fn-UBlini—i m*

v»t»~tii m i m >»y»i«'iľ>’-ŕ"Wwinim
—»

■ ■ f* WJ m t* ,m
»—hi —»■ - y*..
i(«'.mify 11 ■ijuaya.
W& w. iwx'' , mj
1 *M- j u-fríJ
ipi .{■ m si |i- is
m
.>»w>.4i'*",<,'i’,"*,:,*,'!"'>—^‘^*l
• í M f
|i *.j.*|
U - ?£v‘ .'■■|^muwÉt;.i!i 'iľ ui»/1 ■

1á V; 'J®|
B ■»t • B'
••« if •i’'''
B é-r m
S
I i 1 i :•** S w
ji !*>»'» im

m*~Ť~**m* ...... .
'»»— ’lV •* !ll!l»
. Ih J |Sí
...... ..................... »J1' "!f
******
m Tľrnrru .............................................''- m!«wh«»hhhW»W'*'»w,>
; 1 -íŕ; i liS'tl
±jt^r
■ j.............— -41 -m J

Ú I ■•» ■ 1 : . m
Hm np«r»> W>W»«Km*iMi u títo—r ■»«
1 -m ;IIKMB
. ' ' -HUM*»wr»——
---------T'-
■ ja Ij {■■*
»*wwr*<w "■»>■
i ■ 9 'P
•!| J .PH
iil—L
BB ú
"í —

**■*» iWywwrf***—' ife y ,

,„M.„ .» M,. ............ V^^*****-^* HiiW. ■junyi.wi'iwa*
« . {| |
u >H iwinr»!"*w ^l'yr"~""" m-zste*-*"’’ ‘uk

• yŕw««" »•■»«*>««
•h™ ***•

—
>
 DEJINY
QLENSKÉHO EVANJELICKÉHO A. V.

BRATSTVA A SENIORÁTU.

NAPÍSAL:

JÁN SLÁVIK
DOBRONIVSKÝ EVANJ. FARÁR.

TLAČOU A NÁKLADOM VDOYY A SYNA AUGUSTA JOEROESA V B. ŠTIAVNICI.

 DEJINY
ZVOLENSKÉHO EVANJELICKÉHO A. V.

BRATSTVA A SENIORÁTU.

NAPÍSAL:

JÁN SLÁVIK
DOBRONIVSKÝ EVANJ. FARÁR.

*7^

TLAČOU A NÁKLADOM VDOYY A SYNA AUGUSTA JOERGESA V B. ŠTIAVNICI.

1921.
 Všetky práva vyhradené.

ý.

a>$. 1U.

Univerzitná knižnica
v Bratislave

B00405224
 Predslovo.
Zvolenské bratstvo, kontubernium, počnúc od časov refor­
mácie až po veľké prenasledovanie a až po rok 1709. bolo svojím
sriadením, právomocnosťou a pojednávaním svojich shromaždení
celkom iné, než je terajší seniorát, ktorého sbor tvoria už nie
sami kiiazia cirkví, a na ktorého shromaždeniach už nie oni sami
zasedajú, na nich už nie povolenie k sňatkom, rozsobáše, dozor
nad mravom veriacich a podobné, ale viac majetkové a školské
záležitosti jednotlivých sborov i celku pojednávané bývajú a kde
už i svetský živel spolu účinkuje, ba svojím počtom a vlivom i
prevažuje. Preto je potrebné osobitne pojednávať o zvolenskom
bratstve a osobitne o senioráte. Prihrané sú i dejiny cirkví z
územia zvolenskej a hontianskej stolice, ktoré patrily za dávnych
časov ku kontuberniu banských miest a ku hontianskému a len
pozdejšie boly ku zvolenskému pripojené.
Ako pramene použil som velmi početné listiny a spisy ar­
chívov seniorátu, jednotlivých cirkví, miest, obcí a rodín, ako i
niektoré listiny v dištriktuálnom a generálnom archíve; z ruko­
pisov Jozefove Schulekove Collectanea, História Eccles. Ev. Zolien-
sium, Ecclesiarum Ev. Zoliensium Fragmenta historica; Ondrejov
Schmalov Syllabus Litteratorum Thurocziensium; Adversaria;
zvlášte Adamove Chalupkove Fragmenta historica de Ecclesiis
Evangelicis in Com. Zoliensi; potom Rezíkovu Gymnasiologiu;
vizitacionálne zápisnice; Ondr. Thuriov Diárium; Martina Ma-
róthyho: Succincta delineatio Ven. Cont. Neogradiensis; Matriku
vysvätených (Matr. ordin.) od r. 1704—1807. v odpise Jána Blat­
nického farára babinského a dobronivského; krupinskú matriku
nemeckým farárom vedenú, druhý diel Pars altera od r. 1584. po
1673., ktorú má ev. cirkev krupinská v pôvodine i v odpise; z
tlačených: Buriove Micae; Breznyíkovo dielo A selmeczbányai ev.
lýceum tôrténete; Jur. Schmidtovu Históriu hontianského senio­
rátu; Kar. Rosenauera A beszterczebányai ev. gymn. tôrténete;
Vikt. Hornyánszkyho Beiträge; Jána Ladisl. Bartholomaeidesa Me-
1*
4

moriae Ungarorum; Joz. Ľud. Holubyho Stručný nástin dejín cirkve

žilinskej; Ladislava Paulínyho Dejepis superintendencie nitrianskej;
Pavla Križkovo Kremnické školstvo v Dom a škole v 10., 11., 12.
a 13. ročníku a v SI. Pohľadoch ročník 19. a 20. viaceré diela Dr.
Michala Zsilinszkyho; Fr. Sasinkov Slov. Letopis I, 2, 3; viaceré
ročníky Cirkevných listov. Korouhev na Sionu V. Emila Jurkovi-
cha: Beszterczebánya és vidékének kalauza, zápisnice seniorálnych
konventov a početné iné. Vzácnym prameňom sú zápisnice zvo­
lenského kontubernia od r. 1588—1662 v hrubom sväzku, dosiaľ
v pôvodine zachované, ktoré má v odpise i nitriansky seniorálny
archív; tiež cenné sú zápisnice seniorálne od r. 1663 po 1671 a
od r. 1704 po 1708 v jednom sväzku, ako i od r. 1772 a potom
až po najnovšiu dobu. Z novších časov podali mi bratia farári a
učitelia mnohé údaje zo svojich cirkví, zvlášte svoje životopisy.
V breznianskom mestskom archíve bol mi na dobrej pomoci
mestský archivár pán pravotár D. Lichard. ktorý ten archív sria-
ďoval. Ako jemu, tak povďačný som i velb. pánu Jozefovi L.
Holubymu, vyslúžilému seniorovi trenčianskemu, ktorý zo svojich
na údaje bohatých, bohužiaľ dosiaľ nevydaných Materiálov a mo­
nografických rukopisov vypísal mi mnohé životopisné dáta i v
trenčianskom bratstve účinkovavších mužov a požičal mi viaceré
zriedkavejšie knihy a rukopisy. Je ešte mnoho prameňov, na kto­
rých preštudovanie nedostačoval by celý život jedného človeka,
ako sú archívy miest vo zvolenskej stolici a v okolí, jednako
mnohé chybujú; zvlášte ľutovať treba ztratu dávnych vizitacio-
nálnych zápisníc, životopisov ordinovaných, a iných superinten- ■
dentálnych kníh a listín; taktiež zkazu vzaly zväčša pre nedba­
losť a neumelosť ľudskú — i mnohé obecné a mestské archívy
z dávnejších časov, ktoré viac, než dnešné, obsahovaly dáta o
cirkvi a škole, poneváč vtedy o cirkev a školu starala sa obecná
alebo mestská vrchnosť ako o svoju vňútornú záležitosť a nepo­
važovala to za niečo cudzieho, od seba úplne oddeleného. Patrilo
to vtedy do oboru, právomocnoeti obce, poťažne mesta a ich
vrchností, povolávať farárov a učiteľov a starať sa o ich honoro­
vanie a udržanie.
V druhej časti diela pri jednotlivých cirkvách a obciach do­
týkam sa v niečom i dávnejších dejov obce a predreformačnej,
vtedy ešte spoločnej kresťanskej cirkve. Z časov predtatarského
plienu sotva bude na tomto okolí zachovanej budovy, krém ak
zachovaná ešte časť zvolenského pustého hradu. Najstaršie kostoly
sú v tomto okolí akiste: trojloďový, dobronivský a krupinský, potom
 5

saský a babinský, teraz katolícke. Z nich najviac známkou pôvod­

ného románského slohu zachoval dobronivský; ostatné sú vo väč­
šej miere v pozdejšom veku prerábané. I tieto zachovalé staré
budovy sú otvorenou, ešte nie dosť preštudovanou knihou dávnej
tunajšej kultúry. Mnohé takéto pramene a doklady histórie zahy-
núly, ako zahynúly i dávnejšie a novšie vzácne písomné pamiatky.
Tak zvlášte pre naše dielo ľutovať prichodí zahynutie mnohých
cirkevných archívov, poťažne kníh a listín, ktoré nemalý stalého
miesta a sem-tam ich prevláčali.
Po smrti superintendenta Štefana Pilárika, farára štiavnic­
kého, zomrelého na mor dňa 8. aug. r. 1710. v čas krutých pre­
nasledovaní nebolo za 21 rokov evanjelického superintendenta v
banskom dištrikte. Vtedy skapaly vzácne listiny a knihy superin-
tendentov. Na konci zápisnice o úvodu superintendenta Michala
Pohla od dňa 31. mája 1767. je poznamenané, že staré zápisnice
a listiny, v čas prenasledovania v Štiavnici skapané, má všemožne
vyhľadávať barón Jur. Hellenbach a keď ich nájde, má ich oddať
archívu superintendentov. Jednako ešte v sozname listín, po smrti
superintendenta Ondreja Jeronyma Frídelyho, oddaných dňa 6. okt.
r. 1766 dozorcovi Jurajovi Géczymu v Garamsegu troma farármi:
Martinom Gerengaym leštianskym, Jozefom Schmidom dačolôm-
skym a Jánom Csernyanszkym veľkokrtýšskym, boly medzi iným
nasledujúce: Matricula oium ordinator. ab ao 1704. Potom: Agenda
superintendentalia Márt. Spetkii. Volumen protocollum. In Folio
vindis compactionis Superintend. Dni Samuelis Melikii, Petri Sextii,
Congestum labore M. Gregorii Lanyi Superattis 1636. et sequentibus.
Volumen visitation. Superint. Dni Michaelidis et Hruskovitzii ab
Anno 1736. Sed Pilarikiana non inventa. Ephemerides Superin-
tendentiales sol. in Folio ab Ao 1744. História Superintendentum
Districtus Montani per Samuelem Michaelides. Diplomatum Pasto-
ralium seu Litterar. ordinationis in press. Fasciculus. A v sozname
vecí, oddaných žatým 28. apr. r. 1767. novozvolenému superin-
tendentovi Michalovi Pohlovi, podpísanom Ladislavom Zolnayom.
Samuelom Libertinym dozorcami a garamseckým farárom Jánom
Sextym sú ešte vypočítané nasledovné listiny: Volumen Visitatio-
num Super-Intendent. Districtus Montani ab ao. 1613. ad annum
1665. in Folio Lacera viridi Compactione. Aliud volumen Visita-
tionum ejusdem Districtus Montani ab ao 1636. ad annum 1669.
aeque in Folio albae compactionis. Protocollon Visitationum Dis­
trictus ejusdem Montani de anno 1736.
6

Kam sa podely od toho času tieto vzácné dejepisné pramene,

napriek mnohostrannému hľadaniu som nemohol vyzkúmať. Ufám
sa, že sa ešte niekde nájdu.
Mená píšem tak, ako sa patriční sami písali, alebo ako sú
písané v použitých prameňoch. Chcejúc získať priestoru, uvádzam
učbárov, u ktorých sa dávni farári a učitelia učili z pravidla len
z tunajších ústavov, aby sa zachránily ich mená pre dejepiscov
škôl u nás. Veď o mnohých učiteľoch by sme vôbec nevedeli,
keby ich významnejší mužovia vo svojich životopisoch nespomí­
nali. Cudzozemské, nemecké vysoké školy toho nepotrebujú; tých
professori sú v dejinách nemeckého školstva všeobecne známe.
V ďalšom pri jednotlivých údajoch, s málo výnimkami, ne­
udávam pramene, aby kniha bez potreby neshrubla, ale udávam
ich v rukopise, uloženom v seniorálnom archíve. Kto by sa o to
zaujímal, nájde tie pramene tam husto pri jednotlivých údajoch
poznačené.
Oddávajúc dielo toto verejnosti, prosím láskavého čitateľa o
preminutie jeho nedostatkov; a nebeského Pána svojho prosím o
hojné Jeho požehnanie.

t
 Lehota
StaréHory,

ŠpWolina, Predajná rezno

CUBľETi
Radvaň zi \_ J /
1 Mičinô
I • pVPoniky V 'i \

Badin Hronseh
fírochoť

Tmie
'ZVOLEN. Ocová
Detva

'Dobronivó

) Bábin.

O Zibritov

®\KR UPÍNA
 A) Všeobecné deje

I. Počiatky reformácie vôbec a zvlášte

vo zvolenskej stolici.
Smelé vystúpenie muža Božieho Dra Martina Luthera, keď
dňa 31. okt. r. 1517. proti nehanebnému predávaniu odpustkov
pribil na dvere chrámu wittembergského svojich 95 prôpovedí,
spôsobilo velké vzrušenie. Zvesť o tom rozšírila sa neuveriteľnou
rýchlosťou po celej strednej a západnej Európe. Túžba po obnove
cirkve a shodení jarma pápežského bola už všeobecná. Prvej
darmo uzavieraly tri veľké cirkevné snemy v Píše r. 1409, v
Kostnici r. 1414—18. a v Bazilei 1431—43. a darmo súrily to
vysoké školy parížske a vplyvní cirkevní hodnostári, že má byť
cirkev obnovená, reformovaná na hlave i údoch: pápeži to vedeli
vždy prekaziť. Keď bol ešte prvej vo Francúzsku vystúpil proti
bludom v cirkvi, zvlášte ale proti zhýralému životu rimského
kňazstva lyonský bohabojný kupec Peter Vald (r. 1170—97), potom
v Anglicku Ján Viklef (Wycliffe f 1384.) a v Česku Ján Hus
(f 1415.) tých a vo väčšine aj ich nasledovníkov ubili, premohli;
na pobožnosť a dobrovoľnú chudobu Petra Valda pápeži nehľadeli,
jeho i s nasledovníkmi vyhnali z vlasti a hlásali i viedli proti ním
križiacku vojnu; Viklefove kosti dali vykopať, spáliť a popol do
rieky Temži hodiť; Húsa dňa 6. júla 1415. za živa upálili a z celej
západnej Európy sobrali vojsko, sfanatizovali ritierov na vyhubenie
jeho nasledovníkov Husitov. Vtedy to ešte bolo možné. Pôda k
obnoveniu cirkve nebola ešte dostatočne pripravená. Ale čas do­
zrel, prišla i v tom „plnosť času.“ Miera bezbožnosti rimských
pápežov bola preplnená; bohabojní boli už nad ich životom a počí­
naním priveľmi rozhorčení. Preto pobožný augustinsky mních, hor­
livý kazateľ a učený professor na vysokých školách vo Wittem-
berku Dr. Martin Luther vidiac také následky predávania odpust­
kov, že sa ľudia už nespoliehali na zásluhy Kristove a na milosť
8

Božiu, ale na pápežské odpustky a teda pokánie nečinili a hriechy

nestydate páchali, pribil spomenutých už 95 prôpovedí na dvere
chrámu wittembergského, nechcejúc ešte čeliť a poslušnosť vypo­
vedať rimskému pápežovi; len pohnutý vo svojom svedomí, chcel
ak nie zamedziť, aspoň do slušných medzí upraviť to hriešne
svatokupectvo a dla vtedajšieho spôsobu hádať sa, poučovať chcel
kohokoľvek o pravdách v tých prôpoveďach napísaných. Ale Bôh
inak uložil. Tých 95 prôpovedí stalo sa nárazom k obnoveniu,
reformovaniu západnej kresťanskej cirkve; akoby mlunnou iskrou
vzplanul všeobecný zápal za veci Božské. Národy, čakajúce na
osvobodenie z jarma pápežského, videlv v Lutherovi smelého muža
Božieho, ktorý má napraviť to, čo veky v rimskej cirkvi pokazily.
Už nielen chudobné vrstvy pobožného ľudu, ako za časov Valdo-
vých, nielen niektorí šľachtici a kráľovský dvor bez národa, ako
za časov Viklefových a nielen jedon malý národ, ako český po
smrti Husovej: ale už viaceré knižatá, národy, učenci, mestá i ľud,
presýtení hriešnym životom a panstvom rimských pápežov, túžili
za svobodou svedomia a za útechou evanjelia Kristovho a súhla­
sili s reformáciou. Preto reformácia Lutherova mala tak veliký
úspech krém nemeckého aj u inýchjiárodov, aj v iných krajinách.
Na vysoké školy vittembergské hrnuli sa poslucháči temer z celej
Európy, aby poznali bližšie pravdy slova Božieho, Lutherom a
jeho pomocníkmi hlásané; Lutherove spisy a nábožné piesne sa
šírily; donášali ich kupci i do Uhorska; a Nemci banských miest
oduševňovali sa jeho smelým vystupovaním; považovali to za ná­
rodnú vec, pridať sa k nemu.
V B. Bystrici už r. 1522. žiadal si magistrát mesta za kazateľa
Šimona Bernhardta z Tropavy, v duchu reformácie účinkujúceho
a zvlášte rychtár Valentín Schneider bol reformácii naklonený.
Tohože roku medzi poslucháčmi Lutherovými na vysokej škole vo
Wittemberku zapísaný je Juraj Baumheckl z Baňskej Bystrice a
nasledujúceho roku tiež Bystričan Matej Thome. Baumheckl potom
i býval v Bystrici a od r. 1534. stal sa tam radným pánom.
Ako zavčasu ujalo sa evanjelické učenie v baňských mestách
vôbec, to je už z iných spisov dostatočne známo. Nás zaujíma
len to, ako sa ujímala reformácia v B. Bystrici a jej okolí. Povo­
laniu ev. kazateľov hneď z počiatku spieral sa bystrický hlavný
farár Mikuláš zo Sabinova, odporca reformácie a žaloval magistrát
u kráľovnej Márii a u ostrihomského arcibiskupa, že ho zbavuje
práva ustanovovať si môcť pomocných kazateľov. Magistrát, nemo-
húc si-ich voliť bez súhlasu hlavného farára, povolával si často
 9

cudzích kazateľov ku pohostinnému kázaniu, ktorí potom tam i

za viac týždňov účinkovali; v akom duchu, o tom svedčil sám
hlavný farár Mikuláš, ličiac r. 152§. na cirkevnom shromaždení v
Ostrihome tmavými farbami stav katolíckeho náboženstva v ban­
ských mestách, keď Lutherovo učenie je na toľko tam rozšírené,
že katolícke náboženstvo začína byť pred Iudmi opovržené. Zvlášte
dvoch kazateľov oznámil ako rozširovateľov toho učenia, Konráda
presbytera a Jána Cryslingha, posledného ako budinského plebána
pri kostole sv. Juraja, ktorý v B. Bystrici, v Kremnici a vo Zvo­
lene kázal v duchu Lutherovom. Týchto dal následkom toho ozná­
menia ostrihomský arcibiskup Ladislav Zalkán chytiť a zatvoriť
a k vyšetrovaniu proti nim zavedenému predvolal do Budína
bystrického, kremnického a zvolenského farára, aby neomylne pod
ťarchou exkommunikácie, vytvorenia z cirkve, prišli s potrebnými
svedoctvami. Tak to bolo do r. 1529.
Ale po uprázdnení stanice hl. farára v tom samom roku,
volili si Bystričania farárov a ich pomocníkov kazateľov žatým
takých, ktorí im v duchu evanjelickej cirkve zvestovali slovo
Božie. Najprv si povolali za hl. farára Štefana Spettingera, ktorý
predtým v Krakove a potom v Nemeckej Ľupči horlivé účinkoval
a ako nemeckoľupčiansky kazateľ bol pre svoje evanjelické pre­
svedčenie do Ostrihoma predvolaný a tam väznený, áno palatinom
Štefanom Verbôczym, známym nepriateľom evanj. viery temer o
život pripravený; a k jeho boku povolaný bol za kazateľa istý
Anton z Prešova. Darmo žiadal ostrihomský arcibiskup Pavel
Váraai od mestskej rady bbystrickej, aby kacírstvo v meste vy­
plienila a od katolíckej cirkve odštiepených svojich kňazov v putá
okovaných jemu do Ostrihoma poslala; mestská rada ho neupo-
slúchla. Preto pomocného kazateľa Antona predvolal pred cirkevný
súd a hneď ho i uväznil; a len na mnohé prosby mestskej rady
bbystrickej nariadil kráľ r. 1532. aby bol na svobodu pustený. V
tých časoch účinkoval ako slovenský kazateľ v B. Bystrici Ján
Biber, ktorý sa potom r. 1532. stal farárom vo Wiegendorfe.
Nemeckým kazateľom bol Ján Schwarz; títo potom so Spettin-
gerom sami odbavovali služby Božie, poneváč mesto nemohlo
viacej kazateľov dostať. Y tom istom r. 1532. prešiel Spettinger
do Krakova a na jeho miesto bol vyvolený Anton Philadelphus,
zo Sabinova, ktorý bol síce ženatý, ale v mnohom bol naklonený
katolíckemu učeniu a akiste dosť obmedzený, prečo i pred evanj.
kazateľom Ondrejom Vischerom, ktorý ho bol ku verejnej dišpute
vyzval, zo Sabinova odišiel a v Bystrici tiež nepožíval vážnosti.
10

A keď ho Bystričania chceli odstrániť, utiekal sa r. 1535. ku ostri­

homskému arcibiskupovi a v júni r. 1538. i skutočne odišiel. Ža­
tým povolali si Bystričania tešinskeho kazateľa Bartolomea Fran-
cíka za nemeckého kazateľa, ktorý sa potom vážne prichytil k
sreformovaniu služieb Božich za súhlasu rady a meštianstva. Slo­
venským kazateľom v duchu evanjelickom bol vtedy istý Jozef,
priezviskom nie známy, ktorého mestská rada bola r. 1539. poverila,
vyhľadať im nemeckého farára. V tom čase mali ešte Bystričania
dvoch starých kňazov katolíckého smýšľania, Vlka Saltzera a
Ondreja Kuhhauta, ktorí neboli spôsobní ku kazateľstvu a len omše
slúžili a ktorých pre ich vysoký vek za čas ešte vydržiavali, ako
i preto, aby snáď ostrie zlomili tomu opätnému nariadeniu krá­
ľovskému a žiadosti arcibiskupovej, že si nemajú ženatých farárov
voliť a kacírov v meste trpeť. Áno i pozdejšie, až do roku 1546.
trpeli „oltárnikov“ (altaristov), ktorí platení zo základín jednotli­
vých oltárov, omše slúžili. Mesto Bardiov, dozvediac sa o účinko­
vaní Francíka, prosilo Bystričanov, aby ím ho prepustili, lebo že
však Bystrica už dávno je účastná zvestovania slova Božieho; u
nich že sú už uvedené služby Božie, srovnávajúce sa s pravým
kresťanským náboženstvom a Písmom svätým; ale Bystričania si
ho neprepustili, dôvodiac, že je u nich ešte potrebný, obnovené
služby Božie sú ešte nie dosť udomácnené, mohol by povstať ne­
poriadok, blud a nepokoj; a vedia, že „diabel nechce, aby jeho,
totiž pápežovo kráľovstvo v cirkvi ničené a Bohu privlastnené
bolo.“ Darmo sa primlúval za Bardiov i kráľovský personál a hl.
župan turčiansky Fraňo Révay, ktorého synovia v Bardiove študo­
vali, Bystričania nepopustili. V liste sdeľujú Bardiovanom, že aj
ín^ cisár zakázal ženatých farárov mať, ale z Písma sv. vedia, že
stav manželský ustanovil Pán Boh a nerobí v tom rozdielu medzi
duchovnými a svedskými osobami; preto sa držia rozkazu Božieho
a vravia, že viac treba poslúchať Boha, než ľudí a to i verejne
vyznávajú; a že však ten článok vo vyznaní evanjelikov Jeho
cisárska Jasnosť v Augsburgu nezavrhla a zavrhnúť nemohla; a
spierajú sa uvedeniu ženatých farárov len niektorí neženatí kňaž-
kovia, ktorí radi mnoho žien a žiadno svedomie nemajú; aby sa
tedy Bardiovci neostiechali mať kresťanského ženatého kazateľa,
ktorý ináč poctivý život vedie; lebo znajú, že evanjelium nemôže
byť bez kríža, ale Pán pomôže ho niesť.
Z tohoto listu bystrickej mestskej vrchnosti vidno ich horli­
vosť pri obraňovaní poznatej pravdy.
 11

Od tohoto času možno Banskú Bystricu považovať za úplne

evanjelickú — až do času osadenia tam jezuitov a veľkého pre­
nasledovania. A že sa ani okolie Bystrice a banských miest ne­
mohlo zatvoriť pred učením evanjelickej cirkve, je prirodzené. Už
sme spomenuli, že budínsky farár Ján Cryslingh v duchu Luthe-
rovej reformácie kázal r. 1525. i vo Zvolene, kde r. 1534. účinko­
val ako riadny ev. farár Ján Klein, povolaný potom do Kremnice
(25. jan. 1538.—6. jan. 1542.) a odtiaľ do Krupiny (1. máj — 3.
aug. 1542.) a zase do Kremnice (po 10. august 1550.); a Štiavnica
vtedy už rozhodne evanjelická, žiadala si r. 1549. k veľkonočným
slávnostiam na výpomoc magistra Ottmanna, pravdepodobne po­
mocného kazateľa od Zvolencov, ktorí iste mali i druhého, hlav­
ného farára vtedy, keď Ottmanna Štiavničanom na slávnosti pre­
pustiť mohli.
Ako v Bystrici, tak i v Krupine a Ľubietovej, patriacich do
sväzku banských miest, panovali Nemci a tí čím skorej usilovali
sa svoje cirkvi zreformovať, evanjelických kazateľov povolávať.
R. 1541. povolali si Štiavničania v evanj. duchu účinkujúceho
krupinského farára Mag. Jána Kreslinga za svojho kazateľa, a v
Ľubietovej je známo, že už r. 1527. ich farár Filip Nikolai a rektor
Gregori mučedlnícku smrť podstúpili pre ev. vieru, tamten pod
dobronivským zámčokom, tento vo Zvolene na námestí súc za
živa upálení; a už pred Nikolaim účinkoval v Ľubietovej v duchu
evanjelickom farár Ján Mathesius, tiež mučedlnícku smrť pod­
stúpivší.
Tým ľahšie sa ujala reformácia na vidieku medzi slovenským
ľudom, lebo tu ešte lepšie, než v banských mestách, pripravená
bola husitismom. Rýchle šírenie sa evanjelickej cirkve vo zvolen­
skej stolici napomáhaly tedy dve okolnosti: blízkosť banských
miest — a husitismus, niekde i zbytky českobratských cirkví.
Husiti boli prichádzali do Uhorska už viac, než pol storočím
prvej, nie ako reformátori, cirkve zakladať a kostoly staväť, ale
ako bojovníci, pomstiť kráľovo Žigmondovo vierolomstvo
a násilníctvo; jeho kraje pustošili, hrady dobíjali, obce a Husiti.
mestá vypaľovali, drancovali a s korisťou sa zväčša do­
mov navracovali. Prehnané je o mnohých starších kostoloch na
Horniakoch tvrdiť, že ich husiti stavali; a to i o takých, ktoré
svojím stavebným slohom dosial svedčia, že boly postavené pred
husitskou dobou.
Husiti vpadli do severozápadného Uhorska viackrát; tak
medzi iným r. 1433. cez Poľsko do Spiša, aby potrestali tamejších
12

Nemcov a odtiaľ cez banské mestá, vypáliac pri tom i Turč. S v.

Martin, tiahli s veľkou korisťou domov. Ako udatných bojovníkov
povolala ich r. 1440. aj Žigmundova dcéra Alžbeta, vdova po krá­
ľovi Albertovi, aby proti poľskému Vladislavovi a jeho strane há­
jili práva jej syna Ladislava V. pohrobka; a oni vtedy, od r. 1442.
pod vodcom Jánom Jiskrom vládli banskými mestami a zámkami
zvolenským, dobronivským a ľupčianskym a k ním patriacimi osa­
dami až do r. 1462., v ktorý rok Jiskra oddal spomenuté panstvá krá­
ľovi Matejovi. Nemci banských miest sa ím vtedy podriadili, lebo sa
museli, ale v duši ich nenávideli. — V ten čas iste, kde nebolo dosť
hradov, zámkov a tvŕdz, tam ohradili a opevnili už vystavené kostoly,
ktoré i predtým stavané bývalý zväčša na miestach vyvýšených, vý­
znamných, ku tvŕdzam spôsobných. Ako v každej dobe stavajú sa
kostoly, tak iste i v dobe ich panstva v Hornom Uhorsku boly niektoré
postavené alebo obnovené; a pri tých akiste uplatnili svoj vplyv, sta­
vané boly dľa ich vôle, s odznakmi ich viery. Ale tých mnoho nebude.
No keď husiti prišli sem i ako nepriatelia, — zvlášte nemecké
banské mestá si ich považovali dvojnásobne za svojich nepriateľov
i v národnom, i v náboženskom ohľade, — predsa ich služby Božie
a zvlášte ich krásné nábožné piesne ako: Hospodine, Otče žádouci,
— Vesele zpívejme, — Plospodine; studnice dobroty, — Hospodine
všemohouci, — My všickrií véríme, — Vérmež v Boha Otce, —
Buh náš všemohouci a mnohé iné dosial v evanjelickej cirkvi
spievané nemohly zostať bez hlbokého vplyvu na slovenský ľud
i jeho kňazstvo a intelligenciu. Či si možno myslieť, že by ich
služby Božie materinským jazykom a ich učenie nebolo hlboko
pôsobilo na Slovákov, príbuzných im rečou, tým viacej, že česká
reč bola tu už vtedy všeobecne známa-a ako literárna užívaná?
ÔL si možno myslieť, že by české preklady Písma svätého, už pred
reformáciou viackrát tlačené, neboly sa i tu rozšírily? K tomu
mnohí husiti zostali tu i po odchode ostatných a pomiešali sa s
pôvodným obyvateľstvom.
Keď to všetko povážime, nemožno tvrdiť, že by husiti neboli
pripravili našich otcov na reformáciu. (L. Paulíny: Dejepis sup.
nitr. I., 1—10. Tam spomínaná husitská agenda z r. 1571. je hodne
pod vplyvom Lutherovho učenia písaná, evanjelická, z ktorej sa
nedá nazpäť následkovať na husitskú liturgiu a službu Božú.)
K tomu evanjelická viera znamenala pokrok, svobodu sve­
domia, odvrátenie sa od bludov a navrátenie sa ku Kristu a jeho
učeniu. Prokop Veľký, vodca Husitov, už r. 1429. keď ho a jeho
druhov v čas vyjednávania o pokoj v Prešporku cisár Žigmond
 13

napomínal k návratu do cirkve svojich otcov, mužne odpovedal:

My sme v cirkvi, ale vy ste nie v nej: ani nebude do tedy pokoja,
kým cirkev, zavedená do labyrintu bludov, nenavráti sa zase k
učeniu a príkladu Spasiteľa a jeho apoštolov.
A nato iste nebolo treba veľmi nahovárať kňazov i veriacich,
aby sa nie ku svätým, ale ku samému Trojjedinému Pánu Bohu
modlili; nie ľudským výmyslom a ustanoveniam, ale slovu Božiemu
verili- nie na svoje zásluhy, ale na milosť Božú v Kristu sa spo­
liehali; nie v latinskej, ale vo svojej meterinskej reči Pánu Bohu
slúžili. Veriaci boli radi, keď mohli nie okyptenú Večeru Pánovu
užívať, ale tak, ako ju Kristus Pán ustanovil, pod spôsobom chleba
a vína sväté telo a krev Kristovu, na odpustenie hriechov; keď
sa z Písma svätého presvedčili, že omša, očistec sú len výmys­
lami ľudskými; keď sami mohli nahliadnuť do prameňa vôd ži­
vých, do Písma svätého a sami bez orodovníkov smeli sa priblí­
žiť ku trónu milosti Božej. Nielen odpor proti pápežskému zotro­
čovaniu, ale zvlášte láska ku poznatej pravde slova Božieho a
vnútorná hodnota evanjelických služieb Božích dodávala ím sily
a horlivosti. Všetko to je kľúčom k porozumeniu tomu, že sa cir­
kev evanjelická všade, zvlášte ale u nás tak ľahko bez odporu a
temer nepozorovane šírila a ujímala. Dľa slov jezuitu Szántóva
okolo r. 1559. neboli v Uhorsku už len 3 magnáti a sotva 2—3
zemianske rodiny katolícke.
Jednako nepredstavujeme si šírenie sa reformácie tak, že
jednotlivé cirkve alebo kňazi razom odvrátili sa od katolíckej
cirkve, vystúpili z nej a vstúpili do evanjelickej cirkve tak, ako
by sa to asi teraz dialo: ale odstránili najprv najkrikľavejšie chyby
a povery a uviedli materinskú reč do služieb Božích, miesto latin­
skej; volili a uviedli si v duchu reformácie Lutherovej účinkujú­
cich kazateľov, ktorí im slovo Božie v reči materinskej čisté ká­
zali, Večeru Pánovu pod obojím spôsobom prisluhovali, processie,
zdržovanie sa od mäsa (pôsty) a vzývanie svätých zrušili, rim-
ského pápeža ďalej slepo neposlúchali a zo známych príčin svojim
kňazom ženiť sa nezbraňovali, kedže i tak zbraňovanie sa ženiť
a pokrmy požívať, ktoré Bôh stvoril ku požívaniu, menuje Písmo
sväté učením diabolským. (I. Tim. 4, 1—3.) Iné menšie chyby sa
až časom odstraňovaly a napravovaly; zprvu ešte i latinskú omšu,
ku ktorej obecný ľud .bol veľmi zvyknutý, niekde slúžievať dali,
ako sme toho príklad i pri Bystrici videli.
Pod omšou ale ďalej všeobecne rozumeli liturgickú službu
Božiu s prisluhovaním Večere Pánovej, ako to vidíme i z Českej
14

Agendy už spomenutej, akej výtisk je zachovaný v knižnici evanje­

lického gymnáziá bbystrického, kde je udaný „Poŕádek Msse veliké,
kterýžby pri posluhovaný Velebné Swátosti Večere Pané se zacho-
vávati mél. — Týmto spusobem pak Msse se slaužiti má. Knčz
vezma na sebe Ornát, a pfistaupiv k Oltári, k lidu se obráty a
k nim Obecný Zpovéd nahlas takto promluvy. — Potom je udaná
po krátkej primluve kňazom a služobníkom iste kostolníkom od­
riekaná zpoveď, rozhrešenie, kňazom spievané: Sláva buď atď. a
žiakmi spievané: A na zemi budiž lidem pokoj atď. = 8 veršová
pieseň; žatým pozdrav, kollekta, čítanie epištoly, po druhej piesni
čítanie evanjelia; potom pieseň: My všickny včŕíme, kázeň a tak
prisluhovanie Večere Pánovej ktorú si po prijímaní druhých mohol
prislúžiť sám i kazateľ. To je menované veľkou omšou v spome­
nutej českej Agende r. 1571. a 1581. v Lipsku tlačenej, na rozdiel
od malej omše, pod ktorou rozumeli všetko to bez prisluhovania
sviatosti Večere Pánovej. Podobne omšou menovali i v nemeckých
cirkvách baňských miest liturgickú službu Božiu s prisluhovaním
Večere Pánovej veriacim. Prislúženie sebe tejže sviatosti v poz-
dejších časoch vystalo.
Kňazské rúcha až dobre pozdejšie, sa premenily. Kamža
spomína sa vo zvolepskej kontub. zápisnici prvýraž až r. 1680. a
v čas vizitách v 17. storočí medzi kostolnými vecmi spomínajú
sa i katolícke kňazské rúcha, áno i monštrancie, hoc ich už ne-
upotrebovali. V Nemecku až do dnes v evanjelických kostoloch
možno vidieť kostolné zariadenia, sochy, zástavy, obrazy, oltáre,
domce na ochranu oltárnej sviatosti, ba i pozostatky katolíckych
svätých z časov predreformácie; npr. v Norimberku je dosial u
prostred evanj. kostola zlatá truhla na umeleckom katafalku svä­
tého Sebalda s jeho kosťami a nikto z evanjelikov, slúžiacich
Bohu v tom chráme, sa na tom nepozastavoval. I spojitosť s
katolíckymi predstavenými bola v prvotnej ev. cirkvi ďalej udržo­
vaná; katolícki archidiakoni vymenúvali alebo aspoň potvrdzovali
vicearchidiakonov-seniorov, predstavených sboru evanjelického
kňazstva. Kým mohli, podriaďovali sa evanjelickí farári a evan­
jelické cirkve katolíckym biskupom, odvolávajúc sa proti ich pre­
chmatom na augšpurské vyznanie cisárom nezakázané, povolené.
Kresťanské kostoly tam, kde sa obyvateľstvo stalo evanjelickým,
prirodzene prešly do užitku evanjelickej cirkve. Veď kostoly ne­
staval rimský pápež, ani rímskokatolícka cirkev ako taká; tedy
neboly majetkom rímskokatolíckej cirkve, ako si to ona pozdejšie
osobovala a si ich aj prisvojila, ale boly majetkom cirkve kresťan-
 15

skej vôbec a tých obyvateľov a ich potomkov, ktorí ten kostol

stávali. Rímskokatolícka cirkev, odchýliac sa od učenia Kristovho,
skorej utratila právo na ne, než evanjelická, ktorá sa ku učeniu
Kristovmu prinavrátila.
Stavba a udržovanie kostola, voľba a platenie farára bola
vecou obce. Obyvateľstvo buď zo svojich, buď i obecných pro­
striedkov stavalo si kostoly a platilo farárov. Mestá na svoje útraty
posielaly si mladíkov na vysoké školy do Vittemberku, aby malý
z nich schopných učiteľov a kazateľov; lebo na takých bola veľká
potreba.
Ale ako Bystričania písali boli Bardiovcom — evanjelium
nemôže byť bez kríža, cirkev Kristova bez prenasledovania. Aj
evanjelická cirkev musela preniesť kruté prenasledovania svojich
protivníkov.
Hneď pri počiatku šírenia sa reformácie u nás pôsobením
rímskokatolíckych biskupov a zvlášte arcibiskupa ostrihomského
Ladislava Szalkána alebo Szalkaya vynesené boly ukrutné krajin­
ské zákony z r. 1523. zák. čl. 54. a z r. 1525. zák. čl. 4. proti lute­
ránom. Tamten prikazoval, aby kráľovské veličenstvo čo katolícke
knieža všetkých luteránov, ich priaznivcov a samej tej strany prí­
vržencov ako verejných bludárov a nepriateľov najsvätejšej panny
Márie, ráčilo trestať ztratou hrdla a majetku; a tento kázal: všetci
luteráni nech sú z ríše vykorenení; a kdekoľvek sa vyskytnú, nech
sú nielen cirkevnými, ale i svetskými, osobami chytaní a pálení.
Kráľ a snem privolili k vyneseniu tých zákonov preto, aby rimský
pápež neodtiahol od Uhorska svojej pomoci v boji proti Turkom.
Niektorí horlivci na základe tých zákonov začali prenasledovať
evanjelikov. Zo svetských vynikol v tom palatin krajiny Štefan
Verbôczy, jedon z najzúrivejších nepriateľov reformácie, od roku
1519. pán dobronivského zámku, ktorý už roku 1521. žiadal kráľa
Ludvika II. o to, aby zachránil krajinu „pred ukrutným morom
luteránstva,“ sám mnohých zo sveta zniesť a ich majetky zhabať
dal rozkazom zo dňa 13. apr. 1526. v B. Bystrici písomne vyda­
ným; baníkom banských miest naložil, aby pod prísahou odriekli
sa luteránskeho kacírskeho učenia a osem nasledovníkov Luthe-
rových na svojich majetkoch za živa dal upáliť. Následkom tých
zákonov bol i ľubietovský farár Filip Nikolai a rektor Gregori
Zápoľovými komissármi Michalom Czoborom, Štefanom Magaczom
a Kašparom Ratkaym roku 1527. za živa upálený, rektor — ako
bolo spomenuté — vo Zvolene na rinku dňa 22. a farár pod
dobronivským zámčokom dňa 24. augusta.
16

Verbôczy keď žatým proti rozkazu kráľovskému postavil sa

na hatvanskom sneme za palatína i ďalej, upadol v nemilosť krá­
ľovu a bol roku 1526. v sneme na Rákoši 26 z čl. proskribovaný.
(Viď Corpus Juris Hung. z roku 1526. art. 26 a 62).
Keby Pán Boh nebol zasiahol do osudov uhorskej krajiny,
kto vie, čo by sa bolo s evanjelikmi v Uhorsku stalo. Ale v to
prišla osudná vojna kráľa Ludvika II. s tureckým cisárom Solima-
nom, ktorý s 300 tisícovým vojskom tiahol do Uhorska a s kto­
rým sa kráľ Ludvik, nevyčkajúc posily, na nerozumnú radu kaloč-
ského arcibiskupa Pavla Tomoryho. so svojim 30 tisícovým vojskom
pustil , do boja. Bitka pri Moháči dňa 29. aug. 1526. roku vypadla
nešťastne pre Uhorsko; padli v nej 2 arcibiskupi, ostrihomský
Ladislav Szalkán a Tomory a piati biskupi, 28 veľmožov, 500 ze­
manov a asi 20 tisíc vojska; a utekajúci kráľ zahynul v bahne
potoka Čele. Soliman zaujal väčšú čiastku krajiny a potom sa už
Turci drali vždy ďalej a za 150 rokov vládli krajinou temer až po
banské mestá. Týmto nešťastím, ktoré dopustil Hospodin na našu
vlasť, zachránil cirkev Syna svojho pred zkazou, akú jej pripra­
vovali nepriatelia pravdy a akú žatým v 70-tych rokoch nasledu­
júceho storočia (1671) čiastočne i pritiahli na ňu. Turek sa veľmi
nestaral o to, či sú jeho poddaní rímskokatolíckeho a či evanje­
lického náboženstva; a nad nezaujatou čiastkou krajiny súperili
dvaja kráľovia, Ferdinand a Zápoľa, rozdávajúc veliké biskupské
majetky svojim prívržencom veľmožom, z ktorých mnohí stali sa
evanjelikmi.
Na šťastie i panstvo Verbôczych dlho netrvalo nad dobro-
nivským zámkom; vdova Ludvika II. kráľovná Mária dala ho za­
ujať svojim prefektom zvolenského zámku hlavným županom a
komorským grófom barónom Krištofom Turrim, ináč Thurnom
zvaným a tým panstvo Verbôczych tu prestalo. Thurn bol i správ­
com svätobeňadikského opátstva.
Kráľovná Mária bola sestrou kráľa Ferdinanda a cisára
Karola V. Od svojho muža Ludvika II. dostala r. 1522. baňské
mestá do vena a vládla i zvolenským, ľupčianskym a vígľašským
zámkom až do r. 1548. Bola reformácii naklonená, mala dvorného
kazateľa v duchu evanjelickom účinkujúceho Jána Haenkela,
Luther jej poslal vysvetlenie štyroch potešujúcich žalmov a slo-
žila v nemčine tú nábožnú pieseň, Danielom Krmanom preloženú:
Mám-li píece kríž svuj míti. Pod jej ochranou sa evanjelická cir­
kev v baňských mestách a vo zvolenskej stolici pokojne mohla
šíriť a vyviňovať. tak že okolo roku 1530. vo zvolenskej stolici
 17

nebolo už ani jednej rímskokatolíckej cirkve, ktorá by v pápe-

ženskom učení bola chcela i ďalej sotrvávať. K tomu i v celej
krajine bol živý pohyb za pridanie sa k reformácii. Na cirkevnom
sneme v Tridente sám kráľ Ferdinand, bigottne v katolíckej viere
vychovaný, zasadzoval sa skrze svojich vyslancov Jána Kolozs-
váryho čanádskeho, Ondreja Dudiča kninského a Juraja Draško-
viča pätikostolského biskupa za to, aby bolo dovolené Večeru
Pánovu prijímať pod obojím spôsobom a kňazom ženiť sa; a ač
to cirkevný snem nepovolil, početní biskupi a cirkevní hodnostári
vstúpili do manželstva a niektorí prestúpili na evanjelickú vieru,
medzi nimi i Dudič r. 1567. a ešte prv i nitriansky biskup od r.
1534. a prefekt kráľovskej komory Fraňo Thurzo, ktorý r. 1556.
zanechal biskupstvo a verejne sa priznal k ev. cirkvi a vstúpil
do manželstva s Barbarou Kôstka, potom s Katarínou Zríny, z
ktorej sa mu narodil syn Juraj, potomný palatin. Fraňo Thurzo
požíval veľkú vážnosť medzi magnátmi, ako i u kráľov Maximi-
liana a Rudolfa, čo k rozšíreniu a upevneniu evanjelictva výborne
poslúžilo. (Holuby: Bytča str. 1.) Podobne stal sa evanjelikom a
oženil sa Ján Horváth spišský prépošt a stolnobelehradský prépošt
Imro Bebek. Dvaja medzi sebou zápoliaci kráľovia rozdávali bis­
kupstvá svojim verným svetským veľmožom, chcejúc si ich k sebe
pripútať. Tak Zápolya dal jágerské biskupstvo evanjelikovi Petrovi
Perényimu, pätikostolské Jánovi Szerecsényimu, čanádske Kašpa-
rovi Berusíchovi, veľkovaradínske Imrovi Czibakovi; a Ferdinand ľ.
nitrianske biskupstvo ValentinoÝi Tôrôkovi á rábske Pavlovi Baki-
chovi. Sám kráľ Ferdinand dal si prislúžiť Večeru Pánovu pod
obojím spôsobom a na smrtelnej posteli i Zápoľa. V takých okol-
nosťach nebolo možno ďalej tak kruté prenasledovať evanjelikov
ako to spomenuté zákony nakladaly a za živa ľudí upaľovať.
Ostrihomskí arcibiskupi Pavel Várday (1527—49.), Mikuláš.Oláh
(1553—68.) a Anton Vrančič (1569—73.), vo svojej mladosti veľký
ctiteľ Melanchtonov, boli by mali síce vôľu k tomu, všetkých
evanjelikov nazpäť priviesť do rimskokatolíckej cirkve a tým cie­
ľom evanjelických farárov odstraňovať, ale neboli vstave všade to
urobiť. Kráľ Ferdinand im síce šiel po ruke, keď vydával rozkazy,
aby baňské mestá svojich evanjelických kňazov vyhnali a arci­
biskupovi v uvedení nazpäť katolíckeho náboženstva sa neprotivili;
ale ani on nechcel príkre vystupovať proti pohraničným obyvate­
ľom a zvlášte baňským mestám, lebo by tým bola poklesla ich
horlivosť v obraňovaní vlasti; a zvlášte obával sa, že prípadnému
náboženskému prenasledovaniu vystavený banícky ľud sa rozíde
18

a tak kráľovský dôchodok z baní sa umenší, čo mu banské mestá

i viackrát pripomínaly. Zvlášte arcibiskup Oláh bol neúnavný v
tom. že napomínal banské mestá k navráteniu sa ku katolíckej
viere a na svoje cirkevné shromaždenia do Trnavy a inde povo­
lával evanjelických kazateľov, chcejúc. ich tak do svojej moci do­
stať, ako viacerých i dostal a väznil i trýznil; ale mnohí nešli a
banské mestá ich nepustily a osvedčovaly, že sa ony od dávna
pridŕžajú svojho spôsobu služieb Božích a i ďalej pridržať budú.
Keď arcibiskup prišiel vizitovať ich cirkve. alebo trebárs i každo­
ročne poslal k tomu svojich archidiakonov, tých banské mestá
slušne prijaly, uhostily a obdarovaiy, chrámy a služby Božie im
ukázaly, ale svojich evanjelických kazateľov na jeho žiadosť čo
zväčša neprepustili, alebo keď i prepustili, potom zasa nazpäť po­
volali. Na jeho články viery, ktoré požadoval, aby ich evanjelickí
kazatelia podpísali, oni odvetili najprv odvolaním sa na augšpurské
vyznanie, a keď im bolo odpovedané, že to je platné iba pre
evanjelikov v nemeckej ríši bývajúcich, potom si sami sostavovali
svoje vyznanie viery a ho arcibiskupovi a kráľovi posielali. Keď
sa Oláhovi nepodarilo do svojej moci dostať alebo vypúdiť evanje­
lických kazateľov, nakladal svojim vizitátorom evanjelické knihy
habať. Takie shabali v B. Bystrici u kníhkupca a tiež tam i cir­
kevnú knižnicu a zavliekli ju do Trnavy. R. 1559. dňa 28. nov.
krupinský mestský notár Ján Schaden z naloženia svojich pred­
stavených upozornil dôverným listom hlavného farára štiavnického
Kubikulária, že takého vizitátora i on očakávať môže; a že podob­
ným dôverným listom uvedomená bola i vrchnosť mesta Krupiny
0 tom, že komissár Kašpar Pécsi bol vo Zvolene luteránske knihy
vetovať. Akže však Stiavničania, ktorí nie dávno predtým boli
vo Zvolene, počuli niečo viac o tom od pána Balassu, kapitaňa
banských miest, evanjelika, nech uvedomia o tom i Krupincov a
poradia im, ako sa v takom páde zachovať majú; aby tak všetci
jednomyseľne pokračovali.
Keď ani to neviedlo k iceľu, poslal arcibiskup i ako kráľov
námestník dvoch jezuitov, Jána Seydela a Jána Zimmeria kázať
do banských miest a do stolíc tekovskej, hontianskej, turčianskej
a zvolenskej; ale i to nemalo svojho výsledku; banské mestá
osvedčily, že oni majú svojich kazateľov a jezuitov obdarujúc
prepustily.
Čím bolo väčšie nebezpečenstvo tak so stiany Turkov, ako
1 so strany arcibiskupa a kráľa, tým sa banské mestá viac sdru-
žovaly ku obraňovaniu svojich práv, svobôd, bezpečnosti a nábo-
 19

ženstva; vo všetkom sa spolu radily a každý nápad na práva

jedného mesta hneď i druhým sdelovaly. S obdivuhodnou rých­
losťou dostávaly zprávy od svojich početných vyzvedačov z po­
hraničných krajov tureckých; a keď arcibiskup vystúpil proti
svobode viery v jednom meste, už o dva-tri dni vedely to všetky
banské mestá a jedné bez druhých v obrane svojej ničoho ne-
konaly. Tak keď Oláh poslal skrze hontianského archidiakona a
, ostrihomského kanonika Jána Derecskeyho, predtým reformát-
ského professora ve Veľkom Varadíne a pre svetské výhody vstú­
pivšieho do služby rimskokatolíckej cirkve, r. 1558. Štiavnici k
podpisu svoje články viery a svolal hontianských kňazov do Štiav­
nice, mestská rada štiavnická poslala arcibiskupov list a články
dňa 17. mája Kremnici a táto B. Bystrici; a 19. mája odpovedá
už rada baňskobystrická, že to diabolské dielo, totiž články Olá-
hove treba odmietnúť.
Pri obraňovaniach viery primklo sa i kňazstvo zvolenskej
stolice ku kňazstvu baňských miest. Tak vierovyznanie baňských
miest z. r. 1577. a synodálne uzavretia zo dňa 17. marca 1580.
podpísali krém kňazov z iných baňských miest i nasledujúci: To­
máš Frôhlich rektor špitálsky z Bystrice, Rehor Meltzer hlavný
farár z Bystrice, Martin Lampertus farár lubietovský, Rehor Lys-
coviensis slovenský kazateľ bystrický, Tomáš Prividiensis farár
hajnický a senior (vicem gerens) zvolenskej stolice, Ján Jantschy
farár zvolenský, Juraj Ulentz nemecký farár krupinský, Tobiáš
Stôckelius rektor školy v Španej Doline menom tamejšieho farára
Tomáša Petriho, Ondrej Socovský farár brezniansky, Juraj Lov-
czanus predtým farár zvolenský, vtedy však už vyhnanec kroz
Derssfiho, Jakub Gallus farár z Tŕňa, Pavel farár sielnický, Bern-
hard Voďmanus rektor zvolenský; a zo svetských: z B. Bystrice
Ondrej Suesmund a Laurenc Sixty; z Krupiny Ján Schieferer a
notár mestský Juraj Saltzbank; a zo Zvolena notár Baltazár Blosius.
I z dosavádneho vidno, že evanjelická cirkev hneď po re­
formácii pustila korene vo zvolenskej stolici a tu sa ujala. Ostri­
homský arcibiskup usiloval sa udržať evanjelické cirkve pod svo­
jou pravomocnosťou a posielal svojich archidiakonov vizitovať tieže.
Čo vytrpely baňské mestá zvlášte od Oláha, to vidno z dejín B.
Bystrice dolu nižšie.
Ale i pri jeho moci a vplyvu na kráľa, a jeho vôli vyničiť
ev. cirkev, nebol vstave to urobiť a už r. 1561. neodvážil sa ísť
vizitovať archidiakon Blažej Zathay dľa jeho vlastného soznania
v jeho vizitacionálnej zápisnici nasledovné ev. cirkve vo zvolen­
2*
20

skej stolici: brezniansku, mičinskú, lubietovskú, zolnianskú, očov­

skú, slatinskú, dobronivskú, bacúrovskú, ostroluckú a tŕňskú; pre
uprázdnenie fár nevizitoval cirkev ponickú, čerinskú a badínsku.
Že ho prijali ako vizitátora, uhostili a obdarovali v banských
mestách, to nesvedčí o tom, ako by tieže mestá menej čisto evanje­
lickými boly bývalý, ale „opatrní a múdri páni“ banských miest
jemnejšie a opatrnejšie zaobchodili so svojimi neprajníkmi, než
menej jemní vidiečania.
Že evanjelici neboli tu bez vnútorného pokušenia, vidno z
toho, že r. 1568. dvorný kňaz Balaššov — veliteľa zvolenského
zámku a kapitána banských miest — prestúpil ku kalvinismu a
v tomže i nasledujúcom roku aj istý Poliak Vavrinec Jurdzitz v
okolí B. Bystrice pokúsil sa rozširovať kalvinismus, pričom ho
i zemani Fraňo Radvanský z Radvane a Matúš Nevery z Kráľovej
podporovali, ale ich účinkovanie zostalo bez značnejšieho výsledku.
Ani jednu e v. cirkev zvolenskej stolice od augšpurského vyznania
neodklonili; a iných cirkví tu vtedy nebolo, aspoň stopu toho som
nenašiel, žeby v druhej polovici 16. storočia, čo len jedna rimsko-
katolícka cirkev bola bývala na území zvolenskej stolice.
Ktoré evanjelické cirkve tu kedy boly, to možno vidieť z
druhého (B.) odseku tohto diela.
Na objasnenie vonkajších pomerov, v akých naši otcovia tu
v tie časy žili, možno čítať o tureckých vpádoch do zvolenskej
stolice v Dejinách Dobronivej r. 1898. vydaných, na str. 46—64.
I tie nešťastné časy nútily našich praotcov hľadať občerstvenie
duše nie v deravých cisterniach povery, bludov a výmyslov cirkve
rimskej, ale v prameni vôd živých, v Písme svätom; a utiekať sa
nie ku modlám, svätým ale k samému Hospodinu o pomoc a
ochranu.

II. Evanjelické bratstvo (kontubernium).

Z počiatku evanjelické kňazstvo zostávalo pod právomoc-
nosťou rímskokatolíckych biskupov a archidiakonov; tí ich svolá-
vali do spoločných shromaždení, kde sa radili o spoločných cirkevno-
náboženských veciach. Keď však čím ďalej, tým viac videli v
rímskokatolíckych biskupoch a archidiakonoch svojich nepriazniv-
cov a nepriateľov, boli prinútení osobitne sriadiť sa a samostatne
voliť si seniorov, ktorí by ich do spoločných shromaždení svolá-
vali, na týchže predsedali a ich uzavretia prevádzali.
 21

Tak to bolo i vo zvolenskej stolici.

Evanjelickí farári zvolenskej stolice tvorili potom už tak zvané
kontubernium, bratstvo, ktoré bolo jedinou a za dlhé časy naj­
vyššou právomocnosťou vo veciach mravnosti, zasnúbenia sa,
manželského nažívania a rozsobášu všetkých údov ich cirkví. Pred
svoju duchovnú právomocnost predvolávali nemravných, pohor­
šenie zavdávajúcich cirkevníkov, nesnášanlivých manželov, slub
si rušiacich snúbencov, ich súdili a trestali, dišpensácie od rodin­
ných stupňov pri pokrevných povoľovali, rozsobášne výroky vyná­
šali; všetko to po predbežnom dôkladnom vyšetrovaní a preťaho­
vaní vecí, aby sa v tom neprenáhlili. Vinných vydávali k potrestaniu
svetskej vrchnosti. Od ich výroku nebolo apelláty. Sriadení boli
po republikánsky; i menovali sa duchovnou republikou. Mali svojho
predstaveného, seniora, ktorého si všetci farári z pomedzi seba
volili a ktorý ich svolával do shromaždení; mali svojich dekánov,
prísediacich (assessorov), značníka (notára, syndika), pokladníka
(fiscalisa, thesauraria) a rečníka (oratora).
Kedy sa zvolenské bratstvo takto sriadilo, o tom zpráv ne­
máme. Tvrdenie, že dávno pred r. 1557. bolo bratstvo už sriadené,
lebo že v tom roku mala ich zápisnica už 594 strán, nie je dosť
odôvodnené. Tvrdenie to (Hornyánszky: Beiträge zur Geschichte —
str. 32; aj iní) zakladá sa na jednej poznámke kontuberniálneho
notára pri zápisnici z r. 1599. odo dňa 3. mája, odvolávajúcej sa
na zákonný článok Ferdinandov z tohože roku a znejúcej takto:
„Articulis Ferdinand. Anno Dnj 1557. Articulo 10 p fol: 594 p.“
Nie je tedy isté, že to uvedenie strany 594 znamenalo stranu
kontuberniálnej zápisnice.
Ale r. 1588. bolo bratstvo už sriadené, keď dla svedectva
zachovalej zápisnice dňa 17. januára tohože roku, sišli sa do
synody alebo shromaždenia, aby si na miesto v Pánu sosnulého
seniora Bartolomea Očovského vyvolili iného; a zvolili Ondreja
Sotzovského, breznianského farára za seniora. Na tomže shromaž­
dení prítomní boli piati súčasní evanjelickí kňazia baňskobystrickí,
dvaja nemeckí, dvaja slovenskí a piaty hlavný farár; a dvatsiati-
traja zo seniorátu. ích mená možno čítať v Dejinách Dobronivej
r. 1898. vydaných na str. 95. — Ale už i pred Očovským malo
bratstvo svojho seniora, totiž Tomáša Prievidského (Prividiensis),
farára hajnického, ktorý ako taký podpísal uzavretia kremnickej
synody r. 1580., a v rokoch 1550—57. Valentína, farára špaňodo-
linského, ale o nich je nie známo, či si ich bratstvo už samo­
statne volilo, alebo boli vymenovaní ešte katolíckym archidiako-
22

nom. poťažne biskupom. — Ešte i žatým, totiž po roku

1588. pokračovali vo svojom sriaďovaní sa. Svoje spo­ Zákony.
ločné artikule, zákonné články, záležajúce z 20. bodov,
dali vpísať do spoločnej bratskej zápisnice v mesiaci februári 1592.
roku. V nich si ustálili, že čistota nebeského učenia má byť nado­
všetko šetrená; sväté Písmo pravidlom, ku ktorému majú byť
všetky slová i skutky prirovnané. Každý má byť augšpurskému
vyznaniu oddaný. Večera Pánova má byť prisluhovaná dfa naria­
denia samého Syna Božieho; k jej čím častejšiemu požívaniu majú
byť Iudia napomínaní. Svatby nemajú byť v advente a v pôste,
ba ani v nedeľu. Sviatky majú byť riadne slávené. Bez zákonného
povolenia a vedomia vrchnosti, nech sa nikto neopováži zaujať
faru. Kňazia nemajú milovať krčmy, ani sa zúčastňovať hier,
pijatík a tancov. Má sa dozerať na to, aby boly trestané kliatby,
krivoprísahy, rúhania a čary. Bez zákonného povolania a svedoc-
tva akého je života a vyznania, nemá byť nikto za kňaza prijatý;
sporov a svárov sa majú vystríhať; paktáty, katedratikum a iné
poplatky majú v riadny čas platiť a usilovať sa o to, aby mali
učiteľov súcich, učených, nie vetroplachov, pijanov a nočných
tulákov, ale ktorí by verne vyučovali mládež. Litánie majú byť
najmenej tri razy v týždni spievané a modlitby odbavované v
chráme; mrtvé telá počestné pochovávané s krátkym napomenu­
tím o smrteľnosti a večnom živote. Ohlášky sobášov majú sa diať
dvoma týždňami vopred; pred sobášom má mladoženích i nevesta
svoje hriechy vyznať a Večeru Pánovu požívať. Inému nemá sa
nikto do povinností starať a odkášať. Kňazská vdova má bývať
vo fare a požívať farské dôchodky až do ukončenia úradného
roku jej manžela; kňazské povinnosti majú konať v osiralej cirkvi
susední farári; a potom má byť vdova počestné prepustená a dľa
možnosti podporovaná. Neprítomní na shromaždeniach majú platiť
2 zlatovú pokutu. Ku vysväteniu na kňazský stav nech nikto bez
súhlasu seniora a bratov, iného neodporúča. Priestupníci týchto
článkov složia pokutu bratmi uloženú.
Potom r. 1597. dňa 28. januára zvolili si spoločného rečníka
v osobe Ondreja Kappyria, radvaňského farára. Žatým si ustálili
sviatky, ktoré sa majú v evanjelickej cirkvi svätievať; a že neboly
z nejakej predošlej zápisnice prepísané, ale až po ich vpísaní do
zachovanej zápisnice bolo rokované, ktoré sa majú svätiť, o tom
svedčí okolnosť, že v zápisnične} knihe bratstva niektoré sviatky
sú i pretreté a opäť krížikom poznačené.
 23

Tak spoločné zákony v latinskej pôvodine i preklade, ako i

soznam ustálených sviatkov možno tiež čítať v Dejinách Dobro-
nivej na str. 98, 105 a 245.
R. 1598. dňa 13. januára dekáni: zvolenský farár Izák Abra-
hamides, brezniansky Samuel Melík a selecký Ján Jakobaeus vy­
hradili si právo, aby si ku seniorovi a sebe mohli dvoch prísedia­
cich, assessorov pripojiť, aby tak duchovný senát bol úplnejší; a
bratstvo uzavrelo všeobecné, generálne svoje shromaždenia štyri
razy v roku vydržiavať; a síce v januári, apríli okolo Dura, potom
okolo Jakuba a štvrté okolo Katreny alebo Všechsviat. Schádza­
vali sa ale dla potreby i častejšie v roku, zvlášte do čiastočných,
partikulárnych zasadnutí, na ktorých len seniorom povolaní a nie
všetci kňazia účasť brať museli. Niekedy bolo v roku i osem
shromaždení a niektoré trvalý i po dva dni, ale pozdejšie počeť
riadnych shromaždení určili na 2, poťažne na tri. Svoje shromaž­
denia menovali zväčša kongregáciami, ale i koncílami, konven-
tami a synodami. Ustálili si rokovací poriadok a r. 1626. určili
20 denárovú pokutu pre tých, ktorí by do reči skákali, krik robili,
alebo po čas rokovania vystúpili, odišli z kongregácie.
Shromaždenia bývalý buď u seniora, buď
v niektorej cirkvi, z ktorej boly záležitosti po- Shromaždenia.
konávané, zväčša ale v Banskej Bystrici v nie­
ktorom súkromnom dome, kde bola priestrannejšia miestnosť; a
to i potom, keď po žilinskej synode bystrická evanjelická cirkev
neprináležala viac do sväzku zvolenského kontubernia, ale do vnove-
utvoreného baňskomestského bratstva, a keď bystrické kňazstvo už
nehrávalo účasť na tých shromaždeniach. Stávalo sa tak akiste
preto, že Bystrica bola asi stredom seniorátu a hradeným, tedy v
tých, od tureckých vpádov neistých časoch bezpečnejším mestom.
Zasadnutia dialy sa zväčša tak, že po predbežných modlit­
bách v sieni, alebo i službách Božích v chráme, pri ktorých bola
niekedy i kázeň, a to i latinská — sišli sa farári do zasedacej
siene, v ktorej boly dva stoly: za vrchným stolom posadil sa na
predsedníctve senior a v pozdejších časoch, ak bol prítomný ako
čestný spolupredseda i superintendent; a po ich bokoch traja-
štyria dekáni, ktorých menovali i konseniormi, pozdejšie až piati
prísediaci, notár a pokladník; títo tvorili senát, starešinstvo. Pri
druhom, nižnom stole sedeli ostatní farári s rečníkom, ako svojím
zástupcom na čele. Na shromaždení prítomní farári bývali do
zápisnice dla mena poznačení. Z toho možno určiť, v ktorej cirkvi
ktorý farár v ktorom čase účinkoval. Všetci boli k tajnosti za­
24

viazaní, aby nevynášali na verejnosť, čo sa v zasadnutiach roko­

valo. Priestupníkom toho bolo pohrozené 12 zlatovou pokutou,
alebo i vyobcovaním (excommunikáciou). Ak na shromaždení boli
prítomní ako hostia farári z iných kontubernií, alebo výminečne
svetskí, tí usadení boli ku prvému stolu. Stalo sa, že i výberčíkov
paktát z beňadickej kapitole ako hosťov ta posadili, uhostili ich
a dali ím i cestovné. Pre zameškanie kongregácie boli bratia
obyčajne na 1 zl. ale niekedy i na viac zl. pokutovaní; pozde
prišli na 10 denárov.
Potom boli predvolaní kostolníci z cirkví a vyzpýtaní, či z
cirkve nieto nejaká žaloba proti farárovi, alebo i proti krivditelom
cirkví; podobne farár či nemá čo predniesť proti svojím cirkev-
níkom. Predvolaní boli i rektori, prečítané boly zákony a napo­
menutí boli k poslušnosti. Žatým sa tak jedni, ako i druhí vzdia­
lili zo shromaždenia. Ak boly pojednávané snubné, manželské,
rozsobášne záležitosti, alebo výstupky proti mravnosti údov cirkví,
boli žalobníci, obžalovaní i svedkovia vyslýchaní, o ich výrokoch
zápisnice spísané a predpustení bývali i svetskí pravotári, pro­
kurátori ako zástupci a obrancovia stránok, ktorí predniesli svoje
obžalujúce alebo obranné reči, povedali svoje dôvody, repliky; ale
žatým sa i títo pred konečným pojednávaním a vynesením vý­
roku museli zo shromaždenia vzdialiť, aby nevplývali na vynesenie
výroku duchovnej stolice.
Kostolníci bývali volení vo farách v prítomnosti farára a
farníkov a konali povinnosti i terajších kurátorov, -skladávali účty
tiež vo farách z cirkevných príjmov a výdavkov.
Farári sriadení v duchovnú stolicu dali si všemožne záležať
na mravnosti a bohabojnosti svojich veriacich. Nad mravnosťou
bdeli, nemravných kruté trestali. Bez príčiny chrám Boží a vy­
učovanie katechismu zameškávajúci, nenavštevujúci — i dospelí
a starší cirkevníci boli farárom napomenutí; a keď to neosožilo,
bývali dávaní do klady, alebo trestaní zátvorom až po 6 dní trva­
júcim. Za podobných slúžobných trpel i hospodár a to niekedy i
tri dni zátvoru; žatým ale i jedon i druhý musel sa dostaviť do
fary, aby tam bol z katechismu zkúšaný a prijal napomenutie.
(Tak bolo i predtým. Viď Českú agendu z r. 1571. v bystr. gymnaz.
knižnici.)
Zvlášte ale nepoctivé osoby boly vystavené verejnej potupe,
poviazané, slamenným vencom ovenčené, boly dané pred kosto­
lom do klady alebo v kostole postavené a to niekedy i po tri
nedele za jednodruhým; potom boly prinútené verejné pokánie
 25

činiť a cirkev pre zavdané pohoršenie v chráme verejne odpýtať.

Keď to neosožilo, boly svetskej vrchnosti ku potrestaniu vydané,
z cirkve, obce a stolice vyhnané; a ktorá obec také osoby prijala
a trpela, tej obyvateľov na zodpovednosť brali. Upadlá osoba ne­
bola prv vádzaná, kým ju svetská vrchnosť telesne nepokutovala,
prútami nevyšibala, alebo kým cirkev verejne neodprosila. Ale
kajúcim daný bol spôsob navrátiť sa. Nástojili na tom, aby si
ľudia ľahkomyseľne manželstvo nesľubovali a sľúbené už potom
nerušili a v manželstve poriadne spolu žili. Zasnúbenie sa pova­
žované bolo za zaväzujúce k manželstvu. Keď kto sľúbil man­
želstvo, musel si sľub dodržať a nesmel upustiť od toho,. kým
nebol zákonne bratstvom rozvedený, za svobodného vyhlásený.
Snúbenci sa samovoľne rozísť nesmeli, ani ich nikto iný krém
shromaždeného bratstva rozviesť nemohol. Keď sa kto druhýraz
zasnúbil, kým nebol rozvedený s prvým, toto druhé zasnúbenie
bolo za neplatné vyhlásené. Vinnej stránke nebolo dovolené do
manželstva vstúpiť i za 7 rokov, kým výrok duchovnej stolice
nebol uskutočnený; menej vinnej a opustenej stránke, akže ten,
kto ju opustil, nemohol byť predvolaný a nemohlo byť zákonné
rozvedenie uskutočnené, dovolené bolo len po 3 rokoch znovu sa
zasnúbiť alebo vydať sa. Urazenej, oklamanej, zavedenej alebo
ukrivdenej stránke dali zadosťučinenie, vinnú odsúdili k peňažnej
pokute i k odpýtaniu urazeného a to mnohokrát slávnostnému
a verejnému, v prítomnosti viacej vážnych svedkov. — Rodič
nesmel zasnúbiť svoje dieťa proti jeho vôli, ináč bol pokutovaný.
Tak na pr. r. 1632. Albert Michalčík zo S v. Ondreja bol pokuto­
vaný na 12 zl. preto, že svoju dcéru sľúbil dvom mužom za man­
želku. Krém toho musel odpýtať Michala Huolku v jeho dome, že
za jeho syna Jura sľúbil dať svoju dcéru a nedal jej; ale i Michal
Huolka bol pokutovaný na zaplatenie za obed celej kongregácie
— preto, že Michaľčíkovú dcéru dal pýtať v noci, o pol noci, keď
už snáď ani triezvi neboli. Zasnúbenie sa nočnou hodinou bolo
za nečestné považované a trestané. Vdovec alebo vdova ak ne­
zachovali smútok a privčas sa zasnúbili, boli tiež pokutovaní.
Snubné a manželské pravoty aj superintendenti zo svojej
cirkve predkladali bratstvu na rozhodnutie. I zemskí páni, ba i
katolícki veľmoži, primlúvali sa u bratstva za svojich evanjelic­
kých poddaných.
Pri rozsobášoch opatrne pokračovali. Neverne opustený
musel doniesť svedoctvá o svojej nevine, ubehlého, neverného
manžela alebo manželku bol prinútený vyhľadávať, k navráteniu
26

sa nútiť a keď to neviedlo k cielu, v chráme verejne po trikráť

dať predvolávať. Krém obyčajných príčin rozsobášov, nevernosti,
nesnášanlivosti, opustenia sa a nespôsobnosti bývalo časté v tých
časoch i zajatie od Turkov. Zajatí manželia alebo manželky sa v
mnohých pádoch vôbec ku svojím už viac nenavrátili, niektorí z
nich v Turecku do nového manželstva vstupovali, na mohame­
dánsku vieru prestúpili, tureckého náboženstva dietky splodili
alebo v Turecku pomreli, pohynuli. Doma zanechaná stránkS, ak
chcela do nového manželstva vstúpiť, bola prinútená svojho man­
žela. poťažne manželku i v zajatí vyhľadávať, k návratu nútiť,
svedoctvá o tom doniesť a podať prosbu o rozvedenie, rozsobáš
pred bratstvo, ktoré často potom ešte za 3, ba i 7 rokov riešenie
preťahovalo, že iak by sa patričný za ten čas predsa zo zajatia
vrátil. Alebo aspoň patričným žiadateľom o rozsobáš verejne dalo
prisahať, že všetko možné vynaložili, aby svoje manželky vyhľa­
dali a nútili ich k navráteniu sa. Veľmi obťažné bolo také vyhľa­
dávanie neverných alebo zajatých manželov alebo manželiek.
Stopovali, kam boli odvlečení, alebo kam odišli. Na príklad keď
r. 1643. žiadal istý Baltazár Kuhajda z Predajnej, aby bol roz-
sobášený od manželky skrze Turkov pred 5 rokmi odvedenej,
naložené mu bolo, aby si poprosil zemských pánov o list na turec­
kého veliteľa v Budíne. od ktorého mal doniesť svedoctvo, že pred
5 rokmi jeho manželka cez Budín bola odvedená. Alebo istá Do­
rota, dcéra Janka Oravca z Krásnej Hôrky v Orave pochodiaceho
obyvateľa v Selcach žiadala byť rozvedená od Mateja Rusnáka, s
ktorým keď slúžila „u Farkass Yanossky“ v Sečach a on slúžil
tam „u Bene Andrásse“, riadne bola sobášená potrianskym fará­
rom; a prišli k jej otcovi do Seliec; ale keď šiel Dorotin otec
Oravec s Rusnákom „k polssie“ (k Poľsku) do Čierneho Dunajca,
odkiaľ Rusnák udával, že pochôdí, na Krásnej Hôrke v Orave
Rusnák Oravca okradol, vezmúc mu peniaze i „poctivice“ a zmizol.
Darmo ho Oravec hľadal v Č. Dunajci, tam nič nevedeli o ňom.
Bratstvo tedy uzavrelo r. 1627., že. Rusnák má byť po trikráť v
seleckom kostole verejne predvolávaný a potom ona za svobodnú
vyhlásená.
Stalo sa, že po 7 rokoch bol rozsobáš vynesený, patričný
vstúpil do nového manželstva a jeho prvá manželka sa až potom
vrátila zo zajatia, ktorú musel prijať a druhú prepustiť a na tejto
výživu platiť, dľa možnosti podporovať ju.
Do kompetencie druhých kontubernií nezasahovali. Keď roku
1630. istý Mikuláš Lukassovicz žiadal, aby bol rozsobášený od
 27

manželky Doroty, ktorá v obci „Kneže“ v Orave, s iným mužom

žije a doniesol o tom i svedoctvo z kontubernia oravskej stolice,
bratstvo ho upravilo k tomu, aby si rozsobáš žiadal od oravského
bratstva.
Stupne pokrevnosti pri dovolovaní manželstva prísne posud­
zovali. V druhom stupni bratranec a sesternica nesmeli byť soso-
bášení. Upadlých aj násilne sobášili. Rozvadených a rozišlých sa
manželov nútili ku spolužitiu, keď inak nešlo i pokutami a vyda­
ním ich svetskej vrchnosti. Bez predbežného predvolania žiadneho
nesúdili.
Bratstvo predvolávalo stránky pred svoj súd obyčajne 15
dňami vopred písomne, alebo i skrze vyslatých farárov. — vysie­
lajúc ich s písomným predvolaním pod pečaťou do jednotlivých
cirkví — zemanov obyčajne predvolávali skrze podžupana, ktorý
to konal i keď prípadne nebol evanjelického náboženstva. Však
duchovná stolica užívala svoju právomocnosť nad osobami bez
rozdielu stavov a rádov, dla dávnych zvykov, ustanovení a dekré­
tov kráľovstva uhorského.
O pravdivosti tvrdení presvedčovali sa rozličnými svedoctvami,
zvlášte ale vyslýchaním svedkov, ktorých výpovede sú mnohokrát
doslovne v zápisniciach uvedené. Obžalovanej stránke daný bol
odpis pravoty alebo žaloby a i predbežného výroku, aby sa mohla
brániť a aby to všetko mohol jej právny zástupca, prokurátor k
jej obrane použiť. A keď záležitosť bola všestranne objasnená a
stránky nemalý už čo na svoju obranu predniesť, vynesený bol
výrok, ktorý bol dávaný stránkam i v odpise pod pečaťou bratstva.
Kto sa predvolaný nechcel ustanoviť pred duchovnú stolicu,
alebo sa jej výroku nepodrobil, alebo sa nedalo vyšetriť jeho vte­
dajšie obydlie, bol verejným čítaním v chráme, poťažne vo viacej
chrámoch predvolacej listiny alebo výroku k ustanoveniu sa nú­
tený, predvolávaný; a keď to neosožilo, pohrozené mu bolo, že mu
odopreté bude prislúženie vo veciach svätých, prislúženie Večere
Pánovej, počestný pohrab, alebo i vypovedaním z cirkve, exkom-
munikáciou; poťažne vyzvali i svetskú vrchnosť potrestať ho.
Aj z iných seniorátov obracali sa v manželských a snubných
záležitostiach na bratstvo. Tak r. 1623. písalo dunajecské kontu-
bernium v záležitosti Anny dcéry Jána Trajana farára staroves-
skéhcf vo Spiši, že zavedená slubami Assguthovcov, až dotial ne­
bola sobášená s Jánom Lovasom v ich službe postaveným. Bratstvo
pre neprítomnosť menovaného Lovasa odložilo riešenie tejže zále­
žitosti na ďalej.
28

Obšírnejšie o týchto veciach dočítať sa možno v Dejinách

Dobronivej, str. 120—123—125., zvlášte v Cirkevných listoch z r.
1908 (Manželské pravoty evanjelickej cirkve XVII. storočia).
Pri miernejších previneniach miernejšie pokračovali; npr.
keď zeman Abrahám Hudoba chcel sa bol odtrhnúť od radvanskej
cirkve a pripojiť sa ku badínskej a bratstvo mu to na opätovnú
prosbu nepovolilo, na čo písal bratstvu potupujúci list: toto v oča­
kávaní, že ich podžupan proti nemu obráni, vyslalo r. 1620. dňa
18. febr. dvoch farárov, Dávida Socovského a Jonáša Feiicisa do
stoličného shromaždenia, aby tam verejne Hudobu napomenuli,
žeby budúcne vážnejšie súdil a hovoril o kňazskom sbore.
Keď provizor zvolenského zámku bol príčinou toho, že istí
manželia z Bacúrova oddeleno žili, písalo mu r. 1621. bratstvo
list, napomínajúc ho, aby odvrátil pohoršenie od seba, a poslalo
mu ho od dvoch farárov, dobronivského a babinského.
Nie s menšou prísnosťou, ako proti cirkevníkom — vystu­
povali aj proti spoluúdom, kňazom nekonajúcim svoje povinnosti,
urážajúcim iných a prestupujúcim spoločné zákony. Stalo sa, že
takého napomenuli, pokarhali, ba zavreli do žalára alebo i do
chrámu o chlebe a vode, alebo ho i peňažne značne pokutovali,
k slávnostnému odpýtaniu — urazeného — odsúdili, alebo konečne
ho i zpod svojej ochrany vypustili a z úradu odstránili. Neušetrili
v tom ani svojich hodnostárov. Keď sen. notár Makonius neverne
zapísal výrok bratstva do zápisnice, bol tento ináč vážený muž
z notárstva odstránený a pre urážku superintendenta na zátvor
do kostola o chlebe a vode odsúdený. Pri miernejších výstupkoch
i tu miernejšie pokračovali. Keď niektorý z kňazov urazil iného,
seniora alebo superintendenta, vtedy nie on sám. ale menom jeho,
spoločný rečník (orator) odprosoval urazených: nežiadali tedy velké
uníženie patričného, aby sám odprosoval. 0 tomto viac možno sa
dočítať pri životopisoch jednotlivých farárov.
Na shromaždeniach bratstva boly zavádzané i peňažné sbierky
na rozličné spoločné potreby. Z počiatku dával každý dľa vôle, v
pozdejších časoch každému určili istý platebný obnos. Tam skla­
dali i paktáty pre archidiakona ako daň od dežmy a kathedratiká
pre superintendenta do rúk seniora, ktorý z toho vydával bratstvu
počeť. Platili aj na svetlo seniorovi (pro liquoribus et candelis;
candelares), čo predtým platievali archidiakonovi, cestovné trovy
svojich vyslancov k rozličným príležitostiam, príspevky na vyjnu
proti Turkom, na výmenu zajatých, na udržovanie vojenských
kňazov, ktorých vysielali z pomedzi seba, svatobné dary a iné.
 29

Nielen paktáty, ale i kathedratický poplatok a na svetlo

platievali zprvu katolíckému archidiakonovi; a len po žilinskej
synode platili kathedratikum superintendentovi a na svetlo svojmu
seniorovi. Až do r. 1608. prejímal všetky takéto peniaze a počet
z nich skladal senior, pozdejšie spoločný pokladník. Kathedratický
poplatok platili zo svojho tí farári, ktorí dežmu nemali, od roku
1655. ale poneváč superintendent na cesty po kongregáciách jedno­
tlivých kontubernií a na vizitácie zo svojho dokladať musel, pla­
tili i tie cirkvi, ale nie farári — po 1 zl. z ktorých prvej paktáty
platené bývalý. A síce každá dežmová cirkev bola nútená kathe­
dratikum platiť až dotiaí, kým dežma farárovi navrátená nebude.
Po zasadnutí bývalý spoločné obedy a večery tam, kde bolo
shromaždenie, buď u seniora, farára, alebo v Bystrici v súkromnom
dome, poťažné hostinci. Na trovy spoločných obedov a večier
(mensalia) skladali sa všetci, krém zápisníka, ktorý za obed ne­
platil. A poneváč sa aj pre neprítomných stôl pripravoval, boli za
príkladom iných stolíc aj oni nútení krém zvyčajnej pokuty za
neprítomnosť, aspoň počnúc od r. 1617. aj za stravovanie zaplatiť.
Diakoni platili polovicu toho, čo farári, za obed. Koľko toho asi
bolo, to vidíme z toho, že 13. jan. r. 1637. platili diakoni za stolo­
vanie po 3 denáre. Kongregácie ale bývalý i po dva dni a pri
stolovaní pohostili aj hostí, tak že nákladky na jedného farára
padlý i značne väčšie; preto bratstvo voliac nového seniora, uza­
vrelo r. 1641. aby hostiny pre bratstvo dávané neboly príliš drahé,
tak aby počas jednej kongregácie za ne, na jedného farára ne­
prišlo viac platiť, než 25 denárov. Vinné stránky, ako na to už i
uvedený bol príklad, bývalý i na zaplatenie celého spoločného
stravovania pokutované.
Vážnosť kňazského sboru bola vtedy nepomerne väčšia, než
dnes. Farári ani vo svetských veciach neboli súdení svetským
súdom, iba svojím duchovným, totiž spoločným shromaždením.
Keď na príklad farár bol niekomu niečo dlžen a neplatil, alebo
urazil svetského človeka, mohol byť iba u svojej duchovnej vrch­
nosti žalovaný a ňou súdený; a len keď ho tá vydala, prípadne
ak nebol s výrokom bratstva spokojný alebo sa mu nechcel po­
drobiť a bratstvo ho zpod svojej ochrany vypustilo, --------------
mohol byť i svetskou vrchnosťou súdený. K tomu Dôchodky
boli farári nepomerne lepšie platení, než sú dnes. farárov.
Mali zväčša dežmu, totiž, mali desiatu čiastku úrody--------------
všetkých svojich cirkevníkov; každý desiaty snop, každé desiate
baranča, kozľa a kura patrilo ím; dežmu brali i zo strovy a zo
 30

včiel, a to nielen od poddaných, ale i od armálesových zemanov.

(Kraj. Zák. čl. z roku 1613., čl. 4. atď.; Czímeres nemesek: dla
osoby zemani, žijúci na poddanskom majetku). Krém toho mali
farské role, lúky a z počiatku i farské statky, kravy a voly; role
a lúky cirkevníci obrábali. Nie div tedy, že sa i zemani v čas
pohrôm, tureckých vpádov a neúrod k ním obracali o podporu
alebo o pôžičku zrna na siatie.
Kolko učinila dežma, to nám približne objasnia nasledovné
príklady. Ročitá árenda dežmy breznianského farára Melíka z fílie
Valaskej okolo r. 1612. učinila 85 uhorských zlatých; a r. 1618.
mali platiť Bzovskolehoťania saskému farárovi miesto dežmy, ro-
čite 25 zl., čo bola vtedy velmi značná summa, keďže bolo možno
za 33—40 zl. celý dom kúpiť. Predajňanská farárka Zodorka totiž,
r. 1630. alebo prvej predala dom v Španej doline 9& 40 zl. a iný
kráľovskej Komore za 33 zl.
Farárov si volily vidiecke cirkve na odporúčanie patrónov,
t. j. zemských pánov5' tých obcí, ktoré cirkev tvorily. Cirkvám
farárov odporúčali i seniori a superintendenti; aké smutné ná­
sledky malo to, keď nadužili svoju moc, vidíme to v dejinách
tŕňskej cirkve. Keď si niektorá cirkev s vedomím seniora vyvolila
1 farára a tento chcel byť prijatý do bratstva, musel o to bratstvo
prosiť, preukázať svedoctvo o vysvätení, riadnom povolaní, o svo­
jom predošlom účinkovaní, o poriadnom prepustení a daním ruky
sľúbiť, že bude spoločné zákony zachovávať, na dôkaz čoho sa
vlastnoručne do kontuberniálnej zápisnice podpísal a zaplatil
vstupné.
Pri viacerých farároch účinkovali diakoni (kapláni), nepo-
merne viacerí v senioráte, než za dnešných časov, npr. na shro1
maždení dňa 17. jan. 1634. bralo účasť 8 diakonov zo seniorátu;
a síce: dubovský, ľupčiansky, predajňanský, breznianský, zvolenský,
hajnický, selecký a zolniansky; a krém toho boli aj v iných cirk-
vách diakoni. Preto i cirkvi lepšie mohly byť opatrené, než dnes.
Ako sa dialy služby Božie, ktoré v prvotnej evanjelickej cirkvi
menovali i veľkou omšou, to bolo už spomenuté. Na poriadku
služieb Božích meniť bratstvo nedovoľovalo. Keď sa radvanský
farár Daniel Hodik odvážil meniť služby Božie a kázeň modlitbou
nezakončieval, Večeru Pánovu nie verejne a slávnostne, ako sa
má, ale len súkromne prisluhoval, t. j. nie v rámci riadnych sľužieb
Božích a v prítomnosti celého shromaždenia k službám Božím
sídeného; a v taký čas kázeň vynechával: tedy bratstvo r. 1632.
zo shromaždenia dňa 27. apríla v Dubovej, vyslalo k nemu lup-
 31

čianského farára Mateja Rotaridesa, aby ho napomenul ku jedno-

stajnosti a súhlasu s ostatnými cirkvami v tejto stolici ohľadom
služieb Božích; a do shromaždenia dňa 26. okt. t. r. v B. Bystrici
zasedavšieho bol volaný, aby sa za to zodpovedal a seniora si pre
neposlušnosť v tej veci udobril.
Zo spoločného shromaždenia dávali i odporúčajúce a povo­
ľujúce listiny ku sbieraniu almužien pre shorené alebo porúchané
kostoly, čo bolo v čas tureckých vpádov dosť časté; odporúčali
kandidátov k vysväteniu, mierili rozvadených bratov, ako i fará­
rov a učiteľov. Keď sa stalo, že niekto povolal celé bratstvo na
svatbu, ono vyslalo ta jednoho alebo dvoch zástupcov z pomedzi
seba a na spoločný svatobný dar sa všetci skladali.
Krém už spomenutých seniorov tt.:
1. Valentína Simonis, v r. 1550—£7. farára Seniori,
špaňodolinského a potom radvanského; --------------
2. Tomáša JPrlvidíensis, Prievidzského, farára hajnic-
kého okolo r. 1578—80.; a
3. Bartolomea Otzovianusa, Očovského, okolo roku
1583—88. farára radvanského, bol seniorom (vicem gerens), ako
už spomenuté bolo,
4. Ondrej Sotzovsky, farár brezniansky, ako vekom, váž­
nosťou, učenosťou a svedomitosťou v povolaní nad všetkých bratov
farárov vynikajúci, v kongregácii dňa 17. januára r. 1588. jedno­
hlasne zvolený. Z časov jeho seniorstva, za 11 rokov trvavšieho,
sa bohužiaľ len 7 zápisníc zachovalo.
Po jeho smrti zvolený bol na kongregácii dňa 12. januára
roku 1599.:
5. Ján Jacobaeus, farár selecký. V tom roku dňa 3. mája,
žaloval sa bratstvu v kongregácii shromaždenému na vyhrážky
archidiakona Jána Telegdiho, následkom ktorých i zo seniorstva
zadäkovať chcel; ale bratstvo uzavrelo ho obraňovať a povzbudilo
ho ku sotrvaniu v úrade seniorskom. Nie dlho zostal v Selcach, lebo
dňa 1. marca 1600. už ako baňskobystrický špitálsky kňaz žaloval
svojho nástupcu v Selcach, Jána Steinhubla-Kelčíka pre urážky.
Na kongregácii dňa 18. marca r. 1604. protestoval proti tým, ktorí
na kongregácie pozde prichodia. V čas kongregácie 10. marca
r. 1608. bol chorý. Dňa 30. júna 1609. vyslatý bol na žilinskú sy­
nodu spolu so Samuelom Melíkom breznianskym a Eliášom Torna-
riom ľupčianskym farárom. Melík sa stal tam prvým superinten-
dentom baňského okolia. Na tejže kongregácii dňa 30. júna roku
1609. zasedavšej skladal senior účty bratstvu z paktát, kathedra-^
32

tikumu a iných poplatkov, bratmi složených, ktoré vyplatil až po

r. 1606. prépoštovi Sv. Tomáša Pavlovi Ruberovi a archidiakonovi
Telegdimu; a tiež i válečný príspevok Mikulášovi Baloss (Balassovi)
na-rok 1607. Po jeho smrti bol seniorom
6. Eliáš TornaHus, farár Iupčiansky. U neho už ako se­
niora stalo sa porovnanie dňa 15. nov. 1612. medzi pánom ľup-
čianského zámku Kašparom Tríbelom z jednej strany, a farárom
breznianskym Samuelom Melíkom, superintendentom z druhej
strany ohľadom posledného fílie Valaskej, kde osadený bol diakon
Kašpar Schrôter a určené boly jeho dôchodky. Žatým boly v roku
1613. ešte dve kongregácie u vdovy bývalého seniora Jacobaep..
Tornarius zomrel dňa 12. mája r. 1615. Po ňom bol seniorom
7. Ondrej Kapyrius farár hajnický, vyvolený za seniora
na kongregácii dňa 28, júla roku 1615.
8. Ondrej JBarthossovitz farár zvolenský, bol seniorom od
18. febr. roku 1620. Jeho seniorský honorár doplnený bol na roči-
tých 12 zl.
Novozvolený superintendent Melicher Roháč poslal bol prípis
bratstvu, v ktorom iste s namerením proti seniorovi — žiadal
niečo ohľadom dane, censu, a aby partikulárne shromaždenia
neboly trpené; na čo senior predložil tiež v tej veci v shromaž-
dení dňa 12. apr. r. 1622. žalobu a zo seniorstva zaďakoval; ale
bratstvo ho požiadalo, úrad ten i ďalej zastávať a uzavrelo písať
v tej veci seperintendentovi. Na kongregácii dňa 6. febr. 1624.
žaloval niektorých bratov, medzi nimi i nástupcu Roháčovho su-
perintendenta Petra Sextiho, že proti zákonom kontubernia bez
vedomia seniorovho prešli do lepších fár; následkom čoho Kratera
(Cratisa) a Schrôtera odsúdili k odpýtaniu seniora, ale nad supe­
rintendentom nevyniesli výrok, lebo nebol prítomný na shromaž-
dení a nemohol sa obraňovať. Nasledoval v seniorstve muž rázny
a Činný, niekedy až príliš prísny a bezohľadný.
9. Ján Kalinka, farár radvanský, vyvolený za seniora
dňa 5. mája r. 1626. Napomínal bratov, aby sa nehašterili, nepra-
votili, ale konali všetko dľa 1. Filip. 2, 14, 15. Keď sa našli nie­
ktorí, ktorí sa proti záväzku mlčanlivosti prehrešili a počas po-
k'onávaní povedané reči rozniesli, žiadal na takých ustáliť 12 zla-
tovú pokutu, čo sa i stalo s dodatkom, že kto by ešte potom i
ďalej reči roznášal, bude exkommunikovaný. Na kongregácii dňa
27. jan. r. 1627. znovu žaloval, že zasa niektorí bez jeho- súhlasu
zaujali iné fary; napomínal k poslušnosti poriadkom a aby tak
farári, ako i rektori lepšie starali sa o obežníky. Dňa 14. jan. r.
1632. žaloval Mateja, syna lupôianského farára, Rotaridesa, pre
zneuctenie seniora, na ktorého sa zastrájal, že ho zastrelí ako psa;
nech ho potom vraj hľadá vo „vidieku“ (v stolici); lebo že je on,
Rotarides zeman. — R. 1630. prešiel za farára do Dubovej. Dňa
26. okt. r. 1632. na kongregácii chcel zaďakovať zo seniorstva,
žalujúc sa, že nieto kázne; niektorí bratia odbavujú partikulárné
schôdzky bez neho, ako sa stalo v Ľupči a vo Zvolene; ale dal
sa nakloniť k sotrvaniu. Svojou prísnosťou vyvolal i pratimluvu.
Lopejský farár, Skultéty, ohradil sa smelo proti jeho panovitosti
nad bratmi. Mal rozopru i s Brezňanmi a nesrovnalosti s novo­
zvoleným superintendentom Rehorom Lánym, pri čom posledný
dosvedčil šlachetnú, smierlivú myseľ. Oboch, seniora i superinten-
denta, vyzvalo bratstvo, aby farárov v nebezpečenstve súcich
obraňovali. Bol seniorom za 14 rokov a zachované je z jeho časov
76 zápisníc zasadnutí bratstva. Za jeho seniorstva opatrilo si brat­
stvo u zlatníka Erasma, inú väčšú pečať, na ktorú dal superin-
tendent 1 toliar a ostatní farári po 50 denárov, ktorá bola senio­
rovi počas shromaždenia dňa 26. okt. r. 1632. slávnostne oddaná.
Stála tedy toľko, ako pol domu. Jeho vdova Anna rod. Mokos-
sinyi prostredníctvom Kašpara Bartossovitza rektora špaňodolin-
ského v kongregácii dňa 15. jan. r. 1641. vo zvolenskej fare zase-
davšej, prosila za ochranu a svedoctvo o jej živobytí; a tiež aby
jej boly navrátené paktáty, nákladky na dubovskú faru vynalo­
žené jej mužom, ako i závislý poplatok na svetlo aby jej bol daný.
Bratstvo uzavrelo dať jej žiadané svedoctvo a poskytnúť jej vše­
možnú ochranu; ďalej požiadalo skrze farárov Gabriela Piscatorisa
a Kašpara Schrôtera, ľupčianského zámockého kapitána, aby Dubo-
vanov napomenul k zaplateniu výdavkov, ktoré blahej pamäti
Kalinka v ich cirkvi vynaložil; potom aby jej nástupca Kalinkov
v dubovskej cirkvi, Šimon Frívaldský vrátil dva dukáty a zo spo­
ločnej pokladnice vyplatili jej za spomenuté paktáty a svetlo 3 zl.
Po jeho smrti vyvolili si bratia v kongregácii dňa 15. jan.
r. 1641. vo zvolenskej fare odbývanej za seniora
10. Gabriela Piscatorisa, farára ľupčianského, ktorému
podaním rúk sľúbili poslušnosť a podriadenosť; a cieľom zacho­
vania pokoja prosili ho, aby so superintendentom v nepriateľstve
nežil; všetkých a každého jednoho z bratov miloval, ctil, obraňo­
val a hotový bol za svobodu bratstva bojovať; zvyčajné kongre­
gácie aby svolával tak, aby bola jedna v hornej, druhá v dolnej
čiastke stolice; každého roku úrad sebe sverený velebnému brat­
stvu s podlžnou úctou nech složí a to v ročnej kongregácii. Ďalej
3
34

nech si dá na tom záležať, aby spoločné uhostenie bratov nebolo

pri drahé, tak aby jednotliví bratia neplatili za to vyše 25 dená­
rov; aby bez vedomia velebného bratstva svojim menom alebo
obecným, listy nepísal ku niektorým vrchnostiam pod pečaťou
bratstva a peniaze z pravôt nech oddá ku dobru celého bratstva.
Toto všetko akiste za potrebné uznali bratia uzavrieť, keď volili
slabého, dobráckeho a povoľného Piscatorisa za seniora; a tak
slušným spôsobom novozvolenému seniorovi sdeliť, po zkúse-
nostiach s jeho panovitým predchodcom Ivalinkom, aby seniorskú
moc na úkor bratstva nezneužíval. Že nebol dosť energickým, na
to poukazuje i okolnosť, že na kongregácii, dňa 9. jan. r. 1659.
v dome M. Bohunického v B. Bystrici zasedavšej žiadal už sám
superintendent Dávid Lani farár brezniansky, aby neprítomní na
kongregáciách boli už raz pokutovaní; a protestoval proti tomu,
že niektorí farári bez riadnej dišpensácie pokračovali v manžel­
ských záležitostiach. Nie dlho žatým Piscatoris zomrel; a hneď
po jeho pohrabe 24. apr. r. 1659. bola kengregácia v Ľupči v prí­
tomnosti superintendenta Laniho a ostatných velebných bratov,
na ktorej spoločná láda s dvoma zápisniciami bola bratstvu vrá­
tená a otvorená, a veci patriace sirotám, tt. synovi Gabrielovi a
dcére Judite oddané boly rychtárovi Danielovi Fabritziovi a pred­
nému kostolníkovi Michalovi Srnkovi. Po tom boly spočtované
spoločné peniaze skrze Jeremiáša Lapinia farára slatinského a
nájdené bolo v jednom sväzku 4 zl. 25 den. a v druhom 17 zl.
86 den. Porobili poriadky ohladom zaopatrenia lupčianskej cirkve,
keďže na prosbu superintendenta povolila pani Iupčianského zámku
Katarina Szecshi (Széchy), aby jej zámocký kazateľ Tomáš Thomka
vybavoval každodenné povinnosti, totiž krsty, vádzky, pohraby,
navštevovanie nemocných a iné; menšie sviatky mal odbaviť rek­
tor i každodenné modlitby so svojimi žiakmi v' kostole, v poro­
zumení s menovaným zámockým kazateľom; a porobené boly
poriadky ohladom kázní bratov v Iupčianskom kostole i na fíliach.
Superintendent prehliadajúc a preskúmajúc bratskú ládu a v nej
uložené zápisnice a pečate videl, že v tak krátkom čase všetky
listiny v nej prehliadnuté byť nemôžu, v usrozumení s bratmi,
zavrel ju a oddal kľúč od nej bratskému notárovi Severinovi Scul-
tetimu, ktorý bol povinný všetko zachrániť a v čas generálnej
kongregácie o všetkých veciach vývod dať. Všetko má preskúmať
spolu s ponickým farárom prísediacim (assessorom) Jurom Rybá­
rom. So strany vdovy a sirôt má byť prítomný farár dubovský
Ondrej Piscatoris; a so strany mesta: rychtár s jedným alebo i
 35

dvoma senátormi; a potom aby to, čo patrí bratstva, notár s

assessorom uložili a zatvorili do lády; čo je vdovino á sirotské,
oddali farárovi dubovskému; a čo by bolo mestské (cirkevné), to
oddali rychtárovi a jemu pripojeným senátorom a o všetkom aby
shotovili soznam, ktorý oddajú superintendentovi a bratstvu; ne­
potrebné papiere však, aby boly, spálené. Svätoondrejská, predaj-
ňanská a lehotská cirkev malý sa ospravedlniť, prečo nebraly
účasť na pohrabe seniorovom. Po smrti Piscatorisa bol-seniorom
11. Daniel Hemenius, farár zvolenský, vyvolený jedno­
myseľne za seniora na kongregácii vo zvolenskej íare dňa 28. jan.
r. 1660. zasedavšej, ktorý uvádzaný súc do úradu, podal ruku
bratom a prísahou sa zaviazal, že bratstvo bude dla zákonov bez­
ohľadne spravovať, slabých obraňovať a neposlušných naprávať.
Tak sa zdá, že pod ním vážnosť seniorského úradu poklesla. R.
1663. preložili mu i termín kongregácie, ním určený, na iný čas;
i superintendent si osoboval právo odporúčať a uviesť farára do
oirkve, čo sa predtým nestávalo. A r. 1668. opätovne žalovali sa
farári oboch stolov na nepríhodnosť termínu kongregácie, žiadajúc
seniora, aby sa držal zákonov a kongregácie po Zjavení Kr. Pána,
tedy v januári svolával.
12. Severin Sculteti, farár selecký, bol seniorom v jan. r.
1669., ak nie už i prv. Po jeho smrti
13. Ján Milochovinus, farár brezniansky, bol za seniora
dňa 21. apr. r. 1671. vyvolený na kongregácii vo Zvolene v prí­
tomnosti superintendenta Juraja Zábojníka, ktorý vtedy už býval
ako vyhnanec zo Bzovíka na hospôdke v Krupine. Superintendent
kandidoval Michala Makonía hajnického a Jána Rotaridesa mičin-
ského farára; bratstvo však kandidovalo Jána Milochovina brez-
nianského a Matúša Schluchovina lopejského farára; a z týchto šty­
roch kandidovaných bol vyvolený Milochovinus, konsistoriálny syn-
dicus za seniora a na kongregácii dňa 21. okt. r. 1671. potvrdený.
V té nebezpečné časy zdráhajúci sa Milochovský, pohnutý dôvo-
dami superintendenta, prijal podmienečne hodnosť seniorskú.
14. Ján Zelienka, farár zvolenský, vyvolený bol za seniora
po znovupovstaní seniorátu zvolenského r. 1704. na kongregácii
dňa 23. okt. v B. Bystrici zasedavšej.
Viacej o tých senioroch možno sa dočítať v ich životopisoch,
uvedených v tomto diele v dejinách tých cirkví, v ktorých ako
farári účinkovali.
Seniormi 7. banských miest boli: R. 1556. Ulrich Cubicularius-
Kammerknecht farár štiavnický; 1569. Valentin Meltzer kremnický,
3*
36

r. 1577. M. Matej Eberhardt štiavnický, r. 1584. Rehor Meltzer

bystrický; r. 1610. Pavel Lenc štiavnický, ktorý stal sa na žilin­
skej synode, predstaveným nemeckých cirkví s titulom dozorcu;
r. 1622. Michal Nanticovius kremnický, r. 1627. Valentin Rulich
štiavnický, r. 1667. Ján Vindisch štiavnický.
S veľkým prenasledovaním r. 1672. prestal i seniorát ban­
ských miest. Ku seniorátu tomuto patrily ev. cirkve: B. Bystrica,
Spania Dolina, pozdejšie Krupina a Ľubietová, ktoré sa po veľkom
prenasledovaní pripojily ku zvolenskému kontuberniumu a patria
ku zvolenskému seniorátu dosial.
V kontuberniume banských miest boly v mnohom ohľade
iné pomery, než v stoličnom. Tam si kňazi nevedeli tak uhájiť
samostatnosť v konaní a na ich rozsudky vplývali viac mohutní
radní páni, od ktorýéh záviseli a medzi ktorými zavše boli aj bý­
valí kňazi a učitelia.
Dekánov, prísediacich, notárov, pokladníkov a rečníkov, ktorí
účinkovali vo zvolenskom kontuberniume osobitne neuvádzam,
lebo by to priďaleko viedlo; však ich hodnosti sú i tak v ich
životopisoch spomenuté. Seniorát nebol podelený na dekanáty, ani
dekáni nedohliadali na školy a na výučbu. Škola bola
Školy. v každej cirkvi; a neviem o žiadnej matkocirkvi, v
ktorej by škola nebola bývala; ale bola podriadená iba
miestnému farárovi, poťažne v banských mestách školskému do­
zorcovi a mestskej vrchnosti.
Ako boly sriadené školy v banských mestách, kde krém
prípravných vied vyučovali i filozofické a bohoslovecké vedy ? čo-
prednášali rektori a s koľkými učebnými silami, kollegami, uči­
teľmi a dľa ktorých učebných kníh učili? o tom všetkom možno
sa dočítať v spomenutých v predslove obšírnejších dielach: Križ-
kovom: Kremnické školstvo; Breznyíkovom: A selmeczbányai lý­
ceum tôrténete; a Rosenauerovom: A beszterczebányai ev. gymn.
torténete. Krém Bystrice boly chýrne školy i v Krupine. Zvolene.
Brezne. Ľubietovej, Zvol. Ľupči a inde. Obdivom nás naplňuje, že
v 16-—18. storočí študovali mnohí potomní farári a učitelia po
dedinách, pomerne dosť nepatrných, kde účinkovali svojho času
chýrni učitelia. Lebo často i na malých dedinkách boly chýrne
školy, na ktorých učil krém rektora i osobitný kantor, organista
a pomocníci. Boli to zväčša bohoslovie odbavivší a z cudzozem­
ských vysokých škôl sa navrátivší, sveta zkúsení mladí ľudia,
kandidáti, ktorí prv, než sa stali farármi, ako skromní učitelia
účinkovali. A k ním, zvlášte vynikajúcim, chodili sa učiť mladíci
 37

z d'aleka. Kde taký chýrny učenec, hebraista, filolog, filozof, hu­

dobník alebo i bohoslovec účinkoval, ta sa hrnúli k nemu žiaci
na učenie; a keď sa od jedného naučili, čo sa naučiť mohli, išli
ďalej ku druhému chýrnemu učiteľovi. Tak sa stávalo, že z mno­
hej dedinskej školy pripravení žiaci išli rovno na vysoké školy
cudzozemské a tam svojimi literárnymi prácami, dissertáciami
vynikli a niektorí v krátkom čase nadobudli si stupeň magistra,
majstra múdrolubeckých vied; ba i odtiaľ sa navrátivší išli do­
končiť svoje štúdia, ku niektorému na slovo vzatému učiteľovi,
trebárs účinkoval len na dedine. Pre príklad uvádzam, že prvý
superintendent a brezniansky farár Samuel Melík študoval r. 1572.
na Turompoli (Tyropolis, Caesareophorum) u chýrneho toho času
rektora Mateja Thoraconymusa. Stávalo sa, že i z domácich škôl
vyšli mladí ľudia po základnej zkúške boli uznaní za schopných
a odporúčaní k vysväteniu za kňazov. S chýrnym učiteľom keď
prešiel ku inej škole účinkovať, šli zväčša spolu i jeho žiaci.
0 účinkovaní mnohých výtečných učiteľov nezachovaly sa
nám písomné pamiatky len v tom, že si ich vynikajúcejší mužo­
via s vďačnosťou vo svojich životopisoch ako svojich učiteľov pri­
pomínajú. Tak i v tomto diele uvedené mená pri jednotlivých,
zvlášte dedinských školách dávnejšie účinkujúcich učiteľov, známe
sú nám zväčša len z takých životopisov a málo zo zápisníc zvo­
lenského kontubernia. Ale zachovalý sa nám mnohé spisy, pojed-
nania, dissertácie, zvlášte asketické, nábožné piesne a iné,, ktoré
svedčia o vysokej úrovni vzdelanosti spisovateľov a čítajúceho
obecenstva, o zaujatosti magnátov a vôbec majetných ľudí a miest
o duchovnú spisbu; a o výške vzdelanostnej úrovne našich evan­
jelických škôl, ktorých bolo mnoho a jedna s druhou závodily.
Mladí bohoslovci boli všestranne vzdelaní; navštevovali i po viac
rokov cudzozemské školy v Nemecku, Švédsku, Poľsku a inde;
boli zväčša i muzikálne vzdelaní, skladatelia krásnych nápevov i
dosial zachovaných. A takíto, prijdúc domov, neostiechali sa byť
najprv učiteľrpi trebárs i na bezvýznamnej dedine.
Ako bolo možno vyživiť viacerých žiakov po dedinách? ba
ako sa živili chudobní žiaci i po mestách ? Veď z počiatku, zvlášte
v 16-tom, ale i v 17-tom storočí sami učitelia boli veľmi skromne
udržovaní. Stravovať ich boli povinní pri svojom stole kňazia a
na zašatenie a iné skromné výdavky mali veľmi malé dôchodky.
Pozdejšie platili farári učiteľom zväčša v zrne za stravovanie sa,
ale i toho mnoho nebolo. Početní žiaci chodili cez prázdniny al-
bizovať, pýtať si milodary na študium, z toho sa šatili a iné ne­
38

vyhnutné výlohy zapravili. Z takých albizácií, suplikácií zachované

sú niektoré knižočky, albumy, kde sa cestujúcim, študujúcim, nie­
ktorí zástupci podpisovali, alebo i nejaké výpovede ím na pamiatku
zapísali; máme v nich zachované vlastnoručné podpisy a vtipné
myšlienky mnohých významných toho času Iudí. (Vid také album
zo 16. storočia v prešp. cirk. knižnici.) Niektorí velmoži dávali
bohaté štipendia idúcim študovať do cudzozemska. Tak asi r. 1608.
Juraj Thurzo na odporučenie superintendenta Eliáša Lanyho dal
študujúcemu Jánovi Krmanovi 300 zlatové štipendium. I mestá
na mestské útraty posielali svojich synkov na štúdie s bohatou
podporou. Kým sa ale v domácich školách učili, početní zvlášte
prespolní žiaci chodili z dom na dom s hrnčekámi každodenne
pýtať si pokrm, a to nie len pri dedinských, ale i banskomest-
ských školách, kde rektorovi pomocníci, kollegovia mali tú výhodu,
že si mohli voliť z donesených v hrnčekoch pokrmov. Krém toho
v isté dni roku chodili si pýtať i peňažné dary (recordácie, can-
tacie atď.), s ktorými sa potom i s učiteľmi delili; ba istá čiastka
tých darov patrila ku platu a dôchodku učiteľskému. Tak v jedno­
tlivých obciach a mestách živilo sa pomerne mnoho chudobných
študentov; a mnohý rodič vypravil si do vzdialenej školy syna,
dajúc mu len niečo málo na cestu. V škole živili sa žiaci už potom
mnohokrát bez rodičovskej podpory a vychovali sa tak mnohí
chýrni ľudia. Na príklad kancellár a boháč knieža Grašalkovič
údajne v jedľovskom (Gôdôllô) kaštieli opatroval si taký hrnček,
s ktorým ako chudobný študent chodil si pýtať z dom na dom
pokrmy. Súc potom bezdetný, jedľovské panstvo poručil uhorskej
panovníckej rodine.
Výchova na tých veľmi početných školách bola dľa terajších
našich pochopov veľmi jednostranná. Vychovávali mládež za reč­
níkov, učiteľov, kazateľov, básnikov, hudobníkov, filozofov, aby
vedeli mysleť, vedecky sa hádať, vynájsť sa; preto niektoré po­
darenejšie vedecké dišputy žiakov dali toho času i tlačiť a žiaci
venúvali ich svojím patrónom, mestám a vynikajúcim mužom;
bolo vtedy dosť i čítajúceho obecenstva pre tie mnohé zväčša
vedecké dišputy a pojednania, keď mohly byť tlačené; až sa di­
víme, že 'sa našli toľkí nakladatelia a čitatelia, koľkí by sa teraz
veru nenašli.
Ale v terajšom smysle reálne vedy na tých školách nepesto­
vali, nevyviňovali. A aj preto nemáme u nás k-rem niekoľko kraj­
ších staviteľských pamiatok z tej doby temer žiadnych známok
práce v tomto smere. 0 technologických vedách vtedy ani reči
 39

byť nemohlo. No, bolo v tom čase všeobecne tak; aj v Nemecku

a iných krajinách asi podobne ako u nás boly sriadené školy a
učebné predmety.
Zvlášte na dedinách, akými boly zväčša cirkve zvolenského
bratstva, bolo povinnosťou rektorov, farárovi pomáhať, zvoniť,
obežníky roznášať a niekedy i kázať. Spôsobnejších odporúčali k
vysväteniu; ale už r. 1634. uzavreli v kongregácii, za príkladom
iných kontubernií, zvlášte gemerského, aby farári bez spravedlivej
príčiny nedovolili kázať rektorom, ktorí nemajú potrebného štu-
diuma, známosť, výšku povolania, ba ani reči, užívajúc barbarismy
a recitujúc len cudzú kázeň; a keď ím to i dovolia, nech je to
len zriedka, v najvyššej potrebe a v prítomnosti farára. Na znak
toho, že patria ku telesu sriadenia cirkevného, ktoré ich obraňuje,
boli rektori povinní chodiť na kongregácie kňazstva; ale tam
žiadnych práv nemali, v čas pojednávaní prítomní byť nesmeli,
len keď boli dnu zavolaní, prečítané ím boly kontuberniálne zákony
a napomenutí boli k poslušnosti, pobožnosti, striezlivosti a pilnosti;.
a keď nejakú žalobu predniesť mali proti krivde, ktorá sa ím deje.
Nie div, že k vôli tamtomu chodiť na kongregácie sa pozdejšie
spierali; a stnlo sa, že sa ani rozsudku kontubernia podrobiť ne­
chceli, žalovali sa pred svojim zemským panstvom, a tak brat­
stvom a seniorom, ako nekompetentnými sudcami pohrdli; stalo
sa, že niektorí odopreli na znak poslušnosti podpísať kontuber­
niálne zákony, ako toho príklady ďalej nájdeme. Ale bratstvo ne-
pojednávajúc ich záležitosti, neprislúžiac í m pravdu, keď boli
krivdení, vypustiac ich zpod svojej ochrany, donútilo ich ku
poslušnosti.

III. Ďalšie deje.

Koncom 16. a začiatkom 17. storočia bola zvolenská stolica

takrečenp čisto evanjelickou. Účinkovanie ostrihomských arci­
biskupov a ich archidiakonov nesklátilo, ba snáď ešte viac utvr­
dilo evanjelikov vo viere a stálosti pri ich náboženstve. Po krá­
ľovi Ferdinandovi (panoval r. 1526—64.) a po miernom Maximili-
ánovi (1564—76.), ktorý jediný z panovníkov uhorských uznal
augšpurgské vyznanie za pravé kresťanské učenie a evanjelikom
bol naklonený, pod ktorého panovaním bolo možné synodám ban­
ských miest zasedať; nasledoval Rudolf (1576—1608.), pod ktorého
panovaním r. 1586. boli jezuiti uvedení do Uhorska a osadení v
40

Znieve v Turci. Ten vydal r. 1597. plnomocenstvo ostrihomskému

arcibiskupovi Jánovi Kutassymu, aby banské mestá nazpäť pri­
viedol ku katolíckej viere. Prenasledovaní evanjelici darmo chodili
k'nemu do Prahy, prosiac ho o ochranu; král ich zväčša vysmial.
Tak boli prinútení konečne chopiť sa zbroje a pod vodcovstvom
sedmohradského kniežaťa Štefana Bocskaya vynútili od kráľa vo
viedenskom pokoji r. 1606. svobodu svojho náboženstva.
V tom čase veľká čiastka Uhorska bola poddaná
Turci. Turkovi, ktorý — ako známo — za 150 rokov panoval
nad Dolniakmi. Moc kráľov uhorských rozprestierala sa
tedy len nad Horniakmi a čiastkou Zadunaja a Horvatska. Zvo­
lenská stolica bola hraničnou; a obranná čiara tiahla sa čozväčša
od Krupiny na Sásu, Vígľaš a Zvolen; naproti tureckými pevnos­
ťami boly: Bzovík, Modrý Kameň, Divín, Fiľakov, Sečany a za
nimi ležiace priestory. Obce pomedzi tieto obranné Čiary, ba
niekde i za našou obrannou čiarou ležiace, boly zväčša poplatné
Turkom, ktorí vtedy robili časté vpády do zvolenskej stolice, čo
je obšírnejšie opísané v Dejinách Dobronivej a vo viacerých die­
lach Michala Matunáka.
Banské mestá často prosily kráľa o pomoc proti násilníckym
Turkom, ale i napozatým miesto značnejšej pomoci odbavili ícli
panovníci zväčša len chatrnou podporou a uvalením tiarch udržo­
vania hranice na nich samých, ako i tými pomerne chatrnými
vojskami, ktoré udržované boly v pohraničných pevnostiach. Sväzok
banských miest udržoval dobre sriadené a až po Carihrad siahajúce
vyzvedačstvo, ktoré oznamovalo rýchle o každom úmysle a pohybe
Turkov. No i pri tejto opatrnosti, Nemcom vrodenej lstivosti a
junáctvu nájomných vôjsk, ktorých i Nemci volali Junaken (junáci),
divíme sa, ako sa mohly naše kraje a zvlášte banské mestá, za
tak' dlhý čas udržať a napriek početným nábehom Tur-
Nemci. kov nepodľahnúť. V Krupine ako v pohraničnej pevnosti
---------- bývalo okolo 800 vojakov, zväčša Slovákov a Maďarov.
V samých banských mestách i pri týchto posádkach, pa­
novali na základe svojich výsad Nemci. Domorodým Slovákom
a Maďarom nepovoľovali žiadnych meštianskych práv, nedopustili
ím domy nadobúdať alebo staväť, cudzím usadiť sa v meste a
remeslo konať, tým menej byť údami vrchnosti a na mestské
záležifosti vplývať. Hoci ich v Krupine v 17-tom storočí bolo už
málo, predsa nedovoľovali Slovákom — ktorých počeť bol, aspoň tri-
štyri razy väčší od Nemcov,-vydržiavať služby Božie v priestran­
nom mestskom chráme, ale len v tesnej kaplnke za mestom; a
 41

slovenský ev. kazateľ bol podriadený ich hlavnému mestskému

farárovi. V Bystrici tiež len v menšom zámockom chráme Božom
odbavovali Slováci svoje služby Božie, kdežto veľké chrámy, keďže
Nemcov bolo málo, bývalý poloprázdne. Rychtárov a údov vrch­
nosti volili len sami Nemci zpomedzi seba a s mestským ma­
jetkom šafárili a sudcovskú moc prevádzali iba oni, s úplným
vytvorením inorečových spoluobčanov. Títo boli len na platenie
a poslúchanie; ich majetky boly — ako majetky buričov — ha-
bané a ak si za zástupcov volili advokátov zo stolice a nie z
mesta, boli za zradcov mesta vyhlásení; Krajinský zákon síce už
r. 1563. článkom 62. uzavrel, že má byť rovnosť medzi národnos­
ťami; ale ač snem i r. 1608. zák. člán. 13-tym znovu uzavieral
proti krivdeniu a ukracovaniu Maďarov a Slovákov, určoval, že
rychtári majú byť striedavé volení z každej národnosti a radní
páni a údovia volenej obce v rovnom počte, Nemci nedopúšťali
do vrchnosti ani jednoho z nich; tak že snem r. 1609. zák. čl.
44-tym vyslovil 2 tisíc zlatovú (dukátovú) pokutu na mestá, ktoré
by ten zákon hezachovávaly. Ale Krupinci nehladiac na to, po­
slali na snem dvoch vyslancov, skrze ktorých proti uvedeným
krajinským zákonom protestovali, lebo že čelia proti ich zvykom,
svobodám a výsadám; a Banská Bystrica sa proti tým zákonom
zrovná zoprela, tak že krajinský snem r. 1613. zák. čl. 40-tym
uzavrel pokutovať ju spomenutými 2 tisíc zlatmi; a v Krupine,
vtedy čisto evanjelickej, došlo až k vzbure Slovákov proti Nem­
com, v ktorej Nemci, majúci sudcovskú a výkonnú moc v rukách,
odsúdili jedného zo Slovákov, Jána Lacu-k smrti a dňa 26. mája
r. 1614. ho skutočne na námestí i zťali; druhý, Martin Greguš
ušiel, skočiac s mestského múru pri dolnej bráne; a slovenského
evanjelického kazateľa Daniela Cabana, ako vraj pôvodcu vzbury,
dňa 30. mája t. r. v jeho spálni zahrdúsili povrazom, ktorý asi
osemkrát okolo jeho hrdla obkrútili. Na druhý deň jeho mŕtvolu
kat do naha sobliekol, na káru vyhodil a po meste ju asi dva-
trikráť povláčiac zbedoval a potom na káre vyviezol na chotár
a tam ju plytko zahrabal, na tretí deň ju vlci vyhrabali a zjedli.
Akiste už rokom prv vylúčila sa Krupina zo zvolenského
kontubernia, a keď toto jej farárov povolalo do spoločného shro-
maždenia, mestský magistrát odpovedal listom dňa 17. januára
r. 1614. písaným, že svojich kňazov na shromaždenia nepustí,
majúc právo pripojiť sa ku kontuberniu banských miest, kde Nemci
rozhodovali, a prosí viac ani nepovolávať ich kňazov, lebo oni
ďalej pod právomocnosť zvolenského bratstva patriť nebudú.
42

Urobili to preto, lebo vedeli, že ich panovačné chúťky v cirkvi

zvolenské kontubernium podporovať nebude. (Viď o tom viac v
Slov. Pohľadoch z r. 1909. soš. 1 str. 1 a nasl.)
Príklad Krupiny nasledovala pozdejšie i Ľubietová, pripojac
sa ku kontuberniu banských miest; a r. 1648. nasledovať chcely
ostatné kráľovské mestá, zvlášte Zvolen, ale podarilo sa primať
ich ku sotrvaniu vo sväzku zvolenského bratstva.
Pod panovaním kráľa Mateja II. (1608—19.) boli evanjelici
na krajinskom sneme ešte dosť silní, že si zvolili po evanjelikovi
Štefanovi Uléshazym za palatína r. 1609. horlivého a bohatého
evanjelického veľmoža Juraja Thurzu, ktorý chcejúc svoju cirkev
aj pre budúcnosť zabezpečiť, svolal do Žiliny synodu, ktorá zase-
dala vo dňoch 28—31. marca r. 1610. a na základe toho snemo-
vého uzavretia, že každá cirkev má byť iba svojimi predstavenými
spravovaná, iba ím podriadená, vyvolila prvých superintendentov,
o čom bude ešte ďalej reč. Proti uzavretiam žilinskej synody, ako
proti pokusu úplného osamostatnenia evanjelickej cirkve katolícki
biskupi, zvlášte ostrihomský arcibiskup, protestovali.
V tom čase pribudol k nepriateľom evanjelickej
Pázmány. cirkve silný protivník, Peter Pázmány. Jeho ako
neobyčajne schopného mladíka, syna evanjelických
rodičov Vrlla menovaných, privábili jezuiti k sebe a vychovali ho
za najfanatickejšieho protivníka jeho rodnej cirkve. Tento, ako je
to už vôbec s odrodilcami, viacej škodil evanjelickej cirkvi, než
rodení katolíci. Ako jezuit mnohých evanjelických veľmožov zvie­
dol, že prestúpili ku katolíckej cirkvi, i samého brata Thurzovho,
Krištofa; a zvlášte svojím spisom Hodoegus, azaz igazságra vezérlô
kalauz (Hodoegus, t. j. ku pravde vedúci vodca) r. 1613. vydaným
a inými spisami a snemovými rečami, listami a prehováraniami
škodil evanjelickej cirkvi. Také pôsobenie donieslo mu hodnosť
ostrihomského arcibiskupa a kardinála. Niektorí z veľmožov síce
obanovali svoj skutok a navrátili sa k evanjelickej cirkvi, ako r.
1605. už menovaný Krištof Thurzo, ktorý potom na 22—23. jan.
r. 1614. svolal synodu evanjelikov do Spišského Podhradia, ale
mnohí zostali katolíkmi, ako Jur. Zrinyi, Mikuláš Forgách, Juraj
Erdôdy, Jakusithovci, Ondrej Balassa,* Juraj Homonnay, ktorý za
odpadnutie od evanj. viery dostal zemplínske hlavné županstvo a
aby sa zaľúbil cisárovi, založil jezuitské kollegium a svojich býva­
lých evanj. spoluveriacich kruté prenasledoval; zvlášte ale Csákovci,
dostavší do moci víglašské panstvo, Mikuláš Eszterházy a jeho
traja bratia Gabriel, Daniel a Pavel, ktorí stanúc sa katolíkmi,
 43

dostali najprv r. 1626. záložným právom, potom

ale na írek zvolenský a dobronivský zámok a Eszterházovci.
k ním patriace panstvá. Mikuláš Eszterházy bol
synom evanjelických rodičov, Fraňa a Žofie r. Illyésházy. Ako dosť
chudobný zeman r. 1611. oženil sa s bohatou vdovou Fraňa Ma-
gócsyho Uršulou Dersffy, s ktorou dostal ohromné majetky; r. 1613.
aj so svojimi bratmi dostal od krála Mateja II. barónstvo, r. 1618.
stal sa hlavným županom zvolenským. V tom roku prevrátil sa
na pápeženskú vieru bez vedomia a súhlasu svojich rodičov, prečo
ho tí z rodičovského domu i vytvorili a vydelili; r. 1625. stal sa
palatinom krajiny.
Prépošstvu b. P. Márie v Turci v Znieve, založenému r. 1252.
králom Belom IV. poddaná bola i obec Sielnica zo Zvolenskej; a
to prépoštstvo oddal arcibiskup Oláh r. 1561. jezuitom. Pôsobením
jezuitov ktorí boli vtedy zemskými pánmi v obci Sielnici, odstrá­
nený bol z tamejšej fary ev. farár už r. 1614., a osadený ta ka­
tolícky; a hoci Sielničania povolali si ešte žatým Michala Vietorisa
a za ním Jeremiáša Lutziusa evanjelických farárov, jednako Siel­
nica asi r. 1622—24. prestala byť evanjelickou cirkvou a od toho
času účinkovali tam katolícki farári ktorí bývali i vicearchidi-
akonmi zvolenskými.
Po smrti horlivého zástancu evanjelickej cirkve Juraja Thurzu
r. 1616. ktorý svoje rozsiahle panstvá poručil svojmu synovi Im-
rovi a svojim piatim dcéram s tou podmienkou, ak zostanú verní
svojej evanjelickej Cirkvi; stal sa palatinom katolík Žigmond For-
gách a žatým po smrti Stanislava Thur-zu stal sa palatinom už
spomenutý Mikuláš Esterházy, pri Pázmányovi najhorlivejší roz-
širovatel katolíckej cirkve, ktorý evanjelikom mnoho krivdy na­
robil. Po smrti prvej svojej manželky vzal si vdovu Imra Thurzu
Kristínu r. Nyáry, ktorá sa tiež katolíčkou stala, ako i dcéry Ju­
raja Thurzu, ktoré nedbajúc na testamentárny záväzok, otcovský
majetok podržaly.
Že po smrti Juraja Thurzu evanjelici nemoh.i svätiť storočnú
pamiatku reformácie tak skvele, ako by ju boli za jeho života
svätili, to sa dá mysleť. Aspoň vo zvolenskom kontuberniume
nieto o tom zpráv, okrem že na kongregácii dňa 9. okt. 1617. v
banskobystrickej fare zasedavšej uzavreli poradiť sa o spôsobe
oslávenia so svetskou vrchnosťou, čo sa malo potom obežníkom
rozhlásiť.
Druhým veľmožom zvolenskej stolice, ktorý sa stal z evan­
jelika horlivým katolíkom, bol Ladislav Csáky, od roku 1636. ma-
44

jitel vígľašského panstva a od r. 1642. hlavný župan

Csáky. zvolenskej stolice. Pred nim vládli vígľašským panstvom
evanjelickí Pogrányovci, ktorí si ešte i r. 1647. vymá­
hali vrátenie nákladkov na reparácie zámku vígľašského. Cháky
odňal evanjelikom chrámy okolo r. 1644. vo Veľkej-Slatine, Očovej,
Zolnej a v Čereňoch, ev. farárov vyhnal a uviedol katolíckého
farára i do Detvy. Obľúbil si bol síce šľachetného ev. farára očov­
ského Štefana Pilárika a prísahou a daním pravice sľúbil mu, že
ho neodstráni z Očovej pokiaľ bude žiť; ale náboženská prepia­
tosť a nesnášanlivosť zvíťazila v ňom, popúdený jezuitmi, vyhnal
Pilárika z Očovej skrze svojho zámockého prefekta Jána Henyeya
(Aenaei, Enei), muža surového, ktorý hneď pred Rákóczovskou
vojnou, v jednu nedeľu popoludní s niekoľkými husármi prišiel
do Očovej, keď Pilárik po večierni z kostola vychodil a chrámové
dvere zamknúť chcel, vytrhol mu kľúče z ruky a odsotiac ho na
bok, rozkázal mu ihneď z fary sa vypratať a so všetkým čo mal
z tade sa vysťahovať. Pilárik býval potom ako vyhnanec za čas
v B. Bystrici, potom u svojho syna lzaiáša farára v Teplici na
Spiši a po odchode tohto do Matejoviec za dva mesiace sám ko­
nal kňazské práce v Teplici; a keď jeho mladší syn Štefan bol
zo Strehovej sem za farára povolaný, býval i u tohoto. Po Rákó-
czovskej vojne r. 1646. alebo 1647. povolaný svojou cirkvou na-
zpäť, vrátil sa do Očovej. 0 Henyeyovi Štef. Pilárik vypráva, že
ho zastihla zaslúžená odmena spravedlivého súdu Božieho, lebo
po krátkom čase onemocnel vo vígľašskom zámku, ako vôl ručal,
na tele hnil a odhnila mu pravá ruka a odpadla od ramena a v
nevýslovných boľastiach skonal. A Chiaky tiež, v Prešporku po
ľahkomyselnej výpovedi o oslávenom tamejšom ev. farárovi Hei-
chelínovi padol u obloka zpiatky na zem a zomrel.
Či Cháky vyhnal i evanjelického farára Jána Kau-
Detva. rimského z Detvy, a či tento dobrovoľne odišiel za fa­
rára na Abelovú, to je nie isté. Isté je len toľko, že po
jeho odchode uvedený bol r. 1644. do Detvy jezuita Michal Luczicz
a od vtedy prestala byť Detva evanjelickou cirkvou. Mýlna je do­
mnienka, že by Cháky bol založil Detvu. Detva už vtedy stála,
keď Cháky dostal vígľašské panstvo do moci. Povstala z lazov,
aké boly na panstve "ku vígľašskému zámku patriacom a v cho­
tároch očovskom a slatinskom v tom smere, kde teraz Detva so
svojimi rozsiahlymi lazmi leží. Aj v novšom čase povstávajú z
lazov dediny, na čo jesto viacej príkladov. Do r. 1635. Detva bola
fíliou ev. cirkve očovskej a len v tom roku dňa 14. júna vysvätil
 45

superintendent Magister Rehor Ľany českého vyhnanca Jána Kau-

rimského za evanjelického farára detvianského. A tak tam už
vtedy cirkev musela byť, lebo musel mať patričný najprv riadné
povolanie od cirkvi a len potom mohol byť vysvätený. Detva ako
cirkev ešte vtedy, ba ani r. 1657. v čas vizitácie Bartókovej ne­
mala postavený svoj riadny chrám, ale len vo farskej stodole,
pretvorenej na kaplnku, odbavovali služby Božie. Ako obec sria-
dila sa len okolo r. 1642. V tých časoch vysvätení kandidáti
vlastnoručne zapisovali svoje životopisy do superintendentovej
knihy ordinovaných. A o Kaurimskom ešte aj to vieme, kto všetko
jeho kňazský diplom podpísal. (Viď to ďalej v krátučkých deji­
nách evanjelickej cirkve detvianskej). Ladislav Cháky len r. 1636.
dostal vígľašské panstvo do moci; a Kaurimský účinkoval v Detve
aj za jeho panstva až do r. 1644., keď odišiel za farára na Abelovú.
V zápisniciach zvolenského bratstva nieto stopy o tom, že by si
bol žiadal byť prijatým do zvolenského kontubernia; a tak ne­
mohol počitovať na to, aby ho ono mohlo obraňovať. Z toho mohla
povstať domnienka, že sa pripojil ku susednému novohradskému
kontuberniu. Po jeho odchode z Detvy, Cháky nedovolil viac po­
volať evanjelického farára, ale osadil pátra jezuitu; a keďže riad-
ného chrámu Božieho nebolo, ani nemohol byť dľa snemového
nariadenia, tak ako v Očovej, Slatine atd. vrátený evanjelikom.
Cháky chcejúc zväčšiť Detvu, povolal a privábil rubačov lubie-
tovských, ale i z okolia obyvateľov do Detvy, a pod zámienkou,
že sa obyvatelia z týchto obcí ta presťahovali, odtrhol z chotárov
veľkoslatinského a očovského a pripojil ku detvianskému. Tak
povstal veliký chotár detviansky a boly umenšené chotáre očov­
ský, slatinský a hádam i hrochoťský. Však páni vtedy temer na­
pospol odberali z chotárov obciam, a to i výsadným. R. 1657. bola
Detva už „temer“ mestečkom. Keď potom už zostala navždy rím­
skokatolíckou cirkvou, boly už dve rim. katolícke cirkve vo zvo­
lenskej stolici, krém nej tt. i Sielnica; a krém toho asi od r. 1638.,
o čom bude pozdejšie reč, účinkovali jezuiti v Banskej Bystrici
a v Španej Doline.
V takých okolnostiach, keď veľmoži odstupovali od evanje­
lickej viery, riebol div, keď i menší zemskí páni zľahčovali svoju
cirkev a jej predstavených. V kontuberniálnom zasadnutí v Bys­
trici dňa 3. marca 1626. žaloval senior Ondrej Barthossovitz na
niektorých pánov, zvlášte na podžupana Štefana Asguthyho, že
sa mali zľahčujúc vyslovovať: čo je mne superintendent? čo je
mne senior? Ja môžem byť alebo pápežencom, alebo čím koľvek
46

iným. Bratstvo uzavrelo poslať niektorých farárov do najbližšieho

zasadnutia zvolenskej stolice, patričných napomenúť a pozdraviť
i palatína. keď príde do stolice. Tak zľahčujúc vyslovujúci sa páni
však obyčajne sišli na scestie života. Roku 1650. bol kontuberniom
pokutovaný ponický farár Martin Sumrák na 12 zl. medzi iným i
pretó, že vádzal nepoctivú vdovu podžupana Štefana Asguthyho
prv, kým verejné pokánie neučinila.
Pre nesrovnalosti a rozdielnosť v náboženstve, vo viere sto­
liční páni neraz bratstvu odpierali a sa protivili. Na žaloby preto
-panská stolica vyzvala bratstvo, aby jej predložili svoje zákony
na potvrdenie. Následkom toho bratstvo vypra-
Novó zákony. covalo si nové zákony, sdelilo ich súsedným
kontuberniám, zvlášte liptovskému, turčianskému
a trenčianskému, predložilo ich zvolenskej panskej stolici, ktorá
ich zo svojho zasadnutia dňa 26. a 27. júna 1632. i potvrdila,
stoličnou pečatou a podpismi opatrila. Podpísali ich: spomínaný
už podžupan Štefan Asguthy, služnovci Juraj Castor a Ján Gijwrkj,
stoličný notár Juraj Dubecius a prísediaci Michal Kalaus, Melchior
Ostroluckij, Albert Benkowich, Matúš Bezegh, Juraj Koza a Fraňo
Domanikj. Zachované sú dosial v pôvodine, v tak zvanej Liber
membrána. V listine 28 strán, s titulným listom a závierkou 16
listov majúcej sa udáva, že pred nich a zvolenskú panskú stolicu
r. 1630. predstúpili dvoj ej ctihodní, bohabojní a učení páni Ján
Kalinka farár dubovský a kontuberniálny senior, Matej Rotarides
farár lupčiansky, Ján Galovicius selecký, Stanislav Corvini badín-
sky a Jonáš Felicis hajnický a menom svojim i menom dvojecti-
hodného a vznešeného pána Petra Sextyho farára breznianského
a stolíc zvolenskej, turčianskej, hontianskej a novohradskej su-
peritendenta, ako i menom celého kontubernia predložili svoje
zákony a žiadali ich potvrdiť; ktoré oni i potvdili. V tých záko­
noch, na 11 záhlaví a mnoho bodov rozdelených určuje sa: v
prvom záhlaví o stupňoch osôb do sväzku prijatých, že ich po­
svätný riad nie je nejaká anarchia, miešanina a konfúzne shro-
maždenie v ktorom nikto je nie predstavený a podriadený; ale
že krém superintendenta, predstaveného viacej stoliciam, je senior,
ktorý sbor bratstva spravuje a ich uzavretia prevádza. Jemu pri­
pojení sú štyria dekáni, štiria alebo piati prísediaci, notár a pod-
notár, ktorí ako duchovné starešinstvo (senát) duchovnej spoloč­
nej obce sriadení, záležitosti kontubernia vybavujú, tak že je nie
vždy potrebné všetkým kňazom sa schádzať. Krém toho je spo­
ločný rečník, ktorý záležitosti bratstva predkladá, výroky všet-
 47

kých sosbiera, prednáša, jeden za všetkých vraví; a potom na­

sleduje ostatné tovarišstvo. Zvyknú prísť niekedy do shromaž-
denia i prespolní vynikajúci mužovia i šľachtici (zemani), ktorým
dáva sa čestné miesto, aby naše pokonávania pozorovali a uvážili.
V druhom záhlaví o prednášaní viery a učenia. Čisté ne­
beské učenie, zdravá a pravá viera, vyznanie evanjelickokatolícke
alebo tak rečené luteránske, ktoré od mnoho rokov oslávenými
našimi predchodcami pri celkovitom a stálom súhlase všetkých
tejto zvolenskej stolice šlachetných a znamenitých magnátov, ze­
manov, občanov spolu s mešťanmi banských kráľovských miest,
má byť predkladané čisto a nepoškvrneno, bez ujmy a výmyslov
ľudských, tak aby z toho vyplývalo všetkých nás spasenie a večný
pokoj. Sväté Písmo, Biblia je jediným pravidlom neporušiteľného
učenia, s ktorým majú byť všetky reči a skutky porovnávané v
súzvuku so symbolickými knihami. Nech je tedy najhlavnejšou sta­
rosťou tohto kontubernia, učiť a obraňovať čisté evanjelické uče­
nie, obsaženó v knihách prorockých a apoštolských, s čím sa
srovnáva apoštolské, nicénske, athanasiánske a naše vierovyzna­
nie; nech má každý Bibliu, kto chce byť údom nášho riadu, kto
by jej nemal, složí pokutu, alebo bude z našej spoločnosti vytvo­
rený; a nedostačí len niečo z nich vedieť, ale má svietiť ich zná­
mosťou a má podpísať úprimným srdcom vierovyznania i sym­
bolické knihy. Podozrivý a heretik nech nebude nájdený. Povin­
nosťou predstavených bude, nové, bludné učenie predkladajúcich
vyzpýtať a prípadne dľa slova Božieho i potrestať.
V treťom záhlaví o pilnosti v úrade v 7. odsekoch určuje
sa, že sa vyžaduje vernosť v konaní úradu, a čistota mravov. Každý
má kázať zo všeobecne prijatých perikop evanjelických a epiš-
tolických vo svojej cirkvi ako sa zvykne: v nedeľu dve v sláv­
nosť narodenia a vzkriesenia Krista Pána tri, v nasledujúcich
dňoch dve, alebo kde je tak zvykom, konečne jednu kázeň. V
čas adventný každý týždeň najmenej štyri, ak je dosť posluchá­
čov, v pôste týždenne dve; v prvom rade ale nech je pilňovaný
katechismus Lutherov každú nedeľu a v pôste. Prijímajúcich Ve­
čeru Pánovu nech vyzpytuje, vyzpytovaných a katechismu dobre
naučených nech rozhreší, neumelých a neznalých tých tajomství
nech vyučí a kým v tom nepokročia, nech ím prístup zbráni. Nech
celú Večeru Pánovu dľa ustanovenia Syna Božieho v úplnosti pri­
sluhuje a často ku jej prijímaniu ľud povzbudzuje, predkladajúc
učenie dľa úvodu Lutherovho katechismu, že aspoň 4-kráť v roku
má každý k nej pristupovať. Poškvrnených zrejmými hriechami
48

nech napomenie ku pokániu a polepšeniu života, lebo sväté nemá

byť predhadzované psom, ani táto sviatosť bezbožníkom, ale je
ustanovená učedlníkom Kristovým. Chváli sa v tom veľmi Ambro-
sius, že svojmu panovníkovi Theodosiovi pre vraždu v Thesalo-
nikách nepovolil. Ani služobník Boží nemá samému sebe prislúžiť
Večeru Pánovu, ale nech mu prislúži susedný, a aby bola tým
väčšia úcta k tej Sviatosti, nech k tomu pozve i svojich poslu­
cháčov, aby boli prítomní a tak s koreňom bolo vytrhnuté z duše
ľudí domnenie pápežencov o potrebe prislúženia sebe samému.
Krst nemluvniatka nech odbaví striezlivé v prítomnosti trie­
zvych a pobožných krstných rodičov a otca nemluvniatka. Pohŕ­
dajúcich Slovom a Sviatosťami, modloslúžobníkov, vražedlníkov,
smilníkov, zlorečiacich a inými hriechami poškvrnených od povo­
lania krstných rodičov nech odoženie. Je v Lutherovom katechisme
učenie, že sú dietky často nešťastné a nezdarné,. preto že ich buď
podlí kňazi krstili, alebo nepobožných a prekliatych krstných ro­
dičov malý; lebo Bôh prosby takých neprijíma. Ev. Jána 8. Litánie
a iné obrady cirkevné, najlepším a slušným poriadkom v cirkvi
uvedené, majú byť najmenej trikráť v týždni spievané a odbavo­
vané, a keď je blízo nepriateľ vtedy i každý deň. K čomu majú
byť pripojené pobožné a pokorné prosby k Bohu za všetky veci,
potreby a stavy, predovšetkým aby sa učenie evanjelia medzi
nami čisté a neporušené rozmáhaľo a zakorenilo.
Sosobášiť žiadnym spôsobom nemožno v advente a pôste;
ani v nedeľu, keďže sa to deje so znevážením a pohŕdaním slova
Božieho. Ináče nasleduje pokuta bratstvom ustanovená. Potrebné
je ohlašovanie vstupujúcich do manželstva dvoma týždňami vo­
pred; a prv, než sú sosobášení, má mladoženích a mladá nevesta
svoje hriechy pred Bohom a posväteným slúžobníkom Jeho vyznať
a uistiť sa o odpustení z milosti prijímaním Večere Pánovej, totiž
tela a krve Syna Božieho. A to preto, lebo je to pobožné, užitočné
a pre ich život a spasenie potrebné. Úvod mladých neviest, kde je
to vo zvyku, ako aj šestonedeliek nemá byť konaný u dverí chrá­
mových; a majú byť, nie ako pohanky, ale čím sú vskutku, ako
kresťanky uvádzané. Vdovcovi a vdove pred uplynutím pol roka po
smrti manželky, poťažne manžela, nemá byť manželstvo povolené,
ak to nekážu nutné okolnosti, čo má byť seniorovi prednesené.
Pobožné a chvalitebné je, aby mrtvé telá svätých zomrelých
v nádeji budúceho zmrtvých vzkriesenia, boly posvätné pochované;
s pripojením krátkych napomenutí o smrtelnosti a budúcom lepšom
večnom živote po tomto biednom, pominuteľnom a smrtelnom. Pri
 49

ktorej povinnosti nech hľadí farár, aby bol spokojný s príjmami

v okolí tomto ustanovenými.
Ustanovené a v kresťanstve prijaté sviatky ku pocte Syna
Božího a aby boly pred oči kladené príklady viery stálosti a ob­
covania svätých, majú byť čisté svätené a zachovávané; a vtedy
nesvobodno služobníkovi Božímu po svojich záležitostiach sem i
tam chodiť; proti tomu hrešiaci majú byť potrestaní. A aby bol
zachovaný jednotný poriadok v našich cirkvách a nedal nikto
pohoršenie, má mať každý ich soznam. Sú ale, ako ich naši starší
v spoločnej zápisnici poznačili nasledujúce: Obrezanie Pána, Zja­
venie Pána, Obrátenie Pavla, Očisťovanie Márie, Mateja apoštola,
Zvestovanie Márii, Večera Pánova, Utrpenie Pána. Vzkriesenie
Pána 2 a 3 sviatok. Marka evanjelistu s kázňou, Filipa a Jakuba,
Vstúpenie Krista na nebesá, Sv. Ducha 2 a 3 sviatok. Krstiteľa,
Petra a Pavla apoštolov, Navštívenie Márie (1), Petra v okovách
(5) s kázňou, Rozoslanie apoštolov (2), Márie Magdalény (3), Jakuba
apoštola (4), Premenenie Pána (6), Vavrinca s kázňou, Bartolomea
apoštola, Zťatie Jána, Matúša apoštola a evanjelistu, Michala ar-
chaniela, Lukáša evanjelistu s kázňou, Šimona a Júdy apoštolov,
Všech svätých, Martina vyznavača s kázňou, Kataríny s kázňou,
Ondreja apoštola, Tomáša apoštola, Narodenie Krista 2 a 3 svia­
tok, t. j. Štefana, Jána apoštola a evanjelistu, Mláďatôk.
V štvrtom záhlaví o mravoch slúžobníkov slova Božího. Co
sa týče pobožnosti života: mravy slúžobníkov slova Božího nech
sú dobré, čisté a primerané povolaniu viery. Nech svieti slúžob-
ník slova Božího, ako svetlo u prostred národu zlého a prevráte­
ného; nech sa šatí ako bohoslovec a vážne, nosiac rúcho niže
kolien spustené (dlhé). Predovšetkým má sa kňaz strániť krčiem,
hier, pitiek, tancov a skákaní, smiešnych a neužitočných a iných
toho druhu rozkoší a bujností. A to preto, lebo sa to stáť nemôže
bez najväčšieho pohoršenia cirkve Kristovej a jednoduchých ľudí,
ako sa i svedčí, aby to bolo vzdialené od našich osôb. Dostihnutí
v tom majú niesť pokutu a posmech.
Nikto bez zákonného povolania vrchnosti a cirkve nech službu
cirkevnú nezaujme ani sa do fary nevofatinkuje podarúnkami alebo
odpúštaním farských dôchodkov, alebo podkladaním nôh inému
kňazovi. Ináče upadne do pokuty exkommunikácie.
Zlorečenia, prísahania, rúhania sa, bosoráctva a podobné iné
ohavnosti proti Bohu Stvoriteľovi, verejne a súkromne, aby boly
trestané, o to nech sa svrchovane usilujú, aby tak hnev a pomstu
Božú oddialili.
4
50

Zvád a rozopier, cieľom odstránenia pohoršenia, majú sa

svrchovane chrániť všetci, dla toho slova a rozkazu Božího. Tak
svôť svétlo vaše pred lidmi, ať vidí skutky vaše dobré, a slávi
Otce vašeho, kterýž jest v nebesích.
Každý farár jeho vrchnosti patriace poplatky, paktáty, kathe-
dratikum a iné oddávna ustanovené, nech bez mrzutosti a obťaž­
ností v ustanovený čas zaplatí a složí.
Každý nech koná povinnosti svojho vlastného povolania a
nech neopováži sa srpom zatiať1 do iného žne; lebo je to ošklivé
a nestydaté.
Keď zomre niektorý farár, ktorého cnosť, pobožnosť a stá­
losť vo viere a vernosti známa a dosvedčená bola a nechal by
po sebe vdovu so sirotami, tá nech nebude náhle a shurtom z
fary vyhodená; asíce predne pre príkaz Boží, ktorý nám také
osoby ako spolu veriace matróny odporúča podporovať; ale jestli
rok úradovania jej manžela nebol vypršaný, nech zostane a po­
vinnosti nech konajú susední farári s pobožnou pilnosťou. A keď
to prejde, nech je počestné prepustená a na koľko možno pod­
porovaná.
Užitočné je, aby mladší s podlžnou úctou predchádzali starším,
títo zasa aby milovali tamtých čo synov, v rovnom veku ako
bratia milovali sa vzájomne.
Konečne žiaden, kto chce priazeň bratov užívať, nech si
neosobuje tú vážnosť, presmelene sám odporúčať a dopomáhať
niekomu k dosiahnutiu kňazstva, len ak sa to koná v porozumení
so seniorom a inými bratmi.
V piatom záhlaví o shromaždeniach tak čiastočných, ako i
všeobecných. Toto kontubernium máva shromaždenia, alebo ako
ich menujú kongregácie tak všeobecné ako i čiastočné, dľa potreby
častejšie, alebo zriedkavejšie. Každý rok bývajú obyčajne tri vše­
obecné shromaždenia: okolo Zjavenia, po Ďure a okolo Michala.
V týchto hlavne a predovšetkým odporúčame Bohu v nábožných
modlitbách vrchnosť; prosíme za všetky potreby, najviac za za­
chovanie' svetla zažatého, pozdravujeme sa svätým bozkom, rozvä­
zujeme ťažké pády, rozvažujeme a rozmotávame veci zamotané
a iné nesčiselné. Čo aj iní každého času robili, na čo sú príklady
z časov apoštolských v Nicei, Efeze, Chalcedóne a iné shromaž­
denia. A bez pomoci týchto shromaždení žiaden .ťažké a zamotané
pády súkromne sa neopováži rozhodnúť, ale ich predkladá pred
seniora, aby boly v shromaždení ostatných starších bratov roz­
važované.
 51

Volaný a predvolaný do shromaždenia nech prichádza bez

ťažkostí. Lebo každý má sa báť vrchnosti, tak pre Boha, ako i
pre svedomie, a pre vyvarovanie sa škody a pokuty. Lebo kto
shromaždenie pánov bratov zapovrhne a jeho sa nesúčastní, ne­
majúc k tomu dosť slušnej príčiny, uložená mu bude bez všetkého
■ohľadu 2 zlatová pokuta.
Obežník každý čo najúctivejšie príjme; a prijmúc ho postará
sa, aby bol neubabraný, bez meškania susednému bratovi odoslaný,
posledný vráti a oddá ho seniorovi. Kto ho ubabre, roztrhá alebo
ztratí, pokutovaný bude na zaplatenie trov shromaždenia.
Na koľko možno pred započatím shromaždenia majú byť
modlitby a kázeň. Cez zasadnutie každý predložené veci má pilne
preslyšať, v sebe vážne o nich rozmýšlať, rozvažovať, súdiť a svoj
výrok svobodne vypovedať, a keď- treba, mlčať. Povedané v shro-
maždení nemá nikto roznášať, pod pokutou r. 1628. ustanovenou
(12 zl. a konečne exkommunikáciou), ani do reči skákať a pozde
prichodiť do shromaždenia.
Do spoločnej pokladnice dá niečo vždy každý a v každom
shromaždení, ako je ustanovené, aby sme vždy mali odkiaľ niečo
vydať pre chudobných a na iné nahodilé potreby. Nie je dobrá
správa, ktorá nemá prostriedkov a nemyslí na budúcnosť.
Ku stolu k jedeniu nech sadá každý s modlitbou a nech
vstáva s vďakyvzdaním, nič karhania hodného nečiniac.
V šiestom záhlaví o plate a dávkach farárom vraví sa, že
nič je nie obyčajftejším medzi zlým a nevďačným ľudom, ako
plat povinný slúžobníkovi evanjelia odoprieť, alebo skúpe platiť,
zvlášte medzi ľudmi mrzutými a vidieckymi, domnievajúcimi sa,
že nieto marnejšieho a neužitočnejšieho nákladku, ako čo sa dá
kňazovi. Kde je tak, nech sa utieka kňaz o pomoc ku politickej
vrchnosti, ktorá ak by bola zdľhavá a lenivá, nech odoprie vádzky
a iné' menšie služby a nech sa utieka i ku cirkevnej vrchnosti.
Ak niekde cirkevný majetok alebo farský a školský dôchodok
odcudziť a umenšiť chcú, miestný farár nech k tomu neprivolí,
neprehliada a nemlčí, aby sám nebol vinným a nedbajúcim o
spoločný majetok, ale nech sa zavčasu postará o odpomoženie a
nech sa v tom k obojakej vrchnosti utieka.
V siedmom záhlaví o pokutách v kontuberniume zachováva­
ných. Poneváč zákony a všetky stanový bez ich prevedenia toľko
stoja, ako pavučina, alebo zvon bez srdca, preto upotrebuje i toto
velebné konsistorium pokuty, ktorými pokutuje priestupníkov; ako
sú napomenutia, vyhanbenia a domlúvania, pokarhania, pohrozenia
4*
52

a postrašenia, že ich oddá politickej vrchnosti; platenia náklad-

kov a iných pokút, ktoré do spoločnej pokladnice majú byt od­
dávané; zatvorenie v kostole o suchom chlebe a vode; vypustenie
z priazne, vyhodenie z kontubernia, odstránenie z úiadu a miesta,
utratenie kňazského odevu, odprosenie, hanba a potupa a iné
viaceré podobné tresty. Prečo sa ich každý má chrániť, aby snáď
do nešlachetnosti satanovej neupadol.
V ôsmom záhlaví o diakonoch (kaplánoch) určuje sa, že nemá
prísť do cirkve bez súhlasu farára, jemu má byť podriadeným,
podlžnú úctu a poslušnosť mu dokazovať, a usilovať sa vždy od
neho niečomu dobrému sa naučiť, nevychvalovať sa pred ľudom
svojou múdrosťou, závisť zjavnú alebo tajnú v sebe neprechovávať,
manželku farárovu a jeho domácich netrápiť, nepotupovať, ne-
pomlúvať a nedovoliť to ani svojej manželke a dietkam, ak ich
totižto má. S užívaným platom nech je každý .diakon spokojný
a bez súhlasu cirkevnej vrchnosti a protivením sa farárovi necli
si povýšenie nevymáha. Urazený farárom nech nejde najprv k
politickej, ale ku cirkevnej vrchnosti a tam nech sa žaluje; a tá
ak je potrebné, jeho krivdu prednesie pred politickú vrchnosť.
V deviatom záhlaví o rektoroch škôl. Rektori škôl spôsobní
a súci, ktorí povinnosti povolania svojho konať môžu vážne a
verne, potrebné je, aby mali farárov a škôldozorcov starostlivých
ku pobádaniu pred ľudom a zvlášte pred vrchnosťou a ostatnými
patrónmi. Rektor ale, nech je nie posmeváčom, pijanom, nie milov­
níkom temností, nočný bludár, ale ktorý verne učí a vychováva
mládež, zvlášte v učení katechetickom a potom i v inom umení
a vedomostiach. Rektor tedy spoločnými hlasmi farára a cirkva
nech je povolaným a odvislý od svojho farára.
Rektor v povolaní sebe vykázanom nech je verný a pilný,
ustanoviac zkúšku s mládežou v ustálenom čase; chrániaci sa
tovaryšstva zlých, chodenia do domov zlopovestných alebo podo­
zrivých, alebo do krčiem, verejných hostincov; odťahujúc od toho
i svojich kollegov a žiakov; aby ale nezdravé skutky iných ne-
nakazily, nech ináče činiacich vyhodí; svietiac iným so svojimi
žiakmi pobožnosťou, mravov, počestnosťou, miernosťou a zdržan­
livosťou.
Faiára podlžnou úctou predchádzajúc a jemu poslušný súc,
nech nie je jeho a celého domu farského pomluvačom, spolu aj
s manželkou, ak ju má; a nič proti farárovi tajne nech nerozdu-
chuje, k takému niečomu neprivoluje, to písomne nenapomáha;.
ale radšej ak niečo takého pobadá, to farárovi vyjaví, ktorý ak
 53

je potrebné, oddá to vrchnosti. Postará sa, aby obežník nepošpi­

nený a celý. čím skorej bol zanesený.
S chovou, akú Boh farárovi cirkve požehnal, nech je spokojný,
ani od neho nech nepožaduje skvostné hody, alebo nech sa sním
počestné ohľadom stola pojedná. O krivdách jemu farárom učine­
ných nech sa najprv s ním súkromne pokoná; a ak je s tým nie
spokojný, nech požiada seniora a bratstvo, nie ľud. Ak konečne
utiekať sa chce ku vrchnosti, nech sa to deje dľa nariadenia
Kristovho a zákona lásky.
Rektor v škole nech je pilný, doma sa zdržujúci; nech si
svoje hospodárstvo usiluje viesť nie ku škode školy; nech sa často
preč netúla, najprv v škole mládež vyučí, aby vedela spievať v
kostole vážne. Litánie a Žalmy aj keď sa tak prihodí v neprí­
tomnosti farárovej nech nezanedbáva. Nech sa pričiní, aby sa
nezanedbávalo zvonenie ranné, poludňajšie a večerné. Volaný ko­
nečne do kontubernia pánom seniorom, nech sa ustanoví. Verným
nájdený, má byť k povýšeniu odporúčaný; neumelý a neverný
ale utlačený.
V desiatom záhlaví o patrónoch. Každý farár so svojimi kol-1
légami nech si svojich patrónov uctí a neuráža slovom ani písmom,
ale radšej v pokorných prosbách Bohu nech ich odporúča. To je
dobré a milé pred Spasiteľom Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia
spasení boli a k známosti pravdy prišli. Prestupník zákona má
byť postavený pred súd cirkevný, ktorý keď by sa nepolepšil po
predbežnom napomenutí, bude odstránený.
Žiaden z bratov (proti uzavretiu z roku 1624.) nech sa
nemieša do povinností svojej duchovnej vrchnosti, pánu patró­
novi odporúčajúc niekoho cieľom uvedenia do cirkve, obežné
listy píšúc a iných svolávajúc, a tak patrónovu priazeň získať
si chcejúc.
V záhlaví jedenástom o prosbe, zadanej vrchnosti politickej a
iným zemským pánom a patrónom slávnej stolice zvolenskej. My
šafári tajomstvi Božích, slúžobníci a poslovia Kristovi, Jeho menom
posolstvo konajúc, poneváč naša zbroj nie je telesná, ale duchovná,
ktorou sa bojuje proti satanovi a búri sa jeho kniežastvo, poneváč
cudzou zbraňou proti komukoľvek bojovať nemôžeme a nechceme,
prosíme našich pánov patrónov a živiteľov, ba radšej úradne na­
pomíname, ako by Vás sám Bôh napomáhajúc napomínal, tak aby
sme sa bez vašej pomoci cieľom zadržania dobrého poriadku darmo
nepotili, ale dľa možnosti s Božou pomocou neprávosti i na Vašich
panstvách sa rozmáhajúce napravovať mohli, aby ste naše jedno­
54

duché zákony, slovu Božiemu neodporujúce, ochránili a potvrdili.

K tomu dokladáme ešte toto:
Keď sa zjaví nejaký pád, že duchovný zaviní niečo proti
svetskému Človeku, radí sa tomuto žalobu viesť, pred duchovnou
vrchnosťou; ak ale naproti tomu, svetský proti farárovi zaviní,
tento žaluje svetského pred jeho svetskou príslušnou vrchnosťou;
a tak sa pridŕžajú obe stránky svojho spôsobu, svojskej ochrany,
porady a svojich riadnych vrchností politických a cirkevných.
Poneváč ani zlodej a zločinec .bez súdenia nebýva odsúdený,
aby ani farár nevyslyšaný a neusvedčený svojím sudcom, pod
akoukolvek zámienkou nebol z miesta odstránený; nechceme za­
stávať žiadneho kňazove viny a výstupky, v ktorých by bol usved­
čený. Sú v tom ohľade Gratianove kánony, z ktorých jedon u vodí
veľký bohoslovec Martin Chemnitz vo svojich Loci communes na
str. 136, vraviac, že starodávna cirkev po pilnom vyšetrovaní a
dôkladnom súde pojednávala v konciloch príčiny odstránenia. A
prv ešte. V našich cirkvách mnohí nie práve rozumejú v tej veci.
Lebo ako keď niekto vezme si sluhu, má moc prepustiť ho kedy
chce, tak sa domnievajú niektorí, že majú moc tiež i kazateľa
prepustiť, keď i nemajú k tomu spravedlivej príčiny. — Pobožná
vrchnosť nie je celou cirkvou alebo kráľovstvom Kristovým, ale
len údom tejže Iz. 49. Ani je nie pánom cirkve, ale vodcom. Iz.
49. Na odpor, len slúžobníkmi Iz. 60. Kráľovia slúžiť ti budú. Toľko
Chemnitcius. Nech vidia tedy, ktorí ináč činia, Čo odpovedia Bohu
na to: Kto sa vás týkať bude, mňa sa dotkne. Nech si nepoškvrnia
svoje ruky nezákonným kňazov odstránením a vyhodením, lebo
tento posvätný úrad je nie hračkou hlúpych — atď.
Poneváč sú každého času nielen v ľude, ale i medzi zemanmi,
ktorí chrám nenavštevujú, posvätné kázne neposlúchajú, sviatosti
neužívajú, žijú spôsobom hovädným, rozpustilým a trestuhodným
k veľkému pohoršeniu iných, odopierajúc platiť kňazom, nepri­
spievajúc na zachovanie chrámov a cirkví, čo by boli s inými
povinní, nehodne nakladajúc s kňazmi, ich bez oprávnenej príčiny
udávajúc a sú pôvodcami nepokojov a odstraňovaní kňazov; aby
vrchnosť, ktorá má moc nad nimi, takým istú pokutu uložila; a
pre výstrahu iným má ím byť i počestný pohrab odopretý.
Má byť zabránené, sudcom počas kázní ľud shromaždovať,
úradníkom a provizorom na cesty ho vyháňať; súdy, hostiny a
pijatiky v čas kázní vyvádzať. 0 tom vyslovil sa Augustín: zlo­
rečená je to vec, pre ktorú zanedbávaná býva služba Božia.
Postížení pri práci y čas sviatočný majú byť pokutovaní a
 55

majú byť so svojím statkom a inými vecmi svojimi domov zave­

dení. Vyníma sa avšak práca, ktorá býva naložená po službách
Božích v menšie sviatky v obecnej záležitosti. Ani sa nezabraňujú
skutky kresťanskej lásky, ktorými sa dokazuje viera, bohabojnosť
a vďačnosť kňazstvu, ako: pre odplatu Božú zorať a zasiať rolu
chudobného, pobožného, alebo mu doviezť dreva, hlavne keď je
to nemožné urobiť v delacie dni.
Majú byť zakázané zlorečenia, prísahanie sa, zaklínania,
schôdzky dievčeniec a mládencov, hra v karty a kocky; rozpusti-
losť, bujnosť a žranice; neobrátené, nepoctivé osoby nemajú byť
trpené, zlodeji a zločinci majú byť odstraňovaní. Lebo zlorečený
je ten, kto zdržuje meč svoj od krve, vraví Bôh u Jeremiáša 48.
Čo najmúdrejšie zdržuje sa naše kontubernium od toho, aby
moc cirkevná odnímala nejaké právo moci politickej v trestaní
vín. Ale opäť prosí, aby táto jej nepredchytávala v práve cirkev­
nom. Tak aj v inom stave tí dvojakí tt. politickí a cirkevní, nech
si neprekážajú, neodnímajú, nemiešajú sa. Tedy záležitosti man­
želské, nesrovnalosti farárov, diakonov a rektorov, patria pred
cirkevný súd, kde majú byť predkladané, vyslýchané, súdené a
skončené; len ak by ťažší pád bol, kde by sa kontubernium klá­
tilo alebo v niečom bolo nedostatočné, tedy politická vrchnosť,
ako pomoc a porada cirkevnej, má byť poprosená, aby túže spolu-
sobranú vec preskúmala a urovnala.
Keď kto pre nezachovávanie vernosti manželskej, alebo upad­
nutie do smilstva, alebo pre nedovolený stupeň príbuzenstva a
pokrevenstva, alebo z inej príčiny iného odbehne, nemá mu byť
pokoj daný, kým sa lebo neobráti, alebo pokánie neučiní; lebo to
je cieľom naším, aby nebola uvoľnená kázeň a ľudia aby skrze
pokánie ku spaseniu sa obrátili. Žatým aby sa karhali a boli
nútení poddať sa cirkevnej pokute.
Keď patróni niečo od bratstva chcú, nech sa to deje cestou
seniora, ktorého ako svojho zástupcu odporúčajú. Páni patróni vo
svojich príhodách nech nepripúšťajú a neupotrebujú cudzích fará­
rov ľahko, bez oprávnenej príčiny, zavrhnúc a znevážiac najbliž­
ších domácich farárov.
Kostolníci nech sú dľa zvyku, volení vo farách a nech prídu
raz v roku do kontubernia, aby vyzpýtaní o stave cirkvi úprimne
stav ten sobrazili.
Toľko ustanovujú zákony kontuberniálne, ktoré bývalý každo­
ročne aspoň raz v spoločnom shromaždení bratstva prečítané, a
farári pod pokutou 2 zl. boli povinní si ich pre seba odpisovať.
56

Po prvýkrát po ich potvrdení zvolenskou stolicou boly prečítanie'

v kongregácii dňa 13. jan. r. 1632. v B. Bystrici v dome Martina
Mikoi zasedavšej.
Každé kontubernium malo svoje zákony; každé sa staralo
predovšetkým len o seba. Aby jednotlivé kontubernia bližšie k
sebe pripútané boly, cieľom napomoženia dobrého poriadku v
cirkvách kresťanských, dal horlivý evanjelický veľmož gróf Kašpar
Illieshazy vypracovať spoločné zákony pre evanjelické kňazstvo
10 preddunajských stolíc a poslal ich s i superintendentovi a brez-
nianskému farárovi Rehorovi Lanimu, na ktorého žiadosť svolaná
bola kongregácia zvol. bratstva do B. Bystrice a zasedala tam dňa
21. októbra r. 1647.. Superintendent Lani — odporúčajúci prijať
tieže zákony — nebol prítomný, preto mu bratstvo odvetilo listom
v odpise v kontuberniálnej zápisnici zachovalým, že zákony tie s
podlžnou úctou prijali a prečítali; ale vidiac, že sú podobné záko­
nom zvolenského kontubernia a bojac sa uvádzania novôt, podr­
žali si len svoje zákony, osvedčujúc, že keď jeho excellencia pán
superintendent preukáže ím to, v čom sa ich zákony od tamtých
odchyľujú, to s ochotou v nasledujúcej kongregácii prijať sú hotoví.
Akokoľvek bola žiadúca jednotnosť, ale akiste náboženské pomery
vo zvolenskej stolici sa vyviňujúce nútily ich k tomu, aby nové zá­
kony neuvádzali a svojím protivníkom príčinu k nápadom nezavdali.
Pred Asgutbym bol vicišpánom stolice okolo r. 1612. Bene­
dikt Gyúrky, horlivý evanjelik, účastník žilinskej synody, ktorý
zvolenskej ev. cirkvi daroval drevenú krstitelnicu na spôsob kali­
cha rezanú, šesťhrannú a maľovanú, dosial vo zvolenskom — teraz
katolíckom — kostole zachovanú; a po ňom, okolo r. 1650. 'Kašpar
Gyúrky. Žatým ale okolo r. 1662. Ján Ebecky, katolík, predtým
okolo r. 1640. provizor a okolo r. 1653—4. prefekt Eszterházovský
vo zvolenskom zámku, ktorý ešte ako provizor vo svojom dome
vo Zvolene v prítomnosti ostrihomského arcibiskupa Juraja Lip-
paya a palatína Fraňa Vesselényho dal r. 1645. slúžiť omšu a
údajne r. 1650. dal postaviť pri chráme zvolenskom kaplnku
sedmibolestnej bl. P. Márie, ktorú Jozef Ebecky vo svojom závete
bohaté nadal, venujúc jej viac poddaných (jobagiones), sebe od
Chakovcov, a Eszterházovcov založených. Tenže Ján Ebecky ako
zemský pán Buče dal zatvoriť bučianského evanjelického farára
Mateja Butza a rektora Jána Karatina spolu sa hašteriacich, ne­
dajúc ich najprv súdiť ich príslušnej cirkevnej vrchnosti. Tedy,
ako vidno zvýš uvedené, stolicou potvrdené kontuberniálne zákony,
protivníci nie veľmi rešpektovali.
 57

Ku koncu panovania Mateja II. r. 1618. vypukla tak zvaná

tridsať ročná vojna, ktorá trvala až po rok 1648, tt. i počas pano-
Tania Ferdinanda II. (1619—37.) a Ferdinanda III. (1637—57.), v
ktorej po nešťastnej pre českých evanjelikov belohorskej bitke
dňa 8. nov. r. 1620. zvedenej, bolo státisíce evanjelikov z Česka
vypovedané a nemecké krajiny zpustošéné; a v ktorej sedrno-
hradské knieža Gabriel Bethlen od r. 1619—21. vy­
nútil svobody evanjelikom v pokoji mikulovskom Bocskay,
{Nikolsburg) a Juraj Rákóczy r. 1643—45. v spolku Bethlen,
so Švédskom a Francúzskom, v pokoji lincskom; dfa Rákóczy.
ustanovenia, ktorých sa všetci evanjelici smú pri­
dŕžať svojho náboženstva, odňaté kostoly, fary a školy inajú ím
byť vrátené a nesmú byť viacej odnímané, ani ich farári z fár
vyháňaní; prestupníci ale tohto zákona majú byť vskutku potre­
staní. Počas týchto náboženských bojov bol v auguste r. 1620.
krajinský snem v Banskej Bystrici, kde bol Gabriel Bethlen za
krála vyhlásený a Peter Pázmány, ako hlavná príčina nepokojov,
bol z vlasti vypovedaný. Ale té vynútené svobody evanjelici dlho
nepožívali; ony len dotiaí trvalý, kým trvalo povstanie a pokoj
nebol uzavretý. Akonáhle boje prestaly, katolícki biskupi a jezuiti
znovu protestovali proti tým ustanoveniam, a prenasledovanie
evanjelikov sa znovu začalo. Panovníci a ich radcovia, ako tiež i
katolícki veľmoži nie na tom. rozmýšlali, ako by spoločného ne­
priateľa Turka z vlasti vyhnali, ale na tom, ako by evanjelickú
eirkev vyničili.
Ferdinand II. viackráť slávnostne sľúbil v Lorette, Mária Celie,
že evanjelickú cirkev vo svojej ríši vyničí, katolíckému náboženstvu
ku predošlej sláve dopomôže: vyslovil sa vo svojom fanatisme, že
by bol hotový svoj život pod úderom meča ukončiť, keby svojou
krvou mohol kacírstvo zmazať; že radšej nech on zahynie, než
aby mal nad ztratenou krajinou panovať. Postavil vyše 30 jezuit­
ských kollegiov a kláštorov; peňažnými pokutami, vyhnanstvom,
bitím, vešaním, rozrumením chrámov prenasledoval evanjelikov,
zvlášte v Štýrsku, Krabie, Tirolskú. Korutánsku a Gorici. Násled­
kom ešte hroznejšieho prenasledovania po belohorskej bitke, zostalo
v českom kráľovstve z trojmillionového, náhoda sotva 780 tisíc
obyvateľov; ostatní boli vyničení, alebo vyvandrovali. Na to by
boli vyšli aj evanjelici v Uhorsku a Nemecku, keby zmužilí bojov­
níci, sedmohradské knieža Gabriel Bethlen a švédsky kráľ Gustáv
Adolf a s nimi spojení panovníci neboli Ferdinandovi cestu zastali.
Ako Bethlen vo svojom liste poľskému kráľovi píše, ostrihomský
58

arcibiskup Pázmány sa mal vysloviť na prešporskom sneme, že

ku vyničeniu evanjelikov majú prísť do vlasti Valloni, Španielci
a Taliani, aby Uhorsko radšej divé zvery, vlci a líšky obývalyr
než kalvinskí a luteránski kacíri.
Že v tých časoch tieto kraje boly významným dejišťom i po­
litického života, o tom svedčí, že krém spomenutého Bethlenov-
ského r. 1620. boly krajinské snemy v B. Bystrici r. 1542. a 1543.
a v Krupine r. 1606., kde sa privrženci Bocskayoví radili o pod­
mienkach viedenského pokoja.
Po lincskom pokoji boly Csákym odňaté kostoly: veľkosla-
tinský, očovský, čerenský a zolniansky zasa evanjelikom vrátené.
Kráľovskí kommisári preddunajskí Štefan Forgacz de Gymes, Fraňo
Turansky, Gašpar Bartakovič a Štefan Deôry dňa 26. nov. r. 1646.
vydali vo Veľkej Slatine reštitucionálnu listinu, na základe ktorej
vo Veľkej Slatine katolíkmi odňatý kostol so všetkými klenotami
zvonami, cintorínom, školou, farou, poľom a všetkým predtým
evanjelikmi užívaným a katolíkmi odobratým cirkevným majet­
kom navrátili a oddali evanjelikom; a dňa 20. júna r. 1647. sto­
liční páni: podžupan Štefan Asguthy, slúžny Ján Getzy, prísediaci
Peter Zolnay st., triciatnik Martin Žarnocay, provízor zámkov
zvolenského a dobronivského Ján Ebeczky a Fraňo Zolnay z po­
verenia palatina grófa Jána Draskovitha de Drakestian, día uza­
vretia krajinského snemu skutočne prinavrátili evanjelikom, sla­
tinský kostol, faru atd. ako i dcérocirkev maloslatinskú, so všet­
kými úžitkami, roliami, lúkami a dežmou, o čom tiež vydali vo
V. Slatine reštitucionálnu listinu, ktoré sú obe vo zvolenskej kon-
tuberniálnej zápisnici v odpise zachované.
Na základe toho samého snemového uzavretia akiste tí istí
prinavrátili i kostoly v Očovej, Čereňoch a Zolnej, následkom čoho
sa očovský farár Štefan Pilárik, ako už rečeno, do svojej cirkvi
navrátiť mohol. Pred skutočným prinavrátením týchto cirkví
evanjelikom, zvolenské bratstvo uzavrelo vyzvať superintendenta
Rehora Laniho, aby všetky ev. cirkve zvolenské vizitoval, pripojac
si istých bratov, žeby tak všade na mieste ustálené bolo dľa inven­
tárov v biskupských knihách poznačených, čo v ktorej cirkvi chybí.
Že by krém spomenutých štyroch kostolov boly pred r. 1647.
evanjelikom odobraté a .v tom roku vrátené i mnohé iné kostoly,
ako je o tom jedna listina v dištriktuálnom archíve, o tom som
viacej zpráv nenašiel. Dľa tej listiny boly v tom roku prinavrátené
evanjelikom: v B. Bystrici 2 chrámy s farami a školami, k tomu
špitálsky a menšie dva Sv. Ducha; v Sásovej, v Jakube a v Tajove.
 59

Potom: vo Valaskej, Hornej Lehote, Ľupči, Moštenici, Predajnej,

Sv. Ondreji, Lopeji, Radvani, Badíne, Buči, Ostrejlúke, Dobronivej,
Sási, Dubovej s kaplnkov, v Rátztoke, v Španej Doline s fíliou
Staré Hory, v Hajnikách, Tŕni, Bacúrove, Bábinej, vo V. Slatine,
Očovej, Sampore, Ponikách, Dúbravici, v Selcach, v Zolnej, v Če­
reňoch s fíliou Hrochoť, v Mičinej, Ľubietovej, Zvolene, Krupine
a v Brezne. Ba zdá sa, že pri všetkých opísaných nepokojoch a
prenasledovaniach evanjelické cirkve zvolenskej stolice pomerne
ku druhým krajom dosť pokojne žily, kontubernium svoje povin­
nosti konalo, superintendenti cirkve navštevovali a Iud od evan­
jelickej cirkve neodstupoval, vytrval, pri svojom evanjelickom ná­
boženstve. Len dve cirkve v celej stolici, ako už bolo spomenuté,
sielnická a detvianska boly katolíckymi; ostatné všetky až po rok
1663., poťažne až po velké prenasledovanie r. 1671. hoc pokúšané
a znepokojované, zostaly stále pri evanjeliume. Roku 1663. totiž
uviedli Eszterházovci do evanjelickej cirkve na Tŕni katolíckého fa­
rára, o čom možno sa dočítať viacej v dejinách tŕnskej cirkve ďalej.
Nie malú zásluhu o zachránenie samo- -----------------------
statnosti evanjelickej cirkve vôbec v Uhorsku Žilinská synoda,
mal palatín Juraj Thurzo tým, že na základe Superintendenti.
korunovačného diplomu kráľa Mateja II. z r. ----- ------------------
1608. a potom už zákonného článku, určujúceho to, že aby cieľom
vyhnutia sa náboženským sporom, každé vierovyznanie malo svo­
jich predstavených a superintendentov, svolal žilinskú synodu, a
tam dal vyvoliť prvých superintendentov. Tým v mnohom osamo­
statnil evanjelickú cirkev a vyňal z pod pravomocnosti a dozoru
katolíckych biskupov a tak umenšil možnosť znepokoj o vania evan­
jelických cirkví. Jeho list písaný dňa 20. júna r. 1609. a na zvo­
lenské kontubernium upravený, čítaný bol na kongregácii posled­
ného júna r. 1609. v B. Bystrici zasedavšej. V ňom Thurzo otcov­
sky a úctivé vyzýva zvolenské konsistorium, aby z pomedzi seba
dve alebo tri duchovné osoby poslali do Žiliny ku budúcej kon­
gregácii, ktorá dňa 15. júla tam zasedať má, cieľom vyvolenia
— mocou I. článku viedeňského a prešporského — príhodných
superintendentov, dvoch alebo troch, ktorým by sa dozor vo ve­
ciach cirkve odporučil v stoliciach: trenčianskej, liptovskej, tur­
čianskej, zvolenskej, oravskej a v dištrikte bojnickom. Bratstvo
vyslalo na tú kongregáciu čiže synodu, seniora Jána Jacoboea,
farára pri špitálskom kostole v Bystrici, Samuela Melíka breznian­
skeho a Eliáša Tornaria lupčianskeho farára.
60

Synoda sa sišla až dňa 27. marca r. 1610. a zasedala v na­

sledujúcich dňoch až do 30. marca. Na nej boli pod predsedníc­
tvom palatína Thurzu, početní magnáti a zemani, ako: Peter de
Reva, župan turčiansky, Ondrej Ostrosith, Mojžiš Szuniogh, Ondrej
Jakusith, Benedikt Pogrányi, podpalatin Martin Beniczky, Theodo-
sius Sirmiensis a početní vyslanci 10 preddunajských stolíc a kon-
tubernií. Zväčša každá stolica poslala dvoch svetských a každé
kontubernium dvoch duchovných vyslancov. Zvolenskú stolicu za-'
stupoval Benedikt Gyurki a Mikuláš Benkovich a zvolenské kontu-
bernium Melík a Tornarius. Synoda uzavrela v 16 bodoch (káno­
noch), že superintendenti majú každoročne navštevovať cirkve,
na januárových alebo februárových kuntuberniálnych shromaž-
deniach sa zúčastňovať, stav cirkví posúdiť a cirkevnú kázeň udr­
žovať. Majú vyskúmať, čo a ako duchovní pastieri učia; či lud k
modlitbám a katechisáciam pridŕžajú; či sú pobožní, striezliví a
poctiví; či je lud kazateľom vďačný a poslušný; či im plat oddáva,
budovy v dobrom stave udržuje; akí sú učitelia v učení a obco­
vaní. Senior má v takýchto veciach byť nápomocný superinten-
dentovi. Ďalej má superintendent viesť soznam všetkých dô­
chodkov cirkve, fary a školy; a kde by boly ukrátené, má poli­
tickú vrchnosť požiadať o odpomoženie. Má farára a učiteľa pred
krivdou a posmechom obraňovať, a to i pomocou svetského súdu;
jednotu služieb Božích uviesť a ochrániť; kandidátov vysväcovať,
aby tt. nemuseli chodievať ku posviacke do cudzozemska; ich
mená do zápisnice uviesť a ím symbolickú knihu Formulu svor­
nosti dať podpísať. Do cirkve povolaný farár má sa superintenden-
tovi alebo seniorovi predstaviť a dokázať riadné svoje povclanie.
Superintendent má žaloby proti kňazom a učiteľom urovnať a
vinných trebárs i hodnosti a úradu pozbaviť a svetskej vrchnosti
k potrestaniu vydať; menej vinných vydať súdu seniorovmu. Keď
by niekto výrok seniora a dekánov svojho kontubernia zapelioval
má to všetko preskúmať a rozsúdiť, prípadne bratstvu ku pojed­
návaniu znovu vydať; a ak je treba i niektorých rozsudnejšich údov
susedného bratstva k tomu pritiahnuť. Ďalej apellovať sa nepovo­
ľuje.. Keď je treba, má požiadať i svetskú vrchnosť o pomoc. Práva
a výsady jednotlivých kontubernií ale, na koľko sa neprotivia ná­
boženstvu a synodálnym uzavretiam, majú byť zachované.
Synoda zvolila troch superintendentov: pre stolice liptovskú,
oravskú a trenčiansku bytčianského farára Eliáša Lanyho, pre
turčiansku, novohradskú, zvolenskú a hontiansku breznianskeho
farára Samuela Melíka; a pre tekovskú, nitriansku a prešporskú
 61

stolicu bojnického prépošta, predtým zvolenského farára Izáka Abra-

hamidesa. Pre nemecké cirkve vyvolili prešporského farára Šimona
Heuchelina a štiavnického Pavla Lentzia a pre maďarské seredského
farára Štefana Kúrthyho; týmto trom dali titul dozorcov, inšpektorov
a podriadili ich zvýš uvedeným superintendentom. Seniorov volili
si farári zvolenského kontubernia sami, bez vplyvu svetských; supe-
rintendentov ale, ako vidíme vyslanci kontubernií spolu s magnátmi,
barónmi, vplyvnejšími zemanmi a vyslancami stolice.
Melík predstavil sa zvolenskému bratstvu ako superintendent
prvý raz na kongregácii dňa 7. apríla r. 1611. u seniora v Byst­
rici zasedavšej, kde mu k hodnosti blahoželali.
Ale katolícki biskupi nechceli vypustiť z pod svojej pravo-
mocnosti evanjelických veriacich; chceli aj ďalej mať moc nad
nimi. Preto na ich čele ostrihomský arcibiskup Fraňo Forgách pre­
klial uzavretia žilinskej synody a protestoval proti ním.
Aj ináče uznanie pravomocnosti superintendentovej nešlo
všade hladko. Mocou svojho úradu Melík r. 1611. zakročil proti
saskému farárovi Jurovi Bezekovi a poslal saských cirkevníkov
oznámiť to provizorom zvolenského zámku; títo Sasanov drsnými
a tvrdými slovami prijali a vyhrážali sa ím žalárom preto, že
svoju rozopru s farárom predostreli nie im, ale superintendentovi
a seniorovi k rozsúdeniu. Bratstvo následkom toho písalo tým
provizorom list, že oni provizorom vždy vzdali príslušnú úctu a
títo kňazský sbor a superintendenta, nevedomo prečo, v nenávist
si vzali. Ked pokračovali dla článkov žilinských, boli zato provi-
zormi vysmiati a v posmech uvedení; v tom je ale i vysmiatie a
zneváženie palatína Thurzu a ostatných veľkomožných pánov, ze­
manov a farávov, ktorí na tej synode' účasť vzali a uzavretia svo­
jimi podpismi a pečiatkami potvrdili. A keď potupili superinten­
denta a celé bratstvo, tú potupu a výsmech na sebe nechať ne­
môžu, proti pokračovaniu provízorov pred podžupanom a sudcami
zemanov slávnostne protestujú, a oznámia to i palatinovi a ma­
jiteľom zvolenského zámku, očakávajúc od nich obranu a prislú-
ženie spravedlivosti.
Superintendenti tedy každoročne mali navštevovať, vizitovať
cirkve. Pri vizitáciách sprevádzal vždy superintendenta niekto zo
stoličnej vrchnosti a bývali prítomní i miestni predstavení a zem­
skí páni. Superintendent v čas takej vizitácie vypytoval sa ve­
riacich, zvlášte ale rychtárov a prísažných: či duchovný správca,
farár pilne koná svoje povinnosti; či ľudu Božiemu prisluhuje
slovom Božím a sviatosťami; či ich dietky dobre z katechismu vy­
62

učuje a dáva im naučenie; či ich príprava pred prijímaním Večere

Pánovej; alebo či úrad svoj zanedbáva a dáva im príčinu k po­
horšeniu nemiernosťou, nepoctivosťou, zvadou, kartárstvom, úžer­
níctvom a podobným ? Potom, či sú svorní farár, diakon, rektor
a kostolníci? Vtedy kurátorov nebolo, ale kostolníci boli i kurá­
tormi. Žatým sa vyspytoval farára a úradských, či jesto v obci
osoby smilstvom a cudzoložstvom sa poškrvňujúce a či niekto
trpí u seba neviestky? Či jesto zlorečiaci, čarodejníci, odporníci
slovu Božiemu a pohŕdači sviatosťami? Či sa niekto nepridŕža
falošného učenia, nechodí na púť a nenosí korenie, sol a iné veci
k modlárskym kňazom, aby posvätené boly? Či sa niekto svojmu
farárovi mezastrá ja, nehaní ho? Či nieto rozídené manželstvá, már­
nici, ktorí svoju manželku a dietky hladom moria? Či sa niektorý
syn alebo dcéra neprotiví svojmu rodičovi ? Ako sú opatrené cin­
toríny? Či niekto neodňal cirkvi role, lúky, dôchodky, desiatok
a neodpiera dať farárovi, čo je podlžný? Aké je vychovávanie
a vyučovanie rektorovo? Či koná svoje povinnosti a dostáva svoj
plat? Či nepotrebuje opravy kostol, fara, škola a kde jesto i špitál?
Ľud bol nútený k navštevovaniu chrámu Božieho. Keď nie­
kto z cirkevníkov nenavštevoval riadne služby Božie a verejné
modlitby v chráme, bol napomenutý, prípadne i cirkevnými po­
kutami k tomu nútený; vádzka, prislúženie Večere Pánovej a
slušný pohrab takej rodine boly odopreté.
Nedostatky, ako i nariadenia superintendenta vzaly sa do
zápisnice a napravenie chýb naložil vrchnosti, aby to čím skorej
ale najďalej do nasledujúcej vizitácie previedla. Vrchnosti a zem­
skí páni boli vyzvaní, aby boli príkladom svojim poddaným.
Po smrti Melíkovej superintendenti bytčianského a bojnic­
kého dištriktu Ján Hodík a Izák Abrahamides, vyzvali aj zvolen­
ské bratstvo k tomu, aby popísané boly mená barónov, zemanov,
podžupanov, seniorov a dekánov oprávnených k volbe budúceho
superintendenta, a aby sa osvedčilo, kedy a kde má byť volba:
či vo Zvolene, v Mošovcach, a či v Martine ? Bratstvo odpovedalo
zo svojho shromaždenia dňa 30. sept. r. 1620. že si žiada mať voľbu
vo Zvolene, ale ináče pristáva na to, keď k vôli bývajúcim za
vrchami určia volbu i na iné miesto. Volba bola v Mošovcach a
vyvolili Melichera Roháča, zasa farára breznianského. Vyslanci
zvolenského brastva na shromaždení dňa 21. okt. r. 1621. účto­
vali z cestovných trov, s ktorým účtovaním sa bratstvo uspoko­
jilo a im trovy \ rátilo.
 63

Po krátkom účinkovaní Roháčovom, zasa dvaja superinten-

denti šiestich preddunajských stolíc pozvali bratstvo k voľbe supe-
rintendenta do Sv. Martina,, bratstvo vyslalo zasa svojich vyslancov
do shromaždenia dňa 19. januára r. 1623. Zvolený bol farár du­
bovský a potom brezniansky Peter Sexty, ač nebol prítomný v
Martine. Na jeho inštallácii boli vo V. Bytči zo zvol. seniorátu
Ondrej Thurius ponický a Kašpar Schrôter lopejský farári, ktorým
ale bratstvo na spoločnom shromaždení dňa 6. febr. r. 1624. odo­
prelo vynahradiť cestovné trovy, lebo že je zo všetkých strán
utiskované. Sexty si r. 1628. žiadal, aby na vizitácie spolu s ním
chodil i senior, čomu bratstvo privolilo.
Dištriktuálnych konventov vtedy ešte nebolo. Záležitosti teraz
ta patriace predkladali jednotlivci susedným kontuberniam, sc-
niorátom. Tak medzi iným turčiansky senior a farár martinský
Ondrej Carbonarius listovne žaloval sa bratstvu zvolenskému, že
je bez všetkej príčiny odstránený z martinskej fary a prosil o radu
do n.á robiť, aby zachránil i hodnosť seniorskú. Vdova Petra de
Reva Mária r. Forgách, že uznáva ho i ďalej za riadného farára
martinského a jemu sverila svojich poddaných martinskej cirkve,
proti čomu nič nemal ani Michal Chmel, nie dávno predtým od
ostatných patrónov do fary martinskej uvedený. Bratstvo na kon­
gregácii dňa 25. sept. r. 1623. zasedavšej, uzavrelo potešovať Car-
bonaria potešením, hodným apoštolského človeka a mieni, že je
nie potrebné aby složil zo svojej vôle hodnosť soniorskú; má ale
očakávať zakročenie superintendenta, ak v jeho záujme niečo
urobiť môže.
Po Sextvho smrti na volebnú synodu mošovskú, povolanú
Jánom Hodíkom a Mikulášom Martinim superintendentami, vy­
slalo bratstvo zo zasadnutia 3. júla r. 1634. seniora Jána Kalinku
a notára Daniela Hodíka farára radvanského. Na ich cestovný
honorár žiada aby prispeli aj Bi ezňania. Mošovská synoda ale buď
sa nesišla, buď zostala bez výsledku; lebo zvolenské bratstvo ve­
dené tou zkúsenosťou, že zemani čím viacerí sa shromažďujú a
vplývajú na voľbu, uzavrelo dňa 11. júna 1635,.aby na shromaž-
denie k voľbe superintendenta do Zvolena šli všetci susední fa­
rári osobne cieľom oddania hlasu na koho chcú; a ostatní aby
svoj súhlas poslali spolu i s trovou pre účast berúcich. Zvolený
bol Relior Ľany farár zvolenský, ktorý tiež prešiel za farára do
Brezna. A tak prví štyria superintcndenti boli farármi breznian­
skymi. Až po jeho smrti zvolili na synode slovenskopravňanskej
dňa 19. jan. r. 1652. a to jednohlasne, vynikajúceho farára bzov-
64

ského Martina Špetku, tedy nie už zo zvolenského seniorátu.

Knihy superintendentské mal z breznianskeho kostola vziať a Špet-
kovi oddať senior Gabriel Piscatoris, farár ľupčiansky, ktorý spolu
s notárom konsistoria, podali bratstvu 15. jan. r. 1652 zprávu o
voľbe u vysvätení Špetkovom.
Superintendent bol dozorcom nad mravmi a nad konaním
povinností farárov, ale sám nesúdil; a keď mal nesrovnalosť &
niekým, to tiež k rozsúdeniu predkladal bratstvu. Tak Rehor Ľany
žaloval 15. jan. r. 1636. svojho rektora Daniela Remenia, že opo­
vrhuje našimi zákonami a poriadkami; tedy i superintendent v
rozopre so svojim rektorom obrátil sa na bratstvo. Ono uzavrelo
poslať k Remeniovi dvoch rektorov, aby ho napomenuli, že by sa
pod 15 dňami ustanovil pred seniorom a osvedčil sa, prečo nechce
byť poddaný zákonom bratstva? čo ak by neurobil, má byť tres­
taný. A keď polomský farár na píle Bacúch ku breznianskej cirkvi
patriacej zastaral sa mu do kňazských povinností, žaloval ho pred
kontuberniom. ktoré ho listovne i napomenulo, aby sa budúcne
chránil na tej píle kňazské povinnosti konať. Tiež žaloval 17. jan.
r. 1650. bratstvu, že niektorí farári svoje povinnosti nekonajú verneT
modlitby, nesporné služby Božie v sobotu a v nedeľu, ako i pôstne
kázne vynechávajú. Bratstvo ich napomenulo ku vernému kona­
niu povinností. Ale keď sa malo rozhodnúť ohľadom dôchodku haj-
nického farára a odtrhnutie sa nejakej dediny od cirkve hajnickej,
to ponechali superintendentovi, lebo že dôchodok cirkví patrí pod
pozor superintendenta.
Keď predtým zvolenské kontubernium, odvolávajúc sa na
svoje dávne práva a zvyky, spieralo sa apelláte stránok na-supe­
rintendenta s tým dôvodom, že však je superintendent i tak údom
kontubernia, tedy r. 1654. už uznáva, že sa možno na superinten­
denta ako na najvyššú vrchnosť odvolať. Vliv a vážnosť superin­
tendenta v lone kontubernia čo ďalej, to viac riastla. V tom roku
už uzavierali nad tým, že kongregácie možno držať i bez superin­
tendenta, ktorý len raz v roku má byť prítomný na spoločnom
shromaždení; ináče že senior má právo viesť zasadnutie a výrok
vynášať. Z toho možno zatvárať, že pod slabým seniorom Gabrie­
lom Piscatorom vážnosť seniorská v pomere ku superintenden­
tovi klesla. Však by si Ján Kalinka nebol dal superintendentovi
odoraťi
Po smrti Špetkovej čítaný bol list superintendenta Joachima
Kalinku na shromaždení v Ľupči dňa 18. febr. r. 1656. povolá­
vajúci k voľbe nového superintendenta. Za vyslanca k tej voľbe
 65

zvolilo bratstvo dekana a farára breznianskeho Davida Lanyho

ešte s jedným, ktorého si bude chcieť pripojiť a obdržali na­
kládky na cestu. Ľany pripojil si Jakuba Reguliho farára saského,
svojho to bývalého dobrého suseda, ktorý potom v zasadnutí 19.
júna r. 1656. sdelil, čo na synode v Ludanoch konané bolo, a
ako sa dialo vyvolenie Lanyho za superintendenta. Spomenul i
nedostatočnosť cestovných nákladkov. následkom čoho daná mu
bola náhrada, keď mu každý z bratov složil po 5 poľských peňazí.
Pri tej príležitosti predstavil sa bratom nový ich predstavený
superintendent Lány, primluviac sa ím peknou rečou. Prijatý bol
od všetkých čestne a všetci prisľúbili mu oddanosť a poslušnosť.
Pritom predniesol i žiadosti synody ludanskej v nasledovnom:
1. aby každého dňa dialy sa litánie v cirkvách; 2. aby katechis-
mus pilňovaný bol každú nedeľu; 3. aby nešporné kázne, kde sú
v obyčaji, boli kázavané; 4. aby farári nosili oblek slušne dlhý
a čiernej barvy. Chcejúc udržať disciplínu nad farármi, oznámil
v kongregácii dňa 16. jan.'r. 1657., že kto bude navštevovať krčmy,
piť, tancovať a nebude triezvy, bude pokutovaný na 1 toliar, druhý-
raz na dukát a v treťom páde bude trestaný zátvorom dľa 6. čl.
bratských zákonov.
Po jeho smrti ku voľbe nového superintendenta poslalo brat­
stvo zo zasadnutia 2. okt. r. 1669. notára a farára radvanského
Jána Milochovského a Magistra Mateja Heintzeliusa svatoondrej-
ského. Na synode pravňanskej zvolený bol Juraj Zábojník farár
bzovský.
Superintendent bdel nad tým, aby farári v dôchodkoch ukrá­
tení neboli. Keď badínsky farár žaloval svojich poslucháčov, že
po umretých vdovách nedávajú mu posteľnú plachtu a vankúš,
čo mu patrí, upravili ho 29. apr. r. 1670. ku superintendentovi.
V zasadnutí 21. apr. r. 1671, superintendent Zábojník radil
sa s bratstvom, či si žiadajú vizitáciu a či ju odložiť má na prí-
hodnejší čas? Vzhľadom na nebezpečné časy zo strany panov­
níkovej vlády a v obave, žeby mu odopreté bolo brachium, vý­
konná pomoc svetskej vrchnosti, radili vizitáciu odložiť.
Vizitácie ďalej tratily zo svojho významu a stávaly sa zried­
kavejšími. V nebezpečných časoch nemohly žatým tak vychová-
vateľský účinkovať, ako predtým. Ale ony už do tedy vykonaly
svoju úlohu a zachránily, ač i nie úplne, evanjelické cirkve od
častého zamiešania sa a násilia katolíckych archidiakonov a bis­
kupov. A v tomto je zásluha Thurzova a ním svolanej superinten-
dentský úrad ustanovivšej žilinskej synody. Nebyť superintendentov,
5
66

katolícki archidiakoni a biskupi by boli častejšie znepokojovali

a navštevovali evanjelické cirkve.
Krém dosial spomenutých superintendentov boli i žatým via­
cerí volení z farárov vo zvolenských cirkvách účinkujúcich, ako
Samuel Michaelis bystrický slovenský farár (r. 1734—40.), Samuel
Hruškovic bystrický nemecký (1744—47.), Ondrej Frideli garam-
secký (1757—66.), Michal Sinovitz bystrický slovenský (1785—96.),
Krištof Lyci bystrický (1807—14.), Adam Lovich bystrický (1815—34.),
ktorých životopisy uvedené sú v dejinách patričných cirkví a kto­
rých požehnané účinkovanie ako superintendentov oceniť patrí do
dejín banského dištriktu.
------------- Jedno ale bolo veľkou chybou, že totiž kým
Paktáty, to bolo možné, snáď za časov Thurzových, alebo v
dežma. čas náboženských bojov, evanjelickí veľmoži a stavy
------------- nevedeli osamostatniť úplne evanjelickú cirkev od ka­
tolíckych biskupov a archidiakonov, ale ponechali to, že evanje­
lickí farári boli povinní aj ďalej platiť daií od dežmy, tak zvané
paktáty katolíckym archidiakonom a nie svojim superintendentom.
Evanjelické dežmu požívajúce kňazstvo zostalo tak v istej plateb-
nej odvislosti od katolíckych archidiakonov, biskupov a vôbec
prelátov. Z toho prirodzene musely povstať trenice. Tým podržané
bolo právo archidiakonov nad dežmou, ktoré si títo aj vždy oso­
bovali, evanjelických kňazov ako takých považovali, ktorí si dežmu
svevoľne zaujali, usurpovali a ktorým ju oni, pokiaľ chcú pone­
chajú, keďže na patričných miestach nieto katolíckeho kňaza, kto­
rému by tú oddať mohli, ale ktorým oni dežmu kedykoľvek i
odňať môžu. Tým sa i hrozili, keď z času na čas daň od dežmy,
tak zvané paktáty svevoľne povyšovali, ak že sa evanjelický farár,
čo bol priam i superintendent tie povýšené paktáty spieral platiť.
Dežmu i odnímali a iným predávali. Takto i superintendenti dežmu
požívajúci boli odvislí od katolíckych archidiakonov a vicearchi-
diakonov, seba za viac považujúcich. Aby si právo vymáhania
odňatej dežmy podržali, platili evanjelickí farári archidiakonom i
kathedratický poplatok, aký len svojim superintendentom platievať
mali. A keď už takto, evanjelickí farári svoju odvislosť od archi­
diakonov uznali a dotvrdili, títo nárokovali si právo, môcť evan­
jelické cirkve vizitovať, navštevovať, neohliadajúc sa na to, že
evanjelici majú k tomu svojich superintendentov. Právo k vizitá-
ciám ale nárokovali si zvlášte vtedy, keď nebolo superintendenta.
Mnoho nepríjemností a krívd pošlo z toho pre evanjelických fará­
rov a evanjelické cirkve. To bola chyba tedy, že evanjelickí veľ­
 67

moži a stavy nepostarali sa v príhodný čas buď o nejakú výmenu

paktát, buď o zákonné riešenie na snemoch, alebo pri uzavieraní
pokoja s kráľom a zostálo to i ďalej zámienkou k znepokojovaniu.
Tým väčším to bolo premeškaním, že i pred žilinskou synodou a
náboženskými bójami bolo dosť smutných zkúseností v tom ohľade.
Ako to išlo, vidíme to z nasledujúceho.
Už r. 1599. na shromaždení dňa 3 mája žaloval sa bratstvu
senior Ján Jakobaei farár selecký na neumiernenosť a drzosť ar-
chidiakona Jána Telegdiho, a chcel radšej zo seniorstva zaďako-
vať, ak má od toho lotríka toľko trpeť. Bratstvo požiadalo ho,
aby v úrade i ďalej zostal a uzavrelo ho obraňovať. A keď žatým
r. 1600. platil Telegdimu paktáty, kathedratikum i na svetlo, odo­
prel mu dať poistenie. Aby vyhol ďalším nepríjemnostiam, senior
oddávajúc dňa 31. mája r. 1601. poplatky archidiakonovi, uhostil
ho skvele na všeobecné trovy bratstva, čo aj s poplatkami obná-
šalo vtedy veľký obnos 41 zl. 70 den., a bratia boli napomenutí,
aby tie poplatky riadne oddávali a nevyzývali tak hnev a ne­
návisť archidiakonovu. Hľadali tedy jeho vôľu, bojac sa jeho hnevu.
R. 1611. bystrická kráľovská komora dala archidiakonovi za odňatú
dežmu zo zvolenskej stolice 108 dukátov a nasledujúceho roku
za turčiansku dežmu 300 toliarov
V náboženských bojoch sedmohradské knieža Gabriel Bethlen
daroval paktáty z celej zvolenskej stolice za jemu preukázané
služby mestu Zvolenu. Alebo dľa katol. Schemat hist. str. 225:
dňa 24. sept. r. 1619. Juraj Zechy de Rymazech, menom kňiežaťa
Gabriela Bethlena, daroval mestu Zvolenu paktáty: Zvolena, Bys­
trice, Brezna, Ľupče, Dobronivej, Dubovej, Bacúra a Ostrejlúky a
osvobodil tieto cirkve od dávania paktátov archidiakonovi. Mesto
Zvolen si tie paktáty aj požadovalo; ale bratstvo v kongregácii
dňa 10. decembra žiadalo, aby Zvolenci predložili o tom hodno­
verné listiny. Zaplatili ich. Archidiakon Novák ale požadoval tie
r. 1622. i na predošlé tri roky znovu, ktorému bratstvo predložilo
riadne poistenky. Miesto jedného dukáta požadoval 2 zl. a dokázal
to listom palatína Stanislava Thurzu, že na sneme šopronskom
hodnota jedného dukáta bola na 2 zl. ustálená. Stanislav Thurzo
vzal r. 1624. paktantov do svojej ochrany proti prílišným požado­
vaniam zo strany archidiakona; na to sa vzťahujúci jeho list opa­
trovaný bol u seniora.
Kathedratikum nebolo možno povyšovať, lebo tam bol zrejmý
krajinský zákon. Už tretí dekrét kráľa Vladislava II. z r. 1498. v
53 či. určuje, že kathedratický census nesmú archidiakoni brať
5*
68

vyšší, než 1 zl. od celých cirkví a od pol cirkvi pol zlatého; ale
o paktátoch takého zrejmého zákona nebolo. Preto tam bolo ot­
vorené pole pre útisk. Pätikostolský biskup a spolu prépošt svä­
tého Tomáša Juraj Draškovič povýšil paktáty farárom: dobroniv-
skému, saskému, babinskému a bacúrovskému a keď mu títo zvý­
šené paktáty platiť nechceli, vyhrážal sa ím odňatím dežmy. Brat­
stvo sa ich vo svojom shromaždení dňa 9. jan. r. 1629. síce ujalo
a písalo listy samému Draškovičovi, prosiac ho, aby paktáty ne-
povyšoval; a poslalo vyslanstvo ku zemským pánom tých farárov,
Pavlovi Eszterházymu a Imrovi Lipthayovi, prosiac ich, aby pak-
tantov vzali v ochranu proti prílišným požadovaniam Draškovi-
čovým; ale to nič neosožilo. Dobronivské paktáty boly z pôvod­
ných 5 dukátov zvýšené najprv na ročitých 8, potom na 13 a
konečne na 16 dukátov; a tak pomerne i paktáty tých druhých
farárov.
Podobne sa vyhrážal odňatím dežmy archidiakon superin-
tendentovi Dávidovi Lanymu, a ani paktáty nechcel prijať od neho,
proti čomu tento na shromaždení bratstva dňa 22. jan. r. 1658.
protestoval, lebo že príčinu k odňatiu nezavzdal. V tom roku archi­
diakon Štefan Bartók nielen odňal brezniansku dežmu Lanymu
ale ju i predal bystrickej kráľovskej komore. Tú dežmu si potom
mesto Brezno vymáhalo pre seba, ale nie pre svojho farára super-
intendenta, ktorého potom už týždenným platom platilo.
Archidiakoni si obyčajne posielali výberčíkov ku seniorovi
pre paktáty; ale i tí odopierali dávať poistenia na prijaté obnosy.
A aby si títo, zväčša mnísi beňadického kláštora, snáď nejaké
práva nenárokovali nad paktantmi, tedy v čas shromaždenia 13.
jan. r. 1637. neplatili paktanti zrovná výberčíkom Višovickému a
Novolanskému, ale prostredníctvom zemana-krčmára Sspana, u
ktorého bolo vtedy bratské shromaždenie v Bystrici. Pritom ale
predsi zaplatili výberčíkom za stolovanie a dali ím 1 zl. na trovu.
Aby archidiakon vedel, kedy si má poslať výberčíkov pre
paktáty, požadoval to, aby mu senior sdelil čas shromaždenia,
čo sa i stávalo. Potom ale žiadal, aby mu senior o generálnych
kongregáciách dával vývod, čo bratstvo ale zo spoločného shro­
maždenia 19. nov. r. 1642. dávať odoprelo. Uzavreli síce, aby dla
dávneho zvyku oznámený bol termín generálnych kongregácií ar-
chidiakonovi, ale opatrne, tak aby si ten z toho nároky nerobil
a také oznámenie nezneužil. Vediac ale, aké nebezpečie ím hro­
zilo, uzavreli i patrónov a stolicu žiadať o radu a úsudok, ča
majú robiť?
 69

Po smrti superintendenta Petra Sextiho,

archidiakon zvolenskej stolice Šimon Bánovský Yizitácie
použil príležitosť a oznámil, že chce vizitovať archidiakonov.
evanjelické cirkve, vyslaný súc k tomu kardi­
nálom a vikárom arcibiskupstva ostrihomského Pázmányom; preto
svolal evanjelické kňazstvo na kongregáciu ku dňu 8. mája 1634.
do Bystrice; a toto, nemajúc už mohutných zástupcov zo svet­
ského stavu, na radu podžupana sa sišlo, ale v nedostatočnom
počte; a dajúc archidiakonovi zvyčajný dar 3 strieborné lyžice v
cene 5 tvrdých toliarov žiadalo, aby mohlo odpoveď dať budúcne,
keď sa v úplnejšom počte síde. Na neprítomných bratov uložili
ale pokutu, aby sa nezdalo, že konajú niečo proti úsudku patrónov
a slávnej stolice.
Bolo to v tej dobe, keď Eszterházovci už vládli zvolenským
a dobronivským zámkom a chýrny Mikuláš Eszterházy bol palatí-
nom krajiny.
Žatým v kongregácii 13. nov. 1635. uzavreté bolo, aby senior
a superintendent obraňovali bratov v nebezpečenstve postavených.
Že Bánovský vskutku vizitoval, alebo že sa taká vizitácia
aj pozdejšie opätovala, keď evanjelici mali už zasa svojho supe­
rintendenta Rehora Lanyho, o tom svedčí zápis vo zvolenskej
kontuberniálnej zápisnici zo dňa 26. jan. r. 1638., dla ktorého na­
ložili kostolníkom odprosiť superintendenta a složiť po 2 miery
ovsa za pokutu, že povoliac žiadosti katolíckych vizitátorov, daly
tým vizitátorom zvyčajný poplatok od kostolov.
Superintendent Lány opätovne r. 1650. na shromaždení dňa
17. jan. žiadal radu od bratstva, čo robiť, keďže archidiakon ná­
rokuje si právo dozoru nad našimi kostolmi a cirkvami? Bratstvo
sa radilo a nevedelo sa na inom usniesť, než na tom, že ak bude
potrebné, budú sa utiekať ku politickej vrchnosti.
Roku 1657. skutočne vizitoval evanjelické cirkve archidiakon
Štefan Bartók, o čom bude ešte pozdejšie reč.
Druhou veľkou chybou bolo^ že i samí evan­
jelickí zemskí páni vzdor dozoru superintendentov Odnímanie
nad dôchodkami farskými odnímali dežmu evan­ dežmy.
jelickým farárom. Ešte r. 1609. krajinský zákonný
článok 16. určoval, aby každej stolice podžupan dvojnásobnou po­
kutou .pokutoval tých, ktorí dežmu násilne odnímu a žalujúcej
stránke hneď exekúciou prislúžil zadosťučinenie; a 4. zák. čl. z r.
1613. nariaďuje, že dežmár má sa ustanoviť vtedy, keď zemský
pán svoju devätinu sberá, aby poddaní v tom istom čase mohli
70

platiť dežmu (desatinu), keď i pánom devätinu; a címeroví zemani,

žijúci na poddanskom majetku, že majú platiť tiež celú dežmu,
no r. 1618. 45. zák. čl. ustanovuje už i to, aby dežma dla zvyku
daná bola zemským pánom do árendy; a 70. zák. čl. z r. 1622.
hovorí o tom, že mohutnejší zemskí páni nesmú vytvoriť z uží­
vania dežmy tých zemanov, ktorí árendu na čas platia.
Keď takto určovaly krajinské zákony, nedivíme sa tomu,
keď už r. 1639. nemal dežmu farár radvanský, ostrolucký, čerenský,
'mičinský, badínsky, očovský, slatinský a bučiansky. Odňali ím ju
zemskí páni. Na miesto dežmy dávali už potom sosýpku a šest­
nástinu (sedecimu), v mestách z mestských dôchodkov týždenný
peňažný plat. Na úbohý poddaný lud, ktorý už i do tedy zdarma
obrábal svojmu zemskému pánovi všetky polia, vozil mu drevo
a víno, dával na výročité slávnosti velké dary v masle, vajciach,
hydine, zvieratoch a dával mu devätinu zo svojich polných úrod,
potom i desatinu; navalená bola nová ťarcha, totiž sosýpka pre
farára a učiteľa. A robili tak nielen zemani, ale i velmoži.
R. 1651. odňala evanjelická pani, Katarína Szechi (Szécsy),
manželka Jána Lista (Lystius, Liszt) z Kopčan, dežmu evanjelic­
kým farárom v celom svojom Iupčianskom panstve, o čom žalo­
vali sa títo so seniorom Piscatorisom na čele, v shromaždení brat­
stva dňa 28. mája 1652. Toto uzavrelo, aby senior poprosil susedné
stolice o pomoc; a keď pani Lystička príde na lupčiansky zámok,
nech ju ide superintendent s tými farármi poprosiť o navrátenie
dežmy. Na povzbudenie Madáčza písalo bratstvo list i na novo­
hradskú stolicu cieľom prednesenia tej záležitosti palatinovi Fra-
ňovi Vesselényimu, v Banskej Bystrici meškajúcemu; a ten list
bol menovanému Madáczovi i oddaný.
Žatým z kongregácie 14. jan. 1653. vyslali štyroch bratov ku
menovanej patrónke Katarine r. Szechi (Szécsy), ktorá meškala
v kaštieli v Kráľovej a ona sľúbila uspokojiť farárov slušným platom;
vtedy nie prinavrátením dežmy, ale akiste mericami, tedy novou ťar­
chou, uvalenou na poddaných. Ale akiste to všetko nič neprospelo.
Páni ľupčianskeho zámku raz odňatú dežmu vydať nemali v úmysle.
Preto na kongregácii 17. júna r. 1654. senior prosil o podporovanie ho
v tom, aby táto záležitosť oddaná bola na súd zvolenskej stoličnej
právomocnosti a aby Listička znovu požiadaná bola o navrátenie
dežmy. Pritom požiadaný bol i superintendent, aby svojou vážnosťou
účinkoval pri stolici v prospech riešenia veci riadnou pravotou. Na
návrh superintendenta bratstvo dňa 13. jan. r. 1655. uzavrelo pred­
niesť žalobu v tejto veci na krajinskom sneme, ktorý práve mal zase-
 71

dať v Prešporku. Zvolenská stolica i súdila v tejto veci a dňa 16. dec.
r. 1655. vydaným výrokom i prisúdila dežmu farárom. Ale ju tí
jednak neobdržali. Za zástupcu kontubernia na prešporský krajin­
ský snem, kde mal súriť riešenie ohladom odňatej dežmy, zvolili
24. júla r. 1659. Petra Solnaia, ktorému dali návod a plnomocenstvá.
Na nákladok pre neho, ako i na snemový príspevok, požičalo si
bratstvo od bystrického primárneho farára Matúša Frídelyho 45
imperiálov, toliarov, na ktorú pôžičku dali úpis a ktorú mu 21. apr.
r. 1660. aj s 3 toliarovými úrokami vrátili.
R. 1660. 21. apr. bratstvo odporúčalo superintendentovi v
pravote proti Listyčke pre dežmu pokračovať. Nie dlho žatým,
r. 1662. odňali aj Eszterházovci dežmu farárom: dobronivskému,
saskému a babinskému, následkom čoho od zvolenskej stolice
vyslaní boli dvaja vyslanci ku palatínovi; a superitendent 10. jan.
r. 1663. podal u zvolenskej stolice protest proti tomu odňatiu.
Potom ešte r. 1667. cisárski komorskí dežmári, odňali slatin­
skému farárovi i šestnástinu (sedecimu), proti čomu tento na shro-
maždení bratstva dňa 20. okt. protestoval.
Následkom odňatia dežmy, tureckých vpádov, častých vojen
a iných bied, aj dôchodok farárov sa značne umenšil a fary, ktoré
boly z najvýnosnejších, stály sa slabo platenými. Vidíme to naj­
lepšie z toho, ako rozhodol superintendent r. 1660., kým Eszter­
házovci ešte neodňali dežmu, príspevok na taxu pre zástupcu na
prešporský snem, dla možnosti jednotlivých cirkví, farárov a dia­
konov. Platiť mala na tú taxu: cirkev dobronivská 6 toliarov, saská 5,
babinská 4, bacúrovská a ostrolúcka po 3. bučská 2, tŕňska 4, haj-
nická 3, badínska 3, radvaňská 2, selecká 2, Iupčianska 8, svato-
ondrejská 4, dubovská 4, predajňanská 4, lopejská 2, lehotská 3,
valaštianska 3, breznianska 2, ponická 5, čerinská 3, mičinská 2, zol-
ňanská 4, očovská 4, slatinská 4 a zvolenská 2, spolu 91 toliarov. Na
ten istý ciel prispeť mali senioráty: velkohontiansky 20 tol. 90 den.,
malohontiansky 15 tol. 04 den. a novohradský 9 toliarov.
Takto prispením aj evanjelických pánov patrónov stali sa
evanjelickí farári zvolenskej stolice z dobre honorovaných slabo
platenými. Prirodzená vec, že tým poklesla aj ich vážnosť, a moc
a sila odporu v pokušení. Proti násiliu stali sa bojazlivými, prí-
ustupčivými, čo nebolo k dobru celej evanjelickej cirkvi. Vidíme
to najlepšie pri bezprávnom vizitovaní ich cirkví katolíckymi ar-
chidiakonmi. A poneváč svedectvo protivníkov má tiež svoju cenu,
preto uvádzam tu obšírnejšie výťah z vizitacionálnej zápisnice
archidiakona Štefana Bartóka z r. 1657., ktorá sa i tak týka eyan-
72

----------------- jelických cirkví zvolonskej stolice, osvetľuje ich

Yizitácia tohočasnú minulosť, a udáva nám mnohé zaují-
Bartókova. mavé veci, ako i to, že koľko asi bolo evanjelikov
----------------- a katolíkov v jednotlivých obciach v tom čase?
Bartók neohliadajúc sa na to, že evanjelici majú svojho super-
intendenta Davida Lanyho, zaumienil si vizitovať evanj. cirkve
zvolenskej stolice, vyprostredkoval si k tomu kráľovský mandát,
ktorý ukazoval po cirkvách, a začal vizitovať vo Zvolene. Tam ho
ale nechceli ani do kostola pripustiť; len ako súkromnú osobu
ho prijali. On vzdor tomu vstúpiac násilne do kostola v prítomnosti
Alexandra a Jura Eszterházyho, Tomáša Benickyho a iných pro­
testoval, že ho ako archidiakona neprijali a robil všetko tak, ako
sa pri vizitách robieva, zahroziac sa, že uvidí, či ho kto vyhodí
z kostola. To protivenie sa, označil za maliciu superintendenta.
Našiel 4 zvony. Kalichy a iné veci mu nechceli ukázať. Dôchodok
cirkve bol z rolí a z dežmy. Kazatelia boli dvaja, starší Daniel
Remenius, ktorý mal týždenne od mesta plat 2 zl. 50 den. a uží­
val 4 role. Druhý Job Densius, dostával od mesta týždenne plat
1 zl. 50 den. Rychtár, ktorý Bartókovi nechcel dopustiť vizitovať,'
volal sa Ondrej Kapori, senátorom bol Ján Kotlík a Ondrej Barto-
šovic. Katolíkov že bolo asi 20, ale i prespolní vraj katolíci majú
tam svoje domy, ako Michal Bori, bývajúci stále v Radvani. Lu­
teránov že je asi 340. 0 mnoho viac že ich bolo. ale v povstaní
Rákóczovskom sa umenšili, pohynuli.
Filiálky boly; Lieskovec majúci asi 210 duší; Môťová s asi
1G0 ev. dušami. Obe obce boly poplatné Turkom.
1. Hrad Zvolen: Vo-váži mal 1 zvon, mal kostol, 1 kalich, 2
svietniky, G ručníkov, 4 prestrieradlá. Administrátorom bol siel-
nický kat. far. Ondrej Huginy, za administrovanie mal plat od
Eszterházovcov ročite 30 zl. Bol vicearchidiakonom zvolenským.
2. Sielnica. Mala zvony 2. Dôchodok: dežma, role, lúky, zá­
hrady. Učiteľom bol Ján Kapussan z Jastrabej. Žiakov bolo 16. Obec
patrila turčianskemu prepošstvu pátrov jezuitov, celá bola kato­
lícka, poplatná Turkom; jediný mlynár a pivovarčí boli luteráni.
Duší asi 250.
Ďalej vypravuje Bartók vo svojej vizitacionálnej zápisnici
takto, uvádzajúc cirkve ako nasleduje:
3. Badín. Tu som mal najväčšie ťažkosti, lebo i luteránsky
superintendent, ktorého si oni biskupom volajú, spolu so mnou
prišiel, chcejúc vizitovať dľa svojho spôsobu; prišiel s troma svet­
skými vyslanci luteránmi od stolice: Ondrejom Barthossovicz, Kaš-
parom Szalatny a Ondrejom Gecz slúžnym. Klenoty mi neukázali,
lebo že ich opatrujú v kaštieli v Garam Szek u Štefana Sos. Pro-
testovaly obojaké stránky. Kalichy sú 2 strieborné, pozlátené, s
patenami, Casula jedna z látky damascénskej, 2 medená svietniky,
prikrývadiel 20, zvony 3. Organ nemalý. Dôchodok: dežma, role,
atď. a to i v Sielnici a Vikanovej. Zo dvoch rolí 18 mier pšenice,
9 mier jačmeňa. Kazateľ je Leonard Ladislaides, má od podda­
ných 75 štvrtní žita v roku a štóly. Dežmu od archidiakona áren-
duje kráľ. komora, z ktorej dávaná býva kazateľovi šestnástina.
Je tu zvyk, že kto testamentárne poručí role cirkvi, z toho ne­
chcú dávať dežmu komore, alo cirkvi. Rektor je Zachariáš Rotarides.
Obyvatelia sú luteráni, asi 750 duší; obec je poplatná Turkom.
4. Radvav. Prv, než som sem prišiel, poslal superint. obežník
na všetky obce, aby ma neprijaly.
Nechceli tedy Bartóka pustiť do kostola ani ako súkromnú
osobu; ale pomocou jedného zo zemských pánov, katolíka Michala
Boryho vizitáciu previedol. Mali: strieborné a pozlátené Ciborium
(nádobku na oblátky), 1 kamžu; 4 zvony, z nich jeden dosť veľký,
a 7 kalichov. Kazateŕ mal platiť stolici viac než 200 zl. Sú 4 role,
3 lúky; niektorá dežma od zemanov v tejto i v iných obciach.
Kazateľ je Daniel Heliseus (Hodík) starec, trpiaci na podagru,
učený. Mal hádku so superintendentom; je dobrý ku katolíckej
viere. Táto fara má najstaršie privilégia od katol. pánov dané a
od pápeža potvrdené. Duší 350. Zemský páni Bory, Radvanský
atď. Obec je poplatná Turkom.
Malachovo. duší asi 210 všetci ev.
Skubín, » ?? 200 r r
Kráľová, v v 110 V r
Pršany. » r 108 v v
Peťová, v v 65 »
Kremnička, r> » 240 v v
D. Rakitovec, v v 25 r v
krém zemského pána Fraňa Zolnaya a jeho rodiny dobrých katolíkov.
H. Rakitovec, sú len 2 domy tam; i té evanjelikmi obývané.
5. Banská Bystrica. Bartók šiel najprv do káplnky pátrov je­
zuitov vizitovať, a potom do ev. kostolov, kde mu ale vizitovanie
zbraňovali. Bolo 5 zvonov v zámockej veži, z nich jeden veľký.
Kostol nemecký a menší slovenský, a špitálsky Sv. Alžbete po­
svätený k tomuto patrí mlyn. V tomto kostole ho slušne prijali;
tiež kostol Sv. Ducha, do ktorého predtým Slováci chodili slúžiť
Bohu; a káplnka jezuitov: pri zámku. Luteráni nie žeby nená­
74

videli pátrov. Kazateľov je 6: traja nemeckí, Eliáš Greczner, Mat.

Fridelius, tretieho nevedel menovať. Slovenským prvým farárom
je Samuel Czernak, druhým Matej Furta; špitálsky, spolu i rek­
torom menovaný je Zachariáš Jacobei, ktorý hneď ochotne otvoril
kostol; bol starcom, má manželku i deti.
Majú farári dežmu z mesta i z filálnych obcí a hotové peniaze.
Mesto je vraj prvé a najkrajšie z banských miest. Rychtárom
bol luterán a Slovák Ján Stúpa. Katolíkov je asi 400, luteránov

Filiálky sú: Sv. Jakub, duší asi 450

Sásová „ „ 400
Rudlová, „ „ 300
Mardorff, „ „ 340
Ulmanka, „ „ 300
Constelendorff, „ „ 250
Rieczka, „ „ 200
Podlavice, „ „ 180
Skubín, „ „ 100
Tajová, „ „ 120
6. Spania Dolina. Sú dve kamže, jedna barvy fialkovej dosť
cenná, druhá biela; 2 svietniky. Farárom je ev.: Melchior Rotarides.
má týždenne 3 zl. a štóly, koľko mu kto chce dať. Rektor: Da­
niel Reguli, syn saského kazateľa, má týždenne 1 zl., a 5 kan-
tácií. Katolíkov je asi 60; luteránov 2 tisíc. Káplnku majú i kato­
líci v cisárskom dome, kde jezuiti z Bystrice slúžia, (sú tam totiž
v Bystrici 3 pátri a 2 laici jezuiti).
Filiálka je: Oltgebergh = Staré Hory. Duší asi 160.
7. Selce. Sú tam dve pekné kamže, jedna zlatom vyšívaná;
2 strieborné, pozlátené kalichy s patenami, jedno ciborium; mon­
štrancia bola odňatá v čas Rákóczyho vzbury; 3 zvony. Duší je
asi 300, všetci luteráni. Kazateľom je: Severin Sculteti; prv dos­
tával dežmu, ktorú odňala zemská pani Listička; má 4 role. Fili­
álky sú: Senica, kde je 90 duší, Šalková, 160 duší; odkiaľ dostáva
sedecimu.
8. Lupla. Tu som sa dozvedel, že superint., keď sa dopočul,
že som jeho obežník k rukám dostal, nechal všetkých v Radvani,
sprievodčí stoliční ho opustuli a šiel domov do Brezna.
Žatým si už Bartók smelšie počínal a keď kráľovský mandát
preukázal, ktorým sa oprávňuje vizitovať, potom sa mu už cirkve
neprotivily. Senior a ľupčiansky farár dal zvoniť ku službám Bo­
žím; prijali Bartóka ako vizitátora.
 75

Sú tam: 2 strieborné pozlátené kalichy s patenami, iné zhy-%

nuly v Bethlenovskej vojne; 4 zvony.
Kazatel-senior: Gabriel Piscatoris, starec poslušný, náchylný
k povoľnosti, prečo i opustil dežmu, ktorú zaujala Listyčka. Ka­
zateľ udržuje kaplána. Duší je asi 350.
Filiálky sú: Podkonice, duší asi 100
' Moštenica, 120
Priechod, 80
Lučatin, 110
Hiadel, 60
Zámok ľupčiansky. Má ho Katarina Szechy, manželka Jána
Listius, luteránka; kazatelia chodia do káplnky z Ľupče a iných obcí.
9. Sv. Ondrej. Vymlúvali sa, že kostolník, ktorý má kľúče
od kostola, nie je doma. Ale konečne uhostili Bartóka i kostol
mu otvorili. Majú 5 kamží, 1 pozlátený strieborný kalich s pate-
nou; iný, podobný, ozdobný bol odňatý niekdy Ondrejom Stupkom.
3 zvony. Farár Juraj Damanisenus, človek dosť ľudský a nie pro­
tivník kat. viere. Zmienil sa o nejakom výstupe superintendenta,
ktorého rečami ešte väčšmi bol popudený proti superintendentovi.
Farár má sedecimu zo Sv. Ondreja a z Medzibrodia; v Brusné
dežmu a mlyn, za ktorý platí ľupčianskemu kazateľovi 3 dukáty.
Má i pozemky a štóly.
10. Brezno. Magistrát bol sídený i so superintendentom, ktorý
sa hneď vzďialil a nebol viac videný odo mňa. Magistrát sa vyho­
váral, že kľúč je u superintendenta a nemôžu mu otvoriť kostol;
ale potom superintendenta pozvali a kaplán otvoril kostol.
Je tam strieborný kalich, iný v čas Bethlenovskej vojny
bol odňatý; zvonov je 5.
Superintendent Dávid Ľany z Turca, osoba hodne vysoká a
a nie tak chudá, vraví sa, že mal zlú manželku a náklonnú ku
mnohým výstupom, o čom môžu mnohí svedkovia svedčiť. Je
muž učený. Má dežmu z mesta i z filiálky Mýta, ktorej je nie
hodný, lebo sa protivil mandátu kráľovskému (jemu = Bartókovi);
dežma je hodná nie 6 zl. ako on platil paktáta, ale i sto zl.
Diakonom je: Ján Sextius, týždenne dostáva 1 zl. 50 den.;
rektorom je Ján Petreny.
Mesto bolo predtým len svob. mestečkom. Obyvateľov, ktorí
sú Slováci, Bartók chváli, lebo ho uhostili i v druhý deň a ob­
darovali ho.
Jediný katolík bol tu Ondrej Iliak, ale i ten zomrel: Evanj.
duší je asi 4 tisíc.
76

Filiálky: Mýto, duší asi 40

Handle, „ „ 60
Polonka v Gemeri „ — (?)
11. Valaská. Kalich majú strieborný, pozlátený; 2 zvony. Fa­
rárom ev. bol prv Ján Stephanides, ztatý od Turkov spolu s rek­
torom pri Lopeji. Terajší farár je Sam. Dionisius — odišiel z domu.
Duší asi 220. Filiálka je: Hronec, duší 86.
12. Lopej. Má 2 strieborné kalichy s patenami, 2 zvony. Ka-
zatel Matúš Sluchoviny zo Štubne; človek chudobný a biedny.
Rektorom je: Martin Sreter. Duší je 110. Obec je ešte nie poplatná
Turkom. Filiálka je: Dolná Lehota, kde je duší 170.
13. Horná Lehota. Zvony 2. Kazatel Michal Szeleczenus, má
od cirkevníkov 26 zl., sedecimu, mlyn, lúku a záhradu. Duší 260.
14. Predajná. Kalichy 2 strieborné, pozlátené s patenami;
2 kamže; 3 zvony. Dežmu odňala Listička; kazateľom, ktorý do­
stáva 1 zl. 80 den. týždenne, je Ondrej Fidicinis; mal i kaplána,
kým mu Listička dežmu neodňala. Rektorom je: Eliáš Fidicinis.
Duší je 400. Filiálkou je: Jaseňová, kde je duší 260.
15. Dubová. Kamží je 5 krásnych, 3 zvony. Rektorom je:'
Pavel Safarovicz. Duší 180.
Filiálky^: Rástoka, duší 110.
Samocz, „ 100.
Nemecká, „ 170.
16. Ľiibietová. Väčší kostol bol nemecký; dve kamže, 1 ka­
lich strieborný, pozlátený s patenou; druhý v čas Bethlenovských
vojen odnesený; menší slovenský kostol je v cintoríne. Farárom
je: Ondrej Puzman, Kremničan, týždenne má 2 zl. a užíva jednu
lúku. Slovenským farárom je: Ondrej Messerschmith, Bystričan,
má 1 zl. 50 d. a užíva lúku; prv mal dežmu, ale tú zaujalo mesto.
Rektorom je Pavel Fábri — má 1 zl.
Mesto je vraj najstaršie z banských miest. Slovákov je o
mnoho viac, ale v senáte je ani jeden z nich, sú sami Nemci pri
správe. Duší 1000 ev., len úradníci banskí sú nie evanjelici.
Filiálky: Šajba, duší 270.
Povrazník, „80.
17. Poníky. Majú 3 strieborné, pozlátené kalichy, 3 zvony.
Je tu dežma. Farárom je: Juraj Piscatoris. Učiteľom Ján Matula;
je i obecným notárom. Keď prišli Turci, nemohli nič tu urobiť,
lebo Poničania behom 3—4 hodín boli vstave mať dobrých 150
bojovníkov. Filiálkou je Dubravica, poplatná Turkom. Duší je 80,
 77

zemani. Oravica je tiež poplatná Turkom, má duší 125. Môlča, tiež

poplatná Turkom, má duší 50.
18. Mičiná. Podobne poplatná Turkom. Farárom je Michal
Baynorg (Wagner). Duší 290 ev. a len zemský pán Tomáš Be-
nicky, je dobrý katolík so svojou rodinou.
Filiálký: Dolná Mičiná, poplatná Turkom, duší 100.
Vlkanová, „ „ „ 75.
Molča, „ „ „ 30.
19. Cerín. Majú 2 kalichy s patenami, tretí medený pozlá­
tený, bez pateny. Tento kostol, ako očovský a slatinský bol roku
1647. kommissármi oddaný luteránom. Zvony sú 3 a 1 cengáč.
Farár: Juraj Martiny, má pozemky, sedecimu tu, i z troch fílií.
Obec je poplatná Turkom. Duší asi 100.
Filiálky: Lukavica, duší ev. 120, kat. 1.
Bečov, „ „ 30,
Rokhot (Hrochoť), „ „ 210, je poplatná
Turkom.
20. Zolná. Nemá teraz farára, Juraj Zolnay mal kľúče od
kostola; najprv Bartóka nechcel pustiť do chrámu, potom ho
predsa pustil. Má 2 zvony. Jeden kalich s patenou vzal detvian­
sky farár na vígľašský zámok, keď kostol r. 1647. mal byť kommis­
sármi oddaný evanjelikom. Teraz sa stará o cirkev farár Ján
Gersicz (Gersich), má dežmu, role i lúky. Za farára volajú z Turca
Eliáša Zacharidesa. Obec je poplatná Turkom. Duší 150. Filiálka
Sampor má kalich pozlátený, medený s patenou; má tam farár
sedecimu; zvony sú 3. Obec je poplatná Turkom; duší 75.
21. Ocova. Má 2 kalichy strieborné pozlátené s patenami,
strieborný pacifikal, tiež striebornú pixu na spôsob ciboria, 3 kamže,
6 prikrývadiel, 16 šatiek. Zvony 4. Farár má dežmu i pole. Kato­
líci slúžia Bohu v dome Jura Holecza katolíka, ktorý dom je
pretvorený na káplnku. Farár Štefan Pilárik, má sedecimu, sôsyp;
mal i mlyn, ale vzala mu ho grófka Csákyčka, Katolíkom slúži
detviansky farár. Obec je poplatná Turkom. Katolíkov je 40, lute­
ránov 600. Fíliou k Očovej bola Detva, ale tam sú už všetci kato­
líkmi a majú svojho farára.
22. Detva. Majú káplnku, nie ešte kostol, ale už sbierajú pe­
niaze na stavbu kostola; humno farské je prerobené na káplnku,
kde sa kázava. Majú 2 kalichy, 1 strieborný pozlátený, druhý
medený pozlátený s patenami; 1 strieborný kríž, 4 kamže, albu
atď. mnoho kostolného rúcha. 1 zvon v novej zvonici, 1 cengáč.
Katolíckym farárom je Juraj Kolossy, odchovanec Pázmánea;
78

rektorom je Valent. Szentkôrôszty. Detva asi od 15 rokov povstala

ako obec, a temer už vzriastla v mestečko; je poplatné Turkom.
Dežmu dáva zemskému pánovi. S výnimkou 10—12 osôb, všetci
sú dobrí katolíci, duší asi 800.
Zámok Viglas je majetkom Ladislava Czakyho. V zámockej
káplnke slúžieva detviansky tarár.
23. Slatina. R. 1647. kráľovskí kommissári oddali kostol evan­
jelikom. Farárom bol Jeremiaš Lepenus, mal sedecimu; sôsyp.
Rektorom je Ján Raiczy, ktorého platí farár. Obec je poplatná
Turkom. Katol. je 15, ev. 550. Fíliou je M. Slatinka, poplatná Tur­
kom, majúca duší 40.
24. Dobronivá. Má 2 kamže, 1 prestieradlo, 7 prikrývadiel, 14
šaták, 2 medené svietniky, 2 cínové konvice a 1 strieborný kalich.
Má mlyn na 2 kamene, predtým i mlyn v Sási; majú oň spor so
Sasanmi. Farárom je Filip Czorroder, má dežmu, za ktorú platí
16 duk. paktátov prépoštovi sv. Tomáša. Má krém toho 15 rolí,
6 lúk, 2 záhrady; štóly. Farár je humánny a dosť učený. Obec je
poplatná Turkom. Duší je tam ev. 510.'
25. Sása. Pred 12 rokmi bola vypálená od Turkov. Zvony
majú 3, štvrtý nad oltárom. Dôchodok je zo mlyna. Bola tam
predtým posádka proti Turkom. Farárom je Jak. Reguli, 65 ročný,
má pole, dežmu, platí 11 duk. paktátov. Rektorom je Jerem. Reguli.
Obec je poplatná Turkom. Duší asi 150. Filiálky: Pliešovce, po­
platná Turkom. Kazateľ odtiaľ má od každého hospodára 60 de­
nárov. Lehôtka, poplatná Turkom. Duší má 65.
26. Babiná. Zvony 4, má mlyn; farár má pole a dežmu. Fará­
rom je: Rafael Kozacius,■ asi 70 ročný, je dekánom. Obec je po­
platná Turkom. Duši asi 125.
27. Bacúr. má 2 kalichy strieborné, pozlátené a 1 patenu, 1
striebornú pixňu, 6 prestieradiel, 4 zvony; farárom je Daniel Marci;
rektorom Ján Misovitz, duší 170. Filiálkou je: Dubové, odkiaľ má
farár sedecimu; duší 130, obec poplatná Turkom. Kozelník, duší 30.
28. Ostrolúka: má 4 prikrývadlá, 1 prestieradlo, 2 zvony na
novej zvonici. Dežma i z Brezničky. Farárom je Daniel Draco z
Ľupče; rektor Ondrej Kutlar. Poplatná Turkom. Duší 145. Filiálka
Breznička; poplatná Turkom. Duší 45.
29. Buča, kostol vypálili Turci; má 2 zvony; dežmu. Farárom
je Mathias Bocz, — je ako sedliak. Keď som tadial šiel, našiel
som ho orať na poli, složiaceho si rúcho. Má sedecimu, sôsyp.
Rektorom je Ján Karatiny. Obec poplatná Turkom. Je tam 6 kat.
a 85 ev. duší. Filiálka: Turová, poplatná Turkom. Duší má 180.
 79

30. Tŕňa. Zemský pán je podžupan Ján Ebecky, chladný ,

katolík; poslúcha rád ev. kázne a navštevuje ev. kostoly. Majú 3
zvony. Farárom je Jur Simonides, predtým trnavský žiak a kato­
lík; má dežmu i z filií. Obec je poplatná Turkom. Duší 150 samí
evanjelici.
Filiálky: Budíčka, poplatná Turkom, duší 70
Breznička, 2 katolíci, a ev. 125
Lehôtka — „ >5 18
Bessina — „ r
?
31. Hajniky. Majú 4 zvony. Farárom je Michal Makonius, má
sedecimu, sôsyp. Rektorom je Juraj Hermannius. Obec je poplatná
Turkom. Duší 450. Fília: Rybáre, má duší 180.
Nagireat (V. Lúka) dáva sedecimu, duši 50
Lukova „ „ „ 35
Kováčová, poplatná Turkom „ „ 20
Garamszeg, vdova pani Sooska má dvoch sluhov kato­
líkov, ev. duší asi 130.
Turova, poplatná Turkom, duší asi 190.
32. Krupina. Ta nešiel, lebo sa dozvedel, že zvolenská stolica
má v meste Zvolene zasadnutie (sedem judiciarium), aby tam
superintendent a luteránski vyslanci niečo proti jeho vizitácii ne­
žiadali, vrátil sa z Bábinej do Zvolena, kde podal pred to stoličné
zasadnutie písomný protest, v tom smysle, že i pred ním vizito-
vali vo zvolenskej stolici Tomáš Pálfy a Fraňo Szentgiorgy; jeho
superintendent Dávid Lány neuznával za vicearchidiakona vo svo­
jom obežníku, ktorý má v rukách v pôvodine. Na to jeho prote­
stovanie stal sa v stoličnom zasadnutí veľký krik. Peter Hodey
(Godey) prokurátor krupinský protestoval menom superintendenta,
totiž opätoval to, že superintendent protestuje proti Bartókovej
vizitácii; lebo že oni majú náboženskú svobodu a každé nábo­
ženstvo má svojich superintendentov. Bartók na to šiel domov a
nie už ďalej do Krupiny.
Summarium vizitácie tejto bolo, že Bartók našiel len dve
katolícke cirkve vo zvolenskej stolici, Detvu a Sielnicu; ale smie
sa katolícka služba Božia konať i v zámkoch: zvolenskom a víg­
ľašskom; tiež i v Očovej a v Slatine v súkromných káplnkách.
Sú jezuiti v B. Bystrici, ktorí služby Božie odbavujú v Španej
Doline a na Starých Hoiách. Ev. kazateľov že je 39, a e v. kostolov
35, z ktorých ale len 7 alebo 8 staväli kacíri, ostatné všetky ka­
tolíci. Z ev. kazateľov 15 dostali armales; zemania ich upredno-
sťujú, k zemianstvu ím dopomáhajú, ač sú pôvodu sedliackeho; j
80

ďalej píše, smutná vec je, že my katolíci dávame na výživu lute­

ránskym kazateľom asi 2/s (tt. dežmu) a len asi Vi sedliaci; dežmu
árendujú mestá, Listička a kráľovská komora; tiež i Brezno; a za
túto i z Mýta, platí superintendent len 6 zl. — a hodná je 600 zl.
Všetko to znepokojovanie že robí len superintendent a senior ľup-
čiansky, potom Barthossovic notár zvolenský, ktorý i superinten-
denta a iných popudil, lebo inde ho všade vďačne prijali farári a i ľud.
Día tejto vizitácie bolo vo zvolenskej stolici r. 1657. všetkých ev.
duší spolu asi 25 tisíc a 1500 katolíckych, ale nie sú tam obsa-
žené- ev. duše z Poník, Pliešoviec, Krupiny, s ktorými bolo všet­
kých evanjelikov asi 30 tisíc. Väčšina obcí bola poplatná Turkom.
Otázny obežník superintendenta Ľányho sdeľuje Bartók do­
slovne po pozdrave a oslovení v nasledovnom: Vystúpil pán archi-
diakon s kráľovskými ku vizitóvaniu cirkví zvolenskej stolice,
ktorému som v cirkvi badínskej pred obličaj predstúpil a sláv­
nostne som protestoval, protirečiac jeho predsavzatiu. Preto Vás
každého napomínam mocou mojho úradu, pod ztratou Vášho po­
stavenia, aby ste spomenutého pána archidiakona pod žiadnou
zámienkou do Vašich kostolov nepripustili. Kráľovské písmo Jeho
Veličenstva úctivé uznajte, od čítania toho odstúpte, svobôd krá­
ľovstva sa vytrvanlive pridŕžajte a odpovedzte to, že ja sám za
nás všetkých odpoviem spolu s pánmi vyslancami slávnej stolice.
Ak nejaké pohostenie Vaši poslucháči tomu pánu archidiakonovi
dať chcú, nech sami vidia. Ináče s Bohom zostaňte a očakávajte v
týchto dňoch moju vizitáciu. Dané v obci Badín, okolo 5 hodiny
večernej 1. júla 1657. Vašich Velebností v Pánu brat a priateľ
Dávid Lány, superintendent.
Tento obežník poslal superintendent Lány po cirkvách. Obež­
níky — ako známo — nosili vtedy učitelia. Ale radvanský ev.
rektor Mikuláš Leporídes, keď sa mu zeman Michal Bory vyhrá­
žal baltou, vydal tomuto ten obežník a Bory oddal ho Bartókovi.
Horlivý katolík Michal Bory priženil sa bol ku ev. vdove Radvan­
ského a býval v Radvani. (Katol. Schemat. hist. str. 153.)
Tak ďalší farári nedozvedeli sa o obežníku a Bartók pova­
žoval ho za búrenie proti sebe a kráľovskému mandátu. Super­
intendent na to v nasledujúcej všeobecnej kongregácii bratstva,
dňa 22. januára roku 1658. žaloval Leporidesa, načo bratstvo
uzavrelo, aby superintendent žiadal svedoctvo od podžupana o
tom, ako jeho obežník prišiel do rúk archidiakona. Pri tom Lány
slávnostne protestoval, že žiadnu príčinu nezavdal veľkomožnému
pánu archidiakonovi k tomu, čo robí, ako ani k odňatiu dežmy.
 81

Bartók totiž, ako už bolo spomenuté odňal Lanymu dežmu, a pre­

dal ju banskobystrickej komore za 50 toliarov; a zabránil svojmu
služobníkovi vziať paktáty od Lanyho, Palatín Vesselényi žatým
naložil tejže kráľovskej komore, aby od breznianskych vyslancov
prijala 50 toliarov; následkom čoho dňa 3. júna r. 1658. prijal
pre bystrickú komoru Juraj Roth 25 toliarov, ktoré bola dala za
dežmu archidiakonovi. V ďalšej pravote zvolenská stolica r. 1659.
representovala na ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya o
tom, že Bartók pýta od mesta za dežmu miesto dosavádnych 6 zl.
až 25 dukátov; a keď jeho plnomocníkovi dalo mesto len zvyk-
lých 6 zl., nechcel ich prijať. Stolica žiada Lippaya, aby bol po-
držaný dosavádny úžitok. Mesto vtedy vyberalo dežmu a platilo
paktáty, proti čomu Bartók protestoval, udávajúc, že dežma bez
jeho dovolenia, daná bola do árendy. Záležitosť dežmy potom po­
konaná bola pred ostrihomským arcibiskupom, pri ktorej príleži­
tosti zaviazal sa farár brezniansky dávať 7 dukátov paktát. Vy­
beral tedy a požíval dežmu sám. Na výčin Bartókov nevedeli si
inej rady, než že sa superintendent radil svetských stoličných
pánov a na radu týchto uzavrelo bratstvo, aby v páde novej vi-
zitácie archidiakonovej odstúpili sa farári zo svojich cirkví, tým
viac, keď i Bartók udával, že on nie farárov, ale cirkve vizitovať
chce. Ďalej aby cirkevníci žiadne kostolné klenoty takým vizitá-
torom neukázali, ale dajúc ím pokrm a nápoj, aby tí odišli. To
uzavreli v časoch nebezpečných, keď palatín a stavy kráľovstva
vyzývaly i evanjelických farárov, aby napomínali svojich poslu­
cháčov ku verejným i súkromným modlitbám za pokoj, keďže
už 13 tisíc Tatarov položilo sa táborom proti nám. Jednako i v
týchto nebezpečných časoch, keď farárom odnímali dežmu, povy­
šovali paktáty, šliapali ich práva a násilie prevádzali nad nimi,
evanjelici zostali verní vlasti a kráľovi.
V tom čase začaly sa už zhusta sťahovať chmáry nad evan­
jelickou cirkvou vo vlasti našej. Okolo r. 1660—61. odňaté bolo
zasa asi 40 kostolov evanjelikom vo vlasti našej, napriek zákon­
ným článkom to zakazajúcim. Početní farári boli vyhnaní a super-
intendenti odporúčali ich do iných seniorátov; proti natískaniu
takých farárov do zvolenského kontubernia sa toto dňa 10. a 11.
januára r. 1662. ohradilo; ale spolu i uzavrelo konať verejné mod­
litby za zachránenie bojujúcej cirkve.
Takto sa priprávaly smutné časy nasledujúceho veľkého pre­
nasledovania.

6
82

IV. Yeľké prenasledovanie.

Najsmutnejším pre evanjelickú cirkev v Uhorsku bolo pano­

vanie Leopolda I. (1657—1705.), ktoré bolo pomenované zlatým
časom jezuitov. Čím bol Nero a Dioklecián pre prvotnú kresťan­
skú cirkev, tým bol cisár Leopold so svojim Szelepcsényim, Kolo-
nitčom a Karaffom pre evanjelikov v Uhorsku. Leopold len ná­
sledkom smrti svojich troch starších bratov stal sa dedičom trónu
a potom panovníkom. Vychovaný za katolíckeho kňaza jezuitmi,
bol ím po celý svoj život srdcom oddaným. Ešte za života svojho
otca Ferdinanda III. bol r. 1655. korunovaný za uhorského krála
a pod prísahou sľúbil zachovávať svobody evanjelikom zákonami
zaistené, ale svoj slub nikdy nesplnil. Naplňovalo ho to shrozením,
že v jeho ríši jesto ešte kacíri, a veril, že jeho najvyššou kráľov­
skou povinnosťou je, evanjelickú cirkev nemilosrdne vyničiť; a po
celý čas svojho dlhého panovania dla toho i robil. Keď zase mnohí,
zvlášte z evanjelikov stavší sa horliví katolícki veľmoži odoberali
evanjelikom chrámy a nútili svojich poddaných k prestúpeniu,
evanjelici sa na to tak ako predtým na krajinskom sneme žalo­
vali, Leopold to nedovolil viac na sneme pojednávať, ale upravil
evanjelikov na súdy; a tie záležaly zväčša z prepiatych katolíkov
a biskupov, ktorých zásadou bolo to, čo vyslovil z bývalého kal-
vinského kňaza stavší sa prešporský kanonik Michal Veresmarty,
že katolíci majú úplné právo protestantov ako bludárov ohňom
a železom i každým možným prostriedkom na katolícku vieru
obracať.
Ale aj ináče bola veľká nespokojnosť v krajine. Po porážke
Turkov pri Sv. Gottharde r. 1664. uzavrel cisár bez vedomia uhor­
ských stavov na 20 rokov taký pokoj s Turkom, na aký by snáď
ani po našej porážke stavy neboly pristaly. Sľúbil medzi iným
sultánovi 200 tisíc toliarov a zriekol sa pevností: Nových Zámkov,
Novohradu a Veľkého Varadína. Turci potom z Nových Zámkov
zaujali a privlastnili si 200 okolitých dedín. K tomu, dľa dávnejšej
rady španielskeho poslanca obsadil pevnosti cudzím vojskom, pod
cudzími veliteľmi a domáce posádky rozpustil; na udržovanie toho,
zväčša nemeckého vojska vyhodil svevoľne veľké dan§ nielen na
poddaných, ale i na zemanov; a chcel vládnuť samovoľne skrze
správcov cudzincov. Keď vyslanstvá išly prosiť proti tomu do
Viedne, boly vysmiate. To sa neľúbilo už ani katolíckym biskupom
a veľmožom; a sprisahali sa pod vodcovstvom palatína Fraňa
 83

Vesselényiho. Krém neho boli hlavnými účastníkmi sprisahania: ,

arcibiskup ostrihomský Juraj Lippay, horvátsky bán Peter Zrinyi,
najvyšší krajinský sudca Fraňo Nádaždy; a potom Fraňo Rákóczy
a Fraňo Frangepán, všetko katolíci, ku ktorým sa pravda potom
i niektorí evanjelici pridali. Viacej ráz sa sišli v Bystrici, na mu­
ránskom a íupčianskom zámku, v Košiciach a inde; vyjednávali
s cudzozemskými panovníkmi o pomoc. Turecký sultán nechcel
zrušiť na 20 rokov uzavretý pokoj a francúzsky kráľ ím tiež pred­
bežne nesľuboval pomoc. Tak sa vec preťahovala. Medzitým zomrel
na náhle r. 1667. Vesselényi a prv, ešte r. 1666. i Lippay; druhí
vodcovia sa začali jedno za druhým zrádzať Leopoldovi, ktorý im
sľuboval milosť, svobodu a svoju kráľovskú priazeň; až ich všetkých
pochytal a dal Nádaždyho vo Viedni, Zrinyiho a Frangepána vo
Viedenskom Novom meste, Bóniša v Prešporku r. 1671. odpraviť,
hlavy ím postínať. Potom bolo ešte vo väčšom počte rozoslaté
cudzé vojsko po krajine, ustanovený bol súd najprv v Levoči,
potom v Prešporku, pred ktorý bolo vyše 300 prednejších podo­
zrivých veľmožov a zemanov predvolané a súdené. Mnohí boli
zťatí, iní doživotne do žalárov uvržení a ich majetky shabané;
ktorí ale z evanjelikov prestúpili na katolícku vieru, tí sa stali
účastnými kráľovej milosti. Nádaždyho deti oddali jezuitom do
výchovy a Vesselényiho vdovu Máriu rod. Szechy, paniu ľupčian-
skeho zámku, ako i viacej pani s ich deťmi zavreli doživotne do
kláštora mníšek. K udržaniu po krajine rozostaveného vojska
bola vyhodená veľká potravná daň, ktorú sberaly takzvané krá­
ľovské komory. Takej komore predsedal v Prešporku viedensko-
novomestský biskup Leopold Kollonič. Prestrašení zemani a veľ­
moži neodvážili sa proti tomu slovo pozdvihnúť, ač nespokojnosť
bola veľká. Aby v takých pomeroch Leopold utíšil katolícke
kňazstvo a biskupov, dal ím úplnú moc ničiť evanjelickú cirkev;
a tým sa vec zvrtla. Z politického sprisahania stalo sa kruté pre­
nasledovanie evanjelikov.
V takýchto pomeroch jezuiti videli, že akýchkoľvek pre­
chmatov a násilenství by sa dopustili proti evanjelikom, nič sa
ím nestane; ale ak by kto proti ním niečo urobil, to bude ako
buričstvo prísne potrestané. Zprvu si počínali opatrne, ale čím
ďalej presmelenejšie a svevoľnejšie, vediac, že za nimi je moc
A kde je moc, tam je i právo.
Y B. Bystrici od prostred 16. storočia až po r. 1627. nebolo
katolíckych služieb Božich, lebo nebolo katolíkov. Ale do komor­
ských, banských úradov osádzaní boli dôsledne katolíci a k ich
6*
84

duševnému opatreniu usadení boli do komorského domu (Ober-

haus) jezuiti, ktorí počnúc od r. 1638. čítavali tam v kaplnke
omšu. R. 1649. král už ten vyšný komorský dom oddal úplne
jezuitom, ktorí ho pretvorili v kláštor. A tak stali sa jezuiti po­
hromou B. Bystrice, vnikali do evanjelických domov, použili každý
prostriedok, nahováranie, sluby, peniaze, hrozby a terorizovanie;
vyprostredkovali si od krála Leopolda nariadenie, vydané dňa 10.
aug. r. 1667. proti bystrickým evanjelickým farárom. Jednak bolo
r. 1671. len 10 mešťanov katolíckeho náboženstva v B. Bystrici.
Utiekali sa zasa ku kráľovi s tou prosbou, že poneváč ím ich
káplnka v kláštore nepostačuje, aby im bol veľký zámocký kostol
oddaný, ktorý vraj i tak bol predtým katolíckym. Kráľ s radosťou
vyhovel ich žiadosti a 15. okt. r. 1671. vydal tým cieľom naria­
denie, s ktorého prevedením poveril ako komissárov komorského
grófa Jána Ondreja Joanelliho, pätikostolského biskupa Jána Gu-
bassóczyho, gr. Alexandra Eszterházyho a radcu Juraja Giľlányiho.
Do mesta pod zámienkou sohnania dane, bolo poslané cisárske
vojsko pod velením gr. Alexandra Leszlieho, ktoré ešte pred prí­
chodom menovaných cisárskych kommissárov v čas búrlivej n,oci
17. nov. r. 16*71. zámocké múry od cintorína pomocou rebríkov
preliezlo, posádku chytilo a hlavný zámocký chrám zaujalo. Darmo
protestovalo mesto proti zaujatiu zámku, nič nedosiahlo; ba 2. febr.
nasledujúceho roku bol i druhý zámocký kostol pre katolícku
cirkev zaujatý; a r. 1673. dňa 16. dec. i ostatné dva mestské
kostoly.
Ešte prv zaujali jezuiti evanjelický nemecký veľký chrám
v B. Štiavnici. Tam predstavený jezuitov, Rajmund Decker, pred-
týmny Leopoldov zpovedný otec, vyprostredkoval u neho r. 1668.
dekrét, mocou ktorého kráľ ten chrám spolu i so špitálom a
k nemu prináležajúcim značným majetkom, statkom a obilím
darúva katolíkom. S prevedením toho dekrétu poveril bansko­
bystrického tridsiatnika Štefana Boršického, ktorý pomocou komor­
ských ľudí a rychtárov teplianskych, kolpaských a siglisberských
dňa 15. febr. r. 1669. dal chrám násilne otvoriť a zaujať. Proti
tomu sa evanjelické obyvateľstvo Štiavnice silne búrilo a asi 3000
ozbrojených ľudí chcelo chrám silou nazpäť zaujať, ale na velikú
prosbu svojich ev. kňazov od násilia odstúpilo a hľadalo odpomoc
ináče na všetky strany, pravda bezvýsledne. Ale r. 1672., keď za­
ujali jezuiti aj ostatné tri kostoly a evanjelických farárov a uči­
teľov odstránili, evanjelické obyvateľstvo Štiavnice sa už neodvá-
ilo nič proti tomu urobiť. Prestrašené nespravedlivými súdami.
 85

a habaním majetkov po krajine, poddané už i doma katolíckej

vrchnosti, ticho trpelo krivdy.
V takých okolnosťach neodvážili sa už ani evanjelickí farári
zvolenského kontubernia spolu sa schádzať. Z r. 1671. odo dňa
21. okt. je posledná zápisnica ich kontuberiálneho zasadnutia v
Radvani zajedavšieho zachovaná, dla ktorej predsedajúci super-
intendent Juraj Zábojník, vyhnatý jezuitmi zo bzovskej cirkve a
bývajúci na hospôdke v Krupine, ledva bol vstave nahovoriť brez­
nianskeho farára, už na predošlom zasadnutí dňa 21. apríla za se­
niora zvoleného, ku prijatiu seniorskej hodnosti v tých, pre krá­
ľovstvo a cirkev Kristovu zlých časoch.
Ale veľká pohroma pre evanjelickú cirkev až potom nasle­
dovala. Arcibiskup ostrihomský Juraj Szelepcsényi s radosťou cho­
pil sa toho dovolenia Leopoldovho, môcť vyničiť evanjelickú cirkev;
a spoločníkov k tomu našiel dosť, z ktorých
utvorený bol zlopovestný delegovaný súd Prešporský súd.
v Prešporku. Zámienku k predvolávaniu a
prenasledovaniu evanjelických kňazov a učiteľov vynašli si nasle­
dovnú. Dali napísať list, ako by ho bol predtým napísal nebohý
zeman Vittnyédi, Ondrejovi Kecerovi; a v tom liste oznamoval, že
evanjelickí kňazi sú v spojení s Vesselényovskými buričmi a že
svojich poslucháčov nahovárajú k chopeniu sa zbroje proti krá­
ľovi. Szelepcsényi, ktorému najviac zavadzali prešporskí evanje-
jelickí kazatelia, dal predvolať r. 1672. ako predseda delegovaného
súdu a kráľovský námestník prešporských evanjelických kazateľov
do Trnavy; a po nespravedlivom obžalovaní a súdení vyobcoval
ich z krajiny a evanjelické chrámy a školy prešporské odňal. Ža­
tým dal násilne odnímať kostoly na Spiši a v nitrianskej; pri
čom z Turolúčanov vzoprevších sa, boli dvanásti povešaní, iní pa-
licovaní; a v celom bráneckom panstve boly evanjelikom chrámy
a školy poodnímané.
Keď sa to Szelepcsényimu tak zdarilo, predvolal na 5. sept.
r. 1673. pred svoj súd 33 farárov, zväčša z banských miest a okolia;
medzi nimi i dvoch superintendentov, Joachima Kalinku a Mar­
tina Tarnóczyho; tretieho preto nie, lebo Juraj Zábojník už nežil
a evanjelici neodvážili sa v tých časoch už jeho nástupcu vyvo­
liť. Medzi predvolanými boli Ján Burius nemecký a Ján Sexty
slovenský farár krupinský, Klemens Brecht nemecký a Peter Sexty
slovenský farár bystrický, Jeremiáš Lepíny slatinský, Ján Milo-
chovsky brezniansky, Daniel Sinapius-Horčička radvanský a Ján
Murgaš selecký farár. Medzi sudcami boli barón Valentin Balassa
86

velitel krupinskej posádky, viacerí biskupi, medzi nimi zlopovestný

Leopold Kollonič a z bývalých evanjelikov sťavší sa horliví kato­
líci gróf Adam Forgáč sudca kráľovského dvoru a gróf Juraj Illéš-
házy, prísediaci kráľovskej tabule.
Obžalovaní boli predvolaní pred súd 25. sept. Bola ím pre­
čítaná obžaloba, že katolíkov i samého kráľa z modlárstva obvi­
ňujú, o katolíckom náboženstve hanebne vravia, svätých a zvlášte
Pannu Máriu i samého Krista Pána potupujú, hanebné knihy vy­
dávajú, ľud proti kráľovi popudzujú, buričov radou i peniazom na­
pomáhajú, dopisujú si s nepriateľmi Jeho Veličenstva, uhorské
kráľovstvo Turkom zapredávajú atď. Obžaloba neznela proti jedno­
tlivcom, ale proti všetkým spolu. Obžalovaní shrození nad tým
obvinením, žiadali si, aby ím obžaloba písomne vydaná bola, čo
ím ale súd odoprel. Keď ich obraňovať chcel pravotár Ondrej Rak-
šany z Turca, okríkol ho Szelepcsény: Kto je to tenRakšany? A
dali mu vedieť, že môže prísť o všetko, i o život. Konečne dovo­
lili ím dvoch obrancov pravotárov prešporských a evanjelikov
Rôslera a Heislera, ale i to nič neprospelo. Dňa 4. októbra začalo
sa pojednávanie súdu. Vinu žiadnemu nedokázali, lebo nen\ohli.
Výrok odložili na pozdejší čas. Medzitým dali ím na srozumenie,
aby utiekli z Prešporku. Chceli mať tak príčinu proti ním a ute­
kajúcich pochytať. Ale oni, majúci dobré svedomie, zostali. Keď
ich potom k preslyšaniu výroku predvolali, vyšiel proti nim gróf
Juraj Illésházy a napomínal ich, aby sa k hriechu priznali, kráľa
za milosť prosili a arcibiskupovi nohy poľúbili; hrozil ím, že ak
to neurobia, prísny výrok bude na nich vynesený. Potom aj iní
vyšli k ním a nahovárali ich, hrozili ím. Keď ale obžalovaní stáli
na tom, že sú čistí od tých obvinení a tak vinu vyznať a ako
hriešnici k nohám arcibiskupovým padnúť nemôžu: sdelené ím
bolo, že štyria z nich medzi nimi Kalinka a Tarnóczy, budú mu­
čení, potom ím ruky odseknuté a tak zťatí budú; a ostatní kruté
pokutovaní a tiež o život pripravení. Po preslyšaní výroku zasa
vyšiel k ním Illésházy a nahováral ich, aby krém tých, ktorí majú
byť mučení, ostatní podpísali revers, že pôjdu dobrovolne do vy­
hnanstva, alebo že sa zriekajú svojich úradov a súkromne chcú
doma žiť. Po mnohom hrození a strašení ich, boli náklonní pod­
písať revers, ak ani tí štyria nebudú mučení a ak z reversu vy­
stane to, že boli pred súd pre buričstvo predvolaní a riadne z
vín svojich usvedčení. Konečne ím to bolo prisľúbené, ale revers
nedovolili ím prečítať a z reversu to nevymazali. Práve to chceli
mať sudcovia v rukách, že sa obvinení sami ku svojim vinám
 87

priznali, aby na tom základe aj iných predvolať a prenasledovať

mohli.
A tak sa i stalo. Nasledujúceho roku 1674. na deň 5. marca
predvolal Szelepcsényi už všetkých evanjelických kazateľov, uči­
teľov ba i niektorých zvonárov a študentov do Prešporka. Usta­
novilo sa ich dľa jedných 300, dľa iných až 400, a medzi nimi
57 kalvínov. Predvolaniu neuposlúchnuť nebolo možné, keďže celá
krajina bola vojskom obsadená. Tí, ktorí to odopreli, boli prinú­
tení buď zrieknuť sa úradu, alebo sa ukrývať, alebo utiecť z vlasti.
Kalvíni boli na tpľko šťastní, že väčšina ich cirkví bola vtedy
ešte pod tureckým panstvom a turecké vrchnosti zabránily upo-
slúchnuť tomu predvolaniu; ale ktorí prišli, boli tiež stáli vo viere.
I v samej Viedni podivili sa nad predvolaním toľkých ľudí, ale
rábsky biskup Juraj Széchényi odpovedal: uplietli sme taký po­
vraz na evanjelikov, že ak sa nám podarí hodiť ím ho na krk,
nikdy viac nezmôžu sa v našej krajine. Predvolaní sišli sa na
určený termín. Len niekoľko starcov, nevládajúcich prekonať tak
ďalekú cestu, zostalo doma.
Hodnoverné obšírné zprávy o týchto nespravedlivých súdoch
máme vydané medzi iným v spisoch súdených a mučených mu­
žov z nášho seniorátu, totiž od breznianskeho rektora Jána Simo-
nidesa v jeho spise Galéria Sanctorum; od nemeckého farára kru­
pinského Jána Búria v spise: Micae; a od krupinského rektora
magistra Juraja Laniho v Kúrzer und wahrhaftiger Bericht, —
výšlom tiež v Nemecku.
Sudcovia záviseli od Szelepcsényiho a Kolloniča, ktorý zá-
vodil so Szelepcsényim; a len týchto dvoch rozkazy vykonávali.
Szelepcsényi sa chválil rimskému pápežovi, že 63 tisíc evanjelikov
prevrátil na katolíkov; a Kollonič ho chcel v tom dostihnúť; bol
k tomu surovejší než tamten; z vojaka stal sa kňazom a biskupom.
Jeden zo sudcov, gróf Adam Forgáč, keď ho Rimasobotčania prosili
za svojich kazateľov, odvetil ím: Pre Boha Vás prosím, dajte mi
pokoj, lebo prísahám, že ani sám nie som bezpečným; ak sa za
nich ohlásim, i mňa ľahko za buriča vyhlásia a do žalára uvrhnú.
Yaší dobrí kazatelia nech podpíšu revers a nech odídu.
Sudcovia mnohých obžalovaných ani nevideli, tým menej aby
ich boli vyslýchali a z viny usvedčili; ale všetkých spolu odsú­
dili na základe reversov, ktoré predošlého roku predvolaní pod­
písali, kde sa uznávajú za vinných. Tak ako predošlého roku, i
k týmto posielali viacerých, zvlášte spomenutého Forgáča, aby
ich nahováral a strašil. Chodili k nim i na hospody, kým ešte
88

uväznení neboli a radili ím, aby za výrokom nečakali, lebo ináč

odsúdeniu k smrti neujdú. A keď už smrteľný výrok na nich vy­
niesli, nechali ich ešte za 8 týždňov na svobode, aby buď ušli.
buď nedostatkom a netrpelivosťou zlomení, podpísali revers. Ktorí
podpísali revers, tým dovolili odísť a ešte každému 50 zl. dali na
cestovné. Ktorí neodišli a nijak ich nebolo možno zlomiť v stá­
losti vo viere, tých shromaždil arcibiskup vo svojom dvore a ľú­
beznými slovami nahováral ich, aby sa poddali a podpísali revers,
alebo radšej katolícke náboženstvo prijali, v ktorom páde sľúbil,
že sa o nich postará; a že len ukrutný Kollonič ich zkazu hľadá;
a neprestane, kým ich nepotlačí. Keď ale Szelepcsényi ani takto
nič nedocielil, dal ich okuť do želiez a dušu čertom oddávajúc
prisahal, že žatým už ani podpísaním reversu nedosiahnu svobodu,
len ak na katolícku vieru prestúpia. Potom už boli väznení a
trápení; do Leopoldovskej pevnosti bolo z nich zavlečeno 35,
medzi nimi brezniansky rektor Simonides a bystrický konrektor
Šteller; do Šárváru 15, do Komárna 19, do Kapuváru 7, do Eber-
hardu, kaštieľa Szelepcsényovho 6 a na Branč 5. Medzi poslednými
bol i Juraj Lani rektor krupinský. ^
Do Leopoldova poslali najprv dvanástich. Tých poviazaných
dal Kollonič na jeden voz vyhodiť a sám ich po hlavách bil.
Potom vystúpil k nim na voz kat s 12 povrazmi s mnohým zlo­
rečením; pri prešporských šibeniciach kázal vozu zastať a strojil
sa ich tam povešať. Keď ale tí spievajúc: „Hospodin ráči sám
Pastýr muj býti“, boli hotoví dolu zísť, zlorečiac ím, kat kázal
vozkovi ďalej isť do Trnavy. Cez Prešporok sprevádzalo ich mnoho
ľudu s hlasitým plačom. Z Trnavy odviezli ich do Leopoldova, kam
o tri dni žatým prišli aj ostatní ta odsúdení. Tam boli oddaní do
moci ukrutnému jezuitovi Mikulášovi Kelliovi, ktorý ím hneď sľu­
boval, že kyjmi a putami trápení, budú mať život biednejší nad
smrť. V Leopoldove odňali väzňom všetky peniaze, prekutali ím
každý záhyb odevu a z takto olúpených peňazí dali shotoviť do
leopoldovského katolíckeho kostola kazateľňu a oltár. Kazatelňu
tú pod panovaním Jozefa II. z chrámu odstránili a novou zame­
nili; kúpili ju trnavskí evanjelici a pri službách Božich užívali.
Kellio svoju hrozbu splnil. Väzňov dal hnať vojakom do
ťažkých robôt; museli šiance kopať, skalie, drevá i zem nosiť,
ulice zametať, v najväčšej horúčosti záchody čistiť, pri čom, keď
jeden z nich súc bezruký, nemohol pracovať, ako iní, pripravili
mu putňu na chrbát a v tej musel záchodovinu vynášať. A čím
bolo hroznejšie počasie, v daždi, potom v treskúcej zime, tým
 89

krutejšie boli hnaní do práce a nebolo ím dovolené niekde pod

krov sa uchýliť. Pri ťažkej práci nedopriali ím ani najmenšieho >
odpočinutia, boli bití a hanení. Keď ich už i vojaci nechceli nemi­
losrdne tĺcť, našiel si Kellio vhodný nástroj v učiteľovi leopoldov-
skom Jánovi Bene, ktorý v týraní úbohých väzňov, i surových
vojakov prevýšil. Samuela Niklecia novobanského farára, nevláda-
júceho do vrchu tisnúť táčky, ukrutne zbil, že temer dušu vypustil.
Na noc vháňali väzňov do smrdutých žalárov, odkiaľ nečistota ne­
smela byť von vynášaná. Vyhladovelým do tej hádzali suchý chlieb,
a na noc ich sovreji viacerých spolu kladou a reťazami. Krém su­
chého chleba a vody nedostávali žiadneho pokrmu. Stalo sa, že ím
umučeným a vyhladovelým, ľudia milosrdenstvom hnutí podali
niečo k jedeniu; takých dal Kellio nemilosrdne zbiť, tiež i tých
väzňov, ktorí to prijali. Tak sa stalo jednému mužovi a jednej
žene, ktorí sa odvážili podať ím kus mäsa a mimo idúci na zem
upustili niekoľko cibuli; ženu dal Kellio zbiť, odpoly vyzliecť, ako
mravne padlú na pranier priviazať a na potupu po meste vodiť.
Rodina väzňov nemala k nim prístupu; a keď niektorý svojim
písal, alebo od nich list dostal, bol za to ukrutne bitý. Tak Tomáš
Šteller bystrický konrektor, že písal jednému priateľovi list a od
neho .dostal odpoveď, v ktorej mu čím skoršieho vysvobodenia
želal, za to bol tak ukrutne zbitý, le siedmi vojaci v_bjtí vystali, SrfyyiA
dajúc mu~ďo šesťsto_rán, háby na ňom boly bitkou na franforce
rozsťíapTEaňé; a pri tom officier stál mu pri hlave a botami ho
do hlavy kopal; potom ho polomrtvého nechali. Jednako Šteller
prišiel, k jsebe a ozdravel. Keď Kellio išiel popri nich pracujúcich
so svojou sviatosťou, museli si pokľakať. Do kostola boli na omšu
vlečení; a keď nechceli isť, boli po viazaní, kolbami vojakov bití,
hlavy ím o zem tĺkli a dokrvavených vliekli ich za vlasy pred
oltár a tam hodili, kým sa omša neskončila. Tak „nekrvavá obeta“,
Kelliova omša, bola hodne krvavou. Sodrané šaty nesmeli si po-
správať, ale museli otrhaní na potupu sveta chodiť.
Medzitým cudzé vlády, dozvedevšie sa od svojich vyslancov
pri cisárskom dvore o tom, čo sa robí, primlúvaly sa u Leopolda
za nešťastných väzňov; a Kellio, dopýtaný o tom, začal s väzňami
vľúdnejšie zaobchodiť; dával ím slušnejší pokrm a zaopatrenie;
potom od nich, nevediacich o tom, že čo sa robí, vynútil osved­
čenie, že sú dobre zaopatrení a nedostatok netrpia. Keď mal to
osvedčenie, 15. febr. r. 1675. nimi podpísané, potom zase tak
nemilosrdne a ukrutne s nimi zaobchodil, ako prvej. Takto trpeli
úbohí nevinní väzni za 9 mesiacov.
90

Na Branči väznení, medzi ktorými bol Juraj Lani krupinský

rektor, boli tiež daní do ťažkých pút, ktoré ím obuv zodraly a
nohy zranily. Žalár, do ktorého ich zavierali, bol podobný pod­
zemnej diere, tmavý a tak tesný, že štvornožky do neho vchádzať
museli; bol plný výkalov ľudských a žížalov, žiab, že ani v noci
od nich pokoja nemali. Cez deň museli tiež všakové ťažké práce
konať, drevo na pevnosť nosiť, vodu z hlbokej studne ťahať; a kus
suchého chleba a voda bola ich jediným pokrmom a nápojom.
Keď veliteľ zámku odkázal biskupovi Kolloničovi, že väzni ďalej
nevydržia taký ťažký žalár, ten mu odvetil, že to nič nerobí; a že
sa nájde v poli niekde miesto, kde budú pohrobení. Tu i tu pri­
chodili po čas toho 9 mesačného väzenia k nim jezuiti, nahovárať
ich k odpadnutiu; .ale oni stálymi zostali.
V Eberhardskom väzení sám arcibiskup, 80 ročný starec,
bil vlastnoručne väzňov po hlavách a údach kladivom, tak, že
jednému údy dolámal a z klúbov vyrazil; a keď mal Szelepcsényi
hostí, dal väzňov na dvor vyviesť, aby sa ím naposmieval. Tiež
museli tvrdé práce robiť.
Tak podobne i v druhých pevnostiach s úbohými väzňami
zaobchodili. V Komárne ich so zajatými Turkami spolu trápili.
Dlhým mučením v žalároch donútili niektorých k podpísaniu re-
versu, že sa zriekajú úradu, iní, že sa vysťahujú z vlasti. Niektorí
biedne zahynuli, až zostalo zo všetkých väznených len 41. 0 tých
konečne na prímluvu cudzích vlád Leopold nariadil, aby boli na
svobodu pustení. Ale Kollonič sa ím nie na darmo ešte v Pre-
šporku bol zastrojil, že čo by cisár 10 ráz vydal rozkaz ím priaznivý,
on ho vždy premení. Na základe toho, že na kráľov rozkaz napísal
kancellár a biskup nitriansky Tomáš Pálfy, že cisár chce, aby
väzňovia naučili sa modliť a boli poslaní na galeje, Kollonič chopil
sa toho s radosťou a rozhlásil, že kráľ nekázal prepustiť väzňov,
ale poslať ich na galeje. Urobil tedy tak dňa 18. marca r. 1675,
dal väzňov vyviezť z pevností a bočnými cestami dal ich odviezť
cez Moravu až do Schottwienu na hraniciach Štýrska; a odtiaľ
hnali ich v ťažkých putách, s vojskom, idúcim na pomoc španiel­
skemu kráľovi do Neapolu. Kapitán, — ktorému ich Kollonič od­
dal — ukrutne zaobchodil s nimi i cestou, tak že viacerí z nich
zomreli, čiastočne ako chorí zaostali, traja, totižto Lani krupinský,
Simonides brezniansky rektori s Masniciusom ilavským kňazom
uskočili, a len 30 z nich dostali sa 7. mája do Neapolu, vycivení,
vyhladovení, ranami posiati a hmyzom žraní. Hnali ich tu v putách,
zatvárali do chlievov a hnusných, nečistých žalárov: potom viezli
 91

ich na lodi v spodnej tesnej miestnosti, tmavej, zavšivavenej, kam sa

im len málo svetla a povetria dostávalo. Horúčosť, smradľavé výpary ,
z ich hnijúcich rán, sdusené povetrie, hlad a smäd ich morili až do
omdlenia; a potom vyvedení na čerstvé povetrie dostávali závrat;
dvaja z nich zamdlení len druhými na drúkoch v kepeňoch zaoba-
lení, boli vnesení do prístavného mesta Peskary. ích utrpenie cestou
nebolo menšie, než v Leopoldove a na Branči. Pritom ich nútili
bitkou, aby sa stali vojakmi; a keď ich k tomu nijak donútiť ne­
mohli, boli po 50 dukátov predaní za otrokov na galeje, neapolské
lode, kde prikovaní a zle opatrení museli veslovať, pričom dráb
ich do krve byl, keď nevládali veslovať; boli tam od 9. mája r. 1675.
až po 11. febr. r. 1676. Následkom vysilenia a hrozného zaobchodenia
s nimi, niektorí i na galejach zomreli, až ich ostalo len 26.
Z ušlých väzňov dvaja Masnicius a Simonides, boli zase chy­
tení a predaní dvom bohabojným evanjelickým pánom v Neapoli,
Jurajovi a Jánovi Filipovi Veltzovi, ktorí ich zašatili, opatrili, veľmi
pekne a úctivé s nimi zaobchodili; a aj ostatných na galeje pre­
daných kúpiť chceli, núkajúc za každého 100 dukátov, ale ím to
jezuitmi prekazené bolo. Za ich vysvobodenie, spolu i so šľachet­
ným lekárom Petrom Zaffiom, všemožne sa zaujímali, na všetky
strany písali, až hollandská vláda naložila svojmu admirálovi Mi­
chalovi Ruyterovi, aby ich vykúpil. Vyzvanie Ruyterovo o pre­
pustenie na svobodu našich mučedlníkov nemalo výsledku, až keď
sa tento víťazný admirál s válečnym loďstvom dňa 11. febr. r. 1676.
sblížil ku prístavu, chcejúc dať dôraz svojmu vyzvaniu, boli hneď na
svobodu prepustení, Ruyterom a Jurajom Veltzom zašatení, opa­
trení a do Hollandska poslaní. Keď vysvobodení boli 12. febr. na
poklone u Ruytera na jeho lodi, on ich laskave prijal a osvedčil
sa, že mnohé víťazstvá nad nepriateľom slávil; ale nad všetky té
víťazstvá cení si viacej to, že mohol nevinných Kristových slú-
žobníkov z nesnesiteľného jarma vysvobodiť.
Tak po mnohom utrpení prišli naši mučedlníci za druhými
do Nemecka sa vysťahovavšími, kazateľmi, učitelmi a ich rodi­
nami; zdržovali sa vo Vittemberku, Vratislave, Žitave a inde.
Z územia terajšieho zvolenského seniorátu, boli tedy traja
na galeje hnaní, totiž Ján Simonides brezniansky, magister Juraj
Lány krupinský rektor a magister Tomáš Šteller banskobystrický
konrektor. Do vyhnanstva išli: Ján Milochovský, farár brezniansky,
šiel do Brehu (Brieg v Sliezsku); Ján Burius nemecký a Ján Sex-
tius slovenský farár krupinský, tiež ta, ako i Juraj Štrba krupin­
ský zvonár, a Eliáš Čech, nemecký farár ľubietovský. Podobne
92

do vyhnanstva odišli: Leonhard Ladislaides farár a Tomáš Rota-

rides rektor ľupčiansky; z Banskej Bystrice nemecký farár-archi-
diakon Matej Porschius, tiež nemecký Klemens Brecht, slovenský
farár Peter Sexty, farár špitálskeho kostola Juraj Czember, kantor
Fraňo Felner a kollega Juraj Fackler; z Poník farár Juraj Špetko;
z Radvane farár Daniel Sinapius-Horčička a rektor Matúš Kepha-
lides-Hlaváč; z Veľkej Slatiny farár Jeremiáš Lepinius; zo Seliec
farár Ján Murgaš; zo Španej Doliny farár Adam Brestovinus-Bres-
tovský, rektor Juraj Francisci a študujúci Ján Eger; zo Zvolena
farár Daniel Remenius a diakon Jób Trusius. Predvolaný bol do
Prešporku i rektor Juraj Bajnok. Zriekli sa úradu a doma zostali:
babinský farár Ján Reguli, bacúrovský Daniel Teppei. badínsky
Jur Blaho; brezniansky diakon Michal Srnka-Strnka; čerinsky
farár Juraj Martini-Martinec; ľubietovský slovenský farár Ján Ag-
ner; ostrolucký Daniel Drako; očovský Ján Pilárik, saský —
80 ročný — Jakub Reguli, zolniansky Eliáš Zacharides a bystrický
rektor Matej Sturczer. Co sa stalo s ostatnými, nie je dostatočne
objasnené. Niektorí, tak ako saský, pre starobu nevládali isť do
Prešporku; boli z úradu sosadení a niektorí ušli; niektoré fary
boly odchodom farárov do iných cirkví, neobsadené. Jedine byst­
rický hlavný farár Eliáš Greschner, zľaknúc sa predvolania, pre­
stúpil na katol. vieru; ľupčiansky diakon Ján Neravny stal sa
ľupčianskym hostinským a potom i katolíkom.
S prenasledovaním v rokoch 1673—74. prestaly všade evan­
jelické verejné služby Božie; a to nielen vo zvolenskej stolici, aj
inde v Leopoldovi poddanej čiastke krajiny. Evanjelickí kňazia
a učitelia boli rczohnatí; kostoly, fary, školy a cirkevné majetky
boly poodnímané; do fár katolícki farári, zväčša mnísi poosá-
dzaní a sostrašený ľud mohol len súkromne slúžiť Pánu Bohu a
Večeru Pánovu len ak niekde po horách poukrývaní niektorí fa­
rári mohli mu potajne prislúžiť. Tak za niekoľko rokov, nebolo
vo zvolenskej stolici ani jednej evanjelickej cirkve a verejných
evanjelických služieb Božich. Katolícki farári a mnísi nútili evan­
jelický ľud k prestúpeniu, bez katolíckej zpovedi nesobášili, ne­
dovolili ev. mrtvých do cintorínov pochovávať, ani ím počas
pohrabú zvoniť a neposlušným dávali i po 10 cudzozemcov
vojakov do domov, ktorých museli chovať a ktorí robili násilie.
Mnohí z prinútenia osvedčili sa, že prestúpia na katolícku vieru,
a to osvedčenie dostačovalo k vyhnutiu prenasledovaniam. Brez­
nianski piaristi popísali r. 1674. už 220 konvertitov, r. 1675:83;
r. 1676:156; 1677:250 a do r. 1759. spolu až 1869, ktorí vraj
 prestúpili na katolícku vieru. Jednako mestský magistrát ešte i
r. 1685. svedčil, že v Brezne, nieto len jedon rímskokatolík (Pad-
licius) a r. 1705. našla komissia seôanským snemom vyslaná,
sotva 200 katolíkov v Brezne. Tak boli mnohí katolíkmi len na oko,
kým tlak mocných trval; tajne slúžili Pánu Bohu dla ev. spôsobu
a pri danej príležitosti vrátili sa i verejne do e v. cirkvi. Kde nesta­
čili zaplniť fary bystrickí jezuiti, ta poslali iných mníchov, piaristov
do Brezna, Očovej, Lopeja a Dubovej, paulínov do Krupiny, po
jezuitoch františkánov na Spaniu Dolinu, benediktína do Ľubietovej,
atď. Tým oddané boly majetky evanjelických cirkví, aj dežma evan­
jelickým farárom predtým odnímaná. Ľud chudobnel, ale mnísi
nedostatok netrpeli. Kde mali kláštory, tam keď mestské pokladnice
pri ohromnej dani a schudobnení mešťanov nestaôily, dal Leopold
stavať pre mníchov „rezidencie“ z komorských dôchodkov.
Katolícky šematismus bystrického biskupstva vypravuje,
že by na Mičinej katolíckeho tam osadeného pátra Evarista, boli
rozhorčení evanjelici r. 1671. na vrchu kňažík rečenom do zeme
zakopali a hlavu mu pluhom odrezali. Ťažko je veriť, že by sa
to v tom roku bolo mohlo stať, keďže vtedy B. Bystrica a okolie
bolo cisárskym vojskom, — pod zámienkou vyberania dane —
obsadené.
Po vyzradení Vesselényiho sprisahania mnohí
svetskí ušli do Sedmohradska; robili potom vpády Tôkôly.
do krajiny a pomstili krivdy na vinných a nevin--------------
ných; časom zvolili si za vodcu Imra Tôkôlyho, ku ktorému sa
početní až do krve prenasledovaní evanjelici ochotne pridávali.
..Tôkôly so svojim kurucským vojskom, zaujímal jedno za druhým
mestá horného Uhorska; dna 3. okt. 1678. bol už vo Zvolene, a
dňa 10 okt. vymienila si kapitulujúca cisárska posádka (labanci),
svobodný odchod z B. Bystrice. S ňou odišli preč i tamejší jezuiti.
Evanjelici zaujali bystrické kostoly, ale nie dlho slúžievali v
nich Pánu Bohu. Tôkôlymu neprialo vždy válečné šťastie, bol pri­
nútený utiahnúť sa a banské mestá prechodily z jednej ruky do
druhej. Leopold vidiac, že Tôkôly spojený s Turci a francúzskym
kráľom, môže mu byť nebezpečným, svolal r. 1681. krajinský snem
do Šopronu, na ktorom povolil evanjelikom v kaž-
dej stolici mať po dva chrámy; ktoré sa potom Artikulárne
volaly artikulárnymi. Vzťahovalo sa to na té stolice, chrámy.
ktoré boly pod jeho pravomocnosťou a nie pod
tureckou vládou a kde evanjelikom všetky chrámy boli už odo­
brali. Také stolice boly: železná, šopronská, prešporská, nitrianska
94

tekovská, zvolenská, turčianska, liptovská, oravská, trenčianska a

spišská. A obce pre artikulárne chrámy označili malé, odľahlé a
zle prístupné. Krém toho v hraničných a banských mestách mohli
si evanjelici vystaviť von za murami po jednom chráme, na miestach
zväčša nepríhodných. Také chrámy boly vo zvolenskej stolici
v Ostrejlúke a v Garamsegu; v banskom meste B. Bystrici a v po­
hraničnom Krupine. Keď pozdejšie, r. 1683. Krupina prestala byť
pohraničným mestom, i ten chrám jej odňali, a r. 1702. tam ešte
účinkujúcich ev. kňazov vyhnali. Zemským pánom dovolené bolo,
že môžu mať svoje modlitebne, ale pri nich nesmú kňaza mať,
ani krém svojej čeliadky nikoho zo svojich poddaných do takej
modlitebne pripustiť; mohli tam len spievať, modliť sa a postihy t
čítať. V iných stoliciach chrámy, ktoré si evanjelici postavili, môžu
si ich podržať, ak ešte neboly po katolícky vysvätené,_J Vyhnaní
evanjelickí kazatelia a učitelia, ako i zaďakovavší z úradov, môžu
sa domov vrátiť a úrad zastávať. Všetko to ale, môže sa diať len bez
naštrbenia práv zemských pánov. A tento dodatok snemového arti­
kulu, proti ktorému evanjelickí vyslanci hneď protestovali, zavdal
príčinu zase k novým prenasledovaniam. Lebo kde že by neboli
našli katolícki veľmoži, páni a biskupi naštrbenie svojich práv,
kde evanjelici vôbec žili? Veď i dosial, temer z každého krajin­
ského zákona, ktorý bol na obranu evanjelikov vynesený, vedeli
oni dovolenie krivdy proti evanjelikom vyčítať; a z ktorých záko­
nov to nevedeli vyčítať, z tých si nič nerobili; také boly len na
papieri. Tak sa i teraz stalo. Kde evanjelici mali ešte akýkoľvek
skromný chrám, tam im ho odobrali; a preto, že proti tej závierke
protestovali, v nasledujúcom sneme dal ím Leopold vedieť, že
sa uzavretí šopronského snemu nehodnými stali, ale že tie ešte
z milosti kráľ i ďalej podržuje. Tak svobodá náboženská všade na
území krajiny zákonami zaistená a krvou vybojovaná, závisela už
potom len od milosti kráľovej; a evanjelici so svojimi verejnými
službami Božími len ako nejakí vývrheli spoločnosti ľudskej von
z múrov mesta a v odľahlých dedinkách trpení boli. Prirodzená
vec, že v takých pomeroch Tôkôly nemohol složiť zbroj; a kde
jeho vojská víťazili, tam zväčša plebáni a mnísi ušli a evanjelici
znovu sriaďovali si cirkvi a školy; povolávali si svojich kazateľov
a učiteľov, ktorí ale pri premenlivom šťastí Tôkôlyho zbroje, len
na krátky čas účinkovať mohli. Keď prišli cisárski k moci, odo­
berali evanjelikom kostoly znovu. Tak r. 1682. a 1688. znovu, pod
zámienkou uvedenia do života uzavretia šopronského snemu, od-
 95

ňali evanjelikom kostoly v banských mestách a vo zvolenskej

stolici, ich posvätné veci na ulicu vyhádzané boly. Do B. Bystrice
prišiel dňa 27. mája r. 1688. gróf Juraj Erdôdy, ako kráľovský
kommissár, aby vyznačil miesto evanjelikom, kde si smú za
mestskými murami kostol postaviť a vypovedal ich aj zo dvoch
menších kostolov, ktoré do tedy ešte užívali; áno sobral im i 44 ®
posvätných predmetov a drahocenných nádob, ktoré si už sami
nadobudli. K tomu zapovedal evanjelikom vydržovať tretieho
farára, ktorého museli hneď prepustiť; a zakázal bývať ev. farárom
a rektorovi dnu v meste. Kúpili si tedy evanjelici von z mesta
takzvaný Lovčáňovský grunt, kde i teraz kostol a fary posta­
vené majú.
Počas týchto bojov mali evanjelici svojich kazateľov a uči­
teľov i v takých cirkvách, ktorých kostoly, fary mali v moci kato­
lícki kňazi, evanjelici odbavovali tam svoje služby Božie po humnách
a iných väčších miestnostiach.
S Tôkôlym bojovali i niekoľké poľské, francúzske a turecké
vojská. Keď ale r. 1683. Turci s veľkou, 300 tisícovou armádou
tiahli na Viedeň a obľahli ju, Leopold prosil na všetky strany od
kresťanských panovníkov pomoc proti úhlavným nepriateľom kres­
ťanstva; a prišly mu na pomoc nielen nemecké evanjelické vojská,
ale zvlášte hrdinský kráľ poľský Ján Sobiesky, ktorý so 40 tisí­
covým vojskom a s Karlom Lotarinským, Turkov pri Viedni zbili
a hnali ich von z Uhorska; vtedy i Tôkôlyho opustili jeho voj­
vodcovia Petneházy a Štefan Petróczy a pridali sa so svojimi
vojskami k cisárskym. Za niekoľko rokov celá krajina očistená
bola od Turkov, ktorí chcejúc uzavreť pokoj, daly Tôkôlyho v
Belehrade do väzenia; potom ale sultán vymenoval ho za sedmo-
hradské knieža; keď ho cisárske vojská i odtiaľ vytisly, žil na
milosti sultánovej a zomrel r. 1704. v Nikodemii. Jeho manželka
Elena Zrinyi v týchto bojoch za dva roky obraňovala proti cisár­
skym vojskám zámok Munkáč, kde bol hrdinským veliteľom And­
rej Radič, pôvodca rannej nábožnej piesne: Ach prenejdobrotivejší,
— ktorej začiatočné litery veršov, udávajú jeho meno. Radič po­
tom i pod Fraňom Rákóozym II. bol veliteľom košickej pevnosti
v r. 1703—07.
Radosť nad vyhnaním Turkov z krajiny, od ktorých všetko
obyvateľstvo za 150 rokov mnoho trpelo, ktorí celé kraje zpus-
tošili, zrabovali, vypaľovali, a tisícich do otroctva odvláčili, mno­
hých na koly napichávali, bola všeobecná. Ale tú všeobecnú ra­
dosť .pošpinil Leopold novým prenasledovaním evanjelikov. On
96

vydobitú krajinu venoval Panne Márii a znovu krivdení evan­

jelici sa darmo utiekali k nemu, len znovu jeho hnev a nemilosť
si odniesli. Jeho vojská zaľahli na krajinu, urážali, rabovali oby­
vateľov; na ich udržanie vyhodená bola ohromná daň; napr. B.
Bystrica od r. 1684. musela chovať a uhospodiť prechodiace voj­
ská a nad to ešte platila ročite 11—16 tisíc zlatých dane, tak
že mnohí občania exequovaní vyšli na mizinu a preč sa vysťa­
hovali. Veliteľ takého cisárského vojska v
Prešovská jatka. Prešov e, Talian generál Anton Karaffa, chce-
júc sa pomstiť a obohatiť, udal do Viedne,
že prišel na stopu ďalekosiahajúcemu sprisahaniu; a keď bol po­
verený s vyšetrovaním a potrestaním vinníkov, spôsobil také
ukrutenstvá, ktoré nemajú páru v dejinách našej vlasti a prevy-
šovaly všetky dosiaľ proti evanjelikom páchané zločiny. Známe
sú pod menom prešovskej jatky. Shromaždil si 30 katov a naj-
prednejších, najmajetnejšich mešťanov Prešova a okolia, potom
i z druhých stolíc dal pochytať, mučiť o život pripraviť; ich
majetky habal a nimi sa obohatil. Dal ich na kolese lámať, že­
ravým uhlím pripekať, údy ím odtínať, potom na rinku štvrtiť
a čiastky tela na šibenice i na múry mestské pribíjať. Tak zmár­
nil zemanov Žigmonda Zimmermanna, dvoch Ketzerovcov, Rau-
schera, Baranyaiho, pravotára Samuela Medveckého a iných. Zo
zvolenskej stolice vytrpeli mučedlnícku smrť Juraj Bezegh, verný,
obľúbený radca a sprievodca Tôkolyho a Juraj Radvanszky. Z
Banskej Bystrice Žigmond Guth a Michal Roth, ktorý posledný sa
po mučení, od smrti vykúpil 10 tisíc toliarmi. Ako ich mučili, na
to uvádzam príklad Radvanského. Dňa 8. mája r. 1687. vyzliekli
ho kati do naha, natiahli ho na škripec, celé telo mu posypali
žeravým uhlím a driek jeho pripekali rozpáleným železom, tak
že v nesmiernych boľasťach reval ako ranený lev. Potom zostal
bez povedomia, mrmlajúc už len nesrozumiteľné slová. Vtedy za-
volaly k nemu Mikuláša Lipóczyho, aby mu prislúžil Večeru Pá­
novu. Kňaz sa pomodlil a medzitým Radvanszky skonal. Na druhý
deň vyniesli jeho mŕtvolu na popravište a za šedivé vlasy chceli
ho na šibenicu vytiahnuť, ale porušená kožka na lebke sa odtrhla
a on nazpäť spadol. Znovu ho hore vytiahli, potom mu odťali
pravú ruku, žatým hlavu, telo rozštvrtili a na cestu vyhodili a
pred prešovskou bránou hlavu jeho na šibenicu na železný kôl
zopchli, ktorý je dosial čo pamiatka jeho mučedlníckej smrti v
radvanskom kaštieli barónov Radvanszkých opatrovaný. Dňa 9.
mája podobne umučili aj Juraja Bezegha.
 97

Karaffa ako veliteľ cisárskeho vojska ešte v r. 1683.—84.—85.

zimoval v Bystrici, býval v Meervaldovskom (teraz Kemeho) dome
a často sa schádzal s mešťanmi a okolitými zemanmi; tak vyskú-
mal ich smýšlanie a pozdejšie dal ich lapať a pred krvavý súd
prešovský dovádzať. Medzi lapenými boli zo zvolenskej stolice
krém Juraja Radvanszkyho, Jána Rotha a mnohoročného podžu-
pana stolice Juraja Bezegha, ešte podžupan Štefan Géczy, Tôkôlyho
vyslanec v Carihrade a mnohoročný rychtár bystrický Leonhard
Smrtník. Tohto lapili dňa 3. mája vojaci Gellenfelsovho regimentu
a držali ho predbežne lapeného na strážnici. Darmo sa primlúval
za neho magistrát as.vyzpytoval na príčinu jeho uväznenia, darmo
sa utiekali o jeho vysvobodenie u komorského grófa; bol odve­
dený do Prešova, cestou ušiel, ale zase bol lapený a do konca
roka v Prešove väznený. Medzitým tridsiatnik Ján Boršitzky vydal
zátvor na majetok Radvanszkého a Rothov; Smrtník vidiac, že aj
jeho očakáva podobné mučenie, akiste sľúbil prestúpiť na kat. vieru
a bol z väzenia na svobodu prepustený. Ale na katolícku vieru
až r. 1703. v čas novej voľby rychtárskej prestúpil.
Keď Karaffovo ukrutenstvo už dlho trvalo a už chcel siahnuť
i na vysokopostavené osoby, na domluvu mnohých, Leopold pri­
stavil jeho ukrutnosti. Menovaný Roth na nasledujúcom krajinskom
sneme v Prešporku ukázal svoje rany a jazvy a žaloval sa i sa­
mému Leopoldovi; a výsledok čo bol? Že dal Leopold nazpäť vy­
platiť 5 tisíc toliarov Rothovi za nevinne pretrpené mučenie, tedy
polovicu toho, čím sa on od smrti vykúpil; a Karaffú povýšil v
hodnosti a- ozdobil ho vysokým rádom zlatého rúna. Potreboval
totiž cisár zastrašiť účastníkov uhorského snemu, aby sa nikto
neopovážil protirečiť jeho žiadosti, keď za» zásluhu osvobodenia
Uhorska od Turkov, žiadal zrušenie práva svobodnej voľby uhor­
ského kráľa a bezpodmienečnú dedičnosť koruny pre svojich
mužských potomkov, čo i uzavreli.
Karaffa sa údajne potom pomiatol; zdalo sa mu, že telá ním
zamordovaných, ležia v jeho posteli, videl ich trapné svíjanie sa,
počul ich zúfalý krik o smilovanie; a hodiac sa k posteli na ko­
lená, volal: „Pánovia, prosím Vás o milosť!“ Priatelia ho opustili
i vlastná jeho žena, aby sa vraj nemusela dívať na tú krvou po­
špinenú hyenu.
A ako že odmenil Leopold Kolloniča za jeho mnohé ukru-
tenstvá? Tak, že mu po prešporskom sneme r. 1687. dal vypra­
covať plán, ako by mal j uhorský kráľ pod vplyvom katolíckeho
kňazstva samovládne panovať? Vplyv katolíckeho kňazstva na
7
98

vládu mal byť navždy zaistený. Dfa Kolloničovho návrhu mal byť
kancellárom vždy katolícky biskup; jemu k boku mali byť daní
4 radcovia, z ktorých zase dvaja mali byť katolícki kňazi, aby
tak oni mali vždy väčšinu, zvlášte vo veciach náboženských.
Ten plán Leopold aj previedol a zachovávala ho vláda aj v nasle­
dujúcom storočí. Kollonič otvorene vyznával: Urobím Uhorsko
najprv zotročeným, potom chudobným (žobráckym) a tak kato­
líckym. A za takéto jeho zásluhy urobil ho Leopold potom ostri­
homským arcibiskupom a stal sa i kardinálom. Taká bola vychvá­
lená „dobrotivá, šľachetná" duša a pobožnosť Leopoldova.
Na mnohé žaloby dal vypracovať Leopold Kolloničovi odvetu,
explanáciu, že ako treba rozumeť svobodám, ktoré obdržali evan­
jelici na šopronskom sneme. Dla tej kráľovskej listiny, r. 1691.
vydanej, ktorú temer za 100 rokov žatým kráľovská vláda zacho­
vávala a za pravidlo považovala, len katolícke panujúce nábo­
ženstvo môže konať verejné služby Božie všade po krajine; evan­
jelici len v artikulárnych a šopronským snemom pomenovaných
cirkvách, týchto kňazi ale nesmú von z artikulárnych cirkví účin­
kovať a chorých inde navštevovať; evanjelici môžu ich vyhľadať
v artikulárnych cirkvách s krstom a inými výkonami, keď najprv
katolíckym farárom štólu zaplatili. Spoločné špitále a zvony môžu,
ale len s vedomím a privolením katolíckeho farára a kostolníka
upotrebúvať. Povinní sú katolícke sviatky svätiť a remeselníci
s cechami na processie chodiť.
Takúto náboženskú svobodu tedy požívali naši otcovia až po
r. 1782., ba z čiastky i žatým.
Keď r. 1687. vyslanci evanjelikov predniesli žaloby pred
ríšskym kancellárom Hocherom, isteže dobrým katolíkom, ale člo­
vekom, mal sa vysloviť: Keď by ste to prenasledovanie len za
10 dní boli snášali, bola by Vaša trpelivosť na obdivovanie; ale
že ste ho za vyše 10 rokov snášali, to prevyšuje všetok pochop
trpelivosti. A Štefan Pilárik vo svojom životopise (Currus Jehovae,
str. 127.) vypravuje, že niektorých na ražeň sopchli, za živa ohlú­
pili; daktorých rozštvrtili, kolesom lámali; daktorým ruky a nohy
nazpäť sviazali a spolu soslučkovali, a tak ich za živa na šibenicu,
na prostred dediny zavesili. Daktorých rozpálenými železnými obru­
čami trápili, daktorým pod rebrá železné háky vbili a na vysoké
žrde hore do povetria vyzdvihli; iným zapríčinili neslýchané a
k nepomysleniu muky.
A to robili „kresťania“ — kresťanom. Rozoštvali národy proti
sebe, aby sa vzájomne ničily, mordovaly, mučily; ničili tak vzde-
 99

Ianosť a Kristovo náboženstvo a obrátili krajiny v púšť a vieru

v bigotteriu. No všetko do času, Pán Boh na veky.

V. Krátke ožitie e y auj etických eirkyí a bratstva.

S násilníckym panovaním Leopoldovým ani mnohí katolícki
zemskí páni neboli spokojní. Tôkôlyovské povstanie bolo síce po­
tlačené, ale neustávajúca krivda volala o pomstu; politické a ná­
boženské potlačovanie nútilo krivdených ešte ku jednému pokusu,
shodiť jarmo a donútiť Habsburgov, aby si dané slovo a prísahu
zadržali a národy ďalej neotročili. Tak ku koncu panovania Leo­
poldovho začalo sa povstanie Fraňa Rákóczyho II., počas ktorého
evanjelická cirkev v Uhorsku zase na čas ožila. Rákóczy bol
dobrým katolíkom, ale mužom spravedlivým, ústavu krajiny brá­
niacim. Povstalci sa hrnúli pod jeho zástavy a už dňa 13. sept.
r. 1703. časť vojska Mikuláša Bercsényiho, vojvodcu Rákóczyho,
zjavila sa pri B. Bystrici a rozložila sa táborom na Horných lúkach.
Že s akou radosťou a ochotou obyvateľstvo B. Bystrice pozdravilo
Rákóczyho vojská, vidno z toho, že ich hneď vtedy opatrili po­
travou a zbrojou a dali ím tisíc zlatých z mestskej pokladnice;
potom hneď vypravili poslov ku samému Rákóczymu do Szatmáru,
sľubujúc mu vernosť a doniesli od neho ochranné listy. Za tri na­
sledujúce mesiace dodali na mestské útraty do tábora Mikuláša
Bercsényiho pri Zvolene potravy, zbroje a šatstva v hodnote vyše
11 tisíc zlatých, udržovali 100 vojakov, zväčša kanonierov, liali
delá a gule a hotovili ím pušný prach. Do konca roku 1705. stro-
vila Bystrica na podporu Rákóczyho vojska 34 tisíc zlatých a tak
značne napomáhali povstanie. Cisárski probovali ešte v r. 1703.
premôcť Bercsényiho pri Zvolene, ale v novembri boli zbití, na
■čo povstalci zaujali i banské mestá.
Keď tu už cisárskych vôjsk nebolo, povolali si početné cirkvi
-evanjelických kazateľov a učiteľov a domáhaly sa u Rákóczyho,
aby mohli zaujať i chrámy a fary. Rákóczy ich upravoval k trpe-
livosti až do rozhodnutia nasledujúceho krajinského snemu, ktorý
bol v Sečach v sept. r. 1703. a ten uzavrel do každej stolice
poslať troch plnomocníkov jednoho katolíka, jednoho evanjelika
.a jednoho kalvína, aby tí rozhodli na mieste, ktorému náboženstvu
má ktorý kostol patriť. Mali rozsudzovať dľa toho, že z ktorého
náboženstva je kde väčšina obyvateľstva, tá má obdržať kostol;
.menšine ale majú vykázať miesto ku stavbe chrámu. Do zvolen-
8*
100

skej stolice boli poslaní: katolík Ján Feja, podžupan novohradský;

evanjelik Kašpar Okoličáni a kalvín Štefan Kántor. Títo prijdúc
už 14. nov. do B. Bystrice dňa 26. nov. r. 1705. vydanou maďar­
skou listinou, krém banskobystrického veľkého nemeckého, potom
lupčianskeho, mičinského, bacúrovského, lopejského a valaštian-
skeho kostola, ktoré pririekli katolíkom, a krém i pýredtm kato­
líkmi užívaných kostolov v Sielnici, Detve, Tajove a na Starých
Horách, všetky ostatné v stolici oddali evanjelikom a úžitok dežmy
ich farárom. Listina hovorí medzi iným doslovne takto: Az Cat-
holicus Statusnak penyk maradnak egyh. Szelniczei, Gyetvai, Mi-
csinei, — Tajovai, Sztara horai, Lepi (Lopej), Valaszkay és Lipcsei
cum pertinentiis, Lipcsen, hely fog excindáltatni ä Status Evan-
gelicusk pro Templo, Parochia et Scholis------ . A dezsma a Ple-
banus és Predicator kôzôtt kétt fele oszollyon. Že títo plnomoc-
níci evanjelikom nenadržovali, o tom svedčí tá okolnosť, že ešte
i r. 1713., tedy tri roky po Heisterovskom odňatí kostolov a sil­
nom nútení k prestupu na katolícku vieru, v čas vizitácie opáta
a kanonika baróna Fraňa Ladislava Mednyanského bolo v Byst­
rici len 60 katolíkov a 1500 evanjelikov a vo fíliách 350 katolíkov;
v Ľupči bolo vtedy 294 katolíkov a 1720 evanjelikov; v Mičinej
a jej fíliách 6 katolíkov a zemanská rodina Benických a 700 evan­
jelikov, na Bacúrove 7 katolíkov a 200 evanjelikov; v Lopeji a>
v Lehote spolu 80 katolíkov a 518 evanjelikov; a jedine vo Va­
laskej, kde kostol bol za časov superintendenta Melíka evanje­
likmi stavaný, udáva len 10 evanjelikov a 697 katolíkov. Aj lo­
pejský kostol bol evanjelikmi postavený. Že krém Ľupči mali aj
inde evanjelici dovolenie staväť si chrámy tam, kde tieto prisú­
dené boly katolíkom, o tom svedčí listina v dištr. archíve za­
chovaná, dla ktorej Lehoťania, menovite Juraj Scultéty evanje­
lický farár lopejský, zemanská rodina Scultétych z Dolnej Lehoty
a evanjelickí obyvatelia lopejskí a dolňolehotskí, dňa 16. jan. 1707.
zadali prosbu ku stolici, aby ím boli na pomoci pri stavbe ev
chrámu na Dolnej Lehote. Postavili ho, ale na žiadosť lopejského
pátra bol pozdejšie sborený a z toho materiálu bola katolícka
fara v Lopeji postavená.
Aj tam, kde kostoly nazpäť neobdržali, mali evanjelici svo­
jich farárov a učiteľov a sriadili si svoje cirkvi na všetkých mies­
tach, kde predtým evanjelické cirkvi boly, s výnimkou Valaskej.
Tá prestala už potom navždy byť ^evanjelickou cirkvou.
Keď už mali cirkvi svojich farárov, upravil v máji r. 1704.
barón Gottfried Hellenbach prípisy na nich, aby sa sišli na Cerová
 101

zo zvolenskej, velko a malo hontianskej, novohradskej stolice a

z banských miest a vyvolili si svojho superintendenta. Hellen-
bacha ač evanjelika, cisár Leopold, ako výtečného, ďaleko zná­
meho štiavnického lekára, bol povýšil do barónskeho stavu, a
Rákóczy, ktorému tiež osobne bol známym a i v jeho rodine lie­
čil, vymenoval ho za komorského grófa, v ktorom postavení do­
kázal tiež svoju súcosť. Evanjelici banského, alebo ako ho menovali,
podhorského dištriktu nemali už vyše 30 rokov svojho superin­
tendenta. Na Cerove bol 28. mája vyvolený štiavnický farár Šte­
fan Pilárik, ktorý na druhý deň prijdúc na Cerovo, bol tam Já­
nom Simonidesom 'bystrickým, Jánom Zelenkom zvolenským, Je-
remiášom Pilárikom, svojim bratrancom, dobronivským a Jánom
Glóziusom radvanským farárom do úradu uvedený. Superinten-
dent potom už vyzval senioráty, aby sa sriadily; následkom čoho
sišli sa farári zvolenskej stolice v Banskej Bystrici dňa 23. okt.
r. 1704. po búrlivom čase, zdežmovaní a zroštovaní po pretrpení
mnohej nečistoty žalárov, nevinnom vyhnanstve, vypovedaní na
galeje, ukrívaní v jaskyniach, ako sa vyslovuje zápisnica v tomto
prvom shromaždení bratov, keď rozsypaní synovia z rozdielnych
království a stolíc nazpäť povolaní a dvere i brány evanjelia
otvorené boly. Sišli sa najprv k službám Božím von z ohrady
mesta Bystrice, za múrom, na mieste k službám Božím určenom;
a potom zasadli v dome mešťana Puchona, kde zvolili za seni­
ora Jána Zelenku zvolenského farára, za konseniora Jána Simo-
nidesa bystrického, za dekánov Jura Figuliho a Jána Búria byst­
rických, Jeremiáša Pilárika dobronivského a Jána Paldia brez­
nianskeho; za notára Krištofa Mazara zolnianskeho, za rečníka
Jána Glózia radvanského; za prísediaceho Samuela Simonidesa
lubietovského, Ondreja Hrdinu ponického, Juraja Subsylvána sv.
ondrejského, Pavla Jacobiho velkoslatinského, Jakuba Mazara ba-
dínského a pokladníka Samuela Turdelia saského farára. Senior
složil prísahu a v nasledujúcom shromaždení dňa 12. mája r. ,1705.
v Radvani podpísali svoje mená vlastnoručne do zápisničnej knihy,
krém seniora Zelenku tridsiati evanjelickí farári a složil každý z nich
nasledovnú prísahu: Ja N. N. prisahám Bohu otcu, Bohu Synu a Bohu
Duchu Sv., že zákony (články) velebného kontubernia zvolenského
sväté a nenarušené budem zachovávať, k predstaveným úctu a po­
slušnosť, k rovným lásku a úprimnú svornosť dosvedčovať; a pravo­
verné učenie v Písme svätom a v symbolických knihách obsa-
žené, životom kňaza evanjelického hodným dosvedčovať budem.
Tak mi pomáhaj Sväto-svätá Trojica a moja kresťanská viera. Amen.
102

Žatým už účinkovali farári v koľajoch predošlých shromaž-

dení požehnane dalej — až po rok 1708., z ktorého od 22. mája
zachovaná je posledná zápisnica ich shromaždení. Tohočasný kon-
tuberniálny notár Jeremiáš Pilárik zakončil ju tými slovami: Ita
Acta peracta feliciter; ku ktorým dopísal pozdejšie niekto: et,
proh dolor! finaliter. Tak záležitosti pokonané boly šťastne, ale
bohužiaľ posledný kráť.
-------------------- Počas trvania tohto povstania bola vo
Ružomberská dňoch 3—10. apríla r. 1707. ružomberská sy-
synoda. noda pod predsedníctvom Rákóczovského vodcu
-------------------- Štefana Petrôczyho, kde boly evanjelické cirkvi
na 4 dištrikty podelené. Ku nášmu dištriktu patrily cirkvi v sto­
liciach: tekovskej, zvolenskej, turčianskej, hontianskej, novohrad­
skej a peštianskej. Ďalej boly zvolené dve konsistoria, každé pre
dva dištrikty, záležajúce zo svetských i duchovných údov, ktoré
malý rozhodovať vo veciach zapellovaných od kontubernií. Tým
dostal svetský živel po prvé vplyv na rozhodovanie zvlášte v man­
želských pravotách, čo dosial nebývalo. To bolo začiatkom tvo­
renia sa seniorátov v dnešnom smysle, na miesto bývalých kon­
tubernií a ukrátenie pravomocnosti kňazov; preto kontubernia i
nie s veľkou radosťou, ba skorej s odporom prijaly uzavretia tej
synody a veľmi nebanovaly, keď ich krajinský snem v Prešporku
r. 1715. za neplatné vyhlásil.
Na ďalšie vedenie vojny vyhodená bola z ónodského snemu
veliká daň na obyvateľstvo, ktorá zvlášte citelne zaľahla na kňaz-
stvo. Vo zvolenskej stolici mali platiť mnohí evanjelickí farári
viacej, než ich celoročný kňazský plat obnášal. Na spoločnom
shromaždení 18. jan. r. 1708. uzavreli prosiť zvolenskú stolicu, aby
boli vyňatí z pod tej veľkej dane, tak ako v druhých stoliciach.
A hneď na to, dňa 22. mája sišli sa v Očovej znovu, kam prišli
aj vyslanci novohradského kontubernia a kde i zať hontianskeho
seniora Rosiara, tŕnsky Daniel Turdelius menom jeho žiadal, aby
v zastúpení farárov týchto troch stolíc vyslaní boli ku evanje­
lickým stavom v Jagre shromaždeným poslanci, ktorí by prosili
o uľavenie tej hroznej ťarchy. Za poslanca zvolený bol Pavel Ja-
cobi slatinský, ktorý sa mal pripojiť ku novohradskému vyslan­
covi. S akým výsledkom chodili do Jagra, nie je známo. Lebo
dosť skoro žatým obrátilo sa šťastie Rákóczyho zbraní. Cisárski
generáli Heister a Pálfy v auguste r. 1708. zbili Rákóczyho vojsko
pri Trenčíne a od toho času nemohlo sa schápať k obrane; Rá-
kóczy konečne bol prinútený utekať do Poľska. Tým bol rozhod­
 103

nutý aj osud evanjelických cirkví vo zvolenskej stolici. Heister

vyhnal evanjelických farárov a učiteľov a dovolené boly evanje­
lické služby Božie už len v artikulárnych cirkvách Garamseku '
a Ostrej Lúke a predmestí Bystrice.

VI. Ďalšie utláčanie v rokoch 1709—1781.

Ako! Izraelskí počas 70ročného babilonského zajatia pri íe-
kách Babilonských sedávali a plakávali, rozpomínajíce se na Sion,
tak smutné časy nastaly pre evanjelikov zvolenskej stolice v na­
sledujúcich vyše 70"rokoch. Krém troch cirkví ich kňazia a uči­
telia boli vyhnatí, chrámy, fary, školy a cirkevné majetky odobraté,
verejné služby Božie zabránené, prístup do artikulárnych cirkví
obťažený, katolícki farári do cirkví uvedení a veriaci mnohým
sekatúram, pokušeniam a prenasledovaniam vystavení. Najviac
trpeli evanjelici v Španej Doline a v lupčianskom panstve, ktoré
odobraté Széchovskej rodine, bolo komorskými úradníkmi spra­
vované, kráľovskí robotníci a poddaní ku prestúpeniu na kato­
lícku vieru najviac nútení. Svobodné kráľovské mestá, B. Bystrica,
Zvolen, Brezno, Ľubietová a Krupina, majúce najviac intelligencie,
potom výsadné mestečká a obce, Dobronivá, Babiná, Sása, Plie-
šovce, Zvolenská Ľupča, Poniky, Veľká Slatina, Očová, Hrochoť
a Môťová, tedy mestečká a obce zvolenského, vígľašského a dob-
ronivského panstva a ich najbližšie okolie, navyknuté na boje so
zemskými, pánmi a obraňujúce svoje chotáre a výsady, vedely si
aj svoju vieru obrániť; a nebolo tam toľko možnosti až do krve
prenasledovať a s majetku vyháňať bezprávny ľud, ako baníkov
v Španej Doline a úbohých poddaných v lupčianskom panstve.
Preto tu aj najviacej ubudlo evanjelických veriacich, ba v nie­
ktorých cirkvách celkom vykorenení boli, zvlášte tam, kde i ze­
mianstvo nezostalo verným svojej evanjelickej cirkvi. Tak nielen
že zanikly kvetúce evanjelické cirkvi v Španej Doline, Dubovej,
Valaskej, Lopeji, Sv. Ondreji, Predajnej a Selcach, ale v tých
cirkvách a ich početných fíliách, postupom času, temer do jed­
ného boli evanjelici na katolícku vieru prevrátení. Už Mednyan-
ského spomenutá vizitacionálna zápisnica z r. 1713. udáva počeť
katolíkov na Tŕni 50, v Slatine 60, v Zolnej 32, v Sv. Ondreji 282,
v Predajnej 236, v Lopeji a D. Lehote 80, v.^Brezne 86, v Dubovej
380; potom v Španej Doline 1505 popri 3 evanjelikoch, v Sand-
bergu 106, popri 40 evanjelikoch, na Starých Horách 249 popri
 104

44 evanjelikoch, na Uhliskách 672 popri 108 evanjelikoch a vo

Zvolene 90. Inde všade bol chatrný počet katolíkov v bývalých
evanjelických obciach. Krém toho spomenutá vizitacionálna zá­
pisnica vyratuje, že na Buči bol plébánom 65 ročný Ondrej Kut-
kovič, predtým evanj. kazateľ, v 0 čo vej učiteľom 30 ročný Ján
Nida, ktorý pred 4 rokmi stal sa katolíkom; na H. Lehote uči­
teľom 38 ročný Martin Fabricius z luteránskych rodičov a v Ľupči
56 ročný Daniel Fabricius, ktorý za 27 rokov bol tam evanj. uči­
teľom a len nie dávno predtým stal sa katolíckym. Jediný če-
renský učiteľ Štefan Medovarský zostal až po tedy (r. 1713.) evan­
jelikom, ale mu bol daný termín k prestúpeniu na katolícku vieru;
ináče že bude z úradu odstránený. — V celku vypočituje spo­
menutá vizitácia v navštívených Mednianskym zvolenských cirk-
vách spolu s 1000 dušami v Detve; 6576 katolíkov a 17651 evan­
jelikov; a keď uvádza tá zápisnica i “neutrálnych“, ktorí sa ani
za katolíkov, ani za evanjelikov priznať nechceli, tedy z toho
vidno, že tí vypočítaní evanjelici boli sebavedomí. A s tým seba­
vedomým evanj. ľudom katolícki pátri ako zaobchodili? Tak, že ím
nedovolili chodiť ani do artikulárnych cirkví na služby Božie, ani s
krstom, vádzkou a k sobášu, ale museli so všetkým tým len ich
vyhľadať. Šestonedielku, ak sa u nich nespovedala, nechceli vádzať;
mrtvých kázali pochovávať na chotáre ako zločincov, alebo nie­
kde niže dediny, bez ceremónií a každej služby Božej; ale i tam
za miesto museli pokrevní duplovane zaplatiť. Stálych vo viere
pátri porúčali diablu. Keď sa pátrovi zachcelo prísť svevolne
k evanjelickému nemocnému, museli jeho domáci von z izby
vynsť a pátra nechať s nemocným samého, aby ho tak lepšie
nútiť mohol ku prestúpeniu. Lopejci žalovali sa u zvolenskej sto­
lice, že jednu matrónu, pri svojom nemocnom otcovi zostávajúcu
a na rozkaz plebánov von nevyšlú, dal tento na 12 zl. pokuto­
vať a rozlične prenasledovať. Také prípady sa čo ďalej tým viac
množily.. Roku 1736. dňa 10. apríla pokutovali v Brezne Katarinu
Chmelius rod. Simonides na 12 zl. preto, že bola na ev. službách
Božích na Boci; a r. 1749. iných 15 chudobných osôb pokutovali
tiež že išli na Bocu ku ev. službám Božim. Preto so všetkých
strán utiekali sa prenasledovaní evanjelici ku stoličným vrch­
nostiam, ku miestodržiteľskej rade, i ku samému kráľovi; ale
s akým výsledkom ? 0 tom nám svedčia vládne nariadenia z tejto
doby. v.
Už r. 1715. uzavrel krajinský snem, že evanjelici svoje sťaž-
• nosti jednotlivé a nie spoločne královi a snemu predkladať majú.
 105

A kráľ cestou Miestodržiteľskej rady r. 1731. vydal rezolúciu (Resolu-

tio Carolina), v ktorej evanjelickým kňazom služby Božie odba-
vovať a nemocných navštevovať len v artikulárnych cirkvách sa '
dovoľuje, vo filiácii nie. Súkromné domáce služby Božie môžu
mať evanjelici všade, ale bez kňaza a učiteľa; iného náboženstva
ľudia tam prítomní byť nesmú. Štóly musia platiť katolíckym
farárom, ale nie väčšie, než katolíci. Nejakú premenu, alebo opravu,
stavbu chrámu, smú previesť len s kráľovským povolením. Bez
kráľovho privolenia nesmú voliť superintendentov, ktorí budú pod­
riadení katolíckym archidiakonom a svetským vrchnostiam. Kato­
lícki archidiakoni majú dozerať na to, či evanjelickí kňazi vedia
krstiť. Manželské záležitosti rozsudzovať majú katolícki biskupi.
Kto by sa stal katolíkom a potom zase katolícku vieru opustil,
má byť ako vierolomca prísne trestaný a každý taký pád má byť
kráľovi oznámený. Krížne manželstvá sobášiť môžu len katolícki
kňazi. Katolícke sviatky povinní sú svätiť aj evanjelici a ich
remeselníci s cechami na processie chodiť. Prisahať povinní sú aj
evanjelici na blahoslavenú Pannu Máriu a na všetkých svätých.
Prestupníkov má hneď kráľovský fiškus prísne potrestať.
A predsa ani s touto rezolúciou neboli katolíci spokojní.
Málily sa ím piísne nariadenia proti evanjelikom vydané. Preto
vacovský biskup a kardinál Bedrich Michal Althan na peštianskom
stoličnom shromaždení verejne tú kráľovskú rezolúciu rozdriapal;
a katolíci hneď na to mnohé chrámy evanjelikom odobrali a po­
nechané opraviť nedovoľovali; evanjelikov ale sosadili z mestkých
a stoličných úradov. Althana síce za sprotivenie sa vláde sosadili
s biskupstva, ale na pápežovu žiadosť' zase do úradu uviedli.
Ďalej kráľovskými intimatmi (z r. 1746.—49.—71 atď.) zabrá­
nené bolo evanjelickým učiteľom kázať, postihu čítať a modlitby
odbavovať tak v matke cirkvi, ako i vo ííliách. Všetky evanje­
lické filiálne cirkve považované boly za íílie katolíckych plebánov
(z r. 1747.), ktorí tam evanjelikov pochovávali; a kto z evanje­
lických kazateľov tam navštívil evanjelického nemocného, bol
najprv citelne peňažne pokutovaný, potom úradu zbavený (z r.
1752—1753. atď.) Evanjelickí kazatelia pod pokutou 12 zl. museli
v chráme vyhlásiť katolícke sviatky (z r. 1747.). Superintendenti
pod pokutou stratenia úradu nesmeli evanjelické cirkve navšte­
vovať, vizitovať (r. 1748.). Bez pasu evanjelicýk farár nesmel cesto­
vať do susednej stolice (1749—78.). Ktorý evanjelický učiteľ opo­
vážil sa do školy prijať katolícke dieťa, bol na 12 zl. pokutovaný;
ale evanjelické dietky boly nútené chodiť do katolíckych škôl
106

(1754., 1774. atď.). Práva meštianstva a verejných úradov boli

evanjelici zbavení; a pri kúpe mal katolík prednosť (1755., 1764.,
1765. atď.) Evanjelici nesmeli mať vyššie školy, len po gramma-
tiku (1756.). Keď sa evanjelici žalovali na krivdy, boli nespokoj­
nými kriklúnmi nazývaní a zabránené ím bolo žalovať sa (1762—
1775.). Užívanie zvonov katolíci evanjelikom buď úplne odopreli,
buď len za drahý peniaz ich sosnulým zvoniť povolili; ale evanje­
lici museli dať na svojich zvonoch katolíkom bezplatne zvoniť
(1763., 1776. atď.); a vo Velký piatok nesmeli vôbec zvoniť. Kan-
tácie boly evanjelickým učiteľom zabránené.. ale katolíckym dovo­
lené (1769.). Do katolíckych cintorínov nebolo dovolené evanjeli­
kov pochovávať. Evanjelický zemský pán musel na svojom panstve
katolíckych kňazov trpeť; ale keď katolícki zemskí páni evanje­
likom chrám odobrali a dali ho katolíckemu kňazovi vysvätiť,
taký nebolo dovolené viacej evanjelikom vrátiť (1769.). K tomu
evanjelici museli katolíkom pomáhať pri stavbe a oprave kato­
líckych kostolov a iných cirkevných budov (1774.). Keď evanjelici
prosili, aby vláda nariadila vyšetrovanie proti ich prenasledovní-
kom, to ím bolo odopreté; pozdejšie síce povolené, ale trovy sami
evanjelici snášať museli (1765., 1779.). Podobných kráľovských
nariadení cestou miestodržiteľskej rady bolo mnoho; v nich uče­
nie evanjelickej cirkve nazýva sa kacírstvom a smradľavou ka­
círskou otravou (1769., 1776., 1778.). A vzdor tomu nebolo nepria­
teľom evanjelikov toho prenasledovania a krivdenia dosť. Krá­
ľovná Mária Terezia radila sa r. 1763. ostrihomského arcibiskupa
Fraňa Barkóczyho, ako by bolo možno evanjelikov vyničiť, vlastne
do lona katolíckej cirkve previesť? A ten radil ešte prísnejšie po­
kračovať proti evanjelikom; nedovoliť ím dovážať náboženské
knihy z cudzozemska, tu ale obťažovať tlačenie takých kníh prí­
snou censúrou; nedovoliť ich mladíkom študovať na svojských
ústavoch vyše 14 ročným, len na katolíckych školách; ktorí by
ale v cudzozemsku študovali, tých nedopustiť do úradov. Účasť
brať môžu na svojských službách Božích len potom, keď prv boli
na katolíckych; kde sa uprázdni farárska stanica, môže byť len
s povolením kráľovským zaplnená atď. A tej rady sa kráľovná
Mária Terezia už žatým i pridŕžala. Vzdor takému jej smýšľaniu aj
evanjelici bojovali verne v radoch jej vojska o dedičné zeme; a to
aj potom, keď vpadol do ríše pruský kráľ Fridrich, tedy evanjelik,
a zaujal Sliezsko; a mnohý z evanjelikov v tých bojoch vynikli
a boli vyznačení; tak že po smrti svojho manžela Fraňa Lotarin-
ského uznala kráľovná v liste 18. augusta r. 1765. na kaločskú
 107

kapitulu písanom, že evanjelikom jej verným dovolila krivdiť a

vo veciach viery násilie ím robiť. Kým žil jej manžel, miernil ju
v smýšľaní; taktiež i jej šľachetný syn Jozef II., ktorý sa po smrti
svojho otca stal spolu vladárom krajiny; ale vzdor tomu boli evan­
jelici ešte i ďalej vystavení mnohým súženiam a poníženiam; a
len keď Jozef II. čím ďalej, tým väčší vplyv mal na vládu, nastaly
pokojnejšie časy. Katolíci využijúc priaznivé pre seba panovanie
Márie Terezie, osádzali v evanjelických obciach missionárov,
zvlášte vo veľko- a malohontskej, v novohradskej a zvolenskej
stolici; ktorí sa vtierali do evanjelických domácností, nahovárali
a vábili zvlášte slabších duchom ľudí. Takí missionári boli až po
r. 1784. v Hnúšti a Hrachové.
Na dôkaz, ako boly prevádzané nariadenia (intimáty) kráľov­
skej námestnej rady, uvádzam nasledovné príklady. Dňa 6. okt.
r. 1750. na žalobu mestského fiškusa odsúdili v Brezne Ondreja
Kubicu zo Zázrivej v Orave, slúžiaceho v Brezne, na základe inti-
mátu miestodržiteľskej rady od 17. januára r. 1749. na jedon rok
žalára preto, že krstený súc po katolícky, stal sa evanjelikom.
Dňa 27. okt. r. 1755. publikovali v Brezne kráľovskú rezolúciu so
dňa 30. sept., ktorou vypovedaný je šesťmesačný žalár na Daniela
Bendíkaajeho manželku Julianu Slabeycius, žijúcich v miešanom
manželstve, že svoje dietky dali vychovávať v evanjelickej viere;
a odsúdených hneď aj zavreli. Dňa 17. marca r. 1758. pokutovali
tiež v Brezne 18 čeľadných otcov po 12 zL preto, že žijúc v mie­
šanom manželstve, svoje dietky nie v katolíckom náboženstve
vychovávali. Podobne r. 1764. a 5. pokutovali viacerých, ač mier­
nejšie, vzhľadom na ich chudobu. Darmo prosili zvolenskí mešťania
r. 1761. Máriu Tereziu o odstránenie krivd, keď ich mestská vrchnosť
pokutovala a väznila pre nesúčastnenie sa na processiach, ako
Jána Keszana zemana, Jura Adonyiho čižmára, Daniela Karatinusa,
Jána Fiľu a iných. Ľudia pretrpeli žalár, poplatili pokuty, ale svojej
cirkvi verní zostali. Keď boli niektorí pokutovaní v Brezne zato,
že boli na evanjelických službách Božích na Boci a dňa 1. júla
r. 1755. vyslala vrchnosť na exekúciu vicenotára evanjelika Daniela
Chmelia, tento sa osvedčil, že exequovať nepôjde, a čo mu hneď
hlavu sotnú; lebo v tom nie je povinný poslúchať ani Jeho Veli­
čenstvo, povinný súc poslúchať Veličenstvo Božské.
V B. Bystrici zvlášte počas účinkovania rektora Mateja Béla
(1709—14.) skvitlo tamejšie evanjelické gymnázium tak, že sa
starší žiaci už i v kázaní cvičili. Ale jezuiti neprestali žalovať na
tú školu; až konečne r. 1756. vydané bolo proti nej kráľovské na-
 108

riadenie, že nesmú vyššie, než po gramatiku učiť. Bezvýsledne

prosili bystrickí evanjelici u samej kráľovnej o zrušenie toho na­
riadenia, ako o tom bude pozdejšie reč; svojou prosbou nič ne-
, docielili.
Farári artikulárnych cirkví netvorili kontubernium, ani seniorát,
nemali medzi sebou seniora a iných úradských, lebo sa nesmeli
verejne spolu schádzať, shromaždovať, ani sami, tým menej so
svetskými. A keď sa to predsa stalo, vtedy kráľovský fiškus Šimon
Niczky žaloval početných farárov a zemských pánov, medzi nimi
baróna Zaya, Fraňa Szirmaya, Alexandra Ottlika, Pavla Sándora,
Nozdroviczkého, Rajcsana, Negyeczkého, Maršovského, Baroša a
iných, že mali dňa 15. okt. r. 1746. konvent v Zayuhrovci a prvú
nedeľu adventnú v Súľove. Žaloval ich na základe 26. zák. čl. z
r. 1681. a 31. zák. čl. z r. 1715., ktoré zákony kážu shabať ma­
jetky a vypovedať z vlasti tých, ktorí by sa bez kráľovského
dovolenia shromažďovali.
Katolíkom sa nestalo nič, ak evanjelikom krivdili. V B. By- .
strici r. 1742. boli prinútení evanjelici po 8 nocí strážiť svoj dre- }
vený kostol za múrami mesta, aby ho tam sa potulujúci, jezuitmi
• sfanatizovaní vojaci a katolícki študenti nepodpálili. Roku 1759.
v čas jednoho pohrabú boli evanjelickí farári z obloka jednoho
katolíka vodou obliati; a r. 1763. zakázal komorský správca ísť
evanjelickým farárom popred komorský dom; a keď farár Daniel
Krúdy predsa šiel, prinútil ho na stráži stojací hajdúch nazpäť
sa vrátiť.
Keď katolícki vizitátori predvolávali pred seba evanjelických
farárov, aby ich vyzpytovali, že či vedia krstiť, pri tom nešlo ím
len o poníženie evanjelických farárov, ale i o to, aby ich polapili
v nejakom priestupku a potom odsúdili a odstránili. Tak syn toho-
časného palatína krajiny Ludvika Batthyányho gróf'Jozef Batthány,
keď vizitoval r. 1754. vo Zvolene, dal predvolať ev. farára garam-
seckého, potomného superintendenta Ondreja Jeronyma Fridelyho
pred seba, aby ho vyzpýtal, že či vie krstiť, tedy stalo sa to tak,
že predvolanie dostal Fridely dňa 24. okt. okolo desiatej hodiny
predpoludním od stoličného slúžneho Jána Urbanyho prostred-
níctom zvolenského mestského hajdúcha, aby sa ešte pred 11 ho­
dinou ustanovil vo Zvolene pred vizitátora Batthyányho; čo bolo
úplnou nemožnosťou, keď je Garamseg od Zvolena asi na 9 kilo­
metrov vzdialený a príležitosť Fridely nemal na porúdzi. K tomu
práve doviezli mu zo Zvolena smrteľne nemocnú manželku zvo­
lenského mäsiara Jána Abscheida, aby jej Večeru Pánovu pri-
 109

slúžil. Fridely tedy hneď po prislúžení Večere Pánovej išiel s Ab-

scheidkou do Zvolena a tam sosadol ešte pred dvanástou hodinou
u radného pána veľkomožného Jura Radvanszkého, ktorý Fridelya
spolu s Ladislavom Zolnayom a Pavlom Bocskom odprevadil o
tretej hodine, popoludní na katolícku faru. Tam ho prijali početní
stoliční a komorskí páni a vyše 30 katolíckych farárov s mnohým
dotazovaním a okri kovaním. Fridely pozdravil vizitátora rečou,
na čo tento dal mu na vedomie, že dla rozkazu Jeho kráľovskej
Jasnosti je vyslaný, aby ho zkúšal, či pravé krstí a aby na neho
zadané žaloby rozsúdil. Potom sa ho spytoval Batthyány mno­
hými otázkami, ktorými ho zrejme chcel polapiť, že čo je krst?
čo je sviatosť? koľkoraký je krst? čo je mučedlníctvo? či žid,
keď by bol zabitý pre svoje náboženstvo, môže byť pomenovaný
mučedlníkom? či spiaceho buďe krstiť? a keď je nie isté, žo
narodené dieťa je živé, či ho pokrstí? a keď by mu mrtvé dieťa
rozkázal sám kráľ pokrstiť, či uposlúchne? Zrejme tu chcel Bat­
thyány polapiť Fridelyho. aby mu mohol dokázať neposlušnosť
proti kráľovi, alebo nevernosť v povolaní. Ale Fridely dokázal sa.
byť i tu mužom učeným a rozumným. Odpovedal mu: Kristus
povedal, že čo sa narodilo z tela, telo je; a čo sa narodilo z Ducha,
duch je; ktoré slová vysvetľuje blahoslavený Augustín tak, že
nemožno sa znovuzrodiť dla Krista, kto -je nie narodený dla
Adama. Na to Batthyány zamíkol a už sa ho potom len dve otázky
spýtal. Žatým predložili na Fridelyho dve žaloby, že totiž bez.
predbežného svedectva katolíckeho farára krstí a sobáši; na čo
Fridely odvolajúc sa na rezolúciu Leopoldovu 2 r. 1691. spýtal sa.
tam prítomných katolíckych farárov, prečo trýznia ľud a bez do­
statočnej príčiny zlomyseľne odopierajú mu svedectvá, protiviac
sa tak kráľovskému nariadeniu; a potvrdil to hneď príkladom,
odvolávajúc sa na svedectvo senátora zvolenského, katolíka Petyku,.
proti zvolenskému katolíckemu farárovi Jurajovi Gyurovskému.
Druhá obžaloba bola, že nejakých novomanželov sobášil pred treťou
ohláškou, čo sa ale dosvedčilo byť nepravdou, tak že zvolenský
katolícky farár zahanbený v zlosti nič iné odpovedať nemohol,
ako to: čo je mne do vašej synagógy? rozumejúc tým garam-
secký evanjelický chrám Boží; na čo ale radný pán Juraj Rad-
vanszky mužne sa protipostaviac, zá svedka tej urážky našej
cirkvi učinenej volal samého vizitátora Batthyányho, následkom
čoho tento potom rozkázal farárovi zvolenskému, aby za urážku
tú odprosil, čo on aj urobil. Na to bol Fridely milostivé Batthyá-
nym o šiestej hodine prepustený a nocoval vo Zvolene. Dňa 26.
110

októbra ale na ceste do Mióinej navštívil Batthyány garamsecký

evanjelický kostol, kde ho zase Fridely pozdravil; a žatým pred
kostolom pozdravili ho i Ladislav a Juraj Zolnay. Takto stáli
svetskí páni verne po boku evanjelických farárov v čase nebez­
pečenstva.
Aj v iných pripadoch vec krivdených evanjelikov brali do
rúk horliví evanjelickí zemskí páni, ktorí boli predsa samostat-
nejšimi, než iní smrteľníci pred jednotlivcami i vrchnosťami; a
stali sa tak patrónmi, zástupcami krivdených a potom už i do­
zorcami, inšpektormi evanjelických cirkví, lebo s povinnosťou chodí
i právo. Ťažko nesúc jarmo utlačovaných, vzdor smutným zkú-
senostiam, že ich vyššie vrchnosti nevyslýchaly, predsa žalúvali
často jednotlivci i cirkve zvlášte na krivdy a prechmaty kato­
líckych plebánov, jezuitov a vrchností u samého kráľovského dvoru.
A poneváč tých žalôb bolo mnoho, udržovali si všetci evanjelici
spolu počnúc asi od r. 1734. agenta pri cisárskom dvore vo Viedni,
a druhého v Prešporku pri miestodržiteľskej rade, ktorí té žaloby
zadávali, s vládou vyjednávali a krivdených o výsledkoch uvedo­
movali. Takými agentmi boli vo Viedni Jakub Kuntz a potom Ján
Drozdík a v Prešporku Štefan Nagel, Štefan Halász a Juraj Nizs-
nyansky. Na ich plat skladali cirkve poplatok, takzvaný agen-
cionále, ktorý spolu s kathedratikumom, t. j. s príspevkom na
chatrný plat superintendentov býval vyberaný.
Vzdor mnohým prenasledovaniam, predsa
Štipendia, obete. prepočetní nielen z ľudu, ale i zo šlachty zo­
stali vernými svojej evanjelickej cirkvi, dá­
vali dobrý príklad svojim poddaným, obetovali na spisbu a šti­
pendia mnoho, a ich panské stolice v chrámoch nebývalý prázdne;
svoju čeliadku shromažďovali k domácej službe Božej a nielen
napomínali svojich poddaných k pobožnému životu, ale i v tom
ako otcovia príklad dávali. Početní z nich vodili vyslanstvá pred
kráľovský trón. Z tých časov v úcte zachovalý sa nám mená
panských rodín zo zvolenskej stolice: Soos, Géczy z Garamsegu,
Gocsetz, Bezegh z Hájnik, Bohuš z Peťovej, Roth z Kráľovej, Rad­
vanských, Ostroluckovcov a početných iných. Géczovci živili vo
svojom garamseckom kaštieli 10 chudobných žiakov, mendíkov,
učiacich sa v tamejšej škole až po grammatiku; pozdejšie dávali
obilie, masť a mäso na ich výživu. Že Géczovci boli bohatí a
dobročinní, o tom svedčí tá okolnosť, že Juliana rod. Géczy z
Garamseku, manželka Krištofa Kubinyho, poručila na štipendium
pre chudobných evanjelických študujúcich vo Wittemberku zlatý
 111

klenot, ozdobený 37 diamantami, ktorý bol predaný bbystrickým

kupcom Jánom Zacharidesom v Lipsku; asíce poručila 2935 zl.
v hotovosti a ostatok v šajnoch, spolu 5163 zl. o čom dňa 9. sept- ,
r. 1711. písal bystrický farár Samuel Michaelides wittemberskej
universitnej rade.
Katarina Bezegh, vdova Gabriela Gocsecz poručila r. 1748.
1500 zl. „že bi se za pricházejíci ročitý interes pobožné evanje-
litského náboženství slovenského jazyka knižky vitlačeti dávali;
jestližeby ale ktomu zpusob nebyl, tehdy tenže interes na jinšie
predjmenovaného náboženství obecné potreby aby se obrátil.“
Administrovanie tej základiny oddáva patrónom bbystrickej evan­
jelickej slovenskej cirkve s porozumením slovenských bystrických
farárov.
Túto základinu vykazuje bbystrická cirkev, že vraj násled­
kom devalvácie, len v obnose 600 zl. a úroky nevedomo, že by
sa boly obrátily kedy na vydanie evanjelických slovenských ná­
boženských kníh, na čo v prvom rade určené boly.
Roku 1759. poručil Ján Bohuš na štipendia evanjelických
študujúcich v Prešporku 4000 zl.; garamseckej cirkvi 3 tisíc, ostro-
luckej 2 tisíc, obom s tým že ak bude povolená zvolenskej
cirkvi náboženská svoboda, majú byť té obnosyjej oddané. Krém
toho poručil bbystrickej cirkvi tisíc zl., ľadzianskej v Honte 500
zl., gemerskej škole tisíc zlatých; a bolo i vo Wittemberku značné
štipendium Bohušovské, popri iných početných štipendiách, ktoré
evanjelické uhorské rodiny po tunajšich školách a nemeckých
universitách pozakladaly. (Pohlovské, Lissovjnyovské, záležajúce
z 5 tisíc zl., Csernyanskovské; potom tisíc dukátové na počesť
cisára Leopolda II. r. 1791. založené pre lipských a wittember-
ských študujúcich. Palmovské 16 tisíc zlatové pre žiakov prešpor-
ských a šopronských; Tiefernitovské ešte r. 1568. pre dvanásť
študujúcich z Uhorska a 2 zo Sedmohradska po 30 zl. v Tubin-
kách ša učiacich. Potom Torkoššovské, Kubínovské, Poltovské; v
Greifswalde Szirmayovské, Poturnyayovské a základina švédskym
kráľom Karlom XII. pre 4 študujúcich obetovaná; v Gottingách
senátorom prešporským Burgstallerom r. 1748. v 1500. zl. zalo­
žené). Chceli vychovať potrebnú evanjelickú vzdelanú vrstvu,
zvlášte farárov aj z chudobnejších, ale schopných mladíkov.
Odhliadnúc od obetí, už samým tým, že niektorí zo šľachty
zostali verní viere svojich otcov, preukázali veľkú službu evan­
jelickej cirkvi. Kde zemianstvo zostalo verné svojej viere, ako v
Honte, Malohonte, Novohrade a čiastočne i vo Zvolene, tam aj
112

ich poddaných neodvážili sa pokúšať plebáni k prestupu v tolkej

miere, ako kde k vôli svetským výhodám opustila šľachta vieru
svojich evanjelických otcov. A zvlášto v cirkvách tých stolíc, ktoré
počas šopronského snemu r. 1681. boly ešte pod tureckým pan­
stvom a kde neboly označené artikulárne cirkve, vec evanjelikov
aj v týchto prenasledovaniach nestála najhoršie. To vidíme z lis­
tiny od 31. júla r. 1741. v garamseckom cirkevnom archíve za­
chovanej, dľa ktorej platily na snemové trovy jednotlivé evan­
jelické cirkvi; a bolo takých cirkví v šarišskej stolici 8, v gemer­
skej 40, v Malom Honte 10, vo veľkom Honte aj so Štiavnicou
20, v novohradskej 30, v peštianskej 12. v tolňanskej 10, vesprím-
skej 8, békešskej 3 atď. Všetky ev. cirkve prispely na tie trovy
1360 zlatmi.
Vynikajúci kňazi a tiež i svetskí starali sa o vydávanie ná­
boženských Kníh, zvlášte Tranoscia, Biblie, Kancionále, modliteb­
ných kníh; rozširovali ich medzi veriacimi a tým značne prispeli
k udržaniu ľudu evanjelickej viere.
Nepodarilo sa tedy protivníkom úplne vyničiť evanjelickú
cirkev v Uhorsku, ako ju vyničiť chceli. Ba konečne panovníci
nahliadli, že príčinou mnohých nepokojov je zlopovestný rád je­
zuitov, preto ho usrozumení s rímskym pápežôm Klemensom XIV.
ktorému tiež boli na obťaž, vyzdvihli a vypovedali z našej ríše
r. 1773.; po vypovedaní tohto rádu, nastaly pokojnejšie časy; svo-
bodymilovnejší ľudia vôbec, zvlášte ale evanjelici vydýchli si, úfa­
júc sa lepšej budúcnosti. A tá sa vskutku blížila, ked po smrti
Márie Teresie jej syn Jozef II. prejal sám vladárstvo a vydal tak­
zvaný tolerančný patent, ktorým značne uvolnil evanjelikov a do­
volil ím žiť svojim spôsobom.
A bol tomu svrchovaný čas, aby sa spôsob vladárenia aj u
nás premenil. S francúzskou revolúciou a s premenou europských
pomerov boli prinútené i také skostnatelé vlády, ako bola rakúska,
pomýšľať na uvolnenie každého prenasledovania; rozmýšľať o
inom spôsobe vladárenia, než aké bolo do tedy.

VII. Po tolerančnom patente, od r. 1781. až po

naše časy. Seniorát.
Osvietený panovník Jozef Ih bol prišľachetný na to, aby
bol dovolil prenasledovať ďalej niekoho pre jeho náboženstvo; a
bol dosť silný k tomu, svoju vôľu previesť. Po nastúpení trónu
 113

zakázal poslúchať cudzozemských kláštorských predstavených a

uverejňovať pápežské bully bez jeho predbežného dovolenia (pla-
cetum); zakázal verejne čítavať bullu „In coena domini“ v ktorej
sú evanjelici hrozne preklínaní; nedovolil používať násilie proti
evanjelikom a úrady rozkázal obsadzovať dla schopností patrič­
ných a bez chladu na ich náboženstvo. Žatým vydal dňa 25. okt.
r.. 1781. svoj večne pamätný tolerančný patent, --------------—
ktorým nakladá svojim poddaným kresťanskú sná- Tolerančný
šanlivosť; dovolil evanjelikom vykonávať súkromné patent.
služby Božie a všade tam utvoriť cirkev, pošta- -----------------
viť chrám, ale bez veže, zvonov a vchodu od ulice, tiež postaviť
faru a školu, kde je 'aspoň sto rodín evanjelických a bez príliš­
ného obťaženia poplatníkov sú vstave vydržiavať svojho farára
a učiteľa. Evanjelickí občania môžu svobodne nadobúdať majetok
a užívať práva občianske, meštianske a majstrovské; nemajú byť
nútení prisahať na Máriu a svätých, ani na katolícke služby Božie
a ceremónie chodiť. Môžu svobodne navštevovať modlitebnice,
ktoré sú v príbytkoch veľmožov a zemanov. Pri uzavieraní kríž-
'nych manželství reversy zrušil a ustanovil to pravidlo, že kde
je otec katolík, aby všetky dietky boly katolíckeho náboženstva;
kde je ale matka katolíckeho náboženstva, tam aby ju len dcéry
nasledovaly v náboženstve. Tým udelil ešte prednosť katolíckemu
náboženstvu, ako panujúcemu. Katolícki kňazi nesmú sa natískať
nemocným evanjelikom, majú k niin isť len v tom páde, ak by
boli od nich volaní. Evanjelickí kazatelia môžu svobodne navšte­
vovať svoje ,fílie; a všetky pravoty proti ním-pre také navštevo­
vanie zavedené, sa zastavujú. Katolícki biskupi nemajú viac zkú-
šať evanjelických kazateľov, že či znajú krstiť; títo majú byť vi-
zitovaní svojimi superintendentmi, ale bez obťaženia poplatníkov.
Sbierky pre evanjelických študujúcich sa zakazujú. Evanjelici môžu
s povolením kráľovským vydržiavať synody v prítomnosti dvoch
kommissárov, jednoho katolíka a druhého evanjelika. Pre nábo­
ženstvo nesmie byť nikto ani na tele, ani na peniazoch pokuto­
vaný. Katolíci nech sa zdržiavajú od hanobenia a tupenia neka-
tolíkov; a títo nech sa chránia používať o katolíkoch akékoľvek
posmešné výrazy, menovite v úradných listinách a prosbopisoch.
Ako vidno, panovník ešte vždy za panujúcu cirkev uznal
rímskokatolícku, a evanjelici boli len trpení; ale už tým, že ím
krivdené byť nesmelo, spôsobil tolerančný patent veľkú nevôľu
medzi katolíkmi a nesmiernu radosť u evanjelikov. Zo všetkých
strán išli deputácie a písomné poďakovania k cisárovi; ale kato­
8
114

lícke i svetské vrchnosti spieraly sa vyhlásiť ten patent; sama krá-

lovská námestná rada preťahovala jeho uverejnenie. Biskupi a sto­
lice: prešporská, nitrianska, hontianska, spišská a trenčianska proti-
vily sa mu a žiadaly aspoň odloženie jeho na ďalšie časy. A keď cisár
zrušil i mnohé kláštory, mníchov.'a mníšky nekonajúcich užitočnú
prácu pri učení a ošetrovaní nemocných rozpustil, a kláštorské
majetky, asi 10 millionov zlatých obrátil na náboženský fond a
iné ciele; tedy sám rimský pápež Pius VI. vybral sa r. 1782. z
Ríma do Viedne, a pobudol tam za celý mesiac, prehovárajúc
cisára k odvolaniu patentu a k ponechaniu kláštorov; ale cisár,
prijmúc ho slúšne a uvítajúc ho skvele, zostal pri svojom. A evan­
jelici ešte prv, než by bol patent uverejnený, začali sa dľa neho
----------------- sriaďovať. Už 13. febr. r. 1782. vyšiel superinten-
Utvorovanie dent a farár štiavnický Ján Csernyanszky do Krá­
sa cirkví. loviec, shromaždil cirkev, prislúžil Večeru Pánovu
----------------- neduživým a starcom a primal Královčanov k
tomu, aby vypravili prosbu ku panovníkovi o povolenie, sriadiť
si samostatnú cirkev. Královčania nedočkajúc ani výsledok svo­
jej prosby, r. 1783. povolali si za kazateľa Petra Koryliho, ktorého
ím Csernyansky vysvätil. Povolenie prišlo ím až 11. júla r. 1785.
a vlastne sa až potom sriadili v samostatnú cirkev. — Dobronivci
tiež už 11. júla 1782. vypravili prosbu o dovolenie sriadiť sa;
ale kým dokázali, že ich je vyše 100 rodín, že všetku daň majú
zaplatenú a vládzu si udržovať farára a cirkev, prešlo drahne
času a až dňa 16. febr. r. 1784. dostali povolenie a v marci
povolali si farára. — Lepšie spravili Brezňania, ktorí hneď r.
1782. zaviedli sbierku na stavbu chrámu Božieho,. ku ktorej pri­
speli viacerí po 100 zl., jedon až 150 zlatmi; a keď brezňanský
magistrát neverne bol informoval kráľovskú námestnú radu a tá
ím "prosbu odoprela, vypravili poslov až do Viedne a na opätovné
posúrenie u cisára, po Uhorsku cestujúceho obdržali povolenie;
ale farára si tiež len 7. marca r. 1784. povolali a uviedli. — Tak
už potom nasledovaly ostatné cirkvi: Krupina, Ľubietová, Ľupča,
Zvolen v r. 1783. a Lehota, Očová, Slatina, Mičiná, Poniky,. Rad-
vaň a Pliešovce v r. 1784. sa sriadily, poťažne povolaly si svojich
farárov, v čom poslední predbehli aj Dobronivcov. Pri tom mali
dosť bojov so stoličnou, im nepriaznivou vrchnosťou, ktorá í m
vykazovala miesta pre stavbu kostolov zväčša na nepríhodných
miestach. Roku 1786. 1. aug. bolcr dovolené evanjelikom nadobú­
dať si zvony a 2. jan. nasledujúceho roku i väže staväť, keď ím
katolíci nechceli ani za slušný plat dať zvoniť na pohraby. Aj
 115

štóly katolíckym farárom od krstov, sobášov a pohrabov boli až

po r. 1785. prinútení platiť, ač už mali svojich farárov, ktorí tie
povinnosti konali. Katolícki farári pri tom i sdierali. Roku 1784.
ženil sa radvanský evanjelický farár Ján Molnár a katolíckemu
farárovi radvanskému, ktorý ho nesobášil, musel zaplatiť sobášnu
štólu 3 dukáty. Molnár predniesol to ako žalobu na seniorálnom
konvente dňá 24. nov. r. 1784. a tam uzavreli poslať miešané
vyslanstvo ku bbystrickému katolíckemu biskupovi cielom pria­
teľského vyrovnania tej veci. Vyslanstvo chodilo ku biskupovi bez­
výsledne, preto nasledujúci konvent dňa 22. marca r. 1785. uzav­
rel predniesť to ako žalobu pred jeho kráľovskú Jasnosť. — Až
9. mája 1785. bola povinnosť, platiť štóly katolíckym farárom,
všeobecne kráľovským nariadením zrušená.
Mnohé cirkve zavdávaly prosby ku kráľovskej námestnej
rade o osvobodenie ich od platenia katolíckym farárom a uči­
teľom; a mnohé boly od toho i osvobodené. Ale ešte i r. 1789.
dňa 12. okt. vyzýval cirkve zvolenského i turčianskeho seniorátu
ich spoločný seniorálny pokladník a pravotár Bohumil Ruttkay,
aby mu udaly, koľko ktorý katolícky farár a učiteľ má poľa a
dôchodku, že by mohol na základe toho vymáhať osvobodenie
evanjelikov zpod povinnosti platenia tým. Tento spoločný pok­
ladník mal od zvolenského seniorátu 25 zl. ročitého platu a krém
toho za každú knižočku ku sberaniu podpory 30 kr., zpod čoho
ňoli celkom chudobní vyňatí. R. 1786. dovolené bolo evanjelikom
sriadiť sa v osobitnú cirkev i tam, kde nebolo 500 duší a mohli
si vo väčších cirkvách povolať i dvoch farárov, len nech vládali
s tým spojené ťarchy bez prílišného obťaženia poplatného ľudu
znášať. Roku 1787. bolo povolené, že si môžu i fílie nadobúdať
zvony.
Intimát od 13. febr. 1787. pod č. 6186. a od 20. febr. pod č.
9218. určil, že učitelia na fíliách, ktorí modlitby odbavujú a kážu,
majú byť zkúšaní superintendentmi, ktorí ím vydajú svedectvo
uspôsobilosti k tomu. V uvedených intimátoch vyzvaní boli evan­
jelici tiež k tomu, aby označili sviatky, ktoré svätia. Na to od­
povedali z dištr. konventu, uvedúc medzi inými sviatkami Tri-
krále medzi Mariánskymi a Všechsvätých, ktoré sa menej srov-
-návajú s naším vierovyznaním, než s katolíckym.
Prvé shromaždenie v tejto dobe mali evan- --------------------
jelici zvolenskej stolice ešte za života Márie Shromaždenia,
Terezie dňa 11. febr. 1772. v Garamsegu, na konventy,
ktorom účasť vzali Martin a Michal Semberi, --------------------
8*
116

Jur Valia, Pavel Rakssányi, Juraj Bezegh, Samuel Schindler, Šte­

fan Mažary, Alexij Palugyay, Gabriel Zolnay, Štefan Dedinský a
Samuel Peltzer zo svetského a Ján Sextius garamsecký farár z
duchovného stavu. Na vyzvanie patrónov a farárov banského
dištriktu v Ači dňa 6. mája r. 1771. shromaždených, vyvolili na
tom shromaždení prvého seniorálneho dozorcu Jura Géczyho z
Garamseku, ku ktorej voľbe i viacerí neprítomní svoj listovný
súhlas dali; a uzavreli, že v jeho neprítomnosti má ho zastupo­
vať Martin Sembery; za seniorálneho notára ale zvolený bol Ma­
tej Bezegh z Hájnik. V nasledujúcom shromaždení dňa 31. marca
r. 1772. čítaný bol prípis o zaďakovaní superintendenta Michala
Pohla a vyzvanie dištriktuálneho dozorcu Jána Podmanického
k voľbe nového superintendenta. Tak už potom bývalý takéto
shromaždenia viac súkromného rázu viackrát. — Na seniorálnom
shromaždení 15. januára r. 1782. v Garamseku boli prítomní krém
predsedajúceho Géczyho barón Calisch, superintendent Ján Cser-
nyansky, Ján a Ľudevít Radvanský, Daniel Bohuss, Štefan Bezegh,
Alexij Palugyay, Pavel Rakssányi, Juraj Zmesskall, Michal Szon-
tagh a zástupci kráľovských miest: B. Bystrice, Zvolena, Krupiny,
Brezna, Ľubietovej; mestečiek: Pojník, Ľupče, Rad vane, Dobro-
nivej, Sási, Pliešoviec, Bábinej, V. Slatiny a obcí: Očovej, Mičinej,
Môlče, Kráľoviec a Hrochote. Ani jedon z farárov zvolenských
nie je poznačený ako prítomný, ani len garamsecký.
Až keď už bolo viacej ev. farárov vo zvolenskej stolici, uza­
vreli na shromaždení v bbystrickej fare dňa 3. marca 1784., na.
ktorom krém početných svetských boli prítomní i traja bystrickí
farári, že za príkladom iných seniorátov i zvolenský má si zvoliť
seniora, notára a pokladníka, na ktoré hodnosti hneď kandido­
vali Szinovicza, Lyciho, Andersa bystrických a Adama Sztruhára.
zvolenského, Jána Terrayho ostroluckého farára. A tiež uzavreli,
aby si cirkve volily miestnych dozorcov, za akých odporúčali: pre
Poniky. Alexia Palugyaya, pre Očovú Žigmunda Zolnaya, pre Plie-
šovce a Dobronivú Alexandra a Karola Remenia, pre Lehotu Šte­
fana Bezegha, pre Mičinú Juraja Bezegha, pre Slatinu Valentína
Kopcsányiho a pre Garamsek Gabriela Zolnaya. Na miesto zo­
mrelého seniorálneho notára Daniela Bohussa, odporúčaný bol za
notára Karol Remenius. V tom roku dňa 10. júna na shromaž­
dení v Garamseku otvárali hlasy cirkví a ustálili, že všetkými
14 hlasmi zvolený bol za seniora Michal Szinovicz bystrický fa­
rár; konseniorom stal sa zvolenský Sztruháry, notárom Lyci a.
pokladníkom Terray. Nasledujúci seniorálny konvent dňa 5. júla
 117

t. r. bol na toľko významným v živote novo povstalých evanje­

lických cirkví zvolenského seniorátu, že na ňom boli uvedení
a sprisahaní noví seniorálni hodnostári, zvolení sriadenými vtedy
niekoľko cirkvami. Zasedal v bbystrickej ev. fare. Konseniorom
stal sa zvolenský farár Adam Sztruháry, notárom bystrický Kriš­
tof Lyci, podpotárom bystrický tretí farár Krištof Anders. Krém
týchto boli prítomní farári:, ostrolúcky, lupčiansky, garamsecký
a mičinský. Zo svetského stavu účasť vzali: dozorca bystrickej
slovenskej cirkve Pavel Rakssány, senátor a dozorca nemeckej
cirkve Žigmund Meerwaldt a garamsecký dozorca Gabriel Zolnay.
Seniorálnemu konventu na tento čas výnimečne predsedal novo­
zvolený senior Szinovicz, ktorý oznámil, že na žiadosť neprítpm-
ného seniorálneho dozorcu Jura Géczyho zvolal tento konvent
k tomu, aby novozvolení seniorálni hodnostári boli do úradov
uvedení; na to zvolení složili i prísahu. Do sväzku seniorátu boli
prijátí farári: lupčiansky Blasius, garamsecký Szallay a mičinský
Lehoczky. Senior žatým predložil seniorálne zákony,
záležajúce z 15 bodov, ktorých obsah je nasledujúci: Zákony.
Kazateľ nech predkladá učenie dľa smyslu Písma
svätého a augšpurského vyznania; nepravé učenie nech je úplne
vyhostené. Sväté reči nech sú viac mravného obsahu, než teore­
tické; nech sú nie plné vysokého učenia a poetických fráz, ale
ľudu úplne srozumiteíné. Slova Božieho kazatelia nech vedú život
hodný učencov a bohoslovcov. Medzi sebou nech žijú ako mravní
bratia a nech netrpia bujné dotazovania sa. Kráľovské nariadenia
nech poznajú, zachovávajú a zachovávať dajú. Predstaveným,
vrchnostiam svetským a cirkevným nech úctu a poslušnosť pre­
ukazujú. Nech sa do cudzích záležitostí nemiešajú; ale tým pil-
nejšie a dôkladnejšie nech svoje veci konajú. Nech sa vedia pri-
spôsobniť kráľovským nariadeniam. Pochybné a neisté pády nech
prednesú seniorovi alebo konsofiiorovi. Ako je ľud zvyknutý, nech
tak prisluhujú a sa obliekajú. Nech svoju vážnosť zachránia. O
vdovy a siroty nech otcovskú starosť znášajú. Nech pilne dohlia­
dajú na výchovu školskej mládeže a zvlášte na to, aby bola hor­
livé učená nemeckej reči, na koľko je to potrebné. Poslucháči
výstupného života nech budú súkromne slušne napomenutí, a
potom i verejne karhaní. Kazatelia ale nech sú zbehlí i v novšej
literatúre a nech čítavajú i novšie vedecké knihy, aby to poslú­
žilo ku ich vážnosti.
Tieto zákony boly na tom konvente pojednávané a prijaté
s tým dodatkom šestnásteho bodu, aby slova Božieho kazatelia
118

telia bez závažnej príčiny pred troma rokmi neopúšťali svoje

cirkvi.
Žatým na seniorálnych konventoch zase predsedali výlučne
seniorálni dozorcovia bez seniorov, až po rok 1813. Seniori boli
len medzi prítomnými ako údovia konventu a predsedali len v
neprítomnosti seniorálneho dozorcu, z jeho poverenia, alebo keď
dozorcu nebolo. Svetskí, zvlášte z banskobystrickej cirkvi, keď i
neboli dozorcami, brávali húfne účasť na seniorálnych konventoch;
a keď bolo treba, dopomáhali k prevahe nad duchovným živlom.
Podobne to bolo aj v iných seniorátoch.
Tak za dávnych časov zaniklo bratstvo, kontubernium a
utvoril sa seniorát. Z práv bratstva oddané boly mnohé najprv
katolíckemu vyššiemu kňazstvu, v čas žilinskej synody miešaným
konsistoriam, záležajúcim zo svetských a duchovných osôb; potom
ale, a zvlášte v novšom veku, prevzal tie práva štát. Z bratstva
16. a 17. storočia zostal na naše časy už len tieň, totiž pozdejšie
utvorené kňazské konferencie.
S akou horlivosťou skladali zvlášte zemskí páni v 18-tom
storočí značné obete ku cirkevným cieľom, tak pozdejšie mnohé
z tých základín utrpely značné škody tým, že neboly zabezpečené.
Mnohí zemskí páni, ktorí dostali moc v evanjelickej cirkvi, ma­
jetkové upadli a nimi manipulované základiny cirkevné na svoje
ciele potrovili a nevrátili. Tak utrpely škody základiny banského
dištriktu (u dištr. dozorcu Ludvika Baloghyho, 1817—23.), a po­
dobne poručenstvá vo zvolenskom senioráte, u schudobnelej rodiny
Géczovskej, Zolnayovskej a Bezeghovskej.
Seniorálne konventy nebývalý každý rok; niekedy len každý
druhý, ba i zriedkavejšie. Seniorálny konvent medzi iným staral
sa zprvu i o to, aby cirkve nezostaly bez dozoreov a navrhoval,
koho si má ktorá cirkev za dozorcu voliť.
Na konvente dňa 17. nov. T. 1785. seniorálnemu dozorcovi
odporúčané bolo, aby sa postaral o dozorcu pre novoutvorenú
-------------------- královčianskú cirkev; v nasledujúcom konvente
Seniorálni do- dňa 9. marca roku 1786. čítaná bola odpoveď
zorci; seniori. Samuela Nadeczkyho seniorálnemu dozorcovi,
-------------------- že je hotový byť dozorcom královčianskej cirkve.
Krém už spomenutého Juraja Géczyho od r. 1772., ktorý vy­
volený súc za náhradného podžppana stolice, r. 1784., zo senio­
rálneho dozorstva zaďakoval a v tom roku i zomrel; bol senio-
rálnym dozorcom od novembra r. 1784. Ján Radvanszky, vicišpán
a kráľovský radca, ktorý sa stal dištriktuálnym kurátorom a potom
 119

r. 1786. i dištriktuálnym dozorcom a rytierom zlatého rúna. Po

ňom stal sa seniorálnym dozorcom od 15. júna r. 1786. Ľudevit
Radvanszky, kapitán kráľovskej telesnej stráže. Na seniorálnom
konvente dňa 10. mája r. 1791. z inšpektorstva zaďakoval a vzdor
úsilnej prosbe konventuálov, nechcel ďalej tú hodnosť podržať.
Po ňom vyvolený bol 16. júna r. 1791. dozorca bystrickej sloven­
skej cirkve Pavel Rakssányi a vyslaný bol seniorátom i na synodu
spolu so seniorom Krištofom Licym; a zo stránky kráľovských
miest boli vyslancami Kristian Czimmermann a Ján Michalitska
konsenior. Rakssányi chcejúc sa utiahnúť na pokoj, zaďakoval zo
seniorálneho dozorstva listovne dňa 13. okt. r. 1797. Jeho nástupcom
bol od 6. marca r. 1798. Štefan Bezegh, muž majetný a horlivý
evanjelik. Po ňom roku 1804. a podobne i r. 1813. bol zvolený
st. Anton Radvanszky, tit. vicišpán, ale hodnosť neprijal, ač v po­
slednom roku i predsedal na seniorálnom konvente. Roku 1806.
dňa 20. marca vyvolili za dozorcu Ľudevita Osztroluczkého, ktorý
ale málo bývajúc v stolici, často neprišiel na sen. konventy, po­
žiadal miesto seba predsedať Ľudevita Zolnaya, potom od 28. jan.
r. 1812. seniorálneho poddozorcu, ktorý sa 8. sept. r. 1813. stal
jeho nástupcom, keď Osztroluczky v tom roku dňa 7. apríla bol
zomrel. Zolnay r. 1815. zlomil si nohu, prečo seniorálny konvent
nemohol byť svolaný. Dňa 20. aug. r. 1841. z hodnosti seniorál­
neho dozorstva zaďakoval. Po ňom bol uvedený 26. mája r. 1842.
vicišpán Anton Radvanszky, ktorý za vyše 30 rokov bol senio­
rálnym dozorcom a spolupredsedom šiestich seniorov, tt. Jána
Krcsméryho, Pavla Makónyiho, Ľudevita Gedulyho, Antona Penzia,
Jána Fucháa a Alexandra Dolleschalla. V čas patentálnych bojov
bol jeho príbytok prehliadaný, proti nemu vyšetrovanie zavedené
a odsúdený, ale amnestovaný. Roku 1874. stal sa dištriktuálnym
a r. 1879. generálnym dozorcom. Bol muž vysoko nadaný. Stal sa
i skutočným kráľovským tajným radcom, Bystrica vyvolila ho za
čestného mešťana a banský dištrikt zavďačil sa mu albumom,
obsahujúcim fotografie farárov a professorov dištriktu.
Od r. 1860. patentálnym seniorálnym dozorcom bol Ľudevit
Turzo, cisársky verejný notár v B. Býstrici.
Po Radvanszkom vyvolený bol za seniorálneho dozorcu dňa
10. marca r. 1875. Juraj Plathy st., ktorý 27. augusta r. 1879. z tej
hodnosti zaďakoval a jeho nástupcom od 3. augusta r. 1880. stal
sa Dániel Huszágh, ale po desiatich rokoch pre chorobu svoje
miesto opustil. Od 25. septembra r. 1890. účinkoval v tej hodno­
sti Karol Csipkay, ktorý z príležitosti svojho vyvolenia obetoval
120

na vdovskosirotský ústav 100 zl. a od r. 1897. stal sa z vicišpána

stolice administratívnym sudcom.
Seniormi boli: od 5. marca r. 1784. Michal Szinovicz bystrický
farár; cld 23. nov. r. 1785. stal sa superintendentom. V seniorskom
úrade bol jeho nástupcom od 9. marca r. 1786. zvolenský farár
Adam Struhár, ktorý ale v tom roku zomrel. Za ním bol seniorom
od 22. febr. r. 1787. bystrický Krištof Lyci a po ňom od 16. jan.
r. 1810. Adam Lovich, ktorí oba stali sa potom superintendentmi.
Potom 8. sept. r. 1815. vyvolený a 20. febr. nasledujúceho roku
uvedený bol vo Zvolene za seniora brezniansky farár Ján Kusz-
mányi. Uviedol lepší poriadok ohľadom obosielania seniorálnych
konventov so strany cirkví. Do tedy len niektorí farári a dozorci,
bývajúci v blízkosti Bystrice, chodili na konventy; Kuszmányi ale
dal uzavrieť, aby každá cirkev bola nútená ospravedlniť sa, ak
neposlala svojich zástupcov na seniorálny konvent. Neprítomným
farárom pohrozené bolo peňažnou pokutou. Tiež súril sriadiť senio­
rálny archív a sostaviť soznam listín. Po trojročnom úradovaní
dňa 25. febr. r. 1819.' zo seniorstva zaďakoval, ale znovu bol zvo­
lený. Vtedy je prvá zmienka o tom, že seniorálni hodnostári na
tri roky volení boli; asíce volení bývali od sriadenia sa seniorátu
v r. 1784. seniori a seniorálni dozorci hlasovaním po cirkvách,
konseniori a ostatní hodnostári na seniorálnom konvente. Z tejto
doby ako pamätnosť pripomínam, že keď r. 1822. seniorálny kon­
vent uzavrel, aby farári z cirkví, kde majú obce právo meča,
v smysle kráľovského nariadenia, duševne zaopatrovali väzňov,
malý vtedy právo meča nasledovné mestá a obce: Brezno. Ľubie-
tová, Zvolenská Ľupča, Poniky, B. Bystrica, Veľká Slatina, Vígľaš,
Zvolen a Krupina. Dobronivej, Pliešovcam, Sási a Bábinej odňali
ho, ako známo Eszterházovci ešte v osemnástom storočí. Po Kusz-
mányim bol seniorom od 17. mája r. 1837. bystrický farár Ján
Krčméry; od 15. okt. r. 1851. zvolenský Pavel Makóni; od 25. júla
r. 1855. -Ludvik Geduly, ktorý uviedol nemecké pokonávanie a
nemecké zprávy a zápisnice na seniorálne konventy; a tak i
seniorálny notár Ondrej Braxatóris potom už nie kolumnaliter, ako
to vtedy od revolúcie bolo, totiž nemecky a slovensky, ale výlučne
nemecky písal zápisnice. Po Gedulym bol seniorom od 25. januára
r. 1859. Anton Penzel, ktorý zostal seniorom i keď bol patent
uvedený; a keď sa počaly protipatentálne boje, v autonómnej
cirkvi dočasne zastupoval seniorský úrad spomenutý už Pavel
Makóni, kým v r. 1860. nebol zvolený za seniora Ján Fuchs ľup-
čiansky. Po ňom nasledoval od 16. nov. r. 1865. bystrický Ale-
 121

xander Doleschall; a keď bol zvolený za peštianskeho farára, vy­

volili najprv očovského farára Ondreja Javora, ktorý ale seniorskú
hodnosť neprijal. Potom od 1. dec. r. 1875. bol seniorom mičinský
farár Karol Raab; od 14. sept. r. 1881. bystrický Ján Mockovcsák;
od 11. sept. r. 1897. brezniansky Gustáv Švehla a od 5.' sept.
r. 1909. očovský farár Peter Bakay. Ich životopisy, ako aj životo­
pisy konseniórov a iných seniorálnych hodnostárov možno čítať
medzi farármi tých cirkví, v ktorých účinkovali.
Superintendent Martin Ilamaliar, keď už všetky senioráty
svojho dištriktu bol ponavštevoval, nevynechajúc vraj ani jednej
cirkve, oznámil r. 1799. na mesiace august a --------------------
september vizitáciu i vo zvolenskom senioráte. Yizitácis zvlá-
Ale seniorálny konvent 28. mája toho roku za- šte y Bystrici.
sedavší, prijal to oznámenie odmietavé, zvlášte -------------- -----
vizitáciu banskobystrickej cirkve, lebo že je to proti praxi, aby
cirkve svobodných kráľovských miest, aspoň zvláštnejšie, mávajúce
na svojich konventoch múdrych ludí, bez zvláštnej príčiny boly
vizitované; ani prítomní potrebu a užitočnosť všeobecnej vizitácie
tohoto času nevidia. Ale dobrovoľne a radi ho príjmu, len to žiadajú,
aby v cirkvách, kde sa tešia pokoju a láske a spokojní sú i so
svojimi kazateľmi, neboly predkladané vyzvedačné otázky o žalo­
bách farárov proti cirkvám a cirkvi proti farárom; lebo nespokojní
sa všade najdú; aby tak vážnosť farára nebola naštrbená a svor­
nosť i vzájomné váženie sa nebolo oslabené.
Ako za časov prvých superintendentov, keď nechcely banské
mestá dopustiť, aby ich cirkvi malý byť podriadené cudziemu
superintendéntovi a chcely, aby cirkve banských miest vizitoval
len ich senior, ktorý popri superintendentovi dostal titul inšpektora;
a ako za časov dačolômskóho Pilárika, keď sa spieraly jeho vizi­
tách ako dedinského farára; podobné smýšľanie dokázaly aj teraz.
V garamseckom cirk. archíve je zachovaná listina, bohužiaľ bez
'dátumu, v ktorej Bystričania žiadali od superintendenta, akiste
spomenutého Pilárika, oznámivšieho u nich vizitáciu, že:
1. Čím výbornejšia, Či vo vážnosti patronátu, či kňazstva je
nad iné ich bystrická cirkev, tým viacej nech si dá pán superin­
tendent záležať, aby ju všetkou cťou predchádzal.
2. Nech pod žiadnou zámienkou nenatíska sa dozerať na
pokladnicu správy, výdavky a rozvrhy, ako na vec, ktorá výlučne
od múdreho dobrozdania patronátu záleží.
3. V tých ale veciach, ktoré ku sláve Božej smerujú, ak čo
za hodné napravenia usúdi, nech tomu spôsob odpomoci hľadí
122

úctyplne slavnému patronátu predložiť. Tak tedy ešte raz Bansko­

bystričania nechceli prijať vizitáciu u nich oznámivšieho superin-
tendenta Hamaliara, ačpráve ten bol už farárom nie dedinským,
ale banského mesta Štiavnice.
. - Že tak práve seniorálny konvent uzavrel, to sa dá vysvetliť
tým, že na seniorálnom konvente len výnimečne boly vzdialenej­
šie cirkve zastúpené, i to zväčša ak svojimi dozorcami, blíao
Bystrice bývajúcimi, ako Radvanszkovcí, Palugyayom a Bezeghovcí;
ale i tak rozhodne tvorili väčšinu konventuálov traja bystrickí
farári, dvaja dozorcovia a viacerí mešťania úradníci.
Prirodzená vec, že sa také odmietavé priatie vizitácie zle
dotklo superintendenta Hamaliara; a lahko mu bolo dôvodenie
bystrických farárov, poťažne seniorálneho konventu v liste, písa­
nom zo Štubnianskych Teplíc vyvrátiť tým, že aj inde superinten-
denti evanjelické cirkve v kráľovských mestách navštevujú; a že
dištriktuálny konvent v úpravách i jemu za povinnosť ustanovil,
cirkve bez rozdielu navštevovať; a žiadon verný duchovný pastier
nemá sa čo báť verejného úsudku o sebe. Odvoláva sa pri tom
na vizitacionálne zápisnice, počnúc od r. 1610. a 1708., ktoré že
mal v rukách. Kdeže sú tie vizitacionálne zápisnice teraz, ktoré
mal superintendent roku 1799. v rukách? Kto by to vedel po­
vedať ?
Hamaliar potom vizitoval vo zvolenskom senioráte len r. 1801.,
v B. Bystrici dňa 11. júna, ale i z toho roku len pliešovská vizi-
tacionálna zápisnica je mojím vedomím zachránená.
Žatým vizitoval Adam Lovich v máji a júni r. 1818., navští­
viac cirkvi týmto poriadkom: Lehotu, Brezno, Ľubietovú, Poniky,
Mičinú, Radvaň, Garamsek, Očovú, Slatinu, Zvolen, Ostrolúku,
Dobronivú, Pliešovce, Babinú, Krupinu a Královce. V roku 1837.
vizitoval dr. Ján Szeberínyi: Královce, Krupinu, Babinú, Pliešovce,
Dobronivú, Ostrolúku, Zvolen, Očovú, Hrochoť, Garamsek, Radvaň,
Bystricu, Mičinú, Pojniky, Ľubietovú, Brezno, Lehotu, Ľupču a
Slatinu. Roku 1865. dr. Jozef Székács: Bystricu, Garamsek a Kru­
pinu a r. 1869. Očovú. Roku 1873. dr. Gustáv Szeberényi: Radvaň,
Ľupču, Brezno, Mýto, Lehotu, Ľubietovú, Pojniky, Slatinu, Hrochoť,
Ostrolúku, Dobronivú, Pliešovce, Babinú, Královce a Žibritovo; a
v r. 1885.: Očovú, Mičinú, Bystricu, Badín, Garamsek, Zvolen a
Krupinu.
Zásluhou tých vizitácií sú" aspoň zachovalé vizitacionálne
zápisnice a v nich obraz jednotlivých cirkví; čo je pri nesria-
dených pomeroch našich archívov cennou vecou.
 123

Aký poriadok panoval v dištriktuálnom archíve, vidno z toho,

že na seniorálnom konvente dňa 27. febr. r. 1839. sdelený bol
list superintendenta, že matrika ordinovaných zo superintenden-
tovho archívu skapala a nie je k nájdeniu; .kurrentovali vyzva­
nie, aby kto vie o nej, alebo ju našiel, oddal ju nazpäť, ale všetko
hľadanie bolq bez výsledku. Podobne senior na konvente 22. aug.
1839. sdelil, že seniorálny archív vo veľkom neporiadku prevzal
a že chybia z neho pod č. 1—27. uvedené listiny.
Seniorálny konvent dňa 16. júna r. 1791. a tiež .i 7. a 8.
íebr. nasledujúceho roku, uzavrel opatriť knihu, do ktorej by sa
mená a životopisy farárov vpisovaly, knihu mal opatriť senior; ale
po takej knihe -nieto teraz ani stopy.
Po krajinskom sneme r. 1791., na ktorom prijatá bola do
zákonníka rezolúcia šľachetného kráľa Leopolda II. evanjelikom
priaznivá, ako 26. zák. čl. boly hneď robené prípravy
k synode. Na seniorálnom konvente dňa 6. a 7. ap­ Synoda.
ríla r. 1791. predložený a pojednávaný bol návrh
ústavy. Konvent vyslovil svoju mienku o jednotlivých bodoch, zvlášte
neschvaľoval utvorenie piateho dištriktu, na čom peštiansky seni-
orát nástojil; a vidiac, že pojednávanie o celom návrhu synodál­
nej ústavy je práca príliš veľká, vyzval farárov a dozorcov, aby
svoje návrhy vypracovali a potom sišli sa zo svojho okolia v
mestách: Brezne, Bystrici a Krupine, tam svoje mienky v jedno
sostavili a výsledok predostreli do,9. mája seniorovi. Y nasledu­
júcom senierálnom konvente dňa 9. a 10. mája ten \ ýsledok spolu
složili a da,li to ako úpravu svojim synodálnym vyslancom. Na
trovy synody, poťažne na trovy svojich štyroch vyslancov na sy­
nodu, odhlasoval konvent spolu 535 zl., ku ktorému obnosu pri-
speť malý cirkve nasledovne: Krupina 50 zl.. Kráľovce 5 zl., Plie-
šovce 30 zl., Ostrálúka 20 zl., Dobronivá 25 zl., Slatina 15 zl.,
Očová 20 zl., Zvolen 50., Garamsek 30 zl., Radvaň 30., Bystrica
100 zl., Mičiná 20 zl., Ľupča 15 zl, Pojníky 15 zl., Ľubietová 30
zl., Lehota 10 zl. a Brezno 70 zlatmi. Z tohoto vypočítania vidíme,
aké asi boly silné jednotlivé cirkve. Seniorát zvolenský dal super-
intendentovi cestovného na synodu 61 zl.
Pred započatím synody boly. tuhé boje medzi svetskými
a duchovnými o predsedníctvo, ktoré si svetskí sami nárokovali
a duchovných ako platených slúžobníkov cirkve unižovali a ukra­
covali. A ten duch prevládal aj v uzavretiach synody tak evan­
jelickej v Pešti, ako i súčasne v Budíne zasedajúcej kalvinskej;
proti čomu zvlášte kalvínsky dištrikt zatisský protestoval a krá-
 124

lovi potvrdenie synodálnych uzavretí neodporúčal. Sám arcibiskup

ostrihomský prehovoril slovo u krála v tom smysle, aby syno­
dálne uzavretia nepotvrdil, keď je v nich vážnosť kňazského stavu
unížená'. Podobne sa vyslovil proti ich potvrdeniu dr Ján Szebe-
rínyi, superintendent banského dištriktu, keď o mienku bol r.
1831. ríšskym kancellárom Revitzkym, požiadaný. Tie synodálne
zákony sú dosial nie potvrdené, ale ich uzavretia boly jednako
generálnymi a dištriktuálnymi konventami žatým do života
uvádzané.
Tento duch svetských, namerený ku unižovaniu duchovných,
začína sa vlastne dla jednohlasného svedectva našich dejepiscov,
už so žilinskou synodou r. 1707. a zvlášte s prvými shromažde-
niami patrónov cirkví, počnúc od roku 1735.; vystúpil ale naj-
príkrejšie následkom šírenia sa spisov francúzskych neznabohov,
pripravujúcich francúzsku revolúciu a následkom z Nemecka sa
šíriaceho rozumkárstva — racionalismu, dovlečeného k nám boho­
slovcami tam študujúcimi, zpod ktorých dvoch vlivov sa naša
vzdelaná vrstva dosiál nevedela úplne vymaniť. Svetskí páni pre­
stali chodiť do chrámov Božích, vo svojich kaštieľoch spoločné
služby Božie vykonávať a začali považovať ev. cirkev viac ako
spoločnosť, obhajujúcu ich svobodné presvedčenie, napomáhať
majúcu ich spoločenské ciele, jednotnosť reči v krajine; v cirkvi
nárokovali si rozhodujúci vplyv, a farárov ako platených slúžob-
níkov cirkve ku správe pripustiť nedhceli.
V našom senioráte síce neprišlo k tomu, o čom hovorí Zsilin-
ského dielo: A magyarhoni protestáns egyház tôrténete, na str.
(424, 453, 575—81, a zvlášte) 631., že by boli svetskí svevolne a
veľmi unižujúc zaobchodili s duchovnými, ich bili, ale i tu — ako
srng videli — schádzali sa do konventov bez duchovných; nedbali
veľmi o umenšenie ich platov a týchto oppozícia proti svetským
zjavovala sa patrne v časoch pokusov o uniu a zvlášte v paten-
tálnych bojoch.
Prv. než by sme na toto prešli, prehovoríme si o školách.
Po utvorení sa cirkví a seniorátu jednou z hlavných starostí
cirkevných predstavených a konventov bolo sriadenie evanjelických
--------------------------- škôl. Vedeli, že čia je škola, toho je i bu-
Školy; reč vškolách dúcnosť. Nástojili vtedy na stavaní škol-
a v senioráte. ských budov a povolaní evanjelických uči-
--------------------------- teľov, ako^i na osvobodení evanjelického
ľudu od prispievania na plat katolíckym učiteľom, od čoho ko-
• nečne evanjelici osvobodení boli intimátom od 24. januára r. 1786.
 125

pod č. 3157. a vlastne až zákonným článkom z r. 1791. Vymáhali,

aby zvlášte pri miešaných školách evanjelici ukrivdení neboli, a
dla počtu duší ku katolíckym učiteľom rovnak platení evanjelickí ,
učitelia povolávaní boli; aby dozorcovia nad školami boli svetskí,
pri miešanej škole dvaja, po jednom z obojeho náboženstva; a aby
školské knižky, nie protiviace sa náboženstvu evanjelickému a do
slovenských škôl slovenské uvedené boly.
Miešané normálne školy, uvedené boly do života všeobecne
po obciach ešte pred utvorením sa zvolenského seniorátu, totiž
r. 1777. kráľovnou Máriou Teréziou.
Roku 1786. také miešané obecné normálne školy, navštevo­
vané ale výlučne evanjelickými žiakmi, boly v Pliešovcach a
v Dobronivej; a navštevované aj katolíckymi žiakmi: v Radvani,
Hornej Mičinej, Pojnikách, Ľupči, Ľubietovej, Hornej Lehote, Zvo­
lene, V. Slatine a v Očovej, ktoré čo zväčša pretvorené boly po-
zdejšie v cirkevné evanjelické. Krém toho boly už vtedy cirkevné
evanjelické školy v Bystrici, Garamseku a Ostrejlúke, ako v arti-
kulárnych cirkvách a na základe osobitného intimátu kráľovskej
rady v Krupine a v Kráľovcach. V Brezne boly piaristické; a evan­
jelickí žiaci boli nútení navštevovať katolícke služby Božie a za­
chovávať ich obrady. Že Brezňania chceli mať svoje evanjelické
školy, je isté. Roku 1789. odopreli platiť poplatok na agensa, lebo
nič nekonal v záujme ich škôl, keď sa domáhali spravedlivosti.
Neboly žiadne školy v nasledujúcich evanjelických obciach: Dolnej
Mičinej, Môťovej, Lieskovci, Šajbe a v Malej Slatine, kde ale na
základe intimátu č. 27496/23523. od 27. sept. r. 1785. možno bolo
školy založiť a kde bola nádeja, že evanjelické školy do života
uvedené budú.
Katolícke školy boly, ale evanjelické deti do nich nechodily,
v Badíne, Bábinej, Hrochoti a na Mýte. Tam, ako i v iných ííliách,
zvlášte nástojily seniorálne konventy na založení evanjelických
• škôl. Seniorálny konvent dňa 6. júla 1786. uzavrel napomenúť tie
cirkve ku postaveniu, poťažne k opraveniu školských budov.
Školské budovy malý byť postavené, alebo aspoň obnovené v Bá­
binej, na Bacúrove, v Badíne, v Dobronivej, Hajnikách, Krupine,
na Dubovom a v Očovej. Učitelia boli zle platení a aj ten chatrný
plat nedávali ím riadne; uzavreté bolo napomenúť cirkve k za­
plateniu reštancií platu, ím.sľúbeného, zvlášte v Badíne, Y. Slatine
a Zolnej. A kde bola mládež odťahovaná od školy, boly obce:
Babiná, Hajniky, Mičiná, Pojniky a Sása.
R. 1787. dňa 22. febr. seniorálny konvent uzavrel voliť dvoch
126

dekánov, cieľom dozoru nad školami; ale už o dva roky pozdejšie,

tt. 24. júna r. 1789. vyslovil konvent, že poneváč je na teraz úrad
dekánov nie potrebný, kým normálna metóda do našich škôl uve­
dená nebude, aby dozor nad školami viedli len miestni farári. Až
na naliehanie superintendenta Hamaliara utvorené boly zasa senio-
rálnym konventom r. 1802. dňa 8. sept. tri dekanáty, asíce: nad
školami cirkví: Ostrálúka, Dubovo, Bacúr, Dobronivá, Breziny, Plie-
šovce, Sása, Babiná a Královce, bol dekánom Beniamin Muškuli
pliešovský. Nad školami cirkví: Zvolen, Kozelník. Hronská Breznica,
Buča, Môťova, Lieskovec, Kováčová, Velká a Malá Slatina, Oéová
s filiálkami a Garamsek tiež s filiálkami stal sa dekánom Juraj
Lazary farár očovský. A nad školami v Radvani, Bystrici, Ľupči,
Ľubietovej a v ich fíliách, ako i v oboch Lehotách ustanovený
bol za dekána Ján Kuszmányi brezniansky. Žatým dekanáty často
menené boly.
Roku 1846. 21. júla rozdelený bol horný dekanát na dvoje,
takže Bystrica a Radvaň so svojimi fíliami tvorili jeden dekanát
a ostatné cirkvi druhý; r. 1872. dňa 6. júna 4 dekanáty rozmnožil
seniorálny konvent na šesť, tt. na brezniansky so 7 školami, sla­
tinský s 12, bystrický s 13, radvaňsky s 15. zvolenský so 17 a
krupinský so 6 školami. Roku 1876. a v nasledujúcich volili deká­
nov len cirkvi ich dekanátu, a nie celý seniorát; až r. 1879. uza­
vreli, aby volení boli seniorálnym konventom. R. 1878. znovu po­
delené boly dekanáty na päť; ale dosť skoro žatým r. 1881. vylú­
čený bol zase lubietovský dekanát, zväčša z bystrického. Ale
časom zostal brezniansky dekanát následkom soštátnenia niektorých
škôl primalým; preto r. 1906. uzavreté bolo pripojiť školy ľupčian-
skej a lubietovskej cirkve ku breznianskemu dekanátu, a prv
Iubietovským zvaný, pomenovaný bol radvanským dekanátom.
V prvých zákonoch seniorálnych z r. 1784. nakladá sa.fará­
rom, aby pilne dohliadali na to, že by v obecných školách bola
horlivé učená nemecká reč; a keď r. 1787. obec Šajba podala
prosbu k námestnej rade o povolenie k založeniu školy, barón
Gabriel Prónay radil zvolenskému podžupanovi Radvanszkymu,
aby si Šajba povolala učiteľa, znalého nemeckej reči, ktorý by
obdržať mohol svedectvo, že je vstave učiť dla novej metódy. Ale
keď krajinský snem r. 1791. vyniesol zákon, že miesto latinčiny
v správe krajiny má byť upotrebovaná maďarská reč a následkom
toho v školách učená, tedy dla uzavretia dištriktuálneho konventu,
keď už pri správe a súdoch uvádzaná bola táto reč, i zvolenský
seniorálny konvent odporúčal všetkým dozorcom, farárom a uôi-
 127

telom, aby uviedli vo všetkých školách učenie maďarskej reči.

To súrili zvlášte generálni, dištriktuálni a seniorálni dozorci
v týchto časoch, aby sa deti naučily aspoň čítať a počiatky reči
maďarskej; a kde je viac učiteľov, aby jeden bol učiteľom maďar­
skej reči. Peter Balog generálny inšpektor v smysle uzavretia
generálneho konventu, vyzval r. 1806. dištriktuálne, poťažne senio-
rálne konventy, aby v čas uprázdnení učiteľských staníc volili
takých učiteľov, ktorí by maďarskej reči znalí boli, aby tú reč
učiť mohli. Dištrikt i jednotlivci napomáhali tých študujúcich,
ktorí išli na maďarskú reč; r. 1807., áno i prvej dal dištrikt dva­
nástim žiakom 8—10 zlatové štipendia,, ktorí k vôli maďarčine
šli do oždianskej, šiestim po 10 zl, a jednému 30 zl., ktorí šli do
lučenskej školy; a roku 1808. udelené boly podobné štipendia
v Oždanoch v obnose 120 zl., v Lučenci 90 zl., Sajógemeri 30 zl.
a v Debrecíne 25 zl. A na seniorálnom konvente dňa 23. marca
r. 1808. čítaný bol prípis dištriktuálneho dozorcu Jána Radvan-
szkyho, seniorálnemu dozorcovi Ludvikovi Osztroluczkymu, ktorým
odporúča uviesť do väčších obecných škôl professora maďarskej
reči. Ale súčasne s týmto pohybom ešte na seniorálnom konvente
dňa 4. júla r. 1804. priaznivé prijaté bolo i vyzvanie Slovenskej
spoločnosti ku prispievaniu na udržovanie katedry slovenskej reči
pri prešporskom lyceume. Seniorálny konvent uzavrel, aby predo­
všetkým sami farári prispeli niečím a vyzvali k obetiam na „chvali-
tebný ten ústav“, aj milovníkov národa slovenského, nasledujúc tak
príklad iných seniorátov. Seniorálny notár Adam Lovich, potomný
superintendent, urobil počiatok, obetujúc hneď 1 zl. ročite, alebo
základinu 20 zl. raz navždy.
Roku 1802. utvorená latinská škola v Pliešovcach, pretvorená
bola pozdejšie na maďarskú; a r. 1833. dňa 23. júla seniorálny
dozorca na konvente odporúčal, aby za príkladom Pliešoviec aj
v iných cirkvách do škôl maďarská reč uvedená bola, následkom
čoho uzavreté bolo, aby budúcne učitelia nie inakší, len znalí
maďarskej reči volení boli. Od toho že možno sa odchýliť len
s privolením seniorovým. Balážďarmotský učiteľ Ludvik Meltzer
vydal grammatiku maďarskej reči pre slovenské školy, ktorú
superintendent Ján Szeberínyi r. 1837. cirkvám odporúčal. Y di­
štrikte už r. 1836. uzavreli zápisnice viesť stĺpcovite v reči latin­
skej a maďarskej; a keď k tomu vyzvaný bol i seniorát, že do
správy má sa uviesť maďarská reč, uzavreté bolo na konvente
dňa 26. a 27. febr. r. 1841., aby budúcne seniorálne zápisnice
v maďarskej reči vedené boly a podobne i matriky od začiatku
128

r. 1842. majú byť maďarské, čo sa i stalo. Súčasne ale zastal sa

tento konvent proti generálnemu dozorcovi gr. Karolovi Zayovi
za udržanie katedry slovenskej reči a literatúry na prešporskom
lyceume, potrebnej pre evanjelické cirkvi, vo väčšine slovenské,
ako seniorát, ktorý v obetiach na základinu ku udržaniu tej ka­
tedry nie posledné miesto zaujíma a tú základinu udižať a obrá­
niť chce; a vyslovil, že generálny dozorca dla danej jemu úpravy
také základiny by mal nie trhať, ale zachrániť, literárne sriadenia
nie ničiť, ale napomáhať. Zápisnicu nasledujúceho konventu od
10. febr. r. 1842. písal už v neprítomnosti notára, v správnej ma­
ďarčine Karol Kuzmány.
Ešte prv, dňa 27. íebr. r. 1839. na návrh konseniora Jána
Geguša, uzavrel seniorálny konvent inak sriadiť dedinské školy
a výučbu v nich; a vyslal tým cieľom kommisiu, záležajúcu z na­
sledujúcich údov: ml. Antona Radvanszkyho, Štefana Huszágha,
Štefana Ruttkaya, seniora Jána Krčméryho, konseniora Jána
Geguša, Jána Chalúpku, Karla Kuzmányho, Jozefa Meltzera, Karla
Dillnbergera a Ondreja Zibszera, aby vypracovali návrh, pritiahnúc
si ešte niektorých učiteľov.
Roku 1843. hontiansky seniorát chcel mať právo dozoru nad
školou v Kráľovcach, lebo že polovica školopovinných je z Krni-
šova; a r. 1844. skutočne dekán hontianskeho seniorátu ešte pred
Veľkou Nocou previedol zkúšku v Kráľovcach a pre dekána z
nášho seniorátu už potom Kráľovčania ani neposielali. Zvolenský
seniorát sa proti tomu po oba roky ohradil a naložil svojmu deká-
novi dozor viesť nad kráľovčianskou školou; kráľovčiansku cirkev
ale napomenul, aby sa držala uzavretia svojho seniorátu.
V tohočasných bojoch o reč, dal seniorálny konvent 14. aug.
r. 1844. tú úpravu svojmu vyslancovi na dištriktuálny konvent,
aby sa postavil na to stanovisko, že vzhľadom na zlé následky
v cirkvi má sa pričiniť o pokoj. Zvolenský seniorát chce udržať
maďarskú reč ako diplomatickú v správe a ju ako takú vďačne
pozdravuje, jej rozšíreniu sa a užívaniu na tomto poli nielen že
nechce prekážať, ale žiada ju každým cieľu primeraným spôso­
bom napomáhať. Ale cirkvi iný cieľ privlastňujúc, je proti pri­
veľkej horlivosti tých, ktorí cirkev ako ústav ku duševnému vzde­
laniu ľudu slúžiaci, považujú za činiteľa reči. Zvolenský seniorát
je priateľom nábožnosti na toľko, že to za hlavný a jediný konečný
cieľ považujúc, všetkú usilovnosť k jej povzneseniu nameruje,
s rečou nepreháňa a ľud žiada si vzdelávať v jeho materinskej
reči. Upravuje svojho vyslanca na dištriktuálny konvent, nazpäť
 129

žiadať vyučovanie materinskej reči Iudu vo všetkých našich vyš­

ších školách, čo keďby odopreté bolo, to znamenalo by tolko, ako
chcieť duševnú zkazu niektorých údov cirkve. A tak povinnosťou
vrchných je starať sa o všetky údy tela a nie odoprením toho
spáchať bezbožnú nespravedlivosť na zanedbaných údoch. Nech
požaduje pán vyslanec zrušenie každého takého nespravedlivého
výroku, zvlášte toho uzavretia, dľa ktorého v našich vyšších ško­
lách biologické slovenské spoločnosti na základe nedokázaných a
bezpodstatných podozrení boly zakázané; čo ide nielen s oškode-
ním nábožnosti našich slavianskeho jazyka bratov vo viere, ale
s ich najbolastnejším urazením a ponížením a v zatemnenosti bez
dostatočnej príčiny z bezzákladnej žiarlivosti prenáhleno konajúcej
vrchnosti, keď totiž v záujme iných rečí také spoločnosti sa nechaly,
len slavianske sa vytvorily. Naproti tomu nech požaduje pán vysla­
nec, aby v každej škole, do ktorej slovanského jazyka a medzi
Slovanmi úradovať majúca mládež chodí, cieluprimerané ústavy
založené boly ku pravidelnému vyučovaniu slovenskej reči, lebo
naše vedecké ústavy sú majetkom tak slavianskeho, ako aj iných
rečí cirkevných údov, aj pre nich postavené boly, aj oni svojimi
obeťmi ich podporovali. Nech upamätuje pán vyslanec superinten-
denciu, že táto svoboda celkom dobre sa snesie s diplomatickými
právami maďarskej reči, a keď našu pozornosť obrátime ponad
kruh našej cirkve a viery na vzeladenie od okolností závisiaceho
prospechu vlasti ako synovia a občania krajiny, na kolko ten
prospech závisí viac od vzdelania obyvateľstva, než od nasnívanej
všeobecnej jednoty jazyka, žiadúcne je to, áno je to viac priaznivé,
než škodlivé i pre zdarné šírenie sa maďarskej národnosti.
Ten istý seniorálny konvent dal úpravu svojmu vyslancovi,
aby požiadal vyslancov na generálny konvent, žeby sa budúcne
štipendie tak neodnímaly slovenského jazyka hodným žiakom, ako
sa to stalo vlani v Štiavnici, kde dvom výtečným chudobným
žiakom zo zvolenského seniorátu, ktorých professorský sbor odpo­
rúčal na Róth—Telekovské štipendium, ale jedon z professorov
ich potajme obvinil z panslavismu, ač verejne ich odporúčanie
s druhými professormi podpísal, — nedali to sľúbené štipendium;
čo má slúžiť na odstrašenie ich od vzdelávania sa v ich mate­
rinskej reči. Seniorálny konvent označuje také pokračovanie za
nemravné a nespravedlivé.
Nasledujúceho roku 1845. dňa 8. apríla prijal seniorálny kon­
vent nový štatút o sriadení svojich normálnych škôl, poprosiac
stolicu, aby pri jeho uvádzaní do života právomocenským svojím
9
130

postavením bola ím nápomocná. A vyvolil dva výbory, jedon ku

dozoru nad školami, aby dekanálne zprávy o výchove a výsledku
v školách preskúmal a v sprievode svojich návrhov predostieral
seniorálnemu konventu; a druhý aby sa postaral o cieľuprimerané
podelenie učebnej látky dla tried a ročníkov a o spracovanie a
vydanie takej encyklopedickej príručnej učebnej knihy, ktorá by
učebné predmety v krátkosti a jadrne v sebe obsahovala. (Školník.)
Sústavu túto má krupinský farár Samuel Baláš do slovenčiny pre­
ložiť a predsedníctvu cieľom vyhlásenia a kolovania v príhodnom
čase doposlať.
Na tom seniorálnom konvente direktor bystrického gymnázia,.
Karol Dillnberger, oznámil utvorenie sa učiteľského spolku v našom
senioráte a predostrel jeho stanový, čo seniorálny konvent v ra­
dostnú známosť vzal a spolok ochraňovať a napomáhať prisľúbil.
Ale po revolúcii krajinské miestodržiteľstvo stanový tohto učiteľ­
ského spolku nepotvrdilo; následkom čoho jeho bývalý predseda
Dillnberger na seniorálnom konvente dňa 25. júla r. 1853. oznámil,
že hotovizeň toho spolku 51 zl. 40 kr. a knižnicu, záležajúcu z 318
sväzkov oddávajú do opatery bystrickým a radvanským učiteľom
so sídlom v Bystrici, ktorá ako knižnica zvolenských evanjelických
učiteľov má slúžiť ku potrebám súkmeňovcov zvlášte z učiteľského
stavu, a udržovať i rozmnožovať sa má z úrokov 40 zlatovej istiny
a z dobrovoľných obetí. Táto základina nemá byť k žiadnym iným
cieľom obrátená.
Až 19. sept. r. 1871. senior oznámil na konvente, že učitelia
mali pod jeho predsedníctvom poradu, v ktorej uzavreli, aby sa
učiteľské porady v tomto senioráte do života uviedly, predostierajú
svoje stanový a žiadajú, aby si svojich úradských svobodne voliť
mohli a k poradám cestujúcim aby cirkvi príležitosť dávaly, čo senio­
rálny konvent prijal a cirkvám odporúčal dávať žiadané príležitosti.
Od toho času učiteľské porady v našom senioráte účinkujú.
Od 17. aug. r. 1848. až po 15. okt. r. 1851. nebolo seniorál-
neho konventu; i tento posledne spomenutý len v prítomnosti
kráľovského kommissára Samuela Stefanoviča.
Roku 1855. 23. jan. vyvolil seniorálny konvent deputáciu,
záležajúcu z viac údov svetského, duchovného a professorského
stavu a zvlášte z dekánov, ktorá mala každoročne podávať zprávu
seniorálnemu konventu o stave škôl; tedy asi tak, ako to pozdejšie
prenesené bolo na konseniora.
Nielen seniora, ale i konseniora, notárov dekánov a poklad­
níka v tomto čase volily cirkvi, a nie seniorálny konvent.
 131

Po potlačení revolúcie prestala diplomatičnosť maďarskej

reči; a tak i vo zvolenskom senioráte mlčanlivé prešli na užívanie
bohuslúžobnej slovenskobiblickej reči pri seniorálnych poradách a
v zápisniciach; potom upotrebovali v zápisniciach stĺpcovite ne­
meckú a slovenskú reč, s nastúpením seniorstva Gedulyho len
nemeckú reč; až na seniorálnom konvente 22. a 23. júla r. 1856.
pojednávaný bol návrh lehotskej cirkve, aby pojednávacou i zá-
pisničnou rečou v senioráte bola slovenská; ale seniorálny konvent
vyhýbajúc hádkam o reč a nechcejúc vyvolať znovu o tom náru­
živé boje, poukazujúc i na to, že diplomatickou rečou stala sa
nemecká, odložil na bok tú záležitosť a uzavrel zostať len pri do-
savádnom zvyku, že totiž zápisničnou rečou zostane nemecká,
ač na seniorálnom konvente môže každý i v inej reči hovoriť.
Seniorálne zápisnice- písal od r. 1856. seniorálny notár Ondrej
Braxatóris-Sládkovič klassickou nemčinou.
V tom roku bol vyvolený výbor, ktorý mal všetky učebné
knihy, v našich školách upotrebované, preskúmať, opatriť knihy
inde užívané, prípadne obstarať vydanie nových učebných kníh.
Roku 1858. dňa 31. aug. prijal náš seniorát za učebnú knihu
Hoitšov katechismus a kultusministrom vydanú Čítanku pro druhou
a tfetí tŕídu škôl.
Roku 1866. uzavreté, aby učitelia posielali mesačne zprávu
dekánovi a tento na základe týchto, zprávu konseniorovi; a kdô
toho dekán potrebu vidí, aby navštívil školy i rok. K tomu vyzvaní
boli dekani i r. 1869. a 70. Zvolení učitelia aby uvádzaní boli deká-
nom slávnostne do cirkví.
Po uvedení do života krajinského školského zákona z r. 1868.
horlil náš seniorát za udržanie svojich evanjelických škôl, lebo že
cirkev bez vlastnej školy nemá budúcnosť; a v tom smysle podal
návrh i pred dištriktuálny konvent. Uzavrel, aby predstavení
cirkve v súkromnom i verejnom styku s veriacimi neprestávali
upozorňovať na veľkú dôležitosť, ktorú mala škola po všetky časy
menovite v evanjelickej cirkvi; aby cirkvi svoje školy v každom
ohľade do zákonom označeného stavu doniesť sa usilovaly; ale
štátnym medzítkam, školu navštevujúcim, slušne ich prijmúc, ne­
dovolili niečo v školách nariaďovať a s učiteľmi ako s osobami
sebe podriadenými nakladať. Ale pozdejšie práve v našom senio­
ráte zoštátňovanie škôl išlo rýchlo a vodcovia nie vždy s takou
horlivosťou obraňovali svoje školy, s akou by boli mali. A čo uro­
bil najnovší zákon s naším určovacím autonomným právom
v školách, to je dostatočne známo.
9*
132

Veľkou chybou bolo, že sa evanjelická

Platenie fará­ cirkev o slušné platenie svojich učiteľov a fará­
rov a učiteľov. rov dostatočne nepostarala; a to ani tam, kde
toho bola možnosť.
Už kráľovské nariadenie z r. 1784. od 20. dec. pod č. 28809.
zbraňovalo tomu, aby učitelia boli nútení konať notárske povin­
nosti v obciach, lebo tým odťahovaní boli od školy. Ale aby ím
bolo vynahradené to, čo utratili s notárskym platom, o to nebolo
postarané. Senior Ján Kuszmányi r. 1815. požadoval od farárov
a učiteľov, aby mu doposlali odpisy vokátorov o svojich platoch,
ako aj svoje poznámky na to sa vzťahujúce, aby pod dozorom
seniorátu i tak zväčša len dľa žiadosti vlády po tolerančnom
patente skúpe vymerané platy aspoň umenšené byť nemohly.
Keď následkom krajinského bankrottu r. 1811. a devalvácie peňazí
platy boly značne umenšené, cirkve nemalý sa k tomu zvýšiť tie
aspoň dľa slušnosti. Musela sa zamiešať do toho vláda. Uhorská
kráľovská miestodržiteľská rada 1. marca r. 1829. pod č. 6826.
nariadila, aby farári a učitelia v striebre, v konvencionálnej minci
a nie dľa viedenskej valuty v šajnách platení boli, vidiac, že ich
platy pred r. 1799. dosť skúpe vymerané boly a ešte ím aj z toho
cirkvi uťahujú; i generálny a dištriktuálny konvent v r. 1829. to
isté uzavrel, lebo že cirkve nesmú pôvodné vokátory svevoľne
meniť a platy umenšovať; a superintendentom naložil, aby v čas
vizitácie snažili sa v cirkvách to odpierajúcich v skutok uviesť
rezolúciu kráľovskej rady; všetky platy verejných úradníkov
v striebre sa vyplácaly; jednako mnohé cirkve zoprely sa tomu.
Prvá zoprela sa krupinská cirkev, následkom čoho seniorálny
konvent 23. júla r. 1833. vyslal ta deputáciu, záležajúcu z Miku­
láša Osztroluczkyho a seniora Beniamina Muškulyho, a v páde
žeby Osztroluczky isť nemohol, z ml. Antona Radvanszkyho, aby
vec vyšetrila a vyrovnala. Pritom boly napomenuté i ostatné
cirkve zvolenského seniorátu, aby mzdu delníkom Pánovým ne-
uťahovaly a neumenšovaly, ale dávaly farárom a učiteľom, k čomu
sa predtým za dávnych časov boly zaviazaly.
Seniorálny konvent r. 1838. dňa 27. a 28. febr. na návrh
konseniora Geguša uzavrel, že má byť spomenutá rezolúcia krá­
ľovskej rady a uzavretie generálneho konventu publikované v do­
mácich cirkevných konventoch do konca júna s tým doložením,
že ak by ktorá cirkev kazateľa a učiteľa v striebre platiť odpo­
rovala, v smysle spomenutého uzavretia generálneho konventu
majú miestni dozorci vyzvať deputáciu, v smysle toho uzavretia
 133

pokračovať majúcu. Toto uzavretie vydané bolo cieľom uvedo­

menia cirkevným dozorcom. Do tej deputácie vyvolil seniorálny
konvent Antona Radvanszkyho ml., Štefana Huszágha stoličného
pravotára a seniora Jána Krčméryho. Na konci spomenutej zápis­
nice obsažená je i mužná reč konseniora Geguša, návrh odporú­
čajúca. Následkom toho dňa 27. febr. r. 1841. na seniorálnom kon­
vente námestný vicišpán Mikuláš Osztroluczky ako dozorca cirkví:
dobronivskej, babinskej, královčianskej a ostroluckej predniesol,
že sa menované cirkvi spierajú platiť v striebre a žiadal vyslať
ta kommissie. Poneváč ale Osztroluczky s výnimkou ostroluckej,
v ostatných troch cirkvách medzi časom z dozorstva zaďakoval,
daná bola rada královčianskemu farárovi, aby dal najprv vyvoliť
dozorcu; do ostatných troch cirkví má sa poslať kommissia.
Y radvanskej cirkvi vraj platia síce len viedenskou valutou, ale
terajší farár dla udania dozorcu Antona Radvanszkyho má plat
o 37 zl. väčší, než jeho predchodca; čo vzdor tomu, že sa to nevy­
rovnalo platu v striebre, v známosť vzaté bolo. Podobné žaloby
podané boly od farárov v Ostrejlúke, Ľubietovej a inde. Keď senio­
rálny konvent r. 1843. dňa 16. augusta v Bystrici zasedavší videl,
že uzavretia seniorálnych konventov o tom a nariadenia vyšších
vrchností od r. 1839. nemal kto exequovať a v život uviesť, áno,
že sám predseda spomenutej kommissie Radvanszky nič nerobí
v tej veci, vyvolili za predsedu Štefana Huszágha a doplnili kom-
missiu ešte Martinom Thaiszom a Jurajom Plathym, očakávajúc
od nich energičnejšie pokračovanie. Kde by sa ím nepodarilo
uviesť cirkev do koľaje, mali sa obrátiť o exequovanie ku miesto­
držiteľskej rade. Keď tak bolo s ľuďmi odborne vzdelanými, diplo­
movanými, ešte horšie sa mali učitelia vôbec, zvlášte učitelia
z núdze, odborne nevzdelaní. V senioráte síce bola vyvinutá horlivá
činnosť o utvorenie nových škôl, ale o slušné platy a byty uči­
teľov nebolo do opravdy postarané. Mnohí učitelia bývali v účeb-
niach, platy mali mizerné, nevyrovnávajúce sa ani mnohým platom
pastierskym, a len na ich žalobné hlasy vymáhal seniorát po
jednotlivých obciach cestou dekánov, alebo do obcí posielanou
kommissiou, aby učebný peniaz bol zvýšený, aby cirkevníci uči­
teľské pole zdarma obrábali, a aspoň čiastočne vynahradili svojím
učiteľom to,, čo ím odpadlo z platov po utvorení osobitných notariá-
tov. Vláda totiž utvorovala osobitné notariáty a učitelia, ktorí do
tedy boli i obecnými notármi, utratili značnú čiastku svojich i tak
chatrných dôchodkov. Mnohí z učiteľov volili byť radšej notármi,
než učiteľmi. Seniorálny konvent r. 1856. poveril seniora požiadať
134

oddelenie miestodržitelstva v Prešporku, aby učiteľom: Štefanovi

Strakovi, Jánovi Szirotkovi a Pavlovi Gerengayovi boly prinavrá­
tené, poťažne vynahradené ich notárske platy, keďže z učiteľských
platov'vyžiť nemôžu. Keď po malých dedinkách nemohli byť učitelia
notármi, volili si za ev. učiteľov zväčša čižmárov, na aké remeslo
tam najväčšia potreba bola. Na malej dedinke čižmár zo svojho
remesla nemohol vyžiť, ani učiteľ z chatrného učiteľského platu, aký
boli v stave dať; ale učiteľ, ktorý robil pri tom remeslo, mal výživu
obstojnú. A aj z takýchto remeselníkov boli mnohí učitelia, ktorí tak
rečeno, nielen všetko to naučili, čo sami vedeli, ale získali si po­
chvalu a uznanie aj vyšších vrchností, duchovných i svetských.
Po vynesení školského zákona r. 1868. vláda zariaďovala
pre nediplomovaných učiteľov prázdninové naukobehy. Seniorálny
konvent r. 1870. vyzval takých učiteľov, aby sa zúčastnili nauko-
behu v Bystrici a hneď v prvý rok hlásilo sa 27, nasledujúceho
roku ale 12 učiteľov.
Žatým v 70-tych rokoch pracovali tu na zvelebení cirkevných
škôl tým, že vyvolili seniorálnu školskú radu, povzbudzovali ku
-------------------- zakladaniu a stavaniu škôl, horlili za ich udržo-
Práca o zvele- vanie, vydávali svojím nákladom učebné knihy,
benie škôl. Abecedár, Výklad katechismu, Slovenskú mluv-
-------------------- nicu, čítanky, Školník, ktoré svojho času dobré
služby preukazovaly aj v iných seniorátoch, tak že právom pome­
noval senior vo svojej zpráve r. 1876. 27. sept. evanjelické školy
naše miláčkom seniorátu. A ač zvolenský seniorát viac konal
v tom ohľade, než ktorýkoľvek iný banského okolia, predsa v r.
1871. a 72. za 10 mesiacov toľko napomenutí dostal od vlády
následkom udania zvolenskoliptovského škôldozorcu, koľko sa
vraj žiadnemu učebnému okresu v celej krajine nedostalo. Vláda
totiž napomenula behom toho času 34 škôl zvolenského seniorátu,
ako také, ktoré zákonu nezodpovedajú. Nebolo do ohľadu vzaté,
že i behom toho času Ostrálúka a Buča vystavily nové školy,
Dobronivá, Breziny a Badín vydláždily svoje učebné siene. Ale
ľahko si vysvetlíme vec tým, že vo zvolenskom senioráte, ako
v máloktorom inom, od dávna nástojili na založení škôl i v naj­
menších dedinkách, kde nevládali postaviť cieľu zodpovedajúce
školské budovy a dať učiteľovi toľko platu, aby z toho diplomo­
vaný učiteľ vyžiť mohol. V čas uvádzania do života školských
zákonov z r. 1868. bolo vo zvolenskom senioráte 70, ba i 73 ľudo­
vých škôl; r. 1874.: 68 siení, 71 učiteľov, a 2 pomocníci. Boly i
také školy, kde nebolo žiadnej školskej budovy, kde učil hospodár
 135

vo svojom dome viac z horlivosti za roôitých 22 zl.; nebolo učebných

pomôcok, a predsa docielili pomerne dosť pekný výsledok. Roku
1874. boli v celku 59 riadni, 2 pomocníci a 10 učitelia z núdze.
Zariadenie a vystrojenie mnohých škôl bolo tiež nedostatočné.
Preto nie je div, že mnohé školy novému zákonu nezodpovedaly
ani čo do stavby a zariadenia, ani čo do výučby. Ale predsa
čítať a písať neznajúcich a vo svojom náboženstve neučených
takmer nebolo. A keby vývin nášho školstva bol v zdravom smere
pokračoval a vláda bola by pomáhala stavať a sriaďovať školy
tam, kde to malý počeť alebo prílišná chudoba obecenstva nebola
vstave a nebola robila nepotrebnú konkurrenciu stavaním štát­
nych škôl tam, kde ich nebolo treba, boly by sme všeobecne vo
vzdelanosti ďalej pokročili.
Roku 1872. seniorálny konvent na základe zákona naložil
opätovacú školu do života uviesť.
Oddávanie škôl obciam a štátu začala zvolenská cirkev. Se­
niorova zpráva z r. 1873. od 19. novembra hovorí o tom so žiaľom:
Jedna z cirkví našich, zvolenská totiž, za dobré uznala, drahé
dédictví otcuv, školu odevzdatí obci, nebo prý, dle slov zápis­
nice místniho konventu v tomto ohledé držaného, cirkev zmĺnéná
„nevidí zádnou potrebu, ale ani možnosť toho, aby vérovyznanskou
školu i na dále na utrovu svou držela“.
Ku udržovaniu svojich škôl prispievaly cirkvi nášho seniorátu
dla zprávy z r. 1877. v celku 28,860 zlatmi; z toho pripadalo na
platy učitelom 26,419 zl., 23 učiteľov bolo s platom niže 300 zl. a
z nich zase 18 bolo takých, ktorých celý ročný učiteľský plat
neobnášal ani 200 zl. Nemovitosti, v to počítajúc i budovy škôl,
slúžiace ku školským cieľom, ocenené boly vtedy na 57.816 zl.
Roku 1878. senior Raab v ročnej zpráve vraví, že ač učitelia
a cirkve plnia svoje povinnosti, „veíejno-administratívna rada sl.
stolice naši objala naše školy matéŕinskýma ramenama obzvláštní
starostlivosti, ale tak, že nám od bolesti zjajknauti prichodí“, hla­
som znechutenia, ba zúfalstva volá, že „jsou všecká naše, i ta
nejuprimnejší vynasnažování marná, uznanlivosti nedujdau“. Než
vidine, ako stoličný administratívny výbor pokračoval ? Podal pod
č. 545/1877. ministrovi kultu zprávu, že Ed. Filló, Adolf Záthurecký,
Daniel Goldperger breznianski. Ján Klimo mýtňanský, Samuel
Klobušický hornomičinský, Ján Metzky podlavický, Tobiáš Dobák
pršanský, Michal Figer saský a Ján Tyahún lieskovský evanjelickí
učitelia nemajú učiteľskej uspôsobilosti a sú nedostatočného drža­
nia sa; a tak minister pohrozil ím odstránením. Ale senior Raab
136

sa ich — proti sekatúre administratívneho výboru — mužne za­

stal a hodnovernými dokladmi dokázal, že s výnimkou sošlého
Tyahúna, všetci sú uspôsobili; skončili nielen gymnaziálny, ale
niektorí i filozofický alebo bohoslovecký učebný beh; a iní boli
pred vynesením zákona z r. 1868. čl. 38. už učiteľmi, náhradný
učiteľský kurs skončili, alebo ako výteční učitelia od neho osvo-
bodení, a do krajinského penzijného ústavu prijatí boli. Čo sa
ale ich držania týče, nech dokáže administratívny výbor svoje
bezdôvodné a tak nedôstojné tvrdenie; potom proti patričnému
učiteľovi vystúpi; kým sa to nestane, — keď o všetkých týchto
učiteľoch vyslovily sa úrady k tomu vyzvané, že proti ich držaniu
sa v žiadnom ohľade nič nemôže sa'namietnuť — zatiaľ prísaha
i svedomie bráni mu to ministerské nariadenie previesť. — Se-
niorálny konvent s napnutou pozornosťou preslyšal tú zprávu se-
seniorovu a v celom znení si ju osvojil, seniorovo pokračovanie
schválil a jemu za jeho mužné a základné vystúpenie proti ad­
ministratívnemu výboru, pri všeobecnom nadšení, svoju vrelú
vďaku vyslovil.
Roku 1873. vyzval seniorálny konvent cirkvi k tomu, aby kde
to ešte nieto, boly školské stolice utvorené, a r. 1877. utvoril i
stanový pre ne. Y tom roku i to uzavreli, aby sa vyučovanie
prvákov začínalo vždy s 1. septembrom, ostatných ale s 1. ok­
tóbrom, aby takto títo poslední rodičom pri prácach pomôcť mohli;
s prvákmi ale, aby sa učiteľ nemýlene za mesiac zaoberať mohol
a ich pripravil ku ďalšej výučbe. Bol to dobrý návrh; len škoda,
že ho dlho neprevádzali.
Z vydávania a odpredaju školských kníh mal seniorát r.
1878. už 2568 zl. čistého majetku, zväčša v knihách, bez toho,
žeby do toho podujatia bol nejaký peniaz vložil.
Prv, než v mnohých iných seniorátoch, zvolenská seniorálna
školská rada už r. 1879. urobila poriadky k povinovatému vyučo­
vaniu maďarskej reči. Už vtedy v krupinskom dekanáte horlivé
vyučovali tej reči, čo sa k nasledovaniu aj iným odporúčalo; a tým
učiteľom, ktorí v stave boli maďarskej reči vyučovať, sa to i na­
ložilo, tak mali vyučovať týždenne aspoň v 4 hodinách. Zo zprávy
r. 1882. sa dozvedáme, že jednotlivci a obce odmeňovaly žiakov
v maďarskej reči najviac pokročilých; podobne odmeňovali uči­
teľov stolica i spolky. Následkom toho mnohí učitelia závodili
vo vyučovaní maďarskej reči, učiac viac predmetov v maďarčine,
než to zákon z r. 1879. a seniorát žiadal. A seniorálny konvent
dňa 19. júla r. 1882. uzavrel, aby školskú zprávu budúcne sosta-
 137

voval a podával v maďarskej reči konsenior, a aby tá zpráva

sostavená bola dôkladne, zvlášte o výsledkoch vyučovania v ma­
ďarskej reči. Následkom toho potom už osobitná konseniorská
zpráva na seniorálnom konvente o tomto bola podávaná. R. 1888.
oznamoval už konsenior, že s roka na rok väčší je počet tých
škôl v našom senioráte, v ktorých je naukosdelnou rečou — s
výnimkou náboženstva — reč maďarská; a niekde, že už všetky
predmety. učia sa v maďarskej reči. Tak v tomto ohľade pred­
behol zvolenský seniorát vynesenie Apponyovských zákonov
Jednako mesto Krupina, pod tlakom hontianskeho stolič­
ného výboru a kráľovského škôldozorcu podporu evanjelickej cirkvi
krupinskej závislou učinila od toho, jestliže v evanjelickej škole
krupinskej všetky predmety krém náboženstva v maďarskej reči
vyučované budú a jestli seniorátom vydaný Školník v tej škole
upotrebovaný nebude. Na čo seniorálny konvent dňa 16. mája
r. 1883. proti zastaraniu sa mesta Krupiny do autonomných práv
cirkve rázne protestoval, vlasteneckost Školníka dvoma svedec­
tvami dištriktuálnych výborov bránil, cestou dištriktu vyzdvihnutie
krupinského mestského uzavretia u ministra kultu žiadal, ten
Školník i ďalej upotrebúvať krupinskej evanjelickej škole naložil
a ohľadom vyučovania maďarčiny krupinskú cirkev ta upravil3
aby žiadosť mesta vo svojom konvente pojednávala a výsledok
seniorálnemu. predstavenstvu sdelila.
V tom istom roku kráľovský škôldozorca upodozrieval brez­
nianskych všetkých troch učiteľov, že ohľadom vyučovania maďar­
činy klamstvo prevádzajú; na čo na základe osvedčenia sa brez­
nianskeho farára-konseniora seniorálny konvent uzavrel, aby v
breznianskych školách budúcne aspoň dva predmety, totiž zeme­
pis a dejepis v maďarskej reči vyučované boly. Nasledujúci seni­
orálny konvent 19. sept. r. 1883. uzavrel, že v mestách a mesteč­
kách najďalej o dva roky, najmenej dva predmety majú byť vy­
učované v maďarčine. Odporúča sa tak učiť zemepis alebo prírodo­
pis a dejepis. Súčasne tento konvent pred novou voľbou seniora
uzavrel, že očakáva od budúceho seniora, aby za úradnú reč v
administrácii seniorátu považoval reč maďarskú; a aby s tými,
s ktorými to možno, a ktorí maďarskou rečou vládnu, maďarský
dopisoval a aj od nich v tej reči dopisy požadoval, — poverujúc
seniora, aby potrebné výnimky dľa svojho dobrozdania a taktu
v tom urobil. Podobne na tom konvente v radostnú známosť
vzaté bolo, že v Zolnej sami veriaci žiadajú si, aby maďarská reč
obširnejšie vyučovaná bola.
138

Roku 1890. zistené bolo, že vyučovanie maďarskej reči i čo

do rozsahu, i čo do výsledku s roka na rok stúpa a počet tých
škôl, kde sa viac-menej, ba krém náboženstva všetky predmety
v maďarskej reči vyučujú, s roka na rok sa vzmáha, čo seniorálny
konvent v radostnú známosť vzal a tých učiteľov napomenul,
kde bol slabší výsledok. Roku 1894. a 1895. uzavreté bolo, že v
IV—VI. triede v každej škole na vyše maďarskej reči aspoň 2—3
predmety výlučne v maďarskej reči majú byť vyučované; áno
vyzvaní boli všetci farári a učitelia, aby maďarskú reč v živote
so záľubou upotrebovali, zvlášte s mládežou zo školy vyšlou. Cir­
kevné počty a prelimináre majú byť pred seniorálnu účty zkú-
majúcu stolicu v maďarskej reči predkladané vzhľadom na to, že
viaceri svetskí údovia tej stolice po slovensky nevedia.
Roku 1906. neznámy dobrodinca založil 1000 kor. základinu
pod menom štipendiálna základina Juliusa Halassyho, ktorej úroky
má požívať ten ev. učiteľ zvolenského seniorátu, ktorý by účin­
kujúc vo vlastenecko-maďarskom a evanjelicko-protestantskom
duchu, vo výučbe maďarčiny zvláštnych výsledkov docielil.
R. 1909. seniorálny konvent upustil od toho, aby budúcne
konseniorom osobitná zpráva o vyučovaní maďarskej reči v na­
šich školách podávaná bola, keďže i tak všetky naše školy bez
výnimky vykázané sú ako školy s vyučovacou rečou maďarskou;
ale vzdor tomu, dekáni sa napomínajú, aby vyučo.vanie maďar­
činy so živou pozornosťou sprevádzali o výsledku vo všeobecnej
zpráve dôkladne sa zmieňovali.
Ešte tam prv, totiž na seniorálnom konvente dňa 19. júla
r. 1882. pojednávané bolo o prípise biskupa Gustáva Szeberínyiho
ohľadom panslavismu a vynesené bolo uzavretie 54 hlasmi proti
20, že seniorát ako cirkevná vrchnosť, nedrží za primerané púš­
ťať sa do určenia otázky panslavismu a opravdového vlastenectva,
ale za potrebné drží uzavreť: že zvolenský seniorát za povinnosť
si bude pokladať, šíreniu sa panslavismu prekážať a v tom ohľade
politickú vrchnosť napomáhať; a nedopustí, aby tí, ktorí by pan-
slavizmu slúžili a boli rozhodnými nepriateľmi maďarského národa
a jeho ašpirácií, kňazské, učiteľské alebo dozorské postavenie
zaujať mohli; a konečne svojich vyslancov, na dištriktuálny kon­
vent idúcich, upravuje," aby na tom boli, žeby dokázaný pansla-
vismus v celom dištrikte vyhlásený bol za prekážku voliteľnosti
do cirkevných úradov; a pre také výčiny trestaní, odsúdení, alebo
základne podozriví bohoslovci aby nemohli byť vysvätení.
 139

A keď sme už pri tomto predmete, nebude od veci spomnieť,

ako uzavrel zvolenský seniorát o revúckom gymnáziume r. 1874.,
ktorého preparandiu troma rokmi prv, 27. júla r. 1871. vrelo od­
porúčal dobročinnej podpore cirkví. V záležitosti návrhu potis-
ského dištriktu na zničenie velkorevúckeho gymnázia, zvolenský
seniorát dňa 12. aug. r. 1874. to stanovisko zaujal, aby sa po­
trestali správcovia ústavu, professori jestli sa ich vina dokáže,
že mládež v proti vlasteneckom duchu vychovávali; ale ústav sám
by sa zničiť nemal, miesto rozmnožovania by sa naše ústavy
umenšovať nemalý; sám ústav, ktorý vinným i tak byť nemôže
aby sa ďalej udržoval a takými učebnými silami sa obsadil, skrze
ktoré by sa tamejšia mládež vo vlasteneckom duchu vzdelávala
a vyučovala.
Aby si naši otcovia svoje školy, zvlášte stredné a vyššie
zaistili, zavádzali sbierky po cirkvách na všeobecný školský fond.
Seniorálny konvent r. 1814. dňa 2. aug. uzavrel
pokračovať v tých sbierkach; poneváč v Brezne, Školský fond.
Radvani a Dobronivej boly už zavedené a so-
sbieraný obnos oddaný seniorálnej pokladnici, uzavreté bolo po­
slať i do iných cirkví seniorálnych vyslancov, aby z dom na dom
v matko-cirkvách i vo fíliách chodiac, sbierali. Tak boli poslaní
do Iubietovskej, ponickej a mičinskej cirkvi farár Lichardus a
Iupčiansky notár Gyurkovič a v jeho neprítomnosti lupčiansky
cirkevný dozorca Reisz; do bystrickej cirkvi páni: Ruttkay, Michal
Kellner a farár Sámuel Rosnay; do garamseckej a fílií Kalausz
a farár Dorkovitš; do zvolenskej Daniel Kellner st. a farár Ján
Valentini; do očovskej a slatinskej Kardoss a farár Belohorský;
do pliešovskej a ostroluckej dobronivský notár Dobák a farár
Blatnický; do krupinskej a babinskej Plachý a farár Muškuli,
do Kráľoviec farár Sztaricskay, — tedy ako z menoslovu vidno,
vážni Iudia, farári a zväčša dozorci prevádzali sbierky, chodiac
z dom na dom. Cirkevníci mali byť na sbierku vopred s kaza-
tefní upozornení a pripravení. Že takéto sbierky boly častejšie
zavádzané, vidno z toho, že štiavnické gymnázium poisťovalo
zvolenskému seniorátu v r. 1833. od krupinskej cirkve 10 zl., od
dobronivskej 12 zl. 30 kr. a od ponickej 5 zl. podobných obetí;
a v r. 1840. krém toho z Pliešoviec 20 zl., z Bábinej 5 zl. a z
Očovej 10 zl.,50 kr., krém toho suplikácia vyniesla vo zvolenskej
stolici 91 zl. 9 kr. Tedy na zvelebenie a udržanie stredných škôl
naše cirkvi dostatočne prispievaly.
140

Na seniorálnom konvente r. 1841. dňa 26. a 27. íebr. vy­

hlásené bolo uzavretie zvolenskej stolice, že následkom zákona
o náboženskej svobode pozývajú sa i evan­
jelickí ' farári ku voľbám stoličných úradní­ Právo voliť
kov, za príkladom iných pravomocností, lebo stôl. úradníkov.
že osobne a majetkové práve tak, ako ostatní
zemani stoja bezprostredne pod pravomocnosťou a súdnictvom,
zemianske ťarchy znášajú a svojou vyššou vzdelanosťou, posvät­
ným povolaním a osobnou neodvislosťou, sú zaslúžilí tej pozor­
nosti a vážnosti. To právo mali predtým spolu so zemanmi len
katolícki farári.
Po vynesení krajinského zákona z r.
1844. čl. 3. o náboženskej rovnoprávnosti, Yďaka snemovým
zvolenský seniorálny konvent odporúčal ces­ vyslancom.
tou generálneho konventu vysloviť vrelú vďaku
tým šľachetným mužom, ktorí sa o utvorenie toho zákona zvlášte
pričinili; a v konvente dňa 8. apr. r. 1845. uzavrel tým vynika­
júcim vyslancom snemovne, ktorí — ako vraví zápisnica — ač
boli rimskokatolíckeho náboženstva, ako slávni synovia osvietenej
doby, mohutnou a neprekonateľnou svojou výrečnosťou a víťaznou
silou nepremožiteľnej múdrosti, spravedlivosti, nevypovedateľného
oduševnenia a obetovaným zaprením seba, vyznačili sa ako hviezdy
prvej velikosti, totiž Ôdônovi Beôthymu, Móricovi Szentkirályimu,
Štefanovi Bezerédymu a Gabrielovi Klauzálovi, v sprievode vy­
jadrenia ím vďakyplnej uznanlivosti a znakom hlbokej úcty, od­
dať ím po jednom skvostnom výtisku Biblie, najprimeranejšieho
to symbola ich vnútorného bytu a najdrahším pokladom našej
cirkve. — So zakúpením skvostných Biblií poveril seniorálny kon­
vent seniorálneho pokladníka Karola Kuzmányho a s napísaním
venujúcej listiny poverili výtečným perom vládnúceho stoličného
hlavného notára Štefana Ruttkaya.
Myšlienku únie, sjednotenia sa s kalvínmi, prijali
vo zvolenskom senioráte zpočiatku veľmi priaznivé. Únia.
Pojednávané bolo o tom na seniorálnom konvente dňa ----------
20. aug. roku 1841., ktorého zápisnica je prvá maďarsky písaná
a hneď v druhom bode obsažené je uzavretie, že poneváč gene­
rálnym dozorcom grófom Karolom Zaym začatý pohyb za sjedno-
tenie oboch cirkví v krajine bol prijatý so živou ozvenou a otázka
o sliatí a sjednotení oboch cirkví, ako i založení spoločnej vyššej
školy v hlavnom meste Pešti bude pravdepodobne i na dištrik-
tuálnom a generálnom konvente pojednávaná, preto svojim vy­
 141

slancom: Štefanovi Ruttkayovi, Ladislavovi Lissovényimu, konse-

niorovi Jánovi Gegušovi a seniorálnemu pokladníkovi, farárovi
bystrickému Karolovi Kuzmánymu, dáva tú úpravu, že vezmúc
do ohľadu súzvuk v hlavných zásadách viery oboch cirkví a len
chatrný rozdiel v maličkostiach, temer len v mene, považuje také
sjednotenie za možné, aké sa vo viacej cudzozemských štátoch
zdarilo; áno považuje to sjednotenie za velmi-velmi žiadúce,
s opustením tých malicherných, temer žiadnych rozdielov, aké
sú vraj medzi evanjelikmi a kalvínmi. V tom duchu káže účin­
kovať i svojim vyslancom, proti čomu sa vtedy ani Kuzmány
neohradil, aspoň o tom v zápisniciach seniorálnych nikde zmienky
nieto. Podobne sa vyslovil konvent i za postavenie spoločnej
vyššej školy.
Ako známo, z únie potom nebolo nič, zvlášte pre odpor
mnohých ev. slovenských farárov a pre nezaujatosť kalvínov.
Väčšie pohnutie myslí a väčšie nepokoje, než únia,
Patent. spôsobil pozdejšie cisársky patent od 1. sept. r. 1859.
S potlačením revolúcie zrušené bolo právo shromaž-
ďovania sa; konventy mohly zasedať len v prítomnosti cisárskeho
kommissára; superintendenti boli sosadení a miesto nich vládou
vymenovaní boli administrátori. V banskom dištrikte stal sa ad-
minstrátorom Jozef Komáromy a preddunajskom brezniansky fa­
rár Ján Chalúpka, nebývajúci v tom dištrikte. V tom čase i mnohé
dobré vládne nariadenia vynesené boly; tak na príklad, aby v
čas kommassácie všade vymeraný bol celý grunt farárovi, pol
grunta učiteľovi a aspoň jedno jutro na štepnicu. Školy tiež vláda
sriadila na lepšom základe. Ale evanj. cirkev nebola na to pri­
pravená, aby dostatočný počeť učiteľských síl slušne platiť mohla..
Preto zvolenský seniorálny konvent dňa 22. a 23. júla r. 1856.
uzavrel, aby dištriktuálny konvent u vysokej vlády primeraným
spôsobom prosil o uvedenie nazpäť cirkevnej autonómie zpred
r. 1848., aby tak svoje školy dľa vládneho nariadenia sriadiť mohli.
Z toho konventu vyslovili vďaku vláde za jej starostlivosť o kňaz-
stvo a učiteľstvo v nariadení o kommassácii.
Vláda chcejúca dať ústavu evanjelickej cirkvi, r. 1855. po­
volala do Viedne na poradu viacerých dôverníkov, ktorých mienku
počuť chcela. Z evanjelikov povolaní boli: Karol Kuzmány pro-.
fessor na bohosloveckej fakulte vo Viedni, potisský administrátor
a levočský farár Ján Lud. Topertzer, novohradský senior Michal
Ostrolucky, direktor peštianskeho gymnázia Pavel Kanyä a šop-
ronský professor Jozef Pálffy. Na základe porád s nimi vypraco­
142

vaný bol v ministerstve návrh ústavy na podklade presbyteriálno-

synodálnom, ktorý bol dňa 21. aug. r. 1856. vydaný a dla kto­
rého malo byt 6 evanjelických dištriktov utvorené so sídlami v
Pešti,'Prešporku, Šoprone, Prešove, Sarvaši a v Novom Vrbási.
Komáromy stal sa administrátorom peštianskeho a Chalúpka preš-
porského dištriktu. Každých 6 rokov mala byt synoda. Na miest­
nych konventoch mal predsedať len farár. Na najvyššom stupni
mala byt spravovaná cirkev vrchnou cirkevnou radou, od cisára
vymenovanou.
Tento návrh viacerí pozdravili s uspokojením, ale vo väčšine
stretol sa s odporom. Bol považovaný za urážku autonómie. Pro­
testy proti nemu sa množily. Aj zvolenský seniorát 27. okt. roku
1856. vyslovil síce vďaku Jeho Jasnosti za vydanie nariadenia
0 ústave, ale že usporiadanie cirkevných záležitostí očakáva len
od synody, ktorú dovoliť prosil už dištriktuálny konvent, dňa 4.
sept. r. 1856. zasedavší.
Vláda, vezmúc do ohľadu mnohé, čo bolo návrhu ústavy
vytýkané, vypracovala novú ústavu pre evanjelickú cirkev a vy­
dala ju ako cisársky patent dňa 1. sept. r. 1859. V ústave pa-
tentálnej boly ustanovenia: o zastúpení a správe cirkve, o ško­
lách, o majetku cirkve, o superintendenciách, seniorátoch a cir­
kevných sboroch, o voľbe farárov a učiteľov, o právach a povin­
nostiach činiteľov v cirkvi, o voľbe superintendentov, seniorov
a dozorcov, o prísahe, o štátnej podpore, o ochrane a pomoci
štátnej vrchnosti, splnomocnení ministra náboženstva, o úlohe
budúcej synody, o rozšírení práv, vyplývajúcich z krajinských zá­
konov z r. 1791. a 1844. a o prevedení patentu do života.
Porovnajúc ustanovenia patentu s pozatýmnymi a terajšími
pomerami, vidíme, že práva svetských boly ukrátené, čo zaydalo
1 príčinu k najväčším odporom týchto. Evanjelici mali mat štátnu
podporu bez zrieknutia sa toľkých práv, aké utratili následkom
štátnej podpory v novšom čase; mali mať v ministerstve kulta
svoje oddelenie; evanjelický farár vo svojom úradnom postavení
mal byť tak nedotknuteľný, ako aj katolícky; súdnictvo aj v man­
želských záležitostiach malý prevádzať nie krajinské, ale výlučne
evanjelické cirkevné súdy; dozor nad evanjelickými školami mali
viesť len evanjelickí predstavení a nie iného náboženstva škôl-
dozorcovia; náboženský charakter škôl mal byť zachránený; a
kde štát sriadi školu, mal v evanjelických obciach evanjelických
učiteľov vydržiavať; cirkevné sbory si malý úplne svobodne vo­
liť svojich farárov a učiteľov, bez vytvorenia kohokoľvek z kan-
 143

didácie; evanjelici mali každých 6 rokov mať synodu, a to bez

prítomnosti kráľovského kommissára; ku prevedeniu svojich uzav­
retí mohly evanjelické cirkve upotrebiť pomoc svetských vrchností.
Videli sme už dosial, že sa vyvinula istá protiva medzi du­
chovnými a svetskými. Vo väčšine duchovní pozdravili patent
s radosťou; svetskí ho prijali s odporom, lebo obmedzoval ich
rozhodujúci vliv v správe cirkve. Títo vyvinuli rozhodne väčšú
činnosť než duchovní. Boli majetkové samostatnejší, svobodnejší
ale i činnejší; a vedeli nájsť spôsoby, ako a čím proti patentu
pôsobiť. A bola ím toto vhodná príležitosť bojovať proti nená­
videnej absolutistickej vláde. Preto ím v tom aj mnohí katolíci
pomáhali. Medzi ludom horlivé opisovali a líčili nebezpečie, po­
chodiace z urazenia autonómie, samosprávy, predstavovali to ako
svevolný čin absolutistickej vlády, siahajúcej na našu vieru; na
mnohých miestach vzbúrili íud proti vlastným farárom, ako by
títo boli zapredali svoju cirkev pridaním sa ku patentu a chceli
ju pokatolíčtiť. V cudzozemsku účinkovali spisami, agitáciami,
meetingami v Anglicku, zvlášte žatým, keď sa boli niektorí evanje­
lickí spisovatelia v nemeckej krajine vyslovili priaznivé o patente,
závideli ho a tvrdili, že v žiadnej evanjelickej európskej krajine
evanjelici nemajú tak svobodomyselnej ústavy, akú patent dával.
Chyby sa dopustila vláda v tom, že v patente začala stavať
od hora na dol, totiž nariadila najprv svolať dištriktuálne konventy,
miesto toho, aby sa boly najprv cirkve, potom senioráty a len
na ostatok dištrikty sriadily.
Na vyzvanie Jána Chalúpku administrátora prešporskej super-
intendencie, zvolenský seniorálny konvent dňa 10. novembra r.
1859. po tuhej debatte prijal cisársky patent 7 hlasmi proti 6,
keďže ostatné cirkve predbežne o patente buď nepojednávaly,
buď svojim vyslancom na seniorálny konvent nedaly jasnú úpravu;
a tak ich hlasy nemohly byť do povahy vzaté.
Pri konci toho konventu neočakávane zaďakoval zo seni-
orálneho inšpektorstva po 30 ročnom účinkovaní na poli cirkve
Anton Radvanszky, sdeliac, že okolnosti, to jest uvádzanie patentu
— prinútily ho utiahnúť sa; nechce, aby sa zdalo, že on hamuje
cirkev v ďalšom jej vývine. Povinnosť poslušnosti krajinským
zákonom prikazuje mu také stanovisko zaujať, ktoré by nedo­
púšťalo ani len podozrenie nezákonitosti. Pred Vševedúcim osved­
čoval, že so svojimi náhľadmi a úmyslami mal vždy na mysli
len rozkvet evanjelickej cirkve. Jeho dušu starosťou naplnilo to
rozpadnutie sa, aké následkom vnovesriadenia sa cirkve a sebe
144

odporujúcich smýšíaní o tom povstalo medzi svetskými a duchov­

nými a ktoré sa i v tomto konvente zjavilo. Jeho poslednou žia­
dosťou bolo, aby to rozpadnutie sa na budúcnosť cirkvi škodné
nevplývalo.
Seniorálny konvent prekvapený prijal s bolasťou jeho zada-
kovanie. ako muža o náš seniorát hlboko zaslúžilého, ktorého
evanjelici cez desaťročia v ťažkých časoch boli zvyknutí vídať na
čele svojich sdružení ako činného vodcu; a prítomní prekvapení,
nevedeli výraz dať svojím citom.
Podobne Juraj Platthy zaďakoval z predsedníctva do tedy
takrečeno stáleho hlasy odberajúceho výboru.
Seniorom stal sa Anton Penzel, farár bystrický.
Nad prijatím a prevedením cisárskeho patentu vo zvolenskom
senioráte vyslovilo ministerstvo kultu prípisom od 23. marca
r. 1860. na administrátora superintendencie zaslaným, svoju naj-
vyššú spokojnosť.
V celej krajine až po 30. marec r. 1860. prihlásilo sa 341
cirkví ku patentu a len 30 cirkví sa rozhodne osvedčilo proti nemu.
Na seniorálnom konvente dňa 12. apríla v Ľupči, keď už
väčšina cirkví bola sriadená dla patentu, sriadil sa i seniorát.
Dľa nariadenia kultusministra od 10. januára vyslancom cirkví,
zákonite neusporiadaných, ak by sa i na seniorálnom konvente
ustanovili, oprávnenosť hlasovania povolená byť nemala. Z 20 cirkví
seniorátu. do toho času oznámilo svoje sriadenia dla patentu 15
cirkví; v troch bolo to sriadenie v behu, totiž vo zvolenskej, garam-
seckej a slatinskej a len dve cirkvi, tt. bbystrická a radvanská
sa nesriadily. Na tom seniorálnom konvente vyvolený bol za senio-
rálneho dozorcu Ľudevít Thurzo z Nosič, verejný cis. král. notár
v Bystrici; a síce losom, keďže dvaja kandidáti mali rovno po
13 hlasov; za prvého prísediaceho konsistoria zo svetského stavu
vyvolili adjunkta breznianskeho slúžnovského úradu Mikuláša Fer-
jenčíka; za druhého prísediaceho krajinského právnika v Bystrici
Ondreja Drexiera; za tretieho pravotára zo Zvolena Daniela Hu-
szágha; za prvého náhradného prísediaceho konsistoria zo stavu
svetského professora Ľudevíta Groszmanna, za druhého Jána Csipku
z Brezna, za tretieho dozorcu mičinskej cirkve Ondreja Lamoša;
za konsistoriálneho notára professora Bedricha Baltigha; za prvého
prísediaceho z duchovného stavu, vyslúžilého seniora a farára
zvolenského Pavla Makónyiho; za druhého Michala Huluka krupin­
ského ; za prvého náhradného Samuela Chalúpku lehotského a za
druhého Jána Fuchsa lupčianskeho farára. Konsistoriálnym notá­
 145

rom z duchovného stavu stal sa mičinský farár Samuel Ruttkay.

Za vyslanca na dištriktuálny konvent vyvolený bol Gejza Osztro-
luczky, a ak by ten voľbu neprijal, Daniel Huszágh.
V tomto konvente uzavreli poslať Jeho Veličentvu blaho­
rečiaci prípis za Jeho starostlivosť a vydanie patentu, a žiadať
preloženie sídla superintendencie z Prešporka do B. Bystrice.
Za úradnú reč seniorátu bola určená reč slovenská, ale na
konventoch nezbraňuje sa hovoriť aj inými jazykmi.
Uzavreli ďalej zasadiť sa o to, aby v miestnych presbitériach
cirkevných sborov boli zastúpení aj učitelia.
Medzi tým stalo sa, čo sriadené dla patentu cirkve neoča-
kávaly. Vláda počala sa klátiť ohľadom svojho postavenia v Uhor­
sku; a keď predtým nútila cirkve pristúpiť ku patentu a zavá­
dzala trestné pokračovanie proti tým, ktorí proti nemu agitovali,
tak už dňa 15. mája vydaný bol cisársky rukopis, dľa ktorého sa
tým cirkvám, ktoré sa ešte nesriadily, dáva svoboda, sriadiť sa
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; následkom čoho
vydané bolo heslo, patent neprijať; a od toho času bolo všetko
zlé, čo bolo v patente. Patentalisti zostali bez zákonnej štátnej
ochrany, vystavení boli posmechu a prenasledovaniu a ich vlastné
cirkve považovaly ich za zradcov. Samí autonomisti priznali, že
pred niekoľko rokmi, kým bola vláda ešte silná, boly by všetci
patent s vďakou prijali; ale v čas talianskej vojny bola to vhodná
príležitosť, ľud proti skutkom vlády pobúriť. Anton Radvanszky
zvlášte vyvinul velikú činnosť. Keď administrátor Ján Chalúpka
svolal na deň 27. a 28. júna dištriktuálny konvent prešporskej
superintendencie do Brezna, šiel k nemu a dlho prehováral Cha­
lúpku, aby nesvolával konvent; a keď ho k tomu nemohol nakloniť,
shromaždením v hostinci priviedol cirkevníkov breznianskych
k tomu, že mnohí z nich stali sa protivníkmi patentu. Väčšina
cirkví zvolenského seniorátu potom odpadla od patentu, a len nie­
ktoré cirkve sa zúčastnily patentálneho seniorálneho konventu dňa
20. sept. r. 1860., na Mičinej zasedavšieho. Pri patente zostaly vtedy
už len: Lehota, Mičina, Brezno, Žibritovo a Poniky. Ale i posledné
dve žiadaly dosť skoro o prijatie do autonomného seniorátu.
Anton Penzel, keď jeho cirkev patent neprijala, zaďakoval zo
seniorstva. Na spomenutom dištriktuálnom konvente v Brezne vy­
volený bol za superintendenta patentálneho prešporského dištriktu
Karol Kuzmány, professor bohoslovia vo Viedni.
Medzi tým sišiel sa autonomný seniorálny konvent dňa 3.
júla r. 1860. Na ňom osvedčilo sa 16 cirkví, že sa pripojujú k auto-
10
146

nomnému seniorátu, rátajúc bystrickú za dve cirkve. Za zápisničnú

reč vyvolili reč maďarskú, ale uzavreli písať zápisnice po bodoch
premieňave v maďarskej i slovenskej reči; a ponechané bolo
každému na svobodu, v akej reči chce rokovať na seniorálnom
konvente. Uzavreli navrhnúť dištriktuálnemu konventu, aby bol
prípis vďaky oddaný Jeho Veličenstvu za najvyšší prípis od 15.
mája. Na nasledujúcom autonómnom konvente dňa 26. sept. otvá­
rané boly hlasy cirkví, dla ktorých vyvolený bol za seniorálneho
dozorcu Anton Radvanszky a za seniora Ján Fuchs, íupčiansky
farár. Do cirkví, ktorých farári nechceli podpísať a odoslať hlasy
na seniorálnych predstavených a zostať chcely v patentálnom
sväzku, ale ktorých cirkevnici sa osvedčili za navrátenie sa k auto-
nomnému seniorátu, vyslal tento konvent deputácie. Chcel pre­
kaziť, aby sa farári a dozorcovia neprotivili vôli cirkví; alebo ak
sa vola tých s ich presvedčením nesrovnáva a podrobiť sa uza­
vretiu svojich cirkví nechcú, aby ich opustili a vyrazili prach
z nôh svojich.
Následkom rozhodnutia dištriktuálneho konventu, že niektorí
farári, ač v autonomných cirkvách účinkujú, predsa sa patentu
pridŕžajú, aby sa proti takým „pochybného rázu farárum, jenž
čirkvám svým vzdorují a zákony naše za nie nemají, právni cestou
zakročilo“, náš seniorálny konvent dňa 14. a 15. januára r. 1863.
uzavrel, bdieť nad tým, aby v cirkvách ku žiadnym protiauto-
nomným pohybom neprišlo; kde by sa ale také pozorovaly, ta má
vynsť deputádia vyšetriť; a predstavenstvo poverilo sa oddať tých,
ktorí by proti vlastnej cirkvi brojili, konsistoriu, ktoré bolo hneď
menované.
Roku 1861. bolo už len 25 evanjelických patentálnych cirkví
v Kuzmányho superintendencii. následkom čoho sa on vrátil do
Viedne na svoju bohosloveckú katedru. Prvé ústavné ministerstvo
r. 1867. po korunách krála zrušilo i patentálnu superintendenciu.
V tom roku dňa 1. aug. na seniorálnom konvente, čítaný bol list
superintendenta, v ktorom sa v známosť uvádza, že Jeho Veli­
čenstvo dňa 15. mája patent cele vyzdvihlo; následkom čoho
seniorálny konvent, poneváč najväššia rana cirkve bola vyhojená
ako zápisnica udáva, stena, ktorá evanjelikov ako bratov delila,
odstránená; a skutok, ktorý medzi nich semä roztržitosti a ne­
svornosti rozosial, je oddialený, zápisnične najvrelejšiu vďaku vy­
slovil Jeho Veličenstvu; a závojom zapomenutia chce prikryť mi­
nulosť; tých ale, ktorí sa z akýchkoľvek príčin boli odlúčili, otvo­
reným náručím a bratskou pravicou prijal, s nimi žatým v pokoji
 147

a bratskej láske žiť chce a žiada; a svojím poslancom na dištrik-

tuálny konvent ten návod dáva, aby pre ustálenie pokoja, bratskej
lásky a zákonitého poriadku na tom boly, aby sa synoda čím
skorej svolať mohla.
Už dávno predtým cítili farári zvolenského seniorátu potrebu
sdružiť sa. R. 1843. dňa 27. sept. dla spoločného usnesenia sa
v čas predtýmneho seniorálneho konventu mali
Kňazské kon­ prvú kňazskú poradu, konferenciu vo Zvolene,
ferencie. na ktorej prijali spoločné zákony a pravidlá,
vypracované seniorom Krčmérym, Karolom Kuz-
mánym, Pavlom Makónyim, Samuelom Hojtšom a Jozefom Mel-
tzerom. Dla tých stanov mali sa schádzať po cirkvách ku spoločným
poradám; pred poradami odbavovali spoločné služby Božie a pri­
jímali Večeru Pánovu; a potom na porade posúdili kázeň, spovednú
reč a liturgiu laskave, šetrne a bez náruživosti, aby sa tak vzde­
lávali, sdokonaľovali; čítali práce, k úradu kňazskému prináleža-
júce; prispievali na zvelebení Agendy; radili sa o zvláštnejších
neobycainejších prípadnosťach v úrade; oboznamovali sa o vedec­
kých, bohosloveckých a vychovavatelských dielach. Za zápisničnú
reč si ustanovili reč slovenskú. — Od toho času tieto kňazské
konferencie vniesly do života cirkve mnohé veci, o ktoré by sa
ináče seniorálne konventy sotva boly postaraly; zachovalý cirkev-
nejší ráz seniorálnych konventov; farári radili sa o potrebných
veciach pre vnútorný život v cirkvách a vôbec o záujmoch cirkví
a svojho stavu; a v mnohom pripravily pôdu a dali smer pokoná-
vaniu seniorálnych konventov.
Keď sa farári a učitelia neboli vstave postarať o lepšie svoje
honorovanie, chceli aspoň svoje vdovy ako tak zaopatriť. Tým
cieľom nástojili na tom, aby za príkladom dáv­
Ydovsko-sirot- nych, aj artikulárnych cirkví všade postavené
ské ústavy. boly domce pre farárske a učiteľské vdovy;
a aby ím cirkvi dávaly aspoň drevo na ohrev
a, nejakú chatrnú podporu; lebo platy farárov a učiteľov boly také
chatrné, že si z nich ani jedni k výžive svojich pozostalých po­
trebný majetok nasbierať, ba ani svoje dietky slušne vychovať
nemohli. Aký osúd malý té vdovské domy vo viacerých cirkvách,
možno sa dočítať v dejinách garamseckej a kráľovčianskej cirkve.
Teraz po takých domcoch v mnohých cirkvách už ani pamiatky
nieto. Bol prípad, že farárske vdovy živily a zaodievaly sa biedne
pradením a chodením do nájmu k hospodárom. Farári slúžiť ne-
vládajúci boli na ťarchu svojím cirkvám, ktoré tvrdo čakaly, kedy
10*
148

sa ím odstúpia a sa ich zbavia. Aby takému macošskému osudu

vyhli, už r. 1786. vypracovali vo zvolenskom senioráte návrh
k založeniu dištriktuáIného vdovskosirotského ústavu pre farárske
a učiteľské vdovy a k podpore slúžiť nevládajúcich farárov a uči­
teľov, a 27. januára predložili ho k potrvdeniu seniorálnemu kon­
ventu. Za jeho základ malo slúžiť 6 tisíc zlatové poručenstvo su-
perintendenta Michala Pohla, opatrované hlavným županom tur­
čianskym a skutočným kráľovským tajným radcom bar. Ladislavom
Prónayom; a mali platiť farári, učitelia a cirkvi ročné príspevky;
keď ale niektorý farár pred uplynutím 3 rokov opustil cirkev, mal
zaplatiť 12 zl. — Na to veľkohontiansky seniorát vypracovať dal
a tlačou uverejnil návrh na založenie takého ústavu, a seniorálny
konvent zvolenský od 24. júna r. 1789. uzavrel potom o tej veci
pojednávať, keď ten hontiansky elaborát preštudujú. Roku 1915.
mal ten ústav už vyše 269 tisíc korún majetku.
Samostatne od tohoto ústavu poručil dobronivský neženatý
farár Ján Geitz r. 1805. šesť-tisícovú základinu pre slúžiť nevlá­
dajúcich, alebo úradu zbavených farárov banského dištriktu, ktorú
ale dištriktuálny dozorca Ludvik Baloghy k inému cieľu obrátil;
a že celá nezmizla, to možno ďakovať len tomu, že mestečko
Dobronivá až po smrti Baloghovej dňa 22. mája r. 1829. vrátilo
dištriktu ostatok istiny v obnose 904 zl. 28 kr. Roku 1883. obná-
šala základina už len 1310 zl. a r. 1915. ešte len 8871 korún.
Podobne babinský farár Samuel Grenczner poručil základinu
k úžitku farárskym vdovám, obnášajúcu 2375 zl. 12l/t kr. vieden­
skej valuty, čo na seniorálnom konvente dňa 23. januára r. 1838.
sdelil seniorálny dozorca a konvent tú základinu s povďačnosťou
prijal. Exekútorom testamentu Grencznerovho bol slúžny a spolu
dozorca babinský Imro Nándory. Nasledujúceho roku na návrh
konseniora Jána Geguša, aby bolo postarané o farárske a uóiteľ-
ské vdovy a založená základina na ich zaopatrenie, poneváč sama
Grencznerovská základina nepostačuje, vyslal seniorálny konvent
27. februára zasedavší, deputáciu, ktorá sa má o tom radiť a
návrh vypracovať. Do deputácie vyvolení boli: senior Ján Krčméry,
Karol Kuzmány, Matej Koszec, Jozef Meltzer a Karol Dillenberger.
Až o dva roky žatým, 26. a 27. febr. r. 1841. uzavrel seniorálny
konvent založiť seniorálny vdovskosirotský ústav, do ktorého každý
farár mal raz navždy 50 zl. a krém toho roôite 2 zl. platiť; a pa­
tróni možnejší dobrodinci a cirkve boly vyzvané k obetiam buď
z cirkevnej pokladnice, buď zo sbierok. Roku 1843. dňa 16. aug.
prijal a potvrdil seniorálny konvent stanový toho ústavu a vy­
 149

hlásil ho 1. januárom toho roku za utvorený. Správu jeho sverili

nasledovným mužom: seniorovi Jánovi Krčmérymu, konseniorovi
Jánovi Chalupkovi, Matejovi Koszeczovi a Jozefovi Meltzerovi: a
jeho manipulantom stal sa zvolenský farár Pavel Makónyi.
Roku 1855. uzavreté, aby štoláme interkalárne dôchodky
pripadly vdovskosirotskému ústavu, poneváč patričná cirkev, kde
je uprázdnená stanica, býva súsednými farármi zdarma obslúžená
a nedostatok v duchovnej opatere netrpí, tedy i farársky plat patrí
kňazskému sboru, ktorý to oddáva vdovskosirotskému ústavu. Na­
sledujúceho roku seniorálny konvent uzavrel, aby k napomoženiu
seniorálneho vdovskosirotského ústavu vydané boly podpisné hárky,
že by každá cirkev ročite buď jednu offeru, alebo primeraným
obnosom z cirkevnej pokladnice na ústav prispela; potom aby
každý farár, ktorý svoje zameškanie seniorálneho konventu ne­
ospravedlní, zaplatil 2 zl. pokuty, a aby žiadon novovyvolený uči­
teľ nebol do úradu uvedený, kým nevstúpi za úda tohoto ústavu.
Tiež i dosavádni učitelia malý byť vyzvaní, aby sa za údov pri­
hlásili. Roku 1879. utvorené boly nové stanový tohoto ústavu.
Dľa zprávy z r. 1917. mal majetku viac, než 61 tisíc korún a
Grencznerovská základina vyše 18 tisíc. Majetok všetkých seni-
orálnyeh pokladníc obnášal v tomto roku vyše 162 tisíc korún.
Založenie Všeobecnej podporovne pozdravil
seniorálny konvent 30. júla r. 1845. s radosťou, Podporovňa.
jej stanový cieľom sdelenia mienok dal kolovať;
ale keď po cirkvách kolovaly a ľud sa nevedel za tú vec odušev­
niť, pre nevšímavosť cirkví odložené bolo založenie Podporovne
na pozdejšie lepšie časy. Potom už utvorená bola Podporovňa a
pozdravená na sen. konvente až v r. 1861.
Cirkevné obilniee začal zakladať zvolenský fa­
rár Thébus a v r. 1871. mala zvolenská cirkev v Obilniee.
obilnici majetku už 458 kíl a tisíc zlatých v penia­
zoch; fília Lieskovec 135 kíl a 100 zl., Buča 25 kíl; a už aj Tu-
rová a Kováčová malý svoje cirkevné obilniee. Za príkladom zvo­
lenskej cirkve napospol zakladané boly v senioráte cirkevné obil-
nice z dobrovoľných obetí. Malý svoj cieľ v dávnejších časoch,
kým chudobný ľud pred obnovkom požičiaval si obilie aj na 259/o;
cirkevné sypáme poskytly mu lacnejšiu pôžičku, — a sosbieraly
hodný obnos, akoby rezervu ku cirkevným
cieľom. Roku 1894. v 25 sypárňach bolo Mumáčikove
spolu 3039 kíl obilia a v peniazoch vyše školské základiny.
20 tisíc zlatých a v 26. takzvaných Mu-
150

máčikových základinách k opatreniu chudobných školských dietok

potrebnými knižkami 7086 zl. Od toho času začal počet cirkev­
ných sypární klesat; ľud menej potreboval pôžičky v obilí, než
predtým a počet Mumáčikových základín klesal tiež následkom
oddávaniu škôl štátu. Koncom 19. storočia bolo poznat, že sa lud
lepšie mal. Od r. 1880—90. obetované bolo na cirkevné
Obete. a školské ciele spolu 281,827 zl. na vyše riadneho udržo­
vania cirkví a platenia farárov a učiteľov; obete sa
zväčšovaly, cirkevné staviská stavaly a obnovovaly, početné zá­
kladiny povstávaly a riastly. Porovnajúc tieto časy s časmi len
pred polstoročím, sú to časy neobyčajnej hojnosti v pomere ku
predtýmnej biede a nedostatku tak pri ľude ako i pri ustano­
vizniach cirkevných. A náš zvolenský seniorát zaujíma jedno z
prvých miest v ohľade obetí na cirkevné ciele. Koľko po jedno­
tlivých cirkvách obetované bolo, o tom sa možno čiastočne dočítať
v druhej časti tohoto diela v dejinách jednotlivých cirkví. Ale
bohužiaľ sú to len šľachetnejší jednotlivci, ktorí sa o budúcnosť
svojich cirkví starali a svoju pamiatku v cirkvách obetami za­
istili. V celku cirkevníci sú dosť nevšímaví a úzkoprsí než by
sa boli starali o lepšie hmotné postavenie svojich cirkvi aj tam,
kde to bolo možné. Kňazské a učiteľské vokátory i pri premene­
ných pomeroch a väčšej dražobe, zostaly čo zväčša té samé, aké
boly predtým, ba mnohokrát aké boly viac než pred jedným sto­
ročím. Za dávnych časov nútil štát neumenšovať dosť chatrné,
platy; a keď sa cirkev nepostarala dostatočne o svojich delníkov,
postaral sa v novšom čase o to čiastočne štát kongruou, do­
plnením učiteľského platu, vekovými a v novšom čase dražobnými
a válečnými pod výškami. A tým prirodzená vec zadala si cirkev
svoju samostatnosť a stala sa odvislejšou od štátu.
Aj vnútorný život v cirkvách nášho
Vnútorný život, seniorátu nebol najhorší. Do školy chodilo
spovedelníci. na pr. v r. 1887. až 98 % školopovinných
detí, ku Večeri Pánovej pristupovalo prie­
merne 87'7 % všetkých duší; a r. 1882. v Ostrejlúke až 200 %; naj-
menej ale v Pliešovcach, totiž len 43%, čo svedčí o klesaní ná­
božnosti a viery v tejto .cirkvi. A keď sa i vyskytly pády po-
horšlivého života jednotlivcov, i vodcov,, nie v menšej miere zja­
vujú sa u príslušníkov iných náboženství. Pravda od údov ev.
cirkve každý, i jej protivník očakával, aby boli čistí nielen učenírm
ale i životom. Preto s istou škodoradosťou vystúpil r. 1839. ba-
binský katolícky farár Ján’ Krommer svojím spisom v Bystrici u
 151

Filipa Macholda tlačeným a pod titulom Considerationes, t. j.

Úvahy vydaným. V ňom sarkasmom šľahá evanjelickú cirkev
ako takú, v ktorej účinkujú pohoršlivého života kazatelia a vy­
stavuje ich zásady a vieru verejnému posmechu a opovrženiu.
Ale evanjelická cirkev proti tým hriechom vždy rázne vystupo­
vala a pre dokázané zlé skutky, neviazanosť a výstupný život
i niektorých farárov z úradu odstránila, ako to vidíme v druhej
časti tohoto diela, aô predsa ďaleko zaostala za svojou vzneše­
nou úlohou.
V čas reformácie znamenala evanj. cirkev pokrok k lepšie­
mu, odvrátenie sa od bludov a tyrannie ľudskej, ku svobode
slávy synov Božích, ktorou nás Kristus osvobodil. Túžily za ňou
zbožné duše, ako za pravou cirkvou Kristovou; priťahovala k sebe,
ako v časoch apoštolských. Teraz utráca zo svojej príťažlivosti,
Ani sama nenárokuje si už, že by mala získať katolícku cirkev
a sekty pre seba; a stávajú sa prípady, že zvlášte slabí charakte­
rom, nemysliaci, nežijúci duchovným životom, stávajú sa ľaho­
stajnými ku svojmu ev. náboženstvu, ľahko sa dajú zviesť k od­
padlíctvu a vydávajú reversy, aby zadaly cudzej cirkvi svoje
dietky. Priťahuje ich snáď i pobožnosť veriacich katolíckej cirkve
alebo sektárov. Ci ev. cirkev tedy koná verne svoju úlohu, aby
bola svetlom sveta a tým dobrým kvasom, chrániacim svet od
hniloby hriecha a násilenství? A čím má priťahovať inoveriacich
k sebe ? Snáď v mnohých mestách poloprázdnymi alebo zatvore­
nými chrámami tam, kde sú ozdobné krásne katolícke chrámy
plné modlitebníkov, a to aj intellígentných a vyššie postavených ?
Alebo má priťahovať príklad svetského stavu hodnostárov, ne-
idúcich do kostola, len keď je tam konvent, alebo keď treba prí­
tomnosťou demonštrovať? Alebo má priťahovať účinkovanie nie
dosť vážnych a nepripravených kazateľov ? Snáď nesriadený spev
cirkevníkov a nedostatok cirkevnej kázne, disciplíny? Cirkevná
kázeň bola ešte i začiatkom minulého storočia v našej evanje­
lickej cirkvi účinnejšia. Tí, ktorí zanedbávali služby Božie v chráme,
alebo nepristupovali ku Večeri Pánovej, boli najprv slova Božieho
kazateľom napomenutí a keď to neosožilo, boli pred starších
cirkve predvolaní a napomenutí. Teraz by to prijali mnohí s po­
horšením.
Všeobecne sa cíti v evanjelickej cirkvi, že niečo chybí, a
preto mnohí chceli posilniť evanjelickú cirkev úniou s kalvínmi,
spojením sa, vlastne zadaním vierovyznanských rozdielov; tedy
jeden poklesok druhým chceli liečiť; iní chceli silnou urobiť nielen
152

vlasť,.ale i cirkev jednoreôovosťou, šírením maďarskej reči v cirkvi;

iní poukazujú na príklady činnosti vnútornej missie v Nemecku
a iných prevažne evanjelických krajinách, na spevokoly, prednášky,
mnohé,spolky a ústavy dobročinnosti, ktoré by chceli presadiť do
pôdy našej cirkve, ale ktoré sa u násľako nie na našej pôde vy-
rastlé stromy, zle ujímajú. Svetskí poukazujú na kňazov, aby ko­
nali vnútornú missiu, so zväčšenou príčinlivosťou bdeli a naprá­
vali pokazené; aby navštevovali cirkevníkov, utvorovali spolky,
usporiadovali prednášky. Ale tu platí to, čo povedal jednému
horlivcovi vplyvný svetský človek: čo vy do roka vybudujete, to
my za týždeň pokazíme, zrútime. Musí prísť všeobecná náprava,
obrátenie sa a očistenie cirkve od prvkov ta nepatriacich; musí
prestať ľahostajnosť ku cirkvi a nevera vzdelancov, ak máme vy-
dobývať pôdu. A tak sa zdá, že sa ten čas už blíži.
Cieľom prípravy lepších časov farári už v štyridsiatich rokoch
minulého storočia horlili za spolky striezlivosti; zakladali ich
-------------------- v cirkvách, vidiac, hrozné následky nestredmosti
Spolky striez- nášho ľudu, z čoho pochodí jeho otrocká myseľ;
livosti. márni mnohé stá a tisíce, ktoré by na užitočnej-
-------------------- šie veci obrátené mnoho dobrého spôsobilý.
Sama vláda cestou krajinskej miestodržiteľskej rady v núdznom
roku 1847. vydala ohlas na ľud, aby úrodu na koreni nepredával,
predčasne ju s poľa nesberal a zvlášte na nápoj ju nepálil; a vy­
zvala farárov, aby ľud o tom poúčali a napomínali. Seniorálny
konvent dňa 29. júla r. 1847. uzavrel, aby farári v najbližšú ne­
deľu o tom kázali, ľud k miernosti napomínali; a súčasne požiadal
stolicu, aby už odvetila na ten dotaz, či chce potvrdiť spolky
striezlivosti, akých zakladanie kňazský sbor bol uzavrel a stolicu
bol už prv poprosil o to, aby ho v tom napomáhala a tvoreniu
sa takých spolkov neprekážala. Ale rozhodujúce kruhy, majúce
osoh z regálov, prijaly taký pohyb s odporom a široké obecenstvo
s nevôľou. Po cirkvách boli to len niektorí jednotlivci, viac z ne­
dospelej mládeže, ktorí do tých spolkov vstupovali, v nich zväčša
nevytrvali; a tak potom pri všeobecnej nepriazni, dosť skoro žatým
také spolky zanikly.
Úpadok v našej cirkvi zapríčinil zvlášte racionalismus, do­
vlečený z Nemecka. Kňazia kázali rozumkársky, nie utvrdzujúc
----------------------- 1 vo viere, ale ju ničiac. Následkom toho pre-
Príéina úpadku. | stali zvlášte vzdelané vrstvy chodiť do chrá-
----------------------- ' mu a konať domáce služby Božie; ľud
udržal v pravej viere temer len Tranoscius, Biblia, modlitebné
 153

knihy a Postihy z dávnejších časov a jeho konservativismus. Racio-

nalismus odcudzil od cirkvi svetské vzdelané vrstvy, pripravil ich
o istotu spasenia, ničil úprimnú nábožnosť a pôsobil aj na samých
správcov ludu, farárov a superintendentov. Títo v čas vizitácii
v neporozumení pravých cieľov nástojili na zrušení takých usta­
novizní, ktoré boly potrebné a užitočné; a tak odstraňovali usta­
novenia dávnejších časov bez toho, aby na ich miesto niečo lepšieho,
časodobe primeranejšieho boli uviedli; kázali vymeniť koledy a
kantácie; zatracovali nielen oni, ale i kráľovská rezolúcia z r. 1786.
(Viď kurens novohradského seniora a kalinovského farára Alex.
Farkaša od 19. nov. r. 1786.) chodenie farárov z dom na dom
„na zpusob žebrákuv“; zrušili to. že sa v sobotu popoludní v poli
nepracovalo. (Viď Dom a škola 1914. ô. 2. Hamaliarov list.) Nebolo
to na škodu, keď*v sobotu popoludní ľud šiel do chrámu, pripra­
vujúc sa k nedeli a porobil si práce okolo domu, ktoré teraz
mnohoráz v nedeľu ráno koná, maže, bieli, riadi, dvor zametá atď.
Viďme ale, ako sa diala koleda? Tak, že farár v zimné mesiace,
keď ľud stačil, ponavštevoval všetky domácnosti svojej cirkve,
nevynímajúc ani patrónov; rozvadených mieril, chyby naprával.
Bola to slávnosť, keď mal prísť farár do niektorej domácnosti
s koledou; všetci domáci sviatočne oblečení ho čakali, stôl čisto
prikryli, naň vyložili Bibliu, Tranoscius, Postihy, modlitebné knižky
a shromaždili sa všetci do chyže. Farár idúci s kurátormi, kostol­
níkmi a mendíkmi zaspievali pred vstúpením do domu pri dverách
nábožnú pieseň, potom vstúpiac dnu, farár pozdravil domácich
niekoľko slovmi, posadil sa za stôl a vyzpytoval najprv hospodára
a jeho manželku z katechismu a potom aj ich čeliadku. Vyzpýtal
sa, že ako žijú spolu, či hospodár svoju čeliadku shromažďuje ku
domácej pobožnosti, či je mravná, striezlivá, či mu je poddaná a
poslušná ? Potom všetkých napomenul, potešil, povzbudil, ako bolo
kde treba; a žatým prijal od domácich dary v peniazoch, obilí,
strove, klbáskach, slanine a vôbec čo kto mal a čím sa zavďačiť
chcel; čo kostolníci sobrali a išli zasa všetci o dom ďalej. Taká
koleda bola ešte na H. Lehote za farára Samuela Chalúpku; a bolo
ešte v 80-tich rokoch minulého storočia vidno jej požehnané
účinky v pomere cirkevníkov ku ich farárovi „pánu tatíkovi“ a
v húfnom navštevovaní chrámu Božieho, nielen v čas nedeľných
služieb Božích,, ale i v čas týždenných ranných modlitieb, po
ktorých početní čakávali pred chrámom na farára, ktorý sa na
ich domáce okolnosti vypytoval a mnohé urovnával. Ovšem sbe-
ranie darov mohlo sa zameniť iným spôsobom, slušnejším honoro­
154

vaním farára vo fixnom ročnom plate; ale s kúpelom škoda bolo

i dieťa von vyliať, to je zrušiť povinné vizitovanie cirkevníkov.
Tak poznal farár každého svojho cirkevniká v jeho domácnosti,
jeho biedy a chyby; napomínal ako otec dietky. Istá vec je, že
to bola obťažná vec chodiť farárovi v zimných mesiacoch po
domoch do zduseného povetria a zase von na zimu; a nejeden
si tým vážnu chorobu pritiahol; ale mal príležitosť i v tom ohľade
na lud vplývať, aby si obydlie vetral a čisto držal.
Iné je teraz navštevovanie cirkevníkov z času na čas. To
považujú mnohí za vtĺskanie sa. Možno, že je farár neraz i ne-
príležitým, príde v taký čas, keď sú domáci zabratí do súrnej
práce a nie sú naladení k duševnému rozjímaniu. Iné bolo, keď
také navštívenie, vyzpýtanie a napomenutie každý očakával, keď
to bolo všeobecnou ustanovizňou.
Podobne na kantácie, ba i na ustanovizeň mendícku nemali
by sme s vysoká pozerať a ju zatracovať, lebo ona bola i konaním
práce vnútornej missie. Ľud chovajúc mendíkov denne z dom na
dom, nielen že sa učil dobročinnosti, ale i prijímal za to hojné
požehnanie v tom, keď oni zanášali slovo Božie do domácnosti a
každý deň, ked prišli do dómu k jedeniu, zaspievali predo dvermi
verš dva, nábožnej piesne a vstúpiac do chyže prečítali niektorý
odsek z Písma Svätého, dla návodu kantora-rektora, ich učiaceho;
a tento zakladal si na tom, mendíkov dobre vyučiť v krásnom
speve, zvlášte keď vedel nové nápevy nábožných piesní. Tak pri-
právali mendíci pekný nábožný spev v chrámoch a v domácno­
stiach; kde nábožné piesne nespievajú a Písmo . Sväté nečítávajú,
mali ľudia príležitosť slyšať ho. Ako bolo už spomenuté, vycho­
vali sa z chudobných mendíčkov početní ľudskej spoločnosti uži­
toční ľudia, ba i farári a učitelia.
Zhubné následky racionalismu trvajú až dosiaľ. Kým v kato­
líckej cirkvi vzdelané vrstvy sú nie menej nábožné než ľud, ne­
hanbia sa chodiť na omše, processie, modlievajú sa v chrámoch
kľačiac, schádzajú sa k takzvaným missiám, rozjímaniam a
modlitbám v tíšine kláštorskej o samote a vytrvajú tam dni a
noci; zatiaľ mnohí,zo vzdelaných vrstiev evanjelických ako by sa
hanbili za modlitbu, žijú bez nej, zabúdajú na silu vrúcej modlitby.
V minulosti ľahostajnosť vo veciach viery, áno zrejmá nevera nebola
prekážkou k hodnostiam cirkevných dozorcov. A Či preto snáď
už nemá naša ev. cirkev oprávnenia a budúcnosti ? Či preto máme
byť ľahostajní k našej cirkvi? Cirkev naša evanjelická, keď i má
mnohých ľahostajných údov, ktorých v lone svojom trpí a na nich
 155

účinkuje, má budúcnosť a oprávnenie; lebo podáva nám nielen

istotu spasenia viac, než ktorákoľvek iná kresťanská cirkev, ale
má i vznešené úlohy. Preto hriechom a zbabelosťou by bolo od­
stupovať od evanjelickej cirkve v slovu čistej, ustanovizni božskej
ku spaseniu každému veriacemu, ako sa stáva, že odstupujú nie­
ktorí ku sektárom a rímskej cirkvi a vstupujú tak zo svetla do
tmy, od pravdy pridávajú sa k bludu.
Sektári zjavili sa v našom senioráte prví r. 1898. v Dobro-
nivej, keď jedna na Dolnej zemi dlhšie bývajúca — a tam ku
babtismu sa pridavšia — rodina vrátila sa do- --------------------
mov a privábila ľudí ku svojím pobožnostiam. Sektári, poku-
Ľud nerozmýšľajúci húfne sa shromažďoval ku šenie.
ich modlitbám a ľahko by boli ztrhli väčšinu --------------------
cirkevníkov za sebou, keby títo neboli osvietení bývali vo svojom
evanjelickom chráme, zvestovaním slova Božieho. Jednu svoju
kázeň proti bludu babtismu vydal kazateľ na svoje útraty a ro­
zdával ju zdarma medzi svojich cirkevníkov, ktorí potom pomocou
Božou boli pri svojej evanj. viere udržaní a k povedomiu prive­
dení. Dosť skoro žatým zjavili sa tam i nazaréni. Potom patriční
poblúdilci vysťahovali sa do Ameriky, kam pod zámienkou skve­
lých zárobkov vyvábili niektorých za sebou, ktorých neprestal
ich kazateľ aj tam listovne vystríhať od poblúdenia a nevernosti
svojej cirkvi.
Pozdejšie vystúpili sektári aj v iných cirkvách zvolenského
seniorátu, zvlášte v očovskej a zvolenskej, ale už nie s takou silou
novoty a neztrhujú už za sebou tak húfy ľudu.
Ak cirkev Kristova má vykonať svoju vznešenú úlohu na
svete, tedy musí poňať úlohy, ktoré nebeský Pán od nej v každej
dobe očakáva. Má privodiť ľudí k spaseniu a v pravej viere
v Krista a tak v istote spasenia ich udržovať; ale z toho vyplýva,
aby vždy účinkovala v duchu Kristovom. A terajšia doba očakáva
od cirkve Kristovej, aby sa ujímala biednych, chudobných, krivde-
ných, utiskovaných, počnúc od jednotlivcov, až po utiskované a
krivdené národy. Jej úlohou je, medziiným i boj proti proštitúcii,
nemravnosti, proti zakladaniu domov pre nepoctivé skutky už i
po menších mestách; proti zúriacemu a všetku nápravu k dobrému
hamujúcemu alkoholismu, proti násilenstvu človeka nad človekom,
národa nad národom, spoločenskej vrstvy nad inými, proti milita­
rizmu, nekresťanským vojnám, nespravedlivým súdom; proti vy­
ciciavaniu pohanských, nekultúrnych národov; proti množeniu
majetkov v jedných rukách a následkom toho vzmáhaniu sa vý­
156

stredností socialistov, anarchistov a nihilistov. Úlohou Kristovej

cirkve je dobroprajné zaobchodenie s nižšími národmi, vychová­
vanie ich a ochraňovanie ich bytu; činnosť na záchranu detí vôbec
a ich kresťanskej výchovy; na záchranu nevládnych a opustených
starcov; sriadenie opatery žobrákov; výchovy na ťarchu spoloč­
nosti žijúcich cigáňov; ďalej činnosť na christianizovanie „kre­
sťanských“ štátov a štátnych sriadení; predovšetkým na christia­
nizovanie našich evanjelických stredných škôl; na výchovu nášho
ľudu, aby viedol ľudskejší život; na výchovu našich evanjelických
bohoslovcov, aby pripravenejší vyšli zo škôl do života; na lepšú
kontrolu života a účinkovania kresťanských kňazov a učiteľov:
všetko to, a mnohé iné bolo by malo pobádať cirkev našu v no­
vej dobe k novej činnosti. Potom by neutrácala pôdu pod nohama
a plnila by vznešenú úlohu svoju.
Toľko vo všeobecnosti o úlohách cirkve vôbec, a tak i v na­
šom senioráte, — ktoré z jej dejín vyplývajú.
Aby bol obraz dejín našej evanjelickej cirkve vo zvolenskom
senioráte úplnejším, treba nám vedieť niečo o jednotlivých cirkvách,
životopisy delníkov na vinici Pánovej, farárov a učiteľov, ktorých
hlavnou životnou úlohou je práca v cirkvi, o čom čítať možno
v nasledujúcej čiastke tohoto diela.
 B) Jednotlivé cirkve
I- Babiná.
Je to stará obec, výsadné kráľovské mestečko, medzi Dob-
ronivou a Krupinou ležiace. Má teraz 793 obyvateľov, z nich 698
evanjelikov. Jej chotár je 3852 katastrálnych jutár veľký. Kostol
teraz katolícky, v románskom slohu stavaný, v ktorom od po-
reformácie až po 1709. rok evanjelici Pánu Bohu slúžievali, po­
ukazuje svojou stavbou na to, že bol po vpáde tatárskom asi v
prostried 13. storočia, tedy okolo r. 1254. vystavený. Od toho
času boly obloky zväčšené a vnútro znovu vystrojené, ale ešte-
predsa niektoré známky zostaly na ňom z pôvodného román­
skeho slohu. Kráľ Béla IV. totiž r. 1254. potvrdil Bábinej a Dobro-
nivej ich dávne výsady a svobody listinou, ktorú ich pozdejšie
spoločné výsadné listiny doslovne uvádzajú, dľa ktorej si kňaza,
a rychtára svobodne voliť mohli: Najstaršia ich spoločná výsadná
listina z r. 1270. je zachovaná v dobronivskom privilegiálnom
archíve. Potom tvorily tieto dve mestečká spolok so Sásou a Plie-
šovcami a mali spolu právo meča. Spomenutý kostol bol v po-
zdejších časoch opevnený a proti vpádu Turkov posádkou opa­
trený. V ňom je veľká, kamenná krstiteľnica, pravdepodobne z tej
istej dávnej doby, z ktorej i kostol, keď ešte nemluvniatka pri
krste dnu zmáčali. Na veži, naraz s kostolom stavanej, je 12
centový zvon z r. 1358. Z dávnych farárov známi sú dľa mena:
Henrik r. 1332—37., Juraj z r. 1351. a Pavel z r. 1518. Nemci
banských miest menovali Babinú Au, i Stueben, (Testament Mich.
Kônigsbergera z r. 1503.) pozdejšie Frauenstuhl, maďarský Bába-
szék, iste preklad z neporozumeného pôvodného mena Baba seky,
to je: vyrúbanina na vrchu Baba.
Mestečko malo časté chotárne spory so susednými obcami,
zvlášte i mocnejšou Krupinou a trpelo mnoho od násilenství pá­
nov zvolenského zámku grófov Eszterházovcov, ako tiež i od tu­
reckých vpádov. Aby sa zachránili od drancovania, poddali sa
dosť zavčasu Turkom. Roku 1564. bola im už Babiná poddaná
 158

a platila ím ročitú daň; ale jednako ešte v tom roku poslala ku

stavaniu opevnení Krupiny 10 mužov robotníkov na tri dni. Roku
1575. po porážke Turkov pri Dobronivej dňa 5. febr., odvážili sa
i Babinci vypovedať poslušnosť Turkom; ale na výhražný list
budínskeho pašu Mustaffu zasa sa ím poddali. Okolo r. 1649. od­
vliekli Turci aj z Bábinej niektoré ženy. V čas povstaní Bocskay—
Rákóczovských prechodily vojská zo Zvolena do Krupiny cez Bá­
binu. Viac možno čítať v Dejinách Dobronivej, r. 1898. vyšlých.
Dosť skoro po reformácii stala sa Babiná evanjelickou. Roku
1530. nepridŕžala sa už pápežského učenia. Ale ako sa menovali
prví evanjelickí farári babinskí, to je nie známo; len od r. 1590.
vieme o nich viacej. Katolíckeho farára, počnúc od časov refor­
mácie až po r. 1710. v Bábinej nebolo, krém jedného, totiž Mi­
chala Pilárika, licenciata a vraj asi od 30 rokov konvertitu (vizit.
z r. 1693.) ktorý okolo r. 1689. tu účinkoval. Ešte i v čas vizitá-
cie Nárayovej r. 1696. boli krém učiteľa a farára, všetci obyva­
telia Bábinej evanjelického náboženstva. Roku 1709. násilne vy-
hnatý bol z Bábinej evanjelický farár vojskom generála Heistera,
evanjelická cirkev zničená a jej majetok oddaný katolíckemu
farárovi, ktorého tam osadili. Katolíkov bolo vtedy tam len 11
duší a aj kostolnícke povinnosti v kostole, vtedy už katolíckom
konali evanjelici. S rokom tedy 1710. prestala babinská evanj.
eirkev, až po časy tolerančného patentu; a Babinci chodili ku
službám Božím do artikulárnej cirkve ostrolúckej. Že ale zápisnice
eirkve ostrolúckej v čas ohňa v dome Ostroluckých boly shorely,
tak sa o Babincoch ako o fílialistoch len to zachovalo, že r. 1759.
v čas skladania cirkevných počtov so stránky Bábinej ako fílii,
boli prítomní aj počty podpísali Ondrej Páleník a Martin Petrov.
Cintorín pri katolíckom kostole bol spoločným až po rok 1802.
K nemu pripustil r. 1764. katolícky farár Imrich Markuss z far­
skej záhrady, za čo mu mestečko ročite dávalo za voz sena z mest­
ských lúk a rolu na Hline na 2V2kily siaťa. V tom spoločnom
cintoríne pochovával evanjelikov potom i ev. levita Hartyánszky
od r. 1791. a evanjelický farár Blatnický, až kým si evanjelici
v r. 1803. svoj cintorín neopatrili. Žatým už mestečko spieralo
sa dávať katolíckemu farárovi ten voz sena; a stolica ich o'd toho
r. 1808. aj osvobodila; ale rolu na Hline prisúdila na írek do úžitku
katolíckemu farárovi.
Po vydaní tolerančného patentu chceli aj Babinci utvoriť
samostatnú evanjelickú cirkev, ale boli k tomu prislabí. Na ich
prosbu r. 1784. kráľovská námestná rada povolila ím to. ak že
 159

dokážu, že ich je 100 evanjelických rodín a ak majú krajinskú

daň zaplatenú. Nebolo ich ale len 80 rodín; pripojili sa tedy ako
fília ku Pliešovcam a zaviazali sa platiť pliešovskému farárovi
štóly a ročite 6 zl., za voz sena, tri kily poloviny, 1 kilu jačmeňa
a 2 kily ovsa. Ale ani to nechceli platiť; a až po má] 1791. dali
si narodéných krstiť a zomrelých pochovávať miestnemu katolíc­
kemu farárovi, potom svojmu levítovi Hartyánskymu. Keď si plie-
šovský farár nevedel s Babincí rady, žaloval ich na seniorálnom
konvente dňa 12. marca 1788., že mu platiť nechcú, na čo boli
seniorálnym konventom listovne napomenutí. V tom roku dňa
25. apríla podali zase prosbu cestou stolice o osamostatnenie sa,
ale kráľovská námestná rada dňa 3. mája vrátila ím ju, lebo ne­
vykázali dostatočný počeť duší (500), ani nejakú základinu; ba
práve boli značne zadížení a nemali ani krajinskú daň zaplatenú;
o čom ich uvedomil dňa 9. júna nemeckým úradným prípisom
vicišpán Ján Radvanszký. Roku 1791. na seniorálnom konvente
dňa 9. a 10. mája, zasa len žiadali, aby ím povolené bolo po­
volať si svojho farára, od čoho ich seniorálny konvent odrádzal,
vidiac, že bez prílišného obťaženia poplatného Iudu, nebudú môcť
dať dostatočnú výživu osobitnému svojmu farárovi a učiteľovi;
že lepšie by ím bolo neodtrhnúť sa od pliešovskej cirkve, ale
radšej v spojení s ňou zotrvávať, než veľké ťarchy znášať. Ko­
nečne ale na ich nástojčivosť uzavrel, v tom ím neprekážať. Ba-
binci žatým hneď zasa prestali platiť pliešovského farára; a ten
opätovne žaloval seniorovi, aby mu buď nejaký plat od Babincov
vyprostredkovali, buď aby ho od povinností prisluhovania Babin-
com osvobodili. Na čo seniorálny konvent od 8. jan. r. 1793. na­
ložil Babincom, aby zatiaľ, kým si svojho farára neuvedú, platili
pliešovskému tak, ako sa k tomu boli zaviazali. Tento od r. 1793.
chodieval ím na Babinú i Večeru Pánovu 4 razy v roku pri­
sluhovať.
Keď už nemohli mať samostatnú cirkev, založili si aspoň
svoju školu a povolali r. 1789. Mateja Sartorisa z Mičinej za uči­
teľa. Mali drevený dom na tom mieste, kde teraz evanjelická
škola stojí, v ktorom si sriadili modlitebnicu, učebnú sieň a dve
izby na bývanie pre učiteľa. Tam "bola škola i pozdejšie, keď si
faru a kostol z iného staviska pretvorili. Škola táto dňa 20. júla
r. 1836. shorela a na jej mieste postavili novú, murovanú roku
1837. Učiteľ býval i mestským notárom.
Faru a kostol si prestavili zo stoličného domu. Roku 1769.
a 70. totiž na rozkaz a predpis stolice postavili na svoje útraty
160

murovaný veľký dom na hospodu pre vojenskú posádku a pre

cestujúcich vojakov. Dom ten stál dla porátania a poistenia pod-
župana Jána Urbányiho 1854 zl. 85 den., a keď pozdejšie nebol
potrebný, prosili Babinci stolicu, aby ím bol na kostol a faru
prepustený. Stolica ím ho roku 1800 na ten cieľ i za 300 zl. pre­
pustila, na čo hneď v nasledujúcom roku spravili z neho faru
a kostol, ktorý dňa 27. sept. r. 1801. superintendent Martin Ha-
maliar posvätil.
Roku 1792. vyzval ich kráľovský najvyšší škôldozorca Ignác
Venger, aby založili spoločnú školu pre evanjelické a katolícke
deti. Seniorálny konvent dňa 8. januára r. 1793. dal ím tú úpravu,
aby oznámili, že oni majú už od 4 rokov svoju evanjelickú školu
a na základe zák. čl. 26. z r. 1791. takú i môžu mať; tedy že si tú
i podržať chcú. Katolíkov v Bábinej že krém mlynára a dvoch
pastierov, ktorí poslední do počtu občanov počitovaní byť nemôžu,
— i tak nieto. Však už prv povolali si za učiteľa a obecného
notára Jána Hartyánszkyho z Belej, pod ktorým nadobudli si r. 1796.
dva centový zvon a r. 1800., ako už spomenuté, kúpili od stolice
vojenský dom, ktorý na faru a kostol pretvorili. Hartyánszky
stal sa i levítom, aby mohol sám krstiť, vádzať a pochovávať.
Roku 1801. podala si cirkev prosbu ku stolici, aby sa smela ako
matka cirkev sriadiť a farára si povolať; čo keď priaznivé riešené
bolo, povolali si 20. apríla 1802. za farára Jána Blatnickyho, do
tedy kaplána superintendentovho Hamaliarovho a dňa 9. mája
bol do úradu uvedený. V tom čase boli na Bábinej katolíkmi krém
plebána, len jeden hospodár, jeden želiar, jeden pastier a plebánov
kočiš; ostatní obyvatelia boli všetci evanjelici. Učiteľ Hartyánszky
rozhnevaný nad tým, že jeho za farára nevyvolili, prestúpil na
katolícku vieru s celou svojou rodinou.
Seniorálny konvent dňa 8. sept. r. 1802. vyhodil na Babinú
už ako na samostatnú cirkev 5 zl. ročitého katedratického po­
platku. V tom istom roku postavili si Babinci aj zvonicu. Organ
na 7 mutácií opatrili si až r. 1806., a druhý väčší zvon roku 1826.
Vizitovaná bola cirkev babinská r. 1613; 9. nov. 1624; 26.
jan. 1626; 11. nov. 1628; 21. jan. 1630; vtedy superintendent Pe­
ter Sexty zaznačil do zápisnice, že od pamäti ľudskej babinský
farár platieval len dva dukáty paktátov od dežmy; ale od roku
1629. požaduje Draskovicz svevoľne už 5 dukátov; a nadto že
požaduje od poslucháčov jednu marku striebra, Čo od sto rokov
neplatievali. Keď sa tedy zvyšujú paktáty farárovi, povinní sú
aj poslucháči celú dežmu spravedlive dávať aj zo strovy a zo
 161

včiel. Mala byť požiadaná vrchnosť o poradu a ochranu; a tiež

malo sa písať Draskoviczovi, aby celistvú dežmu obránil, ak
chce mať zvýšené paktáty. Ďalej vizitovaná bola cirkev r. 1706.
superintendentom Štefanom Pilárikom štiavnickým, ale bohužiaľ
zápisnica o tejto vizitách je nie zachovaná; potom ako fília spolu
s pliešovskou Hamaliarom dňa 23. júna r. 1801.; a potom ako
samostatná, superintendentom Adamom Lovichom dňa 7. júna
r. 1818. Pri tejto vizitácii prítomný bol i senior Ján Kuszmányi,
konsenior Beniamin Muškuly a seniorálny notár Ján Dorkovitš.
Duší bolo vtedy 532. Učiteľ učil: Dejepis Uhorska dla Michala
Semiana, Biblické histórie dla Húbnera, Zemepis Uhorska dla
Jura Palkoviča a Katechismus dla Štefana Lešku. Žatým vizito-
val dňa 5. júna roku 1837. Ján Szeberinyi. Cirkevníci vtedy krém
sosýpky a štól nič neplatievali, len mestečko potrebné drevo a
seno a krém toho do cirkevnej pokladnice ročite 196 zl. Ešte i
mendíkom na vyše toho, čo si vyspievali, dávalo mestečko 10
zl. — Ľud bol odvyknutý od platenia na cirkev, ale následkom
častých ohňov i zchudobnelý a zle navštevoval chrám Boží. V
nedeľu predpoludním sotva bývalo 80 ľudí v chráme; v delacie
dni na ranné modlitby vôbec nechodili. Večera Pánova predtým
ani prisluhovaná nebývala, ale okolo r. 1837. bývalo už ročite
priemerne 820 spovedelníkov. Väčšina cirkevníkov nevedela čítať
ani písať; Tranosciusa mali len niektorí; v celej cirkvi boly len
4 Biblie a so 30 Nových zákonov. Snáď pre takéto smutné po­
mery našli sa štedrí darcovia, ktorí aspoň potomkom chceli za­
istiť požehnania školy, a obetovali, poručili na školu: roku 1819.
Juraj Fábry 200 zl., Eleonóra Huszágh r. Szlezinger, manželka
miestneho mäsiara r. 1829. 500 zl., a r. 1831. rychtár Ján Ondruš
100 zl. Keď ím budova školy dňa 20. júla r. 1836. shorela, po­
stavili ju za 500 zl. Zostalo ím ešte cirkevných základín 2455 zl.
Školákov bývalo vtedy priemerne 60, ale chodievali len za 2,
najviac za 3 roky; i to len od začiatku októbra po apríl. Učili
sa: Biblické histórie dla Jána Hubnera, Známosť vlasti dla Juraja
Palkoviča, Krátičké vypsání knížat a kráľu uherských dla Michala
Semiana, Čítanku od Jána Kollára, Katechismus s výkladom dla
Jána Gottfrieda Herdera a Krátičké histórie pfírození dla Ladis­
lava Bartholomaeidesa.
Potom ešte vizitovaná bola cirkev r. 1873. dňa 20. júna
Gustávom Szeberényim, keď bolo v cirkvi 723 duší a spovedel­
níkov 847, a roku 1903. seniorom Gustávom Švehlom.
V patentálnom boji zaujala cirkev najprv stanovisko za pá­
li
162

tent, ale dňa 3. dec. r. 1859. už odstúpila od patentu, ač farár

Blatnický to neodporúčal.
Od r. 1854—61. mala cirkev mnoho neprijemností následkom
žalôb - miestneho katolíckeho farára Michala Huszóczyho, ktorý
upieral právo samostatnej cirkve v Bábinej; žiadal aby evanjelikom
školská budova bola odňatá a daná na byt obecnému notárovi;
a evanjelický farár a učiteľ aby neboli z mestskej pokladnice
platení. A keď aj nič nedocielil, jednako vicišpán, na žiadosť krá­
ľovského škôldozorcu Jána Nemessányiho, evanjelika, vydal na­
riadenie obecným vrchnostiam a tak i babinskej, aby z obecných
pokladníc na evanjelické náboženské školy a platy učiteľov nič
nedávali; ale na vysvetlenie seniorovo, že krajinský zákon nábo­
ženským školám práve to poisťuje, čoho sa od dávna z obecných
pokladníc účastnými stávaly, vicišpán to svoje nariadenie nazpäť
ztiahol.
Cirkevné staviská sú počnúc od r. 1831. proti škode z ohňa
zabezpečené. Najväčší, vyše 10 centový zvon nadobudnutý bol
r. 1852. zo základiny, započatej už spomenutou Eleonorou Huszágh
r. Szlezinger. Štyri oltárne svietniky opatrené boly za 54 zl.
z dobrovoľných obetí roku 1884. Roku 1887. dňa 9. júna vyhorela
temer celá Babiná, 115 domov. S výnimkou dvoch kostolov, evan­
jelickej fary a 14 domov, všetky domy ľahly popolom. V školskej
budove aj učiteľovi pohorelo mnoho. Obnovenie školskej budovy
stálo 1721 zl., k čomu cirkev obdržala z dobrovoľných obetí 617 zl.
Roku 1892. obdržala cirkev darom luster od krupinskej cirkve;
r. 1894. zväčšili učebnú sieň nákladom 394 zl.; r. 1895. dali si
preliať puknutý zvon za 111 zl.; r. 1903. opatrili si od organára
Karola Neuszera nový organ za 1600 korún a roku 1907. nado­
budla si cirkev tri nové zvony so železnými korunami, oddajúc
zvonolejárovi Hônigovi z Aradu tri svoje staré zvony a doplatiac
mu 1100 korún, na ktorý výdavok z dobrovoľných obetí bolo slo-
žené 700 korún. V tom čase na obnovu cirkevných stavísk bolo
vynaložené 566 kor. a r. 1909. na obnovenie školy 747 kor. Roku
1910. boly nové stolice do školy opatrené nákladom 500 kor. a
na ohňovzdornú kasňu vydala cirkev 772 korún. Cirkevné budovy
bolo možno tak lacno obnoviť preto, že cirkevníci ručnú a vozovú
prácu, ako to bolo dosial temer všeobecne v našich evanjelických
cirkvách, z darma a z poriadku vykonávali. Poneváč ale r. 1911.
dali prácu obnovenia fary staviteľovi, stálo ich to 10,600 korún a
s prácou je všeobecná nespokojnosť. Na tieto a mnohé iné vý­
davky, zvlášte s obnovením a udržovaním stavísk spojené, značne
 163

prispeli krém obce, ako prirodzeného patróna cirkve, mnohí šľa­

chetní darcovia. Krém už spomenutých obetovali cirkvi značnejšie
obnosy nasledovní: Roku 1843. Ján Fábry 300 zl., r. 1857. Ján
Chudý 100 zl., r. 1858. Ondrej Krkoš 150 zl., r. 1872. Mikuláš Kiss,
pán Víglaša a krajinský vyslanec 100 zl., Zvolenská ľudová banka
r. 1907. 100 kor.; ale najväčším dobrodincom cirkve je dosial jej
dozorca Andrej Hanzlík, ktorý lásku ku cirkvi dosvedčoval i hoj­
nými darmi; tak r. 1902. daroval cirkvi oltárny obraz predstavu­
júci Krista; na základinu nového kostola už dosial viacej sto korún,
r. 1914. v hotovosti 50 kor. a dve účastiny Zvolenskej ľudovej
banky, na polepšenie farárskeho platu 200 kor.; v celku počas
svojho 25 ročného inšpektorstva obetoval babinskej cirkvi viac
než 1000 korún. Vďačná cirkev roku 1914. jubilovala nad jeho
25 ročným účinkovaním v cirkvi ako inšpektora a senior vo svojej
zpráve pred seniorálny konvent s radosťou to oznámil, a vyzdvihol
zásluhy tohoto „verného vo viere, príkladného v kresťanskej po­
kore, bezžistného a obetivého delníka, pre jeho pestovanie vzá­
jomného dorozumenia a kresťanskej lásky od všetkých cteného
typického luteránskeho bojovníka, želajúc mu, aby Boh sprevádzal
jeho účinkovanie aj ďalej svojím hojným požehnaním ku dobru
veriacim a ku spáse cirkve i vlasti“.
Cirkev babinská, keď ju nútili povolať aj druhého učiteľa,
tiež prišla do toho pokušenia, oddať svoju školu štátu; ale senio-
rálny konvent r. 1908. jej rozhodnutie neudobril a radil jej od toho
odstúpiť, lebo že je nie dokázané, že by veľký počeť školákov
bol stálým. Ak by cirkev pri svojom uzavretí chcela zostať, nech
si to vymieni, aby aj druhý učiteľ bol vždy evanjelického nábo­
ženstva. Poneváč toto cirkev nežiadala, preto seniorálny konvent
neudobril uzavretie babinskej cirkve a soštátnenie školy dosial
vystalo.
Inšpektormi babinskej evanj. cirkve boli: Od roku 1802—19.
Ján Nándory, stoličný exaktor; poddozorcom Adam Dobák dob-
ronivský notár a potom dozorcom r. 1819—22., ďalej r. 1831—40.
Mikuláš Osztroluczky a po ňom jeho syn Gejza Osztroluczky,
1841—56.; r. 1863—71. Adam Kardoss z Kardossoviesky; r.
1872—88. Juraj Plathy ml., ktorý bol tiež dobročinným cirkvi.
Pri ňom bol od r. 1881. poddozorcom dr Samuel Medvecký pravo-
tár vo Zvolene a od r. 1888. dozorcom; a pri ňom poddozorcom
Andrej Hanzlík pravotár v B. Bystrici; a po Medveckého smrti
r. 1896. dozorcom až po dnes; poddozorcom je od r. 1905. dr
Ján Vesel, zvolenský pravotár.
ll*
164

Evanj. farármi boli v babinskej cirkvi nasledovní:

1. Imro Adami r. 1590. V tom roku krstil jeho syna Izáka
krupinský farár Klôcker a boli mu spolu s dobronivským farárom
Hankom kmotrovia. Ci to on bol, a či jeho nástupca, ktorý na
kongregácii zvolenského bratstva dňa 27. apríla r. 1598. žaloval
sa na nevďačnosť svojich poslucháčov a ktorý v tom roku dňa
15. júna prispel ku sbierke bratstva 7 denármi, to sa nevie.
2. Martin Braxatoris. Už dňa 12. januára r. 1599. bol prí­
tomný na spoločnej kongregácii bratstva. Že kázal v Sási bez
vôle predstavených, to nebolo udobrené v zasadnutí bratstva dňa
7. febr. r. 1600. V tom istom roku pre pozdné prídenie na kongre­
gáciu dňa 2. okt. bol pokutovaný na 8 denárov.
3. Matej Transalpinus, Transalpini; narodil sa v Ponikách:
učil sa doma,* potom za 3 roky v Sabinove u magistra Jána
Hulricha, za 2 roky vo Zvolene u Martina Schwenglera. Potom
r. 1576. bol učitelom v Ľupči, kde sa mu narodil syn Daniel, po-
tomný farár na Maškovej od r. 1622—25. na Turíčkach a potom
na Cerove, kde r. 1630. zomrel. Otec Matej prešiel z Ľupče za
učitela do Mičinej, kde pri farárovi Dávidovi Socovskom za 1V2
roka účinkoval. Potom prešiel za ucitela do svojho rodiska Poník,
kam ho povolal farár Albert Pauli a dal si ho vo Wittemberku
dňa 26. júla r. 1582. Polykarpovi Leyserovi za diakona vysvätiť.
Nebol tedy diakonom v Bojnicach, ako Paulíny v Dejepise super-
intendencie nitrianskej IV, 208. píše, ale v Pojnikách. Dla sve­
dectva pojnickej mestskej zápisnice bol tam r. 1585. rektorom,
diakonom a spolu i mestským notárom. Ci dňa 27. apríla roku
1598. bol už lopejským farárom, nie je isté. V ten deň, totiž na
kongregácii bratstva, keď z cirkví kostolníci boli predvolaní, aby
svedčili o svojich farároch a rektoroch, či konajú verne svoje
povinnosti, nemenovaný v zápisnici lopejský farár vyhováral sa,
prečo nikto neprišiel z jeho cirkevníkov do zasadnutia; bol na­
pomenutý, aby konal svoje povinnosti. Na kongregácii dňa 12.
januára r. 1599. poznačený je už dla mena Lopejen. Mathias Tran­
salpinus ako neprítomný. Dňa 3. mája toho roku obžalovaný bol,
že prisluhujúc Večeru Pánovu, kalich, ktorý mal sám podával
veriacim, poslal svojmu rektorovi; a to urobil viackrát. Za to
nebol síce hneď z úradu prepustený, ako by bol zaslúžil, ale v
kongregácii shromaždení bratia pokutovali ho na 100 zl., iste
velikým to obnosom v tých časoch; a kým to nezaplatí, mal
byť zatvorený. Medzitým dobre stáli za neho 200 zlatmi farári:
lupčiansky Juraj Grynaeus, dubovský Jakub Schrôter a ondrejský
 165

Juraj Kudelius; a tak bol na svobodu prepustený. Na kongre­

gácii dňa 7. febr. r. 1600. prosil, aby jeho záležitosť bola do bu­
dúceho zasadnutia preložená, čo mu bolo povolené. V zasadnutí
dňa 2. mája toho roku žaloval ho i Kašpar Tríbel, pán ľupčian-
skeho zámku, že po rozhrešení neprislúžil sviatosť Večere Páno­
vej niektorým osobám pre nedostatok vína, ktoré v sobotu vypil;
že nejakú matrónu zdráhal sa uviesť; že mrtvých telá nezvykol
obyčajným spôsobom do cintorína odprevadiť; še sa veľmi ne­
stará o farské budovy; že jeho statok škodu robieva susedom;
že nejakého pocestného nechcel prenocovať; že je morózny a
nehumánny ku svojim poslucháčom; a konečne že druhú čiastku
sviatosti dá prisluhovať skrze učiteľa. Tríbel žiadal jeho odstrá­
nenie. Bratstvo schvaľovalo horlivosť Tríbelovu, ale Transalpina
teraz len napomenulo, aby složil tú 100 zl. pokutu a pohrozilo
mu, že ak sa budúcne nebude tých výtržno^í chrániť, bude z
lopejskej fary odstránený. — Konečne na mnohé prosby odpus­
tená bola mu i tá pokuta kongregáciou dňa 22. jan. r. 1601. a
mal zaplatiť len 5 zl., za čo dobre stáli farári Juraj Kudelius a
Tobiáš Jacobaeus. Dňa 7. jan. r. 1602. vrátil seniorovi 1 zl., ktoré
peniaze za neho bol vyplatil ako paktáty archidiakonovi. Ale na­
sledujúceho roku dňa 13. jan. už nebol Jopejským farárom; bol
odstránený; a bratsvo súdilo medzi ním a jeho nástupcom, rek­
torom i cirkevníkmi, že čo má ktorá stránka obdržať z úrody,
zo včiel a iného. Kde bol žatým, nie je známo. Dňa 17. jan. r.
1607. je už poznačený ako babinský farár, medzi neprítomnými
na kongregácii; ale Babinci už tam žiadali jeho odstránenie. Po-
neváč príčina bola malicherná, pre nejaký deravý orechový strom,
— pre ktorý ho i pred svetskou vrchnosťou žalovali, bratstvo
pohrozilo ím, že ak zostanú tvrdého srdca a ho odstránia z fary,
žiadon zo susedných farárov nemá ím prislúžiť v cirkevných prá­
cach. Poslali ale aj dvoch farárov do Bábinej, ktorí mali vybrať
prísahu od žalujúcich, že ktorí sú v tom sprisahaní zúčastnení.
Toho roku dňa 7. júla boli Babinci v rozopre s Transalpinim
udobrení pod nasledujúcimi podmienkami: aby po reči dobro-
nivského suseda odpýtal verejne poslucháčov, poneváč niektorých
nielen súkromne, ale i verejne obrazil; a aby súkromne odpýtal
tých, ktorých česť on a jeho manželka napadli, pripojac si dvoch
prespolných a- dvoch domácich svedkov. Ak by ale ešte pohor­
šenie zavdal cirkvi a neosožilo by mu toto napomenutie, potom
složí do bratskej pokladnice 20 zl. pokutu, v nasledujúcom páde
40 zl., v treťom páde bude z cirkve odstránený a z celej stolice
166

vypovedaný. — Na znak toho, že to chce zachovávať, podpísal

túto zápisnicu vlastnoručne takto: Matthias Transalpini Pastor
Ecclae Babasecen. Viacej o ňom v zápisniciach zmienky nieto.
4. Ján Marci, rodák z B. Bystrice. Dňa 13. júla r. 1606. ako
diakon lupčiansky predniesol pred bratstvo k pokonávaniu snubnú
a manželskú záležitosť Kristíny Markovycz. Roku 1609. prešiel za
farára na Babinú, a bol 30. júna do bratstva prijatý. Viackrát je
poznačený ako prítomný, inokedy ako neprítomný na shromažde-
niach. Dňa 21. okt. 1621. bol vyslaný spolu s dobronivským fará­
rom ku provizorovi zvolenského zámku, napomenúť ho, aby nebol
na prekážke spolužitiu istých manželov z Bacúrova. Zomrel na
Bábinej r. 1629. Mal syna Daniela, farára bacúrovského. Dňa 7. jan.
r. 1631. žalovali Babinci jeho vdovu Katarínu pre cirkevný zvonček,
ktorý ale ona neprijala; a ona žalovala svojho pastorka Samuela
pre údajné ubližovanie.
5. Rqfael Kosakius, Kozák, bol synom Ondreja, r. 1589. farára
žarnovického a potom hlinického. Volaný do Skleného za farára,
bol 26. okt. t. j. v 22. nedeľu po Trojici r. 1614. Izákom Abraha-
midesom vysvätený. Roku 1623. stal sa slovenským farárom kru­
pinským, ale znechutený svojím kollegom, akiste nemeckým fará­
rom krupinským Joachimom Rinoviusom, odišiel r. 1629. za farára
do susednej Bábinej. Dla svedectva Buriovho bol človekom dobrým.
Dňa 8. októbra r. 1630. žiadal, aby ho prijali do zvolenského
bratstva; sľúbené mu to bolo, ak donesie najprv svedectvo o
svojom živobytí od tej cirkve, kde prvej účinkoval; čo keď dňa
14. januára 1632. doniesol, bol prijatý. V tom roku mal rozopru
s bzovským farárom a hontianskym seniorom Jurajom Domani-
cenom i Domaničenom zvaným, ktorý písal list na zvolenské
bratstvo a Kozák si na shromaždení dňa 27. apr., kde ten list
čítaný bol, žiadal jeho odpis, aby sa mohol obraňovať a svoju
dobrú povesť a vážnosť ochrániť, ale bratstvo mu ho nevydalo a
uzavrelo obe stránky napomenúť k pokoju; lebo že z malej iskry
môže povstať oheň a písalo tým cieľom Domanicenovi, ktorý ale
akiste nebol náklonný k pokoju, keďže Kozák ešte i 26. okt. znovu
žiadal odpis jeho listu a bratstvo znovu nástojilo na ich smierení.
Roku 1634. mal nejakú nesrovnalosť s učiteľom, ktorú dla uzavretia
kongregácie v Ľupči v mesiaci auguste zasedajúcej mali vyšetriť
niektorí bratia v prítomnosti babinského rychtára a prísažných.
Na shromaždení 18. jan. r. 1639. poznačený je, že je dlžný na
poplatok i za stolovanie 1 zl. 40 den. V r. 1646. dňa 20. febr. bol
vyvolený za sekundárneho dekána. Viac ráz je poznačený ako pri-
 167

tomný a neprítomný na shromaždeniach; posledný krát dňa 9. jan.

r. 1659. vymluvil svoju neprítomnosť listovne. Jeho dcéra, vydaná
za Šimonom Abrahamidesom, novomestským farárom, už ako
vdova r. 1673. uhostila v Novom Meste nad Váhom, Jána Búria
a Jána Sextiho farárov krupinských, navracajúcich sa z delego­
vaného súdu prešporského.
6. Ján Reguli, syn saského farára Jakuba a brat saského
učiteľa Jeremiáša Reguliho. Najprv okolo r. 1648. bol i on pri
otcovi učitelom v Sási; v tom roku v októbri sobášený bol v Ľu-
bietovej s vdovou Jakuba Matthabei, Dorotou; bol potom od
r. 1651—58. farárom v Malých Zlievcach v novohradskej stolici,
odkial prešiel do Bábinej; ale len na shromaždení dňa 31. mája
r. 1661. žiadal byť prijatým do bratstva, kde mu odpovedali, že sa
to potom stane, keď donesie svedectvo z toho bratstva, v ktorom
dosial účinkoval. Také svedectvo preukázal v shromaždení dňa
19. júla nasledujúceho roku a vtedy zaplatil i 1 zl. 80 den. taxu
na pravotu o odňatú Eszterházovcami dežmu, ešte pred dvoma
rokmi vyhodenú. Dňa 16. jan. r. 1663. znovu predložil svedectvo
z novohradského kontuberia, složil vstupný poplatok a prijatý bol
do bratstva. Vtedy ho napomenúli, aby odpis priateľského porov­
nania so zemanom Jakubom Kovačzom v Sási učineného, vyňal
od notára panskej stolice, o čom je viac v dejinách saskej cirkve.
Také svedectvo bolo potrebné v pravote o dežmu. Dňa 9. júna
uzavreté, že mal vyzvať svojho brata Jeremiáša, saského rektora
k zaplateniu pravotných trov. Zápisnicu bratstva na znak poslu­
šnosti a vernosti k učeniu cirkvi podpísal až 13. jan. roku 1665.
Dňa 30. januára r. 1670. poverilo ho bratstvo a spolu i slatinského
farára Lepinia, aby po nebohom Dávidovi Lányim pozostalé zá­
pisnice oddali novovyvolenému superintendentovi Jurajovi Zábojní-
kovi. Dňa 21. apríla r. 1671. vyvolený bol za spoločného pokladníka.
Viac ráz je poznačený ako prítomný a neprítomný na shromažde­
niach. V čas prenasledovania r. 1674. podpísal záväzok, že sa
zrieka úradu. Jeho brat Abrahám vymáhal si r. 1662. dňa 8. júla
zemiansky diplom.
7. Ondrej Molcsaní, narodený vo Valaskej z otca Ondreja a
matky Eleny. Bol najprv farárom drieňovským, dňa 4. mája r. 1694.
superintendentom Jakubom Zablerom v Bardiove vysvätený a dňa
3. nov. na šipickom konvente žiadal byť prijatým do hontianskeho
bratstva; ale medzitým prešiel na Babinú a ako babinský farár
zapísal už 7. nov. 1697. prvý ním odbavovaný pohrab dp babin-
skej matriky. V ďalšom nebezpečenstve zase sa vrátil do Drie-
168

ňova a dňa 7. nov. r. 1703. na Dačo-Lôme podpísal zákony hon­

tianskeho bratstva. Roku 1705. vrátil sa z Drieňová zasa na Bá­
binu. a, tam až do r. 1710. účinkoval. Ostatný jeho zápis do ba-
binskej matriky je od 6. -marca toho roku. Jeho manželka bola
Žofia r. Srnka, vdova po Jurajovi Radicis-Korenko, mešťanovi
Jupčianskom, ktorej syna Jána Radicis vychovával a stal sa tento
r. 1705. farárom na Brezovej v Nitre. Molcsani zomrel v Čujváre
(Csôvár), ako to zaznačil Samuel Csery farár drieňovský.
8. Ján Blatnický — viď jeho životopis v Dejinách Dobronivej.
9. Samuel Grenczner, narodený dňa 6. jan. r. 1765. v Kráľovej
Lehote, z otca Samuela učiteľa a matky Evy r. Bobrovnický. Učil
sa doma, od r. 1776. v Kežmarku u Tomáša Maukša, Juraja Šu-
leka, Jána Klaniczaya a bohoslovie u Adama Podkonického. Potom
bol vychovávateľom u Alžbety Osztroluczky, s ktorej synom Ludvi-
kom presťahoval sa do Pešti, kde i sám filozofické štúdia počúval
u Ondreja Dugonicsa a Ludvika Mitterpacha. Potom bol za 3 roky
vychovávateľom troch synov konsiliára Pavla Prónaya v Malých
Zlievcach, Mikuláša, Antona a Dionýsa. Žatým za 2 roky študoval
v Jéne bohoslovie, odkiaľ sa 20. okt. r. 1790. vrátil a po pol ročnom
oddychu stal sa farárom drženickým, v jan. r. 1793. vysvätený
Michalom Szinoviczom a uvedený dňa 3. febr. konseniorom Jánom
Strakom pukanským a Samuelom Csernyanszkým bátovským fa­
rárom. V tom istom roku posvätil novopostavenú školu a modli-
tebnicu vo fílii Žemberovcach a 7. jan. r. 1796. uvádzal do almáš-
skej cirkve novovyvoleného farára Pavla Kuzmu. V Drženiciach
účinkoval za 7 rokov s prospechom; dňa 23. mája 1797. vyvolený
súc v Pliešovcach,. 30. mája zaďakoval Drženičanom a prešiel za
nástupcu Ondreja Maróthyho do Pliešoviec, kde ale poklesnúc a
nedočkajúc oznámenej vizitácie superintendenta, dňa 24. apríla
r. 1801. z úradu zaďakoval. V máji a júni r. 1802. administroval
cirkev ľupčiansku. Medzitým ale bola utvorená vyššia škola v Plie­
šovcach a on učil tam latinu; pozdejšie v tej škole učili maďarskú
reč. Keď Ján Blatnický prešiel z Bábinej za farára na Dobronivú,
stal sa Grenczner farárom babinským, pristanúc na vokátor, zaisťu­
júci mu o 10 kíl poloviny menej, než jeho predchodcovi. Za jeho
úradovania nadobudla si babinská cirkev r. 1826. bez mála 5 cen­
tový zvon. V čas vizitácie r. 1818. Babinci nič zlého proti nemu
povedať nemohli. Bol pilným a vytrvalým v prácach. Roku 1824.
stal sa dekánom. Potom porážkou ranený, povolal si 14. apríla
r. 1823. za kaplána Juraja Hrasskótzyho, predtým farára na Krá-
Iovcach, ktorý bol v Bábinej po jún; 28. aug. r. 1833. Karola Kut-
 169

líka, až po febr. r. 1836. a 18. febr. r. 1836. Juraja Turzu, ktorý

sa 10. nov. stal jeho nástupcom, lebo Grenczner v ten istý deň
z úradu zaďakoval. Chorého, ustatého starca Grencznera prijal do
svojej domácnosti pliešovský farár a senior Benjamín Muškuly,
čo je pekným svedéctvom i pre Muškulyho i jeho manželku. U nich
toho roku 1836. dňa 17. novembra i časný život dokonal. Muškuly
pozval bratov farárov na pohrab Grencznerov a keď sa tí zišli,
našli už aj Muškulyho mrtvého. Pochovali ich v jeden deň. Na
seniorálnom konvente 15. mája r. 1837. žiadali Babinci, aby ím
trovy s vysvätením kaplána Karola Kutlíka, výstupného v pití,
z pozostalosti Grencznerovej boly vrátené; ale to seniorálny kon­
vent urobiť odoprel, keďže si Kutlíka za kaplána sami volali, aj
jeho odstránenie si sami žiadali a to sa ím po vôli stalo. Grenczner
i tak so svojou pozostalosťou inak naložil. Ako už bolo spome­
nuté, Grenczner súc neženatý, poručil svoj majetok vo väčšine na
základinu pre farárske vdovy a siroty. Doopatrovala ho v chorobe
Anna Laučík r. Plavec zo Zvolena, ktorej tiež poručil 538 zl.
10. Juraj Turzo, narodený v Trenčíne z Pavla zemana a
remeselníka. Učil sa doma, v Prešporku a vo Viedni. Potom sa
stal kaplánom a farárom babinským. R. 1849. svojou vinou upad-
nul do processu. Dňa 22. marca r. 1851. bola seniorálna deputácia
v Bábinej, záležajúcu zo sudcu Imricha Nándoryho, Daniela Ma-
róthyho farára a Ľudevíta Libertinyho- dozorcu krupinského, ktorá
po vyšetrení dokázala, že sa Turzo dopustil nepoctivosti, nestried­
mosti a bitky následkom toho seniorát zabránil mu kňazské po­
vinnosti vykonávať a poslal r. 1852. do cirkve admistrátora v osobe
Pavla Goldpergera; potom ale bol v tom r. 1852. Turzo pozbavený
úradu. Súčasne ale usvedčené bolo i na učiteľa Pavla Soltésza, že
sa dopustil poškvrnenia služieb Božích, keď verejne vystúpil v
chráme proti tomu farárovi, za čo mal byť pokarhaný seniorom.
11. Pavel Blatnickij, narodený na Dobronivej dňa 11. febr.
roku 1814. z otca Jána farára a Zuzanny Kataríny Filé de Eôr.
Matku si nepoznaj, lebo porodiac ho, zomrela. V 14-tom roku
utratil i otca; ujal sa ho starší brat Ján, učiteľ v Ponikác-h. Učil
sa doma, v Pliešovcach, Kremnici, Kežmarku, Rožňave, Štiavnici
a v Prešove. Roku 1834. složil kandidatickú zkúšku a roku 1835—6.
študoval vo Viedni. Žatým bol až do roku 1845. vychovávate­
ľom, y ktorý rok 19. februára bol vysvätený v Štiavnici super-
intendentom Jánom Szeberényim za kaplána a katechétu do
Brezna, kde sotrval temer za 8 rokov. Roku 1852. dňa 27. ,dec. po­
volaný bol za farára na Babinú, r. 1856. stal sa dekánom, v čom
170

sotrval až do r. 1867. Vizitacionálnu zápisnicu r. 1873. sostavil

s veľkou pilnosťou a znalosťou. V deň posviacky nového oltára
dňa 31. okt. r. 1858. so svojou manželkou Albertinou Matildou
r. Kornides, daroval na oltár svojej cirkve čierny drevený kríž
so spiežovým umučením. Zomrel dňa 28. júna r. 1875.
Po jeho smrti vyvolený bol za farára dňa 31. okt. r. 1875.
Juraj Csepregi, ale volbu neprijal; a potom 13. jan. r. 1876. zpo-
medzi štyroch kandidátov vyvolený bol:
12. Julius Droppa, narodil sa dňa 21. apríla r. 1839. v Štrbe,
z otca Jána farára a Terezie Klonkay. Učil sa v Kežmarku, Le­
voči, bohoslovie v Prešove, Tubinkách, Rostoku a v Erlangen.
Potom sa stal kaplánom v Pazdišovcach, administrátorom v Mi­
kuláši, odkiaľ prešiel za farára do utvorivšej sa novej cirkve v
Smrečach. Potom, bo]^ farárom v Bardiove, odkial prešiel na Bá­
binu. Roku 1878. vzal si za manželku terianskeho farárovu dcéru
Ilonu Koričánsky. Bol dekánom; od r. 1879. zápisníkom vdovsko-
sirotského ústavu. Vážnejšie udalosti z jeho farárovania sú: zväč­
šovanie školy, zadováženie nových zvonov a organa. Dňa 15.
júla r. 1909. šiel do penzie, býval v Krupine, kde po dlhšej te­
lesnej i duševnej nemoci dňa 11. jan. r. 1913. časný život do­
konal a 13. jan. bol pochovaný pri valnej účasti jeho bývalých
babinských cirkevníkov.
13. Julius Szenes, vyvolený 5. okt. stal sa babinským fará­
rom dňa 10. okt. 1909. Narodil sa vo Zvolene dňa 25. mája r.
1886. z rodičov Pavla hl. vodiča vlaku a Júlie r. Makovický. Učil
sa vo Zvolene, Budapešti, Štiavnici, kde i maturoval, v Prešove,
kde i odbornú zkúšku dňa 23. sept. r. 1908. složil. Vysvätený
súc superintendentom Gustávom Scholtzom dňa 19. okt. za zvo­
lenského kaplána, pri boku Pavla Blatnickyho až po 5. dec. r.
1909., potom ako riadny babinský a od 5. febr. 1911. ako rad­
vanský farár účinkuje.
14. Kornel Tomala, narodený 9. mája r. 1887. v Žaskove v
Orave, z rodičov Ludvika farára a Ľudmily r. Droppa. Po skorej
smrti otca, matka vdova presťahovala sa na Dobronivú, kde oba
jej synovia chodili do školy. Potom sa mladší Kornel učil v Štiav­
nici, nižšie gymnázium v B. Bystrici a vyššie i bohoslovie v Preš-
porku, keď začaté štúdium medicíny tak bol nechal. Potom štu­
doval bohoslovie za rok v Lipsku, odkiaľ navrátiac sa, vysvätený
bol Dr.-om Bedrichom Baltikom dňa 2. sept. r. 1910. za kaplána
do Prešporku a odtiaľ bol vyvolený za farára do Bábinej, kde od
1. augusta r. 1911. účinkuje.
 171

Učitelia:
1. Tomáš Benedikti, bol učiteľom vo viacej školách, r. 1675.
v Kostolných Moravcach, kam prišiel z Malého Hontu, potom v
Bábinej, kde sa učil u neho Štefan Orlích i Orlík zvaný, syn Šte­
fana Orlíka a Doroty r. Sváčik z Pliešoviec, potomný učiteľ kos-
tolnomoravský od r. 1678—1702., dňa 8. júna r. 1704. vysvätený
za farára rykynčicko-medovarského. Benedikti mal syna Pavla
dňa 30. aug. r. 1704. Štefanom Pilárikom na Szakáloš vysväte­
ného, ktorý bol potom r. 1712. farárom v Terach, r. 1721. na
Lešti a r. 1723. v Dolných Strhároch.
2. Michael Magyara. Dľa svedectva spomenutého Orlíka na­
sledoval tu v učiteľstve hneď po Tomášovi Benediktim; bol tu
ešte ofcolo r. 1694.
3. Matej Sartoris, Sartorides, bol učiteľom na Mičinej, odkiaľ
prešiel r. 1784. na Babinú, potom do Veľkej Paludzi a r. 1789.
do Krupiny, kde i zomrel.
4. Ján Hartyánszky, bol najprv učiteľom na Belej, odkiaľ po­
volali ho v júni r. 1791. Babinci za učiteľa, levítu a obecného
notára. V tom roku začal písať i matriky. „Starý cintorín“ zo
skál a trniny tak očistil, že mohol byť na roľu obrátený. Levítom
prestal byť r. 1802. a učiteľom r. 1804., v ktorý rok rozhorčený
nad tým, že sa on nestal farárom babinským, prestúpil na kato­
lícku vieru s manželkou a štyrmi deťmi a stal sa išpánom vo
Sv. Kríži u svojho ochrancu, katolíckeho biskupa, Gabriela Szerda-
helyiho.
5. Štefan Czifery, rodák z Krtýša, bol najprv pomocným
učiteľom na Piliši, potom v Pliešovcach, odkiaľ prešiel na Babinú;
15. nov. r. 1804. už tu účinkoval, ale bol len 20. jan. r. 1805.
za riadneho učiteľa babinského vyvolený. Roku 1809. prosil o di-
štriktuálné 100 zlatové štipendium k ďalšim štúdiám, ktoré i ob-
držal a nasledujúceho roku z babinskej učiteľskej stanice zaďa-
koval; ale ďalej študovať nešiel. Pomýlený na rozume za viac
rokov sa sem i tam túlal.
6. Martin Mocskonyi, narodený r. 1784. v Ponikách z otca
Jána Močko a matky Ilony Mráz. Učil sa doma u Csaplovicsa,
žatým za tri roky v Prandorfe u Pavla Tonsorisa, v Ožďanoch
u Samuela Kollára a konrektora Jána Bakaya; v Kežmarku u
konrektora Jána Genersicha a rektora Adama Podkoniczkého;
potom filozofiu u Daniela Mihálika a Jura Karola Rumiho, pro-
fessora matematiky, za 5 rokov. Odtiaľ bol povolaný za učiteľa
do svojho rodiska, začal tam účinkovať od dňa 10. febr. r. 1806.
 172

Roku 1809. oženil sa s najstaršou dcérou lubietovského farára

Jozefa Šuleka a Anny Eôrdôgh, Zuzannou. Sobášil ich Iupčiansky
farár Samuel Blásy. Dňa 10. dec. 1810. prešiel za učiteľa na Ba-
binú, kde šľakom porazený zomrel dňa 2. febr. r. 1824. Mal syna
Nathana Moškonyho r. 1838. bohoslovca vo Viedni.
7. Jozef Mixadt, narodený v Lučenci z otca Jozefa, remesel­
níka. Učil sa doma, od r. 1820. v Štiavnici, odkiaľ bol 17. febr.
r. 1823. najprv za pomocného učiteľa na Babinú povolaný a dňa
1. apríla r. 1824. za riadneho vyvolený. Pre obecné notárstvo často
zanedbával školu. Odišiel dňa 1. januára r. 1838. za notára do
Pliešoviec.
8. Pavel Soltész, Szoltisz, učil sa v Rožňave a v Štiavnici;
bol učiteľom na Belej, potom v Ostrejlúke a 12. febr. W 1838.
prešiel za učiteľa na Babinú. Roku 1852. dňa 4. febr. posúdil ho
seniorálny konvent na pokarhanie preto, že poškvrnil služby Božie,
keď v chráme počas služieb Božích vystúpil proti farárovi Turzovi,
zapríčiniac tak pohoršenie. Dňa 7. jan. r. 1854. prešiel za okresného
notára do Lieskovca. Keď ale o niekoľko rokov bol pre svoju vinu
, z toho úradu odstránený, obesil sa.
9. Ján Knezovic, narodený v Báčovcach dňa 10. nov. r. 1817.
z Ondreja učiteľa a Zuzanny Anny r. Kellner. Bol zo šiestich dietok
najmladším. Odbaviac š^olu doma, šiel r. 1828. učiť sa do Štiav­
nice, kde s donátom spolu poldeviata roka vytrval; ôsmu triedu
neskončil, ale s novým rokom 1838. stal sa úradníkom u fúzeš-
ďarmotského zemana Ladislava Boronkaya, u ktorého bol za rok;
potom tiež ako hospodársky úradník bol v Súdovcach u Imra
Šemberyho, odkiaľ ho žibritovská dcérocirkev povolala za učiteľa
vokátorom od 22. sept. r. 1839. a kam 1. nov. prešiel; a bol spolu
notárom obce až do konca r. 1849. Po 15 ročnom účinkovaní na
Žibritove prešiel r. 1854. za učiteľa na Babinú, kde za 39 rokov
ako verný a svedomitý účiteľ účinkoval. Mal mnohé nepríjemnosti
z toho, že seniorát učebný peniaz na 1 zl. povýšil bez toho, aby
boly cirkvi o mienku prv opýtané bývalý a k tomu privolily. Babin-
ská cirkev chrániac svoje autonomné právo, odoprela to platiť.
Učiteľ, ktorý chcel nažívať so svojou cirkvou v pokoji, pristal i na
menšom učebnom plate, ale seniorát dal cirkev exequovať; a keď
cirkev vyslala vyslanstvo ku superintendentovi Székácsovi a túto
vec na dištriktuálny konvent zapellovala, vyšlo do Bábinej konvent
zadržať seniorálne predsedníctvo, totiž barón Anton Radvanszky
a Doleschall; ale miestny konvent i vtedy apellátu nazpäť stiahnuť
nechcel. Dňa 26. júna r. 1889. slávil Knežovič 50 ročné jubileum
 173

svojho učiteľského účinkovania, z ktorej príležitosti mu učiteľský

sbor seniorátu oddal bratský dar, strieborný pohár s nápisom.
V celku bol 54 rokov učiteľom. Zomrel v novembri r. 1893. Ešte
na Žibritove oženil sa r. 1843. s jedinou dcérou sirotou berženského
farára Jozefa Bysterského, Teréziou. Mal 4 dietky, z nich jedneho
syna Jána, pravotára v Krupine; dve dietky vyšly mu do Ameriky.
Vizitacionálna zápisnica chválila spev jeho žiakov a cirkevníkov
vôbec, ako jeho zásluhu. Ako pomocní učitelia účinkovali pri ňom:
r. 1886/7. Eduard Greisinger, ktorý odišiel za riadneho na Silbaš;
r. 1888. Ľudevít Czebányi, prešiel do Báčoviec v Honte; r. 1891.
Koloman Blozsán, potom Michal Grescho, odišiel na Cabradský
Vrbovok; r. 1892. Juraj Tomašovsky a Ján Chudý, miestny rozumný
roľník.
10. Eduard Helyvíy, narodil sa v B. Štiavnici 13. okt. r. 1875.
z baníckych rodičov. Školy elementárne, stredné i preparandiu
odbavil doma. Potom bol za 3 roky učiteľom na Bábinej, odkiaľ
r. 1898. prešiel do Klenovca a tam dosial účinkuje.
11. Gustáv Sirôtka, narodený dňa 24. sept. r. 1869. v Nemeckej
Ľupči, z Jozefa a Evy r. Kordoss. Školy skončil v Pešti a uči­
teľskú prípravovňu v Prešove. Výpomocným učiteľom bol v Bobrov-
čeku v Liptove, potom riadnym na Porube, odkiaľ r. 1899. prešiel
na Babinú, kde až dosial účinkuje.

II. Bacúrovo.
Obec niekdy ku dobronivskému zámku patriaca a západne
od neho na vyvýšenom mieste ležiaca, má teraz 332 obyvateľov,
z nich evanjelikov 293; r. 1657.' bolo ich 170 a r. 1800. len 184;
chotár má na 1668 katastrálnych jutár veľký. Táto malá obec
bola od dávna matkou cirkvou; jej fíliámi boly Dubové a Kozelník.
Dubové má teraz 373 obyvateľov, z nich evanjelikov 340 a chotár
na 2307 kat. jutár; Kozelník má duší 304, z nich evanjelikov 241
a chotár 1564 kat. jutrový.
Dwbowa sa spomína ako obec r. 1424. v listine, ktorou kráľ
Žigmond daroval dobronivský zámok kráľovnej Barbore; Bacúr sa
tam ešte nemenuje, len v diplome z r. 1441. ako Baczora.
Nemci banských miest, všetko nemčiaci, menovali Bacúrovo
Wasseraw a Dubové Dubaw.
Roku 1599. dňa 11. okt. bola Dobronivá a Pliešovce v pla­
meňoch, vypálené Tatarmi, ktorí ešte o 10 dní, dňa 21. okt. ležali
táborom pri Bacúrove a Ostrej lúke ; odtiaľ šli na Buču a smerom
174

ku B. Bystrici. Mnohých zajali. Vtedy aj Bacúrovania mnoho trpeli.

V nasledujúcom storočí boli prinútení poddať sa Turkom a dávali
im ročitý poplatok.
Na Bacúrove má katolícka cirkev dosial 15 centový zvon
z r. 1502. s nasledujúcim nápisom menšími gothickými literami:
sancte Petre sancte Paule orate pro nobis Deum. Sanctus Johan-
nes Marcus Lucas Mateus Ao 1502. Menší zvon má nápis: Jiesus
Homo Salvator Dominus noster Jiesus Christus 1689. Oba sú dosial
zachránené v terajšej vojne.
Že sa aj bacúrovská cirkev dosť skoro po reformácii stala
evanjelickou, o tom svedčí sám katolícky vizitátor Zathay, keď
sa r. 1561. neodvážil isť vizitovať na Bacúrovo; a zostala evanje­
lickou až do velkého prenasledovania v r. 1673. a s malou pre­
stávkou potom až do r. 1710. Od r. 1588. spomínajú sa bacúrovskí
evanj. farári v zápisniciach zvolenského bratstva častejšie. Okolo
r. 1638. mal bacúrovský farár dežmu, z Dubového pozdejšie už len
šestnástinu.
Vizitovaná bola evanj. cirkev bacúrovská 19. marca r. 1613.
superintendentom Samuelom Melíkom, tiež r. 1615.; P. Sextym
8. nov. r. 1624., 14. jan. r. 1626., 12. nov. r. 1628., 22. jan. r. 1630.;
potom r. 1706. Štefanom Pilárikom. V prenasledovaní r. 1674. osa­
dení boli do bacúrovskej fary banskobystrickí jezuiti: Korneli, potom
Deláth, Liszkovitz, Reguli, Michal Šimo, ktorého r. 1682. evanjelici
vypúdili. V tom roku totiž Tokolyho kommissári, stoličný notár
Ján Bulyovszky z Dulíc a Tomáš Ebecky vrátili evanjelikom od­
ňatý kostol; a len v r. 1689. uvedený bol zase katolícky licenciát
Ján Tomáš Slavkovský, nekonajúci žiadne povinnosti, lebo veria­
cich nemal a tak nemal komu kázať a len býval vo fare; a po
ňom konvertita licenciát Ján Šimkovič, Schinkovitz, ktorý dla
vizitacionálnej zápisnice z r. 1696. mal manželku a domácnosť
evanjelickoluteránsku a ktorý až do r. 1702. tam účinkoval. V čas
Rákóczovského povstania povolali si Bacúrovania zase evanjelického
farára Jakuba Mokoschina; a ač vyslanci sečianskeho snemu
r. 1705. prirkli kostol katolíkom, neodvážili sa tam katolíckeho
pátra osadiť a Mokoschini počnúc od 17. augusta r. 1704. až po
17. jan. r. 1707. i Slavkovským započatú matriku ďalej viedol. Až
5 rokom 1712. zasa začali tam účinkovať katolícki farári a bol
uvedený zasa licenciát Juraj Bahno. Licenciát neznamenal tak,
ako teraz, stupeň ku doktorskej hodnosti; ale boli to svetskí, nie
bohoslovci aj učitelia, ktorí v nedostatku riadnych farárov dostali
povolenie od farára poťažne biskupa krstiť, sobášiť, pochovávať a
 175

vôbec konať kňazské povinnosti. Keď prichodí tedy v bacúrovskej

matrike „licenciátka“, bola to takého manželka, poťažne vdova
po ňom.
Katolícka fara, nemajúc veriacich, zostala chudobnou. V čas
vizitácie Ladislava Mednyanszkeho r. 1713. bolo na Bacúrove len
7 katolíkov pri 200 evanjelikoch; a taký pomer zostal až po naj­
novšie časy, kým katolíci z fílie Breziny ta pripojení neboli.
Po vyhnatí evanjelického farára r. 1710. stalo sa Bacúrovo
filiálnou cirkvou artikulárnej cirkve ostroluckej a je ňou až posial
spolu aj s Dubovým a Kozelníkom; ich dejiny sú tedy od toho
času obsažené v dejinách ostroluckej cirkve.
Po toleračnom edikte aj v Bacúrove nástojil seniorát na
založení ev. školy; z konventu dňa 6. júla r. 1786. napomenul aj
Bacúrovanov, aby si školskú budovu postavili a svojho učiteľa
povolali. Učiteľov si zväčša povolávali remeselníkov; takého mali
aj v čas vizitácie r. 1818. Ale v čas nasledujúcej vizitácie r. 1837.
chodily ich dietky už len ku katolíckemu učiteľovi. Katolícki uči­
telia tu nemajúci katolíckych žiakov sa síce prispôsobňovali a
dietky aj evanjelickému katechismu a nábožným piesňam učili,
ale to vždy záviselo od osobnosti učiteľa, na ktorého seniorát
vplyv nemal.
Roku 1850. celé Bacúrovo — krém 4 domov — vyhorelo,
i katolícka fara a kostol; v novšom čase boly tiež 3 väčšie ohne;
tak, že s výnimkou niekoľko domov sú už staviská temer na­
pospol škrydľou a eternitom kryté. Ku stavbe evanj. školy sa evan­
jelici až r. 1858. pribrali, ale na nepríhodnom mieste, bez dvoru
a záhrady; aj budova v novšom čase požiadavkám nezodpovedala.
Preto použili vhodnú príležitosť, najprv urbarialisti kúpili r. 1888.
a od urbarialistov r. 1893. cirkev dva zemianske domy Kardoss-
Kindernayovské; Kindernayovský predala a Kardossovský presta­
vila ’ na školu a byt pre učiteľa. Cirkev predala i starú, r. 1858.
postavenú školu. Prestavená škola r. 1908. tiež shorela, na čo
potom boly múry zvýšené a priestranná učebná sieň i hospodárske
staviská pristavené nákladom 8470 kor., ku čomu prispel dozorca
dr Mikuláš Osztroluczky 712 korunami.
Roku 1865. kúpili od dobronivskej evanj. cirkve za miernu
cenu 310 zl. dva zvony. Až do tedy upotrebúvali zvony kato­
líckej cirkve. .
Povzbudzovaním svojho farára zväčšili veriaci ev. filiálnej
cirkve svoje imanie,- keď odkúpili v chotáre ležiace zemianske
majetky Kardoss-Kindernayovské, asi 200 jutár obsahujúce, od
176

katolíckych majiteľov a od mesta Zvolena tiež 120 jutár bacú-

rovského poľa. Obyvatelia zaoberajú sa v zime pletením košov,
čo sa ím dobre vypláca.

Farári:
1. Benedikt N., priezviskom nie známy, prítomný na shromaž-
dení bratstva dňa 17. jan. 1588. na ktorom za seniora vyvolený
bol Ondrej Sotzovský, farár brezniansky. Či on bol ten, ktorý za
meškanie kongregácií mal složiť dňa 15. júna r. 1598. 5 zl., a či
jeho nástupca, nie je isté. Prešiel za slovenského kazateľa do Pu­
kanca, odtiaľ okolo r. 1602. do Melčíc v Trenčianskej. V Melčiciach
jeho nástupcom bol od r. 1603. Stanislau Andreae Liptoviensis.
2. Tobiáš Bartholomaei Bartholomaeides, dľa mena sa spomína
prvý raz v zápisnici bratstva dňa 12. jan. r. 1599. a potom veľmi
často až po 17. jan. r. 1634. keď už na troch kongregáciách ne­
bol prítomný a mal za to zaplatiť 3 zl. pokutu a tiež mal dať
na spoločnú pečať 50 denárov a na svatobný dar pre zvolen­
ského rektora 20 denárov. Na shromaždení bratstva dňa 21. okt.
r. 1621. predniesol senior prípad z bacúrovskej cirkve, že tam istí
manželia oddeleno žili a že príčinou tomu je provízor zámku.
Uzavreté bolo provizora napomenúť listom a vyslanstvom, zále-
žajúcim zo dvoch farárov, dobronivského a babinského, aby tak
pohoršenie od provizora odvrátené bolo. Ak by budúcne tí man­
želia spolu nežili, mali byť predvolaní pred duchovnú súdnu stolicu
a farár Bartholomaei nemal ich trpeť vo svojej cirkvi.
3. Tobiáš Fabricius, syn Joachima Fábry, necpalského a po­
tom žilinského farára, umrelého 19. febr. r. 1612. a Žofie Matia-
šovej. Učil sa v Bardiove u Mag. Martina Weigmanna, v Prievidzi
u Jána Krmana; v Bytči u rektora Mag. Zachariáša Flottwedela,
konrektora Mag. Rehora Lanyho a kôl légu Michala Chmelia; v
Kremnici u Mag. Petra Leonhardiho; v Danzigu v Nemecku u
Hoyera a Rívecia; odkiaľ navrátiac sa, stal sa rektorom v Gelnici
na Spiši, potom v Ružomberku a konečne vo Zvolene. Roku 1635.
15. mája vysvätený, stal sa farárom v Bacúrove a dňa 13. nov.
bol prijatý do bratstva a na znak poddanosti kuntuberniálnym
zákonom a podlžnej poslušnosti svojim predstaveným podpísal
sa vlastnoručne do zápisnice. — V zasadnutí dňa 7. sept. r. 1637.
predložil prosbu svojho tam prítomného poslucháča Lukáša Wet-
rowech, aby bol rozvedený, rozsobášený so svojou manželkou
Júdou dcérou Abraháma N. z Bacúrova, ktorá ho okolo nedele
Deviatnik opustila a nevedomo, kam sa podela.
 177

Dla svedectva Buriovho prešiel vraj Fabricius okolo r. 1639.

za farára na Ostrúlúku a tam okolo r. 1642. umrel. Tobiáš Fabri­
cius mal brata Martina, farára v Pribylinej v Liptove.
4. Daniel Marci, narodený na Bábinej z otca Jána, tamej-
šieho farára. Okolo r. 1640. bol učiteľom v Sási, odkiaľ povolali
ho Bacúrovania za farára a na shromaždení 15. jan. r. 1642. bol
ako bacúrovský farár do bratstva prijatý a podpísal sa do zápis-
ničnej knihy. Dňa 19. júna r. 1656. bol vyvolený za spoločného poklad­
níka. Z poverenia a menom superintendenta Davida Laniho na
shromaždení dňa 21. apríla r. 1660. podal protest proti Martinovi
Kornidesovi, Lanim suspendovanému farárovi lovinobanskému, a
žiadal si odpis toho protestu cieľom obrany; o tomto možno viacej
čítať v životopise Laniho. R. 1662. pre spis, venovaný bratom,
v shromaždení dňa 19. júla na návrh seniora zavďačili sa mu
títo zo spoločnej pokladnice dvoma imperiálmi. V tom istom roku
venoval medzi inými i jemu zvolenský diakon Mag. Jób Trusius
svoje básne. Dňa 16. jan. r. 1663.* kandidovaný bol za notára a
vyvolený za prísediaceho bratstva.
5. Krištof Gracza, zeman z Brezna, syn Izáka Graczu a Magda­
lény Taxnerovej. Študoval v Sv. Jure, Trenčíne, Bánovciach, Preš-
porku, Košiciach, Prešove a inde. Bol vychovávateľom v Ňárši
pri Sabinove, odkiaľ na odporúčanie piešťanského farára Samuela
Hazíka bol povolaný do Považskej Stredy za farára a vysvätený
dňa 8. sept. r. 1658. v Prievidzi Martinom Tarnóczym. V čas pre­
nasledovania Nádašdovského zastihlo Graczu ťažké návštívenie.
Jezuiti trnavskí prijdúc, odobrali kostol, faru i školu; farárovi
kázali, aby sa zaraz preč vysťahoval. Gracza prosil poshoveť as­
poň tri dni, ale ani to nebolo mu povolené. Jeho žena ležala ťažko
nemocná, ani tú nenechali vo fare, ale zaraz naložili na voz a
náradie na iné vozy a dali vyviezť von z chotára. Na odporú­
čanie superintendenta Davida Laniho a iných stal sa roku 1663.
farárom medovarským v Honte a vo februári na bzovskej kon­
gregácii, podpísal sa tam do zápisnice; dňa 11. febr. roku 1666.
už ako bacúrovský farár bol prijatý do zvolenského bratstva a
podpísal sa tiež vlastnoručne do zápisnice. V tom roku krém
iných venoval i jemu brezniansky rektor Matej Heinzelius svoj
spis, Logiku pojednanie o prekladaní synonymatov. Dňa 10.
febr. r. 1667. prosil o intercessionál na Ehren-Reitera pre za­
držanie meríc rektorovi bacúrovskému z Dubového. Žiadosť bola
upravená na superintendenta, kam dla 4. a 5. článku uzavretí
žilinskej synody patrila. V ten deň prosila bacúrovská cirkev o
12
178

almužnovú listinu, povolenie k sbierkam na chrám; ale bratstvo

odvetilo, že potom obdržia takú listinu, keď od troch rokov po-
dlžné poplatky, kathedratikum a na olej seniorovi zaplatia,
6. Samuel Nicletius, Nikletius, Nikléczy. Roku 1658. bol fará­
rom krtýšskym až do r. 1668., v ktorom prešiel na Bacúrovo a
dňa 20. nov. žiadal byť prijatý do zvolenského bratstva, poneváč
ale nedoniesol svedectvo o svojom predošlom obcovaní, odložené
bolo to prijatie do budúcej kongregácie. V ten istý deň z poru­
čenia bratstva sobášil v radvanskom kostole upadlých z obce
Malachovo, Jána Kartíka a Annu Probierka. Na shromaždení dňa
30. jan. r. 1670. už nebol prítomným. V tom roku bol už farárom
v Novej Bani v Tekove, odkiaľ už ako starec, predvolaný do
Prešporka. bol najprv v Leopoldove uväznený; tam zamdleného
raz ledva z mdlôb prebrali, potom na galeje predaný, ale riade­
ním Božím dostal sa na svobodu a cez Švajčiarsko a Nemecko
vrátil sa do vlasti.
Iný Samuel Niklecius bo* syn Baltazárov, tiež na galeje od­
súdeného dolňostrehovského farárov a Barbory Hamary. Tento
počas utrpenia svojho otca Baltazára, zdržoval sa u svojich prí­
buzných Gabriela a Juraja Niklecia v Krupine, potom keď jeho'
otec Baltazár stal sa farárom bystrickým študoval tam aj inde;
a r. 1694. stal sa farárom príbelským, r. 1706. maglódskym, kde
ešte r. 1738. žil.
7. Daniel leppei, bol synom Venceslava Tepeja, diakona v
Ponikách a v Ľupči; dňa 29. apr. r. 1670. ako farár bacúrovský
žiadal byť prijatý do bratstva, zaplatil vstupné a mal sa vlastno­
ručne podpísať v nasledujúcej kongregácii. V čas prenasledovania
r. 1673. podpísal zrieknutie sa úradu.
8. Ján Šimkovic — okolo r. 1693. Viď medzi rektormi.
9. Jakub MokoHny, Mokoschinus, narodený v Prenčove z ro­
dičov Jakuba a Zuzanny. Učil sa doma, potom v Plachtinciach,
žatým bol na maďarskej reči; potom študoval v Štiavnici, Krupine
u Martina Dubovskyho, s ktorým sa vrátil do Štiavnice. Dosť
skoro žatým stal sa rektorom v Štefultove a dňa 17. aug. r. 1704.
bol v Štiavnici vysvätený Pilárikom za farára na Bacúrovo; 12.
mája 1705. prijatý do bratstva, podpísal sa. Odtiaľto odišiel za
farára do Necpál a r. 1717. do Bohuníc, kde až do roku 1741.
účinkoval. Jeho manželka bola Eva rod. Wachott, zemianka, dcéra
Fraňa de Wachottfalva. ktorá mu umrela r. 1719. a pochovaná
bola v bohunickej sekrestii pod farárskou stolicou a dvaja synovia
i dcéra Zuzanna pochovaní boli tam v chráme pod rychtárskou
 179

stolicou. Syn jeho Jakub bol od r. 1746. velkošlažianským farárom

vysvätený 11. febr. v Bystrici. Na Bacúrove zaznačil do matriky
r. 1707., že dňa 26. okt. Pavel Hlavačz na Dubovom, ktorý ako
zlý syn, zbil svoju matku, bol pokutovaný Jurajom Szuchanj, no­
tárom baróna Hellenbacha na Ostrejlúke bývajúcim, na 6 zl, ktoré
mal zaplatiť na bacúrovskú cirkev.
10. Ondrej Sartorins, ako farár bacúrovský dňa 18. jan. r. 1707.
žaloval dobronivskébo rektora, že opilý, nevážiac jeho úrad a osobu,
na zem ho strčil. To potvrdil aj dobronivský farár Pilarik a svedčil
o tom rektorovi, že je lotrom, kazitelom mládeže a zlým človekom.
Ale bratstvo úfajúce sa, že sa rektor polepší a nebude už viac
divokým, usúdilo, aby na ten čas len odpýtal bacúrovského farára
a celú cirkev. Budúcne ale ak sa navráti k predošlému živobytiu,
že bude z úradu složený.
11. Juraj Polony, narodený r. 1677. v apríli na Dačolôme
z otca Juraja a matky Alžbety, bol r. 1706. vysvätený Štefanom
Pilárikom vizitujúcim v novohradskej stolici, za farára do Malých
Zlieviec; r. 1708. prešiel na Bacúrovo, bol dňa 22. mája do bratstva
prijatý, složiac prísahu a poplatok, podpísal sa do zápisnice. Roku
1709. v novembri generálom Heisterom vyhnatý, stal sa v rokoch
1711—17. farárom na Polychne; pre chorobu zaďakoval a žil
súkromne na Ľuboriečke.
12. Juraj Blaho, mal začiatkom r. 1712. tu účinkovať. Ci to
ten, ktorý bol r. 1684. učiteľom v Svätej Mare a r. 1709. Heisterom
bol z učiteľskej stanice v Háji odstránený, nie je známo.

Učitelia:
1. Ondrej Vihnen, Vihnensis. Dľa zápisnice bratstva z r. 1636.
od dňa 15. jan. mal zaplatiť nejaký poplatok 1 zl.; naložené mu
bolo složiť to ostroluckému farárovi a ten to mal oddať pokladní­
kovi. Roku 1638. stal sa farárom v Malých Zlievcach a r. 1639-^44.
na Ľuboreči.
2. Jakub Albíni. Roku 1645. žiadal si ho — ako bacúrovského
učiteľa — štiavnický slovenský kazateľ Michal Pénteki za po­
mocného kazateľa, čím sa i stal s 2 zlatovým týždenným platom;
a po Péntekiho smrti od r. 1647. bol jeho nástupcom. Umrel
r. 1658. v Štiavnici.
3. Ján Missovitz, bol tu učiteľom r. 1657.; potom r. 1662. stal
sa farárom na Vysokej v Honte, odkiaľ prešiel r. 1669. na Baďan,
a dňa 25. sept. r. 1673. bol pred delegovaný súd do Prešporka
predvolaný a nasledujúceho roku z Baďana odstránený.
12*
180

4. Ondrej Blaho, keď žalované bolo na niektorých učiteľov,

zvlášte na ponického, ostroluckého a bacúrovského pre neposluš­
nosť zákonom, na znak poslušnosti ako bacúrovský rektor pod­
písal tie zákony kontubernia v kongregácii v Radvani dňa 21. okt.
r. 1671.
5. Ondrej Ostass, Ostosad, Osztasad, Osvald zo Zerotína na
Morave, syn Jána Ostasa farára balážďarmotského a hornorykyn-
čického a Marty Mojsko. Bol učiteľom na Hornom Almáši, r. 1689.
na Bacúrove, r. 1704. bol Zablerom vysvätený za farára na Buču
a 12. mája r. 1705. prijatý do bratstva, podpísal sa do zápisnice.
V zasadnutí dňa 18. jan. r. 1707. nebol prítomný, preto mal za­
platiť 2 zl. pokutu. Viď medzi farármi na Buči č. 12.
6. Ján Schinkovitz, Šimkovič rektor okolo r. 1691. stal sa
konvertitom a licenciatom.
7. Ondrej Sartorius o. r. 1707.
8. Daniel Bučan, čižmár; bol učiteľom tu r. 1818. v čas vi-
zitácie.
9. Ondrej Háčik; r. 1861—69., v ktorom roku sa dobrovoľne
poďakoval z učiteľstva. Jeho manželka bola Anna r. Bučan.
10. Tobuis Dohák, roku 1870—72. Sem prišiel z Hronskej
Breznice.
11. Gustáv Csepcsányi r. 1872.
12. Ondrej Balkovič, r. 1873—76. Viď viac o ňom medzi uči­
teľmi brezinárskymi.
13. Ján Márton r. 1876. Umrel tu r. 1885. dňa 14. júla. Na­
rodil sa v Revúci.
14. Jozef Csipkay r. 1885.-, r. 1887. dňa 17. apríla zaďakoval
a prešiel na Budinú v Novohrade.
15. Géza Gemzický, r. 1887., nasledujúceho roku, 1888. dňa
22. sept. zaďakoval. Bol v rozopre s cirkvou pre plat. Upravený
seniorátom k riadnej pravote.
16. Ján Bella, r. 1888. dňa 15. okt. bol tu vyvolený. Je synom
békéšskočabianskeho učiteľa. Prešiel za učiteľa do Brezna, keď
tu dňa 22. sept. r. 1889. zaďakoval.
* 17. Ján Ohly, r. 1889—90. Tiež mal rozopru s cirkvou o plat;
pre nemierny život bol dosť skoro odstránený a stal sa pisárom
vo svojom rodisku B. Bystrici.
18. Pavel Bučan r. 1890. dňa 29. júna. Nasledujúceho roku
1891. dňa 30. aug. zaďakujúc, odišiel za učiteľa do Dovalova.
v Liptove. Rodákom je z B. Bystrice. Sem prišiel ako štvrtoročný
preparandista.
 181

19. Ján Štefanides r. 1891. 30. sept. Prišiel sem z Buče.

Umrel tu r. 1896. dňa 23. apríla.
20. Pavel Brodnjanszky. Narodil sa dňa 18. dec. r. 1871. na
Deviči v Honte, kde mu otec bol učiteľom. S manželkou Máriou
r. Sládek, požehnal ím Pán Boh 6 dietok, z nich jedon je prepa-
randista, teraz zajatý v Rusku, 3 synovia chodia v Štiavnici do
škôl a dve dievčence sú doma. Jeho bol dal otec na remeslo, ale
cítiac poyolanie k učiteľskému stavu, stal sa učiteľom na Sitna-
Lehotke, odkiaľ ho Bacúrovania dňa 3. sept. r. 1896. povolali. Na
povzbudzovanie svojho farára složil v r. 1901. a 1902. tretiu a
štvrtú triedu meštianskej školy a potom v rokoch 1903—07.
v Štiavnici aj preparandiu. Y dekanálnych zprávach býva chvá­
lený ako dobrý učiteľ. Je predsedom tamojšieho Potravného spolku.

III. Badín.
Má 1420 obyvateľov, z nich 1032 evanjelikov a chotár na
6180 kat. jutár. Filiálna Rakovec má 148 obyvateľov, z nich 122
evanjelikov a chotár 325 kat. jutrový.
Obec sa spomína r. 1282. ako vyšná dedina strážcov alebo
hájnikov kráľovských hôr zvolenských; a roku 1293. spomínajú sa
strážcovia, hájnici kráľovských hôr z Badína; r. 1295. ako vyšná
dedina hostí z Badína v okrese zvolenskom; a r. 1424. ako dedina,
náležajúca ku kráľovskému domu vo Zvolene.
Samostatná cirkev kresťanská tu už dávno bola. Už r. 1250.
bola filiálkou Badína Sielnica (Zelnice), r. 1288. kráľom Ladislavom
darovaná zniovskému kláštoru. Roku 1397. spomína sa fara i kostol
v registre, použitom Pázmányom; kostol sa spomína aj r. 1477.
v účtoch mesta Zvolena; a sama stavba kostola v gotickom slohu,
sklepenie nad osmohrannou svätinou, pastoforium a dvere vedúce
do niekdajšej kostnice, poukazujú na dávny pôvod. Cintorín okolo
chrámu bol obtočený múrom, a nad bránou, vedúcou do cintorína,
bola strážnica, na ktorej bol nápis, že postavená bola r. 1636.,
tedy v tureckých časoch. Chrám, cintorín a fara hneď od časov
poreformačných asi okolo r. 1530. prešly do úžitku evanjelikov;
a krém malej prestávky vo veľkom prenasledovaní po r. 1673.,
až do r. 1709. boly v ich moci. Roku 1657. bola obec čisto evanje­
lická a mala 750 obyvateľov; r. 1713. bolo tu 400 evanjelikov a
13 katolíkov. Zathay r. 1561. len preto nevizitoval badínsku cirkev,
lebo fara bola vtedy uprázdnená. Potom fíliami Badína boly:
Sielnica a Vlkanová, odkiaľ ev. farár bral tiež šestnástinu. Už totiž
182

r. 1639. nedávali Badínci svojmu farárovi dežmu, ale miesto nej

merice a šestnástinu.
Roku 1591. pred Vianocmi vypálili Turci Badín; podobne
21. okt. r. 1599. a ešte i r. 1657. obec bola poddaná Turkom a.
dávala ím ročitý poplatok.
Ev. cirkev badínsku vizitoval Meiík dňa 23. marca r. 1613.;
Sexty r. 1624.; 21. jan. r. 1626.; 16. nov. r. 1628.; 23. jan. r. 1630.;
a r. 1706. Štefan Pilárik; v novšom čase Gustáv Szeberényi r. 1885.
dňa 16. júna.
Roku 1634. dňa 17. jan. a r. 1648. dňa 20. jan. prosili Badínci
od bratstva almužnovú listinu k sbieraniu milodarov ku obnoveniu
chrámu; potom opevnili múrom cintorín a postavili spomínanú
strážnicu nad vchodom do neho.
Po vyhnatí evanjelického farára Jakuba Mazaria generálom
Heisterom r. 1709. prešla fara, kostol i škola so všetkým majetkom
do moci katolíckej cirkve až po dnes. Evanjelici badínski potom
už prináležali ku artikulárnej cirkvi garamseckej až po r. 1874.,.
keď vymohli si osamostatnenie a farár Aug. H. Krčméry prešiel
z matky cirkve Garamseku sem.
Po tolerančnom edikte seniorálny konvent z r. 1786. nútil
Badíncov, aby si postavili svoju školu; ale až dňa 6. mája r. 1792.
položené boly základy ku jej stavbe. Budova školy bola toho roku
dňa 8. okt. dostavená nákladom 1026 zl. Za prvého učiteľa povo­
lali si dňa 1. okt. r. 1791. Ondreja Mešťaniho z Malej Štiavničky
v Liptove, ktorý ale pre nekresťanský život viackrát bol napome­
nutý a r. 1818. konečne z učiteľskej stanice odstránený a druhým
zamenený.
Roku 1826. dala si cirkev uliať 6 centový zvon za 1266 zl.
Roku 1859. jednomyselne uzavreli stavať kostol; vyvolili výbor,
ktorý mal chodiť po cirkvi s podpisnými hárkami a obete sbierať.
Ale výbor počínal si tak chladno a neochotne, že oduševnenosť
prestávala; a tak sa zdalo, ako by celá vec zaspať mala. V tedy
horliví mladí cirkevníci Ján a Samuel Kubiš neprestali oduševňovať
a povzbudzovať ostatných do tedy, kým všetkých cirkevníkov
nedoviedli na to, že sa stavba previedla. Po predbežných prípra­
vách r. 1865. konvent uzavrel chytiť sa do stavby, s ktorou pove­
rili banskobystrického staviteľa Samuela Huszágha. Nasledujúceho
roku chytili sa do práce, shromaždili materiál, skladali peniaze a
27. apríla položili slávnostne základný kameň, o čom bol tlačený
pamätný spis, pod titulom: Slávnosť vysvätenia uhelného kameňa
nového chrámu Badínskeho. Po 11 mesiacoch bol kostol v septembri
 183

dohotovený a v 19. nedeľu po Trojici, dňa 7. okt. r. 1866. seniorom

E. A. Doleschallom vysvätený. Stavba stála asi 20 tisíc zl., k čomu
dostali od kráľa 800 zl., od komory drevo v cene 700 zl. a z Pod-
porovní do 4 tisíc zlatých. Mnoho pekných prikrývadiel a kostol­
ného rúcha darovali cirkevníci.
Roku 1873. vyhorelo pol obce i škola, v ktorej zkazu vzaly,
spustily sa i cirkevné posvätné nádoby: mosadzný a pozlátený
kalich s mystičkou, dar to niekdy panej Rakovskej z Bystrice a
krčah i nádobka na oblátky z čínskeho striebra od peštianskeho
ženského spolku darované. Bol by v nej zahynul i starec učiteľ,
keby ho neboli vysvobodili, ako v obci zahynula v tom ohni jedna
žena so svojim synom. Badínci tým veľmi zchudobneli; predsa
tým dopustením Božím akoby oživla znovu túžba, môcť sa každo-
nedeľne shromaždovať ku službám Božím vo svojom chráme a
tam čerpať potešenie v zármutku. Preto s neobyčajnou horlivosťou
nasledujúceho roku nielen že obnovili zhorenú školu nákladom
vyše 2500 zl., ale v tom r. 1874. penzionujúc učiteľa Straku, po­
volali si za učiteľa na zvýšený plat Gustáva Kusýho, k tomu si
i cirkev osamostatnili a povolali si za duchovného pastiera svojho
dosavádného garamseckého farára Krčméryho, ktorý dňa 17. nov.
i svoju novú faru zaujaL Faru vlastne postavili až nasledujúceho
roku nákladom 4 tisíc zl., a splácali dlžoby od stavby kostola. Zá­
sluhou hl. slúžneho Imra Lazarovicha rimsko-katolíka, podoprela
obec r. 1877. badínsku cirkev 700 zlatmi. Roku 1868. odkúpili
polovicu pozemku pri farskom grunte ležiaceho a r. 1885. druhú
polovicu za 550 zl. a pripojili to ku farskej záhrade. V posledne
spomenutom roku nadobudli ku úžitku farára štvrtinu poľa za
360 zl.; r. 1880. založili sypáreň, r. 1883. základinu Lutherovu, prv
ešte školskú pokladničku k napomoženiu chudobných školákov;
r. 1903. postavili nové hospodárske staviská pri fare nákladom
800 korún, v tom roku opatrili si 4 zvony nákladom 3607 korún,
k čomu upotrebili 360 kor. zvonovú základinu od Kubišovskej
rodiny a iných darcov složenú; najmenší zvon daroval dozorca
Radvanszky v hodnote 100 kor.; v tom čase opatrili si železnú
ohradu oltárnu za 136 kor.; r. 1907. obnovili faru nákladom 2 tisíc
korún; r. 1912. vykopali studňu a pumpu opatrili za 350 kor., čo
všetko svedčí o horlivosti ich vodcov a obetivosti badínskych
cirkevníkov. Ale už o blížiacom sa duševnom úpadku svedčí to,
že keď duší v r. 1885. bolo 957, k Večeri Pánovej sotva pristúpilo
cez rok 900; a predtým, asi pred 6 rokmi bývalo i 1200 spove-
delníkov. Chrám Boží veľmi slabo navštevovali, v nedele predpo­
184

ludním sotva 200, z nich mužských len asi 20—30; na večierne

ak prišly so dve-tri ženy; ranné týždenné modlitby len školské
dietky navštevovaly. Ale zato v nedelu popoludní krčma vraj bý­
vala plná a v nej časté zvady a bitky. V lete i v nedeľu svážali
úrodu s poľa. Domáce služby Božie boly zriedkavé. Taký bol stav
cirkve v čas vizitácie r. 1885.
Medzi dobrodincami cirkve spomenutie zasluhujú krém ro­
diny Kubišovskej, zvlášte o stavbu chrámu si mnohé zásluhy
získavšej, poddozorcu Štefana Kubiša, ktorý r. 1909. daroval nádoby
ku Večeri Pánovej z čínskeho striebra za 160 kor., ešte dozorcovia
dr Michal Zsilinszky, ktorý r. 1893. obetoval 50 zl., dr Juraj Rad-
vanszky, ktorý r. 1898. dal na cirkev 100 zl., r. 1903. na základinu
ku stavbe druhej školy 100 kor., potom obec, ktorá r. 1886. dala
ohradiť cintorín a obnoviť školu za 171 zl.; r. 1913. dedičia Jána
Hrúza darovali luster za 200 kor. a r. 1914. Ján Hric 300 kor.
Roku 1907. seniorálny konvent udobril povolenie seniorovo ku
soštátneniu badínskej evanj. školy asi. sept. r. 1909. začalo sa
už vyučovať v štátnej škole, keď bol Kuszy prešiel i do štátnej
za učiteľa.
Dozorcami cirkve boli: od r. 1875. Juraj Ujhelyi statkár
v Rakytovci, r. 1893. hl. župán dr Michal Zsilinszky; od r. 1897.
dr Juraj Radvanszky až po dnes; poddozorcom tiež od toho roku
je Štefan Kubiš.

Farári:
1. Havel, priezviskom nie známy badínsky kňaz spomína sa
v pravote Banskej Bystrice so Stegerom v rokoch 1556—60., že
mal spolu s farármi Lavrincom ľupčianskym a Ondrejom seleckým,
pod predsedníctvom archidiakona Valentína Zathaya, vyslýchať
svedkov o tom, že si mesto Bystrica dvoch poddaných špitálskych
prisvojila. Ale v čas vizitácie Zathayovej r. 1561. už nebol tam,
lebo farárska stanica bola uprázdnená.
2. Kašpar Lipsensis, okolo r. 1580. povolal si za rektora Bal­
tazára Latomia, o ktorom viacej viď medzi rektormi. Kašpar bol
prítomný na pamätnej kongregácii dňa 17. jan. r. 1588.
3. Tobiáš Magnus, Grosz, ako farár badínsky poznačený je
medzi prítomnými v zápisnici od 13. jan. 1598. ako i 12. jan. na­
sledujúceho roku, keď pri voľbe seniora hlasoval na farára selec-
kého Jána Jacobaea.
4. Stanislav Corvinus, Korvini, na shromaždení bratstva dňa
7. jan. r. 1602. už ako farár badínsky dobre stál za mičinského
 185

farára Martina Alitisa, keď tento sľúbil polepšenie sa a zaplatenie

12 zl. pokuty; dobre stál za neho, že sa to i stane. Na shromaž-
dení r. 1604. dňa 12. jan. prednesená bola žaloba pre farskú lúku
a pre zadržanie meríc farárovi a rektorovi. R. 1621. dňa 21. jan.
vyvolený bol za pokladníka; 21. okt. za prísediaceho; a r. 1628.
dňa 11. jan. po zvolenskom Lovčanim za dekána. Dňa 19. jan.
r. 1625. uzavrelo bratstvo, aby z jeho cirkve rozídených man­
želov Jána Ľuptáka s Katarínou Machmalkou nútila vrchnosť k
spolužitiu. Bratstvo ho viacej ráz poverilo a vyslalo pokonávať
v dôležitých otázkach; tak dňa 6. júla r. 1626. vyslaný bol ku
Soošovi, aby urovnal tohoto žalobu proti jeho farárovi. V tom
roku bol spolu so superintendentom Petrom Sextym a so seni­
orom Jánom Kalinkom vyslaný do gemerského bratstva vyšet­
rovať v záležitosti farára sajógemerského Leonarda Kello, obvine­
ného zo spoluviny na vražde, ktorá sa stala pri Zádore, skrze
poddaných Kláry Senyei, dcéry Žigmonda Báthoryho. Dňa 21.
mája r. 1627. vyslali ho spolu s Rástockym, farárom svätoondrej-
ským, ku pánom vígľašského zámku Jurajovi a Štefanovi Pog-
ranymu s listom bratstva primlúvať sa za žiakov slatinskej školy
a ich rektora, ktorých pre nejakú vinu dali tí páni uväzniť. Korvini
a Rástocký akiste nechceli ísť, aby sa nezdalo, že bujnosť žiakov
zastávajú ale pre dobrú povesť iných škôl chcej-nechcej boli pri­
nútení k tomu; a Pográňovci dosvedčiac veľkú úctu ku kňazstvu,
zatvorených pokarhajúc ihneď vypustili. Dňa 9. jan. r. 1629. vy­
slalo ho bratsvo spolu i ostroluckého farára Pavla Textorisa ku
Paulovi Eszterházymu a Imrovi Liptayovi, ktorých mali prosiť
o prímluvu u Jura Draškoviča pätikostolského biskupa a prépošta
Sv. Tomáša, keď tento povyšoval paktáty farárom dobronivskému,
saskému, babinskému a bacúrovskému. Aj r. 1630. bol vo vy-
slanstve ku zvolenskej stolici, prosiacom potvrdenie zákonov
bratstva. V tom roku 15. jan. dali mu ku boku ako pokladníkovi
bratstva, na pomoc farára čerinského Martina Nikleca; a dňa
27. mája žiadal almužnovú listinu pre bývalého rektora zolnian-
ského Rehora Basília. Zo zasadnutia dňa 14. jan. r. 1632. vyslaný
bol spolu s bučianskym a zvolenským farárom na Ostrúlúku ak­
iste vyskúmať, čo je na tom, že tam údajne jesto človek diablom
posadlý; proti čomu mali poriadky porobiť. Ako z tohoto vidno,
bratstvo malo knemu všeobecnú dôveru. — Koncom roku 1631.
bol nebezpečne chorý, blízky smrti, prosil seniora, aby od neho
ako pokladníka vzaté boly počty; a senior pojmúc k sebe piatich
farárov, spočtoval ho a našiel, že o 15 zl. 46 den. viacej vydal,
186

než mal príjmu; rozhodili si to farári medzi seba a složili dla

možnosti; brezniansky zaplatil najviac, 1 zl. 35 den. a niektorí len
po 31 denárov. Dňa 27. aprila r. 1632. ďakoval Korvini za poklad-
níctyo krásnou rečou a uvedením mnoho príčin prosiac, aby
bol osvobodený od toho úradu, ale bratstvo uzavrelo, aby aspoň
po nadobudnutie novej pečate zostal. V tom roku dňa 26. okt.
žaloval, že bol v čas jarmoku vo Zvolene skrze Jonáša Forticisa
potupený; ale poneváč Jonáš nebol prítomný, mal byť napome­
nutý skrze dvoch bratov, aby sa postaral o svoju obranu. Na
shromaždení dňa 17. jan. r. 1634. nebol prítomný pre chorobu.
V ten deň potvrdená bola badínskej cirkvi listina k sbieraniu
milodarov ku obnoveniu chrámu. Ďalej sa už potom v zápisni­
ciach bratstva nespomína, lebo prešiel za íarára do Bátoviec,
kde až do r. 1649. účinkoval. Jeho dcéra Zuzanna vydala sa
za ružomberského diakona Joachima Kalinku, potom farára hrad-
nianskeho, rajeckého, ilavského a superintendenta, zomrelého v
Žitave r. 1678. vo vyhnanstve.
5. Ondrej Jdotarides, rodák z Turca, bol najprv farárom v
Baláž Ďarinotách; r. 1630. prešiel na Lišovo a dňa 2. okt. prijali
ho do hontianskeho bratstva. Odtiaľ r. 1634. prešiel na Badín
a 16. jan. r. 1635. podpísal sa do zvolenskej bratskej zápisnice
takto: Andreas Rotarides Turociensis. — Dňa 19. jan. r. 1636.
vyslalo ho bratstvo do Zvolena spolu s lupčianskym Piscatorisom
a čerinskym Nikletzom ku obraňovaniu cti, vážnosti a hodnosti
superintendentovej pred tamejšim mestským senátom. R. 1648.
obnovená bola cirkvi almužnová listina. Roku 1650. dňa 17. jan.
žaloval superintendent na neho, že neodbavuje večierne v nedeľu
a sobotu, katechismus zriedka, alebo vôbec neučí, kázne v pôste
vynecháva. Bol napomenutý. — Po jeho smrti predstúpili Badínci
dňa 13. jan. r. 1655. pred bratstvo, prosiac o radu, koho by si
mali vyvoliť za farára? Opýtaní, či majú niekoho, ktorého by si
vyvoliť chceli, odpovedali, že Matúša Schluchoviniho, farára lopej-
ského. Bratstvo k tomu privolilo, ale merice, ktoré predošlému
farárovi cez mnoho rokov odpierali, majú mu v celosti dávať.
Schluchovini neprišiel do Badína.
6. Leonhard Ladislaides, Lászlóy, zeman, bol rektorom v Rad-
vani odkiaľ r. 1653. prešiel za farára na Buču a roku 1656—7.
do Badína; v čas vizitácie Bartókovej r. 1657. bol badínskym
farárom. Keď prešiel na Buču, mal rozopru s radvanským farárom
Hodíkom pre potupovanie a pre merice, ktoré patrily farárovi
Hodíkovi a nie jemu. Porovnali sa. — Ako farár badínsky, na
 187

kongregácii dňa 22. jan. r. 1658. nebol prítomným, preto mal platiť
2 zl. pokuty. Na shromaždení 31. mája r. 1661. v Badíne zase-
dajúcom žalovali ho cirkevníci, že ich nečestnými slovami verejne
v kostole menuje „hluchých tetrovuv, sovy“ atď. Ladislaidesovi
bolo naložené priateľské porovnanie, čo sa i hneď stalo. V nasle­
dujúcej kongregácii 7. júla toho roku žaloval ho rektor, skon­
čený bohoslovec, ktorého ešte Rotarides do cirkve uviedol, Zacha-
riáš Benkocius, že ho upodozrieval z krádeže v sakrestii; za nim
z fary idúcim šiel s palicou a skaly po ňom hádzal; vyháňal
ho zo školy; a keď do cirkevnej knihy zapísal svoje pochybnosti,
menoval ho zradcom. — Oba boli napomenutí a ich záležitosť
bola preložená k prítomnosti superintendentovej. R. 1662. dňa
28. nov. zase bola v Badíne kongregácia, na ktorej ho senior
žaloval pre urážlivý list; ale Ladislaides náruživé odpovedal, že
je on nie seniorovým sedliakom, ale dvojejctihodnou osobou a
zemanom. Táto záležitosť tiež bola odložená k prítomnosti super-
intendentovej. V tedy Ladislaidesa žaloval i jeho rektor Juraj
Blaho, že ho chcel vyhodiť, zadržal mu plat, službu Božú .v kos­
tole mu zabránil, v kázňach verejne proti nemu kázal, školu
chcel zapečatiť, a keď sa Blaho chcel s ním udobriť nebol k nemu
pripustený. Ladislaides všetko tajil. Oba boli napomenutí a po­
hrozené ím, že ak nebudú svorní, budúcne vinná stránka zaplatí
12 zl. pokutu. I pri jeho náruživosti a chybách bol dňa 16. jan.
r. 1663. za spoločného rečníka vyvolený. — Roku 1667. bol už
farárom lupčianskym, lebo toho roku dňa 20. okt., keď mu brat­
stvo zazlilo, Že povolil svojmu rektorovi Tobiášovi Berianovi bez
predbežných ohlášok do manželstva vstúpiť, on rozhnevaný zo
shromaždenia odišiel a pripomenúc pred troma rokmi uloženú
jemu 12 zlatovú pokutu, uzavretiu bratstva sa poddať nechcel
za ^čo bol prítomným shromaždením — z úradu vyzdvihnutý do
tedy, kým neudobrý tých bratov, ktorých obrazil; dvom sused­
ným farárom naložené bolo, aby toto uzavretie sdelili Iupčian-
skemu rychtárovi; superintendent bol požiadaný, aby sa skrze
susedných farárov postajal o ľupčiansku cirkev. V čas prenasle­
dovania r. 1673. išiel do vyhnanstva.
7. Juraj Blaho, bol najprv učiteľom v Badíne, kde r. 1662.
dňa 28. nov. žaloval svojho farára Ladislaidesa, ako bolo už spo­
menuté; odtiaľ prešiel za učiteľa do Hája v Turci a r. 1666. bol
už farárom badínskym a dňa 5. okt. toho roku keď preukázal sve­
dectvo o riadnom povolaní do cirkve, bol do bratstva prijatý
a podpísal sa do zápisnice. S tým rokom začal písať matriku
188

pod názvom Thesaurus. Na shromaždení 29. apríla r. 1670. žalo­

val svojich poslucháčov, že mu od zomrelých vdov nedávajú
vankúš a plachtu; jeho žaloba uprávená bola pred superinten-
denta, lebo žaloby na umenšovanie platu, pred neho patrili. R. 1673.
prinútený bol podpísať záväzok, že sa zrieka úradu, ale už na­
sledujúceho roku bol farárom na Lešti a odtiaľ prešiel na Dačôlom,
kde ako farár účinkoval.
8. JaJcub Mazarius, Mazary, syn Daniela a Márie rod. Piscatoris
a brat Krištofa zolnianskeho farára, bol r. 1683. superintendentom
Martinom Tarnóczym vysvätený v Diviakoch za farára do Uhor­
ského v Novohrade, a už okolo roku 1688. prešiel do Badína, kde
pokračoval v písaní matriky Blahom započatej a odkiaľ nasle­
dujúceho roku vypúdený, účinkoval v Honte, kde r. 1696. spra­
voval cirkev malo-čalomickú, potom až do r. 1703. šipickú. Roku
1704. prešiel zase za farára badínskeho, viedol spomenutú mat­
riku ďalej a dňa 23. okt. bol vyvolený za prísediaceho bratstva. Do
zápisničnej knihy podpísal sa až 12. mája r. 1705. Po vypúdení
ho generálom Heisterom z Badína r. 1709. prešiel zase do Malej
Čalomie, kde roku 1721. umrel. Jeho otec Daniel bol kantorom
v Štítniku, potom rektorom v Revúci, farárom v Šumiaci, od
4. febr. r. 1660. v Tomášovcach; vyhnanec na galeach, zomrelý
mučedlníckou smrťou v prístave Sirakússkom r. 1675. Jeho starý
otec bol Krištof Mazar farár rybnický, veľkosuchánsky, zase ryb-
nický, veľkorevúcky, kde umrel. Jeho dedo bol Juraj farár to-
mášovský.
9. Theod. August. Hor. Krcméry, narodený dňa 6. nov. r. 1822.
na Hornej Mičinej z otca Jozefa tamejšieho farára a matky Márie
rod. Obrcian. Učil sa doma, od r. 1831. za tri roky v Bystrici,
v Šajógemeri, v Štiavnici a v Prešporku, kde složil i kandidatickú
zkúšku pred superintendentom Fraňom Sam. Sztromszkým a
potom i pred superintendentom Jánom Szeberényim v Štiavnici.
Po polročnom bavení sa v B. Bystrici u svojho strýca a zvolen­
ského seniora Jána Krčméryho šiel v máji r. 1844. do Nemecka
do Halle, odkiaľ sa po uplynutí troch semestrov v auguste r. 1845.
vrátil a stal sa vychovávateľom u Jána Kiszely v Trstennom
v Liptove, kde za tri roky vytrval. Dňa 19. sept. r. 1848. vyvo­
lila ho svätomikulášska cirkev za kaplána, keď sa tam bavil
superintendent Sztromszky a dala ho hneď nasledujúceho dňa
i vysvätiť. Tam účinkoval samostatne, lebo Hodža farár mikuláš­
sky bol v tých búrlivých časoch za hraniciami až do 1 advent­
nej nedele, keď bol Juraj Matuška istebniansky farár za nástupcu
 189

Hodžovho vyvolený. Roku 1849. 29. januára dal ho zajať revolučný

veliteľ Artur Gôrgey a odviesť do debrecínskeho väznenia s mno­
hými inými zlapanými v Mikuláši a inde; odtiaľ koncom júna
odvedený bol do Pešti, ztadiaľ do Szegedína a konečne do Aradu,
kde pred katastrofou világošskou dňa 11. aug. prepustený bol
na svobodu. Po pol roku vrátiac sa nazpäť do Mikuláša, zaujal
svoju predošlú kaplánsku postať, na ktorej sotrval až do 22. júna
r. 1854. V ten deň vzdal sa tam svojho úradu a po 8 mesačnom
odpočinutí od úradného zamestnania, vyvolený bol r. 1855. dňa
24. febr. za farára do Garamsegu po smrti Jozefa Melcera, kde
úradoval do 15. nov. r. 1874. Toho roku vymohol si Badín samo­
statnosť, povolali ho za svojho farára, kam sa i presťahoval dňa
17. nov. a uvedený bol v ostatnú nedeľu po Sv. Trojici, od ktorého
času neúnavne pracoval z milosti Božej, na tejto novozaloženej
vinici Pánovej až do dňa .9. marca r. 1891., ktorého dňa dokon­
čiac svoj požehnaný život, usnul v Pánu. Bol na slovo vzatým
spisovateľom, hudobným skladateľom; v senioráte od roku 1856.
dekánom, od r. 1875. po 1882. konseniorom.
10. Samuel Daniel Hrivňák, narodil sa dňa 2. júna r. 1864.
v Kremničke pri B. Bystrici z otca Samuela Daniela, majiteľa
pozemkov a matky Zuzanny rod. Veliačik. Učil sa v Radvani,
Bystrici, Štiavnici, kde r. 1885. maturoval, potom v Prešporku,
kde po 4 rokoch r. 1889. složil bohosloveckú odbornú zkúšku
pred superintendentami Szeberényim a Gedulym a v septembri
povolaný za kaplána ku Ludvikovi Haanovi na Čabu, bol Szebe­
rényim vysvätený. Na Čabe účinkoval len za štvrť roka, prešiel
za seniorálneho kaplána do Bystrice k Mockovcsákovi a tam od
1. dec. r. 1889. do 1. júna r. 1891. sotrval; lebo 10. mája jedno­
hlasne vyvolený prešiel potom za farára do Badína, tam až dosiaľ
zdarné účinkuje. V senioráte stal sa r. 1906. dekánom a údom
viacej odborov. Od soštátnenia školy v Badíne vyučuje nábožen­
stvo týždenne v 5 hodinách. S manželkou Elenou Kutlik, dcérou
bánhedešského farára má 7 živých dietok.
Učitelia:
1. Baltazár Latomi, Kostný, rodák z Radvane, učil sa doma,,
vo Zvolene r. 1571—73. u Martina Schwenglera, potom r. 1573—75.
v Kremnici u Leonharda Steinharta. Povolaný farárom Kašparom
Lipsensisom za učiteľa badínskeho, účinkoval tu do roka; a po­
tom r. 1582. dňa 25. júla bol za diakona k boku Lipsensisa vo
Wittemberku Polykarpom Leyserom vysvätený.
190

2. Jakuh Sartoris, rodák z Kostiviarskej. Roku 1598. bol tu

rektorom, r. 1599—1601. vo Sv. Michale v Turci, potom tam diako­
nom a žatým farárom v Kláštore pod Znievom.
3. Juraj Gassitzius z učiteľstva badínskeho okolo r. 1610—20.
prešiel do Čerien, kde okolo r. 1630. a žatým vo Zvolene mnoho
rokov účinkoval. S manželkou Annou rod. Alitis, rodáčkou z Rad-
vane, diakona Martina Alitisa dcérou, mal syna Jána, žatým uči­
teľa v Lipianoch (Hársfa) v Šariši, potom r. 1645. rektora a v r.
1646—81. farára berzevického.
4. Demeter Andreae, okolo r. 1626.
5. TobiአLucius, bol akiste synom bystrického farára Izaiáša
Lucia, r. 1620. v septembri zomrelého. Mal byť i tu učiteľom okolo
r. 1630. Ale už r. 1632. bol vyhnancom z bátovskej cirkve v Honte,
lebo toho roku dňa 27. apríla zvolenské bratstvo v kongregácii
uzavrelo mať starosť o neho, ako o vyhnanca z bátovskej cirkve,’
a aby obdržať mohol nejaké miesto, k tomu cieľu dali mu odpo­
rúčajúcu listinu. Ale akiste slušné miesto nedostával, preto keď
na shromaždení dňa 11. okt. r. 1633. predložená bola jeho prosba
o napomoženie ho, uzavreté bolo jednohlasne, aby bol prijatý za
spoludelníka k Jurajovi Muchovinovi farárovi cirkve zolňanskej;
a uzavreli písať list v tej veci na patrónov cirkve, menovite na
Petra Zolnaya. Ale list zostal bez žiadúceho výsledku. Dňa 15.
jan. r. 1636. prosili cirkevníci zo Seliec, milosrdenstvom hnutí ku
svojmu nemocnému farárovi Jánovi Galloviciovi, ktorý od 36 rokov
verne pracoval, aby si smel pripojiť za pomocníka Tobiáša Lucia,
ktorému dobrovoľne chce dať za jeho vernú službu ročite 50 meríc
poloviny, 50 meríc jačmeňa, ovsa 20 meríc, 5 mier súkna a z iných
ročných peňazí polovicu na rektora, t. j. na vydržiavanie- rektora.
Mala byť požiadaná v tejto veci i grófka Széchyčka, aby toto po­
konáme urovnané bolo a hladko prešlo. Ale Lucius akiste ani ta
neprešiel, keď Cfollovicius potom obdržal iného diakona, tt. Jána
Molčana. Či je to ten istý Tobiáš Lucius, ktorý r. 1642. bol fará­
rom v Krásnej a r. 1644—48. v Kerti, nie je známo.
6. Ján Molitoris, Moller, ešte mladík dňa 5. okt. r. 1649. prosil
byť osvobodený od verenici, ktorú v tom čase Turci zajali v čas
nápadu na Buču, aby sa smel s inou zasnúbiť. Bratstvo odložilo
riešenie záležitosti do nasledujúcej kongregácii; a 17. jan. bol vážne
a otcovský napomenutý, aby — cieľom vyhnutiu pohoršenia —
ešte do konca roka trpezlivé čakal, že potom obdrží odpoveď. Ale
dňa 5. júla r. 1650. znovu prosil konečný výrok a bratstvo ho
zase odložilo do budúcej generálnej kongregácie. Až na mnohé
 191

súrenie dňa 16. jan. r. 1651. uzavreli, aby si pýtal absolucionál od

seniora a aby ho predostrel badínskemu i bučianskemu farárovi
a tí ho mali verejne vyhlásiť za svobodného od jeho snubného
záväzku. V tom istom roku dňa 10. okt. po smrti superintendenta
Rehora Laniho vyslalo ho bratstvo s listom ku ilavskému superin-
tendentovi Joachimovi Kalinkovi, aby nariadil volbu nového supe­
rintendenta. Na cestovné dostal Molitoris od každého farára 10
denárov. Akiste tu vzbudil pozornosť na seba, že ho potom vyvo­
lili za farára kostolanského, kde v rokoch 1656—60. účinkoval.
7. Zachariáš Botarides, bol tu rektorom počas vizitácie Bartó­
kovej r. 1657.
8. Jeremiaš Beguli, syn Jakuba farára saského a brat Jána
farára babinského; bol r. 1657. počas vizitácie Bartókovej rektorom
u svojho otca v Sási, odkiaľ r. 1659. prešiel do Badína, ale dosť
skoro vrátil sa zase na Sásu a tam okolo sviatku narodenia Panny
Márie (8. sept.) r. 1661. spolu s kompanom, študentom Jánom Fidi-
cínisom a inými sebe rovnými na roli v Háji „pri Filoviech Ďurča
lúky“ soberajúc dežmu, dla obžaloby Kovačzovej, nabrali za voz
ovsa a odviezli; a potom znovu prišli a chceli tam zasa ovsa
nabrať; vtedy sa ím ale majiteľ zeman Jakub Kovačz zoprel,
rektor Reguli ho na zem povalil a Fidicinis čakanom bil a do-
krvavil, za čo Kovačz žaloval Reguliho tak, že do shromaždenia
19. okt. r. 1662. vo Zvolene zasedavšieho prišiel prokurátor Ko-
vačzov Mikuláš Mikeski s vymenovaným k tomu sudcom zvolen­
skej stolice Štefanom Erdódim a stoličným jurassorom Štefanom
Albertim, majúcimi poverenie od podžupana, aby prítomné právo
bratstva preslyšali a preniesly do stolice. Bratstvo ich v shromaž-
dení vďačne prijalo a dalo ím čestné miesto, ale nie k tomu,
aby výrok ku podžupanovi a na stolicu preniesli, lebo by také
pokračovanie bolo nezvyklým, nikdy nebývalým, na čo po prote­
stovaní vzdiali sa žalobník a jeho zástupci a šli ku podžupanovi
Jánovi Ebeczkymu; od tohoto ale prišiel prokurátor nazpät a pred­
niesol žalobu, ako hore vyššie udaná bola; na čo bratstvo dalo
prítomnému obžalovanému odpis žaloby a napriek protestu proku­
rátorovmu, žiadajúcemu, aby výrok hneď vynesený bol, preložilo
pokonávanie záležitosti a vynesenie výroku do nasledujúcej kon­
gregácie. Tým bola daná možnosť, sosbierať obžalovanému sve­
dectvá ku svojej obrane. Žatým na shromaždení dňa 28. nov.
r. 1662. predstúpil pred bratstvo opäť Štefan Erdó'di skrze pod­
župana určený sudca s Jurajom Rákóczim jurassorom, ale ich
bratstvo nepripustilo k tomu, aby boli prítomní pri vynesení vý­
192

roku a pokonávali celú záležitosť nie dla naloženia podžupanovho,

ale dla naloženia superintendenta. Reguliho prokurátorom, zá­
stupcom bol Ondrej Jacobaei, Kovačzovým Matej Semberi. Obža­
lovaný udával vec inak, že totiž, keď on cielom zvozenia dežmy
na stránku jeho pána otca, farára saského Jakuba Reguliho vyšiel
na pole, Kovačz ho náruživé napadol a skalou hodil po ňom, na
čo žalobník odpovedal takto: že obžalovaný „nedbajíce na to, že
po prvníkrat jeden vus odviezol, ale y druhi krát Gvaltovne prissel
a viduce mne dovazovati na mej zemi, y to zvazane gvaltovne
samo ssiesti bral oves. Ja pak viduce tento gvalt, chtél sem se
braniti, tak že y vihodil sem kamenem neb hrudou, již neviem,
v tom mne hned oni pod voz uchitivsse vrhli, a kdi sem jim do-
mluval, či takto dežmují a počuv si prissel, do mne irruptionem
učioili, s kamením hazeli, a kdi sem se za vuos skril, teda tam
mne ulapili, on Jeremias Reguli o zem uderil, za vlasi uchitil, a
pestou bil. A tak uon jest gualtovnik, kteri na mu zem prissel,
nie ja, kteri sem bránil. Druhi pak kdi mne on držel tež bili y
s drukem y s čekanem, a tak veliku krivdu a gualt na mem tele
učinili“.
Svedkom obžalovaného bol Kašpar Selecký, obyvateľ saský
a poddaný Eszterházyho a svedčil, že keď viazali ten ovos, „prissel
Jokuss (Jakub Kovačz) azeptal se nas kde je oves, mi sme po­
vedali, že rector pobral. Tu on počal Lilekovat (zlorečiť) podie
običeje sveho . .. Jokuss pak uchitil kameň a hodil do Rectora,
ale toliko s nim v lojtru uderil, co viduce Rector hnedki ho chitil,
ale čili ho on bil o tom nevím, než kompan jeden bil ho s čeka­
nem, a Rector ho na zemi držal dokud kolvek oves nezebralj“.
Zástupca Kovačzov žiadal, aby Reguli bol odsúdený k zapla­
teniu 25 zl. pod 15. dňami, aby odpýtal Jokussa Kovačzasamo-
štvrtý, aby farár Jakub Reguli vrátil Kovačzovi 5 meríc ovsa;
a bratstvo uzavrelo, aby Reguli zaplatil žalobníkovi 24 zl. a aby
ho odpýtal so štyrmi osobami z oboch stavov, v dome žalobníko-
vom. Na trovy súdu ale, obnášajúce 10 zl. 93 den., mal dať Reguli
6 zl. Žatým 9. júna r. 1663. predniesol senior na shromaždení, že
Jeremiáš Reguli nesložil spomenuté trovy; preto vyzvali jeho brata
Jána, farára babinského, aby vyzval svojho brata k zaplateniu,
lebo že ináče složí raz toľko. Jeho manželka menovala sa Judita
Dubniczay.
9. Zachariás Benkocius, BenkovitŠ, r. 1661. dňa 7. júla žaloval
svojho farára Ladislaidesa, o čom v tohoto životopise bolo sdelené.
Roku 1666. bol už farárom vysockým a toho roku dňa 26. febr.
 193

na kongregácii v Krupine podpísal zákony hontianskeho bratstva.

Odtiaľ prešiel na Baďan a r. 1673. dňa 25. sept. bol ako farár
badánský do Prešporku predvolaný a odsúdený.
10. Juraj Blaho. Viď medzi farármi.
11. Ondrej Mestám, Messtyány z Malej Štiavničky v Liptove,
dňa 1. okt. r. 1791. sem za učiteľa zvolený. Pre neporiadny život
— opilstvo — bol viackrát napomenutý a konečne r. 1818. z úradu
odstránený. Učil medzi iným dľa kníh: Katechismus o zdraví od
Fausta alebo i od Ribaya; Kniha bídy a pomoci; Hystoria priro-
zení od Bartholomaeidesa; Zemepis tiež od toho a 0 živlech.
12. Michael Ribbay, povolaný z prešporského lýcea 27. okt.
r. 1818. Zomrel tu r. 1825.
13. Štefan Straka od 23. okt. r. 1825. do dňa 6. nov. r. 1873.,
v ktorom čase po 48 ročnom účinkovaní šiel do penzie s 200
zlatovou ročitou penziou. Narodil sa v Hrachové v Malom Honte
z @tca Štefana stolára a Márie r. Balážik 17. aug. r. 1800.; učil sa
za 3 r. v Ožďanoch, 2 roky v B. Štiavnici; potom bol pomocným
učiteľom na Myjave za tri roky; žatým šiel pokračovať v štúdiách
do Kežmarku, Levoče a Prešporku. V Badíne bol i obecným no­
tárom. Roku 1856. žaloval cirkev, že nehľadiac na jeho tamojšie
30ročné účinkovanie, ho v plate ukracuje; dňa 23. júla sdelil na
seniorálnom konvente dekán Samuel Medvecký, že sa obec pod­
volila dávať učiteľovi z obecnej pokladnice ročite 30 zl. a vyna­
hradiť mu to, v čom pri sene ukrátený bol; ale na koľko i v roliach
a zahrade bol ukrátený, toho vynáhradu mal vymôcť pri cirkvi
domáci garamsecký farár. Pomocným učiteľom pri ňom bol jeho
syn Karol, ktorý ale v r. 1870. opustil seniorát; na jeho miesto
prišiel sem z Poník za pomocného učiteľa Gustáv Paulínyi. Zomrel
dňa 17. marca r. 1885..
14. Gustáv Kuszy, narodený 20. mája r. 1854. v Nemeckej
Ľupči, z Daniela Kuszyho a Lujzy r. Krivoss. Učil sa doma, vo
Veľkej Revúci a Levoči, na preparandii v Lučenci a Revúci. Roku
1872. stal sa pomocným učiteľom v Ľubietovej u sošlého vekom
Jána Csányiho a vychovávateľom troch dietok Mórica Kellnera.
správcu ľubietovskej lejárne. Nasledujúceho roku v októbri složil
učiteľskú zkúšku v Kláštore pod Znievom a 8. dec. zaujal stanicu
riadneho učiteľa v Badíne, súc 1. dec. zvolený. Roku 1876. vstúpil
do manželstva s dcérou garamseckého učiteľa Jána Paulínyiho,
Lujzou. Dňa 16. okt. r. 1892. vyvolený bol za učiteľa na Slov.
Bánhedeš, prešiel ta; ale nemohol tam privyknúť a dňa 17. dec.
1893. do Badína znovu zvolený, vrátil sa na predošlú svoju sta-
13
194

nicu, vyučujúc vo dvoch učebných sieňach vyše 180 detí. Keď sa

táto škola stala 1. sept. r. 1909. štátnou, stal sa jej správcom a zostal
i cirkevným kantorom; až í. sept. x. 1911. šiel do penzie. Zomrel
dňa 14. februára r. 1915. v Badíne.
15. Koloman Vonga, od 27. nov. 1892., prišiel z Buče, ale už
17. dec. odišiel za učiteľa na Sás.
16. Julius Szabadi, stal sa kantorom cirkve a učiteľom cir­
kevného spevu v štátnej škole od 1. sept. r. 1911. V manželstve
žil s Ellou Hrivňák, dcérou miestneho farára, Padol na bojišti
v Galicii r. 1915.
17. Koloman Blaskovitš, štátny učiteľ, stal sa tu kantorom dňa
11. íebr. r. 1916. Narodený v Siladiciach 20. okt. r. 1885., bol uči­
teľom v Kúnove od r. 1904. a od r. 1909. v Jablonici.

IV. Bímská Bystrica.

Sídelné mesto stolice, od dávna bolo najkrajšie z banských
miest, v ňom je najprednejšia a najbohatšia cirkev zvolenského
seniorátu. Po reformácii účinkúvalo tu za dlhé Časy súčasne šesť
evanjelických kazateľov, totiž jeden hlavný farár, dvaja nemeckí,
dvaja slovenskí kazatelia a špitálsky, ktorý sa menoval spolu i
špitálskym rektorom. Cirkev patrila dlhé časy nie do zvolenského,
ale do seniorátu banských miest. Mesto udržovalo kvetúcu školu
už od 13—14. storočia.
Banská Bystrica dostala svoje výsady od kráľa Bélu IV.
rokom po Dobronivej a Bábinej, totiž r. 1255. v prospech Sasov,
tam sa osadivších a od dola, od Krupiny sa ta hrnuvších. K po-
zdvyženiu baníctva nadaná bola velikým pozemkom, asi päť
štvoročných míľ obsahujúcim, počnúc od ústia potoka Udurna,
deliaceho radvanské územie od bystrického, až po Turiec a Liptov
a dolu k potoku Senica; a za Hronom vedľa potoka Záhradník
až k jeho žriedlu a odtiaľ cez štyri doliny a vrch, kde súsedila
Mičiná. Na tom priestore založené bolo viacej obcí, Spania Dolina,
Staré Hory, Jakub a iné, ktoré boly Bystrici poddané. Že sa ba­
níctvo dobre vyplácalo, kupectvo zkvitlo a Bystrica mala bohatých
mešťanov, to možno zatvárať z ďalšieho vypravovania. Ale o
dávnejšej kultúre na tomto okolí svedčí v chotáre nájdený bron­
zový meč, uložený v krajinskom muzeume v Pešti.
Teraz má samé* mesto chotár len 2314 katastrálnych jutár
a obyvateľov 10,776, z nich evanjelikov len 2,814; a fílie evanje­
lickej cirkve: Podlavice (chotár 1,295 kat, jutár, obyvateľov 980
 195

z nich 703 evanjelikov); Sásová (ch. 727 kat. j., obyv. 671, z nich
578 evanj.); Kincelová (ch. 205 kat. j., obyv. 160, z nich 139 ev.);
Sv. Jakub (ch. 743 kat. j. obyv. 424, z nich 73 ev.); Rúdlová
(ch. 437 k. j., obyv. 404, z nich 344 ev.); Majer (ch. 497. k. j.,
obyv. 346, z nich 251 ev.); Nemce (ch. 713 k. j. obyv. 280, z nich
247 ev.); (Senica ch. 430 k. j., obyv. 256, z nich 199 ev.) a ešte
v iných okolitých obciach spolu 287 evanjelikov. V celku vo
fíliach a okolí 2821 evanjelikov, spolu s matkou 5635 duší. Ako
íílie-patria teraz ešte sem krém spomenutých: Staré Hory, Har-
manec, Baňa (Spania dolina),. Kostiviarska, Motyčky, Riečka, Sand-
berg, Selce, Tajová a Ulmanka.
Chceiúc i tým pozdvihnúť baníctvo, král nadal bohaté chudo­
binec a špitál, pri ktorom bola osobitná kaplnka Sv. Alžbety, po­
staviac ho pod správu osobitného kňaza rektora. Špitál bol potom
i jednotlivcami bohaté obdarovaný, zvlášte r. 1363. istým Petrom
Caroli (Karoli) a prešiel pozdejšie pod správu mesta. K jeho dô­
chodkom patrily dva mlyny, jedon z nich na mieste, kde teraz
parný mlyn stojí, krém toho 42 domov v meste, role, lúky a
početné zahrady za mestom. — Jedna z najstarších pamiatok
staviteľských v Bystrici zachovala sa práve pri tomto špitáli;
totiž sakrestia r. 1303. postavená, sklepená s rebrami v ranno-
gotickom slohu, massívnymi, nie hlboko ovislými. Pri nej stojaca
káplnka je už vo vyvinutom gotickom slohu postavená, s reb­
rami štíhlejšími, maľovanými oblokmi a freskami, stenovými ob­
razmi už obnovenými. Pri týchto staviteľských, pamiatkach star­
šej doby postavily r. 1745. terajší kostol Sv. Alžbety, okrášlený
od ulice nado dvermi, v tympanone nad nadpražím pod gotickou
kružbou skulptúrnou prácou, poprsím Kristovým.
Významnejšie a veľkolepejšie ale, než tento špitálsky kostol,
sú stavby zámku, ešte v 13. storočí, akiste v dobe, keď Bystrica
dostala kráľovské výsady, a potom začiatkom štrnásteho storočia
založené. Na to by aspoň poukazovaly románske obloky, zvlášte
jedon dvojitý na užšej zámockej, takzvanej Petrmannovej veži,
už bohužiaľ nie v pôvodnej rýdzosti zachovaný; a rannogotické
sklepeme nad sakrestiou veľkého nemeckého chrámu. Kedy boly
múry zámku, bašty, veže a priekopy založené, ťažko je dokázať
ale pôvodný kostol na mieste terajšieho veľkého nemeckého
chrámu mal byť nákladom Mikuláša Záz už okolo r. 1300. sta­
vaný. Na mieste toho prvého dal stavať Mikuláš Gurteller okolo
r. 1494. terajší veľký nemecký, ktorý bol okolo r. 1500. čo zväčša
dohotovený nákladom Michala Kônigsbergera, bohatého mešťana
13*
196

bystrického. Roku 1500. dňa 10. apríla vyhorela Bystrica aj so

zámkom a kostolami a iste po tom ohni dal Kônigsberger do­
hotoviť ten chrám; a samé mesto ešte potom vydalo r. 1501.
na stavbu toho chrámu a okolo neho stojacích budov 863 zl.
51 den. a tiež i v nasledujúce roky ešte dosť na to vynaložilo.
Kônigsberger poručil r. 1505. na oltár toho chrámu tisíc zl. a
na jeho pokrytie tisíc zlatých. Z toho veku zachované sú na
tom chráme všetky známky vyvinutej gotiky, pozdnogotické ob­
loky s plamennými kružbami a rebrá sklepení. Káplnky pri tom
chráme dali stavať: hlavný župan zvolenskej stolice Vít Milstein
okolo r. 1473. kapiu Božieho tela a Sv. Ondreja; bystrický zlat­
ník Urban okolo r. 1475. kapiu S v. Antona; Mikuláš Plath a po
ňom vdova Dorota okolo r. 1478. kapiu Sv. Barbory a Sv. Jero-
nyma; a iní viaceré pozdejšie zničené, alebo preináčené. V chráme
tomto boly dva organy, jedon z nich veľkolepý, dľa kanonických
vizitách nemal páru v Uhorsku. Oltár Sv. Barbory a Sv. Jeronyma
bol r. 1504. stavaný, ako to nápis na ňom svedčí. Veľká 12
uholná liata krstitelnica v podobe kalicha je dľa nápisu na nej
z r. 1475. Sú tam i viaceré mramorové náhrobníky zo 16. sto­
ročia; a vonku na juhozápadnom uhle chrámu krásna hora oli-
vetská s modliacim sa Kristom a so spiacimi apoštolmi tiež zo
začiatku 16. storočia. Chrám tento mal veliké množstvo draho­
cenných rúch, od zlata a perál tak ťažkých, že ich kňazia ledva
uniesť vládali pri bohoslužbe. Obohacovali chrám tento bohatí
mešťania, okolití zemani, ale hlavne baníci, ktorí zprvu po ko­
rýtku kovu dávali na cirkevné ciele, pozdejšie ale z každého
zlatého svojej mzdy 2 denáre. Na nešťastnú vojnu r. 1526. proti
Turkom vedenú ale museli dať i z tohoto chrámového pokladu
vo váhe 42 V2 mariek, a r. 1616. tiež bol ten chrámový poklad
značne zmenšený. Predsa ale ešte r. 1665., keď už dobre vyše
sto rokov evanjelici tým chrámom a jeho zariadením vládli, bolo
zachované z katolíckeho kostolného rúcha 13 kazúl, 10 striebor­
ných kalichov, 4 džbány a mnohé iné; a až r. 1783—4. sama
katolícka vrchnosť s biskupským dovolením predala na verejnej
licitácii mnohé zlaté a strieborné predmety a perly; a za to
utŕžené peniaze 3453 zl. potom zmizly; a zo všetkých tých draho­
cenností zostal len jedon kalich a krížik. V čas reparácie chrámu
po ohni r. 1761. zničili aj krásné pastophorium, gotickú kamennú
schránku na oltárnu sviatosť, siahajúcu až po samé sklepenie
chrámové; a pekné gotické obloky chrámové na nižšie zasklepilň
V náramnom tom ohni shorelo 270 domov, všetky kostoly, bašty
 197

a opevnenia. Škoda cenená bola na 3 milliony zlatých a krém

toho do 130 ludí zahynulo Bol to vraj akiste najväčší oheň toho
storočia v celej Európe.
Bezprostredne pri veľkom nemeckom chráme stojí menší,
slovenský kôstol; tiež ale nie malý. Mal byť stavaný r. 1452.
Y ňom i zvonku na múre je tiež viacej mramorových náhrobní­
kov. — Krém týchto kostolov sú v zámku ešte dve vysoké veže,
jedna už spomenutá Petrmannovská; a druhá širšia, väčšia, po-
zdejšie nadstavovaná, pri vchode do zámku; a na nej bol 180
centový zvon, ktorý prelievaním umenšený bol na 99 centov.
Potom ešte v zámku zachovalý je bývalý mestský dom?
so stĺporadím na strane od chrámu, ktorý upomína na budovu, na
spomenutej hore olivetskej nakreslenú. Bol pôvodne v prízemí
zbrojnicou, na prvom poschodí bola mestská radnica a listáreň
a na druhom byt hlavného farára. Teraz je katolíckou školou.
Terajší poschodový byt kostolníkov bol tiež predtým farou.
Múrom obohnaté bolo mesto až v 16. storočí. Asíce pozdejšie,
než Brezno; dali vytiahnúť r. 1541. najprv len jarky a šiance
okolo mesta. Potom utiekali sa o podporu ku susedným stoliciam,
mestám, zemanom, áno i ku samému kráľovi, aby mohli mesto
aspoň plotom obhradiť; a kto mohol, dľa možnosti prispel k tomu;
zemani dali drevo zo svojich hôr, ich poddaní prácu a povozy,
liptovská stolica poslala peniaze a kráľ poukázal z kráľovského
hámra meď, ktorú predali krakovským kupcom za 916 zl. 66 den.,
odanili sa k tomu cieľu i mešťania a postavili drevený plot
r. 1575., na ktorý dal kráľ i r. 1577. a 8. opätovne sto centov
mede. Keď ten plot ale hnil a rúcal sa, uzavreli roku 1586. po­
staviť pevné múry a bašty; a tá práca trvala bez mála za 30
rokov. Až r. 1615. dostavili časť od komorského domu až po
dolnú bránu. Pri stavbe pomáhal radou pukanský staviteľ Julius
Ferray a zvolenský kapitán Ladislav Majthényi. — Mesto bolo
treba opevniť, proti častým vpádom Turkov.
Z pamätných udalostí hodno ešte pripomenúť, že r. 1542.
bol tu krajinský snem a r. 1620. dňa 25. aug. bol na tunajšom
krajinskom sneme Gabriel Bethlen za kráľa vyvolený.
V povstaniach Bocskay-Bethlen-Tôkôly-Rákóczovských bola
Banská Bystrica viackráť svedkom významných dejov, ale i trpela
a znášať musela mnohé ťarchy s obranou hranice proti Turkom
a s udržovaním vojska spojené. Že aké ťarchy znášala, na to
uvádzam príklad, že v rokoch 1706—09. na poplatok, výživu a
198

žold Rákóczyho vojska, na dary pre vodcov a podobné, vyna­

ložili z mestskej pokladnice spolu 123 tisíc zlatých.
Ako už bolo vo všeobecnej časti opísané, Banská Bystrica
pozdravila reformáciu hneď na počiatku s radosťou. Už r. 1522.
a 23. medzi poslucháčmi Lutherovými na vysokých školách
wittemberských boli B. Bystričania Juraj Baumheckel a Matej
Thomae a potom už udržovali živé spojenie s reformátormi; v
tom r. 1522. magistrát vyslal rychtára Valentina Schneidera a
kurátora Henrika Kindlingera do Tropavy, aby povolali za ka­
zateľa Šimona Bernhardta, ktorý už vtedy bol známy ako po­
vi ženec reformácie. Bernhardta nenašli doma, preto mu len pí­
somné pozvanie zanechali; a keď na to dlho neodpovedal, vybral
sa zase rychtár do Tropavy a naklonil ho k prijatiu kazateľskej
stanice; k čomu ale Bernhardt len tak privolil, ak skrze to by­
strický pomocný kazateľ žiadnej ujmy mať nebude. Akonáhle sa
ale bystrický farár Mikuláš zo Sabinova, tuhý odporca reformácie
a pomocný kazateľ o tom dozvedeli, oba písali Bernhardtovi,
aby sa neopovážil proti ich vôli do Bystrice prísť; následkom
čoho tento písal magistrátu, aby ho od sľubu osvobodili, lebo
nechcel byť príčinou rozbroja. Neprišiel ani potom, keď by už
hlavný farár, naklonený k tomu magistrátom, bol privolil k jeho
pozvaniu pod tou podmienkou, ak sa mu Bernhardt podriadi, bude
ho mať v povinnej úcte a nielen kázanie, ale všetky povinnosti po­
delí si s druhým kazateľom. Bernhardt na tieto podmienky nepristal.
Keď sa to nepodarilo, povolávali si Bystričania cudzích ka­
zateľov aspoň na pohostinné kázania a ich na mestské útraty u
seba aj dlhšie udržovali. Tak kázal na Veľkú noc r. 1523. Mag.
Dominik Hoffmann z Lôvenbergu v Sliezsku a pozdejšie už spo­
menutý budínsky kazateľ Ján Krysling, proti čomu farár Mikuláš
protestoval a žaloval u ostrihomského arcibiskupa Ladislava Zal-
kána listovne a r. 1525. osobne v čas diecezanského shromaž-
denia v Ostrihome, líčiac smutný stav katolíckej cirkve v ban­
ských mestách, ktorá že začína byť predmetom opovrženia.
Ešte raz za života Mikulášovho pokúsil sa magistrát r. 1528.
povolať evanjelického kazateľa; a farár na mnohé prosby magis­
trátu privolil ku pozvaniu istého Juraja, tešínskeho kazateľa, ale
mu hneď napísal, aby sa neopovážil luteránske bludné učenie v
kázňach zvestovať; následkom čoho tento sotva prišiel do Bystrice.
— V auguste r. 1529. Mikuláš ešte žil, ale už v novembri hľa­
dali jeho nástupcu a nasledujúceho roku povolali za takého Štefana
Spettingera, o ktorom už bola reč; a žatým už spomenutého
 199

Philadelphusa. Keď sa tento utiekal o záštitu ku ostrihomskému

arcibiskupovi Várdaimu, tento 6. nov. r. 1535. písal z Viedne
banskobystrickej mestskej rade, aby Philadelphusa nechala na
pokoji a nestarala sa do cirkevných vecí, ktoré jej nepatria; a
sdelil, že onedlho pošle kommissiu do banských miest k vyšet­
reniu cirkevných záležitostí, ktorá i túto vec pokoná. Tá kommis-
sia i bola vyslaná, ale postavenie Philadelphusovo bolo neudrža­
teľné, lebo sa opieral nie na veriacich, ale na vonkajšú moc;
preto v júni r. 1538. dobrovoľne opustil Bystricu.
I to bolo už spomenuté, že za nemeckého kazateľa zvolili si
r. 1539. Bartolomea Francíka, tešínskeho kazateľa, ktorý služby
Božie zreformoval a potom ho Bardiovci žiadali za svojho farára
a viac listov zamenili s bystrickou radou, aby ím ho prepustili;
títo ale naklonili Francíka, že do Bardiova prejsť odoprel.
Od toho času možno Bystricu považovať už za evanjelické
mesto. Mestská rada volievala farárov a pomocných kazateľov,
určovala ich vzájomný pomer, regulovala ich činnosť, ustáľovala
ich platy, vybavovala ich žaloby; v páde potreby i disciplinárne
pokračovala proti ním a tých, s ktorými nebola spokojná, v nie
jednom prípade i odstránila; potom vplývala na sriadenie služieb
Božích, spolu s kňazmi na mestskom dome súdila ľudí, ktorí
v mravnom ohľade pohoršenie zavdávali a spravovala cirkevný
majetok.
Stanica hlavného farára bola od r. 1538. do r. 1540. uprázd­
nená; volali viacerých významných ľudí, ale bezvýsledne. Až r.
1541. získali si za farára Martina Hanku, ktorý r. 1544. oddal
farské polia mestskej rade a vymienil si týždenný plat v hoto­
vom peniazi.
Keď bolo r. 1526. mesto povstalými baníkmi vypálené, sho-
rel i špitálsky kostol a jeho staviská; tie dala rodina Fuggerovská
a Thurzovská, ktoré kráľovské bane árendovaly, na svoje ná-
kladky pokryť a získala tým patrónstvo nad špitálom, volila skrze
svojich úradníkov špitálskeho správcu, rektora-farára, ktorého
povinnosťou bolo duševne i telesne zaopatrovať 24 chudobných
mešťanov v špitáli. S týmito úradníkmi a tohočasným špitálskym
rektorom pustila sa mestská rada do vyjednávania, aby ona zís­
kala patrónstvo nad tým špitálom. Rektorom-farárom v špitáli
bol vtedy Krištof Kindermann, rozhodný privrženec reformácie.
Úradníci aj rektor privolili k tomu, aby patrónstvo a správa špi­
tála prenesená bola na mesto, ale proti tomu pozdvihol slovo
kráľov tajomník Mikuláš Oláh, lebo že patrónstvo bolo dané len
200

Fuggerovcom, ako árendátorom kráľovských baní. Keď ale i Fugge-

rovci k tomu privolili, kráľ preniesol r. 1544. patrónstvo na mesto
s tým, aby nad špitálom dozor viedlo, jeho majetok neodcudzilo,
jeho dôchodky na iné ciele nevynakladalo; mesto bude voliť fa-
rára-rektora, ale kráľ ho bude potvrdzovať. Ešte prvej v tom
roku povolali za rektora istého Jozefa z Berunu a 16. nov. ho
i do úradu uviedli; dňa 30. dec. ale uzavreli smluvu s banskými
úradníkmi, v ktorej ustálili cieľ špitálskych základín, ich budúce
manipulovanie, penzionovanie Krištofa Kindermanna a plat no­
vého farára. Dľa tejto listiny väčšina základín slúžila na plat fa­
rára a dvoch kaplánov, menšina ale na zaopatrenie 24 chudob­
ných mešťanov. A poneváč na posledný cieľ dôchodok základín
nebol dostatočný, tedy sbierali v meste a okolí týždenne do púšky
milodary, z ktorých platený boli v prvom rade sberatelia a slú-
žobná čeľaď špitála a zvyšok bol rozdeľovaný medzi chudobných,
tam opatrovaných, ku ktorých zaopatreniu prispievali aj áren-
dátori baní týždenne jedným zlatým a inými dobrovoľnými pod­
porami. Aby ale správca nemohol dôchodok na úkor chudobných
ku sobeckým cieľom vynakladať, čo sa predtým často stávalo,
sverili manipulovanie špitálskeho majetku na dvoch dozorcoy-
mešťanov, do smrti volených, ktorých na odporučenie magistrátu
správcovia baní vymenúvať mali. Kindermann dostával penziu
a nový farár plat týždenne 2 zl. a oba mali v špitálskej budove
byt, slušné zaopatrenie a potrebné kurivo. Aj farský majetok
bol iným dvom kurátorom sverený; a krém toho boli cirkevní
kurátori, ktorí sa starali o potreby kostola a k tomu vyberali
peniaze z púškov, za sediská v kostoloch, za miestá ku hrobom,
za zvonenie a poručenstvá a z toho počeť skladali. Pozdejšie
všetky cirkevné príjmy vtekaly do jednej pokladnice a z tej za-
okrývané boly i všetky výdavky. Platy farárov boly nasledujúce:
hlavný farár a nemecký kazateľ dostávali týždenne po 2 zlatke,
slovenský kazateľ 1 zl. 25 den. a po roku 1550. 1 zl. 50 den.
a slovenský pom. kazateľ 1 zl., pozdejšie 1 zl. 25 den.
Po smrti špitálskeho kňaza Jozefa r. 1546. mestský notár
Michal Steger, ktorý o získanie patronátu nad špitálom mal zá­
sluhy, vyprostredkoval to pri mestskej rade, že vymenovali za
špitálskeho rektora jeho syna Rafaela, vzdor jeho mladosti; a do­
siahol v Prešporku v neprítomnosti kráľovej, od kráľovského ná­
mestníka a ostrihomského arcibiskupa i jeho potvrdenie. A tak
bol tento mladý človek dňa 29. júla r. 1546. i do úradu slávnostne
uvedený. Dľa smluvy s ním uzavrenej mal dostávať do smrti Kin-
 201

dermannovej týždenne na svoje ďalšie univerzitné štúdia 1 zl.,

potom ale 2 zl., byt a stravovanie. Túto smluvu podpísali a svo­
jimi pečiatkami opatrili Rafael Steger a jeho otec; a mestská rada
ju cieľom potvrdenia predostrela kráľovi. Ale kráľ vo svojom na­
riadení dňa 1. nov. osvedčil, že pre mladosť vyvoleného ku tej
smluve neprivolí; a mestskej rade naložil miesto zaplniť iným,
príhodnejším človekom; Kindermannovi ale ako odštiepencovi od
viery, ktorý sa z kňazstva vyzliekol a oženil, aby plat zo špitál-
skeho dôchodku nedávala, lebo že ináče utratí právo patronátu
na tento ústav. Mestská rada spoliehajúc sa na potvrdenie voľby
arcibiskupom, kráľovo nariadenie nepreviedla a Raíaela Stegera
poslala na ďalšie štúdia do Wittembergu, ktorý svoje štúdia po­
kračoval v Lipsku a tak sa zdá i v Krakove, kde bol r. 1550. na
kňazstvo vysvätený a po 17. marci, tt. po smrti svojho otca vrátil
sa do Bystrice a na základe tej smluvy začal v úrade svojom
účinkovať. Zprvu sa pekne správal, ale pozdejšie sa zvrhol a pri­
dával sa potom k tej stránke a k tomu náboženstvu, kde mohol
očakávať ochranu a zastávanie vo svojich výstrednostiach a hrie­
choch. Viedol život pohoršujúci, vždy sa len zabával, hýril a na
napomenutia mestskej rady nič nedal; u seba nejakú ženskú
držal, ktorú keď mestská vrchnosť zatvorila a z mesta vypove­
dala, on išiel za ňou a za pol roka sa s ňou túlal; v Turci i žalá-
rovaný bol preto, že jeho sluha jeho puškou zastrelil dcéru jedného
mešťana mošovského; potom išiel do Tešína, tam si od kniežaťa
vymohol list, ktorým sa tento primlúval u mestskej rady, aby mu
dôchodky špitála vydané boly; bol u kráľa a u arcibiskupa Oláha,
kde sa staval byť dobrým katolíkom a bystrickú mestskú radu
a hl. farára Hanku z luteránstva obžaloval. Žatým nasledovalo
mnohoročné súdenie a naťahovanie sa so Stegerom, ktorý keď bol
nazpäť do špitála uvedený, zase začal hýriť, márniť a bezbožný
život viesť, držal si v špitáli troch muzikantov, so spustlými
ženštinami hýril, o chúdobných, jemu sverených sa zle staral,
jednoho vola, špitálu a chudobným darovaného, so svojimi kama­
rátmi strovil, cirkevné drahocennosti pozakladal; odišiel do Poľska
získať si ešte iné cirkevné dôchodky a špitál sveril na išpána,
ktorý mu čas po čase posielal dôchodky z neho, mlyny dal do
árendy, do púškov nasbierané milodary pre chudobných strovil;
v Poľsku svetské rúcho obliekol, so šabľou a puškou chodil a so
zlopovestnými osobami sa obznal. Raz s jednou do mužských šiat
preoblečenou padlou osobou cestoval po Turci; tá bola potom pre
nemravný život v Krakove zťatá, o čom bystrická rada žalovala
 202

královi a arcibiskupovi, aby takým činom špitál nebol o majetok

pripravený a zadížený; a prosbu Bystrice, ktorá na obranu proti
Turkom mnoho trovila, odporúčal vyslyšať i kapitán banských
miest Ján Balassi; ale za každým ho kráľ a arcibiskup v ochranu
' vzali a nič sa mu nestalo. Došlo medzitým k tomu, že arcibiskup
vytvoril (exkommunikoval) mestskú radu z katolíckej cirkve,
z čoho sa v Bystrici síce len vysmievali, keďže celá rada i mesto
bolo evanjelické, ale predsa boli prinútení utiekať sa ku pápež­
skému vyslancovi Zachariašovi Delphinovi o vyzdvihnutie exkom-
munikácie, aby sa král do toho nezamiešal. Potom r. 1557. uza­
vrelo mesto smluvu so Stegerom, dla ktorej tento dal mestu
špitál do árendy na 5 rokov za ročitých 200 zl. a mienil isť
s privolením arcibiskupovým na talianske univerzity, aby sa tam
v‘katolíckom bohosloví lepšie vzdelal. Medzitým správca komor­
ských medených baní Vlk Hohenwarther usiloval sa špitál zpod
správy mesta vyňať a do svojej moci dostať, aby sa jeho dôchodky
obrátily na udržovanie práce neschopných banských robotníkov.
Tým cieľom chceli sa zriecť tých 4 tisíc zlatých, ktoré z bratskej
truhlice (Bruderlade) baníci boli požičali královi; a Hohenwarther
žaloval i mesto, že v špitáli nedrží katolíckeho kaplána a dôchodky
na inšie obracia a Steger nešiel na talianske univerzity; aby tedy
tých 200 zl. vydané bolo správcovi komorských baní a mesto
povinné bolo jemu účty zo špitálskych dôchodkov skladať, ku
čomu kráľ Ferdinand dal svolenie r. 1558. Ale r. 1560. kráľ jednako
nariadil, aby špitál bol oddaný znovu Stegerovi, čo sa i stalo dňa
8. marca v prítomnosti Havla badínskeho farára a dvoch zemanov.
Steger žatým, aby povinnú dežmu nemusel hlavnému farárovi
dávať, pozdvihol slovo proti tomu, aby tento so svojimi kaplánmi,
kantormi a spevákmi trikráť v roku odbavoval evanj. služby Božie
v špitálskom kostole; a k odopreniu toho dostal Steger dňa 2.
mája r. 1560. plnomocenstvo od arcibiskupa Oláha, ktorý ho i od
dávania dežmy osvobodil. Steger chcel mať i dôchodok dubovského
farára, za nástroj získal si k tomu i správcu Hohenwarthera a
spolu žiadal od arcibiskupa odstránenie dubovského farára Balta­
zára Kosu, lebo že bol ženatým a kacírom. Pred vyšetrujúcou
kommissiou v tej veci v Ľupči dňa 22. okt. r. 1560. zasedavšou
vyšly zasa špatné veci na javo proti Stegerovi, ako svojho kaplána
Štefana, rodom Poliaka a potomného mičinského farára so svojou
gazdinou sosobášil a ako svojho otčima od svojej matky odohnal.
Sám Zathay svedčil o Stegerovi vo vizitačnej zápisnici, že svoje
povinnosti zanedbáva, ro.čite sotva dve omše odbavuje, nemodlieva
 203

sa, kostol svätenou vodou a olejom nezaopatruje a má na spôsob

luteránskej liturgie skrátené omšové knižky, mnohé z cirkevných
cenností založil alebo predal. No pritom všetkom nebol z fary od­
stránený, ale mu pozdejšie i dôchodok lupčianskej fary bol oddaný.
Hohenwarther, keď sa jeho plán nezdaril, aby sa mohol lepšie
pomstiť na mestskej rade, tiež prestúpil v Trnave r. 1559. na
katolícku vieru; potom spolu so Stegerom udávali bystrických
farárov a v tom ohľade vstúpili do služby arcibiskupa Oláha,
ktorý sa usiloval evanjelických farárov buď nazpäť do katolíckej
cirkve uviesť, alebo ich odstrániť. A kráľ Ferdinand mu v tom
išiel na ruku, vydával nariadenia ku odstráneniu evanjelických
farárov; platnosť augsburgského vyznania nechcel dopustiť len pre
nemeckú ríšu, nie ale pre Uhorsko; a náruživé sa vyslovoval, že
on žiadnu reformáciu netrpí.
Oláh svolal r. 1558. na 18. sept. čiastočné (partikulárne)
cirkevné shromaždenie do Znieva, na ktoré ale banské mestá
svojich kňazov nepustili. Kráľ pokarhajúc banské mestá, nariadil
arcibiskupa poslúchať, na čo banské mestá odpovedali, že sú hotové
svojich kňazov postaviť pred Jeho Veličenstvo alebo pred arci­
biskupa, ak ím bude zaistená bezpečnosť (salvus conductus); a
prosili pokorne Jeho Veličenstvo, aby ich nedovolil pripraviť o
evanjelium, ktorého učenie od 30 rokov je zakorenené v ich
srdciach, z ktorých nebude ho možno bez veľkej boľasti vyničiť.
Takto otvorene vyznali, že sú vernými augsburgskému vyznaniu.
Svoju smelosť čerpali z presvedčenia, že sa to srovnáva s pravým
evanjeliumom Kristovým a z toho, že banské mestá všetky svoje
rozhodnutia vynášaly zo spoločných shromaždení; všetky spoločne
pokračovaly. Aj ich kňazia počnúc od 21. sept. r. 1558. spoločne
sa schádzavali. Menovaného dňa v Kremnici osnovali odpoveď na
uzavretia cirkevného shromaždenia znievského, ktorú podpísal
menom kňazského sboru radvanský farár a vicearchidiakon zvo­
lenský Valentín Simonis a osvedčili sa shromaždení kňazia o
ospravedlnení z viery, o cirkvi a pápežovi, o úrade kazateľskom,
o sviatkoch, sviatostiach; manželskom stave a kňazskom rúchu,
o ušnej spovedi a nemanželstve kňazov. Oláh domnievajúc sa, že
mestské vrchnosti sklonia sa pred kráľovou vážnosťou, poveril
najprv r. 1558. archidiakonov, aby ponavštevovali cirkve, aby tak
mal pravý obraz o stave vecí; potom v čas krajinského snemu
dňa 3. januára r. 1559. predvolal pred seba farárov banských
miest do Prešporku; ale banské mestá utiekaly sa ku Ferdi­
nandovmu synovi Maxmiliánovi, ktorý už vtedy bol kráľom českým
204

a bol v chýre priaznivca evanjelickej viery; a poslali k nemu vy­

slancov dňa 4. januára, ktorí Maxmiliánovmu dvornému kazate­
ľovi zavďačili sa 3 markami (funtami) striebra; a svojich kňazov
pred arcibiskupa nepustili. Na to král prísne rozkázal banským
mestám, aby svojich kacírskych kazateľov prepustili, následkom
čoho mali 6. dec. r. 1559. v Štiavnici shromaždenie, kde obra­
ňujúc sa pred podozrením kacírstva, sostavili na písme svoje
vierovyznanie (Confessio heptapolitana) a tohto sa i pozdejšie
pridžali a ho v úcte mali. Na štiavnickom shromaždení boli prí­
tomní z Bystrice nemecký kazateľ Ján Kintzelius a slovenský
Jakub Platzko. Keď následkom udavačstva Hohenwarthovho kráľ
kázal Kintzelia a Adlera, obľúbených nemeckých kazateľov pre- •
pustiť a tým v Bystrici Hohenwarther popúdil ľudí proti sebe,
žaloval kráľovi, že je nie bezpečný so životom, kráľ dal uvrhnúť
jednoho z radných pánov bystrických do väzenia, o čom ďalej
bude reč. V tomto prípade bránil mesto i sám kapitán banských
miest Ján Balassi listom 25. apríla r. 1560. kráľovi písaným,
v ktorom bránil Bystričanov, že nie sú buričmi.
Oláh zase svolal dňa 1. jan. r. 1560. všetkých kňazov svojho
arcibiskupstva do Trnavy a pod ťarchou exkommunikácie naložil
každému farárovi, aby sa na deň Sv. Alberta so svojimi kňaz­
skými písemnosťami ustanovil; a osobitným listom povolal ta
bystrického hl. farára Martina Hanku a slovenských kazateľov
Jakuba Platzku a Rehora Čmela; a súčasne vymohol od kráľa
nariadenie, ktorým mestská rada bola napomenutá, aby meno­
vaných farárov na určený deň do Trnavy poslala. Ale jedine Hanko
uposlúchol tomu rozkazu a z vlastného rozhodnutia išiel dňa 20.
apríla do Trnavy ale nedočkajúc zakončenie shromaždenia, vrátil
sa do Bystrice; a obávajúc sa väčších prenasledovaní, dňa 29.
apríla opustil Bystricu, obdržiac od mestskej rady 15 zl. na cestu.
Potom sa za čas zdržoval v Kežmarku a dňa 27. mája odišiel
do Tešína, kde chcel stále zostať.
V tom čase 22. apríla malý banské mestá shromaždenie,
na ktorom uzavreli svojich kňazov počas prenasledovania v od­
ľahlých miestach ukrývať a len takých prepustiť do Trnavy, ktorí
by sami chceli ku arcibiskupovi isť. Ak by ale kráľom alebo arci­
biskupom pre neposlušnosť boli na zodpovednosť ťahaní, rozhodli
sa, všetci spoločne účinkovať. A poneváč sa arcibiskup o nich
vyslovil, že koľko miest, toľko náboženství majú, zaviazali sa v
každom meste výučbu náboženstva a služby Božie sriadiť jed­
notne dľa uzavretí štiavnických z r. 1559.
 205

Keď sa bystrický slovenskí farári, Plačko a Čmel na napo­

menutie královo a arcibiskupovo v Trnave neustanovili, arcibiskup
dňa 4. mája r. 1560. uvedomil mestskú radu, že tých neposluš-
níkov z cirkve vytvoril a nariadil ich majetok shabať pre ostrihom­
skú cirkev a iné zbožné ciele, ich ale rozkázal behom 14 dní
pred neho, arcibiskupa postaviť. A aby sa evanjelická viera po
odstránení evanjelických kňazov ďalej nešírila, dal pod zátvor
všetky cirkevné knihy, aj knihy u bystrického kníhkupca, ktoré
mal .archidiakon Zathay prezrieť a ktoré by boly kacírskeho ob­
sahu také do Trnavy doniesť, čo tento dňa 17. marca r. 1560.
aj urobil. Aj o to sa arcibiskup postaral, že predávanie podob­
ných kníh bolo bystrickému kníhkupcovi kráľovským rozkazom
zabránené.
V takýchto okolnostiach bola mestská rada prinútená roz­
kaz arcibiskupov zplniť a menovaných kňazov poslala dňa 18.
júla do Trnavy. Títo boli tam pred cirkevný súd postavení; a
tam ku svojmu ospravedlneniu predniesli, že na cirkevné shro-
maždenie neboli osobité povolaní, lebo pozvanie znelo na hlavného
farára. Súd dokázal priazeň ku ním a uvedomil ich, že ich z
pod kliatby osvobodí pod tou podmienkou, ak sa pred arcibis­
kupom, ktorý vtedy nebol tam, osobne ospravedlnia, alebo zo­
stanú v Trnave do tedy, kým od arcibiskupa príde odpoveď v
záležitosti ich osvobodenia, alebo sľúbia, že sa znovu ustanovia,
pred súdom, ak budú volaní a naklonia mestskú radu, že za
nich až po výšku 400 zl. dobre stáť bude. Toto posledné sľúbiac,
vzdialili sa, keď i zvolenský archidiakon dobre stál za nich; ale
25. sept. znovu boli do Trnavy predvolaní a tam Čmel uväznený,
Platzko ale prepustený. Bystričania zostanúc pri tomto posledne
menovanom jedinom kňazovi, ktorí nebol vstave všetky povin­
nosti sám konať, požiadali na veľkonočné a svätodušné slávnosti
kázať istého Cipriána a v porozumení s ostatnými banskými
mestami utiekali sa zase ku kráľovičovi Maximiliánovi, vyžalujúc
mu svoju biedu a zťažujúc sa najviac na Hohenwarthera. Maxi-
milián ich poľutoval, Hohenwarthera z Bystrice síce odstránil,
ale v záležitosti nazpäť uvedenia evanjelických kazateľov nemohol
nič urobiť a radil ím, poslať početné vyslanstvo banských miest
v tej veci ku Ferdinandovi. To vyslanstvo i chodilo, ale bez vý­
sledku, lebo zvlášte v posledné roky života bol Ferdinand úplne
pod vlivom Oláhovým; a tento to využil. Na prosbu Bystrice
dal síce prepustiť Čmela z väzenia, ale naložil Bystrici, aby len
katolíckej cirkvi verných a jeho za svoju hlavu uznávajúcich
206

kazateľov udržovali. Nasledujúceho roku zase svolal cirkevné shro-

maždenie do Trnavy, a súčasne poveril archidiakona Blažeja Za­
taja, aby cirkve zvolenskej stolice ponavštevoval, čo ten aj urobil.
Že i pri tak veľkej moci svojho vysielateía Oláha, neodvážil sa
isť do mnohých cirkví zvolenskej stolice, o tom už bola reč.
V Bystrici bol v dňoch 22—28. marca r. 1561., kde ho u rychtára
uhospodili a hostili; na čo utrovilo mesto 15 zl. 24 den. Vedeli
ho i k tomu nakloniť, že ím sľúbil vyprostredkovať, aby ich fa­
rári nemuseli isť do Trnavy, ale len po tamojšom cirkevnom
shromaždení dostavili sa pred arcibiskupa. Keď sa o tom Oláh
dozvedel, dňa 16. mája písal mestskej rade, že ím to síce archi-
diakon nemal sľúbiť, ale že to nateraz povoľuje. Potom sa ich
farári ani pred arcibiskupa nedostavili. Pred Zathayom osvedčili sa
bystrickí farári, že sú oni arcibiskupovi vždy poslušní kapláni;
ale že ak by sa nespravovali tak, ako si to mešťania žiadajú,
že by ich títo odohnali, alebo snáď i ukameňovali. Nasledujúceho
roku zase svolal Oláh podobné shromaždenie do Trnavy a vyzval
Bystricu, aby poslala na trovy biskupov, išlých na tridentský
koncil, 20 dukátov. Pred otvorením cirkevného shromaždenia zase
poslal do zvolenskej stolice vizitovať vtedajšieho už archidiakona
Magistra Mikuláša Telegdiho, ktorému mali platiť kathedratikum
a oddať zvyklé sviece; a zase vyprostredkoval od kráľa Ferdi­
nanda nariadenie, ktorým mestská rada bystrická bola napomí­
naná k poslušnosti. Keď Telegdy prišiel dňa 5. apríla do Bystrice,
oddal rade list, v ktorom bolo vypísané, aké tresty majú oča­
kávať tí, ktorí podporujú kacírov; a sám napomenul radu, aby
kacírov vyhnala a nevydávala sa trestom. O oboch slovenských
kňazoch vyslovil sa, že boli síce biskupmi vysvätení, ale katolícka
cirkev môže o nich povedať: synov som vychovala a oni ztrhli
sa ma. O nemeckom kazateľovi Rehorovi Meltzerovi sa vyslovil,
že je to laik, nemajúci bohosloveckého vzdelania, ktorý to tvrdí,
že bol vo Wittemberku vysvätený, kdežto tam ani katolíckeho
biskupa nieto. Učenie všetkých troch označil za bludné, lebo bolo
odchýlne od učenia katolíckej cirkve; a žiadal od rady, aby Mel-
tzera ako takého, ktorý si kňazst^o bezprávne privlastňuje, mohol
poviazaného sebou do Trnavy vziať, druhých dvoch ale aby do
Trnavy poslali alebo dotlaľ zadržali, kým o tom od arcibiskupa roz­
kaz nepríde. Spytoval sa i to, že prečo je stanica hlavného farára
nie zaplnená a aký dôchodok má špitál; a pýtal i dostatočný
sprievod, aby svoju cestu ďalej bezpečne konať mohol. Žatým
banské mestá zo spoločnej porady v Kremnici dňa 9. apríla pí-
 207

sály arcibiskupovi, že následkom víťazného postupu Turkov nechcú

poslať svojich farárov do Trnavy a po nešťastnej sečianskej bitke
dňa 4. a 5. apríla, v ktorej vyše tisíc Iudí padlo, strach pripadol
na nich, lebo že Turek môže horné stolice, zbavené svojich obran­
cov Iahko zaujať; práve prosia arcibiskupa, aby ím žiadaných
20 dukátov na tridentský koncil odpustil alebo počkal a ím po­
mohol v ich biednom stave, keďže sa o mnohé siroty po padlých
starať musejú. Arcibiskup ím odpovedal, že sa to nešťastie stálo
nie tak pre nepozornosť vodcovu, ale pre ich neposlušnosť a
hriechy; že on pred secianskou bitkou poslal k uhorskému vojsku
100 jazdcov a 50 pešiakov, ale pozde prišli a potom sa utiahli
ku zostavším bez obrany Leviciam a Krupine. Na tridentské trovy
uspokojil sa predbežne s polovicou obnosu, čo mu — chcejúc
ukrotiť jeho hnev — i poslali. Nasledujúceho roku 1563. nariadil
vizitáciu a r. 1564. zase svolal cirkevné shromaždenie na deň
24. apríla, aby tam vyhlásil uzavretia tridentského koncilu. Do
banských miest poslal dvoch jezuitov, dr-a Jána Seidela a Jána
Zimmeriusa, o čom už bola reč. Kňazi banských miest žiadali
od neho zaistenie svobody cestovať ta i nazpäť a svobodu slova
na shromaždení. Bystrickí kňazi Egid Saltzer a Rehor Meltzer
urazili ho vraj verejne na kazatelni, za čo listovne náruživé vy­
stúpil proti ním. Ale viac už vtedy nemohol vykonať, lebo král
Ferdinand na sklonku svojho života uťahoval sa od vladárenia
a tým tratil moc i arcibiskup Oláh. Syn Ferdinandov Maximilián
bol už 8. sept. r. 1563. za kráľa korunovaný a to veľkú premenu
spôsobilo v náboženskom ohľade. Evanjelici videli, akú podporu
obdržali v ňom a smelšie si počínali; zvlášte ale banské mestá
dôverne sa obracali k nemu so svojimi cirkevnými záležitosťami;
kňazia tých prosili i jeho, aby ich pred Oláhom zaštítil; a ak
musia na spomenuté trnavské cirkevné shromaždenie isť, aby
ím aj on zaistil svobodu cestovania a svobodu slova. Maximilián
na to napomenul arcibiskupa, aby kňazov banských miest ne­
nútil k uznaniu uzavretí tridentského koncilu a miesto jedno­
myseľnosti nezapríčinil nepokoj. Po smrti Ferdinandovej (f 24. júla
r. 1564.) prestaly i pokusy Oláha. ku obracaniu evanjelikov na ka­
tolícku vieru.
Radní páni, obraňujúc svojich farárov, rozhodovali a súdili
aj medzi nimi a ím v mnohom predpisovali; sostavili r. 1562-
cirkevný poriadok, ktorý určoval ich povinnosti a reguloval ich
platy. Nemeckí kazatelia dostávali vtedy týždenne 2 zl. 50 den.,
slovenskí po 2 zl. Veľkonočnú offeru, ktorá vyniesla r. 1562. 39 zl.
 208

62 den. a pozdejšie až 50 zl., dostával obyčajne hl. farár. Ku dô­

chodku kňazov patrila dežma a isté milodary, ktoré oni shro-
maždovali po radvanskej hostine (pamiatky posvätenia chrámu
radvanského), na Vianoce a Nový rok. Aj mimoriadne sa rada
vdačila kňazom darmi; tak slovenskému kazateľovi Rehorovi
Cmeľovi, ktorý r. 1560. väznený pre vieru v Trnave stály zostal,
dali na nový rok 156112 zlatých a prv ešte, keď sa mu dcéra
vydávala 4 dukáty. A Meltzera r. 1561. tiež mimoriadne obdaro­
vali 15 zlatými.
Keď mesto malo len jednoho nemeckého kňaza, vtedy dľa
nariadenia rady na raz pristupovali nemeckí aj slovenskí veriaci
ku Večeri Pánovej; v tom páde nemecký kňaz najprv povedal
svoju reč a potom slovenský; a žatým jedon podával oblátky
a druhý z nich kalich. Ked boli už dvaja nemeckí kazatelia,
potom už Nemci osobité a Slováci tiež osobité, prijímali Večeru
Pánovu, ktorá prisluhovaná bývala v každú nedeľu a sviatok.
Spoveď bývala dňom pred prijímaním; kňazi spovedali veriacich
každého osobité, len keď bol väčší nával, najviac po troch; pri
torn dostávali od nich ako milodar spovedný peniaz. Jedon
z kňazov spovedal blízko dverí, druhý blizo sakrestie. V nedele
a sviatky bola mládež katechizovaná; kázavali predpoludním aj
popoludní v nedele a vo sviatky; a v týždni v utorok a vo štvrtok.
Každý kňaz povinný bol prítomným byť pri službách Božích od
počiatku do konca, a to i v tedy, keď on neodbavoval, na čo
pozorovali cirkevní dozorci, poverení tým od mestskej rady.
Roku 1601. bol hrozný mor; temer polovica obyvateľov By­
strice vymrela, tt. 1392 ľudí; a mnohí navyše toho i neoznámení
pochovaní boli.
Roku 1605. mesto nechcelo sa poddať Bocskayovi, ktorý
vniknúc doňho, v ňom nakopené poklady chcel najprv zachrániť
a z neho vytiahol; ale keď sa i potom nepokorilo, bolo dňa 16.
apríla dobité a spustošené, i predmestia vypálené, mnohí po­
vraždení; a len ked sa žatým pokorili, bol zámok a v ňom chrámy
od zkazy zachránené. Tým mesto značne schudobnelo, veľká
čiastka majetku mešťanov bola znivočená.
Ale o mnoho väčšou pohromou nielen pre Bystricu, ale pre
celú evanjelickú cirkev v Uhorsku bolo veľké prenasledovanie
v sedemdesiatich rokoch sedemnásteho storočia. Čo sa nepodarilo
arcibiskupovi Oláhovi, zbaviť totiž evanjelickú cirkev jej vodcov
zvlášte farárov a učiteľov a poosádzať na ich miesta katolíckych
 209

plebánov, to previedol o 114 rokov po ňom ukrutným a násil­

níckym spôsobom arcibiskup Szelepcsényi a jeho nástroje.
Ján Telegdy varadínsky biskup chcel r. 1615. pomocou krá­
ľovského nariadenia odňať špitálsky kostol bystrický a oddať
ho spolu so špitálom a jeho dôchodkami katolíckemu kňazovi-
správcovi. Tým cieľom prišiel dňa 11. mája spolu s kráľovskou
komissiou do Bystrice, ale sa mu kráľovo nariadenie tu previesť
nepodarilo. Preto si vyprostredkoval ešte prísnejšie kráľovské na­
riadenie a ešte s početnejším vyslanstvom prišiel znovu dňa 7.
júna r. 1617. do Bystrice. V meste povstala vzbura, ktorá ale
opatrnou mestskou radou bola utíšená. Bystrica apellovala na
krajinský snem a Telegdy bol prinútený bez výsledku vzdialiť sa;
a len žatým vypuklé nepokoje v krajine zachránily mesto pred
hnevom cisárskeho dvoru a katolíckeho vyššieho kňazstva. Keď
nemohli evanjelických kňazov vypudiť a na ich miesto katolíc­
kych poosádzať, obsadili kráľovské komorské úrady katolíkmi
a pre tých počnúc od prostred 16. storočia zaniklé y Bystrici
katolícke služby Božie prvýraz odbavovali r. 1627. v takzvanom
vyšnom komorskom dome, ktorý stál tam, kde je teraz kapitul­
ský kostol. V káplnke tam sriadenej čítavali omšu jezuiti počnúc
od r. 1638., ak nie skorej; a roku 1649. celý ten komorský dom
oddal kráľ jezuitom, ktorý oni premenili v kláštor. Odtiaľ potom
usilovali sa premeniť Bystricu na katolícku, ako to už bolo spo­
menuté. A poneváč ím v tom evanjelickí kazatelia najviac pre­
kážali, preto si vyprostredkovali od cisára Leopolda nariadenie,
dňa 10. aug. r. 1667. vydané, ktorým sa nakladá mestskej vrch­
nosti, aby zbránila svojim kňazom prekážať v účinkovaní jezuitom
a utvrdzovať evanjelikov v ich viere na kazateľni i súkromne
a tak vystavovať prestúpivších na katolícku vieru opovrženiu.
Jezuiti nepredostreli to kráľovské nariadenie hneď mestskej vrch­
nosti, ale najprv skrze špionov dali striehnuť na kázne evanjelic­
kých kazateľov a na ich reči a počínanie si; a keď ev. kazateľ
Matej Porsch v jednej kázni napomínal rodičov, aby si dietky
neposielali do katolíckej školy a tiež vystúpil i proti jednomu,
ktorý prestúpil na katolícku vieru, vtedy oddajúc to nariadenie
mestskej vrchnosti, žiadali, aby teraz už v smysle toho nariadenia
zakročili proti Porschavi. Tiež žiadali oddanie ím veľkého zámoc­
kého kostola a od cisára Leopolda vyprostredkovali si nariadenie,
dňa 15. okt. r. 1671. vydané, ktorým sa to nakladá a vysiela sa
tým cieľom pod predsedníctvom komorského grófa Jána Ondreja
Joanellyho komissia, záležajúca z pätikostolského biskupa Jána
14
210

Gubasóczyho, grófa Alexandra Eszterházyho a radcu Juraja Gillá-

nyiho, ktorá to mala previesť. Prvej, než tá komissia do Bystrice
prišla, poslané bolo pod zámienkou sobrania dane vojsko do mesta
pod vodcovstvom gróía Alexandra Leszlieho, ktoré v búrlivej noci
dňa 17. nov. r. 1671. preliezlo pomocou rebríkov ponad múry od
cintorína do zámku; kapitána, stráž a zvonárov surové napadlo
a väčší kostol pre katolíkov zaujalo a zámok obsadilo. Daromné
boly protesty, žiadosti a prosby mesta; nasledujúceho roku
dňa 2. febr. aj menší kostol zaujali; a 16. dec. r. 1673. gróf
Žigmond Kollonics odňal i ostatné dva kostoly, totiž kostol Sv.
Alžbety a Sv. Ducha. Tým sa začalo tu prenasledovanie a utrpenie
evanjelikov, ktorého predznaky pocítilo meštianstvo v trápení
vojska u nich uhospodeného. Evanjelickí farári a učitelia bystrickí
boli 25. sept. r. 1673. predvolaní pred prešporský delegačný súd
a dňa 6. októbra nútení k podpísaniu reversu, že sa za 30 dní
z krajiny vysťahujú a tak boli odstránení. Jedine hlavný farár
Eliáš Greschner nešiel do vyhnanstva, ale zbabele prestúpil na
katolícku vieru vo väčšom zámockom kostole a ako sa udáva,
hneď v tom i oslepol a dosť skoro žatým zomrel. Do Prešporku
predvolaní boli dňa 5. marca r. 1674. i rektor Matej Stúrzer a
konrektor Tomáš Steller a školu prevzali katolíci. Žatým už evan­
jelici pozbavení verejných služieb Božích asi za 4 roky len vo
svojich domácnostiach slúžili Pánu Bohu, čítavali si Písmo sväté
a Postihy, spievali si a modlievali sa. Ale i to ím bránené bolo.
Keď jezuiti mali v moci kostoly a cintoríny, oznámili dňa 11. mája
r. 1674. obyvateľstvu, že keď niekto ochorie a ich nezavolá, ak
by zomrel, jeho mŕtvola nebude počestné pochovaná. A potom už
ztrpčovali posledné chvíle zomierajúcich, miesto útechy preklí­
najúc a zatracujúc tých, ktorí napriek ich nahováraniam verní zo­
stali svojej viere. Meštianstvo už 22. mája r. 1674. žalovalo sa,
že nemôže počestné miesto vyprostredkovať k pochovaniu svojich
mrtvých; v čas horúčosti mŕtvoly nechávané bývajú viac dní
v domoch nepochované; a že následkom takého nemilosrdného
pokračovania chcú sa remeselníci a iní mešťania vysťahovať.
Z mestského domu boio slávnostné vyslanstvo poslané k jezuit­
skému superiorovi, aby ho k ľudskejšiemu pokračovaniu naklo­
nilo; ale ten zostal neúprosný a len k tomp privolil, aby pre tých,
ktorí ani v poslednej chvíli života neprestúpia, iný cintorín bol
vymeraný. Následkom toho vyznačená bola k tomu cieľu mestská
záhrada za múrom ležiaca, v blízkosti kostola Sv. Ducha, ktorú
evanjelici až dosial vo svojej moci majú, kde teraz gymnáziálna
 211

budova stojí. Ale už 10. júna znovu žalovali evanjelici, že svojich

mŕtvych nesmú ani' na tom mieste pochovávať a cechy, ani nikto
iný, nesmie ich odprevádzať na posledný odpočinok; a kto sa to
opováži urobiť, býva citelne peňažne pokutovaný. Zase išlo vy-
slanstvo k superiorovi, ale bezvýsledne. Superior ím osvedčil, že
on ohľadom pohrabú trojaký spôsob rozoznáva; ktorí sa v ostatnú
chvíľu obrátia, tí počestné budú pochovaní v katolíckom cintoríne;
ktorí na smrteľnej posteli dali volať k sebe jezuitu, keď i nepre-
stúpia, budú počestné pochovaní, ale na inom mieste; ktorí ale
ani to neurobili, pri tých pohrabe nesvobodno zvoniť a ich mŕtvoly
budú oproti tej spomenutej zahrade za cestou zahrabané na mieste,
kde zločinci, žobráci a židia bývajú pohrobeni. Stalo sa, že ani
za mestom, v poli nechceli dať evanjelikov pochovávať, ale žiadali,
aby ich mŕtvoly viac dní zostaly nepochované alebo boly katovi
oddané. Mestská vrchnosť sa ich neujímala, jezuitom oproti po­
staviť sa neodvážila. Kto sa nariadeniam jezuitov protivil, dostal
do hospody a k stravovaniu 10 vojakov, alebo peňažne bol poku­
tovaný. Novomanželia neboli sobášení, kým sa katolíckym spôso­
bom nespovedali.
Kráľovské miestodržiteľstvo v Prešporku vydalo dňa 16. febr.
r. 1678. nariadenie bystrickej mestskej rade, že každá cecha,
ktorá nebude brať účasť pod svojou zástavou pri processiach, bude
pokutovaná na. 100 dukátov. Banskí robotníci, odvislí od svojich
predstavených, boli nútení k prestúpeniu na katolícku vieru; a
ktorí neprestúpili, boli z práce odohnatí a ich domy boly ím kr.
komorou odňaté; kto z nich prijal do hospody evanjelika, bol na
10 zl. pokutovaný. Dlho by viedlo vypísať všetky ukrutenstvá,
aké páchané boly vtedy na evanjelikoch. V takom stave vo
svojich citoch urážané meštianstvo, jezuitmi a vojskom prestra-
šované, trápené, svojich kňazov pozbavené, slýchalo o nesmiernom
utrpení svojich učiteľov, slúžobníkov Kristových po žalároch a na
galeach, stiesneným srdcom očakávalo hodinu vysvobodenia; a tá
konečne nadišla, keď v októbri r. 1678. zjavily sa pri Bystrici
Tôkôlyho vojská, pred ktorými cisárska posádka spolu aj s jezu­
itmi dňa 10. okt. vytiahla z mesta. Všetko, čo bolo predtým evan­
jelikom odňaté, kostoly, školy, fary bolo ím prinavrátené. Ale
válečné šťastie bolo premenlivé. Začiatkom roku 1679. už zasa
cisárske vojsko táborilo v Bystrici a kradlo, rabovalo, zle nakla­
dalo s mešťanmi, proti čomu i požalovať sa bolo nebezpečné. Len
zasa v septembri r. 1682. bola Bystrica pod ochranou Tôkôlyho,
i to za krátky čas; lebo dľa 10. októbra uzavretého prímeria
14*
212

utiahol sa Tôkôly do Krupiny a banské mestá, spolu i zvolenský

a vígľašský zámok zostaly v moci cisárskehô generála Aeneáša
Kapraru. V júli nasledujúceho r. 1683. zase Tôkôlyho vojsko obsa­
dilo Bystricu a na rozkaz vojvodcu jeho vojska Žigmonda Jáno-
kyho, bol jezuitský superior Karol Schretter do väzenia daný preto,
lebo chýbalo viacej písemností a cenností z veľkého zámockého
kostola, ktoré on oddal bol do niektorého rakúskeho jezuitského
kláštora. Sľuboval síce, že ich nazpät vráti, ale keď sa to nestalo,
bol koncom roku pri ustúpení pred vojskom cisárskeho generála
grófa Rudolfa Rabattu do Košíc odvedený. Rabatta na prosbu
evanjelikov ponechal ím aspoň dva menšie kostoly: Sv. Alžbety
a Sv. Ducha, ale ím rozkázal, že ak za 14 dní nevyprostred-
kujú prepustenie jezuitu na svobodu, on uväzní ev. kazateľov
bystrických, kremnických a štiavnických. A keď Bystriéania v tej
veci bezvýsledne prosili Tôkôlyho skrze svojho vyslanca Leonharda
Smrtníka, 10. decembra do Košíc vypraveného, Rabatta skutočne
uväznil vo zvolenskom zámku bystrických evanj. kazateľov. Potom
ešte trirazy posielali v tej veci poslov ku Tôkôlymu a vynaložili
na to z mestskej pokladnice spolu 282 zl. 60 den., a len v marci
r. 1684., keď najprv evanj. kazatelia boli na svobodu prepustení,
bol i jezuita Schretter osvobodený. V tom roku už klesala moc
Tôkôlyho a roku 1686. skončilo sa jeho vystúpenie Karaffovou
ukrutnou prešovskou jatkou, o ktorej už bola reč a v ktorej trpeli
i dvaja Bystričania, Žigmond Guth a Michal Roth. 0 dva roky
pozdejšie, tt. v máji r. 1688. bola vyslaná komissia pod predsed­
níctvom grófa Juraja Erdôdyho a záležajúca z Valentína Szente,
komorského grófa, Jána Ondreja Fichtera de Grub a Pavla Med-
nyanszkyho a tá odňala bystrickým evanjelikom i té dva menšie
kostoly s cennosťami, vykázala im predmestie za kúpeľnou bránou,
(Badethor) kde si smú postaviť modlitebnicu, faru a školu, ako
o tom už bola reč; zabránila ím viac než dvoch farárov mať; aj
tí museli von z mesta bývať; následkom čoho boli Bystričania
prinútení tretieho farára Juraja Lovcsányiho pri špitálskom kostole
slúžiaceho prepustiť. Nemajúc kde služby Božie odbavovať, bystrickí
evanjelici kúpili si za múrami mesta Lovčáňovský pozemok, na
ktorom i teraz kostol, fara a škola stojí, za 2300 zl., ku čomu
z dobrovoľných obetí sosbierali medzi sebou 1023 zl. 94 kr. a krém
toho ešte dvom z rodiny Lovčáňovskej, ktorí si tiež právo na ten
pozemok nárokovali, vyplatili spolu 550 zl. Na tom pozemku po­
stavili drevenú modlitebnicu krém dobrovoľných vozových a ručných
prác nákladom 890 zl. a tiež i poschodovú drevenú školu nákla­
 213

dom 1013 zl. Obojaká tá stavba bola až počiatkom r. 1690. ukon­

čená. Modlitebnica bola pri terajšom kostole, ale skríža, zdlžinou.
od východu na západ. Mala dĺžosť 17 siah a 4 stopy a šírku
5 siah a 3 stopy. Pôdoris bol v podobe krížovej, ale severné a
južné rameno bolo značne užšie a kratšie, než východné a zá­
padné. V južnom ramene bol oltár, tiež drevený, s obrazom pred­
stavujúcim Krista na kríži; z boku mu tečúcu krev chytá anjel
do kalicha a tečúcu vodu druhý, anjel do krčaha. Nad oltárom
bol organ na 11 mutácií a siahal až po povalu. Drevenú ozdobnú
krstitelnicu, na 8 orlích nohách stojacú, daroval r. 1696. Michal
Minich s manželkou Máriou r. Sztrezenitzky.
Boly to časy ťažké; často prechodiace vojská bývalý ubyto­
vané v Bystrici a na válečnej dani platilo mesto mnohé tisíce;
r. 1685. vyše 11 tisíc a niekedy i vyše 16 tisíc zl.; tak že mešťania
schudobneli, nemali už ani do zálohu čo dávať; remeslá a kupectvo
sa nevyplácalo, bane pustly. Roku 1700. pri dohnaní vojenskej
dane bolo 36 mešťanov exequované a jedenásti vyjdúc na mizinu
sa vysťahovali.
Erdôdovská komissia i to zbránila, aby evanjelická cirkev a
škola bola z mestských dôchodkov udržovaná; ale keď následkom
toho evanjelici dôvodili, aby día pravdy a práva ani katolícka
cirkev nedostávala podporu od mesta, komorský gróf Ján Ondrej
Viechter úd Erdódovskej komissie bol poverený s urovnaním veci;
a pod jeho predsedníctvom v usrozumení s jezuitským predsta­
veným Frankom dohodli sa, aby aj žatým obidve cirkve dostá-
valy podporu od mesta. Ale následkom veľkej vojenskej dane,
mestská pokladnica nebola vstave evanjelickú cirkev valne pod­
porovať a r. 1688—9. udelila jej len 407 zl, následkom čoho farári
a učbári neobdržali svoj úplný plat. Roku 1701. dňa 16. jan. krá­
ľovský komisár aj tú podporu na základe kráľovského nariadenia
pristavil a vyplácať zabránil, proti čomu evanjelici, podporovaní
v tom aj katolíkmi, ale nie jezuitmi, bezvýsledne apellovaľi.
Potlačovaní evanjelici banských miest s radosťou pozdravili
povstanie Fraňa Rákóczyho a s oduševnením prispeli ku jeho
zdaru. Keď sa jedna čiastka vojska grófa Mikuláša Bercsényiho
pod vodcovstvom Ladislava Zábreczkyho zjavila dňa 13. sept.
r. 1703. na horných lúkach pri Bystrici, opatrili ju Bystričania
ochotne potravinami, zbrojou, mesto ím dalo tisíc zlatých a hneď
vypravilo poslov ku Rákóczymu do Szatmáru, ktorí doniesli od
kniežaťa ochrannú listinu. V nasledujúce 3 mesiace dopravilo
mesto do Bercsényiho tábora pri Zvolene ležiaceho zbroje, rúcha
214

a potravín v hodnote 11,275 zl. a vystanovilo a udržovalo sto

vojakov v Rákóczyho vojsku, ktorí zväčša ako delostrelci slúžili.
Krém toho boly liate delá a gule a pripravovaný púšny prach
v Bystrici. Evanjelické cirkvi banských miest v marci r. 1704.
vypravili poslov: Jeremiáša Schmidegga, Jakuba Ambróza Langa
a Juraja Klementa ku Rákóczymu do Dindeša, prosiac ho o nábožen­
skú svobodu, o prinavrátenie ím odňatých chrámov, fár a škôl;
na čo obdržali ubezpečenie, že svoje náboženstvo svobodne vy­
konávať môžu; v ostatných veciach ale že rozhodne snem, ktorý
do Sečian bol i svolaný. Bystrickí evanjelici znovu vyslali Schmi­
degga ku Rákóczymu dňa 22. apríla r. 1705. vysloviac mu vďaku
za náboženskú svobodu a súrili, aby ím chrámy a cirkevné ma­
jetky nazpäť dané boly a žiadali šťastie a požehnanie jeho zbro-
jam. Väčšina ich žiadostí ešte toho istého roku bola splnená, keď
prišli do Bystrice Rákóczyho komissári dňa 14. novembra: Ján
Feja, Kašpar Okolicsányi a Štefan Kántor ku prevedeniu uzavretí
sečianskeho snemu a evanjelikom oddali menší zámocký chrám a
kostol Sv. Alžbety a Sv. Ducha spolu s farou a školou von za mestom
ležiacou s tým, aby si jezuiti svoje veci z nich odnosili. Menší
zámocký kostol potom na druhý deň vysvätil nemecký evanj.
farár Ján Burius. Komissári ustanovili tiež, aby každé nábožen­
stvo samé staralo sa o zaokrytie výdavkov svojej cirkve a školy;
upravili ich ale k priatefskému porovnaniu, ktoré sa i stalo.
Na základe toho porovnania počnúc od novembra r. 1705. až po jún.
r. 1710. platené bolo zase všetko cirkevné a školské osobníctvo
z mestskej pokladnice a evanjelická škola bola umiestnená v sta­
rej školskej budove. Bystrická cirkev zasa mávala súčasne troch
farárov. Ate potom r. 1710. komorský komissár Ladislav Borsiczky
zakázal každú podporu ev. cirkve a jej farárov a učiteľov z mest­
skej pokladnice. Farári museli sa zasa presťahovať von za mesto
do drevenej budovy. Až r. 1767. začali stavať terajšú faru a o
štyri roky ju nákladom 6111 zJ. dohotovili. Ku stavbe fary po­
vzbudil cirkev bývalý žiak bystrického gymnázia Ján Pauliny tým,
keď z vzďaky za to, že mu umožnené bolo ako chudobnému
žiakovi počnúc od r. 1728. vyštudovať v bystrickom gymnáziume,
poslal cirkvi z Ameriky 120 dukátov. Roku 1761. bol Pauliny
v Južnej Amerike pri rieke Surinam správcom hollandských sadov.
Po vydaní tolerančného patentu povstaly v okolí Bystrice
viaceré evanjelické cirkve a tým odpadlo hodne práce bystrickým
evanjelickým trom farárom; ale odpadlo i hodne dôchodkov bystri­
ckej cirkvi. Preto v konvente dňa 17. júla r. 1785. uzavreli napozatým,
 215

keď jedon z farárov odumre alebo inam prejde, udržovať len dvoch
farárov, ktorí by zamieňavo v reči slovenskej a nemeckej služby
Božie odbavúvali. Tak sa stalo, že po odchode Jána Andersa do
Kremnice r. 1787. na jeho miesto už tretieho farára nevolili.
Keď pozostalá ešte čiastka drevenej školskej budovy medzi
školou a farou hrozila sa zrútiť, bola r. 1798. odstránená a na
• jej mieste vymurovaná terajšia a spojená s farou.
Žatým sbierala sily banskobystrická cirkev ku stavbe dôs­
tojného chrámu Božieho na miesto dovtedajšieho dreveného. Veľké
zásluhy o to mal zaslúžilý, horlivý a obetovavý cirkevný dozorca
slovenskej cirkve Pavel Raksányi. Chrám uzavreli stavať už
dňa 8. okt. r. 1799., materiál shromaždili cez zimu a nasledujú­
ceho roku po konvente dňa 16. mája odbývanom, chytili sa do
stavby. Dňa 17-ho v sobotu označili miesto a 18. mája vyzvali
s kazatelne cirkevníkov ku obetiam, ako i ku dobrovoľnej ručnej
a vozovej práci; dňa 27. mája bol slávnostne položený základný
kameň; Stavba bola až r. 1807. skončená a stála krém oltára
a organa na vyše dobrovoľnej ručnej a vozovej práce 24646 zl.
08 kr., k čomu sa z dobrovoľných obetí 4185 zl. 44 kr. sosbieralo.
Vysvätili ho slávnostne dňa 3. mája, v 5. nedeľu po Veľkejnoci.
Slávnosť túto ako i stavbu chrámu zovrubne opísal v čas 100 ročnej
pamiatky posvätenia chrámu miestny slova Božieho kazateľ Sa-
muel Mikler. Organ do nového chrámu po mnohom preťahovaní
dohotovil bystrický na slovo vzatý organár Michal Podkonicky
až r. 1817. Bol na 20 mutácií a mal 1208 píšťal. Obnovil ho
r. 1826. bystrický chýrny organár Michal Kiszel, potom, r. 1857.
dal ho na svoje útraty obnoviť Mikuláš Jeszenszky a ešte raz
bol obnovený miestnym organárom Karolom Kiszelyom. R. 1893.
začarovala ho cirkev za nový, ktorý shotovili bratia Riegerovci
v Jägerndorfe v Sliezsku za 5208 zl. 16 kr., k čomu sa sosbieralo
z dobrovoľných obetí v meste 4616 zl. 40 kr. a na fíliach 643 zl.
90 kr. Má dva manuále. pedál, 20 registrov a 1317 píšťal. Oltárny
obraz na prosbu miestneho učbára dievčenskej školy dr-a Zipsera,
daroval r. 1847. pruský kráľ Fridrich Vilhelm IV.; maľoval ho
pruský umelec maliar professor Daege. Predstavuje Krista stoja­
ceho a kalich požehnávajúceho. Cenený je na 2 tisíc toliarov.
Ku obdržanému oltárnemu obrazu dala cirkev postaviť z mra­
moru primeraný oltár r. 1853. nákladom 1650 zl., za ktorý obnos
bola i kazateľňa obnovená; a k čomu sa 1174 zl. 43 kr. sosbie­
ralo z dobrovoľných obetí. — Broncovú krstitelnicu daroval r. 1803.
S. Gottl. Lackner s manželkou Eleonorou r. Lassgallner.
216

Od r. 1817. z tuha sa priberala cirkev ku stavaniu veže

a cez viacej rokov vyzývali k obetiam na ten ciel a niektorí
na to i obetovali. Ale pre malú zaujatosť dosial nebolo nič z toho.
Na opatrenie zvonov ešte ani len nepomýšľali, nie to žeby boli
sbierky začali. Pri svobodnom užívaní mestských zvonov necítili
toho potrebu. '
Vizitovaná bola v novšej dobe cirkev dňa 11. júna r. 1801.
a 11—13. júna r. 1811. Martinom Hamaliarom; 2—4. júla r. 1837.
Jánom Szeberinyim; 25—27. júna 1865. dr Jozefom Székácsom
a 10—14. júna r. 1885. Gustávom Szeberényim.
Roku 1882. bola dievčenská škola nákladom vyše 9 tisíc zl.
na poschodie zvýšená a obnovená.
V čas storočnej pamiatky posvätenia chrámu r. 1906—7. bol
tento obnovený nákladom vyše 26 tisíc korún, čo bolo zväčša dobro­
voľnými obetiami kryté; sám dozorca Stadler a jeho manželka
dali spolu 4 tisíc korún. Maľba chrámu stála 3 tisíc korún. Znovu
bol vysvätený v 5. ned. po Veľkej-noci dňa 5. mája r. 1907. seni­
orom Gustávom Svehlom a miestnymi farármi.
Pri bystrickej cirkvi možno vskutku hovoriť o pokladoch
chrámových i čo sa ich ceny, i umeleckej a čiastočne i starožitnej
hodnoty týka. Nielen že má početné olejové obrazy v sakrystii a
novšie v konventuálnej sieni opatrované, medzi nimi superinten-
denta Samuela Hruškovica a farára Daniela Sartorisa a niektoré
novšie professorom Stollmannom i zdarma namaľované; ale vizita-
cioiiálna zápisnica z r. 1837. vypočituje 10 kalichov: strieborný
pozlátený, r. 1692. slovenskej ev. cirkvi darovaný Zuzannou Jassi-
kovou r. Ursíny, v smysle testamentu iej muža Martina Jassika,
35 lótov ťažký; strieborný pozlátený 34 lótový, darovaný 14. apríla
r. 1686. od manželov Kašpara a Márie Dávid; strieborný pozlá­
tený 30 lótový, nemeckej cirkvi darovaný dňa 15. júna r. 1673.
rodinou Realovskou; strieborný pozlátený 32 lótový. so spodnou
čiastkou medenou; tento darovali dňa 15. augusta r. 1873. ružom­
berskej cirkvi; strieborný pozlátený 29 lótový, dňa 15. apríla
r. 1683. darovaný slovenskej cirkvi Samuelom Osvaldom; strie­
borný pozlátený 23 lótový, r. 1690. nemeckej cirkvi darovaný Jánom
Piringer a jeho manželkou Annou r. Kraudi; strieborný pozlátený
18 lótový, darovaný od „Fischerische Richtergrund und Herma-
netzer Gewerkschaft“; strieborný pozlátený 8 lótový; a tiež také
dva pre chorých po 13 lótov ťažké. Roku 1901. darovala pozostalá
rodina kráľ. polesného Pavla Balása strieborný zvnútra pozlátený
jubilárny kalich. Kanvy ku Večeri Pánovej mali: 6 strieborných;
 217 •

jedna darovaná bo]a r. 1656. Evou r. Csernák, 32 lótová; jedna

34 lótová, darovaná r. 1682. nemeckej cirkvi Jurajom Tibingerom;
jedna z r. 1741. 6. júna 76 lótová; potom pozlátené 79, 71 a 39
lótové. Buxy na oblátky boly strieborné, pozlátené: z r. 1685. od
Baltazára Beniaka, 16 lótová; z r. 1755. 25. apríla 30 lótová, jedna
17 lótová a dve pre chorých po 2 lóty ťažké. Patelly strieborné
a pozlátené: 14 lótová dňa 28. júna r. 1682. darovaná Zuzannou
Hasevsen r. Huber; 10 lótová slovenskej cirkvi darovaná dňa 18.
apríla r. 1683. Samuelom Osvaldom; 9 lótová od 24. mája r. 1682.,
8 lótová s nápisom: Diese Padôn und Kelch verehret Dorothea
Weberin geb. Kraudin der ev. deutschen Gemein. Anno 1719. 8.
Júli; 8 lótová; 5 lótová r. 1776. darovaná „Fischerische Richter-
grunder“ atď.; 4 lótová; a dve pre chorých po 2 lótové. Ciborium
strieborné pozlátené 20 lótové; strieborná mysa k offerám 36 ló­
tová, r. 1825. rodinou Červa darovaná. K tomu viaceré ílaše a
cínové kanvy z r. 1766., 1751., 1771., 1780. atď. Mosadzný luster
na 12 sviec, dňa 24. nov. r. 1724. darovali Ján Juraj Khan a Mi­
kuláš Benedikty. Dva mosadzové svietniky na oltár, každý na troch
guíach postavený, r. 1771. daroval Ján Samuel Preis i iné tiež
mosadzové roku 1738. Ján Heinrich Maas a ešte iné roku 1713.
Ján Fridrich Kluge. Tieto posledné, ako i jeden pár drevených
darovala cirkev nemecko-Iupčianskej cirkvi. Krém toho mali 5 pá­
rov drevených svietnikov, jeden pár z nich baníkov predstavu­
júci; tri umučenia: medzi nimi mosadzné postriebrené z r. 1764.
od Pavla Kolbanyho a cínové z r. 1734. od Jána Kolbenheyera a
Juraja Korba. Početné prikrývadlá. Základín mala cirkev r. 1837.
vyše 21 tisíc zl. Vo vizitacionálnej zápisnici z r. 1865. udáva sa,
že od predošlej vizitácie darované boly zase strieborné kalichy:
r. 1838. kováčska cecha; r. 1841. sanberskí a richtergrundskí ba­
níci pod vedením banského dozorcu Michala Komora; a toho roku
9 s/4 lótovú striebornú paténu darovala hrnčiarska cecha pod cech-
majstrom Jánom Jeszniczkym. Roku 1854. daroval Ludvik Lackner
18 ramenný kryštálový luster a v čas opatrenia liatinovej oltárnej
ohrady Peter Wursching pár liatinových svietnikov. Roku 1840.
darovali banskobystrickí baníci Michal Gregor a Ján Mráz v mene
celého baníctva 47 s/i lótový strieborný svietnik na čiernom dre­
venom podstavci; a tiež taký 47 6/ie lótový. baníci pod vedením
banského dozorcu Michala Komora. Pár strieborných svietnikov
bolo i od Karla Dillnbergera a ukrižovanie z čínskeho striebra
r. 1861. od Malviny Rakovskej. Z prikrývadiel cennejšie boly:
červenozamatové so zlatými strapci, lilá zamatové z r. 1861., hod-
218

vábné čerešňovej barvy z r. 1859. od rodiny Dillnbergerovskej,

koberce pred oltár, jedon od Jozefa Wagnera, druhy od Gustáva
Szumráka z r. 1873.; kamže a iné. Tieto a mnohé iné cennosti
odborný znalec Kornel Dívald opísal a ocenil bol a sú v cirkevnej
ročnej zpráve z r. 1908. obsažené. Medzi základinámi spomenutie
zasluhuje tisíc zl. základina, poťažne dom pod č. 287. Márie Hrča
r. Blaško z r. 1861. na postavenie alebo obnovenie cirkevnej kripty.
Štepnicu pre evanj. cirkev poručil v Hámroch r. 1855. v terajšej
hodnote 7 tisíc kor. cis. kráľ. vládny komisár Michal Rárus. Z mno­
hých základín, poručenství a darov spomenieme aspoň niektoré:
Jakub Hainrich krém iných 22 tisíc zl. obnášajúcich poručenství,
daroval r. 1838—39. na ev. elementárnu školu 10 tisíc zl.; Mária
Szeleczky r. Keviczky r. 1841. záhradu v hodnote teraz 10 tisíc
kor. do úžitku farárov; poddozorca Karol Dillnberger poručil
v sedemdesiatich rokoch minulého storočia tisíc zlatý; obuvník
Andrej Ambrózy celý svoj 4267 zl. obnášajúci majetok; Daniel
Szumrák r. 1884. pre chudobinec poručil dom s dvoma zahradami
v hodnote vtedy 9 tisíc zl. teraz vyše 30 tisíc korún; Samuel Libay
složil 1800 zl. základinu na zašatenie chudobných detí a 4000 zla-
tovú na podporovanie chudobných, práceneschopných rodín; r. 1891.
Samuel Bodorovský poručil 5 tisíc zl. a jedon pozemok; žatým
Eduard Szumrák poručil na rozdielne cirkevné ciele 10 tisíc zl.;
dedičia prof. Samuela Csecsetku tisíc zl.; zlatník Pavel Renner
na vynáhradu dňa 15. marca r. 1897. z chrámu ukradnutých po­
svätných nádob ku Večeri Pánovej, cenených na 800 zl., ale ako
starožitnosti o mnoho viac hodných, daroval striebornú pozlátenú
mystičku (ciborium); vyslanec Julius Halassy poručil cirkvi tisíc
zl. a chudobincu tiež toľko. Jeho základiny zvýšila 1000 korunami
na 5000 jeho sestra Malvina Halassy; a na evanj. dievčenskú školu
1080 kor.; Bystrická sporiteľná, ktorá aj ináč mnoho obetúva na
cirkev i školu, dala r. 19’00. zo svojej sieni luster na 92 sviec, pre
cirkev v cene 700 kor.; vdova Mária Klimo rod. Riecsanszky
2 tisíc kor. ku oprave chrámu; Eugen Édeskúty s manželkou
Eugéniou r. Kollár darovali chudobincu 4 tisíc kor.; dedičia býva­
lého kurátora Ludvika Csecsetku na chrám a cirkev obetovali
vyče 6 tisíc kor.; Anna Drjabin r. Krumm, rodáčka z Bystrice,
obyvateľka v Petrohrade, poslala r. 1911., ktoré boly určené na
meštiansku dievčenskú školu, 6 tisíc kor.; na ten istý cieľ r. 1914.
Koloman Burkovszky dal 500 kor. a Malvina Halassy r. 1911.
2380 kor.; dr Fraňo Feja rim. katol. náboženstva stoličný íizikus,
poručil r. 1914. 1 % svojho majetku miestnej ev. cirkvi, čo obnáša
 219

8946 korún. Ale rozhodne najväčším dobrodincom bystrickej ev.

cirkve bol jej mnohoročný dozorca, bývalý kupec a majitel harma­
neckej papierne, potom od r. 1885. kráľovský radca, žatým dvorný
radca a ritier železnej koruny III. triedy, Bohumil Stadler, ktorý
na svoje nákladky dal prestaviť r. 1899. elementárne školy nákla­
dom 6455 zl., r. 1900. obnoviť a nadstaviť dal chudobienec za
16 tisíc korún; r. 1907. dal 5000 kor. chudobiencu na lepšie
stravovanie, dal postaviť strážnicu v cintoríne za 16 tisíc korún;
roku 1910. dal obnoviť farské byty nákladom 45 tisíc korún; a
poručil po 20 tisíc korún na rozmnoženie cirkevného kapitálu,
elementárnej chlapčenskej škole, opatrovni chudobných, na pod­
poru pre vdovy a siroty a na polepšenie učiteľského platu sv. ja-
kubského. Y celku obetoval a poručil na ev. cirkev bystrickú a jej
ciele blízo V4 milí. korún.
Veľkým dobrodincom cirkve a školy je i samé svob. kráľ.
mesto Banská Bystrica, ktoré zvlášte v novšej dobe štedre pod­
poruje nielen katolícku, ale i evanjelickú cirkev. Tak na pr. na
vyše riadnej, teraz vyše 15 tisíc korunovej ročnej podpory dalo
r. 1891. zdarma 42600 šingľov na pokrytie chrámu, potom značný
obnos na kanalizáciu a vodovod do škôl a fár, a r. 1900. kostolný
dvor znovu dalo vyložiť kamením a granitové chodníky spraviť
popred fary, školy a do cintorína, nákladom 4200 korún.
Cirkevný majetok matky cirkve v nepohnuteľnostiach a
pohnuteľnostiach má teraz hodnotu značne vyše 1V4 milí. korún;
a nie malý je i majetok fílií. Pri mnohých základinách a obetiach
je cirkevná daň pomerne malá. Zo 168632 kor. ročných príjmov
cirkve, gymnázia, základín v roku 1917. potrebovali kryť daňou
len 5920 kor. Cirkev má opatrovňu pre chudobných, ktorá má
dva domy a základiny; ženský spolok k napomáhaniu chudobných
peniazom, šatami a živnosťou; a základinu pre vdovy a siroty
svojich farárov, učbárov a učiteľov, r. 1869. tisíc zlatmi založenú,
teraz už 49,285 kor. obnášajúcu. Nie div, keď takto majetkové
dobre zaopatrená cirkev, majúca veľmi mnohých majetných a ešte
viacej šľachetno obetivých údov, bola obetivá i na vonok a najmä
uznanlivá ku svojim delníKom, keď dobe a pomerom primerane
povyšovala svojim farárom, učbárom a učiteľom ich platy a sta­
rala sa o svoje cirkevné staviská, zvlášte v novšej dobe. Tak r. 1907.
povýšila cirkev platy svojich f f., dajúc ím ročite po 600 korosobnej
prirážky a podobne napravila i platy svojich učiteľov a učbárov.
Popri týchto jasných, n'emožno zamlčať i stínné stránky,
javiace sa zvlášte v tom, že dávna nábožnosť a vernosť klesá.
220

Na pohraboch už nie cirkevníci, ale len spevokoly spievajú. Do­

máce nábožnosti sú veľmi zriedkavé, zvláštne v intelligentných
domoch. Spovedelníkov bolo r. 1836. ešte 5820 pri 3802 dušiach;
r. 1864. už len 3442 pri 4084 a r. 1884. tiež len 3484 pri 4113
dušiach; od toho času sa pomer nenapravil. Roku 1865. bolo
zo 759 manželských párov 167 miešaných, tedy viac než jedna
pätina; a r. 1885.. až 263 miešaných z 910. R. 1915. zo 16 sobá­
šených párov bolo 8 miešaných. Stály sa už i prestupy na kato­
lícku vieru, čo predtým tak nebývalo. Medzi narodenými bolo
r. 1865. až 16 nemanželských; r. 1884. 13. a r. 1915. zo 129 na­
rodených 14 kremmanželských detí. A predsa Večera Pánova
bývala každú nedeľu prisluhovaná, i v slávnosti, krém prvých
výročitých; len od r. 1916. prisluhuje sa už len 31 ráz; v pôste
bývalý dve-tri kázne v týždni; na nešporných službách Božích
výklady Písma alebo katechizácia; sú k tomu sily, keď dvaja
farári konajú v cirkvi svoje povinnosti; je spevokol a spolok
mládeže, ktorý má svoj veľký poschodový dom. V čas vizitácie
r. 1837. sa udáva, že bývalý rannie modlitby s výkladom Písma
od Ďura do Michala 4 razy a od Michala do Ďura 2 razy v týždni.
Služby Božie dialy sa každonedeľne takto: pri slovenských spie-
valy sa vždy 4 piesne, pri nemeckých tri. Po Nejsvétejší alebo
Ó Ježiši spievalo sa Kyrie, Sláva a po druhej piesni Bán Buh
budiž s vami, kollekta a epištolický text; po tretej piesni, vybranej
na text, bola antifona a čítaný bol evanjelický text a po štvrtej
nasledovala kázeň. Po službách Božích nasledovalo posvätenie
chleba a vína a prisluhovanie Večere Pánovej. Pre žobrákov
a lazárov bývala Večera Pánova osobitne prisluhovaná; a síce v
poslednom týždni každého štvrťroka v delací deň; lazári pristu­
povali poslední.
Kajúci deň svetievala cirkev dňa 4. augusta, alebo v nedeľu
žatým s kázňami pred i popoludní, na pamiatku veľkého ohňa
4. aug. r. 1761.
V novšej dobe miesto každonedeľných nemeckých služieb
Božích uvádzané boly maďarské, najprv raz za mesiac, potom
viacráz. V novšej dobe mizne nemecký živel a rozmáha sa ma­
ďarský a tak i služby Božie množia sa čas po čase v maďarskej
reči na úkor nemeckých. Slovenské služby Božie sú každú nedeľu
a sú húfne navštevované.
Dozorcami cirkve boli:
1. Karol Otto Mohér r. 1743. 'dozorcom nemeckej a 2. Mel-
chior N. slovenskej cirkve.
 221

3. Pavel Raksány mešťanosta bol od r. 1784. dlhoročným

zaslúžilým dozorcom slovenskej cirkve a
4. Žigmund Meerwaldt nemeckej; po ňom od r. 1799.:
5. Jakub Lackner, senátor; žatým od r. 1816.:
6. Gottfried Fischer, komorský íizikus. Spolu s ním bol do­
zorcom slovenskej cirkve od r. 1820.:
7. Daniel Czerva, stoličný pokladník.
8. Štefan Huszágh od r. 1837. bol stoličným pravotárom.
9. Ondrej Drechsler. Zomrel r. 1876.
10. Anton Radvanszky od r. 1861., potom od r. 1878. čestným.
Zomrel 7. júna r. 1882.
11. Karol Dillnberger; prv správca gymnázia, bol od r. 1861.
poddozorcom; zomrel r. 1879. dňa 31. júla. Viacej základín zanahal
pri cirkvi a gymnáziume; od r. 1874. zastupoval ho jeho syn
12. dr Emil Dillnberger, od. r. 1879. riadny dozorca. Zomrel
dňa 31. marca r. 1882. Po jeho smrti
13. Bohumil Stadler od 18. mája r. 1882. Narodil sa v Preš-
porku dňa 1. marca r. 1823. z Jeronyma a Kataríny Waldeis.
Roku 1837. stal sa učňom v sklepe Daniela Szumráka. R. 1857.
stal sa samostatným kupcom; oženil sa s Matildou r. Horcsek.
Bol majetným, bezdetným. Roku 1873. oddal sklep svojmu bratran­
covi a spoločníkovi Karolovi Knauerovi a utiahol sa na odpočinok.
Dňa 1. marca r. 1902. ako 80 ročného pozdravili ho z konventu,
k vôli jeho oslave zasedavšiemu. Mesto Bystrica ho vyvolila za
svojho čestného mešťana, lebo na vyše už spomenutých jeho
dobrodiní ev. cirkvi daných, velké sú i jeho obete pri meste.
Medziiným dal postaviť nábrežie Hrona oproti malej železničnej
stanici, nákladom 25 tisíc korún, ktoré sa i volá Stadlerovým ná­
brežím; poručil na rozličné ciele 75 tisíc korún. Tým všetkým si
postavil krajší pomník pre potomstvo než aký má nádherný
z čierneho mramoru nad svojím hrobom. Hermaneckú papierňu
prevzal r. 1866. so svojím švagrom Húttnerom. Jeho veľký maje­
tok ešte za jeho života bol sa — nie jeho vinou — citelne zmenšil.
Teraz jeho bývalá papiereň v Harmanci, cenená na viac millionov
korún, je v židovských rukách. Zomrel dňa 20. marca r. 1911.
v 89. roku.
14. Ján Kollár, poddozorcom a gymn. dozorcom od r. 1885.-
r. 1899. zaďakoval.
15. Koloman Burkovszký, bol od r. 1889. gymnaziálnym a
cirkevným poddozorcom a po smrti Stadlerovej od r. 1913. do­
zorcom.
222

Vážnym činiteľom v banskobystrickej cirkvi bola škola.

Chýrne boly školy v Brezne, Zvolene, Krupine, Ľupči a inde,
ale bystrická škola zpomedzi všetkých najviac vynikala, najviac
navštevovaná, nie raz i cudzozemcami, najviac učiteľmi opatrená,
z nich najvyšším štúdiám učila. Banská Bystrica mala už koncom
14. storočia školu a učiteľa, ako o tom mestské účty z r. 1386—99.
svedčia. Obšírnejšie o školstve píše gymnaziálny direktor Karol
Rosenauer v školskej zpráve z r. 1874/5. a 1875/6., ako i o cirkvi
z r. 1877/8., z ktorého diela pre úzkosť priestoru len nasledovné’
vynímam.
Školu až po veľké prenasledovanie v r. 1674. udržovalo mesto,
jej vrchnosť volila rektorov a učiteľov, platila ich. ustaľovala ich
pomer, dozerala na školskú kázeň, určovala čo sa má učiť, starala
sa o školské miestnosti a o chudobných žiakov, ktorým pozdejšie
dala i byt v školskej budove. K výžive učiteľov boly časté rekor-
dácie, pri ktorých rektor a jeho pomocníci, učitelia a kantori
chodili s dom na dom a pri vchode nábožné piesne spievali,
často i hudbou spev sprevádzali; vnídúc do domu, blahoželali a
obdržali dary. Pre rektora bývalo 5 väčších rekordácií, pre kan-
tora a pomocníkov dve v týždni, v nedeľu a štvrtok. A tak obe­
censtvo týmto spôsobom dosť často obťažované bolo. Krém rekor­
dácií dostával rektor učebný peniaz každého štvrťroka a štóly pri
pohraboch.
Škola bola na spôsob nemeckých škôl sriadená; i rektorov
si povolávali často z Nemecka, z Brandenburgu, Strassburgu,
Túbing, Schmalkalden, Braunschweigu; v tejto dobe najmenej 16
z Nemecka pochodiacich učbárov tu účinkovalo. Školské zákony
a učebný poriadok pojednávaly banské mestá aj na svojich spo­
ločných shromaždeniach. Hlavným predmetom bolo vyučovanie
náboženstva a latinčiny, krém toho réckej, hebrejskej reči a klas-
sikov, filozofie, hudby a iné. Roku 1542. zrušili týždenné rekor-
dácie a zamenili ich poplatkom mešťanov, ktorý vyniesol 59 zl.
44 den. Z toho platili ročite kantorovi 12, pozdejšie 16 zl. a po­
mocným učiteľom tiež toľko. Roku 1546. vyplácali tieto platy
z cirkevnej pokladnice. Rektor dostával na stravovanie sa 20 zl.
80 den. Roku 1564. 18. dec. poverený bol s dozorom nad školou
hlavný farár Ján Kintzelius. Roku 1570. za času zdarného účin­
kovania rektora Abraháma Schremmela škola skvitla a povzne­
sená bola na stupeň asi terajšieho vyššieho gymnázia; mesto pri­
kúpilo susedný dom pri škole a zariadilo ho ku školským cieľom,
lebo dovtedajšia škola už nezodpovedala. Krém rektora a kantora
 223

učili ešte dvaja učitelia. Škola bola rozdelená na 7 stupňov, ktoré

zase na desiatky podelené boly a na čele každého stál desiatnik-
Učitelov-pomocníkov si každý rektor sám volil; oni mu boli zod­
povední; on ustaľoval aj učebný poriadok. Pozdejšie sa mesto
viac o školu staralo, ono riadne volilo a platilo aj učiteľov, poža­
dovalo predostierať učebný rozvrh a dozeralo na výučbu; zvlášte
od kedy rektor Pavel Halvepapius ešte na vyšší stupeň povzniesol
bystrickú školu. Žiaci boli rozdelení na 4 triedy; najnižšia trieda
na dvoje, spolu v piatich učebniach. Krém rektora učili dvaja
kantori a traja učitelia, tedy súčasne 6 učebných síl. Krém toho
vypomáhali pri učení: školský sluha a dvaja ofíicialisti-speváci,
vybraní zo starších a schopnejších žiakov. Učenie v lete začínalo
sa s vyššími dvoma triedami už o piatej, s nižšími o šiestej hodine;
v zime o hodinu pozdejšie. Popoludňajšie trvalo od 12-ej do 4-ej,
v letných horúčostiach od 1-ej do 3-ej. Zkúšky predtým nebývalý.
Prvá zkúška bola len roku 1580. dňa 8. marca; a žatým odba­
vované bývalý na jar a v jaseň. Bývalý i verejné dišputy, rečnenia
a divadelné predstavenia, pri čom vynikajúci žiaci boli odmenení
knižkami, papierom a iným. Tak privykali žiakov ku samočinnosti,
rečneniu, verejnému vystúpeniu a závodeniu. Niektoré dišputy
bývalý i tlačou vydané. Ako honorár dostával rektor za takú
dišputu 12 zl. Aj ináče bol rektor, zvlášte od časov Halvepapia,
slušne platený; ale ostatní učbári by zo svojho dôchodku neboli
vyžili, keby sa ich niektorí priaznivci neboli ujímali a nedávali
ím byt aj stravovanie. Preto sa i často menili, čo bolo škole na
veľkú ujmu. Len konrektor požíval ako tak slušný plat, napríklad
r. 1600. Ján Sturm ročitých 52 zl.; pozdejší i značne viac.
V čas moru r. 1601. bola škola zatvorená a podporu poži- *
vajúci žiaci neboli pustení stravovať sa do súkromných domov,
alp mesto ich stravovalo a vydalo na to, od 1. sept. r. 1601.
po 22. jún r. 1602. 95 zl. 75 den. Podobne v čas Bocskayovho
vpádu r. 1605. bola škola rozpustená, budova shorela, pozostalí
učitelia boli len čiastočne platení; a len nasledujúceho roku bola
budova pokrytá a obnovená, k čomu od obyvateľstva sohnaté
bolo 205 zl. 82 den. Ostatný výdavok znášala cirkevná pokladnica,
Medzitým učil rektor a kantor pomaly sa shromažďujúcu mládež
na mestskom dome. Až 25. okt. r. 1606. dohotovená bola škola
nákladom 524 zl. a školská mládež vedená farármi, rychtárom
a mestskou radou bola slávnostne z mestského domu do obno­
venej a zväčšenej školy prevedená. Tam býval potom i rektor
a konrektor v bytoch náradím skrze mesto opatrených. — R. 1625.
224

učilo už 6 učiteľov v 6. učebných sieňach a výteční učbári do

dobrého chýru priviedli školu; r. 1637. bolo už 7 tried zpočiatku
so 6, pozdejšie so 7. učiteľmi. Žiakov bolo mnoho, čo možno zat­
várať z toho, že r. 1640. rozdané bolo až 123 vencov medzi vy­
nikajúcich žiakov, a r. 1658. až 158. V roku bývalý tri výlety
alebo zábavy; a v taký čas boli na účet cirkevnej pokladnice
pohostení farári, učbári, mestskí predstavení a niektorí prednejší
mešťania.
S veľkým prenasledovaním r. 1674. zanikla na čas i chýrna
banskobystrická škola a len po 4. rokoch ožila; ale už potom
nie mestom, len obetivosťou ev. cirkve udržovaná, zápasila mnoho-
ráz s nedostatkom a vystála mnohé prenasledovanie zvlášte od
jezuitov. Evanjelická cirkev starala sa už potom o školskú bu­
dovu, o professorov, ktorých volila a platila, o učebné prostriedky
a iné, viedla dozor nad školou. V Tôkolyovskom povstaní r. 1681.
mala škola síce svojho rektora a konrektora, ale ich mená sa
nezachovaly, len mená učbárov. Od r. 1683. počnúc nebolo rek­
tora za 3 roky; pred terrorom cisárskych vôjsk báli sa na to súci
mužovia pozvanie cirkve prijať, ako v Brezne bývajúci bývalý
brezniansky rektor Ján Simonides a v Bystrici bývajúci bývalý
rektor Matej Stúrzer. R. 1683. i školská budova bola evanjelikom
odňatá a krém elementárnej školy len v súkromnom dome učil
jedon učbár v jednej sieni. Ani jeho meno sa nám nezachovalo.
Na cirkevné a školské ciele zavedená bola dňa 22. mája r. 1682.
sbierka 190 zl. 82 den. obnášajúca, z ktorej na vyštudovanie
Juraja Peuckera v Jene v r. 1685. a 6. vydané bolo 146 zl. Peu-
ckera si potom zvolili za rektora. Následkom nariadenia Erdô-
dovskej komissie škola bola vypovedaná do predmestia a od
júna r. 1688. bola vo dvoch izbách Hofilingerovského domu umies­
tená, kde ani oblokov, ani dlážky nebolo a kde i rektor Peucker
bývať musel, následkom čoho tento upadol do horúčky. Až o
Martine opatrili izby oblokami, ale väčšú z nich neopatrili ešte
pecou, ba ani k obkurovaniu menšej nedali potrebné drevo,
tak že rektor bol prinútený sa isť sohrievať ku priateľom. Menšie
dietky boly učené od 28. mája do 23. okt. r. 1688. v Lovčáňov-
skej otvorenej stodole, kým príhodnejšie miesto pre školu bolo
vyárendované. Po zaďakovaní Peuckera, bola cirkev do roka bez
rektora, zamestnaná stavbou modlitebnice a školy. R. 1692. bola
dvoma rokami prv dohotovená školská budova rozšírená nákladom
338 zl., tak, že v nej mohol bývať už nielen rektor, ale i kon-
rektor, ktorý krém učebného prijímal taký plat z cirk. pokladnice,
 225

ako farári, tt. ročite 156 zl. a 12 zl. na kurivo. Ostatní učbári
mali 124 zl. 80 den. ročitého platu. Rektor mal plat od mesta.
R. 1699. učili už i filozofiu, čo vzbudilo závisť a nenávisť u jezuitov,
ktorí rok po roku žalúvali pred kráľovskými povereníkmi, že evan­
jelikom nie je dovolené vyššie učiť, len po grammatiku a že oni
i vyššie vedy učia. Jezuiti došli cieľa, keď r. 1699. kráľovský po­
vereník Ladislav Borsiczky prísne naložil, aby evanjelici vo svojej
škole len po grammatiku učili a len dvoch farárov udržovali.
Evanjelická cirkev podala prosbu proti tomu, ale od cisára Leo­
polda bola za tú smelosť prísne pokarhaná a k prevedeniu toho
naloženia upravená. A tak prestali prednášať bohoslovie a múdro-
slovie a učili žatým len rečníctvo, básnictvo, židovskú reč a iné
predmety. Z bystrickej školy vyšli v tom veku mnohí učení mu­
žovia, ako Matej Ból a pozdejší superintendenti: Jeremiáš Pilárik
Jakub Záhorský, Samuel Hruškovitz a Jozef Perlaky. V časoch
Rákóczovského povstania zase ožila bystrická škola a platení
boli učbári, ako i kňazi z mestskej pokladnice, pomer cirkve
a školy s mestom bol pod ochranou povstaleckých vôjsk zase
užší, lebo ešte vždy väčšina mešťanov a radných pánov bola
evanjelického náboženstva; a medzi nimi našlo sa mnoho priaz­
nivcov školy, ale s ubitím povstania v r. 1710. prestala i mestská
podpora. Rektor Bél musel sa so školou zase presťahovať do
drevenej školskej budovy, na Lovcsánovskom pozemku posta­
venej, kde teraz pri ev. kostole múraná škola stojí. Táto bola
až r. 1735. vymurovaná nákladom 779 zl., ale pri nej ešte dlho
stála drevená školská budova, v ktorej býval rektor a konrektor.
Po odchode Bélovom z Bystrice komorský komisár Borsiczky
r. 1715. na súrenie jezuitského predstaveného Michala Bubnera-
zabránil učiť v evanjelickej škole vyššie vedy od grammatiky;
a jezuiti hockedy nečakane počas vyučovania vnikli do učebnej
siene, aby sa dozvedeli, či tam neučia vyššie vedy. — V prvej
polovici 18. storočia elementárna škola bola síce už od gymnázia
oddelená, ale vždy ešte gymnaziálnemu správcovi podriadená.
R. 1756. vyprostredkovali jezuiti prísne nariadenie od námestnej
rady, aby mestská vrchnosť vyslala komissiu. v ktorej má byť
i miestny plebán-jezuita a presvedčila sa, či sa vyššie predmety
od grammatiky neučia a či pri škole nieto zbytočné učebné
sily a starší žiaci, ktorí grammatiku už odbavili? Aby takých
pod prísnou pokutou zo školy odstránila. Následkom toho cirkev
prinútená bola prepustiť svojho konrektora Beniamina Gegu-
scha a starší žiaci sa rozpŕchli. Keď pre to nariadenie v
15
226

januári r. 1757. prišla tá mestská komissia spolu s plebánom

jezuitom do školy, našla už len dve triedy; jednu prípravnú roz­
delenú dla rečí na dvoje a druhú grammatickú, majúcu len málo
žiakov, spolu s troma učebnými silami; a o tom podala dňa
18. jan. zprávu námestnej rade. Darmo sa utiekala cirkev ku
samej kráľovnej Márii Terezii proti tomu násiliu námestnej rady;
darmo sa odvolávala, že obyvateľstvo B. Bystrice je vo % evan­
jelické, že v tejto škole od pamäti ľudskej i vyššie vedy pred­
nášané boly; darmo dôvodila, že šírenie vzdelanosti je krajinským
záujmom a že tým sa i blahobyt rozmáha, až po rozpustenie
rádu jezuitov, totiž až po r. 1773. zostala bystrická škola ob­
medzená len na grammatiku a syntax, ku sláve jezuitskej politiky.
Keď kráľovský komisár zjavil sa v B. Bystrici zavčas rána na čele
konníctva pred jezuitským kláštorom a zatvoriac svojim konníc-
tvom cestu, oddal superiorovi kráľovský rozkaz, ktorým bol jezuit­
ský rád rozpustený, to prijal každý evanjelik a po svobode tú­
žiaci človek s veľkou radosťou, úfajúc sa, že po odstránení tých,
ktorí rozsievali nenávisť medzi vierovyznaniami, nastanú dni ná­
boženského pokoja a jednomyseľnosti. S r. 1777. sriadené bolo
školstvo po celej krajine a potom sa už mohla i bystrická škola
svobodnejšie vyviňovať. Bola síce podriadená štátnemu dozoru
a prinútená podávať zprávy dištriktuálnemu hlavnému škôldozor-
covi grófovi Fraňovi Berchtoldovi, banskobystrickému katolíckemu
biskupovi, ale už následkom autonómie evanjelickej cirkve a na
základe pre celú krajinu vydaného učebného rozvrhu (Ratio edu-
cationis), ktorým vláda školstvo a vzdelanosť pozdvihnúť sa usi­
lovala, mohla sa i bystrická škola vyviňovať,keby k tomu pro­
striedky boly bývalý. Z poverenia hlavného škôldozorcu navštívil
školu ešte v r. 1779. kanonik Matej Platthy. Žiakov bolo v r. 1776.
už 128. K opatreniu niektorých chudobných žiakov bola už r. 1766.
— ak nie skorej — alumnia, ktorá í m zdarma dávala stravu. Počet
alumnistov r. 1784. vystúpil z 12. pozdejšie z 20. na 40 a boli za
mierny poplatok stravovaní aj takí žiaci, ktorí neboli spevákmi v
kostole. Y tom čase cirkev na alumneu už doplácala 400 zl. Na
seniorálnom konvente dňa 24. nov.r. 1784. radili sa, ako by toto
gymnázium k predošlému rozkvetu privedené byť mohlo; a uza­
vreli vyzvať cirkvi k obetiam zvlášte na alumneum.
S nastúpením Leopolda II. na trón prestali štátni škôldo-
zorcovia a gymnázia stály sa vierovyznanskými. Preto Adam
Dávid Lovich, ako evanjelik prestal byť professorom na štátnom
bystrickom gymnáziume, ktoré sa stalo katolíckym a prešiel v sept.
 227

r. 1791. za správcu evanjelického gymnázia s platom 212 zl.,

učebným, pohrabnými štólami a poldruhou čiastkou zo dvoch
rekordácií. Keď prevzal spravovanie školy, našiel ju vo velkom
úpadku. Boli síce 4 elementárni a 3 gymnaziálni učbári, ale mnohí
žiaci prechodili na štátne gymnázium. Prevezmúc správu ev.
gymnázia, na jeho žiadosť rozmnožený bol počet učbárov o jednoho
a k tomu jedon učiteľ z elementárnej školy pritiahnutý bol do
gymnázia. Školu rozdelil na 8 tried, z ktorých boly 2 elementárne,
prvá pre obe pohlavia spoločná, vyššia rozdelená na chlapcov a
dievčence. Lovich v novom učebnom poriadku s r. 1793. uvedenom,
vzal už i učenie slovenského pravopisu medzi predmety; a naj­
starší žiaci cvičili a pokúsili sa i v latinských, nemeckých a slo­
venských prácach a vo veršoch. Učili sa réčtinu, starožitnosti,
začiatky múdroslovia a pre život potrebné vedy. Súkromnými
predmetmi bola maďarská, francúzska a hebrejská reč. Školu po­
vzniesol na značne vyšší stupeň. Ale to prevyšovalo sily vtedajšej
ev. cirkvi bystrickej. Preto seniorálny konvent zo dňa 8. febr.
r. 1792. uzavrel, že poneváč bystrickú školu navštevujú i zo stolice
novohradskej, liptovskej, oravskej a turčianskej, vyzvať dozorcov
a seniorov tých stolíc, aby alumneum bystrického gymnázia od­
porúčali do priazne a dobročinnosti vo svojich seniorátoch; na
veriacich zvolenského seniorátu ale poslali prípis, v ktorom ich
prosia o pomoc pre to alumneum buď v peniazoch, alebo v obilí
a strove. Podobne r. 1818. na sen. konvente dňa 18. aug. na žia­
dosť gymnaziálneho správcu G. Kochá uzavreli vyzvať cirkve,
zavádzať na alumneum sbierky v peniazoch a prírodninách. Ako
sa Lovich stal tretím farárom bystrickým a prestal byť správcom
školy, jeho učebný rozvrh prišiel do zapomenutia a viacej učbár-
skych staníc zostalo nezaplnených; počet tried klesol na tri a aj
z týchto dve boly spojené a,len dvaja učbári boli od r. 1791. až
po r. 1801. na celom gymnáziume. Pozornosť cirkve obrátená bola
k cirkevným stavbám, zvlášte k príprave ku postaveniu chrámu
Božieho. Ale po odchode učbára Zvarinyiho vzchápala sa cirkev a
vyvolila zase dvoch nových učbárov a požiadala Lovicha, aby
prevezmúc znovu dozor nad gymnáziom, vyhotovil preň nový roz-
vrch, vtedajším pomerom a silám primeraný. Vtedy sa ustálili na
4. gymnaziálnych triedach a aj Lovich v týždenných 3.—4. hodinách
učil až po r. 1805. Nasledujúceho roku od 1. sept. až do konca
decembra zase boli len dvaja učbári v gymnáziume. Roku 1810.
bol učebný poriadok, Lovichom, Schediusom a Schwardtnerom
r. 1805. vypracovaný, pre všetky e v. stredné školy v Uhorska
15*
228

prijatý. Uôbári sa často menili, lebo neboli slušne honorovaní.

Následkom devalvácie peňazí všetko draželo, vyžiť nemohli. V týchto
nepriaznivých pomeroch horlivým pričinením dištriktuálneho do­
zorcu Jána Radvanszkyho a superintendenta Krištofa Liczyho,
bystrického farára, banský dištriktuálny konvent v septembri
roku 1807. v Bystrici uzavrel, aby buď štiavnické, alebo bystrické
gymnázium stalo sa dištriktuálnym a bolo napomáhané celým
dištriktom; lebo rozkvet takých škôl je nielen záujmom patričnej
cirkve, ale celého dištriktu, poťažne celej evanjelickej cirkve. Vy­
zvali tedy tak jednu, ako i druhú z menovaných cirkví, čím sú
hotové prispeť ku uskutočneniu tohoto úmyslu?. Obidve cirkvi
prislúbily rovnako oddafr svoje gymnaziálne budovy k tomu cielu
so všetkým zariadením a udržovať troch učbárov. Dištrikt sľúbil
predbežne prispievať ročitými 200 zl. a vyzvali senioráty aj jedno­
tlivcov ku sbierkam a obetiam na ten ciel. Väčšina seniorátov
osvedčila sa za Banskú Bystricu. Horlivý dozorca bystrický Pavel
Raksányi, len čo dokončili na ten čas veľkolepú stavbu evanje­
lického chrámu, pri ktorej on sám obetivosťou a činnosťou po­
vzbudzoval iných, oduševňoval sa i za pretvorenie gymnázia
v dišt.riktuálne; a ač vyše 24 tisíc zlatový náklad na stavbu
chrámu ešte nebol vyplatený, jeho pričinením sosbierali bystrickí
cirkevníci v krátkom čase 1500 zl. na gymnázium. Novohradskí
obetiví evanjelickí šľachtici složili 3 tisíc zlatovú základinu a to
si vymienili, aby popri latinskej a nemeckej reči aj maďarská
bola pestovaná a aby správcu gymnázia volil dištrikt; ak ale za
5 rokov toto prevedené nebude, má byť základina lučenskej
seniorálnej škole oddaná. Novohradskí farári a učitelia sosbierali
760 zl. v rovných poloviciach na štiavnické a bystrické gymná­
zium. Podobne sbierali aj po iných okolitých seniorátoch, tak že
r. 1809. mohlo už byť 50 žiakov do aiumnea zčiastky za darmo,
zčiastky za mierny poplatok prijaté a v nasledujúcom až 72.
Pre majetnejších bol konvikt sriadený. Roku 1810. bol vyvolený
prvý dištriktuálny učbár Pavel Magda s 500 zl. ročným platom,
ku ktorému i bystrická cirkev značným obnosom prispievala.
Zaslúžilý správca Koch zo správcovstva dobrovoľne zaďakoval,
aby postúpil miesto Magdovi. Cirkevný konvent uzavrel volievať
osobitného gymnaziálneho dozorcu a zvolil hneď za takého Antona
Radvánszkyho; i utvoril školskú radu, ktorej predsedom má byť
školský dozorca. Tak sa utvorilo gymnázium s 5. triedami a 4.
učbármi. Ale to dlho netrvalo. Y devalvácii dané bolo síce Magdovi
100 zl. ako dražobný prídavok, ale to všetko nedostačovalo k vy­
 229

žitia, keďže všetko aspoň 5 násobne zdraželo; preto r. 1813. odišiel

na šopronské gymnázium a Rozsnyay sa stal mičinským farárom.
S ich odchodom prestalo byť bystrické gymnázium dištriktuálnym
a ďalej udržovala ho zasa v skromnejších rozmeroch len bystrická
cirkev, ako trojtriedové s dvoma učbármi. Konvikt zanikol. S ro­
kom 1825. prestaly i dotedy zvyčajné rekordácie a utvorila sa
pokladnica dobrovoľných obetí, z ktorej sa doplňovaly učbárske
platy. 0 dva roky pozdejšie utvorená bola školská pokladnica,
ktorá do r. 1856. vzriastla na 9290 zl. a v tom roku bola spojená
s cirkevnou.
Tuhý spor povstal žatým medzi štiavnickým a bystrickým
gymnáziumom o tom, ktoré z nich má byť dištriktuálnym. Sľu­
bom rodiny Podmanickovskej, že z dôchodkov sdedeného fidei-
komissného majetku po odumretí vdov, ktoré ten dôchodok po­
žívajú, napomôžu bansko-bystrické gymnázium, aby sa stalo
úplným dištriktuálnym gymnáziom; a že barón Ján Podmaniczky
sám pridá k tomu 5 tisíc zlatovú obeť, povzbudený seniorálny
konvent dňa 8. a 9. júla r. 1857. menoval komité, ktoré malo
vyskúmať spôsoby, ako by sa to dalo previesť, a či by už s
nasledujúcou jaseňou niektoré ďalšie triedy nemohly byť otvo­
rené? Hlavným predmetom nasledujúceho seniorálneho konventu
dňa 10. sept. bolo pojednávanie o sriadení toho nádejného celého
gymnázia, čím vraj nechceli uškodiť štiavnickému dištriktuál-
nému gymnáziu, ale vyhoveť súrnej potrebe evanjelikov horných
stolíc. Radili sa, či ku dvom dosavádnym triedam má byť utvo­
rená tretia, aby tak s reálnou školou spojené gymnázium postupne
na celé doplnené bolo. Vyššie spomenuté komité vypracovalo
preliminár, día ktorého bolo by potrebné na plat správcu tisíc zl.';
na platy 7 učbárov po 800 zl. spolu 5600 zl. a pre štyroch po 600 zl.
spolu 2400 zl.; v celku ročite 8000 zlatých, čo by zodpovedalo
168 tisíc zlatovej istine. K tomu sriadenie budovy a alumnea
len 15 tisíc zl. a tak spolu 183 tisíc zl. Táto potreba by mala byť
zaokrytá banskobystrickou cirkvou vo výške 33 tisíc zl., alumneu-
movou základinou 1600 zl., základinou Podmanickouskou 16 tisíc zl.
a príspevkami cirkví zvolenského seniorátu 8 tisíc zl., alebo od
každých sto duší 1 zl. spolu v obnose 400 zl. ročite. Zaokrytie
by .tedy bolo po výšku 58600 zl. Na zaokrytie ostatných potrieb
malý sa zaviesť všeobecné sbierky, zvlášte v senioráte oravskom,
liptovskom a turčianskom; mal byť vyzvaný magistrát mesta
B. Bystrice, ktorý už na katolícke gymnázium povolil 40 tisíc zl.,
aby primeraný obnos odhlasoval i na evanjelické gymnázium,
230

čo prisľúbil odporúčať i sám mešťanosta. Bystrickí cirkevníci

dokázali aj pri tom svoju obetivosť a upísali na sriadenie vyššieho
gymnázia v krátkom čase blízo 12 tisíc zl., čo do nasledujúceho
roku vzriastlo na vyše 13 tisíc zl. Hneď s rokom 1857. povolali
tretieho, učbára Kuncza seniorátom plateného a žatým i štvrtého.
Nasledujúci seniorálny konvent dňa 6. mája r. 1858. vzal v ra­
dostnú známosť, že Podmanickovská základina bude obnášať
18 tisíc zlatých a že predstata zvolenskej stolice Michal Rárus
poručil testamentárne celý svoj majetok na to s reálnou školou
spojené vyššie gymnázium, za čo mu hneď po seniorálnom kon­
vente šlo 6 členové vyslanstvo konventu vysloviť vďaku pod pred­
sedníctvom Antona Radvanszkyho a konseniora Daniela Turskyho.
Ale žatým na dištriktuálnom konvente dňa 9. júna senioráty
vo väčšine osvedčily sa za štiavnické gymnázium ako dištrik-
tuálné a pozdejšie i rodina Podmaniczkovsko-Beleznayovská od­
ňala sľúbenú základinu bansko-bystrickému gymnáziu preto, že
sa zvolenský seniorát pridal bol ku patentu.
Jednako uzavreté bolo so septembrom r. 1858. povolať i pia­
teho učbára a otvoriť štvrtú triedu a s nasledujúcim rokom
i piatu. Mesto vskutku odhlasovalo dávať väčšinu úrokov od
20 tisíc zl., ale seniorát čím ďalej, tým menej dostál svojmu
sľubu a s odchodom Kuntzovým do Novejvsi r. 1862. úplne pre­
stal prispievať na plat učbára.
Keď už nepodarilo sa dostáť do Bystrice dištriktuálné vyššie
gymnázium, tedy seniorát r. 1871. aspoň na tom uzavrel praco­
vať skrze svojich vyslancov na dištriktuálnom konvente, aby tu
aspoň učiteľská pripravovňa založená bola; ale ani to sa nepo­
darilo; dištrikt uzavrel, že je takú preparandiu podporovať na
ten čas nie vstave.
Predsedom školskej rady bol od r. 1876. hl. župan barón
Anton Radvanský. Vtedy bolo už 6 učbárov na 5 triedovom gym-
náziume. S rokom 1881. stalo sa gymnázium zase len 4 triedovým,
lebo piata trieda mávala veľmi málo žiakov. Gymnaziálna budova
čím ďalej, tým menej zodpovedala požiadavkám času a zákonu.
R. 1886. a 7., bola cirkev ministrom dva razy napomenutá nedos­
tatkom budovy a sriadenia odpomôcť. Bolo zrejmé, že cirkev
musí buď novú budovu postaviť, buď gymnázium zatvoriť. Ochablé
mysle povzbudil farár Samuel Mikler, aby aspoň probovali vy­
zvať cirkevníkov k obetiam na novú budovu; a nádeja ho ne­
sklamala. V krátkom čase r. 1888. sosbierané bolo vyše 12 tisíc zl.
dobrovoľných obetí na stavbu nového gymnázia, ktoré vskutku
 231

na mieste bývalého horného cintorína r. 1893. začali stavať a

nasledujúceho roku nákladom vyše 18 tisíc zl. i postavili. Náklad
bol krytý dobrovoľnými obetiami, pozdejšie doplnenými. R. 1907.
obdržalo gymnázium stálu štátnu podporu; štát zaviazal sa dávať
ročite 16 tisíc korún a podržal si právo vymenúvať dvoch učbá-
rov, ale evanjelického náboženstva.
Gymnaziálnym dozorcom stal sa r. 1889. Koloman Burkov-
sky, r. 1904. mešťanosta Julius Csesznák a r. 1907. Alexander
Jeszenszky; zomrel dňa 20. jan. r. 1918.
R. 1913. uzavrela cirkev gymnázium doplniť a pretvoriť
v hlavné gymnázium v nádeji, že keď katolícke štátne gymná­
zium prejde do novo postavenej nádhernej budovy, mesto ako
majiteľ oddá budovu dosavádneho katolíckého gymnázia evan­
jelickému gymnáziu do úžitku. Mesto tej prosbe evanjelickej cirkve
i povolilo, ale katolíci protestovali proti tomu a zapellovali to
na ministra, ktorý ale rozhodol v* prospech evanjelickej cirkve.
Tak otvorili v evanjelickom gymnáziume už s 1. sept. r. 1913.
piatu triedu a pokračovali tak, že r. 1916—17. bolo už osem tried­
nym, ač pre vojnu ani katolícke gymnázium nemohlo prejsť do
novej budovy, zaujatej vojskom, ani evanjelické do budovy dosial
katolíckym gymnáziom užívanej. Už i dosavádny rozvoj evanj.
gymnázia oprávňuje k nádejam, že po vojne skvitne v nebývalej
ešte miere.
Za dávnych časov boli aj učitelia elementárnej školy, ako
rečeno, podriadení gymnaziálnemu správcovi, rektorovi; niektorí
z nich učievali aj v gymnáziume. Kantori a zvonári učievali začia­
točníkov, z ktorých nemecké deti boly oddeleno učené od sloven­
ských a chlapci od dievčeniec. Bývalý i súkromné školy v meste,
a to tak za dávnych časov ako i v novšej dobe. Na tieto sa pozor­
nosť naša nerozprestiera, ač i té konaly užitočnú prácu. Mená uči­
teľov elementárnej školy uvedené sú — následkom hore vyššie
poddaného — medzi menámi učbárov a rektorov; len z pozdejších
časov, mená učiteľov elementárnej školy uvedené sú osobitne po
menách učbárov. Počet učiteľských síl v elementárnej škole sa
tiež dosť často menil dľa potreby, poctu žiakov a stavu poklad­
nice. Tak r. 1863. boli 4 učitelia, r. 1882. piati, r. 1883. šiesti, od
r. 1885. zase len piati (Lindtnerovo miesto nébolo zaplnené), r. 1890.
zase šiesti, od r. 1907. piati, lebo na Bányászovo miesto zase nevo­
lili učiteľa. Počet žiakov elementárnej školy v pomere ku počtu
duší v cirkvi je v novšej dobe primalý.
Ako už spomenuté bolo. účinkovali v B. Bystrici v samom
232

meste súčasne i šiesti evanjelickí kazatelia; v 18-tom storočí traja

a novšie už len dvaja.

Evanjelickí kazatelia:
1. Štefan Spettinger r. 1530. o ktorom už bola reč. Pri ňom
účinkoval
2. Anton, povolaný z Prešova, ktorý bol už tiež spomenutý.
Ci Rehor, kňaz bystrický, v zápisnici mestečka Zvolenskej Ľupče
r. 1524. spomenutý, bol retormácii naklonený, nie je známo.
3. Ján Biber, bol v časoch Spettingerových slovenským kaza­
teľom; r. 1532. prešiel za farára do Wiegendorfu.
4. Ján Schwarz, bol v tom čase nemeckým kazateľom; r. 1532.
odišiel do Krakova. Na jeho miesto zvolený bol Anton Philadelphus,
ktorý sa stal i nástupcom Spettingerovým v hlavnom farárstve,
ale ač bol ženatý, nemožno ho medzi evanjelických kazateľov
počitovať. Bol najprv rektorem v Rožňave a v Spišskom Pod­
hradí.
5. Bartolomej Francik, rodom z Vratislavy (Breslau), od 14
rokov pomocný kazateľ v Tešíne; viackrát kázal aj pred tešínskym
kniežaťom a konal svoje povolanie dľa slova Božieho tak verne
a umne, že ho tešínsky íarár Juraj Rother r. 1539. Bystričanom
čo najsrdečnejšie za nemeckého kazateľa odporúčal; a títo ho
v tom roku i povolali. Tohto skromného, pobožného a činného
kazateľa Bystričania nijak nechceli prepustiť Bardiovcom, ktorí si
ho opätne za kazateľa získať chceli. Platu mal zprvu 1 zl. týž­
denne, od r. 1541. 2 zl. a štóly. Ostatní kazatelia mali zaopatrenie
vo fare a v hotových peniazoch dostávali len malý obnos z koledy.
Koleda v tom čase v štedrý večer v meste a na Trikrále na
fíliách diala sa tak, že kňazi držali v ruke kríž a kantor v sprie­
vode školského pomocníka alebo žiaka, ktorý niesol faklu, chodili
z dom na dom a predo dvermi spievali nábožné piesne; a potom
vnídúc do domu. prijali dary, ktoré ale odovzdali cirkevnému
pokladníkovi a ten istú čiastku zadržal v pokladnici, ostatok ale
rozdelil medzi kazateľov. Roku 1538. na takýto spôsob sosbierané
bolo 20 zl. 14 den.
Francik akiste dľa toho obnovil služby Božie v Bystrici, ako
boly v Tešíne uvedené; a v tom horlivé ho napomáhal aj sloven­
ský kazateľ bystrický Jozef. Francik odišiel r. 1542. z Bystrice.
6. Jozef, slovenský kazateľ, povolaný sem r. 1539. z Frei-
stadtu; účinkoval tu len do r. '1543.
7. Martin Hanko prišiel sem za hlavného farára r. 1541.
 233

z Freistadtu; stanicu prijal len s tou podmienkou, že kazateľské

povinnosti sveria inému, lebo že by ich on ako chorľavý človek
nemohol riadne konať; a že keď by sa stal neschopným úradu,
postarajú sa o jeho zaopatrenie. Bol už starým, zrak mu uchodil,
pamäť tratil. Súčasne s bystrickým pozvaním volali ho i Bardiovci
za hlavného farára a podobne ako Bystričania prosili jeho zem­
ského pána Jána z Bernsteinu a Helfensteinu, aby ho prepustil;
čo keď sa stalo, prijal bystrickú stanicu a po dlhšej chorobe
v novembri na dvoch vozoch previezol sa do Bystrice. R. 1544.
uzavrel smluvu s mestskou radou, dľa ktorej prepustil mestu
farské polia, z ktorých aj druhých kazateľov zaopatrúval a dostával
už žatým — krém zvyčajných dôchodkov — týždenne 2 zl. platu,
z ktorých mal ale aj potrebné ohrevné drevo pre seba a ostatných
kazateľov zaopatrovať. Roku 1558. bol predvolaný — spolu s kaza­
teľmi Jánom a Jakubom — arcibiskupom Mikulášom Oláhom do
Kláštora pod Znievom. Roku 1559. ešte tu účinkoval.
8. Krištof Kindermann, farár a rektor pri špitálskom kostole;
r. 1540. chcel zaďakovať z úradu a oženiť sa a o 4 roky aj sku­
točne zaďakoval.
9. Magister Bartolomej, z Kežmarku r. 1542. na miesto Fran-
cíkovo povolaný, prišiel Jen v januári r. 1544. Jeho dovoz stál
mestskú pokladnicu 20 zl. 50 den. a v čas jeho príchodu na
hostine 31 denárov stojacej, utrovilo sa 13 holbí vína v cene 65
denárov. Jeho týždenný plat obnášal zprvu 1 zl. a od 6. mája
počnúc 1 zl. 50 den. Ale zdravie mu tu neslúžilo, preto s radosťou
prijal pozvanie nazpät do Kežmarku a sem na jeho miesto prišiel
kežmarský kazateľ
10. Valentín Otzler, rodák z Biehcu; účinkoval v Bystrici od
16. nov. r. 1544. a bol prítomný v ten deň na inštallácii špitál-
ského rektora Jozefa. Dňa 8. marca r. 1551. na miesto chorého
hlavného farára, dľa starodávneho zvyku, vyhlásil výsledok rych-
társkej voľby obecenstvu pred kostolom shromaždenému. Život
dokonal vo februári r. 1556.
11. Jozef, špitálsky rektor farár. Zomrel neočakávane dňa
10. júla r. 1546. Na Jozefovo (b. č. 6.) miesto, za slovenského
kazateľa prišiel istý
12. Juraj, ktorého ale už dňa 7. okt. r. 1544. z úradu od­
stránili, lebo sa nesnášal s hlavným farárom a vraj pohoršenie
spôsobil. Na jeho miesto povolali na Martina r. 1544.
13. Jakuba Platzko farára z Dubravice, pri ktorom účinkoval
pomocný kazateľ Žigmond; a keď tento v júni odišiel do Rúžom-
234

berka, jeho miesto zaujal dňa 22. júla Peter z Brezna. Miesto oltá-
ristu bolo s rokom 1546. zrušené. Platzko bol i na shromaždení
(synode) v- Štiavnici dňa 6. dec. r. 1559.
14. Ján Kintzelius podpísal vierovyznanie banských miest
na tom shromaždení dňa 6. dec. ako nemecký kazateľ bystrický.
Účinkoval predtým v Olomúci, odkiaľ pre vieru vyhnaný, prišiel
v januári r. 1557. do Bystrice a zaujal miesto Otzlerovo. Pri jeho
príchode obdarovalo ho mesto 10 zlatmi. Tu sa i oženil s dcérou
mešťana Ondreja Síissmundta. Na rozkaz kráľov z Bystrice od­
stránený, za čas žil v Bardiove; a Bystričania úfali sa, že ho budú
môcť nazpät povolať; keď sa to ale nezdarilo, stal sa farárom
v Tarnove pri Kežmarku a ako taký spolu s Michalom Radaschinom
bardiovským farárom a Tomášom Fábrym rektorom podpísal roku
1561. vierovyznanie sedmohradských Sasov o Večeri Pánovej,
ktoré poslali vysokým školám vo Wittemberku, Lipsku a Roztoku
15. Martin Adler, Aquilla bol spolu s predošlým z Olomúce
vyhnaný a tiež za nemeckého kazateľa v Bystrici vyvolený.
Kráľovským rozkazom od 20. febr. r. 1560. bol spolu s Kintzeliom
z Bystrice vypovedaný, lebo že nemožno dovoliť, aby ľudia, ktorí
svojím kacírskym učením v Olomúci vzburu vyvolali a boli odo-
hnaní, na inom mieste ríše účinkovali. Mestská rada bola prinú­
tená ich prepustiť, dajúc ím 40 zl. na cestu; odporúčala ich veľ­
možovi Albrechtovi Laszkymu do Kežmarku, kde boli srdečne
prijatí. Laszky uvedomil mestskú radu o ich príchode prípisom
od 1. apríla r. 1560., v ktorom ich potešoval a k vytrvalosti po­
vzbudzoval. Mestská rada poslala ešte i za nimi 80 zl., úfajúc sa,
že pomocou Ferdinandovho syna Maxmiliána bude ím umožnené
nazpäť ich dostáť, lebo si ich meštianstvo veľmi obľúbilo.
Ale ich udavač, komorský správca Hohenwarther dal ím pocítiť
svoju nenávisť, čím vyvolal vzburu proti sebe, následkom ktorej
kráľ dňa 17. apríla r. 1560. napomenul mestskú radu, aby sa o
bezpečnosť lepšie starala; a niektorých z nej pred seba predvolajúc,
Juraja Schaffera ako záručníka dal do väzenia uvrhnúť; a bol tam
dotedy, kým druhé vyslanstvo nepresvedčilo a neubezpečilo kráľa
o ich poddanskej vernosti. Adler sa stal pozdejšie kazateľom bar­
diovským a r. 1564. dňa 8. júna podpísal vierovyznanie 5. spišských
kráľovských miest (Confessio pentapolitana), osnované r. 1549.
Leonardom Stôckelom.
16. Rehor Cmel, bol pomocným kazateľom r. 1559. pri Jaku-
bovi Platzkovi. Oba boli katolíckym biskupom vysvätení. Bola
už o ňom reč.
 235

17. Rehor Meltzer v decembri r. 1560. sem povolaný za ne­

meckého kazateľa. Narodil sa v Spišskom Podhradí a tam bol
i rektorom a od r. 1555., v ktorom bol vo Wittemberku dr Po-
meranusom vysvätený, i farárom. Z Bystrice boli poslaní pre
neho dvaja mešťania a žatým dňa 8. dec. sám šiel nazpäť do
Spiša pre svoju manželku. Potom bol kazateľom v Levoči, odkiaľ
ho v apríli r. 1567. povolali Štiavničania, kde už dňa 7. mája
r. 1568. naložila mu štiavnická mestská rada, aby sa viac s cho­
rým tamejším íarárom Krucigerom nevadil, aby na neho viac
žalované byť nemuselo. Poneváč ale i ďalej bol človekom svár-
livým, odstránili ho zo Štiavnice r. 1571. Stal sa žatým kaza­
teľom v B. Bystrici a už na synode v Kremnici dňa 17. marca
r. 1580. prítomný bol ako hlavný farár bystrický. Tam pojednaný
a urovnaný bol jeho spor so špitálskym bystrickým farárom
Tomášom Frôhlichom, ktorého on napadol pre falošné učenie.
Dokázalo sa, že ich oboch učenie a vierovyznanie je pravé, len
vo výrazoch sa oba rôznili; a vydajúc tam revers zo seba, zavia­
zali sa k snášanlivému a pokojnému spolunažívaniu. R. 1584.
bol už seniorom banských miest. Vydal r. 1578. v Bystrici tlačený
spis: Confessio verae religionis —, venovaný Pavlovi Rubigallovi,
štiavnickému majiteľovi baní a zanahal v rukopise Agendu štiav­
nickej cirkve, venovanú Timoteovi Schônfelderovi.
18. Egid Saltzer, nemecký kazateľ od r. 1563.; prišiel sem
z Košíc. Bol mužom učeným, kazateľom výtečným. R. 1566. ne­
prijal ponúknutú mu stanicu hlavného farára v B. Štiavnici, kde
viackráť vypomáhajúc kázal. Medzi nim a Meltzerom bola pri­
nútená mestská rada bystrická rozsudzovať, keď sa nevedeli
dohodnúť pri delení štól a dežmy. Dňa 1. febr. r. 1564. rozhodla,
že dežma má byť delená na troje; a síce medzi nich dvoch a
cirkevnú pokladnicu; na jednu takú tretinu pripadlo vtedy 6 zl. 55 den.
Rozhodla tiež, že ku vybaveniu kňazských výkonov mohol si každý
cirkevník volať toho kňaza, ktorého chcel; ale so štólou mali sa
potom oba rovnako podeliť; len to patrilo fungensovi, čo na vyše
povinnovatej štóly dané bolo. Mestská rada pri tom oboch na­
pomenula ku bratskej snášanlivosti; a oni smierili sa a podali si
ruky. Na Saltzerovu a štiavnického farárovu Ulrichovu Kubiku-
láriusovu prímluvu zmiernila štiavnická rada výrok smrti, ktorý
bola nad jedným svojim učiteľom, prestúpivšim šieste Božie pri­
kázanie, vyslovila.
19. Stanislav Gosznovicer, Gosznoviczherus} rodom zo Sliezska,
bol tu rektorom a kazateľom okolo r. 1566. V archíve nemeckej
236

cirkve v Kremnici má byť zachránený jeho rukopis, venovaný

rychtárovi bystrickému Žigmundovi Andreae, senátorovi Sebastia-
novi Privitzerovi a iným radným pánom a obsahujúci ozvenu
na predvolanie arcibiskupa Oláha.
20. Tomáš Frohlich, Hilarius, vyvolený dňa 8. febr. r. 1577.
za rektoŕa-farára špitálskeho, narodil sa v Bystrici, učil sa na
útraty toho špitála a bol najprv od r. 1554. farárom v Hodruši;
potom kazateľom v Levoči a od r. 1564. v Košiciach. R. 1565.
volali ho Stiavničania. za hlavného farára na miesto Kubikulá-
riusovo, ale pozvanie neprijal a prešiel do Novej vsi a ako novo-
vesský farár bol na shromaždení bratstva v Levoči r. 1570.
R. 1573. vrátil sa zasa do Košíc a o tri roky prešiel za špitál-
ského farára do Bystrice, kde dňa 11. mája r. 1580. i zomrel.
Dňa 7. júla r. 1577. bol prítomný na synode banských miest
v Kremnici spolu so slovenským kazateľom Jurajom Zapkovičom
Liskovským, ktorej uzavretia oba podpísali. Blízo pred smrťou
bol i na shromaždení v Kremnici r. 1580., kde urovnaný bol jeho
spor s Meltzerom, ó čom už holá reč. R. 1579. vzal si za kaplána
Jána Cnidonyma, rektora zvolenskoľupčianskeho, pochádzajúceho
z Dube (ex Duba), dňa 2. júla vo Wittemberku Jánom Schutzom
vysväteného. Kým bol farárom v Košiciach, vydal si dcéru Mar­
gitu za Jána Leichhammera, dvorného farára u Jána Rubena
de Pyxendorff et Gravoenwert, generálneho kapitána horných
stolíc. Ku tej svatbe povolané spišské bratstvo skrze svojich vy­
slancov dalo mladoženíchom skvostný strieborný pohár v cene 15 zl.
Jedna jeho nemecká kázeň, v Štiavnici dňa 2. 'apríla r. 1579.
povedaná, vyšla tlačou pod titulom: Sermon vom allerheiligsten
Abendmahl.
21. Ondrej Socovshj bol tu slovenským kazateľom r. 1569.
Viď medzi farármi breznianskymi.
22. Martin Schwengler, pôvodne Dodok i Daduck menovaný,
rodom z B. Bystrice; bol najprv učiteľom v Radvani; potom
v rokoch 1561—65. študoval na útraty B. Bystrice vo Wittem­
berku; navrátiac sa odtiaľ, bol v Bystrici v r. 1566—7. učiteľom
a v marci odišiel za konrektora do Bardiova, Od r. 1572. bol
zvolenským rektorom a potom od 9. dec. konrektorom v Štiavnici,
odkiaľ dňa 22. apríla r. 1575. prešiel najprv za konrektora do By­
strice, kde bol r. 1576. i tretim kazateľom nemeckým; a odtiaľ
r. 1578. za rektora do Kremnice a bol na tamejšej synode r. 1580.
dňa 16. a 17. marca prítomným. V júni r. 1589. dostal sa tam,
nevedomo prečo, do väzenia, z ktorého len na prosbu bansko-
 237

mestských vyslancov pod ťažkými podmienkami bol prepustený

a živil sa najprv prenájmom mestskej verejnej váhy. s ktorou
bolo spojené výlučné právo predávania železa a olova. R. 1592.
stal sa kremnickým mešťanom a ako mešťan kúpil si dom na.
námestí r. 1596., stal sa vínokupcom, členom školského dozorného
povereníctva a potom i zastupiteľského sboru alebo volenej obce
a r. 1597. i radným pánom, senátorom. Odcestovavší po práci
zomrel 20. marca — día iných 24. febr. — r. 1601. vo svojom
rodisku Banskej-Bystrici, mŕtvicou ranený.
23. Peter Praga, zaznačený zretedlne medzi prítomnými na
bratskom shromaždení r. 1588. dňa 17. jan. ako slovenský kaza­
teľ banskobystrický; tedy nie Kraga ani Pragvis ako ho iní píšu.
Narodený v Bystrici, študoval doma, potom v Bardiove u Leon-
harda Stôckela a Tomáša Fabriho, žatým v Štiavnici u Martina
Schwenglera a konečne vo Wittemberku, odkiaľ pozvaný do rod­
ného mesta za diakona, bol dňa 21. marca r. 1576. vo Wittem­
berku Gašparom Eberhardom vysvätený. R. 1578. bol povolaný
za farára beckovského a ako beckovský farár obstarával spolu
i seleckú faru. Bol to muž veľmi učený, „vir eruditionis commen-
datissimus“. R. 1580. prešiel za farára do Hradnej pri Bánovciach
(nie pri Súľove). Mal byť farárom i v Strehovej. R. 1588. bol
slovenským kazateľom banskobystrickým.
24. Juraj Astronomi, Astronomus, rodák z Bystrice; učil sa
doma, potom u Tomáša Fábriho v Bardiove, odkiaľ po troch ro­
koch vrátil sa do rodiska a bol tu r. 1575. za krátky čas pomoc­
ným učiteľom. Žatým šiel študovať do Wittemberku, odkiaľ po
jednom semestri povolaný bol za pomocného kazateľa ku by­
strickému farárovi Rehorovi Meltzerovi a bol dňa 3. aprila r. 1576.
Gašparom Eberhardom vo Wittemberku vysvätený. Ale už na­
sledujúceho roku, ako i r. 1580. podpísal uzavretia synody ban­
ských miest ako farár novobanský. R. 1582. prešiel do Modry.
25. Matej Picelius, Pica, vlastne Straka, narodený v B. Bystrici;,
učil sa doma, potom v Levoči u Gašpara Kramera za tri roky
a keď r. 1574. za krátučký čas učil v bystrickej škole, po 20. febr.
stal sa učiteľom v Nemeckej Ľupči, odkiaľ bol povolaný Rehorom
Meltzerom za diakona a dňa 23. mája r. 1576. Jánom Pomeranom
vo Wittemberku vysvätený. Okolo r. 1578. mal spravovať palmov-
skú cirkev (Pálmafalu, Palmarum villa) vo Spiši. Žatým bol fa­
rárom vo Veličnej v Orave v rokoch 1590—92., ako to super-
intendent Joachim Kalinka vo vizitačnej zápisnici poznačil. Odtiaľ
prešiel zase do Spiša za žákovského farára (Izsákfalva, Zsakócz,
238

Eiszdorf), kde bol i r. 1599. V tom roku dňa 6. augusta bol prí­
tomný na shromaždení bratstva, na ktorom po zaďakovavšom
Jánovi Jantschym, farárovi novovesskom, bol za seniora zvolený
Matej Christophori farár popradský.
26. Juraj Capkovic, Zapkovits Liskovský, Liszkovinus, rodák
z Liskovej v Liptove, študoval v Bardiove a Štiavnici. Najviac
si ale chválil Tomáša Fábriho Bystričana v Bardiove, ktorého sa
pridŕžajúc, bol povolaný za učiteľa do Pojník a potom r. 1569.
dňa 12. febr. Sebastianom Frôschelom vo Wittemberku za kaza­
teľa ta vysvätený. R. 1577. a 80. už ako slovenský kazateľ bansko­
bystrický podpísal uzavretia synody banských miest a r. 1588.
dňa 17. jan. je tiež na shromaždení zvolenského bratstva ako
prítomný poznačený.
27. Ján Cnidonymus, rodák z Dubé v Čechách, študoval
v Prahe a Jihlave; potom prišiel do Uhorska a bol za 3ll2 roka
učiteľom vo Zvolenskej Ľupči, žatým za dva roky kantorom
v Bystrici a r. 1579. dal si ho vysvätiť Tomáš Frôhlich špitálsky
rektor za diakona, ako už bolo spomenuté. Dosť skoro ale odišiel
za diakona do Prievidze. R. 1580. už ako lietavský farár podpísal
prvý zákony kontubernia dolnotrenčianskeho, ktoré do r. 1600.
aj v žilinskom alebo hornotrenčianskom kontuberniume platné
boly. R. 1584. 11. júna ako lietavský farár bol družbom Ondreja
Thuriho, vtedy rektora mošovského, keď si bral za manželku
Fraňa Dropkina predmierskeho farára dcéru Salome, ako to Thuri
potomný farár ponický vo svojom zachovalom denníku svedčí.
28. Tomáš Vránka, Cornides, Prividiensis, rodák z Prievidze;
učil sa v Bardiove u Tomáša Fábriho. Roku 1570. bol rektorom
v Brezanoch v Nitrianskej a potom išiel na vysoké školy do Wittem­
berku, kde dňa 10. mája r. 1572. bol za kňaza vysvätený. R. 1578.
bol ako hajnický farár už seniorom zvolenského bratstva a zápis­
nicu banskej synody podpísal r. 1580. nasledovne: Thomas Privi­
diensis Parochus Haynicensis, et vicem gerens Comitatus Zoliensis.
— Nasledujúceho roku bol už rektorom — farárom špitálskym
v Bystrici a žatým od r. 1584. v Prievidzi a r. 1589. v Martine.
Jeho vdova vydala sa za Ondreja Carbonaria farára martinského
a jej dcéra Zuzanna za tamejšieho rektora Mikuláša Molitorisa
r. 1617.
29. May. Pavel Halvepapius dňa 19. marca r. 1579. zvolený
za rektora. Pochodil z Arnswaldu v Brandenburgu. Učil sa vo Frank­
furte nád Odrou a za 3 roky vo Wittembergu. Už vo Frankfurte
stal sa magistrom. Do Bystrice bol povolaný z Jihlavy na Morave,
 239

kde medzi inými bol jeho žiakom Jeremiáš Sartoris Corodinus,

ktorý bol r. 1595. do Chotébofu vysvätený a stal sa farárom
v Sási a Ondrej Thurius potom farár ponický. Bol učeným, váž­
nym a činným mužom a povzniesol bystrickú školu na vysoký
stupeň. Mal na ten čas veľmi cennú knižnicu, záležajúcu z 290
diel a obsahujúcu vo väčšine réckych a rimských klassikov. Ním
vypracovaný učebný poriadok — dosial zachovaný — svedčí
o jeho horlivosti a odbornej rozhľadenosti. — V 5. učebniach
učili krém neho traja uôbári, dvaja kantori, školský sluha (famu-
lus a dvaja choralisti-speváci (Officialisti). Učenie začínalo sa ráno
o piatej, poťažne o šiestej a trvalo do deviatej pred poludním;
a potom od dvanástej po štvrtú. Prvý uviedol i zkúšky, pri kto­
rých výteční žiaci boli ovenčení aj inak vyznačení. Uviedol i reč­
nenie a slávnostné dišputy, zväčša o bohosloveckých predmetoch,
ku ktorým boli farári a širšie obecenstvo pozývané vyvesením
pozvania na chrámové dvere. — Mestská rada z uznanlivosti
povýšila mu r. 1580. ročný plat zo 78 zl. na 130 zl. a týždenne
dávala mu z mestskej pivnice malý súdok piva; a spolu s učeb­
ným platom a rekordáciami mal taký dôchodok, ako jedon z
kazateľov. Ako svojho učbára v Bystrici pochvaľovali si ho medzi
inými Tomáš Doroticius, potom kňaz v Ružomberku a v Žaskove
v Orave; Daniel Pakius dňa 2. aug. r. 1582. vo Wittemberku vy­
svätený a tiež Pavel Schmaukler, vysvätený 12. okt. r. 1595. —
V apríli r. 1584. bol zvolený za nemeckého kazateľa, ale pritom
školu ešte i nasledujúceho roku spravoval a o ňu sa až do svo­
jej smrti horlivé zaujímal. Na shromaždení zvolenského bratstva
r. 1588. dňa 17. jan., ako i 12. jan. r. 1599. bol prítomný ako
hlavný farár bystrický. Zomrel dňa 20. marca r. 1604.
30. Mikuláš N. bol nemeckým kazateľom r. 1588. prítomný
na spomenutom shromaždení dňa 17. januára..
31. Šalamún Curreus tiež sa spomína medzi prítomnými toho
shromaždenia ako nemecký kazateľ; podobne aj 12. jan. r. 1599.
Dňa 2. júla 1607. bol prítomný už ako hlavný farár. Y júni r. 1608,
na listine, vloženej do guli na zámockej veži, napísané je meno
jeho ako hlavného farára, taktiež i mená jeho spoludelníkov Jána
Jacobaeiho, Alberta Schwehra, Michala Stimmela, Izaiáša Lucia
a Laurenca Szkubinskyho. Listina tá bola nájdená v guli v čas
reparácie veže r. 1655,
32. Ján Schwengler, pravdepodobne syn tunajšieho konrektora
Martina; učil sa doma, v Bardiove u Tomáša Fábriho za 8 rokov
a potom zvolený mestskou radou a rektorom-farárom špitálskym
240

Tomášom Vránkom za diakona, bol dňa 16. mája r. 1581. Poly-

karpom Lyserom vo Wittemberku vysvätený.
33. Juraj Francisci rodák zo Zvolenskej Ľupče; učil sa v Brezne
u Petra Bergera, tiež ľupčianskeho rodáka za 7 rokov, potom vo
Zvolene u Martina Schwenglera za 3 roky a konečne v Prahe.
Povolaný farárom Bartolomeom Ocsovinom, stal sa rektorom rad­
vanským za 5 rokov. Roku 1583. v šiestu nedeľu po Veľkej noci
vysvätený bol Lyserom vo Wittemberku za špitálskeho diakona.
Roku 1611. ako farár v Nižnej podpísal zákony oravského bratstva.
34. Juraj Šimon, Simonis, Simonides študoval vo Vrastislave
(Breslau) a 4 roky vo Wittembergu, kde bol vychovávateľom u
radcu Sebastiana Vogta. Od 30. apríla r. 1585. bol po Halvepapiovi
rektorom v Bystrici, dovedený mestským notárom Martinom Hofi-
mannom. Jednoho nemenovaného učiteľa, pri ňom účinkujúceho,
pre lenivosť a pohoršitedlný život odstránili. Potom bol Simonides
rektorom v Novej Vsi na Spiši. Ako učeného, spôsobného, bez­
úhonného a bohabojného muža povolali ho ale Bystričania dňa
6. nov. r. 1588. za nemeckého kazateľa a ako taký bol prítomný
na shromaždení zvolenského bratstva dňa 12. jan. r. 1599. Zomrel
dňa 26. apríla r. 1603.
35. Ján Bissaccius, rodák zo Žiliny; učil sa doma u Mikuláša
Colacinata, potom 25. okt. r. 1576. spolu s Ondrejom Thuriom a
s Jánom Pruno, Hlohovčanom šli pokračovať vo štúdiách do
Jihlavy, kam prišli 8. novembra. Navrátiac sa do vlasti, na shro­
maždení zvolenského bratstva dňa 12. jan. 1599. bol prítomný
ako druhý bystrický kazateľ.
36. Ondrej Carbonarius, bol ako prvý slovenský kazateľ na
tom shromaždení. Prvej, r. 1583. bol rektorom v Španej Doline;
r. 1586. stal sa tam diakonom. Ako rektor mal žiaka Daniela
Corvina, r. 1608. vo Wittemberku do Očovej vysväteného. Carbo­
narius bol r. 1608. farárom v Turč. Sv. Martine, kde sa r. 1622.
stal seniorom. Na žilinskej synode r. 1610. bol spolu s farárom
svätohelenským Jurajom Schmideliom vyslancom turčianskeho
bratstva. Roku 1623. povolával seniorov štyroch bratství k úvodu
nového superintendenta Petra Sextyho. V tom roku stal sa vy­
hnancom. Z manželky Márie dcéry Jura Sartorisa farára špaňo-
dolinského mal syna Benjamína, potom rektora v Nemeckej Ľupči
a farára v Teplej v Liptove, r. 1662. na mor zomrelého.
37. Juraj Paludinus, z rektora v Selcach stal sa r. 1599.
diakonom b.-bystrickým. Žatým bol farárom v Bodiciach a v Sv.
Petre v Liptove, kde dňa 2. júla r. 1641. ako 82 ročný zomrel,
 241

keď bol v celku 42 rokov farárom. V manželstve žil 45 rokov.

Jeho syn Ján vydal svoju dišputáciu o Písme sv. v Torúne, kde
študoval a venoval ju svojmu otcovi.
38. Ján Jakobaei, Jacobaeus, bol synom Ondreja farára ružom­
berského; narodil sa r. 1556. Najprv bol farárom vo Veľkej Pa-
ludzi v Liptove; dňa 11. febr. r. 1598. ako farár v Selcach a dekán
nebol prítomný na shromaždení zvolenského bratstva, za čo mal
složiť 1 zl. pokutu. Nasledujúceho roku stal sa seniorom a prešiel
potom za farára špitálskeho do Bystrice. Jeho nástupca v Selcach
Ján Steinhôbl-Kelčík ho ťažko obrazil, nadajúc mu do zlodejov,
že je nie hoden byť seniorom, že má byť psu jašprištem, psu aby
rozkazoval, nie jemu; preto ho Jacobaei žaloval pred bratstvom
dňa 1. marca r. 1600.; a keď ich chceli smieriť, senior žiadal
riadnu pravotu. Až dňa 2. okt. vyslovilo bratstvo, že je ích pravota
skončená. Roku 1607. dňa 2. júla ako senior ku rozsúdeniu rozopre
slatinského farára Jána Muratia s diakonom Ondrejom Drome-
dárym povolal do špeciálnej kongregácie len farára špaňodolin-
ského a dvoch bystrických. Roku 1609. z kongregácie dňa 30. júna
vyslalo ho bratstvo na žilinskú synodu spolu s breznianskym Me-
líkom a lupčianskym Tornariom. Jacobaei zomrel v 56. roku dňa
31. júla r. 1612. a dňa 2. aug. bol v cintoríne medzi nemeckým
a slovenským kostolom — dla ľupčianskej matriky v zámockom
chráme — slávnostne pochovaný. Že by Ján Jacobaei r. 1596. a
pred ním Jakub Dubovianus bol býval krupinským farárom, tá
mýlna domienka povstala z toho, že notár zvolenského kontubernia
na okraji zápisnice z r. 1600. od 7. febr. poznačil chybne, že Du­
bovianus odišiel za kňaza do Krupiny, miesto aby bol poznačil,
že šiel do Štiavnice; a že jeho nástupcom stal sa Jacobaei.
Dubovský bol farárom v Selcach (a nie v Ľupči, ako Breznyik
I. 304. tvrdí) a tam jeho nástupcom bol Jacobaei. Mal syna Zacha-
riáša, potomného farára bystrického a Jakuba farára v Kooši
v Nitriansku od 1647. Jeho bratom bol Ondrej, r. 1584. farár
predmiersky, zomrelý r. 1593.
Že by Juraj Schmidelius bol tu kňazom býval v r. 1605—7.,
ako Jozef Šulek tvrdí, toho stopy som nenašiel.
39. Izaiaš Lucius. Že už r. 1608. bol tu kazateľom, o tom
svedčí zápis vo väžovej guli, o ktorom už bola reč. Roku 1609.
v deň Obrátenia Pavla bol ako slovenský kazateľ bystrický prí­
tomný na tom shromaždení v Radvani, na ktorom • bol vokátor
tamejšieho farára Kalinku ustálený; r. 1612. spomína sa ako ta-
mejší primárny, prvý slovenský kazateľ. Zomrel 21. sept. r. 1620.
16
242

Dňa 30. sept. bola kongregácia zvolenského bratstva u jeho vdovy,

ešte vo fare bývajúcej a na jej prosbu vyslaný bol zo shromaždenia
dňa 21. okt. r. 1621. senior s dvoma inými bratmi ku senátu
bystrickému, primlúvať sa za jej ďalšú podporu.
Jeho synom bol Jeremiáš, farár v Sielnici, Krištof, r. 1611.
farár v Hybiach a Tobiáš rektor v Badíne. Vnukom jeho bol
Ludvik, farár v Kremnici, r. 1673. vyhnaný.
40. Albert Schwer, Schweher z Nimburku v Sasku. Roku 1584.
bol nemeckým farárom na Belej pri Štiavnici, potom v Bystrici,
ako to i zápis vo väžovej guli z r. 1608. svedčil. Roku 1611. dňa
21: aug. bol prítomný pri posviacke svojho syna Michala skrze
Izáka Abrahamidesa za nemeckého kazateľa trnavského, ktorý
potom bol farárom v Krupine. Roku 1617. v auguste ešte žil, keď
školské - zákony boly obnovené. Vtedy spoludelníkmi jeho boli
v Bystrici: Mag. Eliáš Wagner hlavný farár a scholarcha; nemecký
kazateľ Michal Bussaeus, nemecký diakon Pavel Tartianus, rektor
špitálsky Ondrej Lihanius, slovenský kazateľ Izaiáš Lucius a slo­
venský diakon Laurenc Skubinský.
41. Michal Stimmelius r. 1608. dľa zápisu vo väžovej guli už
tu účinkoval. Bol rodom žo Sebechlieb. Od r. 1602. bol učiteľom
v Bystrici, od 17. júla r. 1603. konrektorom; r. 1606. bol rektorom
v Španej Doline, odkiaľ toho istého roku dňa 4. febr. povolaný
za druhého kazateľa, vrátil sa do Bystrice. Od r. 1613. až do
svojej smrti r. 1631. účinkoval za 18 rokov ako farár v Španej
Doline.
42. Laurenc Skubinshj, ináč Malachovshj účinkoval tu, ako už
spomenuté, v r. 1608. a r. 1617. ako slovenský kazateľ.
43. Ondrej Lihani rodák z Ružomberku; r. 1582. bol rektorom
vo Veličnej, kde mal žiaka Jura Kazára, dňa 3. okt. r. 1601. vo
Wittemberku vysväteného. Potom bol diakonom vo svojom rodisku
a r. 1588. stal sa slovenským kazateľom v Bystrici, r. 1597. fará­
rom v Radvani; nasledujúceho roku dňa 13. jan. vyvolený bol za
rečníka a dňa 12. jan. r. 1599. za prísediaceho zvolenského bratstva.
Za jeho úradovania žaloval dňa 13. jan. r. 1603. pred zvolenským
bratstvom radvanský kostolník zemana Neweryho, že nejaký
cirkevný dôchodok na seba ztrhol. Dňa 17. jan. r. 1607. bol ešte
na shromaždení bratstva ako farár radvanský prítomný, ale dňa
2. júla toho roku bol už očovským farárom. Ešte dňa 27. júna
r. 1611. bol na shromaždení ako farár očovský prítomným, ale
r. 1612. povolaný bol znovu do Bystrice za špitálskeho rektora,
kde dňa 4. dec. r. 1626. zomrel. Jeho manželka zomrela r. 1613. Jeho
 243

synom bol Daniel, sobášený v Brezne r. 1652. s Elenou, dcérou

Juraja Faško; a snáď i Martin, r. 1628. farár šivetický, r. 1633—50.
ochtinský. r. 1650—56. vlašský; Izrael r. 1650. mešťan rožňavský
a Fraňo farár svätopeterský v Turci r. 1603.
44. Michael Bussaeus, bol nemeckým kazateľom, ako už bolo
spomenuté, r. 1617. Bol rodák z Pomoranska. Potom bol kazateľom
v Levoči, r. 1624. prešiel do Košíc, odkiaľ bol nasledujúceho roku
vyhnaný.
45. Eliáš Wagner, bol hlavným farárom, ako bolo spomenuté.
Zomrel 16. mája r. 1622. v štiavnických kúpeľoch a bol slávnostne
19. mája v B. Bystrici pochovaný. Roku 1616. venoval i jemu
svoju dišputáciu Ritsinský.
46. Pavel Tartianus z Levoče. Roku 1611. ako poslucháč vy­
sokých škôl vo Wittemberku, venoval svoju dišputáciu o Večeri
Pánovej senátu bystrickému a ľupčianskemu farárovi Eliášovi Tor-
nariovi. Nasledujúceho roku bol rektorom v Španej Doline, kde mal
žiaka Jána Fontana r. 1623. Petrom Zabelerom v Levoči za dia­
kona (Quintoforensem) vysväteného. Potom bol nemeckým kaza­
teľom v Bystrici, kde okolo r. 1629. zomrel. Jeho vdova, že sľú­
bila sa isť r. 1630. za slúžneho Jura Kastora z Hájnik a nešla,
bola odsúdená k slávnostnému ho odpýtäniu.
47. Mag. Ján Urlsherger, nemecký kazateľ bystrický; od 21.
júna r. 1627. bol hlavným farárom kremnickým. Človek nesnášan-
livý, pyšný a panovitý, ktorý nedal pokoja ani svojmu predchod­
covi v Kremnici Michalovi Nantikovi a zadieral sa i do tamejšieho
chýrneho a veľmi váženého rektora Mag. Petra Leonhardiho, až
ho i vyhrízol a odišiel, tento za rektora do Štiavnice. V Bystrici
mal srážku s rektorom Tiefenbacherom, čo viď v tohoto životopise.
48. Ján Pinnerius, .narodený r. 1586. v Nemeckom Právne
z Jakuba Pinnera a Barbary. Učil sa doma u Joachima Pirkholza,
Engelharda a Schustera, r. 1602. v Bystrici u Mag. Nátana Gloxina;
r. 1604. v Prievidzi u Baltazára Demiana; r. 1607. vo Vratislave
u Mag. Mikuláša Steinbergera; r. 1610. vo Wittemberku u Leon-
harda Huttera a Erasma Schmida. Nasledujúceho roku bol vyvo­
lený za rektora do rodného mesta, odkiaľ bol volaný za nemeckého
kazateľa do B. Bystrice, ale to povolanie neprijal; predsa r. 1619.
prešiel za rektora do Bystrice, kde sa r. 1622. stal kazateľom, súc
vysvätený dňa 13. marca Petrom Zabelerom. Aj potom zaujímal
sa o školu, a r. 1625—26. aj učil, za čo obdržal odmenu 26 zl.
Roku 1626. dňa 17. nov. poznačený je v shromaždení zvolenského
bratstva už ako hlavný farár bystrický. Z r. 1631. je v školskej
16*
244

zápisnici, ním ako hlavným farárom, scholarchom a rychtárom

Jurajom Ramingerom podpísané ustanovenie, akým spôsobom má
byt rozdelené drevo medzi učiteľov. Roku 1642. venoval i jemu
Samuel Csernák svoj spis v Kó'nigsberku vydaný. Zomrel 11. jan.
r. 1645. Jeho syn Theodor bol kazateľom v Kremnici, kde zomrel
r. 1661.
49. Zachariáš (nie Jakub) Jacobaeus, Jacobaei, syn Jána farára
bystrického a seniora zvolenského, bol najprv kantorom vo Vrati-
slave a v Torúni, potom učiteľom v Bytči, odkiaľ povolaný za
diakona do Slovenského Pravna, bol r. 1615. vysvätený. R. 1627.
po smrti Lihanovej stal sa špitálskym rektorom v Bystrici a účin­
koval tu až do smrti, tt. do r. 1657. R. 1642. dňa 15. jan. a r. 1649.
dňa 18. jan. bola kongregácia zvolenského brastva v jeho fare.
50. Samuel Bartossovitz, syn Ondreja, farára zvolenského a Ka­
taríny. R. 1614. dňa 21. okt. zapísaný bol za študujúceho na vy­
sokých školách vo Wittemberku. Navrátiac sa domov, v rokoch
1617—24. bol rektorom v Prievidzi, kde učil Lukáša Urbanidesa,
v slávnosť Trojičnú r. 1632. vysväteného; Ondreja Columbiho,
v deň Jakuba r. 1643. do Drienčan za farára uvedeného; a r. 1621.
Mikuláša Rotaridesa do Kyjatíc v aug. r. 1627. vysväteného. R. 1620.
dňa 26. apríla oženil sa ‘vo Zvolene s vdovou po mladom zvolen-
skoľupčianskom farárovi Jánovi Khianovi pozostalou; na jeho
svatbe bol aj Ondrej Thurius, ako to vo svojom denníku poznačil.
R. 1624. prešiel za konrektora do B. Bystrice, stal sa ale hneď
slovenským kazateľom a r. 1626. menuje sa rektorom špitálskym,
snáď bol ním len za čas. V poslednom roku bol tiež na svatbe
zvolenského farára Krištofa Lovcsányiho; a na kongregácii zvo­
lenského bratstva dňa 9. aug. vo Zvolene a tiež 3. nov. vymáhal
svojej matke vdove merice zo zámku a z Môťovej od diakona
Tobiáša Ssormanna. R. 1629. Ondrej Majer z Badína venoval
i jemu svoju rozmluvu o kázni, vo Wittemberku povedanú. R. 1626.
a 33. bol prítomný na shromaždeniach zvolenského bratstva a
r. 1634. odporúčal farárovi klenovskému Jánovi Smrtníkovi za
diakona Michala Priehradného z Ratkovej, ktorý bol 22. nov.
v Levoči potom vysvätený. R. 1636. Štefan Pilárik ml. z Očovej,
keď v Bystrici študoval, častejšie vypomáhal v kázaní Barthos-
sovitzovi, ako aj slovenskému kazateľovi Jurajovi Lepinymu. R. 1640.
dňa 22. mája zapísal sa do pamätníka Samuelovi Csernákovi.
Zomrel okolo 11. júna r. 1644. — Jeho bratia boli: Dávid roku
1632—34. diakon zvolenský a Gašpar rektor v Španej Doline a
 245

farár v Krupine. Manželka Samuelova, Katarína, krstná matka

Moltsányiho, dla Thuriovho denníka zomrela 9. jan. r. 1645.
51. Ján Dutschke, zo Steinu (Kamenec?) v Sliezsku; r. 1632.
bol ako muránsky zámocký nemecký kazateľ do gemerského
bratstva prijatý; r. 1634. bol nemeckým kazateľom v Bystrici.
R. 1642. venoval i jemu Samuel Csernák, vtedy poslucháč uni-
versity kráľovohradeckej svoj spis proti Aethiologii Kircherovej
a r. 1647. Mag. Ján Graca bystrický konrektor svoje dielo o Tro­
jici sv. Účinkoval tu až do r. 1651. Jeho dcéru vzal si diakon
kremnický Adam Hoffstädter.
52. Juraj Lepény bol r. 1613—20. farárom v Hnúšti, r. 1623—24.
v Rimabani, potor^ prešiel za slovenského kazateľa do Bystrice,
kde mu ml. Pilárik ako študent častejšie vypomáhal. Roku 1647.
konrektor Graca i jemu venoval svoj spis. Zomrel tu roku 1650.
R. 1654. v prvú nedeľu po Trojici jeho vdovu Margitu, u svojho
syna Jeremiáša diakona breznianskeho žijúcu, pojal si za manželku
brezniansky mešťan vdovec Michael Pampura.
53. Laurenc Seifier z Jihlavy na Morave, bol kantorom v
Španej Doline v r. 1623—35., žatým rektorom a diakonom; prešiel
8. apríla r. 1637. za nemeckého diakona do Bystrice, odkiaľ po­
volali ho Stiavničania za nemeckého kazateľa r. 1640., kde ako
archidiakon až do r. 1666. účinkoval.
54. Tomáš Timfelius až po r. 1627. učil tu tretiu triedu; ža­
tým stal sa bystrickým kazateľom.
55. Gašpar Piíhler, Piler, Puchler, Moravan, 15. nov. r. 1617.
zapísaný bol na vysokej škole vo Wittemberku ako Bystričan,
tedy snáď narodený na Morave, býval v tom čase so svojimi
rodičmi už v B. Bystrici. Učil r. 1620—22. v B. Bystrici, potom
stal sa zámockým kazateľom na muránskom zámku a r. 1624.
podpísal zákony gemerského bratstva. Žatým sa stal farárom
v Dubovej a dňa 20. apríla r. 1627. prijatý bol do zvolenského
bratstva. Mal diakona Jána Apiaria. Dňa 30. okt. r. 1629. žaloval,
že mu z Nemeckej nechceli dávať kurence a dežmu zo včiel
ani sedliaci, ani slobodníci zemani; zvlášte istý Balko Urbančok.
Dokázalo sa, že to predtým vždy platievali. R. 1630. povolali
Pííhlera za nemeckého prvého kazateľa do Bystrice a tam r. 1633.
zomrel a v 18. trojičnú nedeľu pri dverách slovenského kostola
bol pochovaný. Mal dvoch synov, Martina a Jána.
56. Melchior Konrad Steinhauser z Pirny pri Dražďanoch, z
otca Konrada a matky Magdalény narodený. Študoval v Dražďa­
noch, Naumburku, Wittemberku a Lipsku. Jeho štúdium bolo pre-
246

trhnuté vojnou, prišiel do Prešporku, odkiaľ bol povolaný do By­

strice za nemeckého kazateľa a Mag. Petrom Zabelerom v Levoči
dňa 23; jan. r. 1641. vysvätený. Ale už nasledujúceho roku v aug.
odišiel a stal sa jeho nástupcom:
57. Klemens Anomaeus, povolaný z Pezinku; r. 1645. pre
chorobu opustil Bystricu. R. 1652. ako farárovi pezinskému a jeho
kollegovi Bartolomeovi Riserovi venoval Mag. Jur. Krištof Berger
farár v Brucku pri Lajte, svojich 65 ódov.
58. Samuel Csernák narodený v Bobote pri Bánovcach dňa
1. jan. r. 1619. z Daniela, slobodníka (zemana) a Žofie Apollini.
V šiestom roku poslaný do školy domácej, chodil tam za päť
rokov; 1. jan. r. 1630. zaviedol ho otec na gymnázium do Bánoviec
ku rektorovi Mag. Danielovi Lanimu, r. 1634. do B. Bystrice ku
rektorovi Jánovi Duchoňovi, venčenému básnikovi; po smrti Du-
choňovej učil sa až do r. 1640. u Mag. Jána Kirchera, pozdejšie
odpadlíka od viery; majúc svobodný byt u slovenského farára
Samuela Barthossovitza, ktorého dietky učil. R. 1640. odobral sa
na akademické štúdia do Královca v Prusku, na nákladky pána
Fraňa Jakoffyho z Hrachová, ku čomu bol odporučený zvlášte
zvolenským vicišpanom Štefanom Asguthym; a tam za tri roky
študoval zvlášte u Abrahama Calovia a Michala Eiffera. Zavolaný
domov svojim priaznivcom Asguthym v Bystrici od marca r. 1644.
bol konrektorom a tam sa 15. apríla i oženil, súc Jurajom Lepi-
niom slovenským farárom v nemeckom kostole sobášený. Dietky
mal: Magdalénu, dňa 26. dec. r. 1646. narodenú, ale posledného
januára r. 1650. zomrelú a v zámockom chráme bystrickom
dňa 2. febr. pochovanú farármi Matúšom Frideliom a Matejom
Furta; Ruženu, narodenú dňa 7. febr. r. 1649. potom vydanú za
Jakubom Guthom, žilinským notárom; Zuzannu, narodenú 18. febr.
r. 1651., potom do Slovenskej Ľupče za Jána Henscha vydanú;
Samuela dňa 25. apríla r. 1654. narodeného; a Kristiana, r. 1667.
zomrelého. Po smrti prvej manželky vzal si dňa 9. jan. r. 1670.
Elenu Sinapiovu, vdovu po superintendentovi Dávidovi Lanim
v Brezne pozostalú, s ktorou bol v Bystrici dňa 4. mája sobášený.
Z konrektora stal sa r. 1645. dňa 12. febr. po smrti Barthosso-
vitzovej slovenským kazateľom. R. 1654. dňa 29. okt. bol krstným
otcom Jurkovi synovi Jeremiáša Lepinia diakona breznianskeho
a Kataríny Sinapiovej, spolu s farárom ľupčianskym a seniorom
Gabrielom Piscatorisom, slovenským farárom bystrickým Furtinim
a rektorom bystrickým Mag. Jánom Heinzeliom. V čas posvätenia
chrámu dolnostrehovského dňa 1. nov. r. 1654. počas vizitácie
 247

superintendenta Martina Špetku, kázal od oltára o chvále chrámov

a dobrodeniach patrónov. Spetko mal reč na základe Mat. 21, 13.
o chráme vonkajšom, vnútornom a večnom; a domáci farár Ján
Fidicinis vďaky vzdajúc Bohu a patrónom, zaklúčil slávnosť. Keď
uvedený bol nový učebný plán do gymnázia, dňa 16. ang. r. 1661.,
vtedy spolu s Csernákom účinkovali v Bystrici: hlavný farár a
a školský dozorca (scholarcha) Eliáš Greschner, Matúš Fridely,
Matej Porschius nemeckí, M. Daniel Ľany špitálsky a Matej Fur-
tiny slovenský kazateľ. Na synode v Slovenskom Právne v dec.
r. 1669. zasedavšej barónom Matejom Osztrosithom z Giletinca,
Ilavy a Hrádku svolanej, po smrti Davida Lanyho bol Csernák
na odporúčanie Osztrosithovo tiež na hodnosť superintendenta
kandidovaný. Keď bol roku 1673. do Prešporku predvolaný, bol
už smrtelne chorý a tiež i nemecký kazateľ Greschner; preto
k ich vymluveniu poslaný bol miesto nich prokurátor (pravotár)
Ján Petrasch. Csernák medzitým zomrel.
Že bol významným človekom, o tom svedčia viaceré spisy,
ktoré mu venovali. Tak r. 1646. venoval mu Mag. Jób Trusius
dišputáciu v Gdansku povedanú; r. 1647. bystrický rektor Ján
Graca svoj spis o trojakom poznaní Boha; r. 1649. ten istý spis
o ospravedlnení; r. 1658. Timotej Grelnertius dišputáciu o anjeloch;
r. 1666. Michal Paulovicz z Jasena v Turci o všadeprítomnosti
Kristovej; r. 1669. Turčan Matúš Kephalides, radvanský rektor
tiež svoj spis.
Jeho bratom bol Mikuláš Csernák (Csernyák) katolícky farár
saský, ktorý slušne pochoval tamejšieho evanjelického farára Ja-
kuba Reguliho, prešporským súdom z fary odstráneného.
59. Jeremiáš Tamkius odporúčaný dňa 25. novembra r. 1646.
z Gdanska za diakona bystrického, bol v Gdansku vysvätený a
žatým v nedeľu Deviatnik stal sa kazateľom. Roku 1647. i jemu
ako bystrickému kazateľovi venoval konrektor Graca svoj spis.
Roku 1648. dňa 15. apríla bol kmotrom Matúša Hankeho notára
ľubietovského a jeho manželky Anny rod. Roser, spolu so svojím
kollegom Dávidom Peukerom; a tiež i r. 1650. a 1653. dňa 7. marca,
ako to ľubietovská matrika svedčí.
60. Dávid Peuker učil tu v r. 1646—47.; v auguste stal sa tu
kazateľom. Roku 1652. bol už kazateľom vo S v. Jure v Prešpor-
skej, lebo mu aj jeho kollegovi Mag. Krištofovi Stephanimu venoval
už spomenutý Burger, farár v Bruku pri Lajte svojich 65 básní.
Roku 1659. už nežil: v tom roku písal jeho vdove Mag. Daniel
Kletsch list, z ktorého Ad. Chalúpka uvádza. Jeho synmi boli:
248

Dávid, učiteľ v Levoči r. 1667. a r. 1671. študujúci vo Wittemberku;

a Juraj, potomný rektor bystrický.
61. Matej Furtini, Furta, najprv učil v neraecko-Iupčianskej
škole, kde okolo r. 1648. mal žiaka Štefana Foxia, Trenčana,
r. 1653. do Roškovian vysväteného. Okolo r. 1649. bol povolaný
do Bystrice za druhého slovenského kazateľa. Roku 1650. 31. jan.
pochovával spolu s Matúšom Frideliom dcéru bystrického farára
Samuela Csernáka. Roku 1654. 29. okt. bol spolu so Samuelom
Csernákom kmotrohí diakona Lepinia v Brezne. V jeho bystrickej
fare bola kongregácia zvolenského bratstva dňa 27. júla r. 1659.
Roku 1662. i jemu venoval Trusius svoje Schediasma; r. 1664.
Daniel Sinapius rektor jelšavský a r. 1666. Michal Paulovitz z Ja-
sena svoje spisy. Roku 1663. dňa 4. febr. v kongregácii v Slatine
superintendent Dávid Lány predniesol žalobu a protest bystrických
kňazov skrze svojho zaťa a bystrického slovenského druhého kaza­
teľa Mateja Furthiniho predložený, proti mičinskému farárovi Mate­
jovi Textoridesovi, ktorý sobášil Imra Hôfflingera z Bystrice. Roku
1666. . dňa 17. jan. sobášil rektora špaňodolinského Jána Búria
s dcérou tamejšieho farára Melchiora Rotaridesa, Julianou. V tom
roku 5. sept. na horúčku zomrel, pochovaný súc dňa 7. septembra
v zámockom kostole. Bol pilný vo svojom povolaní, príjemný
rečník, pohostinný a obľúbený. Jeho manželka Dorota bola dcérou
superintendenta Dávida Lanyho z prvého manželstva.
62. Daniel Lány narodený v Mošovcach r. 1605. z otca Daniela,
rektora, potomného farára hájskeho. Bol vnukom superintendenta
Eliáša Lanyho; učiteľom v Cachticiach a Bánovcach. Dňa 17. aug.
r. 1627. bol zapísaný medzi poslucháčov vo Wittemberku a roku
1633. vysvätený bol za krupinského slovenského kazateľa; roku
1647. prešiel do Fraštáku, kde sa stal i seniorom až do r. 1654.
Jeho pôsobením stal sa skalický františkán Jakub Fraňo Frone-
sius evanjelikom. Vydal spis: Ignea veritatis columna; v ktorom
ostro zastával evanjelickú vieru proti katolíkom. Tým popúdil
trnavských jezuitov proti sebe, ktorí s ním často dišputúvali a ho
k odpadnutiu od viery priviesť chceli. Vidiac vzrastajúce útoky
a hrozby nepriateľov, zanechal fraštácku faru a dňa 2. decembra
r. 1657. po smrti Zachariáša Jacobaeiho stal sa bystrickým špi-
tálskym farárom; tam r. 1665. dňa 17. nov. v'61. roku svojom i
zomrel a v zámockom kostole bol pochovaný.
63. N. Henrici, vyhnanec z Moravy bol kazateľom bystrickým
asi v šesťdesiatich rokoch 17. storočia, dľa svedectva Buriovho.
 249

Bol otcom Davida Henriciho. kantora špaňodolinského, r. 1673.

vyhnaného.
64. Matej Porsch, Porschius rodom z Heidelberku v Nemecku;
študoval od 3. júla r. 1647. v B. Bystrici. Ako nemecký kazateľ
a archidiakon bystrický dňa 16. aug. r. 1661. uviedol magistrátom
ustanovený nový učebný poriadok do gymnázia. Nasledujúceho
roku aj jemu venoval Trusius svoje dielo Schediasma. Roku 1673.
do Prešporku predvolaný, bol prinútený sa vysťahovať so svojím
synom Matejom a troma dcérami; bol už vtedy vdovcom; žil
v Brehu; nie upriamený na dobrodenia, podporoval svojich spolu-
vyhnancov. Roku 1677. dňa 23. apríla vpísal Jánovi Simonidesovi,
z galei sa navracajúcemu bývalému rektorovi breznianskemu do
pamätníka: Y utíšení se a v doufání bude sila naše atď. Matej
Porsch mešťan štiavnický, archidiakon bystrický, vyhnanec.
65. Eliáš Greschnerus z Nemeckého Pravna; vizitátor Bartók
menuje ho Grencznerom. Bol' farárom v Gajdli a dňa 25. júna
r. 1647. podpísal zákony bojnického seniorátu. Po Dutschkovi
účinkoval od r. 1651. ako nemecký kazateľ v Bystrici. Roku 1653.
vyvolili ho v Kremnici za nemeckého kazateľa, ale pozvanie ne­
prijal. Stal sa potom bystrickým hlavným farárom. Bol chýrnym
kazateľom. Poneváč raz v kázni zmienil sa o mučedlníctve jezuitu
Garneta v Anglicku, bol za to od bystrických jezuitov u palatína
obžalovaný a z úradu odstránený. Duševne pomýleného zviedli ho
jezuiti k odpadlíctvu od viery; ale keď r. 1674. v odňatom kato­
líkmi zámockom chráme odriekal sa svojho evanjelického nábo­
ženstva, porazilo ho a odvedený od oltára onedlho dušu vypustil.
66. Dávid Lány okolo r. 1648. Viď medzi farármi breznian­
skymi.
67. Matúš Fridelius syn vyhnanca farára z Čiech; bol vycho­
vávateľom barónov Pavla a Jána Fánchyho v bzovskom zámku,
stal sa r. 1647. nemeckým farárom krupinským, odkiaľ prešiel
r. 1649. do Bystrice za nemeckého kazateľa archidiakona a ako
taký je zapísaný 7. marca r. 1653. v ľubietovskej matrike - ako
kmotor. Zomrel 20. februára r. 1667. a dňa 24. febr. bol na cmi-
teri zámockom pochovaný. Burius mýlne udáva, že r. 1671. pri
zaujatí bystrického kostola žil a bol odstránený. Jeho nástupcom
stal sa
68. Ján Bayer, rodák z Prešova, po zkončení akademických
štúdií vo Wittemberku, stal sa vo svojom rodisku konrektorom
Bol mužom učeným, vzdelaným, .spisovateľ na slovo vzatý, ale
nepokojný duch, nenávisť a nepokoj rozsievajúci, mládež vycho­
250

vávať nespôsobný. V Prešove vyhrýzol rektora Horváta a stal sa

rektorom; miešal sa do povinností farárov, stal sa tam nemožným,
upadol .sám do jamy, akú svojmu predchodcovi vykopal a bol
z úradu odstránený. Roku 1667. stal sa nemeckým kazateľom
v Bystrici, z ktorej príležitosti ho pozdravili jeho priatelia básňou,
v Košiciach vytlačenou. Poneváč v Bystrici v kázňach častejšie
zadieraľ do jezuitov, títo vynútili jeho odstránenie; v tom ale
18. júla r. 1668. obdržal pozvanie do Spišského Podhradia, ktoré
i prijal a stal sa tam v kontuberniume prvým prísediacim. Keď
r. 1672. odobrali chrámy evanjelikom, bol prinútený isť do vy­
hnanstva. Kým ešte bol v Prešove rektorom, venoval i jemu Ján
Schnazinger počas štúdia vo Wittemberku dňa 17. marca r. 1666.
vydanú dissertáciu. Schnazinger stal sa potom učiteľom syntaxistov
v Prešove. Ako podhradskému farárovi r. 1670. venoval i jemu
Gašpar Schoen štiavnický rektor spis Positionum atď. Roku 1672.
oženil sa s dcérou prešovského učbára Samuela Pomária, Máriou.
V prenasledovaniach dňa 30. apríla r. 1674. do vyhnanstva po­
slaný, keď v druhú slávnosť svätodušnú vezený bol cez Levoču,
bol porážkou ranený, ač pomocou Božou a chýrneho lekára Spilen-
berga ešte sa mu reč trochu navrátila, predsa osvedčiac ša, že
chce doma vo svojej evanjelickej viere zomrieť, zavezený bol na-
zpät do Podhradia a na druhý den dušu vypustil. Katolícky plebán
nedovolil mrtvé telo jeho do cintorína pochovať, len do zahrady
umrlčí dom (Todtenhaus) rečenej. Pohrobený bol v slávnosť tro­
jičnú. Z jeho spisov spomíname: 1. Disputatio Metaphysica secunda.
2. De Gnóme sciaterico. 3. De notitia Dei naturali. 4. De Ange-
lorum existentia; všetky vo Wittemberku r. 1658. tlačené. 5. Dissert.
10. Metaphysica v Dobšinej r. 1659. 6. Ostium vel átrium naturae
v Košiciach r. 1662. 7. Filum labyrinthi; tiež tam r. 1663. 8. Sum-
manae decisiones; vo Wittemberku r. 1667. 9. Heraclius Africanus;
venované Stanislavovi Herakliovi Lubomirskymu, menom kňazov
13 spišských miest r. 1673. — Krém týchto sú známe ešte so
štyri jeho spisy.
69. Juraj Lovčan, Lovczan, Lovcsdnyi narodený v Banskej
Bystrici, na tom pozemku, kde je teraz evanjelický kostol, fara
a škola, dňa 2. mája r. 1634. z rodičov Elizea a Žofie Rittaler,
dcéry Wolfganga Rittalera. Po skončení štúdií doma, v Pezinku,
Vratislave za 2 roky a konečne vo Wittemberku, kde bol 21. apr.
r. 1659. za poslucháča zapísaný a tri roky tam vybudol, stal sa
r. 1662. farárom dolnostrehovským, povolaný Madáchom, Dulyom
a Libercseyom. Tam sa oženil so zemiankou Margitou Schindler
 251

z Kremnice. Ale keď mu Tatari, často ta výpady robiaci, cirkev

i patrónov rozohnali, v strachu pred nimi ušiel i on a od r. 1664.
žil súkromne v Bystrici u svojich rodičov. Po roku povolali ho
Krupinci za nemeckého farára, kde ale tiež bol vystavený spolu
s posádkou nebezpečenstvu pred Turkami a Tatarmi; a preto
nasledujúceho r. 1666. po smrti Daniela Lanyho, prešiel za špitál-
skeho farára do Bystrice, odkial po 3 ifi roku, po smrti jelšavského
farára Ondreja Majera stal sa tohoto nástupcom. Asi r. 1670. vy­
hnaný panstvom muránskym z Jelšavy, stal sa farárom v Hnúšti,
kde za poldesiata roka účinkoval. Medzitým r. 1674. v čas prena­
sledovania stal sa znovu vyhnancom, v Komárne väznený donú­
tený bol podpísať osvedčenie, že sa vysťahuje z vlasti; dostanúc
sa ale na svobodu, skrýval sa po kolibách a čas po čase vracal
sa do svojej hnúšťanskej cirkve. V časoch Tôkôlyovského povstania
prešiel r. 1682. z Hnúšte do Zvolenskej Ľupče za farára, kde za
tri roky účinkoval v nazpäť zaujatej evanjelikmi fare a chráme.
Keď ale chrám i fara boly odňaté, býval v dome Guthovskom a
v mestskom dome, za poldruha roka zvestujúc slovo Božie, kým
zámockými úradníkmi aj odtiaľ vyhnaný nebol. Utiahol sa zase
do B. Bystrice, kde za 9 mesiacov súkromne žil. Ako ľupčiansky
farár r. 1684. v júni pochovával spolu s farárom Jurajom Fábrym
Jána Sextia, slovenského farára krupinského. Roku 1685. bol
prechodne kamenianskym farárom. Potom na miesto Tomáša
Stellera, súkromne žijúceho od r. 1687. spravoval pokojne faru
špitálsku v Bystrici za trištvrte roka, kým i špitálsky kostol nebol
Erdó'dovskou komissiou odňatý. Potom žil zasa za dva roky
súkromne. Že svoj dom a grunt v Bystrici prepustil evanjelickej
cirkvi na stavbu chrámu, fary a školy, o tom už bola reč. Roku
1690. prijal pozvanie za farára do Cerenčian pri Rimavskej Sobote,
kde nasýtený chudobou, za tri roky pokojne žil; a po smrti Jána
Sincellia, alebo Schmizelia, prešiel r. 1694. za farára do Tomá-
šoviec. Roku 1704. stal sa farárom lupčianskym, a 12. mája roku
1705. podpísal zákony zvolenského bratstva; ale už dlho potom
nežil. Zomrel ako 72 ročný dňa 20. marca r. 1706. a jeho pomník
ešte za časov Adama Chalúpku bol dobre zachovalý. -Účinkoval
v 8 cirkvách a mal 8 dietok. Jeho synom bol Ján Lovcsányi
r. 1704—8. farár tomášovský, r. 1708—9. ľupčiansky, r. 1709—24.
zasa tomášovský a r. 1724—55. leštiansky, ktorý dľa Bartholo-
maeidesa tento jeho životopis napísal; dcérou bola Alžbeta, man­
želka litavského farára Jána Koroniho, matka Michala Koroniho,
252

narodeného 29. sept. r. 1707., farára abelovského, maškovského,

malozlievskeho, príbelského a siráckeho, zomrelého r. 1758.
70. Peter Sexty slovenský kazatel v r. 1667—73. narodený
v Brezne, pravdepodobne syn superintendenta Petra Sextyho,
bol najprv učiteľom brezovským; potom od 6. apríla r. 1657. štu­
doval vo Wittemberku, nasledujúceho roku stal sa rektorom v
Brezne' a od r. 1660. diakonom. Dňa 28. jan. r. 1660. podpísal sa
vlastnoručne do zvolenskej kontuberniálnej zápisnice. U neho v
Brezne učil sa Ján Dianiška, r. 1667. vysvätený. Potom r. 1663.
stal sa farárom v Teplej, odkiaľ prešiel r. 1667. za slovenského
kazateľa do Bystrice. R. 1673. šiel do vyhnanstva do Brehu u
Vratislavy so svojou manželkou Elenou rod. Chmeľ a s dietkami
Michalom, Gabrielom, Petrom, Elenou a Zuzannou. Vo vyhnan­
stve sa mu narodily dietky Ráchela a Mária. Tam napísal a
v Lipsku r. 1682. vydal knihu: Škola Modlitební, vyučující kunšt
kresťanského, pravého, potrebného, príhodného, ustavičného a
spasitedlného modlení. Zhotovená a vydána od Petra Sextiusa,
nékdy v Uhrích v Svobodném a král. méste Bystrici Bánské cirkve
Slovenské Kazatele, na ten čas u Vyhnání od desíti let. premeš-
kávajíciho. —, Krém registriku, má 329 strán. R. 1684. 31. marca
volaný nazpäť Bystričanmi, vrátil sa do vlasti, odišiel ale po
smrti Milochovského do svojho rodiska Brezna. Dňa 26. augusta
r. 1684. sišlo sa meštianstvo v rychtárskom dome a tam ho jedno­
hlasne vyvolili za primárneho farára. Hneď na-druhý deň išlo
vyslanstvo k nemu do Bystrice, on pozvanie prijal a dňa 19. sept,
i prišiel. Brezňania sľúbili mu úžitok celej dežmy, v ktorom páde
povinný bol z vlastného platiť sekundáriusa, rektora, kollegu a
organistu; alebo týždenne 5 zl. a ročite 10 mier pšenice, 40 mier raže,
60 mier ovsa, 20 mier pohanky, 25 vozov dreva, bednu bryndze a
zván soli. Sexty pristal na plat posledne označený, na čo vyslanci
podpísali vokátor a oddali mu ho. . Že bol tu obľúbeným, svedčí
i to, že dňa 29. júna r. 1687. dali mu od mesta šafel. bryndze
v cene 3 zl. a inokedy inými vecmi sa mu zavďačili. V auguste
r. 1685. veľkú škodu utrpel od páliacich a rabujúcich Valónov-
Preto prosil 2. júla r. 1686. dežmu; tú mu síce odopreli, ale po­
výšili mu týždenný plat o 2 zl Ŕ._ 1688. bol z Brezna vyhnaný
a r. 1690. stal sa farárom na Ľuborečí, kde nasledujúceho roku
časný život dokonal.
71. Klement Brecht, syn diakona podobného mena zo Strasz-
burku, bol najprv konrektorom .vo svojom rodisku, potom rekto­
rom v Durlachu v Švábskú od r. 1653., ako o tom svedčilo jeho
 253

svedectvo od štraszburskej university vydané. Stal sa potom ne­

meckým kazateľom bystrickým a r. 1673. v čas prenasledovania
vyhnaný, s dvoma synmi a troma dcérami, uchýlil sa do Brehii
a žatým do Vratislavy. Okolo r. 1676. najdúc zástupcov od dvoru
brandenburského volenca vo Frankfurte nad Odrou bol povolaný
za kazateľa jednej cirkve.
72. Juraj Czember, Bystričan, učil sa doma r. 1648. u Graczu
a po jeho smrti u Kreuchela. Po dokončení štúdií r. 1654—57.
bol rektorom v Prievidzi, kde spísal a vydal r. 1656. pojednáme.
Tradux animarum. Dňa 28. marca r. 1657. vysvätil ho Martin
Tarnóczy za farára do Kamenčian v Trenčianskej. R. 1662. stal
sa farárom na Piargu, Kremnickou radou ako patronátom ta
vyvolený ku chrámu Sv. Jána*; a ako piargský farár kázal dňa
28. nov. pri pohrabe hájskeho farára Laurenca Bobáľa. Z Piargu
prešiel r. 1667. za hodrušského farára, kde bol 31. júla uvedený;
a odtiaľ za špitálskeho do Bystrice, odkiaľ r. 1673. do Prešporku
predvolaný, dňa 6. okt. šiel do vyhnanstva s manželkou Zuzannou
rod. Fibinger a s pastorkom Jánom Semel. Za čas zdržoval sa
v Brehu, potom vo Vratislave, odkiaľ po niekoľko rokoch šiel
do Poľska, chcejúc sa v Raviči osadiť. Tam 22. okt. r. 1677. vpí­
sal sa do pamätníka vyhnancovi a mučedlníkovi na galeach Já­
novi Simonidesovi, niekdy breznianskemu rektorovi, pripomenúc
mu 1. Žid. 3, 14. Ale taip ani jemu, ani jeho manželke povetrie
neslúžilo, vrátil sa nazpäť do Budorgy. kde r. 1681. manželku
pochoval. Reč pri jej pohrabe Jánom Bartschom povedanú vydali
spoluvyhnanci: Peter Sextius bystrický, Ján Sextius krupinský,
Ján Milochovský brezniansky, Mag. Jób Trusius zvolenský a Ján
Burius krupinský. Nasledujúceho roku vstúpil do manželstva so
Zuzannou dcérou vyhnanca a predtým zvolenského kazateľa Jóba
Trúsia, s ktorou sa v krátkom čase vrátil do Uhorska a stal sa
kňazom v Smolníku, kde po mnohých nerestiach a utrpeniach
života v marci r. 1692. usnul v Pánu, ktorému cez celý život
verne slúžil. Jeho spisy sú: Die Flucht des Abfalls — r. 1677.
Oltárik modlitební — r. 1679. a r. 1689. druhé vydanie v Budi-
šíne tlačené, štiavnickým rektorom Ondrejom Richterom opatrené;
Siebenfacher Beth — Altar — r. 1680.; Die letzten sechs Dinge;
a konečne Religionsgespräch — r. 1677. vydané.
73. Mag. Tomáš Steller z Veľkých Slabošoviec v Gemerskej
stolici; učil sa v Bystrici u Heinzelia, kde sa verejne dišputoval-
Jeho dišputa vyšla r. 1665. tlačou pod nadpisom: Exercitium
metapfysicum. V tom roku prešiel do Levoče a potom do Wittem-
254

berku, kde študoval na útraty B. Bystrice a bol 14. okt. r. 1665.

za poslucháča zapísaný. Tam vyšly viaceré jeho spisy, dišputy:
De existentia Spiritus infiniti r. 1667.; De tríplíci Spir. Scti gra-
tiae r. 1667.; túto venoval bystrickej mestskej rade; De vitá
aeterna; Votum Jacobi Patriarchae Gen. 28, 20—22. Na základe
týchto pojednaní obdržal hodnosť magistra, z ktorej príležitosti
jeho učbári, rodáci a známi v osobitnom tlačenom dielci — Ap-
plausus votivus — vyslovili mu svoje blahoželanie. Tento vynika­
júci a dobre pripravený mladík stal sa potom r. 1668. konrek-
torom nä bystrickom gymnáziume, na miesto Sturtzera, ktorého
povýšili za rektora; a bol dňa 18. júla uvedený. V čas prena­
sledovania r. 1674. nechcel podpísať revers, preto bol s tristo
inými muôedlníkmi 6. apríla odsúdený na' smrť ale výrok ne­
previedli. Jednu čiastku z nich vliekli do Leopoldovskej pevnosti,
a tam ako zvlášte ukrutný Kellio s ním zaobchodil, už bolo opí­
sané. Nútený ku ťažkej a ohyzdnej práci, morený hladom a smä­
dom, okovaný do ťažkých pút, na noc vháňaný do nečistých pod­
zemných dier, vytrval stále vo viere; a nebolo možno zlomiť
jeho ducha ani tým, keď ho do smrti zbili, tak že háby na ňom
paliciami rozstrapkali a polomrtvého v ranách ležať nechali. Dňa
19. marca r. 1675. s 35. jeho druhmi hnali ho na galeje smerom
na Triest, kam 6. apríla došli; ťažké okovy ím zranily nohy, hla­
dom, ich morili, na noc do nečistých chlievov zatvárali, o všetko
ich pripravili, donútili ich obliecť nejaké vojenské šaty a 9. apríla
ich na galeje po 50 piastrov za otrokov predali. Tam prikovaní
museli dňom nocou veslovať, bitkou k tomu nútení. Až sa smi-
loval nad nimi a vysvobodil ich hollandský admirál, požehnanej
pamäti Ruyter, ako to bolo už opísané. Steller šiel do Nemecka
a vo Wittemberku sa za dlhší čas zdržoval, kde ho tam baviaci
sa Bystričania pozdravili r. 1678. spisom: Stella Magistro Thomae
Stellero exorta. R. 1680. z 1. Jakuba 1. 26, 27. predniesol na
universite pojednáme De vaňa et vera religione — tam vydané;
venoval ho bystrickým svojim patrónom. V časoch Tôkôlyovského
povstania, po odchode Czemberovom, povolali ho Bystričania
r. 1683. za špitálskeho farára a dňa 23. júna poslali mu na cestu
10 dukátov. Dňa 19. dec. r. 1685. spomína sa, že bol prítomný
so svojimi kollegami Breithorom a Nikletzym pri čítaní gymna­
ziálnych zákonov. Dňa 28. júna r. 1687. parentoval na pohrabe
zatopeného v Hrone študenta Krištofa Buconya, Iste následkom
vystalého mnohého utrpenia r. 1687. utratil zrak úplne, tak že
bol prinútený z úradu zaďakovať a prijal ho do svojho domu
 255

jeho bývalý kollega a majetný mešťan rektor Mag. Matej Stur-

tzer, na ktorého, ako i mnohých iných priateľov dobročinnosť bol
potom upriamený. Na jeho miesto povolaný bol z Ľupče Juraj
Lovcsányi. R. 1708. zaviedli sbierku pre neho vo zvolenskom a
liptovskom kontuberniume. Nemilosrdní jezuiti ani tam mu ne­
dali pokoj, ale usilovali sa vyhrýzť ho z mesta; a len na obranu
vicišpána Tomáša Benického, katolíka, nebol vyhnaný z Bystrice.
Zomrel ako neženatý r. 1715.
74. Eliáš Breithor, Sleziak, nemecký kazateľ bystrický; r. 1685.
19. dec. bol prítomný pri čítaní gymnaziálnych zákonov; a tiež
i 17. sept. r. 1687. pri čom Steller už nebol prítomným. V máji
r. 1688., keď boly evanjelikom odňaté kostoly, bol vypovedaný
z mesta; smel bývať len v predmestí. Zachovaná bola jeho jedna
pohrabná kázeň, povedaná Anne Márii von Schmidegg rod. Hóf-
flinger von Ipolkheim z r. 1691.: Das gute Theil der Kinder Gottes.
— Zomrel r. 1704.
75. Baltazár Nikleczy rodák zo Slovenskej Ľupče, r. 1663.
ako študujúci v Prešporku obraňoval múdroľubecké thésy. R, 1665.
bol už farárom v Dolnej Strehovej; r. 1674. prešporským súdom
odsúdený, predaný bol za otroka na galeje a Ruyterom osvobo-
dený cestoval cez Švajčiarsko so spolumučedlníkmi Samuelom
Nikleczym prv v r.-1658—68. krtýšskym, potom už novobanským,
Mikulášom Leporinym poltárskym, Štefanom Szedeny dôrgečen-
ským, Mikulášom Buganom šajógemerským, Ondrejom Thuróczym
fiľakovským, Jánom Timkovičom leštianskym farárom a Tomášom
Stellerom konrektorom bystrickým. R. 1679. navrátiac sa do vlasti,
stal sa znovu farárom dolnostrehovským, odkiaľ bol povolaný
za slovenského kazateľa do Bystrice, kde bol prítomný r. 1685. a 87.
čítaniu gymnaziálnych zákonov. Jeho synom bol Jeremiáš farár v Zla-
tovcačh, dvorný kazateľ Szirmayovcov v Šariši a od r. 1712. slovenský
kazateľ v Bardiove; a Samuel, potom farár príbelský a Maglódsky až
po rok 1738. Tento ako bohoslovec vo Wittemberku r. 1692. venoval
svoj spis: Exercitacio Chronologica de forma anni patriarcharum anti-
quissima — svojmu otcovi a tiež i nemeckému larárovi EliášoviBrei-
torovi.
76. Ján Simonides, narodený vo Vlaškách na Spiši z otca
Pavla prv diakona v Spišskom Podhradí, archidiakona vo Vlaškách
a potom farára v Teplici. — Učil sa v Prešove u Mag. Jána
Bayera, M. Izáka Zabania a dr Samuela Pomaria a v roku 1667.
vo Wittemberku. Bol od r. 1667. chýrnym rektorom v Brezne,
kde za 6 rokov účinkoval a r. 1669. vydal v Levoči: Studium
256

catecheticum, biblicum et logicum; toho istého roku Studium cate-

cheticum de Evarrgelio, Symb. apostolico, et Deo trinuno. Potom
r. 1669. v Levoči pohrabnú reč povedanú po smrti superinten-
denta Davida Lanyho, ktorú medziiným venoval i Kremnici, od
ktorej obdržal potom za to odmenu 3 zl. 60 den. V tom roku
dalo mu mesto Brezno na vyžitie milodar 25 zl. V čas prena­
sledovania nechcel podpísať revers, bol najprv v Leopoldove
väznený a musel pracovať na šiancach, potom na galeje hnaný
pri meste Kaprakotta ušiel spolu s Tobiášom Masniciom, ale boli
lapení a väznení; od nespokojných so mzdou vojakov boli v Ne­
apoli predaní šľachetným kupcom Veltzovcom; tí ich zašatili,
opatrili, uctili a niekoľko mesiacov u 'seba uhostili; a potom
cez Švajčiarsko vypravili do Nemecka. V rokoch 1676—81. nie
nepretržite žil Simonides vo Wittemberku. Svoje a spolumuče-
dlníkov utrpenie opísal v spise: Galéria Sanctorum — a Exuľ
praedicamentalis r. 1680. vydanom. Tam vydal i rozmluvu: De
collegio apostolico Lutherano. Vrátiacemu sa do vlasti, ponúkli
bystrickí evanjelici rektorstvo r. 1683. a poslali k nemu poslov
do Brezna, kde bol zase rektorom; ale on to postavenie v Bystrici
neprijal. V tom istom roku vysvätil ho superintendent Tarnóczy
za farára radvanského a tam do r. 1687. účinkoval; r. 1688. bol
dvorným kazateľom u Gerharda v Kráľovej pri Radvani, odkiaľ
prešiel r. 1690. do artikulárnej cirkvi Garamsegu, kde i r. 1695.
účinkoval. Z Garamsegu povolali ho za slovenského kazateľa do
B. Bystrice. Tam vydal r. 1704. v Žitave tlačený katechismus
pod nadpisom: Wysvčtlení kresťanského učení, podie poíádku
malého Katechismu — od Jána Simonidesa — sepsané. Po Zá-
bojníkovi bol r. 1703. na úrad superintendenta medzi inými i
Simonides a jeho kollega Figuly bystrickí a Zelienka garamsecký
farár kandidovaný. Zvolený bol Štefan Pilárik štiavnický. A keď
sa zvolenské bratstvo v čas Rákóczovského povstania znovu sria-
dilo, bol Simonides na shrom-aždení dňa 22.' okt. r. 1704. super-
intendentom Pilárikom navrhnutý za seniora; ale vyvolený bol
len za konseniora. Na shromaždení bratstva dňa 12. mája r. 1705.
podpísal sa do kontuberniálnej zápisnice. Zomrel dňa 7. mája
r. 1708. dľa udania zvolenskej kontuberniálnej zápisnice (II. str.
59. na margu) a dľa Ad. Chalúpku 13. marca a dňa 18. bol po-
hrobený v menšom zámockom chráme. Ale ani po smrti nedali
mu pokoja, jezuiti po zaujatí chrámu jeho mrtvé telo dali von
vyhodiť; ale vďační cirkevníci s veľkou úctbu vzali ho a pocho­
vali vo svojom drevenom kostole za múrami mesta. Z manželky
 257

Kataríny Machnyr Machner z Prešova, s ktorou sa v Brezne r. 1670.

oženil, mal synov: Samuela, potom od r. 1700. farára vo Veľkých
Uhercach, v Kráíovcach, v Ľubietovej a v Bogdanoch v Šariši
a Pavla, rektora v Radvani a v Bystrici.
77. Mag. Ján Burius narodený v Krupine v Slávnosť Vstú­
penia r. 1667. z otca Jána, tamejšieho farára a matky Juliany
Rotarides. Učil sa doma a ako 7 ročný šiel do vyhnanstva so
svojimi rodičmi, najprv do Brehu v Sliezsku a potom do Vrati-
slavy. Roku 1686. vrátil sa s otcom do Krupiny, ale po smrti
otcovej r. 1689. vybral sa zase do Vratislavy, kde pomocou otco­
vých priateľov pokračoval v štúdiách u Mag. Jána Fechnera a
Kristiana Gryphia. Vyznačil sa pilnosťou a preto obdržal štipen­
dium od senátu mesta Vratislavy a šiel na akadémiu do Lipska,
kde zostal za 5 rokov a poslúchal tam Valentina Albertiho, Jána
Schmida, Jána Olearia, Karptzova a iných. Potom r. 1693. šiel do *
Berlína pokračovať v štúdiách a nasledujúceho roku do Hally,
odkiaľ sa vrátil ako kandidát bohoslovia do Berlína a žatým do
Vratislavy, kde ho našlo pozvanie za rektora do B. Bystrice od
12. apríla r. 1696. Správu školy prevzal dňa 23. júna na ten plat,
aký mal pred ním Peuker. Ako chýrny a učený učbár doviedol
školu do rozkvetu. Po smrti nemeckého kazateľa Breithora stal
sa jeho nástupcom a bol dňa 21. sept. r. 1704. v Štiavnici vy­
svätený. Na shromaždení zvolenského bratstva dňa 23. okt. roku
1704. pozdravil novozvoleného seniora Zelienku a stal sa dekánom.
Bol vyslaný na ružomberskú synodu a tam ho ako ctiteľa Spene-
rovho a Arndtovho, tedy ako pietistu, napadol superintendent
Krman a s ním i väčšina synody. Ružomberská synoda naložila
vytvoriť katechismus Spenerov v b.-bystrickej cirkvi prijatý a
miesto neho uviesť Lutherov. Roku 1708. dňa 22. mája odporúčal
ho senior voliť za konseniora; ale bol zvolený špitálsky kazateľ
Figuly. Burius zomrel dňa 6. marca r. 1712. a bol pri zámockom
chráme pochovaný, kde jeho náhrobník má byť dosial zachovaný.
Písal: 1. Invitatio ad gallinalia r. 1700. 2. Epištola litteraria ad
Ericum Weiszbeckium. 3. Concio inauguralis Templi arcensis mi-
noris — Deutsch gehalten — r. 1705.
78. Juraj Figuli, syn Juraja a Márie Hrabovskej, mešťanov
senických. Študoval vo Vratislave temer za poldruha roka; dňa 5.
mája r. 1666. zapísaný bol za poslucháča vo Wittemberku, kde
zostal za dva roky a sedem mesiacov. Vysvätil ho Martin Tarnóczy
dňa 29. jan. r. 1669. do Jablonice. V čas prenasledovania odsú­
dený bol do vyhnanstva; šiel i s manželkou do Vratislavy. Roku
17
258

1681. vrátil sa do vlasti, dostanúc pozvanie do Sv. Jura, kde však

protivná strana .nepripustila ho k úradu, prečo i odišiel do Pre-
šporka a žil tam súkromne. Neskôr povolal ho Kolonič do Levár,
odkiaľ zasa r. 1686. vyhnal ho gróf Adam Kolonič; a zase sa len
utiahol do Prešporka. Roku 1694. dňa 21. februára povolala ho
bystrická cirkev oboch národností, nemeckej a slovenskej za
svojho výpomocného kazateľa, sľúbiac mu vokátorom týždenne
3 zl. platu a iné dôchodky, štóly, offery, pšenicu a na drevo. Keď
sa zvolenské bratstvo znovu sriadilo, na shromaždení dňa 23. okt.
r. 1704., kandidovaný bol bratstvom na hodnosť seniora a vyvo­
lený bol za dekána. Dňa 12. mája r. 1705. podpísal sa do kontu-
berniálnej zápisnice. Dňa 22. mája r. 1708. stal sa konseniorom,
kandidovaný skrze seniora Zelienku. Vtedy už bol špitálskym
farárom. Dňa 10. júla r. 1705. venoval mu rektor Juraj Peuker
poriadok zkúšok, pod titulom: Cursus Athalanthae. Zomrel r. 1708.
79. Efraim Nostitius, zeman, syn Jána, rektora pezinského a
hlohovského, diakona a potom kňaza žilinského a štubnianskeho
a Márie r. Segner. S rodičmi šiel do vyhnanstva; tam študoval
v Lipsku a hádzaný sem-tam osudom, konečne bol r. 1704. dňa
23. apríla Jakubom Zablerom v Bardiove vysvätený za farára na
Belú pri Štiavnici. Jeho manželka jaola Zuzanna Kayser zo Štiav­
nice. Z Belej prešiel za nemeckého farára do Bystrice a dňa 15.
júna r. 1706. už ako nemecký farár bystrický bol prijatý do zvo­
lenského bratstva a vpísal si do zápisnice svoje meno, súčasne
s farárom slovenskej cirkve (Eccl. Slavonicae) Institorisom. Dňa
17. júna bol pri úvode nového rektora Pavla Simonidesa, spolu
so slovenským farárom Samuelom Michaelidesom a s Eliášom
Inštitorisom, kde sa už tento menuje farárom oboch národností.
Mal dietky: Benedikta, ktorý okolo r. 1723. bol provízorom grófa
Karola Zichyho v Divine a zomrel ako mládenec; a Zuzannu, vy­
danú potom za nemeckým organistom Jánom Franciscim. Po smrti
spomenutej manželky oženil sa Nostitius znovu a vzal si Juditu
Benedikti, dcéru Jána, mešťana bystrického a Alžbety Sivý, pastor­
kyňu superintendenta Daniela Krmanna, ktorej a iným matrónam
yenoval Václav Kieich slovenskú modlitebnú knižku r. 1723. Man­
želka Judita vynikajúca krásou, vzdelanosťou a pobožnosťou, po
jeho smrti vydala sa za Samuela Jestrabinyího, farára prietrž-
ského, po ktorého smrti r. 1740. pri podpore cirkve a rodiny
Jeszenákovskej zdržovala sa ešte za 4 roky v Prietrži a potom
odišla ku svojej dcére Alžbete, vydatej za trenčianskym mešťanom
Jánom Palom. Nostitius r. 1713. dňa 6. marca ešte tu žil; vtedy
 259

odporúčal mladíka Ondreja Parva, Bystričana, všetkým pobožným

dušiam, podpíšuc sa do jeho albuma.
80. Eliáš Institoris Mossótzy, Kramer menovaný, lebo tak sa
zapísal do alba Ondrejovi Parvimu r. 1713.: Elias Institoris alias
Kramer, pochádzajúci z Mošoviec, syn Michala, rektora mošov-
ského a žilinského a potom farára v Teplej v Liptove, v Žaškove
a Trstenom a Anny r. Burian, zemanky. Učil sa v Kremnici u
Mag. Daniela Parschitia za 5 rokov; potom vo Vratislave, Jene,
Lipsku a Dražďanoch, kde v kollegiume u Sv. Žofii za tri roky
pracoval a Karptzovom verejne zkúšaný, stal sa kandidátom _
kiíazstva. Chcejúc sa po deviatich rokoch vidieť s matkou
a priateľmi, vrátil sa do vlasti a bol povolaný za konrektora do
Levoče; po niekoľkých rokoch, keď zomrel slovenský kazateľ
Štefan Francisci, stal sa jeho nástupcom a bol superintendentom
Zablerom, vtedy vyhnancom, dňa 27. jan. r. 1701. vysvätený.
Roku 1705. povolaný do Bystrice, odpovedal dňa 15. dec. Dňa 15.
júna r. 1706. bol už ako bystrický farár slovenskej cirkve prijatý
do zvolenského bratstva a podpísal sa do kontuberniálnej zápis­
nice. Zomrel 6. jan. r. 1732. Z manželky Márii Klesen mal syna
Mateja, r. 1706. narodeného, ktorý po vyštudovaní medicíny v Lipsku,
Jene a Halle stal sa fyzikom levočským a dňa 17. marca r. 1763.
zomrel.
Nástupcom Eliáša ľnstitorisa stal sa Samuel Hruškovitz.
81. Matej Bél, Belius, Fantík, narodený v Očovej dňa 24.
marca r. 1684. z otca Mateja, mäsiara* akiste len prezývaného
Funtíkom a matky Alžbety r. Csesznek. Neobyčajne nadaného
chlapca dali rodičia na radu priateľov do školy; z domácej dali
ho už ako 7 ročného do Lučenca, kde pre zemianske deti otvoril
školu Fraňo Bulyovszky. V samopaši hodili mu tam spolužiaci
skalu do hlavy a odbehli, keď videli, že ťažko poranený odpadol,
žatým ho dali rodičia do školy na Kalinovo, odkiaľ sa ale pre
chorobu dosť skoro vrátil domov; a keď ozdravel, učil sa v škole
dolnostrehovskej za dva roky. Roku 1695. bol žiakom bystrickým
u rektora Buriusa a konrektora Pilárika a r. 1700. prešiel na
gymnázium prešporské, aby sa v nemčine lepšie pocvičil. Ale tam
vraj nenašiel to, čo hľadal, lebo sa rektor nestaral mnoho o školu;
preto v tom roku prešiel k vôli maďarčine do Vesprímu. Po roku
so synom jednoho zemana prešiel do Pápy a v októbri r. 1702.
vrátil sa do Bystrice, kde sa východným rečiam a iným vedám
učil. Keď Bystrica bola r. 1704. zaujatá Rákóczyho vojskami, išiel
do Halle, kde r. 1707. vydal spis „Dissertatio theologica de forma
17*
260

sanorum verborum“ a odkiaľ po zkončení akademického učenia,

volaný bol do Bystrice a do Východného Frýzska, ale ochorel na
zimnicu a predbežne nešiel nikam. Keď vyzdravel, poslal ho opát
Breithaupt do Klosterberku pri Magdeburku. Ružomberská synoda
zakázala navštevovanie hallskej university, ako hniezda pietismu
a tých, ktorí tam študovali, vyhlásila za zbavených akéhokoľvek
cirkevného úradu; jednako Bystričania volali nadaného Béla za
konrektora, začo Mikuláš Szirmay výčitky robil Jánovi Radvan­
skému, že ho odporúčal. Poneváč Bystričania po Bélovom vyzdra-
vení vždy ešte za ním čakali, prijal 24. mája r. 1708. ich pozvanie
a idúc cez Berlín a Vratislavu domov, dňa 3. júla konrektorské
postavenie i zaujal. V tom istom roku dňa 21. novembra po smrti
farára Figuliho stal sa jeho nástupcom pri špitálskom kostole a
bol dňa 25. nov. v Štiavnici Pilárikom vysvätený, ale konrektorstvo
si podržal i ďalej, čím si vzbudil mnoho závistníkov a nepriateľov.
Keď v novembri r. 1709. špitálsky kostol na žiadosť jezuitov bol
odňatý, utratil pri ňom kňazské postavenie a stal sa len rektorom.
Bystrické gymnázium pod jeho správou neobyčajne skvitlo. Hneď
v nasledujúcom roku sdvojnásobnil sa fctočeť žiakov a zkúška vy­
padla veľmi uspokojivé. V najvyššej triede učili bohoslovecké a
filozofické predmety a žiaci už i kázavali, ako to žaloval po Bé­
lovom odchode z Bystrice jezuitský superior Michal Hubner a
žiadal to zamedziť. Roku 1710. dňa 8. jan. Bél sa tu i oženil,
vezmúc si Zuzannu rod. Hermannovú. Znechutený ustavičným
upodozrievaním z pietismu a že prechováva sympatie k Rákóczymu,
prijal vďačne r. 1714. pozvanie za rektora a spolu i farára do
Prešporka. Dňa 14. apríla bola k jeho pocte pri lúčení sa a pri
úvode nového rektora Majora, hostina, na ktorú vynaložili 18 zl.
Roku 1716. volali ho Štiavničania za prvého farára, ale Prešpor-
čania tohoto znamenitého muža nechceli prepustiť. Sľúbili mu
kňazskú stanicu pri najbližšom uprázdnení sa; a tak zostal tam
až do smrti, ktorá nastúpila dňa 29. aug. r. 1749. Ako význam­
ného človeka, vehlasného učenca a spisovateľa vyvolily ho viaceré
akadémie, medzi nimi londýnska a berlínska za svojho člena;
cisár Karol III. povýšil ho do stavu šľachtického, menoval ho
cisárskym historikom a vykázal mu ročitú 400 zlatovú podporu.
V dejepise označili ho ako Magnum decus Hungariae, veľkou
ozdobou Uhorska. Na jeho bývalej fare pri Alžbetinom kostole
v Bystrici, teraz už kláštore mníšiek, hlása potomstvu mramo­
rová tabula, mestom do steny osadená, jeho pamiatku. Že ho i
cisársky dvor tak vyznačoval, i krajinský miestodržiteľský úrad
 261

nie málo rešpektoval, preto vzali ho mnohí do podozrenia, ako by

bol usrozumený, alebo práve duševným pôvodcom troch nariadení
proti evanjelickej cirkvi, r. 1725. miestodržitelstvom vydaných;
a on listom, dňa 13. dec. na Jána Radvanszkyho písaným, ostré
protestoval proti tej pomluve, šírenej vraj farárom Hruškovicom.
Isté je, že sa vedel veľmi dobre pomerom prispôsobniť, ale zo
zrady cirkve ho upodozrievať, predsa bolo prehnané. No jednako
sa on na Bystricu milo rozpomínal, o čom svedčia záverečné slová
jeho veľkého diela „Notitia Hungariae“. Stál v listovnom spojení
s veľmi početnými učenými mužmi, zvlášte farármi a cestoval
mnoho; a tak bol vstave sostaviť svoje cenné dejepisné a zeme­
pisné spisy, z ktorých mnohé v rukopise opatrujú sa v prešpor-
skej cirkevnej knižnici. Preložil a vydal v československej reči
r. 1715. Jána Arndta Paterý knihy o pravém Krésťanství, 928 strán
obsahujúce, čím si v tom čase veľkú zásluhu získal o zachovanie
prenasledovanej evanjelickej cirkve. Mal 8 dietok, z ktorých Eufro-
zina vydala sa za Jána Wolfganga Schrôcka, viedenského kupca
a jej syn bol professorom vo Wittemberku a spisovateľom; jeho
dejiny vraj i na katolíckych akademiach prednášali; Karol Ondrej,
professor filozofie v Lipsku; Mária Alžbeta, vydaná za Danielom
Majthánym, prešporským kupcom; Ján Theofil, lekár v Gôlnici a
Matej Gottfried, ktorý študoval práva v Lipsku a v Nemecku život
dokonal. Páter Horányi opísal Béla, že bol postavy strednej, štih-
lého tela, ale k práci silného, tváre podlhovatej, od predu veľkej,
orličieho nosa; hlas mal prijemný, zrak ostrý, vlasy zlatožlté;
jasnej mysle, uhladených mravov, úctivý a stály vo svojom., Jeho
podobizeň možno videť v Zsilinszkého Magyarhoni protest, egyh.
tôrténete na str. 431. Krém spomenutých spisov napísal: dejiny
reči maďarskej, nemeckú a latinskú grammatiku, rhetoriku, o starej
literatúre hunnoskytskej, dejepis a zemepis Uhorska a mnohé iné.
82. Samuel Michaelides, narodený 18. febr. r. 1674. z hajnic-
kého rodáka Jána, kantora kysuckonovomestského, rektora čach­
tického, potom farára brezovského v Nitre, lehnického v Sliezsku,
veľkopaludského a zasa brezovského, tam r. 1706. zomrelého. Jeho
matka bola Alžbeta rod. Sobieslavská z obce Lehnice v Sliezsku.
Po prenasledovaní vrátili sa jeho rodičia do vlasti a dali svojho
syna Samka do škôl v Žiline, Súľove, B. Bystrici, Sv. Jáne, Kež­
marku, Veľkej Paludzi, v Mošovcach u Krmanna, v Kremnici
u Daniela Parschitzia. Potom poslali ho r. 1690. do Žitavy, kde
4 roky medzi inými poslúchal i povestného Weisza, žatým dňa
3. júla r. 1694. bol zapísaný za študujúceho vo Wittemberku,
262

odkial ho povolali dňa 22. apríla r. 1694. do Brezovej za kazateľa,

iste pomocného,, keď tam vtedy, i potom ešte jeho otec účin­
koval.’ V Dražďanoch ho vysvätil, idúceho domov superintendent
Krištof Schrader. Na Brezovej prvýraz kázal na Vstúpenie; a na­
sledujúcej nedele bol skrze Daniela Krmanna, seniorálneho notára
a myjavského farára do cirkve uvedený. Oženil sa r. 1698. s dcé­
rou Juraja Góbia, slovenského farára modranského, Katarínou.
S ňou mal dietky: Jána Fridricha, farára v Mo#avcach a seniora
hontianskeho a dcéru Katarínu, ktorá sa vydala za bystrického
senátora a zemana Petra Sextiho. Z Brezovej odišiel do Bziniec
a odtial prešiel r. 1701. dňa 18. apríla za farára do Trenčína
na miesto zomrelého Jonáša Coledana a po piatich rokoch odtiaľ
do Košece, kde sa' stal i trenčianskym seniorom; ako taký bol
r. 1707. na ružomberskej synode. Po svojom návrate zo synody
bol z Košece nepriateľmi odstránený. Pre jeho výrečnosť meno­
vali ho Chrysosthomom, zlatoústym. Svojou učenosťou, horli­
vosťou v povolaní, bezúhonným životom a čistotou v učení obrátil
na seba pozornosť širokých kruhov; a preto ho povolali Bystri-
čania dňa 21. marca r. 1710. za svojho slovenského farára a
dňa 22. nov. r. 1732. vyvolený bol za superintendenta banského
okolia, ku ktorému vtedy patrily stolice, poťažne senioráty: zvo­
lenský, novohradský, tekovský, veľkohontiansky, pešťiansky a
békešský. Jeho protikandidátmi boli Ján Mitšinsky a Ján Lov-
csáni. Inštallovaný bol len o poltreťa roka, totiž dňa 30. marca
r. 1735. v artikulárnej cirkvi garamseckej, kde po kázni dvanásť
kňazov v kamžach obstálo oltár, medzi nimi v prostriedku super­
intendent Michaelides, ktorý po slovenskej reči leštianskeho farára
Jána Lovcsániho složil prísahu, kľačiac pred oltárom; radom
kládli mu prítomní kňazi ruky na hlavu, požehnávali ho a spie­
vali v latinskej reči Žalm 68. v. 29.: Confirma Domine, quod
*operatus es in nobis atď. Konečne Ján Sexti kremnický farár
pomodlil sa od oltára a dal požehnanie. —. Ako superintendent
vysvätil 16 kandidátov. Pri svojej učenosti a výrečnosti vynikal
krotkosťou a vľúdnosťou. Keď bol ešte v Trenčíne farárom, písal
mu v aug. r. 1702. vizovický plebán z Moravy, Peter Pavel Gab­
riel Zablatský, ritier z Tulešíc veľmi hrubiansky list len preto,
že vizovickí evanjelici často chodili do Trenčína k službám Božím.
Y tom liste menoval Michaelidesa najbezbožnejším kazateľom,
lotrom, svodcom, šibencom, pekelným drakom, obludou, mrtvým
údom, svätokradcom a modlárom; a Michaelides odpovedal mu
celkom mierne a vľúdne za príkladom Kristovým. — Krém troch
 263

dissertácií vo Wittemberku povedaných, preložil z nemčiny do

československej reči Summovní a gruntovní výklad celého Písma
svätého v 4 dieloch, na čom 7 rokov pracoval, tt. od decembra
r. 1723—30. Ku vytlačeniu nákladného toho diela dopomohol mu
peniazom učený právnik a vehlasný zeman Samuel Bohušš de
Pettôfalva. Začal písať životopisy superintendentov a napísal kon-
kordanciu, ale obe tieto diela zostaly v rukopise. — Juraj Bohus
Senický, rektor v Kežmarku venoval i jemu r. 1716. reč, pove­
danú k pocte arcikňaza Leopolda, syna Karla VI. Zomrel dňa
22. nov. r. 1740. Na jeho pohrabe kázal Michal Pohl ostrolucký
farár z textu I. Sam. 25, 1. a parentoval Daniel Sartori bystrický.
Jeho manželka zomrela ešte prv dňa 1. apríla r. 1730.
83. Ján Bohumír Ertel, narodený v Kremnici z otca Pavla
senátora a Anny Pinner. Učil sa doma, v Rimavskej Sobote,
Bystrici a potom vo Wittemberku, kde bol 20. okt. r. 1716. za
poslucháča zapísaný. Po návrate do vlasti stal sa r. 1720. fará­
rom v Ožďanoch, tam uvedený 8. aug. Vysvätil ho Antoni v Stít-
níku. R. 1724. prešiel do Bystrice za farára oboch národností,
totiž nemeckej a slovenskej, ač slovensky veľmi chybne znal,
súc rodom Nemec. Jeho chybná slovenčina primala najviac jeho
kollegu Michaelidesa k tomu, aby prekladal horevyššie spome­
nutý výklad Písma svätého, aby ho Ertel mohol čítavať na ran­
ných modlitbách. Ale výtečný ináče tento muž cvičil sa v slo­
venskej reči a doviedol to potom natoľko, že v slovenskobib-
lickej reči složil viacej krásnych nábožných piesní, ako: Emma-
nuel milý —, Bože od nôhož všecko máme —, Ach Bože muj,
já jsem zblúdil —, Bože muj, opčt svétlo vidím —, Nuž všickni
slávte —, Pane všecko tvé jest — a iné. — Znal i récku, heb­
rejskú, egyptskú, koptickú a arménsku reč. Napísal protipietistický
katechizmus. R. 1632. 20. jan. oženil sa s Alžbetou r. Markuss
a po jej smrti, keď medzitým r. 1739. prešiel za farára do Šop­
ronu, zasnúbil sa so svojho bývalého kollegovou Michaelidesovou
dcérou Rebekou, ktorá ale pred sobášom zomrela. V Šoprone
účinkoval až do smrti, tt. až do r. 1757. Z jeho spisov spomí­
najú sa ešte: Diatribe theologica —, či sú dobré skutky potrebné
ku spaseniu; a jedna kázeň pri pohrabe šopronského rektora
Daniela Hajnóczyho dňa 2. marca r. 1747. povedaná.
84. Michael Pohl od r. 1739. Viď medzi farármi ostroluckými.
85. Samuel Hruškovitz, jeden z najvýtečnejších našich cir­
kevných spevcov, z najviac v škole kríža pocvičených bohoslov­
cov, z najnadanejších učencov, z najvynikajúcejších našich super-
264

intendentov, narodil sa v Krupine dňa 1. apríla r. 1694. z rodi­

čov Imricha Hruška bednára a Rebeky Zimáni, dcéry Šimona
Zimániho turopoíského farára a seniora novohradskopeštianskeho
a Alžbety r. Slávikovej. Krstil ho katolícky farár, keďže v pre­
nasledovaniach toho času v Krupine evanjelického kňaza nebolo.
Malý Samko ako ľ/2 ročný daný bol ku starým rodičom na
Turiepole, kde pobožná, pracovitá a rázna stará matka budievala
svoju čeľaď nábožnými piesňami a predriekala jej malý katechis-
mus. Tak sa stalo, že malý 4 ročný Samko prv, než poznal litery,
znal už malý katechismus Lutherov nazpamäť a viacej modlitieb
a nábožných piesní. 0 svojej starej matke vždy sa s veľkou
'úctou vyslovoval a jej po celý svoj život bol povďačný, že po­
ložila základ dobrej výchovy do jeho srdca. Prísny starý otec
Zimáni učil ho a Čítaval s nim Písmo sväté. Keď mal Hruškovic
7 rokov, už dvarázy prečítal Bibliu. Učil sa potom na Turompoli
u rektora Jakuba Gótha, ktorý si pozdejšie vzal jeho íhatkinu
sestru za manželku a stal sa farárom krtýšskym, veľkolômskym
a maškovským. Keď mal 8 rokov a už znal i latinskú gramma-
tiku, dali ho rodičia do školy krupinskej ku Martinovi Dubov­
skému a pridržiavali bo k poľným prácam. Vtedy sa už Hruš­
kovic pokúsil skladať modlitby a nábožné piesne. Po troch rokoch
poslali ho do Bystrice, kde vo veľkej biede upadol do nemoce
a vrátil sa domov. Chodil zase do školy v Krupine ku Jonášovi
Sartoriovi; ale chorľavého odtiahol ho otec od školy a pripovedal
ho za bednárskeho učňa. Najťažšie mu padlo nosiť do vzdiale­
ných viníc hnoj na chrbte a z viníc domov drevo. Otec ho ne­
chcel dať ďalej študovať, ale on r. 1709. ušiel do Jelšavy, kde
sa prenajal mešťanom na celé leto k žatevným a iným prá­
cam a potom stal sa žiakom Ondreja Fabricia. Odtiaľ šiel sa
učiť maďarčine do Gemera a Rožňavy ku Michalovi Mišovitzovi,
kde ale pre nezbednosť rozpustilého žiactva a pre válečné ne­
pokoje nevytrval dlho, vrátil sa domov a šiel sa učiť r. 1710.
do Štiavnice. Po veľkej biede a nedostatku, ktorý dotedy za­
kúsil, dostal sa tam za vychovávateľa ku slovenskému farárovi
Augustinimu, u ktorého mal nielen zaopatrenie, ale i prístup ku
jeho knižnici. Upadnúc do horúčky, bol privezený v apríli r. 1711.
zase do Krupiny; po vyzdravení šiel na Turiepole a stal sa rek­
torom na Sennom; po polročnom zdarnom účinkovaní šiel po­
kračovať v štúdiách do Bystrice, stal sa vychovávateľom u Dá­
vida Spillenbergera a Jána Radvanszkyho, ktorý si ho veľmi
obľúbil. Dňa 18. febr. r. 1717. nastúpil cestu do Nemecka a za
 265

poltreťa roka študoval vo Wittemberku nielen bohoslovecké vedy,

ale i fyziku, medicínu, anatómiu, mathematiku, právo a majúc
neobyčajnú schopnosť k rečiam, učil sa i reč staro i novorécku,
hebrejskú, arabskú, koptickú, samaritánsku, chaldejskú, perskú,
tureckú, francúzsku a taliansku. Tam .podstúpil mno^ú biedu,
nemal dostatočné rúcho, tak že sa mu deti vysmievaly, nohy
mu pomrzly, spolužiaci ním opovrhovali; ale on vydržal a len
roku 1719. vrátil sa do vlasti. V tom roku zomrel mu starý
otec Zimáni. Dňa 8. aug. r. 1720. stal sa farárom v Kostolných
Moravcach, vysvätený v Štítniku superintendentom Antoným, od­
kiaľ prešiel v júni r. 1732. za slovenského farára do Bystrice,
na miesto Inštitorisovo, kde po odchode Ertlovom stal sa nemec­
kým farárom a dňa 13. dec. r. 1743. po smrti Jeremiáša Pilárika
ďačolômskeho, superintendentom. Spolukandidátmi jeho na super-
intendentský úrad boli Pavel Severíni garamsecký, ktorý 13, Ján
Schmidt asódsky, ktorý 33 a Ján Sexty kremnický, ktorý 3 hlasy
a Hruškovic ale 46 hlasov obdržal a tak ani absolútnu väčšinu
nemal. R. 1745. vizitoval cirkve zvolenského a hontianskeho se-
niorátu ešte pokojne; ale nasledujúceho roku, keď ho pri vizi­
tách v novohradskopeštianskom senioráte ľud okázalé vítal a dľa
starodávneho zvyku osvieteným tituloval, žaloval ho u námest-
nej rady vacovský katolícky biskup, že sa tým poplatný ľud
obťažuje a že si neprislúchajúci mu titul osobuje; následkom
čoho kráľovská námestná rada 25. aug. r. 1746. ho z kňazského
i biskupského úradu suspendovala a tia 2. október do Prešporku
ho predvolala. Po dlhej pravote bol síce 8. marca r. 1748. nazpäť
do úradu uvedený, ale jeho zdravie mnohými urážkami, prácami
a bójami podkopané, dlho netrvalo. Zomrel dňa 1. sept. r. 1748.
Žatým za viac rokov nebolo v banskom okolí superintendenta.
Vysvätil 14 kandidátov. Ako superintendent nariadil, aby kňazi
kázne pilne písali a každoročne seniorovi a od tohoto super-
intendentovi k prehliadnutiu posielali; aby katechisácie v svoj
čas pílne konali; a každý, kto na kazateľnicu vystúpi, aby pred­
bežne podal kázeň k prehliadnutiu miestnemu farárovi. Od neho
máme viacej pôvodných i preložených krásnych nábožných piesní,
ako: Bože veľký od večnosti —, Ach takliž múj život, Ježiš
umírá —, Ach, zustaň s svou milosti —, Kriste Obránce sboru
krížového —, Pane, jakž chceš nalož se mnou —, Ach jak ty
hráš s dítkami svými —, Minula noční hodina —, Den uchází —,
Žádné okamžení —, a mnohé iné. — Vydal i malý katechismus
Lutherov s výkladom, užívaný až do 19. storočia; a r. 1743. a 45.
266

ním opravený a doplnený Tranovského kancionál. Bol jedným

z najrozhodnejších bojovníkov proti pietismu. — V manželstve
žil od 11. febr. r. 1721. s Evou Schulcz zo Štiavnice a mal dve
dcéry: Zuzannu vydatú za bystrickým kupcom Samuelom Kran-
czom a Evu za Jánom Martinim farárom tomašovským a novo­
hradským seniorom.
86. Daniel Sartorius narodil sa v Štitníku r. 1705. z otca
Eliáša, učiteľa svätojánskeho, št.itnického, jelšavského, mošovského,
necpalského, zase štitnického, potom farára jelšavského, 15. jan.
r. 1706. zomrelého a matky Márie Fabricius. Učil sa v Kamefianoch
u Dávida Dionysia, v Ožďanoch u Juraja Farkaša, v Kežmarku
u Juraja Buchholcza, ktorý o ňom zaznačil do školskej matriky,
že bol z Tisovca, výtečným a vzorným žiakom; obdržal svedectvo
od neho r. 1724. Potom študoval vo Wittemberku, odkiaľ dňa 29.
júla r. 1727. vrátiac sa cez Poľsko domov, stal sa potom za 1 3/* r.
rektorom v Štitníku, žatým od r. 1731. v Prešove, po rúku tam
slovenským farárom dňa 24. júla r. 1732. Samuelom Antoným
v Štitníku vysvätený, odkiaľ prešiel dňa 19. marca r. 1734. za
nemeckého diakona do Kežmarku a r. 1740. za farára oboch ná­
rodností do B. Bystrice, kde sa stal r. 1746. farárom slovenskej
cirkve. Pre nemoc podagru zaďakoval z úradu dňa 16. augusta
r. 1763. a žil súkromne až do svojej smrti, totiž až po 5. februára
r. 1767. Po ňom bol z čankovskej cirkve povolaný Daniel Krúdy.
Jeho manželka bola dcérou prešovského učiteľa Matussovitza.
Sartorius bol nielen výtečným kazateľom, ale i požehnaným spiso­
vateľom. Až dosial je obľúbená a vydávaná jeho Summovní
Postylka. kázne k evanjelickým a epištolickým textom r. 1746.
prvýraz tlačená. Krém toho napísal Diárium biblicum, aneb histórie
biblické Starého i Nového zákona vedie počtu dnu celého roku
vybrané — r. 1744.; a Florilegium biblicum, aneb kvétná záhradka
biblická — r. 1742. Sú to články učenia, rytmovne rozdelené, vy­
svetlené a výpoveďami Písma potvrdené. Obdivuhodná je jeho
pilnosť, sbehlosť v Písme a bohoslovecká vzdelanosť.
87. Žigmond Keler, Kehler, Kohler, viď medzi garamseckými
farármi.
88. Ján Hlivay, narodený dňa 14. júla r. 1720. z otca Jána
pochodiaceho z Brezna, provízora Gerhardovho de Királyfalva
v Badíne a Zuzanny r. Schmiedel. Učil sa v Garamseku za 4 roky
u Ondreja Mráza, v Bystrici u Klingschnura až po r. 1735. za
5 rokov; v Levoči u Jána Gottfrieda Schwartza za 3 roky, zasa
v B. Bystrici u Weigla a súčasne bol vychovávateľom u Purz-
 267

pichlera; v Šoprone za 2 roky vychovávateľom u Rimaya, vo Wit-

temberku v r. 1743—46.. požívajúc šopronské štipendium a v Jene.
Odtiaľ bol povolaný do B. Bystrice za konrektora a dňa 6. júna
r. 1747. bol tam uvedený; hneď nato 20. júna na miesto Kehle-
rovo za farára pre obe národnosti vyvolený a nasledujúceho dňa
vysvätený. Keď vo Wittemberku študoval, vydal r. 1745. Exerci-
tatio Philologico — Exegetica. Zomrel dňa 9. jan. r. 1759. Jeho
manželka bola Katarína Purczpichler z Bystrice. Jeho nástupcom
v úrade stal sa Lissoviny.
89. Ján Jakub Adami, rodák z Levoče, bol najprv levočským
konrektorom a na odporúčanie Kelera stal sa v januári r. 1747.
bystrickým rektorom, 17. febr. uvedeným. Tu mal niečo menší
plat, než jeho predchodca, tt. 156 zl., rekordáciu na Ďura a polo­
vicu z novoročnej; miesto obilia 20 zl.; od pohrabov 1 zl. 30 kr.
a 1 zl.; k tomu 46 vozov dreva, ktorým mal i školu obkurovať.
V jeho vokátore vyzdvyhujú sa zvlášte jeho známosti dejepisné,
banícke a matematické, aké v jeho veku málo vzdelancov ozdo-
bovaly a ktoré zvlášte v banských mestách malý byt osožné.
Roku 1748. vyvolila ho cirkev za svojho farára. V tom roku dňa
1. okt. bol prítomný pri úvode svojho nástupcu v rektorstve,
Lanyho. Roku 1766. dňa 22. mája uvádzal Tomáša Adamyho za
nemeckého učiteľa čítať sa učiacich, po smrti Jána Tibutza. Dňa
1. jan. r. 1769. utratil prvú manželku Máriu rod. Beer v jej 38. roku.
S ňou mal dcéru Johannu, ktorá sa potom vydala za stoličného
fyzika Sontagha. Dňa 21. júna r. 1770.^ženil sa znovu so zemankou
Máriou Žofiou Neustädter, vdovou po mešťanovi Hazym. Roku
1757. dňa 24. augusta novozvoleného superintendenta Fridelyho
v Garamseku sprisahal a po ňom bol kandidovaný za superinten­
denta. Zomrel r. 1781. Jeho diela sú: Kurze Anleitung die Frei-
geister auf bessere Gedanken zu bringen, r. 1769. v Rezne; Kurze
Anleitung fúr das Landvolk — včelárska kniha, r. 1773. v Pre-
šporku tlačená a Busz-Rede, kázeň prednesená v 12. nedeľu po
Trojici r. 1761. po veľkom ohni, ktorý v predchádzajúci utorok
zúril v Bystrici, s opisom toho ohňa.
90. Samuel Lissovinyi, narodený vo V. Paludzi dňa 31. jan.
r. 1712. z otca Samuela farára a Žofie Zdansky. Jeho starý otec
Štefan Lissovini bol rektorom považsko-bystrickým a potom fará­
rom v Lúke na Morave. Rodina pochodila z Lišova v Honte. Učil
sa doma u Bucholtza, v Necpaloch u konrektora Ondreja Bala-
syho a rektora Mateja Augustiniho, potomného farára v Trenčíne;
potom v Kežmarku od r. 1723. u Solkonia k vôli nemeckej reči;
268

v Prešporku u konrektora Martina Bohuradta svojho ujca, a u

Beesia. Ujec Bohuradt vypravil ho potom k vôli maďarčine do
GyórU, kde sa učil u Jána Szaszkyho; potom v Šoprone u Krištofa
Deckarda. Odtiaľ šiel do Jény na filozofické a bohoslovecké štúdia.
Navrátiac sa do vlasti, bol za 4 roky vychovávateľom u Gabriela
Zmesskala a žatým bol povolaný za dvorného kazateľa ku baró­
novi Qalisiovi do Bytčice a dňa 26. febr. r. 1739. Michaelidesom
v Bystrici vysvätený. Žatým sa stal farárom vo Veľkej Paludzi,
odkiaľ bol r. 1759. po Hlivayovi za farára oboch národností do
Bystrice povolaný, kde 30. aug. r. 1774. zomrel. Od r. 1765. po
smrti Sartoriusovej bol farárom slovenskej cirkve. Jeho syn bol
stoličným fyzikom. Na žiadosť panej Gosztonyičky preložil Arnd-
tovu Postihu do slovenčiny.
91. Štefan Toperczer, zeman, dňa 9. dec. r. 1741. vo Zvolene
z rodičov Jakuba a Anny Urban narodený. Učil sa doma; od
r. 1751—57. v Štiavnici u Ondreja Marčeka, Samuela Gažúra a
Jána Severinyho, v Prešporku u Michala Pessko, Jána Sztrecsko,
Jána Szaszkyho a Jána Bencúra. Potom študoval v r. 1767—69.
v Jene, odkiaľ sa navrátiac, stal sa farárom dolnostrehovským
na miesto Pavla Fábryho, ktorý bol dňa 26. dec. r. 1768. do Necpál
odišiel. Toperczer bol dňa 3. júla r. 1769. Michalom Pohlom na
Ači vysvätený. Po Lissovinyiho smrti povolali ho r. 1774. Bystri-
čania za kazateľa oboch národností, kam dňa 9. okt. prišiel. Zomrel
6. apríla r. 1775. na drobnice. Jeho manželka bola Zuzanna Mixadt,
dcéra farára turopoľského Samuela Mixadta, ktorá sa potom ako
vdova vydala za Martina Mrákotu, farára cinobanského a potom
tomašovského. Jeho bratom bol Samuel Toperczer, tunajší rektor
a potom farár v Ivančinej a turčiansky senior.
92. Daniel Crudi, Krúdy, narodený dňa 25. okt. roku 1735.
vo Zvolene z otca Jána mešťana a krajčíra a Zuzanny r. Burian.
Učil sa doma, v Ostrejlúke u Christophora, v Kremnici u Bobrov-
nického a Ondreja Žello; potom k vôli naučeniu sa maďarčiny
v Ožďanoch u Ondreja Farkaša, v Prešporku ú konrektora Peschka
a u Jána Tomku Szászkyho, v Nemecku v Altdorfe a v Jene-
Po troch rokoch vrátil sa do vlasti a povolaný bol za farára
cerovského, dňa 18. aug. r. 1759. Fridelym v Garamsegu vysvä­
tený. R. 1763. prešiel za farára oboch národností do Bystrice,
kde sa r. 1774. stal farárom slovenskej cirkve. Proti nemu stal
sa ten neslýchaný výčin, že keď išiel popri komorskom dome,
na stráži stojaci hajdúch vrátil ho s tým, že dľa rozkazu mu
daného, popred komorský dom evanjelickému farárovi isť ne-
 269

svobodno. R, 1782. poďakujúc sa dňa 2. mája v Bystrici, prešiel

do Prešporku za nemeckého íarára a prednášal na lyceume cir­
kevné právo, homiletiku a pastorálnu theologiu. R. 1791. ako vy­
slanec stoličnoprešporského seniorátu na peštianskej synode spolu
s Inštitorisom mužne obraňoval knihy symbolické. Tam podpísal
200 zl. na fond konsistoriálny. Dňa 12. jan. r. 1802. stal sa super-
intendentom a nasledujúceho dňa bol v prešporskom nemeckom
kostole slávnostne inštallovaný v prítomnosti 18 farárov, ktorí
v kamžach oblečení, po inštallačných rečach a bohoslužbe shr-
nuli sa okolo neho a pravice svoje položiac na hlavu jeho spie­
vali: Confirma Deus hoc opus. R. 1803. vizitoval nitrianske cirkve.
Zomrel po dlhej nemoci dňa 18. dec. r. 1815. V r. 1765. a nasle­
dujúcich sostavil sbierku kráľovských rezolúcií, intimátov a od­
pisov prosieb, vzácnu pre dejepis evanjelickej chkve v Uhorsku
a zanechal v rukopise Fragmentum juris ecclesiastici, z ktorých
spisov aj Rosenauer čerpal. — Do Bystrice na jeho miesto po­
volaný bol Szinovicz z Malých Zlieviec. — Prvá jeho manželka
bola Katarína Glitsko, ktorá mu zomrela v Bystrici 18. januára
r. 1766.; druhá bola Mária Terezia Rôsler, dcéra kremnického
farára.
93. Ján Christo/or Anders, narodený v Bardiove dňa 14. marca
r. 1739. z otca Jána Christofora, farára a Anny Ruženy Ganszaug.
Učil sa v Súľove u Jána Pultzeka v r. 1746—48.; v Levoči u
konrektora Deschiho za 2 roky; v Dobšinej u rektora Juraja
Gottharda za 3 roky; potom k vôli maďarčine do roka v Kállove
žatým zase v Levoči za 2 roky u konrektora Netinea, v Preš­
porku u Szászkyho za 3 roky a v Jene. Navrátiac sa domov, stal
sa vychovávateľom u Štefana Meerwaldta za poldruha roka. Po­
tom bol dňa 10. dec. r. 1764. v Garamsegu od. Fridelia vysvä­
tený za farára drženického a bol tam v tretiu adventnú nedeľu
uvedený. Za jeho úradovania vystavený bol chrám Boží. R. 1769.
prešiel do Nitrianskej Stredy, kde ani rok nevybudol a stal sa r. 1770.
farárom prandorfským, odkiaľ r. 1781. prešiel do Bystrice za fa­
rára oboch národností a r. 1787. do Kremnice, kde dňa 16. apríla
r. 1795. zomrel a 19. apríla bol pochovaný. Ako prandorfský
farár účinkoval pri inštallácii superintendenta Jána Csernyan-
szkyho r. 1778. 20. aug. v kostolnomoravskom chráme Božom.
Vo zvolenskom senioráte bol od r. 1786. seniorálnym notárom
a v Tekove' od r. 1792. seniorom. Jeho nástupcom v Kremnici
stal sa Juraj Lacsný, prišlý ta z Ľubietovej. — Po Andersovi
270

v Bystrici viacej tretieho farára pre obe národnosti nevolili; od

toho času mávajú už len dvoch farárov.
94. Krištof Lyci narodený 19. júna r. 1744. z Krištofa farára
pustafôdémešského a Márie rod. Vórós, dcéry Žigmonda Vôrôs,
modranského senátora. Starý otec Štefan Lyci bol farárom v Budi-
kovanoch. otec najprv učiteľom v Modre. Máš Lyci učil sa v Modre
u Adama Muszy, v Prešporku u Thomasyho a Palumbinyho, zasa
v Modre u svojho ujca Ondreja Orgonyho, od r. 1757 — 67. v Pre­
šporku u Kerna, Sztrecsku a Bencúra. Roku 1767. opatrený 160
zlatovým Palmovským štipendiom, šiel do Wittemberku, kde za
2 Va roka poslúchal fyziku, matematiku, filozofiu, hebrejčinu, staro­
žitnosti a bohoslovecké vedy. Potom bol od r. 1770. vychováva­
teľom u baróna Pavla Jeszenáka, učiac vyše dvoch rokov jeho
synov Jána, potomného dozorcu preddunajského dištriktu a Pavla.
Žatým povolala ho po barónovi Karolovi Hellenbachovi pozostalá
vdova Mária Anna rod. Jánoky za dvorného kazateľa na sväto-
krížsku pustatinu blízo Prandorfa a posvätený bol dňa 6. júna
r. 1772. Pohlom na Ači. Dňa 25. nov. r. 1773. prešiel za farára na
Čankov, odtiaľ r. 1775. za farára oboch národností do Bystrice na
miesto Toperczerovo, kde bol v 3. ned. po Veľkej noci uvedený.
Svojou učenosťou a vľúdnosťou získal si srdcia ľudí a dosť skoro
stal sa vo zvolenskom senioráte pokladníkom, potom notárom,
r. 1786. konseniorom, r. 1787. seniorom a konečne i superinten-
dentom. Totiž keď superintendent Martin Hamaliar prešiel r. 1803.
zo Štiavnice za farára na Sarvaš, videl ťažkosti spravovania ban­
ského dištriktu z tak vzdialeného od stredu miesta, chcel zo super-
intendentstva zaďakovať; a podobne i dištriktuáiny dozorca Ján
Radvanszky zaďakoval, keď nemohol byť v častejšom styku so
vzdialeným superintendentom. Dištriktuáiny konvent dňa 6. júna
r. 1804. zasedavší požiadal oboch, aby v úrade zostali; aby super­
intendent mal i ďalej právo vizitovať cirkve a kandidátov zkúšať
a vysväcovať. Ale k snadnejšiemu konaniu iných povinností a
dorozumievaniu sa s dištriktuálnym dozorcom bol zvolený za ná-
mestného superintendenta senior Lyci, ako blízko k dištriktuál-
nemu dozorcovi bývajúci. Dištriktuáiny dozorca bol tiež požiadaný
konventom, aby každoročne svolal dištriktuáiny konvent v mesiaci
októbri do Pešte, v ktorý čas by superintendent Hamaliar zkúšať
a vysviacať mohol kandidátov. Hamaliar dňa 6. dec. r. 1806.
mŕtvicou ranený, úrad superintendenta složil a potom už bol Lyci
riadnym superintendentom, súc 95 hlasovou väčšinou proti Jánovi
Molnárovi a Adamovi Lovichovi vyvolený. Slávnostne inštallovaný
 271

bol v Bystrici dňa 10. aug. r. 1808. v prítomnosti 50 evanjelických

kňazov, ktorých Adam Chalúpka dla mena vypočituje zo senic-
rátov: liptovského, oravského, turčianskeho, malo- a veľkohont-
ského, novohradského, peštianskeho, tekovskéko a zvolenského.
Pri inštallácii kázali: Bohuslav Tablic kostolnomoravský v sloven­
skej, Pavel Jozeffy ačanský v nemeckej a Ján Kuzmány breznian­
sky v latinskej reči. Ich kázne boly potom tlačené. Ešte toho istého
r. 1808. dňa 21. aug. viedol seniorálny konvent ako senior a dňa
23. žaďakoval zo seniorstva. Y čas vizitácie v Štiavnici v auguste
r. 1814., keď oltárne náradie prezeral, u prostried niekoľkých
kýchnutí bol mŕtvicou ranený, žatým od svojich vďačných cirkev-
níkov do Bystrice odvezený, tam požehnaný život svoj dokonal
a dňa 18. sept. Štefanom Štammingerom štiavnickým a Jánom
Dorkovičom zvolenským farárom, pri účasti velikého zástupcu
veriacich bol pochovaný. Bol predsedom a neohroženým ochran­
com Slovenskej učenej spoločnosti banského okolia, pôsobením
Tablicovým r. 1810. založenej, ktorej cieľom bolo pestovanie íeci
a literatúry československej, podporovanie ústavu slovenského na
školách prešporských, založenie novej slovenskej katedry na
lyceume banskoštiavnickom a nashromaždenie istiny k vydávaniu
kníh cirkevnonáboženského obsahu. Jeho manželka bola zemianka
Mária Sztehlo, dcéra farára kraskovského a pilišského Ondreja
Sztehlu. Jeho dcéra Anna vydala sa za Jána Molnára, farára
v Tápió Sv. Martine. U neho boli kaplánmi: Ondrej Bodický. povo­
laný potom za farára do .Drášoviec v Honte; Samuel Gaber, do
Lovinejbani, Ján Geduly do Nitr. Stredy, Ján Benedicty na Rákoš-
Kerestúr, Leopold Belohorský do V. Slatiny, Ondrej Belohorský
do SI. Pravna a Jozef Krčméry na Mičinú za farára vyvolený.
95. Michael Szinovicz, narodený v Bystrici dňa 3. nov. r. 1732.
z otca Michala mäsiara a Zuzanny r. Hybler. Až do 18. roku učil
sa vo svojom rodisku u Plintovica, Szalaya, Glitza, Geguša a La-
niho, potom za pol roka k vôli maďarčine v Lučenci, žatým za
tri roky v Prešporku pod vedením Jána Tomku Szászkyho,
biedne sa tam udržujúc učením iných, živiaci sa v alumnii,
potom ale ako výtečný žiak bol prijatý do Jeszenákovského kon-
viktu, kde sa stal i seniorom. Po složení kandidatickej zkúšky
šiel pokračovať v štúdiách od 10. okt. r. 1754. do Wittemberku,
kde za poltreťa roka, tt. do mája r. 1757. vytrval. Keď sa vrátil
domov, bol zä 7 týždňov u matky vdovy; r. 1758. na odporúčanie
Juraja Radvanszkyho stal sa vychovávateľom synov Gabriela
Csemiczkyho na Stracinách v Novohrade za poldruha roka; potom
27£

prijal povolanie za učiteľa do Ratkovej, ale po deviatich týždňoch

vrátil sa nazpäť k Csemiczkovcom. Dňa 5. apríla r. 1759. bol
Fridelym v Garamsegu vysvätený za potrianskeho farára, odkiaľ
r. 1762. prešiel do Sudíc, r. 1767. do Ratkovej. r. 1775. do Garam­
segu, r. 1778. do Malých Zlieviec, r. 1783. do Bystrice za sloven­
ského farára. Tu sa stal nasledujúceho roku dňa 10. júna seniorom
a r. 1785. 23. nov. superintendentom po smrti Jána Csernyan-
szkyho, štiavnického farára. Slávnostne inštallovaný bol v Bystrici
dňa 14. decembra, pri ktorej príležitosti slovenský kázal konsénior
Ján Michalička krupinský; a latinský Martin Hamaliar štiavnický
farár a hontiansky senior. S ním boli kandidovaní: novohradský
senior Samuel Kelisch, ačanský farár Ján Sztraka, sudický Ján
Klementis a štiavnický Hamaliar. Vysvätil 52 kandidátov. Ako
superintendent bol prítomný r. 1791. na peštianskej synode.
Roku 1792. privtelily sa k banskej superintendencii evanjelické
cirkvi v békešskej, aradskej, torontálskej a temešskej stolici. Zo­
mrel na suchoty dňa 17. apríla r. 1796. a 21. apríla bol pochovaný.
Bol povestný rečník. Na seniorálnom konvente dňa 24. nov. roku
1784. ako senior nebol prítomný, lebo šiel na Širák pochovávať
Barbaru Wattay, vdovu Tomáša Rotha, matku Johanny gr. Tele-
kyčky. Pohrabná reč tá vyšla i tlačou r. 1786. Za manželku mal
dcéru potrianskeho farára Jána Trsztenszkyho, s ktorou mal dcéru,
vydatú za Pavlom Doleschalom merníkom v Slatine, synom Pavla
Doleschala, farára necpalského a bocianskeho. Druhá jeho man­
želka bola rod. Fleischer a zostala po ňom vdovou.
96. Adam Dávid Lovich narodený v Liptovskej Sielnici z Jána
a Zuzanny rod. Argaláš r. 1760. a v Trnovci bol pokrstený. Učil
sa v katolíckej škole v Nemeckej Ľupči, kam mu rodičia prešli
bývať, potom v Malatíne u súkromného učiteľa Ondreja Kralo-
vanszkyho, vo Veľkej Paludzi u Pavla Šramku a Petra Ambró-
zyho a v Kežmarku u Jána Reisza, odkiaľ zo štvrtej triedy pre
nemoc svojho otca domov bol zavolaný a k roľníckemu stavu
určený. Po roku ale, keď mu otec zomrel, vrátil sa do Kežmarku
a tam u Michala Maugscha, Jura Schuleka a Adama Podkonic-
kyho i filozofické a bohoslovecké učenie skončil. Ďalej študoval
v Lipsku a vo Wittemberku, kde 10. mája r. 1784. bol zapísaný.
Nasledujúceho roku sa vrátil domov a bol potom za 3 roky vy­
chovávateľom v Lomnici u Žigmonda Berzeviczyho. Roku 1788.
prišiel do Bystrice za gymnaziálneho učbára, ale po poltreťa roku
pre svoju náboženskú horlivosť bol z úradu odstránený; dali mu
ešte jednoročný plat. Od septembra r. f 791. stal sa správcom
 273

bystrického gymnázia; a keď ho za rektora prešovského kollégia

volali, cirkev bystrická tak si ho bola obľúbila, že ho dňa 14. febr.
r. 1795. za svojho riadneho tretieho kňata pre cirkvi oboch ná­
rodností zvolila a 16. apríla Szinoviczovi vysvätiť dala. Správu
školy podržal si ešte i potom až do 23. júna r. 1796. R. 1799.
stal sa seniorálnym notárom; a keď potom bol za dištriktuál-
neho notára vyvolený, r. 1806. zo seniorálneho notárstva zaďa-
koval. Dňa 16. jan. r. 1810. stal sa seniorom. Na seniorálnom
konvente 7. apríla r. 1813. zaďakoval zo seniorstva, súc vyvo­
lený do Lučenca za farára, a žiadal, aby od neho seniorálne
veci odobrali; to seniorálny konvent so žiaľom počujúc, že chce
B. Bystricu opustiť, odložil odobratie do budúceho zasadnutia na
deň 21. apríla, na ktorom by aj poriadky cieľom voľby seniora
a seniorálneho dozorcu porobené boly. Lovich ale medzitým dal
sa uprosiť a do Lučenca nešiel. Žatým po smrti Lyciho stal sa
superintendentom od 4. júla r. 1815. uvedený skrze Bohuslava
Tablica, kostolnomoravského, ktorý slovensky a skrze Jána Ge-
dulyho tomašovského, novohradského seniora, ktorý latinsky ká­
zal. Následkom toho dňa 14. júla zo seniorstva zaďakoval. Jeho
spolupôsobením s Hamaliarom, Palkovičom a inými, založená
bola r. 1803. v Prešporku stolica reči slovenskej na tamejšom
lyceume. Po Lycim bol predsedom Slovenskej učenej spoločnosti
a aj ako spisovateľ bol činným. Za jeho biskupstva svätili evan­
jelici dňa 2. nov. roku 1817. s povolením- kráľovským tristoročné
jubileum reformácie. Kandidátov najradšej zkúšal z matematiky
a trudil sa nad vynájdením quadräturae circuli. U neho boli •
kaplánmi: Juraj Hraškóczy, povolaný za farára do Kráľoviec,
Daniel Dobák, ktorý do Radvane, Gabriel Gáber do Zemanských
Kostolian v Tekove, Ján Krčméry do Bystrice, Ján Jelšík do Ače,
Štefan Valentíny do Kyjatíc, Samuel Ferjenčík do Sudíc, Ján
Geguš do Očovej, Pavel Kasay do Tótgyôrku v Peštianskej, Michal
Košina do Kucury, Alexander Privitzky do Závady, Samuel Med-
vecký do V. Slatiny, Jozef Holéczy na Beľuju, Ján Szombathy do
Ľubietovej, Ondrej Alitis do Šurian v Novohrade, Samuel Polyak
(Polágh) najprv za kaplána do Krupiny, potom za farára do
Dvorník, Karol Kuzmány do Zvolena, Ludvik Šuhajda do Apoštagu
a Daniel Tursky na Ostrúlúku od neho za farárov odišli. V auguste
r. 1831. ležal porážkou ranený. Písal o tom štiavnický Ján Sebe-
riny svojmu bratovi Ondrejovi, farárovi maglódskemu dňa 18. aug.
nasledovne: Ode dne 10—12. byl sem v Radvaney. Môl sem práci
u p. Radvanského. Vybéhl sem y k Pánu Superint. Lovichovi.
18
274

Nalezl sem ho v posteli, šlakem poraženého. Všeličo sem se ho

zeptával, ale on nie neodpovédél. On nie nezná,' co se déje, a zdá
se, že y nic-necíty. — Zomrel dňa 7. dec. r. 1831.
97.. Samuel Eosnay, narodil sa v júli roku 1787. vo Zvolene
.z Otca Pavla, krajčíra a matky Doroty rod. Pastoralis. Otec Pavel,
majúci armálesové listiny, vymáhal si zemianstvo, v ktorom páde
chcel mať zo syna juristu, ale nemohol dokázať genealógiu; bol
telesne slabý; ale matka bola zdravá, veselej mysle, ktorú žiadne
starosti a trápenia nezlomily. Samuel učil sa doma u Ferenczyho
a Kanku, potom v Bystrici u Kochá a od septembra r. 1802.
v Prešporku za 6 rokov. Keď mal 15 rokov, zomrel mu otec, čo
vplývalo na jeho potomne rozhodnutie, stať sa bohoslovcom.
V štúdiume podporovala ho tetka Šmálka a iná rodina. Vynikol
zvlášte v učení sa rečí a ešte v Prešporku preložil z réótiny do
českoslovenčiny Anakreonta, ktorého vydal professor Palkovič.
Tiež preložil viac odsekov z Homérovej Odyssei, Vojnu žiab a
myší a niečo z básní Krasického. Palkoviôovi pomáhal i pri kor-
rektúre vydania Biblie. V Prešporku najviac dobrodení požíval od
jednoho hostinského, u ktorého bol vychovávateľom za 4—5 rokov.
Ten mu dal kost, k obydliu jednu izbičku a aj peňažne ho dobre
podporoval. Aby si potrebné náklady na ďalšie štúdium do Ne­
mecka nadobudol, šiel v júli r. 1808. za vychovávateľa ku Pon-
gráczovi do Szobránczu v Ungskej stolici, kde si za 2 roky úplne
osvojil maďarskú reč. So svojim chovancom prešiel do Prešova a
tam sa obznal so superintendentom Szontaghom, ktorý ho a tisov-
ského farárovho Šulekovho syna sľúbil odporúčať do štipendiálneho
konviktu v Tubingách, následkom čoho sa ta v auguste r. 1810.
oba vybrali a došli 5. okt.; ale tam ešte Szontaghovo odporučenie
nenašli a za 5 týždňov sa museli sami živiť. Potom boli do kon­
viktu prijatí zdarma a mali tam slušné zaopatrenie. V liste z Tú-
bing dňa 4. jan. r. 1811. matke písanom a v bystrickom cirkevnom
archíve zachovanom zanímave opisuje tamejší svoj pobyt. V Tu­
bingách preložil viaceré básne z maďarskej reči do nemeckej a
vydal to nakladateľ Cotta v Tubingách, honorujúc ho vyše 100
zlatmi. Po návrate z Nemecka v októbri r. 1812. stal sa profes-
sorom na bystrickom gymnáziume, odkiaľ prešiel nasledujúceho
roku za farára na Miôinú a bol 19. sept. zvolenským farárom Jánom
Dorkovičom inštallovaný. Po Veľkej noci r. 1814. oženil sa s dcérou
svojho predchodcu Braxatorisa a pred Soslaním Ducha sv. roku
1815. prešiel za farára do Bystrice, súc tam 21. apríla vyvolený;
-ale v tom roku v novembri, ešte len 28 ročný, časný život dokonal
 275

a bol 19. nov. Dorkovitšom a seniorom Jánom Kuszmánym pocho­

vaný. Ač bol silnej, mohutnej postavy, ale už v Túbingách trpel
na pršný neduh. Bol výtečným rečníkom a jeho bystrickí žiaci
s oduševnením rozprávali o jeho zdarnom učbárskom účinkovaní.
Vďačný Cotta, ktorý mal dobrý zárobok pri vydaní jeho spome­
nutých nemeckých básní, poslal i po jeho smrti na vyplatenie
jeho akademických dlžôb 79 zl. 10 kr. zvolenskému farárovi Dor-
kovitšovi.
98. Ján Krcméry narodil sa r. 1785. v Nemeckej Ľupči; učil
sa v Bystrici, Ožďanoch, Kežmarku a Prešporku. Nemohúc pre
vojnu vynsť do Nemecka, bol viac rokov vychovávateľom a len
r. 1814. šiel na universitu do Jény, odkiaľ bol r. 1816. povolaný
za kaplána k superintendentovi Lovichovi a 28. mája bol vysvä­
tený. V tom istom roku v júli bol za riadneho farára bystrického
vyvolený a v 5. nedeľu po Trojici uvedený. Kázaval nie celkom
z pamäti. R. 1820. dňa 17. íebr. stal sa seniorálnym pokladníkom,
4. aug. r. 1824. konseniorom a dňa 17. mája r. 1837. seniorom.
Roku 1824. vydal kázeň, ktorou pochovával seniora Kuszmányho
v Brezne. Zomrel na vodnatielku dňa 31. júla a pochovaný bol
2. aug. r. 1849. Pochovával ho Ondrej Javor, radvanský farár.
Bol bratom mičinského farára Jozefa Krčméryho.
99. Dr Karol Kuzmány narodil sa v Brezne dňa 16. nov.
r. 1806. z otca Jána Kuszmányho, tamejšieho farára a už konse-
niora a matky Zuzanny rod. Prjevitzky, dcéry Samuela, farára
v Súľove a potom v Kremnici. Krstil h,o Adam Chalúpka horno-
lehotský. Učil sa doma u Masayra, Lopušnyho a Vagnera; otec ho
učil réčtine; potom k vôli nemeckej reči v Dobšinej u Jána Petro-
viča. Tam rád sbieral nerasty a vzbudila sa v ňom náklonnosť
ku geológii. Potom sa učil od r. 1820. v Sajógemeri k vôli maďar­
čine a od r. 1822. v Prešporku u Kovács-Martinyho, Grosza, Ju­
raja Palkoviča a iných. Študovali tam významní mužovia, Jozeffy,
Seberiny, Palacký, Kollár — a to priťahovalo ta i Kuzmányho.
Skončil tam i bohoslovie a potom šiel za vychovávateľa do Novo­
hradu na Romháň ku Jánovi Prónayovi. Tam v obci žil úctyhodný
starý mládenec Alexius Géczy, ktorý mal bohatú knižnicu; tú
Kuzmány hojne použil. Po roku šiel 1828. do Jény, kde študoval
vážne, ponavštevoval miesta reformácie a významných svojho
času mužov. Vrátiac sa nasledujúceho, roku domov, šiel do Kež­
marku vychovávať dvoch synov Czékušových a tam sa po polroku
stal lyceálnym učbárom a predsedom slovenskej spoločnosti, pro-
fessorom Jánom Benediktym založenej. Po skončenom školskom
18*
276

roku šiel za kaplána ku superintendentovi Lovichovi a bol dňa

12. aug. r. 1830. vysvätený. Bystrické kratučké, 3 mesačné kaplán-
stvo bolo pre neho dobrou školou. Dňa 12. nov. r. 1830. bol jedno­
myseľne vyvolený za farára zvolenského, keď Dorkovič bol zaďa-
koval a dňa 5. nov. bol seniorom Beniaminom Muškulym uvedený.
Po poldruha roku vyvolila ho bystrická cirkev za nástupcu Lovi-
chovho, kam prešiel dňa 22. marca r. 1832. Keď bol uvádzaný
v apríli, nemohol dopovedať svoju kázeň pre vypuknuvší v meste
oheň, ktorý temer celé mesto zpustošil. V Bystrici sa i oženil dňa
7. aug. r. 1832. s Karolínou Zuzannou rod. Kellner, dcérou majet­
ného farbiara Michala Kellnera a Karoliny Hercsuth-Hrčut. Roku
1837. stal sa seniorálnym pokladníkom, r. 1846. dekánom. V revo­
lúcii r. 1849. necítiac sa bezpečným doma, odišiel do Viedne, kde
žil za čas súkromne, chcejúc sa po utíšení bojov navrátiť domov
do Bystrice; ale bystrická cirkev po uplynutí pol roka vyvolila si
na jeho miesto iného farára v osobe Gedulyho. Medzitým stal sa
Kuzmány vo Viedni professorom theologie a univeršitným kaza­
teľom, obdržiac viac vyznačení a titul doktora. Za Bachovej doby
stal sa dôverníkom vlády a po vydaní cisárskeho patentu r. 1860.
superintendentom. Tak po desaťročnom pobyte vo Viedni, presťa­
hoval sa do Bystrice a odtiaľ do Turčianskeho Sv. Martina, kde.
dňa 14. aug. r. 1866. svoj požehnaný život dokonal. Známy je ako-
plodný spisovateľ, slovenský básnik; ako mladý farár redigoval za
tri roky časopis Hronku; v Zpévníku máme od neho 95 nábožných
piesní; vydal Cirkevné právo (Kirchenrecht), manželské právo
(Eherecht), mnohé kázne a spisy. Bol prvým podpredsedom Matice
slovenskej. V Bystrici ešte i nedávno spomínali, že ak sa dozvedel
o tom, že by v niektorom dome nesvorne žili, už bol na druhý-
. tretí deň tam; a nesvorní manželia, príbuzní radšej sa prv smie-
rili, len aby pán farár neprišiel ich mieriť a z katechismu exa-
menovať; a potom ho už spolu vítali vyjasnenou tvárou. Svoje
dietky výborne si vychovával a dožil sa z nich radosti; syn Karol
stal sa vynikajúcim námorníkom a staval známu válečnú loď
Tegetthof, Pavel kupcom a Peter technikom. Keby sa bol v iných
pomeroch, nie v rozhorčených patentálnych bojoch stal superin­
tendentom, bolo by jeho účinkovanie a spravovanie dištriktu o
mnoho požehnanejšie stopy po sebe nechalo. I takto zostane jedným
z najvýznamnejších mužov minulosti.
100. Anton Penzel narodil sa v Kráľovej Lehote v Liptove
r. 1810. Sám udáva, že mu materinskou rečou bola nemecká.
Učil sa v Spišskej Sobote, Poprade, Kežmarku, Rožňave a Prešove.
 277

Po složení kandidatickej zkúšky šiel r. 1835. na bohosloveckú

fakultu do Viedne a potom bol dňa 14. sept. r. 1836. za super-
intendenciálneho kaplána k Jozeffymu vysvätený. R. 1837. stal sa
farárom na Dlhej Lúke, odkiaľ v auguste r. 1849. prešiel na miesto
Krčméryho do Bystrice. V senioráte stal sa r. 1851. dekánom;
a keď dňa 10. sept. r. 1857. z toho zaďakoval, seniorálny kon­
vent nie vďačne ho prepúšťal a vyslovil mu za jeho zásluhy
v zápisnici vďaku. Dňa 25. jan. r. 1859. stal sa seniorom a tým
zostal i v čas prijatia patentu; keď sa ale seniorát znovu stal
autonomným, prestal byť seniorom. Potom bol od r. 1866. poklad­
níkom vdovskosirotského ústavu a pozdejšie i predsedom seni-
orálnej podporovne až po r. 1885., keď žiadal sa do penzie.
Dňa 14. sept. r. 1886. už ako penzionovaný slávil 50 ročné jubi­
leum svojho kňazstva; ale onedlho dňa 28. okt. časný život
dokonal. R. 1875. bol u neho kaplánom Viliam Klimo, ktorý ako
príbovský farár stal sa mu zaťom. Napísal dosial neprevýšenú
knihu Ovocinár a aj ako starec rád učil žiakov štepiť. Svojou
pokojnou, smierlivou povahou vedel si získať ľudí.
101. Dr. Ludvik Geduly narodil sa v Nitrianskej Strede
dňa 17. marca r. 1815. z otca Jána, farára a matky Kristiny
r. Petényi. Bol vnukom Jána Gedulyho abelovského a pravnukom
Jána, tomášovského farára. Matka mu tiež bola z kňazského
rodu. V novohradskom, hontianskom a peštianskom senioráte
i traja-štyria Petényovci súčasne účinkovali. Gedulyho otec Ján
prešiel z Nitrianskej Stredy za farára na Sámsonházu a odtiaľ
na Abelovú, potom do Tomášoviec.
Ludvik Geduly učil sa v Lučenci, Ožďanoch, v Štiavnici
a r. 1834. v Prešporku. Nasledujúceho roku složil kandidatickú
zkúšku u Jána Szeberínyiho v Štiavnici a šiel za vychovávateľa
do Podrečian ku katolíckej rodine Tôrôkovskej, odkiaľ ho po
dvoch rokoch povolali za učbára do Lučenca. Potom r. 1836.
šiel na theologickú fakultu do Viedne a ač ho r. 1836. vyvolila
kalinovská cirkev za farára, pre mladý vek nemohol byť vy­
svätený. Vysvätil ho superintendent Pavel Jozeffy dňa 30. apríla
r. 1838. za farára na Skálnik, odkiaľ po 8 mesiacoch prešiel
do Ochtinej a r. 1850. na miesto Kuzmányho do Bystrice. R. 1855.
bol už zvolenským seniorom. Vyvolený súc za farára do Preš­
porku, lúčil sa dojemne so zvolenským seniorátom na konvente
dňa 10. dec. r. 1857. V Prešporku súc farárom, bol r. 1861. vy­
volený za superintendenta, r. 1863. v deň jeho 25 ročného kňaz­
ského jubilea poctili ho diplomom doktorátu bohoslovia a r. 1873.
%
278

vymenovaný bol za kráľovského radcu. Bol výtečným rečníkom

a taktične viedol dištriktuálne i generálne konventy. — Zomrel
dňa 29. jan. r. 1890. a 1. febr. bol pochovaný.
102. Eduard Alexander Doleschall narodil sa v Modre r. 1830.
z otca Michala farára a potom kandidáta na superintendentstvo a
matky Johanny r. Lačný. Bol vnukom superintendenta Sinovica. Učil
sa doma, v Prešporku a vo Viedni; potom bol vychovávateľom
v Šuranoch u Horáca Srétera; r. 1855. stal sa učbárom na štiav­
nickom lyceume a po trojročnom tam účinkovaní prešiel do
Bystrice za nástupcu farára Gedulyho, uvedený v 23. ned. po
Trojici r. 1858. Ako výtečný rečník, hlboko vzdelaný, muž a cha-
rakterný človek zavčasu obrátil pozornosť na seba i v senioráte5
kde sa stal r. 1859. pokladníkom vdovskosirotského ústavu, r. 1864.
konseniorom a r. 1865. seniorom. Seniorálne konventy viedol
energične, nedopustiac vnášať do nich veci ta nepatriace; aj
oproti vyšším vedel zastať svoje presvedčenie. Kňazské voľby
viedol nestranne a spravedlive. Jeho dielo o predprácach k synode
vydal zvolenský seniorát r. 1872. v slovenskej i maďarskej reči.
Pre svoju bystrickú cirkev daroval veľké čierne prikrývädlo na
oltár, ozdobené bielym krížom. — R. 1875. prešiel za nemeckého
farára do Pešti, kde po zdarnom účinkovaní ale i po dlhom,
ťažkom utrpení, pocvičený v škole kríža, dňa 15. febr. r. 1893.
v 63-ťom roku časný život dokonal. — Jeho zásluhou je založenie
Lutherovho spolku, ktorého stal sa podpredsedom. Po odchode
Doleschallovom pri kňazskej voľbe roku 1875. konsenior voľbu
prevádzajúci, sťažoval sa na seniorálnom konvente, že cirkev
bystrická napred uzavrela jeho kandidátov nie tak prijať, ako
svojich, a príležitosť i opatrenie ím odoprela, následkom čoho tí
na próbu ani neprišli.
103. Ján Theodor Mockovcsák narodil sa v Pezinku dňa 29. aug.
r. 1846. z otca Jána, tamejšieho slovenského farára. Učil sa doma, v
Prešporku a za rok v Halle. R. 1868. stal sa kaplánom nemeckej
cirkve v Poľnom Birinčoku u Juliusa Petza, súc 12. okt. Széká-
csom vysvätený. V júli nasledujúceho roku šiel do Pezinku za
slovenského kaplána ku svojmu otcovi, odkiaľ prešiel koncom
marca r. 1871. za farára a nástupcu svojho nebohého brata do
V. Bečkereku. Dňa 15. sept. r. 1875. bol vyvolený za farára by­
strického, na miesto Doleschallovo a hneď nasledujúceho roku
stal sa seniorálnym zápisníkom, r. 1879. pokladníkom vdovsko­
sirotského ústavu a dekánom, r. 1881. seniorom a r. 1885. i pred­
sedom seniorálnej podporovne. — Zomrel dňa 11. apríla r. 1897.
 279

• V manželstve žil od roku 1871. s dcérou svojho bývalého prin­

cipála, Malvinou Petzovou. s ktorou mali 11 dietok. Z nich je
Ernest mýtnianskym farárom, Gustáv banským merníkom, Ján
professorom v Békéš Cabe, Géza kráľovským notárom v Nežidere
a dcéra Malvina vydaná za okresným notárom dolnolehotským
Samuelom Bruothom. Po smrti prvej manželky vstúpil r. 1894.
do manželstva s dcérou bývalého direktora bystrického gym­
názia a.tamejšou diplomovanou učiteľkou Jolanou Márkus. —
Vydal Vyučování konfirmandu, ktoré sa viac vydaní dožilo. •—
Nadaný kazateľ a vtipný rečník i v svetských shromaždeniach,
vediaci sa prispôsobnit okolnostiam, získal si priazeň rozhodu­
júcich ľudí a stal sa tak veľmi vplyvným. Ako Geduly za Bacha
uviedol nemecké vedenie seniorálnych konventov a nemecké
zápisnice; tak on, prispôsobiac sa časodobe, uviedol maďarské,
čo dal predbežne v seniorálnom konvente uzavrieť a žiadal, aby
mu i farári v maďarskej reči dopisovali. Akú mal pre to srážku
s mičinským farárom, to je v dejinách tej cirkve udané. --Kap­
lánmi u neho boli: od novembra r. 1878. Ján Dobručký, po­
volaný ku Penzlovi; vypomáhal i jemu; teraz je farárom a archi-
diakonom v Haierswerde pri Vratislave (Breslau); r. 1880. Juraj
Kúgyela, vyvolený na Ostrúlúku; r. 1882. Ludvik Kliment — do
Krupiny; r. 1884. Michal Linder — na Mičinú; r. 1884. Pavel
Lukács — do Ľubietovej; r. 1886. Daniel Kovács na Lehotu prešlý
a Eugen Binder, potom učbár v Kežmarku; r. 1886. Julius Vitáliš,
teraz konsenior v Brezne; r. 1888. Ján Risz, žatým mýtnianský;
r. 1889. Samuel Hrivnyäk, žatým badínsky; 1892. Ján Szlúka
teraz baďanský v Honte; r. 1894. Daniel Paulinyi, teraz garam-
secký a r. 1896. Viktor Augusztinovics,. potom novoklenovský
farár. — R. 1903. presbyter Štefan Furgyík sosbieral na pomník
Mockovcsákov 640 korún.
104. Samuel Mikler narodil sa v Hodruši dňa 31. júla r. 1835.
Ako 9 ročný zostal sirotou. Učil sa doma, na gymnáziume v Štiav­
nici, theologiu odbavil v Prešove, kde i kandidatickú zkúšku
r. 1859. složil. Už ako žiak vynikal latinskými veršami. R. 1850.
oženil sa ako prešovský učbár, vezmúc si z Lwova Henriettu
rod. Fischer zemanku z Nového Lesná. 0 dva roky pozdejšie
vyvolený bol za farára do novoutvorivšej sa cirkve v Kôlcsi v
satmárskej stolici, odkiaľ po dvoch rokoch, prešiel do Veľkého
Károlyu, kde za 10 rokov účinkoval. Potom aby svoje viaceré
dietky vychovávať bol vstave, prijal pozvanie za učbára na re-
formátske gymnázium vo Veľkom Kôrôši a r. 1875. obdržal

/
280

učbársky diplom. Po 14 ročnom účinkovaní, vyvolený bol r. 1887. •

za farára do B. Bystrice, kam prišiel na miesto Penzlovo a účin­
koval ako obľúbený kazateľ a v školách ako učiteľ náboženstva.
Zvláštnou jeho zásluhou je zachránenie evanjelického gymnázia,
keď už-už bolo blízke zaniknutiu. Bol muž básnického vzletu.
Z jeho synov je jeden pravotárom vo Zvolene a druhý profes-
sorom práva v Prešove. — Zomrel 29. nov. r. 1909. v 74. roku.
105. Gerhard Sztehlo narodený v Prešove dňa 29. aug. r. 1865.
z rodičov Jána, nemeckomaďarského farára, potom seniora a Ma-
tildy rod. Kéler, dcéry potomného krajinského vyslanca Štefana
Kélera. Učil sa doma, kde i kandidatickú zkúšku složil, potom
dva semestre r. 1888/9. v Halle, precestoval pamätné mestá v
Nemecku, hospitoval na universitách v Berline, Lipsku, Gôttingen,
Jéne, Giessenu, Bonnu, Marburgu, Heidelbergu, Strassburgu, Baselu
a v Erlangen; a vrátiac sa domov, bol Štefanom Czékušom
r. 1889. vysvätený za kaplána do Levoče ku Ondrejovi Dianiš-
kovi, odkiaľ v júli r. 1890. súc vyvolený, prešiel za farára do
Vlašiek — Góču v Gemeri, kde zanedbané cirkevné staviská
sriadil a znovu postavil. V septembri r. 1897. vyvolila ho by­
strická cirkev na Mockovcsákovo miesto za farára, kde v cirkvi
a v senioráte ako úd všetkých seniorálnych výborov a pilný,
účinlivý správca spolkov, seniorálny pokladník a predseda seni-
orálnej účtovnej stolice, obrátil na seba pozornosť i v širších
kruhoch, stal sa i dištriktuálnym zápisníkom a predsedom dišt-
riktuálnej podporovne. — V manželstve s Klárou rod. Szontagh,
dcérou niekdajšieho banského direktora v Dobšinej od mája r. 1891.
žijúc, požehnal ím Pán Boh jednoho syna, na teraz zajatého v
Rusku a dve dcéry.
106. Ludvik Hajdu narodil sa v Zegni v šarišskej stolici
dňa 24. aug. r. 1876. z otca Jána farára a potom seniora, vy­
značeného ritierskym rádom Fraňa Jozefa a matky Zuzanny rod.
Gyurcsány. Učil sa doma, v Novej vsi a Prešove, bohosloviu od
r. 1894. v Prešporku. R. 1898. stal sa pomocným kazateľom a
učiteľom náboženstva v Balážďarmotách, súc dňa 28. aug. Baltikom
vysvätený. Chodil náboženstvo učiť i do Šiah. Dňa 1. júla r. 1900.
šiel ako námestný farár na miesto chorého Pavla Baltika
do Bátoviec a stal, sa tam 15. dec. r. 1901. riadnym farárom.
Dňa 29. apríla r. 1902. vstúpil do manželstva s Ellou rod. Cziglan.
Na miesto Miklerovo v B. Bystrici bol vyvolený dňa 26. mája
r. 1910. Už v Bátovcach a hontianskom senioráte a stolici za­
ujímal význačné miesta Spoločenského života; a podobne v By-
 281

strici. V cirkevných a politických časopisoch bol a je činným

článkami, úvahami a niektorými samostatne vydanými rečami.

Učbári a učitelia.
1. Erasmus r. 1529. vyvolený za rektora v usrozumení s
mestskou radou.
2. Ján Siegler, rodák z Levoče, bol r. 1527. žiakom Luthe-
rovým a Melanchtonovým. V rokoch 1537. a 8. spravoval bystrickú
školu; r. 1545. a 6. bol už radným pánom; posledného roku bol
ťažko chorý a napísal svoj testament, ktorý je v mestskom ar­
chíve zachovaný.
3. Anton Pausius, r. 1538. sa tu u neho učili dvaja synovia
Fraňa Révaya, Michal a Ján. Roku 1540. bol už správcom školy
v B. Štiavnici, r. 1541. tam mestským notárom; zanechal zo dvoch
rokov denník. Potom bol farárom v Sliezsku, žatým v Preznici
v Čechách, kde ešte r. 1550. účinkoval.
4. Ján z Trebnitze rektorom od 21. marca r. 1542.
5. Zachariáš r. 1551. dostával platu ročite 26 zl.; nie s veľkým
výsledkom účinkoval.
6. Krištof Vendig r. 1552. Pre chytľavé choroby škola bola
od 30. sept. za 20 týždňov zatvorená.
7. Bernhard Verner od 20. febr. r. 1558. Dostával už 52 zl.
platu. Zomrel v apríli r. 1560. Jeho vdove dalo mesto milodar
4 zl. Po ňom účinkoval z Levoče prišlý rektor, menom nie známy.
8. Matej Freundt od 15. sept. roku 1563.; bol prv učiteľom
v Tešíne. Mával toľko žiakov, že bolo treba učebnú miestnosť roz­
šíriť. V tomto roku odhlasovala mestská rada na podporu chudob­
ných žiakov týždenne 80 denárov; na celý rok vydali na to 41 zl.
60 den. Freundt zomrel 25. febr. r. 1567. Pri tomto horlivom rekto­
rovi účinkovali
9., 10. Učitelia Siisz, s menšou pilnosťou; a Ján Astronomus.
11. Martin DodoJc, Schwengler. Viď medzi farármi č. 22.
12. Abrahám Schremmel, pochodil z učiteľskej rodiny zo Strasz-
burku; za 10 rokov učil v Olomúci, odkiaľ prešiel do Bystrice,
kde od 7. júna r. 1567. ako rektor účinkoval a pozdvihol školu na
tak vysoký stupeň, aký vtedy zodpovedal terajšiemu vyššiemu
gymnáziu. Potom bol rektorom v Štiavnici, kam 18. aug. r. 1575.
prešiel. Dňa 13. jan. r. 1578. bol tam skrze senát na radnom dome
za licenciata vyhlásený. Žatým ho, z Hlohovca pozvali za rektora
do Šopronu, odkiaľ bol r. 1584. spolu i s farármi a druhými uči­
teľmi na vyšší rozkaz vypúdený. Pri ňom účinkovali:
282

13., 14., 15. Juraj Ulentz v r. 1569—74., viď medzi farármi

v Krupine. Herman mladík r. 1569—70. skladateľ hudobných kusov;
a Straka; viď medzi farármi č. 25.
16. Lavrinec Sixty r. 1575. dňa 4. nov. vyvolený za rektora,
pýtal a obdržal polročný termín k# zaujatiu úradu, poneváč vtedy
árendoval nejaký majetok. Pri ňom učili:
17., 18., 19. Krištof Heyd 1575—77.; Jakub Pribitzer v roku
1575—77. skončil vysoké školy v Lipsku, učil tu od r. 1577. i za
rektorstva Halvepapiovho; bol akiste slovenským kantorom; Juraj
Astronomus od r. 1575. Viď medzi farármi č. 24.
20. Pavel Halvepapius. Viď medzi kazateľmi č. 29. Pri ňom
účinkoval ako učiteľ
21. Juraj Sonntag bol rodák zo- Spišskej Novejvsi. Až do 8.
júna r. 1576. pracoval ako pomocný učiteľ v bansko-bystrickej
škole, odkiaľ ho v spomenutý deň povolala Kremnica za rektora.
V povolávacej listine hovorí mestská vrchnosť, že nechce, aby bola
kremnická školská mládež akademickým spôsobom vyučovaná,
ale žiada, aby sa jej prednášaly vedy len v takom spôsobe a
v takej miere, ako požaduje potreba v partikulárnych školách.
Sonntag to i prisľúbil a Kremnica poslala pre neho už 7. júla vozy,
ktoré malý doviezť jeho i jeho školské náradie nasledujúceho dňa
do Kremnice. Jeho úradovanie v Kremnici bolo však dosť krátke
a nad to i za čas pretrhnuté morom, v jaseni r. 1577. i v Krem­
nici zúrivším, ktorý len v tomto meste vyše 1000 ľudí, medzi nimi
i troch kazateľov, života pozbavil. Sonntag r. 1578. vo februári
odišiel za rektora do Spišskej Soboty (Georgenberg). Dľa Rose-
nauera účinkoval ešte potom od 20. marca r. 1604. zase v Bystrici.
Ďalej pri Halvepapiovi účinkovali ako učitelia:
22—26. Bartolomej Burk po- septembri r. 1580.; Izaiáš Halve­
papius, mladší brat rektorov, r. 1580—81.; 30. septembra odišiel
za kantora do Košíc; Krištof Sorgenius od r. 1579.; dňa 6. nov.
r. 1580. sa oženil; zomrel 16. marca r. 1596. ako pukanský farár;
Krištof Ziegelius nemecký kantor, zomrel r. 1581.; Joachim učiteľ
a od r. 1581. nemecký kantor.
27. Jakub — až po 7. jún r. 1587. Bol to akiste Jakub Pri-
vitzer, ktorý r. 1575. študoval vo Witťemberku a ktorého r. 1578.
povolala z Bystrice za svojho rektora Kremnica, a on i sľúbil
listom dňa 13. marca písaným, že stanicu príjme, ak mu k tomu
dá privolenie B. Bystrica, ktorá ho vo vyšších štúdiách napomá­
hala a ktorej bol za to zaviazaným. Ale B. Bystrica ako dobrú
 283.

silu nechcela ho prepustiť, nedala mu svoje svolenie k tomu; preto

nemohol vyhoveť žiadosti Kremnice.
28. Juraj Šimon, viď medzi kazateľmi ô. 34.
29. Stanislav Gosnovicer, tiež tam č. 19.
30. Juraj Grynaeus, kantor, viď medzi farármi v Dubovej.
31. Ján Cnidonymus, viď medzi kazateľmi ô. 27.
32. Laurenc Caulparsius konrektor okolo r. 1590.; pochodil
z Mišňanska.
33. Tobiáš Stockel bol pri Šimonovi učiteľom; dňa 16. mája
r. 1586. prešiel za rektora do Mošoviec.
34. Baltazár Hentschelius od 16. sept. r. 1589. bol tu rekto­
rom. Po 13 ročnom zdarnom účinkovaní-v júni r. 1602. pre cho­
robu a rodinné biedy zaďakoval z rektorstva a bol onedlho vyvo­
lený za radného pána. Pozdejšie ale bol požiadaný, aby pri po-
držaní mestského radcovstva a práva hlasovania, zase prevzal
spravovanie školy, čo svedčí len o jeho súcosti v učení a o úcte
u meštianstva. A tak sa stal 22. marca r. 1611. zasa rektorom až
po r. 1614., keď sa stal zámockým kapitánom. Jeho brat Tomáš
bol rektorom košickým a bol r. 1589. dňa 1. marca a 13. nov.
r. 1590. prítomný na synode v Bardiove.
35. Mikuláš Florus bol učiteľom pri Hentscheloví od 28. febr.
r. 1589. po august, v ktorý čas prešiel do Kremnice a tam dosť
skoro zomrel. Bol rodák zo Schmalkalden. Mal 39 zl. platu a
stravovanie.
36. Laurenc Sixtus, učiteľ od r: 1588. po 26. júna r. 1594.,
keď odišiel do Ľubietovej za mestského notára.
37. Vlk Khern z tunajšieho učiteľa stal sa na jeho vlastnú
žiadosť r. 1589. zvonárom. Tak sa zdá, že zvonári, ktorých posta­
venie bolo dosť počestné, v tom čase viedli matriky.
38. Adam Beyer z tunajšieho učiteľa stal sa dňa 2. mája
r. 1591. ľubietovským mestským notárom.
39. Ján Hanko prišiel sem za učiteľa z Freistadtu v Sliezsku
dňa 16. júla r. 1591.
40. May. Ambróz Doblinus bol prvým učiteľom-konrektorom;
pochovali ho dňa 13. marca r. 1596.
41. Martin Blankenhagen učil tretiu triedu; keď dňa 4. mája
r. 1596. odchádzal do Modry za rektora, dali mu na cestu 2 zl.
42. Henrik Tidemann s vittemberskej vysokej školy dňa 19.
aug. r. 1596. povolaný sem za učiteľa.
43. Ján Messerschmied od 15. mája r. 1598. tu učiteľom; stal
sa kantorom.
284

44. Martin Creuselius, viď medzi rektormi ľupčianskymi.

45. Ján Sturm, rodák z Bystrice, bol konrektorom od no­
vembra r. 1600.; dňa 17. júla r. 1603. odišiel za rektora do Krem­
nice; vynikol pri usporadovaní divadelných predstavení. V Krem­
nici vypracoval nový školský poriadok a školu k vyššiemu roz­
kvetu doviedol. Keď bol vyvolený za hlavného notára mesta Pezinku,
Kremnica nebola k nemu uznanlivá; a preto, že na krátky čas
odišiel ku rodičom do Bystrice, chcejúc sa pripraviť k odcesto-
vaniu na svoju novú postať, zastavila mu jeho rektorský plat
úplne, ač uznala jeho svedomité konanie povinností. Po dakolko
rokoch stal sa hlavným notárom svojho rodiska Bystrice, potom
i radným pánom a strávil tu ostatok svojho života. Ako hlavný
notár viackrát bol vyslancom mesta Bystrice na krajinskom sneme.
Ku jeho svatbe r. 1613. pozvaná kremnická mestská rada zavďa­
čila sa mu, ako svojmu bývalému rektorovi, 5 toliarmi.
46. Ján Holthiither, učil od febr. r. 1601. *
47. Nátan Gloxinus vyvolený za rektora na miesto Hentsche-
liovo dňa 19. júna r. 1602. z Frankfurtu nad Odrou, pravdepodobne
na odporúčanie hlavného farára Halvepapia, lebo bol jeho rodákom
z Arnwaldu. Do Bystrice prišiel 23. aug. Jeho dôchodok bol: svo-
bodný byt, 156 zl. učebné, pohrabné štóly a iné. V júni r. 1607.
vyvolený bol v Pezinku za farára a na cestu obdržal od mesta
Bystrice 6 zl.
48. Michal Stimmelius, viď medzi kazateľmi č. 41.
49. Michal Ambrózi učil r. 1601—5.
50. Martin Veniger povolaný dňa 25. nov. r. 1607. za rektora
z Yratislavy, kam sa r. 1610. v auguste i vrátil. Učil tu Petra
Cžiž, potomného farára lubietovského.
51. Ján Grnber z Hajnej v Míšňansku; r. 1611. bol rektorom
v Trenčíne, r. 1614. do 17. júna r. 1617. bystrickým rektorom,
žatým po r. 1619. nemeckým kazateľom štiavnickým, odkiaľ pre­
šiel do Spišského Podhradia, kde 5. sept. r. 1622. zomrel a 8. sept.
bol pochovaný. V Bystrici učil Martina Blumela, potom, sloven­
ského farára'podhradského a Daniela Pelsnera, potomného pod­
hradského rektora, ktorý si ho veľmi chválil.
52. Ondrej Schmierer učil po 1. nov. r. 1608.
53. Matej Grátis, RoŠtár viď medzi farármi v Dubovej.
54. Jakuh Hanbe učil v r. 1608—17. Pochodil zo Strauszberku
v Braniborsku. Dňa 12. mája r. 1617. uchádzal sa o zvonárstvó.
55. Tomáš Vagner od 10. aug. r. 1610. po 22. marca r. 1611.
 285

zastupoval vzdialeného rektora Venigera; r. 1617. stal sa konrek-

torom a od 17. júna rektorom; ale už v decembri zomrel. Bol
činným a čestným mužom. Platu mal od r. 1614. ročite 51 ži­
lný Tomáš Vagner bol kežmarským kazateľom.
56. Štefan Joachimi bol tu rektorom od 6. íebr. r. 1618. po
5. apríl r. 1619. Sem prišiel z Bytče, kde bol konrektorom. Po-
neváč odtiaľ odišiel bez vedomia a privolenia svojho zemského
pána grófa Juraja Thurzu, tým vyzval jeho hnev proti sebe. Ale
aj Bystričania obanovali jeho povolanie, lebo bol lenivý, nie súci;,
na pohraby nechodil a preto mešťania žiadali jeho odstránenie
a mestská rada ho z úradu zosadila. Na to upadol do 34 týžd­
ňov trvajúcej nemoce, v ktorej bol prinútený prosiť mestskú radu
0 podporu. Platu mal 104 zl. a miesto učebného 26 zl.
57. Maf. Joachim Nantikovius bol synom kremnického hlav­
ného farára Michala Nantikovia. Študoval po skončení domácich
škôl za 4 roky v Nemecku. Na cestu do Wittemberku dalo mu
mesto Kremnica dňa 17. marca r. 1612. 1 dukát. Keď sa potom
z wittemberských vysokých škôl vrátil, kde obsiahol hodnosť
magistra, stal sa r. 1616. konrektorom v Kremnici s 1 zl. týž­
denným platom. Y škole bol prísny. Keď ho bývalý rychtár
kremnický Ján Mittenhoffer bol verejne pohanil za to, že jeho
syna potrestal pre lživé reči, 21. sept. r. 1618. zažaloval Mitten-
hoffera spolu i so svojim otcom ako predsedom školského dozor­
ného povereníctva pred mestským súdom. Mittenhoffer sa osved­
čil, že si oboch vysoko ctí a váži ako čestných a všetkej cti
a prateľstva hodných mužov a trestanie schvaľuje, ale ho to
bolí, že jeho syna predstavil za odstrašujúci príklad domácim
1 prespolným zemanským žiakom, čo nemálo zatienilo i chýr
a dobré meno jeho, otcovo. Obe stránky sa prostredkovaním súdu
smierily. — Keď sa ženil a pozval na svoju svatbu i mestskú
vrchnosť, dalo mu mesto Kremnica strieborný a pozlátený pohár
ako svatobný dar. — Spôsobnosťou a pilnosťou získal si dobrú
povesť, preto ho povolali r. 1619. Bystričania za rektora a začiatkom
apríla prešiel na svoju novú postať, ale dosť skoro ochorel a
už v júni toho istého roku zomrel. Jeho bezdušné telo bolo v
sprievode bystrického kňazstva a radných pánov do Kremnice
prevezené a tam pochované. Ku pohrabným službám Božím, zá-
dušniciam, odbývaným za Joachima Nantikovia až v prvej polo­
vici septembra, dostavili sa i bystrickí páni, z čoho možno za­
tvárať, že sa nebohý bol už i v Bystrici stal vysoko váženým a
obľúbeným.
286

58. Vavrinec Túrmerus konrektor od júna roku 1617. Keď

dňa 10. júna r. 1620. prizeral sa z obloka na vchádzajúce do
mesta vojsko Gabriela Bethlena, jedon z tých vojakov ho zastrelil.
59. Ján Pinnerus — viď medzi farármi č. 48.
60. Ján Pudlof učil od júna r. 1620.; dňa 27. jan. r. 1622.
odišiel do Rožňavy.
61. Samuel Ricsinszky učil r. 1622., zastupoval za čas i rek­
tora a konrektora.
62. Mag. Pavel Austerlitzer, bol z Jihlavy na Morave v čas
náboženského prenasledovania odstránený; od 17. júna r. 1623.
stal sa tu rektorom, ale dňa 2. apríla r. 1626. odišiel za farára
do Pukanca, kde po roku zomrel. V Bystrici žaloval sa, že vq
vtedajších válečných nepokojoch nebolo možno vyžiť a pre ne­
dostatok ohrevného dreva musel viackrát školu rozpustiť. Cha­
lúpka udáva, že už r. 1617. učil v Bystrici a že si za kollegu
tretej triedy povolal Vavrinca Seyfferta. ,
63. Mag. Daniel Seiger, rodák z Ulmu, bol učiteľom v Bytči
a r. 1622. banskobystrickým konrektorom. Nie veľmi zdarné mo­
hol účinkovať, keďže povstala pochybnosť o jeho uspôsobilosti;
následkom čoho žiadal si, aby z učených ľudí sostavili komissiu,
ktorá by vyskúmala jeho známosti. Spolu s Ricsanským konali
aj povinnosti rektorove a mal ročitého platu 104 zl. Keď ale
žatým miesto rektorovo obsadili iným, vzdialil sa dňa 7. júna
roku 1623.
64. Mag. Michal Krumm, viď medzi rektormi krupinskými.
65. Kaspar Puchler, Púhler, viď medzi kazateľmi č. 55.
66. Ján Schwartz z tunajšieho učiteľa stal sa dňa 16. marca
r. 1624. pukanským rektorom.
67. Mag. Daniel Tiefenhacher bol rodom zo Znoima na Morave
odkiaľ bol grófkou Alžbetou Czobor povolaný r. 1625. za rektora
bytčianskeho. Žatým od 26. júla r. 1626. stal sa rektorom bansko­
bystrickým a hneď na začiatku svojho účinkovania mal neprí­
jemnosť s tunajším kazateľom Mag. Jánom Urlsbergerom, ktorý
vnišiel do jeho triedy počas vyučovania a svevoľne potrestal
jednoho väčšieho žiaka preto, že mu synovi v niečom ublížil. Tiefen-
bacher žiadal pre také zneváženie jeho osoby od mestskej rady
zadosťučinenie a tak sa zdá, že nie bez výsledku, lebo Urlsberger
ešte v tom roku opustil Bystricu. Platu mal 156 zl. Nasledujú­
ceho roku 1627. dňa 24. apríla stal sa rektorom prešporským
a r. 1630. napísal pre školu učebnú knihu metafyziky, venovanú
barónovi Žigmundovi Teuffenbachovi. Vydal i učebnú knihu Etiky.
 287

68. Ján Duchoň, cisársky venčený básnik (poeta iaureatus

caesareus), muž učený, učiteľ výtečný, rodák z Mošoviec; dľa
Rezíkovej Gymnasiologie ale narodený v Kvačanoch v Liptove
dňa 1. júna r. 1596. z otca Jána Duchoňa a matky Zuzanny
rod. Paulini. Jeho krstnými.rodičmi boli Florián a Melchior Duchoň,
tamten. nemeckoľupčiansky farár a liptovský senior, tento farár
markušovský. Už ako 16 ročný bol rektorom v Markušovej, Potom
sa učil ďalej. Dňa 25. mája r. 1622. bol zapísaný za študujúceho
vo Wittemberku, odkiaľ nasledujúceho roku prešiel do Rostoku,
potom do Dánska; r. 1624. napísal dva epigrammy do Metafyziky
Jána Scharffa, r. 1625. vydanej, stal sa venčeným básnikom a
potom bol z Nemeckej Ľupče za konrektora do Bystrice po­
volaný, kde sa dňa 17. mája r. 1627. st$l rektorom. Bystrickú
školu povzniesol na taký stupeň, že v nej študujúci rovno, bez
toho, aby boli navštevovali iné vyššie školy, stali sa farármi
alebo učiteľmi, ako na príklad Ján Burius, otec pôvodcu knihy
Micae. Počet žiakov v Bystrici značne vzriastol za jeho účinko­
vania. Zomrel — dľa Thuriovho denníka — v mladom veku
r. 1637. a v Bystrici bol i pochovaný. Ako bystrickému rektorovi,
dalo mu liptovské kontubernium v Nemeckej Ľupči roku 1627.
dňa 6. okt. potrebné svedectvo. V Markušovej mal žiaka Leon-
harda Hyeronymiadesa, syna Samuela farára zo Svätej Mary; a v By­
strici Michala Príhradného, potom rektora a diakona klenovského.
69. Ondrej Gravius, rodák zo Sedmohradska, bol tu kon-
rektorom od 20. okt. r. 1627. po 19. júl r. 1628.
70. Tomáš Timfelius, .viď medzi kazateľmi ô. 54.
71i Ján Laderer učil od 17. dec. r. 1627., nasledujúceho roku
.šiel za rektora do Nemeckého Pravna.
72. Tobiáis Sutor učil od r. 1628., r. 1635. prešiel za farára
na Muráň.
73. Jakub Keuffer r. 1631. učil tretú trieda; ešte v tom roku
bol odstránený.
74. Martin Medenberger konrektorom v roku 1535., potom
farárom plzenským.
75. Matej Vagner od r. 1637. konrektorom a od 23. febr.
r. 1638. spolu i kantorom; v tom roku i zomrel.
76. Ondrej JJaman v r, 1633—41. bol učiteľom šiestej triedy.
77. Mag. Ján. Kircher, rodák z Túbing. Sem povolaný za
rektora z Bánoviec v nov. r. 1637. Jeho dovoz stál mesto Bystricu
113 zl. Bol učeným, ale bezcharakterným, Nechal si manželku
v Nemecku, o čom tu nevedeli a žil s druhou v bigamii; preto
288

potom i utiekol pod ochranu katolíckej cirkve, schádzal sa

s bystrickými jezuitmi a vo februári r. 1640. vzdialil sa do Trnavy,
kde na katolícku vieru prestúpil a vydal spis ku ospravedlneniu
svojho skutku, ktorý zapríčinil celú polemiku tunajších aj nemec­
kých učencov. Nasledovníkov nenašiel.
78. JeremiአPilárik, viď medzi farármi krupinskými.
79. Marek Ziegelsdorfer od mája r. 1639. učil tretú triedu.
80. Vlk Timpfl, podobne šiestu v r. 1638—50.
81. Mag. Vit Ernest Biner rodák z Lengelfeldu, bol rektorom
v Prešporku, v Prešove, odkiaľ ponúkol svoje služby Bystrici a
bol tu rektorom od mája r. 1640. až po jún r. 1646. Účinkoval
ku všeobecnej spokojnosti. Potom prešiel za farára do Spišskej
Soboty, odtiaľ r. 1652. do Košíc; r. 1662. obdržal zemianstvo a
nasledujúceho roku zomrel. Jeho žiakom v Prešove bol Mag. Juraj
Krištof Burger, potomný farár trnavský, ktorý mu r. 1652. veno­
val svoj spis v Ulme vydaný, kde vo venovaní ďakuje mu, že ho
nemocného v Prešove navštevoval a liečil a ako otec o neho sa
dňom, nocou staral. Krém Burgera venovali mu svoje spisy aj
Izaiáš Pilárik r. 1641. pod nadpisom: De ministrorum Ecclesiasti-
corum distinctis gradibus v Trenčíne vydaný; Job Trusius r. 1643.
v Bystrici tlačené: Positiones miscellaneae; a Alexander Keczer
de Lypócz podobne v Bystrici tlačený Index philologico-politicus.
Jeho synom bol Timotej Vít Binner, rektor v Bredstadte v Hol-
steine.
82. Samuel Csernák viď medzi kazateľmi č. 58.
83. Baltazár Zaban, Caban učil v r. 1643—45.; stal sa kon-
rektorom, ale 19. sept. r. 1645. zomrel na mor.
84. Juraj Sartoris učil tu okolo r. 1629. za 9 mesiacov.
Akiste je to ten, ktorý bol prvej rektorom veľkoslatinským.
85., 86. Juraj Niczelius za 7 mesiacov a Ján Stimmelius tiež
za krátky čas učil.
87. Peter Stirbitz r. 1645. bol tu organistom hudobne nadaným
Složil 12 kníh svojich vlastných hudobných skladieb, ktoré veno­
val medziiným i mestu Kremnici.
88. Mag. Ján Gracza, Brezňan, bol najprv rektorom v Tren­
číne, odkiaľ bol povolaný za nástupcu Binerovho a tu od 28. febr.
r. 1646. až do svojej smrti účinkoval. Zomrel 2. aug. r. 1649. Na
jeho pohrabe povedaná reč konrektorom Mag. Alexandrom Karo­
lom Curtiom, doktorom bohoslovia, vyšla v tom istom roku tlačou.
Gracza vydal pojednanie Triplex Dei cognitio — r. 1647. Proti
nemu jezuita Faber, Fábry napísal viacej polemických spisov, na
 289

ktoré Gracza pre svoju smrť odpovedať nemohol, ale o.dpovedal

Ondrej Horváth, venujúc svoj spis bystrickej mestskej rade.
89. Mag. Ján Buringer, Pihringer. Rodné mesto Prešporok
dalo ho vzdelať na svoje nákladky, preto po skončení štúdií bol
najprv učiteľom v Prešporku. Roku 1640. povolaný bol za rektora
do Kremnice. Zdržoval sa bol vtedy v B. Bystrici. V Kremnici
uviedol nový učebný spôsob, ktorý sa ale nedokázal; a zvlášte
mestský notár Muller napádal ho na toľko, že Buringer chcel
radšej svoju stanicu opustiť, než sa Múllerovi dať potupovať a
znevažovať. Ale stanicu hneď neopustil. Pre pridŕžanie sa toho
nového učebného spôsobu, ktorým ale prajného výsledku vo vý­
učbe nedocielil, bol r. 1644. z rektorstva prepustený a býval i
ďalej v Kremnici, až 28. febr. r. 1646. povolala ho B. Bystrica za
konrektora ku svojej škole, kde účinkoval až do júna r. 1648.;
potom bol rektorom v Prešove, žatým mestským notárom v Modre
a konečne konrektorom v Prešporku.
90. Mag. Tobiáts Stephani, pravdepodobne syn Mag. Krištofa
Stephaniho, rektora štiavnického, študoval v Královci (Kônigsberg)
v Prusku. Na odporúčanie hlavného farára kremnického Urlsber-
gera a jeho zaťa rektora Mateja Rakšányho stal sa r. 1645. kon­
rektorom v Kremnici. Bol mužom učeným a mravne bezúhonným.
Dobrá povesť o ňom a o jeho požehnanom učiteľskom účinkovaní
v kremnickej škole rozniesla sa dosť skoro i po okolitých banských
mestách, a bola príčinou, že tohoto muža kremnická škola
v krátkom čase utratila. Po odchode Buhringerovom vyvolený bol
za konrektora banskobystrického a ešte v tom istom r. 1648. stal
sa štiavnickým rektorom. V Bystrici vychovával dietky Reutove
a obdržal od Kataríny Lôsch 6 dukátov. Roku 1654. vo februári
prešiel za rektora do Levoče a r. 1660. stal sa farárom v H. Stubni
v Turci a tam dokonal svoj požehnaný život 8. alebo 9. júna r. 1664.
91. Eliáš Parschitius v sept. r. 1648. povolaný za konrektora
zo Žiliny, bol tu po marec r. 1650.
92. Matej Dinga r. 1648. nemecký organista.
93. Ján Altwein z Waldenburgu v Mišni, odchovanec wittem-
berskej university; stal sa učiteľom bystrickým r. 1640.; dňa 26.
apríla r. 1645. uchádzal sa o učiteľskú stanicu v Kremnici a potom
o dva drii bol za učiteľa pre štvrtú triedu na zkúšku prijatý; ale
žatým, tak sa zdá, učil zasa v Bystrici až do r. 1647.
94. Dávid PeucJcer, viď medzi kazateľmi č. 60.
95. Ján Wurm, Vermis učil od mája r. 1646. po r. 1647. Viď
medzi učiteľmi lubietovskými. Potom učili:
19
290

96., 97., 98. Ján Quendl od aug. r. 1647.; Peter Ziindler r. 1647.
za 11 mesiacov a Ondrej Kallich od r. 1648.
Snáď miesto toho Jána Quendla spomína Chalúpka Michala
Gnendelia, potomného farára v Novej vsi a v Prešove a vyhnanca
pre vieru, že by bol učil r. 1647. v Bystrici.
99. Mag. Eliáš Kreuchel, Kreuschel zo Straszburgu, bol pre
svoju svetoznámu učenosť r. 1646. zo Spišského Podhradia povo­
laný za rektora do Bardiova, na miesto Mag. Eliáša Špléniho,
ktorý sa tam stal mestským notárom. V aug. r. 1649. prešiel za
rektora do Bystrice na miesto Graczovo. Tu sa pustil do tuhého
literárneho boja s kremnickým rektorom Mag. Jánom Rakšánym —
o pôvode ľudskej duše. Roku 1661. prešiel za rektora do Štiavnice,
kde 5. dec. r. 1666. zomrel. Aby si ho Štiavničania mohli získať,
sľubovali mu týždenne 3 zl. platu, rekordáciu na Gregora a Havla,
ktorá asi 50 zl. obnášala, od každého žiaka najmenej 1 zl., od
pohrabú 50 denárov, 5 zl. na drevo, vyše toho, čo žiaci donášali
v polenách, z každej várky piva poldruhej okovy. Kreuchel tvrdil,
že mu bystrické dve kantácie viac donášaly, než sľúbené rekor-
dácie; krém toho v Bystrici užíval dve záhrady, mal peniaz na
ryby, obloky a divadelný; jeho manželka mala 22 zl. akiste za
varenia v alumnii; mleli mu vo mlyne bez bratia mýta; predsa
štiavnickú stanicu prijal a zamenil s bystrickou. Napísal medzi­
iným pojednanie: Dissertatio — r. 1657. a Natura relutionum —
r. 1666. vydané. -
100. Ján Qualzer — viď medzi kantormi v Krupine.
101. Ján Moller učiteľom pri predošlom.
102. Jób Trusius konrektorom r. 1650. prešiel do Krupiny.
Po ňom bol konrektorom
103. Mag. Alexander Karol Curtius od júla r. 1650. po aug.
r. 1651. Prvej, r. 1649. bol učitelom v Ľupči, rodom Litvančan;
žatým pro.fessorom akadémie v Kiele.
104. Ján Knebelius od dec. r. 1651. po nov. r. 1653. nástupcom
Curtiovým. Bol rodom z Bystrice, sem za konrektora povolaný z
Ružomberku, odišiel za farára na Spaniu Dolinu, kde o dva roky
zomrel.
105. Mag. Ján Heinzelius, Hanzel, rodák z Brezna, študoval
od 19. sept. r. 1650. vo Wittemberku. V Bystrici bol Knebelovým
nástupcom od 20. júna r. 1654. po jún r. 1661. Po odídení Kreu-
chelovom stal sa rektorom a účinkoval po r. 1668. Študoval v Jene,
kde vydal svoju dišputáciu De Aristotelis — atď. Aj v Bystrici
usporiadal pod tlač viacej dišputách svojich žiakov, medzi nimi
 291

t. 1665. Tomášovu Stellerovu, potomného bystrického farárovu a

jednu Jána Murgaschovu r. 1667., ktorý bol žatým farárom v Selcach.
Heinzelius r. 1668. zaďakoval z úradu, pozdejšie stal sa radným
pánom a v prenasledovaniach viackrát bol poslaný evanjelikmi
bystrickými ku cisárskemu dvoru s prosbami a žalobami. Bol maji­
teľom i v Štiavnici, v Jarabej a v Jasene, tedy majetným človekom.
106. Juraj Ocenás bol tu r. 1665. organistom. Prvej, od roku
1661. bol učiteľom na Piargu; v Kremnici kúpil dom r. 1662. a
r. 1665. ho predal.
107., 108. Fráno Felner kantor a Jura) Fackler učbár, boli
povolaní dľa Búria pred delegačný súd do Prešporku r. 1674.
109. Mag. Matej Stúrtzer pochodil z dávnej, majetnej by­
strickej meštianskej rodiny; študoval vo Wittemberku na útraty
Vittnyédiho od r. 1657., kde sa pod Bayerom dišputoval a ob-
•držal hodnosť magistra. Dľa Schuleka mal byť i konrektorom
,prešporským. Isté je ale, že bol majiteľom domu v Bystrici a
•od júna r. 1654. tu konrektorom, pretrhnúc svoje účinkovanie
.štúdiumom vo Wittemberku. Od 17. júna r. 1668. stal sa po
Heinzeliovi banskobystrickým rektorom a vydal, alebo pod tlač
pripravil viacej pojednaní, ako: Theses Theologicas de Praedes-
tinatione, ktoré obraňoval jeho žiak Pavel Paskony, ináče Michae-
lides zo Slatiny, r. 1670. v Žiline tlačené a venované Gašparovi
.Jánokymu z Hrachová, prísediacemu malohontskej stolice, Štefa­
novi Bezeck z HajníK, stoličnému notárovi zvolenskému, Jánovi
Gôrgôy z Toporza, Michalovi Fischer zo Slatiny notárovi bystric­
kému a Jakubovi Guth, notárovi žilinskému. R. 1668. vydal: De
vocationo Ministrorum Ecclesiae, na ktoré odpovedal Michal Pav-
'lovicz z Jasena v Turci. — Stúrtzer poznačil úplný dôchodok
.svojho predchodcu v nasledovnom: 156 zl. v hotovosti, k tomu
učebné, 9 mier pšenice. 12 — 14 vozov dreva, zvyšok z 50 vozov
-dreva ku obkurovaniu školy a učiteľov, ktoré dávali žiaci; po
.zkúške istý desiaty peniaz, dvojaká pohrabná štóla; a síce 11 pol-
túr od veľkého pohrabú a od jednoduchého 10 denárov; za ve­
rejné dišputy alebo predstavenia 12 zl,; ale keď také i neboly,
6 zl.; k tomu menšie dôchodky, ako obločný peniaz, zvýšený
z výdavku za zabité v roku obloky, na čo žiaci platievali; poliev­
kový peniaz, Stránkový, kalendársky a poplatok na soľ. — R. 1673.
v prenasledovaní podpísal záväzok, že sa zrieka úradu; a keď
r. 1688. vyhnaní boli evanjelickí farari z Bystrice, pritúlil vo
.svojom dome farára Tomáša Štellera, o čom už bola reč. Ešte

19*
292

dňa 19. aug. r. 1692. žil, lebo vtedy sa zapísal do pamätníka

Jána Piscatorisa-Fischera. Učbárom pri ňom bol
110. Martin Cruselius-Creusel. V prenasledovaní r. 1683. bol
znovu sem povolaný z Levoče.
111. Ondrej Blasy, ináce Szabó, narodený vo Zvolene z otca
Jána mešťana a zemana. Keď sa vyučil v Bystrici, stal sa kan-
torom pri špitálskom kostole a po 7 rokoch, tt. r. 1666. prijal
povolanie za rektora do Sv. Michala v Turci, kde sa i oženil,
pojmúc si dcéru Ondreja Mathesia, farára najprv dubovského
vo Zvolene, potom veličňanskeho v Orave a Barbary Synapiovej
Zuzannu, s ktorou mal 4 synov, Ondreja, významného cirkevného
spevca, Michala, Jána a Daniela a 4 dcéry, Máriu, Elenu. Zuzannu
a Annu. V čas prenasledovania r. 1673. bol z Michala od­
stránený, podpísal záväzok, že sa zrieka úradu; potom učil na
viacej miestach súkromne zemianskych synov, zápasiac s ne­
dostatkom, až ho dňa 17. nov. r. 1683. povolali za farára do
Ivanôinej a bol Martinom Tarnóczym superintendentom a farárom
prievidzským v zámku bojnickom vysvätený. Tam mu zomrela
dňa 5. nov. r. 1709. prvá manželka a vstúpil znovu do manžel­
stva s Julianou rod. Rotarides, vdovou po Jánovi Buriovi fará­
rovi krupinskom. Jej synom bol Ján Burius, nemecký farár by­
strický. Keď v čas povstania Rákóczovského boly evanjelikom
prinavrátené kostoly, prešiel za farára do Hája. kde sa stal seni­
orom a na ružomberskej synode bol vyvolený az úda dištrik-
tuálneho konsistoria. Z Hája vyhnaný, bol dvorným kazateľom
v Diviakoch — Novejvsi za 5 rokov. Zomrel r. 1715. v trojičnú
slávnosť a bol v Ivančinej, kde za 20 rokov bol účinkoval, po­
chovaný. Pohrabnú reč povedal na jeho pohrabe Jakub Záhorský
zo slov. Elizeových v II. kn. Kráľovskej 2, 12.: Otče môj, otče
môj! Rektor ivančiansky Ján Kusmani napísal na jeho hrob veršík:
Andreae Blasii molliter ossa cubent. Vydal dissertáciu De libro
vitae. Jeho životopis napísal jeho vnuk Ján Blasius farár palud-
ský alebo syn Ján farár zvolenskoľupčiansky, ktorý pri svojom
synovi v Paludzi žil a mal ho v rukopise Jozef Blasy rektor
lehotský.
112. Tomáš Steller, viď medzi farármi č. 73.
113. Florián Stranovius Tranovský bol dľa ľubietovskej mat­
riky r. 1669. slovenským kantorom.
114. Juraj Peucker, syn Dávida, kazateľa bystrického; štu­
doval vo Wittemberku, kde r. 1674. vydal Dissertáciu o evan­
jelickej cirkvi v Uhorsku, ktorú venoval šopronskému farárovi
 293

Matejovi Langovi; tiež báseň po smrti košického farára Ondreja

Sartoriusa; podobne vo Wittemberku vydal r. 1079. spis o horno­
uhorskom meste Sv. Jure a r. 1681. Lamenta et soteria Hunga-
riae. R. 1685. a 6. obdržal od bystrických evanjelikov 146 zl.
podporu na vyštudovanie v Jéne a odtial bol v posledne spo­
menutom roku, po 10—11 ročnom študovaní na universitách
v Nemecku, povolaný za rektora do B. Bystrice, prišiel sem
dňa 13. júla a býval u svojho príbuzného Mateja Stúrtzera za
17 týždňov a až 7. aug. bol slávnostne do úradu uvedený. Platu
obdržal od cirkve 187 uhorských zlatých a 20 den., krém toho
svatoďurskú celú a polovicu z martinskej rekordácie. Pozdejšie
učil dietky popredného mešťana Jána Michala Hôfflingera, za čo
dostal od neho byt a mnohé iné. Ale už r. 1688—9. zostala mu.
mestská pokladnica dlžná na plat 115 zl. 20. den., následkom
čoho jeho stav bol žalostný. A predsa bol to učbár výtečný;
pod jeho vedením prišla škola zase do dobrého chýru a chodili
do nej i mnohí prespolní. Ale konrektora ku nemu povolať, ako
žiadal, cirkev nebola vstave, keďže prichodilo jej po opätnom
odňatí kostolov skrze Erdôdyho, stavať modlitebnicu, faru a školu
za múrami mesta. Žaloval sa na nedbalosť o školu, že mnohí
mešťania o všetko iné viac sa starajú a riadnejšie platia svojich
sluhov, hajdúchov a pastierov, než učiteľov. Nevedel sa prispô-
sobniť, ani si ľudí získať; a preto v rozhorčení dňa 28. apríla
r. 1689. dlhým prípisom zaďakoval z úradu, čo cirkev v známosť
vzaia.
115. Pavel Felicides prišiel dňa 19. apríla r. 1690. zo Žiliny
sem za rektora. Rodák z Trenčianskej syn Pavla, púchovského
farára a po otcovi vnuk žilinského farára Felixa Mlinárika, brat
Jonáša, Juraja farárov a Zachariáša bol predtým farárom na Píle,
a v Súľove, odkiaľ bol vyhnatý; žatým účinkoval v Žiline, tak
v Bystrici až do začiatku februára r. 1695. keď zomrel. Pod jeho
vedením škola zase skvitla. Že zdarné, ku spokojnosti cirkve
účinkoval, o tom svedčí tá okolnosť, že ho cirkev poctila r. 1693.
na znak uznanlivosti 20 toliarmi. Pri zkúške rozdávané boly zasa
malé odmeny a z kantácií a mendikácií sosbierané obete v dvoch
tretinách obrátené boly na podporu chudobných žiakov; jedna
tretina ale daná bola do školskej pokladnice, z ktorej dvaja
učitelia boli platení. Jeho vdova požívala jeho plat ešte za 16
týždňov.
116. Ján Pilárik z Oždian povolaný sem za konrektora a uve-
294

dený do úradu dňa 25. íebr. r. 1693. Viď viac o ňom medzi
farármi očovskými.
117. Ján Bnrius, viď medzi kazateľmi č. 77.
118. Ján Hodikius, Hadík bol tu učbárom od 16. júla r. 1695,
Bol synom Jána a Kataríny. Najprv učil v Prešove. Do Bystrice
prišiel z Kalinová. R. 1699. prešiel za rektora na Hrachovo, kde^
bol ešte i r. 1702.; potom bol v r. 1707—08. rektorom v Rad vani
a 16. rparca r. 1708. bol vysvätený za farára baďanskéko; stal sa
rečníkom hontianskeho seniorátu. V Badané účinkoval až po
rok 1722.
119. Michal Chmelius učbár v r. 1695—6., potom farárom
v Predajnej. Viď tam.
120. Štefan Egyedi, Ehidi, Egidy, Aegidius s prospechom '
učil v r. 1694—1727.
121. Juraj Szitnyay učbár od r. 1705. za rok; predtým bol
rektorom v Berzeviciach a v Púchove. ,
122. Matej Bél viď medzi kňazmi č. 81.
123. Pavel Simonides, syn tunajšieho farára Jána, rektor
v Radvani, študoval vo Wittemberku a tam r. 1708. vydal po­
jednáme De perpetuitate ecclesiae evangelicae. Bol tu konrek-
torom od nov. r. 1709., potom od r. 1715. dočasne a od 17. jan.
r. 1716. definitívne rektorom. Nebol ženatým. Účinkoval tu až
do svojej smrti, do 12. júna r. 1736. Zomrel 52 ročný. Pred
smrťou bol nielen telesne, ale i duševne .chorým. Vo svojom
testamente poručil bystrickej cirkvi 600 zl.
124. Valentin Klingschnur učil 4. a 5. triedu za Simonidesa;
účinkoval tu ešte i r. 1736.
125. Ján Major z Ilavy, z otca Pavla, farára, potomného
seniora a dvorného kazateľa u vdovy Štefana Petrôczyho Barbary
a z matky Judity Sartoris, dcéry Ondreja, farára a seniora tren­
čianskeho. Učil sa v Trenčíne u Michala Mischovitza až po réto­
riku, v Štiavnici u Ondreja Richtera za pol roka, v Torúne v
Pruskej, odkiaľ keď sa vrátil, stal sa r. 1693. konrektorom a
potom slovenským kazateľom v Kremnici a bol 17. nov. r. 1705.
v Štiavnici vysvätený. Z Kremnice jezuitmi vyhnaný, bol na
sklabinskom zámku dvorným kazateľom. Po odídení Mateja Béla
do Prešporku stal sa r. 1714. rektorom bystrickým až po 30. marec
r. 1715. Potom r. 1717—19. bol farárom v Lovinej Bani a žatým*
v Kameňanoch, kde r. 1721. zomrel. — Z Ruženy Vozár, bocského
farárovej Ondrejovej Vozárovej dcéry, mal syna Pavla, potom­
ného farára rožňavského a štítnického, r. 1758. zomrelého; a Jána,
 295

potomného rektora kežmarského a farára oždianskeho, čerenčian-

škeho a velkoslabošovského, r. 1784. zomrelého. Jeho vdova Ru­
žena rod. Yozár vydala sa potom za Tomáša Kmetonyho jeho
nástupcu v Kameňanoch.
126. Friclrich Korb konrektor od 17. júna r. 1716. Od 7. mája
r. 1709. študoval vo Wittemberku, potom učil v Necpaloch a tak
v Bystrici; účinkoval tu ešte r. 1736. Jeho syn Ján Fridrich Karp,
Karpe účinkoval v r. 1749—78. v Kremnici a zomrel tam 24. mája
roku 1778.
127. Adam Paulíny učbár v r. 1727—28.
128. Mikuláš Gliz narodený v Štiavnici dňa 4. dec. r. 1695.
z Jána, popredného mešťana a Alžbety rod. Klaudini. Učil sa doma,
v Bátovcach u Samuela Pelliona, potom zasa v Štiavnici, v By­
strici od r. 1716. u Simonidesa; potom od 6. mája r. 1724. štu­
doval vo Wittemberku až po r. 1727., keď sa 14. júna vrátil
do vlasti. Nasledujúceho roku dňa 17. aug. stal sa bystrickým
učbárom; učil gramatistov. Roku 1771—3. bol dočasným rektorom,
ale dňa 9. júla r. 1773. pre stárobu zaďakoval a dňa 11. aug.
r. 1776. v 81 roku života zomrel. Platu mal 151 zl. Zachovaný
je jeho súkromný denník, do ktorého sa syntaktisti vlastnoručne
zapisovali a do ktorého i pozdejší superintendent Michael Szino-
vicz a správca Samuel Sartoris mnohé veci poznačili.
129. Pavel Szallai narodený r. 1712. z rodičov Fraňa Szallai
rektora bohunického, potom maločalomického a Kataríny Hlvosska;
učil sa v Bohuniciach u svojho otca, v Sudicach, v Malej Calomii,
v Tôrinči, v Kremnici, Prešporku a vo Wittemberku; cestoval
cez Mýšňansko, Lužicu, Pomorsko, Holstein do Hollandska; odtiaľ
Rýnom, na Frankfurt nad Mohanou do Hally, kde študoval ďalej
bohoslovie, múdroľubectvo a východné reči do roka. Navrátiac
sa do vlasti, bol za 6 rokov vychovávateľom dietok Zacharide-
sových v Štiavnici, odkiaľ bol povolaný za učbára štvrtej a piatej
triedy na bystrické gymnázium, kde polštvrta roka účinkoval.
Potom bol vyvolený za farára na Bodoň a Samuelom Hruško-
vitzom v prítomnosti Daniela Sartorisa a Žigmunda Kellera r. 1747.
na kňazstvo vysvätený. R. 1750. bol farárom v Turíčkach, r. 1752.
zasa na Bodoni, odkiaľ prešiel na Maglód, kde roku 1772. zomrel.
130. ľidicinis bol slovenským kantorom asi v prostred 18.
storočia.
131. Ján Veigel, Veigelius od r. 1729. študoval vo Wittem­
berku, odkiaľ sa vrátil dňa 21. apríla r. 1731. Bol potom kon-
rektorom v Gyôre a dňa 17. sept. r. 1736. bol superintendentom
296

Samuelom Michaelidesom uvedený za rektora banskobystrického.

Na jeho návrh od sept. r. 1738. predplatila cirkev pre žiakov
latinský časopis v Lipsku vychodiaci. Zomrel r. 1746. Jeho vdova
Mária rod. Szelecsényi, vydala sa za garamseckého farára a
potomného superintendenta Jeronyma Frídelyho a dcéra Mária
za potomného superintendenta Jána Csernyanszkyho.
132. Ján Jakub Adami, viď medzi kazateľmi č. 89.
133. Ján Hlivay, podobne, č. 88.
134. Pavel Komjathy, z Komňatnej v Liptove, učbár r. 1759.;
mal syna Jakuba z manželky Kataríny rod. Pevner, učiteľa na
Hrochoti.
135. Ján Lány bol z Popradu v Spiši; od dňa 18. nov.
r. 1744. študoval vo Wittemberku, odkiaľ sa vrátil r. 1747. a hneď
sa stal konrektorom bystrickým a r. 1748. rektorom. Keď osudné
nariadenie kráľovskej rady r. 1756. znížilo školu na grammati-
kálnu, odpadla mu chuť od učenia, školu zanedbával, následkom
čoho potrestala ho cirkev tým, že mu umenšila plat o 26 zlatých.
R. 1758. vysvobodila ho smrť z tak uponižujúceho postavenia
a školu od ďalšieho úpadku.
136. Beniamin Geyuš, viď medzi farármi ostroluckými.
137. Matej Thoman, rodák z B. Bystrice, od 27. okt. r. 1753.
študoval vo Wittemberku; potom od 19. okt. r. 1758. bol horlivým
a dobrým rektorom vo svojom rodisku. Platu mal 170 rýnskych
zlatých. Ku veľkému zármutku cirkve r. 1771. tento výtečný
učbár oslepol; od 1. aug. dávala mu cirkev 52 zl. ročitej penzie.
Utiahol sa ku bratovej rodine. Zomrel r. 1787.
138. Ján GeyuŠ bol od r. 1770. učbárom donatistov za Ada-
mim; zomrel 20. aug. r. 1796.
139. Juraj Richter, rodák z Modry ; narodil sa r. 1740., učil
sa doma u Adama Kolba, Augustina a Graškovitša, potom v Pre-
šporku u Szaszkyho; stal sa vychovávateľom u Jána Fischera vo
Viedni, potom šiel študovať do Jény, kde poslúchal bohoslovie a
filozofiu. Vrátiac sa domov, stal sa zasa vychovávateľom u Fische-
rovcov vo Viedni, kde 4 roky pobudol; potom prešiel za vycho-
váyateľa na Spiš do Svätého Jura ku* Jánovi Jurajovi Liedeman-
novi a účinkoval tam za 2 roky; potom v Lučivnej u Donáta
Szakmáryho. odkiaľ bol povolaný za rektora do Bystrice, kde
chvalitebne zastával svoje miesto; spolu s Gegušom preukazovali
tak pekný výsledok na zkúškach, že boli i zápisnične pochválení.
Po desaťročnom tunajšom účinkovaní povolala ho zachtlenská
 297

cirkev na Morave za svojho farára a dria 6. sept. r. 1782. bol

superintendentom Jánom Csernyanszkym vysvätený.
140. Štefan Komáry zo Súdoviec, študoval od 21. okt. roku
1775. vo Wittemberku, odkiaľ sa r. 1777. vrátil domov; stai sa
vychovávateľom u baróna Juraja Hellenbacha a od 6. mája roku
1779. tu konrektorom; v septembri začal tu prvý učiť i maďarskú
reč v sobotu popoludní. Od r. 1787. bol rektorom v Kremnici.
Roku 1816. žil súkromne v Bystrici v rodičovskom dome.
141. Samuel Topercer, narodený vo Zvolene dňa 6. dec. roku
1758. z Jakuba a Anny Vrbany, Urban. Učil sa doma, k vôli ma­
ďarčine v Lučenci u Tatara, potom v Štiavnici u Jána Szeverinyho,
v Prešporku a v Jéne. Žatým bol za 2 mesiace vychovávateľom
u Alžbety Osztroluczky, odkiaľ povolali ho 18. sept. r. 1782. za
rektora do Bystrice, kde ale krátko účinkoval, lebo po 9 mesačnom
pobyte v Bystrici dňa 29. júla r. 1783. stal sa farárom ivančian-
skym v Turci, súc dňa 23. júla vysvätený. Roku 1804. stal sa
seniorom. Bol bratom Štefana Topercera, farára bystrického.
142. Ján Klaniczay, rodák z Turca; študoval v Prešporku
u Jána Juraja Šztrecsku a Jozefa Benczúra a po návrate z aka­
démie v Jéne stal sa vychovávateľom u komissára zvolenského
dištriktu Ladislava Prónaya, odkiaľ bol povolaný za konrektora
do Kežmarku. Medzi jeho žiakmi bol tam i Samuel Grenczner.
Z Kežmarku prešiel dňa 16. jan. r. 1784. na miesto Topercerovo
za rektora bystrického. Roku 1787. prestal byť učbárom a stal sa
vizitátorom pri škôldozorcovi, potom bol v Banáte stoličným no­
tárom, žatým vicišpánom a potom komorským správcom a obdržal
zemianstvo.
143. Samuel Sartoris, Bystričan, stal sa rektorom gymnázia
s 1. sept. r. 1787. s platom 200 zl. Prv bol vychovávateľom dietok
Estery Géczy.
144. Samuel Zorkóczy od 1. sept. r. 1789. konrektor bystri­
ckého gymnázia s platom 170 zl., narodil sa v Rakši v Turci
z Michala a Zuzanny rod. Rakssányi. Učil sa doma, v Štiavnici a
v Kežmarku; potom sa stal vychovávateľom u Ladislava Spielen-
berga a obdržiac Pohlovské a Bohussovské štipendia, šiel na vy­
soké štúdia do Wittemberku, kde za 2 roky sotrval. Navrátiac sa
do vlasti, stal sa vychovávateľom u banskobystrického cirkevného
dozorcu Pavla Rakssányiho a po polroku konrektorom. Povolaný
do Veľkej Paludzi za farára, bol superintendentom Szinoviczom
dňa 5. sept. r. 1791. vysvätený.
145. Adam Dávid Lovich — viď medzi farármi.
298

14-6. Gottfried Koch od 25. júla r. 1793. konrektorom, po-

zdejšie rektorom. Narodil sa v Bystrici r. 1769.; učil sa doma,
v Prešporku a r. 1791. šiel do Wittemberku, kde sa za dva roky
pilne a svedomité priprával za učbára. Svojmu povolaniu bol
s dušou oddaný; svedomitý, vytrvalý a príkladného života, získal
si všeobecnú úctu. Roku 1803. volali ho ku prešporskému lyceumu,
ale pozvanie neprijal. Roku 1810. zo správcovstva zaďakoval. aby
postúpil miesto dištriktom vyvolenému učbárovi a žiadosť novo­
hradských pánov naplnil. Keď r. 1814. prestalo byť gymnázium
dištriktuálnym. zasa stal sa správcom. Bol údom slovenskej uče­
nej spoločnosti banského dištriktu. Zomrel 24. júla r. 1824.
147. Michal Kuna, učbárom r. 1793.
148. Michal Zvarinyi stal sa nástupcom Jána Geguša v triede
donatistov od r. 1796., ale dňa 27. marca r. 1801. odišiel za kaplána
do Štiavnice ku superintendentovi Hamaliarovi. Potom bol na Irši
farárom. ,
149. Ján Royko, Bystričan; študoval vo Wittemberku, odkiaľ
r. 1798. prešiel do Jény. Žatým stal sa dievčenským učiteľom
v B. Bystrici a po odchode Zvarinyiho učbárom r. 1801. Roku
1803. dňa 8. jan. odišiel za konrektora do Štiavnice, kde sa roku
1815. stal rektorom. Bol údom slovenskej učenej spoločnosti ban­
ského okolia, spolu so štiavnickým rektorom Danielom Kankom
a učbárom Matejom Scheverlayom. Zomrel dňa 19. mája r. 1838.
150. Daniel Szontagh bol vychovávateľom u baróna Révaya,
potom r. 1801—2. učbárom v Bystrici a v tom istom školskom
roku i odišiel.
151. Karol Schvajdl, Schveidl prišiel r. 1802. na Szontaghovo
miesto, potom učil donatistov.
152. Daniel Mikuláš mal súkromný vychovávací ústav a po
odchode Roykovom učil na gymnáziume, ale len 6 hodín týždenne;
nasledujúceho r. 1804. bol vyvolený za riadneho učbára, ale
v prostred roku 1806. z úradu zaďakoval.
153. Daniel Reisz od 8. jan. r. 1807. bol tu učbárom; v auguste
odišiel za kaplána do Tisovca.
154. Ján' Ragyóczy, Radóczy prišiel r. 1808. na miesto predo­
šlého a podujal sa učiť maďarčinu a réčtinu. Prv bol vychováva­
teľom dietok Ondreja Kubinyiho. Z Bystrice odišiel r. 1812.
155. Pavel Magda účinkoval v štítnickej, gemerskej a levoč­
skej škole spolu za 13 rokov; potom od r. 1810. sa stal prvý
dištriktom voleným učbárom v Bystrici a po odstúpení Kochá
správcom. 0 jeho nadanosti a spôsobnosti svedčia ročné školské
 299

zprávy, ktoré vydával. Roku 1813. prešiel na gymnázium do Šo­

pronu, odtiaľ do Karloviec, Šarišského Potoka a Szarvaša. Roku
1819. vydal štatistiku a zemepis vlasti. Roku 1840. vyvolený bol
za úda maďarskej vedeckej spoločnosti. Mohol byť právne počí­
taný medzi najlepších a najučenejších učbárov našej vlasti.
156. Samuel Rozsnyay, Rosnay viď medzi farármi.
157. Pavel Restéry kandidát bohoslovia, prišiel r. 1814. na
miesto Schveidlovo; bol tu krátko. Na jeho miesto prišiel r. 1822.
158. Beniamin Kubányi, rodák z Nemeckej Ľupče, učil donát
v r. 1813—29.
159. Samuel Matzner, učil donát v r. 1829—30.
160. Karol Dillnberyer narodil sa v Bystrici r. 1800., účil sa
doma, v Prešporku, kde složil kandidatickú zkúšku a bol potom
za rok vychovávateľom v Novohrade u Jozefa Srétera. Žatým učil
sa ešte bohoslovie vo Viedni a na odporúčanie viedenských evan­
jelických bohosloveckých professorov stal sa nástupcom Kochovým
od 14. nov. r. 1824. a správcom gymnázia a súčasne i eforom a
superintendentovým Lovichovým kaplánom. Bol spôsobným a
pilným vo svojom povolaní. Roku 1858. zaďakoval z úradu-, utiah-
núc sa na pokoj a stal sa poddozorcom cirkve.
161. Ján Polevlcovič narodil sa v Modre r. 1808. Učil sa doma,
v Prešporku; po skončení bohosloveckého naukobehu bol vycho­
vávateľom a od r. 1830. učbárom v Bystrici. Prišiel na miesto
Kubányiho a bol i kantorom-organistom nemeckej cirkve, r. 1867.
dočasným správcom, od r. 1872. členom seniorálnej školskej rady.
Roku 1880. pripravila mu cirkev slávnostné 50 ročné jubileum
jeho účinkovania a penzionovala ho s celým učbárskym platom,
r. 1886. penzionovala ho i ako kantora-organistu. Zomrel 30. apr.
r. 1899. ako 92 ročný.
162. Juraj Zsarnovicky, učbár. U neho sa učil tu pred r. 1849.
Heinlein. Účinkoval tu ešte r. 1841.
163. Štefan Koreň, účinkoval tu ako učbár a učiteľ len krátko,
v r. 1833. pritiahnutý svojím priateľom farárom Karolom Kuzmá-
nym; odišiel ešte toho školského roku za učbára do Aszódu.
164. Ľudevít Grossmann narodil sa v Pukanci dňa 15. apríla
r. 1818. Učil sa v Šajógemeri, v Štiavnici, v Prešporku a za rok
v Jéne a Halle; potom bol v Necpaloch u Jušthovcov vychová­
vateľom, odkiaľ prešiel r. 1847. za učbára klassických rečí do
Bystrice a tu za 41 rokov blahodarne účinkoval. Bol tichej, po­
kojnej povahy, ale neohroženým zástancom gymnázia a obhajcom
svojich kollegov. Dňa 1. sept. r. 1888. šiel do penzie a 6. febr.
300

r. 1890. časný život dokonal. Opatrovala ho verne sestra Amália

Grossmannová. Zo svojej chatrnej penzie obetúval ročite po 150 zl.
na gymnázium, len aby ho i on udržať pomohol. Kto z jeho
bývalých žiakov prišiel do Bystrice, málo ktorý ho nenavštívil;
vinuli sa k nemu s láskou a vďačnosťou. Napísal dosť zovrubné
životopisy Heinleina a Ondreja Braxatorisa Sládkoviča.
165. A dolf Heinlán narodil sa v B. Bystrici dňa 16. mája
r. 1832. z otca Henrika. mešťana kordovánika (koželuha) a
matky Zuzanny rod. Kupčík. Už ako 9 ročný utratil matku. Učil
sa doma, najprv v elementárnej škole u Samuela Klimu, potom
v gymnáziume u Dillnbergera, Polevkoviča, Kuszmanyho, Gross-
manna a Juraja Zsarnovického až po filozofický kurs, potom
v Štiavnici, kde požíval banskobystrické Heinrichovské 100 zla-
tové štipendium, a tiež i Roth-Telekovské. Tamejšie lýceum opus­
til s čistými najvýtečnejšími známkami vo svedectve a šiel r. 1852
na viedenskú bohosloveckú fakultu, kde pobudol ,za 5 semestrov
a obdržal najväčšie štátne štipendium. Vtedy dňa 13. mája r. 1854.
zomrel mu i otec. Nasledujúceho roku 1855. dňa 9. apríla opustil
viedenskú fakultu a šiel študovať do Halle, kde za tri semestre
študoval bohoslovie a v aug. r. 1856. vrátil sa a prijal hneď pozvanie
za učbára na rodné gymnázium, ktoré bolo vtedy vlastne reálkou
a len o rok zase pretvorilo sa opätovne v gymnázium. Tu zdarné
účinkoval za 24 rokov a po odstúpení Dillnbergera stal sa správ­
com; správcovstvo r. 1860. preto, že sa pridŕžal patentu, za čas
utratil, ale potom zasa spravoval za čas gymnázium. Stanúc sa
pokladníkom pri Úverkovom ústave, neprijal opäť ponúkané mu
správcovstvo, ale učbárstvo si podržal. V posledných rokoch po­
ctila ho i cirkev pokladníctvom, čo on svedomité zastával. Ako
učbár bol prísny a krém prírodných vied všetky predmety bol
vstave zdarné učiť; ale najmilším predmetom mu boly klassické
reči a matematika, z ktorej zvlášte vedel žiakov dobre pripraviť.
Reči slovenskú, maďarskú a nemeckú ovládal rečou i písmom.
Mal neobyčajnú pamäť. Povahou bol do seba zatvorený a zádum­
čivý. Najvernejšími jeho priateľmi boli Bedrich Baltik, Ľudevít
Grossmann a pozdejšie Ján Kmeť, ktorému v poslednom čase
sveril i súkromné vyučovanie svojho staršieho syna v matematike.
Umrel 29. dec. r. 1880. Jeho posledné slová boly: Jezu Kriste Naza­
retský, preveď ma bránami Tvojho kráľovstva. — Zostala po ňom
vdova a tri neopatrené ešte dietky.
166. Edmund Viktor Kuntz prišiel za dočasného učbára z
Kežmarku na 500 zl. plat a 100 zl. na presťahovanie, po roku stal
 301

sa riadnym. Volil a platil ho seniorát. Po 5 ročnom účinkovaní

odišiel r. 1864. do Novejysi.
167. Bedrich Baltik narodil sa dňa 24. júla r. 1834. v Bohu-
niciach, kde jeho otec Daniel a po ňom jeho brat Karol bol
za dlhé roky učiteľom. Učil sa doma, v Štiavnici a Prešporku,
a keď mu otec umrel, stal sa r. 1853. jeho nástupcom a za pol-
treťa roka učiteľova!. Potom sa vrátil k štúdiumu do Viedne,.
Bazilei a Halle. R. 1857. povolali ho za učbára do Bystrice, kde
učil náboženstvo, latinskú a nemeckú reč. Ešte ako učbár v
B. Bystrici vydal dobrú modlitebnú knihu Studnice vody živé*
Dňa 24. sept. r. 1870. vyvolený bol za farára liptovskosvätomikuláš-
skeho, kde sa stal o dva roky seniorom a potom r. 1890. i bis­
kupom. Človek nadaný, veľmi činný, horlivý obranca ev. cirkvc
a slovenských škôl, spisovateľ a bohoslovec učený, poctený dokto­
rátom bohoslovia z Rostoku. Ako sa stal biskupom, netrúfal
si odolať útokom Maďarov a maďarónov v dištrikte a na gene­
rálnom konvente, prispôsobil sa ím; áno previedol i to, že lip­
tovský seniorát bol spolu s ním r. 1891. za oboslanie synody
a tak zo slovenskej väčšiny v preddunajskom dištrikte stala sa
menšina; a potom už Slovákmi nenávidený, išiel za farára do
Baláž-Ďarmôt a vždy viac podlieha] vplivu nám neprajnému..
V čas prevratu tešil sa ešte, že videly oči jeho spasenie ľudu
svojho, od ktorého bol ochladol a v osvobodenie ktorého už
nebol dúfal. Ako sošlý starec, i v rodine viacerými sklamaniami
zlomený, umrel v čas bolševického vpádu do Ďarmôt dňa 26. mája
roku 1919. .
168. Alexander Márkus, narodil sa v Balážových Darmotách
r. 1831. Učil sa doma, v Štiavnici, bohosloviu v Prešove a v
Halle, kde i prírodné vedy študoval. Navrátiac sa domov, bol
povolaný r. 1859. za náhradného učbára do Bystrice; nasledu­
júceho roku stal sa riadnym a potom r. 1863. i správcom. Bol
chýrnym botanikom a dobrým učbárom. Umrel v mladom veku,.
36 ročný, dňa 14. febr. r. 1867.
169. Karol Rosenauer narodil sa v Bystrici r. 1843.; učil sa
doma, v Šoprone, bohoslovie v Prešporku, v Berlíne a v Halle;
dňa 6. dec. r. 1866. složil pred Székácsom kandidatickú zkúšku
a 14. febr. r. 1867. vyvolený bol za náhradného učbára na miesto
Markušovo. Nasledujúceho roku stal sa riadnym. Učbársky diplom
obdržal r. 1869. Od r. 1870. bol správcom. S veľkou pilnosťou
a odbornou znalosťou sosbieral a vydal v ročnej školskej zpráve
z r. 1874—78. dejiny banskobystrickej cirkve. Prácou po archí-
302

v o ch pritiahol si chorobu, pre ktorú v rokoch 1878-80. už ne­

mohol v škole učiť. — Zomrel dňa 1. nov. r. 1880.
170. Ludvik Wagner, Bystričan. bol v r. 1870—72. náhradným
učbárom. Žije ako penz. direktor v Bratislave.
171. Eduard Bothár, tiež Bystričan, od r. 1870—74. bol tiež
náhradným, v r. 1873. eforom. Na kňazstvo vysvätený stal sa
íarárom v Steierlak-Anine v Banáte.
172. Ján Kmeť narodil sa v Dolnej Mičinej r. 1848. Učil sa
v Bystrici, Štiavnici a bohoslovie v Prešporku; potom bol roku
1872—75. náhradným učbárom v Bystrici, odkiaľ prešiel pokra­
čovať v štúdiách do Halle a tam dva semestre r. 1875—76. vy­
bavil. Po návrate odtiaľ stal sa r. 1876. riadnym učbárom počto-
vedy a fyziky na bystrickom gymnáziume. Od r. 1893. bol eforom.
Svojou osobnosťou a ľudskosťou, ako výtečný učbár a zástupca
dobrých chudobných žiakov priťahoval mnohých do bystrického
gymnázia. Jeho žiakov ako dobrých matpmatikov chválili všade
na gymnáziách, kde vo svojich štúdiách pokračovali. Od r. 1904.
žije vo svojom dome na penzii.
173. Sarnuel Pittner, Štiavničan, kandidát bohoslovia, bol
v r. 1874—76. náhradným učbárom.
174. Ondrej Hlavatsek narodil sa v Leviciach r. 1848. Učil sa
doma, v Štiavnici a bohosloviu v Prešporku; potom bol vychová­
vateľom za tri roky a žatým šiel pokračovať v štúdiách r. 1874—75.
do Halle. Práve sa vrátil odtiaľ, keď učbár Kmeť šiel ďalej štu­
dovať do Halle a Hlavatsek zaujal jeho miesto v Bystrici; r. 1876.
stal sa riadnym učbárom, r. 1879. dočasným správcom a r. 1881.
riadnym. Učieval náboženstvo, latinčinu a maďarčinu. Po 10 V2
ročnom účinkovaní prešiel r. 1885. za učbára do Štiavnice, po-
zdejšie bol tam penzionovaný a zomrel.
175. Edmund Mihaltz bol povolaný k výpomoci chorého Ro-
senauera r. 1879. Po skončenom školskom roku vrátil sa nazpäť
do svojej domoviny, do Sedmohradska.
176. Michal Varga narodil sa v Tordaši v Bielej stolici dňa
27. nov. r. 1853. Učil sa doma, v Sárszentlôrinczi a potom v Pre-
šporku, kde výtečne maturoval a učenie na bohosloveckej aka­
démii skončil. Počas štúdia a ešte rok žatým bol tam vychová­
vateľom u poprednej rodiny Schulpe. Žatým študoval na univer-
site v Budapešti prírodné vedy a matematiku za dva roky; a keď
obdržal učbársky diplom, stal sa dňa 1. sept. r. 1880. učbárom
v Bystrici a po nie úplných šesť rokoch dňa 28. jan. roku 1886.
správcom. Dňa 1. júna r. 1916. po 36 ročnom učbárstve a 30 '/s
 303

ročnom správcovstve išiel do penzie a cirkev i gymnázium lúčili

sa s ním, ako zaslúžilým mužom slávnostne. Zastával viacej
hodností pri cirkvi, v senioráte a dištrikte. Kde bolo treba bez-
žistnej práce, neodtahoval sa; ochotne a pilne konal jemu sve-
renú úlohu. Ako učbár svedomitý, ako správca obozretný, staro­
stlivý, ako človek skromný a snášanlivý vyzískal si úctu a lásku
svojich. Žije na penzii v Bystrici.
177. August Junker narodil sa v Prešporku roku 1843. kde
skončil i gymnaziálne a bohoslovecké štúdia; potom bol do roka
v Gottingen a do roka v Budapešti na universite. Roku 1880. sta}
sa tu mimoriadnym a nasledujúceho roku riadnym učbárom. Učil
prírodné vedy, zemepis, dejepis a nemeckú reč. Od r. 1904. bol
eforom a potom cirkevným a seniorálnym knižníkom, ktorú hod­
nosť a s ňou spojenú prácu podržal i potom, keď v júni r. 1910.
šiel do penzie a vypomáhal i ďalej v učení, slúžiac k dobru gymná-
ziumu, v ktorého službe strávil drahný čas svojho života.
178. Karol Major roku 1886. mimoriadnym, dňa 23. febr. roku
1890. riadnym; po skončení školského roku odišiel do Hódmezô-
vásárhelyu.
179. Karol Szerényi, účinkoval tu ako mimoriadny učbár
v r. 1888—91.
Na miesto Majorovo vyvolený bol
180. Fridrich Schmidt, narodený v Prešporku r. 1864., kde i
strednú školu na lyceume skončil; potom študoval na universite
v Budapešti; stal sa r. 1890. náhradným učbárom v Bystrici;
r. 1894. odišiel, ale r. 1901. zasa bol sem povolaný a keď složil
professorskú zkúšku z latinskej a réckej reči, od r. 1903. ako
riadny učbár tu účinkuje. Od r. 1910. je eforom.
181. Michal Kecskés prišiel r. 1891. z Aszódu na miesto Sze-
rényiho, ale po skončení školského roku odišiel. Na jeho miesto
vyvolený bol r. 1892. za náhradného učbára
182. Alexander Rafjay; odišiel za farára do Tápió Szt. Már-
tonu. Na jeho miesto prišiel r. 1893. Teraz je biskupom v Budapešti.
183. Pavel Vojtko, po skončení školského roku odišiel. —
Tiež tak
184. Ján Albert v r. 1895.
185. Juraj Korányi od r. 1894.; r. 1899. odišiel do Rožňavy.
Podobne odišiel do Rožňavy
186. Dr. Rudolf Hazslinszky od r. 1895—98. tu účinkujúci.
Na jeho miesto prišiel
187. Maxmilián Vozáry, ktorý sa r. 1900. stal riadnym, ale
304

nasledujúceho roku odišiel na dievčenskú školu do Mezotúru. Xa

Korányiho miesto prišiel r. 1899.
188. Dr. Daniel Zimänyi; odišiel za vojaka a na jeho miesto
prišiel r. 1900.
189. Dr. Béla Xemes: tiež odišiel po zkončení školského-
roku za dobrovoľníka k vojsku.
190. Daniel Kustár, prv veľkokdrošský kalvínsky kaplán, bol
tu mimoriadnym od r. 1901.; r. 1904. odišiel za ilavského žalár-
neho kňaza. Na jeho miesto prišiel
191. Dr. Edmund Oravecz, narodil sa v Rožňave r. 1881. Tam
skončil i gymnázium, universitné štúdia v Kluži, kde bol r. 1903.
i za doktora filozofie summa cum laude promovaný a kde roku
1915. učbársky diplom obdržal. Učbárom sa stal tu v septembri
r. 1904.. nasledujúceho roku riadnym a od r. 1916. správcom
gymnázia na 6 rokov. Vyšly od neho tri sväzočky básní a pojed­
náme literárno-historické o Petôfym.
192. Samuel Szenes prišiel s 1. sept. rokú 1904. na miesto
Kmeťovo. Narodil sa vo Zvolene dňa 31. júla roku 1878. Učil sa
doma, v Štiavnici a na universite v Budapešti, kde roku 1907.
z matematicko-fyzického odboru obdržal učbársky diplom. Už prv
bol tu mimoriadnym učbárom, od r. 1907. až po dnes riadnym.
Roku 1913. bol eforom, správcom alumnea.
193. Alexander Lenk prišiel r. 1910. na miesto Junkerovo,
nasledujúceho roku stal sa riadnym. V čas vojny r. 1914. naru­
koval ako poručík a potom bol ranený, stal sa nadporučíkom
a od vtedy učí vo vojenskej škole. Narodil sa v Šoprone r. 1884.,
učil sa doma na reálke, potom na filozofickej fakulte v Budapešti,
kde obdržal aj učbársky diplom. Učil na gymnáziume v Budapešti
v I. okrese a odtiaľ prišiel do Bystrice.
194. Emil Kuszy, narodil sa vo Zvol. Ľupči r. 1882.; učil sa
doma, v Bystrici. Štiavnici, bohosloviu v Prešove a za rok v Halle.
R. 1904. stal sa kaplánom v Spišskej Belej, od 1. sept. r. 1905.
učbárom náboženstva v Bystrici, od ,1. sept. r. 1913. keď sa
otvorila piata trieda úplného gymnázia, stal sa riadnym učbárom.
Od 15. okt. r. 1915. slúži ako vojanský kňaz v Belehrade, kde
krém špitálskej služby aj učí.
195. Ferdinand Sztehlo účinkoval tu r. 1913. veľmi krátko.
Ešte behom školského roku prišiel na jeho miesto
196. Karol Kirsteuer, narodený v Prešporku dňa 4. augusta
r. 1889. Gymnázium skončil doma, universitné štúdia v Budapešti,
kde r. 1913. obdržal učbársky diplom. Začal účinkovať už r. 1912.
 305

na prešporskom lyceume, kde bol i dozorcom internátu; od r. 1914.

účinkuje tu, od 1. jun. 1915. ako riadny učbár.
197. Ľr. Štefan Jánossy narodil sa v Kemenesmagasi v Že­
leznej stolici dňa 30. dec. r. 1890. Učil sa v katolíckom gymná-
ziume v Komárne, potom na lyceume v Prešporku a na univer-
site v Budapešti, kde v júni r. 1915. obdržal doktorát z dejepisu
vlasti, diplomatiky a heraldiky, r. 1916. učbársky diplom. Tu účin­
kuje od r. 1914. ako mimoriadny a od júla r. 1916. ako riadny
učbár.
198. Karol Kiszely narodil sa v Bystrici dňa 11. okt. r. 1881.
Učil sa doma, universitným štúdiám v Budapešti. Roku 1914. učil -
zdarma na rodnom gymnáziume, r. 1915. stal sa mimoriadnym
učbár om.
199. Bela Jamrich narodil sa vo Veľkej Slatine, učil sa doma,
v Štiavnici, v Bystrici a na universite v Kluži, kde r. 1912. obdržal
z latinčiny a dejepisu učbársky diplom! Od r. 1911. účinkoval na
gymnáziume v Novej vsi; od r. 1915. na tunajšom gymnáziume
ako mimoriadny a od r, 1916. ako riadny učbár.
200. Frano Godri narodil sa v Szepsiszentgyôrgyi dňa 14.
febr. r. 1890., kde i gymnázium skončil. Diplom z kreslenia ob­
držal r. 1913. v Budapešti v hlavnej krajinskej škole pre ume­
lecký priemysel Od 1. sept. r. 1915. je tu mimoriadnym a od
1. sept. r. 1916. riadnym učbárom.
201. Dr. Eduard Boder narodil sa v Pätikostoloch dňa 4. jan.
r. 1883.; strednú školu skončil v katolíckych gymnáziách v Pápe
a v Gyôre, učbársky diplom obdržal r. 1907. na budapeštianskej
universite a r. 1910. i doktorský diplom. Od r. 1914. učil na gym­
náziume v Horných Strelcach (Felsôlôvô) a od r. 1916. tu účinkuje.
202. Julius Stibrányi narodil sa v Berženi dňa 4. nov. r. 1894.;
učil sa v Štiavnici, v r. 1912--16. na filozofickej fakulte v Buda­
pešti. Od septembra r. 1916. je tu mimoriadnym učbárom maďar­
činy a nemčiny. '
203. Ondrej Stollmann narodil sa v Španej Doline dňa 3. nov.
r. 1852. Učil sa v Bystrici a v Budapešti na kresličskej škole,
odbavil Ludovika akadémiu, stal sa poručíkom a v r. 1881—86.
účinkoval ako učbár kreslenia v Nagy-Szôllôsi a odtedy na me­
štianskej škole a ev. gymnáziume v Bystrici až po jún r. 1915.
Od neho je na celom okolí mnoho obrazov a to i kostolných,
šikovne maľovaných.
204. Ján Hudák, narodený v Nyiregyházi dňa 3. júna r. 1878.
kde i gymnázium skončil, bohoslovie v Šoprone a v Lipsku štu-
20
306

ďoval. Od septembra r. 1904. bol kaplánom v Pakši do roka,

potom za 5 rokov v Debrecíne, kde bol spolu i učiteľom nábo­
ženstva; a v Budapešti za 3V2 roka. V Bystrici ho vyvolili za
učbára náboženstva r. 1913. a od r. 1914. účinkuje tu ako riadny
učbár.
205. Ludvik Rosenauer, tunajší rodák, narodený roku 1866.,
odbavil techniku, gazdovskú školu v Magyaróváre a složil odbornú
juridickú zkúšku v Košiciach; bol v štátnej službe pri kultúrnom
merníctve a je tu staviteľom a predsedom kupeckej i priemysel­
nej komory. V prvý a tretí rok vojny zdarma zastupoval naru-
kovaných učbárov a vyučoval v nižších triedach počtovedu.
Učitelia, kantori a organisti.
1. Juraj Francisci st. bol tu kantorom v r. 1682—92. Viď
viac o ňom medzi rektormi špaňodolinskými.
2. Ján Francisci, nemecký kantor a organista r. 1714. učil
dievčence nemeckej elementárnej školy. Mal za manželku dcéru
farára bystrického Nosticia, Zuzannu, ktorá mu ale už r. 1709.
zomrela; mal dvoch synov, Juraja, potom kantora bystrického
a Jána.
3. Juraj Francisci ml. syn predošlého, učil sa doma, v Levoči,
Prešove, od 22. aug. r. 1711. študoval vo Wittemberku; od r. 1729.
bol nemeckým kantorom bystrickým a zomrel tu r. 1752.
4. Juraj Plintovitz až po r. 1755. učil chlapcov slovenskej
elementárnej školy. Viď medzi rektormi v Španej Doline.
5. Matej Adami, r. 1762. už tu účinkoval; učil najprv chlap­
cov nemeckej elementárnej školy, potom donatistov. Ročitého
platu mal 150 zl. R. 1769. dňa 11. nov. po zkončení Martinskej
rekordácie, vyndúc z domu jedného popredného cirkevníka, u
ktorého obedoval, chcejúc domov isť, padol mŕtvicou ranený
a dokonal. Bol pobožným, dobrým človekom a svoje povinnosti
konal pilne a čo najvernejšie.
6. Ondrej Scheffarovsky v tom asi čase bol slovenským kan­
torom a učil dievčence slovenskej elementárnej školy.
7. Ján Tibutz, Tebus bol r. 1759. do r. 1766. nemeckým uči­
teľom začiatočníkov. Prešiel do Kremnice, kde 21. okt. r. 1803.
zomrel. Za jeho nástupcu bol uvedený
8. Tomáš Adami, syn Mateja, vyššie spomenutého, dňa 22.
mája r. 1766. Zomrel r. 1817.
9. Juraj Jantner r. 1763—1801. Po jeho smrti jeho triedu
prevzal:
 307

10. Daniel Fabrici, ktorý ale už r. 1765. tu účinkoval; bol

oboch cirkví kantorom a učiteľom dievčeniec slovenskej školy,
zomrel r. 1824.
11. Ján JežíJc r. 1786—1804. bol učiteľom slovenskej školy;
zomrel tu.
12. Michal Theil, nástupca Ježíkov, zomrel r. 1818.
13. Matej Holéczy r. 1807—10. Po ňom prišiel
14. Dr. filosofie Ondrej Zipser. Narodil sa v Gyôre r. 1783.;
učil sa v Pezinku, Bystrici a Prešporku, odkiaľ bol povolaný
za učiteľa do Brna, kde i v ústave Andréovom učil. Po 5 .rokoch
povolali ho Bystričania r. 1810. za nemeckého učiteľa starších
dievčeniec. Stal sa tak chýrnym a významným mužom, že ho
i viaceré cudzozemské učené spoločnosti za úda vyvolily a mál
veľkú známosť a vplyv i v panovníckych kruhoch nemeckých.
Na seniorálnom konvente dňa 25. júla r. 1855. odstupujúci senior
Makónyi vyzdvihol jeho zásluhy ako vychovávateľa a spisovateľa
a navrhol odporúčať ho vláde k nejakej mimoriadne] odmene, čo
seniorálny konvent prijal a ho cestou dištriktu vláde k odmene od­
porúčal. Za svoje zásluhy na poli výchovy ozdobený bol viacerými
rádami. Ako už bolo spomenuté, muž tento, požehnanej pamäti,
využil svoju spojitosť s nemeckými vyššími kruhmi a obdržal
r. 1842. na oltárny obraz od hessenského veľkokniežaťa Ludvika
II. 40 zl., od neznámeho dobrodincu 20 zl., od schônburgského
kniežaťa Otta Viktora 20 toliarov, od altenburgského kniežaťa
Jozefa 30 zl.; a na jeho prosbu daroval pruský kráľ Fridrich
Vilhelm IV. hotový oltárny obraz, ktorý i teraz krášli nový oltár
banskobystrického evanjelického chrámu. Zipser zomrel r. 1864.
15. Ján Drobia prišiel r. 1818. na miesto Theilovo za sloven­
ského kantora a organistu. Zomrel r. 1827. Jeho trieda zanikla;
nástupca na jeho učiteľské miesto nebol volený.
16. Daniel Brossmann od r. 1824. učil dievčence, r. 1836.
zadäkoval.
17. Ján Banulay, Mošovčan, tiež od r. 1824.; zomrel r. 1831.
Prišiel na Fabriciho miesto.
18. Samuel Babilon, rodák z Radvane, učil v prvom polroku
1831—32. Viď medzi farármi ľubietovskými č. 24.
19. Samuel Vanko, Bystriôan, učil r. 1832—33.
20. Ján Palacky, Bystričan, r. 1833—34.
21. Samuel Klimo narodený v Bystrici r. 1813.; učil sa doma,
v Šajógemeri, Rožňave a Prešporku; bol za rok vychovávateľom
u turčianského náhradného podžupana Karola Ruttkaya a potom
20*
308

bol vyvolený r. 1834. za mimoriadneho a po roku za riadného

učiteľa v Bystrici; účinkoval tu až do r. 1850. Krém domácich
rečí hovoril i francúzsky a taliansky a bol výtečným učitelom;
mával okolo 70 žiakov, ktorých učil krém slovenčiny ešte i za­
čiatkom reči latinskej, nemeckej a maďarskej.
22. Ján Samuel Droppa narodil sa v Nižnej Slanej v gemer­
skej stolici r. 1807.; učil sa v Jelšave, Dobšinej, Gemeri, Rožňave
a Prešove; potom bol vychovávateľom v Ujhelyi u Jozefa Dokusa
a v Ungváre u Fraňa Pongráca; r. 1831. bol učitelom v Budiko-
vänoch v gemerskej stolici, odkiaľ r. 1836. prešiel na Theilovo
miesto za kantora a učiteľa slovenskej cirkve do Bystrice, kde
r. 1856. zo stanice zaďakoval.
23. Samuel Gemzicky, rodák z Bystrice, narodený r. 1828.
Učil sa doma, v Rimavskej Sobote, Lučenci a v Štiavnici. Roku
1849. stal sa pomocným a r. 1852. riadnym učitelom v Bystrici
na mieste Klimovo.m. Aby si ho cirkev udržala, zvýšila mu ročný
plat r. 1862. na 525 zl. Zomrel r. 1866.
24. Hugo Weiss prišiel r. 1856. na miesto Droppovo; zomrel
r. 1859.
25. Michal Vagner účinkoval tu od r. 1861. ako dievčenský
učiteľ a slovenský kantor; nasledujúceho roku zaďakoval.
26. Daniel Lindtner narodil sa v Kežmarku r. 1827., učil sa
doma, kde i bohoslovecký a juridický naukobeh odbavil; potom
bol vychovávateľom u Komáromyho v Mikóháza a žatým u Ba-
zelych v Košiciach, odkiaľ šiel za učiteľa-levitu do Szegedína a
r. 1857. stal sa učitelom v Bystrici. Učil štvrtú triedu. Zomrel
dňa 26. sept. r. 1885.
27. Samuel Kaszner prišiel na Vagnerovo' miesto r. 1863.
Narodil sa na Bére v novohradskej stolici r. 1837., učil sa v Aszódev
Štiavnici a Prešporku, kde i kandidatickú zkúšku složil; potom
bol vychovávateľom na oravskom panstve. Ako bystrický učiteľr
od r. 1883. chorý, mával pomocníkov; a síce v škole slečnu Jolanku
Márkus a v kantorstve-organíctve stoličného pisára Jozefa Majera.
Roku 1885. bol penzionovaný a v tom roku dňa 29. sept. zomrel.
Poručil 100 zl. pre dievčenskú školu a 100 zl. pre miestnych fa­
rárov a kantorov.
28. Slečna Jolana Márkus bola povolaná r. 1882. za náhradnú
učiteľku; prvá ženská učiteľka v našom senioráte. Narodila sa
v B. Bystrici dňa 16. marca r. 1862. z otca Alexandra Márkusa
tunajšieho učbára a Terezii rod, Bôhm, ktorá zostanúc vdovou
bez penzie, s najväčším sebazaprením vychovala si i túto dcéru.
 309

Vplyvom svojho ujca, na slovo vzatého učenca Karola Bôhma

obdržala bezplatné miesto na štátnej preparandii v Prešporku,
kde ako pilná a schopná žiačka r. 1881. obdržala diplom a potom
na súkromnej škole vd. Judithy Klimo rod. Baksy vo svojom ro­
disku dva roky vyučovala a od roku 1883. zastupovala chorého
Kasznera a vyučovala v škole ručnú prácu až do r. 1885., od tohoto
roku ale ako riadna učiteľka až do dnes. Roku 1894. vydala sa
za seniora Jána Mockovcsáka, po ktorého smrti navrátila sa po
3 7* rokoch nazpät ku svojej matke s 8 sirotami Mockovcsáko-
vými, starajúc sa o ne ako dobrá matka. Za zdarné učenie ma­
ďarčiny obdržala r. 1905. 50 korún.
29. Karol Orphanides prišiel sem r. 1866. na Zipserovo miesto.
Narodil sa na H. Boci z otca. Jána farára a Sabiny Traeger. Učil
sa doma, v Kameňanoch, Matejovcach, Rimavskej Sobote, Kež­
marku a Prešo've, kde i bohoslovie odbavil. Potom dňa 10. aug.
r.. 1859. s najväčšou pochvalou složil pred Chalupkom v Brezne
kandidatickú zkúšku. Žatým bol u gr. Albina Csákyho v Szepes-
mindszente vychovávateľom; r. 1862—63. cestoval po západnej
Európe, Nemecku, Belgicku, Anglicku, Švajčiarsku, hovoril 6—7
rečí; a keď sa navrátil, stal sa učiteľom vyšších tried v Lípt. Sv.
Mikuláši. Keď sa po smrti Zipserovej uchádzal o bystrickú uči­
teľskú stanicu, vyzval cirkev, aby vyslala viacerých na jeho zkúšku
do Mikuláša, ktorí by sa presvedčili o jeho spôsobnosti. To sa i
stalo a na základe ich svedectva bol jednomyselne v Bystrici
vyvolený. Platu mal 525 zl. a polovicu učebného. Učebné platili
miestni 6 zl., prespolní 8 zl. Po odídení Doleschallovom bol za
čas správcom elementárnej školy.' Žil v blízkom priateľstve so
správcom gymnázia Rosenauerom a zvlášte s povestným profes-
sorom filozofie dr Karolom Bôhmom. Rád sa zaoberal s botanikou
a filozofiou. Zomrel dňa 3. febr. r. 1884. Výtečný účiteľ Orphanides
v tom čase, keď v Bystrici ešte vyššej dievčenskej školy nebolo,
vedel naučiť sebe sverené staršie dievčatá mnohým užitočným
predmetom a zvlášte rečiam; a jeho bývalé žiačky aj v pozdej-
šom veku s oduševnením a veľkou úctou hovorievaly o ňom a
jeho výroky a poučenia si dlho v pamäti zachovalý.
30. Ondrej Dropia narodil sa v Bystrici r. 1846., učil sa doma,
vo Fiľakove, v Štiavnici a Rožňave, kde i maturoval. Roku 1866.
vyvolený bol na miesto Gemzickyho najprv za mimoriadného,
r. 1870. stal sa riadnym. V gymnáziume učil gymnastiku. Zomrel
dňa 4. aug. r. 1886.
31. Jozef Kármán, prv Krman, narodil sa r. 1853. v Nemec­
310

kej Ľupči, učil sa v Bystrici, Levoči, Kežmarku a v Znieve. Bol

učiteľom za rok v Malom Čepčíne, potom r. 1874—82. vychová­
vateľom u Segesvárych a Halászovcov v peštianskej stolici, složil
v Budíne odbornú zkúšku z počtov a prírodných vied pre meš­
tianske školy a r. 1882. stal sa mimoriadnym, r. 1883. ale riad­
nym učiteľom v Bystrici, prevezmúc jednu čiastku školy Orpha-
nidesovej. Od r. 1897. bol správcom školy. R. 1906. išiel do penzie.
Po ňom stal sa správcom škôl farár Gerhard Sztehlo.
32. Géza Ludvik Groó narodený v Spišskom Krompachu
r. 1852., učil sa v Gôlnici, Miškolci, Prešove, v Znieve — kde i dip­
lom obdržal — a v Budapešti. Najprv účinkoval v r. 1873—4.
ako pisár u škôldozorcu, potom v r. 1874—83. ako učiteľ obecnej
školy vo Zvolene a od r. 1883. učil prvú a druhú triedu chlapcov
v Bystrici až po 30. nov. r. 1913. v ktorý deň išiel do penzie.
Zomrel dňa 1. okt. r. 1914.
33. Ernest Trompler narodil sa r. 1859. vo Veľkej na Spiši,
učil sa v Rimavskej Sobote, v Kežmarku, kde maturoval; potom
bol vychovávateľom v r. 1879—80. v Budapešti, kde poslúchal
i filológiu; žatým bol za tri roky bohoslovcom v Prešove a r. 1883.
v auguste složil v Levoči kandidatickú zkúšku a stal sa seni-
orálnym kaplánom v toporcskom senioráte a maldurským obecným
učiteľom. Za kňaza vysvätil ho v Rožňave Štefan Czékus dňa
14. nov. Na to nasledujúceho r. 1884. dňa 10. aug. vyvolený bol
v Bystrici za nástupcu Orphanidesovho, najprv ako dočasný,
potom v sept. ako riadny učiteľ a od r. 1889. spolu i kaplán.
Učil i náboženstvo vo vyššej dievčenskej a občianskej škole.
R. 1889. ochorel a na celý rok bol osvobodený od učenia a
miesto neho učila dočasne sl. Ilona Groó. Následkom chorľavosti
dňa 1. dec. r. 1910. išiel do penzie a prijal kňazskú stanicu
v Tápiószentmiklósi, kde až posial účinkuje.
R. 1885. bola nová čisto kantorská stanica sriadená a na ňu
za dočasného kantora bol povolaný:
34. Rudolf Adamy, nasledujúceho roku stal sa riadnym.
R. 1893. odišiel za učbára hudby do preparandie na Szarvaš,
ale r. 1898. prišiel zasa nazpäť do Bystrice za kantora a organistu.
35. Eugen Brocken prišiel na miesto Adamyho za organistu
r. 1894. Zomrel dňa 14. dec. r. 1897. ešte len 26 ročný.
36. Slečná Seréna Stollmann, učila r. 1906.
37. SI. Ilona Márkus učila r. 1906. miesto chorého Bányásza.
Potom zostala učiteľkou ručných prác pri evanjelickej škole. •
38. Fridrich Ján Bányász narodil sa v B. Bystrici dňa 21. mája
 311

r. 1858. Učil sa doma, preparandiu v Šoprone, kde ho hneď do

druhej triedy prijali; povolaný bol za kantora a učiteľa do Trnavy
a po dvoch mesiacoch odtiaľ do Štiavnice ku slovenskej cirkvi,
v auguste r. 1886. do Bystrice. Za zdarné učenie maďarčiny
v prvej a druhej chlapčenskej triede odmenila ho Femka 50 zl.
Zomrel 13. okt. r. 1906.
39. Ludvik Obetko narodil sa dňa 25. íebr. r. 1850. v Hornom
Almáši, kde mu otec bol za 55 rokov zaslúžilým učiteľom. Učil
sa v Štiavnici, Bystrici a Szarvaši. Zo siedmej triedy stal sa
vojakom a po vyslúžení vojančiny r. 1873. šiel sa ďalej učiť
do levickej preparandie, žatým bol vychovávateľom u Štefana
Majlátha, tekovského hlavného župana, učiteľom v Bujakove, od
r. 1890. v Bystrici. Bol predsedom učiteľského spolku. Zvlášte za
zdarné vyučovanie maďarčiny vyznačovala a odmeňovala ho stolica,
Femka, vláda, cirkev, mesto i jednotlivci.’ Od r. 1911. bol správ­
com školy.
40. Vilhelm Figuss, narodil sa v Bystrici dňa 28. februára
r. 1875. Učil sa doma a preparandiu v Štiavnici. R. 1893. stal sa
učiteľom na Piliši a po troch mesiacoch na Ostrejlúke, kde ani
dva roky nevybudol; prešiel do Veľkej Slatiny, kde sa i oženil
s dcérou dobronivského učiteľa Bernátha; odtiaľ po osem ročnom
účinkovaní prešiel do Padinej (Nagylajosfalva) a po 4 rokoch
r. 1907. do Bystrice. Je nadaný a činný hudobník, viacej jeho
skladieb a harmonizácií vyšlo tlačou a veľmi mnohé má v ruko­
pise. R. 1913. obdržal na hudobnej akadémii v Budapešti diplom
z učiteľstva spevu na stredné školy. Napísal i zemepis zvolen­
skej stolice pre treťú triedu.
41. Daniel Laczo narodil sa v Bystrici dňa 6. apríla r. 1871.
Učil sa doma a preparandiu odbavil v Štiavnici, kde roku 1890.
i diplom obdržal. Potom bol pomocným učiteľom na Piliši a od
augusta r. 1901. v Hodruši riadnym, potom od septembra r. 1893.
zase na Piliši riadnym, od decembra r. 1895. v Štiavnici najprv
pri slovenskej, potom od januára r. 1910. pri nemeckomaďarskej
cirkvi učiteľom a kantorom a tam zastupoval i professora hudby
a spevu na preparandii Gézu Moesza. Pri týždenných 30 hodinách
vo svojej škole a pri kantorstve učil ešte 15 hodín v preparandii
a 4 hodiny v baníckej škole. Podobne je hodne zaujatý v By­
strici, kam r. 1911. prešiel za učiteľa do evanjelickej školy a učí
i v štátnej učňovskej škole. 0 jeho činnosti svedčia zápisnice
školské, cirkevné, seniorálne a odmeny, ktoré i od Femky obdržal.
42. Ján Baier, prišiel na miesto Groóvo. Narodil sa.v obci
312

Udvar v tolnianskej stolici, dňa 24. okt. r. 1887.; učil sa v Gyorku

a v Šoprone; bol učiteľom od 1. sept. r. 1907. v Szárazde v tol­
nianskej stolici, od r. 1911. y Štiavnici a od 1. jan. r. 1914.
v B. Bystrici. V terajšej vojne upadol do ruského zajatia.
Obdivom nás naplňuje veľký počet farárov, učbárov a uči­
teľov, ktorí tu počnúc od 16. storočia účinkovali. Časté premeny
v osobníctve síce neboly na osoh, ale predsa tak veľký počet
odborne vzdelaných mužov, ktorí dali ku povzneseniu Bystrice to,
čo najvzácnejšie mali, totiž svoje duševné schopnosti, sily a ovo­
cie svojho ducha, hojne vynahradil tú hmotnú obeť, ktorú By­
strica na svoju evanjelickú cirkev a školu vynaložila.

Fílie:
Sásová (prebitým Sachsendorf). Roku 1838. kúpili si poze­
mok pod školu, dosť skoro žatým i budovu postavili a povolali
si za učiteľa Michala Holéczijho, ktorý tu až do r. 1846. účinkoval.
Narodil sa r. 1814. v Jelšave; učil sa vo Sv. Ďure, Miškolci a Kež­
marku. Potom bol za 2 roky učiteľom v Lučatíne, žatým na Sajbe,
kde bol i obecným notárom. Bol pilným učiteľom, mával okolo
60 školákov, s ktorými chvalitebný výsledok preukázal. Zo Šajby
prešiel r. 1838. do Sásovej. Škola mala byť aj pre Jakub, Kosti-
viarsku a Rúdlovú. Žatým bol tu učiteľom od roku 1847. Michal
Mensatoris, ktorý zomrel r. 1855. a po ňom Samuel Fuchs, ktorý
prišiel sem z učiteľskej stanice v Kinceľovej. Roku 1858. bol tu
učiteľom Daniel Krmann, narodený r. 1811. v Nemeckej Ľupči.
Učil sa v Ožďanoch, Gemeri, Levoči a Kežmarku; potom bol uči­
teľom v Žaškove v oravskej stolici. V Sásovej účinkoval do roku
1875. v ktorý rok bol na jeho miesto za dočasného povolaný
Samuel Mensatoris, narodený dňa 1. februára r. 1831. v Banskej
Bystrici z Michala a Zuzanny rod. Korenek. Po zkončení dvoch
gymnaziálnych tried učil sa stolárstvu a keď sa vyučil, vandroval
po Nemecku. Žatým bol v rokoch 1860—75. stolárskym majstrom
v Bystrici, r. 1875. šiel za dočasného učiteľa na Sásovú, r. 1877.
na Buču a r. 1878. na Lukovo. Chválený bol ako pilný a svedo­
mitý učiteľ. Do Sásovej na jeho miesto prišiel z Buče r. 1877.
Pavel Nemann, ktorý bol tiež pilným a vychváleným učiteľom.
Narodil sa v Považskom Novom Meste r. 1838. Učil sa doma a
potom 6 tried skončil v Štiavnici. Od r. 1858. bol pomocným uči­
teľom na Iklade, v Asóde a v Alberti; od r. 1862. po r. 1874. uči­
teľom na Bankách (Schúttriszberg) pri Štiavnici, žatým na Buči
 313

a od r. 1876. y Sásovej. Roku 1880. krádežou oškodený dostal

Zsedényiánum. Po 40 ročnej službe bol r. 1898. penzionovaný a
odsťahoval sa na Štefultovo, kde dňa 22. okt. r. 1912. zomrel. Na
jeho miesto bol vyvolený jeho syn Pavel Nemann ml., narodený
dňa 23. mája r. 1869. na Bankách v Honte; učil sa v Bystrici a
preparandiu v Znieve, kde r. 1889. obdržal diplom a stal sa uči­
teľom v Jakube najprv mimoriadnym a od roku 1891. riadnym.
V novembri r. 1894. prešiel na Veľkú Lúku a odtiaľ r. 1898. do
Sásovej, kde až dosial účinkuje. Pre veľký počeť školákov učil od
r. 1913. jedných predpoludním a druhých popoludní, tedy vo dvoch
oddeleniach. Obdržal i Zsedényiánum, i 50 korunovú odmenu od
Femky.
Kincel’ová kúpila si r. 1840. drevený dom na školu za
200 zl. a povolala si učiteľa. Do jej školy chodily dietky aj z Ne­
miec, Majera, Senice a Seliec. Učiteľom bol r. 1844. Pavel Marcele
a po ňom Samuel Fuchs, ktorý prešiel do Sásovej; apo ňom pri­
šiel r. 1855. Ondrej Suhajíle narodený v Pezinku r. 1821. Učil sa
doma a v Modre. Potom bol za 3 roky učiteľom na Veľkej Lúke,
10 rokov na Dolnej Mičinej, odkiaľ prešiel do Kinceľovej, kde bol
i obecným notárom. Jeho brat Daniel bol učiteľom v Sebedine a
syn Gustáv v Krupine. Po vyše 50 ročnom účinkovaní šiel r. 1892.
do penzie. Za neho bola školská budova r. 1886. základne obno­
vená nákladom 1500 zl., ku čomu matka cirkev bystrická prispela
200 zlatmi. Po ňom bol učiteľom Béla Gemzicky, ktorý r. 1899.
prešiel na štátnu školu do Hronskej Breznice a za nim prišiel
z Beľuje Ludvik Bothár, ktorý ale už r. 1913. šiel do penzie. Učil
potom tu i ďalej, kým roku 1914. majerský štátny učiteľ Géza Ne­
mann neprevzal vyučovanie v popoludňajších hodinách. R. '1913.
opatrili si K-inceľovania i druhý zvon a vystavili zvonicu.
Fília Senica roku 1912. vystavila si zvonicu a nadobudla si
dva zvony.
Vo fílii Nemce na štátnej škole účinkuje od roku 1918. Ján
Nemann, narodený na Veľkej Lúke r. 1897.
Podlavice dlho nemalý školu; dietky boly vyučované tak,
ako v iných ííliach v súkromných domoch ľudmi neuspôsobilými,
katolícke i evanjelické spolu. Okolo r. 1850. učil vo svojom dome
rychtár evanjelik Ondrej Bulla. Na plat učiteľa prispievala krém
rodičov i komora a na koľko i zo Skubína sem chodily deti, aj
Radvanskovei, ako zemskí páni. Po roku 1850. prinútila komora
svojich bývalých poddaných, aby postavili osobitnú komorskú
školu a dala ku stavbe ma.teriál; ale pre mnoho školopovinných
314

neprataly sa deti do nej, preto evanjelici boli prinútení postaviť

si r. 1857. spolu aj s fíliou Skubínom osobitnú evanjelickú školu.
Potom chodily aj dietky z Riečky a z Tajova sem. Pozemok pod
školu kúpili boli za 100 zl. od Jána Makovníka dvaja horliví pod-
lavickí evanjelici Matej Dobrík a Ján Majling Hrnčiar. Kým škola
bola postavená, učil v dome Cillíkovskom pozvaný učitel Ján
Metzky, Metzko i Metzke rečený, súkenník z Radvane, ktorý z prvú
horlivé a úspešne, ale od r. 1876. tak biedne účinkoval, že musel
byť seniorálnym konventom napomenutý, ba pokarhaný. R. 1892.
bol ako 70 ročný starec penzionovaný. Po ňom prišiel v septembri
za učiteľa Matej Kurjatko. Mal hneď z počiatku 145 žiakov. Na­
rodil sa v Sásovej dňa 6. apr. r. 1871., kde mu otec Matej bol
za 50 rokov rychtárom. Matka mu bola Karolína Mensatoris. Učil
sa v Bystrici a v Znieve, kde r. 1891. učiteľský diplom s výtečnou
známkou obdržal. V tom roku stal sa pomocným učiteľom v Mô-
ťovej a nasledujúceho riadnym v Podlaviciach. Obdržal Zsedényi-
ánum a po dvakráť odmenu od Femky za zdarné vyučovanie
maďarskej reči. Roku 1906. uzavreli Podlavičania oddať školu
štátu, keďže ich nútili povolať i druhého učiteľa; ale nechcejúc
svoju cirkevnú školu opustiť, chceli sa najprv pokúsiť, či by ne­
vládali sriadiť i druhú učiteľskú stanicu zo svojich síl; preto pred­
bežne od zoštátnenia boli upustili. Ale keď to nešlo, nasledujúceho
roku 1907. zaujali stanovisko pri soštátnení a seniorálny konvent
v tom roku už i potvrdil smluvu so štátom, dľa ktorej sa evan­
jelická škola podlavickoskubínska dňa 1. júla r. 1909. oddá štátu.
S prvým septembrom toho roku sa už potom štátna škola otvo­
rila. Kuriatko stal sa štátnym učiteľom a krém toho kantorom a
učiteľom náboženstva s 318 korunovým ročným platom.
. »Takub. Školu si postavili r. 1870. a povolali si za učiteľa
Eduarda Ruttlmya, remeselníka. Ale už r. 1877. dostali napome­
nutie od ministra, že školská budova nezodpovedá zákonu. Po
smrti Ruttkayovej stal sa tu učiteľom r. • 1881. Samuel Gasehek,
Gasik, rychtár obce, nediplomovaný; z nariadenia seniorovho šiel
na maďarský kurs do Lučenca. Zomrel dňa 26. júna r. 1899. Za
ním bol Pavel Nemann ml., o ktorom už bola reč pri fílii Sásovej.
Roku 1896. stal sa učiteľom Géza Nemann, narodený dňa 13. aug.
r. 1876. na Buči z otca Pavla, tamejšieho učiteľa. Učil sa v By­
strici a preparandiu v Znieve. Tu účinkoval do 5. okt. r. 1901.,
prešiel na Banky, 7. febr. r. 1912. na Úorváš v Békéši a 1. sept.
r. 1913. na štátnu školu v Majeri pri Bystrici, kde dosial účinkuje.
Od r. 1901. bol tu potom učiteľom Barna Andaházy, ktorý ale čo­
 315

skoro odišiel ďalej sa vzdelávať do vyššej učiteľskej prípravovne.

Na jeho miesto sem prišiel z Lukového Valér Velitš, odišiel do
Dubového v Turci; a na jeho miesto r. 1904. Aranha Benyo, naro­
dená v Starej vsi v Šariši dňa 4. júla roku 1878., kde jej otec bol
farárom. Zostanúc sirotou, ako 7 ročná presťahovala sa s matkou
a trima bratmi do Košíc ku svojmu starému otcovi farárovi a tam
chodila do školy; i preparandiu na katolíckej preparandii tam
odbavila. Roku 1905. vydala sa za Juliusa Borszig a r. 1912. zaďa-
kovala zo stanice. Na jej miesto vyvolený bol malachovský učiteľ
Béla Nernann, ktorý s 1. januárom r. 1913. začal tu účinkovať; ale
s vypuknutím vojny narukoval k vojsku a od vtedy dietky chodia
do škôl v matke cirkvi.
Sandbery. Tamejší veriaci r. 1860. žiadali pomoc od matky
cirkve i mesta Bystrice ku sriadeniu evanjelickej učiteľskej stanice
pre nie veľký počeť školopovinných detí- zo Sandbergu, z Bane
(Španej doliny) a Starých Hôr. V rokoch 1862—66. obdržali z Pod-
porovne po 30 zl. na plat učiteľa. Učil na svojom byte Ján Ja­
novský, baník. Roku 1870. žiadal ešte podporu, ale v tom roku
i zomrel. Mestská rada určila r. 1871. za učiteľa Michala Gregora,
ale nepostarala sa o jeho slušné platenie a tak škola tam zanikla.

V Brezno.
Niekdy banské mesto, teraz so sriadeným magistrátom, bo­
haté, majúce v pomere ku počtu obyvateľov veľký chotár, 21.023
katastrálnych jutár: obyvateľov má teraz 4179, medzi nimi 1892
evanjelikov. Počeť evanjelikov klesá; ešte r 1880. bolo ich v sa­
mom meste 2370 a s okolitými obciami 2577.
Chotár Brezna bol už v predhistorickej dobe obydlený. Pod
vrchom Žaly (Žiare, v' starých listinách Ksar) nájdené bolo 14
broncových náramníc a dve nádobky, ktorých jedna zlámaná
zostala na mestskom dome; krém toho krásne broncové ozdoby.
Pod Blažovkou na kraji mesta našiel p. pravotár Lichard okrúhly
kameň v prostriedku s dierkou, podobný malinkému mlynskému
kameňu, ktorý mohol slúžiť za zbroj, alebo závažie.
Výsadné listiny malo Brezno od 14. aug. r. 1380. Kráľ Ľud-
vik Veľký, keď bol v ten rok na ľupčianskom zámku, udelil
štiavnické právo mešťanom a hosťom breznianskym (civibus et
hospitibus nostris de Brizna juxta Gron), že si môžu svobodne
voliť rychtára a kňaza a určuje mestský chotár. Plebánom bol
r. 1381. Peter. Roku 1405. kráľ Žigmund listinou v B. Bystrici
316

vydanou daroval breznianskému farárovi Jánovi de Gyba dežmu

mesta Brezna a obcí Ivoha (Jarabá?) a osady Pavlovej (Plantatio
Pauli, Polomka a či Hronec ?). — Banskobystrický mešťan Michal
Kônigsberger pamätal r. 1503. vo svojom testamente i na kostol
a farára breznianského, poručiac kostolu 20 zl. a farárovi na omše
2 zl. R. 1517. Dóczovci vypálili-Brezno; pri čom shorel i chrám;
vtedy boli tam dvaja farári, ktorých tiež zabili. R. 1568. krá!
Maximilián dal právo mestu, užívať pečiatku s červeným voskom
a osvobodil mešťanov od platenia mýta. — Výsadné listiny mesta
sú zachované len od r. 1650. V listine z tohto roku, v ktorej po­
vyšuje sa Brezno na svobodné kráľovské mesto, zachované a
uvedené sú ich výsadné listiny počnúc od r. 1380. Také pový­
šenie bolo tým viac odôvodnené, lebo keď r. 1538. naložené bolo
Brezňanom, aby svoje mesto pevným múrom ohradili, oni to dosť
skoro urobili, prv než B. Bystrica; a postavili 5 vežových brán.
Z dávnej mestskej zbroje zachovaná je hákovnica s označeným
rokom 1605.
Brezniansky chrám sa v Pázmáňovskom registri z r. 1397.
nespomína, ačpráve je pravdepodobné, že bol už pred obdržaním
privilégií r. 1380. buď skoro žatým postavený. Pravde podobne
bol to ten, ktorý Dóczovci r. 1517. vypálili a ktorý stál na tom
mieste, kde teraz socha Panny Márie, železnou mrežou ohradená
stojí. Žatým si postavili Brezňania chrám hore vyššie, pod Dúb­
ravkou, nad cestou a bránou, vedúcou na Horehronie, z ktorého
teraz už len svätyňa zostala, poukazujúca svojim dobre pozdným
gotickým slohom asi na tú časodobu. Bol 99 stôp dlhý a 27 stôp
široký, bl. P. Márii posvätený, okolo múrom obohnaný. V tom
chráme slúžievali po reformácii aj evanjelici Pánu Bohu. Loď
bola drevenou povalou opatrená a zprvu iste i svätyňa až do
r. 1619. v ktorý rok bola magistrom Laurencom Musia zaskle-
pená a práca 9. okt. dohotovená. Pod víťazným oblúkom na
priečnom tráme bola kalvária. R. 1777. -— dľa Adama Chalúpku
r. 1779. — dňa 9. apríla chrám tento shorel, loď sa zrútila, nevidno
z nej už len základy: a osmohranná svätyňa bola pod výťazným
oblúkom múrom zatvorená a v kaplnku pretvorená. Na miesto
shoreného kostola, postavilo mesto pre katolícku cirkev r. 1782—94.
na námestí pri mestskom dome nový sklepený chrám, 99 stôp
dlhý, 36 stôp široký a 45 stôp vysoký, ktorý v novšom čase
dalo obnoviť krásnymi maľbami.
Okolo r. 1575. zúril v meste mor.
V čas náboženských vojen trpelo i mesto Brezno mnoho.
 317

V noci 8. júna r. 1621. udrel Juraj Szechy na mesto, ktoré sa

nechcelo poddať Gabrielovi Bethlenovi, zaujal ho a chrám zpustošil.
V tom asi čase, keď Bystrica, pridalo sa i mesto Brezno
k učeniu Lutherovmu. Brezniansky mešťan Kašpar Ochrnial, ro­
biac testament r. 1558. pozval sveho faráre y wsseczku Radu
a prymal testament telo a Krev Pana nasseho Jezu Chra na
odpussteny svym hriechom; tedy prijímal Večeru Pánovu pod
obojím spôsobom. R. 1563. účinkoval tu v evanjelickom duchu
farár Peter Berger vo Wittemberku vysvätený. A r. 1579. Jifik
Lojko preukázal testament nebohého už Blažeja Lojku, evanje­
lického farára revúckého, rodáka breznianského, ktorý bol pravde­
podobne ako evanjelik v Brezne vychovávaný. Keď arcibiskup
Mikuláš Oláh r. 1560. povolával kňazov do shromaždenia a medzi
nimi i breznianského farára Kašpara, tento nešiel a magistrát
vymlúval ho pred Oláhom fým, že mesto v-yhorelo a že menovaný
Kašpar je vraj i tak verný rimským obradom; čo ale treba
rozumeť tak, ako podobné výmluvy banských miest, už uvedené;
lebo nasledujúceho r. 1561. archidiakon Blažej Zathay neodvážil
sa isť do Brezna vizitovať. Mesto bolo cele evanjelickým; a nieto
stopy, že by tam až do veľkého prenasledovania r. 1673. čo i len
jednoho mešťana katolíka bolo bývalo. Temer za poldruhasto
rokov od reformácie kvitla v Brezne evanjelická cirkev a škola,
udržovaná mestom; a táto doba je iste najkrajšou z minulosti
Brezna. Veď počnúc od roku 1610. z prvých šiestych superinten-
dentov piati boli farármi breznianskymi a zo škôl breznianskych
vychodili početní učení mužovia.
Filiami ku Breznu boly: Mýto,. Čierny Hronec, Osrblia (Vo-
srblia), Beňuša (Beňušský Handel), až do r. 1612. Valaská,-Po­
lomka, Bravacé (Handel), Bacúch; potom Bujakovo, Michalovo,
Jánošovka, Dobroč, Jarabá, Polhora a Bystrá.
0 kostolnom zariadení zachovaná je listina, ktorá udáva,
že 29. aug. r. 1670. bolo v chráme: Ssatkuv rozličným hedbawim
šitých No 31. Robota turecká na šatkoch 10. Byela šatka pro
suggestu (kazateľmi) 1; ručníky podluhovaste na oltár biele
No. 30.; Cwilichovy 1; prostéradla na oltár 2; obrusy cvilichové 4;
Antipendium tkácke pro suggestu 1; Kamžý No. 10; Kalichuv
No. 5; Misky No. 4. Item pohár s misku kontrfalovj.
Aká veľká bola breznianska cirkev, to sa dá približne za­
tvárať z toho, že r. 1647. bolo sobášené 99 párov, ale r. 1649.
už len 37 párov. Pokrstených bolo r. 1646. 109 dietok.
Ale pohroma r. 1673. pripravila i Brezno o evanjelických fa­
318

rárov • a učiteľov, ktorí boli do Prešporku predvolaní, odsúdení

a odohnaní. Pohromu tú predchádzalo odňatie dežmy farárovi-
superintendentovi, o čom, ako i o vizitácii Bartókovej bola už
reč. Mesto, aby zachránilo dežmu, samé si ju odkúpilo od krá­
ľovskej komory, ktorej ju archidiakon predal a farárovi dávalo
miesto nej týždenný plat z mestskej pokladnice. Už r. 1663.
platilo mesto paktáty, tedy požívalo dežmu. R. 1672. ako to notár
dňa 22. júla poznačil, prijímal farár od mesta nasledovný plat:
týždenne 5 zl., ročne 40 meríc raže, 10 meríc pšenice, 20 meríc
pohanky, 60 meríc ovsa; diakon mal vtedy ročitých 40 zl. od
mesta. Ale z dežmy malo mesto r. 1673. nasledovný dôchodok:
za pohanku 114 zl., za 30 meríc ovsa 13 zl. 50 den., za 80 meríc
jačmeňa 76 zl. 80 den., z iného 47 zl., za ovos 27 zl., a ešte
18 zl., za hrach 9 zl. 90 den.; za všeličo 103 zl. 41 den. a tiež i 28 zl.
45 den.; spolu 438 zl. 06 den. A v tom roku platilo mesto árendy
za dežmu Jurovi Schulcovi, predstavenému kráľovskej komory v
B. Bystrici na rok 1672: tristo kíl pšenice a tristo kíl ovsa. Vidíme
tedy, že v dežme mal brezniansky farár skvelý dôchodok. Diakon
užíval spolu s rektorom povraz (role) na Dúbravke a r. 1672. i zá­
hradu v Brezenci od Daniela Siedem poručenú; tiež spolu s mest­
ským notárom a hostinským povraz Smrtníkovský za ulicou.
Dňa 4. okt. r. 1673. pritiahol s vojskom sem cisársky veliteľ
Collalto, evanjelikom odňal kostol, fary a školu a to všetko
dňa 27. okt. oddal pátrom piaristom Mikulášovi a Šimonovi,
ktorí boli potom dňa 14. febr. r. 1674. dľa rozkazu ostrihom­
ského arcibiskupa slávnostne uvedení v prítomnosti provinciála
z Prievidze a vicearchidiakona ľupčianského a dubovského. Hneď
žatým dňa 18. febr. prišly tri kompanie Chorvátov, ktorí dňa
20. febr. odtiahli síce na Polomku, ale hrozný nátlak na me­
štianstvo až potom sa začal. Jednako diakon Michal Srnka zostal
v Brezne; dňa 20. jan. r. 1674. dostal ryby od mesta a vedel sa
tu udržať až do 10. jan. r. 1676., v ktorý deň odchádzal, odsťa­
hoval sa do Ľupče a pri lúčení sa s ním vydala breznianska
vrchnosť z mestskej pokladnice na raňajky 30 den. a jemu za
odobierku 3 zl. 60 den.
Na nový rok 1676. stal sa rychtárom Fraňo Podlavičzka
z Fraštáku prišlý a radnými pánmi Ján Pellionis z Hronca, Čzaky
z Beňuše a Maratinsky. Dňa 22. nov. r. 1676: kráľ Leopold prísne
naložil, aby magistrát len zo samých katolíkov bol vyvolený;
ale ich nebolo; preto pri 8 katolíkoch musely byť vyvolení ešte
šiesti evanjelici do vrchnosti. Rychtárom stal sa odpadlík od
 319

viery, predtýmny učiteľ Tomáš Padlicius. Aj ako rychtár vyho­

tovoval a naprával organy na celom okolí. V tom roku je prvý
raz poznačené, že na Božieho tela dňa 4. júna bol rychtár, notár
a istý Závodský vo Valaskej na processii, lebo by v Brezne ešte
na takej nebol mal kto byť prítomný, aó už r. 1674. poznačili
piaristi 220 konvertitov, odpadlíkov od evanjelickej viery; a do
r. 1759. ich malo byť 1869. Medzi nimi r. 1676. bol kantor Daniel
Vrbovský, ktorý sa i v cirkvi katolíckej stal kantorom a školy
rektorom a veľkým nenávistníkom, prenasledovníkom svojich
vlastných; a mariželka nejakého luteránského kazateľa; nasle­
dujúceho roku kollega (učiteľ) Mikuláš. Dostačovalo prisvedčiť
dotierajúcim pátrom len niekoľko slovami, alebo isť na katolícke
služby Božie, už takého považovali za svojho, za pristúpivšieho
ku katolíckej viere. Niektorí i slávnostne prestúpili, ako menovaný
Padlicius r. 1676. Ale tak zle to v skutočnosti nebolo. Veď sám
barón Fraňo Ladislav Mednyanszky opát a kanonik vo svojej
vizitacionálnej zápisnici udáva, že r. 1713. bolo v Brezne spolu aj
s Mýtom 2333 evanjelikov a katolíkov v celku len 86.
S povstaním Tôkôlyho zmenily sa pomery. Dňa 1. januára
r. 1682. bolo Tôkôlyho vojsko v Brezne. Vtedy za rychtára vy­
volený bol zase evanjelik Gottfrid Stax. Keď ho ale doviedli
do kostola ku prísahe a p^ter Venceslaus mal po kázni vyhlásiť
výsledok voľby, superior páter Valerianus to urobiť odoprel, kým
vraj nad platnosťou voľby nerozhodne palatin a ostrihomský
arcibiskup. Na to obecenstvo odviedlo novovyvoleného rychtára
do domu Daniela Chmelia a tam ho sprisahalo. Ale válečné šťastie
bolo nestále; preto už 15. marca r.. 1682. vypravilo mesto Martina
Olleriniho do Prešova ku cisárskemu generálovi Strassoldovi,
prosiac o svobodu aspoň súkromných služieb Božích pre evan­
jelikov. Ollerini niesol Strassoldovi do daru 4 líšky a dňa 23. mája
Tomáš Fabricius do Levoče, kde sa Strassoldo v tom čase zdr­
žoval, jednoho rysa (jazvec, hiúz) a syr. Strassoldo poslal od
posledného dopis na kommandanta mesta, v ktorom mu nakladá,
aby neprekážal evanjelickým službám Božím.
Dňa 3. okt. r. 1682. prišiel od Tôkôlyho generál Ján Horvát,
svolali obecenstvo do radného domu a tam pred obecenstvom a
senátom predniesol vyzvanie Tôkôlyho, aby mesto utvorilo zo
100 mešťanov záležajúcu stráž k obrane mesta pred zbojníkmi,
túlajúcimi sa-po okolí; a aby odobrali katolíkom školu, obe fary
a kostol s príslušnosťami a oddali evanjelikom. Shromaždení od­
povedali, že stráž utvoria, ale kostol odobrať že náleží jemu. Tak
320

sa ‘i stalo.. Zakopané kostolné veci vykopali a na radosť toho

usporiadali hostinu, na ktorú sa utrovilo z mestskej pokladnice
1 zl. 47 den. Pri tom vicenotár Jakub Gronel menom vrchnosti
a obecenstva sa osvedčil slávnostne, že kostol s príslušnosťami
patril evanjelikom a ím len pred 8 rokmi bol vojenskou mocou
odobratý; a keď teraz Horváth oddal to všetko evanjelikom, nech
nik nepovie, že odobratie stalo sa násilne. Co takto plnomocník
Tôkôlyho Horváth oddal, to znovu slávnostne oddával dňa 13. okt.
na rozkaz kniežaťa Tôkôlyho stoličný notár Jonáš Bulyovsky a
zvolenský mestský notár Tomáš Ebeczky a uviedli miestného
rektora Eliáša Ursínyho za dočasného kazateľa, kým sa Milochov-
sky vráti z vyhnanstva a za rektora ustanovili Jána Sartoridesa,
kým by riadny rektor Ján Simonides neprišiel. Piaristi vypove­
daní z Brezna, odišli na Muráň. Dňa 17. decembra povolali za
sekundária, druhého farára Ondreja Bodovinyho. Aby svojho Sze-
lepcsényim vyhnaného farára a rektora nazpät obdržať mohli,
písali dňa 4. dec. r. 1682. do Levoče v záležitosti tých „pánov
vyhnancov“ a 3. febr. r. 1683. vypravili tiež do Levoče poslov
Martina Ollerinyiho a Jána Taxnera pre farára Milochovského a
rektora Simonidesa, ktorých a ich domácich dňa 8. febr. šťastne
do Brezna doviezli. Uvítali ich hostinou, na ktorej bol i magistrát
a salvaquarda prítomný a na ktorú sa z mestskej pokladnice
utrovilo 14 zl. 04 den. a piva za 1 zl. 60 den. Mestským kuracom,
ktorí so zástavou išli ím naproti, dali z mestskej pokladnice 80
den. Cestovali do Brezna cez Mýto, sprevádzaní mladými majstrami.
Rektora Simonidesa uvádzali do školy slávnostne dňa 16. febr.
Pred jeho príchodom vyučoval mládež kollega, za čo a za správu
chóru dostal od 1. júna r. 1682. do príchodu Simonidesovho 18 zl.
Dňa 22. mája r. 1683. nahradili Milochovskému furmanku z Vrati-
slavy 48 toliarov, čo bolo vtedy 86 zl. 70 den. a 8 zl. 50 den.
trovy. Podobne 20. okt. r. 1683. nahradili rektorovi Simonidesovi
polovicu furmanky z Vratislavy 24 toliarov, t. j. 43 zl. 90 den.
V nestálom válečnom šťastí dňa 5. apríla r. 1685. doniesli
páter Mikuláš Mereš z Valaskej a Tomáš Padlicius brezniansky
mešťan list od kráľovského kommissára Abeleho, aby magistrát
prijal nazpäť do fary pátrov; na čo 9. apríla odpovedal magistrát,
že tu pátrov netreba, lebo nieto len jedon mešťan katolíckeho
náboženstva, totiž Padlicius. Jednako pátri zaujali kostol; na čo
dňa 31. aug. pritiahli Tôkôlyho kuruci a vyrabovali mesto i kostol
a sobrali sebou kostolné klenoty. Na s volaný krajinský snem daná
bola dňa 9. okt. r. 1687. mestským snemovým vyslancom, rychtá-
 321

rovi Jakubovi Gronellovi a senátorovi Martinovi Ollerínymu tá

úprava, vymáhať u krála, aby dežma a kostol, ktoré piaristi chcú
odobrať, aj na ďalej ponechané boly evanjelikom. Ale dňa 5. júna
r. 1688. boli piaristi nazpät uvedení Tomášom Beniczkým, Blázym
a Vichterom, stoličnými povereníkmi; a evanjelickí farári Nikolai-
des a Sexty, ako i evanjelik rychtár boli odstránení.
Žatým už zasa nasledoval tuhý nátlak katolíkov proti evan­
jelikom Dňa 4. jari. r. 1700. Ladislav Borchicky, volebný komisár
pri volbe rychtára dal Jánovi Ochrnialovi, údovi širšej volenej
obce štyriadvadsiatich, že vraj odpadlíkovi od katolíckej viery,
termín do Velkej noci, aby sa navrátil do lona katolíckej svätej
matky čirkve, ak chce zostáť vo svojej hodnosti; ináče bude
sosadený a na jeho miesto katolík vyvolený. — Tak to bolo
až do povstania Rákóczyho. S rokom 1704. ožila zasa evanjelická
cirkev. 1 v Brezne povolali si zasa evanjelického farára a rektora
a zaujali kostol, fary a školu. Dňa 12. febr. dal rychtár ku mimo­
riadnej porade svolať senátorov, rečníkov a 24 mužov (volenú
obec), aby sa poradili o obsahu listu podžupana Jána Radvan-
szkóho, ktorý písal, že dňa 15. februára pohne sa z Radvane
sprievod vyslancov do Miškovca k Rákóczymu; a že by dobre
bolo, keďby i Brezno poslalo svojich vyslancov z rodiny Chmelius,
Jána Urbányho a armalistov, ktorí by u Rákóczyho predniesli
svoje žiadosti strany svobodnóho vykonávania evanjelického ná­
boženstva. Mesto vyslalo notára Jakuba Gronella, podnotára Mi­
chala Chmeliusa a Jura Padliciusa. Vyslanstvo, v celku 65 osôb,
pohlo sa dňa 15. febr. z Radvane a prišlo dňa 22. febr. do Miš­
kovca, tam bolo skrze Murakôzyho sprisahané k vernosti k Rákó­
czymu. Neskôr spolu s mestom Zvolenom, Očovou a Dobronivou
prednieslo mestské vyslanstvo prosbu ku Rákóczymu strany evan­
jelickej viery; a Rákóczy rozhodol, aby evanjelici síce svobodne
vykonávali teraz ešte len súkromné služby Božie, ale nezaujímali
a neodberali fary a školy od katolíkov, kým o tom snem ko­
nečne nerozhodne. Ohľadom cintorínov, užívania zvonov a platu
farárov aby sa pridŕžali zák. či. z r. 1647. II, art. 12 a 13.
Brezňania na to povolali za svojho farára Jána Zelenku
z Garamsegu; a keď tohto Garamsečania neprepustili, tedy Jána
•Paldeakyho z Rimabrezova. Na to vyslali Brezňania na cerovský
dištriktuálny konvent dňa 23. mája r. 1704. notára Jakuba Gro­
nella a Martina Ollerinyho.
Dňa 19. júla r. 1705. idúci vyslanci na snem, svolaný na
Rákoš, sišli sa v Sečanoch, kde bol snem zadržaný; tam brez­
21
322

niansky vyslanec Gronell prosil oddanie kostola, fary a školy

evanjelikom a dostal toto rozhodnutie:. Breznobánya. Egy ôreg
Templom vagyon a városban. mellyet az Evangelicus Status ma-
gának praetendál cum parochia, schola et-appertinentiis plurali-
tatae Incolarum, kôvettyek allegálván 1500 lelket a magok ré-
szérúl. A parte vero Catholicorum alig 200 lelket tapasztalhatni,
kire val ó nezve a templom cum capellania et scholae az Evan-
gelikusok kezénél hagyatatnak, az Parochia penig prae manibus
Catholicorum, una cum fienda per Comissarius excisione loci pro
erigendo Templo et schola; a mi az fizetés dolgát illeti, Evan­
gelicus Evangelico, Catholicus Catholico. — V tom istom roku
dňa 25. nov. došli vyslanci, komisári sečianského snemu do Brezna,
novohradský podžupan Ján Feja, katolík, liptovský notár Kašpar
Okolicsányi evanjelik a stoličný notár Štefan Kantor kalvín, so-
sadli v dome Daniela Chmellia a dňa 30. nov. oddali kostol
evanjelikom, vzdor protestovaniu katolíckeho plebána Jána Mar­
tina, ktorý preukázal listy Mikuláša Bercsényiho z Trnavy dňa
14. nov. a viceprovinciála Ondreja a Conversione Pauli so dňa
20. nov. na komisárov znejúce. Bercsényi vo svojom liste na­
pomína, aby nenáhlili s oddávaním kostolov; lebo pre krátkosť
času stránky by neboly vstave dokázať svoje práva. Na to Okoli­
csányi odpovedal, že Rákóczy osobitným mandátom naložil ím
ukončenie oddávačky. Odobrali tedy kľúče kostola, keď katolíci
vyniesli odtiaľ svoje veci a oddali faru, kľúče, kaplánku a školu
evanjelikom. Katolíkom ale vymerali miesto pri fare na kostol
á sľúbili grunt pre školu, ak by ju katolíci potrebovali.
Počnúc od reformácie kvitla v Brezne i evanjelická škola,
tiež mestom udržovaná. Krém rektora účinkovali na nej súčasne
viacerí učbári, kollegovia, kantor a organista a priťahovaní boli
k pomoci i niektorí študujúci. Pri škole býval i oekonom. Dňa 30.
sept. roku 1667. bol ním Mikuláš Závodský. Ako pri podobných
školách, i tu bývalý verejné dišputy, učbari a dospelejší žiaci
dávali tlačiť svoje pojednania a venovali ich jednotlivým vynika­
júcim ľuďom a mestám, za čo dostávali od týchto dary. Mesto
Brezno nielen svojím, ale i cudzím vďačilo sa za také venovanie.
Tak rektor Simonides dostal za napísanie a predstavenie diva­
delnej hry dňa 3. jan. r. 1669. 4 toliare — 7 zl. 20 den. a honorár
v čas verejnej zkúšky v tom roku za venovanie pojednania 6 to­
liarov. Jánovi Hanzeliovi, rektorovi bystrickému dal magistrát 7.
mája r. 1667. päť toliarov honoráru za venovanie dissertácie De
natúra fidei salvifice; podobne r. 1668. študujúcemu bystrickému
 323

za venovanie 1 zl. 60 den. Dňa 24. nov. r. 1670. poslali Zabaniovi

za venovanie 6 kremnických toliarov, čo bolo 12 zl., a toho istého
dňa obdržal Ján Fabricins. za venovanie pojednania De malleo
4 toliare, 8 zl. Žiaci hrávali v škole divadlá a rečnievali, zvlášte
v časoch, keď breznianska škola najviac k,vitla. Tak sú zprávy o
tom z rokov 1667. po 1673. a zase od r. 1677—93. Disciplínu
udržovali tak, ako v tom veku aj v iných školách. Dňa 6. nov.
r. 1664. platilo mesto 60 den. za okovanie dvojich husiel na
Sinkuv nepoddaných do Školy udôlanich. Zkúšky nebývalý v istej
určitej dobe. Roku 1669. bola zkúška dňa 12. júla a nasledujúceho
roku dňa 27. októbra. 0 chudobných žiakov a ich stravovanie
sa už dávno predtým starali. V rokoch 1630—88., ba i žatým po­
vinní boli mäsiari dávať mäso do školy; a iste nie len r. 1687. o
ktorom jesto zpráva, dávalo mesto zbožie na chlieb i sol, poťažne
hotový chlieb pre školu. Študujúci spievávali pri výročitých sláv­
nostiach na veži, s kantorom pri hostine, ktorú rychtár na Martina
dával (r. 1687.), za čo ím mesto platilo honorár. Brezno aj ináče
bolo patrónom študujúcich. Dňa 14. mája r. 1606. dali Brezňanovi
Jánovi Myrašovi, kdy se pro knezství strojil, 5 zl. 50 den. Roku
1685. dňa 25. mája dali synovi Petra Sextiho Michalovi štipen­
dium na universitu 20 imperiálov, čo bolo 36 zl. A dňa 18. jan.
r. 1667. dal magistrát mesta 100 zl. na vybudovanie prešovského
kollegia. Pri službách Božích bývala i orchestrálna hudba v chráme,
za čo 25. júla r. 1672. dal magistrát na struny. Aj ináče sa o chu­
dobných žiakov starali. Tak keď r. 1630. rychtára Jána Rotari-
desa, predtýmného učiteľa, urazil Matej Lucius, bol za to odsú­
dený dať pre školákov 12 párov čižiem. V Brezne študovali i
mnohí prespolní. Tak r. 1621. študoval tu Mikuláš Rotarides z 'Ne­
meckej Ľupče pod Dubraviom; r. 1670. Izaiáš Kaurimský z Turieho
póla; Juraj Maskovič zo Slovenskej Ľupče a Ján Poloni z Liptova;
a r. 1687. mal tu v škole svojich synov i Juraj Bezzeg. Tiež štu­
dovali tu Brezňania, ktorí sa pozdejšie stali významnými ľuďmi,
ako «do r. 1569. Matej Thoraconymus vulgo Kabát, r. 1572. turo-
polský a nasledujúceho roku kežmarský rektor; konečne rektor
kalvinského kollegia v Šarišskom Potoku, r. 1576. Ján Fabrici,
ktorý potom študoval v Jihlave na Morave; r. 1579. Andrej Lojko,
syn Blažeja; r. 1589. Jakub Micovius a Laurenc Kestingen; r. 1590.
Juraj Smidelius; r. 1592. Alexander Socovinus; r. 1593. Ján Kle-
viny a Eliáš Bérgerus, študovavší potom v Heidelbergu; r. 1600.
Abrahám Czaban; r. 1617. Štefan Knapík, syn Jána; r. 1630.
Michal Bartholomaeides, syn Mateja a Tobiáš Golanec; r. 1652. Ján
21*
324

fíeinzelius, ktorý potom pokračoval v štúdiách vo Wittemberku a

mnohí iní.
Po ubití Rákóczovského povstania, dňa 29. nov. r. 1709.
vyhnatý bol generálom Heisterom evanjelický farár a rektor
z Brezna; a potom už evanjelici tu až po Tolerančný patent nemali
verejných služieb Božích. Ako boli prenasledovaní, keď aspoň tajne
išli ku evanjelickým službám Božím na Bocu, o tom bola už reč
vo všeobecnej časti tohto diela.
Dňa 18. dec. r. 1781. v Brezne už publikovali Tolerančný
patent, dňa 25. okt. vydaný. Neutajovali ho tak, ako v iných
pravomocnostiach. Dňa 25. júna r. 1782. už čítali magistrátu prosbu
evanjelických mešťanov, aby mohli súkromné služby Božie vyko­
návať. Zadali prosbu k miestodržiteľskej rade, ale tá dňa 6. febr.
r. 1783. odvetila, aby platili najprv aspoň za rok kráľovskú daň,
od ktorej boli následkom ohňa na 4 roky osvobodení; a jestli že
tú daň riadne platiť budú, potom sa im vydá povolenie. Ďalšie
rozhodnutie neprichodilo, následkom nevernej relácie miestneho
magistrátu. I vybrali sa dvaja z nich do Viedne, kapitán mesta
Ondrej Engler, muž neohrožený a vicenotár Matej Červený a po­
dali prosbu evanjelikev breznianských samému cisárovi, ktorý ím
prisľúbil priaznivé ju dať riešiť. Doma ale zaviedli medzi sebou
dobrovoľnú sbierku, na dôkaz toho, že sú vstave udržovať cirkev
a platiť farára a učiteľa bez prílišného obťaženia poplatného ľudu.
Spolu 315 cirkevníci sľúbili na cirkevné stavby obetovať 5356 zl.
40. den.; na ročný plat farára 515 zl. 80 den. a učiteľa 292 zl.
70 den. Tí najchudobnejší sľúbili po 2 zl., majetnejší viacej. Naj­
viac dal Ján Lucae, 150 zl., a po 100 zl. dali trinásti: Samuel
Slabecyus, Daniel Rástocký, Ondrej Synovic, Michal Synovic, Ján
Banko, vdova iného Jána Banku, Jakub Lucae, Matej Červený st.,
Matej Červený ml., Ondrej Engler, Michal Poš, Imro Padlicyus,
Tomáš Padlicyus a Matej Lamer. Keď rozhodnutie ani tak nepri­
chodilo a počuli, že cisár chodí po krajine a pôjde i cez Rimav­
skú Sobotu, vybrali sa ta zase Engler s Jakubom Lucae a Ondrejom
Synovicom. Stáli tam na hradskej a pomimo nich na koči sa ve­
zúcemu cisárovi Jozefovi podali prosbu. Cisár hneď poznal Englera
a spýtal sa ho: Čože je zasa? Na čo on odpovedal krátko: ešťe
sme nedostali rezolúciu na našu inštanciu, vo Viedni podanú.
No však príde, odpovedal cisár. A prišla. Dňa 6. nov. r. 1783.
miestodržiteľská rada povolila Brezňanom súkromné služby Božie
a 9. dec. povoľuje sa ím postaviť drevenú modlitebnicu v dome
Ondreja Englera, tak ale, že nebudú na to peňažné príspevky od
 325

veriacich vyberať, ale všetko vykonajú z poriadky; a tak, aby

drevo, ktoré upotrebia, mohli pri budúcej stavbe kostola upotrebiť.
Medzitým poprosili bystrických kazateľov, aby prišli k ním odbaviť
služby Božie a tí ich žiadosti vyhoveli. Najprv bol v nedeľu pred
Novým rokom 1783. Michal Synovic a za ním po dva týždne
Krištof Lyci a Krištof Anders. Potom si povolali prvého kazateľa
po Tolerančnom patente Jána Kusmaniho, ktorý prišiel k nim
dna 6. marca r. 1784. A len žatým obdržali povolenie miesto­
držiteľskej rady, vydané dňa 14. marca r. 1785. pod č. 6236. ku
stavbe kostola, ku ktorému základný kameň dňa 4. júna polo­
žili a po dvaročnej stavbe v I. ned. Adventnú r. 1787. ho posvä­
tili. V múroch kostola k vôli pevnote je 100 centov železa.
Oltár do nového kostola dal postaviť i obraz naň namaľovať
Ján Lucae s manželkou rod. Banko, asíce na pamiatku ich jedi­
ného syna, padlého vo válke proti Turkom. Krstiteľnicu daroval
a r. 1791. dal zabarviť a pozlátiť prvý dozorca cirkve, už spomí­
naný mestský kapitán Ondrej Engler, s nápisom: Insignia Andreae
Engler Ecclae Inspectoris atď. Ten istý daroval dňa 15. jan. r. 1782.
i strieborný a pozlátený kalich s držiatkom medeným a patelou;
a jeho manželka rod. Ernest, už ako vdova darovala striebornú
púšku ku držaniu oblátok. Menší strieborný a pozlátený kalich
s patelou dali shotoviť r. 1788. Mýtňania, ku čomu niečím pri­
spela i matka cirkev. Strieborný kríž na oltár darovala r. 1819.
Katarína Posch. Zvony si nadobudli zväčša z dobrovoľných obetí
r. 1791. a r. 1793. Najväčší z nich bol preliaty r. 1831. Vážily: naj­
väčší 25 centov, stredný 12 a najmenší 9 centov. Duší bolo
r. 1785. len 1785. R. 1804. dňa 6, júna oznámil Daniel Czerva,
dištriktuálny pokladník na konvente, že niektorí údovia breznian­
skej cirkve složili 100 zl. k lepšiemu honorovaniu superintendenta.
R. 1837. dňa 3. dec. svätila cirkev 50 ročné jubileum vystavenia
svojho chrámu Božieho, pri ktorej príležitosti slávili zlatú svatbu:
Matej Kundrát s Máriou Zachar, Matej Kolesár s Máriou Škrovina,
Matej Dolňan s Juditou Kapriny a Ján Rajčok s Annou Lepený.
Pamätný bol r. 1841. v ktorom traja superintendenti, Ján Szebe-
riny banského, Pavel Jozeffy potisského a Samuel Stromsky pred-
dunajského okolia sišli sa spolu v Brezne s osem kazateľmi a
•dňa 4. mája po vykonanej v chráme Božom nábožnosti, prichytili
sa ku sostaveniu Zpevníka, od 7 rokov pripravovaného. Dňa
18. mája rozišli sa s tým predsavzatím, že sa toho istého roku
ešte spolu sídu k dokonaniu práce. Medzitým dňa 12. aug. bolo
Brezno veľkým ohňom navštívené, v ktorom shorel i chrám a
326

fara; a. preto dielo Zpevníka bolo ďalej konané nie v Brezne,

ale v B. Bystrici a v Mikuláši. — R. 1861. začali sbierku na nový
oltár, ktorý potom vyhotoviť dali za 2100 zl., chóry za 1732 zl,
kazatelňu za 600 zl., dlážku kostola za 662 zl. a organ dali obno­
viť za 700 zl.; nadubudli lustre, novú krstiteľnicu, čo všetko
stálo 6622 zl. z ktorých platila cirkev 4758 zl., mesto prispelo
1250 zl. a jednotlivci 614 zlatmi. Takto ozdobený a obnovený
chrám Boží potom znovu vysvätil senior Alexander Doleschall
v 1. nedeľu adventnú roku 1866. Najväčšiu zásluhu, o obno­
venie chrámu Božího mala rodina Bänkovská. Ešte predtým
odkúpila bola cirkev polovicu susedného domu pri fare, ktorého
polovicou už vládla; a potom mesto prepustilo cirkvi starý cin­
torín v susedstve kostola, ktorý bol premenený v zahradu. Po
spomenutom ohni pristavené bolo r. 1842. k farskému príbytku
vo dvore jedno poschodie a cirkevná sypáreň. R. 1853. na zá­
klade XX. zák. čl. z r. 1848. vlivom Adama Kardoša, v tom čase
cis. a kráľ. komisára a mešťanostu, uzavreté bolo v mestskej
rade, aby evanjelická cirkev, ktorá od r. 1816. z mestskej poklad­
nice ročite len 200 zl. podporu prijímala, napozatým účastnou
bola rovného príspevku s katolíckou cirkvou; a dňa 17. apríla
r. 1861. mestská rada uzavrela, aby evanjelické cirkevné budovy
v takej miere udržované boly z mestskej pokladnice, ako i kato­
lícke. Na základe toho r. 1862. bol evanjelický chrám Boží na
mestské útraty pokrytý. Ako i z tohto vidíme, mesto sa stalo
štedrým patrónom evanjelickej cirkve. R. 1872. dalo mesto ob-
murovať cintorín nákladom 3 tisíc zl. R. 1866. dňa 14. októbra
uzavreté bolo na konvente, podať prosbu pred Jeho Jasnosť, aby
mohly byť odstránené dva malé, kráľovskej komore náležajúce
domce, stojace pred evanjelickým chrámom, aby sa tak získal
krajší výhlad pre chrám; a keď to povolené bolo a cirkev r. 1869.
za ne vyplatila komore 1575 zl. a za tretí súkromný 1050 zl.,
mesto zase prispelo na ten výdavok 2 tisíc zlatmi. Z priestoru
takto získaného prepustila cirkev mestu kus k rozšíreniu a upra-
videlneniu ulice. R. 1876. a 77. mesto postavilo nádhernú evan­
jelickú faru na poschodie svojim nákladom a k tomu i cirkevný
dom nákladom 9600 zl. na poschodie zvýšilo. Po vystavení cirkev­
ného domu a fary povolala cirkev seniorálny konvent do svojho
lona, ktorý bol pri hojnej účasti konventuálov dňa 28. aug. r. 1878.
po službách Božích v chráme zahájený. Pred konventom kázal
bystrický farár Mockovcsák z textu Rim. 1, 16, že nemáme prí­
činy stydeť sa za evanjelium Kristovo, lebo je ono: 1. moc; 2. moc
 327

Božia; 3. moc Božia k spaseniu, 4. Moc Božia k spaseniu každému ve­

riacemu. Keď dosť skoro žatým dňa 14. sept. r. 1883. shorel kostol,
fara, školské a cirkevné staviská, mesto zasa nielen že vynaložilo na
ich obnovenie 13,035 zl. ale darovalo i velký 54 centový zvon v cene
4804 zl. Pri tej príležitosti sosbierali aj cirkevníci r. 1884. jubi-
lárnu 500 zl. základinu a cirkev na spomenuté staviská vyna­
ložila 3778 zl.; dala uliať menší, 16 centový zvon za 1763 zl.
a ohradila kostol železnou ohradou za 194 zl. A keď sa r. 1906.
cirkev prichytila ku stavbe veže, ktorá bola nasledujúceho roku
nákladom 87,418 kor. dohotovená, mesto zasa prispelo k tomu
50 tisíc korunami. Keď k tomu povážime, že cirkev.mala i z lona
svojho viacej štedrých dobrodincov, nebudeme sa tomu diviť,
že pri tak peknej podpore mesta a obetivosti jednotlivcov nielen
cirkevné stavby boly v poriadku, ale cirkev značné obnosy od­
kladala i ku budúcim časom. R. 1872. mala cirkev istín 10,109 zl.
a ročné počty končily sa zvyškom 1548 zl. Mesto v tom čase
dávalo cirkvi ročitý príspevok 3076 zl. 80 kr. a na vyše toho
platilo učiteľov. R. 1873. obnovila cirkev chrám Boží nákladom
500 zl. a od r. 1884. po 87. vydala na cirkevné staviská a mimo­
riadne výdavky vyše 5500 z). R. 1887. nadobudla si organ v cene
5388 zl., k čomu sa z dobrovoľných obetí sosbieralo 1170 zl.’ Na
kanalizáciu, chodníky a opravu cirkevných stavieb r. 1888. vy­
dali 1007 zl. R. 1894—6. vynaložili na stavby 2609 zl. Na stavbu
veže r. 1902.- sbierka vyniesla 1362 kor. a r. 1908. 1487 kor. R. 1909.
vežové obloky opatrené boly železnými šallugátrami v cene 1880 K,
vodovod do cirkevných budov bol vovedený za 984 kor,; r. 1911.
chodníky do kostola vedúce boly vyasphaltované za 1871 kor.;
na obnovu cirkevných budov bolo vynaložené 1314 kor. a r. 1914.
7679 korún.
Roku 1864. založená bola cirkevná obilnica so 106 prešpor-
skými mericiami raže a 108 mericiami ovsa; r. 1873. obnášala už
426 m raže a 601 m ovsa a roku 1894. 5732 zl. a 868 hl obilia.
Roku 1871. postavila cirkev obilnicu v cirkevnom dome a dve
maštale organistom nákladom 4 tisíc zl. V tom čase poručila vd.
Mária Geyer na vežu 100 zl. a dedičia Júlie Banko 100 zl. Roku
1886. dr. Va^ner, apatekár v Peští, rodák z Brezna složil 100 zl.
základinu pri cirkvi k napomoženiu chudobných konfirmandov.
Nasledujúceho roku vd. Sabina Brozmann rod. Mikulík obetovala
na cirkevné ciele 200 zl. a Michal Šramko 200 zl. na základinu
pre chudobné deti. Roku 1901. kráľovský radca Ján Polónyi ml!
a jeho manželka Ottilia rod. Banko poručili na vežovú základinu
328

2- tisíc korún a so sbierok na ten ciel prišlo z cirkve 2754 kor.

Nasledujúceho roku vd. Sabina Brozmann obetovala na vežovú
základinu 400 kor. a Zuzanna Faško 400 kor. Roku 1905. založená
bola jubilárna základina farára Gustáva Švehlu ku zaodievaniu
chudobných detí 250 kor. Roku 1907. presbyter Ján Szinovic dal
tri základiny: tisíc korunovú na udržovanie učiteľa náboženstva
v elementárnych školách; tisíc korunovú na štipendium pre boho­
slovca z Brezna, alebo zo zvolenského seniorátu a dve tisíc koru­
novú na cirkev, ktorej úroky môžu sa ale len potom upotrebiť,
keď úrokami zrastie na 20 tisíc korún. Nasledujúceho roku vdova
mešťanostu Ondreja Šramku Berta rod. Ličko darovala ňou sho-
tovený ozdobný pokrovec pred oltár. V rok žatým Ľudevít Szinovicz
na pamiatku svojho mladšieho brata Jána, složil tisíc korún a tri
základiny po tisíc korún. Roku 1911. presbyter Matej Šramko
obetoval na cirkev sto kor. a dedičia Jána Šprengera tiež sto
korún. Nasledujúceho roku Ottilia Polónyi poručila 2180 kor.,
Emma Teszák 200 kor., Anna Kiszely 747 kor. a r. 1913. z poru-
čenstva Ed. Teszáka 300 kor. Roku 1914. odložila cirkev na 100-
ročnú rezervnú základinu 5 tisíc korún.
Mesto bolo nie v malej miere i dobrodincom školy. Až do
r. 1857. boly v Brezne len miešané školy, v ktorých mládež obo-
jeho vierovyznania od časov Márie Terezie spolu sa vyučovala.
Mali svojich dozorcov, jednoho katolíckeho a jednoho evanjelického.
A ač dla smluvy s mestom r. 1788. uzavrenej miesto správcu
školy alebo prvého učiteľa bolo pre evanjelikov vyhradené, predsa
cirkev už r. 1846. nahliadla, že bez evanjelickej školy nemôže
zaistiť svoju budúcnosť a mládež nie v evanjelickej škole vycho­
vávaná bude sa jej odcudzovať. Preto už r. 1846. postavila si
cirkev svoju vlastnú školu, ktorej budova bola dňa 19. okt. vy­
svätená a svojmu cieľu oddaná; a povolaní boli dvaja učitelia.
Roku 1857. rozdelily sa i miešané školy, evanjelici horlivé sa
ujali školstva a dňa 12. febr. r. 1859. povolali tretieho učiteľa
Daniela Goldpergera. Všetkých troch platilo mesto, len žatým
štvrtého, ktorý bol spolu i organista, platila cirkev. Pravda patrný
bol nepomer medzi platom farára a učiteľov; tamten bol obstojný,
tieto dosť chatrné i potom, keď im r. 1874. povýšili platy po
80 zl. a keď sa z cirkevnej pokladnice postarali o vekové pod-
vyšky a dražobné prirážky. Už r. 1869. zrušené bolo v breznian­
skych školách učebné. Roku 1876. mesto složilo na pamiatku
Fraňa Deáka tisíc zl. základinu, ktorej úroky malý byť rozdeľo­
vané štyrom evanjelickým a dvom katolíckym chudobným ško-
 329

lakom. Z evanjelickej školy vyšli mnohí pre ďalšie štúdium a

do života dobre pripravení ľudia. Podivno a ťažko je k pochopeniu,
že táto cirkev, nežijúca v krušných majetkových pomeroch, tak
ľahkým srdcom zriekla sa svojich škôl a chcejúc ich soštátniť
r. 1893. oddala ich mestu. Tí, ktorí mali evanjelickú školu obra­
ňovať, robili to len na oko. Tak majetná breznianska cirkev a
cirkevníci dali zlý príklad druhým slabším cirkvám v senioráte.
Ze chudoba cirkve bola len prázdnou zámienkou, videli sme už
z dosavádneho; a na to poukazuje i tá okolnosť, že dosť skoro
žatým uzavreli platiť a udržovať si dvoch kantorov a učiteľov
náboženstva.
Dozorcami cirkve boli od r. 1788. zaslúžilý o utvorenie sa
tejto cirkve Ondrej Engler, mestský kapitán a senátor. Zomrel
dňa 10. marca r. 1800. ešte len 44 ročný. Za nim Matej Szinovitz,
ešte i v marci r. 1808. Potom Daniel Básztoczky, ktorý v marci
r. 1827. časný život dokonal. Za nim bol vyvolený Alexander Le-
hotzky, účinkoval až do r. 1839.; potom do r. 1843. mestský fiškál
Samuel Banko; do r. 1853. mestský notár Ján Černák; do r. 1859.
Daniel Polóny; za ním v patentálnych bojoch Matej Zachar, ktorý
ale dosť skoro z inšpektorstva zaďakoval; potom bol v r. 1859—60.
Ján Csernák, mešťanosta; r. 1860—86. Ondrej Banko; r. 1886—1909.
Ján Polôny a odvtedy Ján Bruoth.
Ku patentu pristúpila cirkev v prvú nedeľu adventnú roku
1859. Zvolila si 140 údov, z ktorých mal záležať miestny konvent
a tí zvolili 24 presbyterov dňa 15. jan. r. 1860. Ale patentálna
cirkev ani v Brezne nemala dlhého trvania. Dňa 27. a 28. mája
toho roku bol tu v chráme konvent tak zvanej prešporskej super-
intendencie, na ktorom sa miestny farár Ján Chalúpka z admi-
nistrátorstva superintendencie poďakoval a vyvolený bol za super-
intendenta dr Karol Kuzmány; ale keď dňa 15. mája vyšiel cisársky
edikt, dľa ktorého sa na vôľu necháva evanjelickým cirkvám,
sriadiť alebo nesriadiť sa dľa patentu, tedy i breznianska cirkev
dosť skoro odstúpila od neho a pridala sa ku autonomným, samo­
správnym cirkvám.
Vizitovaná bola cirkev v novšom veku r. 1801.; dňa 26. mája
r. 1818.; 9. júla r. 1839. a 7. júna r. 1873. Zápisnica z posledne
. spomenutého roku pekné svedectvo vydáva o breznianskej cirkvi,
keď pripomína značné obete a poručenstvá jednotlivcov, ustáľuje,
že v cirkvi bolo 621 Biblií a Nových zákonov, 1157 Zpevníkov
608 Tranosciusov a modlitebných kníh; k tomu mnohé homílie a
Kancionále. Evanjelické rodiny boly náboženskými knihami dobre
330

opatrené. • Počet spovedelníkov ale, ktorý bol r. 1837. ešte 4557,

značne klesol; bol už len 2693 v roku; počet duší z 3223 na 2607.
Medzitým sa pravda Mýto, majúce r. 1837. duší 617, r. 1871. osamo­
statnilo. Roku 1887. sa odtrhla fíiia Hronec a pripojila sa k horno-
lehotskej cirkvi. Breznianska cirkev r. 1914. uzavrela každé dva
mesiace raz odbavovat služby Božie v maďarskej reči a krém
toho v prvú slavnost Narodenia a Vzkriešenia Krista Pána pred­
poludním po zkončení slovenských služieb Božích od 11—12.
hodiny.

Farári:
Ako sa menovali farári v Brezne po reformácii, ktorí v evan­
jelickom duchu kázali slovo Božie, nie je známe. Prvý día mena
spomína sa
1. Peter Berger, rodák z Ľupče, dla jedných z Nemeckej, dla
druhých zo Slovenskej Ľupče, okolo r. 1563. tunajší rektor. Brezňan
Jakub Mikovius v januári r. 1589. zapísaný medzi študujúcich vo
Wittemberku, udáva tam v čas svojej posviacky za farára sučian-
ského v matrike ordinovaných, že študoval doma u Petra Bergera
a jeho nástupcu Severina Scultétyho, s ktorým odišiel do Prešo^a
a po 6 ročnom štúdiume u neho, šiel pokračovať vo svojich štú­
diách na Turiepole ku Pavlovi Minichovi, kde sa stal jeho kolle-
gom. Potom bol za poldruha roka vychovávateľom u grófa Imra
Forgácha v Trenčíne. Toľko udáva Mikovius. Či sa ale Berger
vskutku stal v Brezne i farárom, nie je celkom isté. Ale keď on
ako rektor okolo r. 1563. v evanjelickom duchu účinkoval, bol
akiste tam i farár v tom duchu účinkujúci. Berger prešiel potom
na faru bytčiansku, kde sa r. 1850. stal dekanom žilinského alebo
horňotrenčianského kontubernia. Že bol pre svoju učenosť na
Thurzovskom dvore obľúbený, poznať aj z toho, že po smrti Fran­
tiška Drobku, farára predmierského a seniora, stal sa r. 1583.
seniorom. Dna 11. júna r. 1584. bol svedkom so strany nevesty
pri sobáši Ondreja Túrskeho a Salome, dcéry menovaného Drobku,
ako to Túrsky vo svojom denníku udáva. Žatým popúdil si proti
sebe nielen evanjelických kňazov, ale i grófa Juraja Thurzu tým,
že v kázňach kalvinizujúcimi výrazmi cirkev znepokojoval, kamžu
odkladal a svojich synov posielal študovať na heidelbergskú kal­
vínsku univerzitu. Dňa 1. júna r. 1593. mala byť v Bytči poko-
návaná jeho záležitosť pre neupotrebovanie kamže, ale prespolní
kňazi neprišli, preto bola odložená; na čo dňa 15. júna v dome
Štefana Sextia na porade bolo usnesené, aby všetci farári nosili
 331

kamžu pri výkonoch kňazského úradu. Berger neopatrnosťou po-

púdil si proti sebe kňazov i Thurzu na toľko, že dňa 2. januára
r. 1595. zasa sa mala pokonávať jeho záležitosť v Bytči, on však
odišiel do Žiliny, aby si tam od kňazov vyžiadal svedectvo o
svojom učení a živote, ktoré aj dostal; lenže mu to nič neosožilo,
lebo jeho vlastnoručne písaný list svedčil proti nemu. Na druhý
deň, 3. jan. došlo 5 kňazov zo Žiliny a predvolaný bol aj Berger,
ktorý všelijako vykrúcal a hľadel smyseľ svojho listu v priaznivom
svetle vyložiť, ale sa mu to nepodarilo, lebo z toho listu bolo
patrné, že svojich synov tým cieľom vyslal na akadémiu heidel-
bergskú, aby tam pravé náboženstvo celkovite do seba vssali a
pevne sa ho pridŕžali. Preto bol nad ním vynesený výrok, aby
bol z fary bytčianskej prepustený, avšak sa mu dal čas, aby.
svoje veci usporiadal a cirkvi sa poďakoval. Gróf Juraj Thurzo
ten termín vyše 15 dní žiadnym spôsobom predĺžiť nechcel; a
medzitým aby ani do kostola nechodil a cirkev neznepokojil,
ako to už bol urobil. Thurzo zkúsil Bergerovu hlavatosť a nevidel
žiaden znak pokánia u neho; a keď musel odísť k cisárovi Ru­
dolfovi, nechcel cirkev sveriť vlkovi. Darmo prosil listovne Thurzu
a poslal s tým listom svojho syna Jána, doktora medicíny, na
hrad k Thurzovi, tento zostal neúprosným preto, lebo sa obával,
že jednota evanjelickej cirkve môže byť rozširovaním kalvínskych
náuk narušená; a aby ani cisár, ani vysokí pápeženskí cirkevní
hodnostári neboli popudzovaní proti evanjelikom, ako by kalvín­
skym náukám hoveli. Na to prešiel Berger do Uhorského Brodu
na Morave, kde sa stal farárom a dekánom a r. 1610. umrel.
2. Ondrej Sočovsh), Soczovinus, Socovinus, Turčan, zať predo­
šlého Petra Bergera, pred r. 1569. rektorom v Brezne, potom bol
r. 1569. slovenským kazateľom v B. Bystrici, podpísal uzavretia
synody 7 banských miest dňa 22. júna r. 1569.; potom od r. 1575.
bol farárom v Prievidzi; tam si povolal za diakona Ondreja Šupku,
rektora novomestského, vysväteného dňa 15. jan. r. 1575. vo Wit-
temberku. Z Prievidze odišiel r. .1579. do Brezna, kde účinkujúc
dňa 17. jan. r. 1588. bol vyvolený za seniora, ako to už spome­
nuté bolo. Už r. 1580. ako brezniansky farár podpísal vierovyznanie
banských miest. Viď medzi seniormi č. 4. Tak sa zdá, že okolo
.r. 1595. prešiel za špitálského farára do Bystrice; lebo Brezňania
si v tom roku vyvolili Melíka za jeho nástupcu; tam viac ne­
účinkoval; a • predsa žil v senioráte; ešte i na 13. jan. r. 1598.
povolal bratov ku kongregácii do Bystrice; a inde fary v tom
čase obsadené boly, len v špitálskej fare v Bystrici od odchodu
332

Vranku-Kornidesa v r. 1584. do príchodu Jakobaeiho v r. 1599.

nenachodíme meno farára. Zomrel r. 1598.
3. Samuel Melík narodil sa z otca Šalamúna rektora v Svä­
tom Jane, potom farára vo Važci a matky Anny rod. Jarosch.
Učil sa v Ľubietovej u Martina Vagnera, od r. 1572. za tri roky
u Mateja Thoraconyma na Turompoli, žatým v Novejvsi u Jo-
achima Artoptia; potom sa stal kantorom v Trebiši. Navštíviac si
rodičov, zostal doma a povolaný bol za učitela do Slov. Ľupče,
odkiaľ prešiel r. 1577. za rektora a mestského notára do Brezna.
Potom bol dňa 1. júla r. 1579. vysvätený vo Wittemberku za
druhého kazateľa alebo diakona breznianského. Tu si ho tak
obľúbili, že si ho vyvolili r. 1595. za riadneho farára a nástupcu
Sočovského. Jeho všestranná učenost, vzdelanosť a náboženská
horlivosť vyzískala mu dobré meno; vyvolený bol i za dekána,
a dňa 13. jan. r. 1598. už ako dekán bol prítomný na shromaž-
dení; a na žilinskej synode r. 1610. bol vyvolený za prvého super-
intendenta stolíc turčianskej, zvolenskej, novohradskej a hontian­
skej. Na kongregácii zvolenského bratstva prvýraz sa predstavil
ako superintendent dňa 7. apríla r. 1611. a bratstvo mu úctivé bla­
hoželalo. Od toho času predsedával spolu so seniorom. Ako super­
intendent prvú povinnosť mal dosť nepríjemnú, totiž hneď vtedy
dňa 7. apríla súdiť mal nad saským farárom Jurajom Bezekom,
ktorého Sasania žalovali, že uraziac vážnosť superintendenta, se­
niora a svetskej vrchnosti, utiekal sa ku prépoštovi Sv. Tomáša
a jeho žiadal o pomoc proti svojim poslucháčom, ktorých pred
ním falošne zradil. Superintendent a senior poslali Sasanov s
listom ku provízorom zvolenského zámku, ako ku zástupcom
zemského panstva; ale provízori Bezeka v úrade potvrdili, ich
zle prijali, vysmiali a hrozili do žalára uvrhnúť preto, že so svo­
jou žalobou nie ku ním, provízorom, ale ku superintendentovi
a bratstvu išli. Na to písal superintendent Melík provízorom list,
zachovaný v odpise v zápisnici zvolenského bratstva, v ktorom
ím vytýka, že bez príčiny znevážili jeho, superintendenta i brat­
stvo; a znevážili i samého palatína Thurzu a magnátov, na žilin­
skej synode jeho ustanovivších; tú potupu že na sebe nechať
nemôžu, protestujú proti krivde saským farníkom učinenej, pred­
ložia vec palatínovi a majiteľom zvolenského zámku a od nich
budú čakať prislúženie spravedlivosti a obranu. Mužné vystú­
penie Melíkovo iste nezostalo bez účinku. Potom už nečítame
viac, že by bol mal nejakú nepríjemnosť so svetskými, jeho úrad
neuznávajúcimi. Spolu so svojimi kollegami spolusuperintendentmi
 333

Eliášom Lanim a Abrahamidesom preložil Lutherov malý kate-

chismus do československej reči, dali ho r. 1612. vytlačiť a
venovali ho palatínovi Jurajovi Thurzovi a jeho manželke Alžbete
rod. Czobor. Za jeho úradovania postavili si roku 1620. vo fílii
Valaskej kostol a povolali si kaplána. Porovnanie jeho s Tríbelom
v tejto veci možno čítať v dejinách valaštianskej cirkve. Dňa
27. sept. r. 1617. v Mošovcach u seniora Mateja Lochmanna,
v prítomnosti aj iných superintendentov a mnohých svetských
pánov, nariadil svätiť storočné jubileum reformácie, ktorú sláv­
nosť 31. okt. v jeho dištrikte i kalvíni s tou najväčšou nábož­
nosťou svätili. Dňa 27. jan. r. 1619. vysvätil v Trenčíne v hornom
kostole Jána Hadíka za superintendenta. Zomrel dňa 20. aug.
r. 1620. dla denníka Thuriovho v Očovej porážkou ranený pri.
obede so Štefanom Pogranim, pánom vígľašského zámku. Dla
iných zomrel 29. aug. Vďační Brezňania si jeho mrtvé telo pre­
viezli do Brezna a tam 1. sept. slávnostne pochovali. Zanahal
v rukopise obranu žilinskej synody. Mal syna Juraja, ktorý z
rektora gemerskej školy stal sa farárom v Kúnovej Teplici a
Izáka, r. 1649. sobášeného v Brezne s Katarínou, Štefana Lavry
Kmánského dcérou. Jeho dcéra Mária vydala sa za Tomáša
Mokossina, ktorý bol rektorom v Ľupči, potom tri roky diakonom
•v Brezne a od r. 1619. farárom v Svätej Mare v Turci a tam
1. febr. r. 1622. zomrel. Druhá jeho dcéra Ráchela vydala sa za
Mateja Vendrinského, zo Sliezska pre náboženstvo vypovedaného
kňaza. Melík úradoval ako kňaz vyše 40 rokov, ako superinten-
dent 10 rokov a vysvätil šesťdesiatich na úrad kňazský.
4. Mag. Melicher Roháč, Melicheor Rohaczius, narodený v Turč.
Sv. Martine, študoval doma a konečne od 15. febr. r. 1599. vo
Wittemberku, kde sa stal magistrom filozofie. Od r. 1600. účin­
koval ako uôbár na prešovskom kollegiume; potom tam ako
správca, rektor. Od r. 1611. bol farárom v Nemeckej Ľupči, kde
sa hneď nasledujúceho roku stal seniorom liptovského bratstva.
Ako senior liptovský bol na synode v Bytči dňa 28. febr. r. 1616.,
na ktorej súdili Jána Poloniho Mošovského pre bludy ariánsko-
photinovské. Po smrti Melíkovej povolali ho Brezňania za svojho
farára a on dňa 10. nov. r. 1620. zaďakujúc liptovskému brat­
stvu, prešiel do Brezna. Na fehromaždení zvolenského brastva
dňa 21. jan. r. 1621. prihovoril sa peknou rečou a žiadal byť
prijatý do bratstva. Za jeho prijatie primluvil sa i notár mesta
Brezna. Poneváč sa bol predstavil tak superintendentom, ako
i seniorovi, bol ochotne prijatý. Hneď žatým dňa 14. marca na
334

shromaždení mošovskom stal sa superintendentom. Dňa 5. sept.

r. 1621. bol na pohrabe superintendenta Izáka Abrahamidesa
v Bojniciach a 6. sept. spolu s Jánom Hadíkom, superinten­
dentom liptovsko-oravsko-trenčianskym vysvätil tam Miku­
láša Fidicinisa za fraštáckého kňaza. Bol mužom vysokoučeným,
ale panovitým. V kongregácii zvolenského bratstva dňa 12. aprila
r. 1622. čítaný bol jeho list, v ktorom žiadal, aby neboly trpené
partikulárne kongregácie, následkom čoho senior Barthošovitz
zad’akoval z úradu, ale uprosený bratstvom, zostal i ďalej v úrade.
Bratstvo písalo odpoveď superintendentovi, kde akiste zastalo sa
práva seniorovho, svolávať i čiastočné shromaždenia, ktoré i žatým
bývalý. Mnohým bdením a študovaním pritiahol si neshojitelnú
nemoc. Nie málo prispelo k jeho nemoci i to, že v časoch
Bethlenovského povstania cisárske vojsko dňa 8. júna v noci
i potom vo dne r. 1621. vyrabovalo mesto Brezno. Zomrel na
morovú ranu dňa 19. sept. r. 1622. Jeho vdova Agnesa Planka
žiadala na shromaždení dňa 19. jan. r. 1623., aby jej paktáty
zaplatené boly z jej kathedratikumu; ale bratstvo uzavrelo, že
poneváč predošlého roku celú dežmu prijala, má i celé paktáty
zaplatiť; teraz koľkú čiastku dežmy prijala, totiž polovicu, nech
tedy i polovicu paktátov zaplatí; kathedratikum ale že jej po
smrti superintendenta neprináleží. I z tohto vidno, že paktáty,'
od ktorých platenia v Bethlenovskom povstaní r. 1619. Juraj
Széchy Brezno, aj iné mestá osvobodil, r. 1623. už zasa platili.
Radosťou Roháčovou bol jeho jediný syn Ján, ktorý bol od r. 1606.
rektorom v Brezne.
5. Peter Sexty, Šesták, narodený vo Veľkých Slabošovcach
v gemerskej stolici. Po dokonaných štúdiách v Prahe r. 1595. stal
sa kňazom v Hornej Slanej, potom vo Vlachove a tak v Štítniku;
a bol notárom, konseniorom a seniorom gemerského bratstva.
V Gemeri, aj inde, bol ešte vtedy zvyk, že #každý farár okolo
Dura svoj úrad cirkvi do rúk složiť musel; a ak sa ľúbil, bol zasa
na jeden rok podržaný; ak nie, bol prepustený. Šestáka ale jeho
cirkevníci tak ctili a milovali, že ho Vlachovania r. 1615. až do
smrti za svojho kňaza potvrdili. Ako senior bol r. 1620. spolu
s Jurajom Fabriciusom jelšavským farárom vyslaný na bansko­
bystrický snem, kde sa grófovi Jurajovi Széchymu tak zaľúbil,
že ho tento pozval za svojho dvorného kazateľa a dosť skoro ža­
tým r. 1622. stal sa farárom dubovským. Pred shromaždením
bratstva dňa 19. jan. r. 1623. vo Zvolene ako dubovský farár po­
vedal kázeň a reč. Po smrti Roháčovej bol r. 1623. za superin-
 335

tendenta vyvolený a hneď na to v nedeľu mäsopôstnu skrze Jána

Hadíka superintendenta slávnostne inštallovaný. Hneď na to zaďa-
kujúc Dubovänom, prešiel za farára do Brezna; že to ale urobil
bez vedomia seniorovho, tento ho za to žaloval pred kongregáciou,
zasedavšou v Bystrici dňa 6. febr. r. 1624. V tom istom roku
dňa 22. okt. predstavil sa na shromaždení, povedal peknú reč a
žiadal byť prijatý do bratstva. Dňa 14. jan. r. 1625. platil 6 zl.
paktátov archidiakonovi, asíce napred, na r. 1626. Keď bol neprí­
tomný na shromaždení, ako dňa 3. nov. r. 1626. a neospravedlnil
sa, mal zaplatiť pokutu. Za stolovanie poslal. Bdel prísne nad
mravmi. V tom istom shromaždení bol čítaný jeho list, ktorým
žaloval svätoondrejského farára Juraja Rástočana, že v nedeľu
nechajúc služby Božie, viezol na ťažkom voze pokrmy a Eôrdôg
ital, pálenku do tábora; a horňolehotských obyvateľov žaloval, že
trpia medzi sebou nepoctivé osoby; i pre zneuctenie svojho farára
skrze Martina Štrbu. Tiež na shromaždení 26. okt. r. 1632. prote­
stoval proti niektorým farárom, ktorí sa neslušne spravovali.
Roku 1627. povolával Sexty zvolenské bratstvo na svatbu svojej
dcéry Kataríny; vydala sa za Juraja Grunela, breznianského me­
šťana; bratstvo vyslalo seniora a ešte jednoho a dňa 27. januára
uzavrelo dať ako svatobný dar dve strieborné lyžice. V nebez­
pečných časoch r. 1630. uložil si Sexty klenoty, náležajúce jeho
manželke Márii a sirote Danielovi Mellekimu u Alberta Slabeya;
klenoty tie boly: zlatý kalich, strieborná lyžička a škrabák na uši
(auriscalpium). Dňa 8. okt. toho roku nebol Sexty prítomný na
kongregácii pre chorobu, ale poplatok za stolovanie poslal. Z tej
istej kongregácie poslaný bol k nemu valaštiansky farár Peter
Muranius v záležitosti vydania peňazí, nejakým farárskym sirotám
patriacich. Na shromaždení dňa 13. jan. r. 1632. listovne poža­
doval väčšie kathedratikum, pravdepodobne preto, že ostrihomská
kapitula od neho niečo požadovala; ale mu nebolo povolené.
Senior vyberúc od kathedrantov poplatok kathedratický pre super­
intendenta, menom jeho složil kapituli ostrihomskej „slušný dar“
6 zl.; ostatok, totiž 87 denárov stiahol superintendentovi za stolo­
vanie. Y ten istý čas bola ešte jeho závislosť na vojenskú taxu
2 zl,; ale na opatrenie novej kontuberniálnej pečate složil toliar
a na svatobné dary 1 zl. V tom istom roku dňa 25. febr. prosil
mestský magistrát, aby bol osvobodený od verejných prác, pri­
padajúcich od jeho domu. Magistrát osvobodenie od furmankov
do Jána povolil, ale potom nech prositeľ ustanoví hospodára,
ktorý by také práce konal. Vtedy stavali mestskú baštu. V.tom
336

istom roku dňa 27. apríla predstavil bratstvu svojho diakona

Pavla Sextia, ktorý bol do bratstva i prijatý. V tom roku i zomrel.
Medzi neprítomnými na shromaždení dňa 11. Okt. r. 1633. je po­
značený Clarissimus D. Superattendens mortuus. Bol slávne pocho­
vaný a od svojich vďačných cirkevníkov boíastne oplakaný. Z jeho
pozostalosti darovaný bol bratstvu Codex Fridrika Baldvina, čo
oznámené bolo na spomenutom shromaždení. Ako superintendent
posvätil 69 kňazov. Chválu zasluhuje i preto, že tie najťažšie a
najzamotanejšie rozopre a hádky snadno a k uspokojeniu obe­
censtva znal rozsúdiť.
Po jeho smrti Brezno naťahovalo sa s bratstvom, nechcelo
platiť zvyčajné poplatky za neprítomnosť farára na shromaždení,
príspevok na cestovné trovy do Mošoviec, honorár pre archidiakona;
bratstvo ich po dvakráť k tomu napomínalo, i listom, ktorý ím
mal zaniesť lopejský farár Scultéti; napomínalo ich aj ohľadom
obsadenia breznianskej fary, ale oni ani neodpovedali. Aby sa neza-
vdala príčina archidiakonovi ku tomu, že by jeho výberčíci cho­
dili po cirkvách exequovať farárov neplatiacich paktáty, ako to
výberčíci urobiť chceli a aby archidiakon nemal bezprostredné
právo vplývať na farárov, bratstvo dňa 16. jan. r. 1635. zaplatilo
paktáty za Brezňanov, ale pre zpozdilosť v platení vyhodilo na
nich 6 zl. pokutu, a oni konečne dňa 8. febr. poslali skrze svojho
rektora peniaze, ale menej, než poslať mali, proti čomu senior
protestoval. Brezňania v tej veci utiekali sa ku zemskej' panej,
bývajúcej na lupčianskom zámku grófky Márii Széchy-Homonnay;
na to bratstvo dňa 1. marca r. 1635. od dvoch farávov, zvolen­
ského Laniho, potomného superintendenta a radvanského Hodíka,
poslalo list v odvetu gr. Homonnayčke, zachovaný v odpise
v kontuberniálnej zápisnici, ktorým ju i získali. V slovenský pí­
sanom liste bratstvo sdeluje grófke,' že v ich shromaždení povstal
dubovský farár a senior, „s veliku bolesti srdce obtčžujíce se na
Panuv Brezňanuv i farare jejich, že by jej pred Vassi Osvícenosti
obžalovali z jistých príčin, jako po nejprve vinnú na Pána Seniora
nasseho skladujíce, že by on pod Rakossem vyhlásil nám Congre-
gatii, jessto musel tu vec aspoň proto učiniti, aby se pánum kapi-
tulníkum paktáta, o které nastávali a okolo Trech Králuv vždicki
se pokládají, odevzali“. Brezniansky farár, prijdúc do tohto kontu-
bernia, ani sa bratstvu neukázal, ani sa do svojej cirkvi farárom
uviesť nedal; darmo tedy žalujú, že ho senior ako neúda do
shromaždenia nepozval; a vymýšľajú, ako by senior na ich fa­
rára nejaký paškvil bol napísal a na potupné miesta vyvesiť dal.
 337

Chlúbia sa tým, že senior ich faru žiadal, domnievajúc sa, že

by bol ich desiatkov žiadostivý, tak ako oni sami, ktorí vyše
roka kňaza do svojej cirkve neuviedli, aby tie desiatky požívať
a nimi sa kŕmiť mohli; a dietkam po nebohom superintendentovi
Sextiovi pozostalým ujmúc to, čo ím náležalo, zjavnú krivdu uči- .
nili. Poprosilo tedy bratstvo grófku Homonnayčku, aby z iných
kontubernií požiadaní boli farári k rozsúdeniu tejto veci. V tej
nádeji, že Jej Osvietenosť urovnanie tejto rozopry sprostredkuje,
značili sa jej „v službách a modlitbách hotoví Decani, Assesso-
rové a ktomu všecko bratstvo vidieku Zvolenského“. Farár ten,
o ktorom je tu reč, bol:
6. Michal Chmel, Chmellius, rodák z Liptova, syn Michala
Chmela nemeckolupčianského a Kataríny Rozavých (Rozowých,
vdovy po farárovi Michalovi Mokošínovi). Učil sa doma, v Sučanoch,
Dobromeliciach na Morave, v Uhorskom Brode, Považskej Bystrici
a zase v Nemeckej Ľupči, potom v Trenčíne, v Bytči, Šintave,
Čeklísi. Bánovciach, Bardiove, Košiciach, Mošovcach a v Žiline
za 4 roky. Keď Ján Ritschius bol povolaný zo Žiliny do Štiavnice,
farár Timoteus Lovčány a senát mesta Žiliny povolali Chmela
za vicerektora s tou podmienkou, že po polroku bude môcť od
mesta očakávať náklad k navštíveniu Wittemberku, a tak bol
19. mája r. 1616. Lovčánom a senátom do úradu uvedený a
po polroku do Wittemberku vystrojený. Po návrate do vlasti
povolal ho gr. Imro Thurzo do Bytče za učbára logiky a poezie,
kde sa stal i diakonom. Zkúšaný a ordinovaný bol v prítom­
nosti gr. Imricha Thurzu 19. júla r. 1618. R. 1620. prešiel za
farára do Tepličky vyše' Žiliny; keď ale r. 1623. Štefan Wesselini
teplickú cirkev celkom potlačil a farára Chmela vyhnal, povolali
ho v tom istom roku za farára do Turč. Sv. Martina, odstrániac
odtiaľ seniora Carbonaria. O dva roky pozdejšie stal sa kontu-
berniálnym notárom. R. 1627. odvolali ho Ostrošičovci na faru
ilavskú, a dňa 10. mája r. 1628. bol na dubnickej kongregácii
prijatý do kontubernia^ odtial prešiel r. 1634. do Brezna. Brezňa-
nia vyvoliac ho jednomyselne za svojho farára, slubavalí mu
dežmu a všetky zvyčajné farské dôchodky. Mestská vrchnosť
povolala ho listom dňa 12. okt. do Ilavy písaným, dosial v garam-
seckom cirkevnom archíve zachovaným. Po spomenutej srážke
so zvolenským kontuberniom žiadal dňa 13. nov. r. 1635. byť
prijatým do bratstva. Odpovedané mu bolo, že bude prijatý
pod tou podmienkou, keď bude na tom, aby ho senior odpo­
rúčal v jeho cirkvi, dla zákonov kontubernia a dla synody žilin­
22
338

skej. Á poneváč i novšie napádal bratov verejne, dá kauciu,

že budúcne o ňom také niečo nebude slýchať; nad to podpíše
sa vlastnoručne do zápisnice na znak poddanosti zákonom a
poslušnosti svojej vrchnosti. Všetkému tomu sa Chmel podrobil
a podpísal sa vlasnoručne takto: Ego Michael Chmellius, Ecclae
lib. ac Regiae Civitatis Brisno-Banensis, legib. Venerab. Contu-
bernii subscribo. Na zasadnutí bratstva dňa 6. okt. r. 1636. pro­
sil o radu ohľadom mnohých výstrednosti vdovy po rektorovi
Jánovi Rotariovi pozostalej. Uzavreté, že má byť pokarhaná
spôsobom, aký domáci farár za potrebné uzná; žatým, ak bude
treba, i skrze seniora. Na zasadnutí dňa 15. nov. r. 1636. nebol
prítomný preto, lebo jeho diakon nebol doma; šiel na svatbu
rektorovu, ktorý si bral ružomberského farárovu Spléniovu dcéru.
Chmel neplatil pokutu za neprítomnosť, ale mal platiť vojenskú
taxu i stolové. Pred shromaždením vo Zvolene dňa 20. okt.
r. 1637. kázal z textu Ev. Jána 3.: Žáden nevstoupil v nebe.
Na začiatku r. 1638. bol už prísediacim a 15. jan. r. 1641. bol
vyvolený za dekána, nasledujúceho roku stal sa primárnym de-
kánom. Ale že poznámkami znešváril spolu s lopejským farárom
Severinom Scultétim nejaký ku svatbe povolávajúci list, bol pred
shromaždenie bratstva na deň 26. júna r. 1641. predvolaný; a
keď sa neustanovil, boli ku vrchnosti mesta Brezna vyslaní farári
svätoondrejský a predajniansky s tou otázkou, že či chcú takú
neposlušnosť svojho farára pomstiť, alebo obraňovať? Co keď by
sa stalo, bratstvo by farára zo svojho sväzku vylúčilo. Vec bola
vyrovnaná. Ešte jednu žalobu na Chmela zaznačuje kontuberni-
álna zápisnica, totiž dňa 13. jan. r. 1643. žaloval ho brezniansky
notár Dubecz, že obmeškal jedno dieťa pokrstiť, v kázňach po­
slucháčov hadmi a jaštermi menuje, že drží mnoho koní, slame
radšej dá shniť, než aby ju za slušnú cenu predal; na čo sľúbilo
bratstvo pokarhať ho, ak sa to dokáže. Zomrel 23. aug. r. 1643.
Burius ho chváli, že bol pilný v čítaní kníh. Jeho syn Izák bol
r. 1649. sobášený v Brezne s pannou Katarínou Štefana Lavri
kmanského dcérou.
7. Mag. Rehor Lány, syn potomného superintendenta a farára
bytčianského Eliáša Lanyho a Zuzanny Tamarisovej, narodený
v Mošovcach. Študoval od 6. mája r. 1616. na útraty palatína
Juraja Thurzu vo ^Vittemberku, kde obdržal titul magistra a
odkiaľ sa r. 1618. vrátil a stal sa u boku svojho otca v Bytči
rektorom, odkiaľ prešiel za rektora do Žiliny a po krátkom čase
povolala ho r. 1620. vdova Thurzova gr. Alžbeta Czoborka a
 339

gr. Imro Thurzo za dvorného kazateľa na oravský zámok a bol

dňa 16. júna superintendentom Jánom Hadíkom vysvätený; r. 1622.
prešiel na faru hríčovskú, z tadiaľ r. 1626. na faru rajeckú a
a odtiaľ r. 1634. do Zvolena. Keď bol farárom v Rajci, r. 1632.
žalovali ho preto, že v jeho dvore bol niekto iným človekom
v opilstve zabitý. Ľany totiž, ako to v tom čase časté bolo,
mal právo varenia piva a pálenky. Dokázalo sa, že patriční nie
u neho sa opili. Vo zvolenskom kontuberiume mali farári tiež
právo variť opojné nápoje, ale nie všetci ho užívali, ba poza­
stavovali sa na tom a žalovali páliacich farárov. Také niečo
bolo i v katolíckej cirkvi. Ešte v druhej polovici minulého sto­
ročia na Hornom Tisovníku v Novohradskej bola krčma vo fare
a lazníci po službách Božích chodili do fary-krčmy, kde katolícky
farár, opášúc si zásterku, ich nápojom vysluhoval. Lány ako
* zvolenský farár dňa 16. jan. r. 1635. žiadal byť prijatý do brat­
stva, bol prijatý a vlastnoručne podpísal sa do zápisničnej knihy.
Žatým v shromaždení dňa 3. mája bol vyvolený za dekána a
dňa 24. júna na synode vo Zvolene za superintendenta. V tom
istom roku požiadal kontubernium, aby mu boly vydané pro­
tokol a iné veci, ku úradu superintendentskému patriace, ktoré
brezniansky magistrát u seba držal. Vyslaní boli prevziať tie veci
slúžny Ján Gyúrky s jedným prísažným stolice. Akiste na super-
intendentsvo ašpiroval i senior Ján Kalinka, ktorý sa príkre
postavil proti Lanymu; následkom toho zvolenské bratstvo na
shromaždení dňa 13. nov. vyslalo k obom vyslancov, aby medzi
nimi roztržky vyrovnali; a konečne na vážnu žiadosť a napo­
menutie bratstva smierili sa, superintendent v láske a priazni
bratov objal a senior sľúbil v úcte mať superintendenta; dekáni
ale a ostatní bratia osvedčili, že chcú byť dľa zákonov bratstva
vernými tak superintendentovi, ako i seniorovi. Na shromaždení
bratstva dňa 15. jan. r. 1636. protestoval proti farárom merice
prijímajúcim, že neplatia paktáty, ani kathedratický cenzus. Vtedy
žaloval i svojho rektora Daniela Remenia, že opovrhuje našimi
zákonami a poriadkami, o čom viď viacej v dejinách cirkve
zvolenskej. Jeho návrh ohľadom sviatkov bol so shromaždenia
dňa 6. okt. preložený na vtedy, keď i on bude prítomný; ale
jednako vyslovilo bratstvo, že superintendent má všemožne na
tom byť, aby bola zachovávaná jednotnosť vo všetkých cirkvách,
vypúdiac pochybnosti z duší nestálych ohľadom adiaphorov, t. j.
vecí, ktoré či ich niekto zachováva, alebo nezachováva, tým
nehreší. Medzitým písali bratia obežník, v ktorom všetci vážne
22*
340

boli napomenutí, aby sa chránili výstredností ohľadom vážnosti

a poriadku sviatkov, ako sú v kontuberniálnej zápisnici pozna­
čené. Na jeho žiadosť bolo dňa 15. nov. shromaždenie bratov
v Ľupôi v záležitosti vojenskej výpravy, na ktorej so zeman-
stvom stolice mal účasť vziať i jedon z farárov. Uzavreli, že
uposlúchnutá má byť vrchnosť, ako i v predošlých rokoch; o čom
svedčí zápisnica, že vyhodená bývala taxa na každého farára
na cestovné trovy toho, kto išiel na výpravu do susedných
stolíc. Ale poneváč vtedy stolica ich dosť zavčasu neuvedomila
a už nasledujúcej nedele po službách Božích mala sa výprava pohnúť
zo Zvolena, vyslaní boli senior s Gabrielom Piscatorisom, dajúc ím
nákladky na cestu, poprosiť slavnú stolicu, podžupana, vyvole­
ného kapitána a zemänstvo, aby pre ten čas zašanovali kňazstvo
od toho. I superintendent platieval seniorovi poplatok na olej.
So shromaždenia dňa 19. nov. r. 1642. požiadalo bratstvo super-
intendenta o primluvný list na Szécsičku v záležitosti dežmy
predajňanským rychtárom farárovi odopretej. V shromaždení dňa
13. febr. r. 1647. uzavreli, aby superintendent vizitoval všetky
cirkve a pripojac si k boku niektorých bratov, ustálil umenšenie
sa inventáru. Po smrti Chmeľovej prešiel Ľany r. 1644. za farára
do Brezna, kde ho ako už štvrtého superintendenta jeho cirkev-
níci veľmi ctili. Dňa 3. jan. r. 1646. vysvätil si k boku za diakona
svojho syna Eliáša, ktorého ale vrchnosť mesta Brezna volala
až dňa 22. júna r. 1646. a sľubovala mu 24 meríc oziminy
a 9 meríc jariny z dežmy vymerať sa majúcej. Eliáš Lány bol
prv rektorom v Jelšave; dňa 24. júna sľúbil prijať pozvanie,
ale dosť skoro potom prešiel za farára do Slatiny. Na shroma­
ždení dňa 20. jan. r. 1648. predložil otázku, že čo sa má činiť
so svobodnými mestami, ktoré svojich farárov od kontubernia
odtrhly? Dňa 17. jan. r. 1650. žiadal o radu, čo treba konali
proti nárokovaniu si archidiakonovmu, ktorý chcel viesť dozor
nad evanjelickými cirkvami. Vtedy žaloval pred zvolenským brat­
stvom polomského farára, že sa mu stará do cirkve, konajúc
kňazské výkony na píle Bacúch rečenej, ako to bolo už spo­
menuté. Bratstvo písalo v tej veci list polomskému farárovi.
Polomka bola predtým fíliou k Breznu; lebo dňa 3. nov. r. 1641.
svedčil hnúšťanský farár Samuel Severíny vo svojom 62 roku,
že ako brezniansky študent chodieval s kaplánom na Polomku,
služby Božie odbavovať. Na shromaždení dňa 16. jan. r. 1651.
už nebol prítomný pre chorobu, vymluvil sa listovne a dal na­
pomenutie; dňa 10. okt. sdeľuje sa, že bol už mrtvý; rozpečatil
 341

bol ešte prosbu farára hlohovského Daniela Lanyho, ktorou žiadal

o podporu na vydanie spisu proti pápežencom, ale na ňu už
neodpovedal; bratstvo o nej až po jeho smrti pojednávalo. Zomrel
totiž 19. augusta. Zo spomenutého shromaždenia písali bratia
list ilavskému superintendentovi, aby porobil poriadky k volbe
jeho nástupcu. List mal zaniesť badínsky rektor, ktorému každý
farár dal 10 denárov cestovného. Lány vysvätil 144 kandidátov
a dvoch superintendentov, medzi nimi i svojho brata Zachariáša
r. 1642. Syn jeho Baltazár, učiteľ štitnícky, súc nepokojného
ducha, mnoho omrzlostí a starostí svojmu dobrému otcovi zaprí­
činil. Po jeho smrti podržali Brezňania superintendencionálne
knihy u seba, akiste očakávajúc, že ich farár bude za super-
intendenta vyvolený. Keď sa to ale nestalo a na synode sloven-
skopravňanskej vyvolený bol dňa 19. jan. r. 1652. bzovský farár
Martin Špetko, vymáhať museli té knihy od nich. Dňa 17. febr.
toho roku, svedčil slúžny František Dubeczius a prísažný zvolen­
skej stolice Ondrej Bohuš, že následkom žaloby zvolenského
seniora Gabriela Piškatorisa a na rozkaz podžupana odobrali
od mesta Brezna 6 seniorálných kníh (Libros Conthuberniales
sivé protocolon), ktoré boly vlastne superintendencionálne.
8. Dávid Lány, synovec Rehora Lanyho a syn Daniela, farára
hájskeho v Turci, narodený r. 1618., učil sa v Mošovcach, Bánov-
cach, Bytči, Brezne a v Prešporku. Žatým bol dňa 17. aug. r. 1637.
zapísaný za poslucháča vo Wittemberku, odkiaľ navrátiac sa
domov, bol učiteľom v Hlohovci, od r. 1643. rektorom v Prievidzi.
Vydal svoju dišputáciu s gr. Jurajom Illésházym, ktorého učil, o pri­
rodzenej spravedlnosti. Roku 1645. stal sa farárom dobronivským,
dňa 20. febr. r. 1646. bol na shromaždení v ľupčianskej fare do
bratstva prijatý a podpísal sa do zápisnice. Z kongregácie dňa
21. okt. r. 1647. zasedajúcej vyslaný bol spolu so saským farárom
ku provízorovi zvolenského zámku Ebeczkymu v záležitosti meríc
hajnického farára. Málo pobudol v Dobronivej, lebo si ho Prievid­
žania nazpäť povolali za farára a už dňa 25. júna r. 1647. pod­
písal zákony bojnického kontubernia. Nasledujúceho roku prešiel
za kazateľa do B. Bystrice a odtiaľ r. 1652. do Brezna, bol vnove
dňa 14. jan. r. 1653. do bratstva prijatý. Po smrti Martina Spetku
stal sa 1: marca r. 1656. superintendentom. Bol mužom učeným,
nábožným, otvoreného srdca; postavy vysokej, ale nie chudý. Ako
svedomitý a verný vo svojich povinnostiach, mal mnohé neprí­
jemnosti. Aké ťažké bolo jeho postavenie ako superintendenta,
videli sme už z vizitácie Bartókovej v r. 1657., tedy hneď pri
342

zäčiatku jeho účinkovania. V tom čase nebolo ani jednoho kato­

líka v Brezne, ako to sám Bartók poznačil. Ešte prv, hneď ako sa
predstavil bratstvu dňa 19. júna r. 1656. vo svojej hodnosti, oddal
seniorovi pravotnú listinu o dežme, pečaťou zemianstva zvolenskej
stolice potvrdenú a dosial zachovanú; ale bratstvo poverilo ho,
pravotu proti mocným Széchovcom i ďalej viesť. Na pravotné
trovy dla uzavretia bratstva každá cirkev mala dať 1 zl. a farár
pol toliara. Toho istého roku dňa 1. apríla, keď svoju fíliu Handle
v horách ležiacu vizitoval, nepozornosťou ozbrojeného sprievodu
bol guľou z pištole ranený, ale nie nebezpečne; lebo už dňa 26.
toho mesiaca bol prítomný na turčianskom kňazskom shromaždení
v Mošovcach. Dňa 16. jan. r. 1657. bratstvo uzavrelo, že má po
cirkvách vizitáciu previesť a tam poslucháčov napomenúť ku pla­
teniu kathedratického poplatku, jemu patriaceho, lebo niektorí
len v čas vizitácie sľúbili ten poplatok zaplatiť. V ten istý deň
následkom jeho otázky bratstvo uzavrelo, aby v najbližšom sto­
ličnom shromaždení zemanov posúril riešenie v pravote o dežmu.
I ďalej často v záležitosti odňatej dežmy ustával. Súčasne napo­
menul bratov, aby svoje uzavretia verne prevádzali a nena­
vštevovali krčmy; lebo že kto bude v krčme piť, tancovať a vôbec
nebude triezvy, ten dla šiesteho článku bratských zákonov najprv
složí toliar, potonťdukát a v treťom páde bude zátvorom trestaný.
Na shromaždení dňa 22. jan. r. 1658. žaloval radvanského rektora
Leporidesa preto, že oddal jeho obežník archidiakonoVi a že sa
mu archidiakon odňatím dežmy zastrája. Nasledujúceho roku dňa
9. jan. nástojil na tom, aby neprítomní na shromaždeniach poku­
tovaní boli, lebo vraj od toho času, ako sa stal superintendentom,
nikdo pre zameškanie shromaždenia pokutovaný nebol. Ďalej pro­
testoval proti pokračovaniu niektorých bratov, ktorí i tam, kde
k tomu práva nemali, riešili manželské záležitosti samostatne a
sobášili bez dišpenzácie, ktorá len celému bratstvu, menovite vraj
superintendentovi a seniorovi patrí. Pre taký priestupok bol zol-
ňansky farár hneď pokutovaný a očovský napomenutý. Potom
sdelil, že dla naloženia palatína a krajinských stavov majú sa
diať modlitby za pokoj, veľmi potrebný v tých nebezpečných časoch,
a farári že majú napomínať svojich poslucháčov ku verejným i
súkromným modlitbám. Súčasne radil sa s bratstvom vo viacerých
záležitostiach; tak o vizitách, ktorú archidiakon zasa zamýšľal
previesť, tvrdiac, že on nie kňazov, ale len evanjelické cirkve a
poslucháčov vizitovať bude; o pravote vedenej pre dežmu; o po­
kute tých kňazov a rektorov, ktorí si povinnosti meškajú; o vy-
 343

držovaní stáleho právneho zástupcu alebo prokurátora; o tom, 5i

má archidiakonom zvýšené paktáty složiť, alebo dežmu prepustiť
mestu Breznu ? Aké rozopre mal s tým archidiakonom a ostri­
homským kanonikom Štefanom Bartókom, to opísal v knižočke:
Processus Davidis Lány, v ktorej píše, že Bartók skutočne odňal
brezniansku dežmu, ktorú si Brezňania potom 6 zlatými vymieňať
zvykli; ďalej že zbraňoval Lanymu vizitovať evanjelické cirkve a
sám ich nielen vizitoval, ale i nebývalý poplatok vyberal od nich;
kdežto že len nad dvoma cirkvami vo zvolenskej stolici mal
právo dozoru. 0 tom podal Ľany i žalobu pred zvolenské stoličné
shromaždenie, a síce ešte dňa 16. marca r. 1658. Na bratskom
shromaždení 9. jan. r. 1659. prosili ho Bučania, aby prišiel do ich
cirkve vysvätiť dva novonadobudnuté zvony, čo on i prisľúbil.
Veľkú nepríjemnosť mal i s Martinom Kornidesom, bývalým fará­
rom lovinobanským, ktorý ešte za života superintendenta Špétku
bol z lovinobanskej fary vysúdený, ale sa vystúpiť nechcel. Lány
sa staral o neho, naklonil Polichňanov, aby ho prijali za farára,
ale novohradské bratstvo sa proti tomu zoprelo, keď Kornides
neprestal ho urážať. Potom už za 10 rokov žalúval Lanyho pred
nepríslušnými svetskými súdami a sám sa nikdy k pokonávaniu
pravoty neustanovil, zapríčiňujúc tak len mnohé omrzlosti Lanymu.
Na shromaždení zvolenského bratstva dňa 10. a 11. jan. r. 1662.
bol požiadaný, aby zbránil cirkvám a patrónom povolávať farárov
z iných superintendencií a seniorátov, ako i vyhnancov, bez jeho
a seniorovho vedomia a na odporúčanie iných superintendentov.
Vtedy žaloval i čerenského farára Juraja Martiniho pre prejavenie
náklonnosti k odpadlíctvu ku pápežencom; a žiadal, aby mu boly
pridelené osoby práva znalé ku miešanému súdu, ktorý mal súdiť
nad saským farárom Regulym a zemanom Kovačzom. Žaloval i
seleckého rektora Žyrku a notára Makonia. Mal nepríjemnosti i
so seniorom Remeniom, ktorého vinou tríiska fara vyše roka ne­
bola zaplnená a Eszterházovci osadili ta katolíckeho farára, Ne­
bolo tedy radosťou byť v tom čase superintendentom. Pri tom
všetkom stačil zaoberať sa i s vedeckými dielami a otázkami
všeobecnej evanjelickej cirkve. Na shromaždení bratstva dňa 16.
jan. r. 1663. predložil spis doktorov bohosloveckej fakulty wittem-
bergskej Epicrisis zvaný, pojednávajúci o syncretisme, ľahostajnosti
vo veciach viery bohoslovcov marburských a helmstadtských, o
ktorej sa bratstvo vyslovilo, že ju síce za shodujúcu sa s našimi
symbolickými knihami uznávajú, ale ako symbolickú knihu ne­
podpisujú, o čom možno viacej čítať v Dejinách dobronivskej ev.
344

cirkve štr. 159—160. Vo dňoch 19—24. marca r. 1669. vizitoval

cirkve ponickú, čerínsku, zolniansku, očovskú a slatinskú v prí­
tomnosti stoličných pánov Jána Rotha, Jána Asguthyho,. slúžneho
Žigmonda Géczyho, Jána Szeleczkého a farárov-assessorov Jura
Martiniho čerenského a Jána Rotara mičinského. pri ktorej prí­
ležitosti naklonil rektorov menovaných cirkví a okrem nich i
íupčianského ku podpísaniu zákonov zvolenského bratstva a ku
zasľúbeniu poslušnosti tým zákonom, čo prv boli odpierali. Pravde­
podobne na tej vizitách prechladol a ochorel, lebo dosť skoro
žatým, dňa 29. apríla svoj požehnaný časný život dokonal. Cítiac
svoju blízsku smrť, spomenutého dňa na Veľkú noc medzi 8. a 9.
hodinou rannou, zvučným hlasom zvolal: vstaňme a poďme od­
tiaľto. Opytujúcim sa ho priateľom, že kam? odpovedal: ku Bohu
môjmu a s tým dušu vypustil. Jeho bezdušné telo bolo dňa 5.
mája pričinením mestského rychtára Daniela Chmelya slávnostne
pochované. Jeho dcéru od prvej manželky Doroty, ktorú Bartók
spomína, vzal si za manželku bystrický slovenský kazateľ Matej
Furta-Furtini. Druhý raz oženil sa Lány s vdovou Elenou, dcérou
Michala Sinapiusa-Horčičku, farára sučianského a seniora turčian-
ského a sestrou radvanského farára Daniela Sinapiusa, ktorá po
jeho smrti vydala sa dňa 4. mája r. 1670. za bystrického sloven­
ského kňaza Samuela Cernáka a keď tento r. 1673. tiež zomrel,
po štvrtýkrát r. 1683. za Eliáša Ladivera, učbára kollegia prešov­
ského; ale dosť skoro žatým r. 1684. i ona zomrela. Menovaný
Daniel Sinapius složil ku meninám Davida Lanyho pieseň, pod
nadpisom: Plausus soli et poli in dici natalis recursu r. atqu. exc.
d. Davidi Lani, praesentatus a D. Sinapio, r. 1660. vo Wittem-
berku tlačenú. Lány bol majetným človekom. Roku 1655. požičal
mestu Breznu väčší obnos, z ktorého mu r. 1662. zostalo mesto
dlžné tisíc zl. a zaviazalo sa ročite vtedy bežné úroky sto zlatých
platiť.
9. Ján Milochovshj, Milochovinus, syn Mikuláša farára žilin­
ského a Doroty Fabriciusovej. Učil sa v Žiline, Levoči, Brehu a
r. 1651. vo Wittemberku. Navrátiac sa domov, stal sa r. 1652.
rektorom v Nemeckom Právne. V kongregácii dňa 24. aprila
r. 1654. v Prievidzi odpovedal v dišputách o zmrtvýchvstaní Krista
Pána. Potom r. 1657. povolaný za farára do Blesoviec v nitrian­
skej stolici, vysvätený bol v decembri v Prievidzi skrze Martina
Tarnóczyho. Jeho vokátor podpísali Zunanna Révay so synom
Michalom Mérey, Fraňo Turoli a iní farníci blesovskí. Roku 1661.
odišiel do cirkve v Radvani a v zasadnutí zvolenského bratstva
 345

dňa 10. a 11. jan. r. 1662. žiadal byť prijatý do kontubernia, pri-
mluviac sa rečou o prenasledovaní cirkve; ale poneváč prišiel bez
vedomia seniora a celého bratstva a prijal pozvanie na menší
dôchodok, než bol predtým, bolo mu to odopreté; a len keď na
nasledujúcej kongregácii dňa 19. júla znovu prosil, bol prijatý
s tým, že zaplatí polovicu trov kongregácie. Na to sa i podpísal
do zápisnice. Až nasledujúceho roku dňa 16. jan. zaplatil z takto
vyhodenej pokuty 3 zl.. a tri zlaté mu boly na prímluvu super-
intendenta Davida Laniho odpustené, pri čom bol napomenutý,
aby žil dla zákonov bratstva, čo on daním ruky prisľúbil. Ihneď
bol kandidovaný a vyvolený za syndika. Roku 1670. povolali ho
Brezňania a nasledujúceho roku dňa 21. apríla bol kandidovaný
skrze bratstvo na úrad seniora a jednohlasne vyvolený. Milochov-
ský zdráhal sa prijať seniorstvo v tých nebezpečných časoch, ale
na domluvy Zábojníkove prijal s tou podmienkou, že bratstvo
vyzve listovne senát mesta Brezna k tomu, aby ho obraňoval: že
všetci podlžnú úctu, lásku a poslušnosť k seniorskej hodnosti do­
kazovať a pevne nástojiť budú u svetskej vrchnosti na prevedení
pokút v kontuberniálnych zákonoch vyslovených. Na to podali
\mu všetci ruky a on sľúbil, že bude nie tvrdosťou, ani slabosťou
.pracovať na tom, čo k utuženiu a nie rozpadnutiu bratstva slúžiť
bude. V prenasledovaní r. 1673. opustiť musel cirkev brezniansku
i vlasť, vysťahoval sa spolu s manželkou Apolloniou a jej sestrou
pannou Rebekou Goldperger, najprv do Brehu a potom do Vrati-
siavy, kde napísal a r. 1678. v Dražďanoch vydal spis: Ozdoba
Vrchnosti svétské, aneb Kterými Ctnostmy Krestianská Vrchnost
má ozdobená a okrásslená byti. Z Vratislavy ho vďační Brezňania
povolali r. 1683. nazpät. Dňa 11. a 12. febr. radil sa senát o jeho
dotovaní; ustálili sa, že mu neponechajú dežmu, bude ju admini­
strovať mesto a z nej dávať i primáriusovi i sekundáriusovi (ka­
plánovi) a rektorovi plat a zbožie. Milochovský na to nepristával,
lebo predtým on celú dežmu vyberal. Konečne sa ushodli, že
bude dostávať .týždenne 5 zl. a ročite pšenice 10 kíl, 40 kíl raže,
60 kíl ovsa, 25 vozov dreva, 12 zl. na pivo, zván soli a štvrtku
syra. Kaplán a rektor tiež dostali plat od mesta. Ale nie dlho
potom žil. Zomrel na drobnice, vojskom dovlečené, dňa 25. jan.
. r. 1684. Jeho manželka rod. Goldperg6r, zomrela tiež v Brezne
v 49 roku dňa 28. febr. r. 1685. a 1. marca bola pochovaná.
10. Ondrej Bodá, Bodovinus, Bodoviny, narodil sa roku 1636.
v Bodiciach zo zemianskych rodičov otca Dávida a matky rod.
Jezerniczky. Učil sa v Mošovcach, Martine a inde. Keď bol farárom
346

na Rimabani, oženil sa s dcérou Juraja Marciho, farára tisovského

a seniora malohontského a bol tam notárom kontubernia. Odtiaľ
volali ho Brezňania za svojho farára. A síce ako sa dozvedeli o
tom, že krajinský snem dovolil sa navrátiť do vlasti pre vieru
vypovedaným farárom a učiteľom a akonáhle sa v čas povstania
Tôkôlyho svobodnejšie cítili, nevediac ešte, či a kedy im Milo-
chovský príde nazpäť, vypravili dňa 30. mája r. 1682. posla Miku­
láša Poliaka s vokátorom do Štítnika ku farárovi Jánovi Szent-
keresztymu; ten 5. júna i prišiel, ale hneď dňa 17. júna odišiel.
Potom volali dňa 19. júna Ursínyho z Bystrice, ktorý tiež odišiel
8. decembra z Brezna. Keď z týchto dvoch nechcel ani jedon
zostáť, poslali dňa 26. nov. posla na Rimabaňu ku farárovi Bodo-
vinovi a ako sekundariusovi sľúbili mu nasledovný plat: 4 zl. na
týždeň a ročite 5 meríc pšenice, 30 meríc raže, 30 meríc ovsa,
21 vozov dreva, zván soli, 12 zl. na pivo, štvrtku bryndze a polo­
vicu ofier. Keď dňa 8. dec. prišiel, dali mu za blahoželanie 7 zl.
20 den. Nezostal tu ale len niečo vyše štvrť roka. V marci r. 1683.
sa tu poďakoval á prešiel za farára do Štítnika. Štítničania na­
hradili Brezňanom 100 zl. útrov za jeho prívoz. Roku 1691. stal
sa seniorom gemerského bratstva a r. 1704. superintendentom.
Zomrel r. 1708. Jeho syn Ondrej bol po ňom farárom na Rimabani.
11. Peter Sexty ml. — viď medzi farármi banskobystrickými
č. 70.
12. Ján Paldia, Paldiaki, narodený v júni r. 1648. v Trstenej
v Orave z otca Juraja, roľníka a matky Agneši rod. Liskovský.
Učil sa doma, v Púchove u Jána Koledána, v Rožňave u Hirscha,
v Košiciach 6 rokov u M. Fabricia a keď vypuklo prenasledovanie,
zdržoval sa v Sedmohradsku v Sibíne. Potom žil súkromne za tri
roky v Košiciach, odkiaľ ho farár Ján Andreas povolal za rektora
do Rimabrezova; žatým bol za polštvrta roka rektorom v Tisovci
a v júli r. 1683. superintendentom Filipom Heutschiom vysvätený,
stal sa farárom rimabrezovským. Odtiaľ ho povolali Brezňania
v čas Rákóczovského povstania r. 1704., keď Ján Zelenka z garam-
seckej cirkve volaný neprišiel, sľúbiac mu 6 mier pšenice, 20 mier
raže, 25 mier ovsa, sena 6 vozov, dreva 15 vozov, slamy dľa
potreby; platu týždenne 3 zl., ročite zván soli, geľatu bryndze,
12 okoví piva z mestského pivováru a štóly, s ktorými sa ale
keď primarius bude vyvolený, majú na rovné polovice deliť. Dňa
23. okt. r. 1704. bol vyvolený za dekána, ale do kontuberniálnej
zápisnice podpísal sa len dňa 12. mája r. 1705. ako Paldiaki.
Odtiaľto odišiel r. 1706. do V. Bobrova v Liptove, tam sa stal tiež
 347

dekánom, ale r. 1709. bol v prenasledovaní odstránený a žil sú­

kromne v Bodiciach, kde i zomrel. Pochovaný bol vo V. Paludzi.
13. Pavel Kolbany, Kolba, bol okolo r. 1690. farárom v Teplici
na Spiši, r. 1694. v Čerenčanoch; dňa 15. júna toho roku pod­
písal zákony malohontského bratstva; r. 1698. prešiel za farára
na Poltár, odkiaľ r. 1704. prešiel na. Mičinú a dňa 12. mája
r. 1705. vpísal svoje meno do zápisničnej knihy zvolenského
bratstva. Z Mičinej prešiel r. 1706. do Brezna, ale už dňa 15. júna
žalovali ho patróni svätomarskej cirkve v Turci, že prijmúc od
nich pozvanie, neprišiel k nim za farára, ako sa sľúbil, ale volil
si radšej Brezno. Dňa 22. mája r. 1708. vyvolený bol za dekána.
Keď Heister vyhnal r. 1709. evanjelických kňazov zo zvolenskej
stolice, vyvolila ho r. 1711. čerenčianska cirkev znovu za svojho
farára a on tam až do smrti účinkoval. Aj v malohontskom
senioráte stal sa dekánom. Zomrel dňa 12. sept. r. 1713. 14. sept.
bol pochovaný. Jeho syn Matej bol v roku 1720—21. rektorom
v Hnúšti, r. 1721. farárom na Cinobáni, r. 1730. na Lovino
báni, kde dňa 14. okt. r. 1739. časný život dokonal. Druhý
jeho syn Martin Christian Kolbany, narodený v Ľubietovej z
matky Agnesy Reibigerin, učil sa v Poltáre u Fábryho, v Brezne
u Jána Brezániho, v Bystrici u Pavla Simonidesa, v Kežmarku a
za Dunajom; stal sa r. 1726. rektorom v Kokave, r. 1727. farárom
v Čerenčanoch a bol dňa 15. júla v Štitníku Antonim vysvä­
tený, r. 1730. prešiel na Ozdín, kde r. 1752. zomrel; tam po
ňom nasledoval jeho syn Ján, prvej v r. 1748—52. farár dobroč-
ský. Zomrel- v Ozdíne r. 1783.
14. Ján Kuszmányi, Kusmani, krstený bol dňa 23. februára
r. 1752. v Lovinej Bani. Otec mu bol Pavel, farár a matka Anna
Mária Fabricius, dcéra drženického farára Ondreja Fabricia. Bol
vnukom Jána Kusmaniho, farára maškovského a pravnukom
Juraja, farára svätopeterského. Učil sa doma, keď mu ale otec
začiatkom r. 1764. zomrel, matka šla s ním bývať do svojho
domu do Drženíc a odtiaľ dala ho do kalvínskej školy vo Var-
šanoch k vôli sdokonaleniu sa v maďarčine, ktorú reč sa už i
doma od rodičov naučil. Potom chodil do školy v Štiavnici u
Marcseka a Jána Szeverínyiho, od r. 1769. v Prešove, kde jeho
strýk Samuel Kuszmany bol konrektorom, žatým v Gemeri rek­
torom; po roku prešiel k vôli nemčine do Kežmarku, kde sa
za 4 roky učil u Mesziho, Šuleka a Jozefa Bentzúra; potom do
Prešporku ku Sztretškovi a r. 1776. do Jény, kde vyše troch
rokov študoval. Navrátiac sa dňa 21. apríla r. 1780. odtiaľ, stal sa
348

vychovávateľom u Ladislava Kosztolanyho v Slažanoch v Tekove,

potom konrektorom v Lučenci, v Štiavnici v r. 1782—4. a tam
dobrú povesť po sebe zanahajúc, obdržiac povolanie za farára do
Brezna, bol v Štiavnici superintendentom Csernyanszkym dňa
20. febr. r. 1784. vysvätený a dňa 7. marca Michalom Szino-
viczom farárom bystrickým do cirkve uvedený. Brezňania volali
pred ním viacerých, ako Schwandtnera z Drievčan, Martina Hama-
liara z Krtýša, Mateja Schuleka z V. Paludze, Koroniho z Rat-
kovej a Daniela Miksáta z Lovinej Bani, ale títo pozvanie ne­
prijali. Kuszmányi mal platu 300 zl., 10 mier pšenice, 25 mier
raže, 20 m. ovsa, 30 vozov dreva, tri offery, 2 vozy sena, 2 vozy
ovsenej a voz žitnej slamy a štóly. R. 1812. zvýšili mu plat
na 400 zl., pšenice na 12 mier a raže na 30 mier. Od r. 1804.
bol konseniorom a od 20. febr. r. 1816. seniorom. V manželstve
žil od 19. apríla r. 1785. so Zuzannou rod. Prjevitzky, dcérou
Samuela, farára kremnického. Z desiatich jeho dietok najvýznam­
nejší bol syn Karol, bystrický a patentálny superintendent. Ján
Kuszmany zomrel po 40 ročnom kňazskom účinkovaní dňa
11. marca r. 1824. Jeho vdova mala od cirkve jednu offeru
a 5 vozov dreva; r. 1841. obdržala podporu z Grencnerovskej
základiny; zomrela ako 81 ročná dňa 11. aug. r. 1847.
15. Ján Chalúpka, narodil sa dňa 28. okt. r. 1791. na Hornej
Mičinej z otca Adama rektora a Anny Prúni. Jeho otec nasle­
dujúceho roku prešiel za farára na Hornú Lehotu a tam potom
svojho syna učil prvým počiatkom literného umenia; potom ho
zaviedol do Slovenskej Ľupče, kde chodil do roka k učiteľovi
Jánovi Síkorovi, v Brezne sa učil u Jozefa Vagnera za dva roky,
v Ožďanoch v r. 1802—5.; potom v Levoči, od r. 1809. v Prešove,
v Šarišskom Potoku. V školách učil viacerých; od r. 1814. vy­
chovával v Radvani dvoch synov Antona Radvanszkého, Alberta
a Antona a dve dcéry, Tulliu a Prišku, od r. 1815. vo Viedni
jednoho syna a dve dcéry Emanuela Dika, réckeho, nezjedno­
teného náboženstva pána. Odtiaľ išiel ďalej študovať do Jény, nav­
štívil Hallu a Wittemberg a r. 1817. navrátil sa domov a stal sa učbá-
rom v Ožďanoch, po roku v Kežmarku. Neprijal povolanie zaučbára
do Štiavnice a za kazateľa do Toporca, Tisovca, Gelnice a Rož­
ňavy. Po 6 ročnom pobyte v Kežmarku prijal povolanie za farára
breznianského a v Kežmarku dňa 15. júla r. 1824. zaďakoval.
Na kňazstvo bol vysvätený Lovichom dňa 29. júla a 1. aug.
do cirkve uvedený. Z Brezna volali ho po dvakráť do Prešova,
po dvakráť do Prešporka, do Ochtinej a Novej Vsi, ale pozvanie
 349

neprijal. Hovoril plynné slovensky, latinsky, nemecky, maďarsky,

francúzsky a taliansky a rozumel anglicky, récky a židovský.
R. 1836. stal sa dištriktuálnym notárom, r. 1838. kandidovaný
a r. 1843. vyvolený za konseniora, od 22. febr. r. 1850. bol ad­
ministrátorom superintendencie za krátky čas banskej, potom
preddunajskej. R. 1856. v spore so seniorátom vydal knižočku
Obrana a v spore po strane jeho vyslovily sa cirkve: lehotská, mi-
činská, babinská, ponická a dobronivská. Po vydaní patentu
postúpil miesto vyvolenému superintendentovi Karolovi Kuzmá-
nymu. Ako administrátor vysvätil 33 kandidátov na kňazstvo.
V Zpevníku máme od neho 45 nábožných piesní. Známy je ako
spisovateľ; zvlášte jeho divadelné kusy vydané najprv v českej
reči, prekypujú satirou. Sú ony ako podarenou fotografiu zvlášte
vtedajších malomestských pomerov. Šťastie, že ich vydal najprv
bezmenne, lebo by bol od mnohých, ktorí sa videli v nich šob-
razení, tuho napádaný býval. Arciknieža Jozef, vtedy miesto­
držiteľ český, učil sa českej reči z jeho Kocúrkova. „Starúš plies-
niviec“ stal sa najprv obľúbeným na malomestských divadlách
v maďarskej reči ako Vén szerelmes. Patentálne boje i jeho cir­
kev pobúrily, rozdvojily; a pri tom najviac on trpel. Zunovaný,
prácou zmorený 77 ročný starec na konvente dňa 27. januára
r. 1867. žiadal sa utiahnúť na pokoj na 2/s svojho kňazského
dôchodku; cirkev na tretinu dôchodka, asi 500 zl. vynášajúceho
vyvolila jeho kaplána Jána Gyurišša, ktorý mu ale potom mnoho
nepríjemností zapríčinil, nárokujúc si väčší plat, krivdil a urážal ho,
tak že sa i cirkevné konventy s tým zaoberať musely. Zomrel
tento požehnanej pamäti muž dňa 15. júna r. 1871. Kaplánmi
u neho boli: r. 1844—53. Pavel Blatnický; odišiel za farára na
Babinú; r. 1853. Gustáv Eug. Kellner; r. 1854. Pavel Dobšinský,
odišiel do Bystrej (Sebespatak); r. 1855—57. Andrej Krno, prijal
povolanie za farára do Čerenčian; r. 1857—61. Ján Konček, od­
išiel do Rédovej. Po odchode jeho zostal sám, ako 72 ročný
starec konajúc všetky povinnosti, ochorel. Potom bol kaplánom
u neho r. 1862. Andrej Dianovský, r. 1864. Gustáv Švehla, odišiel
na České Brezovo; a od r. 1865. -už spomenutý Ján Gyurišš,
administrujúci cirkev až do vyvolenia nasledujúceho farára. Cha­
lupkova vdova žila ešte v čas vizitácie r. 1873.; dostávala od
cirkve ročite 10 zl., 10 siah mäkkého dreva a hospodu v cirkev­
nom dome.
16. Gustáv Švehla, narodil sa v Cinobani dňa 24. júla r. 1838.
z otca Jána farára a Kristíny rod. Geduly. Učil sa v Lučenci,
350

Ožďanoch, Novej vsi, Rimavskej Sobote a Prešporku; bohoslovie

študoval v Pešti za 2 roky a v Jene. Cestoval po Nemecku
a keď sa navrátil, volaný bol za kaplána do Nireďházy a na
Uhorské, ale prijal pozvanie za ucbára na lučenské gymnázium,
kde 2 roky vytrval; a keď sa to gymnázium blížilo k rozpad­
nutiu, prijal r. 1863. pozvanie za kaplána ku Chalupkovi do
Brezna, súc vysvätený Székácsom. Po dvoch rokoch šiel za farára
na České Brezovo a odtiaľ po 6 rokoch prešiel dňa 23. dec.
r. 1871. za farára do Brezna. Vokátor jemu daný prevyšoval
fixum predchodcovo o 485 zl. R. 1872. stal sa aekánom; r. 1882.
konseniorom, r. 1897. seniorom. R. 1902. dňa 28. dec. cirkev
oslávila 31 ročie jeho účinkovania slávnostným konventom, na
ktorom mu oddali strieborný kalich a na jeho meno uložili
200 kor. základinu ku podpore chudobných školákov. Vtedy bol
vyznačený i rytierskym rádom Františka Jozefa I. Kaplánmi pri
ňom boli: r. 1898. Ján Rozsnyay, prv garamsecký administrátor
prešiel do Sazdíc; r. 1905. Géza Švehla; r. 1905. Viliam Vrábel;
r. 1907. Samuel Gažo učiteľ* r. 1909. Ján Szelényi; r. 1911. Eugen
Kuzmányi; roku 1911—12. Jozef Moravčík, odišiel do Sási. Dňa
1. júla r. 1914. odišiel Švehla do penzie a dňa 26. aug. r. 1916.
zomrel. S manželkou Matildou rod. Lipták mali synov Jána lekára
v Brezne, Gézu farára v Lovinejbani a 4 dcéry.
17. Julius Vitális, narodil sa v Lovinejbani dňa 29. nov.
r. 1861. z otca Jozefa, predtým učiteľa, potom notára a matky
Karolíny rod. Orlík. Učil sa doma, v Štiavnici, kde r. 1880. i
maturoval a potom v Prešporku bohoslovie až po r. 1884., v
ktorom bol Gustávom Szeberényim za kaplána k Jánovi Thébu-
szovi zvolenskému farárovi vysvätený.. Odtiaľ prešiel za seniorál-
neho kaplána k Mockovcsákovi do Bystrice a r. 1888. najprv
za administrátora a potom za farára do Ľupče. Dňa 12. febr.
r. 1905. prešiel za farára po Pliešoviec a po penzionovaní Švehlu
dňa 26. nov. r. 1914. do Brezna. R. 1892. stal sa seniorálnym
pokladníkom, r. 1905. hlavným notárom a r. 1910. konseniorom;
a krém toho vo viacej výboroch seniorálnych a vyšších horlivé
a zdarné účinkuje.

Diakoni, kapláni.
1. Samuel Melik, viď medzi farármi.
2. Juraj Šmidelius, (Kováčik) narodený v Brezne z otca
Jána Schmidelia a matky Žofie Mikoviovej (Mikovii) okolo r. 1570.;
učil sa doma, potom v Hlohovci u Juraja Sartoria za dva roky,
 351

v Trenčíne u Jeremiáša Sartoria za 3 roky, v Jihlave u Joachima

Golczia za 4 roky; odporúčaním svojho učbára Jeremiáša Sartoria
u gr. Melchiora Balassu stal sa rektorom v Trenčíne. Odtiaľ išiel
na vysoké školy wittemberské, kde po poldruha roku dňa 22. sept.
r. 1595. bol Egidom Hunniom vysvätený za kaplána do Brezna
ku Melíkovi. Okolo r. 1600. stal sa farárom vo Sv. Jáne v Liptove5
r. 1602. notárom liptovského bratstva,- potom r. 1603. farárom
vo Sv. Helene v Turci, kde vyvolili ho i za dekána. R. 1610.
bol na žilinskej synode. Dňa 16. mája r. 1611. povedal pohrabnú
reč z Ezech. 37. gr. Margite Nyáry v Sučanoch, ktorou sa tak
zapáčil bráneckým Nyárovcom, že ho nasledujúceho roku povolali
za farára do Senice, kde sa stal seniorom bráneckoplaveckým.
Zomrel dňa 26. júla r. 1617. na suchoty. Bol mužom učeným
a nábožným. 0 jeho slovenských kázňach možno čítať v SI. Po­
hľadoch r. 1894. str. 1. a nasl.
3. Ján Lucius. Notár brezniansky Juraj Dwbocij žaloval ho
pred zvolenským bratstvom pre pomluvu a on Dwbocyho podobne.
Na zasadnutie bratstva dňa 20. jan. r. 1615. doniesol Lucius sve-
doctvá o svojej nevinnosti a vec bola vyrovnaná. Roku 1619. dňa
10. dec. žaloval ho pred bratstvom ako svojho bývalého diakona
i superintendent Melík, ale vtedy už v inom kontuberniume účin­
koval, preto mal byť tam žalovaný.
4. Tomáš Mokossini, syn Leonharda, farára nemeckoľupčian-
skeho, bol najprv rektorom pri svojom otcovi; dňa 16. júna roku
1613. Izákom Abrahamidesom vysvätený, stal sa kaplánom u
prépošta novomestského Alexandra Sočovského, potom od r. 1614.
u Melíka v Brezne, ktorého sa i zaťom stal. Po 4 ročnom kapla-
novaní v Brezne prijal r. 1619. pozvanie za farára svätomarského
v Turci a dňa 26. jan. roku 1621. podpísal zákony turčianského
bratstva. Zomrel tam dňa 1. febr. r. 1621.
5. Gabriel Benedikti, syn Tobiáša rektora necpalského, bol
r. 1622. rektorom v Radvani. Tam chodil k nemu do školy Pre-
dajňan Juraj Capko. Toho roku dňa 6. nov. pojal si za manželku
Zuzannu dcéru miestneho farára Jána Kalinku, ako o tom svedčí
jeho list na svojho niekdy učiteľa Lochmana do Slov. Ľupče pí­
saný. Roku 1624. vysvätený bol do cirkve kučinskej v zemplínskej
stolici. Na shromaždení zvolenského bratstva dňa 5. okt. r. 1627.
bol do bratstva prijatý, dosť skoro ale žatým prešiel za farára do
liptovskej stolice.
6. Ján Smrtník, stal sa nástupcom predošlého už v r. 1627.
na krátky čas.
352

7. Mikuláš Molitoris, Turčan, bol kantorom v Brezne, r. 1612.

študoval vo Wittemberku, potom od roku 1614. bol konrektorom
v Bytči, kde v tom roku učil Mikuláša Rotaridesa z Nemeckej
Ľupče, žatým rektorom v Turč. Sv. Martine, tam sa oženil roku
1617. a vzal si Zuzannu dcéru Tomáša Vranku. farára prievidzkého;
potom bol r. 1618. rektorom vo Zvolene, kde učil Badínčana Ju­
raja Fidicinisa, a v r. 1624—28. Jána Zvarecia z Ostrejlúky, potom
rektora v Palúdzke v Liptove, vysväteného dňa 27. sept. r. 1648.
Martinom Vagnerom do sedličskej cirkve; potom r. 1628—30. bol
diakonom v Brezne. Tam dňa 13. febr. r. 1630. spolu s farárom
Petrom Sextim orodoval pred breznianskym magistrátom za sená­
tora Izáka Sokovskyho, ktorý pre nejaké reči na rychtára neúctivé
prednesené, bol z úradu shodený; a vec šťastne ku pokoju pri­
viedli. V tom istom roku 1630. stal sa Molitoris farárom v Teplej
v Liptove; odtiaľ bol r. 1645. vyhnaný a nasledujúceho roku bol
už hradňanským seniorom v Trenčíne. Zomrel r. 1648. Jeho syn
Ján Molitoris-Múller bol farárom v Smrečanoch a v Slovenskom
Právne, r. 1674. vyhnaný.
8. Juraj Lepinius, Lapín, r. 1630—31. tu diakonom; dňa 10.
mája r. 1631. požičal kňaz Jirik Lapin mestu Breznu 25 zl.
9. Pavel Sexti predstavený bol superintendentom Petrom
Sextim bratstvu na shromaždení dňa 27. apríla roku 1632. ako
brezniansky diakon a bol do bratstva prijatý. Ako brezniansky
diakon bol prítomný aj na shromaždení bratstva dňa 17. januára
r. 1634. Pavel Sexti bol v r. 1630—32. farárom na Poltáre v Novo­
hrade, či tento, alebo iný, nie je známo.
10. Michal Chamarides dňa 15. jan. r. 1642. bol ako breznian­
sky diakon prijatý do bratstva a podpísal sa vlastnoručne do
zápisnice. Roku 1647. ako vdovec oženil sa s vdovou po Štefa­
novi Nerianovi, Ozannou.
11. Eliáš Lani, viď medzi farármi slatinskými.
12. Juraj Piscatoris-Rybár, viď medzi farármi ponickými.
13. Jeremiáš Lepinius, syn banskobystrického farára Juraja
Lepinia, viď medzi farármi slatinskými.
14. Ján Sexti, viď medzi farármi lupčianskymi.
15. Peter Sexti ml. viď medzi farármi. Dňa 10. mája r. 1669.
poručila mu vdova Kašpara Stránskyho v Brezne dve kravy.
16. Ján Kromholc, syn Tobiáša, od r. 1627 — 48. farára v Ni­
trianskej Strede a Zuzanny Šafarovičovej. Učil sa doma u Juraja
Grajsla, v Beckove u Jána Moura, v Senici u Martina Tarnóciho,
v Bánovcach u M. Jakuba Fašku. Roku 1652. stal sa rektorom
 353

v Diviakoch; roku 1655. dňa 10. mája vysvätený bol Joachimom

Kalinkom za farára na Stredu a dňa 9. febr. roku 1656. podpísal
zákony. Bol tu do roku 1658. Roku 1666. stal sa pri superinten-
tovi Dávidovi Lanim diakonom v Brezne; r. 1669. odpredal ma­
gistrát mesta Brezna jedno miesto k vymurovaniu domu, ktoré
predtým darované bolo diakonovi Kromholcovi. Toho roku dňa
15.* marca zomrel mu v Brezne synčok. Dňa 7. júla odišiel z Brezna
za farára do Kokavy a dostal od mesta do daru šaflík bryndze
a 4 toliare. Pri jeho odobierke spievali študenti. Mal dcéru za
Danielom Zakalecom, farárom rimabanským. Po smrti Juraja
Marciho vyvolený bol za seniora malohontského kontubernia.
Zomrel r. 1683. Složil nábožnú pieseň na svoje meno: Ježiš jest
má Véže pevná v Tranosciuse. Chváli sa jeho obozretnosť, ktorej
možno pripísať, že cirkve a kňazia malohontskí v desaťročnom,
prenasledovaní r. 1672—82. neutrpeli velkú škodu.
17. Michal Srnka, Strnka bol v r. 1661—66. farárom v Hornej
Strehovej, odkial dňa 14. nov. prešiel za diakona do Ľupče a
odtial dňa 10. aug. r. 1669. do Brezna; v prenasledovaní r. 1673.
zriekol sa úradu, ale akonáhle prišiel domov do Brezna, chorvat-
ské vojsko ho zbilo. Prestrašený potom vraj pilne chodil na omše
a kázne piaristov, ako o ňom brezňanský ev. farár Milochovský
písal v liste, dosial zachovanom.
18. Michal Ursini Turčan zo Sv. Michala, učil sa v Bystrici
u M. Eliáša Kreuchela, stal sa kantorom v Brezne r. 1658.; nasle­
dujúceho roku bol už farárom v Lovinejbani, odkial v čas pre­
nasledovania r. 1673. odstránený bol a žil súkromne v Bystrici.
Odtial si ho povolali Brezňania, keď si r. 1681. vymohli u gene­
rála Štrassolda dovolenie k tomu; že môžu vybavovať súkromné
služby Božie, za dočasného kazateľa, kým sa ich riadny farár
Milochovský vráti a bol spolu i uôbárom. Zomrel r. 1692. ako
farár príbelský v Honte; od 4. júla roku 1691. bol seniorálnym
assessorom.
19. Juraj Nicolaides, syn Mikuláša Mikulášeka-Nicolaidesa
rektora mošovského a potom r. 1640—46. brezňanského a Judity
Petri; bol rektorom veličňanským v Orave, potom v r. 1681—82.
farárom vo Valaskej, odkial dla katolíckeho šematismu vyhnal
katolíckeho farára Juraja Mikovitsa. Dňa 31. mája r. 1682. bol už
v Brezne diakonom, ale dňa 30. jan. r. 1683. zase odišiel za farára
do Valaskej. Mesto sa mu pritom zavďačilo darom 1 zl. 80 den.
a strovilo sa na odobierku 80 den. Po smrti Milochovského až po
príchod Sextiho zase vypomáhal Brezňanov. Dňa 2. júla r. 1684.
' 23
354

dalo mu mesto Brezno ako sekundárovi (druhému kňazovi) za

zastupovanie primaria (prvého farára) na každý týždeň po 1 zl.
80 den., čo po 25. júl urobilo 46 zl. 80 den. Dňa 20. apríla r. 1687.
bol Nicolaides opätovne sekundáriom v Brezne. V ten deň pocho­
vaná mu bola dcérka Mária. Žatým bol farárom v Drienčanoch,
v Hnúšti, kde r. 1715. zomrel.
Rektori, učbári a učitelia.
1. Peter Berger, rektor r. 1563. Viď medzi farármi č. 1.
2. Ondrej Socovský, rektorom pred r. 1569. ako to jeho syn Ale­
xander vo svojom ordinačnom životopise udáva. Viď medzi farármi.
3. Juraj Fabri organista r. 1569.
4. Severin Škultéty, Sculteti z dolňolehotských Škultétovcov,
syn Petra; bol r. 1576. rektorom v Brezne; r. 1577. konrektorom
potom rektorom v Prešove. Jeho žiakom bol Jakub Makonius,
r. 1589. do Suče vysvätený. R. 1591. stal sa primárnym farárom
bardiovským a ako taký v Cepregu dňa 1. júna mužne a umne
hájil evanjelickú vieru proti kalvinismu superintendenta Štefana
Bôjtheho, následkom čoho tento bol z úradu odstránený a z evan­
jelickej cirkve vyobcovaný. Bol mužom svojho času povestným.
R. 1593. stal sa seniorom. Dňa 4. júla r. 1599. obdržal pre seba
a svojich pokrevných od cisára Rudolfa privilegiálny zemiansky
diplom. Zomrel dňa 30. júna r. 1600.
* 5. Samuel Melík rektorom v roku 1577—9. Viď medzi fa­
rármi č. 3.
6. Krištof Kudelius, Kúdelka, ináče Štefáni okolo r. 1584.
7. Alexander Socovský, syn farára a seniora Ondreja Sočov-
ského, menujúceho sa tak dľa obce, z ktorej pochodil; narodil sa
okolo r. 1570.; medzi študujúcich vo Wittemberku bol zapísaný
dňa 3. apríía r. 1592. Vo februári toho roku bol ešte doma, lebo
vtedy, iste na žiadosť svojho otca seniora, prepísal do zápisnič-
nej knihy prvé zákony zvolenského bratstva. Vrátiac sa z Wittem­
berku stal sa rektorom trenčianskym, potom r. 1594. brezňan-
skym, r. 1596. hlohovskym, r. 1599. bardiovským, r. 1601. košic­
kým, r. 1608. žilinským; potom bol r. 1609. vysvätený za farára
do Prievidze, bol r. 1610. ako vyslanec bojnického seniorátu na
synode žilinskej. Nasledujúceho roku prešiel za prépošta do Nového
mesta; dňa 19. febr. r. 1616. ako chýrny rečník kázal v Bytči
pred palotou v slovenskej reči na pohrabe palatína gr. Juraja
Thurzu; a v tom roku i zomrel. Mal viacej významných žiakov
a niektorí mu i svoje tlačené spisy venovali.
 355

8. Stanislav Brestovski) z Nemeckej Ľupče; zo škôl levočských

povolaný bol za učiteľa do Šváboviec; po dvoch rokoch stal sa
kantorom v Senici, po roku žatým a síce r. 1593—4. bol kolle-
gom Sočovského v Brezne, kde vyše roka vytrval. Roku 1595.
stal sa rektorom v Teplej, povolaný farárom Jánom Galoviciom.
Po poltreťa roku dňa 1: jan. r. 1598. vo Wittemberku Hunniom
vysvätený šiel za diakona nemeckoľupčianskeho ku Leonhardovi
Mokoššinovi.
9. Ján Roháč, syn Melchiora farára, bol tu rektorom od
r. 1606. Za jeho rektorstva bol r. 1620. otec jeho Melchior vy­
volený za breznianskeho farára a superintendenta. Bol mužom
nábožným, úprimným bez pokrytstva a učeným.
10. Martin Lihani, akiste syn farára bystrického Ondreja,
bol tu učbárom; potom r. 1628. stal sa kňazom v Šiveticiach,
r. 1632. v Ochtinej, r. 1650. vo Vlachove, kde r. 1656. zomrel.'
11. Štefan Pilárik rodom z Brezna, bol tu učbárom. U neho
sa učili Brezňania Pavel a Eliáš Faško okolo r. 1610. Viď viac
o ňom medzi farármi slatinskými. ,
12. Ján Rotarides bol. najprv kollegom, potom v tom čase
rektorom brezňanským, keď Pilárik pri ňom kollegom. Dľa Schu-
leka bol z Lutilej a najprv rektorom v Sv. Jáne. V Brezne bol
jeho žiakom Michal Boužik, r. 1634. do Roškovian vysvätený.
Potom r. 1646. spravoval školu v Markušovcach na Spiši. Iný
Ján Rotarides bol farárom na Buči a v Mičinej.
13. Daniel Dubravius, syn Jána Dúbravku mešťana a Agneši
Turskych, staršej sestry ponického farára Ondreja Turského, na­
rodil sa v Žiline dňa 15. okt. roku 1595. Učil sa doma u Štefana
Krušpiera, Serafina Vilhelma, Alexandra Sočovina a Jána Nigri-
niho. Ako chlapca zviedli ho spolužiaci do Olomúca, odkiaľ keď
sa vrátil, učil sa ďalej v Žiline u Adama Corodinyho, v Hlohovci
u Simpliciusa, v Šoprone u Krištofa Hausmannera, u Kyseku
u Benedikta Nagya, v Nemeckom Právne u Jána Prinera a v
Bytči u Zachariáša Flottwedela a Mag. Rehora Lanyho. Potom
na útraty gr. Imra Thurzu šiel študovať do Wittemberku, kde bol
dňa 3. okt. roku 1618. medzi študujúcich zapísaný. Tam r. 1619.
vydal spis: De ordine et methodo gymnasiasma logicum. Po
návrate do vlasti stal sa kollegom v Bytči r. 1619.; potom keď
dňa 16. jan. r. 1621. bavil sa u matkinho brata Ondreja Fur-
ského v Ponikách, povolaný bol za rektora do Brezna a dňa
8. aug. začal tam účinkovať. Ale už nasledujúceho roku prešiel
za rektora do Sv. Martina, odtiaľ do Bánoviec a 12. mája r. 1627.
23*
356

vysvätený bol Hodíkom za farára do Motešíc. Potom prešiel do

Beluše a dňa 26. sept. r. 1629. podpísal seniorálne zákony. R. 1631.
stal sa seniorálnym notárom. Dňa 5. apríla r. 1633. prešiel za
farára do Martina; 19. febr. r. 1637. stal sa štvrtým dekánom,
r. 1640. prešiel do Predmieru. Dňa 30. jan. r. 1641. vyvolili ho
na kongregácii v Žiline do deputácie, ktorá mala isť blahoželať
gr. Gabrielovi Illesházymu ku jeho svadbe a oddať mu dar bratstva
14 toliarov. Dubravius vyhováral sa, že nemá slušného rúcha,
prečo vyzvaný bol žilinský farár, aby mu požičal svoju novú Šubu.
V tom roku prešiel do Senice a 3. júna vyvolený bol za super-
intendenta, čomu sa on dosť dlho spieral; konečne prijal a bol
9. júla superintendentom Hodíkom inštallovaný. Vysvätil 62 kan­
didátov. Zomrel 7. febr. r. 1655. v 61. roku.
14. Mikuláš Molitoris viď medzi diakonmi č. 7.
15. Ján Bornagius, Bornaj, pôvodne Brnak, bol v máji r. 1612.
zapísaný medzi študujúcich vo Wittemberku od r. 1628. tu rek­
torom; v tom roku chodil k nemu do školy Pavel Novokmet,
potom farár vo Veľkej v Spiši. Dla breznianskej matriky bol
tu 22. okt. r. 1646. kmotrom Krištofa Škrovinu. Dňa 20. jan.
r. 1669. odišiel do Prešova.
16. Šimon Frivaldský, syn Imra učiteľa a vyhnanca z Lesná
v Poľsku, viď medzi farármi v Dubovej.
17. Pavel Chaldalin. U neho sa tu učil Jakub Culicis.
18. Mikuláš Nikolaides-Mikulásek, syn Mikuláša Nicolaides-
Mikulášeka, r. 1606. míšenského farára, potom r. 1611. farára
v Bierovcach, v Bánovcach, r. 1620. v Matiašovcach, v Liptove,
a v Košeci v trenčianskej stolici. Tento mladší Mikuláš bol r. 1636—■
40. rektorom v Mošovcach, r. 1640. v Brezne, kde učil Jána Lanyho,
r. 1656. na Pokoradzu vysväteného, r. 1645. farárom vo Východnej,
kde i zomrel.
19. Ján Lačný-Famelici, zemän z Folkušovej, bol za dva roky
kantorom v Mikuláši, žatým od r. 1641. kantorom v Brezne,
od r. 1646. farárom v Chyžnom, kde ešte i r. 1666. účinkoval.
R. 1658. žaloval v kontuberniume svojho rektora Martina Molitorisa.
20. Matej Urbanovič, kollega alebo kantor. Z manželky Anny
dcéry Krištofa Boldiša, mal 20. okt. r. 1645. syna Ondreja, potom
kantora v Hybiach, po 4 rokoch povolaného za rektora do Men-
gušoviec, kde 9 rokov účinkoval, potom v Štrbe, odkiaľ povolaný
za farára na Pohorelú, bol r. 1683. v Košiciach vysvätený.
21. Ondrej Huoreczius, Huorka, Hurka, Horecky, Horecy, rodák
z Palúdzky; ako brezniansky rektor učil asi r. 1646. Štefana
 357

Francisciho Lissovina potomného r. 1659. rektora ilavského, tiež

i Jána Nagela Brezňana, ktorý sa z rektora na Sajbe a potom
v Roštári stal 23. júna r. 1669. farárom šumiackým. Huorecz
bol v Brezne ešte r. 1648. dňa 1. febr. je zapísaný v matrike
ako Horeczky, 29. júna ako Huorka; potom stal sa farárom v
Kríži v Liptove a od 22. jan. r. 1650. v Mikuláši. Manželka zo­
mrela mu 12. júla r. 1653. a on nasledujúceho roku dňa 31. júla
a 6. aug. bol pochovaný, ako o tom jeho pomník svedčil. V Brezne
narodil sa mu Simeon, pokrstený dňa 18. okt. r. 1646. Kmotrom
mu bol i kaplán Eliáš Lány.
22. Ondrej Piscatoris, Piškátor, bol synom Jonáša rektora
novomestského a potom farára Žabokrekského. Dňa 17. februára
r. 1647. je v brezňanskej matrike krstný otec Ondrej Piškátor
kantor. Povolaný bol r. 1649. za farára na Dobroč. odkiaľ prešiel
r. 1653. na Rimabrezovo, nasledujúceho roku na Ľuboreč a r. 1657.
na Dubové. Keď žiadal na shromaždení dňa 22. jan. r. 1658. aby
ho prijali do zvolenského bratstva, naložili mu preukázať i sve­
dectvo o vysvätení. Po smrti seniora Gabriela Piškatorisa bol
vymenovaný za tútora jeho sirôt. R. 1659. oženil sa s Agnesou,
dcérou ľubietovského rychtára Pavla Nicolaia. Mal byť potom
v r. 1660—65. farárom kokavským.
23. Ján Petroni, Peter, Boužik, rodák z Brezna, bol najprv rekto­
rom v Háve, tam dňa 11. sept. r. 1647. do kontubernia prijatý;
potom bol v r. 1649—56. rektorom v Brezne. Dľa breznianskej
matriky bol dňa 20. dec. r. 1649. kmotrom Danielovi Daxnerovi.
Jeho manželka menovala sa Anna Hrnky. Mali syna Jána, dňa
1. jan. r. 1651. a dcéru.Elenu 22. sept. r. 1654. pokrstených. Zomrel
v júli r. 1658. po dvatsaťročnom tu účinkovaní. Rezík v Gymna-
siologii udáva, iste mýlne, že roku 1657. bol rektorom vo Maríne.
24. Martin Jedlovsky dľa breznianskej matriky ako tamejší
organista mal v prvú pôstnu nedeľu r. 1652. sobáš s pannou
Zuzannou neznámeho priezviska.
25. Magister Fraňo Jakub Fronesius, rodom z Chrudini alebo
Koufimi v Čechách, syn Ondreja Fronesia, ináče Martinim i Vysoko^
mejstskym zvaného, bol františkánskym mníchom v Hlohovci. Super-
intendent Joachym Kalinka poslal ho r. 1654. k superintenden-
•tovi Dávidovi Lanymu do Brezna, kde prestúpil na evanjelickú vieru
a v decembri r. 1657. bol konrektorom a organistom brezňanským.
Zomrel v Brezne dňa 4. marca r. 1659.
26. Ján Fábri rodák z Oravy, učil v Brezne r. 1655. potom
v Sv. Mare v Liptove; r. 1659. dňa 13. okt. vyvolený a 15. okt.
358

uvedený za rektora mikulášskeho, stal sa tam júla r. 1662.

diakonom, dňa 15. júla Joachimom Kalinkom v Ilave vysvätený.
Dňa 4. apríla r. 1666. zaďakoval v Mikuláši a prešiel za farára
do Sv. Kríža v Liptove. Tam pochovával r. 1674. vdovu Kašpara
Benickyho. R. 1684. bol farárom vo Veľkej Paludzi.
27. Martin Maclnniar dňa 13. jan. r. 1656. bol tu kantorom;
20. júla r. 1657. bol už rektorom svätojanským v Liptove.
28. Michal Ursiny. Viď medzi diakonmi č. 18.
29. Peter Sexti viď medzi diakonmi č. 15. a medzi bystrickými
farármi č. 70.
30. Mag. Izák Caban, Zabanius, syn Jána, farára v Broďanoch
v nitrianskej stolici a v Oslanoch; študoval v Prievidzi, Šoprone
a od r. 1657. vo Wittemberku, kde r. 1659. pochválil prácu Jána
Hnilicena z Rajca. Z Wittemberku povolaný bol r. 1660. za brez-
ňanského rektora. Dňa 14. febr. nasledujúceho roku zomrela mu
manželka Mária rod. Vest. Na oblátky dostával dla počtov z
r. 1664. 1 zl. R. 1667. alebo 68. prešiel za konrektora do Prešova,
kde sa dosť skoro stal rektorom. V čas prenasledovania vypú-
dený šiel do Sedmohradska a stal sa rektorom v Sibíne, kde
r. 1707. zomrel. Bol chýrnym učbárom zvlášte metafyziky.
31. Tomáš Padlicius bol v r. 1664—69. organistom. Mal ročitý.
plat 80 zl. a na drevo 2 zl. Už bola o ňom reč.
32. Mag. Matej Heinzelius, Hanzel rektor. Viď medzi farármi
svätoondrejskými.
33. Mikuláš Boužik bol kollegom predošlého a vychválil jeho
spis Modus praedicandi synonymus. U Boužika sa učil v Žiline
a v Brezne Daniel Mazarius, potomný farár Tomašovský a po­
chvaľoval si ho, ako zásluhplného učbára.
34. Mag. Ján Fabricius prišiel na Heinzeliovo miesto za rektora
r. 1666. Narodil sa v Dobre v Orave; učil sa v Bánovcach u M.
Jakuba Fašku, v Uhrovci, v Skalici, v Sučanoch, Krupine, Jelšave,
Košiciach; od 15. okt. r. 1659. v Kremnici, kde bol alumnistom;
v Tubingách, v Jéne a vo Wittemberku od 21. jan. roku 1664.
Bol učiteľom i v Štitníku. Ako brezniansky rektor vydal spisy:
Examen discursus P. Holovícii — a De unitate sensus litteralis. —
Svoju dišputáciu r. 1667. venoval v Kremnici, kam ju doniesli
dvaja jeho žiaci, ktorým dala Kremnica dňa 11. júna vyplatiť
60 den. odkázavšia skrze nich Fabriciovi, že mu pošle tiež slušnú
odmenu. Po dlhšom čakaní upomenul písomne dňa 30. júla Krem­
nicu na jej sľub a poslal svoj list od zvláštneho posla. Podurenie
neškodilo. Hneď na druhý deň vyčítali pre Fabricia 10 zl. 80 den.
 359

z mestskej pokladnice a poslovi dali 21 den. za jeho službu. Bol

síce muž učený, ale svárlivý; vždy hádky viedol, s nikým nebol
spokojný a nikto s ním. Z Brezna odišiel do Košíc za rektora
na miesto svojho niekdy učitela Juraja Radúcha. Tam zunoval
odpornosti, odišiel do Tííbingy, robiac si nádeje na nejakú pro­
móciu; keď ho tá ale sklamala, prešiel Nemecko a Poľsko, šiel
do Sedmohradska, kde najprv v Šegešváre a potom v Sibíne
bol učbárom a tam r. 1675. na červienku zomrel.
35. Ján Sartoris, Sartorides r. 1668. kollega, mal 12 zl. ročného
platu; r. 1685. mal platu už 20 zl.
36. Juraj Kazár bol r. 1668. druhým kollegom a mal tiež
ročného platu 12 zl. od mesta a byt v škole. Dňa 24. mája roku
1669. odišiel za rektora do Dobronivej.
37. Ján Simonides rektor od r. 1667. Viď medzi farármi by­
strickými č. 76.; mesto Brezno dalo mu r. 1677. na písomnú prosbu
5 zl. 40 den. a dňa 31. jan. r. 1679. osobne prítomnému dali strovu
v cene 1 zl. 23 den. a na cestu do Saska zasa 5 zl. 40 den.
A keď r. 1683. dňa 25. okt. odchádzal do Radvane za farára, pri
odobierke jeho synkovi dal brezniansky rychtár za rečnenie 60 den.
z mestskej pokladnice.
38. Jonáš Textorides učil tu Samuela Mikovíniho, Brezňana,
potomného farára ružomberského, ktorý svedčil, že za 12 rokov
chodil tu do školy a učili ho ešte i Michal Ursini, Daniel Vrbov­
ský a Ján Simonides.
39. Daniel Vrbovský bol r. 1672! kantorom; v dec. r. 1680.
odišiel do Spiša a dostal na cestu z mestskej pokladnice 99 den.
40. Ondrej Eoth, narodený r. 1632. v Belej na Spiši z otca
Simeona a matky Márty. Keď sa vrátil zo štúdií vo Wittemberku,
bol kantorom v Brezne, potom kollegom; žatým rektorom v Ein-
siedelu, v Matejovcach a 29. sept. r. 1683. Filipom Heútschom
vysvätený, farárom v Gerlici, potom na Spiši v Stráži. Študoval
bol v Levoči, Prešporku a Štiavnici a od r. 1659. vo Wittemberku.
41. Juraj Petroci bol r. 1668. kollegom pri Jánovi Simoni-
desovi za poldruha roka. Roku 1669. šiel za farára na Dlhúlúku.
42. Jonáš Sartorius narodil sa v Sučanoch z otca Juraja, potom
farára v Tvrdošíne a Katariny Schlukovianovej; bol starším bratom
Eliáša, rektora svätojanského, jelšavského, mošovského, necpal-
ského, štitníckého a farára jelšavského a strýkom Daniela, farára
bystrického. Jonáš Sartorius bol od roku 1670. prvým kollegom v
Brezne a mal ročného platu 12 zl. z mestskej pokladnice, tak
ako i druhý kollega. Keď sa rektor Simonides ženil, pozdravil
360

ho peknou básňou, r. 1671. tlačenou. V čas prenasledovania bol

prinútený aj on opustiť Brezno a dostal dňa 28. júna r. 1674. pri
odchode z mestskej pokladnice na rozlúčku 3 zl. Potom sa živil
vychovávatelstvom zemianskych dietok a po sneme šopronskom
r. 1681. povolaný bol ku správe necpalskej školy. Odtiaľ sa vrátil
nazpät do Brezna a už dňa 13. okt. r. 1682., keď povereníci Tôkô-
lyovskí, Bulyovský a Ebecky oddávali kostol v Brezne evanjelikom,
uviedli do školy i dočasného rektora Jonáša Sartoridesa a dňa
16. febr. r. 1683. bol zasa kollegom s ročitým platom 20 zl.; krém
toho dostával 6 káblov rože a zván soli. V r. 1687—91. bol správcom
školy vo V. Paludzi a r. 1705. rektorom krupinským, kde dlhšie
požehnane účinkoval. Bol vynikajúcim učbárom v bohosloveckých
a filozofických vedách, zvlášte ale v réckej reči sbehlý. U neho
sa učiii Pavel a Gabriel Prónay, potom vynikajúci evanjelickí páni
a v Krupine Samuel Hruškovic, potomný superintendent, Matej
Kevický, potomný farár kraskovský a iní.
43. Mikuláš Bajtecius, bol tu kollegom r. 1676.
44. Ján Bepacius kantor; keď dňa 9. apríla r. 1682. odchádzal
z Brezna, dostal z mestskej pokladnice honorár 1 zl. 80 den. Po
jeho odchode učil až po 15. máj Martin Piscatoris, za čo dostal
honorár tiež 1 zl. 80 den. Od r. 1689. po 1691. bol kantorom
Ondrej Fašang, ale pravdepodobne katolíckym.
45. Štefan Fabricius, rodák z Lipt. Sv. Mikuláša, prišiel za
organistu do Brezna z Bobrovca dňa 15. marca r. 1683. na ročitý
plat 45 zl., 8 meríc pšenice* zván soli a štvrťku syra a krém toho
kantácie. Poneváč rektor a kollega nestačia všetkých školákov
učiť, mal on prejať triedu čítajúcich, za čo dostal osobitne 10 zl.
Roku 1685. bol prijatý medzi mešťanov. V tom roku krém riadneho
platu dostal dňa 24. apríla za učenie jednej triedy a učenie hudby
20 zl. a za naprávanie hodín od Michala po Nový rok 10 zl.
Keď nemali dostatočný počeť riadnych učiteľov, poverili
s učením i schopnejších žiakov. Tak r. 1677. dňa 6. júla dali za
cvičenie školskej mládeže tunajšiemu študujúcemu Mikulášovi
Novostavskymu 1 zl. 80 den. a 28. sept. r. 1683. Zakalicovi za
vyučovanie dievčat 3 zl. 60 den.
46. Krištof Andricius okolo r. 1683. kollega. Jeho syn Izák
bol farárom v Štiavnici.
47. Martin Dubovskí/, narodený v Žiline, učil sa tam až do
r. 1672. V čas Leopoldovského prenasledovania šiel študovať do
Vratislavy, po dvoch rokoch do Wittemberku, kde bol dňa 24. sept.
r. 1676. medzi študujúcich zapísaný. Tam sa pod professorom Kalo­
 361

vom a Quenstädtom verejne hádal. Navrátiac sa do vlasti, bol povo­

laný dňa 29. okt. r. 1683. za rektora do Brezna, ale vtedy stal sa
učbárom básnictva na kollegiume v Prešove, odkiaľ vyhnaný stal sa
skutočne rektorom brezňanským, súc dňa 30. dec. r. 1685. vyvolený.
Nasledujúceho roku dňa 17. nov. vstúpil do manželstva s dcérou
miestneho farára Petra Sextyho, Zuzannou. Roku 1687. stal sa zasa
vyhnancom a utiahol sa do Hnúšte, kde udržovaný Kubinyovskou
rodinou, za krátky čas panské dietky vyučuval. Žatým stal sa rek­
torom v Stráži na Spiši (Neere), a hneď nato krupinským, kde za
14 rokov účinkoval a bol mu žiakom i superintendent Hruškovic
a Samuel Turdelius potomný farár ostrolucký, saský a sirácky. Na
nahováranie bar. Bohumila Hellenbacha prešiel za správcu gym­
názia do Štiavnice, odkiaľ r. 1707. odišiel spravovať školy levočské,
kde až do smrti 1. aug. 1722. r. požehnane účinkoval. Vydal viacej
latinských spisov. Mal syna Martina, rektora v Bardiove ktorý tam
r. 1741. zomrel.
48. Imro Butkay, syn Štefana, zemana z Turca a Anny rod.
Augustíny, dcéry vrútockého farára Samuela Augustinyho, naro­
dený asi r. 1674. Učil sa doma u Martina Taborita, v Necpaloch
u Jonáša Sartoria za 5 rokov, v Štiavnici u Jána Scholastica,
v Krupine u Martina Dubovského za tri roky, ktorý ho nahovoril na
to, že r. 1704. prijal miesto kollegu v Brezno; ale hneď nasledujú­
com roku dňa 24. febr. prešiel za učbára básnictva do Prešova ku
rektorovi Jánovi Rezíkovi. V tom istom roku stal sa rektorom
v Ružomberku a o pol roka farárom helenským, súc dňa 4. dec.
roku 1706. vysvätený Štefanom Pilárikom v Štiavnici. Žatým
stal sa farárom v Súľove, kde okolo r. 1736. zomrel. Jeho manželka
bola dcéra Samuela Mikovinyho, farára turíčskeho a potom ružom­
berského, žatým ale dvorného kazateľa Révayovského v Blatnici,
z ktorej mal synov: Michala, Štefana, Imra a Jána. Jeho dcéra
Zuzanna vydala sa za st. Jána Csernyanszkyho, rektora súľov­
ského a potom farára veľkopaludzského, hybského, hnúšťanského
a dolňostrehovského, otca to Jána Csernyanszkého, potomného
superintendenta; otca tiež Eliáša, potomného farára rimabrezov-
ského a čankovského; a konečne otca Samuela, farára pukanského,
turopoľského a bátovského.
49. Ján Brezám učil sa v Kremnici u Parschicia a u Apel-
lesa v Kežmarku; bol vychovávateľom u Gôrgeyovcov v Toporci
a od r. 1704. rektorom v Brezne, kde s prospechom účinkoval až
do r. 1709. Vypúdený z Brezna nechal tu u rodičov manželku, šiel
za rektora do Bátoviec; keď ju r. 1710. išiel navštíviť, komman-
362

dant ho z podozrenia morovej rany nepripustil do mesta a on

zomrel na poli.
50. Ján Lauro, Ľuptáik, povolaný bol Brezánim za kollegu
r. 1707. a učil syntax. Roku 1708. prešiel za rektora do Sv. Jána,
r. 1717. na V. Ľuboreč a r. 1725. za farára na Velký Lôm. Z man­
želky Judity rod. Daxner mal syna Samuela, narodeného r. 1717.
na Ľuboreči, potomného farára na Dobroči, dňa 23. marca roku
1744. vysväteného.
Po tolerančnom edikte, keď bola tu miešaná škola, povolali
si Brezňania
51. Jakuba Sartorisa za kantora a organistu. Správcom mie­
šanej školy bol
52. Jozef Vagner, narodený v Trenčíne dňa 4. febr. r. 1770.
z otca Michala a matky Anny rod. Maláni. Učil sa doma u Záhona,
Mateja Kiszelya, Adama Škultétyho, Ondreja Lacsnýho a Michala
Kordíka a .potom v Prešporku za 7 roko\. Keď bola normálna
škola v Brezne r. 1789. utvorená, bol kráľovskou školskou správou
poslaný ta za správcu a učiteľa grammatiky. Roku 1798. vzal^i
za manželku Zuzannu Palička zo Štitníka, vdovu Jána Glosza,
farára roštárskeho, s ktorou mal viacej dietok, medzi nimi Daniela,
chýrneho doktora chemie a lekárnictva, ktorý vydal v nemeckej
reči botaniku — Pharmaceutisch-Medicinische Botanik — vo dvoch
sväzkoch, r. 1827. vo Viedni tlačenú. Jozef Vagner po 29 ročnom
učiteľovaní v Brezne, dňa. 31. marca r. 1817. zaďakoval a stal sa
mestským pokladníkom a dozorcom škôl a potom senátorom;
zomrel dňa 26. sept. r. 1849. Vydal tiež niektoré školské knižky.
53. Ján Kička, Kitskay povolaný roku 1817. z Melechedi bol
pilným a schopným učiteľom a správcom miešanej školy. Učil za­
čiatky latinskej a maďarskej reči a grammatiku; v slovenskej reči
učil písať listy, smluvy, poistenky, cessionale a počty. Školákov
mával okolo 40. Kým bývalý v chráme ranné modlitby, on za ten
čas učil v škole biblické histórie; v sobotu-vysvetľúval katechismus.
Platu mal 200 zl. a 12 vozov dreva; od cirkve rož a ovos. Zomrel
r. 1831.
54. Ján Havaš po Jakubovi Sartorisovi bol kantorom; prišiel
sem z Hornej Lehoty a odišiel do Jelšavy za rektora. Vydal Luthe-
rov katechismus s výkladom.
55. Ján Sartoris syn Jakubov bol r. 1818. kantorom a orga­
nistom. Platu mal 95 zl., štóly, 5 prešp. mier pšenice, 26 mier
raže, 20 mier ovsa, 2 vozy sena, 1 voz ovsenej slamy a 24 vozov
dreva.
 363

56. Daniel Ličko, Litsko, Brezňan, narodený dňa 12. apríla

r. 1800. z Jána kušniera a Anny Poš, zemianky. Učil sa doma,
v Gemeri, Kežmarku a Prešove. Bol podučiteíom v Nyiregyháze,
potom vrátil sa na bohosloveckú školu do Prešova; žatým bol za
dva roky až do r. 1823. vychovávateľom u Révayov v Turci a keď
ho nezvolili za farára na Bukovci, po smrti organistu Jána Sarto-
risa r. 1831. stal sa tu jeho nástupcom, za 7 rokov učil dievčence
a potom postúpil za správcu a učiteľa grammatiky. Učil nábo­
ženstvo, biblické histórie, latinskú a maďarskú reč, fyziku, zeme­
pis, pravidlá mravnosti, počty a pravopis latinský, slovenský, ma­
ďarský a nemecký. Zomrel 3. marca r. 1848. Jeho manželka bola
Žofia Inštitoris.
57. Ondrej Rostár, Brezňan, narodený 30. júla r. 1807. z Jána
a Márie Matejko. Učil sa doma u piaristov, v Ožďanoch, r. 1822.
v Kežmarku, kde za 2 roky i bohoslovecko-filozofický kurs odbavil;
r. 1826. šiel sa ďalej učiť na bohosloveckú a právnickú školu do
Prešova, odkiaľ r. 1828. prijal pozvanie za učiteľa do Hosszúszóva,
kde 3 roky vytrval. Roku 1831. prešiel zá učiteľa dievčeniec do
Brezna. Zomrel 1. apríla r. 1848. ako neženatý.
58. Ludvik Pauer narodený roku 1815. v Brezne z Michala a
Márie Sartoris; učil sa doma, v Miškovci, Kežmarku a Prešove,
potom za 3 roky v Pešti, odkiaľ sa ako diplomovaný inženier
vrátil domov a stal sa tu r. 1847. učiteľom. Tento zkončený inže­
nier vytrval celý svoj život na učiteľskej postati pri 420 zl. plate
a len na sklonku prijal 80 zl. dražobného podvyšku. Roku 1876.
dňa 15. okt. dala mu uznanlivá cirkev 400 zl. penziu, ktorú ale
dlho nepožíval, lebo 4. nov. roku 1877. po 30 ročnom účinkovaní
život dokonal.
59. Ján Ondrus narodil sa dňa 24. febr. roku 1804. v Trnovci
v Liptove z Mateja a Anny Krno. Učil sa doma, v Prešove a Kež­
marku, kde bol výtečnym žiakom; žatým r. 1824. za 2 mesiace
bol vychovávateľom u Martina Detricha a potom za 8 mesiacov
učiteľom vo Východnej, odkiaľ r. 1825. prešiel za organistu do
Brezna. Ešte prv volaný bol za kaplána do svojho rodiska Trnovca,
ale pozvanie neprijal, jednako složil kandidatickú zkúšku r. 1825.
u superintendenta Lovicha. Tento príkladného života výborný
. učiteľ zomrel dňa 25. júna r. 1869. Jeho manželka Zuzanna Ro-
sinský z Lipt. Sv. Mikuláša zomrela r. 1851.
60. Julius Dlhányi narodený r. 1842. v Šajó Gemeri z Jozefa
a Juliany Kriebel. Učil sa doma, v Kežmarku a preparandiu
v Nyiregyháze; r. 1864. prišiel za pomocného učiteľa do Brezna
364

a r. 1867. stal sa dočasným a potom riadnym. Platu mal 420 zl.

a 80 zl. dražobného podvyšku. Vo vyučovaní bol ľahostajný. Dňa
22. jan. r. 1878. ho senior vyšetroval a ked na tohto vyzvanie
dobrovoľne z úradu zaďakovať nechcel, následkom kanonickej
chyby bol z úradu suspendovaný a tretina jeho dôchodku pod
zatvor vzatá. Po dlhom preťahovaní seniorálneho pravotára ho
seniorálne konsistoriuín odsúdilo k ztrate úradu a ku znášaniu
pravotných trov a ten výrok i druhostupňové banskodištriktuálne
konsistorium potvrdilo. Zomrel 1. mája r. 1910.
61. Daniel Goldperger narodený v B. Belej dňa 8. jan. r. 1831.
z Jozefa, zemana de Sachsenstein a Zuzanny r. Frey. Učil sa
doma, y Ožďanoch, Štiavnici a na Sarvaši, bohosloviu v Šoprone
a Jéne. Po revolúcii bol náhradným učiteľom na Dačolôme, kde
učiteľ Štefan Záhon, chodiaci s querillisti, zvlášte s istým Graczom,
slúžnym bol zmizol. Pozdejšie ako kandidát vystúpiac na kaza-
telňu, skonfundoval sa, nevedel sa hnúť; preto sa rozlúčil s kaza­
teľským stavom a 12. febr. r. 1859. prijal pozvanie za učiteľa do
Brezna, kde sa 12. sept. r. 1869. stal i organistom. Na seniorálnom
konvente dňa 18. júna r. 1862. prosil o ochranu proti cirkvi, ktorá
ho pre kázeň v I. SI. Veľkonočnú popoludní povedanú z úradu
prepustila a naložila mu, aby do 31. augusta svoje miesto zane-.
chal. Seniorálny konvent uzavretie cirkve zrušil a vyslal kom-
missiu vec vyšetriť a dľa možnosti urovnať. Na základe sdelenia
tej kommissie, že sa autonómnej cirkvi protiví, patentáineho super-
intendenta na vizitácii sprevádzal a protiautonomné spisy rozši­
roval, seniorálny konvent r. 1863. postavil ho pred konsistorium,
dve tretiny jeho platu na pravotné trovy sequestroval a ho z úradu
suspendovať nariadil. Keď sa to časom urovnalo, znovu mal ne­
príjemnosť s cirkvou r. 1877.; a síce v čas slávnostných služieb
Božích niektorú nábožnú pieseň inak spievala cirkev a inak on
organoval; zastal s organom a začal ju spievať, potom ale zavolal
tie slová: ani s organom, ani bez organu 1 A pre toto nábožnosť
rušiace jeho konanie cirkev ho suspendovala a len keď ju od­
prosil, znovu do úradu uviedla. Seniorálny konvent síce vyslovil,
že ho cirkev za to suspendovať nebola oprávnená, ale i Goldper-
gera napomenul, aby sa podobného budúcne chránil. Zomrel dňa
2. júla r. 1890.
62. Eduard Villo, Filo narodený dňa 30. dec. r. 1826. na
H. Boci z Ondreja farára a Lujzy Málus. Učil sa v Brezne, Šajó
Gemeri, Miškovci, Kežmarku a Levoči. Do Brezna vyvolený bol
za učiteľa dňa 4. sept. r. 1848. a účinkoval tu až do r. 1889.
 365

Zomrel 24. jan. r. 1903. Jeho manželka menovala sa Jozefína

Gál. Platu mal podobne 420 zl. a 80 zl. dražobného prídavku.
63. Adolf Peter Záturechj, narodený dňa 25. nov. r. 1837.
v Liptovskej Sielnici, kde jeho otec Peter Pavel bol učiteľom,
matka mu bola Mária rod. Lehocky.. Chorľavý otec pripravil ho
doma tak, že ho v Kežmarku prijali do štvrtej triedy; žatým
siedmu triedu odbavil v Modre. Ešte nemal len 15 rokov, keď
mu otec zomrel a matka zostala s dvoma detmi pre chorobu
manželovu zadížená; ale sielnická cirkev vďačne čakala za dva
roky, pokým Adolí Peter aspoň siedmu triedu odbavil a nastúpil
na otcovu postať. Nedostatočnú školskú výchovu nahrádzal pil-
ným súkromným študiumom a stal sa jedným z významnejších
našich učiteľov. Zo Sielnice prešiel r. 1869. do Brezna na Ondru-
šovo miesto za učiteľa starších žiačok a organistu a tu účin­
koval až do zoštátnenia breznianskych škôl a ako organista a
učiteľ náboženstva až do smrti, ktorá ho vyrvala zpomedzi ži­
vých dňa 1. júla r. 1904. V manželstve žil za 39 rokov s Máriou
Groszer z Magurky. Od mladosti dopisoval do početných časo­
pisov, napísal: Rozpravník, Abecedár, Slovenskú mluvnicu, Vin-
šovník, Náboženské rozprávky a iné spisy. Zvolenský senior
Raab vedel si oceniť jeho schopnosti a zásluhy ako vychová­
vateľa, preto dal sa s nim vydávať časopis Evanjelická škola,
z ktorej vyšly tri ročníky v r. 1877—9. Najcennejšie jeho dielo
je Slovenské príslovia, porekadlá a idslovia, vydané r. 1896. čes­
kou akadémiou vied, slovesnosti a umenia. Ale i on nebol bez
nepríjemností vo vlastnej cirkvi. Roku 1874. žaloval ho miestny
farár a dekán Švehla a nasledujúceho roku i cirkev, že spev
zle učí, ako organista v chráme spev pretrháva, s dietkami
spurné a nemilosrdne zachádza a svojej vrchnosti patričnú po­
slušnosť nedokazuje. Seniorálny konvent poveril seniorálné pred­
stavenstvo s pokonaním tejto veci. Početní vynikajúci Brezňania
ktorí vyšli z jeho školy, sú najlepším svedectvom o tom, že akým
bol učiteľom.
64. Julius Šasko bol tu v r. 1879—98. učiteľom. Roku 1881.
počas školského vyučovania bol zavolaný ku vojenským cvičbám.
Odišiel do penzie.
65. Ondrej Kachnič narodený v Brezne, dňa 8. jan. r. 1854.
z Ondreja a Zuzanny rod Kolesár. Učil sa doma, vo Veľkej Re­
vúcej a v Kežmarku, preparandiu v Lučenci. Začal učiť ako
pomocník na Dačolôme od 1. sept. r. 1874., ale hneď nasledu­
júceho mesiaca prešiel do Kalinova-Hrabova na obecnú školu,
366

kde učil po 26. dec. r. 1876.] potom prešiel do Brezna, kde

za 17 rokov na cirkevnej, 3 roky na obecnej ako správca a
od r. 1896. po r. 1902. na štátnej škole účinkoval. Odtiaľto bol
preložený do Erzsébetfalvy pri Pešti asi. sept. r. 1914. pen­
zionovaný. Jeho manželka je Sabina r. Zachar.
66. Ján Bella prišiel na Fillovo miesto. Narodil sa v Buda­
pešti dňa 9. apríla r. 1863. z otca Jána kušniera, ktorý si sú­
kromnou pilnosťou nadobudol učiteľský diplom a stal sa učiteľom
a z matky Anny r. Fábry. Celé gymnázium skončil na Cabe
a potom súkromne sa pripravil na zkúšku a dostal učiteľský
diplom v Sarvaši. Účinkovať začal r. 1887. ako učiteľ na Starej
Turej, potom bol učiteľom v r. 1888—9. na Bacúrove, žatým v
Brezne až po rok 1903.. keď ho pri zoštátnení školy preložili
do Tiszasúlyu v Jász-Nagykún-Szolnockej stolici, odtiaľ po roku
do Kôrôstarcsa, až nasýtený prehánkami, šiel r. 1907. do penzie.
Zomrel dňa 3. mája r. 1912. jeho vdova Emma r. Kuszy žije.
Po oddaní škôl mestu boly utvorené dve katechetsko-kan-
torské stanice a vyvolení boli na ne: Matej Novák a Karol Rapoš.
67. Matej Novák narodil sa v Gecelovcach v Gemerskej stolici
dňa 10. febr. r. 1858. z Ondreja, kováčskeho majstra a Márie
Laco. Učil sa doma. v Roštáre, kde učiteľ Kicsiny ešte so sigpum
narábal a trestal tých, ktorí sa slovensky shovárali; potom na
gymnáziume v Rožňave a preparandiu v Prešove, kde si život
i professorov zvlášte chválil. R. 1876. volaný od hanúšovskej
cirkve za kantora-učiteľa, stanicu neprijal, ale šiel za pomocného
učiteľa do Diós-Gyó'ru a po roku za učiteľa maloslabošského, po
štyroch rokoch ale do Nemeckých Jakubovian, kde sa i oženil
so Zuzannou Slovenský z Krompách. V mravne spustlej obci
nevydržal dlho, r. 1883. prešiel do Malej Slatiny, po roku na
Vrútky, r. 1887. do Veľkej Vsi v Orave a r. 1890. za kantora
učiteľa do Brezna. S druhou manželkou sa rozsobášil. Po oddaní
breznianskych evanjelických škôl r. 1893. mestu a r. 1897. štátu
stal sa mestským a potom'štátnym učiteľom podržiac si kantor-
stvo, ale r. 1902. „v záujme služby“ spolu s Bellom a Kachnitšom
preložený bol na pustatinu Kurjants pri Fulôpszállášu, kde mu
a jeho deťom vykázaný bol byt v nízkej kutici, 4 metre dlhej
a tri metre širokej majúcej jeden jediný oblôček a učebňa bola
tiež asi taká. Tú stanicu ani nezaujal, za čo bol preháňkam
vystavený, vyšetrovaný a plat mu bol o tretinu zmenšený potom
bol preložený do Solnoku a po poldruha roku pensionovaný. Po
smrti Zátureckého vyvolený bol zasa v Brezne za katechétu
 367

kantora; následkom prijatia tejto stanice ho reaktivovali, pre

ložili do Kulpína, potom do Krizby v brašovskej stolici a
keď mu ani administratívny súd neprisúdil nazpät penziu, zrie­
kol sa jej; vyšetrovaný znovu v Brašove, upravený bol na
administratívny súd v sedmohradskej Bystrici, ktorý ho ko­
nečne znovu penzionoval. Počas terajšej vojny odsúdil ho svet­
ský súd pre búrenie proti ustanovizni kráľovskej na peňažnú
pokutu a 6 mesačné i desať dňové väzenie, ktoré pretrpel v
rimavskosobotskom väzenie; na základe toho odsúdilo ho seni-
orálne a dištriktuálne konsistorium ku ztrate úradu; a od toho
času, od konca roku 1916. bola jeho breznianska katechetsko-
kantorská stanica uprázdnená, až konečne po prevrate ju znovu
zaujal. V obnovenej pravote ho zvolenskoseniorálne konzistorium
za nevinného vo veci búrenia proti kráľovskej ustanovizni vy­
hlásilo.
68. Karol Rapoš narodil sa v Modre dňa 2. nov. r. 1876.
z Karola a Roziny Hajíček. Učil sa doma a na modranskej pre-
parandii r. 1895. aj diplom obdržal. Y tom roku začal účinkovať
v staroturanskej cirkvi, zaujmúc stanicu druhého učiteľa pri boku
Gustáva H. Schmidta, bývalého professora veľkorevúckeho. Na­
sledujúceho roku prešiel za učiteľa do Nitrianskej Stredy, kde
sa 24. nov. r. 1899. i oženil s dcérou tamejšieho farára Antona
Bogyayho Augustou, s ktorou majú štyri dietky: Ladislava, Ró­
berta, Adriennu a Karola. Dňa 28. marca r. 1906. opustil N. Stredu
a prešiel za katechétu a organistu do Brezna. Pracuje na mono­
grafii Brezna, ktoré dielo sľubuje byť cenným. Po prevrate stal sa
v Brezne školským inšpektorom.
Fíliami Brezna boly už ,v prostred 17. storočia: Mýto,
Čierny Hronec, Osrblia (Wosrblia), Beňuša alebo Beňušský Handeľ,
Polomka, Bravacé, Bacúch; a predtým i Valaská. Mýto — viď
pod č. XXI. — Na Bujakove bola okolo r. 1880. tamejšpu fabrikou
založená miešaná školá; náboženstvo učia tam breznianski katechéti.

VI. Buéa.
Kedy povstala táto obec nie je známo; pripomína sa v di­
plome z r. 1254. Roku 1424. daroval ju kráľ Žigmond spolu so
zámkom dobronivským a inými obcami k nemu patriacimi kráľov­
nej Barbore. Písali ju vtedy Búcha. Kostol bol od časov reformácie
evanjelickým; kedy bol postavený, nie je známo. Asi od r. 1530.
až po r. 1673. nebolo na Buči katolíckej cirkve. Už i prv bol tam
368

. katolícky farár, ač bola ííliou ku hajnickej cirkvi. Bolo takých prí­

padov viacej, že filiálna cirkev mala svojho osobitného farára. Po
mestách malý i jednotlivé oltáre svojich osobitných kňazov, altaris-
tov. Takými filiálnymi cirkvami majúcimi svojich osobitných farárov,
boly vo zvolenskej stolici ešte i r. 1588. krém Buče Sv. Ondrej a
Lopej; a ešte skorej Dubravica, ktorá s odchodom Jakuba Platzko za
kazateľa do Bystrice r. 1544. akiste zostala bez svojho osobitného
farára a pripojila sa zasa ku Pojnikám. Že Buča, ač fília, mala
už začiatok 16. storočia svojho osobitného farára, o tom svedčí tá
skutočnosť, že bystrický meštan Michal Kônigsberger pamätal vo
svojom testamente r. 1503. aj na bučanského farára. Roku 1530.
spomína sa na Buči farár Matúš a r. 1561. Zathay vo svojej vizi-
tačnej zápisnici menuje tamejšieho farára Mikulášom. Na pamät­
nom shromaždení zvolenského bratstva r. 1588. bol prítomný bučan-
ský farár Jakub Selecenus. Buča bola jednou z najmenších cirkví
zvolenskej stolice. Farár zvlášte od toho času, ako mu okolo r. 1623.
zemskí páni odňali dežmu a zamenili ju sosýpkou od poddaných,
bol slabo platený. Ako z „polcirkve” platil i menší poplatok kathe-
dratický, ročite len 55 denárov, keď z celých cirkví platili po
1 zl. Okolo r. 1633. chodili i blízki Turovčania do bučanského
chrámu Božího ku službám Božím, ač právne patrili ku Hajni-
kám. Už r. 1599. chceli sa pripojiť k Buči a platiť to, čo pla-
tievali hajnickému farárovi. Turová, dedina severne od Buče ležiaca,
pomenovaná od potoka toho mena pripomína sa v diplome r. 1323.;
a ako k dobronivskému zámku naležajúca v diplome r. 1424. Na
shromaždení bratstva dňa 18. jan. r. 1633. predložili Turovčania ža­
lobu, že pre skrine Bučanov v kostole uložené nemôžu pohodlne
slovo Božie poslúchať; a že z rozkazu svojich zemských pánov
nechcú odviseť ďalej od hajnickej cirkve, nechcú byť fíliou Hájnik.
Ale bratstvo uzavrelo, že kostol má byť vyprázdnený od skríň
Bučanov a len v čas války sa ím povoľuje svoje potrebné veci
tam ochrániť, keď ale pokoj nastane, kostol nech vyčistia; ale Tu-
rovčanom sa od hajnickej cirkve odtrhnúť nedovoľuje. A nebolo
ím to povolené ani na opätovnú prosbu r. 1639. dňa 3. mája a
r. 1652.; ešte i r. 1657. napomenutý bol farár bučanský Matej Bouž,
aby hajnickú cirkev v jej právach na Túrovú nemýlil; a len pod
tou podmienkou bol do bratstva prijatý že to nebude robiť. Jed­
nako už v tom roku považoval vizitátor Bartók Túrovú za fíliu
Buče. V 16. storočí mohla byť Buča ešte väčšou obcou, čo sa dá
zatvárať z toho, že mala osobitného farára; a keď ku stavaniu
opevnení Krupiny poslaly r. 1564. okolité obce menej ľudí, Ostrolúka 7,
 369

Dubové a Kozelník 10, Turova 3, Hronská Breznica 4, Sása 7,

Babiná na tri dni 10, tedy Buča poslala 16 robotníkov ku tej
práci; a r. 1598. platil bučanský farár na spoločné poplatky
kontubernia 4 zl., keď babinský a čerenský len po 3 zl. platili;
ale turecké vpády Buču veľmi ochromily. Už r. 1591. pred Via-
nocmi vypálili Turci Buču a okolité dediny; a tiež i r. 1599.
v noci zo dňa 21. na 22. október, keď odvliekli viacej ľudí z
tohto okolia do zajatia; a r. 1626. zasa ju vypálili v sobotu pred
štvrtou nedeľou adventnou. Vtedy to rátali r. 1627., lebo sa rok
začínal s 1. nedeľou adventnou. Dňa 29. jan. r. 1648. tiež od­
vliekli viacej ľudí z Buče a Kováčovej do zajatia; medzi nimi
manželku Michala Guľovú z Buče a manželku Ondreja Kastoríka
z Kováčovej, ktorí žiadali byť rozsobášení r. 1660. od svojich
odvlečených manželiek. R. 1649. koncom septembra, alebo za­
čiatkom októbra udreli opätovne na Buču a s mnohými inýjmi
zajali tamejšieho farára Jána Frólischia a snúbenicu badínskeho
rektora Jána Molitorisa. Ján Moltsani farár na Polomke udáva
vo svojom denníku, dosial v banskom dištr. archíve zachovanom,
že sa to stalo 5. febr. keď z Buče, Kováčovej a Hájnik Turci
odvliekli do zajatia 336 ľudí, medzi nimi farára Jána Frôlicha
s manželkou a príbuznými Moltsaniho, totiž s vdovou po jeho
bratovi a jej dcérou Zuzannou, ak iste snúbenicou badinskeho
rektora Molitorisa a synmi Danielom a Štefanom Moltsanim. Z
týchto že len matka bola vykúpená synom Jánom Moltsanim.
Kostol bol i v Tôkôľovskom povstaní r. 1683. vyplienený a olú­
pený. Tak boli prinútení poddať sa Turkom a r. 1657. spomína
ich, ako i Túrovčanov Bartók vo svojej vizitacionálnej zápisnici
ako poplatných Turkom. Ináče boli poddaní Eszterházovcom a
museli zrábäť ich polia pri dobronivskom zámku ležiace. Mali ale
i viacej zemských pánov; takým bol i Ján Ebeczky, provízor zvo­
lenského zámku, katolík, ktorý r. 1660. dal uväzniť bučanského
farára a rektora, o čom bude ďalej reč. Bartók udáva vo spome­
nutej zápisnici, že všetkých obyvateľov bolo r. 1657. na Buči 85
evanjelikov a 6 katolíkov; a na Túrovej spolu 180 ľudí. Vizitátor
Mednyánszky udáva r. 1713., že bolo obyvateľov na Buči evanje­
likov vyše 100, katolíkov 15; na Túrovej 50 evanjelikov a 10 kato­
líkov. V pozdnejších časoch r. 1818. bolo 223 evanjelikov na Buči;
r. 1837. 264 a na Túrovej 45; a teraz je na Buči 830 obyvateľov,
z nich evanjelikov 475 a chotár majú spolu na 2765 katastrálnych
jutrov; a na Túrovej-na 1210 kat. jutrovom chotáre žije 276 ľudí,
z nich je evanjelikov už len 48. Ťažko si je i len predstaviť, ako
24
370

mohlo okolo roku 1657. tak málo ľudí vyživiť osobitného farára.
A predsa nadobudli si v tom čase i dva zvony, ktoré už r. 1657.
i Bartók spomína a ktoré vysvätiť prosili dňa 9. jan. r. 1659. na
shromaždení bratstva superintendenta Dávida Lanyho a v ten istý
deň prosili i almužnovú listinu ku sbieraniu milodarov na. vypla­
tenie ceny tých zvonov. Superintendent sa ím prísť aj prisľúbil.
V čas prenasledovania r. 1673. utratila aj Buča svojho evanjelického
farára, pripojená bola ako fília ku tmskej katolíckej cirkvi a len
v čas Rákóczovského povstania r. 1705. uviedla si zasa evanje­
lického kazateľa do fary. Po ubití povstania prestala byť s rokom
1709. evanjelickou matkou cirkvou, utratili kostol, faru a školu so
všetkým cirkevným majetkom; katolíckeho farára im dali r. 1713.
Ondreja Kutkoviča, ktorý predtým bol vraj evanjelickým kaza­
teľom. Po tolerančnom patente pripojili sa evanjelici Buče ako
fília ku Zvolenu, kam dosial patria. Roku 1802. už mali svoju
evanjelickú školu, nad ktorou dozor viedol očovský dekán. Roku
1803. bol evanjelickým učiteľom na Buči Matúš Rakusz. Do matky
cirkvi platievali okolo r. 1837.: 9 mier obilia a 4 láktre dreva.
Obilnicu si založili r. 1867. a r. 1876. mali v nej už 47 hl. obilia.
R. 1871. obnovili si školskú budovu dľa požiadavok zákona nákla­
dom 1200 zl. a tiež r. 1810. keď si učebnú sieňu zväčšili nákla­
dom 1400 kor. Chodia tu dietky i z Túrovej a Lehôtky. Teraz
bývajú tu služby Božie raz do roka s prislúžením Večere Pánovej.
Vizitovaná bola cirkev 20. marca roku 1613. Samuelom Melíkom,
23. jan. r. 1626. Petrom Sextim, tiež tým 13. nov. r. 1628., 22. jan.
r. 1630. a r. 1703. Štefanom Pilárikom štiavnickým.

Evanjelickí farári:
1. Jakub Selecenus bol prítomný na pamätnom shromaždení
bratstva r. 1588.
2. Juraj Bezek pri voľbe seniora na kongregácii dňa 12. jan.
r. 1599. hlasoval na Jána Jacobaea. V nasledujúcom shromaždení
dňa 3. mája usúdené bolo Bezekovi, aby vypustil rektorovi tri miery
obilia, ktoré mu bol zadržal. Ako sa menoval ten rektor, nie je
známo. Na shromaždení dňa 17. jan. r. 1607. bol už ako farár saský.
Dňa 7. apríla r. 1611. žalovali ho Sasania, že v rozopre so svojimi
farníkmi utiekal sa ku prépoštovi sv. Tomáša, žalujúc na nich, čo
už bolo v životopise superintendenta Melíka spomenuté. Ešte i
r. 1614. bol v rozopre s cirkevníkmi a bratstvo bolo prinútené
obe stránky napomenúť; jeho, aby nažíval v pokoji s cirkevníkmi a
poslucháči aby mu platili, čo sú povinní, tak ako je farárov
 371

dôchodok popísaný v registroch superintendenta. Bezek bol viac

ráz žalovaný pre pomluvu. Tak dňa 14. jan. r. 1614. dobronivským
farárom Danielom Drakom, na ktorého naklebetil, ako by sa bol
nepoctivého skutku dopustil. Vysvitlo, že to zatváral len z tých
slov Drakových „Biž je porussi“. Keď nevedel dokázať svoju po­
mluvu a Drako predviedol si svedkov o svojom poctivom živobytí,
bol Bezek odsúdený, aby prinavrátil česť žalobníkovi a odprosil
ho pred trimi zemanmi, trimi farármi a trimi mešťanmi — pod­
danými za 30 dní (intra bis quindenam) a aby zaplatil 20 zl.
pokutu. Podobne má učiniť s krupinským mlynárom, ktorého
manželku zlomyseľne upodozrieval; čo keď by neučinil, má utra­
tiť stanicu i hodnosť. Tiež i dňa 15. marca r. 1618. bol Bezek
pokutovaný pre urážku ženy a dcéry pliešovského občana Urbana
Ronossko, že ich za nepočestné uznával, na 12 zl. i odpýtanie,
pojmúc sebou dvoch duchovných a štyroch svetských svedkov.
Mal to urobiť pod 15 dňami. Na tom shromaždení žiadala cirkev
pliešovská v osobe Benedikta Stanovich a pripojených k nemu
troch osôb o odstránenie Bezeka a o nahradenie ho iným, poneváč
viac požaduje, ako je ustálené. To isté žiadali aj Lehoťania. Uzavreté
bolo, aby Lehoťania platili miesto dežmy farárovi ročite 25 zl. a
farár nech tak žije s poslucháčmi, ako otec s dietkami. Ešte i
30. sept. r. 1620. prednášal svoju záležitosť pred bratstvo, ale dosť
skoro žatým zomrel; lebo dňa 21. jan. r. 1621. starali sa Sasania
už o jeho nástupcu a naložené ím bolo, jeho vdove dať úplný jej
patriaci dôchodok dľa starého zvyku a dľa článkov konsistoria.
Za jeho úradovania ustálené bolo r. 1618., že Sasania majú nosiť
obežníky do Slatiny.
3. Ján Chrysosthômus bol na kongregácii dňa 12. jan. r. 1604.
do bratstva prijatý s tým naložením, aby najbližšie preukázal
povolávajúcu listinu od svojej cirkvi. Dňa 17. júna r. 1606: povo­
laný bol za slovenského kazateľa do Kremnice, zomrel tam roku
1623. Jeho vdovu vzal si kremnický kantor Vavrinec Bobalius,
ktorým vďačila sa kremnická mestská rada dňa 23. nov. r. 1624.
svadobným darom 4 zl. a málo žatým poslala Bobaliusa za kňaza
do Hája v Turci proti vôli tam ej ší ch cirkevníkov, kde potom úra­
doval až do svojej smrti r. 1662.
4. Krištof Matthaeides, Matthaei prvýraz sa spomína na shro­
maždení bratstva dňa 27. júna r. 1613. ako prítomný. V kongre­
gácii dňa 21. jan. r. 1621. žaloval svojho súseda, farára tmskeho
Dávida Soczovinusa, že proti 16. článku zákonov sobášil jeho

24*
372

cirkevníkov y súkromnom dome na Buči. Tento sa vymlúval, že

ich Krištof sobášiť nechcel. Bratstvo preto, že Sočovský bez zvy­
čajného ohlašovania v súkromnom dome a v cirkvi iného fará­
rovej sobášil a pri tom teraz nie dosť vážne a tvrdohlavé hovoril,
pokutovalo ho na 2 zl. a na odpýtanie bučanského farára a tiež
i seniora. Dňa 19. jan. r. 1623. žalovali ho cirkevníci pre pivový
hostinec vo fare. Uzavreté bolo, že fara nemá byť obrátená na
krčmu; iste ale vzhľadom na chudobu fary povolili mu súkromne
ale nie často predávať opojný nápoj, tak ale, aby to neslúžilo za
pretext snáď iným. Nasledujúceho roku dňa 6. febr. žaloval, že od
pohrabú vdov nedostáva plachtu a vankúš; aby mu potom jeho
nástupca nevytýkal, že to opustil. Vyslaní boli niektorí, ktorí mali
napomenúť jeho poslucháčov. Zomrel r. 1627.
5. Štefan Muolcani, Molčzani, Molschani bol najprv rektorom
a diakonom v Predajnej u Filipa Codora, dňa 5. okt. r. 1627. bol
už ako farár z Buče prijatý do bratstva. Na shromaždení dňa 15.
jan. r. 1630. predložil prosbu Ušiak-Kozelnickej o rozsobáš od muža
ubehlíka. V tom istom shromaždení žalovali ho Túrovania Giurko
Kraicj a Janko Dianka, že im nechce darmo prislúžiť v cirkevných
povinnostiach. Napomenutí boli, aby aj oni navzájom konali svoje
povinnosti a potom nech svoju žalobu prednášajú seniorovi.
Z kongregácie dňa 14. jan. r. 1632. vyslaný bol spolu s badínskym
a zvolenským farárom na Ostrúlúku vyskúmať a poriadky porobiť
v záležitosti údajne diablom posadlého. Zomrel akiste na mor
roku 1645.
6. Štefan Kevicky dňa 20. febr. r. 1646. prijatý do bratstva,
podpísal sa do zápisnice. Roku 1656. bol farárom vo Vyhniach.
V čas prenasledovania r. 1673. ušiel do Sedmohradska.
7. Ján Rotarides, KereJces, rodák zo Zvolena; r. 1644. učil sa
v Bystrici, o dva roky žatým bol už farárom na Buči, dňa 13.
febr. r. 1647. do bratstva prijatý, podpísal sa 15. febr. do zápisnice.
Nasledujúceho roku 1648. bol už farárom v Dolných Strhárach.
Za manželku mal dcéru ľubietovského a potom ponického farára
Petra Číža, Rebeku. Ako strhársky farár žaloval svojej manželkinu
macochu Barboru, vdovu Petra Číža, že v čas deľby dedictva nie­
ktoré veci nedala pod deľbu, čo obžalovaná tajila. Kongregácia
rozhodla, aby pod novú deľbu dané boly aj periny, knižnica a
dievčenská parta; a ak na tom rozsudku stránky nepristanú, aby
sa utiekali ku tým, ktorí ich prv delili a bratstvo viac neobťažo­
vali. Dňa 4. júna r. 1655. stal sa notárom a 16. febr. r. 1662. senio­
rom novohradského bratstva; ale keď na úteku pred Turkami
 373

r. 1663. ztratil v brusnickej hore zápisnica novohradského kontu-

bernia, bol 11a konvente v Dobroči v prítomnosti superintendenta
Dávida Lanyho dňa 4. marca r. 1665. seniorstva pozbavený. Na
to prešiel v tom istom roku za farára do Valaskej a odtiaľ dosť
skoro na Mičinú. Pred kongregáciou dňa 29. febr. r. 1668. v Selcach
kázal o kazateľňach farárov. V čas vizitácie r. 1669. bol už prí­
sediacim. R. 1671. kandidoval ho superintendent Zábojník na úrad
seniora; vyvolený bol za notára. Jeho synom bol: Samuel. r. 1693—1702.
farár na Gute; a Ján, ktorý sa roku 1694. učil v Bystrici.
8. Ján Frôlischius bol najprv v rokoch 1637—48. rektorom
v Ľupči, kde mal veľké nepríjemnosti so svojou manželkou Alž­
betou Kosselianou, ktorá bezbožný život viedla a konečne ho
a svoje malé dietky na Vianoce roku 1642. opustila, v okolitých
stoliciach sa túlala a k nemu sa, ač predvolávaná, viacej ne­
vrátila. Dňa 13. jan. roku 1643. zadal prosbu o rozsobáš, ale bo-1
napomenutý, aby najprv dokázal, že prečo ho opustila? či je
aj on nie v tom vinným. Patróni ho chceli pre to pohoršenie
z Ľupče odstrániť, ale bratstvo radilo, aby superintendent ujal
sa ho u patrónov, aby ho v škole potrpeli, kým iné miesto
neobdrží. Konečne po mnohom prosení, dokazovaní žalobníka
a bezvýslednom predvolávaní ubehlice bol dňa 30. júla r. 1647.
rozsobášený s tým, aby budúcne nezavdal príčinu k odbehlíctvu
a kým bude v Ľupči nezavdal pohoršenie; aby si za 30 dní
vyžiadal od kontuberniálneho notára svedectvo o rozvedení a
budúcne nezavdával bratstvu také ustávanie. Dosť skoro žatým
prešiel za farára na Buču a dňa 18. jan. r. 1649. bol ako bučan-
ský farár do bratstva prijatý. Koncom septembra alebo začiatkom
októbra v tom rokú bol v čas vpádu Turkov od nich aj so
svojou novou manželkou zajatý, s ktorou len niekoľkými dňami
predtým bol sobášený. Ako Pilárik v Divnom povoze • Božom
vypráva, Turci prišli preoblečení aj na jeho svadbu a s mladu-
chou tancovali; a žatým keď udreli na Buču, musela si svadobné
šaty obliecť a sa vyozdobiť a tak ich oboch do zajatia odviedli.
Dňa 17. jan. r. 1650. bol väzneným vo Vacove a bratstvo na
prosbu jeho rodiny z Ľupče písalo list na Štefana Lipthaya a
tiež i na niektorých županov a veľmožov, ktorých prímluva viac
zaváži u spomenutého pána Lipthaya, aby bol na svobodu pre­
pustený. Turci pýtali 900 toliarov výmeny za neho a aj v tur­
čianskom senioráte zaviedol sbierku na tú výmenu od 31. marca
po 6. máj r. 1651. turčiansky senior Sinapius; a v tom roku
pošťastilo sa im obom vysvobodiť. Bučania medzi tým povolali
374

si iného farára a Frôlisch niekde v tekovskej stolici účinkoval,

odkiaľ ho r. 1657. povolali za farára do Diviak v Nitrianskej
a 21. júna podpísal zákony tamejšieho bratstva. Z Buče vymáhal
si zaostalý plat. Na shromaždení zvolenského kontubernia 14. jan.
r. 1653. prefekt zvolenského zámku Ján Ebecký primlúval sa za
Bučanov, aby osvobodení boli od dlžoby Frôlischom požadovanej;
ale bratstvo odpovedalo z toho zasadnutia Ebeckému, i Bučanom
naložilo, aby ich bývalému farárovi Frôeliszovi 15 mier obilia
bezodkladne zaplatili. V kongregácii v Prievidzi dňa 27. febr.
r. 1659. napomenul ho superintendent Martin Tarnóczy, aby ne­
dovoľoval farníkom v Belej pochovávať mrtvých bez ceremónií,
lebo je to pohoršitedlné. Oslovský pohrab má byť naložený len
bezbožným a nekajúcim. Stal sa dosť skoro kontuberniálnym
notárom a prítomný býval pri ordinácií vysvätených. R. 1662.
stal sa farárom v Lokčanoch v Orave, vystúpiac sa v Diviakoch
z Prievid-ze vypúdenému superintendentovi Tarnóczymu.
9. Juraj Domanizenus, syn Juraja farára, znievského, potom
r. 1626. bzovského a seniora veľkohontianskeho a od r. 1630.
farára strhárskeho. Mladší Juraj Domanicenus bol najprv farárom
na Turompoli od r. 1644. Na shromaždení zvolenského bratstva
dňa 10. okt. r. 1651. už ako farár na Buči žiadal byť prijatý
do bratstva; odvetené mu bolo, že bude prijatý, ale nech najprv
donesie svedectvo o svojom účinkovaní krém nášho kontubernia
a o svojom prepustení; potom nech zachováva naše zákony,
na to nech dá ruku a podpíše sa do zápisnice. Hneď nasledu­
júceho roku mal rozopru s hajnickým farárom o fíliu Túrovú.
Dňa 13. jan. r. 1654. bol už farárom svätoondrejským, lebo vtedy
žaloval ho jeho predchodca Michal Makonius, prešlý do Hájnik,
že mu svevolne zadržal oziminu, na farských roliach svätoondrej-
ských urodenú, ktorá nie jemu ako nástupcovi, ale predchodcovi
patrila. Uzavreté bolo, že Domaniženus má vrátiť Makoniovi 12 mier
pšenice, čo ak by neurobil, obdrží odplatu v budúcej kongregácii.
V ten istý deň žaloval Domanižena rektor ondrejský Ján Kijszel,
že proti nemu vrchnosť a cirkev vzbúril a ho zo školy vyhnať
chcel. Domaniženus vyplatiť mal rektora; tento ale medzitým
urazil seniora, za čo mu bolo naložené slávnostne odpýtať, ináôe
že bude exkommunikovaný. Domaniženus ani na mnohé napo­
mínanie r. 1654—55. nevrátil Makoniovi obilie, ač to sľuboval
urobiť, tak že tento vyžiadal si na shromaždení 13. jan. r. 1655.
výrok na písme, aby proti nemu zakročiť mohol. Opätovne bol
pokutovaný i r. 1657. aj r. 1660. preto, že nezaplatil na stolovanie;
 375

a len o tri roky žatým dňa 16. jan. r. 1663. poslal a zaplatil
z toho 50 den., vymluviac svoju neprítomnosť slabosťou a starobou-
10. Leonhard Ladislaides, Lászlóy viď medzi farármi bädín-
skými č. 6.
11. Matej Buocz, Buoz, Butz bol najprv farárom na Polichne
v Novohradskej od r. 1653. odkiaľ prešiel na Buču. Dňa 16. jan.
r. 1657. žiadal už byť prijatý do zvolenského bratstva ako bučan-
ský farár, čo mu podmienečne sľúbili, keď najprv preukáže riadno
povolanie do cirkvi, keď nezmenší farársky dôchodok a keď
nebude napomáhať mýlenie hajnickej cirkvi, t. j. nebude vábiť
Túrovanov, aby sa pripojili ku Buči. Podmienky vyplnil a žatým
sa podpísal do kontuberniálnej zápisnice ako Matthiás Buocz. Ako
už bolo spomenuté, Bartók udáva, že bol ako sedliak; našiel ho
orať na poli, složiac si rúcho. Iste donútila ho k tomu núdza.
V tom istom roku 1657. keď Bartók vizitoval, žil Buoc so svojim
rektorom Jánom Caratinom v rozopre, složil na neho pieseň
s notami, následkom čoho ich oboch zemský pán Ján Ebeczky
uväznil a len po čase vypustil, keď sľúbili, že nedajú viac po­
horšenie.'Na shromaždení bratstva dňa 28. jan. r. 1660. pred­
niesol to všetko Ebecky a predostrel i spomenutý hanopis. Ale
tí sa nekárali, aj ďalej v rozopre žili a na shromaždení dňa
21. apríla sa vzájomne žalovali; farár na rektora pre neposlušnosť,
zlomyslnosť a krádež, rektor na farára, že mu zadržal u seba
príjem od krstu a ročné obilie. Bratstvo napomenulo zvlášte
farára, keď menoval bez prepýtania rektora zlodejom a diablom,
a musel bratstvo pre neúctivé chovanie sa odpýtať. Roku 1662.
dňa 19. okt. znovu žaloval Buocz rektora Karticza, že v deň
Rozoslania apoštolov počnúc od rannej .kázne až do večera pra­
coval ku veľkému pohoršeniu celej cirkvi a pri tom duchovného
otca svojho zneuctil, vykrikujúc na neho na farskej roli pre.dežmu:
Lilek besste, lilek kurva, nuž si ti muj knes; zato nejsi knes,
ale si zlodej; kdo ti káže moje žito dežmovati? jakí si ti muj
pán a dežmár? Nejsi ti knes spravedliví, ale si zlodej; jako zlo­
deja té zabijem, ne jako kneze. Ukradol si krupicu Halamovu,
— psu si ti pánem, nie mne; psa ti chovass, nie mňa — jen
pletki a fabule kážeš, — co mne do tvého biskupa? tú bielu kobilu
dávno psi zedli, na ktorej si prišel, i tebe zedjí, atď. Obžalovaný
rektor všetko tajil, ale keď žalobník išiel to svedectvami dokázať,
bál sa súdu a zaďakoval z úradu. Svedkovia v tejto záležitosti
boli vyslýchaní na zvolenskej fare od seniora Remenia a diakona
Trúsia; a svedčili tak, ako je hore udané. Rektor bol odsúdený
376

aby sa za tri dni zo školy vypratal a farára udobril; ale

i farár má ho úplne vyplatiť a s budúcim rektorom v pokoji žiť.
Buocz krém toho mal zaplatiť 3 zl. z nákladkov kongregácie
10 zl. 93 den. činiacich. Dňa 20. okt. roku 1667. žaloval Buocza
podžupan pre svevoľné obrátenie dvoch sviatkov na delacie dni,
totiž Premenenie Pána a Michala; ako jeho zemský pán zastrájal
sa, že ho z fary odstráni. Na shromaždení dňa 21. okt. r. 1671.
už nebol prítomný.
12. Ondrej Ostasad viď medzi rektormi bacúrovskými č. 5.
Učil sa vo Zvolene, Bystrici, Štitníku u Juraja Špetku; potom
bol za 10 rokov vyhnancom; a tak almášským učiteľom. V zá­
pisnici zvolenského bratstva od 13. júla r. 1707. menuje sa
Os val dom. Vtedy totiž na kongregácii v Buči zasedajúcej žiadal
rozsobáš svojej dcére Anne, vydanej za terianskeho rektora, ktorú
domov vzal a od manžela odviedol. Keď ale rektor preukázal
svedectvá o svojej nevinnosti od cirkvi terianskej a maloslažian-
skej a keď matka nevestina, druhá Xantippa, zlosťou prekypujúca
spolu s dcérou tisícerakými výčitkami obsypaly na kongregácii
prítomného krotkého rektora a následkom toho senior hrozil oddať
vec kontuberniálnemu súdu a superintendentovi, boly stránky smie-
rené a rektor bol napomenutý, aby nebol bitec a nechal mladuchu
ešte za týždeň u jej rodičov. To všetko rektor i sľúbil a podpísal.
13. Emerik Banoczj, Bainoczi narodil sa v Trenčíne z otca
Michala a matky Doroty rod. Grimberg. Učil sa doma u Michala
Misovitza, v Prešporku u Štefanyho, zasa doma, potom v Banskej
Bystrici, odkiaľ povolaný bol za farára na Buču a dňa 3. febr.
roku 1708. Pilárikom v Štiavnici vysvätený a do bratstva dňa
22. mája prijatý, složiac prísahu a zvyčajný poplatok, podpísal sa.
Ale už nasledujúceho roku v októbri alebo novembri bol Heiste-
rom vyhnaný. R. 1720. bol farárom v Dengelegu v Novohradskej,
odkiaľ r. 1721. prešiel na Uhorské, kde i zomrel. Na kongregácii
v Dobroči r. 1745. menuje sa dekánom. Jeho dcéra Anna bola
vydaná najprv za farárom Fabrim, potom za farárom kalinovským
a seniorom novohradským Jakubom Nicolaym, alebo Nicolaidesom
a bola matkou Samuela Nicolaya, od r. 1778. slovenského farára
prešovského a od r. 1792—1807. potisského superintendenta.

Rektori, učitelia.
V zápisniciach kontubernia zvolenského spomína sa r. 1599.
a r. 1607. rektor z Buče, ale sa nemenuje. Nie sú známi ani
druhí učitelia až po r. 1648.
 377

1. Ján BaJcsányi zeman z Turca, ako študent bystrický bol

povolaný r. 1648. sem za rektora. Pravdepodobne tento rektor
v čas nápadu Turkov r. 1649. ušiel; a Bučania v kongregácii
dňa 17. jan. r. 1650. prosili o radu, či sú mu povinní dať od
neho žiadaný plat? Bratstvo im odpovedalo, že sa im povoľuje
iného si povolať, ale plat zadrží superintendent pre jeho ná­
stupcu, poneváč i po odchode Turkov cirkev bučanskú opustil
a slúžiť ju nechcel.
2. Ján Caratinus, Carthius, Karticz, Kartich, pravdepodobne
syn Mateja Cartia alebo Cratisa, farára dubovského. Viac je o ňom
v životopise farára Buocza.
Ani pozatýmni učitelia sú dla mena nie známi. R. 1802.
už bola škola na Buči, ale sa meno učiteľa nespomína, ani vo
vizitacionálnej zápisnici r. 1818. Až od r. 1836. vieme že účin­
koval tu ako učiteľ Ernest Húska, krajčír, ktorý tu až do r. 1874.
učil. Po jeho smrti vyvolený bol za učiteľa Pavel Neman, ktorý
prv účinkoval na Bankách; a z Buče odišiel r. 1877. do Sásovej.
Viď tam. Jeho miesto dočasne zaujal Samuel Mensatoris, ktorý
prešiel dňa. 10. sept. r. 1878. na Lukovo. Viď ho i medzi učiteľmi
v Sásovej. Jeho nástupcom tu bol Ján Štefanides, narodený vo
Zvolene dňa 24. okt. roku 1843. z Michala, tkáča a Márie rod.
Spetko. Bol čižmárom. Po vyslúžení vojančiny stal sa r. 1869.
učiteľom v Hronskej Breznici, odkiaľ prešiel dňa 22. okt. r. 1871.
na Lukovo, potom na Baču a žatým roku 1891. na Bacúrovo,
kde r. 1896. zomrel. R. 1890. bol pre zlý výsledok vo vyučovaní
napomenutý. Dňa 1. nov. r. 1891. vyvolili si tu za učiteľa Karola
Jurányilno, prv pomocného učiteľa v Prandorfe, ktorý ale už v
marci roku 1892. prešiel na štátnu školu do Saagu; a po ňom
14. júla Kolomana Vongu, ale i ten už 23. dec. odišiel do Badína.
Žatým dočasne učil penzionovaný učiteľ Samuel Zsolticzky a od
23. sept. r. 1894. Pavel Šurina, prišlý zo Sajby; odišiel dňa 1. sept.
r. 1897. na Hornú Lehotu. Potom učila Mária Reinhardt, diplo­
movaná óvodáška, ktorá r. 1902. obdržala štátnu podporu s pod­
mienkou, že si za dva roky opatrí diplom. Od 6. okt. roku 1903
učí Ondrej Kollár, narodený v Skubíne dňa 24. nov. roku 1883
Učil sa v Bystrici a preparandiu v Znieve. Keď tam obdržal dip­
lom, stal sa 1. sept. r. 1902. učiteľom na Šajbe, odkiaľ prešiel sem.
378

VII. Čerín, Čerený.

Roku 1300. spomína sa ako zem obyvateľov zbavená, ku
kráľovskému zvolenskému dvoru náležajúca, ktorú kráľ v tom
roku daroval Pavlovi, synovi Modacha. Roku 1424. patrila už
k vígľašskému zámku. Zvláštnosťou tejto obce je kostol v rannom
gotickom slohu asi začiatkom štrnásteho storočia stavaný a dosiaľ
dosť dobre zachovaný, múrom obohnaný, malý, len 47 stôp dlhý,
24 stôp široký a 21 stôp vysoký. Svätyňa je pokrytá gotickým
sklopením, ktorého 4 rebrá schádzajú sa hore v stredný svoreň,
s vykresanou hviezdou. Dávne malby i s nápisami prerážajú cez
vápno. Pastophorium je pod končitým oblúkom s mníšskou kruž-
bou a zatvorené železnou mriežkou. Dva obloky sú hore končité,
úzunké. Na epištolovej strane má 2 V2 stôp vysoký výklenok,
končitý, v mníšsku kružbu vychádzajúci; na evanjelickej strane
sú gotické dvere vedúce do sakristie, pokrytej sklepením, aké je
nad svätyňou; na nej je tiež úzunký a dlhý gotický oblok. Ví­
ťazná brána je končitá. Loď je pokrytá drevenou povalou, ktorá
je maľovaná; medzi ozdobami má monogramy ihs a podoby zvierat.
Južná brána je gotická s tympanonom. Nad západnou bránou má
dva okrúhle oblôčky; jeden má v sebe ďatelinový štvorlístok.
Tretí oblôčok až hore má podobu dvojitého kríža. Sú tu vzácne
doklady k dejinám dávneho umenia na Slovensku, tak staviteľ­
stva, ako i maliarstva a rezbárstva-sochárstva. Podobne je ešte
v skromnejšom chráme zolnianskom. Tu v Čereňoch v lodi na
epištolovom boku je gotický, bohaté pozlátený dvojkriedlový oltár
sv. Martina. V skryni je socha sv. Martina, majúca po jeho bokoch
sochy sv. Mikuláša a sv. Jána evanjelistu. Na krýdlach vyobra­
zuje sa život sv. Martina. Na lemci krýdiel stojí tento minuscu-
lárny nápis: „anno domini 1483. completum est hoc opus in die
sancte barbare istarum tabularum: iussit fieri honestus vir geor-
gius petrouits“. Na podskryní sú obrazy, sv. Petra a Pavla, ako
aj Veronikinej šatky. Väžičky a podnebia predošlého nástavca sú
len v zlomkoch. Z toho predošlého nástavcu jestvuje soška tŕnim
korunovaného Krista. Okrem toho sú ešte na oltár položené sochy
bl. P. Márie a sv. Mikuláša, ostatky to iného gotického oltára.
Na kazatelni sú rezby, sošky apoštolov a apokalyptických postáv.
Vidno tam patronátsku lavicu s minusculárnym nápisom: „hoc
opus fecit iohannes precus 1509.“ ako i viac iných z roku 1620.
s menami hrochotských filialistov. Je i veľká kamenná krstiteľ­
nica. Z náhrobníkov má jeden majusculárny nápis, z ktorého však,
 379

poneváč leží pod stupňami ku kazatelnici, dá sa prečítať len:

„Hic f iacet........ es f . Na ňom je štít s prázdnym trojhranom
a s mečom rovným. — Chrám tento mal aj kalichy a iné drahé
veci, ktoré roku 1630. odvlečené boly na Víglaš. Veže nemal, len
zvonicu, na nej bol veľký zvon s maiusculárnym gothickým ná­
pisom: CHRISTUS 0 REX GLÓRIE VENI CUM PACE. — Pravde­
podobné je, že v sozname pápežskej dežmy r. 1332—37. uvedený
„de Solio plebanus s. Martini“ označuje farára čerenského. Ač-
kolvek však i register z r. 1397. spomína túto faru; i M. Konigs-
berger v testamente r. 1503. na ňu pamätal, i r. 1561. pripomína
sa jej uprázdnenie, i jeho farský dom dosial jestvuje, predsa ne­
známe meno ani jednoho katolíckeho farára, ako to píše kato­
lícky dejepisec v Slov. Letopise L, 2.
Chrám tento tedy bol počnúc od časov reformácie až po
r. 1709. v úžitku evanjelikov, a predsa neposekali, ako to kato­
lícka vizitacionálna zápisnica z r. 1692. a 1713. tvrdí, ani vzácnu
skriňu, ani iné zariadenie chrámu, upomínajúce na katolícke
služby Božie 'nezničili, ale je to, čo zub času nezničil až dosial
zachované.
Vizitovaná bola táto cirkev superintendentom Melíkom dňa
2. marca r. 1613. a 1617.; potom Sextym dňa 13. nov. r. 1624.;
7. nov. r. 1628.; 5. jan. r. 1630.; a r. 1636. Rehorom Lanym a
r. 1669. Dávidom Lanym.
Ku Cerínu patrily už z časov predreformácie fílie: Cačín,
obec spomínaná v diplome z r. 1282. a 1424.; Lukavica, v diplome
z r. 1250.; r. 1293. (Lukocha) a r. 1424. (villa Lukocza); Bečovo
a Hrochoť, ktorá tvorila v jeden čas a aj teraz tvorí samostatnú
evanjelickú cirkev.- Iné fílie, aj sám Čerín je teraz fíliou Mičinej.
Obyvateľov má teraz Čerín na 1112 jutrovom chotáre 209,
z nich 172 evanjelikov; Čačín na 907 jutrovom chotáre 162, z nich
138 evanjelikov; Lukavica na 898 jutrovom chotáre 165, z nich
133 evanjelikov, v Bečove na 571 jutrovom chotáre 91, z nich
82 evanjelikov; a Hrochoť na 6030 jutrovom chotáre 1273, z nich
1161 evanjelikov. Bartók udáva r. 1657., že bolo v Čerine asi 100,
v Lukavici 120, na Bečove 30 a na Hrochoti 210 duší a že sú
prvá a ostatná obec poplatné Turkom. Katolícky vizitátor opát
a kanonik bar. Fraňo Ladislav Mednyánszky r. 1713. udáva, že
vtedy v Čereňoch bol ešte učiteľom luterán Štefan Medovársky,
ktorému dal termín k prestúpeniu na katolícku vieru, ináč že
bude z úradu odstránený. Duší udáva tam 200 evanjelikov a
3 katolíkov a na Hrochoti pri 200 evanjelikoch 4 katolíkov. Na
380

kongregácii dňa 12. jan. r. 1604. pozdvihli kostolníci žalobu proti

zemskému pánovi Michalovi Sudimu; Chalúpka sa domnieva, že
pre odňatie dežmy, alebo šestnástiny, čo je ale tam nie udané.
S odstránením evanjelického farára r. 1709. generálom Heisterom
Čerín a jeho fílie pripojené boly ku mičinskej, Hrochoť ku očov­
skej katolíckej cirkvi. Po tolerančnom edikte evanjelici v Čereňoch
nevládali si hneď sriadiť školu. Až v čas vizitácie r. 1818. spomína
sa prvý učiteľ pre Čerený, Čačín a Závadu a spolu notár, býva­
júci ale v Čačine a len r. 1884. postavili si spoločnú školu na
chotáre oboch obcí, Čerien a Čačína, nákladom 2100 zl., ktoré si
z dobrovoľných obetí sosbierali a krém toho pri stavbe konali
cirkevníci zdarma vozovú a pešú prácu. A od toho času tieto
fílie mičinskej ev. cirkvi udržujú si tú školu spoločne. Roku 1867.
nadobudli si Čerenci dva zvony z Bochumu, 524 a 310 funtové
a postavili si drevenú zvonicu. Majú vežovú základinu, r. 1917.
činiacu 838 korún.

Farári:
1. Daniel, priezviskom neznámy, poznačený je na pamätnom
shromaždení r. 1588. Na kongregácii r. 1598. dňa 27. apríla vyzpý-
taní kostolníci, či nemajú niečo proti svojmu farárovi, svedčili,
že učí čistému slovu Božiemu, ale v kázňach často straší a hreší
.poslucháčov, že na ného budau spomjnati, 2. Že se s swymi poslu-
chačzmj nechcze srovnavati, stemi chudymy. 3. Že nechtell ženu
yakaus vazatj. 4. Že ženu yakaus v Krczme ven s kostela väzeli.
5.Žiakom vravel: Yakovj Otczove Psy, takovj Psy y synove. Ya-
kovj lovj Otczove, takovj lovj y synové. 6. Za mericze pohanili
lidí. Čzért pravj stvorili takové lidí.
2. Jakuk Lokscha v shromaždení dňa 12. jan. r. 1599. pri voľbe
seniora hlasoval na Jakobaeiho.
3. Daniel Grynaeus bol najprv diakonom v Ľupči, kde jeho
brat Juraj bol od r. 1597. farárom. Daniel .bol na shromaždení dňa
13. jan. 1598. žalovaný, že urazil vdovu Guthovu, keď pred 5 týžd­
ňami s notárom ľupčianskeho zámku Ondrejom Gotschom prišiel
do obydlia žalujúcej a napadol ju, že je ničemná žena, nehodná
aby do kostela chodila, a že gj on chcze skostela vyobczovati, jako
ženu ničemnú. Jej zástupcom na kongregácii bol pravotár Fraňo
Keeri. Naložené bolo obom stránkam, aby do 11. februára do­
niesli o tom svedectvá. Konečne bol vtedy, dňa 13. jan. vynesený
výrok, že Grynaeus má byť daný na tri dni do žalára o chlebe
a vode pre neposlušnosť svojej duchovnej vrchnosti, na výstrahu
 381

iným. Ale výrok nebol vykonaný lebo dňa 11. febr. pričinením Fraňa
Keriho, Erasma Gutha a Gabriela Kôniga so stránky žalujúcej a Ju­
raja Grynaea, Jána Forsta a ostatných, mešťanov lupčianskych so
strany Danielovej bola vec pokojnou cestou verejným odpýtaním
vdovy tam pred konsistoriom vyrovnaná;-ale naložené im bolo, aby
sa budúcne nenapádali, lebo ak ju Grynaeus napádať bude, nasle­
dovať bude slúbený žalár. Z Ľupče prešiel na Ďura r. 1599. za farára
do Cerína a dňa 3. mája žiadal byť prijatý do bratstva, ale do­
stal odpoveď, že keď niekto je farárom vo fare, do ktorej neoby­
čajným spôsobom vstúpil, nech zostane; ale obranu pred nepria­
telím prosiaci, nech od bratstva neočakáva žiadnu. Dňa 2. júla
toho roku uzavreli s nim filialisti Hrochoťania smluvu, žiadajúci,
aby každú tretiu nedeľu chodieval ku ním kázať, o čom viac viď
v dejinách cirkvi hrochoťskej. Na kongregácii dňa 12. jan. 1604.
sťažoval sa rektor, že nemôže vyžiť a príčinu toho uvaloval na
farára. Dňa 18. marca žaloval ho lupčiansky mešťan Peter
Motiovsky pre urážku, záležajúcu z toho, že sa mal v Ľupči o ňom
vysloviť, že je nie hoden byť medzi senátormi. Za to bol Grynaeus
na 5 zl. pokutovaný a donútený bol Motiovského slávnostne od-
pýtať v prítomnosti štyroch lupčianskych mešťanov. Dňa 10. marca
1608. žaloval Hrochoťanov, že mu utiahli zo sosýpky niekoľko mier
pšenice. V tom roku dňa 2. júna žalovali ho cirkevníci pre na­
vštevovanie krčmy, proti zákonom bratstva, a že vadiac sa s cir-
kevníkmi, predáva faru, čo svedkami usvedčené bolo, že sa to
vzťahovalo len na jeho farský dôchodok. Pokutovaný bol na 12 zh
a pohrozené mu bolo, ak sa to budúcne stane, odstránením z fary.
V tejto záležitosti odpovedalo bratstvo i na dva listy piefektovi.
Ešte i nasledujúceho roku dňa 30. júna napomenutý bol k zapla­
teniu polovice tej pokuty. Roku 1613. osvobodili ho Hrochoťania
od nosenia vína ku Večeri Pánovej, keď ju u nich prisluhoval.
Opätovne žalovali ho cirkevníci a pán vígľašského zámku Pograni,
ktorý chcel Grynaea z fary vyhodiť; ale poneváč sa na kongre­
gáciu dňa 14. jan. 1614., kde to malo byť pojednávané, jeho žalob-
níci neustanovili, od pojednávania odstúpili, len to uzavreli, že Po­
grani má sa udobriť, aby bez hodnovernej príčiny neráčil v tej
veci niečo konať. Dňa 21. jan. r. 1621. prosil bratstvo o prostred-
kovanie u prefekta bystrickej komory, aby mohol obdržať dedictvo
po svojej sestre. Toho roku dňa 21. okt. žaloval ho obyvateľ zol-
ňanský Ján Molitoris pre 10 zl. dlžobu, o ktorej tvrdil Grynaeus,
že ho od jej platenia ešte nebohý senior Jacobaei osvobodil. Ku
znovu prehliadnutiu tej požiadavky mala byť predvolaná i jeha
382

manželka a malý sa obe stránky ustanoviť. Dňa 19. jan. r. 1623.

na kongregácii vo zvolenskej fare svedkami bol usvedčený o
dlžobe a prinútený bol k zaplateniu. A poneváč dal sa zachvátiť
hnevu a žalobníkovi zavolal: Lžess! a ešte viac slov k tomu pri­
dal a tak bratstvo znevážil, bol na. dva zlaté pokutovaný a po­
hrozené mu bolo, že jestli v budúcnosti nenapraví mravy, bude
z bratstva vylúčený. Aj jeho manželka utiekala sa ku bratstvu
dňa 12. apríla r. 1622., aby ju obhájilo proti ubližovaniu Baltazára
Krajčiho, čo jej i sľúbili skrze isté osoby, ktoré by sa ku tomu
odvážily. Grynaeus zomrel dňa 4. aug. r. 1624. O 10 dní žatým
bola v Čereňoch špeciálna kongregácia na žiadosť Pograňovcov,
iných patrónov a cirkevníkov, ktorá mala rozdeliť farársky plat
medzi vdovou a cirkvou a ho i rozdelila tak, že poneváč farár
do cirkvi prišiel na Ďura a z inventáru nič neobdržal a zomrel
4. aug., mala jeho vdova po vyplnení roku na Ďura, obdržať ešte
štvťročný dôchodok z úrod i zo sedecimy; a mala zostať ešte vo
fare až do sviatku Narodenia P. Márie, kým si úrody neshro-
maždí. Vdova s tým nebola spokojná a urazila seniora, následkom
čoho ju ten žaloval na kongregácii dňa 22. okt. v Bystrici zaseda-
júcej; ona sa neustanovila, bola peňažne pokutovaná a čerenský
rychtár mal jej zálohovať veci, kým dlžobu nezaplatí.
4. Ján Golczius bol rodák z Rybár a od r. 1612. diakonom
v Hajnikách, odkiaľ prešiel r. 1624. za farára do Čerien a dňa
22. okt. bol ako čerenský farár do bratstva prijatý. Vtedy pred­
ložil k rozriešeniu i jedon manželský prípad zo svojej cirkvi.
Dľa Thuria zomrel v noci pred 9. aprílom r^ 1625. a 10. apríla
bol v Hajnikách pohrobený, kde predtým dlhšie bol účinkoval.
5. Martin Niklecz rodák zo Slov. Ľupče, tu bol i rektorom
a roku 1624. bol za diakona vysvätený. Odtiaľ prešiel za farára
do Čerien a dňa 7. okt. roku 1625. bol ako čerinský farár do
bratstva prijatý. Z kongregácie dňa 6. júla r. 1626. poslaný bol
spolu so zolňanským farárom Muchom napomenúť mičinských
cirkevníkov, aby svoje zanedbané cirkevné budovy do poriadku
uviedli. Na shromaždení dňa 15. jan. r. 1630. pripojený bol po­
kladníkovi Corvinovi za pomocníka a ako vice pokladník bol po­
tom i r. 1631. a r. 1632. dňa 14. jan. pri spočtovaní pokladníka
prítomným. Dňa 21. okt. roku 1630. po vyjednávaní seniora a de-
kána Korvina s podžupanom označilo ho bratstvo za vojenského
kňaza, ktorý mal isť vtedy do tábora smerom k Fiľakovu; jeho
preto, že je zo susedstva a pri poddanstve kapitánovom, ktorému
porúčali jeho vydržiavanie a prevážanie. Ako výtečného rečníka
 383

a práva znalého učenca poslalo ho bratstvo spolu s Piscatorisom

ľupčanským a Rotaridesom badínskyrn z kongregácie dňa 19. mája
r. 1636., aby pred zvolenským senátom obraňoval česť, vážnosť
a hodnosť ich farára superintendenta. Dňa 4. marca roku 1639.
bol prítomný pri vysvätení Štefana Pilárika za diakona očov­
ského. Ešte v čas shromaždenia dňa 10. jan. roku 1640. platil
kathedratický census superintendentovi 99 denárov, ale už žatým
sa nespomína. R. 1644. ak nie skorej vyhnal ho Cháky z Cerína
a o dva roky žatým bol farárom krnišovským v Honte odkiaľ
sa bol Jakub Reguli ku svojim Sasanom nazpäť vrátil; dňa 30. jan.
r. 1647. v prítomnosti superintendenta Rehora Lanyho podpísal
Niklecz zákony veľkohontského bratstva, 22. okt. stal sa tretím
dekánom a 29. jan. r. 1653. na miesto za superintendenta vyvo­
leného Martina Špetku, konseniorom. Jemu venoval Ján Inštitoris-
Mošóczy, rektor štiavnickej školy, svoje pojednanie „De cleri-
corum e potestate seculari exemtione“, ktoré zastával Samuel
Nikléczy.
6. Juraj Martinj, Martinec, rodák z Pojník, bol r. 1632—36
rektorom vo svojom rodisku, potom keď bol Csákym odobratý
kostol evanjelikom v čereňoch nazpäť oddaný, tu farárom a nie
v Čermanoch, ako sa v Dejepise superintendencie nitrianskej IV,
152. tvrdí. Dňa 21. okt. roku 1647. prijatý bol do zvolenského
bratstva a vpísal si meno do zápisnice. Dňa 28. jan. roku 1660.
vyvolený bol za prísediaceho. Na shromaždení dňa 10. a 11. jan.
r. 1662. superintendent Lány ťažkú žalobu zadal pred bratstvom
proti nemu, že sa mal i dľa pripojeného svedectva dvoch bratov
v čas jednej svadby vysloviť, jestli by mu bohatšia fara bola
daná, než má, že by bol hotový do táboru pápežencov prestúpiť.
On to síce tajil, ale kongregácia uzavrela, že poneváč svoje
náboženstvo potupil, ku ktorému je viazaný prísahou, tým zadal
veľké pohoršenie vo vlastnej cirkvi a protivníkov v herezii utvrdil;
aby tedy odvolal blud, verejne odpýtal, tri imperiále pokuty za­
platil a zaviazal sa, že ak by to budúcne učinil buď on, buď iný
z kňazov, alebo rektorov, bude navždy . odstránený z úradu.
Dňa 4. febr. r. 1663. bol prítomný na pohrabe slatinskej farárky
Lepíničky a žatým na partikulárnej kongregácii v Slatine. Po­
značený je viackráť ako prítomný shrom'aždeniu, poslednýraz
dňa 29. jan. r. 1669. Žatým v prenasledovaní složený bol z úradu
a žil súkromne.
7. Michal Bartholomaeides v Tôkôlyovskom povstaní bol vy­
384

svätený za tunajšieho farára dňa 3. febr. roku 1683. v kaštieli

v Diviak-Novejvsi superintendentora Martinom Tarnóczym.
8. Juraj Satellitis, Satellides bol rektorom v Čereňoch. Ale
keď Hrochoťania tiež obdržali povolenie od Tôkôlyho, že si môžu
svojho osobitného farára uviesť, povolali ho r. 1683. za svojho
farára a dali ho dňa 11. jan. superintendentovi Tarnóczymu v
Radvani vysvätiť. Tu účinkoval až do roku 1690. keď sa zasa
obe cirkvi spojily a prešiel do Čerien; odtiaľ ale bol roku 1693.
vyhnatý a stal sa farárom v Baláž Ďarmotách, kde až do r. 1700.
účinkoval. Jeho manželka bola Dorota Brzula, ako lubietovská
matrika od 10. sept. r. 1690. svedčí. Vtedy ešte bol v Čereňoch.
9. Matej Sartorides, Princzfalusy. V čas Rákóczovského po­
vstania na shromaždení bratstva dňa 12. mája r. 1705. čerínska
cirkev prosila o sjednotenie s hrochoťskou, pred 20 rokmi v čas
utrpenia odtrhnutou, aby farár prešiel z filiálnej Hrochote do
čerinskej matky cirkvi, aby mohol byť pohodlnejšie udržovaný,
čo bratstvo aj uzavrelo, naložiac, aby zamieňavo slúžil farár v
jednu nedeľu a sviatok v jednej, v druhú nedeľu v druhej cirkvi.
Ak že by sa Hrochoťania tomu uzavretiu protivili, má im byť
odopretá služba Božia a uvedenie nového farára. V tom istom
shromaždení podpísal sa čerenský farár Sartorides, ktorý tu ale
len krátko účinkoval. Narodený bol v Prenčove, preto sa i tak
menoval, z otca Daniela rektora a Doroty rod. Karch. Učil sa
doma, v Bátovcach u Jána Simonidesa, Štitníku u Juraja Špettko,
v Pojnikách u Tobiáša Peťko a inde. Po veľkom prenasledovaní
stal sa rektorom v Puspôk-Hatvane, filiálnej to Ače, potom na
Gute, odkiaľ bol okolo roku 1683. vyhnatý, prešiel do Dolných
Strhár. Žatým na odporúčanie novohradského seniora a turo-
polského farára Šimona Zimana bol povolaný za farára na Polichno
a dňa 16. nov. roku 1690. superintendentom Jakubom Záblerom
v Bardiove vysvätený. Na Polichne účinkoval až do r. 1696—7.
Od r. 1702. bol farárom na Legénde, odkiaľ na krátučký čas
prišiel r. 1705. do Čerien, ale dosť skoro sa vrátil zasa na Legénd,
kde dňa 12. febr. roku 1734. časný život dokonal. V legéndskej
matrike pohrobených je pozdnejšou rukou chybne na okraji po­
značené, že by bol zomrel v 64 roku. Musel byť značne starší,
keď sa učil v Ponikách u Peťku, ktorý tam v roku 1670—74.
účinkoval.
10. Štefan Syrmai, Szírmay, Szurmay, ináč i Geczelay zvaný,
narodený v Gecelovcach z otca Mateja rektora a matky Zuzanny
rod. Molitoris. Od r. 1702. bol rektorom a notárom v Ponikách,
 385

odkial bol r. 1706. povolaný za farára do Čerien a dňa 10. sept.

Štefanom Pilárikom vysvätený; dňa 18. jan. r. 1707. do brat­
stva prijatý, podpísal sa ako Szírmay. Heisterom r. 1709. z Čerien
vypudený; roku 1712. stal sa prvým farárom v novoutvorivšej
sa cirkvi v Čômôri v peštianskej stolici. R. 1730. prešiel na Bér,
kde okolo roku 1736. zomrel. Od roku 1706. žil v manželstve so
Zuzannou Múllner z Durandu, sestrou ponickej farárky Márie
Hrdinovej.

Rektori, učitelia.
1. Juraj Gassitzius viď medzi rektormi badínskymi č. 3.
2. Štefan Domani, Tomanides, syn Pavla a Marty z Medovariec
^stolice krupinskej“. Keď rektori škôl boli štrajkovali a bratstvo
ich z kongregácie v Selcach dňa 29. febr. r. 1668. prosilo, aby
zákony kontubernia podpísali, čo oni urobiť odpierali, tedy za­
hrozili ím, že vypadnú z priazne, ochrany a pomoci k napre­
dovaniu tak u kňazského sboru, ako i u superintendenta a keď sku­
točne lupčianskeho rektorovu Berianovu prosbu nepokonávalo,
tedy sa tento a za ním i druhí protiviaci sa rektori podpísali do
zápisnice na znak poslušnosti zákonom. Na treťom mieste pod­
písal sa i rektor čerenský Štefan Domani dňa 20. marca r. 1669.
Roku 1670. 11. júna sobášený bol v Ľubietovej so Zuzannou
dcérou Pavla a Zuzanny Nicolai. Od roku 1694. bol farárom na
Cinobáni v Novohrade. Ak r. 1705. za čas i vskutku v súkrom-
nosti žil, ale je pravdepodobné, že sá zasa vrátil na Cinobáňu,
lebo tam iného farára až po r. 1721. nenachodíme.
3. Juraj Satellitis viď medzi farármi č. 8.
Ďalších učiteľov viď spoločných s Čačínom pri mičinskej cirkvi.

VIII. Detva.
0 Detve možno sa viac dočítať vo všeobecnej časti týchto
dejín. Veliký chotár detviansky rozdelený je teraz na dvoje k vôli
utvoreniu dvoch notariátov a snadnejšiemu spravovaniu, totiž na
detviansky 14960 jutrový a hriňovský 21987 jutár veľký. Vo väč­
šine vládol ním arciknieža Fridrich, majiteľ vígľašského panstva.
Vígľašský chotár je 10274 jutrový. Velikým tým majetkom vládli
niekdy grófi Chákovci, z ktorých Ladislav prevzal majetok od kráľa
po evanjelických pánoch Pográňovcoch. Kým títo boli pánmi, utvo­
rila sa v Detve nová evanjelická cirkev, nemajúca ale ešte ani
25
683

chrámu, ani fary. Novoutvorená cirkev povolala si r. 1635. prvého

farára, po ktorého odchode ale Chákovci nedovolili viacej svojim
poddaným povolať si evanjelického farára, ale osadili tam pátra
jezuitu; a tak Detva prestala byť evanjelickou cirkvou. Medzi 13
tisíc katolíkmi tam je teraz málo čo vyše 20 evanjelikov.

Farár:
Ján Kaurimsky rodák z Kaufimy v Čechách, učiteľ a po bitke
na Bielej hore vyhnanec, bol dňa 14. júna r. 1635. vysvätený su-
perintendentom Mag. Rehorom Lanym vo Zvolene za farára do
Detvy. Tej posviacke prítomní boli a jeho kňazský diplom podpí­
sali: Mag. Rehor Ľany superintendent, Štefan Motessicky diakon
zvolenský, Štefan Pilárik farár očovský, Samuel Draco farár víg­
ľašský, vlastne zámocký kazateľ Pogrányovcov na Vígľaši a Samuel
Pelargus farár zolňanský. Roku 1644. ak iste donútený Chákym
opustil Detvu a stal sa farárom na Ábelovej, kde účinkoval až do
r. 1649. keď bol tam na jeho miesto zvolený Kašpar Bartossovicz.
Po odídení turopoľského farára Juraja Domanicena r. 1650—51. na
Buču stal sa jeho nástupcom na Turompoli. Roku 1665. vyvolený
bol za konseniora novohradského bratstva a r. 1669. dňa 30. jan.
za seniora na miesto Jonáša Quaestorisa dobročského. V čas pre­
nasledovania na deň 4. marca r. 1674. do Prešporku predvolaný,
nechcel podpísať revers a bol žalárovaný a vysúdený. Jeho synom
bol Eliáš dľa iných Izaiáš Kaurimský, najprv učiteľ a potom farár
dolňostrehovský a od 16. mája 1685. rečník novohradského kontu-
bernia; a dcérou Justína Kaurimská vydaná r. 1684. za Jurajom
Fabrim farárom dobronivským, ktorá mala syna Mateja Fabricia,
potom farára badänského.

IX Doforoniyá.
Chotár bol už v predhistorickej dobe obydlený, o čom svedčia
broncové nálezy a kamenná sekerka blízo mestečka južne pri rigo-
lovaní lúky pod košikársku vrbinu vykopaná, uložená v martin­
skom muzeume. Po čas tatarského plienu bola i Dobronivá zni­
čená; a žatým medzi zbytky slovenského obyvateľstva boli osadení
Nemci. Kráľ Bela IV. dňa 30. agusta r. 1254. potvrdil dávne výsady
Dobronivej a Bábinej spoločnou výsadnou listinou, povoľujúcou ím
voliť si kňáza a rychtára, osvobodzujúcou ich od mýta, robôt a
služby pri zvolenskom zámku, ako je to obšírnejšie vypísané v
 387

diele: Dejiny dobronivskej ev. cirkve a mestečka, r. 1898. vyda­

nom. Do súdu ich rychtára nesmel sa zastarať ani zvolenský hlavný
župan; od jeho výroku bolo možno apellovať len rovno ku kráľovi.
Kráľ potvrdil ím také výsady, akými len kráľovské mestá vládly.
Že boly značne väčšími mestami, než významné v tom čase mestá
Krupina a Zvolen, to sa dá z toho zatvárať, že od r. 1351. platily
kráľovskej dane ročite spolu 50 mariek alebo 200 zl. v zlate, čo
bolo vtedy takým veľkým obnosom, za ktorý bolo možno panstvo
kúpiť. Krupina platila r. 1369. len 48 zl. a Zvolen ešte i r. 1463.
len 25 zl. dane. A že Dobronivá bola i vtedy väčšia, než Babiná,
to sa dá z toho zatvárať, že v 13. storočí v románskom slohu posta­
vený kostol v Dobronivej bol značne väčší, než babinský. Roku
1419. znížil tú daň kráľ Žigmond na 20 zl. aô pripojil k ním i
Sásu, čo svedčí zasa o velikom úpadku týchto mestečiek. Pozdej-
šie pripojené boly do ich sväzku i Pliešovce; a tak tieto štyri
mestečká tvorily potom spolok, ktorý mal i právo meča; a kým­
koľvek sväzok týchto štyroch mestečiek trval, Dobronivá vždy
viedla v ňom vodcovský zástoj. V tomto okolí sú dosial zachované
štyri pôvodne v románskom slohu stavané chrámy Božie, tedy v
dobe hneď po tatárskom pliene nasledujúcej. Najväčší z nich, ale
i najviac v dobe gotiky prekračovaný je trojloďový chrám krupin­
ský, 117V2 stôp dlhý a 54 stôp široký, 42 stôp vysoký; potom
podobne trojloďový dobronivský, 71 stôp dlhý, 42 stôp vysoký a
42 stôp široký; menší bol saský, pozdejšie predlžovaný a najmenší
babinský; tento je ale už na toľko porúchaný, že je vrchnostensky
zatvorený. Dobronivský kostol bol múrom otočený; bol pevnosťou,
do ktorej sa chodilo po vyťahovacom moste. Y časoch tureckých
mával riadnu posádku. Až dosial dvojité románske obloky na veži,
zamurované románske obloky ňa kostole a zátvor bočných lodí
apsidou svedčí o jeho starobylosti. Stavaný bol akiste hneď po
tatárskom pliene, aspoň v prostred 13. storočia. Hlavná loď pôvodne
drevenou povalou opatrená, bola len v 17. storočí zasklepená a
obloky na bočných lodiach zväčšené. Pred reformáciou posledný
katolícky farár spomína sa Ján r. 1522., potom už nasledovali
evanjelickí farári. Dobronivá mnoho trpela od Turkov a od Eszter-
házovcov, ako je to opísané v spomenutom diele. Tu sa ku tam
udaným zprávam len toľko dokladá, že r. 1599. dňa 11. októbra
Štiavnica písala Kremnici, že Dobronivá a Pliešovce sú v plame­
ňoch, vypálené-od Tatarov; a od Krupiny že počuť tuhé strieľanie.
Dňa 21. okt. ešte tu lúpili Tatari a ležali táborom pri Ostrejlúke
a Bacúrove; odtiaľ šli na Buču smerom ku Bystrici a mnoho ľudí
25*
388

zajali. Nazpäť išli na Slatinu, ale tam boli od Slatincov, Očovanov,

vígľašskej a zvolenskej zámockej posádky zbití, utiahli sa ku Zvo­
lenu a Sáse a cestou dve obce vypálili a vyrabovali. Roku 1663.
počas obliehania Turkami Nových zámkov pomocné vojská turecké
Tatari vypálili polovicu dobronivského zámku. Správcami toho
zámku boli krém v uvedenom diele spomenutých ešte r. 1546.
Mikuláš Krebs; Orie menoval sa i Óllé z Karvy v ostrihomskej
stolici. Krebs, hajtman Peter Lakay r. 1573., ako i Necpalský roku
1432., dvaja Horváthovci, Jakub okolo r. 1441. a jeho brat Rehor
boli podriadení zvolenskému hlavnému kapitánovi. Takými zvolen­
skými hlavnými kapitánmi boli, ktorí boli súčasne i kapitánmi
dobronivského zámku: r. 1572. bar. Ján Pethô z Gerse v železnej
stolici, Juraj Horváth Barbarich, 1588—95. Ladislav Majthényi de
Keselleôkeô; potom po rok 1601. Filip Morgenthaler, za ním Lukáč
Pfeffer atď. Pri opevnení Krupiny r. 1564. pracovali 28. Dobronivci.
Dňa 10. októbra 1682. bolo v Dobronivej uzavrené prímerie medzi
cisárskymi a Tôkôlym. Dobronivá v časoch reformácie stala sa
evanjelickou. Asi od r. 1530. po r. 1673. užívali terajší katolícky
kostol výlučne evanjelici, ako i potom v r. 1705—9. Roku 1561.
neodvážil sa už katolícky vizitátor prísť vizitovat do Dobronivej.
Dobronivci v obraňovaní svojho chotára proti mohutným Eszter-
házovcom boli zvyknutí obraňovať i svoju vieru a cirkev. Keď
mnohým mestečkám a výsadným obciam poodberali mocní zem­
skí páni a veľmoži veľké čiastky ich chotárov, ako Mikulášu, Mar­
tinu, z bližších Veľkej Slatine, Zvolenu, spojené štyri dolňozvolenské
mestečká s Dobronivou spolu vedely si uhájiť svoje chotáre proti
násilníckym Eszterházovcom až ha naše časy v celosti. Z pravôt
s nimi a so susedmi v rozopre o chotár temer nevychodili. Rychtár
neplatil d.ežmu, ač bol ktomu i cirkevným súdom nútený. R. 1601.
dňa 22. jan. osvedčili sa kostolníci pred kongregáciou, že je proti
tomu celá obec, aby rychtár dával dežmu; a darmo boli k tomu
nútení súdobne i r. 1641. i r. 1667., Dobronivci boli jednomyseľní
v obraňovaní i týchto práv svojho rychtára. Požíval tedy väčšie
svobody, než armálesoví, címeroví zemäni. Po vyhnatí evanjelic­
kého farára generálom Heisterom r. 1709. i z Dobronivej, boli evan­
jelici bez obrany. Tu osadení katolícki farári z počiatku síce, aby
si veriacich získali, prisluhovali Večeru Pánovu pod obojím spô­
sobom, ale keď jednako nemohli ľudí pekným spôsobom na kato­
lícku vieru obrátiť, začali ich prenasledovať, zvlášte pri sberaní
dežmy a nútením ich ku katolíckym službám Božím. A tak sa
podarilo od r. 1727. po r. 1751. asi 15, tunajších obyvateľov kato­
 389

líckej cirkvi získať, ktorí ale pozdejšie buď nazpäť sa ku evanje­

lickej viere obrátili, buď vymreli. Bartók v čas vizitácie r. 1657.
udáva, že na Dobronivej bolo 510 evanjelikov a katolíka nespo­
mína žiadneho; bar. Fraňo Ladislav Mednyanszky zapísal vo svojej
vizitačnej zápisnici r. 1713., že keď bol tu už osadený katolícky
farár a rektor, spolu s nimi bolo 5 duší katolíckych a 700 evanje­
lických. Roku 1789. bolo tu v 132 domoch 151 evanjelických rodín,
rátajúc k tomu i želiarov; katolíckych občanov ale krém fary,
školy a mlyna, ktorí by boli daň platili, nebolo. V čas vizitácie
r. 1818. bolo v matke cirkvi 919 duší, vo ííliach 253; r. 1837. v
celej cirkvi 1311 duší; zpovedelníkov bývalo v roku okolo 3 tisíc.
Teraz, ač je duší značne viac, býva zpovedelníkov v roku len
okolo 2100—2400; ale i tak tento počeť značne prevyšuje pomerný
počeť zpovedelníkov v iných cirkvách. Teraz na chotáre 9190 kat.
jutrovom žije 1819 ludí, z nich 1572 evanjelikov a asi 300 je v
Amerike; vo fílii Brezinách na chotáre 976 jutrovom 358 ludí, z
nich je už len 177 evanjelikov; na Kráľovej v 387 jutrovom cho­
táre 352 ľudí, z nich len 42 evanjelikov; na Podzámčoku v cho­
táre 1443 jutrovom 322 duší, z nich 42 evanjelikov a na Michal-
kovej v 885 jutrovom chotáre 260 duší, z nich len 7 evanjelikov
a tak v celej cirkvi 1840 duší. Ostrejšie začal vystupovať proti
evanjelikom dobronivský katolícky farár Ján Cech, preto zavdali
prosbu r. 1753. dňa 28. apríla ku kráľovnej Márii Terezii o pri­
navrátenie ím náboženskej svobody, pravda bezvýsledne. Na to
Ján Cech žiadal iný pozemok k vystaveniu novej fary a tým cie­
ľom povolal sem stoličné povereníctvo, ktoré bolo tu dňa 23. nov.
r. 1759. D.obronivcom bolo naložené dať iný, príhodnejší pozemok
ku stavbe fary, ale oni nepovolili a fara bola postavená len na
predošlom mieste v brehu. Z tvrdosti, chladnosti a neústupnosti
nemeckej zostalo v tomto ľude niečo až na naše časy. Mnohé hory
v chotáre ešte vždy nosia nemecké mená, ako Holeštájn, Pele-
grund (Berggrund), Hričbrun (Hirschbrunn), HriČbisk (Hirschbiss)
a iné; a mená niektorých rodín poukazujú na nemecký pôvod,
ako Švarc, Niederland, Kristel (Christerl), Pózel, Tômel, Štímel,
Hanzel (Hanserl) atď. Ešte prvá vizitacionálna zápisnica z roku
1613. od 5. marca bola nemécký napísaná; a katolícka cirkev
dosial má presteradlo na umrlčie truhly z r. 1611. s nemeckým
vyšitým nápisom z bývalej evanjelickej cirkvi. Ba až r. 1669. v
deň Očisťovania P. Márie zadali Dobronivci ešte nemeckú listinu
ku zvolenskej stolici, obraňujúc svoje výsady. Až ubitím evanje-
lictva a uvedením katolíckych farárov zaniklo i nemectvo v Dobro-
390

ňivej; a teraz tu už nieto ani jedneho Nemca. Ku tomu, že sa

obec poslovenčila, prispeli aj obyvatelia, ktorí sa z horných stolíc
sem dosťahovali; tak v 18. storočí osadil sa tu Zrnko, sedlár z
Kubína v Orave, Quas alebo Rajtuch z Veľkej Paludze v Liptove,
Šuvada z Turčianskeho Sv. Martina, Dlhopolec z Marikovej v tren-
čianskej stolici, Lauko z Trebostova v Turci, Ferjanc v Brezinách
z Párnice v Orave a iní.
Po tolerančnom edikte už dňa 11. júla roku 1782. vypravili
Dobronivci prosbu ku kráľovi, aby ím povolené bolo sriadiť si
tu evanjelickú cirkev. Ľud bol síce zúbožený, štátnymi a pan­
skými daniami preťažený, pole bolo zanedbané, obyvatelia živili
sa zväčša len pálením a vozením uhlia do banských závodov
v Štiavnici, ale jednako po dokázaní toho, že sú vstave dať
svojmu farárovi slušný plat, dostali od krajinskej miestodržiteľskej
rady povolenie, dňa 16. febr. roku 1784. pod č. 3396. vydané
a dňa 3. marca v stolici publikované ku sriadeniu sa; a už hneď
12. marca kúpili drevený dom so záhradou za 210 zl. 30 kr.
od Martina Sleziaka, pretvorili ho na faru, z humna spravili dočasnú
modlitebňu, povolali si z almášsko-bohunickej cirkvi farára Jána
Geitza a dňa 25. marca odbavovali už prvé služby Božie. Potom
prichytili sa ku stavbe kostola, ktorého miesto ím vykázala a
povolila stoličná deputácia na kraji Sleziakovskej záhrady a dňa
23. júna položili základný kameň v prítomnosti popredných úrad-
ských z Pliešoviec, Sásy a Bábinej. Kostol ešte bez veže staval
Leopold Lenger zo Zvolena; dokončený bol nasledujúceho roku
a v 9. nedeľu po Trojici dňa 24. júla vysvätený. Organ na 9
mutácii nadobudnutý bol r. 1786. z Kremnice za 170 strieborných
zlatých od nejakého Pekára. Medený a pozlátený kalich daroval
dňa 25. marca r. 1784. Michal Kolény a Ďuro Pózel. Štyri sviet­
niky z čínskeho striebra sú pozdejšie darom od Michala a Šte­
fana Balku, schráňka na oblátky ku Večeri Pánovej v podobe
kalicha od Ďura Krkoša Jórovie. Drevená krstiteľnica a menší
medený, pozlátený kalich pre chorých nadobudnutý bol z dobro­
voľných obetí r. 1821.
Brezinám, Michalkovej a Podzámčoku ako fíliam dovolené
bolo pripojiť sa k Dobronivej intimátom prešporskej námestriej
rady od dňa 14. júna r. 1784. Kráľová sa až pozdejšie utvorila
a roku 1792. k Dobronivej pripojila. Z počiatku pri pohraboch
nesmeli evanjelici spievať na dvore, ani v cintoríne; len v sept.
r. 1785. ím to bolo povolené. Zvoniť ím povolili len po 1. aug.
r. 1786. Dobronivskí evanjelici nadobudli si dva maličké zvony
 391

až r. 1793.; do tedy sa len klopačkou svolávali do chrámu Božieho;

tretí zvon nadobudli-si až roku 1823. Učiteľa biedne plateného
mali najprv od roku 1777. obecného, potom svojho cirkevného,
ale školskú budovu za dlhé časy nemali. Dňa 16. mája roku
1789. zadali pred námestnú radu prosbu, rychtár, prísažní a
celá obec, žiadajúc o povolenie evanjelickej školy a zaviazaly
sa udržovať učiteľa i pomocníka. Stavania nemali; preto prosili
o dovolenie, aby mohly „dúm quartjrský“ pre posádku precho­
diaceho vojska slúžiaci, na školu obrátiť. Ale i na plat učiteľa
chceli dávať len to, čo najmenej dovolené bolo. Sľubovali dávať
učiteľovi 10 siah dreva, pomocnému učiteľovi 5 a na obkurovanie
dvoch učebných siení po 5 siah. K tomu, poneváč sa vraj uči­
teľovi najmenej 150 zl. a pomocnému učiteľovi najmenej 80 zl.
ročitého platu dávať má, sľubovali učiteľovi dávať roôite 20 preš-
porských meríc rože po 1 zlatom, ale radšej v peniazoch, než v
prírodninách a k tomu iné, aby to spolu dosiahlo tých 150 ži.
Tiež prosili, aby od platenia katolíckeho učiteľa osvobodení boli,
lebo že ím v ničom neslúži, „aniž za učitele pro jeho vék a
neznamosť rečy nemecké potrebován býti muže, — a ponevádž
v našem mestečku jen jeden chudobný katolícky Obyvateľ, púl
sezení majíci, se nachází“. — Škola bola potom v tom quartýr-
skom dome, žatým v bývalej krčme, po vystavení fary od
r. 1796—98. vo farskej ešte nevyschnutej budove, žatým v do­
časnej fare, t. j. v Sleziakovskom dome, na ktorého mieste bola
konečne roku 1825. prvá riadna evanjelická škola vymurovaná.
Kostol bol r. 1833. nákladom 1200 zl. obnovený a novým oltárom
opatrený. R. 1843. vyhorela temer celá Dobronivá, aj fara a škola;
na ich pokrytie a postavenie hospodárskych stavísk vynaložené
bolo 2800 zl. Štóly boli prinútení zprvu platiť aj svojmu, aj ka­
tolíckemu farárovi a učiteľovi. Krém toho dávali dežmu, t. j.
desatinu svojich poľných úrod, až po revolúciu katolíckemu fa­
rárovi; a katolíckemu učiteľovi ešte za čas i potom, keď už svojho
evanjelického učiteľa mali, ročite 102 prešporských meríc sosýpky.
Od tohoto boli osvobodení, ale zato svojmu farárovi a učiteľovi
sosýpku nezvýšili; obom spolu o 17 mier menej obilia dávali,
než predtým samému katolíckemu učiteľovi; ba svojim ešte i
sľúbený plat svevoľne umenšili; a na to prišlo, že farár Geitz
prinútený bol svoju cirkev žalovať pred seniorátom. Keď sa školu
povinné dietky neprataly do učebnej siene, postavili roku 1861„
na dvore starej školy druhú učebnú sienu a jednu izbičku pre
pomocného učiteľa nákladom 738 zl., ale stavba tá cieľu nezod-
392

povedala; preto hneď nasledujúceho roku postavili na mokrom,

močaristom pozemku, zavoziac močiar zemou, druhú školu ná­
kladom vyše 2000 zl. a pri tom ručnú a vozovú prácu z poriadky
konali. Tiež tak postavili roku 1865. až do tedy chybújúcu vežu
nákladom 8251 zl. a žatým nadobudli si ku najväčšiemu 5 cen­
tovému zvonu dva väčšie za 2584 zl. a dva najmenšie predali
bacúrovskej evanjelickej filiálnej cirkvi za 300 zl. Roku 1806.
poručila vdova Ondreja Markovica rolu Na Hline k užitku farára;
a r. 1840. mäsiarka Anna Rell r. Volfshoffer poručila sto zlatých
pod tou podmienkou, aby úroky tých peňazí požíval každoročne
miestny farár; ale základina táto už nejestvuje, cirkev z nej
neúčtuje. Roku 1882. bola cirkev v dlžobách, základiny žiadne,
cirkevné budovy napospol v zlom stave, lud od cirkve odcud­
zený, velmi pokleslý, zvlášte na cirkev nevďačne obetujúci. Zúbo­
žený lud, zvlášte polom následkom častých ohňov a nemiernosti
zadlžený, ťažko bolo priviesť k poznaniu toho, čo mu bolo škodné
a čo by mu k dobrému malo slúžiť. No s pomocou Božou z
chladnosti a odcudzenosti cirkvi prebudený lud od toho času
skutkami dokázal zaujatosť za svoju cirkev. Roku 1883. z dobro­
voľných obetí založená bola sypáreň a sriadená sypárničná budova
a iné cirkevné budovy obnovené nákladom 1067 zl. Cirkevníci
sosypali dobrovoľne 53 hl. pšenice, 6 hl. raže a složili 27 zl. 20 kr..
ktoré sa chudobným ľuďom vypožičiavaly a úroky prikladaly
ku istine; a keď bola lepšia úroda, znovu mnohí obilie obetovali.
Teraz, keď už ľud nepotreboval pôžičky v obilí a sypáreň pre­
stala, má z toho cirkev rezervnú základinu, obnášajúcu 14,916
korún. Nasledujúceho roku cirkev vydala na obnovu zhorenej
novej školy 1507. zl. a kostol pokryla nákladom 640 zl. Roku 1888.
postavená bola nová veľká učebná sieň pri starej škole, čo bolo
možno tak lacno, ani nie úplne za 2000 zl. len tak postaviť,
že všetky pešie a vozové práce konali cirkevníci z poriadky,
zdarma, tak ako dosial vždy pri cirkevných stavbách. R. 1892.
plytká studňa vo farskom dvore bola na 12V2 siah prehĺbená;
r. 1894. veža cinkovým plachom pokrytá a hromosvodom opa­
trená. Roku 1906. zvýšená bola budova novej školy a sieň zväč­
šená, ako i polovica fary obnovená, spolu nákladom 3741 kor.,
pri čom farár zo svojho viac sto korún utrovil. Rokom prv bola
obnovená i škola v Brezinách nákladom 2209 kor., k čomu už
vopred farár sbieral podporu aj v Nemecku. Odanením fiiialistov
z Kráľovej v tej výške, ako platili údovia matky cirkvi a oso­
bitným kapitalizovaním ich sosýpky sosbieralo sa za viac než
 393

10 rokov na postavenie školy na Kráľovej 2742 kor. Ale násled­

kom upádania počtu školopovinných na Kráľovej a pri veľkých
požiadavkách k udržovaniu osobitnej školy, cirkev upustila od
postavenia evanjelickej školy na Kráľovej; a do tedy sosbieraný
obnos obrátila roku 1907. ku obnove novej školy v Dobronivej.
Tretia škola sriadená bola r. 1900. a budova postavená r. 1902.
tak, že mestečko prepustilo za miernu cenu 1500 kor. bývalý,
prázdny stojací byt hôrneho dozorcu, ktorý pretvorený bol na
učiteľský byt, kus susedného pozemku bolo prikúpené za 160 K
a učebná sieň bola postavená a byt obnovený nákladom 3739 kor.;
učiteľský plat tejto tretej stanice bol značnou štátnou podporou
doplnený. Nové stolice do učebných siení a harmónium pre školu
bolo z dobrovoľných obetí nadobudnuté. Učiteľský byt pri starej
škole bol pokrytý r. 1912. eternitom za 1269 kor.; pri brezinár-
skej škole hospodárske’' stavisko roku 1910. nákladom 1400 kor.
postavené. Roku 1908. bol nový oltárny obraz z dobrovoľných
obetí za 340 kor. nadobudnutý. Ešte prv, r. 1895. bol zo sbierky
farárom zavedenej nadobudnutý nový strieborný a z vnútri po­
zlátený kalich s patenou za 205 zl.; a poneváč sbierka naň vy­
niesla 268 zl., tedy ku zvyšným 63 zl. sbieralo sa ďalej a r. 1901.
nadobudnutá bola veľká strieborná kanva ku Večeri Pánovej
za 310 kor. Založená bola roku 1884. aj školská základina pre
chudobné školské dietky, ktorá dosial obnáša v Dobronivej 1468 K,
a v Brezinách 155 kor.; novšie 100 ročná základina, ktorá sa
má za 100 rokov úrokovať a obnáša v Dobronivej 1718 knr.
a v Brezinách 336 kor. a vdovská pre kňazské vdovy 446 koru­
nová. Ale najviac odporúčaná bola vždy sbierka na obnovenie
chrámu Božího a s tým v spojení na opatrenie zvonov želez­
nými korunami a veže železnou stolicou. Za 10 rokov cirkev
vyhodila dobrovoľnú daň na ten cieľ, obnášajúcu priemerne ro-
čite 1500 kor.; farár sa rozpisoval i za našimi do Ameriky; atak
docielené bolo, že cirkev má teraz 31,978 kor. kostolnej základiny
a Breziny na ten cieľ 336 kor. a s výmenou za odobraté zvony
spolu máme krém toho 39,269 kor. zvonovej základiny. Poteši­
teľnejšie nad tieto základiny a kapitále a nad obetovavosť vždy
sa stupňujúcu je ale to, že mávame v nedele zvlášte v posledné
časy plný chrám Boží nábožného ľudu. Na 400 ročnú pamiatku
reformácie sosbierali sme Lutherovu základinu k dávaniu Biblií
mladoženíchom v obnose 1649 korún. Ale i jednotliví horli-
vejší darcovia pekne obetúvajú. Oltárne prikryvadlá a na
kazateľnu obetovali od niečo vyše tridsať rokov nasledujúci:
394

Mária Brza rod. Gregaň — tmavočervené zamatové; pani Iréna

Gály r. Droppa — jasnočervené zamatové so zlatými strapcami;
pani Emília Lange rod. Klimo — zelené hodvabné, obtiahnuté
bielymi čipkami; Tomáš Kapustík a jeho dcéra Eva Madlen čierne
ťažké peruvienové s hodvábnymi strapcami; pani Berta Šramko
r. Ličko, mešťanostová z Brezna tunajšia rodáčka, — červeno-
brokátové, hotovené v Lyone vo Francúzsku, ňou vkusne vyší­
vané, so zlatými strapcami; pani Anna Vittanovská poštárka
— biele, ňou vkusne vyšívané; Eva Kisel rod. Paulíny kvetavé
s nápisom. — Roku 1883. cirkevný dozorca pán Gejza Osztro-
luczky urobil 200 zlatovú štipendiálnu základinu pre dve chu­
dobné školské dietky; r. 1906. pán Ján Kozelnicky, tunajší rodák
a penzionovaný hlavný notár mesta Brezna obetoval 500 koru­
novú základinu k rozdávaniu kníh konfirmandom; r. 1908. Michal
Fuška s manželkou poručili 400 kor. základinu, aby jej úroky
slúžily ako ich večitá cirkevná daň; r. 1913. obetoval Ján Bosák
s manželkou krásny krištálový luster do chrámu za 528 kor.;
nasledujúceho roku Pavel Cúth s manželkou obetovali na vkusnú
ohradu oltárnu 300 kor.; r. 1917. darovala cirkvi Eva Kisel rod.
Paulíny striebornú schránku na oblátky ku Večeri Pánovej, po­
travný spolok obetoval 950 kor. a mnohí iní darovali väčšie ob-
nosy, ktorých vypočítať by dlho trvalo. Dobrodincom cirkve je
i miestne mestečko, ktoré predtým ako patrón väčšími obno-
sami prispievalo ku udržovaniu ev. cirkve a školy, teraz každo­
ročne 872 korunámi evanjelickú cirkev a školu podporuje a z času
na čas tiež i mimoriadne obetúva.
Vizitoval dobronivskú cirkev: dňa 5. marca r. 1613. super-
intendent Samuel Melík; v nov. r. 1624. Peter Sexty; ten istý
aj dňa 25. jan. roku 1626., 12. nov. r. 1628. a 21. jan. r. 1630.
r. 1636. Rehor Lány, potom Martin Špetko; 25. júna roku 1656.
Dávid Lány; roku 1706. Štefan Pilárik, 22. júna r. 1801. Martin
Hamaliar; 5. júna roku 1818. Adam Lovich; 7. júna r. 1837. Ján
Szeberinyi a 8. júna r. 1873. Dr. Gustáv Seberényi. Dozorcami
cirkve boli: od r. 1784. Michal Kolleny, miestny radný a potom
rychtár; od r. 1791. Tomáš Sojka, predtýmny rychtár; r. 1793.
Juraj Jančík rychtár a Juraj Volfshoífer, mäsiar; roku 1800. Ján
Nándory slúžny, súčasne i dozorca pliešovskej a babinskej cirkvi,
bývajúci na svojom kuriálnom majetku v Sási; od r. 1813. pod-
dozorcom a od roku 1820. dozorcom bol Adam Dobák, miestny
notár; od r. 1830. Mikuláš Osztroluczky a od r. 1842. jeho syn
Gejza Osztroluczky; od r. 1860. poddozorcom Pavel Gály miestny
 395

notár; od roku 1884. dozorcom Dr. Samuel Medvecký pravotár;

od r. 1894. poddozorcom a od r. 1896. dozorcom Ludvik Greššo,
miestny notár; od r. 1919. Dr. Vlád. Fajnor.

Farári:
Kto bol tu evanjelickým farárom r. 1561., keď sa katolícky
vizitátor neodvážil sem prísť vizitovať, nie je známo. Žatým účin­
koval tu ako farár, akiste ešte nemecký:
1. Fridrich Muller, Múller, Molitor, rodák z Krupiny, bol r.
1566. z kremnickej školy vysvätený v Brehu v Sliezsku za kňaza
na Piarg pri Kremnici a pre fílie Horný a Dolný Turček a Konošov.
Šiel ku posviacke v druhej polovici novembra a Kremnica mu
16. nov. vydala odporúčajúci prípis ku kniežaťu Jurajovi v Sliezsku.
Potom bol farárom v Dobronivej v časoch nebezpečných, keď
turecká hranica bola už blízko a Turci často napádali Dobronivú
a okolie. Už pred jeho príchodom sem, dňa 12. febr. r. 1556.1 olú­
pili a vypálili Turci dve dediny ku dobronivskému zámku patriace,
asi 300 ludí odviekli do otroctva a sobrali mnoho dobytka. Dňa
28. apríla r. 1568. Turci, majúci zálohy (rezervy) v Pliešovcach, asi
na 400 koňoch prepadli Dobronivú, mestečko vyrabovali a 50, dla
iných 74 osôb, mužov, ženy i deti odvliekli do zajatia. R. 1570.
vyzvali Dobronivú, aby sa ím poddala. Keď sa to nestalo, dňa
25. nov. r. 1574. srúbali a odvliekli viacej ľudí z Dobronivej a zo
Sásy. V ten čas i baňské mestá udržovaly sto drábov v Dobro­
nivej a v Sáse na obranu banských miest. Dňa 5. febr. r. 1575. tiahlo
2500 Turkov do Dobronivského okolia, 500 z nich vpadlo do
Dobronivej, ostatní zaostali ako záloha; tu začali páliť a rabovať,
keď ale niekoľko • ľudí chytili a odohnať chceli, boli zbití, rozo-
hnatí a niekoľkí z nich i chytení. Nasledujúceho roku v júni
poddala sa už Dobronivá Turkom a sľúbila ím platiť daň; tí
roku 1578. s veľkou silou pritiahli sem, saskú posádku zbili a
chceli tu stavať pevnosť a keď ím to prekazené bolo, udreli v
auguste dvarazy a 1. sept. po tretíraz, r. 1583. zasa na Dobronivú,
chceli dobíjať kostol; dňa 1. sept. pritiahol beg zo Sečian a z
Fiľakova s veľkým počtom Turkov, s rebríkmi a inými šiancovými
prístrojami; ale posádka 20 mužov počitujúca a zvlášte obyvateľstvo
pri pomoci susedov ich odbili, tak že Turci aj rebríky pod pevno­
sťou kostola zanechali a len jednoho drába cestou zajali. V ta­
kýchto okolňosťach účinkoval tu farár Múller; nie div, že sa ťahal
preč a dňa 6. júla r. 1582. písala už Kremnica správcovi dobro­
nivského zámku, aby mu pomohol sohnať požiadavky v Dobro-
396

nivej. Dňa 3. apríla r. 1583. primlúvala sa Kremnica u bystrickej

vrchnosti za Múllera, v ten čas v Dolnom Turčeku bez služby
žijúceho, aby ho vyvolili v B. Bystrici zasa za nemeckého kaza­
teľa, ktorý úrad bol tam vraj už prv zastával. Dňa 25. mája
roku 1584. povolala ho Kremnica vokátorom za farára do Hornej
Štubne v Turci, keď ho vrchnosť bola prv jednohlasne vyvolila.
Nešiel ta, ešte vždy žil v Turčeku a Kremnica poslala do Štubne
za farára Valentína Landmanna. O ďalších osudoch Mullerových
nemáme zprávy.
2. Martin Hanko, rodák z Bystrice, učil sa doma a Schre-
melia, potom v Štiavnici u Juraja Bodoka za tri roky, do roka
v Kremnici u Juraja Szontagha, v Bardiove u svojho krajana
Tomáša Fábriho; v Brezne do roka, vo Wittemberku od 17. aug.
r. 1582., kde ale pre nedostatok peňazí nevydržal dlho; vypýtal
si tedy svedectvo od bohosloveckej fakulty, podrobil sa zkúške a
bol dňa 18. sept. Polycarpom Lyserom na kňazstvo vysvätený.
Navrátiac sa domov, stal sa farárom na Dobronivej a dňa 17. jan.
1588. na pamätnom shromaždení zvolenského bratstva bol ako
dobronivský farár medzi prítomnými zaznačený. Počas jeho tunaj­
šieho účinkovania vpadli Turci ako už spomenuté r. 1583. a tiež
i dňa 17. okt. r. 1593. do Dobronivej a zlapali mnoho ľudí medzi
Dobronivou a Sásou a odvliekli do otroctva. Pravdepodobne jeho
synmi boli: Ján alebo Juraj Hanko, r. 1611. učiteľ na gymnáziume
v Bánovciach, potom v Košiciach; Martin r. 1612. farár v Hodruši;
a Tobiáš bakalár filozofie a r. 1629. professor akadémie wittem-
berskej.
3. Jakub Minor, Klein ako farár dobronivský bol na shroma­
ždení bratstva dňa 13. jan. r. 1598. v B. Bystrici. V ten istý deň
vpadli Turci do Dobronivej, vypálili ju, tak že zhorel i mestský
archív a vňom viaceré výsadné listiny. Minor prijdúc domov, na­
šiel len pohorenisko. Akiste účinkoval v Dobronivej už i v pre­
došlom roku, lebo dňa 27. apríla r. 1598. žaloval vrchnosť mestečka
pre učiteľa a pre dežmu. Ale ešte i r. 1601. na shromaždení brat­
stva dňa 22. jan. sdelené bolo, že všetci Dobronivci osvedčili sa
proti tomu, aby ich rychtár dával dežmu. Ku sbierke do spoločnej
bratskej pokladnice prispel na shromaždení dňa 15. júna odbý-
vanom 7 denármi. Že do shromaždenia dňa 2. okt. r. 1600. pozde
prišiel, zaplatil za to pokutu 10 denárov. Dňa 7. jan. r. 1602. pred­
nesené bolo na shromaždení, že Dobronivka Anča Večerbova žia­
dala, aby bola rozsobášená s mužom, ktorý sa od roka so svobod-
nými hajdúkmi túla; a keď jej to nebolo povolené, odišla do iného
 397

kontubernia a tam sa s iným mladíkom zasnúbila a po sobáši

vrátila sa zasa do našej stolice. Zo shromaždenia dňa 7. jan. r. 1602.
vyslaný bol Minor spolu so seleckým farárom ku komorskému
prefektovi, vyzvať ho, aby sa do manželských záležitostí nemiešal
a ich v neprítomnosti farárov nerozsuzoval, ako to bol urobil v
Brezne. Dňa 4. júla r. 1603. prešiel za farára do Španej Doliny a
na bratskom zasadnutí dňa 2. 'júla r. 1607. bol ako špaňodolinský
farár prítomný. Koncom apríla r. 1613. odišiel za nemeckého kaza­
teľa do Kremnice, odkiaľ bol r. 1622. vyslaný do B. Bystrice, aby
tam zastupoval mesto Kremnicu na pohrabe bývalého hlavného
veliteľa banskomestských vôjsk a kapitána zvolenského zámku
Filipa Morgenthalera. Minor zomrel v Kremnici po 10 ročnom
účinkovaní r. 1623. a zanechal po sebe vdovu a siroty.
4. Daniel Draho bol dňa 12. jan. roku 1604. ako dobronivský
farár za úda bratstva prijatý pod tou podmienkou, že čo najbližšie
preukáže vokátor. Tak sa zdá, že bol svetáckeho smýšľaniaf lebo
už toho roku dňa 25. okt. na bratskom shromaždení bol pojedná­
vaný jeho spor s niektorými cirkevníkmi, povstalý z toho, že ne-
iakú ženu dobil hlavňou pušky. Poneváč sa ale stránky už prv
vyrovnaly, bratstvo to vyrovnanie schválilo, naložiac žalobníkom,
aby i seniora i svojho farára pre s-vevolné pokračovanie odpro­
sili, aby tak vážnosť kňaza bola napravená. Za jeho tunajšieho
úradovania bol v čas Bocskayovského povstania r. 1606. snem v
Krupine; a palatin Juraj Thurzo chcel dostať dobronivský zámok,
ktorý mal v zálohu Dersfy, o čo nasledujúceho roku i banské
mestá prosily kráľa. Že tu vtedy boli ešte i Nemci a Drako i ne­
mecky kázaval, to sa dá zatvárať z toho, že r. 1611. mala tunaj­
šia evanjelická cirkev prikrývadlo na umrlčie truhly s nemeckým
nápisom, dosial v tunajšom 'katolíckom kostole zachované; a že
vizitacionálna zápisnica Melíkova od 5. marca r. 1613. bola v ne­
meckej reči napísaná. Kráľ Matej II. potvrdil mestské výsady r.
1609. a nasledujúceho roku dňa 19. mája naložil zvolenskej stolici,
aby Dobronivú a s ňou spojené mestečká obraňovala proti úrad­
níkom dobronivského zámku. Za čas tunajšieho úradovania Draku
bola nielen vojna, ale pred rokom 1614. i mor; dňa 29. decembra
r. 1612. a tiež i 16. sept. r. 1614. zemetrasenie; tiež slávené bolo
storočné jubileum reformácie. Drako mal viaceré spory, o ktorých
pojednávajú seniorálne zápisnice. Tak dňa 14. jan. roku 1614. žalo­
val v bratskom shromaždení saského farára Juraja Bezeka pre
pomluvu, za čo bol Bezek odsúdený k tomu, aby za 30 dní
odprosil Draka pred troma zemanmi, troma kňazmi a troma ob­
398

čanmi.. Dňa ‘29. mája r. 1617. žaloval Draka balážďarmotský farár

Štefan Richter preto, lebo mu vraj predhadzoval, že je nie riadne
vysvätený a nie hoden kňazského povolania; a tiež i pre bitku.
Richter bol bratstvom vyzvaný, aby to dokázal; a keď sa to stalo,
bol Drako v nasledujúcom shromaždení dňa 9. okt. odsúdený, aby
zaplatil trovy shromaždenia a odprosil superintendenta Melíka,
ktorý Richtera vysvätil, i bratstvo; čo v jeho mene i urobil senio-
rálny rečník a hajnický farár Stanislav Korvini na shromaždení
bratstva dňa 16. januára r. 1618. Toho istého roku žaloval ho i
Dobronivec Ján Sabó preto, že ho Drako zbil, následkom čoho bol
Drako spokutovaný na 40 zl. s tým doložením, že ak budúcne
previní sa v niečom, u bratstva viacej ochrany nenájde. Ci v tom
roku zomrel, alebo odišiel z Dobronivej, nie je známo.
5. Juraj Baynok, Wajnok, Baynoky, Baynak, rodák z Brezna
alebo zo Slovenskej Ľupče bol v máji r. 1612. zapísaný medzi
Študujúcich vo Wittemberku ako Brezňan; r. 1614. bol už kanto-
rom v Krupine, kde sa mu začiatkom júna narodil syn Ján. Po
Drakovi stal sa r. 1618. farárom v Dobronivej. Ako tunajší farár
svoju neprítomnosť na bratskom shromaždení dňa 22. jan. r. 1619.
listovne vyhovoril a složil 50 den. za obed. Aby bol prijatý do
bratstva, to žiadal osobne až na shromaždení dňa 10 dec. Bol
prijatý a složil poplatok pol zlatého. V tom čase bolo Bethlenovské
povstanie a r. 1620. bol pamätný krajinský snem-v B. Bystrici.
Dňa 21. okt. roku 1621. Baynok bol kandidovaný za spoločného
rečníka. V ten deň ho bratia vyslali zo shromaždenia i s babin-
ským farárom Marcim ku provízorovi zvolenského zámku s listov-
ným napomenutím, aby tento nebol na prekážke manželskému
spolužitiu istých manželov z Bacúrova a aby od seba pohoršenie
odvrátil. Na shromaždení bratstva dňa 22. okt. r. 1624. predložil
Baynok prípad k rozsúdeniu, že istá jeho cirkevníčka vdova bola
znásilnená od vojaka a potom vydala sa za iného. Keď hriešny
skutok vyšiel na javo, manžel ju nechcel opustiť. Farárovi bolo
naložené, pokarhať jú súkromne a manželov udobriť. Za jeho úra­
dovania bolo viacej vizitácií; tak v novembri r. 1624., dňa 26. jan.
r. 1626., 12. nov. r. 1628. a 21. jan. r. 1630. vizitoval tu Sexty a
r. 1636. Rehor Lány. Na shromaždení dňa 5. mája r. 1626. bol
Baynok vyvolený za prísediaceho. Pred tým rokom bol postavený
múr okolo dobronivského kostola. Krém Turkov, ktorí i r. 1636—7.
vpadli do okolia Dobronivej, trápili obyvateľov i zemskí páni
Eszterházovci, ktorí sa stali r. 1626. spolumajiteľmi zvolenského a
dobronivského zámku. Roku 1638. Eszterházy už v panskej stolici
 399

pokutoval tunajších rychtárov. Dňa 13. nov. r. 1635. bol Baynok

vyvolený za dekána, a síce na výslovnú žiadosť a prosbu svojho
suseda, zvolenského farára a superintendenta M. Rehora Lanyho,
proti vôli kontuberniálneho notára Daniela Hodíka, farára radvan­
ského, ktorý v zápisnici poznamenal, že to vyvolenie je nie ospra­
vedlnené a že Waynok ani žiaden poplatok nezaplatil. Dňa 15.
jan. r. 1636. zostal dlžen seniorovi poplatok na olej, poslal príspe­
vok . na spoločné stolovanie a vymluvil sa pre neprítomnosť.
V piaty deň po 12. nedeli po Trojici, totiž dňa 23. aug. r. 1637.
bol veľký oheň v Dobronivej; zhorela i fara s náradím a obilím,
tak že dňa 7. sept. bol farár prinútený prosiť o podporu na chlieb
a na siatie a senior vyzval bratov listovne ku obetiam; prosil tiež
o prímluvný list na prepošta Piškyho do Trnavy o odpustenie mu
poplatku, paktátov; Dobronivci ale Jančo Sipar a Miško Kováč
prosili o odporúčajúcu listinu ku sbieraniu almužny. Prepošt nie
že by bol odpustil paktáty, ale ich zvyšoval a hrozil odňatím
dežmy, následkom čoho sami Dobronivci bez farára sľúbili roku
1640. 16 dukátové paktáty dávať. Dňa 26. jan. r. 1638. uzavrelo
bratstvo ohľadom neho, aby dobrotivé a s úradnou úctou prijal
pokarhanie od seniora ' ako verný spolukňaz a dľa veku syn;
dekánstvo ale že mu je ponechané s odpustením poplatkov. Na čo
sa vzťahovalo to pokarhanie, nie je známo. V povstaní Juraja
Rákóczyho v r. 1643—45. vzatý bol z dobronivského kostola strie­
borný pozlátený kalich a druhý podobný zostal. Ako vydíme, Bay-
nokov život bol dosť pohnutý. Zomrel tu r. 1645. v sept. na mor
spolu s manželkou Zuzannou rod. Nikolaides, rodáčkou z Moravy,
predtým vdovou po Ondrejovi Michaelis farárovi svätoondrejskom,
tetkou to Jána Búria, krupinského farára, pôvodcu diela Micae.
Jeho synom bol Juraj Bajnok. ml., učiteľ vo Zvolene, ktorý bol
s inými r. 1673. pred prešporský súd predvolaný.
6. Dávid Lány — viď medzi farármi breznianskymi ô. 8.
7. Filip Czudor, Codor, Zodor, Curoder pochodil z nemeckej
rodiny; jeho ded menoval sa Ondrej Zuroder, podobne starý otec,
ktorý narodil sa v Zamper špaňodolinskom a pozdejšie prešiel
bývať do Seliec; stará matka menovala sa Annou; otec mu bol
Filip Czodor, farár v Predajnej. Jeho krstnými rodičmi boli Juraj
Grynaeus farár dubovský a Eliáš Tornarius senior a farár ľupčian-
sky. Pravdepodobne keď mal isť ďalej študovať, potreboval rodný
list; ale matriky boly vtedy ešte málo kde vedené; preto jeho
otec na shromaždení bratstva dňa 18. jan. r. 1633. prostredníctvom
dvoch kňazov a dvoch mešťanov bystrických ako svedkov prosil,
400

aby dla starého zvyku dané mu boly pre jeho dvoch synov Eliáša
a Filipa rodné listy. Keď bratstvo najprv menovaných štyroch
svedkov sprisahalo a o ich výpoveďach, týkajúcich sa rodiny
Codorovej zápisnicu hore vzalo, vydaný mu bol jej odpis pod
väčšou pečaťou bratstva ako rodné listy pre jeho synov, za čo
platil 1 zl. Kde mladší Filip Codor študoval, nie je známo. Dňa
20. okt. r. 1637. bol v čas shromaždenia bratov vo Zvolene, po
predbežnej verejnej zkúške v kostole superintendentom Rehorom
Lanym vysvätený a dňa 10. jan. r. 1640. ako diakon predajňanský,
pri boku svojho otca účinkujúci i do bratstva prijatý a podpísal
sa vlastnoručne do zápisnice. Po odchode Lanyho bol za dobro-
nivského farára vyvolený a už ako dobronivský farár bol zo shro-
maždénia dňa 21. okt. r. 1647. spolu so saským farárom Regulim
vyslaný ku provízorovi zvolenského zámku Jánovi Ebeckému
v záležitosti meríc hajnick.ého farára Šlehikia. Dňa 20. jan. roku
1648. bol podobne s Regulim vyslaný ku Zvolencom, ktorí svoju
cirkev od zvolenského bratstva odtrhnúť chceli; tiež i ku patró­
novi Štefanovi Šoošovi v záležitosti samporskej cirkve. V tom a
nasledujúcom roku vpadli Turci do tohoto okolia a odvliekli
viacej ludí do zajatia. Za času jeho účinkovania bol tu dňa 27.
apríla r. 1650. odsúdený Pavel Ivanoviech pre vyvrátenie šibeníc
na 150 palíc a na 25 zl. a v rok na to pravotili sa Dobronivci
so Sasanmi o saský mlyn. Pred rokom 1656. bol dobronivský,
teraz katolícky, vtedy evanjelický kostol zasklepený a obnovený;
a tiež opatrený bol i organ, dosiaľ v tom kostole upotrebovaný,
ako o tom svedčí vizitacionálna zápisnica Dávida Lanyho od dňa
25. júna toho roku. Dňa 19. júna roku 1656. stal sa Codor prí­
sediacim bratstva; 21. apríla roku 1660. výberčíkom a pokladní­
kom snemového poplatku a dňa 16. jan. roku 1663. kandidovaný
bol na notárstvo a vyvolený za dekána. Katolícky vizitátor Bartók
vo svojej vizitacionálnej zápisnici z roku 1657. svedčí o ňom, že je
človek humánny a dosť učený. Mal k tomu i dobrý dôchodok:
dežmu, nad to 15 rolí, 6 lúk, 2 zahrady a štóly. Boly to ale
nebezpečné časy, zvlášte koncom päťdesiatich a začiatkom šesť­
desiatich rokov sedemnásteho storočia, keď tu účinkoval. Turci
plienili až po Liptov a zajali do 150 tisíc Slovákov, Eszterhá-
zovci žalarovaním a bitkou chceli zlomiť odpor týchto štyroch
mestečiek, oberajúc ich o práva a výsady, pokúsili sa i dobro-
nivskému farárovi odňať dežmu; archidiakon Bartók ako spo­
menuté, vizitoval evanjelické cirkve, nič nedbajúc na protesty
superintendentov a podžupan zasahoval do práv bratstva, roz-
 401

hodujúc v manželských záležitostiach. V takých nebezpečných

časoch bolo treba postaviť súcich ludí na obranu práv a v za­
stupovaní bratstva. A že takým bol i Codor, na to je dôkazom
tá okolnosť, že ho bratstvo zo shromaždenia dňa 10. a 11. jan.
roku 1662. vo zvolenskej tare zasedavšieho vyvolilo, aby spolu
so slatinským, badínskym a bacúrovským farárom ako práva
znalý stál u boku superintendenta v miešanom súde v pravote
saského farára Reguliho so zemanom Kováčzom; bratstvo ím
dalo na trovu zo spoločnej pokladnice 2 zl. Keď tunajšiemu,
saskému a babinskému farárovi odňali Eszterházovci dežmu,
superintendent zadal proti tomu u zvolenskej stolici protest a
kongregácia bratstva dňa 16. jan. r. 1663. uzavrela, aby si Codor
vyňal od stoličného notára odpis toho protestu k ďalšej pravote.
Stolica i proti mocným Eszterházovcom zastala sa krivdených
farárov a prisúdila ím dežmu nazpäť; a že ju Codor i ďalej
požíval, dá sa zatvárať z toho, že ešte i na zasadnutí bratstva
dňa 29. febr. r. 1668. žaloval, že rychtár a jeho domáci nechceli
mu dávať dežmu. Vtedy žaloval i jedného svojho poslucháča,
že zasial zasa farskú roľu, ktorú bol ešte od jeho predchodcu
Bajnoka do zálohu vzal. Riešenie oboch záležitostí bolo upravené
ku superintendentovi, lebo sa to týkalo dôchodku farárovho, nad
ktorým bdieť povinný bol superintendent. Codor bol majetným
človekom. Na shromaždení dňa 5. okt. r. 1666. v radvanskej fare
stalo sa porovnanie medzi ním a jeho zaťom Ondrejom Szent-
keresztim ratkovským farárom, ohľadom dedictva staromaterin-
ského v ten smysel, aby Codor vyplatil Szentkeresztimu sto impe­
riálov, dukátov a tento aby už viac nič nepožadoval od neho,
ani zlaté a strieborné veci. Bratstvo vymienilo, že kto by to
porovnanie zrušil, zaplatí sto imperiálov pokutu; a sice polovicu
pre sudcov a polovicu pre oškodenú stránku, s čím sa obaja
uspokojili, žiadajúc si odpis zápisnice. Na shromaždení 30. jan.
roku 1670. predostrel jeho brat už spomenutý Eliáš z Predajnej,
akiste z roľníctva sa živiaci opatrným (providus) titulovaný, že
z otcovského dedictva za ovos miesto 110 zl. bolo zaplatené
len 24 zl. Ohľadom chybujúcich 86 zl. prosil o rozhodnutie. Pone-
váč sa ale medzi časom bratia Codorovci porovnali, kontubernium
ich porovnanie potvrdilo. V tom roku bol i chotárny spor Dobro-
nivej s Bábinou a stoličný súd prisúdil otázne pole Dobronivej.
Medzi tými, ktorí sa pred prešporským súdom ustanovili
v r. 1673. jeho meno neudáva sa. Pravdepodobne vyhovoril sa
starobou, ako jeho sused saský farár Reguli.
26
402

8. Juraj Fábri, Fabricius, vysvätený dňa 8. febr. roku 1667.

za farára käsihovského v Honte, prešiel r. 1669. do Prostredných
Plachtiniec, kde účinkoval do r. 1673., vtedy sa stal vyhnan­
com. Ale z vyhnanstva povolali ho Bzovíčania, ktorým jezuiti
v bzovskom zámku osadení, boli dňa 12. marca r. 1671. vyhnali
farára a superintendenta Juraja Zábojníka. Ako bzovský farár *
parentoval na pohrabe krupinského farára Jána Sextiho, 5. júna
r. 1684. zomrelého. Že žatým bol farárom v Dobronivej, videť
z toho, lebo jeho syn Matej vo svojej ordinácii za baďanského
farára takto píše: „Matej Fabriczius, Dobronivčan zo zvolenskej
stolice, narodený z otca dvojctih. Juraja Fabricia tamejšieho
farára a z matky Justiny Kaurimskej. Učil sa v Strehovej u
Eliáša Kaurimského, v Rožňave u Jána Braxatorisa, v Jelšave
u Daniela Plorancia (Plačku), v Trenčíne u Mikuláša Materinyiho.
v Mošovcach u Eliáša Sartorisa. Odkiaľ povolaný za učiteľa, žil
dva roky pri otcovi a odtiaľ za učiteľa cerovského a konečne
po trochštvrťach roku do baďanskej cirkve za farára pozvaný;
vysvätený bol v Bardiove r. 1691.“ Matej stal sa žatým farárom
betliarskym v Gemeri. Kedy a kam odišiel Juraj Fábri z Dobro­
nivej, nevedet; ale r. 1695. bol už farárom v Tesároch a 9. nov.
toho roku stal sa hontianskym seniorom. Zomrel r. 1703.
9. Jeremiáš Pilárik, syn Jeremiáša slovenského farára kru­
pinského a vnuk Štefana Pilárika, očovského, narodil sa v. Nemec­
kom Právne, keď jeho otec bol tam učiteľom. Po dokončení
štúdií stal sa rektorom v Krupine, kde dňa 8. júla roku 1668.
sosobášený bol Buriom s Máriou rod. Drechsler, dcérou krupin­
ského senátora Mateja, kmotra Buriovho. Žatým okolo r. 1669.
bol rektorom zvolenským a potom farárom na Belej, odkiaľ
r. 1674. do vyhnanstva poslaný, došiel 12. sept. do Brehu, kam
za ním prišla i jeho manželka Mária Drechsler s dvoma synmi.
Z Brehu prešiel do Vratislavy, z tadiaľ do Devína (Magdeburgu),
odkiaľ bol povolaný za farára do Saltzdorfu (Syldorf); odtiaľ
odišiel na vysoké školy do Greifswaldu, navrátil sa zasa do
vlasti a stal sa znovu rektorom v Krupine. V máji roku 1682.
volali ho zasa do Belej za farára, ale neisté to povolanie ne­
prijal, zostanúc radšej rektorom v Krupine. Tu medzi inými bol
jeho žiakom i Ján Lévy, ktorý r. 1705. vysvätený bol za farára
do Nižnej v Orave. V časoch Tôkolýovského povstania prešiel
Pilárik za farára do Dobronivej, kde okolo roku 1688. účinkoval
a kde sa mu z druhej manželky Juliany rod. Zolnay narodil
syn Jeremiáš, potomný farár dačolômsky a superintendent. Z Dobro-
 403

nivej vypudený prešiel za farára na Kalinovo a 7. íebr. r. 1691.

podpísal zápisnicu novohradského bratstva takto: Jeremias Pilárik
post biennale Exilium ab Eccla Dobronensi in Corpus Vener. Fra-
ternittis Neogradien. Ecclesiasticu. recipit. atď. Z Kalinová prešiel
r. 1696. na Dolné Strháre, odkial r. 1704. vrátil sa na Dobronivú.
V tom roku dňa 29. mája posviacal na Cerove spolu s Jánom
Simonidesom bystrickým a Jánom Glosiusom radvanským farárom
svojho bratranca Štefana Pilárika, štiavnického nemeckého farára
za superintendenta banského okolia. Dňa 23. okt. r. 1704. stal sa
dekánom; dňa 12. mája počas kongregácie podpísal sa do zá­
pisnice. Zo shromaždenia dňa 9. marca roku 1707. vyslaný bol
spolu s Glosiusom radvanským a so seniorom Zelienkom na ru­
žomberskú synodu, keďže konsenior Simonides bystrický a notár
Krištof Mazary zolňanský pre závažnú vraj príčinu na synodu
isť nemohli. Na potrebné cestovné nákladky malý sa složiť všetky
cirkve. Z každého bratstva mali isť traja-štyria vyslanci. Medzi
prítomnými na tej synode sa náš Pilárik nespomína. Akiste
Simonidesovi a Mazarymu predsa umožnené bolo ísť a títo so
seniorom a Glosiusom tvorili počeť vyslancov, ktorým malo byť
bratstvo zastúpené; preto Pilárik zostal doma. Dňa 22. mája
roku 1708. bol vyvolený za seniorálneho notára, ktorý úrad po
dlhšom zdráhaní sa i prijal a složil prísahu. Posledná dosiaľ
zachovaná zápisnica zvolenského bratstva z roku 1708. 22. mája
v Očovej shroinaždeného písaná je jeho rukou. Zakončil ju slovami:
Ita Acta peracta feliciter! takto boly záležitosti pokonané šťastne;
k čomu pozdejšie niekto dopísal: et, proh dolor! finaliter! ale
žiaľ Bohu posledný kráť. Roku 1709. s mnohými inými bol od­
stránený z úradu generálom Heisterom; roku 1710. šiel do Sudíc
za farára, kde ako konsenior dokonal život 22. apríla roku 1715.
Pod ním vizitoval sudickú evanjelickú cirkev 12. mája r. 1713.
archidiakon novohradský, préposť budínsky a ostrihomský ka­
nonik Ján Putanics. R. 1708. dňa 26. mája vysvätený bol k nemu
za diakona dobronivskóho Matej Farkaš, narodený v Lipt. Sv.
Mikuláši z rodičov Juraja a Alžbety rod. Rotarides, ktorý sa bol
učil v Štitníku, Košiciach, Necpaloch a inde.
10. Ján Geitz, prvý farár dobronivský po znovusriadení sa
cirkve, narodil sa dňa 29. dec. roku 1733. v Trenčíne z Michala
učiteľa a kantora z Krupiny pochádzajúceho a z matky Anny
rod. Liptay, zemianky zo Zadiela. Učil sa doma u otca a u rektora
Herchela, v Šoprone u Ribiniho a Hajnótziho a dokončil bohoslo­
vecké štúdia vo Wittemberku. Navrátiac sa do vlasti, bol vy-
26*
404

svätený Eliášom Mohlom v Modre r. 1759. za generálneho kaplána

pre farárov v seniorátoch: prešporskom, nitrianskom a trenčian­
skom, ktorý úrad za 3 roky zastával; za tým bol za 2 roky
učiteľom a organistom v artikulárnej cirkvi v Nitrianskej Strede,
spolu i domácim učiteľom zemianskej rodiny Szerdahelyovskejý
od ktorej za to dostal zaopatrenie a platu ročitých 20 zl. Potom
od okt. r. 1764. bol v malých Ostraticiach v trenčianskej stolici
dvorným kazateľom zemianskej rodiny Pavla Sándora zo Slav-
nice, odkiaľ pred 4. adventnou nedeľou, pred 19. dec. roku 1773.
prešiel za farára do Bohuníc. V dec. r. 1777. kázal na pohrabe
konseniorovi a farárovi lišovskému Samuelovi Raphanidesovi z
textu Zjav. Ján 2, 10: 0 korune slova Božího kazateľa: 1. Ktorým
bude daná a 2. Aká vzácna bude? Povolaný od Dobronivcov,
ktorí Jána Melku senátora, k nemu do Bohuníc boli vypravili,
dňa 25. marca r. 1784. na deň Zvestovania Panny Márie tu prvý-
raz kázal a sviatosti prisluhoval; dňa 4. apríla v Kvetnú nedeľu
r. 1784. v Bohuniciach zaďakoval a 14. apríla v stredu po Veľkej.
Noci bol do cirkve dobronivskej uvedený novohradským seniorom
Martinom Gerengayom leštianskym farárom a štiavnickým farárom
Martinom Hamaliarom, ktorého k tomu vyslal superintendent Ján
Čerňansky. Dobronivci sľúbili mu zdarma voziť víno z Bohuníc,
kde mal hodnú vinicu, ale mu pozdejšie voziť nechceli; i plat mu
neriadne dávali a ukracovali; keď ich žaloval, seniorálni vyslanci
neboli vstave jeho plat v celosti obrániť a prinútený bol pristať
na to, že mu ho o 35 zl. 20 mier raže, 5 mier jačmeňa, 10 mier
ovsa a o 4 vozy slamy umenšili; faru mu nechceli s izbami ku
slncu obrátenými postaviť. Geitz nebol ženatý. Svoj majetok, šesť
tisíc zlatých poručil pre slúžiť nevládajúcich, alebo úradu zba­
vených farárov banského dištriktu; vinicu poručil bohunickej
cirkvi, ktorá ňou dosial vládne; tunajšej cirkvi ale len svoj obraz,
ktorý sa pozdejšie ztratil a jedné oceľové hodiny z roku 1656.
s nápisom: Pro deo et populo. — Spomenutú 6 tisíc zlatovú
základinu bol dištriktuálny dozorca Ludvik Baloghy „k inému
cieľu obrátil“ — a dosiaľ je len asi polovica z nej zachovaná;
i tá vzriastla len z tých 904 zl. 28 kr., ktoré mestečko Dobronivá
malo vypožičané a len pozdejšie ich vrátilo. Geitz zomrel v 72. roku
dňa 30. sept. roku 1805. a bol svojim susedom pliešovským
Muškulym a babinským Blatnickým pochovaný.
11. Ján Lehotzký, ináče Blatnitzký menovaný, narodený vo
Zvolenskej Ľupči dňa 31. marca r. 1769. z otca Jána remeselníka
a matky Doroty rod. Fabiany. Krstený bol katolíckym farárom
 405

1. apríla. Učil sa doma od rodičov a katolickeho učiteľa Mateja

Fidicinisa, potom od r. 1780. v B. Bystrici u Geguša a Komáryho,
v Kežmarku u Jána Tôréka, Christiana a Jána Genersicha, Ondreja
Kralovanského a Adama Podkonitzkého. K vôli maďarčine prešiel
r. 1790. do Šajó Gemera, kde ho učil Samuel Bajnok a bol v alum-
nei seniorom. Od 20. okt. r. 1791. bol vychovávateľom u Jozefa Maža-
ryho, dozorcu hegyaljského seniorátu v Tályi, v Prešove a Kež­
marku; žatým šiel do Nemecka, učiac sa od r. 1794—96. v Jéne
a po návrate zasa bol temer za poldruha roka vychovávateľom
Jozefa Srétera v Budamére pri Košiciach a v Prešove; od 19.
marca do konca augusta r. 1798. učil vo vychovávacom ústave
v Štítníku, ktorý bol tamejší rektor Tomáš Ciž dľa Salzmannovho
spôsobu založil; od začiatku septembra r. 1798. do augusta 1801.
účinkoval vo vychovávacom ústave Podkonitzkého v Kežmarku
a súčasne učil ako mimoriadny učbár na tamejšom lyceume počty
v prvej triede. Prijdúc domov navštíviť matku, kázal 12. aug.
v radvanskom chráme Božom v čas dištriktuálneho konventu z
daného textu ev. Mat. 17, 1—9,. následkom čoho bol za super-
intendentovho kaplána vyvolený a hneď 14. aug. v Štiavnici
Hamaliarom i vysvätený. Dosť skoro žatým, totiž 20. apríla r. 1802.
bol za babinského a odtiaľ 15. okt. 1805. za dobronivského farára
povolaný. Na Bábinej oženil sa dňa 9. nov. r. 1802. so Zuzannou
Katarínou Filé de Eôr, dcérou leštianskeho farára. Ich synmi boli:
Ján, učiteľ v Ponikách, Pavel farár v Bábinej a dcérou Zuzanna,
ktorá sa vydala za pliešovského učiteľa Ondreja Červenáka a
bola matkou spisovateľa Beniamina Červenáka. Druhá jeho man­
želka bola tiež zemänka Terezia rod. Pelcer, krupinského kotlárova
dcéra. Bol seniorálnym notárom. Zomrel na porážku a zapálenie
pľúc v 59. roku dňa 15. marca r. 1828. a pochovali ho: Muškuly
pliešovský, Dorkovič zvolenský a Grentzner babinský farár. Super-
intendent Lovich vo vizitacionálnej zápisnici chváli ho ako pobož­
ného a bezúhonných mravov kňaza.
12. Samuel Balás narodil sa 3. okt. 1804. vo Zvolene z otca
Martina, hrubého krajčíra, muža nábožného a matky Rebeky rod.
Závadský. Do školy chodil doma, v Kremnici, Štiavnici, Prešporku,
kde i bohoslovie vyštudoval a složiac v Prešporku i u super-
intendenta Lovicha kandidatickú zkúškur šiel r. 1825. na boho­
sloveckú fakultu do Viedne, kde dva roky vytrval. Potom na radu
Jána Szeberínyiho šiel k vôli naučeniu sa maďarskej reči ku kal­
vínskemu farárovi Jozefovi Tôrôkovi do Pozby v tekovskej stolici
a tam za tri mesiace pobudol. Žatým dňa 19. apríla r. 1828. kázal
406

na Dobronivej, kde ho 20. apr. za nástupcu Blatnitzkého vyvolili,

na čo bol 29. apr. Lovichom na kňazstvo vysvätený a dňa 4.
mája pliešovským Muškulym do cirkvi uvedený. Tu účinkoval až
do roku 1835., v ktorý rok dňa 1. novembra poďakoval Dobro-
nivcom, prešiel 5. nov. do Krupiny, kde bol 8. nov. v 21. nedelu
po Trojici do cirkvi uvedený. Od r. 1832. do 17. mája r. 1837. bol
dekánom. Roku 1833. daroval svojej dobronivskej cirkvi drevený,
na čierno zabarvený kríž na oltár, ktorý dosial na oltáre býva.
Dňa 20. sept. r. 1836. oženil sa s Karolínou rod Kuzma, dcérou
almašského farára Pavla Kuzmu. V čas revolúcie pre reči žalá-
rovaný, bol od nemeckej vlády v nebezpečenstve života. Zomrel
v Krupine na horúčku dňa 9. okt. r. 1850. a bol skrze Pavla
Makónyiho, zvolenského farára a seniora pochovaný.
13. Ondrej Rehor Lojko narodený dňa 12. marca r. 1806.
v Brezne z Michala a Zuzanny rod. Brečka. Učil sa doma, v Levoči,
Velkom Várade, v Prešporku a Halle. Dňa 25. aug. r. 1835. bol
za dištriktuálneho kaplána ku boku Jána Szeberinyiho vysvätený,
odkiaľ bol 13. dec. za dobronivského farára vyvolený a 24. jan.
r. 1836. do cirkve uvedený. Bol ostrý v úsudku, horlil proti opilstvu,
krádeži a iným výstupkom, napomínal k dobročinnosti, založil
spolok striezlivosti, ktorý sa ale neujal; horlil proti tomu, aby
s cirkevným majetkom nešafárili mestskí úradskí, sosýpku nepre­
vádzali na mestskom grunte a zvyšok zo sosýpky za každým
nestrovili, ale ho cirkvi oddali; ale tým si vzbudil len nenávisť
patričných proti sebe a tak sa zdá, že i s ľudom pravé zaobchodiť
nevedel. Žil neženatý, odvolávajúc sa na to, že by zo svojho dô­
chodku s rodinou počestné vyžiť nemohol. Už r. 1837. a 8. bol
pre údajné prestúpenie 6. Božieho prikázania žalovaný, ale neod­
súdený; r. 1860. dňa 27. apríla znovu pre podobný hriech žalovaný,
z úradu zaďakovať nechcel. A poneváč cirkevníci boli už i pred­
tým rozhorčení proti nemu, že ich pre zadržanú a odtajenú so­
sýpku a pre odopretie predtým užívaných povozov žaloval; a keď
vyše roka trvala pravota cirkvi proti nemu, bol ešte pred vy­
nesením konečného súdneho výroku v máji r. 1861. z íary násilne
odstránený a jeho veci z fary vynosené. Potom žil tu súkromne až
do smrti. V revolúcii ušiel z cirkvi a querilla mu byt vyrabovala,
dvere poštiepala a pece pobila. Zomrel dňa 19. apríla r. 1885.
14. Ján Lipthai narodil sa 11. dec. 1814. vo Veľkých Vla-
chách v Liptove z rodičov Jána, panského kuchára u Kašpara
Kubinyiho a Anny rod. Klonka. Do školy chodil vo Veľkej Paludzi,
Kežmarku, Rožňave, Prešporku a r. 1843. v Jéne. Aby si na trovy
 407

do Nemecka niečo vyziskal, bol v r. 1841—2. vychovávateľom u

Donáta Szakmáryho v Lučivnej na Spiši; a po návrate z Nemecka
šiel zasa za vychovávateľa dietok Ladislava Semberiho na Romháň
do Novohradu, odkiaľ povolala ho r. 1850. štiavnická cirkev za
kaplána ku superintendentovi Jánovi Szeberényimu a dňa 6. júna
bol skrze vtedajšieho administrátora banského okolia Jána Cha­
lúpku na kňazstvo vysvätený. V rokoch 1852—59. bol učbárom a
eforom na štiavnickom lyceume; žatým bol farárom vo Veľkých
Sľažanoch od 19. aug. r. 1859. a stal sa tekovským seniorom; ale
už 21. júla 1861. bol za dobronivského farára vyvolený a dňa 29.
aug. presťahoval sa sem. Vo zvolenskom senioráte od r. 1864.
zastával úrad dekána, od r. 1867. pokladníka a od r. 1875. senio-
rálneho notára. Za manželku mal Karolínu rod. Vida, dcéru Mar­
tina Vida, panského úradníka na Poltáre a Estery rod. Szandány.
Manželka Lipthaiova trpela viac rokov na pomätanie mysle a na
pošinutie; snáď i náslebkom toho upadol v nestriedmosť. Pri Lip-
thaiovi ako kapláni účinkovali od r. 1881. Juraj Kúgyela šeni-
orálny kaplán a Julius Kovácsik. ktorý po smrti Lipthaiovej stal sa
administrátorom. Na plat kaplánov cirkev prispievala 100 zlatmi.
Zomrel na vodnatieľku dňa 30. júla roku 1881. a 2. aug. bol
seniorom Mockovcsákom a Adolfom Kuzmom pliešovským farárom
pochovaný. Jeho vdove platila cirkev hospodu a dávala jej po­
trebné kurivo, kým ju pán Boh z ťažkého kríža dňa 24. mája
r. 1884. nevysvobodil.
Po smrti Lipthayovej bol za dobronivského farára vyvolený
Samuel Bancík, farár turíčsky, ktorý ale voľbu, i keď Dobronivci
asi o 140 zl. farársky plat povýšili, neprijal. Žatým bol vyvolený
11. dec. r. 1881.
15. Ján Slávik. Pre protest miestneho dozorcu Gejzu Osztro-
luczkyho, ktorý odpieral cirkvi právo novej kandidácie, musel byť
svolaný mimoriadny seniorálny konvent na deň 22. febr: r. 1882.,
ktorý druhú kandidáciu väčšinou hlasov za právnu uznal a tým
voľbu potvrdil. Do cirkve prišiel 3. marca r. 1882. Narodil sa
4. dec. r. 1855. na Dačolôme v Honte z rodičov Michala a Barbory
rod. Horváth. Nedostatočne pripraveného v domácej škole dali ho
rodičia do prvej gymnaziálnej triedy do Štiavnice, kde nerozu­
mejúc ani slova maďarský, mal sa učiť výlučne v tej reči všetky
predmety, i latinskú a nemeckú reč. Prirodzená vec, že nerozumel
z toho nič; .a len v druhej-tretej triede začal rozumeť, že čo sa
vlastne učí; ale vtedy už nemal základu. Cez štyri triedy ná­
sledkom pilnóho učenia prešiel síce, ale z toho všetkého nebolo
408

mnoho osohu. Mnohé žialne chvíle zapríčinilo mu to, že sa musel

učiť, čomu nerozumel. Až keď sa dostal do piatej triedy do Veľkej
Revúcej, začal rozumeť a súkromne doháňať zameškané. V Revúcej
dňa 3. júla r. 1874. i maturoval. Bohoslovie študoval za rok vo
Viedni a za poltreťa roka v Erlangách v Nemecku, kde v poslednom
semestri v spolku Studienhaus bol i seniorom. Spolok ten založil
a viedol professor dr. Gerhard zo Zezschwitz tým cieľom, aby
vážneho smýšľania bohoslovci žili spolu sriadeným, službe Božej
a štúdiumu posväteným životom. V poschodovom dome spolu
bývajúci vstávali ráno na istú určitú hodinu a sišli sa do spolo­
čenskej väčšej izby ku ranným, a večer ku večerným modlitbám;
a s vonkajším kruhom tvoriac asi 20—27 údov, mávali spolu
vedecké večierky, na ktorých obyčajne Zezschovitz predsedal.
V dome bola veľká knižnica, ktorú rád používal. Cez veľkonočné
6 týždňové prázdniny cestúval. Uvedený do študiumu, pomýšľal
zostať v Nemecku; ale na žiadosť svojich rodičov prijal pozvanie
za kaplána na Senné ku Ondrejovi Bodickému, odporúčaný svojim
predchodcom v kaplánke a priateľom Michalom Bodickým. Vy­
svätený bol dňa 27. marca r. 1878. na Čabe dr. Gustávom Szebe-
rényim a dňa 1. júla vymenovaný i za vojenského kňaza druhej
triedy v rezerve. Vytrhnutý z koľají študiuma, ťažko sa vžíval do
praktického kaplánskeho života. Štúdium na nemeckých univer-
sitách i tak nepripráva dostatočne ku kňazskému účinkovaniu.
Na Sennom pobudol až do sept. r. 1881. V 9. nedeľu po Trojici
odoberúc sa od cirkve, prešiel za kaplána ku Samuelovi Chalup­
kovi na Hornú Lehotu, kde mu cirkev zaistila následníctvo a
Chalúpka na polepšenie farárskeho platu sľúbil poručiť svoj ne-
pohnuteľný majetok cirkvi. Z Lehoty prešiel 3. marca r. 1882. na
Dobronivú a tu dosial z milosti Božej účinkuje. Tu žije predo­
všetkým svojej cirkvi, jej duševnému, mravnému zveľadku, ač
koná v mnohom sisyfovskú prácu v ľude, ktorý nerád číta a
k tomu neporozumejúcom, čo by mu samému k dobrému poslú­
žilo. Cirkev našiel zadíženú, cirkevné staviská v zlom stave; zákla­
diny neboly žiadne. Čo bolo oď toho času nadobudnuté, posta­
vené a obnovené, to bolo už spomenuté. Usporiadal v cirkvi pred­
nášky zvlášte z hospodárskeho oboru málo navštevované, z ktorých
vyšlo niečo i tlačou; s pomocou a za príkladom druhých utvoril
spolky mliekársky jeden z prvých a potravný jeden z väčších na
Horniakoch, po 7 rokov ich viedol, spravoval, chcejúc sdružiť ľud
do mohútnejšieho hospodárskeho spolku, ale nebolo možné. Žatým,
konajúc verne svoje kňazské povinnosti, zbývajúci mu čas veno-
 409

val spisovateľským prácam. Krém viacerých hospodárskych, deje­

pisných a kultúrnohistorických článkov a pojednaní napísal: De­
jiny dobronivskej evanjelickej cirkvi a mestečka; Prípravu ku
kontinuách, vyšlú dosial v štyroch vydaniach; Modlitby kresťan­
skej mládeže; Abecedár a Čítanku pre prvú triedu a prítomné
Dejiny zvolenského kontubernia a seniorátu. S manželkou Izabellou
rod. Maróthy má syna Jána staviteľa a inženiera pri štátnych
železniciach a dra Juraja, (N—ý.) kandidáta pravotárstva. Gene­
rálna rada ho poverila námestným seniorstvom.

Učitelia:
Mená prvotných evanjelických učiteľov dobronivských nie sú
známe, ako ani meno toho učiteľa, o ktorom je reč v kontuber-
niálnej zápisnici od 27. apríla roku 1598. V prostred 17. storočia
účinkovali tu súčasne viacerí učitelia.
1. Juraj Gardian rodák zo Slovenskej Ľupče, bol najprv uči­
teľom vo svojom rodisku, potom vo V. Slatine, okolo roku 1608.
v Dobronivej, r. 1610. zasa v Ľupči, nasledujúceho roku sloven­
ským učiteľom a kantorom v Krupine, kde 10. nov. roku 1612.
zomrel. Bol zaťom Ondreja Thuria, vtedy predmierskeho, potom
ponického farára. Gardianova vdova vydala sa 5. okt. r. 1614. za
nemeckého farára ľubietovského Samuela Apiaria a po jeho smrti
dňa 5. mája r. 1619. za Martina Štefányho, ináče Kúdelkom zvaného,
mešťana ľubietovského.
2. Martin Sitarius, rodom z Dobronivej, bol tu učiteľom pred
r. 1619.; odtiaľto bol povolaný do Diviak pri Bojniciach za diakona
a vysvätený dňa. 28. júna r. 1619. Izákom Abrahamidesom. Roku
1628. stal sa farárom v Diviakoch, odkiaľ r. 1630. odišiel do tekov­
ského seniorátu. Bol krstným otcom mučedlníka Tobiáša Masni-
ciusa.
3. Michael Nundoroschides, Nundorides, Nuszdorfer, narodený
v Krupine. V máji r. 1614. bol zapísaný za študujúceho na vyso­
kých školách vo Wittemberku; žatým stal sa učiteľom v Sloven­
skej Ľupči; ako taký žaloval svojho farára Rotaridesa a na shro-
maždení bratstva dňa 12. apríla r. 1622. predložená bola jeho
žaloba k pokonávaniu. Dňa 14. jan. r. 1625. žaloval na kongre­
gácii bratstva Ľupčanov pre zadržaný jemu plat a bratstvo uza­
vrelo jeho žalobu oddať k pokonaniu superintendentovi. Že mu
Ľupčania zaostalý plat nesložiii, žaloval ich znovu; ale na shro-
maždení bratstva dňa 27. jan. r. 1627. Ondrej Hortulani menom
Ľupčanov svedčil, že oni Nundoroschidesovi tú dlžobu zaplatili;
410

on že si povinnosti nekonal a sem i tam blúdil. Obe stránky boly

napomenuté a Ľupčania konečne dobrovoľne sa zaviazali k tomu,
že pod 15. dňami zaplatia mu päť zlatých. Okolo r. 1633. bol fará­
rom v Malých Zlievcach a od r. 1640. zámockým kazateľom na
Muránskom zámku.
4. Ján Szentkereszty, rodák z Necpál; ako dobronivský učiteľ
vzal si v 3. ned. po Sv. Trojici r. 1652. za manželku Katarínu,
dcéru Jána Stopa z Brezna. Žatým stal sa učiteľom v Turč. Sv.
Martine a r. 1655. v Necpaloch, odkiaľ prešiel za farára na Belú
v Turci, kde od r. 1656—58. účinkoval. V rokoch 1658—59. bol
farárom v Trstenom v Liptove a žatým až po r. 1673. v Sobo-
tišti v nitrianskej stolici. V prenasledovaní od Bársonya vyšetro­
vaný, musel dať revers, že sa zrieka úradu; ale r. 1679. bol už
farárom v Štitníku a od r. 1683. v Jelšave, kde pravdepodobne
i zomrel.
5. Ján Emericiades, Banskobystričan; keď doma pod vedením
Eliáša Kreuchela gymnasium odbavil, šiel r. 1652. dľa svedectva
toho svojho učbára za učiteľa do Dobronivej.
6. Ján Fontani, rodom Turčan, bol tu učiteľom tiež asi v tom
čase, v ktorom i dvaja predmenovaní, lebo roku 1653. stal sa
z dobronivského učiteľa farárom v Tesároch v Honte, kam dňa
29. jan. došiel. Roku 1657. bol už seniorálnym rečníkom. V Tesá­
roch zostal až do r. 1666.; kam odtiaľ odišiel, nie je známo. Od
Jána Fontaniho má tunajšia katolícka cirkev dosial zachovaný
ručník s vyšitým kalichom a r. 1693.
7. Juraj Kazár prešiel ako kollega z Brezna za rektora sem
dňa 24. mája r. 1669. U neho sa tu učil Ján Eger z Poník, po-
tomný učiteľ vo Valaskej, v Selcach, v Tomášovcach a žatým od
r. 1705 —10. farár na Polichne.
8. Daniel Huszár bol tu okolo r. 1685. rektorom a mal tu
žiaka Ondreja Valentiniho, rodáka z Plachtiniec, dňa 6. marca
r. 1706. vysväteného do cirkve sv. Ondreja v Blatnici. Huszárov
syn Ján, narodený dňa 26. sept. r. 1685. v Dobronivej z matky
Hedvigy, stal sa farárom na Píle, potom od r. 1706. vo Veľkom
Poli a od 1. aug. r. 1714. kremnickým slovenským kňazom. Zomrel
tam dňa 4. jan. r. 1715.
9. Matej Fabricius, syn tunajšieho farára, bol tu učiteľom
v r. 1688—90., žatým farárom na Badané; viď v jeho otcovom
životopise.
10. Juraj Vatra bol kollegom .Daniela Huszára a učil tu okolo
r. 1695. i Huszárovho syna Jána.
 411

Nie je známo ďalej, ako sa menoval ten rektor dobronivský,

ktorý bol v opilstve na zem strčil bacúrovského farára Ondreja
Sartoriusa, čo tento žaloval na kňazskom shromaždení dňa 18. jan.
r. 1707., kde i farár Pilárik dosvedčil o tom svojom rektorovi, že
je lotrom a naničhodným kaziteíom mládeže. Kongregácia úfajúc
sa, že sa rektor napraví a polepší, uzavrela, aby odpýtal bacú­
rovského farára a celú cirkev; ak sa ale navráti k predošlej divo­
kosti, že bude z úradu odstránený. Poneváč sa skutočne nepo­
lepšil, preto na shromaždení v Slatine dňa 24. mája sám farár
Pilárik, proti ktorému tajne a zjavne osídla staval, nástojil na
prevedení už vyneseného výroku. Zvolenské bratstvo poverilo
svojho právneho zástupcu saského farára Samuela Turdelia, aby
idúci zo shromaždenia sdelil dobronivskej cirkvi výrok o odstrá­
není rektora. Keď ho ale dobronivská cirkev neodstránila a on sa
v ničom nenapravil, pohrozené mu bolo zo shromaždenia dňa
18. jan. r. 1708. vo Zvolene zasedavšieho vyobcovaním z cirkvi,
exkommunikáciou. Či napriek tomu až do zaniknutia evanjelickej
cirkvi tu účinkoval, nie je známo.
11. Pavel Bartholomeides narodený v Lucíne okolo r. 1760. zo
zemianskych rodičov Adama, úradníka u grófa Gedeona Rádayho
a matky svätojánskej Evy rod. Arány. Ako štiavnický žiak bol do
Dobronivej za učiteľa r. 1784. povolaný; ale tu len do roka vytrval,
lebo v septembri r. 1785. prešiel za učiteľa do Kráľoviec, kde za
38 rokov účinkoval a kde v 63. roku na vodnatieľku zomrel a
dňa 21. febr. r. 1823. bol pochovaný. Sobášený bol 28. jan. roku
1788. s Teréziou, dcérou mäsiara kráľovčianskeho Juraja Gašpa-
ríka a Judity rod. Molitoris. Mali syna Pavla, r. 1795. narodeného.
Bol len stredným učiteľom. Učil i maďarčinu. K jeho vdove sa
Kráľovčania nevďačne zachovali, keď ju dňa 28. marca r. 1828.
z vdovského cirkevného domu s mnohými urážkami vynosili len
preto, aby ta obecného mäsiara osadit mohli.
12. Michael Pokorný narodil sa roku 1748. v Balážďarmotách.
Do Dobronivej bol povolaný v sept. roku 1785. z Baďana, keď už
štyri roky bol učiteľom; prv snáď bol učiteľom v Krtýši, lebo ešte
i na Dobronivú prišli s ním dvaja mendíčkovia z Krtýša. Od roku
1787. bol tu i mestským notárom. Mal pomocného učiteľa Tomáša
Vrbovského, potomného učiteľa a notára v Hajnikách. Kráľovským
rozkazom z r. 1779. bolo nariadené, aby učitelia cieľom naučenia
sa novej učebnej methode boli vyslaní na naukobehy; a síce
z miest a z väčších mestečiek do vzorných mestských škôl,
z obcí ale do bližších mestských škôl. Tak i Pokorný učil sa
412

r. 1786—87. novej methode v Kremnici u Kozinu a bol v júli

r. 1789. v Prešporku skrze dištriktuálnych školských dozorcov
Štrausza a Yengera zkúšaný. Podlá novej methody začal učiť už
s 1. nov. r. 1787. Krém materinskej slovenskej reči znal i nemecky
a latinsky; a nemecky niečo i učil. Že bol pilný a nadaný, o tom
svedčí školská zápisnica, ním od r. 1785. vedená, v ktorej pozna­
čil nariadenia, učebné pravidlá, methodu, vzorky relácií, soznamy
žiakov a iné. Nespokojný s platom, šacovaným na ročitých 135 zl.
a úfajúc sa lepšie vynsť s farárom, prešiel dňa 3. apríla r. 1791.
za učiteľa na Cerovo; tak sa zdá ale, že ani tam nevedel sa
sniesť s farárom, lebo hontianska seniorálna zápisnica udáva, že
pre urazenie svojho farára Pavla Cséryho bol v Semerovcach za
24 hodín o chlebe a vode zátvorom trestaný. Druhá jeho manželka
menovala sa Barbora rod. Severiny. Nespokojný so svojim osudom,
zaďakoval r. 1795. na Cerove z učiteľstva a šiel do svojho rodiska
Balážďarmôt za pekára, ktorému remeslu sa bol v mladosti vy­
učil; a tam roku 1801. i časný život dokonal a 23. júla bol po­
chovaný.
13. Jozef Petráš narodený v Štiavnici 10. marca roku 1770.
z rodičov baníckych, Martina a Zuzanny rod. Klukan. Najprv
bol učiteľom na Dubovom, odkiaľ v máji roku 1791. prešiel na
Dobronivú, zpustiac tu z chatrného učiteľského platu dva vozy
slamy, dve miery jačmeňa a 5 mier ovsa a obdržiac- miesto
toho do úžitku tri roličky. Prvá jeho manželka bola Mária rod.
Francisci, dcéra mäsiara pliešovského a potom sucháňskeho, s
ktorou mal syna Jozefa, potom farára kostolnomoravského. Druhá
jeho manželka bola Katarina r. Ott, rozsobášená skrze mestskú
vrchnosť štiavnickú s Jánom Jurajom Korberom.
14. Samuel Hajtmanshý st., narodený 12. dec. roku 1784.
v Tomčanoch v turčianskej stolici z Tomáša a Anny r. Diatlik.
Do školy chodil doma, v Martine, v Dobšinej, Rožňave a Kež­
marku; potom od r. 1808. bol učiteľom miešanej školy nemecko-
slovenskej v Hodruši, odkiaľ ho po roku a troch mesiacoch po­
volali Dobronivci, zaplatiac za neho Hodrušanom 24 zl. cestov­
ných trov. Sem prišiel 9. febr. r. 1810.; 22. sept. r. 1812. oženil sa
s Annou rod. Šimkovic, dcérou Jána a Zuzanny rod. Arvensis,
mešťanov turčianskosvätomartinských. Dietky mali: Samuela,
potomného učiteľa dobronivského; Jána, potomného učiteľa na
Počúvadle, Baďane a v Ľadzach a dcéru Annu, vydanú za Pavlom
Krasznetz-Drasskótzym, úradníkom Tihaňovským na Majej Čalomii
Pomocným učiteľom pri ňom bol r. 1849—50. Karol Brodnianský
 413

a od roku 1852. Ondrej Melekhy. Bol dobrým učiteľom. Zomrel

18. jan. r. 1854. a jeho manželka 18. dec. r. 1855.
15. Samuel Hajtmanský ml. syn predošlého, narodený 20. marca
roku 1814. Učil sa doma, v Kremnici, Ožďanoch a Štiavnici, kde
triročný múdrolubecký beh odbavil. Žatým šiel r. 1833. za učiteľa
do Celoviec v Honte, po roku prešiel na Pôtor, odkiaľ po smrti
jeho otca povolala ho cirkev dobronivská dňa 12. marca r. 1854.
Prvú manželku mal Annu rod. Lenčo, druhú Jozefínu Draškóczy.
Bol slabý učiteľ. Ako pomocní učitelia pri ňom účinkovali: r. 1861.
Karol Rochosz, potomný učiteľ pliešovský; r. 1870. Ján Ťahúň;
r. 1871. Ludvik Greššo, potomný túnajší notár a iní. Na plat po­
mocníkom dávala cirkev 80 zl. a mestečko 170 zl. Dňa 2. aug.
r. 1874. bola cirkevným konventom Hajtmanskému ponúknutá
penzia 250 zl., byt i kurivo, aby úplne nechal vyučovanie, ale už
29. sept. zomrel na suchoty.
Roku 1862. bola založená druhá škola a učenie tak rozde­
lené, že do starej školy chodily menšie a do novej väčšie dietky.
Za prvého učiteľa do novej školy bol 17. febr. r. 1862. vyvolený:
16. Karol Kubányi, narodený 6. marca r. 1832. na Žihľave
v Novohrade, kde' mu otec bol učiteľom. Do školy chodil doma,
v Malých Zlievcach a v Teranoch v Honte; potom od roku 1843.
v Prešporku, odkiaľ r. 1848. šiel za vychovávateľa ku Pongrácovi*
Plathymu, Plachymu, Verešovi a Vajdovi v Novohrade a v Honte
a r. 1853. stal sa pomocným učiteľom u svojho brata v Teranoch*
od sept. r. 1861. učiteľ hudby na lyceume v Štiavnici, odkiaľ ho
dobronivská cirkev povolala za učiteľa; r. 1864. prešiel do Krupiny;
r. 1873. zadäkoval z učiteľstva a stal sa v B. Bystrici redaktorom
vládou podporovaného časopisu Svornosti. Mesto Krupina vyvolila
za čestného mešťana. Žatým bol pomocným kráľovským škôl-
dozorcom v šomoďskej a od r. 1897. v hontianskej stolici.
17. Aurel Vlastimil Emil Licko narodil sa 5. febr. r. 1845.
v Slov. Ľupči z Eduarda, učiteľa a Estery r. Oravský. Bol kupec­
kým pomocníkom, potrebné školy neodbavil, ale keď ho otec doma
pripravil, stal sa pomocným učiteľom v Tesárach, odkiaľ ho Dobro-
nivci povolali dňa 11. sept. r. 1864. za riadneho. Nasledujúceho
roku vstúpil do manželstva s Annou rod. Kozelnický, dcérou Šte­
fana, tunajšieho hospodára. Horlil za nedeľnú školu a bol nadaným.
Roku 1872. odišiel do Nového Sadu, žatým bol obecným notárom*
zasa učiteľom v Hranovnici. Po mnohom sem-tam putovaní zomrel
v Pešti dňa 13. apríla r. 1908.
18. Ján Paulinyi narodil sa dňa 15. nov. r. 1845. na Šajbe
414

pri Ľubietovej, kde mu otec Ján bol učiteľom; matka mu bola

Mária rod. Ferjanc. Učil sa doma, v Kremnici, Rimavskej Sobote
a Štiavnici, odkiaľ po skončení siedmej triedy šiel roku 1866. za
pomocného učiteľa na Fakóvezekény, kde nebol ani do roka.
Žatým roku 1867—69. stal sa vychovávateľom u Juraja Ujhelyiho
v Rakytovci, potom u Alexandra Csemického na veľkobárándskej
pustatine. Roku 1870—71. skončil za rok preparandistický nauko-
beh v Leviciach a stal sa učiteľom na Dubovom, odkiaľ v no­
vembri r. 1872. prešiel na Dobronivú; 8. dec. r. 1879. na Veľkú
Lúku, potom od 1. sept. roku 1885. účinkoval v Hajnikách a dňa
1. okt. 1905. šiel do penzie. Od 23. jan. r. 1872. žil v manželstve
s Máriou rod. Duchony.
Po jeho odchode z Dobronivej bol koncom decembra r. 1879.
za dočasného učiteľa vyvolený Samuel Sekan, potomný učiteľ
pukanský a dňa 26. febr. r. 1880. za riadneho Viliam Pepich.
19. Gustáv Ludvik Bernáth narodil sa 8. nov. r. 1849. z otca
Jána farára v Záturčí a matky Kataríny rod. Záhorský. Učil sa
doma. v Bystrici a vo V. Revúci, kde šiestu gymnaziálnu triedu
skončil; od r. 1867. na preparandii v Šoprone, kde r. 1870. obdržiac
diplom, šiel za učiteľa do Vukovej, ktorú stanicu pre chorobu
opustil. Potom bol podučiteľom v Radvani, od r. 1874. v Dobro­
nivej, kde sa nasledujúceho roku stal riadnym. Dňa 7. februára
r. 1909. šiel do penzie. V manželstve žil od r. 1875. s Ľudmilou
rod. Klimo. Jeho synom bol Pavel, farár v Ľadzanoch a Gustáv
učiteľ. Na jeho miesto bol vyvolený Ján Molnár.
20. Viliam Jakub Pepich narodený dňa 25. júla roku 1858.
v Ľubietovej z otca Mikuláša farára a Márie rod. Rajsovej. Učil
sa doma, vo V. Revúcej, v Bystrici, zasa v Revúcej a od r. 1874.
na učiteľskej pripravovni v Kláštore pod Znievom, odkiaľ na­
sledujúceho roku prešiel do Lučenca, kde r. 1878. obdržal diplom.
Pomocným učiteľom bol v Slov. Ľupci, od januára roku 1879.
v Očovej, odkiaľ v máji prešiel za riadneho do Hodruše a v
marci roku 1880. na Dobronivú, kde až do svojho penzionovania
dňa 1. okt. r. 1914. účinkoval. Je účtovníkom v miestnej roľníc­
kej banke a predsedom potravného spolku. S manželkou Ilonou
rod. Čipkay má syna Alexandra, učiteľa v Smrečanoch a potom
školského inšpektora v Trenč. Teplej a dcéru Adelku, poštárku
v mieste.
21. Gejza Vissnyi, prvý učiteľ na tretej novej stanici, narodil
sa v Bystrici 15. mája r. 1882. z Ludvika a Anny rod. Scher. Učil sa
doma a v Lučenci, kde i učiteľský diplom r. 1900. obdržal. V tom
 415

roku bol vyvolený za učiteľa na Dobronivú, kde bol účtovníkom

mliekarne. Cez dvoje prázdniny učil sa Šlojd, potom na hospo­
dárskej škole v Brezne odbavil hospodársky kurs a r. 1902. prešiel
za učiteľa do štátnej školy v Brezne. So spolkom mládeže, ktorý
tam vedie, usporiadal viacej divadelných predstavení, prednášok
a bol i ministerstvom i Femkou pochválený a odmenený. Od roku
1904. žil v manželstve s tamejšou učiteľkou Vilmou Vincer. Bol
redaktorom týždenníka Garamvidék. Na jeho miesto vyvolený bol:
22. Béla Andaházy, narodený 29. júla 1882. v Dolnom Mala-
tíne v Liptove, kde mu je otec Rudolf statkárom a poddozorcom
ľupčiaskej cirkve. Učil sa v Nemeckej Ľupči, v Ružomberku, Kež­
marku, Novejvsi a v Znieve, kde r. 1901. obdržiac diplom, stal sa
levitom učiteľom v Krížovejvsi na Spiši, odkiaľ r. 1903. prešiel
na Dobronivú, r. 1913. na Brdárku v Gemeri a v máji r. 1918. na
Breznicu pri Ipli v Novohrade. Od r. 1904. žije v manželstve s
Ľudmilou rod. Bernáth, dcérou miestneho učiteľa. , •
23. Ján Molnär narodený 22. nov. r. 1873. na Sennom z Jána
učiteľa a Jozefíny Čipkay. Vyučil sa zámočníctvu, potom učil od
12. febr. r. 1893. na Lehôtke pri Maškovej, súkromnou pilnosťou
poskladal zkúšky a 26. júna roku 1903. obdržal učiteľský diplom
v Prešove. Z Lehôtky prešiel 1. okt. r. 1903. na Bánhegyes, odtiaľ
1. júla r. 1909. na Dobronivú. V manželstve žil od 12. okt. r. 1899.
s Karolínou rod. Peressényi. Zomrel dňa 18. sept. r. 1918.
24. Ján Kontra narodený 7. marca r. 1894. na Sirku v gemer­
skej stolici z otca Martina baníka a Anny rod. Dinaj; diplom ob­
držal v Prešove dňa 17. júna r. 1913. a v tom roku 10. okt. zaujal
tunajšiu učiteľskú stanicu. R. 1915. upadol do ruského zajatia.
25. Ernest Zorkóczy narodený r. 1895. na Dobroči, kde mu
je otec Ján učiteľom. Diplom obdržal r. 1914. v Prešove a v tom
roku dňa 4. nov. prešiel sem za učiteľa. Od 10. nov. r; 1918. žije
v manželstve s Margitou Molnár, dcérou tunajšieho učiteľa.
26. Ján Šomogyi narodený v Krupine z rodičov Romana So-
mogyiho a Karolíny rod. Benko; účinkuje tu od 24. aug. r. 1919.

Škola v Brezinách.
Roku 1786. mala fília Breziny jedon malý zvon, pozdejšie si
nadobudla i druhý. Niekoľko málo katolíkom dali zvoniť za ten
istý poplatok, ako i svojim; a do školy prijali i dietky katolíckeho
náboženstva. Keď sa katolíci v Brezinách značne rozmnožili, nároko­
vali si právo aj na zvony, aj na školu. Z toho pozostalá pravota a súd
r. 1858. tak rozhodol, že škola je síce evanjelická, ale zvony že patria
416

„obecenstvu Brezín.“ Kedy povstala škola v Brezinách, nie je

známo. Budovu mal poručiť na evanjelickú školu istý Hýlan, snáď
len tak prezývaný.
R. 1866. kúpila si evanjelická dcérocirkev brezinárska polo­
vicu tamejšieho krčmového regálu, za ktorý r. 1890. obdržala
štátny regálový úpis na 900 zl. Úpis ten bol r. 1903. predaný.
Z urbariálnej hory dostával učiteľ každoročne 7 siah dreva a pri
stavbe školy potrebné stavebné drevo zdarma. Tým cieľom v čas
kommassácie r. 1875. v spoločnej urbariálnej hore vymerané bolo
pre evanjelického a katolíckeho učiteľa 6 jutár hory. Ale stoličná
vrchnosť s urbarialistami predala všetko drevo bez opýtania sa
evanjelického učiteľa alebo evanjelickej cirkve a peniaze na inšie
obrátila. Daromné bolo protestovanie evanjelického farára; i tá žia­
dosť stoličnou pravomocnosťou odmrštená bola, aby z predanej hory
istý obnos bol odložený cieľom zakupovania dreva pre evanjelickú
školu a učiteľa; teraz sa musia o to cirkevníci starať. Pri chudob­
nom ľude a skromných príjmoch cirkve možno tamejšú učiteľskú
stanicu udržovať len so značnou štátnou podporou.
Učitelia: Šematismus z r. 1793. menuje vtedajšieho brezi-
nárskeho evanjelického učiteľa Rakssánym. Žatým až po rok 1807.
bol učiteľom a obecným notárom Adam Šidlay, predtým učiteľ
v Sampore. Jeho manželka bola Anna r. Holéczy. Po ňom účin­
koval Daniel Lány, čižmár, narodený vr. 1769. na Boci z Daniela
a Evy rod. Piuvarčy. Po smrti prvej manželky Zuzanny r. Kelényi
zo Zvolena oženil sa dňa 27. jan. r. 1811. s Máriou r. Veliačik.
Od októbra roku 1817. účinkoval Adam Hlavatý, podobne čižmár,
narodený vo Zvolene roku 1792. z Jána a Zuzanny rod. Langoš
R. 1818. mal v škole 24 žiakov, z nich 22 evanjelického a 2 kato­
líckeho náboženstva. Prišiel na pol platu do Brezín, totiž na pol
zlatého, Vi miery raže a 1/i holby masla od žiaka. Superinten-
dent v čas vizitácie r. 1818. naložil polepšiť mu plat, čo sa ale
nestalo. Hlavatý zomrel r. 1819.; jeho vdovu Zuzannu rod. Hrk,
rodáčku z Asódu vzal si za ženu jeho nástupca Pavel Lichner,
švec, syn Samuela dačolômského ševca a Kataríny r. Hromada.
Od r. 1827. učil Samuel Mrva, rodák zo Zvolena. Jeho manželka
bola Mária r. Laskavý. Po dvoch rokoch prišiel sem Ján Frnda;
jeho manželka bola Zuzanna rod. Šislík. Zomrel roku 1831. ako
49 ročný. Potom od roku 1832. Ján Lipták, Zvolenčan, čižmár;
chválený je ako schopný učiteľ. Jeho manželka bola Alžbeta
r. Lednický. Zomrel r. 1842. Žatým Ján Hrabko a po ňom Štefan
Lamos, zeman, syn Daniela Lamoša Lipovského, učiteľa a notára
 417

v Lieskovci a Márie rod. Dubovský. Poneváč v jednej dedičnej

záležitosti ako notár spravedlive konal, bol Durom Slosiarikom
z cirkve vypudený; a keď sa ho cirkevníci nezastali, utiahol sa
r. 1846. ku svojmu bratovi učiteľovi do Lieskovca, kde i zomrel.
Jeho sestra Zuzanna, vydaná za Jánom Stulecom, žalovala dňa
22. júna r. 1848. brezinársku cirkev pre zaostalý plat, jej nebo­
hému bratovi podlžný, odvolávajúc sa na jeho testament. Upra­
vená bola na súdobnú cestu. Po ňom vzali si Brezinári za učiteľa
proti vôli svojej cirkevnej yrchnosti zasa na menší plat Jána
Goldhammera, ktorého preto seniorálny konvent 21. júla r. 1846.
z úradu vypovedal, ale on i ďalej v Brezinách učiteľoval. Dňa
28. júna r. 1848. seniorálny konvent nariadil, aby ho dekán po­
mocou slúžneho odstránil z Brezín, ale sa to zasa len nestalo;
až 4. mája r. 1849. zomrel ešte len 30 ročný, zanechajúc vdovu
Máriu r. Letrich. Za ním účinkoval Ján Hanzlík z Radvane, syn
Ondreja a Evy r. Kolár. Po smrti prvej manželky Zuzanny.rod.
Husák vzal si katolíčku Máriu r. Lasab a prestal byť učiteľom
Zomrel na choleru *r. 1858. ako 47. ročný. Od 18. okt. r. 1856.
bol tu učiteľom Ondrej Balkovič, čižmár, syn Daniela a Zuzanny
r. Albert, narodený r. 1826. v Abauj-Szántóve. V decembri r. 1865.
prešiel na Kozelník, odtiaľ r. 1873. na Bacúrovo a v nasledujúci
rok v októbri zasa do Brezín, kde vytrval až po sept. roku 1888.,
v ktorý rok prešiel do Šalkovej, kde mu r. 1899. bol plat štátnou
podporou na 300 zl. povýšený. Nasledujúceho roku išiel do pen­
zie. Bol vtipným človekom a schopným učiteľom, ku účeniu na­
daným a dostal po dvarazy i Zsedényiánum. Keď Balkovič bol
r. 1865. prešiel na Kozelník, vyvolený bol v Brezinách Eduard
Kardos, zeman, schopný učiteľ. Jeho manželka bola Estera rod.
Krieger. Odišiel roku 1874. za učiteľa do Podrečian v Novohrade.
Po odchode Balkovičovom do Šalkovej stal sa učiteľom Ján Adolf
Ferjenčik, Zvolenčan; odbavil jednu gymn. triedu v Turč. Sv. Martine,
vyučil sa farbiarstvu, pozdejšie bol krčmárom a tak prišiel do
Brezín, kde po íebr. roku 1890. účinkoval. Sám uznal pozdejšie
že mu tunajší pobyt bol školou života; rád čítá val, vzdelával sa
a už tu sa pokúsil literárne pracovať. Žatým stal sa spolupra­
covníkom pri Slovenských Novinách v Budapešti a bol tam i
predsedom slovenského spolku, vydal tlačou sbierku ľudových
piesní a redigoval dva kalendáre. Potom sa vysťahoval do Ame­
riky, kde pri spolkoch a časopisoch významnú rollu hrá. Po ňom
prišiel r. 1890. do Brezín synovec Ondreja Balkoviča Pavel Balko­
vic, tiež čižmár, dosť skoro ale odišiel ku železnici do Zvolena
27
(
418

a potom sa navrátil ku svojmu čižmárskemu remeslu, ktoré sa

mu o mnoho lepšie vyplácalo. Za nim od febr. r. 1893. účinkoval
Radvančan Ján Pisko, vyučený hrebenárstvu; v ten istý rok od­
išiel do Rakše v Turci a teraz je pri elektrárni v Bystrici. Potom
Viliam Ševelík, tiež Radvančan, súkenník, roku 1895. odišiel, bol
za čas sluhom vo Zvolenskej ľudovej banke a teraz je kníh-
väzačom v Prahe. Po ňom učil v r. 1896—7.. brezinársky hospodár
Štefan Kapustik, v roku 1897—1900. Gustáv Brodniansky; po jeho
odchode na Kozelník roku 1900—04. Ján Nicderland, obuvník z
Dobronivej, odišiel do Ameriky; až konečne v októbri roku 1904.
prišiel diplomovaný učiteľ Viliam Slivka, teraz v Piliši účinkujúci,
od októbra r. 1908. Julius Gosztonyi, prišlý z Malachova, odišiel
v okt. roku 1911. na Bánhegyeš, od febr. r. 1912. Ludvik Hrasko,
prišlý zo Sitnalehotky, odišiel roku 1914. na pustatinu Mikebuda
pri Irši; po jeho odchode nehlásil sa diplomovaný učiteľ na sta­
nicu, preto dočasne od januára r. 1914. do konca školského roku
učil kurátor Štefan Žibritovský. Od dňa 23. sept. roku 1915.
účinkovala Antónia Anna Szekurisz, narodená vo Zvolene 13. júna
r. 1895.; diplom obdržaia v Debrecíne dňa 27. júna roku 1914.
Počas vojny a velikej dražoby značne prispel k jej dôchodku
úžitok z dvajutrovej dobrej školskej lúky. Odišla roku 1921. na
štátnu školu do Zvolena. Roku 1914. uzavreté bolo, že v tom
páde, ak katolícka cirkev oddá svoju školu štátu, urobí to aj
evanjelická cirkev; lebo by potom evanjelický učiteľ štátnej pod­
pory nedostal a evanjelici by neboli vstave bez štátnej podpory
učiteľa udržovať.
Vo fílii Kráľovej v horách ležiacej, nepočitujúcej ani sto
duší a vzdialenej na poldruhej hodiny chôdze od matky cirkvi,
učil od r. 1852. po r. 1870. dietky vo svojom dome tamejší hospo­
dár Martin Kučera; jeho ročný učiteľský plat obnášal 20—57 zl.;
za nim jeho syn Martin, pozdejšie za viac rokov Martin Chudý
a teraz zasa vnuk prvého Kučeru, Martin. Jeho plat obnáša so
60 korunovým príspevkom matky cirkvi niečo vyše 400 korún.
Od kúpenia pozemku pod školu a vystavenia školskej budovy
upustené bolo preto, lebo tam nebýva ani 20 školopovinných
dietok, a tak by cirkev na plat učiteľa štátnu podporu obdržať
nemohla.
 419

X. Dubová
s chrámom sv. Mikuláša nad Hronom (S. Nicolaus juxta Gron)
bola niekdy jedna z najstarších a najväčších cirkví zvolenskej
stolice. Spomína sa v Pázmánovskom starom sozname fár a chrá­
mov z r. 1397. Obec patrila ku lupčianskemu zámku a prichodí
v diplome z r. 1424. Chrám pôvodne v gotickom slohu stavaný,
s osmohrannou apsidou-svätyňou. 54' dlhý a 30' vysoký a široký,
ač pozdejšié preinačovaný. dosial stojí. Zachránená je ešte v ňom
gotická osmohranná krstiteľnica, ktorej uhly ozdobené sú ľalijami.
Kônigsberger vo svojom závete roku 1503. pamätal i na farára
dubovského (S. Ničia). V časoch reformácie stala sa i táto cirkev
evanjelickou. Ku cirkvi patrily početné fílie: Lopej, Predajňa, Le­
hota, ktoré sa časom osamostatnily, Brusno, Jasená, Nemecká,
Ráztoka a Zámostia. Brusno a Jasená sa tiež časom pridaly ku
novoutvoreným ím bližším cirkvám; a síce: r. 1578. Lopej už mal
svojho osobitného farára, ktorý sa ale ešte i r. 1588. menuje fa­
rárom filiálnej cirkve lopej skej. Ku Lopej u pridala sa i Lehota,
ale sa r. 1619. tiež osamostatnila a dvoma rokmi prvej Predajná,
pripojac si pozdejšie fíliu Jasenú. R. 1603. odtrhla sa od Dubovej
fília Brusno a pripojila sa s privolením svetskej a cirkevnej
vrchnosti ku svätoondrejskej cirkvi, ktorá predtým bola fíliou
Ľupče. Jednako i tak zostala farárska stanica dubovská, kým
farár požíval dežmu, jednou z najvýnosnejších. Roku 1634. platil
dubovský farár-senior Kalinka 7 dukátov paktát od dežmy, toľko
ako ľupčiansky, kdežto iní platili značne menej, od 1 do 6 dukátov.
Ze páni ľupčianskeho zámku odňali časom i dubovskému farárovi
dežmu a prisvojili si ju, o tom už bola reč. Za časov farára Ju­
raja Grynaea (1607—17.) postavená bola veľká a pekná múraná
fara. o ktorej roku 1657. vizitátor Bartók vo vizitačnej zápisnici
svedčí, že takej pohodlnej a krásnej medzi dedinskými farami
nevidel.
Od časov reformácie až po r. 1673. a potom od r. 1705—10.
bola dubovská cirkev so svojimi fíliami evanjelickou; katolíckeho
farára, ani katolíckych služieb Božich tam nebolo. Evanjelická
cirkev bola vizitovaná dňa 16. jan. roku 1626.; cirkevníci prosili
superintendenta Petra Sextyho, aby dubovská cirkev bola tak
spojená, ako predtým bola. Poneváč ale zemskí páni cirkev pre-
dajnianskú a jasenskú a ich farára potvrdili, dľa zákonov našej
superintendencie má to aj ďalej tak zostať; ale sa môžu dľa
svetských zákonov utiekať ku vrchnosti, ak totiž nie sú spokojní
27*
420

s výrokom superintendenta. Dubovský evanjelický farár vtedy

dostával úplnú dežmu zo štyroch obcí, totiž z Dubovej, Zámostia,
Nemeckej a Ráztoky. Ráztocká dežma ale patrila diakonovi.
Ďalej vizitovaná bola cirkev 18. nov. r. 1628. a 26. jan. r. 1630.
Za čas tunajšieho farára a seniora Kalinku od r. 1630. bolo
tu viacej kongregácií. Na takej tunajšej generálnej kongregácii
dňa 27. apríla r. 1632. žiadali tunajší kostolníci Krištof Kováč a
Ján Beno s rychtármi obcí Dubová, Zámostia atď. almužnovú
listinu pre cirkev, ktorú i obdržali. Podobne roku 1671. pýtala a
obdržala cirkev almužnovú listinu ku prespolným sbierkam na
obnovenie oltára. Jasena obec spomína sa v diplome z r. 1250. a
1424. ako Jeczene. Dla vizitácie Zathayovej r. 1561. bol tam dre­
vený kostol s gotickým oltárom, ktorý bol r. 1661. evanjelikmi
odstránený a druhým nahradený. Tento druhý oltár dal postaviť
r. 1661. Ján Diurantal, prefekt Tupčianskeho zámku, obraz maľoval
doňho Krištof Daniel Geger, predstavuje vchod Krista Pána do
Jeruzalema a je dosial zachovaný. Majú tam i zvon z roku 1487.
asi 150 funtový s minuskulárnym gotickým nápisom. K3bec Ne­
mecká prichodí v diplome z r. 1281. a 1320.; Ráztoka a Zámostie
v r. 1424. Po krutom prenasledovaní udáva opát a kanonik bar.
Fr. Lad. Mednyanszky r. 1713. vo svojej vizitačnej zápisnici, že
v dubovskej cirkvi s fíliami Nemecká, Ráztoka a Zámostie bolo
spolu 629 duší. z nich konvertitov pod vtedajším katolíckym fa­
rárom 380, ostatní že sú heretíci, evanjelici. Úradníci ľupčianskeho
zámku spolu s katolíckymi farármi žatým nestrpeli tam evanje­
lika; a teraz sú to všetko temer čisto katolícke obce. 0 niekdy
slávnej evanjelickej cirkvi dubovskej v podaniach ľudu nieto ani
pamiatky.

Farári:
1. Krištof Kindermann, Kindernay z Nemeckej bol tu okolo
r. 1524. farárom. Viď medzi farármi banskobystrickými č. 8.
2. Baltazár Kosa, Kosza. Nie peknej povesti Štefan Steger.
o ktorom bola reč v dejinách banskobystrickej cirkvi, chcel Kosu
ako ženatého farára a heretika z dubovskej cirkvi vypúdiť a jeho
dôchodky si prisvojiť. Tým cieľom zaniesol odporúčanie komor­
ského správcovo Hohenwartherovo sám Steger ku arcibiskupovi
Oláhovi, v ktorom Hohenwarther žiadal, aby dubovská fara sve-
rená bola Stegerovi, ktorý že je dobrý katolík a hotový nazpäť
uviesť do dubovského kostola z tade odstránené katolícke služby
Božie, na čo Kosa zažaloval Stegera a tento bol 22. okt. r. 1560.
 421

v Ľupči vyslýchaný a vyšly o ňom hrozné veci najavo; ale predsa

sa mu nič nestalo, ač i r. 1561. vizitujúci Blažej Zathay svedčil
o Stegerovi, že si povinnosti nekonal a kňazského stavu nehodný
život viedol. Zo svedectva Zathayovho vysvitá, že sa Kosa, chcejúc
si zachrániť dubovskú ■ faru, v mnohom zvykom katolíckej cirkve
prispôsobnil, svätenú vodu v kostole držal, ušnú zpoveď zacho­
vával i Večeru Pánovu iste tým, ktorí si tak žiadali pod jedným
spôsobom prisluhoval. O ďalšich osudoch Košových nevieme.
3. Jakub Schroter, Schreter rodák z Bystrice, bol okolo r. 1576.
konrektorom v Žiline, 16. marca r. 1580. vysvätený vo Wittem-
berku za diakona do Slovenskej Ľupče, r. 1587. bol už farárom
dubovským, dňa 17. jan. roku 1588. prítomný na pamätnom shro-
maždení. V tom roku v prítomnosti cisárskeho zámockého pre­
fekta Eliaša Salia de Hirschperg, Dubovania oddali mu dla inven­
táru cirkevné veci, ktoré ako farár dubovský prejal, o čom Salius
vydal dňa 6. júla na lupčianskom zámku svedectvo, ktorého odpis
je dosial v kontuberniálnej zápisnici zachovaný a v ktorom svedčí,
že 26. júna predstúpili pred neho rychtári z dubovskej cirkve a
preukázali mu ten im entár, z ktorého je nič nie vynechané a dla
ktorého má časom buď on, buď jeho dedičia tie veci nazpäť dať
cirkvi. V tom čase totiž farári vstupujúc do úžitku fary, prejímali
cirkevný statok, kravy, voly, kone a hospodárske náčinie do
svojho úžitku; a to boli povinní oddať zasa cirkvi, ak faru opu­
stili. Vyštudovaný a faru zaujímajúci človek nemusel sa tedy
trápiť o nadobudnutie si toho. Dňa 12. jan. r. 1599. bol Schroter
vyvolený za prísediaceho. Poneváč často bol napomenutý pre
svoje výstupky a to neosožilo, ba ta doviedol veci, že r. 1600.
zadal i sám Tribel, pán lupčianskeho zámku, žalobu pred bratstvo
proti nemu pre diakona, pre kantora, pre farské staviská a neza­
chovávanie kňazských pravidiel, preto zasadnutie kontubernia
dňa 2. októbra uzavrelo, aby ho senior napomenul a aby složil
neodvolateľné 50 zl. pokuty. Medzi viny mu pripočítané bolo i to,
že je nepohostinným ku cudzím cestujúcim. Na mnohé prosby
konečne na kongregácii dňa 22. jan. r. 1601. odpustená mu bola
väčšina pokuty, tak že zaplatiť mal už len 10 zl., za čo dobre stál
Juraj Kudelius sv. ondrejský a Tobiáš Jacobaeus ponický farár.
Ale Kašpar Tribel mal pevný úmysel odstrániť Schrótera; a preto
skrze svojho prefekta Fridricha Danielisa žiadal dňa 7. jan. roku
1602. o radu bratstvo, kto by mal byť nástupcom Schróterovým,
poneváč bez vedomia a svolenia bratstva nikoho nechce uviesť?
Bratstvo odpovedalo mu vyhýbavé, odkladajúc danie mu odpo­
422

vede na ten čas, keď zvláštnejší z nich, ktorí chybia, budú prí­
tomní. Jednako nemohli zachrániť Schrôtera a on prinútený bol
opustiť výnosnú dubovskú cirkev a prejsť do Lopeja. Schrôter
ešte ako dubovský farár na tom shromaždení dňa 7. jan. pred­
niesol záležitosť menom svojich poslucháčov „de Gessenia“ z Ja-
sena, či v treťom stupni pokrevní smú manželstvo uzavreť? Na
čo bolo odpovedané, že je to zabránené. Ako lopejský farár spo­
menutý je dňa 17. jan. roku 1607. medzi neprítomnými a dňa
23. jan. r. 1612. zahodená bola na neho 4 zlatová pokuta pre
štyri ročné obmeškanie kongregácií. Viacej sa už potom v zápis­
niciach nespomína. Jeho synom bol Pavel, dolu nižšie uvedený,
Baltazár rektor dačolômsky a Kašpar farár lopejský.
4. Juraj Grynaeus narodený v B. Bystrici, učil sa doma, za
6 rokov v Ľupči u Mag. Krištofa Hubnera, potom v Prahe a vo
Wittemberku, kde bol dňa 8. júna r. 1578. vysvätený Polykarpom
Leyserom za diakona do Zvolenskej Ľupče, povolaný súc svobod-
ným pánom Teodorom Rubigallom, majiteľom zámku. Prvej ešte
bol kantorom vo svojom rodisku. Dňa 28. jan. r. 1597. na kongre­
gácii sdelil senior o ňom, že bez vedomia kontubernia zaujal faru
v Lupči; naložené mu bolo, že sa má vykázať v nasledujúcej
kongregácii riadnym povolaním, opatreným obecnou pečaťou.
V kongregácii dňa 13. jan. r. 1598. žalovaný bol, že neslušným
spôsobom stal sa lupčianskym farárom, odpustiac rychtárovi
dežmu a sľúbiac ročite platiť 20 zl. na vystavenie fary. Grynaeus
doniesol svedectvo od obce, že bol riadne povolaný od Ľupčanov
za farára, ale ohľadom tých 20 zl. nedoniesol žiadne svedectvo;
preto mu bolo naložené, budúcne to preukázať. Na to na shro­
maždení dňa 11. febr. r. 1598. osvedčil sa za svobodného ohľadom
toho sľubu, ktorý bol jeho predchodca Jakub Grynaeus urobil a
odvolával sa pri tom na svedectvo rychtára Juraja Lukaczko,
prísažných Pavla Srnka, Bartolomea Mikuss, Rehora Falla a pre­
fekta Jána Forsht Gaza; následkom toho bol z pod obžaloby osvo-
bodený. Na shromaždení dňa 12. jan. r. 1599. bol vyvolený za
dekána. Vtedy pravotil ho jeho švagor, manžel jeho sestry Rehor
Schrôter o 600 zlatové dedictvo. Žalovaný Kašparom Trubelom,
pánom ľupčianskeho zámku, že sľúbil prijať dubovskú faru, teraz
to ale urobiť nechce, bol ku tomu na shromaždení dňa 22. júla
r. 1602. bratstvom donútený, aby si dané slovo splnil. Súčasne ho
žaloval i Bartolomej Rohaut, že skrze rektora na tom nástojil,
aby Rohaut nebol zvolený do senátu mestečka; na čo uzavreté
bolo s výhražkou, že Grynaeus má v najbližšom ľupčianskom obec­
 423

nom zasadnutí česť Rohautovi prinavrátiť tým spôsobom, že pri­

pojí si svojho diakona, jednoho zemana, dvoch senátorov a dvoch
mešťanov z volenej obce, odprosí ústami svojho učiteľa urazeného
Rohauta a udobrí si ho, budúcne ale česť mu neukráti. Žatým
prešiel do Dubového , a dňa 17. jan. r. 1607. bol prítomný na kon­
gregácii ako dubovský farár. Vtedy bolo dubovskému rektorovi,
ako aj iným rektorom zabránené priprávať diabolský nápoj, to
jest páliť pálenku, pod ťarchou exkommunikácie z cirkve. Roku
1608. mal rozopru s Baltazárom Erazmom o nejakých 248 zl. Ako
prítomný v kongregáciách spomína sa poslednýkráť dňa 14. jan.
r. 1614. Zomrel dla Thuria dňa 25. febr. r. 1615. v Dubovej. Pod
nim stavaná bola fara a ešte i roku 1628. na kongregácii dňa
11. jan. vymáhal si jeho syn Juraj skrze prefekta konventu beňa-
dického Valentína Rummera, písomne sa o to zasadzujúceho, aby
mu dubovská cirkev prinavrátila to, čo jeho otec počas tamejšieho
kňazského účinkovania bol na stavbu dubovskej fary vynaložil.
5. Ondrej Kapyrius narodený v Háji v turčianskej stolid
učil sa doma, v Bánovcach, vyše dvoch rokov v Mošovcach u
Jozefa Basterika, v Ružomberku u Jána Philomata, vyše dvoch
rokov v Prievidzi u Alberta Husselia; potom sa stal rektorom
veľkotopolčianskym za poldruha roka a v r. 1585—87. v Sloven­
skom Právne, odkiaľ bol povolaný grófom Bernhardom Thurzom
za diakona ku boku prépošta Pavla Vranku do Bojníc a 9. júla
r. 1587. vo Wittemberku Polykarpom Leyserom vysvätený. Na
shromaždení zvolenského bratstva dňa 28. jan. r. 1597. bol ako
radvanský farár za rečníka vyvolený. Nasledujúceho roku 13. jan
bol už ako hajnický farár vyvolený na miesto tmskeho Dávida
Socovského za dekána. R. 1599. zbil mu .ľadovec obilie. Na prí-
mluvu niektorých bratov daná mu bola dňa 7. febr. roku 1600.
z kontuberniálnej pokladnice 6 zl. podpora k uľaveniu jeho núdzi.
Na shromaždení bratstva dňa 14. jan. r. 1614. pojednávaná bola
žiadosť hajnickej cirkvi ohľadom inventára cirkevných vecí, ktoré
mu boly oddané. Kapyrius sa vymlúval, že mnohé v čas moru
a vojny zhynulo a minuté bolo. Bratstvo uzavrelo, že keď to
i neprinavráti, čo zkazu vzalo vo vojne a v čas moru; ale čo
prijal a zostalo v jeho úžitku, to nech on, poťažne jeho nápad­
níci oddajú a zachovajú pre nástupcu, spolu aj s dvoma jalovič-
kami. Istá čiastka tedy nech je odpustená. Summa inventáru
bola ustálená takto; zasiatej oziminy 28 mier, ovsa hotového
obdržaného 40 mier, pohanky zasiatej 4 miery, jačmeňa zasiateho
4 miery; a už budúcne má byť zasiato 14 mier oziminy, ovsa
424

20 mier, pohanky a jačmeňa po 2 miery. Výťahy o tomto ob-

držaly obe stránky pod kontuberniálnou pečaťou. Na shromaždení
bratstva dňa 28. júla r. 1915. vyvolený bol Kapyrius za seniora
a 12. jan. roku 1616. ešte svolal kongregáciu do Hájnik; žatým
ale prešiel do Dubovej a svolával shromaždenia do Bystrice. Dľa
Thuriovho denníka zomrel dňa 22. okt. r. 1619. Na shromaždení
dňa 30. sept. r. 1620. žiadala cirkev o poradu, koho by si mali
vyvoliť za farára? A že za tým nepokračovali správne, o tom
svedčí tá okolnosť, že ich kontubernium zo svojho zasadnutia
21. jan. r. 1621. pokutovalo na 40 zl.
6. Pavel Schrôter, syn Jakuba, tunajšieho farára a brat valaš-
tianskeho farára Kašpara; r. 1612. stal sa diakonom pri svojom
otcovi. Na shromaždení dňa 29. mája r. 1617. lupčiansky farár
Khianus menom pána zámku Kašpara Tribella predniesol prosbu,
aby Kašpar Schrôter diakon valaštiansky a jeho brat Pavel farár
lopejský uznaní boli za údov bratstva, čo sa i stalo. Z Lopeja
prešiel do Dubovej nie pravým spôsobom a iste bez vedomia
seniora. Dubovania boli na shromaždení bratstva dňa 21. jan-
r. 1621. usvedčení, že dali dary svojim zemským pánom, aby
prijali Pavla Schrótera za ich farára a cirkevnú vrchnosť zľahčili,
znevážili; za to boli kuntuberniom pokutovaní na 40 zl., ktoré
že ak nesložia, pohrozené ím bolo interdiktom, zabránením fará­
rovi a diakonovi prislúžiť ím v duchovných veciach.’ Na mnohé
prosby znížená ím bola táto pokuta na 10 zl. a 2 zl. pre kontu-
berniálneho notára. A Pavel Schrôter bol tiež len po mnohom
pojednávaní prijatý a uznatý za zákonného farára dubovského;
ale akiste prinútený bol predsa z dubovskej cirkvi vystúpiť a
dať miesto Sextymu. ktorý bol dosť skoro za superintendenta
vyvolený. Kde Schrôter medzitým úradoval, nevie sa; ale ako-
náhle Sexty prešiel do breznianskej cirkvi r. 1623., hneď žatým
Crater z Ondreja zaujal jeho miesto v dubovskej fare a tohto
miesto v Ondreji Pavel Schrôter; čo tak rýchle šlo, že o togci
ani seniora neuvedomili. Následkom toho senior Barthossovitz
žaloval všetkých troch v kongregácii dňa 6. febr. r. 1624. že bez
jeho vedomia fary zaujali; následkom čoho vynieslo bratstvo to
uzavretie, že poneváč superintendent je neprítomný, nad ním bez
jeho vyslyšania nemožno ešte vyniesť výrok, posledným dvom
ale bolo naložené, odpýtať seniora. K tomu Schrótera ešte žalo­
vali, že svätoondrejskú cirkev obdržal za peniaze; preto i tu
dlho neobstál a v tom roku ešte odišiel, stanúc sa farárom na
Dačolôme a ako dačolômsky farár 28. jan. r. 1626. v kongregácii
 425

na Bzovíku podpísal zákony veľkohontského bratstva. Dňa 22. okt.

r. 1647. stal sa tam dekanom. Rektorom bol na Dačolôme pri
ňom jeho brat Baltazár Schrôter, ktorý bol roku 1633. za íarára
plachtinského vysvätený a roku 1648. prešiel na Prenčov. Pavel
Schrôter účinkoval na Dačolôme až do r. 1662—3.
7. Peter Sextus, Sexty, viď medzi farármi breznianskými ô. 5.
8. Matej Crater, Cratis, Kartius, Karatinus, Kart, Poštár, bol
od r. 1608. učiteľom v B. Bystrici, od 19. marca roku 1611. kon-
rektorom, vtedy obdržal od mesta 10 zl. mimoriadnu pomoc;
r. 1616—17. odišiel za diakona do Ľupči a obdržal 5 zl. od By­
strice. Na shromaždení dňa 9. okt. roku 1617. bol prijatý za úda
zvolenského bratstva už ako farár svätoondrejský. R. 1623. pre­
šiel za farára na Dubovú bez vedomia seniorovho, za čo bol
odsúdený k odpýtaniu seniora. Dňa 5. mája roku 1626. vyvolený
bol za prísediaceho. Dňa 3. nov. toho roku poverilo ho brat­
stvo predvolať pred duchovnú súdnu stolicu žalobníkov z Predaj­
nej a niektorých ľupčianskych mešťanov. Ešte v tom roku prešiel
na Gutu v novohradskej stolici a odtiaľ r. 1657. do Príbeliec a
27. mája r. 1658. podpísal hontianske seniorálne poriadky. Tam
účinkoval do r. 1663. Zriedka požíval Večeru Pánovu, bojac sa,
že ju nehodne požívať bude. Na konvente senohradskom 22. febr.
r. 1661. s bolasťou počuli bratia, že Karciusa vo Vacove držia
v zajatí Turci. Po čas jeho účinkovania vizitoval príbelskú cirkev
superintendent Dávid Lány 14. febr. r. 1659.
9. Kaspar Piler viď medzi kazateľmi bystrickými č. 55.
10. Ján Kalinka viď medzi farármi radvanskými.
11. Šimon Frivaldshj, Fridvaldský, syn Imra učiteľa vyhnanca
z Lešna v Poľsku, bol učiteľom v Sv. Jáne, v Štitníku a potom
v Brezne; tu učil v rokoch 1632—35. Mateja Fischera, Ladislava
Scultétiho, Michala Joannida, Zablerom vysvätených; roku 1636.
Mateja Vosztického, ktorého dňa 2. sept.‘ r. 1646. vysvätil Martin
Vagner za farára, Kluknovského a Zachariáša Klementisa r. 1639.,
ako to oni vo svojich životopisoch napísali. Freidvaldského vy­
svätil Rehor Lány dňa 11. dec. r. 1639. za diakona do Ľupče a
prijatý súc dňa 10. jan. r. 1640. podpísal sa do zvolenskej kontu-
berniálnej zápisnice takto: Ego Šimon Freidwaldsky p. Diakonus
Ecclesiae Zolio-Lypschen atď. V tom roku prešiel za farára na
Dubovú a 15. jan. r. 1641. usúdilo bratstvo, že má vrátiť paktáty
2 dukáty svojho predchodcovej Kalinkovej vdove, napred platené.
R. 1649. prešiel do Nemeckej Ľupče, kde až po veľké prenasle­
dovanie v r. 1673. úradoval a bol veľmi obľúbený, priazňou mesta
426

obsypaný. Jeho pričinením bol nadobudnutý 60 centový zvon a

mestský dom postavený. Za mnohé zásluhy dalo mu mesto Nemecká
Ľupča večitým právom tak zvaný kušnierovský grunt v meste s
dvanásť kventínami póla, tak ale, aby len od pol dvora ťarchy
snášal. Po smrti Juraja Partetiča dňa 14. okt. roku 1653. stal sa
liptovským seniorom. V ten rok, ako i roku 1658. vizitoval tam
Joachim Kalinka. Roku 1673. složený z úradu podpísal záväzok,
že nebude už vo vlasti kňazské povinnosti konať. Zomrel ako
súkromný človek v Nemeckej Ľupči dňa 2. nov. roku 1679. na
morovú ranu, od. celého meštianstva oplakaný. Mal dcéry: Kata-
rinu, vydanú za diakonom zvolenskolupčianskym Izaiášom Rota-
ridesom, Elenu za Jánom Andreae miestnym učiteľom a Justinu
za Matejom Petroviciom farárom veličňanským, dolňokubinským
a leštinským.
12. Ondrej Matthesius bol najprv rektorom v Okoličnom,
potom rektorom a diakonom vo Veličnej; bol ako dubovský farár
dňa 13. íebr. r. 1647. prijatý do zvolenského bratstva a hneď i
vyvolený za prísediaceho a o dva dni žatým podpísal sa do zá­
pisnice. Dňa 17. jan. r. 1650. vyvolený bol za notára; roku 1652.
kandidovaný bol za superintendenta. Žatým vrátil sa za farára
do Veličnej, kde 22. jan. r. 1654. časný život dokonal. Bol otcom
Jána, cirkevného spevca.
13. Imro Kokavius, vnuk Imra farára svätomikulášskeho v
Liptove, bol v r. 1651—2. rektorom vo Zvolenskej Ľupči, žatým
do valaštianskej cirkvi vysvätený dňa 14. jan. roku 1653. žiadal
byť prijatý do bratstva a ako farár vo Valaskej vpísal si meno
do zápisnice, odtiaľ dosť skoro prešiel do Dubovej, kde i zomrel.
Dňa 19. júna r. 1656. poznačený je ako neprítomný na shromaž-
dení, ale 28. jan. r. 1658. žalovala už jeho vdova Dubovänov, že
jej po smrti manžela veľké krivdy robili. Bratstvo uzavrelo, aby
zo shromaždenej cirkevnej úrody obdržala vdova polovicu a druhú
polovicu nástupca zosnulého.
14. Ondrej Piscatoris viď medzi rektormi breznianskymi č. 22.
16. Ján Andreae, Kardos narodený v Trstennom, bol v Kež­
marku dvorným kazateľom Tôkolyho a v pevnosti Sv. Žofie v
Ružomberku. Jeho manželka Elena r. Fridvaldský je zaznačená
v januári r. 1658. ako kmotra Zachariáša Clementisa v Nemeckej
Ľupči. V prenasledovaní roku 1671. trpel v žalári na lykavskom
potom oravskom zámku, odkiaľ sa len mnoho dukátmi vykúpiť
mohol. R. 1673. bol farárom na Rimabrezove a v Tokôlyovskom
povstaní r. 1683—88. na Dubovej. Mal syna Mateja.
 427

16. Ondrej Dubovsky narodil sa tu v Dubovej z Jakuba a

Milky Zuzanny Hagymáši, učil sa za 4 roky v Kremnici, za rok
v Jelšave, za poltreťa roka v Rimavskej Sobote u Jána Vesperi-
niho a v Kameňanoch u Samuela Marcelliho, odkiaľ bol povolaný
za farára do svojho rodiska a dňa 26. febr. r. 1705. v Štiavnici
Štefanom Pilárikom vysvätený.. Na to bol 12. mája do bratstva
prijatý a vpísal si meno do zápisnice. Bol kmotrom Jura Valasz-
kaya farára lehotského. Roku 1710. vypudený z Dubovej, stal sa
farárom v Birinčoku, kde okolo r. 1723. ešte účinkoval.
17. Peter Rossiar bol rektorom v Tisovci, žatým farárom v
Hnúšti, r. 1686—88. vo Veľkej Slatine, od r. 1689. dľa svedectva
ľubietovskej matriky na Dačolôme, stal sa notárom, konseniorom
a seniorom .hontianskym a prešiel za farára na Bzovík. R. 1707.
dňa 11. júla, keď jeho syn Samuel Rossiar Gesse bol Pilárikom
v Štiavnici na kňazstvo vysvätený, bol otec. Peter Rossiar už
farárom na Bzovíku. Na senioralnom konvente v Bohuniciach
r. 1708. oznámil výsledok ružomberskej synody ako jej účastník.
Zo Bzovíka vyhnali ho r. 1710. jezuiti, v tamejšom zámku osa­
dení. Za čas živil sa biedne z dobročinnosti svojich bývalých
cirkevníkov, potom v tom istom roku stal sa farárom v Dubovej,
ale i odtiaľ bol odstránený. Jeho manželka bola Zuzanna rod.
Maratinsky. V čas moru okolo roku 1710. zúrivšieho vypravil z
Dubového svoje štyri dcéry do opatery k Iubietovskému meš­
ťanovi Jánovi Nicolaimu; poneváč ale ľubietovský magistrát bál
sa dovlečenia moru, zabránil ím vstúpiť do mesta a Nikolai
opatroval ich vo svojom letohrádku v zahrade „Ve Vodke“ za
mestom. Z tých jeho dcér vydala sa Zuzanna za Ondreja Farkaša
rektora malozlievskeho. druhá za farára pilišského, tretia za ne­
jakého mešťana zvolenského a štvrtá za farára cinkotského.

Diakoni:
Ján Apiarius bol rektorom v Španej Doline, v Dubovej
r. 1611., potom okolo r. 1618. v Predajnej a žatým za vyše 30 rokov
diakonom v Dubovej. Na shromaždení dňa 21. jan. r. 1621. ako
dubovský diakon žaloval predajňanského farára Filipa Czodora
za svoju odmenu a dežmu, ale bratstvo ho upravilo, aby si pýtal
od vdovy, iste dubovského farárovej Kapirovej, ak mu niečo dá.
Do bratstva bol Apiarius prijatý až 5. okt. r. 1627. Zo shromaž-
denia dňa 30. okt. r. 1629. spolu s lehotským farárom vyslaný
bol odstrániť valaštianskeho, ta silou natisnutého nového rektora.
R. 1630. dňa 8. okt. vyslýchaný bol ako taký, ktorý v Dubovej
428

už viac rokov účinkuje o tom, či slobodníci v Nemeckej platievali

predtým dežmu zo včiel a kureniec farárovi ? Svedčil, že áno,
ak mali včely. Roku 1646. dňa 1. júla ako vdovec sobášený bol
v Ľubietovej s vdovou pojnického rektora Jána Galiiho Katarí­
nou. Dňa 17. jan. r. 1634. spolu s predajnianskym farárom vy­
máhal dovolenie k ženbe istému Krajkovi z Predajnej, z turčian­
skej stolici ta prišlému. Dňa 15. jan. r. 1647. žaloval ho senior,
že spolu s ondrejským farárom Michalom Makoniom v čas moru
v jeho íílii moštenickej a hiadelskej, bez privolenia jeho veleb­
nosti a jeho kollegov prislúžili krst, pohrab a sobáš a tak za­
kosili do cudzieho. Poneváč svevolne pokračoval a ani príjem
z toho nenavrátil seniorovi, odsúdený bol k tomu, aby pripojac
si troch farárov, odpýtal seniora a vrátil on i rektor štólu seni­
orovi; budúcne ale ak by podobné učinil, zaplatí 10 zl. pokuty.
Ako prítomný na kongregácii v dubovskej fare spomína sa ešte
i r. 1654. dňa 22. jan. V tom roku jeho syn Ján dňa 9. dec. na
ceste z Trnavy idúc domov náhle zomrel a bol 13. v Prievidzi
slávnostne pochovaný v prítomnosti početnej rodiny z Ľubietovej.

Rektori: .
1. Ján Apiarius starší, viď hore vyššie.
2. Ján Apiarius ml., syn predošlého. Dňa 11. dec. r. 1635.
v špeciálnej kongregácii v dubovskej fare žalovaný bol, že zne­
uctil seniora, ubil a trýznil Michala Luptáka a zneuctil i zem­
ského pána Jabuba Kindrnaya. Odsúdený bol, aby pod 15 dňami
odprosil Michala Ľuptáka, vstúpiac do jeho domu s tromi sebe
podobnými, to je učiteľmi; a-ak by sa budúcne ku predošlým
skutkom vrátil, bude bez každého svedectva zo školy vyhodený;
to isté urobí v dome urozeného pána; pre lepšie stvrdenie toho
ale naložené mu bolo podpísať ten výrok vlastnoručne. Výrok
podpísal otec Ján Apiarius s tým, že sa mu spolu i so synom
Jánom Apiariom poddáva. Dňa 15. jan. r. 1636. udobrilo bratstvo
toto uzavretie s tým, že tak dubovský rektor, ako i Lypták pre
lepšú stálosť toho zaplatia seniorovi pod 15 dňami po 50 denárov.
Ako vdovec v nedeľu po Deviatniku roku 1646. sobášený bol v
Ľubietovej s vdovou Jána Markussovszkyho. Zdá sa, že jeho
synom bol Ján Apiarius, roku 1685. učiteľ ľubietovský, tiež i
r. 1698—1709. tam účinkujúci, ktorý tam ako súkromný človek
okolo r. 1733. časný život dokonal.
3. Ondrej Frentol, narodený v Brezne z Jakuba a Doroty
Syden; učil sa doma u Jána Simonidesa; potom bol r. 1634—46.
 429

rektorom v Dubovej, žatým vo Veľkej Slatine. V čas veľkého

prenasledovania vyhnaný, stal sa roku 1684. rektorom v Malých
Zlievcach a potom od r. 1686. tam farárom až po r. 1696. Žatým
okolo r. 1701. bol farárom na Sennom a 11. febr. r. 1705. stal sa
dekánom.
4. Pavel Šafarovicz bol rektorom roku 1657. v čas vizitácie
Bartókovej.
5. Jakub Figúra, zeman, ako dubovský rektor dňa 16. nov.
r. 1687. sobášený bol v Ľubietovej s pannou Annou, dcérou Jo­
náša Ivaniss a Ozanny.
6. Martin Fábri narodený na Dačolôme z otca Šimona a
matky Márie, bol r. 1706. rektorom dubovským, dňa 4. júna roku
1709. vysvätený bol Štefanom Pilärikom za farára veľkolômského
v Novohrade, kde až do r. 1721. účinkoval; akiste tento Fábri
účinkoval potom na Ábelovej v r. 1725—31.

XI. Garamseg, Garamsek, Hronsek.

Za dávnych časov menovala sa táto obec Seky (Zequi),
Hronsek, Gronsek, to je rúbanisko pri Hrone a spomína sa v di­
plome z r. 1257. Sú tam dva kaštiele, starý, múrami obohnaný
Soóšovsko-Géczovský a novší Róthovsko-Telekovský. Zemským
pánom bol tu totiž hlavný župan Štefan Soóš de Poltár, potom Gé-
czovci, bar. Schmiddegovci, vlkanovskí Battikovci, Róthovci, zemskí
páni z Kráľovej a po nich gróf. Telekovci; títo r. 1850. predali garam-
secké panstvo dr. Preissovi, tento r. 1854. bar. Múhlwerthovej,
žatým r. 1856. prešiel majetok predajom na gr. Ludvika Vasquecza
a r. 1863. na Čecha-katolíka Hamačeka. Potom bol majiteľom kaš­
tieľov a panstva Aladár Déchy, evanjelik, kráľovský notár z Krem­
nice ktorý to predal miestnym občanom.
Keď evanjelikom odňaté boly chrámy, dovolené ím bolo na
šopronskom sneme r. 1681. 26. zák. ôl. v každej stolici postaviť
si len dva kostoly, obyčajne na naj odľahlejšich, neprístupných
miestach, v malých obciach; a vo zvolenskej stolici vykázané ím
boly obce Ostrálúka a Garamseg, ako miesta artikulárnych chrámov.
Garamseg bol predtým fíliou ku Hajnikám; keď sa stal artikulárnou
matkou cirkvou, patrily k nemu Očová, V. Slatina, Mičiná, Radvaň,
Poniky a všetci až po Brezno bývajúci evanjelici, na koľko tajne
nechodili inam ku evanjelickým službám Božím; čiastočne i Zvolen,
ktorý patril občas i ku ostroluckej cirkvi. Banská Bystrica mala
výnimečne svoju osobitnú evanjelickú cirkev, ale jej farári nesmeli
430

za dlhé časy prisluhovať prespolným evanjelikom v duchovných

veciach, preto i z blízkej Radvane a Kráľovej evanjelici boli odká­
zaní na garamseckú cirkev. Jednako dlho trvalo, kým si evanje­
lici do Garamsegu povolali svojho osobitného farára a postavili
tam svoj osobitný chrám Boží. K tomu i preto necítili potrebu,
lebo v Tôhôlyovskom povstaní, zvlášte v r. 1682—88. povolali si
mnohé ubité evanjelické cirkvi svojich evanjelických farárov a
nedbali veľmi na artikule snému šopronského. Ale keď Tôkôly bol
z tohoto okolia odtisnutý, utiekali sa evanjelici aspoň ku tomu cha­
trnému právu, ktoré ím šopronský snem povoľoval. Tak sa stalo, že
radvanského farára Jána Simonidesa r. 1688. prichýlila u seba
zemänská rodina Gerhardtovcov na Kráľovej ako svojho dvorného
kazateľa; a potom r. 1690. osadili tohto Simonidesa v artikulárnej
cirkvi Garamseckej. Žatým až po r. 1725. slúžievali evanjelici
v Garamsegu Pánu Bohu v nie veľkej sieni Róthovského kaštieľa.
Až v októbri r. 1725. založili základy terajšieho dreveného chrámu,
ktorý nasledujúceho roku bol dokonaný. Chrám Boží, z vonku ne­
patrný, z vnútri krásny na kríž stavaný, povznáša k nábožnosti;
pod oblúkovitým dreveným sklepením je umiestnené 30 oblokov,
ktoré ho osvetľujú a 5 dvier vedie do neho. Je 12% siach dlhý a
práve toľko i široký. Lavice v ňom sú amfitéatrálne postavené tak,
že kazateľ z pred oltára i s kazatelne môže videť všetkých prítom­
ných a oni vidia jeho. Terajší oltár, majúci nápis: ChrlstVs WI-
dán gest pro hrlCHI naše a WstaL z hrobV pro ospraWedLnenl
naše: toto gest nelglsteyssl grVnt oLtarV nassICh eWangeLI-
CklCh. = 1771. dal postaviť Tomáš Roth de Királyfalva a jeho
manželka Barbora rod. Wattay. Po strane oltárneho obraza, pred­
stavujúceho Krista ako víťaza so zástavou, sú dvaja anjeli, jedon
držiaci štít rodiny Roth-Wattayovskej, iný Géczovskej. Krstitelnicu
majú v chráme z r. 1726. od Jána Bohussa s erbom tejto zemianskej
rodiny. Štyri svietniky mosadzové s nápisami: Tak svét svÔtlo
vaše atď. mali z r. 1757. a 1759. od manželov Jána Ernesz so
Zuzannoú rod. Fitkonides a Jura Rokossinyi so Zuzannou rod.
Hankus. Na kazatelni, po boku oltára postavenej, je nápis:
„Budiž vérný až do smrti a dámť korunu života.“ Zjev 11, 10; a
pri východe na kazateľnu: „Pane, rty mé otevíi, i budau ústa má
zvéstovati chválu tvau.” Organ nad oltárom v úzadí postavený,
dali robiť r. 1763. Zvolenci Martinovi Podkonickymu za 220 zl.,
ktoré vo väčšine oni složili, len 35 zl. doložila cirkev. Na chóroch
zavesené je 12 obrazov s nápisami, z ktorých spomeniem aspoň:
Obraz Zvestovania P. Márie s nápisom: Mária vdova Beniczky k
 431

slávô Božj Cirkvi Evanj. Garamsecké offerovala. Vzkriesenie

Krista Pána s podpisom: Helena Huszágh urodzená Thomka Szászky
vnadčji jisté radostného svého vzkrjšenj. Cyrkvy Evanj. Garam­
secké offerovala Leta Pane 1771. Narodenie Krista P. s nápisom:
Stephanus Dedinszky cum Maria, Bezegh de Haynik Ecclae Garam-
szôgh. Soslanie Ducha Sv. na apoštolov s nápisom: Barbara Wat-
tay de Felsô Watta Ecclae Articulari Garamszogh. Vstúpenie
Krista P.: Matthias Bezegh de Hájnik et Susanna Ernesz conjuges
Ecclae Evang. Articulari Garamszeghiensi dicarunt ab Ecclae Libe-
thobanensi, cui concessa est, restituenda expectatur- intermedio
tempore iam restituta. Viaceré z týchto obrazov vkladujú do ol­
tára v primeranú dobu cirkevného roku. Dva kalichy strieborné
pozlátisté; jedon dal obnoviť r. 1768. Martin Sembery de Felsô
Szud a pôvodne bol darovaný roku 1692. Samuelom Semberym,
Fraňom Bohušom a Kašparom Danielisom. Ciborium strieborné
pozlátisté daroval r. 1768. Juraj Géczy; púšku na oblátky tiež
v tom roku Ondrej Sembery; tretí malý strieborný pozlátistý
kalich Anna Mária Szt. Iványi; kanvice mali cínové, jednu od
Jána Mit Joch z roku 1685. Mali tiež mnohé krásne a nádherné
šatky a presteradlá na oltár; medzi nimi jedno od Antónii Rad­
vanskej, vydanej Kalauz; iné od menovanej Szt. Iványičky, iné
od Estery Benne de Nádas z r. 1782. zlatom a striebrom vyšívané,
so zlatými alebo hodvabnými čipkami a krajkami. Tá istá Estera
Benne darovala i zvon 3 centový pre garamseckú cirkev; iný
menší jedon centový zvon bol liaty r. 1724. Tento vzali v terajšej
vojne. Zvonica asi na 30 metrov od chrámu vzdialená, je drevená
a tiež stará. Na zaopatrenie a obhradenie cintorína poručil roku
1756. Ján Bohuš 300 zl. V tom roku postavil si Juraj Radvanszky
kryptu v tom cintoríne. Zo všetkého tohoto vidno, ako sa evanje­
lické zemänské rodiny pretekaly v dobročinení evanjelickému
artikulárnému chrámu garamseckému; cítili spolu s ludom, horlili
za vieru, slúžievali Pánu Bohu spolu so svojimi poddanými. Nad
to obetúvali mnohé peňažné obete, tak že garamsecká cirkev
z úrokov a dobrovoľných obetí zapravovala všetky svoje výdavky
a nepotrebovala na poddaných vyhodiť cirkevnú daň. Až roku
1775. dňa 11. sept. uzavretím konventu vyhodená bola peňažná
daň a sosýpka na jednotlivé obce. Nado všetkých vynikli v dobro­
činnosti Rothovci, zemani z Kráľovej, de Királyfalva, ktorých jedon
úd trpel i v prešovskej jatke. Bohatá dedička Róthovského ma­
jetku Johanna vydala sa za grófa Jozefa Telekyho, ktorý stal sa
kráľovským komorníkom, tajným radcom a strážcom koruny. Ako
432

je známo, táto šľachetná, bohabojná a bohatá pani poručila sto­

tisíc zl. na štipendium pre študujúcich na stredných školách
(Roth-Telekianum) a tiež 21. júla r. 1812. garamseckej cirkvi tisíc
zlatých, siráckej dvetisíc, peštianskej päťtisíc zl.; postarala sa
štedre o svojich verných služobných; tiež o jedno hluchonemé
dievča Annu Čelovský a o slepého chlapca Martina Huszára na
Širáku. Svojich dvoch synov, Ladislava a Jozefa grófov Telekych
zaviazala vyplatiť bez ujmy jej poručenstvá, upamätujúc ich, že
im krivdu nečiní, lebo porúča im svoj značný rodičovský majetok;
vyplatila ich otcovu 300 tisíc zlatovú dĺžobu, ktorú on ako vysoký
hodnostár, často vo Viedni bývajúci, svojmu vysokému stavu pri­
merane žijúc, urobiť bol prinútený; zachránila im ich starej matkin
Esterin Ráday i otcovský majetok v Sedmohradsku a porúča im
dom v Budíne i v Pešti, ňou postavený a nadobudnutý. Garam­
seckej cirkvi darovaných’. 1000 zl. zahynulo u Štefana Géczyho.
Zemani ku garamseckej evanjelickej cirkvi patriaci starali
sa aj o tamejšú školu, v ktorej učili aj gymnaziálne predmety.
Alumneum bolo udržované cirkevníkmi a patrónmi. Choralisti-
mendíci, ktorých bývalo obyčajne 10, dostávali zdarma stravo­
vanie a hospodu. Na konvente menovanom seniorálnym 6. jan.
roku 1767. požiadali miestneho farára Sextiho, aby zanedbanú
garamseckú školu usiloval sa do poriadku uviesť a ako je to
aj po iných cirkvách, dozor nad ňou viedol; predpisoval na každý
deň v týždni učiteľovi, čo má prebrať z učenia; bdel nad mravmi
študujúcich; a súčasne určili na stravovanie 10 študujúcich 40
prešporských mier pšenice a na mäso a soľ v roku 311/2 zl.
R. 1837. boli už len dvaja choralisti účastní dobrodenia. Z Géczov-
ského panstva dostávalo sa na udržovanie mendíkov 4 kily raže
a 52 žajdlí strovy a týždenne 1/2 funta mäsa; z Telekovského
panstva 2 kily raže; garamseckí cirkevníci chovali ich na sviatky,
v nedele; niečo donášali i kantácie, spev vo fíliach; zaodievali
sa z peňazí, ktoré sosbierali po nedeliach, keď Čítavali evanjelia
po domoch, potom v čas svatieb, krštení a karov a od zvonenia
na pohraby. Tieto príjmy spravoval rektor a farár na to dozeral.
Y škole učili už len: Katechismus Lutherov dľa Herdera, Húbne-
rovu Biblickú nistoriu, Michalkovu Fyziku, Bartholomaeidesovu
Históriu prírody, Tablicovu Diaetetiku, Krmannovu Štatistiku, Pal-
kovičov Zemepis, Kollárovu Čítanku a iné. Roku 1825. 1. nov.
svätila cirkev 100 ročné jubileum posvätenia chrámu Božieho.
Časom mnohé zemianske rodiny schudobnely a otcami obe­
tované obnosy rozobrali si ako pôžičky zväčša bez úpisov. Od
 433

nich bolo istiny ťažko nazpäť dostať a úroky tiež kedy platili,
kedy nie. Panské rodiny darúvaly na cirkev aj úpisy od druhých
pánov prijaté. Tak r. 1759. poručil garamseckej cirkvi Ján Bohuš
1000 zl. úpis od Štefana Géczyho, ktorý si tie peniaze bol od
neho vypožičal ešte r. 1743. na 10 % úrokov, aký úrok bol vtedy
bežným. A vizitacionálna zápisnica z roku 1837. vypisuje, že
z cirkevných istín mal počnúc od r. 1764. Štefan Géczy 1000 zl.;
od roku 1779. 1400. zl. od roku 1785. 600 zl. a od roku 1820.
1000 zl., ale týchto spolu 4000 zl. prepadlo u neho, neboly inta-
bulované, poneváč by sa vraj intabulovaním boli páni Géczovci
urazenými cítili; zo 700 zl. u Petra Bezegha dostalo sa nazpäť
len 58 zl. 74 kr.; od Ľud vika Zolnaya z 1200 zl. dostala cirkev
len úpis na 460 zl. znejúci od podujatia odbremäňujúceho po­
zemky; 1000 zl. bolo od r. 1806. u Johanny Radvanskej; 1450 zl.
od r. 1795. u Ondreja Semberyho; 200 zl. od r. 1806. u Ludvika
Zolnaya a 1000 zl. od r. 1831. tiež u neho; 700 zl. od r. 1810.
u Petra Bezegha; 120 zl. u rodiny Záthureckých, Martina, Pavla a
Juraja a 300 zl. od roku 1817. u slatinskej evanjelickej cirkvi.
Z týchto spolu 8770 zl. istín mala cirkev r. 1885. už len 1338 zl.
Ani mravy v cirkvi nechváli už vizitacionálna zápisnica z roku
1837. Krádeže, chlipnosť a smilstvá, nepriateľstvá a zvady, že boly
temer každodenné. Traja boli vtedy z cirkve zatvorení pre krádež.
Cirkev mala i dom pre farárske a učiteľské vdovy, meno­
vaný Fridelyovským akiste preto, že prvá bývala v ňom vdova
po superintendentovi Fridelym. Roku 1801, vo vizitacionálnej
zápisnici Hamaliarovej sa spomína, že bol roku 1767. nákladom
cirkvi vystavený za 258 zl. 58 den. Ale r. 1791. kúpila ten dom
od cirkvi manželka Juraja Géczyho Estera rod. Bene za 200 zl.
a pre farárske a učiteľské vdovy bola určená k obydliu jedna
izba v škole. Vdova farára Štefana Bolemanna Anna rod. Dvora-
ček, bývajúca v spomenutom Fridelyovskom dome, platila ročitú
árendu Géczovskému panstvu a dostávala ročite od niektorých
patrónov a obcí 10 V2 kily raže vdovskej podpory.
Garamsecká cirkev mala i peknú farskú knižnicu, z ktorej
po vizitácii r. 1837. predala so svolením seniorátu Gerhardtove
diela, Alvinczyho kázne a Summovní výklad Písma sv. Roku 1876.
chceli i ostatné knihy 354 sväzkov predať, ale ím to seniorát ne­
dovolil a vyslal ta výbor, na ktorého návrh dňa 28. aug. roku
1877. povolené ím bolo predať vzácnu knižnicu, keďže seniorát
nemá fondu k zakúpeniu jej pre seniorát. Krém toho má cirkev
matriky od roku 1720.; Liber memorialis Ecclae Hajnikensis od
28
434

roku 1627.; knihu „olim symbolis pro alumneo Scholae Garam-

szôghiensis a vzácnu listáreň, zväčša terajším farárom z Hama-
čekovského kaštieľa zachránenú.
Roku 1863. uzavreli znovu, aby údovia cirkvi platili cirkevnú
daň, keďže už obete a úroky z istín ku zaokrytiu cirkevných
výdavkov nepostačovaly, mnohé istiny sa prepadly a panské ma­
jetky prešly na inoveriacich. Ale celá cirkevná daň z veľkej vtedy
cirkvi vyniesla ročite len 325 zl. Jednako i vtedy majiteľ panstva
dr. Preiss darom rozšíril farskú zahradu, pridajúc k nej tak zvané
Bielenisko. Roku 1854. darovala barónka Múhlwerthová prikrý-
vadlo na oltár a kazateľňu. Vizitacionálna zápisnica z r. 1865. pri­
pomína, že dôchodky cirkvi potrebné by bolo zväčšiť už i vzhľa­
dom na zubom času narušený chrám Boží, ale ani tá chatrná
cirkevná daň nebola riadne splácaná, ani panské rodiny neobe-
túvali, ani hospodári poručenstvami nepamätali na cirkev. Do
chrámu Božího „slavné panské rodiny“ nechodily už, leda vo vý-
ročité slávnosti, slúžnovský a cis. kráľ. berničný úrad často domá­
cim vrchnostiam úkony nakladali na nedeľné predpoludnia, nimiž
ím prekážali súčastneniu sa na službách Božich; panské rodiny
daly pracúvať svojim slúžobným na poli v nedeľu, domáce po­
božnosti poriedku konané boly, kdežto predtým boly všeobecne
rozšírené; temer každá rodina sa shromaždila. nábožné piesne
spievala, modlitby, Písmo sv. a iné náboženské knihy čítavala a
0 čítanom rozmlúvala. Nie div, že ľud mravne, telesne i hmotne
hynul, zvlášte následkom vzmáhajúcej sa pijatiky; nemanželských
dietok bývalo až 11—12 v roku. Dietky boly nepravidelne do
školy dovádzané, učenie zameškávaly, zkúšky bývalý privčas, lebo
1 seniorát v tom čase nebedlil na to, či sa poriadok školský, ním
ustanovený a vydaný i skutočne zachováva. Roky prešly, čo
seniorát nedal si predostrieť dekanálne zprávy a o to sa nezaují­
mal, aby svetskú vrchnosť o zakročenie požiadal. Táto obžaloba
v čas vizitácie pred biskupom prednesená mala svoj účinok i
v senioráte. — R. 1860. pred 4. nedeľou adventnou v noci z piatku
na sobotu vlámal sa nejaký zlodej do kostola oblokom a odniesol
tri mosadzové svietniky z r. 1757—59. Z jednoho nájdený bol
podstavec s nápisom: „a slávi Otce vašeho“ — atď. v jednej
banskobystrickej zahrade. Dľa vzoru pozostalého jednoho dal sho-
toviť Anton Radvanszky tri v Bystrici a daroval ich cirkvi. Roku
1865. daroval do chrámu veľkolúcky rychtár Martin Hudec šesť-
ramenný luster. Tak zvanú Mumáčikovú základinu, pokladničku
pre siroty a chudobné školské diôtky založil tu už r. 1864. farár
 435

A. H. Krčméry. Jeho príklad nasledovali všade po senioráte.

Z týchto základín malý sa kupovať učebné knihy a odev pre
chudobné školské dietky a platilo sa za ne učebné; malo sa ím
umožniť školovanie. Roku 1873. obnášala tu táto základina 339 zl.,
r. 1876. obrátila ju cirkev na pokrytie chrámu, čo jej ale senio-
rálny konvent len ako pôžičku upotrebiť povolil. V tom roku po­
stavili novú školskťi sienu; r. 1886. ohradili farskú zahradu, nasle­
dujúceho roku vydali na reparácie cirkevných stavísk 457 zl.;
r. 1900. 500 kor. a r. 1904. obnovili školu nákladom 1200 kor.
Roku 1912. uzavreli cirkevníci, pamätliví, že terajší drevený chrám
Boží dlho trvať nebude a že primeranejšie bude preniesť sídlo
cirkvi do Hájnik a tam postaviť kostol i faru, odaniť sa k tomu cíelu
raz navždy šesťnásobným obnosom štátnej dane, čo by vyniesť malo
asi 36 tisíc korún cirkevnej dane. Teraz už majú na ten ciel dla
výkazu z r. 1917. značne vyše 41 tisíc kor. a najnovšie kúpili
v Hajnikách veľký Zsoldošovský panský dom, zemänskú kúriu.
Na vyše toho spomenutia zasluhujú nasledujúce obete: Roku
1885. z príležitosti kanonickej vizitácie majiteľ sliačskych kúpeľov
Juraj Ondrej Lenoir daroval na cirkev 100 zl. a zo zábavy na
Sliači nim usporiadanej na nádejný nový chrám v Hajnikách
605 zl. Roku 1898. rodina Sedliakovská z Veľkej Lúky obetovala
na cirkev 100 zl. a dozorca Alexander Ujhelyi 100 zl.; taktiež
r. 1906. 100 zl. a r. 1912. na chrámovú základinu 1000 kor.; mesto
Kassel v Nemecku ako majiteľ sliačskych kúpeľov 200 kor.; sbierka
pani slúžnovej Samassovej 283 kor.; r. 1913. Ondrej Kmeť 100 kor.;
Ján Kmeť 100 kor.; B. Bystrická sporitelňa 100 kor. a r. 1914. tiež
100 kor. Krém toho dostali r. 1913. zo Všeobecného fondu na
splatenie dlžôb 1000 kor. a od ministra hospodárstva 600 korún.
Dozorcami cirkvi boli: od r. 1760. Štefan Géczy, r. 1766—70.
Ladislav Zolnay, r. 1770—84. Juraj Géczy, r. 1784—85. Gabriel
Zolnay, r. 1785—94. Matej Bezegh, r. 1794—99. Juraj Dubraviczky,
r. 1799—1806. podnotár zvolenskej stolice Štefan Géczy, r. 1806.
Žigmond Zolnay, r. 1812—45. Ludvik Zolnay bývajúci v Rakytovci,
potom i seniorálny dozorca, r. 1845—55. Alexander Battik, v rokoch
1855—66. Anton* Radvanszky a Pavel Kalauz, r. 1866—72. Juraj
Ujhelyi, r. 1872—85. Pavel Kalauz, r. 1885—96. Armin Battik, pod-
dozorcom Pavel Bezegh, po ňom Štefan Gáspár, v rokoch 1896—98.
Eugen Ebner, r. 1898. Alexander Ujhelyi.
Chotár garamsecký je teraz 1159 jutrový a býva na ňom
247 ľudí, medzi nimi 180 evanjelikov. Ako fílie patria ku garam-
seckej cirkvi teraz: Hajniky, kde na 4524 jutrovom chotáre žije
28*
436

696 ľudí, z nich 422 evanjelikov; Rybáre, kde na 1453 jut. cho­
táre žije 671 obyvateľov, z nich 356 evanjelikov; Veľkálúka má
1494 jutár a obyvateľov 334, z nich evanjelikov 254; Sampor má
1036 jut. a obyvateľov 196, z nich 183 evanjelikov; Vlkanová—
Petová 1472 jut. a obyvateľov 380, z nich evanjelikov 190; Luka-
vica 898 jut. a obyvateľov 165, z nich evanjelikov 133 a Sietnica,
kde je len 9 evanjelikov; a tak v celej cirkvi je teraz asi 1727
duší. Až po r. 1874. patril sem i Badín, ktorý sa osamostatnil a
pripojil sa k nemu i Rakytovec, obec predtým poddanská Ludvi-
kovi Zolnayovi, žatým Jurajovi Ujhelyimu; a Bečov pripojil saku
Hrochoti. Počet evanjelikov upadá v Hajnikách, kde r. 1818. bolo
437 a r. 1837. až 555 evanjelikov; vo Veľkejlúke, kde bolo v spo­
menutých rokoch 295 a 337, v Sampore, kde bolo 208 a 190, a
vo Vlkanovej—Peťovej, kde bolo r. 1837. evanjelikov 243.

Farári:
1. Ján Simonides — viď medzi farármi banskobystrickými
číslo 76.
2. Ján Zelienka — viď medzi zvolenskými farármi č. 12.
3. Pavel Severmi, Szeverinj narodený v Dolnei Strehovej zo
zemänských rodičov Mateja a Kataríny Csernák. Učil sa doma u
Jána Albertiniho, v Krupine u Ondreja Josephiho, v Bystrici u
Pavla Felicida, Jána Pilárika a Mag. Jána Búria, kde sa dňa
7. aug. r. 1797. zapísal do matriky a Burius doložil, že sa učil
chvalitibne a že r. 1703. stal sa farárom v Rybároch a Hajnikách.
To sa ale až nasledujúceho roku stalo. Prv ale, z bystrickej školy
šiel pokračovať v štúdiách do Gyôru ku Michalovi Cseretymu,
žatým zasa do Bystrice ku menovaným učbárom, do Kremnice
ku Mag. Danielovi Parschitiovi, stal sa v Krupine učbárom, kolle-
gom a po dvoch rokoch bol povolaný na miesto Mateja Fabricia
za farára na Baďan a Jakubom Zablerom v Kukove v Šariši vo
vyhnanstve žijúcim dňa 27. jan. r. 1703. vysvätený. Ako baďanský
farár bol dňa 6. nov. r. 1703. spolu so Samuelom Simonidesom
kráľovčianskym farárom do hontianskeho bratstva prijatý a vpísal
si meno do zápisnice. Roku 1704. prešiel do Hájnik. Pred zapo-
čatím druhého seniorálneho konventu v dobe Rákóczovského
povstania dňa 12. mája roku 1705. v dome Izraela Markovitza
v Radvani zasedavšieho, z poverenia seniorovho kázal v evanje­
lickej modlitebni pred skvelým poslucháčstvom, v prítomnosti
Radvanszkyho zo Skut. ap. 24, 14. v 6 čiastkach o pravovernosti
luteránskej. Vtedy evanjelické stavy žiadaly ponahať cirkev garam-
 437

seckú, ale bratstvo uzavrelo, že hajnický farár má ta chodiť len

každú tretú nedelu služby Božie odbavovať. V ten čas podpísal
sa i Szeverinj do zápisnice. Na shromaždení bratstva dňa 13. júla
r. 1707. predložil snubnú záležitosť veíkolúckeho hrnčiara, ktorý
svoju prvú snúbenicu opustil. Naložené bolo Severinimu, aby ho
prvej nesobášil s druhou snúbenicou, kým nesloží 10 toliarov
pokuty. Na shromaždení dňa 18. jan. r. 1708. žiadal, aby nikto
z farárov neprijal z cudzej cirkvi krsty a spovedelníkov, čo
bratstvo i uzavrelo. V tom roku dňa 22. mája vyvolený bol za
prísediaceho. Bol kmotrom lehotského farára Yalaszkaya. Po vy-
hnatí farárov Heisterom r. 1710. prešiel úradovať do artikulárnej
cirkvi garamseckej, kde roku 1720. začal viesť matriky a za jeho
úradovania postavený bol roku 1725. terajší drevený chrám Boží.
Dňa 30. marca r. 1735. pri inštallácii superintendenta Michaelidesa
kázal po slovensky. Roku 1741. vydal ohnivý spisok na 200 strán
proti pietismu: Collectanea antipietistica, t. j. Spolusebrání učení
toho, v nčmž opravdiví Lutherani — Pietistum — ódporují atď.
a v ňom vytýka 28 bludov, ale len málo dotýka sa domácich
pomerov. Či následkom tohoto, alebo pre iné príčiny, odstránil ho
r. 1747. z Garamsegu mocný vtedy Juraj Radvanszky a uchýlil ho
u seba Tomáš Roth, od ktorého utiahol sa do Zvolena ku svojmu
synovi apatekárovi a po jeho smrti zasa presťahoval sa do Garam­
segu, kde r. 1749. zomrel a v cmiteri pri Róthovskom kaštieli bol
pohrobený. Z manželky Judity Markoviczovej mal dietky: Izraela
apatekára vo Zvolene, Jána od r. 1733. farára v Toporci, Štefana
r. 1740—46. farára v Turičkách a potom v Maškovej; Samuela
farára v Zemänských Kostolanoch, zomrelého r. 1738.; Jeremiáša
farára tiež tam r. 1739—47. a potom v Turičkách; a dcéru Máriu,
vydanú za poltárskym farárom Jurajom Fábrym.
4. Žigmond Keler, Kôhler, Kehler, Keller narodený dňa 4. dec.
r. 1712. v Bardiove zo Žigmonda,. zemana a kupca a Anny Márie
Englmayer. Učil sa doma u Martina Dubovskyho, v Tokaji, Šariš­
skom potoku, r. 1729. v Kežmarku u Juraja Bucholtza, r. 1731.
v Toruni, pridŕžajúc sa tam Jakuba Zablera, bývalého bardiov-
ského archidiakona, Mag. Petra Janischa, Mag. Weissa, Schultza
a Teodora Schônwalda; potom r. 1733. v Jene, odkiaľ sa r. 1735.
vrátil a po roku poslaný bol do cudzozemska kollektovať pre
domáce cirkvi, precestoval Nemeckú ríšu, Prusko, Dánsko, Elsasko
a Švajčiarsko.' Po návrate povolali ho Bystričania za nemeckého
a slovenského farára a bol dňa 10. marca roku 1741. vysvätený
superintendentom Kristianom Pfannschmidtom, levočským fará­
438

rom. Žatým sa oženil 23. nov. r. 1741. s Annou Máriou Szontagh

zo Sv. Jura vo Spiši, ktorá žila až do roku 1789. Po smrti Jána
Simonidesa volali ho r. 1741. i Štiavničania, ale ta nešiel; až po
siedmich íokoch závisť jeho bratov v úrade donútila ho opustiť
Bystricu a prijať dňa 3. mája roku 1747. farársku stanicu garam-
seckú. Tu neúčinkoval ani za dva roky; vo februári r. 1749. pre­
šiel za nemeckého farára do Kremnice a ešte v tom roku dňa
5. júna do Prešporku na miesto Mateja Béla, kde dňa 3. marca
r. 1759. zomrel. Jeho syn Žigmond bol prísediacim kráľ. tabule
v Trnave a Gottfried súkromníkom v Prešporku,
5. Ondrej Jeronym Fridely narodený roku 1725. v Modre día
Bartholomaeidesa v Pezinku z meštianskych rodičov; učil sa
v Modre, Prešporku, od 22. apríla r. 1747. vo Wittemberku a keď
sa vrátil domov, bol povolaný za farára garamseckého a koncom
apríla r. 1749. vysvätený. V tom roku dňa 8. okt. vstúpil do stavu
manželského s vdovou po bystrickom rektorovi Jánovi Weiglovi
pozostalou Máriou rod. Szeletsény. Sobášil ich Martin Kiszelinyi
vyhnanec z Kráľoviec a potom farár ostrolucký. 0 predvolaní
Fridelyho pred katolíckeho vizitátora gr. Batthanyiho už bola reč.
Svojou hlbokou učenosťou, čistotou mravov a svedomitosťou
v kňazskom úrade na toľko sa povestným stal, že bol r. 1757.
všeobecnou väčšinou hlasov ešte len 32 ročný za superintendenta
banského okolia vyvolený. K banskému okoliu patrily vtedy senio-
ráty: zvolenský, tekovský, veľkohontský, novohradský, peštiansky
a békešský. Oddané bolo 109 hlasov od zemänov a 86 od cirkví.
Každá cirkev mala len jedon hlas a každý zemän tiež jedon. Na
Mateja Markovica sarvašského hlasovalo pomerne najviac cirkví,
tt. 34, a na Fridelyho len 29; ale na tohto hlasovalo 65 zemänov.
Protikandidátmi boli ešte Jakub Bobor bohunický, ktorý 20 a
Michal Coroni sirácky, ktorý 47 hlasov obdržal. Hlasy otvárali
dňa 25. júla a dňa 24. aug. r. 1757. Fridelyho v Garamsegu sláv­
nostne do úradu uviedli v prítomnosti dištriktuálneho dozorcu
Juraja Radvanszkyho a 12 kňazov tak, že Jakub Nikolaides kali-
novský farár a novohradský senior liturgoval, ostrolucký Martin
Kiszelinyi kázal z textu Sk. ap. 20, 28, 29. a započal i dokončil
kázeň tými slovami Jerem. pr. 1, 8.: Neboj se jich, neboť sem
s tebau, abych té vysvobozoval, dí Hospodin; žatým bystrický
kňaz Ján Jakub Adamy pred oltárom sprisahal Fridelyho a Sa-
muel Raphanides požehnanie udelil. Po tejto slávnosti usniesli sa
seniorálni vyslanci, že superintendenta nie osvieteným, ako dosial,
ale dôstojným menovať budú; a aby žiadon z kňazov študenta,
 439

ba ani z akadémie vrátivšieho sa kandidáta nepustil na kaza-

telňu bez privolenia superintendenta alebo seniora. Sostavenie
nášho Tranosciusa svedčí o tom, že inak sa diala služba Božia
v 17. a 18. storočí, než dnes. Dosial len niektoré cirkvi zachovalý
si ešte tie krásne formy kajúcnosti, aké boly predtým všeobecnými
v našich evanjelických cirkvách, na pr. v čas suchoty, neúrody,
pohrôm — po kázni spievanie stojacimi cirkevníkmi a pred oltá­
rom kľačiacim farárom krásnej nábožnej piesne: Známe to Pane
milý; tiež tak kaž,donedeľné verejné vyznanie hriechov a rozhre­
šenie. Že to už v 18. storočí začali vynechávať a bohoslúžobný
poriadok meniť, o tom svedčí úprava, ktorú dal banský dištrikt
svojmu novozvolenému superintendentovi Fridelymu v spomenu­
tom shromaždení r. 1757., keď mu naložil, aby dozeral na to, aby
farári sviatosti pobožnou mysľou prisluhovali, v upotrebovaní
kľúčov kráľovstva nebeského ani príliš nedbalí, ani veľmi prísni
neboli, ale nimi múdre zaobchodili a ich ku polepšeniu a pote­
šeniu pristupujúcich veriacich upotrebúvali; aby bohoslúžobný
poriadok v každej cirkvi prijatý, ku napomôženiu pobožnosti uspo­
riadaný zachovávali, ani nejakou premenou alebo novotou poškvr­
niť sa ho nepokúšali, lebo novotami len ľud môže byť pohoršený
a pomýlený. Protiviaci sa tomu vezmú príčinu ku výčitkám a
pomluvám. Kde ale zneužitie má byť odstránené a niečo lepšie
uvedené, čo vyžaduje nazpäť uvedenie jednotnosti aspoň len
v každom národe, to na žiaden pád svojím pričinením, mocou,
ale nech je to vážnosťou superintendenta alebo seniora uvedené
tak, aby ľud bol predbežne o potrebe a užitočnosti premeny do­
statočne poučený a presvedčený a tak ku privoleniu pohnutý.
Zvlášte v dni nedeľné aby nebolo vynechávané verejné vyznanie
a rozhrešenie. Posvätenie Svätej Večere nech sa koná prv, než
sa súčastnením dobrorečenia ľud rozpustí, aby neužívajúci tiež ku
väčšej pobožnosti a túžbe po prijatí pohnutí a povzbudení boli.
Teraz zvlášte mladší farári, neznajúci smyseľ poriadku a
jednotnej sústavy našich služieb Božích, uvádzajú vo svojich
cirkvách bez radu a skladu dľa svojho vkusu nové poriadky do
služieb Božích a k tým novotám cirkvi mlčia.
R. 1760. zvýšila mu cirkev hotový plat na 200 zl. Sosýpky
mal 50 kíl pšenice.
Fridely vysvätil 26 kandidátov. Dňa 27. sept. v nedeľu pred
Michalom- roku 1766. ešte len 41. ročný pred oltárom mŕtvicou
ranený, odnesený bol do fary a o piatej hodine popoludní ducha
Otcu poručil. Jeho syn Ondrej bol v r. 1785—1821. farárom šive-
440

tickým; Zuzanna vydala sa roku 1771. za hrachovského farára

Samuela Fille de Eôr; Eva za Adama Czibura jelšavského meš­
ťana a potom rychtára a pastorkyňa Mária r. Weigel za štiavnic­
kého farára a potom superintendenta Jána Csernyanszkyho. Fri-
delyho vdova na seniorálnom konvente 6. jan. roku 1767. prosila
aby jej bol daný zaostalý plat a nejaká podpora pre ňu a dietky
udelená. Dľa zvyku v evanjelickej cirkvi panujúceho, bol jej pri-
rčený kňazský plat až po ten čas, kým jej manželov nástupe^
nebude uvedený; dla čoho mala dostať z 200 zlatového platu
117 zl. 25 kr.; z 50 kíl pšenice na 7 mesiacov 31 Va kíl a na
výchovu dietok ročite z cirkevnej pokladnice po 20 zl. Fridelyho
vdova žila v Garamsegu ešte i r. 1770.
6. Ján Sexty, Sexti, Šesták narodený v Jelšave 11. marca
r. 1727. z Pavla, z Veľkých Slabošoviec pochodiaceho mešťana
a Kataríny r. Gašpar. Učil sa v Slabošovcach, v Kremnici, kam
ho zavolal jeho pokrevný tamejší farár Ján Sexty; potom od
roku 1745. v Rábe, v Šoprone a keď nemohol pas do Nemecka
obdržať, prijal povolanie za učiteľa do Kamenian, kde dva roky
vybudol; potom bol za 3 roky vychovávateľom na Ači u Gabriela
Prónaya, odkiaľ bol r. 1755. povolaný za správcu školy do Oždian,
tam za 2 roky s veľkým prospechom početnú mládež vyučoval.
R. 1757. prešiel za kňaza na Legínd a tam aj Prónayovcov ďalej
vo vedách vzdelával. Na Legénde vystavil faru. Roku 1760. prijal
povolanie do Príbeliec a odtiaľ r. 1766. do Garamsegu v 3. ned.
adventnú uvedený, kde 27. febr. roku 1775. na suchoty zomrel a
5. marca bol pochovaný. Hajnický plebán Pavel Rassovský listom
1. marca na Jura Géczyho písaným nárokoval si právo Sextiho
pochovať. Jeho dcéra Anna bola manželkou Samuela Blasiusa,
farára abelovského.
7. Michal Szinovicz viď medzi farármi bystrickými č. 95.
8. Adam Sztruhár viď medzi farármi zvolenskými č. 13.
9. Pavel Szallay účinkoval tu krátko. Prišiel sem z Cerenčian
15. marca r. 1784., keď už štyri roky bol farárom. Hovoril krém
slovenskej reči i latinsky, maďarsky a nemecky. Nasledujúceho
r. 1785. 7. aug. bol na próbe v Kráľovcach, kde bol i vyvolený a
od septembra tam účinkoval. Uvedený bol 2. okt. v 19. ned. po
Trojici Jánom Michalitškom krupinským farárom. Tam začal viesť
i matriky a poznačil najprv tých, ktorí od 1. sept. v Krupine
boli krstení a od 30. sept. ním pokrstených. Až do apríla r. 1786.
krstil, pochovával a sobášil i z Devičia. Pod nim bola murovaná
fara v Kráľovcach. Zomrel tu ako 52 ročný dňa 21. nov. r. 1797.
 441

a 24. nov. bol pochovaný. Z manželky Evy r. Nikléczy mal syna

Ladislava r. 1786. a Jána r. 1789. narodeného. Jeho vdova ešte i
r. 1816. dostala z dištriktu 10 zl. podporu.
10. Adam Števonka narodený v Párnici v Orave dňa 24. júla
r. 1750. z Adama a Žofie Kalintšák. Učil sa v Istebnom u Michala
Solnensisa st., v Ivančinej u Pavla Tessedika, v Levoči a Preš-
porku. R. 1778. stal sa vychovávateľom u Kašpara Potornaya v
Podtúrni a po piatich rokoch bol odtial povolaný za farára važec­
kého a 1. sept. roku 1783. superintendentom Jánom Ruffinym v
Dobšinej vysvätený. Dňa 15. okt. roku 1785. obdržiac vokátor z
Garamsegu, prešiel sem. Jeho dovoz z Važca stál cirkev 498 zl.
Dňa 21. apríla r. 1796. pochovával slovenskou rečou superinten-
denta Michala Szinovicza. Zomrel ešte len 45 ročný následkom
rán na nohách dňa 12. marca r. 1799. a bol slávnostne pochovaný
Jánom Dorkovitšom zvolenským a Samuelom Ambrosym radvaň-
skym farárom, zanahajúc siroty a vdovu Annu Máriu Sztranyav-
szky, zemänku, dcéru Daniela farára uhorštianskeho. Útrovu na
pohrab Stevonkov, na truhlu „kvinetom“ obitú a mosadznými
klinčokami vybíjanú, na „fáťol“ pre 13 osôb 32 V2 rífov, na opat­
renie strážnikov, hrobárov, na kar a všetko s pohrabom spojené,
znášala cirkev; jeho vdove pripravila osobitný dom k bývaniu,
obnovila a vydláždila ho, záhradku ohradila; vôbec považovala
si za svoju povinnosť od smrti svojho farára starať sa na svoje
útrovy o jeho počestné pochovanie a o uhospodenie jeho vdovy
u nich. Jednako táto po smrti svojho muža zavdala prosbu ku
dozorcovi cirkve Dubraviczkymu o spočtovanie a vyplatenie jej
zaostalého mužovho platu, obnášajúceho od viac rokov vyše 617 zl.
Patrne, že cirkev garamsecká v tom čase svojho farára riadne
neplatila.
11. Štefan Boleman, zeman z Dežeríc, narodený dňa 24. dec.
r. 1765. z Jána a Kataríny Latkóczy. Učil sa za 4 roky v Zay-
Uhrovci u Blašku, za 5 rokov y Trenčíne u Jána Bareczyho,
Adama Scultetiho a Jána Zubeka, za dva roky v Nemes Csóve
u Bakoša a Daniela Zubeka, za 5 rokov v Modre u Gottfrieda Wal-
thera a Štefana Fabryho, do roka v Šoprone u Adama Farkaša
a za dva roky v Prešporku u Štefana Sábela, Jána Juraja Strecsku
a Štefana Fábryho. Y marci r. 1784. povolaný bol za rektora do
Senice, kde za 4 roky účinkoval; a žatým podobne za 4 roky
v Turejlúke. Potom r. 1792. šiel pokračovať v štúdiách do Hally;
a keď sa odtial vrátil, povolaný bol za farára do Križfic v Čechách
a 1. apríla r. 1794. bol superintendentom Štefanom Lésskom v
442

Prahe vysvätený. Tam vybudol 4 roky a zaďakujúc prešiel do

Ozoroviec za dvorného kazateľa ku Ottlíkovcom. Ale viedenské
konsistorium ho nechcelo prepustiť, preto nemohol sotrvávať v
Ozorovcach a žil súkromne za dva roky. Keď bol Ste vonka v
Garamsegu chorý, poslal ho superintendent Hamaliar ta vypo­
máhať a po smrti Stevonkovej bol za jeho nástupcu vyvolený
a 21. apríla roku 1799. i uvedený. Z manželky Anny r. Dvoraček
mal syna Štefana, potom učbára, v Štiavnici. Zomrel dňa 1. júla
roku 1829.
12. Juraj Holuby narodený na Beluji 23. apríla roku 1797.
z otca Jána farára a dejepiscu. Bol bratom Samuela, farára pukan-
ského, Študoval v Štiavnici, Lučenci, Prešporku a vo Viedni.
Dňa 23. nov. r. 1822. bol povolaný za farára do Hája a 27. nov.
v Bystrici Lovichom vysvätený. R. 1829. 30. aug. povolaný bol
do garamseckej cirkvi a bol v 14. ned. po Trojici konseniorom
Jánom Krtsmerym bystrickým a očovským dekánom Jánom Ge-
guschom do cirkvi uvedený. Dňa 18. aug. r. 1830. stal sa deká­
nom. R. 1834. dňa 22. apríla obdržal vokátor od lubinskej cirkvi
v 4. ned. po Velkejnoci v Garamsegu zadäkoval. V r. 1845—49.
bol konseniorom. Zomrel po dlhej nemoci 3. mája roku 1864. Z
manželky Františky r. Bobok mal synov Gustáva, farára v Lubi-
nej a Jozefa Ľudevíta, farára v Zemänskom Podhradí a seniora,
'Cirkevného historika, spisovateľa a svetochýrneho botanika, žijú­
ceho na odpočinku v Pezinku. Dcéra Františka, narodená r. 1833.
v Garamsegu, vydala sa za staroturanského farára a potom kon-
seniora Augusta Roya.
13. Jozef Meltzer narodený dňa 4. apríla r. 1800. z Michala
učiteľa na Ostrejlúke a Johanny r. Schuska. Učil sa v Štiavnici
a Prešporku, potom bol za tri roky vychovávateľom a tak šiel
r. 1824. na bohosloveckú fakultu do Viedne, kde 2 roky vytrval.
Keď sa vrátil domov bol povolaný za farára zvolenskoľupčianskeho
a 4. apríla r. 1827. Lovichom vysvätený. Z Ľupče prešiel 18. júna
r. 1834. do Garamsegu, kde dňa 18. nov. r. 1854. zomrel. V seni-
oráte stal sa 1. dec. roku 1829. podnotárom, r. 1834. dekánom a
roku 1837. notárom. Jeho vdova Johanna r. Schmidt vymáhala si
cestou seniorálneho konventu 23. júla r. 1856. zaostalý farársky
plat od garamseckej cirkvi; r. 1865. ešte žila v Radvani. — Do
Zpevníka prijali 44 jeho piesní. — Mal brata Ľudevíta, ktorý bol
r. 1832 bohoslovcom vo Viedni.
14. August H. Krcméry viď medzi farármi badínskymi č. 9.
15. Ján D. Molitorisz narodený vo Zvolene 17. mája r. 1845.
 443

z Jána a Johanny Fontányi. Učil sa doma, v Štiavnici, od sied­

mej triedy v Prešporku, kde i bohoslovie skončil; potom bol
r. 1868—9. v Jéne a Berlíne a keď sa odtial vrátil, stal sa kaplá­
nom vo svojom rodisku a bol 8. okt. r. 1869. Székácsom vysvä­
tený. Dňa 29. nov. roku 1874. vyvolený za garamseckého farára,
prešiel 7. dec. ta. R. 1879. stal sa dekánom. R. 1894. duševne
ochorel na paralysis progressiva, zomrel roku 1897. Počas jeho
choroby cirkev administroval roku 1894. do 1. febr. r. 1897. Daniel
Paulinyi, žatým až po 19. dec. r. 1897. Ján Rozsnyai.
16. Daniel Paulinyi narodený v B. Bystrici 2. aug. r. 1869.
z Jána a Johanny Gosztonyi. Učil sa doma, v Štiavnici a Preš­
porku, žatým 2 semestre na bazilejskej bohosloveckej fakulte.
Vrátiac sa domov, bol povolaný za kaplána a učiteľa nábožen­
stva do Kremnice a 15. aug. r. 1893. Sárkányom vysvätený. Po
roku šiel za seniorálneho kaplána k Mockovcsákovi, žatým zasa
po roku stal sa administrátorom v Garamsegu, potom účinkoval
ako missionárny farár pri biskupovi Baltikovi v Baláž Darmotách,
odkiaľ povolala ho 19. dec. r. 1897. garamsecká cirkev, kam sa
1. marca nasledujúceho roku presťahoval a kde dosial účinkuje-
Bol seniorálnym notárom a údom viacej výborov v senioráte.

Rektori, učitelia.
1. Ján Lipthay rodák z Môťovej učil tu okolo r. 1721. Pred
nim, snáď ešte v r. 1699. bol tu kantorom Michael Mozaides.
2. Ondrej Mráz slobodník z Pojník bol r. 1705. Iubietovským
rektorom a 27. júla nasledujúceho roku narodil sa mu tam z
manželky Zuzanny syn Ondrej. V novembri na rozkaz Heisterov
sosadený, žil súkromne tam ešte i r. 1713. Žatým až do r. 1736.
• bol rektorom garamseckým, kde v tom roku i zomrel.
3. Ján Beszterczey bol rektorom súľovským a okolo r. 1735.
prešiel do Garamsegu, ale pre pietismus bol odstránený z rek-
torstva akiste vtedy, keď i farár Severmi roku 1747. a stal sa
provízorom majetku Tomáša Rotha.
4. Juraj Hosszúfalussy narodený v B. Bystrici, bol v Garam­
segu rektorom r. 1752—60. potom odstránený, v júni odišiel do
Bystrice, kde sa po troch rokoch stal kostolníkom. V nov. r. 1752.
oženil sa ako garamsecký rektor s Máriou rod Fábry z Bystrice.
5. Šalamún Sáarossy, keď bol tu r. 1760. na próbe, odhlaso­
vala mu cirkev 10 zl. V tom roku ho i vyvolili. Zomrel tu dňa
25. júla roku 1782. Prvá jeho manželka bola Mária Rumauszky,
ktorá 12. mája r. 1771. zomrela a druhá Zuzanna Kotvan.
444

6. Pavel Szallay od r. 1776—80.; r. 1785. stal sa tu farárom.

7. Daniel Ferenczy, viď medzi rektormi zvolenskými č. 38.
8. Pavel Goldperger, zeman, prv notár na Budinej, znatel
svobodných umení, zvlášte organár, príkladného života, povolaný
bol sem za učiteľa 11. dec. r. 1785. Účinkoval tu do júna r. 1792.
Jeho manželka menovala sa Rebeka.
9. Samuel Lány zeman zo Slov. Ľupče, bol organistom v Šajó-
Gemeri, potom rektorom v Ozdíne, Dobroči, Piliši, odkiaľ odstrá­
neného prijal sem r. 1792. farár Stevonka, ktorého sesternicu mal
za ženu. Zomrel tu r. 1811. 14. aug. v 68. roku.
10. Pavel Dvorácsek viď medzi učiteľmi pliešovskými č. 10.
11. Michal Bulyovszlcy z Dulíc v Turci okolo r. 1811.
12. Michal Pelachy, Pellachy, narodený vo Važci v Liptove,
učil sa v Kežmarku a bol učiteľom v Ulanove, Párnici, Púchove,
Lučatíne a od roku 1815. v Garamsegu. Vizitacionálna zápisnica
z roku 1818. nechváli ho ohľadom jeho charakteru a pobožnosti.
Zomrel tu roku 1822. dňa 24. marca v 50. roku. Jeho manželka
menovala sa Rozália.
13. Michal Mázor narodený v Zemänskom Podhradí z otca
Michala, ktorý tam 40 rokov bol učiteľom. Učil sa v Modre a
Prešporku a 20. sept. roku 1822. stal sa tu učiteľom. S nim mala
cirkev mnohú nepríjemnosť; nesnášal sa s manželkou Annou r.
Bolemann a pre nemiernosť a nemravnosť bol v konvente po­
karhaný. V čas vizitácie r.'1837. bol tiež napomenutý a mierený
s manželkou. Ináče bol v škole pilný, učieval denne 6 hodín.
Jeho otec utiahol sa na starosť zo Zem. Podhradia k nemu.
14. Pavel Bazovszky roku 1842—52. Predtým bol učiteľom na
Dačolôme.
15. Ján Paulinyi narodil sa dňa 28. apríla r. 1819. na Belej
z Juraja obuvníckeho majstra a Johanny rod. Kubányi. Učil sa
doma a v Štiavnici, potom od r. 1839. bol učiteľom a notárom na
Šajbe, r. 1848. na Dubovom a od r. 1852. v Garamsegu, kde v
máji r. 1874. zomrel. Jeho manželka bola Mária r. Ferjanc.
16. Gustáv Rheinländer, narodený v B. Bystrici dňa 14. nov.
roku 1849. z Jána a Júlie Gálik; učil sa doma a v šopronskej
preparandii. S 1. sept. roku 1871. stal sa pomocným učiteľom v
Lajoš Komárne; 1. marca nasledujúceho Toku prešiel za učiteľa
na Mýto a 6. dec. roku 1874. do Garamsegu. Zomrel tu 26. mája
roku 1903. Prvá jeho manželka bola Gizella Huszágh a druhá od
r. 1879. Emilia r. Bothár. Ku chorému a práceneschopnému Rhein-
 445

länderovi vzatý bol roku 1902. diplomovaný pomocný učiteľ

Jozef Dieneš.
17. Julius Langhofler učil sa v Sajó-Gemeri a Prešove, potom
bol učiteľom na Brádnom, odkiaľ prešiel do Garamsegu, súc
16. jan. r. 1904. vyvolený. Odišiel 1. sept. r. 1909. na štátnu školu,
keď prv bolo. jeho disciplinárku už generálne konsistorium po­
jednávalo a bol odsúdený k zaplateniu 72 kor. pravotných trov.
18. Ondrej ZemJco narodil sa 11. nov. r. 1887. na Veľkejlúke
z Ondreja a Anny rod. Dvorsky. Učil sa doma, v Šajó-Gemeri a
Prešove a obdržiac diplom, stal sa 1. okt. roku 1907. učiteľom v
Sampore, odkiaľ 1. sept. r. 1909. prešiel do Garamsegu. R. 1914.
1. aug. narukoval k vojsku a hneď 24. aug. upadol do ruského
zajatia.

Fllie:
1. Hajniky — viď pod č. XII.
2. Íly bár e, dedina má meno od kráľovských rybárov, ktorých
diplom r. 1250. pripomína. V diplomoch r. 1254. a 1293. prichodí
pod menom Halaz, r. 1424. pod menom Halazy a r. 1552. pod me­
nom possessionis piscatorum. R. 1626.”vypálili ich Turci. Po tole­
rančnom patente sriadili si školu spolu s Hajnikami. R. 1837. bola
komorskou obcou s kúriami Petra Bezegha a Hudobu.
3. Veľkálúka, obec sa spomína v diplome z r. 1424. pod
menom villa Nagreth, Nagy rét, Nagireat. Kedy bola tu po toleran­
čnom patente škola postavená, to je nie známo. R. 1837. bola obec
poddaná zvolenskému panstvu a mali tam kúrie Ludvik Radvan-
szky a Štefan Huszágh. Mali 1 centový zvon. Roku 1860. vyhorela
ím.škola a r. 1865. mali ju už obnovenú, murovanú; bola i zvonica
pri nej. Terajšú učebnú sienu postavili r. 1871. a o dva roky ža­
tým vystrojili ju novými laviciami, učiteľovi povýšili ročný plat
o 24 zl. Učiteľmi boli: 1. Ján Stremczer r. 1807. 2. Daniel Šuhajík,
vizitacionálna zápisnica z r. 1837. menuje ho Schohayom; narodil
sa r. 1781. v Radvani, bol súkeníkom a r. 1832. prišiel za obec­
ného notára na Veľkúlúku a učil menšie deti; väčšie chodily.do
matky cirkve. Jeho manželka bola Barbara r. Vladár. Zomrel tu
24. jan. 1855. 3. Ján Šuhajík, syn predošlého, narodil sa dňa 17.
jan. 1833. Vyučil sa remeslu kováčskemu, potom pomáhal svojmu
otcovi vo vyučovaní školskej mládeže, čím si nadobudol na toľko
známosti a spôsobnosti, že mohol byť po smrti svojho otca tunaj­
ším učiteľom a spolu notárom obcí Veľkálúka, Sampor a Lukové;
ale nerád čítaval, školu zanedbával a vytýkané mu bolo v čas
446

vizitácie r. 1865., že nábožnosť slovom a príkladom lepšie mal všte­

povať do útlych sŕdc dietok. Jeho manželka bola Agnesa Šnajder
a druhá Juliana Terem. Zomrel tu dňa 13. febr. r. 1872. 4. Ludvik
Orphanides narodil sa v Hybiach v Liptove r. 1849. Učil sa vo
Velkej Revúcej a bol od r. 1872. obľúbeným tunajšim učiteľom.
Seniorálna zápisnica chváli ho ako jednoho z najusilovnejšich na­
šich učiteľov. Zomrel r. 1879. 5. Ján Paulínyi — viď medzi dobro-
nivskými učiteľmi č. 18. 6. Emerich Hlavacsek narodil sa v Levi-
cach dňa 8. febr. r. 1865. z Emericha a Terezie Slamka; učil sa
doma, v Bystrici a v Lučenci. R. 1885. stal sa tu učiteľom; r. 1887.
oženil sa s vdovou po Jurajovi Hudoba z Veľkejlúky Paulinou
r. Lupták a r. 1890. prešiel na štátnu školu do Dubravice. 7. Ján
Szolovics účinkoval tu od r. 1890., prv bol pomocným učiteľom vo
Velkej Slatine. 0 tri roky prešiel do Zolnej, kde je chválený ako
spôsobný a schopný učiteľ. 8. Ladislav Sztraka narodil sa 26. júna
r. 1845. v Badíne z rodičov Štefana, tamejšieho učiteľa a Karolíny
r. Brucháč. Učil najprv v Prandorfe, odkiaľ bol. odstránený a stal
sa r. 1886. učiteľom môlčanským a r. 1893. veľkolúckym; nasledu­
júceho roku dňa 29. sept. vzal si život. Jeho vdova Zuzanna rod.
Locsava žije v Badíne. 9. Pavel Neman — viď medzi učiteľmi
v Sásovej. 10. Juraj Letrík narodil sa v Garamsegu dňa 22. mája
r. 1867., stal sa pomocným učiteľom r. 1885. u svojho otčima Šte­
fana Gerzsu v Cerin-Cačíne a po ňom bol tam učiteľom v roku
1886—88., žatým prešiel do Samporu a 1. nov r. 1898. na Veľkú-
lúku; 1901. opatril si v štiavnickej preparandii diplom a stal sa
riadnym. Do manželstva vstúpil r. 1893. s Irmou Hugyecz a po
jej smrti r. 1910. s Irmou Bukovcsan, tedajšou môlčanskou učiteľ­
kou; r. 1911. prešiel zasa ďo Samporu a tunajšie miesto prepustil
svojej manželke. 11. Irma Ľetrík r. Bukovcsan, manželka predošlého,
narodená v Dobšinej dňa 10. febr. r. 1882. z rodičov Jozefa a Žófie
Hentschy, učila sa v Košiciach a v Novejvsi, kde ako súkromná
žiačka tamejšej štátnej preparandie i štyri ročný kurs skončila.
Diplom obdržala v Budapešti na štátnej preparandii r. 1906. Medzi­
tým bola vychovávateľkou u grófky Eleonori Cháky. Dňa 16. sept.
r. 1904. stala sa učiteľkou v Môlči, 27. nov. r. 1909. vydajúc sa
za veľkolúckeho učiteľa Letrika, zo stanice zaďakovala; stala sa
ale dosť skoro nástupníckou svojho manžela vo Veľkejlúke, kde
i dosial účinkuje.
4. Scvmpor, Zampor. Viď č. XXIX.
5. Lukavíca bola r. 1837. zpoly komorská obec, zpoly Miku­
láša Osztroluczkyho; Bečovo patrilo grófke Žofii Teleky a Černie-
 447

kovcom; školu nemali, ale čítať učil obecný notár Ján Hanák;
Vlkanová patrila Batikovcom a Beniczkovcom; čítať učil obecný no­
tár Ján Mantyovits; Dolný a Horný Rakytovec bol poddaný Ludvi-
kovi Zolnayovi a Triduby bol majerom Rakovszkého. Učiteľov tam
ani v Peťovej nebolo.
6. Vlkanová spomína sa v diplome z r. 1250. ako Vlcsunge
a 1293. ako Velchena. Školu nemala, ale okolo r. 1865. učil deti
horlivý Juraj Marko, bývalý mlynár vo svojom byte.

XII. Hajniky.
Obec tak pomenovaná od hájnikov kráľovských hôr, spomina
sa v diplome z r. 1250. r. 1263. a 1265. pod menom chrámu
sv. Mikuláša. Tento chrám z doby románskej a priechodnej gotickej,
pozdejšie preinačovaný, dosial stojí; svätyňa je 30 stôp dlhá a 21
stôp široká, osmohranná, osvietená dvoma oblokama, ktorých ho-
rejšok má na vonok podobu okrúhlu; dvere do sakristie sú z časov
pozdnej gotiky, na tak zvaný oslov chrbát sklepené. Víťazný oblúk
je končitý a nad nim ešte r. 1692. na priečnom tráme bola kalvária.
Loď je štvorcová, 35 stôp dlhá a široká, od r. 1668. krytá jedno­
duchým štvorpoľovým sklepením, štyrmi uhlami na jednom, v pro­
striedku chrámu stojacom okrúhlom stĺpe spočívajúca. Obloky
hore sú polokruhové, ale len jedon úzky z nich je slohu
románskeho. Južná brána je pozdejšieho slohu gotického. Z lode
pod končitou víťaznou bránou je vchod do severnej podlhovatej
káplnky s gotickým sklepením a gotickými oblokami. Bol v nej
oltár, jehož kamenný stôl ešte r. 1692. bol vo zvonici. Boly tam
predtým aj krypty rodiny Bezegh a Soós. Sú i dva staré kalichy,
z ktorých novší je z r. 1519. Vo zvonici je 51 centový zvon z r. 1313.
s minusculárnym latinským nápisom a malý z r. 1621. Predtým boly
na zvonici aj hodiny, na ktorých opravu vynaložilo sa r. 1660. deväť
zl. Pázmánov soznam starých fár z r. 1397. uvádza i faru hajnickú.
Kónigsberger v testamente r. 1503. pamätal i na farára hajnického.
Z dávných farárov hajnických zachované je na spomenutom veľ­
kom zvone z r. 1313. meno Krištofa, r. 1538. spomína sa Tomáš,
r. 1551. Matej, 1561. Tomáš, ktorý dľa vizitacionálnej zápisnice
Zathayovej mnoho trpel od Jána Balassu, sídliaceho vo zvolen­
skom zámku, ktorému musel chovať kone a psov a ktorý mu hrozil
robením škody, ak mu ich chudých nevykŕmi. Bola tu už r. 1561.
aj škola, v ktorej učili počiatkom vedy a hudbe. V Hajnikách sú
tri kaštiele, ktoré r. 1837. patrily rodinám Bezegh, Kalausz a Dubra-
448

viczky, z nich najstarší v 17. storočí alebo i prv stavaný obnovil

Juraj Bezegh, ktorého Karaffa v tak zvanej prešovskej jatke dal
ukrutne o život pripraviť. Jeho jediný syn Gabriel bol pod Fraňom
Rákóczym II. hlavným pokladníkom a prvým prísediacim zvolen­
skej a novohradskej stolice a ešte mladý r. 1706. zomrel. V tom
kaštieli bolo niekoľko na drevo maľovaných krajobrazov, podobizne
spomenutých dvoch Bezegovcov a z hajnického kostola odnesená
a z krypty vyňatá náhrobná tabu/a, na ktorej v prostriedku bol
Bezeghovský erb, po jeho bokoch dvaja plačúci anjeli a nad nimi
nápis: Spes mea in Christo (nádej moja je v Kristu), pod nim
umrlčia hlava a pod ňou dlhší latinský nápis.
Hajnická cirkev sa už v časoch reformácie stala evanjelickou
a bola ňou s výnimkou niekoľko rokov po veľkom prenasledovaní
v‘r. 1673. až po r. 1710. Žatým bola fíliou garamseckej artikulárnej
cirkvi. Za dávnych časov fílie hajnickej cirkvi boly: Rybáre, Veľká-
lúka, Kováčová, Lukovo, Garamseg a ešte predtým i Buča a Tu-
rová. Lukovo sa spomína v diplome z r. 1263. ako Lukvapatak.
Hajniky r. 1626. vypálili Turci, tiež i Rybáre, dva zvony odvliekli,
spustošili hajnický kostol a farára Felicisa zbili. Udáva sa, že sa
to stalo v sobotu pred 4. nedeľou adventnou r. 1627., ale poneváč
vtedy začínal sa rok 1. nedeľou adv., tedy 4. ned. adv. r. 1627.
bola dľa nášho rátania 4. ned. adv. v roku 1626. Následkom toho
na shromaždení bratstva dňa 20. apríla 1627. hajnickí cirkevnící
prosili prostredníctvom Juraja Castora z Hájnik, vtedy sudcu
zemanov zvolenskej stolice, za odporúčajúcu listinu cieľom po­
stavenia ich kostola, od Turkov zpusíošeného; listinu ím bratstvo
vďačne dalo. Podobnú vydali ím aj 12. júla toho roku. — Cirkev
bola vizitovaná r. 1613. a r. 1637. — Garamsecká cirkev dosial
má zachovanú knižočku ku sbieraniu tých obetí. Má nápis: Kniha
kostelní, v niž se zaznamenáva Svätá Almužná na Chrám Pánô
v obcy Fary Hajnické, roku predešlého 1627. právč v sobotu
pred štvrtou nedélí Adventní skrze skrvavelého nepfítele vše-
kfesťanstva Turka hanebne ohlúpený a splundrovaný, od jích
Milosti Pánúv dobrodincúv dobrovolné conferovaná a obetovaná.
Letha Panie MDCXXVIII. Pod týmto nápisom je chrono-
gramm: TVrCae HalnlkVM DeVastaVerVnt = 1627. Prvý zápis
v knižočke znej e: Én Nagyságos Bethleníalvai Groff Turzó Borbála
ighértem az hajniki Szentegyházban való oltárra és Prédikáló
székre való ôltôzetet. Groff Thurzó Borbála. Žatým nasleduje: Én
az Ngos és Tekintetes Groff Thurzó Ádám igértem és attam az
Hainiki Szentegyház épúlettyire for. 25. Groff Thurzó Ádám. Meg-
 449

hattam die 16. Júni araniat tizet fr. 25. Idem qui supra. Žatým:
Na Poltári Soós István jeden z nejprednejšich Panuv Patronúv
Kostela Hainického pro dokázaný mé kresťanské lásky a viry
y k Pánu Bohu z vdččnosti a pobožnosti úprimným srdcem offe-
rují a dedikují prední oltár, kteŕí ješte v díle u Malíre pozustáva. Za
jehožto dílo podložil jsem penez fl. 150. Po veľkomožných grófoch
a pánoch nasledujú obete chudobných ľudí; jedon sľúbil šinglie,
druhý povraz ku zvonom, a iné. Najmenej obetoval krupinský
vojak na koni Ján Balta 75 denárov; mesto Zvolen dalo 4 toliare
Bystrica 15 uhorských zlatých, Brezno, Kremnica, Štiavnica, Krupina,
všetci pomáhali svojimi obeťami. Chrám Boží postavili; ale nie
dlho zvestovali v ňom slovo Božie. Ako v tej istej knižočke latin­
ský chronostich udáva, roku 1644. prišiel nový nepriateľ, ktorý
ukrutnejšie pustošil a kazil, než Turek, totiž vraj prekliaty Germán,
zlostný Nemec pod vodcovstvom Goetza a Pukheima, ktorí tu
zúrili. Pravdepodobne pomocou týchto odňal i vígľašský pán
Cháky evanjelikom chrámy v Ocovej, Slatine, Zolnej a Čereňoch.
Že Hajniky aj prv trpely vojnou a morom, o tom svedčí tá
okolnosť, že pred r. 1614. zhynúly v čas vojny a moru dve jalo-
vičky, farárovi od cirkve do úžitku dané a pred r. 1646., keď bola
v septembri a októbri neobyčajne veľká povodeň, zúril tiež mor
v tomto okolí.
Evanjelický farár mal nielen farské pole, ale i farskú horu;
z niektorých obcí požíval dežmu, ktorá ale málo vyniesla, lebo
r. 1634. platil od nej paktát len 3 uhorské zlaté; od iných obcí
mal merice a sedecimu, šestnástinu, menovite z Veľkej lúky, Luko-
vej, a Kováčovej. R. 1657. boly Hajniky a Rybáre poddané Turkom.
Cirkev bola vizitovaná roku 1613.; 6 nov. 1624.; 22. jan. r. 1626.;
15 nov. 1628.; 23. jan. 1630.; 9. okt. 1638. atď.
Po tolerančnom patente sriadila sa evanjická škola i v ITaj-
nikách. Seniorálny konvent r. 1786. napomenul i Hajničanov, aby
si svoju školu postavili. Tým viac sa to stáť mohlo, že pri asi
650 evanjelických dušiach v Hájnikoch a Rybároch bývalo asi
50—60 školopovinných dietok. R. 1837. bolo evanjelikov v Hajni-
kách 555 a v Rybároch 309. R. 1865. už len 428 a 225. Ale to sa
stalo až r. 1792. keď sa spolu s Rybárčanmi prichytili ku stavbe
školy. K tomu si pýtali pozemok od zemského pána, ktorý bol
spolu i hlavným županom stolice grófov Kazimira a Karola Eszter-
házyho; a tí ich žiadosti aj vyhoveli. Na stavbu školy vydali v hoto­
vosti 469 zl. a v práci 362 zl., tak že stavba školy stála spolu
831 zl. Ku hotovým výdavkom prispeli Hajničania štyrma sedmi-
29
450

nami a Rybárčania troma sedminami. K tomu obetovali miestni

zemskí páni: Juraj Dubraviczky 10 zl., Matej Bezegh 10 zl. a Pa­
vel Kalaus 15 zl. Hneď si povolali aj učiteľa. R. 1804. postavili
zvonicu, nákladom blízo 300 zl. a opatrili si zvon 535 funtov ťažký;
dali ho uliať v Kremnici u Samuela Palischa a platili zaň 508 zl.
Y učebnej sieni odbavúval garamsecký farár služby Božie štyri
razy do roka v katolícke sviatky. R. 1873. požiadavkom primerane
prestavili školu nákladom 1500 zl., r. 1893. obnovili ju za 360 zl.,
a r. 1907. vydali na obnovu cirkevných stavísk 1200 kor. Roku
1913. za príkladom iných silnejších cirkví oddali si aj oni školu
štátu, nevládajúc, vlastne nechcejúc obetovať na jej zákonné
sriadenie.

Farári:
1. Tomáš Vránka — viď medzi farármi bystrickými č. 28.
2. Juraj Lovcansky, Lovcanus — viď medzi farármi zvolen­
skými č. 2.
3. Ondrej Kappyrius — viď medzi farármi na Dubovej č. 5.
4. Jonáš Felicis, Felicides, Fellicides, Felinus bol r. 1610. povo­
laný z Melčíc do Malaciek za farára. Z Malaciek prešiel do Per-
neku, kde jeho dôchodky boly nasledovné: každý sedliak, majúci
svoj pluh a dobytok, dával mericu pšenice alebo mericu raži a
4 denáre, kurča, syr a voz dreva; hoštáčnik dával syr, kurča a
20 denárov, podruh 10 denárov; sedecima dávala sa z každého
obilia; od panstva a vrchnosti išlo 16 zl.; z každej tretej várky
dávalo sa okov piva, panstvo ale dávalo víno a iné dary. Rolí a
lúk pridal Štefan Balašša pod celé koloniálske sedenie, áno roku
1612. pri vizitách i kapustnú zahradu. Roku 1615. katolícki páni
kostol odobrali a jeho odstránili farníci s privolením seniorátu.
Y tom roku 28. júla bol na shromaždení zvolenského bratstva
v Bystrici. Po odídení Kapyria z Hájnik na Dubové vyvolili si ho
Hájničania za farára a dňa 16. jan. r. 1617. na prosbu podžupana
Benedikta Gwrkjho bol prijatý do bratstva. Nasledujúceho roku
dňa 16. jan. vyzpýtaní boli superintendent, senior, dekáni a prí­
sediaci pre nejakú nespravodlivosť, ktorej by sa boli mali proti
nemu dopustiť, čo on v shromaždení i opätoval; ale tamtí prote­
stovali. Dňa 21. okt. roku 1621. kandidovaný a vyvolený bol za
assessora; 5. mája r. 1626. za notára a dekána. V tom roku zbili
ho Turci, ako už bolo spomenuté. Dňa 16. mája r. 1628. žaloval
ho listovne a dvoma vyslancami Štefan Soós, že nechce pokrstiť
Turka, ale bratstvo odvolávajúc sa na dielo Fridricha Balduina:
 451

In Institutione Ministrorum verbi, ex I. Tim. 4. Canone nono a na

kánon 46. laodicenského koncilu, že dospelý len vtedy môže byť
pokrstený, keď najprv dobrovoľne a verejne vyznal tú vieru, na
ktorú má byť pokrstený. Dňa 26. okt. roku 1632. žaloval ho Ján
Culmanni k zaplateniu za prijaté veci, k čomu dalo mu bratstvo
15 dňový termin. Dňa 18. jan. r. 1633. žalovali patróni a cirkev-
níci hajnickí bučanského farára Štefana, že ich farárovi Felicisovi
nejaký dôchodok zadržal, čo ten tajil. V tom roku Felicis i zomrel,
lebo na shromaždení bratstva dňa 11. okt. kostolníci hajnickí
Mikuss Homola a Ondrej Goltzius prosili bratstvo o súhlas k tomu,
že si zavolali za pastiera svojich duší Jakuba Reguliho; keď tento
ale pozvanie neprijal, žiadali o dovolenie môcť si pozvať iného.
5. Pavel Textoris, dla Schmidta rodák z Hájnik, dľa A. Cha­
lúpku syn Jána farára v Štiavniku a potom vo Varíne; bol najprv
rektorom v Lednici v Trenčianskej, potom r. 1620. farárom na
Céŕove a od r. 1625. na Ostrejlúke, v ktorý rok dňa 7. okt. bol
i do bratstva prijatý. Na kongregácii 13. jan. roku 1632. zaplatil
kathedratický poplatok ako farár menšej cirkve len 88 den., keď
ini platili po 1 zlatom, len bučiansky platieval ešte menej, 50
denárov. Vtedy oddali kapituli 6 zl. kathedratického poplatku a
superintendentovi zostalo len 87 den. i tie mu zdržal senior za
stolovanie. Na shromaždení dňa 14. jan. r. 1632. radil sa bratov
ohľadom údajne dľa mienky ľudu diablom posadlého človeka na
Ostrejlúke. Aby sa predišlo zlému, šíreniu sa povery, vyslaní boli
na Ostrúlúku farári zvolenský, bučiansky a badínsky, ktorí mali
vyšetriť vec. V tom roku dňa 27. apríla vyslaný bol na Muráň
spolu s Krištofom Lovčanim a počas ich neprítomnosti mali ich
zastúpiť farári tŕňsky a bučiansky Štefan. Potom už prešiel do
Hájnik. Pre neprítomnosť v kongregácii 15. nov. r. 1636. vymluvil
sa chorobou a poslal miesto seba svojho diakona; stolové ale mal
zaplatiť. Nasledujúceho roku 13. jan. prispel na trovu, danú vý-
berčíkovi paktát. Paktáty složili vtedy do rúk zemana Jána Sspana
v Bystrici, v ktorého dome bola kongregácia a ten ich oddal
v prítomnosti všétkých Danielovi Visoviczkymu a jemu pripoje­
nému Jakubovi Novolanskymu, ktorí dali poistenky a ktorým dali
paktanti 1 zl. na trovu. Ján Fabricius rektor zvolenský povolal
bratstvo na svoju svatbu a toto ďakujúc za pozvanie, vyslalo zo
shromaždenia dňa 13. júla r. 1637. ako svojho zástupcu Pavla
Textorisa s honorárom dvoch imperiálov, ktoré si požičali od
prítomného superintendenta a malý mu byť vrátené v nasledu­
júcej kongregácii. Na žiadosť Textorisa bola v hajnickej fare roku
29*
452

1637. dňa 7. sept. partikulárna kongregácia, v prítomnosti zem­

ských pánov Štefana Soósa, sudcu zemanov Juraja Castora, Mateja
Bezeka. rychtára zvolenského Kašpara Barthoschovica a super-
intendenta Rehora Lanyho, seniora Jána Kalinku, Martina Niklecia,
Ondreja Rotaridesa, Tobiáša Fabricia a iných, na ktorej íarár
žaloval svojich poslucbáčov Rybárcov, že mu farské pole nenechajú
v pokoji, vypásajú ho, škodu mu robia, farskú chrasť mu vypa­
ľujú a jeho slúžobníkov nabili, trápili. Uzavreté bolo: aby Rybárči
s farárom v pokoji žili a podobné starosti patrónom a všetkým
cirkevníkom hajnickým viac nezavdávali; kostolníci s cirkevnej
lúky majú právo predať seno, prijmúc peniaze pre hajnickú cirkev;
Rybárči aj farár majú každý len na svojom pásť; za cera vo farskej
hore zoťatého zaplatí vinník Matej Vranko pokutu 2 zl.; pre ubitie
farského slúžobného urobia poriadok zemskí páni; Hajničania ne­
majú mať dvere od Bezekovskej kúrie na farské pole, poneváó
sa tade farárovi škoda robí. Vtedy predložil i prosbu Michala
Kochlačza-Kogláča z Kováčovej, aby bol rozsobášený od svojej
manželky Kataríny, dcéry Perdekovej, ktorá ho opustila a odišla
„s pokrvným“. Boli vyslýchaní svedkovia Ján Virga a Messko
Durík a v nasledujúcej kongregácii mu bol rozsobáš prisľúbený.
Textorisovo pokračovanie pri istom pohrabe z rodiny Šimona
Ssveca bratstvo schválilo na shromaždení dňa 17. mája r. 1638.
a za oprávnené ho uznalo, kým si tenže Ssvec svoju záležitosť
s cirkvou nevyrovná. Dňa 4. marca r. 1639. bol vo Zvolene pri
posviacke ml. Štefana Pilárika za diakona očovského skrze super-
intendenta Rehora Lanyho. Posledný raz sa spomína ako prí­
tomný na kongregácii dňa 8. júla r. 1640. Zomrel tu asi r. 1644.
6. Mikuláš Schlehíkius, Šlehikius, syn Michala Petrových a
Doroty Šlehikovej, obyvateľov veľkotopolčianskych; učil sa doma,
v Prievidzi u Izáka Lanyho, v Bánovcach u Juraja Klementisa,
v Španej Doline u Tobiáša Viršingera a v Žarnovici u Martina
Špetkiusa. Po vybavených štúdiách bol kantorom a potom rek­
torom v Žarnovici, potom rektorom v Topolčanoch, roku 1636.
rektorom, žatým diakonom v Bojniciach, vysvätený 2. sept. r. 1637.
v Čachticiach Mikulášom Martiným. Roku 1644. ako kameňanský
farár bol prijatý do gemerského bratstva, ale v tom istom roku
prešiel za farára do Hájnik a bol na shromaždení 16. jan. r. 1645. do
zvolenského bratstva prijatý. V kongregácii dňa 13. febr. r. 1647.
vyvolený bol za notára a dekána. Toho roku 21. okt. žaloval
svojich poslucháčov, že mu merice od zapustených pozemkov
dávať odpierajú. Zomrel roku 1649.; lebo na shromaždení 17. jan.
 453

t. 1650. vyvolilo si bratstvo na miesto v Pánu zosnulého Schle-

híkia za notára Ondreja Mathesia dubovského. R. 1649, zomrel
i Soós z Poltáru a bol v hajnickom kostole pochovaným Pri jeho
zádušniciach mal pohrabnú reč kajalský a galantský evanjelický
farár Jakub Regius.
7. Matej Textorís, Textorides, pravdepodobne syn Pavla, hore
vyššie uvedeného, bol ako farár žemberovský 27. jan. roku 1649.
do hontianskeho bratstva prijatý a podpísal zákony. Nasledujú­
ceho roku prešiel do Hájnik á 16. jan. roku 1651. prijatý bol do
bratstva, keď bol prv uvedený do cirkvi v prítomnosti seniorovej.
Svedectvo o svojom obcovaní z velkohontianskeho kontubernia
preukázal len pozatýmne na shromaž’dení bratstva dňa 15. jan.
r. 1652. Vtedy žaloval i to, že sa Túrová odtrhla od Hájnik, ná­
sledkom čoho bola svolaná kongregácia sem na 28. mája r. 1652.>
na ktorej tvrdili Bučania, Túrovčania donesúc list i od zvolen­
ského zámockého provízora Ebeckyho, že Túrová. patrila k Buči-
Uzavreté bolo, že má rozhodnúť v tejto veci superintendent; ale
bratstvo písalo i Ebeckému, aby Túrovčanov do toho času uspo­
kojil. Nasledujúceho roku prešiel za farára do Tomášoviec, kde
sa r. 1655. stal rečníkom novohradského bratstva. Ale i tam dlho
nebol, prešiel na Mičinú a 5. dec. roku 1658. v Ľupči zapodievalo
sa už zvolenské bratstvo s jeho sporom s vdovou predchodcu
Vagnera ohľadom dôchodku. Textoris sa osvedčil, že nechce ukrá­
tiť vdovu a prinavráti jej dežmu a seno, ale chce právne po­
kračovanie previesť, keďže mu ona vyhadzovala chyby na oči.
Riešenie odložili na ten čas, keď bude prítomný aj superintendent
Ač Textoris nebol ešte ani do bratstva prijatý, jednako vyslali
ho z tohto shromaždenia ku diakonovi lupčianskemu opýtať sa ho,
aby sa osvedčil, či mu senior bránil chodiť ku panej ľupčianskeho
zámku a za ňu sa modliť? Až v nasledujúcej kongregácii dňa
9. a 10. jan. roku 1659. žiadal byť prijatý Textoris do bratstva a
toto mu naložilo', aby doniesol najprv svedectvo z toho bratstva,-
kde dosial žil a tak obránil svoje povolanie do Mičinej. Pri tom
vinený bol, že ubil syna svojho predchodcu a vdovu ukrivdil;
má sa tedy porovnať s tohto zástupcom Pavlom Piktorom z
Bystrice. Textoris tajil, že by bol vdovu ukrivdil; merice že
dľa svojho vokátora podržal a vdova ak má na dlžobe merice,
nech si ich vyberie. Ohľadom bitky sľúbil to, čo i predtým, že
svoj život polepší. Mičinci svedčili, že i Vagner obdržal od svojho
predchodcu plnú stodolu slamy, tak ako i Vagner zanechal slamu
zo 60 krížov. — Vtedy dobre stál za ľupčianskeho diakona Búria,
454

že sa v pravote so seniorom kedykoľvek ustanoví. Až dňa 31.

mája r. 1661. prečítané bolo verejne svedectvo novohradským
bratstvom mu dané a on ^ľúbil vernosť a prijatý bol do bratstva.
Dňa 16. jan. r. 1663. kandidovaný bol za rečníka a pokladníka,
ale nebol zvolený. Y tom roku dňa 4. febr. žalovaný bol bystric­
kým kňazstvom prostredníctvom slovenského kňaza bystrického
Mateja Furthiniho, že neoprávnene sobášil Imra Hôfflingera z
Bystrice. Zomrel v Mičinej r. 1666. a 5. i 6. okt. pojednávaná bola
žaloba jeho potomkov po prvej manželke proti jeho vdove. Zvlášte
jeho syn Matej žaloval ešte i 21. okt. r. 1671., že mu vdova odo­
prela vydať knižnicu po otcovi. Bratstvo rozhodlo, že vdova má
vyplatiť potomkov prvej manželky Textorisovej i rektorovi vyplatiť
polovicu zaostalosti za vynáhradu stolovania, totiž 7V2 štvrtáček
pšenice.
8. Michal Makonius, spôsobný, ale svojhlavý človek; pochodil
z Trenčína a ako svätoondrejský farár bol dňa 20. febr. r. 1646.
do zvolenského bratstva prijatý a vpísal si meno do zápisnice.
Už 15. jan. r. 1647. žaloval ho senior, že zakosil do cudzieho a
odbavil on i dubovský diakon Apiarius v jeho fílii Moštenici a
Hiadli krst, sobáš i pohrab. Bratstvo ich odsúdilo, aby pripojac si
troch farárov ako svedkov, odpýtali seniora a štólu mu prinavrá­
tili. Dosť skoro ho bratstvo vyvolilo za rečníka a 17. jan. r. 1650.
za prísediaceho. Potom prešiel za farára do Hájnik a dňa 13. jan.
r. 1654. už z Hájnik žaloval svojho nástupcu v Ondreji Juraja
Domanižena, že oziminu vo farských roliach svätoondrejských
urodenú, ktorá nie nástupcovi, ale predchodcovi patrila, svevoľne
podržal. Domaniženus dľa uzavretia bratstva mal vrátiť Makoniovi
12 mier pšenice; a ak by to neurobil, bude pokutovaný. Jednako
ešte dňa 17. júna r. 1654. spytoval sa verejne Domanižena, či
stojí uzavretie bratstva o vrátení mu 12 mier pšenice. Domani­
ženus sa vymlúval, že jefio poslucháči následkom nariadenia veľko­
možnej panej to obilie sožali, vymlátili a do farských rolí zasiali.
Naložili mu, aby tedy z úrody vrátil tých 12 mier; keď to ale
neurobil, Makonius dňa 13. jan. r. 1655. žiadal o exekúciu. Roku
1660. dňa 28. jan. stal sa notárom a potom temer až do konca
zápisničnej knihy vpisoval zápisnice svojím pekným písmom. Nie
dlho žatým bolo zasadnutie v Rybároch, na ktoré bol Makonius
listovne a dvoma farármi predvolaný, ale sa neustanovil; preto
ho superintendent Dávid Lány dňa 31. mája r. 1661. žaloval pred
bratstvom prostredníctvom Jeremiáša Lepinia. Makonius hotovým
sa byť osvedčil zodpovedať sa, keď bude prítomný i superinten-
 455

dent a aby v práve mohli dla žilinských článkov pokračovať,

žiadali si oba, i Lepinius i Makonius odpis zápisnice. Medzitým
písal urážlivý list superintendentovi a pohrdol radou bratstva, za
čo bol kongregáciou dňa 10. a 11. jan. r. 1662. vo zvolenskej fare
zasedajúcou odsúdený k zátvoru v kostole na deň o chlebe a
vode, k odpýtaniu kontubernia a k zaplateniu trovy kongregácie.
Y ten rok dňa 19. júla žaloval ho senior, že napriek jeho napo­
menutiu, niekolkoráz opätovanému k Večeri Pánovej pripustil
nekajúcich a nesmierených jeho zvolenských poslucháčov, ktorí
niečo mali proti svojmu farárovi-seniorovi; a tak napomohol nie
ich spasenie, ale utrpenie. Makonius odvetil, že to robil právom
svojich patrónov; na čo bratstvo usúdilo, že keď zaťal srpom do
cudzej žne a nedbal na napomenutia seniorove, má pokorne od-
pýtať seniora vo fare zvolenskej, pripojac si tri duchovné osoby;
a pre neposlušnosť složí 6 zl. pokutu; budúcne ale aby sa chránil
podobných výstupkov. V ten istý deň pre neverné zapísanie uza­
vretia do zápisnice bol shodený z notárstva a 1 toliarová pokuta
na neho vyhodená, ktorá mu bola odpustená, keď menom jeho
ponický Juraj Rybár odpýtal bratstvo, ale stolové zaplatiť mal, od
čoho bývali notári osvobodení. V záležitosti prislúženia Večere
Pánovej Zvolencom Makonius apelloval na superintendenta a
demonštroval nechodením na kongregácie; prečo uzavreté bolo na
partikulárnej kongregácii v Slatine 4. febr. r. 1663., aby superinten-
dent a senior šli ku zemskému pánovi hajnickému Bezeghovi a opýtali
sa ho, či Makonius s vedomím svojich patrónov dáva pohoršenie
toľkej hlavatosti a či ho patróni v tej jeho hlavatosti chcú ochra­
ňovať? Na tej kongregácii žaloval ho superintendent pre rozširo­
vanie tej klebety, akoby superintendent bol príčinou jeho znepo-
kojovania a pre pomluvu pred katolíkom árendátorom Szrinim.
Dňa 9. júna r. 1663. znovu žiadal Makonius odpis výroku, v Ľupči
proti nemu vynesenému pre prislúženie Večere Pánovej poslu­
cháčom seniorovým; daný mu bol, ale pokutu mal složiť. V po-
tržke z toho sa vyvinuvšej poddal sa a sľúbil složiť 12 zl. pokutu
do budúcej kongregácie. Vec tá iste bola potom vyrovnaná, keď
viacej neprichodí v zápisniciach. Na shromaždení dňa 5. októbra
r. 1666. predniesol pred bratstvo menom patrónov a celej cirkvi
hajnickej neslýchaný prípad, že panna Regina Nejecchlebka návo­
dom svojej matky Mariny Nejecchlebky v čas užívania Večere
Pánovej odvážila sa posvätný chlieb z úst vyňať k tomu, aby ho
zašila do náčelníka cieľom získania milenca. Poneváč sa tým do­
pustila trojnásobného hriechu, totiž svätokrádeže, profanovania
456

posvätnej veci a povery, mala byť vydaná matka i dcéra dla kra­
jinských zákonov k potrestaniu patrónom hajnickej cirkvi a celej
stolice. Odpis tohoto uzavretia mal byť skrze notára vydaný. V ne­
prítomnosti chorého seniora predsedal Makonius kongregácii dňa
20. okt. r. 1667. v Radvani ako dekán. Dňa 21. apríla roku 1671.
kandidoval ho superintendent Zábojník na hodnosť seniora; vtedy
žaloval sa na falošné ho platenie a prosil, aby mu bol daný odpis
jeho dôchodkov zo superintendentskej zápisnice. Superintendent
mu to povolil, chcel napomenúť jeho patrónov a sľúbil pokonať
to v najbližšej špeciálnej vizitácii cirkvi. Keď vyvolený senior
Milochovinus nechcel prijať seniorský úrad, vtedy superintendent
so súhlasom bratstva poveril Makonia s administrovaním senior­
ského úradu. Na koľko sa ho dotklo nastúpivšie prenasledovanie
r. 1673. to nevedomo.
9. Jakub Petroselinus, syn Jakuba professora židovskej reči
na pražskej akadémii a potom farára v Červenej Lehote a v Tre-
bici na Morave, potom vyhnaného a farára v Ripňanoch pri Hlo­
hovci a obsolovského. Mladší Jakub bol farárom v Lúke pri Žiline
a mnoho trpel, keď jeho manželka bola Tatarmi chytená a zťatá
a on roku 1672. Chorvátmi a inými prenasledovaný musel ujsť a
v časoch Tôkôlyovského povstania stal sa farárom hajnickým okolo
r. 1682. Schulek dokladá, že sa stal žatým r. 1694. v Šariši osyko-
potockým (Sárospatak) a potom košickým slovenským farárom,
kde i zomrel. Mal brata Jonáša diakona a potom vyhnanca z Ru­
bína v Orave.
10. Pavel Szeverini — viď medzi farármi garamseckými
číslo 3.

Diakoni:
1. Ján Vranka, syn Mateja Vranku mešťana prievidzského;
učil sa doma, potom vo Vratislave, v Brehu do roka; potom bol
za pol roka 1578. rektorom v nemeckej cirkvi Kooši pri
Prievidzi, odtiaľ prešiel do Prievidze, žatým do Hájnik, povolaný
sem seniorom zvolenským Tomášom Vrankom, ku ktorého boku
bol po dvoch rokoch, dňa 4. dec. roku 1580. vo Wittemberku za
diakona Leyserom vysvätený. Z Hájnik prešiel za farára do Piešťan
r. 1581., kde i zomrel 22. apríla r. 1586.
2. Ján Golczius — viď medzi farármi v Čereňoch č. 4.
3. Kaspar Czabanius, Caban bol dňa 8. okt. r. 1630. prijatý do
zvolenského bratstva, ako hajnický diakon pod tou podmienkou,
že do najbližšieho shromaždenia donesie svedectvo z toho senio-
 457

rátu, v ktorom dosial účinkoval. Spomína sa medzi prítomnými

i dňa 17. jan. roku 1634. Nasledujúceho roku stal sa farárom lad-
zianskym a prijatý do hontianskeho bratstva, podpísal dňa 9. jan.
r. 1636. zákony hontianskeho kontubernia v prítomnosti superin-
tendenta Rehora Lanyho. Roku 1653. dňa 29. jan. obžalovaný, že
proti Večeri Pánovej rúhavé vravel v Sipiciach pri obede v prí­
tomnosti seniora: keby mi ku každej spovedí takúto fľašku vína
doniesli, tak by som každý deň išiel ku spovedi, — musel celý
seniorát verejne odpýtať. 6 zl. pokuty do seniorálnej pokladnici
zaplatiť a taký revers podpísať, že ak by budúcne čo podobného
urobil, bude hneď z cirkvi a bratstva odstránený. Bol v Ľadza-
noch i pod desaťročným prenasledovaním.
4. Štefan Motessiczky — viď medzi diakonmi zvolenskými č. 8.
5. Matej Chalúpka z Nemeckej Ľupče, syn Samuela, najprv
kantora, potom konrektora a diakona bytčianskeho, potom farára
jesenického, diviaknovovesského, trnoveckého, dolnokubínskeho a
trenčianskeho, v marci r. 1668. zomrelého. Bol v r. 1645. diakonom
v Hajnikách a spolu s farárom Schlehikom bol na kongregácii
dňa 16. jan. r. 1645. do bratstva prijatý; ale v tom roku prešiel
za farára na Cerovo a dňa 25. jan. r. 1646. podpísal zákony hon­
tianskeho bratstva; dňa 22. okt. roku 1647. stal sa prísediacim a
8. febr. r. 1667. v kongregácii v Krupine dekánom. Dňa 1. febr.
r. 1668. bol kandidovaný Lanym za seniora, vyvolený za primár­
neho dekána. Dňa 21. apríla r. 1670. bol ešte prítomný ako cerov-
ský farár na kongregácii. Jeho syn bol Juraj, ktorý r. 1664. ako
žiak špaňodolinskej školy stal sa rektorom cerovským; druhým
synom jeho bol akiste Samuel, ktorý roku 1672. ako medovarský
farár bol prijatý do hontianskeho bratstva, spolu s Timoteom
Bartossoviczom drieňovským farárom. Matejov otec Samuel vydal
r. 1664. v Trenčíne spis: Vandrovka aneb putování prežalostné
Rozýny Puchalky, Samuele Chalúpky manželky, — v ktorom opi­
suje zajatie svojej manželky od Tatarov a jej vysvobodenie.

Rektori, učitelia.
1. Juraj Lovčzany, r. 1560. — viď medzi farármi zvolenskými
číslo 2.
2. Ján Vranka r. 1578—80. — viď medzi diakonmi č. 1.
3. Juraj Dubovsky, Dubovini, akiste syn Jakuba farára v Sel-
cach. Dňa 21. okt. r. 1621. ako rektorovi hajnickému dalo bratstvo
odporúčajúci list ku posviacke.
4. Juraj Bulla, Turčan, bol tu okolo r. 1627. rektorom; roku
458

1629. farárom v Teplici v Gemerskej, žatým v Divine v Novohrade,

odkiaľ ho r. 1638. vyhnala vdova Imra Balassu Judita Bossnyák.
5. Juraj Hermann r. 1657—66.
6. Samuel Hermann syn predošlého, jeho matka menovala sa
Zuzanna; učil sa v Prešove, Slovenskej Ľupči a vo Zvolene. V Tô-
kôlyovských časoch bol roku 1682. rektorom v Hajnikách, žatým
r. 1702. vysvätený Zablerom v jeho vyhnanstve v Kukove, bol
farárom v novohradských Terach, Horných Peťanoch, roku 1703.
v Agárde, r. 1707. v Gute, kde r. 1712. v 4. nedeľu pôstnu zomrel.
7. Tomáš Vrbovský, rodák zo Zay-Uhroviec, bol tu od roku
1792. spôsobným a pilným učiteľom, ale neumiernený v prísnosti.
V čas vizitácie r. 1801. naložené mu bolo superintendentom Hama-
liarom, aby nedeľné nesporné služby Božie odbavúval, čo on ne­
zachovával a v čas vizitácie r. 1818. sa vymlúval tým, že mu
cirkevníci na večierne nechodili. Zomrel r. 1820. dňa 12. dec.
8. Ondrej Katzián od r. 1821. Jeho manželka bola Zuzanna
r. Raksányi. Zomrel 1. apríla r. 1836.
9. Ján Sirôtka narodil sa v Nemeckej Ľupči 24. júna r. 1811.
z Adama a Evy rod. Krmann. Učil sa v Ožďanoch, Šajó-Gemeri,
Levoči a v Prešove, kde filozoficko-právnicko-bohoslovecký beh
dokončil; potom bol vychovávateľom v Ujhelyi a r. 1836. stal sa
učiteľom v Hajnikách. spolu i notárom obce a expedítorom cis.
kráľ. pošty. Bol pohostinný, pilný a jarý; školu si nezanedbával.
Žil v priateľstve s Braxatorisovcí-Sládkovičovcí. Jeho manželka
Amália r. Sidlay bola pilnou sberateľkou slovenských povestí. Pô­
vodný učiteľský plat 38 zl. povýšila mu bola filiálna cirkev hajnicko-
rybárska vzhľadom na jeho zdarné účinkovanie na 98 zl.; ale
keď vláda utvorovala osobitné notariáty, obce v porozumení so
slúžňovským úradom odňaly 60 zl. z jeho platu na plat novovy-
voleného notára. Na seniorálnom konvente 16. okt. r. 1855. prosil
v tejto veci o prisúdenie mu pravdy a seniorát vyslal dekána,
aby spolu so slúžnym vyšetrili, či to povýšenie platu bolo mu
ako učiteľovi a či ako notárovi dané? V nasledujúcom seniorál­
nom konvente sdelil dekán Medvecký, že Sirôtka odstúpil od
svojich nárokov, ale zadal si prosbu na garamseckú cirkev, aby
vzhľadom na drahotu bol jeho plat povýšený. Pomocníkmi boli
pri ňom pred r. 1870. Ján Ševelik, po ňom Ján Pelachy, nediplo-
movaný. Zomrel 4. febr. r. 1870.
10. Samuel Zsolticzky narodil sa v Štiavnici r. 1818. z otca
Samuela tesára a matky Anny r. Linder. Učil ho najprv boho­
slovec Michal Linder, potom chodil do školy vo svojom rodisku,
 459

kde sotrval až po filozofiu a bohoslovie; žatým účinkoval ako

učiteľ za 22 rokov na Belej, potom poďakujúc sa z úradu, prešiel
do Prenčova za pomocného učiteľa a po troch rokoch do Bátoviec,
odkiaľ po dvoch rokoch prešiel dňa 15. sept. r. 1870. do Hájnik.
Vizitacionálna zápisnica z roku 1885. chváli ho ako príkladného,
mravného a pilného človeka, a predsa ako nešťastného učiteľa,
ktorý chodiac sem, tam, školu zameškával. Pre jeho vek a sla­
bosť nariadil seniorát, aby si udržoval pomocníka; pctfmlal si r. 1884.
Alexandra Urbányiho, keď ten ale koncom decembra od neho od­
išiel za učiteľa na Belú, Žoltický zostal bez pomoci; preto ho
r. 1885. penzionovali s ročitými 150 zlatmi. Potom žil v mnohom
nedostatku, lebo mu Hajničania sľúbenú penziu platit nechceli a
senicrálny konvent i r. 1896. poveril seniora, aby mu ju vymáhal.
Jeho manželka menovala sa Anna Árvai. Zomrel vo Zvolene r. 1905.
11. Ján Paulinyi — viď medzi učiteľmi dobronivskými č. 18.
12. Gustáv Slivka narodený v Radvani dňa 22. okt. r. 1883.
z Jána a Karoliny r. Michaelis; učil sa doma, nižšie gymnázium
v Bystrici, preparandiu v Lučenci; roku 1904. stal sa učiteľom v
Malachove. odkiaľ 1. dec. rok 1905. prešiel do Hájnik, a tu dosial
účinkuje. R. 1907. oženil sa s Irenou Mayer z Radvane.

XIII. Hrochoť.
Obec menovala sa Chrochoť, čo znamená nie úplne zamrz­
nutú alebo na povrchu stvrdlú hrbolatú, pod nohou ešte predupu-
júcu sa pôdu. V starých listinách písali ju i Horhagh, Chochrot,
Rakoth, Rokhot, Rokoch a Horhath, maďarsky teraz Horhát.
Roku 1424. počitovaná bola k dedinám vígľašského zámku. Už
od kráľa Vladislava (r. 1440—44.), ak nie i prvej, obdržala svoje
výsady, dľa. ktorých jej obyvatelia majú poľúvať pre kráľa a ku
vígľašskému zámku prináležajúce hory a vody strážiť; ale krém
toho ku nijakým dávkam, ťarchám a poplatkom, ani kráľom Vladi­
slavom a jeho nástupcami, ani ich úradníkmi nútení byť nemajú
a osvobudzujú sa od mýta. Výsady tie, dľa výsadnej listiny Rudol­
fovej z roku 1603. dosial v skrýši hrochoťskej fary zachovanej,
v ktorej je Vladislavova výsadná listina uvedená, vyprosili u kráľa
Vladislava osobne hrochoťský rychtár Mikuláš Rohoczky (Chrochoť-
sky) a Peter Sofycz de Ochova; a potvrdil ich kráľ Matej na
žiadosť Šimona Patram menovaného a Blašku zo Slatiny (in
Zalathna), keď ho o to prosili vo svojom i v mene Martina Bene-
dicti a Petra z Očovej, ako tiež i Ondreja a jeho spoločníkov z
460

Chrochote, všetko to kráľovských obcí. Ale nie dlho-tešili sa týmto

svobodám, lebo kráľovskí kastelláni vígľašského zámku začali ich
o ne oberať, ku poplatkom nútiť a všelijak ich obťažovať, zvlášte
istý Iwst, na ktorého keď sa žalovali, kráľ Matej znovu potvrdil
ím výsady listinou, r. 1479. v Banskej Bystrici vydanou, ktorú od
neho vyprosili: BlašKo zo Slatiny a Peter Sophicz z Očovej, pred­
stavení poľovníkov tak vo svojom, ako i v mene Benedicta Herchka
(Hrčka) z Očovej a Ondreja i jeho spoločníkov z Chrochote. Hro-
choťanov nie len bezprostredne chotárne susedstvo, ale ako z tohto
vidno i podobnosť výsad a svobôd viazalo s Očovanmi, týchto so
Slatincami, ale i totožnosť záujmov, spoločná obrana proti utiskova-
teľom a spoločné vyprostredkúvanie kráľovského potvrdenia výsad.
V časoch reformácie stala sa i Hrochoť evanjelickou. Patrila
ako fília ku poddanskej obci Cerínu iste ešte i pred reformáciou.
Mala svoj chrám Boží, sv. Martinovi zasvätený, 48 stôp dlhý,
27 široký a 21 stôp vysoký, v gotickom slohu stavaný s drevenou
maľovanou povalou nad ľodou a so starobylým oltárom, ktorý
ale r. 1783. zhorel; bol znovu pokrytý, ale ho nemal kto udržovať,
keďže bol r. 1709. evanjelikom odobratý zapustol a teraz len múry
stoja z neho. V tomto kostole slúžievali evanjelici Pánu Bohu.
Obyvateľov tam bolo za dávnych časov značne menej, než je dnes,
zvlášte od toho času, ako Turci na .tieto strany napádali; títo
r. 1577. 6. nov. vyplienili Hrochoť a mnohých obyvateľov zrúbali,
iných do zajatia odvliekli. Potom Hrochoťania boli prinútení za
príkladom Očovanov a Slatincov poddať sa Turkom a ím ročnú
daň platiť. V čas vizitácie Bartókovej r. 1657. boli ím ešte pod­
daní. Vtedy bolo tam 210 duší evanjelických, katolíkov nebolo. Po
veľkom prenasledovaní a protireformačných pokusoch r. 1713. boli
ešte vždy popri 200 evanjelikoch len 4 katolíci; r. 1801. bolo už
574 duší a teraz na 6030 jutrovom chotáre žije 1273 duší, z ktorých
je 1161 evanjelikov.
V zápisniciach zvolenského kontubernia udáva sa, že s novo-
vyvoleným farárom čerínskym Danielom Grynaeom dňa 2. júla
r. 1599. v čas jeho úvodu do cirkve uzavreli smluvu, v prítom­
nosti seniora Jána Jakobeja, zvolenského farára Izáka Abrahami-
desa, hajnickeho Ondreja Kapperya, Iupčianskeho Juraja Grynaea
a mičinského Martina Alitisa, ako tiež i veľkomožného Krištofa
Rappacha, prefekta vígľašského zámku Lazara Dieby, pravotára
Rappachovho Šimona Buobora, prefekta Iupčianskeho zámku Frid-
richa Danielisa a iných poddaných a farníkov, dľa ktorej smluvy
čerenský farár tak ako prvej, aj budúcne vždy každú treťú nedeľu
 461

príde do Hrochote služby Božie odbavovať. Akiste sa to riadne ne­

stávalo, preto na shromaždení bratstva 24. júna r. 1602. žiadali Hro­
choťania,, rychtár, prísažní a celá obec, aby k nim čerenský farár
častejšie prichádzal, než dotial s kázňou i prisluhovaním Večere Pá­
novej ; a toto aby bolo pilne do zápisnice zaznačené a o tom ím vy­
dané písmo, pečaťou kontubernia opatrené a potvrdené. Bratstvo
uzavrelo, že poneváč spravedlivú, slušnú, potrebnú a užitočnú vec-
žiadajú, má ím to byť z nasledujúcej generálnej kongregácie vydané.
Pravdepodobne Hrochoťania neplatili riadne svojho farára, preto ich
10. marca r. 1608. žaloval pred kongregáciou, že mu utiahli niekoľko •
mier pšenice zo sosýpky; naložené ím bolo svojmu farárovi nič ne-
uťahovať, ale dla dávneho zvyku k jeho výžive merice dávať. R. 1613.
sľúbili prispeť tretinou nákladku na vystavenie fary a školy v Čeríne
a osvobodili svojho farára Grynaea od povinnosti, nosiť víno ku
Večeri Pánovej.
Bezprostredne pred veľkým prenasledovaním mali chotárny spor
s Očovou pre dežmové pole, z ktorého brať chceli Očovania dežmu
len pre svoj kostol a Hrochoťania pridŕžali sa dávneho práva
na istú čiastku toho poľa, ako ku hrochoťskému kostolu pri-
náležajúceho. Vo svojom spore obrátili sa r. 1672. na superinten-
denta Zábojníka, ktorý výťahom z vizitacionálnej zápisnice super-
intendenta Rehora Lanyho z roku 1636. potvrdil doslovne toto:
Zeme, které prináležejí na Cirkev Očzousku ti jsou vssetki v poli
jmenovaném na Brezinách pod Bugarovim, které jsou niže Cestj.
S tichto dežma ide na Chrám Boskj Očzouskj. Zeme pak, které
prinaležejj na Cirkev Rochotsku, ty jsou vssecky.v polj pred-
jmenovanem na,Brezinách pod Bugarovim, které jsou visse Cestj;
S tich dežma ide na Chrám Boskj Rochtskj. A tak nemajú prava
a spravedlnoti P. Ocžovane, aby mohli nječo pjimat z Gruntou
Farských anebo Cirkevných Rochotskjch. Ponevačz tuto hodno­
verne jest utvrdzeno v knihách Biskupskjch, obzvlasste pak jak
jinde tak v knize zvrchu jmenovanej P. Biskupa M. Gregorii Lani
Roku 1636. atď. List je podpísaný: Carponae Anno 1672. die 7.
Mens Mji Knez Jirik. Zabojniczius Biskup jistích Cirkvj Evanjelic-
kjch. Táto listina v skrýši hrochoťskej fary zachovaná, potvrdená
je dobre zachovanou pečaťou, na nejž vidno ešte v oválnom štíte
pelikána alebo čápa a pod prednou čiastkou- jeho tela kalich;,
a nad čápom .alebo pelikánom v polkruhu nápis: vigilantia (bdenie).
Štít držia s bokov dve postavy, pravdepodobne anjeli; vôkol celého
štítu je kolopis, z ktorého je čitateľné už len meno Georgius-
Zábojnik; vôkol kolopisu je veniec.
462

V časoch Tôkôľovského povstania vymohli si Hrochoťania

povolenie povolať si svojho farára, ktoré ím vydal Tôkôly dňa 9.
nov. r. 1682. z tábora pri Veľkom Kosmálye. Listinu, začínajúcu
sa: Sok jokat adgyon In Hrochoji lakossok: majú tiež v spome­
nutej skrýši zachovanú. Následkom tejto listiny povolali si Hro­
choťania osobitného farára, nie s Cerínom spoločného, v osobe
čerenského rektora Jura Satellitisa (Dráb, Drábik). Zvolenský archi-
diakon Ladislav Pyber vyzitoval cirkev hrochoťskú dňa 7. sept.
r. 1688. a vtedy tam už nemali farára; Hrochoť bola už pridelená
ako fília ku katolíckej cirkvi očovskej; zápisnicu tejto vizitácie
majú tiež zachovanú v hrochoťskom archíve; dľa nej mali chrám,
strieborný pozlátený kalich s patellou, tri zvony a dežmové pole.
Podobne vizitoval Hrochoť dňa 3. marca r. 1691. zvolenský archi-
diakon Štefan Illyés. V Rákóczovskom povstaní povolali si zasa
osobitného evanjelického farára; ale bratstvo nútilo ich na žiadosť
čerenskej cirkvi, aby sa pripojili ku Cerínu ako fília a svojho
farára prepustili do matky cirkvi, na čo ale Hrochoťania nepri­
stali. Senior Ján Zelienka a nitriansky veliteľ Tomáš Ebeczki po­
žiadali aj superintendenta Štefana Pilárika štiavnického, aby za­
kročil u Hrochoťanov v tom smysle, ale títo až po odchode svojho
farára Bubenku r. 1707. pripojili sa zasa ku Čerínu. Po toleranč­
nom edikte pripojila sa Hrochoť ako fília ku Očovej, vystavila si
školu a povolala si učiteľa, potom vystavila si roku 1830. terajší
chrám Boží s vežou nákladom vyše 6 tisíc zl. a roku 1835.
sa osamostatnila. Chrám Boží je pomerne dosť veľký, z vňútra
v svetlosti IOV4 siahy dlhý a 8V* siahy široký, zasklepený. Vy­
svätený bol dňa 13. mája roku 1832. Fara stála na vyše materiálu
a ručných i vozových prác 2630 zl. Strieborný a pozlátený kalich,
ktorý boli dali shotoviť r. 1784. pre očovskú cirkev, vymenili a či
odkúpili si od bývalej matkycirkve. Zvony mali dva, 10 a 5 cen­
tový; vežové hodiny a hromosvod opatrili si r. 1836. V čas vizi­
tácie dňa 14. júna r. 1837. duší bolo 835, ale z dospelých neve­
delo čítať 109; jednako i z tých mnohí vedeli nábožné piesne
nazpamäť. V celej cirkvi boly len 4 biblie, 10 nových zákonov a
36 evanjelií. Už v čas vizitácie dňa 13. a 14. júna r. 1873. bolo
20 biblií, 27 nových zákonov a každá rodina mala viacej Zpev-
níkov a modlitebných kníh, z ktorých domáce pobožnosti vyko­
návali. Ale dietky bývalý nedbanlivé do školy posielané, opilstvo
sa rozmohlo, mnoho bolo tých, ktorí nedelné služby Božie zane­
dbávali, áno boli viacerí, ktorí i počas nedeľných služieb Božích
chodili do krčmy a tam sa neslušne spravovali. ■— Za osamostat­
 463

nenie svojej cirkvi od Očovej zadali si prosbu Hrochoťania r. 1833.,

a tá bola na seniorálnom konvente dňa 23. júla pojednávaná.
Seniorálny konvent vyslal na Hrochoť deputáciu, Štefana Huszágha
a konseniora Jána Krtsméryho, ktorí mali vyšetriť, či budú vstave
postaviť faru, vydržovať farára a ustáliť podmienky odtrhnutia sa
od Ocovej; na základe ich dobrozdania dovolili ím dňa 15. marca
r. 1835. osamostatniť sa. — R. 1870. naložil seniorálny konvent
cirkevnému predstavenstvu prekaziť ten neriad, že školopovinné
deti pozde boly do školy privádzané a zavčasu z jarý zo školy
vynímané. V čas farárskej premeny v cirkvi garamseckej r. 1874.
s privolením seniorátu oddelila sa garamsecká fíha Bečov a pri­
pojila sa ku hrochoťskej cirkvi. R. 1884. pokrili si znovu vežu ná­
kladom 120 zl., ku čomu ím mestečko Pojniky darovalo 9 hriad.
R. 1889. na stavbu novej školy vynaložili 1060 zl. a fília Bečovo
postavila zvonicu a kúpila dva ocelové zvony spolu asi nákladom
tisíc zlatých. R. 1892. vyslanec Dr. Juraj Radvanszky daroval ím
na školu 100 zl. R. 1906. cirkev obnovila faru nákladom 2000 kor-
Nasledujúceho roku darovali cirkevníci z Ameriky luster za 120
kor. a pozdejšie tiež 120 kor. Žatým r. 1908. dozorca Ladislav
Bende dal na pokrytie chrámu 100 kor. a vyslanec Ludvik Badíny
tiež 100 kor., jednotlivci ale 401 kor. R. 1914. vynaložila cirkev
na budovy 1975 kor. — Dozorcami boli: r. 1835—46. Emerik Nán-
dory, 1846—76. st. Juraj Platthy, 1876—89. ml. Juraj Platthy,
1889—97 slúžny Ludvik Leustach; 1897—1904. Ondrej Hanzlík a
poddozorcom Dr. Ivan Turzo; a od r. 1904. slúžny Ladislav Bende.

Farári:
1. Juraj Satellitis, Satellides — viď medzi farármi v Čereňoch,
Čeríne č. 8.
2. Eliáš Bubenka, syn Eliáša farára hrachovského v Malom
Honte a Kataríny Frôlich, bol r. 1704. rektorom zámockej školy
v Hrachové, r. 1705. v Selcach; vyvolený za farára na Hrochoť,
bol dňa 11. sept. r. 1706. v Štiavnici Pilárikom vysvätený a 18.
jan. r. 1707. bol prijatý do zvolenského bratstva podpísal sa do
zápisnice,’ ale ešte v tom roku prešiel za farára na Kraskovo. Po
jeho odchode pripojila sa Hrochoť zase ako fília ku Čerínu.
3. Michal Chudovshj narodený v Záskalí v Orave dňa 25. apr.
r. 1807. z otca. Michala, .žijúceho na zemianskej kúrii svojej man­
želky Márie r. Škrabak de Zászkaly et Bessenyô a prešlého potom
za učiteía-levítu a obecného notára na Hrochoť. Učil sa od r. 1817.
v Štiavnici, v Lučenci, Ožďanoch, zasa v Štiavnici a od r. 1825.
464

v Prešporku, kde skončil bohoslovecký naukobeh a kandidatickú

zkúšku složil u superintendenta Lovicha. Potom sa stal vycho--
vávatelom u Antona Fôldváryho a tak šiel do Nemecka, kde 2
roky sotrval na bohosloveckej fakulte v Tubingách. R. 1831. na­
vrátiac sa domov, bol kaplánom u chorého farára Ondreja Jam-
rišku v Krupine, súc vysvätený Pavlom Jozefym; potom bol tam
za tri roky administrátorom, a po vnoveutvorení sa cirkvi povo­
lali ho Hrochoťania za svojho prvého farára a dňa 15. nov. r. 1835.
i slávnostne uviesť dali. Bol ženatým a predsa viedol nepoctivý
život. Seniorálny konvent dňa 8. apríla r. 1847. pojednával jeho
prosbu, v ktorej sľuboval, že zaďakuje na Hrochoti, ak jeho man­
želke a dieťaťu zaistí seniorát štvrtinu hrochoťského farského dô­
chodku a ak jemu vydajú dobré svedectvo a superintendent ho
inde bude odporúčať za farára; ale seniorálny konvent nemohol
sa s ním pustiť do vyjednávania, lebo sa to týkalo hrochoťskej
cirkvi a nie seniorátu. Žatým zaďakoval z úradu bezpodmienečne.
4. Ondrej Braxatoris-Sládkovic, požehnaný slovenský básnik,
narodil sa v Krupine dňa 30. marca r. 1820. z otca Ondreja, uči­
teľa a matky Terezie Bartholomaeidesovej. Bol ôsme zo štrnástych
z tohoto manželstva pošlých dietok. Matku svoju ešte v dosť
útlom veku utratiac, otec jeho vstúpil do druhého manželstva s
Alžbetou Kellnerovou, s ktorou mal ešte tri dietky. Otec, výtečný
učiteľ a slovenský spisovateľ, učil ho najprv doma, potom bol daný
na maďarčinu do Perovčian ku kalvínskemu farárovi Ludvikovi
Keményovi, potom doma do piaristickej grammatikálnej školy,
žatým na lýceum štiavnické, odkiaľ zo šiestej triedy r. 1838. po
Veľkejnoci na žiadosť otcovu, hnaný žitia ne voľou šiel za učiteľa
do Ľadzian. Začiatkom druhého polroka r. 1839. vrátil sa nazpäť
do Štiavnice, keď mu priateľ Ľudevit Grossmann postúpil miesto
domáceho učiteľa u Jána Pišla a pozdejšie i v druhých domoch.
Tam sa poznal s dcérou Pavla Pišla Marinou, ktorej menom po­
zdejšie v Rybároch pomenoval svoju prvú obšírnu lyrickú báseň,
vyšlú r. 1846. Marina Pišl vydala sa potom na žiadosť matkinu
za majetného pernikára Geržu. — V Štiavnici bol činným údom
slovenského študentského spolku a sriadil i spevokol. Od r. 1840.
študoval bohoslovie v Prešporku, kde bol tiež údom slovenského
ústavu pod vedením Štúra; r. 1842. bol vychovávateľom u Ondreja
Lukáča v Hodruši a usporiac si niekeľko.zlatých, šiel na univer-
situ do Halle a po roku prijal povolanie za vychovávateľa u Petra
Bezegha v Rybároch. Odtiaľ povolala ho cirkev hrochotská dňa
23. mája r. 1847. za svojho farára a dňa 9. júna bol vysvätený
 465

Seberinim v Štiavnici. V tom roku dňa 15. sept. pojal si za man­

želku Antóniu Sekovičovú, dcéru panského úradníka v Garamsegu
Pavla Sekoviča a stal sa švagrom mičinského farára Hoiča. Útulný
život v Hrochoti vehni vplýval na jeho básnického ducha. Tu na­
písal krásnu velkú báseň Detvana a viacej menších. Marina a
Detvan boly preložené i do maďarčiny. V čas krajinskej búrky r.
1849. bol chytený querillistami a odvlečený do hôr, kde ho chceli
ukrutne o život pripraviť; ale milosťou Božou bol od smrti zachrá­
nený. Nad svojim tríznitelom sa nepomstil, keď bol chytený, ale
svojou prímluvou vysvobodil ho od smrti. R. 1856. prešiel za farára
do Radvane, kde bol vážený i od dozorcu Antona Radvanszkyho
a jeho šľachetnej manželky Márie Podmanickej, až kým títo a s
nimi mnohí cirkevníci v patentálnych bojoch neodvrátili sa od
neho. Jednako pre jeho šľachetnú, pokojamilovnú povahu a vysokú
vzdelanosť uctili si ho i žatým až do jeho smrti. Znal krém mate­
rinskej reči: maďarsky, nemecky, poľsky, rusky, francúzsky a an­
glicky a v tých rečiach čítaval básnické spisy. V senioráte bol od
r. 1856. notárom, od r. 1860. konseniorom a potom i predsedom
Zpévníkového výboru. V Zpčvníku máme od neho pieseň: Kristus
žije, svčtlo mé. — V radvanskej cirkvi postavili za jeho úrado­
vania meďou krytú vežu, nadobudli za 2000 zl. zvon a vo fíliach
Pršanoch a Malachove postavili nové školy, podobne i Skubinčania
spolu s Podlavičanmi. Krém básnických spisov napísal i modlitby
ku evanjelickým a epištolickým textom a kázňové rozvrhy, v ruko­
pise zachované, ale pre chorobu nemohol to vzácne dielo úplne
dokončiť a pod tlač pripraviť. Roku 1868. ochorel na prsnú
vodnatieľku, a ač mal dobrú pomoc zvlášte pri početných obťaž­
ných fíliach v kaplánovi Jozefovi Hodžovi, nemoci konečne dňa
20. apríla roku 1872. podľahol a dňa 23. apr. bol slávnostne v prí­
tomnosti 12 kňazov a ohromného húfu ctiteľov pochovaný. Senio-
rálna zápisnica o jeho smrti vraví: Hoden to muž, aby památka
jeho, nejen následkem čistoty a rýzosti rázu jemu vlastného, ale
následkom i zásluh jeho v bratství tomto zustala požehnaná.
Vdova ho prežila 26 rokmi. Z jeho dietok Oľga vydaná bola za
Jánom Mockom, potomným seniorom nitrianským a vehlasným
spisovateľom historikom, Elena vydaná za jeho nástupcom v Rad-
vani Jozefom Hodžom; Cyrill a Miloš boli notármi; a najmladší
Martin, farár senický je šťastným dedičom jeho básnických vlôh
a tvorenia.
5.Michal Jančo narodený v Liptovskom Sv. Mikuláši 12. aug.
r. 1819. z Juraja a Žofie Burger, učil sa doma, v Šajógemeri a od
30
466

r. 1838. v Levoči, kde i filozofickobohoslovecký beh dokonal. Roku

1843. složil kandidatickú zkúšku v Tisovci u superintendenta
Pavla Jozefyho, potom bol za viac rokov vychovávateľom, r. 1850.
šiel na viedenskú bohosloveckú fakultu a r. 1856. bol vysvätený
Jánom Cbalupkom za kaplána fubietovského; v ten rok dňa 17.
júna vyvolený za hrochoťského farára, od 13. júla tam až do smrti
účinkoval. R. 1866. stal sa dekánom. R. 1884. bol u neho kaplánom
Karol Medvecký, ktorý prešiel do Selenče na Dolnú zem za farára.
Jančo zomrel dňa 8. nov. r. 1903. a pochovaný bol 11. novembra.
Po jeho smrti do roka nechali cirkev hrochoťskú bez riadneho
farára.
6. Gustáv Kuszy narodil sa v Badíne 12. aug. r. 1880. z Gus­
táva učiteľa a Lujzy Paulínyi; učil sa doma, v Bystrici, Štiavnici
a Prešporku, kde bohoslovecký beh skončil. Potom bol za pol
roka na filozofickej fakulte v Budapešti, odkiaľ bol povolaný za
kaplána a učiteľa náboženstva do Pliešoviec a po jedenástich
mesiacoch za farára na Hrochoť, kde od 11. dec. 1904. za 5 ro­
kov a od dňa 5. dec. r. 1909. na Dobroči účinkuje.
7. Ervín Králik bol tu krátko, od 6. jan. 1910. po júl roku
1911.; prešiel na Legénd a odtiaľ na Vaňarc.
8. Mikuláš Paulinyi narodil sa v Hajnikách 23. aug. r. 1886.
z Jána učiteľa a Márie Duchony; učil sa doma, v Bystrici, Štiav­
nici a Prešove a po skončení bohosloveckej školy bol r. 1910. za
seniorálneho kaplána do Očovej vysvätený. Od 1. nov. roku 1911.
bol tunajšim farárom, odišiel do Nižnej Slanej v Gemeri v marci
r. 1920. V manželstve žije s Emmou Friedrich z Prešova.
9. Ján Dianovský, prv seniorálny kaplán, syn drášovského fa­
rára, dňa 13. júna r. 1920. tu vyvolený.

Učitelia:
1. Martin Majersky učil tu r. 1688.; vtedy bol 30 ročný; roku
1712. prešiel na Ostrúlúku, kde mal žiaka Martina Vandlíka, roku
]730. do Tomášoviec vysväteného. Zomrel v Ostroiúke r. 1744.
po 32 ročnom tamejšom účinkovaní. Jeho manželka bola Kata­
rína Edlinger.
2. Ondrej Stanislaides do r. 1691.
3. Eliáš Filippi do r. 1706.
4. Jakub Komjathy syn Pavla učiteľa bystrického a Kataríny
Pevoner, bol tu v r. 1787—1806. učiteľom a notárom obce. Dňa
19. aug. r. 1789. sobášený v Ľubietovej so Zuzannou, dcérou Ma­
teja Bodá a Zuzanny Teren, potom zanechajúc manželku a štyri
 467

maloleté dietky, stal sa tulákom bez zamestnania. Na jeho písomnú

prosbu seniorálny konvent dňa 7. mája r. 1806. v Ostrejlúke postaral
sa dla možnosti o jeho rodinu, staršieho syna mal niektorej meštian­
skej rodine odporúčať do výchovy zvolenský farár Ján Dorkovič,
mladšieho vzal si k sebe Juraj Lazary farár očovský cielom vý­
chovy, ale o jeho odev mal sa starať seniorát, na čo hneď tam
na konvente i sbierku zaviedli. Komjáthyho ale ako ináče spôsob-
ného človeka odporúčalo dištriktuálne predstavenstvo clrkvám za
učiteľa a notára.
5. Ján Brzula narodil sa v Ľubietovej 14. mája r. 1776. z Mar­
tina a Magdalény Mailingh; učil sa doma u Fraňa Ondrejkoviča,
v Dobroči u Jána Kováča, v Bystrici za 5 rokov u Jána Gegussa,
Michala Kunu, Gottfrieda Kochá a Lovicha, býval zdarma u super-
intendenta Sinovica, potom u krajčíra Mateja Bodorovského, ná-
učil sa od slovenského -kantora Jantnera organovať, žatým sa učil
za 2 roky v Štiavnici u Michala Járossyho, v kalvínskom gymná-
ziume v Lučenci a konečne za 2 roky v Prešporku u Štefana
Fabryho, Daniela Stanislaidesa, Štefana Sábela a Pavla Bilnicu,
kde bohoslovie skončil. K vôli sdokonaleniu sa v organovaní šiel
vo februári r. 1800. ku rektorovi Jozefovi Ruttkayovi do Malého
Peczina v gyôrskej stolici, kde ako pomocný učiteľ poldruha roka
vybudol a odtiaľ na odporučenie superintendenta Martina Hama-
liara povolaný bol za vychovávateľa ku Štefanovi Mártonffymu,
správcovi majetkov Kohárovských v Čabragu a na Sitne, bývajú­
cemu v Stredných Túrovcach; po niekoľkých mesiacoch stal sa dňa
4. marca r. 1802. rektorom a notárom v Ponikách; tam sa roku
1804. i oženil s dcérou Martina Polonyho a Juliany Koššúth Annou;
15. jan. r. 1806. prešiel na Hrochoť a odtiaľ vo februári 1809. za
konrektora do Pliešoviec, kde v novembri toho roku zomrel.
6. Michael Chudý, Chudovský st., tunajší levíta, narodil sa
v Podtúrni v Liptove, učil sa v Mikuláši a v Kežmarku, potom
bol vychovávateľom vo viacerých rodinách v Podtúrni, Beňadi-
kovej, kde sa stal učiteľom, odtiaľ prešiel roku 1789. do Párnice
v Orave, žatým do Zarieča v Trenčianskej a 4. apr. roku 1809.
na Hrochoť, kde sa r. 1829. stal levítom, obdržiac od superinten­
denta Lovicha diplom. Učieval denne 6 až 8 hodín; žiakov mával
i vyše 80. V čas vizitácie roku 1837. už päťdesiaty rok učil. Jeho
synom bol tunajší farár Michal a saský učiteľ Jozef.
7. Samuel Šolc, Scholcz narodil sa vo V. Slatine dňa 5. nov.
r. 1805. z Jána Juraja učiteľa a Anny r. Thurzo; učil sa v Prešove,
kde 7 tried odbavil; potom bol od roku 1828. učiteľom v Uderinej,
30*
468

od r. 1829. na Mýtnej, od r. 1831. na Závade a od r. 1838. v Hro-

choti, kde 20. okt. r. 1884. po 55 ročnom účinkovaní v učiteľskom
stave zomrel. Bol jedon z učenejšich učiteľov. Roku 1881. obdržal
Zsedényiánum. Pri ňom účinkovali ako pomocní učitelia r. 1878.
Daniel Tulinsky, roku 1880. Matej Kundrath, r. 1881. Adolf Ličko,
roku 1882. Emil Kubiš a žatým Emil Roháč, ktorý sa stal jeho
nástupcom. Mal syna učiteľa v Orlaj Teriakovcach a tohto syn
Pavel je íarárom v Háji.
8. Emil Rohács narodil sa r. 1864. vo Dvornikách, kde jeho
otec Ján bol učiteľom. Diplom obdržal v Leviciach. Od roku 1882.
bol pomocným a od roku 1884. riadnym tunajšim učiteľom. Ich
manželstvo s Ilonou Dianovsky je bezdetné.

XIV. Kráľovce.
Obec Kráľovce má chotár 978 kat. jutrový a obyvateľov 281,
z nich 260 evanjelikov; Krnišovo na chotáre 2490 jutrovom živí
385 obyvateľov, z nich 341 evanjelikov; a fília Sitno Lehôtka na
chotáre 1005 jut. 210 obyvateľov, z nich 171 evanjelikov. R. 1786.
bolo len evanjelikov v Kráľovcach 323, na Krnišove 375 a na
Lehôtke 153. Ako íílie patrily sem predtým Deviče, po zaniknutí
antolskej evanjelickej cirkvi i Zibritovo, ktoré sa obe osamostat-
mly. Deviče patrí teraz do hontianského seniorátu.
Matkou cirkvou bolo najprv Krnišovo v hontianskej stolici;
ku hontianskemu kontuberniu patrila i cirkev. Ľud bol poddaný
sitniansko-antolskému panstvu Kohárovskému. Blízka, len temer
potokom oddelená fília Kráľovce boly predtým vo zvolenskej
stolici a malý zemských pánov Rothovcov de Garamseg et Király-
falva z ktorých zvlášte Tomáš bol veľkým ochrancom tejto cirkvi.
Malý kostolík v Krnišove, do ktorého sa ku službám Božím schád­
zali. dosial stojí a je teraz katolíckym.
Osudným bol pre toto okolie deň 12. jan. r. 1567., keď Turci
zpustošili Kráľovce a Krnišovo.
Kedy sa stala krnišovská cirkev s jej fíliami evanjelickou,
to pre nedostatok prameňov už teraz nedá sa presne ustáliť;
ale od kedy sú zachované zápisnice hontianskeho kontubernia,
od r. 1626. súčastňovali sa bratských shromaždení aj krnišovskí
evanjelickí farári a v tom čase už v tých obciach katolíckej cirkve
nebolo. Krnišovskými evanjelickými farármi boli: r. 1626. Martin
Smrtník; roku 1629. Ján Sicelides; r. 1645. Jakub Reguli; r. 1647.
 469

Martin Nikléci; r. 1656. Eliáš Caban, Czabányi, o ktorých možno

sa viac dočítať v Schmidtovej Histórii hontianskeho seniorátu.
Rektorom okolo r. 1671. bol tu Martin Sebestini, ktorý z manželky
Anny r. Gálik mal syna Jána, študujúceho u Martina Dubovskyho
v Brezne a s nim vyhnaného; utiahol sa ku svojmu otcovi, vtedy
už rektorovi šipickému. Roku 1706. dna 25. marca vysvätený bol
tento Ján Sebestini v Štiavnici za farára do Farnadu, keď prvej
bol za 15 rokov účinkoval ako rektor v Baďane.
Vo veľkom prenasledovaní r. 1673. bol i krnišovský evanje­
lický farár Eliáš Caban pred súd do Prešporku predvolaný a
zemský pán Štefan Koháry odňal evanjelikom kostol, faru a školu
a osadil na Krnišovo katolíckeho farára. Vtedy na Královce povo­
lali si evanjelici svojho farára Timotea Bartošovica, ktorý služby
Božie v nedostatku kostola odbavúval v stodole. Keď Tokôlyovské
vojská odtiaľto zatisnuté boly, dňa 22. júna roku 1688. cisársky
kommissár Tomáš Benicky poslal z Krupiny hajdúchov odstrániť
Bartošovica a písal mu lisť, aby pod pokutou utratenia života
behom troch dní z Kráľoviec odišiel a služby Božie tam viac proti
rozkazu snemových článkov nevykonával. V čas povstania Rákó-
czovského r. 1704. obdržali krnišovskí evanjelici kostol nazpäť a
povolali si Samuela Simonidesa za farára. Od toho času až do
skončenia Rákóczovského povstania býval evanjelický farár v Krni-
šove, žatým až do r. 1749. v Kráľovcach, keď bol ich farár Martin
Kiseľ zasa násilne odstránený. A síce už 17. okt. r. 1748. kráľovská
námestná rada v Prešporku s podpisom grófa Jozefa Illésházyho
kázala vyšetriť, čím vládne kráľovčianska cirkev a ako sa udržuje
a vytýka, že keď pre nekatolíkov vo zvolenskej stolici povolené
sú len dve miesta ku službám Božím, totiž Ostrálúka a Garamseg,
oni si ešte i tretie miesto Královce prisvojili. To ím tedy zakázali
intimátom od 17. dec. r. 1748. vydaným. V tej záležitosti previedli
vyšetrovanie dňa 20. febr. roku 1749. vyslanci: slúžny Molcsány,
Samuel Kardoss, očovský plebán vicearchidiakon, krupinský plebán
Pierschel a hontiansky stoličný fiškál. Potom hore spomenutý
intimát dňa 25. febr. roku 1749. v stoličnom zasadnutí v Môťovej
publikovali a vyslali dvoch vyslancov do Kráľoviec, slúžneho
Fraňa Urbanyho a zvolenského katolíckeho farára, aby tam služby
Božie napozatým zabránené boly. Žatým boli Kráľovčania za 34
rokov bez farára. Blízki ku Štiavnici, chodievali Kráľovčania
častejšie ta a navštevovali superintendenta Jána Cerňanskyho,
ktorý akonáhle sa dozvedel o vydaní tolerančného patentu, vyšiel
k ním a v prítomnosti obecných predstavených prislúžil Večeru
470

Pánovu starcom, neduživým a tehotným ženám, ako o tom zápis

od 13. febr. r. 1782. miestnym notárom Adamom Kucserom pozna­
čený svedčí a povzbudil Kráíovčanov a s nimi spojených Krnišovanov,
Devičanov, Žibritovanov a Sitnolehoťanov, aby si žiadali povolenie
k utvoreniu samostatnej evanjelickej cirkvi. Superintendent tento
„Mezi horniho“ dištriktu mal aj ináče veľké zásluhy o utvorenie
sa tejto cirkvi, hladel nakloniť zemských pánov královčianskych
ku podpore cirkvi a udržovaniu farára a učiteľa. Na jeho prosbu
odpovedala mu zemská pani Barbara Wattai ovdovelá Roth zo
Širáku nasledovne: Wysoce Wznessenj Pan Superintendens. Wasseg
Wznessenosti Lyst dne 29-ho Septembra psany zwelyku wdččz-
nosty sem prygala, a gako mug Pan. gíž v Krystu Pánu zesnuly,
ne malú znamost na to wynaložjl, aby Poddaný Královčzansky
ne tolyko Slobodu Služeb Božych w Obczy sweg wykonavany
dosachnuty mohly, než aby Pana Farare, a Rectora k wyžijweny
potrebných prosredkuw pomocz dosahly: tak gy Ja predozname-
neho Pana mogeho k chwale a Sláve Božy rozssyrowany czýlýcy
úmysel, ne gen na meste nehawam, a potwrczujem, neš tgess
takove Role, Luky a Zahrady, které predessle Služebnyczy Czyr-
kewny užyvaly, zase do užytku czyrkewnych Služebnykuv pustým,
a aby bes Obtyženy Poddaných wyžyty mohly každo Ročzne
Pánu Fararovy sgicze Zlatých 20 a dežmoweho Wyna Okovi IV2
Rectorowy pak 10 Zlatých a V2 okowy Wyna dawaty Ja budem
y Potom czy mogy dawaty budu. S ty m když do pobožných, a
užytečznych Modlyteb Wasseg Wznessenosty se poručzym a zu-
stawam Arva Wattai Borbala Szirak 1-ho 8-bra r. 1782.
Čo táto bohumilá zemská pani sľúbila, to potvrdila a dávala
i jej šľachetná dcéra, svojim veľkým poručenstvom na štipendia
preslulá Roth-Telekyčka.
Čerňansky žatým r. 1783. vysvätil Kráľovčanom za farára
Petra Koryliho a naklonil ich, že už roku 1783. a znovu r. 1784.
zadali prosbu cestou zvolenskej stolice na kráľovskú radu, aby ím
bolo povolené založiť si cirkev; ale ich prosba pre nedostatočné
odôvodenie povolená nebola. Až dňa 11. júla r. 1785. obdržali od
kráľovskej rady povolenie k tomu pod č. 18267. a bolo dňa 26. júla
v stoličnom shromaždení v Bystrici publikované a dňa 2. aug.
Kráľovčanom vydané. Hneď žatým dňa 7. aug. v 8. nedeľu po Trojici
povolali si odbaviť služby Božie garamseckého farára Pavla Szallaya
a hneď si ho i vyvolili za farára. Sľúbili mu 150 zl. ročitého platu a
od panstva 20 zl., 50 kíl pšenice, 15 okovi vína, 5 vozov sena, role
pod 6 kíl oziminy a pod 5 kíl jariny, ktoré budú zdarma zrábäť;
 471

dreva kolko bude potrebovať, tri ofery a štóly. Dňa 20. okt. pokonala
sa matka cirkev s fíliami tak, že na plat farárovi budú dávať Krá-
íovce s Krnišovom 90 zl., Deviče 30 a Žibritovo s Lehôtkou 30 zl.;
sôsyp ale Královce s Krnišovom 25 kíl pšenice, Deviče 12*/* a Žibri­
tovo s Lehôtkou tiež tolko. Podobný pomer bol i v dávaní sena a
dreva; len obrábanie rolí prevzaly výlučne Královce s Krnišovom.
Deviče obdržavšie dovolenie k utvoreniu samostatnej cirkvi, sa od
Královiec oddelily a dňa 14. mája r. 1786. uviedly si svojho farára
Samuela Cséryho. Na Deviče pripadajúci sôsyp nie bez ukrátenia fa­
rára rozhodily si 14. sept. r. 1788. ostatné obce medzi seba. Ku platu
farára prispieval i zemský pán katolík Ferdinand Koburg 50 zlatmi.
Najprv sa chytili ku stavbe fary. Dňa 7. júna r. 1786. sjed-
nali sa s murármi horňoalmašskými, že ím za 60 zl. vymurujú
faru s murovaným kochom. Keď múry vyhnali, soznali murári, že
koch vymurovať nevedia, preto sa uspokojili s obdržanými za
prácu 40 zlatmi a koch zhotovili drevený. Vakovanie fary stálo
33V2 zl. Stolárskemu majstrovi Jozefovi Jakischovi z Antola pla­
tili za dlážku, obloky a dvere na dve izby spolu 18 zl. 50 den.
Na stavbu fary prispel r. 1787. štedrý zemský pán gr. Jozef Teleky
z cinzu královčianskeho 100 zlatmi. Jeho garamsecký úradník
Kašpar Záhorský vynaložil pri stavbe dočasnej modlitebnice, fary
a školy zo svojho 62 zl. 85 den., ktoré boly na konvente dňa
29. júna roku 1789. spočtované a cirkev mu ich potom vrátila.
Miestny dozorca Nedeczky nie že by bol pomáhal pri stavbe, ale
zvlášte od toho času, ako ho seniorálny dozorca za hodného
uznal z dozorstva suspendovať, prekážal v stavbe fary, čo prinú­
tený bol farár seniorálnemu dozorcovi na seniorálnom konvente
dňa 18. aug. roku 1787. žalovať. 0 zvony starali sa ešte skorej.
Na seniorálnom konvente dňa 9. marca r. 1786. čítaná bola prosba
miestneho farára Szallaya, aby ím poradili, čo majú robiť, aby
obhájili svoje právo na zvony krnišovsko-královčianske, ktoré ich
predkovia dali uliať, udržovali ich a aj oni ich svobodne užívali,
ale teraz ím ich užívať krnišovský plebán nedovoľuje a evanje­
lici si zvonice stavať a zvony zaopatriť v smysle tolerančného
patentu nesmejú. Seniorálny konvent uzavrel, aby dozorca cestou
agenta účinkoval v tej veci; a nasledujúci seniorálny konvent
dňa 15. júna r. 1786. rozhodol pohýbať všetky kamene, aby nielen
tu, ale všade mali evanjelici právo užívať alebo nadobúdať zvony,
ktorými by sa ku službám Božím svolávali. Nie veľké dva zvony
si aj vybojovali; do jednoho bol 26. mája r. 1651. hrom udrel;
r. 1808. ho dali preliať, bol 5 centový a druhý jedon centový.
472

Chrám Boží 9 siah dlhý a 47a siahy široký bez veže až roku
1793. vystavili. Staval ho Ignác Lenhardt z Krupiny. Dňa 18. marca
uzavreli smluvu s nim na murársku prácu, ktorú mal previesť za
225. zl. Dňa 22. mája vzali na seba Královce 3/g celej práce a */9
nákladku; Krnišovo 3/g, Žibritovo 2/g práce a 7» nákladkov a Le­
hota Vg- Žibritovania miesto nákladkov dali drevo, ktoré obdržali
od Fraňa Koburga. Celá stavba dla súčtovania od 25. marca roku
1795. stála 1113 zl. 33 kr. Na stavbu prispel r. 1794. zemský pán
gr. Teleky 200 zl. R. 1829. dali vydlážiť chrám kamením antols-
kým kamenárom za 60 zl. Dňa 21. febr. r. 1816. uzavrel konvent
vo íare, že Žibritovania a Lehoťania môžu si v kostole sadnúť do
lavíc tak, ako Královčania a Krnišovania; preto títo majú dať
miesto filialistom staršieho veku v laviciach. Organ na 5 mutácií
darovala zemská pani Johanna Teleky rod. Róth, ktorý zo sirác-
kej cirkvi sem dala previezť. Staval ho bol okolo r. 1736. pre si-
rácku cirkev Martin Podkonický za 76 zl. R. 1834. bol organ obno­
vený Karlom Kiszelyom organárom z Bystrice za 125 zl. V čas
vizitácie r. 1818.. mala cirkev strieborný pozlátený kalich s patenou
a menší tiež strieborný pozlátený, ale už porúchaný, zo starej
cirkvi zachovaný. Tiež z tej starej cirkvi mali i starý krčah,
prikrývadlá oltárne a šatky a dve železá k pečeniu oblátok
z roku 1737. Kamennú, medeným kotlíkom opatrenú krstitelnicu
daroval roku 1829. Ďuro Rakitta zo Sitnolehotky a dňa 4. marca
r. 1834. daroval cirkvi Imro Osztroluczky jednu vinicu v králov-
čianskom chotáre na vrchu Krman ležiacu, ktorá potom ale spustla.
Z poručenstva Szentiványovského mali ešte prvej 100 zl., ktoré
pozdejšie strovili na pokrytie chrámu Božieho. Ako udržovali po­
riadok v kostole, o tom svedčí zápis v účtovnej knihe z r. 1830.
dla ktorého za 1 zl. 5 kr. kúpili „korbáč dwogačistí remeni do
kostela“. Muselo to byť aj inde vo zvyku, keďže ešte nie tak
velmi dávno v banskobystrickom velkom katolíckom chráme stá­
val kostolník s korbáčom v ruke, aby zvlášte v čas sobášov na­
pred tisnúcich sa divákov blízo k oltáru nedopustil; a inde zvlášte
v čas slávností stávali kostolníci s dlhou palicou na chóroch a aj
počas kázne spolu sa tlačiacich a nedobizeň činiacich mládencov
po kožuchoch a kabaniciach vylúpali, čo sa veru nie dobre vy­
nímalo a nábožnosť nenapomáhalo.
Roku 1788. dňa 24. apríla vyvolili si v konvente prvých
presbyterov, po štyroch z Královiec, Krnišova a zo Žibritova
a dvoch z Ľahotky.
 473

Za príkladom iných cirkví aj v Kráľovcach určili jedon dom

od panstva zanechaný, na hospodu pre prípadné farárske a uči­
teľské vdovy a cirkev ho i sriadila a udržovala. Po smrti učiteľa
Pavla Bartholomaeidesa jeho vdova Terezia r. Gašparík za viac
rokov bývala v ňom. Ale roku 1827. niektorým predok vodiacim
ľudom napadlo osadiť tam mäsiara Ondreja Kučeru, nežijúceho
so svojou zákonitou manželkou; čomu keď sa miestny farár Belo-
horsky spieral a dom pre vdovy zachrániť chcel, dostalo sa mu
za to mnohého ublíženia a buričia násilne vynosili náradie vdovy
učiteľky z chyže, osadili tam mäsiara a trieslami opravili dvor;
pri tom kričali: pakujme všetky veci, čo aj do pekla, keď i všetci
čerti zaujali nás; kričali, že je to huncút, kto ich obecný domček
na stránku cirkvi dal zapísať; že ím ani čert, ani kňaz neroz­
káže v ich majetku; a že keď nebude sa ľúbiť kňazovi počúvať
bľak mäsiarskych oviec a baranov, ako najbližšiemu susedovi,
nech ich naučí na inú nôtu; však má stíhu a nemá žiadnu robotu.
Okresná vrchnosť žatým vysúdila a odstránila mäsiara z vdov­
ského domu, ale nezbedníci poslali kľúče od neho farárovi s tým
odkazom, aby ím už teraz farár mäso sekal a jatku árendoval,
keď ím mäsiara vyháňa. Farár ím na to v tichosti dal vedieť,
že on ani mäsiarom nebude, ani ich kľúče a jatku nechce, ale
že ich snažne upomína, aby rozum, ktorý potratili, čo najskorej
posbierali a spamätujúc sa, ďalej ako dar Boží užívali. Pre tieto
nezbednosti za rok nebolo možno v cirkvi konvent odbavovať.
Tichá povaha farára Belohorského i ten zlý ľud na lepšiu cestu
obrátila, k rozumu priviedla. Roku 1841. v apríli vyhorela fara,
ktorá bola tak nešťastne stavaná, že farár pre matriky dnu vbeh-
nuvší z nej nemohol sa zachrániť len s ťažkými popáleninami,
na ktoré v krátkom čase dokonal. Kráľovčania faru zasa v pre­
došlom spôsobe obnovili; a keď časom aj ináče bola v zlom stave
neobývateľná, r. 1892. seniorálny konvent naložil ím ju prestaviť
a nebezpečenstvo v páde ohňa odstrániť. Časté nepokoje boly
v cirkvi aj pre Žibritovanov. ktorí sa konečne r. 1855. od Kráľoviec
odtrhli a osamostatnili. Potom už len farár Šolc cítil sa byť ukrá­
teným pri tom odtrhnutí sa a naťahoval sa s cirkvou a so seni-
orátom, o čom je viac v jeho životopise. Že v takých nepokojoch
upadla cirkev, o tom svedčí i to, že roku 1872. pri 795 dušiach
v celej cirkvi bolo už v roku len asi 900 ku Večeri Pánovej pri-
stúpivšich. V novšej dobe nastúpila tichšia, požehnanejšia doba
v dejinách tejto cirkvi. I pozdejšie boly nedorozumenia medzi
Kráľovcami a Krnišovom, ale boly pokojne urovnané; a jedno­
474

myseľná potom cirkev bola vstave previesť veľké diela pri dobro­
činnosti a horlivosti svojich údov. Roku 1877. postavila cirkev
zvonicu nákladom 300 zl. R. 1885. na pokrytie zhoreného vrchu
nad školskou pivnicou vynaložili 120 zl.; a o dva roky žatým ob­
novili školu za 250 zl. Roku 1898. postavili novú faru nákladom
5603 zl., z čoho složili cirkevníci 4283. a knieža Filip Koburg pri­
spel stavebným drevom v cene 130 zl. R. 1901. pokryli zhorené
humno nákladom 1926 kor. a keď ím huba zničila dlážku vo fare,
r. 1903. základne to obnovili nákladom 944 kor. Roku 1907. zasa
obnovila cirkev svoju školu nákladom 5000 kor., ku čomu daroval
kn. Koburg 312 dasák. V noci z 19. na 20. mája r. 1909. vyhorelo
vyše polovice obcí Krnišovo a Kráľoviec, zhorel do základu i chrám
a nová fara a zvony sa roztopily. Z assekurácie prijala cirkev
len 7136 kor. a obnovenie, znovupostavenie fary a chrámu stálo
ich 47166 kor.; na to obdržali od vlády 18770 kor. štátnej pod­
pory, z mimoriadneho daňového fondu tisíc kor. a 6500 kor. si hneď
rozvrhli, ostatok splácajú rok po roku. Pri stavbe veľmi ím bol
na pomoci cirkevný dozorca Samuel Ďarmek robením rozvrhov,
plánov a vyprostredkovaním pôžičky. Z dobročinnosti jednotliv­
cov spomenutia zasluhujú nasledovné obete: roku 1884. obetoval
Ján Kučera 4 oltárne svietniky za 40 zl.; roku 1895. Martin Fiľo
kúpil od beľujskej cirkvi zvon za 60 zl. a daroval ho svojej cirkvi;
Pavel Húroš z Krnišova daroval luster do kostola za 22 zl.;
r. 1905. vdova Martina Benku obetovala 200 kor. školskú zákla­
dinu; r. 1907. Matúš Fiľo poručil na cirkev 100 kor.; roku 1912.
Pavel Hrnčiar dal oltárny obraz za 160 kor. a roku 1913. Michal
Pivarči obetoval 100 kor. Seniorálny konvent od 17. nov. r. 1785.
uzavrel, aby seniorálTiy dozorca vyzval i kráľovčiansku civkev
k vyvoleniu si cirkevného dozorcu, následkom čoho vyvolili si
r. 1786. Samuela Nedeczkyho a r. 1788. Jána Graczu z Krupiny
po ňom roku 1801. Jána Borcsánviho, úradníka gr. Telekovského
panstva z Garamsegu, ktorého potom 11. okt. na konvente vo
fare predstavil a odporúčal sám prítomný superintendent Martin
Hamaliar. Po zaďakovaní Borcsányiho odporúčal ím seniorálny
konvent 7. mája r. 1806. a opätne dňa 24. marca r. 1808. voliť si
za dozorcu Samuela Nedeczkyho, prísediaceho hontianskej stolice,
ktorý potom i bol dozorcom. Po ňom od r. 1830. Mikuláš Osztro-
luczky, podžupan zvolenskej stolice, ktorý zriedka kedy prišiel
na konvent, ale už potom keď prišiel, pripravili mu hody, na
ktorých rozdielne mäsa, cvibak, torta, ba ani tokajčina nechýbala;
za čo sa ím zasa i on odmeňoval. Od r. 1841. Ján Pajor a r. 1868.
 475

bol dozorcom Pavel OJlík, horlivý evanjelický pán a pravotár

v Štiavnici; od r. 1891. krupinský okresný sudca Julius Schmor,
roku 1892. Pavel Lange, za ním roku 1899. Samuel Ďarmek a od
r. 1913. Koloman Bérczy, notár.
Vizitovaná bola cirkev Hamaliarom roku 1801., Lovichom
roku 1818. dňa 9. júna, Jánom Szeberinym roku 1837. dňa 2. júna
a Gustávom Szeberínyim r. 1873. dňa 21. júna.

Farári:
1. Timotej Barthossowitz, Bartosovic stal sa roku 1671. prvým
farárom novej cirkve drieňovskej, odtrhnuvšej sa od medovarskej
matky cirkvi a 27. jan. r. 1672. spolu so Samuelom Chalupkom
medovarským farárom bol prijatý do hontianskeho bratstva, keď
zaplatili po 40 poltúr za prijatie. Počas Tôkolyho povstania pre­
šiel do Královiec, odkial bol podžupanom zvolenským a kráľov­
ským kommissárom Benickým roku 1688. vypúdený, ako už bolo
spomenuté. Či sa vrátil nazpät do Královiec, alebo do Drieňová,
nie je známe; ale dňa 1. apríla r. 1693. bol už prísediacim hontian­
skeho kontubernia a r. 1701. dekánom. Roku 1697. podpísal sa do
knižočky, v ktorej obete na postavenie velkopaludzského chrámu
zapisované boly, sberatelovi Tomášovi Kakuszovi asi takto: Ja
Timotej Bartossovitz, farár cirkve kráľovčianskej, vyhnanec a prí­
sediaci velebného kontubernia, dla možnosti obetujem 12 denárov.
Roku 1702. prešiel na Krnišovo, zanechajúc v Kráľovčianskej cirkvi
Samuela Simonidesa; a tak malý obe tieto cirkvi v tom čase
svojich farárov. Zomrel na Krnišove r. 1707.
2. Timotej Grelnertius — viď medzi rektormi krupinskými
číslo 29.
3. Samuel Simonides. syn Jána rektora breznianského a potom
farára banskobystrického (č. 76.) a Kataríny Mutník. Starý otec
mu bol Pavel, rektor svätomikulášsky, nemeckoľupčiansky a od
r. 1627. archidiakon vo Vlaškách, dedom Matej Simonides Sartorius,
diakon v Trenčíne, vikár vo V. Bobrovci. farár v Repašovcach na
Spiši a konečne v Hamburku v šarišskej stolici, kde zomrel roku
1620.; pradedom mu bol Šimon Sartorides, mešťan vo V. Bobrove;
od neho sa jeho potomci menovali Simonidesmi a boli vlastne
Sartoriusovci. Samuel Simonides študoval doma, vo Vratislave,
Lipsku, bol vysvätený do Veľkých Uheriec v Tekove dňa 5. mája
r. 1700. v Giraltovcach Zabelerom za dvorného kazateľa ku Bossá-
nymu, r. 1702. prešiel do Královiec a 6. nov. r. 1703. v konvente
na Dačo-Lôme bol prijatý do hontianskeho bratstva, keď predložil
476

svedectvo od Bossányho, podpísal sa do zápisnice spolu s Pavlom

Severinym baďanským farárom. Koncom r. 1703., alebo začiatkom
r. 1704. odíduc do lubietovskej cirkvi, naložil svojmu rektorovi
Jánovi Germanimu, aby krstil dietky v kráľovčianskej cirkvi do
tedy, kým nebudú mať nového farára. Prijdúc do Ľubietovej, býval
najprv v dome zemana a predného mešťana Jána Michala Grun-
dela (ktorý dom mali začiatkom 19. storočia Messerschmidtovci),
až kým 29. febr. r. 1704. evanjelici nezaujali kostoly a fary. Dňa
23. okt. r. 1704. bol vyvolený za prísediaceho zvolenského kontu-
bernia; 12. mája roku 1705. podpísal sa do zápisnice. Bol akiste
už farárom oboch národností, ak tu ešte vtedy vôbec Nemcov
bolo, 15. júna r. 1706. kázal pred započatím kongregácie v Radvani;
r. 1709. bol odstránený z Iubietovskei cirkvi Heisterom; r. 1713.
bol farárom v Bogdánoch v Šariši, kde 16. febr. prijatý do bratstva,
podpísal zákony. Z manželky Zuzanny Ježík, dcéry Mateja Ježíka
mešťana bystrického mal syna Jána, potom konrektora a rektora
v Levoči, od r. 1732. farára v Laibici a od r. 1735. nemeckého
v Štiavnici, kde 2. nov. r. 1741. zomrel.
4. Ján Blaho bol až do r. 1699. rektorom vo Fiľakove, vtedy
povolaný do Prostredných Plachtiniec za farára, bol Jakubom
Zabelerom na púšti pri potoku Gelníc v Spiši vysvätený. Z Plachti­
niec prešiel do Kráľoviec a roku 1713. do Bohuníc. Dňa 18. okt.
žiadali Královčania na kongregácii v Plachtincach, aby vrátil
štvrťročný plat, lebo že nevyplnil celý rok; ale tam bol od zapla­
tenia toho osvobodený. V hontianskom kontuberniume stal sa
rečníkom a 4. febr. r. 1717. notárom. V tom roku bol povolaný
za farára na Turiepole, kde až do r. 1721. účinkoval.
5. Daniel Reguli, zemän, syn Daniela Reguliho, ktorého viď
medzi rektormi radvanskými a Anny rod. Ladiver. Učil sa v Krem­
nici a vo Wittemberku; keď sa odtial vrátil, povolali ho Hodru-
šania za svojho farára a bol 29. apríla r. 1704. Zablerom v Bardiove
vysvätený. Z Hodruše v prenasledovaní r. 1706. bol vyhnaný, roku
1713. stal sa farárom v Královcach. Pred kongregáciou v Ľadza-
noch dňa 5. júna r. 1714. povedal kázeň na základe Žalmu 122,
6. V kongregácii na Badané dňa 8. okt. r. 1723. pre pohoršenie
v cirkvi zavdané pokutovaný bol na 24 zlatých, z ktorých mu
12 zl. odpustili a potom len 6 zl. složiť mal; keď ale ani tie ne-
složil. nútený bol r. 1724. k nemu vyslanými bratmi, drášovským
Jurajom Gabrielom Ivapitom a rykynčickým Samuelom Czabányom
k složeniu 12 zl. Dňa 2. jan. r. 1741. v tesárskom konvente obža­
lovaní boli Kráľovčania, že bez vedomia svojho farára rozhodujú
 477

s cirkevnými peniazmi; naložené im bolo, aby príjem a výdavok

signúval farár, a kostolníkom bolo naložené, aby ročite skladali
počty pred farárom. Toto uzavretie previesť mali v cirkvi farári
Samuel Czabany a Raphanides. V čas úvodu novozvoleného super-
intendenta Jeremiáša Pilárika na Dačo-Lôme dňa 27. aug. r. 1741.
žalovaný bol Reguli pre velkú nedbalosť. Uzavreté bolo, aby bol
ešte novým superintendentom napomenutý, a ak by to nič neoso­
žilo, odstránený. Z kongregácie v Drieňové dňa 9. júla roku 1742.
vyslaní boli farári Samuel Czabany a oohunický Jakub Bobor do
cirkvi proti nemu pre viaceré výstupky a súc vyslýchaný super­
intendentom naložené mu bolo: 1. Aby svoje povinnosti verne
konal. 2. Aby do krčmy na Tepličky a inam nechodil a tam ne-
píjal. 3. Keď do Krupiny ide na trh, aby tam neblúdil po domoch
a nikomu nebol na ťarchu. 4. V neslušnom odeve oblečený a holou
hlavou aby nevychádzal z fary, tým menej chodil tak po obci.
5. Aby nezbraňoval spievať v dní nedeľné vierovyznanie, ani v tom
neprekážal učiteľa. 6. Vyndúc z kostola, aby v kamži nechodil do
školy, ale kamžu v chráme složil. Ak to prestúpi, pohrozené mu
bolo za každým 12 zl. pokutou a potom odstránením. Jednako až
do r. 1746. sotrval v Kráľovcach.
6. Martin Kiszelinj, narodený v Bohuniciach z otca Jána a
matky zemianky Judity Beňovsky, učil sa v Štitníku u Petra.
Pavla Lendvaya, v Necpaloch u Juraja Ambrosyho, potom od
'septembra r. 1728. vo Wittemberku; keď sa odtiaľ dňa 21. apr.
r. 1731. vrátil, povolali ho Baďanci za svojho farára a bol dňa
3. aug. r. 1731. v Štitníku superintendentom Samuelom Antoným
vysvätený. Roku 1741. dňa 4. mája čítal text z 1. Rim. 13, 1—7.
v čas poďakovacích služieb Božích seniorátu hontianského v Kos­
tolných Moravcach z príležitosti narodenia sa Jozefa, syna cisá­
rovnej Márie Terezie. V tom roku prešiel do cirkve čankovskej a
odtiaľ r. 1746. do Královiec. Tu sa mu z manželky Anny Zuzanny
Thonseifer narodila dcéra Anna, dňa 17. apríla r. 1749. krstená.
Krstnými rodičmi boli Imro Szmrecsány a suspendovaný štiav­
nický farár, potom superintendent Michal Pohl; a tak ešte v ten
čas < bol farárom v Kráľovcach a až žatým následkom intimátu
kráľovskej námestnej rady vystúpiť sa musel z tejto cirkvi. Dňa
8. okt. sobášil garamseckého farára Ondreja Fridelyho a v tom
roku povolaný bol na Ostrúlúku za farára. V čas úvodu super-
intendenta Fridelyho dňa 24. aug. roku 1757. kázal v Garamsegu
z textu Skut. ap. 20, 28, 29, začnúc i dokončiac reč slovami Jerem.
1, 8: Neboj se jich, neboť sem s tebou, abych tč vysvobozoval.
478

Zomrel v Ostrejlúke dňa 10. marca r. 1759. a 14. marca bol pocho­
vaný. Od prvej manželky Estery rod. Kuszmányi mal syna Pavla,
r. 1735. v Badané narodeného, potom v r. 1761—70. farára pran-
dorfského; a Jána, r. 1750. študenta bystrického.
7. Peter Corylli narodený v B. Bystrici dňa 23. júna r. 1753.
z otca Petra a matky Zuzanny r. Kičinovej; učil sa doma, od r.
1762. v Prešporku u Jonáša Palumbiniho a Jána Kerna, od r.
1765. v Kežmarku u Jána Adama Moesza a Jána Karlovskyho za
štyri roky, v Prešove a konečne v Jene, zapísaný súc tam dňa
27. nov. r. 1772. medzi študujúcich, kde sa i fyzike a medicíne učil.
Navrátiac sa domov, bol za rok vychovávateľom u Daniela Bohuss
de F. Pettôfalva a potom za 9 mesiacov u bar. Juraja Hellenbacha
de Paczolaj. Potom prešiel do Štiavnice, kde za tri roky súkromne
vyučoval dietky superintendenta Čerňanskyho, ktorého si ako do­
brého otca chválil; odtiaľ obdržal povolanie za farára do Kráľoviec
a Čerňansky ho vysvätil dňa 10. dec. r. 1783. Poneváč Kráľov-
čania ešte vtedy nemali povolenie k utvoreniu samostatnej cirkvi,
musel sa Corylli vystúpiť; a keď ím povolenie prišlo, vyvolili si
iného. Corylli žatým po Terayovi r. 1786. do r. 1788. administro­
val ostroluckú cirkev, potom bol do roka sekretárom Prónayovým
na Ači, žatým Prónayovským dvorným kazateľom na Almáši, vyše
roka vypomáhal na Lešti farárovi Samuelovi Fille de Eôr, r. 1793.
stal sa farárom na Vaňarci, kde r. 1798. zomrel.
8. Pavel Szallay — viď medzí farármi garamseckými č. 9.
9. Ondrej Palumbiny narodil sa v Hliníku v liptovskej stolici
dňa 24. aug. r. 1768. z otca Jána a matky Evy r. Kreszáts. Učil
sa vo V. Paludzi u Jána Martinyho a Kristiana Ambrosyho, v
Ožďanoch u Lovtsanyho, Scheibena, Halussky a Nagya; po 4 ro­
koch prešiel do Štiavnice, kde sa za 4 roky učil u Severinyho a
Jarossyho; potom za 2 roky v Prešporku u Jána Juraja Stretsku,
Štefana Fabriho a Štefana Szabela; v Jene od r. 1794. za tri roky
študoval fyziku, dejiny, bohoslovie, filozofiu, homiletiku, chémiu,
čiastočne i medicinu a učil sa latinskej, réckej, nemeckej a an­
glickej reči. Navrátiac sa do vlasti, učil v Štiavnici Čepčányho
synov a žatým stal sa kaplánom v Kráľovcach u Szallaya a bol
Hamaliarom dňa 2. nov. r. 1797. vysvätený; po jeho smrti od 1.
•dec. 1797. stal sa riadnym farárom, súc v ten deň uvedeným. R.
1815. prešiel do Drášoviec, v ktorý rok už 28. febr. vydaný mu
bol vokátor od seniora hontianskeho Daniela Lehoczkyho, ale pre­
sťahoval sa ta až 1. dec. a tam za 8 rokov s prospechom účin­
koval. Bol údom učenej spoločnosti slovenskej banského okolia a
 479

pri svojom kňazskom povolaní vynakladal čas k rozkvetu mate­

rinskej reči ako spisovateľ. Ustavičným sedením pri písacom sto­
líku pritiahol si neshojiteľnú nemoc tak rečenú slepú zlatú žilu.
ktorá mu i smrť zapríčinila. Zomrel dňa 22. jan. r. 1823. Zanechal
v rukopise „Modlitebný Poklad“, ktorý len po jeho smrti bol tla­
čený a v mnohých cirkvách sa užíva. Jedinú dcéru Tereziu pojal
si r. 1824. za manželku jeho nástupca v úrade a pozdejší farár
beľujský Karol Štefan Ján a jeho manželka dožila vysoký vek
pri svojej vnučke Terezii na Lešti, manželke farára Pavla Bertana.
10. Juraj Hrasskóczy narodený v Malom Kôrôsi v peštianskej
stolici, učil sa doma, v Halaši, Kečkeméte, Kameňanoch, Štitníku,
Ožďanoch, Dobšinej, Levoči, Prešporku a Šoprone; stal sa senio-
rálnym kaplánom v Trenčíne, súc dňa 28. júna r. 1808. v Preš­
porku vysvätený. Tam pobudol za 2 roky; odtiaľ povolaný bol do
Jaseňovej na Morave za farára a tam za 5 rokov úradoval; ale
nie súc vytrvalý, zaďakoval, vrátil sa do Trenčína a vypomáhal
seniorovi Jánovi Zubekovi. Potom odporúčaný generálnym dozor­
com Petrom Balogom superintendentovi Ad. Lovichovi, stal sa
tohto kaplánom a od 1. dec. r. 1815. po 1824. farárom v Kráľov-
cach. Tu bol inštallovaný dňa 17. dec. r. 1815. Samuelom Sztarits-
kayom krupinským a Beniaminom Musculym pliešovským fará-
• rom; prítomný bol i jeho predchodca Ondrej Palumbini. Na miest­
nom konvente dňa 21. febr. ustálené boly trovy, spojené s voľbou
a dovezením nového farára Hraškóczyho z Trenčína v ohromnom
na ten čas obnose 280 zl. 45 kr., z ktorých Kráľovce a Krnišovo
malo snášať po 93 zl. 58 kr., Žibritovo 62 zl. 24 kr., a Lehota 31
zl. 12 kr. V tom r. 1816. farárovým pričinením založila sa farská
a školská zahrada na Prieložku pri obecnej lúke, nadobudla sa
pivnica vo viniciach z poručenstva Eleny Kaderiak a uzavrelo sa
stavať spoločné farské a školské humno na inom, príhodnejšom
mieste, než bolo prvej; a za 25 zl. odkúpená bola od predošlého
farára Palumbinibo chyžka vo farskej prídomovej zahrade posta­
vená, Hrasskóczy bol dobrým rečníkom, ale nestálym človekom.
R. 1824. bol prinútený túto cirkev opustiť.
' 11. Leopold Ján Belohorsky narodený v Draškovcach v Turci
dňa 14. nov. r. 1776. a krstený vo Sv. Helene rim. katolíckym
farárom; učil sa doma, na Dolných Vrútkach, v Martine, Štiavnici,
Ožďanoch, zase v Štiavnici a Prešporku; potom bol za dva roky
pomocným učiteľom pri Roikovi v Bystrici, odkiaľ šiel pokračovať
v štúdiách do Wittemberku, kde bol dňa 13. sept. r. 1804. zapísaný
medzi študujúcich. Vrátiac sa domov, bol za 6V2 roka vychová-
480

vatelom u Kosztolányovcov, Darvassovcov, Nagyovcov, Dubravicz-

kovcov a Podmaniczkovcov; potom stal sa kaplánom superinten-
denta Krištofa Lyciho za krátky čas a žatým r. 1813. farárom
slatinským, odkiaľ dňa 22. dec. 1824. prešiel do Kráíoviec. Tu mu
dával knieža Ferdinand Koburg ročite 50 zl. platu. Dňa 4. aug.
r. 1824. stal sa seniorálnym podnotárom, z čoho dňa 30. okt. r.
1827. zaďakoval; dňa 1. dec. r. 1829. zvolený za seniorálneho
notára a ním bol až po 14. apríl r. 1836. — R. 1841. v apríli vy­
šiel z fary oheň, v ktorom bol farár Belohorský tak popálený, že
pod týždňom v náramných bolastach zomrel. Jeho vdova Zuzanna
rod. Kellner žalovala r. 1843., že ju královčianska cirkev v niečom
ukrátila. V záležitosti učiteľovho platu súčasne vyslatá komissia
mala i toto. vyšetriť. R .1848. dňa 22. júna prosila na seniorálnom
konvente o podporu, akú vtedy z dištriktuálnej pokladnice dávať
zvykli; mali jej ju vymáhať vyslanci zvolenského seniorátu, na
dištriktuálny konvent vysiatí.
12. Ondrej Šolc narodený v Nemeckej Ľupči dňa 10. dec. r.
1814. z Ondreja a Zuzanny r. Sirôtka; učil sa doma, za 6 rokov
v Štiavnici, za 3 roky v Prešporku na lyceume a žatým tam
skončil aj theologiu; potom bol za rok vychovávateľom na Dol­
ných Peťach v Novohrade u Fraňa Somogyiho a grófky Bethlenky,
odkiaľ šiel pokračovať v štúdiách do Viedne a po roku stal sa
zase vychovávateľom v Hodruši u Lukáča. Dňa 20. júla r. 1841.
stal sa farárom v Kráľovcach. Po osamostatnení sa fílie Žibritova
viedol dlhé pravoty pre odpadnutie mu dôchodkov z tejto bývalej
dcérocirkvi. R. 1855. zadal žalobu na administrátora superinten-
dencie Komáromyho a na krajinské námestníctvo proti zvolen­
skému seniorátu, že ho osamostatnenim Žibritova nespravedlive
pozbavil dôchodku; obviňoval seniorát zo stranníctva, protipráv­
neho sudcovstva, falšovania zápisnice, násilia, zaslepenosti v már­
nej chvále, z nedostatku zákonitosti, svevole, zavedenia a nečest­
ného konania. Seniorálny konvent dňa 22. jan. r. 1856. vypočul
to so shrozením, a vyslovil, že Šolc svojich cirkevníkov neľudskou
náruživosťou a rozoprami až k zúfalstvu a k sprenevereniu sa
cirkvi vedie, súkromnými roztržkami a náruživým nepriateľstvom,
ktorými kazateľnu znesväcuje, nehodným sa stáva zvestovať evan­
jelium a prisluhovať Večeru Pánovu; majetok si podvodne nado­
búda a nešanovlive vynakladá a tak pomer duchovného otca ku
svojim farským ovečkám premeňuje v pomer nemilosrdného zem­
ského pána ku svojim poddaným; poslušnú úctu a poddanosť
seniorátu verejne odopiera a posmechu ho vystavuje; v písom-
 481

nosťach svojich ho uráža; následkom čoho vyslal seniorálny kon­

vent do Kráľoviec vyšetrujúcu komissiu, záležajúcu z Daniela
Huszágha, Ondreja Leustacha, Pavla Blatnického a Ondreja Braxa-
torisa, aby vyskúmala obvinenia proti Šolcovi, výpovede žalob-
níkov a svedkov hore vzala a zápisnicu o vyšetrovaní oddala
seniorálnemu pravotárovi cieľom pozdvihnutia prípadnej pravoty,
a královčiansku cirkev uistila o prislúžení pravdy. Súčasne ale
seniorálny konvent sostavil i konsistorium k prípadnému súdeniu,
vyslýchaniu svedkov a vyneseniu výroku. Predbehnúc svojich cir-
kevníkov odkúpil i panskú horu, z ktorej farár dostával 6 siah
a učiteľ 2 siahy dreva; a to dávať ďalej odopieral. Žatým bol pre
urážku seniorátu a nekňazské sa chovanie pred konsistorium po­
stavený a seniorálnym konventom dňa 23. júla r. 1856. pokarhaný.
Ale Šolc neustal domáhať sa svojho dôchodku u námestnej rady
a administrátora súperintendencie; seniorát bol znovu donútený
vyslať deputáciu do cirkve; a na základe jej sdelenia uzavrel v
konvente dňa 16. a 17. aug. r. 1859., že na koľko bol odtrhnutím
sa Žibritova na dôchodkoch, vokátorom zaistených ukrátený, majú
mu to vynahradiť Kráľovce a Krnišovo po 9/10 a Sitno Lehôtka vo
dvoch desatinách, keďže ím teraz viac slúžil, než predtým, odba-
vujúc služby Božie v matkecirkvi i v tie nedele, v ktoré predtým
chodil na Žibritovo. Keď toto uzavretie zostalo len na papieri,
Šolc bral väčšie štóly a poplatky, než brať mal, prečo ho cirkev-
níci žalovali u dištriktu a tento naložil seniorátu vec usporiadať.
Seniorát zasa len vyslal dňa 18. júna r. 1862. do Kráľoviec ko-
missiu, záležitosť vyšetriť a urovnať. R. 1867. žaloval Šolc znovu
svoju cirkev, že miesto 30 zl. z fundácie od panstva platí mu len
12 zl. a dve okovy vína že mu od r. 1856. vôbec platiť nechce.
— U Šolca bol kaplánom r. 1892. Ján Goldperger, ktorý dosť
skoro odišiel; potom r. 1893. Samuel Zsolticzký'a za ním Ján
Lacko. Solc zomrel dňa 9. apríla r. 1895.
13. Samuel Zsolticzky narodený v Štiavnici 15. dec. r. 1867.
z otca Samuela a matky Márie Hanus. Do škôl chodil doma
a v Prešporku. Po skončení bohosloveckých štúdií stal sa na malý
čas 'kaplánom v Štiavnici, potom v Kráľovcach, na Dolných Str-
hároch a r. 1896. v Asóde, kde i náboženstvo v dievčenskej dišt-
riktuálnej škole vyučoval. Po smrti Šolcovej povolali ho Kráľov-
čania za svojho farára a tu požehnane účinkoval. Od roku 1908.
bol dekánom. Y manželstve žil od 25. júna r. 1901. s Máriou rod.
Krmann. Zomrel na porážku 15. dec. r. 1909.
14. Michal Szikora narodený 21. sept. roku 1883. na B. Čabe
31 *
482

z Pavla a Emílie HoleÔka, remeselníkov; učil sa doma a v Brati­

slave, bol mestským diurnistom vo svojom rodisku, potom seni-
orálnym kaplánom u Juraja Csepregyho dňa 19. dec. roku 1909.
v Pešti Scholtzom ordinovaný. Aby sa v slovenčine pocvičiť mohol,
prešiel 1. jan. r. 1910. za kaplána do Zvolena, hneď ale 19. apr.
vyvolený bol za farára do Královiec, kde dosial účinkuje. I jeho
pričinením obnovený bol chrám, ktorý bol 19. mája roku 1909.
shorel; a tiež i fara. V čas vojny slúžil od 28. júla r. 1914. až do
6. febr. r. 1917. ako vojenský kňaz na balkánskom bojišti.

Učitelia:
1. Tomáš Cséry, Czery narodený na Dobronivej z otca Jána
a matky Anny r. Niklovič; učil sa v Rožňave u Jána Braxatorisa,
vo Zvolene u Jeremiáša Pilárika, v Trenčína u Mikuláša Materi-
niho a v Rábe u Ondreja Szántóva. Prijdúc domov, stal sa rek­
torom v Kráfovcach, odkiaľ prešiel na Cerovo a tam sa po šty­
roch rokoch po odchode Jána Zelienku do Garamsegu stal fará­
rom a už 12. apríla r. 1695. bol Zabelerom v Bardiove vysvätený
a 9. do nov. cirkve uvedený Jurajom Špetkom terianskym a Samu-
elom Nikléczym pribelským farárom. Zomrel na Cerove roku 1720.
Jeho synom bol Izrael Cséry, rektor na Boci.
2. Ondrej Paulicius, Paulík, narodený v Dubovej v Orave
z otca Pavla Pavlíka a matky Anny; učil sa v Brezne u Jána
Simonidesa, Jonáša Sartorisa a Martina Dubovského a po vy-
púdení týchto z Brezna r. 1688. pokračoval v štúdiách za Duna­
jom. Po dvoch rokoch vrátil sa k Dubovskému na Hnúšťu a od­
tiaľ šiel s nim do Krupiny. Potom stal sa roku 1695. rektorom
v Kráľovcach a tu bez mála za 7 rokov účinkoval; odtiaľto pre­
šiel do Šipíc a temer po štyroch rokoch do Plachtiniec; po pol
roku ale stal sä farárom na Bánku v Novohrade a bol 15. mája
roku 1705. superintendentom Štefanom Pilárikom vysvätený. Účin­
koval tam ešte i r. 1708.
3. Ján Germany Ochtinský, syn Jána a Anny Remeník, učil
sa doma u Ondreja Bubenku; potom bol žiakom Michala Korom-
žayho Gemerského a Martina Dubovského rektora krupinského.
Na to bol rektorom v Krnišove od r. 1703. Odchádzajúci do Ľubie-
tovej farár Simonides poveril ho roku 1704. krstiť, kým nebude
riadneho farára; že skutočne tri dietky pokrstil, za to bol dňa
15. mája v seniorálnom konvente v Moravcach obžalovaný, ale
neodsúdený. Dňa 2. júna r. 1705. bol v Žiline vysvätený za farára
do Prečína a Bodinej a v kongregácii 16. a 17. febr. roku 1707.
 483

v prítomnosti superintendenta Krmana odbývanej podpísal zákony

kontuberniálne; ale v tej istej kongregácii hol žalovaný, že sa
po smrti prvej manželky v šestinedeliach zomrelej, v piatom
týždni zasa oženil a cirkev žilinskú, z kadiaľ si ženu pojal, ako
i svoju vlastnú cirkev tým pohoršil. Odsúdený bol, aby tie cirkvi
so sebou smieril verejným v obidvoch chrámoch odprosením,
alebo složením na každý chrám po 6 zl. Germáni sa podvolil
radšej odprosiť. Na generálnej kongregácii r. 1707. 14. a 15. sept.
pod predsedníctvom superintendenta Daniela Krmana v Žiline
odbývanej, bol za to, že riekolod veľkého vola učí sa orať malý
vôl, pokutovaný ku zaplateniu 10 bielych groši a na verejné od­
prosenie konsistoria. Na prešovské kollegium obetoval jedon korec
žita. Dubniczay v svojom hanopise posmešne píše o Germanim,
že bol krivým. V cirkvi prečinskobodinskej účinkoval do r. 1708.
4. Csecsetka bol tu rektorom okolo r. 1732.
5. Adam Sebestiany, Szebestyini (Huszár), bol najprv rektorom
v Tesároch, potom v Kráľovcach. Dňa 9. júla r. 1742. v seniorál-
nom konvente na Drieňové žaloval svojho farára Reguliho, že mu
šiestu čiastku spovednej ofery nedáva, kdežto jeho predchodca
dostával piatu čiastku, ale jeho žiadosť bola za nespravedlivú
uznatá a naložené mu bolo, aby pri Večeri Pánovej spieval. Tak
v Tesároch, ako i v Kráľovcach mal žiaka Juraja Meliana, r. 1774.
dňa 28. okt. do cirkve v Apateleku vysväteného.
6. Pavel Bartholomaeides — viď medzi učiteľmi dobroniv-
skými č. 11.
7. Pavel Gerengay narodený v Prenčove dňa 4. júna r. 1799.
kde mu otec Samuel. syn leštianskeho farára a novohradského
seniora Martina Gerengay bol učiteľom. Učil sa doma, v Krupine,
Medovarcach, Štiavnici, Gemeri, Kežmarku a žatým stal sa uči­
teľom a obecným notárom v Mengušovcach na Spiši, potom za
dva roky v Medovarcach a od 23. marca r. 1823. v Kráľovcach. Bol
pilným učiteľom; učieval 7—8 hodín denne a to i maďarský čítať.
R. 1843. na seniorálnom konvente dňa 16. aug. žaloval, že mu
filialisti nedávajú plat v striebre, súc farárom pobúrení. Seniorálny
konvent vyslal ta krupinského farára Baláža a dozorcu Juraja
Nándoryho, aby dľa spravedlivej žiadosti učiteľovej vec vyrovnali;
a 14. aug. r. 1844. zazlil tenže konvent farárovi Belohorskymu, že
svojich cirkevníkov proti učiteľovi poburuje a naložil mu, aby ich
utíšil; a zasa len vyslal vyslancov do cirkvi cieľom vyrovnania
sporu. R. 1845. žaloval pred seniorálnym konventom svojho farára
Šolca pre mnohé krivdy a prenasledovania, ktoré mal vyšetriť.
31*
484

seniorálny dozorca Anton Radvanszky, na vyzvanie seniorálneho

konventu dňa 8. apríla zasedavšieho a podať o tom zprávu v naj­
bližšom seniorálnom konvente. Dňa 23. jan. r. 1855. čítaná bola
na seniorálnom konvente jeho žaloba proti cirkvi, že mu vždy
ešte neplatia v striebre. Seniorálny konvent prísne napomenul
cirkev i skrze deputáciu, do cirkvi vysiatu v záležitosti osamostat­
nenia sa Žibritovanov, cirkev sľúbila tak platiť, jednako ani nasledu­
júceho roku ho tak neplatili, následkom čoho dňa 22. jan. roku
1856. znovu žaloval cirkev. Zomrel dňa 21. nov. r. 1862. Z man­
želky Kataríny rod. Nyitray mal syna Pavla, od r. 1849. hodruš-
ského a od r. 1858. bátovského farára.
8. Ján Izák, syn turianskeho učiteľa a brat ponického farára,
dačolômského učiteľa a turčianskosvätomartinského pravotára,
účinkoval tu ako učiteľ od r. 1862., r. 1870. prešiel do Modry.
9. Karol Belohorsky narodil sa v Tesároch -z otca Ľudovíta,
učiteľa a Márie Paulovic dňa 14. marca r. 1848.; učil sa doma a
v Štiavnici, odkiaľ zo šiestej triedy šiel za pomocného učiteľa do
Tesár, odtiaľ r. 1871. v januári prešiel za riadneho do Kráľoviec.
Za jeho účinkovania následkom napomenutia seniorálneho kon­
ventu bola r. 1875. postavená nová škola. Pri ňom ťažko nemoc­
nom v r. 1886—7. bol pomocníkom Samuel Plachý; ale žatým
bola cirkev po dva roky napomínaná seniorátom, aby pri chorom
učiteľovi udržovala pomocníka, alebo aspoň na jeho plat prispie­
vala. Po jeho smrti r. 1892. prišiel sem za učiteľa z Dubového
10. Ľudovít Linder, ktorý prešiel r. 1897. na Ostrúlúku a od­
tiaľ r. 1904. do Kľadzian.
11. Gustáv Bartoš prišiel z Baďana a zomrel tu. Po ňom pri­
šiel r. 1904.
12. Juraj Valentík, skončený preparandista; po 10 mesačnom
účinkovaní odišiel za učiteľa do Hodruše.
13. Ján Teszák prišiel sem r. 1904. ako štvrtoročný preparan­
dista; nasledujúceho roku opatril si diplom a zostal riadnym uči­
teľom, ale už r. 1907. odišiel na Bér v Novohrade.
14. Vilhelm Teszák od r. 1907. Narodil sa 29. sept. r. 1888.
v B. Štiavnici, kde skončil i štúdia a učiteľský diplom obdržal.
Bol učiteľom v Ráde pri Vacove, odkiaľ prešiel 1. sept. r. 1907.
sem. R. 1913. šiel na 9 mesačný kurs gymnastiky do Budapešti,
potom narukoval k vojsku, r. 1915. upadol do zajatia, z ktorého
sa len 12. sept. r. 1918. vrátil a od toho času tu účinkuje.
Vo fílii Sitno-Lehotke bol učiteľom r. 1786. Tomáš Repka,
ytedy 32 ročný; za ním Pavel Bertan, spolu i notár obce; zomrel
 485

r. 1820.; po ňom Martin Henis od roku 1820., zomrel roku 1865.;

r. 1868. Michal Hônis; po ňom Gustáv Csepcsányi do roku 1871.;
Ján Mazura narodený r. 1838. v Štiavnici z Karla a Márie Seiko;
učil sa doma, bol za 3 roky učitelom v Hodruši, potom na Ban­
kách, za tri roky na Horných Plachtincach, tri roky vo filiálnej
cirkvi čankovskej na Hurši; roku 1872. prešiel sem na Lehôtku.
Žaloval sa na mnohé biedy a krivdy, následkom čoho senioráľny
konvent vyslal ta ’dekána Kuzmu, krupinského farára Huluka
a dozorcu Bartolomeja Plachyho vyšetriť a zakročiť cieľom od­
stránenia nedostatkov.pri škole, ktorá je v zlom stave, učebných
pomôcok nemá a seniorátom naložené učebné knihy sú tam nie
uvedené. Na ich zakročenie boly učebné pomôcky opatrené, učebné
knihy uvedené a cirkevníci sľúbili školskú budovu do septembra
do poriadku uviesť. Nasledujúceho roku vskutku postavili novú
školu. Mazura zomrel r. 1880. Po ňom bol tu dočasným učitelom
Gustáv Blaskovits, ktorému sa škôldozorca ako nediplomovanému
zastrájal, že ho odstráni, preto mu seniorálny konvent naložil,
aby si do konca r. 1883. zaopatril diplom. Za nim bol tu učitelom
Michal Húska, od r. 1888. Ľudevit Fábry, r. 1891. Pavel Brodnansky;
roku 1897. Ján Gillányi; r. 1904. Michal Franko, r. 1908. odišiel
na Sarvaš; r. 1908. Ludvik Podáni; r. 1910. Ludvik HraŠko, r. 1911.
Ján Osztroluczky a od r. 1913. Ján Grescho.

XV Krupina.
Je jedno z najstaršich miest Slovenska; má teraz chotár
15403 kat. jutár veľký a obyvateľov 4016; z nich evanjelikov už
len 1316. R. 1786. bolo evanjelikov ešte 2476.; r. 1865. ešte 1869.
A tak patrne zvlášte v novšom čase evanjelici miznú a ich miesta
zaujímajú katolíci, ktorí sa z iných vidiekov tu zakupujú. Mesto ■
patrilo predtým do zvolenskej stolice, teraz do hontianskej a je
okresným mestom.
Krupina má slávnu minulosť. Už v diplome z r. 1135. spo­
mína sa potok Krupinica (Corpona) a r. 1238. malo mesto popri
Slovákoch i Nemcov Sasov obyvateľov, ktorým po tatárskom
pliene 1. jan. r. 1244. kráľ Bela IV. v stáne pri Krupine potvrdil
výsady ako o tom výsadná listina v krupinskom mestskom ar­
chíve uložená svedčí. Dľa tej výsadnej listiny mohli si svobodne
voliť kňaza a rychtára súdiaceho i nad životom a smrťou, ktorého
voľbu potvrdzoval kráľ. Z pod pravomocnosti zvolenského župana
486

boli vyňatí, daroval ím pole (Pomaag), ku hontianskemu hradu

patriace a sľúbil ím prepustiť buď čarou, buď kúpou zem Briač,
ku bzovskému kláštoru náležajúcu. Ako zvlášte tento kráľ na-
držoval Nemcom, na úkor pôvodného slovenského obyvateľstva,
vidno z toho, že krupinským „hosťom“ Sasom v tej listine dal
výsadu, že svedectvo Uhra, Slováka alebo Maďara samého proti
Nemcovi je nie platné, len ak spolu s nimi svedčil i niektorý
z Nemcov. Tieto privilégia potvrdzovali ím i pozdejší kráľovia
a boli potom vzorom privilégií iných miest. Nad to Krupina stala
sa miestom apellačným a čo nevedeli v niektorých iných mestách
rozsúdiť, mali to predložiť k rozsúdeniu krupinskému mestskému
senátu. Pri takýchto výsadách, majúc k tomu veľký a úrodný
chotár, obyvateľstvo Krupiny sa na toľko rozmnožilo, že sa mnohí
s nich vysťahovali do Gemera a založili tam roku 1326. Dobšinu.
Daň kráľovskej komore z počiatku za päť rokov Krupinci ne­
platili žiadnu a pozdejšie tiež malú; kráľ Ľudvik r. 1369. ustanovil
ju na ročitých 48 zl; Žigmond daroval Krupinu r. 1424. kráľovnej
Barbore, ale Vladislav roku 1453. ubezpečil ju, že ju viac nikomu
nedaruje a nezaloží. Kráľ Matej r. 1467. osvobodil jej mešťanov
od mýta; roku 1471. ale pre utrpené od husitov škody, umenšili
jej ročný poplatok o 32 zl., ustáliac ho na 100 zl. Roku 1442.
krupinskú pevnosť na stranu Alžbety a Vladislava Pohrobka brá­
nil krupinský kapitán Julius Jôrig. Veľký význam mala Krupina
v časoch, keď Turci tisli sa hore a zaujali i susedný bzovský
zámok. Už roku 1553. vyhlásená bola kráľom Ferdinandom za po­
hraničnú pevnosť; mávala posádku od 600—1000 mužov, zväčša
Slovákov, ktorých Nemci banských miest menovali junákmi (Juna-
ken), ale i hevešských Maďarov, ktorí mávali svojho maďarského
kalvinského farára. Roku 1564. na stavbe opevnení Krupiny
pracovaly aj okolité stolice a obce posielali svojich ľudí na viacej
dní, ba i na týždňe stavať múry okolo mesta. Po moháčskej
porážke, v ktorej i kráľ Ludvik II. zahynul, jeho vdova Mária roku
1526. napomínala Krupinu, aby jej vernosť zachovala. Ako známo
táto kráľovná bola priaznivá reformácii a tak i v Krupine, jej
vernej, uvedenie evanjelických služieb Božich napomáhala. R. 1529.
prisľúbil kráľ Zápoľa ochranu mestu.
Bezpochyby najstaršou staviteľskou pamiatkou Krupiny je
chrám teraz katolícky, trojľodová bazilika 117V2 stôp dlhá a 54 stôp
široká a v strednej lodi 42 stôp vysoká. Chrám tento bol pôvodne
stavaný v románskom slohu, tedy buď pred tatárskym plienom, buď
bezprostredne po ňom. 0 tom svedčia do apsidov, polokruhov
 487

sa končiace bočné lode. bočná polokruhová brána, výťažný oblúk

a niektoré obloky. V čas obnovenia chrámu r. 1415., tedy v čase
vyvinutej gotiky dostal vo väčšine terajší výzor, končité hlavné
dvere, sklepenie hlavnej lode a iné. Pozdejšie zaujali ho husiti?
postavili okolo neho hradby, opevniac ich štyrmi baštami. Z pred-
reformačných časov známe sú nasledujúce mená krupinských
kňazov: r. 1332—37. Theodorik, r. 1358. Ján, Jakub, r. 1415. Ján,
r. 1431—37. Matej, r. 1449. Ján, r. 1497. Štefan a Pavel kaplán
a r. 1518. préposť Pavel, ktorý prešiel na Bábinu.
Počnúc od reformácie až po veľké prenasledovanie r. 1673.
užívali kostol výlučne evanjelici. Z tých časov zachované sú dosial
viaceré rezbársky cenné stolice v chráme, ako Baltazárova Bello-
vitzova z r. 1619., Štefana Bako de Nemeskúrt z r. 1656., Tomáša
Paláštyho de Keszihocz, Szentiványiovské a Szmretsányovské,
z vonku vidno náhrobníky Kašpara a Imra Szmretsányiho s nápi-
sami a erbami.
Už r. 1520. čítavali tu Lutherove spisy. Posledný katolícky
farár bol tu r. 1518. už spomenutý prepošt Pavel, ktorý prešiel
na Babinú, keď vide,i že sa meštianstvo kloní k Lutherovým
náukám. Z počiatku slúžievali evanjelici Bohu v dome Juraja
Gerharda, ale dosť skoro žatým, ako farár Pavel odišiel na Babinú,
uviedlo si mesto evanjelických kazateľov, ktorí v mestskom chráme
za príkladom banských miest slúžili pánu Bohu evanjelickým spô­
sobom. Roku 1535. už celé mesto vyznávalo evanjelické učenie.
V tom čase účinkovali tu kazatelia: Ján Ceissel a mestský farár
Mikuláš Lansmann Chrysoreotánsky. Mesto mávalo súčasne dvoch
farárov.
Von z mesta južne bol špitál a neďaleko neho nie veľký
kostol pre Slovákov, ktorí beli utiskovaní od miestnych Nemcov.
Nadpráva kráľmi darované vedeli si totiž Nemci zadržať i potom,
keď ich už celkom máličko bolo. Vrchnosť záležala len z Nemcov
a mešťanské právo nedovolili požívať Slovákovi alebo Maďarovi;
ač priestranný mestský chrám bol čo zväčša poloprázdny, lebo
Nemcov bolo málo, predsa nechceli dovoliť, aby sa tam slovenské
služby Božie dialy. Až krajinským zák. čl. 44. z r. 1608. donútení
boli pod 2000 zl. pokutou, aby dovolili aj Slovákom a Maďarom
kupovať domy a užívať meštianske práva. Proti tomu síce pro­
testovali, ale prinútení museli už roku 1611. vyvoliť za rychtára
Maďara zemäna a nasledujúceho roku Slováka; a tak potom vo­
lení bývali rychtári po roku striedavo zo všetkých troch národ­
ností a prinútení boli dopustiť slovenské služby Božie vo veľkom
488

chráme tak že od 8-mej hodiny odbavovaly sa tieto a za nimi

nemecké. 0 týchto bojoch a potlačovaní Slovákov v Krupine bola
už spomienka vo všeobecnej časti tohoto diela a viac môžme sa
o tom dočítať v Slov. Pohľadoch z roku 1909. v I. čísle na strane
1. a nasl.
V krupinskej posádke slúžiaci, alebo pred Turkami sem sa
utiahnuvší zemäni, stali sa pozdejšie mešťanmi; niektorí z nich
schudobneli a stali sa remeselníkmi alebo i roľníkmi. Tak pred­
chodca bar. Podmaniczkých bol tu v druhej polovici 17. storočia
zámočníkom. Niektorí preniesli svoje zemianske práva za isté
odmeny na magistrát. Tak roku 1666. mesto Krupina ako zemské
panstvo obce Kesihoviec v Honte, povolala prvého evanjelického
farára do Kesihoviec, istého Petra Allodiatorisa, Jelšavana, ktorý
v kongregácii hontianského bratstva'v Krupine dňa 26. febr. pod­
písal zákony.
Roku 1651. dalo mesto obnoviť chrám i vežu, pri čom zasa
mnohé známky pôvodného románskeho slohu boly zničené.
Roku 1671. utiahol sa do Krupiny z blízkeho Bzovíka jezu-
itmi vyhnaný superintendent Juraj Zábojník, býval na hospode u
vdovy Pavla Szelényiho Anne rod. Ujtalussy, kde nasledujúceho
roku i zomrel.
Od časov reformácie až po rok 1665. sotva bolo v Krupine
katolíckych služieb Božich. Posledne menovaného roku veliteľ kru­
pinskej posádky Michal Bory sriadil vo svojom dome káplnku,
udržoval si katolíckeho kňaza a dával slúžiť omšu. Bory ako vodca
krupinskej posádky r. 1663. víťazne odbyl Turkov a Tatarov od
mesta a porazil ich; následkom čoho stál vo veľkej priazni u kráľa
a bol vymenovaný za najvyššieho hajtmana krupinského ochran­
ného vojska.
Roku 1662. dľa výroku mestskej rady bolo tu šesť domnelých
stríg za živa upálené, ako to Sexty v matrike poznačil; a roku
1675. v mesiaci júli a septembri podobne bolo 5 ženských odsú­
dené k upáleniu za živa a dve „na prímluvu dobrých ľudí“ naj­
prv zťaté a potom upálené.
Roku 1672. nastaly aj v Krupine smutné časy prenasledo­
vania evanjelickej cirkvi. Ukrutný cisársky veliteľ Spork zaujmúc
Oravský zámok zúril v horných stoliciach a poslal i do Krupiny
vojsko pod plukovníkom Suisom, ktorý hneď chcel odňať kostol
evanjelikom, ale mešťania, keď nemal k tomu kráľovského povo­
lenia, zopreli sa jeho vojsku a rozplašili ho a kostol si odňať
nedali. Nasledujúceho roku vo všeobecnom prenasledovaní boli
 489

predvolaní pred delegačný súd do Prešporku i krupinskí kazatelia

Ján Burius nemecký a Ján Sexty slovenský, rektor Ľany a zvonár
Štrba, ktorý tiež v škole učieval; keď sa títo dňa 20. sept. oddia­
lili z mesta, veliteľ cisárskeho vojska Matej Kolauto zaujal kostol
pre katolíkov a do fary osadil františkánov. Za čas ešte potom
vyučoval v škole a kázal slovo Božie miestny rektor Juraj Lány,
ktorý sa bol domov vrátil, ale františkáni s vojakmi Kolautovými
robili výpady na žiakov a ľud od služieb Božich idúcich a hnali
ich do vtedy už katolíckeho kostola; a kto sa spieral tam pred
oltárom dfa ich obradov na kolenách službu konať, takých žalá­
rovali a rozličnými spôsobami mučili. Lány udržoval evanjelikov
v Krupine pospolu až do marca nasledujúceho r. 1674., v ktorom
aj on do Prešporku zasa predvolaný, odsúdený a s inými na
galeje predaný bol. Všetko to prenasledovanie opísal spomenutý
už krupinský nemecký evanjelický farár Ján Burius v diele Micae
a menovaný rektor Lány v spise Kurzer und Wahrhaftiger Bericht.
Do krupinských fár osadení boli hneď žatým katolícki farári
Martin Viszocsányi, mních z rádu sv. Pavla pustovníka a Fraňo
Bedic. V časoch Tôkôlyovského povstania zaujali i krupinskí
evanjelici kostoly nazpäť, po šopronskom sneme r. 1681. povolené
im bolo vystaviť si modlitebňu von z mesta a vtedy povolali si
r. 1682. za kňaza Eliáša Ladivera, ktorý ale pozvanie neprijal,
zostanúc správcom kežmarskej školy. Hneď žatým povolali si
z vyhnanstva nazpäť predošlého svojho kňaza Jána Sextia a
k evanjelickým slovenským službám Božím zariadili jednu izbu
v radnom dome. Hneď žatým povolali si i nemeckého farára Jána
Búria z vyhnanstva nazpäť. Po odtiahnutí Tôkôlyovského vojska
cisársky vyslanec Tomáš Benicky zakázal v Krupine evanjelické
služby Božie, Burius odišiel za správcu škôl do Banskej Bystrice
a Ján Sextius r. 1682. zomrel. Jeho syn Michal Sextius na mest­
skom dome služby Božie odbavoval. Medzitým chodievali Krupinci
za čas do susedných evanjelických cirkví ku službám Božím.
V čas Rákóczovského povstania bol zasa Michal Sextius evanje­
lickým kazateľom krupinským a v čas bratského shromaždenia
dňa 12. mája r. 1705. vpísal si meno do kontuberniálnej knihy.
Odňatý chrám r. 1676. výjmuc svätyne zhorel. Katolícky farár
Pavel Olasz od r. 1697. sbieral po krajine milodary na jeho ob­
novenie, r. 1699. prichytil sa k oprave a potom už bočné lode boly
zasklepené. Oprava bola dokončená r. 1705. v tom roku žiadali si
evanjelici, aby ím chrám bol vydaný. Olasz na sečianskom sneme
za tri týždne bojoval proti vydaniu chrámu evanjelikom. Roku
490

1708. bol chrám Boží zasa Rákóczyho vojskom vypálený a Olasz

preto, že si s Nemci dopisoval a zradu koval, bol 23 okt. lapený,
za veľké výkupné síce na svobodu pustený, ale z Krupiny vypo­
vedaný. Žatým ako správca bzovského panstva násilne obrátil na
katolickú vieru celé Dolné Rykinčice i s evanjelickou farárskou vdo­
vou a jej synom Jakubom Orlichom. Za takéto svoje zásluhy stal
sa potom kanonikom, prépoštom i titulárnym biskupom trnavským.
R. 1710. zúril tu mor, na ktorý dve-tretiny obyvateľstva vymrelo.
Keď chrám Boží bol evanjelikom odňatý zariadili si k službám
Božím miestnosť v Balážovskom dome a po smrti cisára Jozefa I. za­
dali prosbu ku vdove Leopolda Magdaléne Terezii, aby ím tak ako
iným evanjelickým kráľovským mestám povolené boly evanjelické
služby Božie. Vdova kráľa Leopolda, keď dokázali, že Krupinci
nezúčastnili sa vzbury Rákóczovskej a pred vzburou mali právo
verejných služieb Božích, dňa 28. sept. r. 1711. tunajším evanjeli­
kom povolila služby Božie verejne vykonávať a mládež v škole
vyučovať. Vyvolili si tedy za farára r. 1711. Jána Turdelia. R. 1712.
dalo mesto uliať zvony zo zvona 60 centov ťažkého, ktorý do vtedy
počnúc od dňa 8. júla r. 1654. ležal neupotrebený pod vežou. Roku
1714. na žiadosť katolíckeho farára dal kráľovský radca a komissár
Mednyanszky oltár, kazateľňu a stolice ktoré si evanjelici v mest­
skom dome pripravili vyhádzať; na čo vystavili krupinskí,evan­
jelici na pozemku z cirkevnej pokladnice vo vňútornom meste
nadobudnutom chrám z dreva a pod strechou; ale aj tento bol
tŕňom v očiach tunajším rimsko-katolíkom, preto na ich žalobu
dňa 30. jan. r. 1715. ten istý Mednyanszky vykonávanie evanjelic­
kých služieb Božích zabránil a kostol zapečatil. R. 1717. na roz­
kaz cisárskeho vyslanca Vlka Majthényiho oltár aj kazteľňa boly
preložené do modlitebne na cintorín; evanjelickému kňazovi a uči­
teľovi bolo naložené pod 24. hodinami z mesta sa vysťahovať. Ten
istý Majthényi oddal mestskému pravotárovi i murovaný dom,
ktorý bol Pavel Horváth na evanjelickú faru daroval. Darmo sa
utiekali žatým r. 1721. ku cis. kráľ. komissii v Pešti a na snem
r. 1731. sídeny, aby ím verejné služby Božie povolené boly; zapo-
vedali ím i vykonávanie služieb Božích v dome Žigmunda Ocso-
vayho; preto zariadenie svojho skromného chrámu, na cintorín
preneseného, totiž dva strieborné kalichy, dve patelly, oltárne
prikrývadlá, kamže, šatky atď., ktoré ešte zachrániť mohli,
dali pod istými podmienkami do opatery najprv Jurajovi Sembe-
rymu z Horných Súdoviec, majúcemu dom v Krupine, potom ale
cerovskej a ostroluckej cirkvi; a sami chodievali do susedných
 491

evanjelických cirkví ku službám Božím, totiž do cerovskej, dačo-

lômskej a ostroluckej. Ktorí doma súkromne pánu Bohu slúžiť
chceli, tí na rozkaz plebánov hajdúchmi silou hnaní a vlečení bý­
vali do katolíckeho kostola ku katolíckym službám Božím a nepo-
volní i peňažne pokutovaní bývali. Chodievali tajne i do Královiec n
k službám Božím; k vyšetreniu toho poslaný bol r. 1749. do Krú-
loviec z Krupini Matej Pierštl, na čo mestská rada vydala prísne
nariadenie proti tomu. Jednako horlivý mešťan Juraj Maróthy
evanjelické dietky vo svojom dome vyučoval, čo mu prísne zaká­
zané bolo. Ežte i r. 1772. vystrojili Krupinci prosbu pred kráľovnú
Máriu Tereziu, ale bezvýsledne. Roku 1760. bolo tu vyše 1500
evanjelikov a 800 katolíkov.
Z nariadenia Márie Terezie bola i tu miešaná škola r. 1777.
sriadená; účinkoval v nej Kašpar Križanócy až do svojej smrti,
totiž do r. 1810. Roku 1786. chodilo tu do školy 78 chlapcov a
52 dievčeniec; a nechodilo z tých, ktorí by boli mali chodiť, 102
chlapcov a 133 dievčat; tedy 235 školopovinných nepožívalo dobro­
denia školy. Vtedy bolo v 432 evanjelických domácnostiach 496
manželských párov. Následkom týchto smutných školských pome­
rov uzavrelo mesto r. 1788. v usrozumení s oboma cirkvama, že
bude udržovať troch učiteľov a jedného pomocníka v rovnej miere
tak z evanjelického, ako i z katolíckeho náboženstva a k tomu
jednu učiteľku pre dievčence; a na ich platy bola složená zákla­
dina, ktorá v úrokoch donášala 890 zl. Takto trvalý miešané školy
v Krupine až do r. 1855., žatým už rozdelily sa na evanjelické a
katolícke; ale mesto súc patrónom katolíckej cirkvi, vždy ím
viacej nadržovalo.
Po vydaní tolerančného patentu r. 1781. s radosťou prichytili
sa i tu evanjelici ku sriadeniu samostatnej cirkvi a v dome Ond­
reja Šemberyho sriadili si modlitebnicu, v ktorej na Vstúpenie
27. mája r. 1783. boly prvé služby Božie. Pri tej príležitosti vy­
volili tomášovského farára Jána Michaličku za svojho duchovného
pastiera a uviesť ho dali 3. aug. Potom už bola cirkev zaujatá
stavaním chrámu. Pňa 20. júna r. 1784. prišiel do Krupiny krá­
ľovský kommissár Anton Muzslay. aby prehliadol pozemok ku sta­
vaniu chrámu. Pozemok ten a dom na faru kúpili na námestí
od Juraja Zmeškala za 1125 zl.; k tomu náležala i zahrada za
mestským múrom; a do vystavenia chrámu odbavovali služby
Božie v spomenutom dome Ondreja Šemberyho. R. 1786. dokon­
čili stavbu chrámu a v 12. nedeľu po Trojici ho vysvätili. Oltár
spolu s kazateľňou dala vyhotoviť na svoje útraty Anna Bohuš
 492

r. Launer. Kamennú krstitelnicu s medeným kotlíkom a prikrýv­

kou dal Juraj Zmesskal z Domanoviec a Leštín r. 1791. ten istý
od ktorého i pozemok pod chrám a faru kúpili. Dva cínové sviet­
niky zachránené boly ešte z prvotnej cirkvi, ako i dva strieborné
kalichy, väčší od cirkevného zvonára výborneučeného Ondreja
Maróthyho na pamiatku smrti jeho staršieho, iste v boji zabitého
^ syna r. 1705. darovaný. Zvonári vtedy boli i pomocnými učiteľmi
v škole. Mali ešte dve pozlátené patelly, jednu z r. 1713. Jánom
Piscatorisom obetovanú, čierne zamatové smrtné prikrývadlo s čier­
nymi hodvabnýmí strapcami, tiež r. 1713. dňa 23. júla nákladom
cirkve kúpené; tri hlinené, kvetami okrášlené džbány, jeden z r. 1661.
a druhý z r. 1715.; tiež viacej cenných prikrývadiel a ručníkov.
R. 1818. mala cirkev hotovizne 2464 zl., medzi nimi od Fridricha
Witte 1000 zl. poručených na zvony.
Horlivosťou farára Michaličku vymožené bolo, že evanjelická
cirkev počnúc od r. 1799. dostávala z mestskej pokladnice ročite
400 zl. podpory, ale r. 1801. kráľovským riešením povolená bola
táto podpora s tým obmedzením, že každých šesť rokov musia sa
evanjelici o ňu prosebne utiekať; r. 1861. po trojročnej pravote
s mestom zvýšená bola na 735 zl., potrebné drevo pre farára
a 20 centov sena s prívozom, na miesto dovtedy užívaného cinto­
rína. Roku 1820. bol chrám Boží opravený, oltár z južnej strany
na západnú preložený, opatrený novým obrazom od bansko-bystric-
kého maliara Letáča, Vstúpenie Krista Pána sobrazujúcim; nová
kazatelňa na južnej strane postavená; a organ so severnej strany
na východnú preložený. R. 1823. opatril zaslúžilý kurátor cirkvi
Jakub Launer tri zvony a štvrtý najväčší 24 centový za 4000 šaj-
nových zl., na svoje nákladky dal uliať. Nasledujúceho roku vy­
horela temer celá Krupina, aj evanjelický chrám, fara a zvonica
na námestí stojaca. V tom roku prichytila sa cirkev ku stavbe
veže, ktorú r. 1829. dokončila, pokryjúc ju meďou. Sakristia a vchod
do chrámu postavená bola r. 1834. R. 1858. opatrila si cirkev za
3000 šajnových zl. vežové hodiny, • chrám a faru obnovila, vyva-
kovať, zabarviť a prôčelie chrámu meďou pokryť dala. Roku 1863.
mesto obnovilo a zväčšilo farskú stajňu a cieňu, a postaviť dalo
múr od suseda i od školy.
Vizitovaná bola cirkev roku 1667. superintendentom Dávidom
Lanym; pri ktorej príležitosti požiadali ho Stiavničania, aby ím
konrektora Jána Adama Hofstädtera vysvätil za nemeckého
kazateľa; potom vizitovaná bola cirkev 26. júna r. 1801. Martinom
Hamaliarom; 8. júna r. 1818. Adamom Lovichom. Matriku mala
 493

cirkev a dosial ju má, od roku 1584. po roku 1673. vedenú,

už druhý diel obsahujúcu, ktorú za 12 zl. vrátila cirkvi vdova
kúnteplického farára Jána Terstyánszkyho a ktorú učiteľ Samuel
Kaunic do čistá prepísal a registrom opatril; odpis opatrovala
cirkev v truhlici a pôvodinu farár; táto vzácna pôvodná matrika
bola po smrti farára Huluka jeho nástupcom Klimentom na farskej
povale za komínom nájdená; chvála Bohu je dosial zachránená.
V dobe patentálnych bojov krupinská cirkev osvedčila sa dosť
skoro proti patentu; a autonómny superintendent Dr. Jozef Székács
vizitoval ju 30. júna a 1. júla r. 1865. Dňa 22. a 23. júna vizi-
tovaná bola cirkev Dr. Gustávom Szeberínyim a 25. okt. r. 1903.
seniorom Svehlom. Že mesto aj ďalej bolo patrónom evanjelickej
cirkvi o tom svedčia nasledujúce dobrodenia: r. 1879. dalo opraviť
chrám a faru, r. 1882. nové obloky a dvere na faru, roku 1886.
zvýšilo ročitý príspevok pre evanjelickú cirkev na 1000 zl. a r. 1895.
plat kantorov o 200 zl., r. 1899. podporu cirkvi na 1700 zl. a na
platy učiteľov-kantorov dávalo 842 zl.; roku 1902. povýšilo plat
evanjelickým učiteľom po 100 kor. Pri takýchto podporách spolie­
hala sa cirkev na mesto a od cirkevnej dani odvykla. Roku 1865.
cirkevníci neplatili ešte žiadnu cirkevnú daň; vtedy síce na návrh
Michala Bujkovskyho uzavrelo sa, že sa údovia dobrovoľne odánia,
aby tak cirkev pred možným nedostatkom v budúcnosti zaistená
bola. Uzavretie bolo s oduševnením prijaté a obnosy od jedno­
tlivcov podpísané, ale nič nesplatené, až r. 1885. uviedli riadnu
cirkevnú daň, veľmi chatrnú od 50 kraje, do 3 zl. z jednej rodiny.
Následkom toho keď sa katolíci v meste rozmohli, evanjelikov
z mestského zastupiteľstva vytisli, a roku 1909. pred príchodom
terajšieho farára do cirkvi všetku podporu od mesta zastavili,
cirkev prišla do veľmi nepríjemného položenia, lebo nemala z čoho
svoje riadne výdavky zaokrývať a prinútená bola siahnuť na svoje
základiny. Pravota o blízo 6000 kor. ročnú podporu viedla sa dlho
a ač vyššie vrchnosti sľubovali evanjelickej cirkvi prislúžiť pravdu,
neprajná mestská vrchnosť, akoby tešiac sa z nesnádzi evan­
jelickej cirkve, odoprela jej podporu dávať, kým sa nezriekne
* svojich cirkevných škôl. Po dlhom váhaní, po ťažkých bojoch ko­
nečne cirkev upustila od škôl cirkevných, ač si už prv kúpila dom
a postavila učebné siene, cieľu zodpovedajúce, ale mesto jednako
podporu nedávalo. Až po zlomení maďarského panstva mesto
uzavrelo vyplatiť všetku zaostalú podporu evanjelickej cirkvi.
Y tejto pravote donútení mestskou vrchnosťou a požadovaním
učiteľov miestnej katolíckej vyššej ľudovej a či meštianskej školy,
494

ktorú školu i evanjelické žiactvo navštevovalo, roku 1911. uviedli

•evanjelici dvakrát v týždni maďarské ranné modlitby s mládežou.
Obetivosť niektorých jednotlivcov bola i tu chvalitebná. R.
1877. poručil Štefan Ruman 200 zl.; r. 1880. Ján Lendvay na cir­
kev 120 zl.; a ešte r. 1871. krajinský poslanec Mikuláš Kiss obe­
toval 200 zl.; r. 1885. dal učitel Ondrej Menda pozlátiť kríž na
vežu za 135 zl. a daroval i pokrovec pred oltár; r. 1892. krajinský
vyslanec bar. Béla Nyári daroval luster v hodnote 200 zl.; v tom
roku vd. Mária Bundsmann v čas konfirmovania jej vnučiek obe­
tovala postriebrené Ukrižovanie na oltár; r. 1898. rodina st. Jána
Bohuša na cirkev 50 zl.; apatekár Pavel Eisert nádobku na ob­
látky z čínskeho striebra; r. 1908. americkí cirkevníci 150 korún;
r. 1913. Irena Benko 200 korún a urbarialisti 5000 korún. Vecné
dary spomenutia zasluhujú: r. 1881. darovala Mária Margócsy-
Ruttkay štyri svietniky na oltár; r. 1885. vd. Jána Brláša rod.
Sviatko čierne zamatové prestieradlo na oltár a kazateľnu. strie­
borný pozlátený kalich pre chorých, vinicu v hodnote 400 zl.; tiež
400 zl. istinu k úžitku kantora, r. 1904. na nový oltár 400 korún
a značné obete pre farára a učiteľov; r. 1887. penzionovaný hájsky
farár Daniel Martiny obetoval na cirkev 1000 zl., farárovi 200 zl.;
r. 1889. Gustáv Lehocký prikrývadlo na oltár a kazateľnu; r. 1899.
Samuel Ďarmek striebornú kanvu k Večeri Pánovej; r. 1901. Karol
Trnovský na oltárnu základinu 200 kor.; r. 1906. Mária Ruttkay
rod. Margócsy na oltárny obraz 600 kor. a Samuel Ďarmek čierno
prikrývadlo na oltár a kazateľnu; r. 1908. podobne na oltárnu
základinu poručila katolíčka Mária Výbožťok rod. Voľo 100 kor.;
r. 1912. rodina Bujkovských dva strieborné svietniky na oltár;
pri takýchto a podobných obetiach umožnené bolo, že cirkev
bola vstave i r. 1884. obnoviť vnútro chrámu, r. 1889. opatriť si
nový organ za 2450 zl.. na ktorý sa sosbieralo v cirkvi 944 zl.
R. 1896. obnova cirkevných stavísk stála 871 zl., na čo mesto
dalo 300 zl., 1907. znovu na obnovu cirkevných stavísk vynalo­
žené bolo 1139 korún. R. 1908. kúpila cirkev za 11000 kor. dom
na školy a nasledujúceho roku postavili pri ňom značným nákla­
dom nové učebné siene. V ten rok obno\ili i vežu nákladom 600
kor. nasledujúceho roku faru za 2758 korún, cirkevný dom za
966 kor. a na stavbu učebných siení vydali 2789 kor., r. 1912.
opatriac si novú krstiteľnicu, svoju starú darovala kráľovčianskej
cirkvi a luster babinskej.
Dozorcami cirkve boli: od r. 1786. lmro Vures, Veres mestský
notár; r. 1791. Fraňo Plachý, notár, pravotár a senátor mesta; r.
 495

1803. Ignác Szmrtsány mestský senátor; r. 1818. Ondrej Filé de

Eor mešťanosta; v jeho dome bol 8. júna r. 1818. seniorálny kon­
vent; r. 1852. LudviJc Libertiny; r. 1861. Rudolf Libertiny; r. 1870.
Ludvik Plachý; r. 1875. poddozorcom Michal Bujkovshij a od r.
1880. dozorcom; r. 1898. poddozorcom a r. 1900. dozorcom Samuel
Ďarmek; r. 1904. Gustáv Lehocký.

Nemeckí farári:
1. May. Ján Zaisalius, Ceisel okolo r. 1534—40. kázaval tu
evanjelium v nárožnom dome na námestí, ktorý bol r. 1673. ma­
jetkom Juraja Gerharda de Királyfalva a r. 1688. dňa 22. a 23.
júna obsadii v tom dome u Gerhardovej vdovy Anny Benickej
komisári Tomáš Benicky z Mičinej vicišpán a detviansky farár
archidiakon Štefan Illyés, ktorí prišli evanjelikom odnímať kostoly.
2. Mikuláš Lansmann Chrysoreotánsky, farár krupinský v r.
1535. a nasledujúcich tiež účinkoval v duchu reformácie Luthe-
rovej.
3. Ján Kresling, Creszling, bol žiakom Lutherovým; v štu-
diume napomáhali ho Kremničania, prečo ím bol zaviazaným. Do
Krupiny prišiel zo Sliezka. Predvolaný bol pre svoje luteránske
kázne pred ostrihomského arcibiskupa a tam žalárovaný, ale na
prímluvu mestského magistrátu na svobodu pustený. Ako chýr­
neho kazateľa povolali ho z Krupiny Štiavničania dňa 4. mája r.
1541. ešte za života svojho farára Jána Kolba Paniculu, ale on
až koncom júla prešiel do Štiavnice, kde mal 4 zl. v striebre týž­
denného platu a kde až do r. 1549. požehnane účinkoval. Jeho
vdove darovalo mesto dňa 2. jan. r. 1551. ako konečnú výplatu
36 zl. 25 den.
4. Ján Klein dňa 21. júna r. 1541. povolaný prišiel sem .ha
miesto Kreslingovo. — Viď medzi farármi zvolenskými č. 1.
5. Abraham Sturm, Sturmius bol od r. 1552. pomocným kaza­
teľom pri Kubikuláriusovi v Štiavnici, odkiaľ po 13 ročnom kaplá-
novaní povolali ho r. 1568. Krupinci za svojho farára. Dňa 19.
júla lúčil sa od Štiavničanov. Pravdepodobne jeho synom bol
.Martin Sturmius, rektor a od r. 1599. farár v Levoči, dňa 8. júla
r. 1601. zomrelý.
6. Juraj Vlentz bol v r. 1569—74. učiteľom v B. Bystrici,
odkiaľ bol sem povolaný za farára. R. 1580. dňa 16. a 17. marca
podpísal uzavretia synody baňských miest v Kremnici.
7. Pavel Clecerus, Klocker, ako tunajší farár písal od júla
r. 1584. až po 9. dec. r. 1611. matriku, dosial zachovanú. Jeho
manželka bola Anna. Roku 1588. dňa 17. jan. bol na pamätnom
shromaždení zvolenského bratstva, na ktorom bol Sotzovský za
seniora vyvolený. Po 28 ročnom účinkovaní v Krupine zomrel tu
r. 1612. v deň Obrátenia Pavla. Snáď jeho bratom alebo synom
bol Ján Kleker, šafár kráľovských dielní v Moštenici v r. 1633—34.
8. Michal Senensis ml., rodák z Kremnice, syn Michala rodáka
štiavnického, diakona novobanského, farára kremnického, potom
hlohovského a svätojurského r. 1610. zomrelého a Anny Firberger,
dcéry mešťana bystrického. Učil sa v Bardiove u Alexandra Socovia,
Brezňana za 6 rokov, potom na nákladky štiavnického senátu
poslaný bol na štúdia do Wittemberku, kde bol po temer troch
rokoch Drom Leonardom Hutterom, seniorom akadémie zkúšaný
a dňa 23. mája 1610. superintendentom Fridrichom Baldvinom
vysvätený. Y tom roku vyšlo jeho pojednáme 0 svobodnej vôli,
ktoré tam obraňoval bol pod predsedníctvom Volfganga Frantzia
a venoval ho mestám Kremnici, Bystrici, Krupine a krém toho
senátorom kremnickým, tešínskemu farárovi Timoteovi Lovčanymu,
prievidzskému farárovi Alexandrovi Socovinovi, svojmu učbárovi
a vtedy už švagrovi, tiež švagrovi štiavnickému archidiakonovi
Jánovi Klippiovi a iným. Roku 1611. stal sa diakonom krupinským
pri Klôckerovi a nasledujúceho roku 1612. i jeho nástupcom vo
farárskom úrade. Roku 1616. účinkoval už ako slovenský kazateľ
v Štiavnici. Od 6. jan. r. 1612. až po 3. marec r. 1614. zachovaný
je úryvok matriky pokrstených od neho vložený do krupinskej
matriky. V Štiavnici vypomáhal kňazom nemeckými a slovenskými
kázňami. Dňa 20. marca r. 1615. povolaný bol za farára sväto­
jurského v prešporskej stolici.
9. Matej Kletzko, Kleschko, Klecko, i Matúš menovaný, naro­
dený v Kremnici v nedeľu Deviatnik r. 1581. z otca Petra kováča
a matky Anny Repter. Jeho krstnou matkou bola manželka miest­
neho slovenského kazateľa Juraja Grônfeldera, Katarína. R. 1612.
bol učbárom (kollegom), v novembri r. 1613. konrektorom v Štiav­
nici, kde sa oženil s dcérou hodrušského farára Martina Reinharda
Annou. Roku 1614. prešiel spolu s manželkou a synčekom za
nemeckého farára krupinského, kde od 11. marca začal viesť
matriku, dosial zachovanú a viedol ju až do 11. marca r. 1622.
V tom roku prešiel za nemeckého kazateľa do Štiavnice, kde sa
r. 1629. stal archidiakonom. Roku 1644. pripojil si za pomocníka
svojho syna Ondreja, narodeného 26. novembra r. 1613. a v prvú
nedeľu po Zjavení r. 1644. v Levoči Mag. Petrom Zabelerom vy­
sväteného. Tento Ondrej stal sa potom r. 1643—44. rektorom
 497

v Spišskom Podhradí a žatým diakonom v Štiavnici, kde v marci

r. 1652. zomrel. Matej Kletzko zomrel r. 1647. a na jeho pohrab
vydala štiavnická mestská rada dňa 22. febr. 10 zl. 83 den.
10. Michael Schwär, syn Alberta Schwera, Schwehera bansko­
bystrického farára a Reginy rod. Gilgy z Belej, narodil sa roku
1584., študoval doma, na Morave na rozdielnych miestach, potom
v Jene, učil v B. Bystrici, žatým odišiel v októbri roku 1605. do
Wittemberku, odkiaľ vrátiac sa, bol za tri roky rektorom v Ne­
meckom Právne, r. 1610. na Španej Doline, r. 1611. bol pozvaný
za farára do Trnavy a 21. aug. Izákom Abrahamidesom vysvätený.
Roku 1614. prešiel za diakona do Štiavnice, kde mal mnohé roz­
tržky so spoludiakonom Mag. Jánom Gruberom, so seniorom Mag.
Pavlom Lenzom a jeho nástupcom Mag. Valentinom Pampoviu-
som, s ktorým posledným r. 1622. oba naraz opustili štiavnickú
cirkev. Schwär prešiel za farára do Krupiny, kde od 19. apríla
viedol matriku až do 30. dec. r. 1627. Začiatkom nasledujúceho
roku bol už farárom v Nemeckom Právne, kde sa 2. marca roku
1628. stal bojnického bratstva dekánom a roku 1630. seniorom;
zomrel v auguste r. 1655. Jeho nezdarný syn Juraj zapríčinil mu
mnohý žiaľ.
11. Mag. Ján Ferdinand Kernius, Kern, zemän zo Steinen-
brunnu v Dolnom Rakúsku, prišiel do Krupiny z Prešporku s man­
želkou a troma dcérami. Matriku začal viesť s 10. febr. r. 1628.
a viedol ju len po 21. máj nasledujúceho roku. Kam odišiel, nie
je známo.
12. Joachim Rinovius ako rektor v Handlovej bol 11. nov.
r. 1619. Izákom Abrahamidesom v Nemeckom Právne vysvätený
za farára do Kopernice pri Sv. Kríži, prišiel z dietkami r. 1629.
z Novej Štubne za farára do Krupiny a viedol tamejšiu matriku
od 10. júla t. r. do 28. jan. r. 1631.
13. Ján Jindrich Wipacher z Chebu v Čechách, bol r. 1620.
farárom v Šoprone, r. 1622. slovenským v Modre, r. 1627. beržen-
ským v Honte, odkiaľ prešiel dňa 8. apríla r. 1631. za nemeckého
farára krupinského a hneď začal viesť i matriku, ktorú písal až
do 27. sept. r. 1639. Vtedy prestal tam byť farárom, ale žil žatým
v Krupine a poznačený je ako kmotor a jeho manželka Mária
ako krstná mať i v r. 1642. a 43. Roku 1648. bol nemeckým fará­
rom prešporským.
14. Juraj Groszmann st., rodák z Hája v Turci. r. 1613. ako
diakon slovenskopravniansky podpísal zákony turčianskeho brat­
stva, roku 1615. stal sa dvorným kazateľom palatina gr. Juraja
32
498

Thurzu na oravskom zámku, r. 1617. farárom svätomichalským

v Turci po odchode Vasila Fabriho do Prievidze a znovu dňa
27. jan. r. 1621. podpísal zákony bratstva; 14. febr. r. 1624. vyvo­
lený bol za dekána. Po odchode Juraja Zsaryho z Mošoviec stal
sa r. 1629. jeho nástupcom. Nasledujúceho roku spolu s veľko-
jasenským farárom Samuelom Augustinym pochovával Rafaela
Hrabecia, farára helenského; dňa 17. jan. r. 1631. stal sa seniorom.
Dňa 12. apríla r. 1639. odstránený bol z Mošoviec katolíkmi a
nasledujúceho roku opustil Turiec ako vyhnanec, povolaný súc
krupinskými Nemcami za farára, dňa 7. marca začal viesť matriku;
posledný zápis v nej od neho je zo dňa 14. jan. r. 1646. Zomrel
tu dňa 19. febr. r. 1647. ako 70 ročný. — Jeho synmi boli: Juraj
rektor radvanský a Eliáš r. 1640. rektor krupinský.
15. Matúš Fridelius — viď medzi, farármi banskobystrickými
č. 67. — Krupinskú matriku písal od 11. apríla roku 1647. po 24.
nov. r. 1649. V prvú nedefu po Trojici r. 1648. sobášený bol so
Zuzannou rod. Kletzko.
16. Daniel Tschech, ináče Hirsch menovaný, syn Eliáša farára
v Berženi a Prisky, narodený r. 1610., učil sa v Kremnici u Mag.
Petra Leonhardiho, vo Freiberku v Míšňansku u Mag. Jána Schele-
bergera, potom bol v Štiavnici u Martina Wielyho vychovávateľom
v Novej Bani rektorom a po troch rokoch nemeckým farárom
v Ľubietovej, súc dňa 30. jan. r. 1639. v Levoči Zabelerom vysvä­
tený. Z Ľubietovej prešiel s manželkou a dietkami do Krupiny
za nemeckého farára a s decembrom r. 1649. začal viesť matriku,
ktorú písal až po 15. dec. r. 1651. Z manželky Sabiny mal syna
Eliáša, farára ľubietovského.
17. Melicher Rotarides, zeman, syn Mateja, farára v Sliači,
Ondreji v Liptove, v Slovenskej Ľupči a Dobroôi a Anny Labuda,
dcéry nemeckolupčianskeho mešťana Stanislava Labuda, narodený
v Sliači dňa 4. apríla r. 1613.; učil sa v Sv. Ondreji u Mikuláša
Rasyho st., v Slov. Ľupči, v B. Bystrici, Kremnici a Prešporku;
potom navštevoval vysoké školy v Danzigu a Kráľovci; vychová­
vajúc tam šľachtických synov Pollenzovských. Navrátiac sa roku
1646. domov, spravoval školu v Španej Doline a od augusta roku
1648. v Nemeckom Právne. V júni r. 1649. vysvätený bol za farára
do Košovej v Nitrianskej; dňa 7. marca r. 1650. podpísal zákony,
odkiaľ prešiel dňa 6. apríla r. 1652. za nemechého farára do Krupiny.
Matriku viedol až do konca roku 1655. Nasledujúceho roku prešie i
za farára na Špaňú Dolinu, kde trpel na podagru a suchoty, dňa
2. júna r. 1662. zomrel a 4. júna bol v svätyni chrámu pochovaný
 499

Jeho manželka Ráchela Fašank z Brezna v marci r. 1665. nasledo­

vala svojho manžela do večnosti. Z nej mal dietky: Kristiana po­
tom konrektora v Kolíne na Sprei; a Julianu, potom manželku
Búria, pôvodcu diela: Micae. Jeho brat bol Ján, rektor v Prievidzi,
diakon a nemecký farár v Slovenskom Právne, slovenský v Trnave
a skalický, ktorý ako vyhnanec v Modre zomrel.
18. IzaiአPilárik, syn Štefana farára očovského a Anny Mazúr-
kovej; po vyštudovaní bol r. 1643. rektorom v Sv. Jure, v roku
1644—46. farárom v Teplici na Spiši, od februára r. 1646. v Mate-
jovcach, odkial prišiel dňa 18. mája r. 1656. s manželkou Žofiou a
synmi Izaiašom, Ondrejom, Štefanom a Jeremiášom do Krupiny
za nemeckého farára a začal viesť matriku, ktorú písal až do
apríla r. 1658. keď odišiel za slovenského kazateľa do Štiavnice, kam
bol už 20. marca na miesto zomrelého Jakuba Albinyiho volaný
a 9. apríla prejdúc ta, bol 14. apríla v hornom chráme seniorom
Mag. Jánom Windischom cirkvi predstavený. V Štiavnici mal svo-
bodný byt, tri ofery na výročité slávnosti, štóly, z každej várky
piva IV2 vedra piva, týždenne 2 zl. 74 den. platu a 8 zl. za vy­
pomáhanie nemeckého kazateľa. Y prenasledovaní r. 1673. vypo­
vedaný z vlasti, šiel s manželkou a dietkami Štefanom, Ondrejom,
Zuzannou a Annou Margitou do Brehu, potom do Vratislavy. Jeho
syn Štefan stal sa farárom v Lóven a dcéru Annu Margitu vydal
za diakona lóvenského Michala Kretschmera z Ohlau. Prijdúc na
tú svadbu náhle ochorel a u syna Štefana dňa 10. júna r. 1681.
v prítomnosti shromaždenej rodiny a svojho brata farára novo-
salcského Štefana dušu Bohu poručil. Jeho syn Štefan stal sa
potom farárom štiavnickým a r. 1704. superintendentom.
19. Kašpar Barthoszovitz, Barthosovitz, syn Ondreja farára
v Svätom Jáne a pozdejšie vo Zvolene seniora a Kataríny. Po
odídení Laurinca Seiffera za diakona bystrického stal sa r. 1637.
jeho nástupcom v rektoráte na Španej Doline. Ako špaňodolinský
rektor na shromaždení zvolenského bratstva dňa 15. jan. roku
1641. prosil menom vdovy dubovského farára a seniora Jána Ka-
linku o navrátenie jej paktátov, nákladkov na stavbu fary a iné.
. R. 1649. bol už farárom na Ábelovej, odkial s manželkou, synom
a jedinou dcérou dňa 20. mája r. 1658. prešiel za nemeckého
farára do Krupiny a tu dňa 17. sept. toho roku na vodnatieľku
i zomrel a 19. sept. bol pochovaný. Za ten krátky čas málo po­
značil do matriky. Jeho bratmi boli Samuel farár bystrický (č. 50.)
a Dávid diakon zvolenský. Kašpar Barthoszovitz v r. 1655—64.
farár ľuboreóský bol snáď jeho synom.
32*
500

20. Martin Prochatzius, Procházka syn Juraja mešťana novo-

pražského a Anny, dcéry Štefana Komíneka mešťana v Písku.
Učil sa v Prahe. Utratiac otca, pridŕžal sa za štyri roky ako mlá­
denec jednoho kapitána horvatského vojska a vojenčil v Nemecku
a Belgicku; a keď sa skončilo obliehanie mesta Lôven, zostal tam
na universite, učiac sa filozofickým a bohosloveckým vedám za
5 rokov. Odtiaľ sa presťahoval do Geldern v Nizozemsku, bol od
katolíckeho biskupa Pavla Stania vysvätený, bol najprv pod-
diakonom, potom ho namulský biskup Fraňo Engelbert povýšil
za diakona a antverpský biskup Kašpar za presbytera. Žatým
učil rétoriku v Geldern za dva roky, potom zavolaný vdovou
matkou nazpäť do Prahy, v jubilejnom roku navštívil Rím. Vrátiac
sa z Taliansku cez Moravu, generálnym vikárom olomúckeho
biskupstva Ondrejom Dirrem, vymenovaný bol za kromerížskeho
dekána. Po troch rokoch prešiel do Uhorska a spravoval faru
závodskú, potom gbelskú. Dňa 10. aug. r. 1655. v ilavskom chráme
pred superintendentom Joachimom Kalinkom odriekol sa katolí­
ckej cirkvi a vyznal verejne evanjelickú vieru. Žatým stal sa evan­
jelickým farárom vo Veľkých Uhercach, odkiaľ r. 1658. s man­
želkou Katarinou a dcérkou Benígnou prešiel za nemeckého farára
do Krupiny a tam v novembri začal viesť matriku. Roku 1661.
25. júla vydal ako krupinský farár svedectvo Jánovi Krištofovi
Groszmannovi, apatekárovi štiavnickému, ktorým sa tento 31. jan.
r. 1662. obraňoval proti tej pomluve rektora mošovského Michala
Institorisa Mossóczyho, ako by bol svojimi liekami pripravil o život
d voj ej ctihodného Jána Institorisa. Zvolenský diakon Trusius i jemu
roku 1662. ako nemeckému farárovi krupinskému venoval svoje
dielo. R. 1662. alebo nasledujúceho bol z úradu odstránený, ako
zápis v krupinskej matrike svedčí, z príčiny Bohu a magistrátu
známej. Potom bol farárom v Pukanci.
21. Juraj Lovcányi — viď medzi farármi bystrickými č. 69.
Bol tu za poldruha roka nemeckým farárom.
22. Ján Burius ml., syn Jána rektora mikulášskeho, farára
liptovskosvätoondrejského, slovenskopravnianského, a sučianskeho
a Ľudmily Nikolaides dcéry vyhnanca pre vieru z Prerova, na­
rodil sa 18. jan. roku 1636. vo Sv. Ondreji. Keď študoval v Jéne,
prosil 26. mája r. 1657. otec, v tom čase sučiansky farár a dekán
pre neho podporu od mesta Kremnice, udávajúc v liste, že jeho
syn študoval v Brehu v Sliezsku, potom v Numburgu v Durinsku
a vtedy v Jéne; a snažil sa podopreť svoju prosbu tým, že syn
jeho študoval za dva roky v Kremnici pod Raksánym. Podporu
 501

i obdržal. Keď vyštudoval, bol od roku 1662. za 4 roky rektorom

v Spanej Doline, a poneváč diakonát bol za dlhší čas uprázdnený,
i v diakonáte vypomáhal tak v Španej Doline ako i na Starých
Horách. Prenasledovaný súc Lojolitmi (jezuitmi), čo opisuje vo
svojich Micae na str. 211—215., r. 1666. povolaný bol za nemec­
kého farára krupinského. Na nákladky magistrátu bol 10. mája
v Brezne vysvätený a 13. mája prišiel do Krupiny s manželkou
Julianou Rotarides, dcérou Melichera bývalého farára krupinského
a špaňodolinského a jej bratmi sirotami Kristianom, Martinom
a Melicherom, za rychtárstva Juraja Dobronivského a notárstva
Kašpara Balogiho. Matriku viedol až do septembra r. 1673. V tom
roku v prenasledovaní vyhnaný bol z vlasti a odišiel s manželkou,
synom Jánom, dcérou Máriou a manželkynmi bratmi Martinom
a Melicherom, (Kristian ich pozdejšie nasledoval) do Brehu v Sliezsku,
a 26. apríla r. 1675. do Vratislavy. Vo vyhnanstve roku 1681. mal
nádeju obdržať faru v Hennersdorfe pri Litave, ale pre nemoc
nemohol ju prijať. Zavolaný nazpäť Krupincami koncom r. 1686.
vrátil sa, ale kráľovský komisár zaujal kostol, preto žil tu len
súkromne a po mnohých utrpeniach r. 1689. život dokonal. Jeho^
synmi boli: Daniel, ktorý ako študujúci vo Wittemberku zanechal
vzácne životopisné udania svojej rodiny; a Ján rektor a potom
farár banskobystrický. Sú po ňom spisy; už spomenuté Micae,
potom Motiwen oder Ursachen, z r. 1680.; Dissertácia z r. 1659.;
Petrina Christi z r. 1676. a Memorabile Martýrium, o upálení Nico-
laiho a Gregoriho r. 1527.

Slovenskí farári:
1. Ondrej Krupinus, Crupinus, tunajší rodák, učil sa doma
u Mag. Juraja Saltzbanka, v Bardiove od r. 1571. u rektora Tomáša
Fabriho a učbára Juraja Radaschina za štyri roky. Potom stal sa
učbárom krupinskej školy pri rektorovi Laurencovi Drechslerovi
za rok; r. 1576. vyslal ho senát rodného mesta na ďalšie štúdia
do Wittemberku kde ho 15. okt. r. 1578. superintendent Polykarp
Lyser vysvätil za diakona rodnej cirkve.
2. Ján Domaniky bol maďarským a slovenským kazateľom,
akiste pre posádku a sem sa uchýlivšich zemänov, v r. 1588—89.
Mal syna Eliáša a Zachariáša. R. 1589. bol chorý.
3. Štefan, priezviskom nie známy, bol tu slovenským kaza­
teľom r. 1586. tiež ako i predošlý dľa svedectva krupinskej matriky
nemeckej cirkve. Nemecký farár krstil mu syna Jonáša.
4. Juraj Ulentz, Ulenius, Urbani, bol akiste nástupcom pre­
502

došlého; spomína sa ako miestny slovenský kazateľ v matrike

nemeckej cirkve roku 1588. až po r. 1595. Z manželky Zuzanny
mal syna Michala a dcéry Reginu a Zuzannu. Či je to ten istý,
ktorý je i medzi nemeckými farármi uvedený, nie je známo, ale
je to pravdepodobné.
5. Adam Bincz, Bincztk účinkoval tu od r. 1595. Jeho man­
želka bola Judita. Dňa 11. apríla roku 1600. bol už mrtvý. Jeho
nástupcom bol
6. Baltazár, priezviskom nie známy; účinkoval tu v r. 1600—01.
7. Michael Pentekius, Péntek, Pentekini, rodák ždanský, syn
Juraja Rezjak-Rezík a Kataríny Pratek-Piatek. Učil sa doma, v
Prievidzi u Jána Zarkoczyho za dva roky, v Štiavnici k vôli nem­
čine poldruha roka u rektora Mag. Jána Heunolda, v Jihlave na
Morave u Mag. Joachima Golczia za rok; potom k vôli maďarčine
za tri roky v Jágri u Baltazára Miskoltziho a Valentina Sárkôzyho,
žatým spravoval školu v Sv. Kríži pri Hrone, odkiaľ odišiel po­
kračovať v štúdiách do Wittemberku, a po roku povolaný súc
Timoteom Lovcsányim za diakona žilinského, 16. apríla r. 1600.
bol vysvätený. R. 1602. prešiel za slovenského farára do Krupiny
a 30. jan. 1606. bol do zvolenského bratstva prijatý. Na shromaž-
dení bratstva 7. apríla r. 1611. predložil prosbu Ráczovu o roz-
sobáš od ubehlici. Až do novembra toho istého roku spomína sa
v krupinskej matrike. Z manželky Uršuly narodilo sa mu tu viacej
dietok. R. 1616. povolali ho Štiavničania z Veľkej Slatiny, akiste
nie zvolenskej, za slovenského kazateľa, a tam r. 1647. i zomrel.
R. 1625. postavil si v Štiavnici dom, ktorý mu mestská rada od
obecnej dane osvobodila kýmkoľvek mu bude slúžiť za kňazský
byt. R. 1628. prosil mestskú radu, aby vyprostredkovala Schlahe-
rovské štipendium pre jeho syna vo Vratislave sa učiaceho, čo
sľúbil svojimi službami odplatiť. R. 1641. vyprostredkoval týždenný
25 denárový plat pre slovenského kantora Ondreja Vulturisa z
dôchodkov slovenskej cirkve tak ale, že ho bude vypomáhať v
páde potreby v nedeľných a popoludňajších kázňach. R. 1645. žia­
dal, aby mu bol za pomocníka bacúrovský učiteľ daný a vskutku
v tom roku stal sa jeho pomocníkom Jakub Albini s 2 zlatovým
týždenným platom a ten po smrti Péntekiovej r. 1647. stal sa
jeho nástupcom. R. 1648. jeho syn Eliáš dostal ako svadobný dar
od mestskej rady 3 toliare, čo bolo 5 zl. 40 den. Jeho syn Samuel
r. 1629. študoval vo Wittemberku, kde vydal jedno pojednanie.
8. Daniel Czaban ml. bol r. 1611. kazateľom žabokrekským v
trenčianskej stolici, r. 1613. povolaný za slovenského kazateľa do
 503

Krupiny 27. aug. zaujal svoju stanicu. V účtovnej knihe stojí, že

zo Žabokriek doviezli ho páni Dulo a Ondrej Piatok a dané im
bolo na trovu 10 zl. Ako ho krupinskí Nemci dňa 30. mája r.
1614. zahrdúsili, o tom už bola reč vo všeobecných dejinách
tohto diela.
9. Mikuláš Vachun Volicensky bol tu slovenským farárom v
r. 1614—23. Jeho manželka Anna je viackrát poznačená v ma­
trike nemeckej cirkve ako krstná matka.
10. Rafael Kozák — viď medzi farármi babinskými.
11. Laurenc Sartorius syn Valentina mešťana bojnického a
Anny Hradskej; učil sa za 4 roky doma u rektora Mag. Mateja
Hranicu a za 2 roky u jeho nástupcu Jána Matthaeiho, za šesť
rokov v Berzeviciach u Brezňana Abraháma Czabánya, vyše roka
v Spiškom Podhradí u Jakuba Schwarza, vyše dvoch rokov v
Nemeckom Právne u Engelharda Schiffera, dva roky v Prievidzi
u Baltazára Damianiho, za mesiac v Žiline u Serafina Vilhelmiho.
Po skončení štúdiií bol povolaný farárom Matejom Hraniczom za
rektora do Žabokriek, strávil tam tri roky a žatým Tomáš Zsam-
bokréthy povolal ho za farára do Vitkoviec a bol v Bojniciach
dňa 23. jan. 1611. superintendentom Izákom Abrahamidesom vy­
svätený v prítomnosti seniora bojnického kontubernia Jakuba
Spieglera, prievidzského farára, dekána a notára Alexandra Szo-
czovina, dekána Michaela Petriho z Chreňovca, Valentina Tschech
belianskeho v Nitre a diakona bojnického Juraja Badinskeho
(Badinensis). — R. 1614. dňa 3. aug. ako bojnický diakon bol pri
ordinovaní Štefana Bôlcsházyho za farára spišskodraveckého. V
máji r. 1616. vyslal ho jeho principál Abrahamides ku kantorovi
prievidzskému Jurajovi Clementiovi s otázkou, či by prijal boj­
nický rektorát; prijal a v tom mesiaci i prešiel do Bojníc. R. 1625.
bol farárom vo Vyhniach, nasledujúceho roku v Žemberovcach, v
októbri prijatý do hontianskeho bratstva; r. 1629. krupinským
slovenským a tu i zomrel. Ešte dňa 17. jan. r. 1634. bol krstným
otcom a jeho manželka dňa 20. sept. r. 1635. krstnou matkou; a
preto
12. Daniel Lány mohol byť dňa 20. júla r. 1633. vysvätený
len za pomocného kazateľa krupinského k Sartoriovi a len 3. dec.
r. 1637. uvedený je v krupinskej matrike ako riadny slovenský
farár. Viď viac o ňom medzi farármi bystrickými č. 62.
-13. Jeremiáš Pilárik syn Štefana farára očovského a brat
Izaiáša krupinského; študoval v Prešporku, Rostoku, bol kon-
rektorom v Prešporku, r. 1630. rektorom v Nemeckom Právne,
■504

r. 1640. konrektorom v B. Bystrici, žatým rektorom v Ilave, 10.

mája r. 1640. prijatý do kontubernia, r. 1644. opätne rektorom v
Nemeckom Právne, r. 1646. diakon v Prievidzi a v tom roku po­
volaný za farára do Nemeckého Pravna bol 13. júla Joachimom
Kalinkom vysvätený. Odtiaľ prešiel do Novej Bane a po odchode
Daniela Lanyho do Hlohovca povolaný bol v septembri r. 1647.
na jeho miesto do Krupiny, odkiaľ r. 1659. prešiel do Hodruše,
kde 23. marca r. 1662. časný život dokonal. Dňa 1. sept. r. 1661.
ako hodrušský farár kázal na pohrabe Jeremiáša Splényiho farára
novobanského.
14. Ján Institoris Mossoczy, narodil sa v Považskej Bystrici
z otca Eliáša správcu školy a matky Anny r. Stupavský. Bol naj­
starším zo siedmych synov. Jeho otec stal sa potom farárom
veíkoľuborečským a bol 15. aug. r. 1622. superintendentom Jánom
Hodíkom vysvätený. Ján učil sa najprv u svojho otca, potom v
Kežmarku u Dávida Praetoria, v Bánovcach u Mag. Alexandra
Hodíka, v Prievidzi u Juraja Stranovia, v Bardiove u Mag. Eliáša
Splénia, v Košiciach u Mag. Jána Polania, v Ružomberku u Jána
Kučeru, v Levoči u Michala Lazia kde r. 1646. vydal dissertáciu
o večnom božstve syna Božího. Žatým učil sa v Danzigu a v Krá-
Iovci za vyše sedem rokov. Navrátiac sa do vlasfi stal sa rek­
torom v Bánovcach r. 1654. povolaný od gr. Gabriela Illésházyho
ktorému venoval svoju dissertáciu. Odtiaľ prešiel za rektora do
Banskej Štiavnice, a tam tiež vydal viacej dissertácií. Gr. Illés-
házy písal Štiavničanom list plný výčitiek, že mu tohto výteč-
neho rektora odvábili. Do úradu bol 11. aug. roku 1654. uvedený.
Jeho plat povýšili o 12 láktrov dreva a pivo týždenne na 40 de­
nárov šacované. Pri svojom spisovateľstve zanedbal disciplínu nad
jemu podriadenými učbármi, čo sa magistrátu štiavnickému ne­
ľúbilo. Zo Štiavnice odišiel do Trenčína roku 1657. a nasledujú­
ceho roku stal sa tam v čas panujúceho moru slova Božieho
kazateľom. Počas dva ročného tamejšieho účinkovania volali ho
za farára do Senice, Považskej Bystrice, Nového Mesta nad Kysu­
cou, Sobotišťa, Skalice a Nového Mesta nad Váhom, ale ani jedno
povolanie neprijal. Roku 1660. prešiel za slovenského farára do
Krupiny kde o päťštvrtí roka k veľkému zármutku svojich cirkev-
níkov 20. febr. roku 1661. zomrel. V reči nad hrobom povedanej
jeho brat Michal, mošovský rektor, obviňoval štiavnického lekár­
nika Jána Christiana Groszmanna, ako by bol nepravým liekom
príčinou jeho smrti. Reč tá vyšla v Trenčíne u Nikodema Czjžeka
a bola venovaná Jánovi Szelénimu podžupanovi, Pavlovi Gerhar-
 505

dovi, Jurajovi Buorymu, Gregorovi Dulovi, Pavlovi Szelénimu asse-

sorom, Jurajovi Gerhardovi notárovi hontianskej stolice, Jánovi
Laskárymu, Kašparovi Balogimu, Ondrejovi Gedeymu, fiškálom
banských miest a krupinským, rychtárovi a celému mestu.
15. Ján Sextius syn Pavla kazateľa breznianskeho. Keď štu­
doval v Prešove, r. 1653. vydal pojednáme De natura et consti-
tutione philosofiae. Dňa 16. júna r. 1654. bol zapísaný medzi študu­
júcich vo Wittenberku. Žatým bol za tri roky diakonom v Brezne.
R. 1659. prešiel za farára do Ľupče a bol na shromaždení dňa
28. jan. r. 1660. spolu i s diakonom Tomášom Tomkiusom, pred­
tým lupčianskym zámockým kazateľom do bratstva prijatý a pod­
písal sa do zápisnice. Roku 1661. dňa 16. mája povolaný bol za
krupinského slovenského farára a rychtár a prísažnovia menom
krupinskej cirkve sľúbili mu tento dôchodok: týždenne 2V2 zl.
platu a celú krupinskú mieru zbožia zo mlyna; ročite 12 zl. na
drevo a svetlo, tri offery na výročité slávnosti, farskú zahradu
s menšou pri kostolnom múre, lúku, iné dôchodky a štóly.
V Krupine bol počas jeho účinkovania nemeckým farárom Ján
Burius, s ktorým v čas prenasledovania roku 1673. spolu vyšli do
vyhnanstva; Sextius s manželkou Katarínou Chmelovou dcérou
Michalovou, synmi Jánom a Danielom a dcérami Annou a Kata­
rínou. Najprv býval v Brehu u zlatníka Jordana cez zimu, potom
šiel za svojim bratom Petrom do Vratislavy spolu i s Buriom,
svojim verným priateľom a kmotrom r. 1675., požívali pohostinstvo
farára neustadského Fridrika Wikzia. R. 1683. povolali ho Krupinci
nazpäť a s veľkými ťažkosťami pricestoval do Krupiny; služby
Božie odbavúval na mestskom dome a býval najprv so svojimi
v tesnej hospôdke Jána Štrbu, potom v dome p. Jonáša Bulyov-
szkyho de Dulicz ktorý ako starý mládenec svoj dom na faru
poručil. I tam znepokojovaný bol zvlášte kapitánom Liedersom,
ktorý mu s vytasenou šablou hrozil. V máji r. 1684. predišla ho
manželka do večnosti a on ju 5. júna toho roku nasledoval. Zo­
mrel 53 ročný. Pochovali ho Jur Lovcsányi farár ľupčiansky, ktorý
kázal a Juraj Fábri bzovský, ktorý sa odberal. Medzi jeho dielami spo-
* míňajú sa: Observationes—Theologico—Politiko—Historico—Criticae.
16. Michal Sextius syn predošlého; po smrti svojho otca stal
sa tu r. 1684. jeho nástupcom a bol superintendentom Martinom
Tarnóczym v Diviak Novej Vsi vysvätený. Roku 1688. v júni, keď
kráľovský komisár a vicišpán Tomáš Benicky zakázal evanjelikom
služby Božie odbavovať, od oltára odstránený, stal sa mešťanom
krupinským a žil súkromne. Roku 1690. zasa začal spravovať
506

krupinskú cirkev a tak sa zdá ešte i r. 1697. ako farár nemýlene

účinkoval. Roku 1701. prestrašený nepriateľmi složil úrad a dal
volnost cirkvi, aby si iného farára povolala, ale cirkev zostala
bez farára až po Rákóczovské povstanie roku 1704. keď ho zasa
ku odbavovaniu služieb Božích požiadala. Dňa 12. mája roku 1705.
na bratskom shromaždení v Radvani podpísal zápisnicu ako
krupinský farár. Na shromaždení bratstva vo Zvolene dňa 18. jan.
r. 1708. obžaloval svojich poslucháčov ako opovrhujúcich službami
Božími a farárom, následkom čoho boli dvaja farári vyslaní do
Krupiny, ich napomenúť. Zdá sa, že účinkoval v Krupine až do
prenasledovania r. 1709.
17. Martin Regis Kráľoviech narodený vo Veľkom Bobrovci
v Liptove r. 1680. z Mateja a Ruženy Matuoris. Zavčasu utratil
rodičov. Vychovaný bol otčimom Ondrejom Rosinským a macochou
Žofiou. Učil sa doma u Ondreja Ždánskyho a rektora Juraja Nisi,
potom v S v. Jáne u Jonáša Sartoria, s ktorým prešiel do Veľkej
Paludzi, za 2 roky; žatým v Kežmarku, Trenčíne, Gyore. Veneczku
a Szegváre k vôli maďarčine a čiastočne Nemčine. Pre nepokoje
a prenasledovania vo vlasti oddal sa na remeslo a vyučil sa
krajčírstvu; pozdejšie ale od roku 1698. učil sa ďalej v krupinskej
škole u rektora Martina Dubovskyho, Ondreja Josephiho a Jána
Križana (Crisani) za päť rokov; potom v Kremnici u Daniela
Parschitia. Stal sa vychovávateľom u Juraja Gerharda de Király-
falva, opätne vrátil sa do Krupiny, kde pobudol za dva roky;
žatým bol rektorom vo Fiľakove, kde nashromaždiac si potrebné
peniaze, vyšiel spolu so Samuelom Zelienkom, synom zvolenského
farára Jána Zelienku na vysoké školy do Wittemberku, kde dňa
26. apríla roku 1705. zapísaní boli. Tam roku 1707. vyšlo od neho
pojednanie Ember non ember. V decembri vrátil sa do vlasti,
stal sa rektorom v Radvani, odkiaľ v novembri roku 1709. spolu
s farárom Jánom Gloszom vyhnatý bol Heisterom, na čo ho
Krupinci povolali za farára a dňa 9. jan. roku 1710. vysvätiť dali
Štefanovi Pilárikovi v Štiavnici. Ale po šiestich týždňoch bol pri­
nútený isť odtiaľ do vyhnanstva a žil v Radvani súkromne. Ešte
toho roku povolaný bol do Rožňavy za maďarského farára na
miesto Martina Pelssôczyho; próbnu kázeň povedal tam 14. nov.
Roku 1714. zabránené boly i tam evanjelikom verejné služby Božie
a on v 3. adventnú nedeľu prešiel za farára do Berzéte, kde bol
i seniorom gemerského bratstva a dňa 26. febr. porážkou ranený,
4. marca život dokonal a 7-ho bol pohrobený. Pochovali ho Ondrej
Vietoris farár z Kúnovej Teplice a kalvínsky farár Ján Bor-
 507

nemissza. Z manželky Magdalény Turzo z Radvane, sestry nec-

palského farára Jána Turzu, narodil sa mu 3. sept. roku 1714.
syn Mojžiš, ktorý bol od r. 1737. jeho nástupcom v Berzéte, ale
nasledujúceho roku zomrel. Martin Regis nadobudol si veľkú čiastku
vzácnych kníh po superintendentovi rožňavskom farárovi Jánovi
Saárossym, 10. íebr. r. 1709. zomretým.
18. Ján Turdelius (Drozdík) syn Samuela farára leštianského
a ostroluckého, rodom Čecha, r. 1697. zomrelého a Doroty Martiny.
Roku 1711. stal sa farárom krupinským a v ten rok zaznačil do
matriky 89 sobášov, zväčša vdov a vdovcov, ktorí následkom moru
boli ovdoveli. Z Krupiny bol prinútený odísť r. 1715. do vyhnan­
stva a za čas účinkoval v Moravcach, onedlho ale r. 1718. zomrel.
Jeho bratmi boli Samuel od r. 1697. farár ostrolúcky, od r. 1704.
saský a roku 1712. sirácky; a Daniel rektor dačolômsky a v
r. 1704—06. farár tŕnsky.
19. Ján Míchalička z Dežeríc z trenčianskej stolici, syn Jána
a Anny Bánovskej, narodený r. 1746., učil sa najprv doma u svojho
otca, potom v Zayuhrovci, k vôli maďarčine v Pusztafôdémeši,
žatým v Trenčíne u Martina Herchla, v Modre u Samuela Hermanna,
v Levoči u Juraja Gottharda, v Prešove u Eliáša Chrastinu.
R. 1766—69. bol rektorom v Nitrianskej Strede, odkiaľ nasledu­
júceho roku prešiel do Kostolných Moraviec. Volaný za učiteľa do
Kún-Teplici, Tomášoviec a Csôváru, volil isť radšej na vyššie štúdia
do Wittemberku, kam v auguste r. 1774. prišiel a 20. sept. bol
zapísaný. Na letný semester r. 1775. prešiel v apríli do Lipska.
Povolaný za farára krtýšskeho bol dňa 20. sept. r. 1775. super-
intendentom Michalom Pohlom na Ači vysvätený. Dňa 18. febr.
r. 1781. prešiel do Tomášoviec, nasledujúceho roku stal sa senio-
rálnym notárom, r. 1783. vyvolili ho Krupinci za svojho farára;
r. 1787. stal sa konsemorom. Ako významný rečník pochovával
Jána Nikolaidesa, farára kostolnomoravského v apríli r. 1785. a
v tom roku kázal i v čas úvodu superintendenta Szinovicza dňa
14. dec. v Bystrici. Roku 1803. zaďakoval a žatým- súkromne žil
v Krupine. Hovoril štyri reči: slovenský, latinský, maďarský a
* nemecký. Zomrel 6. okt. r. 1806.
20. Samuel Sztaric?kay, narodený v Košťanoch v Turci z ro­
dičov Juraja a Anny Herboulth dňa 7. apríla r. 1773., pokrstený
bol katolíckym farárom vo Sv. Petre. V útlom detinstve učil sa
v Príbovcach u Pavla Vajayho, potom vo Zvolene u Adama Kanku,
v Štiavnici u konrektora Michala Járossyho, k vôli maďarčine
v Šajó Gemeri u Samuela Bajnoka. v Prešporku u Juraja Sztrecsku,
508

Štefana Fábriho a Štefana Szabela; potom stal sa súkromným

učiteľom bar. Žigmunda Zaya u jeho matky Ludoviky Amálii,
vdovy Petra Zaya, rod. Kalisch v Zayuhrovci, kde pobudol za 2
roky. Žatým bol do roka vychovávateľom u Pavla Prónaya, učiac
jeho dvoch synov Maxmilliána a Jána. Roku 1798. šiel na uni-
versitu do Jény a keď sa vrátil do vlasti, bol vychovávateľom u
Anne Rošty rod. Nedeczky, katolíčky, učiac jej dcéru Máriu a
bývajúc r. 1801. v prvé štyri mesiace v Nagytéténye v peštianskej
stolici, potom vo Viedni; r. 1802. prešiel za vychovávateľa Jozefa
Ľudevíta Forstera do Prešporku a ahy sa jeho žiak naučil sloven­
skú reč, presťahoval sa s ním do Trenčína a žatým do Štiavnice.
Ešte v tom roku 1802. povolal ho superintendent Martin Hamaliar
za kaplána a vysvätil ho dňa 13. sept. Dňa 21. sept. r. 1803. stal
sa farárom v Krupine, upadol do melanchólie, duševnej choroby,
pomatenosti a cirkev prinútená bola postarať sa o zastupiteľa pre
farský úrad. Takým stal sa r. 1817. Samuel Holuby, ktorý prešiel
potom za kaplána ku Kossányimu do Pukanca. V čas vizitácie
r. 1818. superintendent Adam Lovich priviedol sebou ním práve
vysväteného Ondreja Jamrišku, ktorý sa stal administrátorom
cirkvi. Sztaricskay išiel hľadať pomoc pre seba do Bystrice, ale
uspokojenie našiel len v smrti, hodiac sa medzi Radvaňou a
Bystricou do Hrona.
21. Ondrej Jamriska po smrti Sztaricskaya bol r. 1821. vyvo­
lený za riadneho farára. Počas jeho účinkovania obnovený bol
chrám, postavená veža, nadobudnuté zvony a prevedené opravy
po veľkom ohni r. 1824. Požehnanej pamäti tento farár upadol do
suchôt, koncom mája r. 1830. začal krú pľuť a v júni roku 1835.
časný život dokonal. Roku 1831. bol u neho kaplánom Jozef Petráss,
potomný farár kostolnomoravský.
22. Samuel Balás — viď medzi farármi dobronivskými č. 12.
23. Daniel Maróthy, narodený 14. apríla r. 1825. na Maškovej
z otca Martina učiteľa a matky Johanny Rumanovej. Martin Ma­
róthy bol z tých učiteľov svojej doby, ktorí končili latinské školy
i s bohosloveckou prípravou, zasluhoval v pravde titul výborne-
učeného; k tomu cez celý život sv.oj sa vzdelával, čítaval, vypi­
soval si mnohé veci z kníh významnejších spisovateľov, áno celé
sväzky klassickej literatúry si odpisoval svojim pravidelným pís­
mom, sosbieral mená všetkých evanjelických farárov novohrad­
ského seniorátu od najstaršej doby. Bol Človek tvrdo poctivý a
prísny vychovávateľ svojich detí, z ktorých Ján a Daniel boli
farármi a zdedili dary ducha a lásku ku knihám po otcovi,
 509

ale mäkkosť srdca a jasnú myse! po matke, na ktorú sa Daniel

vždy rozpomínal ako na vzor dobroty a láskavosti, ktorá však
odomrela ich, keď on bol ešte len 10 ročný. Vtedy r. 1835. už i
odišiel do školy do blízkeho Lučenca, odtiaľ r. 1840. do Štiavnice,
kde v Danielovi Lichardovi, Ľudevítovi Šuhajdovi a iných mal
dobrých professorov, na ktorých sa vždy s vďačnosťou rozpomínal..
Theologiu vyštudoval v Prešporku v r. 1845—48. a tak dostalo
sa i jemu žiť v ovzduší Štúrovho zvláštneho vlivu na slovenskom
ústave a patril k najnadanejším jeho žiakom. V tú dobu počalo
sa i jeho literárne pracovanie najviac veršom pod menom Vrahobora
a Maškovského uverejňované v Orie Tatranskom, Domovej Poklad­
nici a Slovenských Národních Novinách. Z veršov najviac zostalo
v rukopise. Po skončených štúdiách bol kaplánom u superintendenta
Jána Seberínyho v Štiavnici. Po próbnej kázni dňa 28. apríla r. 1850.
zvolili si ho Závaďania v Novohrade za svojho farára a bol tam
12. mája Pavlom Bertanom leštianskyrn a Ondrejom Bodickým
senianskym do kňazského úradu uvedený. R. 1851. dňa 16. febr.
prešiel do Krupiny, kde ale len krátko pôsobil, lebo r. 1855. odišiel
za farára na Veľkú Ľuboreč, kde až do svojej smrti požehnane účin­
koval. Do tejto doby padá i ťažište jeho literárnej činnosti. Óda
„Verili sme aj ešte veríme“ je najznámejšia a najvýznamnejšia. Ale
i jeho menšie báseňky sa milo čítajú. Mal ľahký žart pre humo­
ristický verš; bol veľmi milým spoločníkom, kňazom z celého srdca
veriacim. Pokúsil sa i v belletrii; ale najviac dopisoval temer do
všetkých slovenských časopisov politických, cirkevných a hospo­
dárskych a horlil za rozšírenie slovenského tlačeného slova.
Prvou jeho manželkou bola Karolína Hudecová, tá mu však
po dlhšej chorobe umrela mladá, 22 ročná, zanechajúc mu dcéru
Helenu, ktorá pri jeho smrti už bola vydatá za Ľudevítom Šol-
tésom, kupcom v Turčianskom Sv. Martine a je predsedníčkou
Živeny a známou spisovateľkou. S druhou manželkou Lujzou
Bauerovou mal syna Ľudevíta, ktorý ako laliťský farár zomrel a
dcéru Izabellu, ktorá sa vydala za Jána Slávika farára na Dobro-
nivej. Vdova jeho prežila ho len 1 rok a 4 mesiace. — Telesne
, Daniel Maróthy býval slabý následkom viacrazového zapálenia
pľúc v mladom veku, ale vždy konal svoje povinnosti verne, I v
najkrutejšej zime chodieval každú tretiu nedeľu po veľmi zlej
ceste odbavovať služby Božie a iné povinnosti do vzdialenej fílie
na Lentvoru a po zlej ceste celý utrmácaný vraciaval sa domov..
Obrábanie farských, pozdejšie i vlastných rolí sám spravoval;
popri tom i včeláril a farské sady vždy doplňoval mladými šte-
510

pami dobrých rodzajov. Podlomený plúcnym neduhom zachoval

pokojného ducha, potešoval svojich a dával im úpravy ako si
majú zariadiť veci, keď jeho už nebude. Pri jeho smrteľnom lôžku
smutných priateľov sám rozveseľoval vtipným žartom. Dokonal v
noci medzi 18. a 19. aprílom medzi Zeleným štvrtkom a Veľkým
piatkom r. 1878.
24. Michal Miloslav Huľuk narodený v Rimavskom Brezove
dňa 27. okt. r. 1823. z Ondreja a Márie Uhliary. Učil sa doma u
Jána Hrká, zlatou medailou ozdobeného učiteľa, potom v Ožďa-
noch u Štefana Luceho, od r. 1838. v Kežmarku u Jána Bene-
diktiho, Samuela Lôrincséka, Huga Stenczela a Pavla Hunfalvyho,
od r. 1842. bohoslovie v Prešporku u Štefana Bolemana, Vilhelma
Šimku a Gottfrida Schrôera, dňa 10. júla r. 1844. složil kandida-
tickú zkúšku u Dr. Pavla Jozefyho v Tisovci. Potom bol na vyso­
kých školách v Berlíne a v Halle. Z vychovavateľstva stal sa
kaplánom kremnickým dňa 26. okt. r. 1847. vysvätený. Po 7. roč­
nom kaplánovaní bol dňa 11. okt. r. 1855. za krupinského farára
vyvolený. Od 28. dec. r. 1851. žil v manželstve s Annnu Lilge
dcérou Samuela a Anny Lány mešťanov turčianskosvätomartin-
ských. Hovoril krém slovenskej reči i maďarsky, nemecky a latin­
sky a znal i récky, židovský, francúzsky a taliansky. Viedol mnohé
boje, zvlášte v patentálnej dobe; protipatentálny superintendent
Dr. Jozef Székács vizitoval cirkev dňa 30. júna a 1. júla r. 1865.
Vplyvom cirkevného dozorcu Rudolfa Libertényiho a kurátora
Michala Bujkovskyho, pozdejšieho mešťanostu a inšpektora, osved­
čila sa cirkev proti patentu. — Huľuk bol nadaný, činný, ale mal
i svoje chyby ktoré využili jeho neprajníci proti nemu. R. 1875.
pre podozrenie klamu bol za pol roka v Štiavnici vo vyšetrovacom
väzení, v ktorom čase ho senior z úradu suspendoval a seniorálny
konvent nariadil na pol jeho platu ustanoviť administrátora. Cir­
kev administroval Titus Brózik. V nedostatku dôkazov bol Huľuk
zpod obžaloby osvobodený, na svobodu pustený a nazpäť do
úradu uvedený. V starobe upadol do hrdelných suchôt a bol kap­
lánom u neho r. 1882. Michal Laciak, ktorý odišiel potom za
farára na Žibritovo a Ján Hrivnák, na ktorom sa už vtedy uka-
^ovaly známky duševnej choroby. Huľuk zomrel 25. dec. r. 1883.
25. Ľudevít Kliment narodený 18. aug. r. 1857. v Radvani z
Daniela, zolnianského učiteľa a Zuzanny r. Alitis. Keď ho rodičia
malého odumreli, ujal sa ho bezdetný ujec Ján Halliarsky, rad-
vaňský krajčír a jeho manželka Anna r. Alitis a dali ho do škôl
najprv doma v Radvani potom do Bystrice. Po skončení matúry
 511

na bystrickom katolíckom gymnáziume bol za 14 mesiacov pisá­

rom na stoličnom dome, žatým v rokoch 1878—81. študoval boho­
slovie v Šoprone a jedon rok v Halle, stal sa seniorálnym kaplá­
nom u Mockovcsáka v Bystrici a po päťštvrtí roku dňa 16. jan.
r. 1884. vymenoval ho senior v usrozumení s vodcami cirkve za
administrátora krupinského a hneď 24. febr. bol za riadneho íarára
vyvolený. Od 10. febr. r. 1885. žil v manželstve s Arankou Rapha-
nides, dcérou krtýšskeho farára Karola a Kataríny Biskupovej.
V senioráte bol za dlhé roky dekánom. Zomrel r. 1908. po dlhej
chorobe na žalúdkového raka.
26. Dr. Pavel Bujnák narodil sa 23. apríla r. 1882. v Dolnom
Kubíne z otca Ondreja štátneho úradníka, potom finančného radcu
a z matky Miloslavy r. Brozik. Skončiac prvé školy v rodnom
mestečku prešiel do 5. gymnaziálnej triedy do Štiavnice, ztadial
po odbavení gymnázia na theologickú akadémiu do Prešporka.
Po štyri ročnom bohosloveckom štúdiume šiel do Lipska, kde
zvlášte orientálne reči a filozofiu študoval. Odtiaľ povolaný
bol za kaplána do slovenskej cirkvi peštianskej k Danielovi Ba-
chátovi seniorovi a pozdejšie biskupovi. Po jeho smrti stal sa
administrátorom tej cirkvi ä potom pri zvolenom farárovi Mar­
tinovi Morháčovi ďalej kaplánoval. Dňa 25. marca r. 1909. vyvolený
bol za farára do krupinskej cirkvi. V tom roku vstúpil do man­
želstva s Annou r. Izák z Budapešti. — Cirkev našiel na ceste
úpadku. Katolíci sa vzmáhali, evanjelikov z mestského zastupiteľ­
stva vytískali a ich cirkev utlačovali. Už pred jeho príchodom
do Krupiny mesto odoprelo evanjelickej cirkvi platiť blízo 6000
korunovú podporu o čom už bola reč. V ťažkom postavení cirkvi
zachoval čistý ráz a v poslednej dobe stal sa spoluvodcom kru­
pinského prebudeného meštianstva. Doktorát složil r. 1920. Je
známym spisovateľom.

Rektori a učitelia:
1. Mag. Juraj Saltzbank okolo r. 1571. U neho učil sa Ondrej
Krupinus a Ábel Aurora r. 1580. vo Wittemberku vysvätený.
2. Laurenc Drechslerus tunajši rodák bol tu rektorom okolo
r. 1575—79. Jeho kollegom bol Krupinus a kantorom Stenzel.
3. Ondrej Krupinus — viď medzi slovenskými farármi č. 1.
4. Jakub Stenzel rektor v Berthote, kantor v Markušovcach
na Spiši, potom r. 1578. v Krupine, bol 1. marca roku 1579. vo
Wittemberku vysvätený za diakona do Veľkej Vsi v Orave.
512

5. Sebastian Hepner bol dla svedectva krupinskej matriky

roku 1586. tu rektorom.
6. Fridrich Sternberger, Starnberger podobne r. 1588—92. tiež
tak Ján Wurm r. 1589. nemeckým kantorom a r. 1591. kollegom.
7. Martin Wigel r. 1593—96. rektor.
8. Ján Holdhutterus r. 1597. rektorom.
9. Ján Saxo r. 1599. tiež.
10. Benedikt Wahn kollega v r. 1599. po r. 1629.
11. Erhard Timpfel rektor r. 1603—18. Jeho manželka bola
Anna.
12. Juraj Gardian — viď medzi učiteľmi dobronivskými č. 1.
13. Juraj Bajnok — viď medzi farármi dobronivskými č. 5.
14. Juraj Wirsinger bol tu rektorom r. 1618—19.; prešiel do
Spiša, kde ešte r. 1627. účinkoval. Jeho manželka bola Alžbeta.
15. Štefan Ternovitzer r. 1620—22. kantor.
16. Ján Schimko roku 1627. organista. Jeho manželka bola
Zuzanna.
17. Ján Hankóczy okolo r. 1624—26. rektor.
18. Mag. Misael Krumm syn Martina zvonára a učiteľa diev­
čenskej školy v Kremnici, potom farára na Lúčkach. Bol najprv
v jihlavskej škole na Morave zamestnaným, odkiaľ r. 1623. včas
náboženského prenasledovania vyhnaným, stal sa konrektorom
v Banskej Bystrici a r. 1626. rektorom v Krupine. Roku 1633.
povolala ho odtiaľ Kremnica za konrektora, sľubujúc mu týždenne
2 zlaté platu, pohodlný byt, peniaze na drevo a Veľkonočnú
všeobecnú rekordáciu. Keď zastupoval rektora, povolili mu ešte
1 rekordáciu a dôchodok z kohútich bojov. Roku 1635. prešiel do
Lúčok (Hanneshay) za farára a bol 13. okt. Zablerom vysvätený,
odkiaľ za čas r. 1640. po odumretí Raabovom spravoval ako rektor
i kremnickú latinskú školu. Roku 1644. odišiel za farára na Piargy,
odkiaľ bol r. 1658. do odpočinku daný a r. 1660. alebo začiatkom
r. 1661. dokonal tam časnú púť.
19. Juraj Weisin r. 1636. kollegom.
20. Kašpar Ziegelsdorfer bol r. 1636. Dňa 15. febr. r. 1637.
ako krupinský organista bol sobášený s Annou Hochwieser.
21. Jakub Hamann kantor r. 1638—44.
22. Eliáš Groszmann syn Juraja farára krupinského, bol tu
rektorom roku 1644. Študoval v Kráľovcach, kde vydal roku 1641.
pojednanie: De principiis metaphysicae.
23. Mag. Ján Krištof Widderus, rektor, bol pozdejšie farárom
v Modre.
 513

24. Pavel Wertncr r. 1647. rektorom.

25. Augustín Martiny, ta narodený, bol správcom školy v Jel­
šave; ako krupinský rektor odišiel r. 1652. za farára na Hrachovo,
podpísal sa tam 6. nov. do zápisnice malohontského bratstva.
Roku 1656. spravoval ešte túto cirkev, keď Juraj Krispinus hra-
chovský rektor bol do Čerenčian za farára vysvätený.
26. May. Jób Trusius — viď medzi diakonmi zvolenskými
číslo 9.
27. Bartolomej Busseus bol tu rektorom r. 1657.; rodom Spišiak
syn Mikuláša a Eleny Hoferovej, bol najprv rektorom v Španej
Doline, žatým v Krupine, odkiaľ povolaný bol za farára do Hand­
lovej a vysvätený 11. apríla r. 1658. Martinom Tarnóczym v Prie­
vidzi, toho roku podpísal seniorálne zákony a nasledujúceho roku
vyhnaný bol nepriateľmi.
28. Ján Adam Hofstädter narodený v Annaberku v Sasku;
štúdia skončil vo Wittemberku. Bol kantorom v Krupine, odkiaľ
r. 1659. prešiel za konrektora do Kremnice. Mal tam tuhé spory
s rektorom Raksányim. Keď sa r. 1665. ženil., berúc si za man­
želku dcéru Jána Duschkia bystrického farára, zavďačila sa mu
kremnická mestská rada svadobným darom 6 toliarmi. Urazený
nemeckým kazateľom Hôherom, zaďakoval z konrektorátu a roku
1666. prešiel za konrektora do Štiavnice povolaný 12. nov., nasle­
dujúceho roku stal sa diakonom, vysvätený súc Dávidom Lanym
v dolnom nemeckom kostole štiavnickom, o čo požiadali super-
intendenta, keď v Krupine cirkev bol vizitoval. Roku 1673.
predvolaný do Prešporka zriekol sa úradu a vyšiel do Brehu
v Sliezsku, zdržoval sa v Gorlici a stal sa predným kazateľom
v Sorave.
29. Timotej Grelnertius, syn Pavla farára špaňodolinského,
ako krupinský rektor vydal roku 1661. pojednanie: De antipathia
inter lupum, ovem et hominem; mal tam žiaka Mikuláša Rudiniho
13. sept. roku 1663. ku cirkvi berthotenskej vysväteného. Potom
bol v r. 1695. farárom v Kráľovcach, kde i zomrel.
30. Ján Qualzer kollega v škole bystrickej, roku 1653. prešiel
do Kremnice za pomocníka kantora Markvarta, kde mu sľúbili
1 zl. 25 den. týždenného platu a každú týždennú sbierku s púškou
po meste. Prišlého spolu s manželkou z Bystrice, poctili 3 holbami
vína. V r. 1658. 11. marca vzdal sa tu úradu a prešiel za kantora
do Krupiny na miesto Hofstädterovo, kde 27. marca r. 1670. zomrel.
31. Jeremias Pilárik — viď medzi farármi dobronivskými
číslo 9.
33
514

32. May. Juraj Lány narodený v Teplej v Trenčianskej stolici

r. 1646. V mladosti mnoho trpel na padúcu nemoc. Navštevoval
školy v Skalici, Trenčíne, Vlachove, Sabinove a v Levoči; mal
ale tak slabé a choré oči, že mu priatelia radili nechať štúdium;
on ale ostal a po ôsmych rokoch boly jeho oči zdravé. Roku 1662.
vybral sa do Wittemberku, a aby si prostriedky k štúdiumu na­
dobudol, stal sa v Rostoku vychovávateľom u radného pána Dávida
Branda a žatým u Ulricha Rabe v Mecklemburku. Tam mu tak
dobre bolo, že temer zabudol na svoju vlasť, ale dostal vredy
po celom tele. Dňa 2. apríla r. 1667. bol za študujúceho vo Wittem­
berku zapísaný a roku 1670. vrátil sa do vlasti. Súčasne volaný
od Skaličanov a Krupincov za rektora, prijal krupinské rektorstvo.
Po troch rokoch, keď vzali Krupincom chrám a vyhnali im fará­
rov, on kázaval na mestskom dome. Dňa 5. marca r. 1674. zjavil
sa i on pred delegačným súdom v Prešporku s mnohými farármi
a rektormi. Po vynesení výroku smrti, od dňa 4. apríla do konca
mája boli nechaní na svobode, potom ale okovaní a na prešpor-
skom zámku do väzenia uvrhnutí. V júni po Turícach boli od­
vlečení na Branč, tam za deväť mäsiacov ukrutne väznení, ža­
tým za 14 dní pod zámkom Schottwien v Rakúsku, odkiaľ bol
i on pridelený k štyridsiatim farárom a rektorom ta z Leopol­
dova a Komárna dovlečeným, boli oddaní kapitánovi Gemannerovi.
ktorý ich mal na španielske galeje oddať. Dve kompánie vojska
ich viedly dňom-nocou cez Alpy na Triest, tam ich držali za tri
dni v nečistej maštali, odobrali im všetko a trpeli veľmi nedo­
statkom. Cestou zomrelo z nich 8, z čiastky hladom, z čiastky
od bitiek a námah. Dňa 28. apríla došli ostatní do Kaprakotta
6 míl vzdialeného od Benátok. Tu sa sľutoval kapitán sprievodu
nad Lánym a dal mu so zranených nôh sosňať putá; na druhý
deň dal posberať putá i ostatným, ale cez pás boli reťazami po-
sbíjaní. Na ďalšom pochode podarilo sa Lánymu uskočiť. Že bol
muž mladý a mocný bol vstave všetky tie biedy pretrpeť. Znal
nemecky, vedel sa so sprevádzajúcimi ich nemeckými vojakmi
dohovoriť a preto i viac priazne a poľutovania od nich zakusoval
než iní. Po mnohom nebezpečenstve konečne vrátil sa cez Rím.
Šopron, Branč nazpäť, šiel na Viedeň do Lipska, vydal spisy
o svojom a svojich spolumučedlníkov utrpení, zostal venčaným
básnikom a tam i zomrel r. 1688. ešte len 42 ročný.
33. Gabriel Niklécy, Nikletius brat Baltazára farára strehov-
ského, tiež na galeje odsúdeného, bol v čas prenasledovania
r. 1673. učbárom v Krupine.
 515

34. Juraj Nikletius, brat predošlého bol vtedy tu kantorom.

U nich sa zdržoval ich bratov Baltazárov syn Samuel.
35. Pavel Tomkovius, Tomkovits, bol najprv učiteľom v Jasene,
kde sa učil u neho Štefan Paulovič; r. 1673. bol kollegom krupin­
ským, žatým učil vo Varíne a v Ružomberku. Vo Varíne učil sa
u neho Juraj Solnensis, r. 1705. vysvätený do Žaškova a do Ružom­
berku Ján Radlinský z Kubína tiež v tom roku Zabellerom vy­
svätený.
36. Ján Jíndrich Wippacher, akiste syn podobného mena
farára krupinského, bol mestským senátorom a organistom, bol
roku 1675. v septembri spolu s Ondrejom Lieskovským mestským
šafárom v Neresnickej doline od zbojníkov martalózov chytený
a do Sečian k Turkom odvlečený. Na ich vykúpenie požičal
podžupan hontianskej stolice Ján Szelény 100 dukátov.
37. Martin Dubovsky — viď medzi rektormi breznianskymi
číslo 47.
38. Samuel Albíni za času Martina Dubovskyho učil syntaxistov.
39. Ondrej Fabricius narodený v Dubovej v Orave z roľníc­
kych rodičov Juraja Kováčika a Evy. Učil sa doma, potom v Brezne
a v Krupine u Martina Dubovskyho i bohoslovie; stal sa potom
učiteľom menšich žiakov a grammatistov v Krupine, kde účin­
koval za 5 rokov; žatým odišiel za učiteľa do Terian v Honte
a odtiaľ do Malých Zlieviec, odkiaľ povolaný za farára lišovského
bol 8. júna r. 1704. v Štiavnici Pilárikom na kňazstvo vysvätený
a podpísal Formulu svornosti. Roku 1706. spravoval svoju rodnú
cirkev dubovskú v Orave a hruštínsku dcórocirkev Lokču, ktorú
v tom roku vizitoval superintendent Daniel Krman v prítomnosti
oravského konseniora a veličnianskeho farára Štefana Klementisa.
Roku 1707. ako notár oravského seniorátu, bol so spomenutým
Klementisom vyslancom oravského seniorátu na ružomberskej
synode. R. 1728—30. stal sa farárom v Drženiciach v Honte.
40. Samuel Turdelius brat Jána krupinského farára, učil sa
v Prešove u Martina Dubovskyho a Mag. Jána Rezíka; po vyhnatí
Dubovskyho z Prešova prešiel s ním do Krupiny; žatým študoval
za tri roky v Kremnici, stal sa kollegom školy v Krupine, kde
mal žiaka Jána Simonidesa r. 1705. vysväteného do Súľova. Po
smrti svojho otca volaný za farára ostroluckého, bol 15. mája
r. 1697. Zablerom v Bardiove vysvätený. Roku 1704. stal sa fará­
rom saským, 23. okt, bol vyvolený za kontuberniálneho pokladníka
a 12. mája r. 1705. podpísal sa do zápisnice. V Sásy účinkoval
akiste až do r. 1709.; žatým od r. 1712—29. spravoval sirácku
33*
516

cirkev v Novohrade. Jeho dcéra Zuzanna vydala sa za Jána Bartho-

lomaeidesa pokoradzského, potom klenovského farára.
41. Ján Križan roku 1698. bol tu uôbárom. Mal žiaka Jána
Nigrinyho r. 1706. vysväteného.
42. Ondrej Jozephi z Roštáru v Gemeri, syn Jozefa a Kata­
ríny r. Brisnensis; študoval v Rožňave u Jána Braxatorisa. Keď
skončil štúdia u Dubovskyho, zostal učitelom troch tried v Krupine
totiž poetiky, syntaxu a grammatiky. Po deviatich rokoch vysvä­
tený bol dňa 7. júna roku 1700. do cirkvi malozlievskej, odkiaľ
prešiel r. 1705. do Dolných Strhár a v ten istý rok bol za senio-
rálneho notára vyvolený. V Strhároch účinkoval až do roku 1720.
43. Martin Kosa okolo r. 1701. bol kollegom Dubovského.
44. Tomáš Durkovits, Ďuriška narodený v Lišove z roľníckych
rodičov Martina Ďuriška a Eleny Cielka. Učil sa doma, v Leviciach,
Kežmarku u Ondreja Ekarda, v Krupine u Martina Dubovskyho;
žatým stal sa kollegom v Krupine a učil za tri roky začiatočníkov
a grammatistov; potom bol učitelom v Cerove, odkiaľ povolaný
za farára senohradského, bol dňa 8. júna r. 1704. Pilárikom v
Štiavnici vysvätený.
45. Eliáš Valentini syn Jána farára moravského a Zuzanny
Groszmann. Učil sa v Krupine u Dubovského za 4 roky, potom
bol za rok tu učitelom deklenistov, žatým učil sa za pol roka u
Eckarda v Kežmarku, stal sa vychovávateľom v Toporci u pod-
župana spišskej stolice Jána Gorgeia, po dvoch rokoch bol povo­
laný za rektora do Bátoviec, kde sa pilne cvičil v kázaní; po pol
roku vyvolený za farára, na Bad’an bol 19. dec. r. 1704. v Štiav­
nici vysvätený; r. 1706. prešiel do Zemberoviec a r. 1710. slúžili
Cankovanom, žatým bol farárom na Cinkote.
46. Ján Simonides narodený 27. dec. r. 1683. na Senohradzi
z rodičov Ondreja farára a matky Doroty r. Vietoris. Učil sa doma
u Jána Sebestinyho, v Krupine u Turdelia, v Dolnej Strehovej u
Samuela Koroniho za 3 roky, kde i to čo vedel zabudol; znovu
v Krupine u Martina Dubovského za 7 rokov; a to za štyri roky
medzi učiacimi sa, za tri roky ale i ako učiaci začiatočníkov,
deklinistov a donatistov. Odtiaľto povolaný bol za farára do Súľova
a dňa 23. jan. r. 1705. v Štiavnici na kňazstvo vysvätený. Zo
Súľova prešiel na diakonát žilinský r. 1707. Na kongregácii rajec­
kej 16. febr. toho roku odbývanej, ako kontuberniálny notár za­
pisoval príspevky prítomných kňazov na kontuberniálnu pečať.
Na prešovské kolíegium prispel 10. grošmi. Za notára bol zvolený
ešte 16. júna r. 1706. ako súľovský farár.
 517

47. Michal Missovitz narodil sa Smrečanoch v Liptove. Jeho

predkovia pochádzali z Ilorvatska a boli zemania. V útlom detin-
stve utratil otca, jeho matka sa po druhýkrát vydala za katolíka;
otčim zaviezol ho do Rožňavy a sveril ho jezuitom, keď ale ta
za evanjelickéhe správca školy prišiel Ján Braxatoris Bánóczy,
Miszovitz sa mu oddai s telom-dušou a bol mu miláčkom, tak že
mu i svoju bohatú knižnicu poručil. Po smrti svojho učitela stal
sa vychovávateľom troch synov novohradského podžupana Fraňa
Bulyovszkého, ktorých zvlášte vo vlastenskom práve na toľko
vzdelal, že mnohí z kalvínov závidiac jeho učenosť, stali sa jeho
úhlavnými nepriateľmi. Odtiaľ dostal sa k Ottlikovskej rodine do
Ozoroviec, o krátky čas za rektora do Trenčína, kde r. 1697. vydal
Rudimenta puerilia. Tam vstúpil i do manželstva so Zuzannou
Sivý. Z Trenčína vyhnaný r. 1699. prišiel za správcu školy do
Oždian, kde s veľkou pochvalou početnú mládež učil. Keď pod
Rákóczovskými vojnami školy boly zatvorené a mládež sa roz-
pŕchla, utiahol sa za čas k Eliášovi Bubenkovi na Hrachovo. Žatým
kúpiac si dom v Banskej Bystrici žil súkromne. Odtiaľ prijal po­
volanie na miesto Dubovského za správcu štiavnického lýcea, po
pol roku 1703. presťahoval sa do Krupiny, o dva roky do Rož­
ňavy za rektora, kde poddaný súc padúcej nemoci, 4. aprila r.
1710. zomlel. Pri jeho pohrabe parentoval jeho učedlník Ondrej
Farkaš. Vydal viacej spisov.
48. Ondrej Farkaš narodený vo Veľkej Vsi v Novohrade r.
1693. z otca Ondreja, učil sa v Rožňave u Michala Missovitza, v
Prešove u Mag. Jána Rezíka, potom stal sa po Missovitzovi rek­
torom rožňavským, a keď bola táto škola odňatá, vychovávateľom
u novohradského podžupana Ondreja Bene de Nándor; žatým
spravoval školu v Nitrianskej Strede, Krupine, Necpaloch, Malých
Zlievcach, Asóde, Strehovej a v Ožďanoch. Jeho synom bol Juraj,
od r. 1764. farár hnúšťanský, od r. 1770. roštársky a od r. 1783.
hybbský, ktorý 26. júla r. 1793. zomrel.
49. Ján Sexti učil tu okolo r. 1710. syntaxistov. Narodil sa
r. 1688. vo Velkej Revúci, kde jeho otec Ondrej bol farárom.
Chodil do škôl v Rožňave, potom vo Vratislave a Greifswalde po
r. 1712. Potom stal sa farárom veľkoslabošským, od r. 1719. krem­
nickým a bol r. 1743. i na superintendentskú hodnosť kandido­
vaný. Zomrel 14. dec. r. 1748. — Viď viac o ňom v Cirkevných
Listoch r. 1912. str. 132.
50. Kristian Lány bol okolo r. 1709. kantorom. Tu i zomrel.
518

51. Juraj Maróthy otec Ondreja farára pliešovského, učil tu

už okolo roku 1731. vo svojom dome.
52. Matej Sartoris, Sartorides — viď medzi učiteľmi babin-
skými č. 3.
53. Jozef Kadassy od r. 1785; prešiel do Asódu.
Žatým v miešanej škole účinkovali r. 1793. i 1803.:
54. Pavel Baláz; 55. Ján Sartoris; potom
56. Samuel Kaunitz narodený r. 1791. v Bohuniciach z Ondreja
učiteľa a Zuzanny Bernáth z Krupiny pochodiacej; učil sa doma.
na Cankove, v Leviciach, Krupine, Štiavnici, Lučenci a v Prešporku,
kde i bohosloviu odbavil. Roku 1810. stal sa učiteľom v Krupine,
kde učil ešte i roku 1837.
57. Ondrej Braxatoris narodoný dňa 2. dec. r. 1782. v Garam-
segu z Jána kušnierskeho majstra a Amálie Groszmann. Ako troj­
ročný utratil otca, matka sa mu vydala za Mateja Kojnoka Géczov-
ského kuchára v Garamsegu, potom išpána v Ladzanoch, ktorý ako
dobrý otec, dal ho na štúdium najprv v Garamsegu k Samuelovi
Lánymu, u ktorého grammatiku odbavil, potom učil sa v Bystrici
u Gottfrieda Kochá, v Miškovci u Samuela Nagya de Dálnok,
v Štiavnici u Michala Járossyho; potom stal sa tu učiteľom, r. 1810.
bol povýšený za učiteľa druhej triedy; účinkoval tu ešte i v čas
vizitácie r. 1837. S manželkou Teréziou Bartholomaeidesovou mal
14 dietok, z ktorých Karol bol farárom v Berženi a Tesároch a
máme od neho Katechizmus, Postihu a viacej nábožných piesní
Zpčvníku; Ondrej Sládkovič farár na Hrochoti a v Radvani a Daniel
zememeráč. Druhou jeho manželkou bola Alžbeta Kellnerová, s ktorou
mal ešte 3 dietky.— Vydal Pamieti krupinské.
58. Štefan Bobček; jeho manželka bola dcérou predešlého.
59. Karol Kubänyi — viď medzi učiteľmi dobronivskými č. 16.
60. Ondrej Brodňansky narodený 11. mája r. 1832. v Bystrici
z Ondreja a Zuzanny Šader. Učil sa na Belej v Šajó Gemeri za 2 roky,
od r. 1844—49. v Štiavnici, žatým v Modre, potom prijal povolanie za
pomocného učiteľa do Očovej, odkiaľ r. 1854. dňa 29. apríla povo­
laný bol do Krupiny, kde až do smrti účinkoval. Chválili ho ako
pilného a spôsobného učiteľa.
61. Ondrej Menda narodil sa v Radvani dňa 14. nov. r. 1843.
z Daniela hrebenára a Anny Marek. Učil sa doma v Bystrici a po
skončení piatej triedy šiel za pomocného učiteľa do Bátoviec, ku
chýrnemu Samuelovi Puchorovi. Tam sa i v hudbe zvlášt.e v or-
ganovaní vycvičil od chýrneho hudobníka farára Pavla Gerengaya.
Po dvoch rokoch šiel do šiestej triedy bystrického katolíckeho
 519

gymnázia, chcejúc ďalej študovať; ale zo siedmej triedy vystúpil

a stal sa zasa pomocným učiteľom v Radvani u Daniela Kopu,
odkiaľ po päť ročnom účinkovaní, prešiel za učiteľa na Hornú
Lehotu, opatril si diplom na učiteľskom kurse v B. Bystrici a roku
1873., prešiel za učiteľa-kantora do Krupiny. Medzitým volaný bol
do viacerých cirkví za učiteľa, ale voľbu neprijal. R. 1889. stúpil
do manželstva s Boženou r. Brodňansky, ač telesne i duševne
zdravý, učiteľ spôsobný bol pre svoje presvedčenie prinútený isť
do penzie na 1460 kor. ročnú penziu, ktorú od 30. nov. r. 1909.
požíval, ač už po dvoch rokoch bol by mohol mať 2000 korún
penziu.
62. Gustáv Šuhajik narodený v Kynceľovej 15. febr. r. 1861.
z Ondreja učiteľa a Zuzanny Kubänyi. Učil sa doma, v Bystrici a
od r. 1879. preparandiu v Lučenci. Povolaný bol za pomocníka od
učiteľa Vendelína Fabiana do Bátoviec a vytrval pri ňom 3 roky.
Obdržiac r. 1880. učiteľský diplom, prešiel r. 1882. za riadneho
učiteľa menších dietok do Krupiny. Po 12. rokoch dňa 27. aug.
r. 1894. dal sa penzionovať a stal sa pokladníkom pri krupinskej
Sporiteľni, pozdejšie jej správcom a správcom parného mlyna.
V manželstve žije od 11. aug, r. 1886. s Máriou Bohušovou, jedinou
dcérou Jána Bohuša ml. toho 'času cirkvi kurátora a predsedu
Sporiteľne.
63. Ján Švoňavec narodený v Radvani dňa 13. febr. r. 1864. z Jo­
zefa a Zuzanny rod. Gilan. Učil sa doma, cieľom osvojenia si maďar­
činy za dva roky v Šajó Gemeri, potom v B. Bystrici, od r. 1879.
na. učiteľskej prípravovni v Šoprone, kde po 3. rokoch obdržiac
diplom, r. 1882. stal sa pomocným učiteľom v Bátovcách, odkiaľ
dňa 15. nov. r. 1883. povolaný bol za riadneho učiteľa do Ľadzian
a 15. nov. r. 1894. do Krupiny. Od 9. aug. r. 1887. po 6. febr. r. 1906.
žil v šťastnom manželstve so Zuzannou Ruža. V boji cirkvi krupin­
skej s mestom keď cirkev prinútená bola svoje školy oddať štátu
vstúpil dňa 1. nov. r. 1913. do penzie a od toho času tu ako kantor
účinkuje.

XVI. Lehota Horná.

Na vrchu Hrádku nad Lehotou nájdené boly popolnice; tedy
kraj ten bol i v predhistorickej dobe obydlený.
Obec spomína sa v diplome z r. 1406. a 1424. Cirkevne bola
fíliou dubovskou, pozdejšie lopejskou. R. 1619—20. vystavili si
520

Lehoťania na východnej strane obce Pod Banským kostol 60' dlhý,

21' široký a 18' vysoký a chceli sa hneď od Lopeja odtrhnúť a
osamostatniť. Na shromaždení zvolenského bratstva dňa 30. sept.
r. 1620. lopejský farár Kašpar Schrôter žaloval Lehoťanov, že ku
značnej jeho škode chcejú si prenáhlene uviesť farára do vnove
vystaveného kostola, čo bratstvo prirodzene schváliť nemohlo,
keďže by sa tým i lopejská cirkev bola oslabila a lopejský farár
v dôchodkoch ukrátený bol; a vyslalo do Lehoty dvoch farárov,
aby ich k sotrvaniu pri Lopeji napomenuli. Ale Lehoťania neod­
stúpili od svojho a povolali si hneď za farára Michala Basilia, čo
bratstvo ťažko nieslo a menovaného farára dlho nechcelo prijať
do svojho kruhu. V kongregácii 21. okt. roku 1621. prosil za jeho
prijatie menom prefekta lupčianskeho zámku Benedikta Duran-
thala prísediaci zvolenského bratstva lupčiansky farár Matej Rota-
rides; bratstvo uzavrelo odložiť riešenie tej záležitosti do budúcej
kongregácie ku prítomnosti superintendenta; a len keď žatým
12. apríla roku 1622. prosil o to znovu Basilij cestou kontuberniál-
neho rečníka Ondreja Alitisa, farára slatinského, bol prijatý, keď
už inak byť nemohlo, ale v sprievode káravých slov seniora Ond­
reja Bartossoviča, že nerozmyslene ujal inému z cirkvi. Ináče
bratstvo želalo rozkvetu novej cirkvi. Nie dlho žatým roku 1624.
bola lehotská cirkev vizitovaná superintendentom Petrom Sextym,
pri ktorej príležitosti požiadaná bola svetská vrchnosť cestou super­
intendenta, aby boly zabránené súkromné mlyny. V čas vizitácie
14. jan. roku 1626. znovu zakázané bolo upotrebúvať súkromné
mlyny, aby tak farár o mlynský dôchodok ukrátený nebol. Vtedy
mala cirkev kostol nákladné postavený, kalich s patellou, kamžu
a tri šatky, a cirkevníci prisľúbili zrúcanini chrámu, akiste nie
úplne dostaveného bezodkladne dostaviť alebo obnoviť. Cirkevníci
vydali dobré svedectvo o svojom farárovi ohľadom jeho učenia
a živobytia. Role povinní mu boli dať „aby na každé pole mohl
vysývati po deset čtvrtín“, dľa toho ako mu vo vokátore boli
sľúbili; zaviazali sa teraz k tomu najďalej do Ďura, podaním pravíc
superintendentovi. Rektor žaloval, že mu neriadne platia ročný
10 zl. plat; každý hospodár povinný mu bol dať pol mýtovníčky
rože, ktorú majú kostolníci vybrať a rektorovi oddať. Role farské
sľúbené boly tieto: 1. Zem za Šoltisom a na Pavljku na jedno
pole. 2. Hore Žiarnum a na Lovišti na druhé pole. 3. Za Hrbum
a v Moskách. Lúky: 1. Na Rychtárovú. 2. Pod Holičúv. 3. Za Šol-
tisúv a’ na Lovišti. Jedna zahrada hore Žjarnum. Rektorovi za-
hrada na Hnusnum vedie mlyna. Kliatie a zlorečenie zakázané
 521

pod ťažkou pokutou. Včiel kostolných bolo 8 klátov. Žatým

doložené bolo v zápisnici ešte: Dvé vjedno lúky na Bistrej
z kterých bere se tri vozy. Kúsek lúky pod Rychtárove] na Bistrej.
Klát včjel vybili a med na zámek dali na svatbu. Obrus jeden,
druhý cvilichovaný uteráč. Dve prikrývadlá na oltár y na kance).
Napomenutí boli. aby dasky. z kostola odnesené vrátili. V čas
vizitácie dňa 27. jan. roku 1630. prednesené bolo, že cirkevníci
chcú svevolne umiestiť mlynára vo farskom mlyne. Naložené im
bolo to zachovávať, že farár má moc mlynára povolať a do mlyna
osadiť; ale aby sa to dialo s porozumením domácej vrchnosti;
podobne ho i odstrániť, tak „aby ani pánu Farárovy, ani úbohým
lidem sskoda se neučinila. Prisahov pak od pána Farára má
mocnov v prítomnosti p. Rychtára a Kostelníkuv zavázan býti“.
Prednesené bolo, že kostolníci aneb polgari nedbanlivé plat p. faráre
vyberají. Lauka Rychtárova rečena, z kterej muže vzýti nekolik
vozov sena, jíž bude farská, kterau slibujeme vyčistiti, aby se
rozšírila. Item druhá dedinská dává se na faru. Item za Soltýsom,
na to pole laučka. Od uvoduv šestonedôlek sljepku, svícu, koláč
a jeden peníz. Kurence o S. Jáne každá hospodárme, jak sed-
láčka tak y hofjerka. Od pohrabú Rektorovi den. 6. A s panem
Farárem jakž kdo zjednati muže. Z Dežmi královskej snop šest-
náctý. Ďalej bola vizitovaná roku 1638. a dňa 11. dec. roku 1641.
Farár mal svoj mlyn „pri kterem dlužen s Mlinarem na Kameň,
Koleso y Železo starosť nosyti: ale dedina ostatni staveni buduge“.
Bol aj iný farský mlyn na tej vode, v každom po jednom kameni.
Mlynár dostával tretinu dôchodku a dve-tretiny farár. Potom vi­
zitovaná bola cirkev dňa 12. júla roku 1706., a v novšich časoch
roku 1801., dňa 25. mája roku 1818., dňa 14. júla r. 1837., a dňa
10. júna roku 1873. Senior Švehla vizitoval cirkev dňa 18. mája
roku 1905. V čas vizitácie Bartókovej roku 1657. mala Lehota dva
zvony a farár dostával od cirkevníkov ročite 26 zl., šestnástinu,
dôchodok zo mlyna, lúky a zahrady. Duší bolo vtedy 260. Roku
1818. bolo duší na Hornej Lehote 588 a na Dolnej 152., r. 1837.
bolo v matkecirkvi 642, na Dolnej Lehote 155., v Predajnej 3,
spolu 800 duší; r. 1873. spolu 893 a teraz na chotáre 8152 jutrovom
žije na Hornej Lehote 1437 obyvateľov, z nich 728 evanjelikov,
na Dolnej Lehote na chotáre 9656 jutrovom je 1092 obyvateľov
z nich 191 evanjelikov, v Lopeji a Podbrezovou 247, v Hronci 125,
v Predajnej 26 a v Jaseňovej 2 evanjelici. V čas prenasledovania
roku 1673. odňali na Hornej Lehote evanjelikom kostol, ač ho
výlučne evanjelici stavali a pred rokom 1619. tu kostola nebolo.
522

Roku 1704. bol im síce prinavrátený, ale od roku 1709. až po

dnes je v moci katolíkov. V čas Rákóczovského povstania r. 1705.
lopejský kostol prisúdili snemoví komissári katolíkom a lopejský
evanjelický farár Juraj Škultety, zeman z Dolnej Lehoty, bol pri­
nútený odbavúvať služby Božie v súkromnom dome. Dolná Lehota
bola ešte vtedy vždy fíliou lopejskou. I rozhodli sa Lopejci a Dolňo-
lehoťania, v porozumení so svojim farárom a s celou zemänskou
rodinou Skultétych postaviť nový evanjelický chrám nie v Lopeji,
ale na zemianskom majetku Skultétych v Dolnej Lehote. Tým
cieľom prosili pomoc od stolice a potom kostol i postavili, ako
to už bolo vo všeobecných dejinách spomenuté. Ale žatým, po
odňatí kostolov evanjelikom v.r. 1709. bol i tento dolňolehotský
ev. kostol na žiadosť lopejského katolíckeho plebána zborený
a materiál z neho na stavbu lopejskej katolíckej fary upotrebený.
Nebyť v Dolnej Lehote horlivej evanjelickej rodiny Skultétych,
ktorá tam od 14. storočia značným zemianskym majetkom vládne,
boli by v prenasledovaniach žatým nasledujúcich celú obec po-
katolíčtili; a aj Horná Lehota len divnou milosťou Božou, horli­
vosťou praotcov a snáď i tým zachránená bola od úplného po-
katolíčtenia, že ako do chudobnej obce nebol osadený osobitný
rim. katolícky farár, ktorý by ich bol pokúšal a nútil ku prestú­
peniu, ale boli pripojení r. 1673. ku Valaskej a roku 1677. ku lopej­
skej katolíckej cirkvi; a len roku 1787. bola tam lokálka a roku
1808. osobitná katolícka fara utvorená. Po vydaní tolerančného
patentu spojili sa horňo a dolňolehotskí evanjelici a utvorili si
spoločnú cirkev; zadali prosbu ku vláde o povolenie, ktoré dňa
16. febr. roku 1784. i obdržali; povolali si farára Štefana Paczeka,
ktorý bol dňa 6. apr. do cirkvi uvedený a hneď z jari chytili sa
do stavby chrámu na tom mieste západnej čiastky obce, na kto­
rom i terajší chrám Boží stojí, stavbu dokončili nasledujúceho
roku; roku 1789. postavili zvonicu a zaopatrili si jedon zvon, roku
1795. organ; v tom roku daroval Ján Surány z jaseňového dreva
zhotovenú krstitelnicu; roku 1799. postavili faru nákladom 463 zl.
a 11 groši, nasledujúceho roku oltár za 124 zl., ktorý dali za-
malovať nákladom 135. zl.; žatým dali si zhotoviť kazateľňu. Ta­
kým pozvoľným nadobúdaným si potrebných predmetov obetovaví
cirkevníci zvládali si to všetko opatriť a cirkevná pokladnica ne­
zápasila s nedostatkom; ba roku 1803. mali už 1100 zl. a r. 1810.
už 4734 zl. cirkevného majetku v hotových peniazoch. Ľud zväčša
z podomového kupectva, čipkárstva sa živiaci, bol zámožný.
Údovia cirkvi „z dom na dom, chlap do chlapa, čo silnejšie
 523

a zdravé bolo, to všetko čipkárilo okolo Tisy, v Banáte a Sedmo-

hradsku“ tak z Hornej ako i z Dolnej Lehoty. Z donášaného
domov zárobku potom hojne obetovali na cirkev a kde čo pek­
ného v chrámoch videli, podobné donášali domov pre svoj rodný
chrám. V čas vizitácie roku 1837. vystrojenie chrámové mali tak
bohaté a hojné, ako málo ktorá evanjelická cirkev v tom čase,
na pr. 19 oltárnych prikrývadiel, jedno krajšie od druhého, 8 na
kazateľňu, 22 šatiek a iné. Kalich mali medený pozlátený s pa-
tellou, druhý strieborný 421/i lótov ťažký; tretí malý darovali Ján
a Tomáš Tadla a Juraj Slameň, tovarišia Ondreja Demiana, ktorý
ho bol objednal a odomrel; pušku na oblátky tiež striebornú, 29%
lótov ťažkú, darovanú roku 1830. kurátorom Matejom Štrbom; cibo-
rium strieborné a pozlátené 21 Vs lótov ťažké, r. 1817. z dobrovoľných
obetí opatrené, umelecké dielo banskobystrického zlatníka Samuela
Libaya; dve cínové kanvy z roku 1784., jednu medenú z r. 1671.
daroval Tomáš Tadla; dva mosadzové svietniky daroval Ondrej
Graca Babovie; 6 drevených svietnikov; kamže darovali Juraj
Keko a Matej Mravec; súkenné manšesterské prikrývadlo na umrlčie
truhly dal Ondrej Demian. K tomu mali vtedy viacej cirkevných
kníh, medzi nimi v rukopise dielo Adama Chalúpku: Historya
Cyrkvč Evang. Horňo-Lehotské, vúbec svobod y nátisku Cyrkvé
v Uňrích a zvlášte v stolici Zvolenské. Zvony boly: stredný 4 cen­
tový z roku 1789., najväčší vyše 9 centový a najmenší 2 centový
roku 1811. uliaty. Cirkev mala vtedy 16228 zl. istín, z nich ročite
900 zl. úrokov; bola tedy jedna z naj majetnejších našich cirkví.
Cintorín mali už roku 1834. múrom obohnatý, 54 láktrov dlhý
a 21 1. široký, s nápisom nad bránou: TV oDpoČIWagl ke Dni oD-
pLaty, genž W praCy VstaLI = r. 1834. Najväčším dobrodincom
cirkvi bol bezdetný Matej Štrba, viacročný rychtár a za 26 rokov
kurátor, majetný čipkár, na viacej vozoch rozvážajúci svoj tovar
po jarmokoch. Mal veľkú knižnicu a na cesty brával si Bibliu
a niekoľko kníh na čítanie. Prekvapoval svojich ľudí po jarmokoch
a dozeral na nich. Roku 1817. obetoval 100 zl. aby z ich úrokov
platené bolo učebné za siroty z Hornej Lehoty; spolu s Jozefom
Demianom obetoval 500 zl., aby z úrokov platená bola cirkevná
daň miesto vdov; urobil základiny: 1000 zlatovú, aby z nej pla­
tená bola cirkevná daň za vdovy a sosýpka za tých, ktorí ne­
sejú; 1000 zl. na penziu slúžiť ňevládajúcich farárov a učiteľov
lehotských, ako aj ich vdov a sirôt, tak aby farári a ich vdovy
brali od celej istiny úroky, učitelia a ich vdovy ale len od polo­
vice, a keď by nebolo takých, malý byť úroky prirážené ku istine;
524

1000 zl. na zväčšenie ročného platu farára; a 100 zl. z ktorých

úroky malý byť rozdelené každoročne medzi chudobných a men-
díkov horňolehotských; základina zvýšená bola na 250 zl. Bez­
detný Štrba prijal jedného chlapca-sirotu za svojho, vychoval ho;
ale ten potom jeho veľké dedictvo ľahkomyseľne potrovil. V čas
tej vizitácie Biblií bolo na H. Lehote 55, Nových zákonov 90,
Tranosciusov 220, modlitebných kníh 200; k tomu postilly: Sarto-
riusova, Arndtova. Langhausenova, Zamrského a iné. Ľud bol ná­
božný, modlitby bývalý v chráme každý deň krém kosby a žatvy,
v pôste týždenné kázne o utrpení Kristovom a ešte i v osem­
desiatych rokoch minulého- storočia málo kde boly tak služby
Božie navštevované, ako na Lehote; na každodenných modlitbách
bývalo vyše 20 mužských a vyše 30 žien; k úvodu šestonedielok
prichádzalo z jej rodiny a priateliek i vyše 20, ktoré sa potom
z chrámu rozišly domov. Pri týchto jasných vyskytly sa i stínné
stránky života. Adam Chalúpka ostro vystupoval v kázňach proti
tajným hriechom, ba proti nájazdom chlipných a rozkošníckých,
panských úradníkov často i v noci spolu s kurátormi bojovať musel.
Istý Ján Gonosz vybral v kostole z cirkevnej truhličky všetko,
co tam našiel, asi 600 zl. a ujdúc z väzenia i jednu ženu z Mýta
ukrutne zavraždil a potom v stoličnom žalári trpel za svoje zlo­
činy. Roku 1836. postavila cirkev murovaný dom pre slúžiť ne-
vládajúceho farára a učiťeľa a pre ich vdovy a siroty. Ale vo
vizitacionálnej zápisnici z roku 1873. už čítame, že „pro vdovy
kňezské a učitelské nemá cirkev príbytku žádného.“ Časom kupectvo-
čipkárstvo prestalo, bývalí čipkári stali sa robotníkmi blízkych
fabrík Pod Brezovou a v PIronci; kommassácia pripravila obyva­
teľov o mnoho poľa a k tomu prišlo nešťastie, dňa 20. júna roku
1872. zhorel chrám Boží, fara i škola a veľká čiastka obce a dňa
22. okt. i vyšný koniec obce. Nedbalosťou kurátora nebola asse-
kurácia vyplatená a tak cirkev nedostala nič od assekuračnej
spoločnosti. V chráme nezostalo viac, len spodná časť kazateľne,
a zachránený bol oltárny obraz, krstitelnica, niekoľko píšťal z or­
gana a truhličky. V tom ohni zhynuly mnohé cirkevné knihy;
na fare popolnice, vykopané na vrchu Hrádok a čierna košela,
šitá bielymi nitiami z hodvabných šiat farárovej Chalupkovej
sestry, ktorú na svadobnej ceste v Liptove obrali hôrni chlapci
a potom keď jednoho z nich vešať mali, oddaná bola jeho hod-
vabná čierna košela Chalupkovi. Horlivosťou slova Božieho kazateľa
Samuela Chalúpku a dozorcov Ľudevíta Turzu, zvlášte ale pod-
dozorcu Jána Blažku povzbudení cirkevníci pokryli faru, a školu
 525

nadovšetko obnovili, temer znovu postavili chrám Boží tak dôs­

tojne a pekne, že jeho obnova slúžila potom za vzor k obnoveniu
velkoslatinského chrámu. Roku 1881. vynaložila cirkev na pokrytie
kostola plechom 200 zl.; roku 1884. na obnovu cirkevných stavísk
496 zl. a nasledujúceho roku 292 zl.; žatým na obnovu organa
223 zl.; roku 1887. na reparáciu a pokrytie fary 400 zl., roku 1896.
na opravu cintorína a zahrád 327 zl.; o tri roky zväčšila a ohra­
dila cintorín nákladom 200 zl.; roku 1903. dala obnoviť a pozlátiť
oltár za 130 kor.; faru obnovili nákladom 830 kor.; roku 1905.
nadobudli nový zvon za 673 kor., hromosvod za 300 kor. a organ
za 3000 kor., k čomu prispeli Horňolehoťania 718 kor., Dolňoleho-
ťania 210 kor., Podbrezovania a Hrončania 430 korunovou sbierkou;
tamejší potravný spolok dal na to 500 kor. a Julius Juhos a spol.
v Budapešti 200 kor. Roku 1907. povýšila cirkev plat farárovi
o 200 kor.; roku 1910. postavila vežu nákladom 1000 kor.; r. 1914.
utvorila 1200 kor. školskú základinu a na storočnú reservnú zá­
kladinu dala 300 kor. Z obetí jednotlivcov pripomenúť sluší, že
pred vizitáciou roku 1873. daroval kurátor Ondrej Lúštik červené
hodvabné prikrývadlo na oltár. Keď mal prísť roku 1881. Ján
Slávik za pomocného kazateľa, sľúbil bezdetný jeho principál Sa-
muel Chalúpka cirkvi k úžitku farára a učiteľa a potom jej i po­
ručil svoj 8 jutrový nepohnuteľný majetok, k tomu časť svojej
knižnice a peniaze. Roku 1885. založil dozorca Turzo cirkevnú
obilnicu 50 zl. obeťou a Ondrej Lúštik obetoval na to tiež 50 zl.
Roku 1890. Ondrej Driapsa dal 150 zl., aby z úrokov boly ko­
stolné sviece kupované; roku 1892. obetoval Juraj Bušniak prikrý­
vadlo na oltár a kazateľňu; žatým potravný spolok v Hronci da­
roval cirkvi 200 zl.; roku 1899. vyslanec Dr. Mikuláš Osztroluczky
100 zl.; roku 1900. z podomovej 'sbierky na vybielenie chrámu
a na pokrovec pred oltár prijaté bolo 243 zl.; v rok na to po­
travný spolok Pod Brezovou dal 100 zl. a pozdejšie prispel na
nový zvon 150 zl.; roku 1908. podbrezovský konzum dal na ob­
novenie fary 300 zl.; o dva roky žatým na cirkev zasa 200 zl.
a urbarialisti lehotskí 600 zl.
Dolná Lehota na tisícročnú pamiatku pokresťanenia Slová­
kov nadobudla si r. 1863. tri zvony, spolu asi 6V2 centov vážiace;
a pri kommassácii obdržala od komory a zemianskej rodiny Skul-
tetych pozemok pod školu a 5 jutár poľa. R. 1887. mali už 3000
zl. ku stavbe školy a nasledujúceho roku ju i postavili. Na stavbu
obdržali od kráľa 100 zl., od stolice 500 zl., od správy železiarskej
fabriky podbrezovskej 250 zl., od hôrdozorstva 677 zl. a filiálna
526

cirkev prispela v hotovosti 1070 zlatmi. Žatým postavili hospo­

dárske staviská nákladom 450 zl. a opatrili harmónium za 190 zl.
— R. 1909. uvedené boly v Hornej Lehote maďarské služby Božie
na výročité slávnosti a maďarská Večera Pánova v Zelený štvrtok.
Dozorcami cirkvi boli: od r. 1784. Štefan Bezegh de Hájnik,
r. 1818. Daniel Czerva, stoličný assessor, r. 1841. potom jeho syn
Ladislav Czerva, stoličný pokladník; r. 1851. Ondrej Nikolay, pra-
votár; r. 1866. Ľudevít Turzo Nosický; r. 1878. poddozorcom Ján
Blažko; r. 1890. Viliam Wagner ministeriálny radca; r. 1900. hl.
inženier brezovskej železodielne Ján Kunszt; od r. 1909. hl. inšpek­
tor železodielne Pavel Golian.

Farári:
1. Michael Basilii, Basilides, Patras, Patrasz bol najprv diako­
nom v Selcach, r. 1617. prešiel za diakona do Ľupče, r. 1621. za
jeho diakonstva opatril íupčiansky farár Rotarides novú matriku,
o čom svedčí jej nadpis. V tom roku prešiel za farára na Lehotu.
Na shromaždení bratstva dňa 3. nov. r. 1626. superintendent ža­
loval Lehoťanov, že prijali niekoľko ubehlých, nepoctivých osôb
a nevypúdili ich; žaloval tiež, že zneuctili svojho farára, zvlášte
istý Martin Štrba. Bratstvo uzavrelo predvolať ich pred kongre­
gáciu a s predvolaním poslali k nim dvoch farárov Kašpara Schrô-
tera a Filipa Czodora. Na kongregácii dňa 11. jan. r. 1628. pred­
niesol, že v jeho cirkvi sú dve rozídené manželstvá. Užavreté po­
žiadať o pomoc osvietenú pani grófku (Széchyčku) a súčasne vy­
slaní sú zasa farári Filip predajňanský a Kašpar lopejský, aby
Lehoťanov napomenúli. Z kongregácie 30. okt. r. 1629. vyslaný
bol odstrániť valaštianského natisnutého rektora. Početnýkráť spo­
menutý je ako neprítomný na kongregáciách, ba ani nevymluvil sa
a neplatil výlohy, následkom čoho 20. okt. r. 1637. napomenutý
bol, aby konal svoje povinnosti a zaplatil všetky dávky z pre­
došlých čias totiž 8 turákov. Vtedy mu i to zazlili, že bol akoby
napomáhatelom modlárstva svojich poslucháčov, keď tí v čas po­
žiaru zabili statok ku u kroteniu hnevu Božieho, cieľom zame­
dzenia ohňa. R. 1644. dňa 18. jan. a 20. febr. r. 1646. vymáhal
pred bratstvom rozsobáš svojej cirkevníčky Ozanny Bajzik, ktorú
pred 7. poťažne 9. rokmi manžel Juro Turčok z Brusná zlomyseľne
opustil. Tak sa zdá, že r. 1653. bol Basilides už mrtvý.
2. Peter Sstrba narodený tu na Lehote z Martina a matky
Agnety, krstený lopejskym farárom Kašparom Schróterom. Študo­
val v Prešove u Jána Szeredyho a Samuela Dúrnera, potom bol
 527

rektorom vinnenským v ungskej stolici, odkiaľ bol Štefanom Des-

seoffym de Csernek et Tarkeô povolaným ku spravovaniu cirkvi
íubotinskej v Šariši a 12. mája r. 1646. v Bardiove superintenden-
tom Martinom Wagnerom vysvätený. R. 1653. prešiel do Lehoty,
poneváč ale nezákonnou cestou, zaplatiac 17 toliarov Kataríne
Szechy, preto kongregácia dňa 14. jan. r. 1654. uzavrela, aby do
budúcej kongregácie prišiel s niektorými svojimi poslucháčmi, pred
kongregáciou aby povedal kázeň a s kazatelne odprosil bratstvo;
a tiež aby doniesol svedectvo o účinkovaní v predošlej cirkvi.
Pod týmito podmienkami bol prijatý a podpísal sa do zápisnice.
Tiež naložené mu bolo, aby synovi svojho predchodcu Jánovi
Patrasovi vrátil peniaze vynaložené na stavbu mlyna; na kongre­
gácii 13. jan. r. 1655. žaloval ho znovu Patras pre túto dlžobu 31
zl. činiacu; potom dňa 8. febr. prostredníctvom breznianskeho rych-
tára a 19. júna prostredníctvom slatinského farára; a keď neplatil,
daná bola Patrasovi svoboda, pohľadávat Štrbu u Lystičky a u
domácej vrchnosti a pohrozené mu bolo, že ak pod 15 dňami
nesloží, zaplatí pre neposlušnosť 2 toliare pokutu a to toľko kráť,
koľko kráť žalovaný bude. 16. jan. r. 1657. znovu žaloval ho me­
nom Patrasovým Slabei z Brezna a znovu mu pohrozené bolo;
až nasledujúceho roku 22. jan. pýtal si poistenku od bratstva o
vyplatení tej dlžoby, na čo superintendent vzal na seba, oddať
mu ju pri najbližšej príležitosti. Dňa 24. apríla bola jeho cirkev
na zodpovednosť ťahaná preto, že nebola zastúpená na pohrabe
seniorovom. V januári r. 1662. žiadala cirkev almužnovú listinu. Na
kongregácii dňa 9. júna r. 1663. žaloval senior farára Štrbu, že
istého Textora, zákonnú manželku majúceho, jeho poslucháča
opovážil sa sobášiť. Obžalovaný odpovedal, že od brata Texto-
rovho prijal svedectvo o tom, že bol v Bystrici zákonne zasnú­
bený a udával, že pre chudobu, ako by nevládal v Bystrici od­
baviť svadbu, nedal sa tam sobášiť a tak, že on Štrba nevedome
prišiel do toho. Bratstvo uzavrelo, že poneváč Štrba veľmi zhrešil
proti božským i ľudským zákonom, má byť z úradu suspendovaný;
a nariadilo, aby si na čas suspenzie opatril nejakého dvojejcti-
. hodného muža, ktorý by miesto neho povinnosti konal. Medzitým
nech hľadá milosť u našej vyššej vrchnosti, dni svojho pokánia
vážne prežíva a složí 12 zl. pokutu pre výstrahu iným, aby sa
podobného pohoršenia chránili. Tiež naložilo, aby senior hneď po
ukončení tejto kongregácie požiadal buď listovne, buď osobne
patričnú vrchnosť týchto hriešnikov, aby cieľom vyšetrenia ich
hriechu boli zatvorení a pre smilstvo prísne pokutovaní. V spoji­
528

tosti s týmto uzavrelo bratstvo, aby osoby príchodzie, túlavé a

od inam prišlé, neboly od žiadneho farára sobášené, kým najprv
poctivé do roka na mieste nebývajú a kým nedonesú svedectvo
o počestnosti a bydlisku predošlom od obce alebo mesta, kde
bývalý. Ktorí farári by to nezachovali, majú byť na 12 zl. poku­
tovaní. Na kongregácii 29. febr. r. 1668. žaloval osobne pred brat­
stvom rektor Matej Štrba svojho farára Petra Štrbu pre umen­
šenie dôchodku, čo farár tajil. Bratstvo, keď viacerí rektori zákony
kontubernia podpísať nechceli, medzi nimi bol i rektor lehotský,
neprijalo mu túto záležitosť ku pojednávaniu, poneváč tým vy­
padol z milosti, ochrany a ďalšej promócie bratstva. Kam sa podel
farár Štrba v čas prenasledovania r. 1673., nie je známo.
3. Juraj Fábry ináče Plachý zo Zemänského Vrbovka v Honte,
syn Petra a Márie Briamides, študoval na Bzovíku, vo Zvolene,
Krupine, Levoči a v Prešove u Mag. Samuela Pomária, Izáka
Czabania, Eliáša Ladivera, Mag. Jakuba Rôsera a Pavla Michaelisa.
R. 1685. z učbárstva banskobystrického stal sa rektorom vo Sv.
Michale v Turci a r. 1695. v artikulárnej cirkvi vo Veľkej Paludzi.
R. 1704. povolaný bol za farára na Lehotu a dňa 6. dec. superin-
tendentom Štefanom Pilárikom vysvätený. Dňa 20. jan. r. 1705.
vstúpil do manželstva s Annou Šeboviech (Škultéty Šeboviech).
Dňa 12, mája vpísal si meno do kontuberniálnej zápisnice. Pre
neprítomnosť na kongregácii 18. jan. r. 1707. mal zaplatiť 2 zl.
pokutu.
4. Behor Valaskay, Valaský, tak nazvaný po svojom rodisku
Valaskej, volal sa vlastne Cipciar, syn Štefana Cipciara a Kata-
riny Greganides. Roku 1707. povolaný za farára na Lehotu, bol
dňa 1. júna Pilárikom v Štiavnici vysvätený. Z manželky Zuzanny
rod. Koróni mal dcéru 24. dec. roku 1707. na Lehote pokrstenú,
ktorej krstnými rodičmi boli hajnický farár Severini, dubovský
farár Ondrej Dubovsky, Eva manželka Jána Blasia z Ľupče a man­
želka Pavla Kolbányi z Brezna. Dňa 18. jan. podpísal zákony brat­
stva. Roku 1709. stal sa farárom na Aci v peštianskej stolici, kde
sa mu v tom roku narodil syn Ján, potom chýrny lekár. Roku
1713. zdá sa spravoval cirkev krtýšsku.
5. Štefan Paczek, Patzek, narodil sa v Záy-Uhrovci r. 1745.
z Jána súkenníka, prv kremnického mešťana a Evy Kevicky. Učil
sa v Prešove u Jána Hrabovskyho, konrektora Jána Hentsella a
u Daniela Jána Dolovicenyho, v Modre u Samuela Hermanna,
v Prešporku u Jozefa Benczúra, odkiaľ šiel r. 1767. za rektora do
Kostolných Moraviec a po polpiata roku odtiaľ na Ostrúlúku, roku
 529

1784. do Zvolena, kde za štvrť roka účinkoval. Toho istého roku

povolaný za farára na Lehotu, bol 30. marca v Štiavnici Cser-
nyánszkym vysvätený a 6. apríla breznianskym Kuzmánym do
cirkvi uvedený. Pri ňom na Lehote zomrel 23. nov. r. 1785. jeho
otec, vyše 80 ročný. Na Lehote upadol do lámky, že musel sediac
kázať, ochorel na oči, a viac ešte pre mnohé nepríjemnosti v
cirkvi, v marci r. 1792. z úradu zaďakoval a žil súkromne vo
Zvolene. Dňa 7. a 8. febr. zasedajúci v bystrickej fare seniorálny
konvent, vydal mu na jeho žiadosť svedectvo, že bol bezúhonného
života a svedomitý v povolaní; seniorát ho pre chorobu odcho-
diaceho z úradu so žiaľom prepúštal. O dva roky žatým stal sa
farárom lucinskym v Novohrade, dňa 1. nov. r. 1794. uvedený.
Tam r. 1822. i zomrel. V Lucíne mal kaplána Jána Goldpergera
potom farára v Horných Peťanoch a za ním Jána Rózsu. Pacze-
kova dcéra Kristína bola vydaná za príbelským farárom Danielom
Petyanom a Zuzanna za šámšonházskym Jánom Haanom, ktorý
r. 1819. prešiel za farára na B. Čabu. Jeho synmi boli z manželky
Anny r. Svoboda Štefan chyrurg, Benjamín apatekár a Samuel
zememerač.
6. Adam Chalúpka narodený v Nemeckej Ľupôi dňa 28. okt.
r. 1767. z otca Michala klobučníka a matky Evy Kuszy. Otec mu
býval pozdejšie rychtárom a zomrel dňa 24. marca r. 1830. ako
89 ročný; matka mu zomrela, keď študoval v Prešporku. Učil sa
najprv doma u katolíckeho učiteľa Jána Strnisku, potom vo Veľ­
kej Paludzi u kantora Jána Martiniho a rektora Petra Ambrosyho,
potomného farára veličnianskeho v Orave; žatým v Kežmarku
syntax u Tomáša Maugscha, rétoriku u konrektora Juraja Schu-
le.ka, ktorý keď sa stal farárom, učili ich starší študujúci Samuel
Priviczky, potomný farár ostrolucký a Adam Lovich potomný
superintendent. Cieľom naučenia sa maďarčiny poslal ich otec
spolu s bratom Jurajom do Miškolca, kde sa u Beregszászyho a
Štefana Vintzeho učil poetiku a rétoriky. Roku 1783. prešiel do
Štiavnice ku Jánovi Severinimu, ktorého miláčkom sa stal a zo­
trval tam za tri roky, potom do Prešporka, kde pod správou Jána
Juraja Sztrecsku, Štefana Fabriho a Štefana Sabela tiež tri roky
vytrval. Dňa 18. júna r. 1789. povolaný bol za učiteľa na Hornú
Mičinú, keď sa prv bol pripravil na tento stav v Prešporku u
správcu normálnych škôl Gottfrieda Strausza a inšpektora Ignáca
Vengera, od ktorých i pekné svedectvo obdržal. Po dvoch rokoch
a osem mesiacoch prijal dňa 18. marca r. 1792. pozvanie za farára
na Lehotu, 21. marca bol v Bystrici superintendentom Michalom
34
 530

Szinovitzom vysvätený a 30. marca Kuszmányim do cirkvi uve­

dený. Tie isté vozy, ktoré odvážaly jeho predchodcu do Zvolena,
doviezly jeho na Lehotu. Voľba jeho bola šťastná pre Lehoťanov.
Bol mužom dľa srdca Božího, učiteľ neúnavný, kazateľ horlivý,
pracovník nevyrovnaný a verný duchovný otec, vodca a radca
svojho ľudu. V kázňach bezohľadne šľahal výstupky v cirkvi, v
ktorej po rozídení sa mužských po čipkárstve. zostávaly zväčša
len ženské doma, z bohatých výrobkov mužov hojne zaopatrené.
Na katechetické vyučovanie chodievala mládež pilne i z Dolnej
Lehoty; neprítomných si značil a na konci roku ich napomenul,
ich mená počas vyučovania a koncom roku verejne prečítal.
MJadoženíchov pod ohláškami za dva týždne každodenne vyučo­
val. Bedlil nad tým, aby nebolo v jeho cirkvi ľahostajných, chrám
. Boží zameškávajúcich. Na nešporných modlitbách keď nebola
katechizácia, vysvetľoval i niektoré biblické histórie, v pôste o
utrpení Kristovom, po Veľkej noci o vzkriesení a na nebo vstú­
pení. Krsty v nedele odbavoval v prítomnosti celej cirkvi hneď
po kázni a pred požehnaním. V čas kolledy vyzkúšal svojich cir-
kevníkov, i starších z katechizmu a urovnával spory v domácno­
stiach. A krém toho koľko tento muž Boží pracoval na povzne­
sení ľudu svojho, zvlášte literárne, je na obdivovanie. Preložil
viacej spisov z latinčiny a nemčiny; sostavil „Vypsání zemô Ka-
nanejské“, „Starožitnosti národu židovského —“, „Život a práce
Dr. Martin Luthera a první počátkové evanjelické cirkvô —“, Hys-
toryu o cirkvi Evanjelické v Uherské krajinč, o svobodách —
0 vojnách Križáku aneb Kurucu —“, „0 tak rečené S. Inquy-
zycyi — „Hystoryu o umučení a zmrtvýchvstání Kr. Pána —“,
„Delineatio Templi Hierosolymitani Herodis — “, „Hystorické pa-
méti Cyrkve Evanj. Brezňanské aug. vyzn. —“ a nadovšetko s
veľkou pilnosťou a znalosťou sostavené jeho dielo „Fragmenta“.
zlomky k dejinám cirkví zvolenského seniorátu, z ktorého som i
v tomto diele čerpal. K sostaveniu jeho použil hojne zápisky Lač­
ného, farára ľubietovského, ale i vlastnoručne písané životopisy
vysvätených kazateľov v superintendencionálnych knihách, vizita-
cionálne a seniorálne zápisnice a iné listiny z dištriktuálneho i
seniorálneho archívu. Ako bdelý pastier obraňoval svoju cirkev
proti nájezdôm nemravných panských úradníkov a nápadom ka­
tolíckych kňazov, ako proti lopejskému farárovi Baranyayovi, ktorý
ho pred stoličnou vrchnosťou žaloval preto, že na Veľký piatok
dal na evanjelickom zvone zvoniť, Čo je vraj potupením katolíckej
cirkvi; proti miestnemu katolíckemu kaplánovi, ktorý vidiac pekný
 531

nový oltár v evanjelickom chráme, zastrájal sa, že však uvidia

Lehoťania, že on pri tom oltáre bude ešte omšu slúžiť. V senioráte
bol od r. 1819. podnotárom; r. 1838. kandidovaný bol za konseniora.
— Pri tom tento všestranne činný muž liečil chorých, prvý štepil
drobnice yo zvolenskej stolici a chodili k nemu i katolícke matky
so svojimi deťmi z celého okolia. Vychoval hodné dietky: Jána
professora ožďanského, kežmarského a potom farára breznian­
skeho, administrátora superintendencie a spisovateľa; Samuela
farára, svojho nástupcu a básnika; Karolinu vydanú za prešov­
ským apatekárom Jurajom Gertingerom, o ktorej svadobných ša-
todh; prerobených na zbojnícku košeľu bola reč; ktorá dosť skoro
po svojom vydaji zomrela na drobnice; a Zuzannu vydanú za
šivetickým farárom Martinom Kŕamerom. Syn Adam mu zomrel
ako oždiansky študent v Brezne. Adam Chalúpka dokonal svoju
požehnanú púť života dňa 5. júla r. 1840., zanahajúc vo svojom
stolíku vypracovanú kázeň, ktorú v ten nedelný deň, v ktorý
zomrel, mal v chráme Božom kázať. — Po smrti Adama Cha­
lupou cirkev horňolehotskú za čas - administroval Ondrej Bodicky,
otec senianského farára Ondreja Bodického, ktorý r. 1824. ako
duševne chorý bol opustil bohunickú cirkev.
7.Samnel Chalúpka narodil sa na Hornej Lehote z Adama a
Anny rod. Prúni dňa 27. febr. r. 1812. Ako 8 ročný daný bol
na maďarčinu do Sajógemera, tam ho trápili latinou, po dvoch
rokoch v Kežmarku nemčinou a po troch rokoch v Rožňave zasa
maďarčinou, kde sa učil za dva roky. V Kežmarku mal výborných
učbárov v Benediktim a Slavkovskom, z ktorých prvý otvoril
mu bránu do svätyne klassickej literatúry a druhý opatroval ho
knihami slovenskými. V Rožňave už začal čítať Slávy dcéru.
V Prešporku študujúc za 5 rokov, bol medzi zakladateľmi literárnej
jednoty, o ktorej vyznáva, že mu spolu s priateľstvom Matúškovým,
Lichardovým a K. Štúrovým doniesla jestli nie viacej, aspoň toľko
duchovného prospechu, ako všetky verejné prednášky nepokračujú­
cich s časom prešporských prefessorov. Poľské povstanie r. 1830.
strhlo i jeho k tomu, že sa stal dobrovoľníkom, ale došiel na
bojisko až po poľskej porážke a na ústupe ranený vrátil sa
domov. Potom nerád rozpomínal sa na účasť v boji bratov proti
bratom. Bol potom za rok domácim učiteľom vDemänovej v Liptove.
Aj na bohosloveckej fakulte viedeňskej, kde bol od r. 1833. za rok,
viac mu osožilo obcovanie so slavianskym študentstvom, než suchý,
málo vedecký bohoslovecký kurs. R. 1834.18. aug. bol už vysväteným
kazateľom a administrátorom cirkvi chyžňanskej v Gemeri na
34*
532

miesto Samuela Tomášika, ktorý vyšiel na nemecké univerzity;

po 10 mesačnom administrovaní, prešiel za íarára do cirkvi
^elšavskoteplickej a po smrti otcovej r. 1840. na Lehotu, kde až
do svojej smrti účinkoval. Hovoril slovensky, nemecky, maďarsky
a latinsky; a rozumel všetky slovanské reči, ba i niektoré románske,
zvlášte taliansku. Radi ho navštevovali učenci ruskí, poľskí; a aký
význam má ako básnik v slovenskej literatúre, o tom najlepšie
svedčí časté spomínanie ho vo Vlčkových Dejinách literatúry
slovenskej. —' Svojich cirkevníkov v čas koledy, aj inokedy na­
vštevoval, pri čom vážnosť s humorom urobily jeho pobyt v domác-
nostach milým, vítaným. Po službách Božich zvlášte v nedeľu, ale
i po ranných modlitbách vychádzajúceho z kostola, ak len nebol
dážď, čakalo' vždy viacej staršich mužských pred vchodom,
s ktorými milo pobesedoval. Tak udržal ustavičnú spojitosť so
svojimi cirkevníkmi a vplýval na nich. Miesto riadneho vyučovania
mladoženíchov počas ohlášiek uviedol vyučovanie na nešpore v pôste.
Kázaval z pamäti vo vetách klassicky krátkych, pádnych; ale
v posledné roky mal už chybnú výrečnosť, ťažko ho bolo rozumieť.
Ako mladý rád robil výlety peší po okolí, na hole, do Liptova,
ba až na oravský zámok, odkiaľ sa bol oženil; a i v pozdnejšom
veku bol postavy mohutnej, junáckej. V starobe utratil zrak, len
na jedno oko videl ešte čítať cez zväčšujúce sklo, ktoré si i s knihou
alebo novinami bezprostredne pred okom držal. V manželstve nebol
šťastný a zomrel bezdetný. Nad krivdami cirkevnými a národnými
vedel sa rozhorliť o samote vo svojej izbe burácajúcim šepotom,
zatínal päste, očervenel, ohnive posuňkoval: ale ak niekto počujúc
ho a nevediac, čo sa tam robí, vstúpil do jeho izby, už bol celkom
tichý, aj k neprajníkom dobrotivý. Vyzúril sa v sebe. Jeho pamäť
bola neobyčajná, sčítanosť, známosť a učenosť veliká. Bol nielen
básnikom, ktorý na výrazoch svojich básní niekedy i roky obru­
soval, naprával, ale i skúmatel starožitností, znateľ rečí, výrazov
a dejín. Škoda bolo tým neobyčajným darom Božím s ním zanik­
núť v hrobe. Zomrel po ťažkom kríži dňa 19. mája r. 1883., keď
prv bol pomocným kazateľom u neho Ján Slávik, dňa 24. júla
r. 1881. s právom nástupníctva k nemu povolaný a po jeho od­
chode na Dobronivú Samuel Kramár, ktorý sa stal nástupcom
Chalupkovým. R. 1855. od 23. jan. bol u neho kaplánom Ondrej
Krno. Ako už bolo spomenuté, daroval svojej lehotskej cirkvi 8 jutár
rolí a krém toho poručil jej bezprostredne pred smrťou temer
celý svoj na 5. tisíc zl. cenený majetok na doplnenie Štrbovskej
základiny a na zväčšenie farárskeho i učiteľského dôchodku.
 533

8. Samuel Kramár narodený dňa 20. sept. r. 1858. v Lišove,

kde jeho otec bol farárom. Učil sa doma, nižšie gymnázium v Tur­
čianskom Sv. Martine, tri vyššie vo Veľkej Revúci a maturoval
v Nagy-Kôrôsi. Bohoslovie študoval v Prešporku a' v Erlangách-
V marci r. 1880. vysvätil ho Szeberényi ku Ľudevítovi Haanovi
za čabianskeho kaplána, odkiaľ r. 1882. prešiel na Hornú Lehotu,
kde ako kaplán za poldruha roka a ako farár za tri roky účin­
koval. Do manželstva vstúpil s Hermínou r. Dedinszky, dcérou
farára ľadzianskeho. Po smrti svojho otca povolala ho rodná lišovská
cirkev zá farára a tam od septembra r. 1886. dosial zdarné účin­
kuje. Za čas jeho úradovania založená bola na Hornej Lehote
cirkevná obilnica, ktorá sa pekne vzmohla. Jeho syn Jozef Cyrill
je farárom na Deviči.
9. Daniel Kováč narodil sa 27.'marca roku 1856. v Ráfkovej
z Daniela súkenníka a Julianny r. Mikuláš. Po skončení elemen­
tárnej školy v rodisku, daný bol do veľkorevúckeho gymnázia, kde
odbavil všetky triedy krém štvrtej, ktorú v Miškovci skončil. Po
matúre r. 1874. vyvolila ho rodná ratkovská cirkev za učiteľa
a kantora, odkiaľ po troch rokoch r. 1877. šiel na bohosloveckú
fakultu -do Prešporku a tam r. 1880. složil kandidatikum. Povolaný
za kaplána do Nadlaku ku Ondrejovi Szeberinyimu, bol 27. júla
na Čabe vysvätený. Po troch rokoch prešiel na Cabu za superin-
tendenciálneho kaplána ku Gustávovi Szeberinyimu a tam sotrval
poltreta roka. V januári r. 1886. prijal pozvanie za seniorálneho
kaplána Mockovcsákovho do Bystrice, kde i náboženstvo na gym-
náziume vyučoval. Po deviatych mesiacoch 24. nov. r. 1886. vyvo­
lila ho horňolehotská cirkev za svojho farára. R. 1890. vstúpil do
manželstva s Margitou Schmidt, s ktorou mal 9 dietok. Zomrel
6. febr. r. 1921. Jeho nástupcom stal sa
10. Arpád Hajdu narodený v Prešove, kde i študoval.

Rektori, učitelia.
Kto bol rektorom v čas vizitácie r. 1626., ktorý žaloval, že
mu cirkevníci nie riadne dávajú plat, nie je známo. Prvý dľa mena
známy rektor bol:
1. Jakub Faytík, ktorého dcéra Sabina v 3. ned po Trojici
r. 1650. sobášená bola v Brezne s Bystričanom Jánom Lučenckým.
2. Matej Štrba. 0 ňom len toľko vieme, že roku 1668. žaloval
svojho farára Petra Štrbu pre umenšenie rektorského dôchodku
a že roku 1655. študoval v Banskej Bystrici u Kreuchela, kde sa
medzi žiakov vlastnoručne zapísal nasledovne: Ego Matthias Štrba
 534

Lehotensis die 24. sept. 1655. A r. 1661. študujúc tam ešte pod
f
Heintzelom, odišiel na ďalšie štúdium do Štiavnice. Dla toho bol
rodákom lehotským.
Iný Matej Štrba, rodák z Bábinej študoval v B. Bystrici ako
žiak Mateja Béla r. 1711.; odkiaľ 26. júna odišiel inam.
3. Juraj Škultéty r. 1785—1792., pochádzal zo zemianskej
rodiny z Dolnej Lehoty; prímeno mal Kantorovie. Mal rozopru
s farárom A. Chalupkom a z úradu zaďakoval.
4. Pavel Janek narodený r. 1766. v Ľubietovej z Pavla a Márie
Čiaš; učil sa v Poprade, Bystrici, Gemeri a v Prešporku. Už ako
študent hanbu spôsobil svojmu otcovi a bol zo školy vylúčený; ale
pozdejšie stanúc sa vážnejším, bol na odporúčanie lubietovského
farára Jurajá Lačného, vyvolený za učiteľa na Šajbu a odtiaľ dňa
9. mája r. 1793. na Lehotu; tam sa 8. okt. i oženil s Annou Tyurszky
z Ľubietovej, ale keď mu tá dňa 27. okt. r. 1802. zomrela, zpustil sa,
stal sa tulákom a opilcom, následkom čoho dňa 19. sept. r. 1804.
utratil stanicu a vrátil sa do rodičovského domu do Ľubietovej i
s druhou manželkou Alžbetou Mainholdovou, dcérou lubietovského
mešťana Jána Mainholda a Zuzanny Klementis. Nedostatok a
bieda naučila ho poriadnejšie žiť a tak zvolili ho potom v Ľubie­
tovej za učiteľa a kantora ešte r. 1804., býval vo svojom dome;
ale onedlho vrátil sa zasa k predošlému živobytiu a simulujúc
pomätenosť, opustil manželku i dietky, opustil stanicu a túlal sa
žobrajúc po okolitých seniorátoch, kým ho z Turca nedoviedli domov.
Konečne bol prijatý za učiteľa do Lučatína a tam v chudobe a
skromnosti žil. Zomrel v Ľubietovej 12. mája r. 1832.
5. Daniel Šidlay narodený na H. Vrútkach 10. nov. r. 1777. učil
sa v Ožďanoch, Štiavnici a Prešporku. R. 1802. stal sa učiteľom
v Skalici, potom r. 1803. na Hornej Lehote a od 6. okt. r. 1806.
v Radvani. Hovoril reči: slovenskú, latinskú, nemeckú a maďarskú.
Superintendent Szeberinyi ho v čas vizitácie r. 1837. napomenul,
aby slova Božieho kazateľa, ako svojho predstaveného príslušnou
cťou a šetrnosťou predchádza], každého pohoršiteľného lakomstva
a lichvárstva sa. varoval, dietky v škole samotné nezanechával,
zvadlivosti sa chránil a výpovede Písma svätého, ktoré dietkam k
naučeniu sa predpisuje, s väčšou opatrnosťou vyberal, nimi rodičov
nepichal a neurážal. Za zlé mu bolo tiež uznané a budúcne zapo-
vedané, žiakov do školy prišlých potrebovať k akýmkoľvek hospo­
dárskym prácam, ako peria párať, zahradu pleť, drevo nosiť, zelené
veci predávať atď. Ale od ďalšej obžaloby, cirkevníkmi písomne
podatej, že nedobre učí náboženstvo a spev, bol osvobodený, áno
 535

pochválený pre pekný výsledok, aký pri zkúške v čas vizitácie

preukázal. R. 1855. odporúčal ho seniorálny konvent drištriktu,
ako zaslúžilého učitela. R. 1857. po bezmála 50 ročnom účinko­
vaní zaďakoval zo stanice.
.6, Ján Havas r. 1806—09: odišiel do Brezna.
7. Ondrej Šramko pochádzal zo zemianskej rodiny z Veľkej
Revúcej, najprv učiteľ v Roštári, Padarovcach a odtiaľ prešiel dňa
6. dec, r. 1809. na H. Lehotu. Bol veľký opilec a tri razy od cirkvi
napomenutý; a keď daný mu bol-termín na zrieknutie sa opojného
nápoja, ale nebol vstave zdržať sa, bol konečne z cirkvi odstránený.
" 8. Ondrej Mihálik r. 1819.
9. Jozef Šulek r. 1820.
10. Jozef Blásy posledný potomok slávnej rodiny Blásovskej,
narodený v marci r. 1796., bol syhom ponického farára Michala,
učil sa v Nemeckej Ľupči, Lučenci, Bystrici a Štiavnici. Z pomoc­
ného učiteľstva v Lipt. Sv. Mikuláši, kde za 4 roky učil, povolali ho
Lehoťania r. 1821: za riadneho učitela a tu až do r. 1846.. účin­
koval. R. 1823. vstúpil do manželstva s Alžbetou Messerschmidt
z Ľubietovej. V čas vizitácie r. 1837. žalovala ho cirkev, že svoje
povinnosti zle koná a je lenivý. Po roku 1846. žil súkromne na
Lehote a zomrel vo vysokej starobe r. 1878.
11. Samuel Klimo — r. 1847—49.
12. Matej Dolnan pochádzal z Brezna, syn Mateja a Zuzanny
r. Lojko, prišiel sem roku 1850. za učitela a obecného notára.
Pre mnohé hrubianstvá proti farárovi a cirkvi bol žalovaný dňa
25. mája r. 1853. na seniorálnom konvente. Už prv bola v cirkvi
seniorálna deputácia, vec vyšetriť. Seniorálny konvent vymenoval
konsistorium, ktoré ho z cirkvi lehotskej vysúdilo a z obce vy­
povedalo; ale dištriktuálne konsistorium, poverené administrá­
torom Komáromym, zrušilo ten výrok, proti čomu ale zvolenský
seniorálny konvent sa ohradil ako oproti výroku neprislušného,
dištriktuálnym konventom nevyvoleného konsistoria, voľbu nového
učiteľa v cirkvi udobril. Dolňan bol potom v okrese zvolenskom
podslúžnym. Zomrel na Dobronivej 13. sept. roku 1855. Po jeho
smrti viedla jeho vdova process proti lehotskej cirkvi pre nejaké
peňažné požiádavky pred dištriktuálnym konsistoriom.
13. Jozef Justh, vnuk mičinského učitela Ďuriša a zať zvolen­
ského Petroviča, bol tu v rokoch 1854—70. učiteľom. Prišiel sem
z Mičinej, kde od r. 1837. ako pomocný a od 12. apríla r. 1840.
ako riadny učiteľ bol účinkoval. Keď od neho odišiel roku 1868.
pomocník Jozef Kollár, povolal si bez vedomia cirkvi a farára
 536

za pomocníka Karla Salvu, ktorý cez rok složil zkúšku v senio-

ráte a obdržiac diplom, odišiel preč. Jeho vdova Emília rod. Petro-
* vie žila mnoho rokov so svojimi dcérami v Banskej Štiavnici, ako
mestská diplomovaná baba.
14. Ondrej Menda — viď medzi učiteľmi krupinskými č. 61.
15. Ján Kraus narodil sa v Svätom Jáne r. 1852., študoval
vo Veľkej Revúci a Rožňave, preparandiu vo V. Revúci. Žatým
bol za krátky čas pomocným učiteľom v Hybiach, kde jeho strýc
bol farárom a odtiaľ prešiel r. 1873. za riadneho učiteľa na Lehotu.
Z nariadenia seniorovho bol r. 1885. na maďarskom učiteľskom
kurse v Lučenci a roku 1895. bol penzionovaný. Zomrel dňa 20.
júna r. 1917.
16. Pavel Kicsiny narodený 16. dec. r. 1871. z Pavla učiteľa
vo Veľkých Slabošovciach a na Špaňom Poli; učil sa v Rožňave
a Prešove, žatým stal sa učiteľom v Roštáre, Švábovcach a potom
r. 1895. na Lehote. Odišiel r. 1898. za učiteľa do Klenovca.
17. Julius Szende, narodil sa 3. febr. roku 1862. v Hollópataku
na Spiši z otca Samuela Stýka levítu a Johanny Uhrin. Učil sa
v Prešove a po skončení šiestej triedy šiel r. 1878. na präparan-
diu do Novej Vsi, odtiaľ do Lučenca. V rokoch 1882—85. slúžil pri
vojsku, potom šiel za učiteľa do Moravského Lieskového, r. 1886.
do Mal. Sabinova, r. 1887. do Bardiova, roku 1898. na H. Lehotu
a roku 1903. do V. Slatiny, kde až do prevratu.účinkoval. Odišiel
s bolševikmi a potom i zo stanice. V manželstve žil s Hermínou
Bohuss a potom s Irmou r. Teplicky.
18. Ján Belák narodil sa v Rožňavskom Bystrom, študoval v
Rožňave a präparandiu v Prešove. R. 1904. prišiel za učiteľa na
Lehotu.

Učitelia na Dolnej Lehote:

1. Ondrej Bosko, čižmár z Mošoviec učil tu okolo roku 1818.
v prenajatej komore na Škultétovskej zemianskej kúrii.
2. Ján Kučera od r. 1888. Roku 1897. prešiel do Šváboviec
na Spiši.
3. Pavel Šurina prišiel r. 1897. z Buče; odišiel do Batizoviec.
4. Ondrej Kišfaludy prišiel r. 1899. z Malých Stracín a r. 1902.
odišiel na Ozdín. Po ňom učila tu:
5. Malvina Moczkovcsáková, dcéra seniora Moczkovcsúka, ktorá
vydajúc sa r. 1904. za Samuela Bruotha, so stanice zaďakovala.
6. Pavel Šimkovic, skončený preparandista, od roku 1904. Na­
rodený v Pozdišovcach 5. nov. r. 1883., učil sa v Košiciach, Novej Vsi
 537

a v Prešove. Potom bol učiteľom v D. Lehote a 9. sept. r. 1919.

prešiel do Kinceľovej. V manželstve žije s Annou r. Blaško z Dolnej
Lehoty. • ,

XVII. Lopej.
Kráľovská hora nad potokom Lopenna r. 1358. darovaná bola
„Petríkovy z Predajne“, aby ju osadil a obec vyznačená právom
krupinským.. Dedina spomína sa. i v diplome z r. 1406. a 1424.
Má gotický kostol Sv. Jura mučedlníka, 75' dlhý, 27' široký a 21'
vysoký, na vršku, otočený cintorínovým múrom. V osmohrannej
svätyni vidno podstavcový stípok, na ktorom spočívalo rebro driev-
neho gotického sklepenia. Ako- svätyňa, tak aj loď, predtým dre­
vená. r. ľ?52. dostala terajšie sklepeme. Pastophorium má oblúk
okrúhly; hlavná brána, bočné a sakristiové dvere, ako aj obloky
sú končité. — Bol tu ešte roku 1692. gotický oltár Sv. Jura, roku
1754. gotický oltár Sv. Michala z r. 1400. a z toho roku i stolica;
konečne zvon z r. 1505., ktorý ale bol r. 1793. preliaty.
Spolu s Dubovým stal sa i Lopej v časoch reformácie evan­
jelickým a až do veľkého prenasledovania r 1673. sotva tu bolo
katolíckych obyvateľov. — Lopej bol filiálkou Dubovej i pred
reformáciou, ale mal svojich farárov, z ktorých sa r. 1400. pripo­
mína Demeter. Na jedného z jeho nástupcov tiež pamätal M. Kô-
nigsberger vo svojom testamente r. 1503. Roku 1561. bol farárom
Ján, ale ešte i v pamätnej zápisnici zvolenského bratstva od
17. jari. r. 1588. spomína sa Michal Pepich, ako farár filiálnej cirkvi
v Lopeji. Keď pozdejšie pomenovanie filiálnej cirkvi i prestalo,
jednako lopejská fara bola i potom jedna z chudobnejších vo
zvolenskom senioráte, zvlášte keď sa r. 1620. Horná Lehota od
nej odtrhla a osamostatnila. Dolná Lehota bola filiálkou Lopeja
až do r. 1709. V čas Bartókovej vizitácie r. 1657. bolo v celom
Lopeji len 110 duší. Mala vtedy ev. cirkev dva strieborné kalichy
a dva zvony. Ešte vtedy obec nebola poddaná Turkom, aô už
r. 1590. sem výpady robiaci Turci zajali ich farára Pepicha a ho
ukrutne zamordovali. Roku 1607. lopejský rektor pálil „diabolský
nápoj“ pálenku, čo sa kresťania naučili páliť od Turkov, ale mu
to zvolenské bratstvo v kongregácii dňa 17. januára zasedavšej
pod ťarchou exkommunikácie z cirkvi prísnej zabránilo. Ako slabej
cirkvi dalo bratstvo dovolenie ku sbieraniu almužien na opravu
chrámu dňa 6. mája r. 1630., ďalej r. 1633. a tiež i 10—11. jan.
r. 1662. Veľké pohoršenie zavdali Lopejci tým, ked r. 1637. v čas
538

zúriaceho moru, cielom ukrotenia hnevu Božieho, zabili mladé

hoviadko a starozákonným spôsobom ho obetovali, vnesúc ho do
kostola, vzdor protivenia sa tomu ich farára Severína Škulté-
tiho. Bratstvo uzavrelo požiadať zemskú vrchnosť, aby to na svojom
území nedovoľovala; a list, v ktorom o to grófku Szechyčku prosia,
mal zaniesť rektor za pokutu, že s tým skutkom Lopejcov súhlasil.
Aj r. 1645. zúril mor v tomto okolí. Roku 1673. odňatý evanjelikom
kostol bol im r. 1682. v čas Tôkôlyovskóho povstania prinavrá­
tený, ale vyslanci sečianskeho snemu v sept. roku 1705. prisúdili
lopejský kostol zasa katolíkom, ač ešte i pozdejšie bolo tu kato­
líkov menej, než evanjelikov. Bar. Fraňo Lad. Mednyanszky vo
svojej vizitacionálnej zápisnici r. 1713. udáva, že bolo v Lopeji a
Dolnej Lehote spolu 598 obyvateľov a z nich len 80 katolíkov,
z ktorých mnohých len vtedajší plebán k odpadlíctvu doviedol.
Pozdejšie stal sa Lopej, ako temer všetky poddanské obce ku
ľupčianskemu zámku patriace, temer čisto katolíckou obcou; a len
v novšom čase následkom vzmáhania sa železodielní Pod Brezovou
zasa Štatistika tam i evanjelikov vykazuje. Teraz v Lopeji na
2844 katastr. jutrách žije 1847 obyvateľov a z nich je spolu i
Pod Brezovou 247 evanjelikov. — Evanjelická cirkev v Lopeji
vizitovaná bola r. 1613. superintendentom Sam. Melíkom; potom
dňa 15. jan. r. 1626., keď farár Schrôter mal už nie dežmu, ale
len šestnástinu a dôchodok z farského mlyna; dňa 19. nov. roku
1628., 27. jan. r. 1630. v čas uprázdnenia farárskej stanice po
odídení Kašpara Schrôtera do Sv. Ondreja, preto bola vizitácia
lopejskej cirkve prevedená na H. Lehote; v novembri r. 1638. a
konečne r. 1708. superintendentom Štefanom Pilárikom.

Farári:
1. Michael Pepich rodák z Kokavy. učil sa za 5 rokov v Levoči
pod správou Mag. Antónia Platnera, za dva roky v Zajci v Česku
u Mag. Pavla Melnicera, za rok v Košiciach u Mag. Martina Bresz-
láka; odtiaľ povolaný za farára lopejského na odporúčanie primár­
neho farára bystrického Rehora Melczera a tiež i seniora zvolen­
ského kontubernia, bol 11. mája r. 1578. vo Wittemberku Mag.
Bernhardom Appitiom vysvätený. Dňa 17. jan. r. 1588. poznačený
je ako prítomný na kongregácii. R. 1590. Turkami chytený, bol
do Fiľakova odvlečený a tam pri bráne fiľakovského zámku hroz­
nou smrťou zo sveta snesený. Jeho synom bol Štefan Pepich, r.
1595. farár na Kokave.
2. Matej Transalpinus — viď medzi farármi babinskými č. 3.
 539

3. JaJcub Schroter — viď medzi farármi dubovskými č. 3.

4. Pavel Schroter — viď medzi farármi dubovskými ô. 6.
5. Kašpar Schroter, syn Jakuba a brat svojho predchodcu Pavla.
Y smluve o cirkvi vo Valaskej, medzi pánom lupčianskeho zámku
Kašparom Tribelom a superitendentom Samuelom Melikom 15. nov-
r. 1612. uzavrenej, v 5. bode bolo doložené, že sa Kašpar Schroter
prijíma za diakona za istý čas, kým totiž jeho brat Pavel nebude
z diakonátu dubovského inam povolaný a potom že on, Kašpar po­
stúpi za diakona dubovského ku svojmu otcovi. Dňa 27. júna r. 1613.
bol už ňa bratskom shromaždení ako diakon valaštiansky, ale do
bratsva bol prijatý až r. 1617. dňa 29. mája, na prosbu Jána Khiana
farára lupčiaskeho, ktorú predniesol i menom Kašpara Tribella, i
to podmienečne, že ak porovnanie medzi Tribellom a Melikom
zostane i ‘ďalej v platnosti. R. 1620. na shromaždení dňa 18. febr.
bol už ako farár lopejský poznačený medzi neprítomnými na
kongregácii. Toho roku dňa 30. okt. žaloval, že sa Lehota chce
odtrhnúť od jeho cirkvi. Na shromaždení dňa 6. febr. roku 1624.
žiadal spolu s ponickým farárom Ondrejom Thuriom, aby im
prinavrátené boly trovy cesty bytčianskej, kde bol cielom vyhlásenia
a uvedenia superitendenta; ale bratstvo im odpovedalo, že je na
teraz so všetkých strán utiskované a vynáhradu tú im aspoň pred­
bežne odoprelo. Zo shromaždenia 3. nov. r. 1626. poslaný bol k
Lehoťanom, predvolať ich pred duchovnú súdnu stolicu. Dňa 11. jan.
1628. vyvolený bol za kontuberniálneho rečníka. Na shromaždení
bratstva dňa 30. okt. r. 1629. predniesol príčiny, prečo prešiel za
farára do Sv. Ondreja, s ktorými sa. bratstvo uspokojilo. Na tom
shromaždení prosil jeho predchodca Rástocky rozhodnúť medzi
ním a Schrôterom, že kolko z paktát na ktorého pripadá? R. 1631.
a 32. bol prítomný pri spočtovaní pokladníka Corvina. Dňa 17. jan.
r. 1634. vyvolený bol za asessora, ale nasledujúceho roku prostred­
níctvom dvoch farárov na žiadosť seniorovu napomenutý. Viackráť
poznačený je ako prítomný a neprítomný na kongregáciách a ako
platiaci príspevky. Dňa 13. júla r. 1637. predniesol prosbu Anny
Sabbo zo Zvolena o rozsobáš. Zo sromaždenia 15. jan. r. 1641. poslaný
bol spolu s lupčianskym farárom Piscatorom ku Iupčianskemu zá­
mockému kapitánovi Jurajovi Gyleticzovi-Chorvátovi, aby prinútil
Dubavänov vrátiť vdove seniorovej Kalinkovej nákladok na faru
urobený. V tom roku dňa 26. júna poslalo ho bratstvo a s ním
spolu predajnianskeho farára ku Brezňanom, aby ich poučili o
výčine a neposlušnosti ich farára Chmelia, ktorý sa predvolaný
pred bratstvo neustanovil a žiadali Brezňanov o úsudok, či chcú
 540

Chmelovo nedbajstvo schvaľovať a jeho neposlušnosť potrestať,

alebo obraňovať? Ináče že necti sa vylúči z bratstva, Dňa 18.
x jan. r. 1644. prítomný bol na kongregácii ako dekan, ale nasle­
dujúceho roku akiste na mor zomrel.
6. Severin Sculteti už na shromaždení bratstva dňa 4. júla
r. 1630. vyprostredkoval dovolenie k manželstvu v piatom stupni
pokrevným svojim cirkevníkom Durkoviczovcom, ale do bratstva
prijatým bol až dňa 8. okt. s tou podmienkou, že do najbližšieho
shromaždenia donesie svedectvo o svojom živobytí z tej cirkvi
a kontubernia, kde dosial účinkoval. Dňa 18. jan. 1633. prosil o
almužnovú listinu pre cirkev a smelo sa ozval proti panovitosti
seniora Kalinku. Nasledujúceho roku bol kandidovaný za rečníka,
ale zvolený len za námestného rečníka. V ten deň so slzami v
očiach žaloval, že mu cirkevník a vlaňajší kostolník Daniel Pilar
nadal do psov a jeho žene do kuriev. Po smrti tohoto Daniela
Pilárika jeho vdova zasa im obom ubližovala a bola odsúdená.
Keďže na kongregácii dňa 13. jan. roku 1637. kostolník nebol prí­
tomný, mal byť svojim farárom napomenutý a na svoju cirkev
pokutovaný. Zo shromaždenia 26. jan. r. 1638. poslaný bol spolu
s Gabrielom Piscatorom napomenúť svätoondrejského cirkevníka
Melichera Bohácža, ktorý si chcel vziať svatvicu za manželku, aby
složil ním už sľúbenú pokutu, ak nechce odpadnúť od cirkvi. Dňa
26. júla r. 1641. súdený bol preto, že spolu s breznianskym farárom
Chmelom znešvárili nejaký list, povolávajúci ku svadbe. Dňa 18.
jan. r. 1644. v kongregácii v Bystrici v prítomnosti superintendenta
R. Lanyho a Piscatorisa bola pokonávaná jeho žaloba na lopej-
ského rektora Jána Fidicinisa, ktorý že bol v škole lenivý, svojho
predstaveného zrádza, potupuje a vážnosť mu podkopáva; tiež že
odcudzil vápno z kostola a jeho manželka brala k čarom a kúzlom
vodu z krstitelníce v kostole. Kongregácia uzavrela, že rektor má
prostredníctvom vážnych mužov farára odpýtať, jeho manželka
do klady zatvorená v cmiteri verejne nech odpýta pre neúctivosť
proti vyšším a znesvätenie posvätného miesta skrze čary; a bu-
dúcne nech je predchádzavá k vyšším a uctí si farára. Ak sa
bude spierať to urobiť, má ho farár z cirkvi odstrániť a plat mu
odtiahnuť. Fidicinis radšej chcel žatým školu zanechať, než tej
pokute s manželkou sa poddať. Nie dlho ale žatým obidvaja zo­
mreli na mor v Lopeji. — Z Lopeja prešiel za farára do Seliec
a dňa 20. febr. r. 1646. už ako farár selecký bol za asessora po­
tvrdený a vrátil paktáty vdove svojho seleckého predchodcu Ly-
tomera. Nasledujúceho roku dňa 15. jan. platil notárovi nejaké
 54i

zaostalosti poplatkov. V tom istom roku zaplietol sa spolu i so

svojou manželkou Juditou Moezlener do nemilej pravoty proti
manželke-lopejského a potom ponického farára Martina Sumráka
Uršule r. Rakoci. Táto idúc z radvanského jarmoku údajne od­
kázala veľmi urážlivé slová, spadajúce pod kriminálny súd Skul-
tetičke’ za čo ju on dňa 30. júla r. 1647. žaloval pred bratstvom
a toto predvolalo obe stránky aj so svedkami; Sumráčka sa dňa
18. jan. r. 1649. i so svedkami ustanovila, ale Scultetička nie; a
keďže sa Sculteti odvolával na svetskú vrchnosť, kam túto pra-
votu preniesť chcel, tým urazil bratstvo. Výrok zo dňa 5. okt.
znel tak, aby Uršula Sumráčka za 30 dní pred dvoma bratmi
k tomu vyslaťými urobila začiatok smierenia a Judita aby Uršuľu
pred tými istými osobami osvobodila od pravoty a jej dobré meno
prinavrátila; ináče že im nebude ^rislúžená Večera Pánova a budú
oddané svetskej vrchnosti, ako zákonným sudcom v záležitostiach
kriminálnych. V ten istý deň, dňa 5. okt. r. 1649. žaloval Scultetiho
i zeman Ján Selecký, že v 10. nedeľu po Trojici kázal s namere-
ním proti jeho manželke Ráchele Dubecy; a že Sculteti a jeho
manželka Judita Moezléner častejšími spórami s inými ľuďmi vy­
voláva pohoršenie v cirkvi a zlý príklad obcovania ľudu dáva.
Seleckého záležitosť predniesol pred konsistorium prokurátor Matej
Rolarides a senior v týchto záležitostiach predložil i listy gr. Gab­
riela Illiešhazyho a Kataríny Sechy. Sculteti ale dokázal svedec­
tvami, že kázal vo všeobecnosti proti hriechom, konajúc tým svoju
povinnosť, čo si Selecky na seba a svoju manželku stiahol. Napo­
menutí boli oba, i farár, aby ako učedlník Kristov len pokoj hľa­
dal, i Selecký, aby otcovské napomínania svojho farára kresťan­
ským duchom znášal. Na shromaždení dňa 5. júla r. 1650. pozna­
čený je už ako dekán. V nasledujúcom roku dňa 16. jan. žaloval
rektora Juraja Žyrku, že nechce byť spokojný s ustáleným od
dávna platom a obilím a hrozí, že bude žalovať pred politickou
vrchnosťou; rektor ale žaloval jeho, že ho od stola od dávna na­
riadeného odtisol, dve miery čistého obilia mu odpiera, zemanov
proti nemu popudzuje, aby ho bili a zastrája sa mu, že ho od­
stráni. Dňa 4. mája naložené bolo Scultetimu, aby svojho rektora
v slušnom čase vyplatil a stravovanie pri svojom stole mu ne-
odopieral. Tiež naložené mu bolo, aby vádzky šalkovským ženám
neodopieral preto, že mu Salkovania 6 zl. ročný plat dlžnými zo­
stali. Toho istého Žyrku žaloval dňa 10—11. jan. r. 1662. i super-
intendent preto, že ho spitý obťažoval v Kráľovej. Žyrko odsúdený
bol hneď k zátvoru do maštale a napomenutý. Dňa 19. júna r.
542

1656. vyvolený bol Scultéty za notára, r. 1660. znovu za dekana

a spolu i pokladníka a 29. jan. r. 1669. bol už seniorom, z ktorého
úradu dňa 14. okt. r. 1670. pre starobu zaďakoval. Že požíval
už prv všeobecnú dôveru, o tom svedčí tá okolnosť, že po smrti
seniora Piscatorisa sverený mu bol kľúč od bratskej pokladnice,
ktorú mal spolu s ponickým farárom prezrieť. Dňa 21. apríla r.
1671. už nežil.
• Iný Severin Sculteti bol rektorom breznianskym, č. 4.
7. Martin Súmrak, Súmrak rodák zo Seliec, bol najprv kan-
torom v Žiline, potom rektorom v Selcach, odkiaľ bol r. 1644.
vysvätený za diakona lupčianskeho, r. 1646. prešiel za farára lopej-
ského a dňa 30. júla nasledujúceho roku vpísal si meno do zápis­
nice. Že jeho manželka Uršula Rakoci bola žalovaná Scultétičkou,
o tom už bola reč. R. 1649. prešiel za farára do Poník, kde ale
krátko účinkoval. Na shromaždení bratstva dňa 17. jan. r. 1650.
superintendent žaloval ho, že predtým nemúdre a neporadiac sa
predstavených bratov sobášil; a posledne po krste nemluvniatka
z nezákonného lóža narodeného, vádzal vdovu podžupana Štefana
Aszguthiho (Asguthy). Bratstvo za to, že proti kontuberniálnym
zákonom a pravidlám sobášil nepoctivé osoby, pokutovalo ho na
12 zl., ktoré pod 30. dňami mal zaplatiť pokladníkovi. V ten istý
deň brat farárkin Imro Rakoczy, kastellán zámku lupčianskeho
chcel obnoviť súd proti nej Scultétičkou pozdvihnutý, ale bratstvo
potvrdilo predošlý súd.
8. Matúš Sluchoníus, Sluchovíni, Sdiluchovíni, Schluch zo Štubne
v Turci, bol r. 1646. rektorom v Radvani, v tom roku volaný za
diakona do Ľupče, Rehorom Lanim vysvätený bol 20. jan. r. 1648. do
bratstva prijatý. Nasledujúceho roku stal sa farárom lopejskym.
R. 1655. žiadali si ho Badínci za farára, ale ta neprešiel; nasle­
dujúceho roku vyvolený bol za rečníka, 10. jan. r. 1659. za ases-
sora, potom je viackrát poznačený, ako prítomný a neprítomný na
shromaždeniach a 21. aprila r. 1671. kandidovaný bol bratstvom
na úrad seniora, ale nevyvolený. Jeho dietkami boly: Daniel, r. 1667.
žiak špaňodolinskej školy, Ján r. 1683. farár mičinský a Justína
r. 1666. vydapá za Daniela Zakalecza farára rimabanského.
9. Juraj Sculteti narodený zo zemianskych rodičov Petra
Scultetiho a Doroty Feuervari, Fejérváry v Dolnej Lehote, učil sa
v Lopeji u Martina Schrôtera, v Prešove u Izáka Czabana, vo Velkej
na Spiši u Jána Bornagia a v Brezne za tri roky u Jána Simonidesa.
Potom šiel . do vyhnanstva. Po druhom vyhnanstve, keď Ján
Simonides bol osvobodený. vrátil sa do Brezna a bol povolaný za
 543

rektora do Lopeja; ale po 5. rokoch vyhnaný, vrátil sa do rodičov­

ského domu a' odtiaľ r. 1704. bol povolaný za farára lopejského a
dňa 14. marca 1705. v Štiavnici na kňazstvo vysvätený, 12. mája
prijatý do bratstva, vpísal si meno do kontuberniálnej zápisnice.
V shromaždení bratstvá dňa 18. jan. r. 1707. žaloval na krivdy,
činené 'mu miestnym plebánom, ktorý mu odňal sedecimu a mlyn;
ale bratstvo odporúčalo mu byť trpelivým a písalo list na provízora
lupčianskeho zámku. Po vyhnatí ho z Lopeja r. 1709. žil na svojej
zemianskej kúrii v Dolnej Lehote^

Rektori:
Už pred r. 1607, pokúsili sa rektori dubovský a lopejský páliť
pálené v školskej budove, čo im ale bratstvo pod ťarchou exkom-
munikácie* zakázalo. Ako sa menoval vtedajší rektor, nie je známo.
1. Martin Fabri učil tu okolo r. 1618. Juraja Capku, r. 1624.
vysväteného do cirkvi kučinskej v Šariši.
2. Ján Fidicinis. 0 jeho spore s farárom Scultetim r. 1644.
bola už reč v tohto životopise.
3. Martin Schrôter okolo roku 1670.
4. Juraj Sculteti, potom tunajší farár.

X Vili. Ľubietová.
V lubietovskoin chotáre nájdené boly broncové predmety;
a tak toto okolie bolo už v predhistorickej dobe obydlené. V privi-
legiume Slovenskej Ľupče roku 1340. spomína sa potok Libethina
a roku 1380. povýšená bola banská obec Lubetha na svobodné
kráľovské banské mesto s výsadami štiavnickými. Vtedy boli tu
už osadníci nemeckí. V Pázmánovskom sozname spomína sa roku
1397. už i chrám Iubietovský. Kráľovná Mária Ludovika obdaro­
vala Ľubietovú mlynom, jatkou a kúpeľom; Žigmond osvobodil
ju roku 1405. a roku 1434. od rozličných poplatkov a desiatkov,
ostrihomskému arcibiskupovi náležavšich. V husitských nepokojoch
utratilo mesto svoje listiny, menovite týkajúce sa dežmy a komor­
ského dôchodku, ale Matej kráľ roku 1465. osvobodil ho v smysle
predošlých výsad, spolu aj mestských poddaných v Zailersdorffe
(na Povrazníku) a Schaibe od komorského poplatku a roku 1470.
aj od iných krajinských dávkov, roku 1482. ale od dežmy, arci­
biskupovi náležajúcej. Svobodu od mýta potvrdil im roku 1530.
aj Ján Zápoľa listinou 'upravenou na svojho verného kapitána
544

Petra Kožka de Sedlez, na jeho brata Mikuláša Kožku a na Štefana

Beryzlo de Crabaria. Mali aj právo meča. V časoch tureckých bolo
mesto murami obhradené, jednako mnoho trpelo od nich. Roku
1579—80. spustošili Turci Šajbu, následkom čoho vysťahovali sa
i z Ľubietovej mnohí, tak že sotva 50 do zbroje súcich ľudí tam
ostalo. Aj oheň a mor viackrát pustošil. Roku 1679. udáva sa,
že na Šajbe zomrelo na mor vyše 130 ludí; mor sa vtedy- začal
už v marci vo Zvolene, kde do tisíc, v Bystrici a okolí do 7 tisíc
v Ľupči 700, v Prešporku údajne 10 tisíc a vo Viedni až 40.000
ľudí zomrelo. Gotický kostol, v husitských válkach porúchaný
a roku 1502. opravený, teraz katolícky, je 108' dlhý, 36' široký
a 66' vysoký, cintorínovým múrom ohradený. Svätyňa zatvorená
je troma bokami osmohranu; končité dvere vedú do sakristie:
viťažný oblúk je tiež končitý. Z lode je vchod do káplnky, ktorá
má gotické sklepenie a rebrá sklepenia spájajú sa do stredového
okrúhleho svorňa s vykresanou ružou. Sklepenie lode je novšie,
z roku 1821. Ostatky drievneho gotického oltáru sú nad sakristiou.
Teraz v tomto katolíckom chráme vo výklene na oltári je kararská
socha Márie Magdalény, umele vyhotovená a darovaná Vavrincom
Dunajským, evanjelikom, rodákom lubietovským. Na vonkajšej
stene kostola vyrážaly sa zpod vakovky staré freskové maľby;
a síce u vchodu do kostola obrovský obraz sv. Krištofa a na
severnom múre svätyne obraz Fraňa Serafského. Na čele kostola
je veža, spočívajúca na gotických oblúkoch. Pevnosť ľubietovskú,
pozdejšie tak zvaný mestský dom, postavili roku 1564. Kônig-
sberger roku 1503. pamätal vo svojom testamente aj na lubietov-
ského farára. Ľubietová stala sa v časoch reformácie zavčasu
evanjelickou a spomenutý chrám užívali evanjelici až po rok
1673. nemýlenej a s prestávkami až po rok 1709. Známo je.
že už roku 1527. bol Iubietovský farár Filip Nikolai a rektor
Gregori pre evanjelickú vieru za živa upálený; a z potomkov
Lutherových až do najnovšich časov žili v Ľubietovej Luthe-
rovci. Mestský archiv opatroval dlho jedon list od tohto refor­
mátora; a Ľubietovci boli v častých listovných i osobných sty­
koch s Nemeckom a významnými mužmi reformácie. Katolícky
vizitátor Zathay neodvážil sa isť roku 1561. sem vizitovať. Ak je
pravdivá povesť, zachovaná vo vizitacionálnej zápisnici Nárayovej
z roku 1692. bol tu roku 1557. katolícky farár Ján odsúdený
a v II. SI. Veľkonočnú na vršku pri Ľubietovej katom zťatý. Krém
veľkéko chrámu bol tu aj druhý chrám, menší pre slovenských
veriacich. Kráľovské výsady strhli na seba i tu výlučne Nemci.
 545

Pri správe mesta a cirkvi boli len oni;' a aby nemýlene mohli
panovať nad Slovákmi, preto sa okolo roku 1623. ák nie skorej
vylúčili zo zvolenského kontubernia a pripojili sa ku seniorátu
banských miest. Nemecký farár bol lepšie plateným hlavným fa­
rárom,.', než slovenský kazateľ; okolo roku 1634. platieval ročite
6 dukátov paktát, daňe od dežmy. Ač Slovákov bolo i tu o mnoho
viacej, než Nemcov, ale ešte i roku 1657. nebolo v mestskom
senáte ani jedného Slováka. Nemci tu nerešpektovali v tomto
ohľade ani prísne krajinské snemové uzavretia. Roku 1677. bol
na mieste malého slovenského kostola z roku 1647. väčší posta­
vený, ale stal sa .vtedy už zbytočným, lebo Nemcov pomaly už
nebolo. Tento bol potom v rokoch 1787—1807. zrúcaný a materiál
z neho na opevnenie veže a opravu farskej zahrady obrátený.
Bol tu niekdy 24 centový zvon *2 roku 1689. s nápisom, ktorý
udával, že bol'obnovený nákladom celej cirkvi ľubietovskej, vtedy
evanjelickej, za rychtárstva Martina Majlinga a prísažného Juraja
Luthera. V čas vizitácie Bartókovej roku 1657. bolo v Ľubietovej
asi tisíc obyvateľov, všetci evanjelici, len dosadení ta banskí
úradníci boli katolíkmi; na Šajbe bolo 270, na Povrazníku 80 duší.
Po krutých prenasledovaniach, vyhnatí evanjelických farárov
z cirkví, osadení na ich miesta katolíckych plebánov a všemož­
nom nútení obyvateľov k prestupu na katolícku vieru, roku 1675.
prosil katolícky farár, aby mu za miništrantov ku omši daní boli
evanjelickí chlapci, lebo katolíckych nebolo; a v čas vizitácie bar.
Mednyanszkého roku 1713. v Ľubietovej bolo ,asi 900 duší a z nich
len 3 katolícke; preto Ľubietová bola pripojená ku katolíckej
fare v Ponikách a len roku 1737. osobitný plebán tu osadený.
Roku 1721. predvolaní slúžnym Štefanom Kohárym 13 svedkovia
pod prísahou svedčili, že koľko je katolíkov v Ľubietovej, na Šajbe
a Povrazníku. Jedon z nich svedčil, že je len jeden katolík a druhí
všetci, že ich nieto; ač katolícky farár pri vádzkach, sobášoch,
pohraboch a spovediach všemožne ich k prestupu nútil, slovom,
peňažnými pokutami ich trápil. Roku 1788. bolo v Ľubietovej
. 1117 evanjelikov a len M63 katolíkov. Roku 1818. bolo tu 1112
evanjelikov, na Šajbe 569 a na Povrazníku 148; roku 1837. bolo
1300, na Šajbe 856, na Povrazníku 204 a na Troch vodách 36;
roku 1873. v- celej cirkvi 2456 duší; a teraz žije v Ľubietovej
na chotáre 10478 katastr. jutár veľkom 1813 obyvateľov, z nich
1374 evanjelikov; na Šajbe v chotáre 3327 kat. jutrovom 1161
obyvateľov, z nich 1148 evanjelikov; a na Povrazníku na 422
jutrovom chotáre 334 obyvateľov, z nich 328 evanjelikov. Niekdy
35
546

bohaté bane mesta upadly, ale i teraz má mesto pekné dôchodky

z hôr svojho veľkého chotára. Kým baníctvo kvitlo, platilo mesto
v 17. storočí nielen dvoch farárov, ale i rektora a jeho pomoc­
níkov, učbárov, organistov a kantorov, osobitných pre nemeckú a
osobitných pre slovenskú cirkev. V prenasledovaní r. 1673. magistrát
mesta Ľubietovej zadal prosbu, aby ich dvaja farári a dvaja učbári
boli ž prešporského väzenia domov pustení, ale bezvýsledne;
v Ľubietovej osadený bol katolícky farár Ptachelius, Ptacelius,
rodom Čech, ktorý sužoval evanjelických obyvatelov na toľko,
že keď v povstaní Tokôlyovskom žatým neušiel, neodstúpil sa, bol
— ak je udanie v Nárayovej vizitacionálnej zápisnici pravdivé, —
roku 1678. a po ňom jeho nástupca plebán Ján Benkovič r. 1682.
zťatý, ač sa vraj mohol od Tôkôlyovských povstalcov vykúpiť
peniazmi, ale zostal stály a svojej viere verný. Rozzlobený evan­
jelický Ind vraj vyviedol ho na pole a tam si sám musel hrob
vykopať. Jeho obraz bol zachovaný v dubravickom kostole. Ben­
kovič vraj preklial Ľubietovú a od toho času že prestalo im
banské požehnanie. V čas vizitácie roku 1683. mestský rychtár
Michal Vagner vskutku vraj prosil vizitujúceho katolíckeho biskupa,
aby sosňal s nich to prekliatie; a ten im radil, aby za príkladom
Kremničanov dali jednotlivým baniam a štolniam mená katolí­
ckych svätých, k nim aby sa za požehnanie modlievali a omšu
dali slúžiť; a ak vidia priaznivý toho výsledok, aby sa všetci ku
katolíckej samospasiteľnej cirkvi obrátili, obetujúc na kostol a kňa­
zovi. Že nebol vždy tak príkry pomer medzi tunajšimi katolí­
ckymi farármi a evanjelikmi, na to je dôkaz to, že 30. marca
roku 1689. pri krste 'syna evanjelika Ondreja Mazurku bol krst­
ným otcom miestny katolícky farár Ján Szerdahelyi a podobne
dňa 22. marca roku 1692. stál pri evanjelickom krste Šajbäna
Nossku ako kmotor miestny katolícky farár páter Ondrej Bayoni,
Bojni. Po šopronskom sneme boly dňa 13. okt. roku 1685. vyslan­
cami Tôkôlyho Tomášom Ebeckým a Jonášom Búlyovszkym Ľubie-
tovcom vrátené oba kostoly, fary, šboly a všetko, čo k tomu
patrilo; už prv, dňa 17. mája účinkoval tu ich ev. farár a viedol
matriku; ale pri vrtkavom válečnom šťastí to zasa dosť skoro
utratili. Podobne v Rákóczyho povstaní r. 1704. uviedli si Ľubie-
tovci evanjelického farára, ktorý už 20. jan. tu účinkoval; a roku
1705.* oddali vyslanci sečianskeho snemu Ján Feja, Kašpar Oko-
licsányi a Štefan Kantor i tunajšie oba kostoly, fary a školy evan­
jelikom; katolícky plebán mohol si z kostolov vyniesť zariadenie
a predmety; evanjelikom bol ponechaný jedon strieborný kalich,
 547

akiste ten, ktorý bol r. 1699. daroval evanjelickej cirkvi správca

tunajších maši Jozef Anton Sommervogel a jeho manželka rod.
Lamperge'r, evanjelici. V tej dobe, dňa 13. júla roku 1706. vizi-
toval tunajšiu evanjelickú cirkev superintendent Štefan Pilárik
štiavnický. Po opätovnom odňatí kostolov r. 1709. krstil v Ľubie-
tovej odpadlík od ev. viery rektor Kašpar Beniamina potom tú úlohu,
ktorú konali predtým Nemci, prenasledujúci Slovákov, prevzali
katolíci. Do správy mesta museli byť volení katolíci} a keď ich
v meste vôbec nebolo, dostalo mésto roku 1766. prísne nariadenie,
aby boli prijatí do mesta dvaja katolíci: Martin Ivanis a Daniel
Fabricius, aby im bol daný byt alebo aspoň miesto na stavbu domu
a aby boli vyvolení za senátorov. Početní boli citelne pokutovaní.
Mária Dunajsky a Dorota* Oborčok preto, že prestúpily na evan­
jelickú vieru, boly žalárované; starec a mestský úradník Matej
Majling preto,' že ako chlapec dva roky chodil do katolíckej školy
v Bystrici a tak musel byť vraj katolíkom, ale od 16. roku svojho
priznával sa k evanjelickej viere a pochodil z evanjelických rodi­
čov, bo! r. 1768. do žalára u vrhnutý a tam i zomrel. Roku 1766.
viacej evanjelických rodičov, medzi nimi Pavel Čiaš a Pavel Hudec
boli zatvorení preto, že nechceli, aby sa ich dietky učily katolí­
ckemu náboženstvu; Hudec bol i z úradu prepustený, lebo ako
evanjelik nechcel sa katolíckemu farárovi spovedať. — Po tole­
rančnom patente prichytili sa aj Ľubietovci ku sriadeniu evan­
jelickej cirkvi, povolali si na odporúčanie bystrického farára An-
dersa, za farára Juraja Lačného zo Slažian.a v prvú nedeľu po
Veľkej noci r. 1783. do úradu uviedli na cintoríne, kde v blízkosti
v zahrade od mešťana Ondreja Síkora kúpenej, vyše terajšej far­
skej zahrady, vyše cesty v cmiteri, na pôde mokrej a nepríhodnej
postavili r. 1783—4. kostol. Ale s vydaním tolerančného patentu
ešte neprestalo prenasledovanie evanjelikov. R. 1784. mestký po­
kladník Daniel Nikolay bol za to na rok žalára a 500 zl. pokuty
odsúdený, lebo sa opovážil tvrdiť, že katolícka viera nemá taký
základ v Písme svätom, ako evanjelická a štvrť roka i vysedel
. v žalári. A farár Lačný bol preháňaný za to, lebo r. 1785. pri
jednom pohrabe modlil sa nahlas a dovolil nahlas spievať tak pri
dome smútku, ako i na cintoríne. Do novopostaveného chrámu
daroval“ krstiteľnicu Fraňo Koromžay,-správca ľubietovskej maše
a cínovú kanvu k tomu darovala jeho manželka Alžbeta r. Kreu-
chel; medený a pozlátený kalich s patellou daroval tiež Koromžay;
menší strieborný r. 1791. Tomáš Dorotovitš, cirkevný dozorca a
k: nemu striebornú pozlátenú patellu r. 1836. Vavrinec Philadelphy.
35*
548

Starý organ kúpili od miestnej katolíckej cirkvi r. 1789. Cínovú

nádobku na oblátky darovala Koromžayka, cínovú kanvu r. 1829.
miestny zámočník Vavrinec Philadelphy, druhú Ján Messerschmidt
a najmenšiu s nápisom 1777. kúpila cirkev. Roku 1818. bol nad
krstiteľnicou v pozlátenom rámci obraz Jána Krstiteľa v Jordáne
krstiaceho, darovaný dozorcom cirkvi Matejom Bodá. Svietnikov
mala cirkev pozdejšie 7 párov, jedon pár z mosadze š nápisom:
Joannes Fridericus Kluge anno 1716., druhý drevený pozlátený,
umelecké dielo a dar rezbára Vavrinca Dunajského, rodáka ľubie-
tovského s nápisom: L. Dunajský a. 1830.; dva páry železných,
práca a dar trivodských lejárov. Pozlátené ukrižovanie na oltár
darovala r. 1808. Anna Heinrich r. Fabriczius. Medzi prikrývadlami
na oltár spomenutie zasluhuje jedno, na ktorom zlatými a strie­
bornými niťami vyšitý bol nápis: Vylevám pred obličejem Božim
žádost svau, — a druhé hôrdozorcom- Jánom Sinovicom r. 1836.
darované. Zvony mali dva: 4 centový nákladom cirkevníkov,
zvlášte ale dozorcu Tomáša Dorotovica — a' menší 2V* centový
výlučne týmže dozorcom r. 1788. darovaný; poslednejší bol r. 1836.
preliaty. Matriku majú od r. 1637—1709., z ktorej mnohé vzácne,
zvlášte životopisné udania sú i v tomto diele použité. — Nešťastím
bolo, že cirkev svoj chrám stavala na nepríhodnom, mokrom, hli-
nastom a blatňavom mieste. Len niekoľko rokov minulo a už sa
im začal pukať, následkom čoho už 28. mája r. 1799. zadala cir­
kev prosbu pred seniorálny konvent, že keďže kostol sa im
puká a s valiť hrozí, k tomu je vlhký, mokrý, tak, že bez nebe­
zpečenstva života nemôžu sa doňho shromažďovať, aby im do­
pomohol obdržať od námestnej krajinskej rady dovolenie k sbie-
raniu milodarov, že by si mohli na inom príhodnejšom mieste
vystaviť nový kostol. Námestná rada sbierku vo všetkých štyroch
dištriktoch povolila, čo bolo oznámené na seniorálnom konvente
21. aug. r. 1799. Dňa 25. febr. r. 1805. na seniorálnom konvente
žalovala sa cirkev, že od viac rokov bezvýsledne prosí od mesta
pozemok ku stavbe nového chrámu, čo osožilo, lebo v tom roku
1805. sa skutočne cirkevníci už chytili do stavby pri potoku Vodka,
kde i terajší chrám stojí a dostavili ho r. 1807., v ktorý rok v I.
Adv. nedeľu bol vysvätený Jánom Kuszmánym breznianskym,
Samuelom Blasym ľupčianskym, Michalom Blasym ponickým, Ada­
mom Chalupkom horňolehotským a Štefanom Bolemanom garam-
seckým farárom. V čas vizitácie r. 1837. bol tu konvent, na kto­
rom dozorca cirkvi Tomáš Kmethy návodom odsúdeného farára
Babilona obvinený bol viacerými cirkevníkmi z neverného šafá-
 549

renia, ako by pred niekoľko rokmi bol spreneveril z cirkevnej

pokladnice 100 zl.; ale on hneď tam preukázal a složil pocty z
viacej rokov, tie boly prítomnými farármi preskúmané a cirkev-
níkmi schváléné, za čo bol síce zpod obžaloby osvobodený, ale
rozťažkaný nad nespravedlivým a bezzákladným upodozrievaním
složil úrad cirkevného dozorcu; a len na mnohé prosby cirkev-
níkov a svojich protivníkov dozorstvo cirkvi i na ďalej podržal.
Ale aby sa budúcne každému podozreniu vyhlo, seniorálny kon­
vent dna 17—18. mája r. 1837. nariadil, aby peniaze z púšiek
kurátori vždy v prítomnosti dvoch cirkevníkov vyberali, očítali a
tak do cirkevných príjmov uviedli. Pri tej vizitácii napomenul '
superintendent cirkevníkov, aby schody rovno z kostola do veže
vedúce, v čas ohňa nebezpečné, preložili z vonku; horlivý cirkev-
ník Michal Messerschmidt sľúbil hneď k tomu cieľu zdarma pre­
pustiť kúsok zahrady, pri kostole a veži ležiacej. — Vtedy bývali
4 mendíci, niekedy i viacerí, ktorí každú nedeľu po domácnostiach
evanjelium čítavali a milodary si sbierali; každodennú chovu mali
radom u evanjelikov. — Krém tu spomenutej vizitácie r. 1837.
vizitova^á bola cirkev v novšom čase r. 1801., 1818., a r. 1873.
dňa 11. a 12. júna. V čas tejto vizitácie mala cirkev luster v
cene 86 zl., ktorý r. 1869. darovala debnárska cecha; v sakristii
mali z karrarského mramoru poprsie Vavrínca Dunajského, chýr­
neho rezbára z Ľubietovej pochodiaceho, ktoré zhotovil a daroval
r. 1871. jeho syn Ladislav. Železné mrežky okolo oltára vyhotovili
a darovali trivodskí lejári, zvlášte Ján Uhrik. Kamžu so striebornou
sponkou daroval r. 1857. Jozef Kmeť a jeho manželka Ludka. Z
príležitosti tej vizitácie darovala rodina Cochiusovská prikrývadlo
na oltár s nápisom:. Srdce čisté stvor mi ó Bože, — na kazateľmi
s nápisom: Káž slovo Boží, — a veľký pokrôvec pred oltár. Roku
1805. následkom vyššieho nariadenia prestala miešaná mestská
škola, následkom Čoho prinútená bola aj evanjelická cirkev sria-
diť svoju školu. Roku 1813. prosila cirkev od mesta pozemok na
stavbu školy, ale mestská vrchnosť odvetila, že aby si cirkev, ak
chce mať, kúpila pozemok. A cirkev si i kúpila od Juraja Nikolaya
a postavila tam r. 1815. drevenú školu na mieste, kde je i teraz
škola. Ale byt učiteľský bol tesný a vlhký, učebná sieňa tmavá
a nehodná, obnovenia; preto keď ich jeden učiteľ bol preto i opu­
stil, r. 1859. uzavreli novú školu postaviť, úfajúc sa, že ich v tom
mesto napomôže. A ač mesto cirkvi odhlasovalo 400 zlatovú pod­
poru, stavbu školy zaokryť odoprelo, preto si bola cirkev prinú­
tená požičať 400 zl. od Imra Balkoviča, keď sa r. 1861. do stavby
550

školy chytila; nasledujúceho roku stavbu dokončili s obydlím pre

dvoch učiteľov. Keď sa r. 1867. stal mešťanosta Jozef Kmeť cir­
kevným dozorcom, mesto odhlasovalo cirkvi 1000, pozdejšie 1500
zl. ročnú podporu a od tohto času cirkevníci neplatili žiadnu cir­
kevnú daň, lebo dobrovoľné obete a mestská podpora boly vstave
všetky výdavky zaokrývať. Ba r. 1873. chatrný plat farárov po­
výšila cirkev o 100 zl. a mesto polepšilo dôchodok učiteľom ročite
po 28 siah dreva; roku 1885. vydala cirkev na obnovu organa
250 zl., nasledujúceho roku zadovážila nové stolice do školy za
100 zl. a žatým vydala na obnovu školy 264 zl., po smrti farára
Pepicha roku 1889. na obnovenie fary 618 zl. a mesto 500 zl.
Roku 1887. vyvolila si cirkev za učiteľa Michala Zaťku zo Starej
Turej, ale seniorát voľbu nepotvrdil, lebo bola pochybnosť o vlaste­
nectve Zaťkovom. Roku 1889. uzavreli sriadiť tretiu učiteľskú
stanicu a na plat učiteľa sľúbilo dávať mesto ročite 400 zlatých.
Ako sa mesto premenilo vo veľkú obec, bolo vstave i cirkev
viacej napomáhať. R. 1896. v slávnosť millenárnu sľúbilo a potom
i dalo mesto na stavbu evanjelického kostola 6 tisíc zl. R. 1898.
odanili sa cirkevníci na 6 rokov na stavbu kostola a potom ho
roku 1899. postavili nákladom 52 tisíc korún, z ktorých cirkev
len 4 tisíc korún zostala dlžná, lebo hneď v ten čas podomová
sbierka vyniesla 2534 kor.; robotníci Pod Brezovou a v Hronci
darovali 1938 kor., z čoho kúpili zvon 485 kg.-mový za 1423 kor.
a luster za 408 kor.; obec Šajba dala 200 kor., izraelita Jakub
Kohn 100 kor. a vyslanec Mikuláš Osztroluczky 200 kor. Do no­
vého kostola dala pani Ida Révay r. Messersshmidt vyšívané plú-
šové prikrývadlo na oltár za 80 kor., mestský notár Béla Révay
na nový zvon 200 korún. Tri nové zvony opatrili si roku 1906.
od Seltenhofera za 10.840 kor., na čo mesto dalo 3000 kor.; naj­
menší zvon kúpila fília Povrazník. Roku 1902. ohradili cintorín
nákladom 833 kor. a zvýšili plat svojmu farárovi o ICO kor.; roku
1909. o 600 kor. Roku 1906. a roku 1908. znovu uzavreli sriadiť
tretiu učiteľskú stanicu s tým, že ak mesto nebude ich v tom
hmotne podporovať, aby ono prevzalo školu. Mestský notár Béla
Révay a spoločníci apellovali proti uzavretiu cirkvi a žiadali od­
dať školu štátu. Žatým uzavrela cirkev ku sriadeniu tretej stanice
pýtať štátnu podporu. R. 1910. obnovili faru nákladom 8542 kor.,
k čomu dala obec 10 tisíc kor. a roku 1912. na obnovu školskej
budovy 26.500 kor. Tretiu školu vystrojila nákladom 364 kor. Na­
sledujúceho roku bola školská budova i skutočne obnovená ná­
kladom 23 tisíc korún. Roku 1916. oddala cirkev k vojenským
 551

delom svoje dva zvony v cene 7000 kor. Z obetí jednotlivcov

spomenutie zasluhuje, že roku 1878. jedna vdova poručila cirkvi
dva pozemky v hodnote 150 zl.; r. 1890. Anna Lovász poručila
cirkvi lúku* v cene 157 zl.; roku 1895. Mária Muránsky r. Šurina
urobila pri cirkvi 1000 zlatovú základinu; roku 1908. Mária Pazár
r. Filadelfi poručila na cirkev 200 kor. Na pamiatku 20 ročného
účinkovania svojho farára Lukácsa, od dvoch rokov krížom na­
vštíveného, sosbierali cirkevníci 256 kor. a svojho obľúbeného
kaplána Jána Martiša tiež prekvapili darom 310 kor. činiacijn;
Cirkevný dozorca Ferdinand Lehotsky s manželkou a farár Lukáô
s manželkou obetovali po dva skvostné svietniky z činskeho striebra '
na oltár, ktorý mnohé horlivé církevníčky 100 korunovým pre­
stieradlom opatrily. R. 1917. dostala cirkev od Bŕanislava Kmeťa
3 tisíc korunové dedictvo. Reku 1914. utvorila cirkev storočnú
rezervnú základinu s 500 korunami.
Dozorcami cirkvi boli: od r. 1783. Tomáš Dorotovitš, spolu
i kurátor a poddozorcom Michal Messerschmidt, ktorý sa stal potom
dozorcom; £r. 1812. Matej Bodá rychtár, potom kapitán; r. 1824.
Tomáš Kmethy, Kmety, podrychtár; r. 1850. hôrdozorca Samuel
Scherfel; r. 1856. Michal Messerschmidt; r. 1864. Ján Kmeth; r. 1865.
Móric Kelner; r. 1867. mešťanosta Jozef Kmeť; r. 1876. mestský
notár Ondrej Chriaštel, pozdejšie Chriastélyi; r. 1887. mestký notár
Ferdinand Lehotsky; a od r. 1909. vicišpán Dr. Matej Répási.

Farári:
1. Ján Mathesius. Superintendent Daniel Krmann spomína ho
ako prvého tunajšieho evanjelického farára, ktorý vraj mučedlní-
ckou smrťou zomrel.
2. Filip NiJcolai, známy z cirkevných dejín, že spolu s rekto­
rom Gregorim lapaní boli od Zápolyových komissárov a r. 1527.
pri dobronivskom zámku za živa upálený. Leonhard Stóckel píše,
že rektor bol 22. aug. vo Zvolené na námestí a farár Nikolai
3. febr. r. 1528. pod dobronivským zámkom upálený. — Predtým
mal byť kazateľom v Kremnici.
3. Juraj Fischer okolo r. 1540.
4. Ján Schayder bol na synode banských miest v Kremnici
9. apríla roku 1564.
5. Martin Lampertus, Lamberti zo Spišského Podhradia, už
r. 1569. ako ľubietovský nemecký farár na synode dňa 22. júna v
Kremnici podpísal vierovyznanie, už prv r. 1559. kráľovi Ferdinan­
dovi I. podané. Tiež podpísal uzavretia banskomestských synod v r.
 552

1577. dňa 7. júna a 16—17. marca r. 1580. Dla svedectva jeho syna
a nástupcu Ondreja Lampertjho zomrel v Ľubietovej roku 1583.
Z jeho potomkov pochodil Matúš Lamperti, rychtár krupinský a jeho
syn kazateľ v Jihlave na Morave, ktorého dňa 1. sept. roku 1675.
v doline Nere.snici zamordoval mečom zbojník Pavel Dudáš.
6. Ondrej Lamperti, rodák zo Spišského Podhradia, syn predo­
šlého; učil sa v Ľubietovej u Martina Vagnera, v B. Bystrici, od
r. 1575. v Bardiove u Tomáša Fabriho za rok, v Prešove za 3 roky
u Severina Scultetiho, potom bol r. 1580. učiteľom vo Vlachove na
Spiši, odkiaľ ho povolali Ľubietovci najprv za učbára, po polroku
za rektora a po poldruha roku za nástupcu jeho otca; vyslali ho
do Wittemberku, kde složiac zkúšku, bol v 6. nedeľu po Veľkej noci
r. 1583. Polykarpom Leyserom vysvätený, v ten istý deň, keď i
Juraj Francisci, rodák zo Zvolenskej Ľupče, povolaný za diakona
ku bystrickému špitálskemu kostolu Bartolomeom Ocsovinom. Ako
prítomný na zvolenskom bratskom shromaždení je zaznačený dňa
17. jan. r. 1588. a 12. jan. r. 1599.; nasledujúceho roku dňa 7. febr.
nebol prítomný pre chorobu. Dňa 18. júna r. 1613. už ako nemecký
farár levočský bol na shromaždení bratstva 5 kráľovských miest
v Sabinove a 2. jan. r. 1614. na synode v Spišskom Podhradí, kde
jeho kollega Mag. Peter Zabler bol za superintendenta vyvolený.
Roku 1622. zomrel v Levoči na mor, na ktorý do 1600 osôb tam
•zomrelo, medzi nimi slovenský kazateľ Bartolomej Alauda, učbári
Kašpar Schnell a Ján Haschko a poslucháč Ján Vesper. — Snáď
jeho synom bol Ján Lamperti, mešťan ľubietovský, ktorý r. 1688.
dla ľubietovskej matriky ako 91 ročný zomrel.
7. Zigmond Atzman bol kazateľom nemeckým okolo r. 1594.
. 8. Samuel Celensky, Apiarius, Celinsky, medzi neprítomnými
v kongregácii poznačený bol 17. jan. roku 1607. Ondrej Thurius
farár ostrolucký a potom ponický poznačil yo svojom denníku,
dosial zachovanom, že 6. jan. r. 1613. bol mu ľubietovský nemecký
farár Apiarius kmotrom pri krste dcéry Kataríny a že roku 1614.
dňa 10. aug. zasnúbil a 5. okt. vydal si dcéru Zuzannu, už vtedy
vdovu po Jurajovi Gardianovi rektorovi Iupčianskom a potom
slovenskom kantorovi a učbárovi krupinskom, za tohto Apiaria.
Zomrel dla svedectva Thuria, v Ľubietovej 25. nov. roku 1615.
a 27. nov. bol pohrobený. Po jeho smrti vydala sa vdova Zuzanna
Apiárová r. 1619. po tretíkrát za mešťana ľubietovského Martina
Stephaniho-Kúdelku.
9, Valentín Hanke st. šľachtic z Česka. 0 ňom svedčila Iup-
čianska cirkevná zápisnica: 10. jan. roku 1627. zomrel velb. pán
 553

Valentín Hanke, farár cirkvi Iubietovskej, výtečný hvezdár a po­

chovaný bol 13. jan. Z manželky Kataríny Freupdin mal syna
Matúša, potom tunajšieho nemeckého organistu a mestského
notára, o ktorom vi.ď dolu nižšie. Zemiansky list armáles o pečať
olúpený rodiny Hanke zdedil pozdejšie ľubietovský mešťan Va-
vrinec Philadelphi a potom Jakub Gaudia, ktorý ho dal miestnemu
magistrátu potvrdiť. Mladší Valentín Hanke bol r. 1646. diakonom
podhradským, potom nemeckým farárom sabinovským a mal syna
Jána, r. 1665. v Bystrici študujúceho. ,
10. Peter Csísz, Csís, Luteali, Luteolus z Dubravice, syn Ka-
' špara a Doroty Mičinskej; učil sa v Ponikách u Jána Galliha,
Poničana, v Bytči u Mikuláša Fidicinisa, v Bojniciach, Bystrici
u Martina Venigera, yo Vratislave, Novej Vsi ú Juraja Fickíera.
Navrátiac sa do Bystrice, povolaný bol r. 1615. za slovenského
učiteľa do, Kremnice, kde si vernosťou vo svojom povolaní získal
všeobecnú spokojnosť. Roku 1616. jeho pričinením postavená bola
slovenská škola v Kremnici oproti špitálu a sám obetoval na tú
stavbu 50 zl., čo bol v tom čase veľký peniaz. R. 1618. povolaný
bol za slovenského kazateľa do Ľubietovej a dňa 24. mája Petrom
Zablerom vysvätený. Keď odchádzal z Kremnice ku posviacke
po polštvrtaročnom účinkovaní v slovenskej škole, dala mu mestská
rada veľmi prajné svedectvo a odporúčanie. Na shromaždení zvo­
lenského bratstva dňa 19. jan. r. 1623. predniesol, že pred nie­
ktorým časom dcéra istého ľubietovského mešťana pripravená
bola o poctivosť od jednoho slúžobníka rodiny Asguthovskej; a te­
raz ich chcú Ľubietovcí vyhlásiť za svóbodných. Bratstvo vzhľa­
dom na to, že keď Ľubietovci chcú beztrestne trpeť nepoctivosť
a potupu na nich . tým uvalenú, nechce ich k ničomu nútiť a pa­
tričných rozväzujú. Roku 1634. platil Číž prostredníctvom zvolen­
ského bratstva paktáty 6 dukálov, ač ku bratstvu neprináležal.
Jednako ešte i dňa 11. dec. r. 1635. ako slovenský farár lubie­
tovský bol prítomný na zvolenskom bratskom shromaždení. Ako
krstný otec poznačený je v Iubietovskej matrike už ako ponický
farár dňa 10. apríla a 2. mája r. 1643. Do Poník prešiel už roku
1637. a ač sa už 22. sept. podpísal do zápisnice, do bratstva bol
prijatý len 20. okt., keď zaplatil, čo sa platievalo. Dňa 26. jan.
roku 1638. prispel na cestovné trovy výberčíkom paktátov 25 den.
Zomrel roka 1647. Jeho syn Ján bol okolo roku 1660. kantorom
a organistom ponickým,, potom niekde rektorom vo V. Honte.
Jeho dcéra Rebeka vydala sa za Jána Rotaridesa farára dolňo-
strhárskeho, potom valaštianskeho a mičinského. Inú jeho dcéru
554

Barbaru vzal si ponický občan Mráz. Jeho vdova na kongregácii

20. jan. roku 1648. prostredníctvom Makonia prosila v záležitosti
lubietovskeho domu, z ktorého že je pastorkami sirotami vytvo­
rená; ďalej v záležitosti krížikových peňazí a ofery kostolníkom
vybranej a uloženej u zemského pána Štefana Asgutha. Bratstvo
rozhodlo, aby si vdova a siroty vybraly. nimi volených sudcov
buď z duchovného, buď zo svetského stavu, ktorí by záležitosť
pilne prezreli a rozsúdili; krížikové peniaze prisúdili budúcemu
farárovi a z ofery mala vdova obdržať dve čiastky, z ktorých
1 imperiál dá teraz pracujúcemu v cirkvi a tretiu čiastku ofery
obdrží jej mužov nástupca. Konečne žaloval vdovu Cížovú Bar­
baru dňa 5. júla roku 1650. zať Ján Rotarides, farár dolňostrhár-
sky, že niektoré pohnuteínosti nedala pod delbu, čo obžalovaná
tajila. Uzavreté bolo, aby pod novú delbu dané boly periny, celá
knižnica a parta. Ak by stránky nad týmto rozsudkom nepristaly,
nech sa potom utiekajú ku tým, ktorí ich prv delili a bratstvo
nech budúcne neobťažujú.
11. Volfgang Musculus Bojodurshj, ako kazateľ košický bol
roku 1618. 30. okt. na shromaždení bratstva 5 kráľovských miest
v Sabinove, odkiaľ vyhnaný, žil v Levoči súkromne až do roku
1621. a tam v tom roku vydal latinské dielo Speculum naturale.
Roku 1623. bol už nemeckým kazateľom modrianskym, odkiaľ ale
tiež bol r. 1630. odstránený. Potom bol nemeckým farárom ľubie-
tovským, kde r. 1638. zomrel, pochovaný 8. decembra.
12. Daniel Tsech, Hirsch — viď medzi farármi krupinskými
číslo 16.
13. Ondrej Messerschmidt narodený na Starých Horách z Ond­
reja majetného baníka a Ruženy Pogner, ktorá sa po včasnej
smrti manžela vydala za Filipa Zurodera-Codora, rektora v Španej
Doline a potom farára v Predajnej. Pri tomto svojom otčimovi
Codorovi stal sa Messerschmidt po skončení štúdií rektorom;
a na shromaždení bratstva dňa 18. okt. r. 1627. prosil otčim za
neho, aby mu mohol byť za diakona vysvätený na miesto pre­
došlého rektora a diakona Štefana Molschaniho, odišlého za farára
na Buôu. Bol tam hneď od seniora a shromaždených bratov vy-
zkúšaný a keď zkúšku dobre obstál a preukázal svedectvá ohľadom
mravov, živobytia, učenia sa a ako sa choval na iných miestach,
dali mu listinu odporúčajúcu ho ku posviacke potom, keď ob­
drží zákonné povolanie od cirkvi. Menujú ho tu Mistrschmitom.
Ako diakon predajniansky bol do bratstva prijatý (Meszerschmit)
až dňa 14. jan. roku 1632. a z vďaky za prijatie zaplatil do spo­
ločnej pokladnice zvyčajný 1 zl. Žatým bol viackrát prítomným
na kopgregáciach. Charakteristické je to, čo udáva zvolenská
kontuberniálna zápisnica, že totiž v Predajnej vo fare bola 4. júla
roku 1630. na žiadosť tamejšieho farára Zodora a jeho manželky
Ruženy Mesrssmydovej súkromná kongregácia v prítomnosti se­
niora, dekána Jána Galovicia, Mateja Rotaridesa, rečníka Kašpara
Schrôttera, Petra Murania a Severina Scultetiho; pred ktorých
zákonne predvolaní mužovia senátor Juraj Gaydner a úd volenej
obce (24 mužov) mesta Bystrice- Jakub Traytl neprišli. Zodor a j,eho
manželka chceli vydať pastorkom Zodorovým a dietkam prvého
manžela Ruženy ich otcovský podiel, totiž dvojejctihodnému mu-'
žovi Ondrejovi a Jánovi Mesrssmyd, bratom' ako i dietkam po­
zostalým po zomrelej dcére Magdaléne, vydanej niekdy za Jánom
Traytle4om. Opýtaní synovia Qndrej a Ján, že čo by požadovali,
odpovedali,, že dla 4. Božieho prikázania pred smrťou svojej matky
nič nepožadujú. Poznačené boly veci, ktoré boly ich otcovským
podielom v nasledovnom: U Joachima Menona 100 zl., z ktorých
matka obdržala 90 zl. Za predaný dom v Španej Doline 40 zl.
Od Komory za próbny dom 33 zl.; z toho dané Magdaléne 40 zl.
a za učenie vyšívania 10 zl., tiež inej 3 zl. 50 den. Dva pozlá­
tené krčahy, dva pozlátené poháre, 13 lyžíc, cínové kanvy, 6,
4 a 3 holbové; viac konvíc a fliaš, svietniky, cínové taniere, kotál,
medený hrniec atď. Tiež privedené boly 4 kravy, 2 junce, 2 jalo-
vičky, 2 telce. Žatým boly stránky vyspýtané, či sa uspokoja
s tým, ako ich bratstvo podelí? a keď dali na to ruky, uzavreté
bolo podeliť všetky veci na 4 čiastky, matke 1 diel a trom die­
tkam po jednom diele: a kto by nebol spokojný s delbou a po­
zdvihol žalobu, zaplatí 24 zl. a síce tretinu z toho tomu, proti
komu pozdvihne žalobu, tretinu sudcom a tretinu na predajňan-
ský kostol. Po smrti matkinej požadovaly deti i jej prisúdený
štvrtý diel, o čom podal otčim Zodor dňa 13. jan. r. 1637. sloven­
sky písanú obšírnu žalobu pred bratstvo, udávajúc, že svojich
pastorkov ako svojich vlastných vychovával, napomáhal i svadby
im robil; a bratstvo potvrdilo predošlý výrok. Ondrej Messerschmidt
z diakonátu predajňanského prešiel 25. júla roku 1637. za sloven­
ského kazateľa do Ľubietovej, kde mu v júni roku 1639. zoiprela
manželka Anna a dňa 13. nov. vstúpil do druhého manželstva
z Magdalénou, dcérou lubietovského rychtára Jána Nikolaiho. Za
jeho farárstva bol postavený slovenský kostol roku 1647. a roku
1654. i väčší nemecký chrám Boží obnovený zásluhou rychtára
predtýmneho organistu a notára Matúša Hankeho, syna farára
556

Valentína Hankeho. Dňa 11. okt. roku 1665. vydával dcéru z dru­
hého manželstva Dorotu za bystrického mešťana Jakuba Martiniho
a 14. íebr. roku 1672. dcéru Magdalénu za Matúša Hankeho, syna
notárovho podobného mena. Dňa 22. júna roku 1668. utratil 25
ročného syna Filipa, ktorý keď za odohnatými do Valaskej ľubie-
tovskými ovčiarni idúceho Turcera zabili a on pri Valaskej chcel
zabitého Turcerovu mŕtvolu z Hrona vytiahnuť, bol tiež guľou
smrteľne ranený, na ľupčiansky zámok ku chyrurgovi odvezený
a tam dňa 27. júna zomrel a bol v Ľupči v prítomnosti veľkého
húfu súcitných ľudí pohrobený. Ondrej Messerschmidt zomrel dňa
14. febr. roku 1673. a 19. febr. bol pochovaný. Jeho syn Juraj,
mešťan ľubietovský bol ako vdovec r. 1684. sobášený a zomrel
roku 1688. už 54 ročný; a tohto syn Michal z Agnety Fischerovej
sobášený roku 1689. s dcérou organistu a rektora Pavla Fabriho
a Zuzanny r. Kiseľ, Ruženou.
14. Ondrej Puschman, zo Sliezska, syn Jána debnára, ktorý
v Ľubietovej pri synovi r. 1652. zomrel; bol tu už r. 1647. neme­
ckým farárom, keď bol slovenský kostol postavený. Dňa 7. febr.
r. 1650. ako mládenec sobášený bol s vdovou po Jánovi Ehn
pozostalou Katarínou, dcérou ľubietovského mäsiara Martina Maj-
linga. Bartók vo svojej vizitacionálnej zápisnici r. 1657. menuje ho
Puzmanom a Kremničanom. Zomrel 23. marca r. 1667. ako 45 ročný.
15. Samuel Kvetonius, Quetony, Kvetoň, syn Daniela sväto-
michalského farára a turčianskeho seniora a Barbary Sinapiovej,
Horčičkovej, dcéry sučianskeho farára Michala Sinapia. R. 1655.
1. júna stal sa alumnistom kremnickej latinskej školy; roku 1659.
študoval vo Wittemberku, kde v apríli r. 1660. pod Deutschmanom
dišputoval. Svoj spis: Collegium — de incarnatione verbi, do­
plnený básňami Jána Deutschmanna a Daniela Sinapia — Horčičku
venoval z vďačnosti Kremnici, za čo sa mu mesto, keď sa vrátil
z Wittemberku, dňa 23. sept. zavďačilo darom 5 toliarov alebo
9 zl. R. 1662. bol rektorom vo Veličnej v Orave, odkiaľ bol na­
sledujúceho roku povolaný za diakona do Zvol. Ľupče a dňa 8. júna
Dávidom Ľany m vysvätený; dňa 15. aug. r. 1666. prešiel za farára
do Valaskej a 5. okt. bol prijatý do bratstva, ale už nasledujúceho
roku bol nemeckým farárom v Ľubietovej. R. 1668. prešiel za fa­
rára do Sv. Heleny, odkiaľ r. 1673. vyhnaný, cez Sliezsko a Lužicu
prešiel do Wittemberku, odtiaľ vrátil sa do Brehu, kde si našiel
manželku Evu Máriu Rugner so synom Samuelom. Vo Vratislave
zostal za niekoľko týždňov; potom žil v Lešne v Poľsku z dobro­
činnosti niektorých priateľov a všetkých vyhnancov; súc sám
 557

vyhnaný, vďačne prichýlil iných a im všemožne bol nápomocný.

Tam mu zomrel jediný, v muzike velmi zbehlý a aj ináče nadaný
syn Samuel. Potom bol od r. 1678. farárom netkenským v Branden-
burgu, odkiaľ r. 1683. povolaný bol za farára na Belú pri Štiavnici
a dná 26.,apr. došiel ta, ale r. 1688. bol i odtiaľ gr. Erdôdym vy­
pudený, žil za čas súkromne a r. 1692. stal sa farárom štiavnickým,,
kde 11. sept. prvý raz kázal. Zomrel r. 1701. Michal Paulovitz
venoval mu r. 1668. svoje dielo-: De vocatione Ministrorum.
*16. Eliáš Tsech syn Dajaiela tunajšieho farára, krstený Messer-
schmidtom slovenským farárom, po odchode Kvetoňovom do Turca-
stal sa tu r. 1668. nemeckým farárom. R. 1669. v novembri ako
29 ročný oženil sa s dcérou štiavnického mešťana Tobiáša Paps-
teluza *Katarinou, ktorá ho r. 1673. i do vyhnanstva sprevádzala
do Brehu a Vratislavy. Bol chudobným, ale bohabojným. Ako-
súkromný učiteľ nemeckých detí v Raviši v Poľsku zomrel 5. okt.
r. 1678., zanechajúc vdovu s dvoma detmi.
17. Jalcub Ján Agner narodený v Brezne z otca Jána a Anny
Bradík, Bradíčkovej, učil sa doma, v Košiciach u Juraja Raduchia,
v Prešove u Samuela Pomaria a M. Izáka Cabana za 5 rokov,
kde vydal r. 1669. jedno pojednanie. Potom sa stal rektorom
dubovským a žatým farárom v Diačove v Šariši, 13. mája r. ,1670.
v Košiciach Michalom Liefmanom vysvätený; v Diačove sa mu
roku 1670. narodil syn Ján, 25. okt. krstený. Odtiaľ ako vyhnanec
vrátil sa do svojho rodiska Brezna a tak r. 1673. prišiel do Ľubie-
tovej za slovenského kazateľa, ale v tom- roku zasa vyhnaný, žil
opätne v Brezne až do r. 1682., keď si ho Ľubietovania nazpäť
doviezli; ale s odtiahnutím Tôkôlyovského vojska v 6. ned. po
Veľkej noci r. 1689. zasa opustiť musel faru a žil tu ako súkromný
človek, ale keďže matriku i ďalej viedol, z toho vidno, že účin­
koval tu i ďalej, až r. 1692. prešiel na Ľuboreč, kde sa stal dňa.
11. febr. r. 1705. v novohradskom bratstve dekánom. Z manželky
Alžbety Obermayer mal synov: Jána, už spomenutého, potom
rektora veľkoľuborečského, r. 1703. farára na Banku, 14. februára
Zablerom vysväteného, od r. 1713. v Ábelovej. Tohto syn z Judity
Petráš Samuel, bol od r. 1752. farárom v Domoni, Antoným v Štit-
níku vysvätený. Druhý syn Jakubov bol Jakub, 7. marca r. 1675.
narodený, potom rektor v Tisovci; Daniel 30. marca r. 1686. naro­
dený, ktorý mal za krstných rodičov ľubietovského rychtára Ju­
raja Luthera, veľkoslatinského farára Petra Rosziara a krstnú
matku Annu Ponniger, manželku Jakuba Radíka, kollegu ľabie-
558

tovskej školy. Tento Daniel ako mladík zomrel u svojho brata

rektora na Ľuboreči.
18. Daniel Halier v povstaní Tôkolyovskom bol r. 1682. povo­
laný sem za nemeckého farára. Roku 1689. v 6. nedeľu po Veľkej
noci bol spolu i so slovenským farárom z fary odstránený, ale
účinkoval tu i ďalej. Dňa 22. jan. r. 1690. vydával dcéru Kristínu
za Mateja Kapustu, mešťana ľubietovského. Roku 1693. prešiel za
farára na Turíčky a odtiaľ r. 1696. na Kalinovo, kde len krátko
pobudol, lebo už nasledujúceho roku bol kalinovským farárom
Samuel Galetz.
19. Samuel Simonides — viď medzi kráľovčianskymi.farármi
číslo 3.
20. Juraj Lačný, Latsny, narodený v Radvani dňa 4. mája
r. 1748. z Jána a Anny Thurzo; učil sa v Bystrici u Juraja Plin-
tovica, po jeho smrti u Pavla Komjathyho, Adamiho, Glitza a
Tomana; od roku 1763. v Prešporku u konrektora Jána Michala
Kerna, Juraja Sztrecsku a Jozefa Bencúra. Potom od r. 1769. stal
sa za 2 roky vychovávateľom u Ondreja Gosztonyiho v Kis-Némed
v peštianskej stolici; od r. 1772. v Prešporku u Alexandra Kubí-
nyiho, s ktorého synmi šiel pokračovať v učení do Šopronu, kde
•dostanúc štipendium, vyšiel r. 1774. do Jény, a tam najrozličnejšie
predmety študoval. Vrátiac sa z cudziny r. 1777. domov, stal sa
vychovávateľom 5 dietok Pavla Jeszenáka, s ktorého synom Jánom
šiel na universitu viedenskú a roku 1779. s Jánom i Pavlom do
Gottingen. Potom bol ešte vychovávateľom u Jána Radvanszkyho,
ktorého synov Mikuláša, Antona a Ladislava a dcéry Karolínu,
Tereziu a Polexinu v Radvani za dva roky vychovával. Povolaný
súc za farára do Šľažian, bol dňa 7. nov. roku 1781. v Štiavnici
Csernyanszkym vysvätený a drženickým farárom Matejom Mialo-
vichom do cirkvi uvedený. Dňa 20. apríla roku 1783. povolaný do
Ľubietovej za farára, prešiel sem 25. apríla a 27. do cirkvi uve­
dený bystrickým farárom Andersom. Jeho veci zo Šľažian doviezli
mu až 22. mája. Roku 1788. stal sa dekánom. Dňa 14. júna roku
1795. povolaný do Kremnice, prešiel ta 14. júla a tam ako tekovský
senior i zomrel. Bol pilným sberateľom dejepisných udaní a Cha­
lúpka v mnohom použil jeho práce pri sostavení životopisov fará­
rov a učiteľov zvlášte bystrických a ľubietovských.
21. Jozef Schulek, Šulek, narodený roku 1760. vo Veličnej
v Orave z Juraja, ktorý býval rychtárom a potom notárom me­
stečka a Zuzanny Černota. Títo rodičia vychovali zo svojich synov
piatich za farárov a jednoho za rektora istebnianskeho. Jozef bol
 559

najmladším z nich; učil sa v škole istebnianskej, susednej to

cirkvi artikulárnej u Juraja Festusa. potom v Kežmarku u Tomáša
Maukscha, bratranca Juraja Schuleka a Adama Podkonitzkého a
za 6 rokov v Prešóve pod správou Jána Karlovskyho, kde učil
siroty, tamejšieho farára Jána Kriebela, v älumnii bol seniorom a
potom bol vychovávateľom u Štefana Sárossyho, žatým u Alexan-
dra Szentiványiho, od roku 1787. za 6 rokov bol potom učiteľom
v Svätom Jáne. Ako svätojánsky učiteľ oženil sa s Annou Eôrdôgh,
dcérou Ondreja niekdy jgčiteľa v Krížovej Vsi v Šariši a Anny
rod. Gabany. Zo Sv. Jána ho 19. aug. roku 1793. povolal menom
bocskej cirkvi dozorca Matej Szent-Iványi- za farára na Bocu a
dňa 29. aug. bol v Bystrici Szinoviczom vysvätený. Po dvoch
rokoch v mesiaci auguste prešiel do Ľubietovej, kde bol Michalom
Blasym ponickým farárom "uvedený a kde 12. júla r. 1813. ako
53 ročný'zomrel. Bol na slovo vzatým spisovateľom a sberateľom
starých dejepisných pamiatok. Mal synov Jozefa, potom farára
nandražského. Daniela a Jána a dcéry Zuzannu, vydanú za po­
nickým rektorom Martinom Močkom, Annu za kráľovským hôr-
dozorcom v liptovskej Kokave Štefanom Škultétym, u ktorej žila
jeho vdova ešte i roku 1827. a Tereziu. Viď viac o Šulekovcoch
v Dom a škole r. 1913. str. 279.
22. Martin Dornyák narodil sa v Lazišti v Liptove r. 1777.
z Ondreja a Márie Ulitsny; učil sa v Dobšinej, Levoči a v'Šoprone,
žatým bol učiteľom starších dietok v Pliešovcach bez mála za 6
rokov, potom šiel na vysoké školy do. Wittemberku, kde bol v
októbri r. 1805. medzi študujúcich zapísaný. V septembri r. 1813.
stal sa farárom ľubietovským, kde sa so Zuzannou Messerschmidt
i oženil. Bol príkladným, učeným človekom a horlivým kňazom.
Zomrel tu 14. júla r. 1825. ako 48 ročný.
23. Ján Szombathy narodil sa v Bátovcach r. 1800. a stal sa
tu farárom r. 1825. Bol dlho nemocným. Kaplánmi u neho boli v
r. 1832—34. Ján Fuchs, potom farár ľupčiansky a za nim Samuel
Babilon, ktorý sa stal jeho nástupcom. Zomrel r. 1835. Jeho vdova
Agnesa Lichardusová z Boce ešte i r. 1841. obdržala 10 zl. pod­
poru z Grencnerovskej základiny; aj z cirkevnej pokladnice ľubie-
tovskej dostávala ročite 10 zl. podporu.
24. Samuel Babilon narodený 9. jan. r. 1806. v Radvani; učil
sa doma, v Bystrici, Štiavnici, Prešporku a v Jéne. Po smrti Szom-
bathyho vyvolený r. 1835. za farára ľubietovského, upadol so svojou
gazdinou Rozáliou Bušovskou, žalovaný bol u superintendenta Jána
Szeberinyiho, ktorý požiadal seniorálne predsedníctvo, aby Babilona
560

predvolali, vyslýchali, do Ľubietovej deputáciu vyslali, ktorá by

jeho vinu vyšetrila a ho k okamžitému zaďakovaniu primala, po-
ťažne so stanice čím skorej odstránila. Seniorálny konvent 28.
marca r. 1837. vyslal deputáciu, Babilon svoju vinu tajil, ale vraj
pre pokoj v cirkvi zaďakoval. Mal ešte obdržať 4 mesačný plat.
Potom v nádeji, že poklesok svojej mladosti oíutuje a sa napraví,
poslaný bol Szeberinyim do báčškeho seniorätu. kde ho r. 1838.
v máji ako levítu umiestili na Silbaši a v nasledujúcom roku cir­
kev osamostatnili. Od toho času žil tam ako prvý farár cirkvi
až do smrti, a to do 23. jan. r. 1866. Na biednej stanici oddal sa
pitiu, nechodil nikam, tak že ho väčšina báčskosriemskych farárov
ani nepoznala, ač za 28 rokov žil medzi nimi. V posledných rokoch
svojho života oženil sa so svojou kuchárkou Katarínou r. Bernáth,
osobou nevzdelanou, ktorá po jeho smrti žila v biede na Gáč-
Ľahotke v Novohrade a tam 13. dec. r. 1887. zomrela. Aj silbašská
cirkev ho viackrát žalovala pre opilstvo, ale do biednej cirkvi nie
tak lahko bolo nájsť farára. Ináče bol vzdelaný, v striezlivom stave
milý, k básnictvu nadaný, ako študent bol jedným zo základatelov
slovenskej literárnej jednoty v Prešporku. Stal sa poľutovania hod­
ným príkladom, ako poklesok môže človeku zkaziť celú budúcnosť
a vyraziť ho z koľaji životného cieľa.
25. Mikuláš Ján Peších narodený v Brezne dňa 6. dec. r. 1811.
z Jána a Anny Lopušnej; učil sa doma, v Levoči, Gemeri a Pre-
šove, bol vychovávateľom u Karla Eôrdôgha v Láclavej v Turci,
žatým r. 1836. šiel na bohosloveckú akadémiu do Viedne, a keď
sa vrátil, po próbnej kázni v 2. nedeľu po Trojici r. 1837. bol za
ľubietovského farára vyvolený a v čas vizitácie Jána Szeberiniho
v Ľubietovej dňa 7. júla zkúšaný, od censorov za hodného kňaz­
ského stavu uznaný, superintendentom k tomu otcovský napome­
nutý, aby sa i ďalej vzdelával a nasledujúceho dňa 8. júla ráno
v prítomnosti početného ľudu po odspievaní dvoch piesní pri
spoluúčinkovaní seniora Jána Krčméryho a ponického farára Ma­
teja Koseca na kňazstvo vysvätený. — Pre silný nával krvi do
hlavy chorého, vypomáhali ho často susední farári a bol prinútený
mávať kaplánov. Tak r. 1853. bol kaplánom u neho Pavel Gold-
perger, žatým účinkujúci v báčskom senioráte; r. 1856. Michal
Jančo, potom hrochoťský; r. 1873—5. Viliam Klimo, potom prí-
bovský farár; a konečne v r. 1886—88. Pavel Lukáč, ktorý sa
stal jeho nástupcom. R. 1856. dňa 22. jan. vyvolili ho za dekána,
ale pre chorobu zastupoval ho Ján Fuchs ľupčiansky. Dňa 7. júla
r. 1887. pripravila mu cirkev 50 ročnú jubilejnú slávnosť, pri kto­
 561

rej sa mu -zavďačila strieborným kalichom a 5 dukátami ako zvy­

škom sbierky a seniorát skvostnou Bibliou. Zomrel v 77. roku
života dňa 2. marca r. 1888. Manželka Mária Ludovika Rajs, ktorá
ho i s 9 dietkami prežila, dokonala časnú púť 24. marca r. 1891.
'26. Pavel Lukács národený v Pliešovcach dňa 15. okt. r. 1861.
z otca Juraja širičiara a Márie Jaďuď; učil sa doma, v Štiavnici
a Prešporku. V jaseni r. 1884. stal sa kaplánom u seniora Moc-
kovcsáka, vysvätený súc Gustávom Szeberényim.1- R. 1886. prešiel
za kaplána do Ľubietovej ^stal sa dňa 18. marca r. 1888. náslup-
gom Pepichovým. Nasledujúceho roku 16. mája vstúpil do man-.
želstva s Máriou Lehotsky, dcérou miestneho rychtára. Jeho po­
vzbudzovaním chytila sa cirkev do stavby nového kostola. V 45.
roku upadol do ťažkej nemoci zapálenia špiku chrbtovej kosti, v
ktorej 10 rokov trpel. KaplánTni boli pri ňom od r. 1906—8. Ján
Martiš, potom drieňovský, teraz novomestský, r. 1908. Julius Szenes,
potom babinský a teraz radvanský, za krátky čas ml. Peter Bakay,
žatým apoštagský a konečne Samuel Licsko, teraz zvolenský farár.
Na plat kaplána odhlasovala mu cirkev ročitých 600 korún. Dňa
12. febr. r. 1909. išiel do penzie a 15. sept. r. 1915. časný život
dokonal.
27. Samuel Licsko — viď medzi farármi zvolenskými č. 19.
28. Géza Ferdinand Lehotzky narodený v Ľubietovej dňa 26.
nov. r. 1878. z otca Ferdinanda, vtedy učiteľa a potom rychtára
a Márie r. Balkovicz. Učil sa doma, v Bystrici, Kežmarku a Štiav­
nici, bohosloviu v Prešporku a Bazilei a potom bol r. 1902. Bal­
tikom vysvätený za kaplána na Uhorské v Novohrade ku vyslú-
žilémú seniorovi Jánovi Švehlovi. Odtiaľ prešiel r. 1904. za kaplána
do Zvolena a po krátkom čase za farára na Turíčky, kde sa stal
i dekánom, r. 1906. prešiel do H, Slatiny v Trenčianskej, kde sa
r. 1907. i oženil s Kornéliou Klimo z B. Bystrice. Po odchode Lies­
kovom vyvolila ho rodná Iubietovská cirkev, do ktorej 25. apríla
r. 1911. prešiel a dosiaľ tu účinkuje. Jeho pôsobením postavené
boly nové školské budovy vo fíliach Šajbe a na Povrazníku.

Rektori, učitelia:
1. Gregori — r. 1527. za živa pre vieru upálený,
2. Martin Vagner rodák z B. Bystrice. U neho sa učil tu jeho
brat Jakub, Samuel Melík, potomný superitendent a tiež i Ondrej
Lamperti, syn tunajšieho nemeckého farára. Dňa 5. sept. r. 1580.
bol po smrti Jána Schadera povolaný za .bardiovského farára,
r. 1588. stal sa seniorom piatich banských miest a tam 25. nov.
36
562

r. 1590. i zomrel. Ako bardiovský farár napísal spolu s tamejšim

rektorom Tomášom Fabrim a s prešovským rektorom Severinom
Scultetim dve knihy, v Bardiove tlačené pod názvom: Examen
Thesium Pilczianarum — a Apológia hujus examinis.
3. Jakub Vagner, brat predošlého, žatým rektor prešovský,
od r. 1585. po smrti Juraja Scholcza diakon bardiovský, od roku
1596. farár spišskopodhradský, sabinovský a konečne bardiovský.
Jeho manželka bola Anna Heid; zomrela ako 84 ročná roku 1652.
Ich dielkami boly: Martin r. 1587. narodený, od r. 1613. diakon,
od r. 1623. farár bardiovský, od r. 1645. superintendent, ktorý
zomrel 2. júla r. 1666. a Leonhard r. 1589. narodený, od r. 1617.
bardiovský rektor, od r. 1633. diakon po Jánovi Húbnerovi, dna
29. marca r. 1665. zomrelý. — Jakub Vagner študoval najprv v By­
strici, od desiateho roku u brata v Ľubietovej za tri roky, do roka
v Lôbschútzi v Sliezsku, za štyri roky v Bardiove u Tomáša
Fabriho, odkiaľ morom odohnaný učil do roka v Ľubietovej, potom
za tri roky v Nemecku, pokračoval v štúdiách na vysokých ško­
lách v Túbingách, kde vytrval za 6 rokov. -Vrátiac do vlasti,
stal sa rektorom v Prešove, po roku bardiovským diakonom u
boku svojho brata Martina, súc Leyserom vo Wittemberku v 3.
slávnosť svätodušnú r. 1586. vysvätený. Po smrti bratovej stal sa
r. 1590. jeho nástupcom vo farárskom úrade v Bardiove, odkiaľ
prešiel 15. dec. r. 1596. do Spišského Podhradia, kde nasledujúceho
roku prijal za rektora Juraja Paludina, ktorý bol potom 27. júla
r. 1599. vo Wittemberku za diakona svojej rodnej banskobystrickej
cirkvi vysvätený. Konečne spravoval sabinovskú cirkev, kde roku
1600. na mor zomrel.
4. Štefan Vohner okolo r. 1581. učil tu ako rektor Poničana
Jána Abrahamida, od r. 1601. diakona považskonovomestského a
od r. 1608. farára čachtického.
5. Ondrej Lamperti viď medzi farármi č. 6.
6. Peter Maternus rodák z Dobšinej, bol tu rektorom okolo
r. 1590—1600.; učil tu Petra Zvarovca, od r. 1615. diakona štit-
níckeho. Maternus prešiel potom do Rožňavy, kde okolo r. 1609. učil.
7. Ján Crusius. Keď sa jeho dcéra Kristína z manželky Kata­
ríny vydávala r. 1639. za Iubietovského senátora Mateja Gaiben-
thalera, vtedy už nežil; r. 1648. jeho dcéra Viera vydala sa za
Moravana Tomáša Kalcha.
8. Ján Eittlinius r. 1633. rektor nemeckopravniansky, potom
prešiel do Ľubietovej, kde si 22. apríla roku 1638. pochoval dieťa.
 563

Zomrel 1. marca r. 1639., zanechajúc vdovu v požehnanom stave,

ktorá potom 24. marca porodila syna Jána.
Ô. Jakub Pracker bol^do roku 1638. slovenským organistom.
V ten rok zomrelý mu tu dve dietky.
'10. Pavel Fabri st., Moravan, nastúpil r. 1639. po Rittlinovi a bol
potom až do svojej smrti, dňa 1. aug. r. 1673. nastúpivšej, rektorom,
r. 1660. i rychtárom a r. 1670. i organistom. ‘Dňa 7. mája r. 1640.
oženil sa s Justinou, dcérou Martina Haggnera. Za jeho rektorstva
skvitla Iubietovská škola.. Súčasne s nim učil tu ešte i kohega,
dvaja organistovia a kanťor, spolu aspoň piati učitelia.
11. Kaspar Wurm, Wuhrm nemecký organista, rodák z Belej;
r. 1639. oženil sa s Margarétou, dcérou štiavnického mešťana Jána
Prechtla. Zomrel tu *oku 1647.
12. Ján Wurm, Vermis,~ ako tunajší učbár oženil sa dňa 2.
marca r. 1642. s Máriou, dcérou Melchiora Pauliho senátora z Belej.
Potom prešiel do B. Bystrice, kde učil v r. 1646—47.
13. Ján XJnger, i Schlesingerom menovaný, rodák z Krikehaja
v Tekove, bol ako tunajší učbár dňa 25. nov r. 1646. sobášený s Ur-
šuíou, dcérou senátora Abraháma Blaškovitza. Zomrel tu 1. júla
r. 1663. a 3. júla bol pochovaný. Jeho vdova vydala sa potom
7. nov. r. 1666. za tunajšieho mešťana Juraja Stephaniho.
14. Štefan Csech slovenský kantor od r. 1648—54., v ktorý
rok dňa 18. jan. zomrel. Bol hrnčiarom a cechmajstrom hrnčiarskej
cechy. Štyri razy ženatý, zanechal vdovu Magdalénu, dcéru mešťana
Pavla Hudeca, s ktorou ešte len 13. júla r. 1653. bol sobášený. Tretia
jeho manželka bola Anna, vdova Krištofa Smrtníka.
15. Matúš Hanke, syn tunajšieho farára Valentína a Kataríny
rod. Freundin; bol tu od r. 1647. nemeckým organistom, žatým od r.
1648. spolu i senátorom, rychtárom a notárom mesta; zomrel ako
48 ročný dňa 13. júla r. 1669. a pochovaný bol až 4. augusta. Za
jeho rychtárstva obnovený bol r. 1654. väčší chrám. Roku 1647.
dňa 7. júla oženil sa s Annou, dcérou senátora Juraja Rosera a
vdovou kníhkupca zo Štiavnice Jána Stockera, s ktorou mal roku
1648. syna Matúša, ktorého krstným otcom bol bystrický nemecký
organista Matej Dinga. Svoju pastorku Annu Stocker vydal dňa 16.
nov. roku 1664. za miestneho učbára Jakuba Radíka. Ml. Matúš
Hanke, roku' 1648, narodený, z manželky Magdalény, dcéry lubie-
tovského farára Ondreja Messerschmidta mal syna Matúša, od
r. 1714. farára turíčskeho a potom kokavského.
16. Pavel Fábri ml., syn pod č. 10. uvedeného rektora, dňa
8. febr. r. 1641. narodený. Krstnou matkou mu bola tunajšia ne­
36*
564

mecká farárka Cechová, Sabina. Učil sa vr. 1662—65. v Bystrici

u Heinzelia. Ako organista slovenskej cirkvi oženil sa r. 1670.
so Zuzannou, dcérou Iupčianskych mešťanov Mateja a Doroty
Kiszel. Po smrti otcovej stal sa tu rektorom, ale organistom zostal
i ďalej. Roku 1682. bol podnotárom, r. 1686. notárom. Roku 1688.
v čas vizitácie Pyberovej mal pohodlný byt v škole a platu mal:
lúku, role, týždenne 1 zl., na drévo 5 zl.; od generálneho pohrabú
so spevom 5 groši, od malého pohrabú 5 poltúr, kantáciu na
Martina, hostiáciu a iné. Roku 1695. bol rychtárom, r. 1709. obecným
pokladníkom; potom žil u svojho zaťa Michala Messerschmidta,
vnuka miestneho farára Ondreja Messerschmidta, a potom rych-
tára, za ktorého bol vydal svoju dcéru Ruženu a zomrel 70 ročný
dňa 5. febr. r. 1711. Jeho vdova zomrela r. 1716. Roku 1694. dňa
23. nov. vydal si dcéru Zuzannu za Martina Felicisa organistu
jelšavského, ktorého otec bol Ján, roľník v Brusné.
17. JánŕKisel, Creusel, syn Baltazára Kisela, mešťana Sloven­
skej Ľupče, predtým rektora svätoondrejského; ako tunajší slo­
venský kantor dňa 30. jan. r. 1655. oženil sa s Magdalénou dcérou
Jána a Zuzanny Dianiss z Ľupče. Ako kantor mal týždenne 8 groši,
jednu kantáciu na dedinách v deň Michala, a požíval jednu lúku.
Viac platu nemal. Zomrel po 39 ročnej službe dňa 14. jan. r. 1694.
ako 72 ročný a jeho vdova r. 1710. ako 77 ročná. V 8. nedeľu po
Trojici roku 1698. bol jeho syn Eliáš Kreiselius tu sobášený.
18. Jakub Radík tunajší rodák, narodený dňa 8. febr. roku
1637. z Jakuba mešťana Iubietovského a potomného mlynára
očovského a Kataríny; učil sa doma u Fábriho, za dva roky
v Sabinove u Jána Stôkela, za dva roky v Levoči u Tobiáša
Stephaniho, v Žiline u Eliáša Ladivera, v Prešporku u rektora
Daniela Tieftrunka, konrektora M. Jána Rhelina a Mag. Eliáša
Thomaea za tri roky, tiež tri roky v B. Bystrici u Mag. Jána
Heinzelyho. Potom bol r. 1664. povolaný za učbára dô rodného
mesta a tu 9 rokov učil. Žatým stal sa slovenským kantorom
v Španej Dohne, odkiaľ dosť skoro do vyhnanstva daný, prišiel
do Štiavnice za slovenského kantora, kde blízo 19 rokov účinkoval.
Dňa 3. júna roku 1704. bol Pilárikom v Štiavnici v prítomnosti
vtedajších štiavnických kazateľov Jakuba Zablera ml. a Eliáša
Augustiniho vysvätený za farára do Vihnorian. Od roku 1664. žil
v manželstve s Annou Ponnigerovou dcérou Jána Stokera štiav­
nického mešťana a Anny Roser, pastorkou to Iubietovského notára
Matúša Hanckeho, ktorá ešte r. 1683. žila.
19. Ján Apiárius, syn Jána kazateľa dubovského, bol učbárom
 565

tu v r. 1685—1709. S manželkou Marianou rod. Ponniger mal

viacej . dietok. Y čas vizitácie Pyberovej r. 1688. bol 39 ročným
a mal týždenne 10 groši platu, v roku 3 kantá.cie a lúku. Nad to
snáď len ak učebné. Po odobratí školy r. 1709. učil v súkromnom
drevenom dome, ktorý si bol farár Ondrej Messerschmidt blízo.
slovenského kostola postavil a mali ten dom až do r. 1827. Messer-
schmidtovci. Apiarius medzitým i v katolíckom kostole spievával
a v čas Rákóczovskych bojov zachránil život katolíckeho plebána
Ondreja Schimkaya, ukryjúc ho v kostnici pod kostiami, voliac
radšej dať sa usmrtiť, než ho prezradiť, za čo sa mu tento potom
ako farár dubovský i odmeňoval. Zomrel tu okolo r. 1733.
20. Ján Kmetonius, rodák z Bystrice, učil sa do roku ľ699.
doma pod správou rektora Mag. Búria, potom v Prešporku; a keď
sa r. 1701. odtiaľ vrátil, bol vychovávateľom u Juraja Veisza a
od r. 1704. tu rektorom, nasledujúceho roku ale učbárom 5. triedy
v Bystrici a tam v .októbri r. 1708. i zomrel.
21. Ondrej Myáz — viď medzi rektormi hronseckými č. 2.
22. Fraňo Ondrejkovič, syn Fraňa učiteľa na Sajbe; učil sa
v Bystrici a Prešporku a potom ako tunajší kušnier, oženil sa
s Annou Klementisovou. Keď ľubietovská cirkev po tolerančnom
patente ožila, vyvolila si ho r. 1783. za dočasného kantora a uči­
teľa. ale tá dočasnosť trvala úplných 20 rokov. Do 18. marca r.
1789. učil v dome Vadányovskom, ktorý cirkev bola na školu
kúpila; v ten deň uviedfol tu kráľovský vizitátor národných škôl
Ján Klaniczay miešanú školu s katolíkmi a vtedy sa stal Ondrej­
kovič druhým učiteľom, bol vyslaný do Kremnice cieľom osvojenia
si metódy vyučovania, ale veru i potom zanedbával mládež, ba
kazil, nemierny život viedol a cirkev prehnanými žiadosťami
obťažoval. Konečne na svadbe Pavla Janeka, pozdejšieho svojho
nástupcu v opilstve dostal zapálenie pľúc a v 44. roku zomrel. Jeho
synom bol Jozef, učiteľ ponický.
23. Samuel Veszter, syn Samuela kotlára v Kráľovej pri Rad-
vani a Márie Alžbety Gerst, narodený dňa 9. marca r. 1779., pre­
sťahoval sa s rodičmi do Tisovca a tam sa učil u kantora Janjso-
vica a rektora Jána Kanyu, potom v Rimavskej Sobote u Martina
Szmika, v Qžďanoch grammatiku a syntax za dva roky, v Rož­
ňave u Jána Keblóvszkyho, v Modre u Pavla Farkassa, jeho ná­
stupcu Samuela Birmana a rektora Jána Grosza za štyri roky;
r. 1800. prešiel do Prešporku, kde sa za dva roky dva mesiace
učil múdrosloviu, matematike, fyzike a bohosloviu. V nov. roku
1802. bol vyvolený za radvanského učiteľa a tam i súkromne účil
566

meštianske deti, o čom obdržiac chvalitebné svedectvo, bol 29. marca

r. 1803. povolaný za rektora do Ľubietovej, ale už 9. sept. r. 1804.
opustil svoju stanicu a obdržiac pochvalné svedectvo od vrchno­
sti a cirkvi, šiel ďalej študovať. — Iný Samuel Veszter bol r. 1797.
študentom vo Wittemberku, potom od 9. okt. r. 1800. kaplánom
v Štiavnici a pozdejšie farárom v Šuranoch.
24. Pavel Janek — viď medzi učiteľmi h. lehotskými č. 3.
25. Jozef Thursky, narodil sa v Ľubietovej r. 1780. z otca
Jozefa a matky Anny Teren. Jeho manželka bola Terezia Szlamcsík.
Účinkoval tu od r. 1805. Zomrel 25. marca r. 1829.
26. Juraj Petrovic — viď medzi učiteľmi zvolenskými č. 43.
27. Ján Csányi, narodil sa r. 1803. v Sielnici v Liptove z Adama
mlynára a Evy Kakuš. Učil sa doma, v Bystrici, Prešove, Rožňave,
Kežmarku a zasa v Prešove, kde sa učil i theologiu a právo.
Roku 1827. stal sa učiteľom a kantorom vo Východnej, o desať
rokov potdm v Ľubietovej, kde r. 1841. vstúpil do manželstva
s Amáliou Kmeť a keď mu tá po siedmych rokoch umrela, roku
1848. s Annou Pepich z Brezna. Bol mužom vzdelaným a vážnym.
V starobe opatrila mu cirkev r. 1872. pomocníka, Gustáva Kuszyho,
ktorý keď zvolený bol za učiteľa do Badína, Csányi utiahol sa
r. 1875. do penzie a onedlho na porážku mozgu zomrel.
28. Ján Štepita, rodák z Andrašovej v Liptove, dobrý učiteľ,
výtečný spevák; ako spisovateľ známy pod menom Janko Vesnický,
účinkoval tu za čas. Jeho manželka bola' Judita Volko z Bystrice.
Prišiel sem zo Smrečian a r. 1878. z Ľubietovej odišiel do Senice, kde
za tri roky pôsobil. Zomrel tam 29. júla r. 1882. na hrdelné suchoty.
29. Ferdinand Lehotzky narodený 12. mája r. 1846. na Brez-.
nianskom Mýte z otca Gašpara, levítu. Jeho matka Anna bola
dcérou ľubietovského rychtára a cirkevného dozorcu Mateja Bodá.
Starý otec mu bol Martin Lehotzký, farár vo V. Paludzi. Keď od­
bavil domácu školu, zomrel mu otec; a matka z chatrnej 40 zla-
tovej penzie ledva vládala svoje tri dietky vyživiť, preto svojho
syna Ferdinanda dala na krajčírstvo; pozdejšie pracoval vo fabrike
na klince v Bystrej. Ako 14. ročného zaviedla ho peší do Kežmarku,
kde biedou pocvičený a za ďaľším vzdelávaním túžiaci mladík
udržal sa za dva roky. Žatým ešte 2 triedy odbavil na bystrickom
gymnáziume a potom ho vzal k sebe za pomocníka hornolehotský
učiteľ Jozef Justh. od ktorého po roku prešiel za riadneho učiteľa
do svojho rodiska na Mýto. Tam do roka z 200 zlatového platu
udržoval si i matku a jej dve maloleté dietky. R. 1865. povolala
ho ľubietovská cirkev za dočasného učiteľa a po roku ho za riad­
 567

neho potvrdila. Tam sa oženil r. 1867. s Máriou Balkovicz, dcérou

váženého mešťana a garbiara Imra Balkovicza, s ktorou za 33
rokov v šťastnom manželstve žil a má dietky: Máriu, ktorá sa
vydala za miestneho farára Lukácsa; Gézu miestneho farára a Gi-
zellú, vydanú za správcom sirotinca v Ľupči. Vzdelal sa viac sú­
kromnou pilnosťou, bol učiteľom spôsobným, pilným a k dietkam
láskavým. Roku 1873. opatril si y Znieve učiteľský diplom, potom
za tri roky ako pomocný a za rok ako riadny notár účinkoval
pri meste; ale vyvolený súc tu roku 1878. znovu, navrátil sa
k učiteľskému stavu, po 8. rokoch zasa zanechal učiteľský stay
a stal sa roku 1886. rychtárom a od tedy vždy ten úrad zastáva.
Od roku 1887. bol za 22 rokov dozorcom cirkvi. Nie malou jeho
zásluhou je stavba nového chrámu a fary.
30. Ludvik Gosztonyi, narodený v B. Bystrici dňa 1. júna roku
1855. z otca Ludvika Kostolného bednára a matky Anny r. Pau-
linyi. Učil sa doma a präparandiu v Lučenci, potom roku 1874.
stal sa učiteľom očovským a po pol treťa roku prešiel do Ľubie-
tovej, kde tiež vo vlasteneckom duchu, za blízo 38 rokov účinkoval.
R. 1909. obdržal odmenu od ministra výučby, 200 korún osobný
podvyšok. R. 1914. šiel do penzie a 14. sept. r. 1915. zomrel. V prvom
manželstve žil v roku 1877—81. s dcérou očovského farára Javora
Karolinou, potom s dcérou ľubietovského farára Pepicha Klemen-
tínou, ktorá ho prežila, Z prvého manželstva má syna Gyulu, uči­
teľa a z druhého dcéru Klementinu, učiteľku na Šajbe.
31. Jozef Lacko narodil sa 17. okt. r. 1869. na Šajbe z otca
Jána učiteľa a notára a matky Anny r. Cochius; učil sa doma,
v Šajógemeri, Bystrici a v Znieve. R. 1888. povolala ho ľubietov-
ská cirkev na próbny rok a žatým v učiteľskom úrade potvrdila.
R. 1894. oženil sa s dcérou Róberta Kellnera, strojníka v železo-
dielni, Margitou. Ako vynikajúceho učiteľa zvolil si ho seniorálny
učiteľský spolok za notára, pozdejšie za predsedu a stoličný uči­
teľský spolok za podpredsedu. V ľubietovskej škole je správcom.
Po penzionovaní radvanského učiteľa Barancseka, on býval poverený
seniorátom so sostavením učebného rozvrhu pre evanjelické školy.
32. Štefan Losonczi narodil sa 6. júla r. 1886. na Békéš-Čabe
z otca Ondreja Zachara stolára a matky Márie Šuch. Učil sa doma
a v Sarvaši, potom bol učiteľským pomocníkom v Slov. Komlóši
a po roku prešiel na novoutvorenú učiteľskú stanicu sem, kde
dosial účinkuje. Domácnosť mu vedie vdova matka a sestra. Vo
vojne za l1/* roka slúžil v zbroji, potom bol vyreklamovaný.
33. Béla Blieinländer narodil sa 8. okt. r. 1895. v Hronseku}
568

kde mu otec Gustáv bol učiteľom. Učil sa doma, v Bystrici, Znieve

a v Štubnianskych Tepliciach. Vyvolený do Malachova-Pršian, rad­
šej prijal lubietovskú dočasnú stanicu, kde po dvoch rokoch bol
r. 1916. za riadneho učiteľa potvrdený. V manželstve žije od júla
r. 1917. s Alžbetou, dcérou miestneho farára Pavla Lukácsa.

Fílié:
Šajba mala spolu s Povrazníkom školu už roku 1786. ale
vlhkú, záležajúcu len z učebnej siene, kde i učiteľ býval. Roku
1850. postavili si novú školu, ale pre veľký počet školopovinných
naložil im seniorát r. 1877. postaviť i druhú a povolať i druhého
učiteľa. Roku 1880—81. postavili si druhú školu nákladom obce,
pri čom cirkevníci vozovú i ručnú prácu zdarma konali a na plat
druhého učiteľa určili 150 zl. Roku 1911. zhorenú školu v ten rok
obnovili a r. 1913. i starú školu prestavili nákladom 7800 korún,
k čomu urbarialisti prispeli 6 tisíc korunami. Majú zvonicu a dva
zvony. Učiteľmi a spolu notármi obce boli: 1. Fraňo Ondrejkovitš
syn Mateja a Doroty r. Koszetz, kušnier a mešťan ľubietovský, otec’
ľubietovského učiteľa; r. 1786. dňa 25. jan. ako vdovec sobášený
bol s vdovou Zuzannou Latzko, dcérou Jána Hubera a Uršuly
Helexa. Dosť skoro žatým stal sa učiteľom na Šajbe. 2. Matej Bodá,
syn Mateja a Zuzanny r. Teren, stolár a mešťan ľubietovský, dňa
10. nov. r. 1790. sobášený s Annou, dcérou Pavla Psota, lejára a
Anny Miko. 3. Pavel Janek — viď medzi učiteľmi horňolehotskými
č. 3. 4. Ondrej Schuschnay, remeslom čižmár z Bystrice, manžel
Márie r. Debnár, zomrel r. 1833. 5. Ondrej Debnár, manžel Kataríny
Csief, zomrel r. 1835. ako 62 ročný. 6. Michal Holéczy 1835—38.
7. Ján Paulinyi 1838—48. 8. Ondrej ChriaŠteľ 1848—59.; rodom zo
Sajby, stal sa potom notárom, mešťanostom ľubietovským a dozor­
com cirkvi ako Chriastéiyi. 9. Ján Lacko, narodený r. 1829. vo
Vrbici z Martina garbiara a Anny Jančo. Učil sa doma, potom za
6 rokov na gymnáziume v Kežmarku, stal sa žatým garbiarom
a r. 1859. prijal učiteľskú a notársku stanicu na Šajbe, kde mnohé
roky pilne pracoval. Roku. 1892. prinútený seniorátom, zaďakoval
z obecného notárstva, zostanúc ďalej len učiteľom. Po 40 ročnom
chvalitebnom učiteľskom pôsobení bol penzionovaný a žil v Ľubie-
tovej, kde 21. júla r. 1911. časný život dokonal. S manželkou Annou
r. Cochius, žil vyše 54 rokov a mal dietky Jozefa, učiteľa Iubie-
tovského, Martina, učiteľa na Povrazníku a dcéru Zuzannu, vy­
danú za ponickým a potom hodrušským učiteľom Stanislavom
 569

Žochom.’Pomocníkmi u neho boli: r. 1884. Alex. Urbányi, r. 1884.

Ludvik Linder, odišiel do Dovalóva’ r. 1891. Ján Hrozjenčík, odišiel
na Cabu. 10. Pavel Šurina, narodený 1. jan. r. 1873, v Ľubietovej
z Pavla kováča a Zuzanny Niederdôrfer. Učil sa doma, 6 gymn.
tried y- Štiavnici, preparandiu v Novej Vsi a Lučenci. Sem prišiel
za pomocného učiteľa r. 1893., odišiel na Buču, po krátkom čase
sa zasa vrátil sem, potom prijal riadnu učiteľskú stanicu v Bati-
zovcach, žatým na Mičinej a odtiaľ odišiel na'Čalomiu. 11. Martin
Laczko, syn Jána tunajšieho učiteľa, narodený 1. mája r. 1877.,
učil sa v Bystrici a v Novej Vsi, bol v r. 1897—1900. pomocníkom
pri otcovi, potom prešiel na štátnu školu na Povrazník. V man­
želstve žije od r. 1901. s Uonou Šurina z Ľubietovej. 12. Klerhentina
LanstyáJc rod. Gosztonyi, narodená 1. júna roku 1882. v Ľubietovej
ako dcéra tamejšieho učiteľa, učila sa v Bystrici a preparandiu
v Prešporku; za čas učila ako pomocníčka na Šajbe, od r. 1902.
ako riadna učiteľka. Vydaná je za Bélom Lanst.yákom, miestnym
učiteľom. 13. Samuel Gazo r. 1901—2. 14. Ondrej Kotlár x. 1902—3.;
odišiel na Buču. 15. Viliam Jeszenszky 1903—4. 16. Béla Lanstyák
od r. 1904.; narodený 12. nov. r. 1884. na Legénde v novohradskej
stolici, z otca Ludvika, farára a matky Vilmy Szoby; učil sa v
Šoprone, Aszóde a v Prešove. Po obdržaní diplomu stal sa tu
učiteľom. Jeho vplyvom bola tu pekne obnovená školská budova.
Povrazník dlho nemal školu. R. 1818. učil vo svojom dome
Ján Kovátš. Školu si až r. 1857. postavili z dreva. Mali jedon zvon.
R. 1877. seniorálny konvent naložil postarať sa o väčšú učebnú
sienu, keďže bola dosavádna malá a byt učiteľa záležal len vraj
z jednej biednej, kutice. R. 1895. oddali si školu štátu. Učiteľmi
boli: 1. Daniel Tursky, ľubietovský remeselník v rokoch 1857—70.
2. Ondrej Fellner, narodil sa v Ľubietovej r. 1829., vyučil sa hrn­
čiarstvu a r. 1870. prišiel sem za učiteľa; r. 1882. bol napnutý
pomer medzi nim a filiálnou cirkvou pre neriadno ho platenie.
R. 1897. ako nediplomovaný musel odstúpiť, žil v Ponikách, kde
i zomrel. R. 1898. štát postavil peknú budovu školskú, povolaný
bol za učiteľa istý Pásztori, ale nemal kde bývať, neučil a obišiel
preč; a potom prišiel za učiteľa r. 1899. Julius Gosztonyi, syn ľubie-
tovského učiteľa, narodený 4. augusta r. 1878.; učil sa v Bystrici,
Novej Vsi a v Lu'čenci. Odtiaľto odišiel za učiteľa do Forberku na
Spiši, žatým na Veľkú Ves v Novohrade, do Malachova, do Turč.
Belej, Turč. Sv. Martina, na Kalinku, $o Brezín, na Bánhegyes a
posledne bol učiteľom v Csômôri.
Na Trochvodách učil r. 1861. Daniel Šimkovic.
570

XIX. Slovenská Ľupča, Ľubča.

Pôvod Ľupče bude asi z tej doby, z ktorej i lupčiansky zá­
mok; a ten už v Arpádovskej dobe stál. Obec mala dva chrámy,
sv. Ducha a bl. p. Márie. Pápež Ján XXII. r. 1323. dal dovolenie
zvolenskému županovi Dônčovi Dominikovičovi, voliť si spoved­
níka a hrob v chráme bl. p. Márie v Ľupči. Na západnej strane
v ulici, ktorá sa dosial menuje Donciou, sú stopy cintorína a
kostola; Adam Chalúpka píše, že keď jeho svokor Ján Prúnyi
staval dom, našiel v zahrade základy veže alebo tesného žalára,
v štvorci asi poldruhej siahy širokého, zo všetkých strán múrom
obohnatého. Sú to bezpochyby ostatky veže a kostola bl. p. Márie,
kde chcel byt župan Donč pochovaný. Donč nebol majitelom, ale
len veliteľom Iupčianskeho zámku; majitelom bol sám kráľ. —
Výsady, privilégia obdržala Slovenská Ľupča len r. 1330. na spô­
sob iných nemeckých svobodných miest; r. 1340. podobne dal
kráľ Karol Róbert na svojom Iupčianskom zámku výsady mesta
Krupiny Slovenskej Ľupči, t. j. tie práva, aké mala Krupina. Tie
privilégia potvrdil jej potom kráľ Žigmond r. 1423., Matej r. 1462.
a 67., osvobodiac Ľupčanov aj od mýta, dľa ich predošlých husi­
tami zničených výsad. Podobne to urobil aj kráľ Vladislav r. 1492.,
Ludvik r. 1525., Ferdinand r. 1546., Maximillián r. 1565., Rudolt
r. 1582., dovoliac im spolu preloženie týždňových trhov na sobotu
a postavenie mlyna v prospech špitála. Ač tie privilégia schválil
kráľ Matej roku 1609. a Ferdinand roku 1629., zdá sa, že Ľupča
pánmi zámku bola svojich svobôd pozbavená, tak že kráľ Leopold
r. 1659. vyňal toto mestečko zo stavu urbárskeho a povýšil ho na
kráľovské poplatné mestečko, na spôsob Satmáru a Németi, osvo­
bodiac ho spolu od ťažkých povinností, ktoré konali pánom ľup-
čianského zámku. Terajší kostol katolícky bol stavaný r. 1580. a
81., tedy v čase, keď Ľupča bola už čisto evanjelickou. Je 102
stôp dlhý, 54 stôp široký a 42 stôp vysoký, trojloďový gotický,
cintorínovým múrom otočený. Svätyňa je zatvorená troma stra­
nami osmohranu, pokrytá sklepením, ktorého rebrá bežia do dvoch
stredových okrúhlych kameňov, svôrňov a stoja na trojstlpí, z kto­
rých jeden spočíva na kresanej ľudskej hlave. Na evanjeliovom
múre svätyni je krásne pastoforium štyri stopy vysoké a dve stopy
široké, asi 8 palcov von z múru trčiace, železnou mriežkou zatvo­
rené. Z oboch strán verejí povznáša sa gotická vežička, stojaca
na ľalijovom oblúku. Medzi dolejšími ozdobami je koliečko, v prie­
mere 6 palcov majúce, s krivými paprškami, znakom to staviteľa.
 571

Pastoforia robili v tom čase ešte i v evanjelických kostoloch.

Obloky na svätyni a čele bočných lodí sú gotické, končité; ostatné
sú už preinačované. Víťazný oblúk je tiež končitý. Sklepenia. lodí
sú novšie. Chrám bol majiteľom zámku Kašparom Tribellom z
Jarošu horlivým evanjelikom r. 1615. obnovený; v tom čase dal
si postaviť Tribell kryptu a nad ňou kaplnku hneď vedia pasto­
foria; zomrel r. 1620. V kaplnke je náhrobník z bieleho mramora
so vtesaným doňho nápisom: Monumentu m familiae Tribellianae
atď. a v hrobke pochovaná bola matka Rosína Gelhorína r. 1611.
ako 42 ročná zomrelá, a tri ich dietky, Juraj r. 1614., Kašpa* r.
1598. a Ondrej r. 1599. zomrelé. V chráme tomto neďaleko hlav­
ného oltára visela pohrabná zástava s týmto slovenským nápisom:
„Anno 1590. Die 9. Aprilis o hodinie 12. po polední skonal Výborný
a Slávny Pan Elias Salius poslednj toho pokolenj. Jeho Mayetnosti
Cysarske zámku Lubczanskeho Praefectus a tu gest pochovan
Veku sweho 34 Ann.“ — Medzi dávnymi ľupčianskymi farármi
známe je meno Vladislava z r. 1332—37., Mikuláša farára a Vladi­
slava kňaza r. 1347., Jakuba farára a Štefana jeho vikára r. 1406.,
Juraja r. 1525., Andreja r. 1551. a Vavrinca r. 1557., Vavrinec pri­
sluhoval Večeru Pánovu už pod obojim spôsobom a služby Božie
odbavoval spôsobom luteránskym, ale roku 1561. vizitujúceho Za-
thayho nielen prijal, ale mu o cirkvi i vývod dal, tak ako to uro­
bili v banských mestách, kde v tom čase už evanjelická cirkev
uvedená bola. Až do veľkého prenasledovania r. 1673. nebolo v
Ľupči katolíckych služieb Božích. Ľupčianska fara bola jedna z
najnadanejších. Farár platieval 7 dukátové katedratikum; už r.
1634. Thurius vo svojom denníku udáva, že ľupčiansky kostol bol
27. apríla r. 1621. nočnou hodinou Bethlenovským vojskom vy­
rabovaný, pri čom utratil i Turius mnoho kníh tam uložených.
S rokom 1621. začal viesť novoprišlý evanjelický farár Matej Rota-
rides matriku v čase, keď bol pánom ľupčianskeho zámku Juraj
Szeczi de Ryma Szecz a prefektom Benedikt Diurantall, veľký
patrón cirkvi, od ktorého je dosial zachovaný oltárny obraz Kvet­
nej nedele v Jaseni pri Predajnej. Matrika je dosiaľ v katolíckej
fare zachovaná. R. 1623. dňa 11. jan. bolo tu zemetrasenie. Cirkev
mala v týchto časoch štedrých dobrodincov. Tak r. 1627. dal Mi­
chal Ruttkay krásny koberec na kanceľ a jeho manželka Žofia
Rakovszky krásnu patelatovú hodvábom i zlatom vyšívanú šatku
na kalich. R. 1628. Osvícená Pani Mária Homonay dala za zeme
od Jeho Msty Nebožtíka Pána Gašpara Trible na kostel poručené
v obilí Mestu Lypčy íl. 234. Od tých Mesto Lypčanské má dávati
572

každého roku.pokud je užyvati bude fl. 23 den. 34 a to vždycky

in festo B. Georgii Militis. R. 1644. dňa 2. febr. gr. Katarína Szeczi
vydaná za Jánom Listom darovala pre Iupčiansky kostol krásne
prikrývadlo na oltár; podobne gr.Eva Iliezhazi r. Szeczj dňa 5.
júna r. 1644. šatku ku kalichu, čistým zlatom vyšívanú. Dňa 26-
okt. r. 1643. složil Daniel Sculteti a Jakub Janczík 100 zl., ktoré
bola gr. Mária Homonay poručila na lupčiansku cirkev. — V Ľupči
bola významná škola, menovaná lýceom, majúca krém rektora
viacej učiteľov. Do školy chodili i dospelejší žiaci. Roku 1634. na
kongregácii 9. okt. Iupčiansky mešťan Gregor Vietoris prostred­
níctvom Zachariáša Ihreca žaloval, že jeho dcéra Zuzanna nie
dávno predtým zasnúbená Jozefovi Sartoriovi jelšavskému, bola
do haňby. uvrhnutá študentom Jánom Mičinským, prečo bol tento
mestskou vrchnosťou uväznený; otec prosil, aby jeho dcéra bola
so Sartoriom rozvedená, k čomu i zemská pani grófka privolila,
a s Mičinským sobášená. Kongregácia uzavrela, že upadli musia
najprv činiť verejné pokánie, po tri nedele v kostole stojac od-
pýtať, pri čom majú byť reťazou poviazaní a slameným vencom
ozdobení, ktorý na ich hlavy má položiť obecný sluha mestečka.
Ale páni mešťania s rychtárom lupčianskym, predíduc výrok a
neohliadajúc sa na svobody ľudí cirkevných a školských, dali do
väzenia študenta Jána Mičinskyho, preto odsudzuje sa každý z
nich na homagium, prísahu vernosti, ktorú má od nich vziať su­
sedný farár Kašpar Schreter a Peter Muranius. R. 1647. dňa 15.
jan. bol v čas tunajšej kongregácie superintendentom jeden kan­
didát na kňazstvo vysvätený. V časoch Tôkôlyovských bojov po­
volali si Ľupčania r, 1682. z Hnúšte Juraja Lovtsányho za farára,
ale s premenlivým vojenským šťastím r. 1687. bol im zasa odňatý
chrám, a vtedy odbavovali služby Božie v zemianskej kúrii rodiny
Gut a v obecnom radnom dome. R. 1690. boli im i tieto súkromné
služby Božie na zakročenie arcibiskupa Koloniča zabránené. V čas
Rákóczovského povstania, ač sa stavy na sneme v Sečach na tom
boly usniesly, že v obciach, kde je väčšina evanjelikov, alebo kde
evanjelici chrám stavali, má byť ponechaný poťažne prinavrátený
evanjelikom, jednako v Ľupči prisúdený bol pod vplyvom maji­
teľov Iupčianskeho zámku, vtedy už nepriateľov evanjelickej cirkvi,
malému vtedy počtu tunajších katolíkov; a evanjelikom dovolené
bolo postaviť si nový chrám. Vystavili si ho tedy drevený na
rynku, na tom mieste, kde i teraz evanjelický chrám stojí. V
tomto drevenom chráme Božom odbavúval z Tomášoviec nazpät
povolaný farár Juraj Lovčan služby Božie až do svojej smrti, až
do r. 1706., potom jeho nástupca Ján Blasius a za ním Ján Lov-
čáni, ktorý v nov. r. 1709. bol generálom Heisterom vyhnaný, a
aj tento drevený kostol bol evanjelikom odňatý. — Počas vydania
tolerančného ediktu stál ešte tento drevený kostol; akonáhle sa
ale katolíci dozvedeli, že si evanjelici môžu utvoriť cirkev, roz­
búrali ho. Evanjelici z Ľupče, Šalkovej, Lučatína, Podkoníc a Prie­
chodu zadali prosbu za utvorenie cirkvi na kráľovskú námestnú
radu, ktorá bola 31. júla r. 1783. priaznivé riešená. Žatým povolali
si dobročského farára Samuela Blasiho, a kúpili si dom v rade
domov na rynku postavený so záhradou, kapustnicou a dvoma
rolami za 1457 zl. od zemanov Juraja a Jána Inštitorisa; z polo­
vice domu utvorili faru a z druhej polovice chrám Boží, ktorý v
3. októbrovú nedeľu r. 1783. vysvätili. Zariadenie mali skromné,
pomerom primerané; ale ho jednotlivci svojimi darmi čas po čase
dopĺňali. R. 1787. kúpili si organ na 5 mutácií od orgonára bansko­
bystrického Michala Podkonického za 150 zl. Dňa 14. júla r. 1791.
kúpili susedný pri kostole dom a za nim zahradu a roľu i kapust-
nisko za 360 zl. od ľubietovského obyvateľa radného pána Ondreja
Messerschmidta a utvorili z domu školu. Oltár kúpili si r. 1807.
z banskobystrického evanjelického starého kostola, podobne i ka-
zateľňu. Oltárny obraz predstavoval ukrižovanie Krista s viacerými
osobami pod krížom. R. 1811. opatrili si tri zvony z Kremnice od
zvonolejára Samuela Palischa, na dva väčšie bola zavedená sbierka,
ktorá vyniesla 5735 zl. 37 kraje, a najmenší daroval horlivý cir-
kevník Gabriel Czochius za 959 zl. 30 kr. Na zvonicu složili cir-
kevníci 298 zl. 39 kraje., Czochius daroval i obraz zobrazujúci po­
krstenie Krista a zvonček pre ofery. V čas vizitácie dňa 16. júla
r. 1837. mala cirkev i osem starších obrazov. Sklenný luster da­
rovali r. 1828. lučatínski čipkári. Roku 1829. boly dva medené a
pozlátené kalichy s patellami, a striebornú buxu v podobe kalicha
daroval Gabriel Czochius, jeho manželka Terezia a matka Anna.
Cínová kaňva ševcovského cechu od r. 1626. bola cirkvi do užitku
daná. Svietniky 2 cínové dal r. 1791. Pavel Corony, 2 drevené
biele a pozlátené Matej Raisz r. 1817. v čas jubilejnej slávnosti
reformácie; a dva železné od miestneho učiteľa Daniela Matznera
r. 1836. v čas konfirmácie syna obetované; tiež boly dva drevené
r. 1848. Jánom Eudevítom Raisom synom Matejovým cirkvi dané.
Ozdobné vyšívané šatky darovali: manželka Štefana Bezegha Ju­
dita r. Kozík, Anna a Terezia Czochius, Mária Filiptša, Estera Raisz,
Samuel Czambel, Anna Polónyi-Jančík, Anna Raisz, Anna Tech-
novský, Anna Brehovský a iní. Z početných oltárnych prikrývadiel
574

bolo jedno od Jána Orauszkyho a jeho manželky Ruženy r. Terren;

iné od vd. Zuzanny Czambel. Rodina Kráľoviansky darovala cirkvi
jednu rolu. Chrám Boží navštevovali veriaci nielen v nedele, ale i
v čas každodenných modlitieb dosť obstojne; mravno-náboženský
stav cirkvi bol chvalitebný. V Lučatíne bývalý služby Božie raz
v roku na Všechsvätých, v niektorom humne. V Lučatíne a v Sal-
kovej boly školy spoločné s katolíkmi. R. 1860. rozhodla sa cirkev
postaviť nový chrám Boží na príhodnejšom mieste. Stavba bola
prevedená a dokončená r. 1874., a je ozdobou mestečka. Do nového
chrámu opatrili si 13 mutáciový organ za 1300 zl., ktorý vysvätil
21. okt. r. 1877. vtedajší senior Karol Raab. R. 1908. opatrili si zasa
nový organ za 6670 korún, 18. okt. vysvätený. R. 1876. na senio-
rálnom konvente dňa 18. mája senior oznámil, že lupčianska cirkev
bez vedomia a odobrenia seniorátu oddala svoju školu obci a že
keď sa v tejto veci obrátil na farára, tento na jeho dotaz ani ne­
odpovedal. Prítomný farár oznámil potom, že cirkev uzavrela školu
oddať obci, predala jej školskú budovu spolu i s pozemkom k nej
patriacim za 5000 zl. a té peniaze uzavrela upotrebiť na zaplatenie
dlžoby od stavby kostola pozostalej. Seniorálny konvent zazlil po­
kračovanie cirkvi, vyžiadal si zovrubnú písomnú zprávu od jej
predstavených, aby sa z nej presvedčil, či záujmy cirkvi a ná­
boženskej výyčby boly pritom zabezpečené/ Nasledujúci seniorálny
konvent oddanie školy a predanie budovy obci udobril. R. 1885—89.
obnovila cirkev faru najprv nákladom 200, potom 1400 zl. a r. 1903.
1112 kor. R. 1891. zvýšili plat farárov o 150 zl., r. 1895. 70 zl. a
r. 1911. o 400 kor., kantorom o 70 korún. R. 1897. opatrili hromo-
svod na vežu i kostol. — Medzi dobrodincami zasluhujú spome­
nutia: R. 1888. Daniel Brucháč poručil 300 zl. na cirkev, Daniel
Kiss 100 zl. Mária Orausky 200 zl., Matej Holécy 800 zl., Dr. Juraj
Radvanszky roku 1892. daroval na školské ciele 200 zl., r. 1894.
poručila Ernestina Burjan r. Turzo na cirkev 200 zl., Karol Cipkay
dal Salkovej 100 zl. a r. 1896. Ján Kuszy v čas jeho zlatej svadby
urobil 110 zl. základinu, r. 1901. Gustáv Hermann z Levoče 400
kor., vyslanec dr. Juraj Radvanszky 100 kor.; panie z cirkvi daly
prikrývadlo na oltár v cene 200 korún. R. 1913. poručil Daniel
Institoris 10.000 kor. a manželka Imra Králik a Jozefa Ambruš
darovaly prikrývadlo za 160 korún. R. 1889. bola utvorená v cirkvi
Vitálišovská základina, činiaca teraz^už vyše 3500 korún. Roku
1888. daly cirkevníčky novoprišlému farárovi Júliusovi Vitálišovi
do daru skvostnú Bibliu a luterák za 60 zl.; o desať rokov pozdej-
 •' *
575

šie na pamiatku 10 ročného účinkovania zavďačili sa mu cirkev-

níci zlatými hodinkami v cene 300 korún.
Bartók spomína vo svojej vizitacionálnej zápisnici z r. 1657.,
že v Ľupči bolo všetkých duší spolu 350, v Podkoniciach asi 100,
Moštenici 120, Priechode 80, v Lučatíne 110 a v Hiadli 60. Roku
1713’ bolo duší v Ľupči 1720, z nich katolíkov 294, medzi nimi
Daniel Fabricius 56 ročný nie dávno predtým na katolícku vieru
obrátený a od 27 rokov tamejší rektor. R. 1837. v Ľupči 618, Lu­
čatíne 221, Šalkovej 140, Podkoniciach 11 a v Moštenici 3. Teraz
na chotáre 5242 jutrovom žije v Ľupči 1754 obyvateľov, z .pich
752 evanjelikov; v Lučatíne na chotáre 1890 jut. 667, z nich 233
♦ evanjelikov a v Šalkovej na chotáre 1536 jut. 556, z nich 238
evanjelikov. Vizitovaná bola cirkev dňa 18. jan. r. 1626., v nov.
r. 1628. a 25. jan. r. 1630.; najnovšie r. 1873. dňa 5. a 6. júna. —
Dozorcami cirkvi boli: r. 1777. Pavel Corony spolu i kurátorom;
r. 1798. Štefan Bezegh; r. 1802. rychtár Pavel Corónyi; r. 1803.
mestský pokladník Pavel Nikolay; od r. 1806. poddozorcom a po­
tom dozorcom Ján Raisz; r. 1819. Ján Orauszky; r. 1837. Matej
Techows, volali ho i starším, mal honorár štyri zlaté na rok a
volili ho každoročne znovu; mladším dozorcom bol Ján Orauszky
s honorárom 8 zl. Krém nich mali kurátora, štyroch výberčích,
6 kostolníkov a dozorcu školy; takým bol r. 1837. Ondrej Kuszy.
Ďalej dozorcami boli r. 1859. Ladislav Groszmann, r. 1861. Egyd
Lehoczky; r. 1874. Ján Orauszky; r. 1877. Jozef Plech; r. 1886.
Karol Csipkay, poddozorcom Gašpar Meskó, r. 1890. poddozorcom,
žatým dozorcom Kornel Schmidt miestny notár.

Farári:
1. Vavrinec r. 1557., o ktorom už bola reč.
2. Michal Ratiborsky bol r. 1557. z Levoče povolaný na Špaňu
Dolinu, kde spravoval cirkev za trištvrte roka; odtiaľ prešiel do
Slovenskej Ľupče, ale r. 1564. vrátil sa zasa na Šp'aňú Dolinu a
po šesť ročnom účinkovaní tam i zomrel.
3. Jakuh Plačko-Plorantius r. 1572.
4. Ján Vissip r. 1583.
Že by .bol žatým tu farárom Jakub Dubovský, to nestojí.
Viď o tom v životopise banskobystrického farára Jána Jacobaeiho
číslo 38.
5. Jakub Grynaeus bol dňa 17. jan. r. 1588. na pamätnej
kongregácii bratstva ako ľupčiansky farár prítomný.
6. Juraj Grynaeus — viď medzi farármi dubovskými č. 4.
576

7. Eliáš Tornarii. Tornarius, rodák z B. Bystrici, študoval vo

Wittemberku, kde bol dňa 4. nov. r. 1594. medzi študujúcich za­
písaný. Z rektora špaňodolinského stal sa tam farárom a po šie­
stych rokoch prešiel zo Španej Doliny za farára do Ľupče a bol už
ako ľupčiansky farár na* kongregácii dňa 12. jan. r. 1604. do zvolen­
ského bratstva prijatý. R. 1607. dňa 17. jan. bol už asessorom;
vtedy boli Ľupčania v tuhej rozopre s nim. Bratstvo, ktorému
vec na rozsúdenie predniesli, neschvaľovalo jeho počínanie, po­
nechalo ho síce v užívaní farských dôchodkov, očakávajúc, že tak
urobí i zemské panstvo, ale jeho pripravilo na to, že bude musieť
odpýtať. 0 čo išlo, nedá sa zo zápisnice jasne vidieť. Vec sa akiste
hladko vyrovnala, lebo už nasledujúceho roku 1608. dňa 15. jan.
bol dekánom a notárom; dňa 30. jan. roku 1609. vyslali ho na
žilinskú synodu k voľbe superintendenta a 15. sept. roku 1612.
bol už seniorom až do svojej dňa 12. mája r. 1615. nastúpivšej
smrti.
8. Ján Kyanka, Kyanus, Khianius bol rodák zo Zvolena.
V dekanálnych zápisoch pražskej vysokej školy z r. 1593. udáva
sa — dľa Thuria, — že Ján Kyanka Zvolenčan stal sa tam bacca-
laureatom a dňa 4. okť. r. 1596. magistrom. Z Prahy sa vrátiac,
stal sa správcom školy svojho rodiska a učil tam Martina Klischa,
Jána Dulisa a Jána Hastatorisa. Bol pozdejšie nástupcom Eliáša
Tornaria v Ľupči a 12. jan. r. 1616. bol prijatý do zvolenského
kontubernia. Zomrel 24. apríla r. 1619. a 26. bol zvolenským fará­
rom Ondrejom Barthosovitzom pohrobený. Jeho syn Samuel Bar-
thosovitz, potomný konrektor a žatým špitálsky farár bystrický,
vzal si vdovu Kyanovu za manželku, o čom svedčí Thurius vo svo­
jom denníku, že bol dňa 26. apríla r. 1620. vo Zvolene na tej
svadbe.
9. Matej Rotarides bol najprv v r. 1610—16. farárom v Sliači
v Liptove, potom vo Sv. Ondreji liptovskom, odkiaľ prešiel roku
1619. za farára sem, ale keďže bez vedomia seniora alebo super­
intendenta prišiel do cirkvi a nepreukázal riadne pozvanie, bol
21. jan'. roku 1621. len podmienečne do bratstva prijatý, že totiž
preukáže riadne povolanie. V tom roku dňa 21. okt. vyvolený bol
za prísediaceho. Na shromaždení 12. apríla r. 1622: žaloval ho jeho
rektor Michal Nundoroschides. Dňa 7. okt. roku 1625. žaloval ho
senior, že zasiahol do jeho práv, keď na žiadosť veľkomožného
pána a majiteľa ľupčianskeho zámku uviedol Venceslava Dionisia
do ponickej cirkvi; pohrozené mu bolo, ak budúcne tak vykoná,
odstránením z cirkvi. Vtedy žaloval ho i superintendent pre uráž­
 577

livé slová v čas pohrabú ml. grófa Széchyho v máji. Mal rozopru
i s rektorom Tomášom Lapicidom. Kontuberniálny rečník žaloval
ho v' ten istý deň i pre údajné prestúpenie 6. Božieho prikázania.
Tak sa zdá, že ho.’ Széchyčka zastávala, preto uzavrelo bratstvo
jej- písať, aby ho nepodporovala. Akiste všetko bolo priaznivé pre
neho ‘ urovnané, lebo už nasledujúceho roku zo zasadnutia dňa
6. júla vysiela ho bratstvo spolu s Danielom Alitisom do seleckej
cirkvi napomenúť ich ohľadom opravenia srúcanín cirkevných
stavísk a 3. nov. predvolať svätoondrejského farára pred kongre­
gáciu. Dňa 20. febr. r. 1629. na kongregácii bol pomerený s ľup-
čianskym mešťanom Drakom. Vtedy mal rozopru i s cirkvou a
26. apríla, keď žiadosti bratstva vyhoveli, aby sa vzájomnp odpý-
tali, boli pomerení; ale grófka protestovala, aby sa vyrovnanie sporu
stalo bez jej vedomia. Keď jeho syn Matej r. 1632. znevážil seniora
Kalinku, žalovaný bol i on, otec. V tom roku dňa 6. júla žiadal
rozsudok od bratstva o. rozvedení zasnúbenia svojej dcéry zema­
novi zo Sv. Ondreja Horváthovi, bývajúcemu v liptovskej stolici.
Nasledujúceho roku žaloval ho pre niečo šafár z Moštenice Ján
Klokr, ale sa potom pred súd dňa 11. okt. neustanovil. Dňa 17.
jan. r. 1634. bol vyvolený za dekana, ale žatým odstránený z fary,
na kongregácii dňa 3. mája r. 1635. prosí bratstvo o radu, že čo
má činiť. Prešiel potom za farára na Dobroč, kde r. 1646. zomrel.
Jeho synmi boli Melicher farár v Krupine a Ján nemecký farár
v Slovenskom Právne, Trnave a Skalici-.
10. Gabriel Piscatoris, narodený v Bánovcach, syn Juraja
potomného farára hradnianskeho v Trenčianskej, bol najprv rekto­
rom v Ľupči, odkiaľ prešiel r. 1628. do Hradnej a ešte v tom roku
vyslala ho Mária Drugeth na akadémiu do Wittemberku, kde bol
22. marca roku 1628. medzi študujúcich zapísaný. Tam 19. marca
r. 1629. pod predsedníctvom Jakuba Martiniho odpovedal na po­
jednáme o osobe a úrade Kristovom, ktoré dielko medziinými
venoval svojim bratom Jonášovi Piscatorisovi, novomestskému a
Jánovi kôszegskému rektorovi. Navrátiac sa domov, stal sa roku
1630. farárom hašgútskym v Gemeri a dosť skoro žatým dvorným
kazateľom Márie Drugeth na Muráni, podpísal ešte r. 1630. zákony
gemerského bratstva. Roku 1635. prešiel za farára do Slovenskej
Ľupče a 13. nov. na shromaždení v B. Bystrici bol prijatý do
zvolenského bratstva. Nasledujúceho roku na shromaždení bratstva
15. jan. prosil Juraj Medlinger v zastúpení ľupčianskej cirkvi, aby
ich farár nebol oprávnený požadovať dežmu zo včiel, lebo že to
v ich cirkvi platievané nebolo, ale bratstvo usúdilo, že keď
37
578

farár platí paktáty i zo včiel, aj cirkev mu má z toho dávať

dežmu. Za odpis tohto výroku zaplatil Piscatoris 1 zl. Ako spô­
sobilého vyslalo ho bratstvo zo zasadnutia 19. mája r. 1636. do
Zvolena ku obraňovaniu superintendenta. — 10. nov. toho roku
bol pokutovaný pre neprítomnosť na kongregácii na 5 zl, o 5 dní
žatým ako i 26. jan. r. 1637. bola v Ľupči kongregácia bratstva,
posledne v dome perceptora lupčianskeho zámku Daniela Sculté-
tiho. Dňa 20. okt. r. 1637. vrátilo mu bratstvo to, čo bol vydal na
vojenskú výpravu, a r. 1639. vrátili mu tiež, čo si od neho boli
požičali; bol tedy akiste majetným človekom. V čas kongregácie
26. jan. r. 1638. pri obede sedel už pri prvom stole, a tak akiste
bol už asessorom. Dňa 17. mája poslali ho spolu s mičinským
farárom ku zemanovi Czurhayovi s výrokom, dla ktorého bol pre
nejaký priestupok vysifdený z účasti na cirkevnom shromaždení,
službách Božích a pri Večeri Pánovej. Tiež boli poslaní ku bystri­
ckému rychtárovi pýtať dlžobu *za pohrab Hudobov, ktorý bol
v bystrickom kostole pohrobený. Dňa 15. jan. r. 1647. na kongre­
gácii žaloval svätoondrejského farára Michala Makónia a dubov­
ského diakona Jána Apiaria, že bez jeho privolenia krstili, sobá­
šili a pochovávali v jeho ííliach Mošteniciach a v Hiadli; vtedy
bol vyvolený za seniora. Dňa 16. jan. r. 1651. žaloval svojho dia­
kona Martina Búria, že sa považuje za druhého farára, nie je po­
slušný jemu ako svojmu predstavenému, nedá mu žiadnu česť a
mnohé z cirkevných obradov nezná. Obžalovaný nevedel sa brániť
a bratstvo mu naložilo, aby pre také výstupky odpýtal a budúcne
seniorovi slušnú úctu a poslušnosť dokazoval, ináče že bude ťažko
pokutovaný. Roku 1652. bol Piscatoris za superintendenta kandi­
dovaný. Dňa 17. júna r. 1654. vyslovila kongregácia, že senior má
právo synodu zadržať a výrok vyniesť i bez superintendenta, a
superintendent nemusí byť na každej, len na jednej kongregácii
v roku prítomný; na neho ako na vyššiu vrchnosť i tak možno
sa odvolať. Dňa 5. dec. roku 1658. žaloval zasa na kongregácii
v Ľupči svojho diakona, ku ktorému vyslaný bol mičinský farár
Textorides, pred ktorým sa diakon osvedčil, že mu senior nekázal
modliť sa za veľkomožnú paniu a chodiť k nej, ako to bol prv
rozhlasoval. Na shromaždení dňa 9. jan. r. 1659. žaloval opätne
svojho diakona Búria. Najprv sa ho spýtal superintendent, čo má
proti seniorovi? či mu vskutku senior zakázal isť do zámku a tam
sväté povinnosti konať ako to sám superintendent nie dávno
predtým slyšal na zámku od veľkomožnej panej Lystičky. Na čo
diakon odvetil, že on tie slová nepovedal a nechodí na zámok
 579

len preto, aby svoje povinnosti nemeškal. Senior žaloval svojho

diakona pre neposlušnosť, že predvolaný k nemu nepríde, od
Veľkého piatku minulého roku v kázaní ho nevypomáhal a že
vravel: „Nepuogdem psu ssedivimu, krivimu, kdy bi me tysíc kráte
zwal .nepuogdem“. Senior pohnutý osvedčil sa, že chce radšej
seniorský úrad složiť, ku podivu všetkým bratom vyšiel von; ale
bratia poslali za nim udobrujúc ho; a keďže sa už zvečerilo,
odložili práva do budúceho dňa. Nasledujúceho dňa obnovilo
bratstvo výrok proti Buriovi ešte r. 1651. vynesený a doložilo, ^že
jestli veľkomožnú patrónku bude popudzovať proti seniorovi a
pohoršovať cirkev ľupčiansku, že bude trestaný zátvorom bez
chleba a vody, kýmkoľvek nepodpíše podmienky predpísané mu
bratstvom. Ak prestúpi tie podmienky, má ho senior žalovať dľa
10. čl. žilinského. Zo zátvoru vypustený odprosí seniora v prítom­
nosti štyroch osôb. Takto znelo hlasovanie bratov pri druhom stole
sediacich. Senior slyšiac toto nové uzavretie uspokojil sa. Pisca-
toris zomrel r. 1659., a že hneď po jeho pohrabe bola tu kongre­
gácia v prítomnosti superintendenta Davida Lanyho, o tom už
bola reč. Jeho manželka bola Ružena Smrtník, synom Gabriel a
■dcérou Judita.
11. Ján Sixtiusy Sexti, — viď medzi slovenskými farármi
krupinskými č. 15.
12. Ján Turanetz rodák z Turian v Turci; učil sa od sied­
meho roku v Sučanoch, v Prešporku u Tieffenbachera. v Žiline u
Eliáša Ladivera a Jána Augustinyho, potom v Okoličnom, Vlaš-
kách, Jelšave, zasa v Prešporku u Jána Helgemayera, v Prešove
u Samuela Dúrnera, v Ružomberku za tri roky u Jána Kučeru.
Skončiac štúdia spravoval školu v Sv. Petre v Turci, podpísal dňa
6. jan. roku 1646. zákony turčianskeho bratstva v Háji. Odtiaľ bol
povolaný farárom Hájskym za rektora do Prievidze, 25. júna roku
1647. podpísal zákony. V tom roku stal sa diakonom prievidzským,
vysvätený Joachimom Kalinkom. R. 1648. prijal povolanie za farára
do Brezian a odtiaľ prešiel do Ľupče, prijatý súc dňa 10—11. jan.
r. 1662. podmienečne a mal doniesť svedectvo z toho kontubeťnia
v ktorom do vtedy žil. Dňa 19. júla naložené mu bolo, aby na
svedectvo superintendenta tekovskej stolice Tarnóczyho opatril si
ešte pečať bojnického kontubernia. R. 1667. vysúdený z Iupčianskej
•cirkvi, žaloval na shromaždení dňa 20. okt. a žiadal uzavretie o
ohyzdnom práve diecezánskom v ľupčianskom chráme, i ohľadom
vynáhrady rozličného platu a výdavku. Bratstvo prenieslo pojed­
návanie tejto veci do budúcej kongregácie, ale viacej zmienky
37*
580

o tom v zápisnciach nieto. Bolo mu vyslovené i zazlenie, že sobášil

svojho rektora Tobiáša Beriana bez ohlášiek; v jeden deň vypýtaná
bola manželka a v druhý deň ich už sosobášil.
13. Leonhard Ladislaides — viď medzi farármi badínskymi č. 6.
14. Eliáš Fidicinis — viď medzi rektormi v Predajnej.
15. Juraj Lowczan, Lovcsányi — viď medzi farármi banskoby­
strickými č. 69.
16. Ján Blasius syn Ondreja Blasi farára ivančianskeho a háj-
skeho, (viď medzi rektormi bbystrickými č. 111.) seniora turčian­
skeho a Zuzanny Matheseos, narodený dňa 21. júna roku 1684.
10 ročného vypravili ho rodičia do chýrečných škôl kremnických,
kde sa pod vedením znamenitého rektora Daniela Parssicia učil
za 7 rokov. Tohto svojho učbára tak si obľúbil, že už vtedy pre­
pracoval nábožnú pieseň „Dobrý, sladký Ježiši“ tak, že z nej vy­
chodí meno Daniela Parssicia (Tranos. str. 797.) V 18-tom roku
vystrojil ho otec do Vratislavy v Sliezsku, kde účinkoval zname­
nitý Kašpar Neumann, pôvodca „Jádra modlitieb“ a piesní „Bože
múj, opét svétlo vidím“, Bože velký od vččnosti — a iných. Ža­
tým prešiel na vysoké školy do Wittemberku, kde bol 24. apríla
roku 1704. medzi študujúcich zapísaný. Obohatený známostiami,
vrátil sa v čas Rákóczovského povstania roku 1706. domov a bol
superintendentom Štefanom Pilárikom v čas vizitácie v Čelov-
cach za slovenskolupčianskeho farára vysvätený, povolaný súc
v 2. nedeľu po Trojici. Tu vstúpil do manželstva r. 1707. s Evou
Buriss, dcérou Mikuláša, senátora žilinského, provízora žilinského
panstva, ktorý bol v 58. roku svojom dňa 5. júla roku 1715. vy­
svätený za farára lúčanskeho v Trenčianskej. Ako ľupčiansky
farár bol dňa 18. jan. roku 1707. prijatý do zvolenského bratstva
a vpísal si meno do zápisnice. Dňa 18. jan. nasledujúceho roku kázal
pred započatím kongregácie vo Zvolene. Ešte prv, než dňa 29. nov.
roku 1708. vtiahnul cisársky generál Heister do Banskej Bystrice,
Blasius nemal Stania v blízkej Ľupči a na žiadosť otcovu prijal
pozvanie od dňa 16. júla roku 1708. do Štubne v Turci. Nie súc
ani tam bezpečný prešiel roku 1710. za dvorného kazateľa Ladi­
slava Ujfalussýho, volaný súc už dňa 1. jan. do Diviak-Novej Vsi
v Nitrianskej, a odtiaľ dňa 6. februára roku 1712. do Trenčína.
Na Nový rok 1719. pošinulo ho na kazateľni tak, že nemohol
viac šlužby Božie dokončiť, ani pozdejšie vykonávať. Nastal
pre neho čas dlhého strádania, súženia a zkušovania. Jednako
ho volali ešte v tom roku dňa 19. júla do Kremnice, a 10. aug.
na Krnč v nitrianskej stolici, kam ho horlivá zemianská rodina
 581

Gosztonyich povolala za kazateľa a kde i potom keď dla kráľov­

skej .rezolúcie z r. 1732. nesmel byt dvorným kazateľom, udržovali
ho za dlhé roky i- s rodinou. Dňa 28. júla r. 1744. ako na slovo
vzatého cirkevného pevca a spisovateľa volali ho za farára do
cirkvŕ v Péteri v peštianskej stolici, ale voľbu pre nemoc ne­
prijal. R. 1755. prešiel bývať ku synovi Jánovi farárovi vo Veľkej
Paludzi, kde dňa 4. mája roku 1763. v 79. roku utrpenia plný
život svoj dokonal a bol 8. mája pochovaný'v drevenom chráme
veľkopaludskom pri vchode do sakristie na ľavo, kde jeho pom­
ník dosial stojí. V Tranovského Kancionáli máme od nehp 17
a v Jakobeiho Funebráli 19 piesní; mnohé ale, ako aj iné diela
sú nevydané. Hlavné jeho dielo je: Milovníku písní duchovních
Rozkoše nové roku 1743., obsahujúce 324 piesní pôvodných i pre­
ložených. Z nevydaných spomenutia zasluhujú: 1. Bríme uwalené
na Hospodina, aneb obrana proti falešnému obvinení Štefana
Dubniczay, Goliáše toho, vojsko Boží hanéjícího. 2. Pokladnici
domovni pro dítky kfestanské, v níž sedméronásobný klenot se
nachází. 3. Preložení Postihy Martina Mollera, kterau Pŕedmlu-
vámi a Propositiemi opatril. 4. Confessionale Evangelicum, aneb
Knižečka Zpovédi na celý týden. 5. Evangelium conscientiosum
to jesť Zprava, kterak se Evangelicky Kresťan chovati má, aby
Svédomí zachoval. 6. Výstrahu od Náboženství cyzího, podie
Katechísmu Lutherova. Jeho dôchodok dľa vokátora v Ľupči
znel nasledovne: 1. Na týden čtvrtina žita a toljar. 2. Ročite 10
čtvrtín ječmena a 15 čtvrtín ovsa. 3. Offery čtyri: na Vánoce, na
Velkaunoc, na Turíce a na Nový Rok. 4. Statek rohatý, jakový
míti P. Farár, ten vychováme a to dostatočne. Drevo také na
oheň vedie potreby. 5. Od vadzky kohaut aneb slepka, a Koláč
a Svjecu. Od kázni pohrebnej 1 zl. a od podékování 48 den. Od ohla-
ssování Mladoženíchú osem turákov, a od sobášení tolik, od navští­
vení nemocného 4 turaky. 6. Z Podkoníc, z Priechodu viď. sup.
17. Ján Lowčzány syn Juraja, ktorého viď medzi farármi
bystrickými ô. 69. a Margaréty Schindler. Narodil sa v Hnúšti,
učil sa doma, potom v Ľupči, kam jeho rodičia prešli, u kantora
Samuela Coroniho, v Bystrici u nemeckého kantora a správcu
triedy Fabricia, potom u Aegera, za 5 rokov u rektora Búria
a konrektora Pilárika, v Štitníku u Sartoria; a keď jeho otec
povolaný bol nazpät za farára lupčianskeho, stal sa jeho nástup­
com v Tomášovcac.h a bol dňa 18. dec. r. 1704. Pilárikom v Štiav­
nici vysvätený. Z Tomášoviec prešiel r. 1708. do Ľupče na miesto
Jána Blasiho, povolaného do Novej Štubne; ale roku 1709. vy­
582

hnaný generálom Heisterom vrátil sa do Tomášoviec, tam r. 1711.

pod jeho vedením vystavená bola fara i škola. Roku 1723. stal
sa farárom leštianskym, dňa 24. nov. r. 1734. po roku 1749. se­
niorom novohradským, roku 1755. utiahol sa na odpočinok. Ešte
dňa 31. aug. kázal včas úvodu svojho nástupcu v Lešti Martina
Gerengaya, ale dosť skoro žatým zomrel.
18. Samuel Blasy vnuk st. Jána Blasiho, hore vyššie spome­
nutého a syn ml. Jána farára velkopaludského, narodil sa v Krem­
nici dňa 20. aug. r. 1746., keď jeho otec bol tam rektorom. Jeho
matka bola Judita Sextius, dcéra farára kremnického. Malý Samko
učil sa vo Veľkej Paludzi, kam jeho rodičia medzitým prešli u Ba-
ranya, potom v Ožďanoch u Petra Magulatša, v Prešporku u Ben-
tzura, a v Šoprone u Farkaša. Potom šiel na vysoké školy do
Jény a po troch rokoch vrátiac sa domov, povolaný bol za farára
na Dobroč, vysvätený 7. apríla r. 1773. Michalom Pohlom na Ači.
Nasledujúceho roku vstúpil do manželstva so Žofiou dcérou Mateja
Saitleben mešťana prešporského a sobášený bol na Domoni. Roku
1783. prešiel za farára do Ľupôe a bol v októbri do úradu uve­
dený. Jeho dcéra Zuzanna vydala sa za ostroluckého farára Sa-
muela Priviczkyho. Zomrel v Banskej Bystrici, kam 20. febr. roku
1811. spolu s Jánom Raisz dozorcom na seniorálny konvent bol
odcestoval. Jeho mŕtvolu doviezli do Ľupče a dňa 23. febr. sláv­
nostne pohrobili. Pochovával ho Adam Lovich, Ondrej Braxatoris
a Jozef Šulek. Jeho vdove dávala cirkev Iupčianska ako podporu
voz sena, voz slamy a 10 zl. ročite a od dištriktu až po r. 1816.
dostávala 10 zl. ročitej podpory.
19. Daniel Lichardus narodil sa na Boci 21. júla r. 1773. z Jána
a Judity Czupra ináč Cholvaldt menovanej. Učil sa doma, v Hron-
seku, Bystrici, Dobšinej, Štiavnici a Prešporku. V Štiavnici učil
deti Bobokove a Privitzkej, v Prešporku od r. 1794. syna kupca
Rojku a Vissneyho, s ktorým cez prázdniny šiel k jeho rodičom
do Ľubochne. R. 1795. bol povolaný za farára do svojho rodiska
na Bocu a 26. aug. Szinoviczom vysvätený. R. 1811. povolali ho
Ľupôania, kde ho 30. apríla do úradu uviedol senior Adam Lovich.
Upadnúc do suchôt, ostatný raz kázal v 1. ad v. nedeľu roku 1826.
a nasledujúceho roku 6. febr. v 57. roku požehnaný život dokonal.
Pochovali ho Ján Szombathy ľubietovský a Jozef Krčméry mičinský
farári. Temer celý svoj život naťahoval sa s cirkvou o plat, ktorý
mu následkom devalvácie len v starej mene dávali. Z manželky
Anny Márie Messerschmidt mal syna Daniela, slávneho spisovateľa
slovenského. Jeho vdova ešte i r. 1841. dostávala podporu z Grencz-.
 583

nerovskej základiny a zomrela nasledujúceho roku. Od neho máme

v Zpčvníku nábožnú pieseň Vzdejmež díky Pánu.
20. Jozef Meltzer — viď medzi farármi hronseckými č. 13.
21. Ján Fuchs narodil sa v Banskej Bystrici dňa 26. febr.
r. 1804. z otca Samuela a matky Žofie Markovič. Učil sa doma
pod vedením Gottfrieda Kochá, potom v Prešporku a v Kežmarku
právo a 2 roky bohoslovie. Po skončení štúdií dva razy složil
kandidatikum, u Pavla Jozefyho v Tisovci a znovu u Adama Lo-
vicha. Žatým vyšiel na vysoké školy do Jény a keď sa po roku
vrátil, vysvätený bol ku lubietovskému chorľavému farárovi pánovi
Szombathymu dňa 26. febr. r. 1831. Dňa 28. júna r. 1834. prešiel
za farára do Ľupče, uvedený súc Adamom Chalupkom v’5. nedeľu
po Trojici. R. 1849. dňa 22. mája oženil sa so Zuzannou Czochius,
dcérou mestského radcu Gabriela a Terezie Blazy. Z jeho detí
Ján stal sa bohunickým a Samuel drženickým farárom. Nekázal
z pamäti. Roku 1857. stal sa dekánom a r. 1860. seniorom. Pod
nim stavali Ľupčania terajší pekný kostol nákladom vyše 57 tisíc
zlatých. Po 57 ročnom účinkovaní dokonal život dňa 7. okt. roku
1888. ako 84 ročný. Pochovali ho konsenior Švehla brezniansky,
Jozef Hodža radvanský a August Krčméry badínský farári.
22. Julius Vitáliš — viď medzi farármi breznianskými č. 17.
23. Martin Droba narodil sa 29. sept. r. 1874. v Lieskovci z
roľníckych rodičov. Učil sa doma, vo Zvolene, Štiavnici, Rimavskej
Sobote, bohoslovie v Prešporku a Prešove, žatým v Halle a v Greifs-
walde, r. 1902. vysvätený bol ku konseniorovi Ludvikovi Dole-
schalovi do Padinej, odkiaľ r. 1904. prešiel za riadneho farára do
Vukovej, 9. júla roku 1905. do Ľupče a 10. apríla roku 1910. do
Erzsébetlaku v Torontálskej stolici, kde dosial účinkuje.
24. Ján Sterba narodený v Slov. Komlóši 8. nov. roku 1860.
z Jána a Zuzanny Franko. Učil sa doma, 8 tried odbavil v Sarvaši,
bohoslovie v Prešporku, kde 9. júna r..1883. složil kandidatikum,
13. dec. stal sa kaplánom u Ondreja Szeberínyiho v Naďlaku, odtiaľ
prešiel ku chorľavému Ondrejovi Kissovi, roku 1884. do Alberti a
odtiaľ 5. mája r. 1889. za farára do Kráľovej pri Modre, kde nasle­
dujúceho roku vstúpil do manželstva s dcérou domoňského notára
Pavla Konýáriho Petronellou. Po 6 ročnom účinkovaní prešiel za
farára v júli r. 1895. do Erzsébetlaku a 20. apríla r. 1910. do Ľupče.
V Erzsébetlaku za jeho úradovania postavený bol chrám a fara.
Cirkev si opatrila 10 jutár výtečnej role, cirkevná sypáreň bola o
120 mcentov zväčšená, kdežto pri jeho príchode cirkev tá zápasila
584

len s dlžobami. V Ľupči uviedol ho 19. júna r. 1910. v 5. nedelu

po Trojici senior Peter Bakay; od toho času tu účinkuje.

Diakoni:
1. Krištof Hybner, Hôbner rodák zo Seliec, bol tu najprv
rektorom za 6 rokov a r. 1573. bol vo Wittemberku za tunajšieho
diakona vysvätený.
2. Juraj Grynaeus — viď medzi farármi dubovskými č. 4.
3. Jakub Schrôter stal sa tunajším farárom, viď č. 3.
4. Daniel Grynaeus — viď medzi farármi čerenskými číslo 3.
5. Michal Turczko r. 1599—1602. v ktorom roku zomrel.
6. Ján Marci — viď medzi farármi babinskými č. 4.
7. Daniel Vissip rodák tunajší, pred r. 1608. bol rektorom vo
svojom rodisku, žatým na Španej Doline a za krátky čas v Cach-
ticiach po Jánovi Zacharidesovi, kde mal žiaka Kašpara Capri-
niho, ktorý bol 13. febr. r. 1613. v Bojniciach Abrahamidesom do
tisovskej cirkvi vysvätený, v rokoch 1610—16. bol diakonom
lupčianskym, žatým až do r. 1629. farárom svätoantolským. Dňa
28. jan. r. 1626. na kongregácii senohradskej v prítomnosti super-
intendenta Petra Sextiho a seniora Juraja Domanicena podpísal
zákony hontianskeho kontubernia. Od roku 1629. žil súkromne
v Ľupči.
8. Matej Cratis — viď medzi farármi dubovskými č. 8.
9. Michael Basilides — viď medzi farármi horňolehotskými
číslo 1.
10. Kašpar Gazur syn Jána farára v Turanoch, bol r. 1617.
rektorom v Ilave, žatým šiel ďalej študovať ku Jánovi Pimeriovi
do Slovenského Pravna, r. 1619. spravoval školu v Jelšave, roku
1620. v Ľupči, kde sa r. 1621. stal diakonom. Dňa 17. okt. roku
1621. sobášený bol s dcérou bystrického slovenského kňaza Va-
vrinca Skubinskýho Annou* Roku 1624. prešiel za farára na Polomku
vyše Brezna a r. 1629. v rozopre súc s cirkevníkmi a patrónmi,
bol z cirkvi a gemerského seniorátu vytvorený a viedol biedny
život.
11. Martin Nikleczy — viď medzi farármi čerenskými č. 5.
12. Ondrej Michaelis, rodák z Turian. diakon v Pferove na
Morave, odtial vyhnaný stal sa r. 1625. diakonom v Ľupči, odkiaľ
prešiel r. 1627. za farára svätoondrejského v Liptove; zomrel tam
15. aug. r. 1634.
13. Václav Tepej, Topejus, Tepeš, Topos, roku 1625. rektorom
v Ľupči, 20. apríla r. 1627. vysvätený za diakona do Predajnej,
 585

7. dec. prešiel do Ľupče, kde dňa 25. jan. r. 1637. ako diakon
zomrel. Jeho syn bol Daniel farár babinský.
14. Ján Piscator bratranec tunajšieho farára Gabriela. Bol
predtým rektorom v Kôszegu za Dunajom, od r. 1633. v Ľupči,
dňa 2. apríla roku 1637. vysvätený za tunajšieho diakona, prešiel
r. 1639. do Štitníka, kde r. 1645. zomrel.
15. Šimon Fridvalský, Frivaldský — viď medzi farármi v Du­
bovej č. 11.
16. Michal Nicolai, Nicolaides, rodák ľupčiansky, syn Jána a
Kristíny rod. Farník, bol za dva roky kantorom v Štitníku* roku
1618. za tunajšieho diakona vysvätený, stal sa r. 1623—24. fará­
rom v Polomke, žatým až po r. 1640. vo Veľkých Slabošovcach.
r. 1640—44. diakonom v Ľupči, na shromaždení bratstva dňa 15.
jan. r. 1641. žiadal byt prijatý do bratstva a podpísal zákony.
17. Martin Szumrák — viď medzi farármi lopejskými č. 7.
18. Matúš Schluch — viď medzi farármi lopejskými č. 8.
19. Martin Burius, Beer, Buur zo Sv. Jána v Liptove, dňa
18. jan. rok 1649. v B. Bystrici vysvätený za tunajšieho diakona,
dňa 17. jan. r. 1650. po napomenutí skrze superintendenta, bol
prijatý do bratstva. Dňa 24. aug. r. 1656. oženil sa v Ľubietovej
s dcérou tamejšieho kantora Jána Kisela. Zomrel tu 16. februára
r. 1659. Spisovateľovi Buriovi bol strýkom.
20. Tomáš Tomko, Tomkovius, narodený v Brezne, bol r. 1651.
diakonom v Turčianskom Sv. Martine, potom dvorným kazateľom
Kataríny Lisztius r. Széchy na ľupčianskom zámku, konečne roku
1659. diakonom ľupčianskym, dňa 28. jan. roku 1660. prijatý do
bratstva.
21. Samuel Kvetonius — viď medzi farármi ľubietovskými
číslo 15.
22. Michal Srnka — viď medzi diakonmi breznianskymi č. 17.
23. Ján Neravmj rodák z Valaskej, z rektorátu dolňostrehov-
ského vysvätený dňa 24. nov. r. 1669. za diakona ľupčianskeho,
podpísal dňa 14. okt. r. 1670. kontuberniálne zákony. V čas pre­
nasledovania r. 1673. zostal bez chleba, odpadol od viery a stal
sa hostinským v Ľupči, kde r. 1679. zomrel.

Rektori, učitelia:
1. Krištof Hybner — viď medzi diakonmi.
2. Ján Cnidonymus — viď medzi kazateľmi banskobystrickými
číslo 27.
3. Ján Urtica okolo r. 1576.
586

4. Samuel Melik — viď medzi farármi bbystrickými č. 3.

5. Baltazár Coroni, Korunka okolo r. 1580.
6. Martin Creuselius, Bystrican, učil v Ľupči, roku 1590. v
B. Bystrici, kde sa stal r. 1597. rektorom, r. 1608. vo Zvolene, r.
1611. v Jelšave, r. 1623. v Bátovcach. Učil i v Kremnici.
7. Daniel Vissip — viď medzi diakonmi.
8. Jeremiás Lucius — viď medzi rektormi zvolenskými č. 10.
9. Juraj Gardian — viď medzi rektormi dobronivskými č. 3.
10. Michal Nundorosides — tiež tam č. 3.
11. Samuel Frôlich z Podzámku na Spiši, syn Jána tamej-
šieho učiteľa a Margity Clementis. Učil sa doma, do 18. roku v
Elbingen v Prusku v r. 1603—09., žatým za poldruha roka v je­
zuitskom kollegiume v Brunsbergu a keď ho tam pre vieru trpeť
nechceli, prešiel do Kráľovca, žatým do Danzigu. Vrátiac sa domov,
stal sa rektorom v Rožňave a r. 1616. prešiel do Ľupče. Keď mu
tu manželka zomrela, po 3 rokoch zaďakoval a žil v Rožňave
súkromne. Žatým r. 1620. učil v Markušovej, r. 1621. na Hrachové,
v Batizovcach a v Grenici; r. 1626. stal sa farárom kiatickým v
Gemeri, dňa 27. apríla r. 1627. podpísal zákony tamejšieho bratstva.
12. Ján Busseus o. r. 1619.
13. Kaspar Gazúr — viď medzi diakonmi č. 10.
14. Martin Nikletius — tiež tam č. 11.
15. Václav Tepej tiež č. 13.
16. Tomáš Lapicida — viď v životopise f. Rotaridesa.
17. Gabriel Piscatoris — viď medzi farármi č. 10.
18. Michal Buozik ináče Žilinský, rodák z Ľupče, kantor v
Sabinove, v Šariši, r. 1628. tunajší rektor, vyhnaný Máriou Dru-
gethovou; r. 1634. ordinovaný za farára roškovanského v Šariši.
19. Ján Geruschinus — viď medzi slatinskými rektormi č. 7.
20. Ján Piscator — viď medzi diakonmi č. 14.
21. Ján Frolisch — viď medzi farármi bučanskými č. 8.
22. Alexander Curtius — viď medzi rektormi banskobystri­
ckými č. 103.
23. Imro Kokavini, Kokavius — viď medzi farármi dubov­
skými č. 13.
24. Tobiás Berian, Rotarides, rodák z Ľupče, bol tu rektorom
od r. 1622. až po prenasledovanie v r. 1673. V tej kongregácii
20. okt. r. 1667., v ktorej bol pokutovaný na 1 toliar, lebo bez
ohlášiek oženil sa z Poník s dcérou Ondreja Koloniča Annou,
táto zadala prosbu o rozsobáš pre údajnú nespôsobilosť k man­
želstvu; ale prehliadnutá hodnovernými ženami uznaná bola za
 587

spôsobnú; naložené bolo Berianovi, aby ju šanoval, s ňou prívetivé

a.pokojne žil, slov drsných sa chránil, jej naložené aby sa vrátila ku
manželovi a rodičom aby ju u seba nedržali. Kto prestúpi uzavretie,
bude pokutovaný na 10 imperiálov tolkoráz, koľkoráz to prestúpi.
R. 1668. dňa 20. nov. odoprelo bratstvo Berianovi viest ďalej jeho
pravotu a brániť ho, lebo že rektori vôbec nechceli podpísať zákony
bratstva. Až keď 19. marca 1669. v čas vizitácie v Ponikách pod­
písal Berian zákony i v mene svojich kollegov lýcea lupčianskeho,
bratstvo pustilo sa znovu do pokonávania jeho záležitosti; jednako
ešte i 30. jan. r. 1670. Ondrej Koleniczka mešťan ponický^ žiada­
júci rozsobáš svojej dcéry s Berianom, požadoval, aby mu vrátil:
„gedno Yalowiatko a dwe plachty“, ktorú žiadosť obnovil i na
kongregácii 21. okt. r. 1671., k čomu senior nazpät idúci mal ho
upomenúť.
• 25. Martin Turczko učil v Ľupči už okolo r. 1652.
26. Daniel Fabricius, zeman z Ľupče, učil tu r. 1684. V čas
vizitácie bar. Ladislav Fraňo Mednyánszky opát a kanonik r. 1713.
poznačil do zápisnice, že nie dávno predtým prestúpil na katolícku
vieru Daniel Fabricius 56 ročný, ktorý od 27 rokov bol tu rektorom.
27. Samuel Ladiver, Žilinčan dňa 6. jan. r. 1668. bol zapísaný
medzi študujúcich vo Wittemberku, učil v Ľupči v r. 1686—88.
28. Daniel Coroni, Korunka, rektor v Ľupči; okolo r. 1680.
učil sa tu u neho Martin Pažitník potomný farár nostranský, dňa
1. jan. r. 1706. v Štiavnici vysvätený.
29. Michael Chmelius z Belej v Turci, syn Ondreja a Márie;
učil sa doma, v Necpaloch, Sučanoch, Sv. Michale; žatým bol
rektorom v Ľupči za rok, odkiaľ vyhnaný stal sa učbárom naj­
menších chlapcov v B. Bystrici. R. 1704. povolali ho za farára do
Predajnej, 12. mája 1705. prijatý bol do zvolenského bratstva,
vpísal si meno do zápisnice. Po vyhnatí ho Heisterom z Predaj­
nej, stal sa r. 1713. farárom v Krížovej Vki v Šariši. Vydal Obzvláštní
Písma Sv. Reči — z nemčiny preložené, ktoré dielo vyšlo r. 1725.
v Levoči v druhom vydaní.
30. Ján Mathesius, syn Jeremiáša farára v Nižnej v Orave a
Judity Raphanides; bol r. 1707. ako rektor ľupčiansky Vysvätený
dňa 11. marca v Štiavnici za farára na Mičinú. Dňa 18. jan. na­
sledujúceho Voku bol prijatý do bratstva a podpísal sa do zápis­
nice. V čas prenasledovania r. 1709. prešiel za farára na Pondelok,
kde r. 1745. zomrel. .
31. Baltazár Coroni, bol rektorom v Dolnej Strehovej, potom
kantorom a organistom lupčianskym. Z manželky Anny Zirko mal
588

syna Jána dňa 13. januára r. 1706. za litavského farára v Honte

vysväteného.
32. Sanmel Coroni, organista v Ponikách, roku 1675. kantor
a r. 1706—08. rektor v Ľupči.
33. Samuel Fabricius, syn Mateja, farára betliarskeho a kon-
seniora gemerského a Márie rod. Sartoris. Po skončení štúdií stal
sa rektorom v Ľupči, tu ale len za štvrťroka účinkoval, potom
šiel na vysoké školy do Wittemberku. a keď sa odtial vrátil, vy­
svätil ho jeho príbuzný Štefan Pilárik dňa 23. októbra r. 1709. za
farára na Litavu, odkiaľ jezuitmi vyhnaný, stal sa r. 1712. farárom
príbelským, ale tam ho panstvo r. 1726. z viacej nepatrných výstup­
kov obviňovalo, následkom čoho bola tam 3. dec. seniorálna vy­
šetrujúca deputácia, ktorá všemožne na tom pracovala, aby po­
búrené stránky smierila. A keď všetko jej namáhanie bolo daromné,
Fabricius sa osvédčil, že radšej dobrovoľne z takého nepokoja sa
odstúpi, len aby mu termín bol daný do Pavla, žeby svoje veci
usporiadať mohol; tak potom 25. jan. r. 1727. cirkvi poďakoval,
faru vyprázdnil a do súkromného domu sa utiahol.
34. Ján Szikora, rodák z Trenčína, učil sa v Modre a Prešporku,
bol v r. 1776—86. učiteľom a notárom na Mýtnej v Novohrade,
odkiaľ prešiel do Ľupče, ale tu r. 1806. po 23 ročnom účinkovaní,
lebo s manželkou vždy v nepokoji žil, ač bol dobrým učiteľom, z
učiteľskej stanice prepustený, učil vo fílii Lučatíne v súkromnom
dome; a keď nevládal vyžiť, r. 1808. dal si prosbu pred dištrik-
tuálny konvent, aby mu dopomohli k lepšej stanici. V Lučatíne po
8 ročnom účinkovaní zomrel.
35. Michal Kiszel, rodák z Blatnice, bol najprv učiteľom a
notárom na Dubovom pri Ostrejlúke, a od 12. júna r. 1806. v Ľupči.
Učil sa v Blatnici, Ožďanoch, Bystrici a v Štiavnici. Po 14 ročnom
tunajšom učiteľovaní, lebo z chatrného dôchodku vyžiť nemohol,
zaďakoval z učiteľstva, stal sa organárom a prešiel bývať do Brezna.
36. Daniel Maczner, narodil sa okolo roku 1800. v Štiavnici
z Jána a Evy Adamec. Učil sa doma. Od r. 1820—41. bol tunajšim
spôsobným učiteľom. Učil v drevenej učebnej sieni; jeho byt zále­
žal z jednej drevenej a druhej murovanej izby. Keď v 41. roku
zomrel, zanechal vdovu a päť neopatrených sirôt v najväčšej núdzi.
Cirkev v žalostnom jej postavení podporovala ju ročitými 15 zl.
37. Eduard Licko, narodený 14. okt. r. 1821. na Mýte, kde
jeho otec Michal bol učiteľom a po'tom levítom, matka Kristína
Šramko. Učil sa doma, za tri roky v breznianskom kláštore, žatým
v Šajó Gemeri a v Levoči. Ako pomocník účinkoval v Lipt. Sv.
 589

Mikuláši a vo V. Slatine, odkiaľ 6. okt. roku 1841. prešiel sem za

učiteľa. Do manželstva vstúpil r. 1844. s Esterou Orauszky, tunaj-
šiou mešíiansko'u dcérou a z ich manželstva pošlo 10 dietok.
Chválený bol, ako príkladný, spôsobný a neúnavný učiteľ a výborný
spevák. Od r. 1872. býval členom seniorálnej školskej rady. Keď
cirkev dňa 11. júla r. 1875. oddala svoju školu obci, stal sa obecným
učiteľom a kantorstvo podržal si až do dňa 31. dec. r. 1890. na­
stúpivšej smrti. Y čas 50. ročného jubilea, '22. apríla r. 1889. poctili
ho spoluučitelia strieborným pohárom a cirkevníci skvostne via­
zaným Zpévníkom.
38. Ján Klimo, kantorom od r. 1891.

Fílie:
1. Šalhová, Učil tu od r. 1861. Ondrej Melicher a od r. 1883.
Ján Micovsky, spolu i katolícke deti; žatým škola zostala výlučne
katolíckou. Náboženstvo chodieval ta učiť už od r. 1876. ľupčiansky
farár. R. 1883. sľúbili Salkovania postaviť evanjelickú školu a po­
volať diplomovaného učiteľa. Dočasne dovolil im seniorát ustanoviť
si nediplomovaného Michala Mičovskyho a po ňom Cyrilla Mako­
vického. Ale ministerstvo r. 1886. dovolilo im ho podržať len do
konca školského roku. Makovický odišiel do Hontu. Žatým si
r. 1888. povolali z Brezín Ondreja Balkovica, ktorému ako dávnemu
učiteľovi, bol štátnou podporou plat na 300 zl. povýšený. R. 1888.
a v nasl. obdržali na stavbu školy od obce 200 zl., zo Všeobecnej
podporovne 400 zl. a krém toho z iných prameňov. Po penziono­
vaní Balkoviča v r. 1900. učil do februára Michal Bruchác, potom
präparandista Ján Molitoris, od r. 1903. Gustáv Dienes a zasa do­
časne Michal Bruchác. R. 1901. postavili vežu nad školou, nákladom
490 korún, a opatrili nový zvon za 675 korún. Druhý zvon nado­
budli si r. 1906. Od r. 1904. stala sa dočasnou a od r. 1907. riad­
nou učiteľkou Aranka Nemann.
2. Jyačatín. R. 1861. učil tu Jozef Bobok, ale žatým škola
zanikla, vlastne pretvorila sa na obecnú. R. 1891. poverená bola
vyučovať náboženstvo obecná učiteľka Mária Muránszky a po nej
Mária Dvqrszky.

XX. Mičiná Horná.

Dedina spomína sa r. 1293. ako územie Mikeho, syna Radu-
novho (Radvanského), potom roku 1300. ako územie grófa Mike,
roku 1309. ako Lehota Miková, roku 1393. ako Mikafalva, roku
590

1503. v testamente Kô'nigsbergerovom ako Mitschina. Roku 1309.

gróf Mike so svojimi synmi Michalom, Martinom a Deskom ob-
držal od arcibiskupa Tomáša dovolenie, že si vo svojej Lehote
môže založiť kaplnku s cintorínom, keďže pre vzdialenosť a pre
rozvodňovanie sa Hrona nemožno chodiť do farského kostola v Rad-
vani. V ten čas pravdepodobne pri kostole postavili i faru; a pravde­
podobne v sozname pápežskej dežmy v rokoch 1332—37. spomí­
naný farár sv. Michala vo Zvolenskej nie je iný, ako farár mičin-
ský. Vtedy postavený kostol dosial stojí na vršku, 54' dlhý, 27'
široký a 30' vysoký. Svätyňa je krytá gotickou klenbou, ktorej
rebrá sbiehajú sa do stredového svorná; výťazný oblúk je polo-
krúhly. Loď má drevenú povál. Obloky k poludniu a východu sú
úzke, hore akoby podobu piky majúce. Oblôčok nad hlavnou bránou
je okrúhly. Hlavná brána je gotická, končitá; podobné sú i dvere
do sakrystie, na ktorej je úzunký oblôčok. Pod vakovkou badať
stenové mal by, fresky. Vo svätyni je náhrobník Fraňa Benickyho
zo dňa 20. júla z roku 1570.; iný je v lodi z roku 1701. Má byť za­
chovaný kalich z roku 1619. od Fraňa Benickyho a patena z roku
1657. od Matúša Czerhyna. K poludniu je drevená zvonica, ktorá
ešte v 17. storočí opatrená bola hodinami; teraz ale hodín nieto.
Boly tam starobilé zvony; 12 centový a druhý 8 centový z roku
1492. s latinskými nápisami. V južnej ulici bol predošlý starý
farský dom, na ktorého dverách malý byť vraj vrúbané rúny.
Miôiná so svojimi fíliami stala sa zavčasu evanjelickou. Už roku
1561. neodvážil sa ta isť katolícky vizitátor Zathay. Žatým až
blízo po veľké prenasledovanie nebolo tu katolíckych služieb
Božich. Katolícky šematismus udáva síce, že už roku 1671. osa­
dený tu bol katolícky páter Evaristus a v tom roku vraj ukrutne
zavraždený tak, že mu pluhom odrezaná bola hlava na pahrbku,
ktorý preto dosial nosí meno Kňažík, ale ako bolo už spomenuté,
v tom čase obsadená bola B. Bystrica a okolie cisárskym voj­
skom; a v prítomnosti toho by sa to neboli odvážili urobiť. Ze
sa tu tiež zpierali uvedeniu katolíckych plebánov a že roku 1675.
lapili a kameňovali plebána Mateja Glózela, že sa len veľkým
výkupným mohol osvobodiť; a že v Tôkôlyovských bojoch roku
1688. podpálili záhradný domček, v ktorom nocoval plebán Gerard
Aug. Metsík, tak že sotva ušiel plameňu, takých ukrutností bolo
akiste i viacej na okolí. Dežmu farárovi odňali zemskí páni už
pred rokom 1631. a cirkevníci dávali miesto nej merice a šest­
nástinu. Turci robili vpády i sem a dňa 25. júna roku 1590. zni­
vočili Dolnú Mičinú a odvliekli celé jej obyvateľstvo; a v noci
 591

medzi 21. a 22. okt. roku 1599. išli rabovať Mičinú, ale korisť
nad ránom bola im pri Veľkej Slatine odobratá. Roku 1657. bola
Miôiná poplatná Turkom. Jedna vetev rodiny Benických už pred
rokom 1657. odstúpila od evanjelickej viery a stala sa katolíckou.
Roku 1705. rozhodli vyslanci sečianskeho snemu, že mičinský
kostol má zostať katolíckym, ač v čas vizitácie Bartókovej roku
1657. bolo v Miôinej 290 evanjelických obyvateľov a katolíkom
bol len zemský pán Tomáš Benicky so svojou rodinou; na Dolnej
Mičinej bolo 100, na Vlkanovej 75 a v Môlči 30 evanjelikov a ka­
tolíkov nebolo; a ešte i v čas vizitácie baróna Fraňa Ladislava
Mednyanszkeho roku 1713. bolo v Mičinej 500 evanjelikov a len
3 katolíci a rodina Benických. V čas vizitácie roku 1818. bolo
evanj. duší na Mičinej 406, na D. Mičinej 366, v Môlči 442, v Če-
rín-Čačíne 256, spolu 1470. Teraz žije v Hornej Mičinej na cho­
táre 2730 jutrovom 461 obyvateľov, z nich 382 evanjelikov, v Dol­
nej Mičinej na chotáre 1634 jutrovom 361 duší, z nich 313 evanj.,
v Môlči na chotáre 1642 jutr. 438 obyv. z nich 414 evanj., v Če­
reňoch na 1112 jutr. 209 obyv. z nich 172 evanj., v Čačíne na
907 jutr. 162 obyvateľov, z nich 138 evanj.; spolu v celej cirkvi
1419 evanjelikov. Ako zvláštnosť poznačené je, že roku 1620.
narodilo sa tu dieťa s dvoma hlavami. Za dávnych časov patrila
k Mičinej i fília Vlkanová, ktorú mičinský kostolník dňa 5. októbra
roku 1627. žaloval v kongregácii, že ničím nechcela prispeť na
cirkevné stavby a opravu chrámu. Ako slabá cirkev, žiadala viac­
krát bratstvo o almužnovú listinu k sbieraniu milodarov na opravu
svojich cirkevných stavísk. Tak dňa 20. jan. roku 1648. bola im
obnovená almužnová listina a dňa 10—11. jan. roku 1662. žiadali
tiež bratstvo o takú listinu. Keď v čas Rákóczovských bojov roku
1705. nebol prisúdený kostol mičinský evanjelikom, žiadali sa
Vlkanovci odtrhnúť a ku Badínu pripojiť, ale im to nebolo povo­
lené. Mičinci postavili si vtedy drevený kostol; a ešte za časov
Adama Chalúpku roku 1790. volalo sa do jednoho sedliackeho
domu „na školu“ a do susedného „na faru“. Po vydaní tolerančného
patentu sriadila sa i mičinská cirkev a roku 1784. obdržali povo­
lenie ku stavbe chrámu. Pomáhali im k obsiahnutiu tej svobody
ich zemskí páni, Vlk, Jozef, Fraňo, Tomáš, Ladislav a Martin
Benicky a dve vdovy. Vlk Benicky daroval im zahradu pod ko­
stol a Ondrej Zsembery podoprel ich 6 dukátami. Povolaného fa­
rára uhospodili s dovolením vicišpána Alexandra Rakovszkyho v tak­
zvanom stoličnom vojenskom dome a kantora v takzvanej starej fare.
Ku stavbe chrámu složili Mičinci s filialistami 1269 zl., ku čomu pri­
592

spela Horná Mičiná 426 zL, Dolná Mičiná 585 zl., Môlča 190., Če-
rín-Cačín 65 zl. a inde sosbierali 468 zl. Kým kostol v roku 1785.
dostavili, mávali služby Božie v stodole Mateja Kubiš-Dlhoša. Roku
1786. prichytili sa ku stavbe fary, ktorú dokončili nákladom 310 zl.
Ku týmto stavbám požičali si od bystrického farára Lyciho 200 zl.
Organ opatrili roku 1786. „z práce a dobrej vôle“ Matej a Ondrej
Kupecz. Menší kalich daroval roku 1785. Martin Schramko. Ako
inde, aj tu museli z počiatku platiť štóly katolíckemu farárovi,
aô im deti nekrstil, mladoženíchov nesobášil, mrtvých nepocho­
vával; a školské deti boli prinútení posielať ku katolíckemu uči­
teľovi, ktorého platili. Až roku 1787. boli od toho osvobodení a
sriadili si svoju školu. Vtedy boli v Micinej len 4 katolícke školo­
povinné dietky a evanjelických 81. V čas vizitácie roku 1801.
superintendent Martin Hamaliar ich upomenul, aby porúchané
staviská tak zvanej starej fary a stoličného domu, kde bola škola
umiestená, opravili; následkom toho roku 1803. postavili novú
školu nákladom 550 zl., ktoré sa dobrovoľnou sbierkou zaokryly.
Na stavbu školy obrátené bolo i 20 zl. úrokov z 500 zl. zákla­
diny, ktorú poručila na cirkev vdova po kráľovskom radcovi Sa-
muelovi Benickom Alžbeta Merwald a ktorú na jej žiadosť opa­
troval a úroky od nej platil Pavel Benicky, ale pozdejšie tá zá­
kladina zmizla, v účtoch žiadnej zmienky o nej nieto. Roku 1812.
pokrývali faru, roku 1821. postavili vežu nákladom 1015 zl. V tom
čase obstarali si aj 3 zvony u Johanny Pesterky v B. Štiavnici
za 2599 zl. 9 kraje. Najmenší 206 funtový darovali: Matej Polónyi,
Matej Saktor, Martin Martinec z H. MiČinej a Ondrej Kupec Gaš-
šík z D. Mičinej v cene 382 zl. 54 kr. Na úplné zaokrytie vý­
davku pri zvonoch vypožičali si 500 zl. od superintendenta Adama
Lovicha a 500 zl. od panej Zuzanny Lukácsy na ten spôsob, že
vyzdvihla svoj kapitál od Jozefa Benickyho. Roku 1829. reparovali
faru a školské hospodárske staviská nákladom 306 zl. a roku
1892. tiež značným nákladom. Roku 1868. obnovili chrám Boží
za 1224 zl. Pri komasácii roku 1867. bolo vymerané farárovi
a učiteľovi 89 jutár poľa. Roku 1871. opravili chrám Boží nákla­
dom 400 zl.; roku 1871. hospodárske staviská za 211 zl., roku
1879. tiež za 300 zl. Na storočnú pamiatku posvätenia chrámu
roku 1885. cirkev nadobudla si strieborný a pozlátený kalich
v cene 100 zl. Roku 1899. obnovili školu za 600 korún; roku
1904. pokryli zhorenú školu nákladom 751 kor., a nasledujúceho
roku dokončili celú prestavbu, predĺženie a zvýšenie, čo stálo
6210 kor., k čomu Malvína Halassy dala 1000 korún. Roku 1907.
 593

obnovili faru nákladom 4510 korún a školskú pivnicu za 318

korún. R. 1910. vydali na budovy 867 kor. Z dobrodincov cirkvi
spomenutia zasluhujú ešte: Superintendent Székács a jeho man­
želka, ktorí vyprostredkovali a poslali roku 1868. mičinskej cirkvi
Bibliu, nádobku na oblátky, zamatové, a čipkové prikrývadlá, 4
svietniky so sviecami, kanvu k Večeri Pánovej a kvetníky na oltár.
Dozorca Julius Halassy poručil roku 1898. 200 zl.; jeho nástupca
Ludvik Badíny dal vykopať studňu vo farskom dvore za 100 žl.
a roku 1909. dal na chrám 100 korún; Malvína Halassy v pamäť
svojho brata a cirkevného dozorcu obetovala roku 1901. na cir­
kev 600 kor.; Dr. Juraj Radvanszky roku 1904. na vežovú zákla­
dinu 100 kor. 0 tri roky žatým cirkevníci z Ameriky darovali
luster za 300 korún; roku 1914. Štefan Holeš obetoval 100 korún.
Vizitovaná bola cirkev dňa 2. febr. roku 1626. Petrom Sextim,
tiež 7. nov. roku 1628.; dňa 20. okt. roku 1638., roku 1801. Mar­
tinom Hamaliarom; roku 1818., roku 1837. dňa 5. júla keď naria­
dil superintendent Ján Szeberinyi, aby kalichy boly pozlátené,
dlžoby splatené, cintoríny aspoň jarkom obhradené, služby Božie
aby neboly zanedbávané a zneuctené a cirkevníci aby sa zdržo­
vali opilstva, závisti a iných hriechov. Školopovinných detí bolo
vtedy 96, medzi nimi 10 katolíckych. V čas vizitácie roku 1885.
dňa 9. júna superintendent Gustáv Szeberényi naložil dolňomičin-
skému učiteľovi Gustávovi Šuhajíkovi, aby si reč maďarskú na
najbližšom naukobehu osvojil.
Cirkevnými dozorcami boli: Roku 1784. Juraj Bezeg; roku
1798. Pavel Beniczky; r. 1803. Samuel Beniczky, býval v Turci;
roku 1840. syn predošlého Albert Beniczky; preto, že nebýval tu,
tiež nenavštevoval cirkevné konventy; roku 1859. Andrej Lamoš
tunajší statkár; r. 1662. poslanec banskobystrického okresu Julius
Fischer, pozdejšie Halassy; roku 1884—6. poddozorcom miestny
okresný notár Karol Kiss; od r. 1899. ďozorcom Ludvik Badíny,
poslanec sliačskeho okresu a mičinský statkár, pokrevný Halassyho.

Farári:
1. Dávid SocovsJcý, Sotzowsky, Soczovius, Turčan, syn 'Ondreja
potomného farára breznianskeho. Roku 1576. ako farár mičinský
pripojil si za 'rektora Mateja Transalpina, potom roku 1582. za
ponického diakona vysväteného. Z Mičinej prešiel za farára na
Tŕňa okolo roku 1582. Na pamätnom shromaždení dňa 17. jan.
roku 1588. bol prítomný ako farár tmsk'y a dekán. Zomrel dňa

38
594

16. apríla r. 1596. na Kvetnú nedeľu. Dňa 23. jan. r. 1598. volilo
bratstvo dekána na miesto v Pánu zosnulého Socovského.
2. Martin Alitis, Molitor, narodil sa roku 1554. v Radvani.
Učil sa doma, za 2 roky u Martina Schwenglera vo Zvolene,
2 roky u Petra Boross v Trenčíne, potom od roku 1576—78.
stal sa rektorom vo svojom rodisku, a pomocou Juraja a Fraňa
Radvanszkyho roku 1578. vyslaný do Wittemberku. bol tam za
radvanského diakona Polykarpom Leyserom dňa 8. júna vysvä­
tený spolu s Jurajom Gryneom Iupčianskym. Do Wittemberku
obdržal odporúčajúci list i od Rehora Melczera primárneho farára
bbystrického a seniora banskomestského. Roku 1587. spravoval
už mičinskú cirkev, pozdejšie stal sa pokladníkom bratstva. Jeho
svokor Ondrej Socovsky žaloval ho pred bratstvom dňa 13. jan.
roku 1598., že mu je neposlušný, nepovoľný a chladný; a prosil
aby bol verejne napomenutý. Alitis sa vyhováral a konečne od-
pýtal svojho svokra seniora. Na kongrecácii dňa 27. apríla roku
1598. bol svojimi poslucháčmi chválený. Dňa 1. marca roku 1600.
bol v rozopre so slatinským Mikulášom, nie je ale udané, či ten
Mikuláš bol učiteľom alebo diakonom. Na-shromaždení 22. jan. roku
1601. žaloval ho notár mesta B. Bystrice Ján Hasy pre hrubianske
reči. Bratstvo uzavrelo, aby Alitis slávnostne odpýtal notára v prí­
tomnosti štyroch farárov, štyroch zemanov a štyroch mešťanov.
A keď už predtým bol napomenutý, ak sa nebude mierniť, budúcne
ochrany u bratstva nenájde. Jednako zavdal príčinu znovu k tomu,
že bol z bratstva vylúčený a na shromaždení dňa 7. jan. r. 1602.
len na prosbu niektorých bratov farárov bol nazpäť prijatý pod
podmienkami, že sa napraví a pilnejší bude v povinnostiach. Ak
sa ale k predošlému spôsobu vráti, zaplatí 12 zl. pokutu, pri
opätovnom zavinení raz toľko. Pred bratstvom dobre stáli za neho
tŕňsky farár Dávid a badínsky Stanislav. Roku 1613. vyvolený
bol za prísediaceho a roku 1621. kandidovaný, za dekána. Thurius
poznačil o ňom vo svojom denníku, že dňa 10. jan. roku 1613.
bol prítomný pri krste jeho dcéry Kataríny a že dňa 18. febr.
roku 1625. v 72. roku zomrel, 26. febr. bol pochovaný a že mal
25 detí z troch manželiek.
3. Daniel Alitis syn predošlého. Roku 1607. bol farárom vo
Vyšnej Slanej. Nasledujúceho roku v Kubachu na Spiši, r. 1625. stal
sa nástupcom otcovým v Mičinej a bol 7. okt. do bratstva prijatý.
Cirkevné staviská boly v tak zlom stave, že bratstvo uznalo za
potrebné zo shromaždenia dňa 6. júla r. 1626. poslať dvoch fa­
rárov Juraja Muchovia a Martina Nikleca napomenúť Mičincov
 595

ústne i listinou opatrenou bratskou pečaťou, aby staviská opra­

vili.' V shromaždení dňa 21. mája r. 1627. primlúval sa za žalá-
rovaných školákov slatinských a ich rektora, na čo bratstvo uza­
vrelo vydať intercessionál, nie preto, ako by chcelo bujnosť ško­
lákov zastávať, ale aby tým povesť škôl netrpela; a s tým pri-
mluvným listom vyslaní boli ku pánom Jurajovi a Štefanovi Pog-
rány, badínsky farár Corvini a svätoondrejský Juraj Rástocký.
Na shromaždení dňa 12. júla roku 1627. žalovala vdova Martina
Alitisa Žofia prostredníctvom svojich zástupcov Jozefa Bagerlu
a Sebastiána Hankuš svojich pastorkov, zvlášte Daniela Alitisa
pre nejaký pás, potom pre kone, merice, úrodu a dva voly. Ob­
žalovaný odpovedal, že on pás pre seba nevzal, ale pre siroty
svojho brata Ondreja farára slatinského. Ten pás v cene 60 zl.
bol poručený dvom sestrám Márii a Libuši a keď nebohý Ondrej
zaplatil sestrám tenže obnos, zadržal u seba pás. Uzavretie znelo,
že každé podrobne dľa'testamentu je prisúdené tomu, komu patrí.
V tom roku žaloval svojho rektora, že vykrikujúc do obce po­
tváral ho so svojou manželkou. Bol predvolaný pred bratstvo i super-
intendenta, a keď títo boli shromaždení, Alitis neprišiel. Pre také
zľahčenie bratstva senior protestoval. Dňa 7. nov. roku 1628. bola
tu kongregácia v čas vizitácie superintendenta Petra Sextiho,
v ktorej uzavreli, že rektor školy Ján Fafák, nekonajúci svoje po­
vinnosti v škole a kostole a utŕhajúci svojmu farárovi, má byť
z úradu odstránený; farár ale mal sa tiež za 15 dní prísa­
hou očistiť od upodozrievania u seniora. A keďže Alitis na
verejnej ceste napadol rektora, bijúc a pokrvaviac ho a žiaden
si nemá byť sebe sudcom, preto zaplatí za 15 dní do rúk
seniora 24 zl. pokutu; ak to ešte raz urobí, potom raz toľko,
a konečne bude vyobcovaný. Pre pohoršenie ale, ktoré tým za-
vdal. má po kázni, ktorú povie niektorý susedný farár v jeho
cirkvi, verejne cirkev odpýtať. K tomu sa hneď tam zaviazal
Alitis vlastnoručným podpisom tohoto výroku. Tento prísny vý­
rok zmiernilo bratsvo dňa 9. jan. .roku 1629., keď na prímluvu
zemského pána Beniczkyho a niektorých bratov rozhodlo, aby
farár i rektor zostali na svojom mieste, ale aby žili v svornosti
a konali pilne a verne svoje povinnosti. Na žiadosť zemského
pána Štefana Soósa de Poltár dňa 30. okt. roku 1629. vydalo
bratstvo svedectvo farárovi i rektorovi. Na shromaždení 26. mája
roku 1630. vyzpýtaný uznal, že si sám prislúžil Večeru Pánovu,
za čo ho mal rečník obžalovať v nasledujúcej kongregácii. Na
shromaždení dňa 21. okt. roku 1630. prečítaný bol list podžupa-
38*
596

nov ohladom vyslania jedného farára z nášho bratstva do tábora

smerom k Fiľakovu. Za takého označený bol mičinský Alitis, bratia
mu mali na trovu poskladať vyše 23 zl. Pozdejšie sa osvedčilo
bratstvo miesto Alitisa vyslať Martina farára čerenského. Dňa
14. jan. roku 1632. žaloval ho cirkevník Labuda preto, že farárov
syn zabil mu oblok. Po shromaždení dňa 17. jan. roku 1634. ve­
čer dobre nahaný, keď vyzvali ho, aby zaplatil čo je každý po­
vinný, v truce vybúšil proti senátu kontubernia, žiadnu česť a úctu
mu nedávajúc, následkom čoho celá spoločnosť pobúrená a konsi-
storium urazené uzavrelo, aby bol vylúčený z bratstva až do Ma­
teja, aby sa úradovania zdržoval a iní bratia ho v nedeľných
a sviatočných povinnostiach zastupovali. 0 celej veci a urážke
mal byť písaný list patrónom. Nasledujúceho dňa ale zavčas ráno
vstanúc, prišiel spolu so Štefanom Pilárikom ku senátu kontu­
bernia, prosiac o odpustenie a sľubujúc polepšenie života. Uza­
vreté bolo, aby na tento čas bol absolvovaný, ustanoviac si v bu­
dúcej generálnej kongregácii záručníkov, že nebude viac dávať
pohoršenia a polepší život. Zaplatil i za donesené víno 1 zl. ale
bratstvo mu to neprijalo. Roku 1636. dňa 6. okt. protestoval proti
svojim poslucháčom, že si jednu oferu prisvojiť chceli. Dňa 15. nov.
pre ťažkú chorobu nebol na shromaždení a poslal svojho rektora
a od neho válečnú taxu. Dňa 17. mája bol spolu s Iupči'anskym
farárom vyslaný, aby doručil výrok bratstva zemanovi Czurhayovi,
dľa ktorého bol tento od účasti pri Večeri Pánovej a pri akom­
koľvek cirkevnom shromaždení vylúčený. Tiež poslali ho aj k by­
strickému rychtárovi pýtať nejakú dlžobu za pohrab. Spomína
sa ešte dňa 10. jan. roku 1640., že platil kathedratický poplatok.
Žatým buď zomrel, alebo sa inam presťahoval.
4. Michal Wagner, Rotarides z Hornej Ždane v Tekove, bol
v r. 1634—41. farárom vo svojom rodisku. Do bratstva bol ako
mičinský farár prijatý dňa 15. jan. r. 1642. a vpísal si meno do
zápisnice. Dňa 17. jan. r. 1650. stal sa rečníkom a 19. júna roku
1656. prísediacim. Zomrel r. 1658. a 5. dec. žalovala vdova jeho
nástupcu pre krivdu v plate, zneuctenie a ubitie jej syna.
5. Matej Textorides — viď medzi farármi hajnickými č. 7.
6. Ján Rotarides, Kerekes — viď medzi farármi na Buči č. 7.
7. Ján Sulovini, Szuloviny, Schluchovini, syn Matúša farára
lopejského. Z rektora bzovského stal sa r. 1662. farárom v Pro­
stredných Plachtincach a zapísal sa do hontianskej kontuberni-
álnej zápisnice. V kongregácii krupinskej pod predsedníctvom
superintendenta Dávida Lanyho dňa 8. febr. r. 1667. zasedajúcej
 597

vyvolený bol za rečníka. Nasledujúceho roku prešiel za farára na

Krtýš, kde až do r. 1674. úradoval. V Tôkôlyovských bojoch roku
1683. stal sa farárom mičinským, kde krstil Ondreja Kovačza-
Fabritzia, potomného farára jelšavského a velkoslabošského; roku
1686. bol už na Ábelovej, r. 1689—1705. na Ači, v poslednom roku
prešiel do Diviak a nasledujúceho roku 16. nov. bol kandidovaný
za seniora. V Diviakoch úradoval až do r.-1709.
8. Pavel Kolbany — viď medzi tarármi breznianskymi č. 13.
9. Ján Mathesi, Mathesius — viď medzi rektormi lupčian-
skými č. 20.
10. Daniel Lehoczlcy, narodený dňa 6. marca r. 1759. v Banskej
Bystrici z Pavla zemana a čižmára a Zuzanny rod. Philadelphy.
Učil sa doma, za 8 rokov v Prešporku, za poldruha v Debrecíne
a za 2 roky zasa bohoslovie v Prešporku. Po složenej kandida-
tickej zkúške šiel r. 1782. do Jeny, kde 2 roky vybavil. Ako kan­
didát napísal slovenskú knižočku o výchove mládeže. Vrátiac sa
z Nemecka domov, stal sa farárom mičinským, vysvätený súc
v Štiavnici Csernyánszkym dňa 14. mája r. 1784. 0 4 roky stal
sa seniorálnym notárom. Roku 1790. 14. febr. prešiel na Malú
Calomiu, r. 1803. stal sa konseniorom a r. 1804. seniorom. Roku
1829. dňa 25. aug., lebo do seniorálnych konventov nechodil a
úrad seniorský len povrchne zastával, bol na konvente v Súdovcach
so seniorstva složený. Apelloval proti tomu na dištrikt banského
okolia, ale daromné; výrok seniorálneho konventu potvrdil aj
dištrikt. Zomrel r. 1840. v 81. roku svojom, keď bol úradoval ako
kňaz vo dvoch cirkvách sa 57 rokov. Nie pekné svedectvo udáva
sa o jeho seniorstve v tom, že v čelovskej cirkvi r. 1824. spolu
s patrónmi, ale proti vôli cirkevníkov natisol za farára Ludvika
Plachyho, ako to seniorálna zápisnica zvečnila.
11. Ondrej Braxatoris, narodený rr 1763. vo Vlkanovej z On­
dreja a Magdalény rod. Smado; učil sa v Garamseku, kde potom
jeho rodičia bývali, žatým v Ožďanoch u Lovcsányiho, v Štiav­
nici, za 4 roky v Prešporku, potom v Jéne. Po skončení boho­
sloveckých štúdií bol povolaný za farára na Mičinú a dňa’ 20. mája
r. 1790. Michalom Szinoviczom vysvätený. Roku 1806. dňa 7. mája
bol vyvolený* za seniorálneho notára. Po 23. ročnom účinkovaní,
šľakom porazený dňa 15. júna o 9-tej hodine večernej r. 1813.
k zármutku cirkvi časný život dokonal, pochovaný 18. júna senio­
rom Lovichom a farármi radvanským a lupčianskym.
12. Samuel Rosnay — viď medzi farármi bystrickými č. 97.
13. Jozef Krcméry, narodil sa v Nemeckej Ľupči 15. jan.
598

r. 1783. Dokončil štúdia v Prešporku a za 1 rok vo Wittemberku.

Potom bol za viac rokov vychovávatelom, a žatým kaplánom
superintendenta Lyciho od 29. júla r. 1814. Nasledujúceho roku
dňa 15. mája prešiel za farára na Mičinú. Po 25 ročnom zdarnom
účinkovaní dňa 15. jan. r. 1840. usnul v Pánu, dňa 18. pochovaný
banskobystrickým Kuzmánym, garamseckým Melcerom a zvolen­
ským Makónym.
14. Samuel Hoits bol kaplánom u Jána Szeberínyiho, na kto­
rého vrelé odporúčanie vyvolili ho Mičinci za farára. Účinkoval tu
zdarné za 19 rokov, od r. 1846. ako dekán, sostavil Veľký kate­
chizmus, ktorý bol do škôl nášho seniorátu uvedený. Roku 1855.
vyvolený za seniorálneho notára, hodnosť neprijal. Roku 1859.
složil úrad a utiahol sa, na svoj majetok v peštianskej stolici
v obci Sáb zvanej. Dňa 25. júla r. 1868. došla zvesť o ňom, že na
pustatine Vatya beh života dokonal.
15. Samuel Ruttkay najprv farár semlacký potom lugošský,
r. 1851. bol administrátorom fary v Krupine; na seniorálnom kon­
vente 10. nov. r. 1859. bol predstavený ako novovyvolený farár mi-
činský a do seniorátu prijatý, keď prv na zlé chýry o ňom, pred­
ložil dve svedectvá od báčskeho seniora, že v Lugoši požehnane
účinkoval. Pridŕžal sa patentu, keď jeho cirkev odstúpila od neho.
Dňa 27. júla r. 1864. na seniorálnom konvente náruživé vystúpil,
aby v jeho záležitosti vymenované konsistorium konečne pod tri ma
mesiacmi záležitosť riešilo. Pre náruživé vystúpenie bol pokarhaný.
Dňa 8 júna r. 1865. na seniorálnom konvente oznámil senior, že
Ruttkay bol pre urazenie cirkevných vrchností dvojstupňovým
výrokom autonomného konsistoria odsúdený; následkom čoho
superintendent Székács chcel mičinskú cirkev vizitovať. Ruttkay
sa oznámenej kanonickej vizitácii sprotivil, seniorovi listovne o-
známil, že 27. a 28. júna superintendenta prijať nemôže a nechce,'
žiadnu vizitacionálnu zápisnicu nevystanoví, kázať a katechizovať
nebude, Dr. Székácsa za svojho superintendenta neuznáva; jestli
že by ale násilne do jeho ovčinca vtrhnúť chcel, použije práva
domáceho, a ak by to nedostatočné bolo, i pomoc vrchnosti. Pred­
sedníctvo poskytlo mu príležitosť k tomu, aby Ruttkay svoj list
nazpät požiadal; ale on sa toho všetkého, čo napísal tvrdošijne
pridŕžal; a keď seniorálne predstavenstvo zadržalo konvent v Mi-
činej, Ruttkay ich napadol, seniorálneho dozorcu menoval buričom
a vystrájal sa, že superintendentovi ak príde hlavu prebije a za­
tiaľ pokoja mať nebude, pokiaľ údov seniorálneho výboru na ši­
benicu neprivedie. V januári r. 1866. dostal povolanie do patentál-
 599

nej cirkvi čáčovskej, ale i tam pre rozličné výstupky zbavený bol
úradu. Konečne stal sa odpadlíkom od viery. Žatým jeho man­
želka vydala sa za Samuela Darmeka v Krupine.
16. Imrich Kraus breznomýtňanský levíta, bol tu administrá­
torom od r. 1865. 5. júna do 21. jan. r. 1866., pod ktorým sa aj
kanonická vizitácia previedla.
17. Karol JRaab narodil sa v Bystrici'26. júla r. 1840. z otca
Jána krajčíra, pochodiaceho zo Sliezska, rímsko katolíka; jeho ná­
božná matka rada spievala naše nábožné piesne a tie obľúbiac
si otec, chodil do evanjelického chrámu a svojho syna v evanje­
lickej škole dal vychovávať. R. 1848. prestúpil na evanjelickú vieru.
Mladý Karol učil sa doma. v Rimavskej Sobote, Štiavnici, Šoprone,
vo Viedni, Halle; keď šiel do Viedne, osobne šiel si pre rodný list
na bystrickú katolícku faru; ako výtečný žiak požívajúc štipendia,
a vrátiac sa domov, složil r. 1862. v Pešti u Székácsa kandidatickú
zkúšku a stal sa vychovávateľom u Antona Radvanszkyho. Po
roku prijal pozvanie čabianskeho farára Ľudevíta Hahna za kaplána
a vysvätený bol 23. aug. r. 1863. Székácsom. Na Cabe stal sa
učbárom a maďarským kazateľom a tam sa aj oženil, dovedúc si
Vilmu Schulce z Halle. V nov. r. 1865. vyvolili ho v Mičinej za
farára a v januári nasledujúceho roku uviedol ho do cirkvi senior
Doleschall, v najbližšom seniorálnom konvente vyvolili ho za de-
kána, pomáhal pri sriadení Školníka a roku 1875. vyvolený bol
dvojtretinovou .väčšinou cirkví proti Thébusovi za seniora. Roku
1867. oženil sa po druhýkrát s Hermínou Benyáts z B. Bystrice.
Bol predsedom seniorálnej podporovne a učiteľského spolku; spolu
s Petrom Adolfom Zátureckym vydával Evanjelickú školu; vydal
modlitebnú knihu Pane zústaň s námi; v júni roku 1880. prešiel
za farára do Kremnice a stal sa hneď i tam seniorom. V dištrikte
a v generálnej cirkvi stal sa údom a' predsedom mnohých od­
borov. kremnickú cirkev k rozkvetu doviedol, ktorá i so seniorá-
tom a mnohými ctiteľmi jeho pripravila mu r. 1913. skvelé 50
ročné kňazské jubileum, mesto ho vyvolilo za čestného mešťana,
r. 1911. stal sa kráľovským radcom.
18. Bohuslav Emil LaciaJc narodený na Ozdíne z Michala potom-
ného učiteľa'turopoľského a prvého farára horňotisovníckeho; učil
sa v Revúcej, r. 1870—71. vo Viedni, - stal sa kaplánom v Laliti
r. 1877. seniorálnym u Raaba, bol po jeho odchode do Kremnice
vyvolený za farára mičinského. R. 1884. napomenutý seniorom
Mockovcsákom, aby mu len maďarský dopisoval, dal sa hnevu na
toľko strhnúť, že seniorovi telesne ublížil, následkom čoho bol pre
 600

celú evanjelickú cirkev v Uhorsku úradu zbavený. Vysťahoval sa

do Ameriky kde i zomrel.
19. Július Kovácsi zvolenský kaplán, koncom febr. r. 1884.
poslaný sem za administrátora, v prostred júla opustil miôinskú
• cirkev.
20. Michal Linder narodil sa v Hornom Jasene dňa 7. mája
r. 1856. z otca Michala farára a matky Rozálie Gavora. Študoval
v Rožňave, Prešporku, kde-r. 1879. složil pred Gedulym kandida-
tikum a 26. aug. vysvätený šiel za kaplána ku Áchimovi na Sarvaš;
roku 1884. prešiel za seniorálneho kaplána do B. Bystrice ku
Mockovcsákovi, vyslaný na Mičinú za administrátora, vyvolený bol
22. febr. r. 1885. za tunajšieho farára, a tu až po dnes účinkuje.
R. 1897. zaďakoval z dekánstva.

Rektori, učitelia:
1. Matej Transalpinus — viď medzi farármi babinskými č. 3.
2. Ján Fafák — viď v životopise tunajšieho farára Daniela
Alifisa č. 3.
3. Matej Sartoris, Sartorides — viď medzi rektormi babin­
skými č. 3.
4. Adam Chalúpka — viď medzi farármi horňolehotskými
číslo 6.
5. Ondrej Ďuriss, narodený v Horných Príbelcach dňa 23.
aug. r. 1766.^ z Ondreja a Anny rod. Pavko. Učil sa doma u Jána
Farníka, v štitníku u Ondreja Droppu, vo V. Revúcej za 2 roky
u Adama Lindaia. tiež 2 roky v Ožďanoch u Jána Nagya, 2 roky
v Štiavnici u Michala Járossyho, potom stal sa rektorom a obec­
ným notárom v Horných Strhárach, po 2. rokoch r. 1792. prešiel
za učiteľa na Mičinú. Roku 1791. oženil sa s Rebekou Slabej
z Bystrice, ktorá ho často chorého v škole zastupovala. Tu žil až
po r. 1840.
6. Jozef Justh — viď medzi učiteľmi horňolehotskými č. 12.
7. Samuel Klobušický, narodený 16. apríla r. 1832. v Nemeckej
Ľupči. Učil sa doma, v Šajó Gemeri, Banskej Štiavnici, odkiaľ
r. 1851. v novembri z 8. triedy šiel za pomocného učiteľa do
Pliešoviec, skoro žatým za riadneho učiteľa do Lieskovca a odtiaľ
r. 1854. na Mičinú, kde za 44 rokov s prospechom účinkoval. Od
r. 1875. bol údom seniorálnej školskej rady. Dňa 4. dec. r. 1898.
utiahol sa na odpočinok do Nemeckej Ľupče, kde r. 1900. usnul
v Pánu.
 601

8. Ján Molitoris prišiel som zo Suchého Brezová v Novohrade

v januári r. 1889.; odišiel 26. okt. r. 1902. na Dunaegyházu.
9. Pavel Šurina — viď medzi učiteľmi na Sajbe č. 10.
10. Vladimír Klobusickij vnuk tunajšieho učiteľa Samuela.
narodený 28. jan. r. 1892. na Polhore, kde jeho otec bol notárom.
Odtiaľto presťahoval sa so svojimi rodičmi do Hýb, kde do školy
chodil a žatým v Brezne a v Lučenci-, kde učiteľský diplom
obdržal. Najprv bol učiteľom v Sampore, ale keď mu tam škola
zhorela, odišiel do Poník za pomocníka a odtiaľ 15. mája roku
1911. za riadneho do Mičinej.

Fílie:
1. Dolná Mičiná. Obec mala nie veľký zvon roku 1665.
uliaty a drevenú zvonicu z r. 1739. Roku 1787. dňa 2. okt. povo­
lali si za učiteľa Michala Sárossyho; r. 1801. Ondrej Králik, Krajčík
učil asi 30 žiakov čítať, písať a rátať, pri čom v čas vizitácie
obdržal pochvalu. V čas vizitácie 29. mája r. 1818. bol učiteľom
a notárom obce Adam Makan čižmár. Výučba v škole začala byť
lepšia, až keď povolali si roku 1855. sebedínskeho učiteľa Daniela
Šuhajíka, narodeného v Pezinku dňa 15. jan. r. 1825.; bol reme­
selníkom; od r. 1849. učil v Sebedíne, odkiaľ prešiel r. 1855. na
Dolnú Mičinú, na miesto svojho brata Ondreja, prešlého do Kince-
ľovej. V Dolnej Mičinej účinkoval až do svojho penziovania. Učil
za 39 rokov; bol svedomitým a pilným učiteľom a tiež i notárom
obce. Roku 1878. postavila si íília vežičku a nadobudla 213 kg-vý
oceľový zvon z Bochumu. V novembri r. 1904. zhorela škola, ktorú
nasledujúceho roku pokryli a obnovili nákladom 2429 korún. Po
penzionovaní Šuhajíkovom bol dočasným učiteľom Samuel Vančo,
za ním diplomovaná učiteľka llma Remémj, potom Gustáv Huth,
Emma Altmann od r. 1906—12. a Anna Javornický od 1. januára
r. 1913. Roku 1914. oddali školu štátu.
2. Môlča. Roku 1801. v čas vizitácie napomenutí boli super-
intendentom, aby si v porozumení s miestnym farárom spôsob-
nejšieho učiteľa povolali. V čas vizitácie roku 1818. učiteľ Ondrej
Schuschnay; čižmár a notár obce, obžalovaný bol z lenivosti. Mal
od žiaka plat 1 zl. a 1 chlieb, od filiálnej cirkvi ročite 3 kily
žita, 5 centov sena a drevo. Roku 1831. bol tu učiteľom a notá­
rom Ondrej Bruchác a od r. 1852. Daniel Šimkovic, r. 1856. žiadal
na seniorálnom konvente, aby filiálna cirkev Môlča bola donútená
polepšiť mizerný učiteľský plat. Na nasledujúcom seniorálnom
602

konvente dňa 8. júla roku 1857. oznámil dekán Pepich, že filiálna

cirkev odoprela učiteľský plat povýšiť. Šimkovic účinkoval tu do
r. 1876. Roku 1863. postavili si v cintoríne drevenú zvoničku a
nadobudli za farárstva Ruttkaya 3 centový zvon s nápisom: Na
blahoslavenú památku 1000 ročného národa slovenského zhoto-
viti dala obec Môlča roku P. 1863. Za času úradovania Laciaka
roku 1881. postavili novú školu nákladom 2 tisíc zl., a vozové i
ručné práce zdarma konali. Roku 1876. účinkoval tu nediplomo-
vaný učiteľ Ján Nemámi a keď si diplom opatril, odišiel do Turca
a na jeho miesto prišiel jeho brat Ľudevít Nemann. Po jeho od­
chode do Zolnej, stal sa tu roku 1884. učiteľom Ladislav Straka,
bývalý prandoríský učiteľ, narodený r. 1845. dňa 26. júna v Ba-
díne; učil sa v Bystrici a Štiavnici, odkiaľ r. 1866. zo 7-mej triedy
šiel za pomocného učitela na Dačolôm, odtiaľ do Badína a tak
do Prandorfu. Roku 1890. vzdal sa učiteľstva a na jeho miesto
prišiel roku 1891. nediplomovaný Ján Korbélyi. po ňom Ľudevít
Blatnický, a za nim r. 1904. Irma Bukovcan, r. 1910. Ján Banko,
predtým učiteľ v Kalnici v Trenčianskej, od r. 1914. Berta Faluba.
3. Čerín, Čcičín — viď č. VII. V čas vizitácie roku 1801.
napomínal ich superintendent, aby si školu a učitela opatrili,
r. 1818. bol tu učiteľom Ján Krtsulya, čižmár a notár, dosť spô-
sobný; plat mal od každého žiaka voz dreva, od tých, ktorí nepí­
sali 10, od ostatných 15 groši a chlieb. Ešte i v čas vizitácie
r. 1837. bol tu učiteľom, a superintendent chváli ho ako spôsob-
ného a horlivého. Štefan Geržo, narodený v Krásnom v Trenčian­
skej 22. sept. r. 1799., od r. 1846. účinkoval v Slatinských Lazoch
a od roku 1857. tu; ač bol tiež len remeselníkom, chvália ho, že
horlivé učil, zvlášte náboženstvo, spev a modlitby. Zomrel roku
1886. v novembri v 87. roku. Roku 1867. nadobudli si 2 oceľové
zvony, 524 a 310 funtové a postavili si drevenú vežičku. V tom
roku nadobudla si i čačínska dcérocirkev z Lučenca 213 funtový
zvon. Roku 1886. bol tu učiteľom Juraj Letrík, za ním Ľudevít
Szeitlében, r. 1891. Ján Kosáry, ale 5. dec. r. 1892. zomrel. Po ňom
učil tu Vilhelm Gyura, prišlý zo Strižova, za nim Michal Pomekác
od r. 1895—1904. Bol chýrečným včelárom. Roku 1884. postavili
si tieto dve obce školu na dosť pustom mieste medzi oboma
filiálnymi cirkvami nákladom 2 tisíc zl., ktoré dobrovoľne složili
a i vozové a ručné práce zdarma konali. Roku 1905. vyvolili si
za učitela Ondreja. Teszáka, po ňom Emila Jámbora, ktorý po 2
mesiacoch prešiel do asódskeho polepšovacieho ústavu; za nim
r. 1906. Štefániu Bednár, a keď odišla do Kostolného v nitrian-
 603

Skom senioráte r. 1910. Karola Ulreich, r. 1911. Júliu Jurcík a od

r. 1912. prešiel sem mýtňanský učiteľ Karol Haasz. Roku 1908.
postavili si Cačínci ozdobnú vežu nákladom 2393 korún a opatrili
si ešte jeden 244 kg-vý zvon z Temešváru.

XXí. Mýto.
Na ceste medzi liptovskou a zvolenskou župou vyberalo tu
mesto Brezno od cestujúcich mýto. Okolo toho mýta osadili sa*
potom viacerí obyvatelia a utvorili obec. Roku 1657. mala obec
ešte len 40 duší, ktorí tvorili fíliu ku Breznu a dávali dežmu
breznianskemu farárovi. Katolíkov vtedy tam nebolo. Pozdejšie
sa obyvateľstvo značne rozmnožilo, tak že v čas pripojenia sa
Mýta ku vnovoutvorenej evanj. cirkvi breznianskej roku 1784. bolo
už 300, roku 1823. 568 duší, v čas vizitácie roku 1837. 617 a na
Jarabej 98, roku 1873. na Mýte a Jarabej spolu 709 duší, a dnes
na chotáre 1799 katastr. jutár žije 1068 ľudí, z nich 662 evan­
jelikov a v Jarabej na chotáre 2674 kat. jut. 165 obyvateľov, z nich
82 evanjelikov. Spolu je tedy evanjelikov v cirkvi 744 duší. Mýt-
ňania si r. 1790. žiadali od breznianskej matky cirkvi, aby si mohli
uviesť svojho učiteľa v osobe Jána Polóniho, čo im i povolené
bolo. Dňa 11. mája roku 1791. zadali na mestský magistrát brez­
niansky prosbu, aby im dal pozemok na školu, alebo prepustil
budovu katolíckej školy; pozemok obdržali; a Polóni kým bola
škola postavená, učil v súkromnom dome. Roku 1823. 15. dec.
napísali si prosbu pred seniorát, aby im dovolené bolo postaviť
si svoj chrám Boží, čomu sa Brezno zasa neprotivilo, ba im po­
žehnania Božieho k tomu cieľu žiadalo a ich pri stavbe podoprelo.
Kostol na 13 siah dlhý a 8 siah široký postavili v rokoch 1822—25.
V čas vizitácie roku 1837. platilo Mýto do cirkvi 20 zlatých a fa­
rárovi 15 zl., za čo odbavoval tu 4 razy v roku služby Božie.
Roku 1866. postavili si školu. Potom chceli mať levítu v osobe
svojho učiteľa Kašpara Lehotského, čo i obsiahli; roku 1871. dňa
27. júla zadali prosbu pred seniora,Iny konvent o osamostatnenie
sa od Brezna. V ten rok vystavili faru nákladom 927 zl. Brez­
nianska cirkev zasa tomu neprekážala, ba odpustila im 567 zl.
činiaci dlh tak, aby tieto peniaze složili, ako osobitnú zákla­
dinu opatrovali a úroky z nej na svoje cirkevné potreby obra­
cali. Seniorálny konvent privolil osamostatnenie sa Mýta len v tom
páde, ak s tým spojené ťarchy budú mať z čoho znášať, ak za­
istia svojmu farárovi a učiteľovi slušnú výživu. A tým cieľom vy­
604

sial na Mýto kommisiu, záležajúcu z farárov Jána Fuchsa, Miku­

láša Popichá a Samuela Chalúpku a z dozorcov Egida Lehotského
a Jozefa Kmeťa. Mýtňanci zaistili svojmu farárovi 505 zl. ročitý
dôchodok, ale jednotlivé veci privysoko šacovali; preto ich seni-
orát upravil, aby slúbený plat aspoň ešte o 50 zl. zvýšili a hotový
plat zo 160 na 200 zl. doplnili. Keď i dištrikt dňa 30. sept. do
3. okt. toho roku privolil k' tomu, vyvolili si za svojho prvého
riadneho slova Božieho kazatela dosavádneho svojho levitu Krausa.
Vtedy bar. Anton Radvanszky daroval im matriku, Egid Lehotsky
pečať, dozorca breznianskej cirkvi a potom aj ich Ondrej Banko
Agendu. Mali dva zvony, 4 a 2 centový, prvý roku 1813. a druhý
roku 1841. nadobudnutý. Ale už roku 1876. žaloval farár svoju
cirkev, že mu vokátorom sľúbených 42 centov sena dávať ne­
chce, odvolávajúc sa na to, že má tolko sena v záhradách. Ale
keďže užívanie zahrád a dávanie sena sú dva rozdielne body
vokátora, preto im seniorálny konvent naložil,' že zákonne ustá­
lený vokátor umenšiť nesmú, a aj seno dávať farárovi sú povinní.
Pozdejšie vyslaný bol na Mýto vyšetrujúci výbor, ktorý farára
s cirkvou vyrovnal, čo roku 1877. seniorálny konvent udobril.
Roku 1884. pokryli kostol i faru, k čomu im darovala komora
šindlia v cene 126 zl. Roku 1891. postavili si zasa novú školu,
keďže predošlá nezodpovedala cieľu, obnovili faru nákladom
2154 zl.; pri tom vykonali vozovú a ručnú prácu v hodnote 1200 zl.;
od kráľa dostali 100 zl.; od Potravného spolku železodielni pod
Brezovou 230 zl., od breznianskej cirkvi 100 zl., od finančného
ministerstva 300 zl., od bar. Alexandra Poppera 167 zl., od mesta
Brezna 20.000 tehál v hodnote 240 zl., od kráľ. komory drevo.
Roku 1896. obetoval Potravný spolok pod Brezovou na mýtňan-
sku cirkev zasa 105 zl., roku 1902. Dr. Mikuláš Osztroluczky 200 Iv
a tri roky žatým 100 kor. a dozorca cirkvi Dr. Ján Švehla na
oltárny obraz 100 kor. Roku 1906. na obnovenie chrámu vydala
cirkev 2644 kor., a za oltárny obraz 315 kor. Roku 1907. vyna­
ložili na školu v hotovosti 2271 kor. a v práci 555 kor., na ob­
novu chrámu a fary 1771 kor. v hotovosti a v práci 246 kor.
Na to im zasa prispel konzum železnej fabriky 200 kor. Karol
Haasz dal zhotoviť oltárnu ohradu za 100 kor. Roku 1908. obno­
vili chrám nákladom 981 kor. a dozorca Dr. Ján Švehla uložil
dve základiny po 200 koĽ., jednu v pamäť svojho švagra Jána
Riesza farára a druhú na svoje meno. Roku 1909. bývalý brez­
niansky okresný sudca Ján Polóny urobil 1000 kor. základinu,
z ktorej úrokov mali byť tri chudobné deti zaodievané. R. 1910.
 605

opatrily si nové stolice pre školu za 552 kor., zariadili školu ná­
kladom 200 kor. a nasl. roku opatrili si nový zvon a stolicu pod
zvony za 2290 kor. Vtedy utvorili i 100 kor. storočnú základinu.
Cirkev táto má osobitne vydelenú .horu pre farára, školu a učiteľa.
Roku 1905. uzavrela cirkev predať z nej drevo a keď obdržala
k tomu povolenie od ministerstva a od cirkevnej vrchnosti, pre­
dali roku 1907. z nej drevo v cene 35,300 korún, čím sa stav
tejto chudobnej cirkvi značne, zlepšil. Potom už roku 1913. kú­
pili od mesta Brezna role pri fare a škole za výkričnú cenu
7800 kor., asíce z hôrnej základiny 35,362 kor. činiačej. Roku
1914. zavedená sbierka vyniesla 319 kor., v tom roku dali na.
storočnú rezervnú základinu 200 kor. Cirkev bola vizitovaná dňa
9. júna r. 1873. superintendentom Gustávom Szeberényim a dňa
16. mája roku 1905. seniorom Švehlom. Cirkevnými dozorcami
boli: roku 1871. Ondrej Banko, od roku 1887. Edmund Battik, roku
1896. Vilhelm Wagner, roku 1897. poddozorcom, pozdejšie dozor­
com Dr. Ján Švehla.

Farári:
1. Emerich Kraus narodený v Mikuláši r. 1814. Učil sa domar
v Šajó Gemeri, Prešporku a vo Viedni. Bol seniorálnym kaplánom
v Liptove. Dňa 15. sept. roku 1857. stal sa levítom na Mýte a od
roku 1871. riadnym farárom, od roku 1876. bol dekánom. Roku
1888. v Čas rychtárskej voľby upodozrievaný pre vzbúrenie, bol
tento 74 ročný starec farár na rozkaz vyšetrujúceho sudcu žan­
dármi pod bajonetmi do Brezna odvedený a tam do studeného
žalára uvrhnutý, u neho nájdené hospodárske a cirkevné sloven­
ské časopisy a seniorátom vydané slovenské učebné knihy, ako
dôkaz jeho vraj panslavizmu shabané. Na druhý deň bol z väze­
nie prepustený a časopisy mu vydané. Zrejmé, že ho tým len
pohaniť a unížiť chceli. Preto na návrh seniorov protestoval seni-
orálny konvent proti takému zneváženiu celého kňazského sboru,
žiadajúc cestou dištrilctuálneho a generálneho konventu prosiť
ministra spravedlnosti o zakročenie, aby sa podobné Zneváženie
kňaza viac neopätovalo. Dosť skoro žatým tento znevážený starček
časný život dokonal.
2. Ján Riesz narodený dňa 29.. aprila roku 1865. v Sásovej
pri Bystrici z Michala, paliera a Márie Lichý. Učil sa v Bystrici
a Prešporku, potom sa stal kaplánom u Mockovcsáka, ktorý ho
roku 1889. poslal na Mýto vypomáhať ťažko chorému KrausovL
Keď tento dňa 13. apríla roku 1889. časný život dokonal, stal sa
606

administrátorom a 21. júla riadnym farárom. Dňa 25. sept. roku

1895. oženil sa s dcérou breznianskeho farára Švehlu, Jolanou.
Kok 1907. bol osudným pre jeho rodinu, najprv dňa 2. júna zo­
mrelo im malé novonarodené dieťa, dňa 5. júna matka a 27. júla
on sám. Pochovali ho lehotský Daniel Kováč a zvolenský Pavel
Blatniczky.
3. Ernest Mockovcsák narodený v Polnom Birinčoku z otca
Jána bystrického farára a Malviny Petz dcéry nemeckého farára
v Birinčoku. Až do 4. gymnaziálnej triedy učil sa v B. Bystrici,
potom bol za 3 roky knihkupeckým učňom; žatým pokračoval
v štúdiách v Štiavnici a Prešporku. Dňa 22. okt. roku 1900. vy­
svätil ho superintendent Sárkány za kaplána slovenskej cirkvi
v Polnom Birinčoku, kde po‘ boku Karola Jeszenszkyho až po
1. okt. roku 1901. účinkoval. Žatým prešiel do nemeckej cirkvi
Majerka na Spiši za farára a spolu i učiteľa; odtiaľ na Mokrú
Lúku, žatým do Dolných Sľažian a dňa 18. dec. roku 1907. na
Mýto. Minulej jasene ušiel nočnou hodinou z cirkvi do Maďarska,
zanechajúc si tu náradie. Na jeho miesto bol za administrátora
cirkvi poslaný bývalým seniorom
4. Pavel Styk, ,(Szende) narodený v Cinobáni dňa 11. febr.
roku 1895. z Pavla učiteľa a Eleny Banšel. Keď jeho otca ako
Slováka chceli odstrániť zo stanice, premenil si meno na Szende.
Mladý Szende skončil štúdia v Prešporku a stal sa kaplánom
v Brezne a žatým tunajším administrátorom. Za farára vyvolený
bol 11. apr. r. 1920.
o
Učitelia:
1. Ján Polóny, rodom z Boce, školu odbavil len po retorikú
a stal sa baníkom, polom roku 1790. učiteľom na Mýte, kde za
21 rokov účinkoval i služby Božie s čítaním kázne v škole od-
bavúval.
2. Michal Licko, syn Jána kušniera v Brezne a Anny Póš,
starší brat Daniela breznianskeho učiteľa, narodený dňál6. sept.
roku 1792., učil sa doma, za 3 roky v Dobšinej, v Gt neri, tri
roky v Levoči a Prešove. Od 16. júla roku.CjB13. účinkoval tu
ako schopný, svedomitý, príkladného života a3'7‘ýborný 1 iteľ. Ho­
voril, slovensky, nemecky, latinsky a maďa y. Žiak )v mával
okolo 57; len to bola chyba, že už v desia _>£i roku v>stupovali
zo školy. Učil krém čítania, písania a počtov i. biblické histórie,
katechizmus, spev, zemepis a dejepis. Platumual 80 zl.. 20 kil
rože a 15 kíl ovsa, k tomu. učebné a drevo. K’ pohr^-u seniora
 607

Kuszmániho složii dve nábožné piesne, roku 1824. v B. Bystrici tla-

'čené aké príloha ku pohrabnej kázni, ktorú pri tom pohrabe po­
vedal bystrický farár a konsenior Ján Krčméry. Zomrel r. 1839.
3. Kašpar Lehotský narodil sa v Paludzi z otca Martina, fa­
rára. Bol učiteľom v Hybiach, potom prešiel po Ličkovi sem; roku
1842. stal sa levítom; pozdejšie zanedbával školu, roku 1857. pre
chorobu zaďakoval, ale ešte toho roku dňa 27. okt. zomrel, za­
nechajúc vdovu Annu r. Bodá a tri dietky. v
4. Emerich Kraus viď medzi farármi. Pri ňom bol organistom
a pomocníkom:
5. Jozef Blázy, r. 1864. zaďakoval.
6. Ferdinand Lehotzký, syn Kašpara, viď medzi učiteľmi ľu-
bietovskými č. 29.
7. Ján Kollárik narodený roku 1841. v Turci, od roku 1865.
po rok 1871. účinkoval tu i ako obecný notár, za čo mal 40 zl.
ročného platu. Za tým sa biedne živil, pletúc koše, konečne cho­
dil po pýtaní. Zomrel ako 74 ročný starec r. 1915.
8. Gustáv Rheinländer viď medzi učiteľmi hronseckými č. 16.
9. Ján Klimo narodený v Svätom Jáne v Liptove dňa 14.
mája roku 1847. z Michala a Anny rod. Fabricy. Po skončení 6.
triedy v Kežmarku vystúpil zo školy, r. 1867. stal sa učiteľom
v Závažnej Porube v Liptove a keď odbavil učiteľský kurz v Mi­
kuláši, obdržal r. 1874. i diplom; nasledujúceho roku prešiel sem
za učiteľa a r. 1899. bol penzionovaný. Y manželstve žil od roku
1869. s Ludovikou Graichman a od roku 1887. s Julianou Roma-
novsky.
10. Michal Reguly od r. 1899. účinkoval tu do roka, potom
Zi íizol; v jedno ráno našli cirkevníci školu prázdnu.
11. Karol Haasz narodil sa dňa 30. jan. r. 1870. v Lučenci,
kde mu otec bol tokárom. Aj on sa vyučil tokárstvo a oženil sa
s Lujzou rod. Weisz. Bol aj vojakom. Až žatým, majúc z prvého
ročníka priparandie svedectvo, stal sa učiteľom na Závade v Novo­
hrade, oc iaľ hlásil sa sem listom, v ktorom píše doslovne takto:
Citavsomuv učitelškom novine čo ból napsanuo v 28orh čísle že
tu na Vámos je v ráznená učitelská a kantorská stavenja. Tak
budem tôfcý smelý* ;a chlásiť za tútu stav — atď. A vskutku stal
sa tu učiteľom odlai. 1901. a pilne sa učiac, obdržal v júni roku
1905. učiteľský dipfoni v Štiavnici. V apríli r. 1913. prešiel za uči­
teľa do Cérenčian
12. Pavel Br narodený v Bystrici dňa 18. júna r. 1871.
Učil sa dotrja, kden piatu triedu odbavil, potom v Štiavnici. Po
608

obdržaní diplomu r. 1890. stal sa učiteľom na Bacúrove, po roku

v Dovalove. kde sa roku 1894. i oženil s Annou Porubiak; potom
prešiel dňa 17. febr. r. 1897. za učiteľa do Závažnej Poruby, kde
i jeho horlivosťou vystavili novú poschodovú školu pre dvoch uči­
teľov a modlitebňu. Tam bol i poštárom. Od júla r. 1913. účin­
kuje na Mýte.

XXII. Očová.
Obec menuje sa v diplome z r. 1263. Otchva. Kráľ Žigmund
roku 1406. osvobodil od komorskéko poplatku Zolňancov a Sebe-
díncov a r. 1410. Slatincom, Očovanom a Zolňancom zaistil, keď
boli k nemu prišli žalovať sa na ťarchy, skladané na nich vnove
kastellánmi a vicekastellánmi vígľašského zámku a prevyšujúce
tie ťarchy a služby, aké konali za svokra Žigmundovho, kráľa
Ludvika, že v budúcnosti väčšie ťarchy znášať nebudú; zaisťuje
ich svobody a práva a určuje, že dávať majú ročite len štyri vozy
sena od sedenia, štyri vozy dreva, krém toho obilie na chlieb a
ovos po miere, viac prírodnín dávať nebudú a služby pri vígľaš­
skom zámku majú konať len také, aké konali za kráľa Ludvika.
Na oko malé tieto výsady boly predsa pozdejšie cennými a vzá­
cnymi; lebo iným obciam množily sa ťarchy, zemskí páni ich
utiskovali, kastelláni zámkov nové dávky od nich žiadali; a pred
tým všetkým boli Zolňania, Sebedínci, Očovania a Slatinci zaistení,
chránení svojimi výsadnými listinami. Mýto len vo Zvolene platiť
mali. Takéto výsadné listiny potvrdzovali a vydávali im aj po-
zdejší kráľovia, r. 1492. Vladislav II., keď pred neho prišli: Rehor
Királ rychtár a Mikuláš Grando prísažný slatinský (de Zalatna) a
Mikuláš Benedik rychtár a Benedik Rozík prísažný z Očovej (de
Ochova); a podobne kráľ Matej r. 1465. na žiadosť Martina Ivakon
rychtára, Mateja Fabera prísažného a Blažka občana slatinského
a Šimona Beel rychtára očovského. Ako vidno, Beelovská rodina
bola irečitou v Očovej. Pozdejšie pýtavali si zpravidla potvrdenie
svojich výsad Očovania, Zolňania a Sebedínčania spolu a Slatinci
osobitne. Jednako pánovia vígľašského zámku skladali na nich
vždy väčšie ťarchy a roku 1653. maďarskou listinou dňa 9. mája
písanou a v obecnej listárni zachovanou nakladá Vladislav Csáky
svojim úradníkom, aby od vígľašských poddaných nebrali viac,
len vo dve lehoty, na Sv. Ducha a Sv. Martina od každého štvrť
sedenia 3 staré sliepky, 3 kurence, 1 hus, 1 holbu masla, V2 holby
medu, 12 vajec a od každých 12 štvrť sedení jedno zabité teľa.
 609

Okrem toho Očová a Detva malý dať z rožného dobytku na za­

bitie 2 kusy. Veľká a Malá Slatina, Čerený a Čačin po pol kusu.
Ak by nemohly dať dobytok, malý sa vymeniť 8 striebornými
-toliarmi. Krém toho dávali svadobné a iné v krajine obvyklé po­
platky.
Najstaršou pamiatkou Očovej je teraz katolícky kostol, pô­
vodne v gotickom slohu asi začiatkom 14.‘storočia stavaný. Páz-
mánovský soznam z r. 1397. spomína aj očovskú faru. Kostol je
cintorínovým múrom obtočený, za tureckých časov opevnený,
96' dlhý, 33' široký a 27' vysoký. Svätyňa má gotické sklepenie,
ktorého rebrá zbiehajú sa k hviezdovému stredovému svornú. Na
epištolovom boku je gotický výklenok. Z pôvodných gotických
zamurovaných oblokov zostal len jedon úzunký v sakristii. Víťazný
oblúk je končitý. Loď predtým mala maľovanú povaľ, ale roku
1670., keď nim evanjelici vládli, bol zasklepený. Na jednom zo
štyroch oporných stĺpov je nápis: Hoc opus aediíicatum Anno
Domini 1670. Na oltáre je gotická rezba 12. apoštolov okolo umie­
rajúcej P. Márie s rokom 1514. Roku 1503. pamätal banskobystri­
cký mešťan Kó'nigsberger vo svojom testamente aj na farára očov­
ského. Ku kostolu postavili evanjelici vežu r. 1641. za farárstva
Štefana Pilárika pričinením zvlášte zemäna Jána Holecza. Vtedy
mali tu už štyri zvony, ale najväčší z nich „zhubený, ten se na-
pravý znova“.
Za časov tureckých trpeli mnoho aj Očovania od ich vpádov.
Preto r. 1574. naložil cisár banským mestám, aby udržiavaly 100
drábov k ochrane chodníka na Devín a opevniť sa majúcich
kostolov slatinského a očovského. Ohradu kostola mala r. 1577.
pomáhať opevňovať i zvolenská župa, lebo v strachu pred Turkom
sťahovali sa Slatinci a Očovania hromadne preč. Nie dlho žatým,
dňa 16. mája r. 1581. vypálili Turci Očovú, prenikli až po Vlka-
novú a toho istého roku opätovne až po Šalkovú. Nemohúc im
odolať, poddali sa im a od r. 1584. dávali im poplatok; jednako
prišli sem rabovať i roku’ 1599.; ale keď sa ráno dňa 22. októbra
blížili ku Veľkej Slatine, v hore ukrytí Veľkoslatinci a Očovania
pomocou vígľašskej posádky ich zbili, korisť im čo zväčša odňali
a 200 zajatých osvobodili. Ešte i r. 1657. boli poplatníci Turkov.
Snáď z tých dávnych čias pochodí ich dávne razítko s polme­
siacom. Roku 1692. mali tu hodiny na veži a tam 2 zvony a na
zvonici tiež dva.
Očová dosť skoro po reformácii stala sa evanjelickou. Roku
1546. správca zvolenského a vígľašského zámku Krištof Turri
39
610

v mene královnej Márie daroval istý pozemok očovskému farárovi

Osvaldovi, ktorý už v duchu Lutherovom kázaval. Darovanie to
potvrdil Volfgang Puchaim, župan zvolenský r. 1552. s privolením
Ferdinanda I. Katolícky vizitátor Zathay r. 1561. neodvážil sa už
vkročiť do Očovej. Násilnícky Ladislav Csáky odňal síce r. 1644.
očovský chrám evanjelikom, ktorí až do vtedy nemýlene v ňom
slúžievali Bohu, ako o tom už vo všeobecných dejinách bola reč,
ale to trvalo len asi za dva roky; potom už zasa až po veľké
prenasledovanie v r. 1673. vládli ním výlučne evanjelici. Csákovci
osádzali v Očovej katolíkov, zvlášte keď sa im podarilo zemiansku
rodinu Holeczovskú na katolícku vieru obrátiť. Z týchto Juraj už
r. 1657. shromažďoval katolíkov do svojho domu, na kaplnku pre­
tvoreného. Očovský evanjelický farár bol len stredne platený, lebo
mu panstvo už r. 1631. — ak nie skorej — odňalo dežmu a už
r. 1639. dávali mu cirkevníci merice miesto odňatej a panstvu
dávanej dežmy. V čas veľkého prenasledovania r. 1673. osadený
bol tu katolícky farár Fraňo Yittinger, ktorému sa ale katolíčenie
Očovej nedarilo. V čas Thokôlyovskej vzbury boli by ho Očovania
s veže shodili, keby sa nebol draho vykúpil. Potom v Rákóczov-
skom povstaní bol r. 1705. chrám Boží zasa evanjelikom prisú­
dený, ale r. 1709. Heisterom navždy odňatý.
Po tolerančnom patente sriadila sa aj očovská evanjelická
cirkev, pripojac si fílie: Hrochoť, Zolnú a Sebedín. Farára Laza-
ryho, ktorý im tu už 26. apr. roku 1784. služby Božie odbavoval,
povolali si 13. mája z Maškovej. Kým nepostavili kostol, za dva
roky konali služby Božie v stodole hospodára Juraja Springela;
farár ale býval v stoličnom dome, „nemecký dom“ zvanom. Tento
dom shorel dňa 11. sept. r. 1869. Faru postavili r. 1786. nákladom
415 zl., školu len r. 1792. za 321 zl. 92 kr. Ako inde, tak i tu až
do roku 1788. platili evanjelici „od postiel“ a štóly katolíckemu
plebánovi; a evanjelický farár nemohol krstiť, sobášiť alebo pocho­
vávať, kým nemal písemko od katolíckeho farára o tom, že je
štóla zaplatená. Evanjelický farár nesmel počas pohrabú do cinto­
rína vstúpiť, ale len pri bráničke zastať.
Základy chrámu Božího položené boly dňa 27. nov. r. 1784.
a roku 1786. v slávnosť Trojice Samuelom Ponickým slatinským,
ktorý kázal a miestnym farárom, ktorý od oltára reč povedal,
bol vysvätený; náklad stál naň 1213 zl. 4 den. ku čomu prispela
Hrochoť 54, Zolná 59 a Sebedín 11 zlatnú. Z majetnejších cirkev-
níkov obetovali na stavbu kostola: Ondrej Holik 50 zl. Juraj Ši­
roký 50 zl., Ján Valuška 30, Ján Holík 30 zl., -Ján Poničan 25,
 911

Martin Hulina 20 zl. a ostatní dla možnosti. Oltár, stolík i obraz daro­
vala im bbystrická cirkev, dva mosadzné svietniky dal im Juraj Hu-
szágh. Krstitelnica nadobudnutá bola z poručenstva vdovy Kmeťo­
vej, k čomu doložil Juraj Sedliačik 10 zl. Má nápis: Offeroval
Martin Kmety roku 1789. Hodvabné prestieradlo dala Klára Zol-
nay Stek de Zolna, rod. Zmeškal de Domanovecz; iné prikrývadlo
Alexander Vinkler de Vinkelstein. Kazatelna bola roku 1825. s ľa­
vého boku oltára na pravý bok preložená, aby bolo vidno s nej
po celom chráme. Nápis mala: Blahoslavení, kteríž slyší slovo
Boží a ostŕíhají jeho. Luk. 8, 18. Vystaven L. P. 1809. Organ
z toho istého roku bol posledným dielom Podkonického; mal ná­
pis: Žalm 150.: Chváltež boha y na varhany. K tomu organ tento
s radu a pomocy v. u. P. Sigism: De Zolnay, Cyrkve Ev. Očovské
P. Inšpektora, od ní vystaven zamalovan L. P. 1809. Stál
628 zl. V čas vizitácie roku 1837. mali dva kalichy, strieborný
pozlátený s patellou z roku 1815., roku 1841. obnovený; druhý
malý medený s patellou, pozlátený s nápisom: Tento kalich pro
obec Hrochotskou dal spraviť Jano Micsovsky, za Richtárstva Jána
Šinkovitz roku 1791. v mesíci marci. Cirkev mala i strieborný
pohár s nápisom: Johanna Kubiss; a striebornú pušku na oblátky,
darovanú roku 1841. Jurajom Schnírerom. V čas spomenutej vizi­
tácie mali dva zvony, 760 funtový za 477 zl. z Kremnice od Sa-
muela Pališa roku 1792. nadobudnutý a 4 centový z roku 1816.
Zvonicu postavili roku 1797. za 100 zl. 43 kr. K sosýpke každý
dával pol kily obilia a 36 krajciarov; zemäni, akí boli v Zolnej
Lestachovci, boli svobodní od cirkevnej dane, prirodzene mali by
vraj dávať duplovanú štólu, ale ledva dali riadnu. Role a lúky
pre farára a učiteľa boly — iste z obecnej hory a pasienky —
vykolčované. Zemským pánom bol knieža Pavel Eszterházy, ma­
jiteľ vígľašského panstva; a spolumajiteľom obce bola zemianska
rodina Holecz de Ocsova, tu bývajúca, ktorá ač katolícka, dávala
štedre cirkvi potrebné drevo. Školu, ktorá bola už temer zrúca­
ninou, roku 1835. obnovili a zväčšili. Choralisti bývali štyria. Cir­
kev mala vtedy drevený dom so záhradkou pre farársku a uči­
teľskú vdovu s maštalkou a humnom, urbáru poddaný. Vdovy tie
cirkev i farár napomáhali. V čas spomenutej vizitácie daroval
novú matriku pre pokrstených mlynár Samuel Kubiss. Dňa 7. júla
Toku 1867. vyhorely všetky cirkevné staviská: kostol, fara, škola
i vdovský dom, až na holé múry; a zvony sa zpustily. Cirkev
utrpela škodu asi na 20 tisíc zlatých, následkom čoho vyzval
senior cirkvi nášho seniorátu k obetiam. K tomu dňa 25. aug.
39*
912

toho roku, žatým v decembri roku 1868. a dňa 11. sept. r. 1869.
pustošil v obci požiar a dňa 26. mája roku 1868. zbilo krupobitie
pole, tak že cirkev len pomocou značných pôžičiek, dlžôb bola
vstave svoje cirkevné staviská pokryť a usporiadať. Predsa ale
múry chrámu boly o 4 stopy zvýšené, povál štukatórom opa­
trená, vrch železným plachom krytý, chrám sakristiou doplnený,
nová veža postavená a medeným plachom krytá. Základný ka­
meň k novej veži položený bol dňa 24. apr. roku 1868. Na miesto
shorenej kazatelne a .oltára boly nové postavené, oltár železnými,
na zeleno zabarvenými a broncovanými šramkami ohradený. Ol­
tárny obraz, predstavujúci Krista na kríži a pod krížom Máriu
Magdalénu, je od bbystrického maliara Jozefa Klemensa. Medenú
krstitelnicu daroval roku 1868. mlynár Michal Hudecz a pozlátiť
ju dal bbystrický mešťan Mikuláš Jesensky v Očovej narodený.
18 ramenný ozdobný luster daroval Anton Hudoba de Badin,
árendátor Hájnikovej a Žalobudze. Organ na 10 mutácií bol opa­
trený v Pešti u Ferdinanda Komornyika za 1400 zl. a štyri svie­
tniky z čistého striebra vo Viedni. Na veľkej pomoci bolo cirkvi,
že po tom ohni obdržala z assekurácie stavísk 2839 zl. 98 kr. a že
mala vyše 2 tisíc zl. cirkevných istín; od kráľa dostali 500 zl.,
evanjelické cirkvi v senioráte dali im 1909 zl., dozorca Juraj
Platthy daroval im 16 dubov, obec Poniky 16 jedľových hrád,
aj vígľašské panstvo dalo im drevo. Jednako ešte v čas vizitácie
roku 1869. bola dlžná 5200 zl. a ešte vtedy mnohé náklady na
ňu čakaly. Ale dobročinnosť domácich i prespolných všetko to
vyrovnala. Banskobystrická cirkev zavďačila sa očovskej po tom
ohni dvoma cínovýma kanvami z roku 1751., a 1771. dre­
veným krížom na oltár a dvoma drevenýma svietnikami. Zo zvo-
noviny v požiari stopenej a sosbieranej uliať si dali 868 funtový
zvon a k nemu menší 429 funtový darovali cirkevníci Ján Uhliar,
Ondrej Poničan, Pavel Grečo a Pavel Senko. Tisíc zlatovú zvo-
novú základinu, prv sosbieranú; strovila cirkev na pokrytie sho-
rených stavísk. V celku vynášaly útraty s vystavením chrámu,
veže, školy a fary 18,190 zl. 46 kr.; k tomu obnosu prispeli sami
cirkevníci v hotových peniazoch 14,029 zl. 65 kr., konali mnohú
prácu z poriadky a v milodaroch v cirkvi sa sišlo 1320 zl. 83P*kr.
Dostali aj štátnej podpory 150 zl. Pekné svedectvo uznalosti a vďa­
čnosti podávala cirkev v tom, že učiteľskej vdove dávala zdarma
hospodu a ročite ako dar lásky 2 kily obilia so sosýpky; a keď fara
i škola bola vyhorela, cirkevníci bez všetkého oslovenia opatrili
z púhej lásky a horlivosti farára a učiteľa pre ich dobytok po-
 613

ťrebným krmom. A a,j ináče obetovavá horlivosť cirkevníkov mohla

iným za príklad slúžiť. Vo vizitačnej zápisnici z roku 1869. zmie-
-ňujo sa farár pochvalne o svojich cirkevníkoch. Bývalo v jednu
nedeľu i 670 zpovedlníkov, mravnonáboženský život bol zvlášte
v matkocirkvi chvalitebný. Od asi 5—6 rokov nebolo žiadneho
stoličného väzňa z Očovej. Služby Božie boly dosť hojne navšte­
vované a zriedka sa našiel dom, v ktorom by v nedele neboly
na stole náboženské knihy a kde by ten deň nesvätili i doma
nábožným spevom, čítaním biblie a iných náboženských kníh,
ktoré boly vo veľkej vážnosti; početní aj svoje každodenné práce
modlitbou a nábožným spevom z pamäti zapo-čínali. Len bohužiaľ
vraj náklonnosť k pitiu opojných nápojov sa neumenšovala. Ľud
si obľuboval koledy, návštevy svojho farára a kantácie, návštevy
učiteľa, čítanie Písma a vinšovanie mendikov, ktorí boli štyria;
budila sa tým nábožnosť v cirkvi; a preto bol proti zrušeniu ko­
lied a kantácii. Obecná vrchnosť pri nastupovaní úradu bývala
ešte i roku 1869. v chráme Božom sprisahaná. Roku 1870. dňa
17. júla udrel hrom do veže a kostola a spôsobil značnú škodu,
následkom čoho roku 1888. opatrili vežu hromosvodom nákladom
150 zl. Roku 1870. seniorát zakročil proti tomu neriadu. že v Očo­
vej rodičia pozde uvádzali svoje dietky do školy a na jar ich
zavčasu zo školy brali. Škola bola i tak preplnená a pre všetky
dietky nepostačovala. Preto na mnohé napomínania konečne roku
1873. postavili druhú školu a k tomu cieľu kúpili si dom, ktorý
prerábali. V ten rok v čas cholery vymrela takmer tretina fílie
Sebedína. Na vyplatenie dlžôb vyhodili si r. 1881. cirkevníci 30% daň,
roku 1882. založili sypáreň, v ktorej bolo roku 1885. už 62 kíl
obilia a 20 zl. Roku 1883. vyhorely bočné staviská pri novej škole.
V ten rok daroval cirkvi horlivý cirkevník Martin Dorot s man­
želkou Máriou r. Vaľuška 15 centový zvon v cene 1400 zl. a po-
zdejšie základinu na zašatenie chudobných dietok 200 K. Dňa 19.
a 20. júla roku 1885. vyhorela zasa značná čiastka Očovej. Medzi
dobrodincami cirkvi slušno spomenúť i dozorcu Dra Jur'aja Rad-
vanszkyho, ktorý daroval 400 zl., Szebedínu 50 zl.; a Zolnej 85 zl.
Podrychtár Ján Bulina 100 zl.; na prikrývadlá sosbieraly ženičky
roku 1901. 400 kor. Roku 1906. obetovali Amerikám luster
za 300 kor., a druhý za 210 kor. dali Ján Filo a Juraj Holík
Uhliar. Roku 1884. vd. Mária Polner obetovala 500 zl. dlžobný
úpis. R. 1910. vynaložila cirkev na stavbu školy 5500 kor. v rok
nato na obnovu chrámu a iných cirkevných budov 4618 korún,
žatým v rok podobne 2584 kor., potom roku 1913. Amerikáni
614

a domáci dobrodincovia opatrili za 3500 kor. zvon do súzvuku

s najväčším a dvoma druhými, blízo 10 metr. centov ťažký od
Novotného z Temešváru. Roku 1914. na storočnú základinu mala
cirkev 696 kor.
Pri takejto peknej obetovavosti podivné je, že si cirkev ne­
udržala školy. So vzrastaním počtu obyvateľstva vzrastal i počet
školopovinných dietok, dvaja učitelia nedostačovali. Štát žiadal
ku dvom dosavádnym povolať ešte jednoho, potom i druhého
učiteľa a postaviť učebné siene. Roku 1913. uzavreli síce sriadiť
i tretiu učiteľskú stanicu, ale vidiac, že s koľkým nákladom to
bude spojené, rozhodli sa oddať školy štátu. Keď vládali na nový
zvon obetovať polštvrtatisíc korún, iste by boli vládali i tretiu školu
postaviť, keby boli od viacej rokov k tomu povzbudzovaní bývali, po­
trebné nákladky k tomu cez viac rokov sbierali a presvedčovaní, že
je potrebnejšie udržovať si svojské školy, než zvony alebo iné nado­
búdať. Obec pre štát už potom vládala opatriť a sriadiť tretiu školu.
Obyvateľov mala Očová dľa svedectva Bartókovej vizitácie
z roku 1657. evanjelikov asi 600 a katolíkov asi 40; roku 1801.
v celej cirkvi evanjelikov 1938, z nich v Hrochoti 574, v Zolnej
352, v Sebedíne 173, Dúbravách a Detve 2; roku 1837. v matke-
cirkvi 1329, v Zolnej 322, a v Sebedíne 199; roku 1869. v matke-
cirkvi 1605, v Zolnej 396 a v Sebedíne 209; roku 1885. v matke-
cirkvi 1681, v Zolnej 447, v Sebedíne 201, v Dúbrav-Očovej 1;
a posledne v čas popisu z roku 1913. žilo v Očovej na chotáre
17,893 katast. jutrovom 3378 obyvateľov, z nich 1957 evanjelikov;
v Zolnej na 2298 katastr. jutrovom chotáre 539 obyvateľov, z nich
450 evanjelikov a v Sebedíne na 1097 katastr. jutrách 250 oby­
vateľov z nich 245 evanjelikov, spolu 2652 ev. Vizitovaná bola
cirkev 3. marca roku 1613. Samuelom Melíkom; 12. nov. r. 1624.
Petrom Sextim, tiež dňa 9. 'nov. roku 1628. a dňa 5. jan. roku
1630. Vtedy, alebo nie dlho žatým vypisuje vizitacionálna zápis­
nica „Clenodia templi“ nasledovne: 1. Ctiri Kalichy strbrne a čtiri
patelky. 2. I yny Kalich strbrný z miskuv polámaný. 3. Kalich
medenny pozlatisty naywetsy z miskuw. 4. Jeden pacifical strbrny.
5. Monštrancia medená pozlatista polamana. 6. Dwe pussky str­
brne. 7. Dwa krjžiky strbrne pozlatiste. 8. Hatlasowa Šatka zla­
tom wyssywana. 9. Osm Ornatuw pekných a rozličných. 10. Draha
ssatka nawlačovana zlatem. 11. Dwe kanwicžky. 12. Kotlik me­
denny w krstedlnicy. 13. Čtiri zwonj. 14. Obrusy magi pozna­
menane kostolne. Ďalej vizitovaná bola cirkev roku 1801.; 1. júna
roku 1818.; dňa 13. júna roku 1837.; dňa 6. nov. roku 1869. pri
 615

ktorej príležitosti superintendent Dr. Jozef Székács posvätil ob­

novený kostôl a naložil postaviť i druhú školu; roku 1885. dňa
6—8. júna. Spovedníkov už bývalo značne menej, než predtým,
v roku len asi 2 tisíc.
Dozorcami boli: od 12. marca r. 1788. ak nie skorej Žigmund
Zolnay-Stek; od roku 1837. jeho syn Ludvik Zolnay; od r. 1856.
Ondrej Leustach; roku 1860. podžupan Juraj Plathy, roku 1879.
Ludvik Leustach hl. slúžny, roku 1895. Dr. Juraj Radvanszky vy­
slanec, známy svojou dobročinnosťou. Pri ňom poddozQrcami boli
od roku 1896. Emil Braxatoris a od roku 1912. Géza Ferjencsik
notári. Očová dala dvoch významných mužov: Štefana Pilárika,
pôvodcu Divného povozu Božieho a chýrneho spisovateľa Mateja
Beela, o ktorom dejepis poznačil, že bol magnum decus Hungariae,
veľkou ozdobou Uhorska.

Farári:
1. Osvald kázaval tu okolo r. 1546. v duchu Lutherovom.
0 ňom už bola reč.
2. Tomáš Kerner tu i narodený; najprv rektorom v Jelšave,
r. 1550. v Handlovej, bol 15. febr. r. 1565. vo Wittemberku Pavlom
Eberom za očovského kňaza vysvätený. Roku 1586. bol farárom
v Kooši pri Prievidzi. Dňa 6. mája r. 1601. napadli ho cestujúceho
s Jakubom Spieglerom zbojníci, furmana Spieglerovho zabili, Ker-
nera nebezpečne postrieľali, následkom utrpenej rany o niekoľko
týždňov tiež zomrel.
3. Jozef Candidus, Biely, Bielik, Cech z Brodu, študoval v Ko­
líne, Prahe, potom-v Štiavnici a B. Bystrici u rektora Tomáša
Fábryho; stal sa rektorom v Očovej, kde sa natoľko stal obľú­
beným, že si ho Očovania povolali za farára a dali si ho vysvätiť
dňa 12. jan. r. 1569. vo Wittemberku.
4. Pavel Vranka, Cornides, syn Mateja Vranku, mešťana prie-
vidzkého, narodený dňa 18. jan. roku 1537. Učil sa v Štiavnici
u Tomáša Fábryho a v Košiciach u Daniela Richarda Kauffia za
6 rokov. Roku 1571—72. bol rektorom v Háji, žatým tri roky
v Slov. Právne, v Chrenové r. 1575—77. a odporúčaný Valentínom
Meltzerom" farárom košenským a Tomášom Osvaldy, bol dňa 4. okt.
r. 1577. za očovského farára vo Wittemberku Polykarpom Leyse-
rom vysvätený. Toho roku sa oženil; jeho žena Margaréta, zomrela
dňa 30. dec. r. 1579. Roku 1580. stal sa farárom a prepoštom
v Bojniciach a vyvolený bol za seniora. Dňa 25. júna roku 1586.
oženil sa po druhý raz s Alžbetou, dcérou zvolenského učiteľa
616

Ondreja Molitorisa. Roku 1583. dal si vo Wittemberku vysvätiť za

diakona Michala Lazaria a r. 1587. Ondreja Kapyria. Zomrel po
18 ročnom úradovaní v Bojniciach dňa 22. mája r. 1598. o štvrtej
hodine popoludní.
5. Ján Pauli bol prítomný ako farár očovský na pamätnej
kongregácii dňa 17. jan. r. 1588. Poslednýkráť je poznačený ako
neprítomný na kongregácii dňa 17. jan. r. 1607.
6. Daniel Vesselinus, rodák z Lipt. Sv. Mikuláša, mohol byť
len za krátky čas tu farárom. Ako očovský farár dal si r. 1608.
vo Wittemberku vysvätiť za diakona Daniela Corvina.
7. Ondrej Lihanius — viď medzi banskobystrickými farármi
číslo 43.
8. Štefan Pilárik, Pilarikius otec, starý otec a praotec vý­
znamnej rodiny Pilárikovskej, narodený v Brezne, stal sa tam i
učitelom. Pavel a Eliáš Faškovci spomínajú ho, že ich tam učil
okolo r. 1610. Roku 1605. bol v Brehu v Sliezsku vysvätený a
odtiaľ si doniesol pamätnú bibliu. Ako očovský farár bol dňa 27.
júna r. 1613. na odporúčanie banskobystrického farára Luczya do
zvolenského bratstva prijatý. Že bol významnou osobnosťou medzi
spolubratmi, o tom svedčí to, že bol už dňa 21. okt, r. 1621.
kandidovaný za assessora i za rečníka a dňa 5. mája r. 1626. za
rečníka i vyvolený a 11. jan. r. 1628. za assessora. Dňa 18. jan.
r. 1644. bol už dekanom. V manželstve žil s Annou Mazurkovou,
dcérou farára nemeckolupčianskeho a seniora liptovského Krištofa
Mazurku-Massariusa, s ktorou mal syna Štefana, chýrneho pôvodcu
diela Currus Jehovae Mirabilis, Divný povoz Boží; Jána svojho
nástupcu, Jeremiáša, potomného slovenského a Izaiáša potomného-
nemeckého kazateľa krupinského. (Viď medzi krupinskými farármi.)
Syn Štefan v Divnom povoze Božom udáva viaceré črty, ktoré
svedčia o bohabojnosti jeho rodičov, vychovávajúcich i svoje
dietky k vernej službe Pánovej, v láske a hlbokej úcte dietok
k rodičom a medzi iným i o týchto pomernej chudobe. V časoch,
keď časté boly turecké vpády a rabovačky na tie strany, upadli
aj Pilárikovci do dlžôb a nemohli dostatočne podporovať svoje
dietky v štúdiách. Pilárika žaloval pred bratstvom Ondrej Dipaul-
Murator, bystrický mešťan pre dlžobu, a bratstvo dňa 16. jan.
r. 1635. v B. Bystrici shromaždené naložilo mu za 15 dní dlh
zaplatiť, lebo že ináče dajú právo veriteľovi raz toľko dohnať na
ňom. Stalo sa ešte prv. že Pilárik a iní traja farári neprijali Večeru
Pánovu, za čo im na shromaždení bratstva v Ľupči dňa 27. mája
r. 1630. pohrozené bolo, že na najbližšom valnom shromaždení
 617

budú rečníkom obžalovaní; ale k tomu neprišlo, lebo sa akiste

poponáhlali chybu napravili. Velkú nepríjemnosť mal pre pánov
vígľašského zámku Pográňovcov de Nemeškurth, o čom viď viac
• v životopise slatinských farárov Alitisa a Pelarga. Že svedčili
v Divine spolu so slatinským farárom Pelargom proti vôli svojho
zemského pána Štefana Pograniho a tým <ho vraj obrazili, keď sa
na stránku druhého so svojich zemských pánov, totiž na stránku
vdovy Jána Pograniho Kataríny rod. Botka postavili, bratstvo ich
dňa 8. okt. r. 1630. odsúdilo k odpýtaniu urazeného Štefana Pogra­
niho a k zaplateniu po 6 zl. do bratskej pokladnice, čo kým ne-
složia, nesmú sa vzdialiť- s B. Bystrice, ináč že budú väznení.
Tento výrok bratstva považovali oba, Pelargus i Pilárik za stran-
nícky a nespravedlivý, vzdialili sa so shromaždenia, prečo uza­
vreté bolo žalovať ich v najbližšom shromaždení pre búrenie porád
a ublíženie bratom. Ale keď za tým na kongregácii dňa 7. jan.
r. 1631. zaujal sa za nich Benedikt Pográni prostredníctvom svojho
právneho zástupcu Juraja Nevera, bratstvo osvedčilo, že ich žatým
chce brániť a odporúčalo ich listom do lásky i samému Štefanovi
Pogranimu. Stalo sa, že zakosil v niečom do susednej slatinskej
cirkvi svojho milého kmotra Vavrinca Pelarga, krstiac alebo
vádzajúc z jeho cirkvi bez jeho dovolenia, za čo ho Pelargus
žaloval. Darmo sa Pilarik bránil tym, že nebol k tomu právu
riadne predvolaný, bratstvo dňa 13. jan. r. 1637. odsúdilo ho, aby
odprosil svojho žalobníka a zaplatil 6 zl. pokuty do bratskej
pokladnice; ba pohrozili mu, že ak to ešte raz urobí, zaplatí
raz toľko. Že medzi ním a Pelargom zato vážnejší hnev nepovstal,
dá sa zatvárať z toho, že keď v tom roku povolal Pilárik bratstvo
ku svadbe svojho syna Jeremiáša, rektora nemeckopravňanského
a toto v zasadnutí dňa 7. sept. uzavrelo dať mu dva imperiále
ako svadobný dar, práve Pelargus to bol, ktorý ich bratstvu do­
časne požičal. Za jeho úradovania postavená bola r. 1641. veža.
Keď ho žatým r. 1644. nový majiteľ vígľašského zámku Ladislav
Csáky prostredníctvom svojho prefekta Jána Aenea a či Henyeya
z Očovej vyhnal, zdržoval sa za čas v B. Bystrici, potom v Teplici
na Spiši, kde jeho syn Izaiáš bol farárom a kam prišiel pred
Havlom, tľ j. pred 15. okt. r. 1645. V Teplici zostal i po odchode
svojho syna do Matejoviec, ktoré boly vtedy v moci poľského
kráľa a za čas i potom, keď druhý jeho syn Štefan prišiel zo
Strehovej do Teplice za farára. V Teplici vypomáhal svojich synov
a po odchode Izaiáša za dva mesiace všetky kňazské povinnosti
konal a za to neprijal nič, krém jednej miery rože. V Rákóczov-
618

skom povstaní boly Csákym odňaté kostoly navrátené evanjelikom

a aj Pilárik bol z vyhnanstva r. 1646. nazpät povolaný a kráľov­
skými komissármi do očovského chrámu uvedený. Jednako keď
si poslal chlapa pre dva voly a dve kravy do Teplice, ktoré si
tam u svojho syna Štefana nechal, Tepličania nechceli mu ich
vydať pre údajné dlžoby jeho syna Izaiáša, tak že ich žalovať
musel u mesta Levoče, zemských to pánov Teplice. Do kedy žil
v Očovej, nie je známo. Zomrel okolo r. 1660.
9. Ján Pilárik, syn predošlého, od nov. roku 1649. študoval
u Mag. Kreuchela v B. Bystrici, odkiaľ odišiel za pomocníka ku
svojmu otcovi; dňa 13. jan. r. 1654. bol ako kollega, spoludelník
prijatý do bratstva a podpísal si meno do zápisnice. V čas vizi-
tácie Bartókovej roku 1657. jeho otec ako očovský farár ešte žil.
Ján Pilárik ako farár spomína sa prvý raz len v zápisnici od 31.
mája roku 1661., keď platil pokutu 50 denárov pre neprítomnosť
v predošlej kongregácii. Ktorý z nich, či otec Štefan a či syn Ján,
dľa zápisnice od 9. jan. r. 1659. bol bratstvom napomenutý pre
svevoltié sobášenie, nevypýtajúc si súhlas bratstva, nie je známo.
Žatým spomína sa Ján ako prítomný a neprítomný vo viacej
kongregáciách. V čas prenasledovania r. 1673. podpísal revers, že
sa zrieka úradu. Pozdejšie učil v Ožďanoch, odkiaľ povolali ho
Banskobystričania za konrektora a bol tam dňa 25. febr. r. 1693.
do úradu uvedený. Po smrti Felicisovej konal i rektorove povin­
nosti. Bol výtečným učbárom, dobrým latinákom a ctiteľom latin­
ských klassikov; mal krásny latinský sloh; jeho žiaci si ho s vďa­
kou spomínali. Roku 1703. stal sa rektorom a podržal si i kou-
rektorské povinnosti, za čo dostával týždenne o 6 groši viac platu
a od prvotriednych pohrabov 1 toliar. Pri ňom účinkovalo 5 učbárov.
0 jeho ďalších osudoch sa nič nevie. V júli r. 1706. ešte tu účin­
koval, ale v novembri r. 1709. bol už Matej Ból jeho nástupcom
v rektorstve.
10. Štefan Kalausz, Kalauz, narodený vo Zvolene zo zemian­
skych rodičov Štefana a Judity; učil sa doma u Šinkovica, do
roka v Plachtincach u Andreadesa, za dva roky v Bystrici, dva
roky v Krupine u Dubovského, do roka v Levoči, tiež za toľko
v Kežmarku u Ondreja Eccarda, v Rábe do roka, zasa za dva
roky u Búria v Bystrici a tiež i v Krupine. Potom učil vo svojom
rodisku za 5 mesiacov a odtiaľ bol povolaný za očovského farára
a dňa 9. sept. r. 1704. v Štiavnici Mag. Štefanom Pilárikom vy­
svätený. Do bratstva bol prijatý na shromaždení dňa 12. mája
r. 1705. a vpísal si meno dó zápisnice. Na shromaždení bratstva
 619

' 15. júna roku 1706. žaloval svojho rektora pre lenivosť v konaní
povinnosti, tento jeho pre odopretie mu platu; ale boli oba smie-
- rení. Mnoho pohoršenia zavdalo bratstvu to, že Kalauz na farskej
■ lúke dochytiac mäsiarovho valacha, ubil ho palicou; a keď na to
mäsiarka domlúvala mu vo fare, že prečo radšej ovce nezajal a
nežiadal odškodné, Kalauz rozpálený tejže svojej kmotre zlorečil,
palicou ju ubil a z fary von vyhodil. Bratstvo považujúc za stranné
svedectvo, ktoré predložil pod obecnou pečaťou ku svojej obrane,
keď pre mäsiara žiadali zadosťučinenie i vígľašský provizor Rapha-
nides i Ondrej Géci, Kalauza odsúdilo k navráteniu, cti mäsiarke,,
odpýtaniu a zaplateniu 100 toliarov pokuty, ktorá bola na 20 tolia­
rov umenšená; lebo že iného manželku potupiť, palicou ubiť cir­
kevným osobám neslúži ku cti, a nikto sám sebe sudcom byť
nemôže. Mäsiara nakloniť ku týmto podmienkam na seba vzali
spomenutí zemäni; a všetko to stvrdené bolo daním si rúk. Nasle­
dujúceho roku dňa 22. mája bola tu v Očovej kongregácia vo
fare, po službách Božích v chráme odbavených a zase bol miestny
farár Kalauz pre mnohé priestupky obžalovaný, ale jeho žalobníci
* sa neustanovili, ani obžaloby nedokázali, preto tentokráť bol z pod
obžaloby osvobodený síce, ale napomenutý, aby sa vystríhal ka­
ždého vybočenia z pravej cesty a všetkých pohoršení. Na tejto
kongregácii bol súdený i vražedlník Matej Brassin, obyvateľ de­
tviansky, že ušiel a opustil svoju ženu Dorotu z Očovej. Ona súc
nášho náboženstva, prosila o dovolenie, aby sa mohla za iného vydať,
keďže už 7 rokov prešlo, ako ju Brassin opustil. Bola * jej daná
svoboda k novému vydaju. Roku 1709. bol i Kalauz z fary vyhnaný
Heisterom. Jeho potomci boli zemskými pánmi v Hajnikách a
Rybároch.
11. Juraj Lazary, narodený dňa 25. jan. roku 1746. v Žabo-
krekách v Turci z rodičov Jána a Kataríny. Učil sa v Levoči,
Kežmarku a doštudujúc v Jene, stal sa vychovávateľom u Jána
Radvanského, odkiaľ bol r. 1777. povolaný do Maškovej za farára
a odtiaľ r. 1784. prešiel do Očovej. Roku 1786. stal sa seniorálnym
pokladníkom a r. 1803. dekánom. Bol muž učený a nábožný. Roku
1808. na žiadosť seniorálneho konventu dňa 24. marca zasedav-
šieho, prijal k sebe cieľom výchovy chlapčeka bývalého hrochoť-
ského rektora Jakuba Komjáthyho. Jeho dcéra vydala sa za sucháň-
skeho farára Jakuba Galliho. Zomrel dňa 3. júla roku 1820. V po­
slednom čase mal kaplána Štefana Jestrebinyiho, ktorý po smrti
Lazaryho za s/4 roka administroval cirkev a potom odišiel do Téšu
v senioráte Békéšbanátskom; teraz je to fília ku Vukovej. Po jeho
620

odchode od 1. apr. r. 1821. stal sa administrátorom a od 10. apr.

riadnym farárom bývalý superintendentov kaplán
12. Ján Gegnss de Kis-Jeszen, narodený v Piliši v peštianskej
stolici dňa 16. mája roku 1798. Aka 8 ročný utratil otca. Učil
sa v Asóde za 7 rokov, kde bol choralistom, potom za 2 roky
v Poľnom Birinčoku, za tri roky v Štiavnici a za päť rokov
v Bratislave. Žatým bol za 2 roky vychovávateľom v Bénye v pe­
štianskej a Sudiciach v novohradskej; a složiac v Bystrici kan-
didatickú zkúšku šiel do Tubingy, odkiaľ vrátiac sa v septembri
roku 1819. stal sa zasa dňa 3. jan. roku 1820. vychovávateľom
u Jozefa Csemiczkyho vo V. Stracinách, odkiaľ ale už 10. mája
bol pozvaný za kaplána ku superintendentovi Adamovi Lovichovi
do Bystrice, súc vysvätený dňa 16. mája. Odtiaľ prešiel na Očovú.
Dňa 30. okt. roku 1827. stal sa dekanom, ale dňa 18. aug. roku
1830. z dekánstva zaďakoval. Roku 1838. 20. aug. kandidovaný
bol za konseniora a dňa 27. febr. nasledujúceho roku i vyvolený.
Bol i prísediacim zvolenskej súdnej stolice. Ako konsenior ná­
stojil na tom, aby sa nový systém vypracoval pre dedinské školy
a celá školská výučba reorganizovala, aby sa nástojilo na založení
vdovskej základiny; a cirkve aby platily farárov a učiteľov slušne
konvencionálnou mincou. Bol výtečným rečníkom, ktorého zvlášte
príležitostné reči si jeho cirkevníci dlho spomínali. Roku 1849.
ako maďarský vlastenec skrýval sa pred Rusmi v očovských ho­
rách, živený cirkevníkmi. Geguš mal kaplánov: od 7. nov. roku
1851. Pavla Goldpergera, potomného farára semlackého v Békéši;
Michala Pittnera potomného prenčovského a až do smrti Gegušovej
účinkujúceho Jána Buzágha, potomného nižnoslanského farára.
Roku 1825. vydal preklad nemeckej knihy pod titulom: Kolumbus,
aneb vynalezení Západnej Indie, ktorý venoval vysokourodzeným
pánom Žigmondovi Zolnaymu cirkevnému dozorcovi a Jánovi
Schurmannovi fiškálovi vígľašského panstva, čo „Reči a literatúry
slovenské zvlásstnjm y milovnikúm y napomahatelúm“. Na seni-
orálnom konvente dňa 25. júla roku 1855. ponúkol dva rukopisy
svojich diel: „Cillerdolincí“ a „Mravní učení v Príkladech, k vy­
daniu seniorátu, s obetovaním čistého zisku z nich na seniorálny
vdovskosirotský ústav. Seniorát od neho bezdetného a o vdovsko-
sirotský ústav sa tak ochotne a otcovský starajúceho, to nabíd-
nutie s vďakou prijal a seniorovi naložil, aby sa s kníhtlačiarom
dorozumel o tom, že čo by vytlačenie tých dvoch kníh stálo
a potom seniorálnemu konventu oznámil. Ale potom bojac sa
škody, seniorát od vydania tých diel odstúpil a rukopisy uložil
 621

.v seniorálnom archíve. Zomrel dňa 5. okt. roku 1855. na choleru.,

Jeho vdova-Klára r. Schlesinger prosila dňa 27. okt. roku 1856.
seniorálny konvent o rozdelenie siata medzi ňu a jej mužovho
nástupcu Javora; tiež i o rozhodnutie toho, kto je majiteľom
farského včeliena? Seniorálny konvent poveril vec vyšetriť a roz­
riešiť zvolenského farára Pavla Makónyiho a dozorcu Daniela
Huszágha a títo na seniorálnom konvente dňa 8. júla roku 1857.
podali zprávu o osvedčení sa očovskej cirkvi, že farársku vdovu
v čas jej odchodu z fary síce úplne vyplatili, ale vzhľadom na
zásluhy jej nebohého muža a pre pokoj sľúbila jej cirkev raz na
vždy dať 20 zl.
13. Ondrej Javor, narodený v Tisovci dňa 23. nov. roku 1818.
z otca Jána krajčíra a Márie Čipkay; učil sa doma, v Prešove,
Rožňave za 3 roky, a bohoslovie v Kežmarku za 4 roky a po
složení kandidatickej zkúšky u Pavla Jozeffyho s výtečným pro­
spechom ešte v Jéne. Od roku 1844. bol kaplánom u Daniela
Dobáka v Radvani a potom tam od roku 1847. farárom. Do Očovej
bol povolaný dňa 8. dec. roku 1855. a nasledujúceho roku dňa
19. febr. zaujal tunajšiu faru, uvedený seniorom Ludvikom Ge-
dulym. V Očovej vydobil si veľké zásluhy obnovením stavísk po
ohni roku 1867. V senioráte stal sa 22. jan. roku 1855. poklad­
níkom, z čoho ale roku 1861. zaďakoval; roku 1865. konseniorom
až po rok 1875. V ten rok vyvolený za seniora, hodnosť tú ne­
prijal. Pod nim založená bola v Očovej roku 1878. i druhá škola.
Kaplánom bol pri ňom jeho syn Martin, po.tom Emil Bohuslav
Laciak. Zomrel na vodnatieľku dňa 5. dec. roku 1878. Jeho vdova
Zuzanna r. Thurzo darovala na oltár umučenie Krista z činského
striebra. Po jeho smrti administroval cirkev za krátky čas E.
Bohuslav Laciak.
14. Peter Bakay, narodený na Sarvaši dňa 21. marca r. 1851.
z rodičov Petra a Zuzanny r. Kováč. Učil sa doma, k vôli nem­
čine v Ujsóve v Báčke. v Prešporku a Jéne. složil kandidatickú
zkúšku u superintendénta Ludvika Gedulyho, vypomáhal za štvrť
roka farára v Côváre a za štvrť roka v Legénde, kde bol u Zig-
monda Kaľmára i vychovávateľom. Dňa 5. mája roku 1874. po­
volaný boi za kaplána na Sarvaš ku seniorovi Jánovi Sárkányovi
a bol superintendentom Gustávom Szeberényim vysvätený. Po
troch rokoch prešiel ku tomuto za superintendentského kaplána
a pobudol tam l3/4 roka. R. 1879. v marci vyvolený bol do Ocovej
za farára, dňa 10. júla zaujal stanicu a dňa 20. júla bol seniorom
Kar. Raabom uvedený a tu až posial účinkuje. V senioráte stal
622

sa dosť skoro dekánom, potom hlavným notárom, konseniorom

a seniorom; v dištrikte údom právneho výboru a konsistoriálnym
sudcom, pri generálnej cirkvi tiež údom právného výboru, v stolici
údom správneho výboru, v okrese hospodárskym zpravodajcom,
v mieste predsedom konzumu a úverného družstva a mnohými
inými hodnosťami bol vyznačený; posledne rytierskym rádom
Fraňa Jozefa, čo bolo posledným aktom tohoto panovníka. Od
dňa 7. apr. roku 1880. žije v manželstve s Irmou Kovácsy, dcérou
balážďarmotského učiteľa. Z ich dietok vydaná je Margita za
štiavnickým farárom Pavlom Žamborom a Mária za dunaegyház-
skym Aladárom Schultzom; ich syn Peter je farárom v Apoštagu,
Koloman sudcom, Jenô lekárom a Zoltán u jeho boku kaplánom.
Krém neho a jeho staršieho brata kaplánom bol tu ešte i Miku­
láš Paulinyi, hrochoťský farár.

Diakoni.
1. Daniel Korvini, narodený v Rad vani z rodičov Ladislava
a Kristíny, učil sa doma, od roku 1579. v Jihlave k vôli nemčine,
od roku 1583. v Spanej Doline u Mag. Ondreja Carbonaria, roku
1586. v Meziríči, odkial sa vrátil ku Pelargovi do Jihlavy. Roku
1608. Danielom Vesselinom pozvaný za diakona, bol Fridrichom
Baldvinom vo Wittemberku vysvätený.
2. Štefan Pilárik ml., narodený v Očovej roku 1615. z otca
Štefana farára a Anny r. Mazurkovej. Svoje príbehy opísal v diele:
Currus Jehovae mirabilis, Divný povoz Boží; a jeho životopis
vyšiel i v Tranovského ev. kalendári z roku 1902. str. 86—93.
Preto len v krátkosti uvádzame, že od roku 1636. bol kantorom
v Ilave, roku 1639. diakonom očovským, dňa 4. marca vo Zvo­
lene Rehorom Lanym vysvätený; v tom roku stal sa vyhnancom,
roku 1642. farárom v Hornej Strehovej, roku 1648. v Teplici na
Spiši, roku 1649. vo Sv. Ondreji v Liptove, roku 1651. dvorným
kazateľom Illésházyho na trenčianskom zámku, r. 1652. farárom
v Beckove, roku 1660. v Senici, roku 1673. vyhnancom a konečne
v roku 1674. farárom v Novej Salzi v Lužici, kde postavil chráni
posial stojaci a kde roku 1693. i zomrel. Bol mužom podľa srdca
Božieho, pevnej viery, kazateľ výrečný, modlitebník úprimný, spi­
sovateľ dobrý. I v tých najväčších nebezpečenstvách života spo­
liehal sa na Hospodina a veril, že je mocný ho vysvobodiť. Bol
tiež i výtečným hudobníkom. Už v Ilave ako kantor sriadil chrá­
movú hudbu a spev, zaopatril organ, husle, píšťaly a vioiy ku
-chrámovej službe Božej, a i pozdejšie, keď účinkoval v iných
 623

•cirkvách ako kňaz, dal si záležať na peknej chrámovej hudbe

a úmeleckoťn speve.
3. Ján Pilárik — viď medzi farármi č. 9. Spomína sa ešte prv i
4. Ján Pelargi, Parlagi, rodák z Očovej, že mal byť diakonom
vo svojom rodisku. Študoval u Schwenglera vo Zvolene, v Koši­
ciach u Martina Breschláka za 3 roky, v Prešove u Severína
Scultétiho za 4 roky. Potom spravoval školu v Uhorskom Brode
na Morave a po 2 rokoch bol ku tamejšiemu evanjelickému farárovi
a dekánovi Martinovi Malobicenovi dňa 7. júla r. 1588.-vo Wittem-
berku vysvätený.

Rektori, učitelia.
1. Mikuláš Zarevucky mal tu okolo roku 1575. žiaka Juraja
Kernera, vo Wittemberku roku 1581. vysväteného.
2. Štefan Piscatoris. Roku 1659. na shromažaení zvolenského
bratstva dňa 9. januára žaloval ho slatinský farár Lapinius, že
neveme oddal obežník, ktorý mal odniesť na vígľašský zámok
nejakému biskupskému úradníkovi. Piscatoris sa vymlúval, že
obežník odoslal mu jeho farár a on ho od svojich žiakov poslal
slatinskému rektorovi; ale pre nepohodu vrátili sa žiaci s obež­
níkom a on ho žatým pri danej príležitosti odniesol úradníkovi.
Bratstvo usúdilo, že keď cesta bola nepríležitá pre deti, rektor
mal sám zaniesť obežník slatinskému farárovi Lapiniovi; a že to
neučinil, pokutovaný bol na zaplatenie trovy kongregácie.
3. Bakontzay bol tu za krátky čas kantorom od roku 1784.
Potom odišiel inde.
4. Ján Bohuss, narodený na Lentvore v Novohrade 25. nov.
r. 1758. z rodičov Samuela, učiteľa tamejšej školy a Eleny rod.
Natthony. Učil sa v Malej Vieske u Juraja Žišku, v Ožďanoch k vôli
maďarčine u Jasztrabinyho, v Štitníkú za 5 rokov u Jána Nicolaidesa
a Jána Reisza; potom bol v Kovároch vychovávateľom u Vavra Ku-
binyho, po roku stal sa rektorom menšej, potom väčšej školy a
správcom chorú v Malých Zlievcach. Po piatych rokoch.prešiel za
učiteľa do Očovej, kde za 4 roky vytrval a potom prešiel na Kali­
novo. Odtial povolaný za farára závadského, bol dňa 5. mája
r. 1794. Szinoviczom v B. Bystrici vysvätený. Zomrel tam r. 1796.
5. Daniel Ferenczy r. 1789—1793. Viď medzi učiteľmi zvolen­
skými č. 38.
6. Ján Jeszenszky Jámbor de Kis Jeszen z Turca od r. 1794.
Zomrel dňa 4. mája r. 1830. ako 60 ročný. Bol i miestnym obecným
notárom.
624

7. Daniel Bohunka, zemän de Jordán, narodený vo Veľkej

Slatine dňa 15. júla r. 1804. Učil sa vo Zvolene za 2 roky. potom
za 3 roky v Miškovci, za 7 rokov v Štiavnici a bohoslovie za
2 roky v Prešporku. Pre nedostatok peňazí nemohol isť do Ne­
mecka a prijal dňa 15. júla r. 1830. povolanie za tunajšieho uči­
teľa. Ač učieval takmer celý deň do mraku s 1 '/2 hodinovou
prestávkou cez poludnie, jednako mnoho meškal ako obecný notár
a výsledok bol slabý, nedostatočný. Žiakov mával vyše sto, ač ich
malo byť do 150, ale učil len asi za 4 mesiace, od konca novem­
bra do zkúšok po Veľkej noci. V čas vizitácie r. 1837. žalovali
cirkevníci na neho, že je pijan a pre notárske práce zameškáva
školu; a preto ho superintendent Ján Szeberinyi prisne napomenul,
aby alebo jedno, alebo druhé povolanie zanechal a o tom sa do
konca júla cirkvi osvedčil. Zomrel tu dňa 18. febr. roku 1851. na
suchoty. Jeho vdova Mária Anna rod. Geguss bývala v cirkevnom
dome a dostávala od cirkvi ročite 2 kily raži.
8. Ondrej Sedliak, rodák zo Zvolena, Učil sa v Šajógemeri a
a v Štiavnici, kde 8. gymnaziálnu triedu dokončil; sem prišiel
z Fakóvezekényu r. 1851. Účinkoval tu za 28 rokov. V manželstve
žil s Annou rod. Piecka. Bol spôsobným a v cirkvi obľúbeným
učiteľom, znamenitým spevákom. Medzi iným každý týždeň učil
väčšie dietky z pamäti nasledujúce nedeľné evanjelium a epištolu
a učil dietky hľadať v Novom Zákone, následkom čoho sa pri nich
náboženský duch a pobožné srdce vyviňovalo a šľachtilo. Školákov
mával i do 150. Zomrel v 47. roku dňa 2. apr. r. 1879. na žalúdkový
katar. Ako pracovník účinkoval pri ňom od r. 1871. Ondrej Kútny,
revúcky žiak, ktorý nasledujúceho roku prešiel za učiteľa na
Dubovo, a potom bol učiteľom vo Vukovej. Roku 1878—79. bol
pomocníkom Vil. Pepich: viď medzi učiteľmi dobronivskými.
9. Ludvik Gosztonyi — viď medzi učiteľmi Iubietovskými č. 30.
10. Štefan Šensel, narodený v B. Bystrici dňa 18. dec. roku
1853. z Jána a Anny rod. Valent; učil sa doma a v Lučenci; od
roku 1873. bol domácim učiteľom u Fraňa Jeszenszkého v Turci;
roku 1875, pomocným učiteľom v Ponikách, kde tichým a prive-
tivým chovaním naklonil si k sebe každého a pracoval ku vše­
obecnej spokojnosti; potom bol od roku 1877. riadnym učiteľom
v Očovej. R. 1907. šiel do penzie, žil na Dačolôme. Teraz je notá­
rom vo V. Slatine. Z manželstva s Ľudmilou r. Izákovou odchoval
dietky Oľgu, vydanú za sučianskym učiteľom Júliusom Heľvigom,
Annu, Ludevíta farára v Porúbke a Jána nadporučíka a sekretára
pri správe kúpeľov v N. Smokovci.
 625

11. Juraj Holík narodený v Očovej dňa 12. apr. roku 1856.
z otca Juraja koželuha a Johanna r. Nándory. Učil sa v Lučenc
uoku 1872., bol pomocným učiteľom na Hrochoti, žatým šiel zasa,
do škôl, 4. triedu a prvý rok preparandie skončil vo V. Revúci,
žatým učil sa zasa v Lučenci. Potom stal sa od r. 1875. pomoc­
ným, roku 1878. riadnym učiteľom v Ra-dvani, roku 1879. pre­
šiel za dočasného učiteľa do svojho rodiska; a keďže ešte ne­
mal učiteľský diplom, šiel na rok do preparandie do Lučenca, po
ktorý čas učil dietky Alexander Belóczy a 22. júna roku 1881. sa
stal riadnym učiteľom. Roku 1914. šiel do penzie, ale zostal i ďalej
kantorom a učiteľom náboženstva. V manželstve žije s Annou
r. Klimo z Radvane.
12. Ludvik Bálent prišiel z Môťovej' roku 1907.' na Šenšelovo
miesto; r. 1912. odišiel na štátnu školu do Rybár. Na jeho miesto
vyvolený bol:
13. Ludvik Lacný, prv bol učiteľom na Práge v Novohrade.
Keď bola škola soštátnená stal sa tu štátnym učiteľom.

Fľlie.
1. Zolná — viď pod číslom XXXVIII.
2. Sebedín, obec Zebenin spomína sa v diplome z roku
1406., ako už bolo uvedené; kráľ Žigmond daroval ju (Zebenyin)
r. 1424. kráľovnej Barbore. Roku 1837. bolo tu 199 evanjelikov;
zemským pánom bol Žigmond Zolnay a po ňom jeho syn Ludvik;
školy ešte nemali. Roku 1869. bolo 209 duší; teraz býva na cho­
táre 1097 jutrovom 250 ľudí, z nich 245 evanjelikov. Roku 1849.
povolali si prvého učiteľa Daniela Šuhajíka, ktorý roku 1855. pre­
šiel na D. Mičinú. Po ňom účinkoval tu Samuel Bodický, obuv­
ník z B. Bystrice, otec Samuela senianskeho a Michala krajňan-
ského farára. Platu mal ročite 16 zlatých, 4 kily rože a od kaž­
dého dieťata štvrť kily. fúr dreva, jedon chlieb a 12 kr., od tých,
ktorí písali, päť mýtovníkov zemiakov; štyri kantácie a‘užívanie
zemičky na. pol kily siaťa; to bol jeho celý plat. Škola pozo­
stávala z jednej izby pri kováčskej dielni, ktorá izba slúžila za
učebňu i za byt pre učiteľa. Sebedínci nechceli postaviť osobitnú
školu. Bodický odišiel roku 1858. za učiteľa na Vereš, pozdejšie
stal sa notárom na Tisovníku. Po ňom účinkoval v Sebedíne
Jozef Jedlovský, za ním od roku 1868. Pavel Bodický, prišlý sem
zo školy na Slatinských Lazoch; potom od r. 1875. Ludvik Scholcz
povolaním kušnier. roku 1895. ako učiteľ penzionovaný. V nasle-
40
dujúcom roku učil rolník Ján Priehradný, od roku 1897. diplo­
movaná ovodáška Karolina Pakan, ktorej plat bol po dvoch ro­
koch štátnou podporou na 400 zl. doplnený. Roku 1903. zasnúbiac
sa, opustila stanicu. Za ňou llona Anna Holík, dcéra očovského
učiteľa, opatriac si diplom, stala sa riadnou učiteľkou, a keď od­
išla na obecnú školu v Lovinejbani, r. 1911. prišla na jej miesto
Hilda Stonner, ktorá dosial tu účinkuje.
Roku 1901. opatrili si nové dva zvony, 374 a 183 kg. ťažké
za 1883 korún z urbariálnych peňazí a postavili za 732 korún
novú vežu, ktorú 20. nov. senior Švehla vysvätil. Vozovú a ručnú
prácu pritom z poriadky konanú cenili na 2 tisíc korún. Mali
zvon i z roku 1640.

XXIII. Sv. Ondrej.

Obec spolu s Brusnom spomína sa v diplome z roku 1424.,
ako villa utráque Zenthandras; meno má od chrámu s v. Ondreja
apoštola. Chrám ten na vršku postavený je teraz 102' dlhý, 30' ši­
roký a 36' vysoký, pôvodne gotický, ale v prostred 18. storočia
prerábaný, nezachoval z pôvodného slohu len gotickú bránu a kon­
čité obloky na veži. Bol tu i zvon z roku 1482., ale roku 1822.
preliaty. Sv. Ondrej bol kedysi ľupčianskou filiálkou, ale od konca
15 storočia sa osamostatnil. Kônigsberger vo svojom závete r. 1503.
spomína už svätoondrejský kostol ako»farský; jednako tunajší farár
menoval sa ešte i v 17. storočí farárom filiálnej cirkvi a ako
taký platil menší katedratický poplatok, ač ondrejská fara spolu
s Brusnom a Medzibrodím, ako fíliami nebola z najmenších. Na
počet duší ešte i roku 1713. prevyšovala Očovú, Slatinu, Dobro-
nivú, Detvu a mnohé iné. Brusno s privolením cirkevnej vrchnosti
a majiteľa ľupčianskeho zámku Kašpara Tríbela evanjelika, od­
trhlo sa roku 1603. od dubovskej cirkvi a pripojilo sa ku sväto-
ondrejskej; ale na znak pôvodnej odvislosti od ľupčianskeho farára
platieval tomuto tunajší farár za dôchodok z farského mlyna
v Brusné ešte i roku 1657. dľa svedectva Bartókovho ročite 3 du-
kátý.' Svätoondrejská cirkev stala sa už v časoch reformácie evan­
jelickou a bola ňou' až do veľkého prenasledovania v roku 1673.
a nasledujúQich. Že by Michal, roku 1561. účinkujúci farár bol
ešte katolíckym, nedá sa z toho zatvárať, že vizitátorovi Za-
thaymu neodopreli Svätoondrejci prístup do cirkvi; však ho pri­
jali slušne i v baňských mestách, a tie boly v tom čase rozhodne
evanjelickými. Počnúc od doby reformácie, až po rok 1673. nieto
 627

hodnoverného dôkazu na to, že by tu bol katolícky farár účin­

koval; v čas Tôkôlyovského povstania roku 1692., ako aj i v Rá-
kóczovskom povstaní roku 1705. prisúdený bol komissármi sečian-
skeho snemu Fejérom, Okolicsányim a Kántorom svätoondrejský
chrám evanjelikom. Po vyhnatí evanjelického farára roku 1709.
generálom Heisterom začalo sa kruté prenasledovanie tunajšich
evanjelikov so strany osadeného katolíckeho plebána a zemského
panstva, majiteľov lupčianskeho zámku; ktoré malo ten výsle­
dok, že v čas vizitácie baróna Ladislava Mednyanského bolo
roku 1713. v svätoondrejskej cirkvi popri 930 evanjelikoch už
282 katolíkov a v čas predposledného popisu vo Svätom Ondreji
na 6182 kat. jutrovom chotáre žilo 1023 obyvateľov a z nich bol
len jeden evanjelik, v Brusné na 2809 kat. jutroch 769 obyvateľov,
z nich len 7 evanjelikov a v Medzibrodí na 2974 kat. jutr. 1094 duší,
z nich 1 evanjelická.
Evanjelická cirkev svätoondrejská bola vizitovaná medzi
iným 17. januára roku 1626. superintendentom Petrom Sextim.
Vtedy bol farárom Juraj Rastocenus, ktorý mal z Brusná úplnú
dežmu, ale. zo včiel len dve tretiny dežmy požíval on a tretinu
mlynár. Aj dôchodok zo mlyna v Brusné jemu patril. Z Ondreja
a Medzibrodia mal sosýpku, šestnástinu (quarta quartae), k tomu
od hospodára 80 den. a od želiara 25 den. Za šestnástinu platil
Iupôianskemu farárovi jeden dukát a za dežmu z Brusná dubov­
skému farárovi, od ktorého Brusno odtrhnuté bolo. dva dukáty.
Ďalej vizitovaná bola evanjelická cirkev svätoondrejská 28. nov.
roku 1628., na ktorej žalované bolo na farára, že zle zaobchodí
s učiteľem, kostolníkmi a poslucháčmi, tiež vizitovaná bola dňa
3. jan. roku 1630., v novembri roku 1638. a konečne štiavnickým
Štefanom Pilárikom roku 1708. V zápisniciach zvolenského kontu-
bernia počnúc od roku 1588. sú viaceré zápisy o evanjelických
farároch vo Sv. Ondreji, ako nasleduje.

a Evanjelickí farári:
1. Juraj Kudelius, Kúdelka bol na pamätnom shromaždení'
bratstva r. 1588. ako farár filiálnej cirkvi ondrejskej. Na kongre­
gácii dňa 27. apríla roku 1598. bol napomenutý pre nedbalosť.
Podobne nasledujúceho roku dňa 3. mája žalované bolo na neho,
že je lenivý pri krstoch, kázňach a iných povinnostiach; ale on
vyhlásil to za pomluvu a žiadal, aby mu boli ukázaní žalobníci.
Dňa 30. júna roku 1609. pokutovalo ho bratstvo — nevie sa pre
aký priestupok — na 20 zl., z ktorých polovicu mal složiť za
40*
628

9 dní a druhú polovicu po žatve. Jednako roku 1613. bol už asses-

sorom. Zomrel dňa 18. júla r. 1615. a dňa 20. júla bol pohrobený.
2. Matej Crater, Cratis, Roštár — viď medzi farármi v Dubo­
vej číslo 8.
3. Pavel Schrôter — viď medzi farármi v Dubovej číslo 6.
4. Juraj Rastoczenus, Rástočan bol na shromaždení dňa 22. okt.
r. 1624. do bratstva prijatý. Dňa 6. júla r. 1626. žaloval ho fupčian-
sky farár a prísediaci Rotarides i menom prísediaceho Mateja
Cratisa pre neplatenie paktát, ku čomu bol už cirkevnou i svet­
skou vrchnosťou napomenutý; uzavreté bolo. aby ho i senior napo­
menul; a ak pod 15. dňami nezaplatí, má sa mu zálohovať quarta
v Medzibrodi a v Brusné dežma a zaplatí pre neposlušnosť 6 zl.
Na shromaždení dňa 3. nov. r. 1626. čítaná bola písomná žaloba
superintendentova Petra Sextiho, v ktorej žaloval Rástočana, že
zanechajúc lud bez služieb Božích, v deň nedeľný viezol na ťažkom
voze cez Ľupču a B. Bystricu ku pohoršeniu ľudu do vojanského
táboru potravu a Eórdegh ital t. j. pálenku. Tú pohoršujúcu
vec predniesol bol superintendent verejne i v čas slávnostnej
svadby v Bystrici; teraz ale súčasne i primlúval sa za neho, aby
bol len pokarhaný pred bratstvom a napomenutý, žeby v budú­
cnosti príkladnou pilnosťou hľadel zlé skutky napraviť. A keď sa
za neho primlúvali i zemskí páni Rakonczay a Juraj Dubecius,
bol len napomenutý a pojednávanie jeho záležitosti odložené bolo
na iný čas, tým viac, že i jeho cirkevníci žalovali na neho nielen
pre spomenuté priestupky, ale i preto, že v inú nedeľu zanechajúc
svojich poslucháčov, ako blúdiace ovečky, odišiel do Zvolena ne­
vedno akým cieľom; znevážil svojich poslucháčov, zvlášte rychtárov,
menujúc ich „Ničemnymi lydmi a Traupy“, a dežmu žiadal i
z takých zemí. z ktorých žiadať nemal. Rástočan sa v ten deň
ešte neobraňoval, len poznamenal, že v zámku zvolenskom bol
prislúžiť sviatosť v reči maďarskej. Bratstvo za dobré uznalo na­
pomenúť i poslucháčov, aby svojmu farárovi poslušní boli, jeho
ale pokutovalo na verejné odpýtanie v slovenskom chráme, alebo
zaplatenie výloh shromaždenia; uspokojilo sa ale na prímluvu
niektorých bratov, keď zaplatil 4 zl. pokuty. Nasledujúceho roku
vyslalo ho bratstvo, spolu i badínskeho farára Stanislava Corvina
ku Pográňovcom na Vígľaš v záujme vypustenia zo žalára slatin­
ského rektora i žiakov, pre nejaké lotrovstvo väznených. Pográ-
ňovci, Juraj a Štefan z úcty k bratstvu žalárovaných ihneď vy­
pustili, pokarhajúc ich, čo Rástočan s Corvínom dňa 21. mája
oznámili bratstvu. Rástočan mal neshodu i s grófkou Szechyčkou,
 629

pred ktorou ho cirkevníci i rektor žalovali; i s Michalom Rutkayom

de Felsô Rutka, ktorý sveýolne odviezol dežmu z Tŕňa a Rástočan
ho ubil; Rutkay spokojil sa s tým, keď ho verejne a slávnostne
v prítomnosti podžupana Štefana Assgutha, superintendenta i
bratstva odpýta, na čo vydal na lupčianskom zámku v prítom­
nosti prefekta Fraňa Jakoffiho záväzok, že hotový je vydať sve­
dectvo ináče o nevinnosti a poriadnosti života Rástočana. Žatým
žil tento v Bystrici, odkial prosil dňa 15. jan. r.'1630. bratstvo o
svedectvo života, ktoré mu i dali, ač ho i tam žaloval Pirolt pre
dlžobu za víno Széchyčke.
5. KaŠpar Schroter — viď medzi farármi lopejskými č. 5.
6. Michal Maconius — viď medzi hájnickými farármi č. 8.
7. Juraj Domanizenus, Domanicenus — viď medzi farármi na
Bučí č. 9.
8. Mag. Matej Heinzelius, Hanzel, Heintzel, brat Jána rektora
bystrického, duchaplný a pilný, ozdobený hodnosťou magistra na
vysokých školách v Jéne. povolaný bol do svojho rodiska Brezna
za rektora a odtiaľ za farára svätoondrejského, prijatý do bratstva
dňa 5. okt. roku 1666. vpísal si meno do zápisnice. Na základe
uzavretia v tejto kongregácii kázal pred shromaždením bratstva
dňa 20. okt. r. 1667. v Rad vani o bratskej láske. Nasledujúceho
roku dňa 29. febr. vyvolený bol za pokladníka; vtedy prezradil
svojho rektora, že má nejaký obežník predajňanského rektora
Eliáša Fidicinisa u seba a rektor ho žaloval pré umenšenie dô­
chodku. Napomenutý bol, aby budúcne s rektorom nažíval svorne,
otcovský a priateľský, žeby kontubernium viac o ňom také niečo
nepočulo; lebo že kto z nich zavdá príčinu k nesvornosti, pokuto­
vaný bude na 12 zl. Zo shromaždenia dňa 2. okt. r. 1669. vyslaný
bol spolu s Milochovským breznianskym k voľbe superintendenta
a dané im bolo na trovu 10 zl. Dňa 14. okt. roku 1670. predložil
nejakú manželskú pravotu zo svojej cirkvi k rozsúdeniu; ale
keďže patrila pred superintendenta, upravená bola ta. Na shro-
maždení bratstva dňa 21. apr. r. 1671. kandidovaný bol na notár­
stvo a vyvolený za assessora. Keď bol v Brezne rektorom, učili sa
u neho: Juraj Petróczy r. 1669. vysvätený za farára dlholúckeho;
Ján Kalinka z Kyjatíc, r. 1683. v júli vysvätený za farára šumiac-
keho, Jonáš Blaho, Samuel Michalides a iní potom významní
mužovia. Od neho vyšlo ešte r. 1663. dielo; Dissertatio de natura
mentis affectionum in genere, respondente Petro Roszjar. Mal syna
Martina Hanzeliusa, ináče Stefanides zvaného.
9. Juraj Fahri bol pred rokom 1690. tu farárom. Jeho syn
630

Kristián bol v tom roku sobášený dla ľubietovskej matriky s vdovou

Daniela Jaroscha.
10. Juraj Sub-Sylvani, Subsylvanus na shromaždení bratstva
dňa 23. okt. r. 1704. v B. Bystrici vyvolený bol za prísediaceho
a 22. mája r. 1708. za dekána. Roku 1709. vyhnaný z Ondreja,
stal sa farárom v Ratkovskom Bystrom, kde i zomrel. Jeho syn
Juraj bol rektorom v Cerenčanoch za 38 rokov a Ján v Ratkovej
v r. 1725—54.

Diakon:
1. Matej Ponicenus bol prítomný na shromaždení bratstva dňa
17. jan. r. 1607.

Rektori:
1. Baltazár Kiseľ pred rokom 1653.; potom bol mešťanom
v Slov. Ľupči.
2. Ján Kijszel, Kreisel, Creusel, syn predošlého, ako sväto-
ondrejský rektor na shromaždení bratstva dňa 13. jan. r. 1654.
žaloval svojho farára Domanizena, že po odídení z cirkvi farára
Makonia proti nemu vzbúril politickú vrchnosť a cirkev; a ho zo
školy vyhnať chcel. Bratstvo napomenulo Kijszela, že nemá pred
svetskými zle hovoriť na kňazov; a keďže v reči proti seniorovi
potupne vystúpil, naložila mu synoda, aby samotretí vinu svoju
odprosil a budúcne takého nápadu sa chránil; ináč že bude ex-
kommunikovaný. Zomrel 14. jan. r. 1694. ako lubietovský kantor.
Viď viacej o ňom medzi Iubietovskými rektormi č. 17.
3. Ján Eger, syn Juraja a Zuzanny rod. Litomericky, naro­
dený v Pojnikách, učil sa doma, na Dobronivej, za dva roky až po
rétoriku v Krupine u Juraja Lanyho a v Spanej Doline u Juraja
Francisciho; odtiaľ s učiteľmi roku 1673. vyhnaný, vrátil sa domov;
žatým povolal ho valaštiansky farár Juraj Nicolaides za rektora,
ale pod rokom z učiteľstva prepustený, povolaný bol farárom
Michalom Keviczkym za rektora do Seliec, odkiaľ po dvoch-troch
rokoch v časoch Thokôlyovského povstania stal sa zasa vyhnan­
com. Od r. 1691. po 1704. bol učiteľom v Tomášovcach, odkiaľ po­
volaný bol za farára na Políchno a 20. júna r. 1704. v Štiavnici
Mag. Štefanom Pilárikom vysvätený. Z manželky Anny rod. Fab-
jany mal syna Ondreja, potom za 8 rokov učiteľa na V. Krtýši,
do roka na D. Strehovej, od r. 1721. farára na Polichne a od roku
1734. na Krtýši, kde r. 1763. i zomrel. Dla ľubietovskej matriky
 631

narodila sa mu ako svätoondrejskému rektorovi r. 1682. dcéra Anna

a boia v Ľubietovej krstená.

XXIV. Ostrolúka.
Dedina spomína sa v sozname pápežskej dežmy roku 1332.,
roku 1337. a v diplome roku 1424., keď ju král Žigmond daroval
kráľovnej Barbore spolu i s Dubovým, Hronskou a Železnou Brez­
nicou, Bučou a inými obcami, ku dobronivskému zámku patria­
cimi. Bol tu starobylý gotický kostol Zjavenia Pánovho, výjmúc
sklepenú sakristiu celý pod drevenou povalou. Na jeho zrúcani­
nách bolo vidno až do nedávna stenové maľby, fresky. Pri ňom
bola drevená íara, ktorá roku 1745. zhorela a viac na tom mieste
postavená nebola. Z dávnych farárov spomína sa r. 1332—1337.
v sozname pápežskej dežmy Peter; roku 1397.* v sozname Páz-
mánovskom spomína sa ostrolucký farár; a tiež i roku 1503.
v závete bohatého banskobystrického mešťana Michala Kônigsber-
gera, ale sa nemenuje.
V časoch tureckých vpádov trpela i Ostrolúka a okolie
mnoho. Roku 1567. strojili sa sečianski Turci napadnúť Dubovô
a okolie; podobne i r. 1573. Dvoma rokmi prv vypálili Kozelník;
tiež i 28. aug. roku 1576. Okolo roku 1636—37. vpadli Turci do
okolia Ostrolúky a zajali jednu ženu, ak nie i viac, ako svedčí
o tom kontuberniálna zápisnica. Ešte i roku 1657. boly tieto obce
poplatné Turkom. Ostrolúčania museli aj Esterházovcom zrábať
polia a nielen svojim zemským pánom slúžiť. Títo, Ostroluckovci
už roku 1602. nejaký cirkevný dôchodok na seba ztrhli a od­
ňali dežmu evanjelickému farárovi ostroluckému už pred r. 1631.
prinútiac svojich poddaných dávať farárovi merice a šestnástinu
zo svojich úrod miesto dežmy.
V časoch reformácie stala sa totiž i Ostrolúka a jej okolie
evanjelickou, ale mená prvých evanjelických farárov sú tiež nie
zachované. Roku 1561. neodvážil sa už katolícky vizitátor Blažej
Zathay prísť do Ostrolúky. Ale už od roku 1588., ako sú zachránené’
zápisnice zvolenského kontubernia, prichodia v nich často i mená
ostrolúckych farárov. Evanjelici nemýlene slúžili v tunajšom chráme
Božom Pánu Bohu až po veľké prenasledovanie v roku 1673.
a potom za čas v Tôkôlyovskom povstaní a v rokoch 1704—1709.
v čas Rákóczovského povstania. V čas Tôkôlyovského povstania
prinútený bol veľký zhubca evanjelickej cirkvi cisár Leopold I
na šopronskom sneme roku 1681. povoliť v každej stolici aspoň
632

dve evanjelické cirkvi sriadiť, tak zvané artikulárne, obyčajne

na najodľahlejších a najneprístupnejších miestach; vo zvolenskej
župe označené boly za také artikulárne miesta Ostrolúka a
Hronsek (Garamseg). Záštitou tunajšej artikulárnej cirkvi bola
tu sídliaca horlivá evanjelická zemianska rodina Ostroluckých,'
zvlášte „slepý učenec“, ako ho dejepisec .Matej Bél menoval, Bal­
tazár Ostrolucký, ktorý v siedmom roku oslepol, v hudbe a umení
vynikal a svoju zemiansku rodinu povzniesol. Potom Ján a Štefan
Ostrolucký, ktorí proti dobronivskému katolíckemu farárovi Delá-
thovi, proti generálnemu vikárovi ostrihomského arcibiskupstva
Ladislavovi Pyberovi a proti bacúrovskému plebánovi Jánovi
Rajeckému obraňovali mužne roku 1689., roku 1711. a roku 1728.
zvony a tiež i dežmu, ktorú si plebáni prisvojovali v Ostrolúke,
na Bacúrove a v Breznici. Evanjelici užívali ostrolucký chrám
Boží až do roku .1709.. ale vtedy zlopovestný generál Heister od­
ňal im ho i s cirkevným majetkom vojskom, ktoré ostrolúcku
kryptu pod chrámom spustošilo, z nej mŕtve telá vyhádzalo, pr­
stene a šperky z mŕtvol pobralo. Roku 1711. znovu bolo zabránené
evanjelikom služby Božie v tunajšom chráme vykonávať; a od
toho času pustnul, až roku 1745. i s farou zhorel. Teraz už len
chatrné zbytky vidno po ňom. Ostroluckovci prichýlili evanjelickú
cirkev do svojho kaštieľa, tam dali i hospodu farárovi, aj plat
mu zprvu len oni dávali. Terajší väčší kaštiel postavili si roku
1636., ktorý bohužiaľ r. 1753. shorel a v ňom mnohé písomnosti,
cirkevné účty a najstaršia matrika. Miestnosti v kaštieli ku slu­
žbám Božím nepostačovaly, keďže chodili ta evanjelici z celého
okolia a prispievali na udržovanie cirkvi; preto prispením všetkých
zvlášte ručnou a vozovou prácou, ale predsa najviac zásluhou
Ostroluckovcov postavený bol roku 1742. terajší evanjelický chrám
Boží na mieste vykázanom stoličnými kommissármi, katolíkom
Tomášom Benickým z Mičinej a evanjelikom Tomášom Ebeckým.
Vtedy postavili i drevenú faru nákladom 550 zl. Najviac obeto­
vali na stavbu chrámu i fary horliví patróni Štefan a Adam
Ostrolucký. Ku vysväteniu chrámu Božieho na deň 11. novembra
roku 1742. požiadali vtedajšieho superintendenta a spolu dačolôm-
skeho farára Jeremiáša Pilárika. Pod kostolom postavili si Ostro­
luckovci kryptu, do ktorej sa posial pochovávajú. Záverný kameň
na ňu preniesť dali zo starého kostola; a dľa nápisu na ňom
pohrobený bol do krypty v predošlom starom chráme roku 1612.
Melchior Ostrolucký, dňa 23. sept. roku 1549. narodený. Prene­
sený bol i organ, robený roku 1649. Ladislavom Oboslavom, oby-
 633

vatelom príborským z Moravy; obnovil ho roku 1745. bbystrický

organár Martin Podkonicky a roku 1884. Ján Pevný. Y čas vojny
vzali z neho píšťale. Ku cirkevným počtom chodievali zástupci
okolitých evanjelických obcí: Bábinej, Dobronivej a iných, čo je
znakom, že prispievali aj na cirkev. Po tolerančnom .patente sa
i tieto a viaceré iné, ku Ostrolúke patriace obce počnúc od Krá-
loviec až po Očovú osamostatnily a utvorily si svoje evanjelické
cirkvi. Jednako ešte zostali až po teraz pri Ostrolúke íílie: Bacú-
rov, Dubovô, Kozelník, Hronská Breznica a menšie: Dúbrava, Že­
lezná Breznica a Budíčka. Duší bolo roku 1657. v Ostrolúke 145,
v Brezničke 45; roku 1818. v Ostrolúke 347, na Dubovom 248,
na Kozelníku 189, v Hronskej Breznici 186; roku 1837. v celej
cirkvi 1330; roku 1873. bolo 1231 a dla popisu z roku 1910. žilo
v Ostrolúke na chotáre 3516 jutrovom 443 obyvateľov, z nich
383 evanjelikov; na Dubovom majúcom chotár 2307 jutrový 373,
z nich evanjelikov 340; na Bacúrove na 1668 jutrovom chotári
341, z nich ev. 293; na Kozelníku v chotári 1563 jutár 304, z nich
241 ev.; v Hronskej Breznici na 1650 jutr. chotári 283. z nich
225 e v., inde 45 a tak v celej cirkvi 1529 duší.
Daľšie zprávy podávajú nám vizitacionálne miestne a senio-
rálne zápisnice. Vizitovaná bola táto cirkev breznianskym Samue-
lom Melíkom dňa 19. marca roku 1613., Petrom Sextiom 8. nov.
r. 1624.; 24. jan. r. 1626.; 12. nov. r. 1628.; 22. jan. r. 1630..; v novšej
dobe Hamaliarom r. 1801.; dňa 4. júna r. 1818. Lovichom; dňa 8.
a 9. júna r. 1837. Jánom Seberínym a dňa 16. a 17. júna roku
1873. Dr. Gustávom Seberinym.
V čas vizitácie r. 1818. mala cirkev dva kalichy, jeden strie­
borný z r. 1715. a druhý medený, oba pozlátené; tiež jedon strie­
borný pozlátený krčah ku Večeri Pánovej a dva kovové; strie­
bornú buxu ku oblátkam; hodvabné prikrývadlo od Alexandra
Kardošša a druhé od Ludoviky Prónay. Zvony boly 3 na kato­
líckej zvonici, ale ich užívali aj evanjelici s tou podmienkou, že
budú zvonicu udržiavať. Najväčší 15 centový bol z r. 1511., ako
nápis na ňom svedčil; a na korune bol vyťatý rok 1718. Matriku
mali od r. 1738. Dokumenty cirkevné opatrované boly u Mikuláša
Ostroluckého, ale malý byť prenesené ku dozorcovi cirkvi Jurovi
Ostroluckému. Kapitálov mala cirkev 2848 zl., z nich u dedičom
Michala Šemberiho požičaných 1586 zl. a u dedičov Ludvika
Ostroluckyho, vymožených od Martina Šemberyho 900 zl., u Žig-
monda Zolnaya 100 zl. Roku 1837. mala cirkev dve kanvice,
jednu postriebrenú, druhú cínovú r. 1824. panským išpánom Jánom
634

Šóšom darovanú. Krém matky cirkvi bola škola len na Dubovom.

Na Bacúrove učily sa deti u katolíckeho učiteľa; na Kozelníku
nikto neučil a na Hronskej Breznici po smrti učiteľa nechceli si
cirkevníci druhého voliť; následkom toho mnohí nevedeli čítať a
písať; a biblií bolo málo v cirkvi. Choralisti boli dvaja, ktorých
panstvo živilo a od cirkvevníkov nič nedostávali. Vizitácia roku
1873. bola na toľko pamätná, že 17. júna počas nej bol zkúšaný
a vysvätený kandidát bohoslovia a potomný senior novohradský
Julius Freňo. Mali vtedy už dva strieborné kalichy, jedon daro­
vaný od Imricha Ostroluckého a jedon medený. V čas komassácie
dalo panstvo vymerať pre farára a učiteľa 50 jutár hory a 12 jutár
pastviny. Z cirkevných zemí a lúk farár užíval 1 V2 sedenia a
učiteľ V, sedenia. Drevenú faru dal reparovať na svoje náklady
r. 1791. Alexander Ostrolucky „non ut debuit, sed ut potuit“, nie
ako by to bol povinný, ale preto, že to mohol a bol vstave urobiť.
Roku 1834. bola postavená nová fara murovaná nákladom 2166 zl.
21 kr.; r. 1883. bola reparovaná nákladom 300 zl., ku čomu pri­
spel dozorca Ostrolucký 50 zl. a farár Hurtay s manželkou a
svokrou 120 zl. Roku 1885. pokryla cirkev kostol nákladom 130 zl.
a nasledujúceho roku postavila školu nákladom 2022 zi. k čomu
potrebné drevo darovala vdova dozorcu Gejzu Ostroluckyho; a
vdova Amália Szuchy dala asi 300 vozov piesku. Roku 1888. vy­
kopali druhú studňu vo farskom dvore za 85 zl. V 19. nedeľu po
Trojici roku 1892. slávila cirkev 150 ročnú pamiatku postavenia
chrámu Božieho veľmi slávnostným spôsobom, z ktorej príležitosti
obnovili chrám Boží nákladom 2035 zl., k čomu dali Mikuláš a
Gejza Ostroluczky 150 zl. Ich otec daroval cirkvi r. 1882. 100 zl.
a jeho vdova 200 zl. základinu, ktorú zväčšil syn Mikuláš r. 190j5.
200 kor. a r. 1907. tiež 200 korunami. Äoku 1895. postavila cirkev
farské humno za 820 zl. Nasledujúceho roku obnovila kostol i
faru za 970 kor. a oltár liatinovou ohradou ohradila; obec daro­
vala cirkvi tri zvony v cene 1200 zl. a na ich umiestnenie 400 zl.
Roku 1904. postavila cirkev novú vežu a dala tri nové zvony
uliať nákladom 10,250 kor.; z nich najväčší 6 m. centový a naj­
menší bol odobratý na vojenské ciele. Roku 1907. vyložený bol
kostol cementovými tehličkami a opatrený novými stolicami ná­
kladom 1200 kor. Krém horlivých Ostroluczkovcov mala cirkev aj
iných početných dobrodincov. Tak vdova Katarina Bartoš dala
r. 1895. na zvony 100 zl. a Štefan Bučan poručil 60 zl. Hodvabné
prikrývadlo daroval Adam Bučan a početní iní väčšie-menšie
obete doniesli na cirkev. Kapitálov a základín mala cirkev ostro-
 635

lucká koncom roku 1918. 18.209 kor., Bacúrov 1103 kor., Dubovô
5198 kor., Kozelník 151 kor., Hronská Breznica 3300 kor., Dúbrava
141 kor., Železná Breznica 53 kor. a Budíčka 20 kor.
Dozorci: r. 1786. Štefan Osztroluczky, r. 1803. Ludvik, roku
1813. Juraj, r. 1837. Mikuláš, r. 1861. Gejza a od r. 1887. Mikuláš
Osztroluczky; od r. 1882. bol poddozorca Matej Škrovina.

Farári:
1. Ondrej Thurius, Tursky z Turej pri Žiline (ex scultetia Tur),
patriacej do cirkvi rosinskej, narodený roku 1555. z otca Jána a
matky Agnety. Jeho otec Ján mal viacej dietok. Od prvej man­
želky mal syna Jakuba, ktorý r. 1564. študoval vo Wittemberku.
Druhá jeho manželka bola Agneta, matka Ondrejova a tretia
Žofia, zomrelá r. 1588. Ondrej v detinstve pasával ovce. Keď sa
naučil čítať a niečo i písať, v 13. roku poslaný bol do školy v Ži­
line, kam sa i jeho rodičia presťahovali a kde sa učil latinčinu,
réčtinu, básnictvo a výrečnosť pod správou rektora Benedikta
Koyša a od konca januára r. 1571. pod správou Mojžiša Bánov­
ského; potom r. 1573. v Sv. Jure vo Spiši a vrátiac sa do Žiliny
u Mikuláša Colacinata, kde za 3 roky študoval i bohoslovie a
múdrolubectvo. Takto položiac základ svojmu učeniu, dňa 25. okt.
r. 1576. poslaný bol do Jihlavy, kde sa učil u rektora Joachima
Pistoria a konrektora Jána Halvepapia, potomného farára bansko­
bystrického. Potom sa odobral 22. sept. r. 1577. do Saska, najprv
do Jeny a po roku do Wittemberku, kde sotrval nie úplne za
4 polroky. Zapísaný bol tu 29. apr. roku 1578. ako Ondrej Tauris,
chybne Soliensis miesto Solnensis. Odtiaľ pre nedostatok peňazí
v auguste r. 1579. vrátil sa do vlasti a na odporúčanie žilinského
rektora Mikuláša Colacinata stal sa v Žiline a v Blatnici vycho­
vávateľom Mikuláša Révaya, syna Fraňa Révaya a Anny rod.
Bánfi z Dolnej Lindvy. Roku 1582. dňa 16. júla prijal stanicu
rektora v Martine; tam sa oženil, pojmúc si Salome dcéru Fraňa
Dropkina predmierskeho farára a seniora hornieho dištriktu tren­
čianskeho. Roku 1586. stal sa rektorom v Bytči, dňa 9. marca
povolaný gr. Imrorn Thurzom, došiel ta 13. marca. Žatým bol dňa
28. júla roku 1587. vysvätený v Brehu v Sliezsku za ostroluckého
farára, kde ale krátko účinkoval. Roku 1588. dňa 17. jan. (bol
v pamätnom bratskom shromaždení ako ostrolucký farár prítomný.
Nasledujúceho roku 1589. prešiel za farára do Predmieru, kam
26. aug. prišiel. Účinkoval tam požehnane až do r. 1607. V ten
rok ac zdržiavaný Predmieranmi a ich patrónom Žigmundom Ba-
636

laššom prešiel do Ponik za farára, kde dňa 19. aug. r. 1607. v 10.
nedeľu po Trojici prvý raz kázal. Na kongregácii dňa 23. jan. roku
1612. vyvolený bol za assessora a 28. júla roku 1615. za dekana.
Potom r. 1619. senior odtískal od seba zodpovednosť za to, že
ponický farár od viac rokov neplatil 1 dukát paktátov, na čo sa
Thurius vyhováral, že od pohrabú vdov nedostáva vankúš a plachtu.
Po smrti superintendenta Melichera 'Roháča vyvolený bol na mar­
tinskej synode dňa 29. jan. r. 1623. dubovský farár Peter Sexty;
menom zvolenského kontubernia odprevádzal ho ku úvodu do
Bytče Thurius spolu s Kašparom Schrôterom, ktorí na bratskom
shromaždení dňa 6. febr. r. 1624. žiadali, aby im boly cestovné
trovy zo spoločnej pokladnice vynahradené, ale bratstvo so vše­
tkých strán utiskované im to odoprelo. V tom roku dňa 22. okt.
žiadal radu od bratstva, že čo má robiť, keď archidiakon žiada
od neho dukát za cirkev dubravickú, z ktorej on nič neprijíma.
Bratstvo rozhodlo, že to má riešiť superintendent v čas vizitácie.
V čas občianskej války a povstania Bocskayovho utrpel mnohú
škodu a skrýval sa v Ľubietovej, Utratil viac nádejeplných dietok.
Zo živých dcéra Žofia, narodená na Ostrolúke, vydala sa potom
za chotešovského zemana Jána Erasma; Anna Zuzanna narodená
1. júla r. 1591. v Predmieri vydala sa dňa 16. jan. roku 1611. za
ľupčianskeho rektora Juraja Gardiana a od 21. apr. r. 1611. kru­
pinského konrektora a slovenského kantora. Po smrti Gardianovej
vydala sa za ľubietovského farára Samuela Apiaria a po jeho
smrti r. 1619. za slov. ľupčianskeho mešťana Martina Stephaniho,
ináč Kúdelka zvaného. Thurius zanechal po sebe denník, dosial
v banskom dištriktuálnom archíve zachovaný, z ktorého čo zväčša
i jeho životopis čerpáme. Ako 70 ročný ochorel akiste na pohrabp
svojho zaťa Erasma Chotešovského, dňa 24. júna r. 1625. zomre­
lého a dňa 2. sept. toho roku i sám život dokonal, zanechajúc
vdovu, ktorá dňa 3. nov. r. 1626. žalovala na Poničanov, že ju
pre investované veci znepokojujú.
2. Aron Urbanovith prvý raz je poznačený medzi prítomnými
na kongregácii dňa 12. jan. roku 1599. a od toho času viackráť.
Dňa 13. jan. roku 1603. na kogregácii bratstva kostolník ostro-
luckej cirkvi žaloval Ostroluckyho, že nejaký cirkevný dôchodok
na seba ztrhol. Keď Urbanovičovi raz výberčík paktátov Tobiáš
Kováč odniesol nejakú knihu a nevracal mu ju, utiekal sa ku
bratstvu a to uzavrelo v zasadnutí dňa 21. okt. roku 1621. písať
výberčíkovi, aby mu knihu vrátil. Viackráť je poznačený ako ne­
 637

prítomný; posledný kráť dňa 14. jan. roku 1625. Akiste v tom
roku zomrel.
3. Pavel Textoris, prijatý do bratstva na shromaždení dňa
7. okt. r. 1625. Viď medzi farármi hájnickými č. 5.
4. Ján Pauli Očovský, syn očovského farára Jána Pauliho,
ako ostrolucký farár prijatý bol do bratstva dňa 16. jan. r. 1626.
a vpísal si meno do zápisnice, sľubujúc že si bude ctiť starších,
bratov, s nimi v jednomyslnosti žiť a Čisté učenie kázať. Dňa
4. marca roku 1639. bol prítomný vo Zvolene posviacky Štefana
Pilárika za očovského kňaza skrze Mag. Rehora Lanyho, spolu
so seniorom a dubovským farárom Jánom Kalinkom, hájnickým
Textorisom, slatinským Pelargom, čerenským Nikletzom a zolnian-
skym Dračom.
5. Tobiáš Fabricius — viď medzi farármi bacúrovskými č. 3.
6. Daniel Draco, narodený v Slov. Ľupči z Bartolomeja a Do­
roty; učil sa v Jelšave u Martina Creuselia, Jána Ritschia a Ka-
špara Gažúra v Prešove u Krištofa Ledvesa a doma u Jána Pisca-
torisa. Grófka Széchyčka poslala ho spolu s miestnym kantorom
Ondrejom Májerom ku utvrdeniu sa v učení do Wittemberku,
keď ho prvej rodná cirkev vyvolila za kantora. Skoro žatým po­
volal ho jeho svokor, starobou sošlý farár v Zolnej Juraj Mucha
za diakona a bol 10. dec. roku 1633. v Levoči superintendentom
Mag. Petrom Zablerom vysvätený. Na shromaždení bratstva dňa
17. jan., roku 1634. sama cirkev zolňanská prostredníctvom čeren-
ského farára Nikleca prosila, aby bol uznatý za Muchovho' diakona
a vpísaný do zápisnice,’ čo sa i stalo, keď dal ruku na to, že
bude poslušným. Roku 1649. dňa 18. jan. pravdepodobne už ako
ostrQlúcky farár bol spolu s domácim farárom poverený bratstvom,
aby stvrdil výsluch poslucháčov z Budiča a z Buče v záležitosti
vyslýchania od zbehov manželov opustených manželiek. V kogre-
gácii dňa 21. mája roku 1661. upodozrieval ho fínsky farár Simo-
nides, že videl u neho visieť svoje hodiny, ktoré pred 4 rokmi
odniesol od neho zvolenský hodinár-zámočník cieľom naprávania
a viac mu ich. nevrátil. Obžalovaný odpovedal, že on má svoje
hodiny od 24 rokov a také nikdy nevidel u tŕnskeho farára.
Žalobník sa spýtal ešte, že odkiaľ vie Draco, že jeho hodiny sú u
p. Mateja Žemberiho? Bratstvo uzavrelo, že oba majú v nasle­
dujúcej kongregácii potvrdiť svedkami svoje tvrdenie a vinná
stránka bude odsúdená. Na to v shromaždení dňa 10. a 11. jan.
roku 1662. vydržiavanom odpýtal Simonides Draku a zaplatil
2 imperiále pokuty za upodozrievania ho a ublíženia mu na cti.
638

Y tom roku dňa 19. okt. bol už prísediacim. V shromaždení dňa

16. jan. roku 1663. žaloval Ondrej Urbanovič z Ostrolúky svoju
manželku Katarínu zo Seliec, že od dvoch rokoch nechce s ním
bývať; bratstvo naložilo farárovi Dráčovi, aby ju k tomu donútil,
hoc i svetskou mocou skrze Baltazára Ostroluckyho. Ale ža­
tým dňa 9. júna prostredníctvom farára Draku žaloval Urba-
novič svoju manželku i z nevernosti, keď išla opitá s trhu zo
Zvolena. Ona sa bránila tým, že muž s ňou zle zaobchodil a že
sa nevernosti nedopustila, len ju opitú a spánkom obťaženú niekto
bol vyzliekol a háby s nej stiahol; ale že ak bude s ňou dobre
zaobchodiť, vráti sa k nemu. Pojednávanie záležitosti bolo prelo­
žené do nasledujúcej kongregácie. Draco spomína sa v zápisniciach
ako neprítomný posledný kráť 21. okt. roku 1671. a bol tu až
do veľkého prenasledovania, keď ako 70 ročný starec prinútený
bol zrieknuť sa úradu a zostal vo vlasti.
7. Samuel a či Juraj Blaho, okolo roku 1682. účinkoval tu,
keď vraj Turci obsadili Filakov. Jeho syn Ondrej Blaho, ktorý
roku 1707. študoval v Prešove, vo svojom pojednaní menuje sa
rodákom ostroluckým.
8. Samuel Turdelius, Drozdík, rodák z Prahy roku 1684. ako
farár leštiansky prešiel na Ostrolúku, kde r. 1697. zomrel. Z man­
želky Doroty Martini zo Zvolena mal synov Sainuela, ktorý sa
stal jeho nástupcom v Ostrolúke, Daniela potom farára tmskeho
a Jána krupinského.
9. Samuel Turdelius, Drozdíkmi., syn predošlého; viď medzi
rektormi krupinskými č. 40.
10. Juraj Budaeus, Budínsky — viď medzi diakonmi špaňo-
dolinskými.
11. Ondrej Seulteti, narodil sa./V trenčianskej stolici z Mar­
tina a Anny Filiny, učil sa vyše 4 roky v Trenčíne, za dva
roky v Rábe u Michala Cseretyho a za rok u Mag. Andreja Tor-
koša, v Levoči u Eliáša Inštitorisa za pol roka a za tri roky
v Krupine u Martina Dubovskyho. Odtiaľto bol povolaný za ostro-
lúckeho farára a v Štiavnici v júni roku 1704. Štefanom Pilá-
rikom vysvätený. Do bratstva bol prijatý dňa 12. mája roku 1705.
a vpísal si meno do zápisnice. Roku 1706. prešiel za farára do
Veľkých Uhroviec, kde okolo roku 1722. i zomrel. Od neho máme
nábožnú pieseň v Zpévníku: Zavitej k nám s svau jasností. Jeho
vdovu pre nepoctivosť vyhnatú z V. Uhrovca, nechceli trpeť ani
v Bori, ani v Štiavnici, kam sa ku svojim príbuzným uchýlila; bola
odvedená lekárom Richterom na zemiansku jeho kúriu do Drá-
 639

šoviec a tam porodila, musela ale verejné pokánie činiť. Hontian­

ske bratstvo naložilo zo svojho sbromaždenia v Prandorfe dňa
21. januára roku 1724. drášovskému farárovi Jurajovi Gabrielisovi
Capitovi, aby Škultétičku za 9 týždňov osádzal tak, aby naj­
prv po dve nedele dla zvyku kajúcnikov stála pred kazatelňou
a v tretiu nedeľu verejne odprosila cirkev pre pohoršenie, a potom
aby bola vádzaná. Ináče ak by radšej chcela zaplatiť 15 zl. pokutu,
môže po 7 týždňoch cirkev odprosiť len v prítomnosti farára
a potom môže byť vádzaná.
12. Ján Lány narodený na Dolnej Strehovej z rodičov Jána
a Márie, roku 1706. povolaný za ostrolúckeho farára, bol štiavnic­
kým Pilárikom v čas vizitácie na Lome v júni roku 1706. vy­
svätený. Do bratstva bol prijatý dňa 18. jan. roku 1707. a pod­
písal si meno. Roku 1714. spravoval už seniansku cirkev v Novo­
hrade. kde sa dňa 27. nov. roku 1721. v kongregácii na Pôtre
stal assessorom novohradského bratstva. Jeho otec — zdá sa —
bol rodák z Turč. Sv. Martina, študovavší roku 1671. v B. By­
strici, ktorý bol potom farárom v D. Strehovej a Uhorskom.
13. Ján Nikletzy, syn Daniela Nikletzyho Korkovského, farára
radvanského a Kataríny Fridvalsky; učil sa v Krupine u Martina
Dubovskyho a vo Vratislave. Vrátiac sa odtiaľ, povolaný bol za
farára do Sľažian v Tekove, bol vysvätený roku 1700. superinten-
dentom Jakubom Zablerom, vtedy vyhnancom z bardiovskej cirkvi
a bývajúcim v Giraltovcach. V krátkom Čase žatým prešiel za
farára do Púchova a odtiaľ r. 1705. na faru Belušskú, keď Rákó-
czovskí komissári oddali boli kostol a faru evanjelikom. Plebán
Mikuláš Klacsanský ovšem musel faru opustiť, keď nemal práva
v nej bývať a sem do čisto evanjelického mestečka Beluše len
násilne osadený bol. Dubniczay píše o Nicletiovi, že ho sami pú­
chovskí evanjelici pre neporiadny život z fary odstránili a v čas
prenasledovania r. 1709. musel opustiť i Belušu. Žatým účinkoval
na Ostrolúke a od r. 1720. v Dobroči, kde r. 1744. zomrel. Iný Ján
Nikleczius rodák zo Slovenskej Ľupče bol od roku 1647. farárom
v Sľažanoch a- od r. 1657. v Medovarčach.
14. Juraj Fabri z Geceloviec v Gemeri, syn Jána a Doroty,
učil sa doma, v Stitníku u Michala Abrahamidesa, v Kežmarku
u Mag. Ondreja Eccarda, v Necpaloch u Jonáša Sartoria, kde sa
stal so súhlasom tohto svojho učiteľa, miestneho farára Jána
Dendelia a panej Alžbety Révay, manželky Štefana Petró'czyho
de Petrôcz et Raszsza, miestnym kantorom. Po dvoch rokoch
odobral sa pokračovať v štúdiách do B. Bystrice, kam dňa 3. okt.
640

r. 1696. prišiel a učil sa u Jána Búria a Jána Pilarika. Dňa 19. júna
r. 1699. odišiel zasa za kantora na Ivančinú, odtiaí do Červenice
v.Šariši a po 4. rokoch do Sabinova. Roku 1708. povolala ho cirkev
kračúnska (Karaczon, Kracziensis) a giraltovská za farára a v tom
roku dňa 30. marca bol Zablerom v Bardiove vysvätený a dňa
4. júna podpísal zákony bratstva šarišského. Odtiaľ prešiel roku
1711. na Poltár a r. 1724. na Ostrolúku, kde r. 1735. zomrel.
15. Ondrej Boleman, zeman z Dežeríc v Trenčianskej, naro­
dený v Bátovcach z otca Eliáša a matky Doroty rod. Ursiny, od
21. sept. r. 1725. študoval vo Wittemberku, odkiaf po trochštvrťach
roku 1726. vrátil sa do vlasti. Roku 1727. stal sa diakonom Da­
niela Krmana II. na Myjave a nim bol dňa 8. apr. i vysvätený.
Bol tam i v čas zaujatia protivníkmi kostola myjavského. Roku
1735. prišiel za farára na Ostrúlúku a tu aj 31. okt. roku 1740.
zomrel. Jeho synom bol Samuel, ktorý r. 1755. študoval v Banskej
Bystrici.
16. Michael Pohl, narodený 15. aug. r. 1705. vo Sv. Gottharde
v železnej stolici zo zemianskych rodičov Michala a Alžbety rod.
Osvald; učil sa v Šoprone, Necpaloch, Štiavnici a od 15. júna roku
1725. vo Wittemberku. kde bol predstaveným tamejšej knižnice.
Dňa 14. jan. r. 1727. rozlúčil sa s Wit.temberkom, vrátiac sa do
vlasti, prijal správcovstvo školy v Necpaloch, kde sa stal r. 1730.
farárom. Ako necpalský farár povedal latinskú reč pri inštallácii
superintendenta Eliáša Mohla. Roku 1739. prešiel za farára oboch
národností do B. Bystrice. Na pohrabe superintendenta Samuela
Michaelidesa, bystrického farára dňa 27. novembra r. 1740. kázal
z^extu I. Sám. 25l5 už ako ostrolúcky vyvolený farár, ač tam len
2. dec. prešiel. Pri volbe superintendenta obdržal 48 hlasov, vyvo­
lený bol ale 117 hlasmi Jeremiáš Pilárik dačolômsky, ktorého
slávnostne uvádzal, majú© po pravici hontianskeho seniora a
prandoríského farára Pavla Michaloviča, a 5 kňazov hontianskych
a s ľavej strany Jána Lovčanyho s 5 kňazmi novohradskými,
všetci v kamžách. Kázal zo Zjev. Jána 22, o chvále dobrého biskupa
tak úchvatne, že si ho Dačolômci po skorej smrti Pílárikovej vy­
voliť chceli v tom predpokladaní, že bude i superintendentom,
ale ich pozvanie neprijal. Už prvej, t. j. dňa 29. dec. roku 1741.
prešiel za farára do Štiavnice, kde ale tiež len za 8 rokov účin­
koval. Stalo sa totiž, že vdova Korponayho Anna, vydávajúc sa
za katolíka Jána Urbana, baníka, prestúpila na katolícku vieru;
žatým jej zomrela jedna zo dvoch dcér, ktorú na žiadosť rodiny
pochoval Pohl, keď i matka osvedčila, že ač ona i prestúpila na
 641

katolícku vieru, ale jej dietky nie. Aby pred nástrahami jezuitov
ochránili syna Korponayho, Mateja, v porozumení s rodinou dali
ho preč zo Štiavnice do evanjelickej výchovy. To všetko pripísali
Pohlovi a jezuitský prior Sebastian Jenig obžaloval Pohla dňa
8. nov. r. 1747., následkom čoho mestská rada žiadala u miesto-
držiteístva jeho odstránenie a toto ho r. 1749. i odstránilo. Pohl sa
utiahol na svoj majetok do Bori v hontianskej župe, kde žil až
do r. 1756. V tom roku dňa 4. mája pôsobením Gabriela Prónaya
bol omilostený a dňa 11. júla do cirkvi v Aôi za farára uvedený
Samuelom Hajnóczym asódskym a Jánom Glosiom čôvárskym
farárom. Hneď sa stal i seniorom Pešt-Piliš-Békéšskeho seniorátu
a po smrti Fridelyho dňa 31. mája roku 1767. superintendentom
banského okolia. Platu ako superintendent mal 150 zl. Menovaný
Matej Korponay stal sa potom katolíckym kaplánom v Rimavskej
Sobote. Pre nemoc složil Pohl roku 1771. kňazský úrad a žil vo
svojom dome blízo fary na Ači, zostanúc superintendentom až
do smrti. Zomrel v 74. roku dňa 17. marca r. 1778. Po čas jeho
úradovania bol ten konvent uhorských evanj. cirkvi, na ktorom
uzavreli volievať generálnych dozorcov a kde vyvolili hneď za
'takého baróna Petera Zaya. Pohl bol vo veľkej vážnosti u veľkých
pánov, preto bol i v Prónayovskej krypte na Ači pochovaný. Mal
nezdarného syna Michala, ktorý i svoju cirkev opustil. Jeho man­
želka bola Anna rod. Trsťansky. dcéra Pavla Trsťanskyho, farára
veľkolômskeho a žatým potrianskeho. Vysvätil 34 kandidátov,
posledného Štefana Baligu, štiavnického učiteľa na Lišov; tento
obdržal prvý tlačený vokátor. Pre kňazské vdovy banského di­
štriktu a na štipendia pre kandidátov, študujúcich v Nemecku,
poručil Pohl 12 tisíc zlatých.
17. Juraj Fabry ml. syn tunajšieho farára, narodený v Sabi­
nove, učil sa doma v Ostrolúke, v Kežmarku u rektora ; Juraja
Bucholtza do r. 1728. v Bystrici u Valentína Klingschnura, Štefana
Aegidia, Fridricha Karpeho a Pavla Simonidesa a od dňa 28. apr.
r. 1729. vo Wittemberku. Vrátiac sa z Wittemberku. stal sa r. 1731.
učiteľom v Asóde a po troch rokoch farárom na Poltáre, vysvätený
dňa 5. marca r. 1734. superintendentom Samuelom Antoným v Štit-
níku. Po odchode Pohlovom, povolaný bol za farára na Ostrolúku,
kde dňa 28. jan. r. 1742. začal účinkovať. Pod nim bol stavaný terajší
chrám a fara. Zomrel dosť mladý, ešte len 40 ročný dňa 16. febr.
roku 1746. Z manželky Márie Severini, dcéry Pavla farára baďan-
ského, hájnického a hronseckého a Judity r. Markovic mal syna
Juraja v rokoch 1759—62. farára v Chmeľové v Šariši, žatým
41
642

hybského až po rok 176?., narodeného dňa 29. jan. roku 1738.

Krstným otcom mu bol zemský pán Gabriel Géczy.
18. Ján Demian. narodený roku 1714. v Ponikách z Juraja
a Anny r. Fidicinis; učil sa doma, v B. Bystrici u Klingschnura,
Glitza a Karpeho, od dňa 18. jan. roku 1732. v Kežmarku u Ju­
raja Bucholtza; od roku 1733. v Šoprone u Hajnóczyho a Dekarda,
bezmála za sedem rokov vo Wittemberku: filozofiu u Schuberta
a Zeibichina, filológiu u Georgiho a Bergera, dejepis u Hoffmanna;
potom v Jéne theologiu u Hellbauera, dejiny u Walchia, filológiu
u Recenberga. Navrátiac sa roku 1739. domov, bol vychováva-
telom u Juraja Radvanskyho za 3 roky v Radvani, odkiaľ bol
povolaný za farára do Malých Zlieviec a Hruškovicom vysvätený
v Bystrici dňa 10. júna roku 1745. Nastávajúceho roku prešiel
za farára ostrolúckeho a v tretiu nedeľu pôstnu bol uvedený; po
troch rokoch dňa 15. sept. roku 1749. stal sa nemeckým farárom
štiavnickým. Zomrel tam dňa 4. aprNroku 1770. Jeho manželka
bola Eva r. Kesler. Od neho má štiavnická cirkev v rukopise svoje
dejiny s menoslovom tamejšich farárov.
19. Martin Kiszeliny — viď medzi farármi v Kráľovcach č. 6.
20. Beniamin GegusŠ, narodený 10. jan. roku 1724. v B. By­
strici zo zemianskych rodičov otca Jána de Kis-Jeszen a matky
Márie Hackner. Učil sa doma u Juraja Plintovica, Valentína Kling­
schnura, Mikuláša Glitza, Fridricha Karpeho a Jána Veigeliho;
od roku 1741. v Šoprone u Daniela Hajnóczyho a potom vo Wittem­
berku. kde bol dňa 5. mája roku 1745. medzi študujúcich zapí­
saný. Vrátiac sa roku 1748. domov, stal sa rektorom v Ivančinej,
ale ešte v tom roku prešiel za konrektora do B. Rystrice. Po prób-
nej kázni dňa 17. marca roku 1756. vyvolili ho v horňostrehov-
skej cirkvi za farára a bol v prítomnosti ich vyslanca zemana
Juraja Kalmára v Kežmarku superíntendentom Eliášom Fischerom
vysvätený. Roku 1759. po odchode Kiszelinyho vyvolený bol za
farára na Ostrolúku, prišiel sem dňa 14. marca a dňa 16-ho bol
v prítomnosti Juraja Radvanského a všetkých patrónov Frideli-
usom slávnostne inštallovaný. V tom roku dňa 18. aug. bol prí­
tomný úvodu Daniela Krúdyho farára cerovského skrze super-
intendenta Fridelyho. Dňa 16. júla r. 1765. oženil sa s Johannou
Gály z Prietržia. Nasledujúceho roku v 3. ned. adventnú uvádzal
hronseckého farára Jána Sextyho do cirkvi. Dňa 3. aug. r. 1773.
podal superintendentovi Pohlovi návrh ku uvedeniu jednotného
poriadku služieb Božích vo zvolenskom senioráte. Zomrel v no­
vembri roku 1779. Jeho bratom bol Ján, bystrický učbár a Pavel
 643

mestský archivár v Bystrici. Vydal roku 1748. vo Wittemberku

dissertáciu filologicko-exegetickú o odídení Ježišovom k Otcu
a o úžitku toho, na základe ev. Jána 16. 5—15 a 16—23.
21. Ján Teraj, Terray narodil sa v Rédovej z učiteľa Juraja
Teraja a Ráchely r. Markovitš; učil sa doma, potom k vôli ne­
meckej reči daný bol do Dobšinej ku Jánovi Broszovi a Jánovi
Gotthardtovi, žatým učil sa v Kežmarku u Jána Karlovskyho.
Povolaný za vychovávateľa k Ondrejovi Keczerovi, bol tam za
dva roky. Žatým vrátil sa do Kežmarku a učil sa u Jozefa Ben-
czúra a tak s kráľovským povolením vyšiel na štúdia do Jeny,
odkiaľ sa po dvoch rokoch vrátil a stal sa vychovávateľom
u Ostroluckého, zostanúc tu za 4 a pol roka. Po smrti Geguša,
keď bol v 16. nedeľu po Trojici próbnu kázeň povedal, bol jedno­
hlasne vyvolený za ostrolúckeho farára a 23. nov. roku 1779.
Csernyanskym vysvätený a v ten deň Adamom Struhárom farárom
hronseckým i do cirkvi uvedený. Dňa 5. júla roku 1784. stal sa
seniorálnym pokladníkom. Nasledujúceho roku v decembri prešiel
za farára na Dolnú Strehovú, kde trpiaci na podagru koncom
roku, v 1. adventnú nedeľu roku 1792. z úradu zadäkoval a žil
z hospodárstva od Petra Mikula kúpeného. Po zaďakovaní z úradu
narodila sa mu tam z manželky Žofie Teschner, kremnického kup­
covej dcéry, dcéra Zuzanna. Pri ňom na Strehovej zomrel 19. júla
roku 1791. i jého otec ako 73 ročný starec. Druhá jeho manželka
rodená Goldberger žila so sluhom. On zomrel 29. jan. roku 1798. a
1. febr. bol pochovaný.
22. Peter Coryli — viď medzi farármi v Kráľovcach č. 7.
23. Samuel Prwiczhy, narodený vo Zvolene z rodičov Jána a
Evy rod. Molitoris, ktorí ho zavčasu odumreli. Chodil doma do
katolíckej školy, potom u Jána Christophora na Ostrolúke, v Ožďa-
noch u Jána Jestrabinyho, v Štiavnici u Jána Severinyho, v Kež­
marku u Juraja Šuleka a Adama Podkonického. Neobdržiac pas,
nemohol isť na vysoké školy do Nemecka, preto šiel na filozo­
fickú fakultu do Pešti; žatým ale obdržal pas, a za 3 semestre
študoval v Jene.. Povolaný za ostroluckého farára, bol 21. mája
r. 1788. Michalom Sinoviczom vysvätený a Jánom Dorkovitšom
zvolenským do cirkvi uvedený. Dňa 4. sept. r. 1792. oženil sa so
Zuzannou rod. Blasy, íupčianskeho farárovou Samuelovou a Žofie
rod. Seitleben dcérou, ktorá mu ale v decembri r. 1800. zomrela.
Mal s ňou synov Samuela, ktorý sa stal chyrurgom, Ludvika a
Alexandra od r. 1824. farára závadského. Druhou jeho manželkou
bola od 2. júla r. 1806. Zuzanna Jankovič, dcéra dolňostrhárskeho
41*
644

farára Ondreja a Barbory rod. Keren, vdova to po dolňostrhárskom

a potom dačolômskom farárovi Michalovi Mikittovi, roku 1790.
zomrelom; i táto ho roku 1828. predišla do večnosti. Následkom
pitia upadol do deliriumu. Raz po tri nedele, pijúc slivovicu, neod-
bavoval služby Božie a povolal si bývalého pliešovského Grencz-
nera odbaviť miesto seba. Už v čas vizitácie r. 1801. bol opitý,
ale dal revers, že sa nebude opíjať. Superintendent naložil senio-
ľátu vyslať komissiu na Ostrolúku, ktorá prijmúc najprv od sto­
ličného chyrurga písomné osvedčenie o tom, v akej chorobe ho
liečil, má ho napomenúť, aby do hriechu nestriedmosti neupadal
a sľúbil iný život viesť, alebo svoje postavenie opustiť. Sen. kon­
vent dňa 14. jan. roku 1803. vyslal tým cieľom na Ostrolúku
zvolenského farára Dorkoviča, aby v porozumení s dozorcom Lu-
dvikom Osztroluczkym účinkoval. Ale ľud bol s Privitzkym spo­
kojný, lebo ináč bol pokojného ducha, ba aby seniorálny dozorca
Ostroluczky mal pod rukou notára, stal sa Privicky dňa 7. mája
roku 1806. i seniorálnym podnotárom. Po 45 ročnom kňazskom
účinkovaní zomrel 1. jan. r. 1833. Kamenný pomník zamochna-
tený v cintoríne značí jeho hrob.
24. Daniel Thurszkxj, narodený v B. Bystrici, študoval doma,
bohoslovie v Prešporku a vo Viedni; stal sa roku 1831. kaplá­
nom u chorého už superintendehta Lovicha, súc dňa 16. nov.
Pavlom Jozeffym vysvätený. Potom za čas administroval zvolen­
skú cirkev. Roku 1833. 6. jan. vyvolila ho ostrolúcka cirkev za
svojho farára a dňa 20. jan. bol Beniaminom Muškulym do cirkvi
uvedený. R. 1837. stal sa dekánom, r. 1855. konseniorom, z čohn
r. 1859. zaďakoval. Dňa 16. nov. r. 1881. zablahoželalo mu seni-
orálne predsednictvo ku 50 ročnici jeho vysvätenia, ale 8. dec.
už i život dokonal. Jeho manželka Amália rod. Bencúr bola se­
strou chýrneho maliara Bencúra. Pekný pomník v hrobitove značí
miesto, kde spolu s manželkou odpočíva.
25. Juraj Iiurtay, narodil sa dňa 30. aug. r. 1856. na Kon-
doroši, vtedy ešte pustatine k Sarvašu prináležajúcej, teraz už
veľkej obce v župe Békéšskej. Jeho rodičia Martin Kúdela a Zu-
zanna r. Jančo maloroľníci vtedy árendovali tam majer grófa Mi-
trovského. Zo šesť dietok Juraj bol najstarší. Keďže tam školy
nebolo, všetky ich dietky učil sám otec; do ľudovej školy ani
jedno z nich inde nechodilo. V 12. roku dali ho rodičia do sarvašského
gymnázia, kde skončil všetkých 8 tried a maturoval; r. 1876—9.
odbavil bohoslovie v Prešporku, žatým ako dobrovolník vr. 1879—80.
konal vojenskú službu vo Viedni, kde vo večerných hodinách aj.
 645

prednášky na bohosloveckej akadémii navštevoval. Po návrate

z Viedne povolaný bol za seniorálneho kaplána ku Mockovcsákovi
do Bystrice; na kňazstvo ho vysvätil superintendent Szeberényi
na Cabe. Po roku začiatkom decembra roku 1881. vyslaný za ad­
ministrátora na Ostrolúku, bol tu r. 1882. jednohlasne za farára
vyvolený. •R, 1883. vstúpil do stavu manželského s Adelou Hurtay,
dcérou Karla Hurtaya bývalého učiteľa slatinského. Zo štyroch
ich dietok žije len jedna dcéra, vydaná za devičským farárom
Cyrilom Kramárom. O jeho horlivosti svedčia v cirkvi: obnovený
chrám a fara, nová škola, nová veža, tri zvony v nove opatrené;
na fíliach Bacúrove a Kozelníku vybudované školy, na Hronskej
Breznici vežička a 2 zvony. Krém toho pri fare postavené boly
maštale, humno, vo dvore druhá studňa vykopaná, tiež i pri du­
bovskej škole nová studňa. Ostrolúčania odkúpili 1260 kat. jutár
panského poľa, Bacúrovania okolo 300 jutár, Dubovania tiež ma­
jetky inoveriacich obyvateľov. Cirkev dlhov nemá a spolu s fíli-
ami usporila blízo 30 tisíc korún kapitálov. V senioráte bol značníkom
vdovskosirotského ústavu, dekánom, predsedom seniorálnej pod-
porovne a rozličných výborov. Literárne začal pracovať už na
theologickej akadémii, kde bol za rok i redaktorom novín, ktoré
študujúci theologovia vydávali. Ako kňaz za 5 rokov bol reda­
ktorom cirkevného časopisu Egyházi Szemle, v ktorom rezké jeho
články milo sa čítaly; zvlášte neohrožene vystupoval proti šovi-
nistom-politikom v cirkvi. Vydal brošuru „Vélemény a vélemény-
rôl“ a písal články do rozličných cirkevných i svetských časo­
pisov. Najťažšia rana zastihla ho koncom vojny, keď utratil 26
ročného jediného syna, štvrtoročného poslucháča lesníckej aka­
démie v Štiavnici, nadporučíka, čo bez reptania prenášal.

Rektori, učitelia:
1. Ján Varga, okolo r. 1620.
2. Ondrej Kutlar, r. 1657.
3. Lány, bol na shromaždení bratstva 21. okt. r. 1671. pre
niečo obžaloyaný spolu s ponickým a bacúrovským rektorom; ne­
boli ale riadne predvolaní, preto riešenie ich záležitosti bolo od­
ložené.
4. Ondrej Laudis, narodený vo Zvolene z Baltazára a Anny
rod. Orsuliny, učil sa doma u Jura Bajnoka a vo Spišskej Valaskej
u Jura Chilek. Odtiaľ šiel do vyhnanstva a prišiel do Ponik, kde
za niekoľko rokov sotrval v škole pri rektorovi Martinovi Fidici-
nisovi; žatým roku 1684. stal sa rektorom v Ostrolúke, kde za
646

21 rokov účinkoval. Roku 1705. povolali ho za farára do Prečina

v Trenčianskej a dňa 18. marca bol v Štiavnici Pilárikom na
kňazstvo vysvätený.
5. Martin Majersky — viď medzi učiteľmi hrochoťskými.
6. Ján Christophy, Christophor, bol najprv učiteľom v Pran-
dorfe, kde učil Adama Liffinyho, roku 1758. do drášovskej cirkvi
vysväteného. Potom bol r. 1744—71. tunajším učiteľom a tu bol
jeho žiakom Daniel Krúdy, r. 1759. za farára cerovského vysvä­
tený, ktorý sa stal potom farárom bystrickým, prešporským a
superintendentom. U Christophyho učil sa i Samuel Privitzky,
potomný tunajší farár.
7. Štefan Paczek — viď medzi farármi horňolehotskými č. 5.
8. Juraj Terray r. 1783—84., otec tunajšieho farára.
9. Ján Jezík r. 1782. učiteľom na H. Almáši, potom r. 1784.
tu; roku 1786. prešiel z Ostrolúky za učiteľa slovenskej školy do
B. Bystrice, kde r. 1804. zomrel.
10. Jozef Textoris, rodom zo Štiavnice, učil sa doma, potom
r. 1776—78. v Kežmarku u konrektora Juraja Schuleka, stal sa
v Horných Semerovcach vychovávateľom u bar. Hellenbacha,
potom učiteľom v Bohuniciach, za dva roky v Čankove a žatým
r. 1786. v Ostrolúke, kde po vyše štvorročnom účinkovaní roku
1791. ako 34 ročný zomrel. Hovoril 4 reči. Jeho vdova Anna Gunda
zo Štiavnice, keď jej dietky pomrely, vydala sa vo februári roku
1796. za slov. ľupčianskeho mešťana Gabriela Czochiusa.
11. Pavel Zsdanszky, Zdansky, narodený v Lipt. Sv. Mikuláši
ako syn išpána u Krištofa Platthyho v Paludzi. Učil sa v Ke­
žmarku, odkiaľ r. 1788. dňa 20. júna povolaný bol za učiteľa na
Kraskovo, kde krátky čas pobudnúc, šiel do Šopronu pokračovať
v štúdiách. Po Textorisovi stal sa učiteľom tunajším, ale r. 1798.
prešiel do Plachtiniec. Za manželku mal Annu, dcéru doľnostrhár-
skeho farára Ondreja Jankoviča, skrze ktorú bol švagrom pro-
strednoplachtinského farára Jána Molitorisa, dolňostrhárskeho a
dačolômskeho farára Michala Mikittu a po tohto smrti Samuela
Privitzkyho tunajšieho farára: a tiež i potrianskeho a dačolômskeho
farára Juraja Goldbergera. Jeho brat Matej Ždanský bol učiteľom
na Poltáre, r. 1783. vysvätený za farára na Legénd, r. 1794. zomrel.
12. Michal Meltzer, rodák zo Štiavnice, bol tu učiteľom
v r. 1798—1834. a tu i zomrel v 66. roku. Bol veľký včelár. Jeho
manželka bola Johanna rod. Šuška. Hovorí sa o ňom, že zo vče­
lárstva vychoval 7 synov, farárov a učiteľov, z ktorých vynikli
Jozef, farár hronsecký a Ján, beľujský a potom rákoškerestúrsky.
 647

13. Pavel Šoltis, Šoltész — viď medzi učiteľmi babinskými

číslo 8.
14. Karol Liffa, narodil sa v Súdovcach v Honte, učil sa
doma, v Lóke v Tekovskej župe, v Bátovcacb a Štiavnici; r. 1838.
prišiel sem za učiteľa. Jeho manželka bola Estera rod. Palatzky.
Bol výtečným učiteľom a dobrým hospodárom, ďatelinu on sial
prvý v chotáre. Roku 1873. prešiel už ako starec za učiteľa do
Môťovej, kde r. 1880. zomrel.
15. Ján Liffa, po svojom strýcovi bol tu učiteľom v r. 1874 —5.,
keď pre chudobu nemohol isť bohoslovie študovať. Školské pole
posial jačmeňom a takú úrodu mal, že mu to umožnilo isť na
bohosloveckú akadémiu do Prešporku. Zomrel ako farár na
Semlaku.
16. Pavel Fuchs, bývalý revúcky žiak, bol od r. 1875. dobrým
učiteľom; jeho žiaci dobre píšu, ním štepené stromy dobre rodia
po záhradách. Za manželku mal Kornéliu Kuriatko. Roku 1885.
prešiel na Môťovú, kde i zomrel.
17. Emil Kubis, rodák z Badína, prešiel r. 1893. do Rákoš-
kerestúru.
18. Viliam Figus — viď medzi učiteľmi banskobystrickými
číslo 40.
19. Ľudevít Ghillány prišiel sem z Jelšavskej Teplice r. 1895.,
odišiel r. 1897. do Roštáru v Gemeri.
20. Ľudevít Linder — viď medzi učiteľmi v Kráľovcach č. 10.
21. Štefan Maszny roku 1906—14.; rodom Štiavničan, .hneď
v prvom roku vojny v Karpatoch ztratil sa. Jeho manželka je
Margita Šimkovič.
Po čas vojny za tri roky vyučoval v škole farár, potom za
rok štátom poslaný a platený Ján Liška, za ním Ladislav. Tóth;
a žatým Pavel Marko, diplomovaní učitelia.

Fílie:
1. Bacúrovo — viď pod č. II.
2. JJubovo náležalo ako fília ku Bacúrovu; po zaniknutí
evanjelickej cirkvi bacúrovskej roku 1710. pripojilo sa k Ostro-
lúke a dosiaľ pri nej sotrváva. Roku 1786. seniorálny konvent na­
pomenul Dubovanov ku postaveniu si školy; a o dva roky žatým
skutočne účinkoval tu ako učiteľ Jozef Petráš, za ním v r. 1793—97.
Jozef Tubel, potom v roku 1807. Michal Kováčik, r. 1818—24. Pa­
vel Thomka spolu i obecný notár, r. 1833—37. Ján Thomka krajčír,

ď
648

pilný v učení. V čas vizitácie roku 1837. žalovali Dubovania, že

pred niekoľko rokmi dalo panstvo dubovský chotár znovu po­
merať a pritom odňalo škole a učiteľovi role pod 6 kíl siaťa
a lúky, na ktorých bývalý 3 vozy sena, ktoré užíval od sto rokov
učiteľ a nevrátilo tieže pozemky učiteľovi viacej. Ďalej bol uči­
teľom roku 1848. Jám Paulíny, r. 1854. Ján BohuŠ, r. 1857. prosil
seniorálny konvent, vynútiť mu na cirkevníkoch obrábanie poľa;
roku 1865. výtečný učiteľ Vendelín Fabian, ktorý r. 1871. prešiel
na Baďan, potom do Bátoviec. Počas jeho účinkovania stavaný
bol dubovský kostol. Ale už na seniorálnom konvente dňa 7. apr.
roku 1864. čítaná bola prosba dubovskej filiálnej cirkvi, v ktorej
prosili podporu ku stavbe chrámu, žiadajúc si, aby u nich služby
Božie aspoň každú tretiu nedeľu odbavované boly. Seniorálny kon­
vent vyslal výbor vyšetriť vec a keďže farárovi nová ťarcha tým
pripadne, ustáliť mu za to plat, ustáliť pomer medzi matkocirkvou
a filiálnou; ale výbor ten nemohol nič pokonať. Farár sľúbil vec
urovnať na miestnom konvente, ale ani to sa nepodarilo. R. 1866.
ťahal už seniorálny konvent Dubovanov na zodpovednosť za to,
že sa prichytili do stavby kostola bez dovolenia seniorátu, a fa­
rárovi naložil, pomer medzi matkocirkvou a fíliou vyrovnať. Dňa
5. febr. roku 1867. na seniorálnom konvente senior už potom ozná­
mil, že malá, z 232 duší pozostávajúca filiálna cirkev dubovská,
záležajúca zo samých roľníkov, v potu tvári svoj chlieb vyhľadá­
vajúcich, len na Hospodina a na svoju obetavosť sa spoliehajúca
povzbudená horlivosťou roľníka Bešinu, ktorého ale pán Boh sko­
rej zo života odvolal, než by bol videl dielo dokonané, ani nie
za rok postavila si chrám Boží s vežou nákladom 5672 zl., ktorý
senior Doleschall dňa 11. novembra i vysvätil. Organ si opatrili
z Bystrice od Iviszeľa; mali i dva zvony, luster si opatrili r. 1888.
za 77 zl. Ostrolúcky farár pokonal sa s Dubovanmi tak, že každú
štvrtú nedeľu a druhú výročitú slávnosť bude u nich služby Božie
odbavovať a za to obdrží za každý raz zaopatrenie a 1. zl. Roku
1900. obnovili si Dubovania chrám nákladom 1240 kor., r. 1893.
školu, roku 1871. postavenú; obnova stála 367 zl., tiež roku 1906.
pokryli školu, na čo utrovili 820 kor.; roku 1907. na zamaľovanie
kostola a pokrytie školy šinglím vydali 935 kor., nasledujúceho
roku vykopali studňu pri škole nákladom 700 kor. Ďalej učiteľmi
boli: r. 1871—72. Ján Paulíny; prešiel na Dobronivú; r. 1873—77.
Ondrej Kútny, rodák z Ľubietovej, učil sa doma, 5 gymnaziálnych
tried a jeden rok präparandie odbavil vo V. Revúcej, potom bol
za dva roky podučiteľom v Očovej, žatým v Dubovom, odkiaľ

%
 649

odišiel do Hajdušice. Ako dubovský učiteľ roku 1876. zťažoval sa

na seniorálnom konvente, že mu cirkev jednu lúku nedala do
úžitku, ktorá mu patrila; a ač seniorálny konvent nariadil, vydať
mu ju, Dubovania neuposlúchli; následkom čoho seniorálny kon­
vent upravil Kútnyho s jeho požiadavkou na konzistorium; on
ale nechcel sa s cirkvou súdiť, radšej odišiel, a lúka zostala
v úžitku cirkvi. Po ňom prišiel za učiteľa z Baniek pri Štiavnici
r. 1878. Michal Vongrey. Roku 1882. bol senioŕálnym konventom
pokarhaný preto, že na naliehanie svojich cirkevníkov odbavoval
služby Božie bez dovolenia svojho farára, nedbajúc na poriadok
uvedený v cirkvi. A keďže bol slabý v učení, svojich žiakov
nepoznal, naložené mu bolo roku 1883. udržovať si pomocníka,
čo ak neurobí, pohrozené mu bolo konzistoriálnym súdom. Na­
sledujúceho roku uzavrela cirkev vydržovať pri ňom pomocníka
a určila jeho plat na 100 zl.; krém toho obec sľúbila prispievať
na plat pomocného učiteľa 20 zl. a zo zvýšeného učebného platu
môže očakávať 15 zl. Súčasne ale naložené bolo Vongreyovi, pý­
tať si penziu. Ako pomocník pôsobil pri ňom v rokoch 1884—5.
Imro Hlavatšek. Roku 1890. bol Vongrey penzionovaný; za nim
učil tu roku 1891. Ludvik Linder, ktorý odišiel do Krnišova a od
r. 1892. Ján Dubovský; pre zlý výsledok vyučovania bol pokar­
haný. Po ňom prišiel z Devičia Dyonis Brodniansky r. 1895—98.,
odišiel na Zemiansky Vrbovčok, potom do Báčoviec; r. 1898—99.
Ludvik Mastic, r. 1899—1909. Jozef Schromm, rodom zo Štiavnice;
roku 1905. dostal od Femky za učenie maďarčiny 50 zl.; odišiel
do V. Slatiny, kde i jeho manželka Zuzanna r. Kováčik stala sa
učiteľkou; r. 1910. Pavel Masný, tiež Štiavničan, prišiel z Drieňová;
a od r. 1919. Koloman Blázy.
3. Hronská Breznica dlho nemala svoju školu; ale v čas
vizitácie roku 1818. učil tu už čižmár Ján Jozefiny. Po jeho smrti
nechceli si cirkevníci druhého voliť, a"ko to vizitacionálny proto­
kol z roku 1837. pripomína. V tom čase bolo tu len 185 duší. Až
r. 1849. spomína sa tu učiteľ Samuel Frolich. R. 1861. mali zasa
svojho učiteľa Jána Frôlicha. Po ňom účinkoval tu r. 1868—70.
Tobiás Dobáik, narodený roku 1831. v B. Bystrici, vyučený obuv-
níctvu, od r. 1864. učiteľ v Túrove, r. 1866. v Hr. Breznici, roku
1869. v Bacúrove, r. 1871. v Pršanoch; tu potom r. 1874—90. Ján
Šiška. V tom čase bola škola v zlom stave; cirkevníci složili síce
na jej obnovenie 403 zl., ale peniaze tie si niektorí rozobrali a len
pred seniorálnou komissiou uznali to za pôžičku. Seniorát naložil
im školu do poriadku doniesť; roku 1871. ju vskutku znovu po­
650

stavili. Aj učiteľa neriadne boli platili. Keď Šiška r. 1891. odišiel

na Slatinské Lazy. prišiel zasa neuspôsobilý Ján Húska, syn Er­
nesta učiteľa bučanského, po ňom Koloman Blozán, roku 1897.
Melania Paulíny, r. 1897. Ján Mrenica, až nasledujúceho roku bola
škola štátu oddaná. Náboženstvo učil zprvu ostrolucký farár, po­
tom štátny učiteľ Bela Gemzicky. R. 1905. nadobudli si dva nové
zvony a postavili zvonicu za 1275 kor., ktoré senior Peter Bakay
dňa 12. nov. posvätil. Ani táto filiálna cirkev nebola bez dobro­
dincov. Roku 1913. daroval im dr. Vlád. Fajnor ICO kor. a nasle­
dujúceho roku jednotlivci obetovali 450 kor.
4. Kozclník. Už roku 1800. učil tu Pavel Zelený; po ňom
vo svojom dome roku 1818. učil miestny notár a mäsiar Martin
Špetko. V čas vizitácie r. 1837. bolo tu 205 evanjelikov; r. 1853.
učil tu Samuel Špetko, ale až r. 1858—9. postavili si Kozelničania
svoju školu; učiteľom bol tu roku 1860. Ján Boroška, ktorý mal
za manželku sestru dobronivského farára Babettu Loyko. Po ňom
učil od roku 1868. Ondrej Balkovič; jeho životopis viď medzi uči­
teľmi brezinárskymi. R. 1874—78. Michal Húska; odišiel za horára;
r. 1878—80. Ján a či Pavel Slivka, ktorý sa ako učiteľ nedokázal,
bol pohoršiteľného života a po predbežnom pohrození bol odstrá­
nený; roku 1880. Ján JaŠko; upravený bol r. 1884. aby cieľom po­
učenia sa išiel do niektorej lepšej školy, na čo vskutku za tri
týždne navštevoval elementárne školy v B. Bystrici; jednako roku
1889. šiel zasa ku svojmu remeslu. Za nim učil Michal Pomekác
r. 1889—91. neuspôsobilý, napomenutý k väčšej pilnosti; vydal
slovenskú včelársku knižočku; r. 1891—96. Ondrej Majer, zomrel;
roku 1896. Samuel Komjáty, odišiel do Ameriky; po jeho odchode
r. 1901. prišiel z Brezín Gustáv Brodniansky, tu i zomrel; r. 1902.
Irena Bracok ovodáška, dostala na dva roky štátnu podporu s tým,
že si za ten čas opatrí učiteľský diplom. V tom čase roku 1904.
postavili si Kozelničania novú školu; a roku 1911. novú učebnú
sieň nákladom 3000 korún. Roku 1905. účinkovala tu diplomo­
vaná učiteľka Zuzanna Kováčik; vydala sa za dubovského učiteľa
Schromma; roku 1906. Daniel Ertl Zvolenčan, keď mu boli tu
prírodniny zamenili peniazom a bol napomenutý k pilnosti a po­
slušnosti svojej cirkevnej vrchnosti, odišiel roku 1910. do Lie­
skovca; po ňom účinkoval tu Ladislav Molnár, skončený präparan-
dista, rodák zo Sarvaša; od roku 1913. ako dobrovolník slúžil vo
vojsku, potom vo vojne roku 1916. zajatý v Taliansku. Do roka
zastupovala ho Ilona Moravčik, za tri roky Lujza Wolzel obe di­
plomované učiteľky.
 651

XXV. Pliešovce.
Pliešovský chotár obydlený bol už v predhistorickej dobe,
o čom svedčia broncové a iné nálezy,- uložené v našom muzeume
v Martine. Obec za dávnych časov stála na inom mieste, asi ’/2 7
kilometra severovýchodne od terajšieho mestečka, okolo i dosial
tak zvaného kostolného vrchu. A že tu bola obec veľká a významná,
o tom svedčí veľký, až dosial proti veľmožom, zvlášte Eszter-
házovcom obránený vyše 11 titíc katastr. jutrový chotár; o tom
svedčí ďalej to, že keď sa prichytili ku stavbe veľkého chrámu a
nevládali si ho dostaviť, vyprostredkovali si z ďalekého Ayigňonu
od pápeža Klementa VI. r. 1349. bullu, v ktorej udeloval odpustky
tým. ktorí by milodarmi prispeli k dostaveniu chrámu Sv. Juraja
v Pliešovcach (Plešoutz). Zaujímavé by bolo vykopať základy toho
chrámu na kostolnom vrchu. Oproti stojí iný vrch, aj dosiaľ zvaný
kalváriou; tam tedy mali kalváriu. Kostol mal i svoj mlyn, až do
teraz kostolným zvaný a roku 1870. evanjelickou cirkvou znovu
postavený. Nie ďaleko je vrch Rimáň a v úbočí toho vrchu miesto,
ktoré sa i dosial menuje vrátami, „čez vráta“; bolo tedy bránou
opevnenia Rimáňa. Nájdené bolo nie v dávnom čase i brnenie,
drôtené košele, meč, bohužiaľ, už nie zachovalé. Všetko to zničili
nerozumní ľudia. Len niekoľko starých ostrôh a podkov je so
spomenutými broncovými vecmi. sekerkou s krásnou patinou a
fibulou zachránené v našom martinskom muzeume.
Či staré Pliešovce dostavily svoj chrám na kostolnom .vrchu,
alebo nie, to je nie známo; keď ale žatým celá obec vyhorela, dľa
udania zvábili ich na kraj chotára dolu Sasania ku vápenici, aby
sa ta presídlili; a len niekoľké lazy ostaly okolo kostolného vrchu '
až dosial. Nemci banských miest i volali potom Pliešovce „Kalk-
ofen“, Vápenícou. Sasania prijali Pliešovanov do svojho staro­
bylého chrámu a údajne sľúbili im 'vyprostredkovať kráľovské
výsady, aké sami popri Dobronivej a Bábinej požívali. To sa dobre
pozdejšie i stalo, a ak nie skorej, iste od r. 1523. viazal ich spo­
ločný osud. Pliešovania majúci vo svojich kráľovských výsadách
tak, ako s nimi spojené mestečká zabezpečené právo, že dežmu
len svojmu farárovi povinní sú dávať, nepostavili si svoj osobitný
chrám a nepovolali si svojho osobitného farára, ale pridajúc sa
ku saskej cirkvi, platili saskému farárovi len akúsi výmenu dežmy;
a tak dežmu nikomu nedávali. Saská cirkev zasa, zvlášte následkom
tureckých vpádov natoľko upadla, že bez Pliešoviec nebola by
vstave svoju cirkev udržovať. Ale následkom malého všímania si
652

svojich kultúrno-cirkevných záujmov zanedbávaní boli v duchovnej

službe zvlášte pliešovskí veľmi početní lazníci, rozosiati po roz­
siahlom chotári. V nedostatočnej duševnej opatere lazníkov trpia
Pliešovce až dosial; preto sa tam stáva, že niektorí za desaťročia
nepríjdu do chrámu, nejdú ku Večeri Pánovej, nepoznajú svojho
farára a neznajú, kedy sú sviatky a výročité slávnosti.
V časoch tureckých nájezdov tiež mnoho trpeli a od zem­
ských pánov často pokúšaní boli. Eszterházovci viackrát chceli
im odňať regálne práva, alebo kus poľa, nútili ich voziť víno, ktoré
chceli vymeriavať v Pliešovcach; ale oni dovezúc Eszterházovské
víno do Pliešoviec, vyrazili dná na sudoch a tak znemožnili otvoriť
panskú krčmu u nich. S Eszterházovcami viedli temer ustavičné
pravoty a vyhľadávali si toho času najlepších právnych zástupcov
i v okolitých župách. Často ich zastávali Madáchovci zo Strehovej,
Semberovci zo Súdoviec a iní. Hrubá kniha v ich mestskom
archíve obsahuje odpisy tých pravotných listín.
Viacej možno sa dočítať o Pliešovcach v Dejinách Ďobro-
nivej a okolia.
V časoch reformácie, tedy v dobe, keď primkli sa bližšie ku
trom spojeným mestečkám i politický, pridali sa Pliešovania spolu
so Sasanmi k evanjelickému učeniu a ich ďalšie dejiny obsažené
sú v dejinách cirkvi saskej. Len v časoch tolerančného patentu
schápali sa ku utvoreniu svojej evanjelickej cirkvi a ku posta­
veniu chrámu nie v Sási, ale v Pliešovcach samých, zostanúc
v spojení so Sasanmi a utvoriac spoločnú cirkev saskopliešovskú,
pri čom Sása nezostala fíliou, ale spolumatkou; a za ten titul ku
udržaniu cirkvi musela pomerne väčšou ťarchou prispievať, než
by dľa poctu obyvateľov na Sasanov bolo malo pripadnúť, totiž
jednou tretinou.
Po mnohom ustávaní obdržali aj Pliešovania dňa 16. febr.
r. 1784. povolenie ku utvoreniu si evanjelickej cirkvi a k posta­
veniu chrámu. Ku tomu sa hneď i prichytili. K nim sa pridali
zprvu i Babinci, ktorým pre malý počet rodín nebolo povolené
utvoriť si samostatnú cirkev. Prvého farára Ondreja Maróthyho
povolali si z Pondelku. Chrám dostavili ešte toho istého roku 1784.
a dňa 10. okt. v 18. nedeľu po Trojici ho i vysvätili; pri tom kázal
dobronivský farár Ján Geitz. Sriadenie a udržovanie cirkvi bolo
vecou i mestečka, vtedy čisto evanjelického.
Duší bolo r. 1786. v Pliešovcach 1227, v Sási 521, spolu 1748;
roku 1801. v Pliešovcach 1030, v Sási 513,; roku 1815. v Plie­
šovcach 1872, v Sási 528; r. 1819. v Pliešovcach 1530, v Sási 484;
 653

r. 1837. v Pliešovcach 2230, v Sási 570; r. 1873. v Pliešovcach

2887 a v Sási 698; a dnes žije v Pliešovcach na chotári 11,518
katastr. jutrovom 2973 evanjelikov a 383 r. katolíkov.
Z pomenovania honov, kde cirkevnoškolské pozemky ležia,
zasluhujú spomenutia: Medzi púty, Rázputia, Cibulnie hriadky,
Siele (lúka), Na jazarci, Vyšší hrádok, Skalica, Piesky.
O zariadenie v chráme z počiatku nie veľmi dbali; sakristia
bola pristavená až r. 1814.; oltár a kazatelna, na miesto prvotnej,
veľmi primitívnej, len r. 1816. nákladom 732 zl. V čas vizitácie
Martina Hamaliara dňa 23. júna r. 1801. malo mestečko len jeden
zvon, ešte r. 1659. v Prešove uliaty; cirkev-nemala zvonov. Ale
farárovej Ondreja Maróthyho vdove dali do úžitku 3 cirkevné role,
aby mohla ako tak vyžil Krsty vykonávaly sa počas nedeľných
služieb Božích, alebo aspoň na modlitbách, v prítomnosti všetkého
shromaždeného ľudu. Do každodennej školy chodilo 140 dietok.
Učiteľ, ktorého dôchodok šacovaný bol na 240 zl., učil čítať, písal
počtovať, náboženstvo, fyziku, diaetetiku, „Históriu prirození“ (prí­
rody) od Bartholomaeidesa, 0 živlech pro mládež školskou, Kate­
chizmus o zdraví, Kniha bídy a pomoci; tak podobne i v Sási;
v Pliešovcach krém toho i latinčinu. Učievali učitelia len cez zimu,
ale superintendent Hamaliar nariadil učiť i v lete, zvlášte v nedele,
a napomínal cirkevníkov, aby kary nerobili. Dôchodok farára oce­
nený bol v čas tej vizitách na 466 zl. 57 kr.; pri tom počítaná bola
kila pšenice po 2 zl., rože l1/* zl., jačmeňa 1 zl., ovsa V2 zl., voz
sena 4 ži., voz slamy 1 zl., láktor dreva 1 zl., kura 4 kr. Všetok
plat, ktorý z Bábinej dostával, bol: 6 zl. v peniazoch, 3 kily rože,
1 kila jačmeňa, 2 kily ovsa a za voz sena, tedy spolu asi 14 zk
V čas vizitácie superintendenta Lovicha, dňa 6. júna r. 1818. ne­
mali ešte v Pliešovcach krstitelnice, ani oltárnych svietnikov;
zvony užívaly mestské, asíce najmenší z r. 1659., druhý 9 a tretí
18 centový, r. 1806. v Kremnici uliaty. Školy mali dve v mestečku
Pliešovcach; jednej učiteľom bol Pavel Dvorátšek, učil asi 150
dietok; a druhej, ktorá povstala r. 1802., ako latinská, bol učite­
ľom Ondrej Cervenák, otec nášho spisovateľa Beniamina Pravoslava
Červenáka (ktorý napísal Zrcadlo Slovenska), býval v tesnom
mestskom dome a učil asi 120 dietok. V jan. r. 1833., na žiadosť
vrchnosti mestečka Pliešoviec, uzavreté bolo v oboch školách učiť
i maďarský, v škole počiatočníkov len čítať a písať, ale v škole
pre starších tak, aby sa reč naučili. Tým cieľom ponúklo mestečka
dávať 100 šajnových zl. na plat pomocnému učiteľovi, ktorého by
si Cervenák vzal; tento ale vyžiadal si čas na rozmyslenie. Akiste
654 '

Cervenák nevedel maďarský a videl, že na vydržovanie pomoc­

ného učitela jeho plat nedosahuje, preto sa s povolaním pomoc­
níka neponáhľal. Ale zo štúdií sa navrátivší syn farára a seniora
Musculyho Ľudevít začal už sám vyučovať maďarčinu začiatkom
nasledujúceho školského roku 1833. a od toho času bola škola na
Háliku maďarskou. Vo vizitacionálnej zápisnici Jána Szeberinyho
od 6. júna r. 1837. spomína sa, že už mali krstitelnicu, ktorú daro­
val saský učiteľ Jozef Chudovský a r. 1833. daroval pliešovský
kotlár Michal Antolík, štyri medené a pocínované svietniky; man­
želka Imra Nándoryho, niekdajšieho cirkevného dozorcu Estera
r. Bvotz, r. 1828. darovala červené hodvabné prikrývadlo na oltár.
Cirkev mala 4 kamže, z nich 2 striebornými čipkami ozdobené.
Kapitálov mali 1668 z!., medzi cirkevníkmi rozpožičaných. Ale
chrám Boží vraj cirkevníci v zime len stredne navštevovali a v
lete veľmi málo; na modlitby krém krstov a vádzok, nikto ne­
chodil, ač sa každodenne na modlitby zvonievalo. Ďalej bývajúci
lazníci práve v nedele vozievali uhlie na Belú a do Zvolena. Spove-
delníkov bývalo ešte spolu na 4 termíny vyše 3 tisíc; a zatvrdili
hriešnici neboli pripustení ku Večeri Pánovej. Druhá maďarská
škola bola už na Háliku. Tam mal učiteľ i dvojizbový byt; starší
učiteľ v škole pri fare trojizbový. Maďarská škola mala základinu
900 zlatovú od mestečka a 400 zl. darovanú od rychtára Martina
Beňo. Choralisti-mendíci boli piati; mali to, čo si vyspievali a
na vyše toho platila im mestská vrchnosť ročite 10 zl. Aj pokladnicu
chudobných opatroval mestský úrad a staral sa otcovsky o siroty.
V čas vizitácie r. 1837. naložil superintendent, aby kostol, do tedy
len zemou vybitý a na mokrom pozemku postavený, bol kamením
vydláždený.
Cirkev bola vizitovaná ešte i r. 1873. dňa 19. júna superin-
tendentom Gustávom Szeberényím. On nariadil, aby si cirkev
opatrila vždy ešte chybujúcu misu do krstiteJnice; a aby pozemok
mestečkom darovaný, na ktorom cirkev r. 1870. postavila už spo­
mínaný mlyn, bol gruntoknihovne prepísaný na cirkev. Medzitým
ešte roku 1845. vystavila. cirkev dva príchylky pred vchodmi do
kostola, r. 1858. vyložila spodok chrámu zalužanskými tehlami,
r. 1863. opatrila si nový organ od Karola Kiseľa z B. Bystrice;
r. 1869. obnovila vnútro kostola i s oltárom, opatrila 12 ramenný
luster, ktorý ale v noci medzi 10. a 11. májom r. 1871. niekto
ukradol, rozlámal a vo farskej zahrade nechal; nasledujúceho roku
dali ho obnoviť a k nemu ešte jedon 12 ramenný kúpili. Roku
1855. postavili tretiu školu, tak zvanú školu začiatočníkov. Roku
 655

1860. založená bola 500 zlatmi, cirkevníkmi složenými, takzvaná

íundacionálna kassa, z ktorej mali časom platiť cirkevných úrad­
níkov; k tomu mal slúžiť i spomínaný cirkevný mlyn. Tento mlyn
predala cirkev r. 1906. Pavlovi Šimkovi za 4730 kor. Fundacio-
nálna pokladnica mala v r. 1917. už 33,800 kor. Roku 1867. zalo­
žená bola obilnica so 70 kilami oziminy od mestečka obdržanými.
O 16 rokov mali v nej už 149 hl. obilia.
Oltárny obraz, sobrazujúci modliaceho sa Krista, daroval
saský obyvateľ a spolu babinský notár Jozef Plachý. Roku 1864.
Tomáš Kisel poručil na nádejný nový kostol 800 zl. 0 štyri roky
darovala jeho vdova Anna rod. Králik pol domu oproti fare ležia­
ceho k tomu, aby v ňom bývalý vdovy farára a učiteľov, a druhú
polovicu toho domu kúpilo mestečko za 280 zl. a na ten istý cieľ
darovalo cirkvi. Farár Ľudevít Muškuly daroval r. 1863. dva spie-
žové svietniky na oltár. Smutný duševný stav cirkvi opisuje vizi-
tacionálna zápisnica z roku 1873. v nasledovnom; zpovedelníkov
z 3585 duší bolo len 1938; pri zpovedi mnohí že i vyše 20 rokov
neboli; večierne a ranné modlitby že nemajú byť s kým odbavo­
vané; domáce služby Božie že len vo veľmi málo rodinách sú
v obyčaii, Biblia len v málo domácnostiach je k nájdeniu; ľud
iných kníh krém Zpevníkov a Tranosciusov a tu i tu žiakom kú­
pených Nových zákonov sotva že má.
Isteže potrebné bolo kázať Krista a nielen horliť proti hrie­
chom a pokleskom, ako sa to v Pliešovcach robilo. Istý muž Boži
riekol, že kým kázal striezlivosť, stali sa jeho poslucháči opilcami;
keď horlil za poctivosť, stali sa veľmi mnohí nepoctivými; kým
zvestoval spravedlnosť, množili sa mu zlodeji: ale ako začal zve-
* stovať Krista, všetko sa neočakávane premenilo. K tomu sotva
sa kde tak maďarizovalo v senioráte, ako v Pliešovcach, kde i
prvá maďarská škola vprostred čisto slovenského ľudu povstala.
V novšej dobe ]e nádej, že tento'dobrý, ale zanedbaný ľud
v krátkom čase vynikne v dobrom nad svoje okolie.
Štvrtú učiteľskú stanicu, založenú roku 1885. zaplnili pred­
bežne pomocným učiteľom. K tomu dalo mestečko budovu cirkvi
v cene 1000 zl. a na stolice a zariadenie učebnej triedy 160 zl.
Ešte prv h 1874. povýšila cirkev plat kantorovi o 120 zl.; roku
1879. opravili faru nákladom 1661 zl.; r. 1881. na opravu kantor-
ského bytu dali 400 zl. Roku 1884. v čas storočného jubilea po­
výšila cirkev plat farárovi o ročitých 300 zl. a na cirkev sosbie-
rali 808 zl. Na postavenie nového chrámu v roku 1889. sosbierali
jednotlivci 400 zl.; r. 1908. odanili sa cirkevníci na ten cieľ na
656

10 rokov po asi 2100 kor. ročite; r. 1911. a v nasledujúcich dávala

na to i obec po 1000 korún; Ján Paštrnák obetoval 110 kor. tak
že roku 1917. tá základina činila už 95,191 K. Krém toho majú
základiny: penzijnú, pre chudobných, zvonovú vyše 5 tisíc kor.,
rezervnú vyše 11 tisíc kor., Kuzmovskú, Vitálišovskú a iné. Spo­
menutia hodné je, že r. 1885. daroval Pavel Pivarček prestieradlo
na oltár a kazateľmi a farárovi luterák; roku 1888. tomašovský
farár Ľud. Pekár s manželkou Ottilou r. Geduly tiež obetovali
hodvabné prikrývadlo na oltár a kazatelúu.
Miesto aby boli svoje školy so vzrastaním počtu obyvateľ­
stva rozvinuli a po rozsiahlych lazoch nové školy zakladali, aby
tamejšie dietky nemuseli denne 7 i viac kilometrov do školy pu­
tovať, navrhoval farár Kuzma už roku 1869. oddať školy obci,
a vskutku oddali ich r. 1894. najprv obci, ktorá postavila veľkú
školskú budovu v mestečku a potom i s touto štátu, len aby sa
mohlo lepšie maďarčiť, to seniorát dňa 29. aug. roku 1894. bez
protestu vznámosť vzal; cirkev si ale povolala katechétu i oso­
bitného kantora, ktorým mala už z čoho plat dávať; ba hneď
roku 1904. povýšili plat katechétovi o 400 kor. Nasledujúceho
roku vydala cirkev na obnovu cirkevných stavísk 793 kor. a za­
viazala sa, že na ten prípad, ak sa fília Sása osamostatní, plat
svojmu farárovi zvýši v hotovosti o 400 kor. Keď si roku 1905.
uviedli svojho vnove vyvoleného farára Juliusa Vitáliša, dali mu
z dobrovoľných obetí nadobudnutý strieborný kalich v cene 300 kor.,
obnovili faru, kostol i kantorský byt značným nákladom, r. 1907.
obnovili organ, nasledujúceho roku hospodárske staviská pri kan-
torskom byte a konventuálnu sieň z rozpadávajúcej sa bočnej
budovy spravili nákladom 4376 kor., do nej namaľoval obrazy
prof. Ján Takács; žatým opravili katechétov byt, povýšili kantorský
plat o 100 kor.; roku 1914. pokryli vdovský dom za 1353 kor.
Tieto všetky obete svedčia o tom, že pliešovská cirkev nebola tak
chudobná, aby si nebola mohla zachrániť svoje školy cirkevné,
keby bola chcela. Teraz už niektorí ťažko nesú, že v nedostatku
evanjelikov učiteľov učia im dietky rimskokatolícki učitelia v štát­
nych školách; to ale ťažko neniesli keď sa ich deti a tak i oni
maďarčili.
Dozorcami cirkvi boli: r. 1786. roľník Juraj Hibský, r. 1803.
Ján Nándory, ktorý daroval cínovú kanvičku ku Večeri Pánovej;
za nim Imro Nándory, od roku 1821. Mikuláš Ostrolucký, vice-
išpán, poddozorcom od roku 1806. ak nie i prvej miestny notár
Ján Ambrózy, ktorého manželka Žofia r. Makóny darovala cirkvi
 657

hodvabnú čiernu šatku ku kalichom, ozdobenú striebornými čip­

kami a jeho pričinením dalo mestečko uliať dva väčšie zvony,
ktoré užívala cirkev. Ďalej r. 1861. bol dozorcom Géza Otrolucky
a poddozorcom od roku 1866. miestny notár Beniamin Ambrózy,
po jeho smrti od roku 1869. kupec Mikuláš Mixath do r. 1877.,
po ňom r. 1880. slúžny Matej Škrovina; r. 1884. dozorcom Karol
C’sipkay až do prevratu.

Farári:
1. Ondrej Maróthy, narodený v Krupine dňa 13. febr. r. 1747.
z Juraja mešťana a súkromného krupinského učiteľa a Zuzanny
r. Luprich. Učil sa doma u otca, potom k vôli maďarčine v Solte
v peštianskej stolici v reformátskej škole za 2 roky; žatým za
4 roky v Štiavnici u Fabríciho, Ondreja Martšeka a Jána Seve-
riniho. Odtiaľ šiel do Prešova a pobudol tam za rok; odporúčaný
Jánovi Karlovskymu, šiel do Kežmarku, kde sa učil u Adama
Moesza a potom dlhšie u Karlovského. Medzitým bol i v Ožďa-
noch za rok k vôli doučeniu sa maďarskej reči. Roku 1772. s krá­
ľovským povolením šiel na vysoké štúdia do Halle, potom do Jény
Po poltreťa roku povolal ho bar. Juraj Hellenbach za vychová­
vateľa-, odkiaľ prešiel po roku za učiteľa do Ratkovej, kde za
tri roky účinkoval. Tam sa i oženil pojmúc si dňa 7. septembra
dľa iného prameňa 8. okt. r. 1778. Žofiu r. Gerengay, dcéru Mar­
tina Gerengaya, farára leštianskeho a seniora novohradského,
kandidovaného i za superintendenta. Z Ratkovej povolala ho ryb­
níčka cirkev za farára po smrti Martina Fabriho, a keďže v potis-
skom dištrikte vtedy superintendenta nebolo, vysvätil ho 26. júla
roku 1779. banský superintendent Ján Cserňanszky a 2. aug. bol
do cirkvi uvedený. V Rybniku narodila sa mu dcéra Mária a dňa
16. júla roku 1783. syn Martin; Mária sa potom vydala za drá-
šovského a potom bohunického farára' Michala Godru a bola
matkou básnika Samuela Godru plachtinského farára a po synovi
Jozefovi pramatkou nášho Dra Kvačalu; jeho matka bola dcérou
tohoto Jozefa Godru. Syn Martin bol potom učitefom krtýšskym
a žatým maškovským, otcom Daniela Maróthyho básnika. Odtiaľ
prešiel Ondrej za farára na Pondelok, kde bol 20. aug. r. 1783.
seniorom Jánom Trsztyenszkym, klenovským a Jánom Reiszom,
ožďanským farárom uvedený. Ale ani tam nevytrval dlho a dňa
1. apr. nasledujúceho roku bol už farárom pliešovským. Mal ešte
syna Ondreja a dcéru Zuzannu. Hovoril krém slovenskej reči i
latinsky, nemecky, maďarsky a francúzsky. Zomrel dňa 27. marca
42
658

r. 1797. a dňa 1. apr. bol pochovaný. Jeho vdova Žofia dostávala

od dištriktu ročite 10 zl. podpory a jeho syn Martin r. 1803. ako
lučenský študent (Martino Marothy nobili) 16 zl. a r. 1809. ako ge­
merský žiak 10 zl. Bývajúc v Pliešovcach, upadla s farárom Gren-
cnerom, prečo tento so stanice zaďakoval a jej r. 1801. odňala
cirkev užívanie zemičiek, ktoré do tedy mala. Roku 1810. nedo­
stala už ani dištriktuálnej podpory, lebo bola zaopatrená u svojho
menovaného syna Martina, vtedy už krtýšského učiteľa.
2. Samuel Grencner — viď medzi farármi babinskými č. 9.
3. Beniamin Musculi, Musslculy, narodil sa dňa 17. apr. roku
1763. v Lipt. Sv. Mikuláši z otca Pavla a matky Magdalény rod.
Raduch. Jeho otec bol nešťastný pre náboženstvo, lebo jeho Pavlova
matka bo'la katolíčkou, ale ani sama nežila v pápeženskom nábo­
ženstve, ani svoje deti nechcela mať katolíckeho náboženstva.
Pavel už ženatý bol za tri roky žalárovaný za to, že nechcel byť
katolíkom; a pri začiatku jeho žalárovania narodil sa mu tento
syn Beniamin, ktorý keď odrástol, chodil do vrbickej školy, vedenej
jezuitmi; žatým ho poslali rodičia do Paludzi a keď bol i on pre­
nasledovaný pre vieru, roku 1775. šiel do školy do Zemänského
Kéru (Nemeskér) v šopronskej stolici, kde ho až do r. 1780. vy­
učovali Jonatan Vietoris a Adam Farkaš. Roku 1786. bol v Jéne
a po dvoch rokoch navrátiac sa do vlasti, stal sa vychovávateľom
dietok Mateja Meerwaldta, bývalého árendátora Bohušovského
panstva vo Vlkanovej, potom v B. Bystrici. Roku 1789. za rektor-
stva Michala Járossyho, stal sa konrektorom v Štiavnici, odkiaľ
prijal povolanie za farára do Ľadzian a bol dňa 12. apr. r. 1791.
v B. Bystrici superintendentom Michalom Sinovicom na kňazský
úrad vysvätený a dňa 17. apr. do cirkvi uvedený. Pod ním bola
tam fara vystavená. V Honte bol dekanom. Po zaďakovaní Gren-
cnerovom bol v Pliešovcach za farára vyvolený a počas vizitácie
dňa 23. júna r. 1801. hneď i superintendentom Hamaliarom do
cirkvi uvedený. V Ľadzach oženil sa s Klárou Tóth, dcérou Gabriela
provizora Hellenbachovského v Kiirtosi v peštianskej stolici, s ktorou
mal deti: Beniamina, potomného učiteľa na Počúvadle, ktorý súc
chorý v kúpeli sa zatopil; Gabriela, potomného adjunkta stoličného
zememerača; tiež zomrel predčasne; a Zuzannu, ktorá sa vydala
za zvolenského farbiara Huszágha a dosť skoro ovdovela. Po smrti
prvej manželky pojal si druhú dňa 11. nov. r. 1805. Johannu Dobák,
dcéru Adama, notára dobronivského a Evy rod. Topercer, s ktorou
mal dietky Johannu, Ľudevíta a Ludoviku. Johanna sa vydala
za prešporského učbáxa Mateja Scheverlaya, Ludovika za devičian-
 659

skeho farára Adama Masztiša a Ludvik sa stal jeho nástupcom.

Beniamin Musskuly bol príkladný, vzorného života duchovný pa­
stier, ako o ňom poznačil r. 1818. superintendent Lovich do vizi-
tacionálnej zápisnice. Pliešovania povýšili mu plat k jeho osobe
o hotových 150 zl., 8 kíl raže, 2 kily pšenice, 2 kily jačmeňa a
dňa 14. dec. r. 1815. zaviazali sa, že ak by zomrel, pre jeho vdovu
a potomkov opatria, alebo vystavia dom so záhradou. Bol údom
Slovenskej učenej spoločnosti banského okolia. V senioráte bol
od r. 1803. dekanom, roku 1816. konseniorom, r. 1824. seniorom.
Zomrel dňa 17. nov. r. 18’36. Jeho vdova r. 1841. dostala z Gren-
cnerovskej základiny ako rodina Grencnerova 20 zl., ostatné vdovy
po 10 zl. Jeho brat Ján Musskuly bol rektorom v Modre a potom
farárom vo Sv. Jure.
4. Ľudevít Muskuly, syn predošlého od druhej jeho manželky,
narodený dňa 1. febr. r. 1811., učil sa doma, od r. 1822. v Štiav­
nici pod správou Jána Rojku a Mateja Scheverlaya, od r. 1828.
v Prešporku pod Scheverlayom, r. 1832. vo Viedni za rok. Vrátiac
sa domov, učil mládež maďarčine, stal sa kaplánom pri svojom
otcovi, vysvätený dňa 15. júna r. 1835. Jánom Szeberinym, cirkev
mu zaistila nástupníctvo po otcovi a vskutku nasledujúceho roku
po smrti otca stal sa jeho nástupcom; dňa 29. jan. r. 1837. bol do
cirkvi uvedený. Kázaval zvlášte proti hriechom v cirkvi sa vysky­
tujúcim, proti krádeži a opilstvu. V manželstve žil so Zuzannou
rod. Kornides z Krupiny. Proti nemu zadala obecná vrchnosť roku
1842. žalobu na seniorálny konvent, že ju pre neplnenie nejakých
jeho žiadosti s kazatelne verejne- uráža. Vyslaná kommissia mala
vyšetriť, v čom to záleží a stránky dla možnosti upokojiť; ale
kommissia ani v r. 1845. nebola tam; a na vec sa potom akiste
pozabudlo. Muškuly r. 1847. na seniorálnom konvente dňa 28. a
29. júla žaloval svoju ííiiu Sásu. že mu nejakú vynáhradu dežmy
odopiera. Seniorálny konvent zasa vyslal kommissiu Daniela Hu-
szágha, Juraja Plathyho, Pavla Makónyiho a Samuela Baláža, aby
o tom budúcemu seniorálnemu konventu zprávu podali; a títo to
priateľskou cestou vyrovnali. Zomrel 26. júla r. 1866.
5. Adolf Nátan Kuzma, narodil sa 12. dec. r. 1839. v Bátov-
cach z rodičov Samuela, tamejšieho farára a seniora a Cecilie
rod. Kuzma z Radvane. Učil sa doma, za dva roky v Štiavnici a
potom v Prešporku, kde r. 1861. štúdia skončil. Žatým bol vycho­
vávateľom v Sklennom u lekára Ľud. Rombauera a hostinského
Gottlieba Trattnera. Po jednom semestri bol potom v Tubingách a v
Jene. Keďže mu rodičia už nežili, šiel znovu za vychovávateľa do
42*
660

Skleného, odkial v nov. roku 1864. prešiel za vychovávateľa ku

bar. Levinovi Marschallovi do V. Bercellu v novohradskej župe,
odkial ho r. 1866. povolal Ľudevít Muškuly za kaplána a 10. mája
bol Székácsom vysvätený. Po smrti Muškulyho stal sa 29. júla
r. 1866. najprv administrátorom a od 22. nov. riadnym farárom.
Na kandidačnom konvente dňa 12. sept. r. 1866. predsedníctvo,
tt. dozorca Géza Ostrolucky a senior Alexander Doleschal upo­
zornilo konvent, aby sa pri voľbe prísny ohľad bral na to, aby
volený nebol patentalista, ale autonomista a verný vlastenec; a
konvent uzavrel, že len ducha autonomného majúcich mužov,
verných a vlasti oddaných synov ku próbam volať a za budú­
ceho farára voliť bude; keďže je predsvedčený, že buď paten­
talista, buď takrečený pánsláv by v cirkvi nie svornosť, lásku a
znášanlivosť hlásal, ale nedôveru naproti autonomným predsta­
veným a jednotlivým cirkevníkom roztrusoval. Z 10. prihlásivších
sa traja boli na próbe a za tým Kuzma ač mal prv tuhú srážku
s poddozorcom Ambrózym, bol za farára vyvolený. V nasledujúcom
roku 2. sept. oženil sa s najmladšou dcérou svojho predchodcu
Lujzou. Roku 1867. stal sa dekánom, r. 1881. pokladníkom vdovsko-
sirotského ústavu, r. 1888. seniorálnym pokladníkom, z čoho roku
1892. zaďakoval; r. 1898. konseniorom. V deň 35 ročného jubilea
jeho kňazstva dňa 15. dec. r. 1901. pozdravil ho seniorát, stolica,
vrchnosti, vidiek, zástupcovia druhých vyznaní, učiteľský sbor a
škôldozorca; na príležitostných službách Božích kázal slovensky
Vitáliš, maďarsky Bakay, liturgoval Kliment; a pliešovská cirkev
z tej príležitosti sosbierala väčší obnos, z ktorého pre jubilanta
opatrili cenný kalich, zapravili trovy jubilea a zvyšok 200 kor.
uložili ako základinu Adolfa Kuzmu ku napomoženiu chudobných
v cirkvi. Ako sa ho báli zvlášte učitelia, charakteristické je, že
pozdravil ho menom miestnych učiteľov práve ten, na ktorého
predtým dvíhal palicu. Zomrel dňa 30. mája roku 1904. Nie málo
prispelo k utrateniu miestnych cirkevných škôl ich vzájomné lici­
tovanie vo vlastenectve s miestnym notárom Mikulášom Szalon-
tayom, predtým Slaninom
6. Julius Vitáliš — viď medzi farármi breznianskymi č. 17.
7. Ján Szelényi, narodil sa na Piiiši dňa 17. dec. r. 1885. Jeho
otec Ján Škrada býval váženým rychtárom v obci; matka mu
nevie dobre maďarsky, jednako Szelénýi udáva si až dosiaľ za.
materinskú reč maďarskú. Do školy chodil doma, na Sarvaši;
potom po matúre bol do roka na filozofickej fakulte v Budapešti,
žatým odbavil theologiu v Prešove. Po 4. mesačnom kaplánstvo
 661

v Brezne stal sa farárom na Ponikách, odkiaľ po odchode Vitá-

lišovom prešiel do Pliešoviec, kde až dosial účinkuje.

Rektori, konrektori, učitelia:

1. N. Krnác okolo r. 1688.
2. Michal Fabri spolu i kantor od r. 1784., povolaný zo štiav­
nickej školy; vtedy bol 21 ročný. Hovoril krém slovenskej reči i
latinsky, maďarsky a nemecky. S farárom Maróthym bol švagrom5
pojmúc si dňa 29. sept. r. 1785. za manželku dcéru leštianskeho
farára a seniora Martina Gerengaya Rebeku, ktorá mu ale dňa
10. okt. nasledujúceho roku zomrela. Roku 1793. žaloval Sasanov,
že mu odopreli učitelský a kantorský plat, uvedúc si už svojho
učiteľa. Seniorálny konvent od 8. jan. toho roku vyrovnal ich tak,
že mal ako kantor dostávať od Sásy ročite 10 zl. Ale keď jeho
plat bol značne umenšený, lebo prv Sasania prispievali tretinou
k jeho platu, preto uchádzal sa za učiteľa na H. Almáš v Honte,
kam r. 1794. i prešiel; a odtiaľ r. 1801. na Turiepole.
3. Ján Bruchais, Brucháč, narodený v Slovenskej Ľupči vo
februári r. 1769. z rodičov Mateja koželuha a Estery rod. Bobák;
učil sa doma, v Bystrici, v Ozdine, kde sa naučil organovať od
učiteľa Samuela Lanyho, zasa v Bystrici a v Kežmarku. Potom
bol v r. 1790—93. učiteľom v Batizovcach, kde sa ale s tamejšim
farárom Ondrejom Teiszom neznášal a uraziac veličenstvo krá­
ľovské a vyzvúc nejakú vzburu v Bcitizovcach, bol, keď prešiel už
do Pliešoviec, potom stoličnými hajdúchmi lapený a do bystri­
ckého stoličného žalára zavretý: Pustený na svohodu obdržal na-
zpät svoje postavenie. Nasledujúceho roku 1794. dňa 5. febr.
vstúpil do manželstva s Annou Huszák, dcérou saského mäsiára
Adama Huszáka a Zuzanny Reel. Sasania mu nechceli dávať ani
10 zl. za kantorstvo. Na seniorálnom konvente dňa 17. dec. roku
1798. oznámené bolo, že kommissia vysiata z predošlého sen.
konventu a záležajuca zo Samuela Nedeczkyho a Jána Micha-
lička farára krupinského, rozopru medzi Brucháčom a saskou
fíliou šťastne urovnala tak, že Sasania odpustili Brucháčovi ublí­
ženia a on im z 30 zl., ktoré mu od troch rokov po 10 zl. mali
dávať, odpustil 15 zl. Zomrel 10. jan. r. 1809. Bol pilným a spô-
sobným učiteľom.
4. Štefan Cziffery bol dočasným konrektorom až do roku _
1802., keď prešiel za rektora na Babinú. Viď tam č. 5.
5. Samuel Grentzner bol tu od 11. okt. r. 1802. konrektorom
na vyššej chlapčenskej škole. Viď medzi farármi babinskými č. 9.
662

6. Leonhard LehoczJcy, zeman z Kráľovej Lehoty, syn Leon-

harda prísediaceho tabule súdnej stolice a Anny Márie rod. Zábor-
ský-Chovan, narodený o. roku 1765. učil sa doma u st. Samuela
Grentznera, v Kežmarku u Daniela Lessa a Tomáša Maukscha,
v Sajógemeri u Samuela Kuszmányiho a v Štiavnici u Jána Seve-
riniho. Bol najprv učiteľom na Drieňové, potom na Bankách, od­
kiaľ r. 1806. prešiel za konrektora do Pliešoviec, ale dosť skoro
sa vrátil na Banky.
7. Martin DornyáJc — viď medzi farármi ľubietovskými č. 22.
8. Ján Brzula, Brezulay, bol tu rektorom po Brucháčovi. Viď
medzi učiteľmi hrochoťskými č. 5.
9. Adam Veszelý, narodený 28. nov. r. 1771. v Tisovci z ro­
dičov Adama a Zuzanny; učil sa v Štitníku a Bystrici. Roku 1791.
v novembri stal sa prvým učiteľom v Sási po obnovení cirkvi,
kde dňa 2. febr. r. 1793. vstúpil do manželstva s dcérou tamej-
šieho zemana Jána Nándoryho a jeho manželky rod. Vélitšovej,
Zuzannou. Roku 1797. stal sa i notárom obce. Dňa 5. dec. roku
1809. prešiel za učiteľa a kantora do Pliešoviec. Dňa 9. apr. roku
1812. zaliala ho krv a od toho času upadnúc do suchôt, po 6 ročnej
nemoci dňa 28. febr. r. 1815. dušu Otcu poručil.
10. Pavel Dvorátsek, Dvoracek prišiel na Veselého miesto dňa
28. apr. r. 1815. Narodil sa v Senici r. 1775. z rodičov Jána, ko­
váča a Anny rod. Passkony, zemianky z V. Slatiny. Učil sa doma,
potom na Turejlúke u Štefaaa Bolemana, v Modre u Jána Muss-
kulyho; žatým za 4 roky v Šoprone u Jonatana Vietorisa, Daniela
Stanislaidesa a Petra Raitsa; za rok v Prešporku u Sztrečku a
Sabela. Roku 1796. stal sa učiteľom na Brezovej, potom v Senici,
od r. 1807. H. Zeleniciach a od r. .1809. vo Zvolene, kde za 3 roky a
od konca r. 1811. v Hronseku, kde tiež tri roky účinkoval a kde
do manželstva vstúpil s Evou rod. Kanka. Do Hronseku bol prišiel
na žiadosť svojho príbuzného, tamejšieho farára Štefana Bolemana.
Po smrti Veselého prešiel do Pliešoviec. Vo vyučovaní mládeže
bol pilný, učiac denne i 6 hodin, dľa methody Bell-Lankasterovej.
Žiakov mával 150—180. Krém náboženstva učil ešte dejiny dľa
Raffia a Buchloltzera, fyziku dľa Michalku, zemepis dľa Palkoviča,
počty dľa Lešku. Zomrel 24. dec. r. 1839. Po ňom vyvolila si cirkev
zvolenského učiteľa Juraja Petroviča, ale ten stanicu neprijal.
11. Ondrej Cervenák, Cservenák bol po Dornyákovi konrektorom
a učiteľom maďarskej školy, podpisoval sa professorom. Účinkoval
tu až do smrti, zomrel dňa 9. júna r. 1836. Zostala po ňom vdova
Zuzanna Hankus. Jeho syn Beniamin Pravoslav narodený dňa 9.
 663

okt. r. 1816. z matky Zuzanny rod. Veselý, dcéry miestneho uči­

teľa, prvej manželky Ondrejovej, prišiel k povedomiu národnému
až na štúdiách v Prešporku a z posmešníka Slovanov stal sa
pôsobením Ľud. Štúra horlivým Slovákom a nástupcom Štúrovým
vo vedení slovenského ústavu. Ku jeho Zrcadlu Slovenska napísal
predmluvu jeho priateľ Joz. Mil. Hurban. Druhým synom Ondreja
Červenáka bol Karol učiteľ na Bodoni, u ktorého Beniamin ako
nádejeplný mladík zomrel r. 1842.
12. Gustáv Groszmann, nástupca Červenákov v pliešovskej
maďarskej škole, narodil sa v Pukanci r. 1813. z Ondreja, kupca
a Julianny rod. Messerschmidt, ktorí v domácnosti hovorili slo­
vensky a nemecky. Učil sa v Štiavnici za tri roky, potom do roka
v piaristickej škole v Leviciach, kde učili maďarsky a latinsky;
potom sa zasa vrátil do Štiavnice, odtial šiel do Prešporku na
filozofiu a bohoslovie, kde 3 roky sotrvai, složil bohosloveckú
zkúšku a šiel za vychovávateľa ku bar. Nyarymu z Nyáregyháza
a po 4. mesiacoch prijal povolanie za učiteľa do Pliešoviec. Bol
pilným, učiac denne i 6 hodín; a krém náboženstva učil zemepis,
fyziku, maďarskú reč, počty a pravidlá mravnosti. Žiakov mával
asi 100.
13. Ľudevít Holéczy bol nástupcom Groszmannovým v ma­
ďarskej škole od r. 1839. Po ňom učil
14. Nátan Mocskonyi od r. 1843.; r. 1851. zaďakoval.
15. Frano Ružička, m prišiel sem z Hodruše, vyvolený dňa 31.
aug. r. 1851., účinkoval tu do r. 1862. Za jeho účinkovania uzavrel
miestny konvent r. 1852., aby menovite chlapci len dva roky zo­
stali v nižšej triede a potom hneď prešli do maďarskej škoiy;
ktorých rodičia by si žiadali i skorej dať do maďarskej, to aby
sa dialo len po prijimacej zkúške. Po odchode Ružičkovom vyvo­
lili si dňa 8. okt. r. 1862. veľkou väčšinou za učiteľa Karla We-
nicha, turičského učiteľa, ale hneď'v konvente „uŕídili, aby pro
bezpečnosť proti všelikému panslavis'tickymu počínání“, keďže
cirkev „dosavádne o jeho smýšlení se nebyla presvedčila“, dal
revers; čo on ako charakterný muž neurobil a stanicu neprijal.
16. Michal Vagner, najprv účinkoval tu v škole začiatočníkov
od 14. okt. r. 1860., potom v maďarskej od 19. okt. r. 1862. po
31. mare“C r. 1873. Po ňom učil za čas školu na Háliku kaplán
Titus Brózik. Žatým bol Wagner správcom sirotinca na ľupčian-
skom zámku a redaktor zlopovestnej „Svornosti.“ Od r. 1872. bol
členom seniorálnej školskej rady.
17. Jozef Králik, učiteľ-kantor, narodil sa dňa 11. marca roku
664

1810. v Slov. Právne; učil sa doma, potom u svojho brata na Jóši;

od r. 1822. v Štiavnici, r. 1825. v Kežmarku, r. 1826. v Šarišskom
Potoku, r. 1827. zasa v Štiavnici, kde skončil boboslovecko-filozo-
fický ročník. Dňa 27. sept. r. 1830. povolala ho velkoslatinská
cirkev za učitela, odkiaľ prešiel dňa 1. marca r. 1840. na Dvora-
čekovo miesto do Pliešoviec, lebo ho v Slatine nedbale platili. Pre
zaostalý plat bol prinútený žalovať slatinskú cirkev a sen. kon­
vent dňa 27. febr. r. 1841. vyslal k vyšetreniu jeho požiadavky
do Slatiny deputáciu, záležajúcu z pravotára Daniela Huszágha a
dekana Pavla Makónyiho. V Pliešovcach pre posielanie mendikov
vyžínať trávu mal potržky s farárom Muškulym, a málo dbal i na
napomenutie konventu preto. Žaloval cirkev u svojho švagra seni­
ora Makónyiho, že sa nepostará o tretieho učitela, keďže počet
žiakov v jeho učebni je blízo 200. To malo ten výsledok, že povo­
laný bol za tretieho učitela Lamoš. Králik zomrel 21. apríla roku
1874. Jeho vdova bola Klára rod. Makónyi, sestra zvolenského
farára. Jeho triedu učil potom od 28. jan. r. 1878. až po skúžku
pomocný učiteľ Ludv. Neman.
18. Ján Lamoš, od 17. mája r. 1855. ako dočasný účinkoval
tu v škole začiatočníkov. Po ňom:
19. Jozef Antolík — viď medzi učiteľmi zvolenskými č. 47.
20. Karol Jlokosz, narodený 18. mája r. 1837. v B. Bystrici
z rodičov Štefana, správcu opatrovne malých dietok a Anny rod.
Hlaváč; učil sa doma, od r. 1853. v Lučenci, potom v Štiavnici,
kde osmu triedu skončil a začal študovať na lesníckej akadémii,
ktorú ale pre chorobu opustil a stal sa potom v R. Száske po­
mocným lesníkom, žatým ale v nov. r. 1860. pomocným učiteľom
v Dobronivej, odkiaľ prešiel za dočasného učiteľa začiatočníkov do
Pliešoviec r. 1861. a nasledujúceho roku stal sa riadnym. Do man­
želstva vstúpil dňa 23. nov. roku 1862. s Matildou rod. Hajtmansky,
dcérou dobronivského učitela. Roku 1882. polepšila mu cirkev plat
k jeho osobe o 14 kíl raže a 4 kily pšenice. Zomrel r. 1886.
21. Gustáv Paulinyi, syn hronseckého učitela Jána Paulinyiho
bol najprv do r. 1868—69. pomocným učiteľom v Ponikách, potom
v Badíne a z hodrušskej stanice bol vyvolený na miesto Wagnerovo
dňa 8. febr. r. 1874. Jeho manželka bola Vilma rod. Zbell. Dňa 1.
sept. r. 1895. stal sa tu obecným, poťažne štátnym učiteľom; potom
penzionovaný žil v Krupine.
22. Anton Béér z Baláž-Ďarmôt, vyvolený tu dňa 20. sept.
r. 1874. na miesto Králikovo. Tu sa i oženil s dcérou bývalého
notára Zuzannou rod. Ambrózy. Upadol do suchôt. Počas jeho
 665

nemoce učil Ludvik Nemann. Zomrel 21. sept. r. 1880. Po ňom

učil tu za čas Ján Orošházy, syn sucháňskeho učiteľa Petra Oroš-
házyho, potomný učiteľ sudičky.
23. Alexander Belóczy, bol výpomocným učiteľom v Očovej,
odkiaľ dňa 7. dec. r. 1880. bol vyvolený sem na Béérovo miesto.
Odišiel dňa 27. sept. r. 1885. ďalej študovať na vyššú präparandiu.
Z lučenskej präparandie vyhodený bol pre panslavizmus, tu sa
celkom prispôsobnil maďarizačným pomerom; a potom už postu­
poval ako učbár a správca.
24. Gejza Kovács, vyvolený sem z Pazdišoviec dňa 25. okt.
r. 1885.; stal sa potom tu štátnym učiteľom.
25. Koloman Eduard Krátky, tunajší rodák, účinkoval tu ako
dočasný od 27. febr. roku 1885.; dňa 11. júla r. 1886. odišiel za
riadneho učiteľa do Bohuníc, odtiaľ r. 1890. na Poníky a potom
19. sept. r. 1893. na Belú.
26. Štefan Kvopka, rodák z Baláž-Ďarmôt; ako präparandista
tu 25. aug. roku 1886. vyvolený, výtečných darov učiteľ, schopný
maďarizátor; po soštásnení škôl stal sa tú ich správcom. Bol inter­
novaný a odišiel do Maďarska.
27. Ján Krman účinkoval tu ako výpomocný učiteľ v škol­
skom roku 1884—85.
28. Eduard Slavkovský, revúcky žiak, z Hranovnice bol sem
dňa 25. okt. r. 1885. povolaný a tu pomaďarčil si meno na Szepe-
siho; po soštátnení školy stal sa štátnym učiteľom.
Po soštátnení tunajších škôl boli tu

katechetmi a kaplánmi:
1. Pavel Varga, rodom Maďar, nevedel dobre slovensky, pred­
tým bol kaplánom v Kardoškúte; tu vyvolený dňa 1. apr. r. 1896.;
odišiel dňa 8. mája r. 1903. za farára na Galšu.
2. Jozef Hrúsz z V. Slatiny; ako zvolenský kaplán prešiel
sem dňa 11. okt. r. 1903. Onedlho dňa 30. nov. odišiel za kaplána
do Nyiregyházi.
3. Gustáv Kuszý, od 27. dec. r. 1903. Viď medzi farármi hro-
choťskými č. 6.
4. Julius Jeszenszky, bol prv administrátorom v B. Štiavnici,
sem vyvolený 5. dec. r. 1904. odišiel za farára do Hodruše.
5. Julius Huszágh od 1. marca r. 1907.; dňa 16. dec. roku
1908. odišiel za farára na Krtýš.
6. Aladár Schultz bol s otcom v Amerike, potom kaplánom
666

v Štiavnici; tu od 28. marca r. 1909. Odišiel dňa 3. apr. r. 1910.

za farára na Malú Calomiu. *
7. Jozef Cyril Kramár, syn lišovského farára Samuela Kra-
mára, zo sarvašskej kaplánky vyvolený sem dňa 3. júna r. 1910.;
prešiel dňa 21. febr. r. 1911. za farára na Devičie.
8. Béla Šeffarovszky, z Comádu sem 5. marca r. 1911. vyvo­
lený, odišiel 31. jan. na Brádno v Gemeri. Po ňom učil nábo­
ženstvo do konca roku saský farár Jozef Moravčik.
9. A dolf Iluszy, ako skončený bohoslovec vyvolený bol sem
dňa 1. okt. roku 1913.; dňa 21. okt. r. 1914. odišiel za farára do
Horných Strhár.
10. Ján Lanyoš — viď medzi farármi ponickými č. 19.
11. Oshár Szalontay, syn tunajšieho notárov Mikulášov Sza-
lontay — predtým Slanina — vyvolený dňa 24. mája r. 1915.;
odišiel dňa 1. nov. r. 1916. za farára na Rédovú.
12. Pavel Gažo, rodák zo Sarvaša, kde bol i kaplánom; vyvo­
lený sem dňa 1. nov. r. 1916.

Kantori:
1. lmro Majoroš, z Umrlej Lehoty sem vyvolený dňa 20. okt.
r. 1895.; odišiel dňa 14. sept. roku 1896. za učiteľa do Sv. Jána
v Liptove.
2. Ján Fiyuly z učiteľskej stanice vo V. Ľuboreči sem vyvo­
lený dňa 3. jan. r. 1897.; odišiel dňa 28. marca r. 1898. za uči­
teľa na H. Strehovú, odtiaľ na Zemänský Vrbovok v Honte.
3. Pavel Líška, vyvolený sem vo februári r. 1898. ťažko ochorel
a stanicu ani nezaujal.
4. Ján Lushjik z Polného Birinčoku sem vyvolený dňa 1.
sept. r. 1898.; odišiel dňa 15. okt. r. 1902. na Iršu.
5. Ludvik Klaudinyi zo Stracín r. 1902. sem vyvolený, odišiel
r. 1910. na Piliš; po ňom účinkoval tu
6. Ján Belopotocký, ktorý r. 1911. odišiel na Zibritovo.
7. Ludvik Takács, penzionovaný učiteľ balážďarmotský r. 1911.
Po ňom
8. Ján Kalanda, tiež penzionovaný učiteľ.
9. Ludvik Bothár podobne, od 31. okt. r. 1915.
Pliešovská cirkev by mala nahliadnuť, že tá ustavičná pre­
mena v osobách katechétov a kantorov, zle platených, nie je ku
prospechu cirkvi. Tak nemožno mládež v náboženstve zdarné vy­
učovať a dobre vychovávať.
 667

XXVI. Poníky, Pojniky.

Mestečko spomína sa najprv v diplome ako prázdna, obyva­
teľov zbavená zem, alebo hora Poník, ktorú r. 1284. obdržal M.
Filip. Ešte r. 1310. bola tu púšť. keď Andrej a Tomáš, synovia
grófa Filipa z Ponik, vyžiadali výnimečný list od arcibiskupa
Tomáša, pre kapiu sv. Jána Krstiteľa na ponickej púšti (in heremo
Ponik). Bola to akiste terajšia sakristia katolíckeho kostola, ku
ktorej koncom 15. storočia mohol byť pristavený terajší kostol,
čo sa dá zatvárať z toho, že r. 1492. farár Vavrinec vyžiadal od­
pustky preň od pápeža. Púšť ponická bola vždy viac obydlenou.
Roku 1373. kráľ Ludvik potvrdil to darovanie potomkom Filipa,
Petrovi a Tomášovi Sós. Roku 1400. zvolenský župan Dávid ob­
daroval Poničanov mestskými výsadami, čo potvrdil r. 1404. aj
kráľ Žigmond a r. 1464. kráľ Matej. Mestečko malo i právo meča.
Kostol 54' dlhý, 36' široký a 30' vysoký na strmom brehu posta­
vený, bol otočený cintorínom. Svätyňa má gotické sklepenie, kto­
rého rebrá schádzajú sa v malý okrúhly kameň, svoreň; obloky
sú končité. Na epištolovej strane je gotické slepé okno s ďateli-
novým štvorlistom a mníšskou kružbou, 3' vysoké a 2' široké,
predelené tenkým stĺpikom; na evanjeliovej strane je pekné pa-
stophorium, mrežami ozdobené. Víťazný oblúk je končitý, loď pred­
tým drevenou povalou, od r. 1752. sklepením pokrytá; hlavná a
bočná zamurovaná brána sú gotické. Do sakristie 9' širokej a 12'
dlhej a vysokej vedú úzke končité dvere. Sú v nej: pastophorium,,
piscica, jedon úzunký končitý oblok a pod vápnom tak ako v
svätyni aj stopy drievnej maľby. Predtým bol tu aj gotický oltár
sv. Jána Krstiteľa, ktorý r. 1602. tvoril v chrámovej svätyni hlavný,
oltár. V bočnej kapii je gotický oltár. V kostole osmohranná a
baníckym odznakom ozdobená pekná krstiteľnica; v žobráčnici
bola gotická drevená lavica, majúca po 4 poliach minuskulárne
monogramy 4 evanjelistov. Z dávnych kňazov spomína sa r. 1323.
dľa mena nie známy, ktorému arcibiskup Tomáš odpustil štvrtinu
dežmy; r. 1492. Vavrinec, ktorý pre ponický kostol vyžiadal od­
pustky; r. 1503. neznámy, na ktorého M. Kónigsberger pamätal
vo svojom závete.
Kň Ponikám patrily íílie: Dubravica, Oravce, Malé Poniky a
Môlča, ktorá len od r. 1784. patrí k mičinskej cirkvi. Dubravica,
ako obec spomína sa v diplome z r. 1400., 1424. a v chotárnej
listine z r. 1557.; má starý gotický kostol, 30' dlhý, 18' široký a
2ľ vysoký, v prostred dediny pri samom potoku postavený. Svä­
668

tyňa má gotické sklepeme, ktorého rebrá sbiehajú sa v svoreň;

víťazný oblúk, dvere a obloky sú končité, loď s drevenou povalou.
Na severnom boku má kapličku, terajšiu sakristiu s podobným
gotickým sklepením. Tento kostolík obsiahol r. 1519. tiež odpustky.
Na západnej strane vidieť gotické dvere. Asi do polovice 16. sto­
ročia mal kostol osobitného farára, akým bol evanjelik Jakub
Plačko-Plorantius, ktorý r. 1544. prešiel odtiaľto za slovenského
kazatela do B. Bystrice a odtial r. 1572. do Slov. Ľupče. Žatým
akiste pripojená bola Dubravica Ku Ponikám. Roku 1624. žiadal
archidiakon paktáty od ponického evanjelického farára i za cirkev
dubravickú, ač tam už dávno osobitná evanjelická cirkev nebola
a ponický farár z Dubravice nedostával dežmu. V Dubravici oproti
kostolu na juh je kaštiel, ktorý bol na spôsob zámku ohradený
a v ktorom sú gotické dvere.
V časoch reformácie stály sa i Poniky a jej fílie evanje­
lickými; a až vo veľkom prenasledovaní, r. 1673. odňatý im bol
kostol a osadený do fary katolícky plebán Jakub Deláth, ktorý
r. 1678. bol Tôkôlyho vojskom spolu i s 20 žiakmi a 300 občanmi
odvedený do zajatia a len v Jágri po složení 600 toliarov boli
na svobodu prepustení. Od r. 1683. po r. 1704. zasa bol katolícky
farár do fary osadený; v čas Rákóczovského povstania od r. 1704.
do r. 1709. vládli chrámom, farou a školou zasa evanjelici, potom
ale im to generál Heister navždy odňal. V chrámovej ohrade, na
severovýchodnej strane, bola ešte v minulom storočí velikánska
lipa a hore v jej korune stôl so sedadlami, ku ktorým viedly
schody. V časoch tureckých nápadov držali sa Poničania hrdinsky;
keď sa zo susednej Ľubietovej pre časté nápady obyvateľstvo
rozchodilo a Turci dňa 6. nov. r. 1577. poplienili Šajbu a Hrochoť,
dňa 22. júna r. 1578. olúpili Oravce a Šajbu. Poničania boli vstave
za 3—4 hodiny postaviť i 150 dobre vyzbrojených bojovníkov
proti ním; a ešte ani r. 1657. neboli Turkom poddaní, keď im
poplatné boly i Oravce, Dubravica a Môlča a mnohé iné obce.
Mestečko malo až do nedávna zachovanú zápisnicu, počnúc
od r. 1540., ktorú viedli obecní notári, obyčajne za dávnych vekov
miestni evanjelickí učitelia. Farár Michal Blásy, vyznačil z nej
začiatkom minulého storočia mená farárov a učiteľov ponických.
K tomu zachovaný je dosiaľ v archíve gener. cirkvi v Pešti denník
ponického farára Ondreja Turia, r. 1625. zomrelého. V ňom dňa
18. mája r. 1608. poznačil, že keď v 6. nedeľu po Veľkejnoci kázal
zo 14. kap. Jerem., hrom uderil cez oblok kaplnky tak „jakoby
z pňlháku strelil,“ ač prv nehrmelo; blesk poza chrbát dievčeniec
 669

udrel do oltára blízo kazateľne, zapálil dve presteradlá, dievkami

kúpené, ale ináč žiadnej škody neurobil. Na drevenej zvonici vy­
ťaté sú mená: Georg. Rudkai 1606.; Elias Senis 1606.; Johan. Lip-
csensis; to svedčí o starobylosti zvonice. Na najväčšom zvone bol
nápis: En ego campana nunquam denuncio vaňa, Laudo Deum
verum, voco gregem, congrego clerum. Hodie si vocem meam
audieritis, nolite obturare corda vestra A. 1641.
Vizitovaná bola evanj. cirkev ponická Samuelom Melíkom
dňa 1. marca r. 1613. Vo vizitacionálnej zápisnici popísané boly
cirkevné role a lúky, ako i tie, od ktorých dávaná bola dežma:
I. Na Pastve pod Strážou teto sau zeme atď. II. Na Pastve pod
Dúbravou. III. Na pastve pod Drienkom —; pag. 4. Clenodia templi
sunt: Tri kalichy, try pateny. Mali aj monštranciu a pacifikál, ale
ho predali Krištofovi Lehnerovi, zlatníkovi bystrickému cielom
obnovenia svojich mestských výsad, alebo i na znovuuliatie puknu­
tého zvona. Ďalej vizitovaná bola cirkev dňa 14. nov. r. 1624.,
dňa 5. jan. r. 1630., keď mali „Kalichy y Misky tri: Kamže try:
Obrusy kramske bile tri, karpiti dva na Oltári, y na kancly. Zvony
4. čynovaných obrusou pet: A na kancel dluhy obrus na koncy
Hedbawem wyssyvani, ssatky na kalichy 4. Medenice v krstedl-
nicy etc.“ Tiež bola vizitácia dňa 10. júna r. 1632. R. 1636. po­
značil superintendent Mag. Rehor Lány, farár zvolenský, vo vizi­
tacionálnej zápisnici pag. 42. „Ponicensis Clenodia Templi: 1. Ka­
lichy a Misky tri pozlátite. 2. Šatky čtiri. 3. Zwoni ctiri. 4. Mede-
nica w. krtedlnicy. 5. Nekolko welkych obrusou. 6. Karpet jeden<
na oltári, druhy na kancly.“ Obce sem patriace sú: „Dubr'awicza,
Lehottka, Oraucze, Muolcsa. Hodiny na Zwonicy.“ Roku 1657, dňa
18. júna vizitoval superintendent Dávid Lány, v prítomnosti senio­
rovej, sudcu zemanov Mateja Csurhaya a iných. V zápisnici po­
značil, že na vyše hore označených cenností mali nový organ s dre­
venými a cínovými píšťalami, opatrený za 86 imperiálov; k tejto
príležitosti opatrili 16 šatiek ku kalichom; 16 prikrývadiel. „Kanwyc
Cynowjch wetssjch y menssjch nachazy se Nr 7.“ Dňa 20. marca
r. 1669. bola vizitovaná cirkev, v prítomnosti pánov Jána Roth,
Jána Asguthy, Žigmonda Géczy, sudcu a Jána Szeleczky; tiež v
prítomnosti prísediacich Juraja Martiniho farára čerenského a Jána.
Rotara. * Ručníkov bolo 20 a prikrývadiel asi 20. V novšom čase
vizitovaná bola cirkev r. 1801., dňa 28. mája r. 1818., dňa 6. júla.
r. 1837. a dňa 13. júna r. 1873. Roku 1770. založená bola v poni-
ckom chotáre obec Huta, kde bola maša a v nej topili železnú
rúdu a surovinu liali. Osadený tam šafár prijímal a osádzal tam
670

haviarov a robotníkov len samých katolíkov, aby katolícka cirkev

— zvlášte po obnovení evanjelickej cirkvi nezostala bez farníkov,
keď náboženský nátlak čiastočne prestával. V tom čase nebolo
katolíkov v Ponikách a na Lehôtke. Keď po tolerančnom patente
obdržali aj Poničania dňa 16. febr. r. 1784.. dovolenie znovusriadiť
si svoju evanjelickú cirkev, už hneď 28. marca uviedli si svojho
farára Pavla Tešláka, ktorý ich ale už nasledujúceho roku opustil.
Duší bolo r. 1818. v Ponikách 1016, v Dubravici 133 a v Oravcach
203. Ako už bolo spomenuté, Oravica mala r. 1657. 125 duší a
Dubravica len 80, zväčša zemanov. V čas vizitácie r. 1837. bolo
v Ponikách a Lehôtke spolu 1252 duší, v Oravcach 223 a na
Dubravici 165, spolu 1640. Roku 1873. v Ponikách 1020, na Le­
hôtke 388, v Oravcach 150 a na Dubravici 179 evanjelikov; a dnes
žije na 10,259 katastr. jutrovom chotáre v Ponikách 1332 evanje­
likov a 164 katolíkov; v Ponickej Hute 9 evanjelikov a 298 kato­
líkov; v Oravcach na 825 katastr. jutr. chotáre 142 evanjelikov
a 33 katolíkov a v Dubravici 1471 katastr. jutr, chotáre 170 evan­
jelikov a 157 katolíkov. Chotár ponický bol za dávnych časov
ešte väčší, ale im z neho lupčianske panstvo od Hronu ležiace
hory odobralo.
Keď sa r. 1784. znovu sriadila tu evanjelická cirkev, farár
Tešlák prvé služby Božie odbavoval na humne Demianovskom,
zaviedol dobrovoľnú sbierku na stavbu chrámu, fary a školy, ku
ktorej jednotlivci prispeli i 30 zlatmi, potom na vršku proti kato­
líckemu kostolu postavili si kostol, faru a byt pre kantora; oltár
kúpili si z katolíckeho kostola lubietovského- bol niekdy v ev.
modlitebni ľubietovskej, z ktorej už ani zrúcanín nieto; v prostred
oltára bol obraz sv. Trojice so znakom banským a nápisom 1724.
Kazatelňu kúpili si z toho istého kostola. Drevenú krstiteľnicu
daroval r. 1788. Tomáš Murat; bola visiaca a v posledný večer
roku pri službách Božích slúžila ako luster. Organ si kúpili za
150 toliarov r. 1789. od cirkvi nitriansko-streďanskej. Kalichy mali
dva s patellami, jedon z nich medený, menší strieborný, pozlá­
tené. Ciborium cinové4 Ondrejom Piaček cirkvi darované, bolo
r. 1807. v noci zlodejmi ukradnuté; na jeho miesto nadobudli si
pľachové. Mali dva cínové svietniky a 4 drevené; dva cínové
krčahy, z ktorých menší darovali tunajší mäsiari Martin a jeho
syn Ján Kučera. Medzi 5 šatkami jedna zlatom a striebrom vyší­
vaná od panej Amálii Dubravitzky rod. Schindler, veľkej dobro-
dejky cirkvi, farára a učiteľa. Oltárne prikrývadlo darovala roku
1835. Elena Kolenička rod. Piaček. Zvony mali dva, 4 '/• a 2 cen­
 671

tové na zvonici, na ktorú r. 1791. preniesli s katolíckej zvonice

mestské hodiny s nápisom: HoC anno paCeM DeVs ferat i. e. 1705.
Curavit fieri Andreas Hrdina Ord. Pastor Aug. Conf. Ecclesiae p.
t. Pojnikensis et aedituus Thomas Piar. Fara bola dvojizbová muro­
vaná; tretia čeladnia ako i ostatné čiastky boly drevené. Škola
bola tiež drevená s dvoma izbami. V Ponikách boli osobitne spravo­
vaní mešťania a osobitne slobodníci, libertini, zemania, ktorí konali
služby pri lupčianskom zámku, ako poslovia a poľovníci; napríklad:
vokátor farára Koseca, tiež slobodníka podpísal Ján Mráz, cirkvi
kurátor mestský; a Jakub Mráz-Lupták, kurátor z Libertinu; Ján
Paulík, Rychtár mestečka a Jur Madoss, Rychtár slobodnícky. Od
výťahu rodného listu „k presvedčení zemanstva“ platilo .sa 2 zl.
Z hory osobovali si slobodníci tretinu. Za nemeckej správy r. 1856.
uviedla stoličná vrchnosť ponických a lehotianskych občanov silou
pod jednoho rychtára; a od toho času nebýva osobitný rychtár
zo slobodníkov. „Roku 1788. v geseni ustanovil Uroz. P. Palugyay
Elek, gakožto pán Inšpektor pri cirkvi naši, aby se do magazina
obilí a ovos pre živnosť zdejšího SI. B. Kazatela snášelo. Pri tom
ustanoven jest výberčik na to všecko, jako i na penize p. Georg
Pallovič a Joannes Kolenička,“ ktorí obilie na r. 1789. i vybrali,
ale farárovi zúplna neoddali; r. 1790. vyvolili si za výberčíkov
Tomáša Murata a Mateja Korunku, ale ani tí „nebyli dostateční
SI. B. Kazatele vyplatiti.“ Preto žatým nosili cirkevníci peniaze
i živnosť rovno farárovi. Učiteľ Csaplovitz r. 1790. žaloval sa na
nevďačnosť Poničanov, že už na štvrtý rok u nich účinkuje a ani
jemu, ani farárovi nič neobetovali tak, ako to v iných cirkvách
obetujú. Divné to bolo tým viac, že bol spolu i obecným notárom.
Žiadal pre seba i farára, aby mohli tiež mať kotlíky k vypáleniu
páleného, aby tak ošípané vykŕmiť mohli. Občania im to povolili,
ale povedali „musíte nám dati z páleného vašeho koštovať, když
vás prijdeme navštíviť.“ Potom už postavili cirkevníci „budovisko
páleničné cirkevní.“
Keď mala byť r. 1818. vizitácia a farár si požadoval zaostalý
plat, zastrojili sa cirkevníci; „gestli náš knez tuto naši inštancii
na vizitáciu prednese, my dáme inštanciu naproti jeho pálenici
a pri tom. odejmeme jemu jeho zahradu na záhumní a jedno
konopisko.“ Ale farárka im smelo odpovedala: „Nemeli ste čvo
Slavné vizitácií predložiť: ga palenicu zaplujem, když jen bude
dlužoba zaplatena gak stara, tak i nová od predošlej vizitách až
po dnes učinená.“ Žalovala, že keď bolo obilie lacné, nosili sôsyp,
672

ale keď bolo drahé, po 30—40 zl. kila, musela farárka na živnosť
kupovať.
V čas vizitácie r. 1837. bolo oznámené, že v 20-tych rokoch
darovala cirkvi babička vdova Anna Piar-Oslík kilovú roľu na
Drahách k úžitku farára. V Oravici mali panstvo Palugyayovci,
bývajúci v Gemer-Panite; tí na cirkev ničím neprispievali. V
Dubravici mala panstvo rodina Dubravických a 1/i panstva r. kat.
rodina Strakonicky. Služby Božie raz do roka odbavoval farár, v
deň Očisťovania P. Márie, raz v jednej a druhý rok v druhej
fílii; pozdejšie v druhej fílii odbavoval v nedeľu žatým. Nie málo
bolo ľudí v cirkvi, ktorí čítať a písať neznali, alebo zabudli; mnohí
svoje deti neradi do školy posielali, alebo len za krátky čas.
Mravy boly také, aké vraj v tom okolí vôbec, bitky, podpalačstvá,
krádeže. Už r. 1801. Hamaliar napomenul v čas vizitácie Dubrav-
čanov, ktorí si predtým povolali boli síce učiteľa, ale po jeho od­
chode zasa posielali si dietky do školy v Oravici. Superintendent
Ján Seberiny r. 1837. naložil Poničanom postaviť novú murovanú
školu. Učebný plat mnohí rodičia buď neplatili, buď zostávali za
roky dlžní. V čas pohrabov nechávali umrlčie truhly vrchnákom
nezakryté; superintendent nariadil, aby rakev pred pohrabom za­
tvorili a potom ju už neotvárali.
Novú školu z pevného materiálu vybudovali r. 1847. Roku
1863. na povzbudzovanie horlivého obecného notára Gabriela Bal-
kovica, začali stavať vežu a r. 1868. ju dokončili nákladom 4 tisíc
zl.. mimo ručnej a vozovej práce a materiálu. Balkovic viedol celú
stavbu, lebo sošlý farár Kosec, jeho svokor sa už do toho diela
pustiť nechcel. V ten rok z požehnania hôrneho opatrilo mestečko
pre ev. cirkev tretí, 12 centový zvon. Roku 1871. cirkev ku dvom
murovaným izbám fary, postavila tretiu i zadné staviská farské
vymurovali. Na vežu opatrilo mestečko v tom roku nové hodiny
za 600 zl. Oltárne prikrývadlo daroval r. 1872. Andrej Kneppo s
manželkou a jedno r. 1870. Lujza Piar r. Hudoba. V zápisnici
vizitacionálnej z r. 1873. narádza sa miesto zvončeka, do ktorého
mnohí za roky nič nedávajú, uviesť cirkevnú daň; a rozmnožiť
obilný rozvrh tak, žeby aj pre cirkev niekolko kíl zostávalo.
Ešte i r. 1873. boli — ač po riedku — takí, ktorí čítať ne­
vedeli; vo väčšom počte ale, ktorí nevedeli písať. Krádež a ne­
svornosť sa v niektorých rodinách ešťe vždy zjavovala; ale domáca
pobožnosť temer v každej rodine bola konaná a dobročinnosť sa
vzmáhala. Večera Pánova bývala prisluhovaná len vo dva termíny,
v adventnom'a veľkonočnom, ale vždy 6—7 nedieľ, jedno po druhej.
 673

Zásluhu o založenie a postavenie druhej školy r. 1862. mal

tiež obecný notár Balkovic. Roku 1854. složili ponicko-lehotianski
evanjelici „na národnú pôžičku“ 4 tisíc zl. Potom horlivosťou Bal-
kovicovou naklonení boli k tomu, že tú istinu obetovali na fundáciu
pre novú evanjelickú školu, ktorú vybudovali z úrokov tej fun-
dácie, pričom vozovú a ručnú prácu zdarma konali, ako to bola
obyčaj v našich cirkvách; za tým obrátili úroky tej základiny na
plat druhého učiteľa. Základinu opatruje mestečko. Roku 1883.
zvýšila cirkev plat svojmu učiteľovi Piarovi o dve kily rože, dve
kily ovsa a od fílií po kile rože. Roku 1886. dalo mestečko na
obnovu chrámu 5 tisíc zl.; celá obnova zväčšenie a zasklepenie
potom už ozaj krásneho chrámu stálo 11,104 zl. a cirkevníci konali
zdarma ručnú i vozovú prácu. Dobrovoľné obete vyniesly 454 zl.,
stolica odpustila verejné práce v hodnote 116 zl. a mestečko i
nasledujúceho roku na splatenie cirkevnej dlžoby dalo 1200 zl.
Takto obnovili základne chrám Boží na 100 ročnú pamiatku jeho
trvania a opatrili ho i novou svätyňou, oltárom a organom od
bratou Jägerovcov za 2170 zl. kúpeným. Roku 1896. opatrila si
cirkev nový zvon nákladom 822 zl. a druhý preliali za 535 zl.,
vežu opatrili nromosvodom, na čo mestečko zasa dalo 500 zl.
Roku 1899. zastihlo cirkev veľké nešťastie, keď škola i fara ohňom
boly zničené, ale nákladom 8 tisíc kor. ich obnovili, k čomu zasa
dala obec 3000 kor. a vápna za 120 kor. Roku 1909. obnovili i
hospodárske školské budovy a vystrojily ich nákladom 2200 kor.,
r. 1910. obnovili faru za 4033 kor., k čomu dala obec 2000 kor.
a z dobrovoľnej dane prišlo 925 kor.; r. 1914. pokryli kostol ná­
kladom 2900 kor. a farské hospodárske staviská za 3787 kor.,
k čomu zasa obec dala 3000 kor. a cirkevníci složili 1679 korún.
Krém obce zasluhujú spomenutia nasledovní dobrodincovia: roku
1878. Ján Blatnický daroval cirkvi úpis na 116 zl., r. 1882. rodina
Perczianovská darovala luster do kostola, Martin Debnár poručil
90 zl., r. 1891. dr. Jur Radvanszky obetoval 535 zl. a r. 1900.
100 kor., r. 1902. kurátor Ján Marčina 200 kor., r. 1905. Hugyecz
a Rosenauer 100 kor., r. 1913. Rosenauer tiež 100., r. 1908. ame­
rickí veriaci poslali 258 kor. Pri takej dobročinnosti, a keď mestečko
Poniky, majúce zo svojich hôr pekné dôchodky, je vo veľkej väč­
šine evanjelické, nebolo treba r. 1915. ev. školy ponické zoštátniť.
Koncom roku 1917. mala cirkev ešte 2600 kor. dlžoby. Roku 1920.
povážlivé pukalo sa im sklepe nie a rozchodily sa múry na chráme.
Na jeho obnovenie vydali asi 130 tisíc korún.
Dozorcami cirkvi boli: od r. 1784. Alexej Palugyay, zvolen-
43
674

ský senátor, r. 1816. podslúžny Pavel Purtzpichler, r. 1821. Emerik

Dubravitzky, r. 1827. Ľudevít Radvanszky, král. radca a rytier
zlatého rúna. Po jeho smrti bola cirkev za dlhší čas bez dozorcu;
preto ju seniorálny konvent dňa 16. okt. r. 1855. vyzval dozorcu
si zvoliť. Nasledujúceho roku bol vyvolený miestny zaslúžilý notár
Gabriel Balkovic, po ňom r. 1868. Michal Lehotzky; r. 1879. Adam
Kardoss, r. 1885. Karol Csipkay a r. 1891. za poddozorcu Emil
Molitoris, ktorý r. 1902. zaďakoval, r. 1909. Ľudevít Rosenauer, r.
1911. Gustáv Perczián, r. 1919. Pavel Ruttkay, ktorý daroval na
chrám 500 kor. pri svojej inštallácii.

Farári:
1. Mag. Cuspinianus Bosparg alebo Kospark r. 1550. vysvätený
vo Wittemberku za farára ponického.
2. Juraj Capkovič — viď medzi farármi banskobystrickými
číslo 26.
3. Albert Pauli, rodák zo Seliec, ako ponický farár dal si
vysvätiť za diakona v decembri r. 1573. vo Wittemberku Jána
Nosko, Nosticia, tunajšieho rektora. Už r. 1577. chcel si dať vy­
svätiť mičinského rektora Mateja Transalpina, čo sa ale až roku
1582. stalo. Viď medzi farármi babinskými č. 3. Na pamätnej
kongregácii r. 1588. bol i on prítomný.
4. Tobiáš Jacobaeus, Jakubcze, dla mestskej zápisnice od roku
1595. muž vážny, bol prítomný na kongregácii dňa 13. jan. r. 1598.
Na kongregácii dňa 22. jan. r. 1601. dobre stál za lopejského farára
Mateja Transalpina, že zaplatí istú pokutu. Jeho synom bol Eliáš
Jacobaei r. 1628. farár v Slatine trenčianskej, ktorý udáva vo
svojom životopise, že sa v Ponikách narodil.
5. Matúš Lytva tunajší rodák, viď medzi diakonmi zvolen­
skými č. 4. .
6. Ondrej Thurius — viď medzi farármi ostrolúckymi č. 1.
7. Venceslav Ľionisi. Dyonysy z Litomyšle na Morave, vyhna­
nec, žalovaný bol seniorom na kongregácii dňa 7. okt. r. 1625.,
že bez jeho usrozumenia -uvedený bol zemským panstvom pro­
stredníctvom Mateja Rotaridesa do ponickej cirkvi za farára;
prvej bol tu diakonom. Vtedy žalovala ho ako diakona i vdova
Thuriova, že ju nepoctivou nazval a chcel ju biť, ale on to tajil
a tvrdil, že ho ona za chrbtom hanila a utískala, k čomu sa zasa
ona nepriznala. Oba boli napomenutí ku snášanlivosti, a že kto z
nich nezachová svornosť, bude odstránený. V kongregácii dňa 3.
marca r. 1626. prosila už i cirkev za neho, aby bol uznaný za farára;
 675

bratstvo uzavrelo, aby bola požiadaná i grófka-zemská pani o

svolenie k tomu a až 20. apr. r. 1627. prijalo ho medzi seba. Dňa
3. marca r. 1626. bola pojednávaná i žaloba cirkvi ponickej od
12. febr. proti komore, že berie dežmu z viacej rolí, z ktorých
predtým cirkev dežmu brávala. Dežmárom bol vtedy Sebastian
Kozy. Dňa 5. mája r. 1626. žalovala vdova Thuria opätne Dionisia,
že jej trus zadržal; a cirkev že jej nezaplatila, čo jej mala platiť
a trápi ju pre inventár. Mali byť vyslaní dvaja farári do cirkvi,
aby záležitosť urovnali. Roku 1627. nadobudol Dionisi farské role;
na jeho žiadosť dňa 8. nov. poslalo bratstvo dvoch farárov ku
patrónke, aby tú kúpu uznala a potvrdila. Na shromaždení brat­
stva dňa 24. okt. r. 1628. požadoval Michael, zať Thuriov a farár
na Polomke od Dionisia Postihu Conradovu; ale tento tvrdil, že
ju dostal od Thuriovej vdovy, a ešte 27. mája roku 1630. prosil
bratstvo o ochranu svojej dobrej povesti, ako by on ich knihy
bol odcudzil. Malo to byť v nasledujúcej kongregácii preskúmané
a rozhodnuté a Venceslav složiť mal hneď na trovy 1 zl. V tento
deň uznal, že od dvoch rokov neprijal Večeru Pánovu; ako prí­
činu udal neprítomnosť Michalovu a rozopru s vdovou Thuriovou,
s ktorou je ešte nie smierený. Zato mal byť na najbližšej gene­
rálnej kongregácii spoločným rečníkom obžalovaný. Y generálnej
kongregácii dňa 27. apr. roku 1632. v Dubovej bola pokonávaná
rozopra farára ponického s diakonom. Bratstvo udobrilo ich smie-
renie, ktoré sa bolo stalo na zámku Iupčianskom a zahrozilo fará­
rovi, že ak budúcne svoju vrchnosť obíde, bude nasledovať väčšia
pokuta; teraz zaplatiť mal len 1 zl. za svedectvo o smierení sa,;
diakonovi ale bolo naložené, aby sa za 15 dní predstavil senio­
rovi ako taký, ktorý je ešte nie pripojený ku bratstvu. Smie-
renie ale nebolo stále, preto potrebná bola dňa 10. júna r. 1632.
vizitácia v Ponikách. Superintendent Peter Sexti spolu so seniorom
Jánom Kalinkom. v prítomnosti mičinskéh'o farára Daniela Alitisa
a rychtára i prísažných mestečka Poniky pokonávali znovu rozopru
farára Dionisia s diakonom Ladislavom Lossoskym ohľadom dô­
chodkov a dobrodení tak, ako ich osvietená grófka bola potvrdila.
Diakon žiadal, • aby mu bolo vysvetlené, aký plat má právo oča­
kávať, či od farára, či od poslucháčov ? Lebo že to nevie a nemôže
vedieť. Farár predložil svoj vokátor, ktorý bol prijal od osv. grófky,
kde je i to udané, že čo má právo i diakon očakávať. Medzi iným
tam stojí, že diakon z dôchodkov farských má dostávať 33 mier
raže z meríc občanov; zo sosýpkových peňazí Vs čiastku, tiež
toľko aj z ostatných dôchodkov. Diakon sa s tým nebol uspokojil,
43*
676

ale žiadal Vs i z lúk, roli a zahrád, ktorej žiadosti sa farár pro­

tivil. Uzavreté bolo, že z dôchodkov štolárnych, od pohrabú, sobášu,
úvodu má dostávať farár tretinu, diakon tretinu a rektor tiež
tretinu; z iných farských dôchodkov — krém rolí, lúk a zahrád —
má dostávať diakon tretinu a farár dve tretiny; role, lúky a zá­
hrady s hospodárstvom ale patria farárovi. Ináče napomenuté boly
stránky k svornosti, zvlášte diakon, aby pobožne, striezlivé a sväté
žil. S rozsúdením boly obe stránky spokojné a podali si ruky na
smierenie. Dňa 17. jan. r. 1634. predniesol na kongregácii žalobu
svojho poslucháča z MôlČe Petra Luptáka, ktorého manželka Mária,
dcéra Jána Klimentovych zo Salkovej opustila.
Šimon Bánovský, zvolenský archidiakon, použijúc príležitosť,
keď nebolo superintendenta, oznámil zvolenskému bratstvu, že
chce evanj. cirkvi vizitovať. Na radu patrónov, zvlášte podžupana,
dalo bratstvo Bánovskému dla uzavretia 8. mája roku 1634. tri
strieborné lyžice do daru v cene 5 tvrdých toliarov, ktoré si
bratstvo hneď od Dionisia požičalo. Na kongregácii dňa 6. nov.
r. 1634. žaloval bystrického farára Samuela Barthoschovitza pre
dlžobu 5 toliarov. Posledný raz sa spomína dňa 13. jan. r. 1637.,
že prispel na trovu danú výberčíkovi paktátov. Ak iste jeho synmi
boli Samuel, tunajší farár a Ján, farár na Šumiaci v r. 1659—62
8. Peter Čziss — viď medzi farármi lubietovskými č. 10.
9. Martin Súmrak — viď medzi farármi lopejskými č. 7.
10. Juraj Rybár, Piscatoris, rodom z Rajca, bol r. 1637. farárom
v Behincach, r. 1638—43. v Drienčanoch, r. 1643—45. v Šajógemeri,
r. 1645—47. v Ratkovej, žatým diakonom v Brezne, kde od 16.
nedele po Trojici r. 1647. viedol až dosial zachovanú matriku,
písmom dosť nečitateľným. Ťažko niesol, že ho Brezňania na
svadby nevolali. Keď r. 1648. v nedeľu pred Zjavením už deviaty
sobáš odbavil, zapísal do matriky: „Téchto osob jest veliky počet,
ale nečlovectvo vetší, nebo pri svadebném hodováni ani k večeri,
ani k obedu za jeho velikú práczu sobássní nežádali s. (svého)
kaplana“. Roku 1648. dňa 22. okt. pokrstená bola jeho dcéra Rá-
chela. Na kongregácii dňa 17. jan. r. 1650. predniesol senior jeho
prosbu, aby bol prijatý do bratstva, čo mu i prisľúbené bolo. Ale
až o rok dňa 16. jan. r. 1651. už ako farár ponický bol prijatý a
podpísal sa do zápisnice. Mal síce preukázať svoje svedectvá, ale
keďže ho senior uvádzal, bratstvo sa s tým uspokojilo. Roku
1656. dňa 19. júna vyvolený bol za assessora. Ako neprítomný na
kongregácii dňa 22. jan. r. 1658. mal zaplatiť 2 zl. pokutu. Roku
1659. dňa 10. jan. žaloval svojho rektora Jána Matulu, že pre
 677

obecné notárstvo zanedbáva vyučovanie v škole. Rektor sa bránil

tým, že ho sám farár nahováral, aby prijal notárstvo, na čo super-
intendent naložil, že ak školským povinnostiam chce zodpovedať,
musí buď notárstvo složiť, alebo notárske povinnosti nocou konať,
alebo miesto seba niekoho zanechať v škole. V tom roku dňa
24. apríla bol po smrti seniora Piscatora spolu so seleckým
farárom Scultetim poverený, prezrieť veci v truhlici bratstva.
11. Samuel Dionysi, akiste syn Venceslava, bol najprv tu re­
ktorom a obecným notárom v r. 1653—56., žatým farárom vo
Valaskej, ako taký dňa 16. jan. r. 1657. prijatý do bratstva, pod­
písal sa. Dňa 16. jan. r. 1663. vyvolený za podnotára, bol napo­
menutý, aby vymeškajúc predošlú kongregáciu, zaplatil stolové
24 den. Kedy prešiel do Poník, nie je isté, ale vo Valaskej boí
r. 1665. už jeho nástupcom Ján Rotarides. Ako ponický farár
poznačený je medzi prítomnými na kongregácii len dňa 26. júna
r. 1670. Nasledujúceho roku dňa 21. apríla kandidovaný bol na
notárstvo. Pravdepodobne jeho synmi boli: Michael, r. 1677. rektor
v Krajnom v Nitrianskej a Dávid, rektor v Kameňanoch.
12. Juraj Špetko Spettho, zeman, narodený v Krupine, z otca
Daniela, farára medovarského a potom seniora hontianskeho. Ako
prešovský študent napísal báseň r. 1668. k meninám rektora
kollegia Samuela Pomaria a nasledujúceho roku napísal pojednáme:
De classibus rerum, ktoré v Levoči vyšlo tlačou. R. 1670. stal sa
rektorom v Stitníku, potom v Gemer-Panite, odkiaľ prešiel za
farára'do Poník, kde do veľkého prenasledovania v r. 1674. účin­
koval. Roku 1678. vyvolený bol za farára na Sámšonházu. Jeho
poslucháči mnoho trpeli od vojska Tôkôlyho, ktoré ich statok od­
háňalo do Fiľakova. Po dvoch rokoch prešiel r. 1681. do Käsiho-
viec v Honte, odtiaľ r. 1683. na Dačolôm. Potom bol farárom v
Sási, lebo keď odtiaľto prešiel na Dolné Strháre, zápisnicu novo­
hradského kontubernia takto podpísal: Ego Georgius-Spetkius cond.
Ecclae Szaszen. Cottu Zolien. Pastor ordinarius, grassante Reipublica
Persecutione ob Evang. Xti, ab eadem Exul factus, Veni in Eccľa.
legitime vocatus Alsó Esztergarien . . . Anno 1690. die 19 Jan.
Tam na okraji tejto zápisnice je poznačené: Tento chvalitebný
muž povolaný bol do Terian vo V. Honte, odtiaľ do art. cirkvi v
Puszta Fegyémešu v bratislavskej župe za maďarského a sloven­
ského farára a ku žiaľu mnohých tam zomrel r. 1702. Jeho dcéra
vydala sa za Samuela Claudíniho, rektora v Sámšonháze a syna
tamejšieho farára Fridricha Claudinyho, druhá Zuzanna, bola man­
678

želkou Martina Michaletzky, rektora na Ači a matkou Adama od

r. 1754., farára šámšonházskeho.
13. Ondrej Hrdina, syn balážďarmotského farára Ondreja, bol
r. 1699. v Giraltovcach vysvätený Jakubom Zablerom na Bánk v
Novohrade. Roku 1703. účinkoval už v Ponikách, lebo roku 1708.
poznačil do matriky, že už piaty rok tu účinkuje. Na kongregácii
v Bystrici dňa 23. okt. r. 1704. vyvolený bol za assessora. Dňa
12. mája r. 1705. vpísal svoje meno do kontuberniálnej zápisnice.
V Rákóczovských bojoch, shromaždením bratstva dňa 19. januára
r. 1706. jednomyslne vyvolený a potvrdený bol „učený a života
pobožného muž“ Hrdina, za vojanského kňaza. Pred započatím
kongregácie vo Zvolene, dňa 18. jan. r. 1707. kázal. Z manželky
Márii Mullner narodily sa mu dňa 7. aug. r. 1707. dvojčence Adam
a Eva. Asi v novembri r. 1709. Heisterom vyhnatý z cirkvi, ne­
vedno, kde sa zdržoval. Bol farárom na Domonyi a od r. 1723.
na Sarvaši. Sarvašanov si ale nevedel získať, údajne do hlav­
nejších úradov svoju rodinu natískal, prečo po 12 ročnom úrado­
vaní r. 1734., bol seniorálnym konventom v Asóde z postavenia
odstránený, keďže vraj i tak nebol riadne' za farára vyvolený.
Jeho manželku ako strygu chceli Sarvašania do Kéreša hodiť.
Žatým mal účinkovať v Birinčoku, kde i zomrel.
14. Pavel Teslák, narodený r. 1759. vo Zvolene z Juraja a
Evy Lipták; učil sa doma, od r. 1768. v Hronseku, za tri roky v
Ožďanoch u Krejčovica a Jestrabiniho, v Štiavnici u Jána Seve-
riniho, v Bratislave zvlášte u Strečku a od r. 1782. v Jéne. Na­
vrátiac sa domov, bol povolaný za farára do H. Jasena v Turci
a 13. dec. r. 1783. superintendentom Csernyanszkym vysvätený.
Z Jasena prešiel r. 1784. do Pojník. ale už v 5. nedeľu po Velkej-
noci r. 1785. po Hamaliarovi, stal sa nemeckým farárom štiavni­
ckým. Ani tam dlho nepobudol. Dňa 5. dec. roku 1790. prešiel za
farára na Piliš, po 3 rokoch do Oroszlánu v Komárňanskej, stanúc
sa nástupcom Michala Szepesyho, ktorý do Sobotišťa prešiel.
Teschlák zomrel r. 1801. v Oroszláne, ako starý mládenec. Zane­
chal 14 pôvodných a 5 z nemčiny preložených nábožných piesní.
Od neho vyšly: Pavla Tešláka písné nábožné, 1786. Tiež: Zpôvy
príležitostné. Kresťanské modlitby a písné pro pocestné, 1786.
Vyšla na svetlo i jeho latinská óda, ktorú napísal na pamiatku
svojho bývalého učiteľa Juraja Strečku, dňa 4. nov. roku 1795.
zomrelého.
15. Michal Blásy, narodený 24. aug. r. 1753. v Paludzi z otca
Jána, tamejšieho farára a Judity Sextius, dcéry kremnického farára
 679

Jána Sextia. Učil ho doma starý otec znamenitý Ján Blázy, niekdy
farár lupčiansky; po jeho smrti zaviezli ho do Kremnice k a tetke
Zuzanne Bernhard, kde sa učil u nemeckého kantora a učiteľa
donatistov, Palumbiniho. Navrátiac.sa po roku domov, učil sa v
Paludzi u Juraja Baranyiho grammatiku a od svojho otca réčtinu
a židovčinu; potom bol daný ku Slezákovi do Kežmarku a po
jeho smrti s bratmi Samuelom a Ondrejom do Bratislavy ku Kle-
riovi, Sabelovi a Streókovi. K vôli maďarčine prešiel do Nemes-Csó,
kde sa učil u rektora Michala Bakossa, odtiaľ do Šopronu a roku
1776. do Lipska. Keď sa vrátil domov, stal sa vychovávateľom u
Lud. Ostroluckyho a po troch, na Ostrolúke vybudnutých rokoch
1782. rektorom v Kremnici. Tam sa oženil so Zuzannou Schmidt,
dcérou farára dačolômskeho Jozefa Schmidta a dľa kráľovského
intimátu museli byť ohlasovaní i v katolíckych chrámoch, krem­
nickom a senohradskom. Sobášil ho dňa 28. okt. r. 1784. sucháň-
sky farár Daniel Kováč. Po Tešlákovi r. 1785. stal sa farárom
ponickým, vysvätený súc superintendentom potísským Ruffinim
v Dobšinej. Roku 1799. bol prinútený žalovať na seniorálnom kon­
vente svoju cirkev pre mnohoročný zaostalý plat; na čo seniorálny
konvent vyslal 28. mája deputáciu, záležajúcu z miestneho cirkev­
ného dozorcu Alexia Palugyaya, bystrického dozorcu Ondreja
Englera, seniorálneho notára Adama Lovicha farára bystrického
a Juraja Lazaryho očovského, ktorá dňa 14. júna mala ta isť
pokonávať. Ze to neosožilo, o tom svedčí vizitacionálna zápisnica,
z r. 1818. R. 1806. stal sa dekanom. Zomrel tu 29. okt. r. 1821.
Jeho dcéra Zuzanna, vydala sa za kantora a organistu ľupčianskeho
Daniela Krmana, ktorý bol tam učiteľom v miešanej škole; Mária.
Terezia za mešťana ľupčianskeho Gabriela Zochiusa a Amalia
Karolina za otcovho nástupcu Mateja Koseca. Syn Jozef stal sa
učiteľom na Hornej Lehote.
16. Matej Koszetz, Kosec, narodený dňa 22. febr. r. 1794. na
Ponickej Lehote z Juraja a Márie r. Pecník, ako štvrté najmladšie
dieťa nie bohatých slobodníkov. Učil sa v Ponikách, potom ho
rodičia ako schopného chlapca na nahováranie farára Blasyho
a učiteľa Brzuľu dali roku 1805. do školy v Ožďanoch, žatým r.
1809—15. do Štiavnice, r. 1815—17. do Bratislavy. Ako štiavnický
chudobný študent, udržoval sa štipendiom a učil synov Baltazára
Pongrácza, s ktorými cez prázdniny bol v ich bydlisku na Lóczi
pri Sečanoch a s nimi po krajine i výlety robil. S nimi potom
šiel i do Bratislavy pokračovať v štúdiách. Potom bol v Káve a
Budíne, za rok u Fayovcov, za 2 V* roka u Ambrózych vychová-
680

vatelom, pri čom i v Pešti študoval. Ku koncu r. 1820. prišiel za

kaplána ku svojmu predchodcovi a napomáhatelovi v štúdiách,
Blasymu, vysvätaný súc Lovichom v Bystrici; a po smrti Blasyho
stal sa tunajším farárom. Dňa 28. okt. r. 1822., pojal si za man­
želku dcéru svojho, už vtedy osláveného predchodcu, Amáliu
Karolínu, s ktorou mal 6 dcér a jednoho syna. Pri výchove syna
Imricha preháňal, v útlom veku chcel prejsť s nim gymnaziálne
štúdia, duševne ho presilil a nič nebolo z neho. Jedna z dcér
Amalia, bola vydaná za miestnym notárom Balkovicom, druhá
Agnesa, za Jozefom Cochius, farbiarom v mieste, bola známa
dobrodejka a horlivá národovkyňa; tretia Lujza, za kupcom Jura­
jom Jančom v Hrádku; Karolína za zememeračom Petrom Lehot­
ským; Emília za turopolským farárom Jánom Molitorisom; a Anna
bola slobodná. Hovoril slovensky, maďarsky, nemecky a latinsky;
k tomu niečo i récky, hebrejsky, francúzsky, taliansky a anglicky.
Kázaval z pamäti. Od r. 1836. bol dekanom; z toho zaďakoval 21.
júla r. 1846. V čas vizitácie r. 1837., keď mu žili ešte jeho vyše
80 roční rodičia a opatroval krém nich ešte i svoju svokru a vy­
chovával 6 dietok, žaloval sa, že mu cirkevníci ešte vždy miesto
120 zl. v striebornej minci, dávajú len 200 zl. v šajnách; a po­
dobne i štóly v šajnách platia a nie ako okolité cirkvi. Vydal
„Nábožné vlastenské dvé kázné;“ prvú povedal v 2. nedeľu pôstnu
r. 1831., pri príležitosti dávání mladých vojáku; druhú po vystálých
úzkostéch bídy a nemoci cholery v den sl. Novoroční 1832. v
chrámč ev. mestečka Pojniky; obe tlačené roku 1832. v Bystrici.
Zomrel dňa 6. nov. roku 1870. Rodina Kosecovská mala niekdy
zemiansku kúriu na Hornom Dačolôme a pri nej i rybník. Po od­
kúpení remanencií od bývalých zemanov dačolômskych, dostala
istú čiastku výkupného i dcéra Kosecova, turopolská farárka
Molitoriska.
17. Gabriel Izák, narodený v Turanoch dňa 7. febr. r. 1837.
z otca Jána, učitela a Katariny rod. Šišlik. Učil sa doma, v Mar­
tine a od r. 1850. so svojimi bratmi Jánom a Ľudevítom v Štiav­
nici, po 4 rokoch v Levoči, Prešove, kde skončil i bohoslovecký
kurs a složil kandidatickú zkúšku pod superintendentom Mádayom.
Potom bol za dva semestre vo Viedni. Prijdúc domov v septembri
r. 1862. prijal povolanie za kaplána ku Kosecovi a spolu za uči­
teľa starších dietok v škole vtedy utvorenej a vystavenej. Vysvä­
tený bol 27. mája r. 1863. Székácsom v Lučenci v čas vizitácie. Po
smrti Kosecovej vyvolený bol 9. nov. r. 1870. za administrátora
a 20. jan. r. .1871. za farára. V rok na to, dňa 7. febr. vstúpil do
 681

manželstva s Ľudmilou Hodža. dcérou sučianskeho farára, ktorá

bola dobrou matkou celej cirkvi. Po 47 ročnom účinkovaní utiahol
sa v októbri r. 1909. na odpočinok. Žije u svojho zaťa Miloslava
Križana, farára v Súlove.
18. Ján Szelényi — viď medzi farármi pliešovskými č. 7.
19. Ján Langoš, narodil sa vo Zvolene r. 1890. z otca Jána,
pekára a matky Karoliny rod. Petterec. Učil sa doma, gymnázium
v Štiavnici, bohoslovie v Prešove a r. 1912. vysvätený bol v Bu-
dine za kaplána zvolenského. Po dvoch rokoch vyvolený 5. nov.
r. 1914. šiel za katechétu do Pliešoviec, odkiaľ ho dosť skoro 11.
febr. r. 1915. vyvolila ponická cirkev za farára. Do stavu manžel­
ského vstúpil dňa 9. nov, r. 1915. a zanechajúc vdovu i jednoho
synčeka, v mladom veku dňa 20. okt. r. 1918. zomrel. Ponická
cirkev si ho ako verného a horlivého duchovného pastiera obľúbila.
20. Julius Matulcík, narodil sa vo Zvolene dňa 3. marca roku
1893. ako piate dieťa chudobných, ale bohabojných železničiarskych
rodičov. Učil sa doma, gymnázium s výborným výsledkom v Štiav­
nici, bohoslovie v Prešove; potom na jedon rok vyšiel do Greifs-
waldu, odkiaľ povolal ho dr. Ľud. Seberéni za kaplána na Čabu,
kde sa mnohému dobrému naučil a svojho principála si ako vzor
považoval. Vysvätený bol 16. sept. r. 1916. Ale už dňa 6. jan. roku
1917. prešiel za kaplána do svojho rodiska, odkiaľ dňa 23. dec.
r. 1918. za farára do Ponik, kde dosiaľ účinkuje.

Diakoni:
1. Ján Nozicius, Nostitius, Nosko, bol najprv učiteľom v Ne­
meckej Ľupči, potom od r. 1567. rektorom v Ponikách, od roku
1573. diakonom; r. 1581. farárom na Boci; r. 1586. farárom veli-
čnianskym, r. 1587—89. dolnokubínskym; r. 1590—93. v Španej
Doline, kde počas jeho úradovania r. 1593. postavili kostol. Roku
1597. vo Veľkej Bytči, kde roku 1607. v decembri i zomrel. Roku
1598. archidiakon katolícky a opát Skalkanský, Marcellus Nagy,
na zákaz biskupa nitrianskeho Forgácha zdráhal sa vymenovať
svojho „vicem gerensa“ t. j. vice-archidiakona alebo seniora, tedy
pohrozil mu listom gróf Juraj Thurzo, že si sami i bez nitrian­
skeho biskupa vyvolia nielen vicearchidiakona, ale i archidiakona;
a skutočne aj vyvolili Jána Nozicia, čiže Nostitia seniorom; na čo
r. 1599. Marcellus Nagy tohoto vymenoval na čas, zakiaľ sa archi-
diakonovi ľúbiť bude, za seniora. Nozicius má veľkú účasť na
spísaní kontuberniálnych zákonov z r. 1600., ktoré jednomyslne
prijaté a magnátmi potvrdené boly. On bol prvý, ktorý tie zákony
682

podpísal. Písmo má velmi špatné. V kontuberniume usiloval sa

dobrý poriadok udržovať; dozeral na kňazstvo, aby sa všetko
slušne a podlá riadu dialo, o čom svedčia kongregácie pod jeho
seniorstvom vydržiavané.
Viacerí Nostitiovia účinkovali i v oravskom a liptovskom
senioráte.
2. Matej Transalpinus — viď medzi farármi babinskými č. 3.
3. Jakub Fabricius je poznačený v mestskej zápisnici r. 1616.
ako diakon. Pravdepodobne jeho synom bol Eliáš Fabricius, ktorý
vo svojom životopise v čas vysvätenia napísal, že sa narodil na
Ponikách.
4. Venceslav Dionysi — viď medzi farármi č. 7.
h. ' Ladislav Lossosky okolo r. 1632. Viď životopis farára Vence-
slava Dionisa.

Rektori, učitelia:
1. Juraj Capkovič — viď medzi farármi banskobystrickými
číslo 26.
2. Ján Nosko — viď medzi diakonmi č. 1.
3. Matej Transalpinus — tiež tam č. 2.
4. Ján Galii, Gallides, Balides, zemän; v kongregácii dňa 20.
jan. r. 1615. prosil 0 upravidelnenie svojho platu; a sľúbená mu
bola odpomoc. Učil tu Petra Číža, potomného lubietovského farára.
Zomrel tu okolo r. 1630. Jeho vdovu Katarínu vzal si dňa 1. júla
r. 1646. dubovský diakon Ján Apiarius.
5. Juraj Martiny-Martinec — viď medzi farármi čerinskými
číslo 6.
6. Ján Vilhelmi z Táboru v Čechách, bol v r. 1648—51. rekto­
rom a spolu notárom mestečka.
7. Samuel Dionysi — viď medzi farármi č. 11.
8. Ján Matula z Necpál v Turci, učil sa r. 1653. u Kreuchela
v Bystrici, ktorý poznačil v svojej zápisnici o ňom, že bol povo­
laný za kantora do Ružomberku. Potom od roku 1658. spravoval
školu ponickú a v čas vizitácie tu dňa 20. marca r. 1669. vpísal
si meno do kontuberniálnej zápisnice na znak poslušnosti zákonom.
Roku 1670. odišiel akiste inam. Bol spolu i obecným notárom.
9. Ján Čišš, syn tunajšieho farára, bol tu organistom, potom
rektorom niekde v Honte.
10. Tobiás Peťko, zemän, rodák z Turca, bol tu rektorom
r. 1670—74., r. 1690. farárom v Turej Lúke, potom r. 1694—99.
v Sobotišti, r. 1699—1700. na Myjave administrátorom v čas ne­
 683

prítomnosti Krmanovej, r. 1703. za štvrťroka diakonom na Leštir

potom farárom na Vysokej v Honte; r. 1713. žil ako vyhnanec
zasa v Sobotišti. Z manželky zemianky Justiny Vietoris mal synov:
Jána, farára na Myjave a v Prietrži a Samuela od r. 1708. farára
diviak-rudnianskeho a cerovského od r. 1720—59.
11. Samuel Coroni — viď medzi rektormi lupčianskymi č. 22.
12. Martin Fidicinis, rodom zo Strehovej, učil sa v Jelšave,
v okt. r. 1667. v Španej Doline, odkiaľ ako nemilý a či nevďačný
odišiel. Bol potom rektorom niekde v gemerskej, potom v Ponikách,
kde je v obecnej zápisnici v r. 1677. a 1690. zaznačený. Jeho
manželka Katarína zomrela v Ponikách dňa 20. jan. r. 1737.
13. Ondrej Sztankovics bol tu rektorom r. 1693.
14. Štefan Szurmay-Geczelay — viď medzi farármi v Čereňoch
číslo 10.
15. Ján Boxer, Spišiak, rektor v Ponikách r. 1704. učiteľ
tisovský, kde sa oženil s Elenou rod. Matthaeides, zemiankou;
r. 1708. učil v Slavošovcach a od r. 1725. v Hornej Slanej.
16. Juraj TeŠlák, brat tunajšieho farára Pavla, bol najprv
krajčírom. Keď sa jeho brat išiel učiť do Štiavnice, vzal ho sebou
a tam ho súkromne učil; potom ho poslal do Bratislavy, kde
študoval pod správou Juraja Strečku, Štefana Fabriho a Štefana
Sábela. Od roku 1784. po 1786. bol tunajším učiteľom, potom
v Bradnom a v Hrachové, kde i zomrel. Jednu dcéru vydal za
Schmala, druhú do Brezna za Poloniho.
17. Jonáš Čaplovic, zemän z Jaseňovej v Orave, z otca Pavla
a matky Alžbety r. Lačný, vo Faj-Kúrte v Tekove dňa 3. marca/
r. 1751. narodený. Ako 2 ročný zostal sirotou, matka sa mu roku
1756. vydala za Ondreja Udicena, potom od r. 1759. rektora v
Čankove. Pôsobením svojho brata Pavla, daný bol do školy rat­
kovskej, ku Ondrejovi Schwandtnerovi na dva roky, do Dobšinej
ku Jánovi Gotthardovi tiež na dva roky, podobne do Štiavnice
ku Jánovi Severinimu,' na tri roky do Paludze ku Pavlovi Šram-
kovi a na dva roky do Modry, ku Gottfriedovi Walterovi. Potom
bol v Prosieku vychovávateľom u Joobovcov de Fancsal, odkiaľ
sa vrátil domov, vstúpil do manželstva so zemiankou Juditou
Szúdy, dcérou Jána a Márie Pongrácz de Szt. Miklós et Óvár,
osadil ša na manželkinej kúrii v Horných Príbelcach. Žatým stal
sa r. 1781. učiteľom v Súdovcach pri Moravcach, odtiaľ prešiel r.
1785. na Devičie a nasledujúceho, roku za učiteľa i notára do
Poník, ale r. 1802. vrátil sa na kúriu do Horných Príbeliec a r.
1804. zasa šiel za učiteľa na Malé Zlievce. Mal dietky: Jána, potom-
684

ného stoličného podnotára zvolenského a direktora panstva v

Mukaôeve, Pavla vojaka, Gabriela hodinára v Banskej Bystrici
a Jozefa, Jeho brat Pavel za 13 rokov bol rektorom v Čankove,
za 3 roky v Prandorfe, od r. 1783. farárom v Drženiciach, v rokoch
1784—1810. v Čankove, kde i zomrel.
18. Ján Brzula — viď medzi učiteími hrochoťskými č. 5.
19. Martin Mocko, Mocskonyi — viď medzi učiteľmi babin-
skými č. 6.
20. Jozef Ondrejkovič, syn Fraňa Iubietovského kantora a
Anny Klementis; učil sa doma u svojho otca, po jeho smrti u
Samuela Westera a Pavla Janeka, v Dobšinej u Ondreja Mada-
rásza a v Ožďanoch. Od roku 1811. bol učiteľom v Ponikách, nie
veľmi schopným a pitiu oddaným. Zomrel tu 14. apríla r. 1828.,
na prsnú vodnatieľku ešte len 36 ročný.
21. Ján Blatnický, syn Jána, farára babinského a potom dobro-
nivského a Zuzanny Kataríny Filé, narodený dňa 8. júla r. 1805.
na Bábinej; učil sa na Dobronivej, maďarskej reči v Perovčanoch
v Honte a v Lučenci; potom chodil do škôl za tri roky v Bystrici,
za 5 rokov v Štiavnici a za 3 roky v Kežmarku. Roku 1827. dňa
6. júna povolaný bol za pomocného učiteľa do Očovej a 15. mája
nasledujúceho roku za učiteľa do Poník. Chváli sa, ako dobrých
mravov a verný svojmu povolaniu. Mával zprvu do 100 žiakov,
pozdejšie klesol ich počet na 60, lebo mnohí rodičia len za 2—3
roky posielali dietky do školy, v ktorej začínalo sa vyučovanie v
prostred októbra a končilo sa v apríli; ale mnohé dietky až v
decembri dovedené boly do školy. Tak sa nedal nejaký výtečný
výsledok* docieliť. K tomu rodičia neradi platili učebný plat. Roku
1870. požiadal seniorálny konvent ponickú cirkev, aby svojmu
zošlému a zaslúžilému učiteľovi dali pomocníka. Roku 1878. šiel
do penzie, ale dosť skoro žatým 31. marca zomrel. Pomocníkmi
boli u neho Gustáv Paulinyi r. 1868—9; Štefan Šenšel roku 1876.
Jozef Hrdlička r. 1878; za nim Ján Piar.
22. Gabriel Izák — viď medzi tunajšími farármi č. 17.
23. Stanislav Žoch, narodil sa v Jaseňovej v Orave dňa 30.
jan. r. 1852. z otca Ctiboha, farára a Anny Cochius. Učil sa doma
a v Revúcej, odkiaľ po odbavení štvrtej triedy šiel za kupeckého
učňa ku Makovickovcom do Ružomberka, ale po 5 mesiacoch
vrátil sa zasa do Revúcej; a po skončení siedmej triedy na supli-
kácii oslovený, aby prijal učiteľskú stanicu v Ponikách, šiel roku
1871. v skutku ta. O tri roky z Poník prešiel za učiteľa do Ho-
druše, kde vstúpil do manželstva so Zuzannou Lackovou, učiteľ­
 685

skou dcérou so šajby, ktorá mu ale onedlho zomrela. Roku 1879.

odišiel za učiteľa na Cerovo, kde požehnane účinkoval, vychoval
novú generáciu, obec priviedol k národnému a ľudskému povedo­
miu, rozšíril štepárstvo a týmto, viazaním kníh, včelárstvom a
vôbec pilnou prácou a skromnosťou umožnené mu bolo vychovať
svojich synov a dcéry, z prvého manželstva Annu Prokšovú, kup-
covú v Mikuláši, z druhého manželstva s Paulinou Leustachovou,
Samuela, administrátora biskupstva, Gustáva, farára lubinského,
Elenu za básnikom Rázusom vydanú a Martu. Výtečného učiteľa
po 30 ročnej práci odmenili tým, že hrozili zaviesť proti nemu
disciplinárne vyšetrovanie pod zámienkou, že nevyučuje dosť
maďarsky, školskú knižnicu mu zapečatili a jeho donútili pýtať
si predčasne penzionovanie. Vedeli, že kým je na Cerove, obec tú
zmaďarčiť nemožno. Ale priatelia postarali sa, aby núdzu netrpel
a vyvolili ho za pokladníka Zvolenskej ľudovej banky v Bystrici,
kde od r. 1908. svedomité účinkoval, pritiahnúc slovenskú spo­
ločnosť zvlášte ku domácim nábožnostiam, v Bystrici tak zriedka­
vým a potrebným. Zomrel po krátkej nemoci^, nov. r. 1911.
24. Ján Jahoda, rodák z Ľubietovej, skončil präparandiu
v Revúcej a bol jednohlasne vyvolený sem roku 1874. za učiteľa
väčšich dietok. V manželstve žil s Karolínou rod. Hudec z Dubra-
vice. Účinkoval požehnane až do 1. okt. roku 1911., keď išiel do
penzie. Žije u svojho syna Jána, farára na Žibritove.
. 25. Štefan Šensel — viď medzi učiteľmi očovskými č. 10.
26. Jozef Hrdlička, účinkoval tu za krátky čas od sept. roku
1877. žatým viacej rokov v Castkove v nitrianskom senioráte a
Ňagylaku.
27. Ján Piar, skončil präparandiu v Prešove, bol najprv od
r. 1878. pomocným učiteľom u Jána Blatnického; od 27. júla roku
1879. riadnym. S manželkou Boženou rod Bohušovou mali syna
Jána Vladimíra. Zomrel dňa 15. dec. r. 1889. Po ňom vyvolený bol
28. Eduard Krátky — viď medz;i učiteľmi pliešovskými č. 25.
29. Ondrej Hudoba, účinkoval tu od r. 1893. dňa 31. okt. do
7. sept. r. 1904. ku spokojnosti cirkvi ako pilný a svedomitý učiteľ.
Odišiel do Lieskovca a odtiaľ v sept. r. 1909. do Radvane, kde
na zoštátnenej škole i ďalej učí.
30. Ján Klincko od 1. nov. r. 1904. po r. 1910. Odišiel do
Ratkovej.
31. Vladimír KlobuiHcký — viď medzi učiteľmi hornomičin-
skými č. 10.
686

32. Štefan Žáry, narodil sa vo Sv. Jakube, učil sa v Banskej

Bystrici a Lučenci; tu je učiteľom od 28. júna r. 1911.
33. Ján Ostroluchj, rodák z Bystrice, präparandiu skončil
v Štiavnici; od sept. roku 1912. učil tu, ale nasledujúceho roku
odišiel do Kremničky.
34. Pavel Filkor, rodák z Badína, učil sa v Bystrici a Lučenci,
prišiel sem r. 1913. a tu je na štátnej škole.

Fílie:
1. Oravce, Oravica mala školu už r. 1801., keď tam učil
čižmár Daniel Oravský; r. 1837. Ondrej Karas, r. 1861. Ján Kresala,
r. 1868. Gustáv Csepcsányi, ktorý nasledujúceho roku prešiel na
Sitna-Lehotku a za nim Daniel Šimkovič. Už r. 1871. mal ho na­
pomenúť senior k miernejšiemu životu; ale v tom roku zomrel.
2. Dubravica. V čas vizitácie r. 1801. napomínal Dubravi-
'čanov superintendent Hamaliar, aby si povolali svojho učiteľa a
školu postavili; i povolali si, ale po jeho odchode posielali si dietky
^asa len do Oravice do školy. Až do roku 1861. učil tu Samuel
Rombay a za nim Matej Lupták, čižmár, narodený 24. aug. roku
1829. v Bystrici, ale z počiatku napomenutý seniorom k mravnej-
šiemu životu, čo akiste osožilo.
Keď žatým dubravická filiálna cirkev už po dva ráz dostala
bola napomenutie, aby svoju porúchanú školu opravila, r. 1876.
oznámené bolo na seniorálnom konvente, že je to nie vstave urobiť;
školu cirkev zatvorila. Luptáka prepustila a dietky do matko-
-cirkevnej školy posielať uzavrela. Lupták, ktorý tam už 16 rokov
účinkoval, prosil, aby mu Dubravica aspoň 60—70 zl. raz na vždy
ako vypokojenie dala, keďže on bez svojej viny učiteľskú stanicu
utratil. Mal ich vyrovnať senior, čo on k obapolnej spokojnosti i
urobil.
Roku 1891. učil tam ešte lmro Hlavatšek; a keď sa škola
v Dubravici-Oravcach stala štátnou, náboženstvo učil najprv farár
Gabriel Izák, potom už len roľník Ondrej Bukvay.

XXVlí Predajná.
Na Hrádku medzi Predajnou a Jašením boly nájdené Časti
popolníc; a tak tento kraj bol už dávno obydlený. Obec Predajná
spomína sa ako Predynich v diplome z roku 1284., Prydeyn roku
1358. a Predania r. 1424., ako ku Iupčianskemu zámku patriaca
 687

dedina. Dla Mateja Béla sa palatin Vesselényi rád zdržoval v Pre­

dajnej. Kostol troch kráľov nad potokom Jasenicou na zvýšenom
mieste, je 78' dlhý, 30' široký a vysoký, slohu pozdnogotického.
Víťazný oblúk a obloky sú končité. Výjmúc sakristie bol celý pod
drevenou povalou; a len r. 1758—-94. bol zasklepený. Mali kedysi
zvon z r. 1522. Terajší kostol a vežu pristaviť dal r. 1606. Kašpar
Tribell, pán lupčianskeho zámku a horlivý evanjelik ku kaplnke
Sv. Kataríny, snáď terajšej sakristii; pozdejšie dal postaviť i faru.
Vo svätyni na jednom obloku je jeho erb a písmeny G. T. 1612.
Predajná stala sa v časoch reformácie evanjelickou a bola fíliou
Dubovej. Býval tam diakon, ktorý od roku 1617. spravoval samo­
statne predajňanskú cirkev. K nej patrila i fília Jašenie. Na kontu-
berniálnom shromaždení dňa 9. okt. r. 1617. prijatý bol do bratstva
diakon Filip Czodor, ktorý prvý spravoval osobitne cirkev predaj­
ňanskú. Od toho času až po rok 1673. neudáva sa, že by v Pre­
dajnej čo i len jeden katolík bol býval. — Farár mal dežmu,
ktorú mu zvolenské bratstvo i stolica zemanov už r. 1621. obra­
ňovalo proti novým pánom lupčianskeho zámku, Széchovcom.
Tak sa zdá, že následkom toho gróf Juraj Szechy nechal za čas
nemýlene požívať dežmu predajňanskému evanjelickému farárovi,
ale dňa 22. okt. roku 1624. na návrh kontuberniálneho notára a
radvanského farára Jána Kalinku bratstvo písalo list na grófa
Jura Szechyho v záujme pokoja cirkvi predajňanskej; a potom
jednako jeho dcéra Katarína Lisztička, ač tiež evanjelička, odňala
mu dežmu roku 1651. a nevrátila viacej. Potom už dostával farár
len 1 zl. 80 den. týždenného, platu. Kým mal dežmu, bol jeden
z lepšie platených a mával i diakona.
Turci pustošili v okolí Predajnej roku 1638. a zajali medzi
inými manželku Baltazára Kuhajdu, ktorého otec Albert, obyvateľ
predajňanský následkom toho žiadal bratstvo dňa 11. marca roku
1643.. prostredníctvom prokurátora Laurinca Metlingera, aby jeho
syn Baltazár bol rozsobášený. Daná mu bola rada, aby prosil
zemských pánov o list na tureckého veliteľa v Budíne; a keď od
tohoto donesie zprávu, že jeho manželka bola pred 5. rokmi sku­
točne cez Budín preč odvedená, potom tá záležitosť riešená bude.
Dňa 20. apríla roku 1627. bola tu kongregácia zvolenského
kontubernia, počas ktorej bol Václav Topej za diakona vysvätený;
tiež i dňa 4. júla r. 1630., o ktorej "bola reč v životopise ľubietov-
ského farára Messerschmidta; a 16. nov. r. 1632. Roku 1634. dňa
17. jan. žiadal bratstvo istý Michal Krajk, obyvateľ predajňanský,
ale rodák z Turca, aby sa tu mohol oženiť; rozhodnutie toho od­
688

dané bolo seniorovi. Na shromaždení dňa 13. jan. r. 1637. nebol

prítomný kostolník, za čo ho mal jeho farár napomenúť a bol
pokutovaný peňažnou pokutou, ktorú mal oddať svojej cirkvi.
Predajňanská evanjelická cirkev bola vizitovaná dňa 15. jan.
r. 1626. superintendentom Petrom Sextim, ktorý zapísal do zápis­
nice, že cirkevníci z Predajnej a z Jašenia riadne dávajú dežmu
svojmu farárovi zo pšenice, raže, jačmeňa, pohánky, ovsa a vosku;
ale nezrovnalosť bola medzi Predajňancí a Jasencí ohľadom zvo­
nov; lebo že Predajňanci sami nadobudli dva zvony za 100 zl. a
žiadali vynáhradu. Jasenci ale odpovedali, že v čas odtrhnutia sa
od Dubovej obdržali spomínaných 100 zl. a prispeli nimi ku stavbe
predajňanského kostola. Jasenci už vtedy mali kaplnku doma.
Akiste Predajňanci mali vtedy už kostol postavený a za otáznych
100 zl. nadobudli zvony.
Ďalej vizitovaná bola predajňanská cirkev dňa 19. nov. roku
1628., 26. jan. r. 1630. Vtedy Jasenci žiadali, aby ich Predajňanci
'napomáhali pri stavbe kostola z príjmov kostolných; ale im bolo
odpovedané, že sa to stať nemôže. 0 Jaseni viac viď pri dubov­
skej cirkvi.
V čas nasledujúcej vizitácie poznačené bolo v zápisnici, že
platia v cirkvi „od uwodu svjcy, koláč, slepicy. Od provolávaný
holba wjna, tak mnoho téz od sobássa. Kdy pak wen z cyrkvi
berau newôstu, prinejmené 1 fl. Od Krstu gde Rektorowi. Od
uwodu nevésty ručnjk aneb den. 5, meliby k tomu dati slepicy
i koláč.“
Ďalej bola vizitovaná cirkev dňa 26. nov. r. 1638. a r. 1706.
Štefanom Pilárikom štiavnickým. Roku 1656. mala cirkev dva
strieborné pozlátené kalichy s patenami a tri zvony.
V čas veľkého prenasledovania bol tu r. 1673. osadený kato­
lícky plebán. Počas Rákóczovského povstania r. 1704—1709. znovu
ožila tu evanjelická cirkev, ač jej snemom vyslaní komissári kostol
už neprisúdili. Akiste bol tam už vtedy značný počet katolíkov;
lebo, ako sme to už v tomto diele čítali, držitelia ľupčianskeho-
zámku svojich poddaných silno nútili k prestupu na katolícku
vieru. Jednak ešte i roku 1713. dňa 16. júla katolícky vizitátorr
opát a kanonik bar. Fraňo Ladislav Medňanszky, poznačil vo svojej
zápisnici, že v Predajnej bolo vtedy z 925 duší, popri 236 kato­
líkoch ešte 386 luteránov a 302 „neutrálnych.“ Roku 1656. v čas
vizitácie Bartókovej udáva sa v Predajnej 400 a v Jaseni 260 duší
a katolíka ešte žiadneho nepoznačil.
 689

Dla posledného popisu r. 1919. žije v Predajnej 913 rimsko-

katolíkov a len 28 evanjelikov.

Evanjelickí farári v Predajnej holi:

1. Filip Czodor, Zodor, Zuroder. Jeho starý otec z rodu Ale-
mannov-Nemcov memoval sa Ondrej Zuroder a otec tiež tak. Tento
sa narodil v Zamper špaňodolinskom a pozdejšie prešiel bývať do
Seliec. Matka sa mu menovala Annou. Syn Filip tiež Nemec, pod­
pisoval sa už Czodor. Adam Chalúpka mal z jeho knižnice mnoho
kníh, na ktorých bolo tak písané jeho meno; i v seniorálnej zápis­
nici sa tak podpísal. Bol najprv od r. 1609. rektorom školy špaňo-
dolinskéj; potom od r. 1617. stal sa diakonom predajňanským a
dňa 9. okt. prijatý bol do bratstva. Cirkev potom spravoval samo­
statne ako farár. Za čas administroval i dubovskú cirkev, lebo
farský plat tejže cirkvi on poberal; a keďže diakona Jána Apiaria
nevyplatil, ako si tento žiadal, žaloval ho na kongregácii dňa 21.
jan. roku 1621. Ale bratstvo uzavrelo, aby si to žiadal od vdovy
farára Ondreja Kapyria. Pred shromaždenie bratstva predstúpili
dňa 3. nov. r. 1626. obyvatelia z Jasenice prostredníctvom jednoho
obyvateľa v záležitosti dežmy, ktorú bral ich farár s jednoho poľa,
z ktorého nemal brať; tam tiež sa ohradzoval Czodor proti tomu,
ako by on bol nejakým peňažným- prispevkom prispel ku stavbe
farského senienca a humna a tým dal predpoklad, ako by i jeho
nástupca ku podobnej stavbe mal prispievať. V tom roku dňa 3. nov.
poslaný bol k Lehoťanom, predvolať ich pred duchovnú súdnu
stolicu.. Roku 1627. dňa 18. dec. žiadal, aby na miesto predošlého
diakona Štefana Molschaniho dovolili mu poslať na posviacku
Ondreja Mistrschmita (Messerschmita); o čom už bola reč v jeho
životopise. — Viď íubietovskú cirkev f. Ondrej Messerschmidt. —
Na shromaždení dňa 30. okt. r. 1629. žaloval Czodor rychtára pre
svevolu pri dežme a čítaná bola relácia superintendenta o tej
rychtárovej dežme. Podobne žaloval rychtára i na shromaždení
dňa 19. nov. r. 1642., že mu odoprel dať dežmu. Bratstvo obávajúc
sa, že za tým príkladom aj iní rychtári budú odopierať dávať
dežmu, uzavrelo písať list patrónke Széchičke a aj superintendenta
požiadať o prímluvný list. Dňa 6. mája r. 1630. žaloval Filipa Czo-
dora krčmár z Valaskej, že keď pred dvoma rokmi dal Filipovi
tri lúky do zálohu v chotáre lopejskom, mal mu tento dať 10 zl.;
ale Filip vravel, že tie lúky boly na posmech, lebo bolo na nich
málo sena. Bratstvo usúdilo, aby krčmár Ján zaplatil Filipovi 5 zl.
a tento nech mu pod 15 dňami vráti lúky. Po smrti prvej man-
44
690

želky Ruženy rod. Pogner, vdovy po špaňodolinskom mešťanovi

Ondrejovi Messerschmidtovi, ktorého dietky Ondreja, Jána a Magda­
lénu odchoval a s ktorou mal syna. Eliáša a Filipa, potomného
farára dobronivského, pojal si r. 1636. v prvú nedeľu po Zjavení,
za manželku Barboru, vdovu banskobocského rychtára zo Szent-
iványovskej strany Michala Langa.
V kontuberniume bol vyvolený r. 1630. dňa 8. okt. za vice-
notára, v ktorej kongregácii žalované bolo na štitníckeho farára
Ondreja Dubniczaja, že almužnový list cirkvi predajňanskej zne­
vážil a sbierať nedopustil; následkom čoho bratstvo písalo na
gemerského seniora; a dňa 6. júla r. 1632. bol už assessorom. Na
shromaždení dňa 18. jan. r. 1633. prostredníctvom dekana Stani­
slava Corviniho, rečníka Kašpara Schrotera, ďalej prísažného a
senátora banskobystrického Rehora Gondnera a tiež i mešťana
Pavla Gombára prosil bratstvo, aby mu boly dané rodné listy dla
starého zvyku pre jeho synov Eliáša a Filipa; čo bratstvo uza­
vrelo vydať, ale svojim poriadkom. Riadnych matrík totiž ešte
vtedy všade nebolo. Boli tedy žiadatelia pod prísahou ako sved­
kovia vyslýchaní; a tí svedčili o celej genealógii Zuroderovcov,
ako i o tom, že krstnými rodičmi týchže synov boli: Juraj Grinaeus
farár cirkvi dubovskej a Eliáš Tornarius senior a farár ľupčiansky,
spolu s inými kmotrami na inom mieste zaznačenými. Potom im
už boly vydané rodné listy pod väčšou pečaťou bratstva, za čo
zaplatil Czodor 1 zl. Tento Czodor sa ešte spomína v zápisniciach
bratstva: roku 1632. že bol prítomný pri spočtovaní spoločného
pokladníka; roku 1637. že prispel na trovu výberčíka paktát a
viackrát, ako prítomný. Zo shromaždenia dňa 26. júna roku 1641.
poslaný bol ku Brezňanom, žalovať ich farára Chmela pre neusta­
novenie sa na kongregácii.
2. Ondrej Fidicinis bol tu najprv rektorom, žatým na shro­
maždení bratstva dňa 21. okt. r. 1647. ako tunajší diakon prijatý
bol do bratstva a dňa 22. jan. r. 1654. prítomný bol shromaždeniu
už ako farár. Za jeho úradovania cirkev predajňanská pýtala a
obdržala od bratstva dňa 16. jan. r. 1657. almužnovú listinu, tiež
i 24. apr. r. 1671.; a 24. apr. r. 1659. pre neposlanie zástupcov na
pohrab seniora bola na zodpovednosť ťahaná. Dňa 2. okt. r. 1669.
pokutovaný bol na 1 zl. pre súkromné povolenie sbierky na cirkev
bez dovolenia seniorovho. Viackrát poznačený je v zápisniciach
ako prítomný a neprítomný na shromaždeniach; posledne dňa 21.
apr. r. 1671. bol pre neprítomnosť pokutovaný.
 691

3. Michael Chmelius — viď medzi rektormi lupčianskymi

číslo 19.

Diakoni:
1. Filip Czodor — viď medzi farármi 0 1.
2. Štefan Muolcani — viď medzi farármi na Buči č. 5.
3. Ondrej Messerschmidt — viď medzi farármi lubietovskými
číslo 13.
4. Filip Zodor ml. — viď medzi farármi dobronivskými č. 7.
5. Ondrej Fidicinis — žatým tunajší farár.

Rektori:
1. Jakub Kutter okolo r. 1610—20. U neho sa učil Ondrej
Pukza, potomný farár v Blesovcach.
2. Ján Apiarius okolo r. 1618., bol žatým diakonom dubov­
ským; viď tam.
3. Jakub Nutrikt Nuterík, Fabri žaloval dňa 30. nov. r. 1620.
pred kontuberniom svojho farára Zodora, že mu nechce dieťa
pokrstiť a jeho chatrnú úrodu vyhodil mu zo svojho domu. Zodor
pozastavil sa na tom, že ho rektor vo verejnom shromaždení
obžaloval, usiloval sa očistiť i tým, že dieťa rektorovo kázal po­
krstiť svojmu susedovi Kašparovi Schrôterovi lopejskému, a via­
ceré viny uvádzal na rektora. Bratstvo im naložilo v pokoji žiť,
ak nechcú byť pokutovaní.
4. Štefan Muolcani — viď medzi diakonmi č. 2.
5. Ondrej Messerschmidt —- tiež tam č. 3.
6. Ondrej Fidicinis — tiež tam č. 5.
7. Eliáš Fidicinis bol už r. 1657. v čas vizitácie Bartókovej
tu rektorom. Na shromaždení bratstva dňa 29. febr. roku 1668:
verejne na zodpovednosť ťahaný, či písal na susedných rektorov
istý obežník, to odtajil; ale svätoondrejský farár Heinzelius tvrdil,
že jedon exemplár toho obežníka j^ u jeho rektora, čo ondrejský
rektor vyzpýtaný dotvrdil. Bratstvo naložilo ondrejskému rekto­
rovi, aby ten exemplár v najbližšej kongregácii preukázal. Eliáš
Fidicinis bol potom okolo r. 1696. farárom v'Slov. Ľupči, ako je
to poznačené v zápisnici tohoto mestečka.
Z Predajnej pochodil Martin Pirolt-Pirole, ktorý bol údajne
už r. 1647. farárom na Širáku a 22. okt. mal podpísať zákony nie
novohradského, ale velkohontianskeho kontubernia.

44*
692

XXVIII Radvaň.
Mestečko spomína sa najprv ako zem vo Zvolene vedia Hrona,
ktorú daroval král Oiwlrej II. Radvanovi a jeho synom; potom daro­
vanie to potvrdzovali královia Béla IV. r. 1250. a Vladislav r. 1287.;
Ondrej r. 1291. daroval polovicu Radvane Demetrovi Jurkovičovi.
Je tam na vršku, ku ktorému vedú vysoko schody, strechou kryté,
starobylý kostol, patrne na dva razy stavaný; najprv jedna, asi r.
1288. a potom druhá loď. V jednej vidno pozostatky pekných
íreskov, obrazov na múre. Je 82' dlhý, 30' vysoký, v hlavnej lodi
24' a v bočnej 30' široký. Okolo kostola bola silná ohrada, z kto­
rej vidno ešte dve bašty. Veža osobitne stojaca bola na miesto
starej zvonice, len r. 1668. a v nasledujúcich stavaná. Svätyňa
zatvorená troma stranami osmohranu, má dvojpolové gotické skle­
peme, ktorého rebrá schádzajú sa do dvoch svorňov; obloky sú
úzke. končité; v severnom múre pastophorium s vežičkami a kon­
čitým oblúkom; cez južný múr vedú gotické dvere. Loď severne
ležiaca, majúca dosial známky staršej doby, predtým mala dre­
venú povalu, od r. 1668. sklepenie. Vtedy bol chrám zasklepený,
vydlážený a ozdobený. Sklepenie lode leží s južnej strany na dvoch
stĺpoch, deliacich hlavnú užšú loď od bočnej širšej. Hlavná pôvodná
brána je zamurovaná; terajšia široká, slohu pozdne gotického,
vedie od juhu do bočnej lode. Z hlavnej lodi pod končitým ví­
ťazným oblúkom ide sa do sklepenej kaplnky, 2ľ dlhej a vysokej,
36' širokej s gotickým oblokom. Novší oltár má sochu bl. p.
Márie z roku 1518. Z kaplnky cez úzke gotické dvere ide sa do
sakristie, kde je stará gotická spovedeľnica, tri sochy 2' vysoké
a starými, maľovanými dverkami zatvorená skryňka v múre. Sú
v kaplnke i v bočnej lodi staré, maľované sedadlá s minuskulár-
nymi monogrammami ihs. Kazateľnica, ktorú r. 1685. dal vyho­
toviť Juraj Radvanský, stojí na železnom ozdobnom stĺpe. Kostol
bol od pradávna mnohými odpustkami nadaný a je jedon z najstaŕ-
šich v okolí; k nemu patrila až do r. 1309. i Mičiná. Z dávnych
farárov spomína sa r. 1332—37. Štefan, r. 1498. Andrej, r. 1516—34.
Abrahám, r. 1557—61. Valentín Simonis, ktorý ako vicearchidiakon
bol predsedom zvolenského evanjelického seniorátu. Od časov
reformácie až po rok 1673. užívali kostol evanjelici, potom za čas
v Tôkôlyovskom a od r. 1705—9. v Rákóczovskom povstaní; od
vtedy je v úžitku katolíkov. Radvanskovci, vytrvavší až do naj­
novšej doby pri evanjelickej viere, boli bezsporne patrónmi tejto
 693

cirkve, ač v r. 1568—9. klonil sa Fraňo Radvanský a Matúš Nevery

z Kráľovej, silno ku kalvinizmu a už pred r. 1631. odobrali ev.
farárovi a prisvojili si dežmu. Sú tu tri kaštiele Radvanských,
najpamätnejší z nich je dolný, v prostred veľkého parku, na spôsob
pevnosti stavaný, v ktorom v Rákóczyho sieni majú viaceré pamät-
nosti z dávnej doby; medzi inými i železný klin, na ktorom hlava
v prešovskej jatke mučedlnícku smrť, od zlopovestného Karaffu
podstúpivšieho Juraja Radvanskyho nastoknutá bola. Pri radvan­
skej evanjelickej cirkvi bola za dávnej doby i chýrna škola, ktorej
patrónmi boli zemianske rodiny Radvanských, Gerhardovci z Krá­
ľovej, Bohušovci z Iliašovej a Meškovci z Vyšného Kubína a Rad-
vane, ktorých dobrodenia — dľa Rezíkovej Gymnasiologie —
požívalo ročite vyše 40 chudobných rodín.
Ač celkom blízko Bystrice, jednako i Radvaň mnoho trpela
od Turkov. Roku 1599. v noci, medzi 21. a 22. októbrom vypálili
Turci Radvaň, Kráľovú a Malachovo; a ešte i r. 1657. bola Radvaň
poplatná Turkom a mala len 350 obyvateľov, všetkých evanjelikov.
R. 1713. bolo v Radvani a obciach k nej náležajúcich už 1437
duší. z nich len 3 katolícke, i to príchodzí; a ostatní všetci evan­
jelici, ako to poznačil vo svojej vizitacionálnej zápisnici katolícky
vizitátor bar. Fraňo Ladislav Mednyansky. R. 1818. bolo v radvan­
skej evanjelickej cirkvi 921 duší, v Kráľovej 152, v Eliáši 179, v
Kremničke 247, v Pršanoch 222, v Malachove 212, v Skubíne 239,
v Jabrikove 25 a v Králikoch 76, spolu 2273. Roku 1837. bolo v
Radvani ešte 1107 evanjelikov, v Jabrikovej 27, v Králikoch 95.
A teraz dľa posledného popisu žije v Radvani na 3549 katast.'
jutrovom chotáre 1657 obyvateľov, z nich už len 676 evanjelikov
a 892 r. katolíkov; v Kráľovej a Eliáši na 2003 katast. jutrovom-
chotáre 643 obyvateľov, z nich len 335 evanjelikov; v Kremničke
na 1120 katast. jutrách 364 obyvateľov, z nich 303 evanjelikov;
v Horných Pršanoch na 685 katast. jutr. 254 obyv., z nich 184
evanj.; v Dolných Pršanoch a Malachove na 958 katast. jutr. 792
obyv., z nich 523 evanj.; v Skubíne na 896 katast. jutr. 439 obyv.,
z nich 283 evanj.; v Jabrikove už len 12, v Kordikach už len 1
evanj. a v Králikách na 268 katast. jutr. 377 obyv. a z nich 166
evanj.; spolu v celej cirkvi 2483 duší. Patrné je, že v samej Rad­
vani evanjelictvo hynie. Predtým patril sem i Rakovec, ktorý teraz
náleží k badínskej cirkvi. V starých listinách spomína sa Kráľová,
ako dedina kráľovnej v diplome* z r. 1264. Je tam kaštiel, ktorý
údajne ešte kráľ Matej I. dal postaviť; je zväčša v rozvalinách,
posledne obydlím vojakov. Kremnička spomína sa v diplome z r.
694

1291. (de Keremchey a r. 1295. villa Keremnicze). V 18. storočí

zaoberali sa jej obyvatelia valne hrnčiarstvom. Malachovo má meno
od potoka, ktorý v diplome z r. 1291. menuje sa Malaho.
Mestečko Rad vaň obdržalo jarmoky r. 1655. V novšom čase
sú tamejšie jarmoky chýrne, veľmi húfne navštevované.
Z dávnych dejov radvanskej evanjelickej cirkvi spomenutia
zasluhuje, že na kongregácii zvolenského bratstva dňa 13. jan. r.
1603. žaloval kostolník radvanský zemského pána Neweryho, že
nejaký cirkevný dôchodok na seba ztrhol. Na kongregácii dňa 30.
júna r. 1609. a 9. febr. r. 1610. žiadal sudca zemanov Abrahám
Chudoba, aby sa s tíliou Rakovcom mohol odtrhnúť od Radvane
a pripojiť ku blízkemu Badínu; ale bratstvo odvolávajúc sa na
kráľovské dekréty, ktoré odtrhnutie sa dcérocirkví od matiek
zbraňujú a zakazujú, mu to nepovolilo. Následkom toho Chudoba,
keď nemohol to docieliť, už ako podžupan dal výraz svojej nevôle
v potupujúcom liste, na čo bratstvo dňa 30. sept. r. 1620. vyslalo
dvoch farárov Dávida Socovskóho a Jonáša Felicisa do stoličného
shromaždenia, aby tam verejne Chudobu napomenuli, že by bu-
dúcne o farároch vážnejšie súdil a hovoril; a očakávali od župana
ochranu pred nim.
V Radvani bola viackráť kongregácia zvolenského’ bratstva;
tak r. 1626. dvakráť, r. 1628., keď Fraňo Radvanský žiadal pro­
stredníctvom Petra Zolnaia, aby radvanský farár mal na starosti,
žeby radvanská škola obdržala súceho rektora; r. 1629., 1663.,
1666. za dva dni, 1667. Nasledujúceho roku dňa 29. februára v
kongregácii v Selcach zasedavšej. bola medzi iným pokonávaná
pravota Kataríny Klesken, vdovy Mateja Repka z Kremničky proti
Martinovi Nandor, synovi Ďura Nandora, poddaného Baltazárovi
Ostroluckému, tiež z obce Kremničky. Katarína žalovala Martina
Nandora, že sľubujúc jej manželstvo, ju sviedol; žiada, aby bo
prinútený si ju vziať, ak chce ujsť pokute meča. Nandorov pro-
kurátor-zástupca Ján Selecky dôvodil, že tento prípad patrí pred
svetský súd, t. j. pred Ostroluckého a nie pred duchovný; ale
prokurátor Kleskenkin, Valentín Geledneky dokazoval, že je toto
manželská záležitosť a tak patrí pred duchovnú stolicu; a žiada,
aby vec — v čom sa má — vyzkúmal a potvrdil najprv radvan­
ský farár, kam Kremnička patrí. Bratstvo uzavrelo, že obojakí
majú doniesť do budúcej kongregácie svedectvá o tom, čo tvrdili;
a otec Nandor má postaviť svojho syna pred súd, pod pokutou
100 zl. Keď sa to nestalo, bratstvo v nasledujúcej kongregácii, v
Radvani dňa 20. nov. odsúdilo Nandora na složen-ie tých 100 zl.,
 695

darovalo tú pokutu na radvanskú vnove stavanú vežu a poveruje

patrónov a cirkev, aby si tie peniaze od Nandora vybrali a zplatiť
dali. Ďalej bola tu kongregácia dňa 21. okt. r. 1671., pod predsední­
ctvom superintendenta, dňa 12. mája r. 1705., po službách Božich
v modlitebni bolo zasadnutie v hostinci, z čoho by sa dalo zatvárať,
že kostol vtedy ešte nemali, len modlitebňu, prítomných bolo 30
farárov, ktorí sa vlastnoručne podpísali do kontuberniálnej zápi­
snice; a dňa 15. júna r. 1706., po službách Božich v chráme, kde
kázal z naloženia seniorovho, lubietovský farár Samuel Simonides,
bola kongregácia vo farskej stodole v prítomnosti Jána de Radvan,
kde najprv rečník v metrických veršoch, básni pozdravil seniora,
prirovnávajúc život cirkvi k štyrom čiastkam roku, keď po kru­
tej zime prenasledovania nastalo utíšenie cirkvi Božej, ochránenej
Jeho pravicou.
Cirkev bola vizitovaná superintendentom Melíkom dňa 25.
marca r. 1613. Dňa 5. nov. r. 1624. odložil tu vizitáciu Peter Sexti
pre neprítomnosť F. Radvanského; ale vizitoval dňa 20. ian. roku
1626.; tiež 16. nov. r. 1628., keď Radvanský nedovolil rychtárovi
isť na vizitáciu; dňa 2. júla r. 1657. Dávidom Lanym a r. 1706.
Štefanom Pilárikom. V novšom čase vizitovaná bola cirkev roku
1801., dňa 30. mája r. 1818.; dňa 18. a 19. júna r. 1837. a 4—5.
júna r. 1873. Roku 1657. bolo tu 5 zvonov a hodiny na zvonici.
Keď r. 1912. dňa 14. júna hrom udrel do katolíckej veže, boly tam
ešte zvony: jedon starý s nápisom: Ave rex gloriae veni cum pace,
ktorý padnúc rozbil sa na kusy; najmenší centový dal uliať roku
1608. Fraňo Radvanský: a veľký 31 centový a 10 funtový, ktorý
bol roku 1699. preliaty. Soznam darcov na preliatie toho zvona
možno čítať v Sborniku M. SI. Sp. XI. 1, 33.
Po vydaní tolerančného patentu vzchápali sa i tu evanjelici
ku utvoreniu samostatnej evanjelickej cirkvi a pripojily sa im už
spomenuté početné fílie. Terajší evanjelický chrám Boží začali
stavať r. 1785. Pozemok podeň i pod' faru dali Radvanskovci, ale
krčmu pred samým kostolom a v susedstve fary nechceli ani
pozdejšie nijak prepustiť cirkvi, len že ju po mnohom pohoršení
v novšej dobe premenili v bírešňu. Základný kameň kostola bol
položený dňa 19. mája a vysvätený bol v I. ned. adventnú dňa
27. nov. roku 1785. Náklad na stavbu kostola niesli cirkevníci
z ktorých najviac obetoval na stavbu prachár Adam Klimo tt.
2 tisíc zl., z ktorých za 520 zl. opatril organ na 10 mutácií; robil
ho Michal Podkonicky v Bystrici. Obnovený bol r. 1873. Jánom
Koppom a organárom Matejom Vavrom. Drevenú zvoničku na
696.

kostol dal svoje náklady postaviť súkenník Ondrej Markovič;

oltár a kazatelňu na svoje náklady dal shotoviť prachár Jakub
Krušpán; krstitelnicu r. 1787. klobučník Samuel Danko. Obnoviť
ju dala r. 1863. cecha hrebenárska spolu s Jánom a Samuelom
Thurzom. Kalich strieborný a pozlátený mali zachránený z roku
1712., darovaný niekdy od „Poctivého Cechu kramárskeho a-
klampjárskeho Cechmístra P. G. J. S. I\eď už tento kalich bol
porúchaný a neupotrebovaný, dali z neho spraviť r. 1837. strie­
bornú kanvu ku Večery Pánovej. Dla svedectva vizitacionálnej
zápisnice z r. 1818. iný strieborný kalich s patellou daroval bol
prachár alebo sanitrársky majster Michal Miguss. Tretí strieborný,
so spodkom medenným, ale pozlátený kalich s patellou bol od
súkenníka Ondreja Markoviča. Ten istý horlivý evanjelik za Márie
Terezie r. 1773. sedel v žalári, odsúdený na tri roky pre „zločin
apostasie“, t. j. pre prestúpenie na evanjelickú vieru. Cínovú kanvu
k Večeri Pánovej roku 1784. darovala klobučnicka cecha; inú,
kamennú s cínovým vrchnákom Johanna Radvanský rod. Okoli-
tsány s nápisom z r. 1729.; darovala i hodvabné prestieradlo na
oltár. Albu-karcžu mali od farbiara Samuela Lederera, ktorý roku
1831. daroval i striebornú sponku na kamžu; hodvabné prikrý-
vadjá od Karola Terpitzera, Samuela Kožehubu a Samuela Kuzmu;
dva centový zvon dala roku 1807. uliať klobučnicka cecha, väčší
4 centový súkennícki a hrebenárski majstri. K tomu mali roku
1818. ešte i kapitále: od Anny Klimo 100 zl., od Jakuba Kruspana
50 zl., od Jána Zeltneraya 150 zl. a od Fraňa Radvanského 50 zl.
Dla vizitacionálnej zápisnice z r. 1837. darovala r. 18^2. strieborný
pozlátený kalich Karolína Radvanský rod. Hámoss, manželka
Ludvika Radvanského, rytiera zlatého rúna a kráľovského radcu;
a r. 1835. striebornú buxu na oblátky, majúcu podobu kalicha.
Patellu ku kalichu darovaly r. 1833. Mária Markovič a Zuzanna
Kuzma; tiež striebornú na oblátky dala Mária Markovič rod.
Tichý na pamiatku svojho dňa 1. jan. r. 1837. zomrelého manžela
Ondreja Markoviča. Tá istá i oltárne prikrývadlo a tiež i Zuzanna
Markovič. Podobne tie isté darovaly i sponky strieborné na kamže,
sponky dali i D. Dobák a Zuzanna Krušpán roku 1840.T Fraňo
Radvanský r. 1869. a Jozehna Grossmann roku 1872., hodvabné
prikrývadlo na oltár Johanna Radvanský, iné Karol Terpitzer a
iné Vilhelmina Radvanský; 12 ramenný luster daroval r. 1834.
kupec Ján Bárczy; drevený kríž na oltár r. 1822. J. Matušovic.
Mäsiar Ondrej Zeltneray poručil cirkvi r. 1822. úpis na 219 zl.,
ale z toho bolo možné dobrať len 166 zl. 30 kr.; iné skapaly u
 697

Jána Peressinyho; vdova Samuela Lissovinyho Barbora Kubiny

poručila r. 1832. dvesto zl. viedenskej valuty; Ludvik Radvanský,
rytier zlatého rúna daroval roku 1833. dvesto zl, vdova Samuela
Zeltneraya Anna -rod. Klimo r: 1837. sto z!. A k tomu mala cirkev
z ročných porubov prihospodárené 1308 zl. 30 kr. Spiežové svie-
niky daroval r. 1784. farbiar Fridrich Terpitzer; dva cínové troj­
ramenné postriebrené r. 1835. Judita Horenicky a Mária Markovič;
dva cinové banskobystrická cirkev; štyri drevené čierne r. 1872.
kurátor a súkennícky majster Ján Markovič; medenú cínovanú
misu do krstitelnice r. 1835. Samuel Gallik a druhú r. 1867. Daniel
Banko. Prikrývadlá daly ešte i Anna Kozik, vdova Anna Klimo
rod. Chovan, r. 1838. Zuzanna Hurta, Anna Furdík, roku 1853.
Hermína Radvanský; pokrovec pred oltár r. 1852. Ján a Mária
Somora. Roku 1884. Priska Koch rod. Radvanský poručila na cirkev
500 zl; r. 1892. Karol Radvanský na cirkev a školu dal 290 zl. a
r. 1878. 100 zl; Koloman Radvanský 100 zl; rodina nebohého
bar. Antona Radvanskyho r. 1882. 100 zl, na mumáčik 100 zl,
na školskú základinu 50 zl V čas 100 ročného jubilea chrámu
r. 1885. dal bar. Ján Radvanský 100 zl a r. 1894. tiež 100 zl;
Karol Radvanský 100 zl; r. 1887. rodina Markovičovská 100 zl;
r. 1894. Juraj Radvanský 300 zl; r. 1895. Anna Homola poručila
754 zl; r. 1901. na organ dala Jlona Tihanyi Ebeczky 100 kor.,
st. Ján Horeczky na chrám 100 zl, r. 1903. rodina Jozefa Kori-
csanszkyho 100 kor.; vdova Anna Šuhaji^ rod. Szentkereszty roku
1907..na obnovu chrámu 400 kor., Jozef Koricsanszky a syn 100
kor., Ján Markovič 100 kor., rodina Daniela Klimu 200 kor. Dr.
Juraj Radvanský 200 a početní iní so spomenutými spolu 4150 kor.
Y nasledujúcom roku na obnovu chrámu rodina Markovičovská
100 kor., vdova Zuzanna Veselko 100 kor., Karol Červa 100 kor.;
r. 1912. dedičia Koritšanskyho 200 kor., Mária Klimo 200 kor.;
r. 1914. Dr. Emil Barczy 100 kor., Fraúo Szekovszky 100 kor. a
mnohí jednotlivci k tomu.
Z tohoto vypočítania vidno, že radvanská cirkev zvlášte mala
početných dobrodincov, ktorí sa o svoju cirkev starali. Popri tomto
ale viďme niečo i so stínnych stránok tejto cirkvi. Až do roku
1858. nebolo ani v jednej filiálke evanjelickej školy; vizitacionálna
zápisnica z r. 1837. poznamenáva, že i do matkocirkevnej školy
chodí s fílií velmi málo detí, preto bolo tam mnoho cirkevníkov,
ktorí čítať a pisať nevedeli. Vo vokátore radvanského, jediného
vtedy evanjelického učiteľa Schidlaya r. 1806. bol i takýto dôcho­
dok: 9. bod: „Pri príležitosti dne pamätného jména otcu a matek
698

čeľadných bude pan rektor údy cyrkve s vinšem navštevovali,

kdežto oni' svau dobročinnosť jemu proukáži.. 10. Duchodek z ho-
stiacyi vánoční bude prijímati. 11. Kantacye výročité mají se i
v osadách fyliálnych rozumeti. kdežto p. rektor anebo sám v osobe,
anebo skrze jiného príbytky obyvatelu navštevovati bude“.
Cirkvi takéto žobranie, neprístojné stavu učiteľskému a farár­
skemu (kolledy) napomáhaly, ba požadovaly vydávaním takýchto
vokátorov. Je pravda, že z náštevy vážneho učiteľa a farára bolo
mnoho požehnania v cirkvi, bola to vnútornomissíjna práca, vplí-
vanie na cirkevníkov, ich domáci život a náboženskomravný
pokrok; ale sbieranie milodarov z tej príležitosti, vokatoriálne
zaisteného dôchodku takým spôsobom a prípadné vymáhanie si
ho, to časté v roku takéto vyberanie i tak skrovného platu, ují­
malo mnoho ná vážnosti a úcte tak farárov, ako i učiteľov.
Takúto odvislosť čakali, zvlášte v tejto cirkvi od učiteľa i
farára, tiež ináče dosť biedne plateného. Prirodzená vec, že pri
takom honorovaní, kde bolo treba priazeň cirkevníkov hľadať, sa
charakterný muž, ako na pr. farár Ondrej Braxatoris-Sládkovič
zle mal.
Učiteľ zasluhujúci lepšie honorovanie,, učil v Radvani v pre­
plnenej škole; a učil na pr. r. 1837. nasledujúce predmety: Lutherov
katechizmus dľa Bayera; Biblické histórie dľa Hubnera; Históriám
naturalem vo výťahu dľa Vilhelma; Zemepis Európy dľa Ferenczyho
a Palkoviča: Štatistika Uhorska dľa Krmanna; Dejiny reformácie
dľa rukopisu; Písanie listín dľa Vagnera; Fyziku dľa Michalku;
Pravidlá mravnosti; Rečňovanky; Počty, v nich regulu de tri a
spoločenskú; čítať a písať slovensky, latinsky, nemecky a maďarsky;
donát a niektoré slová z týchže rečí; výpovede z Písma sv. a
nábožné piesne.
Učebná sieň bola drevená; r. 1827. vystavená bola z kameňa
i druhá škola, spojená s prvou, záležajúca z účebne, jednej izby
a" bočných stavísk, aby i druhý učiteľ mohol byť povolaný. Cho-
ralisti boli štyria; chovali sa doma u svojich rodičov, ale dostá­
vali od cirkvi 6 zl., od zvonenia 24 kr., od krížika 12 kr. a z púšiek.
Pozdejšie bolo 6 choralistov-mendíkov, ktorí každú nedeľu čítavali
po domoch evanjelium a sbierali si milodary.
V čas kommasácie v Kráľovej dala kráľovská komora uči­
teľovi filiálnemu, ak taký bude, ináče radvanskému osem jutár
dubovej hory; ale cirkevný dozorca Anton Radvanský vzal horu
do svojho úžitku s tým, že učiteľovi dá vynáhradu, zodpovedajúcu
tomu dôchodku vo svojom chotáre.
 699

Z cirkevných stavieb spomenutia zasluhuje, že portál do

chrámu vedúci shotovený bol roku 1846. Veža vystavená bola
r. 1862—65. Staval ju stavitel Krappe z B. Bystrice. Jej základy
vykopať a vymurovať dal na svoje útraty Ján Horenicky st.; na
stavbu celej veže prispela obec Radvaň 1341 zlatmi, Králová 139 zl.,
B. Bystrica 170 zl., Ján Markovič dal 200 zl., Ján Horenicky mh
L00 zl., Daniel Klimo 100 zl., vdova Samuela Markoviča 112 zl.,
Ondrej Lehotský 100 zl., Karol Radvanský 60 zl. a Anton Rad­
vanský práve toľko, koľko chudobný, viacej dietkami obdarený
farár Braxatoris-Sládkovič tt. po 20 zl. — Tretí zvon 16 centový
nadobudla si cirkev r. 1873. za 5323 z], u Jozefa Pozdecha: v tom
roku bol y postavené i dve učebné siene nákladom 3000 zl.; roku
1873. povýšili plat farárovi asi o 100 zl.; r. 1881. obnovili faru a
školu nákladom 236 zl.; r. 1882. vakovali kostol, na čo vynaložili
286 zl. a nasledujúceho roku 193 zl; r. 1884. sosbierali na vežové
hodiny 300 zl. a nasledujúceho roku 409 zl.; k tomu prispel Daniel
Hulley 150 zl. Roku 1894. na obnovu cirkevných stavísk vydali
900 zl.
Keď v čas vizitácie r. 1837. bolo prednesené, že v cirkvi
počas nedeľných služieb Božich, bývalý vždy spievané 4 piesne a
v čas výročitých slávností 5; a to, že prvú pieseň začínal farár,
kľačiaci pred oltárom, po druhej nasledovalo: Sláva buď . . .; po
tretej kollekta a text a po štvrtej kázeň; vtedy sa ten spôsob
superintendentovi Jánovi Seberínyimu neľúbil; preto ustanovený
bol a od oboch stránok, farára i cirkvi prijatý nasledujúci poria;
dok: Po obyčajnej začiatočnej piesni „0 Ježiši“ alebo „Nejsvétéjší“
má sa spievať Kyrie alebo Sláva, alebo i ranná nedeľnár „Bbže
veľký od večnosti,“ za ktorou pozdraví kazateľ cirkev obyčajnou
kollektou: „Pán* Buh budiž s vámi;“ a keď cirkev odpovie „I s
Duchem tvým,“ kazateľ pred oltárom kľačiac, hlasité a zretedlne
kollektu, alebo modlitbu sa pomodlí;* žatým bude sa spievať pieseň
prihodná k textu, alebo ku kázni vyvolená, po ktorej kazateľ čítať
má ten text, z ktorého sa nekáže atď. Len na výročité slávnosti
spievajú sa štyri piesne a za prvou: „Sláva na výsostéch P. B.,“
ako je to v Hamaliarovej agende predpísané. Dľa tohto po Hama-
liarovi i Seberínyi uvádzal po cirkvách tento spôsob služieb Božích.
Roku 1904. dňa 26. apríla vizitoval cirkev senior Švehla, pri
ktorej vizitách prísne naložil, aby školská stolica vo fílii Malachove
' postarala sa o diplomovaného učiteľa, lebo vtedajší nebol vstave
preukázať výsledok z vyučovania v maďarskej reči.
Nie preto, že by neboli vládali svoju evanjelickú školu i v
700

radvanskej cirkvi-udržať, keby boli chceli; ale aby sa zbavili vý­

davkov a aby sa mohlo lepšie v školách maďarčiť, oddali ju roku
1915. štátu. Nevedeli, ako sa to obráti.
Dozorcami cirkvi boli od počiatku Radvanskovci. R. 1784.
Ján, po ňom r. 1803. Ľudevít, za ním r. 1813. Anton st.; r. 1842.
Anton ml.; r. 1862. poddozorcom Fraňo, r. 1877. Karol, r. 1883.
Ondrej, r. 1890. Dr. Juraj, čestným dozorcom r. 1890. župan Ján
Radvanský; r. 1878. poddozorcom Ján Badínyi, r. 1901. Samuel Tichý.

Farári:
1. Valentín Simonis, v. r. 1550. bol evanjelickým kazatelom
v Španej Doline, potom prešiel do Radvane, stal sa vicearchi-
diakonom a už ako taký roku 1552. doručil špitálskemu kňazovi
bystrickému Stegerovi predvolací list námestníka arcibiskupovho
Pavla Pápaiho. R. 1558. bol ,na synode, arcibiskupom Mikulášom
Oláhom svolanej v Znieve, na ktorej sa súčastnilo asi 200 kňazov
a podpísal usnesenia synody, čo by svedčilo o tom, že nebol proti-
pápežencom. 0 ďalších jeho osudoch nevieme.
2. Bartolomej Očovský, Ocsovinus, prišiel sem z Novohradu za
farára; r. 1574. už tu bol. Okolo roku 1577. povolal si za rektora
Juraja Francisciho, o ktorom viď nižšie. Dňa 4. mája r. 1581. dal
si vo Wittemberku od Polykarpa Leysera vysvätiť za diakona
Melichera Cantoricsa. R. 1583. už ako senior zvolenského bratstva,
odporúčal menovaného Francisciho vysvätiť za diakona, ku by­
strickému špitálskemu kostolu. Zomrel tu r. 1587. Na jeho miesto
bol za seniora dňa 17. jan. r. 1588. vyvolený Ondrej Socovský,
farár brezniansky.
Jeho príbuzní boli: Peter Ocsoviny, po r. 1579. farár stre-
hovský; odchodiacemu inam, vydal pekné svedectvo jeho patrón
Ján Rimay; a Juraj Kerner Ocsovinus, učiteľ, • rektor a potom
diakon v Hliníku, dňa 20. dec. r. 1581. vo Witemberku vysvätený.
3. Jozef Basteni, Bastianus, rodák z Mošoviec, učil sa doma,
potom v Goldbergu, vo Vratislave, kde skončil štúdia. Vrátiac sa
domov, sverená mu bola škola vo Sv. Michale v Turci, kam za
svojho nástupcu získal Imra Chlupáča a odišiel na školu mošov-
skú, kam ho pritiahol Imro Peluch. Žatým za dva roky vychovával
dietky hlavného župana turčianskeho; potom za polštvrta roka
spravoval školu v Bátovcach a odišiel na vyššie štúdia do Wittem­
berku, kde za dva roky poslúchal Polykarpa Leysera a Jána
Mathaeiho; tam bol r. 1581. vysvätený do cirkvi sv. Heleny v
Turci. Dňa 8. jan. r. 1582., ako farár tejto cirkvi, uvádzal šesto-
 701

nedielku, manželku mošovského rektora Mikuláša Colacinata. Roku

1587. prešiel do Radvane, na miesto zomrelého Očovského. Dňa
17. jan. r. 1588. poznačený je ako prítomný na shromaždení zvo­
lenského bratstva. R. 1593. už ako farár mošovský, bol prítomný
na synode bytčianskej s Leonhardom Mokossinom, farárom nemecko-
lupčianskym a vyslancom liptovského bratstva, kde domáci farár
Peter Berger, obliekol si kamžu, o ktorej — či jej treba, alebo
netreba — sa práve hádali.
4. Ondrej Kapyrius — viď medzi farármi dubovskými č. 5.
5. Ondrej Lihany — viď medzi farármi bbystrickými č. 43.
6. Ján Kalinka, narodil sa r. 1559. v Ružomberku. Po vyštudo­
vaní učil v Trenčíne za 6 rokov, potom od r. 1598. bol rektorom
vo svojom rodisku, od r. 1601. diakonom, dňa 1. aug. v Brehu
vysvätený. Povolaný do Tepličky v Trenčianskej za farára, hlaso­
val r. 1603. dňa 25.júna proti Ladislavovi Stránovskému, farárovi
lietavskému, obžalovanému gr. Jurajom Thurzom de Betlenfalva
a seniorom a ten bol aj konečne z fary vysúdený. V tom istom
roku podpísal zákony kontubernia, ako tepličský farár; dňa 1. okt.
vyslaný bol kongregáciou spolu so žilinským farárom do Varína,
aby menom celého kontubernia napomenuli cirkev k dávaniu fará­
rovi Jánovi Hýrošovi prislúchajúcich mu farských dôchodkov. R.
1607. vyvolený bol za notára, r. 1609. za orátora, ale ešte v tom
roku odišiel za farára do Radvane a 30. júna do zvolenského
bratstva prijatý, podpísal sa do zápisnice. Pred jeho príchodom
bola fara radvanská asi do roka uprázdnená. Dňa 25. jan. ustálili
jeho vokátor, ktorý som v úplnom znení udal v Cirk. Listoch z r'.
1899. na str. 199. Dla neho dávať mu mali dežmu ešte nasledu­
júci zemäni: Fraňo Radvanský (10 kop žita), Štefan Neveri, Abra^
hám a Dominik Lukavický, Ján Bakkalar, Ján a Jakub Sspitol,
Maslo, Lukáč Zolnai, Abrahám Chudoba, Ján Koery, Corroda a
Štefan Koza; potom sosýpku asi 50 sedliaci po dve miery, peniaze
vyše 100 záhradníkov; mal role, na každé pole asi pod 25 mier,
offery a štóly. A predsa bola radvanská fara len zo stredných v
senioráte. Farár stravoval rektora, alebo mu mal platiť na stravo­
vanie ročite 10 zl. R. 1612. dňa 23. jan. bol vyvolený za prísedia­
ceho, r. 1613. za notára, r. 1615. za dekana a* 5. mája r. 1626. za
seniora. Roku 1620. na sneme banskobystrickom, na ktorom bol
Gabriel Bethlen vyhlásený za kráľa, zvlášte na návrh Kašpara
Illésházyho, stal sa Kalinka venčeným básnikom (poeta laureatus)
a zemänom. Ako u seniora, bola u neho kongregácia dňa 6. júla
a 3. nov. r. 1626. Pred týmto shromaždením boly najprv v chráme,
702

v prítomnosti -cirkvi a bratstva služby Božie s latinskou kázňou,

modlitbou o zachránení cirkvi a prečítaním I. Tim. 3. kap. Na
shromaždení bratstva dňa 27. jan. r. 1627. žiadal, aby mu i jeho
spolucestovatelovi bratstvo vynahradilo cestovné trovy do Jelšavy,
•čo bratstvo i s ochotou urobiť uzavrelo. Dňa 15. januára r. 1630.
žiadal si od kongregácie svedectvo života; v ten rok totiž prešiel
za farára do Dubovej, kde tiež častejšie bývalý kongregácie. Na
shromaždení dňa 27. apr. r. 1632., ponechané bolo jemu rozhodnúť,
kde majú bývať kongregácie. Paktátov platil tu 7 dukátov; fara
bola jedna z najlepších. Mal svoj dom v Bystrici. Akú mal rozopru
z Brezňanmi, o tom už bola reč v životopise Sextiho, farára bre­
znianskeho. Zo shromaždenia dňa 13. jan. roku 1637., na ktorom
kostolník dubovský mal byť pre neprítomnosť svojim farárom na­
pomenutý a pokutovaný na svoju cirkev, bol senior s niekolkými
farármi vyslatý do niektorej cirkvi pokonávať v záležitosti pohrabú
nejakého nedospelého plodu; a prispel peňažne na opatrenie i
trovu, danú výberčíkovi paktát. Na kongregácii dňa 20. okt. roku
1637. vo Zvolene nebol prítomný, lebo odcestoval do trenčianskej
stolice. Dňa 10. jan. r. 1640. prosil absolucionálny list pre seba i
svoju manželku Annu rod. Mokossiny a list na osvietenú paniu
(Széchyčku), aby jeho záležitosť bola posúrená, čo mu bratstvo i
dalo. V tom roku boly ešte dňa 8. a 23. júla kongregácie v jeho
dome v B. Bystrici, ale v tom roku i zomrel. Napísal pohrabný
spis: Justa cygnea, ku ktorému napísal chváloreč jeho syn Joachim
a vydal ho v Trenčíne r. 1638. Viacej možno o ňom čítať vo vše­
obecnej časti tohto diela medzi seniormi. Jeho synom bol spome­
nutý Joachim, potomný superintendent, ktorého životopis viď tu
medzi učiteľmi. Jeho dcéra Zuzanna vydala sa r. 1622. za radvan­
ského rektora, Gabriela Benediktiho.
7. Daniel Hodík, Hadík, syn tunajšieho rektora a potomného
farára v Právne, Baltazára; učil sa v Slov. Právne u Jakuba Pá-
neka, v Hlohovci u Pavla Malo a Tobiáša Ratso, za 3 roky v Bytči
u svojho brata Mag. Jána Hodíka, v Stupave, za 2 roky v llave
u Tobiáša Káčera a Mag. Pavla Míillera, potom od r. 1616. v Prahe
u Mag. Jána Campana, Jána Chassonia, Daniela Blasia a iných.
Tam potom spravoval jednu školu a napomožený gr. Kašparom
Illésházym, šiel pokračovať v štúdiách do Wittemberku. Navrátiac
sa domov, spravoval školu v Radvani a za poltreťa roka v Tren­
číne; potom bol vysvätený svojim bratom superintendentom Mag.
Jánom Hodíkom v Trenčíne dňa 15. júna r. 1622. za nástupcu
Jindricha Vipachera do Modry. Možno, že to ten istý, ktorý okolo
 703

r. 1624. účinkoval v Modrovej za Váhom oproti Považskej Strede.

Z hradnianskeho seniorátu r. 1626. prešiel do seniorátu liptovského
do cirkvi v Teplej, kde sa dňa 3. febr. r. 1627. stal rečníkom a
r. 1630. prísediacim kontubernia. V tom roku prešiel za farára do
Radvane a dňa 8. okt. žiadal na kongregácii v Bystrici u Martina
Mikoya zasedavšej, aby bol prijatý do bratstva, čo mu bolo povo­
lené, ak do najbližšej kongregácie donesie svedectvo o svojom
živote z tej cirkvi a kontubernia, kde dosial účinkoval. Hneď
vtedy bol vyzpýtaný pre sobáš z obci Kráľovej, ktorý previedol
a ktorý od bratstva povolený nebol. Hodík sa vymlúval, že to
urobil z nevedomosti a prosil za odpustenie. Aby ale pyšné a
presmelené sobášené tie osoby neboly v bujnosti svojej utvrdené,
mala byť ich svetská vrchnosť požiadaná, aby ich potrestala; a
tým cielom písalo bratstvo list na ich zemského pána. Roku 1631.
a 32. bol prítomný pri spočtovaní pokladníka Corvína. Roku 1632.
dňa 27. apr. naložilo bratstvo, shromaždené vo fare dubovskej
Matejovi Rotaridesovi, aby išiel napomenúť Hodíka, že by tak
odbavoval služby Božie, ako druhí; kázne modlitbami zakončoval,
Večeru Pánovu verejne a slávnostne, a nie len súkromne prislu­
hoval, rozpúšťajúc shromaždenie veriacich starým spôsobom: Ite
Missa est. On totiž odriekajúc, alebo spievajúc pri oltáre slová
Večere Pánovej, .hneď vďaky vzdával a kázeň vynechával. Keď sa
ku pokonávaniu tej záležitosti ani dňa 26. okt. neustanovil, bol
znovu zavolaný, aby si seniora udobril; a písané bolo i superin-
tendentovi, aby dal radu bratstvu v tejto rveci. Iste sa dobre skon­
čila táto záležitosť, keď dňa 17. jan. roku 1634. bol vyvolený za’
notára. Pri voľbe na váhu padalo to, že je blízky B. Bystrici, kde
zväčša bývalý shromaždenia; a že aj jeho predchodca bol notárom.-
Dňa 3. mája r. 1635. vyvolený bol za dekána. Ešte prv, dňa 16.
jan. žaloval prostredníctvom Juraja Lestaha slatinského rektora
Jána Geruschina, že mu posledného októbra predošlého roku písal
urážlivý, tupiaci ho a zlú povesť rozširujúci list, a to bez všetkej
príčiny, že je zlostný, opilec, nočný tulák, svárlivý. bitec. chcejúc
ho o vážnosť pripraviť. Žiadal bratstvo, aby Geruschinus bol súdený
dla Tripartitumu 2 č. tit. 72. a jemu aby bola česť navrátená.
Obžalovaný uznal, že ten list napísal z pomsty, lebo že Hodik
jeho brata ubil, čo Hodík tajil. Bratstvo na súrenie výroku uza­
vrelo, aby obžalovaný pojmúc si 4 farárov a 4 rektorov v prítom­
nosti niektorých patrónov Hodíka v radvanskej fare odpýtal a
udobril si ho za 15 dni; a ako ‘pokutu mal zaplatiť 20 zl.,
polovicu žalobníkovi a polovicu kontuberniu; po opätovnom nápade
704

zaplatí raz toľko; a ak sa po tretíkrát toho .dopustí, bude vyhodený

zo školy. Roku 1636. venoval i jemu, ako svojmu strýcovi Ale­
xander Hodikíus v Roztoku vyšlú dišputáciu o 17 a 9 ôl. Aug.
Vyznania; tiež i superintendentovi Jánovi Hodíkovi trenčianskemu;
svojmu otcovi Izákovi farárovi bánovskému a seniorovi hradian-
skemu; a Jonášovi Hadíkovi rektorovi trenčianskemu, ako svojmu
bratovi. Na shromaždení bratstva v Ľupči dňa 15. nov. r. 1636.
nebol prítomný preto, lebo bol pri zomierajúcom Joobovi Messkovi,
ktorému i Večeru Pánovu prislúžil. Keď i žatým viackrát vystal
s kongregácii, nielen že bol pokutovaný, ale mu bolo i vážne
pohrozené, že utratí priazeň bratov; a r. 1645. vytýkané mu bolo,
že nechce vzájomné srozumenie s bratstvom zachovávať. Roku
1650. dňa 5. júla žalovali ho už i patróni Ján Gyúrky, Pavel
Bakalár, Fraňo Zolnay a iní; a superintendent Rehor Lány písal
na bratstvo, aby pokonávanie tej žaloby preložené bolo do gene­
rálnej kongregácie. Na kongregácii v radvanskej íare pod pred­
sedníctvom superintendenta Martina Spetku dňa 14. a 15. jan.
r. 1653. znovu žalovali zemäni Ján Dibacius a Pavel Bacalár me­
nom Michala Booryho, ako predného a ostatných patrónov cirkvi
radvanskej Hodíka, že plat i štóly väčšie vydiera i 6—7 zl. za
pohrab, za ktorý mu prichodí 25 denl, povolanie svoje zle koná,
v slávnosti na nešpore nekáže, čo jeho predchodcovia nikdy ne-
prenechali; vynecháva katechisovanie a vyučovanie slovu Bož:emu
mládeže, ako i kázne v advente; nevedie život pobožný a počestný,
meč pod kňazským rúchom nosí a krčmy navštevuje; tak že im
susedia vytýkajú, že trpia, aby ich fara bola kláštorom neviestok
a podobné. To všetko potvrdzoval prítomný ľud, kričiaci, že Hodíka
vo fare trpiet nechce, plat mu nebude dávat a jeho prisluhovanie
v cirkvi nepotrebuje. Bratstvo uzavrelo, že pohrabnú štólu majú
zemäni svobodne dávať, iní od pohrabú s kázňou 1 zl., od poďa­
kovania 25 den., merice majú mu dávať jednu mieru pšenice a
druhú poloviny; kázne v advente a na nešpore, katechizácie, od­
prevádzanie pohrabú, prisluhovanie krstu nech koná buď sám, buď
skrze svojho rektora; výstupkov nech sa chráni, pohoršlivý život
nech nevedie, ináče bude zo svojho úradu prepustený; faru nech
zachová čistú bez poškvrny; čo ak by sa nestalo, dáva sa cirkvi
a patrónom svoboda, aby ho znovu žalovali; patrónov a politickú
vrchnosť nech si váži, ju nepotupuje; a ak by ich zneuctil, nech
ich verejne odprosí; ale i oni, poslucháči, nech svojho farára ako
otca ctia. Nepoctivé osoby majú zaplatiť 12 zl., z toho polovicu
farárovi a druhú polovicu kostolníkom k obecnej potrebe; Hodík
 705

ale aby sa neopovážil také osoby budúcne sobášiť, ani osoby

z iných cirkví prišlé, ale nech zostane v medzach svojho povolania
a nech sa drží zákonov kontubernia. S výrokom sa uspokojil i
Hodík i vyslanci radvanskej cirkvi. Nasledujúceho r. 1654. dňa 13.
jan. žaloval bývalého svojho rektora, vtedy už bučanského farára
Ladislaidesa pre potupovanie a pre merice; porovnali sa. Dňa 13.
jan. r. 1655. zasa len bol Hodík napomenutý bratstvom a poslaní
boli k nemu dvaja farári, zolniansky a tŕnsky, aby pod 4 dňami
nejakú ženu s fary vypovedal, ináče že bude pokutovaný. Dňa 8.
febr. r. 1656. vyslala stolica v tej istej záležitosti sudcu zemanov
Ondreja Gôtziho a prísediaceho Jána Jacobiho žiadajúc odstránenie
tej istej ženy z radvanskej fary; bratstvo dalo im výrok vynesený
predošlého roku; na čo stolica hneď slávnostne protestovala s vy­
hrážkou proti Hodíkovi, že ak sa tá žena ešte raz vráti do fary,
aby si to Hodík sebe pripísal, čo bude nasledovať. Jednako v čas
vizitácie Lanyho roku 1657. dňa 2. júla v radvanskej cirkvi od
patrónov bol velmi vychválený, čo Lány i do zápisnice vzal. Viď
viac o ňom vo všeobecnej časti tohot.o diela pri vizitácii Bartó­
kovej. Nasledujúceho roku 1657. dňa 16. jan. vyslalo bratstvo spolu
so superintendentom dvoch farárov ku podžupanovi, či smú byť
prítomní niektorí farári pri exekúcii Hodíka. Prišli s odpoveďou,
že je,to žiadúcno, aby tak vedeli oceniť jeho knihy pri exekúcii.
Hodík totiž pokutovaný bol na vyše 200 zl. preto, že jeho sluha
vylámal cirkevnú pokladnicu v sakristii v múre a sedem kalichov
odtial odniesol a zpreneveril. Roku 1659ľ bola táto záležitosť už,
pravdepodobne pred najvyšším krajinským súdom v Bratislave;
lebo dňa 24. júla bratstvo uzavrelo, aby vyslanec Peter Solúai,
ktorý mal na sneme nástojiť na prinavrátení v lupcianskom pan-'
štve odňatej dežmy, spolu obraňoval aj Hodíka Viac už potom
o ňom v zápisniciach zvolenského bratstva nieto zmienky.
8. Ján Milochovski — viď medzi, farármi breznianskymi č. 9.
9. Daniel Sinapius-Horcicka, milovník materinskej slovenskej
reči, ku ktorej milovaniu aj iných povzbudzoval, už v tom veku
povedomý Slavian, učenec i básnik, syn bytčianskeho a potom
sučianskeho farára a turčianskeho seniora Michala Synapia, brat
Jána, farára veličnianskeho, dňa 18. mája r. 1659. zapísaný medzi
študujúcich vo Wittemberku. Už ako študent napísal ku oslave
menín superintendenta D. Lanyho a vydal r. 1660. vo Wittemberku
latinské verše: Plausus poli et soli — opatrené i notami. Od roku
1663. bol rektorom v Jelšave, kde pri ňom bol podučitelom a
správcom chóru Matej Fatzony; žatým stal sa Sinapius r. 1665.
45
706

farárom v Kameňanoch, r. 1667. v Teplej v Liptove, odkiaľ ho po

odchode Milochovského povolali r. 1670. do Radvané, dňa 29. apr.
požiadal, aby ho prijali do zvolenského bratstva. Bol prijatý, za­
platil vstupné a dňa 14. okt. na znak poslušnosti kontuberniálnym
zákonom podpísal sa do zápisnice. Ku svojmu podpisu doložil:
Ita me juvet Deus — tak mi Boh pomáhaj. 'Dňa 21. apr. r. 1671.
bol kandidovaný na notárstvo a vyvolený za rečníka. Vo veľkom
prenasledovaní r. 1673. vypovedaný z fary, šiel s manželkou Kata­
rínou Mayerovou, synmi Jánom a Danielom a dcérou Zuzannou
do vyhnanstva, spolu s krupinským Buriom, svojim priateľom a
švagrom stavil sa v Brehu, kde prezimovali, potom žil za čas vo
Vratislave, kde napísal a v Dražďanoch vydal r. 1676. Záhradku
dušičky pobožné. Dielo venoval Jurajovi Radvanskému a jeho
manželke Kataríne rod. Máriáši. Knižočku preložil i do nemčiny
a vydal r. 1680. v Lešne v Poľsku. V novembri roku 1677. prijal
pozvanie za správcu školy do Bojanova v Poľsku, na ktorej škole
za jeho správy skvitlo zvlášte básnictvo a rečníctvo. Keď sa ne­
pokoje vo vlasti trochu utíšily, zanechal tam po sebe dobrú pa­
miatku a vrátil sa volaný dňa 17. febr. r. 1683. svojimi vernými
Radvanci nazpät, bol od nich s veľkou radosťou prijatý a uvítaný.
Ale nie dlho zostal tu. Už nasledujúceho roku prešiel za sloven­
ského farára do Levoče, kde pre svoju učenosť stal sa i dozorcom
gymnázia. Tam v tom roku 1684. vydal i dosial obľúbenú knižočku
Perlička dítek Božích. V tom istom roku v Levoči tlačená Tranov-
ského Cithara Sanctorum obsahuje i 15 nábožných piesni Horči-
čkových, duchom viery a nábožnosti preniknutých, z čiastky pô­
vodných, z čiastky z nemčiny a poľštiny preložených. Medzi nimi
sú: Mocný Bože, pohleď s nebe, — Kdo jen na Boha se spoléhá, —
Již vidím s plesáním, — Zpívej duše má Bohu, — Nuž Bohu dé-
kujme — a iné. Preložil a vydal i výtečné Neumannove modlitby
a písal básne v slovenskej, nemeckej a latinskej reči. Krém spo­
menutých napísal vo vyhnanstve a r. 1681. v Lešne vydal: Exa-
men apum cum antumnali mellatione; r. 1682. tiež tam: Veram
veris glóriám; tiež: Coelum Bojanoviense, in quo stella Augustinus
Serpilius. Tiež vo vyhnanstve napísal a r. 1678. vydal cenné dielo
Neoforma Latino-Slavicum, nový trh latinsko-slovenský, venovaný
Radvánskovcom, Horvát-Stančičovi, Kubinymu. Rakovskému, Beni-
ckému, Justhovi, Záthureckému, Rakšánymu, Buľovskému a Revi-
ckému, ktorý obsahuje 30 oddelení československých prísloví.
Y predmluve vychvaľuje reči našej bohatosť, starobylosť, čistotu,
bohatosť slov a stručnosť vo vyjadrení; sťažuje sa, že jej vzdelanie
 707

málo komu bolo na srdci, mnohé slavné zásluhy dedov sú za­

mlčané; a predsa že dejiny pripomínajú Slovanov, Cechov, Polia­
kov, Rusov, Moravanov, Slezanov, Kašubov, Horvatov, Bulharov,
Srbov a Ulýrov počnúc od časov Alexandra Veľkého; zatracuje
odrodilstvo a povzbudzuje mladíkov tých rodín, ktorým venoval
spis k milovaniu reči slovenskej. V Levoči potom ešte napísal
dobrý traktát: Oves suspirantes, nájdený potom v knižnici Jána
Glosia, ktorý bol jeho zaťom. Obstarával tiež vydanie a tlač iných
dobrých spisov, na pr. Komenského Orbis pictus, tlačený tiež roku
1678. v Levoči, ku ktorému ochtinský farár Jon. Bubenka sám
shotovil drevorezby. Vôbec Sinapius vo svojej dobe bol vynikajúcou
osobnosťou a jeho účinkovanie nezostalo bez požehnaného vplyvu
na súčasníkov i potomkov. Požehnaný život svoj dokonal v Levoči
r. 1706.
10. Ján Simonides — viď medzi farármi banskobystrickými
číslo 76.
11. Daniel Niclecius, Korkovský bol najprv rektorom v Ožďa-
noch, Hrachové, potom ako farár v Pokoradzi podpísal dňa 13.
jan. r. 1671. zákony malohontského kontubernia; r. 1673. bol fará­
rom v Kraskove, kde ešte i r. 1681. účinkoval, potom v Hnúšti
a r. 1692. v Radvani. Jeho manželka bola Ružena, dcéra hrachov-
ského farára Štefana Fidicinisa. Roku 1704. vyvolený do Udiče za
farára/ podpísal kontuberniálne zákony. Ta prišiel na miesto od­
stráneného katolíckeho plebána Juraja Egbelényho. Roku 1707.
dňa 16. febr. vyvolený bol na rajeckej kongregácii za assessora
prvého stola. Bol to ale človek nie príkladného života a na kongre­
gácii v Žiline dňa 14. sept. r. 1707. žalovala ho cirkev udičská,
že voly pasáva, faru kynoží, opíja sa, riešporné kázne zanedbáva,
poslucháčom zlorečí; a len nedávno istého muža nabil, ktorý mu,
v opilosti s koňa spadlému, na nohy chcel pomáhať. V zápisnici
sa ale neudáva, aký výrok bol nad nim vynesený. Klanica hovorí,
že bol z fary odstránený, Dubniczay ale vo svojom hanopise, že
tam náhle zomrel.
12. Ján Glosius, Pondelský, tiež cirkevný spevec, narodil sa
z Jána, farára pondelského a Zuzanny Bubenka, dcéry gemerského
konseniorovej. Učil sa od piateho svojho roku na Hrachové u Jána
Braxatorisa, potom v Levoči, Prešove, Kežmarku, Thorúne, odkiaľ
sa navrátiac, bol povolaný za farára na Brádno a vysvätený v
Bardiove Jakubom Zablerom dňa 1. aug. r. 1694. Roku 1696. prešiel
do cirkvi rimabanskej a po dvoch rokoch, dňa 16. júla r. 1698.
prijatý do malohontského bratstva, podpísal zákony. Po vybudnutí
45*
708

tu asi siedmych rokov prešiel do Radvane a na shromaždení zvo­

lenského bratstva dňa 23. okt. r. 1704. vyvolený bol za rečníka;
dňa 12. mája r. 1705. vpísal si meno do zápisnice. Zo shromaždenia
dňa 9. marca r. 1707. vyvolený bol spolu s dobronivským Piiárikom
za vyslanca na ružomberskú synodu; jej uzavretia podpísal po­
sledný. Bratstvo im sľúbilo cestovné výdavky prinavrátiť. Ako
rečník pozdravil seniora pred kongregáciou dňa 24. mája r. 1707.
metrickým veršom, podobne i r. 1706—07. a 22. mája r. 1708., keď
žialne pripomenul i smrť konseniora Simonidesa a notára Krištofa
Mazara. Na shromaždení dňa 24. mája r. 1707. zaďakoval z orá-
torstva, ale bratstvom naklonený, zostal i ďalej. Pri tej príležitosti
mu bratstvo vynahradilo trovy, aké mal akiste na ružomberskej
synode. Vyhnaný Heisterom, stal sa r. 1710. farárom kalinovským
v Novohrade a o rok pozdejšie 27. sept. tisovským; r. 1719. prešiel
do Asódu a 16. dec. r. 1723. do Tomášoviec, kde 24. dec. r. 1729.,
ako 59 ročný, časný život dokonal. V Tisovci mal i dežmu zo
všetkých úsevov, strukovín, maku, jahniat, včiel a konopí. Po prí­
chode svojom do Radvane ťažko ochorel. Vo svojej nemoci složil
nábožnú pieseň: I co to má býti ? asnaď mne zabíti mini Hospodin ?
Po čas svojho úradovania v Tisovci vydal početné svoje nábožné
piesne pod nadpisom: Etán hlasité prozpévující. anebo písničky
nábožné. Dielo malo 500 strán. Z jeho nábožných piesní sú obľú­
bené: Buď pochválen Buh vérný, Veselte se véŕící, Já bídný
červ atď. Složil niektoré piesne i na mená niektorých Bohu odda­
ných duší, ako na meno Kataríny Radvanský. Judity Ostrolucky,
Kláry Jánsky, Márie Kubíny, Anny Márie Szentiváni. Potom vydal
i modlitebnú knihu, zväčša vo veršoch pod nadpisom: Kresťan
vždycky se modlící, medzi ktorými je i slovenská modlitba vo
veršoch, ktorou r. 1721. posvätený bol Podmanickovsky kaštiel v
Asóde. Aj vo Funebrále je viacej piesní od neho. V zemianskych
rodinách, kde ešte konali domáce pobožnosti v slovenskej reči,
radi mali jeho piesne i modlitby; preto boly i znovu vydané.
13. Ján Molnár, narodil sa v Štitníku dňa 10. okt. r. 1757.
z Jána, mešťana a Alžbety Demeter. Učil sa doma v chýrnej vtedy
škole štitníckej, potom k vôli maďarčine v Miškovci na kalvinskej
škole, v Dobšinej, Belej, Levoči, žatým zasa v Štitníku, v Modre,
Šoprone a od r. 1782. v Jéne. Vrátiac sa odtiaľ, bol povolaný za
farára do Radvane a dňa 2. júla r. 1784. v Štiavnici Jánom Čer-
ňanskym vysvätený. V ten rok sa i ženil; a keďže vtedy ešte
evanjelici museli štóly od všetkých funkcií platiť katolíckym fará­
rom, musel i on 3 dukáty štóly zaplatiť. Roku 1786. stal sa senio-
 709

rálnym podnotárom, nasledujúceho roku prešiel za farára do Pešti.

kde bol seniorom a kde r. 1819. zomrel. Roku 1796. kandidovaný
za superintendenta, mal proti 49 hlasmi vyvolenému Martinovi
Hamaliarovi 40 hlasov. Vydal niektoré svoje nemecké kázne; tiež
i knižočku; Ratio rei scholastieae. Jeho syn Karol Juraj bol fará­
rom v Cinkote a zomrel tam r. 1825.
14. Samuel Ambrosius, ináče Duraeus zvaný, narodil sa v
Sielnici, dňa 22. marca r. 1748. Jeho otec Matej bol učiteľom v
Necpaloch, Prietrži, Nitrianskej Strede, v Sv. Martine, potom od
r. 1788. farárom v Côváre v peštianskej stolici. Starý otec volal
sa mu Juraj Ambrož a pochodil z kniežastva tešínskeho. Samuel
stal sa roku 1782. údom učenej latinskej spoločnosti v Jéne, kde
študoval, potom bol farárom vo Veľkej Vsi v Orave, odtiaľ r. 1787.
prešiel do Radvane. Roku 1791. stal sa seniorálnym notárom, z
čoho 17. dec. r. 1798. zaďakoval, keď bol vyvolený za ’dištriktuál-
neho notára. Bol znamenitým rečníkom a na slovo vzatým učen­
com. Pri posviacke štiavnického chrámu povedal reč, tlačenú v
Štiavnici r. 1796.: Die Gotteshäuser der Christen. Tiež i r. 1804.
v Štiavnici: Wie muss die Kirchengemeinde und ihr Lehramt be-
schaŕfen sein. V B. Bystrici r. 1803. vyšla jeho kázeň- Dobrota a
maudrost Boží pri rýchlém ctitelú svých z tohoto svôta vychva-
cování. Je to pohrabná reč nad zomretým Ludvikom Radvanským.
Složil i niekoľko nábožných piesní a opravil jedno vydanie Tranov-
ského kancionálu. Ale najcennejším jeho dielom sú letopisy pre
učené obecenstvo písané, Annales novi e'cclesiastico scholastici, z,
ktorých vyšly v r. 1793—95. tri ročníky v 8 sväzkoch a v r. 1803.
ešte jedon sväzok. V tento rok prešiel za farára do Štiavnice'" a
hneď založil tam súkromnú školu pre žiakov obojeho pohlavia;'
keďže sa to ale stalo bez vedomia a súhlasu miestnych gymnaziál­
nych učbárov, povstaly z toho mnohé hádky. Ambrosius zomrel
13. febr. r. 1806. a súkromná škola prestala r. 1808., keď sa štiav­
nické lýceum stalo dištriktuálnym.
Po odchode Ambrosiovom volali si Radvanci za farára nazpät
Jána Molnára peštianskeho. Martina Hamaliara sarvašského, supe­
rintendenta; Bohuslava Tablica zo Skalice, Ondreja Farbakyho z
Nem. Ľupce, Michala Zorkóczyho z Paludze, Matúša Blahu z Lipt.
Šv. Mikuláša, Jána Kuszmányho z Brezna, Michala Bosýho z Pon­
delku, potom Daniela Stanislaidesa učbára z Bratislavy, znovu
Michala Bosýho, ktorý i próbnu kázeň povedal; konečne vyvolili si:
15. Jána Blaškovitza, konrektora štiavnického, narodeného r.
1777. na Uhorskom v Novohrade z Ondreja a Zuzanny r. Halassy.
710

Ako 10 ročný zostal sirotou. Učilsa doma u Jána Senitzkyho;

potom ho brat Ondrej dal r. 1789. do školy štiavnickej, kde sa
učil u Ondreja Sluchovinyho, SamueJa Szladkaya. Samuela Foglera
a rektora Michala Járossyho. Zo štiavnickej školy stal sa r. 1797.
vychovávateľom u barónky Zayovej, učiac Petrovho syna Žigmunda.
Toho istého roku šiel pokračovať v štúdiách do Prešporku. kde
poslúchal Štefana Fabryho, Štefana Szábela a Daniela Sztaniszlai-
desa, prijatý súc do Jeszenákovského konviktu. Po trojročnom
pobyte v Prešporku, šiel v apríli r. 1801. na vysoké školy wittem-
berkské, ač už vtedy ponúknutá mu bola farárska stanica v Drá-
šovcach a zostal tam za dva roky. Od júna r. 1803. bol potom
konrektorom v Štiavnici, kde za krátky čas účinkoval. Po odchode
Samuela Kossányho do Pukanca uprázdnila sa farárska stanica
v Štiavnici, on sa o ňu uchádzal, ale vo volebných bojoch obvi­
nený rúhaním sa Panne Márii, bol s kazatelne sohnatý a druhým
štiavnickým farárom Štefanom Stammingerom zo Socinianizmu ob­
vinený, bol povolaný za farára do Radvane, dňa 12. dec. r. 1804.
preddunajským superintendentom Danielom Krúdym vysvätený a
v 4. ned. adventnú do radvanskej cirkvi uvedený. Začiatkom júna
r. 1810. prešiel na Čankov, kde 12. apríla r. 1827. zomrel. V čas
jeho pohrabú zhorela Ôankovská fara. Svojho nástupcu Valentinyho
v Radvani sám uviedol rečou začínajúcou sa: Již nemnoho mlu-
viti budú s vámi; ktorá na základe Jan 1526 —164 znela o tom:
Jakové svédectví učitel kresťanský po sobé zanechali a se sebou
odnesti múže.
16. Ján Vcäentini, v Rimabrezove dňa 23. nov. r. 1782. naro­
dený z rodičov Štefana, farára a Judity rod. Kossúth. Jeho otec
prešiel potom na Pondelok a žatým na Maškovú za farára. Tu sa
učil Ján do 12. roku u Juraja Ruhmanna, potom ho dali rodičia
k vôli maďarčine do V. Kôrôšu, žatým do Lučenca. Štitníka, Pre-
šova a Prešporku, kde 4 roky študoval. Roku 1803. šiel do Jény
a vrátiac sa odtiaľ, bol za polštvrta roka vychovávateľom u Ondreja
de Szirma-Bessenye, odkiaľ bol povolaný do Štiavnice k učeniu
syntaxistov a maďarčiny. Keď Blaškovitz bol vyvolený na Čankov
a dňa 3. júna v 6. nedeľu po Velkejnoci rozlúčil sa s cirkvou,
hneď ho povolali do Radvane za farára, tak že ani jednu nedeľu
nebola cirkev uprázdnená, 4. júna Lovichom vysvätený a nim i
Blaškovitzom v prvú slávnosť svätodušnú do cirkvi uvedený, kázal
0 potrebné pomocy Božj pri prácech povolání nasseho. Z Radvane
prešiel r. 1815. na Širák do Novohradu, stal sa tam seniorálnym
notárom, r. 1827. konseniorom a r. 1834. seniorom. Vydal r. 1821.
 711

knihu: De primo et secundo jubilaeo reformacionis. V manželstve

žil od r. 1818. s Alžbetou r. Geduly, gutianskeho farára Bohuslava
Gedulyho dcérou. Pri voľbe superintendenta r. 1834. obdržal 15
hlasov proti Jána Seberinyho 132 hlasom. Zomrel 3. nov. r. 1852.
47. Daniel Ľobák, narodený dňa 15. aug. r. 1786. na Kozelníku
z otca Adama, učiteľa a notára, potomného dobronivského notára
a hôrdozorcu a Evy r. Topercer. V 10. roku prešiel s rodičmi na
Dobronivú. Učil sa doma, za 9 rokov v Štiavnici; k vôli maďar­
čine v Ožďanoch a potom za dva roky v Prešporku; bol za 5 rokov
vychovávateľom u Ludvika Ostroluckyho, u Michala Šrétera a Jozefa
Frátera; potom za rok bol doma a žatým ešte študoval v Tubin-
gách do roka, kam mu dalo mestečko Dobronivá 20 zl. podporu.
Všade obdržal tie najlepšie svedectvá. Vrátiac sa, šiel navštíviť do
B. Bystrice svojho priateľa farára Samuela Rožnaya a vtedy povo­
lal ho za kaplána superintendent Adam Lovich a bol dňa 29. nov.
r. 1815. vysvätený. Od 20. jan. r. 1816. účinkoval ako farár v Rad-
vani. V tom roku 29. júla sa i oženil s Annou Máriou r. Kellner,
dcérou devičianskeho farára Juraja Kellnera a Márie rod. Vanay.
Kázne čítaval. Hovoril slovensky, latinsky, nemecky a maďarsky.
Roku 1816. vyvolený za pokladníka, r. 1827. za dekana, z čoho
r. 1833. zadäkoväl. R. 1839—41. mal kaplána Samuela Godru. R.
1843. žalovali ho na seniorálnom konvente kurátori, pokladník a
cirkevný notár pre urážku, že následkom nejakej chyby v poctách
ich pokarhal a im na cti ublížil. Seniorálny konvent vyslal do
cirkvi kommissiu, záležajúcu zo slúžnehb Martina Thaisza a fará­
rov Karla Kuzmányho a Samuela Hoiča, aby vec vyšetrili, stránky
vymerili a seniorálnemu konventu podali zprávu o cirkevných
účtoch. R. 1847. v júli na sen. konvente žalovala jeho vdova rad­
vanskú cirkev o zaostalý plat; ale keďže to na radvanskom cirkev­
nom konvente ešte nebola predniesla, upravili ju najprv ta.
18. Ondrej Javor — viď medzi farármi očovskými č. 13.
19. Ondrej Braxatoris-Sládkovič — viď medzi farármi hrochoť-
skými č. 4.
20. Jozef Hodža, narodil sa r. 1840. v turčianskej stolici v
Rakši vo. mlyne, z ktorého slávna rodina Iiodžovská pochodí. Učil
sa v Háji a v Martine; a po smrti svojho otca zostal spravovať
svoj rodičovský mlyn v Rakši. Ale túžba za ďalšim vzdelaním
nedala mu pokoja. Priprával sa pod vedením Jána Dobručkého,
farára mošovského z prvej gymnaziálnej triedy a už ako 17 ročný
šiel pokračovať v štúdiách r. 1857. na štiavnické lýceum a po
troch rokoch na gymnázium levočské, kde i zkúšku dospelosti
712

složil. Bohoslovie študoval od r. 1864. vo Viedni, po'tom v Lipsku,

Roztoku a Berlíne. R. 1869. vo februári stal sa kaplánom pri ve-
hlasnom kazateľovi a básnikovi slovenskom Andrejovi Braxatorisovi-
Sládkovičovi, vysvätený súc v Pešti superintendentom Székácsom.
Kaplánoval za tri roky. Po smrti svojho principála a po trojme­
sačnom administrovaní cirkvi, stal sa tunajším farárom v auguste
r. 1872. Za manželku pojal si svojho predchodcovu dcéru Elenu,
z ktorého manželstva žije jedna dcéra Anna. V cirkvi krém hor­
livého zvestovania slova Božího a konania svojich kňazských
povinností, staval a obraňoval mocne, neohrožene svojské cirkevné
školy, zakladal cirkevnoškolské základiny ku podpore chudobných
školákov, sbieral obete na obnovenie chrámu Božieho; v senioráte
bol dekanom a seniorálnym pokladníkom. Dňa 20. aug. r. 1897.
pripravila mu cirkev skvelé 25 ročné jubileum, ozdobila chrám,
odbavovala slávnostné služby Božie, oddala mu zlaté hodinky i s
retiazkou a medailónom so slovenským nápisom, luterák i peňažný
dar; a. podivilo, predchádzala cirkevníkov vo všetkom vyznačovaní
rodina Radvanskovská, dozorca Juraj, barón Ján a vdova Ondreja
Radvanského, odložiac rozdielnosť politického presvedčenia pri tom
a dokumentujúc tak, že si vedia uctiť svojho farára a jeho prácu
o rozkvet sboru. Zomrel dňa 19. mája r. 1918. na penzii, bývajúc
v blízkej B. Bystrici a pochovaný bol 22. mája v Radvani pri svojej
manželke a jej otcovi Sládkovičovi. Jeho priateľská, príkladne po­
hostinná domácnosť, zvlášte zásluhou jeho vernej družky života,
bola vždy pre verných priateľov otvorená.
21. Julius Szenes — viď medzi farármi babinskými č. 13.

Diakoni:
1. Martin Alitis — viď medzi farármi mičinskými č. 21.
2. Melicher Cantoris, Bystričan, študoval doma, v Sabinove,
Brezne, Spišskej Belej; potom šiel do Sliezska a stal sa tam re­
ktorom v Ginsberku. Povolaný za diakona do Radvane a-opatrený
svedectvom od miestneho farára Očovského, bol dňa 4. marca
r. 1581. vo Wittemberku Polykarpom Leyserom vysvätený. Pravde­
podobne jeho potomkom bol Ondrej Cantorits z Polomky, ktorý
z ochtinského rektora stal sa r. 1648. farárom v Bradnom, súc
Mag. Rehorom Lanym v Brezne na kňazstvo vysvätený a nasle­
dujúceho roku do gemerského bratstva prijatý. Potom pre zvadu
s farárom Lamačom bol pokutovaný. Zomrel r. 1650.
 713

Rektori, učitelia:
1. Baltazár Hodík, rodák z Malachova bol okolo roku 1569.
rektorom v Radvani, r. 1570. v Malackách, žatým do roku 1575.
v Slov. Právne, potom tam farárom. V Radvani učil Juraja Homo-
lovina, zemana r. 1590. vo Wittemberku vysväteného. Z manželky
Veroniky mal synov: Mag. Jána superintendenta a farára tren­
čianskeho, Daniela farára radvanského, Izáka bánovského a seniora
hradnianskeho.
2. Daniel Caban, Czabanius, rodák z Mičinej, okolo r. 1570.,
dla Paulinyho Dejín IV. 259. už okolo r. 1556. bol tu rektorom.
Okolo r. 1570. učil tu Baltazára Paczolthyho, potomného diakona
v Selcach. Okolo r. 1571. stal sa farárom v Hliníku v Tekove;
v tom roku dňa 20. dec. dal si vysvätiť vo Wittemberku za
diakona Juraja Kôrnera rodáka z Očovej.
3. Martin Alitis — viď medzi diakonmi č. 1.
4. Juraj Francisci — viď medzi farármi banskobystrickými
číslo 33.
5. Krištof Mazúrka, pred r. 1585., potom farár v Nem. Ľupči
a liptovský senior. (Viď Currus Jeh. str. 155.)
6. Peter Sbnonides, mal tu žiaka Mateja Murgača, ktorý sa
u neho za 7 rokov (1602—09.) učil.
7. Ján Sartorius, mal tu okolo r. 1620. žiakov Jána Laniho,
potomného roštárskeho rektora a Juraja Capku z Predajnej.
8. Gabriel Benedikti — viď medzi diakonmi breznianskym;
číslo 5.
9. Joachim Kalinka, syn miestneho farára Jána a Anny Viery
rod. Mokoššíny, narodený r. 1601. v Ružomberku, učil sa v Radvani,
Kremnici u Petra Leonhardiho, v Bytči, Bánovcach u Mag. Izáka
Lanyho, v Prešove u Ledvescha bezmála za 5 rokov. Roku 1624.
stal sa kantorom a učiteľom v Radvani. Bol peknej postavy a vy­
nikal krásnym, zvučným hlasom, ako o ňom píše jeho zať Tarnóczy.
Nasledujúceho roku povolaný bol za rektora do Ružomberku, kde
sa po poldruha roku stal diakonom; .r. 1634. prešiel za farára do
Rajca a.r. 1636. do Hávy; v tom roku stal sa v senioráte deká-
nom, r. 1640. notárom a r. 1646. bol vyvolený za superintendenta.
Ač ani neštudoval v Nemecku, lén .na domácich výtečných školách,
predsa bol jedným z najvynikajúcejších našich superintendentov
vôbec. Jeho učenosť, výrečnosť, horlivú činnosť na poli cirkvi,
k tomu prísnosť mravov, ráznosť v úradovaní a pri tom pokoru,
krotkosť a snášanlivosť si vysoko cenili i vtedajší evanjelickí vel-
714

moži Ostróšičovci, Illésházovci a iní, ale i jemu podriadení farári.

Katolícki vefmožj a preláti nevedeli mu odpustiť to, že viacej
učených mníchov prijal do evanjelickej cirkvi. Po všetkých kon-
tuberniach chcel uviesť jodnotné zákony, ale sa mu to nepodarilo;
jednotlivé kontubernia, žiarlivé na svoje výsady a zákony, mu
v tom odpieraly. — Vysvätil krém početných kandidátov i štyroch
superintendentov: Martina Špetku farára bzovského, Martina Tar-
nóczyho prievidzského svojho zaťa, Daniela Lanyho breznianskeho
a Juraja Zábojníka bzovského. Predvolaný r. 1671. pred súd do
Bratislavy a tam väznený, po mnohom trápení a strašení, nasle­
dujúceho roku privolil k tomu, že pôjde do vyhnanstva spolu so
svojim zaťom Tarnóczym a 38 kňazmi. Žil potom a zomrel v Ži-
tave r. 1678. a bol tam dňa 19. júna pochovaný. Z manželky Zu-
zanny rod. Corviny, dcéry badínského farára Stanislava, mal synov
Zachariáša a Daniela a dcéry Benígnu, vydanú za Tarnóczym a
Annu za Michalom Príleskym. Z druhého manželstva s Annou rod.
Marklovskou mal dcéru Katarínu. — Vydal kázeň, povedanú nad
hrobom Jána Ostrošiča de Ghyletincz, inú pri pohrabe Barbary
Marko z Púchova; potom pochvalnú reč ku spisu svojho otca
Justa cygnea seu exequialia; Disputatio de jejunio; Denník o
svojom prenasledovaní a utrpení v Bratislave; Katechismus v slo­
venskej reči, ktorý ale zostal v rukopise. V Tranosciuse máme
dve nábožné piesne od neho: Kde mám hledat Ježiše — a Nyní
ó drahý Ježiši Kriste.
10. Daniel Masnicius, syn Mikuláša Masníka, farára uhrov-
ského v Trenčianskej župe a Anny rod. Scriba; narodil sa v Bo-
diciach v Liptove, učil sa u Izáka Lanyho a Tobiáša Benedictiho
zvolenského, potom bánovského rektora. Bol rektorom v Radvani,
kde učil dla Adama Chalúpku a Rezíka r. 1626. Mateja Murgaša;
potom v Žarnovici r. 1627—30.; v Žiline a žatým v Kostolnej;
vyvolený za farára kostolnianskeho a vysvätený dňa 13. mája
r. 1634. Mikulášom Martiným v Úačhticiach v prítomnosti seniora
Mikuláša Baroša a notára Jána Krmana. Po 16 ročnom úradovaní
zomrel r. 1650. Složil dve nábožné piesne: „Muj nejmilejší Pane
Ježiši“ a „Ach otče nebeský“; prvá je akrostich na jeho meno a
druhá na meno jeho dcéry Anny, matky povestného superinten-
denta Daniela Krmana.
11. Ján Gobius z Liešna v Turci pochádzajúci, učil v Radvani
roku 1634. Jána Motessiczkyho, rodom zo Sliezska, ktorý sa stal
kantorom v Hybiach a v Prievidzi. Jána Bresztanszkyho zo Slov.
PravnalrAko prievidzský rektor podpísal zákony dňa 5. marca
 715

r. 1634. Dňa 29. jan. r. 1635. bol vysvätený Jánom Hodíkom za

diakona do Sv. Michala v Turci. Dňa 30. jan. r. 1636. podpísal
zákony kontubernia turčianskeho.
12. Daniel Beguli, syn Jakuba, farára saského, bol tu roku
1653. rektorom, po troch rokoch prešiel do Španej Doliny, dňa
11. dec. r. 1657. vysvätený za diakona do Žiliny, r. 1666. bol fará­
rom kysucko-novomestským, v čas prenasledovania roku 1673.
z cirkvi vyhnaný, zdržoval sa v Orave za dlhší čas a konečne
stal sa v Kremnici slovenským kazateľom do r. 1703. Z manželky
Anny rod. Ladiver mal syna Daniela, potomného farára v Hodruši
a Kráľovciach.
13. Michal Lány, mal tu okolo r. 1653—1660. žiaka Pavla
Brodíka zo Sliezska, ktorý bol 8. júla roku 1667. vysvätený do
cirkvi vo Folkmáre. Ci je to ten Michal Lány, ktorý bol potom
rektorom skalickým a farárom vrbovským, ktorého obšírnejší
životopis možno čitať v Cirkevných Listoch r. 1911. str. 338, nie
mi je známe.
14. Matúš Schluchovini — viď medzi farármi lopejskými č. 8.
15. Juraj Groszmann, syn krupinského farára Juraja, bol tu
j y r. 1648—50. rektorom, potom diakonom v Prievidzi; dňa 7.
marca r. 1650.' podpísal zákony bojnického seniorátu, prešiel za
farára do Oslian v Tekove, kde sa stal seniorom. Roku 1661. dňa
19. apr. bol z cirkvi nepriateľmi evanj. viery vypudený; roku
1662—63. bol farárom v Háji, žatým zasa v Oslanoch seniorom
tekovským až po r. 1690.
16. Leonhard Ladislaides, r. 1654. — viď medzi farármi badin-
skými č. 6. .
17. Mikuláš Leporini, Leporides, Turčan, učil tu v r. 1657—58.
Laurenca Bahila, potomného rektora hrachovského; r. 1658. žalo­
val ho superintendent Lány, že jeho obežník dal archidiakonovi.
Leporini stal sa r. 1669. farárom na Poltáre v Novohrade; v čas
prenasledovania r. 1674. dňa 5. marca do Prešporku predvolaný,
nechcel podpísať revers, v júni bol uvrhnutý do väzenia v Leo­
poldove a potom na galeje predaný. Roku 1676. spolu s dolňo-
strehovským farárom Baltazárom Nikléczym, krtýšskym Samuelom
Nikléczym, šajógemerským Mikulášom Buganom, fiľakovským
Ondrejom Turóczym, leštianským Jánom Timkovičom, bystrickým
konrektorom Stellerom, vykúpení admirálom Ruyterom, prišli cez
Švajčiarsko do Saska a Braniborska, Pruská a Sliezska. Keď sa
nasledujúceho roku vrátil do vlasti, nenašiel miesta v Bystrici a
Radvani, išiel na Poltár a r. 1682. prešiel za farára do Zolnej, od­
716

kiaľ vrátil sa r. 1696. zas na Poltár, tam do r. 1700. účinkoval

a tam i umrel. Dr. Ján Henrik Heidegger i jemu venoval svoje
dielo, v ktorom opisuje utrpenie a zmužilosť tých pre vieru pre­
nasledovaných mužov; vydané r. 1678. u Davida Gesnera.
18. Matúš Kephalides, Hlaváč z Koštian v Turci. Jeho otec,
Juraj, učil ho najprv doma, potom ho dal do školy v §v. Helene,
v Martine, Žiline, v Brezne a Bystrici, kde r. 1665. pod rektor-
stvom Jána Heinzelia odpovedal v dišpute o predmete Diatribe
philosophica de creatione, ktoré dielo vyšlo tlačou toho istého roku
v Žiline. V tom roku stal sa rektorom vo Veličnej a r. 1667. v
Radvani, kde sa u neho učil logike Matej Szopoczius r. 1700. farár
v Bradnom a Ján Brezany. Tam vydal rozpravu: Examen contro-
versiae de pluralitate animarum in hornine rationali s odpoveďou
Turčana Jána Laneczia, r. 1669. v Žiline tlačenú. V prenasledovaní
r. 1674. so stanice odstránený, žil ako vyhnanec v Bystrici, kde
sa stal napomáhaťeľom rodiny Hlaváčovskej. Jeho syn, Samuel
Kephalides bol r. 1705. farárom v Rožňave.
19. Ján Arenlari bol tu r. 1672. organistom; prispel na vežové
hodiny.
20. Michael Mosaides o. r. 1680; r. 1699. ako hronsecký kantor
prispel obeťou na radvanský vyše 31 centový zvon. V Radvani
mal žiaka, Jána Sebestina, ktorý bol dňa 25. marca r. 1706. vy­
svätený za farára na Farnaď.
21. Ján Hodili učil sa na Belej a v iných školách; viď viac
o ňom medzi učbármi v B. Bystrici č. 118. V Radvani mal žiaka,
Štefana Dorogha, r. 1711. do Kún-Teplici vysväteného.
22. Štefan Markovic, Radvančan, bol tu organistom r. 1709.,
potom učbárom a kantorom v Dobšinej.
23. Martin Pegis, Královiech — viď medzi slov. farármi kru­
pinskými č. 17.
24. Pavel Simonides — viď medzi bbystrickými rektormi č. 123.
25. Ján Tischler, rodák z Bystrice, z radvanskej rektorskej
stanice šiel ďalej študovať do Wittemberku, kde bol na universite
zapísaný dňa 20. okt. r. 1767. Navrátiac sa do vlasti, stal sa rekto­
rom v Trenčíne a konečne niekde za Dunajom farárom.
26. Daniel Ferenczy — viď medzi učiteľmi zvolenskými č. 38.
27. Juraj Goldberger, zemän, narodený na Dubovom vo Zvo­
lenskej župe r. 1767. dňa 5. apr. z Abraháma a Doroty r. Burian.
Učil sa v Bystrici, Kremnici, Bratislave; po složení kandidatickej
zkúšky prijal povolanie za rektora a organistu do Radvane, kde
za 16 rokov účinkoval. R. 1807. vyvolený za slovenského farára
 717

do Kremnice, bol v Bratislave superintendentom Danielom Krúdym

vysvätený. Dňa 22. jan. r. 1709. prešiel do Dvorník, uvedený morav­
ským Bohuslavom Tablicom a terianskym Pavlom Bakayom. Po
smrti Ladislava Mileca prešiel r. 1811. do Drženíc, uvedený tam
9. júna Matejom Krumm, prandoríským a Pavlom Kuzma, horno-
almášskym. Goldberger bol povestným štepárom, farské zahrady
vysadil znamenitými ovocnými stromami, ale cirkevnú vinicu vraj
celkom zanedbal. R. 1824. nazpät vydobil farské role, predtým
panstvom násilne odňaté; ale i za neho Boronkayovské panstvo
zabraňovalo mu statok pásť na farských rolách. Umrel dňa 30.
jan. r. 1841., pochovaný dňa 2. febr. Jozefom Holéczym prandorf-
ským a Samuelom Kuzmom bátovským farárom.
28. Ján Síkora, účinkoval tu krátky čas, ako kantor. Viď
medzi učiteľmi ľupčianskymi č. 24..
29. Samuel Veszter — viď medzi učiteľmi ľubietovskými č. 23.
30. N. Deák, učiteľ, r. 1802. prešiel na Lešť.
31. Ján Kossina, Kosina, Mošovčan, dňa 3. mája r. 1801. zapí­
saný medzi študujúcich vo Wittemberku, nevydržal tam, upadol
do melanchólie a po 7. týždňoch vrátil sa domov; potom prijal
pozvanie za učiteľa sem, ale r. 1803. odišiel. Po ňom prišiel
32. N. Rutkay.
33. Daniel Schidlay — viď medzi učiteľmi na H. Lehote č. 4.
34. Ján Fnchs — viď medzi učiteľmi zvolenskými č. 48.
35. Daniel Kopa, narodený v Rad vani dňa 31. dec. r. 1837.,
učil sa v Štiavnici, odkiaľ zo šiestej triedy r. 1856. išiel do rodiska
za pomocného učiteľa ku Fuchsovi; r. 1861. stal sa tu riadnym
učiteľom a ako vynikajúci bol r. 1872. vyvolený za úda seniorálnej
školskej rady. S farárom Braxatorisom-Sládkovičom žil v najkraj­
šej shode. R. 1874. a opätovne r. 1877. žalovali ho cirkevníci pred
seniorátom i pred okresným súdom preto, že dietky náruživé a
neľudský trestal, za čo bol v seniorálnom konvente pokarhaný a
potom seniorom z úradu vyzdvyhnutý, tretina jeho učiteľského
platu pod zátvor daná. Generálne konsistorium r. 1878. odstránilo
ho so stanice a odsúdilo ho na zaplatenie 130 zl. pravotných trov;
čo by sa iste nebolo stalo, keby Kopa nebol verným Slovákom.
Ako takého, ujal sa ho Dr. Joz. Mil. Hurban a dal ho vyvoliť v
Hlbokom za učiteľa, kde až do svojho penzionovania účinkoval.
Umrel u syna v Modre 30. nov. r. 1920.
36. Ondrej Menda — viď medzi učiteľmi krupinskými č. 61.
37. Gustáv Bernáth, podučiteľ, viď medzi učiteľmi dobroniv-
skými č. 19.
 718

38..Ján Kolár, podučitelom r. 1874., po ňom

, 39. Ján Adatnkovic, odišiel r. 1876. do Nagylaku.
40. Juraj Holík — viď medzi učiteľmi očovskými č. 11.
41. Ján Baranček bol vyvolený do Radvane po vysúdení Kopu.
Cirkev miesto jednej riadnej a jednej pomocníckej. utvorila dve
riadne učiteľské stanice; na druhú stanicu vyvolila Holíka, prv
pomocného učiteľa, ale medzi časom na Budinú odišlého. Baran-
čekovi, ako dobrému učiteľovi, sverili po viac rokov sostavenie
seniorálneho učebného rozvrhu. R. 1909. išiel do penzie.
42. Ján Steinhiibel, narodil sa na Krnej v Novohrade r. 1857.
z otca učiteľa; učil sa v Lučenci, kde i učiteľský diplom obdržal.
Potom bol vychovávateľom u Alexandra Kosztolányiho v Tekove,
podučitelom v Ľuboreči a od r. 1879. tu riadnym. Po zoštátnení
školy stal sa jej správcom.' Bol predsedom všeobecného učiteľského
spolku a notárom seniorálnej školskej stolice.
43. Ondrej Hudoba prišiel sem na miesto Barančekovo v sept.
r. 1909. z Lieskovca, kde od r. 1904. účinkoval. Narodený v Badíne
r. 1872., učil sa v B. Bystrici a Šoprone, bol v r. 1892. učiteľom
v Lajoškomárne a nasledujúceho roku v Ponikách. Teraz je štát­
nym v Radvani.

FUie:
1. Molachovo. Tu bola škola postavená a utvorená učiteľská
stanica až r. 1858. Učiteľom bol Michal Kollár a od r. 1860. Ondrej
Kalauz, narodený vo Zvolene r. 1830. Bol krajčírom, od r. 1858.
učiteľom v H. Pršanoch, od r. 1860. tu; r. 1880. Ján Zvada, roku
1882. Ján Nemann; za ním opätne Zvada, ktorý bol r. 1885. z na­
riadenia seniorovho na učiteľskom maďarskom kurze v Lučenci.
Žatým učil Ján Pisko, po ňom r. 1904. Gustáv Szlivka, r. 1906.
Jidius Gosztonyi, roku 1909. Béla Nemann a po jeho odchode do
Jakuba r. 1913. Ľudevit Šimon.
2. Kremnička. Bola tu škola už pred rokom 1828., ale
v súkromnom dome. Učitelia sa častejšie menili. Spomenutého
roku 1828. radvanský farár Daniel Dobák dňa 13. apr. išiel do
Kremničky spovedať nemocného Ondreja Riečana a pri tej príle­
žitosti chcel odbaviť i školskú zkúšku. Po spovedi poslal rychtára
a spolu i zvonára evanjelika, vážneho krivého starca Adama Ho­
moľa zazvoniť, aby sa rodičia ku zkúške sišli. Ale tamejší zemský
pán Fraňo Rakovszky, katolík, odkázal mu, aby zvoniť prestal a
hneď k nemu prišiel; a keď sa ten na rozkaz svojho zemského
pána sblížil, Rakovsky ho vyzauškoval, zbil do modra, pritom jemu
 719

i farárovi zlorečil; rozkázal svojmu hajdúchovi Homolu poviazať

a poviazaného od jednej do tretej hodiny popoludňajšej u seba
držal. Keď Dobák chcel Rakovszkého žalovať a opatril i visum
repertum pre zbitého, Rakovszky sa vyhováral, že predtým sa ku
zkúškam nezvonievalo; že‘sa jeho matka zľakla, ako by to zvonili
na poplach v čas požiaru; že je zvon spoločný, aj katolícky; ne­
malo sa bez jeho dovolenia zvoniť; a že k vôli 2—3 deťom ško­
lákom nie je ani treba zvoniť. V skutočnosti ale Rakovszky nedal
na ten zvon ničoho; v Kremničke boli krém neho len dvaja oby­
vatelia rim.-katolíckeho náboženstva, zvon si opatrili evanjelici a
školopovinných detí bolo 21. Učiteľ neznámeho mena učil v malej
izbe, náležajúcej jeho manželke.
3. Horné JPršany. Škola povstala tu r. 1858. Učiteľom bol
Ondrej Kalaus, po ňom r. 1860. Ján Furdík, žatým r. 1862—1870.
Ján Kalauz, ktorý r. 1871. umrel; potom r. 1871. Tobiáš Dobák,
(viď viac o ňom medzi učiteľmi v Hronskej Breznici, ostrolucká
cirkev) umrel r. 1880.; r. 1882. Samuel Maszný, za nim Ján Zvada;
r. 1885. Ján Vančov, bol z nariadenia seniora na maďarskom kurse
. v Lučenci; r. 1891. Samuel Vancsó. Roku 1877. napomenuté boly
Pršany školu zväčšiť a do dobrého stavu uviesť; r. 1896. oddali
ju štátu. Náboženstvo učil štátny učiteľ Ján Horoáth.
4. Na Krúlikách učil náboženstvo roku 1880. Ján Pletka a
roku 1902. Ján Ruszko.

XXIX. Sampor, Zampor.

Teraz fília Hronseku, predtým Zolnej, mala za čas svqjho
farára. Obec spomína sa v diplome z r. 1236. Pozdejšie óbec pa­
trila hronseckým pánom, zvlášte Šoošovcom de Poltár, ktorí, keď
si táto čisto evanjelická obec bola postavila kostol, uviedli ta
osobitného farára, Martina Cornidesa. Zvon mali z r. 1686., liaty
v Ľubietovej Baltazárom Lonigerom. V generálnej kongregácii
zvolenského bratstva dňa 10. júla r. 1642. v radvanskej fare zase-
davšej, zemský pán Sampora, Štefan Šooš, prostredníctvom svojho
vyslanca. Mateja Curhaya žiadal bratstvo, aby do Sampora uviedli
ním povolaného nového farára v osobe menovaného Cornidesa.
Ale bratstvo nesúhlasilo s úmyslom Šoošovým a vyslalo k nemu
dvoch farárov s odpoveďou. Nechcelo drobiť cirkvi, i tak nie silnú
zolňanskú cirkev oslabiť a dávny právny pomer fílie k matke
rušiť. Ale Šooš na to nič nedbal, a keď Cornides v Sampore už
poldruha roka účinkoval, prinútené bolo kontubernium vyhovieť
720

jeho prosbe a prijať ho na shromažďení v B. Bystrici dňa 18. jan.

r. 1644. do bratstva, len mal platiť kathedratikum 50 den. a na
olej seniorovi 40 den. Žatým na znak poslušnosti kontuberniálnym
zákonom podpísal sa do zápisnice. Šooš nebol s tým spokojný,
že sa pridal ku tomuto bratstvu a spolu so Zvolencí chcel Sampor
odtrhnúť od kontubernia, tak že bratstvo nútené bolo zo svojho
shromaždenia dňa 20. jan. r. 1648. poslať k nemu dvoch farárov,
saského Reguliho a dobronivského Filipa Czudora.
Martin Cornides narodil sa v Prievidzi, tam bol rektorom roku
1637., potom farárom v Hrachové. Zo Sampora prešiel r. 1652. na
Lovinobaňu, ale tu taký život viedol, že ho konečne miešaný súd,
záležajúci z duchovných i svetských, v ktorom bol superintendent
Špetko a podžupan Ján Benne de Nandor, z fary vysúdil; Lovino­
bane! odňali mu kľúče od kostola, kalich s patellou i kamžu, ale
on sa jednako z fary nevystúpil a údajne kázaval svojej manželke
a svojim dvom dcéram na hrobitove. Keď po smrti Špetkovej stal
sa superintendentom Dávid Lány, nechcel pri prvej vizitácii vy-
púdiť z cirkvi kňaza, preto naklonil Lovinobancov. aby ho prijali
od fašiangov aspoň do Ďura, čo oni aj urobili; a odporúčal ho
Polichňanom za farára. Žatým Cornides napádal novohradské
bratstvo, žalúval superintendenta Lanyho pred svetskými i du­
chovnými súdami a spôsobil mu mnoho mrzutostí, o čom možno
viacej čítať v Dejinách Dobronivej pa str. 157. a nasl.
Po odídení Cornidesa chcel sa tu votrieť Juraj Gaudík, syn
Jána a Anny Gaudík z Veľkých Uheriec v Tekovskej župe, ktorý
študoval doma, potom v Oslanoch, Prievidzi, Rajci, Gunci, Šoprone,
Štiavnici a r. 1648. vo Wittemberku, kde strávil päť rokov. Vrátiac
sa domov, bol najprv rektorom v Niklsdorfe za Dunajom, potom
v Berzeviciach, žatým na Bzovíku, od r. 1657. učil tretiu triedu
na lyceume v Štiavnici a povolaný za farára do Vitkoviec, vysvätil
ho v Prievidzi dňa 22. novembra roku 1660. Martin Tarnóczy. Do
kontubernia prijatý bol v kongregácii v Krušovcach dňa 19. jan.
r. 1660., kde podpísal zákony. Úradoval tam do r. 1661. Potom
ako vyhnanec roku 1663. kázal v Sampore. Zolňanský farár Eliáš
Zacharides v tom roku dňa 9. júna žaloval na kongregácii, že
Gaudík bez jeho vedomia kázal v jeho filiálnej cirkvi Sampore,
kde sa chce stať farárom. Prítomný slúžobník vdovy Šoošky, Sa-
muel Dubniczay, bránil Gaudíka, že prišiel ta povolaný Šooškou,
ako patrónkou na žiadosť samých poslucháčov, čomu ale Zacha­
rides protirečil. Konečne vzal na seba superintendent Lány, že to
so Šooškou vyrovná.
 721

Na odporúčanie Kašpara Jánokyho a farára Daniela Lanyho,

stal sa Gaudík r. 1664. farárom v Drienčanoch a nasledujúceho
roku bol prijatý do gemerského bratstva; ale už r. 1666. vyhnatý
bol z cirkvi kontuberniumom pre opilstvo.
Na kongregácii dňa 4. febr. 1663. prosili Samporčania odpo­
rúčajúcu listinu ku sbieraniu almužny na opravenie ich kostola,
ale bratstvo upravilo ich kostolníka, aby najprv odovzdal zolnian-
skemu farárovi to, čo sú mu ako filialisti od troch rokov podlžní.
Žatým patrili zas ako filialisti ku zolňanskej cirkvi až po
rok 1709., keď aj im bol kostol odobraný. Teraz je ten kostol
v rumoch.
V čas vizitácie r. 1837. dňa 16. júna mali ešte 6 centový
zvon, r. 1686. Baltazárom Lonigerom v Ľubietovej uliaty, ktorý
im chcel odňať velkoslatinský katolícky farár, ale si ho nedali.
Školu vtedy nemali, ale malé deti učila čítať vo svojom dome
Anna Fraňa. Duší bolo 190. Teraz na chotáre 1036 jutrovom žije
193 obyvateľov, z nich 177 evanjelikov.
Roku 1859. postavili si školu, k čomu si požičali od senio-
rálneho vdovskosirotského ústavu 210 zl. Roku 1885. ju obnovili,
ale roku 1913. bola v úplne zlom stave, chceli ju síce znovu ob­
noviť, ale 5. októbra zhorela. V tom samom roku postavili novú,
plechom krytú zvonicu nákladom 1400 kor. Školu v nove postaviť
si netrúfali, mali v úmysle oddať ju štátu a podali o to prosbu
k ministerstvu. Keď rozhodnutie dlho nechodilo, na povzbudenie
svojho farára a seniorátu uzavreli dňa 2. aug. r. 1911. školu znovu
postaviť a 19. nov. ju už aj hotovú oddali svojmu cieľu. Na stavbu
vyzdvyhli 14000 korunovú pôžičku, ktorú tento malý ale horlivý
húf veriacich ročite po 1700 korún splácal, čo urobilo 140% štát­
nej dane. Do samporskej školy chodia dietky i z blízkej Lukavice

Učitelia.
1. Adam Šidlay okolo roku 1800 prešiel do Brezín.
2. Anna Fraňa r. 1837. Kto za ňou učil, nie je známo.
3. Juraj Marko r. 1861.
4. Ján Tursky, tkáčsky majster, narodil sa 1. jan. r. 1827.
v B. Bystrici, kde až po syntaktickú triedu chodil do školy. Z roka
na rok bolo vidno pri ňom, že chvalitebne pokračuje vo vyučo­
vaní, bol svedomitým a pilným, učieval od rána až do večera.
R. 1852. žil v manželstve s Johannou Majtán. Umrel tu 1. mája
roku 1884.
5. Ján Nemann, narodený dňa 22. februára r. 1846. v Novom
46
722

Meste nad Váhom z rodičov Jána a Zuzanny r. Žarnovicky, ktorí

sa presťahovali do Štiavnice. Tam skončil štvrtú gymnaziálnu
triedu, potom účinkoval ako pomocný a domáci učiteľ a stal sa
riadnym učiteľom na Môľči. R. 1878. obdržal.učiteľský diplom na
preparandii v Kláštore pod Znievorn a bol za 2V* roka učiteľom
v Cepčíne, tiež za toľko v Malachove a od 1. okt. r. 1884. v Sampore.
Prvá jeho manželka bola Amália Jorčik a druhá Johanna Dvorsky.
6. Juraj Letrík. narodený v Hronseku dňa 22. mája r. 1867.
Pri svojom otčimovi Štefanovi Geržovi stal sa pomocným učite­
ľom v Čerenoch-Čačíne a po jeho smrti r. 1886. jeho nástupcom,
o dva roky prešiel do Sampora a 1. nov. roku 1898. na Veľkú Lúku.
R. 1901. opatril si diplom na štiavnickej preparandii. V manželstve
žil od r. 1893. s Máriou Hudec a od r. 1910. s Máriou Bukovčan,
môlčanskou učiteľkou. Aby jeho manželka mohla byť učiteľkou na
Veľkej Lúke, r. 1911. znovu prijal stanicu v Sampore a tu i dosial
účinkuje.
7. Ján Zvada, obuvník, prv učiteľom v Malachove, prišiel sem
po odchode Letríkovom, ale pre opilstvo bol so stanice odstránený.
Umrel v Bystrici r. 1907.
8. Ilona Garay, r. 1905. ako ovodáška bola vyvolená s tým,
že si za dva roky opatrí učiteľský diplom; ale r. 1907. odišla za
opatrovníčku malých dietok do Rimavskej Soboty.
9. Ondrej Zemho — viď medzi učiteľmi v Hronseku č. 18.
10. Vladimír Klobusichy — viď medzi učiteľmi h. mičin-
skými č. 10.

XXX. Sa sa.
Výsadná obec, mestečko, tvoriace spolu s Dobronivou, Bábi­
nou a potom i Pliešovcami spolok, dostalo r. 1351, výsady Bábinej
a, Dobronivej. Potom spolu si vymáhali potvrdenie kráľovských
výsad, spolu sa obraňovali proti pánom zvolenského zámku a spolu
vykonávali právo meča, Akiste po tatárskom plene do spustoše­
ného veľkého chotára pliešovského povolal kráľ Béla IV. Nemcov-
Sasov, vydeliac im kus z neho. Odtial asi pochodí meno Sása,
Ale staršou pamiatkou Sásy, než to udelenie výsad, je dosiaľ tam
na vrchu nad obcou stojací starobylý kostol, teraz katolícky, 75' dlhý,
26' široký a 217*' vysoký, stavaný v románskom slohu asi v tom
čase, keď i dobronivský, tedy okolo r. 1254. Až dosiaľ dobre
zachované sú na veži pekné dvojité obloky a tiež i niektoré ro­
mánske dosť dlhé obloky na lodi chrámu a na svätyni; iné obloky
 723

sú v pozdejšom veku preinačované, zväčšované. Svätyňa je skle-

pená s krížovými rebrami dolu visiacimi, založenými na malých
trojlistoch a na vrchu tam, kde sa rebrá križujú, sbiehajú sa v
okrúhly svoreň. Vyložené rebrá sú také hrubé, ako i hlboké, totiž
v priereze tvoria pravidelný štvorhran. Celkom také sklepeme- je
i pod vežou dnu v chráme na mohutných románskych štvorhran-
ných stĺpoch. Hlavné dvere od západu sú tiež románske pri vrchu
s konzolami a s tympanonom; i víťazná brána je románskeho slohu;
ale pastophorium na severnej strane svätyni je už s kružbou
rannogotickou; podobne i jedny dvere v bývalej sakristii sú tiež
v románskom slohu zasklepené. Svätyňa je zatvorená polokrúhlou
apsidou. Zvonku vyzerá celý kostol tak, ako by bol na trikrát
stavaný: najprv veža s loďou, potom o niečo nižšia svätyňa a ko­
nečne najnižšia maličká apsida. Loď kostola je v predminulom sto­
ročí znovu zasklepená a zvonku sú viaceré hrubé, veľké oporné
piliere pristavené pravdepodobne vtedy, keď im pôvodné sklepenie
začalo múry roztĺskať.. Okoloj chrámu je dosial zachovaná prie­
stranná a dosť vysoká murovaná ohrada, lebo tento kostol boí
v časoch tureckých pohraničnou pevnosťou, v ktorej banské mestá
stále udržovaly posádku 25 i značne viac mužov.
Sásu menovali Nemci banských miest Plieszen, Pleuszen
a Schônau, Peknou nivou; v kráľovských diplomoch prichodí ako
Nemet Pelseucz, Nemetpelsewch. Nemettplessewcz. Od roku 1380.
obdržala Sása od kráľa Ludvika I. výsady už s Dobronivou a Bá­
binou spoločne; podobne od Ludvika IT. r. 1519. Zachované sú
v" dobronivskom mestskom archíve. S dobronivským zámkom daro­
val kráľ Žigmond r. 1424. i Sásu kráľovnej Barbore. Z dávnych
kňazov saských menuje sa v r. 1333—37. Henrik. V časoch refor­
mácie stala sa i Sása evanjelickou a až po r. 1673. a potom za
čas v Thôkôlyovskom povstaní od r. 1680. ako i Rákóczovskom
od r. 1704. po r. 1709. vládli kostolom evanjelici; ináče od roku
1673. a potom stále od r. 1709. až dosial katolíci.
Aké boje viedli Sasania s Eszterházovcí, opísané je v Deji­
nách dobronivskej ev. cirkvi a mestečka, r. 1898. vyšlých. V ča­
soch tureckých bola Sása pohraničnou pevnosťou a mnoho trpela
od Turkov. Tak už 28. apr. r. 1568. potýkal sa veliteľ saskej po­
sádky, Juraj Horváth, s Turkami, ktorí mali zálohy v Pliešovcach.
Jeho stotník bol poranený. Roku 1571. zvestoval kapitán pešiakov
saskej posádky, ten istý Horváth, saskému kapitánovi nad jazdou,
Fraňovi Dachovi (Bačovi), do Zvolena, že Turci od Sečian idú
napadnúť Zvolenskú župu. Dňa 25. nov. r. 1574. zrúbali a odvliekli
46*
724

Turci viacej Sasanov do zajatia. Dňa 22. íebr. roku 1578. prišiel
sečiansky beg s ohromnou silou vojska do Pliešoviec a poslal svoj
predvoj na Dobronivú; keď sa ten vracal, saská posádka ponáhľala
sa za nimi ku Pliešovciam. Tam však vypadla na nich turecká
záloha, hnala ich nazpäť až po kostolnú ohradu a zabila veliteľa
pešiakov, zástavníka a 24 mužov. Dňa 11. marca r. 1580. žiadaly
banské mestá od kráľa väčšiu posádku pre Sásu, lebo že z 80
mužov poklesla na 50 a i tí sa rozbehúvali, lebo im plat bol od
cisára na polovicu znížený. Tiež dňa 17. okt. r. 1593. odvliekli
Turci z tohoto okolia mnohých do otroctva; r. 1644. saský kostol
vyrabovali, vypálili, mnohých zajali a Sásu tak znivočili, že v celom
mestečku zostalo len 7 domov. Nasledujúceho roku dňa 16. jan.
prosili Sasania shromaždenie bratstva zvolenského, aby im dalo
svedoctvo o tom, že ich chrám a v ňom všetko bolo vypálené,
vyrabované a zrumené od Turkov, iste cieľom sbierania milodarov
na jeho postavenie, čo i obdržali s odporúčaním. Už dávno pred­
tým nevládali si Sasania cirkevný mlyn blízo Ľahotky udržovať;
požiadali tedy Dobronivcov a Babincov o pomoc, za čo im sľúbili
po štvrtine z mlynských dôchodkov. Tak už okolo r. 1625. posta­
vený bol pevný múr okolo dobronivského kostola pomocou dô­
chodku z toho mlyna. Chodievali ta mleť i Dobronivci i Babinci.
Ale potom prestali ta chodiť mleť, Sasania sa trochu zmohli a
nechceli dopustiť, aby brali z dôchodkov mlynských i Dobronivci
a Babinci. Z toho r. 1651. povstala dlhotrvajúca pravota medzi
nimi, ktorá skončila sa len roku 1675. tým, že Sasania vyplatili
Dobronivcov a Babincov zo mlyna 40 imperiálmi — dukátmi. *
Mená evanjelických farárov saských známe Jen od toho času,
ako sú zachované zápisnice zvolenského kontubernia, vlastne len
od r. 1598., lebo na prvom známom shromaždení bratstva r. 1588,
saský farár nebol prítomný. Že Pliešovce tvorili so Sásou jednu
cirkev, o tom bola už reč v dejinách pliešovskej cirkvi. Z po­
jednávaní v generálnych kongregáciách bratstva spomeniem, že
dňa 5. okt. r. 1627. žiadal Ondrej Sutor z Pliešoviec menom svojej
sestry, aby bola rozvedená s manželom, Matejom Ľuptákom, ktorý
ju nechal. Bola rozsobášená. Nasledujúceho roku dňa 11. jan. saský
obyvateľ Ján Fekiač, poddaný vdovy Pográničkin, predniesol ža­
lobu, že jeho dcéra bola o poctivosť privedená od Ondreja, syna
Matejovho Ďuroviech de Oravecz a žiadal, aby boli sosobášení, čo
sa malo stať, ak on nebude svoju vinu tajiť.
Vizitovaná bola saská evanjelická cirkev dňa 5. marca roku
1613. Samuelom Melíkom, dňa 9. nov. r. 1624. Petrom Sextim, pri
 725

ktorej príležitosti opýtaní cirkevníci ohladom života a učenia ich

farára Jakuba Reguliho odpovedali: Boh udržuj nám jeho Velebnosť
čím dlhšie, verne nás a naše deti vyučuje, svoj úrad čo najvytrva­
lejšie koná a vedie život pobožný, striezlivý, zdržanlivý a hodný
kňaza. Prítomná bola i vdova farára saského Valentína, Anna.
Ten bol akiste ešte pred r. 1598. tu farárom. Ďalej vizitovaná bola
cirkev r. 1626. dňa 30. jan., r. 1628. dňa 11. nov. a r. 1630. dňa
dňa 21. jan., pri ktorej vizitách žalovali, že arc-hidiakon a päti-
kostolský biskup Draškovič nie je spokojný s dosavádnymi paktá-
tami, aké od pamäti ľudskej platievali saskí farári, totiž s troma
dukátmi a svevoľne požaduje a prijíma deväť dukátov. Povinní
sú tedy i cirkevníci podľa dávneho zvyku platiť farárovi dežmu
zo všetkého, totiž zo pšenice, raže, jačmeňa, ovsa, prosa, pohanky,
strovy a všetkého siatia, ako i zo včiel — zo Sásy a Ľahotky.
Pliešovania ale ak každý jednotlivec nezaplati 70 den., dajú od
pluha po dve miery podľa dávneho zvyku, jednu mieru pšenice
a druhú raže. 0 to má byť požiadaná i stolica.
V čas vizitácie Bartókovej r. 1657. platil farár už 11 dukátov
paktát, obec bola poplatná Turkom a mala len 150 obyvateľov,
Lehôtka 65; z Pliešoviec dostával farár už len od každého hospo­
dára po 60 den. V Čas vizitácie katolíckeho vizitátora, baróna
Fraňa Lad. Mednyanszkého, r. 1713. bolo v Sásy už 600 duší, krém
12 katolíckych všetci ostatní evanjelici.
Po tolerančnom edikte pripojila sa Sása ku Pliešovciam, o
čom bola už reč v dejinách tejto cirkvi. Duší bolo v Čas vizitácie
Hamaliara roku 1801. v. Sásy 528; v čas vizitácie roku 1818.
bolo 544; v roku 1837. 570; roku 1873. 698; a teraz žije na cho­
táre 4290 jutrovom 912 obyvateľov, z nich 321 r. katol. a 587
evanjelického náboženstva.
Z tých štyroch mestečiek, s ktorými v spojení stála, Sása
najmenej uhájila všetky svoje výsady, pred pánmi zvolenského
zámku, Eszterházovcami, azda i preto, že bola od Turkov najviac
ubitá a jej obyvateľstvo ztenčené. 'Keď vymrela niektorá rodina
úplne, Eszterházovci pokúsili sa jej majetok shabať, ale nikde sa
m to nepodarilo, len v Sásy. Tam usadili na taký majetok svojho
človeka, istého Kováča, ktorého vystrojili zemianstvom, aby nebol
odvislým od miestnej obecnej vrchnosti a aby mohol užívať
regálne práva. Tiež len v Sásy podarilo sa im postaviť mýto, a mý­
tnik, ako ich Človek, bol ich nástrojom. Po veľkom prenasledovaní
r. 1673. boli priaznivcami tam osadeného katolíckeho farára, kto­
rému pozdejšie postavili terajšiu faru a na svojich cestách u neho
726

prénocúvali a sa bavili. V pliešóvskej Poratnej knihe (srovnaj

ratáj) zaznačené je: Roku Pane 1727. d. 9. Januarij V cirkvi našeg
Pliešovskeg v mesteku Saskom Zložili nam Oltár Luteránski a polo­
žili papeski, kteri Oltár Osviceni Gróf Esterhazj Antal daroval —
atď., ako je to v Dejinách Dobronivej obšírnejšie uvedené. Ten
„papeski“ oltár, Eszterházym darovaný, ako i bočné oltáre a ka-
zateíňa sú bohato opravdovou pozlátkou pozlátené a na ten vek
cenné. Složený „luteránsky“ oltár je dosial tam v sakristii
zachovaný.
Vo Bzovskej Lehote, ktorá bola až po veľké prenasledovanie
čisto evanjelickou obcou, akonáhle sa bzovské panstvo z moci
evanjelických pánov Fánchovcov dostalo ostrihomskej kapituli,
evanjelici boli silne nútení prestupovať na katolícku vieru. Teraz
žije tam na 1051 jutrovom chotáre 219 r. katolíkov a len 5 evan­
jelikov.
Keď sa po tolerančnom edikte cirkev pliešovská sriadila,
Sása zostala spolumatkou a prispievala na stavbu chrámu, fary
a udržovanie cirkvi jednou tretinou, hoci pliešovský farár u nich
služby Božie len dvaráz v roku odbavoval, totiž na Trikrále a
v Zelený štrtok, keď prislúžil i Večeru Pánovu starcom a nevlá­
dnym. R, 1792. povolali si svojho učiteľa, ktorý býval potom i
obecným notárom a nechceli platiť viac učiteľa pliešovského,
Michala Fábryho, ku ktorého platu tiež tretinou prispievali. Fábry
ich žaloval a seniorálny konvent dňa 8. jan. r. 1793. rozhodol, že
za konanie kantorských povinností Sasania majú mu platiť ročite
10 zl. Toľko i platili. R. 1809. po smrfi pliešovského kantora, Jána
Brucháča, žiadali, aby ich učiteľ každú tretiu nedeľu v pliešovskom
kostole organoval a zopreli sa platiť spomenutých 10 zl., ale se­
niorálny konvent dňa 16. jan. r. 1810. ich k tomu donútil. Roku
1799. dali si uliať v Štiavnici zvon a r. 1859. založili základinu k na­
dobudnutiu druhého zvona.
Prvý učiteľ býval a učil v drevenom stoličnom „kvartieľnom“
dome, ktorý si potom odkúpili. Táto škola vyhorela im r. 1835.
a potom postavili novú učebnú sieňu z kameňa a učiteľovi sria-
dili * tri izby. Roku 1861. mestečko dalo zväčšiť a obnoviť školskú
budovu a dotedajšiu školu vzalo do úžitku. Vo vizitacionálnej
zápisnici z r. 1873. udáva sa, že superintendent naložil, aby sa
sriadil pomer cirkvi s mestečkom, ktoré takzvanú starú školu,
na pozemku cirkevno-školskom postavenú, od r. 1861. užíva ako
mestský dom a za užívanie nič neplatí. Roku 1865. založená bola
i tu obilnica s 29 % kilami raže, ktorú cirkevníci sosypali. Roku
 727

1876. mala už 208 hl. a r. 1884. až 277 hl. Pre školské potreby
založili mumáčik, ktorý mal r. 1894. už 301 zl. Roku 1885. dňa
22. marca zhorenú školu znovu postavili nákladom 2500 zl., k čomu
mestečko prispelo 2000 zl. — Medzi dobrodincami spomenutia,
zasluhujú: Ondrej Cúth, ktorý r. 1846. poručil jednu rolu k úžitku
učiteľa; r. 1888. složili viacerí na organ 406 kor. Ale dobročinnosť
saských evanjelikov je najmä od toho času chvályhodná, ako si
zaumienili postaviť si kostol a osamostatniť sa. Roku 1894. posta­
vili si novú modlitebňu s vežou nákladom 7373 zl. a opatrili si
dva zvony za 841 z!., k tomu ručnú a vozovú prácu konali asi
v cene 1500 zl.
Dňa 23. aug. r. 1904. 121 údov cirkvi podpísalo osvedčenie,
že ochotne berú na seba všetky ťarchy s osamostatnením sa
cirkvi spojené, pliešovského farára ďalej platiť a pliešovskú cirkev
ďalej udržovať nechcú, nebudú; a podali v tom smysle žiadosť
pred seniorát. Udržovanie cirkvi zaistili v hotovosti 9400 kor. a
v úpisoch 2870 kor., spolu 12270 kor. Ročný dôchodok svojmu
budúcemu farárovi ustálili v 1817 kor. Seniorálny konvent dňa
25. júla r. 1905. neschvaľoval síce odtrhnutie sa Sásy od Pliešoviec,
ale v ich úmysle im nemienil prekážku klásť do cesty, osamo­
statnenie povolil, ak preukážu, že sú vstave potrebné budovy
opraviť a postaviť. V nasledujúcom roku dňa 26. júla sen. konvent,
i keď vždy ešte za príliš veľké považoval tie ťarchy, ktoré na
seba berú a ich pred nimi vystríhal, jednako vidiac ich veľkú
horlivosť, povolil, aby sa cirkev osamostatnila, najmä keď preuká­
zali, že 12,000 kor. už složili, 10,000 kor. si rozvrhli medzi seba
ku splateniu za 7 rokov, 10,000 kor. si vypožičajú, ktorých úroky
v rámci svojho preliminára budú vstave splácať a keď takto za
tých 32.000 kor. postavili si novú školu a učebňu a predtýŕnnu
školu prerobia na faru a modlitebňu na kostol. Tak si potom po­
volali prvého farára. 0 stavbu školy a povolanie prvého farára
najviac zásl-uh mal vtedajší ich farár pliešovský, Július Vitális.
Za dozorcu vyvolili si tamejšieho notára, Pavla Bartku. Aj od
toho času horlivé sa starajú cirkevníci o potreby cirkvi.

Farári:
1. JeremiአSartoris, Corodinus, rodák z B. Bystrice, učil sa
doma, v Kežmarku u Mateja Thoraconyma, ináč Kabát zvaného
za tri roky, v Jihlave na Morave u rektora Mag. Joachima Pisto-
risa a konrektora Mag. Pavla Halvepapia za dva roky, vo Vrati-
slave u Mag. Mikuláša Steinbergera vyše dvoch rokov. Navrátiac
728

sa- do Česka, povolaný bol za diakona do Chotéboru a 22. sept,

r: 1595. vo Wittemberku Šalamúnom Gesnerom vysvätený. Na
kongregácii bratstva dňa 27. apr. r. 1598. opýtaní Pliešovania, že
ako sú spokojní so svojim farárom, odpovedali, že povinnosti zle
odbavuje, následkom čoho bolo mu domlúvané. Ku spoločnej sbierke
dňa 15. júna toho roku prispel 5 denármi. V nasledujúcej kongre­
gácii dňa 12. jan. roku 1599. nebol Sartoris-Corodinus prítomný,
a 7. febr. r. 1600. zas neboli prítomní cirkevníci, ktorí ho žalovali
pred seniorom a dekanmi. Keďže paktáty pre prépošta Sv. Tomáša
neplatil, mal zostať v arrešte, kým ich nesloží seniorovi. Ak by
ale bol prinútený faru opustiť, mal byť požiadaný jeho nástupca
o zaplatenie tých paktát. Paktáty bývalý platené okolo Troch
králov od predošloročnej dežmy. Potom sa už nespomína. V kon­
gregácii dňa 12. jan. r. 1604. žiadal rychtár, aby bol osvobodený
od dávania dežmy.
2. Juraj Bezek — viď medzi farármi na Buči č. 2.
3. Jakub Hegali bol r. 1621. dňa 21. sept. do bratstva zvolen­
ského prijatý na odporúčania slatinského farára a rečníka, Ondreja
Alitisza, ako farár cirkvi saskej a pliešovskej, keď sa bratstvo
presvedčilo, že bol riadne povolaný. Dosť skoro obrátil pozornosť
v kontuberniume na seba. Dňa 4. okt. r. 1633. prosili Hajničania
súhlas od bratstva k tomu, aby si mohli Reguliho povolať za
svojho farára, ale ten hajnickú faru neprijal. Dňa 17. jan. r. 1634.
vyvolili ho za rečníka. V shromaždení dňa 20. okt. r. 1637. vo
Zvolene žaloval Reguliho Ľavrinec Kuchta, že v saskej škole jeho
manželku ubil. Iste obidve stránky boly vinné, lebo keď ich tu
smierili, pohrozili im, že ak budú svevolní i ďalej, Reguli bude
potrestaný v kontuberniume a Kuchta bude skrze saského rychtára
do zátvoru daný. Dňa 21. nov. r. 1638. vydával dcéru Juditu do
Krupiny. Jej matka menovala sa Barbora. Keď Turci r. 1644. Sásu
znivočili, Reguli prešiel za farára na Krnišovo, dňa 2. febr. roku
1645. podpísal zákony hontianskeho kontubernia a nasledujúceho
roku dňa 25. jan. na kongregácii v Senohradzi vyvolený bol za
konseniora, ale žatým dosť skoro vrátil sa ku svojim Sasanom a
Pliešovanom. Zvolenské bratstvo použilo viackráťjeho služby ako
človeka spôsobného, výrečného. Tak dňa 21. sept. r. 1647. vyslalo
ho ku.provizorovi zvolenského zámku, Jánovi Ebeckymu vymáhať
zadržaný dôchodok hájnickému farárovi Schlehíkovi. Dňa 20. jan.
r. 1648. vyslali ho ku Zvolencom a ku Šoošovi účinkovať proti
odtrhnutiu sa zvolenskej a samporskej cirkvi od kontubernia.
Roku 1656. vyslali breznianskeho farára, Dávida Lanyho na synodu
 729

ludanskú k volbe superintendenta s týra, aby si pripojil ku sebe

za spoluvyslanca, koho by chcel. Lány, ktorý predtým na Dobro-
nivej účinkoval, pripojil si svojho bývalého dobrého suseda, Regu-
liho. Po návrate v kongregácii dňa 19. júna referoval Reguli o
synode, najmä o tom, ako vyvolili Dávida Lanyho za superinten­
denta a súčasne žiadal od bratstva doplniť cestovné trovy. Uza­
vreté bolo, že mu každý brat má dať na to 5 poľských peňazí.
V čas vizitácie Bartókovej r. 1657. bol už 65 ročný. Dňa 28. jan.
r. 1660. vyvolili ho za dekána. V ten čas žaloval ho istý zemän,
Jakub Kowačz zo Sásy, ale riešenie žaloby odložené bolo do na­
sledujúcej kongregácie. Y tej ale, dňa 21. apríla neustanovil sa
žalobník. Pravota sa dlho vliekla. Vinným bol jeho syn, rektor
Jeremiáš Reguli. Bratstvo nechcelo dopustiť, aby farára a rektora
súdil svetský súd, ale keď bol v otázke zemän, nebolo možno
vyhnúť tomu, aby i svetskí sudcovia neboli prítomní. Preto super-
intendent Lány na kongregácii dňa 10. a 11. jan. r. 1662. žiadal,
aby mu boly pripojené osoby práva znalé ku miešanému súdu
duchovných a svetských; pripojený mu bol senior a farári dobro-
nivský, slatinský, badínsky a bacúrovský. Bratstvo dalo im na
trovy ku tomu diecesanskému súdu 2 zl. Tak sa potom začal už
súd dňa 19. sept. r. 1662. Prokurátor Kowačzov Mikuláš Mikeski
s vymenovaným sudcom Zvolenskej stolice, Štefanom Erdôdim,
a jurassorom Štefanom Albertim, ktorí mali poverenie od podžu-
pana, chceli síce právo duchovných preslyšať, ale preniesť ho do
stolice. Bratstvo ich síce vďačne prijalo a počestné miesto im
dalo, ale nepovolilo preniesť právo ku podžupanovi, lebo by to
bolo niečo nového, predtým nikdy nebývalého; prostredníctvom
farára Jeremiáša Lepiniho, osvedčilo, že je hotové žalobníkovi
pravdu a právo prisúdiť. Pri pokračovaní pravoty dňa 28^ nov.
neztrpelo bratstvo pri vynesení výroku ani to, aby svetský sud­
covia Erdôdi a jurassor Juraj Rakoczy, prítomní boli. Vina Jere­
miáša Reguliho záležala v tom, že okolo sviatku Národ. P. Márie
r. 1661. vyšiel spolu s kompanom-študentom Jánom Fidicinisom
a inými štyrmi brať dežmu na roľu Kowačzovu „v Háji pri Filo-
viech Ďurča luki“, sobrali ovos na jedon voz, a keď prišli i druhý
raz s vozom, Kovačz ich náruživé napadol, skalu hodil po Regu-
lim a tento ho svalil na zem, bil ho, vlasy mu vyšklbal, Fidicinis
ho i čakanom poudieral, pokrvavil, tak že by to nebol ani za 200
toliarov chcel pretrpieť. Držali ho na zemi, kýmkoľvek zas ovos
na voz nesobrali. Bratstvo odsúdilo Jeremiáša Reguliho, aby za­
platil žalobníkovi 24 zl. a odpýtal ho v jeho dome v prítomnosti
730

štyroch osôb z obojeho stavu; na trovy kontuberniálneho zasad­

nutia tiež mal zaplatiť 6 zl., čo bola spolu na. ten čas veliká
pokuta. Dňa 9. júna r. 1663. predniesol senior v čas kongregácie,
že Jeremiáš Reguli ešte nezaplatil tú pokutu, preto vyzvalo brat­
stvo jeho brata Jána, farára babinského, aby napomenul svojho
brata Jeremiáša k zaplateniu, lebo ináče složí raz toľko.
Asi v tom čase, pred 16. jan. r. 1663. odňali Eszterbázovci
dežmu Regulimu, čo akiste bolo v spojení s tým výčinom jeho
syna Jeremiáša. Viackrát je ešte spomenutý ako neprítomný na
kongregácii. Za veľkého prenasledovania roku 1673. predvolaný
do Prešporku, vybral sa ta, ale ako nevládny starec musel sa
z cesty vrátiť, čím vymluvil ho tam jeho syn Ján. babinský. Od­
stránený z fary, žil v Sásy, a tam ako vyše 80 ročný starec roku
1677. i umrel a pochovaný bol počestné tamejším katolíckym
farárom Mikulášom Cernyákom, bratom evanjelického farára by­
strického Samuela Cernáka. Zomierajúc potešoval svoju man­
želku: Najmilejšia ja už od vás odchádzam, najmilejšia ináče ne­
bude; nermúťte sa. Mal 24 dietok. Jeho syn, Abrahám, 8. júla
roku 1662. pýtal a obdržal od cisára Leopolda v Prešporku ze­
miansku listinu pre seba a štyroch svojich bratov, Jána, farára
babinského, Jeremiáša, rektora saského, Daniela a Samuela, ktorú
publikoval spišský stoličný notár, Kašpar Kôszeghy, v Levoči.
Jedon zo synov, Matej, stal sa katolíkom a bol okolo roku 1675.
plebánom v Pribylinej v Liptove. Dcéra Judita vydala sa za
Jána Fontaniho, farára tesárskeho. Akiste jedon z jeho synov má
pomník zamurovaný do západného múru sypárne katolíckej fary
v Sásy.
4. Sarnuel Turdelius — viď medzi rektormi krupinskými č. 40.
5. Juraj Špetko — viď medzi farármi ponickýmí č. 12.
6. Jozef Moravcík, narodil sa 29. mája r. 1885. na Sarvaši
z rodičov Jozefa, učiteľa a Emilie Kička. Učil sa doma, v Banskej
Štiavnici, bohosloviu v Prešove a Bratislave, vysvätený bol roku
1910. za kaplána na Sarvaš, odkiaľ prešiel do Brezna a 6. jan.
r. 1912. za farára do Sásy, kde dosial účinkuje.

Diakou.
Matej Benedikti, ako študent banskobystrický prišiel dňa
4. aug. roku 1659. za pomocníka farárovi Jakúbovi Regulimu
a po smrti rektora Jeremiáša Reguliho, syna Jakubovho, vzal si
jeho vdovu za manželku. Po Jeremiášovi Regulim zostala dcéra
Zuzanna, ktorú roku 1667. sluha saského mýtnika a krčmára,
 731

Štefan, upodozrieval z nepoctivosti s ním, chcejúc si ju vziať za

manželku. Keď dostal od rodičov zápornú odpoveď, podal žalobu
u saského rychtára proti nej. Mýtnik nechcejúc sv.ojho sluhu pod­
dať pod „súd pohanský“, sovrel nohy sluhu do okoví až do dru­
hého dňa, potom sosnímúc mu okovy, poslal ho do zvolenského
zámku, poddajúc ho pod panské právo. Medzitým menovaná panna
Zuzanna, na prosbu už pripomenutého „Stefíka“, keď mal ešte
okovy na sebe a v okovách prišiel do domu rychtára obce Jána
Tadačza prosiť, aby podobne panna do žalára odvedená a do
okoví daná bola, vskutku odvedená bola prísažným do rychtár-
skeho domu, kde za jednu nohu reťazou uviazaná zostala celý
deň zatvorená v žalári. V tejto veci bratstvo listovne prosilo dňa
20. okt. r. 1667. „Eszterháziho“, osvobodiť nevinne prenasledovanú
pannu od útoku a väzby a mocou stanov kráľovských a man­
želských záležitostí podať vec na riešenie kontuberniumu. Či sa
tak stalo, nie je známo.
Benedikti r. 1667. prešiel za farára do Medovariec v Honte
a dňa 1. íebr. nasledujúceho roku v bzovskom konvente prijali
ho do bratstva; 28. apr. roku 1670. už ako prandorfský farár mal
účasť na kongregácii, podobne i roku 1672., ale už r. 1673. pred­
volaný pred zlopovestný súd prešporský, bol v Komárne uvä- -
znený. Keď sa z väzenia vysvobodil, vrátil sa nazpät do Pran-
dorfu a dňa 4. júla r. 1691. stal sa druhým dekánom, dňa 9. nov.
r. 1693. ale prvým. Na konvente v Teranoch 29. mája roku 1692.
upodozrieval teriansky rektor Pavel Histricis jeho pastorka, Filipa
Michalidesa, že by bol nejaké peniaze z kostola odniesol, ale sa
z toho prísahou očistil. Benedikti umrel ako prandorfský farár
roku 1701.
v
Rektori, učitelia:
1. Daniel Marci — viď medzi farármi bacúrovskými č. 4.
2. Ján Beguli — viď medzi farármi babinskými č. 6.
3. Štefan Hajnicenus, okolo r. 1650.
4. JeremiአBeguli, syn farára Jakuba. Jeho manželka bola
Judita Dubniczay. Bol tu rektorom v r. 1657—61.
5. Adam Veselý — viď medzi učiteľmi pliešovskými č. 9.
6. Samuel Botarides, syn dolnopríbelského učiteľa, učil tu
od roku 1809. Na miestnom konvente 30. dec. r. 1811. žalovaný
rychtárom, že nekoná svoje povinnosti, výstupne žije a na napo­
mínanie farára a dozorcu nedbá; najnovšie že jemu. rychtárovi,
v II. SI. vianočnú na poctivosti veľmi ublížil, bol vyzvaný cir-
732

kevhým dozorcom, Jánom Nándorym. aby sa z úradu dobrovoľne

poďakoval, čo on i urobil a cirkev jeho zaďakovanie prijala.
7. Jozef Chudovsky, narodený roku 1792. v Párnici v Orave
z Michala, potomného učiteľa na Hrochoti a Márie Škrabák. Učil
sa doma, v Súľove v Trenčianskej, v Lučenci, B. Bystrici u Pavla
Magdu, Ragotzyho (Radoczyho) a Gottfrieda Kochá, odkiaľ po­
volaný bol za učiteľa do Sásy. Roku 1812. v marci už tu účin­
koval ako učiteľ a obecný notár. Mával 50—55 školákov. Umrel
dňa 18. mája r. 1860. Zostala po ňom vdova Anna r. Pester. Jeho
nástupcom bol
8. Michal Fieger, narodil -sa dňa 27. marca r. 1837. v Nem.
Ľupči z Michala, čižmára a Zuzanny r. Fábry. Bol telesne tak
slabý, že ho rodičia len v deviatom roku dali do školy v Ľupči,
odkiaľ prešiel r. 1853. na gymnázium štiavnické. Dňa 11. marca
roku 1858. vyvolili ho za učiteľa do Súdoviec v Honte, kde sa
i oženil dňa 14. sept. s Ottíliou Schmidt, dcérou kostolnomorav-
ského učiteľa Jána a Johanny Lehotkay a sestrou farára pran-
dorfského, Juraja Schmidta. Dňa 8. sept. r. 1860. prešiel za učiteľa
do Sásy, kde ako výtečný učiteľ za 33 rokov blahodarne účin­
koval. Zo zvolenského seniorátu prvý dostal Zsedényiánum. Jeho
zásluhou je, že majetkové saská cirkev sa sriadila a potom po­
staviť si mohla modlitebňu s vežou. S akými prekážkami sa
•stretal, čo pretrpel, na to posvieti nasledujúci prípad. Skoro po
jeho príchode do Sásy, dňa 16. júna r. 1861. bol valný cirkevný
konvent v matke cirkvi Pliešovciach, ktorého prvý bod zápisnice
doslovne takto zneje: Dvojejct, pán predstata konventu, dom.
pán Farár (Lud. Muškuly) s politováním oznámil cirkvy: že p. Mich.
Fieger, učiteľ školy Saské, bez všetkýho predbežného oznámení
a ohlásení, vyšše týdna doma nebyl, prítomný byvše pri Sjezde
Slovenskom v Sv. Martine v Turci: oznámení toto celá cirkev
s velikou nevolí ptijala, a v Saské filialné Cirkvy tento skutok
lehkomyselný a sebevolný, p. učiteľa Fiegera, takú rozhorčenosť
púsobil, že jej via facti zo školy množí vyobcovať obmýšleli. Na
tento čas po prisnom verejnom zaslúženom vykarhaní, naložilo
se p. učiteľovi Fiegerovi: aby budúcne bez ohlášenia sa cirkev
neopúštel, a prísné zákonou cirk. Dištriktuálnych se držel, a podie
nich spravoval.
Toto poznačil cirkevný notár a učiteľ pliešovský, Fraňo Ružička.
Takto pokračovali proti mladému učiteľovi saskému, Fiege­
rovi preto, že cez prázdniny, keď si nič nezameškal, opovážil
sa ísť na národné shromaždenie do Turčianskeho Sv. Martina.
 733

Fieger ostal až do smrti verným, ale tichým, lebo zastra­

šovaným Slovákom. Roku 1894. išiel do penzie.
9. Koloman Vonga účinkoval za krátky čas na Buči, potom
od dňa 27. nov. do 17. dec. r. 1892. v Badíne, odkial prešiel do
Sásy. Od r. 1901. bol i poštárom, ale možno i následkom toho
zanedbával školu, tak že roku 1913. bol pre nedbalosť a nepo­
slušnosť seniorom na 20 zl. pokutovaný; a keď v rozčúlení strieľal
za svojim farárom, bolo proti nemu prevedené disciplinárne vy­
šetrovanie, na čo so stanice zaďakoval, Sásu opustil a disciplinárka
proti nemu pristavená bola.
10. Ján Piško narodený dňa 28. apr. roku 1885. v Pliešov-
ciach z rodičov Jána a Karolíny Mladonicky; učil sa doma, v Banskej
Bystrici a v preparandii v Kláštore pod Znievom. Potom bol za
7 rokov učiteľom v Točnici Novohrade a od 1. sept. roku 1913.
v Sásy. Je spolu i poštárom.

XXXÍ. Selce.
Dedina spomína sa v diplome z roku 1342., potom Železe
r. 1406. a Zelche r. 1424. Kostol na povýšenom mieste, múrom
obohnatý, je 72' dlhý, 36' široký a 24' vysoký, gotického slohu.
Svätyňa je troma stranami o’smohranu zatvorená, má dvojpoľové
gotické sklepeme, sbiehajúce sa vo dvoch svorňoch, na múre ale
stoja rebrá sklepenia na hlaviciach polstípikov, v uhloch jedno­
tných, uprostred južného a severného múru ale trojnásobných.
Na epištolovom boku je v múre gotické slepé okno (azda sedadlo ?),
na evanjeliovom končité pastophorium. Víťazný oblúk, hlavná
i bočná brána sú gotické; na hornej vereji hlavnej brány je zlo­
mok vykresaného jeleňa. Loď bola predtým pod maľovanôu po­
valou, od roku 1806. pod sklepením. Do sakristie vedú úzke kon­
čité dvere a v nej je malé pastophorium, piscina a dva úzunké
obloky k východu. Z hlavnej lodi pod dvoma polokružnými oblú-
kami ide sa južne do južnej lode s gotickým sklepením pozdej-
šieho slohu, akiste roku 1516. dohotovenej, ako to dosvedčuje
gotické číslo vonku, na jednom stĺpe vykresané. Oltár roku 1494.
postavený, obnovený bol r. 1698. Fara sa spomína už v Pázmá-
novskom sozname z roku 1397. a prislúchali k nej fílie: Senica
a Šalková. Z farárov menujú sa r. 1406. a r. 1437. Demeter, roku
1557—61. Ondrej, ktorý akiste kázal už v duchu Lutherovom.
Isté je, že v Solcach od časov reformácie až po r. 1673. a potom
i v r. 1705—1709. účinkovali výlučne evanjelickí farári a oby­
734

vatelia boli horliví evanjelici; a len pozdejšími prenasledovaniami

dali sa odkloniť od evanjelickej viery. Ešte roku 1657. katolícky
vizitátor Bartók svedčí, že v Selciach boli všetci obyvatelia lute­
ráni a po ich krutom prenasledovaní roku 1713. opát a kanonik
barón Mednyanszky našiel tam len 31 katolíkov a 518 evanje­
likov, ale teraz už medzi 1007 obyvateľmi na chotáre 3477 katastr.
jutár žijúcimi je len 70 evanjelikov; patria ku bbystrickej ev. cirkvi.
Roku 1863. obnovili a opatrili tamejší chrám oltárom Sv.
Cyrila a Metoda a biskup Štefan Moyses vysvätil ho 31. mája.
Senica spomína sa už v diplome z roku 1263. ako hora
a zem medzi B. Bystricou a Slov. Ľupčou ležiaca a Andrejovi,
šafárovi z B. Bystrice, darovaná. Šalková spomína sa v listine
z roku 1424. V listinách mesta Banskej Bystrice spomína sa ako
obec Šaulová, Saulfalva. V oboch týchto fíliách zachovalo sa po­
merne viac evanjelikov, než v bývalej matke, lebo v Senici na
chotáre, 430 katastr. jutrovom, žije i teraz zpomedzi 226 oby­
vateľov 189 evanjelikov a v Šalkovej na 1536 katastr. jutr. cho­
táre zpomedzi 511 obyvateľov je 226 evanjelikov.
Fara bola jedna zo stredne výnosných, lebo evanj. farár
platil daň od dežmy roku 1634. päť dukátov a mal v úžitku
nielen farské pole, ale i cirkevný dobytok, ku tomu poľu patriaci,
o čom bude pozdejšie reč. V druhej polovici 17. storočia odňala
zemská pani Listyčka dežmu i seleckómu farárovi, ktorý mal
potom už len sosýpku a šestnástinu. Vizitovaná bola ev. cirkev
tu superintendentom Petrom Sextim dňa 20. jan. roku 1626., pri
ktorej príležitosti zaznačené bolo do vizitacionálnej zápisnice, že
cirkevníci zo Seliec dávali dežmu zo všetkého, z čoho sa dávala
dežma, ale Šalkovania len z obilia. Roku 1628. 17. nov. Šalko-
vania a Seničania neprišli do Seliec na vizitáciu. Ďalej vizitovaná
bola cirkev dňa 25. jan. roku 1630. Pri nasledujúcej na to vizi­
tách opýtaní boli farníci, či sú spokojní s farárom Galovičom,
od niekoľko týždňov porazeným; miesto neho odbavovali v ich
cirkvi súsední bratia. Všetci, zo všetkých dedín pritomní cirkev­
níci, odpovedali jednomyselne, že chcú byť trpelivými, mať svojho
nemocného farára uprostred seba a chcú mu vydržovať diakona.
Ešte o jednej vizitách je zmienku, tt. dňa 24. nov. roku 1638.
O ďalších nezachovaly sa zprávy, jedine v kontuberniálnej zápis­
nici z roku 1659. 9. jan. je zmienka, že zástupca seleckej cirkvi
istý Zausska odpovedal, že pred 3 rokmi obdržal pán superinten-
dent v čas vizitácie u nich kathedratikum, ale teraz prosil me­
nom cirkvi, aby im kathedratikum ako chudobnej cirkvi bolo
 735

odpustené. Ale bratstvo mu odpovedalo, že kým nebude dežma

prinavrátená, má dávať cirkev, čo p. superintendent ustáli. Sel-
čania nech dávajú ovos svojmu farárovi i rektorovi to, čo super­
intendent ustáli, ináče im odopre sprievod pri pohrabe a iné.
Ešte dávnejšie predtým cirkev zanedbala staviská opraviť,
tak že boly zrúcaninami a bratstvo prinútené bolo zo svojho
shromaždenia dňa 6. júla r. 1626. vyslať dvoch farárov, aby cirkev
seleckú napomenuli ku obnoveniu cirkevných stavísk. Žatým roku
1632. dňa 26. okt. naložila kongregácia filialistom Seničanom a
Salkovanom, aby na výlohy cirkvi, na plat farára a rektora viacej
platili ako dosial, ináč že budú pohladúvaní od svojich svetských
vrchností.
V generálnej kongregácii zvolenského bratstva v B. Bystrici
dňa 17. jan. r. 1650. rokovali o záležitosti Márie Pomikaczky zo
Seliec, ktorú manžel Valentín Pomikacz pred 8 rokmi neverne
opustil a od toho času v inej župe nepoctivé žije. Na žiadosť pod-
župana, Kaspara Gyúrkyho, a stoličného notára, st. Juraja Dube-
czya, táto synoda vyniesla výrok, aby selecký farár, Severin Scul-
téti, po treťom predvolávaní manžela vyhlásil ju v cirkvi za svo-
bodnú; podžupana uzavreli vyzvať, aby ubehlíka, ak niekdy do
tejto stolice nohu položí, spravedlive potrestal.
Žatým akiste upadla táto cirkev, nevládala si svoj chrám
a cirkevné staviská obnoviť, lebo je až nápadné, ako často pýtala
od bratstva almužnové listiny ku sbieraniu milodarov. Už dňa 13.
jan. r. 1655. pýtali takú listinu, žalujúc pritom Šalkovanov, že
odopreli dať príspevok ku .kostolným potrebám. Tiež žiadali, aby
nejaká rola ich kostolu bola prisúdená. Bratstvo dalo im almuž­
nové listiny zo zasadnutia dňa 8. febr. r. 1656..; tiež dňa 16. jan.
r. 1657.; podobne 9. jan. r. 1659.; dňa 31. mája r. 1661. a 19a júla
r. 1662.
Zo Seliec pochodil Melicher Czaban, od r. 1626. farár na
Litave v Honte a Juraj Krúdy, od r. 1626. farár na Senohradzi.
Akými horlivými evanjelikmi boli niekedy Selčania, o tom
svedčí nasledovná udalosť, ktorú Burius v Micae opisuje. Po smrti
farára a seniora, Severina Scultetiho, chcel zúrivý nepriateľ evan­
jelikov, kráľovský tridsiatnik Boršický, použiť príležitosť k zaujatiu
seleckého kostola pre katolíkov; a preto vybral sa do Seliec so
sekretárom kráľovskej komory banskobystrickej, jedným jezuitom
a hajdúchmi, ale ich ženy zo Seliec hanebne odohnaly. Dobre im
to, zvlášte jezuitovi-správcovi predpovedal istý Gabriel Hospodár
736

zo Španej Doliny vraviac: Spievajte tam tak, aby vám sedliaci

nédávali takt cepami.
Selčania povolali si potom za farára Jána Murgaša, farára
filakovského, ktorého si potom i doviezli. A ač v čas toho odohnatia
Boršického ešte Murgaš nebol v Selcach, jednako jeho predvolal
o Michale r. 1671. podžupan Benicky, aby sa zodpovedal za nepo­
koje v Selcach. Cirkevníci ho nepustili k vicišpanovi do Bystrice a
uisťovali ho, že oni vezmú následky toho na seba. Na to o Via­
nociach kapitán cisárskeho vojska Krotto, poslal poručíka a 70
vojakov pre Murgaša. Títo sa počas prvej a druhej slávnosti prí­
vetivé chovali a boli i na službách Božích, ale v tretiu slávnosť
prišiel opitý poručík z Bystrice a oznámil mu, že je pri kráľovskej
komore ťažko obvinený a že generál Spankau naložil zaujať kostol
v Selciach. Keď sa o tom dozvedeli sedliaci, začali sa schádzať
ku fare, poručík považujúc to za vzburu, rozohnal ich mečom a
oboril sa zúrivé na Murgaša slovami: ty krvavý pes, to si ty na­
strojil; teraz si umyjem ruky v tvojej krvi; a to viackrát opätoval.
Potom kázal zvoniť, faru obstál vojakmi, postavil stráže a poslal
10 vojakov pre Murgaša, pre rychtára i zemäna Seleckyho, nútil
ich jesť a opísal všetko kapitánovi Krottovi. Potom zemäna pre­
pustil. ale farára, rychtára a starších podržal u seba vo väzení.
Darmo prosili kolenačky veriaci za nich, poručík robil sa, akoby
nepočul a nevidel, oddal kľúče kostola Murgašovi, aby ich opa­
troval ako svoje oči, kázal rychtárovi opatriť povoz a odviedol ich
do Bystrice, kde bol Murgaš uväznený a klúče kostola mu boly
odobraté. Potom mu dovolili isť ku bystrickým farárom, ktorí
v obvode zámku bývali, ale von zo zámku nesmel výnsť; tam
požíval pohostinstvo farára Sextiho za tri týždne. Potom Selčania
vykúpili z moci poručíka 80 imperiálmi i kostolné kľúče i farára,
ktorý potom slúžil evanjelickej cirkvi v Selcach medzi strachom
a nádejou ešte za poldruha roka. Ale keď r. 1673. banské mestá
zas obsadilo cisárske vojsko, prišiel do Seliec dôstojník rodom
Cech s 15 chlapmi Horvatmi pod zámienkou navštíviť farára;
tento však majúc smutnú zkúsenosť, čo také návštevy znamenajú,
ušiel a skryl sa v blízskej hore. Dôstojník zpytoval sa: kde vám
je farár? ak nemáte, uvediem vám nášho, ak máte, prečo je nie
tu ? Potom ho chytili, bili, odviedli na rozkaz Collalta na ľupčian-
sky zámok do väzenia, faru mu vyrabovali a potom i faru i kostol
zapečatili. Na ľupčianskom zámku nútili seleckého rychtára, ze-
mänov Seleckovcov a starších podpísať revers, v ktorom sozná-
vajú, že sú ničomnými rebellantmi, sľubujú vernosť a zaväzujú sa
 737

napozatým nedržať luteránskeho kazateľa, neposlúchať ho. nedať

mu hospodu, nebyť mu na pomoci, a katolícke náboženstvo spolu so
ženami a deťmi dobrovoľne a bez všetkého násilia prijať. Zemanov
Jána Seleckyho st. a ml. a Martina Seleckyho pustili síce na svo-
bodu, ale rychtára a starších obce donútili podpísať revers. Pod-
pispval za nich, písať neznajúcich, organista a oni doložili ku
svojím menám krížiky. Murgaša držali vo väzení za tri týždne a
vypustili ho len potom, keď 26. sept. roku 1673.. podpísal revers,
že sa zrieka úradu a pôjde do vyhnanstva. Po troch dňoch dal
sa na cestu do cudziny, bol za čas v Hamburku, kde sa učením
dietok živil a potom bol učiteľom ľudovej školy v Bergersdorfe.

Farári.
1. Jakub Dubovsky, Dubovianus, Dubovicenus, Dubovius, rodák
zo Seliec, učil sa v Štiavnici u M. Jána Egrana z Nissy, potom
vo Vratislave u Petra Vicentia za tri roky, potom bol učiteľom
na viac miestach, až ho jeho rodná obec dala 6. nov. r. 1577.
vysvätiť vo Wittemberku Polykarpovi Lyserovi za svojho farára.
Roku 1581. dal si vysvätiť vo Wittemberku za diakona Baltazára
Paczoltyho. Roku 1588. 17. jan. poznačený je ako farár v Selcach
na spoločnom shromaždení bratstva medzi prítomnými. R. 1596.
prešiel za slovenského kazateľa do Banskej Štiavnice, kde mu
ako starcovi a'chorému na oči pripojený bol r. 1611. za diakona
Juraj Badini, do tedy bojnický diakon, ktorý sa stal i jeho zaťom
a nástupcom. Mal nepríjemnosť preto, že jeho manželka kupčila
s medom a medovinou. Štiavnický magistrát napomáhal v štú­
diách jeho syna Jakuba roku 1612. vo Vratislave a potom vor
Wittemberku. Snáď tento bol potom v r. 1631—37. farárom na
Českom Brezove v Novohrade a druhý, Juraj Dubovinus, Dúbo-
vianus r. 1621. farárom v Divine v Novohrade, od r. 1637. v Rá­
fkovej; žil roku 1640. so svojim učiteľom Jánom Basilidom po-
horšlive.
2. Leonhard Zember, Zimbel, Zárnbél ako farár v Selcach dal
si vysvätiť r. 1589. za diakona Kašpara Paczoltyho.
3. Ján Jacobaeus — viď medzi farármi bbystrickými č. 38.
4. Ján Steinhibl, Steinhúbel, Kelcík, prv kazateľ v Španej
Doline, v shromaždení bratstva 27. sept. roku 1599. preukázal
■ zákonné a počestné pozvanie od pána ľupčianskeho zámku, Ka­
špara Tribella, na faru v Selcach a prosil byť prijatý do bratstva.
Keďže súhlasil s čistým augšpurským vyznaním a sľúbil poslu­
šnosť, úctu a zachovávanie cirkevných poriadkov, bol prijatý. Ako
47
738

záchoval úctu ku seniorovi Jánovi Jacobaeimu. opísané je v tohto

životopise, ako i v Dejinách Dobronivej roku 1898. vyšlých na
str. 119. Ich spor bol urovnaný v kongregácii dňa 2. okt. r. 1600.
Prv ešte dňa 7. febr. r. 1600. tuho zastával Jána Muratia, farára
slatinského, pre opilstvo odsúdeného na zátvor. V shromaždení
r. 1602. 7. jan. na paktáty a iné výdavky archidiakonovi dané,
vrátil seniorovi 6 zl.
5. Ján Galovičius, bol najprv farárom v Teplej v Liptove,
kde si roku 1594. povolal za rektora Stanislava Brestovskybo,
odtiaľ prešiel roku 1596. do Španej Doliny a roku 1600. do Seliec.
Y zápisniciach zvolenského bratstva spomína sa najprv 17. jan.
r. 1602. a žatým jeho manželka, ktorú nepoctivú zastával Kašpar
Tribell, čo mu bratstvo vytýkalo a na zodpovednosť bralo špaňo-
dolinského farára Eliáša, že jej Večeru Pánovu prislúžil prv, kým
verejne svoj skutok neoľutovala. Jeho manželka bola Zuzanna
Selecky. Za svojho mnoho-ročného účinkovania v Selcach zazna­
čený je početnekráť ako prítomný a neprítomný na kongregá­
ciách. Na shromaždení dňa 17. jan. roku 1607. poznačený je už
ako assessor; dňa 15. jan. r. 1608. vyvolený bol i za spoločného
výberčíka, aby jemu oddávané boly paktáty, census cathedrales
a stolové peniaze; dňa 14. jan. roku 1614. menovaný je už kon-
seniorom a dekánom a bol vo vážnosti v cirkvi i bratstve. Na
kongregácii dňa 3. nov. r. 1626. zastal sa vdovy ponického farára
Thuria, ktorú Poničania pre inventár molestovali. Dňa 15. jan.
r. 1636. prosili cirkevníci za svojho nemocného farára, Galoviča,
ktorý tam už od 36 rokov účinkoval, aby si smel za pomocníka
pripojiť Tobiáša Lucia, ktorému i Galovič popustil istú čiastku
platu. Bratstvo uzavrelo, že má byť požiadaná i zemská pani
o súhlas. Žatým diakon Ján Molčani, nebol spokojný s tým. čo
mu Galovič z platu dával; rozsúdily ich dve kongregácie r. 1637.;
na prvej dňa 13. jan. v Ľupči a potom i na dvoch r. 1640. bol
Galovič osobne prítomný, z čoho vidno, že sa z porážky ešte bol
zotavil. Umrel r. 1645.
6. Daniel Li/tomer, Litoipericenus spravoval najprv cirkev
čelovskú v Honte, podpísal zákony veľkohontského kontubernia
28. jan. roku 1626. na Bzovíku. Z Čeloviec bol r. 1628. Fraňom
Balaššom vyhnaný, prešiel do kostolnomoravskej cirkvi, kde za
7 rokov úradoval. Roku 1636. bol už farárom na Polomke v Gemeri
a tam mal rektora Martina Chmelia; nasledujúceho roku bol do
gemerského bratstva prijatý. Roku 1640. okolo Michala prešiel
do Seliec za nástupcu nemocného Galoviča, s ktorým sa ohľadom
 739

dôchodku porovnal a všetku dežmu v úžitku Galoviča ponechal.

Žatým na kongregácii 15. jan. roku 1641. žiadal byt do bratstva
prijatý, čo sa stalo len potom, keď stolové zaplatil a sľúbil, že
porovnanie s Galovičom vo všetkých bodoch bude zachovávať;
koľkokrát ho zruší, toľkokrát zaplatí 12 zl. pokuty. Keď Galovič
pptom umrel, na kongregácii dňa 27. júna roku 1645. porovnal
sa s jeho vdovou Zuzannou r. Selecky tak, že keď táto musela
po smrti svojho muža faru vyprázdniť, piata čiastka budúcej
dežmy jej bola postúpená, z dôchodkov kostola (štóly) má do­
stávať spravedlivú a zvyklú čiastku, a z tohoročnej úrody obdrží
päť krížov pšenice, 4 kríže jačmeňa, 3 kríže pohanky a jedon
stoh (kopu) sena. Nasledujúceho roku 1646. dňa 20. tebr. Lito-
mericenus už nebol živý, lebo jeho vdova žiadala v kongregácii,
že zo škody, nemeckými vojakmi učinenej, ktorí silou vzali 4 far­
ské voly, aby potrpela cirkev; cirkevníci však chceli celú škodu
potisnúť na vdovu, lebo že čo bolo podľa inventáru oddané jej
mužovi pri jeho úvode, to má ona i navrátiť. Krém toho bola
jedna krava roztrhaná od vlkov nočným časom vo farskej ma­
štali; tú tiež požadovali od vdovy. I ročný plat zo Salkovej 6 zl.,
jej odpierali. Žiadala i prinavrátenie censu paktátov. Nástupca
Litomerického, Severin Sculteti vrátil paktáty vdove; aj plat Šal-
kovania majú jej oddať; pritom bratstvo uzavrelo požiadať sele-
ckých cirkevňíkov, aby vzhľadom na služby Litomerického a na
núdzu vdovy spoločne potrpeli škodu s vdovou; s čím ak by
nechceli súhlasiť, mali byť požiadaní zemskí páni, aby to spro­
stredkovali.
7. Severin Sculteti — viď medzi lopejskými farármi č. 6. '
8. Ján Murgcischius, Murgasch, Murgac, rodom z Hája v Turci,
akiste syn tamejšieho rektora Mateja Murgaša; učil sa v Banskej
Bystrici u M. Jána Hanzela, pod ktorého predsedníctvom r. 1667.
prednášal dissertáciu De natura fidei justiíicae. Keď skončil štúdia
vo Wittemberku od 11. nov. r. 1667. po 1668. stal sa farárom
vo Fiľakove, odkiaľ prešiel do Séliec a čo tam vytrpel, bolo tu
už opísané. Do vyhnanstva šiel s manželkou r. Stirbitz a malým
synkom do Brehu, potom do Vratislavy, kde spolu s druhými
vyhnancami prijal podporu od kniežaťa z Gothy, Ernesta. Potom
išiel do Hamburku, kde podporovaný kupcom Ellersonom a inými
udržoval súkromnú školu a tak sa živil. Odporúčaný nimi stal
sa roku 1676. rektorom v Bergersdorfe, kde i umrel. Bol verným
priateľom Búria, Trúsia a iných vyhnancov. Vydal spisy: Ein-
fältiges Dank—Opier— Gott und írommen Herzen; Dulce amarum
47*
740

scliblasticum vydané roku 1G76. v Hamburku; a Disceptatio de

praecognitis Logicae.
9. Michael Keviczky, zemän z Kevíc v Turci, za Thokôlyov-
ského povstania chytili ho, 11-ročného chlapca Turci a odvliekli
do Fiľakova, ale pobožnými kresťanmi ztadial vysvobodený učil
sa potom v Banskej Bystrici a Krupine. Po skončení štúdií stal
sa r. 1684. farárom v Selcach, kde si povolal v tom roku za rektora
Jána Egera, od r. 1704. polichnianskeho farára. Keviczky prešiel
r. 1687. za farára do Ratkovej a pre niektorých svojich cirkevníkov
po 20. rokoch na Hrachovo, kde asi r. 1710. umrel. Z manželky Zu-
zanny Gaber mal syna Mateja, r. 1684. v Bystrici narodeného, ktorý
stal sa rektorom v Kameňanoch, r. 1709. farárom v Rákoši a po
smutnom vyhnanstve v Kraskove a v Pokoradzi, kde r. 1745. umrel.
10. Ondrej Georgiades, ináče Durčík a Durček menovaný,
narodil sa roku 1681. v Ilave z otca Daniela a matky Zuzanny
r. Novák. Učil sa doma, v Trenčíne za 5 rokov, v Bratislave za
dva, v Bystrici u Jána Búria a Jána Pilárika za tri roky. Roku
1704. stal sa farárom seleckým, vysvätený v 23. ned. po Trojici
v Štiavnici Pilárikom. Do bratstva bol prijatý 12. mája r. 1705.
Pred započatím kongregácie v Očovej 22. mája r. 1708. kázal
z textu Genes 4, 26. Vzývanie za časov Enosa. R, 1709. vyhnaný
z cirkvi, stal sa r. 1711. farárom v Kalinové, r. 1712. v Uhorskom,
kde roku 1720. umrel. Z nemeckej reči preložil spolu s učiteľom
S. P. C. knižočku Arntovu, ktorú r. 1720. vydal Bél pod nadpisom:
Jána Arndta Zahradka Rajská, plná kresťanských ctností, jenž
skrze vroucné, nábožné a potéšitedlné modlitby do duší vštípená
býti mají, 624 strán. Z manželky Eleny Bohuss mal syna Jána,
r. 1737—40. turíčskeho, r. 1741—45. lovinobanského, žatým cinkot-
ského a čabianskeho farára, umrelého r. 1780.

Diakoni:
1. Juraj Czodor, Zodor, tunajší rodák, učil sa doma u Lajera,
v B. Bystrici u Abraháma Schremela za štyri roky, v Bardiove u
Tomáša Fábryho za 7 rokov, v Jihlave na Morave za 4 roky a
zas v Bardiove. Povolaný za diakona do svojho rodiska, bol 22.
nov. r. 1581. vo Wittemberku Pol. Leyserom vysvätený.
2. Baltazár Paczolthy, tiež tunajší rodák, učil sa doma, potom
v Radvani u Daniela Cabana, v Sabinove za štyri roky u Jána
Ulreicha, v Prahe za 4 roky u Strakonicena, v Štiavnici vyše roka
u Krištofa Eckarda. Keď dokončil štúdia, stal sa r. 1579. rektorom
vo svojom rodisku, potom v Hliníku, žatým v rodisku u Duboviana
 741

diakonom, vysvätený dňa 19. dec. r. 1581. vo Wittemberku Jánom

Schútzom. Roku 1583. povolaný bol za diakona do Prievidze, kde
6. nov. r. 1589. umrel, ako o tom jeho brat svedčil.
3. Kaspar Paczolthy, brat predošlého, učil sa doma u Ondreja
Kôstku, za lVa roka v Štiavnici, súčasne s bratom Baltazárom,
V' Jihlave na Morave za l1/* roka u Ursina, za 4 roky v Prievidzi
u Jána Sárkôzyho, a keď tam mor vypukol, v Košiciach u Tomáša
Hentšelia. Odtial povolali ho do rodiska za rektora a po roku šiel
pokračovať v štúdiách do Wittemberku a po roku vrátil sa do
rodiska za diakona, vysvätený súc r. 1589. dňa 20. apríla super-
intendentom Dávidom Vojthom.
4. Michal Basilii-Patrášš — viď medzi farármi hornolehot-
skými č. 1.
■ 5. Behor Sculteti, prítomný na shromaždení bratstva dňa 17.
jan. r. 1634. Roku 1636. prišiel za farára do Šajavy. r. 1639. pobil
sa s rektorom Danielom Dračom, r. 1643. zas boli súdení a trestaní;
r. 1649. pre zlý život trestaný bol zátvorom, dal revers, že sa
toho chrániť bude, ale už nasledujúceho roku opustil cirkev, man­
želku i dietky, o čom gemerské bratstvo písalo liptovskému, kde
sa u Mateja Petrovicia, farára smrečského, za niekoľko dní zdržo­
val, udávajúc, že ide do Sliezska vymáhať si dedictvo; konečne
r. 1659. odstránili ho z cirkvi šajavskej.
6. TobiአLucius — viď medzi učiteľmi badínskymi č. 5.
7. Ján Molčáni, dňa 13. jan. r. 1637. žiadal byť prijatý do
bratstva, ale ho prijali Jen pod tou podmienkou, ak hneď odprosí
seniora za to, že sa mu'dosiaľ nepredstavil, ak zasľúbi nielen
bratstvu, ale i svojmu predstavenému farárovi poslušnosť, podda­
nosť a vernosť. Keď to urobil a zaplatil zvyčajný 1 zl., bol prijatý
a vpísal si meno do 'zápisnice. Ale s farárom Galovičom o plate
nemohol sa srovnať, preto na ich žiadosť svolal senior na deň
26. jan. r. 1637. kongregáciu do Ľupče, kde uzavreté bolo, že tre­
tinu z celého dôchodku, i z dežmy, má brať diakon vynímajúc
role a lúky farské, ktoré požívať má len farár; ale zato i celú
dežmu farár dá zviezť. Dežma vyniesla zo Senice a Seliec asi
150 meríc obilia a 60 hŕbok slamy. S tým sa Molčáni neuspokojil,
preto svolaná bola na deň 2. februára nová kongregácia do By­
strice, na ktorej bol i superintendent Rehor Lány a na ktorej
uzavreli, že diakon má mať i tretinu z farských rolí a lúk, ale
aby si k obrábaniu toho sám udržoval pluh, voz a čeľaď a aby
si drevo pre seba a dežmu sám dal zvoziť, zahrady sám oprával;.
na čo Molčáni odstúpil od požadovania tretiny z rolí a lúk, tobôž,
742

keď mu farár mal dávať tri vozy sena pre jeho dobytok a tretinu
zo zahrád i každý tretí voz dreva. Kto by z nich od toho odstúpil,
mal za každým zaplatiť 20 zl. pokuty. Asi r. 1640. prešiel Molčani
za farára na Polomku a nasledujúceho roku prijali ho do gemer­
ského bratstva. Roku 1647. stal sa tam rečníkom; r. 1649. mal
potržku so superintendentom a farárom, breznianskym, Rehorom
Lanym, o tíliu Bacúch, ktorú chcel ku Polomke pripojiť, čo sa mu
akiste nepodarilo. Roku 1647. krstili deti z Bacúcha ešte v Brezne
a v ten rok 31. mája volal si superintendentov syn Eliáš, diakon,
Molčaniho za kmotra.

Rektori.
1. Venceslav Lajer, rodom z Česka, učil tu okolo roku 1565.
Juraja Codora, potomného diakona.
2. Baltazár Pacolthy — viď medzi diakonmi.
3. Ondrej Kôstka, rodák z Ružomberku, učil tu okolo roku
1580. Kašpara Paczolthyho.
4. Kašpar Paczolthy — viď medzi diakonmi.
5. Juraj Trnovieenus. rodom z Trnovca v Liptove; r. 1588—89.
bol tu rektorom, potom v Slovenskom Právne; odtiaľ povolal ho
Ján Fabricius za diakona do Hlohovca a poslal do Wittemberku,
kde na deň Sv. Trojice r. 1594. bol vysvätený Šalamúnom Gess-
nerom. Roku 1595. prešiel za farára do Hrádku vo fraštáckom
senioráte, kde ešte i r. 1600. úradoval.
6. Juraj Paludinus —- viď medzi farármi banskobystrickými
číslo 37. ’
7. Michal Histricis, narodený v Hájnikách z otca Jána, rodáka
zo Šoprona a matky Alžbety Samporskej. Učil ho .najprv Juraj
Bulla z Turca, potom vo Zvolene Ondrej Moliš, Molitoris; žatým
za tri roky bol šafárom gr. Mikuláša Eszterházyho vo zvolenskom
zámku, vrátil sa ku štúdiám a učil sa ďalej v Prešove u Krištofa
Ledvessa, potom vo Slovenskej Ľupči u Gabriela Piscatorisa,
odkiaľ prešiel za rektora do Seliec. Po roku prešiel do Ochtinej,
kde za 11 rokov učil a potom ho povolali za farára do Rozložnej
a superintendentom Petrom Zablerom roku 1639. v 8. nedeľu po
Trojici t. j. 14. aug. v Levoči bol vysvätený.
8. Martin Súmrak — viď medzi farármi lopejskými č. 7.
9. Juraj Žyrko, rodák z Turčianskeho Sv. Martina, bol tu
rektorom od r. 1647. Dňa 16. jan. r. 1651. žaloval ho farár Sculteti,
že je nespokojný s platom a obilím od dávna ustáleným a hrozí,
že bude žalovať u politickej vrchnosti. Žyrko na to žaloval Scul-
 743

tetiho, že mu zadržal plat od troch rokov, od stola ho odtisol,

2 miery čistého obilia mu dať odoprel; búri zemanov proti nemu,
aby ho bili a zastrája sa jeho odstránením. Ich rozopra bola rie­
šená dňa 4. mája r. 1651. v ten smysel, aby farár, keďže netají
žiadosť podlžnosti, rektora v slušnom čase vyplatil; rektor však
nech nezneužíva vďaku svojho farára pri stravovaní a nepožaduje
za to výmenu; farár ale nech mu stravovanie neodopiera. S tým
sa obidvaja uspokojili. Na kongregácii vo zvolenskej fare dňa 10.
a 11. januára r. 1662. superintendent, Dávid Lány, žaloval Žyrku.
že ho vínom spitý obťažoval s veľkým pohoršením v Kráľovej.
Usúdili zavrieť ho hneď do teľacej maštale; a keď bol vypustený,
bol napomenutý, aby počestný život viedol. Žyrko mal tu medzi
iným žiaka Baltazára Crepusculina, ktorý bol r. 1706. vysvätený
za farára na Dubovdiel v Trenčianskej.
10. Ján Eger, narodený v Ponikách z Juraja a Zuzanny rod.
Litomerický; učil sa doma, v Dobronivej, za dva roky v Krupine
u Juraja Lanyho, potom v Španej Doline u Juraja Francisciho.
V prenasledovaní roku 1673. vyhnaný z vlasti, v Thókôlyovskom
povstaní povolaný farárom valaštianskym, Jurajom Nicolaidesom,
stal sa rektorom vo Valaskej, ale po roku zas bol prinútený
opustiť stanicu. Žatým povolal ho farár Kevicky za rektora do
Seliec, kde za 2—3 roky účinkoval a zas bol v tých nepokojných
časoch vyhnatý; od r. 1691—1704. bol rektorom v Tomášovcach,
potom farárom na Polichne, superintendentom Štefanom Pilárikom
v Štiavnici dňa 20. júna r. 1704. vysvätený. Z manželky Anny
rod. Fabjany mal syna Ondreja, potomného rektora veľkokrtýšskeho
a dolnostrehovského, od r. 1723. farára na Polichne a od roku
1734. vo V. Krtýši.
11. Jún Kevicky r. 1707. 2 v
12. Michal Holko, narodený v Sinolníku r. 1688. z otca Ma­
teja a matky Alžbety Sýkora, zo Slov. Ľupče pochodiacej, ktorí
obidvaja umreli, keď mal 8 rokov. Siroty ujali sa banskobystrickí
priatelia, kde sa učil u Jána Pilárika. Roku 1709. stal sa učiteľom
v Selcach, ale keď i tam bola v tom roku odňatá škola, vrátil sa
do Bystrice pokračovať v štúdiách u Simonidesa a Béla, od ktorého
získal veľkú pochvalu; r. 1713. povolali ho za rektora do Tisovca
a r. 1721. do Ochtinej za farára, kde r. 1727. umrel. Bol významným
učiteľom; v Tisovci prednášal, i bohoslovie, latinský, récky a he­
brejský jazyk, z ktorého i ako ochtinský farár zkúšával kandi­
dátov po boku štitníckeho farára a superintendenta Samuela Anto-
niho. Z manželky Doroty Emerici. dcéry banskobystrických mešta-
744

nov Pavla a Anny, mal syna Mateja, potomného farára v Ivobe-

liarove, Hnúšti a Skalníku, povestného siláka.
13. Eliáš Bubenka — viď medzi farármi hrochotskými č. 2.

xxxií. Sielnica.
Dedina Zelnice spomína sa v diplomoch z r. 1250. a r. 1293.;
krá! Vladislav daroval ju r. 1288. kláštoru bl. P. Márie v Turci.
Tento kláštor pod Znievom vládol touto obcou a jej poddanými,
preto netrpeli tam dlho evanjelického farára. Cisár Jozef II. daroval
Sielnicu bbystrickej kapituli, keď preniesol na ňu nadanie dané
menovanému kláštoru, a tak i miesto bezpečnosti (locus credibilis).
Jednako od časov reformácie až do r. 1618. bola Sielnica, Zelnica,
Zilnica čisto evanjelickou.
Kostol má gotický, víťazný oblúk, dvere i obloky sú končité
sakristia, majúca maličký oblôčok, je sklepená, rebrá sbiehajú
sa na prostred v svorni. Obec vypálili Turci roku 1626. a chrám
okolo r. 1704. i Rákóczovské vojská.
I keď tu bola fara už i roku 1397. podlá Pázmánovského
soznamu, jednako z farárov podlá mena známy je len Vladislav
z r. 1561., o ktorom sa nevie, či už nekázal v duchu evanjelickej
cirkvi; pravdepodobné je, že áno, keď okolo r. 1530. celá zvolen­
ská župa bola už odddaná Lutherovej reformácii. Za času vizi-
tácie Bartókovej roku 1657. bola obec poplatná Turkom a krém
mlynára a pivovarčího boli už všetci obyvatelia katolíkmi. Kato­
lícka fara bola potom roku 1727. spojená s badínskou a Sielnica
prestala byť samostatnou katolíckou cirkvou.
Vizitovaná bola evanjelická cirkev tu r. 1613. superintcnden-
tom Samuelom Melíkom.
V gravaminách, podaných r. 1638. cisárovi Ferdinandovi III.
možno čítať, že turčianski kláštorníci odňali okolo r. 1618. chrám,
faru a školu v Sielnici evanjelikom. Žatým evanjelický farár
býval za čas v obecnom dome, snáď až po rok 1636., lebo je
v zápisnici zvolenského bratstva z toho roku od 15. jan. pozna­
čené, že sielnický farár podlžný je superintendentovi 1 zl. kathe-
dratikumu. Žatým už nieto viac zmienky v kontuberniálnych zá­
pisniciach o evanjelických farároch v Sielnici.

Evanjelickí farári:
1. Pavel Thamius, Tymaeus, účinkoval tu roku 1579. Nasle­
dujúceho roku dňa 16. a 17. marca bol na kremnickej synode,
 745

kde podpísal evanjelické vierovyznanie banských miest. Bol tiež

prítomný r. 1588. pri volbe seniora Sotzovského. R. 1608. v zá­
pisnici bratstva od 2. júna spomínajú sa jeho zápisky, ktoré malý
podať svetlo v určení dlžoby Juraja Grynaea.
2. Ján Styrba, Strhaný, spomína sa v zápisnici kontubernia
pryýkráť ako prítomný, dňa 17. jan. roku 1607. ale menovaný
rektor uvedený je medzi neprítomnými. Y shromaždení bratstva
dňa 9. fobr. roku 1610. pokonávaná bola jeho žaloba proti cirkev-
níkovi Jánovi Breda, ktorý ho v kázni pretrhol. Súd bol pre­
vedený o tom dňa 30. aug. v ten smysel, že sa Bredovi na prí-
mluvu niektorých zemanov i nezemänov telesná pokuta odpúšťa,
ale zaplatí pokutu od svetskej vrchnosti určenú a svojho farára
verejne odprosí. Ak že by sa tomu nepodrobil, pohrozili mu väč­
šou exkommunikáciou, a to vylúčenie z cirkvi aby potom v siel-
nickom kostole skrze súsedného farára verejne oznámené bolo.
Ak ale pokutu zloží a farára odprosí, v tom prípade radilo brat­
stvo, aby bol zas nazpät do cirkvi prijatý.
3. Ján Rezius; Jeremiáš Lucius podlá zápisnice bratstva od
12. apr. roku 1622. žiada radu ohľadom jeho majetku pozostalom
po ňom, ale nie je isté, či Rezius vskutku tu, alebo inde bol farárom.
4. Michal Vietoris, bol ak iste r. 1618. alebo pozdejšie mníchmi
znievskeho kláštora ako zemskými pánmi z fary odstránený. Na
žiadosť a násfojenie župana, Stanislava Thurzu, ako pána a zá­
konného majiteľa, bola žatým dňa 12. aug. roku 1620. špeciálna
kongregácia zvolenského kontubernia v Sielnici v rychtárskom
dome, na ktorej rozhodované bolo o plate medzi vtedajším siel-
nickým farárom, Jeremiášorn Luciom a jeho predchodcom Mi­
chalom Vietorisom a síce o ozimnom i jarnom, siatí. Po vypočutí
samých Sielničanov bratstvo uzavrelo, že Vietoris, keď posial
farské role svojim semenom a obrobil ich, má vziať celú úrodu,
len jarnú slamu mal zanechať svojmu nástupcovi Lutziovi. Po­
dobne Lutzius ak niekam odíde, bude si môcť vziať celú úrodu,
ak by ale v pol roku odišiel, vezme polovicu úrody.
5. Jeremiáš Lutzius, — viď medzi rektormi zvolenskými č. 10.

XXXlll Slatina.
Potok Slatina spomína sa v diplome z r. 1263.; obec patrila
k vígľašskému zámku; jej povinnosti, ťarchy a služby, aké mali
Slatinci konať a dávať, určil kráľ Ludvik (r. 1342—82.); ale ka-
stelláni vígľašského zámku požadovali väčšie dávky a služby od
746

nich, preto prosili zaťa Ludvikovho, krála Žigmunda, roku 1410.

o ochranu a ten im dal listinu, ktorou zaisťuje ich práva a svo-
body, tak ako je to už pri cirkvi očovskej opísané. Slatina a Sla­
tinka (Zalatna alebo Zalathna major et minor) malý rovné práva
a povinnosti. Tie výsady potvrdzovali im aj nasledujúci kráľovia,
Matej roku 1465. Vladislav roku 1492.„a'iní. Vladislav dal im aj
právo k jarmokom, ktoré právo potvrdil i Ferdinand roku 1598.
Svoje výsady dostávali spolu s Očovanmi (Otchva), Sebedinci
(Zebenyn) a Zolňanci, s ktorými, ako i s Hrochoťanmi a Môťovanmi,
všetko to výsadnými obcami užívali i právo meča. Slatina po-
zdejšie menovala sa mestečkom a počnúc od Leopolda v r. 1693.
dostávala svoje privilégia osobitne, oddeleno od spomenutých obcí.
Bol tam starobylý gotický chrám, ale r. 1820. zhorel a roku
1837. bol na jeho mieste terajší katolícky postavený. Fara slatin­
ská spomína sa už v sozname pápežskej dežmy roku 1332—37.
a v Pázmánovskom sozname z r. 1397. M. Kônigsberger pamätal
tiež v svojom závete r. 1503. na slatinského farára.
V časoch tureckých Slatina mnoho trpela od nich. Už roku
1574. naložil cisár banským mestám, aby udržovali sto drábov
na obranu chodníka cez hory smerom na Slatinu a na .obranu
kostolov slatinského a očovského, ktoré malý byť opevnené. Roku
1577. sťahovali sa Slatinci a Očovania hromadne preč, ako to
kapitán zvolenského zámku Barbarič oznámil Bystrici 27. júna;
na to 20. júla prepadli Turci Slatinu, ale ich Barbarič pri Vígľaši
zbil. Roku 1584. boly už Slatina a Očová poddané Turkom, jed­
nako Turci tu nemilosrdne riadili, tak že roku 1599. ráno 22. okt.,
keď blížili sa Turci s veľkou korisťou od Radvane a Buči, v hore
ukrytí Slatinci a Očovania pomocou vígľašskej posádky v blízkosti
Slatiny ich zbili, korisť im zväčša odňali a 200 zajatých osvo-
bodili. Pevnosť okolo ich kostola udržovala krém Slatincov Zvo­
lenská župa a banské mestá. Ale ešte i za Bartókovskej vizitácie
r. 1657. bola Slatina poddaná a poplatná Turkom.
V časoch reformácie stala sa Slatina evanjelickou, tak že
už r. 1561. neodvážil sa ta katolícky vizitátor, Zathay, isť vizitovať.
Už na kongregácii zvolenského bratstva roku 1604. 12. jan.
žaloval tunajší farár Muratius spolu s kostolníkom kráľovského
tridsiatnika pre dežmu, ktorá pozdejšie vskutku bola tunajšiemu
farárovi odňatá a roku 1631. ju už nemal. Kým ešte evanjelickí
Pogrányovci vládli vígľašským zámkom, mali evanjelici ako tak
pokoj. Stalo sa, že pre nejaké šibalstvá a či lotrovstvá žiakov
školy slatinskej a ich rektora uvrhli Pogrányovci do žalára. Brat­
 747

stvo dňa 21. mája r. 1621. sídené, napísalo prímluvný list pánom
Jurajovi a Štefanovi Pogránymu, v ktorom nie ako by chceli
bujnosť školákov zastávať, ale svoje právo, že tí patria pod súd
cirkevný; a aby neprišla škola slatinská do zlej povesti, prosili
o ich vypustenie zo žalára. S prímluvným listom poslaní boli ku
Bogrányovcom dvaja farári, badínsky Stanislav Corvini a sväto-
ondrejský Juraj Rástocký, ktorí chcej nechcej boli prinútení k nim
isť. V nasledujúcej kongregácii oznámili, že Pogrányovci veľkú úctu
osvedčili 'ku celému bratstvu a z tej úcty že hneď vypustili žalá-
rovaných, keď ich najprv pokarhali. Takto Pogrányovci. Ale na­
sledujúci majiteľ vígľašského zámku Cháky dosvedčil sa ako ne­
priateľ evanjelickej cirkvi.
Gróf Ladislav Cháky, odpadlík od evanjelickej viery, bez­
prostredne pred vypuknutím Rákóczovského povstania, tedy asi
začiatkom r. 1644. odňal evanjelikom chrámy v Slatine, Očovej a
inde, spolu i zvony, fary, školy a cirkevné majetky, fíliu M. Sla­
tinku i s dežmou a poosádzal katolíckych farárov do cirkví vo
svojom panstve. Tiež odňal i Slatincom- veľký kus chotára, ktorý
nikdy viac nazpät nedostali, ako to bolo už vo všeobecnej časti
pri Detve spomenuté. Cisár Ferdinand donútený svojimi nepria­
teľmi uzavrel s Jurajom Rákóczym pokoj a žatým krajinský snem
prikázal navrátiť evanjelikom odňaté chrámy. Následkom toho
vyslaní komisári Štefan Forgacz de Gymes, Fraňo Turansky,
S. Barthakovits a Štefan Beori dňa 26. nov. r. 1646. prišli do
Slatiny a oddali evanjelickej cirkvi nazpät kostol so všetkými
klenotami, zvonami, cintorínom, školou, farou, poľom a všetkým
v čas vyhnatia evanjelického farára katolíkmi zabratým cirkevným
majetkom a o tom vydali hneď tam restitucionálnu listinu. Ale
akiste Cháky spieral sa tomu; preto dňa 20. júna r. 1647. žnovu
vydali v mestečku Slatine restitucionálnu listinu: Štefan Asguthy
podžupan, Ján Getzy slúžny, Peter Zolnay assessor Zvolenskej
stolice, Martin Zarnoczay tricesimator, Ján Ebecky provízor zám­
kov zvolenského a dobronivského' a Fraňo Zolnay, a to z pove­
renia kráľovského palatína gr. Jána Draskovitha de Drakestian
(tak!). Mocou tejto listiny navrátili na vyše vypísaných cenností
ešte i dcérocirkev maloslatinskú so všetkými úžitkami, rolami lúkami
a dežmou. Ale dežmou akiste evanjelický faráp slatinský i žatým
dlho nevládol, lebo v čas Bartókovej vizitácie r. 1657. mal sla­
tinský ev. farár už zas len šestnástinu; a r. 1667., keď kráľovská
komora bystrická mala už dávnejšie v moci dežmu slatinskú,
748

.odňala skrze dežmárov sedecirnu v.Slatinke a čiastočne i v Sla­

tine tamejšiemu ev. farárovi.
Jednako s výnimkou tých asi dvoch rokov evanjelici vo Veľ­
kej Slatine počnúc od reformácie až po veľké prenasledovanie
r. 1673. a potom za čas i v Thokôlyovskom a v r. 1704—9. v Rá-
kóczovskom povstaní vládli slatinským-chrámom nemýlene a len
r. 1709. im bol navždy odobratý a katolíkom do úžitku daný.
Roku 1696. bol ešte v tom chráme gotický oltár z r. 1481.
Mýlne je udanie Tobiáša Masniciusa, ako by r. 1603. slatin­
ský farár a rektor pri Dobronivej pre vieru za živa upálení boli.
V auguste r. 1605. ležal na slatinskom poli za tri dni táborom
Valentín Homonnay a r. 1709. Ján Pálffy, aby rozptýlené Rákó-
czovské sbory odrážal od banských miest.
Slatina nemala také práva, ako npr. Dobronivá, lebo od súdu
jej vrchnosti bolo možno apellovať na panské právo a tam býva­
júci zeman to panské právo i prevádzal. Tak keď r. 1663. proku­
rátor Samuel Piatko menom Michala Hrebla z Veľkej Slatiny do­
niesol na kongregáciu výrok domácej vrchnosti, ktorým Hrebla
bol osvobodený zpod žaloby a upodozrievania z nepoctivosti
s istou Ineššou; a výrok ten bol zapellovaný na panské právo, totiž
na kúriu tam bývajúceho zemana Štefana Geczjho, ktorý prevá­
dzal to panské právo dňa 12. dec. roku 1662. na svojej
kúrii z poverenia Judithy Eszterházi de Galantha, vdovy Jána
Amade z Várkonu, spolu so slúžnym, Izraelom Bezeghom, prísaž­
nými Štefanom Erdôdim a Matejom Semberim, zvolenským rych-
tárom Ondrejom Kapirom a zvolenskými senátormi Jánom Sem­
berim a Jánom Scultetim: bratstvo ignorovalo neprávny svetský
súd, upravilo Hreblu na cirkevný, dalo Inessu predvolávať v tur­
čianskych cirkvách za 30 dní a za ten čas zabránené bolo Hre-
blovi znovu sa zasnúbiť pod pokutou 2 toliarov na slatinský kostol.
Žalobníkov právny zástupca Piatko vyslovil vďaku za výrok du­
chovného súdu a pýtal si odpis výroku.
Vizitovaná bola táto cirkev roku 1613. Sámuelom Melíkom,
potom 12. nov. r. 1624.; 31. jan. r. 1626. 9. nov., r. 1628. 5. jan.
roku 1630. v Očovej, kam dostavil sa farár Laurenc Pelargus so
svojimi poslucháčmi; 23. okt. pred r. 1638.; roku 1669. Dávidom
Lanym; v novšom čase roku 1818. dňa 2. júna; 15. okt. r. 1837.
a 14. a 15. júna r. 1873. Zachované vizitacionálne zápisnice nov­
ších čias nám mnohé zániklé deje osvetľujú.
Po vydaní tolerančného patentu aj Slatinci sa horlivé pri­
chytili utvoriť si svoju evanjelickú cirkev. Bolo ich značne menej,
 749

ako teraz. V matke cirkvi i vo fíliách nájdené bolo spolu len

143 evanjelických domácností, preto sa pribrali stavať len skromný
malý chrám, k tomu faru i školu, kým si chrám postavili, od-
bavovali služby Božie za dva roky v stodole Ondreja Bahíla. Na
jeho záhumní stavali aj nový chrám; vozovú a ručnú prácu ko-
n,ali z poriadky, tak že výdavok v peniazoch činil len 1049 zl.
63Vs kraje. Vysvätený bol v 1. ned. adventnú r. 1786. Oltár po­
stavili len roku 1804., obraz doň daroval r. 1805. Martin Nándory
s manželkou, Annou Leschtach; roku 1828. poručil cirkvi 100 zl.
R. 1806. dali viacerí cirkevníci zamaľovať kazatelnu, organ a chóry.
Organ r. 1766. Jánom Hanuška v Kremnici robený, kúpila si cir­
kev za 110 zl. Krstitelnicu r. 1806. daroval cirkevný poddozorca
Ján Kanka z Víglaša. Pod organom umiestnený bol zemiansky
címer rodiny Sontaghovskej, azda preto, že Ľudevít Sontagh, pre­
fekt Eszterházovského panstva na Víglaši najviac prispel na kúpu
organa. R. 1833. dala cirkev základne obnoviť organ za 180 zl.
bbystrickému organárovi Michalovi Kiselovi.
V čas vizitácie r. 1837. mala cirkev dva kalichy s patellami,
medený pozlátený a druhý r. 1820. cirkvou nadobudnutý strie­
borný, vnútri pozlátený s nápisom. Oltárne prikrývadlo darovala
vdova po prefektovi vígľašského panstva Jozefovi Schmidtovi,
Klára. Cirkevnú pečať s modliacim sa Kristom na hore olivetskej
a anjelom, podávajúcim mu kalich, daroval Ľudevít Sontagh.
Cirkev mala bibliu, ktorú daroval istý Detvan, rim. katolík, keď
mu ju detviansky plebán chcel odňať. Vežu postavili r. 1816. za
600 zl. a hodiny na ňu kúpili r. 1821. v B. Bystrici od hodinára
Riboša. Šesťcentový zvon opatrili si r. 1796. za 400 zl. v Kremnici
od zvonára Samuela Palischa. Na stavbu veže dlžní boli hron-
seckej cirkvi 300 zl. a Martinovi Beňo zo Slatinky 240' zl. vFaru
stavali r. 1810—13. ale tak nedbale, že dosť skoro bola zrúca­
ninou a r. 1837, prinútení boli postaviť terajšiu. Staval ju Fraňo
Miksch ml. Pre túto stavbu odložená bola vizitácia z júna na
október. Mali i drevený vdovský dom, ktorý bol predtým školou,
ale sa zvalil a na jeho mieste postavili potom novú školu. Poze­
mok, na ktorom stála fara, škola a záhrady, bol a je močaristý.
Školské stavisko bolo predtým farou, r. 1794. tiež nedbale za
290 zl. 25 kr. postavené; potrebné drevo k tomu daroval Matej
Nándory; škola mala 2 izby a učebnú sieňu takú malú, že r. 1852.
musela byť zväčšená a ku školskému bytu bola i komora prista­
vená. V ten istý rok vymurovali na miesto drevených farské i
školské maštale a žatým roku 1856. zreparovali chrám Boží. Ešte
7j50

skorej nadobudli si cirkevníci medený, z vnútra pozlátený pohár

a medenú pušku, tiež tak pozlátenú, k prisluhovaniu Večere Pá­
novej nemocným. Podinšpektor Kanka z Vígľaša daroval 37* ki­
lovú rolu na Sytárke vo dvoch tretinách k úžitku farára a v tre­
tine učiteľovi. Striebornú púšku daroval r. 1843. Martin Zahorec
zo Slatinky.
Dobročinnosť v cirkvi sa i ďalej pekne zjavovala. Luster do
chrámu darovala vdova maloslatinského mlynára, Štefana Kubiša,
Zuzanna rod. Uhliar; prikrývadlá 11a oltár a kazateliíu roku 1842.
Matúš Bahil; r, 1843. Ján Piecka a Juraj Škriniar. Reku 1857. a
1858. nadobudla si cirkev ešte dva zvony za 1654 z!., väčší bez
mála 12, menší 3’/2 centový. Juraj Plathy dávai drevo na cir­
kevné stavby zdarma; árendátor vígľašského panstva, izraelita
Leopold Popper r. 1867. daroval na pokrytie fary 25 tisíc šinglia
a 200 dosák, z ktorých ale jeho inšpektor Rosenthal utiahol 130.
Pavel Almássy r. 1819. daroval na cirkev 100 zl. a pozdejšie roku
1871. majiteľ vígľašského panstva, Mikuláš Kiss 200 zl. Roku 1888.
poručil detviansky obyvateľ Ján Čander na cirkev 1000 zl.; tiež
nový luster v hodnote 48 zl. poruchy 2 rodiny; roku 1882. Juraj
Plathy ml. s matkou Liboriou rod. Beniczky v pamäť otca a man­
žela složili základinu 300 zl. na obnovenie chrámu, k tomu čierne
prikrývadlá na oltár, kazateliíu a krstiteľnicu; Anna Necpal daro­
vala albu so striebornou sponkou; tiež Liboria Plathy rod. Be­
niczky pri storočnej pamiatke posvätenia chrámu červené zama­
tové prikrývadlo na oltár a kazateliíu; Ján Vallo s manželkou
Máriou rod. Necpal roku 1887. nový obraz oltárny v hodnote 212
zl.; r. 1892. Vilma Jamrich-Ujkereszti darovala prikrývadlo, nasle­
dujúceho roku Anna Chabada rod. Blahút obetovala 11a cirkev
155 zl.; žatým obyvatelia detvianski Ján Urbáni s .manželkou Zu-
zannou rod. Horenicky kanvicu ku Večeri Pánovej v cene 40 zl.,
Anna Ilomola poručila cirkvi 2262 zl. Roku 1897. vyslanec Pavel
Kiss-Nemeskéry 11a vyplatenie cirkevnej dlžoby daroval tisíc zl.
Žatým pani Etelka Bittera rod. Dillnberger darovala pokrovec pred
oltár v cene 50 zl.; r. 1904. Ludvik Édeskúty s manželkou obeto­
vali 100 zl., Mária Brachna a Eva Kumas darovali luster za 140 zl.;
potom železničný strážnik Ján Paško s manželkou Máriou rod.
Teren kanvu a mištičku ku Večeri Pánovej za 95 zl. V pamäť
smrti svojej matky sl. Irma Petyko darovala prikrývadlo na oltár.
Roku 1908. cirkevníci z Ameriky obeť 196 kor.; iní na nový luster
510 kor.; iní strieborný kríž na oltár v cene 350 kor.; r. 1909.
Juraj Necpál s manželkou dva strieborné oltárne svietniky v ho-
 751

dnote 110 kor.; roku 1912. rodina Fábrovská základinu 200 kor..
Martin Cibuľa 100 kor., Andrej Hanzlík 150 kor.; roku 1914. Ján
Drdoš na základinu 500 kor., Amerikám 460 kor., Andrej Fabó
250 kor. a iní cirkevníci složili 2118 kor.
O dobročinnosti cirkevníkov svedčí ďalej, že sa r. 1874. pri­
chytili ku stavbe novej školy. Preliminované bolo na ňu 3500 zl.,
ale nákladok bol potom značne väčší. Dozorca Platthy prispel
100 zl. Filialisti prispeli len na byt kantora, platiac jednu štvrtinu
celého výdavku. 0 štyri roky žatým začali sbierať na obnovenie
chrámu. Plán vypracoval banskobystrický staviteľ Adolí Holesch
a náklad určil na 10 tisíc zl. Roku 1884. prichytili sa ku tej
práci. Chrám predĺžili o 11 metrov, tak že celý je 27 metrov dlhý;
chóry podobne predĺžené, oltár vymurovaný, organ nový. Celý
náklad stál 18336 zl. 69 kr. Vysvätený bol znovu dňa 26. apríla
r. 1885. Svätyňu dal vymalovať Juraj Plathy a znášal i polovicu
nákladku na pozlátenie oltára. Roku 1892. požiar zničil cirkevné
humno; jeho postavenie zväčša z poručenstva Anny Homola a
pokrytie škribľou aj iných hospodárskych stavísk stálo 715 zl.
Nasledujúceho roku prerábali školskú budovu, sriadili druhú
školskú sieňu a druhý učiteľský byt, súčasne sriadili druhú uči­
teľskú stanicu. r. 1913. tretiu. Roku 1896. puknutý veľký zvon bol
preliaty a zväčšený a ostatným dvom koruny prerobené nákladom
1254 zl. Nasledujúceho roku pokryli faru plachom nákladom 630 zl.
Ku dobrodincom cirkvi pripočítať treba i panstvo Eszter-
házovské, ktoré podľa svedoctva vizitacionálnej zápisnice z roku
1837. dalo na lepšie platenie farára pol sedenia poľa „z lásky na­
proti poddaným svým“, — kým sa kniežaťu Eszterházymu ľúbiť
bude, a učiteľovi V4 sedenia tak ale, že árendu ročite 31 zl. šajn.,
pozdejšie 13 zl. a 2 kr. v striebre od toho poľa platiť bude cirkev
panstvu aj ďalej. Následkom toho farárovi Medveckému zaviazala
sa cirkev vokátorom zrábať pole miesto dávania 6 vozov sena a
6 vozov slamy, ktoré predošlému farárovi vokátorom zaistené boly.
V čas kommassácie r. 1868. dňa 2. júla porovnala sa cirkev so
sekvestrikurátorom Eszterházovského panstva tak, že kapitalizo-
vaním tej ročnej árendy summou 260 zl. 40 kr. cirkev toho 3/4
gruntu poľa do úplnej vlastnosti si odkúpila. Knieža Eszterházy
pri tej kommassácii daroval cirkvi ešte iného 3/4 sedenia, tak že
cirkev teraz má IV2 sedenia a 6 jutár kopaničného majetku.
Tým knieža Eszterházy aspoň čiastočne napravil krivdu, ktorú
predtým dávno majiteľ vígľašského panstva Cháky urobil Slatin-
com, keď im odňal hodný kus chotára.
 752

Máloktorá cirkev napredovala v dobrom tak a dala vplývať

na seba slovu Božiemu, ako táto. Ešte vizitacionálna zápisnica
z roku 1837. svedčí, že čítať a písať neznajúcich bolo síce menej,
než predtým, ale mnohí rodičia ešte i vtedy odťahovali si dietky
od školy a pre pasenie a polné práce ich neriadne do školy po­
sielali. Prv bolo málo Tranosciusov a modlitebných kníh v cirkvi,
0 Bibliách a Nových zákonoch mnohí ani nepočuli; ale už vtedy
ich cirkevníci vo väčšine mali. A v zápisnici z roku 1873. čítať
môžeme, že čítať mnohí neznali, ženské temer napospol; mnohé
dietky až pred Vianocmi bývalý do školy dovedené, iné školu
neporiadne navštevovali; mravný stav cirkvi v prirovnaní ku pre­
došlej zkazenosti bol zlepšený; predtým mnohí v okovách a v ža­
lároch trpeli; vtedy už ale ani jednoho nebolo v trestnici; mnohé
krádeže a lúpeže niekdy páchané prestaly, len tu i tu opilstvo
a krádež viac zo samopaše mládeže sa udala. A teraz nábožný
lud húfne prichádza do chrámu, ktorý mnoho ráz nie je vstave
prijať shromaždených; spovedlníkov býva toľko v roku, ako po­
merne v žiadnej cirkvi zvolenského seniorátu. Ale aj vidno zrejmé
požehnanie Božie na tejto bohumilej cirkvi. Vzmáha sa počtom
duší a majetnosťou svojich cirkevníkov. V nej ujal sa ženský
spolok, ktorý požehnane účinkuje; údovia schádzajú sa mesačne
raz a prednáškami, čítaním náboženských spisov sa vzdelávajú
a aj ináče vedia sa cirkevníci oduševniť za všetko dobré v cirkvi
1 národe. Vo veľmi málo pádoch nájdu sa manželstvá miešané,
čo vyzdvihnúť zasluhuje, lebo mládež obojeho pohlavia stýka sa
s inoveriacimi nielen doma, ale aj vo svete, na letných robotách.
Mravno-náboženský život vedel sa dosial udržať na potrebnej
výške, čoho dôkazom je ochotné znášanie dosť vysokej dane cir­
kevnej, udržovanie svojských škôl, pilné zúčastnenie sa spoločných
služieb Božích a kresťanský život v každodennom obcovaní; pra­
covitosť a sporivosť, striezlivosť a snášanlivosť sú pekné ich vlast­
nosti. Poklesky a verejné hriechy sú zriedkavé.
Duší bolo r. 1657. evanjelikov 550, katolíkov 15; v Slatinke
40 evanjelikov; r. 1713. evanjelikov 1100, katolíkov 60; r. 1786.
ev. 759, v Slatinke 264, na Vígľaši 70, na Kalinke 75, na Klokoči
39, na Stožku 9, spolu 1216; r. 1818. ev. 791, v Slatinke 252, na
Kalinke 131, Holý vrch, Pod Krchlíkom, Kaliny, Huta, Podkoreň,
* Stošok, Pstruša, Vígľaš, Klokoč a iné lazy 354, spolu 1528; roku
1837. ev. 833, v Slatinke 251, na Vígľaši 96, na Pstruši 12, v Sla­
tinských Lazoch 191, na Kalinke a Vígľašskej Hute 167, na Klo­
koči 64, na Stožku 27, spolu 1642; r. 1873,’spolu 1909; dnes žije
 753

v Slatine na chotáre 7031 katastr. jutrovom 1548 ev., 825 katol.;

v Slatinke na chotáre 2682 jutr. 277 ev. 35 katol.; na Kalinke
843 jutr. 172 ev. 87 katol.; na Víglaši na 5631 katr. jutr. 132 ev.
a 1093 katol. V celej cirkvi je 2219 evanjelikov.
Z nedostatkov cirkvi nemožno zamlčať to, že až po rok 1839.
neboly písané nijaké konventuálne zápisnice, a počty tak neriadne,
že seniorálny konvent bol prinútený vyslať do cirkvi deputáciu,
ktorá mala stav vyšetriť a poriadok uviesť. 'Táto deputácia refe­
rovala o svojom pokonaní v sen. konvente dňa 22. aug. r. 1839.
a radila, aby Juraj Plathy prijal dozorstvo cirkvi a poriadok
uviedol. Jednako až po rok 1870. zápisnice chybia.
Na seniorálnom konvente dňa 20. aug. roku 1841. dozorca
Plathy oznámil túto svoju cirkev, že sa spiera svojmu farárovi
plat oddávať v striebornej mene, ako bolo r. 1839. nariadené;
preto seniorálny konvent naložil dozorcovi vyzvať už spomenutú
komissiu, aby šla do Slatiny tú vec riešiť.
R. 1870. upomenuté bolo predstavenstvo cirkvi seniorálnym
konventom odstrániť ten neriad, že školské deti pozde bývalý
do školy uvádzané a rodičia zavčasu ich brali zo školy.
Zo všeobecnej daňovej základiny, zo štátnej podpory dávaný
značný príspevok na umenšenie cirkevnej dane r. 1912. od cirkvi
odňali, lebo vraj v pomere ku tomu príspevku cirkev neznížila
cirkevnú daň svojich cirkevníkov.
Dozorcovia cirkvi boli: r. 1784—91. Valentín Kopcsany, po
ňom až do roku 1799. Juraj Nándory; žatým od r. 1800. Samuel
Plathy, pri ňom boli poddozorcami Ondrej Nándory, Ján Szontagh
Eszterházovský prefekt a Ján Kanka; od r. 1728. vyslúžilý rychtár
zvolenský a prísediaci viacej stolíc Samuel Kalausz; od roku 1838.
Juraj Plathy starší, od r. 1881. Juraj Plathy ml., od r. 1892. Rud-
vik Leustach;- od r. 1884. poddozorca a od r. 1897. dozorca pod-
župan dr. Matej Répáši; od r. 1907. poddozorca Koloman Peťko,
notár a potom hl. slúžny.

Farári:
1. Juraj Hudec, Sartoris, rodák zo Slov. Ľupče, spomína sa
r. 1582. v zápisnici mestečka Slov. Ľupče ako farár slatinský.
2. Ján N. prítomný v kongregácii dňa 17. jan. roku 1588.
Je akiste ten istý, ktorý sa potom od roku 1598. spomína pod
menom Muratius, Murhacius ako farár slatinský. V kongregácii
dňa 27. sept. r. 1599. žaloval svojho rektora Krištofa Oravca pre
urážky,že mu vyvolával: „škoda vaši ssedivej brady, — sam wssecko
48
754

zežyrass — semnau ústa wssade wyplakugess.“ — Rektor mal od-

pýtať farára. V čas kongregácii dňa 7. febr. r. 1600. pre opilstvo,
ku ktorému i rektora pridŕžal, bol odsúdený do zátvoru, ale na
prímluvu Jánä Steinhubel a Martina Alitisa bolo mu to odpustené,
avšak mu pohrozili 5 zl. pokutou. Naložené mu bolo rektora
počestné prepustiť a postarať sa o iného, čo sa i stalo, lebo 13.
jan. r. 1603. prosil seniora, dekánov a celé bratstvo, aby jeho
rektora Felixa Kôstku z Nem. Ľupče odporúčali na kňazstvo;
vydal mu svedectvo pobožného života a mravnosti. Roku 1604.
na kogregácii dňa 28. júna žaloval ho i pán vígľašského zámku
Rapach pre opilstvo a preto, že slatinských občanov odvádza
od poslušnosti zámockej vrchnosti, a to nejakou neobyčajnou
prísahou na mieste svätom. Pre neprítomnosť dekánov riešenie
tejto záležitosti bolo odložené na príhodnejší čas. R. 1607. dňa
17. jan. žalovali ho zas pre opilstvo. Dňa 2. júla toho roku bola
urovnaná jeho rozopra s rektorom a diakonom Ondrejom Drome-
darym tak, že sa vzájomne odprosili; pohrozili im, že ak budúcne
zavdajú pohoršenie cirkvi, zaplatí farár 20 zl. a diakon 10., v dru­
hom páde raz toľko a v treťom páde budú z úradu odstránení.
A keď tými rozoprami obrazili i svoju cirkev, verejne má ju v ich
mene odprosiť v chráme slatinskom očovský farár Ondrej Lihanius.
Zápisnicu o tom podpísali obidvaja, farár i diakon vlastnoručne.
Thurius vo svojom denníku udáva, že umrel 2. marca roku 1608.
v druhú nedeľu pôstnu hneď po kázni a prislúzení Večere Pánovej
mnohým. Žatým tak sa zdá za niekoľko rokov spravoval slatinskú
cirkev' len diakon Dromedary, ktorého 27. júna r. 1613. žiadali
niektorí Slatinci odstrániť, ale im to nebolo povolené, lebo prv
žiadali, aby im bol za farára potvrdený a prekazili tak jeho po­
volanie do iných cirkví za farára a často zpýtaní, že ako spravuje
ich cirkev, neprestali ho chváliť.
3. Ondrej Alitis bol synom Martina a bratom Daniela Alitisa,
farárov mičinských. R. 1604—7. účinkoval v Štitníku pri Ondrejovi
Fabriczi ako diakon. Už r. 1615. na kongregácii dňa 28. júla bol
síce prítomný, ale slatinská cirkev predstavila ho ako svojho
novovyvoleného farára len na nasledujúcej kogregácii 12. jan.
roku 1616. a síce prostredníctvom svojich vyslancov Daniela
Schwarcza a Štefana N^ndoriho s milostivým privolením ich zem­
ského pána. I z tohoto vidno odvislosť Slatincov od zemského
panstva. Na shromaždení bratstva dňa 16. jan. r. 1617. žaloval, že
od pohrabú vdov nedostáva vankúš a plachtu, ako to bolo zvykom
od dávna; prítomného na kongregácii kostolníka poverili vyzvať
 755

rychtára k príslušnému ospravedlneniu sa v tejto veci. Dňa 21. okt.

r. 1621. kandidovaný bol za prísediaceho a vyvolený za rečníka.
Dňa 12. apr. r. 1622. vyslýchaný bol ako svedok v pravote Po-
gráničky proti polkrábovi Hermannovi. Polkráb vígľašského zámku,
Ján Hermann, totiž privlastňoval si majetky svojej panej a spolu-
majitelky vígľašského zámku Kataríny Pográni r. Botka a ju akoby
vo väzení držal; táto, vyhnaná zo zámku, prišla peší i s dietkami
do Slatiny a Zolnej a podala proti tej krivde protest u zemanov
Ondreja Géciho a Petra Zolnaya. V pravote nato povstalej vyslý­
chaný bol v spomenutý deň pred bratstvom i Alitis, i zolniansky
farár Juraj Mucha a očovský Pilárik. Mucha vyznal, čo počul od
svojej manželky, že keď táto s inými matrónami bola u PográniČky,
oslovil ich polkráb Hermani Janoss: „Besste lilek kurwy, co wy
tu delate.“ Na tej istej kongregácii žaloval Alitisa rektor Jur
Sartorius Šalkovský, že ho odstránil s rektorskej stanice. Alitis od­
povedal, že on rád miluje hodných, ale Sartorius že pil a svoje
povinnosti nekonal, rozpustile žil a v chráme na posmech zle spie­
val. Bratstvo usúdilo Alitisa vinným v tom, že svevoľne pokračoval,
lebo nikto nemá byť sám sebe sudcom, a to ani v najspravodlivejšej
veci. A tak nech sa usiluje rektora pokojne nazpäť uviesť a seba
uspokojiť. Tým mu nemá byť odňaté zákonné právo nad svojim
učiteľom ako jeho a celej cirkvi otcovi a dozorcovi. Na to prijal
Tektora pod podmienkou, že polepší si život i mravy; a žatým
ani on, ani jeho manželka nech nesmýšľajú a nevravia zle o svojom
farárovi, čo ak by sa stalo, predložené bude k súdeniu seniorovi.
Žatým v prítomnosti celého bratstva obidvaja, ako ľudia vraj
výstrednostiam poddaní, odpýtali sa. Dňa 7. okt. r. 1625. žalovala
ho Marina Špiglová prostredníctvom Michala Chrastu, bbystrického
mešťana, že jej u seba zadržal nejakú knihu. Obžalovaný odpo­
vedal, že ju ztratil, na čo bratstvo usúdilo, aby jej dal druhú
miesto ztratenej. Dňa 5. mája r. 1626. vyvolili ho za podnotára.
Umrel r. 1627. Akiste jeho synom bol Ondrej Alitis, od roku
1620—32. farár na Lovinejbani.
4. Vavrinec Pelargus, Čabak, Čzabak zvaný, bol rektorom
v Oslanoch, odtiaľ bol povolaný patrónom Štefanom Tôrôkom do
Veľkých. Kostolian za farára; v 3. adventnú nedeľu dňa 14. dec.
r. 1614. ordinoval ho Izák Abrahamides. Roku 1620. prešiel do
Oponíc. Zapríčinil seniorátu veľkotopolčianskemu mnohé ostudy,
majúc potržky tu s domácim rektorom, tu s farárom krasňanským
Michalom Križanom. V čas pojednávaní jeho pravoty strhla sa
náramná zvada v kongregácii 12. mája r. 1626., tak že sa prítomní
48*
756

v kriku rozišli. Keď Pelargus ani v nasledujúcej kongregácii il.

júna r. 1626. v Belasovcach v prítomnosti superintendenta Dióšiho
neprestával papádať Križana, superintendent dal ho doviesť do
Fraštáku a tam ho pokarhal. Roku 1626. bol farárom v Kerti a
r. 1627. v Slatine a dňa 5. okt. prijali ho do zvolenského bratstva.
Do Slatiny akiste dostal sa po svojej známosti s očovským farárom
Pilárikom, ktorého synovi, Štefanovi, bol krstným otcom. Na kon­
gregácii dňa 16. mája r. 1628. nebol prítomný, ale stolové mal
zaplatiť. Dňa 15. jan. r. 1630. žaloval ho Ján Chorvath, provizor
Štetana Pograniho na vígľašskom zámku, že ho pred Pogranim
potupil, upodozrieval zo zlodejstva, menoval ho vražedlníkom atď.
Pelargus sa bránil, že jeho Chorvath skorej potupil, zvlášte v dome
zemana Martina Holecza pred Petrom Zolnayom slovami, ktoré
sa reprodukovať nedajú. Bratstvo žiadalo žalobníka, aby sa oba
smierili, a ten bol ochotný k tomu, ak ho Pelargi hneď tam od­
prosí, ak budú dvaja farári poslaní k Pogránimu ku odproseniu,
a ak výlohy pravoty zaplatí obžalovaný. Akiste pre tie podmienky
odložilo bratstvo pokonávanie pravoty na budúce časy, proti čomu
žalobník protestoval, odvolávajúc sa na tridentský koncil. Keď
v tom roku dňa 15. mája uznal Pelargi-Czabak i s druhými, že
dávnejšie neprijali Večeru Pánovu, uzavrelo bratstvo, aby boli za
to v nasledujúcej generálnej kongregácii rečníkom obžalovaní.
V pôste roku 1630. sa stalo, že menovaného Chorváta zavraždili.
Z vraždy upodozrievaná bola i vdova Jána Pograniho Katarína
rod. Botka. Keď jej Pelargus prislúžil Večeru Pánovu, žaloval ho
Štefan Pograni prostredníctvom Abraháma Chudobu pred brat­
stvom dňa 8. okt.; ale toto osvobodilo Pelarga zpod obžaloby, lebo
že Botková nebola posúdená ešte ako vražedlnica a pokánie činila;
že však i Náthan rozhrešil Dávida po vražde a cudzoložstve a
Ambrosius cisára Theodozia po krvepreliatí v Salonikách, keď
pokánie činili; nech tedy i žalobník počká, kým ^konečné rozsú-
denie tej veci prevedené bude. Chudoba menom Štefana Pograniho
žaloval i očovského- Pilárika a slatinského Pelarga, že keď jedon
z vražedlníkov Chorváthových, Ladislav Cerenský alebo Čerenčegj,
upadol do žalára na hrade Divine a mal byť na rozkaz palatínov
súdený, pri tom súde zastávali vražedlníka a tým obrazili vraj
svojho zemského pána Štefana Pograniho, keď sa na stránku
druhého zemského svojho pána, t. j. na stránku Botkovej posta­
vili. Oni soznali, že svedčili len pravdu, ale bratstvo usúdilo, aby
Štefana Pograniho odpýtali a 6 zl. do bratskej pokladnice zapla­
tili. Nad takým stranníckym súdom pohoršení, Pilárik a Pelargus
 757

zo shromaždenia sa vzdialili, za čo mali byť v nasledujúcej kon­

gregácii súdení. Odsúdených farárov zastal sa žatým na kongre­
gácii dňa 7. jan. r. 1631. Benedikt Pograni prostredníctvom svojho
právneho zástupcu Juraja Newera, na čo bratstvo písalo list Šte*-
fanovi Pogranimu, v ktorom mu menovaných farárov do lásky
odporúča a sa osvedčuje, že ich žatým brániť chce. V tej kongre­
gácii pomerený bol Pelargi so zemänom Ondrejom Gezym; vzá­
jomne sa odpýtali a pred kontuberniom podali si ruky; čiastku
výloh mal pod 15. dňami Pelargi navrátiť Gezymu. Dňa 26. okt.
r. 1632. žaloval podžupan Pelarga, že sviatok „Petra v okovách“
na iný deň preniesol ku pohoršeniu celej stolice; pokutovaný bol
na 1 zl. s prihrozením, aby to viac neučinil. Dňa 13. jan. roku
1637. žaloval svojho kmotra Pilárika očovského, že mu v cirkvi
krstí a vádza, za čo pokutovali Pilárika na 6 zl. Že však preto
medzi nimi hnev netrval, vidno z toho, že keď Pilárik povolal
bratstvo na svadbu svojho syna Jeremiáša, nemeckopravnianskeho
rektora a ono uzavrelo zavďačiť sa mu dvoma imperiálmi, práve
Pelargus to bol, ktorý tie 2 imperiále bratstvu požičal. Dňa 19.
nov. r. 1642. predložil ešte bratstvu k rokovaniu prípad zo svojej
cirkvi odbehlým manželom neverne opustenej Ruženy. Potom sa
už viacej nespomína.
5. Eliáš Lanij, syn Rehora superintendenta. rodom Turčan,
3. jan. r. 1646. bol otcom posvätený za diakona do Brezna, kde
nim písaná matrika je dosial zachovaná. Odišiel z Brezna po
Slávnosti Trojičnej r. 1647. a stal sa farárom v Slatine, dňa 21.
okt. prijatý do bratstva vpísal si meno do kontuberniálnej zápi­
snice. Jeho manželka Viera rod. Benková bola r. 1646. a 1647.
krstnou matkou dcérky Balíkovej a Danielovej Bradíkovej Anky.
Kmotrom mu bol Ján Molôzani farár v Polomke. Na kongregácii
dňa 5. júla roku 1650. čítaný bol jeho list, v ktorom sľubuje, že
svojmu veriteľovi, Samuelovi Rothovi, zaplatí dlh dľa záväzku okolo
sviatku Bartolomea. Začiatkom r. 1656. nebol už slatinským farárom,
lebo dňa 8. febr. žalovala ho vtedy už vašardického farára cirkev
slatinská prostredníctvom jeho nástupcu na kongregácii pre ztra-
tenú reštitucionálnu listinu a bratstvo uzavrelo písať na jeho
seniora-, aby donútil Lanyho vrátiť listinu, ak ju má. v pôvodine
alebo v odpise; za jej poslanie že zaplatí cirkev.
6. JeremiአLapinius; Lepenus, Lepinius, syn Juraja Lepényho.
slovenského farára banskobystrického, bol v r. 1651—55. diakonom
v Brezne, kde sa i oženil s dcérou Michala Sinapia turčianskeho
seniora a sučianskeho farára Katarínou; sobášení boli v nedeľu
758 ^

Deviatnik r. 1653. Dňa 6. marca r. 1655. porovnal sa s breznian­

skym farárom Dávidom Lanym o dôchodky z fílie Hronec, odkiaľ
mal dostávať ročite 5 toliarov a primerané štóly. Pri synovi Jura­
jovi r. 1654. narodenom kmotrami mu boli: Mag. Ján Heinzelius,
senior a farár ľupčiansky, Gabriel Piscatoris, Samuel Cermák a
Matej Furtiny farári banskobystrickí. Nasledujúceho roku prešiel
za farára do Slatiny. Dňa 19. júna r. 1656. žaloval menom Patrášia
lehotského farára Štrbu pre dĺžobu, a 9. jan. r. 1659. očovského
rektora Štefana Piscatorisa, že neverne oddal obežník, ktorý mal
zaniesť na vígľašský zámok. Po smrti seniora Piscatorisa čítal
bratské peniaze. Dňa 28. jan. roku 1660. vyvolili ho za rečníka,
16. jan. r. 1663. za notára. Zápisnice písal už od 19. júla r. 1662.
písmom pekným. Ako zástupca superintendenta Davida Lanyho
žaloval 31. mája roku 1661. notára a farára hajnického Mako-
nia pre neustanovenie sa v práve. Dňa 4. febr. r. 1663. pochovaná
bola jeho manželka; z tej príležitosti bola v Slatine i partikulárna
kongregácia, na ktorej bol prítomný i superintendent Dávid Lány,
senior Daniel Remenius a iní. Po smrti superintend ento vej prijal
superintendentálne zápisnice k sebe pod opateru a mal ich oddať
spolu s babinským farárom novému superintendentovi Zábojníkovi;
na to ho mal na zasadnutí bratstva 30. jan. r. 1670. neprítomného
upomenúť rečník, zolniansky farár. V čas prenasledovania r. 1673.
vyšiel do vyhnanstva spolu s manželkou Annou rod. Flander
s malým synom a dcérkou a dve staršie dietky nechal na starosť
priateľom doma; žil v Brehu, potom v Strele. Bol aj vychováva­
teľom u nejakého zemana v kniežatstve Olšnenskom, až konečne
stal sa farárom nemeckopoľskej cirkvi v obci Malirsch, kde roku
1686. i život dokonal a 1. mája ho pochovali. Z jeho dietok Mária
vydala sa za vicišpána zvolenskej stolice Fraňa Bohušša de Benyus-
háza et Beharócz, Katarína za prefekta ľupčianskeho panstva Jána
Semberyho de Szúd; Zuzanna za Jána Juraja Schindlera de Hájnik,
senátora kremnického, a jeho syn Ján Juraj bol pokladníkom
zvolenskej stolice. Mag. Ján Heinzelius medzi inými i jemu venoval
r. 1663. svoju dissertáciu, na ktorú odpovedal Jeremiáš Pilárik.
7. Daniel Ploranťius-Placko, syn farára v Spiši na Olsnej, učil
sa vo Vratislave, v Gdansku, a keď sa vrátil domov, stal sa rekto­
rom v Jelšave a potom farárom v Slatine, súc ordinovaný super-
intendentom Filipom Heutschom v Košiciach dňa 25. apr. roku
1684. Odtiaľto odišiel do Daroviec y Šariši, kde 8. febr. r. 1689.
podpísal zákony kontubernia šarišského.
8. Peter Roszjar — viď medzi farármi v Dubovej č. 17.
 759

Superintendent Hamaliar spomína, že na počiatku 18. storočia

bol tu farárom Ján Ihritzky, ale o tom som inde zprávy nenašiel.
9. Pavel Jacobi, ako slatinského farára vyvolili ho 23. okt.
r. 1704. za prísediaceho a 12. mája roku 1705. vpísal si meno do
zápisnice. Dňa 24. mája r. 1707. bola tu kongregácia a Slatinci
p'oužili tú príležitosť k žalobe na farára pre plat, pre obilie, pre
štólu od úvodu a že sú mnohou prácou obťažení a prísne bolo
s nimi zaobchodené. Avšak vytýkané im bolo, še sú zvyknutí na
zmätky s farármi a že všetko to vo vokátore sľúbila celá cirkev
v chráme a po dvakráť, raz v dome patróna Csemického a druhý
raz potvrdili to pri vizitách superintendentovej. Roku 1709. v čas
prenasledovnnia odstránený bol generálom Heisterom i Jacobi
z cirkvi a chrám, fara i škola oddané boly katolíkom.
Po tolerančnom patente stal sa tu farárom:
10. Samael Ponicky, narodil sa roku 1758. vo Zvolene z
Juraja a Doroty Tešlák; učil sa v Hronseku, Ožďanoch, Štiavnici,
Bratislave a Wittemberku. Povolaný od slatinskej cirkvi za farára,
bol 14. mája r. 1784. Cernyanskym v Štiavnici vysvätený. Hovoril
4 reči, bol učený, mravný, príkladný, v úradovaní pilný a účinlivý.
Umrel 17. apr. r. 1813. Z manželky, Kataríny rod. Sutoris, mal syna
Samuela, roku 1798. narodeného a v r. 1827—41. farára horno-
strehovského.
11. Leopold Ján Belohorský, — viď medzi farármi v Kráľovcach
čísle 11.
12. Samuel Medveckf/, narodený v Hunzdorfe na Spiši 28. jan.
roku 1794. z Mateja a Alžbety r. Lehotzky; vyriastol v Hybiaoh
v Liptove, kde aj do obecnej školy chodil. Učil sa v Levoči,
v Kežmarku, kde aj bohoslovecký kurs dokončil a jpdon rok
právo počúval. Na to bol vychovávateľom v Hunzdorfe u Mikuláša
Okolicsányiho a 25. mája roku 1819. složil kandidatickú zkúšku
v Prešove. Keď nemohol pre všeobecný zákaz výnsť do Nemecka,
kde už i štipendia mal obstarané, bol zas vychovávateľom u Oko-
licsányich a Pongrácovcoch až po r. 1823. Na to prešiel k bratovi
Danielovi do Vacova, na penziu od gr. Telekyho prepustenému,
ktorý tam vo svojom dome veriacich ku službám Božím každú
nedeľu ■ shromaždil a spevom i čitaním Postihy bohoslužby vy­
konával a privolával štvrťročne z Agárdu farára Molitorisa kázať
a Večeru Pánovu prislúžiť. To bol počiatok evanjelickej cirkvi
vo Vacove, kde sa potom i Tomkovci osadili. Bez nádeje výnsť
do Nemecka chcel študovať medicínu a zapísaný bol dňa 12. júla
r. 1823. v Pešti u protomedicusa a direktora Fisterera, ale z toho
760

nič nebolo; vrátil sa ku bratovi a stal sa vychovávateľom u Szent-

iványich v Csôváre, po polroku dištriktuálnym aktuárom na Ber-
celi u dištr. dozorcu Ludvika Baloghyho, ktorý ale náhle v Pešti
po dištriktuálnom konvente v jeho náručí umrel. Potom bol kaplá­
nom u superintendenta Lovicha a za krátky čas administrátorom
cirkve veľkoslatinskej, ktorá ho vyvolila za riadneho farára dňa
4. febr. r. 1825. Dňa 30. okt. r. 1827. žalovala ho cirkev a seni-
orálny konvent vyslovil, že by bolo žiaducne jeho preloženie,
jednako potom požehnane tam účinkoval. Prežil choleru v roku
1831., r. 1849., r. 1856., r. 1866. a roku 1873. Ked zúrila cholera
v roku 1831. a udalo sa v krajine niekoľko otrávení chlórovým
vápnom a vismútom, ktoré proti cholere upotrebúvali a boly celé
povstania proti pánom, akoby oni ľud trávili, v okolí Spišského
Podhradia, Baláž Ďarmôt a na Bodoni, kde ľud zemäna Baloghyho
zmučil a usmrtil; keď už i evanjelických farárov mal ľud v podo­
zrení, že sviatosťou Večere Pánovej ľud otravujú, tu Medvecký
pred rozdaním posvätného chleba ponúkol z húfu jednoho alebo
druhého zo spovedlníkov, aby vzal ktorýkoľvek kus hostie a po­
dal kňazovi k užitiu, podobne i s posvätným vínom z kalicha
a tak ľud utíšil. Pri druhej cholere pokladal si za povinnosť byť
neprestajne medzi ľudom, z dom do domu chodil bez rozdielu
náboženstva, tešil a liečil vedľa možnosti, mŕtvych pochovával,
domácich doma udržujúc; nedbal ani na náreky svojich domácich
a na prosbu plačúcich dietok. Stalo sa, že dňa 9. aug. roku 1849.
querilla napadla v Slatine 7 kozákov, do Očovej pre odvážky
povozy idúcich. Následkom toho rozdráždené ruské vojsko strojilo
sa Slatinu rozstrielať, a len prosbe Medveckého a s nim až do
Tekovského Kríža idúcej deputácie, vážiacej so životami, možno
ďakovať, že ostali zachránení. Mládež vyučoval cez Trojičné ne­
dele hneď po službách božích od 11—12. hodiny, aby aj z fílii
mohli byť pri vyučovaní. Od roku 1851. bol za 7 rokov dekánom.
Za 18 rokov bol svobodným, až v 48. roku vzal si za manželku
Tereziu rod. Lange zo Zvolena, s ktorou 4 synov a 3 dcéry odchoval
a po 52 ročnom kňazskom úradovaní časný život dokonal 18. sept.
roku 1876. Pri ňom bol kaplánom roku 1875. Viliam Klimo a roku
1876. Fábry, ktorý sa stal jeho nástupcom.
13. Ján Alexander Fábry, narodil sa dňa 15. febr. roku 1848.
vo Vavrišove, kde jeho otec Samuel bol učiteľom a notárom;
matka sa menovala Katarína Spitka zo Spišskej Belej. R. 1856.
prešli do rodiska jeho otca, do Batizoviec na Spiši, kde vyvolili
otca za učiteľa a notára. Tu skončil obecnú školu. V rokoch
 761

1860—64. učil sa v Kežmarku, potom vo V. Revúcej, jed on rok

v Debrecíne, a zasa vo V. Revúcej kde dna 30. júna r. 1868.
maturoval. Žatým ostal za rok doma. Bohoslovie študoval v Pre-
šove, ale pre smrť otcovu prinútený bol štúdia pretrhnúť a za pol­
druha roka zastupoval miesto otcovo ako učitel; potom vrátil
sá do Prešova pokračovať v štúdiách a složil zkúšky z prvého
bohosloveckého ročníka. V rokoch 1872—3. zdržoval sa v missíj-
nom ústave v Dettelsaue v Bavorsku, odkiaľ prešiel do Lipska
a odtiaľ hlásil sa ku kandidatickej zkúške v Prešove, ktorú slo­
žil dňa 4. júla roku 1874. Žatým bol vychovávateľom v Miškovci,
od sept. r. 1875. učbárom v Šajó Gemeri a tak prešiel po roku
za kaplána do Slatiny ku Medveckému, po ktorého smrti stal sa
najprv administrátorom a od 17. dec. roku 1876. farárom slatin­
ským, kde po 32 ročnom účinkovaní časný život dokonal 14. okt.
roku 1908. Do stavu manželského vstúpil s Amáliou Setina; sy­
novia Ján a Miloš sú pravotári, dcéra Amália vydaná je za Fe-
dorom Ormisom farárom v Bingulij Elena za Kolomanom Peťkom,
slúžnym. V senioráte bol od roku 1879. dekanom. Fábry patril
medzi vynikajúcich delníkov Kristových, ktorý pri svojom kňaz­
skom úrade vedel zasiahnuť do života cirkevného na šírom Slo­
vensku. Vydal roku 1881. Vyučovaní konfirmandu, prepracované
pod nadpisom Potvrdenie krstnej smluvy roku 1891. a žatým
ešte roku 1898. a r. 1902. Z nemeckej pôvodiny spracoval a po­
známkami opatril vlastný životopis Štefana Pilárika pod nadpisom:
„Divný povoz Boží“; životopis Mateja Bahyla, slovenského farára
prešovského, pôvodcu pamätného spisu: „Tristissima facies“. Vy­
dal viacej brožúr: Lutherovo vyznanie viery, Príkaz striezlivosti
kresťanskej, Zo života prvých kresťanov, Mária Magdaléna, Vzde­
lanosť a ev. náboženstvo, Tabita Dorkas, Dr. J. Wichern, Nevydaj
revers, Shromaždenie jedenástej všeob. ev. lut. konferencie v' Ro-
stoku, O viere evanjelickej, Troje napomenutí. Za dlhší čas bol
spolupracovníkom a potom i redaktorom Stráže na Sione, ale
najvynikajúcejšie pôsobil, keď vnútorno-missijmy slov. ev. spolok
nebol potvrdený, ako pôvodca,' svolávateľ a predseda známych
a požehnane účinkujúcich vnútorno-missijných slávností a kňaz­
ských konferencií s času na čas svolávaných, na ktorých sa mnohé
dobré veci vyvarily, ľudia odobrili, oduševnili, sdružovali sa priatelia
ev. cirkvi k budeniu kresťanského života a v ktorých je pôvod
i nášho modrianskeho sirotienca. S celou vrelosťou svojej duše
písal, horlil, povzbudzoval a shromažďoval v tomto smere a tým
si postavil nehynúci pomník v našej slovenskej evanjelickej cirkvi.
762

14. Michal Bázlik narodený v Pukanci dňa 15. sept. r. 1879.

z rodičov Michala a Anny r. Cibulka, remeselníkov; matku v 9. roku
utratil a bol potom väčšou Čiastkou vychovaný u svojej starej
matky, ktorá svojou hlbokou a úprimnou nábožnosťou i svojho
vnuka cvičila v bázni Božej. Podobne i evanjelické cirkevné školy
v jeho rodisku malý velký účinok na neho. v ktorých od výtéč-
ných učiteľov obdržal základ nie len vo svetskej vede, ale i v ná­
boženskom a cirkevnom povedomí. Stredné školy navštevoval od
r. 1892. za 8 rokov v B. Štiavnici, kde maturoval. Žatým študoval
bohoslovie v Bratislave, kde dňa 10. júna roku 1904. složil pred bi­
skupom Sárkányom odbornú zkúšku. Z bohosloveckých profes-
sorov obľúbil si zvlášte Fraňa Trsztyenszkeho pre jeho pozitívny
smer, ktorý vedel vieru budiť, v nej utvrdiť a na nej stavať. Za
kaplána išiel do Kremnice ku boku seniora Karola Raaba a bol
dňa 6. sept. roku 1904. biskupom Baltikom ordinovaný. Po dvoch
rokoch 8. sept. roku 1906. prešiel za farára na Pribilinu a 29. júna
roku 1909. do Slatiny vyvolený pre apellátu proti jeho voľbe za­
danú, len 25. mája roku 1911. v slávnosť Vstúpenia zaujať mohol
novú stanicu, keď apeliáta proti jeho voľbe v apríli odvolaná bola.
Do manželstva vstúpil dňa 6. aug. roku 1907. s Annou r. Sekan,
predčasne už zosnulou, po ktorej mu zostaly dve malé dietky.
Blahodarne účinkuje v šľapajách svojho predchodcu.
Diakoni:
1. Ondrej Dromedár, Dromey, Pobehá, Pobehaj. Bol tu od roku
1606. rektorom a spolu i diakonom. O jeho rozopre s farárom
Muratiom viď v tohto životopise. R. 1622. bol už farárom toma-
šovským, iste prv sem prišlým, kde pravdepodobne roku 1633.
umrel. Dňa 17. jan. roku 1634. jeho vdova Barbara žiadala zvo­
lenské bratstvo o sprostredkujúcu listinu ku gr. Széchyčke ohľa­
dom domu, v ktorom bývala. Jej písomnú žiadosť poslalo brat­
stvo za seniorom, aby ju oznámil zámockému provizorovi. Potom
r. 1639. žiadala od magistrátu slovensko-ľupčianskeho svedoctvo
o svojom bezúhonnom živobytí.
2. Izrael Orlík, Orlie, z Hájnik z učiteľstva kremnickej školy
bol roku 1621. sem povolaný za diakona. Keď sa koncom júla
sberal ku posviacke, prosil mestskú radu kremnickú o príspevok
ku trovám s posviackou spojeným.
Rektori, učitelia:
1. Krištof Arveni, Arvensis, Arvini, Oravec. Že ho farár Mura-
tius žaloval 27. sept. r. 1599., bolo už spomenuté. Potom r. 1618.
 763

bol farárom na Pôtre, r. 1620. na Ábelovej, kde r. 1627. spolu s man­

želkou umrel na mor. Bol i konseniorom novohradského bratstva.
2. Felix Kôstka okolo r. 1602. Viď v životopise Muratiovom.
R. 1615. ako farár rybnický žaloval svojho rektora Tobiáša Hudeca
pred gemerským bratstvom; r. 1621. ako farár na Vyšnej Slanej
doviedol do bratského shromaždenia svojho rektora Abrháma.
3. Ondrej Dromedár — viď medzi diakonmi.
4. Juraj Gardian — viď medzi učiteľmi dobronivskými č. 1.
5. Juraj Sartorius Šalkovský, viď v životopise farára Alitisa.
Okolo r. 1620. bol rektorom v Bojnej a v r. 1629. kollegom 4. triedy
v B. Bystrici.
6. Tomáš Schmidely z rektorstva slatinského bol povolaný
Fraňorn Balassom za farára tomášovského a 1. aug. roku 1634.
superintendentom Jánom Hodíkom ordinovaný. R. 1639. žiadal
slovenskoľopčiansky magistrát o svedectvo života pre Barbaru,
vdovu Ondreja Dromedára.
7. Ján Geruschinus, rodák z Badína, r. 1631—34. rektor v SI.
Ľupči, žatým v Slatine, r. 1638. ordinovaný za farára dobročského.
Jeho manželka Katarína Rotarides bola sestrou krupinského farára
Melichera Rotaridesa.
8. Ján Simonides. Bartók vo vizitacionálnej zápisnici menuje
ho Raiczym. R. 1658. bol už mrtvým a dňa 10. jan. r. 1659. žalo­
vala jeho vdova Slatincov. že jej krížikové peniaze a merice od
13 rokov nevyplatili a nejakú lúku vzali; dňa 28. jan. r. 1660.
žalovala už len pre obilie; oprávnenosť požiadavky mala dokázať
v nasledujúcej kongregácii.
9. Mikuláš Nikolaides učil sa v B. Bystrici u L. Eliáša Kreuchela
od 20. júna r. 1653., kde bol do školského albu vpísaný ako rodák z
Veľkej Štiavnice v Liptove. Prišiel do Bystrice z Košíc. Povolali ho
za rektora do Fiľakova. Potom 24. marca r. 1669. akiste v Čas vizitácie
vpísal si meno do kontuberniálnej zápisnice. R. 1685. bol farárom v
Tomášovcach. Iný Mikuláš Nicolaides bol rektorom v Brezne č. 18.
10. Ondrej Frentol — viď medzi rektormi dubovskými.
11. Michael Fidicinis okolo r. 1698.
12. Ján Drlay rodák z Oravy, bol 5. apríla roku 1704.
z bbystrickej školy povolaný sem za rektora.
13. Jakub Maratinsky, Zvolenčan, syn Jakuba a Anny Ursíny.
Učil sa v Krupine u Dubovskyho a potom v Bystrici. Ako slatin­
ského rektora žalovala ho farská slúžka rodom z Rybár pre zná­
silnenie, ale podľa zápisnice bratstva zd dňa 18. jan. r. 1707. Sla-
tinci zabránili mu ustanoviť sa, udávajúc, že tá vec ako krimi-
764

málna patrí pred svetské právo a oni podlá sľubu vo vokátore

mu daného, chceli ho obraňovať proti všetkým a akýmkoľvek
napadáteľom a krivditelom a že ak sa nedokáže učiteľova vina,
oni budú osočovatela žalovať. Avšak bratstvo stálo na svojom,
že rozsúdenie veci patrí pred nich. Po zkončení školského roku
odišiel zo Slatiny do Prešova pokračovať v štúdiách a v tom
istom roku povolaný do Bardiova za'slovenského farára, bol Jaku-
bom Zabelerom ordinovaný. Neúčinkoval tam dlho, lebo r. 1711.
na jeho miesto povolali už Jeremiáša Nikletia z B: Bystrice.
14. Adam Lehotzky, spolu notár mestečka, v máji roku 1784.
zaujal svoj úrad, ale už 13. okt, roku 1785. umrel tu.
15. Ján Krupec, povolaný zo školy štiavnickej zaďakoval
3. júna r. 1792., lebo zaľúbilo sa mu inde a na iný spôsob svoje
šťastie hľadať.
16. Ján Juraj Scholtz, Šouc, prišiel sem 12. aug. roku 1792.
zo senianskej cirkvi; umrel tu 12. sept. roku 1830. vo vysokom
veku, preto ku koncu i slabo učil. S jeho smrťou prestal tu učiteľ
zastávať i obecný notársky úrad.
17. Jozef Králik bol pi Iný a verný učiteľ. Zanechal po sebe
peknú povesť. Viď viac medzi učiteľmi v Pliešovciach č. 17.
19. Eduard Licko, povolaný sem 8. apr. r. 1840. z Mikuláša,
kde bol pomocným učiteľom; bol spôsobným, ale skoro odišiel do
Slov. Ľupče. Viď tam č. 37.
19. Ján Klimo, tiež z mikulášskej pomocníckej stanice sem
povolaný dňa 16. okt. r. 1841., chválený je ako spôsobný a usi­
lovný učiteľ. Narodil sa vo Sv. Jáne v Liptove z Adama, kušniera
a Zuzanny rod. Tichý. Učil sa doma, v Šajógemeri a v Levoči,
kde jedon rok i bohoslovie poslúchal. Do manželstva vstúpil roku
1842. s Eufrozinou rod. Lange, sestrou farárky Medveckej. Zo Sla­
tiny odišiel r. 1851. do Zvolena a nasledujúceho roku do Sv. Jána.
Od r. 1886. bol na penzii. Umrel pri svojej dcére Emílii Lange
na Dobronivej dňa 13. sept. r. 1889. ako 70 ročný.
20 Karol ffurtay, narodený v B. Bystrici dňa 10. okt. roku
1828. z Ondreja a Zuzanny Eôrdogh; učil sa doma, v Lučenci,
Štiavnici a Bratislave. Z druhej triedy bohosloveckej šiel za vycho­
vávateľa ku Antonovi Lehotzkému do Turca, odkiaľ prešiel v de­
cembri roku 1851. za učiteľa do Slatiny. Bol výtečnym učiteľom,
mával i vyše 110 školákov, vážnym a príkladného života; ako
takého a vzorného hospodára spomínajú ho ešte i teraz starší
cirkevníci. Bol členom i seniorálnej školskej rady. Z manželstva
so Zuzannou rod. Kelényi mal dve dcéry, Emiliu, manželku Ka-
 765

spara Meško apatekára a Adeluy manželku Juraja Hurtaya, farára

ostroluckého. Umrel. r. 1885. Za jeho účinkovania utvorili druhú,
najprv pomocnícko-učiteľskú stanicu, ktorá sa rokii 1893. stala
riadnou. Na tej účinkoval
21. Ludvik Slábochj v r. 1877—78.
22. Koloman Cigelbrier r. 1878—79.
' .23. Samuel Masný r. 1879—80.
24. Adolf Ličko r. 1881.
25. Cyril Makovický r. 1883.
26. Karol Ľobis r. 1886.
27. Ján Klimo r. 1887.
28. Ján Solovic r. 1888.
29. Ján Dubovský r. 1891.
30. Pavel Bucan r. 1892. prišiel sem z Dovalova.
31. Ľudevít Nemann — viď medzi učiteľmi v Zolnej ô. 6.
Po Hurtayovi vyvolili na kantorsko-učiteľskú stanicu:
32. Emericha Koričánsky, ktorý sa narodil 10. marca r. 1859.
v H. Teranoch z otca Gustáva, farára. Učil sa v Štiavnici, vo
V. Revúci a na präparandii v Leviciach. Za dva roky bol pomo­
cným učiteľom v Polnom Birinčoku, učiteľom v Malej Čalomii a
r. 1881. prešiel do Slatiny, kde sa oženil s Ilonou rod. Jamrich,
ale r. 1895. pre veľkú nervozitu zriekol sa úradu a-zdržoval sa
u dcéry Hony. vydanej za reformátskym farárom Júliusom Iíe-
resztes v Káposmérô v Šomogyskej stolici za Dunajom.
33. Viliam FiguŠ viď medzi učiteľmi banskobystrickými
číslo 40.
34. Julius Szende — viď medzi učiteľmi hornolehôt.skými č. 17.
35. Jozef Schromm, narodený roku 1877. v Banskej Štiavnici
z rodičov Samuela a Anny rod. Cefflich; tam skončil i školu a
präparandiu a stal sa učiteľom na Dubovom pri Ostrolúke^ odkiaľ
prešiel r. 1910. do Slatiny. Do stavu manželského vstúpil r. 1906.
so Zuzannou rod. Kováčik, učiteľkou. Vo svetovej vojne stal sa
nezvestným.
36. Zuzanna Schromm, manželka predošlého, narodená roku
1883. vo Zvolene z Jána a Márie Rožnai. Učila sa doma, v Banskej
Bystrici a Debrecíne. V r. 1911—13. účinkovala v Slatinke a od
r. 1913. v Slatine na tretej učiteľskej stanici; dňa 1. jan. r. 19.20.
prešla za učiteľku do svojho rodiska.
37. Julius Slujka na mieste Szendeho účinkuje od 1. jan.
roku 1920.
38. Ján Hrúz rodák zo Slatiny, účinkuje od r. 1920.
766

FUie:
1. Malá Slatina, Slatinka mala drevenú školu. r. 1860.
postavili murovanú s výdavkom 400 zl., a roku 1890. novú ná­
kladom 3 tisíc zlatých krém vozových a ručných prác, ktoré
z poriadky konali. Peniaze na stavbu školy potrebné darovali
urbarialisti z odpredaju hory. Na zvonici mali už roku 1837. 125
funtový- zvon a na nový majú značnú základinu z dobrovoľných
obetí. Učiteľmi bývali zprvu nediplomovaní remeselníci. Najstarší
sa spomína roku 1803. Juraj Sidra; roku 1861. Pavel Slabej, tkáč,
ktorý za 7 rokov učil, Hrúz čižmár za 20 rokov, Pavel Krieger
kušnier za 24 roky, Juraj Necpal za 2 roky. Martin Fabo za 2 roky,
roku 1884. Matej Novák diplomovaný, preukázal znamenitý vý­
sledok, odišiel do Bujakova, Ján-Šiška, diplomovaný za rok, Ján
Ruman odišiel roku 1887. do Gastkova, Jozef Čelák Csellágh za
3 roky; seniorálny konvent nariadil vyšetrovanie proti nemu pre
pohoršitedlný život; Michal Pomekáč za 5 rokov, Daniel Hrdina
za rok, Samuel Šiška, Samuel Mensatoris prišiel z Lukového za
2 roky, Ludvik Fábry za 11 rokov, Zuzanna Schrommová v roku
1911—13., Samuel Báteľ viď medzi učiteľmi žibritovskými; Emília
Philadelphy, narodená 6. sept. roku 1898. v Budapešti z rodičov
Emila hl. rušňovodiča pri štátnych železniciach a Emmy Bodicky.
Učila sa vo Zvolene a v Bratislave, kde obdržala i diplom. V Sla­
tinke účinkovala od 21. sept. roku 1916.; roku 1919. odišla do
Zvolena. Na jej miesto bol vyvolený Gustáv Beer, diplomovaný
učiteľ.
2. Slatinské Lazy, malý školu tiež drevenú, len roku 1885.
postavili novú nákladom 2500 zl., ktoré splatili cirkevníci ako
mimoriadnu daň a vozové i ročné práce konali pri stavbe tiež
z poriadky. Majú tiež zvon a zvonicu. Učiteľ mal len 60 zl. ro-
Čitého platu. Z učiteľov známo dľa mena z roku 1860. len Pavla
Bodického, čižmára, strýka dekána bratislavskej bohosloveckej
akadémie, r. 1868. učil Samuel Tvrdoň, ktorý roku 1885. šiel do
penzie a skoro žatým umrel; r. 1887. Ján Mesiarik, tkáč; r. 1889.
nariadil seniorálny konvent vyšetrovanie proti nemu pre pohor-
Šiteľný život, ale dosť skoro žatým umrel; roku 1891. Ján Šiška,
kušnier, ktorého cirkevníci s pochvalou spomínajú; za nim Riečan,
potom diplomovaný Gustáv Húth, r. 1910. Ondrej Dobis, r. 1911.
Ján Ostrolucky. odišiel do Poník, r. 1913. Imro Podhradský, roku
1913—17. tunajší rodák a kušnier Ondrej Lupták; od roku 1917.
Valéria Olejník.
 767

3. Kalinkn roku 1877. napomenutá bola seniorálnym kon­

ventom, aby si školu, vtedy drevenú, opravili; r. 1898. postavili
si novú nákladom 1066 zl. krém ručných a vozových prác. Majú
tiež zvon a zvonicu. Učitelia sa často menia, čím trpí učenie; zo
starších spomína sa Juraj Krivý, roľník, roku 1861. a tiež i
v r. 1874—78. Ján Hrúz, r. 1868. Samuel Kľúčik, čižmár, r. 1880.
Jjín Hečer za 15 rokov, Martin Lietava; r. 1898. diplomovaná uči­
teľka Margita Stollmann, odišla do Žabokriek v Turci, roku 1901.
Adela Petyko, r. 1902. Julius Gosztonyi, odišiel na Belú do Turca;
r. 1904. Emma Badiny za 2 roky, Margita Teplicky za 3 roky;
odišla do Kiškôrošu; Juraj Praženica, hospodár; Margita Hreblay
za 3 roky; r. 1910.- Gizella Šimkovič, narodená v B. Bystrici, uči­
teľský diplom obdržala v Szatmáre, r. 1913. odišla do štátnej školy
očovskej; Ilona Strnad za 3 mesiace; Ľudevít Fábry penzionovaný
učiteľ, narodený r. 1832. v D. Strhároch, vyučený krajčírstvu, učil
od r. 1885. na Selešťach, od r. 1888. na Píle v Novohrade, v Sla­
tinke r. 1899—1910. a na Kalinke od 1. okt. r. 1915. Diplom si
zaopatril v Štiavnici r. 1898.

XXXIV. Spania Dolina.

. Najstaršou pamiatkou Spanej Doliny má byť svätyňa chrámu
v románskom slohu s apsidou, údajne r. 1254. stavaná; loď chrámu
bola pristavená len r. 1593., keď Spania Dolina bola evanjelickou.
Špania Dolina (Panská dolina, Herrngrund) spomína sa r. 1263.
v diplome pod menom Montana'ako medza zeme Andreja, šafára
banskobystrického, medzi Bystricou a Ľupčou ležiacej. Kostol je
na príkrom vršku, na ktorý vedú 134 stupne drevenou chodbou;
okolo neho bol cintorín a pevnosť, ktorej severná štvorhranná
bašta ešte stojí. Kostol je veľký: 108' dlhý, 36' široký, 33' vysoký.
Veď predtým, keď baníctvo prekvitalo, bývalo na Španej Doline
asi raz toľko ľudí, ako teraz; účinkovali súčasne dvaja farári,
nemecký a slovenský, a krém toho diakoni. Je tam z evanje­
lických časov zachránený ešte zvon z r. 1596. a krásny gotický
kalich z r. 1574. ktorého koleno má vežičky, pod nimi sú anjeli,
z nich jedon drží otvorenú knihu s rokom, vrytým do nej 1574.;
nohu ozdobujú 4 evanjelistovia a banícky odznak. Iný zvon na
kapii je z roku 1652. Špania Dolina patrila k Banskej Bystrici a
tejto magistrát, ako patróni, povolávali špaňodolinských kazateľov.
I reformácia sa tu, ako v Bystrici, zavčasu ujala. Už r. 1526. ká­
zali tu v Lutherovom duchu a evanjelici až po veľké prenasledo1-
768

vanie v r. 1673. vládli chrámom. Banskobystrickí jezuiti aj tu usi­

lovali sa baníkov odvrátiť od evanjelickej viery, najmä od toho
času, ako kráľovská komora i tu osádzala banských predstavených
katojíckeho náboženstva; jednako ešte za Bartókovej vizitácie
roku 1657. nebolo tu len 60 katolíkov a 2 tisíc evanjelikov. Keď
roku 1673. odňať chceli kostol, evanjelici si ho tuho bránili. Dňa
3. sept. toho roku dvaja zemäni prišli do fary s listom, ktorým
ev. kazateľ Adam Brestovinus predvolaný bol pred zlopovesný súd
do Bratislavy na deň 25. sept. Brestovinus ťažko nemocný nemohol
isť a cirkev vyslala dvoch poslov do Bratislavy, Wolfg. Schmiedta
a Uhrina, ale- tí, keď videli, čo sa v Bratislave deje, predesení
ušli domov. Žatým 9. okt. veliteľ cisárskeho vojska Matúš Kollaldo
predvolal starších haviarstva špaňodolinského do Bystrice a roz­
kázal im, aby mu hneď na druhý deň doniesli kľúče od ich
kostola a kazateľa Brestovina, diakona Juraja Budeusa, rektora
Jura Francisciho a kantora Davida Henriciho, aby vyhnali zo
Španej Doliny: a keď to neurobili, prišiel ta dňa 13. okt. s vojskom
a žiadal kľúče chrámové. Banícky ľud ozbrojený zoprel sa tomu
a odohnal vojsko, pri čom boli viacerí ranení a jedon vojak,
Horvát, padol. Ustupujúce vojsko rabovalo v domoch, ženy, deti
a starcov zbilo a niektorých sebou zajalo. Baníci rozpŕchli sa do
hôr a Horvati potom pili, rabovali, dvere kostola vyvážili, dnu
v chráme bezbožnosti páchali; žatým postavili šibenice a viacerých
sebou vzali do Bystrice a tam vo väzení zle s nimi nakladali.
Farár a jeho pomocníci skrývali sa za čas v horách, potom však
za príkladom iných vysťahovali sa z krajiny. Asi za dva vozy
farárových kníh opálili na dvore banského predstaveného. Ešte
v časoch Tôkôlyovského povstania svitla svoboda i tunajším evan­
jelikom a r. 1682. uviedli si zase svojho ev. kazateľa do chrámu;
ale v premenách povstania o tri roky zas utratili chrám. V Rákó-
czovských bojoch r. 1704. zas skvitla tu ov. cirkev a katolíci mali
len káplnku v dome komorského prefekta Tobiáša Alojza Ruprechta,
kde im františkánsky mních z Kremnice omšu slúžil; ale po pre­
možení povstania r. 1709. zanikla i tunajšia evanjelická cirkev a
chrám im bol navždy odobratý. Ako ukrutne zaobchodili s baníkmi
už potom banskí predstavení a jezuiti, ktorí si tam založili rezi­
denciu, to je známo; ukazuje to i výsledok: v čas vizitácie Med-
nyanského roku 1713. bolo v Španej Doline už len 1508 obyva­
teľov a z nich už len traja evanjelici. Teraz na chotári 2221 kat.
jutrovom žije 710 katolíkov a 12 evanjelikov.
Filiálkou Španej Doliny boly Staré Hory, teraz chýrne pú-
 769

nické miesto, kde po reformácii účinkovali evanjelickí kazatelia

a tam i bývali. Bol tam v dobe gotiky postavený chrám, z kto­
rého zostala len svätyňa s pekným gotickým sieťovým sklepením
a gotickými oknami. Zachránené je i krásne pastophorium, 16'
vysoké, pod ktorého vežičkami sň sochy svätých, údajne Barbary,
Kataríny a Margity. Majú i gotické čiborium s Krásnou vežičkou.
' Svätyňa bola akiste koncom 15. alebo začiatkom 16. storočia
postavená. V čas vizitácie Bartókovej roku 1657. boli tam sami
evanjelici, asi 160 duší, ale Mednyanszky r. 1713. udáva už 249
katolíkov a len 44 evanjelikov. Dnes žije tam na chotári 8976
jutrovom 1582 katolíkov a len 5 evanjelikov.
Spania Dolina patrila do séniorátu banských miest a len
v r. 1704—9. pripojená bola ku zvolenskému séniorátu.

Farári:
Podlá sdelenia tunajšieho ev. farára Brestovina udáva Burius
mená prvých tunajších kazateľov vo svojom spise Micae, ako i to,
že okolo roku 1527. i tunajším baníkom zvestoval evanjelium ľubie-
tovský farár Nikolaus so svojim rektorom, ktorí potom boli za
živa upálení. Prvý známy dľa mena tunajší ev. kazateľ bol:
1. Erasmus N., o r. 1536., keď na Starých Horách kázaval
Bartolomej N. Títo r. 1539. už 800 spovedelníkom prisluhovali Ve­
čeru Pánovu pod obojim spôsobom. Po ich smrti r. 1540. kázali
evanjelium v.Španej Doline:
2. Klement Klein, Minor, vyslaný od samého Luthera do
Uhorska, kázal o. r. 1540. v Španej Doline. Roku 1570. bol farárom
v Novej Vsi na Spiši. Z manželky Anny Gôrskin mal syna, potom
učiteľa svätojurského a od r. 1623. farára vo Sv. Michale.
3. Ján Gabsteter a na St. Horách M. Anton Pausius. Tento
bol rodák z Vratislavy, okolo r. 1547. stal sa dvorným kazateľom
Henrika, Burggrófa Mišnianskeho, ktorému zaďakoval r. 1554. vo­
laný súc do B. Bystrice; magistrát ho akiste upotrebil za kazateľa
na St. Horách.
4., 5. Po Gabsteterovi účinkovali tu od r. 1545. nejaký Mi­
chael a od r. 1547. Václav.
6. Šalamún Silesius, Slezálc, od r. 1549.
7. Valentín, v r. 1550—57.
8. Michael Batiborský, —viď medzi farármi slovenskoľupčian-
skymi č. 2.
9. Cyprián Friede, Friedt, rodák z Olomúce, bol tu farárom
od r. 1557. Ako tunajší farár r. 1564. vymáhal si svojej manžel-
49
770

kino dedictvo po otcovi Dominikovi Moeszovi v Kežmarku u ma­

gistrátu. V tom roku prešiel za dvorného kazateľa na muránsky
zámok, kde roku 1580. podpísal synodálne uzavretia muránskeho
kontubernia ako tamejší superintendent, správnejšie senior. R. 1594.
vydal 24 článkov pre gemerské bratstvo.
10. Tomáš Petri, asi za 19 rokov spravoval cirkev, ale menej
chvalitebne.
11. Ján Nostitius, Nozicius, prišiel sem r. 1587. z Boce, horlil
za čisté mravy a učenie; účinkoval tu požehnane asi za 9 rokov;
za neho postavený bol r. 1593. chrám. Roku 1597. prešiel za fa­
rára do Bytče a hneď nasledujúceho roku, keď archidiakon a opát
Skalkanský Marcellus Nagy, v smysle zákazu nitrianskeho biskupa
Forgácha zdráhal sa vymenovať svojho „vicem gerensa“ t. j. vice-
archidiakona alebo seniora, pohrozil mu listom gr. Juraj Thurzo,
že si sami i bez nitrianskeho biskupa vyvolia nielen vicearchi-
diakona, ale archidiakona; a skutočne i vy vôli Jána Nozícia se­
niorom, na čo ho i Marcellus Nagy r. 1599. vymenoval na čas,
kým sa to jemu, archidiakonovi ľúbiť bude, za seniora. Nozicius
má veľkú účasť na spísaní kontuberniálnych zákonov z roku 1600.,
ktoré i jednomyseľne prijaté a magnátmi potvrdené bol y. V kontu-
berniume usiloval sa udržovať dobrý poriadok. Usnul v Pánu
v Bytči v decembri r. 1607.
12. Ján Galovicius, r. 1596—9., viď medzi farármi v Selcach č. 5.
13. Eliáš Torncirius, r. 1599—1603. viď medzi farármi ľup-
čianskymi č. 7. Že prislúžil selčianskeho farárovej manželke Ve­
čeru Pánovu prv, než verejne oľutovala svoj hriech, za to bol na
zodpovednosť ťahaný; jeho odpoveď oznámená bola v kongregácii
zvolenského bratstva dňa 7. jan. roku 1602. v tom. že to urobil
na radu Tribella, pána Iupčianskeho zámku.
14. Jakub Minor, r. 1603—13. — Viď medzi farármi dobro-
nivskými č. 3.
15. Michal Stimmelius r. 1613—31., viď medzi farármi bansko
bystrickými č. 41. Pred r. 1623. účinkoval na Starých Horách
farár Ján Trajani.
16. Pavel Grelnercius, z rektora špaňodolinského stal sa tu
farárom roku 1631. Po 22 ročnom účinkovaní tu a na Starých
Horách umrel r. 1653.
17. Ján Knebelius, od 30. nov. r. 1653—1. adv. 55. Viď medzi
rektormi bbystrickými č. 104.
18. Melicher Rotarides, rokoch 1655—62. Viď medzi nemec­
kými farármi v Krupine č. 17.
 771

19. Adam Brestovinus, Brestovský, r. 1661—73.* rodák zo Sliez­

ska, syn Simeona, pochodiaceho z Trnovca v Liptove* diakona
trenčianskeho, farára v Lešne v Poľsku, roku 1640. zomrelého.
Najprv bol tu kantorom, potom rektorom, 12. júla r. 1661. ordino­
vaný superintendentom Dávidom Lanim v špaňodolinskom chráme
za diakona k Rotaridesovi, stal sa jeho nástupcom a v deň Jána
Krstiteľa roku 1662. bol za riadneho farára uvedený; potom v deň
Bartolomeja návodom jezuitov bol pred bbystrickú komoru pred­
volaný, kde sa i ustanovil, kde ale Božím riadením unikol nebe­
zpečenstvu, keď jeho predvolávatelia boli na ten čas povolaní do
Viedne. Roku 1673. v 16. ned. po Trojici stal sa vyhnancom, keď
nechcel komorskému prefektovi Jánovi Scholtzovi podpísať revers.
S manželkou Dorotou r. Glatz išiel najprv do Brehu, 'odkiaľ bol
povolaný vypomáhať porážkou navštívenému farárovi olavskému,
stal sa tam rektorom, potom vo Wiestebriesen, kde po smrti
farára Ducia stal sa jeho nástupcom.
20. Ján Hagara, narodený 11. nov. roku 1684. v B. Bystrici
z Jána a Agnesy r. Malík. Učil sa doma, potom s priateľom Ju­
rajom Lyczim v roku 1703. vo Wittemberku. Vyvolený za farára
špaňodolinského oboch národností, bol v júni roku 1706. ordino­
vaný spolu s Jánom BJasym na Čalomii, tam vizitujúcim super­
intendentom Štefanom Pilárikom. Do bratstva bol prijatý 18. jan.
roku 1707. spolu s farármi: Blasiom ľupčianskym, Lány m ostro-
luckým, Szirmaym čerenským a Bubenkom hrochoťským, za kto­
rých predniesol tú žiadosť, zaplatil zvyčajný poplatok a vpísal si
meno do zápisnice. Dňa 18. jan. r. 1707. obžalovali ho, že veľmi
karhal s kazatelne istú pannu, predtým svoju milú, pre papierové
peniaze, ktoré položila na oltár. Aby sa to zlé nerozpálilo v oheň,
poslaní boli do tejto cirkvi konsenior a orator smieriť stránky,
čo sa im i podarilo. Pred kongregáciou v Slatine 24. mája r.^1707.
kázal o pokoji. Dňa 22. mája nasledujúceho roku žalovala ho ne­
mecká nácia jeho cirkvi, ale Slováci mu dali chvalitebné sve-
doctvo o jeho nevinnosti. Žatým roku 17G9. vyhnaný z cirkvi,
zdržoval sa za čas v Bystrici a potom sa stal farárom v Lovinej-
bani, žatým od febr. r. 1715. kremnickým slovenským, ale roku
1719. vrátil'sa zas na Lovinobaňu, kde až do r. 1734. účinkoval.

Diakoni.
1. Ondrej Carbonarius, — viď medzi farármi bbystrickými č. 36.
2. Ján Steinhubel, — viď medzi farármi v Selcach č. 4.
3. Juraj Sartorius, StaníJc, narodený vo Veličnej v Orave
49*
772

z Michala, zemana a Barbory Haličká; učil sa doma, v Mošov-

ciach u Mikuláša Colacinata za tri roky; r. 1582. prešiel s týmto
svojim učitelom do Trenčína, kde po jeho smrti učil sa u svojho
brata, Jeremiáša potomného rektora v Nemeckej Ľupči a v Pre-
rove a žatým diakona. Potom na náklad trenčianskeho župana
gr. Emerika Forgácha de Ghymeš r.-1590. išiel študovať do Wittem-
berku, odkiaľ sa roku 1593. vrátil," do roka spravoval školu v Tren­
číne, do roka v Nemeckej Ľupči, v Prerove za dva roky a po­
volaný tamejším farárom Krištofom Mazurkom za diakona, bol
roku 1597. v júli vo Wittemberku Egidom Hunniom ordinovaný.
0. r. 1610. bol tu diakonom a vydal dcéru za Ondreja Carbonaria.
4. Adam Brestovinus, — viď medzi tunajšími farármi č. 19.
5. M. Matej Hoher, rodák z B. Štiavnice, študoval doma a vo
Wittemberku, kde vydal rozpravy: De existentia et quidditate
Theologiae naturalis. Povolaný za tunajšieho diakona bol vo febr.
roku 1663. Dávidom Lanim v Radvani ordinovaný. Odtiaľto pre­
šiel za nemeckého diakona do Kremnice, kde pre prísne kázne
bol prinútený odstúpiť a stať sa farárom na Piargu; podľa iných
pre kázne proti katolíkom žalovaný u palatína Fraňa Vesselényiho,
odišiel roku 1670. za kazateľa do Prešova, roku 1672. napadnutý
grófom Volkra, generálom cisárskeho vojska, udatné sa bránil,
ale jednako bol prinútený odísť do Sedmohradska, odkiaľ sa roku
1678. vrátil ako vojenský kňaz do Horného Uhorska a potom bol
v Prešove archidiakonom r. 1682., kde na kazateľni porážkou ra­
nený umrel. Napísal nemeckú pohrabnú kázeň nad smrťou bardiov-
ského rychtára Daniela Gutha, pod nadpisom S. Danielis Epitha-
phium; tiež Propempticum in Transitum Rev. Seelmanni. Jeho
bratom bol Michal, roku 1662. farár v Pezinku a žatým v Modre
a Ondrej r. 1652. rektor v Modre.
6. Juraj Budaeus, Budinslcy, narodený v Orlove v Sliezsku
z Adama a Márie, učil sa roku 1652. v Sabinove u Jána Regia
a Jána Stôckela, v Levoči u Tobiáša Štefana Oera, z Moravy po­
chodiaceho, učiaceho rečníctvo a básnictvo; a u rektora Kašpara
Hayna. Volaný za farára do obce Bosnice v Zemplínskej, bol dňa
1. mája roku 1661. v Bardiove superintendentom Martinom Wag-
nerom ordinovaný; odtiaľ prešiel do Červenice v Šariši a 6. mája
roku 1665. podpísal zákony tamejšieho bratstva v Sabinove.
Z Červenice prešiel za diakona tunajšieho, ale r. 1674. v čas pre­
nasledovania vyhnaný, žil v Brehu s manželkou i dietkami. Vrá­
tiac sa domov, spravoval cirkev svätoondrejskú na Spiši a potom
koncom 17. a začiatkom 18. storočia ostrolúcku. Z manželky Žofie
 773

r. Sambon mal syna Davida, od r. 1702. farára v Dobšinej, v sept.

r. 1716. umrelého; a Mateja, ktorý medzi žiakmi Pavla Simoni-
desa v Bystrici zapísaný je r. 1717. ako Buday, rodák z Ostro-
lúky. muž nábožný, 28. ročný rektor v Zombore, tam umrelý.

Rektori:
1. Ján Tartianus, Tarczy, rodák z B. Bystrice, učil sa doma,
potom v.Bardiove, r. 1571—74. bol tunajším rektorom, žatým stal
sa diakonom vo Vlaškách, súc 10. aug. r. 1574. vo Wittemberku
od Jána Bugenhagena ordinovaný. Ako farár v Bethanii na Spiši
dal si ordinovať 6. dec. r. 1587. vo Wittemberku za diakona Sta­
nislava Petraško. Potom bol r. 1595. farárom v Handlovej, konečne
v Palmovej, kde 17. dec. r. 1600. na mor časný život dokonal.
2. Tobiáš Štockelius, ako rektor špaňodolinský bol prítomný
na synode banských miest 16. a 17. marca r. 1580. a podpísal
menom svojho principála farára Tomáša Peíriho jej uzavretia.
3. Ondrej Carbonarius, — viď medzi diakonmi.
4. Eliáš Tornarius, — viď medzi farármi lupčianskymi č. 7.
5. Filip Codor, — viď medzi farármi predajnianskymi č. 1.
6. Daniel Vissip, — viď medzi diakonmi lupčianskymi č. 7.
7. Pavel Tartiani, — viď medzi farármi bbystrickými č. 46.
8. Ján Apiarius, — viď medzi diakonmi v Dubovej. -
9. Zachariaš Schemnitzemis, o. r. 1620.
10. Gabriel Piscator, — viď medzi farármi v Ľupči č. 10.
11. Pavel Grelnercius, — viď medzi farármi č. 16.
12. Ján LehotzJcy, o. r. 1633.
13. Lavrinec Seyferť, Seifjer, — viď medzi f. bbystrickými č. 53.
14. Kašpar Barthossovitz, — viď medzi krupinskými farármi
číslo 19.
15. Daniel Beguli, — viď medzi rektormi radvanskými č. 12.
16. Adam Brestovinus, — viď medzi farármi č. 19.
17. Bartolomej Bussaeus, — viď medzi rektormi krupinskými
číslo 27.
18. Ján Burius, — viď medzi farármi krupinskými č. 22.
19. Matej Porschius, po vyštudovaní bol tunajším rektorom.
Viď viac o ňom medzi farármi bbystrickými č. 64.
20. Juraj Chladný, Chladenius, narodený na Starých Horách,
učil sa od 30. aug. r. 1661. v B. Bystrici, 12. marca r. 1664. za­
písaný medzi študujúcich vo .Wittemberku a r. 1666. bol rektorom
tunajším, o rok neskoršie farárom na Piargu pri Kremnici; v čas
prenasledovania roku 1673. vyšiel s manželkou Katarínou r. Cle-
774

mentovou, synom Martinom, dcérou Katarínou a manželkiným

bratom Ferdinandom Clementom do Vratislavy, odkiaľ do Gôriitzu,
kde r. 1679. vydal knižočku Inventarium Templorum. Potom roku
1680. povolal ho Mikuláš bar. Gersdorf a jeho manželka za farára
do Hauswalden, kde obľúbený patrónmi i poslucháčmi, požehnane
účinkoval so zriedkavou horlivosťou a pokorou. Veľmi sa staral
0 spoluvyhnancov a jeho pohostinný dom vždy bol im otvorený.
Napísal tiež a roku 1675. vydal nemecký spis pod nadpisom:
Nuptiarum neglectarum poena ex Matth. 22, 7. Das ist Hochzeit-
Straffe atď.
21. Juraj Francisci, rodák z Veľkej Slatiny, od 12. marca
r. 1664. študoval na nákladky Štefana Vittnyédiho vo Wittem-
berku; od 30. nov. roku 1667. bol tunajším rektorom a mal medzi
inými žiakov Mikuláša Herchla, v júni r. 1704. do Ždánu a Jána
Egger tiež r. 1704. na Polichno ordinovaného. R. 1673. vyhnaný, ale
r. 1682. v čas navrátenia náboženskej svobody spieval v nemeckom
chráme bbystrickom Té Bože chválime a účinkoval v Bystrici ešte
1 r. 1692. Umrel v Levoči ako tamejší slovenský farár roku 1701.
22. Juraj Plintovitz z Ustrony v Sliezsku, bol najprv od roku
1704. učiteľom najmenších žiakov gymnázia bbystrického, r. 1705.
prešiel za kantora do Španej Doliny, stal sa tu rektorom, r. 1709.
vyhnaný a nasledujúceho roku povolaný zas do Bystrice, učil
čítať slovenských školákov a bol kantorom až do marca r. 1755.,
v ktorom roku umrel.

Kantori:
1. Dávid Urbanovic z Dolného Kubína, učil sa doma v Novej
Vsi u Daniela Rechenia za 5 rokov, v Bytči u Ondreja Thuriho
a Mikuláša Baticia za 3 roky, vo Zvolene u Martina Hudeca-
Čudina. Potom bol kantorom v Španej Doline za poldruha roka
a tak vyšiel na vysoké školy do Wittemberku, ale pre nedostatok
peňazí mohol tam len za pol roka vytrvať, složil však zkúšku
a bol 22. apr. r. 1593. akademickým rektorom Egýdom Hunniom
ordinovaný.
V tom čase študovalo tam 25 študentov z Uhorska, ktorí
preto, že nechceli podpísať Formulu Svornosti, boli z university
odstránení, následkom čoho, žatým bývalo tam menej študujúcich
z Uhorska.
Bratom Dávidovým bol Jaroslav Urbanovič, od r. 1584. farár
v Zaškove a potom vo Varíne.
2. Ľavric Seyfjert, — viď medzi rektormi.
 775

3. Filip Kôberling, tunajší rodák, bol tu kantorom, potom

ako rektor na Gajdli, 21. júna r. 1657. podpísal zákony seniorátu
bojnického. Po dvoch rokoch povolaný za diakona do Nemeckého
Pravna, bol 27. okt. roku 1659. v Prievidzi Martinom Tarnóczym
ordinovaný, ale už r. 1660. barónkou Pálffyčkou z cirkvi vypu­
dený, žil u svojich priateľov na Španej Doline. R. 1661. stal sa
farárom na Novej Bani a r. 1668. v Hodruši. Dňa 25. sept. r. 1673.
do Bratislavy predvolaný, 6. okt. z vlasti vypovedaný, šiel s man­
želkou, Žofiou r. Projan a dcérami Theodorou a Annou Reginou
do vyhnanstva do Brehu.
4. Adam Brestovský — viď medzi farármi.
5. Juraj Plintovitz — viď medzi rektormi.
6. Dávid Henrici, bol synom kazateľa banskobystrického, pod
číslom 63 uvedeného, r. 1673. vyhnaný.

XXXV. Tŕňa.
Obec sa spomína v Pázmánovskom sozname fár z r. 1397.
a v diplome z roku 1424. ako osada, náležajuca ku kráľovskému
domu vo Zvolene. Bol tam gotický kostol sv. Martina na vršku,
48' dlhý, 24' široký a 30' vysoký; dľa pozdnejších katolíckych
kanonických vizitácií bola roku 1327. svätyňa vymaľovaná a boly
zvony: 15 centový s minuskulárnym nápisom: lucas marcus mateus
iohannes a. d. 1499.; druhý 10 centový s nápisom ave maria grá­
cia pléna — a. 1501. Kónigsberger pamätal r. 1503. i na tŕňskeho
farára, ale pred reformáciou nevieme ani jednoho pomenovať. Za
časov reformácie stala sá i tŕňska cirkev evanjelickou a r. 1561.
neodvážil sa ta ísť katolícky vizitátor Zathay vizitovať. Fíliami
Tma boly Budička, Breznička, alebo Železná Breznica (r. 1424.
Wasekethev Berzenche) Lehôtka (Kaša-Lehotka) a DúbravaAFarár
bol stredne platený, asi tak, ako očovský a slatinský; od dežmy
platil už r. 1634. 1 dukát a 1 toliar paktátov. Chrám Boží si ne­
vládali sami v poriadku držať, preto už roku 1648. dňa 20. jan.
žiadala tŕňska cirkev evanjelické kontubernium o obnovenie
almužnovej listiny ku oprave chrámu. Obec bola ešte i r. 1657.
poplatná Turkom. Zemským pánom boli Eszterházovci a tiež kato­
lícka rodina Ebeckých, fílie malý evanjelických zemských pánov.
Cirkev bola vizitovaná evanjelickým superintendentojn Samuelom
Melíkom 20. marca r. 1613., potom Petrom Sextim 7. nov. roku
1624., 14. nov. r. 1626., 23. jan. r. 1630. a 18. jan. r. 1657. Dávidom
Lanym. V čas vizitácie katofickeho viziťátora Bartoka'r. 1657.
776

bolo na Tŕni len asi 150 duší, samí evanjelici, na Budíčke 70

duší, na Brezničke 125 evanjelikov a 2 katolíci a na Lehôtke 18
evanjelikov a ani jednoho katolíka. Dňa 28-ho januára roku
1660. superintendent žaloval u kontubernia tŕňsku cirkev pre
nevďačnosť, lebo od poslednej vizitácie pred 4 rokmi nechce mu
dať kathedratický poplatok, aký predtým nebol v obyčaji v cirkvách,
ktoré paktáty dávaly. Svojou vážnosťou za pokutu uložil, že ak
by niekdy tŕňsky farár pre nemoc nemohol svoju povinnosť konať,
aby im susední farári neprisluhovali ani slovom a sviatosťami,
ani pohrabnými obradmi a podobným. Nie dlho žatým umrel
tŕňsky farár Juraj Simonides a cirkev písomne si žiadala od seniora
a bratstva, aby mohla mať za svojho farára Jána Munkovicena
(Moncovicenus) i aby jej daná bola listina k almužnám; na čo
synoda-kongregácia uzavrela 19. júla r. 1662., že za farára môžu
si vyvoliť, koho si žiadajú, ale bez umenšenia farského dôchodku,
čo má hájiť superintendent; ale almužnovú listinu nechceli im
vydať preto, že neplatili kathedratikum superintenden.tovi; na ich
naliehavú žiadosť im ju vydali s tým, aby z aimužnových peňazí
vyplatili superintendenta. Ešte ani 16. jan. r. 1663. nemali farára,
lebo v ten deň pýtali znovu radu a ochranu bratstva a superin­
tendent s privolením kontubernia radil im vziať a uviesť si za
farára Ondreja Horvátha i bez podpisu vo.kátora skrze Eszter-
házovcov, ba ich k tomu zaviazal. Pre nejednomyslnosť superin­
tendenta Dávida Lanyho so seniorom Danielom Remeniom utra­
tená bola táto cirkev. Senior chcel natisnúť Tŕňanom badínskeho
rektora za farára a Tŕňania už boli aj pristali na to, ale super­
intendent neprivolil k tomu, keďže bolo zaslúžilejších už farárov.
Pre túto roztržku Tŕňania prestali sa starať o farára. Eszterházovci
ako zemskí páni riekli Tŕňanom: vyvoľte a vezmite si farára vášho
náboženstva, podľa vašej vôle; znáte nás, že vám ani budúcne
v tom odporovať nechceme. Superintendent v Bystrici počul o
próbach v tŕňskej cirkvi, keď už rok minul po smrti tŕňskeho
farára; senior odrádzal ísť Tŕňanom ku superintendentovi, a povedal
im: „Čuo biste tam k p. Biskupowy chodily, netreba, wssak ga
to dobre spravím a zaopatrím“; odporúčal im rektorov hajnického,
badínskeho a iných, ale menovite snažil sa, aby ta uvedený bol
zať zosnulého farára, totiž badínsky rektor, proti čomu superin­
tendent znovu protestoval. Tak sa stalo, že Eszterházovci zu­
nujúc to preťahovanie, uviedli na Tŕňa katolíckeho farára Miku­
láša Mirišša a zunovaní Tŕňania sa tomu už ani veľmi neproti­
vili. Potom už superintendent protestoval, žaloval seniora, oba
 777

svalovali vinu jedon na druhého, boli vypočutí svedkovia a bratstvo

9. júna r. 1663. hľadalo spôsob, či by nebolo možné nazpät oku­
povať tŕňsku cirkev, ažda tak, že vykrojením dcérocirkví utvorí
sa nová ev. cirkev; uzavreli, aby v ich mene prokurátor Kašpar
Baloghi poradil sa so svetskými pánmi, či treba podať protest
v najbližšej sedrii zvolenskej stolice, a či sa má pravota začať?
Tak sa to ťahalo až do veľkého prenasledovania. V Tôkôlyovskom
povstaní r. 1680. jeho komisár, Tomáš Ebecký, uviedol i na Tŕňa
evanjelického farára Jána Fidicinisa, ale tento r. 1687. bol od­
stránený a zas katolícky farár Matej Pudmay osadený. V takých
pomeroch pravda bol chrám už r. 1692. porúchaný a katolícky
vizitátor Náray r. 1696. naložil vicearchidiakonovi, aby sa dal do
porozumenia so staviteľom, jezuitským frátrom ohľadom opatrenia
toho vraj tak povestného a starobylého kostola. To opravenie stalo
sa však len r. 1725., pri ktorej príležitosti pristavili i vežu. Roku
1704. uviedli si Trhania znovu evanjelického farára, ale po potla­
čení Rákóczovského povstania r. 1709. utratili evanjelici chrám,
faru a školu nav-ždy. Žatým sa už začalo katolizovanie Trhanov
a v čas vizitácie bar. Mednyanszkeho r. 1713. bolo už na Tŕni 50
katolíkov, z nich 30 konvertitov vtedajším katolíckym farárom
obrátených; ešte i vtedy bolo 750 evanjelikov v Tŕni a na fíliách.
Teraz je na Tŕni už len 5 evanjelikov a, 365 katolíkov, na Budíčke
118 katolíkov, na Kaša-Lehotke 76 katolíkov a 19. evanj., a na
Železnej Breznici 489 katolíkov a 2 evanj.; a tak spolu je v tejto
niekdy čisto evanjelickej cirkvi už lefi 26 evanjelikov.

Evanjelickí farári:
1. Jakub Gallus, ako tŕftsky farár bol dňa 16. a 17. márca
r. 1580. na synode banských miest v Kremnici a podpísal jej uza­
vretia, skoro po návrate svojom z Nemecka, lebo ešte lenďB. mája
r. 1579. bol zapísaný medzi študujúcich vo Wďtemberku.
2. Dávid Sotzoivsky st. — viď medzi farármi mičinskými č. 1.
3.. Dávid Sotzoivsky ml., Soczoivinus, syn predošlého, dňa 28.
jan. r. 1597. prijatý bol do bratstva. V kongregácii 7. jan. r. 1602.
dobre stál za mičinského farára Alitisa, že sa napraví a bude
pilnejší v povinnostiach. Stalo sa, že sobášil v súkromnom dome
v súsednej bučanskej cirkvi bez privolenia tamejšieho farára, ktorý
patričných sobášiť nechcel. Bol za to 21. jan. r. 1621. bratstvom
pokutovaný na 2 zl. a na odpýtanie bučanského farára i seniora,
lebo sobášil bez zvyčajného ohlašovania, k tomu v súkromnom
dome a v cirkvi iného farárovej; tiež že odpovedal tvrdohlavé
778

'seniorovi. Keď však bol vážny a vynikajúci muž, ešte v tom roku
21. okt. kandidovali ho za dekana. V kongregácii 22. okt. r. 1624.
predložil na rozhodnutie manželskú záležitosť svojej cirkevníčky
Barbory, dcéry Juraja Albertiho, a súčasne žaloval sa, že veľkú
škodu trpí v pohanke od záškodníkov na poli. Dňa 5. mája roku
1626. uvedený je už rnedzi dekanmi. V tom alebo začiatkom na­
sledujúceho roku umrel. Mal brata, r. 1569. notára v Brezne.
4. Tobiás Schorman, Schúrman, bol najprv rektorom a potom
diakonom vo Zvolene. Roku 1626. dňa 9. aug. žalovala ho vdova
seniora Barthoschovitza pre zadržanie dôchodku. V tom roku dňa
3. nov. prosil, aby ho prijali do bratstva a po zaplatení zvyčajného
poplatku ho i prijali. Potom prešiel za farára do Tŕňa a bol dňa
9. mája r. 1627. do tŕňskej cirkvi slávnostne uvedený seniorom,
v prítomnosti badínskeko farára Corviniho, ostroluckého Textorisa
a iných. Pri tej príležitosti bola v Tŕni kongregácia bratstva a na
jej zasadnutí cirkev žalovala dedičov v Pánu zosnulého Dávida
Sotzovina pre inventár, zrúcaniny, dlážku v senienci, okrasy na
múre a kliny, a dverník Krištof Wozner na stránku banskobystrickej
kráľovskej komory žiadal vynáhradu od dedičov za záložné polia.
Dedičia zaviazali sa dobrovoľne zaplatiť cirkvi 8 kýl ovsa za výš-
udanú škodu a kráľovskej komore 9 zl. na dva termíny. V nasle­
dujúcej kongregácii 29. júna dôvodili Tŕňania, že keď i nemajú
na písme inventár, ale sú svedkovia, ako boly zasiate role, že
z roli niže dediny zasiatej vzal nebožtík úrodu, ale siatie nebol
vrátil.
Tŕňania a Schorman žalovali na kongregácii 8. okt. r. 1630.
Michala Ruthkaja pre dežmu, ktorú farárovi svevoľne odniesol;
opätované to bolo i 7. jan. r. 1631. a superintendent vzal to na
seba, že sa ich pokúsi smieriť. Dňa 13. jan. rokú 1632. Ondrej
Sartoris obyvateľ z Tŕňa menom celej ich cirkvi prosil, aby bol
ich rektor Soczovinus odstránený a iným nahradený, ale bratstvo
nechcelo vyniesť výrok, lebo obžalovaný nebol prítomný a vypo­
čutý; preto poslalo predbežne do tŕňskej cirkvi vyslancov, notára
Felicisa hajnického a Krištofa Lovčana zvolenského farára, aby
vec vyšetrili, napomenuli farára i rektora ku plneniu povinností
v cirkvi a škole. Ak ale bude žaloba na nich budúcne, nech ná­
sledky sebe privlastnia. Dňa 6. júla t. r. naložené mu bolo pred­
volať pred súd zvolenského farára Lovčana. Dňa 26. okt. žaloval
ho bývalý tŕňsky rektor Mikuláš Sotzovinus i menom cirkvi, že
potupuje jeho manželku a nevedie život striezlivý, pre čo bol
vážne napomenutý a žaloba preložená bola ku vizitácii. Kostolníka
 779

tmskeho mal farár napomenúť a pokutovať, lebo na kongregácii,

13. jan. r. 1637. nebol prítomný. V rok na to vytýkané bolo
Schormanovi, že bol podížný paktátmi na viacej rokov, ktoré potom
splatil. Umrel tu r. 1640., lebo 15. januára roku 1641. jeho vdova
žiadala, aby preplatené jej paktáty boly vrátené.
5. Ján Fabricius, ako rektor zvolenský roku 1637. povolal
bratstvo na svoju svadbu a ono 13. júla uzavrelo vyslať ako svojho
zástupcu Pavla Textorisa so svadobným darom 2 imperiálov. Dňa
15. jan. r. 1641. prijali ho do bratstva a podpísal sa. Roku 1645.
umrel akiste na mor, ktorý vtedy zúril.
6. Juraj Simonidis, Simonides, podlá udania Bartóka bol pô­
vodne katolíkom a trnavským žiakom. Ako farár tmsky bol 20.
febr. r. 1646. do bratstva prijatý. Dňa 16. jan. roku 1651. žaloval
svojho rektora pre pomluvu, ako by mu on plat zle vydával. Zo
shromaždenia dňa 13. jan. roku 1654. naložené mu bolo nesobášiť
s iným verenicu Matúša Turčzanskyho Katarínu, služku Ebeczkyho,
ktorá slub svoj chcela zrušiť pre nejaký chýr zlodejstva veren-
covho. Bratstvo ešte i 17. jan. r. 1657. naložilo superintendentovi,
aby na druhý deň, keď tam bude cirkev vizitovať, Katarínu pred
seba predvolal a spýtal sa jej, prečo ruší snubný slub. Zo shro­
maždenia 13. jan. roku 1655. poslaný bol napomenúť radvanského
farára Hodíka. Neprítomný na shromaždení dňa 22. jan. r.- 1658.,
keďže sa neospravedlnil, ani stolové nezaplatil, mal dať pokutu
2 zl. Dňa 3Í. mája r. 1661. žaloval na ostroluckého farára Draku
pre hodiny, čo je v tohto životopise opísané. Umrel toho istého
roku a pochovali ho v 4. nedeľu po Veľkej Noci.
7. Ján Fidicinis r. 1680—87. Potom bol farárom na Legénde
v Novohrade r. 1691—1701. a tam i umrel.
8. Daniel Turdelius, Drozdík, pôvodom Čech, syn ostroluckého
farára Samuela a Doroty Martiny, učil sa doma, v Štiavnici u
Krištofa Parschitzia, v Rožňave u Jána Braxatorisa, v Brezne u
Martina Dubovského až do vyhnanstva, z ktorého sa roku 1688.
vrátil; potom študoval v Kežmarku u Ondreja Eccarda, v Bystrici
za tri roky u Jána Pilárika a potom stal sa rektorom na Dačo-
lôme. Odtiaľ si ho povolali Tŕňania za farára a bol 9. júna roku
1704. Pilárikom v Štiavnici ordinovaný; 12. mája r. 1705. vpísal
si meno do zápisnice. Superintendent Štefan Pilárik listinou 19.
nov. r. 1706. vydanou odporúčal turčianskemu seniorátu sbierku
na tŕňsky kostol. Dňa 13. júla roku 1707. žaloval pred bratstvom
svojich poslucháčov pre škodu na lúkach, keď doma ochrany ne­
našiel; rychtára pokarhali a vyzvali ho, aby pokutoval záškodnikov.
780

'Roku 1708. bol už farárom antolským v Honte a odtiaľ vypove­

daný, kostolnomoravským, v ktorej cirkvi r. 1716. umrel. Z man­
želky Zuzanny rod. Rosiar, dcéry seniora Petra Rosiara mal syna
Daniela, r. 1744. farára cinkotského.

Rektori:
1. Mikuláš Socovinus, syn tamejšieho farára Dávida, bol tu
rektorom okolo r. 1627. Viď viac v životopise farára Schormana.
2. Ján Cornelius r. 1638.
3. Matej Zacharides učil tu ml. Daniela Turdelia, potomného
farára cinkotského, tedy asi v r. 1704—09.

xxxvi Yalaská.
Obec má údajne meno od Vladislava Valacha, ktorému zvo­
lenský župan Vít Mylstan r. 1471. udelil šoltésstvo na Hronci.
Valaská bola niekdy čisto evanjelickou obcou a fíliou bre­
znianskou až do roku 1612. Vtedy si postavili kostol, ktorý je 84'
dlhý, 30' široký a 27' vysoký a podľa udania Thuria bol 6. aug.
posvätený; pri posviacke bol i Thurius. Keď mali kostol, chceli
mať i kňaza a preto 15. nov. r. 1612. v prítomnosti seniora Tor-
naria,-banskobystrického primárneho farára Luczia, farárov zvo­
lenského Barthossovica, hajnického Kapyria, dubovského Grynea,
selčianskeho Gallovicia, radvanského Kalinku a vicišpána zvolen­
ského Benedikta Gyiirkyho, vicišpána turčianskeho Jána Ruttkaya,
slúžneho Abraháma Lukavickyho. prísediacich Benkovitha a Newe-
ryho, uzavrel pán ľupčianskeho zámku Kašpar Tribel so superin-
tendentom Samuelom Melíkom, ako farárom breznianskym, v Slov.
ĽupČi smluvu, podľa ktorej vo Valaskej bude bývať diakon super-
intendentov, o ktorého výživu sa postará v usrozumení s Tribellom;
Melík nebude z Valaskej požadovať väčšiu výmenu dežmy, než
S5 uhorských zlatých; pohraby, úvody, krsty a užívanie svätej
Večere malo byť svobodné všetkým Valašťanom, či vo Valaskej,
či v Brezne. a to či po nemecky a či po slovensky užívať chcú.
Za diakona daný bol ta Kašpar Schrôter. ktorý mal Tribella uznávať
za svojho patróna a do politických vecí nemal sa zamiešať. Z to-
hoto vidíme, že v tom čase boli obyvatelia Valaskej Nemci a
Slováci a boli dosť majetní, keď výmena dežmy toľko činila. Túto
smluvu, zapísanú do kontuberniálnej zápisnice potvrdil palatín
v Mošovcach. Na shromaždení bratstva, 16. jan. r. 1618. protesto­
vali oba, Tribel i Melík vzájomne proti upodozrievaniu, že neza­
 781

chovávajú smluvu; a 22. jan. r. 1619. Tríbel prostredníctvom synovho

vychovávateľa Mikuláša žaloval Melíka pre nezachovávanie tejto
smluvy, ale Melík odišiel bol k voľbe nového superintendenta do Tren­
čína, a preto o žalobe v bratstve nerokovali. Jednako iste'pre vpády
turecké nevládali si Valaštania cirkevné staviská postaviť a
v dobrom stave udržovať, lebo 3. marca obdržali od bratstva
listinu k sbieraniu na to milodarov. Takú almužnovú listinu po­
tvrdili im i 20. jan. r. 1648. a 16. jan. r. 1663. a 7. sept. r. 1637.
prosili o písomnú pomoc k nadobudnutiu si zvona. Väčší zvon si
dali prelievať r. 1652. Podľa vizitacionálnej zápisnice Bartókovej
farár valaštiansky Stephanides spolu s rektorom bol Turkami pri
Lopeji zťatý. Fíliou Valaskej bol Hronec. Z kongregácie 3. nov.
roku 1626. poverený bol tunajší farár Muranius predvolať svoju
cirkevníčku, pastorkyňu Nemrawnyho pre rušenie snubného sľubu.
Dňa 30. okt. r. 1629. vyslaní boli bratstvom lehotský farár a du­
bovský diakon, aby z Valaskej silou odstránili natisnutého nového
rektora. Pre neustanovenie sa na kongregácii 13. jan. r. 1637. mal
byť valaštiansky kostolník svojim farárom napomenutý a poku­
tovaný na vlastnú cirkev. Farár Schróter 20. nov. r. 1668. pred­
ložil kongregácii na rokovanie záležitosť nepoctivej Marty Czibu-
lovej z Valaskej.
Vizitovaná bola táto cirkev 13. jan. r. 1626., 20. nov. r. 1628.,
2. jan. r. 1630. Žatým v čas nasledujúcej vizitácie žalované bolo
na Valašťanov, že zle navštevujú chrám Boží, zriedka pristupujú
k Večeri Pánovej, zvony si neobnovujú, farárovi odopierajú dávať
dežmu zo včiel, uťahujú dežmu zo strovy a prosa. Farár nevedel,
že na čo vynakladajú peniaze, ktoré majú zo včiel, z medu a
vosku. Štóly boly: od krstu 3 den., od vádzky 6 den., od ohlášok
— prowoláwanj na žagdlík, od sobássa na .2 žagdle vjna. Bola
ešte vizitácia i r. 1638. V čas vizitácie Bartókovej bolo t. 1657.
asi 220 duší, v Hronci 86, vtedy ešte samí evanjelici; títo však
nikde neboli tak prenasledovaní, a nikde tak rýchle neopustili
svoju vieru, ako vo Valaskej. I keď od r. 1673. jezuita Mikuláš
Gyurcsányi silno katolíčil, jednako ešte v Tôkôlyovskom povstaní
r. 1681. osadili si evanjelického farára, ale hneď žatým zas bol tu
katolícky farár. V čas Rákóczovského povstania r. 1705. zo sečian-
skeho snemu vyslaní komissári pripísali valaštiansky kostol už
katolíkom, čo je znakom toho, že už títo boli v prevahe, a hneď
potom r. 1713. podľa zápisnice katolíckeho vizitátora bar. Mednyan-
szkyho bolo vo Valaskej už len 9 evanjelikov a 697 katolíkov.
Teraz žije tam 1874 katolíkov a 88 evanjelikov.
782

Evanjelickí farári a diakoni:

1. Kašpar Schroter — viď medzi farármi lopejskými č. 5.
2. Peter Muranius, Muránsky, ako valaštiansky diakon prijatý
bol do bratstva 16. jan. r. 1618. na prímluvu Stanislava Corvina.
Dňa 6. mája r. 1630. žaloval ho pred bratstvom rektor Ján Pin-
therus, že pre upodozrievanie zo svätokrádeže nechce mu dať
ochrannú listinu; keď mu ju tu dal, bratstvo ju potvrdilo a oboch
napomenulo, aby pokojne spolu žili a rektor aby bol poslušný
svojmu farárovi. Zo shromaždenia 8. okt. vyslali ho ku superin-
tendentovi Petrovi Sextimu do Brezna, aby menom senátu bansko­
bystrického na žiadosť Jakuba Mlynár z Bábinej a Ruženy man­
želky Fabriho pri hornej bráne v Bystrici bývajúcej, predniesol
superiritendentovi prosbu, že by uspokojil siroty po nejakom za-
vrchovskom farárovi pozostalé ohladom peňazí, ktoré mu pre ne
oddané boly. Roku 1634. vydával dcéru Dorotu, ktorú bol prvý
snúbenec nechal, za Juraja Pauera. Keď však Muranius len svojou
auktoritou rozviazal prvé zasnúbenie, bez riadnych cirkevných
sudcov a zasnúbil ju inému, preto bol pokutovaný na 6 zl. Dňa
10. jan. r. 1640. žalovala ho vdova Gosznovicerka, že zdrapil s nej
rúcho; nebol prítomný, preto bratstvo odložilo pokonávanie tej
veci na pozdejšie. Bola to akiste len nejaká maličkosť, preto stopy
ďalej o tom nieto. Umrel r. 1644. Jeho zať Ján Molčzan valaštian­
sky chcel mať kongregáciou dňa 16. jan. r. 1645. potvrdený testa­
ment, ktorý urobila vdova Muránskeho Marta, keď čiastku svojho
majetku s domom oddala menovanému Molčzanovi s vytvorením
iných svojich dietok, aby ju zato do smrti opatril. Bratstvo ne­
potvrdilo tento testament preto, že iné dietky z toho vytvorené
boly, a radilo, aby si najprv získali súhlas vrchnosti a zemských
pánov; potom privolajúc niektorých bratov farárov a iných vážnych
mužov, aby matka v prítomnosti ostatných svojich dietok svoju
vôľu vyjavila a čo za spravedlivé a pravé uzná. to potom i bratstvo
svojou pečaťou potvrdí. Jeho vdova Marta žila ešte r. 1648., keď
24. okt. zaznačená je ako kmotra Jána Lučacinskyho v breznian­
skej matrike.
3. Ján Stephanides, bol na kongregácii dňa 20. febr. r. 1646.
prijatý ako farár valaštiansky do bratstva a vpísal si meno do
zápisnice. Od neho poslalo bratstvo 16 jan. r. 1651. kathedratikum
chorému superintendentovi Lanymu. Azda bol skorej farárom
v Pokoradzi a na Hrachové, keď Bartók udáva, že bol Turkami
pri Lopeji zťatý.
 783

4. Imro Kokavini, Kokavius — viď medzi farármi na Dubovej

číslo 13.
5. Samuel Dionysi — viď medzi farármi ponickými č. 11.
6. Ján Rotarides — viď medzi farármi na Buči č. 7.
7. Samuel Kvetoni, Quetonius — viď medzi farármi Iubietov-
skými č. 15.
' 8. Michal Schroter, Schrôtter, Schiveter, bol na kongregácii dňa
20. nov. r. 1668. do bratstva prijatý a vpísal si meno do zápi­
snice. Roku 1671. dňa 21. apr. pre neprítomnosť na shromaždení
superintendent ho pokutoval. V jaseni r. 1679. bol farárom tisov-
ským, kde akiste až do r. 168b. účinkoval.
9. Juraj Nicolaides — viď medzi diakonmi v Brezne č. 19.

Rektori:
Ako sa menoval natisnutý a r. 1629. silou odstránený tunajší
rektor, to je neznáme.
1. Ján Pintherus, Pinderi — viď o ňom v životopise farára
Murania.
2. Ján Eger — viď medzi rektormi v Selcach ô. 10.

XXXVII Zolná.
Potok Zolna spomína sa už v diplome z r. 1282. a dedina
r. 1265. a 1311. ako obec na púšti; v diplome z r. 1391. ako
dedina tamejších zemänov. Má kostolík, ktorý vraj bol r. 1817.
oprávaný, ale je dosť dobre v pôvodnej podobe zachovaný, ne-
zkazený. Na tej istej dohne, ako trochu väčší kostol čerenský,
je i tento zolniansky rannogotický, len azda od tamtoho niečo
starší a skromnejší. Jeho svätyňa je zatvorená troma stranami
osmohranu; sklepená je v rannogotickej dobe, rebrá sbiehajú sa
na prostred v svorní, na spodku ružou označenom. Štvorbranné
pastophorium má zvrchu mníšsku kružbu a zvonku železné mriež-
kové dverká. Gotické dvere vedú do sakristie, pokrytej gotickým
sklepením, ktorého rebrá sbiehajú sa v svoreň, na spodku ozdo­
bený hviezdou; je tam i šestihranná piscina. Obloky, majúce zvonku
i zdnu odstenie, vybiehajúce s oboch strán v ozdobné stĺpiky, sú
ňzunké a dlhé na svätyni zvonku do končitá zasklepené, zvnútra
v svätyni drevenými trámami na vrchu zakončené; na veži obloky
najvyššie, dlhé a úzké zasklepené sú mníšskou kružbou, dolunižšie
v bok vežového múra, tedy nie na prostred múru sú dlhé, úzunké,
na vrchu nie do končitá zasklepené obloky. V chráme a vo svä­
784

tyni presvitajú cez vakovku freska, ktoré by bolo treba odkryť.

Loď má drevenú povál, ktorá bola ešte r. 1733. pomalovaná.
Z chóru vedú do veže dvere s konzolami, akoby z prechodného
slohu románskeho do gotického, tedy z rannogotickej doby. Tento
kostolík stál už roku 1292. a r. 1311. s cintorínom a farou; ostri­
homskom arcibiskupom Tomášom vyňatý bol zpod prayomocnosti
archidiakona. Roku 1325. ostrihomský arcibiskup Boleslav potvrdil
tú výsadu a križiacky kláštor budínsky roku 1347. hodnoverne
odpísal tú výsadu, preto i v sozname starých fár spomína sa ako
fara výnimečná. Oltár už r. 1692. spomína sa ako starobylý. Blízo
pri kostole, juhozápadne na kraj vršku je bývalá fara, dobre zacho­
valá, teraz obývaná jedným roľníkom; východne je zvonica, v ktorej
sú dva zvony, 16 centový s minusculárnym gotickým nápisom:
Lucas Marcus Mateus Johannes per me M. (agistrum) A. Jonas
1514.; druhý 10 centový s majusculárnym gotickým nápisom.
Z dávnych farárov spomína sa r. 1347. Mikuláš, ktorý si dal spo­
menuté výsady v Budíne od križiakov prepísať. Ostrihomský vikár
Matej Graecus vyhováral ešte r. 1552. farára zo Zolnej, že sa pre
chorobu nezúčastnil na synode, ale iste bola Zolná už vtedy evan­
jelickou, lebo r. 1561. neodvážil sa ta katolícky vizitátor Zathay
isť vizitovať. Cirkev zostala evanjelickou až po veľké prenasledo­
vanie v r. 1673., ba po r. 1709., keď jej evanjelický farár bol ná­
silne odstránený. Ani potom neodvážili sa ta katolíckeho farára
osadiť a zostali katolíci filialistmi Veľkej Slatiny, evanjelici po
vydaní tolerančného patentu sriadivšej sa evanjelickej cirkvi
očovskej. Pri kostole je krypta rodiny Zolnaych, ktorú posledne
dal sriadiť peštiansky seniorálny a stoličný advokát Eugen Zolnay.
V nej leží tabulárny sudca a dozorca očovskej cirkvi Žigmond
Zolnay. Je už dosť porúchaná. Za časov prvého známeho evanje­
lického farára, tedy pred r. 1588., cirkev zolňanská oddala fará­
rovi Talepinovi Fundus instructus, k fare náležajúci: stoly, cínové
misky a k nim patriace taniere, tri voly, dve kravy, okovaný a
všetkým potrebným vystrojený voz, dve reťazi, pluh, 20 štvrtní
pšenice, 10 štvrtni raže. Pôvodina tohoto inventáru mala byť za­
chovaná ešte za farárstva očovského Lazaryho v Zolnayovskom
archíve. Turci prepadli v noci 19. marca roku 1578. dedinu a od­
vliekli 10 osôb do zajatia; žatým ešte i r. 1657. bola obec po­
platná Turkom.
Evanjelická cirkev nebola z najmenších v senioráte, veď
patrily sem fílie Sampor a Sebedín; farár mal role. lúky a dežmu
a platil 1 dukát kathedratikumu. Duší bolo v Zolnej r. 1657. len
 785

asi 150; r. 1713. bolo tu asi 300 obyvateľov, z nich 32 katolíkov;

r. 1837. ev. 322; r. 1869. 396 a teraz žije na chotáre 2298 katast.
jutrovom 668 duší, z nich je 485 evanjelikov a 171 katolíkov.
Vizitovaná bola evanjelická cirkev 3. marca roku 1613. Melíkom,
13. nov. roku 1624. Sextim; 8. nov. r. 1628. a 5. jan. r. 1630. tým
istým a r. 1669. Dávidom Lanym. R. 1647. bol i zolniansky. kostol,
ppv Cákym odňatý, na rozkaz palatína Jána Draskovicha vicišpá-
nom Štefanom Asguthym, evanjelikom prinavrátený, tak ako i sla­
tinský, očovský a čerenský. Teraz je Zolná fíliou očovskej cirkvi.
Už pred r. 1837. mala evanjelickú školu, postavenú na pozemku
zemského pána kniežaťa Pavla Eszterházyho. Pozdejšie mali značnú
cirkevnú sypáreň, v ktorej bolo r. 1884. až 84 hl. obilia a 1068-zl.
v peniazoch; v rok na to až 90 hl. Zišlo sa im to, lebo r. 1887.
postavili si cieľu primeranú novú školskú budovu nákladom vyše
2000 zlatých, nerátajúc v to ručnú i vozovú prácu, zporiadky
konanú, a r. 1903. postavili vežu a opatrili si dva zvony, spolu
s prácou zporiadky konanou nákladom asi 10,000 kor., na čo dali
z urbariálnej kassy 500 kor.
V Zolnej očovský evanjelický farár trikrát do roka odbavúva
služby Božie.

Farári.
1. Ján Talepinas, prítomný na pamätnom shromaždení dňa
17. jan. r. 1588.
2. Juraj Mucha, Muchovius, poznačený je ako tunajší farár
medzi prítomnými na kongregácii 13. jan. r. 1598.; 22. jan. roku
1601. vyvolený bol za rečníka, r. 1613. za prísediaceho a 21. okt.
r. 1621. za dekana. Roku 1604. 12. jan. pozdvihnutá bola na koh-
gregácii žaloba pre nejakú farskú rolu, pred niekoľkými rokmi
odcudzenú a občanmi užívanú. Dňa 12. apríla roku 1622. vypo­
čutý bol ako svedok v pravote Pográničkinej proti Hermanovi,
o čom už bola reč v životopisoch farárov slatinského a očovského.
Dňa 6. februára roku 1624. žaloval Muchu Lavrinec Medlinger pre
dlžobu. Zo shromaždenia bratstva 6. júla roku 1626. vyslali ho
spolu s čerenským farárom Niklecom napomenúť mičinských
cirkevníkov, aby si cirkevné staviská nenechali ako zrúcaniny ne­
opatrené. Dňa 11. okt. r. 1633. bol už natoľko chorý, že mu brat­
stvo chcelo dať za pomocníka vyhnanca zo školy bátovskej To-
biáša Lucia, o ktorom bola reč medzi učiteľmi badínskymi. Na
shromaždení dňa 17. jan. r. 1634. cirkev zolňanská prosila brat­
stvo prostredníctvom čerenského farára Nikleca, aby Daniel Drako
50
786

diakon uznatý bol za, pomocník?, Muchovho a prijatý do bratstva,

čo sa i stalo. Zdá sa, že po smrti M ucho vej spravoval za čas
Drako túto cirkev, kým neprešiel za farára na Ostrolúku.
3. Matej Haza, Has, bol najprv rektorom a potom diakonom
vo Sv. Michale v Turci; do turčianskeho bratstva prijali ho na
kongregácii v Sučanoch r. 1641. Dňa 13. febr. r. 1647. čítané bolo
na shromaždení bratstva zvolenského svedoctvo, ktoré bol v zá­
ležitosti ubehlej manželky Prôlischovej podpísal i Haza ako diakon
svätomichalský. Ale už 20. jan. r. 1648. prijali ho do zvolenského
bratstva ako farára zolňanskeho a on vpísal si meno do zápisnice.
Dňa 13. jan. r. 1655. žaloval ho miestny rektor, že mu nechce
dať výplatu za stolovanie, na čo ho bratsvo napomenulo, aby
rektora vyplatil a pokojne s nim žil. Vtedy ho žalovali i patróni,
bratia Zolnayovci, pre reči v čas horení konôp, obojakí napomenutí
boli k smiereniu sa. Z toho istého shromaždenia vyslalo ho brat­
stvo napomenúť radvanského farára Hodíka. Nasledujúceho roku
umrel a zo shromaždenia 19. júna roku 1656. písaný bol list na
bratov farárov, aby cirkevné práce v cirkvi zolňanskej na prosbu
vdovy Hazovej vďačne konali.
R. 1657. dočasne zastával úrad farára tu Ján Gersich, Gersic.
4. Eliáš Zacharídes, rodák z Brezna, r. 1648. študoval v B. By­
strici u M. Jána Búringera, nasledujúceho roku u M. Eliáša Kreu-
chela, ktorý do školskej zápisnice o ňom poznačil, žé sa stal
rektorom a potom diakonom. A síce r. 1651. povolali ho za rektora
do Sv. Mary v Turci, kde sa stal roku 1654. diakonom a 10. febr.
r. 1655. bol na kongregácii v Sučanoch do turčianskeho bratstva
prijatý. Odtial prešiel roku 1657. za farára do Zolnej. Na kongregácii
zvolenského bratstva v Slov. ĽupČi 22. jan. r. 1658. bol prijatý s tým,
že v nasledujúcej kongregácii preukáže svedectvá o svojom po­
volaní, vysvätení a obcovaní. Nasledujúceho roku dňa 9. jan. po­
kutovaný bol na 6 zl. preto, že nezadržal uzavretie bratstva
o snubnej záležitosti miestneho rektora Pruniho. o čom viď nižšie
v tohpto životopise; superintendent žiadal ten výrok ná písme,
,aby ho v novohradskej stolici previe*sť mohol, ale Zacharides uznal
svoju vinu a hneď zaplatil 1 toliar. Nasledujúceho dňa dobre stál
za lupčianskeho diakona Búria, že sa v práve so seniorom kedy­
koľvek ustanoví. Dňa 31. mája r. 1661. žaloval ho rektor Pruni,
že mu dosiaľ odoprel stravovanie; preskúmanie tej veci oddané
bolo superintendentovi. Dňa 16. jan. r. 1663. poslaný bol s radvan­
ským Milochovským ku bbystrickému rychtárovi pýtať pohostin­
stvo v meste pre prítomnú kongregáciu; vtedy vyvolili ho za po-
 787

kladníka. Dňa 4. febr. bol na pohrabe slatinskej farárky Lepíničky

a žatým tam na partikulárnej kongregácii. Dňa 20. okt. r. 1667.
bol rečníkom, v čom bol 29. febr. potvrdený. Ako rečníkovi na­
ložené bolo dňa 30. jan. rokli 1670. napomenúť slatinského farára
Lepínia, aby zápisnice oddal novému superintendentovi Zábojní-
kovi. Dňa 21. apr. r. 1671. bol vyvolený za prísediaceho. Vtedy
nial nejakú manželskú záležitosť pokonávať s Jánom Louschanim,
ale preto, že táto záležitosť bola podaná po rozpustení zasadnutia,
•odložili ju do nasledujúceho zasadnutia, V čas prenasledovania
roku 1673. podpísal zrieknutie sa úradu. Žil potom v B. Bystrici.
Ako významnému mužovi i jemu venoval v novembri roku 1669.
Matúš Kephalides, radvanský rektor, svoj spis Examen Contro-
versiae de pluralitate animarum in hornine, respondente Joh. La-
nyeczio Thurocziensi.
5. Mikuláš Leporini r. 1682. — Viď medzi rektormi radvan­
skými č. 17.
6. Krištof Mazarius, Mazár, Mazary, — viď medzi farármi
zvolenskými č. 11.
7. Juraj Lycius, narodil sa na Piargu pri B. Štiavnici roku
1679.; učil sa v Štiavnici u Jakuba Radíka, Paulínyho a Jána
Scholastica, v Krupine u Martina Dubovskyho za tri roky, v Kre­
mnici u Daniela Parschitzia za dva roky, v Bratislave, kde za
tri roky bol vychovávateľom u Pavla Forstera, kde učil i hudbu
u, shromaždil si peniaze na ďalšie štúdium. Roku 1703. išiel do
Wittemberku v spoločnosti priateľa Hagaru. Nasledujúceho roku
nemajúc prostriedkov, dostal odporúčanie od Kristiana Vater na
niederwiesenského farára'Krištofa Schwedlera. od ktorého poslu­
cháčov obdržal 50 imperiálov, čo mu umožnilo zostať vo Wittem­
berku za poltreťa roka. Keď sa domov vrátil, bolo mu ponúknuté
konrektorstvo v Štiavnici a farárska stanica vo V. Uhrovcí, ale
ani jedno neprijal, stal sa farárom v Strečne a 18. jan. r. 1706.
vysvätil ho Štefan Pilárik. Po smrti svojho svokra Mažaryho stal
sa tunajším farárom, r. 1709. vyhnancom, r. 1714. farárom v Ceren-
čanoch a roku 1718. v Sudiciach, kde i umrel. Z manželky Márie
Mažary, dcéry svojho predchodcu a Alžbety Zolnay mal syna Šte­
fana, v roku 1737—46. farára v Csekeháza v Abaujskej a potom
budikovianskeho v Gemeri.

Rektori, učitelia:
1. Behov Basilius, keď 35 rokov bol tu rektorom, tedy asi
od roku 1595. a nevládal už slúžiť, išiel po pýtaní. V kongregácii
50*
788

27. mája r. 1630. žiadal pre neho badínsky farár Stanislav Cor-
vinus almužnovú listinu.
2. Baltazár Pruni, Slinka, účinkoval tu od r. 1655. Na shro-
maždení bratstva 22. jan. r. 1658. žaloval vdovu farára Hasa, že
mu nechce dať dcéru Máriu za manželku, ako mu bola sľúbila.
Bratstvo rozhodlo, že preto, lebo vdova Hasova s dcérou predvo­
lané sa neustanovily a ich zástupca na žalobu odpovedať nechcel,
majú sa ustanoviť v nasledujúcom shromaždení bratstva, kde
udajú príčinu rušenia sľubu. Medzitým zakazuje sa dcére dať sľub
inému, pod pokutou exkommunikovania z cirkvi. Ale farár Zacha-
rídes sobášil ju s iným, za čo bol pokutovaný. Že r. 1661. žaloval
svojho farára, o tom už bola reč. Pravdepodobne v čas vizitácie
v Zolnej vpísal si Pruni meno do kontuberniálnej zápisnice dňa
21. marca r. 1669. Účinkoval tu i r. 1682. Umrel 11. marca roku
1696. ako 68 ročný v Ľubietovej u svojho syna Beniamina. Dľa
ľubietovskej matriky, dosiaľ zachovanej, bol v Ľubietovej sverený
29. jan. roku 1696. a v Očovej sobášený Martin Gaudia s dcérou
zolnianskeho rektora Baltazára Szliuku-Pruniho.
3. Ondrej Matussovitz r. 1807.
4. Ján Bussovsky, učil tu r. 1818.; dostával od žiakov týždenne
poltúru. Remeslom bol čižmár a bol i obecným notárom.
5. Karol Kubány z B. Bystrice, bol podobne Čižmárom a obec­
ným notárom. R. 1837. superintendent Ján Seberiny pochválil ho
ako pilného učiteľa. Mával 32—40. školákov. Účinkoval tu ešte
i r. 1861.
6. Ján Furgyík, rodák z Radvane, súkenník, od r. 1868. Umrel
25. febr. r. 1884. Pri ňom bol r. 1883. pomocným učiteľom Pavel
Bagyinka, r. 1884. Ján Párničan.
7. Ľudevít Nemann od r. 1884—1892.; prešiel do V. Slatiny
a potom bol penzionovaný.
8. Ján Szolovics od r. 1894., chválený je ako pilný a spôsobný
učiteľ.

XXXV III. Zvolen.

Okolie Zvolena obydlené bolo už v predhistorickej dobe; o tom
svedčí okolnosť, že vo zvolenskom chotáre na Borovej Hore našli
bronzové predmety: dva závitky, jedon 10, druhý 8 skrútkový.
bronzové perly, starý hrot, 13 bronzových karík, krúžky a črepy
z nádob. Krém toho zo zvolenskej stolice opatrujú v klužskom
muzeume dve ozdobné čiastky zubadla z bronzovej doby a dve
 789

bronzové náramnice z hrubého drôtu. Jedon nález, pozostávajúci

z malých bronzových valcov, 5 bronzových zátočiek a iných
ozdobných predmetov zo zvolenskej stolice je v etnografickom
muzeume v Koppenhagen v Dánsku. V našom martinskom mu-
zeume máme bronzové predmety z pliešovského chotára a ka­
mennú sekeru z blízkosti Dobronivej.
Najstaršou stavebnou pamiatkou zvolenského chotára je
bezsporne zvolenský Pustý Hrad. teraz už v zrúcaninách ležiaci,
o ktorom nie je isté,.kedy bol stavaný; udáva sa, že okolo roku
745. Mal byť sídlom velžupy, ku ktorej patrily krém zvolenskej i
okolité viaceré stolice. Zrúcaniny Pustého Hradu sú ešte značné
a na podiv silné. Zachovaná je ešte brána od juhu blízo najvyš­
šieho miesta Hradu, sklepená do polokrúhla a nad ňou múr, spolu
na viac metrov vysoký. Zachovaná je tiež cisterna, alebo studňa,
do ktorej vedú kamenné žľaby a pozostatky múrov, ktoré spájaly
vyšný hrad s nižším. V múre brány zachované drevo dubové bolo
žlté a tak silné, že sekerou sotva sa dalo z neho niečo odštiepiť;
vakovka bola. ako cement, kresané skaly žľabov, ako keby boly
len nedávno okresané a tehly ešte tak silné, že silnejšie i teraz
tažko by bolo spraviť. Hrad bol jeden z najväčších vôbec; obvod
vyšného a nižného hradu má i teraz 1848 metrov, tedy bez mála
2 kilometre; a krém toho bol neďaleko matčí zámok, sídlo to
akiste matky majiteľa hradu. Po tom stopy už sotva jesto. Vyko­
panie zrúcanín hradu stálo by mnohé tisíce. Vo vnútri hradu sú
lievikovité jamy, pozostatky to podzemných obydlí pre posádku
(putrí Iakás). Hrady boly pospájané hradskými cestami, zväčša
hrebeňom vrchu vedenými. Akiste pod hradom, tedy s ľavej strany
rieky Slatinice ležalo prvotné mesto Zvolen, ktoré sa spomína v
diplome z r. 1135. Tatari vypálili krém Krupiny i mesto a hrad
Zvolen, ktorý však žatým bol obnovený, lebo kráľovia viacej Vvýsad
vydali za svojho pobytu na zvolenskom hrade, kým ešte nebol
postavený terajší zvolenský zámok. Tatarmi vypálené mesto ob-
držalo v januári r. 1244. a v máji r. 1254. znovu od kráľa Bélu IV.
potvrdenie svojich výsad, podľa Ktorých svobodne si mohli voliť
rychtára a kňaza, sekať drevo, lámať skaly vo svojom chotáre,
boli osvobodení od mýta, od dane a práce zvolenskému županovi,
mali právo meča, obdržali pozemok pri Rybároch, ktorého medze
sú v tej listine opísané; a potom už nasledujúci kráľovia obnovo­
vali ich výsady a rozmnožovali ich majetok, darujúc im obce
Lieskovec, Bacúr a viaceré polia a záhrady, čo pravda zadarmo
nešlo. V rokoch 1350—51., tedy za panovania kráľa Ludvika bol
790

postavený terajší zvolenský zámok na pravom brehu Slatinicev

Čiastočne zo zrúcanín hradu, a od toho času zostal hrad pustým..
Pred asi 38 rokmi bolo vidno na múroch Pustého hradu vyrastené
lipy, ktorých bútle už pne stály na vrchu múru, už len asi na
meter vysokého, a korene i z jedneho i z druhého boku múru.
siahaly do zeme. Jednej takej bútlej lipy peň mal v objeme vyše-
5 metrov. I to svedčí o tom, že hrad leží dávno v rumoch. Pravde­
podobné je, že len po vystavení terajšieho zámku presídlilo sa i
mesto Zvolen na druhý breh Slatinice, severne od zámku a začali
tam stavať kostol, na ktorého vystavenie roku 1381. krá! Ludvik
určil dôchodok z vína, aby totiž mešťania od každého privezeného'
suda s vínom platili 1 zl. I sám gotický sloh kostola, teraz kato­
líckeho a zvlášte jeho sakristia poukazuje, že povstal asi v druhej
polovici štrnásteho storočia. Od toho času bol častejšie preinačo-
vaný; zasklepený bol pravdepodobne pozdejšie, v časoch pozdnej-
šej gotiky; rebrá sú s tenkým vyložením, len na sakristii je kúsok
sklopenia z prvotnej rannej gotiky. Kostol je 99 stôp dlhý, 36 stôp-
široký a 27 stôp vysoký. Svätyňa, troma stranami osmohrann
zatvorená, má dvojpoľové gotické sklepenie, ktorého rebrá spájajú
sa vo dva stredové okrúhle, kamene, svorne, na ktoré roku 1612.
vymaľované boly baránok Boží a na druhý címer mesta; víťazná
brána a obloky sú končité. Hlavná brána bola pozdejšie preina-
čovaná, akiste v čas stavby veže 20 siah vysokej r. 1648. posta­
venej. Majú šesťhrannú kamennú krstitelnicu, podobnú kalicha
s latinským nápisom, darovanú vtedajšej evanjelickej cirkvi Bene­
diktom Gyurkym, ktorý bol r. 1610. vyslancom mesta na žilinskú
synodu a r. 1621. rychtárom. Majú tiež mosadznú lampu z roku
1566. od 26. novembra, robenú Jánom Marer mešťanom zvolen­
ským, a strieborný starý gotický kalich, ktorý dalo zhotoviť roku.
1620. mesto pre evanjelickú cirkev. V kostole sú náhrobníky
s erbami a nápisami: evanjelického farára Nikodeina Sartoriusa,
zomrelého 7. jari. r. 1595., Timotea Štimmela rychtára z r. 1639.
a zlomkový, nejakého vígľašského kapitána. Do kostola opatrilo
mesto r. 1644. organ, z čoho účtoval Ján Šembery. Južne ku ko­
stolu pristavenú káplnku v dobe barokového slohu, tedy iste len.
po roku 1674. dal postaviť Jozef Ebecky, horlivý katolík.
Okolo kostola bol kedysi cintorín, múrom otočený, majúci
na juh bránu a kostolníkov byt so zvonicou, na sever špitál,.
k dobru ktorého dovolil kráľ Rudolf roku 1592. postaviť mlyn a
manželka kráľa Mateja II. Beatrica darovala dedinu Lieskovec.
Špitál až do ‘ľ. 1780. obývali školáci, potom žobráci a r. 1822. bol
 791

s cintorínovým múrom rozhádzaný. Z drievnych farárov spomí­

najú sa r. 1292. Peter, kanonik vacovský; r. 1332—38. Michal;
r. 1464. Vladislav, ktorý i s farou a susednou kúriou bol kráľom
Matejom osvobodený od zámockej služby; roku 1522. Juraj, vice-
archidiakon; žatým už nasledovali evanjelickí farári až po veľké
prenasledovanie. Ako známo, Jiskra bol pánom Zvolená od r. 1442.
za dvadsať rokov. V bojoch s nim vypálil Hunyady Zvolen 14. okt.
r. 1451. Jeho syn kráľ Matej I. rád bavieval sa na zvolenskom
zámku; v taký čas vďačilo sa mu mesto vínom, telcí, barancami,
rybami a iným, ako o tom svedčia mestské účty z r. 1465. Po
vpadnutí Turkov do krajiny sídlil na zvolenskom zámku kapitán
kráľovského vojska k obrane banských miest tu udržovaného.
Proti Turkom malo mesto Zvolen už r. 1541. ohrady, ale terajšie
múry okolo mesta postavené boly až r. 1635 — 67. V čas vpádu
Turkov roku 1588. evanjelický farár Nikodem Sartorius zachlopil
bránu zvolenského zámku pred blížiacimi sa Turkami. Roku 1615.
malo mesto už vežové hodiny, prvé z kráľovských miest.
Ako prísne súdili v tom veku nemravných ľudí, na to bol
výstražný pád súd nad synom senátora Szabóva, ktorého pre
krvosmilstvo, tojest pre prestúpenie 6. Božieho prikázania s jednou
jeho pokrevnou, mestská vrchnosť na smrť odsúdila a ten výrok
potvrdil i palatín Juraj Thurzo, V čas Bethlenovského povstania,
o ktoré malr aj Zvolenci veľké zásluhy, daroval r. 1619. Bethlenov
vojvodca Szechy paktáty mestu Zvolenu zo zvolenskej stolice.
Dňa 19. júna r. 1621. cisárski vojaci kostol vyrabovali, faru i časť
mesta vypálili. I v Rákóczovskom povstaní Zvolenci mnoho trpeli,
najmä r. 1645., keď na mor umrelo v samom Zvolene 1168 ľudí,
medzi nimi krém dvoch všetci údovia senátu i s rychtárom. To
natoľko ztenčilo počet obyvateľov vo Zvolene, že r. 1657. Barfók
udáva vo svojej vizitacionálnej zápisnici len 340.evanjelikov a 20
katolíkov, medzi ktorými boli i majitelia zvolenského zámku
Eszterházovci a ich slúžobníci. Aj prespolní mali vtedy tam domy.
Tak po spomenutom moru r. 1645. kúpil si tu dom provizor zvolen­
ského zámku a potom vicišpán Ján Ebecky, hádam vtedy jediný
mešťan zvolenský katolíckeho vierovyznania, ktorý v čas návštevy
ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya a paiatína Fraňa Vesse-
linyho dal vo svojom dome súkromnú omšu slúžiť. Ale i o tom
Ebeckom napísal Bartók vo vizitacionálnej zápisnici, že bol zlým
katolíkom a rád chodil na luteránske kázne. V čas povstania
Rákóczyho 26. okt. r. 1708. vypálil Bercsényi Zvolen. Ešte i po
vypúdení evanjelických faráro.v bolo r. 1682. vo Zvolene len 5
792

katolíkov a bar. Ladislav Mednyanszky, opát a kanonik, vo svojej

vizitacionálnej zápisnici z r. 1713. udáva počet evanjelikov na 1005
a katolíkov vždy ešte len na 90 duší, medzi nimi 15 konvertitov.
V čas vizitácie r. 1818. bolo vo Zvolene 1119 evanjelikov, v Mô-
ťovej 763, v Lukovom 176. na Kováčovej 72 a' na Buči 229,
v Lieskovci 598, v celej cirkvi 2951. Roku 1831. vystúpil počet
duší v celej cirkvi na 3155. Katolíci a inoveriaci sa až v novšom
čase značne rozmáhajú, zvlášte po vystavení železnice a plachovej
fabriky tak, že krajinský popis z r. 1902. vykazuje už v samom
Zvolene popri 2280 evanjelikoch, 4164 katolíkov, 108 kalvínov a
584 židov. Teraz žije vo Zvolene, majúcom 5023 jutrový chotár,
8799 obyvatelov, nich 2644 evanjelikov; vo filiácii ale: v Môťovej
na chotáre 8609 jutrovom 1252 obyvateľov, z nich 991 evanjelikov,
v Lieskovci na chotáre 2445 jutrovom 753 obyvateľov, z nich
662 evanjelikov; na Buči na chotáre 2765 jutrovom 830 obyvatelov,
z nich 475 evanjelikov; v Lukovom na chotáre 619 jutrovom
247 obyvatelov, z nich 239 evanjelikov; na Kováčovej na chotáre
1155 jutrovom 385 obyvatelov, z nich 157 ev. a na Túrovej, Ľa-
liotke a Tŕni spolu 66 evanjelikov; a tak v celej ev. cirkvi je
duší: 5234.
. Mesto Zvolen od časov reformácie až po r. 1673. a potom
aspoň od r. 1704. po 1709. bolo takmer čisto evanjelickým; v tom
čase tam katolíckeho farára nebolo. Terajší katolícky kostol uží­
vali výlučne evanjelici. Pomedzi to okolo r. 1692. vládii len malým
kostolom za mestom v cintoríne.
Už r. 1525. žaloval hlavný bystrický farár Mikuláš arcibisku­
povi Ladislavovi Zalkánovi, že v banských mestách a vo Zvolene
budínsky farár kostola sv. Juraja, Ján Krysling, a presbyter Konrád
kacírskymi kázňami odviedli ľud od pravého katolíckeho nábo­
ženstva, na čo Zalkán naložil Mikulášovi a tiež i zvolenskému
farárovi, aby so všetkými svedectvami proti tým kacírskym kaza­
teľom prišli k nemu. Z toho vidno, že zvolenský magistrát bol
v tom čase už Lutherovmu učeniu naklonený, keď dovolil poho­
stinné kázanie v duchu Lutherovom. Arcibiskup ďalej nariadil vy­
šetrovanie proti zvolenskému farárovi preto, že r. 1535. verejne
do manželstva vstúpil. Medzi poslucháčmi wittemberských vyso­
kých škôl nachodíme počnúc od r. 1543. i Zvolencov. Roku 1549.
prosili Štiavničania zvolenský magistrát, aby im na Veľkonočné
slávnosti prepustili ich kazateľa Mag. Ottmanna, čo títo i urobili;
iste bol vtedy krém neho vo Zvolene i hlavný farár, keď sa Zvo-
lenci cez Veľkonočné slávnosti zaobišli bez Ottmanna. Potom už
 793

bývali vo Zvolene dvaja evanjelickí farári, starší a mladší, alebo

hlavný farár a diakon. Po evanjelických Balassovcoch sídlili vo
zvolenskom zámku vplyvní v krajine Eszterházovci, tuhí katolíci;
ale Zvolenci vedeli si aj proti nim uhájiť svoju evanjelickú vieru
a cirkev. Kedy odňalo mesto svojmu farárovi dežmu a začalo mu
dávať na miesto toho spomenutý týždenný plat z mestskej po­
kladnice, ťažko je ustáliť; ale r. 1626. už i Eszterházovci dávali
zvolenskému evanjelickému farárovi miesto dežmy merice za
svojich poddaných. Vo Zvolene bola tiež kvitúca škola, na ktorej
účinkovali krém rektora i kollegovia a kantori, tedy súčasne via­
ceré učebné sily. Mesto napomáhalo chudobných študujúcich a už
r. 1619. dávalo pre miestnu školu 6 funtov mäsa po 3 denáre
týždenne. Až s ubilím evanjelickej cirkvi prestala i povestná zvo­
lenská škola. Po vypúdení evanjelického farára r. 17G9. zo Zvolena,
chodili Zvolenci do artikulárneho chrámu v Garamsegu a na Ostrú-
lúku. Mestská vrchnosť volená už potom len z katolíkov, pokuto­
vala evanjelických mešťanov pre nezúčastnenie sa na processiach,
proti čomu darmo prosili aj samú kráľovnú Máriu Tereziu, ako to
už spomenuté bolo. Jednotlivcov pokutovali a dlho žalárovali preto,
že vytrvali verne pri evanjelickej viere, nechceli na Máriu prisahať
a dietky si v evanjelickom náboženstve vychovávali. Stalo sa, že
im boly dietky násilne odňaté a v katolíckej viere vychovávané.
No jednako -Zvolenci zostávali verní svojmu náboženstvu. Keď si
vyvolili evanjelika za senátora alebo rychtára, proti tomu kato­
lícky plebán protestoval a žaloval kráľovskej komore, ktorá chytila
stránku plebánovi a vyvolených odstránila. Bližšie deje z tejto a
dávnajšej doby nebolo mi možno preskúmať, lebo zvolenský rpa-
gistrát odoprel mi prístup do mestského archívu, lebo je vraj
archív nesriadený a uložený v tmavej miestnosti.
Po vydaní tolerančného ediktu pripravovaní a oboďrovaní
boli Zvolenci sriadiť si samostatnú ev. cirkev menovite horlivým
Alexiom Palugyayom, ktorý so svojou manželkou Alžbetou rod.
Otšovskou obetoval na cirkev 1000 zl., a z tohoto ich daru nado­
budnutý bol r. 1783. strieborný pozlátený kalich s mištičkou. On
daroval r. 1788. i Summovní a gruntovní výklad Písma svätého.
Prvé služby B. vykonával o sriadenie evanjelických cirkví horlivé
zaujatý superintendent Ján Csernyanszky v I. nedeľu adventnú
r. 1783. v stodole Petra Radvanszkého; žatým odbavúvali služby
B. zporiadku súsední farári. Koncom roku pozvali si Zvolenci za
farára Adama Struhára z Garamsegu a hneď dňa 22. jan. roku
1784. vyvolili si aj Martina Zs.emberyho do Felsô Szúd za cirkev-
794

ného dozorcu. Potom poľahčiac si stavbu kostola, kúpili si za 670 zl..

Bossányovský poschodový dom a vyhodiac z neho priečky, pre­
tvorili ho v chrám, osadiac jednoduchý oltár na východnú stranu
od ulice. Jediný vchod bol z južnej strany odo dvora. Krstitelnicu
daroval roku 1787. Juraj Ferjentsik. Žatým roku 1797. opatrili
kostol riadnym dachom. Pred vizitáciou roku 1801. obnovili oltár
nákladom 50 zl., a Štefan Lehotsky dal ho opatriť nápisom:.
Obetujte obét Bohu chvály“ vždycky. Žid 13,5; roku 1820. pre­
ložili oltár na západnú stranu; na východnej vylámali dvere
od ulice a kostol slušným frontom opatrili. Takto uspokojili sa
dosť skromným kostolom a nepomýšľali na jeho slušnejšiu pre­
stavbu za dlhé časy. Zvony nemali žiadne; úžívali mestské, za
ktoré však pri pohraboch platilo sa do katolíckej cirkvi. Až roku
1856—7. nákladom vyše 10,000 zlatých pristavili ku kostolu od
ulice vežu, ktorú staval Fraňo Miks z Rimavskej Soboty, a opa­
trili tri oceľové zvony, v Bochume liate, spolu 53 starých centov
ťažké, ktoré 30. okt. roku 1857. posvätil senior Ludvik Geduly..
Veža stojí na štyroch massívnych stĺpoch. I keď obetivosť cirkev-
níkov bola od počiatku chvalitebná, nevedeli ju do potrebnej
koľaje uviesť; mali hojnosť kalichov, prikrývadiel, šatiek, kamží,
ale sám kostol zostal až na novšie časy v takom stave, že ne­
slúži na česť slávnej zvolenskej cirkvi. Krém strieborného kalicha,
Palugyayovcí obetovaného, daroval podobný strieborný a pozlá­
tený s mištičkou roku 1788. R. G.; tretí bez mištičky dal roku
1834. apatekár Pavel Thomka a štvrtý tiež strieborný a pozlátený,
ozdobený podobami apoštolov, nadobudnutý bol spolu so strie­
bornou nádobkou na oblátky roku 1881. z dobrovoľných obetí za.
460 zl. Vážia obe spolu 1800 grammov. Striebornú a pozlátenú
mištičku ku tretiemu kalichu darovala roku 1850. Anna Hlôška.
V čas vizitácie roku 1837. boly 4 alby, z nich tri so striebornými
sponkami, 6 hodvabných ručníkov, jedon so zlatými strapcami,,
druhý zlatom vyšívaný; 5 oltárnych prikrývadiel, z nich 3 hodvabné,
jedno od manželky Martina Zsemberyho Zuzanny rod. Benne de
Nándor, druhé od apatekára Pavla Thomku.
Až po stavbu veže nebola žiadna cirkevná daň, len dobro­
voľné obete a jednako mala cirkev r. 1837. istín 5705 zl. u me­
šťanov i u mesta požičaných a dlžôb 1300 zl.; pri stavbe veže
rozhodili náklad na ciikevníkov podľa platebných tried od 25 kr.
až po 12. zl. a odtedy s času na čas podľa tried vyrubujú cir­
kevnú daň. Aká chatrná bola tá cirkevná daň, vidno z toho, že
roku 1865. zvýšená bola na raz toľkú než prvej a jednako do prvej,
 795-

platebnej triedy patriaci platili ročite len po 4 zl. a do poslednej.

50 kr. Čo je to oproti cirkevnej dani mnohých dedinských cirkví
v Honte a Novohrade? A i z tej chatrnej cirkevnej dane zostá­
vala polovica nesplatená. T keď mešťania boli vo dvoch tretinách
evanjelického náboženstva, a čo sa majetku a dane týkalo, boli.
v takom pomere ku katolíkom, ako 8 ku 3, mesto, spravované
Vo väčšine evanjelikmi, ač všetky potreby katolíckej cirkvi zaokrý-
valo, evanjelickej cirkvi podporu nedávalo; až roku 1860. vymohla
si evanjelická cirkev ročitú podporu 1158 zl. Školy boly od roku
1788. mestské, mesto ich udržovalo, učiteľov platilo, len komora,
dávala ročite 200 zl. na plat jednoho učiteľa; ale každá cirkev si
volila dvoch učiteľov svobodne, a tí boli podriadení jedine svojim
cirkevným predstaveným. Charakteristické je, že vo väčšine z evan­
jelikov záležajúci magistrát pre katolícku tretinu udržoval tak
dvoch katolíckych učiteľov, ako pre evanjelické dve tretiny tiež.
dvoch; pre evanjelickú cirkev nemal odkiaľ dávať primeranú
podporu, často i tých 1158 zl. dĺžeň zostával, roku 1873. znížil
ju na 800 zl., ale keď časom počet rímskokatolíckych veriacich,
vzrástol a prevýšil počet evanjelikov, už správca mestských škôl
a väčšina učiteľov bývala rímskokatolíckeho náboženstva. Na se-
niorálnom konvente dňa 23. júla roku 1833. rokovali o zvolenskej
škole evanjelickej. Z listov dekána Juraja Holubyho od roku 1831.,.
ako i zvolenského farára Karola Kuzmányho doznal sa totiž se-
niorálny konvent, že zvolenská cirkev nedovolí dekánovi navšte­
vovať svoju školu a právo nad ňou dozor viesť mu odopiera, čo
seniorálny konvent vypočul so žiaľom a zaďakovanie dekána ná­
sledkom toho neprijal. R.' 1873. oddala cirkev svoju školu mestu,
lebo vraj podľa seniorálnej zápisnice nevidí nijakú potrebu, ale
ani možnosť toho, aby svoju cirkevnú školu vydržovala; a tým
zavdala zlý príklad v senioráte. Ako bolo to posledné tvrdenie
odôvodnené, vidno najlepšie z toho, že cirkev svojmu farárovi
Thébuszovi a kantorovi Antolíkovi opätovne plat povýšila a v čas
vizitácie roku 1885. mala 12,354 z!, činiacich základín, pravda
zväčša na chrám B. sosbieraných; ale keď dobročinnosť cirkev-
níkov i ďalej neklesla,* pri trochu viac horlivosti mohol si Zvolen
svoju evanjelickú školu zachrániť. Roku 1863. Thébusz ešte ako
kaplán horlil za založenie cirkevnej sypärne, aby sa tak sosbie-
rala potrebná summa na stavbu nového chrámu. Cirkevníci na
jeho vyzvanie sosypali dobrovoľne 192 prešporských mier raže
a složili 157 zl., roku 1876. mali už 232 hl. obilia a 3040 zl. v pe*
niazoch len v matke cirkvi; y Lieskovci 92 hl., na Buči 38 hl.,.
796

čo rok po roku ustavične vzrastalo. Roku 1876. darovali Štefan

Piecka a Karolína Gôllner luster pre chrám za 160 zl. V ten rok
Mikuláš Huszágh z Veľkej Szalonty obetoval na cirkev 200 zl.
Roku 1885. poručil Dr. Samuel Suchý základinu 2300 zl. tým cie­
ľom, aby z úrokov ročite v čas zkúšok rozdané bolo 26 dukátov
v náboženstve a v maďarčine vynikajúcim školákom. Roku 1915.
činila tá základina už 6222 kor. R. 1885. Mária Sproch 82 ročná
starena dala prepísať na cirkev svoj dom v Tehelnej ulici, cenený
na 1500 zl. a len to si vymienila, že jej cirkev bude dávať do
smrti ročite 100 zl. a ponechá ju v dome bývať, ktorý udržovať
bude cirkev. Roku 1888. vdova Daniela Makovickyho poručila na
cirkev 100 zl. a lúku v cene 100 zl. R. 1891. manželka Mikuláša
Szalontaya dala cenné zamatové prikrývadlo na oltár a kazatelňu.
R. 1902. Pavel Drottner obetoval 100 kor. R. 1915. základina Da­
niela Krcsán Činila 4440 kor. Ale najviacej obetovali v novšom
čase na stavbu nového chrámu B. Roku 1880. uzavrela cirkev,
aby farár z dom na dom zaviedol sbierku na postavenie nového
kostola, ktorá hneď v prvý rok vykázala dosť uspokojivý výsledok;
chudobnejší boli chtiví k obetiam, ale u majetnejších ešte chy­
bela horlivosť a štedrosť; pre ktorú príčinu v druhý rok odušev­
nenosť už všeobecne klesla. Preto konvent uzavrel vyhodiť väčšiu
cirkevnú daň podľa platebných tried a zvyšok pridávať ku ko­
stolnej základine. R. 1884. vypísali už súbeh na plány ku stavbe
kostola nákladom 40,000 zl.; za plány zaplatili, ale stavbu odlo­
žili na pozdejšie časy. A keď súbeh na plány i pozdejšie vypísali
a značne viacej sosbierali, k stavbe sa dosial neprichytili. Roku
1887. kúpili súsedný pri chráme dom za 3330 zl. R. 1891. dali
dedičia dozorcu Daniela Huszágha na chrám 100 zl.; roku 1901.
Pavel Drottner 100 kor.; žatým rodina Stefflikovská 200 kor.;
r. 1903. Žofia Sicker r. Gažik poručila 2000 kor. R. 1906. vdova
Jána Molitorisa Berta r. Lange v čas smrti svojho syna 100 kor.
na chrám a 1 účastinu Zvolenskej sporitelne na štipendium pre
jednoho evanjelického žiaka miestnej meštianskej školy a Ľudová
banka tiež na chrám 100 kor.; r. 1907. manželka Ondreja Vallu
200 kor.; Alžbeta Freyseisen r. Szumrák 8bo kor.; z tanečnej zá­
bavy 2446 kor. a potom zas zo zábavného večierka 2014 kor.;
roku 1912. cirkevný dozorca barón Anton Radvanszky tisíc kor.
a poddozorca dr. Gustáv Mikler 500 kor.; z poručenstva Pavla
Uhliar 120 kor.; nasledujúceho roku Samuel Markovits 500 kor.
“Roku 1915. Činila chrámová základina 145,428 kor. Pre vypu­
knuvšiu vojnu zamýšľanú stavbu nemohli už previesť.
 797

V čas vizitácie roku 1837. mala cirkev 250 zlatovú školskú

základinu, obetovaná katolíčkou Eufrozinou Kováts, z ktorej úroky
požívaly dve chudobné evanjelické siroty, alebo platený bol za
ne učebný poplatok; pozdejšie z úrokov značne umenšenej istiny
kupované bývalý náboženské učebné knihy pre chudobné dietky.
Choralisti boli vtedy štyria, ktorých cirkevnici z dom na dom
"chovali a zaodievali sa z nasbieraných milodarov, v čas krstení,
svadieb, karov a v nedeľné i slávnostné dni, keď chodili po do­
mácnostiach čítať evanjelia, V mestskom chudobinci z 500 zl.
základiny evanjelika Ondreja Schmála a 50 zl. Králikovskej poží­
vali úroky tak evanjelici, ako i katolíci. Od roku 1865. v cirkvi
sa už neupotrebuje kamža. V čas vizitácie roku 1885. superin-
tendent dr. Gustáv Szeberényi v radostnú známosť vezmúc to, že
sa vo zvolenskej cirkvi 4 rázy do roka i v maďarskej reči služby
Božie konajú, nariadil ich rozmnožiť; od toho času každý mesiac
raz bývajú odbavované.
Roku 1903. obnovila cirkev faru nákladom 1479 kor.; k čomu
farár prispel 184 korunami; farárovi povýšili plat zo 600 kor.,
na 1200 kor.; roku 1909. zariadili farárovi kancelláriu nákladom
1000 kor. a kúpili cirkevný koč k jeho potrebe za 500 kor. Roku
1911. v čas voľby nového farára vokatoriálny dôchodok, krém
dobrovoľných obetí, šacovaný bol na 5034 kor.; utvorená bola sta­
nica učiteľa, náboženstva-katechetu, ktorý mal so školskou mlá­
dežou každo-nedeľné maďarské služby B. odbavovať s platom
2000 kor. a 400 kor. bytného i 200 kor. vekovými pod výškami;
krém toho utvorili kaplánsku stanicu, ktorému plat ustálili s po­
užitím kongrui na 1600 kor. a svobodný byt; ale potom na návrh
dozorcu b. Radvanszkého upustili od zaplnenia stanice učiteľa
náboženstva a vyučovanie náboženstva v školách prevzal farár,
kaplán a kantor. v
Dozorcami cirkvi boli: v rokoch 1784—94. Martin Zsembery
a Alexius Palugyay; r. 1794—1812. zvolenský senátor a potom
rychtár Alexander Vachott; za nim až po rok 1818. Ondrej tla-
mányi, r. 1818—1848. Ludvik Szontagh, stoličný assessor a pre­
fekt, r. 1827. poddozorcom bol mešťanosta Samuel Kalausz; od
r. 1838. Samuel Sztresenicky. R. 1848. 8. apr. stal sa dozorcom
miestny notár Juraj Bánik, po ňom roku 1853. Daniel Huszágh,
od roku 1886. mešťanosta Gustáv Szalay, od r. 1895. dr. Štefan
Huszágh, od r. 1905. poddozorcom, žatým dozorcom Matej Škro-
vina prv slúžny, potom mešťanosta; od roku 1911. barón Anton.
Radvánszky a poddozorcom dr. Gustáv Mikler, advokát.
798

Farári:
1. Ján Klein, rodák zo Štiavnice, bol najprv farárom na Belej,
-odkiaľ ho prefekt zvolenského zámku Krištof Thurn povolal do
Zvolena za farára. Odtiaľto roku 1534. chcel prejsť do Štiavnice,
-ale r. 1538. zaujal kňazskú stanicu v Kremnici a r. 1542. prešiel
za nemeckéhe farára do Krupiny a zas v tom roku do Kremnice,
kde až po r. 1550. účinkoval.
2. Juraj Loivcansky, Lovčáni, Lovezanus, zemän, rodák zo
Zvolena, bol najprv rektorom hajnickým, žatým pokračoval v štú­
diách vo Wittemberkú, odkiaľ ho Zvolenci povolali za svojho farára
a tam dňa 4. júna roku 1561. vysvätiť dali. Klanica-Fabó udáva,
že už roku 1556. bol farárom zvolenským. Vo Zvolene bol spolu
i dvorným kazateľom zámockého veliteľa Jána Balassu. Ako zvo­
lenský farár podpísal 7. júna r. 1577. v Kremnici uzavretia sy­
nody banských miest, ale dosť skoro žatým prešiel za farára do
Žiliny, odkiaľ ho vladári strečňanskeho panstva a tuhí katolíci
Dersffyovci roku 1579. vyhnali. Nasledujúceho roku 17. marca
ako vyhnanec pre vieru od Dersffyovcov podpísal uzavretia sy­
nody banských miest, tiež v Kremnici zasedavšej, stal sa farárom
hajnickým a dekánom zvolenského bratstva. Na pamätnom shro-
maždení kontubernia dňa 17. jan. roku 1588. bol už ako dekán
■prítomný. Z Hájnik povolali ho v tom roku 12. júna Štiavničania
•za slovenského kazateľa, k nemu roku 1593. dali vysvätiť i jeho
.syna Timotea s tým, aby tento vypomáhal i nemeckým kazate­
ľom. Keď sa Mikuláš a Fraňo Dersffyovci žatým pridali ku evan­
jelickej viere, povolali i Lovčániho nazpät do Žiliny, kam otec
so synom Timoteoín roku 1595. i vskutku odi’šiel. Juraj Lovčani
stal sa nasledujúceho roku i tam dekánom. 0 štyri roky žatým
odišli oba do Tešína, kde otec Juraj v tom roku 1600. ako 95 ročný
starec časný život dokonal. Mal veľké zásluhy o evanjelickú cirkev
a jej sriadenie. Jeho syn Samuel, narodený vo Zvolene, ako wittem-
berkský žiak dňa 26. apr. roku 1588. verejne sa tázal o podstate
a svobodo duše. -
3. Ján Jantsi, Jantschy, rodák zo Slovenskej Ľupče; učil sa
doma, v Kremnici, roku 1560. poslali ho rodičia do škôl vo Vrati-
slave, kde za dva roky zotrval; potom sa učil za 4 roky v Martine,
žatým na žiadosť rodičov v Bardiove u povestného Leonharda
Stôckela a Tomáša Fabryho za 4 roky a šiel dokončiť svoje štúdia
do Wittemberkú, kde bol 25. sept. roku 1570. medzi študujúcich
jzapísaný a zotrval tam do roka. Povolaný od Bardiovcov za ka­
zateľa, dňa 26. aug. roku 1571. vysvätil ho Videbran. V čas sy­
nody banských miest r. 1580. bol už farárom zvolenským a ako
taký podpísal uzavretia tej synody. Ale tu dlho neúčinkoval.
Roku 1583. bol už farárom v Novej Vsi, 5. nov. do bratstva pri­
jatý, od roku 1590. ďalej viedol ako senior matriku 24 banských
miest vo Spiši; r. 1599. zo seniorstva zaďakoval. a 22. nov. roku
4600. umrel na mor. Bol mužom učeným.
4. Nikodem Sartorius, Bystričan, učený, vážny, v úsudkoch
jasný, za mladi bol vychovávateľom grófa. Juraja Thurzu, potom-
ného palatína. Študoval medziiným v Jihlave spolu s Thuriom
až po máj roku 1577. Stal sa slovenským diakonom v B. Bystrici,
odkiaľ ho Zvolenci povolali , za svojho farára. V januári r. 1588.
bol ako dekán na pamätnom shromaždení zvolenského brat.sva
a v tom roku, ako už bolo spomenuté, zachlopil bránu zvolen­
ského zámku pred blížiacimi sa Turkami. Thurius udáva, že sa
druhý raz ženil 18. júla r. 1590. Umrel 21. jan. roku 1595., a po­
chovali ho v chráme, ako svedčí o tom jeho náhrobník vo zvo­
lenskom teraz katolíckom kostole.
5. Mag. Izák Abrahamides Hrochotský, narodený na Hrochoti
r. 1557. zo zemianskych rodičov Abraháma Hrochotského a Anny
r. Čurhay. Otec sa mu stal vo Zvolene poľným hajtmanom a tam
potom i mladý Izák chodil do školy k Ondrejovi Oravskymu,
Jurajovi Gloriadesovi, Martinovi Švenglerovi a Eliášovi Bernhar-
dimu; potom dali ho rodičia do štiavnickej školy, kde pod sprá­
vou Abraháma Šremmela učil sa za 4 roky, v Bystrici za dva,
v Bardiove u Tomáša Fábryho, Juraja Radašína a Leonharda
Stóckela za dva roky; žatým k vôli naučeniu sa gréckej a hebrej­
skej reči išiel do Mošoviec ku povestnému Mikulášovi Kolacinh-
sovi a po dvoch rokoch do Prahy, kde zostal za dva roky a ob-
•držal hodnosť magistra filozofie. Odtiaľ išiel do Lipska a pokroku,
keď mu otec umrel, vrátil sa do vlasti; žatým za 4 roky bol
vychovávateľom niekoľko panských synkov a u jednoho veľmoža
na dvore cisára Rudolfa vo Viedni. Ale tam sa dobre necítil;
žiadal si byť z toho pažeráka vysvobodeným, ako sám píše, preto
vďačne prijal pozvanie sem za rektora, kde potom za 3 roky a 4
mesiace učil. Roku 1590. prešiel za notára do Kremnice, kde sa
i oženil. Ako mestský notár za 6 rokov výtečné služby konal
Kremnici, vôbec banským mestám i ako vyslanec na cisársky
dvor. Zvolenci ho nemohli zabudnúť a pri najbližšej, príležitosti,
keď sa uprázdnila u nich farárska stanica, povolali si tohoto
v bohosloveckých i svetských vedách výtečne pripraveného muža
800

nazpät za farára a dali si ho superintendentovi dr. Egidiovi Hun-

niovi vo Wittemberku dňa 27. aug. r. 1595. na kňazstvo vysvätiť.
I v kontuberniume zaujímal jedno z prvých miest. Vo zvolenskej
kontuberniálnej zápisnici je prvý raz poznačený 28. jan. r. 1597.
a dňa 13. jan. roku 1598. už ako dekan; vtedy vymienili si traja
dekani raz na vždy právo pripojiť si dvoch prísediacich, aby títo
s nimi a so seniorom tvorili takzvanú duchovnú stolicu. Pravde­
podobne stal sa hneď vtedy i notárom kontubernia, lebo od tohoto
času až po 17. jan. roku 1607. sú temer všetky zápisnice jeho
rukou písané. Dňa 12. jan. roku 1604. predstavil bratstvu svojho
diakona Matúša Lytvu, Poničana. Iste jeho pričinením bol príjem
bratstva v roku 1605. obrátený na obnovenie zvolenského kostola,
ako o tom senior v spoločnom bratskom shromaždení 30. júna
roku 1609. predniesol. Roku 1607. prešiel Abrahamides do Bojníc
za prépošta a na jeho miesto za dekana a notára vyvolili 15. jan.
roku 1608. lupčianskeho Tornariusa. Na žilinskej synode vyvolili
Abrahamidesa za superintendenta nitrianskeho, prešporského a te­
kovského, a od toho času je jeho slavné účinkovanie ešte zná­
mejším. Spolu s Melíkom roku 1612. posúdili v Bytči preklad
Lutherovho katechismu a ustanovili ho vydať. Dňa 22. febr. roku
1614. spišsko-podradského farára Štefana Xylandera vysvätil za
superintendenta spišsko-šarišského; 27. januára roku 1619. Mag.
Jána Hodíka trenčianskeho spolu s Melíkom za superintendenta
stolíc trenčianskej, oravskej a liptovskej a dňa 3. mája r. 1620.
v Seredi s Jánom Hodíkom Tobiáša Bruncvika, fraštáckého ma­
ďarského farára za superintendenta maďarských cirkví v okolí
Matúšovskom. Dňa 19. febr. roku 1617. pochoval v Bytči palatína
gr. Juraja Thurzu krásnou latinskou rečou, tlačenou potom v Le­
voči. Po 27 ročnom manželstve umrela mu roku 1618. manželka
a v máji roku 1619. vstúpil po druhýkrát do stavu manželského
s pannou Apolloniou Reichard z Passavy. Umrel 30. aug. r. 1621.
a 5. sept. pochovali ho slávnostne v Bojniciach Ján Hodík tren­
čiansky a Melchior Roháč brezniansky superintendent. Pilne na­
vštevoval cirkvi; vysvätil 61 kandidátov za kňazov. Jeho kázne
mal v rukopise peštiansky farár Ján Kollár, ako to písal r. 1835.
Adamovi Chalupkovi.
6. Ondrej Barthoschoviz, Bartosovic, bol po odchode Abrahami-
desovom za zvolenského farára vyvolený a 22. febr. roku 1611.
rektorom Jánom Kiankom v prítomnosti superintendenta, seniora,
podžupana a iných zemänov slávnostne vyhlásený a uvedený.
Sem prišiel zo Sv. Jána v Liptove, kde v júni r. 1605. krstil star-
 801

šieho Jána Búria, potomného farára svätoondrejského v Liptove.

Dňa 23. januára r. 1012. vyvolili ho za dekána a 18. febr. r. 1620.
za seniora. V tom roku dňa 7. sept. zasedala u neho kongregácia.
Podobne vo zvolenskej fare bola kongregácia i 19. jan. r. 1623.,
pred ktorou kázal v chráme dubovský farár a potomný superin-
tendent Peter Sextus. Ako o seniorovi bola už o Bartošovicovi
reč. Bol prísny a bezohľadný; 6. febr. roku 1624. vystúpil i proti
superintendentovi Sextimu, že bez jeho vedomia prešiel do lepšej
fary breznianskej. Ako výtečný rečník pochovával 17. mája roku
í 615. lupčianskeho farára Eliáša Tornaia 12. mája zomrelého a 26.
apr. r. 1619. jeho nástupcu Jána Kiana. Dňa 3. marca r. 1626. bol
ešte na bratskom shromaždení v B. Bystrici, ale 8. apríla už bol
mŕtvy a 5. mája už zvolilo bratstvo jeho nástupcu v úrade senior­
skom, radvanského Kalinku. Dňa 9. augusta bola na prosbu jeho
vdovy Kataríny kongregácia vo Zvolene, na ktorej prostrední­
ctvom svojho syna Samuela Barthossovitza, kazateľa slovenskej
cirkvi banskobystrickej, prosila prijať ju v ochranu a vymáhala
si merice od provizorov zámku, ktoré platiť mali od majetku ku
zámku patriaceho i od Môťovej a tiež žalovala i diakona Tobiáša
Ssormana pre zadržanie jej dôchodkov. Tento sa vymlúval, že to
robí na rozkaz a so súhlasom rychtára a notára, čo keď títo tajili,
diakon sľúbil dôchodky jej oddať a ona sa udobrila. Jednako
ešte i v nasledujúcej kongregácii 3. novembra žaloval Samuel
Barthossowytz menom svojej matky Schormana pre zadržanie
meríc z Môťovej; tento sa darmo chcel vykrútiť tým, že je pred
konsistorium nie riadne predvolaný; na základe predošlého uza­
vretia donútili ho k vypusténiu meríc. Barthošovicova dcéra Anna
vydala sa 26. apr. r. 1620. za zvolenského zvonára Friderika, ako
spomína to vo svojom denníku Thurius, na svadbe prítomný.
7. Thnotej Lovčan, Lovcanus, Lovcsani, syn Jura hajnického a
potom tunajšieho farára a Anny; učil sa vo Zvolene u Eliáša Bern-
harda, v Novej Vsi u Simonidesa, odkiaľ pre vypuknuvší mor
odišiel a vrátil sa domov do Hájnik. Keď jeho otec prešiel za
kňaza do Štiavnice, pokračoval tu v štúdiách do roka u Jána
Heinolda, potom v Prešove u Škultétyho, žatým v Túbingách,
odkiaľ po štvrťroku prešiel do Wittemberku, kde bol 11. dec. roku
1592. medzi študujúcich zapísaný. Nasledujúceho roku po zkúške
v poslednú nedeľu Trojičnú, vo Wittemberku zdarné složenej, dali ho
tam Štiavničania Polykarpovi Lyserovi vysvätiť za diakona ku boku
jeho otca Juraja s tým, aby aj nemeckým kazateľom pomáhal.
V septembri r. 1595. odišiel so svojim otcom do Žiliny. Štiavni-
51
802

Čania ich nezdržiavaj], lebo pri pohraboch chceli uviesť nejakú

novotu, čím temer nepokoj zapríčinili medzi nemeckou a slovenskou
cirkvou. Na kongregácii v Bytči 1. júla roku 1598. uzavreté bolo
poslať do táboru za vojanského kňaza varínskeho farára Hiero-
slava Urbanoviča, na budúce ale aby v podobnej potrebe Timoteus
alebo Samuel Lovôanus bol polným kazateľom. Zo Žiliny r. 1600.
prešli oba do Tešína, Čomu Žilinčania odporovali. A síce 17. sept.
r. 1600. pozdvihol Mikuláš Derrffy na bytčianskej kongregácii proti
Timoteovi žalobu, že bez ohľadu na dobrodenia jeho Veľkomožno-
sti a pánov mešťanov, ktorými býval obsýpaný; bez ohľadu na
cirkev, ktorá zo tmy pápeženskej vysvobodená s veľkým prospe­
chom počala sa vzmáhať, a bez ohľadu na vieru a česť, ktorou
sa mešťanom žilinským zaviazal, že im slúžiť bude, sľúbil sa i Ži­
line i Tešínu; preto Žilinčania prosili, aby keď nechce u nich
zostať, zbavení boli aj jeho bezvládneho otca Juraja. Žiadali, aby
Timoteus bol pre také vierolomstvo pokutovaný, a aby dlhy, ktoré
buď sám, buď jeho brat Samuel má v Žiline, poplatil a veriteľov
uspokojil, jestli chce všetky svoje veci so sebou odniesť. Na túto
žalobu Timoteus len chladno odpovedal a príčinu svojho odchodu
uvaľoval na žilinských mešťanov. Kontubernium uzavrelo, že keď
sa Timoteus Lovčani i žilinskej i tešínskej cirkvi razom prisľúbil,
nielen proti Bohu a vrchnosťam, ale i proti dôstojnosti kňazského
úradu zhrešil: musí tedy v najbližšiu nedeľu cirkev verejne, Veľko­
možného pána ale súkromne, v prítomnosti niektorých kňazov
odprosiť. Strany Timoteových a Samuelových dlhov uzavrela
kongregácia, aby pred ich vyplatením nesmeli odísť. Mešťania
žiadali navrátiť 20 zlatých, ktoré Timoteovi ako honorár boli dali,
ale kongregácia prosila mešťanov, aby mu to odpustili. Po smrti
Fabriho roku 1612. povolala ho žilinská cirkev z Tešína nazpät a
r. 1614. stal sa i dekánom, ale gróf Mikuláš Eszterházy r. 1617.
vyhnal ho z fary a možno, že v tom čase účinkoval na Cerove
v Honte. Od r. 1620. bol zas v Tešíne, odkiaľ ho r. 1627. povolali
Zvolenci za svojho farára. Na bratskom shromaždení 5. okt. bol
už spolu so svojim synom diakonom Krištofom prijatý do bratstva
a nasledujúceho roku 11. januára vyvolený za dekána. Často býval
chorý, slabý, preto ho mal v dekánskej hodnosti zastúpiť a po
ňom nasledovať v dekánstve Stanislav Korvini. Dňa 16. mája roku
1628. poslal za prijatie do bratstva 1 toliar. Vtedy predniesol
prostredníctvom svojho syna Krištofa pred bratstvo rozhodnutie
ohľadom jednej dva ráz upadlej a potom sobášenej osoby z Môťo-
vej, či má byť nazpät prijatá, uvedená do cirkvi? Bratstvo od­
 803

povedalo, že sa má vyčkať, či ju svetská vrchnosť bude chcieť

trestať, alebo nie? Tiež tam predniesol prípad Daniela Berkyho,
pastorka Timotea Štimmela, zvolenského mešťana, či smie si vziať
dcéru tohoto svojho otčimovu? Bratstvo odpovedalo, že nie, lebo
treba sa ohliadať pri uzavieraní manželstva na prirodzený zákon
a na stud.
, Na shromaždení 26. apr. r. 1629. žalovali diakona Krištofa
Levčaniho, lebo bez predbežného ohlašovania sobášil, o čom mal
dať vývod v nasledujúcej kongregácii. V zasadnutí 8. okt. r. 1630.
prosil a obdržal Lovčani prostredkujúci list na pätikostolského
biskupa Juraja Draškovica, aby vyprostredkoval tých 20 mier
obilia, ktoré mu Eszterházy a Liptay ako katolíci nechcú od
štyroch rokov dávať zo zámku a od ktorých on Draškovičovi
paktáta platil. Umrel r. 1631. Z manželky Kataríny r. Gaudeliany
mal syna:
8. Krištofa Lovczani, Lovcana, o ktorom ako diakonovi už
bola reč. Zvolenci, vyvoliac ho za farára, prostredníctvom Timotea
Stimmeliho a svojho notára Martina Benczelia odporúčali ho
slavnému konsistóriu. prosiac aby ho z diakonstva cirkvi zvo­
lenskej za farára vyvoleného a potvrdeného i ono za primárneho
kňaza zvolenského uznalo, ktorú žiadosť bratstvo i vyplnilo, ale
spolu naložilo, že má byť seniorom do cirkvi uvedený. Učil sa
v Žiline u Adama Corodiniho, v Štiavnici u Jána Ritschia, v Le­
voči u Mag. Stanislava Hoflera. potom vo Frankfurte a Dancigu,
odkiaľ vrátiac sa, bol u jesenického Jána Szúnyogha, baróna
z Budatína a Bilska dvorným kazateľom prv ešte než bol vysvä­
teným. Roku 1626. sa oženil. Jeho manželka menovala sa Barbora.
Na jeho svadbe boli prítomní: Michal Chmelius brezniansky, Sa-
muel Barthossovitz bystrický, Stanislav Corvini badínsky, Stani­
slav Brestovinus liptovsko-sielnický, Ondrej Lihany slovenský by­
strický s manželkou Alžbetou a Ján Kalinka radvanský larári.
Potom povolaný za zvolenského diakona, roku 1627. prijal po­
sviacku v Levoči od Mag. Petra Záblera. Dňa 14. jan. roku 1632.
vyslaný bol spolu s badínskym a bučianskym farárom na Ostrú-
lúku cieľom porobenia poriadkov proti údajne diablom posadlému;
vtedy bol prítomný i pri spočtovaní pokladníka Corvina. V tom
roku zo shromaždenia 27. apr. vyslaný bol spolu s ostroluckým
farárom na Muráň s listami bratstva, nevedomo v akej záležitosti;
počas ich nepiítomnosti mali ich zastúpiť farári tífisky a bučian-
sky Štefan. Žatým žaloval ho prísažný mesta Zvolena Tobiáš
Kudelius pre potupenie ho a senior oboch riadne predvolal dňa
51*
804

9. júna prostredníctvom tŕňskeho farára Tobiáša Schurmana a zvo­

lenského diakona Barthoschovica; ale predvolaní na kongregácii
6. júla roku 1632. v dubovskej fare zasedavšej sa neustanovili,
ani listovne ša neoznámili, ani prokurátorom zastúpiť sa nedali,
preto pokutovali žalobníka na zaplatenie trov shromaždeniä v summe
7 zl., ktoré mal za týždeň zaplatiť seniorovi, ináč že ho vydajú
k exekúcii svetskej vrchnosti. Obžalovaný Lovčan podľa kráľov­
ského dekrétu v Tripartitume č. II. titul 86., ktorý určuje, že keď
sa predvolaný neustanoví, má byť súdobne na tri ľahké marky
pokutovaný, odsúdený bol na 12 zl., ktoré pod týždňom mal
složiť. Keď to neurobil, dňa 26. okt, odsúdili ho na raz toľkú po­
kutu, a keď ani tú nesložil, v kongregácii dňa 18. jan. r. 1633.
senior upustil od pohnania ho pred súd pod novou pokutou len
preto, že Stanislav Corvini prijal na seba zodpovednosť, že on
tú vec s Lovčánim pokoná. Sotva by ho bolo bratstvo 17. jan.
roku 1634. za prísediaceho vyvolilo, keby nebol mal túto neprí­
jemnú záležitosť vyrovnanú. V tom samom roku prešiel za farára
jelšavského, kde sa stal roku 1636. konseniorom a roku 1640. se­
niorom a ak® senior vizitoval r. 1642. cirkvi gemerské. Umrel
25. jan. roku 1645. a nasledujúceho roku jeho manželka Barbora.
Bol bratom Elizea Lovčana.
9. May. Behor Lány, — viď medzi farármi breznianskymi
č. 7. Do Zvolena prišiel r. 1634. Tu mal nepríjemnosť s rektorom
Danielom Remeniom, ktorého žaloval na shromaždení bratstva
16. jan. r. 1636. v Bystrici, že opovrhuje našimi zákonami a po­
riadkami, následkom čoho obžalovaný bol predvolaný pred brat­
stvo a keď na to nič nepodbal, vyslali k nemu dvoch rektorov
s napomenutím, aby sa za 15 dní ustanovil pred seniorom a osved­
čil sa, prečo nechce byť poddaný zákonom kontubernia. Co ak
by neurobil, pohrozené mu bolo trestom. Remenius nielen že sa
neustanovil pred seniorom, ale Lanyho znovu urážal. Po meni­
nách superintendentových dňa 4. mája, keď sa obed skončil, ako
hosť napadol svojho hostiteľa Lanyho, že ho chce zo školy vy-
púdiť vraviac: nekonáš svoje povinnosti, lebo neprídeš do školy;
ty mne nerozkážeš, lebo ma neplatíš; v tomto meste mám viacej
zástupcov, ako ty; všade ti zodpoviem, či v kostole, či v kontu-
berniume a či v škole. Potom napadol sestru superintendentovu
takými výrazmi, že ho domáci samého nechali v kuchyni. Nato
bratstvo dňa 19. mája vyslalo do Zvolena troch farárov, ľupčian-
skeho Piscatorisa, badínskeho Rotarídesa a čerínskeho Nikletza,
aby pred mestským senátom zodpovedali za superintendenta
 805

a každým spôsobom obraňovali jeho česť. vážnosť a hodnosť;

superintendenta vyzvalo shromaždenie bratstva, aby si vzal pro­
kurátora, právneho zástupcu, ktorému majú menovaní farári pri­
stáť, aby ich duchovného predstaveného vážnosť bola obránená
a nebol potupený ani superintendent, ani bratstvo tým, keď je ich
hlava pomstivými slovami urážaná. Tiež majú predniesť mest­
skému senátu, že ich rektor bol najprv predvolaný kurensom,
potom skrze dvoch rektorov, ale nevedno, že akou hlavatosťou
vedený, dôsledne neprišiel, žiadajú tedy, aby ho senát donútil
k ustanoveniu sa pred seniorom a pravotu preniesol na kontu-
bernium. V zasadnutí mestského senátu zastupoval superinten­
denta Matej Bezegh a Lány bol hotový na prímluvu prítomných
výtečných mužov odstúpiť od žaloby, ak ho rektor v prítomnosti
6 duchovných osôb a mestského predstavenstva a jeho sestru
v prítomnosti 6 ženských odpýta. To bolo ako uzavretie i vy­
nesené. Ale Remenius tomu sa nepoddal a senát musel znovu
zasedať a donútil rektora odpýtať superintendenta v prítomnosti
6 poctivých mužov. Zlomený v hrdosti Remenius nezostal potom
dlho vo Zvolene; dňa 13. júla nasledujúceho roku už jeho ná­
stupca v rektorstve Ján Fabricius povolával bratstvo na svoju
svadbu. Ale po odchode Lanyho do Brezna povolali si Zvolenc.i
Remenia nazpät za farára, čím sa dokázalo, že skutočne mal
v tomto meste mnoho priaznivcov a zástupcov.
R. 1639: umrela tu manželka Lanyho. Jeho bratom bol Mag.
Izák Lány, r. 1618. farár trenčiansky.
10. Daniel Bemenius, narodený v Nemeckej Ľupči. Jeho ro­
dičia menovali sa Krištof a Marta r. Puškárka. Učil sa doma
u Turčana Jonáša Bella, v Bystrici u kráľovského venčeného bá­
snika Jána Duchoňa; potom v Torune, Dancigu, Kráľovci (Kônig-
sberg) v r. 1632—35. Prijdúc domov, stal sa rektorom zvolenským,
odkiaľ prešiel do Trenčína a tam v čas pohrabú superintendenta
Jána Hodíka, dňa 22. febr. roku 1642. zomrelého a 16. marca
v hornom kostole pochovaného, predniesol skvelú báseň, v ktorej
oceňuje zásluhy Hodíkove. Ešte skorej vydal viacej pojednaní
tlačou. Tak roku 1638.: Gloriosa Christi Resurrectio, ktoré venoval
špitálskemu farárovi bystrickému Zachariášovi Jacobaeimu; roku
1639.: Par positionum d e Un.iversitate mor tis Christi; roku 1640.
Quaestiones de Triumphali Christi ad Coelos ascensione. Vyšly
i viaceré jeho pohrabné reči, ktoré ako diakon v Trenčíne po­
vedal na pohraboch českých vyhnancov a ich dietok v Trenčíne
zomrelých. R. 1643. povýšený bol za diakona a dňa 22. januára
806

superintendentom Zachariášom Lanym, bratom Rehorovým, na

kňazstvo vysvätený. Ako už spomenuté, po odídení Rehora
Lanyho povolali ho Zvolenci za svojho farára, ale do kontuber-
niuma nevstúpil, ba práve chcel svoju cirkev odtrhnúť od zvolen­
ského bratstva a pripojiť ku banskomestskému, ako to i Krupinci
a Ľubietovania boli urobili. Preto na pozvanie do zvolenského
bratského zasadnutia odpovedal listom, dňa 20. januára r. 1648.
v zasadnutí bratstva prečítaným, kde svoju neprítomnosť na shro-
maždení tým odôvodňuje, že meslo Zvolen sa zo zvolenského
kontubernia vylučuje. Nato, na otázku superintendenta Lanyho,
že čo sa má urobiť s kráľovskými mestami, ktoré svojich farárov
od kontubernia odtrhli, bratstvo uzavrelo poslať k ním saského
farára Reguliho a dobronivského Czudora, ale ich účinkovanie
bolo akiste bezvýsledné. Až po smrti superintendenta Rehora La­
nyho dal sa nakloniť Remenius vstúpiť do bratstva a 13. januára
roku 1654. bol prijatý do kontubernia a nasledujúceho dňa pod­
písal zákony bratstva. Na to dňa 19. júna roku 1656. vyvolený
bol za dekána a 28. jan. r. 1660. za seniora. Ako zvolenskému
primárnemu farárovi a tiež i jeho pomocníkovi, diakonovi Jóbovi
Trusiovi venoval roku 1648. Samuel Pomarius svoju rozpravu: De
natura peccati originalis} prednesenú v prešovskej škole. Tým
istým dvom mužom venoval rektor bystrického gymnázia Matej
Stúrzer svoje Theses Theologicas de praedestinatione roku 1670.
čo svedčí o tom, že oba títo mužovia holi významnými svojho
času. Ku vstúpeniu do kontubernia nútila Remenia i vlastná po­
treba, aby nezostal bez obrany a záštity v samom meste Zvolene,
lebo jeho prchkosť ľahko by ho bola do nepríjemného postavenia
doviedla. Už v novembri roku 1648. pojednával mestský magistrát
žalobu rychtára Daniela Berkyho, ktorého Remenius v dome Jána
Madácha napadol slovami: Ty Ryclitár, ač spravedlive nebudeš
sauditi, všecko zlorečenství tebe na hlavu kladem a zlorečený
jsy. Rozopra bola medzi nimi vzájomným odpýtaním vyrovnaná
a to vyrovnanie bolo stvrdené podaním rúk senátorov. Hodnosť
a moc seniorská pod ním bola umenšená. Roku 1662. dozor viesť
nad tým, ak svetská vrchnosť z niektorej cirkvi odstráni farára
v hornom vidieku stolice až po Bystricu, poverilo bratstvo super­
intendenta a len v dolnom vidieku seniora bez naštrbenia hod­
nosti oboch. Na shromaždení 19. júla toho roku žaloval hajnic-
kého farára Makonia pre zakosenie do cudzieho, totiž že Mako-
niús proti jeho napomenutiu, niekoľko ráz opätovanému pripustil
ku Večeri Pánovej nekajúcich a nesmierených jeho zvolenských
 807

poslucháčov, ktorí niečo mali proti seniorovi, a tak nie ich spa­
senie, ale večné utrpenie napomohol. Makonius odvetil, že to činil
na základe práva svojich patrónov, čo mu však neosožilo, lebo
bol odsúdený k pokornému odpýtaniu seniora vo zvolenskej fare
samošťvrtý, k zaplateniu 6 zl. pokuty a naložené mu bolo chrániť
sa toho budúcne. O rok na to, 9. júna roku 1663. senior prote­
stoval proti tomu tvrdeniu Makonia, že zvolenský senátor Kotlík
Očovský od senátu žiadal, aby mu bol daný iný farár a že on na
rozkaz a poručenie zvolenského magistrátu prislúžil Večeru Pánovu
seniorovým poslucháčom. V ten čas ťažko niesol senior, že mu
termín kongregácie preložili. Superintendent ho však žaloval, že
je príčinou neobsadenia tŕňskej fary, čo je v dejinách tej cirkvi
opísané. V tom roku dňa 16. januára žiadal senior kongregáciu
0 radu, či má vádzať upadlú dcéru Erdódyho, keďže strašia, že
ak ju farár alebo diakon neuvedie, zavolajú ku tomu výkonu
katolíckeho kňaza. Odpovedané mu bolo, aby bol vyslatý zvonár,
alebo iný vážny muž ku zvolenskému rychtárovi, ktorý rozloží,
že senior je hotový uviesť slušne tú osobu, jestli pomenuje otca
a postaví záručníkov, že bude žiadať potrestať svojho svoditela,
ktorého podľa svojho vedomia pomenuje, doložiac i zákonné od­
prosenie pre svoj hriech. To sa i stalo; hriešnik bol prísne po­
trestaný a ona verejne odprosila cirkev pre pohoršenie.
Na shromaždení 20. okt. r. 1667. neboí prítomný pre chorobu.
Trpel na podagru, prečo i zo seniorstva zaďakoval. V januári roku
1669. bol už seniorom Severín Scultety. Chorý starec Remenius
v čas veľkého prenasledovania r. 1673. bol prinútený opustiť vlasť,
s manželkou Dorotou šiel,do Brehu, zanechajúc vo vlasti dve vy­
dané dcéry a jednoho syna; tam v trpelivosti nesúc svoj kríž,
22. okt. r. 1678. dušu svoju poručil Pánovi a pochoval ho 25. okt.
brežský farár Mag. Ján Lycius v poľskom cmiteri.
11. Mag. Krištof Mažary, syn Daniela, kantora štitnického a
Márie Piskatoris. brat Jakuba, farára badínskeho; vynikol už ako
žiak prešovského kollegia r. 1668.; žatým v Lipsku, kde sa stal
magistrom a potom ešte viac ako poslucháč wittembergskej vysokej
školy, kde bol 3. marca r. 1674. medzi poslucháčov zapísaný a
podarenými veršami, pod nadpisom Daedalus roku 1676. vyšlými,
pozdravil mučedlníka, bývalého krupinského rektora Juraja Lanyho
po jeho vysvobodení. Vydal i knižočku pod nadpisom: Jasones
Pannonici, v pamäť na neapolských galejach trpiacim, medzi nimi
1 svojho otca., ktorý podstúpil mučedlnícku smrť v Syrakúzach.
Tiež tam vydal s Mag. Jurajom Gaššiciom spis r. 1677. Clypeus
808

veritatis, v ktorom hanili tých, ktorí pred prešporským súdom

vydali revers, že zriekajú sa úradu, haniac ich ako pokrytcov,
odpadlíkov, pápežencov a zradcov cirkvi i vlasti. Biskup Joachim
Kalinka pred samou svojou smrťou prinútený bol listom 16. marca
r. 1678. na wittembergskú universitu upravenom, chrániť svoju
česť proti nim, ako proti utrhaôom. I o utrpení svojho otca napí­
sal knižočku pod nadpisom: Vade Daniel, sivé pretiosa mors mar-
tyris Hungarici Danielis Mazarii, Mystagogi Tamasfaivensis — a
filio publicata — r. 1677. V tomto roku pozdravil maďarskými
veršami dissertáciu Jelšavana Jána Majera. V čas Tôkôlyovského
povstania roku 1678. stal sa farárom zvolenským, odkiaľ ho po
10-roČnom účinkovaní r. 1688. vypúdili kráľovskí kommissári Juraj
Erdôdy, Valentín Szente, Ondrej Fichte de Grab, banskomestský
gróf a Pavel Mednyanszky de Megyes; on utiahol sa na svoju
zemiansku kúriu na Veľkej Lúke, kde žil za čas súkromne. Odtiaľ
prešiel za farára na Lovinúbaňu a 30. jan. roku 1692. podpísal sa
ako lovinobanský farár do novohradskej seniorálnej zápisnice.
R. 1704. v máji na shromaždení, svolanom barónom Jánom Gottfr.
Hellenbachom do Cerová, bol kandidovaný za superintendenta,
ale vyvolený bol štiavnický farár Štefan Pilárik. V tom roku prešiel
za farára do Zolnej a 23. okt. kandidovaný bol za seniora a vyvo­
lený za notára. Na shromaždení 24. mája r. 1707. zadá koval z no­
társtva. lebo bol záduchom obťažovaný, ale bratstvom naklonený
zostal i ďalej notárom. Umrel 1. apr. r. 1708. a kontuberniálny
rečník na shromaždení 22. mája po zvyčajnom pozdrave senioro­
vom žialno spomenul jeho smrť a senior v odvete vyzdvihol jeho
zásluhy. Menom jeho vdovy Alžbety rod. Zolnai vymáhal Adam
Zolnai odopreté jej siatie a polovicu dežmy. Jeho dcéra Mária
vydala sa za jeho nástupcu v Zolnej Juraja Lyciho.
12. Ján Zelienka, narodil sa r. 1644. zo zemänských rodičov;
jeho otec Juraj bol farárom na Turejlúke a od r. 1648. seniorom
branecko-plaveckým. Po skončení štúdií stal sa učiteľom v Novej
Vsi (Ujfalu) a v Slovenskom Právne, odkiaľ r. 1674. z vlasti vypo­
vedaný, žil v Sliezsku. Potom bol za čas na hrade Bodok a žatým
v Diviakoch domácim kazateľom Jána Ujfalussyho, v r. 1691—95.
cerovským kňazom a hontianskym seniorom; dňa 9. novembra
r. 1695. na konvente lišovskom listovne poďakoval sa zo senior-
stva, lebo už prv prešiel bol za farára do Garamsegu. Roku 1704.
ako garamsecký farár kandidovaný bol tiež za superintendenta.
V tom roku prešiel za farára do Zvolena a na kongregácii 23. okt.
superintendentom kandidovaný vyvolený bol za seniora. Za jeho
 809

seniorstva bola vo Zvolene 14. apr. r. 1706. kongregácia, na ktorej

v prítomnosti superintendenta Pilárika a novohradského seniora
i konseniora pokonávaná bola žaloba Fraňa Radvanjho proti jeho
manželke Márii Ebeckej, prestupovavšej šieste Božie prikázanie.
Po vyslýchaní svedkov a pokuse ich smierenia bola záležitosť
odročená. Tiež bola tu kongregácia 18. jan. roku 1708. Na ružom­
berskej synode veľkú váhu kládol Zelienka na symbolické knihy
a oduševnil sa za vernosť viery Krmannovej proti pietistom.
Prijdúc domov, mal akiste preto neshodu s niektorými upodozrie­
vanými z pietismu; preto na shromaždení 24. mája r. 1707. zo
seniorstva zahákoval, chcejúc mať pokoj; ale mnohými prosbami
bratov naklonený zostal i ďalej v úrade. Bratstvo mu dalo vyná-
hradu za ustávame a trovy na synode, a síce 10 joachimcov mede­
ných peňazí. Po ružomberskej synode vpísal akiste notár do kon-
tuberniálnej zápisnice zo slov Synodus RosenbergicodNfationalis ten
anagramm: Absonos ritus Religioni necondas, označiac tým, že
ružomberská synoda boia neslušným zabitím cirkevného riadu.
Generál Heister odstránil Zelienku r. 1709. zo Zvolena a umrel
v B. Bystrici r. 1710. Jeho syn Ján bol okolo r. 1710. rektorom
v Štiavnici.
Po tolerančnom patente vyvolili tu za farára:
13. Adama Struhára, syna Ondreja, od r. 1733. farára turíč-
skeho, od r. 1736. kokavského, zomrelého r. 1779. Roku 1766. bol
vychovávateľom u Jána Radvanszkyho, odtiaľ povolali ho nasle­
dujúceho roku do Sudíc za farára, po odchode Michala Szinovica
do Ratkovej. Dňa 5. sept. r. 1768. bol prítomný v Ači spolu s Jánom
Glósiom čôvárskym, Jánom Hajnal siláckym a Adamom Texto-
risom legéndskym farárom na posviacke Jána Czékuscha za farára
turičskeho. Dňa 19. marca r. 1778. prešiel zas na miesto Michala
Szinovica do Garamsegu a odtiaľ vo februári r. 1784. do Zvolena.
V Garamsegu mal platu ročite: 150 zl. v hotovosti, 50 meríc pše­
nice alebo miesto nej výmenu po 1 zl. 50 kr. = 75 zl.; na drevo
20 zl. k tomu 4 oŕfery, spovedný peniaz a štóly. Roku 1784. stal
sa konseniorom a r. 1786. seniorom, ale už 13. júla umrel na su­
choty a pochovaný bol Blasyrn ľupčianskym a Molnárom radvan­
ským. Pri jeho pohrabe evanjelici prvý raz vnišli po prenasledo­
vaní s nábožným spevom a službami Božími do katolíckeho cinto­
rína bez toho, žeby katolíci boli proti tomu protestovali. Prvá
jeho manželka menovala sa Zuzanna rod. Gerber, dcéra Michala,
kupca z Rimavskej Soboty; druhá, s ktorou žil od februára roku
1785.. bola Eva Simonides, dcéra Jána, farára padarovského a
810

Anny Ladislaides a vdova po farárovi garamseckom Jánovi Sextym,

ktorá po jeho smrti vydala sa za Pavla Šramko, farára nemecko-
Íupčianskeho, potom klenovského.
14. Ján Dorkovitš, syn baďanského farára Mateja Dorkovicza
a matky Juliany Trnkóczy, dcéry Jána, farára baďanského a potom
prandorfského, a vnuk dobronivského notára. Učil sa doma, v
Štiavnici za 8 rokov, v Prešporku u Szabela a Stretšku a po šie­
stych rokoch išiel r. 1780. do Jény. Vrátiac sa domov, stal sa po
odchode Michala Szinovicza farárom v Malých Zlievcach a bol
20; júna r. 1782. v Štiavnici vysvätený, odtiaľ prešiel r. 1784. do
Maškovej a r. 1786. do Zvolena. Roku 1788. stal sa dekánom,
r. 1815. kandidovaný bol za seniora, nasledujúceho roku vyvolený
za notára, z čoho 30. okt. r. 1827. pre starobu poďakoval a 2. nov.
i. 1830. i kňazský úrad složil a presťahoval sa ku svojmu zaťovi
Jánovi Kostrovi do Ľadzian, kďe 14. augusta r. 1831. umrel.
15. Dr. Karol Kuzmány, — viď medzi farármi banskobystri­
ckými č. 99. Po jeho odchode do Bystrice, cirkev administroval
superintendentov kaplán, Daniel Thursky až po 3. jún r. 1832.
16. Pavel Makónyi, narodený r. 1800. na Buči z Pavla mä­
siara a notára a Alžbety r. Huszágh. Otec mu umrel, keď mal
16 rokov a zostalo ešte mladších šesť dietok, o ktoré sa matka
vdova starať mala. Dokončiac štúdia, stal sa vychovávateľom
u Trajtlera v Sudiciacb. Po dvoch rokoch prijal nemeckú farár­
sku stanicu .v Kucure v Báčke a bol 29. júla roku 1824. vysvä­
tený spolu s Jánom Chalupkom do Brezna, od superintendenta
Adama Lovicha v Bystrici. Po dvoch rokoch prešiel za farára
do Nového Sadu, kde kázaval slovensky, maďarsky a nemecky
a po šiestych rokoch priazňou gréckokatolíckeho metropolitu Šte­
fana Stratimiroviča a väčšinou cirkvi vyvolený stal sa farárom
v Kulpíne, odkiaľ už po pol roku, totiž r. 1832. prešiel do svojej
rodnej zvolenskej cirkvi, kde až do svojej smrti, do dňa 12. okt.
roku 1863. účinkoval. Bol dekánom, v rokoch 1851—55. seniorom,
v cirkvi obľúbený a milý. Na jeho pomník sosbieral dozorca Ju­
raj Plathy 127 zl. V čas vizitácie vo Zvolene roku 1865., tedy
po jeho smrti, žiadal vizitujúci superintendent Dr. Székács po­
značiť do zápisnice, že Makónyi bol ten, ktorý ho ako mladíka
za kňazský stav oduševnil. Po ňom zostala vdova Kristína rod.
Erdélyszky.
17. Ján Thébusz, bol kaplánom u Makónyiho od dňa 10. apr.
roku 1863., potom administrátorom a od dňa 16. jan. roku 1864.
jeho nástupcom v úrade. Narodil sa 4. mája roku 1837. na Lešti,
 811

kde mu otec Ján bol učiteľom; matka mu bola Mária r. Orlík.

Učil sa doma v Sudiciach, kam jeho otec prešiel za učiteľa, po­
tom v Asóde, v Štiavnici a Šoprone. Otec mu umrel roku 1850.
Roku 1859. složil kandidatickú zkúšku u zadunajského superin-
tendenta Leopolda Wohlmutha a šiel ďalej študovať do Halle;
navštíviac Lipsko, Jenu a Berlín, navrátil sa domov a v auguste
rpku 1861. složil v Pešti pred dištriktuálnym povereníctvom pro-
fessorskú zkúšku. Ale pozvanie za učbára lučenského gymnázia
neprijal, radšej volil byť vychovávateľom u gr. Jozefa Bethlena,
učiac jeho pastorka grófa Hermana Leiningena najprv v Asóde
a potom v Tureckej Beči. Žatým prešiel za kaplána do Zvolena,
súc 10. apr. t. r. vysvätený Székácsom. Jeho zásluhov bolo za­
loženie cirkevných sypární. Do manželstva vstúpil roku 1867.
s dcérou dobročského farára Pavla Švehlu, Paulínou. Roku 1864.
stal sa spolu s Lipthayom a od r. 1867. sám seniorálnym notárom,
z čoho sa roku 1875. poďakoval, keď mu vytýkali, že seniorálnu
zápisnicu nie verne sostavil. Napísal roku 1884. cirkevné dejiny
pre obecné školy pod nadpisom: A keresztyén egyház tôrténete
ev. népiskolák számára; bol redaktorom politického týždenníka
Zólyomvármegyei Hiradó, a v časopisoch, brožúrach i slovom na­
pádal svojich spolukňazov, menovite slovenské gymnázia a Maticu,
ktoré i jeho i vicišpánovým Grúnwaldovým pričinením vládou
zatvorené a mnohí žiaci z gymnázií vytvorení boli. Ako povest­
ného rečníka požiadali ho i Židia rečniť a roku 1888. v luteráku
pochovával spolu s peštianskym rabínom istého Lóvyho. izraelitu
vo Zvolene. Vo vizitacionálnej zápisnici roku 1885. vážne tvrdil,
že žilinský farár Daniel Krman bol zvolenským farárom a že ho
za superintendenta volilo zemianstvo zvolenskej stolice a Pilargus
tiež bol vraj zvolenským farárom. No Laurenc Pelargi bol slatin­
ským a nie zvolenským farárom. Vo vizitacionálnej zápisnici pred­
tým menuje konfirmovanie birmovaním. Ku birmovke že priprá-
vali učitelia deti z fílií a on z matky cirkvi za 3—4 týždne.
Roku 1888. usporiadala mu cirkev slávnosť ku 25 ročnému jubi-
leumu jeho účinkovania a od kráľa bol vyznačený zlatým zásluž­
ným krížom s korunou. Mal početných kaplánov; tak r. 1865—69.
bol u neho kaplánom Ján Pántyik, ktorý odišiel potom do Vršca
(Versecz); r. 1869—74. Ján Molitorisz, stal sa farárom v Garam-
segu; r. 1875—76. Štefan Šefranka, odišiel do Nyiregyházy za
kaplána; r. 1876—8. Viliam Klimo, pozdejší príbovský farár; v ro­
koch 1878—80. Samuel Bancík, odišiel na Turíčky; roku 1880.
Julius Kovátsi, odišiel za kaplána do Drženíc; roku 1884. Julius
812

Vitális, terajší brezniansky konsenior; roku 1888. Henrik Geduly,

terajší potisský biskup; r. 1892—3. Juraj Argay, potom dr. juris
a terajší farár klenovský; Pavel Blatnický, ktorý sa stal jeho ná­
stupcom. Thébusz umrel 21. júna r. 1896. Jeho ctitelia postavili
mu velký náhrobný pomník.
18. Pavel Blatniczky, narodil sa 1. febr. r. 1869. v Bystrici
z Pavla a Johanny r. Gállik. Nižšie triedy odbavil vo svojom ro­
disku na evanjelickom, vyššie na katolíckom gymnáziume, kde
roku 1888. maturoval. Žatým išiel na theologiu do Prešporku a po
štyroch rokoch do Gbttingen, kde strávil dva semestre; potom
prijal pozvanie zvolenskej cirkvi za kaplána a učitela nábožen­
stva a bol 15. aug. roku 1893. na Piliši Sárkányom vysvätený.
Po Thébuszovej smrti vyvolila ho zvolenská cirkev jednohlasne
za farára dňa 13. sept. roku 1896., kde si dal menovite záležať
na rozmnožení základiny ku stavbe kostola, ktorá jeho pričinením
a ešte viacej horlivosťou jeho manželky vzriastla za jeho účin­
kovania z 27 tisíc korún na 110 tisíc, keď povzbudzovali cirkev-
níkov ku dobročinnosti na ten ciel. Pritom bol činný v meste,
v stolici a v senioráte, kde zastával čestné miesta vo výboroch;
bol dekánom, seniorálnym podnotárom, potom notárom. R. 1904.
složil zkúšku ku theologickej professúre potrebnú; od roku 1906.
bol údom a referentom dištriktuálnej, od roku 1911. i generálnej
školskej rady a dištriktuálnym škôldozorcom; od roku 1917. údom
generálnej bohoslovcov zkúšajúcej rady. Pri svojej mnohostrannej
zaujatosti našiel si čas sosbierať pramene ku sostaveniu mono­
grafie Zvolena a evanjelickej cirkvi, na ktorej pracoval. Od 6. júla
roku 1899. žije v manželstve s Lídiou Jezsovics, dcérou cinkot-
ského farára, na ktorého miesto 15. dec. r. 1910. cirkvou jedno­
hlasne vyvolený, 15. dec. r. 1910. zo Zvolena prešiel do Cinkoty
a tam i dosial účinkuje. V peštianskom senioráte je seniorálnym
sudcom a predsedom účtovnej stolice.
19. Samuel Líčko, narodil sa v Radvani 29. júla roku 1883.
z Jána remeselníka a Anny rod. Thomka. Učil sa v B. Bystrici
nižšie v evanjelickom, vyššie triedy v katolíckom gymnáziume,
kde i maturoval. Na theologii bol v Prešove. Obdržiac povolanie
za kaplána do Zvolena., bol Sárkányom 26. júla roku 1905. vy­
svätený. Nasledujúceho roku prešiel za kaplána do Nyiregyházy
a odtiaľ roku 1908. do Ľubietovej za administrátora, kde sa stal
25. apr. roku 1909. farárom. Hneď prvý rok jeho pričinením utvo­
rená bola tretia učiteľská stanica a postavená bola pohodlná,
5 izbová fara. Z Ľubietovej prešiel začiatkom r. 1911. do Zvo-
 813

léna, kde až posial účinkuje. Jeho povzbudzovanípn postavili roku

1911. novú školskú budovu vo fílii Lukovom; roku 1912. utvorili
druhú učiteľskú stanicu v Lieskovci a postavili dve učebné siene
i druhý učiteľský byt; podobne r. 1913. v Môťovej novú učebnú
sieň i byt; vo Zvolene priprúvali sa ku stavbe chrámu, čo však.
pre vypuknuvšiu vojnu bolo odročené. Od 19. júla roku 1913. žil
v manželstve s Oľgou Goldperger z Ľuboreče.
é

Katechéti boli:
R. 1903. Jozef Hrusz, r. 1904. Jul. Jeszenszky, r. 1905. Samuel
Bobúl, r. 1908. ml. Peter Bakay, r. 1909. Julius Szenes, r. 1910.
Michal Síkora, r. 1911. Aladár, Horeczky. r. 1913. Ján Langos.

Diakoni:
1. Mag. Ottman. V apríli roku 1549. prosili Štiävničania zvo­
lenský magistrát aby im ku Veľkej Noci prepustili svojho kazateľa
Ottmanna, čo sa i stalo. Ottmann sa Štiavničanom zaľúbil, chceli
ho u seba mať, ale ho Zvolenci nechceli prepustiť a výčitky ro­
bili Štiavničanom, že im ho chcú odvábiť. Viac je o ňom nie známo.
2. Tomáš Boricenus, bol popri farárovi Sartoriovi roku 1588.
diakonom.
3. Martin Reinhard, rodák zo Štiavnice, študoval vo Vrati-
slave (Breslav) a vo Wittemberku, kde požíval Schlaherovské
štipendium a krém toho i rodné mesto ho štedre podporovalo.
Po skončení štúdií učil na štiavnickom gymnáziume, potom sa
stal zvolenským nemeckým kazateľom a keď sa tu ženil, poslala
mu štiavnická mestská rada 10. febr. r. 1589. svadobný dar dva
duká/ty. Zo Zvolena prešiel na Belú a odtiaľ 11. nov. roku 1595.
do Štiavnice za diakona, žatým r. 1602. za farára do Hodruše,
kde r. 1612. umrel.
4. Matúš Lytva, rodák z Poník. Na kongregácii 12. januára
r. 1604. predstavil ho bratstvu zvolenský farár Abrahamides ako
svojho diakona; ako riadne povolaného prijali ho do kontubernia.
Žatým stal sa farárom vo svojom rodisku a 30. januára r. 1606.
bol už ako ponický farár do bratstva prijatý. Tu krátko účin­
koval. Spomína sa ešte, že bol prítomný v kongregácii 17. jan.
r. 1607., potom už viac nie. Jeho potomkami boli: Mikuláš Litviny
r. 1645. rektor na Vrútkach, žatým diakon v Sučanoch, v rokoch
1646—69. farár vo Sv. Petre v Liptove; a Adam Litvay, študujúci
r. 1660. v Španej Doline.
814

5. Tobiáš Schorman, Ssorman, Schurman i Schiirmctn — viď

medzi farármi ria Tŕni.
6. Krištof Lovczani — viď medzi farármi č. 8.
7. Dávid Barthoschovic, syn tunajšieho farára Ondreja, bol tu
najprv r. 1030. rektorom, potom diakonom. Dňa 9. júna r. 1632.
poveril ho senior predvolať farára Krištofa Lovčzana v žalobe
Kudelia, ako už bolo spomenuté. V tom roku 26. okt. žiadal farár
Lovczani prijať svojho diakona Barthoschovica do bratstva, čo sa
i stalo a diakon podpísal sa do zápisnice. Žatým uvedený je roku
1633. a 34. ako prítoínný na shromaždeniach. Dňa 6. nov. r. 1634.
predniesol pred kongregáciu v B. Bystrici zasedavšiu, že gróf Pavel
Esterhazj de Galanda a jeho provizor súria, aby bol ich poddaný
Ján Santinieh z Môťovej sobášený s istou Dorotou; keďže Santi-
nieh nešťastnou urobil istú Katarínu Ľupták, preto predvolalo
bratstvo pred svoj súd vdovu i jeho; vdova sa ustanovila, Santi­
nieh nie; preto odsúdili ho na zaplatenie trov a Eszterházymu
písali list, žiadajúc ho, aby svojho poddaného prinútil ustanoviť
sa pred ich duchovný súd a vziať si Ľuptáčku. Žatým sa už Dávid
Barthoschovic nespomína viacej v kontuberniálnej zápisnici. Pri
ňom učil sa Ondrej Fitkovínyi z Bátoviec. ktorý od r. 1642. štu­
doval vo Wittemberku.
8. Štefan Motessicky, bol najprv rektorom v Uhorskom Brode
na Morave, kde mal žiaka Jána Comnetorena. z Liptova, r. 1618.
vysväteného do Vranova; potom rektorom v Reigersdorfe pri Te-
šíne a konečne diakonom vo Zvolene pri superintendentovi Reho-
rovi Lanym, ktorý keď Kaurimského za detvianskeho farára vy­
svätil, i Motessický podpísal r. 1636. ordinačnú listinu. Ešte v tom
roku prešiel za diakona do Hájnik a 7. okt. bol do úradu uve­
dený, pri ktorej príležitosti pojednávaný bol prípad, že či sa môžu
sobrať otec, syn a dcéra v jednom čase nasledovným spôsobom:
otec si chce vziať svobodnú osobu, ktorá má brata; toho bratovu
dcéru, ktorá v obecnej reči býva menovaná „Bratjenka“, chce si
vziať syn najprv spomenutého otcov; a zas jeho dcéra chce sa
vydať za brata svojej budúcej švegerinej. To volajú v obecnej
mluve „na menj!“ Povolené im bolo sobrať sa s dišpenzáciou, ale
v cirkvi má to byť ohlásené, aby pohoršenie z toho nepošlo. Na­
sledujúceho 1637. roku- 13. januára bol Moteschickj i do bratstva
prijatý a podpísal sa do zápisnice. Potom prešiel za farára do
cirkvi vendrinskej v Sliezsku, kde si r. 1642. pripojil za diakona
svojho syna Jána, narodeného z manželky Agnesy v Reigersdorfe
a povolaného z kantorstva v Hybbiach, ktorého vysvätil Peter
 815

Žabler v Levoči a ktorý potom od r. 1660. účinkoval vo Sv. Mare

v Liptove.
9. Mag. Jób Trusius, rodák z Ružomberka, vynikol už ako
banskobystrický žiak, kde pod vedením tamejšieho rektora Binnera
prednesená jeho dišputácia r. 1643. vyšla tlačou pod nadpisom:
Positiones miscellaneae. Potom do roku 1649. študoval v Dancigu
a v Královci. Vrátiac sa domov, bol konrektorom v Bystrici, žatým
okolo r. 1650. rektorom v Krupine, odkiaľ r. 1654. prešiel za dia­
kona do Zvolena a 13. jan. r. 1655. prijali ho do bratstva a on
podpísal zápisnicu. Pri tej príležitosti poznačil kontuberniálny
notár o ňom pochvalne, že je hodný toho, aby bol povýšený do
stavu kňazského, ako dobrý človek a výtečný učiteľ. Bol i vyni­
kajúcim básnikom. V pravote bučanského farára Buocza proti
rektorovi spolu so seniorom Remeniom vyslýchal svedkov, o čom
možno viacej čítať v dejinách bučanskej cirkvi. Ako výtečnému
mužovi venoval i jemu Môťovan Pavel Platany svoju tretiu boho­
sloveckú dišputáciu De natura peccati originalis, v Prešove pod
predsedníctvom rektora Samuela Pomaria 4. nov. r. 1668. pove­
danú. Roku 1673. išiel do vyhnanstva spolu s manželkou Dorotou
rod. Čertíkovou a dietkami: Gabrielom, Samuelom a Zuzannou,
vydanou potom r. 1682. vo Vratislave za bývalého slovenského
farára banskobystrického Juraja Czembera. Žil v Brehu, od roku
1678. vo Vratislave, kde zažil smutné časy, 28. aug. r. 1684. pocho­
val tam syna Samuela a bol verným spoločníkom krupinského
farára Jána Búria, ktorý napísal o ňom, že bol r. 1679. v Lubeku
na zimnicu ťažko chorý. Svoj životopis napísal vo veršoch roku
1676. Menovaný bol venčeným básnikom od cisárskeho palatína
Filipa zo Jeseň. I magdeburský farár Ondrej Fabricius vo svojej
óde ku životopisu Pilárikovmu pochvalne sa o ňom zmieňuje.
Umrel vo Vratislave r. 1687. 0 jeho učenosti svedčia-jeho diela:
1. Disputatio VI. z Rim 821-23. r. 1646. v Dancigu povedaná á veno­
vaná Petrovi Szmrecsányimu, Jeremiášovi Tampkiovi, v Dancigu
za banskobystrického kazateľa vysvätenému a Samuelovi Černá-
kovi, banskobystrickému slovenskému farárovi. 2. Schediasma,
sivé Lusus poetico extemporanei, venovaná superintendentovi Dá­
vidovi Lanymu, seniorovi Remeniovi, farárovi bacúrovskému Mar-
ciadesovi, rektorovi zvolenskému a mestskému senátorovi Scapa-
liovi, farárom bbystrickým: Greschnerovi, Frideliovi, Porschiovi,
špaňodolinskému Rotaridesovi, špitálskemu bbystrickému Mag.
Lanymu, Samuelovi Černákovi, Furtinymu, krupinskému sloven­
skému Sextiovi a nemeckému Prochatiovi. 3. Breve ethicae Weis-
816

sianae poetico filo ligatae, r. 1678. 4. Triga Centuriarum Variorum

Epigrammatum, r. 1683. v Lipsku vydané. 5. Miscellaneorum Bibli-
corum Libera I., r. 1676. 6. Calathus poeticus, venované r. 1674.
kňazom vratislavským. 7. Praxis symbolica, v Dancigu r. 1649.
vydané. 8. Statua in perennem, r. 1687.
10. Daniel Doleschal, bol za krátky čas kaplánom a admini­
strátorom cirkvi r. 1786. Bol synom Pavla, rektora v Nemes Csó,
professora v Prešporku, farára v Necpaloch a potom na Boci a
Eleny Schapken; narodil sa 14. dec. r. 1757. Učil sa v Šajógemeri
u svojho švagra Michala Cyrila a Samuela Kuszmanyho, v Pre­
šporku u Juraja Sztrecsku, v Kežmarku u Adama Podkonický;
potom bol farárom v Zemanských Kostolanoch, vysvätený 14.
augusta roku 1783. Csernyanskym v Štiavnici, ale roku 1785.
bol pre nestriezlivosť odstránený; zdržoval sa vo Velkej Slatine
u svojho brata Michala, ku ktorému sa potom i zo Zvolena vrátil
a tam i umrel.

Rektori, učitelia:
1. Ondrej Oravsluj okolo r. 1550.
2. Juraj Gloriades. U nich oboch sa učil potomný superin-
tendent Izák Abrahamides.
3. Martin Schvengler roku 1572. Vid medzi kňazmi bansko­
bystrickými č. 22.
4. Ján Fabrici, Fabriciades, Fabricius, priemenom Oravsky,
učil sa v Jihlave za 6 rokov, v Štiavnici za dva, potom bol za
4 roky rektorom vo Zvolene, v r. 1575—9. navrátil sa zasa do
Jihlavy pokračovať v štúdiách a 21. jan. r. 1580. zapísaný bol
medzi študujúcich vo Wittemberku. Dňa 22. aug. r. 1581. bol tam
vysvätený, ale sa akiste mienil ta ešte vrátiť, preto si nechal svoje
veci tam a nasledujúceho roku poslal pre ne Jána Duchoňa
Mošovčana, ktorý tam tiež bol vysvätený za diakona latisborc-
ského v Čechách, Fabricius okolo roku 1582. prišiel za farára do
Fraštáku a podlá denníka Mateja Lochmana umrel 6. marca roku
1586. vo Fraštáku a podľa Ondreja Thuria pochovali ho 13. marca
v nedeľu Laetare. Súvekí spisovatelia chvália ho ako veľmi vý-
mluvného rečníka.
5. Eliáš Bernhart Vodmanus, ako zvolenský rektor podpísal
uzavretia synody banských miest v Kremnici 17. marca r. 1580.
Žatým 12. febr. r. 1583. stal sa slovenským kaplánom v Štiavnici
pri staručkom Jánovi Senensisovi, ale po tohoto smrti 18. júna
r. 1586. prepustili ho Štiavničania hádam preto, že chcel u nich
 817

iný spôsob služieb Božích zavádzať, ako sa to z priepustného listu

jemu daného zatvárať dá,
6. Izák Äbrahamides — viď medzi farármi č. 5.
7. Martin Hudicius, Chuditius, rodák zo Zvolena; od 7. okt.
r. 1586. študoval vo Wittemberku, okolo roku 1588. účinkoval vo
Zvolene ako rektor. Podľa Rezikovej Gymnaziologie bol potom
štiavnickým kazateľom, v skutočnosti ale slovenským kantorom
v' r. 1625—28. a vypomáhal slovenskému kazateľovi, za čo mal
platu týždenných 25 denárov; akiste bol otcom Martina Hudicia,
pôtrianskeho farára. Možno, že ho menovali i Čudinom, lebo asi
v tomto čase študoval vo Zvolene u Martina Cudína Dolnokubin-
čan Dávid Urbanovitš, potomný kantor špaňodolinský, vysvätený
r. 1593. vo Wittemberku.
8. Ondrej Kossa, Kôstka, Ružomberčan, okolo roku 1582. bol
rektorom v Selcach, mal tam žiaka Kašpara Paczoltyho, ktorý sa
stal okolo roku 1586. jeho nástupcom. Žatým bol okolo r. 1594.
rektorom vo Zvolene.
9. Martin Kreuselius — viď medzi rektormi ľupčianskymi
č. 6. Bol rodom z Bystrice; r. 1590. stal sa učiteľom v Kremnici.
V Ľupči mal žiaka Melchiora Smrtníka, potomného rektora ružom­
berského a žatým farára badínskeho.
10. Jeremiáš Lucius, syn Izaiáša farára bystrického; r. 1608.
bol učiteľom v Ľupči, r. 1610. vo Veľkej Slatine, a potom kollegom
vo Zvolene; žatým pokračoval vo svojich štúdiách a v druhej
polovici zapísaný bol medzi študujúcich vo Wittemberku. Navrá­
tiac sa do vlasti, stal sa rektorom v Nemeckej Ľupči, r. 1620—24.
farárom v Sielnici, žatým v Kremnici, kde ako 79 ročný r. 1671.
v druhú nedeľu po Trojio-i časný život dokonal a v zámockom
chráme bol pochovaný. Jeho synom bol Ľudevít, r. 1665. konrektoŕ
v Kremnici.
11. Ján Kyanus, Kyanka — viď medzi farármi v Ľupčiv
12. Pavel Kosa, o. r. 1618. bol tu kollegom a učil Zvolen­
čana Jozefa Zelenyho, ktorý sa zo slovenského kantora prešov­
ského stal roku 1624. farárom v Lipovci a bol Petrom Zablerom
vysvätený.
13. Ján Krman, narodený roku 1583. v Prievidzi z Tomáša
Krman Sebedražského a Libuše (Charitas) Fabri Lažanskej u Prie­
vidzi. Učil sa doma u Lochmana, Mateja Kremnického, kollegu
Michala Petriho Prievidského a kantora Mikuláša Marikovského;
potom za päť rokov v Žiline u Štefana Krušpiera; žatým vrátil
sa do rodiska, kde mal za učiteľa Balthazára Damianiho Slažan-
52
818

ského. Po roku odobral sa do Sv. Martina k Roháčovi, ztadial

Roháčom odporúčaný do Tarcalu k Štefanovi Miškolcimu, do
Košíc k rektorovi Jánovi N., do Žiliny k rektorovi Jánovi Nigri-
nimu. Odporučený superintendentom Eliášom Lanym obdržal ro-
čite 300 zl. štipendium od grófa Juraja Thurzu, ktorý sa medzi­
tým stal palatínom, šiel so svojim druhom Matejom Platanym
do Prahy, kde poslúchal rektora Martina Bachačeka a učbárov
Mag. Jána Campana a Mag. Mikuláša Troilo, súc zvlášte v priazni
Mag. Laurencia Benedikta Nudožerina Pannonského; po skončenom
školskom roku šiel ďalej študovať v jaseni roku 1610. do Wittem-
berku, kde vynikol medzi poslucháčmi svojimi odpoveďami v di-
šputáciách, z ktorých jednu rozpravu, vyšlú tlačou, venoval svojmu
dobrodincovi gr. Thurzovi. Navrátiac sa z Wittemberku stal sa
roku 1613. rektorom vo svojom rodisku a učil mládež za tri roky.
V tridsiatom roku svojom, tt. roku 1613. oženil sa s Annou Pau­
lini, dcérou farára považskobystrického, potom dubnického Sa-
muela Paulíniho a Barbory Fabriciovej Boba! de Trubník. Roku
1616. povolali ho za rektora do Zvolena, ale už nasledujúceho
roku musel uposlúchnuť pozvaniu svojich priaznivcov grófky Al­
žbety Czobor, vdovy palatínovej a jej syna grófa Imra Thurzu
a prešiel za konrektora do Bytče, kde sa stal roku 1618. diako­
nom, vysvätený súc dňa 8. febr. superintendentom Eliášom La­
nym, na ktorého pohrabe potom parentoval v latinskej reči. Pre­
pustený súc svojimi patrónmi, prešiel roku 1619. za farára do
Motešíc. Raz v zime idúceho od susedného soblahovského farára
Mateja Žitníka napadli vlci, ale živý zostal. Po siedmych rokoch
prešiel za farára do Fraštáku, na miesto Ondreja Dióssyho, ktorý
vyvolený súc za superintendenta roku 1626. prešiel do Bojníc.
Tam sa stal seniorom. V kolloquiume sereďskom dňa 22. jan.
roku 1630. silno, zastával pravé evanjelické učenie proti maďar­
skému superintendentovi Tobiášovi Brunsvikovi, kloniacemu sa
ku katolíctvu. Bol prítomný pri volbe superintendenta v Čachti-
ciach. Roku 1630. vyhnaný grófmi Forgáchovci a synom Stani­
slava Thurzu, Adamom, prestúpivším na katolícku vieru, z fra-
štáckej fary, žil do roka súkromne v Podolí a bol tam 30. apr.
roku 1631. za farára vyvolený. Z Podolia chodieval ako spolu-
examinator kandidátov do Cachtíc. keď tí mali byť ordinovaní.
Ako dokonalý znalec východných rečí, zvlášť gréčtiny a židovčiny
pri zkúšaní kandidátov bol superintendentovi Martinymu zvlášte
nápomocný. Po odchode Martinyho do Nového Mesta stal sa roku
1638. farárom v Čachticiach, potom zas seniorom. Tam r. 1640.
 819

dostal od manželky gf. Pavla Nádaždyho a jeho syna Fraňa

jedno sedenie póla, postavil si dom a vysadil vinice, chcejúc
opatriť svoju manželku i dietky. Medzitým Fraňo Nádaždy, vez-
múc si palatinovu Eszterházyho dcéru za ženu, vyhnal ho z Čachtíc,
majetok mu odobral a Krman odišiel roku 1642. do Drietomy
v trenčianskej stolici, kde v 63. roku života 7. júna roku 1646.
zomrel, keď bol napred oznámil deň i hodinu svojej smrti, umyl
sa, a do čistého rúcha sa preobliekol a uložil do postele. Na pom­
ník si sám složil nápis, a bolo ho možno čítať pri kazatelni drie-
tomského kostola až do roku 1705., kým ešte Drietoma vojskom
vypálená nebola. Vyvolený za superintendenta, hodnosť tú ne­
prijal pre starobu. Bol starým otcom superintendenta Daniela
Krmana. Jeho syna Samuela povolal gr. Kašpar Illéšházy za jeho
nástupcu do Drietomy, druhý syn Ján stal sa farárom turolúckym
a Daniel, otec superintendentov v Čížiku a v Myjave.
14. Ondrej Mollis, roku 1622. kollegom. Možno že on bol
tým Ondrejom Molitorisom, ktorý asi v tom čase učil tu Hajni-
čana Michala Histricisa, potom seleckého a ochtinského rektora
a farára v Rozložnej.
15. Martin Molitoris, Miiller, učil tu r. 1620. Juraja Marcia
zo Sv. Mary v Liptove.
16. Tobiáš Benedicty, syn Mikuláša, farára; r. 1624. bol kol-
Jegom vo Zvolene; spravoval i školu v Necpaloch, v Ružomberku,
v Bánovcach, -odkiaľ stal sa farárom trnoveckým a konečne v roku
1630—40. bojnickým prépoštom. Od neho vyšla v Trenčíne tla­
čená pohrabná reč, ktorú povedal roku 1640. pri pohrabe Štefana
Ostrositha de Ghyletinec, pána Ilavy a Hrádku v Liptove.
17. Mikuláš Molitoris — viď medzi diakonmi breznianskymi
číslo 7.
18. Tobiáš Schorman — viď medzi farármi na Tŕni.-
19. Dávid Barthoschovic — viď medzi diakonmi č. 7.
20. Kosák. Na kongregácii 18. jan. roku 1633. bratstvo spo­
ločným uzavretím na pozvanie zvolenského rektora Kosaka ku
svadbe usnieslo sa, aby každý z bratov dal na svadobný dar 20 den.
s výmienkou seniora; majú dať i neprítomní na kongregácii, totiž
Hodikius, hajnický, zvolenský, ostrolucký a bacúrovský farári.
21. Tobiáš Fabritzius, učil roku 1631. vo Zvolene Jeremiáša
Splénia: Viď medzi farármi bacúrovskými č. 3.
22. Michal Moscovius, Noscovius, kollega r. 1635. Azda je to
ten istý, o ktorom Burius píše y Micae. str. 155., že bol i neme­
ckým kantorom v B. Bystrici a odtiaľ ho povolali za farára do
52*
820

Veľkej na Spiši, kde sa stal seniorom. V prenasledovaní nechajúc

svojich v Kežmarku, odišiel cez Poľsko do Pruská a cez Dancig,
Kráľovec a Torún prešiel do Vratislavy, žijúc všade z pohostin­
stva. Potom sa vrátil do vlasti a na nútenie kežmarského plebána
vydal záväzok, že sa zrieka úradu; a ak by svoj sľub nezadržal,
že zaplatí 600 zl. pokuty. K pohoršeniu mnohých vzal si ako
63 ročný mladé dievča za manželku, a nie dlho žatým umrel.
23. Ján Barvitz r. 1636.
24. Daniel Remenius — viď medzi farármi č. 10.
25. Ján Fabricius — viď medzi farármi na Tŕni.
26. Juraj Gassitzius — viď medzi učiteľmi badínskymi č. 3.
27. Jahub Scapalius, Scapalides, rodák z Nemeckej Ľupče,
o. roku 1645. ako prešporský žiak pod predsedníctvom rektora
Mag. Jána Jakuba Helgenmajera obraňoval paradoxon; stal sa
rektorom na Novej Bani. potom asi od roku 1652. vo Zvolene,
kde učil Štitníčana Abraháma Holia, potomného farára v Neme­
ckej Vsi v Šariši a o. roku 1655. Augusta Lazaryho, od r. 1663.
slovenského farára vo Vlaškách a konečne slovenského kazateľa
levočského, r. 1693. zomrelého; tiež i Michala Rudného. 13. sept.
roku 1663. za berzevického farára vysväteného. Bol spolu i notá­
rom mesta Zvolena. Umrel tu r. 1663. na suchoty.
28. Zaehariás Parschitzius, syn Juraja, kantora žilinského,
konečne farára ružomberského a seniora, r. 1653. umrelého. Za­
chariአbol bratom Mikuláša, Eliáša, Daniela a Krištofa; umrel
25. júna roku 1662., ako zvolenský učiteľ, pochovaný je v zámku.
29. Ondrej Horváth, 20. dec. r. 1635. bol medzi študujúcich
vo Wittemberku zapísaný, podporovaný Juditou Révay, vdovou
grófa Pavla Nádasdyho. Po skončení štúdií stal sa roku 1645.
rektorom v Žiline, r. 1651. v Trenčíne, r. 1652. v Košiciach, roku
1658. v Prešove, odkiaľ ho konrektor Ján Bayer vyhrýzol asi roku
1660. a r. 1662. prišiel za rektora do- Zvolena. Keď Tŕňania zba­
vení riadneho farára, pýtali radu a ochranu bratstva cieľom ob­
sadenia fary, superintendent Ľany s privolením kontubernia radil
im vziať si a uviesť za íarára Horvátha, čo i bez podpisu voká-
tora skrze Eszterházovcov. Horváth bol učeným a na slovo vza­
tým spisovateľom. Viac pojednaní vyšlo od neho; tak Dissertatio
de omnipraesentia carnis Christi v Bardiove r. 1650. vydaná a ve­
novaná nemeckému farárovi košickému Formannovi a iným; Disser­
tatio de auctoritate Patrum Ecclesiae; Diss. de Canone Scripturae;
pohrabná rdč po smrti Evy Szechy, manželky Gabriela Illésházyho
v Trenčíne r. 1655. a viaceré polemické spisy.
 821

30. Mag. Daniel Parschitzius, Pastitius. Pras {c, brat Zachari-

áša a syn Jura, zemana a od roku 1624. rektora žilinského, roku
1632. farára v Bírovcach, r. 1633. v Predmieri, r. 1636. v Rajci,
r. 1645. v Lipt. Mare a r. 1650. v Ružomberku. Daniel študoval
od r. 1666. vo Wittemberku a tam je zapísaný ako Ružomberčan,
lebo jeho otec bol konečne ružomberským farárom (f 1653.). Bol
pobožným, skromným a učeným mužom, dobrým bohoslovcom,
filozofom, básnikom a muzikom. Bol najprv v Giistrave v Meklen-
burku a či Holsteinsku konrektorom, potom vo Zvolene ako jeho
brat a životopisec Krištof Parschitius píše, žatým v Modre, od­
kiaľ ho roku 1666. povolala Kremnica za svojho rektora, kde bol
veľmi obľúbeným a pod jeho správou tamejšie gymnázium tak
zkvitlo, že každý mladík si za šťastie považoval, ak mohol byť
jeho žiakom. Napísal Breviarium logicum, a Tabellas octo gram-
maticae sanetae. V čas prenasledovania r. 1673. vyhnaný z vlasti,
roku 1679. stal sa učiteľom v Soravii v Lužici, odkiaľ ho Krem-
ničania roku 1683. nazpät povolali a tam 31. januára roku 1705.
ako 70 ročný umrel. Štefan Parschitius venoval mu r. 1693. jednu
dissertáciu.
31. Jeremiás Pilárik — viď medzi farármi dobronivskými
číslo 9.
32. Juraj Bajnok. Wajnok, syn farára dobronivského, ako
zvolenský rektor bol r. 1673. do Prešporku predvolaný.
33. Šinkovitz učil tu okolo r. 1694.
34. Štefan Kalauz — viď medzi farármi očovskými.
35. Ondrej Valentini, narodil sa v Plachtincach z Mateja a
Alžbety; učil sa na Dobronivej u Daniela Huszára, potom doma u
Jána Andreidesa, v Bystrici u Mag. Jána Búria za 2 roky a po­
dobne za 2 roky v Krupine u Dubovskyho, v Sibíne v Sedmo-
hradsku za rok, tiež do roka v Koložváre, v Levoči, v Štiavnici
u Martina Dubovskyho za pol roka; odtiaľ povolali ho za rektora
do Zvolena a po poldruha roku, 6. marca r. 1706., vysvätil ho
v Štiavnici Štefan Pilárik za farára svätoondrejského-blatnického
v Turci. V r. 1721—27. bol farárom v Malých Zlievcach v Novo­
hrade. Iný Ondrej Valentini bol r. 1695. farárom na Veľkom Lome.
36. Štefan Paczek — viď medzi farármi hornolehotskými.
37. Adam Kanka zeman, r. 1774. učiteľ v Batizovcach, roku
1780. v Štitníku a od r. 1784. vo Zvolene. Učil donatistov a bol
spolu i kantorom. Býval na poschodí vinnej krčmy. Jeho synom
bol: Samuel, narodený r. 1788. z matky Zuzanny rod. Kobilicz,
potom farár teriansky a nemecko-gurabský; a Daniel, professor
822

v Štiavnici, v Modre a potom na bohosloveckej fakulte vo Viedni.

Danielov syn Karol bol povestným očným lekárom v Prešporku.
38. Samuel Deák od r. 1789—95.
39. Daniel Ferenczy, Zvolenčan, r. 1780. bol učiteľom v Garam-
segu, od r. 1784. v Radvani. od r. 1789—93. v Očovej a tak vo
Zvolene; býval vo svojom dome; učebňu mal v krčme. Od roku
1795. učil prvú triedu; r. 1809. stal sa mestským senátorom.
40. Pavel Dvoraček — viď medzi učiteľmi pliešovskými č. 10.
Na jeho miesto prišiel Ľubietovan:
41. Ondrej Vido od r. 1811.
42. Juraj Breuer, Brayer, narodený v Dobšinej; umrel vo
Zvolene r. 1837.
43. Gabriel Lehotkay.
44. Juraj Petrovic, narodený r. 1810. v Kolte v komárňanskej
stolici z otca Daniela kasnára a matky Anny rod. Paparinsky;
učil sa vo Fakóvezekénye, Farnadi a Štiavnici, odkiaľ povolali ho
r. 1829. za učiteľa do Ľubietovej, kde bol pilným, spôsobilým a
bezvadného života. V čas vizitácie r. 1837. složil tak peknú zkúšku,
že ho i superintendent verejne pochválil. Učil čítať, písať, počto-
vať, cirkevné piesne, katechismus podľa Herdera, biblické histórie
podľa Hubnera, cirkevné dejiny, fyziku, zemepis, históriu prírody,
mravouku a niečo z donátu. Žiakov mával okolo 110. Zvolenci
upozornení na neho, vyvolili si ho za učiteľa a ich pozvanie tým
radšej prijal, lebo ho v Ľubietovej zle platili, mnohí mu zostávali
dĺžni za učenie; k tomu mal hospodu tesnú a vlhkú a mnoho
žiakov. Zo Zvolena prešiel na Dačolôm, ale tu už upustil z pil-
nosti, k tomu ohluchol, školu zanedbával a tak žiakov zle priprá-
val. Bol tučný, veľký jedák a silný človek. Umrel 10. marca roku
1877. Z manželstva so Zuzannou r. Messerschmidt mal syna Adolfa,
od r. 1854. bohoslovca vo Viedni, ktorý však umrel, dcéru Emíliu,
za mičínskym a potom lehotským učiteľom Jušthom. Druhá jeho
manželka bola od r. 1846. Zuzanna r. Wollfang z Radvane, a tretia
Amália r. Brečka z Brezna. Jeho syn Juraj bol učiteľom na Veľkom
Lome a dcéra vydaná za Ordodym na Strehovej.
45. Daniel Mikuláš, narodený v Jelšave, syn Ondreja a Márie
r. Lajbitzer. Otca zavčasu utratil a zostalo viacej detí s matkou
vdovou. Učil sa v Miškolci, Kežmarku a Viedni. Bol nadaný, spô-
sobný a pilný učiteľ, ale prchký a popudlivý. Od r. 1836. učil
druhú triedu, grammatiku.
46. Ján Klimo — viď medzi učiteľmi v Slatine č. 19.
47. Ján Midriak.
 823

- 48. Jozef Antolík, narodený r. 1824. v Baláž Ďarmotách; učil

sa doma a v Štiavnici, odkiaľ zo siedmej triedy šiel r. 1843. za
učiteľa do Súdoviec, r. 1851. do Ipoly-Szakálošu, kde každú tretiu
nedeľu kázal a podľa, zvolenskej vizitacionálnej zápisnici z roku
1865. dietky ku „birmovke“ pripravoval. Roku 1858. prešiel do
Pliešoviec za učiteľa mladších dietok a r. 1860. do Zvolena tiež
ku mladším dietkam. Usiloval sa popri Thébuszovi kráčať s časom.
Pp oddaní škôl mestu r. 1873. stal sa kantorom až po 1. január
roku 1900.
49. Ján Fuchs, narodený 8. sept. r. 1816. v Banskej Bystrici;
učil sa doma, v Rimavskej Sobote a Štiavnici; r. 1837. stal sa
učiteľom v Radvani a od r. 1854. i organistom. Roku 1861. pre­
šiel na miesto Mikulášovo do Zvolena. Bol nábožný a učený,
dobrý učiteľ, v povolaní pilný a pokojnej, krotkej povahy; hovoril
krém slovenskej reči i maďarsky, nemecky a latinsky. Sostavil
Abecedár a prvú čítanku, ktoré v našom senioráte uvedené boly
do škôl; bol členom i seniorálnej školskej rady.
50. Gustáv Šimkovič, narodený 23. aug. r. 1879. v Bystrici,
učil sa doma a v Štiavnici, kde učiteľský diplom obdržal a žatým
na Baďane a v Tesároch ako učiteľ účinkoval. Roku 1900. prešiel
sem na Antolíkovo miesto za kantora. Roku 1904. obdržal na
budapeštianskom konzervatoriume diplom z hudby.

Fllie:
1. Buča — viď pod Číslom VI.
2. Môtová bola výsadnou kráľovskou obcou; jej obyvatelia
boli povinní kráľovi poľúvať. hory a vody strážiť a ku zvolenskému
zámku potrebné drevo na kurivo zvoziť a pripraviť. Pozdejší páni
zvolenského zámku, Eszterházovci, ukladali na nich väčšie ťarchy,
jednako obránili si proti nim svoj vyše 8000 jutár veľký chotár,
väčší než je zvolenský; boli svobodní od mýta, pole Eszterházov-
com nemuseli obrábäť, ani im voziariť a takzvané „robotas“ na
rolách a lúkach konať. Zvolenská stolica svedčila o nich 8. apr.
r. 1744. kráľovnej Márii Terezii, že sú povinní ináče všetky povin­
nosti a ručné práce tak konať, ako im to panstvo rozkáže; hory
a vody strážiť, listy kamkoľvek nosiť, poľovať a ryby loviť, dávať
stráž.na ochranu zvolenského zámku a všetky okolo toho zámku
a kuchyne potrebné práce a služby konať; na sviatky, a síce na
deň Narodenia Krista Pána, Vzkriešenia a na Soslanie Ducha Sv.
ako i na Fašiangy vždy jednu srnu alebo miesto nej dukát, tiež
824

dva krahulce alebo miesto každého dukát dať, každý piatok a

sobotu ryby na panskú kuchyňu dávať, ľudí i kone panské uho-
spodiť, alebo tú povinnosť peňažne odmeniť. K tomu od toho času,
ako bola v krajine uvedená daň (Portionale seu Contributionale)
i príležitosti vojenské dávať, ako iní občania. Ač Môtová je celkom
blízko zvolenského zámku, jednako Turci odvážili sa napadnúť
nie raz i túto obec. Tak dňa 12. sept. r. 1574. vylúpili ju, 17 domov
vypálili a 19 osôb zajali; 10. nov. r. 1577. odvliekli tiež mnohých
do zajatia i z Môťovej. Aby tomuto vyhli, poddala sa obec Turkom
a ešte i r. 1657. platili im daň.
Cirkevne patrila Môťová ku Zvolenu od dávnych časov, pred
i po reformácii. Dňa 6. aug. roku 1761. vyhorela celá obec, ná­
sledkom čoho svätievali potom vo zvolenskom chráme v ten deň
až po rok 1874. kajúci deň; od roku 1875. viac osobitne nesvä­
tili. Po tolerančnom patente za dlhší čas ešte nemali osobitnej
školy; až v rokoch 1802—3. účinkoval tam osobitný učiteľ Tomáš
Fidicinis. V čas vizitácie r. 1818. Karol Lipovszký, zeman z Turca,
spolu i notár obce; vizitacionálna zápisnica z roku 1837. svedčí
o ňom, že bol striezlivý a pilný, ale práve vtedy bol zaďakoval
a vrátil sa do svojho rodiska v Turci na odpočinok. Školákov
mával 70—80. Okolo roku 1857. Ján Thomka, ktorý bol chybného
obcovania; roku 1861. Michal Kotlár, ktorý 13. okt. r. 1866. umrel;
po ňom Alexander Kucelník, sudický pomocný učiteľ, ktorý ale
ako nespôsobný roku 1871. dobrovoľne sa zriekol učiteľstva a šiel
za exekútora do Brezna. Roku 1837. mali Môťovania už jedon
zvon; do matky cirkvi platili 25 prešporských mier obilia a 8 siah
dreva. R. 1868. postavili si novú školu nákladom 2500 zl. a roku
1877. ju obnovili nákladom 800 zl. Po Kucelníkovi prestal byť
učiteľ obecným notárom; učiteľský plat sotva 250 zl. vynášajúci
povýšili na vyše 600 zl. a povolali si roku 1872. za učiteľa Jána
Zsáryho, ktorý však v decembri roku 1874. prešiel za učiteľa na
Belú. Po ňom účinkoval Karol Liffa, výteČný učiteľ, prišlý sem
z Ostrejlúky až do svojej smrti, do 6. marca roku 1880. Za čas
jeho choroby účinkoval tu ako pomocný učiteľ roku 1879. Jnlius
Honéczy. Žatým od 15. aug. roku 1880. Štefan Kudron, narodený
6. júla roku 1850. v Malom Kôrôsi zo Štefana a Barbory r. Ne-
deczky; učil sa doma, v Sarvaši a potom na preparandii v Nyiregy-
házy; stal sa pomocným učiteľom vo svojom rodisku, 15. marca
roku 1875. prešiel za učiteľa do Melléte v Gemerskej, odtiaľ roku
1877. do Zalužian a roku 1888. do Môťovej. Za jeho účinkovania
postavili Môťovania r. 1883. vežu nákladom 2500 zl. a založili
 825

cirkevnú sypáreň; ale toho istého roku, 30. aug. zhorela temer
celá obec i škola, ktorú pokryli nákladom 1268 zl. Učiteľ ako
pohorenec odporúčaný bol na Zsedényiánum. Zomrel tu 18. júla
roku 1885. Po ňom prišiel od 11. nov. Pavel Fuchs, prišlý sem
z Ostrejlúky. Pre mnoho školákov prinútený boli sriadiť i druhú
učiteľskú stanicu, k čomu obec prepustila z obecného domu izbu.
ktorá bola nízka a tak tesná i vlhká, že na učebnú sieň nepo­
stačovala; druhý učiteľ však prinútený bol bývať vo Zvolene,
prečo sa i učitelia často menili. Pre prvého učiteľa postavili síce
roku 1891. pivnicu a hospodárske staviská nákladom 526 zl., ale
novú školu až r. 1913. a 14. postavili nákladom 20,000 kor., spo­
jili ju gangom so starou školou, pri ktorej postavili i novú učebnú
sieňu a byt obnovili; učebné siene novými stolicami opatrili a po­
trebnými pomôckami vystrojili. Ešte prv, roku 1900. kúpili si dva
nové zvony, a na tretí železnú Pozdechovskú korunu pripraviť
dali spolu za 3165 kor. Popri Fuchsovi účinkovali pomocní učitelia:
r. 1892. Matej Kuriatko, Samuel Klenk, ml. Pavel Fuchs, pozdejšie
Fejér menovaný; roku 1905. dostal od Femky 50 kor. za zdarné
učenie maďarskej reči; po smrti svojho otca st. Pavla Fuchsa,
23. dec. roku 1904., stal sa jeho nástupcom. Účinkoval tu až po
1. íebr. roku 1914., keď následkom duševnej choroby šiel do pen­
zie. Za druhého učiteľa povolali na jeho miesto roku 1905. Jána
Teszáka, potom Ľudevíta Bálinta, ktorý odišiel do Očovej a Belu
Hútha. Od roku 1907. učila Pavla Fejér r. Argay, vdova po tunaj­
šom bývalom učiteľovi až po 1. febr. r. 1914., keď odišla do Al-
berti v čanádskej stolici. Od 1. apr. roku 1914. účinkuje na prvej
Ferdinand Loyko; narodil sa v Budaméri v Šariši 21. júna r. 1886.;
učil sa doma u otca, tamejšieho učiteľa, v Sajógemeri a pre-
parandiu v Prešove. Po ôbdržaní diplomu stal sa učiteľom v Or­
lici v Gemerskej; od 12. apr. roku 1908. na Hornej Strehovej, od­
kiaľ prešiel do Môťovej. Na druhej učiteľskej stanici účinkuje. Ru­
dolf Ftatkovsky, od 9. dec. r. 1917. Narodil sa vo Zvolene13. apr.
r. 1899. učil sa doma, v Leviciach, kde 4. júna r. 1917. obdržal
učiteľský diplom.
3. Lieskovec. Dňa 10. nov. roku 1577. napadli Turci a
odvliekli odtiaľ do zajatia mnohých a Poturčenec Galko
vyznal r. 1580., že tiež 2 deti a 5 koní odtiaľto odvliekol. Roku
1657. bola obec poddaná Turkom; v čas Rákóczovského povstania
r. 1703. ležal tu táborom Bercsényi a Lieskovec bol celkom vy­
hubený. Po tolerančnom patente nesriadili si hneď školu; až roku
1803. účinkoval tu učiteľ Ján Jamnitzky; r. 1818. Juraj HeufteL
826

Roku 1837. bola obec poddaná mestu Zvolenu, kráľovskej komore

a Gustávovi Surmannovi de Draskótz. Platila na zvolenskú cirkev
12 presp, mier obilia a 5 siah dreva. Mali jedon zvon. Za školu
užívali vojenský stoličný dom; školopovinných bolo aspoň 60, ale
chodilo do školy málokedy vyše 25. Učiteľom a spolu notárom
obce bol od asi r. 1830. Daniel LamoŠ Lipovskí/, otec brezinárskeho
učiteľa Štefana Lamoša a po ňom asi od r. 1837. Danielov druhý
syn Peter LamoŠ; za ním Ján Mazura. Roku 1852. postavili si novú
školu, ktorá 9. nov. roku 1874. zhorela; nasledujúceho roku ju
základne obnovili nákladom 2350 zl., nerátajúc v to vozovú a pe­
šiu prácu, ktorú zdarma konali. Podobne postavili r. 1866. zvo­
nicu pri škole, vynaložiac v hotovosti na ňu 650 zl. a založili sy-
páreň. V škole raz do roka odbavúval zvolenský farár služby
Božie s prislúžením Večere Pánovej. R. 1875. obnovili si zhorenú
školu nákladom vyše 2000 zlatých; roku 1892. nadobudli si ešte
dva zvony za 1100 zl. A keď sa počet školákov značne rozmno­
žil, postavili r. 1912. ku dosavádnej škole i druhú tak, že z učeb­
nej sieni spravili byt pre druhého učiteľa a postavili dve nové
učebné siene a dve izby, na vyše vozovej a pešej práce nákla­
dom 14,000 korún a tú summu odaniac sa, na raz vyplatili, čo
svedčí o ich príkladnej horlivosti.
Po Mazurovi účinkoval tu od r. 1861. Ján Ťahúň, r. 1863.
žalovali ho pred seniorátom, že s mládežou zle nakladá, povin­
nosti si mešká a robí rozbroj, následkom čoho seniorálny konvent
14. a 15. jan. zasedavší vyslal ta vyšetrujúcu komissiu. Ku boku
zošlého Ťahúňa nariadil seniorálny konvent r. 1878. povolať po­
mocníka a Lieskovania sľúbili na jeho plat 60 zl. Ako pomocníci
účinkovali od r. 1879. nediplomovaný Daniel Tulínsky, a potom
diplomovaný tunajší rodák Ondrej Šteflík, ktorý po penzionovaní
Ťahúnovom stal sa riadnym. Bol výtečným učiteľom. Narodil sa
22. nov. r. 1860. z Jána, lieskovského mlynára a Zuzanny r. Fraňo.
Učil sa v Krupine, od r. 1872. v Štiavnici a od r. 1877. prepa-
randiu v Lučenci; 1. aug. roku 1880. stal sa pomocníkom Ťahú-
novým a 17. aug. r. 1884. riadnym. Umrel 30. júla r. 1904. Jeho
pamiatku Lieskovania požehnávajú. Na jeho miesto povolali si
n Poník Ondreja Hudohu, ktorý od 1. sept. roku 1904. tu účinko­
val. Odišiel v septembri r. 1909. do Radvane. V tom roku v ok­
tóbri prišiel na jeho miesto Daniel Ertl, ktorý tu dosial účinkuje.
Narodil sa vo Zvolene 2. jan. r. 1886. Učil sa doma a preparandiu
v Znieve. Po obdržaní diplomu stal sa 7. sept. r. 1906. učiteľom
za Kozelníku. odkiaľ 15. okt. r. 1909. prešiel do Lieskovca.
 827

Na druhej učiteľskej stanici od 24. sept. r. 1913. účinkuje

Eduard Polgár, ktorý spolu s Ertlom narukoval k vojsku a ich
miesto zastupoval preparandista Béla Szolovits. Polgár narodil sa
v Smolníku na Spiši 18. jan. r. 1893.; učil sa doma, v Košiciach
a preparandiu v Prešove, kde r. 1912. obdržal diplom.
4. Lukovô. Obec majúca meno od potoka, ktorý spomína
sa už v diplome z r. 1263. ako Lukvapatak. patrila Zvolenu. Kedy­
si tu evanjelici utvorili školu, nie je známo. Budovu pretvorili
zo starej kováčskej dielne, ktorá ale nezodpovedala. I plat bol
mizerný, tak že len remeselníci učievali. Roku 1818. účinkoval tu
ako učiteľ starec Ján Reisz, potom Karol Kubányi, Ondrej Raáb
a r. 1837. Ján Frohlióh, povolaním čižmár. Do matky cirkvi pla­
tila vtedy táto fília 4 presp, miery obilia a tri siahy dreva. Roku
1857. bol Frôhlich seniorálnym konventom hanený pre nemravný
život; mal byť dekánom vážne napomenutý a bol spomenutého
roku i z učiteľskej stanice odstránený. Žatým učil tu o. r. 1865.
Ludvik Šípka, tiež neuspôsobilý, ktorý r. 1871. zriekol sa stanice
a 18. apr. si život vzal, zastreliac sa. Na jeho miesto povolali si
Jána Šteýanidesa, ktorý tu od r. 1871. po r. 1878. účinkoval. Bol
i na Bučí učiteľom. R, 1874. kúpili si dom za 500 zl., ktorý pre­
stavili na novú školu nákladom 300 zl. Žatým od r. 1878—1895.
učil tu Samuel Mensatoris, tiež neúspôsobilý; ktorý bol r. 1890—93.
seniorálnym konventom pre slabý výsledok výučby napomenutý
a r. 1895. prepustený. Keď i táto filiálna cirkev dostala štátnu
podporu, povolala si diplomovaného učiteľa v osobe Pavla Koszto-
lányilw, ktorý prv účinkoval na Cabe, ale už 14. okt. roku 1899.
umrel. Po ňom bol vyvolený r. 1900—1902. Valér Velits, a odtedy
Rudolf Šimkovich, narodený 23. nov. r. 1884. v B. Bystrici, kde
odbavil nižšie gymnázium, na preparandii bol v Štiavnici a ako
treťoročný preparandista prijal tu učiteľskú stanicu r. 1903., na­
sledujúceho roku opatril si diplom a stal sa riadnym učiteľom.
Roku 1911. táto hŕstka horlivého evanjelického ľudu zautnienila
si postaviť novú, požiadavkám zákona zodpovedajúcu školu; starú
budovu zrútili a novú krásnu školu postavili nákladom 10,000 kor.,
nerátajúc v to vozovú a ručnú prácu, ktorú horlivé konali.
5. Turová, spomína sa už v diplóme r. 1323. a tiež i roku
1424. ako k dobronivskému zámku náležajúca. Cirkevne patrila
k Bučí, v ktorej dejinách bola už spomenutá. R. 1837. učila tu
dietky manželka Ondreja Kochá, Mária a r. 1865. Tobiás Dobák,
čižmár, ktorý roku 1866. odišiel do Hronskej Breznici a na jeho
miesto prišiel Karol Lamoš; ale z malého, sotva 50 zlatového
828

platu nemohol vyžiť a preto roku 1867. odišiel. Potom do konca

školského roku učila Johanna Koctúr, ale žatým povinné boly
dietky chodiť do školy na Bučm
6. Kováčová, v diplome roku 1254. spomína sa ako terra
hospitum de Koachou. Bola r. 1837. komorskou obcou; do zvolen­
skej ev. matky cirkvi platila vtedy 2 prešp. miery obilia a 2 siahy
dreva. Učil tam dietky v tom roku roľník Trebuľa. Či aj žatým
učil niekto, nie je známo,
Najnovšie prichytila sa zvolenská cirkev ku stavbe nového
chrámu a fary; horliví cirkevníci vyhodili, na seba 900.000 kor.
cirkevnej dane.

XXXIX. ŽibritOT.
Je to starodávna obec medzi Krupinou a Štiavnicou ležiaca.
Nemci banských miest menovali ju Halbegescheidt (Razdelie). Meno
obce pochodí pravdepodobne od priezvyska Žibrita, aké je ešte
zachované (v Debrecíne); tedy asi Žibritov laz. Bola tu od dáv­
nych časov pevnôstka. Vodca husitov Ján Jiskra, ktorý vládol
banskými mestami v rokoch 1442—62.. zaujal medzi inými i
žibritovský zámok. Na miesto tejto pevnosti postavil nový zámok
roku 1586. za časov panovania cisára Rudolfa II. liptovský župan
a palatín krajiny Štefan Illésházy, ako o tom svedčil nápis v
kostole v zámku postavenom a až do roku 1855. stojacom; z neho
už teraz vidno len zrúcaniny. Na zvonici boly dva zvony, jedon
z roku 1595. s latinským nápisom, podľa ktorého farárom bol
vtedy Ján Icca a rychtárom Juraj Očovský a Michal Gaspary; '
druhý menší uliaty bol vo Viedni r. 1680. Turci vyrabovali Žibritov
23. mája r. 1544. a tiež 27. júla za rána roku 1576. najprv obec
vylúpili, potom i s kostolom vypálili, ľudí zrúbali, iných do zalatia
odvliekli. Vtedy mali Turci tri zálohy, rezervy, ako o tom tohočasná
listina, v kremnickom mestskom archíve zachovaná svedčí.
Chotár žibritovský je teraz na 1731 katastrálnych jutár.
Obyvateľov bolo r. 1818. spolu 275, v čas posledného počítania
334, z nich evanjelikov 305.
Ako fília patrila Žibritov ku Antolu, kde bola od časov re­
formácie až do r. . 1710. kvetúca evanjelická cirkev. Farármi an-
tolskými boli: r. 1570. Bartholomej Dubovský, r. 1595. Ján Icca,
od r. 1616. Daniel Vissipianus, r. 1628. Martin Smrtník, prv krni-
šovský farár, r. 1629. Valentin Zachariae z Ostrejlúky, od r. 1626.
tu diakon, ktorého chceli r. 1648. Žibritovania vypúdiť, ale im
 829

kongregáciou velko-hontianskeho bratstva naložené bolo, aby mali

útrpnosť s nim, kým bude môcť inú cirkev obdržať; od r. 1651.
Ondrej Blíska, Blissiades, opilstvu oddaný, preto kongregáciou po­
karhaný, musel dať revers, že sa bude opilstva zdržiavať; roku
1708. Daniel Turdelius, prišlý sem z Tŕňa; r. 1710. Juraj Štrba hontian­
sky senior, prišlý sem z Kostolných Moraviec; bol prítomný na ru­
žomberskej synode. Viac o antolskej cirkvi možno sa dočítať v
Schmidtovej Histórii velkohontianskeho seniorátu na str. 256—257.
Roku 1807. zhorela celá obec Žibritov i dočasný chrám.
Pred tolerančným patentom žibritovskí evanjelici platievali
štóly od krstov, sobášov, pohrabov antolskému katolíckemn fará­
rovi. Žatým pripojili sa ako tília ku Královcam a tamejší farár
tu zprvu odbavoval služby Božie trikrát v roku na obecnom
humne. Učiteľ Ruman býval v drevenej chalupe, blízo toho obec­
ného humna postavenej. Zibritovania najprv prosili ostrihomskú
kapitulu o prepustenie im starého chrámu, tvoriaceho celok so
žibritovskou pevnôstkou, v ktorom až do r. 1855. antolský r. ka­
tolícky farár čítaval omšu na Petra Pavla, ač tam katolíckych
veriacich vôbec nebolo; ale ich prosba vyslyšaná nebola. R. 1790.
dohodli sa s matkou cirkvou Královcami na tom, že služby Božie
odbavovať bude farár každú štvrtú nedeľu na Zibritove a v I. ne­
deľu po Veľkej Noci boli tak prvý raz služby Božie v obecnej
stodole v dočasnú modlitebňu pretvorenej odbavené. Ak by štvrtá
nedeľa pripadla na výročitú slávnosť, v. tom prípade malý byť
služby Božie v nasledujúcu nedeľu. Na spoločnom konvente 21. febr.
roku 1816.' sľúbil im farár dobrovoľne, že bude chodiť služby Božie
odbavovať i vo sviatky: Očišťovanie, Zvestovanie P. Márie, Petra
Pavla a na Všechsvätých.
Ku stavbe nového chrámu chytili sa až pozdejšie. R, 1831.
podali prosbu ku svojmu zemskému panstvu Koburgskému o po­
volenie stavby na inom, príhodnejšom mieste, čo i obržali. Panskí
úradníci vyšli do obce v čas zúriacej tam cholery určiť to(miesto,
ale vidiac jednoho chorého, v strachu ušli preč. Dňa 23. júla roku
1833. rokovali na seniorálnom konvente o prosbe Žibritovanov
k povoleniu sbierky na vystavenie chrámu, čo im bolo i povolené.
Sbierky malý byť z cirkvi posielané na seniora, ktorý ich mal
oddať kráľovčianskemu farárovi. Žatým prešli temer tri roky,
kým sa do stavby chrámu Božieho chytili a až r. 1837. bol po­
stavený a nasledujúceho roku vysvätený. Koburgovské panstvo
napomohlo ich v tom darovaním potrebného stavebného dreva.
Ku osamostatneniu sa urobili prvé kroky roku 1853.; ale to až
830

po poltreťa ročnom mnohom ustávání, trovení a bojovaní dosiahli,

keď seniorálny konvent 23. jan. roku 1855. vznámosť vzal osamo­
statnenie sa žibritovskej cirkvi a vyslal kommissiu do Kráfoviec
a Žibritova, záležajúcu z Jána Pajora a dekána Daniela Thur-
szkyho, ktorá mala stránky porovnať a dôchodky budúceho žibri-
tovského farára a spolu učiteľa prezrieť a zabezpečiť. Keď sa po­
tom seniorálnemu predstavenstvu videlo byť privysoko šacované
to, čo Žibritovania sľúbili v prírodninách platiť a v poľnej úrode
poskytovať svojmu farárovi, vtedy splnomocnení k tomu vyslanci'
žibritovskej cirkvi osvedčili sa 26. apr. roku 1855. na seniorálnom
konvente, že ich cirkev je ochotná ten plat i v hotovosti dávať,
a to 1228 zl. v šajnách. Seniorálny konvent uvážiac, tú horlivosť,
uznal a potvrdil osamostatnenie sa Žibritova a osvobodil ich od
akejkoľvek náhrady kráľovčianskej cirkvi a ich farárovi, lebo
všetky investície zanechávajú 'v kráľovčianskej cirkvi, čím je táto
dostatočne odškodnená; Kráľovčanov a ich filialistov zaviazal k tomu,
aby svojmu farárovi to vynahradili, čo on v dôchodku zo Žibri­
tova pochádzajúceho utratil, lebo farársky plat umenšený byť ne­
môže, a ich farár bude sa môcť žatým viacej im venovať než
dotedy, kým každú štvrtú nedeľu chodieval na Žibritov a ne­
možno pochopiť, prečo by pozostalých v kráľovčianskej 800 duší
nemalo aspoň toľko platiť svojmu farárovi, koľko žibritovských
350 duší platiť sa zaväzuje. Na ustálenie podielov, akými by fili-
alisti mali budúcne na plat kráľovčianskeho larára prispievať,
ako i k prehliadnutiu a poisteniu dôchodkov budúceho žibritov-
ského farára vyslaná bola do menovaných cirkví komissia, zále-
žajúca z Juraja Platthyho, Gejzu Osztroluckyho, Ludvika Plachyho
a z farárov Daniela Thurszkyho a Ondreja Lojku. Keď toto vy-
slanstvo nechodilo do cirkvi kráľovčianskej a žibritovskej, podali
Žibritovania prosbu na seniorálny konvent 25. júla roku 1855.
zasedajúci s tým doložením, že ak zvolenský seniorálny konvent
ich osamostatnenie neprevedie, obrátia sa o pomoc ku hontianskemu
seniorátu, kam i tak ich obec do stolice patrí. Na to seniorálny
konvent miesto Platthyho a Osztroluczkyho, ktorí vraj pre ino-
strannú zamestnanosť isť nemohli, vyslal s Plachým Kornidesza
a dvoch menovaných farárov, aby za 15 dní vyšli ta a vec k oba-
polnému uspokojeniu riešili. Žatým na seniorálnom konvente dňa
16. akt. roku 1855. oznámené bolo, že vyslanstvo nemohlo dosia­
hnuť priateľského porovnania medzi Královcami a Žibritovom;
áno, že kráľovčiansky farár, ač mu odpadne značná ťarcha cho­
denia na Žibritov, teraz opozdeno je proti osamostatneniu Žibri-
 831

tova. Seniorálny konvent vyslovil, že mu neprichodí hatiť utvo­

renie sa novej cirkvi a Žibritovanom dovolil voliť si svojho farára,
o čom mali byť uvedomení výťahom zo zápisnice tak Královčania,
ako i Žibritovania. Priateľská dohoda nemohla byť docielená pre
neústupnosť královčianskej cirkvi a ich farára. Tak po mnohých
námahách vyvolili si konečne Žibritovania r. 1855. svojho farára,
spolu i učiteľa väčšinou hlasov v osobe Karola Zorkóczyho. Rozopra
žibritovskej cirkvi s jej bývalým farárom Scholtzom urovnaná
bdla konečne roku 1869. pričinením seniorálneho vyslanstva vzá­
jomnou dohodou, podľa ktorej Žibritovania zaviazali sa platiť ro-
čite 20 zl. a Královčania, Krnišovania a Lehotčania spolu 80 zl.
Vizitovaná bola cirkev Gustávom Szebérnyim 22. júna roku
1873. Vtedy mala cirkev medený postriebrený kalich, ktorý jej
daroval štiavnický mešťan Daniel Šteffek s manželkou Karolínou.
Bol i menší medený a pozlátený kalich s patellou. Dva zvony na
zvonici pri bývalom katolíckom kostole v pevnôstke postavenej
chceli preniesť ku svojmu chrámu, ale ostrihomská kapitula ne­
chala ich v užívaní zvonov len tak, akže vraj zvonicu a zvony
v dobrom stave udržovať budú a ich na iné miesto neprenesú.
V čas kommasácie r. 1864. Koburgovské panstvo vymeralo
pre farára 10 katastrálnych jutár a pre učiteľa 5 jutár poľa, dosť
neúrodnej a zle prístupnej oráčiny; z obecnej paše dostal íarár
na celé sedenie pripadujúcich 7 jutár a učiteľ na pol sedenia 3 1/2
jutra; podobne z obecnej hory farár 6 a učiteľ 3 jutrá; ale urba-
riálna obec si 'to bola prisvojila a farárovi-učiteľovi úžitok z hory
nedávala. Okrem toho ešte pri tej kommassácii obdržala cirkev
pre učiteľa zahradu za dedinskou jatkou, lúku na 5 koscov, kapu-
snisko a ďatelinisko a tak sa tým značne umožnilo udržovanie
farára a učiteľa.
Školské stavanie bolo drevené, tesné, svojmu určeniu nezod­
povedajúce, pritom nízke, vlhké a tmavé. Ani len pomocný, nie
to riadny učiteľ nemal kde bývať. Školský plat temer tretina ro­
dičov od roka do roka zostávala dĺžňa. V učebnej triede krom
jednej tabule nebolo nijakých učebných prostriedkov; vystrojenie
biedne, z 5. lavíc záležajúce, pre 50 i vyše školákov.
Na žiadosť farárovu, aby učiteľská stanica od farárskej bola
oddelená, seniorálny konvent r. 1871. vyslal komissiu na Žibritov,
záležajúcu z konseniora Adolfa Kuzmu, Michala Hufuka a Ludvika
Plachyho, ktorá mala vyskúmať miestne okolnosti, či by cirkev
nebola náklonná povolať si osobitného učiteľa, a keď cirkevníci
na to neprivolili, narádzané bolo, aby si farár povolal učiteľa po­
832

mocníka a na jeho plat aby -cirkev oddala svojmu farárovi po­

zemky, pri kommassácii pre učiteľa vymerané. Roku 1876. stavala
cirkev školu podlá svojej vôle, cieľu nie primerane a ustanovizniam
štátnym nezodpovedave, nevezmúc do ohľadu premeny v pláne,
seniorálnou školskou radou urobené; a ač seniorálny konvent
naložil zakročiť u svetskej vrchnosti, aby ďalšiu stavbu takej bu­
dovy pristavila, cirkev ju jednako dostavila, ale podľa seniorovej
zprávy z r. 1877. sľúbila, že na učebnej sieni krížne obloky zamu­
ruje, nízke zvýši a učiteľovi druhú izbu a bočné staviská pribu-
duje, len žiada o poshovenie, lebo sa stavbou jej sily vyčerpaly.
Na stavbu školy dalo Koburgovské panstvo drevo v hodnote 190
zl. a urbarialisti v cene 800 zl. Celá stavba stála 1500 zl.
Keď r. 1885. bola obnovená fara, predtým horársky byt a jej
bočné staviská nákladom 630 zl. zas prispel Koburg stavebným
drevom v cene 70 zl.
Následkom zákona o štátnom podporovaní konfessionálnych
elementárnych škôl, nútená bola i žibritovská cirkev sriadiť si
samostatnú učiteľskú stanicu, prispela na plat učiteľa ročitými
160 zlatmi a za kantorstvo v materiáliach 105 zlatmi; časom
roku 1900. postavila novú učebnú sienu a obnovila učiteľský byt
nákladom 1397 zl. a ešte prv povýšila plat svojmu farárovi o
ročitých 175 zl., tak že ročitá cirkevná daň prevyšovala štátnu.
Roku 1896. opatrila si do chrámu nový organ v hodnote 700 zl.
a o 10 rokov žatým obnovila faru nákladom 2374 kor. Roku 1901.
pokryli a obnovili kostol za 952 kor. Na vyše toho značnejšie obete
jednotlivcov zasluhujú spomenutia. Roku 1884. obetoval Ján Bú-
zalka luster za 30 zl. a Juraj Kozelnicky kalich za 24 zl., r. 1888.
Mária Mlynár rod. Baltik luster a sviece v cene 55 zl., r. 1905.
dedičia Mateja Mlynára dali vyhotoviť nový oltárny obraz za 218
kor. a Ján Mlynár na pamiatku svojej v Pánu zosnulej manželky
100 kor. Domáci i vzdialení v Amerike cirkevníci značné sumrny
obetovali i na základinu vežovú a na storočnú základinu. V cir­
kevnej sypárni už roku 1884. mali 30 hl. obilia a roku 1894.
21 hl. a 1373 zl. Maličká táto cirkev zahanbuje mnohé väčšie
v horlivosti.
Dozorcami cirkvi boli: r. 1864. Samuel Štefanovič, advokát
z Krupiny; r. 1875. KoburgoVský úradník Julius Schmoer; r. 1884.
krupinský mešťanosta Michal Bujkovský; r. 1898. krupinský lekár
dr. Pavel Kramár; r. 1904. účtovník krupinskej sporitelne Ján
Cablk, po jeho odchode z Krupiny vyvolili za poddozorcu r. 1907.
dr. Ľudevíta Medveckyho, advokáta zo Zvolena.
 833

Farári:
1. Karol Zorkócy, narodený v Banskej Bystrici r. 1826.; učil
sa za 4 roky doma, 2 roky v Šajógemeri, 4 roky v B. Štiavnici
a dva roky bohoslovie v Prešporku. Potom bol učiteľom v Pu­
kanci, po troch rokoch šiel r. 1850. ďalej študovať do Viedne a
žatým stal sa vychovávateľom vo Vlkanovej u Alexandra Battika,
kde strávil dva roky. Žatým bol za poldruha roka bez postavenia,
až' r. 1855. prijal pozvanie za farára a učiteľa na Žibritovo. Hovo­
ril slovensky, maďarsky, nemecky a latinsky a rozumel niečo
grécky, taliansky a francúzsky. Žil ako neženatý. Ináče dobrého
srdca Človek, bol zavše svojhiavý. Keď bolo v senioráte uvedené
nové sriadenie školské, spieral sa tomu, aby sa stať o povinnostiach
učiteľa v jeho cirkvi publikovala, nechcel sa podrobiť seniorálnemu
učebnému plánu; vyzvanie k hlasovaniu na seniora podrobil kri­
tike; matriky neviedol riadne, značiac len po karotkách; odoprel
konať učiteľské povinnosti, tak že mu zo seniorálneho konventu
pohrozené bolo vyzdvyhnutím ž úradu a r. 1877. bol pokarhaný.
Žatým si držal už pomocných učiteľov, keď ich dostal. Umrel 9.
febr. r. 1883.
2. Michal Laciak, narodil sa 9. jan. r. 1860. na Turompoli z
rodičov Michala, učiteľa, ktorý stal sa potom farárom na Tisov-
níku a Heleny Radda. Učil sa doma, vo V. Revúci, v Lučenci, zas
v Revúci a od šiestej triedy po matúru v B. Štiavnici. Po matúre
zostal za rok-na žiadosť otcovu doma, lebo bol primladý; v 18.
roku išiel na bohoslovecké štúdium do Prešporku, po dvoch rokoch
do Erlangen, odkiaľ po skončení troch semestrov povolal ho za
kaplána krupinský farár Michal Huľuk. Vysvätený bol r. 1882. na
Cabe Gustávom Szeberényim. V januári r. 1883. vyvolila ho žibri-
tovská cirkev za farára a tam účinkoval od 1. marca toho roku
až po 1. júl r. 1905. Po smrti svojho otca prešiel na Horný Ti-
sovník, kde jeho zásluhou vystavená bola nová fara. Generálna
rada r. 1919. vymenovala ho ako dobrého . Slováka a bezúhonného
farára za novohradského seniora.
3. Ján Bezek, narodil sa na Dobronivej 25. dec. roku 1878.
z rodičov Štefana, kolára a Márie rod. Peressényi. Po skončení
6 tried elementárnych doma, učil sa ďalej za štyri roky v By­
strici, na ktorú sa milo rozpomína, najmä na professora Kmeťa,
Vargira iných. Na vyššie gymnázium prešiel do Štiavnice, kde
pre čítanie slovenských kníh štyroch žiakov vyhodili, jemu dali
menej dobrú známku z mravov. Keď bol v treťom’ semestri na
53
834

theologii v Prešove, dalo • sa 12 slovenských bohoslovcov spolu

odfotografovať a podpísali si mená na tú fotografiu po slovensky.
Pre tento nevinný skutok na žiadosť streštenca správcu dra Szlá-
vik Mátyása boli siedmi z theologie vyhodení, medzi nimi i Bezek,
ale z Prešporka vyzval ich správca Masznyík, aby prišli ta k ďal­
ším štúdiám a študentstvo prijalo ich tam potom vľúdne a s láskou.
Do štvrtého ročníka theologie prešiel r. 1903. do Erlang a Lipska
a precestoval významné miesta Nemecka. V októbri r. 1904. stal
sa kaplánom u Koreňa na Cabe a po 14. mesiacoch prešiel za
farára na Žibritov, kde od 20. dec. r. 1905. účinkoval. Tu sa roku
1907. i oženil s dcérou sielnického farára Ľudmilou Cimrák. keď
prv obnovili mu cirkevníci faru. Dňa 4. okt. r. 1908. prešiel do
Sv. Petra v Liptove, kde dosial účinkuje. Bol spolupracovníkom
a od r. 1920. redaktorom Evanjelického posla zpod Tatier.
4. Ivan Jozef Nedobrý, syn Jozefa farára v Castkove v nitrian­
skom senioráte a Zuzanny rod. Šimko; narodil sa 8. apr. r. 1877.
Učil sa v B. Bystrici, Štiavnici, bohoslovie v Šoprone a v Rostoku,
odkiaľ navštívil niektoré mestá v Nemecku, ba i Dánsko a Švédsko.
Po složení kandidatickej zkúšky v Šoprone išiel pokračovať v štú­
diách do Erlang; tam ťažko ochorel na pľúcny neduh, s ktorým
sa vo februári r. 1900. vrátil domov. Brezovský Ján Leška povolal
ho za kaplána a dal ho vysvätiť 13. mája r. 1900. Keď jeho cho­
roba neubývala, nasledujúceho roku prešiel za kaplána ku svojmu
otcovi, liečil sa po dve zimy v Merane a jednu v Nervi na talian­
skom pobreží, čo mu na toľko prospelo, že prijal farársku stanicu
žibritovskú, súc 3. mája r. 1909. jednohlasne vyvolený a prešiel
sem 24. mája. Tu krátko účinkoval; oplakaný rodinou, cirkvou a
priateľmi podľahol o rok svojej nemoci a vo výročitý deň svojho
príchodu 24. mája bol tu i pochovaný. Krom slovenskej, maďar­
skej a nemeckej reči ovládal i reč francúzsku.
5. Ján Jahoda, narodil sa v Ponikách 15. aug. r. 1878. z.otca
Jána učiteľa a matky Karolíny r. Hudec. Do školy chodil v Štiav­
nici, kde r. 1898. i maturoval. Bohoslovie študoval v Prešporku,
filozofiu v Prahe. Medzitým ako telesne slabý zostal doma a vy­
pomáhal na Hrochoti farárovi Jančovi, kde i po jeho smrti zostal
až do februára r. 1904. Po zotavení sa šiel za kaplána ku senio­
rovi Jánovi Hodžovi do Sučian a bol 14. dec. r. 1909. vysvätený.
Odtiaľ povolaný za žibritovského farára, účinkuje tu od 8. sept.
r. 1910. Tu sa nasledujúceho roku i oženil, vezmúc si za man­
želku Vilmu Doušovú, dcéru obchodníka v Bukurešte. Na bez­
menné udanie, že má viac dôchodku, než kongruálny plat, bol po
 835

predbežnom vyšetrovaní r. 1912. ministrom o kongruú pripravený

a mal ešte 670 kor. i za svojich predchodcov vrátiť. Seniorát sa
ho ujal a výrok nebol exequovaný.

Učitelia.
1. Eliáš Weigel, narodený v Žibritove z Jána a Eleny; učil
sa na Belej za 5 rokov u Michala Weisza, po ktorého smrti prešiel
do štiavnickej školy, kde 2 roky vytrval, potom do Krupiny, kde ho
učil Martin Dubovský. Žatým stal sa učiteľom v Plachtincach za
dva roky a za dva roky v Žibritove a Antole. Dňa 2. júna r. 1706.
bol v Štiavnici vysvätený za lišovského farára, kde až do r. 1742.
účinkoval. Roku 1723. stal sa seniorálnym pokladníkom, r. 1729.
prvým dekánom a 9. júna r. 1742. konseniorom.
2. Ondrej Vietor, Vietoris, syn Ondreja a Anny rod. Johanides,
mešťanov krupinských, účinkoval tu od r. 1786., keď bol ešte len
asi 20-ročný. Mal v moci i latinskú reč. R. 1788. sobášený bol na
Beluji so Zuzannou Vittanovsky, dcérou Mateja Vittanovskyho z
Prenčova a Zuzanny r. Valach. R. 1807. ešte tu účinkoval.
3. Ondrej Bhvmann, rodák z Krupiny, účinkoval tu už r. 1816.
V čas vizitácie r. 1837. bol 67-ročný.
4. Ján Knežovic. — Viď medzi učiteľmi babinskými.
5. Karol Zorkócy — viď medzi farármi. Pri ňom ako pomocný
učiteľ účinkoval roku 1877. Pavel Blaškovič; nasledujúceho roku
odišiel do Siladíc.
6. Michal Laciak *— viď medzi farármi. Pomocníci boli pri ňom:
r. 1891. Gustáv Szmetana; nasledujúceho roku odišiel do békešskej
Bánfalvy a r. 1893. Samuel Šiška.
7. Samuel Bátyel, narodený 15. apríla roku 1870. v Horných
Žemberovcach z otca Samuela učiteľa a Juliany r. Jezsovics. Učiť
sa v Štiavnici v nižšom gymnáziume i v preparandii a roku 1890.
stal sa učiteľom v Bohuniciach, r. 1896. prešiel na Žibritov, roku
1910. bol pre chorobu penzionovaný; r. 1913. stal sa znovu učite­
ľom v Malej Slatinke, odkiaľ r. 1916. prešiel za levítu do Zahoriec,
kde i dosial účinkuje.
8. Ján Bclopotocky, narodený na Sarvaši; po obsiahnutí diplomu
stal sa r. 1910. kantorom v Pliešovcach, odkiaľ 15. ťebr. r. 1911.
prešiel som za učiteľa. V čas poslednej vojny narukoval a ne­
vrátil sa viacej.

53*
836

XXXX. Zámockí kazatelia.

Na vígľašskom zámku Pogrányovci a na ľupčianskom Széchovci
mávali svojich evanjelických dvorných kazateľov; ale tí neboli
údami zvolenského kontubemia a tak ich mená a deje sa nám
krom dvoch nezachovaly. Majitelia zámkov nechceli podriadiť
svojich dvorných kazateľov seniorovi a bratstvu, a sami nechceli
byť podriadení duchovnej stolici, aby nad ich a ich zámockej če­
ľadi manželstvami a mravmi niekto iný‘bdel, než oni sami. V ich
zámkoch vládli neobmedzene; tam bývalý trhy, jarmoky; oni určo­
vali ceny dobytka a potravín pre poddaných celého panstva; tam
býval lekár pre nich a ich poddaných; tam i dvorný kazateľ. A
ani by sme sa nedozvedeli o dvorných kazateľoch týchto rodín,
keby pri posviacke prvého a ostatného evanjelického farára detvian­
skeho Jána Kaurimského,. vo Zvolene 14. júna r. 1635. nebol prí­
tomný i dvorný kazateľ Pogrányovcov z vígľašského zámku Samuel
Draco a nebol jeho vysväcujúcu listinu podpísal. A podobne ani
o ľupčianskych dvorných kazateľoch by sme nevedeli, keby po
smrti ľupčianskeho farára a seniora Piscatorisa nebola dovolila
pani ľupčianskeho zámku Katarína Lyszt r. Széchy, aby jej dvorný
kazateľ Tomáš Thomka, Tomkovius vypomohol ľupčiansku cirkev
svojou službou. O Tomkovi viď viac medzi ľupčianskymi diakonmi
ô. 20. 0 viacej dvorných kazateľoch sa nám zpráva nezachovala.
Keď r. 1636. Chákovci obdržali vígľašský zámok od kráľa, mávali
tam potom katolíckych dvorných kazateľov, akými bývali farári
detvianski.. Na zvolenskom zámku sotva býval osobitný dvorný
kazateľ; veď je ten zámok v bezprostrednej blízkosti mesta Zvo­
lena; používali tedy správcovia toho zámku pre seba a svoju zá­
mockú čeľaď zvolenských farárov, ktorým dávali i merice a to i
vtedy, keď tam sídlili Eszterházovci, tuhí katolíci. Tí používali
služieb sielnického katolíckeho farára.
Že by páni ľupčianskeho zámku, Széchovci, boli dávali ne­
jaké merice Iupčianskemu evanj. farárovi, alebo páni vígľašského
zámku slatinskému, o tom som stopy nenašiel, ako ani o tom, že
by v dobronivskom zámku, iste najmenšom z nich. bol dakedy
dvorný kazateľ býval.
Po prevrate za cirk. dozorcov vymenovaní boli: V Bábinej
Dr. Ján Vesel a Vil. Pepich, v Badíne ml. Andr. Hanzlík a Andr.
Hudoba, v B. Bystrici prof. Ján Kmeť a Dr. Ivan Turzo, v Brezne
Dr. Rud. Markovič a Ján Slabeycius, v Dobronivej Dr. Vlád. Fajnor
a Štefan Brza Pole, v Hrochoti ml. Ján Hudec, v Hronseku Juraj
 837

Bohuš Borgula, v Královcach Gúst. Šuhajík, v Krupine Gúst. Le­

hotský, v H. Lehote Jul. Slabeycius, v Ľubietovej Dr. Jur. Slávik
a Sam. Cambel, v Slov. Ľupči st. Andr. Hanzlík a Sam. Galanda,
v Hornej Mičinej Dr. Ján Fábry a Sam. Cambel, na Mýte Dr. Ján
Švehla, v Očovej Vil. Paulíny a Štefan Šenšel, v Ostrejlúke Dr.
Milosl. Fábry, v Pliešovcach Dr. Ján Medvecký a Andrej Jančo,
potom Dr. Jul. Palovič, v Ponikách Pavel Ruttkay, v Radvani Dr.
Rud. Markovič a Ján Markovič, potom Sam. Horenicky, v Sásy
Alex. Seberiny, vo V. Slatine Dr. Ľud. Medvecký a Kol. Peťko, vo
Zvolene Dr. Vladimír Fajnor a Emil Roth, potom Viliam Paulíny,
v Žibritove Viliam Pepich.

Z tohoto diela vidíme, že mnoho bolo tých, ktorí pracovali

na povznesení nášho evanjelického ludu v tomto senioráte, na
za,chovaní pravej viery a kresťanského života, medzi nimi mnohí
významní mužovia. Odtiaľ možno vysvetliť zachovalosť nášho ľudu
vo viere a pobožnosti, ale i jeho vyššiu vzdelanosť a pomerne
vyššiu majetnosť. Vernú prácu delníkov požehnával Hospodin.
Ich príklad nech nás povzbudí ku horlivému konaniu našich
povinností na vinici Pánovej. On požehná dedictvu svojmu a spasí
a vyvýši ho na veky! Amen.
 Soznam
Abelová. ,................................38, 44
Agenda česká.........................12, 14, 24
Agent, Agencionále.........................110
Albizácie, albumy........................ 37
Almužnové listiny........................ 31
Altaristi............................................ 10
Apostasia.............................................696
Archidiakoni, vicearehidiak. . 14, 68
Artikulárne chrámy................ 93—
Assessori....................................21, 23
Autonómia................... 145
Babiná................................ 78, 157—
Bacúch............................ 64, 317, 367
Bacúrovo................ 78, 173, 647, 789
Badín............................ 72, 181—, 436
Bardiov .....................................10, 15
Bazilea............................................ 7 Dubová
Bečovo............................ 379, 436, 446
Belohorská bitka ..................... 57
Benediktíni . .'............................ 93
Beňuša................................ 317, 367
Birmovanie.........................8ll, 823
Bystrá......................................... 317
Bystrica, Banská . . 8, 15, 73, 194—
Bohoslužobný poriadok . . 439, 699
Branč ......................................... 88, 90
Bratstvo evanj................................ 20
Bratienka.............................................814
Bravacé.................................317, 367
Breziny.................................................415
Brezno................................ 75, 315—
Brusno....................................419—, 626
Buča................................... 78, 367
Bujakovo.............................317, 367
Chrám.................................................215
Cirkevná kázeň — viď disciplina.
Cačín.................................... 379, 602—
Čerín, Čerený .... 77, 378, 602—
Daň válečná.....................................213
Dekáni, dekanáty . 21, 23, 126, 131
Delegačný súd...................................... 210
Detva......................., . . . 44—, 77, 385
Devätina.............................................. 69
Dežma 29, 30, 66, 69-, 81, 167, 318,
343, 688, 730, 734, 780, 793
Diabolské dielo................................ 19
Diakoni........................... .’.... 30
Disciplína . 24—28, 151, 323, 472, 541
Dissertácie......................................... 37
Dištrikt...................... 102
Divadlá....................................................... 323
Dobroč....................................................... 317
Dobronivá................................ 78, 386—
Dôchodky farárov........................ . 29
Dozorci; i sen. . 116, 118, 184, 329
. ............................ 76, 419—
Dubovo.................................... .... • 647—
Dubravica................................ 667—, 686
Duchovná stolica........................... 24
Duší ? Kolko —.................... 100, 103—
Eberhard.............................................88, 90
Eôrdegh ital = pálenka . . 335, 628
Exkommunikácia....................... 9, 27
Explanácia......................................... ^8
Fara ........................................ 214
Františkáni......................... 93, 489
Gal ej e..........................................................- 91
Garamseg, Hronsek . . 5, 94, 429—
Habsburgovia.................................... 99
Haj niky.................. 79, 435, 444, 447—
Harmanec...................................................195
Hodiny vežové..................................... 791
Hodoegus.............................................. 42
Hrochoť............................ 379, 436, 459-
Hronec, Čierny —.............. 317, 367
Hronsek.............................................. 429—
Hronská Breznica....................... 649—
Husiti, Husitizmus .... 7, 11—13
840
Inšpektori.................................... 61, 110
Intimaty............................... 105—107
Jakub.............................................. 195, 314
Jánošovka......................................... 317
Jarabá . ................................ 317, 603—
Ja sená.............................................. 419
Jašenie.................................... 686—
Jezuiti 18, 39, 42—45, 57, 72, 79, 82—
84, 93, 107—, 112, 174, 177, 207—
210, 225-, 249, 260
Junáci........................................ 40, 486
Kacíri.......................... 82
Kalinka........................... 767
Kalvinizmus.................................. 20
Kamže, kňazské rúcha .... 14
Kantácie........................................ . .154
Kapuvár....................................... 88
Kathedratikum....................28—67
Katolícke služby Božie . . \ . 209
Kinceľová................................... 195, 313
Kláštory......................................... 114
Klopačka......................................... 391
Kňažík ....................................................... 590
Koleda ........................................................153
Komárno............................................. 88, 90
Kommissár, Kráľ........................ ' . . 130
Komorský dom . ................................. 209
Koncil.................................................. 23
Konferencie, Kňazské — .... 147
Kongregácie.........................................23, 50
Konsenior. ............................ . . 23
Kontubernium................................... 3,21
Konventy sen., dištr. . . . 115—117
Konvertiti.................................... 92, 319
Konzistoria ...............................................102
Korbáč.............................................. 472
Kostiviarska .......................................... 195
Kostnica....................................... 7 Neapol................
Kostoly................................ .... . 12, 14—
Kostolníci....................................... 24
K ováčová......................................... 828
Kozelník......................................... 650
Králiky........................................... 719
Kráľová..............................................418
Kráľovce.................................... : 468—
Krásna Huorka ................................. 26
Kremnická synoda................ 21
Kremnička.....................................718
Krstiteľnica.....................................215
Krupina................ .... 41, 79, 485
Latinská škola. . ........................127
Lehota, H. — .• . . 76, 419—, 519-
Leopoldovo . . . ........................ 88
Liber membrána. ........................ 46
Libertíni-svobodníci....................671
Licenciát .... ........................174
Lieskovec .... .... 789—, 825
Litánie................ ........................ 48
Lyžice................ ........................ 69
Lopej ................ . . 76, 419, 537—
Ľubietová.... .... 76, 543-
Lučatín................ ........................589
Ludany................ ........................ 65
Lukavica .... . . . 379. 436, 446
Lukovô ................ ........................827
Ľupča, Slovenská — . 74, 419, 570—
Maďarčina. 126--129, 136-138, 653,
655, 797
Malachovo . . . ........................718
Matica, Slov. — . ........................276
Mendíci................ ........................154
Mensalia .... ........................ * 29
Mičiná, Horná—. . . 77, 379, 589-
Mičiná, Dolná — . ........................601
Michalovo ....
Missionári.... ........................107
Mýto.................... . . 317, 367, 603-
Modlitebnica. . . ....... 212
Moháč....................
Môlča.................... . . . 601—, 667—
Monštrancie . . . ........................ 14
Mor........................ ................ 544, 791
Motyčky ....
Mumáčiková základina................ 149
Môťová................ ........................823
Naukobehy . . . ........................134
Nemce................ ................195, 313'
Nemci................ . 40-42, 486, 545
Nemčina . . . . ........................279
Nemecká reč . . ................126, 131
Nemecká .. . . . ....................419—
Notár sen. . . . ........................ 21
Notariáty .... ........................133
Novézámky . . . ........................ 82
Obedy.................... ....................29, 34
Obete .................... ........................150
Obetovanie . . . ........................538

Obežník ................................................... 80
Obilnice. ....................................... 149. 327
Obrana škôl.............................................. 135
Očová......................................... 77, 608—
Oltárny obraz bystr................ .... . 215
Omša veľká, malá.................. 13—, 56
Ondrej, Sv. —....................... 75, 626—
Onodský snem . . .............................102
Opätovacia škola......................... -. 135
Oravce, Oravica......................... 667, 686
Ôrdôg ital — viď Eôrdegh ital.
Organ bystr................................................215
Ortografia mien................................ 6 Reformácia.......................
Osrblia . .........................................317, 367
Ostrolúka .. i .... 78, 94, 631—
Ovocinár........................................... . 277
Ožitie cirkví.................................. . . . 99
Paktáty.................. 24, 28—, 66—, 81
Pamiatka reform................................ 43
Panslavizmus.................. 138, 660, 732
Partikuláme zasadnutia ... 23
Patent........................... 141—, 145, 329
Patróni....................................................... 110
Paulini.................................................. 93
Pečať....................................................... 33
Peskara.................................................. 91
Peťová.................................... 436
Piaristi.........................................92—, 318
Pietizmus. . . . 257, 260, 266
Písa ....................................................... 7 Školy 36—39,124—, 131, 212, 222—, 328
Placetum...................................................113
Platenie farárov aučiteľov. 132—134
Pliešovce.........................................651 —
Počeť cirkví............................... 112
Podlavice.........................................194, 313
Podporovňa ......................................... 149
Pohraby...................... 210
Poklad chrámu........................... 196, 216
Pokladník............................................. 21
Polhora............................................. • . . 317
Polomka.........................................317, 367
Poníky.................................... 76, 667—
Povrazník......................................... 568—
Pramene......................................... 3—
Právo meča . . . ........................... 120
Právo voliť stôl. úrad.......................... 140
Predajná .....76, 419—, 686—
Prenasledovanie ... 15, 82, 98, 105
Prešovská jatka . ...................... 96
841
Prešporský súd ....... 85—-
Príčina úpadku ....... 152—
Prísaha.................................................101
Provízori................................ .... . 61
Pršany, Hornie —.............................719
Pustý hrad.........................................789
Racionalizmus. . . .'.....................152
Rad vaň ................ 73, 692—
Ralcytovec.................... ; . 436, 447
Ráztoka........................... 419—
Rečník........................ ... 21, 28
Reč v školách a senioráte 124—, 127
7—9
Rekordácie.................................... 38
Rektori............................................ 24
Resolutio Carolina.............................105
Reštitucionálna listina................ 58
Revúcke gymn.................................... 139
Rezidencie .................................... 93
Rybáre . .................................. 436, 445
Riečka..........................................'. 195
Rozsobáše....................... 26
Rúdlová. ............................................. 195
Ružomberská synoda.....................102
Šalková. .................................. 589, 734
Šajba.....................................................568
Šajny........................................' . . 132
Šárvár............................................ 88
Schottwien........................... 90
Školník.................... .... . 130, 134, 137
Školské stolice.....................■ .' 136
Školský fond ......... 139
Špania Dolina .... 74, 195, 767—
Špitál...................................................'195
Štiavnica ........................................ 5
Štipendia . . 38, 110-, 127, 129, 323
Štóly . .... . . . . . . . ■. - 115
Sampor, Zampor 436, 446, 719—, 784
Sandberg . ................................ 195, 315
Sása........................ 78, 651—, 722—
Sásová........................................195, 312
Sbierky............................................ 28
Sebedín, Zebenín .... 625—, 784
Sedecima........................................ 71
Sektári................................ 155
Selce ............................ 74, 195, 733—
Senica............................ 195, 313, 734
Seniorát....................... 3, 112, 116, 118
842
03
00
'—
rH
rH
Seniori . . . .14, 19,
1
O
f
Senior, dozorci . . . .... 118—
Shromaždenia .... . . 23, 29, 115
Sielnica.................... 43 , 72, 436, 744-
Synoda . 21, 23, 42, 56, 59. 113, 123
Sitnolehotka ... ................ 484
Skapané listiny, vzácne pramene 5—
Slatina........................ ... 78, 745—
Slatinka, M. Slatina . ................ 766
Slatinské Lazy . . . .... 766-
Slobodníci.................... ................671
Slovenská spoločnosť ................127
Služby Božie .... 13, 30, 699, 703
Snemy .... 16, 57 —, 99, 197, 397
Sobášenie.................... ................
Soštátnenie škôl. . . ................ 135
Sosýpka........................ ................
Spolky ztriezlivosti . ................ 152
Spovedlníci................ ................ 150
Staré Hory................ ... 195, 768
Stoly,. Dva — . . . . ................
Strigy............................ ................ 448
Súľov............................ ................108
Superintendenti . . . . . 59-61, 64
Svetlo........................ ................
Sviatky........................ . 22—, 49, 115
Tajová........................ ................ 195
Tatari............................ . .81, 251, 789
Tolerančný patent. . .... 112—
Trident........................ ................
Tridsať r. vojna . . . ................
Triduby........................ ................ 447
Trivody........................ ................ 569
Tŕňa............................ . 59, 79, 775-
Trnava ........................ ................
Turč. Sv. Martin . . ................
Turci 16, 18, 20, 26, 28, 40, 57, 72, 80,
82, 95, 157, 182, 190, 207, 373,
387-, 395, 448, 460, 590—, 609,
631, 693, 723-, 746-
Turolúčania......................................... 85
Turopole (Caesareophorum) . . 37
Turová.......................................................827
Učebné knihy............................... 130, 136
Učitelia, rektori.............................. 37—39
Učiteľský spolok................................ 130
Ulmanka.................................................. 195
Únia........................................................... 140
Utláčanie.............................................. 103—
Utvorenie sa cirkvi............................ 114
Valaská ..... 76, 317, 367, 780—
Válečné trovy.....................................213—
Vďaka snemovým vyslancom . 140
Vdovské domy..................................... 147
27 Vdovskosirotské ústavy . . . 147—
Veľká Lúka................................ 436, 445
70 Veža........................................................... 216
Vizitácie 18-20, 61-, 65, 72, 121-,
160—, 174—, 182, 329
Vizitácie archidiakonov ... 69, 72
23 Výberčíci............................................. 68
Vyzvedači........................................ 19, 40
Vlkanová.................................... 436, 447
Vnútorný život..................................... 150
28 Voľba sen. hodnostárov .... 130
Voľby farárov...................... 30
Voľby superintendentov .... 62
Základiny........................... 111, 118, 138
Zákony st. 22, nové . . 46—, 56, 117
17 Zámockí kazatelia.................................835
57 Zámostie..............................................419—
Závada.......................................................380
Žibritov.......................................................828
Žilinská synoda............................... 59
88 Zniev...................................................... 43
12 Zolná.................................... 77, 625, 783-
Zpévník.......................................................325
Zvelebenie škôl..................................... 134
Zvolen......................................... 72, 788—
Zvony................................114, 197, 216
 Menoslov,
»
Hviezdičkou * označení sú učitelia, rektori a professori, krížikom f označení
sú kňazi; rovné mená kňazov alebo rektorov sú označené len jedným f
alebo *. V summe sú tu zprávy o viac, než o 1300 učiteľoch a professoroch
a o viac, než o 1100 kňazoch; tedy v celku aj z iných stavov viac než o 2600
kultúrnych činiteľoch. Po čísle — je toľko, že o tej osobe je reč i na
nasledujúcej strane.

Abele 320 Almássy Pav. 750

fAbrahamides Ján 662 fAllodiatoris Pet. 488
fAbrahamides—Hrochoťský Iz., Abr. Althan Bedr., Mich. 105
23, 60- 62. 166, 242, 334. 361, 409, ♦Altmann Emma 601
460, 488, 497, 503, 584, 755, 799, ♦Altwein Ján 289
813, 816 Alžbeta kr. 12
♦Abrahamides Mich. 639 Amade Ján 748
fAbrahamides Šim. 167 Ambrózy Andr. 218
♦Abrhám N. 763 ♦Ambrózy Pet. 272
Abscheid Ján 108 ♦f Ambrózi Mich. 284, 529
Adamec Eva 588 f Ambrósy Sam. 441
fAdami Imr., Iz. 164 ♦Ambrósy Krist. 478
♦fAdami Ján, Jak., Joh. 267, 296, ♦Ambrosy Imr. 477
438, 588 Ambrózy Ján 656
♦Adami Mat. 306 Ambrózy Ben. 657, 660
♦Adami Rud. 310 Ambrózy Zuz. 664
*Adami Tom. 267, 306 Ambrózovci 679
*Adamkovič Ján 718 ♦f Ambrosius—Duraeus, Ambrož Sam.
fAdler—Aquilla Márt. 204, 234 Mat., Jur 709
Adonyi Jur 107 Ambruš Joz. 574
♦Aeger 581, ♦Andaházy Barna 314
♦Aegidius Stef. 641 ♦Andaházy Béla, Rud. 415
Aenei, Henyey Ján 617 fAnders Krišt. 116—, 325, 547
fAgner Ján 92 f Anders Ján, Christ. 215, 269, 558*
♦f Agner Jak., Ján, Sam., Dan. 557— ♦Andreades 618
fAchim Ad. 600 ‘♦Andreides Ján 821
f Alauda Bart. 552 ♦Andreae Dem. 190
♦Albert Ján 303 ♦fAndreae—Kardoš Ján, Mat. 426.
Albert Zuz. 417 f Andreas Ján 346
Alberti Štef. 191, 729 ♦f Andricius Krišt., Iz. 360
Alberti Jur., Barb. 778 fAnomaeus Klem. 246
♦Alberti Val. 257 ♦Antolik Joz. 664, 795, 823
♦Albertini Ján 436 Antolik Mich. 654
♦fAlbinyi Jak. 179, 499, 502 f Anton z Prešova 9, 232
♦Albíni Sam. 515 fAntoni Sam. 263, 265—, 347, 477,
fAlitis Dan. 577, 594-596, 675 557, 641, 743
fAlitis Ondr., Márt., Dan. 273, 520. ♦Apelles 361
595, 617, 728, 754—, 777 ♦f Apiarius Ján 245, 427—, 564—, 578,
Alitis Zuz., An- 190, 510 682, 689, 691, 773
fAlitis—Molitor Márt., Kat., Žof., Már., fApiarius Sam. 409, 454, 636
Lib. 185, 190, 400, 594— Apiarius — viď i Čelensky.
fAlitis Márt. 712—, 754 Apollini Žof. 246
844

fAppitius Bernh. 538 Balassa Štef. 450

Arányi Eva 411 Balassa Irnro 458
♦Arenlari Ján 716 Balassa Žigm. 635—
fArgay Jur 812 Balašša Fr. 738, 763
Argaláš Zuz. 272 Balaššovci 793
fArndt Ján 257, 261, 740 fBaláš Sam. 508
♦Artoptius Joach. 332 ♦Balasy Ondr. 267
Arvai Anna 459 Gciláž 4%
♦fArveni, Arvensis, Arvini, Oravec fBaláž Sam. Márt. 405, 483, 659
Arvensis Zuz. 412 Krišt. 762 ♦Baláž Pav. 216, 518
Asguthy Štef. 27, 45—, 56, 58, 246, Balážik Mária 193
♦Balent Lud. 625
542, 553—, 629, 747, 785
fBaldvin.Fr. 336. 450, 496, 622
Asguthy Ján 344, 669 fBaliga Štef. 641
*f Astronorai, Astronomus Jur 237
Balík 757
♦Astronomus Ján, Jur 281—
♦Bálint Lud. 825
fAtzman Žigm. 552 Balko Mich. Štef. 390
♦Augustín 296
Balko—Urbandok 245
f Augustmi El. 564 ♦Balkovic Ondr., Dan., Pav. 180, 417.
♦Augustini Ján 579 . 589, 650
♦f Augustini Mat. 264, 267
Balkovič Imro 549, 567
fAugustini Sam., An. 361, 498
Balkovic Gabr. 672-674, 680
fAugustinovič Vikt. 279
-j-Aurora Ábel 511 Balkovicz Mária 561, 567
BalogKy Ľud. 118, 148, 404, 760
♦Austerlitzer Pav. 286
Balog Pet. 127, 479
♦fBabilon Sam. 307, 548, 559—
Balog i Baloghi Kašp. 501, 505, 777
Bach 276, 279 Balta Ján 449
♦Bachaček Márt, 818
fBaltazár N. 502
fBachat Dan. 511 ♦fBaltik, Baltigh Bedr., Pav., Dan.,
Badiny Lud. 463, 593 Kar. 144, 170, 280, 300-, 443, 762
fBadini, Badínsky Jur 503, 737
Bánfi Anna 635
♦Badiny Em. 767 fBancík Sam. 407, 811
Badínyi Ján 700 ♦Bányász Fr. Ján 231, 310—
Bagyinka Pav. 788 Bánik Jur. 797
Bagerla Joz. 595 Banko Ján Jul. 324 —
♦Bahil Lavr. 715 Banko Sam. Ond. 329, 604—
Bahil Ondr., Mat. 749— ♦Banko''Ján 602
fBahil Mat. 761 Banko Dam 697
Bahno Jur 174 Bánovský Šim. 69, 676
♦Baier, Bayer Ján 255, 311, 820 fBanoczy, Bainoci Em. Mich. An. 376
fBayer Ján 249
Bánovský Anna 507
♦fBajnok, Wajnok, Baynoky, Bäynak
♦Bánovský Mojž. 635
Jur 92, 398—, 512, 645, 821
Banšel El. 606
♦Bajnok Sam. 405. 507
Baranyay 96
Baynorg — viď i Wagner.
♦Baranček Ján 567, 718
Bayoni, Bojni Ondr. 546 ♦Baranyi Jur. 582, 679
♦Baitecius 360 Baranyay 530
Bajžik Oz. 526 Barbarich—Horváth Jur. 388, 746
fBakay Pet,, Eug., Zolt. 121, 561, 584,
Bárczy Ján 696
*13 1 « 171 621- 650, 813 Bárczy Em. 697
♦Bakay Ján 171
fBakay Pav. 717 ♦Bareczy Ján 441
Bakalár Pav. 704 Baroš 108
Bakkalár Ján 701 fBaroš Mik. 714
Baldch Pav. 17 Báršony 410
Bako Štef. 487 Bartakovič Kašp. 58
♦Bakoš, Bakoss Mich. 441, 679 Barthakovits 747
Balassa, Baloss Mik. 18, 20, 32 Bartók Štef. 68-, 71—73, 81, 186, 191,
Balassa Ondr. 42 341—, 368-370, 375, 379, 389, 400,
Balassa Val. 85 419, 429, 521, 556, 575, 591, 614,
Balassi, Balassa Ján 204, 447, 798 618, 626, 688, 691, 705, 725, 734,
Balassa Melch. 351 744, 746—, 769, 775, 779, 781—, 791
 845

fBartholomaeides Lad, 161, 193, 438 Bellovitz Balt. 487

fBartholomaei, Bartholomaeides Tob. *Belóczy Alex 625, 665
' 176. *+Belohorsky Leop., Ond., Ján. 139’,
Bartholomaeides Mich. Mat. 323, 383— 271, 473, 479-, 483, 759
*Bartholomaeides Pav. Ad. Ter. 411, *Belohorsky Kar., Lud. 484
464, 473, 483 *Bélopôtocky Ján 666, 835
fBartholomaeides Ján 516 *Béncúr Ján 268, 270
Bartholomaeides Ter. 518 *Bencúr Joz. 297, 347, 528, 558, 582,
fBartolomej N. 233, 769 643
*fBarthossovitz Ondr., Dáv., Kašp., Bencúr 'Am. 644
Katar., Sara.; Anna 32, 45. 244. Benczelius Márt. 803
334, 800, 803 Bende Lad. 463
*fBarthossovitz Kašp., Ond., Sam., Bendík Dan. 107
Dáv. 33, 386, 424, 499,' 520, 576, Bene Ond. 26, 517
773, 778, 780 Bene Ján 89
Barthossovitz Kašp. 452 Benne Est. 431, 433
Bartko Pav. 727. Benne Ján 720
Bartošovic Ond. 72, 80, 244 Benne Zuz. 794
fBartossovitz Sam., Ond. 244, 246, 676 fBenedikt N. 176
fBartossovicz Tim. 457, 469, 475 *Benedikti Tom. 171
*fBarthossovitz Dáv., Ond. 804, 814; fBenedikti Pav. 171
819 fBenedikti Mik. 217, 819
*Bartoš Gúst. 483 Benedikt! Jud., Ján 258
Bartoš Kat. 634 fBenedicty Ján 271
fBartsch Ján "253 *BenediRty Ján 275, 510, 531
*Barvitz Ján 819
*fBenedikti Gabr. 351, 702, 713
fBasilides, Basilii, Patras, Patrasz, Benedikti Márt. 459
Mich. 526, 584, 741 *fBenedicti Tob. Mik. 714, 819
*Basilides Ján 737
fBenedikti Mat. 730—
*Basilius Reh. 185, 787—
Benedik Mik. 608
fBasilius Mich. 520
Beniak Balt. 217
*fBasteni, Bastianus Joz. 700 Beniamin Kašp. 547
*Basterík Joz. 423
Benicky Tom. 72, 77, 255, 321, 469,
*BáteT Sam. 766, 835
475, 489, 495, 505, 632
Báthory Žigm. 185 Benicky Kašp. 358
*Baticius Mik. 774 Beniczky Mária 430
Batthyány Lud., Joz. 105—, 438 Benicky Fr.,Vlk, Joz , Tom., Lad., Márt
Battik Alex., Arm., Edm, 429, 435, 447, 590—
605', 833 Benicky Sam. r. Merwald Alžb. 592 —
Bauer Lujza 509 Benicky Márt. 60
Baumheckl Jur. 8, 198 Benicky Pav. 592
Bazely 308 Benicky Joz. 592
fBázlik Mich. 762 Benicky Alb. 593
*Bazovsky, Pav, 444 Benicky Lib. 750
Bebek Imro 17 Benicky Gerhard, An. 495
Bedic F-r. 489 Benickovci 447, 706, 736"
*Bednár Ste f. 602 *fBenkocius, Benkovits Zach. 192
Beel Šim. 608 Benkovich Alb. 46
*Beer Ant. 664— Benkovich Mik. 60
*Beer Gúst. 766 Benlcovič Ján 546
Beér Mária 267 Benkovith 766
*Beesius 278 Benko Kar. 415
*Beyer Ad. 283 Benko Márt. 474
*fBél, Belius, Funtík Mat., Euf., Kar., Benko Ir. 494
Mária Ján 107, 225, 259, 261, 294, Benková Viera 757
438, 534, 615, 618, 632, 687, 743 *Benyo Ar. 315
Beel Šim. 608' Beno Ján 420
*Belák Ján 536 Beňo Márt. 749
Beleznayovci 230 Beňovsky Jud. 477
*Bella Ján 180, 336 Benyáts Herm. 599
*Bella Jon. 805 Beô'thy Ôd. 140
846

Beori Štef. 747 fBlasius, Blasy Sam.. Mich., Zuz. 117,

Bercsényi Mik. 99. 213, 322, 791, 825 172, 440, 548. 559, 573, 582, 643
Bérczy Kol. 475 ♦Blasy—Szabó Ondr., Ján., Mich.. Dan.,
Berchtold Fr. 226 Joz. 292 321
♦Beregszászy 529 fBlasius Ján, Eva, Ondr. 528, 573,
*fBerger Pefc., Ján 240, 317, 330, 354, 580—, 771
632, 701 *Blasy Joz., Mich. 535
fBerger Jur., Krišt. 246 Blázy Ter. 583
Berger El. 323 ♦Blázy Joz. 607
*Bérian Rotarides Tob. 385, 580, 586 *Blázy Kol. 649
Beryzlo Štef. 544 fBlásy Mich, Ján, Sam., Ondr., Zuz.,
Berky Dan. 803, 806 Már., Ter., Amal., Kar., Joz. 668,
*fBernáth Gúst., Ján. Ludm. Pav. 678-, 809
414—, 717 ♦Blasius Dan. 702
Bernáth Zuz. 518 Blaškovits Gúst. 485
Bernáth Kat 560 Blaškovitz Abr., Urš. 563
fBernhardt Šim. 8, 198 ♦fBlaškovitz Ján, Ond. 709—
♦Blaškovič Pav. 835
Bernhard Jud. 679
♦Bernhardi El. 799, 801 ♦Blaškovits Kol. 194
fBertan Pav., Ter. 479, 509 ♦Blaško 441
Blažko 608
♦Bertnn Pav. 484
Blaško zo Slat. 459—
Berusich Kašp. 17
Blažko Ján 524, 526
Berzeviczy Žigm. 272
Blažko Anna 537
♦Beszterczey Ján 443 *fBlatnicky Lehotsky Ján 3, 139, 158,
Bethlen Gabr. 57, 67,197, 286, 317, 701 160, 162, 168-, 404—406
Bethlen Joz. 811 fBlatnicky Pav. 169—, 349. 404. 481,
Bethlenka gr. 480 606, 812
Bezegh Mat, 46, 116, 431, 435, 447, 450, *Blatnicky Ján 673, 684—,
452, 805 ♦Blatnický Lud. 602
Bezegh Pet. 433. 445, 464 fBliska, Blissiades Ondr. 828
Bezegh Jur., Gabr. 96—, 110, 116, 323, Blosius Balt, 19
448, 593 ♦Blozsan Kol. 173, 650
Bezegh—Gocsecz Katar. 111 fBlumel Márt. 284
Bezegh Štef, Jud. r. Kozík 116, 119, Bobák Est. 661
291, 526, 573, 575 *+Bobál, Bobalius Vavr. 253, 371
Bezegh Mária 431 fBobál Sam., Bar. 813, 818
Bezegh Pav. 435 Bobok Fr. 442
Bezegh Izr. 748 fBobor Jak. 438, 477
fBezek Jur 61, 332, 370-, 397, 728 ♦Bobček Štef. 518
fBezek Ján, Štef. 833 — Bobok Joz. 582, 589
Bezerédy Štef. 140 ♦Bobrovnicky 268
fBiber Ján 9, 232 Bocskay Štef. 40, 57, 197, 208, 223
Biely, Bielik — viď Candidus fBocz, Buoc, Butz, Mat. 56, 78
♦Bilnica Pav. 467 Bocsko Pav. 109
fBincz, Binczík Ad., Jud. 502 Bodá Mat., Zuz., Anna 466, 548, 551,
♦fBinder Eug. 279 £66, 568, 607
♦Binner 815 fBodicky Ondr. 271, 408, 509, 531
♦Biner Vít, Ern., Tim. 288 fBodicky Mich. 408
♦Bírman Sam. 565 ♦Bodicky Sam., Mich., Pav. 625
fBissacius Ján 240 Bodicky Em. 766
Biskup—Rnphanides Kat. 511 Bodicky Pav. 766
fBysterský Joz., Ter. 173' ♦Hodok Jur. 396
Bittera r. Dillnberger Etel 750 Bodorovsky Sam. 218
♦fBlaho Jur, Sam.. Ondr. 92,179,187—, fBodoviny, Bodó, Bodovinus Ond., Dáv.
193, 638 320, 345—
* BI ah o Ond. 180 Bodorovsky Mat. 467 •
♦fBlaho Ján 476 Bodka, Botka Kat. 617
fBlaho Jon. 629 fBogyay Ant. 367
fBlaho Mat. 709 ♦Bô'hm Kar, Ter. 308-
♦Blankenhagen Márt. 283 fBôjthe Štef. 354
 847

*Bohunka Dan. 624 Brehovsky An. 573

*Bohuradt Márt. 268 fBreithaupt 260
Bohuš Ján, Már. 110—, 430—, 433, 494, fBreithor Eh 254—, 257 v
619 fBrestovinus Ad., Šim. 92, 768—,
Bohuš Dan. 116, 478, 658 771—773, 775
*Bohuss Sam. 263 *fBrestovsky Stan. 355, 738, 803
*Bohuš Jur. 263
*Breszlák, Breschlák Márt. 538, 623
Bohuš Ondr. 341 Brestanszky Ján 714
Bohuss Fr. 431, 758 *Breuer, Brayer Jur 822
Rohuš r. Launer An. 491— *Brezáni Ján 347, 361, 716
Bohuss Herm. 536 *Breznyík Ján 241
*f Bohuss Ján, Sam. 623, 648 Briamides Már. 528
Bohuš Bož. 685 Brisnensis Kat. 516
Bohuss Elena 740 Brláš-Sviatko Jánova 494
Bohuss—Borguľa Jur. 836 *Brocken Eug. 310
Bohušovci 693 fBrodik Pav. 715
fBôlcsházy Štef. 503 *Brodnyánsky Pav. 181, 485
Boldiš Krist., An. 356 *Brodniansky Kar. 412, 418
fBoleman Ond., Eh, Sam. 640 *Brodňansky Ondr. 518
*fBoleman Štef., Ján, Anna r. Dvo- Brodňansky Bož. 518
raček 433, 441—, 444, 510, 548, 662 *Brodniansky Dyon. 649
Boleslav arcib. 784 Brodniansky Gúst. 650
Bóniš 83 *Broszmann Dan. 307
Boory, Bori Mich. 72—, 80, 488, 704 *Brosz Ján 643
Borcsányi Ján 474 Broszmann r. Mikulík Sab. 327—
fBoricenus Tom. 813 fBrózik Tit. 510, 663
*Bornagius. Bornaj, Brnak Ján 356, Brozik Milosl. 511
542 jBruncvik, Brunsvik Tob. 800, 818
+Bornemissza Ján 506—
Bruoth Sám. 279, 536
Boronkay Lad 172, 717
*Boroš Pet. 594 Bruoth Ján 329
Brucháč Kar. 446
*Boroška Ján 650
Brucháč Dan. 574
Boršicky Štef. 84
Brucháč Mich. 589
Boršitzky Ján 97 Brucháč Ondr. 601
Borsiczky, Borchicky Lad. 214, 225,
321, 735- *Brucháts, Brucháč Ján, Mat. 661, 726
Bosák Ján 394 Brza r. Gregáň Mária 394
Bossnyák Jud. 458 • Brza Štef. 836
fBossányovci 475—, 794 Brzula Dor. 384
fBosý Mich. 709 *Brzula, Brezulay Ján, Márt. 467, 662,
*Bot,hár Ed. 302 679, 684
*Bothár Lud. 313, 666 *fBubenka Eh 462—, 517, 743, 771
fBoužik, Buožik Mich. 355 *Bubenka Ondr. 482
*Bračok Irma 650 fBubenka Jon. 707
Bradík Dan., Eradička An. 557, 757 Bubenka Zuz. 707
Brachna Mária 750 Bučan Dan., An. 180
Brand Dáv. 514 *Bučan Pav. 180, 607—, 765
Brassin Mat., Dor. 619 Bučan Štef., Ad. 634
*Braxatoris Ondr., Ján, Kar., Dan. 518 Bucony Krišt. 254
fBraxatoris-Sládkovič Ondr., Oľga, Eh, *Buchholtz Jur 266—, 437, 641—
Cyr., Miloš, Márt. 120, 131, 300, *fBudeus, Budinsky, Buday Jur. Ad.,
458, 464-, 481, 582, 698—, 711—, Már., Dáv., Mat. 638, 768, 772-
717 fBugan Mik. 255, 715
-j-Braxatoris Márt. 164 fBugenhagen Ján 773
-j-Braxatoris Ondr. 274, 597 Bujkovsky Mich. 494, 510, 832
*Braxatoris Ján 402, 482, 516, 707, 779 fBujnák Pav., Ondr. 511
*Braxatoris-Bánóczy Ján 517 Bukovcsan Irma. Mária, Joz. 446, 602,
Braxatoris Em. 615 722
Brečka Am., Zuz. 406, 822 Bukvay Ondr. 686
*fBrecht Klem. 85, 92, 252 Bulla Ondr. 313
Breda Ján 745 *fBulla Jur 457, 742
• 848

Bulyovsky Ján 174, 360 Ceisel — viď Zaisalius

Bulyovsky Jon. 320 505, 546, 706 fCzember Jur. 92, 253, 815
*Bulyovszky Mich. 444 Czerhyn Mat. 590
Bulyovsky Fr. 259, 517 Czerva Dan. 217, 221, 325, 526
Bulina Ján 613 Červa Kar. 697
Bundsmann Már. 494 ■ Czibák Imro 17
Buobor Šim. 460 Cibuľa Márt. 751
Buory Jur 505 Cibulka An. 762
Bvotz Est. 654 Czibulova Marta 781
fBuocz, Buož, Butz Mat. 368, 375—, Czibur Ad. 440
815 ♦Cziffery Štef. 171, 661
*Buožik Mik. 358 Ciglan Ella 280
*Buožik-Žilinsky Mich. 586 *Ciglbrier Kol. 765
Buožik — viď Petroni 355 Czimmermann Krist. 119
Burger — viď Berger Cimrák Ludm. 834
f Burger Jur, Krišt. 288 Cipciar — viď Valaskay
Burger Žof. 465 fCiprian N. 205
Burgstaller 111 Czobor Mich. 15
Burian r. Turzo Em. 574 Czobor Alžb. 286, 333, 338, 818
Burian Dor. 716 Cochius, Czochius Gabr., Anna, Ter.,
Burian An. 259 Zuz., Joz., Agn. 549, 567—, 573,
Burian Zuz. 268 " 583, 646, 680, 684
*Buringer, Pihringer Ján 289, 786 *fCodor, Czudor, Zodor, Curoder,
fBuriss Mik., Eva 580 Czorroder Fil., Ondr., El., An. Barb.
*fBurius Ján, Dan. 85, 87, 91, 101, Jur. 372, 399-, 401, 427, 526, 554,
166—, 214, 248-, 253, 257, 259, 687, 689-, 720, 740, .742, 773, 806
287, 292, 294, 399, 402, 436, 453, Czupra—Choivaldt Jud. 582
489, 499—, 501, 505, 565, 581, 585, Czurnay, Csurhay Mat. 578, 596, 669,
618, 640, 706, 735, 739-, 769, 773. 719
786, 801, 815, 821 Cúth Pav., Ond. 394, 727
fBurius Beer, Buur Márt, 578, 585, 786 Na začiatku ďalších mien číta sa C ako K
Burkovsky Kol. 218, 221, 231 Calisius, Calich 116, 268
*Burlc Bartol. 282 *Calovius Abr. 246
fBussaeus Mich. 242— *Campan Ján 702, 818
*Busseus Bart., Mik. 513, 773 fCandidus, Biely, Bielik Joz. 615.
*Busseus Ján 586 fCantorics, Cantoris Mel. 700, 712
Bušniak Jur 525 *+Cantorits Ond. 712
Bušovsky Roz. 559 fCaprini Kašp. 584
Bussovsky Ján 788 *fCarbonarius Ond., Zuz., Ben. 63, 238,
fBuzágh Ján 620 240, 337, 622, 771—773
Buzalka Ján 832 Caroli Pet. 195
*fCaban, Czabanius Dan. 41, 502, 713, *tCartius, Cratis Mat. 377, 425
740 *Caratinus, Karticz, Carthius, Kartich
*Caban B alt. 288 Ján 375, 377
Czaban Abr. 323 *Caulparsius Laur. 283
*Czaban, Zabanius Iz. 358, 528, 542, Crater, Kartius, Kuratinus, Kart, Ro-
557 štár — viď Cartius
fCaban, Czaban Kašp. 456 Creszling — viď Kresling
fCaban, Czabányi El. 469 *Claudini Sam. 677
fCzabányi Sam. 476— fClaudini Fr. 677
*Czabányi Abr. 503 Clecerus — viď Klôcker
Czaban Mel. 735 Clementis Zach. 426
Cablk Ján 832 Clement Ferd., Kat. 773
Czambel Sam., Zuz. 573—, 836 *Clementis Jur. 503
fCapko Jur. 351, 543, 713 Clementis Márg. 586
*fCapkovič, Zapkovíts, Liskovský Jur. *fCnydónimus Ján 236, 238, 283, 585
238, 674, 682 ♦Colacinatus Mik. 172, 240, 635, 701
*Czebányi Lud. 173 ' , fColedanus Jon. 262
Cefflich An. 765 Collalto, Kollaldo 318, 736
fCzékus Štef. 275, 280, 310 fColumbi Ond. 244
tCzélcusch Ján 809 fComnetoren Ján 814
 849

*+Corylli Pet. 478, 643 Csernyák Mik. 247, 730

*Cornelius Ján 780 Csernák Eva, Kat. 217, 436
fCornides Márt. 719 Černák Ján 329 ,
Čornides — viď Vranka *fČerňansky, Csernyansky Ján, 5.111,
*Coroni, Korunka Dan. 687 114, 116, 269, 272, 296—. 348,361—,
*+Coroni, Korunka Balt., Ján 586— 404. 440. 469—, 478, 529, 558. 597,
*Coroni Sam. 681, 588, 683 643, 657, 678, 708, 759, 793, 816
fCoroni Mich. 438 fCsernyansky Sam. 168
Coroni Pav. 573, 575 Cernota Zuz. 558
*Corodini Ad. 355, 803 Čertik Dor. 815
Corroda 701
Červený Mat. 324
Coa*odinus — viď Sartoris
Cotta 274 *Červenak Ondr., Ben., Práv., Kar. 405,
tCorvinus Dan. 240, 616 .653. 662—
fČorvinus, Korvin Stan., Zuz. 46, Csesznák Jul., Alžb. 231, 259
184—, 186, 382, 539, 594-, 628, Čias Pav., Mar. 534. 547
690, 703, 714, 747, 778, 782, 802—, Čief Kat. 568
804 Čielka El. 516
♦fCratis, Kráter, Roštár 32, 284, 424, Čipka Ján 144
584, 628 Csipkay Kar. 119, 574—, 657, 674
fCrepusculin Balt. 743 *Csipkay Joz. 180, 414—, (chybí tam
*Creuselius, Cruselius Márt. 284, 292, za Ilonou dcérou Ondreja Dedín-
586, 637 Čipkay Már. 621 sky a Joh-)
Creusel — viď Kiseľ
fCrysling, Cryslingh Ján 9, 11 *Cišš Ján 682
Crudi — viď Krúdy *fČiž, Čziž, Csis, Luteoli, Luteolus
Crupinus — viď Krupinus Pet.. Kašp., Ján, Reb., Barb., Tom.
*Crusius Ján, Kat., Krist., Viera 562 284, 372, 405, 533—
fCubicularius, Kammerknecht Ulr. fČmel Reh. 204—, 234
Culmanni Ján 451 ^ Čurhay An. 799
Dacho Fr. 723
fCurreus Sal. 239
Daege 215
fCurtius Al., Kar. 238, 290, 586
Csáky, Cháky, Čzaky Vlád., Lad., Alb. Domanisenus — viď Domanicenus
*Damiani Slažansky Balt. 503, 817
42-44, 58, 78. 309, 318. 383, 385—,
fDaniel N. 380
449, 608, 610, 617—, 747, 751, 785,
Danielis Fr., Kašp. 421, 431, 460
Čander Ján 750 Danko Sam. 696
*Csányi Ján, Ad.' 193, 566 Ďarmek Sam. 474—, 494—, 599
*ČaploviČ Jon., Pav., Ján, Gabr., Joz. Darvašovci 480
171, 671. 683— Dávid Kašp., Már. 211
*Csecsetka Sam., Lud. 218, 483 Daxner Dan., Jud. 357, 362
fČech El. 91. Viď aj Tsech Deák Fr. 328
*Čech Štef.. Magd., An., Sab. 563— *Deák Sam. 717, 822
Čech Ján 389 Debnár Ond., Már., Márt. 568, 673
Čelák, Csellágh Joz. 766 Decker Rajm. 84
Čelenský, Čelinský, Apiarius Sam., *Deckard Krišt. 268, 642 *
Déchy Alad. 420
Zuz., Barb. 552 Dedinský, Dedínszky Herm., Št. T16,
Čelovsky A n. 432
431, 533
‘ Csemiczky Gabr.,- Al., Joz. 271—, 414,
446, 620, 759 Deláth Jakub 174, 632, 667
Delphin Zach. 202
*Csepcsányi Gúst. 180. 478, 485, 686
Demeter Alžb. 708
fCsepregy Jur. 170, 482
*Demian Balt. 243
*Cserety Mich. 436, 638
Demian Ond., Joz. 523
fCséry Pav., Tom., Ján, Izr. 168, 412,
400 fDemian Ján, Jur. 642, 670
fCséry Sam. ,471 Densius — viď Trusius
Čserens'zky, Čerenčeji Lad. 756 fDendelius Ján 639
fCsermák Sam. 758, 815 Deó'ry Štef. 58
' *fčernák, Czernak, Csernak Sam., Derecskey Jáň 19
Dan., Mik. 74, 244-. 248, 288, 344, Dersíi Mik., Fr., Urš. 19, 43, 397, 798,
730
54
850

Deszeó'ffy Štef. 527 fDoroticius Dorotovič Tom. 239,

Detrich Márt. 363 547 - 551
Dianis Ján, Zuz.. Magd. 564 Dorot Márt., Már. r. Valuška 613
fDianiška Ján 252 Douša Vilma 834
fDianiška Ondr. 280 fDrako Dan., Bart., Dor. 78, 92, 371,
Dianka Janko 372 397, 637, 741, 779, 785-
fDianovsky On d. 349 fDraco Sam. 386, 836
fDianovsky Ján 466 D rak o 577
Dianovsky U. 468 Draškovič Jur. 17, 68, 160—, 185, 803
Dibacius Ján 704 Draškovith Ján 58, 725, 747, 785
Diatlilc An. 412 Draškóczy Joz. 413
Dieby Laz. 460 Drdoš Ján 751
*Dieneš Joz., Gúst. 445, 589 Drechsler, Drexler Ondr., Mat., Már.
Dika Em. 348 144, 221. 402
*fDillnberger Kár. 128,130,148, 217—, *Drechsler Lavr. 501, 511
Dillnberger Em. 221 íáaA’ Driabin r. Krumm Anna 218
*Dinga Mat. 563 *Drlay Ján 763
Dinaj Anna 415 Driapsa Ondr. 525
*Dinga Mat. 289 *Droba Márt. 583
*Droppa Sam. 308
fDionysius, Dyonysi Yenc., Sam.. Ján
*Dropba Ondr. 309, 600
576, 674- 676, 682
fDrobko Fr., Šal. 330
*fDionysi Sam., Vene., Mich., Dáv. 76,
677, 682. 783 fDrobkin Fr.. Šal. 635
*Dionysius Dáv. 266 fDromedáry Dromey, Pobehaj Ondr.,
fDiósi Ondr. 756, 818 Barb. 241, 754, 762-
Dípaul Murator Ond. 616 *Drobba Ján 307
Dirre Ond 500 fDroppa Jul., Ján, Ludv. 170
Diuranthal, Duranthal Ján, Ben. 420, Drottner Pav. 796
Divald Korn. 218 520’ 571 Drozdík Ján 110
Drugeth Már. 577, 586
*Dlhányi Jul., Joz. 363 Dubecius, Dubocy Jur. 46. 351,628, 735
Dlhopolec 390 Dubec Fr., Rách.,338, 341, 541
Dobák Ad., Joh. 139, 163, 394, 658 Dubniczay Jud., Štef., Sam. 192, 483.
*Dobák Tob. 135, 180, 649, 719, 827 581, 639, 707, 720, 731
t Dobák Dan. 273, 621, 696, 711, 718- fDubniczay Ondr. 680
*Doblinus Ambr. 283 fDubovianus Jak. 241
*Dobis Kar., Ondr. 765— *Dubovsky Márt. 178. 264, 360—, 437,
Dobronivsky Jur. 501 469, 482, 506. 515--, 618, 638-,
Dobrik Mat. 314 763, 779, 787, 821, 835
•{-Dobšinský Pav. 349 fDubovsky Ond., Jak. 427, 528
fDobrucky Ján 279, 711 *Dubovsky, Dubovini Jur., Jak. 457
*Dodok—Schvengler Márt, 281 fDubovsky, Dubovianus, Dubovice-
fDoleschal Ed., Al. 119—. 121, 172, nus. Dubovius Jak. 575, 737, 740
183. 278, 309, 326, 599. 660 *Dubovsky Ján 649, 765
fDoleschall Ludv. 583 fDubovsky Bart. 828
fDoleschal Pav. 272 Dubovsky Már. 417
*+Doleschal Dan.. Pav., Mich., Cyr. 816 *Dubravius. Dúbravka Dan., Ján 323,
^Dolňan Mat. 325, 535 355
*Doloviceny Dan., Ján 528 , Dubravicky Jur.. Em.. Am. r. Schin-.
Dokus Joz. 308 dier 435. 441, 448. 450, 480, 670,
fDomanicenus Jur. 75,166, 374—. 386, 672, 674
454, 584, 629- *fDuchoň Ján, Flór.. Mel. 246, 287,
Domanikj Fr. 46 805, 816
fDomaniky Ján, El., Zach. 501 Duchony Már. 466
*Domani, Tomanides Ste f., Pav.. Marta fDucius 771
385 Dudáš Pav. 552
Dônč Dominikovič 570 Dudič Ondr. 17
fDorkovič Ján, Mat. 139. 161. 271, *Dugonič Ondr. 168
274—276. 405, 441. 467, 643, 810 Duliä Ján 576
*+Dornyák Márt. 559, 662 Dunajsky Vavr.. Lad.. 544, 548—
fDorogh Ste f. 716 Dunajsky Mária 547
 851

Dulo Reh. 503, 505 ♦Fabian Vend. 519, 648

♦Ďuriš Ondr. 535, 600 Fabjany Dor., Anna 404, 630, 743
*+Durkovits, Ďuriška Tom., Márt. 516, Fabó Márt. 766 ,
540 Fabd Ondr. 751
*Diirner Sam. 526, 579 ♦Fabry Pav.. Rud. 76, 556, 563—
Duroviech Ondr., Mat. 724 Fabry Jur. Ján, An., Zuz.. Ruž. 161,
fDutschke Duschkius Ján 245, 249, 163. 251. 354, 366, 732, 782
513 ♦Fábry Tom. 234, 237—, 396. 501, 522,
Dvoraček Anna 442 562, 615, 740, 798-
♦Dvorácsek Pav., Ján 444, 653, 662, fFabry Pav. 268
664 822 ♦Fábri Ján 357, 508
DVorszky Mária, Joh. 589, 722 ♦fFábri, Fabricius Jur, Mat. 376. 386,
Ebecky Ján, Joz., Tom., Már. 56, 58, 402, 436—
79. 174, 191, 320, 341, 360, 369, ♦Fabri Márt., Šim., Már. 429, 443, 543
374-, 400, 453, 462, 546, 632, 728, *Fabry Stef. 441, 467, 478,529, 683, 710
747, 775, 777. 779, 790—, 809 ♦Fábry Lud. 485, 766—
fEberhardt Mat., Kašp. 36, 236 fFábri Yasil 498
fEber Pav. 615 fFábri Jur, Ján. Dor., Krišt. 505. 629—,
Ebner Eug. 435 639, 641
♦Eckard Krišt. 740 fFábry-Plachy Jur, Pet. 528
Édeskuty Eug., Lud. 218, 750 fFábri Márt. 657
Edlinger Kat. 466 *Fabri Mich. 661, 726
Egbelényi Jur 707 fFabry Ján, Alex., Sam., Mil., Am.,
♦fEger, Egger Ján,. Jur, Ondr., An. El. 750—. 760—, 836
92, 410, 630, 470. 743, 774, 783 Fabri-Lažanská Libuša 817
*Egran Mat. 737 *Fabricius Márt., Dan. 104
*Egyedi, Ehidi, Egidy, Aegidius 294 ♦fFabricius, Fábry Tob.. Joach.. Márt.
Ehn Ján, Kat. 556 176—, 452, 637, 819
Ehren-Reiter 177 *Fabricius Ondr. 264, 346
♦Eiffer Mich. 246 Fabricius, Fabricy Mária. Tom., Dor.,
Eisert Pav. 494 An. 266, 319, 344, 607
♦Ekard, Eckard Ondr. 516. 618, 639, *Fabrici, Fabricius Dan. 34, 307, 547,
779 575, 581, 587, 657
Ellerson 739 ♦Fabricius Ján 323, 358, 451
Emerici Dor., Pav., An. 743 fFabricius Jur 334
♦Emericiades Ján 410 -j-Fabricius Ondr., An., Már. 347, 754,
Engelbert Fr. 500 815
Engler Ond. 324-, 329, 679 ♦Fabricius Stef. 360
*Englhard 243 ♦fFabricius-Fabritzius-Kováčz, Ková­
Engelmayer An., Már. 437 čik Ondr., Jur, Eva 515
♦Eôrdogh Ondr., Kar., Zuz., An. 172, ♦fFabricius Sam., Mat. 588
559-, 764 fFabricius Jak. 682
fErasmus Balt., Ján 33, 281, 423, 636, ♦fFabricius, Fabrici, Fabriciadps,
769 Oravský Ján 742. 779, 816, 820
Erdô'dy Jur., Stef. 42, 191, 212, 224, Fabricius-Bobál Barb. 818
293, 557, 729, 748, 807- ♦Fackler Jur 92. 291
Ernesz Ján, Zuz. 430— ♦Fafák Ján 595. 600
fErtel Ján, Boh., Pav. 263. 265 ♦Faytík Jak., Sab. 533
*Ertl Dan. 650. 826 Fajnor Vlád. 395, 650, 836—
Erdélyszky Krišt. 810 Fáyovci 679
Eszterházy Mik., Gabr., Dan., Pav., Falla Réh. 422
Fr., Al., Jur, Kaz., Kar., Ant. 42 — , ♦Faluba Berta 602
56, 68-, 71-, 84, 157, 167, 185, Fánchy Pav., Ján 249. 726
192, 210, 369, 388, 398. 400, 449, fFarbaky Ond. 709
611, 631, 651— 726,742, 748, 749, Farkass Jánoška 26
611, 631, 651—. 726, 742, 748, 749, fFarkaš Al. 153
751. 775. 785. 791 803, 814.819—. ♦Farkaš Jur 266
823, 836 ♦Farkaš Ondr., Jur 268, 427 , 517
Evarist 93. 590 fFarkaš Mat., Ján 403
Faber, Fabry jez. 288 ♦Farkaš Ad. 441, 658
Faber Mat. 608 ♦Farkass Pav. 565, 582
54’
852

Famelici — viď Lačný. Firberger An. 496*

Farník Kríst. 585 Forster Joz., Ludv. 508
♦Farník Ján 600 fFischer Mat. 425
♦Fašang Ond. 360 Fischer Mich.. Ján, Gottf. Henr. Agn.
Fašank Rich. 499 221, 279, 291, 296, 556
Faško Jur, Zuz., Pav., El. 243, 328, fFischer El. 642
♦Faško Jak. 352, 358 355 ’ 616 fFischer Jur 551
Fisterer 759
♦Fatzony Mat. 705 Fitkonides Zuz. 430
Faust 193 Fitkovinyi Ond. 814
♦Fechner Ján 257 Flander An. 758
Feja Fr. 218 Fleischer 272
Feja Ján 100. 214, 322, 546 ♦Florus Mik. 283
Fejér (Feja) 627 ♦Flattwedel Zach. 176, 355
♦Fejér (Fuchs) Pav, 825 ♦Fogler Sam. 710
♦Fejér Argay Pavla 825 Fôldváry Ant. 464
Fekiač Ján 724 ♦fFontán, Fontani Ján 243, 410, 730
♦Felicis Márt., Zuz.. Ján 564 Fontanyi J oh. 443
tFelicis, Felicides, Fellicides, Felinus Forgach, Forgacz Mik., Zigm., Fr.,
Jon. 28, 46, 448, 450-. 694, 778 Már.. Ad., Imro, Štef. 42—, 58, 61,
*+Felicides Pav., Jon., Jur, Zach. 293, 63. 86-, 330.681, 747, 770, 772, 818
♦Fellner Fr. 92, 291 436 fFormannus 820
Fellner Ond. 569 Forst Ján 381
.Ferdinand kr. 16. 17, 39, 57, 82, 203 Forsht Gaza Ján 422
7 *Ferenczy Dan. 274, 444, 623, 716; X82<L Forster Pav. 787
Ferianc Már. 390, 414, 444 Forticis Jon. 186
Ferienčik Mik., Géz., Jur 144, 615, 794 fFoxius Štef. 248
fFerienčik Sam. 273 fFrancík Bart. 10, 199, 232
♦Ferienčik Ján, Ad. 417 ♦fFrancisci Jur 92, 240, 552, 713
Ferray Jul. 197 ♦Francisci Ján 258, 306
♦Festus Jur 559 fFrancisci Štef. 259
Feuervari. Fejérváry D or. 542 ♦Francisci Jur, Ján 306, 630, 700. 743,
Fibinger Zuz. 253 768, 774
Fichte Ondr. 807 ♦Francisci. Lissovini Štef. 357
Fichter, Viechter Ján, Ondr. 212— Francisci Már. 412
♦Fickler Jur 553 Frangepan Fr. 83
♦fFidicinis Ján 191, 247, 540, 543, 729, ♦Franko Mich. 485
777, 779 Franko Zuz. 583
♦fFidicinis Ondr. 76, 690 ♦Frantzius Volfg. 496
♦fFidicinis El. 76, 295, 580, 629, 691 Fraňa An. 721
♦fFidicinis Mik., Jur 334, 352— Fraňo Zuz. 826
Fidicinis Mat., An. 405, 642 Fráter Joz. 711
♦fFidicinis Márt., Kat. 645, 683 Frcyseisen-Szumrák Alžb. 796
fFidicinis Štef. 707 Frey Zuz 364
♦Fidicinis Mich. 763 fFreňo Jul. 634
Fidicinis Tom. 824 ♦Frentol Ond., Jak. 428, 763
♦Figer, Fieger Mičh. 135, 732— ♦Freundt Mat. 281
♦Figuly Ján 666 Freundin Kat. 553, 563
fFiguli Jur 101, 257, 260 fFriede, Friedt Cypr. 769
♦Figúra Jak. 429 fFridely Ond., Jeron., Zuz., Eva 5, 66,
♦Figuss Vil., Ján 311. 647, 765 Í08. 296, 438-, 440, 477, 641—
fFile de Eôr Sam., Ond.í Zuz., Kat. fFridely Mat. 71. 74, 246-, 248—,
169, 405, 440, 478, 495, 684 267—, 269, 272, 433, 498, 815
Filiny An. 638 Friderik 801
Filipča Már. 573 Fridvalsky Kat. 639
♦Filippi El. 466 Fridrich kráľ, arcikn. 106, 215, 307,385
♦Fiilcor Pav. 686 Fridrich Em. 466
Filoviech Ďurčo 729 fFrivaldsky, Freivaldsky, Fridvaldsky
Fiľo Ján, Márt., Mat. 107, 474, 613 - Šim., Imr., Kat., El., Just. 33, 356,
♦Fillo Ed . Ond. 135, 364 425—, 585
Filip zo Zesen 815 Frnda. Ján 416
 853

*fFró'lisch Ján 369, 373—. 586, 786 Géczy Al. 275

fFr51ich-Hilarius Tom.. Kat. 19y 235—, Géczy Est. 297
238, 463 Géczy Žigm. 344, 669 '
*Fró'hlich Sain., Ján 586, 649, 827 Gedey Ond. 505
*Fronesius Jak., Fr.) Ond. 248, 357 fGeduly Bohusl. 711
fFrôschel Seb. 238 fGeduly Henr. 812
fFuchb Ján, Sam. 119—, 144, 146, fGeduly Ludv., Ján 119—. 189, 276—,
559-, 583, 604, 717 279 621 794
*Fuchs Pav. 647, 825 fGeduly Ján 271, 273, 277
*Fuchs Ján 283 Geduly Krist., Ott., Alžb. 349, 656, 711
*Fuchs Sam. 312— *fGegusch Ben., Ján 225, 296, 405, 642
Fuggerovci 199 Geguss Már., An. 624
Furdík, Furgyík An., Ján. Štef. 279. *fGeguš Ján. Sam., Márt., Pav. 128,
697, 719, 788 132,141, 148. 271, 273, 442, 620, 642
*+Furta, Furtini Mat. 74, 246—, 248, *Geguš Ján 296. 298 467
344, 354. 758, 815 *fGeitz Ján, Mich. 148, 390—, 403—,
Fuška Mich. 394 652
Gabány An. 559 Geyer Mária 327
fGaber Sam. 271 Geledneky Val. 694
-j-Gaber Gabr. 273 Gelhorina Ros. 571
Gaber Zuz. 740 Gellnfels 97
fGabrielis Capito Jur 639 Gemaner 514
fGabsteter Ján 769 *Gemzicky Sam. 308—
Gaibenthaler Mat. 562 *Gemzicky Béla 313, 650
Gaydner Jur 555 *Gemzicky Géza 180
Galanda Sam. 836 *Genersich Ján 171
fGaletz Sam. 558 *Genersich Christ., Ján 405
Gálik Jul., An. 444, 469 Gerber Zuz., Mich. 809
Gály Pav., Ir., Joh. 394, 642 fGerengay Márt., Žof., Reb. 404, 582,
fGalli, Gallus Jak. 19, 619, 777 657,661
*Galli, Gallides, Balides Ján, Kat. 428, *fGerengay Pav. 134, 483—, 518
553, 682 Gerhardt Jur, An., Pav. 256. 266, 430,
Gallik Sam., Joh. 697, 812 487 , 495, 505—, 693
Galko — poturčenec 825 *Germany Ján 476, 482
fGalovicius Ján 46,190. 355, 555. 734, *Georgi 642
738, 741, 770, 780 fGeorgiades-Ďurčik, Ďurček Ond.,
Ganszaug Ruž. .269 Dan., Ján 740
*Garay II. 722 Gersdorf Mik. 774
*Gardian Jur 409, 512, 552,586, 636, 763 *Gersich, Gersič Ján 786
Garnet jez. 249 fGersicz Ján 77
*f Gassitzius Jur, Ján 190. 385,807, 820 Gertinger Jur 530
Gaschek, Gašík Sam. 3.14 *fGeruschinus Ján 586, 703. 763
Gaspary Mich. 828 Gesner Dáv. 716
Gašparík Jur, Ter. 411, 473 fGesner, Gessner Sal. 728. 742
Gášpár Štef., Kat. 435, 440 *Geržo Štef. 446, 602, 722
Gaudelian Kat. 803 Geržo 464
Gaudia Jak., Márt. 553, 788 Gilan Zuz. 519 ,,
*fGaudik Jur, Ján, An. 720 Gyleticz-Chorváth Jur 539
Gavora Roz. 600 Gilgy Reg. 497
*Gažúr Sam. 268 *Ghillányi Lud. 647
*fGažúr Kašp., Ján 584, 586, 639 *Gillányi Ján 485
fGažo Pav. 666 Gillányi Jur 84, 210
*Gažo Sam. 569 Glatz Dor. 771
Geczelay — viď Szirmay, Szurmay Glitsko Kat. 269
Géczy Jur 5.116—, 118, 429, 431, 433, *Glitz Mik., Ján 271, 295, 558, 642
435, 440, 518 *Gloriades Jur 799, 811
Getzy Ján 58, 747 fGlosius-Pondelský Ján 101. 403. 641,
Gecz, Géczy, Geci, Gezy, Gôtzi, Goetz 707, 809
Ond. 73, 447, 619, 705, 755. 757 fGlosz Ján 362, 506
Géczy Štef. 97, 100, 432—, 435, 748 Glózel Mat. 590
Geczy-Kubinyi Jul. 110 *Gloxin Nat. 243, 284
 854

fGnedelius Mich. 290 j fGreschner El. 92, 210, 247, 249, 815
+Góbi Jur.. Kat. 262 ♦Grescho Mich. 173
♦Góbius Ján 714 *Grescho Ján 485
Gotsch Ond. 380 ♦Gresso Ludv. 395, 413
Gocsetz 110 Grymberg Dor. 376
fGodra Mich., Sam., Joz. 657 *+Grynaeus Jur 164, 283, 419, 422—,
fGodra Sam. 711 460, 575, 584, 594, 690, 745, 780
♦Gôdry Fr. 305 fGrynaeus Dan., Jur 380—, 382, 399,
Golanec Tob. 323 fGrynaeus Jak. 575 460—, 584
Goltzius Ond. 451
♦Gryphius Krišt. 257
fGolczius Ján 382, 456
Gronel Jak. 320—
♦Golczius Joacb. 351, 502
fGronfelder Jur, Kat. 496
Goldhammer Ján 417
♦Groo Gáza, Lud. 310
♦fGoldberger Jur. Abr. 646, 716
♦Groo II. 310
tGoldperger Ján 481, 529
*Grosz Ján 275. 565
Goldperger Apóll., Reb.. Oľga — rod.
Teraj 345, 643. 813 Grosser Már. 365
Grosz — viď Magnus.
♦Goldperger Dan., Joz. 135, 328, 364
♦Groszmann Lud. 144, 299, 464, 575
tGoldperger Pav., Reb., 169, 444, 560,
*fGroszmann Jur, El. 497—, 715
Golian Pav. 526 620 Groszmann Ján. Krišt., Zuz., An., Joz.
Gôllner Kar. 796 500, 504, 516, 518, 696
Gombár Pav. 690 ♦Groszmann El., Jur 512
Gondner Reh. 690 ♦Groszmann Gúst., Ond. 663
. Gonosz Ján 524 fGruber Ján 497
Gôrgey Art. 189 ♦Gruber Ján 284
Gôrgôy, Gôrgei Ján 291, 361, 516 Grunel Jur 335
Gôrskin An. 769 Grundel Ján, Mich. 476
♦fGosznovicer Stan. 235, 283, 782 Griinvald 811
Gosztonyi 268, 581 Gubassóczy Ján 84, 210
♦Gosztonyi-Kostolný Lud., Klem., Jul. Guľa Mich. 369
- 567, 624 Gunda An. 646
♦Gosztonyi Jul. 418, 569, 718, 767 Gustáv Ad. 57
Gosztonyi Ond. 558 Guth Erasm., Jak., Žigm., Dan. 96.212,
Gosztonyi J oh. 443 246, 251, 291, 380-, 572, 772
*+Góth Jak. 264 Gyurcsányi Zuz. 280
♦Gotthard Jur 209, 507 Gyurky, Gyurky, Gijwrky, Gwrkj Ján,
♦Gotthardt Ján 643, 683 Ben., KaSp. 46, 56, 60, 339, 450,
Gotzi Ondr. — viď Gecz 704, 725, 780, 790
*Gracza Ján 245, 247, 253, 288, 290 ♦Gyura Vil. 602
Gracza Ján 474 Gyurcsányi Mik. 781
Graca-Babovie Ond. 523 fGyuriss Ján 349
fGracza Krišt., Iz. 177, 364 Gyurkovič 139
Graecus Mat. 784 +Haan Lud. 189, 533, 599
*Grajzl Jur 352 fHaan Ján 529
Grando Mik. 608 ♦Haasz Kar. 603—, 607
Grašalkovič Rn. 38 ♦Háčik Ond. 180
♦Graškovitš 296 Hackner Már. 642
♦Gravius Ond. 287 f Hadík Ján 333-, 335, 339
Grečo Pav. 612 Hadik Jon. 704
Greganides Kat. 528 Hadik — viď i Hodík.
Gregor Mich. 217, 315 fHaenkel Ján 16
tGreczner El. 74 fHagara Ján 771, 787
♦Gregori 11, 15. 544, 551, 561 Haggner Márt.,- Just. 563
f -Gregor Krišt., Dan. 420 Hagymási Mil., Zuz. 427
L Greguš Márt, 41 ♦Hayn Kašp. 772
Greichmann Lud. 607 fHajdu Arp. 533
♦Greisinger Ed. 173 fHajdu Lud., Ján 280
♦fGrelnertius Tim. 247, 475, 513 Hajíček Ros. 367
Grelnercius Pav. 770, 773 fHajnal Ján 809
*fGrenczner Sam. 148, 168, 297, 405, ♦Hajnicenus Štef. 731
644, 658. 661— ♦Hajnóczy Dan. 263, 403, 642
 855

fHajnóczy Sam. 641 Heister 86,102,179,182, 324, 376, 380,

Hainrich Jak. 218 385, 403, 437, 443, 573, 580, 582,
*Hajtmansky Sam., Tom., Ján', An., 587, 610, 619, 627, 632, 668, 678,
Mat. 412—, 664 '708, 759, 809
Halassy Jul. 138, 218 *Helgenmayer Ján, Jak. 579, 820
Halassy Malv., Zuz. 218, 592—, 709 Helexa Urš. 568
Halász Stef. 110, 310 Heliseus — viď Hodík.
Halička Barb. 772 *Hellbauer 642
t Halier Dan., Krišt. 558 Hellenbach Gottfr., Boh., Kar., Jur 106,
Haliarsky Ján 510 179, 270, 297, 361, 478, 646, 657—,
*Halusska 478 808
*,fHalvepapius Ján 635 *Helvig, Helyvig Ed., Jul. 177, 624
*fHalvepapius Pav., Iz. 223, 238, 282, Henyey, Aenei Ján 16, 617
Hamaček 429, 434 28i> 727 *Heniš Márt. 485
fHamaliar Márt. 121—, 160—, 216, Henrik Burggr 769
270, 272-, 298, 348, 394, 404—, *+Henrici Dáv. 248—, 768, 775
433, 442, 458, 467, 474—. 478, 492, Hensch Ján 246
" 508, 592—, 633, 653, 658, 672, 678, *Hentsčhell Ján 528
*Haman Ond. 287 686> 699’ 709 *Hentschelius Balt., Tom. 283—, 741
Hentschy Žof. 446
*Hamann Jak. 512 Herboulth An. 507
Hamányi Ond. 797 Hercsuth-Hrčút Kar. 276
Ham ary Barb. 178 *Herchel Márt. 403, 507
Hanák Ján 447
fHerchel Mik. 774
*fHanka Val., Mat., Ján, Magd. 552—,
Herchka-Hrčka Ben. 460
555—, 563—
Herder Ján, Gottfr. 161
Hanke Mat. 247
Hermann Zuz., Gúst., Ján 260, 574,
fHanko Márt., Jur, Ján, Tob. 164, 199,
755, 785
204, 232, 296
*Hanko Ján 283 *Hermannius, Hermann Jur 79, 282,
Hankóczy Ján 512 458
Hankus Zuz. 430, 662 *fHermann Sam., Zuz. 458, 507, 528
Hanus Már. 481 Heunold — viď Heinold.
Hanuška Ján 749 fHeutschius Fil. 346, 359, 758
*Hanzel Ján 739 *Heufel Jur 825
Hanzelius-Štefanides Márt. 629 Hybler Zuz. 271
Hanzlík Ján, Ond. 417 *+Hybnei, Hôbner Kríst. 584—
*Hartyánszky Ján 158—, 160, 171 fHyeronymiades Sam., Leonh. 287
*Haschko Ján 552 Hibsky Jur 656
Hasevsen-Huber Zuz. 217 fHyroš Ján 701
Hastatoris Ján 576 Hirsch 346. — Viď i Tsech.
tHavel N. 184, 202 *Histricis Pav. 731
*Haube Jak. 284 *fHistricis Mich., Ján 742, 819
*Hausmanner Kríst. 355 Hlaváč An. 664. — Viď i Kephaliďes.
*Havaš Ján 362, 535 Hlavačz Pav. 179
Hazy, Haza, Has Mat., Már. 786, 788 *Hlava,csek Em. 446, 649, 686
Hasy Ján 594 *Hlavatsek Ondr. 302
*Hazslinszky Bud. 303 Hlavatý Ad., Ján 416 ^
Hečer Ján 767 *fHlivay Ján 266, 268, 296
*Hegner Seb. 512 Hlvoška, Hlôška Kat., An. 295, 794
fHeichelin, Heuchelin 44, 61 Hnilicenus Ján 358
*Heid Kríst. 282 Hocher 98
Heid An. 562 Hochwieser An. 512
Heidegger Ján, Henr. 716 Hodey Pet. 79
*Heinlein Ad., Henr. 299— *fHodík, Hadik (Heliseus) Dan.', Balt.
*Heinold Ján 502, 801 30, 63, 73, 186, 356, 399, 702 705
Heinrich-Fabricius An. 548 *fHodík Ján 62-, 336, 504, 702, 704,
*Heinzelius, Hanzel, Heintzel Ján 246, 715--, 763, 779, 786, 8P0, 805
290—. 322, 324, 534, 564, 716, 758 *Hodíkius, Hadík Ján, Kat. 294
*+Heintzelius, Heinzelius, Hanzel Mat., .*Hodík Alex. 504, 704
Ján 65, 177, 358, 629, 691 fHodíkius Iz. 704
 856

*+Hodílc Balt., Ver., Ján, Dan., Iz. 713, *Hosszufalussy Jur 443
819 fHrabecius Raf. 498
fHodža Mich., Joz., Ludm., Ján 188—, Hrabko Ján 416
465, 583, 681, 711—, 834 *Hrabovsky Ján 528
Hofer El. 513 Hrabovská Már. 257
*Hofler Stan. 803 Hradsky An. 503
Hôfflinger Ján, Mich., Imro 224, 248, *fHranica Mat. 503
293, 454 *Hraško Lud. 418, 485
*Hoffmann 642 fHrasskótzy Jur. 168, 273, 479
fHoffmann Dom. 198 Hrča r. Blaško Már. 218
Hofímann Márt. 240 Hrdina Már., Dan. 385, 766
fHoffstädter Ad. 245 fHrdina Ondr., Ad., Ev. 101, 671, 678
*fHofstädter Ján, Ad. 492, 513 *Hrdlička Joz. 684—
Hohenwarther 202—, 234, 425 Hrebla Mich. 748
*+H<5her Mat, Mich., Ond. 513, 772 *Hreblay Márg. 767
*Hoyer 176 Hric Ján 184
tHoitS Sam. 131, 147, 465, 598, 711 fHrivňák Sam.. Dan., El. 189, 194, 279
Holecz Jur, Ján, Márt. 77, 609—, 611, fHrivnák Ján 510
756 Hrk Zuz. 416
Holéczy An. 416 *Hrk Ján 510
fHoléczy Joz. 273, 717 Hrnčiar Pav. 474
*Holéczy Mich. 312, 568 Hrnky An. 357
*Holéczy Mat. 307, 574 Hrochotský Abr. 799
*Holéczy Lud. 663 Hromada Kat. 416
Holečka Em. 482 *Hrozjencsik Ján 569
Holeš Štef., Adolf 593, 751 Hruška Imro 264
Holik-Uhliar Jur, Ond. 610, 613 fHruškovic Sam. 66, 216, 225, 259,
*Holík Jur 625, 718 261, 263-, 295, 360-, 642
*Holík II., An. 626 fHrúsz Joz. 665, 813
fHolius Abr. 820 Hrúz Ján 184, 766 —
*fHolko Mich., Mat. 743— *Hrúz Ján 765
*Holthuther, Holdhutterus Ján, 284, Huber Ján 568
512 fHubner Ján 161, 562
fHoluby Sam. 508 Hubner Mich. 225, 260
fHoluby Jur., Ján, Joz., Sam., Gúst., *Hííbner Krišt. 422
Fr. 442, 795 *Hudák Ján 305
Hômola Mikuss 451 t Hudec—Sartoris Jur. 753
Homola An. 697, 750— *Hudec Tob. 763
Homoľa Ad. 718 *fHudec, Hudicius, Chudicius, Čudín
fHomolovin Jur 713 Márt. 774, 817
Homonnay Jur., Már., Val. 42, 571—. Hud^c Márt., Kar., Pav.. Mich., Már.
748 434, 509. 547 , 563, 612, 685, 722,
*Honéczy Jul. 824 834, 836
Hó'nig 162 Hudoba Abr., Jur., Ant., Ond. 28, 445,
*Honis Mich. 485 578. 612. 886
Horányi 261 *Hudoba Ond. 685, 718, 826
Horčička — viď Sinapius Ilugyecz Irma 446
Horcsek Mat. 221 Hugyec—Rosenauer 673
fHoreczky Ah 813 Hugíni Ond. 72
Horeczky Ján 697 i Hulina Márt. 611
Horecky — viď Huorka , Hulley Dan. 699
Horenicky Jud., Ján, Sam., Zuz. 697, *Hulrich Ján 164
699, 750, 837 fHuFuk Mich., Mih, Ond. 144, 485, 493,
Hortulani Ondr. 409 510, 831. 833
Horváth Ján. Ond., Jak.. Reh., Jur., *Hunfalvy Pav. 510
Barb., Pav. 17, 289,' 319-. 388, fHunniUs Egyd 351, 355, 772, 774, 800
407, 490, 577, 723 Huolka Mich. 25
*Horváth Ján 250, 719 *Huorecíus. Huorka, Hurka, Horecky,
fHorváth Ond. 289, 746, 820 Horeczy Ond., Sam. 356
Horvát—Stančič 706 fHurban Joz., Mih 663, 717
Hospodár Gabr. 735 Húroš Pav. 474
 857

Hurta Zuz. 697 ♦fChristophori Mat. 238, 26$

*Hurtay Kar., Ond., Em.. Ad., 764— Chudý Ján, Márt. 163. 173, 418
fHurtay Jur., Ad., Kar. 634, 644, 765 Chudoba Abr. 694, 701, 756
+Hus Ján 7, 8 ♦Chudý, Chudovský Mich., Joz. 467
Húska Ecn., Ján. Mich. 377, 650 ♦fChuďovský Mich. 463—
*Húska Mich. 485 ♦Chudovský Joz., Mich. 654, 732
Huszágh Dan. 119, 144—, 481, 621, flcca Ján 827—
659, 664, 796 Ihrec Zach. 572
Huszágh Štef. 128, 133, 221, 445, 463, flhritsky Ján 759
797 IllyéS Štef. 462, 495
fHuszágh Jul. 665 Illyésházy, Illésházy, Illieshazy Štef.,
Huszágh Sam., Jur.. Alžb., Mik. 182 Žof., KaSp., Jur., Gabr., Joz. 42—,
611, 658, 796, 810 56, 86, 341, 356, 469, 504, 541, 622,
Huszágh r. Thomka Szászky El., Giz. 701—, 714, 819-, 828
431, 444 Ilésházy-Szeczj Eva 572
Huszágh-Szlezinger El. 161 Uiak Ond. 75
Husák Zuz., Ad., An., Mich. 417, 661 ♦Institoris El. 638
♦fHuszár Dan., Ján, Hedv., 410, 821 flnstitoris El. 258, 265, 383
Huszár Márt. 432 Institoris Žof., Jur., Ján, Dan. 363,
♦Huszelius Alb, 423 573-
Huszóczy Mich. 162 ♦flnstitoris-Mossóczy Mich. Ján 500,
*Huth Béla 825 504
♦Huth Gúst. 601, 766 ♦flnstitoris-Mossóczy Ján, El. 504
♦fHutter Leonh. 243, 496 Institoris — viď i Mossóczy
Huttner 221 Ivakon Márt. 608
Chabada-Blahút An. 750 Ivaniss Márt., Jon., An., Oz. 429, 547
Cháky Eleon., Chákovci 446, 449 Ivanoviech Pav. 400
♦Chaldalin Pav. 356 flzák Gabr., Ján, Lud. 624, 680—, 684,
*fChalupka Ad., Mich., Jur., Ján, Sam. 686
Kar., Zuz. 247, 251, 256, 271, 275, ♦Izák Ján 484
290. 316, 348, 451, 534, 529—, 531, Izák An. 511
534. 548, 558, 570, 583, 591, 600, fjakobaei, Jakobaeus Ján, Ond. 23,
689, 714, 800 31-, 59, 67, 184, 239, 241, 370,
fChalupka Ján 128, 141, 143, 145. 149. 381, 460, 737—
309, 329, 348-350, 407, 466, 810 fjakobaei Jak. 241
fChalupka Sam., Ad. 144, 153. 408, f Jakobaeus, Jakobei Zach. 74, 241,
475, 524-. 531—. 604 244, 248, 805
♦fChalupka Matej. Sam., Jur. 457 Jacobaei Ondr. 192, 241
fChamarides Mich. 352 fJacobaeus, Jakubčze Tob. 165, 674
♦Chassonius Ján 702 f Jacobi Pav. 101, 759
Chemnitz Márt. 54 Jacobi Ján 705
♦Chilek Jur. 645 Jaďuď Már. 561
♦Chladný, Chladenius Jur., Márt., Ka­ ♦fJahoda Ján 685, 834
tar. 773 Jakisch Joz. 471
♦Chlupáč Imro 700 Jákoffy Fr. 246, 629 v
♦fChmel Mich.. Iz. 63, 294, 337-340. ♦Jakub — viď Privitzer
539—, 803 Jakusith Ond. 42, 60
♦Chmelius Mich. 176 ♦Jámbor Em. 602
♦fChmelius Mich., (iný) Ond., Már. 587, ♦Jamnitzky Ján 825
690- ♦Jamrich Béla, II. — Ujkereszty Yil.
♦Chmelius Márt. 738 305, 750, 765
Chmelius-Simonides Kat. 104 f Jamriška Ond. 464, 508
Chmelius, Chmel Ján. EL. Dan.. Mich. j fJán, Jak., Joz., Jur., Kar., Št., Pav.,
107, 252, 319, 321, 322, 344 . N. 233, 479, 487
Chmel-Sextius Kat., Mich. 505 ♦Ján z Trebnitze 281
Chorváth Ján 756 Ján de Gyba 316
♦Chrastina El. 507 Ján z Bernsteinu 233
Chrasta Mich. 755 fJančo Mich., Jur. 465, 560, 834
♦Chriašteľ, Chriaštélyi Ond. 551, 568 Jančo An., Jur., Zuz. 465, 568, 644,
fChrysosthomus Ján 371 680
♦Christophor, Christophy Ján 643, 646 ♦Jančovitz 565
858

Jančík Jur. 394 *Jušth Joz. 535, 566, 600, 822

Janczík Jak. 572 Jušthovci 299, 706
fJantschy, Jantši Ján 19, 238, 798 *Kachnič Ond. 365—
*Janek Pav. 534, 565—, 568, 684 *Ká.čer Tob. 702
Janisch Pet. 437 *Kadassy Joz. 51#
fJankovic Ond., An., Zuz., 643—, 646 Kaderiak El. 479
Jánoky Már., An., Klár., Kašp. 270, Kayser Zuz. 258
291,. 708, 721 Kakus Tom. 475
*Jánossy Štef. 305 Kakuš Eva 566
Janovský Ján 315 ♦Kalanda Ján 666
*Jantner Jur. 306, 467 Kalausz Mich., Ond., Pav., Ján, Sam,
Jarosch An., Dan. 332, 630 46,139,435, 447,450, 718—, 753, 779
*Járossy Mich. 467, 478, 507, 518, 600, fKalausz, Kalauz Štef., Jud. 618—, 821
658, 710 Kalch Tom. 562
*Jasztrabiny Ján 623, 643, 678 Kalintšak Žof. 441
Jassik Márt., Zuz. r. Ursíny 216 *fKalinka Ján, Zuz. 32, 46, 63—, 185,
Jaško Ján 650 241, 339, 351, 419—, 425, 452, 499.
fJavor Ond., Ján, Kar. 121, 275, 567, 539-, 577, 629, 637, 675, 687, 701,
621, 711 780, 803, 808
*Javornicky An. 601 *fKalinka Joach., Ján, Zach., Dan.,
*Jedlovsky Márt., Zuz., Joz. 357, 625 Ben., An., Kat 64, 85—, 186, 237,
fjelšik Ján 273 353, 357-, 426, 500, 504, 579, 702,
Jenig Seb. 641 713—, 801
Jeszenák Pav., Ján 258, 270—, 558 Kalisch-Zay Lud., Am. 508
*Jeszenszky Jámbor Ján 623 ♦Kallisch, Ond. 290
*Jeszenszky Vil. 569 Kalmár Žigm., Jur. 621, 642
fJeázenszky Kar. 606 *KaloviUs 360
fJeszenszky Jul. ,665, 813 *Kanya Pav. 141
Jeszenszky Mik., Al., Fr. 215, 231, 612, *Kanya Ján 565
624 *Kanka Dan., Ján 274, 298
Jeszniczky Ján 217 Kanka Eva 662, 749—, 753
fJestrabiny Sam., Alžb. 258 *fKanka Ad., Sam., Dan., Kar. 507,821—
fJesztrebiny Štef. 619 Kanka Ján 749—, 753
Jezernicky 345 Kantor Štef. 100, 214, 322, 546, 627
* Ježí k Ján 307, 646 fKapito Jur., Gabr. 476
Ježík Zuz., Mat. 476 Kapori Ond. 72
Ježovič Lidia, Jul. 812, 835 fKappirius, Kapyrius, Kapperius Ond.
Jiskra Ján 12, 791, 828 22, 423, 427, 450, 460, 616, 689,
*Joachim 282 701, 748, 780
*Joachimi Štef. 285 Kapriny Jud. 325
Joanelli Ján, Ond. 84, 209 Kapussan Ján 72
fJoanides M ich. 425 Kapusta Mat. 558,
Johanides An. 835 Kapustík Tom., Štef. 394, 418
Joobovci 683 Karaffa Ant. 82, 96, 212—, 448, 693
Jorčik Am. 722 Karas Ond. 686
Jordán 505 ♦Káratin Ján 56, 78 — viď viac Cara-
Jôrig Jul. 486 tinus
*+Jozephi Ond., Joz. 436, 506, 516 Karatinus Dan. 107
fJozeffy Pav. 510, 583, 621, 644 Kar ch D or. 384
Jozef N. 10, 232 Kardoss Ad. 139, 163, 175, 326
Jozef II. cis. arcikn. 88, 107, 112, 324, Kardoss Sam., Al. 469, 633
349, 477, 744 *Kardoš Ed. 417
*Jozef z Berunu 200 *Karlovsky Ján 478, 559, 643, 657
Jozefíny Ján 649 *Kármán, Krman Joz. 309—
Juhos Jul. 525 Karol V. cis. 16
* Junker Aug. 303 Karol XII. kr. 111
Juraj N. 791 Karol III. kr. 260
*Jurányi Kar. 377 Karol VI. kr. 263
*Jurcsík Jul. 603 Karoli Pet. 195
Jurdzitz Vavr. 20 *Karpe Fr. 641
Jurkovich, Jurkovič Em., Dem. 4, 692 *Karptzov 257, 259
 859

Kartik Ján 178 fKindermann, Kindernay Krišt. 199—,

*Kasay Pav. 273 233, 420
*Kaszner Sam. 308— Kindernay Jak. 175, 428
Kastor Jur. 243 Kindlinger Henr. 198
Kastorik Ond. 458 fKintzelius Ján 204, 222, 234
fKašpar 317 Királ Reh. 608
Kašpar bisk. 500 *Kircher Ján 246, 287
♦Kauffius Rich., Dan. 615 ♦Kirsteuer Kar. 304
♦Kaunitz Sam., Ond. 493, 518 Kisel Mich., Zuz., Mat., Dor., Tom.
♦Kaurimsky EÍ.. Just. 402 ‘ 215, 556, 564, 655, 749
♦fKaurimsky Ján, El., Iz., Just. 44—, Kiszely Ján, Kar., An. 188r 215, 328,
, . 323, 386, 814, 836 472, 648, 654
♦Katzián Ond. 458 ♦Kiszely Kar. 305
♦fKazár Jur 242, 359,‘410 ♦Kiszely Mat. 362
Khan Ján, Jur 217 ♦Kiszel Mich. 588
*Keblovsky Ján 565 ♦Kisel Balt, 630
Kecer, Keczer Ond., Al. 85, 96, 288, 643 KiseT r. Pauliny Eva 394
♦Kecskés Mich. 303 fKisel, Kiszelinyi Márt., Ján, An., Pav.
Keeri Fr. 380— 438, 469, 477—, 642
Keko Jur. 523 ♦Kisel, Creusel, Kreiselius, Kyszel
Kelčík — viď Steinhóbel Ján, Balt., El. 564, 585, 630
Kelényi Zuz. 416, 764 +Kiss Ond., Kar. 583, 593
Kéler Mat., Stef. 280 Kiss Mik., Dan., Pav. 163, 494, 574, 750
fKeler, Kehler, Kô'hler, Keller Žigm., ♦Kisfaludy Ond. 536
Gottfr. 266-, 295, 437 Klacsanszky Mik. 639
fKelisch Sam. 272 fKlanica, Klanica-Fabó 707, 798
Kellio Mik. 88 ♦Klaniczay Ján 168, 297, 565
Kellner Mich., Dan., Zuz., An., Mór, ♦Klaudiny Lud. 666
Kar., Alžb.. Rób., Márg., Már. 139, Klaudini Alžb. 295
172, 193, 276, 464, 480, 518, 551, Klauzál Gabr. 140
567, 711 Kleich Vácľ. 258
fKellner Gúst., Eug. 349 fKlein Ján 11, 495. 798
fKellner Jur. 711 fKlein-Minor Klem. 769
Kello Leonh. 185 Klein — viď Minor.
Kemény Lud. 464 Klemens XIV. 112
*Kemény Ilma 601 Klemens Joz. 612
*tKephalides-Hlairáč Mat., Jur., Sam. Klement Jur 214
92, 247, 716, 787 Klementis Zach., Zuz., An. 425, 534,
Kerekes — viď Rotarides 565, 684
Keren Barb. 644 fKlementis Ján 272
fKeresztes Jul. 765 fKlementis Štef. 515
♦Kern, Khern Vlk 270, 283 ♦Klementis Jur 452
♦fKern, Kernius Ján, Mich. 478, 497, ♦Klenk Sam. 825
558 ♦Klerius 679
♦Kerner Tom. 615 Klesen Már. 259
fKerner Jur. 623 Klesken Kat. 694
♦Kerner Ocsovínus Jur 700 Kletsch Dan. 247
Keszan Ján 107 ♦fKletzko, Kleschko, Klečko Mate,
Kesler Eva 642 Pet., Ond., Zuz. 496 —498
Kestingen Laur. 323 I Klevini Ján 323
♦Keuffer Jak. 287 fKliment Lud.. Dan. 279, 493, 510, 660
fKevicky Mat., Štef. 360, 372 Klimentovych Ján, Már. 676
Kevicky Eva 528 ♦Klimo Sam. 300, 307—, 535
♦fKevicky Mich., Mat. 630, 740, 743 ♦Klimo Ján, Mich., Ad. 135, 589, 607,
♦Kevicky Ján 743 764—. 822
♦fKhian, Kyanus, Kyanka, Khianius fKlimo Vil. 560, 760, 811
Ján 244, 424, 539, 576, 800—, 817 Klimo-Riečansky Már. 218
♦Kicsiny Pav. 366, 536 ♦Klimo-Baks.y Jud. 309
Kičin Zuz. 478 Klimo-Chovan An. 697
Kička Em. 730 Klimo Ludm., Korn., An., Ad., Dan.,
♦Kička, Kitskay Ján 362 Már. 414, 561, 625, 695-697, 699
 860

♦Klincko Ján 685 Kolonič-Koleničzka Ond., An. 586—

♦Klingschnur Val. 266, 294, 641 Kolonič, Kollonič Leop., Žigm. 82—,
■fKlippius Ján 496 86-88, 90-98, 210, 258
Klisch Márt. 576 Kolossy Jur 77
♦Klobušicky Sam. 135, 600— Kolozsváry Ján 17
♦Klobušicky Vlád. 601—, 685, 722 ♦Komáry Stef. 297, 405
tKlôcker, Clecerus Pav., An., Ján fKomáromy Joz. 141, 308, 480, 535
164, 495— ♦Komjáthy Pav., Sam., Jak. 296, 466,
Klokr Ján 577 558, 619, 650
Klonka, Klonlcay Ter., An. 170, 406 Korninek Štef., An. 500
Kľúčik Sam. 767 Komora Mich. 217
Kluge Ján, Fr. 217, 548 Komornyík Ferd. 612
Klukan Zuz. 412 t Konček Ján 349
*Kmeť Ján 300, 302, 833, 836 Konyáry Pav., Petr. 583
Kmeť Ond.. Ján. Joz, Lud., Brán., Amal., Kô'nigsberger Mich. 195—, 316,368,537,
Márt. 435, 549-, 551, 566, 604, 611 544, 59Ô, 609, 626, 631, 667, 746, 775
Kmeth Ján 551 Kó'nig Gabr. 381
Kmethy, Kmety Tom. 548, 551 fKonrád presb. 9
tKmetony Tom. 295 *Kontra Ján, Márt. 415
♦Kmetonius Ján 565 ♦Kopa Dan. 519, 717
Knapik Štef., Ján 323 Koppa Ján 695
Knauer Kar. 221 Kopcsányi Val. 116, 753
♦fKnebelius Ján 290, 770 ♦Korányi Jur 303
♦Knežovič Ján. Ond. 172—, 835 Korb Jur 217
Kobilicz Zuz. 821 ♦Korb, Karpe Fr., Ján 295
Koburg Ferd., Fr. 471—474, 480, 829, Korber Ján, Jur 412
831— Korbély Ján 602
♦fKôberling Fil., Theod., An., Reg. 776 Kordoss Eva 173
Koctúr Joh. 828 ♦Kordík Mich. 362
Koch Ond., Már. 827 ♦Koreň Štef. 299
♦Koch Gottfr. 27—, 274, 298—, 467, t Koreň Pav. 834
518, 583, 732 Korenek Zuz. 312
Koch-Radvansky Prisca 697 ♦fKoričansky Gúst., Em., II., Joz.
Kochláčz, Kogláč Mich. 452 fKoryli Pet. 114, 470 170, ,)<,h' 765
Koery Ján 701
Koháry Štef. 467—469, 545 Korneli 174
Kohn Jak. 550 fKorner Jur 713
Kojnok Mat. 518 Kornides Alb., Mat., Zuz. 170, 659, 830
♦Koyš Ben. 635 fKornides Márt. 177, 343
*+Kokavius Imro 426, 586, 783 ♦Koromžay Mich., Fr. 482, 547—
♦Kolacinus Mik. 799 fKoroni Ján, Mich., Zuz. 251, 348. 520
♦Kolár Ján 718 ♦Koroni Sam. 516
Kolár Eva 417 Korponay An. 640—
Kolauto, Kollaldo Mat. 318, 489, 768 Korunka Mat. 671
*Kolb Ad. 296 Korunka — viď i Corvini.
-f-Kolb-Panicula Ján 495 fKorvini Stan. 398
fKolba, Kolbány Pav., Mat., Márt., Ján fKorvini Dan., Lad., Krišt. 622
217, 347, 528, 597 Korvini — viď i Corvini
Kolbenheyer Ján 217 ♦Kosa Márt. 516
♦Koledán Ján 346 fKosa Balt. 202, 420
Kolény Mich. 390, 394 ♦Kosa, Kôstka Ond., Pav. 317
Kolenička Ján 671 ♦Kosák 819
Kolenička-Piaček El. 670 fKosec Mat., Imro, Jur, Dor. 148—,
Kolesár Mat., Zuz. 325, 365 560, 568, 671—, 679-
fKollár Ján 161, 221, 275. 800 ♦fKostka Fel., Ond., Barb. 17, 741,
♦Kollár Ond. 377, 569 Kostný — viď Latomi.
♦Kollár Joz. 535 ♦Kosztolányi Pav. 827
Kollár Eug., Mich. 218, 718 Kosztolányi Lad., Al. 348, 480, 718
♦Kollár Mich. 824 ♦Kostra Ján 810
♦Kollár Sam. 171 fKossányi Sam. 508, 710
♦Kollárik Ján 607 ♦Košary Ján 602
 861

fKošina M ich. 273 ♦Kreuselius Márt.. 817

Kosseliana Alžb. 373 fKriebel Ján, Jul. 363, 559
*Kossina, Košina Ján 717 Krieger Est., Pav. 417, 766
Kossúth Jul., Jud. 467, 710 Krivý Jur 767
Kôszeghy Kašp. 730 ♦fKrispinus Jur 513
Kotlík-Očovsky Ján 72, 807 Kriv088 Lujza 193
Kotvan Zuz. 443 fKrižan Mil. 681
Kováčz Jakuš 167, 191, 343, 401, 729 fKrižan Mich. 755—'
Kováč,-Kovátš Ján, Zuz., Tob., Miško, ♦Križan, Crisani Ján 506, 516
Krišt. 399, 420, 669, 621, 636, 725, 797 ♦Križanócy Kašp. 491
fKováč Dan. 279, 633, 606, 679 ♦Križko Pav. 4
♦Kováč Ján 467 Krkoš Ond., Jur 163, 390
♦Kovács Gejza 665 ♦tKrman Dan. 16, 257—, 262, 312, 483,
♦Kovács-Martiny 275 515, 551, 640, 679, 809, 811
fKovácsik, Kovácsi Jul. 407, 600, 811 ♦Krman Ján 38, 176, 665
Kovácsy Irma, Márg., Már. 622 ♦fKrman-Sebedražgký Ján, Tom.,
♦Kováčik Mich. 647 Sam., Dan. 817—819
♦Kováčik Zuz. — Schromm 649— Krman Eva, Maria 458, 481
fKovács-Fabricius Ond. 597 fKrman Ján, An., Dan. 714
Kozá Jur 46 *K’rnáí”! fifii
Koza Štef. 701 fKrno And., An. 349, 363, 532
Kozy Seb. 675 fKromholc Ján, Tob. 352—
Kozík An. 697 Krommer Ján 150
fKozacius, Kosakius, Kozák Raf., Krotto kap. 736
„ Ondr. 78, 166, 503 ♦Krtsulya Ján 602
Kozelnícky Ján, Štef., An., Jur 394, fKruciger 235
fKrúdy Dan., Ján 108, 266, 268—, 642,
Kozma 412 646, 710, 717
Kožehuba Sam. 696 fKrúdy Jur 735
Kožka Pet., Mik. 544 ♦Krumm Mich., Mis., Márt. 286, 512
Krajcj Giurko 372 fKrumm Mat. 717
Kraik Micb. 428, 687 ♦Krupec Ján 764
Krajči Balt. 382 ♦fKrupinus Ond. 501, 511
fKrálik Erv., Imr., An. 466, 574, 655 Krušpán Jak., Zuz. 696
* Králik Joz. 663, 764, 797 ♦Krušpier Štef. 355, 817
♦Králik, Krajčík Ond. 601 ♦Kubányi Ben., J oh. 299, 444
♦Kralovansky Ond. 272, 405, 574 ♦Kubányi Kar., Zuz. 413, 518, 788, 827
♦Kramár Cyr., Joz., Sam., Pav. 645, Kubica Ond. 107
666, 832 fKubicularius Ulr. 18, 35, 235, 495
♦Kramár Sam. 532— Kubinyi Ond., Kašp., Barb., Már., Al.,
♦fKrámer Márt., Kašp. 237, 531 Yavr. 111, 298, 361, 406, 558, 623,
Krappe 699 • 697, 706, 708
Krasznetz-Draškótzy Pav. 412 Kubiš Ján, Sam.. Stef., Joh. — Kubiš-
♦Krátky Kol., Ed. 665, 685 Dlhoš Mat. 182, 184, 592, 611, 750
Kraudy An. 216
♦Kubiš Em. 467, 647
♦flvraus Ján, Imro 536, 599, 605, 607
Kucelník Al. 824
Krcsan Dan. 796 /
Kučera Márt., Ad., Ond., Ján 418, 470,
fKrCméry Ján 119—, 128,^433, 147—
473—, -670
✓ 149,188, 273; m 442, 463, 560V6Ô7 ♦Kučera Ján 504, 536, 579
tKrčméry^Joz. 18^ 271, 275, 582,^97—
Kúdela Márt. 644
fKrčméry Aug., Hor. 182—,JL88* 435, fKudelius, Kúdelka Jur. 165, 627
Krebs Mik. 388 ^442, 583
♦Kudelius, Kúdelka, Štefani Krišt.,
♦Kremničky Mat. 817 _ Tob. 354, 803, 814
Kreszátš Eva 478 Kúdelka — viď Stefány.
fKresling, Krysling, Creszling Ján 11, ♦Kudroň Štef. 824
495, 792 Kuchta Yavr. 728
Kresula Ján 686 fKúgyela Jur 279, 407
fKretschmer Mich. 499 Kuhajda Balt., Alb. 26, 687
♦Kreuchel, Kreuschel, KiseF Eh, Alž. Kuhhant Ond. 10
253, 290, 353, 410, 533, 547. 618, Kumas Eva 750
682, 763, 786 ♦Kuna Mich. 298, 467
862

Kundrát Mat. 325 f Lamač 712

Kunszt Ján 526 Lamer Mat. 324
*Kuntz Jak. 110, 230 *Lamaš-Lipovský Stef. Ond., Dan.,
*Kuntz Edm., Vikt. 300 Zuz. 144, 416, 593, 826
*Kuopka Štef. 665 Lamperger 547
Kupec Mat., Ond. — Gaššik 592 fLampertus, Lamberti Márt., Mat. 19,
KupČík Zuz. 665 . 551—
*Kuriatko_ Mat., Kom. 314, 647, 825 *Lamperti Ond., Ján 552, 561—
fKurthy Štef. 61 fLandmann Val. 396
*fKusý Gúst., Dan. 183--, 193, 466, Lang Jak., Amb., Mich., Barb. 214, 690
566, 665 fLang Mat. 293
*fKuszy Em., Ev., Ján. Ond. 304, 366, Lange Em., Pav., Ter., Eufr. 394, 475,
529, 574— 760, 764
fKuszy Ad. 666 *Langhofter Jul. 445
*Kusmani Ján 292 fLangoš Ján, Zuz. 416, 666, 681, 813
*Kuszmanyi Sam. 662, 816 Lanyeczius, Lanecius Ján 716, 787
fKuszmányi,. Kusmani Ján, Est. 120, fLany, Lani Reh., El., Balt., Zach. 33,
126, 132, 161, 271, 275, 325, 347—, 56, 58. 63—, 69. 81, 338-341, 344,
478, 529-, 548, 607, 709 355, 379, 383, 386, 394, 398-400,
fKustár Dan. 304 425, 452, 457, 461, 542, 622, '637,
jKutasy Ján 40 669, 704—, 712, 715. 741, 804—
fKutkovič Ond. 104, 370 806, 814
*Kutlár Ond. 78, 645 fLany, Lani Dáv., Dor. 34, 65, 68, 72,
*Kutler Jak. 691 75, 79, 167, 177, 246—, 248—, 256,
fKutlík Kar., El. 168—, 189 336, 341—, 345, 353, 357, 370, 373,
*Kútny Ond. 648 379, 394, 399-, 425, 454, 492, 513.
JKuzma Pav., Kar. 406, 717 540, 556, 579, 596. 669, 695, 705,
-j-Kuzma Ad., Nát., Sam., Cec. 407, 485, 720. 728—, 743, 748, 758, 771-',
656, 659-, 831 775-, 782, 785, 815, 820
JKuzma Sam. 696, 717 fDany Eliáš, Reh. 38, 60, 248, 340, 352
*fKuzmány Kar., Pav., Pet., Imr., 742, 757, 818
Sam. 128, 140—, 345, 147-, 273, *Lani Jur 87—, 90-, 489, 514. 630,
275-, 277, 299—, 329, 347—, 349, 743, 807
------ - 598, 711, 795, 810— *Lany Reh. 176
fKuzmány Eug. 350 *fLani Dan. 246-248, 251, 267, 271,
fKvačala Ján 657 341, 416, 503—, 714, 721, 815
*fKvetonius, Quetony, Kvetoň Sam., *fLany Ján, Már. 296, 356—, 639, 645,
Dan. 556-, 585, 783 713, 771
Labuda An., Stan. 498, 596 *Lany Sam. 444, 518, 661
*fLaciak Mich., Boh.. Em. 510, 599, *fLany Iz. 452. 713, 805
602, 621, 833, 835 fLany Zach., An. 510, 80.6
*Lacko Márt. 568— *Lany Krišt. 517
fLacko Ján 481, 568 *Lany Mich. 715
*Lacko Joz., Ján, Zuz. 567—, -684 fLansmann, Chrysoreotánsky Mik.
*Laczo Dan. 311 487, 495.
Laco Ján, Már. 41, 366 *fLanstyák Bela, Lud., Klem. rod.
fLacsný, Lačný. Jur, Joh. 269, 278, Gosztonyi 569-
*Lačný Ond. 362 fLapicida Tom. 577, 586
fLacsný Lud., Alžb. 625, 683 fLapinius, Lepinius Jer., Jur 34, 78.
fLačný-Latony Jur, Ján 558 85, 92, 167, 352, 623
*fLačný-Famelici Ján 356 Lasab Már. 417
*Laderer Ján 287 Lassgallner El. 215
*fLadislaides, Lászloy Leon., An. 73, Laszkáry Ján 505
92, 186, 375, 580, 7Q5, 715, 810 Laskáry Mar. 416
*Ladiver Sam. 587 Laszky Alh. 234
Latkóczy Kat. 441
*f Lad i ver El., An. 344, 476, 489, 528,
*Latomi, Kostný Balt. 184, 189
Lajbitzer Már. 822 ^ *Laudis Ond. 645
*Lajer Vene. 740, 742 Laučik An. 169
Ľakaj Pet. 388 Lauko 390
Lackner Gottfr., Lud., Jak. 215, 217,221 Launer Jak. 492
 863

Lavro Štef., Kat., Ján, Sam. 333, 338, Libercsey 250

362 Libertiny Lud., Rud. 169. 495, 510
fLazary Jur, Ján, Kat. 467, 610', 619, fLyci Krišt., Štef. 66, 116—, 119—,
679, 784 228, 270, 273/325, 480, 598
fLazarius Mich. 616 fLicius Jur, Stef. 771, 787; 808
fLazary Äug. 820 fLicius Ján 807
Lazarovich Imr. 183 f Ličko Sam., Bert., Ján 328, 561, 812—
*Lazius Mich. 504 *Ličko, Litško Dan., Ján 363
Lederer Sam. 696 . *Ličko Aur., VI., Em., Ed. 413
Lednicky Alžb. 416 *Li<5ko Ad. 468, 765
*Ledveš Krišt, 637, 713, 742 *Ličko Ed., Mich. 588-, 764
Lehner Krišt. 669 *Ličko Mich., Ján, Dan. 606
Lehotkay Joh., Gabr. 732, 822 Liedemann Ján, Jur 296
*Lehotzky Ferd., Gašp., Már., Géza, í Lieders kap. 505
Giz. 551, 566—, 607 fLiefpnan Mich. 557
fLehotzky Géza, Ferd. 561, 567 Lieskovský Ond. 515
fLehotzky Márt. 566 Lietava Márt. 767
*fLehotzky Kašp., Márt. 603, 607 *Liffa Kar. 647; 824
*Lehoczky Leonh. 662 *+Liffa Ján 647
fLehotzky Ad. 767 fLiffiny Ad. 646 -
*Lehotzky Ján 773 fLihanius Ond.. Dan., Márt. Iz., Fr.,
*fLehotzky-Blatnicky Ján, Pav., Zuz. Alžb. 242—244, 355, 616, 701, 754,
404— *Lihani Márt., Ond. 355 ^
Lehotzky Gúst., Már., Egyd^, Mich.,
Pet., Ond., Alžb., Ant., Štef., Al. *fLichard, Lichardus Dan., Duš., Agn.,
329, 494—, 561, 575, 604, 674, 680, Ján 4,139, 315, 509, 531, 559, 582
699, 759, 764, 794, 836 Lichý Már. 605
Lichner Pav., Sam. 416
fLehocky Dan., Már. 117, 365, 478,
Lilge Sam., An. 510
597 *Lindai Ad. 600
fLeichhammer Ján 236 *Linder Lud. 484, 569, 647, 649
Leiningen Herih. 811
fLinder Mich., An. 279, 458, 600
fLeyser, Lyser Pol y c 164, 189, 240, *Lindtner Dan. 231, 308
396, 442-, 456, 501, 552, 562, 594, fLipcsensis Ján, Kašp. 184, 189, 669
615, 700, 712, 737, 740, 801 -j-Lipóczy Mik. 96
Lenčo An. 413 *Lipouszky Kar. 824
*Lendvay Pet., Pav., Ján. 477, 494 Lippay Jur 56, 81, 83, 791
Lenhardt Ign. 472 Lipthay Imro, An. Štef. 68, 185, 373,
*Lenk Al. 304 403, 803
Lenoir Jur, Ond. 435 *fLipthay Ján 406, 443, 811
fLentz Pav. 36, 61, 497 Liskovsky Agn. 346
*Leonhardi Pet. 176, 243, 498, 713 fLyscoviensis, Liszkovits Reh. 1.9,174
Leopold I. kr. 82, 225 Liskovský — viď Capkovič.
Leopold II. kr. 111, 123, 226, 263 List, Lysztius Ján. Listička r. Széchy
fLepíny, Lepény, Laprn'Jur, Jer., An., Kat. 70—, 75, 572, 578, 585, 687,
Már., Kat., Zuz.. Ján 244—246,
734, 836
248, 325, 352, 383, 454, 729, 757—, Lissoviny Lad. 111, 141
787 fLissovinyi Sam., Štef. 267—, 697
*fLeporides, Leporini Mik. 80, 255,
*Liška Ján 647
342, 715, 787
Leszlie Al. 84, 210 *Líška Pav. 666
*Less Dan. 662 fLytomer, Litomericenus Dan. 540,
fLeška Ján 834 Litomericky Zuz. 630, 743
fLeška Štef. 161, 441 fLytva Mat. 674, 800, 813
Letáč 492 Litvay Ad. 813
Letrich Már. 417 *fLitviny Mik. 813
*Letrík Jur 602, 722 Locsava Zuz. 446
fLév’y Ján 402 *fLochmann Mat. 333, 351, 816
Leustach, Lestah. Leschtach Ond., fLojko Ond^ Reb., Mich., Zuz., 406,
Lud., Paul, Jur, An. 463. 481, 611, 535, 830
615, 685, 703, 749, 753 Lojko Jifík, And., Blaž., Bab. 317, 323,
Libay Sam. 218, 523 650
864

*Loyko Ferd. 825 ♦Magda Pav. 228, 298. 732

fLokscha Jak. 380 Magdaléna Ter. kr. 490
Loniger Balt. 719, 721 fMagnus, Grosz Tob. 184
♦Lopušny An. 275, 560 Magócsy Fr. 43
♦Ló'rincsék Sam. 510 ♦Magyara Mich. 171
Ló'sch Kat. 289 ♦Magulatš Pet. 582
*Losonczi-Zachar Štef., Ond. 567 Machmalka Kat. 185
fLossovsky, Lossosky Lad. 675, 682 Machner, Machnyr Kat. 257
Lotarinský Kar. 95 ♦Machniar Márt. 358
Lovas, Lovász Ján, An. 27, 551 Machold Fil. 151
♦fLovich Ad., Dáv., Ján 66, 120, 122, fMajer Ond., Joz., Ján 244, 251, 308,
127, 161, 226-, 270, 272-, 275-, 637, 650, 808
297, 299, 348, 363, 394, 405—, 442, * Majersky Márt, 466. 646
464, 467, 475, 479, 492, 508, 529, Mayer Ir., Kat, 459, 706
582-, 592, 597, 620, 633, 644, 653, Majláth Štef. 311
659, 679—, 710—, 760, 810 Majling Ján, Mat., Márt., Magd. 467,
♦fLovčan, Lovčany, Lovčansky, Lov- 547, 556
čzan Jur, El., Tim., Sam. 19, 95, ♦fMajor Ján, Pav. 294
185, 212, 224—, 250, 255, 450, 457, ♦Major Kar. 303
478, 500, 505,572,580, 597, 798, 801 *Ma;joros Imro 666
fLovcsányi Krišt., Barb., El. 244, 451, Majthényi Lad., vlk 197, 388, 490
778, 803—, 814 Majnhold Alžb., Ján 534
fLovcsányi, Louschani Ján, Alžb., Jur Makan Ad. 601
251, 262, 573, 581, 640, 787 fMakonius Jak. 354
fLovCány Tim., Jur, Sam., Krišt. 337, fMakonius Mich., Rách. 28, 35, 79. 343,
496, 502, 798, 801— 374, 428, 454-456, 554, 578, 629-,
Lčvy 811 758, 806—
♦Lucae Ján, Jak., Štef. 324—, 510 fMakonyi Pav., Klár., Žof. 119—, 144,
Luczicz Mich. 44 147, 149, 307, 406, 598, 621, 656,
*fLucius Tob. 190, 242, 738, 741, 785 659, 664, 810
♦fLucius, Lutzius Jer., Iz., Lud. 43, ♦Makovický Cyr., Dan. 170, 589, 684,
190, 242, 586, 616, 745, 780, 817 765, 796
tLucius Iz. 239, 241— Malachovsky — viď Skubinsky.
fLucius Krišt. 242 Maláni An. 362
fLucius Ján, Mat, 323, 351 Malík Agn. 771
fLucius Lud. 242 fMalobicenua Márt. 623
Lučacinsky Ján 782 ♦Malo Pav. 702
Lučensky Ján 533 Málus Luj. 364
Ludvik II. lcr. 15, 16 Mantyovics Ján 442
fLukáč Pav., Jur, Alžb., Ond. 279, 464, Maratinsky Zuz. 318, 427
480, 551, 560—, 567— ♦fMaratinsky Zuz. 318, 427
Lukácsy Zuz. 592 ♦fMaratinsky Jak. 763
Lukačzko Jur 422 ♦Marcelli Sam. 427
Lukassovicz Mik. 26 fMarci Ján, Dan., Sam. 166, 584
Luka vieky Abr., Dom. 740, 780 ♦fMarci Marciades Dan. 78, 177, 398,
Luprich Žuz. 657 731, 815
Lupták Ján, Mich., Pav., Pet., Márt., fMarci Jur 346, 353, 819
Ond., Kat. 185, 428, 446, 676, 686, ♦Marček Ond. 268
724, 766, 814 ♦Marček Pav. 313, 347
Lňštik Ond. 525 Marčina Ján 673
*Lustyik Ján 666 Marek An. 518
Luther 7, 8, 544, 557 Mária kr. 8, 16
Hlaas Ján, Henr. 217 Mária Ter. kr. 106—, 112, 115, 226,
♦Maczner Dan., Ján 588 389, 491, 793
Madáčz, Madáč, Madach Ján 70, 250, Margócsy-Ruttkay Már. 494
652, 806 Mariaššy Kat. 706
fMáday 680 - Marer Ján 790
♦Madarász Ond. 684 ♦Marikovsky Mik. 817
Madlen Eva 394 ♦Marko Pav., Jur, Barb. 447, 647, 714,
Madoss Jur 671 721
Magacz Štef. 15 Marklovská An. 714
 865

fMarkovic Mat., Kr., Iz., Jud., Ond. ♦Maukš, Maugsch Tom. 168, 529, 559,
166, 392, 436—'438 662
Markovič Jur, Žof., Rách., Ond.f Már., Maximilian kr. 17, 39, 203, 206—
Zuz., Ján, Sam., Rud. 323, 683, fMazar, Mazarius, Mažar Jur 188
641, 643, 696-,. 699, 796, 836 {Mazar, Mažary Jak., Dan., Krišt. 101,
♦Markovič Štef. 716 . 182, 188, 403, 708, 807-
Markuss Imr., Alžb. 158, 263 fMazar, Mažary Krišt,, Jak., Már., 101,
♦Márkus Jol. 279, 368 188, 787
♦Márkus II. 310 ♦fMazarius Dan., Štef., Joz. 116, 188,
♦Markus Al. 301, 308 ♦Mázor Mich. 444 358’ 405
Markussovszky Ján 428 ♦Mazura Ján, Kar. 485,.826
♦Markvart 513 ♦fMazurka-Massarius Krišt.. An., Ond.
'♦Maróthy Márt. 3 499, 546, 616, 622, 713, 772
♦fMaróthy Ond., Jur, Már.. Zuz., Zof. ♦Medenberger Márt. 287
168, 491, 518, 652—, 657—, 661 Medlinger Jur, Laur. 577, 785
fMaróthy Dan., Márt,., Ján, Hel., Iz., Mednyanszky Pav. 212, 808
Lud. 169, 409, 508-510 Mednyanszky Fr., Lad. 100, 104, 175,
Marschall Lev. 661 319, 369, 379,. 385, 490, 538, 587,
Maršovsky 108 591, 627, 688, 693, 725, 734, 768-,
fMartiny Mik. 63. — Viď i Fronesius. 777, 781, 792
♦fMartiny Ján, Dan., Jak., Mik. 452, ♦Medovarsky Štef. 104, 379
478, 494, 529, 556, 577, 714, 818 Medvecky Sam., Lud., Ján 96,163, 395,
♦fMartiny Aug. 513 832, 836-
♦{Martini, Martinec Jur, Márt., Dor. fMedvecky Sam. 273, 458, 751, 759—,
77. 92, 343—, 383, 507, 592, 638,
f Medvecky Kar. 466 784
669, 682, 779
Martin Ján 322 Meerwaldt Žig., Štef., Mat. 117, 221,
fMartiš Ján 551, 561 ♦fMelanchton 17 á69’ 658
♦Márton Ján 180
fMelian Jur 483
Martonffy Štef. 467
♦Melekhy Ond. 413
♦Martšek Ond. 657 Melleki Dan. 335
♦Masayr 275 Melchior 220. •
Maslo 701 Melicher Ond. 589
fMasnicius Tob. 90—, 256, 409, 748 ♦fMelik Sam., Šal., Jur, Már. 5, 27,
♦fMasnicius, Masník Dan., Mik. 714
31—, 37, 59-, 182, 241, 331—, 333,
♦Maszný Štef. 647 350—, 354, 370, 379, 394, 397-,
♦Maszný Pav. 649 538-, 561, 586, 614, 633, 669, 695,
♦Maszný Sam. 719, 765 724, 744, 748, 775, 780—, 785, 800
♦Masznyik Ond. 833 Melko Ján 404
fMasztis Ad. 659 ♦Melnicer Pav. 538
♦Mastič Lud. 649 fMeltzer, Melczer Reh. 19, 36, 206—,
Matej kr. 12, 42—, 57,59,397,459—, 790 235, 237, 538, 594, 615
Matej ko Már. 363 fMeltzer Val. 35
♦Materiny Mik. 402, 482 {Meltzer Lud. 127
♦Maternus Pet. 562 ♦fMeltzer Mich., Joz., Ján 646
Matiašova Žof. 176 fMeltzer Joz, Mich., Ľud. 128,147—
fMathaeides Krišt., El. 371—, 683 149, 189, 442, 583, 598
Matheseos Zuz. 580
♦Menda Ond. 494, 518, 536, 717 ^
♦fMathesius Ján, Jur 11, 551, 587, 597
Menon Joach. 555
fMathesius Ond., Ján 292, 426, 453
♦Mensatoris Mich., Sam., Kar. 312, 314,
Matthabei Jak., Dor. 167
♦Matthaei Ján 503, 700 Mérey Mich. 344 377» 766
♦Matula Ján 76, 676, 682 Mereš Mik. 320
fMatulčík Jul. 681 Mesiarik Ján 766
Matuoris Ruž. 506 ♦Messerschmied Ján 283
fMatuška Jur 188, 531 fMesserschmidt, Mistrschmit, Messrs-
♦Matussovitz, Matušovič Ond. 266,696, smyd Ond., Ján, Magd., Zuz., Alž.
Jur, Mich., Ida, Ruž., Magd.. An.,
, *Matzner Sam. 299 Dor., Fit., Már., Jul. 76, 476, 535,
♦Matzner Dan. 573 548-, 551, 554—557,559,563-565,
♦Maugsch Mich. 272 573, 582, 663, 687, 689-691, 822
55
866

Messko-Durík Ivašp., Jób 462, 575, 693, *Mitterpach Lud. 168

704, 765 Mitrovsky 644
*Mešťáni, Messtyány Ond. 182, 193 *Mixath Joz., Zuz.. Mik. 172, 268, 657
Metlinger Laur. 687 MladonickyKar, 733
*Metzky, Metzko Ján 135, 314 Mlynár Jak., Mat., Ján, Már. r. Baltik832
Metsik Aug. 590 fMlynárik Fel. 293
fMialovich Mat. 558 fMocko Ján 465
Mičinský Dor., Ján 553, 572 *fMockovcsák Ján, Ern., Gúst., Géz.,
Mičovský Ján 589, 611 Mal v. 121, 189, 278—280, 309, 326,
Midriak Ján 822 350, 407, 443, 511, 533, 536, 561,
Miguss Mich. 696 599—, 605—, 645
*Mihálik Dan. 171 *Močko, Mocskonyi Márt., Ján 171,
*Mihálik Ond. 535 559, 684
*Mihaltz Edm. 302 I *Mocskonyi Nát. 172, 663
fMichaelides Sam., Ján, Reb. 111, 258, Módach Pav. 378
261—263, 268, 437, 629, 640 *.Vloesz Ján, Ad., Dom. 478, 657, 770
Michaelides Fil. 731 *Moesz Géza 311
-j-Michaelis Sam. 66 Moezlener Jud. 541
fMichaelis Ond. 399, 584 fMohl El. 404, 640
*Michaelis Pav., Kar. 459, 528 Mojsko Márt. 180
Michalčík Alb., Jur 25 Moyses Štef. 734
f Michael N. 769 fMokossini, Mokossinyi, Mokoschinus
fMichalitška Ján 119, 272, 440, 491, Jak., Zuz., An., Viera 33, 174, 178,
507, 661 702, 713
*fMichaietzky Márt., Ad. 678 *fMokossini Tom., Leon. 333, 351
*Michalovič Pav. 640 fMokošin Leon. 355, 701
Mike syn Radunov 589 fMokošin Mich. 337
Mikesky Mik. 191, 729 fMolcsani, Molčan, Molschani, Muolt-
fMikitta Mich. 644, 646 schany Ján 190,245,469, 738, 741—,
fMikler Sam., Gúst. 215,230,279—, 796 757, 782
Miko Anna 568 fMolcsani Ond. 167
Mikoy Márt. 703 *fMolcsani Štef. 544, 689
fMikovini Sam. 359, 361 „ fMolnár Ján, Kar., Jur. 115, 270, 708,
Mikovius, Micovius Jak., Zof. 323, 330, 8(J9
350 *Molnár Lad. 650
Mikovitš Jur 353 *Molnár Ján, Márg. 414—
fMikszát Dan. 348 fMolitoris Ján, Berta rod. Lange 442,
Miksch Fr. 749, 799 646, 680, 759, 796, 811
M i kul a Pet. 643 Molitoris Ján, Zuz., Ev., Em., Jud. 381,
Mikuláš zo Sab. 8, 9, 198 384, 411, 643, 674
♦Mikuláš Dan., Ond. 298, 822 — *Molitoris, Moller Ján 190,369, 589,601
t Mikuláš N., Jul. a Šimon piar. 239, *fMolitoris, Moller Mik., Ján 238, 352,
318, 533 356, 816
Mikuss Bart. 422 *Molitoris Márt. 356, 819
fMilec Lad. 717 *Molitoris, Moliš Ond. 616, 742, 819
fMilochovinus, Milochovsky Ján, Mik. Moller Kar., Otto, Ján 220, 290
35, 65, 85, 91, 252—, 320, 344—, fMoltsani Ján 369
353, 456, 629, 705—, 786 *fMoltsani, Muolčani Štef. 372, 691
Milstein, Mylstein Viť. 196, 780 *fMoravčík Joz., II. 350, 650, 666, 730
Minich Mich. 213 ; Morgenthaler Fil. 388, 397
*Minich Pav. 330 i fMorháč Márt. 511
fMinor-Klein Jak. 396—,'770 *Mosaides Mich. 716
Myraš Ján 323 *+Moscovius, Noscovius Mich. 819
Mirišš Mik. 776 fMossótzy Institoris,KrámerEl., Mich.,
*Miškoltzi Bal t. 502 Mat, 259, 303
*Miškoltzi Štef. 818 *fMotessicky Štef., Ján, Agn. 386, 457,
*Mišovitz Mich. 262, 294, 376, 517 814
*fMišovitz Ján 78, 179 ' • : *Motessicky Ján 714
Mit. Joch., Ján 431 Motiovsky Pet. 381
fMitšinsky Ján 262 i *Mour Ján 352
Mittenhofter Ján 285 I *Mozaides Mich. 443
 867

f Mrákota Márt. 268 fNemessányi Ján 162

Mravec Mat. 523 Nemravný 781
*Mráz Ond. 262, 443, 565 *fNeravny Ján 92, 585
Mráz II., Ján, Barb., Jak. (Ľupták) 171, Nerian Štef., Oz. 352
217, 554, 671 *Netineus 269
Mrenica Ján 650 fNeumann Ka;p. 580
Mrva Sam. 416 Neustädter Már., Žof. 267
f Mucha, Muchovius Jur 190, 382, 594, Nevery, Never Mat., Štef., Jur. 20, 242,
637, 755, 785 617, 693-, 701. 757, 780
Muhlwerth 429, 434 Nyáry Krist., Márg., Bála 43, 351, 494,
fMuller, Míiller, Molitor Fr. 395— 663
*Miiller Pav. 289, 702 *Niczelius Jur. 288
IVlullner Zuz., Már. 385, 678 Niczky Šim. 108
fMunkovicenus, M onc ovi cenu s Ján 776 *Nida Ján 104
Murakozy 321 Niederdôrfer Zuz. 569
fMuranius, Muránsky Pet., Dor., Márt. Niederland Ján 418-
335, 555, 572, 781—784 i
*Muránsky-Šurina Már. 551, 589 *fNigrini Ján 353, 516, 818
Nicletius — viď Niklec
Murat Tom. 670—
Nicolai, Nicolaides — viď Nikolai,
fMuratius, Murhatius Ján 241, 738,
Nikolaides
746, 753—, 762—.
*fNiklec, Nikleci Márt. 185—, 254, 382,
j-Murgaš, Murgasch, Murgač Ján, Ma­ 452, 469, 584, 586, 594, 637
tej 85, 92, 291, 713, 736—, 739— *+Nikléci, Nikletius Sam., Balt., Gabr.,
f Muskuly, Muškuly Ben., Pav., Gabr., Jur, Ev. 89, 178, 441, 482, 514, 637,
Zuz., Joh., Lud. 132, 139,161,169, 715
276, 400-406, 479, 644, 658— fMikleczy Balt., Sam., Jer. 255, 715
fMuskuly Lud. 654—, 659—, 664, 732 fNikletzy Ján, Dan. 639
fMusculus Bojodurslcy Volf. 554 *Nikletius Jur, Balt., Sam. 515
*Mnsskuly Ján 659, 662 *fNicletius-Korkovsky Dan., Ruž. 707
*Muszy Ad. 270 fNikletius Jer. 764, 785
Musia Lavr. 316 Niklovič An. 482
Mutnik Kat. 475 fNicolai Fil. 11, 15, 544, 551, 575, 769
Muzslay Ant. 491 Nikolai Dan., Jur, Ján 547, 549, 555
Nádaždy Fr., Pav. 83, 177, 819 — f Nicolaides Ján 507
*fNagel Ján, Štef. 110, 357 *fNicolái, Nicolaides Mich., Ján 585
Nagy Marcelb 681, 770 *fNicolaides, Mikulášek Jur, Mik. 321,
*Nagy Ben. 355 . 353-, 356, 630, 743, 783
*Nagy Ján 600 *Nicolaides Ján 623
*Nagy Sam. 478, 480, 518 *+Nicolaides Mik. 763
Nandor Márt,., Jur. 694— *Nisi Jur 506
Nándory Imro, Ján, Jur, Joh., Márt., Nizsnyanszky Jur 110
Mat., Ond. 148, 163, 169, 394, 463, *fNosko, Nosticius, Nozicius Ján 546,
483, 625. 654, 656, 662, 732, 749, 674, 681—, 770
753— fNosticius Efr., Ján, Ben., Zuz. 258,"306
fNanticovius Mich. 36, 243, 258 *Novák Mat, Ond., Zuz., Árch. 67,
*Nantikovius Joach. 285 S66—, 740, 766
Náray 544, 546, 777 fNovokmet Pav. 356
Natthony El. 623 Novolansky Jak. 68, 451 -
Necpálský, Naspal 388 *Novostavsky Mik. 360
Necpal An., Jur. 750, 766 Novotný 614
Nedeczky, Negyeczky Sam., Barb. 108, Nozdrovicky 108 ^
118, 471, 474, 661, 824 *Nudožerin Pannonský Laur., Ben. 818
fNedobry Iv., Joz. 834 *Nundoróschides, Nundorides, Nusz-
Nejecchlebka Reg., Már. 455 dorfer Mich. 409, 576, 586
*Nemann Géza 313— Obermayer Alžb. 557
*Nemann Pav. 312—314, 377, 446 *Obetko Lud. 311
*Nemann Béla,315, 718 Obrcian Már. 188
*Nemann Ar. o89 Oborčok Dor. 547
*Nemann Ján, Lud. 602, 718, 721— Oboslav Jjad. 632
*Nemann Lud. 664—, 765, 788 *0čenáš Jur 291
*Nemes Bela 304 Ocsovay Žigm. 490
55*
868

fOčovský, Ocsovinus Bart. 21, 31, 240, ♦fPaczek, Patzek Štef., Ján, Krišt.,
552, 700, 712 Zuz., Ben., Sam. 522,528—, 646, 821
fOcsovinus Pet. 700 ♦fPaczolthy Balt., Kašp. 713, 737,
Oer Štef. 772 740-742, 817
*Ohly Ján 180 Padlicius Jur., Imr. 321, 324
Ochrnial Kašp., Ján 317, 321 ♦Padlicius Tom. 318—320, 324, 358
Okolicsáni Kašp. 100, 214, 322, 546, Pajor Ján 474, 829
627 759 ♦Pakan Kar. 626
Oláh Mik. 17-19, 199, 201-203,’ 233, fPakius Dan. 239
317, 700— ♦Palacky Ján, Est. 307, 647
Olasz Pav. 489 — Palášty Tom. 487
fOlearius Ján 257 fPaldia, Paldeaky Ján, Jur. 101, 321,
*01ejník Val. 766 340_
Olleriny Márt. 319— Páleník Ond. 158
Ollík Pav. 475 ♦Pálffy Joz. 141
fOndrej 322, 459-, 733 Pálfy, Palfíy Tom., Ján 79, 102, 748, 775
♦Ondrejkovič Fr., Joz., Mat. 467, 565, ♦Palkovič Jur 161, 273-275
568, 684 Palička Zuz. 362
♦Ondruš Ján 161, 363 Palisch Sam. 450, 573, 611, 749
Otčovský, Očovský Jur, Alžb. 793, 827 Palm 111. 270
♦Oravec Krišt. 753 Palo Ján 258
♦Oravec Edm. 307 Paľovič, Pallovič Jul., Jur 671, 836
Oravec Ján, Dor. 26 ♦fPaludinus Jur, Ján 240—, 562, 742
♦Oravsky Ond. 799, 816 Palugyay Al. 116, 671—, 673, 679,
Oravsky, Orauszky Est., Ján, Ruž., 7g3— 797
Már., Dan. 413, 574—, 589, 686 ♦fPalumbíny Jon., Ond., Ján, Ter. 270,
♦Orgony Ond. 270 478, 679
Orie, Ollé z Karvy 388 fPampovius Val. 497
♦fOrlich, Orlik Štef. 171 Pampura Mich. 245
♦fOrlík, Orlič Izr. 762 ♦Pánek Jak. 702
Orlík, Orlích Kar., Jak., Már. 350, 490, Panicula — viď Kôlb
811 fPántyik Ján 811
fOrmis Fed. 761 Pápai Pav. 700
♦fOrphanides Kar., Ján 309— Paparinsky An. 662
♦Orphanides Lud. 446 Papstelus Tob., Kat. 557
♦Orošházy Ján. Pet. 665 Párničan Ján 787
Orsuliny An. 645 ♦Parschitzius El. 289, 361
♦f Ostasz, Ostosad, Osztasad, Osvald ♦fParschitzius, Pasticius, Prasič Dan.,
Ond, .Ján, An. 180, 376 Zach., Jur 259, 261, 436, 506, 580,
Ostrolucky, Osztroluczky Lud. 119, 787, 821
127, 168, 633, 635, 644, .679, 711 ♦fParschitzius Zach., Jur,, Mik., El..
Osztroluczky Mik. 132—, 163, 175, 394, Dan., Krišt., Štef. 820—
446. 474, 525, 550, 604, 633-, 635, 656 ♦Parschitzius Krišt. 779, 821
Osztroluczky Gejza 145, 163, 394, 407, fPartetič Jur 426
634-, 657, 660, 830 Parvi Ond. 259
Ostrolucky Balt., Ján, Štef., Ad., Melch. Paszkony An. 662
632, 635, 638, 694 Paškony-Michaelides Pav. 291
Ostrolucky Melch., Jur, Alex., Alžb., Pastoralis Dor. 274
Jud., Imro 46, 110, 168, 297, 472, ♦Pásztori 569
631-635, 708 Paško Ján 750
♦Ostrolucky Ján 485, 686f 766 PaStrnák Ján 656
fOstrolucky Mich. 141 Patram Ši m. 459
Ostrosith, Ostrošič Ond., Mat., Ján, Patras Ján 527, 758
Štef. 60, 247, 337, 714, 819 ♦Paubius Ant. 281
Osvald Sam., Alžb. 216—, 640 ♦Pauer Lud., Mich., Jur 363, 782
Osvaid, Osvaldy Tom. 610, 615 fPauli-Očovsky Ján 616, 637
Osvald — viď Ostass • . Pauli Melch., Már. 563
Ott Kat. 412 ♦fPaulicius, Paulík Ond., Ján, Ter.,
Ottlikovci 108, 442, 517 Pav.. An. 482, 671
fOttmann 11, 792, 813 fPauly Alb. 164, 674
fOtzler Val. 233— fPaulínyi Dan., Ján 279, 443

*Paulinyi Gúst-, Ján, Lújz., Zuz. 193,
214, 287, 413—, 446, 664, 684
fPauhnyi Mik., Ján 466, 622
*Paulinyi Ján, Jur, Lújz., An. 444. 469,
466, 667-, 640, 787
*Pauliny Ad. 295
*Pauliny Mel. 650
*fPauliny Lad., Sam., An. 4,164, 818
Paulíny Vil. 836—
Paulovicz Mich., Már. 247—, 291, 484,
' 557
Paulovič Štef. .515
'fPausius Ant. 769
-j-Pavel N. 19
Pavko An. 600
Pazár-Philadelphy Már. 551
Pázmány Pet. 42—, 57—, 69, 181, 316
fPažitník Márt 587
Pecník Már. 679
Pécsi Kašp. 18
fPekár Lud. 656
*Pelachy, Pellachy Mich., Roz. 444
*Pelachy Ján 458
*fPeíargus, Pelargi, Parlagi, Čabak,
Czabak Vavr. 617,637, 748, 755—757
*fPelargus, Parlagi Sam. 386, 622—
*Pellion, Pellionis Sam., Ján 295, 318
*Peľsner Dan. 284
Peltzer Sam., Ter. 116, 405
fPelssó'czy Márt- 506
Peluch Imro 700
fPentekius, Péntek, Pentekini, Rezjak,
Rezík Mich., Jur, Urš., EL, Sam.
179, 502
fPenzel Ant. 119—, 144-, 276—, 280
fPepich Mich, 537—
fPepich Mik., Ján 550, 560—, 567, 602,
604
*Pepich Vil., Jak., Mik., Al., Ad., An.,
Klem. 414, 566—, 624, 836
Perczian Gúst. 673—
Perdek Kat. 452
Perényi Pet. 17
Feressényi Kar., Már., Ján 415, 696,
fPerlaki Sam. 225
Pester J oh., An. 592, 732
*Pessko Mich. 268
fPetyan Dan. 529
Petényi Krist- 277
fPeter z Brezna, z Očovej 234, 459
Pethó' Ján 388
*Peťko Tob., Kol. 384, 753, 761, 837
*fPeťko Tom., Ján, Sam. 682—
*Petyko Ad., Irm. 750, 767
Petneházy 95
*fPetrass, Petráš Joz, Jud., Márt., Ján
247, 412, 508, 557, 647
fPetraška Stan. 773
Petreny Ján 75
fPetri Tom., Jud. 19, 353, 770, 773
*fPetri-Prievidsky Mich. 503, 817
869
Petrmann 195, 197
*tPetróci Jur 359, 629
Petroczy Štef., Barb. 95, 102, 294, 639
*Petroni, Peter, Buožik Ján 357
fPetroselinus Jak., Jon. 456
Petrov Márt. 158
*Petrovič Ján 275
*Petrovič Jur, Dan., Ad., Em. 535—566,
662, 822
fPetrovicius Márt-, Mat. 426, 741
Petrových Mich. 452
Petterec Kar. 681
fPetz Jul., Malv. 278—, 606
*fPeucker Dáv., Jur. 247—, 257—, 289,
ono
*Peucker Jur 224
Pevner Kat. 295
Pevný Ján 633
fPfannschmidt Krist. 437
Pfeffer Luk. 388
*Philadelphy Ern., Vavr., Zuz. 547—,
553, 597, 766
Philadelphus Ant. 9, 199, 232
♦Philomet Ján 423
Piaček Ond. 670
*Piar Ján, Vlád., Tom., An. r. Oslík,
Luj. r. Hudoba 671—673, 684—
Piatok Ond. 503
Piatk'o Sam. 748
Pyber Lad. 462, 564, 632
*fPicelius, Pica, Straka Mat- 237
Piecka Ján, An., Štef. 624, 750, 796
Pietka Ján 719
Pierschel 469
Pierštl Mat. 491
Piktor Pav. 453
*fPilárik Štef., Ján, Jer. 44, 58, 77, 98,
101, 161, 171, 179, 182, 244—, 256,
260, 355, 361, 370, 373, 376, 383,
385—, 394, 402,427,429, 452,462—,
* 482, 506, 515—, 528, 538. 547, 564,
580—, 588, 596, 609, 615—, 618,
622—, 627, 630, 637—639, 688, 695,
740, 743, 755-, 761, 771, 779, 787,
, 808—, 821
*|Pilárik Jer. 101—, 121, 179. 225, 259,
265, 288, 402—, 411, 477, 482, 503,
513, 632, 640, 708, 757—, 821
*fPilárik Ján 92, 293, 436, 618, 623,
640, 740, 743, 779
*fPilárik Iz., Štef., Žof., Ond., Jer.,
Zuz., An., Márg. 288, 499, 581
Pilar, Pilárik Dan. 540
Pilargi — viď Pelargus.
fPiler Kašp. 425
*Pimerius Ján 584
*fPinnerus Ján, An., Jak., Ferd. Pin-
- nerius 243—, 263, 286
*Pintherus, Pinderi Ján 782—
Piringer, Pihringer — viď i Bííringer
*Pirkholz Joach. 243 Ján 216
870

fPirolt, Pirole Márt. 691 Polner Már. 613

Piscatoris Gabr., Jur, Jud. 33—, 64, fPolóny Jur, Alžb., Márt. 179, 467
75, 186, 246, 340, 357, 388, 539-, *Polóny Ján, Otto, Dan., Mat,., A. Jan-
542, 577—579, 585—, 677, 742, 758, čík 323, 327-329, 333, 573, 592,
773, 804, 836 603—, 606, 683
*fPiscatoris, Piskátor Ond., Jon. 34, Polt 111
357, 426 *Pomarius Sam., Már. 250, 255, 528,
fPiscatoris, Rybár Jur 76, 352 557, 677, 806, 815
*fPiscatoris, Fischer Ján 292, 492, *Pomekač Mich. 602, 650, 766
. t 577, 585, 637 fPomeranus Ján 235, 237
^Piscatoris Márt., Már. 188, 360, 807 Pomikacska Már., Val. 735
*Piscatoris Jon. 577 Pongrác Fr., Balt. 274, 308, 413, 679,
*fPiscatoris Štef. 623, 757, 821 683, 759
*Pistoris, Pistorius Joach. 635, 727 Poničan Ond. 612
Pišky 399 fPonicenus Márt. 630
*Piško Ján 418, 718, 733 fPonicky Sam., Jur. 610, 759
Pišl Ján, Pav., Már 464 Poriniger An., Már. 564
*fPittner Sam. 302 Pooš, PóS Mich., Kat., An. 324—, 363,
fPittner Mich. 620 606
Piuvarči, Pivarči Eva, Mich. 416, 474 Popper Al., Leop. 604, 750
Pivarček Pav. 656 fPorschius Mat. 92, 209, 247, 249, 773,
fPlačko-Plorancius Jak. 575, 668 815
*fPlachy Sam., Ludv. 484, 597 Porubiak An. 608
Plachý Bart., Fr., Lud., Joz. 139, 413, Poturnyay, Potornyay Kašp. 111, 441
485, 494—, 655, 830 Pózeľ Jur. 390
Plachý — viď Fábry. Pozdech Joz. 699
Planka Agn. 334 *Pracker Jak. 563
Platani Pav., Mat. 815, 818 *Praetorius Dav. 504
Platthy Mat., Krišt. 226, 646 fPraga Pet. 237
Platthy Jur., Sam. 119, 133, 144, 163, Pratek-Piatek Kat. 502
413, 463, 612, 615, 659, 750-, 753, Praženica Jur. 767
810, 830 Prechtl Ján 563
*Platner Ant. 538 Preis Ján, Sam. 217, 429, 434
fPlatzko Jak. 204—, 233—, 368 *Pribitzer Jak. 282
Plath Mik., Dor. 196 Priehradný Ján 626
Plech Joz ó7£) fPrievitsky, Privicky Sam., Lud.,Zuz.,
*Plintovic Jur. 271, 306,558,642, 774— Al. 275,348, 529,582,588, 643-, 646
*fPlorancius.-Plačko Dan. 402, 758 *fPríhradný, Priehradný Mich. 244,
*Podani Ludv. 485 287
*Podhradsky Imro 766 *Priner Ján 355
*Podkonicky Ad., Mich. 171, 215, 272, fPrivicky Al. 273
405, 559, 573, 611, 643, 695, 816 fPrividiensis — viďVranka Tom. 19,
*Podkonicky Ján, Márt. 168, 430, 472, 21, 31
633 Probierka An. 178
Podlavička Fr. 318 *fProchatzius, Procházka Márt., Jur,
Podmaniclcy Ján, Márt. 116, 229—, Kat., Ben. 500, 815
465, 480, 488, 708 Projan Žof. 775
Pogner Ruž. 554, 690 Prokop V. 12
Pogrányi Ben., Jur, Štef., Ján, Kat. r. Prokšová An. 685
Botka 44, 69, 185, 333, 382, 385—, Prónay Gabr., Pet., Mar., Ján, Mik.,
555, 595, 617, 628, 724, 746—, 751, Pav., Ant., Dyon, Lud. 126, 168,
835 275, 297, 360, 440, 478, 508, 633,
fPohl Mich. 111, 116, 148, 263, 268, 641
270, 477, 507, 582, 640-642 *Prúni-Slivl<a, Prúnyi Balt., Ben., Ján,
*Pokorný Mich. 411— An. 348, 531, 570, 786, 788
*Polanius Ján 504 Pruno Ján 240
*Polevkovič Ján 299— Psota Páv., An. 568
Pollenz 498 Ptachelius, Ptačelius 546
fPolyak Sam. 273 Puchalka Roz. 457
Poliak Mik. 346 Pucheim Volfg 610
*Polgár Ed. 827 *Puchor Sam. 518
 871

Puchon 101 Rákóczy Fr. 83, 95, 99, 448, 469

Pudmay Mat. 777 Rakoczy, Rakoci Imro Urš. Surarák
fPuhler, Piler, Piichler Kasp., IVÍart., 541—
Ján 245, 286 *Rakontzay 623, 628
fPukza Ond. 691 Rakovszky Malv., Fr., Žof.. Ond. 183,
*Pultzek Ján 269 217, 447, 571, 591, 706, 718
Purzpichler Kat., Pav. 262—, 674 Rakšány Ond. 86
Puškárka Márt. 805 Rakšányi Pav. 116—, 119, 215, 221,
fPuschmann, Puzman Ond., Ján 76, 228, 297
556 *Rakšányi Mat., Ján, Zuz. 289—, 297,
Putanič Ján 403 377, 416, 458, 500, 513
Quás-Rajtuch 390 *Rakusz. Mat. 370
fQuaestoris Jon. 386 Raminger Jur 244
*Qualzer Ján 290, 513 *Ranulay Ján 307
*Quendl Ján 290— fRaphanides Sam., Ar., Jud. 404, 438,
*Quenstädt 361 477, 511, 587, 619
Quetony — viď Kvetonius. *Rapoš Kar., Lad., Rob., Adr. 366—
*fRaab Kar., Ond., Ján 121, 135, 512, Rappach Krišt. 460, 754
574, 599, 621, 762, 827 Rárus Mich. 218, 230
Rabatta Rud. 212 *Rasy Mik. 498
Rabe Ulr. 514 fRástocky, Ráztočan, Rastoczenus
Racz 502 Jur. 185, 335, 595, 627—, 747
Ráday Ged. 411, 432 Rassovsky Pav. 440
*fRadaschín Mich., Jur 234,' 501, 799 fRatiborsky Mich. 575, 769
Radda Hel. 833 Ratkay Kašp. 15
*Radík Jak., Kat. 557, 563—, 787 *Ratkovsky Rud. 825
fRadicis, Korenko Jur, Ján 168 *Rátso Tób. 702
Radiô And. 95 Rauscner 96
fRadlinsky Ján 515 Raztocky Dan. 324, 329
*Raduch Jur., Magd. 358, 557, 658 fRázus Márt. 685
Radvan 692 Reál 216
Radvany Fr. 809 *Recenberg 642
Radvanszky Ant. 119, 128,132—. 143, Reel Zuz. 661
145-, Í72, 221, 228, 230, 273, 434—, *Rechenius Dan. 774
465, 484, 599, 604, 697-699, 796 *fRegis-Královiech Márt., Mat., Mojž.
Radvanszky Ján, Lud., Pet. 116,118—, 506—, 716
127. 228, 260—, 264, 270, 321, 445, j *Regius Ján 772
709, 793, 809 | fRegius Jak. 453
Radvanszky Ján, Mik., Ant., Lud., i *Reguli Mich., Jer. 174, 191, 607, 731
Kar., Ter., Polyx., Ond., Alb. Tullia, fReguli Jak., Jud., Borb., Jer., Ján,
Priška Kol., Fr. 20, 348, 558, 619, Abr., Dan., Sam., Mat., Zuz. 65,
674, 695, 697, 700 78, 92,167,191—247. 343. 400, 451,
Radvanszky Jur, Ján 96—, 109—, 184, 468, 720, 725, 728-730
271> 431, 436-438, 463, 712 *fReguli Dan., Jak. 74, 476-. 483. 715,
Radvanszky-Okolitsányi Joh., Ant. r. 773. 806
Kalauz, Kat., Fr., Ondr. r. Hámoš -fReguli Ján, Abr. 92. 167, 191. 731
Kar., Vil., Herm. 431,433, 693-697, *Reguli Jer. 78, 167, 191—
699—, 708, 712 Reibigerin Agu. 347 "
*tRaffay Al. 303 Reichard Ap. 800
*Ragyóczy, Radóczy, Ragotzy Ján *fReinhardt, Reinhard Márt.. An., Már.
298, 732 377, 496, 813
Rajcsan 108 *fReisz Dan. 298
Rajčok Ján 325 *fReisz Ján 139, 227, 272, 623, 657
Rajecký Ján 632 Rell An. Volfshoffer 392
Rais, Rajsz Mat., Ján, Lud., Est., An., *Rheinländer Gúst.. Ján 444, 607
Már. 414, 561, 573, 575, 582 *Rheinländer Bála, Gúst. 567—
*Raits Pet. 662 *Rhelin Ján 564
Rakitta Jur. 472 Remeník An.-482
Rákóczy Jur 57, 191, 197, 213—, 225, *fRemenius Dan., Krišt., Dor.. Al.. Kar-
259-, 292, 321, 324, 370, 384, 399, 35, 64. 72, 92, 116, 339, 343, 375,
462, 729, 747 758, 776, 804-807, 815, 820
872

Renner Pav. 218 fRozsnyay Ján, Már. 350, 765

♦Repacius Ján 360 *Rostár Ond.. Ján 363
Répási Mat. 651, 753 Rošty-Nedeczky An., Már. 508
♦Repka Tom., Márt. 484, 694 fRotarides Mat. 31. 33. 46. 520. 526,
Repter An. 496 541, 555. 571, 576—, 674
*Restéry Pav. 299 ♦fRotarides. Kerekes Ján, Sam. 35.323,
Reut 289 344. 355, 372—. 553, 596. 669. 677,
Réva de, Révay Pet., Fr„ Mich., Ján 783
60, 63, 281, 298, 361, 363 fRotarides Ond. 186, 383. 409 452
Révay Zuz.. Ida r. Messerschmidt, fRotarides Mel., Jul., Krišt., Mat., Ján,
Béla, Mik., Fr., An., Alžb., Jud. Kat. 74, 248. 498-, 501, 577, 628.
Revicky 706 344, 550, 635v 6395 820 703, 763, 770—, 815
♦Rezík Ján 3, 361, 515, 517, 693, 714, fRotarides Mik. 244, 323, 352
♦fRotarides Zach., Iz. 73, 191, 426
fRezius Ján 745 817
♦Rotarides Tom. 92
♦Ribbay Mich. 193 ♦Rotarides Sam., Alžb., Jul. 257, 292,
fRibár, Piscatoris Jur, Rách. 34, 676 403, 731
t Ry bár On d. 455 fRotarides-Vagner Mich. 596
♦Ribini 403 Roth Jur, Mich., Ján, Tom. 81, 96—,
Riboš 749 110, 212, 272, 344, 429-, 437, 443,
♦Ricsinszky, Ricsanszky Sam. 286 468, 669
Riečan Ond. 718, 766 Roth-Teleky J oh., Vattay Barb. 300,
Rieger 215 431-, 470, 472
♦Richter Jur 296, 638 ♦Roth Ond., Šim. 229, 359
♦fRichter Štef.. Ond. 253, 294, 398 Roth Sam., Em. 757, 837
Rimay Ján 267, 700 fRother Jur 232
fRinovius Joach. 166, 497 ♦Rôxer Ján 683
fRiser Bart. 246 Rozavých Kat. 337
fRisz. Riesz Ján, Mich. 279, 604—606 Rozík Ben. 608
♦Ritschius Ján 337, 637, 803 fRózsa Ján 529
Rittaler Žof., Yolfg. 250 Ruben Ján 236
♦Rittlinius Ján 562— Ruber Pav. 32
♦Rivecius 176 Rubigall Teod. 422 .
♦Rôder Ed. 305 fRudini Mik. 513
♦Roháč Ján 355, 818 Rudkai Jur 669
♦Rohács Em., Ján 468 ♦Rudloft Ján 286
♦fRoháč, Rohačzius Mel. 32, 62, 333—,
fRudný Mich. 820
355, 540, 636, 800 -j-Rufflny Ján 441, 679
Rohaut Bart. 422— Rugner Ev., Mar. 556
Rohoczky Mik. 459— Ruhman Jur 710
♦Rochosz, Rokosz Kar., Štef. 413, 664
Ruyter Mich. 91, 715
fRoy Aug. 442 fRulich Val. 36
♦Roiko, Royko Ján 298, 479, 582, 659 ♦Ruman, Rhuman Ond. 829, 835
Rokossiny Jur. 430 ♦Ruman Ján, Štet., Joh.' 494, 508, 766
Romanovsky Jul. 607
Rumanszky Már. 443
Rombay Sam. 686
♦Rumi Jur, Kar. 171
Rombauer Lud. 659
Rummer Val. 423
Ronossko Urb. 371
♦Rosenauer Kar. 222, 301— Ruprecht Tob., Al. 768
♦Rosenatier Lud. 306, 309, 673— Rusnálc Mat. 26
Rosenthal 750 Ruszko Ján 719
Roser An., Jur. 247, 563— fRut.tkay Sam. 145, 598—, 602
♦Rô'ser Jak. 528 ♦Ruttkay Ed. 314
Rôsler Már., Ter. 86, 269 ♦Ruttkay Imro, Štef., Mich., Ján 361,
Rosinsky Zuz., Ond., Žof. 363, 506 717
fRossiar, Gesse Pet., Sam., Zuz. 102, ♦Ruttkay Joz. 467
427, 557, 578, 780 Ruttkay Štef., Kar.; Mich.. Pav., Ján
Rosparg, Kosparg Cusp. 674 . 140, 307, 571, 629, 674. 778, 780,836
Roško Ond. 536 Ruttkay-Margócsy Már. 494
♦fRosnay. Rozsnyay Sam.. Pav. 139, Ruža Žuz. 519
229, 274, 299, 597, 71L ♦Ružička Fr. 663, 732
 873

*Szabadi Jul. 194 fSzeberiny Ján 122. 127,161, 169.188,

Sabbo An. 539 216, 273, 275, 277, 325, 394, 405—,
*Sabel Štef. 441, 467, 478. 508, 529, 407. 465, 475. 509, 534, 559-, 593,
662. 679, 683, 710, 810 598, 624, 633. 654, 659. 672. 683.
Sabó Ján 398, 791 699, 711, 788
Szabó — viď Blasy. fSzeberényi Gúst. 122, 138, 161. 182.
Saitleben Mat., Žof. 582 189. 216, 350, 394, 408, 475, 493,
Szakmáry Don. 296, 407 533, 561, 593, 605, 621, 633, 645,
Saktor Mat. 592 654, 797, 831, 833
Szalay Gúst. 797 fSzeberiny Ondr. 273, 533, 583
Szalatnay Kasp. 73 fSeberéni Lud. 681
> *Szalay 271 Seberiny Al. 837
Salius El. 421, 571 *fSebes'tiani Márt., Ján 469, 516
*fSzallay Pav., Lud., Ján, Fr. 117, 295, *Sebestiany, Szebestyini (Huszár) Ad.
440—, 444, 470—, 478 483
Szalkán, Szalkay Lad; 15, 16 fSebestin Ján 716
fSzalontay Osk., Mik. Slanina 660. fSzedcny Štef. 255
666, 796 Sedliačik Jur 611
*Saltzbank Jur 19, 501, 511 *Sedliak Ond. 435, 624 -
fSaltzer Eg.. Vlk 10, 207, 235 Segner Már. 258
*Salva Kar. 536 Széchényi Jur 87
Samassoyá 435 Széchy jur, Ev., Már. Homonnay, Ves-
Sambon Žof. 772— selényi 34, 70, 75, 83. 190, 317, 334,
Samporská Alžb. 742 336-, 342, 526-, 538, 541, 571—,
Szandány Est. 407 577, 628, 637, 687, 689, 702, 762,
Santiniech Ján, Dor. 814 820, 836
*Szánt<5 Ond. 482 *Seitleben Lud., Žof. '602, 643
Szántó jez. 13. *fSeiffer, Seiffert Vavr. 245. 286, 499,
*fSartoris, Sartorides, Princzfalusy ■ 773-
Mat., Már. 159,171.384, 518, 588, 600 *Seiger Dan. 286
*fSartoris Jak. 190, 362 Seydel Ján 18, 207
fŠartoris Dan. 216, 263, 295 fSzékács Joz. 122, 172. 216, 278. 301,
f Sartoris-Corodinus Jer. 239,351,727— 350, 443, 493, 510, 593, 598-, 615,
fSajdoris Jur 240, 288 660, 680, 712, 810
.fSartoris Ond., Jud. 294. 778 *Sekan Sam., An. 414, 762
*Sartoris Sam. 295, 297 Sekovič Ant.. Pav. 465
*Sartoris Ján, Már. 359, 362—, 518 Szekovszky Fr. 697
*Sartoris El. 402 *Sekuris Ant. 418
*Sartoris Jon. 482 fSelecenus Jak. 368, 370
*Sartorides Ján 320 fSzeleczenus Mich. 76
*f Sartorius Ond. 179—, 293! 411 Selecky Kašp.. Már., Ján. Márt,. Zuz.
*fSartorius, Sartorides Jon., Jur. El. 192, 218, 344. 541. 669, 694, 736-
264, 359-361, 506. 581, 639 . 738
fSartorius Dan. 266, 268, 359 Szelecsényi Már. 296, 438
*Sartorius Jur 350 fSzelényi Ján (Škrada), Pav., An. 350.
*fSartorius,_ Lavr., Val. 503 488, 504, 515, 660, 681
*Sartorius-Šalkovský, Sartoris Jur Szelepcsényi Jur 82, 85—87, 90. 209,
755, 763 "320
Sartorius — viď i Simonides Sam. Seiko Már. 485
Sartorius Joz. 572 Semian Mich. 161
*Sart,orius Ján 713 fSenensis Mich. 496. 816
fSartorius-Staník Jur, Mich. 771 *Szenes Sam. 304
*fSartorius Jer. 772 fSzenes Jul., Pav. 170, 561, 7Í2, 813
fSartorius Nik. 790— *Szende-Styk Jul., Sam. 536, 765 .
Sasinek Fr. 4 Senis El. 669
*Szaszky-Tomka Ján 268—. 271, 296 *Senitzky Ján 710
*fSatellitis, Satellides, Dráb, Drábik Senko Pav. 612
Jur 384-, 462— Szente Val: 212, 807
*Saxo Ján 512 Szentgiorgy Fr. 79
Scapalius, Scapalides Jak. 815, 820 Szentiványi An.. Már., AL, Mat. 431,
Scriba An. 714 472, 487, 559, 708, 760
 874

J *fSzentkereszty Ján 346, 410 fSinovitz Mich. 66, 116—, 120, 168,
fSzentkereszty Ond. 401 269, 271—, 273, 278,295,348, 440-,
Szentkorôszty Val. 78 467, 507, 529-, 559, 582, 597, 623,
fSzepesy Mich. 678 643, 658, 8Q9
Szerdahelyi Gabr.. Ján 171, 404. 646 fSynovic Ond., Mich., Szinovic Ján,
Szerecsényi Ján 17 Lud., Mat. 324—, 328—, 548
*Szerédy Ján 526 Si pár Jančo 399
*Szerényi Kar. 303 fSzirmay, Syrmai, Szurmay, Geczelay
*fSeveriny, Szeveríni Pav., Mat.., Izr., Štef., Mat., Fr., Mik. 108,111, 260,
Ján. Štef., Sam.. Jer., Már., Barb. 384—, 683, 771
262, 265. 268, 297, 347, 412, 436-, Szirma-Bessenye Ond. 710
456, 476, 478, 528-, 641, 643, 657, Sirmiensis Theod. 60
662. 678 *Sirotka Gúst., Joz.. Zuz. 173, 480
*+Sexty-Šesták Pet. 32. 46, 63, 69, 85, *Sirotka Ján, Ad. 134, 458
92, 182, 185, 240, 252-, 262, 321, *Sitarius Márt. 409
334—, 346, 252-, 370. 584, 593, *Szitnyay Jur 294
595, 614, 627-, 633, 636, 675, 688, Sivý Alžb., Zuz. 258, 517
695, 702, 724, 734, 775, 782, 785, 801 Sixty Laur. 19, 282 —
*fSexty-Šesták-Sextius Ján. Pav., An., fSixtius, Sexti Ján 579
fSzkubinszky-Malachovsky Vavr., An.
Mich., Kat., Dan., Pet., Ond. 75, 85,
239, 242. 584
91,116, 167. 251, 253, 262. 265, 352,
Slabey. Slabej Alžb., Reb., Pav. 335,
402. 432. 440. 482, 489, 505, 517,
527, 600, 766
642, 679, 736. 810, 815
Slabeycius Jul., Sam., Ján 107,324,836
Sexty Mich., Gabr., Pet., El., Zuz., *Slabocky Lud. 765
Rách., Már. 252. 323, 505— Sládek Már. 181
Sexty, Sextius Štef. 330 *Slaákay Sam. 710
fSextius Pav.^ Jud. 336, 352, 582, 678 Slameň Jur 523
Sicker-Gažík Žof. 796 Slámka Ter. 446
fSicelides Ján 468 Slanencik Ter. 566
Syden Dor. 428 fSlávik Ján, Mich.. Jur, Alž. 264, 407—
Sidra Jur 766 409. 509, 525, 532, 836
Siedem Dan. 318. *Szlávik Mátyás 833
*Siegler Ján 281 *Slavkovsky, Szepesi Ed., Ján, Tom.
*Sikora Ján, Alžb., Ond. 348. 547, 588, *Slezák 679 175) 531 ’ 665
717, 743 Sleziak Márt. 390—
fSikora Mich., Pav. 481—, 813 *Slivka Gúst., Ján, Pav. 459, 650, 718
fSilezius, Slezák Šal. 769 *Slivka Vil. 418
*fSimonides, Šimon, Simonis. Simo- Slivka — viď Pruni.
nidis Jur 79, -240, 283, 776, 779 Slosiarik Jur 417
*fSimonides Ján, Pav., Sam., Ond., Ev. Slovensky Zuz. 366
87, 90-, 101. 224. 249. 253. 255— *fSluchoviny, Schluchovini Mat., Ond.
257, 294-, 320, 322, 347, 359, 384, *Slujka Jul. 765 76’ 186; 710
403, 428, 430, 436, 438, 515—, 542, fSlúka Ján 279
707, 809 Smado Mag. 597
*Simonides Ján Raicky 482, 763, 801 *Szmetana Gúst. 835
*fSimonides Sam., Ján, Pav., Mat., Smidelius Jur 323
Šim. Sartorius 101,436,469,475—, *Szmik Márt. 565
558, 637, 695. 708, 743 Szmrecsányi Imro, Kašp., Ign., Pet.
*Simonides Pav. 258, 641, ,716 477, 487. 495, 815
*Simonides Pet. 713 fSmrtník Ján, Leonh. 97. 212, 244, 351
fSimonis Val. 203, 692, 700 fSmrtník Márt., Krišt.. Ruž. 468. 563,
*Simplicius 355 *fSmrtník Mel. 817
*fSinapius, Synapius-Horčička Dan., Szoby Vil. 569
EL, Kat., Ján, Barb. 85, 92. 246, Sobiesky Ján 95
'248, 344
Sobieslavsky Alžb. 261
fSinapius-Horčička Mich., Dan.. Barb.,' *fSočovsky, Soczovinus Ond. 19. 21,
Zuz., El. 292, 344, 373, 556. 705—, 31.176, 236, 331,354. 496,593 -. 700
707, 757 fSočovsky, Sotzovsky, Soczovius Dáv.
fSincelius, Schmizelius Ján 251 28,164, 371—,423,593—, 694, 777—
 875

*tSocovinus, Sočovsky Al., Mik. 323, Szuchy Am., Sam. 634, 796
351, 354-, 496, 503, 778, 780 fSulovini, Szuloviny, Schluchovini Ján,
Sojka Tom. 394 Mat. 596
Sokovsky Iz. 352 *fSumrák, Súmrak Márt. 46, 541—,
Soliman 16 585, 676, 742
Solnay Pet. 71, 705 Szumrák Gúst., Dan., Ed. 218, 221
*fSolnensis Mich., Jur 441, 515 Suniogh, Szúnyogh Mojž., Ján 60, 803
*Szolovics Ján 446, 765, 788 Szurrnay-Geczelay — vid’Szirmay Štef.
*Szolovics Béla 827 *Sutor Tob., Ond. 287, 724
fSzombathy Ján 273, 559, 582— Sutoris Kat. 759
Šommervogel Joz., Ant. 547 Sváčik Dor. 171
Somora Ján, Már. 697 Svoboda An. 529
^fSzontagh Jur, Dan. 267, 274, 282, *Saarossy Šal. 443
298, 396 *j-Sárossy Ján, Štef., Mich. 507,559, 601
Szontagh Mich., Kl., An., Már., Ľud., Šader Zuz. 518
Ján 116, 280, 438, 749, 753, 797
*Šafarovicz Pav., Zuz. 76, 352, 429
fSzopocius Mat. 716
*fSorgenius Kr. 282 Sándor Pav. 108, 404
*fŠplenius El., Jer. 338, 504, 819 fSárkány Sam. 443, 762, 812
fSárkány Ján 621
fSrnka, Strnka Mich., Žof., Pav. 34,
*fSárkôzy Sam., Val. 502, 606
92, 168, 318, 353, 422, 585
*Sárkozy Ján 741
*Stanislaides Ond. 466
*Šaško Juh 365
*Stanislaides Dan. 467, 662, 709—
Stanius Pav. 500 Seboviech-Škultéty An. 528
*Sztankovič Ond. 683 fSeffarovsky Béla 666 '
Stanovich Ben. 371 fSefranka Štef. 811 ,
•fSztaricskay Sam., Jur 139, 479, 507 Šegesváry 310
Stax Gottf. 319 Sembery Imr., Mich., Ján, Mat., Lad.,
*fSztchlo Gerh., Ján, Már., Ond., Ferd. Márt., Sam., Ond., Jur 115—, 172,
270—, 280, 297, 304, 310, 347, 441 192, 407, 431, 433, 490—, 633, 652,
fStyk-Szende Pav. 606 748, 758, 790
Stopa Ján, Kat. 410 Senyey Kl. 185
*Straka Štef., Kar. 134, 183, 193, 287 *Šenšel Štef., Ján, Oľ., An., Ľud. 624—,
*fStraka Ján, Lad., Štef. — viď Pice- 684-, 836
lius 168, 272, 446, 602 Setina Am. 761
*Strakonicenus, Strakonicky 672, 740 *Ševelík Ján, Vil. 418, 458
tSztraňavsky Dan., An., Már. 441 *Šidlay Ad., Am. 416, 458, 721
*Stranovius, Tranovsky Fl., Jur 292, *Sidlay Dan. 534
504 *Šimko Vil., Pav., Zuz. 510, 655, 834
fStránovsky Lad. 701 *Šimkovic, Sinkovitcz Ján, An. 174,
Stránsky Kašp. 35£ 178, 180, 412, 611, 618, 821
Stratimircmč Štef. 810 *Šitnkovič Pav., Márt 536, 647
*Sztrecsko Ján, Jur 268, 270, 297, 347, *Simkovič Dan. 569, 601—, 686 .
441, 478, 507, 529, 558, 662, 678—, *Šimkovič Giz. 767
683, 810, 816
Sztrezenitzky Már., Sam. 213, 797 *Simkovič Gúst. 823 '
fSztromszky Sam. 188, 325 *Šimkovich Rud. 827
*Strnad II. 767 Šimo Mich. 174
*Strnisko Ján 529 *Šimon Lud. 718
fStruhár, Struháry Ad., Ond. 116—, Šipka Lud. 827
120, 440, 643, 793, 809— Šislik Zuz. 416
Stúpa Ján 74 * uška Ján, Sam. 649, 766, 835
Stupavský An. 504 Šišlík Kat. 680
Stupka Ond. 75
*fSub-Sylvani, Subsylvanus Jur 101, Škrabák Már. 463, 732
630 Škriniar Jur 750
Súdi, Szňdy Mich., Jud., Ján 380, 683 Škrovina Már., Kr., Mat. 325, 356, 635,
Suis 488 657, 797
*Síísz 281 *fŠkultéty Jur, Pet., Dan. 100, 522,
Suesmund, Sússmund Ond. 19. 234 542—, 572, 578
Suchanj Jur 179 ♦Škultéty Ad., Štef. 362. 441, 559, 801
876
*fŠkultéty, Sculteti Sev.. Pet. 33—35,
74, 330, 336, 354, 538, 540-542,
552, 555, 562, 623, 677, 735, 739,
742, 807
*Skultéty-Kantorovie Jur 534
fSkultéti Lad. 425
-j-Skulteti Ond., Márt. 638
fSculteti Reh., Ján 741, 748
fŠlehík 400
Smálka 274
fšmidelius Jur, Ján 350
Snajder Ag. 446
*fŠolc Sam., Ján, Jur, Paw, Ond. 467—,
473, 480—, 483, 831
*Soltész, Szoltisz Pav., Lud. 169, 172,
509, 647
*Somqgyi Ján, Rom., Fr. 415, 480
Soos Štef., Pet., Tom. 71, 73, 110, 400,
429, 447, 449—, 452, 595, 633, 667,
719—, 728
fSsorman Tob. 244
Sspan Ján 68, 451
fSpener 257
fŠpetko. Spetkius Márt.. Már., Sam.
64, 247, 341, 343, 377, 383, 394, 452,
650, 704, 714, 720
*fSpetko Jur, Dan., Zuz. 92, 384, 482,
077_ 73Q
fSpettinger Štef. 9, 198, 232
fšpiegler Jak., Spieglová Már. 503, 615,
755
Spielenberg, Spilenberg Lad. 250, 297
Spillenberger Dáv. 264
Špilka Kat. 760
Sspitol Ján, Jak. 701
ffSpleni, Splényi El., Jer. 290. 504
Špork gen. 488
Šprenger Ján 328
Špringel Jur 610
Sproch Már. 796
*šramko Ond. 535
*Sramko Pav., Mich., Ond., Mat, Kr.,
Ber. r. Líčko 272, 327—, 394, 588,
683, 810
*Sréter Márt. Hor., Joz., Mich. 76, 278,
299, 405, 711
Stadler Boh., Jer. 219, 221
fStamminger Štef. 271, 710
fštefan N., Jonáš 202, 601.
*fštefanides Ján. Mich. 76, 181, 288,
377, 781—, 827
Stefanovič Sam. 130, 832
♦Štefflfk Ond., Ján 796, 826
*fStephani Tob., Kríst., Jur 247, 289,
376, 563—
fStephani, Kúdelka Márt. 409, 552, 636
Steffek Dan., Kar. 831
Steger Raf., Mich., Štef. 184, 200—, 420,
700
*Steinberger Mik. 243, 727
*Steinhard Leon. 189
fSteinhauser Mel., Kon. 245—
*Štepita Ján 566
*fSteller Tom. 89, 91, 210, 251, 253—
255, 291, 715
*Štenczel Hugo 510
*Stenzel Jak. 511
fšterba Ján 583—
*Šternberger, Starnberger Fr. 512
fŠtevonka Ad. 441—, 444
*fStimmel Mich., Tim. 239, 242, 284,
770, 790, 803
*Stibrányi Jul. 305
*Stirbitz Pet. .288
Štirbitz Murgašová 739
fStyrba, St.rbany Ján 745
*fStôckel Leon. 234, 237, 551, 798-
*Štôckelius Tob. 19, 283, 773
*Stockel, Stôkel Ján 564, 772
Štocker Ján. An. 563
*Stollmann Ond., Ser. 216, 305, 310
*Stollmann Márg. 767
*Stonner Hil. 626
Strassold gen. 319, 353
*Štrausz Gottf. 412, 529
t Štrba Márt., Mat. 335, 526
*fStrba Mat.. Jur, Ján, Márt. 91, 489,
505, 523—, 528, 533-, 758
*fŠtrba Pet., Márt., Ag. 526—528, 533
fštrba Jur 829
*Štremczer Ján 445
Štulec Ján 417
♦Štúr Lud. 464, 509, 531, 663
*Sturczer Mat. 92, 210, 224, 254—, 291,
293, 806
*fšturm, Sturmius Abr., Márt., Ján
223, 284, 495
*fSuhajda Lud. 273, 509
*Šuha.jik Gúst, Ond., An. r. Szentke-
reszty 519, 593, 697, 836
♦Suhäiík Ond., Dan., Gúst., Ján 313,445
♦Šuhajík Dan., Ond. 601, 625
Šuch Már. 567
*fŠulek Joz., Zuz. 172,241, 291, 535,582
*Sulek Mat. 347—
*Sulek Jur 168, 271, 643, 646
fSupka Ond. 331
Surány Ján 522
*Šurina Pav., II. 377, 536, 569, 601
Šurman Gúst. 826
Šuška J oh. 646
Šuvada 390
Ssvec Ši m. 452
fšvehla Gúst., Ján, Géz., Zolt. 121,
161, 216, 328, 349-, 365, 493, 521,
583, 605—, 626, S99
fšvehla Ján 561, 604—, 836
 877

fŠvehla Pav. 811 *3chremmel Abr. 222, 281, 740, 799

*3voňavec Ján, Joz. 519 Schretter Jez. 212
Schaden Ján 18 Schrôcker Ján, Volf. 2Q1
fSchader Ján 561 *Schrôer Gottf. 510
Schaffer Jur 234 *Schromm Joz., Sam., Zuz. rod. Ko­
fSchayder Ján 551 váčik 649—, 765
Schapkqn El. 816 *+Schroter Márt., Pav. 539, 542—, 628
*Scharff Ján 287 *fSchrôter, Schrôtter, Schveter Kašp.,
*Schedius 227 Mich., Reh. 32-, 63, 422, 520, 526,
*Scheffarovsky 306 538-540, 555, 572, 629, 636, 690—,
*Scheiben 478 780-783
,*Scheleberger Ján 498 *fSchrôter Jak., Pav., Balt., Kašp. 164,
*Schemnitzenus Zach. 773 421—, 424—, 539, 584
Scher An. 414 *3chubert 642
Scherfel Sam. 551 *+Schulek Jur 272, 456, 529
*Scheverlay Mat. 298, 658 *fSchulek Joz., Jur, Dan., Ján, Zuz.,
*Schidlay Dan. 697, 717 An Ter o58_
Schieferer Ján 19 fSchultz Vil., Al. 599,' 622, 665-
*Schiffer Eng. 503 Schultze Vil. 599
Schimkay Ond. 565 Schurmann Ján 620
Schimko Ján, Zuz. 512 Schusnay Ond. 568, 601
Schindler Sam., Márg., Ján, Jur 116, Schu’ska Joh. 442
_ 250, 581, 758 *Schuster 243
Schlaher 502, 813 fSchutz Ján, Márg. 236, 741
fSchlehík 728 *Schvajdl, Schveidel Kar. 298
Schlehikius Mik., Dor. 452—, 457 *fSchvandtner Ond. 227, 348, 683
Schlesinger Kl. 621 *fl3chvär, Schveher Mich., Alž., Jur 497
*fSchluch, Schluchovinus, Sluchovi- *fSchvarz Ján, Dan., Gottf. 9, 232, 266,
nus, Schluchovini, Sulovini Mat., 754
Dan., Ján, Just., Kat. 35, 359, 542, *Schvartz Jak. 503
585 715 *Schvedler Kr. 787
Schmal Ond. 683, 797 *fSchvengler-Dodok, Daduck Márt.
fSchmaukler Pav. 239 164, 189, 236—, 240, 281, 594, 623,
Schmiddeg, Schmidegg Jer., An., Mar. 799, 816
r. Hôflinger 214, 229, 255 fSchvengler-Dodok Ján 239
*Schmid Er. 843 fTablic Boh. 271, 273, 709, 717 -
*fSchmid Ján, Jur, Ott. 257, 265, 451, *Taborita Márt. 361
732 Tadačz Ján 731
*fSchmidt Gúst., U., Joz., Zuz., Joh., Tadla Ján, Tom. 523
Márg., Korn., Kl. 367,442, 533, 575, Thaisz Márt. 133
679 749 *Ťahún, Tyahún Ján 135, 413, 826
*Schmidt Fr. 303 ' Thaisz Márt. 711 .
Schmiedt Zuz., Yolf. 266, 768 *Takács Lud., Ján 656, 666
fSchmidelius Jur 240— fTalepinas Ján 784—
*tSchmidely Tom. 763 Tamaris Zuz. 338
*Schmierer Ond. 284 fThamius, Tymaeus Pav. 744
Schmor Jul. 475, 832 fTamkius Jer. 247, 815
*Schnazinger Ján 250 *fTarnóczy Márt, 85—, 177, 188, 853,
Scbneider Val. 8, 198 256-, 292, 344, 352, 374, 384, 505,
*Schnell Kašp. 552 513, 579, 713—, 720, 775
Schnierer Jur 611 *fTartianus, Tartiani, Tarczy Pav.,
*Scholasticus Ján 361, 787 Ján 242—, 773
*fScholtz Jur, Lud. 562, 625 *Tatar 297
fScholt.z Gúst. 170 Taxner Mag., Ján 177, 320 /
*Scholtz, Šouc Ján, Jur 764, 771 fThebus Ján 149, 350, 599, 757, 810—
*Schó'n Kašp. 250 812, 823
Schôhvald Fer. 437 Telegdy Ján, Mik. 31—, 67, 206, 209
fSchorman, Ssorman, Schurman Tob. Teleky Joz.,- Lad., Žof., Joh. — Roth
778-780, 801, 804, 814, 819 272, 300, 424, 432, 446, 471—, 474,
fSchrader Kr. 262 759
Schramko Márt. 592 *Theil Mich. 307—
878

fTeisz Ond. 661 fToperczer Ján, Lud., Ev. 141, 658, 711
Technovsky, Techows An., Mat. 673, *fTopercer Sam., Jak., Štef. 268, 270,
575 297
Theodorik 487 *Thoraconymus, Kabát Mat. 37, 323,
*fTepej, Topejus, Tepeš, Topos Václ., 332, 727
Dan. 584, 586 *fTornarius El. 31—, 59, 60, 241, 243,
fTeppei Dan., Vene. 92, 178 399, 576, 690, 738, 770, 773,- 780, 800
^Teplicky Márg. 767 *Torkos And. 111, 638
Terem, Teren Jul., Zuz., An., Már. 446, *+Tôrok, Torék Val., Ján, Joz., Štef. 17,
Terren Ruž. 574 4665 566’ 750 277, 405, 755
*Ternovitzer Štef. 512 *Tóth Lad., Gabr., Kl. 647, 650
Träger Sab. 309
Terpitzer Kar., Fr. 696—
fTrajan Ján, An. 27, 770
*fTerray, Teraj Ján, Jur, Zuz. 116,
Traytl, Trajtler Jak., Ján 555, 810
478, 643, 646
Tranovsky — viď Stranovius
fTersztyanszky Ján 493
*fTransalpinus Mat., Dan. 164—, 538,
*Teszák Ján, Vil. 484, 825
593, 600, 674, 682
*Teszák Ond., Em. 328, 602
Trattner Gottl. 659
*Tessedik Pav. 441
Trebuľa 828
*fTešlák Pav., Jur, Dor. 670, 678—,
Tribell Kašp., Jur, Ond. 32, 165, 333,
Teschner Žob 603 683, 759 421424, 539, 571. 626, 687, 737—,
Teuffenbach Žig. 286 770. 780
Textor 527 fTrnkóczy Ján, Jul. 810
*fTextoris, Textorides Mat., Jon. 248, *Trnovicenus Jur 742
359, 453-, 596, 778 Trnovsky Kar. 494
*fTextoris Pav., Ján, Joz. 185, 451, ♦Trojlo Mik. 818
453—, 637, 646, 779 *fTrompler Ern. 310
fTextoris Ad. 809 fTrsťansky Pav., An. 641
Tibinger Jur 217 fTrsztenszky Ján 272, 657
*Tibutz, Tebus Ján 267, 306 fTrsztenszky Fr. 762
*Tidemann Hen. 283 fTrusius Jób, Zuz., Gabr., Sam. 72,
*Tiefenbacher Dan. 243, 286, 579 92, 177, 247—249, 253. 288, 290,
Tiefernit 111 375, 500, 513, 739, 806, 815-
*Tieftrunk Dan. 564 *fTsech-Hirsch Dan., El., Pr. 498, 554
Tihany-Ebecky II., 412, 697 fTsech Val. 503
Tichý Sam., Zuz. 700, 764 fTsech El., Dan. 557
*Timpfl Vlk 288 *Tubel Joz. 647
*fTimfelius Tom. 245, 287 *Tulinsky Dan. 468, 826
*Timpfel Ehr, An. 512 *fTuranec Ján 579
fTimkovič Ján 255, 715 Turansky Fr. 58, 747
*Tischler Ján 716 Turcer 556
Tôkoly Imr. 93, 197, 211—, 224, 319—, *fTurczko Mich., Márt, 584, 587
346, 360, 384, 388, 402, 426, 456, Turčok Jur 526
458, 462, 469 Turčzansky Mat., Kat. 779
fTomala Korn., Lud. 170 fTurdelius, Drozdík Sam., Dan., Ján,
-j-Toman 558 Zuz. 1Ó1, 361, 411,515—, 638, 730
Tomanides — viď Domani. fTurdelius Dan., Sam. 102, 779—, 829-
*Thomae El., Mat. 8, 198, 564 *fTurdelius, Drozdík Ján, Sam., Dan.
*Thomasy 270 490, 507
fTomášik Sam. 532 fThurius, Tursky, Tauris Ond., Ján,
*Tomašovsky Jur 173 Ag., Jak., Žof., Zuz. 3, 63, 238—
*Thomka, Tomka Tom., Pav., Ján, An. 240, 244, 287, 330, 333, 355, 382,
viď i Szászky 34, 647, 759, 794, 409, 423. 539, 552, 571, 576, 594,
812, 824 635—, 668, 674-, 738, 754, 774,
fTomkius Tom. 505 780, 799, 801, 816
*fTomko, Tomkovius, Tomkovits Tom. *Ttirmerus Vavr. 286
Pav. 515, 585, 836 fTuróczy Ond. 715
Tomory Pav. 16 Turali Fr. 344
Thonseifer An., Zuz. 477 Turri, Thurn Kr. 16, 609, 798
*Tonsoris Pav. 171 *fTursky, Thursky Dan., Agn. Joz. 230,
tTopej Václ: 687 273, 355, 566, 569, 644, 810, 829—
 879

*Tursky Ján 721 Valach VI., Zuz. 780, 835

Tyurszky An. 534 Vald Pet. 7, 8
Thurzo Jur 17. 38, 42—, 59, 199, 285, Valdeis Kat. 22i
330—333, 338, 397, 497—, 681, 701, *Valaskay,;V a,lásky, CipciarReh., Štef.,
770, 791, 793, 800, 818 Ján 528
Thurzo Fr., Kr., Bern. 17, 42, 423 fValaszkäy Jur 427, 437
Thurzo Imr. 43, 337, 339, 355, 635 818 fValentin N., An. 725, 769
Thurzo Stan., Ad. 43, 67, 745, 818 fValentin Simonis 21, 31
Thurzo Barb., Ad., An., Zuz., Ján, Valent An. 624
Sam. 448, 467, 558, 621, 696 *Valentík Jur 484
Turzo Lud., Iv. 144, 463, 524—526, 836 *fValentini El., Ján 516
fTurzo Jur 169 *fValentini Ond.; Mat., Alžb. 410, 821
' fTurzo Ján, Mag. 507 fValentini Ján, Štef. 139, 710
*Tvrdoň Sam. 766 fValentini Št, 273
*Udicenus Ond. 683 Valerián a Venceslav pátri 319
Uhliar Ján, Zuz., Pav., Uhliary Már. *Valchius 642
510, 612, 750, 796 Valia Jur 116
Uhrik Ján 549 Vallo Ján, Ond., Már. Necpal 750, 796
Uhrin Joh. 536, 768 *Valter Gottf. 441, 683
Ujfalussy Lad., Ján, An. — Szelényi Vanay Már. 711
488, 580, 808 f Vandlík Márt. 466
U]helyi Jur., Al. 184, 414, 435- *Vančo Sam. 601, 719
fUlentz, Ullentz, Ulenius, Urbani Jur, *Vančo Ján 719
Mich., Reg., Zuz. 19, 282, 501— *Vanko Sam. 307
Ulitsny Már. 559 Várday Pav. 9, 17
*Ulreich Kar. 603 *Va,rga Mich. 302, 833
*Ulreich Ján 740 *fVarga Ján, Pav. 645, 665
Unger-Schlesinger Urš., Ján 563 Vasquecz Lud. 429
Urban N., An., Ján 196. 268, 640 Vattay Barb. 272, 430—, 470
Urbany, Urbani Ján, Fr., Zuz., An. 108, Vater Kr. 787
160, 297, 321, 469, 750 * Vatra Jur 410
*Urbányi Al. 459, 569 Vavra Márt. 695
fUrbanides Luk. 244 fVavrinec N. 571, 575
*fUrbanovič Mat., Ond., Ar., Kat. 356, Veber-Kraudi Dor. 217
636, 638 Večer bo vá Anča 396
*fUrbanovič.Dáv. 774, 817 *fWeigel El., Ján 835
fUrbanovič Jar. 774, 802 *Weigel Ján, Már., 266, 295—, 438, 440
fUrlsberger Ján 243, 286, 289 *Wergeli Ján 642
*Ursini El. 320, 346 *Weigmann Márt. 176
*fUrsini Mich. 353, 358— *Weisz, Weisin Jur, Mich., Luj., Hugo
Ursiny Dor., An. 640, 763 261, 308, 437, 512, 565, 607, 835
*Ursinus 741 Veliačík Zuz., Már. 189, 416
*Urtica Ján 585 *Velitš Val., Zuz. 315, 662, 827
fVáclav N. 769 Veltz Jur, Ján, Fil. 91, 256
Vadány 565 j *Vendig Kr. 281
*fVagner, Baynorg Mich.. Tom. 77, j fVendrinsky Mat. 333'
275, 284, 308, 327, 546, 663 *Venger Ign. 160, 417, 529
fWagner-Rotarides Mich. 596 *Weniger Márt. 284, 553
*fVagner Jak.. Márt., Leon. 562 *Venich Kar. 663
*fVagner El., Mat. 242—, 287 Verbô'czy Štef. 9, 15—
*Vagner Joz., Vil., Mich., Dan. 218, Vereš 413
348, 362, 526, 605 Veresmarty Mich. 82
*fVagner Márt., Jak. 332, 425, 452—, Vermis — viď Wurm
527, 552, 561, 772 *Verner Bern. 281
*Vagner Lud. 302 *Vertner Pav. 513
*Vahn Ben. 512 Vesel Ján 163, 836
Vachott Ev., Fr., Al. 178, 797 Veselko Zuz. 697
fVachňn, Volicenský Mik., An. 503 Vesselényi Fr., Štef. 56, 70, 81—83, 85,
*Vajay Pav. 507 337, 687, 772, 797
Vajda 413 fVesselinus Dan. 616, 662
Vajnok — viď Baynok. *Veszelý Ad., Zuz. 662—, 731
880

*Vesperini, Yesper Ján 427, 552 fVosticky Mat. 425

Vest Már. 358 *fVozár, Vozáry Ond., Rúž., Max.
*fVester Sam. 565—, 684, 717 Vozner Kr. 778 294> 303
Yetrovech Luk., Jud, 176
fVrabel Vil. 350
*Vicentius Pet. 737
Vrančič Ant. 17
Vida Kar., Márt. 407
*+Vranka-Cornides, Prividiensis Tom.,
*fVidderus Ján, Kr. 512
fYidebran 799 Zuz. 238, 352, 450, 456
fVranka Ján, Mat. 456—
*Vido Ond. 822
Wiely Márt, 498 fVranka Pav., Mat., Márg., Alžb. 423,
*fVietoris Mich., Dor., Reh., Zuz.. Jon., Vranko Mat. 452 <)15
Just. 43, 516, 572, 662, 683, 745 *Vrbovsky Dan. 319, 359
*fVietoris, Vietor Ond. 506, 835 *Vrbovsky Tom. 411, 458
*Vigel Márt. 512 *Vulturis Ond. 502
*fVihnensis Ond. 179 *Wurm, Vermis Ján 280, 512, 563
fWichern J. 761 *Wurm, Wuhrm Kašp., Márg. 563
Vichter 321 Wursching Pet. 217
*Viklef Ján 7, 8 Xylander Štef. 800
fVikzius Fr. 505 *2abanius Izr, 255, 323
*Vilhelm, Vilhelmi Ser. 355, 503 . *Zaban Balt. 288
*Vilhelmi Ján 682 Záblatský Pet., Pav. 262
Vincer Vil. 414 fZabler Jak. 167, 258, 384, 425, 436-,
*Vintze Štef. 529 458, 475—. 482, 512, 564, 639—,
fVindisch Ján 36, 499 678, 707, 764
Vinkler Al. 611 fZabler, Zabeler Pet. 243, 246, 259,
*fVipacher Ján, Jiu., Már. 497, 515 496, 498, 515. 552—, 557, 637, 742,
fVipacher Jin. 702 803, 815, 817
Virga Ján 452 fZábojník Jur. 35, 65, 85, 167, 345,
*Viršinger Tob. 452 402, 456, 461, 488, 714, ‘787
*Virsinger Jur, Alžb. 512 fZáborsky Jak., Kat., Kašp., Mar., An.
Vischer Ond. 9 Chovan 225, 292, 414, 471, 662
fVissip Ján 575 Zábreczky Lad. 213
*fVissip Dan. 584, 586, 773, 828 Zaffia Pet. 91
Vissney 582 *Záhon Štef. 362, 364
*Vissnyi Gejza, Lud. 414 Zahorec Márt. 750
Viszocsányi Márt. 489 Zachar Már., Mat. 325, 329
Vysokomejtsky — viď Fronesius. fZachariae Val. 828
tYitáliš Jul., Joz. 279, 350, 574, 656, *Zachariáš 281
660, 727, 811— *fZacharides El. 77, 92, 295, 720, 786,
Vittanovsky An., Zuz., Mat. 394, 835 788
Vitte Fr. 492 *fZacharides Ján, Mat. 111, 584, 780
Vittinger Fr. 610 Zay Kar., Žig., Lud., Am., Pet. 108,
Vittnyédi Štef. 85, 291, 774 128, 140, 508, 641, 710
Vladár Barb. 445 fZaisalius, Ceisel Ján 487, 495
Vladislav kr.. N. 67, 791 fZakalec Dan. 353, 360, 542
fVlenz Jur 495 Zalkán Lad. 9, 198, 792
*fVodmann, Vodmanus Bern., El. 19, Zápolya Ján kr. 15—17, 543
816 *Zarevucky Mik. 623
fWohlmuth Leop. 811 *Zarkóczy Ján 502
*Vohner Štef. 562 Zarnoczay Márt. 747
fVoith Dáv. 741 Zathay Blaž., Val. 19, 181, 184, 202,
*Vojtko Pav. 303 205—, 317, 368, 420—, 447, 544,
Volfshoffer Jur. 394 571, 590, 610, 626, 631, 746, 775, 784
Volko Jud. 566 *Zaťko Mich. 550
Volkra Gen. 772 *Záthurecky Ad., Pet., Pav., Márt., Jur
Volfgang Zuz. 822 135, 363-, 433, 599, 706
Wolzel Luj. 650 Zausska 734
* \'onga Kol. 194, 377, 733 Závadský Reb. 405
*Vongrey M ich, 649 Závodský Mik. 319, 322
Vôros, Vôres, Veres Már., Žigm., Imro Záz Mik. 195
270, 494 Z beli Vil. 664
 881

Z dánsky Žof. 267 *fZorkdczy Kar. 831—833, 835

Zechy Jur. 67 Zrinyi Kat., Jur, Pet., El. 17, 42, 83, 95
*Zeibichin 642 . Zrnko 390
*fZelený Joz., Pav. 650, 817 *fZubek Ján, Dan. 441, 479
fZelienka, Zelenka Ján, Jur., Sam. 35, *Zundler Pet. 290
101, 257—, 321, 346, 403, 436, 462, fZuroder, viď i Codor, Zodor, Czor-
482, 506, 808— roder Fil. 78, 372
Zeltneray Ond. ,Ján, Sam. — vd. Klimo Zvada Ján 718—, 722
696— *fZvarecius Ján 352
fZember, Zimbel, Zambel Leon. 737 *fZvarinyi Mich. 227, 298
*Zemko Ond. 445, 772 fZvarovec Pet. 562
*Zezschwitz Ger. 408 Zsambokréty Tom. 503
Zibszer, Zipser Ond. 128, 309 fžambor Pav. 622
Zichy Kar. 258
*Zsarnoviczky, Žarnovicky Jur, Zuž.
*fZimáni, Ziman Sim., Reb., Dan.
264—, 304, 384 299-, 772
Žarnócay Márt. 58
Zimmer, Zimmerius Ján 18, 207
*fŽáry Jur., Štef. 498, 686
Zimmermann Žig. 96
*Žáry Ján 824
*Zipser Ond. 307
*Ziegelius Krišt. 242 *fždánsky, Zsdanszky Ond., Pav.,
*Ziegelsdorfer Mar. -288 Márt. 506, 646
*Ziegelsdorfer Kašp. 512 *Žello Ond. 268
Žemberi, Zsembery Mat., Márt. 637,
Zmesskal Jur., Gabr. 116, 268, 491—
Zodor — viď Zuroder, Codor. 793—, 797
Žibrita 828
*Zoch Stan., Ct., Sam., Gúst., El., Mar.
568-, 684— Žibritovský Štef. 418
Zochius Gabr. 679 fžigmond N. 233
Zolnay Pet., Fr., Jur, Lad., Gabr., Žig., Žigmond kr. 11—, 315, 367, 387
Lud., Jul.. Luk., Eug., Alžb., Ad. Zsilinszky Mich. 184, 261
58, 73, 77, 109—, 116—, 119, 190, *Žyrko. Zirko Jur, An. 343, 541, 587,
402, 433, 435—, 447, 694, 701, 704, 742—
747, 755—, 784, 786-, 808 *Ziška Jur. 623
Zolnay-Stek Žig., Lud., Kl. r. Zmess­ fŽitník Mat. 818
kal 611, 615, 620, 625, 633 Žsoldoš 435
*fZorkdczy Sam., Mich. 297 *|Zsolticky Sam. 377, 458—, 481
*fZorkdczy Ern., Ján; Mich. 415, 709

56
 OBSAH.

Strana
Predslovo ............ 3
A) Všeobecné deje:
I. Počiatky reformácie vôbec a zvlášte vo zvolenskej
stolici...................... 7
Husiti ............ 11
II. Evanjelické bratstvo (kontubernium) — ............. 20
Zákony —------ —.................................................. — 22
Shromaždenia.................. 23
Dôchodky farárov...................—...........................— 29
Seniori —...................................... 31
Školy ....................................................................... 36
III. Ďalšie deje .............................................. 39
Turci ............................. ................ ........—........... 40
Nemci ................................................................. 40
Pázmány .............................................. 42
Eszterházovci.................... .................................... 43
Csáky ... .........-...................................................... 44
Detva .................................... 44
Nové zákony .................. 46
Bocskay, Bethlen, Rákóczy.................. 5*
Žilinská synoda. Superintendenti ...................... — 59
’ Paktáty. Dežma ....................... .......... - —-------
Vizitácie archidiakonov ... -.......... ......................- 69
Odnímanie dežmy...................................................... 69
Vizitácia Bartókova — ............ 72
IV. Veľké prenasledovanie______________________ — 82
Prešporský súd ....................... — ... -......... ........ 85
Tôkôly ..................................- ............. . ...___— 93
Artikulárne chrámy ................... 93
Prešovská jatka ....................... 96
V. Krátke ožitie ev. cirkví a bratstva............1............ 99
Ružomberská synoda ................. ......................— 102
 884

Strana
VI. Ďalšie utláčanie v rokoch 1709—1781.......... ........... 103
Štipendia, obete ..................................................... 110
VII. Po tolerančnom patente od r. 1781. Seniorát........ 112
Tolerančný patent ............. ................. ................ 113
Utvorenie sa cirkví ................................................ 114
Shromaždenia, konventy... ..................................... 115
Zákony...................................................................... 117
Seniorálni dozorci, seniori ..................................... 118
Vizitácia, zvi. v Bystrici.......................................... 121
Synoda................................................................. ... 123
Školy; reč v školách a v senioráte .................... 124
Platenie farárov a učiteľov ,............................ . ... 132
Práca o zvelebenie škôl ... .................... ...____ 134
Školský fond .................................. ........................ 139
Právo voliť stoličných úradníkov.............. .......... 140
Vďaka snemovým vyslancom ........................ ... 140
Únia................. .......................................................... 140
Patent .................................. ........................ *......... 14i
Kňazské konferencie................................................ 147
Vdovsko-sirotské ústavy.......................................... 147
Podporovňa .............. ............................................ 149
Obilnice........................................................... ........... 149
Mumáčikove školské základiny................. ............. 149
Vnútorný život, spovedelníci ............................... 150
Spolky striezlivosti ....... ........................................ 152
Pričina úpadku .................................. ................... 152
Sektári, pokušenie ............................................. ... 155
Navrátenie sa k dávnej pobožnosti a ku poznaniu
úloh cirkvi........................................................... 155
B) Jednotlivé cirkvi:
Babiná............................ 157 Garamseg—Hronsek......... *429
Bacúrovo .................. 173 Hajniky ....................... 447
Badín ... ........................ 181 Hrochoť ........ 459
B. Bystrica ................... 194 Kráľovce ........................... 468
Brezno ............ 315 Krupina ............ 485
Buča .____ 367 ^Lehota H..................... ... 519
Cerín ....................... 378 xLopej ................................. 537
Detva ....................... 385 Ľubietová____ ________ 543
Dobronivá ... ..................... 386 Ľupča Slov. ...................... 570
■* Dubová............................... 419 Mičiná H.............................. 589
 885

Strana Strana
Mýto 603 Slatina V........... v................ 745
Očová — 608 Spania Dolina....... ............ 767
Ondrej Sv. 626 Tma ___________ 775
Ostrolúka 631 x Valaská .................. 780
Pliešovce 651 Zolná — —............... 783
Poníky — 667 Zvolen —.......................... 788
v Predajná 686 Žibritov .......................... 828
Radvaň— 692 Zámockí kazatelia — — 835
Sampor 719 Soznam ______ 838
Sása 722 Menoslov —......... 843
Selce — 733 Obsah ______ 883
Sielnica 744
 ,

V-

/
 í

'v
■ 4m
+40,2