klimtov bozk.qxd 1.6.

2009 11:05 Stránka 9

Adam sa do Silvie zamiloval ako trinásÈroãn˘. Chodil do

tej istej ‰koly ako ona, do vedºaj‰ej triedy. Vôbec netu‰il,
Ïe také dievãa Ïije. Ani nemohol, bola dokonale stlmená.
Keby bola lampa, tak by bola stiahnutá na ten najmen‰í
plamienok, ak˘ sa e‰te dokáÏe udrÏaÈ. Vo veku, keì sa
dospievajúce decká pokú‰ajú upozorniÈ na seba úãesom,
obleãením, dievãatá namaºovan˘mi oãami, ãerven˘mi
nechtami, perami, dokázala Silvia zázrak – bola praktic-
ky neviditeºná. Robila to vedome, bola bojovník na taj-
nom fronte. Od detstva po nej i‰li. Tajn˘ súd nad Àou
v jej neprítomnosti vyniesol najprísnej‰í trest.
O tom v‰ak Adam nemal potuchy. Ani ostatní spolu-
Ïiaci a väã‰ina uãiteºov. Ale tí, ktorí mali tajné informá-
cie, sa k dievãatku správali ako k modle tajnej sekty, ako
k vyvolenej. Na zaãiatku jej problémov sa stali také váÏ-
ne a „dospelé“ veci, Ïe Adam by ich nedokázal pochopiÈ
a oceniÈ, ani keby mal sto rokov. Dôvody, preão sa Silvia
musela staÈ neviditeºnou, boli ako oceºová doska obrov-
ského lisu. Silvia bola odsúdená na premyslené, muãivé
rozdrvenie. Najdokonalej‰ie fungujúca ‰tátna organizá-
cia v socialistickom âeskoslovensku, ktorá rozhodovala
o Ïivote a smrti tisícov ºudí, mala za úlohu Silviu zniãiÈ.
Nie jednou ranou, ale postupne, pomaly, bolestivo, dô-
kladne. Silvia si nesmela niã obºúbiÈ, zobrali by jej to.
Nemohla v niãom vyniknúÈ, zakázali by jej to. Nesmela
sa nikam prihlásiÈ, neprijali by ju tam. Alebo prijali
a vzápätí vylúãili. Nesmela nikam chcieÈ ísÈ, nepustili by
ju tam. Mala jedinú, celkom mizivú ‰ancu preÏiÈ: ak sa
dokáÏe skryÈ do najmen‰ej komôrky, ak prekæzne cez

9
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 10

najuωiu medzierku. Niã nechcieÈ, nikoho nemilovaÈ, ni-

kam sa nechcieÈ dostaÈ. Ak mala preÏiÈ, musela zmiznúÈ.
ByÈ ão najv‰ednej‰ia, nezaujímavá, nenápadná. Zatiaº sa
jej to darilo takmer dokonale.

Adam s najlep‰ím kamarátom Petrusom boli v Divadle

hudby. Na programe bol veãer nahrávok gitaristu Paca de
Lucíu. Väã‰inu ãasu im premietali na malé plátno iba Pa-
covu sústredenú tvár a ruky hrajúce na gitare. Ale chvíºa-
mi tieto obrazy vystriedali ãiernobiele diapozitívy, do-
kumentárne zábery z koncertov a nahrávania: Paco pri
mikrofóne, zvukári, muzikanti z kapely. Adam s Petru-
som sedeli v nepohodln˘ch mal˘ch kreslách, bolo ich
v miestnosti asi tridsaÈ a iba poloviãka bola obsadená.
Adam si hovoril, Ïe oni dvaja s Petrusom vyzerajú ako
z Pacovej druÏiny. Veºmi sa jeden na druhého nepodo-
bali, ale mali veºa spoloãné. V‰etky nedostatky osprave-
dlÀovala ich mladosÈ, osemnásÈ rokov. Obidvaja mali
husté vlasy aÏ po plecia. Adam iba mierne vlnité, Petrus
odnedávna kuãeravé.* Mali jemné, ale uÏ nie detské tvá-
re. Vyzerali ako dvaja mladí oholení vlci. Petrus bol vy-
sok˘, ale mal ne‰portovú postavu. Nosil zraniteºné oku-
liare s okrúhlym kovov˘m rámom a za ich sklami mal
múdre hnedé zamatové oãi. Celkov˘ dojem korenili svie-
Ïe maìarské fúzy. Adam bol vy‰‰í, tro‰ku zhrben˘
a tmav‰í, pôsobil agresívnej‰ím dojmom. Mal husté ãier-
ne vlasy, pokoÏku aj v zime ako opálenú, hnedé oãi, na-
ivnej‰ie ako Petrus, oválnu tvár s jazvou v tvare písmena
S pod ºav˘m okom. Vyzeral ako indick˘ tenisov˘ junior
po autohavárii. Krátky ãas mal na ulici prez˘vku Cigán,
ale neujala sa, lebo tam bolo priveºa prav˘ch Rómov.
Adam a Petrus boli v mnohom rozdielni, ale akosi sa
spolu r˘movali: obleãením, spôsobom rozprávania,
gestami, t˘m, ako videli veci okolo seba a ako ich inter-

* Petrus tvrdil, Ïe sa mu vlasy zaãali kuãeravieÈ po prvom sexe. A Ïe

ak dovtedy nevypadajú, tak po poslednom sa mu znova narovnajú.

10
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 11

pretovali. Keì niekto spoznal najprv jedného, neskôr

tomu druhému povedal: „Ako keby som Èa uÏ poãul.
Rozpráva‰ ako Adam.“ Alebo: „Rozpráva‰ presne ako
Petrus.“ Nebola to náhoda. Od piatej triedy sedeli spo-
lu v jednej lavici. Spolu chodili do fotografického krúÏ-
ku v Dome pionierov Klementa Gottwalda. Celé hodi-
ny trávili na dvore pri futbale na malé bránky alebo
pri basketbale. Okrem pingpongu nikdy nehrali proti
sebe. Za cel˘ Ïivot sa nikdy nepohádali. Petrus hovoril,
Ïe je to podozrivé, Ïe nieão nie je v poriadku. Ale Ïe je
o tom ‰koda mlãaÈ. Ani nemlãali, stále sa mali o ãom
rozprávaÈ.
Paco de Lucía práve poskytoval rozhovor mladej ‰pa-
nielskej novinárke. UkáÏky z neho mali ãeské titulky.
„KdyÏ je va‰ím stimulem hlad, je vym˘‰lení nov˘ch vûcí
snadné. Ale kdyÏ je va‰ím zámûrem jen b˘t dobr˘m kyta-
ristou, pokud moÏno nejlep‰ím, je to mnohem kompliko-
vanûj‰í, protoÏe du‰e je nenasytná; Ïaludek se nasytí snad-
no, ale du‰e ne.“

Po programe i‰li k Adamovi. V jeho izbe pri svieãke po-

ãúvali platne Richieho Heavensa, rozprávali sa o tom, ão
povedal Paco o Ïalúdku a o du‰i. Podºa Petrusa hral ge-
niálne, ale v rozhovore machroval. Adam Paca de Lucíu
bránil. „To, ako povedal, Ïe po dlhom ãase poãul v rádiu
slu‰ne hraÈ nejakého chlapa a potom zistil, Ïe je to on
sám – to nemalo chybu.“
„Jasné. Nech je skromn˘ ten, kto má byÈ na ão skrom-
n˘. Paco nech je neskromn˘.“
Do vyãerpania sa ‰kriepili o tom, kto je momentálne
najlep‰í gitarista na svete. A po gitaristoch pri‰li na rad
basketbalisti. Vypili priveºa ruskej vodky a vyfajãili dve
‰katuºky cigariet. Veºk˘ popolník v tvare pneumatiky bol
kráºovsk˘m zdrojom zápachu. Cigaretové ohorky z neho
vyliezali ako ãervy. O druhej v noci Petrus nakoniec zí-
vol a povedal zmierlivo: „Keì sme to minule nevyrie‰ili
opití, tak dnes to triezvi urãite nevyrie‰ime.“

11
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 12

„My predsa sme opití,“ namietal Adam.

„Ale nie dosÈ!“ rozhodol Petrus, na druh˘ pokus vstal
z mäkkého kresla a vy‰iel z izby. MoÏno i‰iel do kúpeº-
ne, moÏno na toaletu, moÏno uÏ odi‰iel preã. Adam ho
nemusel vyprevádzaÈ, jeho najlep‰í kamarát bol u nich
ako doma.
O chvíºu v‰ak Petrus e‰te raz nazrel do izby a povedal
pomaly: „Mal si pravdu, opití sme dosÈ, ale aj tak to dnes
nevyrie‰ime. Dobrú noc!“

Ráno Adama zobudil telefón. Jedno zvonenie, dve, tri –

a dosÈ. Zrejme volala mama. O chvíºu zavolá znova.
Adam otvoril jedno oko a uvidel mrakodrapy, ktoré
v tme vyzerali ako nádherné kozmické rakety priprave-
né na ‰tart. Bol to veºk˘ plagát, ktor˘ kúpil za stovku na
burze ako noãn˘ New York. V skutoãnosti to bol záber
na noãn˘ Hongkong, ale Adam svoj omyl zistil aÏ neskôr
v Amerike. Mal rád svoju izbu, zdedil ju po otcovi aj s pí-
sacím stolom a s kniÏnicou plnou kníh. Takmer cel˘
Shakespeare, kompletn˘ Hemingway, Camus, veºa Ru-
sov, Dostojevskij, Tolstoj, âechov. Keì sa od nich otec
odsÈahoval, dal si Adam steny izby premaºovaÈ na mod-
ro, aby chladili. Dvere mal z vnútornej strany celé oble-
pené prázdnymi ‰katuºkami od cigariet Marlboro. Volal
to izolácia proti socializmu. Medzi knihami sa klaÀala gu-
mená postaviãka fúzatého muÏíãka s turbanom na hlave.
Bol to talizman leteckej spoloãnosti Air India, ktor˘ do-
stal jeho str˘ko Bohu‰ od indickej letu‰ky, vraj za dobré
sluÏby. Uprostred kniÏnice bol na ‰pagátiku zavesen˘
beznoh˘ a bezruk˘ JeÏi‰ Kristus. Adam ho na‰iel na On-
drejskom cintoríne na kope smetí medzi such˘mi ko-
nármi, rozbit˘mi fºa‰ami, poláman˘mi ramenami kríÏov;
urãite pochádzal z niektorého zru‰eného hrobu. Pri okne
stála skrinka s veºk˘mi zásuvkami a na nej gramorádio
znaãky Tesla. Na voºnej stene bol pripevnen˘ zmen‰en˘
basketbalov˘ kô‰ s okrúhlou doskou. Adam spal na
váºande v rohu oproti dverám. Pri posteli mal priprave-

12
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 13

nú malú oranÏovú loptu, ktorú po zobudení vÏdy hodil

smerom na kô‰. To, ãi trafil, alebo sa lopta odrazila,
bola prvá ve‰tba toho dÀa. Aj teraz chytil loptiãku do
ruky ako pomaranã, namieril, spravil pohyb, ako keby
chcel hodiÈ, ale neurobil to. Ten deÀ nemal náladu na
ve‰tby.
Telefón zaãal zvoniÈ znova. Adam s pote‰ením zistil,
Ïe spal obleãen˘, a tak iba vstal a pre‰iel do predizby. Bola
to mama.
„âau, Nini, tu Zozo,“ povedal Adam ich tajné heslo.
„âau, Zozo, tu Nini,“ odpovedala mama. „V Tuzexe
koneãne dostali tovar. Volala mi pani Vie‰ktorá. Mበod-
loÏené dvoje veì vie‰ ão.“
„Preboha, mami, naão z toho robí‰ kon‰piráciu?“
„Niektoré veci sa do telefónu nikdy nehovoria.“
„Tak naão mi ich volá‰?“ znervóznel Adam ako vÏdy,
keì telefonoval s mamou.
„A ako ti to mám povedaÈ? Peniaze mበvie‰ kde.“
„Viem,“ zavrãal Adam a chcel zloÏiÈ slúchadlo.
„E‰te to nepoloÏ,“ predbehla ho mama. „Dobre si tie
nohavice vyskú‰aj. Aby ti neboli malé ani pridlhé. Vyhr-
nuté ich nosia uÏ iba gadÏovia.“
„Áno. Konãím, tvá MáÀa,“ povedal Adam, a e‰te k˘m
slúchadlo poloÏil na vidlicu, poãul, ako keby mama od-
chádzala niekam hlboko do lesa, jej slabnúci hlas: „A po-
ìakuj sa pani Vie‰ktorej. Îe ju veºmi pozdravujem.“
Adam poloÏil slúchadlo a rukami nad ním naznaãil,
ako by mamu za‰krtil. Ale bol rád, Ïe mu vybavila tie te-
xasky. âakal na ne uÏ druh˘ rok. A v ãomkoºvek inom sa
cítil úplne nemoÏn˘.
Dostal chuÈ na ãaj. Nasypal do plechového vajíãka
plnú lyÏiãku a zalial ho horúcou vodou. Mal rád polotieÀ
v ‰álke ãaju. A farbu, ktorú do vody postupne vypú‰Èajú
ãajové lístoãky. A ãervenohned˘, akoby jesenn˘ kal, kto-
r˘ sa postupne usadzuje na dne. Pri ãaji rie‰il tie isté
dôleÏité otázky ako kaÏd˘ deÀ: ako sa nahodiÈ, ão si zob-
núÈ a s k˘m sa zraziÈ.

13
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 14

Okolo obeda si Adam kúpil od star‰ej Ïeny pod bránou

na Gorkého ulici bony.* Pri predajni Tuzex cel˘ deÀ po-
stávalo niekoºko star‰ích Ïeniãiek, ktoré vyzerali ako bez-
domovkyne. Mali na sebe neforemné obnosené kabáty
a v ich veºk˘ch vreckách skryté ãeskoslovenské koruny
a tuzexové nákupné poukáÏky. ªudia tie Ïeny volali vek-
sláãky. Nenávideli ich, ale potrebovali. Petrus tvrdil, Ïe to
nie sú naozajstné Ïeniãky, ale maskovaní fízli. Kúsok od
star˘ch Ïien hliadkoval príslu‰ník Verejnej bezpeãnosti
v uniforme. Vyzeralo to, Ïe dohliada, aby sa ne‰melilo
s valutami, ale v skutoãnosti dával pozor, aby obchod
prebiehal hladko a neru‰ene.
Keì pri‰iel do Tuzexu tovar, stál pred predajÀou dlh˘
rad ºudí. Boli zamraãení, nepokojní a podráÏdení. Pred
chvíºou ilegálne kúpili bony. Mohli ich za to zavrieÈ.
Bony mohli byÈ falo‰né. A neboli si istí, ãi pri‰iel ten to-
var, po ktorom túÏili. A ak pri‰iel, nemuselo ho byÈ toº-
ko, aby sa dostalo na kaÏdého. Boli naplnení túÏbou,
strachom, nenávisÈou a pocitom viny, aÏ sa z nich vypa-
rovala v‰etk˘mi pórmi. ªudia ãakajúci hodiny v rade na
nedostatkov˘ tovar vydávali trpkast˘ a kysl˘ zápach. Spo-
loãné poníÏenie ich odtláãalo od seba ako rovnaké póly
dvoch magnetov, ale priestor a situácia ich nútili sa tis-
núÈ jeden na druhého a spájaÈ svoje negatívne vlny. Po
polhodine státia v takom rade Adam cítil, Ïe sa rozpadá
ako chlieb vo vode. Îe sa rozdrobuje na omrvinky.
Chcel ujsÈ, ale túÏba maÈ po dvoch rokoch nové, ÈaÏko
dosiahnuteºné nohavice ho udrÏala na bojisku.

V zásobovaní âeskoslovenska sa vÏdy nieão zaseklo. Raz

nebolo v obchodoch korenie, potom toaletn˘ papier, stále
boli problémy s mäsom a s juÏn˘m ovocím. Ale nakoniec
sa tie problémy vyrie‰ili, ‰tát obchody ak˘msi zázrakom
naãas zásobil. Texasky, japonské televízory alebo talianske

* Bony boli papierové poukáÏky, ktoré ºudia dostávali namiesto va-

lút a v Tuzexe sa pouÏívali ako platidlo.

14
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 15

práãky nemuseli prísÈ nikdy. To bol bonus, odmena, hro-

zienka. OpäÈ raz texasky dorazili a ºudia si ich museli utrá-
pene a poníÏene vystáÈ. Niektorí ãakali zbytoãne, na kaÏ-
dého sa nedostalo. Adam mal odloÏené nohavice na meno.
Znepokojovala ho znaãka. Mohli to byÈ Rifle, to by nebo-
lo najhor‰ie, ale ani najlep‰ie. Lee by bola katastrofa. Le-
vi’s, to by bol raj. Levisky mu najlep‰ie sadli a v pomysle-
nom rebríãku originálnych texasiek neohrozene kraºovali.
Adam zmietan˘ pochybnosÈami, nenávisÈou, netrpez-
livosÈou a chvejivou nedoãkavosÈou vystál ten odporn˘
rad. Keì uÏ bol z ulice vnútri v predajni, videl na regály,
v ktor˘ch boli ‰perky z modrej látky uloÏené podºa ãísiel.
Bol by si nechal odseknúÈ malíãek, ak to nie sú Levi’s. Bo-
hovské gate starého Leviho Straussa. Dobré znamenie.

Dostal sa aÏ k pultu, cel˘ ãas si prisahal, Ïe nepovie pre-

davaãke ani slovo, ale ona ho pozdravila oãami. Nechtiac
jej prihrávku prijal a povedal, Ïe ìakuje a Ïe ju mama po-
zdravuje.
„Zlatá pani, tvoja mamiãka. Pre Àu kedykoºvek ãokoº-
vek,“ povedala predavaãka v modrom plá‰ti a tí z radu,
ktorí to poãuli, zosmutneli, lebo to nepatrilo im. Adam
odovzdal predavaãke pripravené bony a ona mu podala
plastovú kartiãku a nohavice v papierovej ta‰ke. Bolo to
tak zloÏito vymyslené, aby zákazníci neutekali s nezapla-
ten˘mi nohavicami. Predt˘m si niektorí zobrali texasky,
blúzky a svetre do kabínky, tam si ich obliekli, natiahli na
ne svoje staré ‰aty a odkráãali s úlovkom ako keby niã.
Nedávno sa v oddeleniach textilu zaviedli zálohové kar-
tiãky, ktoré potom pri pokladni platili ako bony. Takto
e‰te neboli nohavice Adamove, ak by mu nesedeli, ne-
musel si ich vziaÈ. V predajni bola atmosféra medzi rönt-
genovou kabínkou a v˘sluchom na polícii. Adam si i‰iel
texasky vyskú‰aÈ do kabínky tvorenej kon‰trukciou z ko-
vov˘ch trubiek a handrov˘mi stenami. Nenávidel, keì sa
pri skú‰aní musel vyzuÈ, vyzliecÈ si svoje nohavice, bos˘
skackaÈ na jednej nohe po starom linoleu a potom v záj-

15
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 16

denom zrkadle skúmaÈ, ãi mu dÏínsy sedia. Kabínka bola

taká tesná, Ïe do seba cez handrovú stenu stále naráÏali
s niek˘m, kto tak isto tackavo skú‰al vedºa. Adamovi boli
nohavice v páse dobré, ale dole tro‰ku pridlhé. AspoÀ si
ich bude môcÈ na spodnom okraji vyhrnúÈ. Nevedel, ãi sa
má te‰iÈ, Ïe majú rázporok na gombíky. Dobre to vyze-
ralo, ale ãasom sa dierky vyÈahali a ãlovek stále chodil s ro-
zopnutou jatkou. Vy‰iel z obchodu spoten˘, ako keby
beÏal maratón. Cítil, Ïe aj on vydáva kyslast˘ zápach ako
ostatní nakupujúci. V takej situácii si vÏdy pripomenul
rozhovor medzi matkou hlístou a jej zvedavou dcérkou.
Malá hlísta chce vedieÈ, ako vyzerá lúka (nieão krásne, ze-
lené, plné voÀav˘ch kvetov, mot˘ºov a vãielok), ako vy-
zerá more (veºa slanej vody plnej farebn˘ch r˘b, na hla-
dine plávajú biele lode) a ão je to slnko (veºká Ïeravá guºa,
ktorá svieti na lúky aj na moria, hreje a dáva Ïivot). A po-
tom sa malá hlísta sp˘ta: „Mamiãka, preão teda Ïijeme
v tejto hnusnej vlhkej smradºavej diere?“ „Lebo je to na‰a
vlasÈ, dcérenka!“ odpovie jej mamiãka.

Adam si kúpené texasky pral vo vani. V tak˘ch novuãiã-

k˘ch nohaviciach sa nemohol objaviÈ v ‰kole ani v klu-
be. V‰etko, ão si Adam a jeho kamaráti obliekali, muse-
lo pôsobiÈ otrhane a obnosene. Teraz nohavice
americk˘ch zlatokopov usilovne drhol drsnou kefou, aby
zo stehien ãiastoãne odstránil s˘tu modrú farbu. Voda vo
vani sa sfarbila ako atrament.
Texasky boli u‰ité zo zázraãného materiálu. Namoãené
vyzerali ako z ãierneho plechu. Zniesli drsné zaobchádza-
nie, ‰úchal látku kefou najmenej dvadsaÈ minút. Potom
nohavice zavesil na ‰núru v kúpeºni a kaÏdú ‰tvrÈhodinu
chodil pozorovaÈ rozprávkovú premenu. Mokrá látka te-
xasiek pomaly menila hnusnú tmavú farbu na nádhernú
paríÏsku, na slivkovo modrú, námornícku modrú, ako
strácala vlhkosÈ, bola stále mäk‰ia a útulnej‰ia. Postupne
pre‰la v‰etk˘mi odtieÀmi modrej farby, aké vo vesmíre
existujú. A ku koncu bola väã‰ina látky dokonale texas-

16
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 17

kovo modrá, ale na vy‰úchan˘ch stehnách boli celé plochy

nebesky belasej, ktorá cúvala aÏ do bielej, ale tak jemne,
ako keby do mlieka spadla jedna nezábudka. Adam milo-
val svoje nové vy‰úchané nohavice tak, ako majú ºudia radi
svojho psa alebo maãku. Texasky boli jeho domov, druhá
(moÏno aj kraj‰ia) koÏa. Bol ‰Èastn˘, Ïe Ïije v dobe, keì ich
môÏe maÈ. Poãúval legendy o tom, ako si star‰í chalani dá-
vali ‰iÈ texasky z maìarskej texaskoviny. Podºa fotografií
v rakúskych katalógoch ich pre celé mesto vyrábal star˘
krajãír Dietrich. Jedny také dala kedysi mama u‰iÈ aj Ada-
movi. Boli z látky mäkkej ako handra a dve nohavice sa
krútili do opaãn˘ch smerov. Adam si ich obliekol raz, uvi-
del sa v zrkadle – vyzeral ako z ústavu pre mrzáãikov – a uÏ
ich na seba nikdy nevzal. Toto, ão mal teraz, boli origi-
nálne levisky. Americké. Vy‰úchal z nich v‰etok ten socia-
listick˘ smrad, ktor˘m nasiakli v Tuzexe.
Keì uÏ boli nohavice vlhké iba v drieku a na spod-
nom okraji, obliekol si ich Adam na holé telo, aby na
Àom doschli. Za tú polhodinu Adama obopli a získali
definitívny tvar. Len tak naboso, v texaskách, do pol pása
nah˘ sa v predsieni postavil pred vysoké zrkadlo. V dÏín-
sach nevyzeral ako Cigán, ale ako Indián. Z troch prstov
pravej ruky vyãaril kolt, prikrãil sa v kolenách, ºavou ru-
kou paºbu istil a potom napodobnil zvuk v˘strelov. „Tch!
Tch!“ povedal a odfúkol z pomyselnej hlavne dym. Ne-
mohol sa ubrániÈ pocitu, Ïe mu nové levisky pristanú.

Adamova mama si zakladala na tom, Ïe má vynikajúci

vkus. A e‰te oveºa viac na povesti kultivovanej dámy.
Adam raz podveãer neãakane vo‰iel do kaviarne Reduta.
Osvetári tam mali podnikovú zábavu. V‰etci stáli v kru-
hu, tlieskali do rytmu a jeho mama tancovala s choreo-
grafom Mikim Siv˘m americk˘ rokenrol tak divoko, Ïe
jej dlhé blond vlasy aj kockovaná zvonová sukÀa lietali aÏ
po plafón. Adam na Àu zakriãal: „Mami, takto tancuje
dáma?“ A ona odpovedala: „Áno, syn môj, rokenrol
takto!“ Boli si s mamou neznesiteºne blízki.

17
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 18

V noci, keì uÏ Adam spal, to mama nevydrÏala.

Vkradla sa do synovej izby, zobrala nohavice, zahnut˘
kus na oboch nohaviciach odstrihla a okraje starostlivo
obrúbila na ‰ijacom stroji. Adam si na druh˘ deÀ vôbec
niã nev‰imol.

KaÏd˘, kto videl pani Polákovú prv˘ raz, povedal: „To je

pekná Ïena.“ Jej tvár sa vyznaãovala tro‰ku unavenou krá-
sou, okolo úst poznaãenou dvomi vráskami z veºkého úsi-
lia pôsobiÈ v kaÏdej situácii dôstojne a spokojne. Bola
stredne vysoká, tmavovlasá, mala nenáhlivé pohyby. Hus-
té ãierne vlasy nosila vyãesané do zloÏitého uzla s veºkou
nafúkanou vlnou. Iba nedávno opustila prístav ‰tyridsiat-
ky; bolo zvlá‰tne, Ïe hoci jej vlasy boli s˘to ãierne, predsa
pôsobili ako pre‰edivené (aké nikdy nebudú; ona bude do
konca Ïivota nosiÈ ten ist˘ úães a nechá si vlasy farbiÈ na
rovnak˘ odtieÀ). Hovorila pokojn˘m hlasom, peknou slo-
venãinou, v ktorej bolo celkom vzadu poãuÈ slab˘ sladk˘
ko‰ick˘ prízvuk. Tak ako ona vyzeralo v Bratislave veºa
Ïien s maìarsk˘mi predkami. Mala nádhernú hlavu a cel˘
vr‰ok tela, ale od pása dole bola roz‰írená ako ‰achová fi-
gúrka. Obliekala sa elegantne a striedmo. VÏdy mala na
sebe to, ão sa v jej kruhoch povaÏovalo za obleãenie vhod-
né pre dámu. Kost˘my, blúzky, dlhé sukne, topánky na
nízkom opätku, flau‰ové kabáty s veºkou bro‰Àou. Dáva-
la si veºk˘ pozor, aby tie veci pôsobili elegantne, ale nie veº-
mi draho. ZáleÏalo jej na tom, ão o nej hovoria ºudia,
chcela, aby ju povaÏovali za silnú a spokojnú, ale skrom-
nú. MoÏno preto, lebo cítila, ão si myslia – Ïe svoju voj-
nu prehrala. Bola rozhodnutá v‰etk˘ch presvedãiÈ o opa-
ku. „E‰te som neskonãila!“ hovorila neprajníkom
pohºadom, úãesom, voÀavkou aj drÏaním tela. Verila, Ïe
dokáÏe splniÈ svoje plány, aj keby mala zrútiÈ Berlínsky
múr. Podriadila tomu kaÏdú svoju my‰lienku, v‰etky sily
a schopnosti. Zakázala si pochybovaÈ o sebe i o manÏelo-
vi. Keby jej plán nevy‰iel, zrútil by sa jej cel˘ svet. Ale moÏ-
no by sa jej potom Ïilo lep‰ie a istotne pokojnej‰ie.

18
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 19

Keì vypla ich star˘ rusk˘ televízor, zostávala upro-

stred obrazovky ‰kvrna svetla, ktorá sa pomaly zmen‰o-
vala z veºkosti päÈkorunáãky na miznúci fliaãik. Pozoro-
vala ju a s neurãitou túÏbou ju chcela zadrÏaÈ, chápala ju
ako existenciu ºudského vzÈahu v tmavom vesmíre, kto-
r˘ neúprosne zhasína. A do konãekov prstov sa jej vkrá-
dali ihliãky úzkosti.

Silvia si mohla pripísaÈ na konto jedno krehké víÈazstvo.

Po nekoneãn˘ch rozhovoroch a ‰kriepkach pani Poláko-
vá súhlasila, Ïe ju pustí s Adamom do Juhoslávie. Najrad-
‰ej by mala dcéru celé prázdniny doma, ale cítila, Ïe ak
teraz Silvii dovolenku s Adamom zakáÏe, tak sa jej dieÈa
vzprieãi. MoÏno tam pôjde aj napriek zákazu a uÏ ju ni-
kdy nedostane späÈ pod kontrolu. Toho sa pani Poláko-
vá obávala najviac, otvoreného konfliktu, ktor˘m by dcé-
re umoÏnila, aby ich nekoneãn˘ spor ukonãila t˘m
najhor‰ím moÏn˘m rie‰ením – odchodom z domu. Je-
diná moÏnosÈ, ako si ju udrÏaÈ, bolo súhlasiÈ spôsobom,
ktor˘ bude zároveÀ nesúhlasom. Pani Poláková vedela, Ïe
uÏ nemôÏe prehru odvrátiÈ, a tak sa rozhodla, Ïe problém
dlhodobo vyuÏije vo svoj prospech. Najprv sa bude
vzpieraÈ, vystupÀuje napätie, nechá sa poraziÈ a potom
s dôkladn˘m zv˘raznením vlastnej bolesti a zúfalstva po-
volí. UÏ vopred sa jej vybavovali veci, o ktor˘ch s istotou
vedela, Ïe ich spraví, ale ako keby ich vykonal niekto in˘.
Drobné akty krutosti. Neospravedlniteºné klamstvá.
Malé poranenia. Hádky. Jej dcéra môÏe odísÈ za cenu veº-
kej vìaky, zúroãenej v pravej chvíli. Lebo ak Silvia naozaj
odcestuje s Adamom do Juhoslávie, mamu ãakajú váÏne
komplikácie so srdcom, moÏno aj hospitalizácia. Silvia
musí odísÈ tak, aby oºutovala, Ïe sa vzbúrila. Pani Polá-
ková chcela maÈ v‰etko, ão t˘m rozhodnutím stratila,
okamÏite späÈ. Bála sa konzultovaÈ problém s manÏelom.
Polák by nesúhlasil, ale ão on v Mníchove vedel, aké to
je, ÏiÈ s osemnásÈroãnou zamilovanou dcérou, ktorej spo-
loãne poãarbali Ïivot?

19
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 20

Veºmi sa potrebovala porozprávaÈ, aby v sebe uvoºnila na-

pätie a preniesla aspoÀ ãasÈ zodpovednosti na niekoho
iného. Rozhodla sa osloviÈ sestru, ktorú od detstva prez˘-
vali Mimi. Mimi bola zo sestier mlad‰ia, ale vydávala sa
skôr, a to za veºkého láskavého muÏa, ktor˘ vtedy práve kon-
ãil architektúru. Volal sa Martin, teraz mal uÏ takmer ‰esÈ-
desiat, husté biele kuãeravé vlasy, ovisnuté brucho a vrás-
kavú tvár, a v‰etci ho volali MaÀo. Mimi a jej manÏel, to
bol vÏdy azyl pre Silviu, pre jej brata a pre kaÏdého, kto sa
potreboval vyrozprávaÈ, vyplakaÈ, najesÈ, vypiÈ si alebo iba
tak sedieÈ a mlãaÈ. Mimi fajãila sto cigariet denne, mala po-
stavu ako dieÈa, ale nebola ‰tíhla. Bola to kostra potiahnu-
tá unavenou koÏou. Nad detsk˘m telom mala peknú tvár
s nádhern˘mi rodinn˘mi oãami. Vyzerala, ako keby ju pus-
tili na krátku dovolenku z koncentráku. Bola sotva ‰tvrti-
nou zo svojho veºkého usmievavého chlapa. MaÀo varil,
pral, upratoval, staral sa o ich vymodleného malého syna.
Mimi bola stále pred operáciou, v rekonvalescencii alebo na
vy‰etreniach. S MaÀom chodila od svojich pätnástich ro-
kov a ìal‰ích pätnásÈ mali spolu sex kaÏd˘ deÀ. Ale Mimi
sa akosi zasekla a nedokázala otehotnieÈ. Trpeli pretlakom
rodiãovstva, ale ich bunky sa navzájom nechceli. Nahrá-
dzali si to t˘m, Ïe si k nim v‰etci priatelia a známi odkla-
dali deti na ºubovoºne dlh˘ ãas a tie deti potom odmietali
odísÈ. MaÀo Molnár bol ako dobr˘ obor z rozprávky. VyÏa-
roval vlny porozumenia a spoºahlivosti. V‰etky láskavosti
poskytoval príjemne, priamo a bez nároku na vìaku.
Mimi a MaÀa v‰etci kamaráti lekári vy‰etrili a potom
krútili hlavami, lebo podºa v˘sledkov dávno mali maÈ as-
poÀ tri deti. UÏ boli rozhodnutí si dieÈa adoptovaÈ, keì
sa zrazu nieão uvoºnilo a Mimi otehotnela. Prv˘ a po-
sledn˘ raz v Ïivote vyzerala ako dospelá. Tak ako iné Ïeny
prídu v tehotenstve o zuby a o vlasy, tak Mimi kypela
zdravím. Pribrala, narástla jej hriva, zuby jej zmocneli
a e‰te dve stoliãky, ako ona hovorila, zuby hlúposti, jej
dorástli. S veãnou dymiacou cigaretou v ruke vynosila
krásneho chlapãeka a znova sa zasekla. UÏ navÏdy.

20
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 21

Keì pani Poláková sestre zavolala, tá sa jej sp˘tala, ãi sa

nedokáÏe o niãom rozhodnúÈ bez tety Munzovej. Pani
Poláková povedala, Ïe sa s tetou Munzovou o niãom ne-
radí, a sestra ju obvinila z klamstva. Skonãilo sa to tak,
Ïe pani Poláková zloÏila slúchadlo. Bola presvedãená, Ïe
uÏ nezavolá, predsa sa od mlad‰ej sestry nenechá uráÏaÈ.
Ale nakoniec jej znova zavolala. Komu inému mala za-
telefonovaÈ?

Sestry sedeli u Molnárovcov v kuchyni. Pili kávu z dra-

h˘ch porcelánov˘ch ‰álok a Mimi predvádzala zvlá‰tne
umenie: vÏdy vyfúkla dvojnásobne viac dymu, ako pred
chvíºou vtiahla. UÏ mala pre sestriãku vymyslené rie‰e-
nie. „Tvoja milovaná dcéra nepôjde s mlad˘m do Uma-
gu, ale s nami na Hvar, do Jelsy. Silvinka aj JoÏko budú
b˘vaÈ s nami. Ja budem maÈ v‰etky peniaze, a ak s Àou
mlad˘ bude chcieÈ byÈ, príde pekne k nám.“
Mimi to hovorila presvedãivo a s chuÈou, ako v‰etko.
·pecializovala sa na r˘chle a jasné rie‰enia. To na nej ob-
divovali tí, ão ju mali radi. Ostatní ju z celého srdca
úprimne a intenzívne nenávideli. Mimi vedela byÈ veºmi
netolerantná a nenechávala si to pre seba. Hovorila
ºuìom do tváre nepríjemné pravdy presne tak, ako by to
sama nezniesla. Práve hovorila nemilosrdne sestre: „Spra-
vili ste svojim deckám zo Ïivota galimatiá‰. Karol aj ty.
Áno, aj ty, i keì to nerada poãuje‰. UÏ dávno si sa moh-
la zmieriÈ s t˘m, Ïe tu zostanete. A Boh vie, Ïe ja som, aj
keì ma za to bude‰ nenávidieÈ, ja som rada, Ïe je to tak.“
„Asi sa bude‰ ãudovaÈ, ale ja nie,“ povedala Silviina
mama rezervovane. Ale bola rada, Ïe jej sestra znova raz
prebrala na seba zodpovednosÈ za nepríjemnú vec.
„Tak ako, teta, pustí‰ ju?“ sp˘tala sa Mimi, pozrela na
sestru a stiahla pery, ako keì sa spolu hrávali na kozliat-
ko. Ria bola pastierka a Mimi kozliatko. Sklonenou hla-
vou, stiahnut˘mi perami a oãami vytoãen˘mi k nebu si
vyprosovala zhovievavosÈ prísnej star‰ej sestry. Îivot ich
obsadil do protikladn˘ch úloh. Ria bola dáma a Mimi

21
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 22

klaun. Aj teraz privolala na pomoc dávne spomienky, aby

do nich mohla zabaliÈ nepríjemné témy.
„Mimi, nerob koziãku, na mÀa to uÏ neplatí,“ pove-
dala pani Poláková a hneì si uvedomila, Ïe jej mlad‰ia ses-
tra uÏ nemusí koziãku hraÈ, Ïe v tej chorobnej vychud-
nutosti tak vyzerá, aj keì sa na Àu nehrá. Ako zostarnutá
utrápená... nechcela ani v duchu vysloviÈ ão. No – koza.
„Ak ju nepustí‰, tak ti ujde,“ povedala Mimi nahlas
to, ão si jej sestra uÏ dlho myslela.
Pani Poláková sa zdráhala vysloviÈ súhlas so sestrin˘m
plánom, odìaºovala svoje áno. VÏdy mala rad‰ej slová
ako moÏno, aÏ ak sa, e‰te to zváÏme.
„Sºubuje‰?“ naliehala Mimi.
„A mám aj inú moÏnosÈ?“
„Ty? VÏdy! Aj keì teraz povie‰ áno, neznamená to, Ïe
tvoja dcéra odcestuje s t˘m svojím Adamom.“
„Sºubujem.“

Teta Munzová bola drobná stará Ïena s profilom láska-

vej Èavy a s fialov˘mi vlasmi. Sedela u Polákovcov v ku-
chyni, pila kávu a práve si skr˘vala tvár do mäkk˘ch vrás-
kav˘ch rúk, aby vyjadrila svoj nesúhlas a zdesenie.
„Riu‰, prepánajána! Ty ju predsa len pustí‰ na dovo-
lenku s t˘m cudzím ãlovekom?“
„A ão mám robiÈ?“
„No, nehnevaj sa. Veì sú to deti. Nedávno maturo-
vali. Aj keby to bol chlapec zo slu‰nej rodiny, ako Ïe nie
je, tak na spoloãné dovolenky majú e‰te ãas, nemyslí‰?“
Pani Poláková myslela. A svoj súhlas so Silviinou do-
volenkou odvolala.

Milá Silvia!
Chcel by som Ti raz napísaÈ tak˘ dokonal˘ list, kto-
r˘ by obsiahol celú ‰kálu na‰ich vzájomn˘ch pocitov
v ich v‰etk˘ch odtieÀoch, poltónoch, jemnostiach in-
tonácie, s cel˘m rozpätím súãasne hran˘ch klávesníc
srandy a plnej váÏnosti, s akou sa akceptujeme. List,

22
klimtov bozk.qxd 1.6.2009 11:05 Stránka 23

ktor˘ by dokázal postihnúÈ celú premenu, ktorou sme

pre‰li, k˘m sme sa stali t˘mi dne‰n˘mi. Máme po sebe
toºko odtlaãkov toho druhého, sme vzájomne takí na-
siaknutí vzájomn˘mi vôÀami a obdarení svojimi ‰Èa-
vami, Ïe v tejto chvíli musím sám sebe zvestovaÈ
zvlá‰tnu správu: my, ãi chceme, alebo nechceme, uÏ
nie sme tí ºudia, ktorí sa náhodou stretli. A obávam
sa, Ïe uÏ ani nikdy nebudeme. Vie‰, nemal by som Ti
to hovoriÈ, ale si stra‰ne dobrá baba. A stále som rád,
Ïe som Ëa stretol. Od prvej chvíle sa od Teba stra‰ne
veºa uãím. Jeden z dôleÏit˘ch poznatkov je, Ïe netre-
ba v‰etkému rozumieÈ. Niekedy staãí cítiÈ. Stále ma
baví a vzru‰uje jednoduch˘ fakt bytia s Tebou, vytvá-
ranie nev‰edn˘ch v‰edností, mal˘ch obradov a na‰ich
súkromn˘ch zákutí ãasu. Mám chuÈ spolu s Tebou tú
v‰ednosÈ poru‰ovaÈ, objavovaÈ nové územia rozhovo-
ru, dotykov a na‰ich tiel. Mám chuÈ iba sa s Tebou
túlaÈ po okolí, ale aj vyraziÈ na naozajstnú cestu. Tak
to, prosím, nejako vymysli.
Veºmi som sa na tie dva t˘Ïdne v Umagu te‰il,
predstavoval som si ich ako súvislú pohodu, ktorá je
s Tebou vzru‰ujúcej‰ia ako dobrodruÏstvo. Ale zrazu
je z toho kyslasto. ReÈaz polonervóznych stretnutí sme-
rujúcich k nedorozumeniu a po Àom nasledujúcemu
mlãanlivému súboju, uzmiereniu sa a ìal‰ej veãeri
s konfliktom a so súbojom mlãania – najlep‰ia cesta,
ako zniãiÈ v‰etko, ão sme si posplietali. Áno, nie, áno,
nie! Neviem, ão si mám o tom myslieÈ.
Tvoj Adam

Silvia odpísala:

Ak ma mበrád
aspoÀ máãny máãik,
preplávam za tebou
rieku Jang-c’-Èiang,
môj miláãik.

23