UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI

FAKULTA POLITICKÝCH VIED A MEDZINÁRODNÝCH

VZŤAHOV

POVOJNOVÉ SÚDENIE NACISTICKÝCH ZLOČINOV V NEMECKU

V ROKOCH 1945-1949

Diplomová práca

8d37124f-248e-4a6d-8df4-4170d2b6e991

Študijný program: Politológia

Študijný odbor: 3.1.6 Politológia
Pracovisko: Katedra politológie
Vedúci diplomovej práce: PhDr. Marek Syrný, PhD.

Banská Bystrica 2016 Bc. Samuel Mesároš

Čestné vyhlásenie

Vyhlasujem, že som predloženú diplomovú prácu vypracoval samostatne s využitím

literatúry, ktorú uvádzam podľa zvyklostí.

......................................................
Podpis
Poďakovanie
Chcel by som sa poďakovať vedúcemu mojej diplomovej práce PhDr. Marekovi Syrnému,
PhD. za odborné pripomienky a usmernenie pri písaní diplomovej práce, za cenné rady a v
neposlednom rade za ochotu.
ABSTRAKT

Samuel Mesároš: Povojnové súdenie nacistických zločinov v Nemecku v rokoch 1945-

1949, diplomová práca, Univerzita Mateja Bela, Fakulta politických vied a
medzinárodných vzťahov, Katedra politológie, vedúci: PhDr. Marek Syrný, PhD., stupeň
odbornej kvalifikácie: magister (Mgr.), Banská Bystrica, 2016, 73 s.

Predkladaná diplomová práca sa venuje súdeniu nacistických zločinov v Nemecku

v rokoch 1945 až 1949. Hlavným cieľom práce je analyzovať príčiny, priebeh a dôsledky
súdenia nacistických zločinov v povojnovom Nemecku. Práca sa systematicky delí na tri
kapitoly. Vo svojom úvode práca popisuje situáciu, v ktorej sa nachádzalo Nemecko a jeho
obyvatelia ako porazený štát. Poukazuje na dôvody, ktoré viedli k tomuto stavu a tiež
analyzuje povojnové kroky víťazných mocností. Druhá časť je zameraná na prvé
konkrétne formy súdenia nacistických zločinov prostredníctvom Medzinárodného
vojenského tribunálu. Analyzuje vzájomnú činnosť štyroch okupačných mocností
a podrobnejšie sa zameriava na medzinárodný proces s najvýznamnejšími nacistickými
zločincami v Norimbergu. Tretia časť práce sa zameriava na analýzu programov súdenia
nacistických zločinov jednotlivých okupačných mocností, ako aj na súdenie
prostredníctvom nemeckých národných súdov. Záverom práca poskytuje zhrnutie,
zhodnotenie a kritiku súdenia nacistických zločinov v Nemecku. Prínos diplomovej práce
spočíva v objasnení a poukázaní na konkrétne formy súdenia nacistických zločinov
v povojnovom období a ich výsledky. Práca tiež môže poskytnúť ucelený pohľad na danú
problematiku, nakoľko s výnimkou Norimberského procesu je v slovenskej či českej
odbornej literatúre možné nájsť len limitované množstvo komplexných informácií o tejto
téme.

Kľúčové slová: nacizmus, súdenie, okupačné zóny, Norimberské procesy, Nemecko

ABSTRACT

Samuel Mesároš: After war retribution of Nazi crimes in Germany in the years 1945-1949,
Diploma thesis, University of Matej Bel, Faculty of Political Sciences and International
Relations, Department of Political Science, Supervisor: PhDr. Marek Syrný, PhD., Level
of professional qualifications: Master (MA), Banská Bystrica, 2016, p. 73

The master thesis is focused on the prosecution of Nazi crimes in Germany in the
years 1945-1949. The main aim of the master thesis is to analyze reasons, course and
consequences of Nazi crimes´ prosecution in postwar Germany. The thesis is
systematically divided into three chapters. Introduction depicts characteristics of the
situation in which Germany and its inhabitants occurred as a defeated country. It points out
to the reasons that led to this state, it also analyses the postwar course of the winning
powers. The second part deals with the first particular forms of Nazi crimes´ prosecution
by means of the International Military Tribunal. It analyses mutual activity of the four
occupying powers and it focuses in more depth on the international tribunal with the most
important Nazi criminals in Nuremberg. The third part is focused on an analysis of the
national war crimes programs in particular occupying powers. The prosecution by means
of the German national trials is discussed, as well. Conclusion of the thesis provides a
summary, evaluation and criticism of Nazi crimes´ prosecution in Germany. Contribution
of the master thesis is embodied in clarifying and pointing out concrete forms of Nazi
crimes´ prosecution in the postwar period and their results. The thesis may provide also a
systematic integral view on the discussed issue. Whereas, besides the International
Military tribunal at Nuremberg trials, there is only a limited amount of complex
information related to topic in the Slovak and Czech literature.

Key words: nacizm, retribution, occupation zones, Nuremberg trials, Germany

PREDHOVOR

Predkladaná diplomová práca sa venuje analýze súdenia nacistických zločinov,

ktoré je časovo ohraničené v období od konca 2. svetovej vojny do roku 1949. Práca sa
zameriava konkrétne na územie Nemecka, ktoré bolo ako miesto zrodu nacizmu právom
považované za hlavného vinníka. Tu prebiehali najrozsiahlejšie a najdôležitejšie procesy
s nacistickými zločincami. Hlavným cieľom práce je analyzovať príčiny, priebeh
a dôsledky súdenia nacistických zločinov v povojnovom Nemecku. Záverečnú prácu na
danú tému si autor zvolil z viacerých dôvodov, avšak hlavným sa stal fakt, že téma a
problematika nacizmu je dlhodobejšie v pozornosti autorovho záujmu.
Práca sa snaží priblížiť udalosti a jednotlivé kroky víťazných mocností, ktoré viedli
k najväčšiemu medzinárodnému procesu v dejinách ľudstva, ako aj k ostatnému súdeniu
nacistických zločinov. Z dôvodu komplexnosti a problematickosti danej témy si práca
kladie za cieľ poskytnúť ucelený prehľad o povojnovej spravodlivosti vykonávanej v
prvých štyroch rokoch po vojne na území Nemecka.
V práci je využívaných viacero metód a to najmä logicko-historická, pretože ide o
tému z prvej polovice 20. storočia, ako aj analytická metóda na objasnenie príčin
a dôsledkov jednotlivých foriem trestného stíhania. Pre limitovaný počet dostupnej
domácej literatúry, vychádza diplomová práca prevažne zo zahraničných zdrojov od
odborníkov na danú problematiku a taktiež z dobových oficiálnych dokumentov.
Úsilím predkladanej práce je čitateľovi ponúknuť prehlaď súdnych procesov, ktoré
boli uskutočňované po najväčšom konflikte v dejinách ľudstva. Vo svete, v ktorom sa
zločinnosť nikdy nevytratí, je dôležité pripomínať si, že zodpovednosť za svoje činy si
musí niesť každý bez ohľadu na svoje postavenie.
Obsah

ÚVOD ................................................................................................................................... 8

1. Koniec druhej svetovej vojny a situácia v Nemecku .................................................. 10

1.1 Koniec vojny .............................................................................................................. 10

1.2 Dôsledky vojny .......................................................................................................... 11

1.3 Nová nemecká realita................................................................................................. 14

1.4 Spojenci a okupačná politika ..................................................................................... 17

2. Súdenie nacistických zločinov Medzinárodným vojenským tribunálom ................. 23

2.1 Povojnová spravodlivosť ........................................................................................... 23

2.2 Medzinárodný vojenský tribunál ............................................................................... 26

2.3 Norimberský proces ................................................................................................... 30

3. Súdenie vojenskými tribunálmi v jednotlivých okupačných zónach ........................ 40

3.1 Hmotnoprávny základ ................................................................................................ 40

3.2 Americký program ..................................................................................................... 41

3.3 Britský program ......................................................................................................... 47

3.4 Francúzsky program .................................................................................................. 50

3.5 Sovietsky program ..................................................................................................... 52

3.6 Súdenie prostredníctvom nemeckej justície .............................................................. 54

3.7 Zhrnutie a zhodnotenie súdenia nacistických zločinov v povojnovom Nemecku ..... 58

ZÁVER ............................................................................................................................... 62

RESUMÉ ............................................................................................................................ 65

Zoznam bibliografických odkazov ................................................................................... 67

ÚVOD

V roku 1933 sa Adolf Hitler spolu s jeho stranou NSDAP dostal k moci a začalo sa
12 ročné obdobie vlády národného socializmu. Bolo to obdobie, ktoré po sebe zanechalo
nespočetné množstvo zločinov napáchaných v mene nacizmu a jeho ideológie. Agresívna
politika nacistického Nemecka viedla k rozpútaniu 2. svetovej vojny, ktorá bola
biologickou vojnou nadradených rás voči podradeným a mala za cieľ fyzicky likvidovať
nevhodných z dôvodu rasovej hygieny a väčšieho životného priestoru pre Nemcov. V
dôsledku vojny zomreli desiatky miliónov ľudí a žiadny iný vojenský konflikt v
zaznamenaných dejinách ľudstva si nevyžiadal stratu toľkých ľudských životov za tak
krátku dobu. Po tom, čo bol nacistický režim porazený, svet sa ocitol v novej dobe. O
osude Nemecka rozhodovali Spojenci a po sérií medzinárodných konferencií sa dohodli na
štvorstrannej okupácii Nemecka. Bol to prvý krok, ktorý nahradil neexistujúcu nemeckú
centrálnu moc po vojne. Pozornosť sa tak mohla upriamiť na jednu z hlavných priorít
svetovej verejnosti a víťazných mocností, ktorá spočívala v uskutočnení spravodlivosti v
podobe potrestania vinníkov za napáchané zločiny. Víťazné mocnosti sa dohodli na
legálnej podobe spravodlivosti vzájomnou spoluprácou prostredníctvom medzinárodného
procesu známeho ako Norimberský proces s hlavnými nacistickými zločincami. Ďalšie
súdenie prebiehalo pod vedením jednotlivých mocností v okupačných zónach pod ich
správou a taktiež prostredníctvom nemeckých národných súdov. Súdenie nacistických
zločinov v prvých štyroch povojnových rokoch sa tak uskutočňovalo viac menej
simultánne na troch úrovniach, ktoré stoja v centre záujmu našej záverečnej práce.
Práca si kladie za cieľ zanalyzovať a popísať príčiny, priebeh a dôsledky súdenia
nacistických zločinov v povojnovom Nemecku prostredníctvom každej zo spomínaných
úrovní. Takisto cieľom práce je poukázať na ich prínos v snahe uskutočniť povojnovú
spravodlivosť, ako aj analyzovať prínos k formovaniu medzinárodného práva. Kvôli
prehľadnosti je záverečná diplomová práca rozdelená na tri kapitoly, pričom prvá kapitola
má za úlohu uviesť a priblížiť stav, v akom sa Nemecko nachádzalo po druhej svetovej
vojne, nakoľko sa jednalo o unikátnu situáciu a v kontexte práce je dôležité poukázať na
isté historické špecifiká. Cieľom prvej kapitoly je aj poukázať na katastrofálne dôsledky
vojny, ktorú rozpútala nacistická agresívna politika a zanalyzovať prvé kroky víťazných
mocností, ktoré rozhodovali o budúcnosti Nemecka. Druhá kapitola sa zameriava na prvé
konkrétne formy povojnovej spravodlivosti a súdenia nacistických zločincov a všetkých,
ktorí tomuto režimu pomáhali. Bližšie popisuje povojnovú aktivitu víťazných mocností v
otázke potrestania nacistických zločinov. Cieľom druhej kapitoly je
zanalyzovať a popísať vzájomnú spoluprácu Spojencov a ich snahu súdiť nacistických
zločincov, ako aj jednotlivé kroky, ktoré viedli k vytvoreniu Medzinárodného trestného
tribunálu. Vytvorenie Tribunálu smerovalo k jedinému medzinárodnému procesu za účasti
všetkých štyroch okupačných mocností v povojnovej snahe súdiť nacistických zločincov.
Ústredným bodom v tejto kapitole je práve spomínaný proces medzinárodnej
spravodlivosti s najväčšími vojnovými zločincami známy ako Norimberský proces. Po
prvom a jedinom medzinárodnom procese pokračovali jednotlivé okupačné mocnosti v
súdení nacistických zločinov samostatne. Tretia kapitola sa zameriava na súdenie
nacistických zločinov prostredníctvom tribunálov zriadených okupačnými mocnosťami vo
svojich zónach a tiež národnými nemeckými súdmi. Aj napriek tomu, že pre celé Nemecko
pod správou Spojencov existovala určitá zjednocovacia legislatíva, jej konkrétna realizácia
v praxi závisela od vrchných veliteľov jednotlivých okupačných zón. Cieľom tretej
kapitoly je bližšie popísať a zanalyzovať súdenie nacistických zločinov prostredníctvom
tribunálov v jednotlivých okupačných zónach a prostredníctvom nemeckých národných
súdov. V závere kapitoly práca poskytuje zhrnutie, kritiku a zhodnotenie súdenia
nacistických zločinov v Nemecku v prvých štyroch povojnových rokoch.
Dôvodov, prečo sme si vybrali danú tému záverečnej práce, je viacero. Prvým je
dlhodobejší záujem o danú, veľmi zaujímavú a pútavú problematiku a s ňou súvisiacu
problematiku celého nacistického Nemecka. Jedná sa o unikátnu historickú skúsenosť aj z
toho dôvodu, že samotné súdenie nacistických zločinov vytvorilo viacero precedensov,
ktoré sa v medzinárodnom práve používajú dodnes. Ďalším z dôvodov bol aj fakt, že
napriek dôležitosti danej témy sa len málo slovenskej či českej literatúry venuje
komplexnosti a problematickosti celého povojnového súdenia nacistických zločinov
a odborníkov sa pozornosť často sústreďuje iba na prvý Norimberský proces. Z tohto
dôvodu bolo naším cieľom poskytnúť ucelený prehľad povojnovej spravodlivosti
vykonávanej v prvých štyroch rokoch po vojne na území Nemecka.
Z časového hľadiska sme tému ohraničili rokmi od 1945 až 1949, keďže práve v
týchto rokoch predstavovala snaha potrestať nacistických zločincov jednu z hlavných
spoločných priorít tak víťazných mocností, ako aj širokej verejnosti. Ďalším dôvodom bola
rozsiahla problematika súdenia nacistických zločinov, ktorá v menšej miere pretrváva v
podstate dodnes. Z dôvodu limitovaného rozsahu práce sme vybrali konkrétne časové
obdobie, ktoré je z pohľadu dôležitosti ako aj kvantity procesov najzaujímavejšie.

9
1. Koniec druhej svetovej vojny a situácia v Nemecku

1.1 Koniec vojny

Európska vojna, ktorá sa začala nacistickým prepadnutím Poľska v septembri roku

1939 a skončila sa bezpodmienečnou kapituláciou Nemecka dňa 8. mája 1945, bola až do
poslednej chvíle sprevádzaná ťažkým bojom. Nacisti sa snažili udržať pri živote a svoj boj
nechceli vzdať. A to aj v momente, keď sa druhá svetová vojna pomaly blížila ku koncu
a výsledok už bol viac-menej jasný. Ešte v marci a v apríli roku 1945 v Nemecku zúrili
boje, no Hitler sa svojím zmýšľaním a správaním stále viac vzďaľoval od reality. Koniec
všetkým nacistickým nádejam na zvrátenie porážky nastal, keď sa sovietska armáda blížila
k Berlínu a Spojenci prekročili rieku Rýn. Zatiaľ čo tisíce ľudí opúšťali svoje domovy, tí,
ktorí profitovali z nacistického režimu, sa snažili zachrániť svoje nakradnuté cennosti
a zamaskovať stopy po svojich zločinoch. Koncentračné tábory boli vypratané, zúbožení
väzni boli nútení k pochodom na iné miesto, a nacistickí sa snažili ukryť nakradnuté zlato,
umenie, šperky, archívne vína a ďalší luxusný tovar. (Fulbrook, 2009)
Uprostred tejto skazy vydal Hitler príkaz na ,,odpor do poslednej kvapky krvi“, čo
predstavovalo posledný beznádejný pokus zvrátiť pád Tretej ríše. Poslednú návštevu
frontu uskutočnil Hitler 3. marca, keď sa stretol s veliteľmi pri rieke Odre, odkiaľ sa
očakávala ofenzíva na Berlín a dňa 19. marca vydal takzvaný Nerov rozkaz (Nero-Befehl),
inak povedané rozkaz o ,,spálenej krajine“. Týmto rozkazom nariadil, aby bolo všetko
radšej zničené, než by sa to malo dostať do rúk nepriateľov. Nič sa nesmelo dostať do rúk
protivníka v neporušenom stave. (Wolfrum, 2008)
Vo viacerých častiach Nemecka však aj nacistickí fanatici váhali a rozkaz skôr
ignorovali alebo pozmeňovali, pretože sa nechceli ešte viac odcudziť nemeckej verejnosti.
Na druhý deň, 20. marca, Hitler prijal v záhrade Ríšskeho kancelárstva dobrovoľníkov
Hitlerovej mládeže (Hitlerjugend). Vtedy sa poslednýkrát objavil na verejnosti a následne
sa uchýlil v mohutnom podzemnou bunkri pod Ríšskym kancelárstvom. (Overy, 2010)
Hitler bol verný svojmu darvinistickému pohľadu na svet až do samotného konca.
Nedokázal sa vyrovnať s tým, že Nemci neboli dostatočne silní, aby dokázali protivníkov
poraziť. Aj ku koncu vojny sa ešte prejavoval Hitlerov fanatizmus. Ako uvádza Collotti vo
svojej knihe Hitler a Nacisti: ,,Režim spáchal posledné zločiny proti vlastnému ľudu tým,
že posielal na front šestnásťročných chlapcov a najstaršie ročníky zhromaždené

10
v poslednom záchveve nacionalistickej demagógie do takzvaných Volksturm1. Koniec
režimu akoby nemal históriu. Alebo je jeho históriou to, že sa zrúti do seba a sťahuje so
sebou do ruín celé Nemecko.“(Collotti, 1996, s. 149). Až vo chvíli, keď Červená armáda
pochodovala ruinami Berlína, Hitler si zvolil cestu z tejto mizérie, do ktorej dostal celé
Nemecko. Dňa 30. apríla 1945 krátko pred 15:30 bola vyhlásená informácia o Hitlerovej
samovražde. Hitler v závete určil za svojho nástupcu Josepha Geobbelsa, za prezidenta
a vrchného veliteľa Werhmachtu Karla Dönitza, ktorý unikol do prístavného mesta
Flensburg na severe Nemecka. Hneď prvého mája sa Goebbels pokúsil s miestnymi
sovietskymi veliteľmi dohodnúť na zastavení paľby a začatí mierových rokovaní, ale
Spojenci pripúšťali len bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých ozbrojených síl na
všetkých frontoch. Nič iné neprichádzalo do úvahy a bezpodmienečná kapitulácia2 bola
cieľom, ku ktorému Spojenci smerovali od roku 1943. Bezpodmienečná kapitulácia mala
byť jednoznačným priznaním porážky nacistického Nemecka a taktiež akýmsi
splnomocnením umožňujúcim Spojencom použiť všetky práva okupačných mocností na
nemeckom území. (Manák, 2011)
Na príkaz nového kancelára a prezidenta Karla Dönitza bola dňa 5. mája oznámená
bezpodmienečná kapituláciu. Dokument bol podpísaný vo francúzskom meste Remeš 7.
mája o 2:40 ráno. Kapitulácia však bola zložená len do rúk západných síl, čo rozhnevalo
Stalina a ten trval na opakovanom ceremoniáli v Berlíne. Nakoniec dňa 8. mája 1945
prebehla druhá kapitulácia a Nemci sa tak zrazu ocitli v situácií, ktorú nikdy predtým vo
svojej histórií nezažili. Víťazné mocnosti prevzali vládu nad porazenou krajinou a Tretia
ríša tak dosiahla svoj neslávny koniec. (Overy, 2010)

1.2 Dôsledky vojny

Európania sa po druhej svetovej vojne cítili beznádejne, boli vyčerpaní a mali na to

vážny dôvod. Druhá svetová vojna bola totižto vojnou totálnou. Tento konflikt sa dotkol

1
Oddiely Volksturm boli vytvorené na rozkaz Hitlera dňa 25. septembra. Zahrňovali všetkých mužov vo
veku od 16 do 60 rokov a týkali sa predovšetkým tých, ktorí ešte neboli povolaní do armády, či už z dôvodu
veku alebo oslobodenia od vojenskej služby, vzhľadom na dôležitosť povolania. Hitler si od svojho plánu
sľuboval, že povedie k masovému povstaniu na podporu ohrozenej vlasti, ale sfanatizovať národ sa mu
tentoraz už nepodarilo. Nasadenie oddielov ľudovej domobrany bolo zbytočné a absolútne nezodpovedné.
Slabá výzbroj a nedostačujúci výcvik zapríčinil, že nasadenie oddielov Volksturm viedlo len k vysokým
stratám na životoch neskúsených mladých chlapcov a starých mužov. (Müller, 1995)
2
V januári 1943 sa zišli Roosevelt a Churchill v marockom meste Casablanca, kde bola prijatá Rooseveltova
požiadavka ukončiť vojnu nie separátnym mierom jednotlivých štátov, ale bezpodmienečnou kapituláciu
Nemecka a ostatných štátov Osi. (Johnson, 1991)

11
všetkých, rovnako civilistov ako aj ozbrojených zložiek. Vojaci, zásahové oddiely
a policajti zmenili extrémnym spôsobom obraz každodenného života a samotnej existencie
desiatkam miliónov ľudí.
V niektorých krajinách trvala okupácia po väčšinu obdobia vojny a vo všetkých
krajinách priniesla strach a frustráciu. O druhej svetovej vojne môžeme povedať, že je na
rozdiel od prvej svetovej vojny univerzálnou skúsenosťou. Okupačné vojny neboli
v Európe neznáme. Dobrým príkladom je tridsaťročná vojna v Nemecku v 17. storočí, keď
sa zahraničné žoldnierske vojská priživovali na krajine a terorizovali miestnych
obyvateľov, alebo ozbrojený konflikt počas vlády Napoleona. Tieto predchádzajúce
okupačné sily sa na krajine priživovali, napádali a fyzicky likvidovali miestnych civilných
obyvateľov len príležitostne, skôr náhodne. Naproti tomu skúsenosť z nacistickej okupácie
počas druhej svetovej vojny mala svoju špecifickú podobu, a to aj pre svojrázny nemecký
postoj k podrobenému obyvateľstvu. Národy, ktoré padli pod nadvládu nacistického
Nemecka po roku 1939, sa museli podrobiť a slúžiť, alebo boli odsúdené k zániku. Pre
Európanov to predstavovalo novú skúsenosť. Európske mocnosti mali takéto skúsenosti
len zo svojich kolónií, kde dochádzalo k zotročovaniu a tiež k praktikám ako bolo
mučenie, mrzačenie či masová fyzická likvidácia, aby svoje obete donútili k poslušnosti.
V druhej svetovej vojne tak dochádza k novému javu, kedy sa po prvý raz zmobilizovala
celá sila európskeho štátu s prvotným cieľom podmaniť si a následne vykorisťovať iných
Európanov. (Judt, 2005)
Druhá svetová vojna si celkovo vyžiadala extrémne straty na životoch a tiež veľkú
materiálnu deštrukciu. Obdobie najhoršej fyzickej deštrukcie sa spája s relatívne krátkym
obdobím posledného roku vojny. Len veľmi málo miest a veľkomiest bolo po vojne
zachovaných v pôvodnom stave3. V dôsledku veľkej materiálnej devastácie sa veľa ľudí
ocitlo bez domova. Odhadom, v Sovietskom zväze išlo približne o 25 miliónov ľudí
a v Nemecku o ďalších 20 miliónov, pričom len v Hamburgu to bolo 500 000 ľudí. Okrem
zničených miest pripomínali práve skončenú vojnu aj vážne narušené dopravné
a komunikačné tepny. Západná Európa však nebola tou, kde sa nacistické zverstvá
uskutočnili v plnej miere. Nacisti zaobchádzali so západoeurópskymi krajinami tak, aby
ich mohli čo najlepšie vykorisťovať a mať z nich prospech. Skutočné hrôzy vojny sa tak

3
Už v prvom roku vojny nemecké letectvo zruinovalo Rotterdam a následne anglické priemyselné mesto
Coventry. V priebehu vojny sa k nim pridávali mnohé ďalšie. Po vojne sa práve zruinované mestá stali
najviditeľnejším dôkazom spustošenia Európy a boli názornou ukážkou devastujúcej sily, ktorú v sebe niesla
vojna. Mestá ako Minsk, Kyjev, Varšava a tiež nemecké mestá Hamburg, Kolín, Drážďany a Berlín boli skôr
tlejúce ruiny ako miesta pre život ľudí. (Harris, 2005)

12
diali ďalej vo východnej a juhovýchodnej Európe, a to aj v dôsledku boja miestnych
partizánov voči nemeckým vojakom. Obrovské materiálne škody boli napáchané najmä
v Juhoslávií, Grécku, Ukrajine a Poľsku. (Spielvogel, 2014)
V celej Európe došlo k veľkým materiálnym stratám, ale v porovnaní s ľudskými
stratami sú tieto straty nepodstatné. V dôsledku vojny rozpútanej nacistickým Nemeckom
zomrelo len v Európe od roku 1939 do roku 1945 okolo 36 a pol milióna ľudí. Žiadny iný
vojenský konflikt v zaznamenaných dejinách ľudstva si nevyžiadal toľko obetí za tak
krátku dobu. Čo je však najviac zarážajúce je extrémne množstvo civilných obetí, ktoré
predstavuje viac ako polovicu z celkového počtu obetí. Počet civilných obetí činil viac ako
19 miliónov a len vo Veľkej Británii a Nemecku boli vojenské straty výrazne nad
civilnými. Civilné obete prekročili vojenské straty v ZSSR, Poľsku, Juhoslávií, Maďarsku,
Grécku, Francúzsku, Holandsku, Belgicku a Nórsku. (Judt, 2005)
Najväčšie civilné straty boli na území predvojnového Poľska, kde sa ich počet
približoval k piatim miliónom. Poľsko prišlo celkovo o pätinu svojej predvojnovej
populácie, vrátane množstva vzdelaných ľudí, ktorí boli nacistami cielene likvidovaní.
Juhoslávia stratila osminu pôvodnej populácie a ZSSR stratil jedenástinu, pričom sovietske
straty v druhej svetovej vojne zahŕňajú veľké množstvo vojnových zajatcov. Sovietsky
zväz bol okupovaný iba čiastočne a tak reálnejší pohľad poskytujú čísla na jednotlivé
oblasti v ZSSR, z ktorých o najväčšiu časť populácie prišlo Bielorusko. Počet obetí
v Bielorusku bol viac ako 2,2 milióna ľudí, čo predstavovalo väčšie množstvo obetí ako
napríklad obetí Francúzov, Američanov a Britov dokopy. Celkovo tak Bielorusko prišlo
o viac ako štvrtinu svojej populácie. (Kotljarchuk, 2011)
Vysoké straty na civilnom obyvateľstve si vyžiadalo najmä masové vyhladzovanie
v koncentračných táboroch a na bojovom poli od Odesy až po Balt, ale tiež podvýživa,
choroby, vyhladovanie a fyzická likvidácia nacistickými vojakmi väčšinou streľbou alebo
obesením. Následky bombardovania, granátov, bojov pechoty v mestách a na poliach,
cielené nálety na utečenecké kolóny, upracovanie na smrť v zbrojárskych závodoch
a väzenských táboroch sa tiež podpísali pod obrovský počet obetí nacistického režimu
a nimi vyvolaného ozbrojeného konfliktu. (César, 1963)
V našej práci sa nebudeme bližšie venovať rozsahu a krutostiam obrovského
množstva zločinov, ktoré boli napáchané nacistami pre ich všeobecnú známosť a aj pre
obmedzený rozsah práce. Je však dôležité povedať, že zásadné porušovanie ľudských práv,
masové vyvražďovanie, vykorisťovanie a teror bol výsledkom samotnej nacistickej
ideológie, ktorá bola zmesou sociálneho darvinizmu, teórií nadčloveka, rasizmu,

13
antisemitizmu, antikomunizmu a ďalších teórií. Hlavne však tiež išlo o osobnú hlboko
zakorenenú nenávisť a presvedčenie Adolfa Hitlera, ktorý bol strojcom nacistickej
nadvlády a svoje presvedčenie vedel preniesť na široké masy. Druhá svetová vojna bola
biologickou vojnou nadradených rás voči podradným a mala za cieľ fyzicky likvidovať
nevhodných s cieľom rasovej hygieny a väčšieho životného priestoru pre Nemcov
(Lebensraum). Z tohto dôvodu mala 2.svetová vojna také neuveriteľné množstvo civilných
obetí a tiež bol preto po vojne na Norimberskom procese odsúdený celý nacistický režim
a ideológia, nie len konkrétni ľudia, ktorí boli zodpovední za konkrétne zločiny.
Norimberskému procesu ako aj ďalšiemu súdeniu nacistických zločinov sa budeme bližšie
venovať v nasledujúcich kapitolách.

1.3 Nová nemecká realita

Prvá bezprostredná spravodlivosť prišla s koncom vojny a predstavovala skôr

víťazný pocit pomsty4, nepredstavovala formálne súdenie, ale skôr spontánne reakcie na
zmenu situácie a zlý stav, v ktorom sa ocitli všetci Nemci. Po tom, čo nastala
bezpodmienečná kapitulácia, sa Nemecko ako porazený štát ocitlo v novej realite. Ako
uvádza Richard Overy vo svojej knihe: ,,Tretia ríša zanikla v podstate za jednu noc.
Inštitúcie zriadené režimom prestali fungovať. Organizácie SA a SS sa rozplynuli
a nacistická strana, ktorá mala osem miliónov členov, zmizla rovnakou rýchlosťou, akou
stíhali Nemci likvidovať svoje členské preukazy NSDAP a schovávali stranícke odznaky či
vyznamenania.“(Overy, 2010, s. 371.) Celé územie Nemecka bolo obsadené armádami
iných štátov, mestá a veľké fabriky boli z veľkej časti v troskách, krajina bola zaplavená
miliónmi utečencov z východnej Európy a drvivá časť obyvateľstva trpela hladom
a stratou svojich domovov. Národný štát založený Ottom von Bismarckom v roku 1871
ležal v troskách. Na Nemecko v plnej miere doľahla hrozná tvár vojny. Okrem fyzickej
devastácie boli Nemci konfrontovaní aj s morálnou mizériou, ktorá prišla s porážkou. Za
celú túto katastrofu, ktorá sa v Nemecku po vojne diala, mohol nacistický režim, ktorý
svojím konaním dohnal svoju krajinu do ťažkej situácie. Slovami Laurenca Reesa: ,,Tými,
kto privodil túto skazu na Nemecko, boli nacisti. Za dvanásť rokov svojho vládnutia

4
Vo všetkých oslobodených krajinách po vojne prevládol pocit pomsty, čo sa týkalo najmä kolaborantov
spolupracujúcimi s Nemcami (známe sú prípady ako poprava Andora Jarossa v Budapešti, Pietra Carusa
v Ríme a ďalších) a tiež došlo k mnohým lynčovaniam kápov koncentračných táborov samotnými
oslobodenými väzňami. (Clarke, 2012)

14
predviedli, čoho sú schopní ľudia, ak si za vzor berú divú zver zo živočíšnej ríše
a inšpirujú sa výrokmi ako: ,,Uzavrite svoje srdcia ľútosti. Konajte brutálne.“ (Rees, 2005,
s. 312) Demoralizovaná spoločnosť, ktorá žila v ruinách so strachom a bez dostupnosti
základných vecí potrebných na život, čakala, ako sa bude vyvíjať budúcnosť ich krajiny.
V hodine úplnej porážky nastáva takzvaná Stunde Null (Nultá hodina), bod v čase, kedy
Nemecko prestalo existovať ako štát a obnova krajiny sa mohla postupne začať.(Solsten,
1996)
Na nemeckú povojnovú spoločnosť doľahla vojna vo viacerých aspektoch. Jedným
z nich boli aj masové odsuny Nemcov rozptýlených po celej strednej a východnej Európe.
Vysídľovanie a deportácie boli bežnou súčasťou nacistických praktík a dotkli sa miliónov
ľudí. Po vojne, keď sa karta obrátila, sa práve Nemci stali terčom divokého a násilného
vyháňania, čo dobre vystihujú slová Laurenca Reesa: ,,Hitlerova nenávisť sa obrátila proti
Nemcom, ktorým vládol a ako oheň spálila aj jeho samotného. Hitlerizmus vznikol z krízy
a nenávisti a v kríze a nenávisti zomrel.“ (Rees, 2009, s. 310) Nemcov po roku 1945 už
nechceli ani v krajinách, kde ich rodiny žili už po stáročia. Na okupovaných územiach aj
v štátoch bývalej Osi vo východnej Európe si povojnové režimy vybavovali účty
s nemeckou ,,panskou rasou.“ Nemeckým usadlíkom a podnikateľom zabavovali ich
majetky a pôdu, častokrát boli hnaní v zástupoch do provizórnych táborov a na
vyčerpávajúce pochody smerom na západ, do zdevastovaných nemeckých miest. Mnohých
Nemcov však povraždili rozzúrené obete predchádzajúcej nacistickej okupácie a ich
majetky boli ukradnuté alebo zničené. Do Nemecka prichádzali títo vyhnanci bez
akéhokoľvek majetku a nové životy začínali od nuly v ťažkých podmienkach.
(Overy,2010)
Už v roku 1942 Briti v tichosti odsúhlasili české požiadavky na povojnový odsun
sudetských Nemcov. Po vydaní dekrétu dňa 18. mája 1945 československým prezidentom
Eduardom Benešom došlo v priebehu osemnástich mesiacov k vyhnaniu takmer troch
miliónov Nemcov prevažne z českých Sudet. Takýto trend bol badateľný aj v iných
krajinách. Z Poľska muselo odísť 1,3 milióna Nemcov, z Juhoslávie pol milióna,
z Rumunska 786 000 a z Maďarska 623 000. Úplne najväčší počet nemeckých migrantov
pochádzal z bývalých východných teritórií samotného Nemecka5. (Judt, 2005)
Tieto udalosti, ktoré sa už diali v praxi, dostali neskôr aj formálne potvrdenie. Na
stretnutí USA, Veľkej Británie a ZSSR v Postupime sa slovami článku XII neskoršej

5
Uzemie Sliezska, východného Brandeburska, východného Pruska a východného Pomoranska.

15
dohody stanovilo, že tieto vlády ,,uznávajú, že bude potrebné pristúpiť k odsunu
nemeckého obyvateľstva z Poľska, Československa a Maďarska.“6
Tak ako si popíšeme neskôr, Spojenci sa dohodli na povojnovej spravodlivosti
v podobe riadnych súdnych procesov, a mimo iného sa tak chceli dištancovať od praktík
príbuzných nacistickému režimu. Podobne to bolo aj v otázkach odsunov, ktoré výstižne
opisujú slová amerického žalobcu na Norimberskom procese Telforda Taylora: ,,Existoval
tu dosť podstatný rozdiel medzi povojnovým vyháňaním a vojnovými čistkami
obyvateľstva, keď vyháňači sprevádzali vyháňaných, aby sa uistili, že sú v getách, a potom
ich buď zabili, alebo využili na nútené práce.“ (Judt, 2005, s. 26)
Nemecká spoločnosť nevítala vyhnancov s nadšením, pretože ona sama bola pod
tiažou obrovských problémov, akými boli vysoká nezamestnanosť, neustála inflácia,
problém ubytovania, akútny nedostatok potravín7 a nedostatok mužov8. Pre všetkých
Nemcov bol každodenný život v prvých povojnových rokoch veľmi ťažký. Veľkú časť
povojnovej odplaty si často odniesli aj úplne nevinné nemecké ženy, a to najmä
v sovietskej okupačnej zóne.(Overy, 2010)
Prežiť vojnu bolo veľmi náročné, no prežiť mier nebolo taktiež vôbec ľahké. K
lepšej situácii sa podpísal včasný a najmä účinný zásah novovzniknutej Organizácie
spojených národov na podporu vojnou postihnutých krajín (UNRRA) a okupujúcich
spojeneckých vojsk, vďaka čomu sa podarilo vyhnúť nákazlivým chorobám a rozsiahlym
epidémiám. Všetkému sa zabrániť nedalo a problém predstavovali najmä vyčerpanie,
podvýživa a choroby ako dyzentéria, týfus, tuberkulóza a záškrt. Vojna po sebe vždy
zanechá početné straty na životoch, majetkoch a tiež zakorení traumy do mnohých ľudí.
Katastrofa, ktorú však po sebe zanechala druhá svetová vojna a éra nacistického Nemecka
bola špecifická aj tým, že štátna politika urobila omnoho väčšie škody ako samotný
ozbrojený konflikt. (Judt, 2005)
Istá forma spravodlivosti v podobe ťažkej situácie doľahla aj na obyčajných
Nemcov (nie na všetkých spravodlivo) ako zadosťučinenie za to, že sa podieľali na
legitimizovaní nacistického režimu zavŕšeného nástupom Hitlera k moci v roku 1933, od

6
Oficiálny dokument: The Berlin (Potsdam) Conference, July 17-August 2, 1945 (a) Protocol of the
Proceedings, August l, 1945
7
V Nemecku postupne klesol priemerný denný príjem pre dospelého človeka z 2445 kalórií na deň v rokoch
1940 až 1941, na 1412 kalórií na deň po vojne. Jedná sa však iba o priemer, napríklad v americkej okupačnej
zóne bol v júni 1945 oficiálny denný prídel 860 kalórií. Nemecký vtip ,,Radšej si užívaj vojnu – mier bude
hrozný“ tak dostával reálne smutný význam. (Judt, 2005)
8
Významnú rolu v povojnovom Nemecku tak zastávali ženy, ktoré museli čeliť mnohým problémom. Boli
to takzvané Trümmerfrau (ženy trosiek), ktoré sa pričinili o povojnové ,,upratovanie“ materiálnych škôd a
ruín najmä v mestách. (Clarke, 2012)

16
ktorého si sľubovali novú éru úspešného Nemecka a zázračný všeliek na všetky problémy.
Pravdou však je ako uvádza Mary Fulbrook vo svojej knihe A history of Germany 1945 -
2008, že,,Hitler nielenže nevyriešil napätie, ktoré sužovalo Weimarskú republiku, on ju
podstatne zhoršil. Rozdelil národ ešte horším spôsobom, pokusom vyvraždiť tých, ktorí ho
podľa neho znečisťovali. Chcel zjednotiť národnú komunitu a priniesol len separáciu
a diskrimináciu. Hitlerovým prínosom bola absolútna skaza a absolútna porážka.“
(Fulbrook, 2009, s. 105)Aj keď môžeme polemizovať o istom progrese nemeckej
ekonomiky a zlepšení sociálnych podmienok života nemeckých občanov, ktorí neboli zo
spoločnosti vylúčení v období od nástupu nacistov až do posledných rokov vojny,
nesmieme však zabúdať, že išlo len o blahobyt tých, ktorí sa nejakým spôsobom spájali
s režimom alebo aspoň neboli nahlas proti nemu. Jednalo sa o pozdvihnutie svojho
prospechu na úkor mnohých. Tento egoistický prospech sa nakoniec vypomstil a obrátil
voči Nemcom prostredníctvom katastrofálneho stavu v krajine, ktorý tam zanechal už
bývalý nacistický režim.

1.4 Spojenci a okupačná politika

Ako sme už spomínali bezpodmienečná kapitulácia 8. mája 1945 a úplné obsadenie

krajiny spojeneckými vojskami znamenali, že sa nemecké dejiny nachádzali na nulovom
bode. Zrútila sa nielen nacistická vláda, ale vojna zničila aj nemecký národný štát. Totálne
zrútenie štátnej správy v celej krajine si vyžadovalo prijať okamžité opatrenia. Po zosadení
Hitlerovho nástupcu admirála Karla Dönitza ako hlavy štátu a zosadení jeho provizórnej
vlády, vydali spojenci 5. júna 1945 jednostranné vyhlásenie svojej zvrchovanej autority
nad nemeckým územím. V nasledujúcich štyroch rokoch po vojne vznikli modely, ktoré
definovali ďalšie nemecké a tiež medzinárodné dejiny. O budúcnosti rozhodovali víťazní
spojenci, ktorí ale zo začiatku sami nevedeli, aké riešenie bude v prípade povojnového
Nemecka najvhodnejšie. (Solsten, 1996)
V zásuvkách ministerstiev zahraničných vecí už dlhšiu dobu ležali plány na
riešenie situácie, ktorá nastane po víťazstve nad Hitlerovým Nemeckom. Predstavy
„veľkej trojky“, ktorú tvorili USA, Veľká Británia a Sovietsky zväz a od roku 1945 aj
Francúzsko, sa navzájom dosť významne odlišovali. Hlavnou otázkou bolo, akú bude mať
podobu Nemecko po vojne. Má byť ponechané ako jeden štát, alebo má byť rozdelené na
viacero malých štátov? Predovšetkým Francúzi boli za rozdelenie, pravidelne však narážali

17
na britský odpor. Takisto aj Briti si priali byť pred Nemeckom v bezpečí, ale len do chvíle
než ich ostatní dvaja spojenci rozpoznali nové nebezpečenstvo v podobe Stalinovej
expanzívnej politiky. (Wolfrum, 2008)
V otázkach podoby Nemecka po vojne sa ukázala ako významná mapa
o okupačných zónach z roku 1943. Táto mapa bola predložená európskemu poradnému
výboru v Londýne v januári 1944 a vo februári 1944 bola prijatá aj Sovietskym zväzom.
Mapa navrhovala rozdelenie na tri okupačné zóny a v podstate obsahovala to, čo sa
následne vyvinulo do východného a západného rozdelenia v Európe a v medzinárodnom
systéme. V septembri 1944 bolo ustanovené, že Berlín bude rozdelený na štyri sféry
vplyvu, a onedlho na to bola založená kontrolná komisia pre koordináciu spojeneckých
okupačných plánov. Konsenzus medzi víťaznými mocnosťami sa niekedy nevytváral
ľahko a rozdielne názory neboli len medzi Sovietskym zväzom a západnými spojencami,
ale aj medzi jednotlivými západnými politikmi. V praxi to znamenalo rozdelenie
nemeckého národa na západný konzervatívny štát a na tvrdý komunistický štát na
východe. V žiadnom z týchto štátov nebola uplatnená tretia cesta9. Aj keď rozdelenie
Nemecka a obojstranný konzervativizmus v opačných politických modeloch začali byť
v plnej miere zreteľné až v priebehu päťdesiatych rokov, prvotné kroky sa dajú spozorovať
už v prvých rokoch povojnového obdobia. (Fulbrook, 2009)
Rozhodnutie zriadiť okupačné zóny bolo výsledkom sérií medzinárodných
konferencií. Na prvej konferencii v Casablance, ktorá sa konala v januári 1943, sa
zúčastnili Veľká Británia (zastupujúci Winston Churchil) a USA (Franklin Delano
Roosvelt). Práve na Roosveltov návrh bolo prijaté prehlásenie, že vojna sa musí ukončiť
len bezpodmienečnou kapituláciou. Z pohľadu vývoja povojnového Nemecka však boli
dôležitejšími tri medzinárodné konferencie, ktoré nasledovali po Casablanskej konferencii.
Na konferencii v Teheráne, ktorá sa konala v dňoch od 28. novembra 1943 do 1. decembra
1943, sa prerokovávali témy ako budúca podoba západnej hranice povojnového Poľska a
možnosti rozdelenia Nemecka. K dvom mocnostiam USA a Veľkej Británii sa pridal
Sovietsky zväz, ktorý požadoval otvorenie aj druhého frontu na západe. Bol prijatý
záverečný dokument takzvaná Deklarácia troch štátov, v ktorej sa spojenci zaviazali
spolupracovať aj po vojne. Výsledkom tejto konferencie bolo začatie prác na detailnom
pláne o okupácií a administratíve Nemecka po skončení vojny. (Solsten, 1996)

9
Tú si želalo mnoho demokratických a antifašistických Nemcov. Tretia cesta pre nich predstavovala
kombináciu demokracie a socializmu, čo by v praxi dovoľovalo spojenie Nemecka a jeho neutrálnosť.
(Fulbrook, 2009)

18
 Vo februári roku 1945 sa uskutočnila ďalšia konferencia v Jalte. Keď sa takzvaná
Veľká trojka, ktorú tvorili predstavitelia troch hlavných spojeneckých veľmocí Churchil,
Roosvelt a Stalin, zišla v krymskom letovisku Jalta, spojenecké vojská boli už na
hraniciach Nemeckej ríše. Účastníci sa rozhodli, že jedna okupačná zóna pripadne aj
Francúzsku10. Spojenci tu prijali rozhodnutie zvolať v San Franciscu zakladajúcu
konferenciu Organizácie spojených národov, ktorá mala po vojne zabezpečovať mier,
ochraňovať ľudské práva a prispievať k sociálnemu pokroku. Dohodlo sa tu tiež na
rozdelení ríšskeho územia na štyri okupačné zóny a vytvorenie komisie pre stanovenie
nemeckých reparácií. Tieto okupačné zóny si rozdelili Británia, USA, Francúzsko a ZSSR.
Štvorstranná okupácia Nemecka bola prvým krokom, ktorý nahradil neexistujúcu nemeckú
centrálnu moc po vojne. (Davies, 1996)
Aj cez isté názorové rozdiely, mali účastníci Jaltskej konferencie dojem, že
„dosiahli prvé veľké mierové víťazstvo.“11 Počiatočná relatívna harmónia medzi
Spojencami sa čím ďalej tým viac začala meniť skôr na rivalitu v podobe rozdielnych
názorov a to už na konferencii v Jalte. Rozdielne názory sužovali aj ďalšiu konferenciu. Tá
sa konala od 17. júla do 2. augusta 1945 v meste Postupim, nachádzajúceho sa v blízkosti
Berlína. (Reynolds, 2006)
Účelové spojenectvo, ktoré vzniklo v dôsledku 2. svetovej vojny, sa celkovo
ukazovalo ako značne labilné a medzi bývalými partnermi panovala nedôvera. Aj napriek
tomu sa však dokázali v Postupime dohodnúť na dôležitých spoločných zásadách , ktoré
mali byť uplatnené voči Nemecku, na takzvaných „štyroch D“: demilitarizácia,
denacifikácia, demokratizácia a decentralizácia. Boli to skôr formálne predpoklady a
kompromisy, pod ktorými mohol každý rozumieť niečo iné. Nemecko bolo úplne
odzbrojené a jeho vojenský potenciál zničený. Srdce nemeckého ťažkého priemyslu a
zbrojná produkcia nachádzajúca sa Porúrí, mala byť postavená pod medzinárodnú
kontrolu. (Wolfrum, 2008)

10
Toto rozhodnutie však vytvorilo obavy v súvislosti s rozdelením okupačných zón. Pôvodná mapa zón bola
nakreslená tak, aby približne rovnovážne rozdeľovala populáciu do jednotlivých zón, čím ale Sovietsky zväz
dostal podstatne väčšie územie, pretože sovietska zóna mala menšiu hustotu osídlenia. Na jar roku 1945 už
boli pozície jasné, takže západné mocnosti dúfali, že Francúzsko získa svoju zónu na úkor Sovietskeho
zväzu. K tomu ale nedošlo a francúzska okupačná zóna bola vytvorená z časti americkej a britskej zóny.
(Johnson, 1991)
11
Sovietsky zväz prisľúbil vyhlásenie vojny Japonsku v časovom horizonte do dvoch až troch mesiacov po
kapitulácií Nemecka a za východnú hranicu Poľska bola určená tzv. Curzonova línia, ktorá zodpovedala
demarkačnej línií, na ktorej sa v roku 1939 dohodli Hitler so Stalinom. Poľsko malo byť za to odškodnené
kompenzáciou v podobe odstúpenia časti nemeckého územia na západe, ktorého rozloha nebola ešte presne
určená. V tejto otázke sa rozhodnutie presunulo až na nasledujúcu Postupimskú konferenciu. (Müller, 1995)

19
 Záverečný dokument Postupimskej konferencie takzvaná Postupimská dohoda, tiež
obsahuje ustanovenia pre demilitarizáciu a denacifikáciu Nemecka ako aj
reštrukturalizáciu nemeckého politického života založeného na demokratických
princípoch. Nemecko tak malo byť denacifikované, vojnoví zločinci tvrdo potrestaní a
Nemci prevychovaní. (Solsten, 1996)
Naproti tomu problémami na tejto konferencií boli rozdielne názory medzi ZSSR
a západnými Spojencami, ktoré sa týkali najmä výšky reparácií a nemecko-poľskej
hranice. Jedným z najväčších víťazstiev ZSSR bolo zabezpečenie súhlasu od ostatných
mocností na konferencii ohľadom poľských hraníc. V tejto otázke bolo rozhodnutie určené
de facto sovietskou interpretáciou poľských západných hraníc, ktoré podľa nich majú ležať
na západnej strane skôr než na východnej strane rieky Nisa. Takýto úspech Sovietskeho
zväzu bol podľa niektorých historikov spôsobený aj tým, že vyjednávacia sila západných
mocností bola oslabená nahradením Churchilla novým zástupcov Veľkej Británie
Clementom Attleem12 v priebehu postupimskej konferencie. Sile západu nepridával ani
fakt, že aj keď Francúzsko dostalo svoju okupačnú zónu, nezúčastnilo sa postupimskej
konferencie a robilo len málo, aby koordinovalo svoju okupačnú politiku a postupy s tými
americkými alebo britskými. Ďalším bodom, v ktorom víťazné mocnosti viedli spor, bola
otázka výšky reparácií. (Fulbrook, 2009)
Boli to práve reparačné dohody, ktoré spôsobili relatívnu nezávislosť okupačných
zón a ďalšie prehlbovanie rozdielnosti názorov medzi západom a východom. V praxi bolo
po vojne s každou okupačnou zónou zachádzané rôznymi spôsobmi. Okrem toho ani vo
vnútri jednotlivých zón nebolo všetko jasné a konzistentné. Každá okupačná zóna mala
vlastnú správu, ktorá spolupracovala s existujúcimi miestnymi inštitúciami a firmami. Ako
v tej dobe hovorili Briti: ,,Je nepredstaviteľné, že by Nemecko, s ktorým nie je narábané
ako s ekonomickým celkom, bolo dlho považované za politický celok.“ (Fulbrook,2009, s.
111.)
Európska poradná komisia stanovila, že po víťazstve v druhej svetovej vojne majú
najvyššiu správu v Nemecku vykonávať vrchný velitelia ozbrojených síl Veľkej Británie,
USA, ZSSR a Francúzska. K výkonu okupačnej správy malo dôjsť spôsobom, aký určovali
Postupimské dohody z 2.augusta 1945, že každá krajina vykonáva správu vo svojej
okupačnej zóne a spoločne ako členovia Kontrolnej rady v otázkach týkajúcich sa

12
Kvôli výsledkom britských všeobecných volieb a následnej výmene Churchillovej vlády za labouristickú
administratívu.(Nálevka, 2000)

20
Nemecka ako jedného celku. V berlínskej proklamácií z 5. júna 1945 o prevzatí moci
v porazenom povojnovom Nemecku vyhlásili vrchní velitelia víťazných mocností, že bola
zriadená Spojenecká kontrolná rada (Allied Control Council - ACC)13, ktorá po prvýkrát
vystúpila na verejnosti 30. augusta 1945. (Müller, 1995)
Vzhľadom na časté a veľké problémy spojené s vytváraním a následnou realizáciou
dočasnej provizórnej okupačnej správy, jednomyseľnosť často chýbala, a tak sa prístup
k okupačnej politike začal čoskoro meniť. ACC sa najskôr zaoberalo najmä rušením
nacistickej legislatívy a realizáciou ustanovení z Postupimských dohôd, vrátane
denacifikácie a demilitarizácie povojnového Nemecka. Keďže sama nedisponovala
výkonnou mocou a bola odkázaná len na vzájomnú kooperáciu jednotlivých vojenských
guvernérov, čoskoro nastal problém plniť uznesenia ACC. (Solsten, 1997)
Už v Postupimských dohodách bolo stanovené, že Nemecko má zostať
hospodársky jednotné. Spojené štáty americké preto navrhovali spoločnú hospodársku
správu pre okupačné zóny, ale zo začiatku nenašli pochopenie u ostatných okupačných
krajín. Po parížskej konferencií ministrov zahraničných vecí požadovali Spojené štáty 20.
júla 1946 v Spojeneckej kontrolnej rade uzavrieť viacstranné zmluvy medzi okupačnými
silami v Nemecku, pričom sa odvolávali na Postupimské dohody a na potrebu lepšie
zvládať hospodárske problémy. ZSSR americký návrh odmietol, Francúzsko reagovalo
vyhýbavo, ale Veľká Británia po desiatich dňoch súhlasila. To znamenalo zvrat
v americkej a britskej okupačnej politike v Nemecku14.(Nálevka, 2000)
Cieľom prvej kapitoly bolo popísať a priblížiť ťažkú situáciu, v ktorej sa Nemecko
nachádzalo ako porazený štát po druhej svetovej vojne. Obrovským problémom musela
čeliť väčšina Nemcov a svoju energiu často vkladali hlavne do úsilia o holé prežitie a to
najmä v zruinovaných veľkých mestách. Nacistická éra a nacistické praktiky zanechali po
sebe katastrofu nielen v Európe, ale aj vo vlastnej krajine a vlastnom národe. Tým, že
Nemci legitimizovali nacistický režim, museli byť pripravení znášať dôsledky svojich

13
Okupačné zóny boli oficiálne riadené pomocou Spojeneckej kontrolnej rady (ACC). Rada sa skladala zo
štyroch vrchných veliteľov ozbrojených spojeneckých síl, ktorí zároveň zastávali post vojenských
guvernérov vo svojich okupačných zónach a predstavovali tak najvyššiu správnu úradnú moc. Rozhodnutia
ACC mali byť prijímané jednomyseľne. Ak nebolo možné dosiahnuť jednomyseľnú dohodu, velitelia sa mali
vzdať jednotnej akcie a každý mal obmedziť svoju pozornosť na jeho vlastnú okupačnú zónu, v ktorej mal
zvrchovanú autoritu. V skutočnosti tak ACC nemala vlastnú výkonnú moc, ale musela sa spoliehať na
vzájomnú spoluprácu všetkých vojenských guvernérov a na ich implementovanie rozhodnutí ACC v
(Glossner, 2010)
14
S cieľom uľahčiť cestu k ekonomickej sebestačnosti Nemecka sa Spojené štáty americké a Veľká Británia
dohodli na zlúčení ich okupačných zón. Dňa 1. januára 1947 vstúpila do platnosti americko-britská zmluva,
ktorá vytvorila zjednotené hospodárske oblasti a vznikol tak jednotný ekonomický celok takzvaná Bizóna.
Francúzsko nakoniec tiež rozhodlo pripojiť svoju zónu do zjednotenej hospodárskej oblasti dňa 8. apríla
1949 a tak vznikla Trizóna. (Davies, 1996)

21
rozhodnutí aj keď mnohí asi ani len netušili, čo ich čaká. Po vojne bola budúcnosť
nemeckého národa v rukách víťazných mocností a tie sa po viacerých medzinárodných
konferenciách dohodli na okupačnej správe nemeckého územia. Môžeme konštatovať, že
v období od porážky v roku 1945 do rozdelenia Nemecka v roku 1949 sa ciele a praktiky
okupačných síl výrazným spôsobom menili. Politika v okupačných zónach zásadne
určovala charakter života v Nemecku a tiež sa snažila plniť ciele ako denacifikácia,
demilitarizácia, demokratizácia ako aj realizovať súdenie nacistických zločinov. Všetky
tieto povojnové kroky, ktoré mali za cieľ vyriešiť otázku potrestania nacistických zločinov
a ich vlády budú podrobne rozoberané v nasledujúcich kapitolách.

22
2. Súdenie nacistických zločinov Medzinárodným vojenským tribunálom

2.1 Povojnová spravodlivosť

Nacisti a ich spojenci boli porazení, ale to ani zďaleka nestačilo vzhľadom na
rozsah zločinov, ktoré boli napáchané počas nadvlády národného socializmu. Bolo viac
ako dôležité tieto zločiny popísať a primerane ich potrestať. Existovali na to dobré
politické aj právne dôvody. Túžba po odplate sa však týkala aj hlbšej potreby. Tá sa týkala
skutočnosti, že väčšina ľudí v Európe nevnímala vojnu len v podobe bojov a
vojnového ťaženia, ale tiež, a to predovšetkým, ako neustálu degradáciu, potupu, klamstvo
a nútenie do rôznych foriem kriminality a sebaponižovania. Skoro každý vtedy niečo stratil
a mnohí prišli o všetko. Začalo sa stíhanie nacistov a všetkých tých, ktorí mali čo
dočinenia s týmto režimom po celej Európe. Hlavným vinníkom bolo Nemecko ako miesto
zrodu nacizmu, a tak sa práve tam upierala najväčšia medzinárodná pozornosť týkajúca sa
povojnovej spravodlivosti.
Po bezpodmienečnej kapitulácií Nemecka v máji 1945 prevzali Spojenci všetku
moc nad jeho územím a ich snaha sa sústredila na ciele, ktoré si stanovili na spoločných
medzinárodných konferenciách. Hlavnými cieľmi boli najmä demokratizácia
a denacifikácia, ako aj odhodlanie k trestnoprávnemu stíhaniu nacistických zločinov.
Spojenci sa tieto ciele snažili plniť prostredníctvom rôznych smerníc a zákonov.
(Šindelářová, 2015)
Konfrontácia s minulosťou v rozdelenom Nemecku po roku 1945 predstavuje jeden
z najzložitejších prípadov spravodlivosti v povojnovom období. Vyúčtovanie s minulou
nespravodlivosťou bolo riadené víťaznými mocnosťami zvonku omnoho viac ako
vnútornými silami. Okupujúce mocnosti vykonávali svoje právomoci v štyroch
separovaných okupačných zónach, v ktorej každá mocnosť mala svoje vlastné úradné
a politické ciele ako i vlastný prístup k témam spojených s nacistickou érou. Súdna
dimenzia zúčtovania s nacistickým Nemeckom sa uskutočňovala viac menej simultánne na
viacerých úrovniach:

1) Prostredníctvom spolupráce štyroch okupačných mocností vo veci trestných stíhaní

pred Mezinárodným vojenským tribunálom (International Military Tribunal)
v Norimbergu.

23
 2) Prostredníctvom národných vojnových trestných tribunálov všetkých štyroch
okupačných mocností pod Zákonom kontrolnej rady č. 10 a legislatívou vojnových
zločinov.
3) Prostredníctvom domácich nemeckých vojnových súdov, spočiatku uskutočňovaných
pod dohľadom Spojencov, a neskôr nezávisle. (Cohen, 2006)

V našej práci sa budeme postupne bližšie venovať každej z týchto úrovní

povojnového súdenia zločinov. Aby však bolo možné pristúpiť k samotným súdnym
procesom, bolo nutné identifikovať a zadržať čo najviac páchateľov. Mnoho tých, ktorí sa
nejakým spôsobom zúčastňovali a podieľali na zločinných aktivitách nacistického režimu,
sa usilovali uniknúť pred trestom.
Niektorí obžalovaní sa trestu vyhli aj pre vyššie záujmy svetových mocností.
Špeciálne americké a sovietske pátracie tímy určili dôležitých nemeckých vedcov
a špiónov. Namiesto toho aby boli tieto osoby postavené v Norimbergu pred súd, boli
odvezení do ZSSR a USA, kde ich využili v nadchádzajúcej studenej vojne. (Hunt, 1991)
Iní zase volili útek alebo sa skrývali so zmenenou identitou, no neskôr boli viacerí
významní nacisti vypátraní. Medzi tých, ktorí sa ukrývali a nakoniec boli chytení, patrili
známi nacistickí lídri ako bývalý stranícky vodca v Norimbergu Julius Streicher, bývalý
veliteľ tábora Osvienčim Rudolf Höss alebo nacistický guvernér Poľska Hans Frank,
ktorého zatkli bez toho, aby vedeli o koho ide. Jeho identitu odhalili až po tom, čo sa
v zajateckom tábore neúspešne pokúsil o samovraždu. Najdôležitejší nacistickí zločinci
boli prevážaní do hlavného zberného centra pre dôležitých vojnových zločincov, ktoré
Spojenci zriadili v Luxembursku. Niektorým významným nacistom sa však pred
spravodlivosťou podarilo ujsť prevažne do Južnej či Severnej Ameriky. Medzi tými čo ušli
boli napríklad šéf gestapa Heinrich Müller, neslávne známy doktor Joseph Mengele
a jeden z hlavných organizátorov holokaustu Adolf Eichman, ktorého ale neskôr v roku
1960 vypátrali a o dva roky nato bol aj odsúdený na trest smrti obesením. (Overy, 2010)
Tisíce ďalších Nemcov sa na konci vojny rozhodlo pre únikovú cestu v podobe
samovraždy. Série samovrážd odštartoval začiatok roka 1945, kedy bol už osud ríše viac
ako jasný. Samovraždu si zvolilo aj mnoho významných predstaviteľov nacistického
režimu, počínajúc Hitlerom a Goebbelsom. Ďalšími boli Heinrich Himmler, ktorý sa
otrávil kyanidovou kapsulou po tom, ako ho zadržala britská hliadka a Robert Ley, ktorý
stál na čele rozsiahlej organizácie Nemecký pracovný front, a obesil sa 24. októbra 1945
v cele v Norimbergu. Dňa 15. októbra 1946 sa obesil aj Hermann Göring. Bolo to presne

24
deň pred vykonaním popravy na základe rozsudku z Norimbergu. Samovraždy sa netýkali
len najvyšších predstaviteľov nacistického režimu, ale aj tisícky menej významných
straníckych funkcionárov, úradníkov či vojakov. Celkovo viac ako 10% nositeľov
najvyšších dôstojníckych hodností sa rozhodlo dobrovoľne ukončiť svoj život. (Hilter’s
Henchmen, 2016)
Pre bývalých členov viacerých organizácií a prisluhovačov režimu nasledovalo
obdobie hromadného zatýkania. Hlavné velenie Spojencov v Paríži vydalo Príručku na
kategorizáciu zločinov s menným zoznamom všetkých organizácií od SS až po Zväz
nemeckých dievčat, ktorých členov automaticky zatýkali a väznili jednotlivé okupačné
zóny. Najväčšiu časť z uväznených tvorili príslušníci armády. Väznení boli často
v ťažkých podmienkach, a to najmä v sovietskej okupačnej zóne, kde putovali do
rovnakých táborov, v akých predtým zadržiavali väzňov Tretej ríše. Kombináciou zlej
stravy, hygieny, chladu a ťažkej práce dochádzalo tak k veľkej úmrtnosti väzňov. (Overy,
2010)
Nemecko bolo v roku 1945 veľkou pascou pre nacistov. Desiatky vojenských
a policajných skupín, či už amerických, britských, francúzskych alebo sovietskych,
preosievali celú nemeckú spoločnosť. Mnohí nacisti sa skrývali v mase nemeckých
vojnových zajatcov. Väčšina týchto dôstojníkov a vojakov sa domnievala, že im nemožno
nič vyčítať, pretože boli mobilizovaní a bojovali za svoju krajinu. Ale zabúdali na to, že
bojovali aj za Hitlera. (Clarke, 2012)
Okrem trestného stíhania vojnových zločincov sa okupujúce mocnosti tiež snažili
očistiť Nemecko od jeho nacistickej „nálepky“ a pripraviť pôdu pre nové formy vlády
prostredníctvom série výkonných, úradných, kvázi súdnych a kriminálnych opatrení
zahrňujúcich automatické zatýkanie, stratu zamestnania, denacifikáciu a potrestanie za
členstvo v zločineckých organizáciách. Niektoré takéto opatrenia boli uskutočnené za
účasti nemeckých pracovníkov a úradov, no väčšina bola uskutočnená bez ich účasti.
Forma týchto opatrení sa menila opakovane v priebehu celého obdobia okupácie.
Príchodom Studenej vojny nastali zmeny v cieľoch okupačných mocností. Zmeny, ktoré
mali vážny dopad na pátranie po spravodlivosti a tvorbu nového politického poriadku.
(Cohen, 2006)
Od roku 1945 na území Nemecka spojenecké okupačné mocnosti v sérií procesov
obžalovali a trestne stíhali tisíce nacistov a ich kolaborantov15z vojnových zločinov,

15
Kolaborantom bola osoba, ktorá aktívne spolupracovala s nacistami. Za túto činnosť bolo po vojne
prenasledovaných, súdených a potrestaných množstvo kolaborantov, pričom častokrát sa stali objektom

25
zločinov proti ľudskosti, vrážd a ďalších zločinov spáchaných v mene nacistických cieľov.
Najznámejším zo všetkých opatrení Spojencov ako jednať s nacistickými zločinmi bol
súdny proces pred Medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu, ktorý mal súdiť
najvyššie nacistické vedenie.

2.2 Medzinárodný vojenský tribunál

Myšlienka potrestania nacistických vojnových zločinov existovala už počas druhej

svetovej vojny. Táto myšlienka naberala reálne rozmery od dňa 25. októbra 1941, kedy
americký prezident Franklin Delano Roosevelt spolu s britským premiérom Winstonom
Churchillom vydali prehlásenie, v ktorom odsúdili nacistické zločiny a praktiky nacistov
uskutočňované najmä na okupovaných územiach a verejne prisľúbili ich potrestanie. Dňa
13. januára 1942 sa potom stal Londýn miestom stretnutia exilových vlád Belgicka,
Československa, Francúzska, Holandska, Juhoslávie, Nórska, Poľska, Luxemburska
a Grécka, kde ako pozorovatelia boli prizvaní aj zástupcovia troch víťazných mocností
a tiež Číny. Výsledkom rokovaní bolo prijatie tzv. Svätojakubskej deklarácie, ktorá ako
prvá pomenovala a požadovala nutnosť stíhania a trestania vinníkov, ktorí sa dopustili
zločinov alebo ich nariadili. Reakciou na túto deklaráciu bolo tzv. moskovské prehlásenie
troch mocností, v ktorom sa dňa 30. novembra 1943 spojenci dohodli na dostatočnom
potrestaní vojnových zločincov a taktiež Nemcov varovali, že budú braní na zodpovednosť
za všetky svoje vojnové zločiny. (Spirtit, 2004)
Podľa tejto dohody, ku ktorej neskôr pristúpilo ďalších tridsať štátov, mali byť
nacistickí vojnoví zločinci po skončení vojny riadne stíhaní pred orgánmi štátov, na
ktorých boli tieto zločiny spáchané. Samozrejme okrem najvyšších nacistických
predstaviteľov a hlavných zločincov, ktorí mali byť potrestaní podľa spoločného postupu
spojeneckých mocností, pretože ich činy sa nevzťahovali na konkrétne miesto. (Potočný,
2006)
Pri vytváraní medzinárodného trestného tribunálu sa zo začiatku objavovali značne
ostré názory najmä zo strany Veľkej Británie a ZSSR. Briti boli za okamžité popravy
najhorších zločincov bez súdneho procesu. Sovieti zastávali zo začiatku takisto názor, aby
hlavní vojnoví zločinci, ktorí zastávali určité pozície a sú identifikovaní na zozname

verejnej hanby či lynčovania. Množstvo kolaborantov bolo súdených po celej Európe, a to najmä vo
Francúzsku, Nórsku, Holandsku, Belgicku, Dánsku ako aj v strednej a juhovýchodnej Európe. (Johnson,
1991)

26
vojnových zločincov, boli v počte do 50 tisíc osôb v priebehu niekoľkých týždňov
popravení bez akéhokoľvek vyšetrovania. Spojené štáty16 presadzovali úplne iný názor
v podobe medzinárodného súdu. (Schultz, 1997)
Viedli sa tak intenzívne debaty medzi britskými a americkými politickými kruhmi
o vhodnosti súdnych procesov v porovnaní s inými formami výkonných opatrení.
Nakoniec americkí radcovia, ktorí boli za oficiálny súdny proces, získali prevahu
a Spojené štáty presvedčili aj Britániu k súhlasu so súdnym procesom. Sovietsky zväz bol
nakoniec taktiež naklonený súdnej ceste. Legálna cesta prostredníctvom medzinárodného
práva sa nakoniec stala odpoveďou na otázky, ako bude vyzerať povojnová spravodlivosť.
(Dietrich, 2002)
Nápad, že by to mal byť súd podľa medzinárodného zákona, bol uskutočnený aj
vďaka veľkej zásluhe amerického sudcu Roberta Jacksona17, ktorý bol veľkým zástancom
začatia medzinárodného procesu a mal tiež zaistiť nacistické záznamy v takej miere, aby
nemohli byť spochybnené. Toto rozhodnutie samozrejme znamenalo, že namiesto
popravy, ktorá by bola chápaná len ako čistá pomsta, bol súdny systém použitý na jednanie
so zločinmi nacistického režimu. Účastníci si museli byť vedomí, že okrem viny a neviny
týchto jednotlivcov, Spojenci vytvárali históriu od momentu, kedy sa rozhodli pre takéto
riešenie povojnovej spravodlivosti. Mal to byť prvý medzinárodný proces v histórií
ľudstva. (Cohen, 2006)
V Londýne od 26. júna do 8. augusta 1945, prebiehala kľúčová konferencia
delegácií štyroch okupačných mocností18 na rokovaniach o trestnom tribunáli. Dňa 8.
augusta 1945 uzavreli okupačné mocnosti tzv. Dohodu o stíhaní vojnových zločincov
európskej Osi (tzv. Londýnska dohoda) s pripojeným Štatútom medzinárodného
vojenského tribunálu (Charta IMT), ktorý sa stal právnym základom Norimberského
procesu tvoreného štyrmi hlavnými spojeneckými mocnosťami. Prijatá Dohoda
pozostávala celkovo zo siedmich článkov a odkazovala na predošlé moskovské prehlásenie
troch mocností. Podľa Dohody mali byť hlavní nacistickí zločinci potrestaní spoločným

16
V Spojených štátoch amerických sa ešte predtým presadzoval plán ministra financií USA Henryho
Morgenthaua, ktorý bol založený na teórii kolektívnej viny. Ten mal za cieľ potrestať všetkých nemeckých
obyvateľov a zredukovať ich na základnú poľnohospodársku existenciu. Od tohto plánu sa však nakoniec
celkom upustilo a Spojené štáty presadili medzinárodný súd. (Davies, 1996)
17
Bol aj hlavným žalobcom na medzinárodnom Norimberskom procese s najväčšími nacistickými
zločincami a samotný proces aj zahájil svojou úvodnou rečou. (Roland, 2014)
18
Spojené štáty americké zastupoval Robert H. Jackson, Veľkú Britániu sir David Maxwell-Fyfe,
Francúzsko profesor medzinárodného práva André Gros a Robert Falco a Sovietsky zväz reprezentoval
generál Jola T. Nikitčenko spolu s A.N. Traninom. (Bassiouni, 2011)

27
rozhodnutím spojeneckých vlád, čiže USA, Veľkej Británie, ZSSR a Francúzska. Štatút
obsahoval právomoci, zloženie a úlohy tribunálu. (Janů, 2010)
Obzvlášť dôležitá bola úloha zadefinovania a vymedzenia toho, čo je potrebné
súdiť, o aké trestné činy sa jedná a tiež vymedziť skutkovú podstatu týchto trestných
činov. Dopredu boli vylúčené zločiny spáchané na samotných Nemcoch, ako napríklad
prenasledovanie opozície a najmä židovského obyvateľstva, začaté ešte pred druhou
svetovou vojnou19.
Otázne bolo, či je možné súdiť ľudí pred súdom vytvoreným na základe trestného
práva, ktoré bolo vytvorené v samom štatúte tohto súdu, čiže v dobe po spáchaní zločinov,
ktoré boli predmetom žaloby. Súčasťou práva je totižto ustanovenie, že čin môže byť
potrestaný len v tom prípade, ak sa naň v dobe jeho spáchania vzťahoval aj trest. Jednalo
sa o zákaz tzv. retroaktivity20, čiže spätné pôsobenie neskoršej právnej normy do
minulosti. Viaceré zločiny ako napríklad popravy vojnových zajatcov, neľudské
zaobchádzanie, rôzne vražedné činy a iné, boli však v tom čase uznané za zločiny aj podľa
platného nemecké práva, za ktoré bol rovnako stanovený trest. Tieto zločiny mohli byť
súdené bez potreby zvláštnych trestných predpisov vytvorených štatútom tribunálu.
(Schultz, 1997)
V Článku 6 Charty Medzinárodného trestného tribunálu sa prvýkrát spresňovali a
kategorizovali medzinárodné zločiny. V Článku 6 boli zadefinované tri skupiny zločinov,
podľa ktorých mal Medzinárodný vojenský tribunál právo súdiť osoby, ktoré spáchali
niektorý z nasledujúcich zločinov:
„a) zločiny proti mieru – menovite plánovanie, príprava, podnecovanie alebo
podniknutie útočnej vojny alebo vojny porušujúcej medzinárodné zmluvy, dohody alebo
záruky o neútočení, prípadne účasť na spoločnom pláne alebo sprisahaní na vykonanie
čohokoľvek z bodu b).
b) vojnové zločiny – menovite porušenie zákonov vojny alebo vojnových obyčajov.
Medzi tieto porušenia patria vraždy, zlé zaobchádzanie alebo deportácie civilného
obyvateľstva z obsadeného územia alebo v ňom na otrocké práce alebo pre akýkoľvek iný
cieľ, vražda vojnových zajatcov alebo osôb na mori alebo zlé zaobchádzanie s nimi,

19
Tieto zločiny boli riešené až v „nasledujúcich norimberských procesoch“ podľa Zákona kontrolnej rady č.
10 ako „zločiny proti ľudskosti“. Prípady, v ktorých sa riešili zločiny Nemec proti Nemcovi boli súdené
najmä prostredníctvom nemeckých národných súdov. (Schultz, 1997)
20
Retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. V dobe súdenia nacistických
zločincov sa obžalovaní často bránili, že v dobe spáchania ich trestných činov neexistoval zákon, ktorý by
v danej veci ukladal aj trest. (Júda, 2015)

28
vraždenie rukojemníkov, plienenie verejného alebo súkromného majetku, svojvoľné ničenie
miesta dedín alebo pustošenie neodôvodnené vojenskou nutnosťou a iné zločiny;
c) zločiny proti ľudskosti – menovite vraždenie, vyhladzovanie, zotročovanie,
deportácie a neľudské činy spáchané proti akémukoľvek civilnému obyvateľstvu, pred
alebo počas vojny, alebo prenasledovanie z príčin politických, rasových či náboženských
dôvodov prevedených v spojení s ktorýmkoľvek zločinom v rámci právomoci tribunálu, bez
ohľadu na to či sa jedná alebo nejedná o porušenie miestneho právo krajiny, v ktorých
boli spáchané.“ (Trial of the Major War Criminals... vol. 1, 1947)
Ďalej bolo v Článku 6. definované, že vodcovia, organizátori a spoluvinníci
zúčastnení na formulácií alebo realizácií spoločného plánu alebo tajnej dohody k
spáchaniu akéhokoľvek z vyššie uvedených zločinov sú zodpovední za všetky činy
realizované akýmikoľvek osobami pri vykonávaní takého plánu. (Nazi Conspiracy...,
1947)
Londýnska dohoda bola otvorená pre budúci prístup aj ďalších vlád. Tento prístup
sa uskutočňoval notifikáciou vláde Veľkej Británie diplomatickou cestou. Pristúpilo k nej
aj vtedajšie Československo spoločne s ďalšími osemnástimi krajinami. Dohoda taktiež
nebránila výkonu spravodlivosti žiadnemu štátnemu alebo okupačnému súdu, na
ktoromkoľvek spojeneckom či nemeckom území v súdení ďalších vojnových zločinov.
Dohoda ohľadne spoločného postupu bola uzavretá na dobu jedného roku. (Janů, 2010)
Podľa čl. 6 Charty Medzinárodného vojenského tribunálu bol tribunál zriadený k
spravodlivému a rýchlemu trestnému stíhaniu s hlavnými vojnovými zločincami a k ich
následnému potrestaniu. Každý zo štyroch signátorov mal v tribunáli rovné zastúpenie v
podobe jedného člena a jedného jeho zástupcu. Podľa článku 2 Charty boli zástupcovia
členov povinní zúčastňovať sa na všetkých pojednávaniach a v prípade potreby nahradiť
člena. Článok 3 určoval rotačný princíp predsedníctva, podľa ktorého bol predseda volený
na každý jednotlivý trestný prípad. Rozhodnutia boli prijímané väčšinou hlasov
a v situácií, kedy nastala rovnosť hlasov, rozhodoval hlas predsedu. Samotné odsúdenie a
tresty však mohli byť podľa článku 4 uložené iba pri zhode minimálne troch členov.
Tribunál mal právomoc súdiť a trestať hlavných nacistických zločincov individuálne ako
fyzické osoby alebo individuálne ako členov organizácii. (The Charter and Judgement...,
1949)
Trestnoprávnu zodpovednosť konkretizovali články 7 až 10, ktoré hovoria o tom,
že oficiálne postavenie obžalovaných, či už ako hláv štátu alebo člena vlády, nebolo brané
ako skutočnosť, ktorá by ich zbavovala zodpovednosti, ani ako skutočnosť zmierňujúca

29
trest (7.). Skutočnosť, že obžalovaný jednal na rozkaz svojej vlády alebo nadriadeného, ho
nezbavovala individuálnej zodpovednosti, ale mohla byť považovaná za poľahčujúcu
okolnosť pri ukladaní trestu, v prípade ak súd rozhodol, že si to žiada spravodlivosť (8.).
Pri hlavnom jednaní s ktorýmkoľvek jednotlivým členom niektorej skupiny alebo
organizácie mohol norimberský tribunál v súvislosti s trestným činom prehlásiť, že
skupina alebo organizácia, ktorej bol súdený členom, bola organizáciou zločineckou (9.).
Pokiaľ bola skupina či organizácia prehlásená za zločineckú, mohol každý signatársky štát
stíhať jej členov pre toto členstvo pred vojenskými alebo okupačnými súdmi. Zločinná
povaha príslušnej organizácie tak nemohla byť nijako spochybnená (10.). (Janů, 2010)
Ďalšie články Charty Medzinárodného vojenského tribunálu obsahujú princípy
spravodlivého procesu, možnosť predkladať dôkazy na svoju obhajobu, možnosť
realizovať krížový výsluch svedkov obžaloby atď. Nasledujú procesné pravidlá o vedení
súdneho jednania a pravidlá o rozsudkoch súdu, ktoré už nemohli byť dodatočne
sprísnené, iba zmiernené.
Na rozdiel od potrestania zločincov a hľadania spravodlivosti patrili medzi ciele
Medzinárodného vojenského tribunálu aj prezieravé politické ciele. Do istej miery však
boli v rozpore s právnymi formálnymi princípmi, na ktorých bol vytvorený súdny tribunál.
Tento rozpor je bezvýhradne potvrdený tribunálom samotným v jeho rozsudku, kde je
stanovené, že Charta bola príkladom „suverénnej legislatívnej sily“ víťazných Spojencov,
ale bola taktiež vyjadrením existujúceho medzinárodného práva. „Suverénna legislatívna
sila“ Spojencov spočívala, samozrejme nie na základe žiadnej legitímnej inštitucionálnej
autority, ale na základe surovej skutočnosti ich víťazstva a ich schopnosti uvaliť
bezpodmienečnú kapituláciu na Nemecko a neskôr Japonsko. Okrem odstrašovania
budúcich agresorov bolo dôležité obviniť nacistický štát ako celok tak, aby jeho inštitúcie
boli úplne diskreditované, a pomôcť pripraviť cestu pre nové demokratické Nemecko.
(Cohen, 2006)

2.3 Norimberský proces

Prvým konkrétnym právnym inštrumentom k stíhaniu nacistických zločincov po

vojne sa stal proces pred Medzinárodným trestným tribunálom v Norimbergu, známy tiež
ako prvý Norimberský proces s hlavnými predstaviteľmi nacizmu.
Norimberský proces dostal názov podľa mesta Norimberg, v ktorom sa konal.
Mesto sa tak stalo dejiskom verejného súdneho procesu s najväčšími nacistickými

30
vojnovými zločincami. Svoj opis vtedajšieho výzoru mesta dokumentujú slová Howarda
Katzandera ,,Norimberg – kedysi mesto hračiek, pravdepodobne najpríjemnejšie miesto na
svete pre deti v období Vianoc.... teraz vypadá, ako by sa ním prehnal nejaký rozhnevaný
obor z rozprávkovej knižky.... tu zdemolovaná veža, vedľa zničené rady domov.“
(Katzander, 1945, s. 8) Toto mesto nebolo vybrané náhodne, ale išlo o zmes viacerých
dôvodov. Norimberg býval dejiskom každoročných zjazdov straníckych zhromaždení
a boli v ňom vyhlásené rasové zákony21. Z týchto dôvodov mohol byť Norimberg
považovaný za duchovné centrum nacizmu. Mesto tiež ponúkalo rozsiahlu väznicu pre
jednotlivých väzňov, ktorá nebola v dôsledku bombardovania takmer vôbec poškodená.
Proces sa konal v meste Norimberg, ale oficiálne sídlo orgánov tribunálu bolo podľa čl. 22
Charty Tribunálu v Berlíne. V dobe prijatia Charty ešte nebolo jasné, koľko procesov bude
pred Medzinárodným vojenským tribunálom uskutočnených a s istotou sa mal konať len
samotný prvý proces. Nakoniec sa naozaj pred Medzinárodným vojenským tribunálom
konal iba jeden proces, nakoľko boli ostatné procesy vedené okupačnými správami
jednotlivých mocností a uskutočnili sa na základe Zákona kontrolnej rady č. 1022. (Roland,
2014)
Po tom čo bola ukončená prípravná fáza zahrňujúca vymedzenie právneho základu
Norimberského procesu, zozbieranie potrebných dôkazov, určenie miesta vhodného pre
Súdny dvor, zostavenie žaloby a zoznamu obžalovaných, ich zadržaní a predvedení pred
súd, mohol proces čoskoro začať. Dňa 6. októbra 1945 bola vznesená obžaloba proti 24
hlavným obžalovaným. Samotný proces, známy ako prvý Norimberský proces proti
hlavným vojnovým zločincom, sa začal dňa 20. novembra 1945. (Davies, 1996)
Zakladatelia Medzinárodného vojenského tribunálu si stanovili viaceré ciele, ktoré
chceli dosiahnuť prostredníctvom súdnych procesov. V prvom rade mal súdny proces za
cieľ potrestanie a odškodnenie. Tak ako tvrdil sudca Jackson v správe prezidentovi, kvôli
nemožnosti zatýkania a potrestania všetkých skutočných páchateľov nacistických
zverstiev, len trestným stíhaním proti vysoko postaveným úradníkom, „môže dôjsť k
odškodneniu väčšiny najbrutálnejších činov“. Jednalo sa tak o myšlienku dosiahnutia
symbolickej spravodlivosti pre všetky obete nacistického režimu obžalovaním
21
Boli prijaté v roku 1935 a sú známe ako Norimberské zákony. Tieto zákony legitimizovali postupné
vylúčenie Židov z nemeckej spoločnosti a na ich základe sa konalo prenasledovanie, rasová diskriminácia
a genocída. Židia tu stratili aj všetky politické práva a do roku 1943 boli zákony niekoľkokrát doplnené,
čím došlo aj k zbaveniu ich všetkých občianskych práv. (Johnson, 1991)
22
Zákon kontrolnej rady č. 10 (Control Council Law No. 10) bol prijatý 20. decembra 1945. Ustanovil
jednotný právny základ pre stíhanie nacistických zločinov v Nemecku. Na základe tohto zákona sa mohlo
uskutočniť súdenie nacistov jednotlivými okupačnými mocnosťami v zónach pod ich správou. (Tribunals
under Control Council Law No. 10, 1949)

31
a potrestaním relatívne malého počtu členov vodcovskej formácie. Hoci Tribunál mieril
k uloženiu viny obžalovaných a ich potrestaniu ako vojnových zločincov, bol to iba
najužší, aj keď legitímny cieľ. V skutočnosti súdny proces reprezentoval obvinenie nielen
skupiny jednotlivcov, ale aj organizácií a hlavných inštitúcií, ktoré ho podporovali, ako aj
samotnej nacistickej ideológie. (Cohen, 2006)
V zmysle spravodlivosti voči nacistickým zločinom boli kľúčové najmä tri aspekty.
Po prvé fakt, že Spojenci nevsadili na silu, ale na právo. Po druhé, nevyhnutné poznanie,
že je potrebné dosadiť medzinárodný trestný tribunál, nakoľko na konci najstrašnejšej
vojny v dejinách iná alternatíva neexistovala. A po tretie okolnosť, že vinníci bez ohľadu
na svoju hodnosť alebo postavenie majú niesť osobnú zodpovednosť. (Wolfrum, 2008)
To, že sa spojenecké mocnosti USA, Veľká Británia, Francúzsko a Sovietsky zväz
rozhodli vykonať spoločne to, čo mohla každá z nich vykonať samostatne vo vlastnej
okupačnej zóne na území Nemecka, bolo vo formujúcom sa medzinárodnom spoločenstve
prijaté s rešpektom a boli tak položené základy medzinárodného trestného súdnictva.
Medzinárodný význam norimberského tribunálu bol ešte viac posilnený dňa 11. decembra
1946, kedy Valné zhromaždenie OSN jednomyseľne prijalo Rezolúciu, ktorou potvrdilo a
uznalo právne princípy medzinárodného práva, ktoré boli obsiahnuté v Štatúte
a rozhodnutiach Medzinárodného vojenského tribunálu a podľa ktorých súd postupoval.
Môžeme konštatovať, že práve tento krok prijatia rezolúcie formálne spravil zo súdu
štyroch veľmocí súd medzinárodný, tak ako bol vlastne širokou svetovou verejnosťou od
svojho založenia vnímaný. Norimberský tribunál vykonával svoju jurisdikciu exkluzívne
a za zmienku stojí, že súdil obžalovaných aj v ich neprítomnosti, a to v prípadoch, kedy
nebolo možné, aby sa zúčastnili procesu z rôznych dôvodov. Norimberský proces bol
v porovnaní s neskoršími ad hoc súdmi (ICTY a ICTR23), ktoré naňho nadväzovali, aj
značne výkonne efektívny z dôvodu, že tu existovalo iba jednoinštančné konanie
a spomínané súdenie v neprítomnosti. (Janů, 2010)
Pojednávania na Norimberskom procese boli vedené v štyroch jazykoch: v
anglickom, ruskom, francúzskom a nemeckom. Najprv bola prečítaná žaloba, po nej sa
vyjadrovali obžalovaní, či sa cítia alebo necítia byť vinní. Všetci obžalovaní popierali

23
ICTY – International Criminal Tribunal for the former Yugoslavia (Medzinárodný trestný tribunál pre
bývalú Juhosláviu) a ICTR - International Criminal Tribunal for Rwanda (Medzinárodný trestný tribunál pre
Rwandu)

32
svoju vinu a cítili sa byť nevinní24, niektorí viac, iní zase menej. V tomto smere je
veľavravný výrok od obžalovaného „vodcu svorky v Norimbergu“ Hermanna Göringa:
,,Vojna je ako futbalový zápas. Ten, kto prehrá, podá protivníkovi ruku a všetko je
zabudnuté.“ (Paul Roland, 2014, s. 37) Nasledovali úvodné reči žalobcov a prešlo sa do
fázy rozsiahleho dokazovania podľa jednotlivých bodov žaloby.
Po stíhaní jednotlivcov vstúpil proces do fázy zaoberania sa zločinnosťou skupín
a organizácii. Centrálnosť myšlienky obvinenia systému vlády a režimu, ktorý
zosobňovala, je vyjadrená práve v rozhodnutí trestne stíhať sedem nacistických inštitúcií
ako zločineckých organizácií, z ktorých štyri boli odsúdené. Norimberský tribunál odsúdil
zločinecké organizácie NSDAP, štátnu políciu Gestapo, Bezpečnostnú službu SD
a ozbrojenú organizáciu Schutzstaffel, známu ako SS. Organizácie SA, ríšska vláda,
generálny štáb a Vrchné veliteľstvo Wehrmachtu neboli odsúdené. (Müller, 1995).
Žalobcovia predniesli svoje záverečné reči v priebehu júla 1946. Na konci dlhého
procesu mali všetci obžalovaní právo záverečného slova. Väčšina však túto možnosť
nevyužila25 k prijatiu zodpovednosti za svoje činy, ale skôr na ešte jedno obhájenie
ideológie, s ktorou zatiahli celú svoju krajinu a tiež Európu do tragédie. Napríklad Rudolf
Hess vo svojej záverečnej reči predniesol: „Som šťastný vedomím, že som splnil svoju
povinnosť voči svojmu národu, svoju povinnosť ako Nemec, ako národný socialista, ako
verný člen družiny svojho vodcu. Ničoho neľutujem.“ (Hess, 1993 , s. 29)
V procese na strane žalobcov stáli Spojené štáty americké, Francúzska republika,
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Zväz sovietskych socialistických
republík proti 24 obžalovaným a 7 organizáciám. Obžalovaní boli dôsledne vybraní, tak
aby reprezentovali centrálne vládne a úradné inštitúcie, zložky ozbrojených síl
a generálneho štábu, správu okupovaných teritórií pod nadvládou Tretej ríše, nacistickú
stranu, aparát propagandy, jednotky SS, správu vojnovej ekonómiky, súkromný priemysel
a ďalšie. To bol dôvod, prečo relatívne menej dôležité osoby ako napríklad Hans Fritsche

24
Svoju vinu a dokonca ani vedomosť o najväčších zločinoch nepriznal ani Hermann Goring, druhý muž
hierarchie v nacistickom štáte, ako sa on sám označoval. V podstate všetci, snáď s výnimkou Alberta Speera,
nepriznali ani svoju spoluzodpovednosť. (Schultz, 1997)
25
Na konci procesu takmer žiadny obžalovaný nepriznal spoluzodpovednosť a už vôbec nie ľútosť nad
týmito zločinmi. Neskôr však bývalý Hitlerov minister zbrojenia Albert Speer, ktorý patril k hlavným
zločincom, odsúdených na veľkom norimberskom procese, po svojom prepustení v roku 1969 z väznice
Spandau kde si odsedel svoj 20 ročný trest napísal vo svojich pamätiach: „Nikdy nezabudnem na dokument,
ktorý ukazuje židovskú rodinu ako ide na smrť: muž so ženou a ich deti na ceste k umieraniu. Vidím ich ešte
dnes. Výrok vojenského tribunálu, ak zachytil dejiny akokoľvek nedostatočne, sa pokúsil sformulovať vinu.
Trest, ktorý je vždy málo vhodným prostriedkom, ako zmerať historickú zodpovednosť, ukončil moju
občiansku existenciu. Onen obraz však vzal podstatu môjmu životu. Bol silnejší než rozsudok.“ (Schultz,
1997, s. 336)

33
(vedúci ríšskeho rozhlasu), boli zahrnuté do tohto veľkého medzinárodného procesu.
Goebbels bol mŕtvy a nástroj propagandy potreboval svojho predstaviteľa. Najväčším
prominentom medzi obžalovanými bol Herman Göring26, ktorý bol tiež najvyššie
postaveným nacistom na Norimberskom procese. (Roland, 2014)
V čase, keď bol nacistický režim na vrchole, patrili všetci obžalovaní na
Norimberskom procese k špičkám nacistických predstaviteľov. Keď bol nacistický režim
na vrchole svojej moci, poznal väčšinu týchto obžalovaných každý Nemec, s výnimkou
Ernesta Kaltenbrunnera, ktorý bol od roku 1943 šéfom tajnej polície (Gestapa) a len málo
ľudí o ňom vôbec počulo. Kompletný zoznam obžalovaných so záverečným rozsudkom
a hlavnou funkciou, ktorú zastávali, je nasledovný:

Trest smrti:
Martin Bormann – vodcov tajomník (odsúdený v neprítomnosti)
Hermann Wilhelm Göring – ríšsky maršal a veliteľ letectva
Joachim von Ribbentrop – ríšsky minister zahraničných vecí
Wilhelm Keitel – poľný maršal a náčelník štábu vrchného veliteľstva
Ernst Kaltenbrunner – poľný maršal a šéf Bezpečnostnej služby
Alfred Rosenberg – minister pre okupované východné územia, ideológ strany
Hans Frank – guvernér Poľska
Julius Streicher – majiteľ a vydavateľ protižidovských novín Der Stürmer
Fritz Sauckel – splnomocnenec pre nasadenie pracovných síl
Alfred Jodl – náčelník Operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej
moci, rehabilitovaný v roku 1953
Wilhelm Frick – minister vnútra a ríšsky protektor v Čechách a na Morave
Arthur Seyss-Inquart – guvernér Rakúska a holandský komisár

Doživotie:
Rudolf Hess – Hitlerov zástupca a vodca NSDAP
Walter Funk – minister hospodárstva
Erich Raeder – veľkoadmirál a vrchný veliteľ námorníctva

26
Bol veliteľom nemeckého letectva, kontroloval veľkú časť ekonomiky a patril medzi strojcov holokaustu.
Ako šéf pruskej polície a Gestapa bol taktiež tvorcom systému koncentračných táborov. (Irving, 1997)

34
 20 rokov:
Baldur von Schirach – vodca združenia nacistickej mládeže Hitler-Jugend
Albert Speer – Hitlerov architekt a minister zbrojnej výroby

15 rokov:
Konstantin von Neurath – minister zahraničia do roku 1938, prvý protektor
Čiech a Moravy

10 rokov:
Karl Dönitz – admirál a Hitlerov nástupca vo funkcii hlavy štátu
Zastavenie trestného stíhania:
Gustav Krupp von Bohlen und Halbach – riaditeľ koncernu Krupp, (stíhanie
zastavené pre vysoký vek a neuspokojivý zdravotný stav)
Robert Ley – vedúci Nemeckého pracovného frontu, (spáchal samovraždu ešte pred
začiatkom hlavného pojednávania)

Oslobodení:
Hjalmar Schacht – prezident ríšskej banky, minister hospodárstva do roku
1937
Hans Fritzsche – vedúci ríšskeho rozhlasu
Franz von Papen – bývalý kancelár, veľvyslanec v Rakúsku a v Turecku (Schultz,
1997)

Celý proces bol zavŕšený v dvoch dňoch od 31. septembra do 1. októbra 1946 kedy
boli vynesené rozsudky o vine, prípadne nevine a každý odsúdený si vypočul rozsudok
s výškou udeleného trestu. Pred vynesením rozsudku mali ešte posledné slovo obžalovaní.
Proces sa tak skončil 1. októbra 1946 vyhlásením záverečných rozsudkov, po ktorých
nasledovalo 16. októbra vykonanie trestov smrti. (Nuremberg trials, 2010)
Nacistická agresívna politika pod záštitou Hitlera, jednoznačne zameraná na
ozbrojený konflikt a na získavanie nových území pre väčší životný priestor nemeckého
národa, bola na tomto procese jednoznačne preukázaná. (Taylor, 1951)
Tri hlavné postavy Hitler, Goebbels a Himmler, ktorí boli najviac zodpovední za
tieto zločiny, ušli pred obžalobou spáchaním samovraždy. Z obžalovaných nacistických
zločincov ich bolo dvanásť odsúdených na trest smrti obesením, ale Hermann Göring

35
unikol poprave samovraždou deň pred vykonaním rozsudku trestu smrti. Proti ríšskemu
vodcovi Martinovi Bormannovi bol vynesený rozsudok trestu smrti v neprítomnosti.
Nakoniec tak bolo vykonaných desať trestov smrti, sedem obžalovaných bolo odsúdených
na trest odňatia slobody od desať rokov až po doživotie a traja sa dočkali
oslobodzovacieho rozsudku. Dva prípady z troch oslobodených sa však stretli
s nepochopením. Išlo o oslobodenie Franza von Papena a niekdajšieho prezidenta Ríšskej
banky Hjalmara Schachta. (Müller, 1995)
Vojnoví zločinci, ktorí boli odsúdení k trestu odňatia slobody, boli prevezení do
špeciálnej väznice pre vojnových zločincov zriadenej v Berlíne–Spandau. Všetci si tu
odsedeli svoj trest v plnej dĺžke. Na strážení týchto väzňov sa striedavo podieľali všetky
štyri okupačné mocnosti. Postupne boli z tejto väznice prepustení na slobodu všetci zajatci,
okrem Rudolfa Hessa, ktorý si odpykával doživotný trest. V roku 1987 spáchal Hess vo
väzení samovraždu a tým sa ukončil posledný výkon trestu z rozsudkov, ktoré boli prijaté
na Norimberskom procese. (Schultz, 1997)
Proces sa neobišiel bez kritiky zo strany samotnej nemeckej spoločnosti. Zatiaľ čo
nemeckí právnici a právni odborníci útočili na retroaktívnu kvalitu obvinenia zločinov
proti mieru, len veľmi málo ľudí spochybnilo podstatnú férovosť jednaní alebo
skutočnosť, že vojnové zločiny boli reálne spáchané. Paradoxne, útočenie na retroaktívnu
podstatu niektorých obvinení v mene princípov ako „žiadny trest bez zákona“, posúvalo
nemeckú právnu komunitu do paradoxnej pozície obraňovania práva zákona a prvých
princípov zákonnosti, ktoré boli narušené v nacistickom období. (Šindelářová, 2015)
Z pohľadu nemeckej verejnosti vyvolal Norimberský proces, vzhľadom
k prejednávaným zločinom, šok a pocit zahanbenia. „Norimberské trestné riadenie bolo v
svetových dejinách bezprecedentné. Smerovalo proti politike pohŕdajúcej všetkými
civilizačnými zvyklosťami a proti barbarskému vedeniu vojny.“ (Wolfrum, 2008, s. 23)
V tomto ohľade si organizátori Medzinárodného vojenského tribunálu tiež kládli za cieľ
vzdelávať svetovú komunitu a zabezpečovať trvalé záznamy nielen nacistických zločinov,
ale i toho, že spravodlivosť bola vykonávaná v Norimbergu. Z tohto dôvodu sudca Robert
Jackson trval na stratégii dokazovania zločinov nacistického režimu nie z úst svedkov (z
ktorých niektoré svedectvá mohli byť považované za nedôveryhodné), ale z ich vlastných
dokumentov. Ako francúzsky hlavný štátny žalobca Champetier de Ribes výstižne doplnil
„hlavným zameraním tohto súdneho procesu je nadovšetko historická pravda“. Pre
norimberských žalobcov boli pravda a spravodlivosť neoddeliteľné. Len prostredníctvom
súdneho procesu mohla byť „historická pravda“ známa. Z tohto dôvodu historická pravda

36
nestelesňovala len hrôzostrašné fakty o nacistických zverstvách, ale taktiež zodpovednosť
jednotlivcov a inštitúcií ktoré ich plánovali, objednávali a páchali. (Cohen, 2006)
Námietka, že jednotlivec jednal na rozkaz, sa v štatúte Tribunálu zamieta, aj keď
jednanie na rozkaz bola poľahčujúca okolnosť a viedla k zmierneniu trestu. Vykonávanie
rozkazu tak vôbec nebolo ospravedlnením za zverstvá, ktorých sa niektorí zločinci
dopúšťali. Obžalovaní boli na Norimberských procesoch odsúdený aj za nesporné zločiny
proti ľudskosti, teda za zločiny spáchané na ľuďoch v okupovaných územiach, na
vojakoch protivníka alebo na vojnových zajatcoch. Boli potrestaní za činy, ktorých sa
osobne dopustili a to častokrát aj tým, že vydali priamy rozkaz. V týchto prípadoch bol
predložený zdrvujúci dôkazový materiál a o jeho pravosti nemohlo byť žiadnych pochýb.
(Schultz, 1997)
Zodpovednosť bola vyjadrená prostredníctvom jednoznačného verdiktu súdneho
rozsudku, proti ktorému nebolo možné odvolať sa. Je dôležité, že dokumenty zozbierané
pre obžalobu nacistických lídrov predstavovali základ pre ďalšie desaťročia historického
skúmania nacistického režimu a jeho zločinov. V tomto zmysle bol Medzinárodný
vojenský tribunál nenahraditeľný prostriedok pre „historickú pravdu“ a taktiež splnil svoj
„vzdelávací“ účel nad očakávania účastníkov. Bez Norimbergu by sa stratili milióny strán
nemeckých dokumentov zozbieraných žalobcami Spojencov a ich investigatívnymi
tímami. (Cohen, 2006)
Obrovské množstvo informácií, s ktorými sa pracovalo na Norimberskom procese,
vyjadrujú aj slová vedúceho sovietskeho sekretariátu v Norimbergu Arkadija Josifoviča
Poltoraka: „Tribunál vykonal 403 zasadnutí, jeho protokoly tvoria 16 000 strán.
Žalobcovia predložili 2630 dokumentov, obhajcovia 2700. Bolo vypočutých 195 svedkov
a okrem toho bolo preštudovaných 300 000 písomných výpovedí, učinených pod prísahou.
Tento bezpríkladný súdny proces pohltil 5 miliónov listov papiera o váhe 200 ton. V jeho
priebehu bolo spotrebovaných 27 000 m zvukového filmu a 7000 fotografických filmov.“
(Poltorak, 1970, s. 12)
Norimberský proces bol vedený verejne. Po celý rok fungovania Norimberského
procesu s vojnovými zločincami sa takmer celá svetová tlač zaoberala správami o procese,
ktorý prebiehal aj napriek istým pochopiteľným obmedzeniam maximálne svedomite.
Norimberský proces bol vedený verejne. Zasadnutí sa zúčastňovala medzinárodná tlač a
nemecké filmové týždenníky prinášali podrobné spravodajstvo z procesu. Podľa
amerického žalobcu v Norimbergu Roberta Kempnera bol „Norimberský súdny dvor
skutočne najväčším politologickým a historickým výskumným pracoviskom, aké kedy

37
existovalo. Kde inde preskúmal niekto nejaký štát tak systematicky, ako sa to stalo v
Norimbergu?“ (Schultz, 1997, s. 338)
Zločiny, ktoré nacizmus napáchal počas svojej nadvlády v Európe, boli enormného
rozsahu a jednalo sa o jedny z najhorších zločinov v dejinách ľudstva vôbec. Väčšina
z nich je všeobecne známa a v práci sa im nebudeme konkrétnejšie venovať. Vrcholom
týchto ohavných činov bola existencia mnohých koncentračných táborov27 a cielená
fyzická likvidácia v podobe genocídy. Zločinnosť nacistického režimu nemala žiadne
hranice. Ako povedal americký generál Dwight D. Eisenhower o tom, čo videl po vojne
v jednom z koncentračných táborov: „Nikdy sa mi ani nesnilo, že by v tomto svete mohla
skutočne existovať taká krutosť, beštialita a barbarstvo... Navštívil som (Buchenwald)
zámerne, aby som dokázal poskytnúť svedectvo z prvej ruky, keby sa niekedy v budúcnosti
objavila tendencia pokladať tieto tvrdenia iba za propagandu.“ (Roland, 2014, s. 15)
Obsiahly dôkazový materiál nacistických činností naplnil 42 zväzkov zbierky
dokumentov, ktoré boli vydané Medzinárodným vojenským tribunálom v roku 1947. Došlo
tak k zverejneniu úplného rozsahu napáchaných zločinov vykonávaných na Hitlerov
rozkaz. Tento materiál vyvolal po celom svete, a najmä u nemeckého národa samotného,
šok a absolútne zdesenie. Mnohí ani len netušili, aké množstvo a rozsah hrôz bolo počas
nacistického režimu napáchaných (Müller, 1995)
Norimberský proces tak plnil viacero funkcií. Od zdokumentovania
a zverejňovania nacistických zločinov, až po samotné súdenie a potrestanie páchateľov ako
aj celého režimu. Norimberské procesy dokázali dať zmysel aj pre budúcnosť v tom, že nie
pomsta na porazených, ale presadenie princípu, že tí, ktorí zodpovedali za osud národov,
musia niesť osobnú zodpovednosť za zločin útočnej vojny a zločinov proti ľudskosti.
Trvalo však mnoho desaťročí všetkých druhov zločinov proti ľudskosti, pokým udalosti v
bývalej Juhoslávií opäť nepripomenuli zásady verejného medzinárodného práva vyvinuté v
Norimbergu. (Schultz, 1997)
Dôležitým bol aj fakt, že išlo o prvý konkrétny právny inštrument k stíhaniu
nacistických zločincov po druhej svetovej vojne, z ktorého všetky ďalšie pokusy právne
postihnúť zločiny napáchané nacizmom vychádzali. Bol to jediný proces, ktorého sa
zúčastnili zástupcovia všetkých štyroch okupačných mocností. Prvý Norimberský proces

27
Konečné riešenie prebiehalo od jari 1942. Po prvýkrát bol otravný plyn použitý v tábore Bergen-Belsen.
Ďalší mesiac začal fungovať Sobibor, Treblinka, Majdanek a Osvienčim, ktorý jeho veliteľ Rudolf Höss
nazval „najväčším vyhladzovacím zariadením všetkých dôb.“ Dokladov o genocíde bolo obrovské množstvo
a čísla obetí boli neuveriteľné. (Johnson,1991)

38
tak vstúpil do histórie ako súdny proces s hlavnými nacistickými vodcami, ktorí
reprezentovali najrozsiahlejšie zločiny a jednalo sa vôbec o prvý medzinárodný tribunál
v histórií. Po tomto procese s hlavnými vojnovými zločincami nasledovalo v Norimbergu
ďalších významných 12 procesov, ktoré prebiehali až do roku 1949.

39
3. Súdenie vojenskými tribunálmi v jednotlivých okupačných zónach

3.1 Hmotnoprávny základ

Okupačné mocnosti viedli okrem prvého medzinárodného súdneho procesu v

Norimbergu aj svoje vlastné národné programy súdenia vojenských zločinov proti
obvineným Nemcom buď podľa systému, ktorý bol daný Zákonom kontrolnej rady č. 10
alebo v spojení s ich vlastnou národnou legislatívou.
Už v čase prijímania Charty Medzinárodného trestného tribunálu víťazné mocnosti
predpokladali, že súd sa nebude týkať len hlavných nacistických zločincov, ale taktiež aj
mnohých menej dôležitých osôb, ktoré sa týchto zločinov nejakým spôsobom
zúčastňovali. Charta Tribunálu v podstate predpokladala, že môže byť budúcim základom
pre ďalšie súdne procesy s nacistickými zločincami a taktiež aj bola. Jeden trestný tribunál
(v Norimbergu) nemohol byť v žiadnom prípade dostačujúci pre potrestane všetkých
zločinov. Bolo nutné urobiť politické rozhodnutia umožňujúce decentralizáciu ďalšieho
postupu súdenia.28 Kľúčovým bol prenos právomocí z Medzinárodného trestného tribunálu
na súdy okupačnej správy a neskôr po istých úpravách aj na národné súdy v Nemecku.
Tento postup bol zvolený predovšetkým z praktických dôvodov. Taktiež bola prijatá
zásada vydávania podozrivých osôb medzi víťaznými krajinami v dôsledku Moskovskej
deklarácie, ktorá určila, že nacistickí zločinci budú stíhaní najmä v krajinách, kde sa
dopustili svojich zločinov. (Bass, 2000)
Po tom, ako Nemecko kapitulovalo sa nemecká justícia ocitla v nefungujúcom
stave. Naviac, negatívna skúsenosť s procesmi, ktoré boli vedené lipskými súdmi po prvej
svetovej vojne, vyvolávala v Spojencoch veľkú nedôveru voči nemeckým národným
súdom a tak im spočiatku nemala byť pridelená právomoc súdiť nacistické zločiny.
Nakoniec vypracovali Spojenci plán, podľa ktorého malo byť realizované súdenie
nacistických zločinov prostredníctvom tribunálov zriadených okupačnými mocnosťami vo
svojich zónach. (Friedlander, 1989)
Pre tieto tribunály bol vytvorený spoločný hmotnoprávny základ, aby sa tak
predišlo právnemu partikularizmu, čiže početným zásahom a úpravám v trestno-právnom
vyrovnaní s nacistickou minulosťou zo strany jednotlivých okupačných mocností. Dňa 20.
28
Existovali aj nápady na vytvorenie tribunálov pod vedením neutrálnych krajín, ktorých však v tom čase
bolo veľmi málo a počet skutočne neutrálnych krajín bol značne obmedzený. Z tohto dôvodu sa tento plán
nerealizoval. (Taylor, 1951)

40
decembra 1945 Kontrolná rada pre Nemecko prijala zákon č. 10 na zavedenie jednotného
právneho základu v Nemecku pre stíhanie vojnových zločincov a iných podobných
páchateľov. Inak povedané tých, ktorými sa nezaoberal Medzinárodný vojenský tribunál.
Po skončení činnosti Tribunálu bol vymenovaný americký generál Telford Taylor za
hlavného prokurátora pre následné norimberské procesy pod záštitou Úradu vojenskej
vlády. Tieto procesy mali za úlohu potrestať osoby spojené so zločinmi, ktoré boli uznané
za trestné činy v Článku II Zákona kontrolnej rady č. 10. (Subsequent Nuremberg
Proceedings, 2016)
Pre celé Nemecko pod správou spojencov existovala určitá zjednocovacia
legislatíva, ktorá bola prijatá na centrálnej úrovni, no jej konkrétna realizácia v praxi
závisela aj napriek tomu od vrchných veliteľov jednotlivých okupačných zón. Táto
kapitola sa bude venovať súdeniu nacistických zločinov prostredníctvom vojnových
tribunálov pod správou jednotlivých okupačných mocností. Najlepšie zdokumentované z
nich boli americké procesy, ktoré boli takisto aj najprínosnejšie v oblasti medzinárodného
trestného práva.
Tieto súdne procesy začali v roku 1945 a v prípade Francúzska viedli až do 50-tych
rokov. V priebehu súdnych procesov americké vojenské tribunály odsúdili 1814
nemeckých vojnových zločincov, z ktorých bolo 450 odsúdených na trest smrti, britské
tribunály odsúdili 1085 z toho 240 na trest smrti, a francúzske odsúdili 2107 zločincov
z toho 104 na trest smrti. Približne polovica rozsudkov trestu smrti však bola zmiernená.
Podľa niektorých údajov Sovietsky zväz súdil a odsúdil viac ako 45 000 Nemcov za
vojnové zločiny, avšak niektoré iné štatistiky uvádzajú nižšie čísla, a tak je ťažko určiť
presný reálny počet odsúdených zo strany ZSSR. Všetky tieto súdne procesy viedli
k viacerým cieľom, v rámci programov súdenia vojnových zločinov. (Cohen, 2006)

3.2 Americký program

Súdny proces s hlavnými nacistickými vojnovými zločincami nebol jediným

súdnym procesom, ktorý sa konal v Norimbergu čoskoro po skončení vojny. Bol to však
jediný proces, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia všetkých štyroch spojeneckých
mocností. Proces s najvýznamnejšími vojnovými zločincami pred Medzinárodným
vojenským tribunálom v Norimbergu, ktorý bol významne zdokumentovaný a mnohokrát
rozsiahlo popísaný, však predstavuje iba jednu z troch odlišných ciest, ktoré Spojené štáty

41
použili k tomu, aby sa zločinci z radov nacistov dostali pred súd. V rámci jurisdikcie
Londýnskej dohody, posudzoval prípady najvyšších predstaviteľov „Tretej ríše“, vojnové
zločiny, ktorých sa dopustili, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti a ich podiel na
spoločnom pláne či príprave a plánu k páchaniu týchto zločinov. (Roland, 2014)
Mimo iného, v dôsledku toho, že sa značne rýchlo zhoršovali vzťahy medzi USA
a ZSSR, boli plány na postavenie ďalších vysoko postavených nacistov pred tento trestný
tribunál odsunuté. Americká vláda sa preto rozhodla pokračovať v ďalšom trestnom stíhaní
v Norimbergu samostatne. To predstavovalo druhú líniu výkonu americkej spravodlivosti
v Nemecku prostredníctvom amerických norimberských vojenských tribunálov
(Nuremberg Military Tribunals), ktoré sú známe tiež ako „následné norimberské procesy“.
Na týchto procesoch bolo obvinených ďalších 185 nacistických predstaviteľov.
(Jardim,2014)
Američania taktiež uskutočňovali vo svojej okupačnej zóne série ďalších trestných
stíhaní. V prvých povojnových rokoch tak môžeme pozorovať v tejto zóne v podstate tri
línie súdenia nacistických zločinov:

1. Účasť na Medzinárodnom trestnom tribunáli v procese s hlavnými predstaviteľmi

nacistického Nemecka.
2. Súdenie prostredníctvom amerických norimberských vojenských tribunálov
známych ako „následné norimberské procesy“
3. Súdenie prostredníctvom vojenských súdnych komisií (Jardim, 2014)

Krátko po skončení hlavného Norimberského procesu sa začalo 12 ďalších

procesov pod americkým vedením. Tieto procesy sa taktiež konali v justičnom paláci
v Norimbergu, ktorý sa nachádzal v americkej okupačnej zóne. V dôsledku týchto
skutočností sa tieto procesy zapísali do histórie pod názvom ,,následné norimberské
procesy“( Subsequent Nuremberg Trials). Aj napriek tomu, že sa tieto procesy nedostali na
titulky novín, boli vo veľkej miere významné a to najmä v odhaľovaní vražednej mentality
nacistických posluhovačov. Tieto procesy tiež demonštrovali ochotu Spojencov zjednať
obetiam spravodlivosť, pretože svetová tlač a aj verejnosť už bola unavená správami
o zverstvách nacizmu. (Roland, 2014)
Veľkou inšpiráciou pre povojnové súdenie nacistických zločinov v Nemecku bola
Charta Medzinárodného vojenského tribunálu. Potvrdili to aj vojnové tribunály
v americkej okupačnej zóne, ktorých založenie riešilo nariadenie amerického vrchného
veliteľa č. 7. Toto nariadenie malo len minimálne odlišnosti v porovnaním s Chartou

42
Tribunálu a podobne ako Zákon kontrolnej rady č. 10 z nej preberalo hlavné procesné
pravidlá. Nariadenie taktiež stanovilo právnu záväznosť s ohľadom na závery
z Medzinárodného vojenského tribunálu pre všetky vojnové tribunály v americkej
okupačnej zóne. (Ferencz, 1948)
Tak ako aj na Medzinárodnom vojenskom tribunáli mali USA najviac zdrojov
a najambicióznejší program. Hlavnou časťou ich programu, bolo spomínaných dvanásť
súdnych procesov pred Americkým vojnovým tribunálom v Norimbergu. V týchto
procesoch, ktoré nasledovali po hlavnom procese v Norimbergu, malo byť obžalovaných
185 nemeckých vojnových a štátnych úradníkov. Avšak osem z nich nakoniec pred súdom
nestálo, a to z dôvodov zdravotných alebo pretože spáchali samovraždu, poprípade v ich
veci nebol vynesený rozsudok. Procesy pred americkým vojnovým tribunálom
v Norimbergu boli okrem jedného pripadu (s Milchom) vedené vždy proti viacerých
obžalovaným, ktorých aktivity sa vzťahovali na istú oblasť nacistického štátu alebo
ekonomiky, priemyslu a ďalších. (Gutman, 1990)
Samotné procesy prebiehali od 9. decembra 1946 do 13. apríla 1949. Zoznam
všetkých dvanástich prípadov aj s hlavnými obžalovanými v jednotlivých prípadoch,
podľa chronologického usporiadania, bol nasledovný:

1. Proces s lekármi (Medical Case) - Obžalovaných bolo 23 nacistických lekárov

vrátane Karla Brandta, ktorý bol jedným z Hitlerových osobných lekárov.
Obžaloba sa týkala najmä vykonávania krutých lekárskych experimentov na
väzňoch v koncentračných táborov a vojenských zajatcov. Odsúdených ich bolo 16
a z toho 7 dostalo trest smrti.
2. Súd s Milchom (Milch Case) - Poľný maršál Erhard Milch bol za viaceré zločiny
odsúdený na doživotie.
3. Proces so sudcami (Justice Case)- Súd so 16 nacistickými sudcami, ktorí boli
obžalovaní zo zneužívania svojej moci a nespravodlivého udeľovania trestov.
Odsúdených bolo 10 obžalovaných na odňatie slobody v rôznej dĺžke.
4. Proces WVHA (Pohl/WVHA Case) - Generálporučík SS Oswald Pohl a 17 ďalších
predstaviteľov WVHA (Ekonomický a administratívny úrad SS) bolo obvinených
zo zločinov súvisiacich s výstavbou a vedením tisícov koncentračných táborov
a WVHA tiež produkovalo zisky z nútenej práce väzňov. Odsúdených bolo 15 osôb
a z toho 4 na trest smrti (vrátane Pohla).

43
 5. Súd s koncernom Flick (Flick Case)- Friedrich Flick spolu s 5 ďalšími členmi
kartelu Flick boli obžalovaní z využívania otrockej práce, deportácií na pracovné
účely a krádeže majetku (arizovanie židovských podnikov).
6. Proces proti I.G. Farben (I.G. Farben Case) – 24 zamestnancov I.G. Farben
obžalovaných z krádeže súkromného majetku a ďalších vojnových zločinov.
V tomto prípade boli rozsudky mierne a až 10 osôb bolo oslobodených.
7. Proces proti dôstojníkom na Balkáne (Hostage Case) – 12 nemeckých dôstojníkov
obžalovaných z vraždenia civilistov na Balkáne. Dvaja spáchali samovraždu ešte
pred rozsudkom. Odsúdených tak bolo 8 osôb na dlhodobé tresty odňatia slobody.
8. Proces proti RuSHA (RuSHA Case) – 14 predstaviteľov RuSHA (Rasového
a osídľovacieho úradu) a Úradu pre posilňovanie germánstva obžalovaných zo
zločinov proti ľudskosti. Odsúdených bolo 13 osôb na trest odňatia slobody
v rôznej dĺžke.
9. Proces s Einsatzgruppen 29 (Einsatzgruppen Case) - 24 dôstojníkov Einsatzgruppen
obvinených zo zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov. Z obžalovaných
nebol nikto oslobodený a až 14 z nich bolo popravených obesením. Ostatným bol
udelený trest odňatia slobody od 10 rokov do doživotia.
10. Proces proti koncernu Krupp (Krupp Case) – 12 riaditeľov Kruppových závodov
(vrátane Alfrieda Kruppa) bolo obvinených z vojnových zločinov a zotročovania.
Odsúdených bolo 11 z nich do väzenia v rozsahu od 3 do 12 rokov.
11. Proces proti „ministrom“ (Ministries Case) – 21 členov nacistickej správy (vrátane
3 ministrov) bolo obžalovaných z vedenia agresívnej vojny, zločinov proti
ľudskosti a porušovania medzinárodných zmlúv. Odsúdených bolo 19 osôb do
väzenia v rozmedzí od 4 do 25 rokov.
12. Proces proti najvyššiemu vedeniu (High Command Case) - 14 vysoko postavených
generálov wermachtu a členov najvyššieho velenia (OKW) bolo obžalovaných z
plánovania zverstiev a účasti na nich. Odsúdených bolo 12 z nich. (Linder, 2000)

29
Einsatzgruppen boli mobilné jednotky, ktoré išli v závese za postupujúcimi nemeckými vojskami na území
Sovietskeho zväzu. Ich úlohou bola fyzická likvidácia všetkých „nevhodných ľudí“(najmä komunistov,
Židov a Rómov). Tento proces môžeme považovať za najväčší proces s masovými vrahmi v dejinách
ľudstva. Mobilné jednotky Einsatzgruppen boli totiž zodpovedné za fyzickú likvidáciu viac ako milióna ľudí.
V tomto procese bol hlavnou postavou Otto Ohlendorf (veliteľ operačnej skupiny Einsatzgruppen D),
ktorého skupina bola zodpovedná za smrť 90 tisíc Židov, vrátane množstva detí počas čistiek na Kryme
a Ukrajine. Toto vraždenie považoval za nutné a takisto ako všetci ostatní obžalovaní v tomto prípade sa
necítil byť vinný. Príslušníci týchto operačných skupín boli trestne stíhaní vo viacerých procesoch, z ktorých
najväčší bol práve Einsatzgruppen Case pred americkým súdom v Norimbergu a tiež proces pred nemeckými
súdmi v Ulme v rokoch 1957/58. (Šindelářová, 2015)

44
 V tom čase bol vytvorený zoznam 5000 potenciálnych obžalovaných
z byrokratických kruhov. Cieľom však opäť nebolo potrestať všetkých vinníkov z vyšších
byrokratických kruhov, ale radšej predstaviteľov nacistického štátu a jeho významných
zločineckých organizácií. Preto skupina vysoko postavených diplomatov a úradníkov
Ministerstva zahraničných vecí, Ministerstva vnútra a iných bola postavená pred súd spolu
v tzv. Ministerskom prípade (Ministries Case). Dve skupiny generálov s najvyššou
hodnosťou boli podobne súdené v Procese proti najvyššiemu vedeniu, Procese proti
dôstojníkom na Balkáne a v prípade s Milchom. Nacistický systém riadenia justície bol
obžalovaný v Justičnom prípade pod teóriou obžaloby, prijatej Tribunálom, že systém
spravodlivosti v Nemecku sa sám stal zločineckou organizáciou, ktorej cieľom bolo zničiť
vládu zákona a zaviesť režim ľubovoľného teroru. Kľúčové byrokratické elementy
nacistickej mašinérie likvidácie a otrokárskej práce v podmienkach systému
koncentračných táborov boli trestne stíhané v prípadoch RSHA, WVHA, RuSHA
a v Procese s lekármi. Poprední predstavitelia nemeckého priemyslu boli súdení za
využívanie otrokárskej práce a realizovanie iných zločinov v troch prípadoch pod názvami
Flick, Krupp a I.G. Farben. Tieto prípady boli vedené ako „malý Medzinárodný vojenský
tribunál“, s americkými štátnymi sudcami, masívnymi investigatívnymi a obžalujúcimi
snahami a kopou dôkazov zabezpečených získanými nemeckými dokumentmi. Ako také,
reprezentujú pokračovanie väčšiny cieľov Tribunálu zmienených vyššie. (Cohen, 2006)
Z celkového počtu 185 obžalovaných bolo aspoň v jednom bode obžaloby
uznaných za vinných 142 osôb. Trest smrti dostalo 24 obžalovaných, ale nakoniec
jedenástim z nich zmiernili trest na doživotie a celkovo tak bolo vykonaných trinásť
popráv. Na doživotné väzenie bolo odsúdených 20 obžalovaných a 98 dostalo trest odňatia
slobody v rôznej dĺžke. Prepustených bolo celkovo 35, pričom ďalší štyria boli zbavení
obžaloby z dôvodu choroby a štyria spáchali samovraždu pred vynesením rozsudkov.
V dôsledku povojnovej milosti bolo mnoho z týchto rozsudkov neskôr zmiernených
a niektorí zločinci boli prepustení. (Roland, 2014)
Prvé dve línie súdenia (pred Medzinárodným vojenským tribunálom
a Norimberským vojenským tribunálom) viedli procesy s významnými nacistami, ktorí
reprezentovali široké spektrum zločinov. Tí však predstavovali len zlomok z celkového
množstva 1885 nacistov podozrivých zo spáchania vojnových zločinov súdených v rokoch
1945–1949 v americkej okupačnej zóne. Väčšina amerických trestných stíhaní proti

45
vojnovým zločinom však prebiehala prostredníctvom amerických vojenských súdnych
komisií30. (Jardim, 2014)
Tretia línia súdenia zo strany USA sa týkala zločinov, ktoré boli napáchané vo
viacerých koncentračných táborov oslobodených americkými ozbrojenými zložkami. Ďalej
išlo o zločiny spáchané proti príslušníkom americkej armády, ako aj o ďalšie zločiny
spáchané na území pod okupačnou správou USA. V tomto treťom type procesov bola
obžaloba reprezentovaná americkou vojenskou prokuratúrou a doplňovala procesy vedené
pred Medzinárodným vojenských tribunálom, vojnovými tribunálmi a tiež procesy pred
nemeckými národnými súdmi. (Friedman, 2008)
Celkovo sa pred vojenskými súdnymi komisiami uskutočnilo 462 trestných stíhaní
proti nemeckým vojnovým zločincom na nižšej úrovni. Tieto procesy prebiehali na území
bývalého koncentračného tábora Dachau od polovice roku 1945 do konca roku 1947.
Takmer 1700 obžalovaných osôb bolo v týchto procesoch súdených s využitím už
existujúcich mechanizmov vojenského práva. Z celkového množstva obžalovaných bolo
1416 osôb odsúdených. (Buscher, 1989)
Veľká časť amerických zdrojov bola použitá aj na obžalobu, stíhanie a potrestanie
tých, ktorí boli zodpovední za vojnové zločiny proti americkému vojenského personálu31.
Okrem toho Spojené štáty realizovali série hlavných súdnych procesov proti veľkým
skupinám obžalovaných, ktorí stáli za fungovaním koncentračných táborov ako Dachau,
Nordhausen, Mauthausen a Buchenwald. V týchto prípadoch bola využitá teória
kolektívnej zodpovednosti za účasť v systéme organizovanej kriminality s cieľom spojiť
každého zamestnanca tábora, od najnižšie postavených strážnikov až po veliteľa tábora, so
všetkými zločinmi spáchanými v tábore. (Cohen, 2006)
Mauthausenský proces bol jedným z najväčších a najdôležitejších procesov, ktoré
v Dachau prebehli. Obžalovaných bolo 61 príslušníkov personálu koncentračného tábora,
väzenských funkcionárov a občianskych zamestnancov, ktorí sa v tábore Mauthausen32

30
Vojenské súdne komisie (military commissions) sú vojenské tribunály americkej armády, ktoré posudzujú
nezákonnosť konania jednotlivcov vzťahujúce sa na vojnu. Názory na tieto komisie sú niekedy značne
kontroverzné, ale komisie sa riadia americkými zákonmi a medzinárodne rešpektovanými zákonmi
týkajúcimi sa vojny. (Jardim, 2014)
31
Najznámejším z týchto prípadov bol kontroverzný skupinový proces 74 nemeckých vojakov
zodpovedných za Malmédsky masaker, ktorý sa odohral 17. decembra 1944 ku koncu vojny počas
posledného pokusu nacistického Nemecka zvrátiť priebeh vojny v bitke v Ardenách. Nemecká bojová
skupina tu zavraždila 71 neozbrojených amerických vojakov. (Malmedy Massacre Investigation, 1949)
32
Aj napriek tomu, že tento tábor nikdy nedosiahol takú strašnú povesť ako Osvienčim alebo Bergen-Belsen,
v nacistickom systéme koncentračných táborov zastával nemenej dôležitú rolu. Tábor mal na svedomí
státisíce obetí a jeho súčasťou bola aj posledná fungujúca plynová komora druhej svetovej vojny. (Colloti,
1996)

46
dopustili a zúčastnili zverstiev. Obrovské množstvo dôkazov zverstiev objavených
americkou armádou motivovalo amerických žalobcov k horlivému zadržaniu a stíhaniu
táborového personálu. Veľkým prínosom v tomto procese, a takisto aj v ostatných
procesoch prebiehajúcich v Dachau, boli samotní väzni oslobodených táborov. Tých
Američania najímali ako prekladateľov, zapisovateľov, vyšetrovateľov a osobných
asistentov. Tieto procesy neprebiehali na základe Zákona kontrolnej rady č. 10, ale právnu
oporu mali v americkom práve a taktiež v medzinárodnom zvykovom práve s podporou
existujúcich medzinárodných zmlúv. Osobám stíhaných pred súdnymi tribunálmi
v Dachau boli dávané za vinu zločiny, ktoré boli definované už desaťročia skôr Ženevskou
a Haagskou dohodou. (Jardim, 2014)
Na rozdiel od trestného stíhania tých, ktorí boli zodpovední za vojnové zločiny
proti americkému vojenského personálu, sa tieto prípady samozrejme nezameriavali na
americké obete. Ako americké trestné stíhania osôb zapletených v programoch fyzickej
likvidácie sa zameriavali na odhaľovanie zločinov nacistického režimu. Američania dúfali,
že vďaka takýmto súdnym procesom vymažú všetky pochybnosti z myslí obyčajných
Nemcov o zločinnosti Hitlerovej vlády.
Americký program súdenia nacistických zločinov bol ambiciózny a jeho prínos bol
nesporný. Veľká aktivita na prvom hlavnom procese v Norimbergu, ako aj samostatné
jednanie so zločincami na tzv. „následných norimberských procesoch“ a pred vojenskými
súdnymi komisiami bola veľmi dôležitá v kontexte trestného stíhania nacistických
zločinov v povojnovom Nemecku. Súdenie v americkej okupačnej zóne bolo taktiež dobre
zdokumentované, čo poskytlo priestor na ďalšie štúdium a poznávanie nacistických
zločinov, ako aj samotných procesov.

3.3 Britský program

Britský program súdenia vojnových zločinov, ktorý riešil 370 prípadov, sledoval
súčasne dva hlavné ciele. Po prvé trest pre tých, ktorí boli zodpovední za smrť a
zneužívanie britských vojnových zajatcov a po druhé odhalenie neprávostí a zločinov
nemeckej verejnosti a medzinárodnej komunite, ktoré boli napáchané nacistickým
Nemeckom, jeho vodcami a inštitúciami. Čo sa týka druhej kategórie, Británia napríklad
súdne stíhala zamestnancov koncentračných táborov Bergen-Belsen, Osvienčim
Neuengamme a Ravensbrück, taktiež vysoko postavených generálov a úradníkov z

47
korporácie I.G. Farben33. Dôležitým bol aj súdny proces s významným nemeckým poľným
maršalom Erichom von Mansteinom. Na druhej strane, Británia venovala hromadu svojich
viac menej limitovaných zdrojov, či už investigatívnych alebo na samotnú realizáciu
procesov, na potrestanie toľkých vojnových zločinov spáchaných proti britskému
personálu, ako len bolo možné. (Pritchard, 2006)
Takéto rozhodnutia ohľadom priorít, kam nasmerovať limitované zdroje na trestné
stíhania a tiež justičné zdroje, sú jasným príkladom základných problémov v každom
programe riešenia a súdenia vojnových zločinov, či už v 2. svetovej vojne alebo aj neskôr,
napríklad v Rwande. V prípade Britov a Američanov sa tento problém stal kritickejším ako
entuziazmus pre súdne procesy, keď vo vyšších politických kruhoch snaha upadala a
zdroje, či už financovanie alebo personál, tak boli postupne znižované. Na jednej strane tu
bola túžba po konfrontácii väčšej škály zločinov reprezentujúcich kriminálnu politiku a
inštitúcie nacistického režimu. Tieto súdne procesy realizovali viacero politických cieľov,
okrem jednoduchého potrestania. Na strane druhej existovali silné emócie rozpútané
nacistickými zločinmi proti samotným Britom, čo výrazne poistilo fakt, že stíhanie
takýchto zločineckých indivíduí zabsorbuje veľké množstvo britských zdrojov. (Cohen,
2006)
Vojenské tribunály v Britskej okupačnej zóne boli zriadené na základe kráľovského
výnosu Juraja VI. vydaného dňa 14. júna 1945. Podľa tohto výnosu bol britský vojenský
úrad pod vedením vojenského sudcu (JAG)34 príslušným orgánom prokuratúry. V
procesoch sa používal vojenský zákonník a na jeho základe prijaté procesné pravidlá.
(Rogers, 1990)
Na tomto základe pôsobili vojnové tribunály pod britským vedením a súdna
procedúra bola jednoinštančná, pričom aby bol rozsudok právoplatný musel byť potvrdený
vrchným veliteľom okupačnej zóny. Kráľovský výnos časovo predchádzal Chartu
Medzinárodného vojenského tribunálu, takisto ako aj Zákon kontrolnej rady č.10 a
predovšetkým z tohto dôvodu výslovne určoval jurisdikciu obmedzenú výlučne na vojnové
zločiny. (Pritchard, 2006 )
Británia v povojnovom súdení nacistov veľmi úzko spolupracovala s USA, ktorým
britská okupačná zóna vydala viacero dôležitých osôb obžalovaných v amerických

33
Korporácia I.G. Farben bola napr. zapletená do produkcie a predaja neslávne známeho otravného plynu
Cyklón B pre tábory Auschwitz, Osvienčim a v menšej miere aj ďalšie tábory. (Overy, 2010)
34
Judge Advocate General je v Spojenom kráľovstve sudcom zodpovedným za vojenské súdy v rámci
Kráľovského námorníctva (Royal Navy), Britskej armády (British Army) a Kráľovského letectva (Royal Air
Force).

48
procesoch odohrávajúcich sa v Norimbergu podľa Zákona kontrolnej rady č. 10. Boli to
niektorí hlavní obžalovaní35 v tzv. „dvanástich nasledujúcich súdnych procesov“. Okrem
týchto dôležitých zločincov išlo o vydanie aj ďalších zločincov, ktorí boli súdení aj
v procesoch nespadajúcich pod Zákon kontrolnej rady č. 10. V Britskej okupačnej zóne sa
neuskutočnilo veľa významných procesov, pretože sa často vyhli samotnému súdeniu
a radšej zvolili jednoduchší postup v podobe denacifikácie alebo jednotlivé procesy, ako
sme už spomínali, presunuli americkým vojnovým tribunálom. (Bloxham, 2003)
Británia častokrát pristúpila na to, aby sa v prvom rade pripravili obžaloby voči
menej závažným zločinom, ktoré boli tým pádom aj menej náročné na výkon
spravodlivosti. Bolo to zapríčinené najmä tým, že Británii sa nedarilo plniť svoje
ambiciózne plány a tak pristupovala skôr k takémuto postupu na naplnenie štatistických
čísiel. Tento postup bol na úkor rady vážnejších zločinov, ktoré nestihli byť pred vojnový
tribunál predložené. V dôsledku toho, ako boli stanovené priority britských a tiež
aj amerických programov, veľké množstvo nemeckých vojnových zločincov spojených
s masovými vraždami sa vyhlo súdnemu stíhaniu. Naproti tomu, menej závažní páchatelia,
ktorí boli zapletení v zverstvách proti spojeneckému britskému a americkému personálu,
boli nemilosrdne prenasledovaní. Na takéto prenasledovanie stačilo, že sa nacisti zúčastnili
bitia alebo zneužívania hoci len jedného vojnového zajatca zo strany Spojencov. Toto
uspokojilo verejnú mienku len na chvíľu, a časom verejnosť postupne strácala záujem
o súdne procesy aj tak. (Cohen, 2006)
Británia presunula časť právomocí stíhať zločiny napáchané nacistami na nemecké
súdy, rovnako ako aj Francúzsko. Nemecké súdy tak mali právomoc stíhať niektoré
zločiny proti medzinárodnému právu, konkrétne zločiny proti ľudskosti. Celkovo bolo
pred vojenskými tribunálmi v britskej okupačnej zóne súdených 1085 osôb, z ktorých bolo
737 odsúdených a z nich 240 osôb dostalo trest smrti, 24 bolo odsúdených na doživotie
a ostatným boli udelené kratšie tresty odňatia slobody. (Bassiouni, 1992)
Britské a americké programy postihu vojnových zločinov mohli dosiahnuť oba
svoje ciele aj vďaka takmer nelimitovanému času, finančným zdrojom a politickej ochote.
Bolo to v histórii niečo výnimočné, pretože neskoršie programy postihu vojnových
zločinov, napr. tribunály pre Rwandu, Sierra Leone a podobne, nikdy neužívali takýto
luxus. To znamená, že tí, čo sa podieľajú na riešení zločinov, musia konať rozhodne, kým

35
Išlo o hlavných obžalovaných v prípadoch Einsatgruppen Case – Otto Ohlendorf, Medical Case - Karl
Brandt, Pohl Case – Oswald Pohl a v prípade Milch Case – Erhard Milch.

49
existuje verejný záujem a politická ochota, ktorá ich vytvorila. Politická a verejná podpora
musí byť stále silná a taktiež by mala udávať priority, ktoré pomôžu udržiavať túto
podporu.

3.4 Francúzsky program

Francúzsky a taktiež sovietsky prístup k povojnovým tribunálom bol zväčša

ovplyvnený trpkou skúsenosťou z nacistickej okupácie. Hoci Francúzi stíhali väčšie
množstvo kolaborantov ako vojnových zločincov, ich vojenské tribunály odsúdili vyše
2000 Nemcov, čo bolo viac, ako odsúdili iné západné krajiny.
Pravdepodobne najvýznamnejší proces, ktorý sa odohral vo francúzskej okupačnej
zóne pred vojnovými tribunálmi, bol proces s oficiálnym názvom Francúzsko verzus
Herman Röchling. Bol v ňom súdený nemecký priemyselník a od roku 1942 ríšsky
splnomocnenec pre železo a oceľ na okupovaných územiach Röchling spolu s
inými osobami z jeho železiarskeho koncernu. Zaujímavosťou tohto procesu bolo, že zo
spáchania vojnových zločinov boli obvinení vysoko postavení priemyselníci, čiže v
podstate civilisti. Obžalovaní boli trestne stíhaní najmä za kradnutie a rabovanie na
obsadených územiach, a to najmä vo Francúzsku a Belgicku, čo bolo špecifikum tohto
procesu. Predošlé súdne pojednávania sa týkali obvinení z nútenej otrockej práce
vojnových väzňov alebo ľudí z koncentračného tábora. (Taylor, 1951)
V prípade Röchling sa mali obžalovaní dopustiť vojnových zločinov aj tým, že
vyvlastňovali strategické výrobné prostriedky a následne ich transportovali z okupovaných
území do vlastných fabrík a závodov. Najvyšší tribunál vojenskej vlády francúzskej
okupačnej zóny v Nemecku nakoniec odsúdil Röchlinga na desať rokov väzenia za
rabovanie na okupovaných teritóriách a ďalších zločinných činností. Zaujímavé bolo, že
bol odsúdený práve z vojnových zločinov. (Roechling Case-indictment..., 1949)
V obžalobe priemyselníka Röchlinga a zamestnancov koncentračného tábora
Natweiler a Ravensbrück, si Francúzi kládli za cieľ poukázať na kriminálne praktiky
nacistického režimu a jeho inštitúcií, ktoré ich podporovali. Hlavne tu však bolo opäť
poukázané na príklady utrpenia francúzskych obyvateľov v takýchto inštitúciách. Francúzi
najviac obžalôb smerovali na potrestanie tých, ktorí boli vinní z individuálnych útokov
proti francúzskym obyvateľom. Francúzska túžba trestne stíhať prežila aj tú americkú, aj
britskú. Americké a britské programy súdenia vojnových zločinov trvali do roku 1949,
francúzske súdne procesy trvali až do 50-tych rokov. Napríklad až v roku 1953 boli

50
odsúdení páchatelia masakru v Oradour-sur-Glane36, aj napriek tomu, že išlo o silný
symbol zverstiev napáchaných nacistami a ich kolaborantmi.
Dôvodov tejto francúzskej vytrvalosti v trestaní nacistov je viacero. Jedným z
faktorov bola bezpochyby silnejšia túžba po treste, pretože bola naplnená ponížením z
porazenia a teroru počas nemeckej okupácie. Procesy zohrávali taktiež dôležitú úlohu vo
formovaní verejného povedomia o vojnovej skúsenosti. Okrem iných, viac špecifických
politických záležitostí, si zabezpečili podporu povojnového mýtu jednoty francúzskeho
národa a jeho obetavosti a odporu voči nacistickému útlaku. Politické dimenzie takýchto
súdnych procesov sú podčiarknuté aj iróniou zistenia francúzskej verejnosti, že mnoho
páchateľov na Oradour boli samotní obyvatelia Alsaska. Nielenže títo obvinení dostali
ľahšie tresty, ale taktiež ich úradníci čoskoro ospravedlnili, na rozdiel od ich nemeckých
spolupáchateľov. Francúzi jednoducho mali svoje politické dôvody, prečo zotrvať v súdení
nacistických zločinov dlhšie. Zmena nastala s blížiacou sa Studenou vojnou, ktorá
priviedla britské a americké vlády k odvráteniu ich snahy o súdenie a trestanie Nemcov, až
k zhovievavosti a skorému oslobodeniu. (Cohen, 2006)
Francúzska vojenská správa zriadila v rámci svojej okupačnej zóny dvojstupňový
systém vojenských tribunálov pre účely aplikácie Zákona kontrolnej rady č. 10. Obecný
tribunál vojenskej vlády bol súdom prvej inštancie vo francúzskej okupačnej zóne a
odvolacím súdom bol Najvyšší tribunál vojenskej vlády. Väčšina prípadov povojnového
súdenia francúzskymi tribunálmi sa zameriavala predovšetkým na zločiny, ktoré boli
páchané na väzňoch v koncentračných táborov a vojnových zajatcoch. Špecifikum
francúzskych vojnových tribunálov spočívalo v tom, že umožňovali aj obmedzenú účasť
sudcov z Belgicka a Holandska. Ďalšie špecifikum, ktoré sa ale týkalo judikatúry v celej
francúzskej okupačnej zóne, spočívalo v tom, že v tejto zóne sa uskutočnilo zmocnenie
nemeckých súdov, aby boli oprávnené samy stíhať zločiny proti ľudskosti, ktoré spáchali
nacisti voči príslušníkom vlastného štátu, poprípade osobám bez štátneho občianstva.
Takáto úprava sa udiala taktiež v okupačnej zóne pod britskou správou. Francúzskymi
vojnovými tribunálmi bolo v rámci ich zóny celkovo odsúdených 2107 osôb, z ktorých
bolo 104 osôb odsúdených na trest smrti. (Taylor, 1951)

36
Tento vojnový zločin sa odohral dňa 10. júna 1944 vo francúzskej dedine Oradour-sur-Glane, kde došlo
k zavraždeniu 642 civilistov príslušníkmi SS. V januári 1953 bolo v tomto procese konajúcom sa v Bordeaux
súdených 21 obžalovaných, z ktorých bolo 14 Francúzov z Alsaska a len 7 Nemcov. (Hawes, 2004)

51
3.5 Sovietsky program

Sovietske súdne procesy nemeckých vojnových zločincov boli ešte viac

podčiarknuté odplatou za brutalitu vojny a okupáciu na východnom fronte. Avšak Sovieti
si ešte skôr ako iní Spojenci uvedomili politické možnosti využitia procesov vojnových
zločinov. Prvý súdny proces vojnových zločinov zrealizovaný Sovietskym zväzom sa
uskutočnil v Charkove dňa 15. decembra 1943. Bol široko publikovaný a protokol z tohto
procesu bol taktiež publikovaný v angličtine. Tento súdny proces, podobne ako ostatné
„Stalinove súdne procesy“, sa ukazujú byť politickými v plnom slova zmysle. Obžalovaní
boli použití k uznaniu nacistických zločinov a poslúžili v Sovietskej spoločnosti na
odsúdenie brutality a kriminality nemeckej okupácie. Ďalšie takéto procesy nasledovali v
Krasnodare, Minsku, Rige a ďalších mestách. Vo viacerých vojenských zajateckých
táboroch bolo viac ako 13 000 nemeckých vojakov postavených pred súd a odsúdených
bez prístupu verejnosti. Tieto procesy pokračovali do roku 1949. Sovietsky zväz po
skončení vojny zrealizoval súdne procesy vojnových zločinov aj v sovietskej okupačnej
zóne Nemecka. (Prusin, 2014)
Pri bližšej analýze súdenia nacistických zločinov zo strany ZSSR však narážame na
jeden zásadný problém a to fakt, že nemôžeme s určitosťou jasne definovať presné čísla
súdených a odsúdených. Konkrétne počty obžalovaných a v podstate aj presná podoba
procesov v sovietskej zóne nie je do dnešnej doby v plnej miere známa. Odborné práce
väčšinou vychádzajú z údajov sprístupnených z dokumentov KGB, a tak nie je možné
určiť presný počet osôb, ktoré boli postavené pred sovietske tribunály v okupačnej zóne
pod správou ZSSR. Podľa odhadov však celkový počet osôb súdených v sovietskej zóne
môže byť mnohonásobne vyšší v porovnaní s počtom osôb súdených v okupačných zónach
pod správou západných mocností. Sovietskymi tribunálmi a to vrátane tribunálov
nachádzajúcich sa na území ZSSR, ktoré súdili zajatcov z radov nemeckej armády alebo
boli rozhodujúce aj v trestných stíhaniach s obžalovanými nachádzajúcimi sa v Nemecku,
mohlo byť odsúdených dokopy viac ako 80 tisíc Nemcov. (Friedlander, 1984)
Konkrétnejšie čísla súdenia nacistických zločinov so zameraním sa iba na
súdnictvo v sovietskej okupačnej zóne v Nemecku poskytuje práca od Davida Cohena z
War Crimes Studies Center v Berkeley, ktorý sa odvoláva na štúdie od autorov Ettle
(1985), Henke (1981), Welsh (1989) aWoller (1986). V nej sa uvádza, že v sovietskej zóne
bolo súdených 14 820 Nemcov, z ktorých bolo 13 198 aj odsúdených a z nich 138 dostalo

52
trest smrti. Stále však treba brať na zreteľ, že nemusí isť o úplne presné čísla. (Cohen,
2006)
Každopádne tieto počty súdených zo strany ZSSR výrazne prekračujú údaje
všetkých programov vojnových zločinov ostatných okupačných mocností a poukazujú na
intenzitu sovietskej túžby po treste a položeniu politických základov pre budúcu Nemeckú
demokratickú republiku. Národný komisariát vnútorných záležitostí (NKVD) a Ústredný
výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu boli priamo zapojené v príprave týchto
procesov. K procesom zriadeným podľa Zákona kontrolnej rady č.10 v okupačnej zóne
pod sovietskou vojenskou správou boli vytvorené špeciálne vojenské tribunály, ktorých
fungovanie bolo do značnej miery ovplyvnené subjektívnymi predstavami ZSSR
o fungovaní trestného súdnictva a to najmä v procesoch, v ktorých bol prítomný aj
politický záujem. (Bass, 2000)
Časovo tak boli procesy zvyčajne krátke a po začatí samotného trestného stíhania
boli záverečné rozsudky vynesené rýchlo. Jasným príkladom takýchto trestných stíhaní so
zneužitím justície boli takzvané Waldheimské procesy, ktoré sa konali od apríla do júla
v roku 1950 a za túto krátku dobu bolo odsúdených viac ako tritisíc ľudí podozrivých
z podpory nacizmu. Napriek tomu, že bolo medzi nimi mnoho tých, ktorí sa
skutočne dopustili vojnových zločinov, Sovietsky zväz využil túto príležitosť na
vyrovnanie sa s radou skutočných a potenciálnych odporcov režimu. Procesy prebiehali
s vylúčením verejnosti a obžalovaní nemali vo väčšine prípadov k dispozícií ani žiadneho
obhajcu. Samotná obžaloba bola už faktom a zostávalo iba vyniesť rozsudok. Tieto
procesy boli vedené východonemeckou justíciou avšak pod značným sovietskym vplyvom
a potvrdili tak smer, akým sa justícia v tejto časti Nemecka uberá. (Vilímek, 2010)
V sovietskej okupačnej zóne sa v procesoch s nacistickými zločincami využíval aj
sovietsky trestný zákonník, ako tomu bolo napríklad v procese s personálom
zabezpečujúcim chod koncentračného tábora Sachsenhausen. Odohral sa v sovietskej
okupačnej zóne v roku 1947 a okrem Zákona kontrolnej rady č.10 v ňom bol použitý aj
trestný zákonník ZSSR. Ten v tej dobe nedovoľoval trest smrti, a tak vo väčšine prípadov
uplatnili najvyšší možný trest v podobe doživotného trestu odňatia slobody. V rámci
procesu síce bolo povolené pôsobenie obhajcov, ale v dôsledku plného dokázania viny
neboli ich námietky úspešné. Po skončení procesu boli odsúdení prevezení na výkon trestu
do ZSSR, čo bolo pre sovietske postupy v tom čase celkom bežné. (Friedman, 2008)
V sovietskej okupačnej zóne boli Zákon kontrolnej rady č. 10 ako aj Charta
Medzinárodného trestného tribunálu aplikované taktiež nemeckými národnými súdmi.

53
Môžeme konštatovať, že táto aplikácia prebehla vo väčšej miere v porovnaní s ostatnými
okupačnými zónami pod správou západných Spojencov. Súdeniu nacistických zločinov
prostredníctvom nemeckých národných súdov sa budeme bližšie venovať v ďalšej
kapitole. (Friedlander, 1984)
Zatiaľ čo sa Sovieti zameriavali na utrpenie Sovietov a na odplatu za neprávosti
nacistického režimu, súdne procesy slúžili aj pre množstvo vyšších cieľov konzistentných
s ideológiou víťazstva Stalinovho režimu vo veľkej vlasteneckej vojne. Zásadnou črtou
súdnictva v sovietskej okupačnej zóne a neskôr aj v Nemeckej demokratickej republike
bolo výrazné ovplyvnenie širokými politickými záujmami zo strany ZSSR. V sovietskej
okupačnej zóne tak mali, okrem iných vecí, za cieľ i politickú konsolidáciu novej elity.

3.6 Súdenie prostredníctvom nemeckej justície

Súdenie nacistických zločinov sa po vojne v Nemecku nerealizovalo len

prostredníctvom okupačných mocností, ale do tejto činnosti boli zapojené aj nemecké
národné súdy. Tie tak predstavujú tretiu líniu súdenia zločinov napáchaných počas
Hitlerovej éry. V prvých rokoch po vojne boli nemecké národné súdy pod značným
vplyvom okupačných mocností a medzinárodného trestného práva, no neskôr sa stíhanie
zločinov uskutočňovalo na základe nemeckých národných kódexov trestného práva.
Nemecká justícia tak spadala zo začiatku takmer výhradne do kompetencií
Spojencov, rovnako ako aj ostatné oblasti. Nemecké súdy a orgány činné v trestnom
stíhaní boli ešte niekoľko rokov po svojom znovuotvorení viazané zákonmi Spojeneckej
kontrolnej rady. (Šindelářová, 2015)
V súvislosti s trestným stíhaním nacistických zločinov sa jednalo predovšetkým o
dva zákony. Prvým bol zákon č. 4 z 20. októbra 1945 o prestavbe nemeckého súdnictva,
ktorý upravoval príslušnosť nemeckých súdov, pričom im vyhradil iba stíhanie trestných
činov spáchaných Nemcami na Nemcoch alebo na osobách bez štátnej príslušnosti. Tento
zákon zostal v platnosti do konca roku 1949. Druhým bol zákon č. 10 z 20. decembra 1945
o potrestaní osôb, ktoré sa previnili vojnovými zločinmi, zločinmi proti mieru alebo
zločinmi proti ľudskosti. Tento zákon umožňoval stíhať trestné činy, ktoré v ňom boli
priamo zmienené. Uplatňovaniu tohto zákona sa však nemecké súdnictvo bránilo, súdy
presadzovali stíhanie podľa trestného zákonníka z roku 1871. Odmietali jurisdikciu

54
Spojencov a poukazovali na problematiku používania práva, ktoré v dobe páchania
zločinov neexistovalo. (Heller, 2011)
Nemecké súdy reálne začali pôsobiť v roku 194637 a pokračujú viac menej
postupne, aj keď v rôznych formách, do dneška. Zákon kontrolnej rady č.10 z 10.
decembra.1945, ktorý stanovil spoločnú právnu koncepciu pre súdne stíhanie nacistických
vojnových zločincov v okupovanom Nemecku, taktiež delegoval právo každej
z okupačných mocností umožňujúce založiť nemecké tribunály. Britská, francúzska
a sovietska okupačná zóna túto možnosť využili viac ako americká. Súdnictvo týchto
tribunálov bolo limitované výlučne na zločiny spáchané Nemcami proti iným Nemcom.
Všetky ostatné prípady zločinov spadali do jurisdikcie tribunálov popísaných vyššie.
(Cohen, 2006)
Nemecké súdy realizovali trestné stíhania v prvých povojnových rokoch s ohľadom
na obmedzenia vyplývajúce zo Zákona kontrolnej rady č. 4 a č. 10, ktoré určovali, že
nemecké súdy mohli stíhať zločiny proti ľudskosti spáchané proti osobám nemeckej
príslušnosti alebo osobám bez štátnej príslušnosti a ich majetku. Priama aplikácia Zákona
kontrolnej rady č. 10 pre zločiny proti ľudskosti bola pre nemecké súdy určená do augusta
1951. Obmedzujúce pravidlá na výkon jurisdikcie nemeckých národných súdov tak
môžeme ohraničiť rokmi od 1945 do 1951, kedy sa začala nemecká justícia riadiť
výhradne nemeckým trestným zákonníkom, a nemohla tak napríklad stíhať zločiny proti
ľudskosti. (Friedlander, 1984)
Do roku 1950 odsúdili nemecké súdy fungujúce v západných zónach dokopy 5228
osôb. Z celkového počtu 5228 úspešných trestných stíhaní len 228 zahŕňalo závažné
trestné činy. Z viacerých dôvodov sa procesy, ktoré sa uskutočnili po roku 1950, podieľali
vo väčšej miere na stíhaní ďaleko viac závažnejších zločinov38. Dôvodom, ktorý je
zvyčajne udávaný za príčinu zlyhania nemeckých súdov v oblasti zaoberania sa
nacistickým systémom masových vrážd do väčšej hĺbky, bol rozsiahly problém v
nemeckom súdnictve. (Mildt, 1996)
Aj napriek tomu, že Zákon kontrolnej rady č. 10 formálne prekážal stíhaniu
zločinov spáchaných proti iným osobám ako Nemcom, Spojenci v skutočnosti
nepresadzovali toto pravidlo. Preto z 260 súdnych procesov nacistických vrážd pred

37
Hoci sa často hovorí, že nemecké súdne procesy s nacistickými vojnovými zločinmi a zločinmi proti
ľudskosti začínajú v skorých 60-rokoch s Auschwitzkými súdmi alebo veľkým procesom s Einsatzgruppen v
Ulme roku 1958, celý príbeh je komplikovanejší.
38
Tu sa nemeckí žalobcovia po prvýkrát snažili systematicky zmieriť s mašinériou smrti vyhladzovacích
táborov, Einsatzgruppen, atď.

55
nemeckými súdmi v rokoch 1945-50 bolo 61 procesov so zločinom vraždy osoby bez
nemeckej príslušnosti. To, že ich nebolo viacej, nie je prekvapujúce, pretože tu bol
samozrejme menší zámer súdne stíhať takéto prípady, aj z dôvodu pokračujúcich
spojeneckých programov súdenia nacistických zločinov. (Ruckerl, 1980)
Z celkového množstva osôb odsúdených nemeckými národnými súdmi do roku
1964 bola takmer polovica (43%) odsúdená za trestné činy, ktoré boli spáchané v
súvislosti s veľkým pogromom na Židov v roku 1938 (tzv. „Kryštálová noc“.) Ďalších
33% rozsudkov sa týkalo zločinov, ktoré boli spáchané bezprostredne po prevzatí moci
nacistami v roku 1933, kde išlo najmä o vylúčenie politických protivníkov a zločiny
udavačstva. Na štvrtom mieste boli zločiny spáchané v koncentračných táboroch, kde
odsúdili 262 osôb, čo predstavovalo len 4 percentá z celkového počtu odsúdených, avšak
pri tejto kategórií zločinov bolo vynesených najviac doživotných trestov odňatia slobody
(33). Najviac trestov smrti bolo oproti tomu vynesených za zločiny spáchané v rámci
nacistickej „eutanázie“39, kde si zo 40 obžalovaných vypočulo rozsudok trestu smrti 5
osôb. Ďalšie zločiny sa týkali nacistických operačných skupín a kománd, činnosti
nemeckých úradov na poľskom a sovietskom území, zločiny spáchané na zahraničných
robotníkoch a zločiny spáchané krátko pred a po zrútení režimu v roku 1945. (Šindelářová,
2015)
Väčšina trestov však bola veľmi mierna a relatívne málo súdnych procesov
pojednávalo o najvážnejších zločinoch. Je však dôležité pripomenúť, že v celkovom súčte
išlo približne o rovnaký počet odsúdených v porovnaní s počtom odsúdených britskými,
francúzskymi a americkými vojnovými tribunálmi dokopy. Väčšina nemeckých vojnových
zločincov odsúdených spojeneckými tribunálmi si však nikdy neodpykala celú výšku
svojich trestov, ktoré im boli v konečnom dôsledku značne znížené. Je taktiež zvláštne, že
úplný počet odsúdených nemeckými súdmi do roku 1992 je len 6487 osôb. Inými slovami,
v prvých piatich rokoch po vojne nemecké súdy odsúdili 4-krát viac obvinených ako
v ďalších 4 dekádach. Niektoré dôvody budú načrtnuté nižšie (Ruckerl, 1980).

39
Nacistický program fyzickej likvidácie duševne chorých sa nazýval „program eutanázie“ alebo taktiež
„akcia T4“. Názov dostala podľa skratky adresy (Tiergartenstrasse 4), na ktorej sídlila ústredná komisia
riadiaca likvidáciu duševne chorých osôb. Akcia T4 oficiálne prebiehala na území Tretej ríše od roku 1939
do augusta 1941 a znamenala systematické zhromažďovanie, selekciu a likvidáciu 70 tisíc pacientov
z ústavov na území nemeckej ríše. Tento program bol ideologicky založený na nacistickej ideológií o
„rasovej hygiene“ (Rassenhygiene). Program eutanázie prebiehal neoficiálne až do konca vojny a celkovo
tak bolo v rokoch 1939 až 1945 fyzicky zlikvidovaných viac ako 200 tisíc duševne chorých osôb.
(Friedlander, 1995)

56
 Do roku 1950 tak bolo jasné, že sa tieto súdne procesy dotkli len mála z celkového
množstva približne 100 tisíc páchateľov, ktorí obsluhovali nacistický „nástroj skazy“.
Avšak ako sme už spomínali, v nasledujúcich desiatkach rokov bol počet ďalších
odsúdených ešte omnoho menší. Množstvo trestných stíhaní sa znížilo dramaticky po roku
1950 z viacerých dôvodov. Súdeniu nacistických zločinov v období od roku 1950 sa naša
práca bližšie venovať nebude, nakoľko ide o časové ohraničenie nezapadajúce do centra
nášho záujmu. Je však dôležité objasniť aspoň základné dôvody klesajúceho počtu
odsúdených nemeckými národnými súdmi.
Po prvé, išlo o sériu zákonov a predpisov, ktoré prekážali výkonu trestných stíhaní
v nasledujúcich rokoch. Závažné dôsledky mal napríklad zákon z roku 1951, ktorý
upravoval právne vzťahy osôb činných vo verejnej správe, definovaných v článku 131
ústavy Spolkovej republiky. Tento nemecký zákon povoľoval návrat aj takých osôb do
justície a verejnej správy v Spolkovej republike Nemecko, ktoré neboli priamo odsúdené
za nacistické zločiny. Mnohí úradníci (vrátane niektorých členov Gestapa), ktorí boli
prepustení v rámci denacifikačného riadenia, sa tak mohli vrátiť na svoje staré posty.
(Friedlander, 1984)
V Spolkovom kriminálnom úrade bol každý tretí zamestnanec bývalým členom
Bezpečnostnej polície, v Spolkovom súdnom dvore vykonávalo ešte v roku 1956 funkciu
80 percent sudcov, ktorí boli činní v justičnej a štátnej službe počas obdobia nacizmu. Je
bez akýchkoľvek pochýb, že tieto skutočnosti komplikovali výkon spravodlivosti
v množstve prípadov. Bývalí kolegovia držali spolu a spoliehali sa na vzájomnú pomoc
v prípade, kedy by sa niektorý z nich ocitol v ohrození trestného postihu. Medzi
potenciálnymi obžalovanými sa tak vytvoril istý pocit solidarity. (Šindelářová, 2015)
Ďalším problémom bolo výrazne zmenené politické prostredie či už v
samotnom Nemecku, alebo v Európe všeobecne. V dôsledku zmien v prioritách začali
britské, francúzske a americké autority systematicky redukovať tresty a skoro až
oslobodzovať aj najvážnejšie odsúdených vojnových zločincov. To mohlo byť len ťažko
povzbudzujúce pre nemecké justičné inštitúcie, aby začali nevyhnutne bolestivý proces
identifikovania vrahov medzi Nemcami samotnými. (Cohen, 2006)
Závažným problémom súdenia nacistických zločinov bolo aj nariadenie, podľa
ktorého sa nemohli pred spolkové súdy postaviť osoby, proti ktorým sa už v minulosti
viedol a bol ukončený proces spojeneckými vyšetrovacími orgánmi. Spojenci mali v pláne
znovuotvorenie už uzavretých prípadov, chceli zabrániť prípadnému znižovaniu trestov.
Výsledkom však bola skôr nemožnosť stíhania osôb, ktorým bolo zastavené trestné

57
stíhanie z dôvodu nedostatku dôkazov v prvých povojnových rokoch a nemohlo tak dôjsť
k dodatočnej náprave spravodlivosti. (Šindelářová, 2015)
Všetky tieto opatrenia, tak ako aj znovu založenie nemeckých ozbrojených síl,
vytvárali dojem, že cieľ vyrovnania sa s minulosťou bol v podstate dosiahnutý. V širokej
verejnosti tak prevažovala myšlienka, že zodpovedné osoby za zločiny nacistickej vojny,
ktoré prežili vojnu a nepodarilo sa im zmiznúť v zahraničí, boli identifikované
a potrestané. V súčasnosti obvykle nie sú omyly a zanedbávanie v trestnom stíhaní
nacistov národnými súdmi v Nemecku nijako spochybňované. Môžeme tvrdiť, že celkovo
zodpovednosť za svoje zločiny niesla len nepatrná časť nacistických páchateľov a ich
počet, ako aj tresty im udelené, v žiadnom prípade neodpovedali enormnému rozsahu
zločinov, ktoré napáchali. V prípade hodnotenia prínosu nemeckej justície v kontexte
kvantity odsúdených by sme mohli konštatovať veľmi nedostatočný výsledok. Nemecká
justícia však svoj prínos zaznamenala v aspoň čiastočnej rekonštrukcií spáchaných
zločinov, poskytnutí dôležitých dokumentov na bližšie skúmanie nacistického režimu
a v konfrontácií Nemcov s nacistickým zločinmi a tiež s ich vlastnou minulosťou.

3.7 Zhrnutie a zhodnotenie súdenia nacistických zločinov v povojnovom Nemecku

Podoba a realizovanie súdenia nacistických zločinov v prvých povojnových rokoch

bola výsledkom troch kľúčových faktorov. Po prvé, súdenie prebiehalo najmä zo strany
víťazných mocností, čo bolo očakávaným vyústením po porážke nacistického režimu. Po
druhé, Hitlerova agresívna politika a obrovské množstvo zločinov, ktoré boli napáchané
v mene nacionálneho socializmu, nemohli zostať nepotrestané a v tom čase to bola jedna
z hlavných spoločných priorít ako víťazných mocností, tak aj širokej verejnosti. Po tretie,
sa svet nerozhodol pre uspokojenie okamžitej potreby pomsty v podobe popravy bez súdu,
ale v snahe dištancovať sa od praktík nacizmu a vytvoriť pozitívny precedens sa mocnosti
rozhodli uskutočniť spravodlivosť legálnou súdnou cestou.
Ako sme v práci popísali, súdenie nacistických zločinov prebiehalo na troch
rozličných líniách. Prvým konkrétnym právnym inštrumentom k stíhaniu nacistických
zločincov po vojne sa stal proces pred Medzinárodným trestným tribunálom v Norimbergu.
Bol to jediný proces, na ktorom sa spoločne podieľali a spolupracovali všetky víťazné
mocnosti. Tento proces vstúpil do dejín ako prvý medzinárodný proces a je známy tiež ako
prvý Norimberský proces s hlavnými predstaviteľmi nacizmu. Po ňom nasledovalo 12 tzv.

58
„následných norimberských procesov“, ktoré však už boli riadené zo strany USA. Všetky
procesy, ktoré sa udiali v Norimbergu, boli veľmi prínosné, pretože boli obvinení
a následne odsúdení nielen hlavní predstavitelia nacistického režimu , ale aj režim
samotný. Ich veľký prínos spočíva jednak vo formovaní medzinárodného práva, no aj vo
výbornej dokumentácií nacistických zločinov ako aj celých trestných stíhaní.
Norimberské procesy položili základ pre medzinárodné zákony ľudských práv,
ktoré umožňujú každému odvolať sa k súdu, pokiaľ sa domnieva, že sú jeho práva
porušované. Etnické čistky, vedenie agresívnej vojny a zlo, ktoré ju sprevádza, sú teraz
podľa medzinárodného práva postihnuteľné. Existuje tak jasný kódex chovania, zatiaľ čo
v minulosti prevažovala nejasnosť a neistota. Bez norimberských procesov by neexistoval
taký právny rámec, na ktorom by mohlo byť postavené stíhanie osôb, ktoré nesú
zodpovednosť za zverstvá v Rwande, v bývalej Juhoslávií a v Sierra Leone. (Roland,
2014)
Norimberské procesy taktiež vytvorili precedens, podľa ktorého príslušníci
ozbrojených síl nemôžu tvrdiť, že boli k spáchaniu zločinu donútení nátlakom a tiež sa
nemôžu spoliehať na obhajobu v podobe, že to, čo napáchali bola ich povinnosť
vyplývajúca z rozkazu nadriadených. Jednotlivci sa tak nebudú môcť zbaviť
zodpovednosti ukrývaním sa za anonymitu vlády.
Význam týchto procesov, ktoré sa udiali v Norimbergu, slovami popísal hlavný
žalobca u všetkých dvanástich „následných norimberských procesov“ generál Telford
Taylor: „Norimberské súdy, tak isto ako všetky súdy, musia byť niečím viac ako iba
epizóda – musia sa stať súčasťou určitého procesu. Norimberg bol súčasťou procesu
posilňovania práva – práva, ktoré súdnym procesom dávno predchádzalo a ktoré bude
trvať i v budúcnosti, ktoré zaväzuje nielen Nemcov alebo Japoncov, ale všetkých ľudí.“
(Taylor, 1949)
Druhou líniou súdenia boli procesy pred národnými vojenskými trestnými
tribunálmi v jednotlivých okupačných zónach. Aj napriek tomu, že judikatúra
v okupačných zónach nebola vždy jednotná, potvrdili tieto procesy zásady prijaté
Medzinárodným trestným tribunálom. Taktiež poskytli základy pre budúcu aplikáciu
medzinárodného práva trestného či už na medzinárodnej úrovni, alebo na národnej.
Procesy tiež poskytli podrobnejšie zaznamenané zločiny spojené s holokaustom, na rozdiel
od Norimberského procesu, kde boli hlavnými bodmi obžaloby zločiny proti mieru.
(Kochavi, 1998)

59
 Treťou líniou bolo súdenie prostredníctvom nemeckých národných súdov, ktorých
najväčším úspechom bol príspevok k vedomosti pochopenia nacistickej kriminality
a taktiež poskytnutie množstva dokumentov na hlbšie skúmanie nacistického režimu.
Súdenie nacistických zločinov však časom veľmi ovplyvnila prichádzajúca Studená
vojna40, ktorá narušila priority, sústredenie sa na cieľ potrestania zločinov a tiež aj
efektivitu samotných sporov. Snaha potrestať zločiny musela ustúpiť záujmom v svetovej
politike. V čase keď sa priority v politikách jednotlivých okupačných mocností začali
meniť, nebol proces súdneho a tiež spoločenského vyrovnania s nacistami ešte ukončený.
Často dochádzalo aj k zmierňovaniu trestov alebo k prepúšťaniu osôb vo výkone trestu.
Od roku 1949 prebiehalo na územiach okupačných zón aj zvláštne zmierňovanie trestov
udelených vojnovými trestnými tribunálmi41. Mnoho nacistických zločincov tak zostalo
nepotrestaných aj z týchto mocenských dôvodov. (Friedman, 2008)
Ak spojenci upúšťali od snahy stíhať nacistické zločiny a ešte k tomu podnikli
kroky k zmierňovaniu trestov, bolo by viac ako naivné myslieť si, že pod vplyvom týchto
skutočností by sa mohlo očakávať od nemeckého súdnictva (z veľkej časti
zamestnávajúceho ľudí činných v období Hitlera), že bude pokračovať v úlohe, ktorú
Spojenci opustili. Postupne sa tak od súdenia nacistických zločinov upúšťalo, aj keď
v menšej miere prebiehalo ešte desaťročia. Nesmieme zabudnúť ani na snahy vypátrať
a potrestať dôležitých nacistov, ktorí unikli pred trestom, pričom tieto snahy pretrvávajú
v podstate dodnes.
Norimberské procesy ako aj ostatné súdenie nacistických zločinov sa neobišli bez
kritiky. Prevažná časť nemeckej verejnosti a tiež politických kruhov nesúhlasila s podobou
procesov s hlavnými nacistickými zločincami a takisto nesúhlasila s prebiehajúcou
denacifikáciou. Súdenie okupačnými mocnosťami bolo jednoducho považované za
spravodlivosť zo strany víťazov, a tak si mohli pre svoju potrebu vytvárať pravidlá bez
predošlej právnej opory. Procesy si kládli za úlohu aj akúsi výchovnú funkciu. Tá však

40
V dobe, keď bolo v Norimbergu odsúdené vedenie firmy I. G. Farben (29. Júla 1948), prebiehala berlínska
blokáda a Nemecko sa tak stalo potenciálnym spojencom. Zo strany USA aj Veľkej Británie začala snaha o
vzkriesenie nemeckého priemyslu. (Johnson, 2008)
41
V americkej zóne boli založené komisie na revíziu trestov, ktoré boli uložené na základe Zákona
kontrolnej rady č. 10. Znižovanie trestov sa uskutočňovalo aj v ostatných okupačných zónach. V britskej
zóne nastalo plošné zníženie všetkých doživotných trestov na odňatie slobody vo výške 25 rokov. Do roku
1958 boli prepustení takmer všetci odsúdení nacisti. Jedine vysokí nacistickí predstavitelia odsúdení na
Norimberskom procese zostali vo svojich celách v berlínskom Spandau.

60
v Nemecku v podstate zlyhala, pretože väčšina rozsudkov z trestných stíhaní po
Medzinárodnom trestnom tribunáli nebola dostupná pre nemeckú verejnosť.
Pri súdení vojnovými tribunálmi v jednotlivých okupačných zónach môže kritika
smerovať na prílišné spolitizovanie súdnych procesov v sovietskej okupačnej zóne a
niektoré procesné chyby, ako napríklad donucovanie k priznaniu obžalovaných v
americkej zóne a ďalšie iné. Zo strany Spojencov sa taktiež niekedy uplatňovala prílišná
selektívnosť vo výbere konkrétnych zločinov a zločincov. Žiadny zákon nie je dokonalý
a spravodlivosť je subjektívna, preto sa kritike nedá vyhnúť. Aj napriek kritike je však
možné len ťažko spochybniť celkový prínos týchto procesov, ktoré súdili nacistické
zločiny spôsobom, ktorý nebol do dnešných dní prekonaný. To vyplýva aj z historickej
situácie, bezprecedentnej povahy zločinov, ako aj ďalších okolností. Vďaka snahe súdiť
nacistické zločiny v povojnovom Nemecku dnes existuje odstrašujúci prostriedok pre
potenciálnych páchateľov takýchto zločinov. Záleží už len na celkovej miere odhodlania
presadzovať právo a tým sa usilovať, aby sa podobné zločiny neopakovali.

61
ZÁVER

Predmetom našej diplomovej práce sa stalo súdenie nacistických zločinov

v časovom vymedzení od roku 1945 do roku 1949. Hlavným cieľom bolo zanalyzovať
príčiny, priebeh a dôsledky súdenia nacistických zločinov v povojnovom Nemecku. Prínos
práce spočíva najmä v poskytnutí uceleného prehľadu o povojnovej spravodlivosti
vykonávanej v prvých štyroch rokoch po vojne na území Nemecka.
Nutnosť stíhať a potrestať vinníkov, ktorí boli zodpovední za nacistické zločiny,
bola deklarovaná ešte v priebehu 2. svetovej vojny. Po tom, čo Nemecko vyšlo z konfliktu
ako porazený štát a skončila sa nacistická nadvláda, mohli Spojenci začať rozsiahle trestné
stíhania proti zločinom napáchaných počas Hitlerovej éry. Samotná podoba a priebeh
súdenia nacistických zločinov v Nemecku vykazovala viacero špecifík. Po počiatočných
radikálnejších názoroch zo strany Veľkej Británie a ZSSR v podobe presadzovania
okamžitej popravy nacistických zločincov, sa nakoniec Spojenci dohodli na vytvorení
pozitívneho precedensu a odovzdaní kladného signálu do budúcnosti prostredníctvom
legálnej súdnej spravodlivosti. Veď o čo by boli víťazné mocnosti lepšie, ak by sa s
nacistickými zločinmi vyrovnávali rovnakými spôsobmi ako to robili nacisti v snahe
dosiahnuť svoje ciele. Spojenci tak písali históriu na prvom medzinárodnom súdnom
procese v dejinách ľudstva. Prvý a zároveň jediný proces, ktorého sa zúčastnili všetky štyri
okupačné mocnosti, je známy ako Norimberský proces s hlavnými predstaviteľmi
nacizmu. Proces odsúdil nielen hlavných predstaviteľov nacistického režimu, ale aj
nacistický režim samotný. Fakt, že sa spojenecké mocnosti rozhodli vykonať spoločne to,
čo mohla každá z nich vykonať samostatne vo vlastnej okupačnej zóne na území
Nemecka, bolo vo formujúcom sa medzinárodnom spoločenstve prijaté s rešpektom a boli
tak položené základy medzinárodného trestného súdnictva. Z pohľadu medzinárodného
práva bol najdôležitejší a najprínosnejší práve prvý Norimberský proces s elitou
nacistického Nemecka. Proces položil základ pre medzinárodné zákony ľudských práv,
vytvoril precedens, podľa ktorého sa jednotlivci nemôžu zbaviť zodpovednosti ukrývaním
sa za anonymitu vlády. A v neposlednom rade poskytol rozsiahlu dokumentáciu
nacistických zločinov ako aj celých trestných stíhaní na ďalšie štúdium nacistického
režimu a tiež na poskytnutie pravdivého obrazu o jeho zločinnosti. Vytvorenie a činnosť
Medzinárodného vojenského tribunálu prispelo okrem iného k formovaniu a prijatiu
Dohovoru o genocíde (1948), Všeobecnej deklarácií ľudských práv (1948), štyroch

62
Ženevských dohovorov na ochranu obetí vojny (1949) či Dohovoru o nepremlčateľnosti
vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti (1968).
Okupačné mocnosti viedli okrem prvého medzinárodného súdneho procesu v
Norimbergu aj svoje vlastné národné programy súdenia vojenských zločinov proti
obvineným Nemcom. Dôležitým je fakt, že súdenie nacistických zločinov v Nemecku sa
tak prvé štyri roky uskutočňovalo viac menej simultánne na troch rôznych líniách. Po prvé,
prostredníctvom spolupráce štyroch okupačných mocností vo veci trestných stíhaní pred
Medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu. Po druhé, pomocou národných
vojnových trestných tribunálov všetkých štyroch okupačných mocností pod Zákonom
kontrolnej rady č. 10 a legislatívou vojnových zločinov. Po tretie, prostredníctvom
domácich nemeckých vojnových súdov, spočiatku uskutočňovaných pod dohľadom
Spojencov, a neskôr nezávisle. Všetky tri línie povojnovej snahy o spravodlivosť prispeli
svojou aktivitou k celkovej miere potrestania nacistických zločinov. Tiež môžeme
jednoznačne konštatovať, že súdenie nacistických zločinov bolo riadené víťaznými
mocnosťami zvonku omnoho viac ako vnútornými silami. Pre celé Nemecko pod správou
Spojencov existovala určitá zjednocovacia legislatíva vo veci súdenia nacistických
zločinov, no konkrétna realizácia v praxi závisela od vrchných veliteľov jednotlivých
okupačných zón. To viedlo k tomu, že v jednotlivých okupačných zónach bolo súdenie
nacistických zločinov ovplyvnené subjektívnym postojom mocností k výkonu
spravodlivosti.
K povojnovej spravodlivosti prispeli aj národné súdy v Nemecku, ktorých omyly a
ich zanedbávanie v trestnom stíhaní nie sú v súčasnosti nijako spochybňované. Analýze
základných problémov v trestnom stíhaní nemeckými národnými súdmi sme sa zaoberali
v tretej kapitole našej záverečnej práce. Aj napriek viacerým omylom a problémom však
nemecká justícia zaznamenala svoj prínos v aspoň čiastočnej rekonštrukcii spáchaných
zločinov, v poskytnutí dôležitých dokumentov na bližšie skúmanie nacistického režimu
a v konfrontácií Nemcov s nacistickým zločinmi a tiež s ich vlastnou minulosťou.
Problematickosť danej témy sa pri štúdiu a písaní záverečnej práce prejavovala
v rozdielnych informáciách o počte obžalovaných a odsúdených v jednotlivých
okupačných zónach. Môžeme konštatovať, že najlepšie zdokumentované boli Norimberské
procesy a procesy vedené v americkej okupačnej zóne. Publikácie a dokumenty venujúce
sa týmto procesom sú taktiež najviac dostupné. Naopak, nepresné a diskutabilné boli
informácie o súdení nacistických zločinov v sovietskej okupačnej zóne. Sovietsky program
súdenia nacistických zločinov bol spolu s procesmi vo francúzskej zóne taktiež

63
ovplyvnený hlbšou potrebou odplaty a spravodlivosti za nacistické zločiny. Tá vyplývala
zo skutočnosti, že Francúzsko a Sovietsky zväz si okupáciu počas vojny priamo zažili
a kontakt so zločinnosťou nacistického režimu bol o to bezprostrednejší. S ohľadom na
tieto špecifiká a problematickosť danej témy si práca kládla za cieľ priblížiť a zanalyzovať
jednotlivé línie povojnového súdenia nacistických zločinov.
Súdenie nacistických zločinov sa neobišlo ani bez viacerých problémov a kritiky.
Išlo o problémy spojené s procesnými chybami, ako napríklad donucovanie k priznaniu
obžalovaných, zvláštne vypočúvania svedkov, prideľovanie obhajcov a ďalšie. Kritika
častokrát smerovala aj na prílišné spolitizovanie niektorých súdnych procesov. Svetová
verejnosť sledovala trestné stíhania s nacistickými zločincami s veľkým záujmom a po
celý rok fungovania prvého Norimberského procesu sa takmer celá svetová tlač zaoberala
správami o procese. Nemecké filmové týždenníky prinášali podrobné spravodajstvo z
procesu. Prevažná časť nemeckej verejnosti však nesúhlasila s podobou súdnych procesov
a súdenie okupačnými mocnosťami považovala za spravodlivosť zo strany víťazov.
V období od porážky v roku 1945 do rozdelenia Nemecka v roku 1949 sa ciele a
praktiky okupačných síl výrazným spôsobom menili. Z počiatočnej medzinárodnej priority
v podobe snahy súdiť a potrestať nacistických zločincov sa postupne začalo upúšťať, a to
najmä pod vplyvom nových skutočností a záujmov vo svetovej politike. Súdenie
nacistických zločinov v menšej miere pretrvávalo ešte mnoho rokov a uskutočnilo sa
viacero dôležitých procesov proti vypátraným významným nacistickým predstaviteľom.
Hľadanie spravodlivosti pretrváva v podstate dodnes. Svedčí o tom aj posledný proces
vedený nemeckou justíciou s 95-ročným bývalým nacistickým zdravotníkom z
koncentračného tábora Auschwitz menom Hubert Zafke podozrivým z účasti na smrti
3681 ľudí, ktorý bol naplánovaný na 29. februára 2016, ale z dôvodu zlého zdravotného
stavu obžalovaného ho museli odročiť. Procesy, ktoré sa konali v 21. storočí, mali zmysel
pre zdôraznenie dôležitosti potrestania otrasných zločinov napáchaných počas 2. svetovej
vojny, čo podčiarkuje aj neustála trauma svedkov, ktorí prežili nacistické zločiny a ktorí
následne v týchto procesoch vypovedali.
Na záver môžeme konštatovať, že aj napriek snahe a mnohým odsúdeným,
nemohlo byť súdenie nacistických zločinov dostatočné aj z dôvodu enormných rozsahov
zločinov a tráum, ktoré počas éry nacistického Nemecka zasiahli milióny ľudí
a dramaticky tým zmenili obraz ich života, ktorý sa častokrát skončil tragicky v dôsledku
plnenia cieľov nacistickej ideológie.

64
RESUMÉ

The subject of the master thesis is the prosecution of Nazi crimes in the time period
from 1945 to 1949. The main aim was to analyze reasons, course and consequences of
Nazi crimes´ prosecution in postwar Germany. The contribution of the master thesis is
embodied in the provision of an integral overview about postwar justice performed in the
first four years after the war in the territory of Germany.
The necessity to prosecute and punish the offenders, who were responsible for Nazi
crimes, was declared already during the 2.World War. After the initial more radical ideas
from the side of Great Britain and the Soviet Union in the form of asserting of immediate
Nazi criminals´ execution, the Allies agreed finally on the creation of positive precedent
by means of a legal judicial justice. The International Military Tribunal at Nuremberg with
the main representatives of Nazism was the first and at the same time the only trial, where
all four occupying powers took part. The tribunal sentenced the main representatives of the
Nazi regime as well as the Nazi regime itself. It laid the foundation for the international
laws of human rights, and it created precedent based on which the individuals cannot get
rid of their responsibility by hiding behind the anonymity of a government. It provided an
extensive documentation of the Nazi crimes as well as the entire criminal prosecutions for
purposes of the further study of Nazi regime and provision of the authentic frame about its
criminality. The creation and activity of the International Military Tribunal helped to form
and adopt the Convention about Genocide (1948), the Universal Declaration of Human
Rights (1948), the four Geneva Conventions for the Protection of War Victims (1949) and
the Convention of the Imprescriptibility of War Crimes and Crimes against the Humanity
(1968).
Besides the first International Military Tribunal at Nuremberg, the occupying
powers led also their own national war crimes programs of military crimes´ prosecution
against accused Germans. The national trials in Germany contributed towards postwar
justice, as well. The prosecution of Nazi crimes in Germany took place simultaneously in
three diverse lines. With regard to these particularities and disputableness of the topic, the
aim of the thesis was to approach and analyze the particular lines of postwar Nazi crimes´
prosecution.
The prosecution of Nazi crimes was accompanied by several problems and
criticism, as well. The problems were related to the trial failures. For example, they
include forcing the accused to confess, strange examination of witnesses, assigning of

65
advocates, etc. The criticism was often aimed at excessive politicization of some trials.
The world public watched the trials of Nazi criminals with great interest. However,
German public did not agree with the form of trials and the prosecution of occupying
powers was considered to be justice from the winners´ side.
The goals and practices of occupying powers were changing remarkably in the
period from the failure in 1945 till Germany division in 1949.The original international
priority to prosecute and punish Nazi criminals was continually left behind with the
influence of new issues and interests in world politics. Prosecution of Nazi crimes
persisted in smaller amounts for several years and several important trials took place
against detected crucial Nazi representatives. The search for justice continues until this
day.
All things considered, despite of the effort and many sentenced, the Nazi crimes´
prosecution could not have been sufficient. The reason is also the enormous extensity of
crimes and traumas that were experienced by people during the era of Nazi Germany.
Thus, their lives were changed dramatically and often they ended tragically due to the
fulfilling of Nazi ideology purposes.

66
Zoznam bibliografických odkazov

BASS, G. 2000. Stay the Hand of Vengeance: The Politics of War Crimes Tribunals.
Princeton : Princeton University Press, 2000. 424 p. ISBN 978-0-691-09278-2.

BASSIOUNI, CH. 2011. Crimes against Humanity: Historical Evolution and

Contemporary Application. Cambridge : Cambridge University Press, 2011. 845 p. ISBN
1107001153.

BASSIOUNI, CH. 1992. Crimes Against Humanity in International Criminal Law.

Dordrecht : Nijhoff Publishers, 1992. 802 p. ISBN 0-7923-1737-8.

Berlin (Potsdam) Conference, Protocol of the Proceedings [online]. 1945. Protocol of the
Proceedings. Dostupné na internete:
<http://avalon.law.yale.edu/20th_century/decade17.asp>.

BLOXHAM, D. 2003. British War Crimes Trial Policy in Germany, 1945-1957:

Implementation and Collapse. In The Journal of British Studies, Vol. 42, No. 1. The
University of Edinburgh, 2003. p. 91-118.

BUSCHER, F. 1989. The U.S. War Crimes Trial Program in Germany. New York : Green
wood Press, 1989. 197 s. ISBN 978-0313264719.

CÉSAR, J. 1963. Nacismus a třetí říše. Praha : Orbis, 1963. 270 s.

CLARKE, I. a kol. 2012. Prenasledovanie nacistov : Od roku 1945 do súčasnosti.

Bratislava : Svojtka , 2012. 197 s. ISBN 978-80-8107-594-0.

COLLOTTI, E. 1996. Hitler a Nacizmus. Praha : Columbus, 1996. 158 s. ISBN 80-85928-
44-2.

67
COHEN, D. 2006. Transitional Justice in Divided Germany after 1945. In Retribution and
Reparation in the Transition to Democracy. Cambridge : Cambridge University Press,
2006. p. 59-88.

DAVIES, N. 1996. Europe: A History. Oxford : Oxford University Press, 1996. 1365 s.
ISBN 0198201710.

DIETRICH, J. 2002. Morgenthau Plan : Soviet Influence on American Foreign Policy.

New York: Algora Publishing, 2002. ProQuest ebrary. Web. 5 March 2016.

FERENCZ, B. 1948. Nurnberg Trial Procedure and the Rights of the Accused. In Journal
of Criminal Law and Criminology Vol. 39. Northwestern University School of Law, 1948.
p. 144–151.

FRIEDLANDER, H. 1995. The Origins of Nazi Genocide: From Euthanasia to the Final
Solution. Chapel Hill: University of North Carolina Press 1995. 448 s. ISBN 978-0-8078-
2208-1.

FRIEDLANDER, H. 1984. The Judiciary and Nazi Crimes in Postwar Germany. In The
Nazi Holocaust: Historical Articles on the Destruction of European Jews, Vol. IX., 1984.
p. 27-44.

FRIEDMAN, J. 2008. Law and Politics in the Subsequent Nuremberg Trials, 1946-1949.
In Atrocities on Trial: Historical Perspectives on the Politics of Prosecuting War Crimes.
Lincoln : University of Nebraska Press, 2008. ISBN 9780803210844, p. 75-101.

FULBROOK, M. 2010. Dějiny moderního Německa. Praha : Grada Publishing, 2010. 304
s. ISBN: 978-80-247-3104-9.

GLOSSNER, CH. 2010. Making of the German Post-war Economy. London : I.B.Tauris,
2010. ProQuest ebrary. Web. 5 March 2016.

68
GUTMAN, I. 1990. The Encyclopedia of the Holocaust. [online] New York : Macmillan,
1990. 846 s. Dostupné na internete:
<https://www.yadvashem.org/yv/en/exhibitions/nuremberg/images/pdf/nuremberg.pdf/>.

HARRIS, A. 2005. Bomber Offensive. Barnsley : Pen and Sword, 2005. 288 s. ISBN 978-
1844152100.

HAWES, D. 2004. War Crimes And Crimes Against Humanity tribunals. In De lege
ferenda, 2004. ISBN 9782051019378, p. 463-473.

Heller, K. 2011. The Nuremberg Military Tribunals and the Origins of International
Criminal Law. New York : Oxford University Press, 2011. ISBN 978-0-19-955431-7

HESS, W. 1993. The Life and Death of My Father, Rudolf Hess. In The Journal of
Historical Review Vol. 13, No. 1. Institute for Historical Review, p. 24-44.

Hilter’s Henchmen: Hess, Himmler, Goring, Speer. [online] 2016. St. Rosemary
Educational Institution, [13.2.2016] Dostupné na internete:
<http://schoolworkhelper.net/hilter%e2%80%99s-henchmen-hess-himmler-goring-speer/>.

HUNT, L. 1991. Secret Agenda: The United States Government, Nazi Scientists, and
Project Paperclip, 1945 to 1990. New York : St. Martin's press, 1991. 340 s. ISBN 978-
0312055103.

IRVING, D. 1997. Göring. Brno : Bonus A , 1997. 675 s. ISBN 80-85914-34-4.

JANŮ, I. 2010. Mezinárodní spravedlnost: Tribunály OSN a Jihoafrická Komise pravdy

a usmíření. In Paměť a dějiny 2010/04. s. 113–115.

JARDIM, T. 2014. Mathausen trial. Praha : Academia, 2014. 279 s. ISBN 978-80-200-
2336-0.

JOHNSON, P. 2008. Dějiny 20. století. Praha : Rozmluvy, 2008. 848 s. ISBN 978-80-
7335-145-8.

69
JUDT, T. 2005. Postwar: A History of Europe since. 1945. New York: Penguin Books,
2005. 960 s. ISBN 1-59420-065-3.

JÚDA, V. 2015. Zásada „lex retro non agit“ v právnom štáte. In Princípy v práve: Zborník
príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : Slovak Academic Press
s.r.o., 2015. ISBN 978-80-89607-34-1. s. 139-145.

KOCHAVI, A. 1998. Prelude to Nuremberg: Allied War Crimes Policy and the Question
of Punishment. Chapel Hill: The University of North Carolina Press, 1998. 348 s. ISBN:
9780807824337.

KOTLJARCHUK, A. 2013. World War II Memory Politics: Jewish, Polish and Roma
Minorities of Belarus. In The Journal of Belarusian Studies, Vol. 7. No. 1. London, 2013.
p. 7-40.

KROŠLÁK, D. 2009. Norimberský trestný tribunál a jeho vplyv na tvorbu

medzinárodného práva. In Dny práva – 2009 - Days of Law: the Conference Proceedings.
Brno : Masaryk University, 2009. ISBN 978-80-210-4990-1.

LINDER, D. 2000. The Subsequent Nuremberg Trials: An Overview [online]. Harvard law
site. Dostupné na internete:
<http://law2.umkc.edu/faculty/projects/ftrials/nuremberg/subsequenttrials.html>.

Malmedy Massacre Investigation [online] 1949 Washington : U.S. Government Printing

Office, 1949. Dostupné na internete:
<https://www.loc.gov/rr/frd/Military_Law/pdf/Malmedy_report.pdf>.

MANÁK, M. 2011. Európska poradná komisia a diplomacia USA v rokoch 1943-1945.

Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011. 219 s. ISBN 978-83-
7490-436-0.

70
MILDT, D. 1996. In the Name of the People: Perpetrators of Genocide in the Reflection of
Their Post-War Prosecution in West Germany. Netherlands : Springer, 1996. 442 s. ISBN
9789041101853.

MÜLLER, H. 1995. Dějiny Německa. Praha : Lidové noviny, 1995. 591 s. ISBN 80-7106-
125-5.

Nazi conspiracy and agression [online]. 1947. Washington : U. S. Government Printing

Office. Dostupné na internete: <https://www.loc.gov/rr/frd/Military_Law/pdf/NT_Nazi-
opinion-judgment.pdf/>.

NÁLEVKA, V. 2000. Svetová politika ve 20.století. Praha : Aleš Skřivan ml, 2000. 271 s.
ISBN 80-902261-4-0.

Nuremberg Trials [online]. 2010. www.history.com. Dostupné na internete:

<http://www.history.com/topics/world-war-ii/nuremberg-trials>.

OVERY, R. 2010. The Third Reich: A Chronicle. London : Quercus, 2010. 408 s. ISBN
978-0857381750.

POLTORAK, A. 1971. Norimberský proces. Praha : Naše vojsko, 1970. 412 s.

POTOČNÝ, M. - ONDŘEJ J. 2006. Mezinárodní právo veřejné : Zvláštní část. Praha :

C.H.Beck, 2006. 511 s. ISBN: 8071795364.

PRITCHARD, R. – CAREY, J. – DUNLAP, W. 2006. The Parametres of Justice: The

Evolution of British Civil and Military. BRILL, 2006. 350 s. ISBN 9789047431183.

PRUSIN, A. 2014. Kharkov Trial, in Modern Genocide: The Definitive Resource and
Document Collection. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2014. ISBN 978-1610693639, p.
1945–1946.

REES, L. 2012. Nacisti: Varovanie dejín. Bratislava : Ikar, 2012. 376 s. ISBN 978-80-551-
3108-5.
71
REYNOLDS, D. 2006. From World War to Cold War : Churchill. Roosevelt, and the
International History of The 1940s. Oxford : Oxford University Press, UK, 2006. ProQuest
ebrary. Web. 5 March 2016.

ROGERS, A. 1990. War Crimes Trials under the Royal Warrant: British Practice 1945-
1949. in International and Comparative Law Quartely, Vol. 39, No. 4. British Institute of
International and Comparative Law, 1990. p. 780-800.

RUCKERL, A. 1980. Investigation of Nazi Crimes, 1945-78: A Documentation. UK :

Gazelle Book Services, 1980. 145 p. ISBN: 9780208018830.

SCHULTZ, U. 1997. Veľké procesy. Praha : Brána, 1997, 427 s. ISBN: 80-85946-76-9.

SPIELVOGEL, J. 2014. Western Civilization, Alternate Volume: Since 1300. USA:

Pensylvania State University, 2014. 752 s. ISBN 978-1-285-43668-5.

SPIRIT, M. 2004. Tzv. Benešovi dekrety: předpoklady jejich vzniku ajejich důsledky, Praha
: Oeconomica, 2004. 440 s. ISBN 80-245-0755-2.

STEVENSON, J. 2003. Dejiny Európy. Praha : Ottovo nakladatelství, 2003. 512 s. ISBN
80-7181-874-7.

SOLSTEN, E. 1996. Germany: A Country Study. Washington : U.S. Government Printing

Office, 1996. 642 s. 1996 ISBN 0-8444-0853-0.

ŠINDELÁŘOVÁ, L. 2015. Einsatzgruppe H: Působení operační skupiny H na Slovensku

1944/1945 a poválečné trestní stíhání jejích příslušníků. Praha: Academia, 2015. 448 s.
ISBN 978-80-200-2427-5.

Subsequent Nuremberg proceedings [online]. 2016. United States Holocaust Memorial

Museum. “ Holocaust Encyclopedia. Washington, [JANUARY 29, 2016] Dostupné na
internete: <https://www.ushmm.org/wlc/en/article.php?ModuleId=10007074>.

72
TAYLOR, T. 1949. Statement on Nuremberg Trials for the International News Service.
[online]. in Arthur W. Diamond Law Library, Dostupné na internete:
<http://www.columbia.edu/cu/lweb/eresources/exhibitions/treasures/html/188b.html>.

TAYLOR, T. 1951. Die Nürnberger Prozesse. Zürich : Europa-Verlag, 1951. 168 s.

The Charter Judgment of the Nürnberg Tribunal – History and Analysis [online]. 1949
New York : United Nations - General Assembly International Law Commission Lake
Success, 1949. Dostupné na internete: <http://www.cininas.lt/wp-
content/uploads/2015/06/1949_UN_ILC_N_statuto_koment.pdf>.

The Roechling Case-indictment 1949. In Trials of War Criminals before the Nuernberg
Military Tribunals under Control Council Law No. 10, vol. XIV app. B. Washington : U.S.
Government Printing Office, 1949. p. 1061–1097.

Trial of the Major War Criminals before the International Military Tribunal Vol. 1. 1947
[online]. official documents. Published at Nuremberg, 1947. Dostupné na internete:
<https://www.loc.gov/rr/frd/Military_Law/pdf/NT_Vol-I.pdf>.

Trial of the Major War Criminals before the International Military Tribunal Vol. 4
[online]. 1949. Washington : U.S. Government Printing Office, 1949. Dostupné na
internete: <https://www.loc.gov/rr/frd/Military_Law/pdf/NT_war-criminals_Vol-IV.pdf>.

Trials of War Criminals before the Nuernberg Military Tribunals under Control Council
Law No. 10. [online]. 1949. Washington : U.S. Government Printing Office, 1949.
Dostupné na internete: <http://www.loc.gov/rr/frd/Military_Law/pdf/NT_war
criminals_Vol-I.pdf>.

VILÍMEK, T. 2010.Solidarita napříč hranicemi: Opozice v SSR a NDR po roce 1968.

Praha : Vyšehrad, 2010. 384 s. ISBN 978-80-7429-030-5.

WOLFRUM, E. 2008. Zdařilá demokracie: Dějiny Spolkové republiky Nemecko od jejich

počátku až po dnešek. Brno : Společnost pro odbornou literaturu, 2008. 583 s. ISBN 978-
80-87029-43-5.

73