chudobných.
Všetci majitelia, úradníci, upratovač a čašníč v uby-
tovni boli Číňania. Len vrátnik a poslíček v jednej osobe,
ktorý nosil batožinu všetkým čínsm klientom, bol Ma-
lajzijčan. Stačilo, aby som sa mu prihovoril a aj on mi hneď
porozprával o probléme, ktorý rozdeľuje Malajziu: rasa.
„Pozri,“ povedal a natiahnutou rukou urobil pred sebou
obrovské gesto. „Mrakodrapy sú čínske, trhovnícke stán

184
sú čínske, obchody sú čínske, supermarke sú čínske… Tak
mi teda povedz, či je toto Malajzia?“
Pred ubytovňou akurát zastavil motocykel s vozíkom
pripevneným naboku. Muž si z hlavy sňal helmu a pustil sa
do práce. V priebehu niekoľkých minút sa vozík premenil na
malú reštauráciu s dvomi plynovými horákmi a stolíkom, na
ktorom sa na malých podnosoch vynímali chutné špeciali .
Ľudia sa pri ňom zastavovali, brali si mäsové fašír, kús
chobotnice, plát pečien, klobás a kuracie krídelká
napichnuté na drievkach. On ich varil v dvoch hrncoch vo
vriacej vode, ľudia si ich potom namáčali do žltej, červenej
a oranžovej omáč naservírovanej v tanierikoch poukla-
daných vedľa seba, jedli ich postojač a platili podľa počtu
prázdnych drievok, ktoré im zostali v rukách. Všetko bolo
čisté, príťažlivé a dobre zorganizované. Ten muž bol Číňan.
Číňania boli aj všetci tí, ktorí dookola v húfoch zaneprázd-
nene pobehovali.
Pri takejto konkurencii ten chudák Malajzijčan cítil,
že by to len sotva niekedy zvládol!

185
 Rany pod
závojom

V Kuala Lumpure som bol sotva dvanásť hodín a hneď som

dostal pozvanie k premiérovi domov… spolu s ďalšími tisíc-
kami osôb. V novinách som si prečítal, že na sviatok Hari
Raja Malajzijčania tradične otvárajú dvere svojich domov
pre každého, a teda aj oficiálna rezidencia šéfa vlády, ktorý
bude osobne prijímať hostí, bude dostupná pre kohokoľvek,
kto ju bude chcieť navštíviť. A bol to práve ten deň.
Z taxíka som vystúpil asi päťdesiat metrov od obrovskej
čiernej brány, bola otvorená, a tak som vošiel dnu. Ohromný
dav ľudí sa pohyboval okolo podnosov plných ryže, fašírok,
závitkov a stoviek plastových pohárov s vodou a oranžá-
dou. Každý si nabral na tanier a šiel sa najesť na trávnik.
Pred vchodovými dverami stáli ďalší ľudia v zástupe, aby
mohli podať ruku premiérovi Mahatirovi, ktorý stál spolu
s manželkou uprostred salónu so zapnutou klimatizáciou.
Na stenách viseli otrasné piktogramy so zákazom fajčiť.
Veľká väčšina prítomných boli Malajzijčania, všetci
boli odetí do lesklých farebných odevov z hodvábu: muži
aj deti mali na košeli a nohaviciach krát sarong na spôsob
sukne a čiernu moslimskú pokrývku hlavy; ženy v odeve
zloženom z dvoch častí, ktorý sa stal dnes už národným
krojom: sukňa dlhá až po zem a cnostná tunika až po kole-
ná. Vyzerali ako z rozpráv; tá rozprávka mohla pokojne
začínať takto: „Kde bolo, tam bolo, bola jedna bohatá krajina,
kde žili spolu šťastne Malajzijčania…“

186
 Obzeral som si ich, všetci boli trochu moletní, pomalí,
čiastočne samoľúbi, a hoci sa tvárili ako tvrdí ľudia, v sku-
točnosti boli mierni a ja som tej ich rozprávke úplne rozumel.
„… Jedného dňa prišli zďaleka kolonialisti, ale krajina bola
bohatá a Malajzijčania v nej naďalej žili pokojne a vyrovnane.
Keď sa však kolonialisti vrátili domov, v Malajzii zostali
Číňania… A mier Malajzijčanov sa skončil.“
Po stáročia žili v kampongoch, v dedinách pod svojimi
sultánmi – tak duchovnými, ako aj politickými vodcami; boli
moslimovia, boli chudobní, ale vždy mali čo jesť. Len keď
Angličania odišli a zanechali za sebou početnú populáciu
čínsch imigrantov – povahovo i kultúrne tak odlišných,
bystrejších, aktívnejších, podnikavejších –, Malajzijčania boli
nútení odísť do miest a pustiť sa do práce, aby im nevzali
spod nôh aj zem, ktorú považovali za svoju.
Práve potreba konkurovať Číňanom prinútila Malajzij-
čanov zriecť sa potešenia zo života v kampongoch a zbavila
ich stavu rozprávkovej milosti. A práve človek potriasajúci
jednu ruku za druhou v obrovskom salóne s klimatizáciou
bol stratégom tejto operácie, ktorá mala zaručiť, že Malaj-
zia zostane Malajzijčanom a zároveň sa stane modernou
krajinou.
Aj predchádzajúce vlády sa snažili ochrániť záujmy
bumiputra, detí zeme, a udržať Číňanov pod kontrolou,
ale výsled boli diskutabilné. Nariadili malajzijskú účasť
v každom čínskom podniku a Číňania si tak z pohodlnosti
kúpili Malajzijčanov a využívali ich ako báb; nariadi-
li malajzijský jazyk ako oficiálny jazyk, čo však znížilo
kultúrnu úroveň všetkých; obmedzili prístup Číňanov na
univerzi , takže tí odišli študovať do zahraničia a potom
sa vrátili vzdelanejší a ostrieľanejší ako Malajzijčania, ktorí
zostali doma.
Mahatir sa dostal k moci v roku 1981 a pochopil, že
problém môže vyriešiť od základu len vtedy, ak sa posnaží

187

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

omnoho viac: bolo potrebné znovu vytvoriť Malajzijčanov,
posilniť ich identitu a bolo potrebné udržať Číňanov na
okraji, no dať pritom pozor, aby ich nevyhnal z krajiny,
keďže sedemdesiat percent súkromného hospodárstva mali
v rukách oni a ich náhly odchod by mohol mať fatálne
násled. Mahatir zamýšľal rozptýliť prítomnosť Číňanov
v rámci obrovského všeobecného rastu populácie.
Malajzia má len dvadsať miliónov obyvateľov, Mahatir
by chcel dosiahnuť sedemdesiat miliónov obyvateľov do
roku 2020. Fakt, že Malajzijčania sú moslimovia a majú
teda právo na š ri manžel, takže rýchlosť ich prírastku
je už dnes dvojnásobná oproti tej čínskej, postne istotne
vytúžené výsled. To, o čo sa Mahatir snaží, je proces
etnických čistiek naopak.
Mahatir, v snahe prerobiť Malajzijčanov a dať im defi-
novanejšiu identitu, ktorá už nebude ovplyvnená storočím
života po boku Číňanov, zasadil rozhodný úder: uchýlil sa
k náboženstvu, pričom prinútil obyvateľstvo k moslimské-
mu vierovyznaniu, aké Malajzijčania predtým nepoznali. Pre
človeka ako ja, ktorý už ro nežije v Malajzii, boli tieto zme-
ny v dôsledku masového „znovuobrátenia“ Malajzijčanov na
islam pomerne prekvapujúce. Okrem zanechania tradičných
ženských krojov, ktoré nahradil závoj, zaviedli moslimské
novin v každej oblasti života. Moja hotelová izba, ako
všade v Malajzii, mala zo zákona na strope šípku, ktorá
naznačovala smer do Mek. Reštaurácia mala, ako všet
ostatné, mimoriadnu sekciu, kde pripravovali len moslimské
jedlo; každá komunita mala svoje „verejné moslimské oko“,
akéhosi náboženského špióna, ktorého úlohou bolo kontro-
lovať správanie sa obyvateľov. V novinách sa diskutovalo
o tom, čo je podľa islamu „slušné“ a v kníhkupectvách pre-
dávali knihy o tom, ako sa má správny Malajzijčan správať.
Rozumiem, že Malajzijčania nechcú, aby im Číňania
vybetónovali celú krajinu, že nechcú, aby im nanucovali svoj

188

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 vkus a etiku; nie je však nebezpečné využívať náboženstvo
na rozdelenie dvoch etnických spoločenstiev a vzbudzovanie
nenávisti? Táto separácia môže totiž ľahko viesť k násiliu.
Díval som sa na dav Malajzijčanov v záhrade, na Ma-
hatirovu rezidenciu, na mesto na úpätí vrchu a mrakodrapy,
na nákupné centrá, luxusné hotely a zdalo sa mi, že napriek
moslimskému vzhľadu Malajzia nebola veľmi odlišná od
budhistického ajska alebo od toho, čo by z neho spravili
Číňania, keby mali krajinu v rukách oni. Napriek Mahati-
rovým očakávaniam, že Malajzia bude iná, a napriek jeho
protizápadným tvrdeniam model modernosti, o ktorý sa
snažil, bol ako všet ostatné: kópia Západu.
Aj ja som si vystál v tom dlhom rade, aby som vzdal
premiérovi úctu a netrvalo dlho, keď som mu podal ruku.
„Viete si predstaviť, o koľko viac rúk budete musieť stisnúť,
keď bude Malajzijčanov sedemdesiat miliónov?“ pozna-
menal som, kým mi podával ruku. „Vtedy tu už nebudem,“
odvetil Mahatir pohotovo, no zdalo sa mi, že v tej chví-
li pocítil aj úľavu, že sa nebude musieť podrobiť takejto
otrockej corvée.
V zástupe nebolo veľa cudzincov a tým, že som sa
dostal až tam, som si okamžite zabezpečil ďalšie pozvania.
Na konci dňa som bol na návšteve u niektorých vysokých
vládnych nkcionárov a troch ministrov. Aj to bol záži-
tok: mali viac-menej rovnaké domy, moderné a honosné,
bez charakteru, štýlu a akejkoľvek tradície; len preplnené
elektronickými doplnkami a vystavenými predmetmi, ktoré
zakúpili kreditnou kartou v Londýne a v New Yorku.
Kultúra kampongov sa skončila, aj keď sa niektoré
sviat ako napríklad Hari Raja slávili naďalej.

V nasledujúcich dňoch som pracoval na článku o Číňanoch,

ale v hlave mi vírili iné myšlien: dlhodobé dôsled toho
moslimského „znovuobrátenia“ Malajzie na islam.

189
 S pomocou starého kolegu, Malajzijčana indického
pôvodu, M. G. G. Pillaia, som šiel navštíviť niekoľko akade-
mikov, bývalých politikov a nádejného budúceho premiéra.
Obraz, ktorý som si z týchto návštev vytvoril, bol pomerne
znepokojujúci. Použitie islamu ako politického nástroja na
posilnenie malajzijskej identi bolo, akoby niekto vypustil
ducha z Aladínovej zázračnej lampy. Teraz bol slobod-
ný a rástol svojou vlastnou logikou, ktorá sa nevyhnutne
nestotožňovala s logikou, po akej túžili vládcovia. Mladí
Malajzijčania poslaní na štúdiá na islamské univerzi do
zahraničia sa vracali extrémne kritickí voči spôsobu, akým
bola riadená krajina i náboženstvo. Malajzijské ozbrojené
sily, pôvodne nasiaknuté anglickou tradíciou, sa začali
meniť pod vplyvom mladých dôstojníkov, ktorí boli čoraz
ochotnejší podriadiť sa viac Koránu než svojim nadriadeným.
Všimol som si, že ženy ministrov a ženy okolo Mahatira
nemali závoj, na rozdiel od vysokoškolských študentiek,
ktoré boli takmer všet zahalené. Vláda im nechávala
možnosť slobodne sa rozhodnúť, avšak mladí radikálni
islamisti nanucovali študentkám závoj.
Mahatir veril, že využíva islam ako nástroj na po-
skytnutie kultúry a identity Malajzijčanom; nástroj,
ktorým odolajú čínskej konkurencii a ktorým sa krajina
modernizuje; iní ho videli ako nástroj, ktorým sa dá odolať
materialistickému vplyvu Západu.
Islam najskôr rozplietol Malajzijčanov a Číňanov, teraz
však hrozilo, že oddelí Malajzijčanov od Malajzijčanov
samotných. Dokonca aj Mahatir sa obával narastajúceho
počtu islamských siekt, predovšetkým však jednej z nich,
ktorá bola mimoriadne obľúbená medzi mladými – Al
Arquam.
Priateľ M. G. G. Pillai tam zatelefonoval v snahe zorga-
nizovať pre mňa návštevu ich „veliteľstva“. M. G. G. mi bol
mimoriadne nápomocný. Bol jedným z najduchaplnejších

190
a najkontroverznejších osobností v Kuala Lumpure. Poznal
všetkých a pamätal si všetko, vďaka čomu ako novinár
nepatril vždy k najobľúbenejším a z času na čas mal prob-
lémy s takými či onakými orgánmi. Krátko pred mojím
príchodom sa opäť ocitol na zozname „neželaných“ osôb
v Singapure. Diplomatovi, ktorý mu odmietol udeliť vízum,
povedal: „Nevadí. Už som aj tak nakúpil.“

Po týždni strávenom naháňaním sa za problémami sveta

mi začal chýbať nejaký veštec. Ten slávny, o ktorom mi
rozprával Kaka v Penangu a ktorý mal kanceláriu v jednom
z veľkých hotelov v meste, bol naozaj slávny alebo sa len
tak tváril, aby bol vzácny: termíny mal obsadené každú
hodinu každého dňa na najbližšie tri mesiace. Preto som,
samozrejme, pociťoval čoraz väčšiu chuť stretnúť sa s ním,
a tak som požiadal jeho sekretárku, aby mi dala vedieť, ak
niektorý z objednaných klientov odriekne termín.
Pýtal som sa, či moja zvedavosť súvisela s mojím „vý-
skumom“, alebo či som už aj ja bol závislý od „bosoráctva“.
Pomyslel som si, že ak si človek skutočne nedá pozor, otrávi
si touto neistotou, postupne uspokojenou akýmisi nejas-
nými rečami, celý svoj život. Ten človek mi povedal niečo
pozitívne? Niečo negatívne? Potrebujem teda aj nejaký iný
názor. A potom ďalší. Neuspokojuje nás chiromant? Tak
zájdeme za astrológom a potom za tým, ktorý vykladá
z kariet… A tak donekonečna a napokon, aby sme učinili
zadosť vlastnej neviere, sami umožníme, aby sa stalo to, čo
nám niektorí z týchto chytrákov „predpovedali“.
Na svet sa treba pozerať aj z pohľadu veštca. Má ob-
rovskú moc! Zatvorí oči a povie: „Vidím, že si taký a taký
človek; o rok sa ti stane toto a o dva ro tamto.“
Keby človek nerešpektoval ľudskosť druhého, asi by
sa veľmi dobre zabavil experimentovaním s touto „mo-
cou“. Stačilo by zájsť k prvému človeku, ktorého stretne

191

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com)

na zastávke autobusu, a povedať mu: „Pane, prepáčte, ale
musíte si dávať mimoriadny pozor. Ja vidím vo vašej tvári,
že v dvadsia tretí deň nasledujúceho mesiaca budete mať
hroznú dopravnú nehodu, ja to vidím, dávajte si pozor.“
Ten človek nebude mať až do dvadsiateho tretieho dňa na-
sledujúceho mesiaca pokoj! A keby mu poradil, aby každý
večer trikrát obehol okolo kuchynského stola a vyhol sa
tak predpovedanému nešťastiu, nikde nie je povedané, že
ten človek večer – možno len tak zo žartu, keď ho nikto
nevidí – naozaj nebehá okolo kuchynského stola. „Človek
nikdy nevie,“ možno si povie.
Už len fakt, že hrozba bola vyslovená, spôsobuje
pravdepodobnosť jej výstu, a preto človeka čoraz viac
znepokojuje. A to omnoho viac ako správa, že by sme mohli
vyhrať v lotérii! Pozitívne informácie vnímame jedným
uchom dnu a druhým ich vypúšťame von. Negatívne
správy nás nahlodávajú pochybnosťami a zanechávajú
v nás hluchý nepokoj; pretože strach leží v hĺbke ľudského
bytia.
Niečo podobné sa stalo mojej dcére Saskii. Prišla do
Bangkoku, vybrala sa na návštevu k našej thajskej susede
a tam stretla zvláštnu ženu, frustrovanú a plnú problémov,
ktorá jej chcela čítať z ru. Saskia ju nedokázala odmiet-
nuť a ona jej povedala, že nikto ju nikdy nebude skutočne
milovať, že sa nikdy nevydá a že nikdy nebude mať deti.
Pre také pekné dvadsaťročné dievča to znelo ako prekliatie;
kým pre tú ženu to bol azda len spôsob, ako sa nepriamo
pomstiť životu.
Saskia tvrdila, že jej slová nezobrala vážne, ale ja som
vedel, že vyjadrenia tej bosor ju ťažili a obával som sa, že
by sa možno podvedome mohla snažiť, aby sa toto „proroc-
tvo“ stalo skutočnosťou. Na túto Saskiinu skúsenosť som,
samozrejme, nezabudol, ani keď som sa rozhodol zaoberať
sa veštcami a lepšie pochopiť, ako nguje ich svet.

192
 Zatelefonoval som malajzijskej manželke jedného vy-
sokého nkcionára, ktorého som poznal už ro, a ktorá mi
ponúkla pomoc počas môjho pobytu. Povedal som jej, že
premiéra som už navštívil a že by som rád navštívil veštca.
„Veštca? Samozrejme. Ja chodievam občas k jednej
Indke…“ odvetila mi: ani u nej „by som to nečakal“.
Spomínaná Indka žila v robotníckej štvrti v Kuala
Lumpure. Prešli sme popred obchody kováčov, sklárov, vý-
kup kovového odpadu, až sme došli k skromnému obydliu.
Zošli sme schodíkmi dolu a vošli sme do malej miestnosti
s betónovou podlahou. Na zadnej stene dominovala socha
indického boha Šivu. Pri nohách mal položené nádoby
s lupeňmi kvetov, olejovú lampu a balíky peňazí, ktoré
tam nechali pacienti-klienti predo mnou. V miestnosti
rozvoniavalo sladkasté indické kadidlo.
Šedivá žena v cyklámenovom sárí, so širokým úsmevom
na tvári a očami čiernymi ako žúžoľ si ma posadila za štvorco-
vý stôl po svojej pravici. Pochádzala z Madrasu a za mlada to
bola, samozrejme, krásna žena. Ešte aj teraz si svojou krásou
a majestátnosťou bola istá. V roku 1969 jej počas dopravnej
nehody zomrel jediný syn a odvtedy mala dar „jasnovidec-
tva“. „Boh dáva a Boh berie,“ povedala a so spojenými rukami
a mierne sklonenou hlavou sa obrátila k soche.
Postup bol obvyklý: dátum a hodina narodenia, ale
žena nerobila nijaké výpoč . Pozrela sa mi na ru, do tváre,
potom sa dostala do akéhosi tranzu a začala:
„Si úprimný človek; ak niečo sľúbiš, slovo dodržíš. V živote si
už zažil veľa. Hral si a darilo sa ti. Teraz zvažuješ, že sa stiahneš
zo sveta. Svoj predchádzajúci život si prežil na Srí Lanke. Patril
si do vysokej kas. Tentoraz si sa narodil vo veľmi nízkej kaste
a cítiš sa vo svojej koži v spoločnosti bielych a Angličanov…“
(Prihovárala sa mi, ako keby mala pred sebou kolonizo-
vaného Inda, ktorému priznávala schopnosť stretávať sa
s kolonizátormi.) „Už ro žiješ na cestách z krajiny do krajiny,

193
ale čoskoro sa usadíš v ojedinelej krajine; nebude to však miesto,
kde si sa narodil.“
India, pomyslel som si vo vnútri. Odkedy som jej
povedal svoj dátum narodenia, neotvoril som ústa; žena
pokračovala, pričom držala moje ruky v tesnom zovretí
svojich.
„Mal by si sa opäť vrátiť na Srí Lanku alebo ísť do Indie,
nie však do dediny; radšej do veľkého mesta, na sever, najlepšie
by bolo Dillí. Ak nájdeš miesto, kde sa chceš usadiť, usaď sa tam.
V živote si minul veľmi veľa peňazí, rozdal si ich všetkým, ktorí
ťa o ne požiadali. Preto nie si bohatý, aj keď žobráci, ktorí ťa
vidia na ulici, si to myslia. Máš rodinu…“
Žena ešte nejakú tú chvíľu pokračovala, ani sa pritom
nijako nepomýlila, ale nepovedala ani nič pozoruhodné.
Tvrdila, že v roku 1997 si budem musieť dávať obrovský
pozor na cestovné doklady (budem mať problém s cestou
do Hongkongu, kde chcem vidieť Číňanov, ako sa zmocňujú
svojej kolónie, pomyslel som si) a budem sa musieť obliekať
naďalej do bielych farieb (nepovedal som jej, že nemám
iné veci).
Táto žena nepoužívala nijakú vlastnú metódu. Bola
to jednoducho len jej „psychika“ a tým, že sa dostávala do
tranzu, dokázala „precítiť“ čo i len prostredníctvom kontaktu
človeka, ktorého držala za ruku. Pri mne možno pocítila, že
som k nej zašiel len z čistej zvedavosti a že som nemal nijaké
problémy, aby som ju musel požiadať o pomoc. Nemal som
obavy, ktoré by ona, hoci sa nastavila takpovediac na moju
vlnovú dĺžku, mohla zachytiť. Nebol som pre ňu dostatočne
inšpiratívny.
Len keď chcela vedieť, či mám nejaké otáz, a ja som
sa jej opýtal, aký osud čaká moju dcéru, ožila.
„Ako sa volá?“
„Saskia,“ odvetil som a žena sa usmiala, vstala, akoby
sa jej mala dotknúť, a opísala Saskiu fyzicky, akoby ju mala

194

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

v skutočnosti pred očami. A možno ju aj svojím spôsobom
mala. V okamihu, keď som vyslovil jej meno, v hlave sa mi
vynorili obrazy, vynorila sa mi Saskia, ktorú si ona brala
a ktorú opisovala. Je to možné? Podľa mňa áno. Fakt, že
existuje „jazyk mysle“, je najlepším vysvetlením týchto
epizód. Ľudia, ktorí spolu dlho žijú a dobre sa poznajú,
takisto rozvinú tento p jazyka. Ako by sme si inak mohli
vysvetliť to, čo sa mi s Angelou stáva čoraz častejšie? Ces-
tujeme napríklad po diaľnici, po celé kilometre ani jeden
z nás nič nepovie, keď zrazu jeden prehovorí: „Pamätáš sa
vtedy v Austrálii…?“; a ten druhý chcel práve otvoriť ústa,
aby povedal presne to isté! Stalo sa nám to príliš veľa ráz,
aby to bol len dôsledok náhody!
K Saskii mi tá žena odpovedala „po indic“. Povedala,
že správny vek na vydaj by bol po jej dvadsia ch tretích
narodeninách a že ja jej mám vybrať dobrého manžela,
najlepší by bol technik, pretože potom by mohli emigrovať
napríklad do Ameri, do Kanady alebo do Singapuru.
Pani, ktorá ma sprevádzala, bola sklamaná; povedala,
že tá žena urobila ostatným ľuďom, ktorých jej priviedla,
omnoho lepšiu službu a niektorým dokonca naozaj pomohla.
Isteže! Ja som sa jej nemal na čo opýtať; nešiel som k nej
hľadať pomoc. Akú „výbornú službu“ mi mohla urobiť? Žena
mi rozpovedala prípad jednej osoby, ktorú k veštici zaviedla.
Bol to vysoký vládny predstaviteľ, ktorý prišiel o svo-
je miesto v dôsledku škandálu. Bol príliš starý na to, aby
opäť začal novú kariéru, a príliš mladý, aby šiel do penzie.
Nevedel si nájsť prácu a bol preto veľmi deprimovaný. Zašiel
k tejto Indke a ona mu povedala, že prežíva veľmi nešťastné
obdobie a že je úplne zbytočné, aby sa snažil niečo s tým
urobiť. Má vraj počkať na jeden konkrétny deň. Dovtedy
sa má modliť a každý deň klásť kvety lekna pred sochu
boha Šivu. Jedného dňa vraj stretne človeka, ktorý mu
ponúkne dobrú prácu. Muž sa upokojil, modlil sa, kládol

195
kvety lekna k soche boha Šivu a keď nastal ten deň a mal sa
stretnúť so šéfom veľkého priemyselného komplexu, bolo
jasné, že na stretnutie šiel omnoho sebaistejší, takže ho
prijali na vynikajúcu pozíciu. Keby to nengovalo, veštica
by našla spôsob, ako to odôvodniť; poradila by mu, čo má
robiť ďalej až do ďalšieho pohovoru. Šťastie sa vždy skôr
či neskôr obráti. Treba len čakať a mať niekoho, nejakého
priateľa, psychoanalytika… alebo veštca, s ktorým sa človek
môže podeliť o svoje trápenie.
V tomto prípade mu tá žena urobila „výbornú službu“.

Ďalšia téma, ktorá ma zaujímala, sa týkala moderných

pirátov, ktorí so sofistikovanými zbraňami na palube
mimoriadne rýchlych plavidiel napádajú obrovské
tankové lode a kontajnery vo vodách juhovýchodnej Ázie
a v Juhočínskom mori. Uvažoval som nad tým, že napíšem
na túto tému článok, v snahe získať potrebné informácie
som sa vybral na návštevu nového strediska proti pirátstvu,
ktoré otvorili viacerí svetoví lodiari práve v Kuala Lumpure.
Tam som sa okrem iného dozvedel, že za najhorších kri-
minálnikov považujú policajtov čínskej pobrežnej hliad,
prezlečených za pirátov.
Oblasť, kde sa v posledných rokoch uskutočnili mnohé
pirátske nehody, bol Melacký prieliv. Bolo by zaujímavé
preplaviť sa ním po celej jeho dĺžke. Mohol by som ísť do
svojej nasledujúcej destinácie Singapur loďou! A tak som
sa jedného rána vybral až do prístavu Klang, aby som zistil
možnosti lodnej dopravy, ale jediná pozitívna informácia,
ktorú som si z tejto ces odniesol, bola, že miestny sultán
nedokázal žiť vo svojej rezidencii na mori. Starý palác bol
začarovaný a museli ho zrovnať so zemou; nový akurát do-
končili, ale duchovia sa tam nasťahovali ešte skôr ako sultán.
No na plavbu loďou Melackým prielivom nebola ni-
jaká šanca. Z Klangu neexistovalo nijaké spojenie osobnej

196

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

prepravy pasažierov do Singapuru; nákladných lodí tam
bolo veľa, ale aby som sa dostal na palubu, potreboval som
špeciálne povolenie. Ministerstvo zahraničných vecí mi
sprostredkovalo kontakt s ministerstvom dopravy, ktoré
ma požiadalo, aby som im poslal list aj s priloženým životo-
pisom. Bolo to po prvý raz, čo som musel písomne doložiť,
kde som sa narodil, kde som študoval, koľko mám detí, aby
som mohol cestovať z jedného miesta na druhé, ale ani to
nestačilo. Vždy, keď som zatelefonoval a opýtal som sa na
to povolenie, odpovedali mi, že mám čakať.

A tak kým som čakal, napísal som článok o zrušení privilégií

sultánov (už nebolo potrebné obracať sa k nim so slovami:
„Pane, som len prach pri tvojich nohách…“), prečítal som si
niekoľko kníh o islame a jedno ráno som sa s priateľom M.
G. G. Pillaiom vydal jeho rozheganým červeným volkswa-
genom navštíviť sektu Al Arquam.
Dedinka Sungai Panchala, asi desať kilometrov od
Kuala Lumpuru, bola administratívnym strediskom veľkej
kaučukovníkovej plantáže. Keď sme k nej prišli bližšie, mal
som dojem, že vďaka tým bielym murovaným budovám
a železným plechovým strechám uprostred záhrad plných
banánovníkov a papáje takým strediskom ešte aj je. Môj
prvý dojem však trval krátko. Na ceste sa objavili deti
v zeleno-bielych rovnošatách a za nimi ako pochmúrne
pohybujúce sa trojuholní ženy zahalené od hlavy až po
pä v čiernych tunikách, s čiernymi rukavicami a čiernymi
závojmi na tvári i na ramenách.
M. G. G. za volantom mi práve porozprával, že jedným
z dôsledkov nanútenia závoja malajzijským ženám bolo
postupné bohatnutie dermatológov. Tieto úbožiačky, ktoré
sa predtým v horúcom a vlhkom tropickom podnebí často
umývali, nanášali si mastné príprav na vlasy a nechávali ich
voľne vysušiť, teraz v dôsledku závoja skôr či neskôr dostanú

197
ekzém a na hlavách sa im tvoria rany. Mnohé dokonca opleš-
ateli. Závoje žien zo sek Al Arquam, ktoré sú čierne a úplne
zakrývajú tvár, museli spôsobovať ešte horšie problémy!
Privítať nás prišli muži: mimoriadne elegantní, odetí
v pohodlných dlhých svetlých tunikách a pekných turbanoch
s malým koncom, ktorý im visel cez ramená. Tí muži! Vždy
majú nejaké privilégiá, pomyslel som si a všimol som si, že
boli jediní, ktorí sa maľovali: každý z nich mal tenučkú čiernu
linku okolo očí, ktorá dodávala ich pohľadu intenzívny výraz.
Mal som dojem, že som vošiel do blázinca a že si musím
dávať pozor, aby som nerozrušil choromyseľných.
M. G. G. zatelefonoval, aby oznámil našu návštevu,
a tak sa nám dostalo obvyklého uvítacieho obradu, ktorý je
typický pre všetky štáty, politické strany a totalitné hnutia:
uvítacia reč uvítacieho výboru, fotografia na pamiatku,
určená na propagandistické účely v ich publikáciách („Dvaja
novinári na návšteve hlavného veliteľstva“) a prosba, aby
sme napísali svoje meno, adresu a pár slov do Zlatej knihy.
Vzorec, na základe ktorého tieto skupiny ngujú, je
vždy rovnaký: jednoduchá ideológia, charizmatický vodca,
rovnošata, prísne pravidlá správania sa a za to prísľub
nejakého vykúpenia… predovšetkým z nudy a rutiny kaž-
dodenného života.
V Al Arquam sú presvedčení, že čoraz dekadentnejší
a materializmom skorumpovanejší svet speje k obrovskej
katastrofe. Vykúpenie k nám príde z Uzbekistanu spolu s no-
vým Mesiášom, ktorý povedie v mene „čiernej vlaj“ boj za
obnovenie islamu a celého ľudstva. Al Arquam v roku 1967
založil mladý radikál Ustadz Ashaari, ktorý po neúspešnej
tradičnej politickej kariére objavil svoje skutočné povola-
nie: guru. Členovia tejto skupiny považujú Ashaariho za
akéhosi poloboha. Má štyri manželky, je otcom tridsiatich
siedmich detí, napísal viac ako päťdesiat kníh, precestoval
celý svet, stretol sa s hlavami štátov, s prezidentmi… ako

198
nám vysvetlil jeden z jeho stúpencov, ktorý po vyslovení
jeho mena stíšil hlas na znak úcty tak, ako to robievali
Číňania, keď povedali: „prezident Mao“.
Členovia Al Arquam žijú v sekte vo veku od dvadsať
do š ridsať rokov. Potom sa vrátia do bežného života, a tak
má táto skupina stúpencov v každom sektore spoločnosti,
od verejnej správy po súdnictvo, od ekonomi po politiku.
Počas obdobia stráveného v sekte sa jej členovia nemusia
obávať materiálneho nedostatku jednak pre seba a ani pre
vlastné rodiny. Všetci dostanú stravu a ubytovanie, plus
určitú sumu na malé osobné výdav. Členovia, ktorí žijú
mimo sek , prispievajú do pokladne celej skupiny päťde-
siatimi percentami zo svojho celkového príjmu.
Hlavné veliteľstvo táto skupina kúpila v roku 1972.
Slúžilo im predovšetkým ako stredisko propagandy, kde
sa produkovali knihy, kazety a videá za účelom šírenia
myšlienok tohto hnutia. Audiovizuálne štúdio viedol
technik z Rádia Malajzia, ktorý ušiel pred bežným zhonom
života a utiahol sa sem s manželkou a so siedmimi deťmi.
Pôsobil pokojným a šťastným dojmom. Jediným jeho
problémom, ako sám povedal, bolo, že keďže Korán zakazuje
používanie niektorých strunových a dychových nástrojov
(istotne je na to nejaký dôvod, ale nevedel mi ho povedať),
musel na tvorbu modernej hudby využívať syntetizátor.
„V čase Mohameda to neexistovalo, a tak to ani nebolo
zakázané.“ Jeho nahrávacie štúdio bolo plné moderných
a sofistikovaných zariadení.
„My nie sme vôbec proti tomu, čo je moderné,“ vysvetlil
mi vodca-ideológ. „Sme len proti modernosti západného
pu, ktorá je výlučne materialistická a nie spirituálna. Sme
za rozvoj, ktorý nepoškodí prírodu a nebude zneužívať iné
národy.“
Al Arquam odmieta konzumizmus a nechce, aby jeho
členovia záviseli od výrobného systému bežnej spoločnosti.

199
 Preto táto skupina zriadila vlastný systém alternatívneho
hospodárstva s fabrikami, poľnohospodársmi podnikmi
a obchodmi pre vlastné potreby. Chcú islamské hospodár-
stvo, teda hospodárstvo, ktoré nebude založené na poznaní
zisku. Chcú byť moslimami v každom aspekte života a nie
„len počas modlitby“ ako väčšina.
Svojím odmietaním konzumizmu, materializmu mo-
dernej spoločnosti v kombinácii s moslimským integra-
lizmom sa mi títo totalitní hipisáci javili menej šialení
než tesne po príchode. V tejto komunite vládla príjemná
pomalosť a oni pôsobili pokojne a vyrovnane. Znepokoju-
júcim aspektom islamu pre mňa naďalej zostával ten večne
vytiahnutý meč, ku ktorému sa teraz pridávala vízia čiernych
vlajok, ktorá mala viesť k obnove sveta!
Na spiatočnej ceste do Kuala Lumpuru sme s M. G. G.
nemysleli na nič iné ako na túto návštevu. Al Arquam bol
výborným príkladom toho, ako odmietanie materializmu
vedie mnohých mladých ľudí k hľadaniu novej spirituali ,
k niečomu, čo ich naučí disciplíne a pravidlám výmenou
za pocit príslušnosti. Islam absolútne dokonale zodpove-
dá tejto požiadavke a snaží sa rôznymi spôsobmi vyplniť
prázdny priestor po páde ideológií, ako bola napríklad tá
komunistická alebo hospodársch experimentov príliš
poznačených kapitalizmom. Islam je však príliš zastaraný
a represívny, predovšetkým voči ženám, aby bol nádejou
budúcnosti. Žeby bolo dvadsiate prvé storočie to, v ktorom
svet uvidí zrod nového veľkého náboženstva?

Stretnúť sa so „slávnym“ veštcom bolo nemožné. Nikto

z objednaných klientov-pacientov neodriekol termín. „Za-
hoď to za hlavu, keď budeš v Singapure, zájdi za Rajamanic-
kamom,“ povedal mi M. G. G. Pillai. „On je naozaj šikovný!“
Ako obvykle, výnimočný veštec sa vždy nachádza inde.

200
 M. G. G. mi povedal, že Rajamanickam bol skutočne
pozoruhodný a že aj niektoré významné politické osob-
nosti v Singapure si k nemu chodili po rady. Samozrejme,
diskrétne. M. G. G. ho poznal už ro a radil sa s ním, keď
mu zomieral otec. Rajamanickam bol v zásade astrológ, ale
keď sa opýtal, aké mal otec symptómy a o ktorej hodine sa
narodil, dodal: „Váš dom sa nedotýka zeme?“
„Nie,“ odvetil M. G. G.
„Choď teda kopať zem presne pod miestom, kde sa na-
chádza posteľ tvojho otca a prines mi všetko, čo tam nájdeš.“
Našli papierový zvitok s vysušenými rastlinami a amu-
letom Bughis, obyvateľov východných ostrovov Indonézie,
najobávanejších majstrov čiernej mágie. Rajamanickam si
balíček vzal a podarilo sa mu ho odistiť, akoby šlo o bombu.
Otcovi sa polepšilo. Ale len nakrátko. Potom zoslabol a zomrel.
Keď upratali izbu a posunuli posteľ, príbuzní zistili, že pod
matracom bol ukrytý ďalší amulet, rovnaký ako ten prvý.
Po rokoch zavolali M. G. G. k smrteľnej posteli otcov-
ho kolegu a on sa mu zdôveril, že zo žiarlivosti tam dal tie
amule umiestniť on. Chcel sa pred smrťou zbaviť tejto
ťarchy na svedomí.
Ani moja žiadosť o povolenie prepravy loďou cez Me-
lacký prieplav sa nedočkala zdarného konca. Vždy, keď som
zatelefonoval na ministerstvo zahraničných vecí, tvrdili mi,
že všetko je v rukách ministerstva dopravy; oni zas vraveli,
že to závisí od bezpečnostných služieb. Inými slovami, ma-
lajzijská protišpionáž sa ešte stále pýtala, prečo asi európs
novinár tak veľmi túži ísť do Singapuru loďou, keď tam
existovalo také pohodlné letecké spojenie!
Uspokojil som sa teda s myšlienkou pokračovať po-
zemnou dopravou, pričom som si vravel, „že všetko zlé je
na niečo dobré“. Aspoň som sa mohol zastaviť v Melake,
najzačarovanejšom meste na zemi.

201
 Šepot Melaky

Treba počkať, kým sa zvečerí, potom sa potichu prejsť popri

opevnení, vystúpiť na kopec, sadnúť si na staré kamene
alebo sa len tak mlč dívať na tečúcu rieku pod železným
mostom; je ju skutočne počuť, nie hlasno, nie mohutne,
ale skôr mierne, príjemne, takmer ako šepot, ako vánok,
ale počuť ju: je to hlas dejín. Melaka je jedným z takých
miest. Plné mŕtvych. A mŕtvi šepkajú. Šepkajú po číns,
po portugals, po holands, po malajzijs, po anglic.
Niektorí šepkajú aj po talians i v iných jazykoch, ktorými
sa už nerozpráva, ale na tom veľmi nezáleží: príbehy, ktoré
melackí mŕtvi rozprávajú, vraj už nikoho nezaujímajú.
Melaka na západnom pobreží Malajzie je mesto nabité
minulosťou, nasiaknuté krvou, posiate kosťami; výnimočné
mesto, kde sa rasy z polovice sveta stretli, pobili, pomilovali,
rozmnožili; kde sa viaceré náboženstvá napadli, znáša-
li, začlenili; kde záujmy veľkých mocností bojovali a kde
dnes modernosť bez viery a pokrok bez národnosti dusia
nemilosrdným stavebným rozmachom akúkoľvek odlišnosť,
akýkoľvek konflikt, aby vytvorili presne takú jednotnosť
bez vkusu, v ktorej sa väčšina bude cítiť ako doma.
Len preto, že nejaký odborník na feng šuej povedal, že
Bukit Čína – Číns vrch – je pľúcami mesta a že bez nich
by sa Melaka bola zadusila, pred deviatimi rokmi jedno
z historických a najromantickejších miest v meste ušetrili
praktík stavebných špekulantov a ich bagrov.
Viac ako päť storočí na miernom úpätí tejto slnečnej
pahorkatiny s výhľadom na more melackí hua-ren pocho-

202
 vávali svojich mŕtvych do viac či menej honosných rakiev
rôznych veľkostí, ale všet boli biele, zaoblené ako bruchá
matiek, všet dokonale vystavené „dychu sveta“, vďaka
ktorému tí, čo odchádzajú do večnosti, stále žijú, a ktorý
prináša šťastie tým, čo zostávajú.
V ten deň, keď som prišiel do Mela, bol Festival
všetkých duší a na vŕšku sa to len tak hemžilo Číňanmi,
ktorí si prišli uctiť svojich predkov. Celé rodiny kľačali okolo
mohýl, trhali burinu, kládli tice kvetov, zapaľovali svieč
a vonné čin a ukladali na hroby mis plné ryže, kopy
pomarančov a mandarínok a balí pozlátených bankoviek,
aby sa mŕtvi obslúžili.
Číňania sa vylodili v Melake v roku 1409. Velil im
eunuch, slávny admirál, moslim menom Čchen Ho. Čína
bola na vrchole svojej moci. Stavala lode na prepravu až
sedemsto osôb, vynašla pušný prach (využívala ho však
len na ohňostroje!) a chcela rozvinúť obchodné vzťahy so
zvyškom Ázie.
Melaka, malý prístav, ktorý založilo mladé knieža po
zastávke v meste cestou na poľovačku a názov dostal podľa
veľkého stromu melaka, ktorý sa skláňal nad ústím rie,
bol ideálnym východiskom do juhovýchodnej Ázie. Číňania
však nechceli Melaku len pre seba, nemali záujem ju dobý-
vať; chceli len právo na pobyt, na kotvenie lodí a vyloženie
vlastného tovaru. Z vďačnosti si za týmto účelom naklonili
miestnych vládcov, ktorým priviedli do daru päťsto dievčat
na vydaj, jedna z nich bola dokonca kráľova dcéra. Dohoda
mala mimoriadny úspech.
Už na konci pätnásteho storočia bola Melaka najväč-
ším strediskom obchodu v celom Oriente: vymieňali sa
tam výrob z rôznych kontinentov a žili tam ľudia zo
„š roch kútov sveta“. Okrem Malajzijčanov a Číňanov tam
prebývali Peržania, Arabi, Indovia z Guajaratu a z južnej
provincie Kalinga, žili tam Afričania aj záhadní Lequios,

203
ktorí sa plavili až do Japonska a ak mali poďakovať svojim
bohom za to, že prežili v búrke, kúpili pannu a obetovali
ju tak, že jej odrezali hlavu na zadnej stene džun. Niekto
vraj spočítal jazy, ktorými sa vtedy hovorilo v Melake:
bolo ich osemdesiatš ri!
V roku 1511 prišli dobyvační Portugalci. Alfonso de
Albuquerque, ktorý sa vydal z Goy s flotilou osemnástich
lodí a osemsto vojakmi, zaútočil na mesto a úplne ho zni-
čil. Sultán sa zachránil len preto, že z mesta utiekol, ale
jeho palác zrovnali so zemou a poklad vyplienili. Tri lode
vrátane vlajkovej Flora de la mar, naložené lupom, ktorý
chcel Albuquerque poslať do Lisabonu, náhle zastihla búrka
v prielive a potopili sa krátko po tom, ako sa odrazili od
brehov Mela. Ešte aj dnes ležia nedotknuté na bahennom
dne mora. Či sú v nich aj zásoby zlata, ktoré sultán ukryl
v tajnom tuneli pod mestom, zostáva však záhadou. Nie je
ani isté, či ten tunel vôbec niekedy existoval, ale melackým
deťom už celé stáročia vravia, že ak aj objavia vchod do
tohto tunela, aby doň nevstupovali, pretože nikto sa nikdy
z neho nevrátil živý, aby vyrozprával, kde sa nachádza.
Portugalci zostali pánmi Mela po celých stotridsať
rokov a mesto vtedy dosiahlo obrovskú slávu. Melaka nebola
len významným obchodným strediskom; bola priam odra-
zovým mostíkom ku kresťanskému dobytiu duše Orientu.
Misionári, mnohí z nich z Talianska, po odchode z Európy
a zastávke v Goi – na portugalskom území v Indii, prichá-
dzali do Mela, kde vo františkánskom seminári naberali
sily a venovali sa duchovnej príprave. Odtiaľ odchádzali na
palube lodí, ktoré sa plavili do Macaa a Nagasaki v nádeji, že
budú môcť vstúpiť vo vtedy ešte uzavretého a zakázaného
sveta Číny a Japonska a udomácniť sa v ňom.
Najslávnejším z týchto božích mužov, ktorí neprišli
do Ázie s mečom, ale s krížom, zostáva dodnes František
Xaverský, španiels jezuita, ktorý prišiel do Mela v roku

204
1545. Tam urobil svoje prvé zázra, oživil napríklad už tri
dni mŕtve dievčatko a preukázal svoje jasnovidecké a veštec-
ké schopnosti: oznámil víťazstvo Portugalcov v stov
kilometrov vzdialenej lodnej bitke a viackrát upozornil
námorníkov, aby nenastupovali na lode, ktoré sa potom
pravidelne potápali.
Keď v roku 1552 na ostrove Sancian v ústí Perlovej
rieky neďaleko Kantonu zomrel, pravdepodobne na maláriu,
vo viacerých častiach Ázie od ostrovov Molu až po Filipíny
a Japonsko už boli položené základy kresťanských misií.
Príbeh jeho pozostatkov nemá čo závidieť iným príbe-
hom poznačeným poverčivosťou tajomnej Ázie. Na Sanciane
neboli lode, ktoré by mohli previezť telo Františka Xaverské-
ho do kresťanského sveta, a tak ho uložili do jednoduchej
rakvy s vápnom a pochovali. O dva a pol mesiaca neskôr
prišla portugalská loď. Františka Xaverského exhumovali
a na prekvapenie všetkých bola jeho mŕtvola nedotknutá.
Námorníci kričali „Stal sa zázrak“; jeden z nich mu dokonca
odrezal kus mäsa zo stehna, aby si odniesol relikviu a v tom
okamihu vystrekla z tela krv, sťaby šlo o živú bytosť. Keď
jeho telesné pozostatky dopravili do Melaky, morová
epidémia, ktorá v meste vyčíňala, náhle skončila. Telo
pochovali v sakristii Kostola sv. Pavla na vŕšku nad prísta-
vom. O deväť mesiacov neskôr ho však opäť exhumovali,
aby ho preniesli do Goy. Bol ešte stále nedotknutý a jedna
portugalská šľachtičná si na pamiatku odrezala z jeho nohy
malíček. Príbehy o zázrakoch Františka Xaverského a o jeho
telesných pozostatkoch, ktoré nepodliehali rozkladu, sa
dostali až do Vatikánu spolu so žiadosťou o jeho vyhlásenie
za svätého. Pápež požiadal o dôkazy. V roku 1614 znovu
otvorili hrob a amputovali mŕtvemu pravú ruku, aby ju
poslali do Ríma.
V roku 1622 bol František Xaverský vyhlásený za svä-
tého, ale mutilácie aj tak nemali konca. V priebehu storočí

205
zmizli okrem jedného palca všet jeho prs na nohách;
v roku 1951 mu dokonca odrezali ľavé ucho. To, čo dodnes
zostalo z jeho telesných pozostatkov, sa nachádza v Goi,
kde ich vždy raz za desať rokov vystavujú na jeden mesiac
v Bazilike Bom Jesus. Kosť z jednej ru sa nachádza v Ríme,
ďalšia v Macau v kostole v Coloane.
Až donedávna tam bol farárom páter Angelo Acquista-
pace z Talianska. Pôsobil ako misionár v Číne a v roku 1949
ho komunisti vyhnali; odišiel do Vietnamu, kde som sa s ním
zoznámil v jeho sirotinci na severe Saigonu, ale v roku 1975
ho komunisti vyhostili aj odtiaľ. Skončil na tom poslednom
kúsku kresťanskej pôdy a staral sa o malomocných. Vždy,
keď slávil omšu, najskôr udelil požehnanie veriacim a potom
zdvihol ru tvárou k dokorán otvoreným dverám kostola,
odkiaľ bolo vidieť komunistickú Čínu, oddelenú len úzm
pásom mora, a vravel: „Vade retro, Satana!“
Zomrel včas: v roku 1999 sa Čína zmocní Macaa
a vezme si späť aj relikvie Františka Xaverského.
Posledné miesto, kde nezostala ani jedna kostička
tohto svätca, je práve Melaka. Po stáročia tam neexistovala
dokonca ani soška na jeho pamiatku. Až v roku 1953 biskup
objednal v Taliansku zhotovenie mramorovej sochy a dal ju
potom umiestniť na vŕšok nad prístav. Uplynuli tri mesiace,
keď sa zrazu v noci prihnala búrka, z neďalekého prasličníka
spadol konár, ktorý nie náhodou odlomil pravé predlaktie
sochy: presne to, ktoré amputovali aj mŕtvemu svätcovi.
Socha zostala dodnes bez ru.
Zlatý vek Mela sa skončil v roku 1641, keď Ho-
lanďania porazili a vyhnali Portugalcov. Holanďanov po-
tom vyhnali Angličania a Angličanov Japonci v roku 1942.
Angličania definitívne odtiahli v roku 1957, keď udelili
Malajzijskej federácii nezávislosť. Všetci odišli a zanechali
po sebe pamiat, hroby, spomien, legendy a veľmi veľa
duchov. Melaka je dnes azda najzačarovanejším mestom na

206
svete. Pýši sa krásnymi domami, v ktorých nikto nechce
bývať, a miestami, kde človek nikdy nie je sám.
Každý večer ľudia vidia uprostred pozostatkov portu-
galskej pevnosti silue dvoch objímajúcich sa zaľúbencov.
On bol námorník z Albuquerque, ona mníška. Prichytili
ich, ako sa milujú a odsúdili ich na smrť. Jemu sťali hlavu,
ju zamurovali zaživa, ale ich vášeň nezomrela.
Nedávno jeden veľavážený sudca rozprával, že v jeho
kancelárii je žena, ktorej sa nedokáže zbaviť. Nikto ho
nepovažoval za blázna. To miesto bolo totiž kedysi hospi-
com pre chudobných a bolo pochopiteľné, že niekto z tých
chudákov, ktorí tam mizerne skonali, sa vrátil vykonať
spravodlivosť.
Aj spoločnosť Siemens, ktorá prišla do Mela postaviť
fabriku pre dvetisícpäťsto robotníkov na výrobu elektro-
nických komponentov, mala problém s duchmi. Rozprával
mi o tom jeden technik z Nemecka, ktorý tam pracoval.
Hliad pri bránach vídali z času na čas čudné bytosti, ktoré
vchádzali a vychádzali bez registrácie. Nepatrili k personálu
a vždy, keď sa ich niekto snažil zastaviť, premenili sa na
vzduch a zmizli, aby sa krátko nato opäť objavili. Odborník
na čiernu mágiu bomoh vysvetlil, že pri výstavbe fabri
zničili malý indický chrám a duchovia, ktorí v ňom predtým
bývali, prišli o strechu nad hlavou. Siemens súhlasil s po-
stavením nového chrámu na inom mieste, a tak sa problém
s neznámymi návštevníkmi vyriešil.
Čudné veci sa udiali aj v iných fabrikách, ktoré v tomto
regióne nedávno postavili. Napríklad v jednej z nich, na
výrobu topánok, jedna žena zrazu začala kričať, strhávala
zo seba šatstvo a behala ako zmyslov zbavená. Ďalšia ju
napodobňovala, k nej sa pridala ďalšia a mihnutím oka
bola zrazu celá fabrika hore nohami. Trvalo tri dni, kým sa
duchovia upokojili a bolo potrebné obetovať jednu kozu,
aby sa výroba dostala opäť do normálu.

207
 Samozrejme, že táto situácia mala aj iné, „vedecké“
vysvetlenie, ktoré poznal aj nemecký technik: mladí ľu-
dia vyrastajúci v malajzijských dedinách kampong sa len
sotva dokázali prispôsobiť mestskému životu, disciplíne
za montážnymi linkami, a preto reagovali v „amoku“; tento
malajzijský výraz sa ujal vo všetkých jazykoch na označenie
„náhleho šialenstva“.
V konečnom dôsledku si tieto dve vysvetlenia nijako
neprotirečili a ja som rovnako ako Malajzijčania uprednost-
ňoval to zdôvodnenie, ktoré nazývalo frustrácie mnohých
mladých ľudí „duchmi“: zanechali s nadšením prácu na
poliach, aby odišli do fabrík, ale uvedomovali si, že takto
svoje živo nezlepšili, ba ani neboli šťastnejší. Práve naopak.

Melaka bola skutočne výnimočná. Nemohol som ísť niekam

na návštevu či len tak si pozrieť akési miesto bez toho, aby
som si musel vypočuť zvláštne príbehy. Malajzijská priateľka
toho Nemca zo Siemensu, príjemná vysokoškols vzdelaná
š ridsiatnička, mi napríklad povedala, že Melačania dbali
na to, aby ich deti nechodievali po západe slnka k brehom
mora, pretože by ich mohli uniesť škriatkovia.
„Škriatkovia?“
„Áno. Nikto ich nevidel, ale aj tak sa vie, že existujú,
pretože zanechávajú za sebou závan vône.“ Krátko predtým
bomoh našiel v kokosovom strome unesené dieťa. Ústa malo
plné slepačieho trusu, ktorým ho škriatkovia kŕmili, pretože
nevedeli, čím sa živia ľudské bytosti. „O tejto udalosti sa
písalo aj v tlači,“ ubezpečila ma žena.
Pýtal som sa na reštauráciu, kde varia tradičné
jedlá, a niekto mi odporučil Michaela a Nancy v starej
portugalskej štvrti. Ešte som si pochutnával na výbornej
dusenej treske so zemiakmi, cibuľou, čiernymi olivami
a surovým cesnakom, keď si ku mne prisadol majiteľ a ku-
chár Michael a opýtal sa ma: „Pane, potrebujete ochranu?“

208
 Michael Texiera, sedemdesiatšesťročný malajzijský
Portugalec, vojak anglickej armády, ktorého zatkli Japonci
a po vojne ho poslali bojovať proti komunistom, bol katolík.
Ako veľmi mladý sa oženil s Nancy. Mali spolu sedemnásť
detí, z ktorých je ešte štrnásť nažive. Pred dvadsiatimi rok-
mi Nancy povedala, že jej brucho už nevládze: ešte jedno
dieťa a rozpadlo by sa. A tak sa podľa cirkevných zákonov
rozhodli, že už nebudú mať pomer a toto mu prinieslo
moc liečiť ľudí a oslobodzovať ich od diabla. Robieval to
malým dreveným krížom, ktorý mu jeho farár priniesol
z púte v Ríme.
„Samozrejme. Ochranu človek potrebuje neustále,“ od-
vetil som mu.
Michael vložil kríž do pohára s vodou, zašomral nie-
koľko modlitieb, prešiel mi tým pohárom okolo hlavy, po
hrudi, po rukách a na záver skonštatoval, že nemám nijaký
problém: v mojom tele vraj diabol nikdy nebol.
Viac než toto ma však zaujímal jeho vzťah s manželkou.
„Manželstvo z lás?“ spýtal som sa. Vôbec nie. Nancy mu
vybrala matka. Oženil sa s ňou po tom, ako ju videl jediný
raz. Tvrdil, že spolu prežili šťastný život a ešte aj dnes sú
si veľmi blízki.
Žeby aj v tradícii dohodnutých manželstiev, ktorá
je v Ázii ešte stále pomerne rozšírená, bola taká múdrosť,
ktorej sme sa my západniari s naším kultom slobodnej vôle
postupne zriekli?

Taxikár, ktorý ma zaviezol späť do mesta, bol Malajzijčan.

Mal starý mercedes krémovej farby s červenými zamatovými
sedadlami. Volal sa Ali, mal tridsaťš ri rokov a bol ženatý.
Mal už š ri deti, ale rozhodol sa aj pre ďalšie. „Boháči
majú čoraz viac peňazí, chudáci čoraz viac detí,“ povedal,
„ale chudobní sú šťastnejší, lebo majú čas na svoje rodiny,
boháči nie. Sú neustále zaneprázdnení.“

209
 „Manželstvo z lás?“ spýtal som sa. Nie, aj Aliho man-
želstvo bolo z tých dohodnutých. Jeho otec, vodič autobusu,
sa dohodol s otcom dievčaťa, majiteľom trhovníckeho pultu.
„Len čo sme sa uvideli, nenávideli sme sa. Ale nič sa
nedalo robiť. Ani na svadbe sme sa nedokázali zniesť. Láska
medzi nami vzplanula až pri prvom dieťati, ale odvtedy
ešte vzrástla.“
Žeby mali Ázijčania pravdu vo svojom princípe: „Miluj
toho, koho si vezmeš a neber si toho, koho miluješ.“?
Povedal som Alimu, aby ma zaviezol k indickému
veštcovi, ktorý, ako mi povedal Michael, sedáva na chodníku
na obchodnej ulici.
„K nemu? Je to kretén, ktorý predsa nikdy nič neuhád-
ne,“ odvetil Ali pobavene. „Ako by mohol predpovedať
úspešný život druhým ľuďom, keď sám v živote neuspel?
Sedí na tej stoličke už tridsať rokov a pri každom monzú-
ne uteká. Keby bol taký šikovný, zaobstaral by si aspoň
dáždnik a už dávno by nesedel na tej hroznej stoličke! Nie.
Nie. Ja verím veštcom, ktorí zarobili peniaze, skrátka tým,
ktorí zbohatli.“
A tak som sa vzdal myšlien zájsť k tomu Indovi
a šiel som radšej hľadať pána Leeho. Ten je vraj šikovný!
Pred tromi rokmi predpovedal Alimu, že jedného dňa už
nebude šoférovať taxí iných, ale bude mať vlastné auto.
A je to tu: mercedes krémovej farby s červenými poťahmi!
Pán Lee, absolútny Číňan, splodený na ostrove Hainan,
sa narodil v Melake, ako trojročný osirel, už ako dieťa pra-
coval v reštaurácii a čoskoro sa stal zástupcom pre predaj
alkoholických nápojov. Keďže nemal nijaké skúsenosti
a snažil sa zistiť, či môže človeku dôverovať, či mu môže
dať tovar na sekeru, alebo ide o človeka, ktorý ujde bez
zaplatenia, kúpil si za päťdesiat centov knižku, z ktorej sa
naučil čítať
zické čr ľudí a dedukovať z nich, o akého
človeka ide. Zbohatol a preslávil sa ako mág.

210
 „Teraz to mám ako zvyk. Vždy, keď stretnem nejakého
človeka, ukradom sa mu zadívam na ru. Niekedy stačí
len niekoľko znakov, aby som pochopil a zistil, akú mám
nad ním moc,“ povedal pán Lee. „Ruka a tvár sú vynika-
júcimi indikátormi. Skutočné znamenia osudu sa však
nachádzajú inde.“
„Kde?“
„Na chodidle.“ Tam sa podľa neho nachádzajú trvalé
ukazovatele osudu. Pán Lee tvrdil, že zna na ruke sa
navyše menia v čase. Stačilo, aby som si vyzul topán
a pán Lee mi povedal, že môj otec zomrel a moja matka
je ešte nažive.
„Je to pravda. Ale podľa čoho to môžeš povedať?“
„Jednoducho. Podľa tvaru tvojho palca.“
„Lenže ten palec bol taký, aj keď môj otec ešte žil.“
„Áno, lenže tvar mi napovedá, že tvoja matka má mi-
moriadne silný znak života a že prežije tvojho otca o mnoho
rokov a takto to bolo, odkedy si sa narodil.“ Pán Lee pôsobil
mimoriadne sebaisto.
Následne si veľmi pozorne cez zväčšovacie sklo pre-
zrel moje chodidlá. Povedal, že mám jednoduchú priamu
povahu a nevyvolávam u iných agresívne správanie; dodal,
že nepočúvam názory iných a dôverujem len sebe samému.
Povedal, že som sa oženil ako dvadsaťš riročný a to bolo
moje ohromné šťastie.
Všetko bolo mimoriadne presné a čo bolo sympatické,
pán Lee to nehovoril ako ktovieaký objav. Podľa neho bolo
všetko samozrejmé a vpísané v mojich chodidlách. Tam sa
aj on dočítal, že nikdy nebudem bohatý. To, čo nedokázal
povedať, bol počet mojich detí. Vysvetlil mi, že antikoncepcia
priniesla prvok, ktorý zmiatol všetky predpovede.
Vyrozprával som mu o svojej veštbe a spýtal som sa
ho, čo si o tom myslí. Zadíval sa na mňa a povedal: „Áno,
v tvojom živote je nebezpečenstvo. Niekedy väčšie, ako

211
napríklad tento rok, ale nič ti nehrozí, lebo máš hemoroidy
a krv, ktorú strácaš, ťa zachráni.“
Tieto skutočnosti boli nepopierateľné. Ale tá interpre-
tácia? Prinajmenšom bola útechou.

Melaka mala aj svojho žijúceho ducha: pátra Manuela Joa-

quima Pintada z Portugalska, bývalého farára a diletant-
ského historika. Strávil celý svoj život v Melake zbieraním
dokladov o prítomnosti svojich krajanov. Keď sa pred nie-
koľkými rokmi Rím rozhodol odobrať Melaku portugalským
misionárom a dať ju Francúzom, Pintado odmietol odces-
tovať a zostal žiť v domčeku na periférii. V hale-obývačke
s obrazom Panny Márie ako dievčatka, ktorý si priniesol zo
svojho kostola, si postavil oltár a tam slávil omšu. Zvyšok
domu zaplnili staré noviny, knihy a mapy.
Páter Pintado bol odborník na Františka Xaverského,
a dokonca o ňom napísal aj dve knihy.
„A čo zázra, otče?“ spýtal som sa v snahe rozvinúť
rozhovor na tému, ktorú som považoval za chúlostivú.
Pre pátra Pintada boli dôležité dokumen a z kopy
papierov vytiahol jeden list, ktorý sa týkal rakov. Áno, rakov.
V Melackom prielive žije taký druh, ktorý má na chrbte
nezameniteľný odtlačok kríža. Raz počas búr, keď loď, na
ktorej sa plavil, takmer prevrátili vlny, si svätý František sňal
z krku kríž a upokojil ním vody. V tom zmätku sa mu však
kríž vyšmykol z ru a zmizol v mori. Dokument, ktorý mi
páter Pintado prečítal, sa týkal práve tejto epizódy. Bolo to
svedectvo námorníka v procese kanonizovania Františka
Xaverského.
„Uplynulo dvadsaťš ri hodín a my sme boli konečne
na súši. Akurát sme prešli päťsto metrov po pláži, keď sme
videli vychádzať z vody raka, ktorý držal v klepietkach
vztýčený kríž. Rak sa vydal k pátrovi Františkovi, položil

212
mu kríž k nohám a opäť zmizol v mori. Páter sa potom
hodinu modlil a my spolu s ním.“
Bol o tom pevne presvedčený? Absolútne, a na rozdiel
odo mňa vôbec nepovažoval za zaujímavé, že Číňania
z Melaky rozprávali veľmi podobný príbeh o svojom
veľkom eunuchovi-admirálovi Čchen Hovi. Loď, ktorou
sa plavil, zachránila ryba, ktorá svojím telom zapchala
dieru. Čchen Ho ju z vďa vzal do rúk, aby ju vrátil
späť do mora a v Melackom prielive žijú teraz ryby, ktoré
majú odtlač jeho prstov, rovnako ako nájdeme odtlač
svätého Petra na rybách v Stredozemnom mori, ktoré po
ňom pomenovali.
Len čo páter Pintado začul, že som Florenťan, vytiahol
spomedzi svojich papierov fotokópiu listu jedného môjho
krajana. Bol na ňom dátum 20. december 1510 a napísal ho
mladý Pietro Strozzi krátko po Albuquerqueovi, v pred-
večer výpravy na Melaku. Mladík opisuje svojmu otcovi,
ktorý zostal vo Florencii, všet nástrahy, nepriateľské šípy
napustené jedom, svoj život neustále „s príchuťou smrti“
a prosí, aby sa celá rodina za neho modlila. Na záver kon-
štatuje: „… ak sa vrátim zdravý, dúfam, že si z tejto ces
prinesiem dvetisíc dukátov.“ Peniaze. Stále tie peniaze, aj
vtedy!
Požiadal som pátra Pintada, aby mi predstavil niekoho,
kto by mi pomohol pozrieť si mesto. Dal mi telefónne číslo
jednej panej zo starej melackej rodiny, ktorá mu asistovala
počas historického výskumu.
Dohodli sme sa, že sa stretneme pred Kostolom svä-
tého Petra a strávili sme spolu celý deň. Jej predkovia boli
chudobní Portugalci, ktorí po dobytí mesta Holanďanmi
nemali možnosť odísť, ale ani sa vrátiť do vlasti. Po stá-
ročia zostali samostatnou etnickou skupinou s vlastným
jazykom – akousi miešaninou portugalčiny, malajzijčiny

213
a holandčiny – a s vlastnými tradíciami. Nazývajú ich „Jenti
Kristang“. V Melake je ich asi dvetisíc.
Aj s ňou som v Melake na každom kroku počúval
o mŕtvych a o duchoch. Všet domy a pamiat v centre
Mela sú namaľované načerveno. Keď Angličania doby-
li mesto a zničili pevnosť a ďalšie portugalské pamiat,
nedotkli sa holandských stavieb pod podmienkou, že ich
namaľujú načerveno, aby sa dali odlíšiť od ostatných, ktoré
postavia oni. Táto tradícia tu zostala a centrum Mela sa
nazýva Červené námestie.
„Áno, krvavo červené,“ poznamenala pani Kristangová.
Počas japonskej okupácie v rokoch 1942 až 1945 tisícke
melackých obyvateľov odrezali hlavy, dobodali ich alebo
ich spálili zaživa, aby zastrašili zvyšok populácie. Pani
ma upozornila, že v starej veži s hodinami boli teraz nové
hodiny značky Seiko. Dar z Tokia, avšak ako povedala, mŕtvi
neboli vôbec spokojní s prítomnosťou Japoncov. V noci
bolo často počuť kvílenie tých, ktorí sa proti nim búrili.
Prešli sme takzvaným Banda Hill, dobytým prímor-
ským areálom neďaleko pevnosti, posia m drevenými
chatrčami, na ktorých viseli kliet. „Indonézski imigranti,“
poznamenala pani. „Prichádzajú sem pracovať, ale vedia, že
táto krajina je urieknutá, a preto sa chránia a nosia si so
sebou kukučky.“
Počas obeda v Malacca Club mi táto žena z etnickej
skupiny „Jenti Kristang“ ukázala svoj prsteň. „Navliekla
som si ho pred stretnutím s vami,“ povedala. „Dávam si
ho, aby ma ochránil vždy, keď idem s niekým, koho ne-
poznám.“ Na prsteni bola malá žaba. „Žaba sa musí dívať
smerom von, potom o šiestej večer sa musí obrátiť smerom
dnu,“ vysvetlila mi. „Žaba je škaredá, odpudzujúca, ale ak
jej venuješ pozornosť a si k nej milý, bude ti taká vďačná,
odmení sa ti, bude ťa chrániť a prinesie ti peniaze. Preto
žaby symbolizujú šťastie.“

214
 V tejto chvíli bola namieste otázka, či pozná nejakého
veštca. Ona nie, bola predsa veriaca katolíčka, ale jej sestra
áno, sestra bola stúpenňou slávnej melackej veštice.

Na druhý deň som sa už viezol s tromi dámami v nákla-

diaku na perifériu. K dvom sestrám sa pridala malajzijská
priateľka a aj ona mala veru dostatok zvláštnych príbehov
v rukáve. Posledný z nich sa týkal jej upratovač. Každý
deň jej niekto nosil domov nejaké dieťa a ona ho mala dojčiť.
Keď v jej rodine všetci ochoreli, zavolali bomoha a ten zistil,
že to dieťa pochádzalo z neďalekého cintorína a niekto sa
ho snažil takýmto spôsobom oživiť, aby si ho vzal pre seba.
Škriatkovia! – pomyslel som si a chcel som sa spýtať, či ten
niekto zanechal po sebe závan vône.
Veštica bývala v prízemnom domčeku v dlhej zástavbe
rovnakých domov na rovinatej ploche bez jediného stromu,
všet domy mali záhradu oplotenú železnou sieťou, štrkovú
podlahu, strechu z modrých škridiel a biele steny.
Vošli sme do akejsi čakárne s plastovými stoličkami,
s plastovými kvetmi a na stene visel plyšový koberec s obra-
zom Mek. Veštica bola Malajzijčanka a oddaná moslimka.
Na vyvýšenej ploche sa nachádzal stôl, za ním sedela ona, po
jej ľavom boku bol starší muž príjemného vzhľadu. Na stole
s plastovým kvetovaným obrusom ležal prenosný bezdrôtový
telefón, ktorý sa stal všade v Ázii symbolom úspechu.
Nazývali ju Ka (sestra) Non: chudučká žena s jemnými
riedmi vlasmi, natiahnutou tvárou, takmer priesvitnou
pokožkou, prepadnutými očami, odetá do dlhej zelenej
sukne a rovnako zelenej dlhej blúzy až po kolená. Mala
š ridsaťdva rokov, vyrástla v kampongu a nikdy nechodila
do školy. Vydala sa ako veľmi mladá za muža, ktorý ju
neustále mlátil. Raz počas takej bit si Ka Non narazila
hlavu a upadla do bezvedomia. Keď sa prebrala, uvedomila
si, že má schopnosť „predvídať“. Opustila manžela, znovu

215
sa vydala za toho príjemného pána, aj on bol mág, ale teraz
jej robil asistenta.
Počkali sme, kým táto veštica skončí konzultácie s dvo-
mi ženami. Keď prišiel rad na nás, ďalšie klient – v ten
deň to boli samé ženy – si sadli do kresla a čakali. Všetko sa
odohrávalo otvorene, nahlas, sťaby šlo o skupinovú spoveď,
do ktorej boli zapojení všetci, pýtali sa, komentovali, boli
prekvapení.
Je mi do smiechu, keď si tam sám seba predstavím,
ako sedím prikovaný pred jednou šialenou vešticou s tromi
ženami, ktoré ma sprevádzajú ako ustráchaného chlapíka
k lekárovi, pretože sa bojí k nemu ísť sám. Napokon sa vždy
zarozprávam o svojom živote so ženami, vravel som si,
a musel som sa naozaj kontrolovať, aby som sa nerozosmial
pri pomyslení, že niekto, kto ma poznal ako novinára, ako
reportéra udalostí zo sveta, by zrazu mohol vstúpiť do
tejto miestnosti.
Ka Non sa na mňa uprene a ironic zadívala. Zdalo sa
mi, akoby ma vystavila nejakej skúške a ja som jej pohľad
zniesol, ani som nemihol brvou. Nechcela dokonca vedieť
ani kedy, ani kde som sa narodil, len moje meno, ktoré na-
cvičovala dlho, až kým sa jej podarilo vysloviť „Ticciano“.
Zatvorila oči, povedala to asi desaťkrát za sebou, potom sa
zadívala do svojich dlaní, mala ich otvorené, ako keď sa
moslimovia modlia. „Pre ňu je to, akoby pozerala televízor,“
povedal manžel v snahe vysvetliť, čo sa deje. Keď táto žena
začala rozprávať, bola akoby v tranze:
„Ticciano, tento rok si začal niečo výnimočné, absolút-
ne výnimočné…“ (Iste, rok bez lietania! – povedal som si
v duchu a čudoval som sa nad jej presnosťou. Potom som
si pomyslel, že keby som prišiel do Malajzie riadiť jednu
z tých nových fabrík, táto veta by vyznela rovnako správ-
ne.) „Tvoja misia je veľmi špecifická. Keď ju dovedieš do konca,
dostaneš sa veľmi vysoko.“

216
 Tri ženy okolo mňa sa smiali a priateľka dvoch sestier sa
nezdržala komentára: „Si špión? Kto si?“ Ka Non pokračovala:
„Už ro niečo hľadáš. Teraz si to našiel. Ty vieš, o čom
hovorím. Ty poznáš svoju misiu a rozumieš mi.“ Moje ženy
boli rozrušené ako nikdy predtým.
Veštica povedala, že čoskoro stretnem niekoho, kto mi
ukáže cestu, kto ma osvieti a že budem úspešný a veľmi
slávny. Žeby som jej to sám našepkával? Nezdá sa mi, lebo
som myslel na to, aká smiešna bola celá táto fraška.
Spýtal som sa Ka Non, či videla v mojej „misii“ ne-
bezpečenstvo.
Žena nevychádzala z tranzu, vyzerala pobavene,
neskôr napäto. Vzala mi ruky a zadívala sa do dlaní (na
moju televíziu, pomyslel som si). Rozzúrila sa, zakričala
niečo, čomu som nerozumel, a konečne sa ku mne dostal
preklad: „Rok 1993 je rokom, keď si začal veriť v Boha.“ (Aj
takto sa dá definovať fakt, že stojím pred ňou.) „Odkedy si
vstúpil do môjho domu, si v bezpečí; urobil si prvý krok k novému
životu, krok, ktorý ti prinesie šťastie.“
Ka Non prudko gestikulovala, jednou rukou k nebu
akoby mávala mečom, druhou naprieč akoby niekomu
podrezávala krk: „Odteraz dostaneš všetko, čo budeš chcieť,
lebo si chránený, lebo si našiel to, čo si hľadal.“ Pomyslel som
si, že som našiel príjemný rytmus života, že mám teraz
viac času a môžem sa dívať okolo seba a zdalo sa mi, že tá
žena sa trafila. Spomenul som si na Anatola Franceho, ktorý
vravieval: „Všet preklady dávajú zmysel pre toho, kto ich
urobil.“ S rečami týchto mágov je to podobne, dávajú zmysel
tým, ktorí im chcú veriť.
Ka Non povedala, že môžem lietať, že som bol vo veľ-
kom ohrození života kedysi v minulosti (Vtedy? Nie! Každý
človek v mojom veku má vo svojej minulosti jeden raz, keď
„skoro zomrel“.) a že sa dožijem viac ako osemdesiat rokov.
Chcela vedieť, ako sa volajú moje dve deti.

217
 „Chlapec je Folco,“ povedal som. Procedúra sa opako-
vala: Ka Non zopakovala jeho meno asi desaťkrát, pozrela
sa do rúk a povedala, že Folco je veľmi inteligentný, že je
pintar (moje ženy boli prekvapené, keď počuli toto slovo,
ale nedokázali ho preložiť…) „Pintar, pintar,“ zopakovala Ka
Non, potom dodala, že Folco bude úspešný v umení, že si
má dávať pozor na morálne nezdravých priateľov. O Saskii
povedala, že je extrémne odhodlaná, že sa vydá za bohatého
muža a vyberie si takého, aký sa bude páčiť aj mne (na znak
lás dcéry k otcovi); že bude mať ľahký život a jedného syna.
Keď som počul, ako vyslovila mená mojich detí,
zdalo sa mi, že som urobil hlúposť, keď som jej ich po-
vedal. Potom som si povedal, že aj toto tabu je absurdné
a spýtal som sa, čo vidí v Angelinom živote (ona nenávidí
veštcov a nikdy nechcela o nich ani len počuť). Prešlo mi
to hladko. Ka Non povedala, že Angela je mimoriadne
citlivá, že si treba dávať pozor, aby ju človek nezranil a že
môže ľahko vybuchnúť, ak ju človek nebude rešpektovať.
„Správaj sa k nej, akoby bola zo zlata,“ povedala. „Chodievaj
s ňou po vonku opatrne, akoby to bola miska s horúcim
olejom a daj si pozor, aby si si ho nevylial na ruky.“ Dobrá
rada pre všetkých.
V tej chvíli sa u mojich sprievodkýň prebudila zveda-
vosť. „Ticciano má druhý život? Má milen?“ opýtala sa
jedna z nich veštice.
Ona sa pozrela do „televízora“ vo vlastných rukách
a povedala: „Ticciano je extrovert, rád sa mieša pomedzi ľudí,
najmä pomedzi ženy a tie ho obdivujú, niektoré sa dokonca do
neho aj zamilujú, ale on to nezneužíva. Len sotva by dokázal
byť neverný.“
Všet sa smiali a smial som sa aj ja, keď ma takto
vyzliekli donaha!
Moja konzultácia navodila všetkým dobrú náladu a ses-
tra, ktorá bola vešticinou stúpenňou, trvala na tom, aby

218

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

sa aj moja pani „Jenti Kristangová“ ukázala. Bola katolíčka,
veriaca a videlo sa jej, že hreší, ale napokon ustúpila. Postup
bol rovnaký: meno, televízia v rukách, tranz, ale odpoveď
bola odlišná od tej mojej.
„Ty máš obrovské problémy,“ povedala veštica bez vá-
hania. „Tvoj manžel ťa neustále podvádza a momentálne má
takú milenku, na ktorej mu veľmi záleží. Jeden priateľ vás
obral o značnú sumu peňazí. Pred nejakým časom ťa niekto
uriekol. Väčšinu si už strávila, ale niektoré stopy zostávajú.
Cítim to. Tie problémy pramenia odtiaľ.“
Tá pani bola vydesená a rozplakala sa. Bola to pravda.
Jej manžel mal vždy milen a dva milióny malajzijských
dolárov naozaj zmizli spolu s priateľom, ktorému ich zverili na
spoločnú investíciu. A liečba? Zmes kvetov a vôní, ktoré si má
dávať každý deň do vane. Manžel veštice jej napísal „recept“.
Ka Non nás odprevadila k dverám. Keď sa so mnou
lúčila, povedala mi: „Chýba už len málo, aby si svoju misiu
doviedol do konca. Teraz, keď si videl jasne jeden raz, uvidíš
jasne znova.“ A s týmito záhadnými slovami nás pozdravila.
Jedna zo sestier šoférovala dodávku. Druhá bola v šoku.
Vravela, že už dlho vedela, že musí niečo spraviť, ale mala
strach. Mala strach aj z vlastných schopností. Napríklad raz,
keď prechádzala popred bar, kde jej manžel trávil mnohé
večery, povedala: „Dúfam, že zhorí.“ Na druhý deň sa do-
zvedela, že ten bar zničil požiar.
Jedna zo žien si spomenula na preklad slova pintar.
Znamená „génius“.

Bol som v starom špinavom a zaprášenom hoteli, ale v takom,

aké mám rád, s priestrannými izbami, vysokými stropmi
a dreveným schodiskom: všetko bolo trochu ošumené, ale
všetko malo svoju minulosť. Dve noci som spal výborne
vo veľkej posteli s matracom z kapoku a tvrdými vankúšmi
vyplnenými čajovými lístkami. Tretiu noc som však mal

219
strašnú nočnú moru. Snívalo sa mi, že som na mieste plnom
schodov s ľuďmi rôznych farieb, ktorí sa po nich šplhali
a padali. Ja som sa snažil všetkých zachytiť, ale nemal som
toľko rúk, aby som to dokázal. Odrazu všet schody ako
pri zemetrasení spadli jeden po druhom a skončili na mne.
Zobudil som sa a všimol som si, že posteľ sa naozaj triasla.
Vonku svitalo a po dvoch sviatočných dňoch opäť obnovili
stavebné práce priamo vedľa hotela. Robotníci so žltými
prilbami sa točili okolo bagrov, ktoré s oceľovými tesákmi
zvierali zem. Vysoký žeriav osádzal železné piliere na novej
stavbe: v srdci starej Mela!

220
 Klimatizovaný
ostrov

Každé mesto má spôsob, akým sa prezentuje, ukazuje v tom

najlepšom svetle. Singapur má letisko. Letisko je jeho vý-
stavnou skriňou, vyšperkovanou fasádou, vizitkou. Ľudia
tam prichádzajú a odchádzajú a pravdupovediac by ani
nemuseli vidieť nič iné, pretože toto letisko je koncentrátom
všetkého, čo môže Singapur ukázať: výkonnosť, čistotu,
poriadok, seba ako najväčší supermarket spotrebného
tovaru, neužitočných vecí a ázijskej slušnosti.
Ja som vzhľadom na svoj stav pešieho cestujúceho
nemohol vojsť na letisko rovnako ako všetci ostatní neželaní
pasažieri, trampi bez peňazí, denní malajzijskí imigranti
a chudobní ruskí obchodníci. Prišiel som do Singapuru zad-
nými dverami: via terra z Malajzie. Presne odtiaľ začiatkom
decembra 1941 prišli aj Japonci. Vtedy Singapur očakával,
že sa všetci, ba aj možní votrelci, priblížia od mora; more
ho spájalo so svetom, more bolo jeho bohatstvom a k moru
smerovali všet obranné delá. Neboli však k ničomu. Japon-
ci sa vyhli delám, lebo to jednoducho vzali zozadu. Rovnako
som sa ani ja nedal zviesť Singapurom a šiel som si mesto
pozrieť hneď po jeho prebudení, bez mejkapu, z odvrátenej
a nepripravenej strany jeho tváre.
Príchod z Malajzie cez umelú hrádzu, pupočnú šnú-
ru provizórnej zeme, ktorá podčiarkuje, že tento pyšný
ostrov-mesto-štát je prinajmenšom
zic len maličkým
príveskom veľkého malajzijského polostrova a nie je ničím

221
výnimočný, ničím pozoruhodný. Na svitaní, z okna vlaku,
ktorý prichádzal zo severu, na pozadí sýto červeného slnka,
š roch komínov, ktoré vypľúvali do vzduchu čierny dym,
troch obrovských železných potrubí na dovážanú vodu,
ktorá je pre mesto životodarnou, a železnice tiahnucej sa
popri diaľnici zablokovanej tisíckami áut a motocyklov
cestujúcich pracujúcich, ktorí bývajú v Johore Barhu, kde
život stojí menej, a pracujú na ostrove, kde sú mzdy vyššie,
sa mi Singapur predstavil ako každé iné miesto v Ázii:
chatrčami chudobných, nánosmi odpadu, hrdzavými ža-
lúziami a fľakmi vegetácie a buriny, zvyškami prírody
ešte stále pripravenej získať späť svoju pôdu, ak ju človek
nechá len tak.
Prví Singapurčania, ktorých som uvidel z vlaku, vy-
zerali ako kedysi: v plastových šľapkách, krátch čiernych
nohaviciach a bielych tričkách, presne ako protagonis-
ta jedného z prvých príbehov, ktorý som počul, keď som
sem v roku 1971 prišiel žiť. Jeden lekár mal medzi svojimi
pacientmi takého starčeka, jednoduchého a ošumelého,
ktorý sedával v čakárni s nohami v kresle a v pokrčenom
tričku na bruchu. Lekár si myslel, že je chudobný, a preto
mu účtoval menej ako ostatným a niekedy ho dokonca
nenechal vôbec zaplatiť, až kým sa raz zdravotná sestra
pozrela dole z okna a uvidela toho starčeka nastupovať
do mercedesu so šoférom, ktorý naňho čakal. Ten človek
kontroloval obchod s ryžou v celom meste.
Pre mňa ten starec zostal stelesnením Číňana z diaspó-
ry: sebaistý, ale málo výrazný; mocný, ale utiahnutý a skrom-
ný zo strachu pred žiarlivosťou bohov či vládcov. Takých je
už málo. Číňania nových generácií majú strach len z toho,
že ich nebudú považovať za boháčov, a preto sa odievajú do
všetkého, čo im dáva istotu a myslia si, že aj úctyhodnosť.
Aj Singapur je taký, a preto sa mu žiada, aby ho ľudia videli
nablýskaný, moderný, z lietadla.

222
 Stanica pôsobila, naopak, upadajúcim dojmom
a to sa mi páčilo. Keď ju postavili v dvadsia ch rokoch,
vydláždili ju farebnou gumou, ktorá tlmila hluk. K tichej
elegancii tých čias sa pridal pokoj miesta, ktoré už vyšlo
z módy. Využíva ju len málo Singapurčanov; mnohí ani
nevedia, že existuje. Tá stará stanica nemá s dnešným
Singapurom nič spoločné: je zahanbujúca rovnako ako
chudobný príbuzný.
Vystúpili sme z vlaku a museli sme stáť hodinu
v rade na pasovú kontrolu. Policajti sedeli v smradľavých
búdkach uprostred obrovských kníh, niektoré boli až
dvadsaťpäť centimetrov hrubé, so zoznamom všetkých
„nepriateľov“ Singapuru. Neexistovali počítače a pasažierov
kontrolovali dôkladne ručne. Najusilovnejšie vypĺňali
formuláre a odpovedali na obvyklé otázky pri prechode
hraníc niektorí Rusi, ktorí urobili všetko, aby sa zapáčili
nahnevaným colníkom.
V hlave mi zunela úvodná veta z knihy Dejiny troch
ríš, klasického čínskeho románu: „Ríše rastú a padajú.“
Rovnako tak vzrástlo a padlo sovietske impérium! Len
pred niekoľkými rokmi tí istí Rusi chodievali pyšne po
svete a hrdili sa, že sú občanmi obrovskej mocnosti;
vzbudzovali strach a rešpekt. A dnes? Chudáci na pomedzí
smiešneho a patetického, v modrých rifliach a teniskách,
cestujú dlhé dni a noci vo vlaku do Mekky konzumizmu
v nádeji, že si naplnia batožinu niečím, čo doma predajú
a zarobia: počítače a hodvábne nohavičky, zapaľovače,
videoprehrávače, elektronické hračky a podprsenky.
Je skutočne zvláštny ten hospodárs systém, od ktoré-
ho dnes očakávame záchranu sveta! Nikto už nič nevyrába
vlastnými rukami, nikto sa už nepúšťa do tvorby hrnca,
píšťal alebo vozíka; najbrilantnejší nápad spočíva akurát
vo vycestovaní do nejakého kúta zeme, kde človek niečo
kúpi, aby to mohol inde predať a zarobiť.

223
 Shopping, shopping, shopping. V bohatých krajinách sa
stal spôsobom života; v tých chudobných spôsobom prežitia.
Nie je v tom azda niečo absolútne pomýlené? A nemali by
sme azda chápať niektorých mladých ako napríklad tých
„bláznov“ z Al Arquam, ktorí sa svojou autarchiou, turbanmi
a do čiernych látok zahalenými ženami snažia, aby s tým
nemali nič spoločné?
Je samozrejmé, že keď človek vidí, ako sa svet čoraz
viac slepo rúti k materializmu, u niektorých to posilňuje
myšlienku, že len niečo strašné ako epidémia alebo obrovský
hlad môžu znovu nastoliť vo veciach poriadok a postnúť
ľuďom zmysel života. Na konci milénia, ktoré je už za dve-
rami, si tento p uvažovania ľahko nájde svojich stúpencov,
predovšetkým uprostred idealistov hľadajúcich príčiny.
Súčasné znovuzrodenie náboženského ndamentalizmu
v jeho rôznych podobách treba vidieť aj v tomto svetle.

Návrat do Singapuru pre mňa znamenal stretnutie s prvou

láskou. Práve v Singapure som v roku 1965 po prvý raz
pocítil vôňu trópov, pôžitok z tepla a farieb; tam som si
uvedomil, že keď som ďaleko, cítim sa byť doma. Zostal som
tam len niekoľko dní, no mesto vo mne vyvolalo hlboké
dojmy. V roku 1971 som tam odišiel žiť. Nechal som prácu
v Olivei, študoval som číns jazyk a kultúru na Kolum-
bijskej univerzite v New Yorku a keďže sa mi nepodarilo
nájsť spôsob, ako sa dostať do Pekingu a nechcel som ísť na
Taiwan, rozhodol som sa žiť medzi Číňanmi „Tretej ríše“,
v Číne diaspóry. V Singapure sme zostali š ri ro. Saskia
tam spravila svoje prvé kro, Folco začal chodiť do svojej
prvej školy a ja som tam napísal svoju prvú knihu.
V Singapure som mal priateľov a známych, ale nikomu
som o svojom príchode nepovedal. Chcel som si pozrieť
mesto sám, chcel som si spraviť vlastné dojmy a predovšet-
kým som chcel mať slobodu pri písaní bez toho, aby som sa

224
musel obávať, že dostanem niekoho do problémov. Pretože
tak to je: za všetkými zvodnými a prívetivými nákupnými
centrami, arkádami a strediskami sa ukrýva policajný štát
Singapur a spoločnosť, ktorú ovláda strach. A napokon som
chcel byť novým návštevníkom, chcel som sa nechať uniesť
tým, čím sa Singapur medzičasom stal a čo mnohí cudzinci
považovali za výnimočné.
Taxikárov, ktorí čakali pred stanicou, som sa opý-
tal na hotel v starej štvrti mesta, jeden z nich mi pove-
dal, že vie o niečom pre mňa: ubytovňa šiestej šťasteny,
Boutique Hotel, niečo, o čom som nikdy predtým nepočul.
Zostal som tam len jednu noc. Celá štvrť bola zrovnaná
so zemou. V poslednej chvíli niekto zachránil rad starých
domov, z ktorých urobil atrakciu pre turistov: to bola moja
ubytovňa, malá, nepohodlná, zbierka všetkých možných
gýčov, falošných čínskych predmetov, aké si len človek
vie predstaviť, vrátane brožúry, podľa ktorej „… v čínskej
tradícii existuje osem šťastien. Šiesta je pravda a keďže toto
miesto je naozaj čínske svojím vkusom a pohostinnosťou,
dostalo takéto meno.“
Ach ten Singapur! Jediné autentické miesto, ktoré sa
na celej ulici zachovalo, bol chrám bohov, ku ktorému ráno
niesol starý Číňan pohár vody a kadidlo. Napokon som
odišiel do bezduchého hotela na rieke, takého, kam chodieva
stále viac turistov z Číny.
Netrvalo mi dlho, aby som si uvedomil, že po viac
ako pätnástich rokoch som sa cítil v Singapure absolútne
dezorientovaný. Mesto sa úplne zmenilo: nové ulice, nové
par, nové nadchody a nové námestia. Ani ľudia už ne-
boli tí istí. Na autobusových zastávkach som si všimol, že
všetci boli pekne elegantne oblečení, ale nikto sa s nikým
nezhováral; v dave som videl čoraz viac ľudí s nervovým
tikom ako v Japonsku. Srdečná prívetivosť Indov, pôžitkár-
ska prirodzenosť Malajzijčanov, sarkazmus Číňanov a vo

225
všeobecnosti príjemná pomalosť azda spôsobená teplom
trópov sa vytratili. Dokonca aj samotné teplo sa stratilo!
Singapur som si pamätal ako sparné, občas rozžeravené
mesto. Hodinu po obede bol vzduch dokonca i v našom
dome uprostred stromov taký horúci a nehybný a hluk cikád
natoľko ohlušujúci, že človek čakal pod vrtuľou ventilátora
oslobodzujúcu spŕšku dažďa či vánok od mora, ktoré pocíti
na súmraku. V novom Singapure bolo však doslova zima!
Zima bola v hoteloch, v obchodoch, vo verejných budovách,
v kanceláriách; strašná zima v reštauráciách, v metre, v ta-
xíkoch, v nemocniciach, v domoch, v autách.
Zdalo sa, že klimatizovaný vzduch je ten jediný, ktorý
sa dá v Singapure dýchať. Celý ostrov bol akoby pod obrov-
ským skleneným zvonom, rástol v ňom umelý a výkonný
život, ktorý nemal nič spoločné s okolitou prírodou ani
s rovníkovým teplom. Ženy už nenosili ľahké blúz ako
kedysi, kvetované sarongy alebo hodvábne nohavice; no-
vým národným odevom sa stal kostým s ponožkami alebo
pančuškami, aké sa nosia v Londýne.
Singapur bol kedysi mestom vôní: pach plesne, mokrej
zeme, čerstvého ovocia, zahnívajúcej zeleniny, smaženého
cesnaku, dreva v rozklade. Aj to zmizlo.
Pre návštevníkov ako ja bolo stretnutie s taxikármi
povinné, predstavovali nového človeka homo singaporensis
a môj prvý dojem z nich bol otrasný.
„Zavez ma do Alexandra Parku.“
„Ideš navštíviť priateľov?“
„Nie.“
„Bývaš tam?“
„Nie.“
„Kde teda bývaš?“
„Ďaleko.“
„Prišiel si do Singapuru nakupovať?“
„Nie.“

226

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 „Obchodovať? Ako dlho sa zdržíš?“ A tak ďalej až do cieľa.
Zvedaví a dotieraví taxikári odrážali podľa mňa všetku
banálnosť nového Singapuru, kde zdanlivo nenechali nič na
náhodu alebo na slobodnú vôľu človeka.
Stačilo mi pozrieť sa na palubnú dosku taxíka, kde
bola škatuľa papierových vreckoviek, fľaštička deodorantu
s vôňou ruží, formulár, do ktorého bolo potrebné zapísať
všet jazdy, a niekoľko upozornení, ktoré museli byť
podľa zákona riadne viditeľné, aby mi navodili husiu kožu.
Na jednom z týchto upozornení s fotografiou vodiča sa
uvádzalo jeho meno, číslo registrácie a telefónne číslo,
kam môžete zavolať v prípade, že by bolo potrebné udať
ho za nejaký prečin. Na ďalšom bola uvedená hmotnosť
kolies, maximálny počet pasažierov a povolená rýchlosť.
Na ďalšom bolo uvedené: „Buď verný Singapuru.“
Uvažoval som nad tým, ako pokračovať v ceste. Chcel
som ísť loďou do Jakar , ale opäť to vyzeralo komplikovane
z dôvodov, ktoré som už poznal: lode prepravujú len tovar.
Neuveriteľné! Zátoka v Singapure, druhý najväčší prístav na
svete, bol plný lodí; lodí všetkých možných vlajok, nosností
a druhov; lodí, ktoré čakali na naloženie a vyloženie, aby
mohli opäť vyplávať, niektoré aj k indonézskemu pobrežiu,
kam by som sa bol rád vydal. Nie. Nijaká z týchto lodí ma
nechcela vziať ako pasažiera. Cítil som sa ako väzeň, ktorý
sa pozerá na lúku cez mreže cely: je tam, len čo by kameňom
dohodil, ale nemôže sa ísť prejsť.
Šiel som sa opýtať veľkých dopravných spoločností,
nechal som svoj kontakt vo viacerých cestovných
kanceláriách a dostal som sa až k funkcionárovi prístavného
úradu v Singapure, ktorý mi prisľúbil pomoc a potom sa
ma typickým singapurským spôsobom opýtal, aké sú moje
skutočné dôvody, pre ktoré chcem cestovať loďou.
Singapur je rajom pre turistov, ale turisti musia byť
takí, akých ich chce Singapur mať! Moji nenávidení turisti!

227
Ak nehľadajú loď, nájdu tu všetko, ešte aj za nižšiu cenu ako
kdekoľvek inde, pretože Singapur je slobodný prístav, kde
sa neplatia dane: ša do dvadsaťš ri hodín, drahé kamene,
módne okuliare, plav, najnovšiu LP, najmenší fotoaparát,
najvýkonnejšie stereo, najľahší osobný počítač. Dostanete
ich tam v nekonečných množstvách.
Singapur je Betlehemom nového náboženstva: ná-
boženstva konzumu, materiálneho blahobytu, masového
cestovného ruchu. Nie sú viac potrebné katedrály alebo
meši . Novými chrámami sú predsa hotely. Je to veru
pravda už takmer všade v Ázii. Neexistujú už pekné paláce
alebo pagody, ktoré by vykresľovali panorámu miest, len
hotely. Hotely sú centrami života, miestom stretávania,
premýšľania, zábavy či potešenia. Hotely plnia tú úlohu,
ktorú kedysi plnili kaviarne, kostoly, námestia či divadlá:
všetko v jednom. Rovnako v Kuala Lumpure, ako aj v Hong-
kongu, Soule či v Bangkoku. V Singapure ešte omnoho
lepšie ako inde.
Strávil som prvých osemnásť rokov svojho života vo
Florencii a ani raz som nevošiel do nijakého hotela. V Ázii
je človek v hoteli stále. V hoteli si dohaduje stretnutia, je,
oslavuje. Chodí tam plávať, nakupovať, tancovať, oženiť sa
či vydať sa. Mladí dobre situovaní ľudia z novej Ázie akoby
ani nič iné nepoznali. Pre mnohých z nich prechádzka zna-
mená prejsť z jedného hotela do druhého, často cez nekoneč-
né nákupné centrá s mramorovou podlahou a plastovými
stromami. Áno, lebo Singapur sa nachádza na rovníku, je
na okraji džungle, ale najlepšie stromy, ktoré dnes človek
už môže vidieť kdekoľvek, sú tie umelé, ktoré nepotrebujú
dážď, stačí ich len z času na čas oprášiť.
A zvyšok sveta? To je to zvláštne miesto, odkiaľ pri-
chádzajú turisti. Na podlahe jedného z veľkých nákupných
centier bola mozaika obrovskej mapy sveta a mladí Singa-
purčania si mohli len vybrať: mohli si sadnúť v Afrike, na

228
 Sibíri, v Paríži alebo v Moskve. Všetko bolo predsa tam na
zemi: v Singapure.
Čoskoro som si uvedomil, že nepoznám pravidlá,
dobré maniere a tabu tejto novej spoločnosti. Pozval som
na čaj sekretárku veľmi významného nkcionára z minis-
terstva zahraničných vecí – ktoré má tiež svoje kancelárie
na tridsiatom deviatom poschodí hotela! –, aby mi pomohla
nájsť lodné spojenie a aby mi poradila, ktorí sú podľa nej
najlepší veštci v meste. Boli sme v hale obrovského hotela,
ja som už vypil dve šál čaju a chcel som, aby mi ešte pri-
dali do čajníka teplú vodu. „Je mi ľúto, pane, ale náš čaj sa
nedolieva,“ odvetila mi jedna z mladučkých čašníčok odetých
„podľa čínskej módy“ s rázporkom až po zadok, pretože takto
sa to turistom páči. Pozoruhodné vyjadrenie! Také si mohli
vymyslieť jedine Singapurčania: čaj, ktorý sa nedolieva.
Jedného dňa som v centre prechádzal popred kance-
lárie spoločnosti, ktorá podľa obrovského nápisu vo vý-
klade prevádzkovala lodnú linku výlučne na prepravu
medzi Singapurom a Indonéziou. Keď som vošiel dnu a ako
obvykle som sa opýtal na možnosť zviezť sa do Jakar ,
okolo mňa nastalo prázdno: riaditeľ mal poradu, vedúci
predaja bol vonku na obede a všetci ostatní zamestnanci,
slepí a hluchí, mali hlavy zaborené do svojich počítačov.
Priateľ M. G. G. Pillai ma upozornil: „V Singapure budeš
podozrivý. Nikto neverí takým, ktorí necestujú v biznis
triede lietadlom, ktorí sa neubytujú v hoteli prvej kategórie
a neplatia kreditnou kartou.“ Mal pravdu. Všetci tí úradníci,
ktorí sa snažili nevidieť ma a nepočuť ma, mali v hlave jednu
samozrejmú otázku: terorista?
V spoločnosti, kde vládne nespočetné množstvo zá-
kazov – počnúc dlhými vlasmi u mužov až po žuvačku
pre mužov i ženy –, v spoločnosti, kde v každej situácii
existuje správne konanie a predpokladaná reakcia,
najneprijateľnejšou vecou je jednoducho to, ak je človek

229
 mimo normy. Každý má spoločenskú povinnosť pomáhať
blížnemu, aby sa správal tak, ako má a aby nebol z neho de-
viant. Ja som tadiaľ len prechádzal, ale mal som pocit, že aj
mňa neustále „vedú“, buď ľudia („Poslúchnite ma: nastúpte
do lietadla!“), alebo nejaká neviditeľná bytosť. V novom
Singapure sú už všade kovové hlasy, ktoré z reproduktorov
ukrytých v stromoch, vo výťahoch, v mobilných schodoch,
v metre alebo v stĺpoch verejného osvetlenia niečo ohlasujú
alebo radia. Všade sa nachádzajú pútače, ktoré našepkávajú
„Nenoste si AIDS domov“ alebo zakazujú – „Nechytajte
ryby z mosta!“ či „Nepľujte!“. Niektoré sú len banálnymi
upozorneniami; „Dávajte si pozor na hlavu! Konáre sú tu
nízko!“ je napísané na pútači pre všetkých, ktorí sa chystajú
prechádzať pod zvyškami stromov popri rieke. Pre tých,
ktorí by nepochopili, sú k dispozícii aj obráz ukazujúce,
ako si môže človek naraziť hlavu.
Aby sa obyvatelia stali takými, akých ich systém chce,
existuje niekoľko „kampaní“: jedna na udržanie čisto
v odkvapoch, jedna na výsadbu stromov alebo zavlažovanie
kvetov. Keď som prišiel, práve prebiehala kampaň na wellness,
dalo by sa povedať na „zdravý životný štýl“. Tisíc osemsto
zamestnancov miestneho podniku sa verejne zaviazalo,
že mesiac nebudú chodiť výťahom, aby dosiahli „zdravý
životný štýl“. Keď som odcestoval, začínala kampaň za
smrť vyhladovaním pre posledné slobodné bytosti v meste.
„Prestaňme kŕmiť holuby. Prinášajú nešťastie a choroby!“
bolo na pouličných pútačoch.

A aj tak bol nádherný! Singapur z výš pevnosti Canning,

kam som každé ráno chodieval behať, bol vysnívaným
mestom, kde sú priesvitné mrakodrapy ako geometrické
obla na nebi, nepoškvrnené záhrady, ces bez zápchy.
Chodieval som na univerzitu a bola to skutočná radosť:
dokonalé aleje, najmodernejšie knižnice zaplavené slnkom,

230
lú plné najrozličnejšej zelene s ihriskami a hustými tie-
nistými stromami. Nádhera, kde nič nezostalo ponechané
na náhodu, počnúc kombináciou tráv rozličných farieb na
úbočí až po zakrivenie konára, aby nebránil prejazdu áut na
ceste. Stačilo mi však prehodiť s niekým pár slov a znovu
sa ma zmocnila úzkosť.

„Naši študenti sú študentmi prvotriednej kvali . Majú me-

dzinárodné vzdelanie a sú politic dôveryhodní. Vedia, kedy
majú rozprávať, a predovšetkým, kedy majú mlčať,“ povedal
mi jedného dňa riaditeľ jedného výskumného pracoviska na
univerzite. Podľa neho to bol dôkaz zrelosti. Mne zrazu zne-
chutil krí, stromy, krásne trávni a slnko v knižniciach.
Trávil som dni akoby na hojdačke medzi obdivom
a odporom, medzi prekvapením a zdesením z tohto ostrova
blahobytu a efektívnosti uprostred chaotického a špinavého
mora zaostalosti a ázijského hospodárskeho zázraku. „Toto
je budúcnosť… a nguje to,“ vravel som si v okamihoch
depresie.
Budúcnosť je výmysel jediného človeka: Li Kuang-jaa,
mimoriadne inteligentnej, arogantnej a ambicióznej osob-
nosti bez akýchkoľvek škrupúľ. Li Kuang-jao sa zmocnil
oprát v Singapure v roku 1959, udržal ich v roku 1965, keď
republika vystúpila z Malajzijskej federácie, odvtedy ich mal
pevne v rukách až do roku 1990, keď sa vzdal postu premiéra,
aby zostal „starším členom“ vlády a tým aj poslednou in-
štanciou všetkých rozhodnutí, ktoré sa tohto miesta týkajú.
On premenil tento prístav na rovníku na stredisko mo-
dernosti, on premodeloval mesto, zmanipuloval jeho klímu,
vytvoril jeho obyvateľov; on postavil na nohy najefektív-
nejšiu a najmenej skorumpovanú verejnú správu spomedzi
všetkých ázijských štátov tým, že zaplatil nkcionárov ako
riaditeľov priemyselných podnikov; on zaviedol vzdelávací
systém, ktorý sa zaradil medzi najpokrokovejšie v Ázii

231
a v ktorom profesori dostávajú jednu z najvyšších miezd na
svete. Tento jeho experiment bol nepochybne veľmi úspešný.
A cena? Mesto bez života, nevýrazný národ a diktatúra.
Hoci politický systém vyzerá zdanlivo ako demokracia
s politickými stranami, parlamentom a voľbami, Li Kuang-
jao nenechal nikdy nikoho ani na okamih zapochybovať
o tom, že moc patrí jemu, a tak to aj ostane. Využil všetkých
možných spojencov. Potom ich zničil jedného za druhým,
len čo hrozilo, že by sa mohli stať jeho rivalmi. Nikto z jeho
oponentov nemal nikdy čo i len minimálnu možnosť po-
staviť sa proti jeho moci. Ako každý diktátor potlačil hlas
odporu už v jeho zárodku, zmocnil sa kontroly každého
informačného orgánu, snažil sa prepísať dejiny a vymazať
minulosť z pamäti.
Staré zbier novín, ktoré vyšli v Singapure, sa
len sotva dajú nájsť; aj prejavy Li Kuang-jaa sú štátnym
tajomstvom. Našlo by sa v nich príliš veľa protirečení, príliš
veľa zmien v smerovaní, príliš veľa právd, ktoré sa stali
bludmi, a naopak. Pamäť predstavuje pre diktatúry vždy
strašné nebezpečenstvo. Dokonca aj tá moja!
Pamätal som si multirasový Singapur, ktorý sa snažil
presvedčiť Číňanov, Indov a Malajzijčanov, aby zabudli na
svoj pôvod a aby sa z nich stali „Singapurčania“, a ocitol
som sa pred výlučne čínsm mestom, kde najrozšíre-
nejším jazykom bola mandarínčina, kde aktuálna výstava
vychvaľovala kultúrnu veľkosť Číny a kde sa všetci tí, ktorí
neboli Číňania, hoci tvorili dvadsaťpäť percent populácie,
cítili vylúčení.
Raz večer som bol na večeri v reštaurácii pod holým
nebom s jedným Indom, ktorý sa narodil a strávil celý
život v Singapure. Čínski zákazníci pri vedľajšom stole sa
k nemu správali ako k cudzincovi, ku mne ako ku „kraja-
novi“ len preto, že ja som hovoril po číns a on nie. Ind sa
všemožne snažil vysvetliť im po anglic a po malajzijs,

232
čo boli teoretic ešte stále oficiálne jazy ostrova: „Ja
som Singapurčan.“ Ostatní sa z neho vysmievali. Jeden mu
odpovedal po číns: „Singapurčan? Všetci Singapurčania
predsa zomreli. Zostali len Číňania.“ Zvyšok skupiny sa
rozosmial a zatlieskal.
Pred niekoľkými rokmi by boli takéto prejavy šovi-
nizmu nemysliteľné. Časy sa však zmenili. Čína je komu-
nistická len navonok; Číňania diaspóry už nie sú podozriví
z maoizmu a môžu už bez väčšieho strachu potvrdiť svoju
identitu. Čína je obrovská mocnosť a oni sa preto cítia mocní.
Zostáva už len malý krôčik k rasovej arogancii.
Stačí len nezabúdať na dejiny, aby človek pochopil.
Okrem prvých melackých Číňanov, veľká väčšina tých, ktorí
dnes žijú v Ázii, zanechali Čínu v priebehu posledného
storočia. Opustili ju ako takzvaní boat people, na lodiach,
ktoré sa nie vždy doplavili. Utekali pred hladom, vojnami
a chudobou. Čína, ktorú opustili, bola krajinou pokorenou
kolonializmom, oslabenou ópiom a zranenou rozličnými
konfliktmi. Neboli to mandaríni, neboli to básnici. Boli
pracovnou silou: coolies. Ku li v čínštine znamená „trpká
sila“, pekný výraz pozostávajúci z dvoch jednoduchých slov,
ktoré vyjadrujú ich zúfalstvo.
Ako všetci emigranti, tak aj títo Číňania mali len jediný
sen: zarobiť. Za peniaze si tak mohli kúpiť ochranu vládcov
krajín, v ktorých sa nachádzali, peniazmi si niekedy mohli
zachrániť vlastný život. Boli to ľudia bez akejkoľvek kultúry,
ktorí prišli do Nan yang, Južného mora, pričom si so sebou
priniesli svoje dedinské tradície a bohov. Čoskoro sa peniaze
a materiálny blahobyt stali ich skutočnou kultúrou.
Zásluhou Li Kuang-jaa bolo, že toto všetko pochopil
a vo svojom malom ostrove-meste-štáte, kde bývali coo-
lies, splnil sen každého čínskeho emigranta, nielen toho
v Singapure, ale vo všetkých kútoch Ázie: mať bezpečné
útočisko, miesto, kde môže vychovávať svoje deti, ban-

233
ku, kam môže ukladať svoje úspory. A tak si Singapur
šikovne udržal rovnaký odstup od komunistickej Číny aj od
nacionalistov na Taiwane a stal sa hlavným mestom Tretej
Číny – Číňanov diaspóry. A takto sa inteligentný a schopný
Li Kuang-jao, človek s veľkými ambíciami (v istej chvíli sa
chcel dokonca stať generálnym tajomníkom OSN), avšak
okolnosťami dotlačený stať sa praktic starostom malého
čínskeho mesta so sotva tromi miliónmi obyvateľov, nanútil
ako prirodzený vodca tohto kmeňa bez vlasti, tohto národa
utečencov z Izraela, kam sa nikto z dvadsiatich piatich mi-
liónov Číňanov roztrúsených po Ázii už viac nechce vrátiť…
Z historického hľadiska urobil Li Kuang-jao omnoho
viac: na svojom malom ostrove ukázal, že aj Číňania môžu
napredovať a zbohatnúť ako všetci ostatní. A tým usku-
točnil sen každého čínskeho intelektuála od konca minu-
lého storočia: modernizáciu. Na základe nejakého čínskeho
vzoru? Nie, jednoducho imitovaním Západu, ale z toho ho
nikto neobviňuje. Vlastne dnes Singapur, kde je všetko ako
na Západe – od architektúry po vzdelávanie, od metra po
žeriavy, od počítačov po strúhadlo na ceruz, Singapur,
kde dokonca pravé čínske počítadlá nahradili kalkulač
a počítače, kde ľudia nesnívajú o inom, len o hodinkách
znač Rolex, opasku znač Pierre Cardin, pere znač
Montblanc a aute znač Mercedes -, je všetkým tým, čím
by sa Čína chcela stať. Singapur je dnes novým vzorom Číny.
O všetko toto sa zaslúžil on, dôsledne, niekedy zby-
točne kruto, bez úc k čomukoľvek a ku komukoľvek
a predovšetkým bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. Li
Kuang-jao zničil ľudí a veci, ktoré mu prekážali na ceste,
zmietol všetko staré, čo mu bránilo vybudovať niečo nové.
Na hlavnej ulici Orchard Road v meste stál indický chrám,
o ktorom sa hovorilo, že je najstarším chrámom na ostrove:
dal ho zbúrať, lebo prekážal metru. Bývalý prezident, jeho
niekdajší spolupracovník, sa ho snažil zatieniť tým, že

234
dvoril niektorým disidentom: Li Kuang-jao ho dal odstrániť
a usvedčil ho z alkoholizmu. Zrovnal celé štvrte v Singapure
so zemou. Celé generácie Singapurčanov začali poslúchať
vďaka sofistikovanému systému postupného teroru.
Počet policajtov na obyvateľa je v Singapure najvyšší
na svete. Policajtov však nevidno. Kontrola dopravy je auto-
matická. Prešlo nejaké auto na červenú? Kamera zachytí jeho
číslo poznávacej znač a pokuta príde za okamih priamo
jeho majiteľovi. Auto, ktoré vojde do centra mesta počas
dopravnej špič, musí zaplatiť poplatok: elektronické oko
automatic odpočíta príslušnú sumu z magnetickej kar
vždy, keď auto prejde kontrolnými bodmi.
Väčšina policajtov pracuje vo vnútornej špionáži.
Neznámi agenti sú všade: v zástavbe domov v ľudových
štvrtiach, v kanceláriách, vo fabrikách a predovšetkým na
univerzitách. Zákon o štátnej bezpečnosti umožňuje zadr-
žanie a uväznenie akéhokoľvek človeka na dobu neurčitú.
V minulosti odporcov alebo len údajných odporcov držali
vo väzení ro, a to bez akéhokoľvek súdneho procesu.
Dosiahnutý rekord sa vyšplhal na dvadsaťtri rokov. Systém
sa teraz zmenil. Človeka odchytia, „zlomia“ a dajú späť do
obehu s takou prácou, v ktorej ho môžu neustále vydierať
a držať pod kontrolou. „Lámanie“ sa uskutočňuje v pod-
zemných priestoroch vybudovaných pod starým čínsm
cintorínom v Oreat Road, v štvrti Tompson Road. Vybu-
dovali ich v šesťdesia ch rokoch s pomocou odborníkov
z izraelskej polície. Väzňov držia v špeciálnych chladných
celách bez svetla, kŕmia ich nadrogovanými potravinami
a vypočúvajú ich polonahých. Psychické trýznenie sa skončí,
keď sa väzeň rozhodne „vypovedať“. V priebehu posledných
dvadsiatich rokov týmto centrom prešla asi tisícka osôb, ale
teroristický efekt pretrváva.
Tí, ktorí Liho poznajú, tvrdia, že ho veľmi zasiahlo to,
čo sa stalo vo východnej Európe, a obáva sa, že keď raz príde

235
o moc, mohli by aj jeho podrobiť procesu za porušovanie
ľudských práv počas jeho vlády. O dôvod navyše, aby ho
nahradil syn.
Svet vysmial Kim Il-songa za to, že založil červenú dy-
nastiu, keď ro pred smrťou označil za svojho dediča syna
Kim Čong-ila, ale Li Kuang-jao urobil presne to isté. Označil
za svojho dediča Lee Hsien Loonga, ktorý pred vstupom
do politi urobil závratnú kariéru ako vojenský generál.
Ani voči tomuto sa krotkí obyvatelia Singapuru nepo-
stavili. V čínskej spoločnosti je rodina centrom všetkého
a ak jeden človek môže zanechať svojmu synovi obchod,
prečo by mu druhý nemohol zanechať štát? A takto dynastie
rastú… a padajú!
Singapurská dynastia sa vskutku nejaví ako tá, ktorá by
mala dlhé trvanie. Aj za veľkolepým úspechom Li Kuang-jaa
sa skrýva niečo zvláštne a znepokojujúce, v čom Ázijčania
vidia ruku osudu: jeho prvý vnuk, syn generála, sa narodil
ako albín; jeho matka, lekárka, si siahla na život; samotný
generál, následník Li Kuang-jaa, ochorel na veľmi vážnu
formu rakoviny, kým druhý syn, tiež vojak, trpí častými
depresiami. Muž, ktorý predvídal všetko, nedokázal
naplánovať osud.
„Čierna mágia… čierna mágia,“ vravel mi presvedčivo
jeden z mála malajzijských taxikárov, ktorí ešte jazdia po
meste. „Nenávisť voči nemu je taká, že niekomu sa podarilo
celú ju skoncentrovať.“
Čím viac som prenikal do dejín Singapuru, tým viac
som si uvedomoval, že za sklenenou a oceľovou fasádou,
za zásterkou obrovskej efektívnosti a racionálnosti aj
v Singapure prežíva alebo vlastne rastie svet okultizmu.
Vracal som sa do hotela a nachádzal som správy od ľudí,
ktorým som akurát prezradil, čo ma najnovšie zaujíma,
a ľudí, ktorí mi chceli predstaviť bomoha alebo ma chceli
zaviesť k nejakej žene, ktorá dokáže diagnostikovať rakovinu

236

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

na diaľku. Požiadal som jedného novinára zo Singapuru, aby
mi zozbieral všet príbehy jasnovidcov, ktoré sa objavili
v tlači v uplynulých troch rokoch. Prišiel ku mne s počíta-
čovým prehľadom, kde ich bolo uvedených niekoľko stoviek.
Zopár ľudí, ktorí poznali Li Kuang-jaa, mi prezradilo,
že aj on využíval rady veštcov, najmä v čase, keď sa bál,
že ho zavraždia. Jeden z nich, ktorý mu bol veľmi blíz
a ktorý mu predpovedal, že sa stane premiérom ro pred
tým, ako sa ním naozaj stal, nedávno zomrel. Medzitým dal
Li Kuang-jao schváliť zákon, ktorým sa povolanie veštca
stalo nezákonným, „ak bolo vykonávané s cieľom klamať“.
Napriek tomu boli zlaté strán v telefónnom zozname
Singapuru plné adries jasnovidcov, astrológov a rozličných
mágov.
Odkedy som tam prišiel, počul som dokonca o známom
človeku z vysokej singapurskej spoločnosti, úspešnom pod-
nikateľovi, ktorý mal určité „schopnosti“ a bol vynikajúcim
chiromantom.

Konečne som dostal sľubný telefonát z jednej cestovnej

kancelárie. Mali k dispozícii loď na osobnú prepravu pa-
sažierov do Jakar . Či mám záujem? Samozrejme. Bola to
zaoceánska loď prerobená na obrovské plávajúce kasíno
s ruletou a baccarat. Bolo treba hrať. Nádhera! Zdalo sa, že
je stvorená pre mňa.
Táto ilúzia trvala len niekoľko dní. V ďalšom telefo-
náte mi oznámili, že zaoceánsku loď, ktorá mala vyplávať
z ostrova Phuket v ajsku, zrušili.
V Singapure som sa cítil ako v klietke, ale chcel som tam
zostať. Jedným z dôvodov bolo prvé plánované stretnutie
medzi komunistickými a nacionalistickými Číňanmi od
konca občianskej vojny v roku 1949, ktoré sa malo konať 27.
apríla. Fakt, že stretnutie sa malo uskutočniť v Singapure
vďaka Li Kuang-jaovi, sa mi videlo mimoriadne významné

237
v kontexte toho, čo som vnímal ako znovuzrodenie Veľkej
Číny. Šlo o historický okamih, ktorý som si nechcel nechať
ujsť. Ďalším dôvodom bolo, že som sa spojil s Rajamanicka-
mom, veštcom, o ktorom mi najskôr rozprával priateľ M. G.
G. Pillai a o ktorom viacerí ľudia v Singapure hovorili ako
o najlepšom v meste. Bol absolútne vyťažený, ale sľúbil mi,
že sa so mnou stretne.
Singapur ma iritoval čoraz viac. Neznášal som túto
spoločnosť zbohatnutých obchodníkov, ktorí si mohli dovoliť
všetko, azda okrem premýšľania. Vadila mi ich obmedzenosť,
neodôvodnená arogancia a to, že si zamieňali hrubý domáci
produkt s inteligenčným kvocientom, mesačný príjem na
osobu s pokrokom, gýč s krásou, kvantitu s kvalitou. Raz sa
ma jeden vysokoškolák provokačne opýtal, koľko poschodí
má najvyšší mrakodrap v Taliansku.
Dni plynuli a ja som bol čoraz agresívnejší.
„Zavez ma do Holland Parku,“ povedal som taxikárovi.
„Ideš na večeru?“
„Nie.“
„Odkiaľ si?“
„Z Afri.“
„Ako to? Si predsa beloch!“
„V Afrike žijú aj belosi.“
„Kde pracuješ?“
„Vraždím taxikárov, ktorí sa príliš veľa pýtajú!“
Prekvapene sa na mňa pozrel. Povedal mi, že si len
plnil svoje povinnosti: práve sa začala kampaň slušného
správania k turistom. Všimol som si, že mal dva prstene:
jeden s modrým kameňom, druhý s hnedým. „Nosím ich
už dvadsať rokov. Chránia ma pred všetkým zlom,“ povedal
taxikár a keďže ma zaujal, ukázal mi aj malú bielu guľôčku,
ktorú mal zavesenú na retiazke na krku. „Kokosová perla,“
poznamenal. „Na každých desaťtisíc kokosových orechov
pripadá jeden, ktorý má vnútri perlu. Dal mi ju jeden orang

238
asli a je veľmi mocná.“ Aj on musel rešpektovať niektoré
tabu, aby jeho rozličné formy ochrany ngovali.
Znenazdaj ma všet tieto reči znechutili, všet
tieto blbostič na krku či na rukách a ich tabu. Pocítil som
znechutenie zo seba samého, pretože som sa začal týmito
vecami zaoberať. Všetko to, čo sa mi predtým videlo poe-
tické a zaujímavé, som náhle vnímal ako absurdné, hlúpe
a ponižujúce. Zdalo sa mi, že som spadol do pasce, že aj ja
bláznim a dostal som obrovskú chuť vybrať sa na letisko,
nastúpiť do lietadla do Jakar a so všetkým skončiť.
Naozaj? Chcel som sa dať na správne chodníč? Vrátiť
sa k normálnosti? K logike? K logike, ktorú vytvoril Singa-
pur? Zdržal som sa. Ísť lietadlom by znamenalo niečo ako
prerušiť prázdniny.
V ten večer ma pozval na večeru slávny architekt. Aku-
rát sa vrátil z ces do Bombaja, kde sa zúčastnil dvojdňovej
konferencie s indickými architektmi a intelektuálmi. Zostal
ohromený: ani jeden raz nepočul nikoho hovoriť o peniazoch,
o pridelených kontraktoch alebo o kontraktoch na pridelenie.
Mal som teda pravdu, keď som sa chcel presťahovať do Indie!
Počas tej večere som naznačil, že mám problém s lieta-
ním a tiež, že mám už niekedy dosť toho, aby som sa riadil
podľa nejakého veštca. Jedna staršia pani na opačnom konci
stola mi povedala: „Zajtra idem k tomu môjmu… ak by ste
ho chceli požiadať o radu…“

A tak som sa po boku mimoriadne živej, duchaplnej staršej

Číňan ocitol v aute na ceste do Rangún Road, ktorá bola
súčasťou známej ulice Indov Serangún Road. Nevedel som
žene odhadnúť vek, ale z jej rozprávania som usudzoval, že
jej minulosť siahala do dávnych čias. Narodila sa v Šanghaji,
v období slávy tohto ázijského mesta. „Tam veru žili vý-
znamní veštci,“ povedala. Práve jeden z nich ju, keď ešte bola
mladá, upozornil: „Ak zostaneš v Šanghaji, nedožiješ sa viac

239
ako dvadsaťpäť rokov.“ Toto jej povedal a ona ho poslúchla.
Bola divadelnou herečkou a keď so svojím súborom prišla
na turné do Singapuru, zostala tam. Zoznámila sa s jedným
dobre situovaným miestnym mladíkom, vydala sa zaňho
a mala s ním tri deti. Do Šanghaja sa už nikdy nevrátila.
Akurát dovŕšila osemdesiatjeden rokov.
Problém, ktorý ju trápil, bol jej dom: žila v ňom šťastne
po celých päťdesiatpäť rokov spolu s manželom, ale odkedy
ovdovela, cítila, že ten dom jej už neprináša nič dobré. Jej
investície neboli správne, obchodovanie, do ktorého sa
dala zapojiť, jej nevynášalo peniaze a chcela sa presťahovať.
Preto sme sa vybrali za slávnou vykladačkou kariet, do
ktorej vkladala veľké nádeje. Práve ona jej poradila, aby
sa do Šanghaja nevracala ani len na krátku návštevu. „Ak
tam pôjdeš, stará veštba ťa okamžite dobehne,“ povedala jej.
Auto zastalo pred starým čínsm chrámom zasväte-
ným šťastiu a dlhovekosti. Vykladačka kariet bola v miest-
nosti vedľa priestoru pre bohov. Bola tučná, mala peknú
vyrovnanú tvár, príjemný úsmev, husté sivé vlasy učesané
dozadu a zastrihnuté na krku dorovna. Bola odetá do hne-
dého pyžama so žltými a belasými kvetmi. Mala okolo
sedemdesiat rokov. Sedela za okrúhlym stolom, mala pred
sebou opotrebovaný balíček kariet, na ktorých sa len sotva
dali rozoznať rozličné zna. Stará pani chcela, aby som
šiel najskôr ja.
Žena ma požiadala, aby som si vybral z balíčka jednu
kartu a opýtala sa ma, v ktorom roku a mesiaci som sa
narodil.
„1938: rok tigra,“ povedala a začala vykladať kar na
stôl. „Minulý rok bol pre teba náročný. Bol to rok opice a opica
sa baví, keď si z tigra uťahuje. Minulý rok bol dokonca ohrozený
tvoj život. Vedel si o tom? Ale začiatkom budúceho mesiaca
všetky nebezpečenstvá pominú a ty začneš žiť druhý život. Tú
lepšiu časť svojho života. Vždy si mal dobrý život, ale po tvojich

240
päťdesiach piach narodeninách bude vynikajúci. Skutočne
excelentný. Dôvod je jednoduchý,  si sa síce narodil ako tiger,
ale len teraz sa staneš ozajstným tigrom. Doposiaľ si bol len
akési kocúrisko. Robil si všetko pre druhých a málo pre seba.
Ak boli na okolí potkany, ľudia zavolali teba a  si ich šiel
uloviť. Ak neboli v okolí potkany, ktoré bolo potrebné chytiť,
nevolal ťa nikto.“
Tá žena hovorila peknou čínštinou, formulovala krátke
a úderné ve ako aforizmy.
„Kamkoľvek sa pohneš, máš priateľov; ľuďom si sympa-
tický, obľúbia si ťa, ale teba ľudia veľmi nezaujímajú. Zaujíma
ťa maximálne tvoja rodina. Máš dve deti, chlapca a dievča…“
(Výborne!) „Si v prvom manželstve, ktoré bude trvať po celý
tvoj život. V akom znamení je tvoja manželka?“
„Zajac.“
„Dobre, čím je zajac starší, tým je krajší. Taká je tvoja man-
želka: ye lao ye piaolian, čím je staršia, tým je krajšia,“ vravela
pobavene. „Vaše manželstvo vytrvá, lebo tiger sa zajacovi veľmi
prispôsobuje. Ty si tiger, ktorý sa narodil v tme. Preto sa staráš
o svoje deti a chodíš pre ne loviť potravu. Ty si matkou viac
než zajac.“
Bavilo ma počúvať, ako znamenia zvieratníka slúžili
na opis osoby a rekonštrukciu jej povahy. Napokon i ja som
sa v tom opise tigra videl! Žena sa aj naďalej pozerala na
mňa a do kariet, ktoré mala pred sebou.
„Čoskoro pôjdeš žiť do inej krajiny a tam ti budú ľudia
veľmi pomáhať.“ (Do Indie? Nie však tak skoro. Musím
počkať až do roku 1995.) „Ty si bystrý a inteligentný. Vždy
máš na všetko svoj názor a nepotrebuješ čakať na názory
iných, aby si si vytvoril vlastný. Tvoj dedko z otcovej strany
bol veľmi slušný človek a od malička ti pomáhal.“ (Nuž, to bol
jediný dedko, ktorého som naozaj poznal a spomien na
niektoré prechádz s ním si dobre uchovávam. Pomáhal?
Len v tomto zmysle.)

241
 „Chceš sa na niečo opýtať?“
„Chcel by som zmeniť prácu. Robiť niečo úplne iné než
to, čo robím teraz,“ povedal som.
„Ak chceš zmenu, tak to sprav, ale len po Festivale ryže
v auguste. Táto zmena však nie je veľmi múdra. Svoju prácu
dobre poznáš. Živí ťa. Ak ju zmeníš, prídeš o príjem. Radšej by
si nemal meniť. Poslúchni ma.“ Zdalo sa mi, že skôr než kar ,
hovorila z nej čínska praktickosť.
Opäť zamiešala kar , dala mi ich preložiť a rozložila ich
do radu po ôsmich. „Tento mesiac si musíš dávať pozor. Snaž
sa neplávať v mori, pretože drak sa o teba nepostará. Môžeš si
zaplávať na plavárni, ale nie v mori. Na konci marca už môžeš
plávať, kde chceš. Nechoď ani do hôr. Vyhni sa horám nasledujúce
dva mesiace. A počúvni ma! Minulý mesiac prišiel ku mne jeden
Japonec. Poradila som mu, aby neplával v mori, ale on tvrdil, že
musí, lebo loví perly. Potom som sa dozvedela, že sa utopil!“ (Kto-
vie, či je to pravda, ale tieto príbehy majú vždy presvedčivý
efekt!) „Dávaj pozor. Apríl je pre teba ešte nebezpečný mesiac.“
„Môžem byť politikom?“ spýtal som sa jej.
„Nie. Vlády nie sú stvorené pre teba. Ty si svojou povahou
proti vládam…“ (Výborne, tu sa trafila!) „A potom, tým, čo robíš,
si už aj tak napoly politikom.“ (Ani raz sa nezmienila o mojej
novinárskej práci.)
Opäť zamiešala kar . Uložila ich do kríža, potom do
kruhu. „Teraz ma dobre počúvaj: v živote nejedz korytnačie ani
hadie mäso a budeš dlho žiť. Keď dovŕšiš šesťdesiat rokov, uspo-
riadaj veľkú oslavu a pozvi všetkých svojich priateľov a dožiješ
sa osemdesiatich troch rokov. Ak si potom budeš dávať trochu
pozor, môžeš sa dožiť aj osemdesiatich ôsmich.“
Ďalší klienti, ktorí čakali, kým príde na nich rad, boli
veľmi zaujatí a účastní na mojom „osude“, pobavene sa
zasmiali a ja som nechal svoje miesto starej Číňanke.
Vykladačka kariet jej povedala, aby sa čo najskôr presťa-
hovala. Smrť manžela jej vzala z domova prvok rovnováhy.

242

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

Keby tam zostala, nič by sa jej nedarilo a čoskoro by vážne
ochorela. Táto pani bola o tom pevne presvedčená.
Len počas ces do hotela som si spomenul na jej
rodné priezvisko: bolo rovnaké ako priezvisko jedného
z najbližších mužov Li Kuang-jaa, jedného z najvernejších
mužov režimu. „Ste príbuzní?“ spýtal som sa a čakal som,
že mi odpovie úsečným „nie“ a zmení tému. No bolo to
inak: „Isteže, je to môj syn,“ odvetila mi. A ja som pocítil
tajné potešenie.
Li Kuang-jao a jeho stúpenci zmenili v Singapure
dokonca aj podnebie, no bolo v ňom niečo starobylé
a šialené, čo nedokázali vykoreniť ani vo vlastných
rodinách!

243
 Dvetisícročným
hlasom

Sir omas Stamford Raffles mal v roku 1819 absolútnu

pravdu, keď si vybral Singapur za základňu pre Východoin-
dickú spoločnosť. Ktokoľvek sa chcel plaviť na juhovýchod
a vyhnúť sa monzúnom, musel tadiaľ prejsť. Geografická
poloha sa stala pre Singapur najväčším bohatstvom. Ešte aj
dnes je tomu tak, a preto je Singapur jedným z najväčších
námorných uzlov na svete. Avšak veľmi zraniteľným uzlom.
Stačilo by otvoriť jeden kanál v najužšom bode ma-
lajzijského polostrova, úžine Kra, aby si všet lode, ktoré
z Európy smerujú do ajska, Indočíny, na Filipíny, do Číny,
Japonska a späť, ušetrili stov námorných míľ. Ten kanál,
o ktorom sa z času na čas hovorí, by Singapur úplne odstavil
a čoskoro by sa stal mŕtvym mestom ako tie, ktoré vyrástli
a skončili počas zlatej horúč v Amerike.
Li Kuang-jao a jeho muži o tom vedia, a preto už
recyklujú Singapur, aby ho pripravili na ďalšiu úlohu: na
hlavné mesto informatiky v Ázii, prvé ozajstné, integrované
„inteligentné mesto“ na svete.
Singapur je už dnes mestom s najväčším počtom ro-
botov na osobu na svete, jedným z najtechnologickejších
miest v regióne a strediskom s najvyššou elektronickou
gramotnosťou populácie. Počítače sú všade; všade sa robia
kurzy počítačových zručností. A tak na ostrove, kde bujnie
materializmus a kde sú peniaze jediným kritériom úspechu
a morálnosti, pribúda ďalší prvok malichernosti: binárna

244
 logika čísel, ktoré menia nielen spôsob, akým ľudia pracujú,
ale aj ich spôsob myslenia.
„Toto je budúcnosť,“ počul som opakovane v Singapure
a strašne ma deprimovalo pomyslenie, že by mohlo ísť nielen
o budúcnosť Singapuru, ale aj o budúcnosť ďalších miliónov
Ázijčanov. A možno aj o tú našu.
Kedysi nás v škole učili rozmýšľať, bolo tomu tak aj
v Singapure. Teraz sa vyučuje predovšetkým programova-
nie. Čo sa však stane so spoločnosťou, ktorá rastie len tak,
bez „rozlišovania“ a len s počítačovou logikou „áno“ alebo
„nie“? Čo sa deje v hlavách detí, ktoré rastú v presvedčení, že
každý problém má svoje riešenie a že všetko je maximálne
otázkou sovéru?
Singapur mi naháňal strach, lebo väčšinou už aj tak
nguje takto. Štát je počítač a spoločnosť, podobne ako
teplotu, riadi akýsi elektronický termostat. Všimli sme
si, že deti intelektuálov majú vyšší inteligenčný kvocient
ako ostatní? Tak nabádame k reprodukcii predovšetkým
vysokoškolských pedagógov. Všimli sme si, že sa sobáši len
malý počet mladých ľudí? Štát vytvorí špeciálnu jednotku
spoločenského rozvoja, ktorá organizuje výletné lode a plesy,
aby uľahčila párenie.
A čo ak jedného dňa zistíme, že toto bohaté a moderné
mesto je nudné, bez kultúry a umenia? Vymenujeme vojen-
ského generála za ministra: on sa svojimi príkazmi postará
o to, aby kultúra i umenie v meste prekvitali.
Bol som veľmi zvedavý na tohto človeka, a tak som
požiadal o stretnutie s ním. Dovolili mi však len pozvať
na obed jeho agenta tajnej služby a tajomníka. Opýtal
som sa ich, s ktorými umelcami by som sa mohol stretnúť,
ale nevedeli mi povedať nijaké meno. Naopak, chceli odo
mňa vedieť, prečo som v Singapure ja a pripomenuli mi,
že ako návštevník s turistickým vízom nemôžem s nikým
robiť rozhovor. Žeby ma videli, keď som sa s využitím

245
všetkých možných opatrení – vrátane triku s dvomi taxíkmi
a posledného úseku cesty pešo – šiel stretnúť s najnovšou
obeťou ich totalitného režimu? Bol to mladý vysokoškolský
pedagóg, ktorý uveril v rétoriku demokracie a vytvoril si
ilúziu, že sa môže predstaviť ako opozičný kandidát v naj-
bližších voľbách. Režim sa začal rýpať v jeho minulosti
a „objavil“ jeho hriech: poslal súkromný list s poštovými
známkami univerzi . Obvinili ho z krádeže, prepustili
a podrobili tvrdej ohováračskej kampani. Tento chudák na
protest vyhlásil štrajk hladovkou, ale nikoho tým k slzám
nedojal. Všetci sa postavili proti nemu: rektor, jeho kolegovia,
tlač i verejná mienka na ostrove bez emócií a bez duše. Bol
to zaujímavý človek, idealista, odhodlaný zdvihnúť svoj
hlas na znak nesúhlasu.
„Keď to neurobím ja, tak kto potom?“ spýtal sa ma.
Práve toto bolo pre počítače neprijateľné.
„Zaujímajú ťa zvláštne veci? Choď teda dnes večer do
chrámu Chee Tong a ešte len tam uvidíš.“
S architektom T. K. Soonom som sa zoznámil pred
dvadsiatimi rokmi. Keď som ho opäť náhodou stretol, za-
rozprávali sme sa o všetkom, čo sme za ten čas zažili. On sa
venoval výučbe a staviteľstvu. Chrám Chee Tong postavil
on. „Bola to jedinečná skúsenosť!“ poznamenal.
Pôvodne sa chrám Chee Tong, stará taoistická svä ňa,
nachádzal v severnej časti ostrova. Keďže však prekážal
projektu modernizácie, odstránili ho. Vláda odškodnila
taoistov v Singapure ďalším pozemkom, aby na ňom po-
stavili nový chrám. V súťaži sa projekt T. K. Soona páčil
viac než ostatné a pozvali ho prerokovať ho s Učiteľom.
Ten ho požiadal o vysvetlenie konečného vzhľadu stavby
a nariadil niekoľko zmien: strechu bolo potrebné postaviť
tak, aby nesmerovala ani proti ľuďom, ani proti inej stavbe
a v celom chráme nemohli byť nijaké pravé uhly. T. K. Soon
poslúchol. Veď napokon Učiteľ bol múdry taoista, zomrel

246
pred viac ako dvetisíc rokmi. „Choď sa naň pozrieť,“ povedal
T. K. Soon. „Dnes je štvrtok.“
Taxikár, ktorý ma tam zaviezol, mi povedal, že všetci
ho nazývali „Chrám skleneného lekna“ a keď sme k nemu
prišli, to meno sa mi videlo skutočne priliehavé. Uprostred
zástavby domov v ľudovej štvrti – kde sa jeden neodlišoval
od druhého, iba ak číslom namaľovaným na fasáde –, na
okraji Tretej ulice bulváru Hougang bola v modrom svetle
zahalená moderná a mimoriadne odvážna stavba, akoby
naozaj z asfaltu zázrakom vyrástol kvet. Strechy zasunuté
navzájom do seba a obrátené k nebu boli lupeňmi; piliere,
o ktoré sa opierali, stopkou. Všet strechy boli zo skla,
medzi piliermi nebola ani jedna stena a celá stavba, ktorá
sa opierala o osemuholníkovú platformu z bieleho mramo-
ru, vyzerala ako priesvitná. Chrám sa tak stal obrovským
prázdnym priestorom, cez ktorý fúkal vietor. Nádhera!
Uprostred stál oltár s množstvom olejových lámp, ktoré sa
mnohonásobne odrážali v stropných sklách. Na oltári boli
dve sochy: Boh Opica a dvaja taostickí svätci. Svätec vpravo
bol usmia starec s dlhokánskou bielou bradou: Učiteľ, Kuan
Lao Xiang Xian, ktorý žil sto rokov pred Kristom v Číne,
neďaleko Čcheng-tu. Jeho duch tam prichádzal pravidelne
každý štvrtok večer, do tej zabudnutej štvrte na predmestí
ostrova Singapur.
Čakala ho asi stovka ľudí.
Pred oltárom, na veľkej červenej stoličke s opierkami
v tvare draka, vzpriamene a s roztiahnutými nohami ako
čínski panovníci na portrétoch sedela korpulentná žena, asi
päťdesiatnička, odetá v hodvábnom pyžame ohnivo červenej
farby. Sedela nehybne, so zatvorenými očami. Bola médium.
Dve ženy, jej asistent, aj ony v červenom, sa okolo nej točili
s čajovými miskami, zelenými listami papiera a štetcom
na písanie, kým o kúsok ďalej pokračoval neúctivý ruch
a bezos šné rečnenie, pické pre všet čínske chrámy.

247
 Tajomník združenia tohto chrámu ku mne podišiel
a opýtal sa ma, kto som a čo chcem. Z jeho vizit bolo
zrejmé, že plnil viaceré nkcie, bol predsedom Združenia
reštaurácií v Singapure a riaditeľom Rotary klubu. Povedal
som mu, že som tam prišiel, tak ako ostatní, porozprávať
sa s Učiteľom. Požiadal ma, aby som sa k žene príliš nepri-
bližoval. Aj nepatrný do k by ju mohol vytrhnúť z tranzu.
Dotýkať sa jej mohli jedine jej dve asistent.
Sadol som si na jednu z mramorových lavičiek okolo
chrámu. Čas plynul. Tajomník mi porozprával, že samotný
chrám bol plodom zázraku, ktorý urobil Kuan Lao Xiang
Xian. On, Učiteľ, ten chrám navrhol, rozhodol o každom
detaile a urobil všet inžinierske výpoč . „Neuveriteľné,
však? Človek, ktorý žil pred dvetisíc rokmi a pritom bol taký
moderný!“ zvolal, pričom ma nabádal k súhlasu. Nepove-
dal som mu, že T. K. Soon je môj starý známy. Napokon
som si pomyslel, že táto verzia o zázraku je aj tak krajšia
a časom, ako sa bude o nej rozprávať, stane sa stále viac
jedinou pravdivou.
Odrazu sa žena v stoličke začala kývať, predkláňať
a zakláňať. „Už prišiel!“ zvolal tajomník a všetko v chráme
stíchlo. Vtedy bolo počuť zvláštny jačavý hlas starca, kto-
rý akoby vychádzal zvnútra ženy. Tajomník povedal, že
som hosť, ktorý prichádza zďaleka, a preto mám prednosť
pred ostatnými čakajúcimi. A tak som sa ocitol na kolene
napravo od stoličky, so zopätými rukami na hrudi, obrátený
k žene, ktorá sa medzitým upokojila a len hlavou naďalej
robila trhavé pohyby. Mala polozatvorené oči a dívali sa na
Maestra. Jedna z tých žien jej vložila do úst fajku a zapálila
jej ju. Žena potiahla obrovský dúšok dymu a potom, sťaby
bola skutočne tým starcom stelesneným v soche, si začala
pohládzať dlhú bielu bradu, ktorú nemala.
Opýtala sa ma, ako sa volám a odkiaľ pochádzam.
Oživil som svoje staré čínske meno, Deng Tiannuo, a pred-

248
stavil som sa. Uvidel som, ako sa žena zatriasla, intenzívne
kývala hlavou a potom som začul krát sardonický smiech.
Poobzeral som sa okolo seba, pretože som nechápal, odkiaľ
prichádza. Smiech sa zopakoval. Vychádzal zo žalúdka tej
ženy. Bola bruchovravňou. Následne z polootvorených
pier vyšiel nádherný starobylý hlas, ktorý v krásnej klasickej
rytmickej čínštine ako z pekinskej opery vravel:
„Kuan Lao Xiang Xian je rád,
že hovoríš po čínsky.
Čína je rozľahlá krajina,
veľmi kultúrna krajina,
starobylá krajina…“
Usmial som sa aj preto, lebo keďže táto šamanka bola
Číňanka, nedokázala ujsť pred rasovou aroganciou všetkých
detí žltého panovníka.
„… čo sa chceš opýtať Kuan Lao Xiang Xiana?“ opýtala sa.
Skutočne by ma pobavilo opýtať sa jej, čo si o Singa-
pure myslí múdry taoista, ktorý sa zaujíma predovšetkým
o mysticizmus; čo taký ako on, človek, ktorý prežil dlhé ro
ako pustovník, pociťuje pri pohľade na svojich stúpencov
posadnutých honbou za zárobkom. Ale okolo tohto zvlášt-
neho cudzinca sa zhromaždil malý dav Učiteľových verných,
videlo sa mi, že by som ich urazil, a tak som napokon upadol
do banality.
„Povedal mi veštec…“
Táto žena chcela vedieť, kto bol ten veštec, kedy som si
túto veštbu vypočul, potom začala po číns počítať, mala
otvorenú dlaň a postupne zatvárala prs , najskôr palec, aby
napočítala do päť a potom so zatvorenou päsťou, ktorú otvá-
rala od malíčka, aby napočítala do desať; napokon povedala:
„To, z čoho máš strach,
je strach samotný, nie lietadlá.
Ak nechceš mať strach,
musíš lietať.

249
 Sadni si do lietadla
v presvedčení, že sa nič nestane
a skutočne sa nič nestane.“
Spôsob, akým hovorila, bol výnimočný. Každá veta bola
ako verš klasickej poézie, š ri zna recitované v rytme
striedavých rýmov.
„Ale nečakajú ma nebezpečenstvá?“ naliehal som.
„Nebezpečenstvo spočíva v živote samom,
aj  si sa narodil len preto, aby si zomrel.“
„Kedy?“ spýtal som sa, v duchu som sa však hanbil za
to, aký som banálny. Ale keď som si pomyslel, že v každom
jazyku, ktorým človek hovorí, sa mentálny vek mení a že
moja znalosť čínštiny je na úrovni malého dieťaťa, aj
moja infantilnosť bola ospravedlnená. Tá žena mi však
nechcela dať odpoveď. Len sa nervózne zachichúňala,
pohladila si svoju imaginárnu dlhú bradu múdreho starca
a povedala:
„Všetko má svoj čas.
Láska má svoj čas.
Manželstvo a deti.
Aj smrť.
Aj tá tvoja príde,
ale neskôr v živote,“
a natiahla pravú ruku dopredu, akoby chcela naznačiť
dlhú cestu.
„Kuan Lao Xiang Xian ti dá
niečo,
vzácnu kartu,
ktorá ti pomôže.“
Šamanka sa potila a jedna z asistentiek jej ustavične
utierala čelo. Tá druhá jej podala k perám šálku tmavého
čaju a dala jej ho pomaly vypiť, tak ako sa dáva chorým.
Ani raz sa na mňa nepozrela. Jej oči sa upierali na Učiteľa,
ktorý sa zhora díval na nás všetkých.

250
 Jedna z tých žien jej dala ešte fajčivo, ďalšia položila
pred ňu na oltár tri pási zeleného papiera. Šamanka sa
striasla, vypustila dlhé kvílivé zvu, pohla rukami, akoby
niečo odháňala a štetcom, ktorý jej dali do pravej ru, začala
strohými a presnými gestami, neprestajne predkláňajúc
a zakláňajúc hlavu, robiť na papier zna. Vyzerali ako
písmená, ale nedokázal som zistiť aké. Tajomník odniesol
pási papiera preč a položil ich pred oltárik. Šamanka
povedala, že jeden tam treba spáliť, jeden mám prehltnúť
a ten posledný mám nosiť neustále so sebou.
A potom prišlo na rad tabu.
„Musíš dávať pozor.
Celá ochrana bude závisieť
od tvojej vôle,“
povedala žena vo veršoch a hlasom starca medzi šlu-
kom a dúškom čaju.
„Nesmieš ochutnať
psie mäso,
nesmieš jesť
hovädzie mäso,
nepichaj si heroín.“
Potom dodala: „Dobre?“ Akoby nejakým spôsobom bolo
možné so všetkými tými zákazmi vyjednávať.
„Súhlasím s heroínom aj so psom, ale nejesť nikdy
hovädzinu mi spôsobuje problémy.“
Žena sa prudko zatriasla. Z jej vnútra opäť vyšiel čudný
sardonický smiech a potom sa ozval hlas starca: „Predstav
si býka. Silné, krásne zviera. Pomáha človeku na poli i na ceste.
Skôr ako ho zješ, musíš ho zabiť. To mäso sa dostane do teba
a aj z teba urobí vraha. Nie. Už nikdy viac nesmieš jesť hovädzie
mäso. Vždy, keď pocítiš také pokušenie, spomeň si, ako bý
zabíjajú. A prejde ti chuť. Prírodu i zvieratá treba rešpektovať.
Treba žiť prirodzene… Ak zješ hovädzinu, Kuan Lao Xiang Xian
ťa prestane chrániť.“

251
 Tajomník naznačil, že môj čas vypršal. So spojenými
rukami som povedal: „xie xie ni“, „vďaka ti“, ako sa vraví
v čínštine. Žena ma opravila: „Nie mne. Vďaka Kuan Lao
Xiang Xianovi.“
To najhoršie malo ešte len prísť. Tajomník mi povedal,
aby som si kľakol na zem na znak jin a jang uprostred ob-
rovského taoistického osemuholníka poskladaného z mo-
zai čierneho a bieleho mramoru; spálil predo mnou jeden
z troch pásikov, spopolnený zvitok vložil do pohára s vodou
a prikázal mi ju vypiť. Tak sa ochrana mala dostať do môjho
vnútra. Vedel som, že mi to naveľa nebude, lebo kus rošten
si z času na čas aj tak dám, ale ako som mu to mal vtedy
povedať a stiahnuť sa? Preglgol som. Kým druhý pásik ho-
rel, prešiel mi ním popri tele a hlave a vytvoril okolo mňa
ochranný obal. Tretí pásik vložil do zeleného papierového
vrecúška a odovzdal mi ho ako nejakú veľmi vzácnu vec.
Kým som sa sústredil na svoje čary, kútikom oka som
zazrel, že po niekoľkých Číňanoch si k ženiným nohám
pokľakol asi šesťdesiatročný muž tmavej pleti, ktorý však
nemal ázijské črty.
„Kto je to?“ opýtal som sa sekretára.
„Slávny muž. Často sa sem chodí radiť s Kuan Lao Xiang
Xianom.“ Potom povedal jeho meno. Bol to muž, o ktorom
mi viacerí ľudia v Singapure rozprávali, aby som sa s ním
stretol. Oženil sa s bohatou dedičkou, mal obrovský úspech
v obchode a preslávil sa ako mág.
„Dejú sa mi zvláštne veci,“ povedal som mu, keď som
si šiel k nemu sadnúť po tom, ako u šaman skončil. „Už
niekoľko dní mám v mojom zápisníku poznačené vaše
meno.“ Kým som ho otváral, aby som mu ho ukázal, uvi-
del som, ako sa mi snaží pozerať do dlane. Spomenul som
si na pána Leeho v Melake, ktorý robil to isté so svojimi
klientmi a dodávateľmi, aby ich posúdil a mal nad nimi
moc. Inštinktívne som sa stiahol.

252
 „Čo tu robí človek ako vy?“ opýtal som sa.
„Čítam z ru. Čítal som z rúk prezidentom, premiérom,
miliardárom, ľuďom z celého sveta; mám danosti a môžem
mnohým ľuďom pomôcť, ale to, čo urobiť nemôžem, je
pomôcť samému sebe,“ povedal. „Chodievam k tejto žene,
pretože je mocná, veľmi mocná.“
„Mne sa skôr videla ako kondenzát zdravého rozumu,“
odporoval som.
„Možno preto, že vy nemáte skutočné problémy a prišli
ste sem len zo zvedavosti.“ Mal pravdu a ja som sa cítil ako
pristihnutý pri čine a tak trochu aj vinný preto, že som ne-
bral príliš vážne to, čo človeku ako on zjavne ležalo na srdci.
Povedal som mu, prečo som tam bol. „Nie. Nie. Stačí mi
pozrieť sa vám do tváre, aby som to zistil. Vo vašom živote
neexistuje nijaké nebezpečenstvo,“ povedal.
Po tom všetkom, čo som o ňom počul, ma tento muž
veľmi zaujímal a spýtal som sa ho, či by sme sa mohli opäť
stretnúť.
„Samozrejme, príďte zajtra ráno ku mne.“ Vzal si môj
poznámkový zošit a na čistú stranu napísal svoje meno,
adresu a telefónne číslo. Potom, po chvíľke zaváhania,
dopísal pred meno: (Dr.), doktor v zátvorkách. Zarazilo
ma to a sklamalo. Čo som mohol čakať od muža, ktorý si
je sám sebou taký neistý, že sa musí skrývať za paraván
úc hodnosti? Alebo sa aj zo mňa stával duchovný človek
a „videl“ som priveľa, aby dve písmená a bodka v zátvorkách
upresňovali adresu? V každom prípade som sa rozhodol,
že tam nepôjdem.
Na ďalší deň som zavolal T. K. Soonovi, aby som mu
povedal, že jeho chrám sa mi páčil. Videlo sa mi, že tá tu-
ristická stavba, ktorá hostila dvetisícročný hlas, vyjadrovala
všetko, čo bolo potrebné povedať o Singapure, kde je všetko
moderné, logické, počítačovo naštudované a naplánované,
ale kde ľudia čoraz viac hľadajú rady do života v okultizme.

253
 Čo sa týka tej ženy-šamanky, povedala, že mi zabudol
ešte niečo povedať. Krátko po dokončení chrámu a po
tom, ako si duch Kuan Lao Xiang Xiana zvykol chodie-
vať doň každý štvrtok, taoistické združenie zorganizovalo
výlet do Číny, aby ich šamanka zaviedla na miesta, kde
Učiteľ žil, a aby videli pôvodný chrám, ktorý bol na jeho
počesť postavený. V Čcheng-tu, hlavnom meste provincie
S’-čchuan, im nikto nevedel pomôcť. Nikto nikdy nepočul
o chráme Chee Tong. Žena teda prikázala všetkým, aby
nastúpili do autobusu, a vodičom, aby šli istým smerom.
Po viac ako dvoch hodinách cesty sa ocitli v dedine plnej
roľníkov. Ani oni ten chrám nepoznali. Žena sa dostala do
tranzu a začala kráčať po poli, až kým sa dostala do nížinatej
oblasti, kde ukázala na zemi zvyšky starých základov stavby.
Tam bol chrám. Neďaleko tohto miesta objavili aj jaskyňu,
kde Učiteľ obvykle meditoval.
Nenapadlo mi položiť mu otázku, na ktorú som sám
nechcel iným odpovedať: „Tak teda veríš tomu?“ Keby odpo-
vedal, že áno, myslel by som si, že je blázon. Keby odpovedal,
že nie, bolo by mi to ľúto, lebo napokon sa krajšie žije pri
pomyslení, že niečo také môže byť pravdivé.
Čakať sa oplatilo. Scénu čínskych komunistov
a nacionalistov, ktorí v singapurskom mrakodrape pod-
pisovali prvú dohodu a štrngali si šampanským, som si
nechcel nechať ujsť. Pre dejiny to bol začiatok procesu
opätovného zjednotenia Číny. Pre mňa ďalší dôkaz, že som
sa nemýlil, keď som si myslel, že Čína sa zriekla svojej od-
lišnosti, prestala hľadať čínske riešenia na svoje problémy
a stávala sa krajinou ako každá iná, v ktorej prevláda hon
za modernizáciou a snaha vyrovnať sa Západu, krajinou
bez akejkoľvek ideológie, s výnimkou tej, ktorá sa týka
peňazí a rasy.
Stačilo sa len na nich pozrieť: medzi čínsmi komu-
nistami a nacionalistami už nebol nijaký rozdiel. Ešte pred

254
niekoľkými rokmi by sa nkcionár z Pekingu odlišoval od
kolegu z Taiwanu absolútne iným spôsobom reči, odevom,
pohybom či správaním na verejnosti. Teraz už nie. V závere
prvého historického stretnutia od konca občianskej vojny
v roku 1949 boli už Číňania z dvoch nepriateľských frontov
identickí: všetci boli rovnako oblečení ako podnikatelia
zo Západu, všetci boli rovnako pripravení rozprávať
o spoločných ekonomických záujmoch.
Jeden nkcionár z Pekingu zašiel dokonca ďalej a do-
dal, že stretnutie v Singapure bolo dôležité pre „záchranu
záujmov celého čínskeho národa“.
Číňania z diaspóry na rozličných kontinentoch sveta
sa tak opäť stávali „synmi žltého cisára“, zjednotení pod
jednou strechou.
Drak, ktorého sa Napoleon tak veľmi obával, sa možno
ešte len teraz prebúdzal.

Napokon som dostal termín aj u Rajamanickama. Len ťažko

by som odchádzal bez toho, aby som sa s ním stretol. Všetci
mi vraveli, že je to skutočný, seriózny a dôveryhodný astro-
lóg. Bol príbuzným jedného predstaviteľa režimu a niekedy
sa s ním chodievali radiť aj členovia vlády Li Kuang-jaa. Raz
sa k nemu vybral vysoký nkcionár s manželkou, ktorá
trikrát potratila.
„Nič sa nedá robiť. Vaše hviezdy vám neprajú,“ povedal
im Rajamanickam. „Nikdy sa vám nepodarí mať spoločné
dieťa.“ Rozviedli sa a dnes majú obaja deti so svojimi novými
manželmi. Som si tým istý, pretože oboch som poznal v čase
svojho pobytu v Singapure a vedel som o ich problémoch. To,
o čom som však nevedel, bolo, že ich vyriešil Rajamanickam.
Jeho sekretárka sa ma do telefónu spýtala, či viem svoju
presnú hodinu narodenia. „Viac-menej,“ odvetil som. „Nie.
Musíte to vedieť presne na minútu, inak je zbytočné, aby
ste sem vôbec chodili.“ Musel som zavolať Angele, ktorá

255
bola našťastie vo Florencii. Úradník na matrike v Palazzo
Vecchio vyhľadal v pôvodnej knihe narodení z roku 1938
presnú hodinu: 19.15. Neuveriteľné: ten bonz z Bangkoku
mal pravdu, keď sa k tomuto času dopracoval spytovaním
sa na moju minulosť! Nenarodil som sa teda o ôsmej hodine
večer, ale trištvrte hodiny predtým: čo je obrovský rozdiel…
pre astrológiu!
Rajamanickam býval v indickej štvrti na ceste k letisku.
Mal skromný dom, na stenách viseli obrazy hinduistických
božstiev. Prijal ma v malej čistej a voňavej pracovni. Sedel
za pracovným stolom, za chrbtom mal policu plnú kníh.
Rajamanickam bol chudý, tmavej pleti ako všetci tamilovia
z južnej Indie. Pôsobil elegantne. Bol odetý do bielučkej
naškrobenej gur s dvomi zlatými gombíkmi na prsiach, do
rovnako bieleho sarongu s tenučkým belasým pásikom na
boku, mal okuliare s hrubými sklami a pekne sa usmieval.
V ruke držal papiere a pero, ktorým robil ustavične nejaké
výpoč . Jeho prítomnosť dodávala silu a pocit isto . Nič na
ňom nevyzeralo falošne alebo stvorené preto, aby si získal
človeka, ktorého mal pred sebou.
Rozprával s južanským prízvukom, pričom ustavične
kýval hlavou, aby zdôraznil svoj výklad. Staré nemecké
vadlové hodiny na stene odbíjali celú hodinu a cinkali
každú štvrťhodinu.
„Narodil si sa v štvrtej fáze hviezdy Parany,“ začal
Rajamanickam, „preto si pod vplyvom Jupitera, kráľa pla-
nét. Tvoje znamenie v západnom ponímaní je Panna, v ascen-
dente Ryby. Vďaka tejto šťastnej kombinácii si inteligentný,
schopný, máš nezávislú myseľ a rád argumentuješ. Mohol
si ísť študovať právo.“ (Výborne! Presne to som urobil.)
Zastavil sa a dlho hľadel do svojich poznámok. O mne neve-
del nič. Dal som jeho sekretárke svoj dátum narodenia a on
mi na základe neho pripravil zložku s peknými starobylými
kresbami na obale, v ktorej bol môj horoskop a červenou

256
a modrou farbou vyznačené poznám. Díval sa do nich
a akoby zapochyboval.
„Nie si náhodou astrológ?“ spýtal sa ma.
„Nie.“
„No môžeš sa ním ešte stále stať. Inak môžeš byť spisova-
teľ, novinár alebo vedecký pracovník či bádateľ. Ľudia ti môžu
dôverovať a rovnako aj tvojim slovám. Jedného dňa zdedíš neča-
kané bohatstvo a ako starec budeš boháč. Tvoja myseľ sa nikdy
nezastaví, je v neustálom pohybe a  si usilovný pracovník. Si
priamy a úprimný človek, nedokážeš nikomu klamať. Si pred-
určený získať veľké meno a možno aj ohromnú slávu. Dožiješ sa
deväťdesiatich šroch rokov, ale v živote ťa čakajú dve kritické
obdobia: to prvé medzi päťdesiam deviam a šesťdesiam
prvým rokom, to druhé vo veku sedemdesiatsedem. V tom čase sa
stráň vody. Nemaj s vodou vôbec do činenia. Neplav sa na jachte,
neplávaj. Obdobie, v ktorom si musíš dávať extrémny pozor na
vodu, je medzi ôsmym augustom 1997 a jedenásm augustom
2000.“ (Presne vtedy, keď chcem byť v Hongkongu, aby
som videl, ako sa Číňania zmocnia svojej kolónie! Dúfam,
že nebudem musieť odtiaľ ujsť cez vodu!)
„V živote ťa čaká ešte veľa zmien, ale všet budú k lepšiemu,
pretože najlepšie obdobie tvojho života ešte len príde…“ (Toto
počujem už druhý raz!) „To, čo príde, je nepochybne tá lepšia
časť tvojho života. Rok obrovskej zmeny zažiješ ako päťdesiat-
sedemročný. Je tam veľmi silné svetlo, ktoré k tebe prichádza.
Presne druhého decembra 1995 začne lepšia časť tvojho života…
Vďaka tomu, čo robíš, sa staneš mimoriadne vplyvným. Zbohatneš
vďaka jednej záležitosti, ktorá sa viaže na vlastníctvo, a po prvý
raz v živote budeš aj bohatý. Doposiaľ ti peniaze prichádzali
a odchádzali, ale toto sa zmení hneď, ako dovŕšiš päťdesiatse-
dem rokov. Pre teba život začne v päťdesiatich siedmich rokoch.
Momentálne si v období medzitým, v období neisto.“
Rajamanickam rozprával, môj diktafón sa točil, ja som
si automatic robil poznám a moja myseľ sa hrala so slo-

257

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

vami, ktoré prichádzali od neho. Cítil som, že v konečnom
dôsledku má pravdu. Niežeby som čakal, že budem mať lepší
život, ako som mal doteraz, ale pomyslenie, že tá najkrajšia
časť života ma ešte len čaká, malo podľa mňa svoju logiku.
Do tohto veku som si plnil svoje povinnosti, splácal som
dlh tejto spoločnosti tak, že som priviedol na svet deti, že
som pracoval. Hral som úlohu, ktorú som si vybral alebo
mi bola pridelená. Správal som sa, ako sa patrilo, prejavil
som sa a teraz som konečne slobodný. Istotne nie slobodný
ísť do dôchodku. Dôchodok v zmysle štádia života, keď ma
platia za to, že nič nerobím? Aj to je obrovské nedorozume-
nie! Opäť ide o úplne materialistickú interpretáciu staroby!
Dôchodok je pekný pre tých, ktorí chodia maľovať, rybárčiť,
loziť po horách alebo musia písať romány. Pre mňa starnutie
znamená len stávať sa úprimnejším, bezos šnejším, môcť
povedať čoraz viac to, čo si myslím, zaoberať sa tým, čo
je podľa môjho presvedčenia dôležité, hoci iným sa to tak
nejaví. Teraz sa môžem konečne cítiť slobodný tak, ako to
v mladosti nie je dovolené. Teraz môžem konečne žiť mimo
schém, mimo pravidiel, ktoré udržiavajú spoločnosť. Len
v mojom veku si totiž človek môže dovoliť bláznovstvo byť
považovaný za blázna. Žeby som ešte azda nezačal? Stojím tu
predsa pred veštcom! V tridsiatke by som to nikdy neurobil!
Ten muž ma inšpiroval.
„Tvoja matka má silné životné znamenie a bude dlho žiť.
Tvoj otec má, naopak, slabé znamenie, veľmi slabé a mal by už
byť mŕtvy…“ (Veľmi správne.) „Ty si už dlho ženatý, ale dávaj
si pozor na manželstvo. Ak vydržalo tak dlho, je to preto, lebo
tvoja manželka má silné znamenie. Ak by to malo byť podľa teba,
tvoje manželstvo by sa už niekoľko ráz ukončilo. Tvoj problém
spočíva v tom, že nedokážeš byť sexuálne verný jednej osobe. Sex
je pre teba mimoriadne dôležitý a ovláda tvoje správanie. Zo se-
xuálneho hľadiska si ako slon. Sex ťa bude zaujímať až do smrti
a toto ti prinesie nejedno trápenie. Dávaj si však pozor na svoje

258
manželstvo. Práve v ňom vidím tvoje najväčšie problémy. Až do
sedemdesiateho druhého roku tvojho života sa tvoje manželstvo
bude nachádzať v kritickom období. Patríš k tým mužom, ktorí
môžu mať súčasne aj viac ako len jednu manželku. Či sa opäť
oženíš alebo nie, bude závisieť od horoskopu tvojej manžel. Ak
však vydržíš v manželstve do sedemdesiatich dvoch rokov s man-
želkou, s ktorou si ženatý doteraz, tvoje manželstvo bude potom
dokonalé. Dávaj si preto pozor, obrovský pozor na manželstvo až
do veku sedemdesiatich dvoch rokov. Potom už nie. V manželstve
si mal problém už ako tridsaťdeväťročný. Tvoje manželstvo bolo
na rozpadnutie.“ (Nie tak celkom, ale ak niekedy nejaká kríza
začala, bolo to presne v roku 1977. Výborne?!)
„Toto manželstvo je jediný problém, ktorý v tvojej budúcnosti
vidím, inak je tvoj život prežiarený svetlom až do sedemdesiateho
siedmeho roku života. Vtedy budeš prežívať krízu; ak ju prekonáš,
dožiješ sa až deväťdesiatich šroch rokov. Mal by si mať tri deti:
jedno slabé, dve veľmi silné.“ (Vynikajúco; teraz, keď som sa
naučil interpretovať tieto slová, jedno dieťa bolo natoľko
slabé, že sa nenarodilo.) „Tie dve silné sú chlapec a dievča… Nad
tvojím menom svieti akési svetlo. To meno nepochádza od tvojej
rodiny, ale vytvoril si si ho sám. Z času na čas máš zdravotné
problémy a tvoje telo sa bude musieť podrobiť ďalšej operácii
medzi päťdesiam deviam a šesťdesiam prvým rokom života
a ďalšej medzi šesťdesiam piam a šesťdesiam šiesm. Celý
život si precestoval a v cestovaní budeš pokračovať až do smrti.“
Rajamanickam rozprával, akoby čítal z knihy a táto
kniha mala zdanlivo podobné strán ako tie, ktoré mi už
pred ním prečítali iní. Pravdupovediac, je to tak a práve
preto má astrológia, najmä ak sa jej venujú odborníci, akúsi
zvláštnu príťažlivosť. Pôsobí tak sebaisto ako len ona, na
rozdiel od iných metód veštenia, môže pôsobiť. V astrológii
existujú texty, pravidlá, merania. Ak raz človek pozná
dátum a hodinu narodenia, stačí vedieť dobre uplatniť
metódu, vziať do úvahy premenné a napokon v správe stojí:

259
„Choď na stranu 232“, kde sa všetci dočítajú viac-menej tie
isté veci. V tom opakovaní predpovede človek nakoniec
uvidí čoraz väčšiu pravdu.
Rajamanickam vytiahol z mojej zlož papier plný
rukou písaných čísel. Bol to môj horoskop, v ktorom boli
zvýraznené nadchádzajúce ro:
„Medzi ôsmym aprílom 1994 a štrnásm marcom 1995 sa
budeš musieť presťahovať do inej krajiny.“ (Opäť tento nápad,
že musím opustiť Bangkok! Ale ako? Jediná ďalšia krajina,
v ktorej si dokážem predstaviť svoj život, je India, ale nie
skôr ako v lete 1995!) „Od štrnásteho marca 1995 do ôsmeho
augusta 1997 ťa čakajú výdav, ale nie také, ktoré by ťa priviedli
na mizinu. Dávaj si však pozor… Od dvadsiateho štvrtého augus-
ta 1997 do roku 2000 v tvojom živote nastane veľké množstvo
zmien. Presne v tom období začne na teba pôsobiť vplyv Saturna
a budeš mať ohromnú moc. Ak chceš vstúpiť do politi, musíš to
spraviť práve v tom období a vyhráš. Ide zároveň o obdobie, keď
si musíš dávať pozor na zdravie. Ak chceš ísť do volieb, musíš
oznámiť svoju kandidatúru ôsmeho augusta 1997 a čaká ťa len
a len vzostup…“ (Nanajvýš budem kandidovať na predsedu
Klubu zahraničných korešpondentov v Hongkongu! Práve
tam chcem stráviť leto roku 1997, aby som uvidel koniec
poslednej kolónie na svete.)
„Budeš mať mimoriadne šťastnú starobu. Tvoje šťastné čísla
sú 5, 3 a 9. Predovšetkým päťka a trojka sú skutočne výborné.
Tvojím kameňom je zelený smaragd.“ (Povedal mi to aj Kaka
v Penangu: žeby šlo o rovnakú stránku rovnakej knihy?)
„A žltý zafír. Otáz?“
Spýtal som sa ho, či si myslí, že by som mal ísť do Indie.
„Určite, ale musíš ísť bývať do severnej Indie, nie na juh.“
„A ktoré obdobie je vhodné?“
„Istotne skôr ako dovŕšiš päťdesiatsedem rokov. Najlepšie
ešte pred päťdesiam šiesm rokom tvojho života.“ (To zname-
ná skôr ako v septembri 1994: nemožné. Nájomnú zmluvu

260
v Turtle House mám až do mája 1995 a vôbec nie je isté, že
Der Spiegel ma bude chcieť poslať do Indie. V každom prí-
pade nie skôr ako o dva ro. Budem si to musieť zaslúžiť,
vravel som si.)
Zarazilo ma, že mi rozprával o mojom manželstve. Ni-
kdy som si nemyslel, že by som mal v tomto ohľade nejaké
problémy, ale on na tom tak veľmi trval, že vo mne dokonca
vyvolal podozrenie, že mi ani nepovedal všetko, čo „videl“.
„Mám si hľadať ďalšiu manželku?“ spýtal som sa.
„Toto nie je problém. Či chceš alebo nie, do tvojho života
vstúpi ďalšia žena, lebo  si ako slon a nemôžeš mať len jednu
ženu. V tom spočíva tvoj problém. Ďalšou tvojou slabosťou je,
že niekedy si nestojíš za svojimi rozhodnutiami, nedokážeš
pokračovať v tom, čo si si predsavzal. Zapamätaj si však, že
najlepšie obdobie tvojho života ešte len príde.“ To bola istotne
utešujúca myšlienka.
Ten muž sa mi páčil. Zo všetkých, s ktorými som sa
doposiaľ stretol, bol najviac odosobnený. Ani na okamih
som nemal z neho pocit, že by sa mi chcel zapáčiť, že by mi
chcel lichotiť. Nevravel: „Vidím tam problémy, ale pomôžem
ti ich vyriešiť.“ Neponúkal nič. Bolo to skutočne, akoby čítal
z knihy, od ktorej mal kľúč. Čítal a ani v tom čítaní nebolo
nič osobné, akoby sa ho môj život vôbec netýkal tak, ako
sa lekára netýka život pacienta, ktorému práve oznámil, že
má rakovinu a zostáva mu šesť mesiacov života. Ten jeho
odstup ma presvedčil.
Už som sa naučil, že tieto osobnosti, ktoré sú zane-
prázdnené neustálym rozprávaním o životoch iných, sa na-
pokon tešia, keď sa niekto zaujíma o ich vlastný život, a tak
som Rajamanickama požiadal, aby mi porozprával o sebe.
Nezaváhal. Bola sobota a v ten deň ľudí neprijímal. So
mnou sa stretol len preto, že som veľmi naliehal a mal čas.
Narodil sa v Tamil Nadu na juhu Indie a nedávno do-
vŕšil sedemdesiari rokov. Jeho otec bol astrológ, jeho starý

261
otec tiež. Celý jeho život ovládala astrológia. „Vy cudzinci
vravíte, že indická astrológia má šesťsto rokov jednoducho
preto, že len pred šesťsto rokmi ste si uvedomili, že vôbec
existuje, ale v Indii je astrológia tisíc rokov stará,“ povedal
Rajamanickam. „Ani sami Indovia sa nad tým nepozastavu-
jú, nechvália sa tým, ale v Indii sa nachádzajú staré knihy,
prepísané z iných starých kníh, v ktorých sa hovorí o tom,
ako sa v jednotlivých dobách má tvoriť horoskop. V našej
dobe, ktorá sa začala pred 5995 rokmi, treba brať do úvahy
predovšetkým okamih narodenia. V predchádzajúcej dobe
bol mimoriadne dôležitý moment prvého sexuálneho spo-
jenia. Práve ten určoval osud človeka.“
Rajamanickam povedal, že astrológia je veda založená
na matematických výpočtoch. Problém je v tom, aby boli
tieto výpoč presné. Napríklad je veľmi dôležité vedieť,
o koľkej vyšlo slnko v mieste narodenia človeka. Pretože
ono ovplyvňuje jeho osud. Povedal aj to, že rôzne výpoč
treba interpretovať podľa kultúry, spoločenského prostredia
človeka a doby, v ktorej žije.
Podľa Rajamanickama existujú „veľmi staré knihy“,
v ktorých sa predpovedalo, že ľudia budú cestovať medzi
všetkými planétami okrem Slnka; ďalšie, ktoré postujú
predpovede o záplavách, zemetraseniach a iných pohro-
mách v najrozličnejších regiónoch sveta aj na tisíc rokov
dopredu. Povedal, že kedysi Indovia vedeli určiť pohlavie
dieťaťa, ktoré sa malo narodiť, podľa polohy páru v okamihu
počatia; povedal, že poznali natoľko dobre prírodu a vplyv
hviezd, že mohli napríklad vypočítať hodinu, v ktorej sa
dá ľahšie zodvihnúť ten-ktorý kameň na stavbu chrámu.
Legendy, mý , ale možno aj niečo pravdivé, pomyslel som
si, ako som ho počúval.
Rajamanickam sa začal o astrológiu zaujímať ako dva-
násťročný. Čítal otcove knihy, on však z toho nebol nadšený.
Tvrdil, že astrológia nevynáša a že ak sa chce mladý človek

262
v Indii ovládanej Angličanmi kariérne uplatniť, musí chodiť
do školy. Otec sa ho snažil donútiť, aby do nej chodil, bitkou.
Raz ich dedinou prechádzal sanyasin, jeden z tých svätých,
ktorí sa zriekli svetských statkov a ktorí len s kusom handry
obviazanej okolo bokov chodia z miesta na miesto a žijú
z almužny. Sanyasin sa pozrel Rajamanickamovi do dlane
a povedal otcovi, že jeho syn nebude študovať tak, ako si
to predstavuje on, ale aj napriek tomu sa stane slávnym
medzi ľuďmi z iných kást, kmeňov a rás, budú ho nosiť na
nosidlách a ožení sa so ženou, ktorá bude mať na prsiach
materské znamienko.
„Všetko sa splnilo,“ povedal Rajamanickam. Študoval
astrológiu v neďalekej dedine. V roku 1938 emigroval do
Singapuru, kde žili ľudia všetkých rás a náboženstiev, a stal
sa známym. A k nosidlám povedal so smiechom, že sa
momentálne vozí volvom.
„A čo manželka s materským znamienkom?“ opýtal
som sa.
Stalo sa to, keď Japonci obsadili Singapur. Všetkých
mladých a slobodných vzali a poslali stavať do Barmy tak-
zvanú „železnicu smrti“. A tak bolo potrebné nájsť si rýchlo
manželku. Sprostredkovateľka mu navrhla jednu dokonalú
ženu, ale nemala materské znamienko. Čas plynul, sprostred-
kovateľka hľadala ďalej a konečne mu predstavila dievča,
ktoré znamienko malo. Vzali sa. Odvtedy boli stále spolu.
Akurát mali osláviť zlatú svadbu, keď manželka nečakane
zomrela a Rajamanickam ochorel. „Jediná vec, ktorú ľutujem,
je, že som nezomrel spolu s ňou,“ povedal. Toto je ďalší z tých
prípadov, keď láska nie je východisko, ale cieľ!
Opýtal som sa Rajamanickama, či niekedy načrtol
vlastný alebo manželkin horoskop a či sa mu darí predvídať
udalosti svojho života.
„Astrológ je ako lekár. Ak ochorie, ak potrebuje ope-
ráciu, musí zájsť k inému lekárovi,“ odvetil. Po sanyasinovi

263
mu už nikto nepredpovedal budúcnosť, pretože jeho život
viedla a chránila Durga, povedal a obrátil pohľad k obrazu
bohyne sediacej na tigrovi.
Rajamanickam mi vyrozprával rozličné príbehy ľudí,
ktorých zachránil vďaka tomu, že ich vystríhal pred istými
nebezpečenstvami, ale aj o tých, ktorí ho nepočúvali. Ta-
kých príbehov je veľa a ja som si ich nezaznamenal. Videlo
sa mi, že najlepším príbehom je on sám, taký pevný, taký
vyrovnaný, taký istý tým, čo čítal v knihách života iných.
Poďakoval som a nechal som mu obálku s „milodarom“.
Vyšiel som z toho domu ako po špičkách. Ten muž na mňa
dosť zapôsobil.
A tiež som pri ňom dosť vyhladol. Zbadal som neďa-
leko obľúbenú reštauráciu a sadol som si k stolu. Vo veľkej
miestnosti s cementovou podlahou boli stán, v každom
z nich akýsi Číňan varil nejakú svoju špecialitu. Človek sa
díval do vriacich hrncov a objednal si to, čo chcel. Ja som
si dal hustú polievku s ryžovými rezančekmi, sójovými
klíčkami a natenko nakrájanou kuracou pečienkou.
Celá štvrť dookola bola dokonalá, čistá, upravená: tráva
pokosená, stromy ostrihané, kanalizácia priechodná, na
uliciach ani jeden zahodený papier či ohorok cigare na
zemi. Ľudia sa rozprávali pošep, akoby sa nechceli navzá-
jom vyrušovať alebo akoby nechceli, aby ich niekto počul:
príjemné, no zároveň stiesňujúce.
Všet moje pokusy o plavbu do Jakar loďou strosko-
tali. Jediný spôsob, ako opustiť Singapur, bola plavba trajek-
tom až k najbližšiemu indonézskemu ostrovu Pulau Pinang
a odtiaľ hľadať ďalší odvoz. Nemal som na výber. Mal som
pocit, že trpím čoraz viac klaustrofóbiou. Singapur mi akoby
dal nôž na krk. Keď som zaplatil účet a opäť som si vyložil
ruksak na plece, zdalo sa mi, že som sa naozaj oslobodil.
Ani taxikár, ktorý sa ma vypytoval, prečo cestujem
trajektom, koľko dní som bol v Singapure a čo som tam

264
 kúpil, ma nedokázal odpútať od radosti z odchodu z toho
klimatizovaného ostrova, kde som mal napokon strach
obzrieť sa aj za vlastnou minulosťou. Obával som sa, že mi
ju zmenili, zničili, zrecyklovali na plast alebo jednoducho
„vymazali“ ako súbor z pamäte počítača.
Cestou do Keppel Pier taxík prechádzal popri dome,
kde sme ro bývali, ale neodvážil som sa ísť doň pozrieť.
Singapur som si chcel zapamätať taký, aký bol.

265
 Nikdy nie proti
slnku

Vychutnával som si predčasne radosť z opätovnej plavby

loďou, zmysel slobody, ktorú by mi more znovu navodilo;
a vždy som bol sklamaný. Keppel Pier nebol taký prístav,
aký som si predstavoval; bola to vesmírna stanica, kde
sa všetko dialo elektronic a môj trajekt bol skutočnou
vzducholoďou: ploskou, aerodynamickou, veľmi rýchlou
a hermetic uzavretou, aby sme si mohli užiť klimatizáciu.
Aj samotné more v Singapure sa mi videlo ako recyklované,
dezinfikované, sťaby doň vysypali práš, aby mu dodali tú
nádhernú zelenú chalcedónovú farbu.
Po takmer dvoch týždňoch v oblasti Li Kuang-jaa som
už viac ničomu nedôveroval. Prešli sme popred ostrov Sen-
tosa. Pamätal som si ho ako divoký a pustý. Stal sa z neho
tropický raj alebo radšej kópia tropického raja. Bielučký
piesok doviezli loďami z Indonézie, stov paliem zasadili
medzi nové hotely a „staré“ čerstvo prerobené anglické
pevnosti otvorili pre návštevy neznalých turistov, ktorým
majú pripomínať druhú svetovú vojnu. Ohromné úsilie, aby
mal aj Singapur nejakú slnečnú pláž.
Do niekoľkých minút sme už boli mimo teritoriálnych
vôd tohto ostrova-štátu a skutočných opustených ostrovov
s dlhými a bielymi plážami sme videli desiatky, hoci ja
som bol nútený dívať sa na ne cez plexisklo lodného okna.

266
 Na trajekte som bol jediným cudzincom. Okrem nie-
koľkých singapurských Číňanov boli všetci ostatní pasažieri
Číňania z Indonézie; „provinční“, ktorí sa vracali po návšteve
v „hlavnom meste“. Zaseknutý v rade úzch sedadiel sťaby
v lietadle, som sa snažil čítať článok o „hospodárskom zá-
zraku“ Ázie a o ťažkostiach – ako sa vravievalo – západných
vedcov porozumieť tomuto fenoménu. Bola to aktualita
z toho rána, ktorú s pickým zadosťučinením a aroganciou
zverejnil singapurský denník Straits Times.
Ja som mal všet výsled tohto zázraku pred oča-
mi. Odkedy sme vyplávali, celú kabínu ohlušila hudobná
kakofónia, výkri a pípanie z viacerých televíznych prijí-
mačov – v každom z nich premietali vlastný neuveriteľne
násilný kung- film plný mŕtvych, zarezaných, obesených
a zakrvavených –, video, odkiaľ vyhrávali piesne a neko-
nečné množstvo elektronických hier v rukách ľudí. Moja
susedka, asi tridsaťročná zlatom obvešaná Číňanka, bola
natoľko uchvátená svojou hrou, že sa nestarala o to, čo robí
jej synáčik, ktorý sa všemožne snažil strčiť mi prs do uší.
Všetko to boli Číňania diaspóry novej generácie, ktorých
som sa teraz učil spoznávať: sebaistí, vulgárni, exhibicio-
nisti. Niekdajšia nenápadná rovnošata – biele tielko a čierne
nohavice – sa zmenila na kvetovanú košeľu, pejdžer a mobil,
hrebeň a veľkú peňaženku v dvoch zadných vreckách
nohavíc a množstvo zlata: zlato na zápästiach, na krku, na
prstoch. V hlave mal každý z nich vlastný „projekt“ rozvoja,
stavby, zabetónovania niečoho.
Čoskoro sa ukázal projekt môjho suseda. Spolu
s príbuznými z Taiwanu, s bratom zo Singapuru
a niekoľkými japonskými investormi staval prvý veľký
hotel na ostrove, kam sme sa plavili. V konečnom pláne
ich malo byť ešte osem. „Chceme mať z Pulau Pinangu
Havaj ázijského juhovýchodu,“ povedal a rukou mi naznačil

267

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

horizont, kde som videl len pekný rad vzdialených paliem,
no kde on už videl blikajúce svetlá mrakodrapov.

Nesnažil som sa predstavovať si Pulau Pinang a na prvý

pohľad sa mi videl nádherný, ešte nedotknutý a nezničený
modernosťou. Zakotvili sme pri starom móle a prišli sme
na zem pešo po dlhom drevenom pontóne. Všet ces boli
úzke a domy jedno alebo dvojposchodové. Zdalo sa, že v ni-
jakom z nich nebola klimatizácia. Ubytoval som sa v starej
ubytovni pred mešitou a okamžite som si najal tlmočníka
a šoféra, ktorí mi prišli ponúknuť svoje služby. Mali sme
spolu stráviť asi dva dni, a tak som si pomyslel, že najlepší
spôsob, ako sa zoznámiť, bude spoločná večera. Keď som
si najímal šoféra, vôbec som neuvažoval nad jeho autom
a bol som milo prekvapený: predpotopný chevrolet, ktorý
držal pokope železný drôt.
„Máme šťastie,“ povedal Nordin, tlmočník. „Na súostroví
Riau máme autá, ktoré už neexistujú ani v Amerike.“
Pulau Pinang (pulau znamená ostrov), trikrát väčší
ako Singapur s populáciou len dvestopäťdesiaisíc osôb,
je hlavným ostrovom súostrovia Riau a nachádza sa medzi
dvomi obrovskými ostrovmi Sumatra a Jáva. Súostrovie
Riau je bohaté na nau – väčšina indonézskej ropy pochádza
práve odtiaľto – a ďalšie prírodné bohatstvo. Aj samotný
ostrov Pinang má obrovské ložiská bauxitu: v minulosti
ich využívali Holanďania, dnes Japonci. Hlavným mestom
ostrova je Tanjung Pinang (tanjung znamená mesto). Má
asi deväťdesiaisíc obyvateľov; väčšina z nich sú Číňania,
ktorí tak ako inde majú pod palcom všet obchody a ob-
chodnú činnosť.
Dokonca aj reštaurácia, kam sme zašli, podľa mojich
dvoch spoločníkov najlepšia v meste, bola čínska. Boli sme
na peknej vysokej drevenej terase s výhľadom na more.
Všetko, čo sa dalo jesť, sa nachádzalo vo vani dole: rôzne

268

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

druhy rýb, krabov, langúst, kreviet, všetko bolo živé. Zho-
ra si človek vyberal, chlapec potom ulovil vybrané obete
a poslal ich v košíku kuchárovi. Krátko nato sa z vysokého
zábradlia hádzali do mora kosti a škrupiny, ktoré si zas vlny
odnášali preč.
Zriedkakedy sa človek aj v moderných cestopisných
príbehoch dočíta o tom, čo ľudia jedávajú, hoci v Ázii jedlo
patrí ešte stále k jedným z najväčších pôžitkov. Každé jedlo
má navyše mimoriadne magickú hodnotu, vďaka ktorej
sa stáva ešte príťažlivejším. Niečo prospieva pečeni, niečo
krvnému obehu. Jeden plod zahrieva, druhý ochladzuje,
mnohé iné veci prospievajú sexuálnemu životu, ktorým sú
bežne posadnuté všet národy tejto časti sveta.
Sex dominoval aj v našej konverzácii mimoriadne zá-
bavným spôsobom. Začal s tým Nordin, keď ma upozornil,
aby som si dával pozor, keď budem v Indonézii používať to
málo, čo som si z malajzijského jazyka osvojil. Indonézšti-
na a malajzijčina sú takmer identické jazy, ale niektoré
slová sa v nich používajú úplne odlišným spôsobom. „Voda“
napríklad znamená vodu v indonézskom jazyku, ale niečo
iné v malajzijskom. Týždeň predtým sa stalo, že tbalové
družstvo z Pinangu šlo do Kuala Lumpuru. Po príchode
do hotela si hráči vypýtali „vodu“ a krátko nato videli, ako
k nim prichádza… skupinka transvestitov!
Nordin povedal, že jeho meno znamená „svetlo ná-
boženstva“. Náboženstvo bolo, samozrejme, islamské, „ale
islam na indonézs spôsob“, čiže mimoriadne uvoľnené
a permisívne. Nordin pochádzal zo stredu ostrova Sumatra,
bol Batak a mimoriadne hrdý na svoj pôvod. Batakovia sa
delia na š ri kmene. Nordin patril do kmeňa Karò a poroz-
prával nám, že keď zomrie slobodné dievča, podľa tradície
jej ukladajú do rakvy čerstvý banán „aby mala na ceste do
pekla spoločnosť“. Naopak, do rakvy slobodných chlapcov
ukladajú obrovský bambus s dierou uprostred.

269
 Zdá sa, že každý národ má vlastný mýtus o stvorení
a o spôsobe, akým človek na tento svet prišiel. Nordin nám
porozprával verziu Batakov: jedného dňa si opice uvedomili,
že už nie sú na stromoch. Rozmnožili sa natoľko, že lesné
rastliny boli neustále preplnené ich potomkami a nikto
sa už viac nemohol hojdať, behať alebo skákať z jedného
konára na druhý. A tak sa rozhodlo, že polovica opíc zíde
zo stromov na zem. Dobre, to boli naši predchodcovia!
Pekná verzia genézy, aspoň tak sa mi to videlo. Kam však
pošleme polovicu ľudstva my, keď si konečne všimneme,
že aj podmien života na zemi sa stali takými, ako tie pre
opice na stromoch?
Aby sme neodbočili od témy sexuálneho života, šofér,
vysoký chalanisko s pirátsm výrazom a po plecia dlhými
vlasmi povedal, že práve preto musel ujsť z domu. Pochádzal
z dediny v západnej Sumatre, kde ešte stále platí veľmi
prísny matriarchát: ženy všetko riadia, všetko kontrolujú.
Ak dievča chce nejakého chlapca, musí ísť k nemu domov,
porozprávať sa s jeho matkou a ten chudáčik nesmie od-
mietnuť. Jemu nezostalo nič iné ako útek: dievča, ktoré ho
chcelo, bolo strašné, vravel. Ďalšie pravidlo, s ktorým sa
vo svojej dedine nedokázal stotožniť, bolo, že žena môže
kedykoľvek vyhodiť muža, ktorého si vybrala; stačí, ak mu
ráno nechá jeho čierny moslimský klobúk pred vchodom
do domu, to je koniec. Ona je rozvedená a môže sa okamžite
vydať za niekoho iného.
Pre taxikára bol útek na Pulau Pinang „oslobodením“.
Vravel, že mnohí mladí muži z jeho regiónu sa zachovali
ako on a ženám sa to nepáčilo.
Ja som sa cítil mimoriadne šťastne. Príbehy, ktoré mi
rozprával šofér a Nordin, ma stavali pred svet stvorený
z rôznych nesúrodých ľudí; z ľudí, ktorí ešte žili podľa
seba, s vlastnými túžbami a obavami odlišnými od vôle
zbohatnúť. Spôsob, akým sa títo dvaja snažili dohodnúť,

270
aby mi opísali ženy z rôznych ostrovov, ich vlastnosti,
nedostatky a prednosti, bol už sám osebe pôžitkom:
nevernice sú ženy z indonézskej provincie Aceh (sú akousi
zmiešaninou arabského, portugalského a indického sveta,
vraveli); nádherné sú Jávanky (v najtajnejších partiách
majú jeden sval navyše a sú nevídane láskavé). Ak vám
náhodou nejaká žena z Jávy stúpne na nohu, bude sa
tisíckrát ospravedlňovať za to, že musí ešte to svoje
previnilé chodidlo používať.
Spýtal som sa svojich dvoch spoločníkov, či sa na ostro-
ve diali zvláštne veci, či tam bývali bomohovia. Isteže! A žilo
ich tam veľmi veľa. Lenže na súostroví Riau odborníkov na
mágiu bomohov nazývali dukuni. Jeden z nich, mimoriadne
mocný, pôsobil v dedine na severnom pobreží. Môj šofér
ho poznal od detstva. Mal hrôzostrašný hlas. Ak ma však
zaujímal okultizmus, mal by som sa istotne vybrať na ostrov
Lina, vzdialený asi päť hodín plavby loďou; na záhadný
ostrov, ktorý bol hlavným mestom sultánov, a kde má teraz
celá populácia – ako vraveli moji spoločníci – mimoriadne
danosti, kde ryby rozprávajú a kde sa nachádzajú zvyšky
starodávnej civilizácie, o ktorej už nikto nič nevie. Videlo
sa mi, že to bude miesto ako stvorené pre mňa.
Nordin zavolal niekoľkým ľuďom, šli sme vyhľadať
Číňana, ktorý mal čln vhodný na takú plavbu, ale keď sme
ho konečne našli, bolo už neskoro, aby sme sa vydali na more,
najmä preto, že sa schyľovalo k búrke. Vyskúšali sme to teda
na druhý deň. Nezostávalo mi nič iné ako zájsť za dukunom.

Cestovali sme asi hodinu po peknej asfaltovej ceste, ktorá

sa tiahla pozdĺž ostrova („Postavilo ju vojsko, ktoré už
nemusí bojovať proti komunistom, a tak sa teraz venuje
verejno-prospešným prácam,“ vravel Nordin.), a potom sme
sa vydali po červenej zemitej cestičke nížinou vyznačenou
kokosovými stromami. Starý chevrolet sa s nami trmácal,

271
škrípal, ale len ja som sa preto znepokojoval. „Žije ďaleko
od obývanej oblasti, pretože potrebuje pokoj, aby sa mohol
sústrediť,“ povedal šofér a ja som pritom premýšľal, že i ja
by som si vybral pokojné miesto na samote, keby som sa
mal venovať pobožnostiam alebo zakladať nové nábožen-
stvo. Ľudia, ktorí majú takéto „danosti“, vôbec nie sú hlúpi!
Tento dukun sa napríklad špecializoval na liečbu bláznov.
V ťažkých prípadoch musel aj niekoľko dní hladovať, aby na-
dobudol silu, vďaka ktorej vyženie chorobu z ľudského tela.
Stromy boli čoraz hustejšie a my sme uprostred nád-
herného zeleného porastu zbadali starý drevený dom, ktorý
pred mnohými rokmi namaľovali namodro. Na dverách bol
nápis: „Salamat Datang“, vitajte. Starší muž odetý v sarongu,
v tmavom tričku a starom čiernom zamastenom klobúku
na hlave, stál na verande, opretý o stenu. Pri jeho nohách sa
malé vyziabnuté kohú učili bojovať, deti sa na ne dívali
a v rukách držali šteniatka. Psy sú pre moslimov tabu, ale
tento muž vysvetlil Nordinovi, že tam boli potrebné, pretože
odháňali divia, ktoré by im inak chodili ničiť polia. Toto
bol ďalší dôkaz uvoľneného islamu v Indonézii.
Ten muž na jedno oko nevidel. To ľavé bolo úplne
biele a prázdne, ale neuveriteľne bystré pravé oko sťaby
všetko vyvážilo. Naznačil nám, aby sme vstúpili do veľkej
miestnosti v jeho dome. Sadli sme si na lavič okolo dre-
veného stola. Z otvorených okien fúkal príjemný vánok. Na
stenách viseli obrazy jávsch tanečníc, portré prezidenta
Sukarna, Suharta a ďalších Indonézanov, ktorých som
nepoznal. Nad malým oltárom bola stará grafika svätých
moslimov s bielymi tvárami a bradou. Zo stropu visela
nočná ace lénová lampa. Tento dukun nemal elektrinu,
a preto ani televízor.
Chcel ma osloviť a ja som pochopil, že by som sa mal
predstaviť: pochádzam zďaleka a počul som o jeho schop-
nostiach, chcel som vedieť, či ma niekto uriekol, či sa mám

272
 v budúcnosti niečoho obávať a či on vidí pre mňa v lietadlách
počas roka nejaké nebezpečenstvo.
„Baik!“ dobre, povedal. „Dám ti všetku ochranu, ktorú po-
trebuješ.“ Jeho hlas neznel hrôzostrašne, ale bol hlboký, pevný,
dutý. Jeho asistent nám prišiel ponúknuť veľmi sladký čaj.
Šofér mi ukázal izby, kde boli ubytovaní pacienti pri dlhšej
liečbe. Dukun nám vysvetlil, že aby zistil, či ma niekto uriekol,
musí ma odborne vyšetriť, a preto ho musím nasledovať.
Rozprával a pritom často dvíhal ru do vzduchu podobne
ako veštica z Melaky. Mal dlhé a špinavé nechty, najmä na
malíčkoch.
Vošli sme do tmavej miestnosti bez okien cez pekný
záves z mušlí, ktoré pri pohybe vydávali príjemný zvuk.
Na udupanej zemi bola slamená podložka, sadli sme si na
ňu do kruhu a prekrížili sme si nohy. Dukun zažal tri malé
svieč a uvidel som, že uprostred podlož bolo päť oblých
zrkadiel obrátených do rôznych smerov a vajíčka. Ďalšie
vajcia spočívali v košíku napravo od dukuna.
„Ako sa voláš?“
„Tiziano.“ Niekoľko ráz vyslovil moje meno, potom
ho mohutným hlasom bez problémov zopakoval a začal
recitovať dlhé litánie, v ktorých som rozoznal len meno
„Alah“ a občas dokonale moje vlastné meno. Z papierovej
taš vytiahol zväčšovacie sklo a začal ním pomaly poze-
rať do rôznych zrkadiel. Pokračoval vo svojich prosbách,
potom veľmi sebaisto vyhlásil, že ma nikto neuriekol, že
mám byť pokojný a že on mi dá v každom prípade špeci-
álny olej, ktorý ma bude ochraňovať. Spod handrič vzal
maličkú fľaštičku, ktorá vo svetle sviečok zažiarila ako zo
zlata. Otvoril ju a v miestnosti sa rozšírila silná sladkastá
vôňa. Priložil si ju k ústam, akoby nás chcel opľuť, avšak
silno do nej fúkol, sťaby tam vložil svoju dušu alebo dušu
toho, koho predstavoval. Zatvoril ju, zdvihol k nebu, opäť
vyslovil ďalšie prosby a napokon mi ju odovzdal, akoby

273
šlo o veľmi vzácnu vec. Vždy, keď sa vraj budem cítiť
v ohrození, mám si potrieť čelo týmto olejom. Ak budem
nosiť túto fľaštičku so sebou, nikto mi vraj neublíži. Ak
sa ma niekto pokúsi zastreliť – pretože také nebezpečen-
stvo mi podľa dukuna hrozilo –, zbraň sa vraj v poslednej
chvíli zasekne, ruka toho, kto ju bude držať, sa ohne, pri-
čom puška alebo pištoľ namieri na zem. Kamkoľvek vraj
pôjdem, vďaka tomu oleju budem chránený a budú ma
rešpektovať. Všetci pochopia, že majú do činenia s niekým
nadradeným. Pochopia to vraj generáli i ministri. Mal
som si však dávať pozor na jednu vec – dukun rozprával
nepretržite, ale pomaly a Nordin mal teda čas prekladať
mi slovo po slove: „Nikdy nemoč proti slnku! Zapamätaj si
to: nikdy. Nikdy to nesmieš spraviť obrátený k slnku, pretože
tento olej stratí svoju moc. Rozumieš?“
Muž spojil ru. Pozoroval som jeho dlhé a špinavé
nech , prázdne a biele oko, ktoré sa mi zrazu pri slabom
svetle svieč videlo bdelé. Dukun začal recitovať pozoru-
hodné litánie, v ktorých som rozoznával svoje meno vyslo-
vované pomedzi zemepisné názvy ako Bangkok, Hongkong,
Londýn, Afrika, Pakistan, Jakarta, India, Európa, Amerika,
Austrália, New York, Ázia, Nemecko, Londýn, Rím. Mená
miest, krajín, kontinentov, opakované donekonečna a strie-
dané s mojím vlastným menom dopredu a dozadu po dlhé
minú v posadnutom crescende: všet miesta, kam budem
môcť ísť s istotou, že budem chránený a rešpektovaný ako
nejaká „nadradená bytosť“.
Ceremónia sa skončila. Vrátili sme sa k veľkému stolu
a ja som dukuna požiadal, aby mi porozprával svoj vlastný
príbeh. Ako zistil, že má také danosti? Nie, nemohol. Keby
som prišiel ráno, rozpovedal by mi všetko, ale priaznivý
okamih dňa už prešiel. Aj on mal svoje tabu. Keby ho porušil,
stratil by všetku svoju silu. Povedal mi len, že sa volá Ismail,
má sedemdesiatsedem rokov, na Pulau Pinang prišiel po

274
vojne z Jávy a je potomkom tých mudrcov s bielou bradou,
ktorí sú zobrazení na grafike nad oltárom. Boli to mimo-
riadni ľudia, povedal dukun; títo ľudia sa mohli premeniť
aj na neviditeľných! On to však nedokázal, povedal. Vedel
však zastaviť guľ, a preto k nemu prichádzali mnohí mladí
muži z ostrova skôr, ako odišli do vojenskej služby. Robil
ich nezraniteľnými.
Počúval som Nordinov preklad a moja myseľ ulietala
a robila nekontrolovateľné kotrmelce. Myslel som na to, ako
sa človek v každom kúte sveta, v každom čase, snažil získať
túto nezraniteľnosť a ako je zo všetkých mýtov najkrajší
mýtus o Achillovi, pretože vďaka svojej päte zostáva tento
hrdina sympatic ľudský. Telo vojakov, ktorí prichádzali
k tomuto dukunovi, zostávalo celé ako tá päta, ale oni si to
nemali ako všimnúť. Ich nezraniteľnosť nebola vystavená
skúške: vojsko už predsa stavalo ces !
Dukun bol šikovný v rečiach, v nich možno napokon
spočíva skutočná „moc“ väčšiny týchto čarodejníkov. Zrazu
povedal, že on a Sukarno, muž, ktorý priviedol Indoné-
ziu k nezávislosti a do roku 1967 bol prezidentom, mali
rovnakého prastarého otca. Dukun tvrdil, že Sukarno mal
ohromné danosti a on svoje vlastné dostal priamo od neho.
Sukarno bol výnimočný. Keď sa mu v aute či v lietadle
minulo palivo, stačilo, aby sa vymočil do nádrže a motory
naďalej ngovali. Jeho posledná manželka sa chcela zno-
vu vydať, ale v predvečer sobáša sa jej zjavil Sukarno a jej
manželstvo sa rozplynulo. Či som vraj vedel, že Sukarno
nezomrel? V hrobe pochovali jeho sochu! Skutočný Sukarno
stále žije a cestuje po Indonézii. Dukun bol o tom absolútne
presvedčený a svojím spôsobom sa nemýlil.
Sukarno zomrel v roku 1970, ale jeho prítomnosť dnes
v Indonézii cítiť azda viac než v časoch, keď stál na čele
krajiny. Jeho mýtus neustále rastie a aj jeho nasledovník
Suharto, ktorý je už takmer tridsať rokov pri moci, sa musí

275
 porátať s týmto prízrakom, ktorý sa potĺka súostrovím
a v mene ktorého sa dejú najrozličnejšie „zázra“. Sukarno
sa už skrátka stal ochranným božstvom všetkého, čo sa
v Indonézii viaže na mágiu. A to je vlastne takmer všetko.
Počítačový programátor, ktorý stratí disk, zájde za
bomohom, aby mu povedal, kde ho má hľadať; polícia sa
obracia na mágov so žiadosťou o pomoc pri hľadaní zlode-
jov alebo identifikovaní vraha; vysokí vládni nkcionári
sa radia s odborníkmi na mágiu pred schválením dôleži-
tých zmlúv, ktoré už preskúmali ekonomickí a finanční
experti. Nedávno dokonca niektorí karosári vyhlásili, že
opravujú porušené karosérie áut vďaka mágii. Robia to
za pár hodín a za zlomok bežnej ceny. Aj oni tvrdia, že
dostali túto moc od Sukarna – všetci pochádzajú z jeho
rodiska Blitar – a zachovajú si ju vďaka tvrdému režimu
modlitieb a pôstov. Žeby klamstvo? Možno, ale nguje.
Prácu vykonajú dobre, a dokonca aj zástupca Svetovej
banky v Jakarte sa na nich obrátil, aby mu dali do poriadku
jeho toyotu.
Spýtal som sa dukuna, čo si myslí o skutočnosti, že člo-
vek šiel na Mesiac. Opäť roztiahol špinavé ru vo vzduchu.
„To nie je pravda. Človek nemôže ísť na Mesiac, pretože Mesiac
je Božie stvorenie. Ľudská fantázia sa môže dostať na Me-
siac, ale človek nie. Ľudské bytosti majú obmedzenia a tieto
obmedzenia treba rešpektovať, inak sa stanú strašné veci.“
Moja myseľ, ponechaná sama na seba, mu dala za pravdu.
Na stole pred nami ležalo jedno z tých plastových vre-
ciek s farebnými liečivami, ktoré sa nachádzajú na všetkých
ázijských trhoch. „Veríš moderným liečivám?“ spýtal som sa
dukuna. Isteže. Sám ich bral a radil ich svojim pacientom na
neduhy spôsobené
zickými príčinami. Vravel, že problém
spočíva v tom, že žiadne z tých všetkých liečiv nedokáže
vyliečiť neduhy spôsobené mágiou. Tie môže vyliečiť len
omnoho silnejšia mágia. Žeby nemal pravdu?

276
 Napríklad také šialenstvo, vravel, je spôsobené mágiou
a neexistuje liečivo, ktoré by ho vyliečilo. Ľudia k nemu
chodievali po tom, čo sa zbytočne liečili u lekárov v meste.
Chlapec, ktorý nám podával čaj, sa zapojil do rozhovoru,
aby nám porozprával, ako mnohé ženy, ktoré tam priviedli
príbuzní so strašnými triaškami a v kŕčoch, odchádzali po
dvoch či troch dňoch liečby pokojné a vyrovnané. Uzdravené.
„To nerobím ja,“ povedal dukun. „Robí to Boh cezo mňa.“
Mali sme platiť. Šofér povedal, že ten chlapík nemá
nijaký sadzobník a že len ak je človek spokojný, niečo mu
dá. Poradil som sa s Nordinom a ten mi navrhol sumu, ktorá
zodpovedala dvadsiatim dolárom. Vravel som si, že tu je
to ohromné bohatstvo, ale ak ten olej nguje… Potom sa
mi zdalo, že som asi nemohol prísť z takej diaľ skúmať
dušu týchto ľudí so zámienkou lietania bez toho, aby som
zanechal za sebou trochu vďa, dobrú náladu, ktorá mi
azda prinesie aspoň toľko šťastia, koľko ten olej.
Z vrecka som diskrétne vytiahol za hrsť rupií a scho-
vával som ich v pravej ruke. Keď som sa jemne poklonil,
aby som sa s ním rozlúčil, natiahol som ruku, pričom
som ľavou držal zápästie; bolo to slušné gesto, ktoré sa
v Ázii patrí urobiť. On urobil to isté, dve ru sa stretli,
on pocítil peniaze a tvár sa mu rozjasnila nádherným
spokojným úsmevom. Bol prešťastný a ja som sa cítil
chránený a dôležitý.
Na ceste späť nám Nordin porozprával svoju skúsenosť
s dukunom. V roku 1979, o dva ro nato, ako prišiel do
Pinangu a začal vodiť turistov na neďaleký Včelí ostrov, sa
necítil najlepšie. Bol ustavične slabý, mával bolesti hlavy
a v noci často zvracal. Manželka ho zaviezla do nemocnice.
Lekári mu dali lie, ale mesiac po liečbe sa cítil ešte horšie
a nedokázal sa už takmer ani hýbať. Manželka zavolala
dukuna, ženu. Tá mu dala prísady na pitie, lis , ktoré si
mal prikladať na telo, a po troch dňoch sa vo „svetle nábo-

277
ženstva“ Nordin opäť cítil výborne. A vysvetlenie? Uriekli
ho predsa obyvatelia Včelieho ostrova. Žiarlili na to, že
hovoril po anglic, že vodením turistov na ostrov ich iba
využíva a pritom sa s nimi o nič nedelí. Žena dukun ho
odkliala a urieknutie zmizlo. Avšak týmto zároveň Nordina
vystríhala, aby si po celý zvyšok svojho života viac vážil
ľudí, aby ich zbytočne neobťažoval a aby sa o svoj zárobok
delil s tými, ktorí mu pomohli.
Nordin vzal tú radu veľmi vážne. Čo na to povedať? Je
samozrejmé, že všetci revolucionári, pozitivisti, videli v tých-
to čarodejníkoch či v ich rozličných verziách nepriateľov
modernosti, zneužívateľov ľudu a chceli ich odstrániť aj
fyzicky – ako to urobil Mao v Číne –, aby „oslobodili“ ľudí
z okov poverčivosti. Kto sa však zmocnil ich miesta? Kto
ešte učí tieto dôležité banálnosti? Kto ešte dáva lekcie zdra-
vého rozumu, hoci aj prostredníctvom bláznivých odvarov
a olejov? A napokon aj tie majú nejaký zmysel!
Nordin vytiahol z peňažen kúsok kovu, akýsi te-
nučký pliešok s nápisom, ktorý mu darovala žena dukun.
Ochraňoval ho, a preto ho musel nosiť neustále so sebou.
Nebol práve ten pliešok jeho katalyzátorom? Nepripomínal
mu pri každom pohľade záväzok, že „nebude obťažovať
ľudí“? Keby si bol uviazal na vreckovke uzol, bolo by to
asi rovnaké, no chýbala by tomu akási posvätnosť či čaro!
Aj Nordin mal svoje tabu viazané na moc toho ko-
vového pliešku: musel si ho sňať z tela vždy, keď išiel na
záchod, a nesmel nikdy jesť iné ako halal mäso, čiže zo
zvierat usmrtených podľa moslimskej tradície. Všetko mu
malo pripomínať jeho povinnosti voči iným!
V mysli som sa vrátil k môjmu dukunovi: bol prvý, ktorý
mi nerozprával o peniazoch, o tom, či zbohatnem alebo nie,
o nadobudnutí dedičstva. Ani v iných príbehoch, ktoré som
o dukunoch počul, nebolo nič materiálne. A ja som si toto
vzďaľovanie sa od Číňanov užíval.

278
 Opäť sme cestovali pozdĺž morského pobrežia. Búrka,
ku ktorej sa schyľovalo, napokon nevypukla, ale sivé nebo
bolo na dosah a ploské a čisté more bolo nádherné: belavo
zelené pri pobreží a tmavé až čierne na horizonte. Pláž bola
úzka a pokrytá kokosovými stromami. Rybári si stov
metrov od pobrežia stavali na palisádach svoje chatrče,
ktoré neskôr zmetie septembrový monzún. V apríli nad-
chádzajúceho roka si ich opäť postavia. A každý rok sa to
opakuje už po celé generácie: postavia si domy, kam pôjdu
bývať, odkiaľ budú rybárčiť s obrovskou sieťou prevísajúcou
z terasy, a ktoré im napokon zmyje more.
„Rybári sú Malajzijčania. Ryby nakupujú Číňania. Po-
zdĺž celého pobrežia je to takto,“ povedal Nordin. „Ak rybári
nelovia ryby, Číňania im požičajú peniaze na živobytie
a potom si ich vyberú aj s úrokmi na tom, čo ulovia. Z času
na čas sa Malajzijčania dostanú do amoku, zaútočia na
čínske obchody a niekoľko z nich trochu zničia,“ povedal
rovnakým tónom hlasu, akým nám rozprával o mori, ktoré
každoročne ničí rybárske obydlia. Zdalo sa, že aj masakre
sú len sezónnou záležitosťou.
Veľký pogrom z roku 1965 vyvolali vojaci, ktorí po-
tom priviedli k moci Suharta, a hoci bol namierený proti
komunistom, ľudia predovšetkým z malých ostrovov ho
využili, aby sa porátali s Číňanmi. Viac ako milión osôb
bolo zavraždených v priebehu niekoľkých dní. Niekoľko
z najstrašnejších deliktov sa dokonca odohralo na najpo-
kojnejšom rajskom ostrove Bali.

Večerali sme na miestnom trhu uprostred desiatok stánkov,

z ktorých sa v každom podávala iná špecialita. Morské plo-
dy, mäso, zelenina a nekonečné množstvo rýb vystavených
na svetlo ace lénových lámp: fascinujúca mozaika farieb
a tvarov v rukách žonglujúcich čínsch kuchárov pomedzi
neustály závan mimoriadne silných vôní a plamene oleja

279
z obrovských kotlov. V tme sa za stánkami ponevierali svorky
psov a žobrákov. Spod stola vykukol chlapec, ktorý mi chcel
vyleštiť topánky. „Po jednej!“ vystríhal ma Nordin. „Ak mu
ich dáš naraz, ujde, predá ich a ty zostaneš bosý. Povedz mu,
že len jednu, nebude vedieť, čo s ňou a vyleští ti ju!“
Uprostred davu Nordin zbadal ďalšieho osamelého be-
locha, videlo sa mu, že žije na ostrove a zavolal ho k nášmu
stolu. „On vie všetko o ostrove Lina,“ povedal Nordin, keď
mi ho predstavoval. Michael bol z Austrálie, bývalý študent
filozofie, dodal. Do Indonézie prišiel pred niekoľkými rokmi,
aj on „na ceste“. Skončil na Line a odvtedy sa stal úplne
posadnutým týmto ostrovom.
„Prečo na Line?“ spýtal som sa naivne a pritom som
vedel, že otváram Pandorinu skrinku.
„Lina je hlavné mesto ľudí Bunyan! Vieš, kto sú to, však?“
„Nie.“
„Bunyan sú mäkkí ľudia. Rozumieš? My sme tvrďasi,“
povedal Michael a dotkol sa mojej kože, aby mi ukázal, že ju
mám, že je pevná a tvrdá. „Vidíš? A oni sú mäkkí. Rozumieš?
Na Lingge je ich veľa, skutočne veľa, ale nikto ich nemôže
vidieť. Žijú svojím životom. My žijeme tým naším a len
z času na čas sa s nimi zmiešame. Niekedy sa stane, že nie-
kto z tvrďasov ako my si vezme za manžela alebo manželku
nejakého Bunyana, no je to zriedkakedy. Poznám na Lingge
muža, ktorý sa oženil s pekným dievčaťom Bunyan. Mal
s ňou spávať raz do týždňa, vždy vo štvrtok, inak bol voľný
a mohol sa aj oženiť s inou ženou.“
Bol som fascinovaný Michaelovým rozprávaním. Ľudia
okolo nás naďalej varili, jedli, žobrali; a chlapča pod stolom
mi leštilo druhú topánku. Asi š ridsiatnik Michael mi
veľmi vážne rozprával o ľuďoch Bunyan tak, ako by mi iní
rozprávali o akciách na burze. A jeho príbehy boli podľa
mňa nádherné! Aj v čínskej tradícii existujú manželstvá
medzi mŕtvymi dušami; robí sa to napríklad preto, aby ne-

280
vydatá žena nechodievala ako zlý duch vyrušovať mladých
chlapcov v dedine.
„Jedného dňa ten muž zabudol na svoju pravidelnú
štvrtkovú schôdzku,“ pokračoval Michael, „a urazené dievča
Bunyan sa už viac neukázalo. Kedysi, keď sa niekto z Liny
ženil alebo vydával, ľudia Bunyan chodievali na svadbu
a namiesto daru požičiavali svoje zlaté taniere, aby sa hostia
lepšie najedli. Raz sa však stalo, že jeden z hostí taký tanier
skryl, pretože ho chcel ukradnúť; odvtedy ľudia Bunyan
prestali chodievať na svadby. V rovnakom období sa zlomil
jeden z troch záhadných vrchov pohoria na ostrove Lina.
To pohorie je posvätné: vysoké len tisícdvesto metrov, ale
nikto sa naň nedokáže vyšplhať.“
Michael nám ďalej rozprával, že niektorí ľudia vravia,
že tam boli, ale len sotva si spomínajú, ako sa tam dostali.
On sa zoznámil s jednou ženou, ktorá ochorela a ktorú lekári
považovali za odsúdenú na smrť. Potom však v okamihu
smrti táto žena zvracala veľmi zvláštne trávy a vyzdravela.
Tvrdila, že ju unieslo sedem dievčat Bunyan, vyviedli ju
na vrch pohoria, kde sa na lúke musela najesť a potom ju
zniesli do jej postele. Toto ju zachránilo.
Vraví sa, že medzi troma vrchmi tohto pohoria je ja-
zero. Michael sa tam raz vybral so svojím kamarátom, ale
nezvládli to. Cesta bola šmykľavá a veľmi nebezpečná.
Michael sa ma opýtal, odkiaľ pochádzam. Odvetil som
mu, že som Talian. Talian? V hlavnom meste Lina Diak žil
jeden Talian viac ako päťdesiat rokov… Áno, Talian. Oženil
sa s jednou miestnou ženou a mal šesť alebo sedem detí. Bol
odporcom fašizmu a na Linu utiekol preto, aby ho Japonci
nezajali počas okupácie Indonézie. Všetci ho nazývali Tuan
Greg, pán Gregorio. Bol by som zmeškal aj lietadlo len preto,
aby som sa s ním stretol! Žiaľ, zomrel pred š rmi rokmi,
povedal Michael. Jeho deti mali aj talianske mená, žiadne
z nich sa však nenaučilo otcovu reč.

281
 „Ľudia Bunyan,“ pokračoval Michael. „Ľudia Bunyan
chcú vždy vidieť okolo seba všetko čisté. Ak sa dom zašpiní,
viac sa už neukážu. Sú priateľskí, chcú pomôcť tvrďasom,
ale rovnako chcú, aby boli ich veci rešpektované. Ak zájdeš
do lesa a vyrúbeš strom, ktorý patrí ľuďom Bunyan, stra-
tíš sa a nenájdeš už cestu späť domov. Napríklad strom,
z ktorého sa vyrába najlepšie kadidlo na svete gharau, to,
čo sem chodia Číňania kupovať už po celé stáročia, patrí
ľuďom Bunyan. Oni vlastnia všet stromy gharau a nech
sa nikto neopováži vyrúbať im čo i len jeden bez toho, aby
požiadal o povolenie!“
„A povolenie?“ spýtal som sa ja v snahe pochopiť, podľa
akých kritérií konali títo ľudia Bunyan, samozrejme, eko-
lógovia.
„Obvykle ho udelia tomu, kto sa v lese vie správať,
vysekáva húštiny, udržiava pasien čisté a nerobí zlomy-
seľnosti v príbytkoch ľudí Bunyan.“
„Ale ako ich spoznáme, týchto ľudí Bunyan?“ opýtal som
sa Michaela a v duchu som si vravel, či už i ja nerozprávam
z ces , keďže som tento príbeh vzal úplne vážne.
„To je jednoduché!“ odvetil Nordin, ktorý si vypočul celý
náš rozhovor, a všetko bolo pre neho absolútne normálne.
„Stačí, ak sa im pozrieme na hornú peru, tu.“ A dodal
s prstom na svojich ústach: „Ľudia Bunyan nemajú pod
nosom túto jamku. Ich horná pera je jednoducho ploská.“
Zvyšok prvého večera v Tanjung Pinangu som strávil
s touto čudesnou bandou a počúval som príbehy o zázra-
koch, o ľuďoch s mäkkou kožou, o záhadných stretnutiach
a pritom som jedol špeciali z rozličných stánkov, ktoré
Nordin pozháňal a ustavične nosil na náš stôl.
O polnoci bolo trhovisko ešte stále preplnené ako za
bieleho dňa. Keď som sa už sám vracal k svojej ubytovni,
všimol som si niečo, čo som predtým nezbadal. V dave boli
mnohí blázni, dokonca aj mladí ľudia: zvláštne špinavé

282
postavič, s hustou bradou a dlhými strapatými vlasmi.
Jeden z nich chodil hore a dole, v ruke držal tašku, ustavične
sa obzeral a hľadel na zem, akoby tam niečo stratil; ďalší
takmer utekal a pritom spieval litánie; ostatní ťahali za
sebou plastové vrecia plné plastových zbytočností. Jeden
stál opretý o stĺp elektrického vedenia, akoby niekoho čakal.
„Kto si?“ spýtal sa ma dokonalou angličtinou, keď som
popri ňom prešiel. Zvláštne! Po anglic!
„A si kto?“ odvetil som mu spontánne. Bola tma
a nedokázal som mu zreteľne vidieť do tváre. Keď som sa
pokúsil podísť bližšie, aby som sa presvedčil, či má ploskú
hornú peru, utiekol preč.

283
 Misionár a mág

Každé miesto je zlatá baňa. Stačí len do nej vojsť. Dopriať

si čas, posedieť si v čajovni a len tak pozorovať ľudí, ktorí
prichádzajú a odchádzajú, postaviť sa do kúta na trhovisku,
zájsť do kaderníctva a potom sa vydať po stopách spletitej
záležitosti, ktorá môže začínať náhodným stretnutím, s pria-
teľom priateľa človeka, s ktorým sme sa práve zoznámili.
A najbanálnejšie, najbezvýznamnejšie miesto na zemi sa
zrazu stane zrkadlom sveta, oknom do života, divadlom
človečenstva, pred ktorým by sme sa mohli zastaviť a necítiť
viac potrebu ísť ďalej. Tá zlatá baňa je práve tam, kde sme:
stačí len načrieť.
V Tanjung Pinangu som bol len preto, lebo to bola
jediná možná destinácia pri odchode zo Singapuru po mori.
Počítal som, že sa tam zdržím len dva dni, kým nenájdem
ďalšiu loď, ktorá ma dopraví do Jakar , ale postupne som
sa zapájal do každodenného života tohto mesta a mohol by
som v ňom stráviť hoci aj celé týždne a ustavične sa zaobe-
rať niečím, čo ma zaujímalo. Tanjung Pinang: ďalšie z tých
miest, ktoré sotva nájdete na mape a kam som sa dostal
vďaka nekonečnému osudovému reťazcu náhod, ktorý sa
začal s veštcom v Hongkongu. Alebo ešte skôr?
Jedného rána som vstal veľmi skoro, šiel som si na pol-
hodinu zabehať a potom som sa vybral hľadať miesto, kde
by som sa mohol naraňajkovať. A tak som stretol Starého
Yanga. Akurát sňal jednu po druhej očíslované drevené
dos, ktoré tvorili dvere jeho reštaurácie, zapálil si cigaretu
a začal zametať. Najskôr sa tváril, že ma nevidí; takto to

284
 robia Ázijčania vždy, pretože sú si istí, že s cudzincom nie
je možné sa dohodnúť. Prihovoril som sa mu po číns, to
ho uistilo a zároveň prekvapilo.
„Aj ja som Číňan,“ povedal som.
„Číňan?“
„Áno, patrím k etnickej menšine: Talianom.“ Tento
žart vždy nguje. Čína je obrovská ríša, ktorú obývajú
predovšetkým Hani, „rozkvitnutí ľudia“, ale aj mnohí iní
„málopočetní ľudia“, menšiny: Mongoli, Tibeťania, Uighuri,
Kazachovia, Daiovia, Hui, Miao a – prečo nie? – Taliani.
Z pohľadu Číňanov je to možné a niekedy si niektorí myslia,
že vôbec nejde o žart.
Stále som dával dokopy materiál, aby som napísal
o Číňanoch z diaspóry a klasický príbeh Starého Yanga by
úplne stačil, aby vysvetlil všetko.
Jeho otec sa vylodil na ostrove Pinang koncom mi-
nulého storočia. Pochádzal z provincie Kanton, ktorá sa
rozprestiera za Hongkongom. Prišiel odetý len v tričku
a krátch nohaviciach. Pracoval v bauxitových baniach
ako coolie. Keď už dosť nasporil, dal si zo svojej dediny
v Číne poslať manželku, s ktorou mal potom päť detí. Starý
Yang bol prvorodený syn, a preto navždy zostal v Tanjung
Pinangu, kde sa staral o otca a neskôr o reštauráciu, ktorú
tam otec otvoril. Dvoch bratov a dve sestry zas poslali za-
čiatkom päťdesia ch rokov študovať do Číny. Desaťtisíce
čínsch mladých, detí chudobných emigrantov, v tých
rokoch vycestovalo z rôznych krajín juhovýchodnej Ázie
do rodnej vlasti. Čína sa oslobodila, univerzi , ktoré boli
kedysi len pre bohatých, boli zrazu dostupné pre všetkých
a za štúdium sa neplatilo. Pre Číňanov z diaspóry to bola
ideálna príležitosť, aby postli svojim deťom čínske vzde-
lanie. Mnohí sa už viac nevrátili. Pohltila ich dráma tej
nešťastnej krajiny a stali sa obeťami kultúrnej revolúcie.
Fakt, že pochádzali zo zahraničia, z rodín žijúcich v kapi-

285
talistických krajinách, z nich robil podozrivé osoby. Udali
ich ako špiónov a kontrarevolucionárov a poslali ich do
pracovných táborov na prevýchovu alebo na smrť.
Až v roku 1972 sa vďaka premiérovi Zhou Enlaiovi,
ktorý sa osobne postaral o tieto „dračie semienka“ roztrú-
sené po svete, tým, ktorí prežili, podarilo diskrétne z Číny
odísť. Ale kam? Krajiny, odkiaľ pochádzali, bojovali proti
komunistickej gerile, takže týchto navrátilcov podozrievali,
že sú Maovými agentmi a nedovolili im vrátiť sa domov.
Tisíce ich po celé roky zostali v predpeklí Macao. Starý Yang
už svojich súrodencov neuvidel. Jedného na smrť dobili,
jeden nedokázal z Číny odísť a dodnes žije v Dailiane; dvom
sestrám sa po rokoch strávených v Macau podarilo ísť do
Hongkongu a odtiaľ do Kanady v rámci neustálej migrácie,
ktorá zaviedla Číňanov do každého kúta sveta.
Kým sme sa zhovárali, vošiel dnu jeho syn. Podnikavý
muž, z novej generácie. Založil si spoločnosť s príbuznými
zo Singapuru a kupoval a predával pozem na ostrove. Aj
on už s pejdžrom a obalom na slnečné okuliare Ray-Ban na
opasku. A o čom sníva? Túži emigrovať. Kam? „Kamkoľvek,
kde je priemerná mzda na osobu vyššia ako tu,“ odvetil mi.
Typické!
Starý Yang a mladý Yang sa narodili a žili v Tanjung
Pinangu, ale nemali k tomuto miestu nijaký vzťah, nijaké
skutočné väzby na pôvodných obyvateľov. Podľa nich boli
Indonézania hrubí a nevzdelaní, a pritom práve oni sa pý-
šili, že patria do „veľkej čínskej civilizácie“, z ktorej si však
neniesli veľa. Cítili sa Číňanmi, Číňania boli ich predkovia
a Číňania budú aj ich potomkovia. Čína bola ich vlasťou.
Kde však bola tá Čína, to nebolo jasné. Nie v Číne Maa
a Teng Siao-pchinga, ktorá bola ešte príliš chudobná; nie
v Taiwane, ktorý bol príliš malý a bezvýznamný. Bolo to
v predstave o Číne, v neurčitej čínskosti, v ktorej sa všetci
Číňania z diaspóry spoznávajú.

286
 Starý Yang o ostrove Pinang vravieval: „Toto miesto
je vynikajúce, vládne tu sloboda v podnikaní a ak by sa
veciam nedarilo… môžeme sa vždy obrátiť na príbuzných
v Malajzii alebo požiadať o pomoc tých zo Singapuru.“ Takto
rozmýšľajú Číňania, nech už emigrovali kamkoľvek: krajiny,
kde žijú, sú pre nich ako herné stoly.
V Indonézii žije 190 miliónov obyvateľov. Číňania
tvoria sotva dve percentá, ale sedemdesiat percent obcho-
du majú v krajine v rukách oni; prvých päť priemyselných
skupín a najväčšie ban, to sú oni. Čínske podni vy-
rábajú všetko možné: od mydla po betón, od cigariet po
kokosový olej.
Aj Tanjung Pinang majú v podstate v rukách Číňania:
kontrolujú väčšinu obchodov, lodí, ktoré pendlujú medzi
neďalekými ostrovmi, a majú prsty vo všetkých nových
rozvojových projektoch. Prvé karaoke v meste patrí Číňa-
novi rovnako ako aj rôzne bordely, ktoré sa aj tu ukrývajú za
nevinné pútače holičstiev. Celý príbeh o Číňanoch z diaspóry
som tam mal pred očami: silní, tvrdí, pracanti, vždy priprave-
ní odísť inam a vybaviť si pas v ktorejkoľvek krajine, ktorá
im zaručí bezpečnosť a ochranu; zaujíma ich už iba jedno:
zarobiť. Jedným z nových spôsobov ako zarobiť je staviteľstvo,
zabetónovať všetko a všade, a v tomto sú Číňania popredu.
Ich vplyv sa už šíri po celej Ázii. A tak ničia Bangkok.
Čoskoro urobia to isté aj s Rangúnom, s Hanojom a s každým
ďalším mestom, ku ktorému sa dostanú. Práve Číňania
z diaspóry vďaka obrovským investíciám teraz premieňajú
na svoj obraz čínske pobrežné mestá. Sú vzormi úspechu,
novými hrdinami čínskej mládeže dezorientovanej úpadkom
maoizmu. Číňania z diaspóry sa mi videli čoraz viac ako
misionári materializmu, pred ktorým som sa snažil utiecť.

Keď som ráno behal, videl som, že na vrchu kopca stál ka-
tolíc kostol a od Nordina som počul, že farár, ktorý tam

287
bol už aspoň desať rokov, bol Francúz. Musel som sa s ním
porozprávať. Popoludní som sa k nemu pešo vybral.
Kostoly sú vždy oázou pokoja, poriadku, čisto , majú
lavič usporiadané do radov a na nástenkách rozpis svätých
omší a modlitieb. Užíval som si tento kontrast s chaotickým
rozkladom mesta.
Francúzs farár tam nebol. Odišiel na duchovné
cvičenia na iný ostrov a vráti sa o dva týždne. Už som sa
chystal sklamaný odísť, keď ma dobehol jeden miništrant
a povedal mi: „Ak chcete, máme tu jedného pátra Ho-
lanďana.“ Chvíľu som čakal v peknej vyvetranej a slneč-
nej miestnosti. Zrazu vstúpil dnu vysoký elegantný pán,
asi päťdesiatnik, s dlhými blonďavými vlasmi, oblečený
v hnedých nohaviciach a ľahkej bielej košeli. Na nohách
mal kožené sandále. Páter Willhelm bol v Tanjung Pinangu
rovnako ako ja už niekoľko dní na návšteve. Pochádzal
z Bang, južnejšie situovaného ostrova v smere Jávy. Ho-
lanďania sa ho zmocnili od Angličanov, pretože mali záujem
o zinkové bane a dali im na výmenu Singapur. Nebol to
vydarený obchod!
Chcel som sa ho hneď opýtať, čo vedel o dukunoch, či
aj na ostrove bola rozšírená mágia, ale videlo sa mi, že to
asi nebude najlepší spôsob nadviazania vzťahov s mužom
cirkvi; povedal som mu, že sa zaujímam o Číňanov, a tak
sme sa chvíľu zhovárali o nich.
Páter Willhelm precestoval celé súostrovie, podľa neho
bola situácia všade rovnaká: Číňania sú na každom ostro-
ve menšinou a kdekoľvek sa objavia, sú najpodnikavejší,
najaktívnejší, najbohatší. Rozdiel medzi nimi a miestnymi
obyvateľmi bol podľa neho jednoduchý: „Indonézan ide ry-
bárčiť a uloví veľmi veľa rýb. Je šťastný, vráti sa domov a celé
dni si užíva to, čo zarobil a myslí si, že si môže oddýchnuť.
Číňan ide rybárčiť a uloví veľa rýb; pomyslí si, že je dobrá
sezóna a že našiel výborné miesto; vyloží ryby z člna, vráti

288
sa loviť ďalej a uloví veľmi veľa ďalších rýb.“ Podľa neho je
to otázka rasy a s tým sa nedá nič urobiť.
Podišiel som k tomu, čo ma zaujímalo, so slovami, že
niekto mi rozprával o ľuďoch Bunyan. Isteže, odvetil, boli
slávni aj na jeho ostrove, ale boli sústredení predovšetkým
na Lingge, to bolo ich hlavné mesto.
A čo mágia?
„To je skutočný tunajší svet,“ povedal, akoby chcel
hneď ujasniť svoj postoj, v prípade že by som bol obvyklý
pohŕdavý skeptik. „Ak človek nepochopí toto, nepochopí
nič o Indonézii. Mágia je všade, mágia určuje život ľudí
viac než čokoľvek iné.“
Páter Willhelm sa narodil v Holandsku pred vojnou.
Prišiel do Indonézie ako misionár v roku 1960 a zostal
tam, pričom sa stal jej občanom, aby sa vyhol problémom
s vízami a s trvalým pobytom. „Keď som sem prišiel ako
správny Európan, myslel som si, že mágia je poverčivosť
a že nič z toho nemôžem prijať. Avšak časom som sa na-
učil rešpektovať ju. Teraz ju beriem do úvahy; ak si to
nesprávne nevysvetlíte, mohol by som maximálne pove-
dať, že jej verím. V mágii je niečo hlboko reálne, pravdivé.
Tu si ľudia vravia, že sú moslimovia alebo kresťania ako
ja, ale sú takí len na povrchu. Pod ním existuje ten iný
svet, vytvorený z týchto omnoho silnejších povier, a preto
omnoho pravdivejších.“
Vysvetlil mi, že existujú dva py mágie. „Biela“, ktorú
praktizujú predovšetkým Číňania, a využívajú ju na úspech
v podnikaní alebo na organizáciu dobrých manželstiev;
a tá „čierna“, ktorej sa venujú výlučne Malajzijčania, aby
zmanipulovali vôľu iných ľudí, aby ublížili, aby sa pomstili.
Povedal mi, že na Jáve sa jeden jeho priateľ a kolega
páter Lokman vyše tridsať rokov venoval štúdiu čiernej
mágie a sám nadobudol mediálne schopnosti. Tvrdil, že
mágia má do činenia s vlnami mozgu.

289
 „Prečo,“ vravieval, „keď stretneme človeka, povieme
o ňom, že je sympatický a o inom zas, že je neznesiteľný?
Je v tom niečo, čo sa deje prostredníctvom neviditeľnej
komunikácie. Ako si vysvetľujeme lásku? Nie sme už zvyk-
nutí klásť si tieto otáz, ale problém tu zostáva. Prečo ak
človek zbadá nejakú ženu, zamiluje sa do nej? Toto sme si
ešte stále nevysvetlili.“
Tento kňaz, ktorý si kládol otáz o láske, bol podľa
mňa úžasný. Už dávnejšie som si všimol, že cirkevníci roz-
právajú o láske, ako keby o nej vedeli viac než bežní smrteľ-
níci. A možno aj vedia: mysleli na ňu a uvažovali o nej viac.
„Za tridsať rokov, ktoré som strávil na ostrovoch, som
videl veci, pre ktoré by ma v Európe považovali za blázna,
keby som o nich hovoril. Videl som, ako si ľudia vyťahujú
z tela klince, videl som, ako si jedna žena vybrala z pŕs dno
fľaše. Muž z mojej farnosti mal ohromné bolesti chrbta. Za-
šiel k svojmu lekárovi. Urobili mu röntgen a zistili, že v ňom
mal tri klince. Operovali ho, ale podarilo sa im vytiahnuť len
dva, ten tretí nechcel povoliť. Opäť ho zröntgenovali a zistili,
že ich bolo ešte sedem. Tieto veci sa stali pred mojimi oča-
mi. Na Bangke som videl, ako sa jednému mužovi podarilo
z diaľ, len silou vôle, len v myšlienkach, zapáliť dom svoj-
ho nepriateľa vo vedľajšej dedine. Mysľou mu poslal taký
rozžeravený klinec, ktorý sa zabodol do drevených latiek
a spôsobil požiar. Znenazdaj tam prišiel holandský brat,
laik, aj on sa ro venoval štúdiu mágie a povedal. ,Môžem
poslať klinec späť tam, odkiaľ prišiel, ale môžem urobiť aj
niečo lepšie.‘ Vložil klinec do mraznič a muž, ktorý ho
poslal, takmer zomrel od zimy. Aj ja sa pýtam, ako je to
možné, ako to nguje, ale zďaleka sa vyhýbam tvrdeniam,
že sa to nestáva, že je to bláznovstvo.“
„Je možné, že toto všetko patrí k poznaniu, ktorého
pôvod nám je neznámy, ale ktorého techniku ešte niektorí

290
ovládajú?“ spýtal som sa. „Tak trochu ako akupunktúra.
Funguje, ale nevieme poriadne ako.“ Zdalo sa mu to možné.
„Môj starý otec poznal tri modlitby a opakoval ich, keď
sme boli malí, aby nám utíšil bolesť zubov,“ pokračoval páter
Willhelm. „Bolesť neutíchla navždy, ale len dovtedy, kým
sme napokon mohli ísť k zubárovi. Verte mi, ngovalo to.
Ja som kňaz, poznám tie modlitby, ale keď sa ich modlím ja,
nemajú nijaký účinok. Prečo? Možno preto, že tomu neverím!
Keď si na mojom ostrove niekto zlomí ruku a nemôže ísť do
nemocnice, lebo tá je príliš ďaleko, rodina zoženie čierne
kura, také, ktoré má všet perá čierne, a celé ho natlačí
do kade. Potom mu túto kuraciu kašu dajú na ruku a tá
bude po štyroch dňoch úplne zahojená. Niekedy sa stáva,
že kosti sa neuložia správne na miesto, že ruka zostane
trochu krivá, ale kosť je zrastená. Ako si to vysvetlíme?
Prečo čierne kura a nie biele kura? Neviem, neviem, ale
funguje to; videl som to na vlastné oči.“
Misionár rozprával oduševnene ani nie tak, aby pre-
svedčil mňa, ale skôr akoby musel opäť presvedčiť sám seba.
Príbehy, ktoré rozprával, neboli ničím výnimočné, boli to
príbehy, ktoré si po rokoch v Ázii človek skôr či neskôr od
niekoho vypočuje. A potom na ne jednoducho zabudne,
pretože im nemožno uveriť. Avšak tu tieto príbehy vychá-
dzali z úst predstaviteľa cirkvi, muža, ktorý strávil svoj
život s problémami ducha, a rozprával na základe viac než
tridsaťročnej skúsenosti. On teda blázon nebol!
„A láska?“ spýtal sa pri návrate k téme, ktorá mu asi
veľmi ležala na srdci. „Keď muž túži po žene, snaží sa získať
jej vlas, kus šatstva, niečo, čo jej patrí, a zanesie to dukunovi.
Ten mu z toho spraví zvitok a povie mu, aby si ho uložil
pod vankúš… až kým jednu noc tá žena k nemu nepríde.
Nemôže neprísť. Urobí to v akomsi tranze, ale príde. Je to
neuveriteľné.“

291
 Páter Willhelm rozprával, že krátko nato, ako prišiel na
svoj ostrov, povedal zo žartu dukunovi: „Skús to so mnou!
Pošli mi nejaké pekné dievča!…“ Starší kňazi mu to vyčítali
a vystríhali ho. Tých ľudí netreba nikdy vyzývať na súboj.
Povedali mu, že viera je obrovská obrana proti mágii, ale
aj viera má svoje slabé a silné strán a mocný dukun by
ju mohol poraziť.
Páter Willhelm vravel, že aby sme pochopili prakti
čiernej mágie, musíme pochopiť, ako z pohľadu Indonézana
neexistuje nijaké zreteľné rozlíšenie medzi neživými vecami
a živými bytosťami, či už ide o ľudí alebo zvieratá. Pre
Indonézana mnohé predmety majú v sebe život. Napríklad
kris, obradný nôž, má svojho ducha rovnako ako telo, ktoré
stráca život, mŕtvola, má aj naďalej v sebe svojho ducha.
Moc dukuna spočíva v tom, že vie toho ducha používať, či
už ide o ducha kris, ducha klinca alebo ducha mŕtveho. To,
čo zostane v mŕtvom tele človeka, ktorý zomrel násilnou
smrťou, predovšetkým obesením, dobodaním alebo samo-
vraždou, je mimoriadne mocná prísada pre čiernu mágiu.
Tak ako amule môžu byť „nabité“ pozitívnou energiou,
ktorá chráni ich nositeľov, predmety ako napríklad nôž
môže dukun nabiť negatívnou silou, ktorá ich potom použije
proti týmto nositeľom. Nôž sa tak prostredníctvom kon-
centrácie dukuna stane zbraňou nedobrovoľnej samovraždy.
Páter Willhelm počul o dukunovi, ktorý je schopný
takýchto činov, ak sa aspoň mesiac sústredí na predmet,
ktorý má oživiť. Princíp spočíva v tom, že náboj energie sa
prenesie z mysle dukuna na daný predmet prostredníctvom
meditácie.
Páter Willhelm okrem iného hovoril, že je potrebné
pochopiť aj jazyk, spôsob, akým sa ľudia o mágii vyjadru-
jú. Napríklad na jeho ostrove tvrdia, že dukun sa dokáže
rozprávať s rastlinami. To, čo chcú povedať, je, že on pozná
vlastnosti koreňov, listov a kvetov rastlín. Chcú povedať,

292
že dokáže používať rastliny na výrobu jedov, ktoré môžu
zabíjať, alebo odvarov, ktoré môžu zdanlivo oživiť mŕtvych.
Interpretácia mágie tak, ako mi ju postol páter Will-
helm, bola mimoriadne zaujímavá, pretože bola podobná tej,
ktorou som si vysvetľoval feng šuej. Podľa neho za prakti-
kami dukunov bola prirodzená ľudská túžba po harmónii,
potreba znovunastoliť narušenú rovnováhu. Stane sa, že
žena nemiluje muža a on preto trpí? Použije sa mágia, aby
sa znovu obnovila harmónia tak, že sa žena zaľúbi. Niekto
sa dopustil zločinu, za ktorý nezaplatil podľa ľudskej spra-
vodlivosti? Dáme mu to zaplatiť prostredníctvom mágie!
„Naozaj nechápem, ako to nguje,“ pokračoval páter
Willhelm. „Vezmite si prípad ostrova Belitung neďaleko toho
môjho. Uprostred ostrova sa nachádza hora a na vrchu hory
televízna anténa Jakar . Na tento účel otvorili cestu, ktorá
sa tiahne až na vrch. Dá sa tam dostať džípom, ale najskôr
treba požiadať o povolenie ducha – strážcu hory, Penjaga,
tú čudnú bytosť, ktorá žije na jej úpätí a kontroluje k nej
prístup. Len sa tam skúste vybrať bez povolenia! Džíp sa
zasekne, akoby sa mu minulo palivo, zdá sa, že sa pokazil.
Neviem, ako to mám vysvetliť, ale verte mi, takto sa to stáva!“
Potom sa aj páter Willhelm začal prirodzene ako ja
sťažovať na tento svet, ktorý sa mení príliš rýchlo, i na stratu
odlišnosti, vďaka ktorej ho – podobne ako aj mňa – Ázia
pôvodne očarila.
„Je to smutné, ale aj mágia sa stráca,“ povedal. „Ľudia sa
čoraz viac utiekajú k západnej medicíne. Televízia ukazuje
zvyšok sveta a všetci sa chcú stať takými ako ostatní. Je to
smutné, ale je to tak.“
Zastavil sa, akoby hľadal slová, aby mohol vyjadriť
niečo, čo mal už dlho v hlave, ale bolo pre neho ťažké to
vysloviť: „A teraz som svedkom zvláštneho fenoménu:
pohybujú sa čoraz väčšmi k mojej civilizácii a ja zas k ich.
Toto sa pre mňa stalo skutočným problémom svedomia,“

293
povedal páter Willhelm. „Som kňaz, prišiel som, aby som
sem priniesol svoju vieru, ale nejakým spôsobom sa zaují-
mam čoraz viac o tú ich; fascinuje ma ich svet, ten skutočný,
ktorý sa nachádza pod svetom zdania vytvorenom z islamu,
budhizmu a aj z môjho kresťanstva.“
Ako som mu len rozumel!
Rozhovor s pátrom Willhelmom som si niesol so sebou
ako pretrvávajúci parm a na druhý deň ráno, keď som šiel
behať, pocítil som ohromné potešenie a niečo hlboko blízke
pri pomyslení, že v tom kostole s bielou zvonicou na vrchu
kopca bol misionár s vôňou mágie.

Nordin šiel k Číňanovi, ktorý mal čln, aby nás dopravil

na Linu, a Michael nám našiel sprievodcu ostrovom.
Avšak v poslednej chvíli, keď už bolo všetko zorganizované,
rozhodol som sa nejsť. Chcel som si radšej ponechať o ľu-
ďoch Bunyan taký obraz, aký som si ho vytvoril večer
predtým z Michaelovho rozprávania. Všetko, čo som mohol
ešte vidieť alebo počuť, by bolo už iba sklamaním.
Nechcel som vedieť viac ani o Michaelovi. Nordin mi
povedal, že sa chystal vodiť na ostrov skupiny Austrálčanov.
Pripravil dokonca aj plagát s názvom „Dobrodružstvo v Stra-
tenej ríši“. Aj z Liny sa stávala turistická atrakcia a bol
som si istý, že ľudia Bunyan sa budú ukazovať čoraz menej.
Rozhodol som sa odcestovať. Z hlavného prístavu
ostrova, Kijiang, asi tridsať kilometrov od Tanjung Pinangu,
o šiestej hodine ráno vypláva pravidelná týždenná osobná
linka do Jakar . Nalodil by som sa tam. Nebolo ľahké zoh-
nať lístok, ale za menší úplatok agentovi sa to Nordinovi
napokon podarilo. Medzitým sa mi po tom všetkom, čo som
si vypočul o tejto plavbe pomedzi ostrovy, postavili všet
vlasy. Mnohé trajek mali ľahké vodné teleso z plexiskla,
neschopné odolať rozbúrenému moru. Nikto nedodržiaval
ani tie minimálne bezpečnostné normy. Plavidlá, ktoré boli

294
oprávnené prepravovať určitý počet pasažierov, ich naberali
dva alebo trikrát viac. Na palube nebol nikdy dostatočný
počet záchranných viest alebo člnov pre prípad stroskotania.
Protipožiarne zariadenia nengovali, bezpečnostné dvere
boli vždy zablokované ľuďmi a batožinou…
Nemal som na výber a dosť bolo už to, že som zohnal
lístok. A všetci veštci mi vraveli, že zomriem sám a nie skôr,
ako dovŕšim osemdesiat rokov!
Tá noc však bola veľmi zvláštna. Kohútik v kúpeľni
sa nedal poriadne zavrieť, voda neustále kvapkala a mne
sa v polospánku zdalo, že mesto zachvátila strašná búrka
a loď do Jakar neodpláva. Očividne som hľadal nejakú zá-
mienku, aby som tam nešiel. Obtočil som kohútik uterákom
a zaspal som, ale len preto, aby som mohol snívať: prišiel
som do nášho vidieckeho domu Il Contadino, ale nevedel
som nájsť turistické topán. Mal som ísť do kempu Corno
alle Scale, ale bez toho, aby som si niečo obul, som predsa
odísť nemohol. Bol som rozhodne sklamaný. Hľadal som tie
turistické topán asi všade, ale nevedel som ich nikde nájsť.
Zobudil som sa a tento sen sa mi videl ako zreteľná
správa podvedomia: neodchádzaj, tá loď sa potopí! Spo-
menul som si znova na všet varovné príbehy, ktoré som
poznal. Čo je však varovanie? Čistá náhoda. Koľkí z nás
v presvedčení, že nás varovali, aspoň raz za život nespravia
to, čo by mali: nenastúpia do lietadla alebo do auta! A potom
sa nestane vôbec nič: lietadlo sa nezrúti, auto nehavaruje.
A teda? Naopak sa stáva, že človek nestihne vlak, v ktorom
potom vybuchne bomba, a vraví sa, že dostal varovanie.
Vždy, keď sa stane niečo strašné, niekto uverí, že sa
tomu vyhol vďaka akémusi šťastiu. Stalo sa to aj pri zrútení
thajského hotela, kde zomrela viac ako stovka ľudí. Niekto
potom zistil, že väčšina tých, ktorí prežili, mala na krku
amulet slávneho mnícha z Koratu; ceny toho medailónika
sa odrazu závratne vyšplhali k hviezdam. Bol to však úplne

295
 bežný amulet, ktorí nosievali miestni obyvatelia, a nikto
potom nešiel kontrolovať, koľkí z mŕtvych ho tiež mali
na krku.
Nespavosť živí rôzne posadnutosti a moja myseľ sa
obracala viac ako ja v posteli v snahe zaspať. Nezomriem
až do osemdesiat? Isteže, pretože niekde je napísané, že
zajtra na tú loď nenastúpim! Preto sa mi prisnil varovný
sen… A môžem blúzniť ďalej. Pekné na tom je, že tento
problém osudu nemá riešenie, vravel som si; lebo život
môžeme vidieť buď tak, ako ho už niekto niekde napísal,
alebo ako si ho píšeme sami v každom okamihu. Obe verzie
sú pravdivé. Každé rozhodnutie možno vidieť ako naše na
základe slobodnej voľby alebo ako rozhodnutie, ku ktorému
sme boli predurčení.
Nie je azda toto zmysel Oidipovho proroctva, ktoré tak
veľmi ovplyvnilo našu kultúru? Veštec raz povedal Laiovi:
„Tvoj syn ťa zabije a stane sa milencom svojej mat.“ Aby sa
Laios tomu vyhol, pošle Oidipa preč, ďaleko. Len tak môže
Oidipus po návrate zabiť Laia bez toho, aby vedel, že on je
jeho otec a stať sa milencom Iokas bez toho, aby vedel, že
ona je jeho matka. Keby sa Laios neriadil veštbou, nič by
sa nestalo; ale veštba sa uskutoční práve preto, že Laios ju
zoberie vážne a snaží sa vyhnúť jej následkom. V každom
prípade osud je nezvratný a proroctvo tvorí jeho súčasť:
slúži na to, aby sa stali veci, ktoré by sa na základe ľudského
rozhodnutia nestali. Gréci! Gréci všetko pochopili a povedali
už päťsto rokov pred Kristom a my dnes musíme znovu
vymýšľať a znovu objavovať každú vec!
Myslel som na búrku na mori, na tú loď do Jakar ,
ktorá sa zlomí na boku, aby sa v priebehu niekoľkých sekúnd
potopila, a spomenul som si na ďalší príbeh, ktorý som
počul počas dňa od Nordina. Keď ako chlapec rybárčil, jeho
stará mama ho naučila, že keď je človek na mori a more sa
rozbúri a naháňa strach, treba vziať dve čerstvé vajcia, do

296

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

každej ru jedno, modliť sa, zatvoriť oči, intenzívne myslieť
na svoju záchranu a potom zahodiť jedno vajce dopredu,
druhé dozadu do vĺn. More sa upokojí. Nordin povedal, že
to viackrát spravil a vždy to ngovalo. Kam by som však
šiel ja uprostred noci hľadať dve čerstvé vajcia?
Hlava premýšľala samostatne a keď zbadala z okna vo
svetle neónu škaredú hviezdu meši , poskočila: hviezda,
hviezdy. To však musela byť fantastická hviezdna konšte-
lácia v piatom storočí pred Kristom! Vtedy sa zrodili všetci
velikáni: Sofokles, Perikles, Platón a Sokrates v Grécku,
Zarathustra v Perzii, Budha v Indii, Lao-c’ a Koncius
v Číne. A všetci viac-menej v priebehu sto rokov!
Dnes sa rodí oveľa viac ľudí! Ale ani jeden takýto.
Prečo? Sú v tom hviezdy?
Niekto zaklopal na dvere. Boli š ri hodiny. Taxík, ktorý
som si objednal, bol pripravený na odchod. Nemohol som
ustúpiť. Varovanie alebo nie, šiel som do Jakar .
Vydali sme sa v tej najtmavšej tme k prístavu. Cesto-
vali sme jedným z tých starých áut, ktoré bolo výsledkom
rôznych recyklácií a pokope ho držal len kovový drôt. Na
otvorenom vidieku sme sa uchránili pred skupinou ozbro-
jených mužov, ktorí nás s vreckovými baterkami vyzvali
zastaviť: policajti alebo banditi? „Policajti a banditi,“ odvetil
taxikár. Dal im krabičku cigariet a šli sme ďalej.
Prešli sme ešte kúsok ces , potom auto zanelo, prud-
ko si oddýchlo, akoby zakašľalo a zaseklo sa. Zdochlo. Vodič
otvoril kapotu, napravil káble, ale každý pokus oživiť auto
bol zbytočný. Bol ustarostený, ale keď ma zbadal, ako sa
smejem, a smial som sa pobavene, upokojil sa. Zapálil si
cigaretu a sadol si na kapotu.
Na nebi sa zbierali obrovské sivé mračná, mierne le-
mované červenou a malá osamelá hviezda pomaly strácala
svoju žiaru. Bol som prešťastný. Videlo sa mi, že som práve
predložil dôkaz svojich schopností. Zasekol som motor auta!

297
Neodplávam do Jakar a ak sa tá loď naozaj potopí, budem
musieť predsa len zmeniť povolanie! Mág!
Vrátil som sa do mesta na bicykli. Popoludní dvojička
lode, ktorá vyplávala do Jakar , zastaví v Kijiangu a pôjde
do Medanu na ostrove Sumatra. Výborne sa mi to hodilo.
Konečne sa budem plaviť Melackým prieplavom, čo sa
z Malajzie videlo byť veľmi ťažké, a ľahšie sa dostanem
na cestu domov.
Dokonca mi zostal čas, aby som šiel navštíviť najstar-
šieho dukuna v Tanjung Pinangu.

Dedina sa nachádzala tridsať kilometrov od Kijiangu, na

pláži Trikora. Jeho drevený dom sa opieral o palisády. Starec
sedel na starom matraci položenom na zemi. Bol vychudnutý
a ťažko dýchal. Pred ním stála, opretá o múr, omnoho mlad-
šia manželka. Bola už druhá. Dve deti sa hrali s mačkou na
pekných podlahových doskách. Ten starší už prečítal celý
Korán, povedal hrdo starec.
Dukun nevedel presne, kedy sa narodil. Vedel však, že
jeho vnuč už mali deti, a tak si pri tých všetkých gene-
ráciách, ktoré prišli po ňom, myslel, že má aspoň sto rokov.
A potom, pred domom mu rástli kokosové stromy: videl,
ako ich sadil ešte jeho otec a dnes už boli veľmi vysoké.
Rodina tam žila stále a celá pôda navôkol patrila im.
Vždy boli aj dukunmi tej oblasti. Majitelia a mágovia: doko-
nalá kombinácia, aby mali všetkých v hrsti, pomyslel som
si. A skutočne. „Vždy, keď sa dvaja berú,“ povedal starec,
„musia si prísť ku mne po požehnanie, ich manželstvo inak
nepotrvá, nebudú si rozumieť, ich ryža bude hniť alebo bude
vždy plná kameňov.“
Otec mu odovzdal tieto „schopnosti“ v deň jeho so-
báša. „Tieto schopnosti treba odovzdať jednému z rodiny,
tomu, komu človek dôveruje, tomu, o kom vie, že ich
nezneužije na neblahé účely alebo len z čistého sebectva,“

298
povedal starec. Otec ich odovzdal všetkým deťom, synom
i dcéram.
Dukun bol slabý, sotva sa držal vzpriamene, ale rád
rozprával. V živote použil svoje schopnosti, aby pomohol ľu-
ďom nájsť stratené veci, získať späť ukradnutú korisť, ktorú
zlodeji ukryli, ale predovšetkým ich použil na liečenie obetí
duchov. „Tí naozaj zlí sú duchovia mŕtvych, ktorí zomreli
násilnou smrťou, popravených ľudí a na tomto ostrove je
ich skutočne veľa,“ povedal dukun. „Najskôr Holanďania…
Zabili mnoho ľudí, potom Japonci… Tento ostrov je zvláštny,
plný škaredých duchov.“
„Ak boli dukuni takí mocní, prečo nevyužili svoje schop-
nosti na to, aby odolali holandskej kolonizácii a na boj proti
Japoncom?“ opýtal som sa.
„U nás sa hovorí, že mágia neprekonáva oceány,“ od-
vetil starec. „Znamená to, že odtiaľto nemožno ovplyvniť
dianie na inom kontinente. Znamená to, že aj cudzinci majú
duchov, ktorých my nepoznáme a voči ktorým nemôžeme
pôsobiť. Obzvlášť u Európanov je veľmi ťažké využívať
naše schopnosti.“
Počas vojny sa mu však stalo, že bol svedkom skutočne
pozoruhodných vecí. Keď šli Japonci strieľať do ľudí, boli
pritom dukuni, schopní nechať ich zmiznúť. Robili skrátka
ľudí neviditeľnými. Starec prisahal, že to videl na vlastné
oči a na tie dve deti, ktoré ho počúvali, to zapôsobilo. Tento
príbeh bude pokračovať ešte aspoň ďalšiu generáciu.
Spýtal som sa starca, čo vedel o ľuďoch Bunyan. Poznal
ich. Žili v horách. Boli to svojskí ľudia, nie duchovia.
Konečne sa rozpútala búrka, ktorej som sa tak veľmi
obával. Husto pršalo, dážď bol svieži a príjemný vlhký
vietor prenikal do dreveného domu cez otvorené okná
a dvere. Starec sa rozkašľal a povedal, že odkedy ochorel,
nemá už nijakú moc. Naposledy sa zaoberal prípadom
dvadsaťročného chlapca, ktorému zrazu začala rásť hlava

299
 a ruky. Boli čoraz väčšie a väčšie. On mu dal bylinný odvar,
ktorý mal užívať trikrát denne po modlitbách. Po mesiaci
bol opäť normálny. Aká bola príčina jeho choroby? Chla-
pec kradol, povedal dukun. V minulosti sa už s podobnými
prípadmi stretol. Ľudia, ktorí vzali susedom z poľa ananás,
odrazu videli, ako im neúmerne rastie brucho, ako keby
boli tehotní. To brucho bolo plné ananásu! To isté sa stalo
zlodejom kokosových orechov, povedal dukun.
Toto bol zaiste pekný spôsob pre dukunov – majiteľov
pôdy, ako zastrašiť možných zlodejov. Nebola to však azda aj
odpoveď na prirodzenú túžbu po spravodlivosti a harmónii,
ktorú majú ľudia v sebe?
Nestane sa mi už asi veľa ráz, aby som stretol dukuna,
ktorý čoskoro zomrie, a tak som si dovolil položiť otázku,
ktorú som mal v hlave, odkedy som do toho domu vstúpil:
„Máš strach zo smrti?“
„Neviem… Viem len toľko, že v živote som videl duchov
všetkých druhov, videl som preludy starien s bielymi a dl-
hokánsmi vlasmi, videl som duchov zvierat, videl som
duchov mora, ktorí niekedy vniknú do tiel rybárov, keď sú
vonku na člnoch, videl som veľa čudných vecí a očakávam,
že ich ešte uvidím mnoho… aj potom,“ odvetil.
Jeho manželka sa obávala a chcela vedieť, či som aj
ja odborník na čiernu mágiu, ktorý prišiel ukradnúť akési
tajomstvo jej manželovi. Svojím spôsobom mala pravdu
a ja som sa jej ospravedlnil. Starcovi bolo ľúto, že odchá-
dzam a chcel mi dať svoje požehnanie. Jedno navyše mi
už neublíži.
Vodič zaparkoval auto pred zdravotným strediskom
štvrte, kde náhodou práve bol aj hlavný lekár zodpovedný
za zdravotnú starostlivosť v tomto regióne. Čo si myslel
o dukunoch on? Ľudia na nich verili a to stačí, povedal. Kým
on potreboval niekoľko dní, aby bežnými liekmi znížil
človeku horúčku, dukunovi na to niekedy stačilo niekoľko

300
minút a ľudia chodievali radšej k dukunovi ako do zdravot-
ného strediska. Keď ho vymenovali za hlavného lekára, on
sám mu bol vzdať hold. „Dukun vlastní pôdu, a preto má aj
kontrolu nad duchmi,“ povedal lekár. „Tu všetko nguje
podľa odlišnej logi, ako je tá, ktorej som sa naučil na
univerzite, ale aj toto je istá logika. Čo s tým? Pracujem tu
a musím veriť v to, v čo veria ľudia.“

Prišiel som do prístavu, keď sa ranná loď do Jakar akurát

odrazila od móla: s desaťhodinovým meškaním. Jedna žena
zúfalo nariekala v stánku, kde predávali osviežujúce nápoje.
Chcela využiť dlhú prestávku, a tak sa vybrala do Tanjung
Pinangu na nákupy; keď sa vrátila, nástupné mostí tam
už neboli. Všetku batožinu spolu s dokladmi a peniazmi
mala na palube. Riaditeľ lodnej spoločnosti Pelni Lines
ju prísne karhal, rozprával jej o disciplíne, vravel, že jeho
podnik nie je za to zodpovedný, že sa má zariadiť; potom
jej veľmi milo a ochotne ponúkol peniaze na letenku do
Jakar : ona tam pricestuje skôr ako loď, vezme si všet
svoje veci a peniaze mu môže vrátiť poštou. Všetko na
osobnú zodpovednosť. „Toto nie je problém Pelni Lines, ale
problém ľudský a v takom prípade nesiem zodpovednosť
úplne za všetko, aj za ľudské problémy!“ povedal ironic
a dobrác zároveň, pritom sa obrátil ku mne a žmurkol na
mňa, akoby som bol jeho komplicom.
Mal čierne okuliare, plstený klobúk so šiltom a zlatými
ozdôbkami, aké nosia americkí admiráli, na jednej strane
mal svoje meno, na druhej názov lodnej spoločnosti, riedke
klesajúce fúzy a veľké ústa plné obrovských bielych zubov.
Plavil sa po všetkých kútoch sveta a hovoril po holands, ja-
zykom kolonizátorov, ku ktorým však nemal nijaký rešpekt.
„Boli tu tristo rokov a čo po sebe zanechali? Akurát palmy!“
povedal a ukázal na rad bielych korún smerom k nebu.
Hovoril aj výborne po anglic a mal veľmi povrchnú, ale

301
výstižnú mienku o ženách z rôznych krajín: nádherné
sú Talianky, zvodné Španiel, profesionálne Francúz,
naopak, severan sú strašné, všet. „Tá pokožka… tá ich
bledá koža ma odpudzuje,“ vravel.
Keďže všetkým pomáhal, mohol pomôcť aj mne? Mal
som lístok do Jakar , ale chcel som ísť opačným smerom:
do Medanu… „Nijaký problém,“ povedal. Potom sa obrátil
ku všetkým, ktorí sa zhromaždili, aby boli svedkami problé-
mu tej ženy a teraz i toho môjho – vykladači, pasažieri, lodní
taxikári, vojaci a tuční policajti so zhrdzavenými pištoľami
na boku. „On nie je len hosť spoločnosti Pelni Lines, on je
hosťom v našej krajine. A preto: červený koberec, prosím!“
a gestom mi rozbalil dlhokáns koberec pri nohách. Všetci
sa rozosmiali. Vzal môj palubný lístok, zavolal mladého
pomocníka, zašepkal mu niečo a ten odišiel.
Zbožňujem tieto postavič: trochu nafúkancov, tro-
chu darebákov a chvastúňov, ale v konečnom dôsledku
veľkorysých. Zbožňujem to, čo okolo seba rozvíria, ten
ustavičný komplot slov pošepkaných do uší niekoho, kto
príde a vzápätí odíde, zvitkov peňazí, ktoré prechádzajú
z rúk do rúk, akoby šlo o korisť; na záver poklepkanie po
pleci a po hrubých slovách, zazeraní a hrozebných gestách
zmierlivý úsmev.
Evert Bintang, riaditeľ spoločnosti Pelni Lines v Kijia-
ne, sa narodil v roku 1939 na severe ostrova Sulawesi, stal
sa členom protikomunistickej mládeže a v roku 1957 bol
v džungli so skupinou extrémne pravicových bojovníkov
gerily, ktorí sa snažili poraziť ľavicový režim prezidenta
Sukarna. V roku 1962 mu udelili amnestiu, bol integrovaný
do commandos a poslali ho najskôr do Irian Jaya (od r. 2001
nesie názov Západná Papua) bojovať proti separatistom,
potom na Sulawesi „vyhubiť komunistov“. Tentoraz na
príkaz vlády. „Bol som doma. Poznal som túto oblasť, poznal
som každú cestičku, pretože sám som tam bojoval s gerilou

302
a z komunistov sme si nenechali ujsť ani jedného. Chytili
sme ich, zviazali a hodili do mora,“ vravel.
Takéto konanie bolo v tej vojne asi pravidlom, ale
takto o tom rozprávať takmer po tridsiatich rokoch – nevy-
znieva to ako vražda? „Milovali sme svoju vlasť a boli sme
pripravení na všetko, len aby sme ju nevideli padnúť do
rúk komunistov,“ vysvetlil. Oženil sa so ženou zo Sumatry
a „táto zmiešanina“, ako svoje manželstvo sám nazýval,
vyprodukovala „osem skutočných Indonézanov“.
Problém Indonézie je podľa jeho slov v tom, že ak
ústredná vláda dopraje ľuďom trochu slobody, krajina sa
okamžite rozdelí na desať republík, pretože všetci chcú byť
nezávislí: obyvatelia Batacu, Achehu a Molucche… „A tak
skončíme ako Soviets zväz a Juhoslávia.“
Nemýlil sa. Indonézia je v súčasnosti ríšou, ktorú držia
pokope a kde dominujú ľudia z Jávy. Práve obyvatelia Jávy
majú kľúčové miesta vo vojsku a v občianskej správe. Oni
si uvedomujú viac ako ktorákoľvek iná etnická skupina, že
sila Indonézie spočíva v jej trvalej jednote. Z toho vyplýva
vojenská diktatúra, z toho vyplýva okamžité, brutálne vyu-
žívanie násilia proti každému nesúhlasu, proti každej požia-
davke väčšej autonómie. Z toho vyplýva okupácia Timoru,
portugalského územia uprostred súostrovia, a potláčanie
miestneho hnutia nezávislosti.
Pre Indonézanov z ostatných ostrovov je problém
národnej jedno pomerne irelevantný, každý totiž nevidí
ďalej ako na koniec vlastnej dediny, ale obyvatelia Jávy sú
odhodlaní držať krajinu pokope a počítajú s tým, že časom
sa medzi ľuďmi vytvorí silnejší pocit jedno .
Riaditeľ sa mi zdôveril, že je protestant a s týmito slo-
vami podišiel ku mne a do ucha mi zašepkal: „Sme menšina,
ale máme budúcnosť! Teraz, keď sme krajinu zachránili
pred komunistami, istotne nechceme, aby sa dostala do
rúk islamským ndamentalistom!“ A videlo sa mi, že je

303
pripravený opäť sa chopiť puš, aby ich chytil, zviazal a po-
hádzal všetkých do mora. „Ako Indonézania veríme v päť
princípov Pancha Sila, a to nám stačí. Prvý princíp je: ,Všetci
Indonézania musia veriť v Boha‘, druhý…“ a tu sa zasekol.
Našťastie v skupine ľudí, ktorí stáli okolo nás, bol aj čerstvo
učený mladík, ktorý mechanic zopakoval všet ostatné
princípy tak, ako sa ich všetci učia v škole: „Humanizmus,
jednota Indonézanov, demokracia a socializmus.“
„Správne,“ pokračoval môj riaditeľ, „aj socializmus.
Áno, lebo nechceme liberalizmus bez hraníc na americký
spôsob… ale je dôležité, aby prvý princíp hovoril o viere
v Boha bez toho, aby špecifikoval, v ktorého Boha. Zname-
ná to, že Indonézia je krajina s rozličnými náboženstvami
a nielen krajinou islamu. Nielen islamu. Rozumieš?“ po-
vedal a zamračil sa. „Naše súostrovie má 13 677 ostrovov,
veľkých a malých, kde žije stoosemdesiatšesť miliónov
Indonézanov, ktorí veria v päť princípov Pancha Sila.
A teda? Nechceme za žiadnu cenu spraviť z Indonézie
islamskú krajinu, ale krajinu veľkú, velikánsku, obrovskú
krajinu!“ Oduševnil sa: „A cudzinec, nezabúdaj, že slnko
vychádza na našej strane, že Východ je Východ, Západ
je Západ a že toto nemožno zmeniť. Vy ľudia zo Západu
pracujete veľmi hlavou, ale často zabúdate na srdce… My,
naopak… Ale to radšej nechajme tak. Slnko vychádza
u nás a my budeme jedného dňa vládnuť svetu, pretože
máme na to všetko, čo potrebujeme. Máme pôdu, máme
ľudí, máme zdroje.“ Potom dodal: „… aj keď sme ničom-
níci a hlupáci,“ a zasmial sa. „Cudzinec, pozri sa na slnko
a pochopíš… V Nórsku po celých šesť mesiacov nevidia
slnko ani jediný raz. My ho máme dvanásť hodín denne.
Máme nádherné výhľady na slnko: vidíme ho vychádzať
i zapadať. V Nórsku nevidia nič, nič z toho! Slnko nikdy
nevyjde na Západe. Nikdy. A preto, cudzinec, zapamätaj
si to: budúcnosť je tu!“

304
 Slnko, to jeho slnko sa chystalo na jeden z tých nád-
herných západov ako na pohľadnici, s horiacim nebom za
čiernou siluetou paliem. Melancholická indonézska pieseň,
ktorá sa hlasno rozliehala z palubných reproduktorov obrá-
tených k mólu, oznámila príchod mojej lode: krásnej, veľkej
bielo-žltej lode, plnej, preplnenej ľuďmi, ktorí ustavične
vystupovali, vystupovali a vystupovali zo schodíkov. Krásne
ženy, štíhle a vzpriamené, v pestrofarebných sarongoch, muži
v batikovaných košeliach a čiernych klobúčikoch. „Pinang…
Pinang… Pinang,“ vykrikovali taxikári, motocyklisti, vodiči
autobusov, pričom ťahali ľudí za ru v snahe vyrvať im
batožinu alebo deti, len aby ich mali ako klientov. Ohromný
závan Orientu!
Myslel som na Singapur, ktorý som zanechal len pred
niekoľkými dňami a už som ho vnímal ako príliš vzdia-
lený, akoby na inej planéte. Pekný je svet z kartónových
krabíc previazaných špagátom, pekné sú uzlí, objatia,
naťahovania, vyriešené problémy medzi ľuďmi a nie medzi
počítačmi, s množstvom zbytočných slov a gest a krivých
pohľadov, ale aj s omnoho väčším množstvom pocitov, men-
ším množstvom zákonov a nariadení, v obyčajnom stánku
pred prístavom, kde akýsi riaditeľ-vlastenec-filozof-vrah
veľkoryso platí všetkým pohárik: priateľom, pomocníkom,
žene, ktorej odplávala loď do Jakar , i mne, cudzincovi,
ktorý s novým palubným lístkom nastupuje na loď priamo
do Medanu!

305
 Nech žijú lode!

Tá loď bola ozajstná radosť: veľká, pekná loď postavená asi

pred tridsiatimi rokmi v Hamburgu, s drevenými mostíkmi
a chodbičkami, kabínami s okrúhlymi oknami, reštauráciou,
tanečnou sálou, barom, mešitou a kostolom; skrátka loď, aké
sa používali kedysi, loď ako mestečko na prebádanie, ktoré
treba prechodiť zhora nadol, vystúpiť z jedného mostíka na
druhý, zastaviť sa pri parapete a dívať sa na horizont alebo
hľadať medzi pasažiermi zaujímavú tvár niekoho, s kým
má človek chuť sa porozprávať.
Loď sa plavila pomedzi opustené ostrovče pokryté
palmami; nebo a more sa sfarbili do medena. V tom predsta-
vení posledných zábleskov svetla na svet bolo čosi posvätné
a spolu s pasažiermi, ktorí sa naň dívali z jednotlivých
palubných mostíkov, si dojímavú krásu prírody priamo
pred našimi očami vychutnávali aj námorníci v modrých
kombinézach, dôstojníci v bielych uniformách a čašníci
v čiernych nohaviciach a červených vestách so zlatými
gombíkmi. Všetci potichu.
Čoskoro nastal čas modlitby. Potom večere.
Aký čudný výmysel sú tieto lode! A sú odsúdené
na zánik? Iste, povedali mi: musia zmiznúť z „trhových
dôvodov“, pretože z hospodárskeho hľadiska lode už „ne-
vynášajú“. Takto nguje náš svet a takto sa oberieme
o ďalšie potešenie. A napokon zmiznú aj ženy! Ten Boží
výmysel! Iste: necháme ich zmiznúť v deň, keď zistíme,
že deti sa dajú robiť omnoho lacnejšie zo skúmav, bez
deväťmesačného čakania; keď zistíme, že už neexistuje

306
„trh“ pre lásku a že muži môžu strčiť svojho pišuláka do
mašiny, ktorá je elektronic naprogramovaná tak, aby
vyhovela všetkým ich túžbam bez rizika ochorení a bez
toho, aby očakávala niečo pre seba, s výnimkou peňazí.
Nech žijú lode!
A preto nech žijú lode! Keď namáhavo odkujú, tr-
mácajú sa, vzdychajú, keď sa tešia z pohládzania vĺn a vy-
chutnávajú si objatie mora; lode sú stvorené pre človeka.
Udržiavajme ich pri živote ako dôkaz lás. Využívajme
ich pre radosť posledných romantikov. Využívajme ich na
záchranu deprimovaných! Vypravme na plavbu loďou tých,
ktorí už neznesú ťarchu života, ktorí nevidia dôvod, aby
žili ďalej, ktorí cítia, že sa zadusia; a ušetríme kilá liekov,
zaobídeme sa bez Vália a Prozacu!
Po večeri som si ľahol na drevené dos na zadnom
konci lode. S pohľadom upretým na nekonečné nebo ma
rozp ľovali len naháňajúce sa myšlien a videlo sa mi,
že vďaka veštcovi z Hongkongu som opäť nachádzal nielen
potešenie z cestovania, ale aj zo života. Už ma netrápila
úzkosť, plynutie dní som už tak dramatic neprežíval,
počúval som ľudí, ktorí sa mi prihovárali, tešil som sa
z toho, čo sa dialo okolo mňa, mal som dostatok priestoru
a času na usporiadanie svojich myšlienok a dojmov a tiež
na úvahy. Mal som čas a ticho: niečo také potrebné a také
prirodzené, čo je však dnes už luxus, aký si málokto môže
dovoliť. Preto sa šíri depresia!
Mňa zasiahla v Japonsku. Život bol jedna ustavičná
naháňačka plná povinností. Všet vzťahy boli ťažké, kom-
plikované. Nikdy som nemal alebo som si aspoň myslel, že
nemám ani chvíľu, aby som si vydýchol; ani okamih, kedy
by som sa necítil previnilo za niečo iné, čo som mal urobiť.
Ráno som vstával a zdalo sa mi, že nesiem na pleciach ťarchu
celého sveta; boli aj dni, keď som už len pri pohľade na kopu
denníkov na prahu dverí mal guču v hrdle.

307
 Samozrejme, Japonsko ako také, celá spoločnosť
v zvieracej kazajke, ľudia, ktorí ustavične niečo hrajú
a nikdy nie sú prirodzení, to všetko bolo skľučujúce. Ja som
však platil aj cenu za svoje zvláštne novinárske povolanie.
Človek je stále tam, kde sa deje nejaká dráma a nemôže sa
ro bez následkov zúčastňovať nevydarených revolúcií,
nevyriešených zločinov, sklamaných nádejí, problémov,
ktoré nemajú riešenie. Vietnam, Kambodža, Tchien-an-
men: samé mŕtvoly, ľudia na úteku a pomaly prichádzajúce
presvedčenie, že všetko je zbytočné a že okamih spravodli-
vosti nikdy nepríde. Nakoniec sa mi videlo, že aj vyslovené
a ustavične opakované slová na opis stále tých istých
situácií, tých istých masakrov, tváre mŕtvych a náre
tých, čo prežili, to všetko stratilo význam. Vyznievalo to
ako rozbité črepy.
V tých podmienkach bola depresia prirodzená, tak ako
je prirodzená pre každého, kto má ešte predstavu o tom, aký
by život mal byť a aký nie je. Depresia sa stane právom, keď
sa človek pozrie okolo seba a nevidí nič alebo nikoho, kto
by ho inšpiroval, keď sa zdá, že svet sa rúti do sto obme-
dzenosti a materialistickej chamtivosti. Neexistujú viac
ideály, neexistuje viac viera, neexistujú sny. Neexistuje nič
veľkolepé, v čo veriť; nijaký učiteľ, na ktorého sa odvolávať.
Ako zriedkakedy predtým v týchto časoch chýbali
ľudstvu nosné postavy, svetlé osobnosti. Kam sa podeli
veľkí filozofi, maliari, spisovatelia, sochári? Tých pár, ktorí
mi prichádzajú na um, je predovšetkým produktom reklamy
a marketingu.
Politika, predovšetkým tá západná, je viac ako ktorá-
koľvek iná spoločenská oblasť v rukách priemerných ľudí
práve vďaka demokracii, ktorá sa už absolútne odklonila
od pôvodnej myšlienky, keď sa malo rozhodnúť, či ísť alebo
nejsť do vojny proti Sparte a potom… ísť tam osobne, možno
aj umrieť. Dnes demokracia pre väčšinu znamená ísť raz

308
 za š ri či päť rokov urobiť krížik na kus papiera a zvoliť
niekoho, kto práve preto, že sa chce páčiť všetkým, musí
byť nevyhnutne obyčajný, priemerný a banálny, ako sú vždy
všet väčšiny. Ak by aj medzi nimi bol výnimočný človek,
niekto, kto neponúka bežné nápady a myšlien, ale plán,
ktorým si nechce získať všetkých len preto, že im nasľubuje
šťastie, ten niekto by nebol aj tak nikdy zvolený. Nikdy by
nedostal hlas väčšiny.
A umenie, tá skratka k vnímaniu dôležitosti? Ani
umenie už nepomáha ľuďom pochopiť podstatu vecí.
Vyzerá to tak, akoby hudba bola stvorená pre uši a nie
pre dušu; maľba je často urážkou pre oči; a literatúra
– aj tú čoraz častejšie ovládajú zákony „trhu“. A kto už
len číta o poézii? Na jej povznášajúcu hodnotu sa úplne
zabudlo! A pritom taká poézia môže zapáliť v hrudi taký
silný oheň, ako je oheň lás. Taká poézia by viac než
všet pohári whis, viac než Válium či Prozac mohla
„pozdvihnúť“, odľahčiť dušu, pretože mení uhol pohľadu,
ktorým sa dívame na svet. Keď sa človek cíti osamelo, mal
by hľadať väčšmi spoločnosť v čítaní pekných veršov než
v pozeraní televízie.
Angela vraví, že keby mala odstrániť jeden z vynálezov
tohto storočia, ešte skôr ako by zničila atómovú bombu, by
odstránila televíziu. Nemožno jej to úplne zazlievať. Televízia
znižuje našu schopnosť koncentrácie, otupuje naše vášne,
bráni nám v uvažovaní, pretože sa presadzuje ako najdôleži-
tejší a takmer jediný prostriedok poznania. A pritom nijaká
pravda nie je falošnejšia než tá televízna, ktorá svojvoľne
mení každú udalosť, každú emóciu na divadlo; výsledkom
toho je, že nikto sa už nedokáže ničím dojať alebo sa pre nie-
čo rozhorčiť. Prostredníctvom televízie sme si nahromadili
milióny informácií, ale stali sme sa morálnymi ignorantmi.
Televízia rozp ľuje, pomáha, aby nám rýchlejšie ubehol čas!
Ale je to skutočne to, čo chceme?

309
 Čím viac sa pozeráme dookola, tým viac si uvedomu-
jeme, že náš spôsob života sa stáva čoraz nezmyselnejším.
Všetci bežia, ale kam? Prečo? Mnohí cítia, že táto naháňačka
nie je pre nás vhodná a oberá nás o veľa niekdajších potešení.
Kto však ešte má odvahu povedať: „Zastavme sa! Poďme inou
cestou!“? A pritom, keby sme boli stratení v lese či na púšti,
posnažili by sme sa pohľadať nejaké východisko! Prečo teda
neurobíme to isté s týmto šťastným pokrokom, ktorý nám
predlžuje život, vďaka ktorému sme bohatší, zdravší, krajší,
ale v konečnom dôsledku menej šťastní?
Niet sa prečo čudovať, že depresia sa stala úplne bež-
ným neduhom. Je to takmer povzbudivé. Je to znamenie, že
v ľuďoch zostáva túžba po ľudskosti.
Po piatich rokoch v Tokiu, neustále uprostred zvukov,
hluku a davu som sa cítil, akoby som mal v tele jed a roz-
hodol som sa liečiť. Zavrel som dvere na dome, nábytok
a knihy som poslal do ajska, potom som si oholil hlavu
a ako pútnik som sa vybral liezť na horu Fudži. Napísal som
posledný článok o znepokojujúcom Japonsku, na ktoré som
sa díval zvrchu tej čoraz menej posvätnej hory; potom som
sa utiahol do lesnej chatrče v provincii Ibaragi. Na mesiac.
Nemal som sa s kým porozprávať, iba ak so psom Baolìm,
ktorého som si vzal so sebou. Trávil som hodiny čítaním,
počúvaním vetra medzi stromami, pozorovaním motýľov
a vychutnával som si ticho. Po rokoch strávených obavami
o osud Vietnamcov, Kambodžanov, komunizmu, Číňanov,
obavami z hrozby Japonska, o budúcnosť detí, uvažovaním
nad problémami rodiny, priateľov a sveta som mal koneč-
ne čas dopriať si čas. Príroda, tá pozoruhodná príroda, mi
pomohla a dostala ma späť do formy.
Cestou do Európy som zašiel k slávnemu lekárovi.
„Ak sa vám niekedy ťarcha tohto sveta bude zdať skutočne
neznesiteľná, dajte si jednu,“ povedal a podal mi Prozac.
Odvtedy tá krabička, ktorú som nikdy neotvoril, neustále

310

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com)

cestovala so mnou spolu s pasom, šekovými knižkami,
rozličnými vodičskými preukazmi a časom sa stala akýmsi
talizmanom pre šťastie, ako dukunov olej alebo zelený pásik
papiera od šaman zo Singapuru. Nevedel som si predstaviť,
ako veľmi sa mi jedného dňa zíde.

Loď sebaisto pokračovala vo svojej vzrušujúcej plavbe tmou.

Čím viac som sa díval na nebo a zhlboka som vdychoval
svieži nočný vzduch, zdalo sa mi, že ma napĺňajú hviezdy.
Keby tam prišiel ten temný strašiak, ktorým je depresia, čo
na človeka neustále striehne, nenašiel by miesto v nijakej
hrudi. Nech preto žijú lode!
Okolo polnoci sme míňali Singapur. Z diaľ aj toto
mesto, také dokonalé, sebaisté a skľučujúce, vyzeralo len
ako nejasné svetielko na horizonte.

Na lodi neboli iní západniari a moja prítomnosť preto, sa-

mozrejme, pritiahla pozornosť ďalších pasažierov. Jeden
z nich, starý Číňan, zistil, že hovorím jeho jazykom, a tak
ma vzal predstaviť ako trouvaille ďalším pobaveným hua
ren. Ďalší bol Indonézan, mladý, vysoký, štíhly chlapec, ex-
trovert, ktorého som si všimol, ako sa plynule po anglic
zhovára s Kórejčanmi v spacákoch v snahe presvedčiť ich,
aby sa ubytovali v jeho penzióne pri jazere Toba. Keď sa mi
prihovoril obvyklou otázkou „Odkiaľ si?“, ktorá predchádza
samozrejmému prúdu ďalších otázok, okamžite som ho
prerušil a spýtal som sa ho: „Povedz mi, veríš v schopnosti
dukunov?“ Ako sa to stáva u Ázijčanov, rozpa ho prinútili
k takmer hysterickému smiechu. Keď sa spamätal, zvedavo,
ale zároveň aj trochu podozrievavo sa na mňa pozrel; akoby
som bol tajným agentom nepriateľskej mocnosti a chcel
som špehovať jeho dušu.
Netrvalo dlho a porozprával mi svoje zážit. Toto bol
prvý z nich: v rodine ich bolo pätnásť súrodencov, päť ich

311
už zomrelo na choroby ako „žalúdočné ťažkosti, horúčka,
astma“. On je z nich najstarší. Jedného dňa doma zmizol
väčší obnos peňazí. Jeho rodičia začali upodozrievať veľmi
chudobného chlapca, ktorého si prednedávnom vzali do
rodiny ako adoptívneho syna-sluhu. Matka a môj mladík sa
vybrali k dukunovi; ten ich posadil pred misku s vodou (ako
bol môj lavór vo Florencii, keď som bol malý!) a v nej uvi-
deli ako na televíznej obrazovke upodozrievaného chlapca,
ako vchádza do izby a berie peniaze. Postavia chlapca pred
hotovú vec; on sa prizná a vráti peniaze.
„Nemohlo to byť tak, že a tvoja matka ste jednoducho
do vody premietli obraz vašich podozrení?“ spýtal som sa
mladíka. „Keby to bol neznámy človek, aj tak by ste ho vi-
deli vo vode? Ako sa dá predstaviť si neznámeho človeka?“
Mladík bol prekvapený, že nerozumiem a vyrozprával mi
druhý zážitok.
Jeho sesternica sa zasnúbila s chlapcom, ktorého
pozná od detstva a s ktorým chodila do školy, až kým
neabsolvovali univerzitu. Po obhajobe záverečnej práce
sa obaja vybrali do rodnej dediny k priateľom a príbuz-
ným. Okrem iných sa stretli aj so spoločnou priateľkou
z detstva, ktorá im daruje malú bábiku. Po návrate do
Medanu sa so sesternicou začnú diať čudné veci. Len čo
sa zotmie, je prchká, správa sa vulgárne a hrubo k svojim
rodičom. Aj jej snúbenec sa zmení: ustavične sníva o tom
dievčati z dediny a chce ju ísť opäť navštíviť. Títo dvaja
sa napokon rozídu.
Niektorí v rodine tvrdia, že ide o prípad čiernej mágie,
ale obaja rodičia, intelektuáli, tomu odmietajú veriť. Jedna
teta na tom trvá, a tak sa môj mladík vyberie so sesternicou
k dukunovi. Mág im povie, že urieknutie sa muselo preniesť
cez predmet, ktorý bol nabitý negatívnou energiou… Sa-
mozrejme: cez tú bábiku! Dukun ju otvorí a vo vnútri nájde
za hrsť špendlíkov. Dotkne sa sesternicinho chodidla a aj

312
z neho, bez kvap krvi, vytiahne špendlí a pási čiernej
a červenej tkaniny.
Ten chlapec prisahal, že toto všetko videl na vlastné
oči. Po tomto zákroku sa obaja snúbenci opäť vrátili do
normálneho stavu a vzali sa. Tomu som veril aj ja.

Konečne som sa plavil Melackým prieplavom: toľko som

o ňom sníval, keď som bol v Kuala Lumpure a zrazu som
tam, prieplav bez pirátov, ale poriadne znečistený. Už na
svitaní sme sa plavili z juhu na sever a more nám prichádzalo
v ústre ako prúd najrozličnejších odpadkov, vreciek, fliaš,
plastových krabíc, zvyškov dreva z niektorej píly na pobreží
a mnohých obrovských olejových škvŕn, niekedy čiernych,
inokedy lesklých a dúhových.
Prieplav nikdy nevyzeral ako skutočná úžina: keď bolo
vidieť jeden breh, nebolo vidieť ten opačný a väčšinu času
sa oba strácali, takže som mal dojem, akoby sa loď plavila
oceánom. Pirátov sa očividne nikto neobával.
Pri treťom jedle na lodi som začal nenávidieť nábožen-
skú toleranciu: keďže moslimovia nejedávali bravčové mäso
a Číňania pikantné jedlo, hinduisti sú vegetariáni a ľudia
kmeňa Batak sú neviemčo, museli sme si vždy napchať bru-
chá planou kapustovo-zemiakovou polievkou, obrovskými
porciami bielej neochutenej ryže a vysmážanými rybičkami.
Fakt, že Indonézania museli veriť v nejakého boha, že bohov
je veľa a že všetkých treba rešpektovať, istotne neprospieval
dobrej kuchyni na palube.
Kde, ak nie na lodi, by som sa však bol naučil všetko,
čo kedy budem v živote potrebovať o obchode s betelovými
orechmi? Vysvetlil mi to mladý Pakistanec, ktorý prišiel
do Indonézie prevziať podnik po strýkovej smrti. Každý
mesiac vyvážal dvesto ton betelu. (Orech sa po rozkrojení
vloží do listu spolu s koreninami a štipkou vápna, ten zvitok
sa potom musí hodiny a hodiny v ústach lúhovať. Práve

313
betel sfarbuje zuby do čierna a pery do červena.) Najväčšie
a najchutnejšie betelové orechy pochádzajú zo Sumatry.
Obrovské nebezpečenstvo spočíva v tom, že niektoré malé
parazi sa môžu dostať do nádoby ešte pred naložením na
loď. Keď sa to stane, po príchode je celý náklad na zahodenie.
Nádobu je preto potrebné pravidelne údiť. „No v konečnom
dôsledku je to všetko len otázka šťastia, či taká špedícia pri-
nesie zárobok, alebo či oň človek príde,“ povedal Pakistanec.
Vždy je to otázka šťastia: aj v prípade betelových orechov!

Prišli sme do prístavu Belawan na východnom pobreží

Sumatry včas, palubné reproduktory opäť nahlas vysielali
melancholickú pesničku o všetkých zastávkach. Pozdĺž
móla kotvili staré zhrdzavené lode, na ktorých povievali
vyblednuté vlaj krajín, o ktorých som nikdy nepočul;
všet prišli naložiť obrovské smradľavé bohatstvo ostrova:
kaučuk.
Z Belawanu je do Medanu asi tridsať kilometrov, ktoré
som absolvoval na vozíku ťahanom motorkou. Prvé dojmy
boli tentoraz správne: Sumatra je ešte bohatý ostrov, ale
plný chudobných ľudí. Oboplávali sme mimoriadne úrodné
palmové plantáže, vedľa ktorých uprostred špiny a hromady
plastových vreciek stáli zapáchajúce bara ľudí, ktorí tam
pracovali. Kdekoľvek bola usadlosť chudákov, tam sa vždy
nachádzali kostoly. Chcel som vidieť koľko, ale čoskoro
som stratil prehľad. Bolo ich tam nespočetne veľa a mali
rôzne názvy. Aj tu šlo opäť o záležitosť trhu: tým, že každý
Indonézan musel mať viac-menej zo zákona nejakého boha
a mnohí ho nemali, predstavili sa tu rôzni predajcovia
v snahe využiť otvorenie tohto nového trhu s dušami. Boli
medzi nimi baptisti, charizmatici, evanjelici, adventisti
siedmeho dňa a mnohí iní. Z pohľadu vlády, čím je v krajine
viac misionárov, tým lepšie: všetci pomáhajú v boji proti
komunizmu.

314
 V Medane som zostal š ri dni. Mal som sa stretnúť
s niektorými prominentnými Číňanmi, ktorí tu ako aj inde
držia v rukách nit hospodárstva, ale skôr ako som sa
pustil do práce, zastavil som sa v kancelárii Pelni Lines.
Šiel som sa spýtať riaditeľa tejto spoločnosti, čo sa stalo
s pravidelnou týždennou lodnou linkou, ktorá vyplávala
z Medanu do Jakar , skrátka s tou, na ktorú som nenastú-
pil. Pozrel sa na mňa s oprávnenými obavami. „Nič, pane.
Prečo?“
Tá loď sa nepotopila a moja predtucha bola teda len
falošným varovaním. Ešteže tak: v opačnom prípade by som
sa musel obávať všetkých svojich myšlienok! A aj napriek
tomu má človek naďalej podozrenie, že predtuchy môžu
existovať a fakt, že jeden z tisíc, desaťtisíc alebo milióna
prípadov sa uskutoční, stačí na to, aby sa toto podozrenie
v človeku ešte viac posilnilo. Omnoho jednoduchšie je do-
kázať opak so skutočnosťami v rukách, je to však aj menej
zaujímavé. Neplatí to azda aj pre veštby?
Počas mojej ces pri silnom výbuchu bomby zahy-
nul srílanský prezident Ranasinghe Premadasa. Bombu
pravdepodobne nastražili povstalci z organizácie Tamilskí
tigri; tí istí bojovníci, ktorí v roku 1991 zavraždili indického
premiéra Rajiva Gándhího. Premadasa bol známy tým, že
mal medzi poradcami aj niekoľko slávnych astrológov a od-
borníkov na okultizmus, opozícia ho dokonca v parlamente
obvinila, že pod ich vplyvom riadi štátne záležitosti. Nikto
ho azda neupozornil? Nikto ho nevaroval? Áno. V jednom
miestnom denníku som sa dočítal, že astrológ, ktorý prišiel
z vidieka, nie jeden z jeho obvyklých, ho šiel navštíviť a po-
vedal mu, že v období medzi štrnás m aprílom a prvým
júnom si má dávať obrovský pozor. Vtedy prezident nemal
cestovať a ani sa ukazovať na verejnosti. Dobre! Mal pravdu.
A čo všetci tí ostatní? Všetci, s ktorými sa Premadasa radil
pravidelne? A všetci tí, ktorí mu začiatkom roka v horosko-

315
poch uverejnených v rozličných novinách predpovedali
zdravie, šťastie a bohatstvo?
Presne ako v rulete: vždy je tu niekto, kto vsadil na číslo,
ktoré padne. Ale v nasledujúcom kole je to zasa niekto iný.

Aj Medan bol takou zlatou baňou, miestom, kde treba nasle-

dovať nite, ktoré vždy vedú k mnohým pekným príbehom.
Jeden by si zaslúžil aj taký malý román. Raz mi jeden
Číňan ukázal starú fotografiu rodiny Tjong Ah-fei, muža,
ktorý praktic založil Medan. Aj on prišiel na konci
storočia veľmi chudobný z Číny a v krátkom čase sa stal
mocipánom. Vlastnil osemsto nehnuteľností, pätnásť
plantáží a jednu banku; mal monopol na ópium a bol
vlastníkom domu, ktorý je ešte aj dnes, hoci opustený,
najočarujúcejším v meste. V roku 1908 sa Tjong Ah-fei
oženil s krásnou šestnásťročnou Číňankou a v roku 1921,
keď dokončil veľkolepé charitatívne diela, postavil nemoc-
nice, školy, dokonca aj jeden chrám, zomrel. Fotografia,
uprostred ktorej bola vdova s deťmi a asi dvadsiatimi
príbuznými zoradenými podľa veku, bola z roku 1927.
Vľavo, v prvom rade, nad Číňanmi vyčnieval mladý po-
výšenecký beloch.
„A toto je kto?“ spýtal som sa.
„Jeden Talian… To je dlhý príbeh,“ odvetil mi Číňan.
Trvalo mi niekoľko hodín, kým som záhadu vyriešil. Piet-
ro Maurizio Lungo, ročník 1899, tenista, cyklista, vodič
športových áut, pracoval ako tanečník v nočnom klube
v Ženeve. Tam sa stretol s mladou vdovou Tjong Ah-fei,
ktorá každoročne chodievala do Švajčiarska na liečenie
s deťmi chorými na tuberkulózu, a v roku 1927 prišiel do
Medanu ako jej „tajomník“. Pietro Maurizio, elegantný
sveták, určoval módu v tomto provinčnom meste. Vždy sa
zaujímal o šport, na Sumatre zaviedol cyklistiku a zorga-
nizoval prvé cyklistické prete v dejinách ostrova. V roku

316
1959 stretol nádhernú o š ridsať rokov mladšiu Jávanku
a oženil sa s ňou. Obrátil sa preto na islam.
Žiaľ, Pietro Maurizio pred niekoľkými rokmi zomrel,
ale podarilo sa mi nájsť jeho manželku s dvomi dcérami;
tá osemnásťročná bola akurát zvolená za miss Medanu.
Vytiahli staré fotoalbumy, lis , výstriž z novín a ja, čo
sa tak rád hrabem v minulosti, som sa mohol strácať v prí-
behoch ďalšieho z týchto Talianov, dobrodruhov a z reťaze
utrhnutých psov, ktorí zanechávajú po sebe pekné stopy
po celom svete.

Ten istý Číňan, ktorý mi ukázal fotku rodiny Tjong Ah-fei,

mi rozprával aj o jednom veľmi zvláštnom chráme, ktorý
spravuje sekta vegetariánsch panien, a každá z nich si
v záujme pokračovania v tradícii adoptuje dve mladé diev-
čatá. Tieto panny čítajú budúcnosť. Jedna z nich to robí
z lupeňov kvetu, ktorý človek musí priniesť z ich záhrady.
Mohol som tam nejsť?
Pri pohľade z ces by si nikto nevšimol, že ide o chrám.
Číňania v Indonézii nemajú právo na svoju identitu: ne-
môžu rozprávať svojím jazykom na verejnosti, nemôžu ho
učiť svoje deti, musia si dávať indonézske mená a zriekať
sa svojich pôvodných, ba dokonca nesmú ani vystavovať
pútače s čínsmi nápismi. Preto sa zlaté písmená na veľ-
kom čiernom paneli Chrámu nebeského šťastia skrývali
ako všetko ostatné za vysokým múrom opevnenia. Keď zaň
človek zašiel, ocitol sa však ako v kúte starej Číny, s oblak-
mi kadidla, soškami rôznych božstiev na oltároch, dvormi
s črepníkmi a rastlinami, tigrom z papierovej hmo , ktorý
mal pri labách desiat sviečok a akúsi piecku, kde veriaci
pália balí peňazí, aby dokázali bohom, ako im nezáleží na
materiálnom bohatstve. Tie peniaze sú, samozrejme, falošné
a zlaté bankov vydáva Diablova banka, ale to bohovia
nevedia. Tí moji Číňania sú vždy mimoriadne praktickí!

317

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 Aj panny boli staromódne, dlhokánske vlasy mali
zviazané na temene hlavy do drdola a boli odeté do ru-
žových hodvábnych pyžám. Tá, ktorá sa zaoberala mojím
osudom, bledá a pekná, sedela za vysokým hranatým sto-
lom. Poslala ma odtrhnúť kvet zo záhona, akúsi margarétu
so žlto-čiernym stredom a bielymi lupeňmi; opýtala sa ma,
kedy a kde som sa narodil, pozrela sa mi do rúk, do tváre
a pri tom, ako po jednom trhala okvetné líst a ukladala
ich do radu pred seba ako kar , skonštatovala, že keby ma
neoperovali pred tridsiam ôsmym rokom života, operovali by
ma v šesťdesiatke; že budem žiť viac ako sedemdesiat rokov;
že podľa osudu sa ešte druhý raz ožením a budem mať tretie
dieťa, syna. Asi som sa zatváril znepokojene, lebo dodala,
že to druhé manželstvo nemusí byť oficiálne. Mohol by som
mať druhú ženu ako xiao lao può, takú „malú manželku“,
konkubínu. Tú ženu som ešte nepoznal, ale vraj ju stretnem
v priebehu budúceho mesiaca: v júni. O tom nebolo pochýb:
lupene vraveli, že musím mať dve manžel a ďalšieho syna,
okrem syna a dcéry, ktorých som už mal. (Do toho sa riadne
trafila!)
Čo sa týka môjho profesijného života, ten sa začal úplne
nesprávne… (Výborne, iste, zaoberať sa písacími strojmi v spo-
ločnosti Olivei nebolo pre mňa také vhodné povolanie, ako
potom trieskať do jedného z nich!) Až v tridsiatke som vraj
začal robiť skutočne to, čo som chcel… (Veľmi správne.) A len po
tridsiatom ôsmom roku som dosiahol úspech. (Nuž: áno aj nie.)
Tá panna mi povedala, že si mám dávať obrovský pozor
počas päťdesiateho deviateho roku života, pretože ma v ňom
čaká obrovská prekážka. (Stále ten istý rok, keď chcem byť
v Hongkongu a vidieť koniec kolónie! Aj Rajamanickam
povedal niečo podobné.) Medzi šesťdesiam štvrtým a šesť-
desiam šiesm rokom sa mám vyhýbať nebezpečným miestam
a vojnovým oblastiam… (Ako si, dočerta, mohla myslieť, že
existuje táto možnosť?) Aj tam boli nejaké prekáž.

318
 K otázke peňazí mi vegetariánska panna povedala to,
čo mi už vraveli všetci: peniaze mi utekali z rúk. Poradila mi,
aby som si navliekol na prostredník pravej ru zlatý prsteň.
Nemám sa však obávať, pretože v starobe budem vraj bohatý
a zanechám… svojim trom deťom obrovský majetok a pozem.
(Tá mladá žena čítala z okvetných lístkov, ale videlo sa mi,
akoby hľadela na tie isté strany tej istej knihy, z ktorej mi
už čítali iní.)
Povedala, že tento rok je pre mňa veľmi priaznivý a šťastný,
prinesie mi mnohé novin, vrátane xiao lao può, takej „malej
manžel“, ktorú čoskoro stretnem. Táto mníška, ktorá tak
veľmi trvala na mojej druhej manželke, ma mimoriadne
pobavila a keďže bola taká pekná, napadlo mi opýtať sa
jej: „A nemohla by si ňou byť ?“ Zasmiala sa a na záver sa
ospravedlnila, ak povedala niečo, čo ma nepotešilo alebo
veci, ktoré neboli pravdivé.
Požehnala slovami a gestom ru okvetné líst, za-
balila ich do tenkého ružového papiera a odovzdala mi ich
ako amulet, ktorý mám stále nosiť so sebou. A čo tabu? To
je predsa samozrejmé: byť vegetariánom. Ak však budem
chcieť, môžem z času na čas jesť ryby.

Na ďalší deň, keď som raňajkoval v Hoteli Dharma Deli,

pozostatku holandského koloniálneho obdobia, sadol si ku
mne distingvovaný Indonézan. Prišiel z Jakar na misiu.
Pracoval na ministerstve lesného hospodárstva ako nízko
postavený nkcionár a vysvetlil mi, že preto musí ísť do
penzie už na budúci rok ako šesťdesiatnik, kým všetci tí
vysoko postavení majú šťastie a môžu naďalej pracovať až
do šesťdesiatpäť rokov. „Ženatý?“ spýtal sa ma. Po prvý raz
som povedal „nie“, a preto som mal podľa neho obrovské
šťastie. Jeho druhá manželka sa vraj ustavične hádala s tou
prvou a on ju musel vyhnať z domu aj s potomstvom. Zostal
s prvou ženou a tromi deťmi, ale teraz mu tie ďalšie deti

319
chýbali. Kto ho ku mne poslal, aby mi rozprával tieto zá-
žit? Nebo, aby ma varovalo pred tou „malou manželkou“,
ktorú stretnem nasledujúci mesiac?
V Medane majú zastúpenie niektoré z najvýznamnej-
ších krajín sveta. Nie prostredníctvom kariérnych diploma-
tov, ale skôr vďaka honorárnym konzulom, ktorí obvykle
dlhodobo na tomto území žijú, poznajú ho a majú s ním
skúsenosti. Bol som si istý, že sa mám od nich čo naučiť,
a tak som sa vybral za honorárnym konzulom Nemecka.
Bol na služobnej ceste, ale jeho sekretárka mi ponúkla svoju
pomoc. Postla mi mená ľudí, s ktorými by som sa mal
stretnúť, dohodla mi niekoľko termínov a nakoniec… sme
sa dostali k obvyklým rečiam.
„Dukun? Môj starý otec bol slávny dukun, pôsobil v ob-
lasti jazera Toba,“ povedala mi táto mladá žena. „Bol raja,
princ, a keď aj u nás vypukla revolúcia proti sultanátu
a mnohých raja podrezali a podpálili im domy, starého otca
ušetrili, pretože svojimi „schopnosťami“ mnohým ľuďom
pomohol. Dedinčania ho ukryli pod zem a držali ho tam celé
dni. Keď zomrel, mal stoosemnásť rokov. Bol odborníkom na
čiernu mágiu, ale predovšetkým veľmi dobre poznal lesné
byliny. Moja stará mama mu veľmi pomáhala; pripravovala
odvary pre pacientov a predovšetkým chovala kačice, ale
len tie červené.“
„Kačice?“
„Áno, lebo schopnosti môjho starého otca,“ prezradilo
mi toto žieňa, „pochádzali z kačíc, z červených kačíc. Musel
zjesť aspoň jednu týždenne a tá kačica sa musela variť bez
toho, aby ju ktokoľvek ochutnal. Keď starý otec prijímal
pacientov, mal vždy v ruke vyrezávanú drevenú palicu
s množstvom postáv. Dodnes ju máme doma. Symbolizovala
jeho schopnosti.“
Starý otec mal sedem manželiek a osemnásť detí. Otec
tejto mladej ženy bol prvý syn od prvej manžel a ako taký

320
 mal zdediť schopnosti dukuna. „Keď starý otec umieral,
zavolal si ho a zašepkal mu niečo do ucha, ale môj otec
mu odpovedal, že nemôže a ospravedlnil sa mu: študoval,
obrátil sa na kresťanstvo, stal sa protestantským pastorom
a nemohol sa preto zaoberať mágiou,“ vysvetlilo mi žieňa.
„Starý otec zomrel veľmi sklamaný, pretože mu nemohol
odovzdať svoje tajomstvá.“
Táto mladá žena si pamätala na starootcovský dom ako
na miesto, kde vládol „ohromný pokoj a radosť“. Opäť. Tento
opis som už poznal, akoby skutočne existovalo spojenie
medzi harmóniou, rovnováhou s prírodou a používaním
okultných schopností.
Ak pre nič iné, tak práve pre toto bola podľa mňa škoda,
že otec tejto mladej ženy nechcel pokračovať v rodinnej tra-
dícii na brehoch jazera Toba! Žeby ďalšia vytrhnutá strana
z knihy nášho poznania?

Z Medanu som sa plavil cez Melacký prieplav trajektom,

ktorý ma vyložil v Buerworthe, v meste na malajzijskom
pobreží pred mestom Penang. Hneď ako som stál na pevnej
zemi, šiel som si kúpiť noviny. Na prvej strane bola správa
o vrtuľníku vojenskej let, ktorý sa deň predtým zrútil
na zem s dvoma pilotmi na palube. Keby som chcel vidieť
zmysel v poverčivosti, mohol by som nájsť niečo zvláštne,
čo ma spájalo s vrtuľníkmi a Penangom, ale odmietol som:
ani som tú správu nedočítal po posledný riadok a príbeh
môjho vrtuľníka som odohnal kamsi na dno pamäti.
Z Buerworthu som opäť cestoval milovaným vlakom
do Bangkoku, spolu s naivnými turistami v spacákoch
a staršími cudzincami, milovníkmi ajska – bývalými
americkými vojakmi, nemeckými lupičmi a rozličnými
odpadlíkmi, ktorí prežívajú ako kupliari v pochybných
baroch – a každé tri mesiace si musia ísť na thajský konzulát
v Penangu obnoviť „turistické“ víza.

321
 Na konci môjho kupé, v druhej triede, pretože v prvej
bola klimatizácia a zomrel by som tam od zimy, som zbadal
vysokého mnícha, ktorý si tam sadol v oranžovej tunike,
s vyholenou hlavou a žltou textilnou taškou cez plece. Bol
tmavej pleti a z diaľ vyzeral ako Ind. Šiel som si k nemu
sadnúť. Bol to opálený Holanďan! Mal tridsaťpäť rokov, na-
rodil sa v Suriname, kde bol jeho otec sudcom, v šestnástich
ho poslali do Holandska študovať a on sa čoskoro dostal
do krízy. „Pochádzal som z chudobného sveta, bez moder-
ných výdobytkov, kde boli ľudia relatívne spokojní, a zrazu
som sa ocitol vo svete bohatstva a pohodlia, kde však boli
všetci nešťastní.“ Toto ho „doviedlo na cestu hľadania“, ako
vravel: šesť rokov v Indii ako jogín, kde sa ani raz neoholil
a neostrihal si vlasy, len s kusom lát obviazaným okolo
pása po celý čas meditoval s „veľkým učiteľom“; neskôr
ako budhistický mních s rôznymi „učiteľmi“ na Srí Lanke.
„Budhizmus je mimoriadne vhodný pre naše západné
zmýšľanie, zodpovedá našej potrebe racionálnosti. Jeden
z budhistických princípov tvrdí: ,Never ničomu, čo nemô-
žeš vyskúšať, never ničomu, čo sám nemôžeš zažiť.‘ Všetci
učitelia sú rovnako dôležití,“ povedal Bikku – chcel sa
tak volať, jednoduchým menom, aké nosili všetci mnísi
v ajsku –, „obrovský rozdiel je v tom, že tí budhistickí
mnísi ti len ukážu cestu, potom musíš po nej kráčať sám;
indickí učitelia ti však povedia: ,Ver, maj vieru vo mňa a ja
ťa dovediem do raja!‘ A tú cestu napokon absolvuješ akoby
na ich chrbte.“
Len vo vlaku, keď má človek pred sebou toľko hodín
ces , vonku za oknami príjemne míňa vidiek a náhle sa
spustí pekná tropická búrka s lejakom, ktorý by sa dal
načierať plným priehrštím a potom si tou vodou umývať
spotenú tvár a osviežiť sa v tom teple, len v takom vlaku
sa môže človek uvoľniť a rozprávať bez ohľadu na čas alebo
na zjavnú absurdnosť tejto konverzácie.

322
 „Bikku, veríš schopnostiam?“ spýtal som sa ho.
„Isteže. Získavame ich cez meditáciu.“ O tom nepo-
chyboval. On sám tvrdil, že meditáciou sa mu podarilo
vyliečiť si nádor v hrdle. Potom vytiahol z taš len nie-
koľkostranovú útlu fialovú knižku o barmskej zdravotnej
sestre, ktorej lekári nedávali už nijakú nádej na prežitie,
ona sa však dala na meditáciu a aj jej sa podarilo uzdraviť
z rakoviny. Tá knižka bola presne ako jeden z tých čínsch
výrobkov počas kultúrnej revolúcie; s príbehmi ľudí, ktorí
sa dávali operovať bez anestézie alebo opäť nadobudli
stratený sluch len vďaka Maovým citáciám. Stále tie isté
príbehy. Napokon stále ten istý princíp: stačí veriť, moc
viery sa už o ostatné postará.
Bikku povedal, že neexistuje liek na všet choroby
a že každý liečiteľ dokáže liečiť len niektoré z nich. To isté
sa deje so „schopnosťami“. Existujú učitelia, ktorí dokážu
zhmotniť myšlien iných (si smädný a učiteľ ti vloží do ru
pohár s vodou); iní, ktorí sa dokážu zhovárať s rastlinami
alebo oddialiť vlastnú smrť. Áno, učiteľ jeho učiteľa na Srí
Lanke dokázal žiť „niekoľko stoviek rokov“ a jeho učiteľ
Ananda Maitreya, už deväťdesiatsedemročný, dokázal žiť,
koľko rokov len chcel. Prostredníctvom meditácie!
Keď sme sa rozprávali o „schopnostiach“, Bikku pove-
dal, že si treba dávať veľký pozor pri ich rozvíjaní a že jednou
z dôležitých nkcií učiteľov je práve správne človeka viesť,
pretože tieto „schopnosti“ sa môžu použiť na dobré účely,
ale aj na zlé; môžu liečiť, ale aj zabiť. Bomohovia a dukuni
využívajú na čiernu mágiu rovnaké schopnosti ako mnísi
na ceste k osvieteniu.
Bikku sa aj napriek vyslovenej potrebe západnej ra-
cionálnosti stal absolútne veriacim v cestu orientálneho
mysticizmu. Potreboval tomu veriť, tak sa mi to zdalo. Aj
on rovnako ako Karma Chang Choub cítil potrebu nájsť
učiteľa a vybral sa ho hľadať veľmi ďaleko. Mal som dojem,

323
že na tej ceste sa akoby stratil a vrátiť sa domov už bolo
pre neho nemožné.
Bikku sa vracal do malého kláštora neďaleko Hua Hin,
kde žil. V Malajzii sa bol liečiť na oblič. Odkedy začal žiť
mníšsm životom, bol ustavične chorý. Odvážil som sa
mu povedať, že je to tak možno v dôsledku stravy a rytmu
života. On nesúhlasil. Tvrdil, že jeho choroby boli akousi
očistou od zlej karmy, ktorú nazbieral v predchádzajúcich
životoch. Meditáciou zároveň uvoľňoval tieto neduhy a oslo-
bodzoval sa od nich.
Aj Bikku sa mi ako Karma Chang Choub napriek ro-
kom úsilia, zriekania sa a tvrdých duchovných cvičení zdal
byť nešťastným človekom. Zaujalo ma jeho rozprávanie
o jednom zážitku z Nepálu. Bol na horách a mal pocit, že
jeho telo sa rozplýva a on sa stáva súčasťou všetkého, čo
bolo okolo neho – rastlín, hôr, trávy, vzduchu. Potom začul
hlas, ktorý mu vravel: „Nie. Ešte nie. Ešte neprišiel tvoj
čas…“ Spomienka na ten pocit ho podľa jeho vlastných slov
nikdy neopustila a pomyslenie, že jedného dňa sa jeho telo
takýmto spôsobom rozplynie, mu dodávalo ohromne dobrý
pocit. „Pretože telo,“ ako vravel, „je ako príliš tesná topánka.
Nechodí sa v nej dobre a človek má chuť zahodiť ju.“
Zatiaľ čo mi chudý a chorľavý Bikku rozprával tým
poetic zamaskovaným spôsobom o jednoduchej túžbe
zomrieť, na chodbe dvaja zavalití Američania, vlastníci baru
v Paayi, diskutovali o ťažkostiach s dievčatami a o tom, ako
treba vymyslieť nejaký systém, aby tie každý večer pracovali
a platili im príslušné percento z nočnej tržby. Pridal som sa
k nim a po dvoch hodinách rečí som už vedel dosť na to, aby
som si v prípade potreby otvoril svoj vlastný bar, najal aspoň
osem dievčat (treba počítať s tým, že nie všet prídu do
robo každý večer a že vždy sa objaví nejaký klient, ktorý
si prenajme aj dve z nich na týždeň!), nedopúšťal sa chýb
(predovšetkým neplatil dievčatám viac ako v iných baroch!)

324

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

a zarobil aspoň dvetisíc dolárov za mesiac. V čistom!… Do-
konca po uhradení percenta policajtom v miestnej štvrti!
Kde inde, ak nie v takomto vlaku, by som dostal podobnú
lekciu prežitia?
Bikku večer vypil len ovocný džús a zaspal. Ja som
strávil ten večer v reštauračnom vozni, kde sa zišli policajti,
nkcionári vlaku a majitelia baru, ktorí si naďalej rozprávali
zážit s thajskými dievčatami. Všetci sme pili tú vražed-
nú zmes miestnej whis so sódou, ľadom a citrónovou
šťavou, po ktorej vraj človek oslepne, najmä ak je ten nápoj
me lalkoholový. Ale ako to má človek vedieť? Jednoducho
má dôverovať osudu!
Keď som šiel spať, nechal som odostretý záves v mojom
lôžkovom kupé, aby som si užil trochu vetra. Zdalo sa mi,
že veľký mesiac visí na klinci v okennom ráme, zatiaľ čo
vlak pokračoval v tú teplú noc vo svojej ceste.
Zobudil som sa skoro, aby som sa rozlúčil s Bikku,
ktorý vystupoval na stanici Hua Hin, asi dvesto kilometrov
pred Bangkokom. Z belavej rozplývajúcej sa rannej hmly
vyčnievali ako zlaté výstriž vrchol chrámov pomedzi
ešte tmavé koruny paliem. Vysoko na kopci som zbadal
obrysy malého kláštora, v ktorom Bikku žil.
Ešte dve hodin, potom vlak spomalil a začal príjemne
rachotiť na výhybkách, rozkýval sa a narovnal, aby oznámil
príchod do veľkej stanice. Konečne Bangkok! Uplynuli dva
mesiace. Dva mesiace na cestách bez lietadiel pre jedného
veštca. Bláznovstvo, mysleli si už mnohí.
Ale byť za blázna ma bavilo čoraz väčšmi.

325

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 „Nagarose“

Nikdy som nepocítil k Williamovi Somerset Maughamovi

taký obdiv, aký obvykle vzbudzuje u väčšiny svojich čitate-
ľov. Vždy som ho vnímal ako príliš anglického spisovateľa,
ktorého vôbec nezaujíma Ázia ako taká, ale len ako exotické
pozadie pre jeho príbehy belochov.
A tak sa náhodou stalo – náhodou!? –, že keď ma už
auto čakalo pri bráne Turtle House a ja som sa ponáhľal
na poslednú chvíľu pohľadať nejakú knihu, ktorú by som
mohol počas plavby čítať, môj pohľad spočinul na titule e
gentleman in the parlour, ktorý ležal na okrúhlom čínskom
stole v knižnici. Bolo to prvé vydanie a kúpil som si ho pred
dvadsiatimi rokmi v Singapure. Knihu napadli bangkocké
termi a akurát sa vrátila od kníhviazača. Zasunul som ju do
posledného voľného priestoru v ruksaku a odcestoval som.
A tak som s obrovskými emóciami, v ktorých sa pote-
šenie striedalo s obavami ako vždy pred záhadou, ku kto-
rej človek nevlastní kľúč, posediač na kope vlečných lán
v zadnej časti malej nákladnej lode smerujúcej z Bangkoku do
Kambodže, otvoril tú knihu, začal som ju čítať tu i tam a od-
razu som si uvedomil, že Maugham opisoval presne tú istú
cestu, ktorú on sám absolvoval na podobnej lodi v roku 1929!
Kniha začínala takto: „Nikdy som nepocítil k Char-
lesovi Lambovi taký obdiv, aký obvykle vzbudzuje u väč-
šiny svojich čitateľov…“ Maugham rozpráva o tom, ako si
pred odchodom šiel vybrať nejakú knihu na cestu, oči mu
náhodou spadli na knihu so zeleným obalom a potom ju
začal čítať na lodi…

326
 Pre mňa to bol zvláštny rok! Znovu som prežíval nád-
herný život. Taký neobyčajný. Taký plný prekvapení. Žeby
aj náhod?
William Somerset Maugham začal svoju cestu v Ran-
gúne a smeroval do Hanoja. A čo ja, kde som v skutočnosti
vykročil na tú svoju? Kde bol môj cieľ? A kto poťahoval
nitkami toho, čo sa mi dialo? Pretože som mal pocit, že
niekto v tom predsa len bol!
Reťaz príčiny a dôsledku, ktorá spája ľudské udalos-
ti, je nekonečná, a preto každá skutočnosť zostáva bez
pravdivého vysvetlenia. Ja som sa na tej lodi ocitol vďaka
nekonečnému množstvu otázok, ktoré sa začínali opyto-
vacím „prečo“, bolo však absolútne nemožné určiť, ktorá
bola tá prvá.
Vždy existuje akýsi nevysvetliteľný „osudový most“*,
kde sa rozliční ľudia, s rozličnými príbehmi, z rozličných
miest náhodou stretnú v okamihu, keď sa most zrúti a nájdu
spoločnú smrť v priepasti. Avšak prvý krok všetkých tých
ciest, ktoré človek absolvuje, len aby sa včas dostavil na to
stretnutie, sa vystopovať nedá.
Rovnako sa nedal vystopovať ani ten môj a nijaký za-
čiatok, ktorý by som preň našiel, či už veštec z Hongkongu,
smrť, ktorá ma minula v Kambodži, rozhodnutie v Laose
alebo moje samotné narodenie, nebol ten správny. Možno
preto, že ten začiatok v konečnom dôsledku neexistuje.
Zavolal som Leopolda, znovu nájdeného priateľa, kto-
rý sa ponúkol sprevádzať ma počas tohto dobrodružstva,
a v trojici – Somerset Maugham bol už neodmysliteľne
s nami – sme oslávili fakt, že si tam užívame pokojnú plavbu
loďou nazývanou Nagarose.

* Autor odkazuje na román orntona Wildera Most svätého Ľudovíta krá-

ľa z roku 1927, v roku 2004 bol tento námet spracovaný vo filme Most
osudu. (pozn. prekl.)

327
 Mal som byť v Kambodži na voľbách, ktoré zorgani-
zovala OSN a… šťastie mi prialo. Dostať sa tam pozemnou
dopravou bolo ťažké a nebezpečné. Hranice s ajskom
boli oficiálne zatvorené a Červení Kméri, ktorí sa rozhodli
voľby bojkotovať, ohrozovali cestu medzi Poipetom a Ba-
ambangom. Jediným vstupným bodom do Kambodže pre
cudzincov bolo letisko v Phnom Penhi.
Jedného dňa mi však pri čítaní thajských novín padli
oči na ekonomický inzerát lode, ktorá brala v Bangkoku ná-
klad do Kompong Somu, prístavu na kambodžskom pobreží,
a zatelefonoval som tam: loď patrila mladému Američanovi,
ktorý práve začínal svoju kariéru lodiara. Pozval som ho
na obed do Turtle House a presvedčil som ho, aby ma vzal
na palubu. Leopold sa k nám nadšene pridal.
Pekná osobnosť, ten Leopold. Narodil sa do dobrej,
starej a urodzenej rodiny vojakov, z ktorých mnohí polo-
žili život za Francúzsko, v roku 1968 sa ocitol v Paríži ako
študent práva a „urobil revolúciu“. Sklamaný z toho, ako
skončila, sa vydal „na cestu“: Indiou, Nepálom, ajskom
a napokon Indočínou. Zoznámili sme sa v Saigone v roku
1975, v záhrade Hotela Continental po tom, ako sa mesta
zmocnili komunisti. Vzpriamený a elegantný Leopold, vždy
vo vyžehlenej hodvábnej košeli, nebol vo Vietname z ta-
kých dôvodov, z akých sme tam boli my ostatní novinári,
podnikatelia alebo dobrodruhovia. On bol jednoducho
pozorovateľom života a Saigon bol v roku 1975 ideálnym
miestom pre túto jeho vášeň. Po rokoch túlačiek musel aj
on sám sebe dokázať, že dokáže niečo urobiť. Vybral sa do
Bangkoku a v dôsledku niekoľkých zhôd okolností založil
fabriku na výrobu šperkov, ktorej dal vznešené francúzske
meno, náhodne vybrané z parížskeho telefónneho zoznamu.
Továreň mu priniesla bohatstvo. Nebol však preto spokojný.
„Človek predsa nemôže stráviť život vyrábaním takých
zbytočných vecí, akými sú šper,“ zdôveril sa mi, keď sme

328
sa po pätnástich rokoch opäť stretli. Rozhodol sa prenechať
riadenie fabri zamestnancom a venovať sa niečomu iné-
mu. „Darovať je lepšie ako predávať,“ vravel. „Ak budem
v budúcnosti niečo potrebovať, oni mi pomôžu. Vďačnosť
v Ázii človeka zaväzuje viac než nejaká zmluva.“
Náš odchod sa zo dňa na deň odkladal. Pršalo a loď
preto nemohla naložiť náklad cukru. Napokon nám povedali,
aby sme sa dostavili na mólo 5 v Tomburi, na druhej strane
veľkej rie Čhauphrajá, ktorá pretekala Bangkokom.
Stretnutie s loďou je ako stretnutie so ženou, s ktorou
človek hovoril len cez telefón. Vyberie sa naň s obrovskou
zvedavosťou a v hlave má obraz, výsledok fantázie, ktorý
sa zvyčajne odlišuje od toho skutočného. Malá, hrdzavá,
premaľovaná trochu obstojnejšími farbami na bielo-modro,
so strašne špinavými mostíkmi posia mi cigaretový-
mi ohorkami, s maltskou vlajkou začiernenou od dymu
z komína a zakriveným stožiarom pravdepodobne po
náraze žeriavom; ani Nagarose nebola taká, akú som si ju
predstavoval.
V sprievode mladého, vysokého a distingvovaného
námorníka, ktorý akoby na túto káru ani nepatril, som
si zložil vak do pridelenej kabíny. Bola maličká, rozpá-
lená a bez vetrania. Na dverách ma prekvapil portrét
Aun Schan Su Ťijovej, hrdin barmského odboja proti
vojenskej diktatúre. „Patril som k jej osobným strážcom,“
povedal mladík výbornou angličtinou. „Študoval som
tretí rok
ziku, ale keď ju zadržali, musel som ujsť.“ Celá
posádka na lodi bola z Barmy. Mnohí ako on boli bývalí
študenti, ktorí našli útočisko v ajsku, aby utiekli pred
represiami.
Od móla sme sa odrazili o šiestej hodine večer. Naga-
rose mala za sebou ešte len niekoľko sto metrov, keď sa na
moste v bielom sarongu objavilo nádherné dievča, ktoré šlo
do zadnej časti lode umiestniť veniec z jazmínových kve-

329
tov s farebnými hodvábnymi pásikmi, vonnými činkami
a trsom orchideí. „Nosí šťastie. Je to naša ochrana,“ povedal
kapitán, asi š ridsiatnik, tiež z Barmy. Z jeho tváre som
usudzoval, že tých š ridsať rokov prežil intenzívne.
Loď sa kĺzala preč pozdĺž ľavého brehu Čhauphrajá,
preplávala popred Lodnú akadémiu, rozličné pagody a čín-
s chrám, nad ktorým vyčnievala obrovská žltá socha
v tvare mince. Tu i tam bolo vidno rad starých drevených
domov na palisádach, každý mal schody, ktoré viedli do vody
a odkiaľ deti do nej skákali. Kedysi, keď bola rieka hlavnou
prístupovou cestou do Siamu, práve toto boli prvé obrazy,
nad ktorými cestovatelia žasli, skôr ako zbadali v diaľke
mihotavé strechy Kráľovského paláca.
O deviatej sme sa dostali k ústiu. Pri veľkom majáku
postavenom uprostred prúdu sme vyložili thajského pilota
a vyplávali sme na otvorené more. Pred nami boli stov
rybársch člnov s dlhými výložníkmi lemovanými roz-
svietenými žiarovkami nad tmavou vodou, akoby sme sa
uberali k mestu plnému svetla a života.
V našej jedálni bol len ošarpaný stôl zasadený do podla-
hy a dve lavič, ale keď nám priniesli večeru, nebanovali
sme za nijakou vychýrenou reštauráciou. Bola úžasná ako
tá, ktorá ju pripravila: dievčina na palube. Mala dvadsať
rokov, tmavú pleť, vysoké a mocné bo a vyzývavú hruď,
akú ajčan obvykle nemajú. Na zápästí nosila viacero
náramkov. Jeden z nich so zlatou rolničkou bol hudobným
sprievodom každého jej pohybu.
Kapitán ju uvidel na jednom z trhov v Bangkoku, kde
predávala tričká. Akurát prišla do mesta z vidieka a bola
to jej prvá práca. Spýtal sa jej, koľko zarába a ponúkol jej
o tisíc bahtov (60 000 lír = 30€) mesačne viac, aby mu bola
manželkou. Dohodnuté. Kapitánovi sa potom podarilo prijať
ju aj ako kuchárku na Nagarose. Obaja vyzerali byť s touto
dohodou spokojní.

330
 „Prenajať si manželku“ je v ajsku stará tradícia a Leo-
pold i ja sme sa ľahko zhodli na tom, že šlo dokonca o mi-
moriadne civilizovanú tradíciu.
Celú noc sme cestovali medzi osvetlením rybársch
člnov. Spať pod palubou bolo praktic nemožné. Táto loď,
ktorá sa zrodila v Nórsku, bola stvorená pre severné moria,
nie pre tie tropické, navyše obrovské potrubia vylučovali
teplo zo strojovne rovno do kabín a tie sa menili priam na
rozpálené pece. Dokonca sa naboso nedalo kráčať ani po
železných doskách na chodbe, tak veľmi pálili. Len obrovské
šváby sa po nich pokojne prechádzali hore a dole.
Chlapci z posád si ľahli na palubu. Kapitán bol s na-
šou kuchárkou na peknom visutom lôžku, na ktoré fúkal
prúd sviežeho vzduchu z jediného ventilátora na lodi.
S Leopoldom sme si našli miesto na najvyššom mostí-
ku lode, pri komíne, ale nevedeli sme hneď zaspať. Noc, at-
mosféra na lodi a opäť to absolútne odlúčenie od obvyklého
sveta mi prinavrátili jasavý pocit slobody, ktorý je mojou
drogou; Leopoldovi zasa ohromnú chuť rozprávať a smiať sa.
„Pomysli si na toho Američana, ktorý vraví: ,Ja som
majiteľom Nagarose!‘ Možno na ňu ani raz nevkročil a trávi
dni v klimatizovanej kancelárii, kde sa zaoberá poistením
a nákladmi cukru. A my? Sme teraz tu a užívame si jeho
loď!“ povedal Leopold a pomyslenie, že ten Američan bol
majiteľom lode len na základe jedného listu papiera, zatiaľ
čo my sme aj bez palubného lístka mali jeho loď, rozosmie-
vala aj mňa.
„V živote treba byť vždy ako na tejto lodi: pasažiermi.
Netreba nič vlastniť!“ pokračoval Leopold, akoby chcel
zdôrazniť svoje rozhodnutie zbaviť sa fabri.
Myslím, že vtedy mi po prvý raz rozprával o Johno-
vi Colemanovi. „Je to výnimočný človek. Musíš sa s ním
stretnúť,“ povedal. „On je skutočne veľký učiteľ a môže ťa
naučiť meditovať.“

331
 Zaspali sme tam, kde sme boli. Občas, keď sa zmenil
vietor, som zacítil závan dymu, ale bol som príliš unavený,
aby som sa premiestnil. Zobudilo ma až slnko.

Veľkú časť dňa som strávil na mostíku. V zadnej časti lode

boli vlečné laná zvinuté do obrovských kružníc a tvorili
veľké hniezda, kam by prehistorické vtá mohli znášať
vajcia. Ja som sa tam opaľoval a čítal Somerseta Maughama,
občas aj nahlas, aby som zapojil Leopolda do „konverzácie“.
Neušetril som ho rozprávania o tom, ako William So-
merset Maugham prišiel do Bangkoku, ubytoval sa v Orien-
tal Hoteli, dostal záchvat malárie a riaditeľka hotela, Nemka,
sa snažila presvedčiť lekára, aby si ho odniesol preč, pretože
nechcela, aby zomrel v hoteli. Chudák Maugham! Bude
sa v hrobe obracať teraz, keď sa Oriental Hotel chváli, že
patril k ich najvýznamnejším hosťom, venovali mu jednu
suite, všet jeho knihy zviazali a vystavili do skrin na
bambusovej verande, a dokonca zaradili jeho fotku do menu
spolu s radami, čo by jedol na raňajky a pil pri západe slnka.
Popoludní bolo teplo neznesiteľné, ale bolo akurát
obdobie dažďov a pravidelná búrka o tretej priniesla
očakávané osvieženie. Nebo potom zostalo ako obrovská
freska mnohorakých odtieňov modrej, čiernej a sivej,
s bielymi nehybnými oblakmi, ktoré vyzerali ako veľkolepé
monumenty.
Loď sa plavila veľmi pomaly, niekedy sa zdalo, akoby sa
ani nehýbala. Odrazu sa len spustil alarm požiaru na palube,
ale nikto nevyzeral vystrašene. Na vine bol prehria aku-
mulátor a kapitán dal pon ešte viac spomaliť, maximálne
na tri uzle. Prídeme do Kompong Somu o deň neskôr.
More osirelo. Jediná loď, ktorú sme po celé hodiny
videli, bola ďalšia stará nákladná loď s barmskou posádkou,
ktorú naši poznali. Snažili sa s nimi spojiť cez vysielačku,
ale nikto neodpovedal.

332
 „Cestovanie má zmysel len vtedy, keď sa človek vráti
s nejakou odpoveďou v kufri,“ začal Leopold. „Ty veľa ces-
tuješ, našiel si ju?“
Aj pre neho bola táto plavba loďou akousi prestávkou,
oslobodením od bežnej rutiny. Leopold trávil dlhé prázdne
chvíle, ktoré nám plavba postovala, úvahami o tom, čo
mu ležalo na srdci, a ja som bol ako vrece z piesku, na
ktorom si boxer trénuje údery. Táto päsťovka ma tvrdo
zasiahla, pretože ja som vedel, že tú odpoveď som nenašiel.
Ba dokonca som cestou prišiel aj o tých pár istôt, ktoré
som si myslel, že mám. Možno práve to bola tá odpoveď,
ale nepovedal som to a v snahe odľahčiť tón som dodal, že
cestujem, lebo mám v podstate povahu utečenca: skôr či
neskôr musím vždy ujsť odtiaľ, kde práve som. Leopold sa
však neuspokojil.
„Obaja sme strávili polovicu života v Ázii a zažili mno-
ho zvláštnych vecí,“ povedal. „Museli sme si predsa z toho
vziať aspoň nejakú iskierku. Nemôžeme sa vrátiť domov
s prázdnymi kuframi a plnými rečami príbehov. Ako starí
námorníci.“
Nikdy som sa nezamýšľal ani nad tými kuframi, ba
dokonca ani nad tým, čo si do nich vložím na spiatočnej
ceste. Ak sa raz vôbec budem chcieť vrátiť!

Loď namáhavo odkovala a s každým výdychom sa zdalo,

že je to už posledný. Odrazu sme začuli obrovský rachot,
akoby sa drvili kamene v mlyne. Mladík s dlhými vlasmi
zodpovedný za motory sa poškriabal na hlave a zmizol
v horúcich útrobách lode. Tentoraz bolo na vine čerpadlo.
Porucha, ktorá sa dala opraviť. A pokračovali sme ďalej.
Hovel som si v hniezdočku z vlečných lán a čítal Mau-
ghama, keď ma prišiel navštíviť malý vtáčik. Viackrát ma
obletel, zatrilkoval, podišiel ku mne blízko a odletel preč. Len
nakrátko, ale aké pekné prekvapenie, tam uprostred mora!

333
 Pekná kucháročka nám na večeru uvarila dusené
bravčové paprč, smažené rybič a zeleninu na ďumbie-
ri. A ryže sme mali do prasknutia. Jedli sme všetci spolu,
okrem dvoch chlapcov, ktorí zostali strážiť veliteľský mostík
a hliadkovať na tmavom mori bez jediného svetla. Akoby
jedlo nebolo už dostatočne štipľavé, Barmčania si ustavične
brali zo starého skleného pohárika červené feferón, do
ktorých pri každom súste zahryzli. Po večeri najmladší
námorník každému podal betelový zvitok do úst.
Kapitán si všimol, že pre mňa a pre Leopolda to ne-
bol práve najvhodnejší dezert, a tak poslal po fľašu džinu
a citrónovej šťavy. Vydržali sme spolu do neskorej noci. Boli
sme pre neho prestávkou, oslobodením od bežnej rutiny
a chcel sa vyrozprávať. Mal štyridsaťštyri rokov a už dvadsať
rokov sa plavil na lodi. Bol tak trochu všade a robil tak trochu
všetko, od pašovania cigariet po pašovanie elektroniky.
V Rangúne mal rodinu, ale nemohol sa k nej vrátiť. Postavil
sa proti diktatúre a zatkli by ho. Všetkých členov posád
si vybral sám, každého jedného, a oni mu boli absolútne
verní. Žiaľ, všetkých bolo škoda na tej lodi, kde vykonávali
takú ničotnú prácu, ako povedal. Strojmajster bol inžinier,
dvaja pomocní námorníci študovali architektúru. V dôsledku
vojenskej diktatúry Barma zostala zaostalá a všetci sa k nej
správali pohŕdavo, predovšetkým ajčania, dodal kapitán.
ajčania podľa jeho slov nemyslia na nič iné ako na
peniaze. Aj ich budhizmus je žoldniers. V Barme však…
a položil si ruku na hruď, aby mi ukázal svojho Budhu.
V tom momente si všimol, že aj ja som mal jedného na
krku a ako sa to robieva v týchto prípadoch, každý z nás si
sňal svoju retiazku a spojenými rukami ju ponúkol tomu
druhému na obdiv.
Jeho Budha ho už zachránil v rozličných situáciách.
To isté som povedal aj o mojom. Možno to bola pravda,
ale nikdy predtým som nad tým nerozmýšľal. Aj vtedy

334
v Poipete, keď sa Červení Kméri chystali strieľať, mal som
ho na krku, ale ani vtedy, ani potom som si tieto dve veci
nedal do súvislosti. Ten Budha nebol pre mňa amuletom. Bol
to predmet, na ktorý som si zvykol, ako na hodin, ktoré si
človek automatic každé ráno dáva na zápästie. Mal som
ho od roku 1972. Keď som prvý raz prišiel do Kambodže,
všimol som si, že vojaci si počas bojov dávali do úst malých
Budhov, ktorých mali na krku. Povedali mi, že pomáhajú
odpudzovať guľ a rozhodol som sa, že ho potrebujem aj ja.
Kúpil som si teda malého Budhu zo slonoviny a dal
som si ho navliecť u čínskeho zlatníka. Bolo ho potrebné dať
požehnať nejakému mníchovi a Pran, môj tlmočník, ktorý
sa neskôr preslávil, keď sa jeho životný príbeh za Pol Pota
a útek do Thajska stal námetom filmu Vražedné polia ( e
Killing Fields), mi navrhol, aby sme šli k predstavenému
najsvätejšej pagody v Phnom Penhi, na vrchu záhadného
kopca uprostred mesta. Pran zorganizoval obrad a určil jeho
cenu: zaplatím za fresku jednej scény zo života Osvieteného
na kazetovom strope, ktorý mnísi práve reštaurovali.
A tak som sa v jedno popoludnie ocitol posediač na
zemi pred bonzami, ktorí spievali zvláštne litánie určené
na moju osobnú ochranu.
„Pred čím?“ opýtal sa predstavený pagody Prana medzi
jednotlivými spevmi.
„To musia vedieť oni,“ zašepkal som ja. Pran všetko tl-
močil, ale bonz stále nechápal, pred čím som sa chcel chrániť.
„Nuž, aké povolanie vykonáva tento tvoj cudzinec?“
„Je novinár.“
„No výborne,“ zajasal bonz, akoby tento fakt konečne
všetko objasnil. „Tak sa musí chrániť pred ohňom, vodou
a syfilisom.“ A opäť sa zapojil do vytrvalého odriekania
žalmov spolu s ostatnými. Malého Budhu mi vrátili. Ja som
odovzdal dohodnutý milodar a odvtedy ma už viac nijaký
z tých neduhov netrápil.

335
 Aj ten Budha mal však svoje tabu: bolo potrebné sňať
si ho pred milovaním. Pran mi vysvetlil, že v „súrnych
prípadoch“ stačilo zahodiť ho spolu s retiazkou za chrbát.
Dôležité je, aby nevidel!
Pekná kuchárka sa začítala do komiksov na palande
pod ventilátorom. Keď videla, že kapitán nechodí, zaspala.
A my sme sa naďalej rozprávali. Po dopitej fľaši džinu chcel
kapitán urobiť revolúciu za oslobodenie Barmy od diktátorov,
Leopold chcel oslobodiť svet prostredníctvom meditácie a ja
som chcel vrátiť všetkých do minulosti pohľadať ten bod,
v ktorom sme sa vydali nesprávnou cestou.
Keď som sa vrátil na miesto pod komínom, loď rozrá-
žala šumivé fosforové vlny, noc bola tak výnimočne tmavá
a nebo preplnené hviezdami bolo také hlboké, že takýto
obraz som asi nikdy predtým nevidel. Spal som dobre, kým
ku mne z kuchyne nezaviala výborná vôňa kadidla a smaže-
ných vajec. Pekná kuchárka vstala ako prvá, všetko upratala,
k oltáru priniesla svoje milodary a chystala nám raňaj.
„Jedného dňa sa aj ona oslobodí spod kapitánovho
otroctva a ako letuška bude servírovať zmrazené omele
na palube lietadla spoločnosti ai International,“ skonšta-
toval Leopold. Ona o tom možno aj snívala, ale ja som jej
to nedokázal priať.

Vošli sme do záto Kompong Som presne o deň neskôr. Wi-

lliam Somerset Maugham pred polstoročím prešiel rovnakú
vzdialenosť za omnoho kratší čas. Pláže boli úplne biele. Za
korunami paliem nebolo vidno nijaké stavby a Kambodža
vyzerala z diaľ ako opustený ostrov.
Všetci námorníci sa osprchovali, obliekli si čisté nohavi-
ce a tričká a boli pripravení vystúpiť z lode. Aj my. Z prístavu,
ktorý sme videli čoraz bližšie uhniezdený v zátoke, sa však
neuvoľnil hliadkový čln, ktorý nám mal priviezť pilota. „Tu
je Nagarose… Nagarose, počuješ ma?“ ustavične opakoval

336
kapitán do vysielač. Nijaká odpoveď. Hodinu. Dve. Nič.
Barmčania sa prezliekli opäť do pracovnej rovnoša a začali
pobehovať po lodi.
Ja som si poležiač čítal Maughama na jednej z lavičiek
v jedálni. Keď vystúpil z lode, aj on sa vybral do Phnom Pe-
nha a odtiaľ do Angkoru. Ako mnohí iní návštevníci, zaujal
ho predovšetkým Ta Prom, chrám ponechaný v džungli,
pretože práve tam v prírode, ktorá si späť podmaňovala
človekom položené kamene, pocítil „najmocnejšie zo všet-
kých božstiev“.
Na mňa však vždy najviac zapôsobili tie chrámy, kde
sa mi videlo, že ľudská práca ako taká sa dotýka niečoho
božského. Na svete existujú miesta, kde sa človek cíti hrdým
členom ľudskej rasy. Jedným z takých miest je istotne aj
Angkor. Za jeho sofistikovanou a intelektuálnou krásou
stojí niečo hlboko jednoduché, arche pálne, prirodzené;
čo zasiahne srdce bez toho, aby to muselo prejsť cez rozum.
V každom kameni je akási vnútorná veľkoleposť, z ktorej si
človek napokon odnesie aj ten rozmer.
Netreba vedieť, že pre staviteľov mal každý detail svoj
význam, že každý kameň, každá socha, každé nádvorie,
každé cimburie tvorilo kamienok obrovskej mozai, ktorá
mala predstavovať rozličné sve , vrátane toho vyššieho,
a uprostred mala byť mýtická posvätná hora Méru. Človek
nemusí byť budhistom či hinduistom, aby pochopil. Stačí
sa uvoľniť, aby pocítil, že v Angkore už nejakým spôsobom
niekedy bol. „Ruiny Angkoru som videl už vo svojich det-
ských víziách, už vtedy boli súčasťou môjho múzea,“ napísal
Pierre Loti v roku 1901, keď sa hrdina jeho diela Un pèlerin
d’Angkor vydal do džungle, pretože si pamätal, že ako dieťa
sa snažil z okna otcovského domu vidieť tie mýtické veže.
V roku 1972 som z okna vysokého Grand Hotela v Siem
Reape uvidel veže Angkor Vatu aj ja, ale nepodarilo sa mi
k nim dostať. Červení Kméri obsadili celý areál chrámov

337
a sivé štíhle veže vyčnievajúce nad zeleným lesom sa mi
videli ako nedosiahnuteľný prízrak. Cestu, ktorá vedie
z hotela priamo k chrámom, na siedmom kilometri prerušila
priekopa. Bol tam front a priblížiť sa znamenalo dať svoj
život do rúk hocijakému záložnému ostreľovačovi, ktorý
striehol za stromom.
Keď sa mi o osem rokov neskôr podarilo prejsť po-
sledných šesť kilometrov tejto ces , Angkor sa mi videl
ešte dojímavejší, tragickejší, záhadnejší, než som si vedel
predstaviť.
Vietnamci akurát zvrhli Pol Potov režim a Červených
Kmérov a Kambodžania, ktorých som stretal, hladných
a chorľavých, vyzerali ako pozostalí stratenej a dezorien-
tovanej rasy bez akéhokoľvek vzťahu s veľkosťou a slávou,
o ktorej svedčili ich monumen .
Kméri v priebehu storočí zabudli na Angkor, svoje
slávne hlavné mesto postavené medzi devia m a jedenás m
storočím a opustené v roku 1431 po tom, ako ho obyvatelia
Siamu zrovnali so zemou. Keby Mouhot „znovu neobjavil“
Angkor pre celý svet a pre samotných Kambodžanov, Kméri
by nemali nijaké dejiny, z ktorých by mohli vychádzať.
A predsa v tom ohromnom komplexe bolo všetko. Bol
v tom život: ten minulý a ten budúci. Áno, pretože Angkor
bol okrem iného aj akési proroctvo zanechané v kameni
pre tých, ktorí prídu po nás. Alebo aspoň mne sa tak zdalo,
keď som tam prišiel pomedzi krik opíc a cvrkot cikád. A ten
pocit ma odvtedy neopustil.
Bol som jediným návštevníkom. Spoločnosť mi robil
Pich Keo, jeden zo starých sprievodcov, ktorý prežil Pol
Potove masakre. Kambodža bola jedno nekonečné pole
smrti a veľkosť Angkoru akoby zvláštne odzrkadľovala
veľkosť tej tragédie.
V jednom z tých basreliéfov som videl tie isté scény
mučenia, ľudí rozrezaných, rozkrájaných na kusy, napichnu-

338
tých na koly, dobitých na smrť alebo ako korisť pre krokodíly,
o ktorých som počul na cestách touto krajinou. Tie isté
príbehy, o ktorých mi rozprávali tí, ktorí prežili v táboroch
smrti, tam boli vytesané do kameňa desať storočí predtým.
Žeby proroctvo? Varovanie? Alebo jednoducho konštatova-
nie, že život je nezmeniteľný, že sa v ňom vždy strieda radosť
s násilím, potešenie s umučením? V basreliéfoch to tak bolo.
Vedľa scén hrôzostrašného utrpenia sa nachádzali scény
ohromného pokoja; vedľa katov, ktorí naháňali strach, boli
vláčne telá tanečníc. Orgie bolesti a orgie šťastia, toto všetko
pred obrovskými kamennými úsmevmi, pred privretými
očami tých záhadných tvárí v džungli. Nepochyboval som
o tom: odkaz Angkoru zostával počas stáročí rovnaký. Na
architráve dverí bol starobylou rukou vyrytý nápis, ktorý
mi Pich Keo preložil: „Múdry vie, že život je iba iskierka
zapálená silným vetrom.“

Hodiny plynuli. Z kabíny komandanta sa ustavične ozýval

hlas jedného z chlapcov: „Tu je Nagarose… Nagarose. Počuješ
ma?“ Nijaká odpoveď. Zmocnil sa ma veľmi zvláštny pocit pri
pohľade na to mestečko vzdialené len niekoľko sto metrov,
bola noc, bolo vidieť svetlá áut, bolo počuť hukot motor.
Všetko také blízke a také vzdialené.
Až o desiatej hodine na ďalší deň ráno palubná vysie-
lačka zaznamenala odpoveď. Pilot vraj príde, ale nie hneď.
Bolo potrebné počkať.
Prišiel na palubu v skorých popoludňajších hodinách.
Len on poznal prístav a svoju prácu vykonával počas všet-
kých minulých režimov. Aj počas Červených Kmérov: potre-
bovali ho, aby mohli ukotviť lode svojich čínsch spojencov,
ktorí im dodávali tovar.
O štvrtej popoludní sme sa ja a Leopold so všetkými
rozlúčili a vystúpili sme z lode. Boli sme v Kambodži, mohli
sme ísť slobodne, kamkoľvek sme chceli… ale bez vstupného

339
víza. To však bude problém pri odchode, pomyslel som si.
Najsúrnejším problémom bolo dostať sa do Phnom Penha.
Z Kompong Somu do hlavného mesta je to dvestodeväť-
desiatšesť kilometrov, asfaltová cesta je jednou z najlepších
v tejto krajine, ale práve preto, že sa po nej prepravuje aj
väčšina dodávaného tovaru, patrí zároveň k najneistejším.
Vládni vojaci prezlečení za Červených Kmérov, skutoční
Červení Kméri i jednoduchí banditi položia kmeň stromu
doprostred cesty, vyrabujú kamión a vykradnú autá. Z času
na čas, aby si získali rešpekt, zabijú pár ľudí.
Zišli sme len do nedávno otvoreného hotela v Kompong
Some, kde sa ubytovávali predstavitelia OSN a všetkých
ďalších organizácií zapojených do medzinárodného úsilia,
ktoré malo priniesť do Kambodže demokraciu. Prvý dojem
bol, že v rytme dolárov sa demokracia vyvíjala úspešne.
Mesto Kompong Som, ktoré ešte rok predtým malo po
ôsmej hodine večer sotva nejaké zažaté svetielko, sa teraz
zmenilo na ville lumière s reštauráciami a barmi otvorenými
do neskorého večera a veľkou diskotékou, kam prichádzali
z provinčných dedín mnohé dievčatá oblečené ako bábiky
a namaľované ako masky z japonského divadla. Prostitúcia
– už som sa to naučil – je prvým znakom liberalizácie
a hospodárskeho rastu!
Izbu som mal priamo pod tanečným parketom a nespal
som až do jednej hodiny v noci, keď bubnovanie hudby
prestalo a všetok ten šťastný dav už prenajatých alebo ešte
neprenajatých dievčat, odborníkov na humanitárnu po-
moc, medzinárodných vojakov a policajtov, podnikateľov
a volebných pozorovateľov, unavených a spotených, prešiel
pomedzi rady žobrajúcich Kmérov v starých vojenských
uniformách, ktorí vystavovali svoje prázdne klobú, uťaté
nohy, ru bez dlaní a patetické úsmevy ich súcitu. Medzi-
národné spoločenstvo, ktoré prišlo do Kambodže priniesť
demokraciu, sa konečne poberalo do postele.

340
 V Kompong Some bol najdôležitejšou jednotkou OSN
batalión Francúzskej cudzineckej légie. Prijal nás plukovník:
vysoký, elegantný, modrooký, s dvomi jazvami na líci akoby
na mieru, sebaistý a veľmi milý. Keď začul to nezvyčajné
Leopoldovo priezvisko, zadíval sa na neho. „… ako nadporu-
čík z Dien Bien Phu?“ opýtal sa. „Áno, môj bratranec,“ odvetil
Leopold. Plukovník spozornel a pozdravil ho vojenským
pozdravom, akoby práve on bol jedným z významných
padlých v tej bitke, a teda aj jedným z hrdinov Légie.
Pozval nás na raňaj a po chvíli sa nás, samozrejme,
spýtal, prečo sme tam prišli po mori. Porozprával som mu
svoj príbeh a plukovník poznamenal: „Škoda, že ste neces-
tovali v tom vrtuľníku do Siem Reapu. Veštec vám povedal:
,Ak prežiješ letecké nešťastie v roku 1993…‘ Vy ste sa teda
mali zúčastniť tej havárie a prežiť. Len tak by ste si teraz boli
istý, že sa dožijete osemdesiatich š roch rokov!“ Pobavilo
ho, že som na to nepomyslel skôr.
Plukovník nám poradil, aby sme odcestovali do Phnom
Penha skoro. Lesné pasce sa obvykle stavali v skorých po-
poludňajších hodinách. Dovolil nám vziať si ako tlmočníka
starého Vietnamca, ktorého sme už raz stretli na trhu a ktorý
hovoril po číns, kmérs, anglic a francúzs. Aj on ako
prístavný pilot vykonával prácu informátora pre všet
minulé režimy (možno s výnimkou Pol Potovho) a Légia
mu dávala päťdesiat dolárov mesačne, aby postoval každý
deň správy o tom, aké hlasy sa šírili v meste. Povedal nám,
že jeho report často pozostával len z troch písmen: RAS
(rien à signaler).
Starý špión nám bol ohromne nápomocný. Zohnal
auto a šoféra, ktorý bol ochotný zaviezť nás až do Phnom
Penha, cestou sa viackrát zastavil a informoval sa v dedinách
o situácii v najnebezpečnejších úsekoch.
Cesta bola po dlhé kilometre opustená, bez jediného
auta, ktoré by sme stretli. Prechádzali sme okolo zhrdza-

341
vených vrakov áut, ktoré v minulosti prepadli a nechali
opustené. Pod vplyvom tepla akoby sa v diaľke objavovali
prízra a niekedy sa skutočne zdalo, že o niekoľko sto
metrov ležia na asfaltovej ceste kmene stromov a okolo nich
sa pohybujú ozbrojení ľudia. Cestovali sme so zadržaným
dychom a ticho bolo znakom strachu, ktorý si každý z nás
nechával pre seba.
Keď sme prišli na perifériu Phnom Penha, všetci sme si
vydýchli. „Misia splnená: RAS,“ povedal vietnamský špión.
A rozosmiali sme sa.
Keď sme prechádzali popri letisku, zbadal som lietadlo
thajskej leteckej spoločnosti, ktorá každý deň prevádzkuje
linku Bangkok – Phnom Penh. Akurát pristávalo a niečo
mi napadlo.
Dal som zaparkovať auto, vzal som svoj a Leopoldov
pas a vošiel som do letiskovej haly. Predstieral som, že som
dôležitý zástupca OSN a mávajúc povolením na prednostný
vstup, ktoré bolo už mimochodom mesiace neplatné, som
sa zamiešal pomedzi pasažierov do radu pred pultom, kde
každý za dvadsať amerických dolárov dostal vstupné vízum.
Vyplnil som formuláre, podpísal som ich aj za Leopolda,
zaplatil som a podišiel som k imigračnej búdke.
„A toto?“ spýtal sa policajt.
„To je pas môjho priateľa… tamtoho, čaká na batožinu,“
povedal som a prstom som ukázal na dav. Bum, bum. Dva
údery, dve pečiat a o chvíľu som bol vonku.
A takto som dvadsiateho mája 1993 pricestoval do
Phnom Penha z Bangkoku, oficiálne… lietadlom!

342
 Kambodža:
Budhovo obočie

V Kambodži som sa nikdy dobre nevyspal. Vo vzduchu bolo

niečo, čo sa v noci, v tichu vracalo na povrch, čo okolo mňa
zaváňalo, pre čo som bol neustále v strehu a čo mi bránilo
úplne sa oddať hlbokému odpočinku. Aj keď sa mi podarilo
zaspať, bolo to vždy len nakrátko, zotrvával som v ľahkom
spánku, z ktorého som sa ustavične prebúdzal, aby som
opäť zacítil tú prítomnosť, poobzeral sa okolo a nevidel
nič. Nikoho.
Počas vojny sa mi to nikdy nestalo. Začalo to na cestách
touto krajinou; prvý raz, keď som sa sem vrátil krátko po
páde Pol Pota.
To, čo sa stalo v Kambodži v rokoch 1975 až 1979 počas
režimu Červených Kmérov, prekonávalo tie najstrašnejšie
hororové fantázie; tú hrôzu si človek nemohol vôbec pred-
staviť. Celá spoločnosť bola naruby, mestá boli opustené,
pagody zničené, náboženstvo zakázané a ľudia pravidelne
vraždení v neustálych očistných orgiách. Milión a pol, mož-
no dva milióny Kambodžanov – tretinu populácie – elimi-
novali. Hľadal som tých, ktorých som poznal, ale nenašiel
som nikoho. Všetci skončili ako „hnoj na poli“, pretože ako
vravievali Červení Kméri, aj „kontrarevolucionári“ musia
k niečomu slúžiť, aspoň ako mŕtvoly.
Mesiac som cestoval trýznenou krajinou a zbieral som
svedectvá o tomto šialenstve. Ľudia boli z tej hrôzy natoľko
zdesení, natoľko omráčení, že často o nej ani nedokázali ale-

343
 bo jednoducho nechceli rozprávať. Na vidieku mi ukazovali
„zberné strediská na elimináciu nepriateľov“ – obvykle to
boli staré školy –, kde zostávali stopy po mučení, studne,
z ktorých už nebolo možné piť, pretože boli preplnené
mŕtvolami, ryžové polia, kadiaľ sa niekedy nedalo prejsť
bez toho, aby človek nepošliapal kosti tých, ktorých tam
dobili na smrť palicami, aby ušetrili guľ.
Všade sa odkrývali nové masová hroby. Mnohí pozo-
stalí už nedokázali nastúpiť do člna, odkedy videli, ako ich
príbuzných zaviezli doprostred jazera a nechali napospas
hladným krokodílom. Iní sa už nedokázali vyšplhať na pal-
mu, lebo Červení Kméri používali stromy, keď vystavovali
svoje obete skúške prežitia pri rozhodovaní o tom, kto má
ďalej žiť a kto má umrieť. Tí, ktorým sa podarilo dostať až
na vrchol, boli považovaní za užitočných roľníkov; tí druhí
za intelektuálov, ktorých sa treba zbaviť.
Odvtedy Kambodža nebola už nikdy taká ako predtým;
stopy po utrpení boli všade a neviditeľný náboj bolesti,
ktorá sa nahromadila za š ri ro Pol Potovej vlády, za-
pĺňal vzduch, zaťažoval ticho a spôsoboval bezsenné noci.
Ani ja som už nemohol počúvať hlas gekóna, hovoriacej
jašterice bez toho, aby som počítal každý vreskot tak, ako
sa to robí s lupienkami margarét, bez toho, aby som sa ho
naliehavo pýtal: „Zomriem? Nezomriem… Zomriem?“ Už som
sa nemohol viac s radosťou dívať na rad paliem a podvedo-
me nemyslieť na to, že tie najvyššie sú najviac pohnojené
mŕtvolami. V Kambodži dokonca aj príroda stratila svoju
utešujúcu nevinnosť.
S Leopoldom sme sa ubytovali v Hoteli Monorom
v centre Phnom Penha. Nájsť voľnú izbu však nebolo jedno-
duché. Mesto zaplavili cudzinci: vojaci, správcovia, odborníci
na to či na tamto, novinári.
Medzinárodné spoločenstvo ro ignorovalo tra-
gédiu v tejto krajine a teraz konečne masívne zasiahlo.

344
Istotne nie preto, aby nastolilo poriadok, potrestalo vra-
hov a vrátilo do života trochu slušnosti! Toto bolo „poli-
tic“ nemožné. Čína, ktorá vždy podporovala Pol Pota
a Červených Kmérov, nebola ochotná svojich chránencov
opustiť, a tak „veľmoci“ našli pre malú Kambodžu jedno
z tých riešení, ktoré sú potrebné na ospravedlnenie
akejkoľvek nemorálnosti: kompromis. Slávnostným
podpisom Parížskych dohôd v roku 1991 sa na masakre
zabudlo, kati i obete sa stali rovnocennými, rozličné sku-
piny bojovníkov vyzvali zložiť zbrane a ich vodcov ísť do
volieb. Nech vyhrá ten najlepší! Akoby Kambodža v roku
1993 bola Periklovými Aténami.
Tentoraz som bol v Phnom Penhi už niekoľko dní a mal
som dojem, že som svedkom ohromného zinscenovaného
šialenstva.
V paláci z tridsia ch rokov, v rezidencii francúzskeho
guvernéra, sa usídlilo veliteľstvo UNTAC, misia OSN v Kam-
bodži, poverená uplatnením Parížsch dohôd. Každý deň
z peknej terasy mladík francúzskej národnosti postoval
informácie a dával inštrukcie päťsto novinárom, ktorí prišli
z celého sveta, aby boli svedkami „prvých demokratických
volieb v dejinách Kambodže“; ďalší, Američan, vysvetľoval,
že je zakázané fotografovať voličov pri urnách a pýtať sa ich
pri východe z volebných miestností, koho volili.
Na vyšších poschodiach, v malých kanceláriách
vytvorených v niekdajších rozsiahlych priestoroch ďalší
medzinárodní funkcionári, advokáti a sudcovia zapožičaní
z rozličných krajín či univerzitní profesori pracujúci na
zmluvu pre OSN sedeli za počítačmi v snahe vypracovať
plán rozvoja a modernizácie krajiny, pripravovali novú
ústavu, písali zákony na reorganizáciu colníc, odstránenie
korupcie, reštrukturalizáciu školského systému a ngo-
vanie nemocníc. Podľa ich slov to bola pre Kambodžu
jedinečná príležitosť znovu sa postaviť na nohy, aby sa opäť

345
 stala normálnou krajinou. Bol tam totiž celý svet a snažil
sa jej pomôcť.
Na papieri to bola pravda. Organizácia spojených náro-
dov pôsobila v Kambodži už viac ako rok prostredníctvom
dvadsiatich dvoch tisícov vojakov a civilistov a s dvomi
a pol miliardami dolárov k dispozícii. Nanešťastie však
OSN nedokázalo s týmito ľuďmi a prostriedkami urobiť
to, čo Parížske zmluvy stanovili ako prvý krok mierového
procesu: odzbrojiť bojovníkov. Červení Kméri kategoric
odmietli zložiť zbrane a naďalej ich ukrývali a zabíjali nimi,
zatiaľ čo ich formálny vodca Khieu Samphan, Pol Potova
pravá ruka a ten, ktorý zracionalizoval genocídu, žil v Phnom
Penhi a stretával sa s predstaviteľmi OSN a veľvyslancami
západných krajín, ktorí mu podávali ruku a oslovovali ho
„excelencia“.
Avšak medzinárodné spoločenstvo nemohlo prijať
porážku. Cieľom tejto operácie boli voľby. Tak nech sú
teda voľby! Aj keď chýbajú akékoľvek predpoklady. Ako
vraveli diplomati, podstatné bolo postaviť ekonomiku na
nohy a rozbehnúť mierový proces. Červení Kméri sa skôr
či neskôr aj tak pridajú.
Mal som dojem, že „medzinárodné spoločenstvo“, tá
zvláštna, nedefinovateľná zmes ľudí všetkých farieb, roz-
merov a jazykov, ktorých jediným spoločným záujmom bol
zárobok, denná náhrada výdavkov vo výške 150 amerických
dolárov, čiže ročného miestneho zárobku, chce zostať v Kam-
bodži za cenu akéhokoľvek kompromisu.
Osud Kambodžanov nebol v tej chvíli maximálnou prio-
ritou. Pre OSN bolo na prvom mieste doviesť do zdarného
konca operáciu v Kambodži, aby ju mohli zopakovať aj inde.
Avšak kto je tá Organizácia spojených národov?
Holil som sa a počúval som pritom prenosné rádio,
ktoré si vždy nosím so sebou, a zdalo sa mi, že svet je
v rukách tejto novej, všadeprítomnej a spravodlivej vlády:

346
 Organizácie spojených národov. OSN bola v Kambodži,
OSN mala čo povedať k Iraku, OSN chcela zasahovať
v bývalej Juhoslávii a v Afrike. Prvé slová vo všetkých
správach sa týkali jej.
Potom som vyšiel von do ulíc Phnom Penha a OSN
boli indonézski vojaci (tí, ktorí boli zodpovední za masaker
v Dili na ostrove Timor), thajskí vojaci (tí, ktorí strieľali na
neozbrojený dav v centre Bangkoku), OSN boli aj policajti
niektorých ázijských diktatúr. Všetci prišli v modrých
baretoch na hlave priniesť demokraciu a dodržiavanie
ľudských práv.
Organizácia spojených národov predsa len niečo uro-
bila. Svojou prítomnosťou dala opäť dôveru podnikateľom.
Ceny nehnuteľností v Phnom Penhi boli také ako v New
Yorku, všade sa otvárali nové hotely, reštaurácie, diskoté
a bordely. Mierový proces znovu zaviedol logiku trhovej
ekonomi, ktorá nepozná iný princíp ako zisk.
V priebehu niekoľkých mesiacov sa Kambodža stala
destináciou pre špekulantov, väčšinou Číňanov, ktorí prišli
z Bangkoku, Kuala Lumpuru a Singapuru a vďaka obrovskej
korupcii miestneho administratívneho aparátu mali dosah
na zdroje krajiny a zapájali sa do najpochybnejšieho
obchodovania s liečivami po expirácii až po pašovanie
áut a drahých kameňov. Jeden podnikateľ – Američan – sa
snažil v Kambodži pochovať jadrový odpad, ktorý nijaká
iná krajina nechcela.
Všade sa objavovali obrovské nové reklamné nápisy:
„Angkor: pýcha národa“. Žeby pozvanie na návštevu chrá-
mov? Ale kdeže! Nové pivo. Liehovar, ktorý ho vyrábal, bol
výsledkom jedinej zahraničnej investície v priemyselnom
odvetví. Možno pivo nebolo práve to, čo Kambodžania
v tejto chvíli najviac potrebovali, ale ekonomika mala svo-
ju vlastnú logiku. Ako príroda! Po dlhých rokoch vojen
a masakrov život opäť víťazil nad smrťou, ale robil to tým

347
 najprimitívnejším a najkrutejším spôsobom, keď sa človek
človeku stával vlkom.
Na chodníkoch v Phnom Penhi narastal húf žien
a špinavých vyhladnutých detí, ktoré žobrali. Rovnako
však narastal aj počet nových nablýskaných mercedesov,
na ktorých tmavé sklá títo nešťastníci zbytočne búchali
kostnatými prstami.
Mier veľmi rýchlo vytváral dve Kambodže: jednu
s malým počtom bohatých a druhú s množstvom chudob-
ných; jednu v mestách a druhú na vidieku. Opakovala sa
situácia z minulosti; tá, ktorú využil Pol Pot. Takáto bola
jeho teória: mesto je skorumpované, prehnité, nemožno ho
zachrániť. Jediným riešením je opustiť ho a začať odznova.
„Treba sa vrátiť k čistote ryžového zrnka,“ vravieval. Podľa
Pol Pota všetko, čo prišlo zvonka, Kmérov pokazilo a oslabi-
lo. Návrat k sláve Angkoru si vyžadoval pretrhnutie väzieb
s vonkajším svetom a odstránenie všetkých znakov cudzej
prítomnosti. Z tohto vychádzalo aj rozhodnutie vyhodiť
do vzduchu centrálnu banku a nechať poletovať balí
dolárov vo vetre; z tohto vychádzalo postupné zrovnanie
katolíckej katedrály so zemou kameň po kameni; z tohto
vychádzala evakuácia miest, ktoré symbolizovali tú ne-
kambodžskú modernosť, ktorú Červení Kméri nenávideli.
Mesto bolo zlo.
A pozrime sa na Phnom Penh! Živé a skorumpované
mesto, ktoré vstalo z popola. Z pohľadu roľníkov, ktorých
chatrče boli ešte stále zamorené komármi a maláriou, sa
mesto opäť javilo ako niečo, čoho sa treba zbaviť, čo treba
očistiť, a predovšetkým medzi mladými sa už objavovali tí,
ktorí opäť túžili po Pol Potovi. Nebolo to šialenstvo?
Nebolo však rovnako šialené očakávanie OSN, že
vyrieši celý problém Kambodže v krátkom čase a jedno-
ducho voľbami? Neboli šialení takmer ako Pol Pot všetci tí
nkcionári, ktorí si s počítačmi, novými zákonmi, progra-

348
mami a so všetkou dobrou vôľou ako on mysleli, že môžu
Kambodžu prerobiť?
Ak medzinárodné spoločenstvo chcelo urobiť niečo
pre Kambodžanov, malo ich zavrieť do skla na celú jednu
generáciu, ochrániť ich pred susedmi-nepriateľmi, ajčan-
mi a Vietnamcami, pred dravými podnikateľmi, ktorí prišli
ako kobyl využiť príležitosť, len aby čosi zarobili. Mali im
predovšetkým pomôcť žiť v mieri, opäť objaviť seba samých…
A potom, možno sa ich mohli opýtať, či chcú mať monarchiu
alebo republiku, či si želajú skôr stranu so symbolom kravy
alebo stranu so symbolom hada.
Organizácia spojených národov mala namiesto vysiela-
nia odborníkov na ústavné právo, ekonómiu a komunikácie
postnúť skupinu psychoanalytikov a psychológov, ktorí by
sa zaoberali hrôzostrašnou traumou, ktorú tento ľud utrpel.
Pravdupovediac, jeden psychológ-antropológ tam aj
bol, ale súkromne, so štipendiom vysielajúcej univerzi
a videorekordérom. Maurice Eisenbach. Š ridsaťtri rokov,
Austrálčan, bol rovnako ako aj ja presvedčený, že OSN svojou
masívnou prítomnosťou cudzincov a ich logikou odvieva aj
to málo z kmérskej kultúry, čo zázračne prežilo celoplošné
americké bombardovanie a Pol Potove masakre.
Úlohou, na ktorú sa Maurice podujal, bolo zozbieranie
posledných svedectiev tohto vymierajúceho sveta. Jedným
z reťazcov odovzdávania kmérskej kultúry boli podľa neho
kru, čarodejníci, dedinskí liečitelia; už celé mesiace cestoval
naprieč Kambodžou, aby zastihol tých málo, ktorí prežili,
a aby spísal akýsi manuál ich „múdrosti“.
„Podľa kru,“ vravieval Maurice, „väčšinu chorôb spô-
sobujú duchovia. Prečo sa novorodenec v kolíske zmieta?
Lebo matka z jeho predchádzajúceho života sa snaží vojsť
do jeho tela a odniesť si ho preč. Pre Kambodžanov sú du-
chovia tak reálni ako pre nás vírusy. Kto z nás videl vírus
HIV? A predsa veríme, že existuje. Pravdou je, že ani oni,

349
 ani my nemôžeme určovať náš život. Oni to nazývajú osud,
my genetika. Ale aký je v tom rozdiel?“
Maurice ako psychiater vravel, že Kambodžania sú
obeťami masovej traumy. Neustále sa boja, ale nevedia
čoho. „Keďže čas pre nich neexistuje,“ vravieval, „majú
strach zo smrti uplynulých rokov, počas ktorých vide-
li zmiznúť mnoho ľudí, majú strach z dnešného života,
v ktorom sa oni sami vidia ako mŕtvi.“ Podľa Mauricea sa
nijaký nkcionár OSN nepýtal na možné hlboké dôsled
prijatých politických rozhodnutí; čo znamená pre Kmérov
celá tá propaganda okolo volieb. „Kméri sú chorí,“ vravel.
„Ale ktorý lekár kedy predpísal demokraciu na vyliečenie
duševných chorôb?“
Podľa Mauricea tragédia zásahu OSN v takej podobe,
v akej sa uskutočňoval, bola v tom, že skutočným Kmérom
sa nikdy nepodarí stať sa modernými, demokratickými,
kapitalistickými a že jediní, ktorí z tejto situácie vyťažia,
budú Kambodžania čínskeho pôvodu. Vravel, že na vidiek,
kde žijú čistí Kambodžania, sa pokrok dostane len vo forme
čoraz väčšieho vykorisťovania. „S každým novým hotelom,
s každým novootvoreným supermarketom donútia Kam-
bodžanov vzdialiť sa o ďalší krok od ich civilizácie,“ vravel.
Jedine Maurice mi rozumel, keď som tvrdil, že OSN
by namiesto všetkých tých modrých prilieb a všetkých
tých technikov rozvoja mala do Kambodže radšej poslať
nejakého odborníka na duchov, aby vyhnal všetkých tých,
čo spôsobujú ťažký vzduch a bezsenné noci.

Jediný spôsob, ako sa stretnúť s Hocom, bolo vybrať sa skoro

ráno k nemu domov, neďaleko Olympijského trhu, kde mala
jeho manželka malú predajňu ryže.
Hoc bol novinár. Mal motorku a vždy, keď som sa
vybral do Phnom Penha, robil mi taxikára a tlmočníka,
pričom mi nesprostredkoval len jazyk, ale aj politiku. Veľ-

350
mi som si ho obľúbil: aby prežil, musel absolvovať všet
tie kotrmelce cez kambodžskú politiku, ale jeho srdce
zostalo čisté.
Narodil sa pod Sihanoukom, keď mali všetci povin-
nosť byť stúpencami monarchie; študoval právo v období,
keď bolo potrebné vyhlasovať sa za republikánov; utie-
kol pred Pol Potovými tábormi smrti predstierajúc, že je
marxisticko-leninistický roľník. Keď v roku 1979 v Kam-
bodži zasahovali Vietnamci, aby ukončili Pol Potov režim,
Hoc sa stal pro-sovietsm komunistom, a tak ho poslali
študovať do Hanoja a do rôznych krajín východnej Európy.
Po páde Berlínskeho múru a príchode OSN a mnohých
iných medzinárodných organizácií sa Hoc ako mnohí jeho
kolegovia mohol posledný raz obrátiť a nájsť dobre platenú
prácu. Ale nie. Zostal členom strany, avšak v myšlienkach
slobodný. Zdržiaval sa mimo skorumpovaných kruhov,
ktoré sa čoraz väčšmi šírili, a za skromnú odmenu viedol
politický týždenník.
Zastihol som ho v jeho obrovskej betónovej miest-
nosti otvorenej do ulice. Požiadal som ho, aby mi pomohol
s príbehom o voľbách a aby mi zohnal najlepšieho veštca
v meste. Tentoraz ma však nezaujímal až tak môj vlastný
osud – zozbieral som o ňom predsa už rozličné verzie – ako
skôr odpoveď na otázku, ktorá mi od začiatku roka vírila
v hlave: či je naozaj možné predvídať budúcnosť, či človek
naozaj v sebe nosí zárod toho, čo ho čaká; Kambodža bola
miestom, kde to bolo potrebné preveriť. V priebehu š roch
rokov každý tretí človek v tejto krajine zomrel, väčšinou
násilnou smrťou. Predvídali to všetci? Varoval azda niekto
pred možným krviprelievaním?
Ak je v dlani jednej ru znak choroby, ktorá človeka
zasiahne ako osemnásťročného a možnosť infarktu v päťde-
siatke, čo asi muselo byť napísané v dlaniach dvoch miliónov
Kambodžanov, ktorí videli koniec svojho sveta sedem-

351
násteho apríla 1975? Masové hroby v Kambodži boli plné
ľudí predurčených skončiť práve tam. Ak nikto nedokázal
prečítať túto ich budúcnosť, znamená to teda, že ktokoľvek
je presvedčený, že to robiť vie, je podvodník; znamená to, že
budúcnosť nemá v rukách nikto, že nie je ani vo hviezdach.
Znamená to, že osud neexistuje.
Hoc nevedel, kto je najlepší veštec v Phnom Penhi,
ale poznal jedného, ku ktorému jeho manželka pravidelne
chodievala. Býval za trhoviskom Doeun kol.
Vybrali sme sa tam v neskorých popoludňajších hodi-
nách. Jeho dom bol postavený vysoko na drevených koloch,
na zablatenej ulici plnej jám. Vyšli sme hore po strmých
schodoch. Vyzuli sme sa, sadli sme si na širokú dosku-posteľ
na terasu a tam sme čakali.
Veštec bol v tmavej miestnosti osvetlenej len olejovou
lampou. Na dverách bol kriedový nápis: „Telesná žiadosti-
vosť, žiarlivosť, násilie, opilstvo, neústupčivosť, ambicióz-
nosť: ak sa nedokážeš zbaviť ani jedného tohto zla, nikdy
nebudeš mať pokoj.“ Opäť ma zaujalo, že takmer ako vždy
okolo týchto osobností, aj tu bol úžasný pokoj. Muž sa práve
zaoberal osudom celej rodiny.
So záujmom som sledoval, ako úctivo a ohľaduplne sa
Hoc v tom dome správal a aké vhodné gestá používal voči
žene, ktorá nám priniesla vodu. Bol komunista, ale zostal
Kmérom a veštec bol pre neho kňazom. Ako všetci Kméri
aj Hoc veril v moc amuletov.
On sám mal jeden veľmi mocný amulet: Budhu, ktoré-
ho mu dala jeho matka v roku 1979 a ktorý ho počas vojny
ochraňoval pred zvyškom Pol Potovej armády. Tabu toho
amuletu spočívalo v tom, že Hoc nesmel jesť psie mäso.
Raz však zo zdvorilosti k vietnamským vojenským radcom,
s ktorými cestoval, musel ochutnať kus ich duseného psie-
ho mäsa a presne v tom momente Červení Kméri napadli
dedinu, v ktorej sa nachádzali. Zachránil sa len zázrakom.

352
 Podľa toho, ako Hoc vytreštil oči, keď mi o tom roz-
prával, musel byť ten príbeh pravdivý. On ho istotne tak
prežíval. Ukázal som mu svojho Budhu a Hoc sa ma spýtal,
ako dlho som ho už nedobíjal. Dobíjať? Áno, amule časom
strácajú silu a treba ich dobiť. Žeby sa môj Budha nedobíjal
viac ako dvadsať rokov? Podľa Hoca už istotne „zhasol“.
Poznal jedného bonza v pagode neďaleko letiska, ktorý
dokázal šikovne vrátiť amuletom ich moc. Práve on dobil
aj ten jeho! „Tento bonz je zvláštny,“ dodal Hoc. „Niekedy
sa ukazuje ako starec, inokedy ako mladík.“ Jeho opis ma
zaujal. Jedného dňa sa za ním vyberieme.
Rodina, ktorá sa bola radiť s veštcom, vyšla von. Teraz
bola na rade žena, ktorá prišla so svojou dcérou, a my sme
si sadli na zem za ne.
Žena chcela predať pozemok a prišla sa poradiť, ako
má postupovať. Veštec jej povedal, že o päť dní sa jej dve
ženy prídu opýtať na cenu, ale bude vraj ťažké uzavrieť
s nimi obchod, pretože prístupová cesta k pozemku nie
je jednoduchá. Žena to potvrdila. K väčšine pozemkov je
predsa problematický prístup, pomyslel som si.
Tá žena chcela ďalej vedieť, čo má očakávať od svojej
mladučkej dcéry, ktorá pri nej kľačala. Muž jej povedal, že
sa majú vrátiť o týždeň: nie je jednoduché predvídať osud
takého mladého dievčaťa. Vyžaduje si to čas! Videlo sa mi
to správne: čím kratšiu má človek minulosť, tým ťažšie
sa predvída jeho budúcnosť. Nemá zna, do tváre nie
sú vpísané jeho dejiny a veštec, ktorý často nie je nikým
iným ako len intuitívnym psychológom, nemá nič, z čoho
by mohol vychádzať.
Hoc mi pošep tlmočil tým svojím pôvabným fran-
cúzsm patois Indočíny, plným slovies v neurčitkoch
a mnohých monsieur a madame používaných namiesto
osobných zámen „on“ a „ona“. Videl som, že má záujem.
Bol tam prvý raz, ale fakt, že sa s týmto veštcom pravi-

353
delne chodievala radiť jeho manželka, v ňom vzbudzoval
ohromnú zvedavosť.
Asi šesťdesiatročný veštec, ktorý sa vešteniu venuje
od mladosti a podarilo sa mu vyhnúť sa smrti z rúk Čer-
vených Kmérov predstieraním, že riadi rikšu, sedel opretý
o stenu v polohe lotosového kvetu. Chcel vedieť, kedy som
sa narodil a opýtal sa ma, ktorý deň v týždni to bol. Streda,
odvetil som. Napísal si čísla, rozložil ich do tvaru pyramídy
na papier, ustavične sa na ne odvolával a začal:
„Na ceste životom si už mal niekoľko ráz zomrieť. Do
dvadsiateho prvého roku života si mal obrovské finančné a zdra-
votné problémy…“ a ďalej, ako som už vedel, tie isté veci,
trochu pravdivé, trochu nepravdivé. Nič zaujímavé, nič
nové, s výnimkou toho, že práve žijem päťdesia šies
rok života (aj Kméri rovnako ako Číňania majú jeden rok
už pri narodení) a že sa stanem obeťou krádeže: stratím
tak niečo, na čom mi veľmi záleží. Nechcel som ho uraziť,
a tak som ho nechal, aby ešte chvíľu pokračoval. Potom
som ho prerušil, aby som mu položil jedinú otázku, pre
ktorú som tam prišiel: či sa mu stalo niekedy pred rokom
1975, aby predpovedal príchod Pol Pota a následné vy-
vraždenie toľkých ľudí?
Veštca to prekvapilo. Myslel si, že správne nepochopil
otázku a Hoc mu ju musel preložiť ešte raz.
„Nie. Ale nikto sa ma vtedy na nič podobné nepýtal.“ Vi-
delo sa mi to smiešne. Potom dodal: „Každopádne všetko už
bolo napísané v Budhovom proroctve. Kméri ho poznali. A to
sa aj splnilo.“
Keď sme sa s ním rozlúčili, veštec sa opýtal Hoca, ako
sa má jeho manželka. Hoc zostal ako obarený. Sotva mu
o sebe niečo povedal a veštec okamžite pochopil, kto to je.
Vravel som si, že v takej malej spoločnosti je pre človeka,
ktorý sa zameriava na detaily a má psychologické schopnosti,
jednoduché porozumieť jednotlivým osobnostiam. Ťažšie

354
je to v mojom prípade, pochádzam zvonka, z inej kultúry,
inak sa vyjadrujem, kladiem iné otáz.
„Aké je to Budhovo proroctvo?“ spýtal som sa Hoca,
keď sme sa obúvali.
„Niečo, čo všetci poznajú, písané vo veršoch, ale ja si
ich dobre nepamätám,“ odvetil.
Nenechal som sa odradiť a Hoc teda začal namáhavo
recitovať riekanku, akoby ju lovil kdesi v pamäti:
Domy sú bez ľudí.
Ces bez chodcov.
Po schodoch nik nechodí.
Čierne havrany neškodné sa javia,
vo vnútri plodu však
červíky sa hadia.
Len v Angkore sa oslavuje,
no z ľudstva zostane iba ten,
kto je tam, kde dažďového stromu
padá tieň.

Výnimočné! Bolo v nej všetko: evakuácia Phnom Penha

s vyľudnenými domami a ulicami; Červení Kméri v čier-
nych odevoch, ktorí prichádzajú a nesú plod mieru, ale
v skutočnosti rozpútavajú masaker; Angkor, jediné miesto,
ktorého sa revolúcia nedotkla; a napokon je tých, ktorí
prežili, tak málo, že sa všetci zmestia do tieňa jedného
veľkého stromu.
Z ktorých čias pochádza tá riekanka? Hoc mi nevedel
odpovedať. Z obdobia pred Pol Potom? Nepamätal si to a mne
zostala pochybnosť, že verše boli napísané len nedávno na
vysvetlenie minulosti. Aj to by som mal zistiť.
Vyšli sme von za tmy. V okolitých domoch bolo vidno
malé ohne, na ktorých si ľudia chystali večeru. Popri nás, po-
skakujúc pomedzi mlá, prebehli spotení belosi v tepláko-
vých súpravách: nkcionári UNTAC, ktorí chodievali večer

355
behať popod dom kmérskeho veštca. Dva sve – pomyslel
som si –, ktoré sa nikdy nestretnú. Ešte sa veru nabehajú!

Len jeden človek mi mohol dať odbornú odpoveď vo veci

Budhovho proroctva; človek, ktorý bol v Phnom Penhi:
Olivier de Vernon, vedec z Francúzskej školy na Ďalekom
východe, odborník na kmérs jazyk a budhizmus.
Olivier žil v Kambodži už niekoľko rokov a určil si
vlastnú misiu: zrekonštruovať náboženskú pamäť Kmérov,
ktorú chcel Pol Pot zničiť. Chodil po krajine a predovšet-
kým v pagodách zbieral akékoľvek popísané banánové
lis , akékoľvek staré rukopisy, ktoré prežili vatry Červe-
ných Kmérov. Fotografoval tex , prepisoval ich na počítači
a vďaka jednotlivým kusom, ktoré našiel tu či tam, skladal
„klasikov“ tradície. Na laserovej tlačiarni vyrábal viaceré
výtlač a distribuoval ich do knižníc, pagod a znovu otvo-
rených budhistických škôl. Bola to práca pre kartuziánskeho
rehoľníka.
Oliviera som zastihol v jeho malej kancelárii zastrčenej
medzi vonkajším múrom Kráľovského paláca a Striebor-
nej pagody. Budhovo proroctvo? Isteže, Olivier ho poznal!
Povedal, že existuje vo viacerých verziách a že aj on našiel
jeho stopy na rozličných miestach krajiny. Najstaršie ru-
kopisy pochádzali spred stopäťdesiatich – dvesto rokov, to
však neznamenalo, že proroctvo nemohlo byť aj omnoho
staršie. Banánové lis nemajú dlhú trvanlivosť a jednou
z tradičných úloh mladých bonzov bola príprava nových
kópií starých textov, ktoré sa postupne stávali nečitateľnými.
Zarecitoval som Olivierovi Hocovu riekanku. Nikdy pred-
tým ju nepočul, ale podľa neho bolo možné, že existovala aj
ľudová a aktualizovaná verzia starého proroctva. To – podľa
slov Oliviera – bolo približne takéto:
„Asi v polovici budhistického veku,“ (Éra 5000 začína
narodením Budhu v roku 543 pred Kristom, a preto je jej

356
 presnou polovicou rok 1957.) „zlatý a strieborný palác vyrastie
na križovatke šroch riek.“ (Tam, kde sa stretáva Mekong
s riekou Bassac a tvorí š ri ramená, dal Sihanouk postaviť
bordel. V dôsledku nasledujúcich politických udalostí však
tento verejný dom nikdy nezačal ngovať. Dnes sa z neho
stal Hotel Kambodžanka.) „Následne v krajine vypukne obrov-
ská vojna a krv obetí sa dostane až do brucha slonov.“ (Americká
vojna a potom Pol Potove masakre.) „Náboženstvo zanikne.“
(Pol Pot zrušil všet budhistické aktivi , zničil pagody
a zabil väčšinu mníchov.) „Potom príde muž prezlečený za
Číňana,“ (Sihanouk sa vráti z Pekingu.) „v sprievode bieleho
slona s modrými klami.“ (Biele vozidlá OSN s vojakmi, ktorí
majú na hlavách modré bare .) „Nasledovať bude ďalšia
krátka vojna, až kým jeden mních neprinesie sväté písmo z hôr
Kulen,“ (Dnes je to jedna zo základní Červených Kmérov.)
„a zmení meno krajiny z Kampuchea,“ (Tak sa nazýva Kambodža
v kmérskom jazyku a to slovo znamená „karma bolesti“.)
„na Nagar Bankat Puri. Len vtedy bude vládnuť šťastie, všet
choroby zmiznú, každý muž bude mať päťdesiat manželiek a bude
žiť až dvestodvadsať rokov.“
Táto veštba sa istotne javila ako presná… vzhľadom
na ďalšie udalosti. No napriek tomu bola mimoriadne pô-
sobivá! Olivier de Vernon potom napísal úvahu o týchto
zvláštnych „zhodách“.

Deň volieb sa začal nádherným hustým lejakom. Bola nedeľa.

Kambodžania si obliekli svoje najlepšie ša a nadšene sa
dostavili do jednotlivých volebných miestností. Atmosféra
bola priam sviatočná.
A to teda bol sviatok. Všade boli vojaci OSN v uni-
formách rozličných štátov a v modrých prilbách, všade
boli cudzinci, ktorí riadili volebné operácie, pozorovali,
fotografovali. Všade boli novinári, kamery, mikrofóny.
Samotný akt volieb bol pre Kambodžanov neobvyklým

357
zábavným predstavením. Aby sa zabránilo podvodom
a aby si voliči neuplatnili volebné právo viac ako jeden raz,
museli si namočiť ukazovák pravej ruky do neviditeľného
atramentu, ktorý vo svetle špeciálnej lampy fosforeskoval
aj po mnohých hodinách. Bolo to čaro, vďaka ktorému
Kambodžania žasli.
Koho voliť? Politických strán bolo veľa. Každú stranu
reprezentoval symbol, na ktorý bolo potrebné urobiť krížik:
had, krava, Sihanoukova tvár a profil veží Angkoru.
Vládna komunistická strana bola prvá v zozname a svo-
jím totalitným spôsobom prikazovala ľuďom, aby dali krížik
práve na prvé miesto. Ale ktoré bolo prvé? Stačilo prevrátiť
list a prvé miesto sa stalo zrazu posledným. Mnohí boli aj
takí, ktorí nevedeli čítať a keďže na tieto veci neboli zvyknutí,
rozpačito prevracali ten list v kabíne a nevedeli sa rozhodnúť.
Napokon všetko dobre dopadlo a svedomie sveta, najmä
toho západného, sa mohlo uspokojiť ďalším „víťazstvom
demokracie“.

Odkedy sa Sihanouk vrátil z Pekingu, aby sa opäť zmoc-

nil svojho starého postu na čele štátu, Kráľovský palác
vymaľovali a nanovo zariadili, a tak sa opakovane stal
gravitačným centrom kambodžskej politiky. Naivným
a málo sčítaným návštevníkom ho predstavovali ako
rezidenciu Sihanoukových „predkov“, aj keď palác,
pravdupovediac rovnako ako všetky najkrajšie stavby
v Phnom Penhi, postavili Francúzi v koloniálnom období
preto, aby priniesli miestnej monarchii trochu kráľovskej
vznešenosti.
Aj známa Strieborná pagoda pochádzala len z nedáv-
neho obdobia, zatiaľ čo takzvaný „Korunný poklad“ po-
zostával zo skromnej zbier darčekov, ktoré Kambodži
priniesli návštevníci koncom minulého storočia. Pavilón
Napoleona III., celý zo železa, postavili Francúzi v Sueze

358
 pri príležitosti otvorenia kanála a po tom, ako poslúžil na
vopred určený účel, ho poslali do daru kráľovi Kambodže,
ktorý ho dal umiestniť pred Sálu kráľovského trónu.
Vravelo sa, že len tri posvätné kleno – symbol mo-
narchistickej moci – boli antické, avšak tieto záhadne zmizli
počas odchodu posledného guvernéra proamerickej repub-
li, generála Lon Nola, krátko pred príchodom Červených
Kmérov. Jedným z tých klenotov bol meč využívaný počas
veštenia: vždy, keď mal kráľ urobiť dôležité rozhodnutie,
zišli sa dvorní veštci, čítali v hrdzavých znakoch na čepeli
odpovede prichádzajúce z neba a pomáhali tak riešiť štátne
záležitosti.
Keď sa Sihanouk vrátil do paláca, v ktorom najskôr vlá-
dol ako kráľ, potom ako premiér a napokon ho v ňom väznili
Červení Kméri, ocitol sa bez jediného z tradičných emblémov
moci. On ich však nepotreboval. Pôsobil na politickej scéne
svojej krajiny viac ako polstoročie, väčšina Kambodžanov
ho uctievala ako Boha-otca národa a to mu stačilo. Kraľoval
vlastným kráľovským spôsobom v paláci, ktorý mu niekto
zariadil strašnými kreslami v štýle napodobenín empíru,
bezcennými kobercami a niekoľkými starými portrétmi jeho
a jeho manžel Monique zo štetca indonézskeho maliara,
ktoré sa našli v pivnici. Sihanouk nepotreboval pozlátku.
Cítil sa byť dedičom celej kambodžskej slávy v priamej línii.
„Sedíte za stolom kráľov Angkoru,“ povedal mi raz pri
príležitosti spoločného obeda v paláci hneď po voľbách. Stôl
bol v podstate dlhá doska z lakovaného dreva, zakúpená
v ajsku, ale pravdou je, že za tým či za oným stolom,
ktorému predsedal, sedeli predo mnou, ako rád s iróniou
zdôrazňoval, osobnosti ako Miterrand, Tito či De Gaulle:
„môj hrdina“, ako ho nazýval Sihanouk.
Jedli sme pod neustálym dohľadom severokórejských
vojsk, ktoré mu zapožičal Kim Il-song, „jeho veľký priateľ“.
Konverzovalo sa o politike, ale čoskoro sa mi podarilo

359
uviesť tému duchov, keď som rozprával, ako som sa vybral
vyhľadať do starého Hotela Manolis ducha André Malrauxa.
V hnilej a chátrajúcej budove na Poštovom námestí sa
francúzs spisovateľ zastavil ešte zamlada aj s manžel-
kou počas svojej slávnej výpravy do Angkoru. V Angkore
Malraux ukradol jeden z veľkých kapitelov chrámu Bantei
Serei. Odhalili ho a odsúdili na tri ro väzenia, ktoré si
však neodsedel.
„Malraux nebol zlodej, bol to milovník umenia,“ prerušil
ma Sihanouk. „Nebola to krádež, ale prejav lás!“ Jeho teta,
ako sa vyjadril Sihanouk, v dôsledku tejto udalosti vždy
odmietala podať Malrauxovi ruku, ale veľmi si ho vážila.
A tak som sa Sihanouka opýtal, či niektorý z veštcov,
s ktorými sa jeho matka a jeho teta radili, je ešte nažive.
Zaujíma ma táto tradícia, vysvetlil som. Sihanouk položil
moju otázku jednej z prítomných dám a ona ako všetci
ostatní, ku ktorým sa Monseigneur obracal, spojila ru na
hrudi, sklonila hlavu a zašepkala úctivú formuláciu: „Pom
Chà… Pom Chà“; a moja milovaná téma sa stratila pozdĺž stola.
Niežeby sa Sihanouk o túto záležitosť nezaujímal… Od
okamihu svojho návratu do paláca – vstúpil cez „Víťaznú
bránu“ a najskôr sa šiel poďakovať duchom svojich predkov –
sa Monseigneur musel zaoberať svetom okultizmu rovnako
ako svetom politiky.
Krátko po tom, ako sa vrátil, kolovalo „proroctvo“, pod-
ľa ktorého Sihanouk do roka zomrie. Ako sa vravievalo na
trhoviskách v Phnom Penhi, aby sa Sihanouk tomuto osudu
vyhol, uzavrel dohodu s kráľom mŕtvych: vymení svoj život
za život päťtisíc mladých Kambodžanov, z ktorých sa mnohí
ponúknu aj dobrovoľne. Palác musel predniesť oficiálnu sprá-
vu, aby vyvrátil jednak „proroctvo“ a jednak všet s ním
spojené reči. Tento príbeh niektorí vzali natoľko vážne, že
mnohí mladí si začali uväzovať biele nite na zápästie, aby
ukázali kráľovi mŕtvych, že oni medzi obeťami byť nechcú.

360
 Ďalšiu krízu spôsobilo Budhovo obočie. Pred š -
ridsiatimi rokmi Sihanouk priniesol z ces do Indie
túto vzácnu relikviu, ktorú mu daroval Nehru. Vtedajší
astrológovia sa vyjadrili, že najvhodnejším miestom na
uchovanie obočia je oblasť pred stanicou. A tam, uprostred
námestia, dal Sihanouk postaviť stúpu, relikviár. V roku
1992 však princezná, Sihanoukova neter, tanečnica a čaro-
dejnica – osoba, ktorá vďaka rôznym varovným snom ušla
pred masakrami Červených Kmérov, v ktorých Sihanouk
prišiel o štrnásť detí a blízch príbuzných – „zistila“, že
stúpa stojí na nesprávnom mieste a problémy v Kambodži
vyplývajú zo skutočnosti, že relikviár sa nachádzal nepri-
merane blízko špinavého a chaotického miesta, akým je
stanica, navyše na mieste ustavične vystavenom slnku.
„Kým bude Budha v teple, táto krajina bude horieť,“ po-
vedala princezná.
Sihanouk ju počúvol. Dal odstrániť obočie a dal ho
umiestniť do tieňa veľkého stromu na úpätí vrchu uprostred
Phnom Penha. Potom začal práce na výstavbe novej veľkej
stúpy, vysokej päťdesiat metrov, ktorá zmení panorámu
hlavného mesta. Záhadný vrch, ktorý podľa legendy vztýčili
nepriatelia Kambodže, aby skolili hlavu naga, symbol sily
tejto krajiny, už nebude viac spolu s malou pagodou najvyš-
ším bodom mesta. Bude mu dominovať nová Sihanoukova
stúpa s Budhovým obočím… a zmení tak osud krajiny.
Po obede, keď nás Sihanouk previedol rozličnými
miestnosťami a predstavil nám svojho psa Mickiho, podišla
ku mne jedna z dvorných dám a opýtala sa ma, či sa chcem
stretnúť so ženou, ktorá vykladala kar kráľovnej matke.
Vraj príde do paláca o piatej popoludní. Rozlúčil som sa
so Sihanoukom aj s princeznou Monique a diskrétne ma
odprevadili do budovy sekretariátu, kde som na ženu čakal.
Prišla presne. Štíhla, s kratučkými vlasmi, v dlhej
sukni z čierneho hodvábu a bielej blúzke. Sadli sme si na

361
zem okolo uteráka, na ktorý táto žena vykladala podľa
svojho poradia kar .
„Pochádzate z veľmi bohatej a mocnej rodiny,“ začala a ja
som pochopil – bol som čoraz „citlivejší“ –, že môžem po-
kojne odísť. Vlastne mi takmer hodinu rozprávala obvyklé
veci: že keď som mal desať rokov a desať mesiacov, bol som
veľmi chorý, že pár vplyvných ľudí mi ukradlo nápad, že
v októbri si mám dávať pozor na dve osoby, ktoré sa budú
snažiť zničiť moje meno: jedna bude odo mňa o osem rokov
mladšia, druhá bude v mojom veku. Povedala, že v živote
nezbohatnem a že ak mi niekto navrhne dobrý obchod,
mám sa ho strániť. O všetko vraj prídem.
Chcel som jej poďakovať a odísť, ale nemohol som.
Z okien som videl, ako sa Sihanouk prechádza v záhrade
s Mickim. Bolo by mimoriadne trápne, keby ma tam opäť
uvidel po tom, čo som sa už rozlúčil. A tak žena pokračovala
a ja som sa jej napokon opýtal, či vidí v mojej budúcnosti
nejaké nebezpečenstvo. Áno: jedno medzi dvadsia m júlom
a prvým augustom. „V tomto období neprekračujte nijaké
hranice a ak je to naozaj nutné, dávajte si obrovský pozor na
svoje cestovné doklady,“ odporúčala. Bolo to práve obdobie,
v ktorom som chcel odcestovať via terra do Európy!
Z tejto kartár mi nezostalo ktoviečo, iba ak uspo-
kojenie, že som mal pred sebou ženu, ktorá svojho času
svojimi rečami ovplyvnila osudy jedného dvora, a že som
bol potajomky u kráľa, ktorý sa v záhrade prechádzal so
svojím psom. Keď sa mi konečne podarilo odísť tak, aby
ma nevidel, vedľajšou bránou paláca, zdalo sa mi, akoby
som vyskočil z rozprávkovej knihy.

Jedno z nových módnych miest, kde sa večer schádza-

li predstavitelia medzinárodného spoločenstva, bol len
nedávno otvorený klub-kaviareň-reštaurácia No problem
v starej koloniálnej vile. Raz večer, keď som sedel vedľa

362
stola funkcionárov OSN, ktorých som nepoznal, začul
som príbeh o nemeckom novinárovi, ktorému nejaký
kambodžský veštec povedal, aby nelietal, a tak sa zachránil,
keď na poslednú chvíľu nenastúpil do ruského vrtuľníka,
ktorý sa potom zrútil v Siem Reape.
Aj tento príbeh už mal svoj vlastný život a budú ho
rozprávať opäť a znova, vždy ho obohatia o nové detaily
a doplnenia, aby sa stal čoraz pravdivejším.

Svoj posledný večer v Phnom Penhi som strávil v paláci.

Sihanouk ukazoval diplomatickému zboru najnovší produkt
jedného zo svojich starých koníčkov: kinematografie. Film bol
ľúbostným príbehom chorého mladíka s rakovinou a zdravot-
nej sestry. Zdalo sa, že jeho názov mal účelovo odkliať jedno
z proroctiev, ktoré sa ho dotýkalo: „Vidieť Angkor… a zomrieť.“
Palác len mierne osvetlený teplým svetlom niekoľkých
reflektorov na stenách okrovej farby bol čoraz krajší a ne-
skutočnejší. Sihanouk v ohromnej forme a s mikrofónom
v ruke tlmočil súčasne do francúzštiny a angličtiny dialógy
v kmérskom jazyku na plátne. Boli sme v malom pavilóne
pod holým nebom, pred Sálou kráľovského trónu. Svieži
vietor povieval pomedzi stĺpy, jemný ako dych noci. Pod
hviezdami posia m nebom panoval ohromný surrealis-
tický pokoj.
Na svitaní sme s Hocom a Leopoldom, ktorý absolvoval
spiatočnú cestu do Bangkoku lietadlom len preto, aby prešiel
so mnou posledný úsek ces via terra, odišli taxíkom do
Baambangu, pričom sme počítali s tým, že počas dňa sa
dostaneme až k thajským hraniciam. Aj napriek hrozbám
zostali Červení Kméri pomerne pokojní a doprava až do
Poipetu plynulo postupovala. Hraničný priechod bol teo-
retic uzavretý, ale počuli sme, že ak nkcionári UNTAC
cestujú vo vlastných autách, môžu ísť do Aranyaprathetu
v Thajsku na nákup alebo na večeru.

363
 V Poipete nás taxík vyložil na trhovom námestí. In-
štinktívne som sa vybral k múru, kde ma Červení Kméri
opreli v apríli 1975. Zostal som tam niekoľko minút potichu,
akoby to bol naozaj niečí hrob. Pomyslel som si na mnohé
veci, ktoré sa mi odvtedy stali, na mnohé miesta, kde som
bol, na ľudí, ktorých som spoznal, na nekonečné slová, ktoré
som napísal; na všetko, čo by som neurobil, keby som tam
skončil: veľmi veľa a v konečnom dôsledku nič.

Zbadali sme biele auto s nápisom UN, ktoré sa uberalo

k hraniciam. Za volantom sedela mladá Japonka, ktorá šla
do Aranyaprathetu stretnúť sa so svojím snúbencom. Aj ona,
aj pohraniční vojaci pri rampe boli presvedčení, že sme tiež
z UNTAC a razom sme sa ocitli vonku z Kambodže.
ajskú políciu upozornili z mojej kancelárie v Bang-
koku a jeden veľmi láskavý nkcionár, ktorý už medzitým
odišiel na večeru, sa vrátil, aby nám opečiatkoval pasy
a pomohol nám zohnať auto. Posledných tristo kilometrov
ces do Bangkoku som prespal. Bez nočných môr a bez snov.

364
 Vietnam:
psí osud

Mesiac jún ubehol bez toho, aby sa predpoveď panny z Me-

danu naplnila. Nestretol som svoju druhú sľubovanú „malú
manželku“, takzvanú xia lao può, alebo ak som ju aj stretol,
nevšimol som si to. Pracoval som na článku o korupcii
vojenskej mierovej misie UNTAC a na článku o Červených
Kméroch, ktorí financovali svoju činnosť z predaja dreva
a vzácnych kameňov do ajska.
Ten mesiac som využil aj na prípravu každoročnej ces
do Európy. Snažil som sa predovšetkým získať víza na vstup
do viacerých štátov, naprieč ktorými som mal na ceste vla-
kom prejsť: nebola to jednoduchá úloha, keďže krajiny ako
napríklad Vietnam by chceli, aby všetci návštevníci prišli
na jedno letisko a len po dlhom a naliehavom vysvetľovaní
im udelia vízum „via terra“, platné výlučne pre konkrétny
hraničný priechod uvedený v pase.
Posledný večer som strávil výberom vecí, ktoré si so
sebou vezmem, s vedomím, že tam, kam pôjdem, nebudú
ani vozí, ani pohyblivé schody, ba ani poslíčkovia, ktorí
mi pomôžu. So všetkými som sa rozlúčil a zmocňovala sa
ma tá obvyklá radosť z ces , ten opätovný pocit úľavy pri
pomyslení, že nikto ma nebude môcť zastihnúť, že nie som
nikde objednaný, že ma nikde nečakajú, že nemám nijaké
povinnosti, iba ak tie, ktoré sa prihodia náhodou. Zbožňujem
toto splynutie s davom, keď sa stávam obyčajným cestujúcim,
oslobodeným od svojej roly, od obrazu, ktorý človek o sebe

365
má a ktorý ho niekedy zviera v klietke tesnejšie ako vlastná
telesná schránka. Bol som si istý, že nenarazím na nikoho,
s kým sa budem musieť zhovárať a cítil som sa slobodne,
že môžem jednoducho poslať do pekla prvého adepta, ktorý
sa o to čo i len pokúsi.
V tomto duchu som len s ruksakom na pleci a taškou
v ruke vyšiel jedného rána z Turtle House a vydal som sa na
ohromnú cestu, jednu z najdlhších, akú som si kedy chcel
v živote dopriať, jednu z najpomalších. Cestu z Bangkoku do
Florencie. Keďže nebolo možné prejsť do Indie cez Barmu,
najbezpečnejší spôsob, ako odísť z ajska, bol cez vstupnú
bránu do Kambodže, pokračovať ďalej do Vietnamu, potom
cez Čínu, Mongolsko, na Sibír a ďalej až domov.
„Aj cesta dlhá desaťtisíc míľ začína prvým krokom,“
vravia Číňania, ktorí majú vždy a v každej situácii poruke
príslovie, ktorým všetko vysvetlia. Moja cesta mala asi
dvadsaťtisíc kilometrov, ale práve ten prvý krok sa zdal byť
najťažší: ako sa dostať včas na stanicu? Ulica Sukhumvit bola
úplne upchatá, v priebehu polhodiny sa moje auto posunulo
o sotva desať metrov a nemal som nijakú nádej, že sa situácia
zmení. Šoférovi som sa teda poďakoval, vzal som si bato-
žinu, posadil som sa dozadu na taxikársku motorku a tá so
mnou prekľučkovala pomedzi stojace autá, cez bočné ulice,
zachádzajúc do protismeru a zákazu, ba dokonca často i na
chodní, a bez väčšej námahy ma doviezla na stanicu. Včas.
Pred sebou som nemal nič, len dlhú, dlhokánsku že-
lezničnú trať, miestami prerušenú udalosťami posledných
rokov. Vlak šiel do Aranyaprathetu celých päť hodín: bol
to beh cez „kráľovstvo úsmevov“, ktoré sa už neusmieva.
Hranice s Kambodžou boli preplnené ľuďmi zaobe-
rajúcimi sa mimoriadne výnosnou činnosťou: pašovaním.
Nakladali sa tam vrecia a batohy, stov ajčanov a Kam-
bodžanov nerušene prichádzali a odchádzali z jednej krajiny
do druhej pred očami vojakov na oboch stranách. Podišiel

366
 som bližšie a snažil som sa uprostred davu prejsť aj ja,
avšak môj biely odev ma zradil a okamžite ma zastavili:
„Nie. Nie. Cudzinci nesmú tadiaľto prejsť. Je to zakázané,“
povedali vojaci. „Cudzinci musia cestovať lietadlom.“ Túto
pesničku som poznal, ale nenechal som sa odradiť. V Ázii
totiž nijaký zákaz nie je absolútny, nijaké pravidlo nie je
nemenné a čoskoro som bol za veľmi rozumnú cenu i ja
„prepašovaný“ do Kambodže na zadnom sedadle „autori-
zovaného“ vozidla.
Pred vojnou kambodžská železničná trať siahala až
po ajsko. Po zničení krajiny skončili všet jej zdroje
na dražbe a aj prvých tridsať kilometrov koľajníc v úseku
od hraníc bolo predaných ako šrot, preto vlak do Phnom
Penha odchádza len z mesta Sisophon. Vravím vlak? Nie
úplne presne. Skôr súprava rozheganých vozov pre dobytok
s nákladom prepašovaného tovaru a pasažiermi – mnohí
z nich sedia na streche – je dva alebo trikrát do týždňa
vypravovaná na tristotridsať kilometrov dlhú cestu do
Phnom Penha. Čas odchodu nie je pravidelný a nikdy ho
neoznamujú vopred, aby zmiatli „banditov“, ktorí obvykle
napádajú a plienia konvoj. Stačí jedna mína, nastražený
spadnutý strom a banditi – či príslušníci riadneho vojska?
– vystrelia, zabijú zopár nešťastníkov len tak, aby zastrašili
ostatných, potom si všetko zoberú a odídu. Takýmto sprá-
vam sa v miestnych novinách venujú maximálne dva riad.
Niekedy dokonca ani tie nie.
Sadol som si medzi koše, balí a pasažierov. Všetci
boli Kméri veľmi tmavej pleti, Kméri z vidieka, z lesov:
ľudia inej doby.
Jednoduchá úhľadná krása ryžových polí mi pomohla
zbaviť sa myšlien na banditov, ale keď vlak konečne vošiel
do Phnom Penha, vydýchol som si, aj keď stanica ponúkala
bezútešný pohľad na armádu žobrákov, bezdomovcov a zú-
falcov všetkého druhu: tých, ktorých kedysi vyprodukovala

367
vojna, a tých, ktorí boli teraz rovnako krutým produktom
voľného trhového hospodárstva.

V Phnom Penhi som si spomenul na „veľmi mocného“ bonza,

ktorý sa raz predstavoval ako mladík, inokedy zas ako starec
a mne o ňom rozprával Hoc. Pomyslel som si, že vzhľadom
na cestu, ktorú mám pred sebou, by azda nebolo zlé „dobiť“
môjho Budhu na krku.
Hoc si nebol istý, či ten bonz ešte žije. Jeho manželka
sa totiž dopočula, že banditi vtrhli do jeho kláštora, vykradli
ho a bonza zavraždili. Napriek tomu sme sa rozhodli, že
to vyskúšame: na druhý deň ráno veľmi zavčasu, aby som
potom mohol pokračovať v ceste do Saigonu.
Zažil som jedno z tých brieždení, ktoré v člove-
ku zanechávajú večnú nostalgiu: tmavé koruny cukro-
vých paliem sa opierali o čisté nebo pastelových farieb,
v priezračných zrkadlách vody v ryžových poliach sa
odrážali zlaté lúče pagod. Cestovali sme na Hocovej mo-
torke. Posledných päť kilometrov ces naprieč voľným
priestranstvom vidieka bolo plných výmoľov a veľmi
sme sa rozosmiali pri myšlienke, že skôr ako „dobijeme“
Budhu, nás nič neuchráni a môžeme zapadnúť kdekoľvek
uprostred ničoho.
Bonza nezabili alebo aspoň jeho stelesnenú mladícku
podobu nie: viac než nejaký mág alebo svätec sa mi javil
ako veliteľ parašutistov. Bol mocný, svalnatý a pevne zvieral
v hrsti stodvadsať mníchov, ktorých mal pod sebou.
Hoc mu vysvetlil môj prípad, povedal mu o nebez-
pečenstve, ktoré mi hrozí pri lietaní a porozprával mu aj
o mojom Budhovi, ktorého som od roku 1972 nikdy doposiaľ
„nedobil“. Mních mu odvetil, že po správnosti by som mal ísť
do siedmich pagod a dať ho dobiť u siedmich bonzov. Keďže
som však na to nemal čas, mám teda obetovať sedem bie-
lych lotosových kvetov veľkému obrazu Osvieteného, ktorý

368
vládol jeho chrámu. Urobil som tak a pritom som uvažoval,
aké „magické“ je číslo sedem v každej kultúre všetkých
čias: sedem dní v týždni, sedem trpaslíkov, sedem rokov
tučných kráv, sedemmíľové čižmy a… sedem lotosových
kvetov. Dokonca aj v Kambodži!
Bonz mi povedal, aby som sa pripravil a odovzdal spolu
s retiazkou a Budhom aj všet ostatné predme , ktoré
som obvykle so sebou nosil, predovšetkým na cestách. Aby
ma chránili, bolo potrebné „dobiť“ aj tie. On sa šiel zatiaľ
venovať ostatným pacientom.
Skupinka šialených alebo epileptických mladíkov z rôz-
nych kútov krajiny ho čakala v rohu záhrady pod obrovským
stromom vedľa mechu s vodou; boli nahí, len okolo pása
mali obviazanú krama. Niektorí nedokázali nehybne stáť,
iní sa triasli. Bonz vzal do oboch rúk vedro, ponoril ho do
mechu a z celej svojej sily, kým nahlas odriekal modlitby
a zaklínadlá, začal polievať tých nešťastníkov kľačiacich na
kolenách: vedro po vedre, až kým sa mech nevyprázdnil
a kým sa tí šialenci, či už v dôsledku čara alebo možno len
po studenej sprche, neupokojili.
Hoc mi povedal, že tento bonz bol odborníkom na lie-
čenie vojnových tráum a všetci tí mladíci boli bývalí vojaci.
Môj prípad bol našťastie iný: jeden „polovičný kúpeľ“
stačí – povedal bonz –, ale keby som chcel, mohol som sa i ja
vyzliecť donaha. Radšej nie. Vzal Budhu a predme , ktoré
som si vybral – moje staré rolexy, leiku a pinzetu, ktorú
nosím vo vrecku s peniazmi –, vložil ich do striebornej
mis, hodil na ne jazmínové kve , položil tam ru, modlil
sa a pokropil ich niekoľkými kvapkami vody – našťastie len
niekoľkými, bol tam predsa fotoaparát! Ja som zatiaľ sedel
na stoličke, mal som spojené ru a držal som kvetinový
veniec. On na mňa pomaly vylial celú misku vody, ktorá
mi z hlavy stiekla po krku až na chrbát. A po nej ďalšiu
a ďalšiu. Stále pritom odriekaval žalmy.

369
 Namiesto toho, aby som sa sústredil na požehnanie,
premýšľal som, akí boli tí šialenci prefíkaní, keď sa vyzliekli
donaha, pretože nakoniec som bol mokrý ako zmoknuté
kura a nemal som nič na prezlečenie.
Po skončení obradného kúpeľa mi bonz podal malú
fotku Budhu na laminovanom papieri. Vysvetlil mi, že
vždy, keď sa ocitnem v nebezpečenstve, mám si ju okamžite
umiestniť doprostred čela a mám do nej dlaňou udierať tak,
akoby som si ju chcel pribiť do hlavy. Na ukážku mi aj on
uštedril niekoľko úderov, z ktorých sa mi otriasol celý mozog.
Dali sme mu milodar a odišli sme.
Hoc mi pri východe preložil nápis, ktorý som si všimol
na stene chrámu: „Život nie je tvoj a môžu ti ho kedykoľvek
vziať. Premýšľaj o tom!“
Z celého toho divadla okolo „dobitia“ Budhu mi zostala
azda len táto jediná vec.

Železnica v Kambodži nebola ani v koloniálnych časoch

nikdy prepojená s tou vietnamskou. Ba dokonca tomu
nie je ani dnes tak a z Phnom Penha sa do Ho Či Minovho
Mesta, ako sa teraz nazýva Saigon, človek najrýchlejšie do-
stane autom. Existujú ich desiat, pokazených, s dvierkami,
ktoré držia pokope len železným drôtom; prevážajú medzi
týmito dvomi mestami tisíc stolárov, murárov, natieračov
a vietnamských prostitútok na ceste za šťastím.
Kambodža sa pre obyvateľov Vietnamu stala akýmsi
Eldorádom: krajina má nedostatok obyvateľstva, úrodné
polia, rie plné rýb a mestá preplnené ľuďmi, ktorí rýchlo
zbohatli pašovaním počas vojny a tiež mierovým priekup-
níčením a pašeráctvom OSN.
V Neak Leungu musia všet autá, kamióny a vozy
naviezť na trajekt cez rieku Mekong. Tento mocný veľtok,
ktorému nechýba bahno ani dejiny, pretína Kambodžu od
severu na juh na dve časti, ale nijaký most dva protiľahlé

370
 brehy Kambodže nespája. Už celé stáročia je obrovským
nebezpečenstvom pre túto krajinu práve to, že by sa pozdĺž
tejto prirodzenej hranice mohla rozdeliť: západný breh
smerom k ajsku, východný smerom k Vietnamu. Demo-
grafický tlak týchto dvoch susedov ( ajska so šesťdesia-
timi miliónmi obyvateľov a Vietnamu so sedemdesiatimi
miliónmi) ohrozuje osem miliónovú Kambodžu ešte aj dnes.
Kambodža končí obrovským víťazným oblúkom z ružo-
vého kameňa, prevyšuje ho reprodukcia veží Angkoru. Od-
tiaľ som musel prejsť asi sto metrov k sivej betónovej bráne
bez výzdoby, ktorá označuje začiatok Vietnamu. Sotvakedy
tam dôjde nejaký cudzinec a možno aj preto môj príchod
vyvolal ohromnú zvedavosť, dôkladnú kontrolu batožiny
a vypočúvanie, počas ktorého sa často opakovala otázka:
„Prečo si necestoval lietadlom?“ No práve, prečo?
Možno aj preto, aby som znovuobjavil, že svet je kom-
plikovaná mozaika krajín a každá má svoje hranice, ktorými
treba prejsť. Možno aj preto, aby som si opäť všimol, že zem
nie je jednofarebná hmota vybodkovaná letiskami tak, ako
sa javí na mapách leteckých liniek. Alebo možno len preto,
aby som znovu zažil tú emóciu, keď
zic, pešo a nie vo
vzduchu prekročím skutočné hranice, ako sú tieto.
Rozdiel oproti Kambodži zapôsobí na človeka okamžite.
Po kmérsch napoly opustených nížinách vyzerá Vietnam
ako absolútne prepchatá, ľuďmi udusená krajina. Ľuďmi,
ktorí pília, udierajú, zvárajú, šijú či varia, akoby posadnutí
obavou z prežitia.
Od hraníc je do Saigonu sedemdesiari kilometrov
a boli to posledné kilometre, ktoré som až do Európy musel
prejsť autom, aj v tomto prípade rozbitým a rozheganým.
Keď som vošiel do Saigonu, zrazu som si uvedomil,
že som sa naň nepripravil. Myslel som na všet praktické
veci, ale nie na to, čo ten návrat znamenal pre mňa. Saigon,
ktorý ku mne prichádzal, bol skrátka hŕbou človečenstva.

371
Cítil som sa stratený a takmer sa ma zmocnil strach. V tom
meste som strávil niekoľko najintenzívnejších okamihov
svojho života, ale minulosť sa mi videla ako niečo, čoho sa
mám tentoraz strániť.
Začal som sa teda vyhýbať hotelom, kde som pred-
tým prebýval: Continental, ktorého peknú otvorenú te-
rasu orientovanú na námestie zmodernizovali škaredým
zasklením a klimatizáciou; Majestic kedysi s výhľadom na
rieku a dnes aj na obrovské reklamné bilbordy. Ubytoval
som sa v skromnom penzióne pre nenáročných turistov
so spacákmi. Niektorí z niekdajších priateľov medzičasom
zomreli: ako Cao Giao, môj starý tlmočník a učiteľ, ktorého
zabila rakovina po rokoch strávených vo väzniciach komu-
nistického režimu, ktorý podporoval. Nebol som si istý, či
mám vyhľadať ostatných.
Celé hodiny som sa bezcieľne prechádzal známym
mestom a napriek tomu som tam nespoznával absolútne
nič a nikoho. Cítil som sa, akoby som kráčal peklom: na
každom rohu sa niekto snažil pritiahnuť moju pozornosť,
či už ponukou klobúkov, výletov rikšou, polievok alebo
spoločníč. A hoci mesto zmenilo názov a teraz sa oficiálne
volalo Ho Či Minovo Mesto, Saigon bol opäť Saigonom:
mestom úpadku, korupcie a vitali , pre orient tak pic-
kých. Extrémne materialistické mesto, avšak ešte väčšmi
chaotické, špinavé, neslušné a skurvené ako v časoch vojny.
Pamäť môže byť nádherným útočiskom a ak jedného
dňa zostarnem, ako vravia veštci, rád sa v nej budem pre-
hrabávať, akoby to bola rodinná truhlica zabudnutá kdesi
na povale. Pamäť však môže byť aj strašným bremenom,
najmä pre tých druhých. Kráčajúc v ustavičnom sprievode
akýchsi spomienok som si uvedomil, že som s tou svojou
pamäťou neznesiteľný: neznesiteľný pre ľudí v mojom veku,
pretože svojimi spomienkami na minulosť som im bránil
klamať v sľuboch, ktoré dali, ale nedodržali. Neznesiteľný pre

372
mladých, ktorí žijú pre dnešok a nechcú počúvať o tom, aký
bol svet včerajška. Bol som neznesiteľný, ale aspoň neškodný.
V tej vojne som prišiel len o ilúzie a ani to nebolo vidno.
Čo mám však povedať o tých, ktorí v nevydarenej revolúcii
tak ako vo všetkých ostatných prišli o nohy, ru, oči alebo
hoci len o mladosť, a teraz sa vlečú ulicami ako žobráci? Oni
veru boli neznesiteľní s tou svojou
zickou pamäťou, tak
viditeľnou, ktorá ťažila všetkých!
Tridsiateho apríla 1975 ráno som plakal od radosti,
keď som videl do Saigonu vchádzať tan osloboditeľskej
armády: vojna sa končila a Vietnamci sa stávali pánmi
svojej krajiny. Keď som sa tam o desať rokov neskôr vrátil,
plakal som od zúfalstva pri pohľade na to, ako komunisti
premrhali obrovskú historickú príležitosť urobiť z Vietnamu
skutočne oslobodenú krajinu. A teraz som bol smutný ešte
viac. Úpadok bol všade. Bol totiž v živote každého víťaza.
Počas vojnových rokov na mňa zapôsobili niektorí
revolucionári, s ktorými som sa zoznámil: boli chudobní,
tvrdí, ale oddaní veci, ktorej verili. Niektorí mi pripomínali
moderných svätcov. Aj oni po dvadsiatich rokoch stratili
svoje čaro a stali sa z nich bežné, banálne postavy. Jeden
vstúpil do spoločnosti s francúzsmi komunistami a kšef-
toval v importe-exporte. Ďalší, ako sám ironic pozname-
nal, „obchodoval so žltokožcami“: najímal vietnamských
robotníkov pre kórejské stavebné spoločnosti! Iný, ktorý
bol známou postavou hnutia Vietkong, mi povedal, že ví-
ťazstvo vo vojne bolo tragédiou: keby ju prehrali, boli by
nútení prispôsobiť sa, zmeniť sa, a teda aj zlepšiť sa. Víťazi
sú však presvedčení, že sa nemajú čo naučiť.

Dal som mu za pravdu. Ak komunistické víťazstvo slúžilo

na to, aby postavili na nohy spoločnosť, ktorú som videl
okolo seba, mali radšej vyhrať tí druhí! Takú spoločnosť by
vedeli vytvoriť omnoho lepšie!

373
Vlak S-10 do Hanoja má prezývku „Expres zjednotenia“, ale
pri pohľade na tento opancierovaný dopravný prostriedok
sa mi videlo, že patrí ešte do čias, keď proamerický juh
viedol vojnu proti komunistickému severu. Všet okná
mali mreže, ktoré bolo v „prípade potreby“ nutné zatvoriť.
„Akej potreby?“ spýtal som sa.
„Banditov!“ vysvetlil mi jeden zo spolucestujúcich,
bývalý vojak. Za malý úplatok biletárke sa mu podarilo
umiestniť do lôžkového kupé aj svoju mladú manželku, a tak
sme si namiesto šiestich museli na tie tvrdé drevené dos
sotva pokryté špinavou kopou slamy ľahnúť siedmi. Jedna
starena, ktorá ustavične rozprávala, a ďalší vojak ležali nado
mnou. Dvaja čudesní mladíci bez batožiny, ktorí sa už dlho
neholili, boli na opačnej strane.
Ten vlak bol špinavý, úbohý, primitívny, akoby ho čo
najlepšie poskladal kováč železiar. Už pri odchode sme ne-
mali na záchodoch vodu. Snažil som sa spať, no nebolo to
ľahké. Vždy, keď vlak zastavil, zaútočil naň dav kričiacich
žien, detí a žobrákov, ktorí sa snažili nastúpiť, niečo predať,
dostať almužnu. Mnohí pasažieri vystupovali, aby si posadali
okolo ženských bidielok na nástupišti, kde chystali mis
s polievkou. Na tmavých staniciach sa svetlo z ich olejových
lámp mihalo ako svätojánske muš: výjav ako zo stredo-
veku. Úbohý Vietnam! Vidí sa mi, že jediná moderná vec,
akú kedy táto krajina zažila, je vojna: zbrane, lietadlá, rake
sú z tohto storočia, všetko ostatné patrí ešte do minulosti.
Bola bezmesačná noc plná hviezd. Pod čiernymi si-
luetami kopcov som si predstavoval dedin osvetlené
malými ohniskami, kde si ľudia chystali jedlo. Na každej
stanici sa opakoval nával obchodníkov a ukričaná vrava
sprevádzajúca vyjednávanie. Uprostred noci vošla do nášho
kupé biletárka, všetkých zobudila a začala sa prehrabávať
v našich lôžkach. Jeden pasažier totiž oznámil zmiznutie
batožiny a bolo potrebné identifikovať zlodeja. Nenašli ho.

374
 Svitanie bolo natoľko jasné, akoby začínajúci deň bol
vôbec prvým dňom sveta, na nebi nebol ani jeden oblak
a voda v ryžových poliach vyzerala nehybne ako zrkadlo,
do ktorého sa dívajú palmy i kopce.
Dva dni a dve noci vlak odkoval pozdĺž pobrežia
cestou na sever: dlhý, rachotiaci sprievod biedy. Nie tak pre
dediny, ktorými sme prechádzali! Pre ne bol vlak symbolom
bohatstva, hojnosti a na každej stanici nechýbala húština
vyziabnutých paží natiahnutých k oknám. Niektorí mali čo
ponúknuť: chlapci v otrhaných šatách predávali teplú vodu
z doudieraných hliníkových čajníkov, slamené prikrýv,
malé dievčatá zas kusy cukrovej trstiny. Väčšina však po-
núkala svoje prázdne ru. Invalidi nastupovali a ukazo-
vali pahýle, nevidomí spievali kantilény. Policajti vyháňali
všetkých von. Isteže, boli obeťami vojny, ale vo Vietname
si uctievajú hrdinov len po smrti. Nebohí hrdinovia majú
pamätník v každom mestečku či dedinke. Mrzákom zostáva
len opovrhnutie: oni sú na ťarchu.
Biletárkami a kontrolórmi boli bývalí vojaci. Dostávali
mizerný plat (pätnásťtisíc dongov, čo je asi pätnásť dolárov
mesačne), ale zariadili sa vďaka rozličným kšeftom, čo im
vlak umožňoval. V Saigone nakúpili televízory dovezené
z Thajska a predali ich v Hanoji. Na každom kuse zarobili
desať dolárov. Podstatné bolo mať počiatočný kapitál, se-
demsto dolárov na nákup prvého televízora.
Stará klebetnica a manželka bývalého vojaka tiež kšef-
tovali vo veľkom. Obe ukrývali zvit bankoviek na prsiach
a naše kupé sa pomaly zapĺňalo košíkmi vajec, sušenými
rybami na ražni, liečivými rastlinami zakúpenými na rôz-
nych staniciach. Starena zjednávala cenu do poslednej chvíle,
keď sa vlak pohýnal a ustráchaný obchodník bežal pozdĺž
nástupišťa, až mu napokon hodila peniaze, ktoré sa rozhodla
zaplatiť. Ber alebo nechaj tak! V Hanoji všetko predala
a na tovare poriadne zarobila. Dvaja ošumelí mladíci bez

375
batožiny nemali ani cent na investovanie, a teda nemohli
ani nijako zarobiť.
Za oknami bola dojímavo krásna krajina. Rovnako
dojímavé bolo všetko ľudské navôkol. Keď v čase podá-
vania jedla prišla biletárka s hrncom a po naberačkách
roznášala polievku v mastných hliníkových miskách, vy-
chudnuté a špinavé deti sa nedočkavo zakrádali po chodbe
a čakali na zvyš, ktoré si potom odnášali v plastových
vrecúškach. Vchádzali dnu cez okná a cez tie aj vyskako-
vali von, len čo vlak spomalil, v ustavičnom zahrávaní
sa so smrťou.
Celú druhú noc vlak napredoval popri mori. Pri každom
pohľade z okienka, vždy keď sa koľaje zakrivili, vyzeral ako
dlhý svetelný had.
Na svitaní sme prišli do Kim Lu. Tamojšia populácia
nám už pripravila lavóri s vodou, kde plávali rozrezané
plechovice od piva, ktoré slúžili ako poháre. Boli to prenos-
né umývadlá pre našu rannú toaletu. Desiat detí, žien
a starcov s lavórmi na hlave celé hodiny čakali na náš vlak
rovnako ako psy, ktoré sa ponáhľali pod vagóny v nádeji,
že sa im ujde aspoň omrvinka z nášho bohatstva.
Bývalý vojak s manželkou si všimol môj vydesený
výraz a vysvetlil mi, že sme v Američanmi najviac bom-
bardovanej provincii. Rukami napodobňoval B-52, ktoré
zhadzovali náboje smrti a tiež plačúcich ľudí. Ten príbeh
sa odohral pred dvadsiatimi rokmi, avšak ešte stále ospra-
vedlňoval súčasnú chudobu.
Za mestom Vinh v ampliónoch oznamovali niečo,
čomu som neporozumel. Moji spolucestujúci sa poponá-
hľali zavrieť mreže na oknách. A prečo? Prechádzali sme
krajom, kde sa narodil Ho Či Min a ja som chcel fotiť ľudí na
ryžových poliach. Namosúrený som odtiahol roletu… práve
včas, aby som od roľníkov schytal za hrsť blata a hnoja, kým
spŕška kamenia udierala o železné bo a pancierové okná.

376
 Dedičia „strýka Ho“ vnímali vlak ako symbol všetkých
sľubov, ktoré revolúcia nedodržala. Náklad stranícch by-
rokratov, obyvateľov miest, prefíkaných obchodníkov, ten
konvoj komodít a luxusu prechádzal – aspoň v ich očiach –
rovnako ako aj predtým bez ohľadu na nich. Roľníci sa cítili
podvedení, odstrčení a každý raz si na tom vlaku vybíjali
svoj hnev a hádzali doň všetko, čo mali poruke.
Po spŕške kamenia som si aj ja zrazu uvedomil, že
už dva dni Vietnam, ktorý bol za oknami vlaku, spočíval
výlučne v chatrčiach, že tie „kaviarne“, „zubári“, „dielne“
na opravu bicyklov, krajčírske „salóny“, rovnako ako aj
kaderníctva neboli nič iné, len úbohé slamené strechy po-
dopierané š rmi bambusovými stĺpmi, že všetci ľudia sú
odetí do zaplátaných handier, že všet deti behajú bosé.
Vlak uháňal preč naprieč touto chudobou a ustavičným
pískaním oznamoval svoj príchod. Železnica niekedy viedla
pozdĺž hlavnej ces , inokedy ju pretínala. Často však bez
akéhokoľvek železničného priecestia a jediným upozornením
bolo zapískanie. Jeden muž na bicykli sa však včas neuhol
a skončil pod kolesami. Vlak na niekoľko minút zastavil
a opäť sa pohol. Stáva sa to pri každej ceste, povedali mi.
Konečne amplióny vyslali do éteru vlasteneckú hudbu,
vzápätí ženský úlisný hlas oznámil, že prichádzame. Vlak
spomalil, akoby mal prejsť pomedzi záhrady, domy, bicykle,
deti a keď sa dotkol desiatok obchodov a stánkov, vošiel
do Hanoja.
Stanica, ktorú postavili Francúzi, keď bol Vietnam ešte
ich kolóniou, sa mi videla ako miniatúra Versailles: skrátka
patetický kontrast so zaprášenou masou vychudnutých
ľudí pospávajúcich na nástupištiach a na schodisku. „Vieš
mi povedať, kde by som našiel fajčiareň ópia?“ spýtal som
sa jedného z vodičov rikše pred skromným hotelom pre
vietnamských cestujúcich neďaleko stanice, kde som sa uby-
toval. Chlapík sa prebral z ospalej letargie, na pokazených

377
ústach sa mu objavil úsmev, usadil ma na rikšu a šliapal
preč hanojskou nocou.
Pozdĺž rozpadnutých chodníkov, pri starých kedysi
nažlto namaľovaných domoch, pod peknými francúzsmi
stromčekmi, ktoré sotva dýchajú pod tlakom káblov elek-
trického vedenia a v tieni reklamných tabúľ, sa hemžila tá
zvyčajná chudobná, bledá, chorľavá masa ľudí v tielkach
a krátkych nohaviciach. Spotená, vyčerpaná, nahnevaná.
Každý podjazd bol obchodíkom, v každom stánku sa niečo
predávalo: cigare , noviny, palivo. Dve stolič za stolíkom
boli kaviareň, čerpadlo a vedro s vodou zas opravár pneu-
matík. Každá konverzácia vyznievala ako hádka a nezriedka
ňou aj bola.
Zdalo sa, že všetko hnije: strechy, dvere, steny, ba aj
ľudia samotní. Pach mesta bol pachom plesne. Vždy som sa
rád túlal po cintorínoch, ale tento obrovský cintorín, akým
Hanoj nepochybne bol, vo mne nevzbudzoval nič veľkolepé.
Ten „hrdinský“, prísny, nehlučný Hanoj z čias vojny bol
už len mestom chudoby, kde bolo všetko na predaj. Keby sme
sa chceli vydať na symbolickú cestu politickými ilúziami
mojej generácie, museli by sme vyraziť presne odtiaľ, kde
noc ukrýva opäť a znova tisíc tajomstiev.
Chlapík s rikšou vedel svoje. Vyložil ma pred tmavou
uličkou medzi dvomi veľkými budovami v centre. Tam na
mňa zakýval jeden mladík, a tak som znovu našiel cestu
v starých útrobách Ázie, ktoré chcel oheň revolúcie navždy
zmiesť, ale vrátili sa do života. Prešiel som cez dvor, vyšiel
som hore elegantným dreveným schodiskom v starom
koloniálnom dome, prešiel som pozdĺž dlhého radu chatrčí
postavených na niekdajších balkónoch, kráčal som pavlačou
po okraji terasy, opäť som vyšiel hore dreveným schodis-
kom, kde sa konečne otvorili dvierka do pološera peknej
izby, celej vyloženej bambusom a nasýtenej príjemnou
známou vôňou. Na malom horáku v železnom hrnčeku

378
vrelo ópium, očisťovalo sa. Na podlahe vystlanej kopou
slamy ležalo niekoľko mladých ľudí, každý z nich si opieral
hlavu o drevenú lavičku. Pekná štíhla žena bledučkej pleti
chodila od jedného k druhému s malou olejovou lampou,
o ktorú sa opierala fajka.
Vo svetle plamienka som zbadal tiene ďalších tiel ležia-
cich pri stene, profil žab vyrezanej do faj, ktorá putovala
z ru do ru, a vytetovaného motýľa na nahom ramene
dievčaťa vedľa mňa.
Asi hodinku som si tam zostal vychutnávať tú chrá-
nenú strnulosť, bez pamäti, bez ťarchy, bez sklamaní. Keď
som vyšiel von, cítil som sa akoby zmierený s týmto svetom
a pri pohľade na fajčiareň, ktorá sa nachádzala len na skok
od sídla Straníckeho denníka, sa mi chcelo len usmievať.
Vonku ma čakal chlapík s rikšou, a tak som ho požiadal,
aby ma previezol celým mestom, skôr ako sa vrátim späť
do hotela. Nijaký iný dopravný prostriedok nepostne
cestujúcemu to majestátne pohodlie, ten pocit slobody, ten
svieži závan do tváre ako rikša. Tá moja plachtila širokou
ulicou okolo Jazera znovu nájdeného meča, popred Operný
dom a starú rezidenciu francúzskeho guvernéra, potom za-
bočila k rieke a do uličiek starého mesta. Cítil som sa ako na
vzducholodi, ktorá sa vznáša vesmírom medzi minulosťou
a súčasnosťou, ale už som nepotreboval porovnávať ani súdiť.
História a politika sa ma už netýkali. Bol som očarený len
životom, tým húževnatým, žiadostivým a smilným životom,
ktorý prekvital uprostred hniloby. Rikša sa pohybovala
rýchlo po cestách bzučiacich neduhmi a pokušeniami, ja som
pritom vnímal len nesúvislé obrazy: nahé telá v záblesku
svetla, ženskú vravu, smiech a obscénne gestá dievčat vo
dverách a sem-tam potkana, ktorý sa mihol pri ro nevy-
maľovaných stenách.
V noci – neviem, či sa mi to snívalo, alebo som si to
predstavoval s otvorenými očami – som sa videl, ako zaha-

379
dzujem slovník, s ktorým som dovtedy pracoval, a beriem
si nový, v ktorom boli len pozitívne slová.
V polospánku som si potom bez akéhokoľvek dôvo-
du spomenul na tieto slová: „Dávaj si pozor na cestovné
doklady…pri prechode cez hranice.“ Tá kartárka z Phnom
Penha! Videlo sa mi, že nebezpečenstvo mi hrozí práve
v týchto dňoch. Šiel som si skontrolovať pas a… naozaj, moje
výstupné víza z Vietnamu neviedli „via terra“. Funkcionári
veľvyslanectva v Bangkoku „zabudli“ napísať „Priechod
priateľstva“, hraničný priechod s Čínou. Keby som sa dostal
až tam, istotne by ma poslali späť!
Hoci som bol v Hanoji, dostať vízum nebolo jednoduché.
Potreboval som lis a odporúčania a ďalšie dva dni čakania.

Najskôr mu trochu narezal kožu za uchom, potom zaryl

nôž hlbšie a pomaly hľadal žilu. Keď začala tiecť krv, muž
vzal hrniec a podložil ho pod psa. Umlčané zviera viselo za
nohy dole hlavou z verají dverí a nedokázalo ani zavzlykať.
Húf detí sa naňho pomerne ľahostajne díval a poskakoval
okolo. Muž zodral psa z kože a rozkrájal ho na kusy: prsia
udusí, stehná možno upečie.
Vybehol som si na poslednú rannú rozcvičku do uličiek
neďaleko mojej hotelovej barabizne a tieto domáce jat ma
poriadne nahnevali. Ako môže byť smrť – hoci aj psia – taká
náhodná? Potom som si spomenul na správu, ktorú som si
krátko predtým prečítal v novinách, a bolo mi do smiechu:
v Tokiu otvorili prvé astrologické štúdiá pre domáce zvieratá,
predovšetkým pre mač a psy. V Hanoji by s predvídaním
ich osudu nemali nijaký problém: psy majú predsa skončiť
na pekáči! Potom som sa vyvŕšil na psoch. Vraví sa, že
majú dobrý čuch! Prečo teda necítia, že Vietnamci smrdia
psím mäsom, ktorým sa už stáročia napchávajú? Prečo si
nevšimnú, že človek, o ktorom si myslia, že je ich verný
priateľ, je bez škrupúľ?

380
 Aj psí život však pokračoval rovnako absurdne ako
všet ostatné. Bežal som ďalej a videl som ich omnoho viac
s rovnakým osudom, ako mal ten akurát rozštvrtený pes;
hrali sa s deťmi, klbčili sa medzi sebou alebo sa hrabali v ko-
pách odpadkov, z ktorých sa žobráci už medzitým obslúžili.

Pokúsil som sa získať adresu nejakého veštca, ale môj prvý

dojem bol ten, že v Hanoji to istotne nebude jednoduché.
Povedali mi, že im už nikto neverí, a teda neexistujú. Spra-
vil som chybu, keď som sa s touto požiadavkou obrátil na
ministerstvo zahraničných vecí, od ktorého som musel
žiadať aj „vízum via terra“. Potom som sa vďaka obvyklému
reťazcu náhodných stretnutí zoznámil s jednou ženou, ktorá
vedela o nejakej jasnovidke. Ona sama za ňou vraj zašla len
pred niekoľkými týždňami: jej syn, narkoman, vzal z domu
televízor a šiel ho predať do prístavu Haiphong, aby si mohol
kúpiť heroín. Nevedela, čo má robiť. „Počkaj tri dni a chlapec
sa vráti domov,“ povedala jej jasnovidka. A tak aj bolo.
Tá žena bola podstatou všetkého, z čoho som bol vo
Vietname zúfalý. Pochádzala z rodiny veľkých revolucioná-
rov, bola v gerile a vydala sa za jedného z bojovníkov. Po
vojne si však jej manžel vzal mladšiu milenku a opustil ju
aj syna, ktorý mal plno problémov.
Veštica bývala neďaleko Chrámu literatúry a my sme
sa tam vybrali rikšou. Mala mimoriadne skromný príbytok
o niečo väčší ako betónová kocka. Bola asi päťdesiatnička,
štíhla a nevšedne kučeravá. Pôsobila príjemne a srdečne.
„Vidieť“ začala po vážnej chorobe. Vyzdravela, keď ju jedného
dňa zasiahol svetelný lúč.
Sedeli sme na malých stoličkách okolo nízkeho stolíka.
Nechcela o mne nič vedieť. Vzala mi ru, pohladila ich,
zadívala sa mi do tváre a nežným a láskavým hlasom začala
rozprávať. To, čo mi chcela povedať, ma už nezaujímalo.
Pochopil som medzičasom rozličné systémy a približnú

381
hodnotu každého opisu a predpovede. Len po chvíli sa ma
opýtala, v ktorom roku som sa narodil a v ktorom roku sa
narodila moja manželka…
„Zle,“ povedala žena. „Pre tigra, akým si , je absolútne
nevhodné, vlastne nebezpečné, oženiť sa so zajacom.“ (Pravý
opak toho, čo povedala veštica zo Singapuru.) „Práve tvoja
manželka ti zabránila v dobrej a úspešnej kariére. Mal by si sa
s ňou rozísť alebo aspoň žiť od nej na dlhšie obdobia ďaleko, inak
budeš mať vážne zdravotné problémy.“
Toto som považoval za zaujímavé, pretože pri inter-
pretácii každej jednej ve osobitne bolo v jej opise môjho
vzťahu s Angelou predsa len niečo pravdivé: ak sme ešte
stále aj po tridsiatich rokoch spolu, bolo to aj preto, že sme
našu obrovskú vzájomnú blízkosť striedali s dlhými vzdia-
lenosťami. Prítomnosť a neprítomnosť. Keď boli deti ešte
malé a ja som trávil doma viac než dva či tri týždne a bol
som čoraz neznesiteľnejší, Angela vravievala: „Či sa vo svete
nič nedeje? Nenastala vo Vietname nejaká ofenzíva?“ Niečo
sa stalo a ja som odcestoval. Bol som preč asi dva týždne
a návrat bol pre všetkých ohromný. Príliš veľa manželstiev
zomiera jednoducho v dôsledku nudy. Táto jasnovidka mi
istotne nechcela povedať toto, ale presne na to upriamila
moju myseľ.
„Odteraz až do konca života nebudeš mať nijaké veľké prob-
lémy. Máš len jeden problém, týka sa pôdy, na ktorej žiješ. Pod
tvojím domom je mŕtvy mladý muž, ktorý ti bráni zbohatnúť…“
(Tak tam je ten pes zakopaný!) „Vždy keď zarobíš peniaze, on
ti ich zničí. Bolo by potrebné, aby si utíšil jeho dušu oltárom
alebo aby si otvoril nové dvere v juhozápadnom rohu domu:
dvere obrátené k Indii.“
Dnu vošla pekná žena, asi päťdesiatnička, ktorá si
vypočula môj „osud“ a chystala sa dať si predpovedať ten
svoj. Hovorila výborne po anglic a vravela, že k veštici
chodieva často, vlastne sa stala jej najlepšou priateľkou.

382
Táto žena, železničná inžinierka, študovala v Číne a vydala
sa za vysokého nkcionára. Jej manžel – aj on! – mal mi-
lenku a veštica jej svojimi radami pomohla. Akými? Musíš
byť trpezlivá, zhováraj sa so svojím manželom, riešte ten
problém spoločne, musíš ho pochopiť. Tieto rady by jej dal
ktorýkoľvek priateľ, ale jej ho nedali ani kolegovia v práci, ba
ani stranícki kolegovia. Nemajú veštci azda aj takúto úlohu?
Opäť som sa ocitol medzi ženami okolo päťdesiat-
 s problémami v manželstve, ktoré sa chodievali radiť
k obyčajnej šarlatánke, a predsa na mňa tieto ženy pôsobili
omnoho príjemnejšie a boli pre mňa predovšetkým ľuds
zaujímavejšie ako muži. Ba dokonca aj šarlatánka sa mi
videla sympatickejšia než všetci tí moji svätí revolucionári,
z ktorých sa stali obchodníci.
Spýtal som sa veštice, či videla okolo mňa nebezpečen-
stvo spojené s lietadlami. Nie. Absolútne nijaké, povedala,
mám si vraj dávať pozor na vla. Tie sú údajne pre mňa
nebezpečné!
„To je škoda, práve zajtra musím ísť vlakom do Lam
Sonu, k čínsm hraniciam,“ odvetil som.
„Nie, tým vlakom vôbec nie! Nechoď ním… Je plný bandi-
tov a zlodejov. Často sa za banditov vydávajú samotní policajti
a okrádajú pasažierov. Zmeň plány! Choď lietadlom! Ten vlak
je pre teba nebezpečný!“
Vtedy som už nevedel, či sa mi prihovára ako veštica,
alebo skôr ako pasažierka vietnamských železníc. Ja som
ju v každom prípade nepočúvol.

383
 Loď na púšti

V noci sa prehnala obrovská búrka, ale ani tá neodstránila

zo stanice v Hanoji dusivý latrínový smrad. Stov pasažie-
rov ako porazené vojsko na ústupe čakali na vlak a pritom
bivakovali na schodisku, na chodbách a na nástupištiach.
Bola ešte tma a ja som nevedel nájsť ten svoj. Vždy, keď som
sa opýtal nejakého policajta alebo železničiara, každý len
zdvihol ruku iným smerom. Napokon ma jedna žena – nech
žijú ženy! – previedla radom pristavených vagónov, prešla
so mnou popred vla, ktoré boli na odchode, a odovzdala
ma sprievodcovi zrýchleného vlaku do Lam Sonu.
Vlak k čínsm hraniciam bol ešte skromnejší ako
ten, ktorým som sa dopravil zo Saigonu; kopy slamy na
drevených sedadlách boli ešte špinavšie a rozstrapkanejšie.
Moja prítomnosť spôsobila autoritám obrovský problém:
ako ochrániť mňa a moju batožinu. Rozhodli sa, že vyženú
všetkých cestujúcich z dvoch radov sedadiel rezervovaných
pre policajtov, aby ma mali ustavične na očiach. Ktokoľvek
sa pokúsil ku mne priblížiť, vyhodili ho.
Možno tá veštica mala napokon pravdu: na vlak útočili
banditi! Alebo sami policajti boli tým nebezpečenstvom?
Aj dvorná kartárka z Phnom Penha povedala, že cestovať
na konci júla by mohlo byť pre mňa nebezpečné.
Vlak sa pohol o pol šiestej. Akurát sa brieždilo a Hanoj,
ktorý sa prebúdzal za mojím oknom, bol opäť bezútešným
predstavením domčekov, stajničiek, vikierov, kumbálikov
a zlátaných búd: skrátka obrovskou králikárňou, kde bola
každá izbietka ohraničená ostnatým drôtom, rozbitými skla-

384
mi zamurovanými do ohrád, ktoré mali chrániť oklieštený
priestor každého pred možnými nájazdmi úbohých susedov.
Prešli sme cez Červenú rieku: červenú od blata, ktoré
robilo z vody brečku. Starci cvičili na tých dráhach mosta,
ktoré boli určené pre bicykle. Presne odtiaľto v roku 1954
vtrhli do Hanoja bojovníci gerily a presne tadiaľto vytlačili
porazených Francúzov. Presne na tomto moste jeden vojak
oslobodeneckého ľavicového hnutia Viet Minh s opovrhnu-
tím nakopal do zadku francúzskeho dôstojníka.
Vlak šiel veľmi pomaly. Celé hodiny sme cestovali
naprieč ryžovými poľami a po hanojskej šedi som práve pri
pohľade na ich tisícročnú zeleň a poriadok pookrial.
Na jednej stanici nastúpil chlapík s vodnou fajkou.
Niesol si košík s petrolejovou lampou, čajník a dva pohári-
. Fajka je z bambusu. Chlapík do nej vloží štipku tabaku,
potiahne, vzápätí počuť zurčanie vody, cez ktorú prechádza
dym, nasleduje hlboký nádych a človek zostane omámený.
Zdá sa, že mu je na odpadnutie, ale pohárik silného horkého
čaju ho vráti k sebe.
Na ďalšej stanici nastúpil nevidomý muž, aby zaspie-
val svoju kantilénu, nemal však šťastie. Z dôvodu mojej
prítomnosti ho policajti vytlačili z vlaku von.
Dvoch chalanov policajti zastihli bez cestovného lístka,
priviedli ich ku mne, priviazali v putách k sedadlu a vy-
fackali. Jeden plakal, ale ten druhý si zachoval drzý výraz
v tvári, akoby si vyhradil právo vybaviť si to s nimi inokedy.
Snažil som sa dívať na vlak očami detí, ktoré nám kývali
z ryžových polí, očami mladých v kamenných dedinách,
okolo ktorých sme prechádzali, a pochopil som, že ide
o každodenné pokušenie. V tom svete, ktorý sa nemenil,
bol vlak jedinou nádejou na pohyb; vlak, ktorý odvezie preč,
vlak plný rozličných ľudí, vlak, ktorý ide inam. V ich fantázii
je vlak symbolom moci, radosti, bohatstva, zmeny, preto
všetci za vlakom utekajú, vrhajú sa naň, snažia sa nastúpiť,

385
dostať sa na strechu: nevidomí, žobráci, deti, zlodejíčkovia,
mrzáci, rebeli a všetci tí, ktorí chcú zrealizovať nejaký svoj
sen alebo si vybiť nejaký svoj hnev.
Na stanici Dong Mo sa vlak na polhodinu zastavil, aby
dal všetkým čas najesť sa v stánkoch pri železnici.
Keď sme sa opäť pohli naprieč pohorím, vlak šiel tak
pomaly, že mladí stihli vystúpiť, napiť sa z horskej bystriny
a behom nastúpiť. Hory boli zalesnené a vlhké. Práve tento
úsek zeme Číňania v roku 1979 okupovali, aby „potrestali“
Vietnam za inváziu do Kambodže a zosadenie Pol Pota. Keď
sa stiahli, zničili všetko, čo sa dalo.
Kedysi vietnamská železnica prechádzala hranicou
a spájala sa s tou čínskou, ale Číňania počas svojich nájazdov
prerezali a odniesli preč aj posledné kilometre koľajníc, a tak
vlak po príchode do stanice Dong Dan nemôže pokračovať
ďalej. Stošesťdesiatš ri kilometrov z Hanoja sme prešli
presne za osem hodín.
Posledné kilometre po hranicu som strávil na zad-
nom sedadle motor. Vietnamské kontroly boli pedantné.
Colníci mi chceli prehľadať ruksak, arogantní a nezdvorilí
policajti skúmali zväčšovacím sklom moje „vízum via terra“.
Od posledného bodu na území Vietnamu po prvé
čínske miesto treba prejsť asi kilometer. Cesta stúpa a ve-
die hustým lesom. Bol som sám, pot mi stekal po chrbte
a kráčal som pešo k Číne plný rovnakého očakávania, aké
sa človeka zmocňuje pred stretnutím s milovanou osobou,
ktorú dlho nevidel. A znovu som zbadal hranice,
zic som
ich cítil, znovu som prežíval radosť z krajiny, ktorú som si
azda zaslúžil pre tú námahu, akú som vynaložil, keď som
sa pomaly blížil k jednému z jej priechodov. Nebude nasle-
dovať ten neistý do k kolies lietadla so zemou, prvý obraz
nebude tvoriť kontrolná veža, ba ani asfaltová dráha! Vôbec
nie. Na zákrute som zdvihol zrak a Čína so svojou históriou,
so svojou kultúrou bola veľkolepo tam, v mohutnej starej

386

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

pevnosti s vysokou drevenou bránou, kde sa elegantne
vynímal zaklincovaný nápis „Priechod priateľstva“.
Všade okolo bol prostý starobylý pokoj. Pocítil som
silné emócie, ako keby som sa vracal domov. Ten kontrast
nemohol byť explicitnejší. Zanechával som za sebou chu-
dobnú, tvrdú, zanovitú, malú krajinu a vstupoval som do
majestátneho kráľovstva, sebaistého a samoľúbeho.
To kráľovstvo bolo staré, obrovské a ešte stále sa de-
finovalo ako socialistické, avšak aj ono akoby poznalo len
jedného boha: peniaze. Qian bolo prvé slovo, ktorým ma Čína
prijala a qian, peniaze, bolo slovo, ktoré ma sprevádzalo ako
posadnutosť v každom rozhovore, v každom prejave, ktorý
som počul počas piatich dní; presne toľko mi trvalo, kým
som prešiel z juhu tejto krajiny na sever.
Colníci z „Priechodu priateľstva“ sa škriepili s vojak-
mi oslobodeneckej armády, aby mi vymenili doláre na
čiernom trhu. Cestujúci v autobuse, ktorý ma zaviezol na
prvú železničnú stanicu, mi za moje qian ponúkali drobné
opič, tučné hady a ďalšie ojedinelé zvieratá z džungle,
ktoré sa istotne vystovali na zozname ohrozených či
vymierajúcich druhov. Nekúpil som si ani jedno a všet
pokračovali na ceste v bambusových klietkach, aby napo-
kon skončili v hrncoch veľkých reštaurácií na juhu Číny,
kam boli aj určené.
Miestnym vláčikom som sa odviezol do Nanningu.
Odtiaľ koľajnice pokračujú bez prerušenia do Európy, až do
Florencie. Išlo len o to, aby si človek zabezpečil cestovné líst.
Ešte pred niekoľkými rokmi mali cudzinci v Číne
prednosť a správali sa k nim ako k „čestným hosťom“. Líst
sa pre nich predávali v osobitných okienkach. Dnes to tak
už nie je.
„Cudzinci? Do radu ako všetci ostatní!“ prikázal mi prvý
železničiar, na ktorého som sa obrátil. V čakárni stanice
v Nanningu sa tisíc ľudí tlačili pred maličkými otvormi

387
chránenými oceľovými mrežami. Na vysokom zábradlí
nad okienkami stáli robustní policajti, ktorí elektrickými
výbojmi z obuškov dohliadali na spotený vlniaci sa a hašte-
riaci sa dav. Každý hľadal spôsob, ako sa predbehnúť, ako
si uplatniť nejaké svoje privilégium. Jednému dôstojníkovi
z oslobodeneckej armády, ktorý sa chcel predo mňa postaviť,
som uštedril „maoistickú“ výčitku. Povedal som mu, že
význam jeho uniformy je „slúžiť ľudu“. Všetci sa rozosmiali,
akoby tá preslávená Maova fráza, ktorou vychovali generácie
Číňanov, bola už iba duchaplný vtip. V tej chvíli však toho
chudáka vrátila späť.
Trvalo mi tri hodiny, kým som si kúpil lístok: toľko
času som potreboval, aby som si uvedomil nevraživosť voči
cudzincom, akú som si nikdy predtým v Číne nevšimol.
Vzťahy založené na vzájomnej úcte – hoci aj silenej –, aké
existovali kedysi medzi cudzincami a Číňanmi, dnes už
neexistujú. Vzájomná je skôr netrpezlivosť; u Číňanov sa
teraz mieša so závisťou, hnevom a čoraz menej skrývanou
rasovou túžbou zúčtovať „s tými, ktorí prichádzajú zvonka“.
Nanning je jedným z juhočínsch miest v plnom roz-
machu. Jeho mrakodrapy sa snažia napodobniť tie v Hong-
kongu. Mimoriadne elegantné nové hotely, nablýskané
reštaurácie, night kluby a masážne salóny sú oázou novej
triedy privilegovaných, ktorí sa presúvajú mercedesmi,
majú mobilný telefón ustavične na uchu a nechávajú sa
sprevádzať vlastnou ochrankou.
Vzdialenosť medzi Nanningom a Xianom je dvetisíc
tristoosemdesiatjeden kilometrov a vlak ju prešiel za dva
dni a dve noci. Lístok, ktorý sa mi podarilo kúpiť, platil len
na „tvrdé sedadlá“, ale vlakvedúci sa definoval ako „zberateľ
cudzích bankoviek“ a za nejaký ten dolár do jeho „zbier“
sa mi podarilo získať lôžko.
Vlak bol preplnený, ale na každej stanici sa nové masy
chudých, špinavých a batožinou ovešaných ľudí hádzali na

388
dvere a snažili sa nastúpiť. Za Maových čias musel mať každý
Číňan, ktorý sa chcel vydať na cestu, osobitné povolenie
straníckeho tajomníka zo svojej pracovnej jednot. Dnes
sa každý môže slobodne vybrať, kam len chce, ale sloboda
znamená aj absenciu ochrany. Teraz to musí každý zvládnuť
sám a masy ponechané napospas vzbudzujú strach svojím
potenciálom násilia a chaosu. Tlak ideológie zmizol. Na
jeho miesto sa nedostal nijaký iný systém hodnôt či spolo-
čenských pravidiel a všade je očividný akýsi samozrejmý,
progresívny návrat k anarchii. Tí, čo majú qian, peniaze, sa
stávajú čoraz mocnejšími a agresívnejšími; tí druhí, naopak,
bezbrannejšími.
Vlak bol vynikajúcim príkladom tejto zmeny. Minuli sa
časy, keď sa čajní aj v kupé s tými „najtvrdšími“ sedadlami
ustavične plnili vriacou vodou a železničiar s vrkočmi
sa na každej zastávke ponáhľali vyčistiť kľuč na dverách.
V mojom vlaku sa už nikto o nič nestaral, nikto už pravi-
delne nezametal chodby a ako plynuli hodiny a dni, pach
z kuchyne pripomínal čoraz väčšmi smrad z latrín, pred
ktorými stál nepretržite rad netrpezlivých a hlučných ľudí
búchajúcich na dvere.
Železničiari, kuchári a policajti tvorili akúsi mafiu,
ktorá tam istotne nebola preto, aby „slúžila ľudu“, ale skôr
aby sa akýmkoľvek možným spôsobom obohatila.
Keď sme prechádzali krajom okolo mesta Guilin, zahľa-
del som sa na slávne hory, ale rovnako ako vo Vietname ma
upútali predovšetkým ryžové polia – úhľadným poriadkom
a obsahom nahromadenej práce. Poľnohospodárstvo mi
kdekoľvek dodáva pocit sily a zmysel, ktoré tieto krajiny
majú, pretože majú roľníkov. Mao ich masovo podrobil
režimu a vzal do politi; jeho nástupcovia budú mať čo
robiť, aby na nich dohliadli!
Keď sme sa blížili k Xianu, kuchári a čašníci si prišli
vziať plné vrecia ananásu, ktoré si ukryli pod naše sedadlá.

389
 Mesto sa ohlásilo mrakom žltkavého prachu a smogu.
Na stenách domov pozdĺž železnice, kde boli kedysi napí-
sané posledné politické heslá, obrovské reklamné slogany
pozývali na nákup cigariet, vína, skútrov a pleťových krémov.
Zdalo sa, že mesto opäť vrie činorodosťou. Sotva som
vyšiel zo stanice, keď ma zastavilo dievča v minisukni:
„Volám sa Milly. Chceš sex?“
„Či chcem sex? Kde?“
„Tam vpredu, v Hoteli oslobodenia.“
Usmiate a prehnane namaľované ženy sa snažili pri-
lákať klientov do tmavých podnikov. Mladíci s megafónmi
zas privolávali chodcov do svojich „video sál“. Počas piatich
rokov strávených v Číne som sa nikdy necítil taký cudzí,
taký neistý, taký ohrozený útokom či krádežou ako v tomto
okamihu.
Kúpa ďalšieho cestovného lístka bola opäť kompliko-
vaná, ale znovu som sa niečo naučil. V pokladni stáli v rade
ďalší cudzinci, väčšinou to boli mladí napätí a podráždení
cestovatelia. Zdalo sa, že všetci majú strašne konfliktný
vzťah s Číňanmi. Pri najmenšej roztržke im ukazovali päste
a strkali do nich. Za mojich čias bolo takéto správanie v Číne
nemysliteľné. Číňanom sa podarilo vybudovať si taký reš-
pekt, že nijaký cudzinec by si nedovolil priamo na Číňana
zaútočiť alebo ho uraziť. V tých časoch však ani nijaká
Číňanka nemohla vliezť do postele s cudzincom, nijaký
cudzinec nemohol v Číne nič vlastniť, najímať robotníkov,
zamestnávať sekretárky alebo si platiť milenky.
Z Xianu do Lanzhou som sa odviezol vlakom číslo
44, presláveným mafiou, ktorá ho kontroluje. „Šéf šéfov“
sedel v reštaurácii. Predstavil som sa a predniesol som svoj
problém: „Mám lístok na tvrdé sedadlá, ale ako vidíš, som
veľký a mohutný a chcel by som sa natiahnuť, aby som si
mohol pospať.“ A je to: za päťdesiat jüanov som získal miesto
v „mäkkučkom“ vagóne. Keďže on kontroloval aj kuchyňu,

390

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 za pár dolárov navyše som si užil peknú večeru, výnimočne
naservírovanú na bielom obruse a nie – ako je už zvykom
– na lepkavom plaste so zvyškami jedla po druhých. O čosi
neskôr mi však zmizol jeden z fotoaparátov. Žeby súčasť
prepitného? Bolo by zbytočné ísť sa pozhovárať s policajtmi.
Možno mi ho vzali práve oni.
Alebo to bola krádež, ktorá mi bola súdená? „Tento rok
sa staneš obeťou krádeže. Prídeš o vec, na ktorej ti veľmi
záleží,“ povedal veštec z Phnom Penha. Nepredvídal ma-
saker jedného či dvoch miliónov ľudí vo svojej krajine, ale
predpovedal krádež akéhosi fotoaparátu v čínskom vlaku!
A predsa, keby sme chceli stotožniť skutočnosť s veštbou,
táto bola absolútne dokonalá. Napokon, nepamätám sa, či
som vôbec zažil vo svojom živote ešte nejakú inú krádež.
Postupne ako ten číns vlak uháňal na sever, poma-
ly som zabúdal na nový, vulgárny, agresívny chaos miest
a znovu objavoval starobylý, utešujúci poriadok tisícročnej
človekom zveľaďovanej prírody. Prešli sme naprieč Gansu,
jedným z najzaostalejších regiónov krajiny. Zem bola žltá,
polia malé, osly chudé a roľníci ako vždy zohnutí nad prácou.
To bola ešte stará, chudobná Čína, ktorá nevzbudzuje záujem,
ktorá nevykazuje ohromujúcu mieru hospodárskeho rastu
a kde nikto nechodí investovať. Na stenách domov z blata
boli ešte revolučné slogany a na strechách povievali červené
vlaj. Pri pohľade z okna som videl Čínu, v ktorej mohol
ešte žiť Mao: muži a ženy odetí v modrých montérkach
a ces bez bicyklov. Vyzeralo to tak, akoby sa tam reformy
Teng Siao-pchinga ešte nedostali alebo akoby tam pôsobil
ľavicový odboj proti vlne bezuzdného kapitalizmu, ktorý
zachvátil mesto.
Ako dlho to môže ešte trvať? Moji dvaja spolucestujúci
boli presvedčení, že tieto protiklady čoskoro explodu-
jú. Jeden bol majorom oslobodeneckej armády a hovoril
o možnej novej občianskej vojne: provincia proti provincii,

391
pobrežné kraje proti vnútrozemiu, roľníci proti obyvateľom
miest. Nebol jediný, ktorý si to v armáde myslel, vravie-
val. Druhý bol starý straníc káder na dôchodku. Podľa
neho sa celý systém, ktorý postavili na nohy komunisti
po roku 1949, rúcal. „Učitelia namiesto do škôl chodia
na trh, pretože zarobia viac na malom obchode než na
hodine. Policajti už nenaháňajú zlodejov, pretože sami
sa stali gangstermi. Ako môže krajina takto napredovať?“
opýtal sa, aby ho všetci počuli. Aj táto sloboda slova by
ešte pred niekoľkými rokmi bola nemysliteľná. „Jediný
spôsob, ako zastaviť anarchiu,“ pokračoval, „je, že armáda
a bezpečnostné sily vezmú krajinu do svojich rúk a nastolia
nový poriadok silou.“
„Od Maovho komunizmu k Tengovmu gangsterstvu
a potom k čiemu fašizmu?“ spýtal som sa ja.
Áno, z Číny sa čoskoro stane fašistická krajina, odvetil
starý káder. Major zdanlivo súhlasil. Nikto však nemal
v hlave meno toho, kto bude čínskym Führerom.
Celé popoludnie vlak cestoval pozdĺž púšte Gobi, po-
tom celý deň pozdĺž Žltej rie. Príroda bola veľmi chudobná
a divoká, ale človek ju ovládol a ona mu priniesla úžitok. Na
horizonte sa strácali zástupy stĺpov elektrického vedenia,
po celé stov kilometrov železnicu chránili trávnaté pásy
húževnato zasadené na okraji púšte, aby zabránili nánosom
piesku, ktoré by inak pohltili koľajnice. Všade som videl
vodné nádrže, mos , zavlažovacie kanále a pozoruhodné
bariéry zo zelených donekonečna vysádzaných topoľov,
aby ochránili vzdialený Peking pred vražednými prašnými
búrkami: všet tieto projek boli výsledkom kolektívnej
práce za uplynulých š ridsať rokov. Kto však bude robiť
tento p práce v budúcnosti?
Môj vlak zahol na východ a pokračoval do Pekingu,
zatiaľ čo ja som vystúpil v Huhehote, odkiaľ som sa vydal
priamym expresom na sever, do Mongolska.

392
 V Huhehote som zostal jeden deň a jednu noc: akurát
na nevyhnutný čas, aby som si prepral špinavé veci, vyspal
sa v riadnej posteli a poprechádzal sa nie v úzkej chodbičke,
ale po chodníkoch veľkomesta plného ľudí, bicyklov, áut,
starých oslíkmi ťahaných vozíkov a tých ostatných, ktoré
ťahali ľudia. Stratil som sa v počúvaní zvukov a porovnával
som ich so zvukmi z minulosti. Tengove reformy veru zme-
nili aj hluk Číny! Predtým na preplnenej ceste bolo počuť
len šuchot plátenných topánok. Teraz však všetko tikalo.
Veľké sklady šírili západnú hudbu, zatiaľ čo v niektorých
fontánach bol nainštalovaný systém, ktorý prehlušoval
krásne zurčanie vody dunením akéhosi orchestra. Vo fon-
táne pred mojím hotelom dokonca zdokonalili tento systém
pridaním svetiel, ktoré sa menili pri každej zmene streknutia
v rytme hudby.
Naďalej som počúval to slovo: qian, „peniaze“, ktoré
ma v Číne privítalo. Opakoval ho muž za pultom v stánku
a pritom ukazoval dámske nohavič. Nechápal som prečo
a podišiel som bližšie: boli to špeciálne nohavič s tajným
predným vreckom na peniaze!
Nákup ďalšieho cestovného lístka bol opäť takým ma-
lým dobrodružstvom. Keď o šiestej ráno otvárali pokladnice,
všet líst už boli predané… na čiernom trhu. Zaplatil som
teda dvojnásobok potrebnej sumy a nadšene som nastúpil
na expres do Ulanbátaru.
Konečne vlak, kde sa dalo prechádzať v chodbičke
a používať latríny bez toho, aby ustavične niekto búchal
na dvere. Tých málo pasažierov tvorili predovšetkým
Mongoli. Bavilo ma pozorovať správanie týchto čudných
postavičiek. Jeden z nich vytiahol z nohavíc skrutkovač,
otvoril ním plafón v kupé a zasunul doň krabicu z kar-
tónu. Ďalší začal dlhým železom loviť v útrobách vlaku
cez malú štrbinu na chodbe. Vedel som o „mongolskej
drogovej ceste“, ktorá z Yunnanu na juhu Číny vedie do

393
 Ulanbátaru, prechádza naprieč Sibírou, Poľskom a končí
až v Nemecku. Pozoroval som azda jej kuriérov?
Číňanov bolo vo vlaku veľmi málo. Nemajú dôvod
chodiť do Mongolska, kde sú neobľúbení a obávaní.
Mongolsko je rozsiahle, má však len dva a pol milióna
obyvateľov a oprávnene sa cíti ohrozené preľudnenou
Čínou. Podľa potomkov Džingischána si Číňania už
vzali pekný kusisko z toho, čo bolo kedysi ich krajinou
– provinciu Vnútorné Mongolsko s hlavným mestom
Huhehot – a Mongolská republika sa rozhodla stať
satelitným štátom Sovietskeho zväzu.
Mongoli boli ešte pred niekoľkými desaťročiami ko-
čovným národom a všetko moderné, čo dnes majú, je jed-
noducho kópiou sovietskeho modelu. Aj rozchod koľaje
majú ako v ZSSR, meter a päťdesiatdva centimetrov. Preto
v poslednej čínskej stanici Erliang prevážajú celý konvoj
do hangára a vozí s čínsmi kolesami nahrádzajú so-
vietsmi modelmi, ktoré sú od seba vzdialenejšie. Celá
táto operácia trvala päť hodín a Číňania ten čas využili na
predaj kopy tovaru Mongolom. V centre Erliangu uspo-
riadali obrovský trh, kde vystavili všet hlavné čínske
spotrebiteľské predme . Mongoli si napĺňali vrecia odevmi
a stravou. Fľaše piva sa odnášali v desaťkusových strapcoch
zviazaných plastovými šnúrami.
Keď sa konvoj opäť pohol, zmenil sa skôr na nákladný
než osobný vlak.
Čína končila symbolicky impozantným víťazným
oblúkom a strážnou vežou, nad ktorou sa vynímala
obrovská červená hviezda. Nízka bariéra z ostnatého
drôtu, ktorá označovala hranicu, sa strácala v zelenej
a pustej nížine. Ani Mongolsko nechcelo zaostávať a len
o niekoľko metrov ďalej postavilo svoj vlastný víťazný
oblúk, rovnako v sovietskom štýle, v akom boli aj uniformy
vojakov a colníkov, ktorí nastúpili do vlaku.

394
 Len čo sme prešli hranicou, mongolskí cestujúci sa začali
hlučne baviť. Boli doma a ustavične si pripíjali jednou fľašou
piva za druhou. Sotva ju dopili, vyšmarili ju z okna a noc
teda prerušovalo neustále rinčanie skla rozbitého o koľajnice.
V striebornom svetle mesiaca sa nekonečné rozľahlé
stepi javili ako pokojné more, vlak ako loď. Z času na čas
sme sa zastavili v „staniciach“ miest, ktoré zdanlivo tvorilo
len niekoľko domov. Zriedka som zahliadol ľudskú bytosť,
ale v tmavej noci sme prechádzali popri obrovských stádach
koní, býkov a stovkách tiav.
Slnko vyšlo ponad monotónnu zelenú planinu, pokiaľ
oko dovidí a začalo sa pohrávať s vlakom, pričom vytváralo
z neho tiene, ktoré sa ako v krivom zrkadle raz predlžovali,
potom zmenšovali a vinuli sa vedľa nás. Priestor, ten
nekonečný priestor bez jediného človeka, bol potešením
po Číne, stále tak dusivo preplnenej človečenstvom.
Horizont bol len tenučký zlatý pás v diaľke. Nič iné
nebolo vidno, absolútne nič, len obrovskú zelenú plani-
nu, nie jaspisovú zelenú farbu ryžových polí alebo hustú
a temnú zeleň džungle, ale bledú, monotónnu zelenú bez
života. Nijaký kopec, nijakú rieku, nijaké čo i len vzdialené
obrysy hôr, nijaký oporný bod s výnimkou železničnej trate
a tisícov stĺpov elektrického vedenia, ktoré uháňali povedľa
a všet boli rovnaké.
Čo robí potom takáto monotónnosť s ľudskou mysľou?
O čom, ak nie o démonoch môže snívať ľud, ktorý žije,
rozmnožuje sa a zomiera v tomto navlas rovnakom vesmíre?
Sotva som v týchto Mongoloch, ktorých som ako sku-
pinu stretal po prvý raz, spoznával potomkov dobyvateľov,
ktorí zrovnali so zemou polovicu sveta, takmer sto rokov
vládli Číne a z Pekingu urobili hlavné mesto. Len v ich

zickej kráse bolo ešte niečo veľkolepé.

Pri vstupe do Mongolska prišiel vlak o profesionálny
vzhľad moderného stroja a stal sa karavánou bez potreby

395

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

presnosti a cestovného poriadku. Z času na čas sa zastavil
bez zjavného dôvodu len preto, aby umožnil nejakému
cestujúcemu zvítať sa s príbuznými v neďalekej jurte. Pri
západe slnka na druhý deň na dve hodiny zastavil a čakal
vlak prichádzajúci z opačného smeru. Všetci cestujúci vy-
stúpili, aby si vychutnali pohľad na horiacu slnečnú guľu,
ktorá postupne mizla za horizontom, a zo š roch domov
neďalekej „stanice“ vyšli von obyvatelia a psy pozrieť sa,
čo sa deje.
Pri túžobne očakávanom príchode sa mi ani vysnívaný
Ulanbátar uprostred stepí z diaľ nepredstavil zlatými stre-
chami svojich slávnych lamaistických chrámov, ale privítal
ma dymom zo socialistických komínov. Vstup do stanice
osem hodín po predpokladanom príchode bol dôvodom na
oslavu. Príbuzní a priatelia, ktorí čakali na nástupištiach,
pomohli cestujúcim vyložiť obrovské ruksa, vrecia a krabi-
ce plné všakovakého čínskeho tovaru a tých málo pivových
fliaš, ktoré im po dlhej ceste zostali.
Konečne sme tam boli! Áno, boli, pretože do Ulanbátaru
som nešiel sám.

396
 S mojím
priateľom
prízrakom

Bol so mnou už ro a ani som si ho nevšimol. A potom

jedného dňa som si ho náhodou – vždy predsa ide o tú
náhodu, ktorá akoby rozhodovala o každom okamihu našej
existencie – všimol, očaril ma jeho príbeh a sľúbil som mu,
že spolu pôjdeme do Ulanbátaru. Ja som tam cestoval po
prvý raz, ale on to mesto poznal, odkedy sa volalo Urga a bol
mojím sprievodcom. Práve tam, na úteku pred ustavične
striehnucou smrťou, pri hľadaní ochrany a slobody, získal
najpozoruhodnejšie skúsenosti svojho života, skôr ako
dosiahol to, v čo veril, že chce, a prežil potom banálne ro
slávy v čakaní na smrť. Nie je azda život taký vždy? Bežíme
v nádeji, že dosiahneme niečo, čo potom nie je nikdy také
pekné, ako ten beh s nádejou. Aj na mojej ceste za hľadaním
veštcov bola dôležitá práve tá cesta.
Ferdinand Ossendowski, narodený v Poľsku na konci
19. storočia, dôstojník v rusko-japonskej vojne, profesor
priemyselnej geografie na univerzite v Petrohrade, skončil
napokon ako banský inžinier v Krasnojarsku, v srdci Sibíri.
V zime roku 1920, keď boľševici postúpili do toho kraja, sa
dozvedel, že je na ich zozname odsúdených do vyhnanstva,
a preto utiekol, najskôr na juh v nádeji, že sa dostane do
Indie cez Tibet, potom na východ kľučkujúc naprieč celým

397
Mongolskom smerom do Pekingu. V Ázii sa vtedy diali
obrovské prevra , striedali sa tam rozličné vojská a banditi
strašili obyvateľov. Útek Ossendowského, ktorý bol ustavične
zapletený do bojov a úkladov a v dôsledku toho v neustálom
ohrození, trval takmer dva ro. Raz dokonca oznámili, že
zomrel, potom ako sa jeho doklady našli v lese na akejsi
mŕtvole, napoly rozhryzenej vlkmi. Avšak práve on zabil toho
muža, boľševického komisára a vymenil si s ním doklady, aby
získal novú identitu a oklamal tak svojich prenasledovateľov.
Príbeh jeho epického úteku cez jeden z najtajomnejších
krajov na zemi, cez hory a stepi „Krajiny démonov“, ako
vtedy Mongolsko nazývali, na pozadí ruskej občianskej
vojny a rozličných bojov v srdci Ázie spravil z Ossendow-
ského „Robinsona Crusoea dvadsiateho storočia“. Próza
o jeho dobrodružstvách, ktorá vyšla v auguste 1922 v New
Yorku s názvom Krajinou ľudí, zvierat a bohov, mala obrov-
ský úspech.
Tú knihu som si kúpil za dve libry na jednej z mojich
letných zastávok v Londýne a ro zostala v poličke, až kým
som ju na začiatku roka bez lietania neprelistoval – mala
príťažlivý názov – a neprečítal som si o tom, ako sa v máji
1921 Ossendowski stretol s barónom Ungern von Stern-
bergom. Šiel s ním do Urgy a bol pri tom, keď mu jednu
noc dvaja odlišní veštci – láma prostredníctvom kociek
v Chráme veštieb a žena cez spálené kosti v ohni – povedali,
že mu zostáva už len stotridsať dní života. A tak tomu aj
bolo: koncom septembra Ungerna zradilo niekoľko jeho
dôstojníkov a odovzdali ho boľševikom, ktorí ho následne
popravili. Kedy a ako presne zomrel, nebolo nikdy jasné, ale
stalo sa to akurát okolo stotridsiateho dňa po spomínanej
noci a jeho smrť musela byť strašná presne tak, ako mu
predpovedali.
Ungern bol zvláštna kontroverzná osobnosť, jeho
skutočnú totožnosť môžeme dnes len sotva poznať. Po-

398
chádzal zo starej vznešenej rodiny z Pobaltia, jeho pred-
kovia boli rytieri a križiaci, ale aj piráti a zbojníci, pričom
Ungern sa ako bývalý dôstojník ruského námorníctva ob-
rátil na budhizmus a stal sa jedným z najkrutejších a naj-
obávanejších bojovníkov proti Červenej armáde postu-
pujúcej na východ. Tento barón bol presvedčený o tom,
že boľševická revolúcia bola „obrovskou kliatbou“, o kto-
rej sa hovorilo vo veštbách, a že vojna medzi „bielymi“
a „červenými“ bola stretom medzi silami dobra a zla, tak
ako to predpovedali rozličné náboženstvá. Ungern sa cítil
byť osudovým mužom, bol posadnutý svojím poslaním
zachrániť ľudstvo pred „revolučnou skazenosťou“ a odvaha
i krutosť, s akou sa v tomto boji angažoval, ho preslávili.
Keď jeho oddiely, húf Rusov a Mongolov, idealistických
vizionárov a psychopatických vrahov prechádzali dedinou
či mestom, všetci podozriví z prechovávania sympatií ku
komunistom skončili v najlepšom prípade zavesení na
pouličných lampách.
Boľševická propaganda spravila z Ungerna strašiaka
a možno ním aj bol, ale pre starých Mongolov bol Ungern
hrdina, novodobý Džingischán, reinkarnácia Boha voj-
ny, pretože okrem iného bojoval za zachovanie nezávislej
mongolskej republi, ktorá by nebola satelitom Pekingu
ani Moskvy, ako sa ňou potom stala.
Ossendowski opisuje Ungerna ako tragickú postavu,
muža, ktorý odvážne prijíma predpoveď o vlastnej smrti;
berie ho takého, aký je, v spleti tajomstiev a mongolských
legiend, ktoré aj jeho fascinujú. Ossendowski rozpráva
o starom lámovi, ktorý mu zjaví v jemu známom odeve
manželku, ktorá zostala v Európe. Rozpráva aj o ďalšom,
ktorý vzkriesi muža dobitého na smrť. Ako vedec, člen
Francúzskej akadémie vied, vysvetľuje tieto epizódy ako
hypnotické fenomény, ktorých obeťou sa stal jednak on
a jednak jeho druhovia, ktorí „vidia“ presne tie isté veci. Ako

399
si však má vysvetliť, že Mongol, majiteľ ubytovne, v ktorej
Ossendowski raz prenocoval, ho na základe čítania budúc-
nosti v ovčej kosti hodenej do ohňa vystríhal pred pascou,
z ktorej sa do čnému vďaka tejto veštbe podarilo zachrániť?
A preto som si sľúbil, že do Ulanbátaru pôjdem s ním!
Chcel som vyhľadať stopy toho príbehu, chcel som nájsť
väzbu s tými niekdajšími veštcami. Cestoval som naľahko
ako vždy, ale spolu s románom Jeana Hougrona, ktorý
som chcel prečítať na ceste naprieč Indočínou, a dielom
Archibalda Colquhouna Overland to China, ktoré bolo ve-
nované Transsibírskej magistrále – knihou omnoho ťažšou
ako jej význam, napísal ju Angličan vydávajúci sa za novi-
nára a pritom pravdepodobne pracujúci ako špión –, som
si vzal so sebou aj starý zažltnutý výtlačok Krajinou ľudí,
zvierat a bohov.
Keď som vystúpil z vlaku na stanici Ulanbátar a niesol
som pod pazuchou túto knihu, prečítanú niekoľkokrát od-
predu i odzadu, cítil som sa akoby v spoločnosti nejakého
prízraku: tá kniha bol on, Ossendowski. V Ulanbátare som
zostal celý týždeň a ani na okamih sme sa nerozlúčili. On
opisoval niekdajšie miesta a spolu sme sa k nim vracali. On
rozprával o niektorých obradoch a spoločne sme hľadali
niekoho, kto by ich opäť vedel sláviť.
Nebolo to jednoduché. Uplynulo presne sedemdesiat-
dva rokov a revolúcia, proti ktorej sa Ungern márne snažil
bojovať, sa zniesla na Mongolsko skutočne ako „obrovská
kliatba“, pričom zmenila nielen tvár krajiny, ale aj tvár ľudí.
Keď tam v roku 1921 prišiel Ossendowski, Urga, schúle-
ná na brehu rie Túl a obklopená vrchmi a zalesnenými
horami, vyzerala ako rozľahlé táborisko, generálny štáb
Bogdgegéna – žijúceho Budhu, tretej najdôležitejšej reinkar-
nácie tibetského budhizmu po Dalajlámovi a Tašilámovi. Tá
Urga už doslova neexistuje. Vrchy a lesy sú holé. Z vtedajších
viac ako sto kláštorov zostali len tri, oficiálne klasifikova-

400

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 né ako „múzeá“. Z tridsaťtisíc zlatých a bronzových sôch
Budhov, ktorými sa Urga mohla pochváliť, zostalo niekoľko
desiatok, nie sú však viac na oltároch, ale zatvorené vo
vitrínach. Zmizol dokonca aj ten obrovský pozlátený Bud-
ha z bronzu, sediaci v polohe lotosového kvetu uprostred
antického chrámu Gandan na náhornej plošine; darovali ho
sovietskej vlasti, ktorá si ním počas druhej svetovej vojny
poslúžila na výrobu diel. Tá socha – ako vraví Ossendowski
– sa Ungernovi nikdy nepáčila: bola nová a tvár nemala
poznačenú bolesťou či radosťou ľudí, ktorú do nej mohol
vpísať len čas. Akú len mal pravdu, ten krvilačný, ale veľmi
kultivovaný barón! Novým veciam chýba ten náboj dejín,
ktorý im vždy dodá pátos.
Z niekdajších šesťdesiaisíc lámov zostalo dnes už
sotva sto: niektorí starí, ktorí sa vrátili do mesta len ne-
dávno vďaka novej liberalizačnej politike, iní mladí novici.
Aj hľadanie niekdajších miest je samo osebe veľmi ťažké.
Mesto úplne zrekonštruovali, všet staré mená sa zmenili
a nové generácie nemajú nijaké spomien na minulosť.
Im len povedali, že minulosť je príčinou nedostatočného
rozvoja a zaostalosti Mongolska.
Prvé ráno, keď som si na svitaní vyšiel von zabehať
a čoskoro som sa ocitol na Červenom námestí s veľavrav-
nými socialistickými budovami a osamelým zametačom
v rovnošate, ktorý zoškrabával to nekonečné prázdno, sa
mi Ulanbátar videl ako hračkárske mesto, ktoré veľkorysý
rodič daroval svojmu dieťaťu na Vianoce, aby ho presvedčil
o svojej láske. A tak to trochu aj bolo. Revolúcia Mongo-
lov naučila opovrhovať svojou minulosťou, hanbiť sa za
vlastnú starú kultúru a snívať, že sa stanú „modernými“:
modernými ako Sovieti, s ktorými prišla revolúcia. Symbo-
lom modernosti bolo mesto, a teda aj Mongoli, kočovníci,
pastieri, stepní muži zvyknutí žiť v táboroch s jurtami,
jedno mesto museli mať. Dali im ho Sovieti: s ohromnými

401
cestami, obrovskými žlto-bielymi palácmi, s mauzóleom pre
národného hrdinu z rovnakého mramoru, rovnakého tvaru
a s rovnakou polohou ako to Leninovo v Moskve, s múzeom,
verejnými palácmi plnými stĺpov, ktoré nič nedržia, s domom
kultúry, ktorý je akýmsi Panteónom opretým nad Koloseom,
s radovou zástavbou ľudových domov a supermarketmi
s prázdnymi vitrínami a poličkami, s rovnakým pachom
ako tie sovietske.
Spoza mnohých stĺpov na vyľudnenom námestí vy-
kukol človek, postavil sa predo mňa a dokonalou angličtinou
sa mi prihovoril: „Prosím ťa, nesmej sa, ale nemal by si
záujem kúpiť vlka?“ Nemal som čas premýšľať, či je blázon.
Utekal za stĺp a vrátil sa s nádhernou kožušinou. Využil som
to, aby som sa ho opýtal, ktorým smerom sa nachádza stará
rezidencia Bogdgegéna, žijúceho Budhu, ale v tom okamihu
si práve on pomyslel, že má do činenia s bláznom.
Vrátil som sa do hotela a začal som vybavovať tele-
foná . Niektorí kolegovia, ktorí boli v uplynulých rokoch
v Mongolsku, mi postli kontak , ale šlo predovšetkým
o mená ľudí, ktorí boli užitoční pre novinárov, oficiálnych
ľudí a nie práve to, čo som potreboval ja a Ossendowski.
Už keď som sa do telefónu čo i len spýtal na dalcin, čítanie
budúcnosti v ohni, alebo na Chrám veštieb, začul som čudné
ticho. Napokon som to vzdal a rozhodol som sa spoľahnúť
na svoj najlepší kontakt: na náhodu.
S Ossendowským pod pazuchou som sa vydal na
turistické potul mestom. Jedna vec na mňa zapôsobila
okamžite: prax čítania budúcnosti neupadla do zabudnutia
alebo sa po nedávnej liberalizácii vrátila opäť do módy.
Na hlavnej autobusovej stanici som medzi opilcami
na zemi zbadal starého Mongola, ktorý čítal osud jednému
vojakovi. Hádzal pritom biele kamien na červenú handru
s geometrickými útvarmi, rozdeľoval ich do skupín po
dvoch, potom po troch, po š roch, pohyboval nimi, potom

402
ich opäť zoskupoval a vyslovoval pritom zaklínadlá, ktoré
vyznievali ako básne. Je to veľmi stará metóda: budúcnosť
sa číta takým spôsobom, akým padajú kamien, podobne
ako sa číta z kariet, výhodou však je, že kamien – väčši-
nou v počte dvadsať alebo š ridsať – sa nachádzajú v stepi
kdekoľvek a štvorce a kružnice sa môžu nakresliť na zem.
Pred jedným z veľkých nových skladov som zbadal
ďalšieho starca, ktorý priťahoval pozornosť okoloidúcich,
aby im čítal z ru pálením arz, veľmi voňavej mongolskej
byliny, vysušenej a zomletej najemno, až na prach.
V Gandane, starom komplexe chrámov a kláštorov,
z ktorého sa zachovali len prázdne škrupiny niektorých
stavieb, som uvidel sedieť jednu starenu pri stĺpe, okolo
ktorého sa ustavične v smere hodinových ručičiek točili
ľudia a modlili sa. Ona veštila budúcnosť z budhistického
ruženca: trikrát si ho ovinula okolo zápästia a potom roz-
delila zrnká do skupín po dvoch a po troch. Poprosil som
ju, aby to urobila aj mne.
„Si dobrý a veľkorysý muž. Čaká ťa priaznivá budúcnosť
a tvoja čiara života je rovná. Na konci tejto ces ťa čaká ob-
rovský úspech.“
„To je všetko?“ opýtal som sa opitého Mongola, ktorý
sa mi prihovoril po francúzs, chcel ma sprevádzať a pretl-
močil mi starenine slová.
„Všetci sú darebáci, ktorí zneužívajú turistov! Teraz, keď
je sloboda, sú všade,“ odvetil. Spýtal som sa ho, či nepozná
niekoho, kto dokáže čítať budúcnosť z ohňa, dalcin, ale ani
on o nikom nevedel. Podarilo sa mu však ukázať mi podľa
Ossendowského opisu akúsi jednoduchú, malú vežu, pred
ktorou boli ešte dva rady modlitebných kolies. Interiér bol
prázdny, ale steny sčerneté časom a tiene po zmiznutom
nábytku a sochách napovedali, že to miesto malo svoje dejiny.
Nijaký z Mongolov sediacich okolo na drevených lavičkách
a kŕmiacich kŕdle holubov však nevedel aké. No práve to bol

403
Chrám veštieb a tam Ungernovi z hrste kociek hodených na
níz stôl lámov spočítali dni života, ktoré mu ešte zostali:
stotridsať. Keď som tam s nohami na rovnakých kameňoch
opäť čítal Ossendowského, videlo sa mi, že chrám ožíva, že
všetko sa vracia na svoje miesto a barón si ako v spomale-
nom filmovom zábere šiel kľaknúť a modliť sa pred malú
kamennú sochu Osvieteného, ktorú tam priviezli z Indie.
Po tejto návšteve chrámu Ungern zašiel k žijúcemu
Budhovi po posledné požehnanie a vzal so sebou aj Ossen-
dowského. Vydal som sa tou istou cestou, ale keď som prišiel
na miesto, „múzeum“ už bolo zatvorené. Jeden strážnik ma
videl, ako nazerám cez škáru v hlavnej bráne a pustil ma
dnu. Chcel mi predať malé budhistické maľby vytrhnuté
z nejakého starého rukopisu, ja som chcel to miesto navští-
viť sám a čoskoro sme si vďaka jednoduchému jazyku gest
a peňazí porozumeli.
Vnútri vládol smrteľný pokoj. Tráva bola vysoká
a neudržiavaná, keď ňou človek kráčal, bolo cítiť jej silnú
vôňu. Odtrhol som si niekoľko trsov, ktoré začínali kvitnúť
a položil som ich medzi stránky knihy v presvedčení, že
ho poteším. Podľa Ossendowského to bola tá istá tráva,
s tou istou vôňou.
Prechádzal som z pavilónu do pavilónu, až som napo-
kon vstúpil do poslednej miestnosti, tam, kde Bogdgegén
prijal Ossendowského spolu s barónom. Možno preto, že
mongolskí komunisti potrebovali ukázať niečo zo svojej
minulosti predovšetkým zahraničným hosťom, to miesto
zostalo úplne nedotknuté ako usporiadané múzeum bez
života. Úz pás zapadajúceho slnka vchádzal cez okno zhora
a ukazoval mi zvláštne postavy bohov a zvierat namaľované
na stene, zlatisté obrysy Budhov, úsmevy a grimasy démonov
pozdĺž stien, v pološere zástav a tanka, ktoré viseli zo stropu.
Na zadnej stene, vysoko ako na oltári, bol prázdny pozlátený
trón. Nehorela tam ani jediná sviečka, ani jediná vonná

404
 činka, ale po stáročia používané jačie maslo zamastilo
všetko drevo, všet lát a jeho starobylý pach sa ešte aj
teraz šíril vzduchom a pripomínal mi minulosť.
Mal som chuť položiť Ossendowského na zem, po-
sadiť sa s prekríženými nohami pred trón a prihovoriť sa
mu. „Sľub som dodržal. A je to.“ Vzduch stál, vzápätí závan
vetra zľahka pohol farebnými hodvábnymi pruhmi, ktoré
viseli po bokoch tanka a mne sa skutočne zdalo, že ten zá-
van oživil víziu dávnych čias. Pocítil som, že na tróne sedí
Bogdgegén, vedľa Ossendowského Ungern a vzadu ostatní
ľudia. Samozrejme, že to bola len hra, predstieral som, že
vidím a cítim, ale uvedomil som si, aké ľahké je hľadanie
sugescie, a že miesta a veci majú svoj skrytý život, ktorý sa
zjavuje tým, ktorí ho poznajú.
Bol by som rád v tej hre pokračoval a predstieral, že
som v minulosti, že žijem čo i len na niekoľko okamihov
v tých dávnych časoch, do ktorých akoby som často pat-
ril viac než do tých mojich čias, ale pomyslel som si, že
čoskoro sa príde strážnik pozrieť, čo tam robím. Zrazu
som opäť počul zvu súčasnosti, klaksóny vzdialených
autobusov na ceste a moja vízia zmizla. Zostal so mnou
len Ossendowski, ktorý opäť ožil, keďže ma sprevádzal
až tam. Vďaka tej knihe, ktorú som znovu objavil, sa jeho
existencia predĺžila.
Vrátil som sa do hotela a premýšľal som nad tým, čo
sa mi stalo; uvedomil som si, aká nepatrná, niekedy takmer
neviditeľná je hranica medzi realitou a fantáziou, medzi nor-
malitou a tým, čo iní môžu nazývať šialenstvom. Môj vzťah
s knihou-Ossendowským sa pohyboval na tejto hranici. Ja
som ešte dokázal byť tu i tam, „hrať sa“ s knihou, akoby
bola Ossendowským, alebo veriť, že tá kniha je naozaj on.
Bolo nepopierateľné, že koncentráciou svojho záujmu
som tú publikáciu vytiahol zo smrti, dal som jej život, urobil
som z nej niečo viac ako len obyčajnú vec, jednu z mnohých.

405
Nebolo to azda takto, keď malajzijské dý kris nadobúdali
dušu? Nebol práve toto zmysel slávneho tibetského príbehu,
ktorý vyrozprávala Alexandra David-Neélová? Istý obchod-
ník sa vyberie do Indie a matka ho požiada, aby jej priniesol
nejakú relikviu. On na to zabudne. Pri ďalšej ceste na to
zabudne znova. Tretí raz, keď sa už vracia domov a opäť bez
relikvie, na ktorej matke tak veľmi záleží, vezme z kostry
psa na okraji ces jeden zub a prinesie jej ho so slovami, že
patril slávnemu svätcovi. Prešťastná matka ten zub uctieva,
ostatné ženy sa k nemu chodia modliť a nakoniec všetci
uvidia, ako z tej „relikvie“ vychádzajú žiarivé lúče. Odtiaľ
pochádza tibetské príslovie: „Pri uctievaní vydáva svetlo
aj psí zub.“

Bol som unavený, a preto som sa rozhodol urobiť výnimku

z mojich cestovateľských pravidiel a najesť sa v hoteli. Vo
veľkej socialistickej jedálni však nebol ani jediný voľný stôl.
„Vy fajčíte?“ spýtal som sa pána zo západu, ktorý sedel
za stolom sám.
„Nie.“
Sadol som si. Bol to Američan, meteorológ a už týždeň
tam vyučoval to, čo vedel.
„Ach tak, vy sa zaoberáte predpovedaním počasia! Ja
predpovedaním budúcnosti,“ povedal som.
Muž zostal ako obarený a netušil, čo máme vôbec
spoločné. Vravel, že jeho veda dospela takmer na koniec
svojho možného rozvoja.
„Dnes je už možné predvídať počasie na najbližšie tri
dni s deväťdesiatdeväť percentnou presnosťou. Posledný
veľký krok, ktorý treba ešte urobiť, je pochopenie teórie
chaosu. Následne budeme môcť postovať exaktné pred-
povede počasia aj na dva či tri ro,“ odvetil.
„Ak je teda možné predpovedať počasie, prečo nie bu-
dúcnosť človeka? Aký je v tom rozdiel? Aj my sme stvorení

406

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

len zo vzduchu, vody, oblakov, snov… a tlakových níží či
depresií,“ pokračoval som.
Meteorológ bol presvedčený, že má pred sebou neja-
kého psychic narušeného človeka a z jeho pohľadu sa asi
ani veľmi nemýlil.

V nasledujúcich dňoch mi náhoda viac ráz pomohla.

Zastavil som sa na ulici dať si vyčistiť topán a bosý
muž, ktorý vedľa mňa sedel na zemi na kuse novinového
papiera, bol veterinár, odborník na umelé oplodnenia kráv.
Študoval vo východnom Nemecku a mohli sme sa doho-
voriť len po nemec. Mal spolužiaka – najšikovnejšieho
z celej triedy, ako tvrdil –, ktorý sa stal mníchom a mohol
mi možno pomôcť s dalcin.
Raz ráno som si vzal taxík a vyšlo najavo, že vodič
bol dekanom fakul geológie, ktorý sa snažil privyrobiť si
šoférovaním kamarátovho auta. Zaujímali ho dejiny jeho
krajiny a počul rozprávať o nedávno znovuotvorenom sta-
rom chráme, kde sa novici opäť učili tajomstvám veštenia.
Prostredníctvom riaditeľ hotela som sa potom stretol
s jednou ženou, ktorá bola ro členkou komunistickej strany
a vládnou nkcionárkou, ale teraz sa zaujímala o nábožen-
stvo a mohla ma vziať k najznámejšej jasnovidke v meste.
Ako prvý sa ozval veterinár. Zavolal mi raz skoro ráno
ešte predtým, ako som si vyšiel zabehať. Som ochotný za-
platiť za ovcu, ktorú pred mojimi očami zarežú len preto,
aby som si následne vzal jej lopatku a spálil ju? Iste.
Na poludnie sme boli v akomsi dvojposchodovom
kláštore na periférii mesta, neďaleko od kláštora Gandan.
Veterinár poznamenal, že to bolo miesto, kde vláda sústredila
lámov vracajúcich sa z vidieka. Silný pach varenej baraniny
vychádzal z dvier, kam ženy a deti nazerali, aby uvideli tohto
neobvyklého cudzinca, ktorý stúpal hore vratkým a zaprá-
šeným schodiskom. Láma nás čakal v upratanej izbe, kde

407
 som rozoznal všet symboly stredoázijského blahobytu:
čínska termoska, budík, malé rádio. Jediný kus nábytku
bol zastúpený veľkou posteľou prikrytou kobercom, na
ktorom sedel on a prijímal svojich hostí. Láma bol vysoký
a štíhly. Mal peknú jasnú tvár, tunika sýto červenej farby
bola celá fľakatá, mal špinavé ru a čierne nech . Povedal,
že dalcin sa naučil od otca, ktorý bol pastierom. Jeho otec
sa tomu zas naučil od lámu, ktorý to naučil aj Bogdgegéna.
Možno to tak vôbec nebolo, ale nechcel som vedieť viac. Ten
príbeh bol pekný práve takto, pretože bol článkom, ktorý
uzatváral reťaz súvislostí viažucich ma s Ossendowským
a barónom, ktoré ma doviedli až tam.
Môj láma poznal dobre minulosť. Vedel, že ako prvý
von Ungernovu smrť predvídal Bogdgegén. Tí dvaja si boli
veľmi blízki – povedal láma –, ale ani Bogdgegén nemohol
urobiť nič proti osudu baróna. Po občianskej vojne Bogdge-
gén odišiel do Spojených štátov, kde žil až do veľmi vysokého
veku. Podľa lámu jeho reinkarnácia žije teraz v Rusku.
Keď hovoril o minulosti, cítil sa vo svojej koži. „Keď
sa Bogdgegén narodil, jeden poľovník uvidel v údolí ob-
rovský oheň, lebo jurta jeho priateľa vzbĺkla,“ rozprával
láma. „Poľovník sa bál o priateľovu manželku, o ktorej
vedel, že je tehotná, a bežal jej na pomoc. Keď tam prišiel,
po požiari nebolo ani stopy a jurta bola nedotknutá. Vo
vnútri bola matka s novorodencom. A čo ten oheň? Vtedy
všetci pochopili: bolo to znamenie, že sa narodil neoby-
čajný človek. Krátko nato to dieťa uznali ako reinkarnáciu
žijúceho Budhu.“
„Bogdgegén bol zvláštny chlapík,“ dodal starý láma.
„Dokázal vyvolať dážď. Vzal košeľu, zavesil ju na šnúru
a tieň, ktorý tak vytvoril, sa čoskoro zmenil na obrovský
mrak plný vody.“
Láma povedal, že má asi osemdesiat rokov. Narodil
sa v roku potkana: 1912. „Už mi nezostáva veľa,“ vykríkol,

408
akoby hovoril o stretnutí, ktorého sa nevie dočkať. Opýtal
som sa ho, či má strach zo smrti. „Som unavený týmto
životom a nedočkavo čakám, kedy vojdem do ďalšieho.
Viem, že bude lepší, omnoho lepší a bez utrpenia,“ odvetil
a zasmial sa. Slovo „smrť“ počas celého nášho rozhovoru
nepoužil ani raz.
Dalcin pripravili vo dvore vzdialeného domu a museli
sme polhodinu kráčať prerušovanými cestičkami ohra-
ničenými nekonečným dreveným oplotením, za ktorým
sa ukrývali rozľahlé sivé mongolské príbytky, všetky
rovnaké. Za zelenými či hnedými dverami s bielymi kres-
bami bol antukový dvor; na jednej strane chatrč z tehál
a z blata, na druhej strane ako ustavičné pripomínanie
si kočovníckej minulosti jurta zo svetlého flísu, ktorý
časom sčernel.
Uprostred zvedavých detí békala ovca. Starý láma
vošiel do jur , poslal všetkých preč a začal sa modliť. Uvidel
som obradný nôž ohnutý do polmesiaca, ako prechádza
z rúk lámu do rúk mladého novica. Začul som za domom
ruch a po chvíli sa novic vrátil s plochou kosťou veľkosti
ru, v tvare vejára. „To je lopatka,“ povedal láma a ďalším
nožom začal z nej obrezávať zostávajúce mäso. Potom
poutieral kosť handrou, až kým bola bez jediného fliačika,
takmer lesklá, maslovo biela ako starý jaspis.
„Čistota hmo sa odráža v čistote duchovnej,“ povedal
láma a prerušil svoje litánie. „Od tejto čisto závisí kvalita
veštby.“ Príprava kosti trvala aspoň hodinu. Čas plynul
pomaly, zdôrazňovalo ho mrmlanie modlitieb a rinčanie
nožov a misiek, ktoré prichádzalo spoza domu, kde drali
a rozparovali ovcu darovanú rodine, ktorá nám postla
príbytok.
Láma s kosťou v ruke vysoko pred očami tak, ako
keď kňaz drží kalich obe , vstal a vošiel do jur , kde sme
za ním vstúpili len ja a môj veterinár-tlmočník. Dôležité

409
bolo, aby sa sústredil, aby nikto okolo neho nestál a ne-
našepkával mu v myšlienkach, hoci aj nechtiac, odpovede,
ktoré mal postnúť.
Sadli sme si na zem okolo ohniska zo starého plechové-
ho kanistra na benzín. Oheň pomaly horel, živený bochníč-
kami akoby suchej a stlačenej trávy. „Kravské exkremen ,“
povedal veterinár. Láma vhodil do ohniska za hrsť arz, čo
zdvihlo poriadny sivý dym a naplnilo jurtu hustou a prí-
jemnou vôňou. Láma sa ospravedlnil, že nie je bohvieakým
veštcom, povedal len, že môže v tej kosti hľadať odpovede
na otáz, ktoré mu položím.
„Koľko dní života mi ešte zostáva?“ spýtal sa barón
svojho lámu. Ja som sa opýtal to isté toho môjho. Láma
sa mi zadíval intenzívne do očí, priložil si kosť k perám,
jej širšiu časť obrátil nahor a zopakoval pošep tú istú
otázku. Potom sa opäť vrátil k modlitbe a kovovými
paličkami, ktorými Mongoli jedávajú, položil kosť do
plameňov. Kosť pomaly černela. Láma ju odtiaľ vytiahol,
odfúkol z nej popol a potom, ako si dlho obzeral obe strany
povrchu kosti, zrazu slávnostne a jazykom, ktorý – ako
mi neskôr povedal veterinár – bol tak literárny, ako aj
veštecký, riekol:
„Podľa toho, kde sa človek narodí, verí v odlišných bohov.
No , aj keď si sa narodil inde, máš svoju cestu tu. Budhizmus
ti pomôže viac ako akékoľvek iné náboženstvo. Tvoje znamenie
života je veľmi silné a ak budeš nasledovať Budhovu cestu, pre
ktorú si stvorený, to znamenie zosilnie. Cesty budúcnosti máš
otvorené,“ dodal a hodil ešte za hrsť arz do ohňa.
„Nevidíš prekáž v čase, ktorý ma ešte čaká?“ opýtal
som sa. Láma vzal pomaly do rúk kosť, niečo zašepkal,
pomodlil sa, opäť sa pozrel na trhlin, ktoré v nej po ohni
zostali, a povedal:
„Nie sú tam hory, na ktoré musíš vyliezť, nie sú tam ani
priepasti, ktoré by si mal prekonať, len plochá cesta…“ (To je

410

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 nuda, pomyslel som si!) „Musíš si dávať pozor na ces loďou,
najmä ak by mali trvať niekoľko dní.“
Uvažoval som o svojom pláne vrátiť sa z Európy do
Ázie po mori, a tak som sa spýtal, čo by som mal urobiť,
aby som sa ochránil.
„Dám ti jednu mantru, ktorá je pre teba výborná a ktorú
budeš odriekať vždy, keď sa ocitneš v nebezpečenstve. Napíš si ju:
Om Dadid Ada,
Om Dadid Ada,
Om Muni Muni,
Maha Muni Yésohà.“
Sedenie pokračovalo ďalšími otázkami a bezvýznam-
nými odpoveďami. V skutočnosti ma už nezaujímalo.
Po celom tom obrade som zostal ľahostajný a sklamaný.
Ani na chvíľu som v tej samozrejme starobylej zvyklosti,
ktorá sa zrodila medzi pastiermi, nepocítil čo i len štipku
záhady, ktorá tak veľmi očarila Ossendowského a pri jeho
čítaní aj mňa. Možno preto, že v jeho dobách sa diali ohrom-
né prevra , možno preto, že vtedy ľudia žili – a zomierali
– dramatickejšie, ale ten obrad, ktorý pripravili pre mňa
v akejsi jurte v Ulanbátare, stratil celý svoj význam z čias,
keď sa mesto ešte nazývalo Urga.
Tie postupy, gestá, zaklínadlá či vzývania boli asi aj
rovnaké. To, čo chýbalo, bolo všetko ostatné: kolektívne
vedomie ľudu, jeho strach, jeho viera v okultizmus, jeho
nádej v akúsi záchranu. Môjmu dalcin chýbal duch času.
Mongolsko roku 1921 bolo krajinou odlišnou od Mon-
golska roku 1993 a aj samotní Mongoli sa medzičasom
stali inou rasou. Tam, ako aj v Tibete vládu predstavovala
oligarchia mníchov s Bogdgegénom na čele, ktorý bol záro-
veň bohom aj kráľom, kňazom aj feudálom. Lámovia mali
všetku moc, boli správcami, lekármi, veštcami, generálmi,
mágmi a sudcami. Život ovládala obrovská neistota a smrť
bola ustavičným spoločníkom. Legendy a mý boli pre

411
Mongolov skutočné a reálne ako východ slnka a láma do-
kázal poslať niekoľko stoviek zle ozbrojených vojakov do
boja proti mocnému čínskemu vojsku jednoducho tak, že
im gestom jednej ru pred očami zjavil víziu budúcnosti:
rozľahlé územie bohaté na jur, stepi plné stád a ženy
odeté do hodvábu a obťažkané šperkami. Vojaci mu verili
a skutočne videli všetko to, za čo išli zomierať.
V prírode bol život. Každá hora vyzerala ako útočisko
nejakého boha, každý priesmyk ako úkryt nejakého dé-
mona. Celá nekonečná krajina bola vlasťou záhady, pred
ktorou sa človek cítil absolútne bezmocný. Zem bola posiata
kosťami predkov pastierov a dobyvateľov, zvyškami staro-
bylých miest, hlavných miest, ktoré pohltil piesok, a presne
z tejto zeme mala prísť záchrana. Mongoli roku 1921 žili
v presvedčení, že kým zvyšok sveta a oni sami smerujú do
záhuby, tam pod ich nohami prežíva „Podzemné kráľovstvo“
obývané starým kmeňom, ktorý vyhynul pred šesťdesiaisíc
rokmi; vládne mu „Kráľ sveta“ a ten prenikol do všetkých
tajomstiev prírody. V tom Podzemnom kráľovstve už nee-
xistovalo nijaké zlo, tam sa totiž veda nerozvíjala s cieľom
ničiť, ale tvoriť, tam boli muži a ženy nositeľmi všetkej
múdrosti. Tam bol osud celého ľudstva.
Keď prišiel Ossendowski do Mongolska, povedali mu,
že Kráľ sveta bol pred tridsiatimi rokmi na kratučkej náv-
števe v kláštore neďaleko Urgy. Pri jeho príchode sa zažali
všet svieč na oltári, všet ohniská začali spontánne pá-
liť kadidlo a on, mýtický kráľ Agharti, po stáročia opisovaný
v svätých písomnostiach, si sadol na trón pred zhromaždenie
najdôležitejších lámov všetkých čias, predpovedal budúcnosť
sveta týmito slovami: „Ľudia budú čoraz častejšie zabúdať
na svoje duše a budú sa starať o svoje telá…“
Mongoli roku 1921 v to verili a z toho aj žili. A preto
sa v Ossendowského Urge, mieste záhady, hrôzy, ale aj
obrovského čara mohli diať neuveriteľné veci. Dnes však

412
už nie. Modernosť zmietla preč všetok ten svet viery, „uvoľ-
nila“ Mongolov z otroctva ich legiend a lámov, ale zároveň
vyprázdnila ich chrámy, vzala význam ich obradom a tým
ochudobnila aj ich živo .
Veštba kráľa Aghartiho sa naplnila do poslednej bod:
ľudia nemyslia už na nič iné, len na svoje brucho a v ich
svete už neexistuje miesto pre poéziu.
Pred odchodom som sa lámu spýtal, ako mohol
v tej kosti prečítať odpovede. Odvetil, že všetko záviselo
od žilnatín spôsobených ohňom. Tá kosť má dve tváre,
jedna sa obracia k tomu, kto číta dalcin, druhá navonok
k tomu, kto sa pýta na svoju budúcnosť. Ak sa žilnatiny
objavia na vonkajšej strane, odpoveď je kladná, ak sa
objavia vnútri, odpoveď je záporná. Ďalším kritériom je
smerovanie žilnatiny. Najlepšie sú tie, ktoré vychádzajú
zo stredu kosti k okraju. Žilnatiny, ktoré idú hore, sú
znamením dobrých zmien, tie, ktoré idú dole, naopak,
znamenajú zmeny zlé.
„Odpoveď tam je vždy,“ povedal láma. „Treba ju len
z kosti vytiahnuť. V tom spočíva celá komplikácia.“ Pove-
dal, že v prípade pochybností je možné kosť vziať, ukryť ju
pod pazuchu a potom potajom podísť k zhovárajúcim sa
ľuďom: v prvých slovách, ktoré človek od nich začuje, je
naznačená odpoveď. Ako keď sa má človek rozhodnúť, či má
niečo urobiť alebo nie podľa toho, či prvý človek, ktorého
ráno na ulici stretne, je muž alebo žena.
Zaplatili sme za ovcu, odovzdali sme dary, ktoré nám
veterinár poradil, a vzali sme si vrecúška arz, ktoré nám
obom láma dal, aby nás chránili pred rozličnými neduhmi.
Veterinár bol nadšený: zdalo sa mu, že videl niečo výnimočné.
Vďaka mne sa potom vybral vyhľadať svojho spolužiaka,
ktorý sa stal mníchom a nejakým spôsobom získal nový
pohľad na život. Aj ja som bol „prípad“, ktorý menil osudy
druhých… v Mongolsku.

413
 Na spiatočnej ceste sme prešli kusisko ces pešo a na-
ďabili sme na mnohých žobrákov: špinavé deti učupené na
kusoch plastu uprostred chodníka, ženy s tabuľami, ktoré
vysvetľovali, ako ovdoveli, obete požiarov alebo iných nešťas-
tí. „Regres,“ povedal ironic veterinár po tom, ako sme sa
dlho rozprávali o „progrese“, ktorý podľa mňa nevynahradil
Mongolom všetko to, čo im vzal.

Scénu, v ktorej barón von Ungern po druhý raz začul, že

jeho život je na konci, opisuje Ossendowski, ktorý pri tom
bol, pomerne dramatic. Žena, akási malá bosorka, chudu-
čká a upravená, vojde do tranzu, roztrhá handričku z jeho
hlavy, robí grimasy strachu a bolesti, zvíja sa a napokon
namáhavo vysloví presne tieto slová: „Vidím ho… Vidím
ho, Boha vojny… Jeho život skončí… Strašným spôsobom…
A potom sa zjaví tieň… čierny ako noc… Tieň… Zostáva
stotridsať schodíkov… A na druhej strane temnota… Nič…
Nevidím nič… Boh vojny zmizol.“
Ungern sklonil hlavu. „Zomriem, ale nevadí. Boj začal,
ten nezomrie. Nikto nemôže zahasiť oheň v srdci Mongo-
lov,“ povedal. Potom vstal a hovoril o svojej vízii veľkého
ázijského a budhistického štátu, ktorý sa čoskoro rozšíri
od Tichého oceánu až po Indický oceán a brehy Volgy, štát
riadený mužom, ktorý bude mocnejší ako Džingischán,
zhovievavejší ako sultán Barber a ktorý zostane pri moci, až
kým zo svojho podzemného hlavného mesta nepríde Kráľ
sveta. „Ale najskôr sa Rusko musí zmyť zo špiny revolúcie,
musí sa očistiť krvou a smrťou. Všetci tí, ktorí prijali ko-
munizmus, musia zomrieť spolu so svojimi rodinami tak,
aby po nich nezostal ani len zárodok a nijaké potomstvo,“
povedal krvilačný barón pri odchode za svojím osudom.
Žena, ktorá v roku 1921 čítala Ungernovi budúcnosť,
bola slávna vedma a vravelo sa, že tieto schopnosti zdedila
po svojej matke, cigánke. Podľa mongolských legiend

414
Podzemné kráľovstvo navštívili len niektoré ľudské bytosti,
medzi nimi niekoľkí obyvatelia severnej Ázie, ktorí sa tam
naučili vzývať duchov mŕtvych (šamani), a cigáni, ktorí sa
odtiaľ vrátili s umením čítať budúcnosť z kariet, z trávy
a z dlane.
Stretnutie s najslávnejšou vedmou z Ulanbátaru, „so
strigou zvláštneho pôvodu“, ako mi ju opisovali, znamenalo
pre mňa pokračovať v roku 1993 v paralelnej ceste spolu
s Ossendowským.
Termín mi dohodla bývalá komunistka, ktorá sa obrátila
na lamaizmus. Ona sama bola pozoruhodnou postavičkou.
Predstavila sa mi ako reinkarnácia lámu s tromi čiernymi
znameniami na ľavom pleci, kde si jej „predchodca“ preha-
dzoval tuniku a že na všetkých náboženských miestach, kam
zašla, ju okamžite spoznávali ako niekoho, kto už prešiel veľ-
ký kus ces . Aj dalajláma sa k nej počas návštevy Ulanbátaru
správal výnimočne a daroval jej niekoľko svojich ojedinelých
piluliek, ktoré ju mali chrániť v prípade nebezpečenstva.
„V ktorom roku si sa narodil?“ spýtala sa ma, keď ma
viezla na schôdzku so „strigou“.
„V roku tigra, 1938,“ odvetil som.
„Tigra? Aj ja, ale o dvanásť rokov neskôr. Tiger roku 1938
má osem bielych škvŕn. Tvojím živlom je voda. Tiger je veľ-
korysý, má kontrolu nad svojím územím. Ustavične hľadáš
potravu pre svoju rodinu a si v strehu, aby si ju ochránil.“
Chiromantka v Singapure mi povedala niečo podobné.
„V budhizme,“ pokračovala žena, „je tiger ohromným
nepriateľom démonov, preto sa v lamaistických obradoch
stále objavuje tiger a v japonských básnických žánroch tanka
sa často zobrazuje tigrí chvost. Nijaké zviera nie je mocnej-
šie ako tiger. Tiger môže zabiť každého, má však jedného
veľkého nepriateľa: je ním človek, pretože je inteligentnejší.
Medzi tigrom a človekom je teda vzťah lás a nenávisti,
vzájomnej príťažlivosti a strachu. Ja mám ťažké manželstvo,

415
 pretože som sa vydala za muža narodeného v roku opice
a opica je človeku najbližším zvieraťom. Tak ako mnohé
ženy tigrice sa ťažko rozmnožujem. Ženy tigrice sú veľmi
obávané. Preto v Ázii žena, ktorá je tigrica, to nikdy nepo-
vie, inak si nenájde manžela. Tigrica hľadá vždy kvalitu, to
najlepšie zo všetkého a toto môže predstavovať obrovský
nedostatok, keď chce najlepšiu potravu, najlepšie oblečenie,
najlepší spôsob života. Preto je potrebné kontrolovať sa.“
Počúval som ju s veľkým potešením, kým som si ne-
spomenul, že aj tigre patria k druhom, ktorým hrozí vyhy-
nutie. Ako sa teda budú ľudia v budúcnosti učiť ich povahe,
spoznávať osobnosť svojich susedov, keď už nebudú mať
aké zvieratá pozorovať? Keď už nebudú mať prírodu, od
ktorej sa môžu učiť?
Boli sme už za Ulanbátarom a uberali sme sa na sever.
Prešli sme obrovským cintorínom na úpätí vrchu. Biele
drevené náhrob v rade sa podobali na nekonečný plot.
„Kedysi sa mŕtvi nechávali v prírode ako potrava pre vtá,
ale po revolúcii sme ich začali pochovávať,“ povedala moja
spoločníčka. „Ak telo do troch dní zmizlo, znamenalo to, že
ten mŕtvy bol dobrý človek. Ak tam zostalo dlhšie, znamena-
lo to, že ho nechceli ani vtá a pre jeho reinkarnáciu to bolo
nepekné znamenie.“ Z tej tradície sa zachovala skutočnosť,
že Mongoli považujú vrany a supy za posvätné a nikto ich
nezabíja ani neje.
Prešli sme popred nedávno otvorený chrám, ktorý mal
na streche pekný pár pozlátených zvierat, a dostali sme sa
do obrovskej štvrte júrt, ktoré boli ako obvykle obklopené
krivými drevenými plotmi. Aj zelené dvere so zvláštnymi
bielymi bodkami a kružnicami boli pokrivené.
„Strigino“ obydlie bolo otočené do neupraveného dvora
so zvyčajnou jurtou a vzadu s bielym domčekom. Dnu sa
vchádzalo z kuchyne, kde na zemi učupené ženy smažili vo
veľkej nádobe s olejom smažien.

416
 Jej izba bola uprataná: na posteli bol gobelín s motívom
koní, kufre, na komode fotografie rodiny a mužov vo vojen-
ských uniformách. V socializme má všetko svoje pravidlá,
aj okultizmus; osvedčenia o tom, že táto žena bola členkou
Združenia tradičnej medicíny a Mongolského združenia osôb
s výnimočnými schopnosťami boli zarámované a zavesené
na stene spolu s jej fotografiami s významnými osobnosťami
a ďalšími zásluhami.
Len čo som ju zbadal, „tú strigu“, uvedomil som si, že
neexistuje výstižnejšie slovo, ako ju opísať: malá, chudučká,
so zvráskavenou pokožkou tváre, dlhými lepkavými vlasmi,
maličkými očami a jedným zlatým zubom. Tá žena mala
zelené kvetované šatoč a na nich skromný svetlozelený
župan. Povedala, že nejaký čas pracovala ako vodička auto-
busu v Ulanbátare, ale jej schopnosti jej znemožnili v tejto
práci pokračovať. Na cestách ustavične „pociťovala“ dobro
a zlo jednotlivých miest a ľudí, čo ju veľmi znepokojovalo.
Ak do autobusu nastúpil zlodej alebo vrah, ona to okamžite
„zacítila“ a nedokázala viac šoférovať. Žena povedala, že má
päťdesiatosem rokov a že sa narodila v severskom kraji neďa-
leko púšte. Či u cigánov? To nevedela. Jej rodičia boli veľmi
chudobní, ale jej narodenie im prinieslo obrovské šťastie.
Mala len deväť rokov, keď si prvý raz uvedomila, že má
akési schopnosti. Otec ju poslal strážiť stádo oviec a dievča
videlo, že vl a psy sa jej boja a k jej stádu sa nepribližovali.
Jej „poslaním“ bolo pomáhať ľuďom. Ak si napríklad všimla,
že niekto má blízko k smrti, bez slova a bez jeho vedomia
mu dokázala predĺžiť život aj o tri alebo š ri ro. O viac
nie, povedala skromne.
Sadla si na posteľ a mne ponúkla lavičku pri nohách.
Dýchala zvláštne a ustavične odkovala, akoby mala na
tvári vlas a chcela sa ho zbaviť. Vzala budhistický ruženec
a intenzívne sa na mňa zadívala, akoby niečo hľadala, najmä
za mojimi ušami. Potom sa pozrela do zrkadla za mojím chrb-

417
tom, ktoré odrážalo obrazy iného zrkadla na komode (preto
ma usadila na lavičku). Uprene sa mi dívala do očí, akoby
v nich čítala to, čo mi mala povedať, potom začala hovoriť:
„V rodine ste šria. Máš dve deti, ten prvý je syn, druhá je
dcéra. Pred ôsmimi či deviatimi rokmi sa v tvojom živote stalo
niečo dôležité, niečo, čo neviem definovať ako dobré alebo zlé,
ale bolo to niečo, čo zmenilo tvoj život.“ (Výborne, tu je moja
odpoveď jednoduchá: vyhnanie z Číny. Táto skutočnosť mi
istotne zmenila život a ani ja by som nedokázal po nejakú
dobu povedať, či to bolo dobré alebo zlé. Len dnes môžem
konštatovať, že dobré… inak by som tam zostal, naviazaný
na mŕtvolu!) Moja spoločníčka, bývala marxistka, reinkar-
nácia lámu, prekladala.
„Do konca života sa ti už nič podobné nestane, nič zlé, nijaká
nehoda. Máš pred sebou dlhý život, veľmi dlhý, predovšetkým
ak sa upokojíš a začneš meditovať…“ (Aj ona!) „Povedz mi tri
čísla menšie ako desať.“
„Tri, šesť, deväť,“ odvetil som bez dlhého rozmýšľania.
Vzala si svoj ruženec, ovinula si ho okolo krku, okolo pása,
urobila svoje výpoč , oddelila zrnká a potom povedala:
„Tvoje číslo je osemnásťtisíc. Toto číslo musíš uctievať, nikdy
naň nezabudni. Toto číslo ti pomôže v celom tvojom živote. Ak
sa ocitneš v problémoch či v ohrození, mysli intenzívne na toto
číslo a všetko sa skončí dobre. Zapamätaj si: osemnásťtisíc.“
Vstala, uchopila pávie perá, porozvievala okolo mňa
vzduch a mocne na mňa fúkla, akoby sa chcela zbaviť duchov.
„Čo robíš?“ opýtala sa ma.
„Žijem zo slov ako ,“ odvetil som jej. Potom som zo
strachu, že ma bude považovať za konkurenciu a uriekne
ma, dodal: „Píšem člán, knihy.“
„Dobre, v roku svine…“ (To znamená v roku 1995 ale-
bo 2007? Spýtal som sa sám seba.) „budú mať tvoje knihy
úspech…“ (Takmer som tomu uveril a potešil som sa…) „…
pretože v minulosti boli tvoje diela potlačené, zakázané. Ale dnes

418
máme viac slobody a ich šírenie sa stáva jednoduchším.“ (Bolo
zrejmé, že „striga“ nevidela moju budúcnosť, ale budúcnosť
mongolského spisovateľa! Jej „veštba“, ako som si všimol aj
v prípade iných, odrážala miestne okolnosti.)
„Máš problém so svojou ženou. Ona je proti tvojej profesii,
proti tvojmu písaniu, chce, aby si prestal. Ty ju však nesmieš
poslúchnuť. Musíš v tom pokračovať. Tvoja manželka na teba
veľmi žiarli, pretože neustále cestuješ…“
Po výbornom začiatku sa mi videlo, že tá žena teraz
číta skutočne z nesprávnej knihy a že už od nej nemôžem
čakať nič zaujímavé. Povedala niekoľko nezmyselných vecí
o mojom vzťahu s Angelou, dala mi rôzne rady, ako a kedy by
sa deti mali oženiť či vydať, vystríhala ma pred Folcovým al-
koholizmom (Chudáčik, on, ktorý sa nedotkne ani len pohára
s vínom! Fakt je však ten, že v Mongolsku je alkoholizmus
jedným z najvážnejších problémov!) a pokračovala ďalej so
všetkými samozrejmosťami, ktoré som už poznal, a preto
ma prekvapilo, že som ich opäť našiel v mongolskej jurte.
Nie sú azda práve toto veci, ktoré zaujímajú väčšinu?
Čo chcú ľudia vedieť? Či ich podviedla manželka alebo man-
žel, či sa dcéra vydá, či si syn nájde dobrú prácu. Vyberie sa
azda niekto k veštcovi, aby sa ho opýtal, či sa dá ozónová
diera opraviť? Či sa ľudská populácia môže naďalej nekon-
trolovane rozrastať bez toho, aby planéta praskla? Alebo či
v Mongolsku koniec socializmu neuvrhne tých chudákov
z blata do kaluže, keď ich vytiahne z príjemného teplúčka
a vystaví ich ako všetkých honbe za králikom z plastu, teda
behu za falošným konzumným blahobytom?
Vždy to tak bolo. Aj veľkí, klasickí veštci minulosti,
odpovedali na tie isté otáz: „Vyhrám zápas proti nepria-
teľovi?“ Vždy šlo o prežitie, lásku, smrť. Človek pociťuje
nepokoj z toho, čo sa ho dotýka bezprostredne a zblízka, jeho
najdrahší, jeho rodina. Záujem o udalosti sveta, o kolektívne
udalosti, bol vždy extrémne obmedzený.

419
 Žena vzala ruženec, silne doň fúkla, ovinula mi ho
okolo krku, fúkla mi do hlavy, akoby odháňala prach alebo
zlých duchov a povedala, že na mňa bude myslieť, že sa
bude za mňa modliť a že sa dožijem šťastne deväťdesiat
alebo sto rokov.
Bol som nahnevaný sám na seba, že som prišiel z takej
diaľ, aby som sa stretol s takouto obyčajnou vešticou.
Z kuchyne bolo cítiť smaženie oleja a sem-tam aj príjemný
závan spáleného cukru. Pomyslel som si, že by som rád
zjedol niekoľko tých smažienok… a táto moja myšlienka
bola vskutku mocná! Chvíľu nato nám ich „striga“ ponúkla.
Pomyslel som si, že to bol najlepší okamih našej návštevy.
A možno aj nie. Ako by som sa inak dostal na predmestie
Ulanbátaru? Ako by som inak vošiel do jedného z týchto
navlas rovnakých domov, keby som nemal túto vodiacu niť?
Toto pomyslenie ma utešovalo.
Spýtal som sa „strigy“, či verí v reinkarnáciu. Isteže.
A porozprávala mi, že keď chodila pomedzi hroby na cin-
toríne, „cítila“, kto sa prevtelil a kto nie. To by mi nikdy
nenapadlo! Chudáci tí, ktorí sa neprevtelia a musia zostať
v tej starej hnijúcej mŕtvole! „Preto treba ctiť otca i matku,“
povedala „striga“. „Oni pomohli ďalšej bytosti k reinkarnácii.“
Ani na toto som nikdy nepomyslel.
Skôr ako sme sa rozlúčili, dala mi rovnako ako láma
arz, zelenú voňavú trávu zabalenú do papierika, aby som ju
vždy nosil so sebou na ochranu. Dala mi aj dve čínske mis
na jedlo. V prípade, že by sa rozbili, mám si určite uchovať
črepiny. Napokon som dostal ako ešte posvätnejšiu vec jej
fotku malej veľkosti so zvlnenými okrajmi ako kedysi, aby
som v diaľke na ňu mohol lepšie spomínať.

Mal som dojem, že Ossendowskému sa veľmi páčil ten

trs voňavej trávy, ktorý sa sušil medzi stránkami knihy,
pretože mu pripomínal, tak ako to niekedy dokážu len

420
 vône, výnimočné dni strávené v Urge. Rád by som sa
šiel s ním ešte raz dopoludnia poprechádzať a navštíviť
Bogdgegénovu izbu, ale mal som už dohodnuté stretnu-
tie s geológom-taxikárom-dekanom fakul a nechcel
som ho sklamať. Prišiel spolu s elegantným mladíkom
ako tlmočníkom, ktorý hovoril výborne po francúzs.
Pracoval na ministerstve zahraničných vecí, ale sníval
o štúdiu na obchodnej škole v Bordeaux, aby sa dostal
k obchodovaniu.
Uberali sme sa do kláštora Ghisir na planine, kde stál
aj chrám v Gandane. Ghisir bol kedysi školou pre mníchov
astrológov a veštcov. Akurát ho znovu otvorili, aby v ňom
začali učiť niekoľkých mladých novicov umeniu veštenia.
„Opát je ten, ktorý vidí,“ vravel geológ-taxikár cestou za vo-
lantom. Mladý tlmočník bol pomerne skeptický a aj trochu
v rozpakoch ako súčasť tejto výpravy. Mal na sebe pekný
modrý blejzer s pozlátenými gombíkmi, dymovo tmavé
nohavice, bielu košeľu, pásikavú kravatu a lesklé kožené
topán: všetko potrebné na to, aby ho ľudia považovali za
váženého človeka, aby ho nezastavovali vyhadzovači pri
vstupe do hotela, kde si za doláre môže kúpiť tovar z do-
vozu. Tento mladík bol na najlepšej ceste k medzinárodnej
budúcnosti a ja som ho viedol do mongolského stredoveku!
Do nejakého kláštora.
Zo starého komplexu budov zostalo málo alebo vlastne
nič. A v tých dvoch, ktoré ešte stáli na nohách, nebola už ani
jedna socha, maľba či starý nábytok a na strechách vyrastala
tráva. Dokonca aj kamenné schodí, ktoré viedli na terasu
malého pavilónu, kde bol opát, odstránili a len sotva som
si mohol predstaviť atmosféru toho miesta v minulosti.
Len niektoré zvu boli možno staré. V holej miestnosti
asi desať novicov pod dohľadom starého lámu na vysokej
stoličke posadnuto monotónne čítalo sútry v rytmickom
cinkote činelov.

421
 Podľa mladého tlmočníka bolo absurdné, že novici
čítali v tibetskom jazyku, ktorému absolútne nerozumeli.
Geológ-taxikár mu vysvetľoval, že lamaistický budhizmus
je tibetský, že originály svätého písma sú v tomto jazyku
a že mongolské tex boli zničené. „Ale to je šialenstvo,“
vravel mladík. Šialenstvo, ktoré sa však opäť dostávalo
do povedomia: veľmi veľa mladých ľudí žiadalo o noviciát
a chrámy sa opäť otvárali, ako keď rastú „huby po daždi“,
vravel geológ-taxikár.
Žeby pád socialistickej modernosti prinavracal aj
tu všetko k pôvodným koreňom? Jeden chlapík, ktorý
sa akurát vrátil zo severu krajiny, mi porozprával, že
tých niekoľko fabrík v tom kraji zatvárali pre nedostatok
prvotnej suroviny a že mnohí Mongoli – áno, robotníci,
ale nezamestnaní – sa s radosťou vracali pásť dobytok.
Niet sa čomu čudovať. Čo tá modernosť poskytla namiesto
všetkého toho, čo vzala? Čím nahradila pekné mýty
a legendy, ktoré zmietla preč? Akurát tak mýtom obchodnej
školy v Bordeaux!
Chvíľu sme čakali, pretože pred dverami opáta stál
zástup ľudí, ktorí ho chceli vidieť. Keď už všetkých prijal
– a môj mladý tlmočník bol otrávený, že sme nemali pred-
nosť –, prišli sme na rad my.
Opát bol vysoký a silný muž, asi š ridsiatnik, mal
hrboľatú tvár a oči ako dve uzučké jam. Jeho pleť bola
veľmi tmavá, mal svalnaté ru ako zápasník, obrovské
a zvláštne dlane dlhšie ako prs s neúmerným palcom.
Jeho izba bola malá a veľmi zaprášená. Na stole, za ktorým
sedával, bola položená drevená debnička s rozmermi asi
tridsať krát sedemdesiat centimetrov, s nízmi okrajmi,
plná jemnučkého sivého prachu: bol to popol z kadidla.
Bol som prvý cudzinec, ktorému čítal budúcnosť. Jeho
metóda vychádzala z roku narodenia, vypýtal si aj číslo
menšie ako stodeväť a striebornou paličkou urobil kompli-

422
kované výpoč v popole, zotrel ich, urobil ďalšie a vykreslil
zo života taký obraz, ktorý bol chvíľu tu a o chvíľu opäť
zmizol jednoduchým pohybom debnič, ktorá vyrovnala
popol do dokonale hladkého povrchu. Jeho pravdy sa mi
páčili, lebo boli prchavejšie ako horoskopy na papieri.
Opát povedal, že presne v tom spočívalo tajomstvo:
fakt, že každý výpočet sa zotrel a on si ho musel zapamätať,
ho nútil sústrediť sa a „vidieť“ tak lepšie. Nakoniec načrtol
v popole dokonalú kružnicu, ešte dovnútra niečo vpísal
a šiel si prečítať hŕbu len nedávno rukou napísaných pa-
pierikov. „Áno,“ povedal opát. V základoch jeho systému
bolo stoosem dielov Kandžuru, svätej knihy Mongolov, ale
omnoho dôležitejšie boli registre s poznámkami o minulých
udalostiach, ktoré však zmizli. Zrekonštruovali ich len od
roku 1940, no nepodarilo sa im dostať viac do minulosti.
Preto bol pre neho môj horoskop ťažký.
„Trpíš srdcovými poruchami?“ spýtal sa ma.
„Ešte nie,“ odvetil som.
Bol presvedčený, že budem: nie vážnymi, ale srdcovými
poruchami určite. A tak mi povedal, že ak chcem byť zdravý,
nemám nikdy píliť stromy.
Táto návšteva ma zaujala, avšak o „schopnostiach“
Mongolov som pochyboval aj naďalej. Pre mladého tlmoč-
níka to bol len ďalší dôkaz, že všetko bolo skrátka šialenstvo…
a potom, on počul o veľkej nevidomej vedme, ktorá sa volala
Vanga. „Kde?“ opýtal som sa, pripravený ísť tam.
„V Bulharsku, žije v mestečku na hraniciach s Gréc-
kom,“ odvetil.
Nastal čas obeda, a tak som sa vrátil do hotela. V reštau-
rácii som sa ocitol v obvyklej situácii. Ani jeden stôl nebol
voľný. Sadol som si najprv k stolu, kde jeden Američan
vysvetľoval svojej mongolskej sprievodni niečo o Číne.
Odišiel som skôr, ako som si vôbec objednal. Sadol som si
potom k stolu, kde bol Libanončan, ktorého som stretol pred

423
niekoľkými dňami a ktorý prišiel do Mongolska predávať
francúzske telefóny. Vyrozprával som mu o tom, ako som
strávil dopoludnie a o neuveriteľnej vedme, Vange, o ktorej
som len počul.
„Vanga?“ prerušil ma mladík, ktorý sedel oproti Liba-
nončanovi. „Má naozaj ohromnú moc. Ja som z Bulharska
a môžem ti pomôcť dohodnúť si s ňou stretnutie, inak by si
musel čakať celé mesiace.“ Povedal, že oblasť, v ktorej Vanga
býva, je spolu s Tibetom jedným z energetic najsilnejších
miest na svete. Z toho vyplýva aj veľká časť jej moci. Vravia
to aj faith healers, liečitelia na Filipínach!
Ten Bulhar mi dal telefónne čísla svojich priateľov,
ktorí mi v Sofii mali pomôcť nájsť Vangu. Jeden z nich bol
dokonca hovorcom hlavy štátu.
Žeby bola náhoda osud? Prečo som si sadol k Bulharovi,
ktorý poznal Vangu?
Večer som si preštudoval mapu železničných liniek.
Po príchode do Varšavy som sa mohol jednoducho vybrať
na juh do Sofie a nie na západ do Berlína. Tento odklon by
ma stál len niekoľko dní navyše.

424

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 Obchodníci
z Transsibírskej
magistrály

Letné západy slnka v Ulanbátare sú pomalé a preslávené.

Hory zažiaria výnimočným svetlom pastelových farieb,
ktoré sa menia od zelenej po azúrovo modrú a fialkovú,
ako farby hodvábnych šerp, ktoré si mongolskí muži a ženy
ovíjajú okolo pása namiesto opaskov. Obdivoval som ten
posledný, nebo bolo čisté a vysoké a kopce žalostne nežné.
Slnko nezachádzalo a posielalo čoraz dlhšie tiene na dav,
ktorý sa so zdvihnutými rukami lúčil s vlakom, i na zlodeja,
ktorý sa v poslednej chvíli snažil vytiahnuť mi z vrecka
malý fotoaparát značky Minox.
Každý bez vedomia toho druhého mi prišiel zaže-
lať šťastnú cestu a darovať mi nejaký amulet pre šťastie:
geológ-taxikár-dekan fakul s bronzovou medailou Džin-
gischána; veterinár-tlmočník s niekoľkými malými Bud-
hami zo sadry, ktorí boli prilepení na drevenom tanieriku;
bývalá marxistka, reinkarnácia lámu, s tromi zo svojich
posledných piluliek, ktoré jej osobne odovzdal dalajláma
– aby ich v prípade nebezpečenstva zapila glgom vody –,
a jej manžel, vysoký vládny funkcionár, zo všetkých
najpraktickejší s plastovým vrecúškom plným užitočných
zásob piva a kaviáru.

425
 V takých chvíľach si človek želá, aby vlak bez otáľania
odišiel. Môj vlak však opustil Ulanbátar s polhodinovým
meškaním, čím predĺžil rozpačitú konverzáciu pod oknom.
Cesta z Ulanbátaru do Moskvy trvá päť dní. „Transsi-
bírska magistrála“ je výraz, ktorý mi vždy pripomínal niečo
staromódne a romantické. Colquhoun, ktorý po tejto železnici
cestoval v roku 1898, v knihe Overland to China rozpráva, že
vo vagónoch de luxe mali soľ do kúpeľa, knižnicu, posilňovňu
a hudobný salón s klavírom. Vedel som, že to tak už nie je,
ale ten obraz sa mi vryl do pamäti a keď sa ma pani v pok-
ladni opýtala: „De luxe?“, automatic som je odvetil: „Áno.“
Keď som sa potom dostavil k vlaku, v mojom kupé de
luxe bolo sotva miesto na sedenie. Všetko bolo obsadené
obrovskými vrecami a balíkmi a na nich trónil zavalitý
ružovolíci asi tridsaťročný Mongol: môj nový spolucestujúci.
„Businessman?“ opýtal som sa ho, pričom som použil
slovo, ktoré je už všade synonymom prestíže.
Prikývol hlavou. Vďakabohu sme zistili, že sa môžeme
dorozumieť po číns. Celý vlak bol plný takýchto business-
manov. Každé jedno kupé prepovalo vrecami a kartónmi
vecí. Dokonca aj priestor pod sedadlami-lôžkami zaplnili
batohy a kartóny: to isté platilo pre chodby a latríny. Videlo
sa mi, že v celom dlhokánskom vlaku nebol ani jeden bežný
cestujúci s kufrom.
Bol to ruský vlak. Niekto ma upozornil, že všetko, čo
má v Rusku do činenia s jedlom, je v rukách gruzínskej
mafie; aby som sa o tom presvedčil, hneď ako sa vlak pohol,
vybral som sa do reštauračného vozňa. Vrchný Vladimír
bol ako ináč z Tbilisi. Predstavil som sa, odovzdal som mu
desaťdolárovú bankovku a poprosil som ho, aby sa o mňa
postaral. Fungovalo to dokonale: po celú cestu som mal čisté
miesto za stolom, čerstvý kaviár a ľadovú vodku.
Pochopil som, ako sa veci majú na novej Transsibír-
skej magistrále, len čo vlak prešiel hraničným priechodom

426
a vošiel do Ruska. Už na prvej stanici Mongoli začali otvárať
svoje vrecia a nakláňať sa z okien, aby pritiahli pozornosť
Rusov na svoj tovar: moja romantická Transsibírska ma-
gistrála sa zmenila na prozaický podomový bazár, na ktorý
na každej stanici zaútočil dav kúpychtivých záujemcov.
Väčšina z nich boli ženy, ktoré sa vrhali ako posadnuté na
bo vlaku, aby si ulapili plastové kombinézy, nepremokavé
plášte, šľap či detské oblečenie, ktorými Mongoli mávali
nad hlavami, až kým nemali v rukách požadovanú sumu.
Dlho sme cestovali pozdĺž Bajkalského jazera veľké-
ho ako more, pokojného a absolútne plochého, v noci ho
osvetľoval nádherný kus mesiaca, ktorý vyzeral ako z ortuti.
Prešli sme Irkutskom a za oknami sa rozprestierala tá
istá tajga ako deň predtým, s rovnakými brezičkami s bie-
lymi kmeňmi, zelenými lúkami plnými kvetov a drevenými
chatami z guľatiny s bielo-modrými oknami. Vždy keď vlak
spomalil a bolo počuť hrkotanie výhybiek pred stanicou,
Mongoli od vzrušenia otvárali svoje vrecia a vyťahovali
rezervy spod sedadiel-lôžok.
„Krasnojarsk!“ zakričala žena zodpovedná za vagóny
de luxe a v nádhernom svetle ďalšieho sibírskeho západu
slnka sme zastavili. Ossendowského mesto! Odtiaľto vy-
cestoval. Pod krytým nástupišťom vyskakoval k vlaku dav
ako striehnuce zviera v snahe ukoristiť si sveter, plášť či
pár topánok z plastu: pekné dievčatá v minisukniach, ťažké
stareny s ručníkmi na hlavách. Jediní, ktorí sa nehýbali,
boli opití, špinaví a neoholení muži, ktorí boli učupení
pri dvoch stĺpoch elektrického vedenia a usmievali sa nad
príležitosťami, o ktoré prichádzali.
Videlo sa mi, že prechodom cez Krasnojarsk, kde sa
Ossendowského odysea začala, sa moja cesta s ním ukon-
čila. On by tam možno rád vystúpil a šiel by sa pozrieť, aký
krát kus ces prešli obyvatelia jeho mesta odo dňa, keď
ušiel, aby si zachránil život, a kde sa zakorenila barónom

427
tak veľmi odmietaná revolúcia! Pomyslel som si, že tam
sme sa mohli rozlúčiť. Vzal som jeho knihu, poďakoval
som sa za nádhernú spoločnosť, ktorú mi robil, a len tak
náhodne som ju otvoril, pričom som si povedal, že to, čo si
v nej prečítam, budú jeho slová na rozlúčku. Oči mi padli na
prvý riadok na strane 188: „Sídlo ,krvavého‘ Ungerna sa dalo
obísť, ale osud neobíde nikto…“ Potom som ju vložil do jednej
z obálok, ktoré som si nosil so sebou, aby som z času na
čas poslal domov to, čo som už viac nepotreboval a odťažil
som tak svoju batožinu. Vložím ju do poštovej schrán na
nasledujúcej stanici.

Tomsk, Novosibirsk, Omsk: deň po dni sa na každej stanici

opakovalo to isté predstavenie. Len čo ľudia začuli pískanie
zázračného vlaku, vybehli z domov a vzrušene sa ponáhľali
na stanicu. Niekedy sa dokonca zdalo, že všetka populácia
z okolia beží popri koľajach. Obchody sa uzatvárali v prie-
behu niekoľkých sekúnd: človek si niečo ukoristí, zaplatí
a vlak sa opäť rozbehne, pričom zanechá za sebou niekoľko
nadšencov, ktorí sa dívajú na škaredú vetrovku alebo pár
sandálov z plastu, ale aj zúfalcov, ktorým sa nepodarilo
nič kúpiť. Na novú príležitosť bolo potrebné čakať dva dni.
Medzi jednou a druhou zastávkou Mongoli pili a spali.
Za oknom monotónne ubiehali brezy.
Aký zvláštny osud má táto Transsibírska magistrála!
Postavili ju pred sto rokmi, na vrchole ruského imperia-
listického snaženia v Ázii, ako obrannú líniu proti Číne.
A teraz sa stala zásobovacou linkou, prostredníctvom ktorej
sa dejinami porazení biedni Rusi obliekajú do čínsch
handier. Transsibírsku železnicu namiesto vojvodkýň, špió-
nov, generálov a dobrodruhov z polovice Európy využívajú
potomkovia Džingischána, ktorí idú cestou niekdajších
vlastných dobytých území, tentoraz však ako obyčajní
obchodníci.

428
 Pri každom prebudení bola za oknom vždy tajga a na
stolíku v kupé boli na novinovom papieri rozložené stále
tie isté pirohy plnené baraninou, ktoré strašne zapáchali.
„Vydržia bez toho, aby sa pokazili, aj viac ako týždeň,“
poznamenal môj spolucestujúci businessman a vysvetlil
mi, že v Ulanbátare na konci októbra každá rodina kupuje
celého býka, zderie ho z kože a uloží ho na terasu svojho
domu. Mäso sa pri nízch teplotách zmrazí a počas zimy
sa postupne konzumuje. To isté sa robí s párom oviec.
Medzi pasažiermi vo vedľajšom kupé bola pekná žena,
bývalá banská inžinierka, nútená špecializovať sa v pašovaní
kožených búnd, a tiež vysokoškolská študentka francúzskej
literatúry, ktorá cestovala s nákladom papúč, teplákových
súprav a vetroviek. Bola to práca jej brata, ale dedko mu
čítal budúcnosť z kameňov a videl, že táto cesta by nebola
pre neho priaznivá, takže rodina poslala ju. Každý Mongol
investoval do tovaru asi tisícku dolárov a spoliehal sa na to,
že sa do Ulanbátaru vráti s trojnásobkom. Mongoli si v Číne
môžu urobiť zásoby bez problémov, ani na vstup do Ruska
nepotrebujú vízum, a tak využívajú svoju polohu uprostred.
V Marinsku Vladimír povedal, aby sme poriadne
zatvorili dvere vagóna aj kupé: bola to stanica mafiánov
a gangstrov.
„Skóľka? Skóľka?“ kričal dav bez tváre, keď vlak
uprostred noci vošiel do stanice Jekaterinburg, kde boľševici
zavraždili cárovu rodinu. „Koľko? Koľko?“ pýtali sa ľudia
bez toho, aby videli, čo nakupujú. Hrste peňazí a plastových
vrecúšok s vytúženým tovarom prechádzali v tme z rúk do
rúk. Môj Mongol to využil, aby sa zbavil nespárovaných
topánok, ktoré mu zostali, aj nepremokavého plášťa s veľkou
mastnou škvrnou.
V polovici ces som si uvedomil, že som nebol vo vlaku
jediný Európan. V poslednom vagóne bol mladý Francúz
s pekným dievčaťom zo Stredoafrickej republi, s ktorou

429

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 sa akurát oženil. V ďalšom vagóne de luxe bol bulharský
diplomat a elegantný pán z Paríža, sedemdesiatš riročný
architekt. Cestoval z Mongolska, kde strávil dva týždne.
„Zaujíma vás budhizmus?“ opýtal som sa. Áno aj nie. Jeho
manželka bola slávna vedma. Nedávno ochrnula, a tak ho
poslala „dobiť“ sa energiou, ktorou – ako vravievala – Mon-
golsko prepuje. Jeho manželka využívala túto energiu
predovšetkým na uzdravovanie ľudí.
„Neočakáva, že vylieči rakovinu, aj keď niekedy sa jej to
podarí, ale výborne si počína najmä s psychickými choroba-
mi,“ povedal architekt. Každé sedenie s jeho manželkou trvá
aspoň dve hodiny. Jej metóda spočíva najskôr v nakreslení
stromu – pretože strom je zdroj, symbol života, povedal –,
potom kreslí muža alebo ženu. Vravel, že každého z nás
chráni sedem vrstiev kože a niektoré sú žiarivé. S nadšením
rozprával o poslednej ceste, ktorú absolvoval s manželkou
na „vysokých“ miestach Francúzska: na tých, kde sa udialo
niečo mimoriadne duchovné. Aj tam si šla zobrať „energiu“.
Bola to opäť náhoda, že som ho stretol?
Ten muž bol sympatický, vrúcny a cítil sa omnoho
lepšie vo svojej koži, keď som mu aj ja porozprával, prečo
som sa tým vlakom viezol. Povedal, že musím určite zájsť
do Paríža za jeho manželkou a dal mi vizitku s ich adresou.
Mal som ten lístoček vo vrecku dva dni, potom som si v jed-
no popoludnie pri pohľade na večné, monotónne plynutie
briez za oknom pomyslel, že by som mohol stráviť zvyšok
života cestovaním z miesta na miesto a hľadaním veštcov
a vediem. Vždy by tam bol jeden, pri ktorom by som dúfal,
že je najlepší zo všetkých, a vždy by to bol ten ďalší: možno
i tá žena, ale nechal som vetru odviať mi vizitku z ru. Keď
som ju uvidel poletovať vo vzduchu pozdĺž vlaku, zdalo sa
mi, že som sa utvrdil vo svojej slobodnej voľbe. Rozhodol
som sa, že nepôjdem ani do Bulharska vyhľadať Vangu, ba
nestretnem sa ani s nijakým veštcom v Moskve.

430
 Ďalšia zastávka, ďalší hrôzostrašný útok davu na vlak.
Bolo ráno, bežný pracovný deň, ale zdalo sa, že celé mesto
vrátane školopovinných detí a robotníkov, ktorí mali byť
vo fabrike, sa zhromaždilo na nástupištiach. Bolo počuť
ohromné výkriky, uzatvárali sa ohromné obchody. Keď sa
vlak opäť pohol, jedna stará žena zúfalo nariekala a márne
udierala prázdnou dlaňou do zatvorených dverí. Kričala, že
zaplatila, ale svoju teplákovú súpravu nedostala. Mongoli
jej odpovedali, že jej ju dali, ale nejaký zlodej jej ju vytrhol
z ruky. Nemohli s tým nič urobiť.
Vlak odišiel a utekajúci dav za ním rozvíril prach,
ktorý zastrel celú stanicu. „Afrika! Afrika!“ povedal Vla-
dimír. „Ruský ľud, veľké dejiny, ale nijaký systém, sys-
tém nedobrý,“ a zasmial sa. Aj starena ešte chvíľu bežala
a búchala na dvere vlaku, potom sa vlak rozbehol a videl
som ju, ako si zúfalo uväzuje ručník na hlave a mizne
v zaprášenom dave.
Na stanici Barabinsk aj mňa uchvátil ošiaľ predaja.
Vypýtal som si od môjho Mongola nepremokavý plášť. Za
koľko ho môžem predať? Za dvadsaťtisíc rubľov. Niekoľko
minút som vykrikoval na prichádzajúcich ľudí, ktorí sa
ho dotýkali a potom utekali ďalej, túto cenu. Potom prišiel
mladík, dal mi do ru dve bankov, každú v hodnote
desaťtisíc rubľov a ja som mu dal plášť.
Vrátil som sa do vlaku a pyšne som Mongolovi odo-
vzdal jeho peniaze. On sa však rozosmial. Sú falošné! Boli
to bankov v hodnote tisíc rubľov, na ktoré niekto veľmi
šikovne dopísal jednu nulu. Stačilo ju trochu nasliniť a nula
zmizla.
Počas dlhých hodín sme sa navštevovali. Prišiel za
mnou mladý Francúz so svojou peknou manželkou zo stred-
nej Afri. Aj on mal skúsenosť s jasnovidectvom, o ktorú sa
chcel podeliť. Jeden jeho priateľ v Afrike zašiel za strigôňom
vyliečiť sa z hnač. Ten nakreslil do piesku š lizovaných

431
ľudí a povedal mu, že do pätnástich dní dostane správu,
že jedna jemu veľmi blízka žena je tehotná. Tento priateľ
tomu neuveril, ale týždeň a pol nato mu prišiel od sestry
list, v ktorom mu oznámila, že čaká dieťa.
Čo na to povedať? Že každý má svoj príbeh, ktorému
chce veriť. „Ona ešte verí, že v Afrike žijú ľudia, ktorí sa
menia na krokodíly,“ prezradil Francúz o manželke. „Podľa
nej tí, ktorí jedia deti v rieke, nemôžu byť jednoducho
krokodílmi… Musí veriť, že ide o zlých ľudí, ktorí sa na
krokodíly premenili.“
Naše kupé sa pomaly vyprázdňovalo. Za mestom Perm
môj Mongol, čoraz červenolícejší od piva a vod, už predal
všetko, čo mal. Na nasledujúcich staniciach začali nastu-
povať Rusi, ktorí mali čo ponúknuť už pekne nabaleným
Mongolom. Jeden chlapík prišiel s debničkou plnou liekov,
dve dievčatá zas s nemeckými pištoľami. Môj Mongol si za
150 dolárov jednu kúpil, aby sa ubránil pred „moskovskými
gangstrami“. Mladý Rus mal len balíček kariet, no vytvoril
s nimi hráčs brloh.
Na stanici Danilov nastúpili pekné vyzývavé Rus
s pasákmi a kupé číslo 5 v mojom vagóne de luxe sa zrazu
premenilo na bordel.
Po celú noc vlak odkoval cez Ural a konečne za se-
bou zanechal brezy a Sibír. Na svitaní sa krajina otvorila
rozľahlým nížinám plným zrelého obilia, s domami, ktoré
už neboli postavené z guľatiny.
Študentka z Francúzska mi rozprávala o „mongolskej
škvrne“, zvláštnom znamienku na koži, tesne nad kostr-
čou, s ktorým prichádzajú na svet takmer všetci Mongoli:
dôsledok skutočnosti, že ro jazdili na koni, dodala. Táto
škvrna zmizne v prvých mesiacoch života. Jej babka jej
rozprávala, že niekedy sa aj v Európe rodia deti s takouto
škvrnou: túto stopu zanechali po sebe Džingischánovi muži,
ktorí v časoch dobývania zašli až tam.

432
 Reštaurácia sa zapĺňala čoraz viac mladými business-
manmi. Smelo prichádzali k Vladimírovi, objednávali si
vodku a pivo, pili, očerveneli a zrútili sa na stôl.
Vladimír vedel o živote svoje a mal jasnú predstavu
o tom, ako to vo svete chodí. Všetko to, čo bolo dobré,
poriadne, pekné, čisté, bolo pre neho „normál“. Sloboda
snaženia? „Normál.“ Milovať ženy? „Normál.“ To, čo už
nebolo „normál“, bolo Rusko, pretože tam už nebol po-
riadok, pretože medzi mafiánmi, gangstrami a policajtmi
už nie je nijaký rozdiel a gestom ruky naznačoval: „všetci
rovnakí“, jedni ako druhí, všetci pomiešaní. Ukazoval
na dôstojnícke výložky a vravel: „Mafia, nie normál.“
„Demokracia?“ kládol si rétorickú otázku a sám si od-
povedal: „Nie normál. Ruský ľud potrebuje diktátora.
Veľký diktátor pre Rusko je normál. Stalin pre Rusko je
normál.“ Neverím, že to vravel len preto, že Stalin bol
Gruzínec ako on. Vravel to preto, že s pádom komuniz-
mu a Sovietskeho zväzu ľudia ako on nevedia, v čo majú
dúfať; nevidia okolo seba nikoho veľkolepého, komu by
mohli zveriť svoj osud.
Nastúpili výhražní vojaci v maskáčoch a s veľkými
obuškami. Milicionári. Chodili hore-dole a zbierali od Mon-
golov peniaze. „Tisíc rubľov za fajčenie v chodbe,“ alebo
jednoducho len za to, aby im nerobili problémy.
Vlak sa pomaly utíšil. Vladimír so svojím pomocní-
kom ťahal z reštauračného vozňa preč opitých Mongolov
a ukladal ich do chodby lacnej triedy. Niekto ešte vchádzal
a vychádzal z kupé číslo 5.
Potom bolo počuť, ako sa blíži niečo nové, niečo očaká-
vané: udieranie kolies o koľajnice bolo čoraz intenzívnejšie,
stávalo sa viachlasným dialógom, vlak prešiel niekoľkými
výhybkami, spomalil, zaškrípal a vošli sme kľukato do
veľkého mesta. Vlakvedúca zabúchala opitým a zaspatým
na dvere a radostne zakričala: „Moskva!! Moskva!!“

433
 Boli tri hodiny ráno a na nástupište padal jemnučký
dážď, keď som konečne zostúpil na zem. Mali sme šesťho-
dinové meškanie.
Môj Mongol mi stisol ruku a zmizol v dave. Mal oble-
čené elegantné tmavé sako a modré rifle. V ruke si niesol
kufrík ako businessman, v ktorom mal hrste rubľov a pištoľ.

Z Moskvy bol už zvyšok ces ľahký. Jeden deň naprieč

Bieloruskom. Potom Brest, posledná stanica toho, čo bolo
Sovietsm impériom. Vagóny opäť zaviezli do hangára,
nadvihli ich, odtočili veľké kolesá a nahradili ich tými
s menším rázvorom. Posledný pohraničný vojak nás pozo-
roval cez ďalekohľad, prešli sme hranicou a vošli do Poľska.
V diaľke uprostred stromov som zbadal obrysy kos-
tola. To je Európa! Stanice boli čoraz usporiadanejšie, že-
lezničiarske uniformy čistejšie a čoskoro som bol doma.
Obrovská radosť.
Rozbalil som ruksak a rozdal som priateľom a príbuz-
ným oleje, práš, zvit, čarovné lístoč a všet ostat-
né amule pre šťastie, ktoré som cestou zozbieral. To, čo
som však nedokázal zo seba striasť, bola znepokojujúca
spomienka na tú obrovskú masu zúfalého človečenstva,
dezorientovaného, nenásytného a rozhnevaného, ktoré
som po ceste z Vietnamu do Číny, z Mongolska do Ruska
za sebou zanechal.
Keby som cestoval lietadlom, nikdy by som ho neuvidel.

434
 Lepšie ako
práca v banke

Kniha vyšla presne vtedy, keď mala vyjsť, aby bola „veľkým
úspechom“. Tak ako predpovedala veštica z Bangkoku,
nebola ani príliš veľká, ani príliš malá, obal bol
v pastelových farbách a v názve figurovalo mužské meno.
Keď som však prišiel do Londýna, ľudia nestáli v rade pred
kníhkupectvami, ktoré ju mali vyloženú vo výkladnej
skrini: ďalší dôkaz, ak som ho potreboval, že veštcom
človek nemá príliš dôverovať. Aspoň nie v podrobnostiach:
pretože inak tá návšteva bola vo všeobecnosti úspešná
a vôbec, prísť do Londýna vlakom, prejsť Lamanšským
prielivom a vidieť z paluby trajektu biele útesy Doveru mi
spôsobovalo obrovské potešenie, za ktoré vďačím veštcovi.
Čoskoro aj tá krásna, zdravá vzdialenosť, ktorá po
stáročia robila z Angličanov Angličanov a z nás ostatných
„obyvateľov kontinentu“, zmizne, keď sa všetci začnú
presúvať hore-dole v nudnom a, už si to viem predstaviť,
len sotva romantickom podmorskom tuneli.
Tam kdesi je niekto, koho nikto nevolil, kto núti svet,
aby sa točil čoraz rýchlejšie, aby boli ľudia čoraz väčšmi
rovnakí v mene akejsi „globalizácie“, ktorej význam pozná
len málokto a len sotva sa niekto vyjadril, že ju chce.
V Londýne som sa zveril do rúk svojho vydavateľa
a okrem iného som sa spýtal mladej ženy, ktorá ma mala
na starosti, či by mi pomohla nájsť nejakého šikovného

435
známeho veštca, a tak mi dohodla stretnutie: o jednej, na
Monmouth Street jedenásť, mám sa pýtať na pána Normana.
Vystúpil som z taxíka trochu v rozpakoch. Je iné vybrať
sa za pravdou ako bádateľ, novinár, na stretnutie so starým
lámom v Ulanbátare, iné je vybrať sa k veštcovi do centra
Londýna. V Mongolsku človek cíti, že má aj sám pre seba
nejaké alibi. Aké alibi som však mal ja, aby som bol na
Monmouth Street?
Rozpa narastali, keď som musel prejsť posledných
pár metrov pešo, pretože cesta bola pre vozidlá uzavretá
a zistil som, že popisné číslo jedenásť patrí obchodu s nápi-
som „Záhady“ vo výklade. Vyzeral ako nejaký supermarket,
škola, chrám okultizmu, v tom čase na moje prekvapenie
preplnený mladými ľuďmi s „alternatívnym“ vzhľadom:
punkermi, učňami veštcov a učnicami veštíc v aktívnej
službe. Na poličkách boli na predaj všetky knihy o mágii,
zázrakoch, záhadách, všetky zväzky o budhizme, orientálnej
filozofii, astrológii a čítaní z ruky, aké si len človek vedel
predstaviť. Bolo tam všetko, čo by človek chcel vedieť.
Všetko, o čom som seba márne presviedčal, že som k tomu
pričuchol, možno niekedy aj objavil, bolo istotne v tomto
nekonečnom množstve knižôčok, zbierok fotografií, cédečiek
či videokaziet zoradených na poličkách.
Dievčaťu v pokladni – s ohnivými vlasmi stočenými
do obrovských prstencov – som zaplatil pätnásť libier, vzal
som si lístok, vyšiel som po pekných schodíkoch pokrytých
vrstvou slamy a prišiel som do miestnosti rozdelenej na
viaceré izby; v každej z nich bol veštec, v každej boli plagá
indických alebo budhistických božstiev.
„Ja som Norman. Máš dohodnutý termín?“ Asi šesťde-
siatročný muž sivej tváre, s vystúpenou bradou a plešinou
na spánkoch mal oblečené čierne kožené sako a tmavé no-
havice. V ruke držal zapálenú cigaretu. Pozval ma do svojej
izby a posadil ma pred seba za úbohý stolček. Na stenách

436
viseli psychedelické plagá . Norman povedal, že mám nárok
na polhodinovú konzultáciu a keďže budem istotne chcieť
všetko, za čo som zaplatil, bude dobré, ak začneme hneď.
Vzal obrovský balíček veľkých kariet so sýto farebnými
postavami. Dal mi ich trikrát zamiešať, potom vybral vždy
siedmu kartu, postavil ju a začal analyzovať:
„Začínaš nový životný cyklus a máš vykročiť do neznáma.
Keďže si jedným z tých, ktorí majú radi výzvy, budeš úspešný.
Veľmi úspešný… O tom niet pochýb. Pozri. V tomto balíčku sú
šri mocné kar a  máš tri z nich, tu, všet spolu… preto
ti vravím: pokojne sa pusti do všetkého, čo chceš a dokážeš
to. Musíš si len dávať pozor na zdravie, pretože míňaš veľa
energie. Niekedy až príliš veľa. Snaž sa udržať si bater vždy
dobre nabité.“
Prerušil som ho, aby som ho požiadal, nech mi povie
všetko, absolútne všetko to, čo vidí, aj keby videl strašné veci.
„V tom, čo vidím v kartách, nie je nič negatívne… Isteže,
aj  jedného dňa zomrieš, ako ja, ako všetci, ale kar mi ne-
hovoria kedy. Tu tvoju smrť nevidím… Možno nejaký astrológ
by to dokázal. Si človek, ktorý má rád tlak, nebezpečenstvo,
risk, ale ak aj guľka vystrelí, minie ťa, hoci len o niekoľko
milimetrov, a  zostaneš nažive. To hovoria kar. Celý tvoj
život sa nesie v jednom jasnom znamení: ,Máš šťastie namiesto
bohatstva.‘ Tu sú tie kar, vidíš?“ (Nevidel som nič okrem
postáv, ktoré mi nehovorili vôbec nič.) „Toto sú kar šťastia,
ale z kariet bohatstva tam nemáš ani jednu. V kartách vidím
aj ženu, ženu veľmi silnej povahy, ktorá má v tvojom živote
dôležitú úlohu…“
Norman pokračoval ešte dvadsať minút, fajčil pri-
tom jednu cigaretu po druhej, premiešaval kar , vždy mi
dal jednu vybrať a vytváral svoje konštelácie, skôr ako
sa vyslovil k rôznym témam, ktoré som už veľmi dobre
poznal. Boli stále tie isté, od Bangkoku po Ulanbátar až do
Londýna: smrť blízkeho človeka v uplynulých alebo nad-

437
chádzajúcich mesiacoch; mladší človek, s ktorým sa mám
snažiť vychádzať v mesiaci október; priateľ, ktorý by ma
mohol zradiť; pozoruhodné cesty od 10. októbra do 20.
novembra a tak ďalej.
Pozrel som sa na hodin a rozhodol som sa, že vyu-
žijem posledných desať minút, aby sme rozprávali o Nor-
manovi a nie o mne. Prerušil som ho otázkou, či verí v to,
čo podľa vlastných slov vidí v kartách.
„Nie na sto percent, inak by sme za naše činy neniesli už
nijakú zodpovednosť,“ odvetil. Potom dodal: „Kar čítajú tiene
vecí, udalostí… To, čo môžem urobiť ja, je pomôcť ľuďom zmeniť
postavenie svetla, a tak vďaka slobodnej vôli zmeniť tiene. V toto
naozaj verím: tiene sa dajú zmeniť.“
Zdalo sa mi, že je to jeden z najkrajších opisov práce
veštca, aké som kedy počul: zmeniť tiene. Pekný a výstiž-
ný, ak neexistuje jedna jediná pravda, ale ako nás naučili
Pirandello a Rašómon, existujú mnohé pravdy podľa toho,
kto a ako sa na veci díva!
Povedal som mu, prečo som prišiel a Norman si zapálil
neviem koľkú cigaretu a porozprával mi, prečo tam bol
on. Roky pracoval ako pokladník v banke. Už nevládal
a dal výpoveď. Prechádzal potom od jedného povolania
k druhému, ale žiadne ho neuživilo a neuspokojovalo
tak ako čítanie z kariet. Z pätnástich libier, ktoré klienti
zaplatili, si bral polovicu on a druhá polovica zostávala
obchodu. Na konci dňa mal pocit, že naozaj pomohol aspoň
dvom ľuďom.
Norman sa mi páčil. Iste, nemal mimoriadne „schopnos-
ti“ – keby ich mal, prestal by aspoň fajčiť! –, ale bol to človek
s ohromným sedliacm rozumom. Videl sa mi úprimný
a som si istý, že z času na čas vďaka tomu, čo vravel, naozaj
aj niekomu pomohol sňať zo života tieň a vniesť doň trochu
svetla. Ako veštec z Betongu, ktorý „cítil“ dievčatá s AIDS,
žena z Hanoja alebo „striga“ z Ulanbátaru.

438
 Tak veľmi som sa chcel nalodiť v Londýne a plaviť sa
po Temži až k moru ako Conradov námorník, ale loď do
Hamburgu mala vyplávať z Harwichu, a tak som sa musel na
pobrežie dopraviť vlakom. Bola to príjemná cesta, pretože mi
umožnila pozorovať krásny, úhľadný anglický vidiek, ktorý
nič nezohavilo, dokonca ani obvyklé stĺpy vysokého napätia.
V tej krajine bolo vidieť mimoriadnu starostlivosť a snahu
o udržanie jej prirodzenosti. A to bolo povzbudzujúce.
Od prvej chvíle, ako som prišiel do Európy, ma zaujalo,
ako dobre tento kontinent na svoj vek vyzerá, ako sa netrápi
snahou o iný vzhľad, ba práve naopak, ako je občas hrdý
na svoju tvár a usiluje sa ju zachovať. Po sebadeštrukčnej
žiadostivosti Ázie to bola pre mňa obrovská úľava.
Z Harwichu sme vyplávali v skorých popoludňajších
hodinách a nasledujúci deň na svitaní sme prišli do ústia Labe.
Čakalo nás ešte šesť hodín plavby, kým sme zakotvili v Altone,
ale bolo to šesť veľmi príjemných hodín pomalého plynutia
medzi elegantnými brehmi tejto rie, pozdĺž ktorej sa odo-
hrali celé dejiny a priplávalo všetko bohatstvo Hamburgu.
Hamburg je prístav. To vieme, opakujeme to, ale ja som
to naozaj nepochopil, až kým som ako nedočkavý navrátilec
po mesiacoch na mori neuvidel na horizonte strechy prístav-
ného mesta Cuxhaven, potom domče kapitánov a biele
vily bohatých obchodníkov na výslní medzi majestátnymi
stromami v štvrti Blankenese a napokon štíhle medené
vežič zvoníc vytúženého mesta. V Hamburgu som bol
desiat ráz, ale až veštec z Hongkongu mi dal zakúsiť jeho
skutočnú dušu.
A to nebola jediná novinka. Keď som sa stretol s ve-
dením Der Spiegel, povedali mi: „Vieme, že chceš ísť žiť do
Indie. Dobre. Miesto korešpondenta sa uvoľní koncom roka.
Chceme, aby si bol od prvého januára v Dillí.“
Asi sa mi sníva! Tak predsa mal pravdu ten slepec
v Bangkoku a spolu s ním všetci veštci, ktorí mi povedali,

439
že v roku 1994 pôjdem žiť do inej krajiny! Nepovedal som
ani slovo, ale táto vec sa mi videla veľmi podivuhodná a po-
bavila ma.
Pre mňa však bolo komplikované zanechať Bangkok tak
skoro. A potom, ako by som cestoval? Lietadlom? Spomenul
som si, že jeden z mojich jasnovidcov povedal, že vhodné
obdobie na presťahovanie bolo po ôsmom apríli.
Diskutovali sme trochu o týchto dátumoch a napokon
sme sa dohodli, že sa do Indie presťahujem prvého mája
1994, aby som vyhovel všetkým požiadavkám. Aj tým, ktoré
sa týkali môjho osudu!

Veštec z Hongkongu mi svojím spôsobom aj po rokoch

dával darče. Ten ďalší spočíval v osemnástich dlhých,
pomalých, pre odpočinok ako stvorených dní ticha a samo
na palube lode, ktorá sa plavila z Európy do Ázie cez veľké
moria našich dejín: Stredozemné, Červené, Perzský záliv
a Indický oceán.
Z nejakého zvláštneho dôvodu si človek zvykol uvažo-
vať o ľudských udalostiach ako o niečom, čo sa odohráva
na zemi, vidieť minulosť vo
zických pamiatkach, v tom,
čo bolo postavené, v pozostatkoch toho, čo bolo zničené,
v hroboch; väčšina dejín, a často práve tá najdramatickej-
šia, sa však písala na mori, kde ľudia nezanechali po sebe
stopy, kde všetko zhltla voda, ktorá je dnes rovnaká ako
pred tisíc či stotisíc rokmi: nečitateľná. More inšpirovalo
veľkolepé dobyvateľské sny človeka, na mori sa odohrali
osudy civilizácií a impérií. Prísľub neznámych zemí za
horizontom priviedol slávnych moreplavcov k tomu, aby
zverili svoj život moru.
Pomyslenie, že sa vrátim domov do Bangkoku cez tie
vody nasiaknuté dejinami a nebudem musieť znova prejsť
po zemi tú istú trasu, ktorú som absolvoval vlakom, ma
veľmi priťahovalo. Dokonca sa mi pozdával aj nápad dlhého

440
 obdobia izolácie na lodi, ktorá sa odlepí od zeme a bude
zrazu nedosiahnuteľná.
Lode sú jedným z najstarších, najtradičnejších a naj-
príjemnejších spôsobov pohybovania sa po svete. Žiaľ, aj
spôsobom, ktorý sa veľmi rýchlo vytráca: ďalšie z tých
potešení, ktoré si odopierame preto, že musíme byť moderní.
Lode ešte stále existujú, všet majú kabíny pre cestujú-
cich, ale pravidlá byrokracie a poisťovní ich premenili na
nedostupné.
Mal som šťastie. V Singapure som bol na večeri u Ro-
berta Pregaza, Taliana, ktorý viedol starý Raffles Hotel
v posledných rokoch jeho slávy, skôr ako ho zmodernizovali
a stal sa z neho supermarket luxusného cestovného ruchu.
Opýtal som sa ho, či pozná niekoho z lin talianskej námor-
nej dopravy, ktorá by prevádzkovala spojenie s Orientom,
a Roberto mi dal adresu jedného kapitána, svojho priate-
ľa, riaditeľa spoločnosti Lloyd Triestino. Napísal som mu
a odpoveď, ktorú som od neho dostal, bola veľmi zdvorilá
a povzbudzujúca. Ak podpíšem papiere, v ktorých zbavím
námornú dopravnú spoločnosť akejkoľvek zodpovednosti
za to, čo by sa mi mohlo na palube stať, môžem sa nalodiť
– tentoraz spolu s Angelou – na nákladnú loď Trieste, ktorá
vypláva z La Spezia do Singapuru na konci septembra: tomu
sa vraví ozajstný dar.
Ten dar sa začínal v samotnom meste La Spezia. Poznal
som ho len po mene. Pochádzali odtiaľ dvaja spolužiaci
z univerzi a nebyť tej lode, pravdepodobne by som tam
nikdy nevkročil. Pripravil by som sa tak o utešené mesto
z devätnásteho storočia, ktoré na príkaz kniežaťa Camilla
Bensa z Cavouru postavil jeden admirál s ohromným este-
tickým cítením v čase, keď Taliansko hneď po zjednotení
potrebovalo arzenál a základňu pre svoje námorné vojsko.
Ubytovali sme sa v malom penzióne v centre mesta a vy-
chutnali sme si ho celé pešo.

441
 Odchod lode Trieste najskôr odložili zo sobo na ponde-
lok, potom na stredu, a tak sme mali čas vybrať sa aj do Por-
tovenere a stráviť celý deň v Lerici, nádhernom a elegantne
opustenom prímorskom letovisku, ako to mimo sezóny býva.
Vracali sme sa autobusom po pobreží, keď sme zbadali,
ako impozantná a nepekná Trieste vchádza do prístavu. Keď
sme sa chystali nastúpiť, asi dvesto metrov dlhá loď sa nám
zdala obrovská. Hromady kontajnerov zaberali celú palubu
a vyzerali ako blo domov, medzi ktorými zostali len uzučké
ulič, a človek mal pocit, že vchádza do vyľudneného mesta.
S príchodom kontajnerov lode stratili svoje staré ele-
gantné obrysy a prístavy prišli o čulé hemženie človečenstva.
„Nový“ prístav La Spezia pôsobil ako dejisko nejakého sci-fi
filmu. Obrovské žeriavy sa pohybovali hore a dole, nakladali
a vykladali železné kontajnery všetkých farieb, ukladali ich
na kamióny, na lode, odkladali ich na ďalšie nahromadené
kontajnery, to všetko automatic za zvuku ustavičného
alarmu, ktorý nealarmoval nikoho: na rozsiahlej ploche
nebolo vidno ani živej duše, akoby všetko riadil akýsi vzdia-
lený počítač a ľudia už neexistovali.
Bolo utešujúce odísť a vidieť, ako sa svetlá toho stra-
šidelného prístavu strácajú spolu so svetlami pozdĺž záto
v zahmlenej tme noci.
Takmer tri týždne sme sa nedotkli zeme a dni plynuli
jeden po druhom v ustavičnom očakávaní cieľa: pohľadu
na morské príšery Scilla a Cariddi z Messinského prielivu,
vplávanie do Suezského prieplavu, zastávku na Veľkom
horkom jazere, vstup do Červeného mora a prechod jedným
z najteplejších miest zeme.
Mali sme pohodlnú a priestrannú kabínu s veľkým
oknom, cez ktoré sme aj v noci mohli sledovať cestu loďou.
Pôvodne to bola jedna z kabín pre žiakov dôstojníkov, ale tí
už takmer vôbec neexistujú, a tak zostala dlho nevyužitá.
Aj posádka bola z finančných dôvodov zredukovaná na

442
 minimum osemnásť mužov, ktorých sme v dôsledku pra-
covných zmien a prác v podpalubí takmer nikdy nevideli.
Dni plynuli veľmi rýchlo, vymedzovali ich obrady
obeda a večere v sále s elegantnými dôstojníkmi v bielych
uniformách, zdvorilými pánmi so starodávnymi spôsobmi,
ktorí mali vždy poruke zážit či príbehy z mora, aby hostí
pobavili. Jedlo neapolského kuchára bolo vynikajúce a ani
raz sa neopakovalo.
Vstával som s vychádzajúcim slnkom, zo desať ráz som
rýchle obišiel loď, potom som trávil celé hodiny čítaním
posediač na korme ďaleko od hluku motorov, pohľa-
dom som sa strácal v mori a pozoroval som jedného člena
posád, ktorý úplne sám zoškraboval hrdzu z navijaka.
V tichu len sem-tam prerušovanom vŕzganím kontajnerov,
ktorými zvlnené more sotva pohlo, sa mi videlo, že konečne
tým námorníkom rozumiem: aj oni boli utečencami, aj oni
utekali zo „zemského“ sveta, od spoločenských záväzkov,
od ťarchy vzťahov, aby prežívali týždne a mesiace v usta-
vičnom a neustále premenlivom svete vody a neba, aby
si vychutnávali jednoduché obrysy ostrova v hmle alebo
majáka, ktorý vykúka z tmy.
Tí námorníci sú naozaj milí ľudia! Avšak aj oni sú ur-
čení na zánik. Už sa tak vlastne ani nevolajú: „námorníci“,
„plavčíci“, „poddôstojníci“ boli zakázaní a na ich miesto sa
z odborársch dôvodov dostala nová kategória: „obyčajní
viacúčeloví pracovníci“, skrátka ľudia pre všetko.
To isté sa deje s rokmi nadobúdanými námornými
vedomosťami: moderný svet dnes už nevie, čo si s nimi po-
čať. Nástroje si dnes poradia samy. Kedysi musel námorník
zaostriť zrak, aby uvidel v spenených vlnách húf rýb, aby
zistil z diaľ, či je zátoka splavná, alebo aby si včas všimol
nízke dno, kde by mohla jeho loď uviaznuť. Teraz celú
túto prácu zabezpečujú sonary a radary, ktoré sú každým
rokom presnejšie. Koľko vedomostí sa však takto stráca!

443
Koľko prirodzených antén spadne z hlavy človeka, aby ich
nahradili antény elektronické!
„Všetko sa deje automatic. Už sa netreba dívať na
more!“ konštatoval zarmútene kapitán. A predsa, pri pohľade
naň bolo pozoruhodné! Každú hodinu iné, v rôznych farbách,
odlišnej intenzi , odlišnej konzistencie, s odlišnými zvuk-
mi, s odlišnými pohybmi, s odlišnými predstaveniami: raz
popri lodi plávajú delfíny, inokedy sa zas veľryba pohotovo
ponorí, akoby sa bála tej našej obludnosti, potom sa hú

lietajúcich rýb dlho pohrávajú s mušľou a žraloky – ako

vravievali námorníci – sa v tomto období chodievajú páriť
a rozmnožovať do hlbín mora k Džibuti.
Každé stretnutie v jedálni sa končilo nárekom nad tým,
čo sa na lodiach zmenilo a nad poéziou, ktorú technológie
vzali životu na mori. Strojvodca tvrdil, že vinní sú Ame-
ričania, pretože pomíňali toľké peniaze, aby sa dostali na
Mesiac. A keďže tam nenašli nič, čo by mohli využiť, musia
teraz získať investície späť tak, že recyklujú technológie
vyvinuté na účely tej ces a budú ich predávať kade-tade
po svete na civilné účely.
Bol presvedčený, že čoskoro aj veľká medzinárodná
doprava skončí v počítačovo riadených ponorkách, bez
akejkoľvek posád a s motormi, ktoré sa nebudú musieť
pasovať s ťažkosťami a odpudivými silami námornej do-
pravy na hladine.
Kuchár sa sťažoval predovšetkým na telefón, pre ktorý
si všetci odvykli písať domov a míňali tak zbytočné penia-
ze na trojminútové rozhovory týždenne, počas ktorých si
akurát povedali: „Haló, počuješ ma?“, „Áno, počujem ťa
veľmi dobre.“, „Aj ja.“
Po celý čas na palube sme mali pocit, že sme sved-
kami niečoho, čo sa končí. A zrazu, jedného dňa ten pocit
nadobudol konkrétne pomenovanie: naša cesta bola vlastne
pohrebom. Krátko nato, ako sme rýchlo oboplávali mys Ras

444
Han, rádiotelegrafista dostal od odborov správu, v ktorej
vyzývali posádku na štrajk: štátna spoločnosť, ktorá vlast-
nila loď Trieste, rokovala o jej predaji. Loď mala po návrate
prejsť pod kontrolu nadnárodnej spoločnosti, ktorá by ju
prekrstila, zaregistrovala v nejakej pohodlnej krajine a na-
hradila čistokrvných taliansch „ľudí pre všetko“ ázijskými,
prinajlepšom čínsmi námorníkmi, platenými menej ako
päťdesiat dolárov mesačne.
Bola to teda posledná cesta jednej z mála lodí, na kto-
rých ešte viala talianska zástava.
Sedel som na korme a pýtal som sa, koľko môže ešte
taký svet vydržať, postavený výlučne na nekultivovaných,
neľudských a nemorálnych kritériách ekonomi. Keď som
zbadal tieň vzdialených ostrovov, predstavoval som si, ako
na jednom z nich žije kmeň odložených básnikov čakajú-
cich na okamih, keď po materialistickom stredoveku bude
ľudstvo musieť opäť vnášať do svojho života iné hodno .
Jedným z najväčších potešení počas plavby loďou bol
dostatok času na mudrovanie, hry s fantáziou, podneco-
vanie najabsurdnejších nápadov. Niekedy sa mi zdalo, že
preosievam ťarchu spomienok nahromadených za celý
život. Niekedy to bolo, akoby som na povale znovu objavil
krabice so zabudnutými starými fotografiami. Cítil som, že
toto zabudnutie bolo ozdravné.
Čas, ktorý si človek dopraje, je jednoduchý liek na
všetky choroby duše, ale nájsť si ho zrejme nie je ľahké. Po
celé roky som v okamihoch depresie sníval o tom, že na
dvere svojej izby umiestnim nápis: „Som vonku na obede“
a neukážem sa potom celé dni či týždne. Konečne sa mi to
podarilo. Na lodi som bol ustavične „vonku na obede“ a mal
som kopu času, aby som mohol pozorovať kŕdeľ lastovičiek,
ktoré prileteli na palubu zo Stredozemného mora a z času
na čas si zaleteli opäť nad more, aby sa vrátili a skryli sa
medzi kontajnermi. Mal som čas premýšľať o čase, o tom,

445
že podvedome vždy vnímam minulosť ako fascinujúcejšiu
než budúcnosť, že prítomnosť ma často nudí a musím si ju
väčšinou predstavovať tak, ako si ju budem pamätať, aby som
si ju mohol v tom okamihu vychutnať. Mal som čas dojať sa,
keď sa mi znenazdajky – ktovie odkiaľ! – zjavil osamelý sivý
vtáčik so žltou hruďou a čiernymi pásikavými krídelkami,
ktorý si sadol na neďaleký žeriav a uprene sa na mňa díval.
Vzal som si so sebou dve knihy Maria Appelia, dnes
už úplne zabudnutého medzivojnového novinára, ktorého
za fašistické presvedčenie uviedli na Zoznam zakázaných
kníh: ďalší príklad toho, ako nás aj v týchto časoch údajnej
slobody myslenia naďalej ťažia predsud.
Appelius bol veľký cestovateľ, dokázal vycítiť dejinné
dianie a mal ohromné pochopenie pre drámu ľudstva. Jeho
opis stretnutia s Číňanom zo zámoria vo fajčiarni ópia
v Phnom Penhi alebo opis korunovania malého cisára v starej
vietnamskej citadele Huè je majstrovský. Appelius pochopil
mnoho z povahy kolonializmu, z túžob ázijských národov
a z dôsledkov modernosti, ktorá už vtedy ohrozovala prežitie
starých kultúr a civilizácií. Jeho bolesť nad vyhynutím
populácie Kasov, divochov z laoských hornatých oblastí, bola
skutočne autentická. Fakt, že Appelius zostal až do konca
presvedčením fašista a ako komentátor v rádiu ustavične
opakoval známu vetu „Nech Boh prekľaje Angličanov“,
z neho urobili ne-človeka; meno, ktoré sa nesmie vysloviť.
Videlo sa mi, že čítaním mu prejavujem uznanie.
Niekedy som si v čase ničnerobenia znova pripomínal
rozličných veštcov, s ktorými som sa stretol, a snažil som
sa nájsť nejakú spojovaciu niť vo všetkom tom, čo som od
nich počul. Zdalo sa mi, že tak ako v cestovaní je zmysel
v konkrétnej ceste a nie v jej cieli, aj v okultizme to, na čom
záleží, je hľadanie, kladenie otázok, nie odpovede, ktoré
pochádzajú z prasklín v kosti alebo z čítania z ru. Tú
odpoveď napokon vždy dávame my.

446
 Stretnutia posád lode na našej ceste pokračovali
s čoraz väčším očakávaním a dni plynuli v čakaní na body
poznačené ceruzkou v kapitánových papieroch. Tri dni sme
sa plavili oceánom, kým sme prešli popri ostrove Maliku,
ale keď sme tam dorazili, bolo sotva vidieť blikanie majáka.
Útulok pre malomocných na pláži, o ktorom všetci dôstojníci
rozprávali, nebolo možné zahliadnuť ani s ďalekohľadom.
Pri vstupe do Melackého prielivu sme sa preplavili
popri skupinke ostrovov. Jeden z nich bol malý a neobývaný,
obklopený skalami a útesmi; na druhom, väčšom a zaraste-
nom palmami, sa vynímali biele obrysy katolíckeho kostola.
Bol to ostrov Wè, kde je pochovaný Nino Bixio, sklamaný
Garibaldiho druh, ktorý prišiel do Ázie v snahe zbohatnúť
a uspokojiť tak vlastnú frustráciu po neúspešnej „výprave
tisíc“ pri zjednocovaní Talianska. Kedysi námorníci, ktorí
tadiaľ prechádzali, vystupovali na palubu a zdravili, ale aj
tento zvyk šiel stranou.
Vplávali sme do záto v Singapure uprostred noci.
Číns pilot, ktorý prišiel na palubu, zašepkal do vysielač
niekoľko príkazov a v okamihu, keď Trieste zakotvila k mólu
číslo š ri, žeriavy aj napriek rozpútanej búrke začali vykla-
dať kontajnery a nakladať ďalšie určené do Japonska, kam
loď vyplávala pred návratom do Talianska.
Posádka mala zakázané vystúpiť na zem a ísť do mesta.
Nakládka trvala len pár hodín a loď okamžite odplávala
v snahe dobehnúť meškanie a vyhnúť sa tak pokutám, ktoré
by im uložili medzinárodné predpisy.
Keď nám polícia dala povolenie vylodiť sa, všetci boli
natoľko zaneprázdnení prácou, že okamih rozlúč a výmeny
darčekov bol uponáhľaný, a teda aj menej rozpačitý.
Kapitán nám v mene celej posád odovzdal papiero-
vé vrecúško s niečím ľahkým vo vnútri. Otvorili sme ho
po príchode do hotela. Bola to vlajka lode Trieste, ktorej
poslednými pasažiermi sme boli.

447
 Astrológ bez
rýmu

Človek si zvykne na všetko. Ja na pomalé cestovanie. An-

gela nastúpila v Singapure na lietadlo a o dve hodiny bola
v Bangkoku, zatiaľ čo ja som mal pred sebou ešte dva dni
ces vlakom. Rozhodol som sa zastaviť v Kuala Lumpure,
kde sa môjmu priateľovi M. G. G. Pillaiovi podarilo do-
hodnúť mi termín u „slávneho“ veštca, s ktorým som sa
nestretol v apríli.
Schôdzka sa konala v jeho „pracovni“, v nákupnej arká-
de jedného z veľkých hotelov, medzi obchodmi so suvenírmi,
kanceláriami leteckých spoločností, krajčírmi, ktorí šijú ša
na počkanie, holičstvom a lekárňou, kde predávali aj dennú
tlač. Moja zvedavosť vzrastala a chuť zoznámiť sa s ním bola
čoraz väčšia práve preto, že bol slávny a na stretnutie s ním
bolo potrebné objednať sa celé mesiace vopred.
Sotva som ho uvidel, nepáčil sa mi. Bol malý, asi
päťdesiatnik, s riedmi kučeravými vlasmi, oči mal ako
slepúch, čelo zamastené. Hneď som si všimol, že má tik:
ustavične mykal pravým plecom dopredu a pôsobil na
mňa dojmom človeka, ktorý nie je sám so sebou spokojný,
slaboch; skrátka taký, ktorý istotne nemôže „vidieť“ do
životov druhých. Na prstoch pravej ru mal tri prstene.
Najneznesiteľnejší bol ten veľký s koralom, ktorý mal
navlečený na palci. Neviem prečo, ale mám výhrady voči
rukám s prsteňmi a keď ich vidím, hoci aj u žien, pociťujem
podvedome potrebu stiahnuť sa.

448
 Veštec mi po svojej sekretárke odkázal, že predtým
ako k nemu prídem, nemám piť alkohol, čaj ani kávu. Už aj
toto sa mi videlo ako malý trik, aby zapôsobil na klientov
a podčiarkol vlastnú dôležitosť, akoby to jeho čítanie osudu
ľudí na medziposchodí hotela za sumu, ktorá sa menila podľa
toho, či chcel človek počuť predpoveď na tri či šesť rokov,
alebo na celý život, mala v sebe niečo sakrálne.
Páter Wilhelm, misionár z Indonézie, mal pravdu:
v neviditeľnej medziľudskej komunikácii je ešte stále nie-
čo nevysvetliteľné. Človek niekoho stretne a povie, že je
nesympatický. Prečo? Prečo bol ten človek, ktorého som
nikdy predtým nevidel a ktorý mi nič neurobil, pre mňa
taký neznesiteľný? On si dokonca túto moju reakciu asi
aj všimol, a tak robil všetko preto, aby sa mi zapáčil, bol
milý, ústretový, čo ma dráždilo ešte viac. Moja neviditeľná
komunikácia s ním bola od prvej chvíle nevydarená. Ešte
ani nič nepovedal, už bol podľa mňa bezvýznamným člove-
kom bez vnútorného pokoja, bez múdrosti. Možno som si
aj ja po toľkých stretnutiach s týmito postavičkami, ktoré
trávia svoj život hrabaním sa v životoch iných, vyvinul svoj
vlastný spôsob, ako ich „čítať“ a rozlišovať medzi tými, ktorí
sa naozaj snažili pochopiť a pomôcť, a klamármi, čo majú
o nejakú tú schopnosť navyše.
Veštec mi povedal, že v tejto „pracovni“ pôsobí už
dvadsať rokov. Predtým pracoval ako učiteľ. Opýtal som
sa ho, či zmenil povolanie v dôsledku nejakej mimoriadnej
udalosti alebo traumy. Povedal, že nie.
Kým si pripravoval stôl a s posadnutou presnosťou
úradníčka zoraďoval perá a papiere, povedal, že jeho systém
je špeciálnou indickou kombináciou astrológie a palmisti.
Povedal, že toto mu umožňuje vidieť aj do životov rodičov
človeka a mať preto presnejší obraz o jeho povahe a osude.
Iritovalo ma každé jeho slovo, jeho gestá a špinavé škvrny,
ktoré som si všimol na červenom koberci. A ešte viac ma

449
 rozčúlilo, keď som mu dal hodinu a dátum svojho narode-
nia a on – akoby to bola nejaká úžasná správa – mi povedal,
že sme sa narodili v rovnaký mesiac rovnakého roka len
s týždňovým odstupom!
Boli sme teda obaja narodení v rovnakom znamení
zverokruhu. On a tiger?
Urobil obvyklé výpoč a nahlas povedal – asi aby na
mňa zapôsobil –, že u cudzincov sú výpoč ťažšie, pretože
treba dbať na zemepisnú šírku a dĺžku miesta narodenia;
potom svoju veštbu uviedol takým spôsobom, ako som to
ešte nikdy od nikoho nepočul, ani to však nedávalo zmysel:
„Rozpoviem ti tvoju minulosť a budúcnosť na základe starobylých
indických systémov. To, čo ti poviem, zostane výlučne medzi nami.
Diskrétnosť je mimoriadne dôležitá. Poviem ti celú pravdu: peknú
i škaredú. Nebudem ti môcť povedať úplne presné dátumy, to
môže urobiť len Boh. Astrológ sa k nim môže nanajvýš priblížiť…“
Potom dodal: „Stretol si sa v živote s inými astrológmi?“
Prikývol som. Opýtal sa ma, v akom znamení som sa
narodil.
„Panna,“ odvetil som.
„Ako je možné, že astrológovia, s ktorými si sa stretol, ti ne-
povedali, že nie si Panna? Ty si v znamení Rýb… Áno, osemdesiat
percent Ryby a dvadsať percent Lev. Astrológovia, s ktorými si
sa stretol, neboli veľkí majstri.“
Ten muž bol nemožný. Na čítanie z ru si vzal ob-
rovské zväčšovacie sklo a vreckovú lampu. Dlho sa do nej
díval a potom vyriekol:
„Pán Tiziano, v rodine máte diabetes, aj  ním trpíš…“
(Ani náhodou, imbecil! Mal som chuť povedať mu, ale
zdržal som sa a nepovedal som mu ani áno, ani nie, aby
som videl, kam až zájde.) „Tvoj život ovláda sex…“ (To si
teda nemyslím!) „Priťahujú ťa ženy a  priťahuješ ich… Máš
veľké množstvo sexuálnych zážitkov, iste, nie toľko ako Casa-
nova, najväčší milovník v dejinách ľudstva, ale určite aspoň

450

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

polovicu.“ Ten jeho dôvetok „najväčší milovník v dejinách
ľudstva“ bol patetický a napadlo mi, že to bola možno jeho
obrovská túžba: byť casanovom a nie astrológom! Zrazu
sa mi uľútostilo tohto trochu vychudnutého a zhrbeného
pána s mastnými vlasmi, ktorý sa trápil nad tým, aby sa
páčil ženám. „O tom niet pochýb. V tvojom horoskope je sex
mimoriadne silný a v ruke sa vyníma Venušin pahorok. Pravdu-
povediac  sa ani nedokážeš so ženami veľmi zhovárať, zaujíma
ťa len to, ako ich rýchlo dostať do postele. Toto je korenie tvojho
života, pán Tiziano. Nie je to tak?“
Usmial som sa v nádeji, že budem pôsobiť tajomne
a nechám ho pokračovať.
„Toto si zdedil po otcovi…“ (Chudák otec, ktorý stretol
moju matku, oženil sa s ňou a myslím, že nepoznal inú
ženu, až kým nezomrel vo veku sedemdesiatsedem rokov!)
„Tvoj otec ešte žije, však?“ (Mlčal som.) „Neuraz sa, ak ti to
poviem, ale tvoj otec bol veľký sukničkár: tvoj horoskop o tom
svedčí jasne… Pozri, vidím tvojich rodičov. Tvoja matka je smutná
a hádajú sa… Keď si bol malý, u vás doma boli neustále hád,
pretože tvoj otec mal milen a  si tým veľmi trpel. V detstve si
mal dokonca problémy aj v škole, bol si posledný v triede, zatiaľ
čo tvoji súrodenci boli vynikajúci žiaci…“
„Nemám súrodencov, som jedináčik,“ poznamenal som,
akoby som ho chcel potrestať za všet tie hlúposti, ale on
sa hneď otriasol:
„… tak to teda znamená, že tvoja matka mala niekoľko
potratov a  sa teraz zaujímaš o okultizmus a prišiel si ku mne,
aby si porozumel svojmu životu. Nesieš kríž za všet tie duše…“
Ten muž bol zúfalý, ale až do takej miery, že som sa
bavil, ako keď sa v opere človek díva na falošného speváka;
pri prvom omyle trpí, pri druhom ešte viac a potom čaká
na ďalšie, aby sa na nich zasmial. Chlapíka mi začínalo byť
naozaj ľúto, tápal medzi papiermi, výpočtami a slovami
ako pes vo vode a takmer som mu chcel našepkať, aby mi

451
 povedal niečo správne, ale bolo to, akoby aj on mal vlastný
osud: musel sa v ňom zosmiešniť.
„V mladosti si chcel robiť vojenskú kariéru…“ (Nikdy som
na to nepomyslel, ani len zo žartu!) „Chcel si sa stať dôstojní-
kom, ale nepodarilo sa ti to. V tvojej dlani však vidím, že teraz
máš pomerne často do činenia s VIP, významnými osobnosťami
politického života a vojska. Nedávno si prežíval ťažké časy
v práci, lebo tvoji šéfovia ťa dostatočne nedoceňovali a mal
si aj obrovský problém v láske… V roku 1991 bola v tvojom
živote žena bledej, veľmi bledej pleti, možno Číňanka alebo
Kórejčanka, pre ktorú si veľa trpel. Tá tu už nie je, ale vidím
ďalšiu ženu, ktorá sa chystá vojsť do tvojho života a spôsobí ti
mnohé problémy…“
„Aká žena, veštec?“
„Vidím ju veľmi dobre, moslimka.“ (Dúfam, že nie so závo-
jom!) „Áno, pretože ty budeš mať čoraz viac do činenia s islamom
a táto žena je stúpenkyňa islamu… Ty si mal v minulosti istotne
iné moslimské ženy…“ (Nie… ale aká škoda!) „Táto je však
výnimočná. Oženil si sa dvakrát, však?“
„Nie.“
„Tak máš potom nešťastné manželstvo, a preto boli v tvojom
živote mnohé iné ženy. Kedy sa narodila tvoja manželka?“
„Deviateho apríla 1939.“
„Aha, veď preto! Tvoja manželka ťa robí nešťastným: je
malomeštiačka, nafúkaná, neznesiteľná, nedá ti pokoj, zaujíma
ju len to, čo povedia jej kamarát a susedia…“ (Chudera Angela,
tento veštec číta naozaj opačnú stranu všetkých mincí!)
„Máš cukrovku, však?“
„Nie.“
„Musíš mať teda niečo s mechúrom, s pečeňou… Aha, áno,
prekonal si hepatitídu!“
„Nie. Nikdy.“
„Koľko máš detí?“
„Povedz mi to .“

452
 „Je ťažké hovoriť o deťoch… Ale zdá sa mi, že prvé je…“ (Te-
raz ide len o to, aby mal šťastie, rozhodnutie je jednoduché…
A on sa opäť pomýli.) „Prvá je dcéra.“
„Nie! Prvý je syn.“
„… Dobre, tak máš dve deti, aj druhý je syn… a prepáč, ak
ti to poviem, ale tvoja žena mala niekoľko potratov… V tvojom
horoskope a v ruke ich vidím jasne… Viaceré potra. V posledných
rokoch života urobíš veľké pokro, pretože v dlani máš dve čiary
života…“ (Zdá sa, že je to pravda, vidia ich všetci!) „A keby si
chcel, mohol by si sa stať liečiteľom. Dvadsia rok tvojho života
bol úplná katastrofa…“ (Nie!) „Ale naozaj strašný rok, keď sa ti
nič nedarilo, bol rok 1971, bol si zmätený a nevedel si, čo robiť.“
(Práve naopak, v tom roku som sa rozhodol prísť do Ázie!)
Mlčal som, nechal som ho rozprávať, nechcel som mu
už protirečiť, ale fak to urobili za mňa.
„Jednak z tvojej ru, jednak z tvojho horoskopu vidím, že
máš na chodidle znamienko a to znamienko je významné.“
Vedel som, že jediné moje zreteľne viditeľné znamienko
bolo na čele, ale nepovedal som nič. Povedal mi, aby som
si vyzul topán aj ponož, vzal baterku a hľadal, hľadal,
no nenašiel nič.
Tá scéna s dvomi pánmi, kde ja sedím na stoličke so
zdvihnutými nohami a on so zväčšovacím sklom a baterkou
hľadá to, čo tam nie je, bola na smrť smiešna, on sám sa
potom radšej vrátil k vážnejšej téme: k môjmu predchá-
dzajúcemu životu. Začal pomerne nahlas uvažovať a robiť
čudné výpoč s menami planét, číslami a ďalšími menami
a číslami, aby napokon skonštatoval:
„88, 5, 16… Toto je jasné:  si sa narodil ako Tiziano Terzani,
vo Florencii, päť rokov, päť mesiacov a šestnásť dní po svojej
predchádzajúcej smrti…“
„A kde som zomrel?“
„Nie, to ti nesmiem povedať. To nevidím, ale ak chceš, môžem
ti dať adresu človeka, ktorý to vie…“ Jeho vysvetlenie toho,

453
prečo to nevidel, bolo azda najpravdivejšou vecou, akú počas
celej tej „konzultácie“ povedal.
„Vidíš,“ povedal, „ja som sa musel špecializovať. Moji
klienti sú väčšinou Číňania a keby som sa bol zaoberal
predchádzajúcimi životmi, bol by som skrachoval. Číňanov
nezaujímajú predchádzajúce živo, ale tento život; zaujíma
ich zárobok a to, čo chcú vedieť, je, do akej miery môžu okrádať
svojich klientov a klamať priateľov. Im záleží len na tomto živote,
nie na tom predchádzajúcom alebo nasledujúcom.“
Chudák veštec! Aj on je obeťou prozaickosti čias a Čí-
ňanov diaspóry! Možno pred sto rokmi by bol býval lepším
astrológom! Teraz rozprával a rozprával, ale nič z toho, čo
vravel, sa nezhodovalo so skutočnosťou! Musel som ho
zaplaviť vlnou sympatie, pretože konečne začal hovoriť
zmysluplnejšie veci.
„Vo svojom odbore som šikovný a tebe to môžem s istotou
povedať: nedávaj sa na obchodovanie, inak o všetko prídeš. Nikdy
nepožičiavaj peniaze, nikdy ti ich nevrátia. Neruč nikomu pri
pôžičkách a neinvestuj na burze. Peniaze pre teba nie sú stvorené.“
Podľa cenníka mi mal za sumu, ktorú som zaplatil,
predpovedať nasledujúce tri ro, a tak aj urobil, pričom
uviedol množstvo detailov a dátumov. V podstate mi po-
vedal, že môj najväčší problém je zdravie.
„V roku 1979 si mal kožné ochorenie…“ (Nie.) „A to sa ti
vráti. Niekedy od dnes po päťdesia ôsmy rok života náhle
veľmi vážne ochorieš… Možno dostaneš infarkt… ale myslím, že
sa zachrániš. Musíš si však dávať veľmi veľký pozor.“ Povedal,
že v nasledujúcich troch rokoch budem veľa cestovať a že
okrem tej moslim budem mať mnoho mileniek a riskujem,
že dostanem nejakú pohlavnú chorobu, možno aj AIDS.
Povedal, že pred šies m septembrom 1996 si kúpim
ďalší dom a mám si dávať pozor na nebezpečné špor . Vraj
mám obrovskú šancu prísť o ľavé oko. V súvislosti so smrťou,
ak v nasledujúcich troch rokoch prekonám „náhle a veľmi

454
 vážne ochorenie“, môžem sa dožiť až sedemdesiatich šiestich
rokov, ale nebol si tým istý. Bol si však istý, že zomriem
ďaleko od Florencie, pravdepodobne vo Vietname alebo
v Číne, no v každom prípade nie na Západe, ale na Východe.
Spomenul som si na jediný vtip, ktorý som o veštcoch
kedy počul. „Nasledujúcich desať rokov budeš mať strašný
život, budeš mať obrovské problémy a v ničom sa ti nebude
dariť,“ vraví veštec. „A potom?“ pýta sa nedočkavo klient.
„Potom? Potom si na to zvykneš!“
Ja som si už zvykol na jeho hlúposti a aby som ho ne-
urazil, opýtal som sa ho, čomu sa počas dvadsiatich rokov
tejto práce naučil a či má človek podľa neho slobodnú vôľu.
„Na túto otázku sa snažia odpovedať indickí filozofi už
šesťtisíc rokov,“ odvetil tým svojím premúdrelým spôsobom,
akým podčiarkoval význam banalít. „Slobodná vôľa je ilúzia.
Väčšina života je predurčená. Človek sa narodí do nejakej rodiny,
v nejakej krajine, v čase, ktorý si nevybral rovnako, ako si nevy-
bral ani telo, do ktorého sa narodí,“ a zatváril sa znechutene,
keď ukázal na to svoje. „Vedieť niektoré veci vopred nám môže
pomôcť minimalizovať dôsled našej karmy, ale len tej ľahkej,
nie tej ťažkej karmy. Ťažká karma je ako tajfún, čo udrie na
malý ostrov, nemožno ju zmeniť, možno len počkať, kým prejde.
Na ľahkú karmu sa však dá vplývať. Napríklad kameňmi,“
a ukázal mi kamene vo svojich prsteňoch, akoby som si ich
už predtým nevšimol. „Telo,“ povedal, „má svoju auru a mož-
no ju posilniť. Veľa však závisí od správneho výberu kameňov.“
Tak toto bol veštec, ktorý bol v Kuala Lumpure v móde;
ten, o ktorom dokonca aj jeho kolega Kaka z Penangu pove-
dal, že je veľmi slávny. (Ten, ktorý tvrdil, že Kaka zomrie na
infarkt vo veku päťdesiatdva rokov. A on sa už dožil pekných
šesťdesiatpäť!) Zo všetkých tých zvláštnych postáv, s ktorými
som sa na svojej ceste stretol, bol zároveň najbanálnejší,
najmenej inšpiratívny, najmenej pozoruhodný a videlo sa
mi, že s ním by som to mohol aj ukončiť.

455

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

 TV pre lovcov
lebiek

Je správne, že lovci lebiek sa vzdávajú svojich hrôzostrašných

rituálov, aby sa mohli venovať nevinnému, ale rovnako ne-
ľudskému rituálu a tráviť celé hodiny pred krabicou ilúzií
nazývanou televízor? Je správne, že teplé a intímne svetlo
olejových lámp nahradí ploché a modravé svetlo neónov?
Že melancholické cinkanie zvonov na vrchu pagody v prí-
jemnom vánku pri západe slnka prehluší krik z diskoté,
ktorú akurát otvorili na brehu jazera, kde už na nádhernej
hladine z lotosových kvetov bez hanby plávajú plastové
vrecúška a prázdne plechov od piva z dovozu?
„Pokrok“ sa už dostane kamkoľvek. Aj tam, kde ešte
nie sú ces alebo letiská, jediná anténa na vrchu stromu
stačí, aby zachytila zvodné správy, jedovaté sny o moder-
nosti. Takých miest, kde ešte existuje možnosť klásť si tieto
samozrejmé nehistorické otáz, hoci aj rétorické, zostalo
na svete už naozaj len veľmi málo. Jedným z nich bol aj
vzdialený kút východnej Barmy medzi mestom Kengtung
a čínsmi hranicami. Celý ten kraj v dôsledku vnútorných
záležitostí a xenofóbie jeho vládcov už vyše polstoročia zo-
stal zatvorený pred zvyškom sveta, a tak aj akoby zaseknutý
v čarovnej nádhere, ktorá je vlastná nadčasovým veciam.
Očarenie sa skončilo. Keď vďaka núteným prácam
o reťaze priviazaných väzňov otvorili cestu až do Kengtungu,
o dvanásť mesiacov nato pod tlakom Bangkoku a Pekingu
Barmčania otvorili aj úsek z Kengtungu do provincie Jün-

456
nan, čím premenili celý kraj na priechodnú oblasť medzi
ajskom a Čínou, na voľný trh na pašovanie čohokoľvek:
od heroínu po biele mäso.
Jeden z posledných kútov neskrotenej prírody tak
skončí ako potrava logi profitu. A na tom znásilnení som
sa podieľal aj ja!
Začiatkom decembra som sa viezol v jednom zo š ri-
dsiatich šiestich áut karavány, ktorá vytvorila prvé spojenie
medzi mestami Čiang Rai na severe ajska a Kunming na
juhu Číny. Cesta bola otvorená, ostatné príde samo. Kedysi
koloniálne mocnosti posielali na poznávacie ces na územia,
ktoré si zaumienili dobyť, najskôr misionárov. Dnes noví
kolonialisti z Ázie, podnikatelia bez štátnej príslušnosti
a s rozličnými pasmi posielajú dopredu turistov.
Čínu a Thajsko delí pás divokej a hornatej krajiny,
ktorá patrí Barme. Čína a Thajsko chcú však posilniť
vzájomné ekonomické vzťahy a potrebujú preto priamu
cestu po pozemnej komunikácii. Moje „rely priateľstva“
prezentované ako desať dní „dobrodružného turizmu“ malo
dokázať, že barmské hory už nie sú prekážkou spoločného
rozvoja a že otvorenie cesty je v záujme všetkých. Pre
organizátorov bola táto cesta veľkým úspechom. Pre mňa
nepretržitým zúfalstvom.
Krivolaká a zruinovaná cesta, kadiaľ som prešiel za-
čiatkom roka z Mae Sai do Kengtungu, bola už dvojpruhová
a čochvíľa bude vyasfaltovaná. Väzňov odtiaľ stiahli a poslali
ich pracovať do kamenných baní do hôr, aby nekazili tu-
ristom výhľad. Namiesto nich tam boli obrovské buldozéry,
žeriavy a kamióny z ajska. V dedinách vzrástol počet
murovaných domov postavených za peniaze, ktoré zarobili
dievčatá v bordeloch za hranicami, a samotné mesto Keng-
tung v priebehu niekoľkých mesiacov ukazovalo všet
zna neodvratného víťazstva „modernosti“ nad tradí-
ciou, honosnosti nad prirodzenosťou. Za hlavami Budhov

457

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

v chrámoch sa začali objavovať psychedelické svätožiary
zo sústredených kružníc prerušovaných farebných svetiel,
v domoch bolo vidieť veľa neónových svetiel a na brehu
jazera Neung Ting otvorili ohlušujúcu diskotéku.
Ranný trh bol ešte stále veľkým „dobrodružstvom“ aj
vďaka fantastickej zbierke človečenstva – lovci lebiek Meo,
ženy Padaungov, Lisuovia, kmene Karen a Paò z hôr –, každý
mal so sebou niečo na predaj alebo na výmenu.
Jedna žena z trpasličieho kmeňa Akka s nákladným sed-
lom z dreva, ktoré mala upevnené o čelo opaskom, ukazovala
thajským turistom peknú, starodávnym spôsobom vyšívanú
prikrývku. Jeden z nich jej ponúkol bankovku v hodnote
päťsto bahtov. Žena odmietavo pokrútila hlavou. Ďalší člen
skupiny jej teda ukázal dve bankov v hodnote sto bahtov.
Žena si ich vzala a dala mu prikrývku. Všetci sa smiali, ba
aj chudera trpasličia žena, ktorá odišla v presvedčení, že
dve bankovky majú vyššiu hodnotu ako jedna!
V talianskej misii za desať mesiacov nastala jediná
zmena, chýbala jedna mníška. Zomrela v novembri a po-
chovali ju na cintoríne za kostolom.

Skutočne „najdobrodružnejšia“ časť ces sa začala po

Kengtungu. Les bol čoraz hustejší a buldozérmi vykopaná
novootvorená cesta sa tiahla strmým pobrežím. Dediny,
kadiaľ sa prechádzalo, tvorili drevené chatrče zoskupené
okolo bielučkých pagod. Maurice Collis, anglický spisova-
teľ a posledný cestujúci, ktorý tadiaľto prešiel v roku 1938,
rozpráva, že keď roľníci začuli zvuk auta, kľakali si: mohlo
to byť jedine auto kniežaťa! Naše džípy nevzbudzovali rov-
naký rešpekt, ale ľudia boli natoľko zvedaví, že sa ponáhľali
z poľa a z domov na ulicu, aby sa odeli do kúdoľa prachu,
ktorý sme za sebou zanechávali.
Cesta k starému železnému mostu cez rieku trvala asi
dve hodiny. Tam sa karavána zastavila.

458
 „Tu sú hranice?“ opýtal som sa barmského dôstojníka,
ktorý sa mi javil ako miestny veliteľ.
„Nie, ešte máte pred sebou asi päťdesiat kilometrov, ale
kontroly sa konajú tu.“
„Prečo?“
Dôstojník mi neodpovedal a vrátil mi pas, akoby sme
už odtiaľto spolu s ostatnými neboli záležitosťou v jeho
kompetencii. A vlastne sme ani neboli.
Hneď ako sme prešli most, karavánu opäť zastavili
a kontrolovali nám autá. Tentoraz to však robili čudní vojaci:
malí, s vypuklými tvárami, v uniformách čínskeho pu,
aké majú Červení Kméri a AK-47 vo voľnom priestranstve.
Vlajka na ich pevnosti ohraničenej špicatým bambusom
mala farebné pásy a líšila sa od vlaj Rangúnu. Na zemepis-
ných mapách toho kraja sa ešte stále objavuje pod názvom
Barma, ale v skutočnosti sme už vstúpili do „Štátu kmeňa
Wa“, lovcov lebiek. Prikázali nám, aby sme nevystupovali
z áut a mali riadne zatvorené okná. Bolo absolútne zaká-
zané fotiť. Nikto sa na nás neusmial, nikto nám nezamával
na pozdrav. „Dobrodružný turizmus“ členov kmeňa Wa
zrejme nezaujímal… až kým organizátori nezaplatili „po-
platok“ v hodnote pätnásť dolárov za auto; zrazu nás aj Wa
s radosťou nechali prejsť.
Wa sú horskí ľudia. Celé ro bojovali po boku barm-
skej komunistickej gerily proti Rangúnu. Keď neskôr ko-
munisti stratili podporu Pekingu, zmierili sa s vládou
a začali pestovať ópium, ľuďom Wa nezostalo nič iné, len
robiť to isté. Získali akúsi autonómiu pre svoj „štát“ a so
súhlasom Barmy na jednej strane a Číny na druhej strane
sa tam stali výrobcami heroínu na plný úväzok. A tým aj
konkurenciou známeho drogového kráľa Khun Saa, ktorý
pôsobí južnejšie.
Vždy so záujmom sledujem, ako sa západná právna
kultúra, ktorá sa formálne stala svetovým zákonom, v Ázii

459
 nezakorenila a ako sa pic naše koncepcie „práva“, „štátu“
či „hraníc“ prispôsobujú miestnym tradíciám a záujmom.
Napríklad Číňania vždy považovali tieto regióny na okraji
Ríše stredu za „oblasti poddanstva“, ktoré dlhujú dane
synovi nebies, ako sa nazýval číns cisár, hoci nie sú
priamo pod jeho vládou. Číňania ich tak v podstate vidia
ešte aj dnes. Moderné hranice umiestňujú časť kmeňa Wa
do Číny, časť do Barmy, ale pre Číňanov Wa zostanú jednou
z ich mnohých „menšín“. Nie je náhoda, že hlavou „Štátu
kmeňa Wa“ na barmskom území je – z právneho hľadiska,
ako by sme povedali my – absolútny Číňan Li Ming Xiang,
bývalý člen hnutia Červené gardy, bývalý poradca barmskej
komunistickej gerily, ktorý teraz taktiež pragmatic prešiel
na výrobu drog.
Hlavný štáb Li Ming Xianga sa nachádza v Monglà,
„hlavnom meste“ „Štátu kmeňa Wa“, len sto metrov od
hraničnej závory, ktorá označuje začiatok Číny. V Monglà
bolo absolútne zakázané zastavovať sa, ale nebolo ťažké
rozoznať hore na kopci dom Li Ming Xianga so satelitom
na streche (vďaka ktorému si každý večer vychutnáva vy-
sielanie CNN). Pri pohľade z auta Monglà pôsobilo doj-
mom obyčajného mestečka a aj ľudia Wa, lovci lebiek, tam
vyzerali ako nanajvýš slušné bytosti. V takzvanej kaviarni
s výhľadom na ulicu som videl, ako na drevených lavičkách
pred televízorom sedí asi päťdesiat mladých ľudí, ktorých
prudký pohyb našej zaprášenej karavány rozptýlil len na
niekoľko sekúnd.
Číňania sú veľkí komedianti a nácvik príchodu
„rely priateľstva“ bolo potrebné niekoľkokrát opakovať.
Čerstvo natretá hraničná závora bielej a červenej farby
sa zdvihla pri príchode prvého auta a všetci policajti
v novučičkých uniformách zopakovali: „Vitajte v Číne.
Ste pionieri. Dúfame, že mnohí ďalší vás budú nasledovať.“
Po toľkých rokoch bol prechod prvých západniarov cez

460
hranicu veľkolepou udalosťou a televízia z Jün-nanu ju
musela zaznamenať.
V centre mestečka Daluò čínske vládne orgány
zorganizovali jednu zo svojich typických recepcií na
oslavu „priateľstva medzi národmi“. Pre mňa to bola
príležitosť na prehliadku tohto mimoriadne zvláštneho
miesta. Väčšina domov bola nová alebo ešte vo výstavbe.
Uprostred nich sa vynímala banka. Z telefónnych búdok sa
dalo volať do celého sveta. Li Ming Xianga všetci poznali
a vraveli, že chodieval do Daluò pomerne často. Pri otázke
na ópium či heroín sa všetci usmievali. Jeden policajt
povedal, že okolo rafinérie sme prešli skôr, ako sme sa
dostali na hranice.
Situácia bola dokonalá na uspokojenie záujmov všet-
kých jej protagonistov. Keďže vláda v Rangúne nechala
časť svojho teritória v rukách kmeňa Wa, mohla očakávať,
že nebude nijakým spôsobom zatiahnutá do drogového
pašeráctva týchto „rebelov“, aj keď istotne dostávala nejaké
percento zo zisku. Číňania mohli na druhej strane tvrdiť,
že nemajú na svojom území ani plantáže, ani rafinérie, hoci
určite využívali to, že veľká časť Li Ming Xiangovho heroínu
prechádzala cez Čínu do ostatných kútov sveta.
Po zastávke v Daluò „dobrodružný turizmus“ úplne
riadili čínske vládne orgány. Pol tucta policajných áut išlo
pred naším a za naším konvojom, v dedinách a mestách,
kadiaľ sme prechádzali, sa celý národ zoradil pozdĺž ces ,
aby preukázal „spontánne“ nadšenie z „rely priateľstva“.
Číňanom mimoriadne záleží na trvalom otvorení tej-
to ces , aby cez Barmu mohli dodávať vlastné výrob
spotrebného priemyslu do krajín juhovýchodnej Ázie a do
Indie. Rovnaký záujem o priame väzby s Čínou majú aj
ajčania pre rozvíjanie najzaostalejších krajov na severe
a rozšírenie svojho vplyvu do tých oblastí Barmy, ktoré sú
obývané populáciou ako Šanovia, príbuznou ajčanom.

461
 Keď vošla karavána do mesta Kunming, presláveného
z čias Marca Pola – ten sa tam niekoľko dní zdržal a potom
rozprával o neobvyklom zvyku miestnych žien oddávať sa
návštevníkom bez výhrad ich manželov –, na prvý dojem
sa zdalo, že sme prišli do Hongkongu: novučičké budovy
zo skla a ocele sa týčili až do neba. Na cestách, na ktoré
dohliadali policajti čoraz častejšie oblečení ako generáli
latinsko-americkej diktatúry, sa hemžil rovnaký, nekonečný
dav Číňanov. Mnohí boli ešte odetí do starých modrých
montérok z Maových čias.
Mao Ce-tung. V Kunmingu naňho vôbec nezabudli!
Všimol som si, že každé auto malo na spätnom zrkadielku
pripevnenú veľkú medailu: na jednej strane bola klasická
fotka mladého Maa v Yan’ane, so zelenou baretkou a červe-
nou hviezdou na hlave, na druhej strane fotka starého Maa
so znamienkom na brade. „Prináša šťastie. Chráni nás pred
dopravnými nehodami,“ vysvetlil mi jeden z hotelových
šoférov. Z „boha revolúcie“ sa Mao stal „bohom dopravy“.
Možno aj to bol mimoriadne múdry – a praktický – spôsob,
akým Číňania vyháňali pii, ducha muža, ktorý ich zaživa
ťažil, a preto teraz nechceli, aby sa vrátil z podsvetia vyru-
šovať ich sny. Keďže ho rešpektovali ako božstvo, mysleli
si, že nebude vyčíňať.
Ten Mao mal skutočne čudný osud! Chcel dať život
novej Číne znovuzaložením jej civilizácie, vnútením no-
vých hodnôt a napokon zničil aj to málo, čo zo starej Číny
ešte zostalo. Bol to práve Mao, ktorý chcel vziať Číňanom
posledné presvedčenie, že sú odlišní vďaka svojej civilizácii,
aby im nahovoril, že sú iní, pretože sú revolucionári. Stačilo
dokázať, že tá revolúcia zlyhala, aby sa tragédia dostavila v jej
dohre; aby Číňania stratili smer a nechali sa uniesť prúdom
času: aby sa stali takými ako všetci ostatní. Chudáci Číňania!
Osud tejto pozoruhodnej civilizácie, ktorá sa po tisícro-
čia skutočne uberala inou cestou, ktorá čelila životu a smrti,

462
prírode a bohom odlišne od ostatných, ma zarmucoval!
Čínska civilizácia predsa vynašla vlastné písmo, spôsob
stravovania, milovania, česania vlasov, táto civilizácia po
stáročia liečila chorých inak, dívala sa odlišne na nebo, hory,
rie, mala iné nápady ako postaviť domy i chrámy, vnímala
odlišne anatómiu, dušu, silu, vietor, vodu, táto civilizácia
objavila pušný prach, no namiesto delových gúľ ho použila
len na výrobu ohňostrojov. Tá civilizácia sa dnes snaží byť
len moderná ako Západ; chce sa stať takým klimatizova-
ným ostrovčekom, akým je Singapur; produkuje mladých,
ktorí snívajú len o tom, že sa budú obliekať ako obchodní
zástupcovia, stáť v rade pred fast foodom McDonaldʼs, vlastniť
kremenné hodin, farebný televízor a mobilný telefón.
Nie je to azda smutné? Nevravím, že pre Číňanov,
ale vo všeobecnosti pre celé ľudstvo, ktoré stratou svojej
odlišnosti a snahou stať sa rovnakými prichádza o veľa.
Mao pochopil, že ak chce Čínu zachrániť, musí ju ubrániť
pred západným vplyvom a prinútiť ju nájsť čínske riešenie
problému modernosti a rozvoja. Mao bol veľký v tom, že sa
týmto problémom vôbec zaoberal. A veľký bol aj v mylnej
predstave o tom, ako ten problém vyriešiť. Napriek všetké-
mu bol Mao vždy veľký: veľký básnik, veľký stratég, veľký
intelektuál a veľký vrah. Bol však taký veľký ako Čína.
Natoľko, nakoľko je dnes veľká jeho tragédia.
Ak sa niekomu o niekoľko storočí podarí obzrieť sa
za dejinami ľudstva, koniec čínskej civilizácie bude musieť
vnímať ako obrovskú stratu, pretože ňou sa skončila jedna
pozoruhodná alternatíva, ktorej existencia možno zaručovala
harmóniu sveta.
Nie náhodou práve Číňania objavili, že podstatou
všetkého je rovnováha medzi protikladmi, medzi jin a jang,
slnkom a mesiacom, svetlom a tieňom, mužom a ženou,
vodou a ohňom. Práve na harmónii medzi odlišnosťami
svet stojí, rozmnožuje sa, je v napätí, žije. Preto aj smútenie

463
za komunizmom má nejaký svoj dôvod; nie za systémom
ako takým, ale preto, že bol alternatívou, protikladom. Bez
neho sa dnes vo svete vytvorila nerovnováha a strana, ktorá
si myslí, že vyhrala, teraz trpí nedostatkom napätia, ktoré
napokon podnecovalo jej kreativitu.
Z Kunmingu sme sa na svitaní opäť vydali na cestu
a prechádzali sme celý deň naprieč peknou prírodou a zúfa-
lým človečenstvom. Hory, rie, ryžové terasy a čajovníkové
plantáže boli impozantné, ale v domoch z blata, ktoré sme
videli cestou, bývali ľudia v otrhaných šatách, špinaví,
zaprášení, chudobní, nakope: ľudia, ktorí nikdy nefigurujú
v štatistikách o hospodárskom raste!
Počul som, že v Číne okrem obnoveného záujmu
o okultizmus ako o odpoveď na vzrastajúci materializmus
zaznamenali aj výrazne zvýšený počet pustovníkov. Čoraz
viac ľudí opúšťalo spoločnosť a hľadalo útočisko v horách.
Jün-nan bol jednou z klasických destinácií. Videl som ich
zopár s obviazanými nohami, staromódne oblečených, s vlas-
mi zviazanými do drdola, ako kráčajú s pútnickou palicou
po okraji ces . Bol by som sa s nimi rád pozhováral, ale
konvoj som zastaviť nemohol. Tieto postavy mi však zostali
nadlho v pamäti ako prízra.

Na spiatočnej ceste sa karavána opäť zastavila v Kengtungu

a jedna pani z Barmy, ktorú som cestou poprosil, aby mi
pomohla stretnúť sa s najlepším veštcom v meste, mi do-
hodla schôdzku s mladíkom, o ktorom sa hovorilo, že má
výnimočné schopnosti.
Býval v jednom z mnohých drevených domov zorade-
ných na peknej, kamienkami vydláždenej ceste. Keď sme
k nemu prišli, čakal nás na prahu: asi tridsaťročný štíhly
mladík pôsobil posadnuto a mal peknú hlavu plnú nepo-
sedných vlasov. Vyviedol nás vratkým schodiskom na prvé
poschodie. Sadli sme si na zem, na drevo zakryté kusom

464
zelenohnedého plastu. Po obvyklých otázkach a výpočtoch
začal rozprávať o mojom živote. Povedal, že v päťdesiatich
piatich rokoch som stál pred obrovským zvratom, že ma
čakajú dôležité rozhodnutia a že nedávno som dostal takú
sumu peňazí, ktorá s mojím platom nemala nič spoločné.
Povedal som „áno“ pri pomyslení na akurát prijaté prémie
a zdá sa, že to ho povzbudilo.
„V najbližších dvoch mesiacoch stretneš človeka, ktorý bude
mať oproti tebe vyššie postavenie, nie však z hľadiska moci alebo
peňazí, ale z duchovného hľadiska, a ten človek zlepší tvoj život.
Stane sa to presne na prelome januára a februára.“
Myslel som na kurz meditácie, kam som sa rozhodol
ísť. Konal sa presne v tom období. Vravel som mu to ja alebo
to skutočne „videl“?
„V ruke máš dve čiary života. Obe sú veľmi výrazné. Máš
možnosť dlho žiť a duchovne sa pozdvihnúť. To závisí od teba,
ale môžeš ešte zlyhať. Do šiestich mesiacov sa v tvojom živote
udejú mnohé zmeny.“ (Iste, pomyslel som si, prvého mája
budem musieť byť v Indii.) „Od budúceho roka sa tvoj život
zo dňa na deň, z roka na rok, po dlhé obdobie bude zlepšovať,
až kým nezomrieš.“
Mladík mi vzal ruku s dlaňou obrátenou nahor a po-
ložil svoju, obrátenú nadol, o niekoľko centimetrov ďalej.
Zatvoril oči, akoby sa chcel sústrediť a po chvíli sa jeho
ruka roztriasla.
„Cítim teplo,“ povedal. „Máš obrovskú silu… Dokážeš sa stať
jasnovidcom… Cítim to, sme v spojení… Máš niečo do činenia
s Indiou… Bol si tam?“
„Áno, bol som tam, ale prečo sa ma na to pýtaš?“
„Pretože je za tebou… vidím ju…“ vravel a mal pritom
stále zatvorené oči.
„Koho?“
„Indickú bohyňu… Bohyňu, ktorá ťa ochraňuje a je vždy
s tebou… Aké je tvoje náboženstvo?“

465
 „Pravdupovediac, nijaké.“
„V minulom živote si bol budhista a teraz máš tendenciu
vrátiť sa k dharme, ceste Budhu… Keď prídeš do Indie, hneď
niekoho obdaruj… Nerob charitu pre chudobných, ale obdaruj
budhistickú inštitúciu, venuj dar budhizmu. Medituješ?“ Aj toto
bolo slovo, na ktoré som akurát myslel. „Našepkával“ som mu?
„Ešte nie.“
„Rob to, pretože v tomto živote alebo nanajvýš v tom ďalšom
dôjdeš do Šambhaly a budeš mať moc pomáhať ostatným… A tvoj
život sa potom predĺži a budeš môcť kontrolovať svoju smrť. Dávaj
pozor, o všetkom sa rozhodne v nasledujúcich šiestich mesiacoch.
Všetko závisí od teba. Vždy si mal šies zmysel, inštinkt, ktorý ti
vždy pomohol. Bol si vo vojnových oblastiach a prežil si, pretože
si dokázal vidieť vo svojej budúcnosti nebezpečenstvo a vyhnúť
sa mu, ale teraz musíš ešte prejsť kus ces a čoskoro budeš môcť
vidieť budúcnosť ostatných.“
Bola to istotne jedna z najzvláštnejších, ale aj najau-
tentickejších postáv, aké som medzi mnohými jasnovidca-
mi stretol a sám som cítil, že „sme v spojení“. Kto sa však
prihováral komu? A akým spôsobom?
„A čo moje deti?“ opýtal som sa, aby som naviedol reč
na niečo konkrétne, kde by som mohol skontrolovať jeho
schopnosti. Akoby pochopil.
„Máš dve deti, prvý je syn, druhá dcéra,“ odvetil po chví-
li koncentrácie… alebo potom, ako si odpoveď prečítal
v mojej hlave?
„Vidíš v ich budúcnosti problémy?“ opýtal som sa.
„Nie. Nijaký… Ani u tvojej dcéry, pre ktorú sa trápiš…“
„Prečo?“ dodal som a pritom som veľmi dobre vedel, že
myslím na vešticu z Bangkoku.
„Že sa nevydá… Vydá sa, nepochybuj o tom.“
Bolo naozaj pozoruhodné, ako zdanlivo dokázal čítať
moje vnútorné odpovede na otáz, ktoré som vyslovoval
nahlas.

466
 Mladík držal neustále svoju ruku nad mojou a v istej
chvíli som mal aj ja dojem, že cítim teplo, niečo, čo prechá-
dza od jedného k druhému. Bola to, samozrejme, sugescia.
Miesto, zvu a vône západu slnka, dym z ohnísk, kde sa
varilo, príjemná pauza a pokoj po dňoch zaprášenej ces
autom, to všetko ma privádzalo do súladu s touto zvláštnou
postavičkou. Iste, videlo sa mi, že mám s ním spoločných
oveľa viac vecí než so všetkými tými „dobrodružnými tu-
ristami“, s ktorými som strávil posledný týždeň.
„Počul si niekedy o U Ba Khinovi?“ opýtal sa ma. „To je
Barmčan, ktorý založil školu meditácie a dnes má žiakov po celom
svete. Drž sa jeho metódy. Je najlepšia pre ľudí ako , ktorí chcú
naďalej žiť, neutiahnuť sa do kláštora, ale pritom sa naučiť.“
Rozprával, že tri ro meditoval, ale len nedávno si
všimol, že má tieto „schopnosti“. Bola to náhoda: v mes-
tečku na severe Barmy zmizla mestská pokladnica a on sa
jedného dňa sústredil a podarilo sa mu vidieť, kto ju vzal
a kde ju ukryl.
Nemal som možnosť overiť si, čo bolo v tom príbehu
pravdivé, rovnako ako v mnohých iných, ktoré človek po-
stupne počúva a potom s radosťou rozpráva pri pomyslení,
že by mohli byť aj skutočné.
Ten mladík povedal, že odvtedy počul hlasy, videl do
budúcnosti ľudí a ťažko sa mu pracovalo v rozpočtovej
kancelárii na miestnom úrade, kde bol zamestnaný.
Odprevadil ma až k dverám a keď sa so mnou lúčil, po-
vedal, že sa ešte stretneme. Nedokázal som si predstaviť ako.
Ani nie v priebehu jedného roka som bol v Kengtungu už
dvakrát a mal som pocit, že dávam zbohom nielen starému
hlavnému mestu Šanov, ale aj tomu pu Ázie, ktorý som si
obľúbil a ktorého symbolom sa Kengtung stal.
Karavána sa mala vydať na cestu opäť na svitaní a keď-
že som nemusel šoférovať, rozhodol som sa, že tie posledné
hodiny nepremárnim spánkom. Počkal som, kým pôjdu

467
všetci spať, kým diskotéka na jazere stíchne, aby som sa
sám vybral na potul vyľudneným Kengtungom, ktorý
však opäť ožil tieňmi a starobylými zvukmi. Kráčal som až
po smutne stojacu bránu mesta, povedľa zvyškov starého
opevnenia uprostred rozšírenej ces ; začul som božské
cinkanie zvončekov pagody na vrchu kopca a medzi obrysmi
stromov, ktoré sa vynímali na bielych stenách kláštorov, som
v mesačnom svetle zbadal tieň chodca. Vliekol sa pomaly
so sklonenou hlavou ako človek na pohrebe, ponorený do
zbytočných úvah o zmysle života. Bol som to ja.
Zvyšok ces ubiehal monotónne. Nasledujúci večer
sme boli opäť v ajsku. V Čiang Mai, v jednom z nových
mimoriadne luxusných hotelov pre „dobrodružných turistov“
zorganizovali banket na oslavu „rely priateľstva“, kde rozdá-
vali medaily a diplomy. Týmto situáciám sa snažím vyhýbať
ako morovej epidémii, a tak som šiel priamo na autobusovú
stanicu, aby som pokračoval v ceste až do Bangkoku.
Mal som šťastie. Keby som v tú noc nebol pricestoval do
Čiang Mai, prišiel by som o jedinečnú príležitosť: pozvanie
stráviť Nový rok s diablom.

468
 Nový rok
s diablom

V správe bolo napísané len to, aby som na druhý deň prišiel
do penziónu v Mae Hong Sone, mestečku na severozápade
ajska. Aby som tam počkal, niekto sa mi vraj ozve. Pre mňa
to znamenalo, že sa musím znova a okamžite vydať na cestu,
stráviť deväť hodín v autobuse naprieč horami, ale ani na
okamih som nezaváhal. Tá správa bola odpoveďou na žiadosť,
ktorú som spolu s kolegom zo Švédska, Bertilom Lindnerom,
odborníkom na barmské záležitosti, adresoval sprostredkova-
teľom z Bangkoku; chceli sme sa stretnúť s jedným z najhľa-
danejších mužov na svete: Khunom Saom, „Kniežaťom tem-
no “, po celé desaťročia pánom vojny v Zlatom trojuholníku,
posledným veľkým pašerákom drog, keď už Noriega skončil
vo väzení v Spojených štátoch amerických a Pablo Escobar
v hrobe v Kolumbii. Ďalší príbeh, ktorý musím napísať bez
toho, aby som bol nútený cestovať lietadlom!
A tá chvíľa bola dokonalá: generáli diktatúry v Rangúne
v snahe získať si priazeň medzinárodného spoločenstva
a odpustenie vraždy tisíc študentov a zatknutia aktivist
a politič Aun Schan Su Ťijovej akurát oznámili svoj zámer
zadržať Khun Saa a začali proti nemu vojenskú ofenzívu.
Khun Sa preto vyhlásil odtrhnutie území Barmského zväzu,
ktoré kontroloval, a vyhlásil sa za prezidenta nezávislého
štátu nazývaného „Šanský štát“.
Dlhú cestu autobusom som prespal. V Mae Hong Sone
som našiel penzión, ktorý mi odporučili, ubytoval som sa

469

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

a stretol som sa s Bertilom; on pricestoval priamo z Bang-
koku. A spolu sme čakali.
Bertil je výborný spoločník na dobrodružstvá. Strávil
som s ním už nejaký ten deň v barmskej džungli prenasledo-
vaním rebelov z kmeňa Karen a boli sme svedkami vzniku
prvých ozbrojených skupín demokratických študentov.
Pochádzal zo Švédska, hneď po skončení školy prišiel do
Ázie a podobne ako ja sa tu cítil ako doma. Keby mal jeho
krajan, známy bádateľ z počiatku storočia Sven Hedin,
nejakú reinkarnáciu, mohol ňou byť Bertil. V roku 1985
sa vybral na osemnásť mesiacov pešo naprieč hornatými
oblasťami severnej Barmy, oženil sa s telegraou z jednej zo
skupín gerily a napísal prvú zo série kníh o tomto regióne.
Bol chodiacou encyklopédiou o Barme.
Ráno si k nám pri raňajkách sadol chlapík, asi tri-
dsiatnik, tvárou čistý Číňan, ktorý pôsobil ako gangster
z predvojnového Šanghaja: v koženej veste, s vlasmi uhla-
denými dozadu a tenkými fúzikmi. Povedal, že všetko je
zorganizované a že nás čaká osem až desať hodín pešej
chôdze. Či sme vraj pripravení? Aby sme ho nasledovali.
S Bertilovým džípom sme prešli asi tridsať kilometrov
po asfaltovej ceste. Na malej buzole, ktorú nosím ustavične
so sebou, som videl, že sa uberáme na sever. Po príchode na
akúsi farmu s vysokou drevenou ohradou si nás prevzali
ďalšie čudesné ksich , všet vyzerali ako Číňania; ukázali
nám, kam máme ukryť auto a bez slova nám ponúkli čaj.
Čoskoro sa objavil mladý Šan s tromi mulmi a vydali sme
sa na cestu. Jedno zo zvierat nieslo naše ruksaky a zásoby
vody, ďalšie dve boli voľné pre prípad, že by sme na ne
chceli vysadnúť.
Prvé dve hodiny bola cesta jednoduchá. Prechádzali
sme popri peknom vápencovom pohorí s jasňami, po-
tom sme začali stúpať a zostupovať cez kopce a brodiť
sa potokmi, kde nám voda siahala po kolená. V skorých

470
popoludňajších hodinách sme sa potili čoraz viac, pričom
sme šliapali strmým úbočím. Les bol hustejší a stromy
vyššie. Kráčali sme cestičkou, ktorou nás viedli muly,
avšak šlo sa nám o to ťažšie. Zvieratá, niekedy aj v stopo-
četných karavánach, kladú kopytá vždy na to isté miesto,
čím vytvárajú súvislý rad jám, predovšetkým v období
dažďov. Človek musí preto dávať obrovský pozor, aby do
nich nešliapol.
Príroda bola nepretržitým a fascinujúcim predstavením.
Cestou sme stretli žlto-čierneho pásikavého hada bandit
krate, mimoriadne jedovatého, ale nie agresívneho, aj veľké
a lesklé stonož.
Pri západe slnka sme boli na najvyššom hrebeni a po-
hľad na západ mal povznášajúce čaro. Západ slnka sa niesol
v zlatistom a ohňovom lesku za niekoľkými pohoriami
a každé z nich v diaľke menilo svoj odtieň zelenej, modrej,
fialovej i čiernej; najbližšie boli mäkké a šumeli ako les, tie
vzdialenejšie mali tvrdšie a presnejšie obrysy.
Aká môže byť klamlivá tá krása! Panoráma taká roz-
ľahlá, pokojná a živá vyrážala človeku dych. A predsa spod
tých stromov majestátnych ako katedrály, spod tých bujných
bambusových porastov zapálených ako ohňostroj vychádza-
la cesta bolesti, ktorá prekračuje všet hranice, všet moria,
vedie do všetkých krajín, aby sa dostala do našich domov
a napokon zabila naše deti. To, čo som mal pred sebou, bolo
srdce Zlatého trojuholníka – aké zavádzajúce meno! –, zdroj,
odkiaľ pochádza väčšina dnes produkovaného heroínu na
svete. Muž, s ktorým som sa šiel tak namáhavo stretnúť,
vládol nad touto ríšou smrti.
Tmavá noc nastala veľmi rýchlo, doliehal ku mne krik
vtákov, vreskot opíc a mnoho tajomných šumov a šuchotov
iných zvierat, ktoré som už nedokázal zahliadnuť.
Posledné tri hodiny ces z kopca boli pomerne tvrdé.
Dostal som kŕče do lýtok, rozbolela ma hlava a potom… pi-

471
chanie v hrudi. Nie je to azda začiatok infarktu? Okamžite
som si spomenul na opáta z Ulanbátaru, na toho, ktorý v po-
pole z kadidla videl, že budem trpieť srdcovými poruchami,
pomyslel som si aj na falošného astrológa z Kuala Lumpuru,
ktorý si bol istý, že skôr ako dovŕšim päťdesiatpäť rokov,
vážne ochoriem. Zbytočne som si opakoval, koľko iných
vecí tí veštci netrafili. Rukou som si podvedome nahmatal
znamienko na čele, to, podľa ktorého veštica zo Singapuru
usúdila, že zomriem v cudzine. Či to nemá byť tento les!
A Bertil, ktorému by som mal „nadiktovať svoju poslednú
vôľu“… Ten výraz, ktorý mi napadol len náhodou, ma ro-
zosmial, ale skutočný strach sa ma zmocnil pri pomyslení,
že človek by mohol vziať veštcove slová natoľko vážne, že
napokon umožní, aby sa jeho predpoveď naplnila. Namiesto
infarktu som sa radšej zhlboka nadýchol a kráčal som ďalej.
Na nebi bolo plno hviezd, ale okolo nás bola oslepu-
júca tma. Noc nového mesiaca december. Šanovia v tú noc
oslavovali začiatok svojho nového roka. Oslavy trvali celý
týždeň a Khun Sa nás práve preto pozval. Rok, ktorý začínal
v polovici decembra, nebol pre Šanov 1994, ale rokom 2088,
pretože ich letopočet začína vtedy, keď sa obrátili na bud-
hizmus a na brehoch Mŕtveho jazera v Jün-nane postavili
svoju prvú pagodu.
Ešte dva týždne a skončí aj náš rok 1993. Aj môj rok
bez lietadiel? Nie celkom. Veštec z Hongkongu bol Číňan
a pre neho rovnako ako pre celý svet, kde dominuje kultúra
Ríše stredu, sa rok 1993 nekončil 31. decembra, ale prvým
jarným novom mesiaca. A ten v roku 1994 vychádza na
ôsmeho februára. Ak som sa chcel naozaj pridŕžať jeho
veštby, musím vydržať až dovtedy.
Putovali sme už deväť hodín, keď sme sa dostali do
údolia. Bola tmavá noc. Počul som zurčanie potoka, ale ocitol
som sa v ňom ešte skôr, ako som ho zbadal. Na opačnom
brehu stál osamotene veľký drevený dom. Vošiel som dnu

472
a pri slabom svetle petrolejovej lampy som uvidel obrysy nie-
ktorých ľudí, ktorí zostali bokom. Začul som ženu, ako dáva
po číns príkazy a jeden mladík nám priniesol teplý čaj.
„A si odkiaľ?“ opýtal som sa ho.
„Z Jün-nanu!“
„A načo si sem prišiel?“
„Pracovať,“ odvetil. Videlo sa mi, že viac sa ho vypyto-
vať nemôžem. Žena sa s niekým rozprávala cez vysielačku
a krátko nato po nás prišlo nákladné auto. Polhodinu sme
šli po prašnej ceste a uprostred nížiny obklopenej horami
ešte černejšími než nebo, ktoré sa týčilo nad nimi, sa pred
nami otvorilo celé mestečko s trhoviskom a stánkami na
obrovskom námestí i davom ľudí, ktorí sa prechádzali,
jedli a zabávali sa rozličnými hrami v pavilónoch. Desiat
mladučkých vojakov v čistých a vyžehlených uniformách,
s puškami v ruke, stáli po tme diskrétne na stráži.
Prišli sme do Ho Mongu, hlavného mesta zla, ako
v novinách nazývajú toto prekvapujúce mesto situované na
území Barmy, akurát desať kilometrov od hraníc s ajskom.
Jediné odporúčanie, ktoré sme dostali pred cestou, bolo,
aby sme sa neukazovali thajskému vojsku, ktoré vraj túto
hranicu dôsledne kontroluje a nechce nijakým spôsobom
vzbudzovať dojem – predovšetkým u zahraničných pozo-
rovateľov –, že spolupracuje s „rebelantmi“ a má vzťahy
s pašerákmi drog. Bangkok udržiava výborné diplomatické
a obchodné vzťahy s diktátorským režimom v Rangúne
a oficiálne popiera, že by mali byť v kontakte s Khun Saom
a jeho „Šanským štátom“.
Všetko šlo dokonale. Nikto nás nevidel. Bola zima
a „minister zahraničia“ „Šanského štátu“, ktorý nás privítal
a zaviedol do „vládnej ubytovne“, mal na hlave vlnenú čiapku
a na pyžame vetrovku.
V Ho Mongu sme strávili päť dní a náš pobyt bol plný
objavov a prekvapení. Tým prvým bolo, keď sme si hneď

473
 ráno po prebudení uvedomili, že z ajska vedú priamo do
Ho Mongu aspoň dve ces a že všetci ostatní Khun Saovi
„hostia“ pricestovali pohodlne v autách. Boli medzi nimi
aj dôstojníci thajského vojska v civile. Aké prekvapenie!
Od roku 1990 je Khun Sa v Spojených štátoch stíhaný za
pašovanie drog a aj v Thajsku je na jeho hlavu vypísaná
odmena vo výške dvadsaťtisíc dolárov! Odfotili sme sa
spolu a navzájom usmiali.
Ďalší pozvaní boli Šanovia z území kontrolovaných
vládou v Rangúne – dvaja z nich prišli z Kengtungu –
a predovšetkým Šanovia, ktorí žijú v zahraničí. Jednou
z nich bola dcéra starého sawbaw z Nyaung Shwe, kráľa
tisícich banánov, ktorá emigrovala do Spojených štátov.
„Generál“, ako ho všetci nazývali, nenechal na seba
dlho čakať. V ranných hodinách zastavilo pred ubytovňou
nákladné auto, šesť vojakov ozbrojených od hlavy po pä
zoskočilo dole a zo sedadla vedľa vodiča pomaly, elegantne
vystúpil Khun Sa – v zeleno-hnedej uniforme s vlajkou
„Šanského štátu“ na rukáve ako jedinou ozdobou.
Na prvý dojem pôsobil sympatic: výzorom i správa-
ním bol Číňan, mal lesklú úhľadnú tvár, malé a bystré oči,
zuby s nikotínovými škvrnami, vyzeral pokojne a vyrovnane.
Díval som sa na neho a podvedome, z profesionálnej defor-
mácie, som hľadal nejaký detail, ktorý by som si zapamätal,
nejaké zvláštne znamenie na tvári, gesto, ktoré by prezradilo,
aký je. Jeho tvár nebola nevyspytateľnejšia oproti tváram
iných Ázijčanov, jeho pohľad nebol tajomnejší, ľahostajnejší,
vražednejší, nezúčastnenejší, odhodlanejší alebo krutejší.
Keby som Khun Saa stretol na trhu bez eskor a unifor-
my, vnímal by som ho ako jedného z mnohých, ktorí tam
nakupujú. Nehovorí sa azda to isté o slávnych špiónoch?
Keď podával Bertilovi ruku, povedal: „Veľa som o vás
počul. Vaše slová a moje činy sú šípmi namierenými do srdca
diktátorov Rangúnu.“ Bertil si v rozpakoch zapálil fajku.

474
Pre novinára neexistuje nič horšie, ako keď ho považujú
za „spojenca“. Nech už je to ktokoľvek. O to viac Khun Sa!
Chcel nás prísť osobne pozvať k sebe domov na veľkole-
pú silvestrovskú večeru. Skôr ako Khun Sa pomaly nastúpil
do svojho nákladiaka a odišiel, prikázal pred očami všetkých
svojim „ministrom“, aby nám ukázali všetko, čo sme chceli
vidieť, aby nám všetko vysvetlili a aby nás všade pustili.

Ho Mong je mestečko postavené zo samých drevených

domčekov s plechovými strechami. Má asi dvadsaťtisíc
obyvateľov. Veľké námestie uprostred obytného centra slúži
ako ihrisko, miesto vojenských sprievodov a prehliadok i tr-
hovisko. Tam sa konali všet oslavy Nového roka, postavili
tam dve divadlá, jednu diskotéku, niekoľko barakov na hod
šípkami a pódium na súťaž krásy, kde okrem rôznych cien
bola aj cena „útechy“ pre miestneho transvestitu.
Pozdĺž hlavnej ces sú holiči, krajčíri, klenotníci, fo-
tografi a niekoľko požičovní videokaziet. Jurský park je
veľmi žiadaný. Všetok tovar pochádza z ajska. Ako menu
používajú thajský baht a aj autá jazdia vľavo ako v ajsku,
nie vpravo ako v ostatných častiach Barmy. V Ho Mongu
sa nachádza budhistický chrám so š risto mníchmi, tri
hotely „pre cestujúcich predavačov“ a jeden bordel s asi
pätnástimi dievčatami.
Na domoch dobre situovaných obyvateľov sa týčia
televízne sateli , ktoré zachytávajú všet medzinárodné
programy. Na vchodových dverách skromného obchodíka,
kde dostať kúpiť všetok zmiešaný tovar od vreckových
bateriek po klince či prikrýv, je nápis: „Telefón“. Vďaka
špeciálnemu spojeniu s ajskom sa z Ho Mongu, „svetového
hlavného mesta drog“, dá telefonovať priamo do každého
kúta sveta. V búdke som začul, ako jedna mladá Číňanka
vraví niekomu z Taiwanu, aby si kúpil letenku z Bangkoku
do Hongkongu. Nie je to azda trasa, po ktorej jazdia kuriéri?

475
Nie sú to azda čínski gangstri, ktorí kontrolujú distribúciu
drog vo svete? Nechcel som riskovať a ani som sa nepokúsil
položiť tieto otáz nahlas.
Jediná murovaná stavba v celej doline je Khun Saova
rezidencia: biela, izolovaná, vysoko na vrchu, so širokou
záhradou okolo, dvomi tenisovými kurtmi a pekným skle-
níkom plným orchideí; z diaľ vyzerá ako kalifornská vila
vytrhnutá z kontextu. Len keď človek podíde bližšie, všimne
si, že je to aj bunker, chránia ju ukryté samopaly, protiletecké
delostrelecké jednot a celá kasáreň „verných“ za chrbtom.
Khun Sa na silvestrovskú večeru, ktorá sa pravdupo-
vediac konala popoludní za bieleho dňa – možno, aby sa
vyhol možným nástrahám za tmy, pomyslel som si –, otvoril
svoju vilu niekoľkým stovkám dôstojníkov zo svojho voj-
ska a nkcionárom zo svojej správy. Spolu s horou jedla
ponúkal hosťom predstavenie „generála“, ktorý spieval
karaoke. Dokonca aj tam! Uprostred barmskej džungle bol
veľkou atrakciou mimoriadne moderný vynález s hlučnými
reproduktormi a obrovským televízorom, na ktorom sa
striedali obrazy a slová slávnych čínsch piesní. Ako hosť
som napokon aj ja skončil s mikrofónom v ruke a spieval
som, aj keď falošne, duet s drogovým kráľom. Nič nemohlo
to publikum pobaviť viac!
Fakt, že som všetkých rozosmial, mi neskôr vynie-
sol prehliadku domu so sprievodcom. Khun Saova rezi-
dencia s krbom v salóne, ružovými kobercami v izbách,
koženkovými kreslami s plastovým poťahom a obrovskými
knižnicami bez jedinej knihy, naplnenými videokazetami,
bola realizáciou všetkých snov novodobých zbohatlíkov;
status symbol banditu, ktorý túži po rešpekte. Na stenách
boli na pamiatku fotografie niektorých cudzincov: anglický
lord s manželkou, syn policajného šéfa z New Yorku, bývalý
americký kolonel špeciálnych jednotiek.
„Prečo sú tu?“

476
 „Priatelia,“ to bola odpoveď.
„A čo drogy, pán generál? Nechcete mi o tom porozprá-
vať?“ opovážil som sa opýtať na záver návštevy.
„Niekedy inokedy… Rozhovor nabudúce. Dnes oslavu-
jeme,“ povedal Khun Sa pobavene.

Na druhý deň ráno nás s Bertilom zaviezli do „vládnej“

kancelárie – veľkého dreveného baraku nad námestím
s antukovou podlahou –, aby sme sa stretli s viacerými
„ministrami“. Ten z informačného oddelenia, bývalý veteri-
nár, nám mal predstaviť oficiálny postoj „Šanského štátu“.
Bol nasledovný. My Šanovia sme menšina utláčaná Barm-
čanmi. Po viacerých pokusoch gerily z minulosti Khun
Sa zjednotil všetkých pod svojím vedením a teraz vedie
oslobodzujúcu vojnu. Ópium je zbraň, ktorou v tejto vojne
bojujeme. Boli by sme šťastní, keby sme mohli namiesto
ópiových makov pestovať iné veci, napríklad mango. Stálo
by nás to menej práce a nikto by nás nemohol usvedčiť,
že pašujeme drogy, pretože veľmi dobre vieme, že táto
činnosť nevrhá dobré svetlo na náš boj. Problém je v tom,
že na pestovanie manga potrebujeme mier, potrebujeme
ces , aby sme ho mohli ísť predávať na trh. Na ópium
však nepotrebujeme nič. Predávame ho na mieste, pretože
kupujúci prichádzajú aj z ďaleka, len aby si ho zaobstarali.
Pestovanie ópia je preto naším jediným spôsobom prežitia.
Ak by sme našim ľuďom zo dňa na deň prikázali prestať
pestovať ópium, znamenalo by to odsúdiť ich na hlad. Je-
diným spôsobom, ako zastaviť produkciu drog, je nastoliť
mier a rozvíjať alternatívne hospodárstvo. Pomôžte nám.
Nič viac nechceme.
Táto úvaha nebola vôbec absurdná. „Minister zahrani-
čia“, bez čiap na hlave a bez pyžama, pri tejto príležitosti
v obleku a s kravatou, nám na podporu tejto úvahy ukázal
dokonca aj doklady: od roku 1980 Khun Sa už viackrát

477
navrhol Západu a predovšetkým Spojeným štátom pre-
daj alebo zničenie celej svojej výroby ópia. Požadoval za
to hospodársku pomoc vo výške tristo miliónov dolárov,
rozloženú na obdobie šiestich rokov. Nadviazal s nimi aj
kontak , ale napokon k ničomu nedospeli. Začiatkom ok-
tóbra Khun Sa napísal priamo prezidentovi Clintonovi list,
v ktorom opäť formuloval starý návrh, ale ani po dvoch
mesiacoch z Washingtonu neprišla nijaká odpoveď, vraveli
jeho „ministri“.
Chápal som, že prezident Spojených štátov nemohol
nadviazať korešpondenciu s Khun Saom. Nebolo však rovna-
ko paradoxné, že farmaceutický priemysel na Západe, ktorý
potrebuje čoraz viac ópia na svoje výrob, žiada krajiny
ako napríklad India o zdvojnásobenie legálnej výroby, keď
tam bol niekto ochotný – aspoň ako vravel – predať svoju,
hoci je definovaná ako ilegálna?
„Prečo nám Západ nepomôže v rozvoji a namiesto toho
sa snaží nás zničiť?“ povedal „minister financií“. „Represia
slúži len na zvýšenie cien a následné zatraktívnenie dro-
gového pašeráctva.“
Čísla mu dávali za pravdu. Keď sa v roku 1948 Barma
stala nezávislou, Zlatý trojuholník vyrábal tridsať ton
ópia. V roku 1988 napriek miliardám dolárov, ktoré boli
vynaložené na medzinárodné policajné zásahy a rozličné
pokusy o zničenie ópia priamo pri zdroji – napríklad
spŕškou defoliantov na makové polia –, produkcia stúpla
na tritisíc ton. Na konci roka 1993 Khun Saovi muži
očakávali úrodu, ktorá prekročí štyritisíc ton. Keďže
na výrobu jedného kilogramu heroínu rafinovaním
je potrebných desať kíl ópia, znamená to štyristo ton
absolútne čistej „čínskej bieloby“ po celom svete. Ľudstvo
nemalo doposiaľ nikdy k dispozícii také množstvo drog
a záujmy politikov a finančníkov okolo tohto obchodu
neboli nikdy také rozsiahle.

478
 Khun Saova moc podľa slov jeho „ministrov“ spočíva
v skutočnosti, že Šanovia ho podporujú a má vojsko š rid-
saťtisíc mužov, ktorí sú mu absolútne verní.
Títo muži sú niekedy sotva starší ako deti. Raz ráno na
svitaní som videl výcvik zverbovancov na ihrisku uprostred
obytného centra: niektorí vyzerali ako desaťroční chlapci.
Povedali mi, že pušku dostanú, až keď dovŕšia šestnásť
rokov a potom pôjdu bojovať na front proti Barmčanom.
Dovtedy ich bude šatiť, živiť a vychovávať Khun Sa, čo nie
je vôbec zanedbateľná vec najmä pre tých, ktorí pochádzajú
z horských dedín.
Vojsko je efektívne a disciplína prísna. Ak vojak ujde
a chytia ho, odrežú mu hlavu. Ak ho nenájdu ani do troch
mesiacov, na výstrahu ukážu jeho spoluvojakom hlavy jeho
rodičov. Ak prichytia vojaka, ako fajčí ópium alebo si pichá
heroín, pošlú ho do reedukačného centra. „Liečba“ spočíva
v desaťdňovom pobyte v trojmetrovej jame a niekoľkome-
sačných nútených prácach. Opakovaný prečin znamená
popravu.
Kto aj nechtiac prezradí dôležité tajomstvo, nemá nárok
na odpustenie. Raz sa jeden novinár z japonskej televízie,
ktorý bol na návšteve v Ho Mongu niekoľko rokov pred nami,
po návrate do Mae Hong Sonu opýtal svojho sprievodcu, ako
dokáže Khun Sa posielať drogy aj do takej kontrolovanej
krajiny, akou je Japonsko. Sprievodca, ktorý si viac vypil,
povedal, že ich ukrývajú do áut z druhej ru, ktoré z Tokia
posielajú do ajska, a keď sa nepredajú, môžu sa vrátiť do
Japonska bez toho, aby museli prejsť cez colnicu. Reportáž
odvysielali a krátko nato našli sprievodcu a celú jeho rodinu
zavraždenú za záhadných okolností.
Khun Sa nebol istotne Che Guevara Šanov, idealistický
revolucionár, o čom ma jeho muži chceli presvedčiť, ale čím
dlhšie som sa v Ho Mongu zdržiaval, tým viac som bol pre-
svedčený, že v opise Khun Saa ako človeka zodpovedného

479
 za utrpenie spôsobené heroínom vo svete bolo predsa len
niečo falošné a možno nespravodlivé.
Pri pohľade na Ho Mong na svitaní, keď uzimené
mestečko vstávalo spod prikrýv nočnej hmly a ženy Šan
sa ponáhľali zapáliť pod holým nebom ohníč z dreva pod
hrncami čiernymi od dymu a nachystať raňaj, som sa pýtal,
či to miesto ukryté v džungli bolo naozaj hlavným mestom
„ríše zla“, ako ho nazývali Američania, a čí tí muži a ich vodca
Khun Sa boli naozaj šíriteľmi jedenásteho moru, alebo či
predsa len aj oni neboli len obyčajnými figúrkami v hre,
ktorú hrajú omnoho mocnejšie neviditeľné sily.
Urobiť z Khun Saa obetného baránka bolo pohodlné
pre záujmy mnohých ľudí, predovšetkým Američanov, ktorí
mali v minulosti svoju mimoriadne výnimočnú úlohu v uda-
lostiach Zlatého trojuholníka a v drogových záležitostiach.
Po Maovom víťazstve v Číne práve CIA pomohla zvyšku
nacionalistického vojska Čínskej národnej strany Kuo-min-
tang usídliť sa v Barme a financovať svoju činnosť výrobou
ópia. Práve CIA prostredníctvom ajčanov podporila Khun
Saa, keď generál ako spojenec „slobodného sveta“ pomáhal
v boji proti komunistickej gerile v ajsku.
Fakt, ktorý v Ho Mongu nikto nepopieral, bol ten, že
drogy prichádzali odtiaľ a Khun Sa financoval svoje vojsko
a svoj štát tak, že si bral čistých dvadsať percent z hodno
každej transakcie: od nákupu ópia v dedinách až po export
heroínu za hranice.
Ako sa export uskutočňoval? To mi nepovedali. Otázok,
ktoré v Ho Mongu zostávali bez odpovede, bolo mnoho,
v dôsledku čoho sa môj pobyt niesol v ustavičnom napätí.
Čo asi tak robil číns lekár z Kunmingu v operačnej sále
nemocnice? „Prišiel som týmto chudákom pomôcť!“ povedal
mi, ale pôsobil tak, akoby tomu neveril ani on sám. A čo pri-
šli kúpiť alebo predať dvaja mladí Číňania z Čínskej ľudovej
republi do hotela pre „cestujúcich obchodníkov“, kde sme

480
 sa museli s Bertilom ubytovať, aby sme uvoľnili v ubytovni
miesto novým, významným thajským dôstojníkom? A čo
robili Khun Saovi hostia v Ho Mongu?
Protidrogoví agenti, ktorí pracujú na rôznych veľvysla-
nectvách západných štátov, sú presvedčení, že väčšina Khun
Saovej výroby prechádza cez ajsko a plastové vrecúška
„čínskej bieloby“ cestujú vo vojenských a policajných autách.
Do pašeráctva je zapojených asi päťsto až tisíc dôstojníkov.
Nie sú však sami! „Väčšina mrakodrapov je postavená z pe-
ňazí pochádzajúcich z obchodu s drogami,“ povedal mi pred
nejakým časom jeden agent z Európy, pričom mi ukazoval
divočinu nových stavieb, vyrastajúcu v centre Bangkoku.
„Drogy sú jedným z motorov hospodárskeho zázraku tejto
krajiny. A postavič z najvyšších vrstiev spoločnosti v nich
majú namočené ru!“
Z času na čas je vidno aj vrchol ľadovca. Muž, ktorý
sa mal stať predsedom vlády po páde vedenia, ktoré bolo
zodpovedné za masaker v Bangkoku, sa napríklad musel
náhle stiahnuť, keď vyšlo najavo, že Spojené štá mu odo-
preli vstupné víza, pretože bol podozrivý z pašovania drog.
Jeden dobre informovaný človek mi rozprával, že
skupiny zapletené do drog v Bangkoku začínajú chrániť
a financovať niektorých kadetov už od prvého dňa ich
prijatia na vojenskú či policajnú akadémiu, aby si z nich
urobili komplicov, keď sa po rokoch stanú plukovníkmi
a generálmi.

Môj rozhovor s generálom bol naplánovaný na deň pred

odchodom. Stretli sme sa v záhrade jeho rezidencie, medzi
orchideami. Mal som dojem, že sa mu páči byť prezidentom
„Šanského štátu“, ktorý postuje rozhovor „predstaviteľovi
medzinárodnej tlače“, ako ma definoval; a priviedol si so
sebou celý zástup svojich mužov, aby si vychutnali toto
predstavenie. Keď sa jeho serafínska tvár skrivila náhlym

481
smiechom pri mojich povinných provokačných otázkach,
robil to aj pre svoje obecenstvo.
„Pán generál, počas celého života ste mali do činenia
s drogami. Práve vy ste ešte ako mladý otvorili prvú
fabriku na morfín v Barme. Teraz sa však predstavujete
ako bojovník za slobodu Šanov. Nie je to azda zámienka,
aby ste mohli pokojne pokračovať vo svojich pekných
obchodoch s drogami?“
Khun Sa si zapálil jednu zo svojich cigariet 555 a po-
tom šanským jazykom, ktorý „minister zahraničia“ tlmočil,
veľmi pomaly odpovedal: „Predovšetkým tie obchody nie
sú také pekné a pokojné, ako sa vám zdajú. To množstvo
heroínu, ktoré má u nás hodnotu milión dolárov, stojí sto,
keď sa dostane do vašich krajín. Kto na tom teda ohromne
zarába? Istotne nie Khun Sa! Istotne nie Šanovia!“ Potia-
hol si dlhý šluk z cigare a pokračoval. „Pravda o mne
a o mojich ľuďoch sa po tridsať rokov skrývala za oponou
lží o drogách, ktoré šírili naši nepriatelia. Nastal čas, aby
pravda vyšla na povrch. Nemáme tajomstvá. Vy ste sa tu
voľne pohybovali, rozprávali ste sa so všetkými, pozerali
ste sa tam, kam ste chceli. A tak sa vás pýtam, vidím sa
vám ako diabol?“
„Ako diabol nie, pán generál, vaše rohy ani chvost
nevidím. Nebudete však azda chcieť poprieť, že väčšina
heroínu, ktorý naše krajiny zaplavuje, pochádza z ópiových
polí, ktoré obrábajú vaši ľudia, pochádza z rafinérií, ktoré
vy kontrolujete, a vyváža sa pod ochranou vášho vojska?“
Khun Saovi asistenti okolo nás sa obávali spôsobu,
akým som sa generálovi prihováral. Naopak, on vyzeral
takmer pobavene. „To nie ja nútim mojich ľudí pestovať
ópium. Nútia nás k tomu Barmčania, pretože nás napáda-
jú, berú nám najlepšie pozem a tlačia nás žiť do hôr. Ja
nekontrolujem nijakú rafinériu. Rafinérie majú v rukách
cudzí podnikatelia. Čo sa týka dopravy, moje vojsko ručí

482
 za bezpečnosť ciest pre všetkých, ktorí tadiaľ prechádzajú.
Ja bojujem za oslobodenie Šanov. Aby som mohol tento
boj financovať, dávam platiť dane tým, ktorí na drogách
zarábajú. To je všetko.“
Pripomenul som Khun Saovi, že jeden bývalý ame-
rický veľvyslanec v Bangkoku ho nedávno definoval ako
„posledného veľkého nepriateľa ľudstva“. „Noriegu chytili,
Escobara zavraždili… Nebojíte sa, že aj vaše hodiny sú už
zrátané, pán generál?“ spýtal som sa ho.
„Keď ten veľvyslanec otvorí ústa, nerozpráva, ale prdí,“
vybuchol Khun Sa a obecenstvo sa išlo popukať od smiechu.
„Čo sa týka môjho zavraždenia… Je to možné. Pripravili na
mňa už š ridsaťtri atentátov. Isteže, niekto sa o to pokúsi
znova! Vy si naozaj myslíte, že problém drog by sa vyriešil
mojou smrťou? Keby to tak bolo, skutočne by som si zaslúžil
zomrieť. Avšak drogy sú omnoho starší problém, ako je Khun
Sa. V uplynulom storočí ste nám drogy do Ázie priniesli vy
cudzinci a nanútili ste nám ich. Dnes je to Ázia, ktorá posiela
drogy na Západ. Možno je to otázka karmy. A Západ platí za
činy z minulosti.“ Nemohol som mu nedať za pravdu.
Strávili sme spolu viac ako tri hodiny. Vec, ku ktorej
sa generál viackrát a rozličnými spôsobmi vrátil, bola, že
čo sa týka drog, „Khun Sa nie je problém, ale riešenie“, a Zá-
pad musí brať jeho návrhy vážnejšie. „Deň, keď sa barmskí
vojaci stiahnu z nášho územia, urobím všetko preto, aby
som vykorenil mak do poslednej rastliny,“ povedal. „Svet
ma musí počúvať: dajte nám našu nezávislosť a Šanovia
prestanú pestovať ópium.“
A čo ak je úprimný, pýtal som sa.
„Pestovatelia a narkomani na týchto drogách nezaro-
bia nič. Peniaze z nich ťažia pašeráci a sprostredkovatelia,“
poznamenal Khun Sa a videlo sa mi, že má opäť pravdu.
Díval som sa na neho a snažil som sa predstaviť si, čo by
sa stalo, keby sa Khun Sa naozaj rozhodol skončiť s ópiom

483
a heroínom. Pašeráci by sa ho zbavili a dosadili by na jeho
miesto niekoho iného, kto by vychádzal v ústre ich záuj-
mom, pomyslel som si.
Pašeráctvo drog sa ako každý iný megabiznis stalo
súčasťou svetového systému investícii a profitu, ktorý nepo-
zná hranice národov, ba ani morál. K veľkým zákulisným
postavám tejto hry patria významné politické osobnosti,
vážení bankári a priemyselní magnáti, ktorí z pomerne
vzdialených miest od Zlatého trojuholníka pohybujú nitkami
tohto miliardového diela.
V myšlienkach som sa ustavične vracal k drogovej
problematike: k cudzincom obeseným v Penangu za precho-
vávanie niekoľkých gramov drogy, k nevinným dievčatám
z Anglicka, ktoré za vidinu prázdnin v ajsku zdarma
súhlasili s prevozom dvoch kufrov jedného „priateľa“ a teraz
uviazli v bangkockom žalári, k chudákom narkomanom,
ktorí s ilúziou vytvorenia skromného kapitálu chodia do
hôr v okolí Čiang Mai, nakupujú tam lacno drogy a tí, ktorí
im ich predávajú, ich usvedčia, pretože polícia musí každý
rok chytiť určité množstvo „diletantov“, aby mohla potom
dovoliť profesionálom voľne sa pohybovať: všet malé
ryby – maličké – oproti obrovským žralokom ukrytým v bez-
pečí na vysokých poschodiach veľkých miest, na postoch
v bankách, poisťovniach, policajných veliteľstvách alebo vo
vládnych miestnostiach.
Deň sa chýlil ku koncu a generál ustavične rozprával.
Slnko zapadlo, ochladilo sa a niekto mu priniesol jeho
vojenskú vetrovku. Khun Sa zbadal, že jeden starec z jeho
okruhu ľudí sa triasol, dal priniesť ďalšiu novú vetrovku
a daroval mu ju.
Nastal čas večere a Khun Sa ma pozval najesť sa s jeho
ľuďmi. Usadil ma vedľa seba a bez tlmočníka sme sa napo-
kon po číns zhovárali o jeho detstve. Porozprával mi, že
jeho otec bol Číňan a zomrel, keď mal on tri ro. Matka

484
sa znova vydala, ale o dva ro nato aj ona zomrela. Khun
Sa vyrastal bez škôl a až ako dospelý sa naučil písať a čítať.
Preto mu veľmi záležalo na tom, aby zverbovanci v jeho
vojsku študovali už odmalička. Ako šestnásťročný ukradol
niekoľko pušiek a stal sa z neho bandita. Fabriku na morfín
otvoril, aby mohol financovať svoju skupinu. Mal veľa detí
od rôznych žien. Posledná mu zomrela len nedávno. Spýtal
som sa ho, kedy sa narodil.
„Dvadsiateho druhého februára 1934,“ odvetil.
„O koľkej?“
„Vtedy sa hodina narodenia ešte nezaznamenávala, ale
myslím, že bolo ráno,“ odpovedal Khun Sa.
Jedli sme za okrúhlym plastovým stolom a obsluho-
vali nás mladučkí vojaci. Jedlo bolo šanské: výborné, veľa
varenej zeleniny. Na pitie sme mali len vodu. Khun Sa ako
starý zdvorilý roľník z času na čas očistil perami svoje pa-
lič a vkladal nimi do mojej mis znamenité kús, ktoré
vyberal zo spoločného hrnca.
Keď sa so mnou lúčil, povedal mi, ako vravia Číňania,
aby som sa vrátil, keď budem mať čas. Ten prvý dojem,
ktorý som mal po privítaní tohto sympatického človeka
v ubytovni, mi zostal.

V „Šanskom štáte“ mi chýbalo už iba stretnutie s veštcom.

Počul som, že opát z pagody je vraj veľmi šikovný astrológ,
takže som ho posledný večer požiadal o stretnutie. Bol
už v posteli, ale s Bertilom sme boli nevšední návštevníci,
a tak ho šli zobudiť. Tlmočil nám mních, ktorý počas druhej
svetovej vojny pracoval v americkej nemocnici.
Keď bolo všetko pripravené a opát ovinutý veľkou
oranžovou prikrývkou sedel v polohe lotosového kvetu pred
nízm stolíkom, s perom v ruke, aby mohol robiť výpoč ,
položil mi obvyklú otázku a ja som odpovedal: „Narodil
som sa dvadsiateho druhého februára 1934. Presnú hodinu

485

Simona Deščičková (simonka.descickova@gmail.com) [775837]

neviem: vtedy sa presný čas narodenia nezaznamenával, ale
myslím, že bolo ráno.“
Nikto si nič nevšimol a mních po nespočetných vý-
počtoch začal prednášať svoje litánie:
„Mal si ťažké detstvo, bez človeka, ktorý by ťa viedol. Možno
si prišiel o rodičov ešte ako malý. Tvoj život je plný dobrodružstva
a rizík. Si veľkorysý k iným a ľudia ťa milujú. V srdci si mal
viacero žien a máš veľa detí. Ani  sám nevieš presne koľko.“
Bolo to pozoruhodné.
„Tento rok nie je pre teba priaznivý. Je to rok plný napätia.
Kritické obdobie,“ pokračoval mních. „Musíš si dávať veľký
pozor na zdravie… je možné, že sa staneš obeťou nehody alebo
ťa budú musieť operovať. Nebezpečenstvo vychádza zo skutoč-
nosti, že si človek, ktorý sa rád pohybuje v temne, v noci a na to
si musíš dávať veľký pozor. Najväčšie nebezpečenstvo ťa čaká
medzi dvadsiam štvrtým septembrom a dvadsiam druhým
novembrom. Tiež si musíš dávať pozor na to, čo hovoríš. Aj
slová ťa môžu dostať do nebezpečenstva. Máš veľa nepriateľov
a vytváraš si ďalších. Tvoj život bol vždy ohrozený.“
Bol som prekvapený. To, čo ten mních vravel, hoci všetko
vyznievalo všeobecne ako obvykle, nemohlo platiť rovnako
pre všetkých, pre mňa i pre Khun Saa. Muž, ktorého ten
mních opisoval, som nebol ja: bol to generál. Povedal som
jeho dátum narodenia a nie svoj, čiastočne zo žartu, čiastočne
preto, že som mal po krk ustavičného počúvania rovnakých
vecí, ale pred slovami toho mnícha som sa cítil ako zlodej;
zrazu som sa bál, že ma odhalia. Už som však nemohol ustúpiť.
„Kedy zomriem?“ opýtal som sa.
„Nedožiješ sa viac ako šesťdesiatsedem rokov,“ povedal
mních. „Zomrieš skôr.“
„Ako? Zavraždia ma?“
„Nie. Po operácii. Dávaj si pozor na oblič a srdce. V roku
1996 budeš vo veľkom ohrození. Ak ten rok prežiješ, tvoj život
sa zlepší.“

486
 „A čo peniaze?“ spýtal som sa.
„Si človek, ktorý má veľa výdavkov. Často prichádzaš o pe-
niaze, pretože ťa niekto oklame a aby si sa z toho dostal, musíš
klamať iných.“
Mních sa díval do papierov, kde mal svoje výpoč ,
pozeral sa na mňa, akoby mu niečo nesedelo a ja som sa
obával, že naozaj pochopil môj trik. Potom pokračoval.
„Tvoj horoskop je čudný, plný záhad. Si človek, o ktorom len
málokto vie, kým naozaj si, či si dobrý alebo zlý…“
Mal som zimomriav a už som si takmer nedokázal
písať poznám. Nikto z veštcov, s ktorými som sa doposiaľ
stretol, nehovoril o mne tak presne, ako tento opát nevedo-
me rozprával o Khun Saovi. Žeby to bol dátum narodenia?
Alebo som to bol opäť ja, ktorý som vedel, že som mu dal
Khun Saov dátum narodenia, a tak som mu v myšlienkach
našepkával to málo, čo som o ňom vedel? Avšak v akom
jazyku, keďže on poznal len šanskú reč?
Po mne prišiel na rad Bertil. On poznal presnú hodinu
svojho narodenia. Po niekoľkých výpočtoch začal mních
týmito slovami: „Tvoja matka je ešte nažive, ale nevidím
tvojho otca. Možno už nežil, keď si sa narodil.“ Na Bertila
to veľmi zapôsobilo. Bolo to presne tak.
Žeby intuícia? Či náhoda? Najjednoduchšie riešenie je,
že ten mních bol ozajstný, veľký astrológ: možno najlepší,
akého som kedy stretol. Keď som sa s ním rozlúčil, bol som
spokojný pri pomyslení, že som si ho zo žartu nechal ujsť.

Maličký krajec striebristého mesiaca sa húpal nad údolím,

keď sme sa vracali do ubytovne. Zima zachádzala pod kožu,
ale všade navôkol sa rozliehal pokoj. Čierna výšivka stromov,
ktoré sa odrážali na hviezdnatej oblohe, bola pozoruhodná.
Na rozsiahlom námestí, kde bývalo trhovisko, niekoľko
mladých Khun Saových zverbovancov hádzalo koc pri
svetle sviečok, ktoré pred vetrom chránil voskový papier.

487
Bola to pôvabná scéna: posledný obraz, ktorý si odnesiem
so sebou z hlavného mesta zla.
Čakalo nás ďalších deväť hodín ces hore a dole cez
hory a šiel som spať tak trochu s pocitom ľútosti, že sa tam
nemôžem s nimi zostať hrať.

488
 Meditátor CIA

A tak som k tomu napokon dospel aj ja. Sedel som na zemi

s prekríženými nohami, nehybne ako kameň, s rukami
položenými jednu na druhej vo výške pupka, s dlaňami
obrátenými nahor, so vzpriameným chrbtom, uvoľnenými
ramenami a zatvorenými očami som myslel len na špičku
svojho nosa, hľadal som ten okamih, keď odrazu ľahký dych
pomaly vchádza a vychádza a pritom sa dotýka presného
bodu na pokožke. Jednu hodinu po druhej. Deň po dni:
mlč bez jediného slova som jedol vegetariánsku stravu
– posledné jedlo dňa pred poludním –, chodieval som do
postele o deviatej, neprečítal som ani jednu stránku knihy,
aby som sa nerozp ľoval, v snahe uvedomovať si každé
svoje gesto, každú svoju myšlienku, každý svoj pocit.
Meditácia: strávil som polovicu svojho života v Ázii
a nikdy som sa ňou nezaoberal. Počul som o ľuďoch, ktorí
meditovali, chodievali na kurzy meditácie, ale zdalo sa mi,
že sa ma to netýka ako niečo pre dezorientovaných ľudí,
ako odpoveď, ktorá je uniknutím pred problémami sveta.
Neuveriteľné, ale je to tak. V Číne, v Japonsku, v Tibete,
v Kórei, v ajsku či v Indočíne som navštívil desiat
chrámov, strávil som celé dni v budhistických kláštoroch,
ale nikdy som sa nezaoberal problematikou meditácie. Na
čo slúži? Ako sa praktizuje? Aký má zmysel?
Priťahovala ma plastická krása sôch, zozbieral som
niekoľkých Budhov, žil som s nimi – jeden barmský z bronzu
dokonca dvadsať rokov ticho sedel v popredí mojej knižnice
–, avšak nikdy som si nekládol otázku, čo tam robia pose-

489
 diač v polohe lotosového kvetu, s tým ich veľkorysým
úsmevom, polootvorenými očami, s jednou rukou v lone
a s druhou opretou o zem. Skutočne som sa na to nikdy
nepýtal ako niekto, kto si nikdy nepoložil otázku, aký vý-
znam má Kristus na kríži, ktorý mu od narodenia visí nad
posteľou.
Život je však aj ustavičné plytvanie. Koľko pekných
ľudí človek stretne a ani si ich nevšimne, a koľko pekných
vecí jednoducho obíde na ceste, po ktorej sa každý deň vracia
domov! Ako vždy potrebujeme správnu príležitosť, akúsi
náhodu, potrebujeme, aby nás niekto zastavil a upriamil
našu pozornosť na toto alebo na tamto. Cesta, ktorá ma
doviedla do ústrania v Pong Yaengu, bola bludiskom, ale
napokon som čiastočne vďaka vodiacej niti veštcov – „Me-
dituj!“ povedali mi mnohí – a čiastočne vďaka bielym ka-
mienkom Karma Chang Chouba poslúchol Leopolda, ktorý
mi už veľakrát rozprával o svojom „učiteľovi“ a v novembri
mi povedal, že John Coleman príde do ajska robiť jeden
zo svojich slávnych kurzov. Odporučil mi, aby som tam šiel.
„Musíš pochopiť meditáciu,“ vravel, „čo si tu v Ázii inak po
celé tie ro robil?“
Ten nápad, že sa mám naučiť meditovať od Američana,
bývalého agenta CIA, sa mi videl čudný, je však pravda, ako
vravieval Leopold, že často je potrebný sprostredkovateľ zo
Západu, aby človek pochopil niektoré veci Východu.
Miesto meditácie sa nachádzalo v Pong Yeangu na se-
vere ajska. Po boku úzkeho zeleného údolia boli drevené
bungalovy so slamenými strechami, roztrúsené pomedzi ob-
rovský bambusový porast, kvetinové záhony a háje plumérie,
po druhom boku údolia bola stará džungľa so stromami,
ktoré mali obrovské šumiace koruny. Stánok meditácie
tvorila drevená terasa neďaleko speneného vodopádu. Potok
ďalej vytváral malé jazierko a jeho okraj zdobili červené
a oranžové kve .

490
 Deň sa začínal pred svitaním údermi gongu, ktorý sa
príjemne, no rázne ozýval z terasy cez údolie a čoskoro sa
objavilo asi tridsať ručných bateriek účastníkov, ktorí ako
svätojánske muš v tme stúpali do kopca. Každý si sadol
na svoj štvorcový vankúš a hodinu meditoval obrátený
k pódiu, na ktorom vedľa malého oltára s Budhom a kvetmi
meditoval „učiteľ“. Nasledovali raňaj, dve hodiny vedenej
meditácie so štvrťhodinovou prestávkou, obed – vegeta-
riáns – o jedenástej, dve hodiny odpočinku a potom opäť
hodiny meditovania. Pri západe slnka sa konala lekcia
o dharme, ceste Budhu. Gong odbíjal každú hodinu. Jeho
posledné pomalé a vrúcne dunenie bolo počuť o deviatej,
keď sa chodilo spať.
Cestoval som dvanásť hodín vlakom a hodinu autom,
kým som sa dostal do Pong Yeangu, ale mohol som odísť
presne v tej chvíli, keď som tam prišiel. Ostatní účastníci
už boli na mieste. Väčšina z nich boli dámy stredného veku,
ich krása pominula, nikto ich už nemiloval, ale boli ešte
stále inteligentné a dostatočne zvedavé na to, aby neprijali
priemerné úlohy, ktoré im spoločnosť prisúdila, a preto
prežívali krízu: ten istý p žien, s ktorými som počas roka
napokon vždy skončil u veštcov. ajčan boli, samozrejme,
bohaté; cudzin boli veterán z iných meditácií, niektoré
boli budhistické fanatič, ako sa stáva všetkým obráteným.
Medzi mužmi nebol ani jeden so skutočnou tvárou. Švajčiar
vravel, že tam je preto, že zdravie bolo jeho „vášňou“; ďalší,
maliar z Kanady, vraj preto, lebo sa spoliehal, že meditácia
mu pomôže lepšie maľovať. A čo som tam robil ja? Cítil
som sa ako pacient na chodbe blázinca, ktorý sa snaží sám
seba presvedčiť, že ho tam priviezli omylom alebo že jeho
stav nie je taký vážny ako stav tých okolo neho.
„Učitelia“ – pretože John Coleman mal thajského asis-
tenta a prekladateľa – boli tiež nezvyčajná dvojica. Cole-
man, veľký a ťažký chlapisko, žoviálny a jednoduchý, mal

491
všetko okrem asketického a svätého vzhľadu, aký som od
meditátora očakával. Jeho asistent, asi šesťdesiatnik, chudý,
vzpriamený, elegantný, s bielymi oholenými vlasmi ako
príslušník námornej pechoty, sa javil presne taký, aký aj
bol: policajný generál.
John a generál sa zoznámili v Bangkoku začiatkom
päťdesia ch rokov a práve on, vtedy mladý kapitán, privie-
dol Johna, mladého amerického tajného agenta pod krycou
identitou businessmana, na cestu meditácie. Kapitán rokmi
urobil kariéru, bol kráľov aide de camp a šiel nedávno do
dôchodku s povesťou jedného z najčestnejších veliteľov
polície, akého kedy ajsko malo. Ako oddaný budhista
praktizoval meditáciu vyše š ridsať rokov a teraz si zau-
mienil, že je jeho povinnosťou naučiť ju iných.
Prekonal som vlastnú aroganciu a zostal som. Prvé dni
boli naozaj tvrdé. Len čo som si sadol, poloha lotosového
kvetu sa mi videla mimoriadne pohodlná, ale po štvrťhodine
začínala byť neznesiteľná, po polhodine to už bolo skutočné
utrpenie: kolená akoby sa zapĺňali špendlíkmi, chrbát bol
samý kŕč a túžba po pohybe bola veľmi silná. Nikdy, ani na
sekundu, sa mi nepodarilo „meditovať“. Namiesto toho, aby
som bol mysľou tam, kde sa dych dotýka pokož, myseľ
bola ako „opica, ktorá skáče zo stromu na strom“, presne na
to nás John upozornil, nebol som schopný ani na okamih
spraviť z nej „pevného a mocného byvola, dať mu okolo
krku lano a priviazať ho o stĺp“.
„Mysli len na ten bod, cíť len to, ako sa dych dotýka
pokož. Mysli len na ten bod…“ vravieval pomalič John,
ktorý sedel na pódiu ako veľký voskový Budha. „V okamihu,
keď sa dych dotkne povrchu pokož, nervové tkanivá od-
povedajú pocitom, skúsenosťou do ku… Uvedomuj si dych,
ktorý vchádza a vychádza; oheň nenásytnosti, nenávisti,
túžby, nepriateľstva vyhasne a tvoja myseľ bude pokojná,
vyrovnaná, oslobodená od strachu, od úzkosti…“

492
 Chodidlá som mal pod kolenami, oči zatvorené, ru
nehybné, ale hlava, keď sa nesústredila na bolesť v nohách
alebo chuť vstať a kričať, ubiehala do všetkých smerov:
utekala a nedokázal som ju privolať späť. Neovládal som ju,
nebola moja. Zbytočne. Bolesť bola čoraz neznesiteľnejšia
a ešte skôr ako John oznámil koniec hodiny a prerušil ticho
svojím amen, ktoré bolo: „Nech všet bytosti zdieľajú naše
zásluhy“, nevydržal som, hýbal som sa, menil som polohu,
otváral som oči… a bol som frustrovaný pri pohľade na
ostatných, ktorí pokojne pokračovali.
Už viackrát som chcel odísť. Akýže malo zmysel stáť
so zatvorenými očami pred nádhernou prírodou? Akýže
zmysel malo premýšľať len preto, aby som poprel každú
myšlienku a navodil som si umelo bolesť, ktorej dávku
život skôr či neskôr každému – a istotne aj mne – uštedrí?
Počúval som prvé žalmy pri západe slnka a ich podstata
ma iritovala. „Všetko v živote je utrpením. Človek sa narodí
a spôsobuje pritom utrpenie, zomiera v utrpení. Trpí pre
to, čo chce, trpí zo strachu, že to stratí, keď to má…“ vravie-
val John. Prekážalo mi, keď rozprával o „energii na vyššej
úrovni“, o „zdokonaľovaní zväčšovacieho skla koncentrácie“.
Išlo o to, aby sa myseľ po troch dňoch sústredenia výlučne
na ten bod, kde sa dych dotýka pokož, upokojila. Aj cvi-
čenie nazývané anapana, aj jeho vysvetlenie sa mi videli
intelektuálne ponižujúce.
Nachádzal som tam však aj potešenie. Tým bolo ticho.
V pomerne formálnom otváracom ceremoniáli sme prisľúbili
zachovávať počas celého trvania kurzu päť pravidiel: nezabí-
jať (to platilo pre akúkoľvek živú bytosť, aj pre komáre, preto
sa v Pong Yeangu nepoužívali insekticídy), neklamať, nebrať
to, čo nám nie je dané, nemať pomer („ani sám so sebou, ani
s ostatnými“ bol zaužívaný výraz), neužívať toxické lát (čo
znamenalo nepiť kávu a nefajčiť). Okrem toho sme si sľúbili,
že nebudeme jesť po poludní, že nebudeme nosiť šper, že

493
 nebudeme používať parmy a že nebudeme spať v príliš
pohodlnej posteli. Zaviazali sme sa aj dodržiavať vznešené
ticho, čiže nehovoriť a nevydávať zvu, ktoré by vyrušovali
ostatných. A to bolo nádherné.
Počas prechádzok medzi jednou a druhou meditáciou
človek stretal ostatných účastníkov a pritom sa nepotreboval
s nimi zhovárať, stačilo nemé kývnutie hlavou. Za stolom
nebolo potrebné nič hovoriť, len aby sa zaplnilo prázdno,
ktoré sa niekedy zdá neznesiteľné, ešte prázdnejšími bana-
litami. Každý bol vždy len sám so sebou.
Ticho bolo ohromným objavom, pretože bez prvo-
plánových slov iných som si všimol, že aj veľkolepá krása
prírody bola v jej tichu. Díval som sa na hviezdy a počul
som ich ticho, mesiac nebol hlučný, ba dokonca aj slnko
vychádzalo a zapadalo bez jediného šepotu. A zurčanie
vodopádu, štebotanie vtákov alebo šum vetra v korunách
stromov sa mi napokon tiež videli ako výnimočné, animo-
vané, kozmické ticho, ktoré som si vychutnával a v ktorom
som nachádzal pokoj.
Zdalo sa mi, že toto ticho je prirodzeným právom,
o ktoré nás obrali. Zhrozil som sa pri pomyslení, koľko ži-
vota uplynie udupaného kakofóniou, ktorú sme si vymysleli
v ilúzii, že nás poteší alebo nám urobí spoločnosť. Každý by
mal z času na čas toto právo dosvedčiť a dopriať si pauzu, dni
ticha, aby znovu počul sám seba, premýšľal a našiel trochu
ozdravenia. Ďalšie potešenie vyplývalo z námahy. Fakt, že
som sa snažil dodržiavať rozličné zákazy, nadobúdal časom
čoraz väčšiu hodnotu a dodržať záväzok mi dávalo pocit, že
naberám silu. John vravieval, že to úsilie bolo potrebné na
„vytvorenie základu morál“ pre ďalšie štádium meditácie.
A bola to pravda, človek pomaly pociťoval, že si po vynalože-
nej námahe zaslúži niečo ako odmenu. „V posledných dňoch
to pochopíte. Všetko bude mať zmysel. Všetko sa dostane
na svoje miesto,“ opakovali John s generálom a vytvárali

494
tak nádej, že keď sa budeme ustavične sústrediť na ten bod,
kde sa dych dotýka pokož, zmocníme sa kontroly našej
mysle a otvoria sa nám nové horizon .
To bol skutočný dôvod, pre ktorý som tam bol ja. Počas
celého roka, ktorý som strávil privoniavaním k veštcom, som
rozličnými spôsobmi skončil pred týmto slovom, „myseľ“,
očarený možnosťami jej „schopností“. Pomyslel som si, že na
Západe sa časom a z rozličných dôvodov využívanie mysle
obmedzilo, a tým sa aj stratila veľká časť jej schopností.
Zaujímalo ma znovu objaviť, či skutočne niekedy existovala
táto zabudnutá cesta. Mohla byť azda myseľ ako orgán, ktorý
zakrpatie, pretože sa nevyužíva celý jej potenciál?
Spomenul som si na seba. Už ro každý deň zabeh-
nem niekoľko kilometrov, cvičím a snažím sa trénovať
svaly, o ktorých viem, že sú pre mňa užitočné. Kedy som
sa však zaoberal svojou mysľou? Kedy som robil cvičenia
na jej posilnenie, aby som jej umožnil to, čoho je schopná?
Myseľ je jedným z najsofistikovanejších nástrojov, aké
máme k dispozícii, a napriek tomu jej nevenujeme takú
pozornosť ako svalom na nohách! Neučíme ju sústredeniu,
netrénujeme ju už v tom, aby rozvíjala schopnosti, ktoré
jej v minulosti prisúdili.
Alexandra David-Néelová, výnimočná francúzska báda-
teľka v Himalájach z tridsia ch rokov, rozpráva o tibetských
lámoch schopných odhmotniť sa prostredníctvom mysle
a o iných, ktorí dokážu spolu komunikovať na obrovské
vzdialenosti. Žeby toto všetko bolo falošné? Možno nie.
Možno v ľudskej mysli bolo skutočne niečo, čo sme cestou
stratili. Predpoklad, že niekde vo svete ešte žijú ľudské
bytosti, ktoré dokážu používať myseľ takýmto spôsobom,
priviedol niektorých Európanov k tomu, aby sa ich vybrali
hľadať do Ázie. V roku 1924 mladý Angličan Paul Brunton
odcestoval do Indie, aby sa stretol s jogínmi, pustovníkmi
a fakírmi v snahe pochopiť, ako sa prostredníctvom precvi-

495
čovania mysle dopracovali k „poznaniu“, ktoré podľa neho
modernizácia potláčala.
Prvým krokom všetkých rozličných ciest k tomuto „po-
znaniu“ bola meditácia. Bolo teda potrebné pochopiť, čo to je.
Pozoroval som Johna pri meditácii o niečo vyššie odo
mňa na pódiu, zavinutého do veľkej bielej prikrýv, ne-
hybného ako sadrová socha. Bol uvoľnený a sústredený,
mal natiahnuté čelo, na perách náznak takmer smiešneho
úsmevu – zdalo sa mi –, sťaby tými očami videl niečo, čo
bolo mne odopreté, akoby tými veľkými ušami s dlhými
lalokmi počul niečo viac ako len ticho prírody. John ten krok
urobil. Neviem, k akému „poznaniu“, ale istotne k pokoju,
ktorý sa okolo neho šíril ako svätožiara.
Aký zvláštny je jeho príbeh! Narodil sa v roku 1930
v Pensylvánii v rodine chudobných baníkov. Začal pracovať
ako automechanik a potom ako fotograf. Počas vojenskej
služby ho poslali do Japonska. V Tokiu sa končil proces
s vojnovými zločincami a Johna poslali fotiť obžalovaných
pri čítaní rozsudkov smrti. Po skončení vojenskej služby sa
vrátil do Spojených štátov, študoval na univerzite a prijali
ho do CIA. Vyškolili ho na mimoriadne špecifickú činnosť:
otváranie a zatváranie akejkoľvek zámky bez povšimnutia:
zámky domov, kancelárií, veľvyslanectiev, trezorov. Jeho
misie spočívali v príchode do mesta, niekoľkotýždňovom
štúdiu budovy, aby sa do nej dostal, prekopírovaní dokladov
a v odchode. V roku 1950 ho s takouto úlohou poslali
do Terstu, potom do Ríma. O štyri roky neskôr prišiel
do Thajska vyškoliť hraničnú políciu. Tam ho zaujal
budhizmus a začal meditovať. Uplynul nejaký ten rok,
CIA mu v presvedčení, že ich agent sa pomiatol, udelila
invalidný dôchodok: „choroba z povolania“. John krátko
viedol bangkocký Oriental Hotel, potom sa oženil, mal dve
deti a naďalej pokračoval v meditovaní, až si z toho spravil
pre seba poslanie.

496
 V treťom prejave o dharme, „ceste pravdy, očistenia,
detoxikácie“ (a môj žalúdok sa prevracal už pri tomto ja-
zyku), pri západe slnka John povedal, že Budhova veľká
zásluha spočíva v pochopení, že podstatou sveta je jeho
nestabilita, jeho pominuteľnosť, anicca. Odtiaľ pochádza
celé utrpenie. Uvedomiť si anicca je jedinou cestou k tomu,
ako vyjsť z bolesti.
A tak po troch dňoch anapana, sústredenia sa na ten
bod pod nosnými dierkami, kde sa dych dotýka pokož,
aby sme si uvedomili pocit do ku, tepla, pohybu vzduchu,
sme sa dostali k skutočnej meditácii, vipassana – vnútornej
meditácii. Išlo teraz o to, aby sme viedli to „zväčšovacie
sklo, lúč pozornosti mysle zdokonalenej koncentráciou“
ku kontemplácii vlastného tela.
Museli sme preto začať tým, že sme upriamili celú
myseľ na bod pod nosnými dierkami, potom sme ňou
pohli dohora, do stredu hlavy – konečne som pochopil,
prečo mnohé sochy Budhu majú plameň práve tam – a z čo
najvyššieho bodu tela sme pomaly bez stra kontroly
posúvali myseľ do pokož, pod kožu, do leb, dovnútra
mozgu, do očí, do nosa a dole, pomaly, dovnútra hrudníka,
do pľúc, do srdca, do žíl, do kostí, do brušných orgánov,
a dolu, dolu do nôh, do prstov na nohách, do chodidla, do
najnižšieho bodu tela, pričom sme ani raz nepomysleli na
nič iné. Mali sme myseľ upriamenú ako baterku v jasni,
ustavične sme si uvedomovali všet poci ; že sú pre-
chodné, že bolesť, potešenie, do k vetra či zvuk je vždy
prchavý. „Poznať anicca… poznávajte naďalej anicca… anicca
je všetko,“ opakoval pomalým a hlbokým hlasom John.
Poznať anicca. Jednu hodinu po druhej, deň po dni. Bez
jediného slova a odvtedy aj mimo meditácie, vždy vedomí
si každého gesta, každého kroku na ceste, každého sústa
pri jedle, každého glgu vody, ktorý treba precítiť, ako steká
do žalúdka a usádza sa tam.

497
 John sa v meditácii striedal s generálom a svoje hodiny
začínal modlitbou, ktorú sme očakávali s radosťou:
„Aby boli všet bytosti pokojné a šťastné.
Aby sa všet bytosti oslobodili
od ignorancie, túžob a nevraživosti.
Aby sa všet bytosti oslobodili
od utrpenia, bolesti a konfliktov.
Aby sa všet bytosti naplnili nekonečnou
láskavou milotou a vyrovnanosťou.
Aby všet bytosti dosiahli
úplné osvietenie.“
Ja som s ešte väčšou radosťou čakal na jeho amen, ktoré
ukončovalo hodinu tortúry. Nerobil som nijaké pokro. Do-
kázal som sa vďaka ohromnému úsiliu a bolestiam nehýbať
viac než na začiatku, ale nie preto som tam bol. Cieľom bolo
naučiť sa meditovať a v tom som bol nulový. Sedelo na mňa
presne to, čo raz slávny mních-meditátor povedal Johnovi:
„Videl som sliepku, ako tri dni nehybne sedí na vajíčkach,
ale nikdy som nevidel osvietenú sliepku.“
Dni plynuli a John sa mi videl čoraz presvedčivejší.
Nebolo v ňom nič falošné, nijaké očakávanie. Bol to jedno-
duchý človek, ktorý veril, že pochopil dôležitú pravdu. Bol
laik, ktorý vykonával službu; tá služba nebola nevyhnutne
náboženská, ale duchovná.
Vchádzal a vychádzal z meditačnej terasy a vždy sa so
spojenými rukami na hrudi obracal k Budhovi: stačil len
náznak vďačnosti za to, že ukázal cestu, dharmu. Nebolo
v ňom ani stopy po do očí bijúcom fideizme ako u ostatných
obrátených.
Žeby bol on tou „vyššou osobou“, ktorú som mal
podľa mladého veštca z Kengtungu stretnúť? Zdá sa, že
fakty sa dokonale zhodujú s veštbou a keď John vo svojom
prejave pri západe slnka rozprával, ako ho na začiatku
v Thajsku nikto nechcel naučiť meditovať a ako napokon

498
v Rangúne našiel svojho veľkého učiteľa, pocítil som ľahké
zimomriavky. „Naučil som sa to od U Ba Khina,“ povedal.
Áno, rovnaké meno! „Musíš sa držať U Ba Khinovej metódy,“
povedal mladík z Kengtungu, „je najlepšia pre ľudí ako ty.“
Držal som sa jej!
U Ba Khin bol Barmčan. Narodil sa v roku 1899, vstúpil
do anglickej koloniálnej správy, urobil tam kariéru a v roku
1948, keď sa Barmský zväz stal nezávislým, ho vymenovali
za generálneho riaditeľa ministerstva financií. Ako oddaný
budhista sa od mladosti zaujímal o meditáciu a rozhodol sa
priviesť tieto duchovné prakti, ktoré si bonzovia po storočia
nechávali pre seba ako monopol, na dosah laikom. Buď sa
človek stal mníchom, alebo nemohol meditovať.
U Ba Khin začal robiť kurzy pre svojich zamestnancov
na ministerstve, neskôr v roku 1952 založil Medzinárodné
centrum meditácie v Rangúne. Keď v roku 1971 zomrel,
meditácia sa stala duchovným cvičením dostupným pre
kohokoľvek, tak ako to bolo pred dvetisícpäťsto rokmi za
čias Budhu. Jeho metóda spočívala v sústredení všetkého
úsilia do jedného desaťdňového kurzu, aby sa laik mohol
potom vrátiť do bežného života a pokračovať v medito-
vaní sám.
Podľa jedného z príbehov, ktoré John rozprával na od-
ľahčenie svojich prejavov pri západe slnka, prvým žiakom
U Ba Khina bol istý prednosta stanice. Počas svojich ciest do
vzdialenej oblasti Barmy išiel U Ba Khin vo nkcii inšpek-
tora železníc v sprievode zodpovedného za jedinú stanicu
v regióne vzdať úctu slávnemu mníchovi – pustovníkovi,
arhatovi, osvietenému človeku, ktorý sa venoval meditácii
uprostred lesa. Keď prišli na miesto, mníška im povedala,
že učiteľ je veľmi zaneprázdnený a nikoho neprijíma. „My
sme však prišli zďaleka a chceme ho len znova vidieť,“
povedal U Ba Khin. Na vrchu vysokého stĺpa bolo akési
hniezdo-chatrč z listov a bambusu, kde mních už niekoľko

499
dní meditoval. Roztvorili sa dvierka a z nich vyšiel najskôr
húf múch, potom arhatova hlava.
„Kam smeruješ?“ opýtal sa jednoducho mních.
„K nirváne,“ odvetil U Ba Khin.
„A ako sa k nej mieniš dostať?“
„Vďaka pochopeniu anicca.“
„Výborne. Nauč to teda aj ostatných,“ povedal arhat,
zatvoril dvierka a vrátil sa meditovať.
U Ba Khin nariadil prednostovi stanice, aby si sadol do
polohy lotosového kvetu a povedal mu, aby sa pri dýchaní
sústredil na bod, v ktorom sa dych dotýka pokož.
Vrátením meditácie na dosah všetkým jej vrátil život
a uľahčil jej rozšírenie na Západe. John patril k prvým U Ba
Khinovým žiakom a on mu dovolil vyučovať, predovšetkým
v Európe.
„Tak teda učiteľ, , ktorý poznáš Západ a neurazíš sa,“
povedal som mu v jeho bungalove, kde som mu mal poroz-
právať o svojich pokrokoch v meditovaní, v jedinom okami-
hu, keď som mohol prerušiť vznešené ticho, „neurazíš sa, ak
ti poviem, že počas týchto dní som nemeditoval ani minútu;
že namiesto toho, aby som sa sústredil na nos, moja myseľ
robila čokoľvek iné, od vymaľovania domu na vidieku po
plán na rozšírenie knižnice; namiesto toho, aby som myslel
na dýchanie, myslel som na to, o čom mám písať, a aké je
absurdné, že som tu. Keď vravíš, aby sme mysleli na „hrdlo“,
myslím na to, ako zvieram to tvoje, lebo ma nútiš k tejto
tortúre; keď hovoríš „nohy“, myslím na nohy pod sukňami
všetkých ajčaniek, ktoré sú vedľa mňa, ba aj na nohy tej
škaredej stareny v poslednom rade!“
John sa pobavene zasmial. „Nezúfaj si,“ povedal. „Aj to,
čo vravíš, je prchavé. Skončí to. Možno tvoja myseľ nebola
po celé stáročia pod kontrolou. A teraz odrazu očakávaš, že
ju budeš ovládať? V priebehu niekoľkých dní? Počkaj. Vydrž.
Spoznávaj naďalej anicca.“

500
 Pomyslenie, že „vo všetkých mojich predchádzajúcich
životoch“ sa moja myseľ nikdy neprecvičovala, ma naozaj
rozosmievalo. Avšak ktovie? Možno to tak aj bolo.
To, čo sa mi v budhizme vždy páčilo, je tolerancia,
absencia hriechu, neprítomnosť tej hluchej ťažoby, ktorú
si my ľudia zo Západu nesieme stále so sebou a ktorá nás
napokon viaže na našu civilizáciu: pocit viny. V budhistic-
kých krajinách nie je nikdy nič tak strašne hodné výčitiek,
nikto ti nikdy nič nevytýka, nikto ti nikdy nekáže ani sa
nesnaží poučovať ťa. Preto sú tieto krajiny také príjemné
a mnohí mladí cestujúci zo Západu, ktorí hľadajú slobodu,
sa tam cítia vo svojej koži.
Budhizmus nechá človeka na pokoji, nikdy od neho
nič nežiada, ani aby sa stal budhistom. Mnísi majú okrem
všetkých svojich zákazov – vrátane toho zaujímavého zá-
kazu chváliť sa pokrokmi v meditovaní – aj zákaz učiť
svoje náboženstvo tých, ktorí o to vyslovene nepožiadajú.
Budhizmus človeku nechá vždy to, čo chce. Vraví nám, aby
sme nezabíjali, ale všetci zabíjajú. A čo vrahovia? To je ich
vec. Reinkarnujú sa zle! Nikto sa tu teraz nesnaží súdiť. To
naozaj nie. To nám neprináleží. Preto charita nie je našou
morálnou povinnosťou. Naopak: pomoc chudobným im brá-
ni oslobodiť sa od zlej karmy, starostlivosť o malomocného
znamená brániť mu vo vykúpení cez utrpenie a následne
v lepšom znovuzrodení. Susedovi horí dom? Bude to mať
niečo spoločné s jeho predchádzajúcim životom!
Budhizmus, dokonca viac než náboženstvom je spô-
sobom života, je to interpretácia sveta z pohľadu vidieckej
spoločnosti, ktorá mala vždy blízko k prírode, a preto si
musí vysvetliť jej absolútnu krutosť. V prírode neexistuje
spravodlivosť, tam sa nikdy neskladajú úč . Tak prečo to
chceme od ľudí, ktorí sú tiež súčasťou prírody?
Budhizmus nemá dobyvateľské túžby, nie je misionár-
s a ani neloví duše. Chceš byť budhista? Nech sa páči. Tvoja

501
vec! Preto nikdy neučili meditovať a istotne nie je náhodou,
že za dnešné šírenie budhizmu vo svete – s výnimkou ti-
betského fenoménu – vďačíme predovšetkým obráteným
ľuďom zo Západu, ktorí nestratili svoj pôvodný inštinkt
križiakov a otvárajú strediská na šírenie tohto náboženstva
v rozličných krajinách.
Ak budhizmus berieme vážne a dovedieme ho do
extrémnych dôsledkov, je vo svojej podstate popretím ob-
čianskej spoločnosti a, samozrejme, pokroku. Ak je všetko
prechodné, ak nemôžeme ujsť pred zákonom príčiny a dô-
sledku a jediné vykúpenie spočíva v nadobudnutí ľaho-
stajnosti k životu, tak potom meditovaním vyjdeme zo
strašného kolobehu života a smrti, tak potom je všetko
irelevantné, všetko je zbytočné, všetko by sa malo zastaviť:
vízia obrovského pesimizmu s nihilistickými následkami.
Aká by to bola spoločnosť, ktorej členovia by uplatňo-
vali až do extrémnych dôsledkov tieto myšlien? Skutočná
budhistická spoločnosť by nemohla byť nehybná a neaktívna.
Taká spoločnosť, samozrejme, praktic nikdy neexistovala
a všet pokračovali v existencii vďaka obrovskej tolerancii:
nechali mníchov meditovať (väčšinou tých menej nadaných,
zatiaľ čo tí inteligentnejší sa venovali doktríne) a nechali
ľudí, aby „nadobudli zásluhy“ prostredníctvom donácií na
zachovanie kláštorov pri živote. Bežní smrteľníci žili naďalej
podľa prírody, kým bonzovia svojím príkladom pripomínali
všet cnosti, ktoré ostatní nemohli mať. Takto sa udržiavala
rovnováha a spoločnosť šla dopredu, pričom zabúdala na
pesimizmus.
V ťažkých hodinách meditácie som myslel na všetkých
ľudí zo Západu, s ktorými som sa počas roka zoznámil
a ktorí – ako vravia budhisti – sa „utiekali“ k dharme: Karma
Chang Choub, Holanďan Bikku a všetci meditátori, ktorí si
sedeli na nohách okolo mňa. Žeby som bol taký aj ja? Pred
dvadsiatimi rokmi som prišiel do Ázie v snahe pochopiť

502
Maa a Gándího a teraz som tu a snažím sa meditovať spolu
s bývalým agentom CIA a s generálom thajskej polície na
dôchodku! Ba dokonca neúspešne…

Prvá hodina meditovania ešte pred svitaním bola najkrajšia.

Svieži vietor privieval z údolia slabé vône, prechádzal terasou,
dotýkal sa trojuholníkových nehybných tiel ľudí zavinutých
v prikrývkach a mizol v ešte čiernom lese na kopci. John bol
vo svojej bielej prikrývke, ktorá mu zakrývala polovicu tváre,
povzbudzujúcou prítomnosťou. Generál pri jeho nohách bol
dôkazom, že meditovať bolo možné: nehýbal sa, ale svojím
spôsobom bol veľmi ďaleko. Posediač som sa dlho díval
na túto nemú scénu pokoja, skôr ako som zatvoril oči aj ja.
Zdalo sa mi, že táto skupina uvoľňuje obrovskú energiu a že
spoločné úsilie pozdvihovalo úsilie každého jedného.
Ôsmy deň ráno pozdvihlo aj to moje. Veľmi ma boleli
nohy, opäť som sa chcel poddať, ale odrazu utrpenie ustalo,
už som sa nebál bolesti, tá sa začala uvoľňovať až napokon
úplne zmizla. Dokázal som to. Myseľ už nebola opica,
ktorá preskakovala z jedného konára na druhý. Bola tam.
Bola moja. Pocítil som obrovskú radosť. Potom som začul
Johnove slová: „Nechaj to tak… Nechaj to tak… Na nič sa
neviaž… Po ničom netúž.“ Aj radosť z toho, že som skrotil
svoju myseľ, že som ovládol bolesť, bola prchavá, bola
anicca a nechal som ju odísť. Vrátil som sa k bodu, kde sa
dych dotýka pokož a videlo sa mi, že som rozdelený: myseľ
mimo mňa sa díva na telo zredukované na necitlivú kostru,
cez ňu som cítil, videl som pokovať ranný vánok. Tento
pocit som nikdy predtým nezažil. Počul som Johnov hlas,
ako povedal amen, počul som gong, ktorý ohlasoval raňaj,
ale zostal som ešte nehybne sedieť, akoby som stratil trochu
zo svojej ťažkej materiálnosti.
Nasledujúce hodiny neboli také pekné, ale čas už plynul
bez toho, aby som nedočkavo čakal na koniec. Meditovanie

503
už nebolo skúškou odolnosti voči hodinkám, sťaby som bol
pod vodou, až kým mi neprasknú pľúca. Meditovanie sa
stalo tým, čím malo byť: cvičením sústredenia. Mal som
dojem, že som sa niečo „naučil“, niečo ako plávanie alebo
čítanie. Teraz bol rad na mne. Nasadil som tomuto zvieraťu,
ktorým bola moja myseľ, opra ; mal som sa už len rozhod-
núť, ktorým smerom budeme cválať.
Využil som poludňajšiu prestávku a šiel som meditovať
na vrchol vodopádu. Po anapana som vstúpil do pokož,
stratil som sa v bunke a predo mnou sa otvorilo prázdno.
Prišli mi v ústre zlatisté obrazy tvárí ľudí, ktorých som
poznal: moja matka, môj otec, potom neznáme osoby… po-
tom nádherné farby. Dospel som k tomu!
Opäť som mal ohromné kŕče a ťažkosti, ale už som
vedel, že prejdú, že som schopný vrátiť sa k tej bráne a prejsť
ňou. Predovšetkým som však pochopil, aký veľkolepý je
John a jeho metóda: dospieť k myšlienke pominuteľnosti,
k vedomiu anicca, prostredníctvom bolesti navodenej ne-
hybnosťou. Keď som prijal, že aj bolesť je prechodná ako
všetko ostatné, urobil som veľký krok.
Tá skúsenosť ma utvrdila v mojej hypotéze: výhradná
viera vo vedu nás ľudí zo Západu odstavila od zaujímavého
poznania. Vydali sme sa po diaľnici vedeckého poznania
a zabudli sme na všet ostatné ces , o ktorých sme aj my
kedysi vedeli. Tu bol dôkaz: bolesť nie je len
zický feno-
mén, ktorý treba dostať pod kontrolu nejakou tabletkou.
Trénovaním mysle sa dalo dospieť k rovnakému výsledku.
Bola azda toto odpoveď na Leopoldovu otázku? Žeby
toto opätovné osvojenie si používania mysle bolo niečím, čo
som si mal zbaliť do kufra, aby som jedného dňa po návrate
do Európy nerozprával len staré námornícke príbehy?
Posledná hodina meditovania bola venovaná praktizova-
niu „láskavej milo “. Zámer spočíval v tom, že na konci kurzu
sa s pokojnou a čistou mysľou obrátime ku všetkým ostatným

504
 bytostiam, aby sme sa s nimi podelili o zásluhy nadobudnuté
týmito praktikami. Bol to hymnus lás a John ho ukončil
čítaním nádherného listu svätého apoštola Pavla Korinťanom:
„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lás
by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cim-
bal. A keby som mal dar proroctva a poznal všet tajomstvá
a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som
vrchy prenášal, a lás by som nemal, ničím by som nebol…“
A nič k tomu nedodalo ani dvadsať storočí filozofie.
Potom sme recitovali dlhý zoznam osôb, ktorým patrili
naše poďakovania a časť „zásluh“ za to, že prispeli k tomuto
kurzu. Bola medzi nimi aj vlastníčka niektorých najznámej-
ších massage-parlours v Bangkoku, ktorá nám zabezpečila
všet vegetariánske jedlá. Aj takéto je ajsko!
Oslobodili nás od sľubov a záväzku vznešeného ticha.
Večer nás čakala večera – nie vegetariánska a s vínom – na
oslavu ukončenia pobytu v ústraní a aby sa účastníci mohli
porozprávať a spoznať sa. Nebolo to, samozrejme, to, čo som
chcel! Vzal som si ruksak a ušiel som preč.

Dom Daniela Reida sa nachádzal hodinu a pol ces autom

z Pong Yeangu a prišiel som tam pri západe slnka. Nád-
herný, postavený v starom thajskom štýle, celý z dreva, na
brehu rie, s veľkou terasou s výhľadom na vodu. Dan
študoval čínštinu v Berkley, prežil pätnásť rokov v Taiwane,
naučil sa tchai-ťi, kung- a poznal rozličné náboženstvá
od taoizmu po lamaizmus. Aj Dan je človek hľadajúci. Je
presvedčený, že v čínskej a tibetskej minulosti je pozna-
nie, ktoré sa stratilo, a on využíva svoju ohromnú znalosť
jazyka ako kľúč na otvorenie tohto zabudnutého trezoru.
Napísal knihy o taoistických metódach udržania zdravia,
sexuálnej aktivi a dlhovekosti. Jeho manželka Yuki sa
zaoberá aj vedami čínskeho okultizmu a rovnako ako Dan
je veľkou meditátorkou.

505
 Večera pozostávala z troch odlišných druhov ryže
a maličkých varených polypov. Boli to prvé „bytosti“, ktoré
som opäť videl na tanieri a vzbudzovali vo mne istý odpor.
Hovorili sme o drahokamoch a kameňoch, ktoré ak
človek nosí, majú priťahovať energiu a odrážať nebezpe-
čenstvo. Yuki povedala, že verí v odhmotnenie niektorých
predmetov. Rozprávala o tom, keď jej ešte ako malej jedna
žena nasilu navliekla na ruku dva zlaté náram a pritom jej
ohla kosti. Jedného dňa sa zobudila a jeden z tých náramkov
odrazu nemala. Nebolo možné, aby sa jej zvliekol. Hľadali
ho všade, no nevedeli ho nájsť. Jediným vysvetlením bolo,
že sa odhmotnil. Stal sa energiou. Yuki povedala, že staré
čínske príbehy sú plné takýchto prípadov.
Dan písal knihu o čínskej kuchyni a rozprával o tom,
ako strávil jeden večer v novej, výnimočnej reštaurácii
v Kantone. Stoly boli rozmiestnené na troch poschodiach
okolo obrovskej železnej klietky, v ktorej boli na roz-
ličných miestach vystavené rôzne zvieratá na jedenie:
psy, hady, opice, medvede a ďalšie „špeciality“. Boli tam
opice, ktorým chýbali ruky, pretože jeden zákazník si
prial len dlane. Ranu vypálili žeravým železom a opicu
zatvorili späť do klietky, kde vrieskala a čakala, kým jej
ďalší zákazník bude chcieť zaživa zjesť mozog. Kuchári
v bielych rovnošatách vchádzali a vychádzali z kliet-
ky s kusmi, ktoré si ľudia objednali, a keďže tie úbohé
zvieratá pochopili, aký bude ich osud, vždy keď sa blížil
niekto v bielom oblečení, napríklad len preto, že šiel na
záchod, začali kričať ako posadnuté.
„V ďalšom živote,“ povedal som, „budú v tej reštaurácii
opice kuchármi a kuchári opicami.“
„Vidíš, vidíš,“ odvetil Dan. „Zostal si človekom zo Západu
a kresťanom; potrebuješ veriť, že niekde existuje spravodli-
vosť. Pre budhistu to tak nie je.“ Musel som priznať, že desať
dní meditovania mi túžbu po zúčtovaní so „zlými“ neodňalo.

506
 Vyspal som sa veľmi dobre na terase. Zobudil som sa
bez gongu o piatej, šiel som zapáliť tri vonné čin do
izby Budhov a obrátený k rieke som vyše hodiny meditoval.
Cítil som sa výborne, silný a očistený. Tých desať dní
ticha, abstinencie a úsilia ma akoby spevnili a zbavili záhy-
bov. Bol dvadsia tretí január a podľa čínskeho kalendára
zostávali ešte dva týždne do skutočného ukončenia roka
1993, teda môjho roka bez lietania; ja som však pocítil
obrovskú chuť utvrdiť sa vo svojom florentskom pôvode,
vziať svoj osud do vlastných rúk a postaviť sa tomu zákazu,
s ktorým som trinásť mesiacov žil.
Na raňajkách som oznámil, že sa do Bangkoku vrátim
lietadlom.
„Máš pravdu,“ povedala Yuki. „Dnes je pre teba mimo-
riadne priaznivý deň.“ Vstala, šla meditovať do izby Budhov
a uvidela moje tri vonné čin. Z toho, ako z nich spadol
popol, prečítala moju budúcnosť. „Nemáš nijaký problém.
Naozaj, nijaký problém,“ pokračovala. A potešila ma. Veril
som teda v správy z popola? A prečo nie!
Bola nedeľa a bez rezervácie nebolo ani na mnohých
linkách ľahké nájsť miesto z Čiang Mai do Bangkoku. Čakal
som na letisku celé hodiny. Potom ma konečne zavolali na
let TG 119. Žeby to bolo dobré číslo? Sám seba som sa opýtal
akoby zo zvyku.
Všetko sa zrazu vrátilo do normálu: hudba, bezpeč-
nostné pásy, odlet, anonymita pasažierov. Zatvoril som oči,
myslel som na bod, v ktorom sa môj dych dotýka pokož,
a ďalej som poznával anicca, až kým som nepocítil, že sa
kolesá dotýkajú letiskovej dráhy v Bangkoku.
Spomenul som si – povedal to generál v jednom z pre-
javov pri západe slnka –, že ak človek zomrie počas me-
ditovania a v tom poslednom okamihu je myseľ pokojná,
reinkarnácia sa uskutoční na mieste obrovského pokoja.
O tú príležitosť som prišiel.

507
A čo teraz?

Vrátil som sa do Turtle House, pretože náš pes Baolì

umieral. Zdalo sa, že na mňa čaká, aby sme ten posledný
beh absolvovali spoločne. Bol nepokojný, triasol sa, kňučal.
Keď som naňho položil ruku, upokojil sa. Strávil som tak
celú noc, potom ďalšiu odháňaním komárov, ktoré dobie-
dzali do jeho prázdnych očí. Bolo mi ťažko dívať sa, ako
trpí, a spomenul som si na Prozac. Ak jedna tabletka mala
psychic pozdvihnúť mňa, celá krabička by istotne pomohla
Baolìmu! Dal som mu ich s trochou mlieka. A tak sa aj
tá magická rezerva, ktorá vždy so mnou cestovala spolu
s ostatnými amuletmi a mala ma chrániť v prípade potreby,
zrazu ukázala ako veľmi užitočná.
Baolìho sme pochovali v záhrade, pri nohách sochy
boha Ganéšu a v tieni bambusu. Personál Turtle House
a strážnici prišli hodiť do jamy kve a zasunúť do čerstvej
zeme niekoľko vonných činiek. S tým psom odchádzala
aj veľká konštanta túlavého života rodiny: trinásť rokov,
z Hongkongu do Číny, do Japonska, do ajska.
Ktovie do akého tela sa reinkarnoval? Možno do tela ne-
jakej vyššej bytosti, možno jednej z tých, ktorá, ako vravieval
policajný generál-meditátor, po viacerých dobre prežitých
životoch dôjde až na prah nirvány, má do nej vstúpiť, ale
potom sa vráti dole, aby prežila ešte jeden život. Posledný.
Šťastnú cestu, Baolì!
A čo ja? Kam pôjdem ja? Čo si vymyslím teraz, keď sa
už nemusím vyhýbať lietadlám? Ďalšia dobrá príležitosť sa
ešte istotne dostaví. Život je ich plný.

508
 Počul som, že v Indii, neďaleko Madrasu, sa nachádza
chrám, v ktorého útrobách jeden slávny mudrc pred tritisíc
rokmi na palmové lis napísal život a smrť všetkých ľudí
všetkých čias, minulých aj budúcich. Človek dôjde a v ústre
mu vraj príde mních, ktorý povie: „Čakali sme ťa.“ Odniekiaľ
vytiahne jeden z tých zažltnutých listov so všetkým, čo sa
už stalo, a so všetkým, čo sa návštevníkovi ešte stane.
Keď pôjdem žiť do Indie, vyhľadám ten chrám. Človek
je napokon vždy na svoj osud zvedavý.

509
Tiziano Terzani
Povedal mi veštec

Copyright © 1995 Tiziano Terzani

Published by arrangement with The Italian Literary Agency

Z talianskeho originálu Un indovino mi disse (Longanesi & C., Milano 1995)

Preklad: Alexandra Lenzi Kučmová

Redakcia a jazyková úprava textu: Adela Ismail Gabríková
Obálka, sadzba a grafická úprava: Ivan Galdík

Použité písma: Strike, GT America, GT Sectra

Vytlačila spoločnosť Finidr s. r. o.

Vydalo Vydavateľstvo Absynt v roku 2019

ako svoju 91. publikáciu

Vydavateľstvo Absynt s. r. o.
Moyzesova 925/53, 010 01 Žilina

vydavateľstvo@absynt.sk
www.absynt.sk

ISBN 978-80-8203-111-2