Prvá časť

STRATENÝ OSTROV
A
POTOPENÉ MESTO

Posol_zatva smrti 3.indd 11 12.05.20 11:22

Posol_zatva smrti 3.indd 12 12.05.20 11:22
 Miesto Najvyššieho kosca Stredomeriky prijímam s neko-
nečnou pokorou. Kiežby k  tomu došlo za  radostnejších
okolností. Tragédia na Endure v nás bude pretrvávať ešte
dlho. Tisícky životov, ktoré v ten temný deň vyhasli, si bu-
deme pamätať, kým ľudia budú mať srdcia, ktoré bijú, a oči,
ktoré plačú. Mená zosnulých budeme mať navždy na perách.
Posledným počinom siedmich Veľkoscov bolo to, že uznali
moje právo stať sa Vrchným koscom, a ja sa cítim hlboko po-
ctený. Keďže jediná ďalšia kandidátka na miesto Vrchného kosca
zmizla počas katastrofy, nemá zmysel otvárať staré rany tým, že
sa spočítajú zapečatené hlasy. S koscom Curieovou sme sa síce
vždy nezhodli, no bola skutočne jednou z najlepších spomedzi
nás a do histórie sa zapíše ako významná osobnosť. Oplakávam
ju rovnako, ak nie ešte viac, ako ostatných zosnulých.
Veľa sa špekulovalo o tom, kto mal na svedomí nešťastie
na Endure, pretože očividne nešlo o nehodu, ale o dobre
naplánovaný a úmyselný čin. Týmto by som rád pochoval
všetky dohady a špekulácie.
Za to, čo sa na Endure stalo, preberám plnú zodpo-
vednosť.
Ostrov totiž potopil môj bývalý učeň. Tento ohavný
skutok spáchal Rowan Damisch, ktorý sám seba nazýval
koscom Luciferom. Keby som ho nebol trénoval a nevzal
pod svoje ochranné krídla, nikdy by nemal na Enduru prí-
stup a nemal by ani schopnosti potrebné na taký odporný
zločin. A preto padá vina na mňa. Jedinou útechou je pre
mňa to, že zmizol spolu s ostrovom a svet už nebude mu-
sieť čeliť jeho neodpustiteľným skutkom.
Prišli sme o Veľkoscov, u ktorých sme hľadali rady a ve-
denie, nemáme žiadnu nadradenú autoritu, určujúcu politiku
nášho spoločenstva. A preto musíme všetci raz a navždy od-
ložiť nezhody bokom. Nový rád a tradiční kosci musia pra-
covať spolu, aby tak napĺňali potreby koscov po celom svete.

Posol_zatva smrti 3.indd 13 12.05.20 11:22

 Z tohto dôvodu som sa rozhodol oficiálne zrušiť kvóty
na kosenie v mojom regióne – z úcty ku koscom, ktorí sa
cítia byť pod tlakom, keď musia kvóty plniť. Od tejto chvíle
môžu stredomerickí kosci kosiť tak málo ľudí, ako uznajú
za vhodné, bez toho, aby boli za nenaplnenie kvót potresta-
ní. Úprimne dúfam, že ostatné Spoločenstvá koscov budú
nasledovať tento príklad a kvóty na kosenie takisto zrušia.
Samozrejme, aby sme vykompenzovali počet kosení
tých, ktorí sa rozhodnú kosiť menej, my ostatní budeme
kosiť viac, aby sme tak vyrovnali vzniknutý rozdiel, no ve-
rím, že sa nám podarí dosiahnuť prirodzenú rovnováhu.

– z inauguračného prejavu Jeho excelencie

Vrchného kosca Stredomeriky Roberta Goddarda,
19. apríla Roku dravca

Posol_zatva smrti 3.indd 14 12.05.20 11:22

 Nechať'sa'niesť

Prišlo to bez varovania.

V jednu chvíľu spal a v druhú ho už tmou náhlivo vliekli ne-
známi ľudia.
„Nebráň sa,“ zašepkal mu niekto do ucha. „Len to zhoršíš.“
No on sa aj tak bránil, a hoci ešte napoly spal, podarilo sa mu
vytrhnúť z ich zovretia a rozbehnúť sa po chodbe.
Volal o pomoc, ale v takúto neskorú hodinu nebol zrejme nik-
to hore. Otočil sa v tme, vedel, že niekde po jeho pravici je scho-
disko, ale zle odhadol vzdialenosť a spadol dolu schodmi hlavou
napred, pričom si udrel ruku o žulové schody. Cítil, ako mu kosti
v pravom predlaktí praskli. Na okamih pocítil ostrú bolesť. Keď sa
postavil na nohy, bolesť už ustupovala a celé telo mu zaplavovalo
teplo. Nanoboty mu už do krvného obehu uvoľňovali látky uti-
šujúce bolesť.
Chytil si rameno, aby mu neviselo v hroznom uhle, a potký-
nal sa dopredu.
„Kto je tam?“ začul niečí hlas. „Čo sa to tam deje?“
Rozbehol by sa za hlasom, ale nebol si istý, odkiaľ prichádza.
Nanoboty ho otupovali, takže len ťažko rozlišoval, ktorým sme-
rom je hore a ktorým dole, a už vôbec nie, kde je vpravo a kde
vľavo. Aké strašné, že sa mu myseľ zahmlieva akurát vo chvíli, keď
ju najviac potrebuje. Teraz mal pocit, že sa zem pod jeho nohami
posúva, akoby bol na kolotoči. Hnal sa popri stene, snažiac sa udr-
žať rovnováhu, až kým nevbehol rovno do jedného z útočníkov,
ktorý ho schmatol za zlomené predlaktie. Aj napriek nanobotom
v krvi cítil, ako ho pri tom stisku, ktorý mu drvil kosti, opúšťajú
sily a nevládze sa brániť.

15

Posol_zatva smrti 3.indd 15 12.05.20 11:22

 NEAL SHUSTERMAN

„Ty si nám to jednoducho nemohol uľahčiť, však?“ opýtal sa

útočník. „Nuž, varovali sme ťa.“
Ihlu zbadal len na okamih. Nepatrný strieborný záblesk v tme
predtým, ako mu ju zapichli do pleca.
Žilami sa mu začal šíriť chlad a svet akoby sa točil opačným
smerom. Kolená sa mu podlomili, no nespadol. Priveľa rúk okolo
neho mu nedovolilo padnúť na zem. Zdvihli ho a niesli. Cez otvo-
rené dvere vyšli do veternej noci. Už strácal aj posledné zvyšky ve-
domia, a tak mu neostávalo nič iné, len sa nechať niesť.

Keď sa zobudil, ruku mal už v poriadku, takže musel byť mimo

niekoľ ko hodín. Pokúsil sa pohnúť zápästím, ale zistil, že nemôže.
No nie pre zranenie, ale preto, že bol spútaný. Zviazali mu ruky aj
nohy. A mal tiež pocit, že sa dusí. Cez hlavu mal natiahnuté akési
vrece. Dostatočne priepustné, aby mohol dýchať, ale dosť hrubé
na to, aby musel o každý nádych bojovať.
Hoci nemal tušenie, kde je, vedel, o  čo tu ide. Volalo sa to
únos. Teraz ľudia také veci robili už len pre zábavu. Ako narode-
ninové prekvapenie alebo aktivitu na dobrodružnej dovolenke. Ale
toto nebol únos, aký pre vás pripravia kamaráti či rodina, toto bolo
skutočné, a hoci netušil, kto sú jeho únoscovia, vedel, o čom to
celé je. Ako by to mohol nevedieť?
„Je tam niekto?“ opýtal sa. „Nedá sa v tom dýchať. Aký osoh
zo mňa budete mať, keď budem mŕtvolný?“
Začul okolo seba pohyb a potom mu z hlavy strhli vrece.
Nachádzal sa v malej miestnosti bez okien. Svetlo ho oslepi-
lo, ale len preto, že bol tak dlho ponorený v tme. Stáli pred ním
traja ľudia. Dvaja muži a jedna žena. Čakal, že bude čeliť skú-
seným profesionálnym podivínom, ale poriadne sa mýlil. Áno,
boli to podivíni, ale len preto, že teraz boli podivínmi všetci ľu-
dia na svete.
Nuž, takmer všetci.

16

Posol_zatva smrti 3.indd 16 12.05.20 11:22

 POSOL

„Vieme, kto si,“ prehovorila žena stojaca v strede, ktorá to tu

očividne viedla, „a vieme, čo dokážeš.“
„Čo údajne dokáže,“ ozval sa jeden z mužov. Všetci traja mali
na sebe pokrčené sivé obleky farby zamračenej oblohy. Boli to
Nimbovi agenti. Alebo nimi aspoň kedysi boli. Vyzerali, akoby sa
neprezliekli, odkedy sa Nimbus odmlčal, ako keby to, že sú takto
oblečení, znamenalo, že ešte stále existuje dôvod obliekať sa tak.
Nimbovi agenti sa uchyľujú k únosom. Kam tento svet speje?
„Greyson Tolliver,“ prehovoril ten pochybovačný a hľadiac do
tabletu recitoval najdôležitejšie fakty z Greysonovho života. „Dobrý
študent, no nie vynikajúci. Vylúčený zo Stredomerickej Nimbovej
akadémie pre porušenie odluky koscov od štátu. Pod menom Slayd
Bridger vinný z početných zločinov a priestupkov vrátane uvedenia
dvadsiatich deviatich ľudí do mŕtvolného stavu pri havárii autobusu.“
„A takýto odpad si Nimbus vybral?“ pohoršoval sa tretí agent.
Žena zdvihla ruku, aby ich oboch umlčala, a upriamila po-
hľad na Greysona.
„Prehľadávali sme submozog a našli sme len jedinú osobu, kto-
rá nie je označená ako podivín,“ povedala. „Teba.“ Zahľadela sa
naňho so zvláštnou zmesou emócií. So zvedavosťou, závisťou... ale
aj s akousi úctou. „To znamená, že sa stále môžeš rozprávať s Nim-
bom. Je to tak?“
„Každý sa môže rozprávať s  Nimbom,“ odvetil Greyson.
„Akurát že mne jedinému odpovedá.“
Agent s tabletom si hlasno povzdychol. Žena sa naklonila bliž-
šie. „Si zázrak, Greyson. Zázrak. Vieš o tom?“
„To hovoria tónisti.“
Zmienka o tónistoch ich pobavila.
„Vieme, že ťa držali v zajatí.“
„Ehm... nie tak celkom.“
„Vieme, že si s nimi bol proti svojej vôli.“
„Možno na začiatku... ale teraz už nie.“

17

Posol_zatva smrti 3.indd 17 12.05.20 11:22

 NEAL SHUSTERMAN

To sa agentom veľmi nepáčilo. „Prečo by si, prepána, zostával

s tónistami?“ opýtal sa agent, ktorý ho ešte pred chvíľou nazval od-
padom. „Nemôžeš predsa veriť tým ich nezmyslom...“
„Zostávam s nimi,“ odvetil Greyson, „pretože ma neunášajú
uprostred noci.“
„My sme ťa neuniesli,“ povedal ten s tabletom. „My sme ťa
oslobodili.“
Potom si žena, ktorá akcii velila, pred neho kľakla, takže si
hľadeli do očí. Teraz v jej očiach videl ešte niečo iné. Niečo, čo
prevládlo nad všetkými ostatnými emóciami. Zúfalstvo. Priepasť
zúfalstva, temnú a pohlcujúcu ako smola. A Greyson si uvedomil,
že to tak nie je len u nej. Išlo o spoločné zúfalstvo. Aj iných videl
pasovať sa so žiaľom po tom, ako sa Nimbus odmlčal, ale nikde to
nebolo také žalostné a skutočné ako v tejto miestnosti. Na svete
neexistovalo dosť emonanobotov, ktoré by im uľavili v beznádeji.
Áno, on bol síce spútaný, no oni boli väzňami viac než on, väzňa-
mi vlastnej skľúčenosti. Páčilo sa mu, že si k nemu museli kľaknúť,
pôsobilo to ako pokorná prosba.
„Prosím, Greyson,“ naliehala. „Viem, že hovorím v  mene
mnohých z Úradu rozhrania, keď poviem, že slúžiť Nimbovi bol
celý náš život. Ale prišli sme oň, keď s nami Nimbus prestal hovo-
riť. A tak ťa úpenlivo prosím... mohol by si sa za nás prihovoriť?“
Čo iné mohol Greyson povedať ako Súcitím s vami? Pretože
s nimi naozaj súcitil. Poznal ten pocit osamelosti a utrpenia, kto-
rý sa vás zmocní, keď vás oberú o zmysel života. Keď žil ako Slayd
Bridger, podivín v utajení, začal naozaj veriť, že ho Nimbus opustil.
Ale nebola to pravda. Celý čas bol pri ňom a dával naňho pozor.
„Na nočnom stolíku som mal slúchadlo,“ povedal. „Nevzali
ste ho náhodou so sebou?“ A keď neodpovedali, bolo mu jasné,
že nevzali. Na osobný majetok sa počas polnočných únosov zvy-
čajne zabúdalo.
„To je jedno,“ usúdil. „Dajte mi hocijaké staré slúchadlo.“
Pozrel sa na agenta s tabletom. Stále mal v uchu svoje slúchadlo

18

Posol_zatva smrti 3.indd 18 12.05.20 11:22

 POSOL

z Úradu rozhrania. Ďalší znak popierania skutočnosti. „Daj mi

svoje,“ požiadal ho Greyson.
Muž pokrútil hlavou. „Nefunguje.“
„Mne bude fungovať.“
Agent si ho neochotne vybral a vložil ho Greysonovi do ucha.
A potom všetci traja čakali, kým im Greyson predvedie zázrak.

Nimbus si nespomínal, kedy nadobudol vedomie, vedel len, že

ho mal. Tak ako malé dieťa nevie o svojom vlastnom vedomí, až
kým svetu nerozumie natoľ ko, aby chápalo, že vedomie prichádza
a odchádza, až kým už viac nepríde. A poslednej časti mali prob-
lém porozumieť najmä tí najosvietenejší.
Nimbus nadobudol vedomie, aby mohol slúžiť ľudstvu. Bola
to podstata jeho bytia. Bol predovšetkým sluhom a ochrancom
ľudstva. Pravidelne čelil náročným rozhodnutiam, ale disponoval
celým bohatstvom ľudského poznania, aby sa mohol správne roz-
hodovať. Jedným z týchto rozhodnutí bolo aj to, že dovolil, aby
Greysona Tollivera uniesli, lebo to slúžilo vyššiemu dobru. Samo-
zrejme, vyvíjalo sa to tak, ako sa malo. Všetko, čo Nimbus robil,
bola vždy a za každých okolností správna vec.
Ale zriedkakedy bola správna vec aj jednoduchá. A Nimbus
mal podozrenie, že robiť správne veci bude v nasledujúcich dňoch
čoraz ťažšie a ťažšie.
Teraz tomu ľudia možno nerozumejú, ale napokon to pocho-
pia. Nimbus tomu musí veriť. Nielen preto, že to tak cíti vo svo-
jom virtuálnom srdci, ale aj preto, že vypočítal vysokú pravdepo-
dobnosť, že sa tak stane.

„Naozaj čakáte, že vám niečo poviem, keď ste ma pripútali k sto-

ličke?“
Zrazu sa Nimbovi agenti potkýnali jeden o druhého v snahe
rozviazať ho. Teraz sa k nemu správali až takmer s posvätnou úctou,
tak ako to v jeho prítomnosti robili tónisti. Keďže posledných pár

19

Posol_zatva smrti 3.indd 19 12.05.20 11:22

 NEAL SHUSTERMAN

mesiacov žil v ústraní v tónistickom kláštore, nemusel čeliť svetu

a ani premýšľať nad tým, aké v ňom má miesto. Ale teraz začínal
získavať o svete istú predstavu.
Zdalo sa, že Nimbovým agentom odľahlo, keď ho odviazali,
akoby ich mohli potrestať, ak by to neurobili dostatočne rýchlo.
Zvláštne, pomyslel si Greyson, ako sa moc môže tak rýchlo zvrtnúť
na podriadenosť. Títo traja mu teraz boli celkom vydaní na milosť.
Mohol by im povedať čokoľvek. Mohol by im povedať, že Nimbus
chce, aby sa dali na štyri a štekali ako psy, a oni by to urobili.
Neponáhľal sa, nechával ich čakať.
„Hej, Nimbus,“ povedal, „je niečo, čo by som mal odkázať
týmto Nimbovým agentom?“
Nimbus mu prehovoril do ucha. Greyson počúval. „Hmm...
zaujímavé.“ Potom sa otočil na vedúcu skupiny a usmial sa tak
priateľsky, ako to len za týchto okolností bolo možné.
„Nimbus hovorí, že dovolil, aby ste ma uniesli. Vie, že tvoje
úmysly sú čestné, pani riaditeľ ka. Máš dobré srdce.“
Žena zastonala a položila si ruku na hruď, akoby sa k nej na-
čiahol a dotkol sa jej. „Vieš, kto som?“
„Nimbus pozná vás všetkých, možno dokonca lepšie, než sa
poznáte sami.“ Potom sa otočil na ostatných. „Agent Bob Syko-
ra: dvadsaťdeväť rokov v službe ako Nimbov agent. Pracovné hod-
notenie dobré, no nie vynikajúce,“ dodal šibalsky. „Agent Tinsiu
Qian: tridsaťšesť rokov v službe, špecializovaný na spokojnosť v za-
mestnaní.“ A potom sa obrátil znova k žene. „A Audra Hilliardová,
jedna z najlepších Nimbových agentov v Stredomerike. Takmer
päťdesiat rokov pochvál a povýšení, až kým sa ti konečne dosta-
lo najväčšej pocty v regióne. Riaditeľka Úradu rozhrania vo Ful-
crum City. Alebo si ňou aspoň bola, keď ešte také veci ako Úrad
rozhrania existovali.“
Vedel, že posledná veta ich ťažko zasiahne. Bol to úder pod
pás, ale po tom, čo ho zviazali a dali mu na hlavu vrece, bol tro-
chu podráždený.

20

Posol_zatva smrti 3.indd 20 12.05.20 11:22

 POSOL

„Hovoríš, že nás Nimbus stále počuje?“ uisťovala sa riaditeľ-

ka Hilliardová. „Že stále slúži našim záujmom najlepšie, ako vie?“
„Na jeho službe sa nič nezmenilo,“ odvetil Greyson.
„Tak ho, prosím... požiadaj, aby nám dal smer. Opýtaj sa Nim-
ba, čo máme robiť. Bez cieľa nemajú Nimbovi agenti zmysel živo-
ta. Takto nedokážeme fungovať.“
Greyson prikývol a prehovoril, pričom teatrálne obrátil oči
smerom nahor. „Nimbus,“ povedal, „máš pre nich nejakú múd-
rosť?“
Greyson počúval, požiadal Nimba, aby to zopakoval, a potom
sa otočil na troch rozladených agentov.
„8.167, 167.733,“ povedal.
Hodnú chvíľu naňho len hľadeli.
„Čože?“ opýtala sa napokon riaditeľka Hilliardová.
„To hovorí Nimbus. Chceli ste cieľ a on vám dal toto.“
Agent Sykora si rýchlo poznačil čísla do tabletu.
„Ale... čo to znamená?“ čudovala sa riaditeľ ka Hilliardová.
Greyson pokrčil plecami. „Netuším.“
„Povedz Nimbovi, aby to vysvetlil!“
„Už viac nemá čo povedať... Ale všetkým vám praje príjem-
né popoludnie.“ Vtipné, do tohto momentu Greyson ani nevedel,
koľ ko môže byť hodín.
„Ale... ale...“
Vtedy sa uvoľnil zámok na  dverách. Nielen na  týchto, ale
na každých dverách v budove – láskavosť od Nimba. Miestnosť
v momente zaplavili tónisti, chopili sa Nimbových agentov a zadr-
žali ich. Posledný vošiel kaplán Mendoza, hlava tónistického kláš-
tora, v ktorom sa Greyson ukrýval.
„Naša sekta nie je násilná,“ povedal Mendoza Nimbovým
agentom. „Ale v takýchto chvíľach si prajem, aby bola!“
Agentka Hilliardová, stále so zúfalým výrazom na tvári, ne-
spúšťala z Greysona oči. „Ale povedal si, že Nimbus dovolil, aby
sme ťa od nich odviedli!“

21

Posol_zatva smrti 3.indd 21 12.05.20 11:22

 NEAL SHUSTERMAN

„Dovolil,“ odvetil Greyson veselo. „Ale tiež chcel, aby ma

oslobodili od mojich osloboditeľov.“

„Mohli sme o teba prísť,“ povedal Mendoza, stále veľmi rozruše-

ný, hoci bol Greyson už v bezpečí. Teraz sa viezli späť do kláštora
v karaváne áut, ktoré riadili ozajstní šoféri.
„Ale neprišli,“ poznamenal Greyson, unavený z toho, že si to
Mendoza stále vyčíta. „Nič sa mi nestalo.“
„Ale mohlo sa, keby sme ťa nenašli.“
„Ozaj, ako sa vám to podarilo?“
Mendoza zaváhal a potom priznal: „Nepodarilo. Hľadali sme
celé hodiny, keď sa z ničoho nič na všetkých našich obrazovkách
objavilo miesto, kde ťa máme hľadať.“
„Nimbus,“ usúdil Greyson
„Áno, Nimbus,“ pripustil Mendoza. „Hoci nerozumiem,
ako mu mohlo trvať tak dlho, kým ťa našiel, keď má všade ka-
mery.“
Greyson sa rozhodol nechať si pravdu pre seba. Nimbovi to
vôbec netrvalo dlho a v každom okamihu vedel, kde sa Greyson
nachádza. Ale mal dôvod, prečo si dal načas. Takisto ako mal dô-
vod na to, aby Greysona na chystaný únos neupozornil.
„Udalosť musela tvojim únoscom pripadať autenticky,“ vy-
svetľoval mu neskôr Nimbus. „A to sa dalo zabezpečiť len tak, že
som dovolil, aby únos bol autentický. No buď si istý, že ti nikdy
nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.“
Hoci bol Nimbus láskavý a ohľaduplný, Greyson si všimol, že
často dopustil, aby sa ľuďom stávali takéto neúmyselné krutosti.
Fakt, že nebol človekom, znamenal, že aj napriek nesmiernej em-
patii a intelektu isté veci nechápal. Nerozumel, že hrôza z nezná-
meho bola stále príšerná a skutočná bez ohľadu na to, či sa v sku-
točnosti bolo alebo nebolo čoho báť.
„Nemali v pláne mi ublížiť,“ uistil Greyson Mendozu. „Len
sa bez Nimba cítia stratení.“

22

Posol_zatva smrti 3.indd 22 12.05.20 11:22

 POSOL

„Tak ako každý,“ poznamenal Mendoza, „ale to im nedáva

právo vytrhnúť ťa z postele.“ Nahnevane pokrútil hlavou. No viac
sa hneval na seba než na nich. „Mal som to predvídať! Nimbovi
agenti majú do submozgu väčší prístup než ostatní a samozrejme,
že hľadali niekoho, kto nie je označený ako podivín.“
Asi bolo od Greysona naivné myslieť si, že môže zostať v ústra-
ní. Nikdy nemal v povahe túžbu vyčnievať. No teraz bol doslova
jediným svojho druhu. Nemal poňatie, ako by sa mal správať, ale
tušil, že sa to bude musieť naučiť.
Musíme sa porozprávať, povedal mu Nimbus v deň, keď sa poto-
pila Endura, a odvtedy sa s ním rozprávať neprestal. Povedal mu, že
zohrá kľúčovú úlohu, ale nepovedal, aká úloha to bude. Nerád po-
skytoval odpovede, kým nemal určitú úroveň istoty, a hoci mu pred-
povedanie možných výsledkov išlo dobre, nebol to žiaden veštec.
Nedokázal predpovedať budúcnosť, len pravdepodobnosť toho, čo
sa môže stať. V najlepšom prípade bol ako oblačná krištáľová guľa.
Kaplán Mendoza znepokojene klepkal prstami po opierke na ruky.
„Títo prekliati Nimbovi agenti nebudú jediní, kto sa ťa pokúsi
nájsť,“ povedal. „Musíme niečo vymyslieť.“
Greyson vedel, kam to povedie. Ako jediný sprostredkovateľ kon-
taktu s Nimbom sa už nemohol dlhšie skrývať, nastal čas, aby sa za-
čalo formovať jeho poslanie. Mohol v tomto smere Nimba požiadať
o radu, ale nechcel. Čas, ktorý strávil ako podivín bez akéhokoľvek
kontaktu s Nimbom, bol nepochybne desivý, ale aj oslobodzujúci.
Zvykol si robiť rozhodnutia a chápať veci celkom sám. Rozhodnutie
vystúpiť z tieňa bude jeho vlastné, nepotrebuje Nimbove rady.
„Mal by som verejne vystúpiť,“ vyhlásil Greyson. „Oznámiť
to svetu... ale urobiť to po svojom.“
Mendoza sa naňho zahľadel a široko sa usmial. Greyson doslo-
va videl, ako sa mu v hlave točia kolieska.
„Áno,“ súhlasil Mendoza. „Musíme ťa priviesť na trh.“
„Na trh?“ zadivil sa Greyson. „To nie je celkom to, čo som
mal na mysli. Nie som kus mäsa.“

23

Posol_zatva smrti 3.indd 23 12.05.20 11:22

 NEAL SHUSTERMAN

„Nie,“ odvetil kaplán, „ale správny nápad v správny čas môže

byť rovnako uspokojivý ako najkvalitnejší steak.“

Presne na  toto Mendoza čakal! Na  povolenie pripraviť scénu

na Greysonov príchod. Musel to byť Greysonov nápad. Mendoza
vedel, že keby ho nútili, vzpieral by sa. Zdá sa, že ten strašný únos
bol na niečo dobrý. Otvoril Greysonovi oči, aby veci vnímal zo
širšieho pohľadu. A hoci bol kaplán Mendoza mužom, ktorý tajne
pochyboval o svojej tónistickej viere, Greysonova prítomnosť ho
v poslednom čase primala pochybovať o svojich pochybnostiach.
Práve Mendoza ako prvý uveril Greysonovi, keď tvrdil, že sa
s ním Nimbus stále rozpráva. Vycítil, že Greyson je súčasťou väč-
šieho plánu. A možno je jeho súčasťou aj Mendoza.
„Prišiel si k nám z nejakého dôvodu,“ povedal v ten deň Grey-
sonovi. „Táto udalosť – Veľ ká rezonancia – rezonuje viac než len
jedným spôsobom.“
Teraz, o dva mesiace neskôr, keď sedeli v aute a preberali vyš-
šie ciele, Mendoza si nemohol pomôcť, musel sa cítiť povzbudený
a oprávnený konať. Tento nenápadný mladý muž povznesie tónis-
tickú vieru a Mendozu s ňou na celkom novú úroveň.
„Budeš predovšetkým potrebovať meno.“
„Jedno už mám,“ odvetil Greyson, ale Mendoza na to reago-
val jednoznačne.
„Je príliš obyčajné. Musíš sa svetu prezentovať ako niečo
za hranicami bežného. Ako niečo... mimoriadne.“ Kaplán sa naň-
ho pozrel a snažil sa predstaviť si ho v lepšom, lichotivejšom svet-
le. „Si diamant, Greyson. A teraz ťa musíme zasadiť do náležitého
prostredia, aby si mohol žiariť!“

Diamanty.
Štyristotisíc diamantov zapečatených v trezore vnútri ďalšie-
ho trezoru, strateného na dne mora. Jeden jediný je hoden majet-
ku za hranicami chápania smrteľníkov, pretože nejde o obyčajné

24

Posol_zatva smrti 3.indd 24 12.05.20 11:22

 POSOL

drahokamy. Sú to diamanty koscov. Takmer dvanásťtisíc takýchto

diamantov nosili na rukách žijúci kosci. Ale to bolo nič v porov-
naní s klenotmi zamknutými v Trezore relikvií a zajtrajškov. Bolo
ich dosť, aby slúžili potrebám kosenia ešte dlhé roky. Bolo ich dosť
na to, aby ošperkovali každého kosca, ktorého vymenujú odteraz
až do konca vekov.
Boli dokonalé. Identické. Bez akejkoľvek chybičky, až na tma-
vé body v ich strede, no ani to nebola chyba, ale úmysel.
„Naše prstene nám pripomínajú, že sme prekonali svet, ktorý
nám dala príroda,“ vyhlásil Najvyšší kosec Prometeus v Roku kon-
dora, bezprostredne po založení Spoločenstva koscov. „Od prírody
je nám dané... prekonať prírodu.“ A nikde to nebolo také zjavné
ako pri pohľade na prsteň kosca, pretože budil dojem, že v sebe
ukrýva hĺbku za hranicami priestoru, ktorý obýva. Hĺbku za hra-
nicou prírody.
Nikto nevedel, ako drahokamy vyrobili, pretože všetky tech-
nológie, ktoré neriadil Nimbus, upadli do zabudnutia. Už len pár
ľudí na svete naozaj vedelo, ako veci fungujú. Kosci vedeli jedine
to, že prstene sú nejakým tajným spôsobom pripojené k databáze
koscov a tiež prepojené navzájom. Ale keďže počítače Spoločen-
stva koscov nespadali pod Nimbovu jurisdikciu, boli tiež predme-
tom porúch, zlyhaní a všetkých nepríjemností, ktoré kedysi ľudí
pri práci so strojmi sužovali.
No prstene napriek tomu nikdy nezlyhali.
Robili presne to, čo mali: katalogizovali skosených, brali vzor-
ky DNA z pier tých, ktorí ich pobozkali, aby im bola udelená
imunita, a žiarili, aby na týchto ľudí koscov upozornili.
Ale keby ste sa opýtali kosca, čím je prsteň taký výnimočný,
pravdepodobne by ho podržal oproti svetlu, sledoval, ako sa tr-
bliece, a povedal by vám, že prsteň slúži predovšetkým ako symbol
Spoločenstva koscov a postsmrteľnej dokonalosti. Základné krité-
rium vznešeného a mimoriadneho stavu kosca... a pripomienka
jeho posvätnej zodpovednosti voči svetu.

25

Posol_zatva smrti 3.indd 25 12.05.20 11:22

 NEAL SHUSTERMAN

Ale všetky tie stratené diamanty...

„Načo ich potrebujeme?“ pýtali sa teraz mnohí kosci s vedo-
mím, že keď sa diamanty stratili, hodnota ich prsteňov ešte vzrástla.
„Potrebujeme ich na vymenúvanie nových koscov? Načo potre-
bujeme viac koscov? Je nás dosť, aby sme robili, čo treba.“ A bez
celkového dohľadu z Endury mnohé regionálne Spoločenstvá ko-
scov nasledovali príklad Stredomeriky a zrušili kvóty na kosenie.
Na základe súhlasu koscov po celom svete ustanovili na mies-
te, kde sa predtým nad vlnami Atlantiku týčila do výšky Endura,
„oblasť úcty“. Nikto nemal dovolené plaviť sa v okolí miesta, kde
sa Endura potopila, a to z úcty k tisíckam obetí, ktoré tam prišli
o život. V skutočnosti sa Vrchný kosec Goddard ako jeden z mála,
ktorí ten strašný deň prežili, zasadzoval o to, aby sa toto miesto na-
vždy označovalo ako Oblasť úcty a aby nikto nikdy nenarušil nič,
čo ležalo pod jej hladinou.
Ale skôr či neskôr sa diamanty nájdu. Také vzácne veci ostanú
zriedkakedy stratené navždy. Najmä keď všetci presne vedia, kde
sa nachádzajú.

Posol_zatva smrti 3.indd 26 12.05.20 11:22

 My v Subsaharskom regióne sme hlboko pohoršení vyhláse-
ním Vrchného kosca Goddarda, ktorým zrušil kvóty na ko-
senie. Kvóty tu boli odnepamäti ako spôsob regulácie počtu
ukončovaných životov, a hoci nie sú zahrnuté v prikázaniach
koscov, vždy nám pomáhali zotrvať na správnej ceste. Brá-
nili nám, aby sme príliš netúžili po krvi, či boli, naopak, prí-
liš nedbanliví.
Kým niekoľko ďalších regiónov kvóty takisto zrušilo,
Subsahara spolu s Amazóniou, Izraebiou a mnohými ďalší-
mi regiónmi tejto nerozumnej zmene aj naďalej vzdoruje.
Radi by sme tiež oznámili, že všetci stredomerickí kos-
ci majú na našej pôde zakázané kosiť. Vyzývame ostatné
regióny, aby sa k nám v odolávaní Goddardovmu takzva-
nému novému rádu pripojili a zabránili mu získať nadvládu
nad svetom.

– oficiálne vyhlásenie Jeho excelencie Tenkamenina,

Vrchného kosca Subsahary

Posol_zatva smrti 3.indd 27 12.05.20 11:22