Lee Strobel

KAUZA KRISTUS
ÚVOD

NÁVRAT K VYŠETROVANIU PRÍPADU NÁŠHO ŽIVOTA

Povedané žargónom prokurátorov, proces s Jamesom Dixonom bol „dopredu odklepnútý". Otvorený, a hneď
uzavretý. Dokonca i zbežný pohľad na dôkazy stačil na vyvodenie záveru, že Dixon počas potýčky na juhu
Chicaga postrelil policajného seržanta Richarda Scanlona do brucha.
Kúsok po kúsku, krok za krokom, svedok za svedkom - dôkazy priťahovali slučku okolo Dixonovho krku.
Boli tu odtlačky prstov a zbraň, očití svedkovia a motív, zranený policajt a vinník s povesťou násilníka. A
teraz bol systém kriminálnej justície pripravený nechať zaklapnúť dvere klietky, ktorá Dixona uväzní váhou
jeho vlastnej viny.
Fakty boli jasné. Seržant Scanlon sa ponáhľal na West Place 108 po tom, ako susedia zavolali na políciu.
Scanlon pri svojom príchode zastihol Dixona v hlučnej hádke so svojou dievčinou pred vstupnými dvermi jej
domu. Jej otec sa vynoril, keď zbadal Scanlona, v domnienke, že už je bezpečné vyjsť von.
Náhle sa medzi Dixonom a otcom dievčaťa strhla bitka. Seržant do nej pohotovo zasiahol, aby ju ukončil.
Ozval sa výstrel; Scanlon, zranený v oblasti brucha, sa zapotácal. Hneď potom dorazili iné dve policajné
autá so zapnutými sirénami a policajti sa rozbehli za unikajúcim Dixonom.
Dixonova zbraň kalibru 22 - plná jeho odtlačkov prstov a so stopami po vystrelenom náboji - sa našla
neďaleko, na mieste, kde ju po streľbe zjavne zahodil. Otec dievčaťa nebol ozbrojený; Scanlonov revolver
zostal v puzdre. Spálený pušný prach na Scanlonovej pokožke svedčil o výstrele z úplne tesnej blízkosti.
Toto zranenie ho našťastie neohrozilo na živote, ale bolo dosť vážne na to, aby mu vyslúžilo medailu za
odvahu, ktorú mu s hrdosťou pripol na hruď samotný policajný inšpektor. Čo sa týkalo
Dixona, keď polícia prezrela jeho trestný register, objavila, že už predtým bol usvedčený zo streľby
na niekoho iného. Zjavne mal sklony k násiliu.
Takmer rok po tejto udalosti som sedel a zapisoval si poznámky v skoro prázdnej chicagskej súdnej
sieni, kde Dixon verejne priznal, že vystrelil na pätnásť rokov slúžiaceho policajta. Jeho priznanie
potvrdilo všetky ostatné dôkazy. Sudca Frank Máchala nariadil Dixona uväzniť a úderom kladivka
prípad uzavrel. Spravodlivosti sa učinilo zadosť.
Poznámkový blok som si zasunul do vnútorného vrecka športovej bundy a pomaly som zostupoval
dolu schodmi do tlačového strediska. V zajtrajšom vydaní Chicago Tribune mi povolia najviac tak
článok na tri odseky. A asi toľko si to aj zaslúžilo. Nebolo tu príliš o čom rozprávať.
Aspoň som si to myslel.

TIP INFORMÁTORA
Zodvihol som slúchadlo telefónu a okamžite som spoznal hlas na druhej strane linky - bol to
informátor, ktorého som získal počas svojich návštev v súdnej budove. Ihneď mi napadlo, že má
pre mňa niečo horúce, pretože vždy hovoril o to rýchlejšie a tichšie, o čo väčší tip mi chcel dať, a
teraz to zo seba šeptom len tak sypal.
„Lee, poznáš Dixonov prípad?" spýtal sa.
„Och, pravdaže", odvetil som. „Venoval som sa tomu posledné dva dni. Jasná záležitosť."
„Nebuď si taký istý. Ide o to, že pár týždňov pred streľbou bol seržant Scanlon na večierku, kde sa
chválil strieľajúcim perom."
„Čím?"
„Strieľajúcim perom. Je to pištoľ kalibru 22, ktorá vyzerá ako plniace pero. Nosiť ju je zakázané, čo
platí aj pre policajtov."
Keď som mu povedal, že nevidím, aký to má význam, jeho hlas stíchol ešte viac. „Ide o toto: Dixon
Scanlona nepostrelil. Scanlona zranila jeho vlastná pištoľ, keď náhodou vystrelila vo vrecku košele.
Falošne obvinil Dixona, aby sa sám nedostal do problémov kvôli držaniu nepovolenej zbrane.
Nechápeš, Dixon je nevinný!"
„To nie je možné!" vyhlásil som.
„Prever si dôkazy ešte raz sám", znela jeho odpoveď. „A pozri sa, o čom naozaj svedčia."
Položil som slúchadlo a hnal som sa hore schodmi do kancelárie prokurátora; na chvíľu som sa
zastavil, aby som sa nadýchol skôr, ako vstúpim. „Poznáte Dixonov prípad?" neurčito som sa
spýtal, aby som nevyložil karty na stôl príliš skoro. „Ak by vám to nevadilo, chcel by som si znovu
prejsť detaily toho prípadu."
Tvár mu zbledla. „Hm, nemôžem o tom hovoriť", zakoktal. „Zatiaľ sa k tomu nevyjadrím."
Ukázalo sa, že môj informátor už svoje podozrenie posunul aj ľuďom v jeho kancelárii. Opäť teda
zvolali veľkú porotu a tá ešte raz skúmala dôkazy. A na veľký úžas a nad všetko očakávanie
nepriedušne uzavretý prípad Jamesa Dixona znovu otvorili.

NOVÉ FAKTY NA PODPORU NOVEJ TEÓRIE

Zároveň som aj ja rozbehol svoje vlastné vyšetrovanie. Preskúmal som miesto činu, konfrontoval
som svedkov, hovoril som s Dixonom a preveroval som si vecné dôkazy. Keď som celý prípad
dôkladne prešiel, stala sa tá najzvláštnejšia vec: všetky nové fakty, ktoré som odhalil - no i staré
dôkazy, ktoré predtým tak presvedčivo ukazovali na Dixonovu vinu - presne zapadli do teórie so
strieľajúcim perom.
• Svedkovia vypovedali, že pred Scanlonovým „príchodom na scénu" búchal Dixon svojou
zbraňou na dvere domu svojho dievčaťa. Zbraň vystrelila smerom dolu; v prednej stene verandy
bola malá priehlbina, zhodná so stopou po náraze guľky. Toto by hovorilo pre náboj, ktorý chýbal z
Dixonovej pištole.
• Dixon vypovedal, že nechcel byť prichytený so zbraňou, preto ju skryl v tráve na druhej strane
cesty ešte pred príchodom polície. Našiel som svedka, ktorý to potvrdil. Toto vysvetlilo, prečo sa
zbraň našla dosť ďaleko od miesta výstrelu, hoci nikto nevidel, že by ju Dixon odhodil.
• Spálený pušný prach bol sústredený vo vnútri - ale nie zvonku - ľavého vrecka Scanlonovej
košele. Diera po guľke bola na dne vrecka. Záver: zbraň samovoľne vystrelila vo vnútri vrecka.
• Na rozdiel od formulácií v policajnom hlásení, dráha guľky viedla v zostupnom smere. Pod
Scanlonovým vreckom na košeli bola krvavá stopa; tam sa guľka vynorila po krátkej púti telom.
• Z Dixonovho trestného registra necitovali presne. Hoci naozaj strávil tri roky vo väzení za
prestrelku, odvolací súd ho oslobodil po tom, ako uznal, že ho usvedčili na základe krivého obvi-
nenia. Ukázalo sa, že polícia zatajila korunného svedka a že svedok obžaloby klamal. Toľko z
Dixonovho záznamu o násilných sklonoch.
 NEVINNÝ ČLOVEK JE OSLOBODENÝ
Nakoniec som položil Dixonovi najpodstatnejšiu otázku: „Ak si bol nevinný, prečo si sa priznal k
vine?"
Dixon si vzdychol. „Pretože priznanie je poľahčujúca okolnosť", odpovedal, čím myslel na prax,
keď obžaloba odporúča zníženú trestnú sadzbu, ak sa vinník prizná k vine, a tým ušetrí všetkým čas
a súdne trovy.
„Povedali mi, že ak sa priznám, odsúdia ma na rok väzenia. Strávil som vo vyšetrovacej väzbe
spolu už tristošesťdesiatdva dní. Chceli odo mňa len to, aby som potvrdil, že som to spravil, a
potom som o pár dní mohol ísť domov. Ak by som však nástojil na vyšetrovaní a porota by ma
uznala vinným, potom by mi to poriadne naparili. Dali by mi dvadsať rokov za streľbu na policajta.
Nestálo to za ten risk. Chcel som ísť domov..."
„A tak si pripustil, že si urobil niečo, čo si neurobil."
Dixon prikývol.
Dixona nakoniec zbavili viny a neskôr vyhral právny spor s policajným oddelením vyšetrovania.
Scanlonovi odobrali medailu, obžalovali ho, obvinili zo zámerného zavádzania a prepustili zo za-
mestnania.1 Čo sa týkalo mňa, moje reportáže vyšli na titulných stránkach. No čo je omnoho
dôležitejšie, ako mladý reportér som sa veľa naučil.
Zistil som, že dôkazy možno zoradiť viac ako jedným smerom. V tomto prípade sa napríklad
nazbieralo dosť dôkazov, aby Dixona usvedčili zo streľby na policajta. No kľúčové otázky zneli
takto: Bola séria dôkazov naozaj úplná? A ktoré vysvetlenie sa najlepšie hodí k sume všetkých
faktov? Keď sa objavila teória so strieľajúcim perom, ukázalo sa, že tento scenár najlepšie
zodpovedá všetkým zhromaždeným dôkazom.
A pochopil som aj niečo iné. Dôkazy na mňa vplývali od začiatku tak presvedčivo predovšetkým
preto, že úplne zodpovedali mojim vtedajším predsudkom. Dixona som považoval za obyčajného
výtržníka, za vyvrheľa, ktorý si nedokáže udržať zamestnanie, za dieťa z narušenej rodiny. Policajti
boli dobrí chlapíci a prokurátori nerobili chyby.
Pri pohľade cez takéto okuliare všetky pôvodné dôkazy do seba zdanlivo dokonale zapadali.
Pôvodné rozpory či medzery som si naivne prekrútil. Keď mi policajti povedali, že prípad vyriešili,
vzal som ich za slovo a viac som sa tým nezaoberal.
Keď som však tieto okuliare odložil a pokúsil sa pozrieť na celý prípad objektívne, zrazu som ho
videl v úplne novom svetle. Nakoniec som sa dal dôkazmi viesť k pravde, bez ohľadu na to, či sa
hodia do mojej pôvodnej šablóny.
To bolo pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Ale najväčšia lekcia ešte len mala prísť.

OD DIXONA K JEŽIŠOVI
Tento nezvyčajný prípad som opísal preto, že moja duchovná púť sa istým spôsobom veľmi
podobala skúsenosti, ktorú som mal s Jamesom Dixonom.
Väčšinu svojho života som sa staval k viere skepticky. Vlastne som sa považoval za ateistu.
Podľa mňa existovalo príliš veľa dôkazov o tom, že Boh je iba výplodom ľudských túžob,
starovekej mytológie či primitívnych povier. Ako by mohol existovať milujúci Boh, ak
posiela ľudí do pekla len preto, že v neho neveria? Ako by mohli byť zázraky v rozpore so
základnými zákonmi prírody? Nevysvetľuje vari evolúcia pôvod života dostatočne jasne?
Či výsledky vedeckého skúmania nerozptyľujú vieru v nadprirodzene?
A čo sa týka Ježiša, či azda neviete, že nikdy nevyhlásil, že je Bohom? Bol to revolucionár,
mudrc, zbožštený žid - ale Boh? Nie, taká myšlienka mu ani len na um neprišla! Vedel by
som vám vtedy odporučiť množstvo univerzitných profesorov, ktorí to povedali a ktorým sa
dalo dôverovať, či nie? Tak sa na to pozrime: aj zbežné nazretie do zápisov o ňom nás
presvedčí, že Ježiš bol iba ľudskou bytosťou ako vy a ja, hoci neobyčajne obdarovanou
láskavosťou a múdrosťou.
No zbežný pohľad bol to jediné, čo som kedy týmto dôkazom venoval. Z filozofie a histórie
som si prečítal práve dosť na to, aby som sa utvrdil vo svojom skepticizme - tu dajaký fakt,
tam nejakú vedeckú teóriu, pádny argument, múdru úvahu. Zaiste, videl som aj zopár
nezrovnalostí a rozporov, ale mal som závažný dôvod ignorovať ich: nemorálny, na vlastné
ja zameraný život, ktorého by som sa musel nevyhnutne vzdať, keby som zmenil svoje
postoje a stal sa Ježišovým nasledovníkom.
Pre mňa bol teda prípad uzavretý. Existovalo predsa dosť dôkazov na to, aby som sa
uspokojil s úsudkom, že božská prirodzenosť Ježiša nie je nič viac, ako fantáziou oplývajúci
výmysel poverčivých ľudí.
Aspoň som si to myslel.

ODPOVEDE ATEISTOVI
K opätovnému skúmaniu kauzy Kristus ma však nepriviedol telefonát informátora, ale moja
žena.
Leslie ma na jeseň roku 1979 omráčila správou, že sa stala kresťankou. Prevrátil som oči a
pripravil sa na najhoršie s pocitom obete, ktorá práve zistila, že sa ocitla v pasci bez
možnosti úniku. Oženil som sa s veselou, bezstarostnou Leslie, ochotnou riskovať, a teraz
som začal mať strach, že sa v nej rodí puritánka s potlačenými sexuálnymi pudmi, ktorá
premení náš spoločensky zameraný životný štýl na celonočné modlitbové vigílie a
dobročinné smeny v kuchyniach zamastených od polievok pre bezdomovcov.
Namiesto toho ma príjemne prekvapila - ba až ohromila - hlboká zmena jej charakteru, jej
vyrovnanosť a rozvaha. Výsledkom bolo to, že som chcel spoznať, čo spôsobilo tieto
skryté, no hlboké posuny v postojoch mojej ženy, takže som sa pustil do celkového
skúmania faktov nahromadených okolo tejto kresťanskej záležitosti.
Usiloval som sa vzdať predsudkov a sústredenosti na vlastné ja. Čítal som knihy, zhováral
som sa s expertmi, kládol som otázky, analyzoval históriu, pátral v archeológii, študoval
starovekú literatúru a po prvýkrát som prebral celú Bibliu verš po verši.
Vrhol som sa do tohto prípadu s väčšou vervou, než s akou som sledoval ktorúkoľvek inú
záležitosť. Využil som svoje právnické vzdelanie, ktoré som získal na Yale Law School, ako
aj svoje skúsenosti redaktora zaoberajúceho sa právnymi prípadmi pre noviny Chicago
Tribúne. A svetské dôkazy - z histórie, vedy, filozofie či psychológie - zrazu začali
naznačovať niečo nepredstaviteľné.
Bolo to ako rehabilitovanie prípadu Jamesa Dixona.

SPRAVIŤ SI VLASTNÝ ÚSUDOK

Možno aj váš názor na duchovné veci zásadne ovplyvnili argumenty, ktoré ste počuli od
ľudí okolo seba, od univerzitných profesorov, členov svojej rodiny či priateľov, alebo ktoré
ste pozbierali kedysi dávno z kníh. Je však váš úsudok naozaj tým najlepším možným
vysvetlením daných dôkazov? Ak by ste išli hlbšie a systematicky konfrontovali a
preverovali svoje predsudky, k čomu by ste dospeli?
O tom je táto kniha. Vlastne chcem znovu prejsť a bližšie vysvetliť duchovnú púť, ktorou
som kráčal takmer dva roky. Spolu so mnou navštívite trinásť popredných vedcov -
osobnosti s najvyššími akademickými hodnosťami, s ktorými som robil interview. Pre-
cestoval som krajinu krížom-krážom - od Minnesoty po Georgiu, od Virgínie po Kaliforniu,
aby som získal ich fundované názory, vystavil ich skeptickým námietkam, nútil ich obhájiť
svoje pozície pádnymi argumentmi a položil im práve tie otázky, ktoré by ste sa ich opýtali,
keby sa vám na to naskytla príležitosť.
V tomto pátraní po pravde som využil svoje skúsenosti z reportáží o právnych prípadoch,
keď som skúmal rozličné kategórie dôkazov, napríklad výpovede očitých svedkov, písomné
dôkazy, podporné dôkazy, protidôkazy, vedecké dôkazy, psychologické dôkazy, nepriame
dôkazy, ba dokonca aj dôkazy odtlačkov prstov. Znie to záhadne, však?
S rovnakou klasifikáciou by ste sa stretli v súdnej sieni. A bude pravdepodobne najlepšie
sledovať celý proces z právnickej perspektívy, takže vy budete v roli porotcu.
Keby vás vybrali do poroty pre skutočný súdny prípad, požiadali by vás, aby ste pred
všetkými potvrdili, že nie ste predpojatý. Museli by ste prisahať, že budete nezaujatý a
spravodlivý a že si urobíte úsudok o danom prípade na základe faktov, a nie podľa svojich
vrtochov či predsudkov. Nabádali by vás, aby ste starostlivo zvažovali hodnovernosť
svedkov, pozorne si vypočuli ich svedectvo a dôsledne podriadili dôkazy zdravému rozumu
a logike. A ja vás žiadam, aby ste počas čítania tejto knihy urobili to isté.
A konečne, zodpovednosťou porotcov je vyniesť rozsudok. Nemusia mať stopercentnú
istotu, pretože v tomto živote si nemôžeme byť absolútne istí ničím. Na súde sa od porotcov
požaduje, aby zvážili dôkazy a dospeli k najlepšiemu možnému záveru. Inými slovami, keď
si spomenieme na prípad Jamesa Dixona, do ktorého scenára zapadajú zistené skutočnosti
najlepšie?
To bude vaša úloha. Dúfam, že ju vezmete vážne, pretože tu ide o viac, než len o povrchnú
zvedavosť. Ak možno Ježišovi veriť -a uvedomujem si, že vy o tom môžete pochybovať -
potom niet ničoho dôležitejšieho, než váš vzťah k nemu.
Ale kto to naozaj bol? Za koho sa vyhlasoval? Existuje nejaký hodnoverný dôkaz na
podporu jeho tvrdení? To sa pokúsime zistiť v našom prvom rozhovore. Vydajme sa teda do
Denveru.
 PRVÁ ČASŤ
SKÚMANIE ZÁZNAMOV

1.
ZÁZNAM OČITÝCH SVEDKOV
MOŽNO DÔVEROVAŤ JEŽIŠOVÝM ŽIVOTOPISOM?

Keď som po prvý raz stretol hanblivého a tichého Lea Cartera, bol to sedemnásťročný veterán
najtvrdších chicagských štvrtí. Jeho svedectvo dostalo za mreže troch vrahov. V lebke nosil
tridsaťosem kalibrovú guľku, príšernú pripomienku hororu, ktorý sa začal, keď Leo videl, ako Eliáš
Baptista zastrelil miestneho obchodníka so zmiešaným tovarom.
Leo a jeho priateľ Leslie Scott hrali basketbal, keď videli, ako Eliáš a s ním šestnásťročný delikvent
s tridsiatimi záznamami v trestnom registri zavraždili Sama Bluea pred jeho obchodíkom.
Leo ho poznal od detstva. „Keď sme nemali čo jesť, vždy nám nejaké jedlo dal", vysvetlil mi Leo
tichým hlasom. „Preto, keď som išiel do nemocnice a tam povedali, že zomrel, vedel som, že
budem musieť svedčiť o tom, čo som videl."
Výpoveď očitého svedka má veľkú moc. Jeden z najdramatickejších momentov na súde sa deje
vtedy, keď svedok detailne popisuje kriminálny čin, ktorý videl, a potom s odvahou ukáže na
odporcu, akoby to bol páchateľ. Eliáš Baptista vedel, že jediný spôsob, ako sa vyhnúť väzeniu, je
nejako zabrániť Leovi Carterovi a Lesliemu Scottoví, aby niečo také urobili.
A tak sa Eliáš a jeho dvaja kamaráti vydali na poľovačku. Vystopovali ich práve vtedy, keď títo
dvaja spolu s Leovým bratom Henrym kráčali dolu ulicou a všetkých troch odvliekli s pištoľou pri-
loženou k spánkom do neďalekých tmavých prístavných dokov.
„Mám ťa rád", povedal Eliášov bratranec Leovi, „ale musím to spraviť." Nato Leovi pritlačil pištoľ
medzi oči a stlačil kohútik.
Zbraň zrevala; guľka pod malým sklonom oslepila Leovo pravé oko a usadila sa mu v hlave. Keď
sa zrútil na zem, zaznel ďalší výstrel a táto guľka sa zavŕtala desať centimetrov od jeho chrbtice.
Kým Leo predstieral, že je mŕtvy, videl zo svojej pozície na zemi, ako jeho vzlykajúceho brata a
kamaráta jedného za druhým kruto popravili. Keď Eliáš so svojím gangom odišli, Leo sa odplazil
do bezpečia.
Napriek všetkým očakávaniam to Leo Carter prežil. Guľka bola príliš hlboko na to, aby ju mohli
bez problémov odstrániť. Napriek prudkým bolestiam hlavy, ktoré nedokázali utíšiť ani silné lieky,
sa stal jediným očitým svedkom proti Eliášovi Baptistovi pri súde vo veci vraždy obchodníka Sama
Bluea. Porotcovia Leovi uverili a Eliáša odsúdili na osemdesiat rokov väzenia.
A Leo bol aj jediným očitým svedkom, ktorý vypovedal proti Eliášovi a jeho dvom kamarátom o
zabití svojho brata a priateľa. A jeho svedectvo znovu stačilo na to, aby sa toto trio dostalo do vä-
zenia na celý zvyšok života.
Leo Carter je jeden z mojich hrdinov. Zadosťučinil spravodlivosti, aj keď za to zaplatil
monumentálnu cenu. Vždy, keď premýšľam nad svedectvom očitého svedka, objaví sa mi v mysli
 jeho tvár, hoci sa to stalo pred viac ako dvadsiatimi rokmi.1

SVEDECTVO DÁVNYCH ČIAS

Áno, výpoveď očitého svedka môže byť veľmi pádna a usvedčujúca. Ak mal svedok
dostatok času na pozorovanie zločinu, ak nie je zaujatý alebo nemá nekalé úmysly a jeho
svedectvo je pravdivé a priame, potom môže byť ten vrcholný moment, keď namierený prst
ukáže na vinníka v súdnej sále, dostatočným dôvodom na odsúdenie onej osoby do väzenia,
ba dokonca k čomusi horšiemu.
Rovnako dôležité sú výpovede očitých svedkov pri skúmaní historických udalostí, a teda aj
pri hľadaní odpovede na otázku, či je Ježiš Kristus jediný Boží Syn.
No aké záznamy očitých svedkov máme k dispozícii? Máme svedectvo niekoho, kto osobne
spolupracoval s Ježišom, kto načúval jeho učeniu, videl jeho zázraky, bol svedkom jeho
smrti a kto ho možno dokonca priamo stretol po jeho údajnom zmŕtvychvstaní? Máme
nejaké zápisky od „novinárov" z 1. storočia, ktorí by týchto svedkov preverovali, kládli im
náročné otázky a verne zaznamenali to, čo po svedomitej úvahe uznali za pravdu? A ďalšia,
rovnako dôležitá vec - ako tieto záznamy obstoja pod drobnohľadom skeptikov?
Vedel som, že práve tak, ako svedectvo Lea Cartera rozhodlo o usvedčení troch brutálnych
vrahov, aj záznamy očitých svedkov spoza rúška dávno zašlých čias pomôžu rozriešiť tú
najdôležitejšiu duchovnú otázku. Aby som získal fundované odpovede, dohodol som si
stretnutie s uznávaným vedcom, doktorom Craigom Blombergom, ktorý na túto tému
napísal knihu The Historical Reliability or the Gospels (Historická spoľahlivosť evanjelií).
Blomberg je vysoký a štíhly, má krátke zvlnené hnedé vlasy, sčesané dopredu, kučeravú
bradu a okuliare s hrubými sklami bez rámov. Vyzerá byť z tých, ktorí mávajú rozlúčkový
prejav pri príležitosti ukončenia štúdia - áno, predniesol ho. Je celonárodné uznávaným
vedcom a vlastní červený diplom z prestížneho seminára, z Trinity Evangelical Divinity
School.
No ja som chcel niekoho, kto je viac než len inteligentný a vzdelaný. Hľadal som
špecialistu, ktorý by sa nevyhýbal detailom a bezstarostne by neodbil námietky k písomným
záznamom kresťanov. Chcel som niekoho čestného, kto sa popasoval s najschopnejšími kri-
tikmi viery a kto zároveň hovorí s autoritou, ale bez akýchkoľvek nafúknutých vyhlásení,
ktoré skôr uskakujú, než by sa vyrovnávali s kritickými otázkami.
Počul som, že Blomberg je presne ten, koho hľadám, a tak som odletel do Denveru s
nádejou, že sa mu podarí nájsť si pre mňa čas. No mal som i pochybnosti, zvlášť od chvíle,
keď moje pátranie odhalilo jeden veľmi znepokojujúci fakt, ktorý by si Blomberg pravde-
podobne želal nechať utajený: stále si udržiaval nádej, že jeho milovaní športoví hrdinovia z
detstva, Chicago Cubs, vyhrajú svetový šampionát ešte za jeho života.
Aby som bol otvorený, toto ma priviedlo k istému podozreniu o jeho súdnosti.
• PRVÉ INTERVIEW: S TEOLÓGOM CRAIGOM L. BLOMBERGOM

Craig Blomberg je široko-ďaleko považovaný za jednu z najpoprednejších autorít na

biografie Ježiša Krista, inak nazývané evanjeliá. Doktorát z Nového zákona získal na
Aberdeenskej univerzite v Škótsku, neskôr pôsobil ako starší vedecký pracovník v Tyndale
House pri Cambridgeskej univerzite vo Veľkej Británii, kde bol členom elitnej
medzinárodnej skupiny vedcov, ktorá predložila sériu významných a nadšene prijatých prác
o Ježišovi. Za posledných dvanásť rokov bol profesorom Nového zákona vo vysoko
rešpektovanom Denver Seminary.
Napísal viacero kníh.2 Je členom Spoločnosti pre štúdium Nového zákona, Spoločnosti
biblickej literatúry a Inštitútu biblického výskumu.
Ako som očakával, jeho kancelária bola preplnená vedeckými knihami naukladanými v
policiach, a dokonca ma môj hostiteľ privítal v kravate s motívom kresieb rôznych kníh.
V rýchlosti som si všimol však aj to, že steny jeho kancelárie nepokrývali zaprášené spisy
dávnych historikov, ale umelecké dielka jeho malých dcér. Ich bizarné a farbami hrajúce
obrázky gaziel, domov a kvetov tam neviseli nedbalo pripnuté ako chvíľková záležitosť, ale
boli pekne zarámované a osobne podpísané Elizabethou a Rachel. Očividne sa s nimi
narábalo ako so vzácnymi vecami. Tento muž má aj srdce, nielen mozog, prebehlo mi
mysľou.
Blomberg sa vyjadruje s presnosťou matematika (na počiatku svojej kariéry vyučoval aj
matematiku), opatrne zvažujúc každé slovo, pre svoju zjavnú neochotu narábať čo len s
jedným neistým detailom. Presne takého človeka som hľadal.
Keď sa usadil do kresla so šálkou kávy v ruke, uchlipol som si zo svojej, aby som zahnal
coloradský chlad. A pretože som cítil, že Blomberg je človek typu ,poďme k veci, páni',
rozhodol som sa začať svoje interview otázkami rovno od základov.

SVEDOK HISTÓRIE
„Povedzte mi", začal som s nádychom vyzývavosti v hlase, „je naozaj možné zostať
inteligentným a kriticky mysliacim človekom, a pritom stále veriť, že štyri evanjeliá
napísali ľudia, podľa ktorých boli pomenované?"
Blomberg postavil šálku s kávou na okraj stola a uprene sa na mňa zadíval. „Odpoveď znie
áno", povedal s presvedčením.
Posadil sa hlbšie do kresla a pokračoval. „Je dôležité uznať, že prísne vzaté, evanjeliá sú
anonymné. No podľa jednotného svedectva ranej cirkvi, Matúš, tiež známy ako Lévi,
vyberač daní a jeden z dvanástich učeníkov, bol autorom prvého evanjelia v Novom záko-
ne. Ján Marek, Petrov spoločník, bol autorom evanjelia, ktoré voláme Markovo. Lukáš,
známy ako Pavlov ,milovaný lekár', napísal aj Evanjelium podľa Lukáša aj Skutky
apoštolov."
„Do akej miery sa všeobecne verilo, že oni boli autormi?" opýtal som sa.
„Nevie sa ani o jedinom inom možnom autorovi týchto troch evanjelií", odpovedal. „Zjavne
sa o tom nepochybovalo."
Aj tak som chcel ísť hlbšie. „Prepáčte mi môj skepticizmus", povedal som, „ale mohol mať
niekto motiváciu klamať a tvrdiť, že evanjeliá napísali títo ľudia, ak by to v skutočnosti
nebola pravda?"
Blomberg potriasol hlavou. „Pravdepodobne nie. Pamätajte, že to boli nepopulárne
postavy", povedal a tvárou sa mu mihol úsmev. „Marek a Lukáš dokonca ani nepatrili k
dvanástim učeníkom. Matúš áno, ale ako bývalý nenávidený vyberač daní mal z nich hneď
po Judášovi Iškariotskom, ktorý Ježiša zradil, najhoršiu povesť!
Dajme si to do kontrastu s tým, čo sa stalo, keď boli omnoho neskôr napísané pochybné
apokryfné evanjeliá. Ľudia si za svojich fiktívnych autorov vybrali mená veľmi známych a
príkladných postáv, ako napríklad Filip, Peter, Mária či Jakub. Tieto mená vzbudzovali
väčší rešpekt ako mená Matúša, Marka a Lukáša. Takže podľa mňa neexistoval nijaký
dôvod pripísať autorstvo týmto trom menej uznávaným ľuďom, ak by to nebola pravda."
To znelo logicky, ale jedného z pisateľov evanjelií pokojne vynechal. „A čo Ján?" opýtal
som sa. „Výrazne vynikal; v skutočnosti nebol iba jedným z dvanástich učeníkov, ale patril
ešte k užšiemu kruhu Ježišových priateľov spolu s Jakubom a Petrom."
„Áno, on je jedinou výnimkou", pripustil Blomberg s prikývnutím. „A čo je zaujímavé,
jedine okolo Jánovho evanjelia sa vyskytuje zopár neistôt vo veci autorstva."
„O čo presne ide?"
„Meno autora sa nespochybňuje, je ním určite Ján", odpovedal Blomberg. „No diskutuje sa
o tom, či je to Ján apoštol, alebo iný Ján. Viete, svedectvo kresťanského autora menom
Papias približne z roku 125 odkazuje na Jána apoštola a Jána presbytera a z kontextu nie je
jasné, či hovorí o jednej osobe z dvoch perspektív, alebo o dvoch rozličných ľuďoch. Ale
okrem tejto výnimky sa zvyšok raných svedectiev zhoduje v názore, že evanjelium napísal
Ján apoštol, syn Zebedejov."
„A vy", povedal som v snahe dotlačiť ho trochu ďalej, „ste presvedčený, že je to tak?"
„Áno, verím, že podstatná väčšina materiálu pochádza od apoštola", odvetil. „Ale ak čítate
jeho evanjelium podrobne, všimnete si niektoré náznaky, že záverečné verše môžu byť
dielom redaktora. Nemám problém veriť, že niekto, kto bol v blízkom kontakte s Jánom,
posledné verše upravil a asi aj dotiahol ich štylistickú podobnosť s celým dokumentom.
No v každom prípade", zdôraznil, „je evanjelium zjavne postavené na materiáloch
zaznamenaných očitým svedkom práve tak, ako ostatné tri evanjeliá."

OVERENIE AUTORSTVA
Hoci som bol až doteraz s Blombergovými komentármi veľmi spokojný, mienil som pri
tejto téme ostať trochu dlhšie. Otázka identity autorov evanjelií je nesmierne dôležitá a ja
som chcel konkrétne detaily - mená, dátumy, miesta. Dopil som svoju kávu a položil som
šálku na stôl.
„Vráťme sa k Markovi, Matúšovi a Lukášovi", povedal som. „Existujú nejaké konkrétne
dôkazy o ich autorstve?"
Blomberg sa naklonil dopredu. „Ešte raz, najstaršie a pravdepodobne najvýznamnejšie
svedectvo máme od Papia, ktorý okolo roku 125 priamo potvrdil, že Marek starostlivo a
presne zaznamenal všetko, čo Peter videl. Vyjadril sa, že Marek ,neurobil ani jednu chybu' a
neprijal,žiadne falošné tvrdenie'. A potvrdil, že aj Matúš zaznamenal Ježišovo vyučovanie.
Potom Ireneus, písal okolo roku 180, potvrdil tradované autorstvo. Tu - ", povedal a siahol
po knihe. Roztvoril ju a čítal Ireneove slová.
Matúš šíril evanjelium medzi Židmi v ich vlastnom jazyku, kým Peter a Pavol
kázali evanjelium v Ríme a založili tam
cirkev. Po ich odchode sám Petrov učeník a tlmočník Marek nám zanechal
podstatnú časť Petrovho kázania v poznámkach. Lukáš, Pavlov spoločník,
usporiadal do knihy evanjelium kázané svojím učiteľom. Potom Ján, učeník
Pánov, ktorý tiež spočíval na jeho hrudi, sám napísal evanjelium, kým pobýval v
Ázijskom Efeze.3
Zdvihol som zrak od svojich poznámok. „Dobre, teraz to zosumari-zujme", povedal som.
„Ak môžeme dôverovať tomu, že evanjeliá napísali učeníci Matúš a Ján, Marek, spoločník
učeníka Petra a Lukáš, spoločník Pavla, historik a akýsi novinár 1. storočia, potom si
môžeme byť istí, že ide o priame alebo sprostredkované svedectvá."
Kým som hovoril, Blomberg ma pozorne počúval. Keď som skončil, prikývol.
A sucho dodal. „Presne tak."

POROVNANIE STAROVEKÝCH A MODERNÝCH ŽIVOTOPISOV

Stále tu však zostávali niektoré problematické aspekty evanjelií, ktoré som potreboval
objasniť. Konkrétne, chcel som lepšie porozumieť, aký druh literárneho žánru
predstavovali.
„Keď zájdem do kníhkupectva a pozriem sa do oddelenia so životopismi, nenájdem tam ten
istý literárny štýl, aký vidím v evanjeliách", povedal som. „Dnes sa popisuje život vybranej
osobnosti kompletne a do detailov. Ale pozrime sa na Marka: vôbec nehovorí o narodení
Ježiša a ani sa nedotýka Ježišovej ranej mladosti. Namiesto toho sa zameriava na konkrétne
trojročné obdobie a polovicu svojho evanjelia venuje udalostiam, ktoré vedú k poslednému
týždňu Ježišovho pôsobenia, a tým aj kulminujú. Ako sa to dá vysvetliť?"
„Sú tu dva dôvody", odpovedal. „Jeden je literárny a druhý teologický.
Literárny je taký, že v zásade takto písali ľudia životopisy v starovekom svete.
Nepociťovali, ako my dnes, že je dôležité venovať priestor každej perióde života hlavného
hrdinu. Nepovažovali za nevyhnutné rozpovedať jeho príbeh v prísne chronologickom po-
riadku, ba ani doslova zaznamenať jeho jednotlivé výroky; záležalo im len na tom, aby sa
zachovala podstata toho, čo opisovaný hrdina povedal. Staroveká gréčtina a hebrejčina
nemala ani len symboly pre úvodzovky.
Jediný dôvod, pre ktorý sa im zdalo dôležité zaznamenať históriu bolo to, že sa z popisu
života hrdinu dalo niečo naučiť. Preto sa životopisec dlhšie zdržoval pri tých častiach jeho
života, ktoré boli ukážkové, ilustratívne, ktoré mohli druhým pomôcť, či dávali význam
istému historickému obdobiu."
„A aký je teologický zámer?" spýtal som sa.
„To vyplýva z toho, čo som práve zdôraznil. Kresťania verili, že nech by bol Ježišov život,
učenie i zázraky akokoľvek nádherné, nemalo nič z toho nijaký význam, ak by sa
nepreukázalo, že Kristus zomrel a bol vzkriesený z mŕtvych, a tým pre ľudstvo získal za-
dosťučinenie alebo odpustenie hriechov.
Preto zvlášť Marek, ako autor pravdepodobne najskoršieho evanjelia, venuje zhruba
polovicu svojho rozprávania udalostiam, ktoré zameriavajú pozornosť na posledný týždeň a
kulminujú Kristovou smrťou a vzkriesením.
A zdôraznenie ukrižovania", zakončil, „dalo starovekému literárnemu dielu dokonalú
významovú bodku."

ZÁHADA PRAMEŇA Q
Vedci okrem evanjelií často odkazujú na tzv. spis Q. Q je skratka pre nemecké slovo
Quelle, čo znamená prameň alebo zdroj.4 Kvôli podobnosti literárneho štýlu, ako aj obsahu
sa tradične predpokladalo, že Matúš a Lukáš čerpali pri písaní svojich evanjelií zo skoršieho
Markovho evanjelia. A navyše použili určitý materiál, ten, ktorý chýba v Evanjeliu podľa
Marka, zo záhadného prameňa Q.
„Čo presne je Q?" spýtal som sa Blomberga.
„Nič viac než hypotéza", odpovedal a znovu sa pohodlne usalašil vo svojom kresle. „Až na
zopár výnimiek sú to iba Ježišove výroky alebo vyučovanie, ktoré možno kedysi tvorili
zvláštny, nezávislý dokument.
Viete, bol to bežný literárny štýl tej doby, zozbierať výroky uznávaných učiteľov, niečo ako
keď my vytvoríme zbierku najlepších piesní nejakého speváka a vydáme to ako album
,najväčších hitov'. Q mohlo byť niečo také. Ale koniec koncov, je to iba teória."
Ale ak prameň Q existoval už pred Matúšom a Lukášom, potom musí ísť o najranejší zápis
o Ježišovi. Pomyslel som si, že to možno vrhne nejaké nové svetlo na to, aký bol Ježiš
naozaj.
„Položme otázku takto", povedal som. „Ak izolujete iba materiál z prameňa Q, aký obraz
Ježiša dostanete?"
Blomberg si poškrabal briadku a kým zvažoval moju otázku, chvíľu uprene hľadel do
stropu. „Nuž, musíte pamätať na to, že Q bola zbierka výrokov, a preto neobsahovala ani
rozprávania a ani opisy, ktoré by nám poskytli úplný obraz Ježiša", odpovedal pomaly,
starostlivo vyberajúc každé slovo.
„No aj tak objavíte Ježiša, ktorý používa veľmi silné vyhlásenia, napríklad, že on je
zosobnená múdrosť, alebo že on je ten, skrze ktorého bude Boh súdiť celé ľudstvo podľa
toho, či ho prijme, alebo odmietne. Nedávno som sa v jednej významnej vedeckej publi-
kácii stretol s názorom, že aj ak izolujete všetky výroky z prameňa Q, dostanete v podstate
rovnaký obraz Ježiša, aký v evanjeliách nájdete vo všeobecnejšom meradle, teda portrét
niekoho, kto o sebe vyslovuje trúfalé výroky."
„Videli by sme ho ako nejakého divotvorcu?" vyzvedal som.
„Ešte raz", vravel, „musíte pamätať na to, že tak nezískate príliš veľa príbehov,
popisujúcich zázraky samé osebe, pretože tie sa zvyčajne nachádzajú v rozprávaniach a
prameň Q je predovšetkým zoznam výrokov."
Zastavil sa, aby sa načiahol ponad stôl, vyňal z police Bibliu viazanú v koži a zašuchotal jej
dochytanými stránkami.
„No napríklad v Lukášovi, v kapitole 7, vo veršoch 18 až 23 a v Matúšovi, v kapitole 11, vo
veršoch 2 až 6 sa hovorí, že Ján Krstiteľ poslal svojich učeníkov, aby sa Ježiša opýtali, či je
naozaj Kristom, Mesiášom, na ktorého čakali. A Ježiš v skratke povedal toto: ,Povedzte mu
o mojich zázrakoch. Povedzte mu, čo ste videli: slepí vidia, chromí chodia a chudobným sa
zvestuje evanjelium.'
Takže ešte aj v Q", dokončil, „je jasné povedomie o Ježišovej službe zázrakmi."
Blombergova zmienka o Matúšovi ma podnietila k ďalšej otázke: „Prečo by Matúš - údajný
očitý svedok Ježiša Krista - prebral časť evanjelia spísaného Markom, o ktorom sa každý
súhlasne vyjadruje, že očitým svedkom nebol? Ak Matúšovo evanjelium naozaj napísal
svedok tej doby, nemyslíte si, že by sa spoliehal na svoje vlastné pozorovania?"
Blomberg sa usmial. „Dáva to zmysel iba ak Marek naozaj založil svoj spis na spomienkach
svedka Petra", povedal. „Ako ste sám povedali, Peter bol v Ježišovom najužšom kruhu a
mal privilégium vidieť a počuť veci, o ktorých ostatní učeníci nemohli vedieť. Takže aj
očitý svedok Matúš sa celkom opodstatnene mohol spoľahnúť na Petrove verzie rôznych
udalostí, ako sa k nemu dostali cez Marka."
Áno, pomyslel som si, to by dávalo zmysel. V tej chvíli sa mi v mysli vynorila situácia z
čias, keď som pracoval ako reportér pre isté noviny. Spomenul som si, ako som raz stál v
dave novinárov, ktorý obkolesoval slávneho chicagského politického patriarchu, primátora
Richarda J. Daleyho, a sypal naňho otázky týkajúce sa momentálneho škandálu na
policajnom riaditeľstve. Skôr, ako unikol do svojej limuzíny, povedal na margo veci pár
poznámok.
Aj keď som na vlastné oči videl, ako to prebehlo, okamžite som pristúpil k jednému
reportérovi z rádia, ktorý bol k Daleymu bližšie a požiadal som ho, aby mi prehral záznam
toho, čo Daley práve povedal. Takto som sa uistil, že som si jeho slová zapísal správne.
Toto zjavne urobil Matúš s Markovým záznamom, dumal som. Hoci mal Matúš ako učeník
svoje vlastné spomienky na udalosti, jeho snaha o verný záznam ho nútila spoliehať sa aj na
materiál, ktorý pochádzal priamo od Petra, z kruhu Ježišových najbližších.

JÁNOVA UNIKÁTNA PERSPEKTÍVA

Keďže ma Blombergove počiatočné odpovede o prvých troch evanjeliách uspokojili, obrátil
som svoju pozornosť od synoptikov na Evanjelium podľa Jána. Synoptikmi sú nazývaní
prví traja evanjelisti pre podobnú stavbu spisu a vzájomnú prepojenosť5; toto slovo zna-
mená „nahliadať (vidieť) rovnakým spôsobom". Každý, kto čítal všetky štyri evanjeliá,
okamžite zbadal zreteľné rozdiely medzi synoptickými evanjeliami a Jánovým evanjeliom.
Chcel som vedieť, či týmto medzi nimi vznikajú aj nejaké nezlučiteľné protirečenia.
„Mohli by ste mi objasniť rozdiely medzi synoptickými evanjeliami a Evanjeliom podľa
Jána?" spýtal som sa Blomberga.
Nadvihnuté obočie a vypúlené oči prehovorili jasnou rečou. „Naozaj rozsiahla záležitosť!"
zvolal. „O tejto veci chcem napísať celú knihu."
Keď som ho uistil, že mi tu ide iba o najzákladnejšie body a nie o vyčerpávajúcu diskusiu,
znovu sa uvelebil vo svojom kresle.
„Nuž, je pravda, že Ján sa skôr odlišuje od synoptikov, než by sa im podobal", začal. „Iba
zopár hlavných príbehov, ktoré sa spomínajú v ďalších troch evanjeliách, sa uvádza aj v
Jánovi, hoci radikálna zmena nastáva, keď sa priblížime k Ježišovmu poslednému týždňu.
Od tej chvíle sú paralely omnoho podobnejšie.
Takisto sa ako veľmi odlišný javí lingvistický štýl. V Jánovi Ježiš používa odlišnú
terminológiu, jeho vyjadrenia tvoria dlhé kázne. Zdá sa tiež, že je tu vyššia kristológia, čo
znamená, že sú tu priamejšie a očividnejšie výroky, že Ježiš je jedno s Otcom; že je Boh
sám; že je cesta, pravda a život; že je vzkriesenie a život."
„Ako sa vysvetľujú tieto rozdiely?" spýtal som sa.
„Po mnoho rokov vládla mienka, že Ján poznal všetko, čo napísali Matúš, Marek a Lukáš a
nepovažoval za potrebné opakovať to. Vedome sa rozhodol doplniť už existujúce záznamy
týchto autorov. Nedávno sa prijalo, že Ján je zväčša nezávislý od ostatných troch evanjelií,
čo by mohlo vysvetliť nielen rozdielny výber materiálu, ale aj rozdielny pohľad na Ježiša."

JEŽIŠOVE NAJODVÁŽNEJŠIE VÝROKY

„Ale v Jánovi sú určité teologické rozdiely", namietol som.
„To nepochybne áno, ale treba ich nazývať protirečeniami? Ja si myslím, že nie, a tu je
dôvod: takmer ku každej väčšej téme alebo odlišnosti v Jánovi nájdeme paralely v
Matúšovi, Markovi aj v Lukášovi, hoci nie sú až také hojné."
To bolo odvážne tvrdenie. Okamžite som sa rozhodol vystaviť ho skúške vyslovením
pravdepodobne najzávažnejšej otázky o rozdieloch medzi synoptikmi a Evanjeliom podľa
Jána.
„Ján veľmi dôrazne vyslovuje názor, že Ježiš je Boh, čo niektorí pripisujú faktu, že písal
neskôr ako ostatní a začal veci prikrášľovať", povedal som. „Dá sa nájsť vyjadrenie o
Ježišovej božskej prirodzenosti u synoptikov?"
„Áno", odvetil. „Je to menej výrazné a viac medzi riadkami, ale nájdete to tam. Spomeňte si
na rozprávanie o tom, ako Ježiš kráča po vode, ktoré zaznamenal Matúš v kapitole 14, vo
veršoch 22 až 33 a Marek v kapitole 6, vo veršoch 45 až 52. Niektoré preklady zahmlievajú
gréčtinu, keď Ježiša citujú slovami: ,Nebojte sa, to som ja.' V skutočnosti sa v gréckom
origináli doslova hovorí, ,Nebojte sa, Ja som.' Posledné dve slová sú identické s tými, ktoré
Ježiš hovorí v Jánovi, v kapitole 8, vo verši 58, keď na seba vzal božské meno ,JA SOM'.
Presne tak sa Boh zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, ako to máme zaznamenané v knihe
Exodus, v kapitole 3, vo verši 14. Takže Ježiš sa tu zjavuje ako niekto, kto má tú istú
božskú moc nad prírodou ako Jahve, Boh Starého zákona."
Prikývol som. „To je jeden príklad, máte ešte nejaké iné?" „V prvých troch evanjeliách
Ježiš najčastejšie označuje samého seba titulom ,Syn človeka', a ..."
Zodvihol som ruky, aby som ho zastavil. „Počkajte", povedal som. Siahol som do svojho
kufríka, vytiahol z neho knihu a listoval som v nej, až kým som našiel miesto, ktoré som
hľadal. „Karen Armstrongová, bývalá rehoľná sestra, ktorá napísala bestseller A History of
God (Dejiny Boha) hovorí, že sa zdá, že termín ,Syn človeka' jednoducho podčiarkuje
slabosť a smrteľnosť postavenia človeka, a tak tým, že ho Ježiš používal, jednoducho
zdôrazňoval, že ,bol krehkou ľudskou bytosťou, ktorá raz bude trpieť a zomrie.'6 Ak je to
pravda", povedal som, „potom to veľmi neznie ako odvolávame sa na božskú
prirodzenosť."
Blomberg sa zatváril kyslo. „Pozrite sa", povedal pevne, „napriek populárnym názorom
výraz ,Syn človeka' neodkazuje primárne na Ježišovo človečenstvo, ale je to priama narážka
na verše 13 a 14 v trinástej kapitole knihy Daniel."
Nato otvoril Starý zákon a čítal slová proroka Daniela:
V nočných videniach som videl, že na nebeských oblakoch prichádzal ktosi ako Syn
človeka. Dostal sa k Vekom starému a priviedli ho pred Neho. Dostal moc, slávu i
kráľovstvo, aby mu slúžili všetci ľudia, národy a národnosti. Jeho vláda je večná
vláda, a nepominie, Jeho kráľovstvo nezanikne.
Blomberg zatvoril Bibliu. „Takže sa pozrime na to, čo Ježiš robí aplikovaním termínu ,Syn
človeka' na seba", pokračoval. „Je to niekto, kto pristupuje k samotnému Bohu v jeho
trónnej sále a je mu daná univerzálna autorita a vláda. To robí zo ,Syna človeka' titul
veľkého vyvýšenia, a nie iba označenie pre jeho ľudskú prirodzenosť."
Neskôr pri práci na tejto knihe som sa stretol s komentárom iného vedca, Williama Craigea,
ktorý vyjadril podobný názor:
Titul „Syn človeka" sa často chápe tak, že naznačuje Ježišove človečenstvo, práve
tak, ako opačné vyjadrenie „Syn Boží" naznačuje jeho božskú prirodzenosť. No v
skutočnosti je práve opak pravdou. Syn človeka predstavuje v starozákonnej knihe
Daniel božskú postavu, ktorá príde na konci sveta súdiť ľudstvo a vládnuť naveky.
V dôsledku toho, ak niekto vyhlasuje, že je Synom človeka, poukazuje na svoju
božskú prirodzenosť.7
Blomberg pokračoval: „Navyše, Ježiš v synoptických evanjeliách tvrdí, že môže odpúšťať
hriechy, a to je niečo, čo môže robiť iba Boh. Ježiš akceptuje modlitbu a uctievanie. Hovorí:
,Ktokoľvek sa prizná ku mne, k tomu sa ja priznám pred mojím Otcom v nebi.' Teda po-
sledný súd závisí od reakcie človeka na - koho? Na obyčajnú ľudskú bytosť? Nie, to by
bolo veľmi opovážlivé tvrdenie. Posledný súd závisí od reakcie človeka voči Ježišovi ako
Bohu.
Vidíte, v synoptických evanjeliách sa nachádzajú najrôznejšie zmienky o božskej
prirodzenosti Ježiša Krista, ktoré sa potom v Jánovom evanjeliu stali omnoho zreteľnejšie."

TEOLOGICKÉ ZAMERANIE EVANJELIÍ

Ján bol pri písaní svojho evanjelia oproti ostatným trom autorom vo výhode, pretože mal
možnosť zvažovať teologickú stránku dlhší čas. Preto som sa Blomberga opýtal: „Nemohol
by fakt, že Ján písal s väčším teologickým zameraním, znamenať aj to, že historická stránka
nesie stopu takéhoto prístupu, a tým by mohla byť menej spoľahlivá?"
„Neverím, že Ján je viac teologicky zameraný", zdôraznil Blomberg. „Mal iba iný okruh
teologických dôrazov. Matúš, Marek a Lukáš sa navzájom veľmi líšili svojím teologickým
pohľadom a každý z nich chcel zdôrazniť iné hľadisko. Lukáš vystupuje ako teológ
chudobných so sociálnym zameraním, Matúš sa pokúša vystihnúť vzťah medzi
kresťanstvom a judaizmom a Marek ukazuje Ježiša ako trpiaceho služobníka. Mohli by ste
zostaviť celý zoznam odlišných teológií Matúša, Marka a Lukáša."
Prerušil som ho, pretože som sa zľakol, že mu unikol môj širší zámer. „V poriadku, ale
nevrhajú tieto ich teologické motívy tieň pochybností na ich schopnosť a ochotu
hodnoverne podať správu o tom, čo sa stalo?" spýtal som sa. „Nie je možné, že by ich teolo-
gické ciele viedli k prifarbeniu a prekrúteniu histórie, ktorú zaznamenávali?"
„Určite to znamená toľko, že ako pri každom ideologickom dokumente to musíme zvažovať
ako jednu z možností", pripustil. „Niektorí občas prekrútia históriu tak, aby slúžila ich
ideologickým záujmom. No ľudia nanešťastie z toho urobili uzáver, že je to tak vždy, čo je
ale chyba.
V staroveku o niečom takom, ako sucho zapísať objektívne historické udalosti iba kvôli
kronikárskym záznamom, ani nechyrovali. Nikto nezaznamenal udalosti, ktoré nepriniesli
nič, z čoho by sa dalo poučiť."
Usmial som sa. „Predpokladám, že takto by sa dalo úplne všetko označiť za podozrivé",
namietol som.
„Nuž, z istého pohľadu áno", odpovedal. „Ale ak dokážeme celkom spoľahlivo
rekonštruovať históriu z najrôznejších druhov iných starovekých zdrojov, mali by sme byť
schopní spraviť to aj z evanjelií, hoci sú tiež ideologické."
Blomberg sa na chvíľu zamyslel, hľadajúc priliehavú analógiu na vysvetlenie svojho
zámeru. Nakoniec povedal: „Moderná paralela, ktorá by mohla objasniť čo mám na mysli,
je zo skúsenosti židovskej komunity.
Niektorí ľudia - zvyčajne pre protižidovské postoje - odmietajú alebo bagatelizujú hrôzy
holokaustu. A boli to práve židovskí vedci, ktorí vytvorili múzeá, napísali knihy, zachovali
artefakty a zdokumentované priame, očité svedectvá o holokauste.
A pritom mali ideologický cieľ - zaistiť, aby sa taká bezcitnosť už nikdy neobjavila - ale
zároveň boli aj najvernejší a najobjektívnejší vo svojich reportážach o historickej pravde.
Podobne aj kresťanstvo bolo založené na konkrétnom historickom tvrdení, že Boh
jedinečne vstúpil do priestoru a času v osobe Ježiša z Nazaretu, takže samotná ideológia,
ktorú sa kresťania snažili zachovať, si vyžadovala tú najopatrnejšiu historickú prácu, aká
len bola možná."
Nechal svoju analógiu doznieť. Potom sa naklonil ku mne a spýtal sa: „Chápete, čo chcem
povedať?"
Prikývol som, aby som naznačil, že áno.

NAJČERSTVEJŠIE SPRÁVY Z HISTÓRIE

Jedna vec je povedať, že evanjeliá sú ukotvené v priamom alebo nepriamom svedectve
očitých svedkov; úplne iná vec je však tvrdiť, že táto ich informácia sa spoľahlivo
zachovala, až kým ju po dlhých rokoch konečne zapísali. Práve toto bol podľa mojich
vedomostí najproblematickejší bod sporu, preto som chcel, aby sa k tomu Blomberg čo
najotvorenejšie vyjadril.
Znovu som prečítal z populárnej knihy A History of God od. Karen Armstrongovej:
O Ježišovi vieme veľmi málo. Prvým úplným záznamom jeho života bolo
 Evanjelium svätého Marka, ktoré bolo napísané až okolo roku 70, približne
štyridsať rokov po jeho smrti. Dovtedy boli historické fakty prekryté mýtickými
prvkami, vyjadrujúcimi požiadavky, ktoré Ježiš kládol na svojich nasledovníkov.
Svätý Marek podáva skôr takto zaťažený, než spoľahlivý, poctivý portrét Ježiša.8
Pohodil som knihu späť do svojho otvoreného kufríka, obrátil som sa k Blombergovi a
pokračoval som. „Niektorí vedci tvrdia, že evanjeliá boli zapísané tak dlho po samotných
udalostiach, že sa okolo nich nakopili legendy a takto prekrútené boli nakoniec zapísané.
Tak bol múdry učiteľ Ježiš celkom premenený na mytologického Syna Božieho. Je to
správna hypotéza, alebo existuje nejaký dôkaz toho, že evanjeliá boli zaznamenané skôr,
ako by legendy stihli úplne ovplyvniť to, čo sa s konečnou platnosťou zapísalo?"
Blombergovi sa zúžili oči a jeho hlas nabral pevný tón. „To sú dve samostatné veci a je
dôležité k nim aj v tomto duchu pristupovať", povedal. „Myslím si, že existujú dostatočné
dôkazy, že evanjeliá sa písomne zaznamenali v skorších rokoch. No aj keby neexistovali,
Armstrongovej argument by bol aj tak nesprávny."
„Prečo?" spýtal som sa.
„Všeobecná odborná mienka, dokonca aj vo veľmi liberálnych kruhoch, sa zhoduje v
takomto datovaní: Marek bol napísaný okolo roku 70, Matúš a Lukáš okolo roku 80, Ján
okolo roku 90. No zvážte toto: vtedy ešte žili priami svedkovia Ježišovho života vrátane
nepriateľov, ktorí by sa ohradili, ak by sa o Ježišovi začalo šíriť falošné učenie.
Navyše, tento na pohľad neskorý vznik evanjelií v skutočnosti nie je až taký neskorý.
Môžeme spraviť veľmi užitočné porovnanie.
Dva najskoršie životopisy Alexandra Veľkého boli napísané Ariánom a Plutarchom viac
ako štyristo rokov po Alexandrovej smrti, v roku 323 pred Kristom, no historici ich
považujú za celkovo dôveryhodné. Áno, okolo Alexandra sa nakopil aj legendárny materiál,
ale ten sa objavil až v období po vzniku týchto dvoch životopisov.
Inými slovami, prvých päťsto rokov ponechalo príbeh Alexandrovho života v podstate
nedotknutý; legendy o ňom sa začali vynárať v priebehu ďalších päťsto rokov. Takže, či
boli evanjeliá zapísané šesťdesiat alebo tridsať rokov po Ježišovom živote, je vlastne pri
tomto porovnaní zanedbateľný rozdiel. Je to takmer bezpredmetné."
Chápal som, čo Blomberg hovorí, no zároveň som k tomu mal isté výhrady. Intuitívne sa mi
videlo jasné, že čím menšia je medzera medzi udalosťou a písomným záznamom, tým
menej pravdepodobne sa záznamy môžu stať obeťou legiend alebo prekrútených
spomienok.
„Pripusťme vaše argumenty, ale vráťme sa ešte k datovaniu evanjelií", povedal som.
„Naznačili ste, že veríte, že boli zapísané skôr než v rokoch, ktoré ste pred chvíľou
spomínali."
„Áno, skôr", odpovedal. „Treba si uvedomiť, že kniha Skutky apoštolov, ktorú napísal
Lukáš, je zjavne nedopísaná. Pavol, ústredná postava spisu, je v domácom väzení v Ríme.
Tým kniha náhle končí. Čo sa s Pavlom dialo potom? Zo Skutkov sa to nedozvieme
pravdepodobne preto, že kniha bola napísaná predtým, ako bol Pavol usmrtený."
Blomberg bol viac a viac rozrušený. „To znamená, že Skutky nemožno datovať do
neskoršieho obdobia ako do roku 62 po Kristu. Odtiaľto sa môžeme pohnúť ešte hlbšie.
Pretože Skutky sú druhou časťou dvojdielnej knihy, vieme, že prvá časť - Lukášovo
evanjelium - musela byť zapísaná skôr. A pretože Lukáš preberá časti Markovho evanjelia,
znamená to, že Marek musel byť napísaný skôr.
Ak by sme pripustili u každého z nich povedzme len rok, skončíme pri tom, že Marek
nepísal neskôr ako okolo roku 60, možno koncom päťdesiatych rokov. Ak Ježiš zomrel v
roku 30 alebo 33, potom hovoríme o rozpätí maximálne tridsiatich rokov, možno o niečo
viac."
Pohodlne sa oprel v kresle s víťazoslávnym výrazom v tvári. „Historicky vzaté, zvlášť v
porovnaní s Alexandrom Veľkým je to ako horúca reportáž!"
Bolo to vskutku ohromujúce; obdobie medzi udalosťami Ježišovho života a zapísaním
evanjelií to priviedlo na hranicu, ktorá bola podľa historických meradiel zanedbateľná. Tak
či tak som chcel v rozhovore pokračovať. Mojím cieľom bolo dostať sa až k najranej-ším
informáciám o Ježišovi.

CESTA K POČIATKU
Postavil som sa a prešiel som ku knižnici. „Skúsme sa pozrieť, či by sme mohli ísť ešte
ďalej", povedal som a obrátil som sa k Blombergovi. „Do ktorého obdobia môžeme datovať
najranejšie vyznania viery o Ježišovej smrti, vzkriesení a jeho jedinečnom vzťahu s Bo-
hom?"
„Je dôležité pamätať na to, že knihy Nového zákona nie sú usporiadané chronologicky",
začal. „Evanjeliá boli spísané po takmer všetkých Pavlových listoch. Pavol ich začal písať
pravdepodobne na sklonku štyridsiatych rokov. Väčšina jeho hlavných listov sa objavila
počas päťdesiatych rokov. Aby človek objavil tie najranejšie informácie, musí venovať
pozornosť Pavlovým epištolám a potom sa pýtať, či existujú náznaky, že ich autor čerpal aj
zo starších zdrojov."
„A", nástojil som, „čo objavíme?"
„Objavíme, že Pavol prebral niektoré kréda, vyznania viery alebo hymny prvotnej
kresťanskej cirkvi. Tieto pochádzajú z obdobia úsvitu cirkvi hneď po zmŕtvychvstaní Ježiša.
Najslávnejšie vyznania obsahujú verše 6 až 11 z druhej kapitoly Listu Filipanom, kde sa o
Ježišovi hovorí, že je ,spôsobom bytia rovný Bohu', a verše 15 až 20 z prvej kapitoly Listu
Kolosanom, kde sa Ježiš popisuje ako ,obraz neviditeľného Boha', ktorý stvoril všetky veci
a skrze ktorého je všetko zmierené s Bohom, pretože ,zmierenie priniesla jeho krv preliata
na kríži'.
Tieto verše veľmi významne osvetľujú, ako Ježiša vnímali prví kresťania. No
pravdepodobne najdôležitejšie vyznanie historickej pravdivosti Ježiša Krista je v kapitole
15 Prvého listu Korinťanom, kde Pavol používa technický jazyk, aby naznačil, že podáva
ústnu tradíciu v relatívne ustálenej forme."
Blomberg nalistoval túto pasáž vo svojej Biblii a prečítal mi ju:
Lebo predovšetkým som vám odovzdal, čo som aj sám prijal, že Kristus zomrel za
naše hriechy podľa Píšem, že bol pochovaný a tretieho dňa vzkriesený podľa
Píšem, a že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil naraz viac ako
päťsto bratom, z ktorých väčšina až doteraz žije, niektorí však pomreli. Potom sa
 zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom. 9
„A tu je pointa", povedal Blomberg. „Ak sa ukrižovanie odohralo v roku 30, Pavlova
konverzia sa udiala okolo roku 32. Pavla hneď odviedli do Damasku, kde sa stretol s
kresťanom menom Ananiáš a niektorými ďalšími učeníkmi. Prvý raz sa stretol s apoštolmi
okolo roku 35 v Jeruzaleme. Tu niekde Pavol získal toto krédo, ktoré bolo sformulované a
používalo sa v ranej cirkvi.
Takže tu máte kľúčové fakty o Ježišovej smrti za naše hriechy, plus podrobný zoznam tých,
ktorým sa zjavil vo vzkriesenej forme - všetko datované do obdobia od dvoch do piatich
rokov po samotnej udalosti!
Nejde o mytológiu neskorších čias, ako predpokladala Armstrongová. Pokojne a
hodnoverne môžeme vyhlásiť, že sformulovanie kresťanskej viery vo vzkriesenie, aj keď z
toho obdobia neexistuje
písomná zmienka, možno datovať najneskôr do dvoch rokov od samotnej udalosti
vzkriesenia.
Má to obrovský význam", povedal a jeho hlas nabral na dôraze. „Teraz už neporovnávame
obdobie od tridsať do šesťdesiat rokov s päťsto rokmi, čo je všeobecne prijateľné pre iné
datovania, ale hovoríme o dvoch rokoch!"
Nemohol som poprieť závažnosť tohto dôkazu. Blombergovo vysvetlenie vzalo vietor z
plachiet obvineniu, že vzkriesenie - kresťanmi uvádzané ako najvyššie potvrdenie Ježišovej
božskej autority - bolo len mytologickou konštrukciou, pretože legendy časom prevládli nad
zápismi očitých svedkov Kristovho života. Pre mňa ako skeptika to bol zvlášť zásah do
čierneho, keďže sa tým vyvrátila moja najväčšia námietka proti kresťanstvu.
Oprel som sa o knižnicu. Prešli sme množstvo tém a posledné Blombergove tvrdenia boli
dobrou zámienkou k prestávke.

KRÁTKY PREHĽAD
Bolo neskoré popoludnie a my sme sa rozprávali už dosť dlhú dobu. Aj tak som však
nechcel našu konverzáciu skončiť bez toho, aby som záznamy očitých svedkov nepodrobil
takému istému prevereniu, ako by to urobil právnik či novinár. Potreboval som vedieť, či
vydržia takéto skúmanie, alebo budú prinajlepšom spochybnené či prinajhoršom usvedčené
ako nespoľahlivé.
Najnevyhnutnejšie otázky sme už prebrali, preto som Blomber-govi navrhol postaviť sa a
ponaťahovať si údy, kým sa znovu posadíme ku zhrnutiu našej diskusie.

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Barnett, Paul, Is the New Testament History? Ann Arbor, Mich.: Vine, 1986.
• Barnett, Paul, Jesus and the Logic of History. Grand Rapids: Eerdmans, 1997.
• Blomberg, Craig, The Historícal Reliability of the Gospels. Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1987.
• Bruce, F. E, The New Testament Documents: Are They Reliable? Grand Rapids: Eerdmans, 1960.
• France, R. T., The Evidence fór Jesus. Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1986.
 2.
PREVEROVANIE VÝPOVEDÍ OČITÝCH SVEDKOV
ODOLÁ JEŽIŠOV ŽIVOTOPIS DÔKLADNEJ ANALÝZE?

Porotcovia nepočuli tichý hlas šestnásťročného Michaela McCullougha, zanikajúci v mäkkom

zvuku respirátora, ktorý ho udržiaval pri živote. Preto sa nad Michaelovou posteľou skláňal
tlmočník, ktorý pozoroval pohyby jeho perí a opakoval jeho svedectvo súdnemu tribunálu.
Guľka, ktorá ho zasiahla, mu presekla miechu a Michael ostal paralyzovaný od krku dolu; v tomto
stave bol príliš slabý na to, aby ho mohli previezť do budovy súdu na proces s dvoma mladíkmi,
obvinenými z útoku voči nemu. Namiesto toho sa sudca, porota, obvinení, obhajcovia, reportéri a
pozorovatelia zhromaždili v Michaelovej nemocničnej izbe, vyhlásenej za dočasnú pobočku Cook
County Circuit Court.
Žalobcovia mu kládli otázky a Michael si postupne spomínal, ako odišiel zo svojej izby v
chicagskej mestskej ubytovni s dvoma dolármi vo vrecku. Povedal, že ho na schodišti zastavili
obaja obvinení a úmyselne mu vystrelili do tváre, v snahe ukradnúť mu peniaze. Jeho rozprávanie
dosvedčili iní dvaja mladíci, ktorí s hrôzou pozorovali, ako došlo k prepadnutiu.
Vinníci nikdy nepopierali výstrel; avšak tvrdili, že zbraň vystrelila náhodou, ako sa s ňou oháňali.
Obhajcovia vedeli, že svojich klientov môžu z toho dostať s miernejším trestom jedine vtedy, ak sa
im podarí spochybniť, že táto streľba bola útočným a dopredu premysleným násilným činom.
Robili čo mohli, aby oslabili vierohodnosť slov očitých svedkov. Chceli dokázať, že svedkovia
nemohli vidieť, čo sa stalo, no nevyšiel im ani jeden z ťahov. Pokúšali sa dokázať nezrovnalosti
v podaní oboch svedkov, ale svedectvá sa zhodovali v hlavných bodoch. Požadovali viac dôkazov,
no tie už jednoducho neboli potrebné.
Obhajcovia robili negatívne narážky na charakter obete i svedkov, ale všetci títo traja boli slušní
mladíci bez záznamov v trestnom registri. Dúfali, že preukážu ich zaujatosť voči obvineným, ale
nepodarilo sa im to. Namietali, že jeden zo svedkov - deväťročný Keith - nie je schopný rozumieť
tomu, čo znamená hovoriť pravdu pod prísahou, ale každému bolo jasné, že chlapec to chápe.
Keďže obhajcovia nedokázali otriasť hodnovernosťou obete a svedkov obžaloby, boli obaja
obvinení usvedčení z pokusu o vraždu a odsúdení spolu na päťdesiat rokov väzenia. O osemnásť
dní neskôr Michael zomrel.1
Obhajcovia majú náročnú úlohu: klásť polemické otázky, kopiť pochybnosti, napádať slabé a
nejasné miesta v jednotlivých výpovediach. Robia to tak, že svedectvo podrobia rozličným testom,
ktoré odhalia, či ide o pravdivé, alebo naopak o vymyslené, zveličené či zavádzajúce svedectvo.
V Michaelovom prípade spravodlivosť zvíťazila, pretože porotcovia mohli vyhlásiť, že svedkovia i
obeť úprimne a presne popísali, čo zažili.
Vráťme sa teraz k nášmu skúmaniu historických dôkazov, ktoré sa týkajú Ježiša Krista.
Nastala chvíľa, aby sme podrobili výpovede Dr. Blomberga testom, ktoré buď odhalia ich
slabiny, alebo podčiarknu ich závažnosť. Použijeme viaceré z testov, ktoré pred mnohými
rokmi použili obhajcovia v Michaelovom prípade.
„Chcel by som vaše slová podrobiť ôsmim rozličným testom", povedal som Blombergovi,
keď sme si po pätnásťminútovej prestávke znovu sadli.
Blomberg si z termosky nalial do šálky pariacu sa kávu a usadil sa. Nebol som si istý, ale
zdalo sa mi, ako by sa na tento „duel" tešil.
„Poďme na to", odvetil.

1. TEST ZÁMERU
Cieľom tohto testu je zistiť, či bolo priamym, alebo aspoň postranným zámerom pisateľov
presne zachovať históriu. „Mali títo autori
z 1. storočia vôbec záujem zaznamenať, čo sa naozaj stalo?" spýtal som sa.
Blomberg prikývol. „Áno, mali", odpovedal. „Je to vidieť na začiatku Evanjelia podľa
Lukáša, ktorý sa veľmi podobá úvodom iných všeobecne prijímaných historických a
biografických starovekých diel."
Blomberg otvoril svoju Bibliu a prečítal úvod k Lukášovmu evanjeliu.
Hoci sa už viacerí pokúšali vyrozprávať rad-radom udalosti, ktoré sa u nás stali,
ako nám to podali tí, ktorí boli od začiatku očitými svedkami a služobníkmi slova,
predsa som aj ja uznal za dobré dôkladne a sústavne prebádať všetko od začiatku a
napísať ti, vznešený Teofil, aby si spoľahlivo poznal, čo ťa učili.2
„Ako vidíte", pokračoval Blomberg, „Lukáš jasne hovorí, že sa snažil verne písať o
veciach, ktoré preskúmal a zistil, že sú hodnoverne doložené výpoveďami svedkov."
„A čo ostatné evanjeliá?" opýtal som sa. „Nezačínajú podobným tvrdením. Znamená to, že
ich pisatelia nemali rovnaký cieľ?"
„Je pravda, že u Marka a Matúša nenájdeme takúto jasnú formuláciu zámeru", znela jeho
odpoveď. „No ich evanjeliá sa žánrom veľmi podobajú Lukášovmu a zdá sa byť logické, že
Lukáš odráža aj ich zámer zachytiť dejinnú udalosť."
„A Ján?" spýtal som sa.
„Jediné ďalšie takéto vyhlásenie sa v evanjeliách nachádza v tridsiatom prvom verši
dvadsiatej kapitoly Jána: ,Ale tieto znamenia sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je
Kristus, Boží Syn, a aby ste veriac mali život v jeho mene.'"
„To však znie skôr ako teologické vyhlásenie, než ako historický údaj", namietol som.
„To pripúšťam", odvetil Blomberg. „No aby ste získali dostatočné presvedčenie a mohli
niečomu uveriť, teológia musí vyplývať z pravdivej histórie. Pritom si treba povšimnúť
významný nepriamy dôkaz. Zvážme, že evanjeliá sú napísané triezvo a premyslene, presne
sa v nich uvádzajú vedľajšie podrobnosti a vyznačujú sa zjavnou obozretnosťou a
precíznosťou. Nenájdeme tam nijaké bizarnosti či očividné mytologizovanie, príznačné pre
mnohé iné staroveké spisy.
Na čo to všetko poukazuje?" spýtal sa a hneď si aj odpovedal: „Pisatelia evanjelia sa dosť
zjavne usilovali zaznamenať, čo sa naozaj udialo."

Odpovede na námietky
No je to pravda? Niektorí kritici prišli s protichodným názorom.
Tvrdili, že prví kresťania boli presvedčení, že sa Ježiš ešte počas ich života vráti, čím sa
zavŕšia dejiny, a preto nepovažovali za dôležité zachovať nejaké historické údaje o jeho
živote či učení. Načo by sa nad tým mali znepokojovať, ak on môže kedykoľvek prísť a
skoncovať so svetom?
„A tak", povedal som, „keď po nejakom čase pochopili, že sa Ježiš nevráti hneď, uvedomili
si, že nemajú nijaký zodpovedajúci historický materiál, z ktorého by mohli vychádzať pri
písaní evanjelií. Historické udalosti ostali nezaznamenané. Nemohlo dôjsť práve k tomuto?"
„V histórii sa zaiste objavili sekty a skupiny, a to aj náboženské, o ktorých to platí, no
nemožno to tvrdiť o raných kresťanoch", odvetil Blomberg.
„Prečo nie?" podpichol som ho. „Čím sa kresťania odlišujú?"
„Po prvé si myslím, že sa trochu preháňajú očakávania prvých kresťanov. Pravda je taká, že
väčšina Ježišovho učenia predpokladá pred koncom sveta veľké časové rozpätie", povedal.
„A po druhé, aj keby si mysleli, že sa vráti veľmi rýchlo, treba mať stále na pamäti, že
kresťanstvo sa zrodilo z judaizmu.
Posledných osem storočí židia žili v napätí medzi opakujúcimi sa predpoveďami prorokov o
tom, že Deň Pána je na dosah ruky, a pretrvávajúcou životnou realitou Izraelského národa.
A napriek tomu nasledovníci týchto prorokov ich slová zaznamenávali, chránili a vážili si
ich. Vzhľadom na to, že na Ježiša jeho učeníci hľadeli ako na väčšieho, než bol ktorýkoľvek
z prorokov, možno sa oprávnene domnievať, že podobne zaobchádzali aj s jeho
vyjadreniami."
Toto vysvetlenie bolo prijateľné, niektorí bádatelia však vzniesli ďalšiu námietku, ktorú
som chcel Blombergovi predostrieť. „Tvrdia, že prví kresťania často verili tomu, že Ježiš,
ktorý od nich fyzicky odišiel, k nim a k ich zborom hovoril skrze posolstvá alebo pro-
roctvá'", povedal som. „A pretože sa tieto proroctvá považovali za rovnako autoritatívne
ako Ježišove slová z obdobia jeho pozemského života, prví kresťania ich nerozlišovali.
Výsledkom bolo to, že sa pri spisovaní evanjelií zmiešali tieto dva druhy materiálu, a preto
teraz v skutočnosti nevieme, ktoré výroky treba pripísať historickému Ježišovi, a ktoré nie.
Mnohí to považujú za vážny problém. Dokážete to nejako vysvetliť?"
„Tento argument má ešte slabšie historické opodstatnenie ako predchádzajúci", odpovedal s
úsmevom na tvári. „Dokonca i v rámci samotného Nového zákona nájdeme dôkazy, ktoré
túto hypotézu vyvracajú.
Všetko, čo sa vzťahuje na ranokresťanské proroctvo, je vždy odlíšené od toho, čo povedal
Pán. Napríklad v siedmej kapitole Prvého listu Korinťanom Pavol jasne rozlišuje, kedy má
slovo od Pána a kedy cituje historického Ježiša. V knihe Zjavenia možno rozpoznať, či
Ježiš priamo hovorí k svojmu prorokovi, za ktorého sa tradične považuje apoštol Ján, alebo
či Ján popisuje svoje vlastné inšpirované vízie.
A keď v štrnástej kapitole Prvého listu Korinťanom Pavol rozoberá kritériá pravého
proroctva, hovorí o zodpovednosti miestnej cirkvi rozlišovať prorokov. Keďže vychádzal zo
svojej židovskej minulosti, vieme, že k nim patrilo aj to, či sa predpoveď naplní a či tieto
nové vyhlásenia súhlasia s Pánovými slovami, ktoré im boli zjavené už predtým.
Najsilnejším argumentom je však to, čo sa do evanjelií nedostalo. Po Ježišovom
nanebovstúpení začali vznikať rozličné spory, ktoré mladú cirkev ohrozovali: či majú byť
veriaci obrezaní, ako sa má usmerňovať hovorenie v jazykoch, ako zachovať jednotu Židov
a pohanov, v čom spočíva úloha ženy v službe pre cirkev, či sa môžu veriaci rozviesť s
nekresťanskými partnermi...
Tieto záležitosti mohli byť pokojne vyriešené, ak by prví kresťania jednoducho vpísali do
evanjelií, čo im Ježiš povedal z druhého sveta. Pokračovanie týchto rozporov potvrdzuje, že
kresťanom veľmi záležalo na tom, aby rozlišovali medzi tým, čo sa udialo počas života
Ježiša Krista a tým, o čom sa diskutovalo neskôr v zboroch."

2. TEST SCHOPNOSTÍ
Ak aj mali pisatelia zámer spoľahlivo zaznamenať históriu, mali na to schopnosti? Ako si
môžeme byť istí, že počas celých tridsať rokov medzi Ježišovou smrťou a spísaním
evanjelií sa zachoval pravdivý materiál o Ježišovom živote a učení?
Položil som Blombergovi otázku: „Nepripúšťate možnosť, že príbeh Ježišovho života a jeho
vyjadrenia ešte pred spísaním evanjelií nenapraviteľné skreslili nepresné spomienky,
vysnívané predstavy či vymyslené legendy?"
Začal tým, že najprv načrtol kontext. „Musíme myslieť na to, že sme v cudzej krajine, v
dávnej dobe a na ďalekom mieste, v kultúre, ktorá ešte nevynašla počítače, ba ani tlačené
slovo. Knihy - vlastne zvitky papyrusu - boli relatívne vzácne, a preto sa výchova, vzdelá-
vanie, bohoslužby i vyučovanie v náboženských komunitách dialo hovoreným slovom.
Rabíni sa stali slávnymi tým, že vedeli celý Starý zákon naspamäť. Preto nebolo pre
Ježišových učeníkov problémom uchovať v pamäti omnoho viac materiálu, než obsahujú
všetky štyri evanjeliá dohromady a presne ho odovzdať ďalej."
„Počkajte chvíľočku", skočil som mu do reči, „pravdu povediac, až takéto memorovanie sa
zdá neuveriteľné."
„Nuž, dnes si to len ťažko dokážeme predstaviť", pripustil, „ale bola to kultúra slova, kde sa
kládol veľký dôraz na učenie sa naspamäť. Myslime aj na to, že osemdesiat až deväťdesiat
percent Ježišovho učenia malo pôvodne poetickú formu. Nešlo priamo o rýmy, ale jeho
výroky mali istý rytmus a vyváženosť a obsahovali množstvo paralel, čo bolo pre pamäť
veľkou pomocou.
Treba si tiež uvedomiť, že chápanie presnosti zapamätaného bolo omnoho flexibilnejšie ako
dnes. Pri skúmaní kultúr s ústnou tradíciou sa zistilo, že voľne menili dĺžku príbehu, keď ho
vykladali pri tej-ktorej príležitosti: niečo sa vyrozprávalo, niektoré časti sa vynechali, iné
parafrázovali či vysvetlili.
V istej štúdii sa píše, že v staroveku sa kdekoľvek na Strednom východe mohlo kedykoľvek
pri opätovnom rozprávaní posvätnej tradície meniť až štyridsať percent jej obsahu.
Samozrejme, vždy sa museli zachovať závažné aspekty príbehu a komunita mala právo
zasiahnuť a korigovať rozprávača, ak sa práve v nich odchyľoval.
A je zaujímavou", na chvíľu sa zastavil, aby našiel správny výraz, „zhodou okolností, že
medzi synoptickými evanjeliami sa objavujú vzájomné obmeny textu v rozsahu desať až
štyridsať percent, vo všetkých ich pasážach."
Blomberg na niečo narážal a ja som chcel, aby bol špecifickejší. „Mohli by ste sa vyjadriť
jasnejšie?"
„Je veľmi pravdepodobné, že veľa podobností či rozdielov medzi synoptikmi možno
vysvetliť predpokladom, že učeníci a ďalší raní kresťania uchovali v pamätí mnohé z
Ježišových slov a skutkov, no cítili sa slobodní podať tieto informácie v rozličných
formách, pričom vždy zachovali podstatu Ježišovho pôvodného učenia a konania."
Naďalej som však pochyboval o schopnosti prvých kresťanov správne zachovať túto ústnu
tradíciu. Dobre som si pamätal na detské hry, pri ktorých sa skreslilo to, čo sa povedalo, v
priebehu pár minút.

Hra na telefón
Možno ste sa aj vy kedysi hrávali na telefón: jedno dieťa pošepká niečo do ucha druhému,
napríklad, „Bežal okolo biely psík", a rad za radom sa to pošepká každému jednému v kole.
Nakoniec sa to nahlas povie, zvyčajne poriadne prekrútené. Z našej pôvodnej vety by sa
možno stalo niečo ako „Ležal na poli malý krík".
„Buďme úprimní", povedal som Blombergovi. „Nie je to dobrá analógia k tomu, čo sa
pravdepodobne stalo s ústnou tradíciou o Ježišovi?"
Blomberg odmietol takéto vysvetlenie. „Keď niečo starostlivo memorujete, záleží vám na
tom, aby ste to nepodali ďalej skôr, ako sa o tom sami dôkladne uistíte. Svoje konanie
vôbec nemôžete prirovnávať k hre na telefón, lebo v nej zábava spočíva v tom, že ďalší hráč
v poradí nemusí dostať správnu informáciu, ba ani ju nemusel správne počuť od predošlého,
a ani nemôže požiadať, aby mu to zopakovali. Hneď potom to pošepky podá ďalej, čo len
zväčší možnosť, že ten ďalší to popletie ešte viac. A nakoniec, keď informácia prešla cez
tridsať ľudí, výsledok musí byť veľmi zábavný."
„Prečo to potom nie je dobrá analógia na ústne podanie starovekej tradície?" spýtal som sa.
Skôr ako Blomberg odpovedal, usrkol si z kávy. „Ak skutočne chcete dotiahnuť túto
analógiu vo svetle spôsobov kontroly a korekcie spoločnosti 1. storočia, musíte vziať na
vedomie, že každý tretí človek sa nahlas a veľmi zreteľne bude pýtať prvého v poradí, Je to
tak správne, ako mi to odovzdali?' a zmení to, ak zistí, že nie.
Komunita starostlivo neprestajne pozoruje, čo sa povedalo, aby upozornila na chyby. Tým
sa chráni neporušenosť správy", vysvetlil. „A takýto výsledok sa veľmi líši od toho, čo
dostanete na konci detskej hry na telefón."

3. TEST CHARAKTERU
Tento test preveruje, či sa dá pisateľom veriť. Existuje niečo, čo by poukazovalo na ich
nečestnosť či nemorálnosť, a teda spochybňovalo ich schopnosť či snahu podať históriu
pravdivo?
Blomberg pokrútil hlavou. „Nie, jednoducho nemáme nijaký pádny dôkaz, ktorý by
dosvedčoval, že nešlo o bezúhonných ľudí", odvetil.
„A títo ľudia zaznamenali slová a konanie muža, ktorý od nich vyžadoval takú vysokú
mieru poctivosti, aká sa nespomína v nijakom inom náboženstve. Boli ochotní žiť to, čomu
verili, až natoľko, že desiati z jedenástich zostávajúcich učeníkov podstúpili hrôzostrašnú
smrť, čím sa len potvrdzuje ich pevný charakter.
Čo sa týka čestnosti, pravdovravnosti, cností a morálnosti, týmto ľuďom možno ich
charakter iba závidieť."
4. TEST ZHODNOSTI VÝPOVEDÍ
Skeptici často tvrdia, že práve v tom evanjeliá neobstoja. Či nie je pravda, že si navzájom
beznádejne odporujú? Nenachádzame azda medzi jednotlivými evanjeliovými príbehmi
nezmieriteľné rozpory? A ak sa v nich rozpory objavujú, dá sa im potom vôbec v niečom
veriť?
Blomberg súhlasil, že na mnohých miestach si evanjeliá zdanlivo protirečia. „Tieto rozpory
sa pohybujú v širokej škále: od tých najmenších variácií v slovách až po tie najznámejšie
očividné rozdiely", povedal.
„Ja osobne som presvedčený, že ak vezmeme do úvahy činitele, ktoré sme pred chvíľou
spomínali, to znamená parafrázovanie, skracovanie, vysvetľujúce dodatky, selekciu či
vynechávanie istých častí, musíme evanjeliám priznať výnimočnú kompaktnosť. Treba však
zohľadniť staroveké kritériá, ktoré sú pri ich hodnotení vlastne jediné správne."
„Ironicky", podotkol som, „keby sa celkom zhodovali slovo za slovom, vyvolali by dojem,
že sa autori medzi sebou dohodli a písanie navzájom koordinovali, čo by na ich záznamy
vrhlo tieň pochybností."
„Správne", súhlasil Blomberg. „Ak by sa evanjeliá úplne zhodovali, oslabila by sa ich
vierohodnosť, pretože by sa viac nemohli považovať za nezávislé svedectvá. Ľudia by
potom povedali, že v skutočnosti máme iba jednu výpoveď, ktorú všetci ostatní iba
opakujú."
Spomenul som si na slová jednej z najväčších právnych autorít v dejinách, Šimona
Greenleafa z Harvard Law School, autora významnej a veľmi vplyvnej monografie o
dôkazoch. Po svojom skúmaní zhodnosti evanjelií a vzájomných vzťahov medzi ich
pisateľmi dospel k nasledujúcemu záveru: „Je tu dostatok rozporov, ktoré poukazujú na to,
že medzi nimi nemohla existovať spolupráca či dohoda; a zároveň taká podstatná zhoda,
ktorá upozorňuje, že všetci boli nezávislými rozprávačmi tej istej veľkej udalosti."3
Nemecký historik Hans Stier sa tiež domnieva, že zhoda v základoch a rozdiely v detailoch
pôsobia hodnoverne, pretože vymyslené príbehy majú tendenciu k úplnej dôslednosti a
harmónii: „Každý historik je zvlášť nedôverčivý vtedy, keď sú nezvyčajné udalosti po-
písané iba správami, kde niet žiadnych protirečení."4
Hoci je to pravda, nechcel som obísť problémy spojené s nápadnými nezrovnalosťami
medzi zápismi jednotlivých evanjelií. Rozhodol som sa podrobnejšie preskúmať túto otázku
a pritlačiť na Blomberga nespornými rozdielmi v textoch, na ktoré skeptici často poukazujú
ako na príklady, prečo evanjeliá nemožno považovať za spoľahlivé.

Ako sa vyrovnať s protirečeniami

Začal som dobre známym príbehom o uzdravení. „V Matúšovom evanjeliu sa uvádza, že
sám stotník išiel požiadať Ježiša, aby uzdravil jeho sluhu, ale Lukáš hovorí, že stotník
poslal starších, aby to spravili oni. To je predsa zjavné protirečenie."
„Nie, ja si to nemyslím", odvetil Blomberg. „Pozrime sa na to takto: v súčasnosti často
počujeme, ako sa v správach hovorí, prezident oznámil...', hoci v skutočnosti mu tú reč
napísal hovorca a zverejnil ju tlačový tajomník, a pri troche šťastia ju prezident možno videl
niekedy medzi tým. A predsa nikto onoho hlásateľa neobviňuje z omylu.
Podobne v starovekom svete každý chápal a plne akceptoval, že sa istej osobe pripisovali aj
skutky či konanie, uskutočnené jej podriadenými alebo vyslancami, v tomto prípade
židovskými staršími."
„Takže podľa vás mohli mať pravdu obaja? I Matúš i Lukáš?"
„Presne tak", odpovedal.
Vyzeralo to prijateľne, preto som mu predložil druhý príklad. „Ako si však možno
vysvetliť, že Marek a Lukáš tvrdia, že Ježiš vyhnal démonov do svíň v Geraze, kým Matúš
tvrdí, že to bolo v Gadare. Každý musí uznať, že je to očividný rozpor, ktorý nemožno
zosúladiť. Ide o dve rozličné miesta. Prípad je uzavretý."
„No, ešte ho neuzatvárajte", pousmial sa. „Tu je jedno z možných riešení: jeden názov patril
mestu, a druhý provincii."
Jeho vysvetlenie sa mi však zdalo príliš unáhlené. Akoby unikal pred ťažkosťami tejto
pasáže.
„Ale vec je komplikovanejšia, ako hovoríte", namietol som. „Mesto Geraza nebolo blízko
Galilejského mora, a práve tam mali démoni zhodiť z útesu stádo sviň."
„Fajn, dobrá poznámka", odpovedal. „No našli sa ruiny mesta, ktoré boli odkryté presne na
onom mieste na východnom brehu Galilejského mora. Pôvodný hebrejský názov tohto
mesta, preložený alebo prepísaný do gréčtiny, znel veľmi podobne ako ,Geraza'."
„Výborne", uznal som s úsmevom. „Tu sa vzdávam. Ale mám iný problém, ktorý už nie je
taký ľahký: čo s rozdielmi medzi Ježišovými rodokmeňmi v Matúšovi a v Lukášovi? Na
toto sa často poukazuje ako na neodstrániteľný rozpor."
„Toto je ďalší prípad s viacerými možnosťami riešenia", odpovedal.
„A to?"
„Dve najčastejšie používané vysvetlenia sú také, že Matúš zaznamenáva Jozefovu líniu,
pretože väčšinu úvodnej kapitoly píše z Jozefovej perspektívy. Ten, ako adoptívny otec, by
bol podľa zákona Ježišovým predkom, od ktorého sa odvodzoval Ježišov kráľovský pôvod.
Toto považoval za dôležité Matúš.
Lukáš sledoval genealógiu Máriinej línie. A pretože obaja patrili k Dávidovým potomkom,
obe línie sa v istom vzdialenom okamihu začnú prekrývať.
Druhá možnosť je tá, že obe genealógie zachytávajú Jozefovu líniu s cieľom naplniť
požiadavky zákona. Jedna je však prirodzená línia potomkov, a to v Evanjeliu podľa
Lukáša, a druhá je línia podľa zákona, s dvoma odlišnosťami v bodoch, kde niekto v poradí
nemal priameho potomka. Vtedy bolo potrebné podľa rôznych starozákonných praktík
ustanoviť právnych dedičov.
Problém sa ešte zväčšil tým, že niektoré mená sa vynechali, čo sa však podľa kritérií
staroveku bežne akceptovalo. Treba tiež brať do úvahy preklad mien z jedného jazyka do
druhého, čím sa menila ich výslovnosť, a tak sa ľahko mohli navzájom popliesť mená
rôznych postáv."
Podľa Blomberga teda existujú viaceré racionálne vysvetlenia. A aj keď sa nedajú
považovať za dokonalé, poskytujú aspoň možnosť rozumne zosúladiť jednotlivé záznamy
evanjelia.
Nechcel som, aby sa naša konverzácia zvrhla na dajakú snahu „nachytať protihráča", preto
som si povedal, že pôjdeme ďalej. Medziiným sme sa s Blombergom zhodli na tom, že
najkomplexnejší prístup bude individuálne sa zaoberať každým rozporným miestom a
skúmať, či existuje nejaké racionálne riešenie. V každom prípade pri komplexnom štúdiu
biblických kníh, a neraz až ich najmenších podrobností, ony samy ukazujú, ako možno tieto
rozdiely zosúladiť.5
„A zároveň", dodal Blomberg, „niekedy sa objavia miesta, pri ktorých sa musíme zdržať
konečného výroku a jednoducho pripustiť, že hoci sme preverili väčšinu textu a uznali ho za
hodnoverný, musíme dať priestor aj pochybnostiam, pretože si nie sme istí niektorými
inými detailmi."

5. TEST ZAUJATOSTI
Táto skúška by mohla objasniť, či boli pisatelia evanjelií nejako zaujatí, čo by mohlo ich
prácu ovplyvniť určitým smerom. Mali dajaký skrytý záujem na tendenčnom prispôsobení
udalostí, o ktorých informovali?
„Nemôžeme podceniť fakt, že títo ľudia Ježiša milovali", podotkol som. „Neboli
neutrálnymi pozorovateľmi; boli to jeho oddaní nasledovníci. Nedá sa teda očakávať, že
niečo trochu zmenia, aby ho predstavili v lepšom svetle?"
„Nuž pripúšťam", znela jeho odpoveď, „naozaj tu existuje aj táto možnosť. No na druhej
strane, ak si ľudia niekoho veľmi vážia a cítia voči nemu hlbokú úctu, zaväzuje ich to verne
zaznamenať jeho život. Preukážu mu tak svoju lásku. A myslím si, že práve to sa stalo v
prípade evanjelistov.
Okrem toho, jeho učeníci si mohli vyslúžiť jedine kritiku, vylúčenie zo spoločnosti a
mučeníctvo. Určite nemohli získať nič po finančnej stránke. Takáto skutočnosť na nich skôr
tlačila, aby boli ticho, aby Ježiša zapreli, znižovali jeho význam, či dokonca zabudli na to,
že ho vôbec stretli. No oni práve vďaka svojej statočnosti a úprimnosti otvorene svedčili o
tom, čo videli, aj keď to pre nich znamenalo utrpenie a smrť."

6. TEST PRISPÔSOBOVANIA
Keď ľudia svedčia o udalostiach, ktoré videli, často sa pokúšajú ochrániť seba či druhých
tým, že vynechajú zmienky o detailoch, ktoré by ich mohli ukázať v zlom svetle, alebo
ktoré by sa ťažko vysvetľovali. Výsledkom je spochybnenie celého ich svedectva.
Preto som sa Blomberga opýtal: „Zanechali nám pisatelia evanjelií nejaký materiál, ktorý
by ich ukazoval v zlom svetle, alebo radšej neuvádzajú o sebe nič zahanbujúce? Zmieňujú
sa aj o niečom, čo by sa im nepohodlne alebo len veľmi ťažko vysvetľovalo?"
„Áno, takýchto vecí sa tam nájde dosť", povedal. „Máme napríklad Ježišove znepokojujúce,
ba až zdrvujúce výroky. Niektoré z nich kladú vysoké morálne nároky. Keby som ja
vymýšľal náboženstvo, ktoré by malo vyhovovať mojim fanúšikom, pravdepodobne by som
o sebe netvrdil, že som rovnako dokonalý ako môj nebeský Otec, ani by som nevyhlasoval,
že cudzoložstvom je už aj vášeň vo vlastnom srdci."
„Ale aj v iných náboženstvách sú vyhlásenia, ktoré kladú vysoké nároky", zaprotestoval
som.
„Áno, to je pravda. Práve preto sú presvedčivejšie tie znepokojujúce, zložité vyjadrenia,
ktoré by mohli vyvolávať rozpaky vzhľadom na to, čo o Ježišovi chcela učiť cirkev."
Táto odpoveď sa mi zdala nejasná. „Uveďte mi nejaké príklady", povedal som.
Blomberg sa na chvíľu zamyslel, a potom riekol: „V piatom verši šiestej kapitoly Evanjelia
podľa Marka sa napríklad hovorí, že Ježiš v dôsledku malej viery ľudí v Nazarete mohol
urobiť iba zopár zázrakov, čo zdanlivo spochybňuje Ježišovu moc. V tridsiatom druhom
verši trinástej kapitoly Ježiš povedal, že nepozná ani deň, ani hodinu svojho návratu, čo
zdanlivo spochybňuje jeho dokonalé poznanie.
Teológia nakoniec nemala nijaký problém s týmito vyhláseniami, pretože sám Pavol vo
svojom Liste Filipanom, v kapitole 2, vo veršoch 5 až 8 hovorí o tom, že Boh vedome a
dobrovoľne obmedzil svoje božské vlastnosti.
Keby som však chcel klamať a prekrútiť udalosti, bolo by omnoho jednoduchšie úplne
vynechať tieto state, a potom by som ich nemusel komplikovane vysvetľovať.
Ďalším príkladom je Ježišov krst. Dá sa síce vysvetliť, prečo sa Ježiš, hoci bol sám bez
hriechu, dal pokrstiť, ale prečo by sme si situáciu neuľahčili a zmienku o tom jednoducho
nevynechali? Alebo napríklad Ježiš na kríži zvolal: ,Môj Bože, môj Bože, prečo si ma
opustil?' Tieto slová vyvolávajú príliš mnoho otázok; prečo by ich pisatelia radšej
nevynechali?"
„Zaiste", pritakal som, „a nachádzajú sa tam nejaké pohoršujúce veci o učeníkoch?"
„Bez pochýb", povedal Blomberg. „Markov pohľad na Petra je vcelku nelichotivý. A Peter
je ich vodca! Učeníci Ježiša nechápali. Jakub a Ján chceli miesta po Ježišovej pravici a
ľavici a on ich namiesto toho musel tvrdo poučiť o tom, že vedenie je službou. Učeníci
mnohokrát vyzerali ako hŕstka hrabivých, sebeckých a nechápavých ľudí.
Vieme už, že pisatelia evanjelií si vyberali, čo zo zachovaného materiálu zaznamenajú.
Jánovo evanjelium končí poznámkou, že ani celý svet by nestačil pojať všetko, čo by sa o
Ježišovi mohlo napísať. Preto na niektorých miestach vynechali, čo na iných zapísali.
Takýto prístup sám osebe však nemožno považovať za falšovanie celého príbehu.
Treba si teda položiť otázku, či naozaj možno uveriť, že vo svojich záznamoch prekrútili
skutočné historické udalosti, ak si nedovolili vo vlastnom záujme vynechať určité
nepohodlné veci."
Na chvíľu sa odmlčal, a potom s istotou povedal: „Ja tvrdím, že nie."

7. OVEROVACÍ TEST
Do ďalšieho testu som sa pustil otázkou, či sa dajú overiť fakty, ktoré sa uvádzajú v
evanjeliách. „Preukáže sa správnosť údajov o ľuďoch, miestach a udalostiach v prípadoch,
keď ich možno porovnať s nezávislými zdrojmi?" Často je pre potvrdenie autorovej snahy o
presnosť záznamu takéto overovanie neoceniteľné.
„Áno, ich správnosť už bola často dokázaná a s pokračujúcim výskumom sa potvrdzuje
stále viac detailov", odvetil Blomberg. „Za posledných sto rokov archeológovia objavili
nálezy, ktoré potvrdili konkrétne údaje v evanjeliách. Zvlášť v Evanjeliu podľa Jána, čo je
dosť paradoxné, pretože práve to sa najčastejšie spochybňuje!
Stále sú tu však niektoré nerozriešené záležitosti a niektoré archeologické prieskumy
otvorili nové problémy, ale to všetko je mizivá menšina v porovnaní s množstvom
potvrdených dôkazov.
Ba navyše, nekresťanské zdroje ponúkajú množstvo faktov o Ježišovi, ktoré potvrdzujú
podstatu jeho učenia a najdôležitejšie udalosti jeho života. A keď sa zamyslíme nad tým, že
starovekí historici sa zväčša zaoberali iba politickými vládcami, panovníkmi, kráľmi,
vojenskými konfliktmi, oficiálnymi náboženskými predstaviteľmi a hlavnými filozofickými
hnutiami, je pozoruhodné, ako veľa sa môžeme dozvedieť o Ježišovi a jeho nasledovníkoch,
hoci v tom čase nespadali ani do jednej z týchto kategórií."
Bola to stručná a jasná odpoveď. No aj tak sa mi zdalo, hoci som nemal dôvod pochybovať
o Blombergových záveroch, že tieto záležitosti si zaslúžia hlbšie štúdium. Vzal som do ruky
pero a na okraj svojich zápiskov som si spravil poznámku: Získať odborné názory
archeológov a historikov.

8. TEST OPOZÍCIE
Existujú nejaké dôkazy o oponentoch evanjelia v časoch ich vzniku? Inými slovami, nenašli
sa nejaké stopy po Ježišových súčasníkoch, ktorí by sa sťažovali, že autori evanjelií
nezaznamenali vtedajšie udalosti pravdivo, ale si ich prispôsobili podľa svojich predstáv?
„Mnoho ľudí malo svoje dôvody na zdiskreditovanie tohto hnutia a urobili by to, keby len
dokázali tieto historické udalosti lepšie prerozprávať", povedal Blomberg.
„No pozrime sa na to, čo hovoria oponenti. V neskorších židovských spisoch je Ježiš
nazývaný čarodejníkom, ktorý zvádzal Izrael - čo potvrdzuje, že naozaj konal úžasné
zázraky, hoci pisatelia polemizujú o zdroji jeho moci.
Hoci sa priam ponúka vynikajúca príležitosť na vyhlásenia typu: ,Kresťania vám budú
tvrdiť, že konal zázraky, ale my vám teraz chceme povedať, že to nie je pravda.' To jeho
oponenti nikdy netvrdia. Ba naopak, svojimi výhradami v skutočnosti priznávajú, že to, čo
evanjeliá píšu - že Ježiš konal zázraky - je pravda."
Spýtal som sa: „Mohlo by sa nové kresťanské hnutie zakoreniť priamo v Jeruzaleme - teda
tam, kde Ježiš pôsobil, bol ukrižovaný, pochovaný a vzkriesený - ak by ľudia, ktorí ho
poznali, vedeli, že skutočnosti o Ježišovi učeníci prehnali alebo prekrútili?"
„Ja tomu neverím", znela jeho odpoveď. „Predstavme si mladé hnutie, vo svojich
začiatkoch veľmi zraniteľné a krehké, a zároveň vystavené prenasledovaniu. Ak by bol
dôvod napadnúť ho a obviniť z výmyslov a podvrhov, tak by sa určite našli viacerí kritici.
Ale", zdôraznil na záver, „o ničom takom sa nevie."

VIERA PODOPRENÁ FAKTAMI

Musím sa priznať, že Blomberg na mňa urobil veľký dojem. Mal obdivuhodný prehľad a na
otázky reagoval pohotovo, múdro a presvedčivo, čím jeho obhajoba spoľahlivosti evanjelií
získala ohromnú váhu. Jeho vysvetlenie k problematike autorstva evanjelií, raného
datovania najzákladnejšieho vyznania viery o Ježišovi, presnosti ústneho podania či
rozporov v evanjeliách, teda celá jeho výpoveď mi poskytla pevný základ, na ktorom som
mohol stavať.
No ešte stále bolo treba prejsť dlhú cestu, aby sme mohli s určitosťou povedať, či bol Ježiš
jediný Boží Syn. Po rozhovoroch s Blombergom sa mi vyjasnil môj ďalší cieľ: prísť na to,
či sa evanjeliá, ktorých dôveryhodnosť nám dokazoval Blomberg, spoľahlivo zachovali
počas celých stáročí. Ako si môžeme byť istí, či sa dnes používané texty vôbec podobajú na
svoj originál zapísaný v 1. storočí? A ďalej, ako vieme, že evanjeliá nám o Ježišovi nič
nezamlčali?
Pozrel som sa na hodinky. Ak nebude dopravná zápcha, chytím let do Chicaga. Ako som si
vkladal do kufríka poznámkový blok a diktafón, zrak mi ešte raz padol na detské obrázky
na stene. Náhle som si na moment predstavil Blomberga nie ako vedca či profesora, ale ako
otca, ktorý večer sedí na okraji postele svojich dcér a tíško im rozpráva o tom, čo je v živote
naozaj dôležité.
Čo im rozpráva - premýšľal som - o Biblii, o Bohu alebo o Ježišovi, ktorý o sebe vyslovil
také odvážne veci?
Nemohol som odolať a nakoniec som sa ho opýtal: „A čo vaša vlastná viera? Ako vaše
bádanie ovplyvnilo to, čomu veríte?"
Horko-ťažko som to dostal zo seba von, ale on mi bez rozpakov odpovedal: „Moju vieru to
nepochybne veľmi posilnilo. Z vlastného bádania viem, že dôveryhodnosť evanjeliového
záznamu možno podložiť dôkazom, ktorý má veľkú váhu."
Na chvíľu stíchol, a potom pokračoval. „Viete, je to dosť ironické, no Biblia sa pochvalne
vyjadruje o viere, ktorá nežiada dôkazy. Spomínate si, ako Ježiš odpovedal pochybujúcemu
Tomášovi:, Veríš, pretože si videl; požehnaní tí, ktorí nevideli a uverili'? A ja viem, že
človek nikdy nezíska vieru na základe dôkazov. Nemôžeme nahradiť dielo Ducha Svätého,
na čo kresťania mnohokrát upozorňujú, keď počúvajú podobné diskusie.
Ale musím vám povedať aj to, že mnohí bádatelia z oblasti Nového zákona, ktorí neboli
kresťanmi, práve vďaka svojim vedeckým objavom prišli k viere v Ježiša. A rovnako
existuje nespočetné množstvo vedcov, ktorí už predtým boli veriaci a ich viera sa upevnila
práve vďaka vedeckým dôkazom. A do tejto kategórie patrím aj ja."
Čo sa týka mňa, pôvodne som patril do prvej kategórie. Nie ako vedec, no ako neveriaci,
bojovník proti poverám, dôsledný reportér na výprave za poznaním pravdy o tom Ježišovi,
ktorý o sebe povedal, že je Cesta, Pravda a Život.
Zacvakol som svoj kufrík a postavil som sa, aby som Blombergovi poďakoval. Do Chicaga
som odletel spokojný, že začiatok pátrania mám úspešne za sebou.

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Archer, Gleason L., The Encyclopedia of Bible Diffículties. Grand Rapids: Zon-dervan, 1982.
• Blomberg, Craig, "The Historícal Reliability of the New Testament." In: Craig, Wiliam Lane, Reasqnable Faith.
Westchester, 111.: Crossway, 1994, s. 193-231.
• Blomberg, Craig, "Where Do We Start Studying Jesus?" In: Wilkins, Michael J. a Moreland J. R, Jesus under Fire. Grand
Rapids: Zondervan, 1995, s. 17-50.
« Dunn, James, The Living Word. Philadelphia: Fortress, 1988.
• Marshall, I. Howard, I Believe in the Historícal Jesus. Grand Rapids: Eerdmans, 1977.
 3.
DOKUMENTÁRNY DÔKAZ
NAKOĽKO SPOĽAHLIVO SA ZACHOVALI JEŽIŠOVE
ŽIVOTOPISY?

Ako reportér v Chicago Tribúne som bol „knihomoľom", trávil som nespočetné množstvo hodín
prehľadávaním súdnych spisov v snahe vyňuchať nejaké pikantné novinky. Bolo to veľmi náročné
na čas a vyžadovalo si to veľmi pozorné sústredenie, ale stálo to za to: darilo sa mi pravidelne
získavať také správy, ktoré sa zverejňovali na prednej stránke.
Raz som napríklad narazil na isté prísne tajné protokoly z neverejných pojednávaní, ktoré boli
omylom zaradené do verejne prístupných archívov. Moje články následne odhalili obrovskú
korupciu, spojenú s niektorými z najrozsiahlejších chicagských verejnoprospešných projektov,
napríklad s výstavbou najväčších diaľnic.
No najprekvapivejšie dokumenty, aké som kedy objavil, súviseli s pamätnou kauzou, v ktorej bola
spoločnosť Ford Motor Company obvinená zo zabitia z nedbanlivosti pre smrť troch mladých ľudí,
ktorí zhoreli vo Forde Pinto. Bolo to po prvýkrát, čo bol americký výrobca súdne stíhaný za
predávanie údajne nebezpečného produktu.
Keď som prezeral súdne archívy v malom mestečku Winamac v štáte Indiána, objavil som kópie
dôverných správ Fordu, ktoré odhaľovali, že výrobca áut dopredu vedel o tom, že Pinto môže
vybuchnúť pri náraze zozadu v rýchlosti približne štyridsať kilometrov za hodinu. V spisoch sa
poukazovalo na to, že výrobca sa namiesto zvýšenia bezpečnosti automobilu rozhodol ušetriť pár
dolárov na každom aute a rozšíriť jeho úložný priestor.
Práve vtedy náhodou prechádzal okolo firemný právnik Fordu a zbadal, ako robím fotokópie týchto
dokumentov. V zúfalstve sa
rozbehol na súd vyžiadať si rozhodnutie o zapečatení dokumentov a ich utajení pred verejnosťou.
No bolo už neskoro. Moja správa vyšla v Chicago Tribune s výrazným titulkom „Ford ignoroval
nebezpečenstvo výbuchu, odhalenie tajných záznamov", a potom preletela celou krajinou.1

OVEROVANIE DOKUMENTOV
Získať tajný spis je jedna vec, no iná je potvrdiť jeho autenticitu. Skôr, ako môže novinár
zverejniť jeho obsah, alebo než prokurátor môže uznať takéto dokumenty ako súdne
dôkazy, treba sa uistiť, že sú pravé.
Boli záznamy týkajúce sa Fordu Pinto na originálnych firemných hlavičkových papieroch?
Nemohli byť podpisy sfalšované? Ako som si mohol byť istý? A pretože spisy boli zjavne
mnohokrát kopírované, ako som mohol dôverovať tomu, že ich obsah sa nezmenil? Inými
slovami, ako som sa mohol spoľahnúť, že všetky kópie dokumentov boli identické s
originálom spisu, ktorý som nemal k dispozícii?
Ba čo viac, ako som mohol mať istotu, že tieto záznamy obsahujú celý príbeh? Veď
nakoniec reprezentovali iba zlomok vnútornej korešpondencie Fordu. A nemohli by
existovať aj iné záznamy, utajené pred verejnosťou, ktoré by po svojom odhalení vrhli na
celú vec celkom iné svetlo?
Ide o závažné otázky, ktoré sa rovnako týkajú preverovania spisov Nového zákona. Bibliu
vlastne tvoria kópie starovekých historických záznamov. Pôvodné rukopisy Ježišových
životopisov - Matúšovho, Markovho, Lukášovho a Jánovho - a tiež všetkých ostatných kníh
Starého a Nového zákona sa už dávno rozpadli na prach. Ako si teda môžem byť istý, že ich
súčasné verzie - konečný produkt nespočetného opisovania po mnohé stáročia - sa vôbec
podobajú tomu, čo autori pôvodne napísali?
A na dôvažok, podľa čoho viem, či tieto štyri životopisy podávajú celý Ježišov príbeh? Čo
ak existovali aj iné jeho životopisy, ktoré raná cirkev odmietla, pretože nesúhlasila s tým,
ako zobrazovali Ježiša? Ako som sa mohol spoľahnúť na to, že cirkevní politici nedali
zničiť záznamy, ktoré boli rovnako presné ako tie, čo sa nakoniec prijali do Nového zákona
a ktoré by poukázali na nové dôležité skutočnosti o slovách a skutkoch kontroverzného
tesára z Nazaretu? Tieto dve záležitosti, teda či sa Ježišove životopisy zachovali spoľahlivo
a presne a či cirkev neodstránila rovnako presné záznamy o ňom, si vyžadovali dôkladné
zváženie. Rozhodol som sa, že sa o tom porozprávam s naslovovzatým odborníkom, ktorý
je všeobecne prijímanou autoritou v tejto problematike. Letel som do Newarku a autom z
požičovne som sa doviezol k nemu do Princetonu na krátku návštevu.
• DRUHÉ INTERVIEW: S TEOLÓGOM BRUCEOM M. METZGEROM

Osemdesiatštyriročného Brucea Metzgera som zastihol v sobotu popoludní na jeho

obľúbenom mieste, v knižnici Princetonského teologického seminára, kde, ako s úsmevom
podotkol, rád oprašuje knihy. V skutočnosti on sám napísal niektoré z tých najlepších,
zvlášť o textoch Nového zákona. Napísal a redigoval spolu päťdesiat kníh2, z ktorých
mnohé boli preložené do nemčiny, čínštiny, japončiny, kórejčiny, malagajčiny a ďalších
jazykov.
Získal titul magistra v Princetonskom teologickom seminári a titul magistra a doktora na
Princetonskej univerzite. Čestné doktoráty mu udelilo päť vysokých škôl a univerzít,
napríklad aj škótska St. Andrews University, nemecká Múnsterská univerzita či juhoafrická
Potchefstroom University.
V roku 1969 hosťoval ako vedecký pracovník v Tyndale House v Cambridgei vo Veľkej
Británii. V roku 1974 bol dočasným spolupracovníkom Čiare Halí, pracoviska
Cambridgeskej univerzity a v roku 1979 oxfordskej Wolfson College. V súčasnosti je
emerit-ným profesorom v Princetonskom teologickom seminári, ktorým sa stal po
štyridsiatich šiestich rokoch vyučovania Nového zákona.
Metzger je predsedom výboru prekladateľov New Revised Standard Version Bible,
korešpondentom Britskej akadémie a členom kuratória vedeckého ústavu Vetus Latina (v
súčasnosti používaný názov pre staršie, t.j. predvulgátne latinské preklady; pozn. prekl.) pri
kláštore v Beurone v Nemecku. Je bývalým prezidentom Spoločnosti biblickej literatúry,
Medzinárodnej spoločnosti pre Novozákonné štúdiá a Severoamerickej patristickej
spoločnosti.
Ak nazriete do poznámok ktorejkoľvek z odborných kníh zaoberajúcich sa textom Nového
zákona, zistíte, že sa pravidelne odvolávajú na Metzgera. Jeho knihy sú povinným čítaním
na univerzitách a v seminároch na celom svete. Vysoko ho rešpektujú vedci najrôznejších
teologických smerov.
V mnohých ohľadoch je Metzger, narodený v roku 1914, akousi reminiscenciou na staršiu
generáciu. Zohratý so sivým buickom, ktorý volá „moja zadymená bugatka", nosí
tmavosivé sako a modrú kašmírovú viazanku. Nosí ju aj do knižnice, dokonca aj cez ví-
kend. Má biele, starostlivo učesané vlasy. Jeho jasné a prenikavé oči na vás hľadia spoza
okuliarov bez rámu. Kráča už pomalšie, než zvykol, ale stále bez problémov vyjde hore
schodmi na druhé poschodie, kde sa v tmavej a strohej kancelárii venuje svojmu výskumu.
Nestratil ani zmysel pre humor. Ukázal mi plechový kanister, ktorý zdedil ako prezident
výboru prekladateľov Revised Standard Version Bible. Otvoril veko, aby mi ukázal popol z
Biblie, ktorú v roku 1952 ako výraz protestu proti jej prekladu spálil jeden fun-
damentalistický kazateľ.
„Zdá sa, že sa mu nepáčilo, keď výbor zmenil slovo ,druh' použité v preklade Biblie King
James v Liste Hebrejom, v kapitole l, vo verši 9 na ,súdruh'", doplnil Metzger s úsmevom
na tvári. „Obvinil ich, že sú komunisti!"
Aj keď je jeho reč občas váhavá a občas odpovedá bizarnými frázami typu „Presne tak",
vyniká múdrosťou, vzdelanosťou a rozhľadom v otázkach Nového zákona. Keď som ho
požiadal o štatistické údaje, nespoliehal sa na výsledky svojho výskumu Nového zákona z
roku 1992, ale nanovo si spravil prehľad o veci, aby získal najnovšie čísla. Dokáže si
spomenúť na mnohé detaily o ľuďoch a miestach a stále sa naplno zapája do diskusií
odborníkov z oblasti Nového zákona. Oni sami ho často vyhľadávajú, keď potrebujú radu či
usmernenie.
Jeho kancelária veľkosti väzenskej cely nemá okná a steny sú natreté základnou šedou
farbou. Prinútil ma, aby som si sadol do pohodlnejšieho z dvoch drevených kresiel. Patrilo
to k jeho šarmu. Sálala z neho láskavosť, zvláštna miernosť a akási jemnosť ducha,
ktorý nechcel dominovať, a ja som zrazu zatúžil po tom, aby aj zo mňa, keď budem starý,
vyžarovalo také čaro.
Keď sme sa navzájom jeden druhému predstavili, pristúpil som k prvej téme, o ktorej som
sa s ním chcel porozprávať: Ako si môžeme byť istí, že sa nám Ježišove životopisy
zachovali úplne spoľahlivo?

KÓPIE KÓPIÍ KÓPIÍ

„Budem k vám úprimný", povedal som Metzgerovi. „Keď som zistil, že originály Nového
zákona sa nezachovali, začal som veľmi pochybovať. Hovoril som si, že ak všetko, čo
máme, sú kópie kópií kópií, vlastne nemôžeme mať dôveru v to, že sa súčasná verzia No-
vého zákona zhoduje s jeho pôvodným textom. Aká je vaša mienka?"
„Táto otázka sa netýka iba Biblie, ale aj iných dochovaných starovekých spisov", odvetil.
„Čo ale hovorí v prospech Nového zákona, zvlášť ak to porovnáme s ostatnými
starovekými spismi, je množstvo kópií, ktoré sa zachovali."
„Prečo je to dôležité?" spýtal som sa.
„Nuž, väčšie množstvo kópií, ktoré navzájom súhlasia, zvlášť ak pochádzajú z rôznych
geografických oblastí, sa dá lepšie porovnávať a podľa toho zisťovať, ako vyzeral pôvodný
dokument. Môžu súhlasiť jedine vtedy, ak tvoria genealogické línie rodostromu, vedúce k
originálu."
„Dobre", povedal som, „vidím, že mať k dispozícii mnoho kópií z rozličných miest môže
pomôcť. Ale čo s ich vekom? Určite je to rovnako dôležité, či nie?"
„Presne tak", odvetil. „A toto je ďalší fakt, ktorý nahráva Novému zákonu. Vznik
originálov Nového zákona a ich najstarších zachovaných opisov oddeľuje len niekoľko
generácií, kým v prípade iných starovekých textov ide o päť, osem či až desať storočí.
Na dôvažok máme okrem gréckych rukopisov aj preklady evanjelií do iných jazykov, a to
do latinského, sýrskeho a koptského, ktoré pochádzajú z celkom raného obdobia. A okrem
toho máme ešte čosi, čo by sme mohli nazvať druhotnými prekladmi, ktoré vznikli
trochu neskôr, napríklad arménske, gótske, gruzínske, etiópske či viaceré iné."
„Aký to má význam?"
„Taký, že hoci nemáme dnes k dispozícii ani jeden grécky originál, spájaním informácií z
prekladov, ktoré pochádzajú z relatívne skorého obdobia, môžeme reprodukovať obsah
Nového zákona. A navyše, aj keby sa stratili všetky grécke rukopisy spolu s ranými
prekladmi, obsah Nového zákona by sme ešte vždy mohli zrekonštruovať z množstva citácií
roztrúsených v komentároch, kázňach, listoch a v iných písomnostiach cirkevných otcov."
Aj keď to znelo ohromujúco, nedokázal som posúdiť tento dôkaz izolovane, bez širších
súvislostí. Aby som mohol oceniť jedinečnosť Nového zákona, potreboval som ho vidieť v
kontexte s niečím iným. Zamyslel som sa nad tým, ako by obstál v porovnaní s inými,
veľmi známymi starovekými dielami.

HORA MANUSKRIPTOV
„Keď hovoríte o veľkom množstve rukopisov", pokračoval som, „ako to vyzerá v porovnaní
s inými starovekými knihami, ktoré sa vo vedeckých kruhoch bežne považujú za
spoľahlivé? Povedzte mi niečo napríklad o dielach Ježišových súčasníkov."
Keďže túto otázku očakával, siahol do poznámok, ktoré si priniesol so sebou.
„Vezmite si Tacita, rímskeho historika, ktorý napísal Anály Rímskej ríše okolo roku 116",
začal. „Dnes existuje iba jediný opis jeho prvých šiestich kníh a ten vznikol okolo roku 850.
Knihy 11-16 sa zachovali v opise datovanom do 11. storočia. Knihy 7 až 10 sa stratili.
Takže medzi obdobiami, keď Tacitus svoje informácie získaval a zapisoval, a keď potom
vyhotovili spomínané jediné existujúce kópie, je veľká časová medzera.
Máme i deväť gréckych rukopisov Vojny židovskej od Jozefa Flavia, historika z 1. storočia.
Tieto kópie pochádzajú z 10. až 12. storočia. Existuje aj latinský preklad tohto diela zo 4.
storočia a stredoveké ruské exempláre z 11. či 12. storočia."
Tieto čísla boli prekvapujúce. Akoby to bola len tenučká niť manuskriptov, ktorá tieto
staroveké diela spája s moderným svetom.
„Len na porovnanie", ozval som sa, „koľko dnes existuje gréckych rukopisov Nového
zákona?"
Metzgerovi sa nadšením rozšírili oči a vari o oktávu vyšším hlasom zvolal:
„Katalogizovaných ich bolo viac ako päťtisíc!"
Vyzeralo to ako celá hora rukopisov, oproti krtincu kópií Tacita a Jozefa Plavia. „Je to
bežné pre stredoveké spisy? Čo by s tým mohlo súperiť?"
„V porovnaní s inými antickými dielami je množstvo novozákonného materiálu udivujúce.
Množstvom opisov sa najviac k Novému zákonu blíži Homérova Iliada, čo bola biblia
starých Grékov. Máme ich takmer šesťstopäťdesiat. Niektoré sú dosť útržkovité. Datujeme
ich do 2. až 3. storočia a neskorších čias. Keď si uvedomíme, že Homér svoje dielo zostavil
okolo roku 800 pred Kristom, vidíme opäť veľkú časovú medzeru."
„Veľká časová medzera" bol mierny výraz, veď ide o tisíc rokov! V skutočnosti sa to ani
nedá porovnávať: svedectvo opisov Nového zákona má nesmiernu váhu pri pohľade na iné
uznávané diela staroveku, ktoré súčasní vedci bez jediného zaváhania považujú za au-
tentické.
Keďže doterajšia diskusia vo mne vzbudila veľkú zvedavosť, požiadal som Metzgera, aby
mi o niektorých rukopisoch porozprával viac.
„Najstaršie sú fragmenty papyrusu, čo je látka vyrobená zo šachorovitej rastliny, ktorá
rástla v Egypte pri brehoch delty Nílu", povedal. „Dodnes sa zachovalo deväťdesiatdeväť
útržkov papyrusu, ktoré obsahujú jednu alebo viac pasáží alebo kníh Nového zákona.
Najvýznamnejšie biblické rukopisy, nazývané Chester-Beattyho papyrusy, boli objavené
okolo roku 1930. Z nich papyrus číslo l obsahuje časti štyroch evanjelií a knihu Skutkov a
je datovaný do 3. storočia. Papyrus číslo 2, datovaný približne do roku 200, obsahuje väčšie
časti ôsmich Pavlových listov a časti Listu Hebrejom. Papyrus číslo 3, pochádzajúci z 3.
storočia, obsahuje rozsiahlu časť knihy Zjavenie Jána."
Obdobie medzi spísaním Ježišových životopisov a vznikom najstarších opisov bolo teda
extrémne krátke. Aký je však najstarší zachovaný opis? Do akej blízkosti k pôvodným
zápisom, expertmi nazývaným „autografy", sa dokážeme dostať?

ÚTRŽOK, KTORÝ ZMENIL HISTÓRIU

Položil som ďalšiu otázku: „Akú najstaršiu časť z celého Nového zákona máme dnes k
dispozícii?"
Metzger nemusel hľadať odpoveď dlho. „Je to fragment Evanjelia podľa Jána, päť veršov z
osemnástej kapitoly, tri sú zapísané na jednej strane, dva na druhej, a meria asi 6,2 krát 8,7
centimetra", povedal.
„Ako ho objavili?"
„Odkúpili ho v Egypte v roku 1920, ale dlhý čas zostal nepovšimnutý medzi podobnými
fragmentmi. V roku 1934 C. H. Roberts zo St. John's College v Oxforde prehľadával
papyrusy v John Rylands Library v Manchestri vo Veľkej Británii. Okamžite spoznal, že
ide o zachovanú časť Jánovho evanjelia. Jeho vek dokázal určiť zo štýlu rukopisu."
„Do akého obdobia podľa neho patrí?" spýtal som sa.
„Jeho vznik odhadol na obdobie medzi rokmi 100 a 150. Mnoho iných významných
paleografov, ako sú Sir Prederie Kenyon, Sir Harold Bell, Adolf Deissmann, W. H. P.
Hatch, Ulrich Wilcken a ďalší s jeho odhadom súhlasili. Deissmann bol presvedčený, že
patrí aspoň do obdobia vlády cisára Hadriána, to znamená do rokov 117 až 138, alebo
dokonca cisára Trajána, čo sú roky 98 až 117."
Ohromilo ma to, pretože skeptickí nemeckí teológovia minulého storočia tvrdošijne
presadzovali názor, že štvrté evanjelium neexistovalo v písomnej forme až do roku 160, a
teda v ňom zaznamenané udalosti Ježišovho života nemohli mať nijakú historickú hodnotu.
Niekoľko generácií vedcov sa dalo ovplyvniť ich názorom a pohŕdali spoľahlivosťou tohto
evanjelia.
„No spomínaný objav ich názor úplne vyvrátil."
„Áno. Ide o fragment opisu Jánovho evanjelia z naozaj raného obdobia. Vznikol v
egyptskej komunite, žijúcej pri Níle, čo je veľmi ďaleko od Efezu a Malej Ázie, odkiaľ
pravdepodobne pochádza originál."
Tento objav spôsobil zásadný obrat v pohľade na známe historické udalosti, pretože
posunul zostavenie Jánovho evanjelia omnoho bližšie ku dňom, keď Ježiš kráčal po zemi. V
tej chvíli mi napadlo, že si u archeológa musím overiť, či ešte aj nejaké iné objavy posilňujú
našu dôveru v spoľahlivosť štvrtého evanjelia.
BOHATÉ MNOŽSTVO DÔKAZOV
Zatiaľ čo papyrusy reprezentujú najstaršie kópie Nového zákona, zachovali sa aj staroveké
rukopisy na pergamene, ktorý vyrábali z koží hovädzieho dobytka, oviec, kôz a antilop.
„Máme tzv. unciálne, majuskulné rukopisy, ktoré sú celé napísané veľkými písmenami
gréckej abecedy", znelo Metzgerovo vysvetlenie. „Dnes ich máme tristošesť, z ktorých
viaceré datujeme až do 3. storočia. Najdôležitejší je Codex Sinaiticus, čo je jediný komplet-
ný Nový zákon napísaný týmto písmom a Codex Vaticanus, ktorý nie je úplne kompletný.
Oba sú datované približne do roku 350.
Minuskulné texty, písané malými písmenami, začali vznikať až okolo roku 800 a dochovalo
sa z nich 2856 rukopisov. Existujú aj lekcionáre, ktoré obsahujú vybraté časti
novozákonného textu určené na nedeľné a sviatočné čítanie v kostoloch. Katalogizovaných
ich bolo až 2403. To spolu dáva až 5664 gréckych manuskriptov.
A ku gréckym dokumentom musíme prirátať tisíce iných starovekých novozákonných
rukopisov v iných jazykoch. Existuje osem až desaťtisíc rukopisov latinskej Vulgáty, plus
osemtisíc opisov v etiópčine, staroslovienčine a arménčine. Spolu ich teda existuje približne
dvadsaťstyritisíc."
Chcel som si potvrdiť, či ho chápem správne: „Podľa vás, ako vyjde Nový zákon z
porovnania s inými preslávenými dielami staroveku, ak budeme ako meradlo brať do úvahy
množstvo zachovaných opisov a časový odstup medzi originálmi a najstaršími dodnes
zachovanými kópiami?"
„Vynikajúco. Môžeme sa spoľahnúť, že sa k nám dostal vo veľmi presnom znení,
predovšetkým ak ho porovnáme s ktorýmkoľvek iným literárnym dielom staroveku."
S týmto vyhlásením sa stotožňujú renomovaní vedci po celom svete. Povedané slovami F.
F. Brucea, niekdajšieho popredného profesora na britskej Manchesterskej univerzite, autora
knihy Spoľahlivosť dokumentov Nového zákona: „Na celom svete niet ani jedného
starovekého literárneho diela, ktoré by bolo tak dobre písomne doložené ako Nový zákon."3
Metzger už spomínal meno Sira Frederica Kenyona, bývalého riaditeľa Britského múzea a
autora knihy The Palaeography of Greek Papyri (Paleografia gréckych papyrusov). Kenyon
povedal, že „v nijakom inom prípade nie je časový interval medzi zostavením knihy a
vznikom najstaršieho opisu taký krátky, ako je to pri Novom zákone."4
Jeho záver znie: „Niet viac dôvodov pochybovať o tom, že Písmo sa k nám dostalo v
podstate vo svojej pôvodnej podobe."5
No aj tak, čo s nezrovnalosťami medzi rozličnými rukopismi? V časoch pred vynájdením
kopírovacích strojov sa dokumenty prácne ručne opisovali; písmeno za písmenom, slovo za
slovom, riadok za riadkom. Pisári sa museli dopustiť mnohých omylov. Teraz som sa chcel
zamerať na to, či chyby vzniknuté pri opisovaní nemohli beznádejne poznačiť aj naše
súčasné verzie Biblie.

PREVEROVANIE OMYLOV
„Keď si uvedomíme, ako sa na seba podobajú písané grécke písmená a v akých
primitívnych podmienkach pisári pracovali, musíme nevyhnutne počítať s tým, že sa do
textu vkradli omyly", povedal som.
„Presne tak", pripustil Metzger.
„Je to pravda, že medzi starovekými rukopismi existujú desiatky tisíc variácií?"
„Presne tak."
„Neznamená to potom, že im nemôžeme dôverovať?" spýtal som sa a v hlase mi zaznelo
skôr obvinenie ako otázka.
„Nie, neznamená", odpovedal pevne. „Najprv by som však rád podotkol, že okuliare boli
vynájdené až v roku 1373 v Benátkach a som si istý, že astigmatizmom trpeli aj starovekí
pisári. A navyše, často museli čítať vyblednuté rukopisy, z ktorých sa niekedy ešte aj
poodlupoval atrament. Toto však predstavuje len zlomok ťažkostí a nebezpečenstiev. Takže
áno, aj keď boli pisári zväčša až úzkostlivo opatrní, omyly sa do ich opisov museli dostať."
Vysoký počet variácií či rozdielov medzi rukopismi bol zarážajúci. Stretol som sa s
odhadmi, ktoré hovorili, že ich je až dvestotisíc.6 Metzger však toto číslo bagatelizoval.
„Tento počet sa síce zdá byť vysoký, ale je trochu zavádzajúci, pretože musíme vziať do
úvahy spôsob, akým sa variácie zratúvajú", povedal. Vysvetlil mi, že ak je jedno slovo zle
vyhláskované v dvoch tisíckach rukopisov, počíta sa to ako dvetisíc variácií.
Pristúpil som k najdôležitejšej otázke. „Koľko cirkevných doktrín ohrozuje existencia
rôznych variantov biblických textov?"
„Ja neviem ani o jednej, ktorú by to ohrozovalo", odpovedal s presvedčením.
„Nenapadá vás ani jediná?"
„Ani jediná", zopakoval. „Stane sa však, že vám na dvere zaklopú Jehovovi svedkovia a
povedia: ,Vaša verzia Biblie sa mýli v Prvom liste Jána v kapitole 5, vo veršoch 7a 8, kde sa
píše: , Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno.'7
Povedia vám, že to nie je v najstarších rukopisoch, a majú pravdu. Myslím, že tieto slová sa
nachádzajú približne iba v siedmich či ôsmich opisoch a všetky sú z 15. či 16. storočia.
Uznávam, že to nemožno považovať za pôvodný inšpirovaný text Prvého Jánovho listu.
Toto však neohrozuje svedectvo Písma o trojičnej doktríne, ktorá je dostatočne doložená.
Pri Ježišovom krste Otec hovorí z neba, jeho milovaný Syn je pokrstený a zostupuje naňho
Duch Svätý. V závere Druhého listu Korinťanom Pavol hovorí: ,Milosť nášho Pána Ježiša
Krista, láska Božia a spoločenstvo Svätého Ducha so všetkými vami.' Trojica je v Biblii
predstavená na mnohých miestach."
„Takže keď sa niekde objavia variácie, sú skôr okrajové ako podstatné?"
„Áno, správne a vedci sa ich vždy snažia detailne rozriešiť tým, že hľadajú ich pôvodný
význam. No ani závažnejšie obmeny nevyvracajú nijakú z doktrín cirkvi. Každá dobrá
Biblia má aj poznámky, ktoré čitateľa upozornia na rozdiely. Ale takých miest je málo."
Vedci Norman Geisler a William Nix uvádzajú: „Nový zákon sa nielenže uchoval vo
viacerých rukopisoch, než akákoľvek iná kniha staroveku, ale uchoval sa aj v čistejšej
forme, než ktorákoľvek iná významná kniha. Túto čistotu môžeme odhadnúť až na 99,5per-
centa."
No ak aj je pravda, že Nový zákon celou cestou skrze históriu zostal úplne spoľahlivý, ako
vieme, že zachytil všetko, čo sa udialo? Máme k dispozícii naozaj všetko?
Čo s obvineniami, že cirkevné koncily odmietli rovnako legitímne dokumenty len preto, že
sa im nepáčilo, ako zobrazovali Ježiša?
Podľa čoho vieme, že dvadsaťsedem kníh Nového zákona predstavuje najlepšie a
najspoľahlivejšie informácie? Prečo naša Biblia obsahuje Evanjelium podľa Matúša, Marka,
Lukáša a Jána, kým mnohé iné starobylé evanjeliá, ako napríklad Evanjelium Filipa,
Evanjelium podľa Egypťanov, Evanjelium Pravdy či Evanjelium narodenia Márie, sa do nej
nedostali?
Nastal čas obrátiť sa k otázke „kánonu". Tento termín pochádza z gréčtiny a znamená
„vládu", „normu" alebo „štandard". Kánonom nazývame súbor kníh, ktoré cirkev oficiálne
akceptovala a zahrnula do Nového zákona.9 Metzger je na tomto poli považovaný za naj-
vyššiu autoritu.

„VYSOKÝ STUPEŇ ZHODY"

„Podľa čoho vedeli autority prvej cirkvi určiť, ktoré knihy treba považovať za
hodnoverné?" spýtal som sa. „Aké kritériá použili pri svojom rozhodovaní, ktoré
dokumenty treba prijať, a ktoré zasa naopak vyradiť?"
„V zásade mala prvá cirkev tri kritériá", povedal. „Prvé: knihy museli mať apoštolskú
autoritu, čo znamená, že ich museli napísať buď sami apoštoli, ktorí boli očitými svedkami
toho, o čom písali, alebo žiaci apoštolov. Marek a Lukáš nepatrili k dvanástim učeníkom,
ale podľa tradície Marek bol pomocníkom Petra a Lukáš bol spoločníkom Pavla.
Druhým kritériom bola zhoda s tým, čomu sa hovorilo pravidlo viery. Zhodoval sa
dokument so základnou kresťanskou tradíciou, ktorú cirkev prijala za normatívnu? A po
tretie, úlohu zohrala i všeobecná skúsenosť cirkvi s daným dokumentom - či ho akceptovala
a používala."
„Tieto kritériá teda aplikovali na všetky dokumenty a tie, ktoré ich nespĺňali, vyradili?"
„No, nebolo by presné, keby sme povedali, že ich jednoducho použili mechanickým
spôsobom. Isteže sa pri posudzovaní rozchádzali v názoroch, ktoré kritérium treba najviac
zvažovať. Ale najvýznamnejšie je to, že aj keď obsah kánonu ostával nejaký čas otvorený,
už v priebehu prvých dvoch storočí vládol o väčšej časti Nového
zákona vysoký stupeň zhody. Platilo to pre rozličné, široko-ďaleko roztratené kongregácie."
„Takže štyri evanjeliá, ktoré dnes máme v Novom zákone, tieto kritériá spĺňali, kým ostatné
nie?" znela moja otázka.
„Áno", odpovedal. „Podľa mňa to bol príklad ,prežitia najlepších'. Keď Arthur Darby Nock
hovorí svojim študentom na Harvarde o kánone, používa dobrú analógiu: ,Najpoužívanejšie
cesty v Európe sú tie najlepšie; preto sa po nich najviac cestuje.' Britský komentátor
William Barclay to povedal takto: Je jednoducho pravdou, keď povieme, že novozákonné
knihy sa stali kanonickými preto, že nikto tomu nemohol zabrániť.'
S odvahou môžeme povedať, že žiadne iné staroveké diela sa s Novým zákonom nemôžu
porovnávať čo do významu pre kresťanskú históriu alebo doktrínu. Keď niekto študuje
počiatky dejín kánonu, musí nadobudnúť presvedčenie, že Nový zákon obsahuje tie
najlepšie zdroje na doloženie Ježišovej historickej hodnovernosti. Tí, ktorí určovali rozsah
kánonu, mali jasnú a vyváženú perspektívu Kristovho evanjelia.
Prečítajte si tie ostatné dokumenty sám. Vznikli neskôr ako novozákonné evanjeliá, v 2. až
5., ba dokonca až v 6. storočí, neskoro po Ježišovi, a vo všeobecnosti sú dosť banálne. Nesú
síce názvy ako Evanjelium podľa Petra či Evanjelium Márie, ale tieto historické postavy
nemajú nič spoločné s ich skutočnými autormi. Na druhej strane štyri novozákonné
evanjeliá sa rýchlo a s veľkou zhodou prijímali ako autentické čo do obsahu svojho
rozprávania."
Ja som sa však dávnejšie dopočul, že niektorí liberálni teológovia, predovšetkým členovia
dobre známeho Ježišovho seminára veria, že Evanjelium podľa Tomáša by malo byť
uznané za rovnocenné so štyrmi tradičnými evanjeliami. Stalo sa toto záhadné evanjelium
obeťou politických šarvátok vo vnútri cirkvi pre svoje neprijateľné doktríny, v dôsledku
ktorých ho vylúčili? Rozhodol som sa, že Metzgera požiadam o vysvetlenie.

„TAJNÉ VÝROKY" JEŽIŠA KRISTA

„Doktor Metzger, medzi textami z Nag Hammádí objavenými v roku 1945 v Egypte sa
našlo aj Evanjelium podľa Tomáša. Uvádza sa
v ňom, že obsahuje tajné výroky, ktoré živý Ježiš povedal a Didymus Júda Tomáš zapísal.
Prečo ho cirkev vylúčila?"
Metzger poznal toto dielo veľmi dobre. „Tomášovo evanjelium sa zachovalo v koptskom
opise z 5. storočia, ktoré som preložil do angličtiny. Obsahuje 114 výrokov pripisovaných
Ježišovi, ale žiadne rozprávanie o tom, čo Ježiš robil. Zdá sa, že bolo napísané po grécky v
Sýrii, približne v roku 140. Myslím, že v niektorých prípadoch toto evanjelium správne, len
s malými modifikáciami uvádza, čo Ježiš povedal."
Udivujúca formulácia. „Mohli by ste mi o tom povedať viac?" „Tak napríklad v Evanjeliu
podľa Tomáša Ježiš hovorí: ,Mesto postavené na vysokom vrchu nemôže byť skryté!' Tu je
pridané slovo vysoký, ale zvyšok je rovnaký ako v Matúšovom evanjeliu. Alebo na inom
mieste Tomášovho evanjelia Ježiš hovorí: ,Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, dávajte Bohu,
čo je Božie a mne dávajte, čo je moje!' Tu bola pridaná posledná fráza.
Ale v Tomášovi nájdeme aj také veci, ktoré sú v úplnom protiklade k textom kanonických
evanjelií. Ježiš vraví: ,Rozštiep drevo, ja som tam. Nadvihni kameň a nájdeš ma tam.' To je
panteizmus, myšlienka, že Ježiš je vlastne podstatnou substanciou tohto sveta. To je v
rozpore s čímkoľvek v kanonických spisoch.
Evanjelium podľa Tomáša končí výrokom, kde sa hovorí: ,Nech od nás Mária odíde,
pretože ženy nie sú hodné života!' Ježišovi sa pripisujú slová: ,Hľa, povediem ju tak, aby
som ju urobil mužom, aby sa aj ona mohla stať živým duchom, aby sa podobala nám, mu-
žom. Pretože každá žena, ktorá urobí zo seba muža, vstúpi do kráľovstva nebeského.'"
Metzger nadvihol obočie, akoby ho prekvapilo, čo práve vyslovil. „Veď toto nie je Ježiš,
ktorého poznáme zo štyroch kanonických evanjelií", povedal dôrazne.
„A čo obvinenie, že Tomášovo evanjelium vylúčili cirkevné koncily, ktoré sa dohodli, že ho
odstránia?" namietol som.
„To jednoducho nie je historicky presné", znela jeho odpoveď. „Synody a koncily v 5. a
ďalších storočiach iba potvrdili to, čo už predtým prijali cirkevné autority a jednotliví
kresťania. Nemožno tvrdiť, že Evanjelium podľa Tomáša vylúčil koncil nejakým svojím
rozkazom; úprimne povedané, Tomášovo evanjelium sa vylúčilo sa-
mo! Nesúhlasilo s tými svedectvami o Ježišovi, ktoré raná cirkev považovala za
dôveryhodné."
„Takže by ste nesúhlasili, aby sa Tomášovo evanjelium uznalo za rovnocenné s
novozákonnými evanjeliami?" opýtal som sa.
„Bol by som veľmi proti tomu. Myslím si, že keď ho raná cirkev odmietla, konala rozumne
a uvážlivo. No nechápte ma nesprávne. Myslím si, že Evanjelium podľa Tomáša je
zaujímavé dielko, ale výroky Ježiša sa v ňom miešajú s panteistickými a antifeministickými
vyhláseniami, a preto mu nemožno dôverovať.
Treba pochopiť, že kánon nevznikol ako výsledok niekoľkých konkurzov, v ktorých
zohrávala úlohu politika. Kánon je skôr špecializovaný výber diel, uskutočnený vďaka
intuitívnemu vhľadu veriacich kresťanov. V Jánovom evanjeliu zreteľne počuli hlas
Dobrého pastiera; kým v Evanjeliu podľa Tomáša ho prehlušilo všeličo iné.
Vyhlásením kánonu sa iba ratifikovalo to, čo už predtým veľmi citlivo určila cirkev. Viete,
kánon je skôr zoznam dôveryhodných kníh, ako dôveryhodný zoznam kníh. Tieto
dokumenty nezískali svoju autoritu preto, že doň boli vybraté."
„Niektoré novozákonné knihy, zvlášť List Jakubov, List Hebrejom a Zjavenie Jána, boli
však do kánonu prijaté pomalšie ako ostatné. Nevrhá to na ne tieň podozrenia?" opýtal som
sa.
„Pre mňa je to len ukážka toho, aká opatrná bola prvá cirkev. Nevyberalo sa ,hurá
systémom', neprešiel automaticky každý dokument, kde bolo niečo o Ježišovi. Je to dôkaz
cieľavedomosti a dôkladnej analýzy.
Je pravda, že ešte i dnes časť sýrskej cirkvi odmieta akceptovať Zjavenie Jána, a predsa sa
jej členovia považujú za veriacich kresťanov. Ja osobne prijímam túto knihu ako
obdivuhodnú časť Písma."
Keď nakoniec zamyslene pokrútil hlavou, dodal: „Myslím si, že tým, že ju neprijímajú, sa
iba ochudobňujú."

„BEZKONKURENČNÝ" NOVÝ ZÁKON

Metzgerove argumenty ma presvedčili a rozptýlili všetky moje pochybností o spoľahlivostí
dnes používaného textu Nového zákona. Jeden z význačných Metzgerových predchodcov v
Princetonskom teologickom seminári, Benjamín Warfield, držiteľ štyroch doktorátov, ktorý
vyučoval systematickú teológiu až do svojej smrti v roku 1921, to vyjadril takto:
Ak porovnáme súčasný stav novozákonného textu s akýmkoľvek iným starovekým
opisom, musíme... ho vyhlásiť za obdivuhodne presný. S takou veľkou
starostlivosťou bol Nový zákon opisovaný - so starostlivosťou, ktorá bezpochyby
vyrástla z hlbokej úcty k jeho svätým slovám.... Nový zákon nemá medzi spismi
staroveku konkurenciu, čo do čistoty textu, s akou sa neustále používal a
odovzdával ďalej.10
Pokiaľ išlo o to, ktoré dokumenty sa prijali do Nového zákona, vo všeobecnosti nikdy
neprišlo k vážnejšej diskusii o dôveryhodnosti dvadsiatich kníh Nového zákona - od Matúša
po List Filemonovi, plus Prvého listu Petra a Prvého listu Jána - zo všetkých dvadsiatich
siedmich.11 A zvyšných sedem kníh, aj keď niektorí raní cirkevní otcovia o nich
pochybovali, „cirkev vo všeobecnosti nakoniec naplno a s konečnou platnosťou
akceptovala", ako uvádzajú Geisler a Nix.12
Čo sa týka „pseudoepigrafov", rýchlo sa množiacich evanjelií, listov a apokalyptických
kníh, ktoré sa šírili v prvých storočiach po Ježišovi - vrátane Evanjelia podľa Nikodéma,
Barnabáša, Bartolomeja, Andreja, Listu Pavla Laodicejským, Apokalypsy podľa Štefana a
iných - „sú bizarné a heretické... nepravé a ako celok bez hodnoty", a „prakticky nikto z
pravoverných cirkevných otcov, ani nijaký kánon či koncil" ich nepovažoval za spoľahlivé,
a teda hodné zaradenia do Nového zákona.13
Metzgerovo rozprávanie ma priviedlo k tomu, že som si neskôr mnohé z týchto
dokumentov prečítal. V porovnaní so starostlivým, triezvym a precíznym štýlom svedectva
Matúša, Marka, Lukáša a Jána tieto diela naozaj charakterizujú slová, ktoré na ich adresu
uviedol ranokresťanský historik Euzébius: „Úplne absurdné a bezbožné."14 Boli vzdialené
Ježišovej službe, spísané v 5. až 6. storočí, takže ničím nemohli prispieť k môjmu výskumu.
Ich mýtický ráz ich diskvalifikoval z hľadiska historickej spoľahlivosti.
Po všetkých týchto zisteniach nadišiel čas, aby moje bádanie pokročilo do ďalšej fázy.
Zaujímalo ma, koľko dôkazov svedčí o tomto zázračnom tesárovi z 1. storočia mimo
evanjelií. Potvrdzujú, alebo vyvracajú historici staroveku tvrdenia Nového zákona o jeho ži-
vote, učení a zázrakoch? Vedel som, že si to žiada cestu do Ohia, za jedným z popredných
vedcov na tomto poli.
Poďakoval som sa Dr. Metzgerovi za jeho expertízu a čas, ktorý mi venoval. Milo sa usmial
a ponúkol sa, že ma odprevadí dolu schodmi. Nechcel som ho oberať o ďalšie chvíle
nedeľného popoludnia, ale moja zvedavosť mi nedovolila opustiť Princeton bez toho, aby
som sa neopýtal ešte na jednu vec.
„Povedzte mi, prosím, čo vám všetky tie desaťročia bádania, písania skrípt a študovania
textov Nového zákona dalo pre vašu osobnú vieru?"
„Nuž", ozval sa, akoby mu robilo radosť o tom hovoriť, „môcť vidieť, ako dôkladne sa nám
tieto materiály dochovali a v akom množstve kópií, z ktorých niekoľko je veľmi
starobylých, len prehĺbilo moju vieru."
„Takže", začal som, „bádanie vašu vieru neoslabilo -"
Prerušil ma skôr, ako som vetu dokončil. „Naopak", zdôraznil, „posilnilo ju to. Celý svoj
život som kládol otázky, znova a znova som ,prekopávaľ ten text, skrz-naskrz som ho
preveril a dnes s istotou viem, že moja viera v Ježiša má svoje opodstatnenie."
Zastavil sa, uprene sa na mňa zadíval a dôrazne dodal: „Má veľmi hlboké opodstatnenie."

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Bruce, R R, The Canon of Scripture. Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1988.
• Geisler, Norman L., a William E. Nix , A General Introduction to the Bible. 1968; reprint, Chicago: Moody Press, 1980.
Metzger, Bruce M., The Canon of the New Testament. Oxford: Clarendon Press, 1987.
• Metzger, Bruce M, The Text of the New Testament. New York: Oxford Univ. Press, 1992.
Patzia, Arthur G., The Making of the New Testament. Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1995.
 4.
PODPORNÝ DÔKAZ
EXISTUJE SPOĽAHLIVÝ DÔKAZ O JEŽIŠOVI MIMO JEHO
ŽIVOTOPISOV?

Harry Aleman sa obrátil a zapichol do mňa prst. „Ty", zaprskal a znechutene zo seba vypľúval
slová, „prečo o mne stále píšeš také veci?" Potom sa zvrtol a zmizol dolu schodišťom, aby unikol
reportérom, ktorí sa za ním hnali súdnou budovou.
V sedemdesiatych rokoch by bolo ťažké zúčastňovať sa na súdnych pojednávaniach v Chicagu a
nepísať o Harrym Alemanovi. Veď to bola známa postava podsvetia a obyvatelia Chicaga čítali o
vyvrheľoch s akousi zvrátenou záľubou.
Žalobcom veľmi záležalo na tom, aby Alemana posadili do väzenia za jednu z chladnokrvných
vrážd, ktorú podľa ich podozrenia vykonal na objednávku svojich mafiánskych šéfov. No
samozrejme, problémom bolo nájsť niekoho, kto by bol ochotný svedčiť proti gangstrovi s takou
zastrašujúcou povesťou, akú mal Aleman.
Neskôr však prišla ich veľká chvíľa. Jeden z jeho bývalých kumpánov, Louis Almeida, bol
zatknutý, keď sa chystal zavraždiť istého funkcionára odborov v Pennsylvánii. Keď bol Almeida
usvedčený z ozbrojeného útoku a odsúdený na desať rokov väzenia, rozhodol sa svedčiť proti
Alemanovi v nedoriešenom prípade vraždy čašníka, ak mu žalobcovia preukážu zhovievavosť.
Znamenalo to, že Almeida mal na spoluprácu motív, čo do istej miery spochybňuje jeho
spoľahlivosť. Žaloba si uvedomila, že jeho svedectvo budú musieť niečím podoprieť, aby stačilo na
usvedčenie, a preto sa vydali hľadať niekoho na potvrdenie Almeidovej výpovede.
Websterov slovník definuje slovo potvrdiť takto: „Urobiť istejším, dosvedčiť..."1 Podporný dôkaz
potvrdzuje iné svedectvo alebo podporuje dôležité časti výpovede. Môže to byť verejná nahrávka,
fotografia alebo dodatočné svedectvo ďalšej osoby. Môže overiť celé svedectvo alebo len jeho
kľúčové body.
Podporné dôkazy vlastne pôsobia ako pomocné laná, ktoré pomáhajú dlhej anténe, aby stála
vzpriamene a bez výkyvov. O čo viac je podporných dôkazov, o to spoľahlivejšie a bezpečnejšie je
dokazovanie prípadu.
Ale kde našla obžaloba podporu pre Almeidovo rozprávanie? Prišlo z nečakaného smeru: tichý a
počestný občan Bobby Lowe povedal vyšetrovateľom, že keď venčil svojho psa, videl, ako Aleman
zavraždil čašníka. A napriek Alemanovej hrozivej povesti súhlasil, že svoju výpoveď zopakuje aj
na verejnosti.

SILA POTVRDENIA
Lowe a Almeida porotcov na Alemanovom procese ohúrili. Almeidove priznanie o tom, ako
šoféroval unikajúce auto, súhlasilo so svedectvom Lowea. Ten vypovedal, že večer 27. septembra
1972 videl, ako Aleman zavraždil obeť na chodníku.
Žalobcovia si mysleli, že okolo obávaného vraha uplietli nepriedušnú sieť, ale počas celého procesu
bolo cítiť, že niečo nie je v poriadku. Ich obavy sa prvýkrát potvrdili vtedy, keď sa Aleman
rozhodol, že namiesto súdu s porotou si žiada, aby jeho prípad riešil sudca.
Na konci procesu sa ich najhoršie obavy naplnili: napriek vyčerpávajúcim svedectvám Lowea a
Almeidu sudca nakoniec Alemana vyhlásil za nevinného a oslobodil ho.
 Čo sa stalo? Treba si uvedomiť, že sa to všetko zbehlo na najvyššom súde v Illinois, kde sa často
vkráda korupcia. Niekoľko rokov po procese sa prevalilo, že sudca dostal úplatok desaťtisíc dolárov
za oslobodzujúci rozsudok. Keď informátor FBI odhalil celú vec, sudca - v tom čase už na
dôchodku - spáchal samovraždu. A žalobcovia znova obvinili Alemana z vraždy a obnovili súdny
proces.
Dovtedy sa zmenil zákon a žalobcovia mohli požadovať, aby o procese rozhodovala porota. Aj to
urobili. Plných dvadsaťpäť rokov po vražde súd uznal Alemana vinným a vymeral mu trest odňatia
slobody na sto až tristo rokov.2
Napriek všetkým zdržaniam z Alemanovho prípadu vidno, aký význam môže mať podporný dôkaz.
Rovnako to platí aj pre záležitosti histórie. Od doktora Craiga Blomberga sme počuli, že v evanje-
liách sú zaznamenané očité svedectvá o živote, učení, smrti a vzkriesení Ježiša Krista. No zachovali
sa nejaké iné dôkazy, ktoré to môžu potvrdiť? Existujú mimo evanjelií iné spisy, ktoré môžu
doložiť ktorúkoľvek zo skutočností o Ježišovi či o prvých kresťanoch?
Inými slovami, existuje nejaká dodatočná dokumentácia, ktorá by pomohla uzavrieť kauzu
Kristus tak, ako pomohlo svedectvo Bobbyho Lowea v procese proti Harrymu Alemanovi?
Odpoveď podľa nášho ďalšieho svedka znie áno - a množstvo a kvalita týchto dôkazov vás
môžu veľmi prekvapiť.
• TRETIE INTERVIEW: S HISTORIKOM EDWINOM M. YAMAUCHIM

Keď som prišiel na Miamskú univerzitu v malebnom Oxforde v americkom štáte Ohio,
vstúpil som do impozantnej tehlovej budovy, v ktorej sídlila kancelária Edwvina
Yamauchiho. Prechádzal som popod kamenný oblúk s nápisom: „Spoznajte pravdu a
pravda vás oslobodí." Yamauchi väčšinu svojho života študoval a bádal v snahe poznávať
historickú pravdu a dnes je jedným z popredných expertov na starovekú históriu.
Narodil sa na Havaji v roku 1937 ako dieťa prisťahovalcov z Okinawy. Jeho otec zomrel
tesne pred japonským útokom na Pearl Har-bor, a tak si matka na skromný život zarábala
ako chyžná v bohatých rodinách. Hoci sa jej samej nedostalo formálneho vzdelania,
povzbudzovala svojho syna, aby čítal a študoval. Obdarovávala ho prekrásne ilustrovanými
knihami, ktoré v ňom na celý život vzbudili túžbu po poznávaní.
Stal sa z neho výnimočne úspešný vedec. Po získaní titulu bakalára z hebraistiky a
helenistiky získal titul profesora a doktora za vedecké práce z dejín Stredozemia na
Brandeis University. Osem organizácií ho vymenovalo za svojho čestného člena, mimo
iných Rutgers Research Council, National Endowment for the Hu-manities či Americká
filozofická spoločnosť. Študoval dvadsaťdva jazykov, vrátane arabského, čínskeho,
egyptského, ruského, sýrskeho, ugariského, ba dokonca jazyka Komančov.
Vypracoval sedemdesiatjeden štúdií pre akademickú obec a publikoval množstvo
odborných článkov v najrôznejších vedeckých časopisoch. Vyučoval na viac ako sto
univerzitách, seminároch a vysokých školách, vrátane Yale, Princeton a Cornell University;
pôsobil ako predseda, a potom ako prezident Inštitútu pre biblický výskum, a tiež ako
prezident Conference on Faith and History.
V roku 1968 sa zúčastnil na prvých vykopávkach Herodovho chrámu v Jeruzaleme, ktoré
odhalili dôkazy o jeho zničení v roku 70. Svoje poznatky z archeologického výskumu
publikoval v niekoľkých knihách.3
Hoci pochádza z rodiny s budhistickou tradíciou, v Ježiša verí od roku 1952. Zvlášť som
bol zvedavý, či jeho dlhodobá odovzdanosť Kristovi ovplyvní jeho hodnotenie historických
dôkazov. Inak povedané, zaujímalo ma, či sa bude svedomito držať faktov, alebo podľahne
pokušeniu tvoriť závery, ktoré presahujú to, čo potvrdili dôkazy.
Zistil som, že Yamauchi je skromný, jemný človek. Hovorí ticho, ale dôrazne a jasne.
Odpovedá všeobecne, a zároveň podrobne, pričom sa často odvoláva na vedecké články,
ktoré napísal na danú tému.
Rozhovor na tému, ktorá mu i po mnohých rokoch výskumu a vyučovania rozžiarila oči,
sme začali v jeho knihami obloženej pracovni uprostred univerzitného areálu hrajúceho
farbami jesene.

POTVRDENIE EVANJELIÍ
Po rozhovore s Blombergom by som už netvrdil, že hodnoverné dôkazy o Ježišovej osobe
musíme hľadať mimo evanjelií. Preto som položil Yamauchimu na úvod túto otázku:
„Podľa vás ako historika, nakoľko spoľahlivé sú evanjeliá?"
„Evanjeliá sú ako celok vynikajúce pramene. Z hľadiska faktov ide o najdôveryhodnejšie,
najúplnejšie a najspoľahlivejšie záznamy o Ježišovi. Vedľajšie pramene v skutočnosti
neobsahujú o ňom mnoho podrobností, aj tak sú však hodnotné ako podporné dôkazy."
„Výborne, práve o podporných dôkazoch by som chcel diskutovať", zareagoval som.
Niektorí ľudia si robia posmech z toho, ako málo je takýchto dôkazov. Napríklad Charles
Templeton napísal v roku 1979 novelu s názvom Skutok boží. Fiktívny archeológ tu
vyjadruje mienku veľkého množstva ľudí.
Vytiahol som knihu a prečítal z nej príslušný odsek:
[Kresťanská] cirkev stavia svoje tvrdenia väčšinou na učení neznámeho Žida s
mesiášskymi víziami, ktorý, povedzme si úprimne, počas svojho života mnoho
pozornosti nevzbudil. Vo svetskej historiografii niet o ňom ani jediného slova. Ani
slova. Rimania ho vôbec nespomínajú. Nič okrem poznámky u Jozefa Flavia.4
„No", povedal som trochu pichľavo, „nezdá sa, že okrem Biblie sa zachovali nejaké
svedectvá o Ježišovom živote."
Yamauchi sa usmial a potriasol hlavou. „Templetonov archeológ sa jednoducho mýli",
odpovedal blahosklonným tónom, „pretože u Flavia a Tacita nachádzame veľmi dôležité
zmienky o Ježišovi.
Samotné evanjeliá vravia, že mnohí, ktorí Ježiša počuli - a to i členovia jeho vlastnej rodiny
- v neho neverili počas jeho života, a napriek tomu dnes o ňom vedia všade, ... zatiaľ čo
Herodes Veľký, Pontský Pilát a iní starovekí vládcovia nie sú tak všeobecne známi. Musel
teda spraviť dojem na tých, ktorí v neho uverili." A dodal: „A samozrejme, že nezaujal
tých, ktorí v neho neverili."

SVEDECTVO ZRADCU
Templeton i Yamauchi spomenuli Flavia, historika z 1. storočia. Hoci je veľmi dobre
známy medzi vedcami, väčšina ľudí o ňom nikdy nepočula. „Povedzte mi o ňom niečo",
požiadal som, „a osvetlite mi, čím jeho svedectvo dokladá tvrdenia o Ježišovi."
„Dobre", povedal, posadil sa hlbšie do kresla a prehodil si nohu cez nohu. „Flavius je
významný židovský historik z 1. storočia. Narodil sa v roku 37 a väčšiu časť zo svojich
štyroch prác napísal ešte pred koncom storočia. Vo svojej autobiografii obraňuje svoje sprá-
vanie počas židovsko-rímskej vojny, ktorá prebiehala v rokoch 66 až 74. Aby ste rozumeli,
poddal sa rímskemu generálovi Vespasiánovi počas obliehania Jotapaty, napriek tomu, že
mnoho jeho spolubojovníkov radšej spáchalo samovraždu, akoby sa mali vzdať."
Profesor sa uškrnul a pokračoval. „Flavius veril, že Boh od neho nechce, aby spáchal
samovraždu. A potom začal obraňovať Rimanov."
Flavius vyzeral na bizarnú postavu; chcel som sa o ňom dozvedieť viac podrobností, aby
som mohol lepšie pochopiť jeho motiváciu a postoje. „Aký to bol človek?"
„Bol to kňaz, patril k farizejom a traduje sa o ňom, že bol trochu sebecký. Jeho
najrozsiahlejšie dielo má názov Starožitnosti a popisuje sa v ňom história židovského
národa od stvorenia sveta po vtedajšie časy. Dokončil ho pravdepodobne okolo roku 93.
Určite si viete predstaviť, ako strašne ho neznášali pre kolaboráciu s nenávidenými
Rimanmi. Ale stal sa veľmi populárny medzi kresťanmi, pretože vo svojich spisoch
spomína Ježišovho brata Jakuba, ako aj samého Ježiša."
Toto boli prvé záznamy o Ježišovi zo zdrojov mimo evanjelií. „O aké zmienky ide?"
„V Starožitnostiach popisuje moment, keď veľkňaz Ananiáš využil smrť rímskeho
miestodržiteľa Festa, ktorý sa spomína tiež v Novom zákone, aby dal Jakuba zabiť."
Yamauchi sa naklonil ku knižnici, vytiahol hrubú knihu a rýchlo nalistoval hľadanú
zmienku. „Áno, tu je to", povedal. „,Zvolal stretnutie Sanhedrinu a priviedol pred nich
muža menom Jakub, brata Ježiša, ktorý bol tiež nazývaný Kristus, a niektorých ďalších.
Obvinil ich, že prestúpili zákon a vydal ich na kameňovanie.'5
Nepoznám vedca, ktorý by túto pasáž úspešne vyvrátil", povedal Yamauchi s istotou. „L. H.
Feldman poznamenal, že ak by toto bola neskoršia kresťanská vsuvka do textu, s najväčšou
pravdepodobnosťou by sa o Jakubovi vyjadrovala s väčšou chválou. Takže tu máte odkaz
na Ježišovho brata, ktorý sa zjavne obrátil potom, ako videl vzkrieseného Krista. Porovnajte
si Flaviove slová s veršom 5 v siedmej kapitole Jánovho evanjelia a s veršom 7 v pätnástej
kapitole Prvého listu Korinťanom. Rovnako z týchto slov vidno, že niektorí ľudia
považovali Ježiša za Krista, čo znamená ,Pomazaný' alebo ,Mesiáš'."

„ŽIL JEŽIŠ..."
Vedel som, že Flavius napísal o Ježišovi dlhšiu pasáž, ktorá sa nazýva Testimonium
Flavianum. Vedel som tiež o tom, že táto časť patrila medzi najčastejšie diskutované miesta
zo starovekej literatúry, pretože sa na prvý pohľad javí ako presvedčivé svedectvo o živote,
zázrakoch, smrti a vzkriesení Ježiša Krista. Je však naozaj autentická, alebo ide o falzifikát
z neskoršieho obdobia?
Spýtal som sa ho na jeho názor a hneď bolo jasné, že som sa dotkol témy, ktorá ho veľmi
zaujíma. Vzpriamil sa v kresle, naklonil sa dopredu s knihou v ruke a s nadšením povedal:
„Je to fascinujúca pasáž! No treba povedať, že je naozaj kontroverzná." Po týchto slovách
mi ju prečítal:
Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak ho naozaj možno volať človekom. Pretože
to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy a bol učiteľom ľudí, ktorí majú radi
pravdu. Získal si mnoho Židov a mnoho Grékov. On bol Kristus. Keď ho Pilát
potom, ako si vypočul obvinenia od ľudí najvyššie postavených medzi nami, odsúdil
na ukrižovanie, tí, ktorí ho mali milovať na prvom mieste, mu neprejavili svoju
náklonnosť. Na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží
proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. A spoločenstvo
kresťanov, ktorí sa tak nazývajú po ňom, až dodnes nevymizlo.6
„Súhlasili ste s tým, že uvedená pasáž je kontroverzná. Ako sa k nej stavajú vedci?"
„Väčšina sa prikláňa k niektorému z troch najčastejších náhľadov. Z pochopiteľných
dôvodov si o nej kresťania mysleli, že je to prekrásne a autentické svedectvo o Ježišovi a
jeho vzkriesení. V dobe osvietenstva niekoľkí vedci začali spochybňovať jej pravosť, no
dnes sa židovskí a kresťanskí učenci pozoruhodne zhodujú v názore, že pasáž je ako celok
autentická, ale možno sa do nej dostali nejaké interpolácie."
„Interpolácie - mohli by ste popísať, čo sa tým myslí?" „To znamená, že ranokresťanskí
pisári pri prepisovaní textu doň vložili niektoré výrazy, ktoré by židovský autor, ako bol
Flavius, nenapísal", povedal Yamauchi. Ukázal prstom na jednu vetu v knihe. „Napríklad v
prvom riadku sa hovorí: ,Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek.' Takúto frázu kresťania o
Ježišovi bežne nepoužívali, preto sa zdá autentická, Flaviova. Ale hneď ďalej sa píše: ,Ak
ho naozaj možno volať človekom', čo označuje, že Ježiš bol viac ako človek a zrejme teda
ide o vsuvku."
Prikývol som, aby vedel, že potiaľto som pochopil.
„Pokračuje takto: ,Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy a bol učiteľom ľudí,
ktorí majú radi pravdu. Získal si mnoho Židov a mnoho Grékov.' Tieto vety vyzerajú byť v
súlade so slovníkom, ktorý Flavius celkovo používa, a všeobecne sa prijímajú ako
autentické.
Ale potom je tu jednoznačný výrok: ,On bol Kristus', čo vyzerá ako interpolácia..."
„Pretože Flavius", prerušil som ho, „vo svojej poznámke o Jakubovi hovorí, že ,bol
nazývaný Kristom'."
„Správne", povedal Yamauchi. „Je nepravdepodobné, že by tu Flavius priamo povedal, že
Ježiš bol Mesiáš, keď na iných miestach hovorí iba toľko, že ho jeho nasledovníci
považovali za Mesiáša.
Ďalšie pokračovanie odseku, kde sa hovorí o Ježišovom súde a ukrižovaní a o tom, že ho
jeho nasledovníci stále milovali, nie je ničím výnimočné a považuje sa za pôvodné. A
potom sa tam objavuje konštatovanie: ,Na tretí deň sa im zjavil prinavrátený do života.'
Znovu ide o jasné vyhlásenie o viere vo vzkriesenie, čo ťažko možno pripísať Flaviovi."
„Ako by ste to zhrnuli?" opýtal som sa.
„Že túto pasáž Flavius pravdepodobne napísal o Ježišovi, aj keď bez spomenutých troch
vsuviek. No aj bez nich Flavius potvrdzuje niektoré dôležité informácie o Ježišovi:
napríklad, že bol umučeným vodcom cirkvi v Jeruzaleme a že si ako múdry učiteľ získal
širokú a trvalú podporu nasledovníkov napriek faktu, že ho za Pontského Piláta po
vyšetrovaní niektorými židovskými vodcami ukrižovali."

VÝZNAM FLAVIOVEJ ZMIENKY

Hoci tieto zmienky predstavovali dôležitý doklad o Ježišovi, premýšľal som, prečo by
historik, akým bol Flavius, nepovedal o takej významnej postave 1. storočia viac. Vedel
som, že niektorí učenci z radov skeptikov, ako napríklad filozof z Bostonskej univerzity
Michael Martin, vyrukovali práve s takouto kritikou. Zacitoval som Yamauchimu slová
tohto filozofa, ktorý neverí, že Ježiš vôbec žil, a bol som zvedavý na jeho vyjadrenie. „Ak
by Ježiš existoval", povedal Martin, „človek by očakával..., že Flavius o ňom povie viac...
je prekvapivé, že Flavius spomína Ježiša... len pomimo, kým o iných mesiášskych
postavách, aj o Jánovi Krstiteľovi, sa zmieňuje oveľa podrobnejšie."7
Yamauchiho odpoveď sa mi zazdala netypicky tvrdá. „Občas sa niektorí ľudia pokúšajú
poprieť Ježišovu existenciu, ale márne", povedal s podráždením v hlase. „Existuje ohromné
množstvo dôkazov, že Ježiš existoval a tieto hypotetické otázky sú naozaj veľmi bezduché a
mylné. No čo sa týka uvedenej výhrady, Flavius sa zaujímal o politické záležitosti a boj
proti Rímu, takže Ján Krstiteľ bol pre neho dôležitejší, lebo zdanlivo predstavoval väčšiu
politickú hrozbu ako Ježiš."
„Počkajte chvíľu. Nezobrazujú vari niektorí vedci Ježiša ako zelótu či aspoň ako ich
sympatizanta?" Mal som na mysli židovskú nábožensko-politickú skupinu, ktorá bojovala
proti rímskej nadvláde.
Yamauchi moju námietku odbil mávnutím ruky. „Nič takého nenájdeme ani v samotných
evanjeliách; stačí si spomenúť na to, že Ježiš dokonca nebránil platiť Rimanom dane. A
pretože Ježiš a jeho nasledovníci neboli bezprostrednou politickou hrozbou, Flavius sa
celkom pochopiteľne o túto sektu nezaujímal, aj keď sa s odstupom času ukázalo, že bola
naozaj dôležitá."
„Nakoľko významné sú teda podľa vás tieto dve Flaviove poznámky?"
„Veľmi významné", odvetil Yamauchi, „zvlášť potom, čo sa presnosť údajov v jeho spise
Vojna židovská potvrdila napríklad archeologickými vykopávkami v Masade či zmienkami
historika Tacita. Považuje sa za veľmi spoľahlivého a jeho poznámka o Ježišovi má veľkú
váhu."

„NAJHORŠIA POVERA"
Práve som chcel hovoriť o tom, čo môže o Ježišovi a kresťanstve povedať Tacitus, keď
Yamauchi spomenul tohto mimoriadne významného rímskeho historika. „Mohli by ste z
neho citovať?" požiadal som ho.
Prikývol. „Tacitus v roku 115 zaznamenal niečo, čo je popri Novom zákone asi tou
najdôležitejšou poznámkou o Ježišovi. Explicitne tvrdí, že Nero si spravil z kresťanov
obetných baránkov, aby od seba odvrátil podozrenie zo založenia veľkého požiaru, ktorý v
roku 64 zničil Rím."
Yamauchi vstal, prešiel k polici a hľadal v nej nejakú knihu. „Ach áno, tu je", povedal,
vytiahol hrubý zväzok a listoval v ňom, kým nenašiel správny odsek, aby mi ho prečítal.
Nero zvalil vinu na skupinu, ľuďmi nazývanú kresťania, ktorá bola pre svoje
ohavnosti nenávidená, a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého
odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria
rukami jedného z našich prokurátorov Pontského Piláta a tá najhoršia povera,
hoci na chvíľu potlačená, znovu prepukla nielen v Judei, v pôvodnom zdroji
nákazy, ale dokonca aj v Ríme... Následne boli uväznení všetci, ktorí boli usvedčení
z viny. Potom bol podľa ich udaní usvedčený nezmerný zástup, nie ani tak zo
zločinu podpálenia mesta, ale pre nenávisť voči ľudstvu.8
Túto pasáž som už poznal a premýšľal som, ako Yamauchi zareaguje na postreh
popredného vedca menom J. N. D. Anderson. „Špekuloval o tom, že keď Tacitus hovorí, že
táto najhoršia povera ,bola na chvíľu potlačená', ale neskôr ,znovu prepukla', nevedomky
dosvedčil vieru prvých kresťanov, že Ježiš bol ukrižovaný, ale potom vstal z mŕtvych",
povedal som. „Súhlasíte s ním?"
Yamauchi chvíľu premýšľal. „Zaiste, toto bol výklad niektorých bádateľov", povedal akosi
vyhýbavo. Potom však rozhodne vyslovil svoj názor: „Bez ohľadu na to, čo konkrétne má
táto pasáž na mysli, poskytuje nám zvlášť pozoruhodnú informáciu: ukrižovanie bolo tým
najodpudzujúcejším osudom, ktorý mohol človeka postihnúť. Ako si teda možno vysvetliť,
že vzniklo hnutie založené na ukrižovanom človeku?
Ako by ste mohli vysvetliť rozšírenie náboženstva, založeného na uctievaní muža, ktorý
zomrel najpotupnejšou smrťou, aká vôbec bola možná? Kresťanskou odpoveďou je
samozrejme jeho vzkriesenie. Tí, ktorí tomu neverili, museli prísť s inými alternatívnymi
teóriami, ale podľa mňa ani jedna z nich nie je presvedčivá."
Požiadal som profesora, aby popísal, akú váhu majú Tacitove spisy s ohľadom na postavu
Ježiša Krista.
„Je to dôležité svedectvo nesympatizujúceho pozorovateľa o úspechu a šírení kresťanstva,
založeného na historickej postave - na Ježišovi Kristovi, ktorý bol ukrižovaný za Pontského
Piláta", povedal. „A veľký význam má Tacitova zmienka, že ,nesmierny zástup' sa tak
pevne držal svojej viery, že radšej chcel zomrieť ako sa jej zriecť."

SPIEVALI „AKO BOHU"

Vedel som už aj to, že iný Riman menom Plínius Mladší tiež spomínal kresťanstvo vo
svojich spisoch. „Nepotvrdzuje aj on niektoré dôležité skutočnosti?" spýtal som sa.
„Pravdaže áno. Bol to synovec Plínia Staršieho, ktorý zomrel v roku 79 pri výbuchu sopky
Vezuv. Plínius Mladší sa stal miestodržiteľom Bitýnie v severozápadnom Turecku. Až do
dneška sa zachovala väčšina jeho korešpondencie s jeho priateľom, cisárom Trajánom."
Yamauchi vytiahol odkopírovanú dvojstránku z knihy. „V týchto listoch v knihe 10 píše
konkrétne o kresťanoch, ktorých dal uväzniť:
Opýtal som sa ich, či sú kresťania, a ak to priznali, opakoval som otázku druhý i
tretíkrát s varovaním, že ich očakáva trest. Ak vytrvajú, prikážem odviesť ich na
popravu, pretože nech je povaha ich priestupku akákoľvek, som presvedčený, že
ich neústupčivosť a ich neotrasiteľná tvrdohlavosť nesmie ostať nepotrestaná...
Tiež vyhlásili, že ich vina alebo priestupok nepresiahla toto: V pevne stanovený deň
sa pravidelne stretali pred úsvitom, aby spoločne spievali na počesť Kristovi ako
Bohu, a tiež aby sa zaviazali prísahou bez akéhokoľvek zlého zámeru zdržovať sa
krádeží, prepadávaní a smilstva... To ma priviedlo k rozhodnutiu zistiť pravdu
mučením dvoch otrokýň, ktoré oni nazývali diakonkami. Nedozvedel som sa však o
ničom inom, než o akomsi degenerovanom kulte, ktorý sa dodržiava až do
krajnosti.9
Ide o veľmi dôležitú výpoveď. Tieto riadky boli pravdepodobne napísané v roku 111 a
svedčia o rapídnom rozšírení kresťanstva v mestách i na vidieku vo všetkých vrstvách - tak
medzi otrokyňami ako i medzi rímskymi občanmi. Plínius totiž ďalej píše, že posiela kres-
ťanov, ktorí sú rímskymi občanmi, i na súd do Ríma. Taktiež hovorí o uctievaní Ježiša ako
Boha a o tom, že kresťania dodržiavali prísne mravné kritériá a že sa nedali ľahko odvrátiť
od svojej viery."

DEŇ, KEĎ SA ZATEMNILA ZEM

Jedna z najproblematickejších poznámok v Novom zákone je pre mňa tá, kde pisatelia
evanjelií tvrdia, že sa na nejaký čas, kým Ježiš visel na kríži, zatemnila zem. Nebol to skôr
len literárny ornament na zdôraznenie významu ukrižovania ako záznam skutočnej histo-
rickej udalosti? Veď ak na zemi nastala tma, nemala by sa objaviť o tejto výnimočnej
udalosti aspoň nejaká zmienka aj mimo Biblie?
Doktor Gary Habermas písal o historikovi menom Thalus, ktorý v roku 52 spísal dejiny
východného Stredozemia od Trójskej vojny. Aj keď sa Thalovo dielo stratilo, citoval z neho
Július Africanus približne v roku 221 a zachovala sa aj poznámka o zotmení, o ktorom sa
píše v evanjeliách!10
„Možno to považovať za nezávislé potvrdenie biblického zápisu?" spýtal som sa.
Yamauchi to vysvetlil: „V tejto pasáži Július Africanus hovorí, že ,Thalus v tretej knihe
svojich dejín vysvetľuje zotmenie ako zatmenie slnka - vidí sa mi to nerozumné!' Teda
Thalus zjavne hovorí, že v čase ukrižovania Ježiša sa zotmelo a dôvod hľadá v zatmení
slnka. Africanus potom argumentuje, že to, čo sa stalo počas ukrižovania, nemohlo byť
zatmením slnka."
Yamauchi sa načiahol ponad stôl po hárok papiera. „Dovoľte mi zacitovať, čo povedal Paul
Maier o tomto zotmení v poznámkovom aparáte svojej knihy Pontský Pilát, vydanej v roku
1968.
Tento fenomén bol viditeľný v Ríme, Aténach a v iných mestách Stredozemia.
Podľa Tertuliana... to bola ,kozmická' alebo ,svetová' udalosť. Flegon, grécky
autor z Carie, ktorý napísal kroniku tesne po roku 37, podáva správu, že vo štvrtom
roku dvesto druhej olympiády (t.j. v roku 33) bolo ,najväčšie zatmenie slnka' a že
nastala noc v šiestej hodine dňa (t.j. na poludnie) až tak, že sa ukázali hviezdy na
nebesiach. V Bitýnii nastalo veľké zemetrasenie a v Nicei sa mnoho vecí
poprevracalo."11
Yamauchi to zhrnul: „Ako poukazuje Paul Maier, nebiblické potvrdenia, že v čase
Ježišovho ukrižovania sa objavila tma, existujú. Niektorí ľudia zjavne potrebovali túto
udalosť nejako vysvetliť a tvrdili, že to bolo zatmenie slnka."

PILÁTOV PORTRÉT
Yamauchiho zmienka o Pilátovi mi pripomenula, ako niektorí kritici spochybňovali
hodnovernosť evanjelií pre spôsob, akým zobrazujú tohto rímskeho pohlavára. Kým ho
Nový zákon vykresľuje ako nerozhodného a ochotného podriadiť sa nátlaku židovského da-
vu, aby popravil Ježiša, ostatné historické záznamy ho vykresľujú ako svojhlavého a
nepoddajného.
„Nepredstavuje to protirečenie medzi Bibliou a ostatnými starovekými spismi?" spýtal som
sa.
„Nie, naozaj nie", povedal Yamauchi. „Maierova štúdia o Pilátovi odhaľuje, že jeho
ochrancom alebo patrónom bol Sejanus, a ten bol zbavený moci v roku 31, pretože snoval
úklady proti cisárovi."
To ma zarazilo. „S čím si to mám dať do súvisu?" opýtal som sa.
„Nuž, odstavenie Sejana spôsobilo, že Pilátova pozícia v roku 33, teda vtedy, keď s
najväčšou pravdepodobnosťou Ježiša ukrižovali, bola veľmi slabá. Dá sa preto pochopiť, že
sa Pilát vtedy zdráhal dotknúť Židov a spôsobiť si ďalšie problémy s cisárom. To znamená,
že biblické podanie je s najväčšou pravdepodobnosťou správne."1
INÉ ŽIDOVSKÉ ZÁZNAMY
Keďže sme doteraz hovorili predovšetkým o rímskych zmienkách o Ježišovi, chcel som
zistiť, či popri Flaviových odkazoch existujú nejaké iné židovské zápisy, ktoré by
potvrdzovali niečo o Ježišovi. Spýtal som sa profesora na zmienky o Ježišovi v Talmude, čo
je dôležitý židovský spis dokončený približne v roku 500, do ktorého patrí aj Mišna, spísaná
okolo roku 200.
„Židia sa celkovo o heretikoch nezmieňujú príliš detailne. V Talmude sa Ježiš spomína v
niekoľkých odsekoch, pričom ho nazývajú falošným Mesiášom, ktorý praktizoval mágiu a
bol spravodlivo odsúdený na smrť. Píše sa tam aj o tom, že sa Ježiš narodil rímskemu
vojakovi a Márii a že sa okolo jeho narodenia udialo niečo nezvyčajné."
„Takže tieto židovské záznamy negatívnym spôsobom potvrdzujú pár skutočností o
Ježišovi", dodal som.
„Áno, správne", odpovedal. „Profesor Wilcox to v článku uverejnenom vo vedeckom
zborníku hodnotí takto:
Tradičná židovská literatúra, hoci spomína Ježiša iba veľmi striedmo (a v každom
prípade je nevyhnutné k týmto zmienkám pristupovať opatrne), podporuje tvrdenia
evanjelia, že Ježiš uzdravoval a činil zázraky, aj keď považuje tieto jeho aktivity za
čarodejníctvo. Navyše zachovala spomienku na to, že bol učiteľom, že mal
učeníkov (piatich) a že - aspoň v skoršom rabínskom období - nie všetci mudrci
došli k záveru, že to bol ,heretik' alebo ,podvodník'."13

MIMOBIBLICKÉ DÔKAZY
Hoci sme objavili niekoľko odkazov na Ježiša mimo evanjelií, stále som premýšľal, prečo
ich nie je viac. Vedel som síce, že sa zachovalo len málo historických dokumentov z 1.
storočia, no aj tak som sa opýtal: „Nemali by sme očakávať, že v mimobiblických
starovekých spisoch nájdeme toho o Ježišovi viac?"
„Zakladatelia náboženských hnutí sa objavujú až v záznamoch o niekoľko storočí
mladších", povedal Yamauchi. „Ale faktom zostáva, že o Ježišovi máme lepšiu historickú
dokumentáciu ako o zakladateľovi ktoréhokoľvek iného starovekého náboženstva."
To ma zaskočilo. „Naozaj?" spýtal som sa. „Môžete mi o tom povedať viac?"
„Napríklad, aj keď je Zoroastrova Gatha, pochádzajúca z obdobia tisíc rokov pred Kristom,
považovaná za autentickú, väčšina spisov tohto náboženstva neexistovala až do 3. storočia
po Kristovi. Najpopulárnejšia parská14 Zoroastrova biografia bola napísaná v roku 1278.
Budhove spisy sa objavujú až v období vzniku kresťanstva, hoci Budha žil v 6. storočí pred
Kristom a prvá Budhova biografia bola napísaná v 1. storočí po Kristovi. Ďalej, hoci v
Koráne máme zaznamenané výroky Mohameda, ktorý žil v rokoch 570 až 632, jeho
biografia nebola napísaná až do roku 767, čo je viac ako celých sto rokov po jeho smrti.
Takže situácia v prípade Ježiša je jedinečná - a čo všetko sa o ňom môžeme dozvedieť
mimo Nového zákona, je priam ohromujúce."
Pri tejto téme som sa chcel pozastaviť a zhrnúť doteraz spomenuté poznámky z
nebiblických zdrojov. „Predstavme si, že nemáme Nový zákon, ani iné kresťanské diela. Čo
by sme bez nich boli schopní usúdiť o Ježišovi zo starobylých nekresťanských zdrojov, ako
sú Flavius, Talmud, Tacitus, Plínius Mladší a iní?"
Yamauchi sa usmial. „Aj z nich by sme získali pozoruhodné množstvo dôležitých
historických dôkazov. Vlastne nám poskytujú akúsi osnovu Ježišovho života", odvetil.
Potom pokračoval, pričom vždy zdvihol jeden prst, aby každý bod zdôraznil. „Dozvieme sa,
po prvé, že Ježiš bol židovský učiteľ; po druhé, mnoho ľudí verilo, že uzdravoval a vyháňal
zlých duchov; po tretie, niektorí ľudia verili, že bol Mesiášom; po štvrté, bol zavrhnutý
židovskými predstaviteľmi; po piate, bol ukrižovaný v období panovania Pontského Piláta
za vlády cisára Tibéria a po šieste, napriek tejto potupnej smrti sa jeho učeníci, ktorí verili,
že stále žije, rozšírili za hranicami Palestíny až tak, že ich v Ríme v roku 64 boli celé
zástupy. No a po siedme, najrozličnejší ľudia z rôznych miest i vidieka - muži i ženy, otroci
i slobodní - ho uctievali ako Boha."
Toto bolo naozaj ohromujúce množstvo nezávislých potvrdení. A nielenže dokážeme
pomocou Biblie zrekonštruovať jeho život, ale je toho ešte omnoho viac, čo sa o ňom
môžeme dozvedieť z materiálov, ktoré sa datujú dokonca do skorších čias než evanjeliá.

POTVRDZOVANIE DETAILAMI ZO SKORŠIEHO OBDOBIA

Apoštol Pavol nikdy nestretol Ježiša pred jeho smrťou, ale povedal, že stretol vzkrieseného
Krista a neskôr sa stretol s niektorými z tých, ktorí Ježiša videli, aby sa uistil, že káže tú istú
zvesť ako oni. Jeho novozákonné listy vznikli skôr, ako boli spísané evanjeliá a obsahujú
natoľko rané záznamy o Ježišovi, že nikto nemôže zodpovedne tvrdiť, že ich výrazne
ovplyvnili rôzne legendy.
„Luke Timothy Johnson z Emory University hovorí, že Pavlove listy predstavujú ,cenný
vonkajší doklad' o ,starobylosti a rozšírení' tradovanej viery o Ježišovi",13 povedal som
Yamauchimu. „Súhlasíte s ním?"
Chvíľu sme o tom hovorili. Yamauchi sa nakrátko postavil, aby si natiahol nohy a znovu sa
usadil. „Pavlove spisy sú v Novom zákone nepochybne najstaršie a obsahujú veľmi
významné odkazy na Ježišov život."
„Mohli by ste ich vymenovať?", spýtal som sa.
„Áno, Pavol píše o tom, že Ježiš bol Dávidov potomok, že bol Mesiáš, že bol zradený, že
bol mučený, ukrižovaný za naše hriechy a pochovaný, že na tretí deň vstal z mŕtvych a
videlo ho mnoho ľudí - vrátane Jakuba, Ježišovho brata, ktorý v neho pred ukrižovaním
neveril.
Je tiež zaujímavé, že Pavol nespomína niektoré z vecí, ktoré majú v evanjeliách veľmi
významné miesto, napríklad Ježišove podobenstvá a zázraky, ale zameriava sa na Ježišovu
zástupmi smrť a vzkriesenie. To boli pre Pavla najdôležitejšie fakty o Ježišovi - tie ho
premenili z prenasledovateľa kresťanov na najpoprednejšieho kresťanského misionára v
histórii, ktorý kvôli svojej viere ochotne prekonával všemožné ťažkosti a obmedzenia.
Pavol tiež dokladá niektoré dôležité aspekty Ježišovho charakteru - jeho pokoru,
poslušnosť, lásku voči hriešnikom a tak ďalej. V druhej kapitole Listu Filipanom vyzýva
kresťanov, aby mali myseľ Kristovu. Toto je slávna pasáž, v ktorej Pavol pravdepodobne
cituje z už vtedy známeho kresťanského hymnu o Kristovi, ktorý sa vzdal svojej rovnosti s
Bohom, prijal podobu človeka, ba otroka, a podstúpil ten najhorší trest, ukrižovanie. Takže
Pavlove listy sú dôležitým svedectvom o Kristovej božskej podstate - nazýva Ježiša ,Syn
Boží' a ,obraz Boha'."
Prerušil som ho poznámkou: „Skutočnosť, že Pavol, ktorý pochádzal z prostredia
židovského monoteizmu, uctieval Ježiša ako Boha, je určite mimoriadne významná..."
„Áno", prikývol, „a vyvracia populárnu teóriu, že božskú prirodzenosť Ježiša Krista neskôr
do kresťanstva vniesli pohanské vplyvy. Jednoducho to tak nie je. Dokonca aj Pavol, tak
krátko po Kristovej smrti, ho uctieval ako Boha. Musím povedať, že všetky tieto podporné
dôkazy z Pavlových písomností patria k najdôležitejším. A máme aj iné veľmi skoré listy
od očitých svedkov, od Jakuba a Petra. U Jakuba sa napríklad odráža Ježišova kázeň na
vrchu."

SKUTOČNE VZKRIESENÝ Z MŔTVYCH

„Takisto hneď po vzniku Nového zákona sa začali objavovať spisy apoštolských otcov,
napríklad List Klementa Rímskeho, Listy Ignáca, List Polykarpa, List Barnabáša a iné. Na
mnohých miestach tieto spisy dosvedčujú rozhodujúce skutočnosti o Ježišovi: jeho učenie,
jeho ukrižovanie, vzkriesenie a zvlášť jeho božskú prirodzenosť."
„Ktorý z týchto spisov považujete za najvýznamnejší?" opýtal som sa.
Yamauchi sa nad mojou otázkou zamyslel, a aj keď potom nemenoval ten, ktorý sa mu zdá
byť najvýznamnejší, citoval sedem Ignácových listov, ktoré podľa neho patria medzi
najdôležitejšie písomnosti apoštolských otcov. Ignác, biskup z Antiochie v Sýrii, bol
umučený pred rokom 117, počas vlády cisára Trajána.
„Na Ignácovi je také závažné to", povedal profesor, „že zdôraznil božskú i ľudskú
prirodzenosť Ježiša ako argument proti heréze doketizmu, ktorý odmietal vieru, že Ježiš bol
naozaj človekom. Tiež zdôrazňuje historické pravdy kresťanstva; v liste, ktorý napísal po-
čas cesty na popravu pripomína, že Ježiš bol naozaj prenasledovaný
za Pontského Piláta, bol naozaj ukrižovaný, naozaj bol vzkriesený z mŕtvych a že tí, ktorí
uveria v neho, budú takisto vzkriesení."16
Keď to všetko zhrnieme - zmienky Flavia či rímskych historikov a mocnárov, židovské
spisy, listy Pavla a apoštolských otcov - dostaneme presvedčivý obraz, ktorý potvrdzuje
všetky dôležité skutočnosti uvádzané v Ježišových životopisoch. Dokonca aj keby sme pre-
hliadli zachované kópie evanjelií, stále nám ostáva obraz Ježiša, ktorý núti k zamysleniu,
vlastne je to portrét jedinečného Božieho Syna.
Vstal som a poďakoval som sa profesorovi, že mi venoval čas i svoje poznatky. „Viem, že
by sme o tomto všetkom mohli diskutovať omnoho dlhšie, pretože na túto tému boli
napísané celé knihy", povedal som, „ale skôr ako skončíme, rád by som vám položil ešte
poslednú otázku. Osobnú, ak dovolíte."
Profesor sa napriamil. „Áno, nech sa páči", zareagoval.
Preletel som pohľadom jeho kanceláriu, preplnenú knihami, časopismi, počítačovými
disketami a najrozličnejšími papiermi - výsledkami celoživotného vedeckého bádania v
dávnovekom svete.
„Štyridsať rokov ste strávili štúdiom starovekej histórie a archeológie", povedal som. „Aký
to má dopad na váš osobný duchovný život, na vašu vieru v Ježiša Krista?"
Na chvíľu sa zahľadel do zeme, potom zdvihol zrak a pozrel sa mi priamo do očí. Pevným a
úprimným hlasom povedal: „Moje bádanie bez pochýb ohromne posilnilo a obohatilo môj
duchovný život. Poskytlo mi lepšie porozumenie kultúrneho a historického kontextu
jednotlivých udalostí. Viem, že ostávajú aj mnohé nezodpovedané otázky, no kým žijeme
tento život, nebudeme mať plné poznanie. Tieto otázniky sa však v ničom nedotýkajú mojej
viery v úplnú hodnovernosť evanjelií, ani zvyšku spisov Nového zákona.
Myslím, že alternatívne vysvetlenia sociológov či psychológov, ktorí hľadajú vedecké
odpovede na rozšírenie kresťanstva, sú veľmi slabé." Nato pokýval hlavou a zopakoval.
„Veľmi slabé."
Potom dodal: „Čo sa týka mňa, historické dôkazy len posilnili moju odovzdanosť Ježišovi
Kristovi ako Božiemu Synovi, ktorý nás miluje, zomrel za nás a bol vzkriesený z mŕtvych.
Je to veľmi jednoduché!"

PRAVDA, KTORÁ NÁS OSLOBODÍ

Keď som opustil Yamauchiho a zamiešal sa do davu študentov, uvažoval som nad tým,
akým obohatením bola pre mňa táto cesta do maličkého Oxfordu v štáte Ohio. Prišiel som v
snahe nájsť nejaké podporné dôkazy a odišiel som s bohatou zásobou materiálu, potvr-
dzujúceho každý z hlavných aspektov Ježišovho života: zázraky, božskú prirodzenosť a
víťazstvo nad smrťou.
Vedel som, že naša zbežná konverzácia sa iba dotkla povrchu celej záležitosti. Pod
pazuchou som si niesol knihu Verdict of History (Verdikt histórie), ktorú som si pri príprave
na náš rozhovor opätovne prečítal. Historik Gary Habermas v nej detailne rozoberá trid-
saťdeväť starovekých prameňov, ktoré dokladajú život Ježiša Krista. Z týchto vypočítava
viac ako sto popísaných faktov, súvisiacich s Ježišovým životom, učením, ukrižovaním a
vzkriesením.17
Ba čo viac, z dvadsiatich štyroch prameňov citovaných Haberma-som je sedem svetských a
niekoľko ďalších patrí medzi najstaršie vierovyznania cirkvi zamerané zvlášť na božskú
prirodzenosť Ježiša Krista. Habermas píše: „Tieto vierovyznania dosvedčujú, že cirkev
nevyučovala o božskej podstate Ježiša Krista až o generáciu neskôr, ako sa to často tvrdí v
súčasnej teológii, pretože táto doktrína je prítomná už v prvej cirkvi." Jeho záver znie:
„Najlepším vysvetlením pre tieto vierovyznania je to, že správne podávajú vlastné učenie
Ježiša Krista."18
Ide o omračujúco silné potvrdenie najdôležitejších výrokov najvplyvnejšej postavy, aká
kedy žila.
Kým som kráčal k autu, zapol som si kabát. Naposledy som sa obzrel späť na nápis na
kamennom oblúku, zaliaty októbrovým slnkom, ktorý som si prvýkrát všimol pri vstupe na
túto univerzitu: „Spoznajte pravdu a pravda vás oslobodí."

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Bruce, F. F., Jesus and Chrístian Origins outside the New Testament, Grand Ra-pids: Eerdmans, 1974.
• Habermas, Gary, The Historical Jesus. Joplin, Mo.: College Press, 1996.
• McDowell, Josh, a Bili Wilson, He Walked among Us. Nashville: Nelson, 1994.
 5.
VEDECKÝ DÔKAZ
SÚHLASÍ ARCHEOLÓGIA S JEŽIŠOVÝMI ŽIVOTOPISMI,
ALEBO ICH VYVRACIA?

Obed s doktorom Jeffreyom MacDonaldom mi pripadal takmer ako sen. Sedeli sme spolu v
konferenčnej miestnosti v budove súdu Severnej Karolíny. Spokojne si pochutnával na tuniakovom
sendviči s hranolkami, sem tam prehodil optimistickú poznámku a vyzeral veľmi spokojne. V
neďalekej miestnosti trávili prestávku dvanásti porotcovia, ktorí si len pred chvíľou vypočuli
hrôzostrašné dôkazy o tom, že MacDonald brutálne zavraždil svoju manželku a dve malé dcéry.
Ako sme dojedali, nemohol som sa ubrániť, aby som mu nepoložil otázku, ktorá by sa tlačila na
jazyk každému. „Ako sa môžete správať, akoby sa nič nedialo?" povedal som a v hlase sa mi miešal
údiv s pobúrením. „Ani trochu vás neznepokojuje, že vás porotcovia uznajú vinným?"
MacDonald ležérne zamával napoly zjedeným sendvičom smerom k súdnej sieni. „Oni?" vyhŕkol s
úsmevom, „nikdy ma neusvedčia!"
Keďže si zjavne uvedomil, ako cynicky vyzneli jeho slová, rýchlo dodal: „Viete, ja som nevinný."
To bolo naposledy, čo som ho počul smiať sa. V priebehu pár dní bol príslušník zelených baretov a
lekár záchrannej služby uznaný vinným, že ubodal na smrť svoju ženu Collete a dve dcérky, päť-
ročnú Kimberly a dvojročnú Kristen. Odsúdili ho na doživotie a odviedli s putami na rukách.
MacDonald si arogantne namýšľal, že na základe jeho alibi uznajú celý prípad za vraždu.
Vyšetrovateľom povedal, že spal na pohovke, keď ho uprostred noci prebudili nadrogovaní
hipisáci. V zápase ho pobodali a on upadol do bezvedomia. Keď sa prebral, svoju rodinu našiel
povraždenú.
Detektívi sa na to od začiatku pozerali skepticky. V obývačke bolo príliš málo známok zápasu o
život. Jeho poranenia boli povrchné. Hoci mal slabý zrak, dokázal veľmi detailne popísať
útočníkov, aj keď počas útoku nemal okuliare.
No skeptický pohľad ešte nič neznamená, usvedčenie si vyžaduje presné dôkazy. V
MacDonaldovom prípade sa detektívi pri rozmotávaní siete jeho klamstiev opierali o vedecké
metódy a usvedčili ho z viacnásobnej vraždy.
Pri vyšetrovaní sa bežne používa široká škála rozličných vedeckých metód, počnúc určovaním
vzoriek DNA, cez forenznú antropológiu po toxikológiu. MacDonalda usvedčili a za mreže posadili
výsledky serológie (dôkazy zo vzoriek krvi) a krvné stopy.
Výnimočnou - a pre žalobcov šťastnou - zhodou okolností mal každý člen MacDonaldovej rodiny
inú krvnú skupinu. Analýzou rozloženia krvných škvŕn dokázali vyšetrovatelia zrekonštruovať
priebeh udalostí toho strašného večera a táto analýza bola v priamom rozpore s MacDonaldovou
výpoveďou.
Vedecký rozbor vlákien malého modrého pyžama, ktoré sa našli na rozličných miestach, tiež
vyvrátil jeho alibi. Mikroskopická analýza ukázala, že diery na jeho pyžame nemohli byť
spôsobené, ako on tvrdil, sekáčikom na ľad, ktorým ho napadli nevítaní návštevníci. Skrátka, za
usvedčením MacDonalda v skutočnosti stáli odborní pracovníci laboratórií FBI.1
Vedecké dôkazy tiež môžu významne prispieť k odpovedi na otázku, či sú novozákonné
správy o Ježišovi spoľahlivé. Kým serológia či toxikológia túto záležitosť objasniť nemôžu,
iná vedná disciplína - archeológia - môže povedať o presnosti evanjeliových správ veľmi
veľa.
Archeológia sa zaoberá štúdiom prastarých pozostatkov. Zahŕňa objavovanie a skúmanie
rôznych nástrojov, architektúry, umenia, mincí, monumentov, dokumentov a iných zvyškov
starobylých kultúr. Odborníci tieto relikvie študujú a snažia sa prísť na to, aký bol život za
dní, keď prašnými cestami Palestíny kráčal Ježiš.
Dodnes sa odkryli stovky archeologických nálezísk z 1. storočia a ja som bol zvedavý na to,
či vyvrátia alebo potvrdia príbehy, podané očitými svedkami Ježiša Krista. Moja zvedavosť
sa zároveň
miešala s pochybnosťami, pretože som už počul najrozličnejšie prehnané tvrdenia o
archeologických dôkazoch od mnohých kresťanov, ktorí uvedenej disciplíne pripisovali
priam zázračné možnosti. O niečo také som už viac nemal záujem.
Preto som sa rozhodol vyhľadať človeka, ktorý je v tejto oblasti uznávanou autoritou.
Osobne sa zúčastnil vykopávok na Strednom východe, môže sa pochváliť encyklopedickou
znalosťou starovekých nálezov, má dostatok vedeckej zdržanlivosti, aby videl obmedzenia
svojej vedy, a zároveň dokáže vysvetliť, ako nás môže archeológia poučiť o živote v 1.
storočí.
• ŠTVRTÉ INTERVIEW: S ARCHEOLÓGOM JOHNOM McRAYOM

Mnohí, ktorí študujú archeológiu, sa opierajú o McRayove stručne a nezaujato napísané

skriptá s názvom: Archeológia a Nový zákon. Keď sa televízna spoločnosť Arts and
Entertainment chcela uistiť o vedeckej presnosti svojho programu Tajomstvá Biblie, takisto
volali Johnovi McRayovi. A keď magazín National Geographic potreboval vedca, ktorý by
dokázal hovoriť o spletitosti biblického sveta, telefón znovu zazvonil v kancelárii Johna
McRaya v široko-ďaleko uznávanej Wheaton College na predmestí Chicaga.
Po štúdiách na Hebrew University, na École Biblíque et Archéologique Française v
Jeruzaleme, Vanderbilt University Divinity School a na University of Chicago, kde v roku
1967 získal doktorát, bol John McRay viac ako pätnásť rokov profesorom Nového zákona a
archeológie na Wheaton College. Svoje príspevky publikoval v sedemnástich
encyklopédiách a slovníkoch, o jeho bádateľskej činnosti písali v Bulletine Spoločnosti pre
blízkovýchodnú archeológiu a v rôznych ďalších akademických časopisoch a predniesol
dvadsaťdeväť vedeckých prednášok pre akademickú obec.
McRay je tiež bývalý výskumný spolupracovník a člen kuratória Inštitútu W. F. Albrighta
pre archeologický prieskum (W. F. Albright Inštitúte for Archaeological Research) v
Jeruzaleme a bývalý člen kuratória Americkej školy pre orientálne štúdiá (American School
of Oriental Research). V súčasnosti je členom kuratória Blízkovýchodnej archeologickej
spoločnosti (Near East Archaeological Society) a členom redakčnej rady časopisov
Archeológia v biblickom svete (Archaeology in the Biblical World) a Bulletin pre biblický
výskum (The Bulletin fór Biblical Research), ktoré vydáva Inštitút biblického prieskumu
(Inštitúte fór Biblical Research).
Práve tak, ako John McRay miluje písanie a vyučovanie o starovekom svete, s nadšením a
zápalom skúma archeologické vykopávky. Počas ôsmich rokov viedol tímy, ktoré sa
zúčastňovali vykopávok v Cézarei, Seforise a v Herodiu v Izraeli. Študoval staroveké
rímske osídlenie v Anglicku a Walese, analyzoval vykopávky v Grécku a prešiel väčšiu
časť ciest apoštola Pavla.
Šesťdesiatšesťročnému McRayovi sa postriebrujú vlasy a už potrebuje silnejšie dioptrie, ale
doteraz si zachoval dobrodružnú povahu. Nad pracovným stolom v kancelárii - ba i doma
nad posteľou - mu visí detailný, horizontálny záber Jeruzalema. „Žijem v tieni toho mesta",
poznamenal s akousi clivotou v hlase, keď mi ukazoval miesta, kde sa nachádzajú
vykopávky a významné náleziská.
Súčasťou zariadenia jeho kancelárie je aj onen druh pohodlnej pohovky, akú nájdete na
verande vidieckeho domu. Posadil som sa na ňu a McRay, oblečený v širokom tričku a
športovej bunde, na ktorej bolo vidieť, že ju nosí rád, sa oprel do svojho kresla pri písacom
stole.
Chcel som zistiť, či neprikladá archeológii prehnaný význam, a tak som našu debatu otvoril
otázkou, čo nám táto veda nemôže povedať o spoľahlivosti Nového zákona. Veď on sám do
poznámok vo svojich skriptách napísal, že hoci archeológia dokáže určiť, že Medina a
Mekka naozaj existovali počas 6. a 7. storočia v západnej Arábii, to ešte nepotvrdzuje, že
Mohamed tam naozaj žil, alebo že Korán je pravdivý.
„Archeológia prispela k mnohému poznaniu významným dielom", začal hovoriť pomaly a
naťahoval slová nárečím, ktoré získal ako dieťa v juhovýchodnej Oklahome, „ale určite
nemôže dokázať, či je Nový zákon Božím Slovom. Ak budeme robiť vykopávky v Izraeli a
nájdeme starobylé sídla, ktorých umiestnenie bude súhlasiť s biblickým záznamom,
poukáže to na skutočnosť, že jej historický a geografický opis je správny. V nijakom
prípade to však nepotvrdzuje, že to, čo povedal Ježiš Kristus, je pravda. Duchovné pravdy
nemôžu byť overené alebo vyvrátené archeologickými nálezmi."
Ako analógiu mi porozprával príbeh Heinricha Schliemanna, ktorý pátral po Tróji v snahe
dokázať historickú hodnovernosť Homérovej Iliady. „Naozaj Tróju našiel", prehodil s
úsmevom McRay, „ale to nedokázalo, že Iliada je pravdivá. Potvrdila sa tým iba jej
presnosť v konkrétnom geografickom určení miesta."
Keď sme načrtli hranice možností archeológie, chcel som sa venovať skúmaniu toho, čo
nám môže povedať o Novom zákone. Rozhodol som sa, že pri tom zužitkujem skúsenosť,
ktorú som získal ako investigatívny novinár s právnickým vzdelaním.

HĽADANIE PRAVDY
Keď sa novinári a právnici snažia zistiť, či svedok hovorí pravdu, preveria jeho svedectvo
tak podrobne, ako sa len dá. Keď toto preverovanie odhalí, že sa človek v určitých detailoch
mýlil, vyvolá to vážne pochybnosti o vierohodnosti celého svedectva. Ak však presné
podrobnosti sedia, je to istý náznak - nie konečná istota, ale určitý doklad, že svedkovi sa
pravdepodobne vcelku dá veriť.
Napríklad, ak nejaký muž hovorí o svojej ceste zo St. Louis do Chicaga a spomenie, že sa
zastavil v Springfielde v Illinois, zašiel si do Odeon Theatre na film Titanik a že si pochutil
na sladkých pukancoch, ktoré predávali vo vestibule, vyšetrovatelia budú môcť overiť, či v
Springfielde také kino naozaj existuje, ako aj to, či vtedy premietali tento konkrétny film a
či vo vestibule predávali sladké pukance, keď tam podľa svojho tvrdenia dotyčný bol. Ak
to, čo zistili pri preverovaní jeho tvrdenia, protirečí jeho údajom, veľmi to oslabí jeho
dôveryhodnosť. Ak tieto detaily sedia, nedokáže to síce, že celá jeho výpoveď je pravdivá,
ale prispeje to k tomu, že jeho rozprávanie bude považované za spoľahlivé.
V istom zmysle sa toto deje aj v archeológii. Ak sa z času na čas potvrdia vedľajšie detaily
v spisoch niektorého starovekého historika, môžeme viac dôverovať aj iným materiálom,
ktoré napísal, hoci sa nedajú úplne presne overiť.
Spýtal som sa McRaya na jeho profesionálny názor, či archeológia potvrdzuje, alebo
vyvracia Nový zákon, pokiaľ ide o podrobnosti v novozákonných spisoch.
McRay s odpoveďou neváhal: „Hodnovernosť Nového zákona je bez pochýb veľká",
povedal, „veď hodnovernosť každého starovekého dokumentu sa posilní, keď pri
vykopávkach zistíte, že autor presne udal konkrétne miesto." Ako príklad uviedol svoje
vlastné bádania v Cézarei na Izraelskom pobreží, kde s ostatnými odkrývali prístav
Herodesa Veľkého.
„Po dlhý čas ľudia spochybňovali údaj Jozefa Flavia, historika z 1. storočia, že tento prístav
bol rovnako veľký ako Pireus, najväčší prístav v Aténach. Mysleli si, že sa mýlil. Pretože,
ak sa pozriete na kamenné zvyšky, ktoré dnes vyčnievajú nad vodou, nevyzerá príliš veľký.
Ale keď sme sa pustili do vykopávok pod hladinou, zistili sme, že sa tento prístav
rozprestieral ďaleko do mora, ale neskôr ho zničili. Jeho celkové rozmery boli naozaj
porovnateľné s Pireom. Ukázalo sa, že Flavius mal pravdu. Ide o ďalší z dôkazov, že
Flavius vedel, o čom hovorí."
Takže ako sú na tom pisatelia Nového zákona? Naozaj vedeli, o čom hovoria? Túto vec
som chcel preveriť niekoľkými ďalšími otázkami.

SPOĽAHLIVOSŤ LUKÁŠA AKO HISTORIKA

Lekár a historik Lukáš autorizoval dva spisy - evanjelium, ktoré nesie jeho meno a knihu
Skutkov, ktoré spolu tvoria takmer štvrtinu celého Nového zákona. Musíme sa pýtať, či
môžeme považovať Lukáša za historika, ktorý popísal veci správne a pravdivo. „Čo zistia
archeológovia, keď preverujú detaily jeho zápisov? Bol opatrný, alebo nedbalý?" spýtal
som sa.
„Liberáli i konzervatívci sa všeobecne zhodujú na tom, že Lukáš bol veľmi presným
historikom. Bol vzdelaný, výrečný, jeho gréčtina má klasickú úroveň a archeologické
nálezy znovu a znovu dokazujú presnosť Lukášových údajov", odvetil McRay.
Dodal, že bolo niekoľko prípadov, podobných domnienkam o prístave v Cézarei, keď si
vedci mysleli, že sa Lukáš v niektorých konkrétnostiach mýli, ale neskoršie objavy
potvrdili, že to, čo napísal, bolo správne.
Napríklad v prvom verši tretej kapitoly svojho evanjelia píše, že Lyzaniáš bol tetrarchom v
Abiléne - išlo približne o rok 27. Vedci na to celé roky poukazovali ako na dôkaz, že Lukáš
nevedel, o čom hovorí, pretože sa všeobecne vedelo, že Lyzaniáš nebol tetrarcha, ale vládca
v Chalcise, a to o pol storočia skôr. Tvrdili, že ak Lukáš nedokázal ani takýto základný fakt
zaznamenať správne, potom nemožno veriť ničomu, čo napísal.
A vtedy sa k slovu dostala archeológia. Našiel sa zápis z obdobia vlády cisára Tibéria, čo sú
roky 14 až 37. Tu sa uvádza Lyzaniáš ako tetrarcha v Abile pri Damasku - presne ako
uvádza Lukáš. Ukázalo sa, že existovali dvaja vládni splnomocnenci s menom Lyzaniáš!
Ukázalo sa teda, že Lukáš mal pravdu.
Iný príklad je Lukášova poznámka v sedemnástej kapitole knihy Skutkov, v šiestom verši,
kde spomína „politarchov" (v slovenskom ekumenickom preklade sa hovorí o
„predstavených mesta"; pozn. prekl.) v Tesalonikách. Dlho prevládal názor, že sa Lukáš
mýli aj tu, pretože titul „politarch" sa nenašiel v nijakých rímskych dokumentoch. No našiel
sa nápis na kamennom portáli z 1. storočia, ktorý začína slovami: „V čase politarchov..."
Môžete si ho pozrieť v Britskom múzeu. A náhle, z ničoho nič, archeológovia našli viac ako
tridsaťpäť nápisov, ktoré spomínajú politarchov, niektoré z nich pochádzajú z Tesaloník,
práve z toho obdobia, o ktorom píše Lukáš. Ešte raz sa ukázalo, že sa mýlia kritici, a nie
Lukáš.
V mysli mi vyvstala iná námietka. „Dobre, ale Lukáš vo svojom evanjeliu hovorí, že keď
Ježiš uzdravil slepého Bartimeja, vstupoval do Jericha, kým Marek hovorí, že vychádzal z
Jericha.2 Nie je to jasné protirečenie, ktoré spochybňuje spoľahlivosť Nového zákona?"
McRaya priamosť mojej otázky vôbec nezaskočila. „Nie, vôbec nie, iba sa to tak javí,
pretože o meste premýšľate v súčasných technických termínoch. V čase staroveku bolo
však Jericho rozložené na štyroch rôznych miestach, takmer pol kilometra od seba. Mesto
zrúcali a znovu postavili bližšie k novému zdroju vody alebo pri novej ceste alebo bližšie k
hore. Je to teda tak, že môžete opúšťať jedno miesto, kde sa rozkladalo Jericho, a vstupovať
na iné, podobne ako sa presúvate z jednej časti chicagského predmestia do inej."
„Hovoríte vlastne, že Lukáš i Marek majú pravdu?"
„Správne. Ježiš mohol opúšťať jednu časť Jericha, a zároveň vstupovať do inej."
Archeológia vyvrátila ďalšiu námietku voči Lukášovi.
Vzhľadom na to, že od neho pochádza veľká časť Nového zákona, je veľmi významné, že
Lukáša uznávajú za úzkostlivo presného historika aj v najmenších detailoch. Istý popredný
archeológ podrobne skúmal Lukášove odkazy na tridsaťdva krajín, päťdesiatštyri miest a
deväť ostrovov a nenašiel ani jedinú chybu.3
Ak je teda Lukáš tak puntičkársky presný vo svojich historických údajoch, bolo by
nelogické predpokladať, že bol ľahkoverný alebo nepresný pri opise vecí, ktoré boli
omnoho dôležitejšie nielen pre neho, ale aj pre druhých.4 Veď išlo o také záležitosti, ako je
Ježišovo vzkriesenie, najvýznamnejší dôkaz jeho božskej prirodzenosti, o ktorej Lukáš
tvrdí, že bola „dokázaná mnohými spôsobmi" (Skutky, kapitola l, verš 3).

SPOĽAHLIVOSŤ JÁNA A MARKA

Archeológia potvrdzuje spoľahlivosť Lukáša, ale on nie je jediným novozákonným
autorom. Čo by však vedci povedali o Jánovom evanjeliu? Často k nemu pociťujú
nedôveru, pretože hovorí o miestach, ktoré sa nedajú overiť a niektorí dokonca vyslovili
názor, že ak nedokázal správne zaznamenať základné údaje, potom nezapísal presne ani
udalosti Ježišovho života.
Nedávno bol však tento názor úplne vyvrátený. „Niekoľko objavov ukázalo, že Ján je veľmi
presný", podotkol McRay. „Napríklad v piatej kapitole, v prvých pätnástich veršoch Ján
uvádza, že Ježiš uzdravil chromého pri rybníku Bétzata. Píše, že tam bolo päť stĺporadí.
Toto miesto sa dlho udávalo ako príklad Jánovej nepresnosti, pretože také miesto sa
jednoducho nenašlo.
Rybník však nedávno vykopali. Leží asi dvanásť metrov pod povrchom, a samozrejme má
päť stĺporadí, presnejšie oblúkových kolonád, práve takých, aké popisuje Ján. A máme aj
iné nálezy: rybník Siloe, spomínaný v deviatej kapitole, Jakubova studňa zo štvrtej kapitoly,
preukázateľné umiestnenie kamennej dlažby pri Jaffskej bráne, kde Ježiš stál pred Pilátom,
ako uvádza Ján v devätnástej kapitole, ba dokonca sa potvrdila i Pilátova totožnosť. To
všetko zvyšuje historickú dôveryhodnosť Jánovho evanjelia."
„Takže to vyvracia tvrdenie, že Evanjelium podľa Jána bolo napísané tak neskoro po
Ježišovi, že vôbec nemôže byť presné", povedal som.
„Určite", odpovedal.
McRoy vlastne len zopakoval to, čo mi povedal doktor Bruce Metzger o archeologickom
náleze fragmentu kópie osemnástej kapitoly Jánovho evanjelia, ktorý poprední
papyrológovia datovali približne do roku 125. Nález kópie Jánovho evanjelia z takého
raného obdobia a v takej vzdialenej oblasti, ako bol Egypt, úspešne rozdrvil špekulácie o
tom, že Jánovo evanjelium vzniklo až ku koncu 1. storočia, a teda príliš neskoro na to, aby
sa dalo považovať za spoľahlivé.
Iní učenci napadli Evanjelium podľa Marka, všeobecne považované za prvý zápis Ježišovho
života. Ateista Michael Martin obviňuje Marka, že úplne ignoruje geografiu Palestíny, čo
podľa neho demonštruje, že Marek nemohol žiť v Ježišových časoch, a ani v oblastiach, kde
Ježiš pôsobil. Konkrétne cituje siedmu kapitolu Markovho evanjelia, kde sa v tridsiatom
prvom verši hovorí: „Potom odišiel z týrskeho kraja a cez Sidón prišiel ku Galilejskému
moru stredom dekapolského kraja."
„Môžeme si ľahko zistiť", hovorí Martin, „že podľa týchto údajov o ceste by sa Ježiš
vzďaľoval od Galilejského mora."5
Keď som predložil McRayovi Martinovu kritiku, zmraštil obočie. Rýchlo vytiahol z políc
grécku verziu Marka a konkordanciu a roztvoril na stole veľké mapy starovekej Palestíny.
„Vyzerá to, akoby títo kritici chceli tvrdiť, že Ježiš sadol do auta a preháňal sa po
medzištátnych cestách, ale je jasné, že to tak nie je", poznamenal.
Čítal originálny text, bral do úvahy hornatý terén a pravdepodobné cesty regiónu a
uvažoval, kde sa mohla nachádzať stratená „dekapolská" cesta, čo bol názov zaužívaný pre
konfederáciu desiatich miest, ktoré sa čas od času menili. Tak načrtával logické trasy na
mape, ktoré presne korešpondovali s Markovým popisom.
Podrobný archeologický prieskum znovu dopomohol k vysvetleniu toho, čo sa na prvý
pohľad javilo ako kameň úrazu. Spýtal som sa McRaya, či sa niekedy stretol s
archeologickými nálezmi, ktoré očividne protirečili novozákonným údajom. Pokrútil
hlavou. „Archeológia nevyniesla na svetlo nič, čo by jednoznačne protirečilo Biblii",
odpovedal s istotou.
Ako sme videli, mnohé z názorov vedcov spochybňujúcich Nový zákon, ktoré sa dlhé roky
brali ako „fakty", archeológia preukázala ako mylné. Stále však zostávalo niekoľko vecí,
ktoré som považoval za nevysvetlené. Vytiahol som si poznámky, aby som dal McRayovi
tri hádanky, o ktorých som predpokladal, že budú problémom aj pre archeológiu.

RÉBUS ČÍSLO 1: SČÍTANIE ĽUDU

V záznamoch o narodení Ježiša Krista sa uvádza, že Mária a Jozef sa museli kvôli sčítaniu
ľudu vrátiť do Betlehema, do mesta, odkiaľ pochádzal Jozef.
„Budem priamy: na prvý pohľad mi to pripadá absurdné. Ako by mohla vláda nútiť
všetkých občanov, aby sa vrátili tam, kde sa narodili? Existuje dajaký archeologický dôkaz,
že sa takéto sčítanie vôbec niekedy uskutočnilo?"
McRay vytiahol výtlačok svojej knihy. „Áno, nálezy záznamov o sčítaniach ľudu v
staroveku nám tieto praktiky trochu osvetlili", hovoril, kým listoval jej stránkami. Keď
našiel miesto, ktoré hľadal, zacitoval z úradného nariadenia vlády, datovaného do roku 104.
Gaius Vibius Maximus, prefekt Egypta [hovorí]: Keďže nastal čas pre sčítanie
ľudu v každom dome, je nevyhnutné prinútiť všetkých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu
sídlia mimo svojich provincií, aby sa vrátili do svojich domovov, aby sa mohli
podrobiť sčítaniu ľudu, a tiež mohli starostlivo dozrieť na obrábanie svojho
pozemku.6
„Ako vidíte", povedal a zavrel knihu, „tento dokument takúto prax potvrdzuje, aj keď sa
vám konkrétne tento spôsob zdá čudný. A iný papyrus z roku 48 poznamenáva, že sa
vtedajšieho sčítania zúčastnila celá rodina."
Bolo to prijateľné, ale aj tak to celkom nezodpovedalo položenú otázku. Lukáš píše, že
sčítanie ľudu, pre ktoré Jozef a Mária odišli do Betlehema, sa konalo, keď Quirínius
spravoval Sýriu za vlády Herodesa Veľkého. „To predstavuje vážny problém", podotkol
som, „pretože Herodes zomrel v roku 4 pred Kristom, pričom Quirínius začal vládnuť v
Sýrii až v roku 6 po Kristovi a sčítanie vyhlásil krátko potom. Ako sa dá objasniť taká
veľká nezrovnalosť v dátumoch?"
McRay vedel, že mu predkladám záležitosť, s ktorou archeológovia zápasili celé roky.
„Odpoviem vám takto: v tejto veci spravil veľký krok vpred významný archeológ Jerry
Vardaman. Našiel mincu, na ktorej bolo napísané veľmi drobným, takzvaným mikro-
grafickým písmom meno Quirínius. Tento nápis ho uvádza ako prokonzula Sýrie a Cilície
od roku 11 pred Kristom až do Herodesovej smrti."
Nechápal som. „Aký to má význam?" spýtal som sa.
„Znamená to, že zjavne existovali dvaja Quiríniovia. Bežne sa vyskytovali viacerí ľudia s
rovnakými rímskymi menami, takže niet prečo pochybovať, že existovali dvaja muži, ktorí
sa volali Quirínius. Sčítanie sa udialo počas panovania prvého z nich. Celkom dobre to
vychádza, ak sa takéto sčítanie opakovalo..."
Zdalo sa mi, že je to trochu špekulatívne, ale povedal som si, že tejto téme sa viac venovať
nebudem a analýzu celej veci odložím na neskôr. Keď som sa potom k tomu vrátil, zistil
som, že Sir William Ramsay, bývalý archeológ a profesor na Oxfordskej i Cambridgeskej
univerzite prišiel s podobnou teóriou. Z rôznych nápisov vyvodil záver, že existoval iba
jeden Quirínius, ale vládol v Sýrii v dvoch obdobiach.7
Iní vedci poukázali na to, že Lukášov text možno preložiť aj takto: „Toto sčítanie ľudu
nastalo pred tým, ako Quirínius spravoval Sýriu", čo by tiež riešilo spomínaný problém.8
Nedostal som síce také podrobné vysvetlenie, ako by som si prial, ale musel som uznať, že
výklad McRaya a ďalších možno považovať za prijateľný. No získal som istotu, že sa v
čase Ježišovho narodenia naozaj konali sčítania ľudu a že existuje dôkaz o tom, že ľudia sa
naozaj museli vrátiť do svojich rodísk - čo som však stále považoval za čudné.

RÉBUS ČÍSLO 2: EXISTENCIA NAZARETU

Mnoho kresťanov nevie, že pochybovači dlho argumentovali tým, že Nazaret v období, o
ktorom Nový zákon tvrdí, že tam Ježiš strávil detstvo, ešte neexistoval.
Ateista Frank Zindler si v článku nazvanom Kde Ježiš nikdy nebol všíma, že o Nazarete sa
nikdy nezmieňuje ani Starý zákon, ani apoštol Pavol, ani Talmud (hoci spomína iných
šesťdesiattri galilejských miest), ani Flavius (ktorý uvádza štyridsaťpäť iných dedín a miest
Galiley, vrátane Jaffy, ktorá sa nachádzala asi jeden a pol kilometra od súčasného
Nazaretu). Ani jeden staroveký historik alebo geograf nespomína Nazaret pred začiatkom 4.
storočia.9 V židovskej literatúre sa tento názov prvýkrát objavuje v básni zo 7. storočia po
Kristovi.10
Nedostatok dokladov vyvoláva podozrenie. Spýtal som sa na to bez okolkov: „Existuje
nejaký archeologický nález, ktorý potvrdzuje, že Nazaret existoval už v 1. storočí?"
Pre McRaya táto vec nebola novinkou. „Expertom na tieto otázky je doktor James Strange z
University of South Florida, ktorý popisuje Nazaret zo začiatku 1. storočia ako veľmi malé
sídlo s rozlohou približne štvrť štvorcového kilometra, s populáciou maximálne
štyristoosemdesiat ľudí", povedal.
„Ako to vie?"
„Nuž, Strange poukazuje na to, že keď v roku 70 padol Jeruzalem, kňazov viac v zničenom
chráme nepotrebovali a rozoslali ich do rozličných oblastí, dokonca aj do Galiley.
Archeológovia našli aramejský zoznam dvadsiatich štyroch premiestnených kňazských
rodín a jedna z nich sa mala usadiť v Nazarete. To značí, že táto maličká dedinka tam vtedy
musela byť."
Navyše, pri archeologických vykopávkach v blízkom okolí Nazaretu sa odkryli hroby z 1.
storočia, čo nám umožňuje určiť hranice sídla, pretože podľa židovského zákona sa museli
pohreby konať mimo osady. Dva hroby obsahovali predmety ako hlinené lampy, sklenené
nádoby a vázy z 1., 3. a 4. storočia.
McRay siahol po knihe známeho archeológa Jacka Finegana, ktorá vyšla v Princeton
University Press. Zalistoval v nej a prečítal: „Z hrobov... možno urobiť záver, že Nazaret
bolo silne židovské sídlo v rímskom období."11
McRay na mňa uprel pohľad: „Často sa diskutuje o tom, kde sa nachádzali miesta známe v
1. storočí, napríklad, kde presne leží Ježišov hrob, ale medzi archeológmi sa nikdy
nevyskytla vážna pochybnosť o umiestnení Nazaretu. Ťarcha dokazovania teraz leží na
tých, ktorí spochybňujú jeho existenciu."
To znelo rozumne. Veď aj zvyčajne skeptický Ian Wilson pri popise predkresťanských
nálezov odkrytých v roku 1955 pod kostolom Zvestovania v súčasnom Nazarete musel
pripustiť: „Takéto nálezy naznačujú, že Nazaret mohol existovať za čias Ježiša Krista, ale
niet pochýb o tom, že muselo ísť o veľmi malé a bezvýznamné miesto."12
Také bezvýznamné, že teraz skôr dokážeme pochopiť Natanaelovu ironickú poznámku v
štyridsiatom šiestom verši prvej kapitoly Jánovho evanjelia: „Môže byť z Nazaretu niečo
dobrého?"

RÉBUS ČÍSLO 3: VRAŽDENIE V BETLEHEME

Matúšovo evanjelium vykresľuje hrôzostrašnú scénu: Herodes Veľký, judský kráľ, sa cíti
ohrozený narodením dieťaťa, ktoré ho možno pripraví o trón, preto posiela svojich vojakov,
aby v Betleheme pozabíjali všetky deti mladšie ako dva roky. Jozefa však vo sne varuje
anjel, aby s Máriou a Ježišom utiekol do Egypta. Vracajú sa až po Herodesovej smrti a
usadia sa v Nazarete. Touto udalosťou sa vyplnili tri staroveké proroctvá o Mesiášovi.
(Pozri Evanjelium podľa Matúša, kapitola 2, verše 13-23.)
Problém však spočíva v tom, že niet nezávislého svedectva o vykonaní spomínanej vraždy.
Niet o nej zmienky v spisoch Jozefa Flavia, a ani u iných historikov. Nijaký archeologický
dôkaz, nijaké záznamy, ani dokumenty.
„Udalosť takéhoto rozsahu by si iste všimol aj niekto iný okrem Matúša", nástojil som. „Nie
je najlogickejšie usudzovať, že sa táto vražda nikdy nestala, keďže úplne absentujú
archeologické či akékoľvek iné zmienky o nej?"
„Chápem, prečo to hovoríte", odvetil McRay, „dnes by sa totiž takáto udalosť prednostne
vysielala na CNN a dostala by sa určite do spravodajstva všetkých médií."
Súhlasil som. V rokoch 1997 a 1998 médiá neustále prinášali správy o moslimských
extrémistoch, ktorí v Alžírsku opakovane prepadávali a vyvražďovali celé dediny, vrátane
žien a detí. Celý svet to pozorne sledoval.
„Ale musíte sa vrátiť do 1. storočia a brať do úvahy vtedajšiu situáciu. Po prvé, Betlehem
pravdepodobne nebol väčší ako Nazaret, takže koľko mohlo byť v dedine s päťsto či šesťsto
obyvateľmi detí do dvoch rokov? Ani tisíce, ani stovky. Po druhé, Herodes Veľký bol
krvilačný kráľ, povraždil členov svojej vlastnej rodiny a tých, o ktorých si myslel, že by ho
mohli ohroziť, dával nemilosrdne popraviť. Takže fakt, že zabil niekoľko detí v Betleheme,
nemusel upútať pozornosť ľudí starovekého Ríma. A po tretie, neexistovala televízia, rádio
ani noviny. Trvalo by veľmi dlho, kým by sa správa o tom rozšírila, zvlášť z takej malej
dediny kdesi v horách ,na konci sveta' a pozornosť historikov aj tak pútali iné, omnoho
významnejšie udalosti."
Novinár však nedokáže prijať takéto vysvetlenie. „Že by to bola bezvýznamná historka?"
spýtal som sa nedôverčivo.
„Nemyslím, že by bola významná, určite nie v oných dňoch. Herodes bol jednoducho
šialenec, ktorý zabíjal každého, o kom sa mu zazdalo, že je preňho potenciálnym
nebezpečenstvom. Neskôr, keď sa kresťanstvo rozšírilo, tento incident nadobudol väčší
význam, ale prekvapilo by ma, ak by to vtedy vyvolalo nejaký výrazný ohlas."
Možno mal pravdu, ale ako to môže pochopiť novinár zvyknutý na rýchlu a celosvetovú
komunikáciu, ktorý urobí všetko preto, aby vyňuchal akúkoľvek novinku. Zároveň som
však musel uznať, že na základe toho, čo som vedel o krvavých dejinách starovekej
Palestíny, boli McRayove vysvetlenia prijateľné.
Ostáva mi ešte jedna oblasť, o ktorej som sa chcel niečo dozvedieť. A bola pre mňa tou
najfascinujúcejšou zo všetkých.

ZÁHADA ZVITKOV OD MŔTVEHO MORA

Na archeológii je nepochybne niečo príťažlivé. Staré hroby, tajomné nápisy vytesané do
kameňov alebo načmárané na papyruse, hlinené úlomky a opotrebované mince - to všetko
sú pre zarytého bádateľa vzrušujúce záhady. No len málo pozostatkov minulosti
v sebe skrýva toľko tajomstiev ako zvitky od Mŕtveho mora. Ide o stovky rukopisov,
datovaných do obdobia medzi rokmi 250 pred Kristom až 68 po Kristovi, ktoré sa v roku
1947 našli v jaskyniach približne dvadsaťpäť kilometrov na východ od Jeruzalema. Zjavne
ich tam ukryla prísna židovská sekta nazývaná esejci ešte predtým, ako Rimania zničili ich
usadlosti.
Popísalo sa o nich už všeličo, no azda najbizarnejšia je teória Johna Marca Allegra, že
kresťanstvo povstalo z kultu plodnosti, v ktorom sa jeho stúpenci nechali unášať zážitkami
vyvolanými ha-lucinogénnymi hubami.13 Odborník na papyrusy Jose O'Callaghan vyslovil
o niečo prijateľnejšie, no i tak veľmi spochybňované tvrdenie, že jeden z fragmentov týchto
zvitkov je časťou najstaršieho opisu Evanjelia podľa Marka, aký sa kedy našiel, a udáva, že
bol vyhotovený len sedemnásť až dvadsať rokov po ukrižovaní Ježiša. Mnoho vedcov sa
však k tomuto názoru stavia veľmi skepticky.14
V každom prípade by archeologický prieskum udalostí 1. storočia nebol úplný bez
skúmania týchto zvitkov. „Hovoria niečo priamo o Ježišovi?", spýtal som sa McRaya.
„No, to nie, ani v jednom zo zvitkov sa konkrétne nespomína. Tieto dokumenty nám
predovšetkým poskytujú vhľad do života a zvykov vtedajších Židov." Vytiahol niekoľko
papierov a ukázal na článok publikovaný ku koncu roka 1997. „Ale zaznamenali sme po-
zoruhodný posun vo výskume rukopisu nazvaného 4Q521, ktorý nám môže niečo povedať
o tom, čo o sebe vyhlasoval Ježiš."
„Povedzte mi o tom niečo", požiadal som ho s istou naliehavosťou v hlase.
Matúšovo evanjelium popisuje, ako Ján Krstiteľ vo väzení zápasil s pochybnosťami o
Ježišovej identite, a preto posiela svojich nasledovníkov, aby Ježišovi položili dôležitú
otázku: „Ty si ten, čo má prísť, alebo máme čakať iného?" (Matúš, kapitolall, verš 3.) Chcel
dostať priamu odpoveď na to, či je Ježiš naozaj ten dlho očakávaný Mesiáš.
Celé storočia kresťania premýšľali o Ježišovej záhadnej odpovedi. Namiesto toho, aby Ježiš
priamo povedal áno, alebo nie, odvetil: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a vidíte:
slepí dostávajú zrak, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a
chudobným sa zvestuje evanjelium." (Matúš, kapitolall, verše 4-5.)
Ježišova odpoveď bola narážkou na knihu proroka Izaiáša, na kapitolu 61. Ale z nejakého
dôvodu sem Ježiš pridal frázu „mŕtvi vstávajú", ktorá v starozákonnom texte chýba. A tu
vstupuje do hry 4Q521. Tento nebiblický rukopis zo série zvitkov od Mŕtveho mora je
napísaný po hebrejsky a daruje sa približne do roku 30 pred Kristom. Obsahuje verziu
šesťdesiatej prvej kapitoly Izaiáša, v ktorej sa nachádzajú aj slová „mŕtvi vstávajú".
„Odborník na zvitky Craig Evans poukázal na to, že táto fráza je vo zvitku 4Q521 vsadená
do nepochybne mesiášskeho kontextu", povedal McRay. „Popisuje zázraky, ktoré bude
robiť Mesiáš, keď príde a keď ho budú poslúchať nebesia i zem. Takže, keď Ježiš posielal
odpoveď Jánovi, vôbec nehovoril nejasne. Ján musel okamžite v jeho slovách rozoznať
zreteľné vyhlásenie, že Ježiš je Mesiáš."
McRay mi podal článok, kde boli podčiarknuté Evansove slová: „Zvitok 4Q521 jasne
ukazuje, že [Ježišovo] odvolanie sa na Izaiáša je naozaj mesiášske. Ježiš v podstate Jánovi
odkazuje, že sa dejú mesiášske zázraky. Tým odpovedá na [Jánovu] otázku: Áno, je to ten,
ktorý má prísť."15
Posadil som sa. Evansov objav sa mi zdal veľavýznamným potvrdením Ježišovej identity.
Žasol som, ako moderná archeológia nakoniec dokázala odhaliť význam výroku, ktorým
Ježiš takmer pred dvetisíc rokmi zreteľne vyhlásil, že on je naozaj pomazaný Boží.

„POZORUHODNE PRESNÁ KNIHA"

Ďalšie a ďalšie archeologické potvrdenia presnosti Nového zákona poskytujú dôležité
svedectvo o jeho spoľahlivosti. Inak dopadol mormonizmus; výsledky archeologických
prieskumov úplne rozmetali jeho tvrdenia.
Aj keď Joseph Smith, zakladateľ mormónskej cirkvi vyhlásil, že jeho Kniha Mormon je
„najpravdivejšia zo všetkých kníh na svete",16 archeológia opakovane vyvrátila jeho výroky
o udalostiach, ktoré sa mali odohrať v dávnych dobách v Amerike.
Spomínam si, ako som písal do Smithsonian Inštitúte, aby som zistil, či existujú dajaké
dôkazy podporujúce tvrdenia mormonizmu, a dostal som jednoznačnú odpoveď, že ich
archeológovia „nevidia žiadnu priamu spojitosť medzi archeologickými nálezmi v Novom
svete a témami, ktorými sa kniha zaoberá."
Tejto problematike sa venovali aj John Ankerberg a John Weldon, ktorí vo svojej publikácii
uvádzajú: „Nikdy nebolo lokalizované ani jedno mesto z Knihy Mormon, nikdy sa nenašiel
ani jeden človek, miesto, národ či meno tam spomínané, ani jeden predmet, spis, nápis...
nič, čo iba dokazuje, že Kniha Mormon nie je nič iné, iba mýtus alebo výmysel, akých vari
viac nieto."17
V prípade Nového zákona však ide o niečo úplne iné. K rovnakému záveru ako McRay
došlo aj mnoho iných vedcov, vrátane popredného austrálskeho archeológa Clifforda
Wilsona, ktorý napísal: „Tí, ktorí poznajú fakty, uznávajú, že Nový zákon sa musí prijímať
ako pozoruhodne presná kniha."11
Po tom, ako Craig Blomberg preukázal úplnú spoľahlivosť novozákonných dokumentov,
ako Bruce Metzger potvrdil zachovanie ich presnosti až do dnešných čias a ako Edwin
Yamauchi podporil hodnovernosť týchto dokumentov citátmi starovekých historikov či
zmienkami z iných prameňov a John McRay zasa výsledkami archeologických prieskumov,
musím s Wilsonom súhlasiť. Kauza Kristus, hoci ešte ani zďaleka nie je uzavretá, stojí na
solídnych základoch.
Popritom som si však uvedomoval, že viacerí veľmi známi profesori by s uvedeným
záverom určite nemohli súhlasiť. Ich vyjadrenia sa často objavujú v Newsweeku a týchto
vedcov môžeme občas aj vidieť v spravodajských reláciách, kde hovoria o svojom radikál-
nom prehodnotení osoby Ježiša Krista. Nastal čas, aby som konfrontoval ich kritické
pripomienky, čo znamená, že sa vydám na cestu do Minnesoty za vedcom z Yale
University, doktorom Gregorym Boydom, známym svojou energickosťou.

LITERATÚRA NA ĎALŠIE ŠTÚDIUM

• Finegan, Jack, The Archaeology of the New Testament. Princeton: Princeton Univ. Press, 1992.
• McRay, John, Archaeology and the New Testament. Grand Rapids: Baker, 1991.
• Thompson, J. A., The Bible and Archaeology. Grand Rapids: Eerdmans, 1975.
• Yamauchi, Edwin, The Stones and the Scriptures. New York: J.B. Lipencott, 1972.
 6.
PROTIDÔKAZ
JE HISTORICKÝ JEŽIŠ TEN ISTÝ AKO JEŽIŠ VIERY?

Niečo také sa často deje vo filmoch pre pamätníkov a v lacných novelách, ale v právnych kauzách z
reálneho života len veľmi zriedka. Preto, keď očitý svedok na súdnom procese odmietol označiť za
vraha muža z lavice obžalovaných a namiesto toho povedal, že vrahom bol on, celá sála stuhla od
prekvapenia a ja som mal skvelý príspevok pre Chicago Tribúne.
Richard Moss bol obvinený, že zastrelil devätnásťročného Chicagčana pred vinárňou v okrajovej
štvrti na severozápade mesta. Mossov dlhoročný priateľ Ed Passeri mal ako svedok popísať hádku,
ktorá viedla k zabitiu.
Passeri vykreslil scénu, ktorá sa udiala pred reštauráciou Rusty Nail Pub, a potom sa ho obhajca
opýtal, čo sa stalo obeti. Passeri bez mihnutia oka odvetil, že ho mladík bodol nožnicami a „ja som
ho zastrelil".
Súdny zapisovateľ od prekvapenia otvoril ústa. Žalobcovia stuhli. Sudca okamžite pozastavil proces
a oboznámil Passeriho s jeho ústavnými právami pri sebaobvinení. A potom obžalovaný Moss
potvrdil, že vraždu naozaj spáchal Passeri.
„Passeri týmto priznaním prejavil skutočnú nebojácnosť", zajasal obhajca. No vyšetrovateľov to
nepresvedčilo. „Akú nebojácnosť?" spýtal sa jeden z nich. „Passeri vie, že neriskuje vyšetrovanie,
pretože jediný dôkaz, ktorý máme, ukazuje na Richarda Mossa!"
Vyšetrovatelia boli stále pevne presvedčení o Mossovej vine a uvedomovali si, že voči Passeriho
tvrdeniu musia uviesť silné protisvedectvo. Potrebovali „protidôkaz", to znamená svedectvo, ktoré
by „vysvetlilo, zmarilo alebo vyvrátilo" tvrdenie svedka.1
Na druhý deň vyšetrovatelia predvolali na výsluch iných troch očitých svedkov, ktorí uviedli, že
vraždu bez pochýb spáchal Moss. Na základe týchto dodatočných svedectiev porotcovia s istotou
uznali Mossa za vinného.2
Vyšetrovatelia sa zachovali správne. Keď dôkazy presvedčivo poukazovali na vinu obžalovaného,
boli dosť múdri na to, aby pochybovali o úplne nepodloženom vyhlásení niekoho, kto mal záujem
pomôcť svojmu kamarátovi.

MOŽNO DOKÁZAŤ, ŽE SA JEŽIŠOV SEMINÁR MÝLI?

Ako zapadá tento právny pojem protidôkazu do môjho bádania o Ježišovi?
Keď som si od vedcov, s ktorými som robil rozhovory pre túto knihu, vypočul presvedčivé
a odôvodnené dôkazy, zameral som svoju pozornosť na opačné názory skupinky
akademikov, ktorých tvrdenia a tváre preleteli spravodajstvom rozličných agentúr.
V posledných rokoch boli spravodajské programy preplnené nekritickými reportážami o
Ježišovom seminári, čo je skupina učencov, ktorí predstavujú mizivé percento odborníkov
na Nový zákon. Keďže sa o nich toľko hovorilo, vytvoril sa obraz, ktorý ďaleko presahoval
skutočný vplyv skupiny.
Členovia seminára pritiahli pozornosť médií, keď za pomoci farebných lístkov hlasovali o
tom, či si myslia, že Ježiš naozaj povedal, čo sa uvádza v evanjeliách. Červený lístok
znamenal, že to alebo niečo podobné Ježiš určite povedal; ružový, že to možno povedal;
sivý, že to nepovedal, ale zachytené slová vyjadrujú niečo z jeho učenia a čierny znamenal,
že uvedené slová vôbec nepochádzajú od Ježiša. Nakoniec došli k tomu, že Ježiš nevyslovil
osemdesiatdva percent toho, čo mu evanjeliá pripisujú. Iba dve percentá Ježišových
výrokov prijali ako autentické a zvyšok v istom zmysle spochybnili.3 S nedostatkom
expertíz na metódy Ježišovho seminára sa spojila túžba novinárov po senzácii, ktorí celej
záležitosti venovali množstvo pozornosti.
Ježišov seminár neskôr vydal publikáciu The Five Gospels (Päto-ro evanjelií), ktorá
obsahovala štyri tradičné evanjeliá a Evanjelium podľa Tomáša, kde boli Ježišove slová,
ktoré podľa úsudku seminaristov skutočne povedal, vytlačené na červeno. Keď si jeden
takýto výtlačok prelistujete, nájdete záplavu čiernych písmen a malé ostrovčeky červených.
Napríklad, jediné slová z modlitby Pána, ktoré podľa vedcov Ježišovho seminára Ježiš
naozaj povedal, sú „Otče náš".
Ja som však chcel preniknúť hlbšie než len k tomu, čo ponúkali bombastické titulky, a
dozvedieť sa zvyšok. Potreboval som zistiť, či existuje nejaký dôveryhodný protidôkaz na
odmietnutie týchto problémových názorov, ktoré získali širokú publicitu. Zakladajú sa
spomínané zistenia na nezaujatom vedeckom bádaní, alebo ich možno prirovnať k
Passeriho dopredu odsúdenému nepodloženému svedectvu?
Sadol som teda do auta a vydal som sa na šesťhodinovú cestu do St. Paul v Minnesote, aby
som si mohol pohovoriť s doktorom Gregorym Boydom, vzdelaným profesorom teológie,
ktorého knihy a články priam prevrátili celý Ježišov seminár naruby.
• PIATE INTERVIEW: S TEOLÓGOM GREGORYM A. BOYDOM

Boyd sa prvý raz dostal do rozporu s Ježišovým seminárom v roku 1996, keď napísal
zničujúcu kritiku na liberálne pohľady na Ježiša, ktorá sa volala Cynic Sage orSon of God?
Recovering the Real Jesus in an Age of Revisionist Replies (Cynický mudrc, alebo Boží
Syn? Znovuobjavenie skutočného Ježiša vo veku revizionistických odpovedí). Jeho
štyristošestnásťstranovú knihu s bohatým poznámkovým aparátom ocenili čitatelia časopisu
Christianity Today ako jednu z najobľúbenejších kníh roka. Vo svojej práci Jesus under
Siege (Ježiš v paľbe otázok) rozoberal tie isté témy, ale formou viac prístupnou neodbornej
verejnosti a napísal aj iné známe tituly.4
Študoval filozofiu na Minnesotskej univerzite a potom teológiu na Yale University Divinity
School, kde získal titul magistra (cum laude), a na Princetonskom teologickom seminári,
kde urobil doktorské skúšky (magna cum laude).
Nepatrí však medzi intelektuálov odtrhnutých od života. So zvlnenými čiernymi vlasmi,
okuliarmi s kovovým rámom a so svojím sarkastickým úsmevom na tvári pripomína skôr
komika Howieho Mandella. A podobne ako Mandell je v neustálom pohybe.
Závratne rýchlo predkladá sofistikované idey či teologické koncepty. Nepostojí na mieste,
živo gestikuluje. Nemá si kedy zastrčiť košeľu do nohavíc, usporiadať papiere rozložené po
celej kancelárii, alebo uložiť do políc knihy nedbalo poukladané na zemi. Je príliš
zaneprázdnený premýšľaním, debatovaním, kladením otázok, uvažovaním, snívaním,
meditovaním či kombinovaním jedného projektu s druhým.
Jedna profesia mu nestačí. Okrem toho, že pôsobí ako profesor teológie na Bethel College,
je tiež pastorom vo Woodland Hills Church, kde jeho zapálené kázne spôsobili, že sa zbor
od roku 1992 rozrástol zo štyridsaťdva ľudí na dnešných dvetisícpäťsto. Toto prostredie
reálneho sveta mu pomáha neuniknúť zo skutočnosti každodenného života.
Zo zábavy debatuje s ateistami. S dnes už zosnulým Gordonom Steinom kedysi
polemizovali o existencii Boha. S bývalým pastorom Danom Barkerom hovorili o
Ježišovom zmŕtvychvstaní. A v programe, ktorý sponzoruje Minnesotské islamské centrum,
viedol s istým moslimom diskusiu o otázke Trojjediného Boha. Agilné myslenie, bystrý
mozog, empatia s ľuďmi a hlboké biblické a filozofické poznanie robia z Boyda obávaného
protivníka.
Navyše, Boyd vie spojiť bežný život a hlbokú odbornosť tak dobre ako málokto. Žije
rovnako futbalom ako filozofiou. Pokojne začne ľahkú konverzáciu o novom filme a skončí
pri zložitom filozofickom hlavolame. Rovnako si vychutná román alebo piatkový televízny
seriál, ako písanie svojej prevratnej knihy s názvom Trojica a vývoj: Kritické zhodnotenie a
rekonštrukcia Hartshorneovho dipolárneho teizmu v protiklade s trinitárnou metafyzikou.
Jeho ležérny prejav a hovorový slovník (kto z biblických učencov používa slová ako „v
pohode" alebo „šľahnutý"?) mi pomohli rýchlo sa uvoľniť. Keď sme si v jeho kancelárii
urobili miesto na sedenie, bolo jasné, že je pripravený pustiť sa do práce.
SPISY RADIKÁLNEJ FRAKCIE
Rozhodol som sa začať z pozície priemerného prijímateľa večerných a ranných správ.
„Ľudia vezmú do ruky časopis alebo noviny, prečítajú si tvrdenia ľudí z Ježišovho seminára
a pochopia to tak, že týmto smerom sa momentálne uberajú výsledky výskumu a chápanie
Nového zákona. Ale deje sa to naozaj?"
„Nie", povedal a vyzeral pritom, akoby práve zahryzol do niečoho kyslého, „ale máte
pravdu, že ľudia získajú taký dojem."
Vrtel sa v kresle, kým si nenašiel dosť pohodlnú polohu a začal rozprávať: „V čase, keď
denník Time prvýkrát uverejnil väčší článok o Ježišovom seminári, hovoril som o
kresťanstve s mladíkom, s ktorým som sa snažil zblížiť. Bol veľmi nedôverčivý a dosť
ovplyvnený myšlienkami New Age.
Náš spoločný priateľ ležal v nemocnici, a keď som ho išiel navštíviť, ten chlapík tam už bol
a čítal Time. Keď som vkročil do izby, vyhŕkol: ,Hej Greg, vyzerá to tak, že vedci s tebou
nesúhlasia', a hodil ten časopis do mňa!"
Boyd smutne a zároveň neveriacky pokrútil hlavou. „Viete, ten článok poskytoval
zámienku, aby ma prestal brať vážne. A aj keď vedel, že som odborníkom v tejto oblasti,
vyložil si ten článok tak, že väčšina vedcov - aspoň tí, ktorí nie sú šľahnutými fundamenta-
listami - to vidí takto."
Dokázal som ho pochopiť, pretože som počul už príliš veľa ľudí, ktorí Ježišov seminár
spájali s úplne všetkými vedcami. „Myslíte si, že tento dojem je náhodný?" opýtal som sa.
„Ježišov seminár sa tak určite chce prezentovať", odvetil Boyd. „Toto je jedna zo stránok,
ktorá druhých na nich najviac hnevá, nielen evanjelikálov, ale aj iných. Ak si prezriete ich
knihu The Five Gospels, uvádzajú v nej sedem pilierov poznania bádateľa, akoby ste museli
ísť len podľa ich metodológie, ak chcete byť skutočným učencom. Ale mnohí vedci z
rozličných odborov by mali vážne výhrady aspoň k jednému, ak nie k väčšine z týchto
pilierov. Ježišov seminár nazval svoj biblický preklad „Vedecká verzia". Čo tým chcú
povedať? Že ostatné verzie sú nevedecké?"
Na chvíľu sa zastavil, a potom sa pustil priamo do podstaty problému. „Pravda je taká, že
Ježišov seminár reprezentuje celkom malú skupinu vedcov z radikálnej frakcie ľavého
krídla novozákonného myslenia. Nepredstavujú hlavný prúd. A čo je ironické, vypestovali
si svoju vlastnú odrodu fundamentalizmu."

OBJAVOVANIE „SKUTOČNÉHO JEŽIŠA"

„No ľudia z Ježišovho seminára sa aspoň veľmi priamo vyjadrili o svojich cieľoch, či nie?"
„Ó áno, to je pravda. Veľmi jasne sa vyjadrujú, že chcú zachrániť Bibliu pred
fundamentalizmom a oslobodiť Američanov od , naivnej' predstavy, že biblický Ježiš je
,skutočný' Ježiš. Hovoria, že chcú Ježiša, ktorý patrí do dnešných dní. Jeden z nich sa
vyjadril, že tradičný Ježiš nemá čo povedať ani k ekologickej kríze, ani k nukleárnej hrozbe,
ani k feminizmu. A preto potrebujeme nový obraz Ježiša Krista. Ako povedal iný z nich,
potrebujeme ,novú fikciu'.
Jeden z ich úskokov je v tom, že sa obracajú priamo na masy, namiesto toho, aby sa radili s
kolegami. Chcú vyniesť svoje názory spoza katedry priamo na ulicu, aby ovplyvnili verejnú
mienku. Usilujú sa o úplne novú formu kresťanstva."
Myšlienka nového Ježiša, novej viery a nového kresťanstva ma udivila. „Aký je teda Ježiš,
ktorého objavili?"
„V podstate objavili to, čo chceli. Podľa niektorých bol politický revolucionár, podľa iných
zasa náboženský fanatik či feminista alebo rozvracač." Potom upozornil na podstatu: „S
jedným pohľadom však všetci z nich súhlasia: Ježiš musí byť predovšetkým prirodzený.
Inými slovami, nech sa o ňom hovorí zároveň čokoľvek iné, Ježiš bol človek ako vy či ja.
Možno to bol výnimočný muž, možno využil ľudský potenciál ako to nedokázal nikto iný,
ale nebol nadprirodzený.
Takže tvrdia, že ani Ježiš nevnímal sám seba ako Boha alebo Mesiáša, ani jeho nasledovníci
ho tak nevideli a nepripisovali zvláštny význam ani jeho smrti. Jeho ukrižovanie sa udialo
predčasne a nešťastnou náhodou a dnes známy príbeh o ukrižovaní sa objavil neskôr ako
snaha vyrovnať sa so smutnou realitou."

SPRÁVNE ZVAŽOVAŤ DÔKAZY

Vstal som a prechádzajúc k jeho knižnici som vyjadril námietku: „Dobre, ale vy sám veríte,
že Ježiš bol vzkriesený. Vaša viera možno príliš ovplyvňuje vaše postoje k tejto otázke.
Prívrženci Ježišovho seminára o sebe tvrdia, že nezaujato hľadajú pravdu v protiklade k
nábožensky zanieteným ľuďom - ako ste napríklad vy - ktorí majú teologické vzdelanie."
Boyd sa obrátil aj s kreslom ku mne. „Fajn, lenže skutočnosť je iná, ako tvrdia. Ľudia z
Ježišovho seminára sú zaujatí aspoň tak ako evanjelikáli a povedal by som, že ešte viac. Do
svojej vedeckej práce vnášajú celý rad predpokladov a domnienok, čo pravdaže do istej
miery robíme všetci.
Ich najzákladnejší predpoklad - a nedospeli k nemu nezaujatým vedeckým bádaním - je, že
evanjeliá nie sú ani v najvšeobecnejšom ponímaní spoľahlivé, pretože sa v nich opisujú
veci, ktoré sú historicky nepravdepodobné, napríklad zázraky, kráčanie po vode,
vzkriesenie mŕtvych atď. Vravia, že takéto veci sa jednoducho nedejú. To je naturalizmus,
ktorý hlása, že pre každý jav v prirodzenom alebo fyzickom svete existuje prirodzená
príčina."
„Nuž dobre, ale nie je to charakteristické pre náš každodenný život?" spýtal som sa.
„Chcete vari povedať, že by sme mali pre každú vec, ktorá sa stane, hľadať nadprirodzené
vysvetlenie?"
„Samozrejme, že nemusíme hľadať nadprirodzené príčiny, ak netreba", povedal Boyd. „Ale
títo páni idú ďalej a tvrdia, že všetko v histórii sa udialo v súlade s ich vlastnou skúsenosťou
- teda ak oni nevideli nikdy nič nadprirodzené, budú zastávať názor, že zázraky sa nikdy v
histórii neobjavili.
Už na začiatku vylúčia možnosť nadprirodzená, a potom povedia: ,Teraz sa preukážte
nejakými dôkazmi o Ježišovi.' Niet sa teda čo čudovať, k akým výsledkom dospeli!"
„No dobre, a ako by ste postupovali vy?" chcel som počuť jeho názor.
„Súhlasím s tým, že nemusíme vždy hľadať nadprirodzené vysvetlenie. Najprv sa musíme
pokúsiť o prirodzené vysvetlenie. Sám to tak robím. Keď spadne strom, príčinou môže byť
čokoľvek, napríklad termiti. K záveru, že ho zhodil anjel, sa uchýlim až vtedy, keď budem
mať o tom pevné dôkazy. Čo však nemôžem prijať, je poriadne trúfalá domnienka, že
vieme o vesmíre už dosť na to, aby sme povedali, že Boh - ak tu vôbec nejaký je - do nášho
sveta nikdy nevstupuje nadprirodzenou cestou. To je príliš domýšľavé a nejde už o
predpoklad založený na historickej skúsenosti; tu sa už pohybujeme v metafyzike.
Myslím, že v historickom výskume je potrebný istý stupeň pokory, aby sme povedali: Je
možné, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Je možné, že jeho učeníci naozaj videli, čo tvrdia
evanjeliá. A ak nemáme o tom prijateľný dôkaz, preskúmajme tú možnosť.'
Myslím, že jedine takto sa dajú správne zvažovať dôkazy."

ROZBOR KRITÉRIÍ
Prívrženci Ježišovho seminára tvrdia, že Ježiš nikdy nepovedal väčšinu výrokov, ktoré mu
pripisujú evanjeliá. Doviedol ich k tomu rad vlastných predpokladov a stanovísk. Sú však
tieto ich kritériá odôvodnené a primerané? Alebo ich len od začiatku zhromažďovali podľa
toho, ako sa hodili, takže nakoniec viedli k vopred požadovaným výsledkom?
„S ich predpokladmi a tvrdeniami je viacero problémov", pustil sa Boyd do analýzy ich
prístupu. „Napríklad, ak nemali dôvod domnievať sa inak, zhodli sa na tom, že Ježišovi
tieto výroky vložila do úst neskoršia cirkev. Ich podozrievavý vzťah k evanjeliám vychádza
z ich predpokladu, že nadprirodzene sa nemôže prejaviť.
Historici zvyčajne rátajú s tým, že historik sa vyhýba falšovaniu alebo nepresnosti, pretože
ľudia vcelku nie sú chorobní klamári. Bez tohto predpokladu by sme o starovekej histórii
vedeli málo. Vedci z Ježišovho seminára to stavajú na hlavu. Vyžadujú preukázateľné
dôkazy, že daný výrok pochádza od Ježiša, a vyrukujú s pochybnými kritériami, podľa
ktorých sa to má dokázať. Je v poriadku, ak vedci použijú vhodné kritériá na zvažovanie, či
Ježiš povedal určitý konkrétny výrok. Ale nemôžem súhlasiť s názorom, že ak Ježiš tieto
kritériá nespĺňa, potom to nemohol povedať."
Rozoberanie týchto teoretických otázok mi začalo všetko skôr zahmlievať ako vyjasňovať.
Potreboval som zopár konkrétnych príkladov, aby som Boydovi rozumel. Požiadal som ho
teda, aby priblížil niektoré z kritérií, ktoré používajú vedci z Ježišovho seminára.
„Jedno sa volá dvojaká rozdielnosť", povedal Boyd. „To znamená, že môžu súhlasiť, že
daný výrok pochádza od Ježiša, ak sa nepodobá na niečo, čo povedal niektorý rabín alebo
neskoršia cirkev. Inak usúdia, že sa do evanjelií dostal zo židovského alebo kresťanského
zdroja. Problém je samozrejme v tom, že Ježiš bol Žid a založil kresťanskú cirkev, takže by
nemalo prekvapovať, že jeho výroky znejú zároveň židovský i kresťansky! Ale keď
aplikujú takéto kritérium, prichádzajú k negatívnemu záveru, že Ježiš mnohé z uvedeného
nepovedal.
Ďalšie kritérium sa nazýva ,viacnásobné potvrdenie', čo znamená, že si môžeme byť istí, že
Ježiš niečo povedal, iba ak to nachádzame vo viac ako jednom zdroji. Toto môže byť veľmi
dobrý test na potvrdenie výroku. Ale prečo sa treba dohadovať o tom, či výrok možno
považovať za platný, ak sa nájde len v jednom zdroji?! Veď v skutočnosti väčšina
poznatkov v starovekej histórii pochádza z jedného zdroja informácií. Celkovo vzaté, ak ide
o spoľahlivý zdroj, a podľa mňa existuje množstvo dôvodov veriť, že evanjeliá sú také,
informácie v ňom zachytené by sa mali považovať za dôveryhodné.
No podľa nich Ježišove výroky nespĺňajú toto kritérium, ani keď sa nájdu vo dvoch či troch
evanjeliách. Ak sa výrok nájde v Matúšovom, Markovom a Lukášovom evanjeliu, považujú
to za jediný zdroj, pretože sa domnievajú, že Matúš a Lukáš čerpali pri písaní z Marka.
Vôbec nehľadia na to, že stále väčší počet vedcov vyjadruje rezervovanosť voči teórii, že
Matúš a Lukáš vychádzali z Marka. Pri takomto myslení je jasné, že splniť požiadavku
viacnásobného potvrdenia je extrémne ťažké."
Boyd chcel pokračovať, ale povedal som mu, že podstatu som už pochopil: vykonštruované
kritériá nevyhnutne vedú k výsledkom, ktoré sme si priali od začiatku.

JEŽIŠ, KTORÝ ROBÍ ZÁZRAKY

Naturalisti hľadali v starovekej histórii paralely medzi Ježišom a inými postavami, čím
chceli dokázať, že jeho výroky a skutky neboli úplne jedinečné.
Zaujímalo ma, čo si o tom myslí Boyd, a tak som otvoril novú tému: „Kedysi existovali
rabíni, ktorí vyháňali démonov, alebo sa modlili za dážď, a potom pršalo, takže niektorí
učenci tvrdili, že Ježiš bol jednoducho ďalší z ľudí, ktorí robili zázraky. Obstoja tieto
paralely?"
Keď začal vysvetľovať celý problém bod po bode bez použitia akýchkoľvek poznámok,
mal som možnosť vidieť Boyda-debatéra v akcii. Bol som rád, že si to nahrávam, pretože
by som si nestihol robiť poznámky pri tempe, akým na mňa vypálil svoju odpoveď.
„Keď sa na ne pozrieme bližšie, tak sa rýchlo zosypú. Po prvé, absolútne ústredné miesto
nadprirodzených prejavov v Ježišovom živote nemá nijaké paralely v židovskej histórii.
Po druhé, Ježiš je zvláštny radikálnou povahou svojich zázrakov. Nešlo len o to, že keď sa
modlil, tak zapršalo; hovoríme o uzdraveniach zo slepoty, hluchoty, malomocenstva a
skoliózy; o utíšení búrok, rozmnožení chleba a rýb, vzkriesení synov a dcér. Toto presahuje
všetky paralely.
Po tretie, Ježiš sa najviac odlišuje spôsobom, akým konal zázraky. Konal ich zo svojej
vlastnej moci. Keď hovorí: ,Ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám
prišlo Božie kráľovstvo', poukazuje sám na seba. Inde hovorí: ,Bol som pomazaný, aby som
prepustil zajatých.' Otcovi vzdáva česť za to, čo urobil, ale nikdy nežiada Boha, aby to
urobil - robí to sám Ježiš v moci Boha Otca. V histórii k tomu nenájdeme nijaké paralely.
Toto ide ruka v ruke so zvláštnymi vyjadreniami Ježiša o sebe: ,bola mi daná všetka moc',
,veríte v Otca, verte aj vo mňa', ,nebo i zem pominú, ale moje slová nepominú'. Ani jeden
rabín nič podobné nevyhlásil."
Keď doznel výbuch jeho argumentov, pousmial som sa a spýtal sa ho: „Takže aký je váš
záver?"
Boyd sa tiež usmial. „Že akékoľvek porovnanie s rabínmi konajúcimi zázraky neobstojí."

JEŽIŠ A APOLÓNIUS
Boydove debatérske schopnosti ma neodradili, ba naopak, vyprovokovali ma dotknúť sa
ešte zložitejšej záležitosti, a to paralel medzi Ježišom a historickou postavou menom
Apolónius z Tyany, ktoré sa na prvý pohľad javia veľmi presvedčivo.
„Určite viete, o čo ide", povedal som Boydovi. „O tomto mužovi z 1. storočia sa hovorí, že
uzdravoval ľudí a vyháňal démonov; pravdepodobne vzkriesil z mŕtvych mladé dievča, a
potom, keď zomrel, zjavil sa niektorým svojim verným. Ľudia namietajú, že ak sa príbeh o
Apolóniovi považuje za legendu, prečo by sa mal brať inak príbeh o Ježišovi?"
Boyd po celý čas, ako som rozprával, prikyvoval. „Pripúšťam, že na prvé počutie to znie
pôsobivo. Keď som ako študent na vysokej prvýkrát počul o Apolóniovi, bol som naozaj
vyvedený z rovnováhy. Ale keď ku historickému výskumu pristupujete s rozvahou a so
snahou o objektivitu, zistíte, že uvádzané paralely jednoducho neobstoja."
Potreboval som však konkrétne údaje, nie všeobecný popis. „Tak do toho, rád si vypočujem
vaše protiargumenty", vyzval som ho.
„Dobre, v prvom rade, Filostratos, jeho životopisec, písal jeden a pol storočia po tom, ako
Apolónius žil, kým evanjeliá zapísali Ježišovi generační druhovia. Čím skôr sa udalosť
zaznamená, tým menšia je šanca, že sa do zápisu dostanú vznikajúce legendy, omyly alebo
zmätené spomienky.
Okrem toho máme štyri evanjeliá potvrdené Pavlom, ktoré môžeme do istej miery
porovnávať s nebiblickými autormi, ako je Flavius a iní. Čo sa týka Apolónia, máme iba
jeden zdroj. Evanjeliá navyše vyhovujú štandardnými testom, ktoré sa používajú na
stanovenie historickej spoľahlivosti, avšak to isté sa nedá povedať o záznamoch o
Apolóniovi. A ešte treba zvážiť, že Filostrata požiadala o napísanie Apolóniovho príbehu
cisárovná, ktorá chcela Apolóniovi zasvätiť chrám, pretože bola jeho ctiteľkou. Filostratos
mal teda aj finančný záujem na tom, aby príbeh okrášlil a cisárovnej poskytol, čo si želala.
No pisatelia evanjelií nemali čo získať, skôr mohli veľa stratiť.
Takisto spôsob, akým Filostratos píše, sa veľmi líši od štýlu evanjelistov. Tí podávajú
veľmi hodnoverné výpovede očitých svedkov, takmer akoby tam mali kameru. Na rozdiel
od nich Filostratos používa mnoho hypotetických výrokov, ako: ,Tvrdí sa, že...' alebo
,niektorí hovoria, že dievčina zomrela; iní hovoria, že bola iba chorá'. Slúži mu ku cti, že je
zdržanlivý a uvádza to, o čom sa dopočuje. Najpodstatnejší je však fakt, že Filostratos
napísal toto dielo až na počiatku 3. storočia v Kapadócii, kde bolo už nejaký čas rozšírené
kresťanstvo. Takže akékoľvek preberanie ideí sa mohlo udiať jedine z jeho strany, nie zo
strany kresťanov. Ľahko si môžeme predstaviť nasledovníkov Apolónia, že chápu
kresťanstvo ako konkurenciu a vravia: ,Veď Apolónius urobil presne to isté, čo Ježiš!', teda
niečo ako ,Môj oco prebije tvojho otca!'
V konečnom dôsledku som ochotný pripustiť, že Apolónius mohol urobiť nejaké úžasné
veci, alebo aspoň vytvoriť také zdanie a podviesť ľudí. To však nijako nekompromituje
dôkazy o Ježišovi. Aj keby sme súhlasili, že všetko o Apolóniovi je pravdou, musíme sa
vyrovnať s dôkazmi o Kristovi."

JEŽIŠ A „MYSTICKÉ NÁBOŽENSTVÁ"

Mnoho vysokoškolských študentov sa učí, že viaceré udalosti zo života Ježiša Krista sú iba
ozvenou príbehov starobylých „mystických náboženstiev" o zomierajúcich a znovu
ožívajúcich bohoch, o rituáloch krstu či obradnom prijímaní určitých pokrmov. „Čo poviete
na tieto paralely?" spýtal som sa.
„To bol veľmi populárny argument na začiatku tohto storočia, ale vo všeobecnosti sa už
dnes nepoužíva a nepovažuje sa za veľmi vierohodný. Ide o to, že ak chcete argumentovať
preberaním myšlienok, tak sa z časových dôvodov dá hovoriť iba o preberaní z kresťanstva
do mystických náboženstiev, a nie naopak. Tieto náboženstvá pokojne preberali myšlienky
z rôznych strán. Židia však bedlivo strážili svoju vieru pred vonkajšími vplyvmi. Seba
samých považovali za oddelených ľudí a pevne odolávali pohanským predstavám a
rituálom."
Mňa najviac zaujímali potenciálne paralely s príbehmi o bohoch, ktorí zomierali a znovu
vstávali k životu. „Nie sú tieto historky podobné kresťanskej viere?" opýtal som sa.
„Hoci je pravda, že niektoré mystické náboženstvá učili o bohoch, ktorí umreli a znovu
ožili, vždy sa dotýkali prirodzeného životného cyklu smrti a nového narodenia", povedal
Boyd. „Rastliny na jeseň hynú a na jar sa vracajú k životu. V mytologických príbehoch o
umierajúcich a znovu ožívajúcich bohoch ľudia vyjadrili svoj úžas nad týmto neustále sa
opakujúcim fenoménom. Ide o legendy o udalostiach, ktoré sa stali ,kedysi dávno, za
siedmimi horami'.
Dajte si to do kontrastu so zobrazením Ježiša Krista v evanjeliách. Hovoria o niekom, kto
naozaj žil pred niekoľkými desaťročiami, citujú mená - ukrižovaný za Pontského Piláta,
keď bol veľkňazom Kaifáš, že otec Alexandra a Rufusa mu niesol kríž, a to je len pár
príkladov. Nemajú nič spoločné s príbehmi o niečom, čo sa mohlo stať ,kedysi dávno'.
Okrem toho, kresťanstvo nemá nič do činenia s cyklickými periódami života alebo zberom
úrody. Je spojené s podstatou židovskej viery: s vierou vo vzkriesenie z mŕtvych, vo večný
život a v zmierenie s Bohom, ktorá v mystických náboženstvách úplne chýba.
Čo sa týka námietky, že novozákonné učenie o krste a slávení obradu prijímania pochádza z
týchto náboženstiev, treba povedať, že je to číry nezmysel. A to z toho dôvodu, že dôkazy
pre takéto paralely pochádzajú až z obdobia po 2. storočí, takže akékoľvek preberanie
myšlienok bolo možné len z kresťanstva, a nie do neho.
A keď sa tým zaoberáte ešte podrobnejšie, prídete na to, že sa stratí akákoľvek podobnosť.
Napríklad, ak sa chceli prívrženci Mit-rovho kultu dostať na vyšší stupeň, museli sa
postaviť pod býka, ktorého práve zabíjali, aby sa mohli vykúpať v jeho krvi a vnútor-
nostiach. Potom sa pridali k ostatným a býka spoločne zjedli. Tvrdenie, že Židia na tom
videli niečo atraktívneho a podľa tejto barbarskej praktiky vymysleli obrad krstu a
prijímania, je úplne nepravdepodobné, čo je aj dôvod, prečo ho väčšina vedcov neprijíma."

TAJNÉ EVANJELIÁ A ROZPRÁVAJÚCE KRÍŽE

Aká rozhádzaná a dezorganizovaná bola Boydova kancelária, taká jasná a systematická bola
jeho myseľ. Jeho analýza často zmieňovaných paralel mi nedávala príliš mnoho možností
na pochybnosti. Rozhodol som sa pristúpiť k ďalšej v médiách obľúbenej téme, ktorá sa
často stáva námetom publikácií Ježišovho seminára, a tou sú „nové objavy".
„V populárnych časopisoch sa veľa popísalo o Evanjeliu podľa Tomáša, o Tajnom
Markovom evanjeliu, o Evanjeliu kríža a o tzv. Q", povedal som. „Naozaj priniesli dajaké
prevratné zmeny v pohľade na Ježiša?"
Boyd si podráždene vzdychol: „Nie, nič také sa neobjavilo. O Tomášovom evanjeliu sa vie
už dávno, iba teraz sa však používa na vytvorenie alternatívneho obrazu Ježiša. Niektoré
teórie ohľadne tohto evanjelia môžu byť nové, ale samotný nález evanjelia nie. Čo sa týka
prameňa Q, nie je to objav, ale teória známa už jeden a pol storočia, ktorá sa pokúša
zhodnotiť materiál Lukášovho a Matúšovho evanjelia. Nový je veľmi pochybný spôsob,
akým vedci ľavého krídla používajú svoje predpoklady. Tento hypotetický zdroj Q
rozdeľujú na rôzne vrstvy vývoja legendy, aby podložili svoje predpojaté teórie."
Už predtým som si zistil, že John Dominic Crossan, pravdepodobne najvplyvnejší učenec
Ježišovho seminára, vyslovil niekoľko závažných tvrdení o evanjeliu nesúcom názov Tajný
Marek. Prišiel k záveru, že spis môže byť v skutočnosti nescenzurovaná verzia Evanjelia
podľa Marka, obsahujúca tajné informácie pre zasvätených.5 Niektorí ďalší na základe toho
tvrdili, že Ježiš bol vlastne čarodejníkom, alebo že mnohí z prvých kresťanov praktizovali
homosexualitu. Takéto senzácie zaujali predstavivosť médií.
„Možno ich niečím doložiť?" spýtal som sa Boyda.
„Ničím", znela jeho pohotová odpoveď.
Keďže zjavne nevidel nijakú potrebu zachádzať do podrobností, požiadal som ho, aby mi
vysvetlil, ako to myslí.
„Viete, ide o to, že Tajného Marka vôbec nemáme. Čo máme, je objav jedného vedca, ktorý
našiel citát od Klementa Alexandrijského, datovaný do konca 2. storočia, ktorý
pravdepodobne pochádza z tohto evanjelia. No samotné dielo sa záhadne stratilo, zmizlo. A
ak aj ide o citát z tohto diela, nemáme nijaký dôvod domnievať sa, že poskytuje nejaké
hodnotné informácie o historickom Ježišovi alebo o tom, čo si o ňom mysleli prví
kresťania. Navyše, o Klementovi sa vie, že veľmi ľahkovážne posudzoval pravosť spisov.
Takže Tajný Marek sa nenašiel a citát z neho sa vraj nachádza v dnes neexistujúcom texte
od autora z konca 2. storočia, o ktorom sa všeobecne vie, že bol v týchto veciach naivný.
Drvivá väčšina vedcov tomu nepripisuje nijakú dôveryhodnosť. Nanešťastie tí, ktorí to
považujú za pravdu, majú veľkú publicitu, pretože médiám sa páčia senzácie."
„Crossan prisudzuje dôveryhodnosť aj spisu, ktorý nazýva Evanjelium kríža. Dá sa to
prijať?" spýtal som sa.
„Nie, väčšina vedcov tomu nedôveruje, pretože sú v ňom legendy plné bizarností.
Napríklad Ježiš vychádza z hrobu a je obrovský, siaha až po nebo a za ním z hrobu
vychádza kríž a rozpráva! Samozrejme, že omnoho triezvejšie evanjeliá sú neporovnateľne
spoľahlivejšie než čokoľvek, čo sa nachádza v tomto spise, ktorý sa skôr hodí k apokryfom.
Mal by pochádzať z neskoršieho obdobia, pretože je značne ovplyvnený biblickým
materiálom."
Na rozdiel od drvivej väčšiny odborníkov na Bibliu Ježišov seminár prisúdil Evanjeliu
podľa Tomáša mimoriadne vysoký status. Pozdvihli ho na úroveň ostatných štyroch
tradičných evanjelií. Doktor Bruce Metzger (v tretej kapitole) takéto konanie veľmi kritizo-
val a označil ho za neoprávnené.
Zaujímal ma aj Boydov názor. „Prečo by Tomášovi nemala byť priznaná taká úcta?"
„Každý uznáva, že toto evanjelium významne ovplyvnil gnosticizmus, čo bolo náboženské
hnutie v 2., 3. a 4. storočí. Jeho vyznávači mali údajne tajné poznanie alebo zjavenie, ktoré
im umožňovalo prenikať do podstaty vecí. Spasenie záviselo od poznania. ,Gnosis' je
grécky výraz pre ,vedieť'", povedal.
„Väčšina učencov daruje toto evanjelium do polovice 2. storočia, v ktorom dobre zapadne
do kultúrneho kontextu. Napríklad sa v ňom uvádza údajne Ježišov citát: ,Každá žena, ktorá
sa urobí mužom, vstúpi do kráľovstva nebeského.' To protirečí tomu, čo vieme o Ježišových
postojoch voči ženám, ale zodpovedá to gnostickému mysleniu.
Vedci z Ježišovho seminára označili určité pasáže Tomášovho evanjelia za starší náhľad na
Ježiša než kanonické evanjeliá. A pretože sa v tých pasážach nevyskytuje ani jeden zo
zvláštnych Ježišových výrokov o sebe, a nie sú tam ani zmienky o Ježišových nadpri-
rodzených činoch, trvajú na tom, že podľa najranejšieho podhľadu bol Ježiš iba veľkým
učiteľom. No jediný dôvod, prečo tie pasáže v Tomášovi považujú za najstaršie, je ten, že
práve v nich sa Ježiš zobrazuje podľa ich predstáv. V skutočnosti však niet nijakého
oprávneného dôvodu, aby sme uprednostňovali Evanjelium podľa Tomáša z 2. storočia pred
kanonickými evanjeliami z 1. storočia."

HISTÓRIA VERSUS VIERA

Prívrženci Ježišovho seminára sa domnievajú, že medzi historickým Ježišom a Ježišom
viery je veľká priepasť. Podľa nich bol skutočný Ježiš radostným, duchaplným a
nekonvenčným mužom, ktorý nikdy o sebe netvrdil, že je Božím Synom, kým Ježiša viery
si vytvorili ľudia zo svojich predstáv a myšlienok, ktoré im pomáhajú správne žiť, ale
vychádzajú len z ich túžobných prianí.
„Nielenže je medzi Ježišom histórie a Ježišom viery priepasť", povedal Boyd, keď som mu
predniesol celú vec, „je tu priame protirečenie, ak odstránite všetky zmienky o Ježišovej
božskej prirodzenosti a o tom, že prišiel zmieriť ľudí s Bohom. Celkovo vzaté, ľudia z
Ježišovho seminára definujú Ježiša viery takto: existujú náboženské symboly, ktoré majú
pre ľudí obrovský význam. Je to Ježišova božská prirodzenosť, kríž, obetujúca sa láska,
vzkriesenie. Aj keď ľudia neveria, že sa tieto veci naozaj stali, môžu ich inšpirovať, aby žili
dobrý život, prekonali existenciálne ťažkosti, uvedomili si nové možnosti rozmachu,
uprostred zúfalstva našli novú nádej a podobné táraniny..."
Pokrčil plecami. „Prepáčte", povedal, „počul som toho už toľko, že mi to tečie ušami!"
Potom pokračoval: „Títo liberáli tvrdia, že historický výskum nemôže objaviť Ježiša viery,
pretože tento Ježiš nepatrí do histórie. Je to iba symbol. Ale musíme si uvedomiť toto: Ježiš
nepredstavuje nijaký symbol, ak nie je zakorenený v histórii. Nicejské vyznanie viery
nehovorí: ,Chceli by sme, aby tieto veci boli pravdivé.' Hovorí: Ježiš Kristus bol ukrižovaný
za Pontského Piláta a na tretí deň vstal z mŕtvych' a tak ďalej.
Teologická pravda je založená na historickej pravde. To hovorí Nový zákon. Pozrite sa, čo
hovorí Peter vo svojej kázni v druhej kapitole Skutkov: ,Vy páni, ste svedkami týchto vecí;
neudiali sa v tajnosti. Dávidov hrob je tu stále, ale Ježiša Boh vzkriesil z mŕtvych. Preto
ohlasujeme, že on je Synom Božím.'
Keď odstránite zázraky, odstránite i vzkriesenie, a potom už nemáte čo ohlasovať. Pavol na
margo toho povedal, že ak Ježiš nebol vzkriesený z mŕtvych, potom je naša viera márna,
bezcenná a prázdna."
Boyd sa na chvíľu zastavil a tón jeho hlasu sa zmenil. Ďalšiu vetu nevyslovil ako myšlienku
v kázni, ale ako osobné presvedčenie.
„Svoj život nechcem budovať na symbole", povedal rázne. „Chcem realitu a kresťanská
viera vždy stála na realite. Čo naopak nie je vsadené do reality, to je viera liberálnych
teológov. Práve oni žijú ilúziami. Ale skutočné kresťanstvo, to ilúzia nie je."
SPOJENIE HISTÓRIE A VIERY
Strávili sme veľa času rozhovorom o Ježišovi, akého ho vidia členovia Ježišovho seminára,
teda o Ježišovi ako symbole, ktorý však svetu nemôže ponúknuť nič viac než ilúziu nádeje.
No teraz som chcel počuť o Ježišovi, ako ho pozná Gregory Boyd. Potreboval som vedieť,
či Ježiš, ktorého skúma a o ktorom ako teológ píše vedecké knihy, je ten istý Ježiš, o
ktorom po nedeliach káže vo svojom zbore. „Dovolím si to povedať priamo - váš Ježiš,
Ježiš, ku ktorému sa hlasité, je Ježiš histórie a Ježiš viery", ozval som sa.
Boyd prudko zdvihol ruky, akoby som strelil víťazný gól. „Presne tak, Lee!" vykríkol.
Posunul sa úplne na kraj kresla a zreteľne vyslovoval, k akej viere ho doviedlo jeho
vzdelanie i jeho srdce. „Je to takto: keď milujete nejakého človeka, vaša láska nedbá na
skutočnosti o tom človeku, ale je v nich zakorenená. Napríklad, svoju ženu milujete,
pretože je príjemná, pekná, láskavá a nežná. To všetko sú fakty o nej a vaša láska ide ďalej.
Alebo ju nemusíte milovať a nemusíte jej dôverovať, hoci to všetko o nej viete. Takže roz-
hodnutie prekračuje dôkazy, ale na druhej strane, svoje rozhodnutie uskutočňujete aj na
základe dôkazov. A tak je to aj s láskou k Ježišovi. Vzťah s Ježišom Kristom presahuje
obyčajné poznanie historických faktov o ňom. Verím v Ježiša na základe historických
dôkazov, ale môj vzťah s Ježišom tieto dôkazy prekračuje. Musím mu dôverovať a žiť s
ním každý deň."
Prerušil som ho: „Dobre, ale pripúšťate, že kresťanstvo vyhlasuje o Ježišovi určité veci,
ktorým sa dá len ťažko uveriť?"
„Ale pravdaže áno", odvetil. „A to je aj dôvod, prečo som rád, že existujú presvedčivé
dôkazy o tom, že má pravdu. Mne to vychádza tak, že sa niet medzi čím rozhodovať:
dôkazy o tom, že Ježiš bol taký, ako tvrdia jeho učeníci - že robil zázraky, vstal z mŕtvych,
povedal, čo oni potom zapísali, sú neporovnateľne presvedčivejšie ako dôvody myslieť si,
že pravdu majú ľavicoví teológovia z Ježišovho seminára.
Veď čo vlastne ponúkajú? Kratučký odkaz na stratené ,tajné' evanjelium, ktorý sa nachádza
v liste z konca 2. storočia, kde ho videl jediný človek, no sám list sa stratil. Záznam o
ukrižovaní a vzkriesení z 3. storočia, kde vystupuje hovoriaci kríž a ktorému malá hŕstka
teológov pripisuje väčší význam než novozákonným
evanjeliám. Gnostický dokument z 2. storočia, ktorého určité časti chcú niektorí teológovia
datovať do ranejšieho obdobia, aby podložili svoje vlastné predpoklady. A ešte hypotetický
zdroj Q, ktorého existencia sa len predpokladá."
Boyd sa zasa oprel do kresla. „Nie", potriasol hlavou, „toto si neprosím. Zdá sa mi omnoho
rozumnejšie vložiť svoju dôveru do evanjelií, ktoré uspeli v testoch historického rozboru,
než dôverovať tomu, čo hovorí Ježišov seminár."

JE KRITIKA ODÔVODNENÁ?
Keď som sa vrátil do motela, v mysli som si znovu prešiel náš rozhovor. Vnímal som to
rovnako ako Boyd: ak Ježiš viery nie je zároveň Ježišom histórie, potom je bezmocný a
jeho úloha je nezmyselná. Ak nie je zakorenený v realite, ak nedokázal svoju božskú
podstatu zmŕtvychvstaním, je iba pekným a rovnako irelevantným symbolom ako Dedo
Mráz.
No existuje významný dôkaz o tom, že je čímsi viac. Doteraz som si už vypočul dobre
doložené očité svedectvá, ako aj dokumentárny, podporný a vedecký dôkaz, ktoré
potvrdzovali novozákonné výroky o tom, že je vteleným Bohom. Chystal som sa teda na
ďalšie pátranie s cieľom nájsť ešte viac historického materiálu o jeho charaktere a
vzkriesení.
Mimochodom, Gregory Boyd nie je jediným osamelým hlasom, ktorý sa dvíha proti
Ježišovmu semináru. Je súčasťou silnejúcej kritiky prichádzajúcej nielen z konzervatívnych
evanjelikálnych kruhov, ale tiež od iných vysokovážených vedcov zo širokej škály teo-
logických smerov. Príklad som mal poruke; do motela som si priniesol knihu The Real
Jesus (Skutočný Ježiš). Napísal ju doktor Luke Timothy Johnson, uznávaný profesor
Nového zákona a kresťanských prameňov na Candler School of Theology pri Emory
University. Johnson je rímsky katolík, ktorý predtým, než sa stal biblistom, bol
benediktínskym mníchom a napísal množstvo vplyvných diel.
V knihe, ktorú som mal pri sebe, sa venuje problému Ježišovho seminára. Podľa jeho
vyjadrení táto skupina vedcov „chce neoprávnene reprezentovať špičku novozákonnej
bádateľskej práce", uberá
sa smerom, ktorý je „zaujatý proti autenticite evanjeliovej tradície" a jej výsledky boli „už
dopredu určené".6 Jeho verdikt o nich znie: „To nie je zodpovedné či dokonca kritické
bádanie. To je samoľúba fraška."7 Potom cituje iných významných vedcov s podobnými ná-
zormi, vrátane doktora Howarda Čiarka Keea, ktorý Ježišov seminár označil za
„akademickú hanbu" a Richarda Hayesa z Duke Univer-sity, ktorý v recenzii knihy The
Five Gospels tvrdí, že „argumentácia vedená v tejto knihe by neobstála na nijakom súde".8
Zavrel som knihu a zhasol svetlo. Zajtra sa znovu vyberiem pátrať po dôkaze, ktorý obstojí.

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Boyd, Gregory A., Cynic Sage or Son of God? Recoveríng the Real Jesus in an Age of Revisionist Replies. Wheaton,
IlLBridgePoint, 1995.
• Boyd, Gregory A., Jesus under Siege. Wheaton, 111.: Victor, 1995.
• Johnson, Luke Thimothy, The Real Jesus. San Francisco: HarperSan-Francisco, 1996.
• Wilkins, Michael J. a J.P. Moreland, eds., Jesus under Fire. Grand Rapids: Zondervan, 1995.
 DRUHÁ ČASŤ
SKÚMANIE IDENTITY JEŽIŠA KRISTA

7.
DÔKAZ IDENTITY
BOL JEŽIŠ NAOZAJ PRESVEDČENÝ, ŽE JE BOŽÍM SYNOM?

John Douglas disponuje zvláštnou schopnosťou vidieť do mysle ľudí, ktorých nikdy nestretol.
Svojským spôsobom akoby maľoval ich „psychologický portrét". Pracoval pre FBI. Na mieste činu
si zozbieral informácie, a potom sa pokúšal porozumieť osobnosti zatiaľ unikajúceho páchateľa.
Príklad z praxe: Douglas predvídal, že „Pomätený zabijak", masový vrah, ktorý sa v rokoch 1979 až
1982 pohyboval v lesnatých oblastiach blízko San Francisca, má rečovú vadu, sklony k násiliu voči
zvieratám a k podpaľačstvu a trpí nočným pomočovaním. Samozrejme, človek, ktorého nakoniec
zatkli a usvedčili, tomuto popisu presne zodpovedal.1
Douglas má doktorát zo psychológie, mnohoročné skúsenosti z detektívnej praxe a prirodzený
talent rozumieť ľudskému správaniu. Stal sa známym svojou schopnosťou určiť charakterový profil
človeka. Bol spoluautorom viacerých bestsellerov, a keď Jodie Fosterová získala Oscara za výkon
vo filme Mlčanie jahniat, verejne mu poďakovala, že mohla podľa neho stvárniť filmovú postavu
poradkyne FBI.
Ako dokáže Douglas porozumieť mysleniu ľudí, s ktorými sa nikdy nerozprával? Pre magazín
Biography Douglas povedal: „Správanie odráža osobnosť človeka."2
Douglas podrobne skúma stopy na mieste činu a ak je to možné, pozhovára sa s obeťami, aby zistil,
čo presne páchateľ hovorí a ako koná. Z týchto stôp - vedľajších produktov správania človeka - vy-
vodzuje psychologickú stavbu daného jednotlivca.
Poďme teraz k Ježišovi: Ako by sme mohli preniknúť do jeho mysle a spoznať jeho
motiváciu a zámery, ak sa s ním nemáme možnosť porozprávať? Ako vieme, za čo sám
seba považoval a ako chápal svoje poslanie a cieľ?
Douglas by povedal, že pozorovaním jeho správania. Ak chceme zistiť, či si Ježiš o sebe
myslel, že je Mesiáš alebo Boží Syn, alebo sa považoval iba za rabína či proroka, musíme
sa hlbšie pozrieť na to, čo robil, čo hovoril a aké boli jeho vzťahy voči druhým.
Otázka, čo si Ježiš myslel sám o sebe, je vrcholne dôležitá. Niektorí vedci tvrdia, že mýtus
o Ježišovej božskej prirodzenosti navrstvili na tradíciu o Ježišovi jeho nadmieru horliví
prívrženci roky po jeho smrti. Veria, že skutočný Ježiš by sa v hrobe obrátil, keby vedel, že
sa mu ľudia klaňajú a uctievajú ho. Tvrdia, že ak odstránite legendy a dostanete sa k
najstaršiemu materiálu o ňom zistíte, že si nikdy nenárokoval, že je niečo viac než potulný
učiteľ a príležitostný „burcovač davov".
Ale je svedectvo histórie na ich strane? Chcel som to zistiť, a preto som letel do Kentucky,
aby som sa stretol s vedcom, ktorý sa vo svojej knihe The Christology of Jesus (Kristológia
Ježiša Krista) zaoberá presne touto otázkou.
• ŠIESTE INTERVIEW: S TEOLÓGOM BENOM WITHERINGTONOM

V maličkom mestečku Wilmore okrem Asburského teologického seminára, kde som našiel
kanceláriu Bena Witheringtona na štvrtom poschodí v budove postavenej v koloniálnom
štýle, toho veľa nie je. Rodák zo Severnej Karolíny mi s pohostinnosťou Južana ponúkol
pohodlné kreslo a kávu, a posadili sme sa na rozhovor o tom, za koho sa považoval Ježiš z
Nazaretu.
Witherigntonovi je táto téma blízka. Napísal o nej viacero kníh.3 Magisterské štúdium na
Gordon-Conwell Theological Seminary ukončil s najväčšou pochvalou (summa cum laude)
a na University of Durham vo Veľkej Británii získal doktorát z teológie so zameraním na
Nový zákon. Vyučoval v Asbury, v Ashland Theological Seminary, v Divinity School na
Duke University a na Gordon-Conwell Theological Seminary. Je členom Spoločnosti pre
štúdium Nového zákona (Society for the Study of the New Testament), Spoločnosti pre
biblickú literatúru (Society of Biblical Literatúre) a Inštitútu pre biblický výskum (Inštitúte
for Biblical Research).
Hovorí zreteľne a sústredene, starostlivo zvažuje slová, čo mu dáva punč vedca; no z jeho
hlasu cítiť, ako ho fascinuje, ba až napĺňa bázňou odbor, v ktorom pracuje. Prejavilo sa to
ešte viac, keď ma zobral na obhliadku svojho pracoviska so špičkovou technikou, kde
kombinoval rôzne zobrazenia Ježiša Krista s piesňami, ktorých verše odrážajú zľutovanie,
obetu, pokoru i majestát jeho života a služby.
Vedec, čo píše do podrobností presné, bohatým poznámkovým aparátom vybavené odborné
články pre akademickú obec, kde sa zaoberá rôznymi technickými záležitosťami vrátane
osobnosti Ježiša, sa takýmto umeleckým spojením hudby a videa usiluje objavovať tú
stránku charakteru Ježiša Krista, ktorú možno zachytiť a vyjadriť iba umeleckými formami.
Keď sme sa vrátili do Witheringtonovej kancelárie, povedal som si, že pátranie po tom, ako
Ježiš ponímal sám seba, začnem jednou z najčastejších otázok čitateľov, ktorí sa s
evanjeliami stretnú po prvýkrát.
„Je pravda, že Ježiš obostrel svoju identitu tajomstvom?" spýtal som sa, kým si
Witherington pritiahol stoličku bližšie oproti mne. „Vyhýbal sa priamemu vyhláseniu, že je
Mesiášom alebo Božím Synom. Myslíte si, že o sebe nepremýšľal v takýchto termínoch,
alebo mohol mať na to iný dôvod?"
„Nie, nemyslím si, že by o sebe nepremýšľal v týchto termínoch", povedal, ako si sadal na
stoličku a prehodil si nohu cez nohu. „Keby jednoducho oznámil, Ja som Boh', muselo by to
znieť Ja som Jahve', pretože Židia jeho dní nemali nijaké poňatie o Trojici. Poznali iba
Boha Otca, ktorého volali Jahve, a nič nevedeli o Bohu Synovi či o Bohu Duchu Svätom.
Takže keby niekto vtedy o sebe vyhlásil, že je Bohom, poslucháči by to chápali ako
bezočivé rúhanie. A to by bolo proti vlastnej Ježišovej snahe priviesť ľudí k tomu, aby
počúvali jeho posolstvo. Navyše Mesiáš mal spĺňať množstvo predstáv a očakávaní, ale
Ježiš sa nemienil vtesnávať do kategórií niekoho iného. V dôsledku toho sa na verejnosti
vyjadroval veľmi opatrne. V súkromí medzi učeníkmi to už bolo inak, ale evanjeliá nám
rozprávajú predovšetkým o tom, čo robil na verejnosti."
SKÚMANIE NAJSTARŠÍCH TRADÍCIÍ
V roku 1977 vydal britský teológ John Hick s niekoľkými podobne zmýšľajúcimi kolegami
knihu, ktorá vyvolala búrlivú polemiku. Prišli v nej s tézou, že Ježiš si o sebe nikdy
nemyslel, že je vteleným Bohom alebo Mesiášom. Tieto koncepty sa podľa ich názoru vyvi-
nuli neskôr a do evanjelií sa doplnili tak, že sa zdá, že to o sebe vyhlásil sám Ježiš.
Witherington chcel toto tvrdenie preveriť, a preto sa zameral na najstaršie zmienky o
Ježišovi - na najpôvodnejší materiál, ktorý nemohli ovplyvniť neskoršie legendy - a objavil
presvedčivé podrobnosti, ktoré veľa vravia o tom, za koho sa Ježiš naozaj považoval. Chcel
som lepšie preniknúť do jeho bádania, a preto som sa opýtal: „Čo môžeme zistiť o tom, ako
Ježiš vnímal sám seba, ak berieme do úvahy jeho správanie k ostatným?"
Witherington sa na chvíľu zamyslel, a potom odvetil: „Pozrime sa, aký mal vzťah k
učeníkom. Ježiš mal dvanásť učeníkov, ale všimnime si, že on nie je jedným z dvanástich."
Keďže to mohlo znieť ako bezvýznamný detail, Witherington zdôraznil, že ide o dôležitý
moment. „Ak dvanásť učeníkov reprezentuje obnovený Izrael, kam potom patrí Ježiš? Aká
je jeho pozícia?" spýtal sa. „Nie je iba súčasťou Izraela, ani iba jeden zo skupiny
vykúpených, on tú skupinu formuje - presne tak, ako Boh v Starom zákone formuje svoj
ľud a ustanovuje dvanásť kmeňov Izraela. To nám pomôže pochopiť, ako Ježiš videl sám
seba."
Witherington pokračoval popisom toho, čo sa dá vyčítať z Ježišovho vzťahu k Jánovi
Krstiteľovi. „Ježiš vraví: Ján je najväčší človek na zemi, zo všetkých ľudí, narodených zo
ženy.' Po tom, ako to povedal, ide vo svojej službe omnoho ďalej než Ján Krstiteľ, na-
príklad konaním rôznych zázrakov. Čo to naznačuje o jeho zmýšľaní o sebe? A vari najviac
o jeho ponímaní samého seba možno odhaliť z jeho vzťahu k náboženským vodcom. Ježiš
vyslovuje naozaj radikálne vyhlásenie, že nie to, čo do človeka vchádza, ho znesväcuje, ale
to, čo vychádza z jeho srdca. Toto v skutočnosti stavia do celkom iného svetla veľkú časť
starozákonnej knihy Levitikus, plnú úzkostlivých predpisov ohľadne čistoty. Farizejom sa
takéto posolstvo nepáčilo. Chceli zachovať všetko po starom, ale Ježiš povedal: ,Nie, Boh
má ďalekosiahlejšie plány. Robí niečo nové.' Kto by si o sebe mohol myslieť, že má takú
autoritu, aby nahradil Bohom inšpirované židovské Písma svojím vlastným učením?
Alebo jeho vzťah - ak to tak môžeme nazvať - k rímskym mocnárom. Musíme sa pýtať,
prečo ho ukrižovali. Ak to bol iba neškodný mudrc, ktorý ľuďom rozprával pekné príbehy,
ako to, že skončil na kríži, a dokonca v období slávenia Pesachu (Veľkej noci)? Rovnako si
treba položiť otázku, prečo nápis na kríži nad jeho hlavou znel: ,Toto je kráľ Židov'."
Na chvíľu nechal túto otázku visieť vo vzduchu, a potom ju sám zodpovedal: „Buď to
vyslovil sám Ježiš, alebo to niekto iný takto jasne pochopil."

PRSTOM BOŽÍM
Ako Ježiš vnímal sám seba sa podľa Witheringtona dozvedáme nielen z jeho vzťahov k
iným, ale aj z jeho skutkov, zvlášť zo zázrakov, ktoré konal. Tu som ho však zastavil.
„Určite nemožno tvrdiť, že jeho zázraky dokazujú, že si o sebe myslel, že je Boh," povedal
som, „veď aj jeho učeníci neskôr robili tie isté veci - a určite si nerobili nároky na božskú
prirodzenosť."
„Nie, fakt, že Ježiš robil zázraky, určite neosvetľuje, ako vnímal samého seba", odvetil
Wiťherington. „Dôležité je to, ako svoje zázraky interpretuje."
„Na čo mierite?" spýtal som sa.
„Ježiš hovorí: ,Ak ja vyháňam démonov prstom Božím, potom vedzte, že sa k vám
priblížilo kráľovstvo Božie.' On nie je ako iní, ktorí učinili zázrak a život pokračoval ďalej
bez zmeny. Nie, pre Ježiša sú jeho zázraky znameniami, ktoré naznačujú príchod Božieho
kráľovstva. Ony ukazujú, aké bude ohlasované kráľovstvo. A to Ježiša odlišuje od
ostatných."
Znovu som ho prerušil: „Mohli by ste vysvetliť trochu podrobnejšie, ako ho to odlišuje?"
znela moja otázka.
„Ježiš to vidí tak, že jeho zázraky prinášajú so sebou niečo nebývalé, a to príchod Božej
vlády. Nepovažuje sa len za toho, ktorý koná zázraky, ale vidí sám seba ako toho, v ktorom
a skrze ktorého sa napĺňajú Božie prísľuby."
Prikývol som, lebo teraz mi to už dávalo zmysel. No chcel som nájsť ďalšie stopy v otázke
jeho sebahodnotenia: „Nasledovníci ho volali Rabbuni alebo ,Rabbi'. Nedokazuje to, že iba
vyučoval, tak ako ostatní rabíni za jeho dní?"
Witherington sa usmial. „Ježiš v skutočnosti vyučoval veľmi prevratným, novým
spôsobom. Svoje vyučovania začína frázou: ,Amen, hovorím vám', čím vlastne hovorí:
,Dopredu prisahám na pravdivosť toho, čo vám poviem.' To bolo revolučné." „Ako to?"
spýtal som sa.
Witherington odpovedal: „V judaizme ste potrebovali dvoch svedkov, aby svedok A mohol
potvrdiť pravdivosť výpovede svedka B, a naopak. Ale Ježiš dosvedčuje pravdivosť svojich
vlastných výrokov namiesto toho, aby zakladal svoje učenie na autorite iných. Nárokoval si
väčšiu a významnejšiu autoritu než starozákonní proroci. Veril, že má nielen božskú
inšpiráciu, akú mal kráľ Dávid, ale tiež božskú autoritu a moc priamo vysloviť božské
výroky."
„Ježiš používa pri vyučovaní aj termín ,Abba', keď vyjadruje vzťah k Bohu. Čo nám to
prezrádza o tom, čo si myslel o sebe?" spýtal som sa.
„Slovíčko ,Abba' nesie v sebe vyjadrenie intimity vo vzťahu medzi dieťaťom a jeho otcom",
vysvetlil mi Witherington. „Je zaujímavé, že tento termín v ranom judaizme používali
učeníci pri oslovení svojho milovaného učiteľa. Ale Ježiš sa tak prihovára Bohu, a pokiaľ
viem, on a jeho učeníci boli jediní, ktorí takto oslovovali Boha."
Keď som Witheringtona požiadal, aby mi osvetlil, aký to má význam, povedal mi: „V
kontexte, v akom sa vyjadroval Ježiš, Židia zvyčajne nepoužívali Božie meno. Bolo to
najsvätejšie zo všetkých slov a oni sa báli dokonca aj toho, že by ho zle vyslovili. Ak chceli
osloviť Boha, povedali niečo ako ,Ó, svätý, buď požehnaný', ale nepoužili by jeho osobné
meno."
„A ,Abba' je osobné oslovenie", poznamenal som. „Veľmi osobné. Skrýva v sebe nežnosť, s
akou sa dieťa prihovára svojmu rodičovi: ,Najmilší otče, čo chceš, aby som urobil?'"
Tu som však zbadal jasnú nezrovnalosť. „Počkajte chvíľu", prerušil som ho. „Modliť sa
,Abba' nemôže dokazovať, že by si Ježiš myslel, že je Bohom, pretože svojich učeníkov
učil, aby vo svojich modlitbách používali rovnaký termín, a oni nie sú bohovia."
„Nuž, Ježiš sa používaním oslovenia ,Abba' stáva iniciátorom nového, dovtedy
nepredstaviteľného vzťahu intimity. Otázka teda znie: Aká bytosť môže zmeniť termín
vyjadrujúci vzťah k Bohu? Aká bytosť môže iniciovať nový zmluvný vzťah s Bohom?"
Jeho úvahy dávali zmysel. „Aký význam teda prikladáte tomu, že Ježiš používal oslovenie
,Abba'?" spýtal som sa ho.
„Dosť veľký. Naznačuje to, že Ježiš mal taký hlboko intímny vzťah s Bohom, aký vo
vtedajšom judaizme nemal obdobu. Ježiš hovorí, že tento intímny pomer k Bohu, keď
môžeme povedať ,Abba', sa stáva možným iba skrze vzťah s ním samým, čo je naj-
podstatnejšie. To hovorí naozaj veľa o tom, za koho sa považoval."
Witherington začal hovoriť o ďalšom dôležitom fakte - o označení „Syn človeka", ktoré
Ježiš o sebe viackrát použil. Keď som mu povedal, že Craig Blomberg mi už predtým
vysvetlil, že je to odvolávka na siedmu kapitolu knihy Daniel, Witherington potvrdil, že
tento termín veľmi významnou mierou zjavuje Ježišovo mesiánske alebo transcendentné
sebaponímanie.
Pokúsil som sa usporiadať si v mysli všetko, čo Witherington doteraz povedal. Keď som si
pospájal všetky poznatky a náznaky, ktoré sme vyčítali z Ježišových vzťahov, zázrakov a
slov, jeho vnímanie svojej identity začínalo nadobúdať v mojom chápaní ostrejšie kontúry.
Na základe výsledkov štúdia najstarších záznamov sa mi videlo, že niet veľa pochybností o
tom, že Ježiš považoval sám seba za viac, ako za človeka, čo robí veľké skutky, za viac ako
za učiteľa, ba dokonca za viac ako za ďalšieho z mnohých prorokov.

JÁNOV PORTRÉT JEŽIŠA

V úvodnej scéne svojho evanjelia Ján majestátne a jednoznačne poukazuje na Ježišovu
božskú podstatu.
Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ono bolo na
počiatku u Boha. Ním vzniklo všetko a bez neho nevzniklo nič z toho, čo jestvuje. A
to Slovo sa stalo telom, prebývalo medzi nami a my sme hľadeli na jeho slávu ako
na slávu jednorodeného od Otca; bolo plné milosti a pravdy.
Evanjelium podľa Jána, prvá kapitola, verše 1-3
Spomínam si, ako som čítal tento vznešený úvod, keď som preberal Jánovo evanjelium po
prvýkrát. Pamätám sa, že som si kládol otázku, ako by Ježiš zareagoval, keby mal možnosť
prečítať si Jánove slová. Nezačudoval by sa a nepovzdychol by si: „Ach nie, Ján ma vôbec
nepochopil. Prikrášlil a zmytologizoval ma až tak, že sa v tom vôbec nespoznávam!"?
Alebo by spokojne prikývol: „Áno, presne to som ja - a mohol ísť ešte ďalej!"?
Dávnejšie som narazil na slová teológa Raymonda Browna, ktorý prišiel k takémuto záveru:
„Nemám nijaké problémy s prijatím tézy, že ak by Ježiš mohol čítať Jána, prijal by jeho
evanjelium ako primerané vyjadrenie svojej identity."4 Teraz som mal možnosť zistiť, či
človek, ktorý strávil takmer celý život podrobným štúdiom Ježišovho chápania svojej
vlastnej osoby, súhlasí s Brownovým vyjadrením.
Bez zaváhania odpovedal: „Áno, súhlasím. Keď sa zaoberáte Jánovým evanjeliom, máte v
rukách istým spôsobom prerozprávaný, a teda trochu upravený obraz Ježiša, ale zároveň
verím, že je to logické vykreslenie toho, čím sa vyznačoval historický Ježiš. A dodal by
som ešte toto: ak by ste aj úplne vylúčili Jánovo evanjelium, aj tak by ste z materiálu, ktorý
by vám ostal v ostatných troch evanjeliách, nemohli nezistiť o Ježišovi, že je Mesiáš. Ani
tam nie je iný."
Okamžite mi prišiel na myseľ text z Matúšovho evanjelia, keď sa Ježiš pýta svojich
učeníkov: „Čo hovoríte vy, kto som?" Peter veľmi priamo odpovedá: „Ty si Kristus, Syn
živého Boha." Namiesto zastierania celej veci Ježiš Petra za túto odpoveď pochváli:
„Požehnaný si", povedal mu, „lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec v nebesiach."
(Evanjelium podľa Matúša, kapitola 16, verše 15-17.)
No aj tak sa často Ježiš zobrazuje, napríklad vo filme Posledné pokušenie Krista, akoby v
podstate nemal vyjasnenú svoju identitu ani misiu. Je plný nerozhodnosti a nepokoja.
„Existuje nejaký náznak toho", položil som ďalšiu otázku, „že by Ježiš niekedy prechádzal
krízou identity?"
„Nie, takúto krízu uňho nevidieť, skôr verím, že prežíval chvíle, keď bola jeho identita
potvrdená", odvetil profesor. „Pri krste, pri pokúšaní na púšti, pri premenení na hore, v
Getsemanskej záhrade - to boli jeho krízové chvíle, keď ho Boh utvrdil v tom, kým bol a
aká bola jeho misia. Myslím si, napríklad, že nie náhodou Ježišova služba začala až po jeho
krste, pri ktorom počul, ako hlas z neba vraví: ,Ty si môj Syn, v ktorom som našiel
zaľúbenie.'"
„Ako chápal svoju misiu?"
„Svoju úlohu videl v tom, že prišiel oslobodiť Boží ľud, takže jeho služba bola
nasmerovaná na Izrael."
„Zvlášť na Izrael", zdôraznil som.
„Áno, presne tak." povedal Witherington. „O tom, že by sa vo svojej službe zameriaval na
pohanov, je veľmi málo zmienok. To bola misia budúcej cirkvi. Viete, zasľúbenia dané
prorokmi sa Izraelu museli splniť - aj on musel ísť k Izraelu."

„JA A OTEC SME JEDNO"

William Lane Craig poukazuje v knihe Reasonable Faith (Rozumná viera) na veľké
množstvo dôkazov o tom, že už dvadsať rokov po ukrižovaní dosiahla kristológia, ktorá
hlásala Ježiša ako vteleného Boha, veľký rozmach.
Cirkevný historik Jaroslav Pelikán poukázal na to, že v najstaršej kresťanskej kázni, v
najstaršej poznámke o kresťanskom mučeníkovi, v najstaršom pohanskom zázname o cirkvi
a v najstaršej liturgickej modlitbe (zaznamenanej v Prvom liste Korinťanom, v šestnástej
kapitole, verš 22), sa Ježiš spomína ako Pán a Boh. Pelikán povedal: „Je jasné, že cirkev
verila a vyučovala, že ,Boh' je vhodné označenie pre Ježiša Krista."5
Na základe toho, o čom sme doteraz hovorili, som sa Witheringtona
opýtal: „Mohlo by podľa vás niečo takého vzniknúť - zvlášť tak skoro - ak by Ježiš o sebe
nikdy nevyslovil niečo transcendentné či mesiánske?"
Witherington to kategoricky odmietol: „Nie, iba ak by ste boli ochotní tvrdiť, že učeníci
úplne zabudli na to, aký bol historický Ježiš a nemali nič do činenia s tradíciou, ktorá sa
začala vyznávať asi dvadsať rokov po jeho smrti", povedal. „Úprimne povedané, ako
historik tvrdím, že by to nedávalo absolútne žiaden zmysel." A dodal, že všetko je možné,
ale nie všetko je rovnako pravdepodobné.
„Je pravdepodobné", spýtal sa, „aby sa toto všetko vynorilo len tak, z ničoho nič, v priebehu
dvadsiatich rokov po tom, ako Ježiš zomrel? Veď ešte stále žili ľudia, ktorí si pamätali
skutočného Ježiša! Ako historickú hypotézu to považujem za úplne nepravdepodobné.
Rozhodujúcou je otázka, čo sa stalo po ukrižovaní Ježiša. Čo tak výrazne zmenilo myslenie
učeníkov, ktorí ho predtým neposlúchli, zradili a opustili? Myslím, že odpoveď je veľmi
jednoduchá; prežili niečo podobné ako Ježiš pri svojom krste - potvrdilo sa im, že Ježiš je
naozaj ten, za koho ho považovali."
Kým presne teda bol? Požiadal som Witheringtona, aby mi to všetko zhrnul. Keď vezme do
úvahy svoj doterajší výskum, za koho sa podľa neho osobne považoval sám Ježiš?
„Ježiš sa považoval za osobu pomazanú Bohom, ktorá mala vniesť do ľudskej histórie
vrcholný Boží akt spásy. Veril, že bol Božím vyslancom, ktorý to mal vykonať - že na to
dostal zmocnenie od Boha, že hovoril v mene Boha a že ho Boh v tejto úlohe usmerňoval.
Teda to, čo povedal Ježiš, povedal vlastne Boh. Všetko, čo robil Ježiš, bolo Božím
konaním. Podľa židovského poňatia slovo poveriť, ,vyslať znamená, že niečí vyslanec je
akoby vysielate!' sám. Spomínate si, ako Ježiš vysiela svojich apoštolov a hovorí: ,Čokoľ-
vek urobia vám, akoby to urobili mne'? Medzi vyslancom na misii a vysielateľom je silné
puto zástupníctva. Ježiš veril, že je na Božej misii, a tá spočívala vo vykúpení Božieho
ľudu. Keďže Boží ľud bol stratený, Boh musel zasiahnuť ako to vždy robieval, aby ho
správne nasmeroval. Ale tentokrát už naposledy. Toto bola posledná šanca.
Veril Ježiš, že bol Božím Synom, pomazaným od Boha? Odpoveď znie áno. Považoval sa
za Syna človeka? Odpoveď je áno. Považoval sa za posledného Mesiáša? Áno. Veril, že
niekto menší než Boh môže spasiť svet? Nie, neverím, že by to videl takto. A tu leží najne-
pochopiteľnejší paradox: Boh spasí svet tým, že zomrie jeho Syn. Učiní ten najľudskejší zo
všetkých ľudských skutkov - zomrie.
No Boh vo svojej božskej prirodzenosti nezomiera. Ako to teda bude môcť urobiť? Ako
bude môcť byť Boh Spasiteľom ľudského pokolenia? Aby túto úlohu splnil, musel prísť ako
ľudská bytosť. A Ježiš veril, že on je ten, kto to má urobiť. V Markovom evanjeliu, v
desiatej kapitole, vo verši štyridsaťpäť Ježiš hovorí: ,Neprišiel som, aby mi bolo slúžené,
ale aby som slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.' Toto môže byť jedine prejav
megalománie alebo viery, že: Ja a Otec sme jedno', ako sa sám vyjadril.
Aj keby ste eliminovali štvrté evanjelium a čítali iba synoptikov, aj tak prídete k záveru,
ktorý som práve vyslovil. A bol by to aj záver, ku ktorému by nás viedol Ježiš, keby sme
spolu študovali Bibliu a položili by sme mu túto otázku.
Musíme sa tiež pýtať, prečo iný Žid z 1. storočia nemá dnes milióny nasledovníkov? Prečo
neexistuje napríklad hnutie Jána Krstiteľa? Prečo je v súčasnosti zo všetkých postáv 1.
storočia vrátane rímskych cisárov uctievaný iba Ježiš, kým ostatní dávno zapadli do prachu
histórie? Je to preto, že tento Ježiš - historický Ježiš - je zároveň živý Pán. Je to preto, že on
je stále tu, kým ostatní už dávno odišli."

BOH SÁM O SEBE

Podobne ako Witherington, aj mnohí iní vedci pozorne preskúmali najstaršie záznamy o
Ježišovi a dospeli k rovnakým záverom.
Craig napísal: „Máme pred sebou muža, ktorý si o sebe myslel, že je Božím Synom v
jedinečnom zmysle slova, ktorý tvrdil, že koná a hovorí z Božej moci, ktorý konal zázraky a
ktorý veril, že večné určenie osudu ľudí závisí od toho, či v neho uveria, alebo neuveria."6
A potom dodáva zvlášť prekvapujúcu poznámku: „Dokonca aj v oných dvadsiatich
percentách Ježišových výrokov, ktoré členovia Ježišovho seminára prijímajú ako
autentické, môžeme vidieť, že Ježišov pohľad na seba samého bol silne kristologický."7
Ako sa vyjadril teológ Royce Gordon Gruenler, Ježišovým dobre preukázateľným cieľom
bolo zosobňovať samého Boha.8
Ježišove tvrdenia sú také výnimočné, zdôrazňuje Craig, že sa nevyhnutne musíme pýtať, či
mal zdravý rozum. Poznamenáva, že James Dunn na záver svojej štúdie na túto tému pridal
aj komentár: „Nemožno ignorovať poslednú otázku: Bol Ježiš šialený?"9
Keď som na Lexingtonskom letisku čakal na let do Chicaga, telefonicky som si dohodol
stretnutie a rozhovor s mužom, ktorý je popredným odborníkom v oblasti psychológie.

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Craig, William Lane, "The Self-Understanding of Jesus." In: Craig, William Lane, Reasonable Faith. Westchester. 111.:
Crossway, 1994, s. 233-54.
• Marshall, I. Howard, The Origins of New Testament Christology. Downers Grove, 111.: Inter Varsity Press, 1976.
• Moule, C. F. D, The Origins of Christology. Cambridge: Cambridge Univ. Press, 1977.
• Witherington, Ben III, The Christology of Jesus. Minneapolis: Fortress, 1990.
 8.
PSYCHOLOGICKÝ DÔKAZ
BOL JEŽIŠ BLÁZON, KEĎ TVRDIL, ŽE JE BOŽÍM SYNOM?

Keď psychológ alebo psychiater svedčí pred súdom, má mať na hlave kužeľovitý cylinder vysoký aspoň
šesťdesiat centimetrov. Cylinder má byť pomaľovaný hviezdičkami a vyzdobený blikajúcimi svetielkami.
Okrem toho má mať pripevnenú bielu bradu dlhú aspoň pol metra a dôležité body svojho svedectva má
zdôrazniť mávaním vo vzduchu kúzelnou paličkou. Kedykoľvek, keď na mieste pre svedkov stojí psycho-
lóg alebo psychiater, súdny zriadenec stlmí svetlá v súdnej sieni a dvakrát udrie na čínsky gong.
V roku 1997 podal senátor Duncan Scott návrh na schválenie tohto znenia dodatku k ústave štátu
Nové Mexiko, čím dal veľmi jasne najavo svoj postoj voči odborníkom, ktorí na súde dokazujú, že
obvinení sú mentálne zaostalí, a preto nie sú právne zodpovední za spáchané kriminálne činy. So
Scottovým názorom sa stotožňovala väčšina jeho kolegov v parlamente a tento žartík schválila.
Dostal sa teda až do Snemovne reprezentantov, ktorá ho nakoniec hlasovaním zastavila, takže sa
nestal súčasťou ústavy.1
Dodajme, že na súdoch všeobecne vládne skeptický postoj voči psychiatrom a psychológom, ktorí
vydávajú posudky týkajúce sa mentálneho stavu obvinených - či sú schopní spolupracovať s ob-
hajcom pri príprave obhajoby a či boli za seba právne zodpovední v čase spáchania prečinu. No
väčšina právnikov napriek tomu uznáva, že títo špecialisti na ľudskú psychiku poskytujú
kriminálnemu súdnictvu dôležité poznatky a podnety.
Spomínam si na prípad, keď pred súdom stála prívetivá žena z domácnosti, obvinená z vraždy
manžela. Od iných takýchto žien sa niečím odlišovala už na prvý pohľad: bola dobre oblečená, prí-
jemná, láskavá, pôsobila dojmom, akoby práve odbehla od bábovky, ktorú piekla pre deti, čo sa
hrali na dvore. Keď prítomný psychológ tvrdil, že sa nedokáže zodpovedne zapojiť do
vyšetrovania, vysmial som sa mu.
Potom ju jej obhajca požiadal o svedectvo pred súdom. Spočiatku hovorila jasne a racionálne. No
postupne sa jej výpoveď stávala viac a viac bizarná. Pokojne a s veľkou vážnosťou popisovala, ako
ju obťažovali slávni muži histórie, medzi ktorými bol napríklad Dwight Eisenhower či duch
Napoleona Bonaparteho. Keď skončila, nikto v súdnej sieni už nepochyboval o jej psychickom
stave. Sudca jej nariadil liečbu v psychiatrickom ústave až dovtedy, kým bude schopná čeliť
obvineniam.
Zdanie môže klamať. Úlohou psychológa je preniknúť pod vonkajší zjav a správanie obžalovaného
a zvážiť jeho psychický stav. Nejde o exaktnú vedu, čo znamená, že ľahko môže dôjsť k omylom či
dokonca k zneužitiu, ale objektívny psychologický posudok môže obvinenému veľmi pomôcť.
Ako sa to všetko týka Ježiša? V predchádzajúcej kapitole nám doktor Ben Witherington
poskytol presvedčivé dôkazy o tom, že dokonca aj tie najstaršie pramene o Ježišovi
poukazujú na to, že sa vyhlasoval za vteleného Boha. To v nás prirodzene vzbudzuje otáz-
ku, či Ježiš nebol blázon, keď dokázal vysloviť takéto tvrdenia.
Aby som získal odborný posudok Ježišovho psychického stavu, potreboval som sa dostať
na predmestie Chicaga, kde som sa mal pozhovárať s popredným odborníkom na tieto
otázky.
• SIEDME INTERVIEW: SO PSYCHOLÓGOM GARYM R. COLLINSOM

Štúdiu, vyučovaniu a písaniu o ľudskom správaní sa Collins venuje už tridsaťpäť rokov.

Torontskú univerzitu ukončil s titulom magistra psychológie a doktorát z klinickej
psychológie získal na univerzite v Purdue. Dve desaťročia bol profesorom psychológie na
Trinity Evangelical Divinity School, z čoho väčšiu časť strávil ako vedúci katedry
psychológie.
Collins je plodným autorom a vyžaruje z neho nespútaná energia a entuziazmus. Napísal
takmer stopäťdesiat príspevkov do časopisov a iných periodík.2
Collinsa som našiel vo svetlej a vzdušnej kancelárii v budove Americkej asociácie
kresťanských poradcov, čo je organizácia s približne pätnásťtisíc členmi, ktorú Collins
vedie. Pôsobil veľmi elegantne: prešedivené vlasy, okuliare so strieborným rámom,
oblečený mal hnedočervený pulóver s výstrihom tvaru V, prešívanú športovú bundu a
pohodlné sivé nohavice (ale cylindra s hviezdičkami ani dlhej bielej brady by sme sa v jeho
prípade nedočkali).
Náš rozhovor som začal tým, že som z okna jeho kancelárie ukázal smerom k budove za
lesíkom ihličnanov, ktoré jemne obaľoval padajúci sneh. „Niekoľko kilometrov odtiaľto je
štátne psychiatrické sanatórium. Som si istý, že by sme tam aj teraz našli zopár ľudí, ktorí
tvrdia, že sú bohovia. Podľa nás sú však pomätení. Aj Ježiš tvrdil, že je Boh; mali by sme
ho teda považovať za blázna?"
„Ak chcete okamžitú a krátku odpoveď, tak znie ,nie'", odvetil s úškrnom.
Nástojil som však na tom, že moja otázka je oprávnená a zaslúži si hlbší rozbor. Odborníci
tvrdia, že ľudia trpiaci halucinogénnymi psychózami sa často môžu javiť ako veľmi
vyrovnané osobnosti, a predsa môžu mať velikášske predstavy, že sú celkom výnimoční.
Niektorí si dokonca dokážu získať nasledovníkov, ktorí veria v ich genialitu. Možno, že
práve niečo také sa stalo v prípade Ježiša.
Collins si zložil ruky na zátylok a povedal: „Áno, je pravda, že ľudia so psychologickými
problémami sa často vydávajú za niekoho iného. Občas sa vyhlasujú za samého Ježiša
Krista, za prezidenta Spojených štátov, alebo za nejakú inú známu postavu, trebárs za Lee
Strobela", zavtipkoval. „No psychológovia nehľadia iba na to, čo človek hovorí. Idú
omnoho hlbšie. Sledujú jeho emočné prejavy, pretože narušení jednotlivci často javia
známky neprimeraných depresií, alebo sú príliš nahnevaní či nepokojní. Ale pozrite sa na
Ježiša: nikdy uňho nevidíme neprimerané emotívne správanie. Napríklad, keď zomrel jeho
priateľ Lazár, plakal, čo je veľmi prirodzené pre emocionálne zdravého jednotlivca."
„No on sa občas nahneval", podotkol som.
„To áno, ale bol to zdravý hnev voči ľuďom, ktorí bohatli na chudákoch v chráme.
Nerozčúlil sa, pretože sa ho niekto dotkol, on citlivo reagoval na nespravodlivosť a
nehanebné okrádanie ľudí. Domýšľaví ľudia vnímajú realitu mylne", dodal. „Myslia si, že
ich niekto sleduje, alebo sa ich snaží zabiť, alebo zavrieť, hoci to tak nie je. Nedokážu
vnímať skutočnosť takú, aká je. Pomýlené si vysvetľujú konanie iných, a potom ich
nespravodlivo obviňujú zo zlých úmyslov. Ani takéto čosi u Ježiša nevidíme. On zjavne
vnímal realitu normálne. Nebol paranoidný; jemu naozaj hrozilo nebezpečenstvo a on si to
uvedomoval.
Ľudia so psychickými poruchami môžu mať aj poruchy myslenia. Nedokážu viesť
konverzáciu, unáhlene vyslovujú mylné závery, majú iracionálne prejavy. Ani toto u Ježiša
nepozorujeme. Hovoril jasne, rozvážne a získal si autoritu. Bol výraznou osobnosťou a
vynikajúco poznal ľudskú povahu.
Ďalším znakom psychickej nevyrovnanosti je neprimerané správanie, ako napríklad
kuriózne oblečenie alebo neschopnosť vytvárať a rozvíjať vzťahy s ostatnými. Ježišovo
správanie bolo vcelku také, aké by sme bežne očakávali. Vytvoril si hlboké a trvalé vzťahy
s množstvom ľudí z rozličných vrstiev spoločnosti."
Zastavil sa, no vedel som, že ešte neskončil. „Čo ďalej na ňom dokážete vypozorovať?"
podnietil som ho, aby pokračoval.
Collins chvíľu hľadel von oknom na krásne zasneženú krajinu, žiariacu pokojom. Keď sa
ku mne obrátil a prehovoril, znelo to, akoby si spomínal na starého priateľa.
„I keď ľudí miloval, nedovolil, aby ho táto jeho láska obmedzovala: nebol namyslený, hoci
ho často obklopovali davy ľudí, ktorí ho zbožňovali; napriek náročnému spôsobu života si
zachoval vnútornú rovnováhu; vždy vedel, čo robí a kam smeruje; úprimne sa zaujímal o
ľudí, vrátane žien a detí, ktoré v tej dobe nikto nepovažoval za dôležité; dokázal prijímať
ľudí takých, akí boli, ale neprivieral oči nad ich hriechmi; k jednotlivcom pristupoval podľa
toho, čo konkrétne potrebovali."
„Pán doktor, ako by ste teda určili jeho diagnózu?" spýtal som sa.
„Po zvážení všetkého potrebného nevidím nijaké známky, že by Ježiš trpel akoukoľvek
známou psychickou chorobou", odvetil a s úsmevom dodal: „Bol v tomto smere oveľa
zdravší ako ktokoľvek iný, koho poznám, a to vrátane mňa!"

„NEMÁ ZDRAVÝ ROZUM"

V historických záznamoch o Ježišovi sa nezachovali nijaké zmienky, že by trpel
halucináciami. Ale čo si o ňom mysleli ľudia, ktorí sa s ním stretli? Čo mohli pozorovať oni
z ich neporovnateľne menšej vzdialenosti?
„Niektoré z postáv scén, ktoré sa odohrali vtedy v 1. storočí, by vám vehementne
protirečili", namietol som. „Zhodli sa na tom, že Ježiš bol blázon. Ján nám v desiatej
kapitole svojho evanjelia hovorí, že mnoho Židov si myslelo, že ,je posadnutý démonmi a
nemá zdravý rozum'. To sú silné slová!"
„Áno, ale asi nešlo o skúsených odborníkov na ľudskú psychiku", zareagoval. „Pozrite sa,
čo vyprovokovalo tieto slová. Ježiš presvedčivo učil, že je Dobrým pastierom. Reagovali
tak preto, že jeho výroky o sebe samom ďaleko presahovali to, čo sa chápalo ako norma, a
nie preto, že by bol Ježiš naozaj psychicky labilný. A tiež si všimnite, že ich poznámky
okamžite vyvracali iní, ktorí vo verši 21 vravia: ,To nie sú reči podsadnutého. Môže azda
démon otvárať oči slepým?' „No a?"
„Ide o to, že Ježiš nielenže o sebe veľké veci tvrdil, ale ich aj dosvedčoval zázračnými
skutkami, ktorými prejavoval veľkú ľútosť voči človeku, ako napríklad pri uzdravení
slepca. Viete, keby som tvrdil, že som prezidentom Spojených štátov, bolo by to bláznov-
stvo. Nedá sa na mne nájsť ani jeden z charakteristických znakov, ktoré patria k úradu
prezidenta. Jednoducho, nepôsobím ako prezident. Ľudia mi nepriznávajú autoritu
prezidenta. Nesprevádza ma ochranka. Ale ak skutočný prezident vyhlási, že je
prezidentom, nebude to bláznivé, pretože on prezidentom je, čo potvrdzuje množstvo
skutočností. Podobne Ježiš, nielenže sa za Boha vyhlasoval, on to aj potvrdil ohromujúcimi
uzdraveniami, neuveriteľnou mocou nad prírodou, transcendentným a neslýchaným učením,
nadprirodzeným poznaním ľudí a konečne svojím vlastným vzkriesením z mŕtvych, čo
nikto iný nedokázal zopakovať. Takže keď sa Ježiš vyhlasoval za Boha, nebolo to šialené
namýšľame si. Bola to pravda." Collinsovo odvolanie sa na Ježišove zázraky ma
vyprovokovalo k ďalším námietkam. „Niektorí ľudia sa pokúsili hlbšie preskúmať a poprieť
tieto zázraky, ktoré by mali dokazovať pravdivosť
Ježišovho tvrdenia, že je Synom Božím", povedal som, kým som zo svojho kufríka
vyťahoval knihu. Prečítal som z nej skeptické slová Charlesa Templetona: Mnohé vtedajšie
choroby boli práve tak ako teraz psychosomatické a mohli byť „vyliečené", keď sa zmenil
pohľad trpiaceho na jeho problém. Placebo, liek predpísaný lekárom, ktorému pacient
dôveruje, môže spôsobiť zjavné uzdravenie. Práve tak mohla kedysi dôvera v uzdravovateľa
odstrániť nežiadúce prejavy ochorenia. Po každom takomto úspechu vzrástla povesť
uzdravovateľa a následne sa stával dôveryhodnejším.3
„Vysvetľuje tento názor zázraky, ktoré by mali dokazovať, že si Ježiš nerobil neoprávnené
nároky na Božie synovstvo?"
Collinsova reakcia ma prekvapila. „Nemám dôvod nesúhlasiť s tým, čo tam Templeton
napísal."
„Nemáte dôvod nesúhlasiť?"
„Nie. Prečo by Ježiš nemohol uzdravovať sugesciou? Bez problémov s tým súhlasím.
Niekedy môžu mať ľudia psychologicky vyvolané choroby, a keď nájdu nový zmysel
života, nové smerovanie, chorobu už viac nepotrebujú. A placebo efekt? Keď očakávate, že
sa vám polepší, často sa tak aj stane. To je dobre známy fakt. A keď k Ježišovi prišli ľudia,
ktorí verili, že by ich mohol uzdraviť, tak ich uzdravil. Podstata vecí sa však zachováva: bez
ohľadu na to, ako to Ježiš urobil, urobil to.
Pravdaže, nevysvetľuje to všetky Ježišove uzdravenia. Psychosomatické uzdravenie si často
vyžaduje čas, no Ježišove uzdravenia boli spontánne. U ľudí uzdravených z
psychosomatických ochorení sa ich symptómy časom začnú prejavovať znovu, no o
takomto jave nemáme v evanjeliách nijaké zmienky. A Ježiš uzdravil prípady, ako bola
celoživotná slepota či lepra, teda ochorenia, u ktorých je psychosomatický pôvod dosť
nepravdepodobný. Navyše oživil ľudí, ktorí už boli mŕtvi - a smrť nie je psychicky
navodený stav! Okrem toho vykonal mnoho zázrakov v prírode, napríklad utíšil more, alebo
premenil vodu na víno, a tie vzdorujú naturalistickým vysvetleniam."
Nuž... možno. Collinsova poznámka o zázraku premenenia vody na víno sa dotkla ďalšieho
možného vysvetlenia Ježišových udivujúcich skutkov.

JEŽIŠ HYPNOTIZÉR
Videli ste už niekedy vystupovať v zábavnom programe hypnotizéra, ktorý uviedol
nejakého človeka do tranzu, podal mu pohár vody a povedal mu, že pije víno?
Zhypnotizovaný sa napije, mľaská jazykom, vychutnáva si to, potáca sa, má povznášajúce
pocity; presne akoby si dával lacné Bordeaux.
Britský autor Ian Wilson vzniesol otázku, či práve toto nebol spôsob, ako Ježiš presvedčil
hostí na svadbe v Kane, že premenil vodu v kamenných nádobách na to najlepšie víno.
Wilson vlastne uvažuje o možnosti, že by bol Ježiš majstrovským hypnotizérom, čo by
mohlo vysvetliť predpokladané nadprirodzené aspekty jeho života. Hypnóza by napríklad
vysvetlila jeho vyháňanie zlých duchov či premenenie na hore, keď traja jeho verní nasle-
dovníci videli, ako mu zažiarila tvár a rúcho mu ostalo belšie ako sneh, ba dokonca by to
vysvetlilo aj jeho uzdravovanie. Ako dôkaz Wilson uvádza príklad zo súčasnosti, keď
šestnásťročného chlapca trpiaceho vážnou kožnou chorobou záhadne uzdravili pôsobením
hypnotickej sugescie.
Lazár možno vôbec nebol vzkriesený z mŕtvych. Nemohol byť iba v tranze, vyvolanom
hypnózou, pričom budil zdanie, že je mŕtvy? Wilson špekuloval aj o otázke Ježišovho
vzkriesenia. Ježiš vraj mohol „pripraviť svojich učeníkov, aby v určitých dopredu naaran-
žovaných situáciách mali halucinačné videnia jeho zjavení (napríklad pri lámaní chleba?) v
dopredu stanovenom čase po jeho smrti.4 A malo by to dokonca vysvetliť záhadnú
poznámku v evanjeliách, že Ježiš vo svojom rodnom Nazarete nebol schopný vykonať
mnoho divov. Wilson píše:
Ježiš zlyhal práve tam, kde by sme to od neho ako od hypnotizéra najviac
očakávali. Medzi tými, ktorí ho poznali najlepšie, ktorí ho videli vyrastať ako bežné
dieťa. Stupeň hypnotizérovho úspechu zväčša ovplyvňujú faktory ako
obdiv a tajomnosť, ktorou sa obklopuje, a práve tieto dôležité faktory v Ježišovej
domovine úplne chýbali.5
„Musíte pripustiť", povedal som Collinsovi, „že toto je veľmi zaujímavý pokus vysvetliť
Ježišove zázraky."
Zatváril sa skepticky. „Tento chlapík dôveruje hypnóze určite viac ako ja!" zvolal. „Je to
síce šikovný argument, ale pri riadnej analýze neobstojí. Má príliš veľa nedostatkov."
Bod po bode mi ich začal vypočítavať. „Po prvé, je tu problém s hypnotizovaním skupiny
ľudí naraz. Každý nie je disponovaný na rýchle upadnutie do hypnózy. Hypnotizéri, ktorí
vystupujú na verejnosti, najprv chvíľu hovoria do publika upokojujúcim hlasom a pozorujú,
kto ako reaguje. Potom si vyberú dobrovoľníkov z tých, ktorí sú už na hypnózu pripravení.
Vo veľkej skupine sú voči nej mnohí imúnni. Ježiš rozmnožil chlieb a rybu v prítomnosti
päťtisíc svedkov. Ako by ich mohol všetkých zhypnotizovať?
Po druhé, hypnóza všeobecne nezaberá na ľudí, ktorí o nej pochybujú. Ako by teda mohol
Ježiš zhypnotizovať svojho brata Jakuba, ktorý v neho neveril, ale neskôr videl Krista
vzkrieseného? Ako mohol zhypnotizovať Saula z Tarzu, prenasledovateľa kresťanov, ktorý
Ježiša nikdy ani len nestretol a videl ho až po vzkriesení? Ako mohol zhypnotizovať
Tomáša, ktorý pochyboval až natoľko, že neveril v Ježišovo vzkriesenie, až kým nevložil
prsty do rán po klincoch na Ježišových rukách? A po tretie, čo sa týka vzkriesenia, hypnóza
nevysvetlí prázdny hrob."
Prerušil som ho: „Predpokladám, že niekto by mohol namietať, že učeníkov dopredu
zhypnotizoval, aby si predstavili, že hrob je prázdny."
„Keby to aj bolo možné, Ježiš určite nemohol zhypnotizovať farizejov a rímskych
miestodržiteľov. Títo by s radosťou ukázali Ježišovo telo, keby zostalo v hrobe. Faktom je
však to, že oni sa k prázdnemu hrobu nevyjadrili.
Po štvrté, pozrime sa na zázrak premenenia vody na víno. Ježiš vôbec neoslovuje
svadobných hostí. Dokonca ani sluhom nehovorí, že sa voda premenila na víno - iba im
hovorí, aby z vody nabrali a odniesli ju starejšiemu. Ten z pohára ochutnal a povedal, že to
bolo víno, bez akéhokoľvek predchádzajúceho podnetu. Po piate, uzdravenie z kožnej
choroby, o ktorom hovorí Wilson, určite nebolo spontánne a okamžité!"
Nie, nebolo. Ako sa uvádza v British Medical Journal, chlapcovi až na piaty deň po
hypnóze opadala z ľavého ramena zrohovatená pokožka zvaná ichtyóza a po niekoľkých
ďalších dňoch už vyzerala normálne. Stupeň úspešnosti hypnotického uzdravovania ďalších
častí jeho tela sa v priebehu niekoľkých týždňov pohyboval od päťdesiat do deväťdesiatpäť
percent.6
„Porovnajte si to s Ježišovým uzdravením desiatich malomocných v Lukášovom evanjeliu,
v kapitole sedemnásť. Uzdravili sa okamžite a na sto percent, čo jednoducho nemožno
vysvetliť hypnózou. Ani uzdravenie muža s vyschnutou rukou, popísané v Markovom
evanjeliu, v tretej kapitole. Aj keby ľudia okolo boli v tranze a iba by si mysleli, že sa mu
ruka uzdravila, pravda by neskôr vyšla najavo. Hypnóza netrvá dlho. Konečne, evanjeliá
zaznamenávajú všemožné detaily o tom, čo Ježiš povedal a urobil, ale niet v nich ani
náznak akýchkoľvek skutkov či slov, ktorými by Ježiš mohol hypnotizovať."
Zasmial som sa. „Povedal som síce, že je to zaujímavé vysvetlenie, ale nemyslím si, že je
presvedčivé! No koľko kníh sa napísalo v snahe podoprieť takéto teórie."
„Ohromne ma udivuje", odvetil na to Collins, „čoho všetkého sa ľudia chytia, len aby sa
pokúsili vyvrátiť Ježišove zázraky."

JEŽIŠ VYHÁŇAJÚCI ZLÝCH DUCHOV

V rámci rozhovoru s Collinsom som považoval za veľmi dôležité dozvedieť sa niečo o jeho
psychologickej expertíze z oblasti, ktorá skeptikom často spôsobuje problémy. „Ježiš bol
exorcistom", začal som. „Oslovoval démonov a vyháňal ich z ľudí. Dá sa však naozaj veriť,
že za niektoré choroby či čudné správanie ľudí sú zodpovední zlí duchovia?"
Moja otázka Collinsa z miery nevyviedla. „Z teologického pohľadu akceptujem, že démoni
existujú", odvetil. „Žijeme v spoločnosti, kde mnoho ľudí verí na anjelov. Vedia, že kdesi
existujú duchovné sily a nie je príliš náročné prísť k záveru, že niektoré z nich sú
zlomyseľné. Tam, kde sa dá niekedy pozorovať Božie pôsobenie, tieto sily vystupujú
aktívnejšie, a to sa pravdepodobne dialo za časov Ježiša Krista."
Uvedomil som si, že Collins sa odvolal na svoje teologické vzdelanie, a nie na svoju
klinickú skúsenosť. Spýtal som sa ho: „Videli ste už niekedy človeka s jasnými známkami
posadnutosti démonom?"
„Ja osobne nie, ale musím podotknúť, že som nestrávil celú svoju kariéru v klinickej praxi",
odvetil. „Niektorí moji priatelia z kli-niekej praxe sa však s takýmito prípadmi občas stretli,
a nie sú to ľudia, ktorí by videli démona za každým problémom. Skôr majú sklony
pochybovať o takomto vysvetlení. Problematike posadnutosti démonmi sa venoval
psychiater M. Scott Peck v knihe People of the Lie (Ľudia klamu)."7
Vyslovil som teda ešte jednu námietku: laň Wilson vyrukoval s tézou, že Ježiš používal
hypnózu na uzdravenie ľudí, ktorí si iba mysleli, že sú posadnutí. S istou dávkou dešpektu
sa pritom vyjadril, že „realistický človek" by nevysvetľoval stav posadnutosti ako „dielo
skutočných démonov".8
Collins na to zareagoval: „Viete, do istej miery objavíte to, čo objaviť chcete. Ľudia, ktorí
popierajú existenciu nadprirodzená, si vždy nájdu nejaký spôsob, nech by bol akokoľvek
pritiahnutý za vlasy, aby situáciu vysvetlili bez možného vplyvu démonského sveta. Budú
stále predlžovať liečbu, kŕmiť pacienta liekmi, ale napriek tomu nedosiahnu zlepšenie jeho
stavu. Na niektorých pacientov totiž vôbec nezaberajú normálne lekárske či psychiatrické
postupy."
„Naozaj by mohli byť Ježišove exorcizmy psychosomatickými uzdraveniami?" spýtal som
sa.
„Iste, v niektorých prípadoch áno, ale znovu sa na to treba pozrieť v kontexte. Napríklad,
zamyslime sa nad posadnutým mužom, z ktorého Ježiš vyhnal démonov do stáda svíň, a tie
sa rozbehli a zrútili sa z útesu. Čo sa s ním dialo, ak išlo o psychosomatické ochorenie?
Podľa mňa z toho človeka Ježiš naozaj vyhnal démonov. No na druhej strane som
presvedčený, že závery o pôsobení démonov by sme nemali robiť príliš unáhlene, ak sa
ocitneme v situácii, keď čelíme ťažkému či zamotanému problému. C. S. Lewis kdesi
napísal, že v súvislosti s démonmi môžeme upadnúť do dvoch úplne opačných omylov:
„Jeden je vôbec neveriť v ich existenciu. Ten druhý je veriť v nich a prejavovať o nich
zvláštny a nezdravý záujem. Oba tieto ľudské omyly tešia démonov rovnako."9
„Viete Gary, takéto chápanie možno prijímajú v Americkej asociácii kresťanských
poradcov, no považovali by sekulárni psychológovia za rozumné veriť v démonské sily?"
spýtal som sa.
Myslel som si, že sa ho moja otázka dotkne, ale nestalo sa tak.
Zamyslene poznamenal: „Je zaujímavé sledovať, ako sa menia názory ľudí okolo nás. Našu
spoločnosť dnes veľmi zaujíma duchovný svet. Tento termín nemusí vyjadrovať takmer nič,
ale uznáva existenciu nadprirodzená. Tiež je veľmi zaujímavé sledovať, v čo veria dnešní
psychológovia. Niektorí vo východný mysticizmus; niektorí rečnia o tom, akou zvláštnou
silou dokážu šamani ovplyvňovať životy ľudí. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi by bola čo
len poznámka o démonských aktivitách okamžite vysmiata. Psychológovia dnes začínajú
uznávať, že medzi nebom a zemou môže existovať aj niečo viac, než dokáže vysvetliť
dnešná filozofia a tradičné náhľady."

„NESKUTOČNÁ PREDSTAVA"
Ku koncu nášho rozhovoru sme sa trochu odklonili od pôvodnej témy. Počas jazdy domov
som si znovu pripomínal, o čom sme diskutovali a vrátil som sa k ústrednej myšlienke,
ktorá ma k nemu priviedla: že sa Ježiš vyhlasoval za Boha. Nikto nepredpokladá, že by
zámerne podvádzal. Collins po tridsiatich piatich rokoch praxe v oblasti psychológie prišiel
k záveru, že Ježiš netrpel mentálnymi poruchami.
To ma však postavilo pred novú otázku: spĺňal Ježiš atribúty Boha? Pretože jedna vec je
nárokovať si Božiu prirodzenosť, no úplne iná je mať vlastnosti, ktoré dotyčného činia
Bohom.
Keď som čakal na križovatke, vytiahol som si z kufríka poznámkový blok a načmáral doň
poznámku: Vyhľadaj D. A. Carsona. Uvedomoval som si totiž, že sa musím porozprávať s
teológom.
Rozhovor s Garym Collinsom ma podnietil k tomu, aby som si znovu pozorne prečítal
Ježišove prejavy a rozhovory. Podľa mňa v nich niet ani stopy po slabomyseľnosti,
sebaklame či stihomame, ba práve naopak! Opäť ma dojala Ježišova hlboká múdrosť,
tajomné poznanie ľudskej povahy, poetická výrečnosť a láskyplný súcit. Historik Philip
Schaff to vyjadril omnoho lepšie, než by som to dokázal opísať ja:
Je možné, aby intelekt - jasný ako obloha, všeobjímajúci ako horský vzduch, ostrý a
všeprenikajúci ako meč, skrz-naskrz zdravý a vitálny, vždy bdelý a vedomý si
samého seba - bol obeťou najväčšieho sebaklamu týkajúceho sa svojho vlastného
charakteru a poslania? Neskutočná predstava! 10

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Collins, Gary R., Can You Trust Psychology? Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1988.
• Collins, Gary R., Chrístian Counseling: A Comprehensive Guide. Waco, Tex.: Word, 1988.
• Collins, Gary R., The Soul Search, Nashville: Nelson, 1998.
• Lewis, C. S., Rady zkušeného ďábla. Praha: Návrat domú, 1998.
 9.
DÔKAZ CHARAKTEROVÉHO PROFILU
SPĹŇAL JEŽIŠ ATRIBÚTY BOHA?

Krátko potom, ako bolo v jednom chicagskom byte zavraždených osem študentiek zdravotnej
školy, sa dievča, ktoré vraha tajne sledovalo z úkrytu pod posteľou, stretlo s policajným
portrétistom, aby ho podrobne popísalo. Zakrátko jeho portrét preletel celým mestom. Rozoslali ho
policajným staniciam, nemocniciam, na dopravné uzly i na letisko. Onedlho volal detektívom
pohotovostný lekár z ambulancie prvej pomoci, pretože muž, ktorého práve ošetroval, sa podozrivo
podobal tomu na náčrtku.
Takto sa polícii podarilo uväzniť povaľača menom Richard Speck, ktorého okamžite usvedčili z
ohavnej vraždy a ktorý o tridsať rokov neskôr zomrel vo väzení.1 Odkedy Scotland Yard v roku
1889 prvýkrát použil nápad vytvoriť portrét podozrivého podľa spomienok svedkov, zohrali
kriminálni portrétisti pri zachovávaní zákonnosti významnú rolu. V súčasnosti spolupracuje s
americkými policajnými agentúrami viac ako tristo portrétistov a stále väčší počet policajných
okrskov sa spolieha na služby počítačového systému s názvom EFIT (Electronic Facial
Identification Technique -Technika elektronickej identifikácie tváre).
Táto nedávno vyvinutá technológia pomohla úspešne rozriešiť prípad únosu, ktorý sa stal vo
veľkom nákupnom centre zopár míľ od chicagského predmestia, kde žijem aj ja. Obeť podrobne
popísala výzor únoscu technikovi, a ten pomocou počítača vytvoril portrét vinníka, pričom si
vyberal z rozličných podôb nosov, úst, účesov a podobne.
Okamžite po odfaxovaní jeho podobizne policajným agentúram v okolí spoznal v ňom istý
vyšetrovateľ notorického kriminálnika, ktorým sa kedysi zaoberal. Únoscu ihneď nato zadržali.2
Možno to bude znieť zvláštne, ale myšlienka akéhosi umeleckého náčrtu portrétu nám môže
poskytnúť určitú analógiu, ktorá nám pomôže v našej výprave za hľadaním pravdy o
Ježišovi. Ako? Starý zákon nám poskytuje množstvo detailov o Bohu, ktoré dosť špecificky
vykresľujú, aký vlastne je. Boh sa v ňom napríklad opisuje ako všadeprítomný - ten, ktorý
sa nachádza všade vo vesmíre; ako vševedúci - ten, ktorý vie všetko, čo vôbec možno
spoznať za celú večnosť; ako všemohúci - ten, ktorý nad všetkým vládne; ako večný - ten,
ktorý nie je obmedzený časom, a zároveň je pôvodcom času; ako nemenný - ten, ktorý je
stále rovnaký vo svojich atribútoch; a ako milujúci, svätý, spravodlivý, múdry a nestranný.
Ježiš tvrdí, že je Boh. Spĺňa však charakteristiky božskej bytosti? Inými slovami, ak sa
Ježišovi prizrieme bližšie, môžeme identifikovať jeho portrét s popisom Boha, aký nájdeme
v Biblii?
Táto otázka je veľmi komplexná a náročná na premýšľanie. Tak napríklad Ježiš počas
svojej Kázne na vrchu stál na úbočí kopca za Kafarnaumom, ale nikto ho v tej istej chvíli
nemohol vidieť stáť napríklad na hlavnej ulici v Jerichu - takže v akom zmysle by sme ho
mohli nazvať všadeprítomným? Ako by mohol byť označený za vševedúceho, ak pokojne
pripustí, ako je napísané v Evanjeliu podľa Marka, v kapitole trinásť, vo verši 32, že o
budúcnosti nevie všetko? Ak je večný, prečo je v Liste Kolosanom v prvej kapitole, vo
verši 15 nazvaný „prvorodený zo všetkého stvorenia"?
Na prvý pohľad sa zdá, akoby vznesené otázky ukazovali, že Ježiš nezodpovedá popisu
Boha. Z dlhoročnej skúsenosti však viem, že prvý dojem môže byť klamlivý. Bol som preto
rád, že som mal možnosť prediskutovať tieto záležitosti s doktorom D. A. Carsonom, ktorý
sa v ostatných rokoch stal známym ako jeden z najvýznačne-jších kresťanských mysliteľov.
• ÔSME INTERVIEW: S TEOLÓGOM DONALDOM A. CARSONOM

Profesor Nového zákona na Trinity Evangelical Divinity School D. A. Carson napísal viac
ako štyridsať kníh3, ovláda dvanásť jazykov, je členom viacerých spoločností pre biblický
výskum a jeho vedecká práca sa zameriava na témy, ako sú historický Ježiš,
postmodernizmus, grécka gramatika či teológia apoštolov Pavla a Jána.
Najprv študoval chémiu, no neskôr sa zameral na teológiu a na prestížnej Cambridgeskej
univerzite získal doktorát z Nového zákona. Kým v roku 1978 prišiel na Trinity Evangelical
Divinity School, vyučoval na troch iných vysokých školách.
Mal som sa s ním stretnúť prvýkrát. Pripravil som sa na rozhovor s odmeraným
akademikom, a preto ma príjemne prekvapilo, že hoci je Carson rodeným vedcom, je
zároveň aj príjemným a vtipným spoločníkom.
Naša konverzácia prebehla v inak opustenom foyeri fakulty počas vianočného voľna.
Carson mal na sebe bielu páperovú bundu, pod ňou sveter s gombíkmi, modré džínsy a
adidasky. Po pár úvodných žartoch o našej vzájomnej záľube v navštevovaní Veľkej Britá-
nie (Carson celé roky žil striedavo tu a tam a jeho žena Joy je Angličanka), som si vytiahol
poznámkový blok, zapol som diktafón a položil som mu prvé otázky o tom, či mal Ježiš
„správnu výbavu" na to, aby bol Bohom.

ŽIJÚCI A ODPÚŠŤAJÚCI BOH

Na úvod som sa Carsona opýtal, prečo si myslí, že Ježiš je Boh. „Čo také povedal alebo
urobil", spýtal som sa, „že vás to presvedčilo o jeho božskej povahe?" Nebol som si istý,
ako odpovie, no očakával som, že sa zameria na Ježišove nadprirodzené činy. Mýlil som sa.
„Človek by poukázal na také veci, ako boli jeho zázraky", riekol a oprel sa do pohodlne
vystlatého kresla. „Ale aj iní robili zázraky, takže aj keď to môže niečo naznačovať, nie je
to rozhodujúce. Pravdaže, vzkriesenie definitívne potvrdilo jeho identitu. Zo všetkého, čo
konal, ma však najviac ohromilo to, že odpúšťal hriechy."
„Naozaj?", poobrátil som sa s celým kreslom, aby som naň videl priamejšie. „A čím to na
vás tak zapôsobilo?"
„Nuž ide o to, že ak by ste sa previnili proti mne, mám právo vám odpustiť. Ale ak sa proti
mne previníte a niekto iný vám povie Ja vám odpúšťam', nebolo by to smiešne? Jedinou
osobou, ktorá môže niečo také povedať, je Boh sám, pretože hriech, aj vtedy, keď bol
namierený proti druhým ľuďom, je na prvom mieste, a predovšetkým urážkou Boha a jeho
zákonov. Keď Dávid spáchal cudzoložstvo a dal zabiť manžela ženy, ktorú zviedol,
nakoniec Bohu v Žalme 51 hovorí: ,Proti tebe samému som zhrešil, urobil som, čo pokladáš
za zlé'. Pochopil, že aj keď sa previnil voči človeku, v konečnom dôsledku zhrešil proti
Bohu, ktorý ho stvoril na svoj obraz, a že potrebuje Božie odpustenie.
A teraz prichádza na scénu Ježiš a hovorí hriešnikom: ,odpúšťam ti'. Židia to okamžite
pochopili ako rúhanie. Reagujú slovami: ,Kto môže odpúšťať hriechy okrem samého Boha?'
Podľa mňa je to jedna z najprekvapujúcejších vecí, aké Ježiš urobil."
„Ježiš nielenže hriechy odpúšťal", poznamenal som, „ale sa aj vyslovil, že on sám je bez
hriechu. A byť bez hriechu je určite atribútom božskosti."
„Áno, je to tak", odvetil Carson. „Historicky vzaté, ľudia považovaní v západnej kultúre za
najsvätejších si boli alebo sú si hlboko vedomí svojich vlastných zlyhaní a hriechov. Dobre
vedia o svojich slabostiach, vášňach či neschopnosti odpustiť a čestne s nimi bojujú z moci
Božej milosti. A zápasia s nimi tak dobre, že si to ostatní všimnú a vravia: ,To je svätý
muž', alebo ,To je svätá žena'. Ale tu ide okolo Ježiš, ktorý pokojne môže povedať: ,Kto z
vás ma usvedčí z hriechu?' Ak by som to povedal ja, svedčili by proti mne moja žena, deti a
všetci tí, ktorí ma poznajú, kým voči Kristovi si to nikto nedovolil."
Aj keď morálna dokonalosť a odpúšťame hriechov bez pochýb patria k Božím vlastnostiam,
existujú viaceré ďalšie atribúty, ktoré Ježiš musí spĺňať, ak má byť skutočne Bohom.

TAJOMSTVO VTELENIA
Za pomoci vopred pripravených poznámok som Carsonovi predložil niekoľko závažných
argumentov proti božskej prirodzenosti Ježiša. „Povedzte mi, doktor Carson, akoby len
mohol byť Ježiš všadeprítomný, ak nedokázal byť na dvoch miestach naraz? Ako mohol
byť vševedúci, keď musel povedať: ,Ani Syn človeka nepozná hodinu svojho návratu'? Ako
mohol byť všemohúci, keď sa v evanjeliách uvádza, že vo svojom rodnom meste nedokázal
urobiť mnoho zázrakov?"
Aby som zdôraznil váhu svojich slov, zamieril som naňho perom a povedal som: „Možno
pripustiť, že, ako sa zdá, sama Biblia na niektorých miestach spochybňuje Ježišovu božskú
prirodzenosť?" Carson pred odpoveďami necúvol, ale uznal, že na tieto otázky niet
jednoduchých odpovedí. Veď mieria na samú podstatu vtelenia - Boh sa stáva človekom,
Duch prijíma telo, nekonečné sa stáva konečným, večné sa stáva časným. Táto doktrína po
celé stáročia zamestnávala množstvo teológov a Carson sa rozhodol začať vysvetlením ich
náhľadov.
„Historicky poznáme dva alebo tri prístupy k tejto veci", začal a trochu to znelo, akoby
práve začínal prednášku v posluchárni. „Napríklad na konci minulého storočia veľký teológ
Benjamín Warfield pripísal jednotlivé Ježišove skutky či udalosti uvádzané v evanjeliách
buď jeho ľudskej, alebo jeho božskej prirodzenosti. Keď Kristus urobil niečo, čo ho
ukazovalo ako Boha, prisúdil to jeho božskej podstate. A naopak to, čo ukazovalo jeho
obmedzenia, konečnosť či jeho ľudské stránky - napríklad jeho slzy; môže Boh plakať? -
označil za dôsledok jeho ľudskej povahy."
Toto vysvetlenie sa mi však videlo veľmi problematické. „Nedostaneme na základe
takéhoto vysvetlenia nejakého schizofrenického Ježiša?" spýtal som sa.
„Veľmi ľahko môžeme k tomu skĺznuť", odvetil. „Všetky vyznania viery zdôraznili, že
Ježišova ľudská a božská prirodzenosť zostali odlíšené, ale spojené v jednej osobe. Takže
neprichádza do úvahy, že Ježiš Kristus mal dve mysle - jednu ľudskú, a druhú nebeskú.
Warfieldovo riešenie je jednou z možností.
Druhé riešenie je akási forma vyprázdnenia, čo vystihuje grécke slovo kenosis. Toto
vychádza z druhej kapitoly Listu Filipanom, kde nám Pavol hovorí, že Ježiš ,svoju rovnosť
s Bohom nepovažoval za niečo, čo by mal využívať' - takto by sa to malo prekladať -
,zriekol sa tejto hodnosti'. Stal sa nikým."
To sa mi zdalo akési nejasné. „Mohli by ste to bližšie objasniť?" požiadal som ho. „Čo
presne znamenalo spomínané ,vyprázdnenie'?"
Zjavne som sa dotkol horúceho zemiaka. „To je dobrá otázka", odvetil prikývnutím. „Počas
stáročí ľudia na to odpovedali rozlične. Napríklad: vyprázdnil sa, teda vzdal sa svojej
božskej povahy? No potom by viac nebol Bohom. Vzdal sa atribútov svojej božskej po-
vahy? Aj toto sa mi zdá sporné, pretože je náročné oddeliť atribúty od. reality. Ak máte
zviera, ktoré vyzerá ako kôň, páchne ako kôň a má všetky atribúty koňa, potom určite máte
koňa. Takže neviem, čo pre Boha znamená zrieknuť sa svojich atribútov a stále zostať
Bohom.
Podľa iných sa nevzdal svojich atribútov, vzdal sa používania svojich atribútov, a teda prijal
isté obmedzenia. To sa mi už celkom pozdáva, aj keď boli momenty, keď to nerobil.
Odpúšťal hriechy spôsobom, ktorý prislúcha iba Bohu, čo je atribút božskosti. Ďalší dospeli
k záveru, že sa zriekol zvrchovaného používania svojich atribútov. Myslia tým, že konal
ako Boh, keď mu jeho nebeský Otec k tomu dal výslovný príkaz. Takéto ponímanie sa mi
zdá omnoho výstižnejšie. Problém je v tom, že večný Syn v istom zmysle vždy koná podľa
Otcových príkazov, čo nikdy nemožno obísť. Ale aj tak sa mi to zdá výstižnejšie."
Cítil som, že sa krútime niekde okolo podstaty celej veci, ale nezdalo sa mi, že sa nám k nej
podarilo dostať. A videlo sa mi, že podobne to vníma aj Carson.
„Prísne vzaté", pokračoval, „druhá kapitola Filipanom nám nehovorí, čoho presne sa večný
Syn Otca zriekol. Vyprázdnil sa a stal sa nikým. Zjavne ide o vyprázdnenie, ale týka sa
jedného z ústredných tajomstiev kresťanskej viery - vtelenia. Máme do činenia s beztvarým,
nehmotným, vševedúcim, všadeprítomným, všemohúcim Duchom a konečným,
hmatateľným, fyzickým, času podriadeným stvorením. V úsilí vysvetliť, ako sa ten prvý stal
druhým, nevyhnutne musíme zostať stáť pred tajomstvami. A tak sa časť kresťanskej
teológie zamerala ani nie tak na úsilie celkom to vysvetliť, ale na pokus o jasnú a racionálnu
syntézu na základe rovnakého prístupu ku všetkým skúmaným miestam biblického textu."
To je múdry spôsob ako povedať, že teológovia môžu prísť s vysvetlením, ktoré na prvý
pohľad dáva zmysel, aj keď nie sú schopní vysvetliť každý detail Ježišovho vtelenia. V
istom zmysle to znelo teologicky. Ak je vtelenie skutočnosťou, neprekvapuje, že ho naša
konečná myseľ nedokáže úplne pochopiť. Videlo sa mi, že akési Ježišovo dobrovoľné
„vyprázdnenie sa", teda zrieknutie sa zvrchovaného používania svojich atribútov by mohlo
rozumne vysvetliť, prečo sa počas svojej pozemskej existencie vo všeobecnosti nepre-
javoval ako vševedúci, všemohúci a všadeprítomný, aj keď Nový zákon jasne tvrdí, že mal
všetky tieto vlastnosti.
Tak či tak to bola iba časť problému. Obrátil som list vo svojom bloku a pustil som sa do
ďalšieho radu otázok o konkrétnych biblických veršoch, ktoré, ako sa zdalo, priamo
protirečia údajnému Ježišovmu tvrdeniu, že je Bohom.

STVORENIE, ALEBO STVORITEĽ?

Súčasťou popisu, ktorý by Ježiš mal spĺňať, je aj to, že Boh ako nestvorená bytosť vždy
existoval. V knihe Izaiáš, v päťdesiatej siedmej kapitole, vo verši pätnásť sa popisuje Boh
ako „obyvateľ večnosti". Existujú však verše, podľa ktorých Ježiš bol stvorená bytosť. „Tak
napríklad", povedal som, „v Jánovom evanjeliu, v tretej kapitole, vo verši šestnásť sa Ježiš
nazýva ,jednorodeným' Synom Božím a v Liste Kolosanom, v prvej kapitole, v pätnástom
verši sa Ježiš nazýva ,prvorodeným pred všetkým stvorením'. Nepoukazuje to dosť jasne na
skutočnosť, že Ježiš na rozdiel od Boha bol stvorený?" „Vezmime si verš, ktorý ste citovali
z Jánovho evanjelia", povedal. „V prekladoch sa väčšinou uvádza ,jednorodený Syn'. Tí,
ktorí to považujú za správny preklad, to zvyčajne spájajú so samotným aktom vtelenia, teda
Ježišovým počatím v Panne Márii. Ale v skutočnosti to nie je to, čo tento výraz v gréčtine
znamená. Správny preklad znie Jedinečný'. V prvom storočí sa tento výraz používal v
zmysle Jedinečný a milovaný'. Takže šestnásty verš v tretej kapitole Jána jednoducho
hovorí, že Ježiš je jedinečný a milovaný Syn, alebo ako sa uvádza v anglickom preklade
New International Ver-sion ,jeden a jediný Syn'."
„To vysvetľuje iba tú jednu pasáž", poznamenal som. „Dobre, pozrime sa na verš v Liste
Kolosanom, kde pisateľ použil termín ,prvorodený'. Drvivá väčšina komentátorov, či už
konzervatívnych alebo liberálnych, sa zhoduje v tom, že v Starom zákone podľa nástupného
práva prvorodený syn dostával leví podiel dedičstva a v prípade kráľovskej rodiny sa
prvorodený syn stal kráľom. Prvorodený bol v konečnom dôsledku ten, na koho prešli
všetky práva otca. Na niektorých miestach sa toto slovo už v 2. storočí pred Kristom
významovo vôbec netýkalo počatia alebo narodenia, lež nieslo myšlienku autority, ktorá
vyplývala z pozície právoplatného dediča. V tomto zmysle sa uvedený výraz použil aj o
Ježišovi, ako sa zhodujú prakticky všetci vedci. Výraz ,prvorodený' teda trochu zavádza."
„Ako by znel lepší preklad?"
„Myslím, že by bolo vhodnejšie používať slová ,zvrchovaný dedič'."
Vyjadrenie z prvej kapitoly Listu Kolosanom sa tým vysvetlilo, ale Carson pokračoval: „Ak
chcete citovať uvedený verš, musíte prihliadať na kontext druhej kapitoly, verš deväť, kde
ten istý autor zdôrazňuje, že ,v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva'. Veď by sám sebe
neprotirečil! Takže termín ,prvorodený' nemôže vylučovať Ježišovu večnú existenciu, ktorá
patrí k božským vlastnostiam."
Vysvetlenie som prijal, ale prišla mi na um iná problematická pasáž. Napríklad v desiatej
kapitole Evanjelia podľa Marka niekto oslovuje Ježiša „dobrý učiteľ", čo jeho podnietilo k
odpovedi: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, iba jediný - Boh!"
„Nepopieral touto vetou svoju božskú podstatu?" spýtal som sa.
„Nie, myslím si, že sa iba snažil dotyčného prinútiť, aby popremýšľal nad tým, čo hovorí",
odvetil mi Carson. „Paralelná pasáž v Matúšovom evanjeliu je o niečo rozsiahlejšia a tu
Ježiš vôbec nezľahčuje svoju božskú prirodzenosť. Myslím, že jeho slová znamenali:
,Počkaj chvíľočku; prečo ma voláš dobrým? Je to iba taká slušná fráza, ako keď hovoríte:
Dobrý deň? Čo myslíš tým dobrom? Voláš ma dobrým majstrom preto, že sa mi chceš
zapáčiť?'
V pravom zmysle slova existuje iba jeden, ktorý je dobrý, a to je Boh. Ježiš však nehovorí:
,Preto ma tak nevolaj/ Hovorí: ,Naozaj chápeš, čo vravíš, keď sa takto vyjadruješ? Naozaj
mi pripisuješ to, čo možno pripísať iba Bohu?' Takže by sme si mohli vybrať z dvoch
významov: ,Naozaj som tým, čím si ma nazval; ani nevieš, čo si povedal.' Alebo ,Viac ma
tak nenazývaj; najbližšie ma nazvi hriešnik Ježiš, ako to robia všetci.' Podľa toho všetkého,
čo Ježiš hovorí a robí v ostatných situáciách, ktorá z dvoch možností sa vám zdá pri-
jateľnejšia?"
Pri toľkých veršoch, ktoré v Biblii Ježiša nazývajú „bez hriechu", „svätý", „spravodlivý",
„nevinný", „nepoškvrnený" a „oddelený od hriešnikov", bola odpoveď dosť jasná.
BOL JEŽIŠ NIŽŠÍM BOHOM?
Ak bol Ježiš Bohom, potom akým? Bol rovný Otcovi, alebo bol akýmsi mladším Bohom s
božskými vlastnosťami, ktorý sa však v niektorých črtách odlišoval od starozákonného
portrétu Boha? Táto otázka povstala z ďalšej pasáže, ktorú som Carsonovi zacitoval. „Ježiš
sa v štrnástej kapitole Jánovho evanjelia vo verši dvadsaťosem vyjadril: ,Otec je väčší ako
ja.' Určití ľudia z toho vyvodia záver, že Ježiš musel byť nižší Boh. Majú pravdu?" spýtal
som sa. Carson si vzdychol. „Môj otec bol kazateľ", odpovedal mi, „a porekadlo, ktoré
nám v detstve často opakoval, znelo: ,Text bez kontextu sa stáva predtextom pre dôkazný
text.' Pozrime sa však na túto pasáž v celom kontexte. Učeníci horekovali, pretože Ježiš
povedal, že odchádza preč. Ježiš hovorí: ,Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že
odchádzam, pretože Otec je väčší ako ja.' Znamená to, že Ježiš sa vracia do slávy, ktorá mu
správne patrí. Ježiš v Jánovom evanjeliu v sedemnástej kapitole vo verši päť vraví: ,Otče
osláv ma u seba slávou, ktorú som mal skôr, ako povstal svet - toto je ono ,Otec je väčší ako
ja'.
Keď použijete slovo ,väčší', nemusí to znamenať bytostne väčší. Keď napríklad poviem, že
prezident Spojených štátov je väčší ako ja, nehovorím, že je vyšším bytím. Týka sa to jeho
moci nad vojskom, jeho politických schopností či známostí, ale nie je o nič viac človekom,
ako som ja. On je ľudskou bytosťou a aj ja som ľudskou bytosťou. Teda keď Ježiš hovorí
,Otec je väčší ako ja', treba uvažovať v súvislostiach a spýtať sa, či Ježiš hovorí: ,Otec je
väčší ako ja, pretože on je Boh a ja nie som'. Úprimne povedané, vyznieva to dosť smiešne.
Predpokladajme, že by som sa postavil niekde na pódium a na začiatku kázne by som
povedal: ,Slávnostne vyhlasujem, že Boh je väčší ako ja.' Zbytočne by som plytval slovami.
To porovnanie má význam iba vtedy, ak Ježiš a Boh Otec sú na rovnakej úrovni a pre Ježiša
platilo na istý čas určité obmedzenie. Ježiš je obmedzený vtelením. Ide na kríž; ide zomrieť,
ale zároveň sa navracia k Otcovi a do slávy, v ktorej zotrvával s Otcom ešte pred tým, než
povstal svet. On vlastne vraví: ,Chlapci, rmútite sa kvôli mne, ale mali by ste sa radovať,
pretože sa vraciam domov'. V tomto zmysle povedal: ,Otec je väčší ako ja'."
„Podľa vás teda nejde o nepriame popretie jeho božskej podstaty."
„Nie. V kontexte sa to stáva jasným."
Akceptoval som síce jeho vysvetlenie, že Ježiš nebol akýmsi nižším Bohom, no mal som
pripravenú inú, omnoho citlivejšiu otázku: Ako mohol byť Ježiš milosrdným Bohom a
pripustiť myšlienku večného utrpenia pre tých, ktorí ho odmietajú?

ZNEPOKOJUJÚCA OTÁZKA PEKLA

Biblia o Bohu hovorí, že je milujúcim Otcom. Nový zákon tvrdí to isté o Ježišovi. No ako
môžu byť naozaj milujúci, a zároveň posielať ľudí do pekla? A koniec koncov, Ježiš
vyučuje o pekle omnoho viac ako ktokoľvek iný v celej Biblii. Neprotirečí to tomu, že bol
údajne plný nehy a milosrdenstva?
Carsonovi som zacitoval rozhorčené vyjadrenie agnostika Charlesa Templetona: „Ako
mohol milujúci Nebeský Otec stvoriť nekonečné peklo a po stáročia doň posielať milióny
ľudí len preto, že nemôžu prijať alebo nie sú ochotní uznať určité náboženské učenie?"4
Táto ostentatívna otázka Carsona nepobúrila. Odpoveď začal vyjasňovaním pojmov.
„Predovšetkým si nie som istý tým, že by Boh jednoducho hádzal ľudí do pekla, pretože
neprijímajú určité učenie." Na moment sa zamyslel a v snahe o čo najúplnejšiu odpoveď
začal rozoberať tému hriechu, ktorú dnes mnohí považujú za anachronizmus.
„Predstavme si muža a ženu, ktorých Boh stvoril na svoj obraz. Ráno sa prebudia a myslia
na Boha. Hlboko ho milujú. Majú potešenie z toho, že konajú, čo si želá; je to ich najväčšia
a jediná radosť. Majú správny a čistý vzťah k nemu i jeden k druhému. A potom, ako do
sveta vstúpi hriech a vzbura, si títo nositelia Božieho obrazu začnú myslieť, že sú centrom
vesmíru. Nie doslova, ale týmto smerom sa uberá ich myslenie. A takto premýšľame aj my.
Všetky hrozné veci, ako vojny, znásilnenia, zatrpknutosť, potláčaný hnev, tajná závisť,
pýcha či komplex menejcennosti súvisia s faktom, že nemáme správny vzťah k Bohu.
Následkom je to, že ľudia sú zraňovaní.
Z Božieho pohľadu je to šokujúco odporné. Nuž čo s tým mal Boh robiť? Ak by povedal:
,Pchá, to so mnou nepohne', tak by povedal, že zlo mu vôbec nevadí, ani ho nezaujíma.
Potom by to vyzeralo asi tak, že na vyvražďovanie Židov by povedal: „Nejaký holokaust?
To ma nezaujíma.' Veď by sme museli byť šokovaní, že Boh v podobných otázkach
nezaujíma nijaké morálne postoje!
No v princípe, ak je to Boh, ktorý zaujíma morálne postoje, potom musí vysloviť aj
morálny súd. Stvorenia, ktoré nesú jeho podobu, mu hrozia svojimi mrňavými pastičkami a
s Frankom Sinatrom spievajú ,spravil som si po svojom'. To je pravá podoba hriechu. V
zmysle doteraz povedaného peklo nepredstavuje miesto, kde sú ľudia poslaní len preto, že
neverili určitým veciam, aj keď oni sami sú celkom dobrí. V prvom rade, a predovšetkým
sú tam poslaní preto, že opovrhli svojím Stvoriteľom a chcú byť stredobodom vesmíru.
Peklo je plné ľudí, ktorí chcú stále, po celú večnosť zostať týmto stredobodom a vytrvalo
odmietajú Boha.
Ak by Boh povedal, že ho to nezaujíma, bol by amorálny a hrôzostrašný." „Povedzme, ale
vyzerá to tak, že ľudí najviac znepokojuje myšlienka, že Boh bude týchto ľudí celú večnosť
mučiť. Nezdá sa vám to zvrhlé?" namietol som.
Carson odvetil: „V Biblii možno vidieť, že existujú rozličné stupne trestu, nie som si teda
istý, že by išlo o rovnako prísny trest pre všetkých ľudí. Navyše, ak by sa Boh úplne
odvrátil od tohto padlého sveta, takže by ľudskej skazenosti nič nekládlo medze, spravili by
sme si peklo sami. A tak, ak rozhodnete, aby celá kopa hriešnikov žila niekde na určenom
mieste, kde neškodia nikomu inému len sebe samým, čo iné to bude než peklo? V istom
zmysle si peklo robia sami a majú teda to, čo chceli."
Myslel som si, že so svojou odpoveďou skončil, pretože chvíľu akosi váhal. No potom
spomenul jednu zásadnú vec: „Jedna zo skutočností, na ktorých Biblia trvá, je tá, že na
konci sa nielenže naplní všetka spravodlivosť, ale aj každý uvidí, ako sa naplní."
Toho som sa chytil. „Inými slovami", povedal som, „na Božom súde nebude nikoho, kto by
mohol namietať, že s ním Boh naložil nespravodlivo. Z toho, ako bude Boh súdiť ich
samých a celý svet, všetci pochopia, čo je spravodlivosť."
„Správne. Spravodlivosť sa nie vždy naplní v tomto svete; to vidíme každý deň. Ale na
Poslednom súde sa naplní spravodlivosť pre všetkých a každý to uvidí; nikto sa nebude
môcť ponosovať, že to nebolo ,ferové'!"
JEŽIŠ A OTROCTVO
Chcel som Carsonovi predložiť ešte jednu záležitosť. Pozrel som sa na hodinky. „Môžete
mi venovať ešte niekoľko minút?" opýtal som sa. Prikývol a ja som sa pustil do ďalšej
spornej témy.
Ak bol Ježíš Bohom, musel byť dokonalý aj po etickej stránke. Niektorí kritici kresťanstva
však tvrdia, že zlyhal práve v etickej otázke, pretože svojím mlčaním schválil morálne
neprípustnú prax otroctva. Morton Smith o tom napísal:
V tom čase existovalo nespočetné množstvo otrokov, ktorých vlastnil cisár a rímsky
štát. Jeruzalemský chrám vlastnil otrokov, Najvyšší kňaz vlastnil otrokov (jeden z
nich prišiel o ucho pri Ježišovom uväznení), všetci boháči vlastnili otrokov a
takmer celá stredná vrstva vlastnila otrokov. A pokiaľ z dostupných prameňov
vieme, Ježiš túto prax nikdy nenapadol... Zdá sa, že v čase Ježišovej mladosti boli v
Palestíne a v Jordánsku vzbury otrokov; zázračný vodca takýchto vzbúrencov by
iste pritiahol davy nasledovníkov. Ak by Ježiš zavrhol otroctvo alebo prisľúbil
oslobodenie, takmer určite by sme sa o tom museli dozvedieť. No nezistilo sa nič
také, preto najpravdepodobnejšie je, že nič také nepovedal.5
Ako možno zladiť to, že Ježiš nepožadoval zrušenie otroctva, s Božou láskou voči všetkým
ľuďom? „Prečo Ježiš nevyhlásil niečo v tom zmysle, že otroctvo je zlé?" spýtal som sa.
„Nepovažujete to za jeho morálny nedostatok, že sa nesnažil odstrániť inštitúciu, ktorá
ponižovala ľudí stvorených na obraz Boží?"
Carson sa vystrel v kresle. „No, myslím si, že ľudia, ktorí vzniesli túto námietku,
nepochopili podstatu", odvetil. „Ak dovolíte, pár poznámkami o starovekom a modernom
otroctve by som načrtol súvislosti, pretože v našej kultúre sa táto záležitosť chápe
skreslene."
„Smelo do toho", povzbudil som ho, aby pokračoval.

ZVRHNUTIE ÚTLAKU
„Afroamerický bádateľ Thomas Sowell poznamenáva vo svojej knihe Race and Culture
(Rasa a kultúra)6, že až do moderného obdobia každá väčšia svetová kultúra bez výnimky
poznala otroctvo", vysvetlil mi Carson. „Aj keď často súviselo s vojenskými výbojmi,
zvyčajne malo ekonomickú funkciu. V tých dobách nepoznali zákon o bankrote, a preto, ak
ste sa zadĺžili a dlh ste nedokázali splatiť, predali ste seba a svoju rodinu do otroctva. Znížil
sa tým dlh a okrem toho otroctvo poskytovalo prácu a prinajmenšom možnosť prežiť.
Nepochopte ma zle, v nijakom prípade sa nepokúšam otroctvo romantizovať. V rímskom
období boli medzi otrokmi jednak podradní robotníci na tie najhoršie práce, ako aj
rozhľadení vzdelanci, ktorí v rodinách pôsobili ako učitelia. Otroctvo v Amerike sa vzťa-
hovalo na všetkých černochov a len na černochov, na základe čoho sa vytvorilo
nespravodlivé povedomie o podradnosti černochov. S týmto problémom zápasíme dodnes.
Teraz sa pozrime čo sa o otroctve píše v Biblii. V židovskej spoločnosti mal byť podľa
Zákona vždy v jubilejnom roku oslobodený každý otrok. Tak znel Boží príkaz a toto bol aj
rámec pravidiel, v akom vychovávali Ježiša. A tiež musíme mať stále na zreteli Ježišovo
poslanie. On predsa neprišiel zvrhnúť rímsky ekonomický systém, ktorý zahŕňal aj otroctvo.
Prišiel oslobodiť ľudí od ich hriechov. Chcem povedať toto: jeho posolstvo premenilo ľudí
natoľko, že začali milovať Boha celým srdcom, celou mysľou a celou dušou a svojho
blížneho ako seba samého. Prirodzene, že to ovplyvňovalo aj systém otroctva.
Pozrime sa, čo hovorí apoštol Pavol vo svojom Liste Filemonovi o úteku otroka menom
Onezimus. Pavol nenavrhuje zvrhnúť otroctvo, pretože výsledkom by bolo iba to, že by ho
popravili. Namiesto toho vyzýva Filemona, aby sa k Onezimovi správal ako k bratovi v
Kristu, presne tak, ako by sa správal k samému Pavlovi. A potom, aby to všetko celkom
vyjasnil, Pavol zdôrazňuje: ,Nechcel by som ti pripomínať, že si mi dlžen aj samého seba.'
(List Filemonovi, verš 19.)
Otroctvo sa teda skôr podarí zvrhnúť premenou človeka mocou evanjelia, než útokmi na
ekonomický systém v mene jeho zmeny.
Všetci sme už videli, čo sa môže stať, keď zvrhnete fungujúci ekonomický systém a vnútite
spoločnosti nový poriadok. Komunistickým snom bol ,revolučný človek', za ktorým kráčal
,nový človek'. ,Nový človek' sa však nikdy neobjavil. Zbavili sa všetkých, ktorí utláčali
chudobu a roľníctvo, ale to neznamenalo, že tí boli okamžite slobodní. Dostali sa len pod
nový typ útlaku. Trvalá zmena sa môže udiať jedine na základe premeny v ľudskom srdci.
A to bola Ježišova misia.
Je tiež dobré položiť si otázku, ktorú vyslovil Sowell: ako prišlo k zrušeniu otroctva v
Spojených štátoch? Poukazuje na to, že hybnou silou k tomuto kroku bolo evanjelikálne
prebudenie v Anglicku. Na počiatku devätnásteho storočia kresťania pretlačili tento zákon v
parlamente a potom dosiahli, aby sa zastavil obchod s otrokmi naprieč celým Atlantikom
pomocou britských vojnových lodí.
Kým do Ameriky priviezli okolo jedenásť miliónov Afričanov - a mnohí ďalší to neprežili -
približne trinásť miliónov ďalších skončilo v otroctve v Arabskom svete. Británia poslala
svoje vojenské lode aj do Perzského zálivu na podnet ľudí, ktorých srdcia premenil
Kristus."
Carsonova odpoveď zodpovedala nielen histórii, lež za pravdu jej dávala aj moja vlastná
skúsenosť. Pred pár rokmi som sa spoznal s istým podnikateľom, ktorý pohŕdal
Afroameričanmi a jeho pocit nadradenosti a hlbokej nenávisti sa prejavoval vo vtipoch a
jedovatých poznámkach. Nijakými argumentmi ste ho nemohli odvrátiť od jeho rasistického
presvedčenia.
Neskôr sa obrátil k Ježišovi Kristovi a ja som s úžasom sledoval, že čím viac Boh
obnovoval jeho srdce, tým zreteľnejšie sa menili jeho náhľady a hodnoty. Pochopil, že voči
nikomu nemôže prechovávať zlý postoj, pretože Biblia učí, že všetci ľudia sú stvorení na
Boží obraz. Dnes voči druhým prejavuje skutočný záujem, a to aj k tým, ktorí sa od neho
odlišujú.
Čo ho zmenilo? Nebola to ani legislatíva, ani silné argumenty, ani apel na zdravý rozum a
on sám by vám povedal, že ho zmenil Boh; rozhodne, úplne a natrvalo. A aj na mnohých
ďalších som pozoroval, ako pôsobí moc evanjelia, o ktorej hovoril Carson - moc
premieňajúca nenávistníkov plných pomstychtivosti na ľudomilov, chamtivcov s tvrdým
srdcom na srdečných dobrodincov, ľudí, čo bažili po moci na nesebeckých služobníkov a
tých, ktorí druhých vykorisťovali, na ľudí so srdcom pre všetkých.
Apoštol Pavol to popísal v Liste Galaťanom, v tretej kapitole, vo verši dvadsaťosem: „Nie
je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v
Kristu Ježišovi."
ZODPOVEDÁ JEŽIŠ PORTRÉTU BOHA?
Náš veľmi osobný a strhujúci rozhovor trval dve hodiny. Nahral som viac materiálu, než sa
dá vtesnať do tejto kapitoly. Carsonove odpovede som považoval za dostatočne zdôvodnené
a teologicky podložené. Otázka vtelenia naďalej ostala úžasným tajomstvom, no biblický
fakt, že sa to naozaj udialo, nemožno spochybniť. Nový zákon potvrdzuje, že Ježiš Kristus
má všetky Božie vlastnosti:
• Je vševedúci: V Evanjeliu podľa Jána, v kapitole 16, vo verši 30 apoštol Ján Ježišovi
odpovedá: „Teraz vieme, že vieš všetko."
• Je všadeprítomný: V Evanjeliu podľa Matúša, v kapitole 28, vo verši 20 Ježiš vraví: „Ja
som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta", a v kapitole 18, vo verši 20: „Kde sú
zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi."
• Je všemohúci: V Evanjeliu podľa Matúša, v kapitole 28, vo verši 18 sú zaznamenané
Ježišove slová: „Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi."
• Je večný: Úvod Evanjelia podľa Jána, prvá kapitola, prvý verš o Ježišovi vyhlasuje: „Na
počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh."
• Je nemenný: V Liste Hebrejom, v trinástej kapitole, vo verši 8 sa píše: „Ježiš Kristus je
ten istý včera, dnes i naveky."
Starý zákon používa na vykreslenie tohto Božieho portrétu pojmy ako Alfa a Omega, Pán,
Spasiteľ, Kráľ, Sudca, Svetlo, Skala, Vykupiteľ, Pastier, Stvoriteľ, darca života, ten, čo
odpúšťa hriechy či ten, čo hovorí s božskou autoritou. Je fascinujúce pozorovať, že Nový
zákon aplikuje každé jedno z týchto vyjadrení na Ježiša.7
Ježiš to všetko zhrnul slovami zaznamenanými v Jánovom evanjeliu, v kapitole štrnásť, vo
verši sedem: „Ak ste ma poznali, budete poznať aj môjho Otca." Voľný preklad by znel:
„Keď sa pozriete na obraz Boha načrtnutý v Starom zákone, uvidíte moju podobu."

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Harris, Murray J., Jesus As God. Grand Rapids: Baker, 1993.
• Martin, W. J., The Deity of Chríst. Chicago: Moody Press, 1964.
• McDowell, Josh, a Bart Larson, Jesus: A Biblical Defense od His Deity. San Bernardino, Calif.: Here's Life, 1983.
• Stott, John, Basic Christianity. Grand Rapids: Eerdmans, 1986.
• Zodhiates, Spiros, Was Chríst God? Grand Rapids: Eerdmans, 1966.
 10.
DÔKAZ ODTLAČKOV PRSTOV
NAPLNIL JEŽIŠ - A IBA JEŽIŠ - IDENTITU MESIÁŠA?

Písal sa osemnásty september 1910. Clarence Hiller strávil celé sobotňajšie popoludnie natieraním
vonkajšieho dreveného obloženia svojho dvojposchodového domu na chicagskej West Street číslo
104. Skoro večer sa celá rodina uložila k spánku. To, čo sa stalo potom, navždy zmenilo americké
trestné právo.
Manželia Hillerovci sa nadránom prebudili a zdalo sa im, že pri izbe ich dcérky zhasla plynová
lampa. Pán Hiller to išiel skontrolovať a jeho žena neskôr vypovedala, že počula šarvátku, hrmot,
ako by dve telá padali dolu schodmi, dva výstrely a buchnutie vchodových dverí. Vybehla z izby a
našla svojho muža Clarencea ležať mŕtveho v spodnej časti schodišťa.
Polícia zaistila Thomasa Jenningsa necelú míľu od miesta činu. Bol zranený na ľavom ramene a na
jeho šatách sa našli stopy krvi. Uviedol, že sa mu to stalo pri páde z električky. Mal pri sebe rovna-
ký typ pištole, akou zastrelili Clarencea Hillera, ale polícia nemohla dokázať, či išlo o vražednú
zbraň. Keďže detektívi vedeli, že potrebujú viac dôkazov, aby Jenningsa usvedčili, prečesali dom
Hillerovcov v snahe nájsť ďalšie stopy. Zakrátko im bolo úplne jasné, že vrah sa do domu dostal
cez zadné kuchynské okno. Detektívi si prezreli zadný trakt a tam, hneď vedľa inkriminovaného
okna, našli štvoro krásnych odtlačkov prstov čejsi ľavej ruky, vo vrstve bielej farby, ktorú na trámy
starostlivo natrela len pár hodín pred svojou smrťou sama obeť vraždy.
Dôkaz odtlačkov prstov bola v tom čase nová metóda, len nedávno predstavená na medzinárodnej
policajnej výstave v Saint Louis. Odtlačky prstov sa však v Spojených štátoch nikdy dovtedy
nepoužili na usvedčenie z vraždy.
Napriek ostrým námietkam obhajcov, že takýto dôkaz je nevedecký a neprijateľný, štyria dôstojníci
dosvedčili, že odtlačky prstov z maľovky dokonale zodpovedali prstom Thomasa Jenningsa a ok-
rem neho už nemohli sadnúť nikomu. Porota ho uznala vinným. Najvyšší súd štátu Illinois
historickým rozhodnutím tento rozsudok potvrdil a Jenningsa onedlho odsúdili na smrť.1
Odtlačky prstov predstavujú jasný dôkaz. Každý jednotlivec má na svojich prstoch
neopakovateľné zvrásnenie. Keď odtlačok nájdený na predmete súhlasí so smerom
vrásnenia na prstoch určitého človeka, potom niet pochýb, že daný konkrétny jednotlivec sa
tohto predmetu naozaj dotkol.
V mnohých kriminálnych prípadoch sú odtlačky prstov kľúčovým dôkazom. Spomínam si
na proces, kde na základe jediného odtlačku palca na celofánovom obale krabičky cigariet
usvedčili dvadsaťročného delikventa z vraždy spolužiaka.2 Odtlačky prstov môžu mať až
takú veľkú preukaznú hodnotu.
Dobre, ale čo to má do činenia s Ježišom Kristom? Existuje dôkaz veľmi podobný otlačkom
prstov, ktorý poskytuje vysoký stupeň istoty, že Ježiš je naozaj Spasiteľom Izraela a celého
sveta.
V židovských posvätných textoch, ktoré kresťania nazývajú Starý zákon, sa uvádza viacero
proroctiev o príchode Bohom poslaného Mesiáša, ktorý má vykúpiť svet. Tieto predpovede
tvoria akési pomyselné odtlačky prstov, charakteristické jedine pre Božieho Pomazaného.
Podľa nich mohli Izraeliti vylúčiť každého podvodníka a schváliť Božie poverenie pravému
Mesiášovi.
Grécke slovo pre Mesiáša je Kristus. No bol Ježiš naozaj Kristom! Splnil nadprirodzené
predpovede, zapísané stovky rokov predtým, ako sa narodil? A ako vieme, že v celej
histórii bol jedinou postavou, ktorej by tieto „prorocké odtlačky prstov" mohli patriť?
K tejto problematike by sa vedelo vyjadriť množstvo erudovaných vedcov, no ja som sa
chcel porozprávať s niekým, pre koho to znamenalo čosi viac než abstraktnú akademickú
tému.
• DEVIATE INTERVIEW: S TEOLÓGOM LOUISOM LAPIDESOM

Na rannom posedení s pastorom Louisom Lapidesom po skončení nedeľných bohoslužieb v

sanktuáriu kostola jeho zboru v južnej Kalifornii bolo čosi zvláštne. Pre človeka s jeho
kultúrnym zázemím je otázka, či je Ježiš dlho očakávaným Mesiášom, viac ako teória. Je to
veľmi osobná záležitosť a chcel som sa stretnúť práve s ním preto, lebo ma zaujímalo jeho
vlastné hľadanie pravdy o Mesiášovi.
Lapides študoval teológiu na Dallaskej baptistickej univerzite, ako aj v Talbotovom
teologickom seminári, kde získal titul magistra teológie v oblasti Starého zákona a
semitológie. Desať rokov pracoval pre misiu Chosen People Ministries, kde o Ježišovi
hovoril so židovskými študentmi. Vyučoval na Katedre biblistiky na Biola University a
sedem rokov pôsobil ako lektor seminárov s názvom Kráčanie Bibliou.
Je vysoký a štíhly, nosí okuliare, hovorí ticho, no často sa usmieva a rýchlo prepukne v
smiech. Nechcel som začínať náš rozhovor akademickou debatou o Biblii, a tak som ho
poprosil, aby mi porozprával o svojej duchovnej púti.
Ruky si zložil do lona a na chvíľu sa zadíval na tmavé drevené obloženie, aby si rozmyslel,
kde začať. A potom ma svojím rozprávaním zaviedol z Newarku do Greenwich Village, z
Vietnamu do Los Angeles, od pochybovania o Bohu ku viere v neho, od židovstva ku
kresťanstvu, od nezáujmu o Ježiša k vyznaniu Ježiša ako Mesiáša.
„Ako viete, pochádzam zo židovskej rodiny", začal. „V rámci prípravy na Bar Micva som
sedem rokov navštevoval konzervatívnu židovskú synagógu. Aj keď sme tieto štúdiá u nás
doma považovali za veľmi dôležité, viera príliš neovplyvňovala náš každodenný život.
Prácu sme v sobotu neprerušili a ani naša domácnosť nebola košer", zasmial sa. „No počas
najväčších sviatkov sme chodili do ortodoxnej synagógy, pretože môj otec si myslel, že tam
treba zájsť, keď chcete dať Bohu najavo, že to s ním myslíte vážne!"
Prerušil som ho, aby som sa dozvedel, čo ho rodičia učili o Mesiášovi. Jeho odpoveď bola
veľmi stručná: „K tomu nikdy nedošlo." Myslel som si, že som ho zle pochopil, a preto som
sa neveriacky opýtal: „Chcete povedať, že ste o tom nikdy nediskutovali?"
„Nikdy", zdôraznil. „Ba nepamätám si ani, že by sme to niekedy preberali v židovskej
škole."
To ma udivilo. „A čo Ježiš? Hovorilo sa o ňom niekedy? Spomínalo sa jeho meno?" spýtal
som sa.
„Iba hanlivo! V podstate sa o ňom vôbec nediskutovalo. Dojem o Ježišovi som si utváral
len pri pohľade na katolícke kostoly: kríž, tŕňová koruna, prebodnutý bok, zakrvavené čelo.
Nevidel som v tom nič zmysluplné. Aký význam mohlo mať uctievanie muža na kríži s
klincami v rukách a nohách? Nikdy som ani len nepomyslel na to, že by mal Ježiš niečo
spoločné so židovským národom. Považoval som ho za pohanského boha."
Zaujímalo ma, či jeho postoj voči kresťanom tvorilo aj niečo viac, než len nepochopenie ich
viery. „Vnímali ste nejakú súvislosť medzi kresťanstvom a počiatkami antisemitizmu?"
spýtal som sa.
„Pohania a kresťania boli pre nás synonymá, a zároveň nás učili, aby sme si dávali pozor,
pretože medzi pohanmi býva rozšírený antisemitizmus", zaznela trochu diplomatická
odpoveď.
Snažil som sa dostať trochu ďalej. „Dalo by sa povedať, že ste voči kresťanom získali
negatívny postoj?"
Teraz sa už vyjadril priamejšie. „Áno, vlastne sa musím priznať, že áno. Až tak, že keď mi
neskôr ktosi po prvýkrát ponúkol na prečítanie Nový zákon, myslel som si, že to bude v
podstate príručka antisemitizmu: poučenie o tom, ako židov nenávidieť a zabíjať. Myslel
som si, že by sa veľmi hodila členom americkej nacistickej strany."
Uvažujúc nad tým, koľko židovských detí vyrastá s myšlienkou, že kresťania sú ich
nepriatelia, som iba smutne pokrútil hlavou.

VÝPRAVA ZA DUCHOVNÝM POZNANÍM ZAČÍNA

Lapides sa mi zdôveril, že ako vyrastal, jeho vernosť judaizmu zakalilo viacero incidentov.
„Moji rodičia sa rozviedli, keď som mal sedemnásť", povedal a na moje prekvapenie som
ešte aj po toľkých rokoch zachytil v jeho hlase stopu po zranení. „To naozaj zasiahlo moje
malé veriace srdce. Premýšľal som, kde je Boh. Prečo si nejdú moji rodičia po radu k
rabínovi? Na čo je náboženstvo dobré, keď ľuďom nedokáže pomôcť v praktických
otázkach? Isté bolo, že mojich rodičov spolu udržať nedokázalo. Keď sa oni rozdelili,
rozdelilo sa aj niečo vo mne.
Navyše, v judaizme som necítil, že by som mal s Bohom nejaký osobný vzťah. Pestoval
som mnoho prekrásnych ceremónií a tradícií, ale Boh stále zostával vzdialeným a
oddeleným Bohom z hory Sinaj, ktorý povedal: ,Tu máte pravidlá; ak budete podľa nich
žiť, bude všetko v poriadku. Uvidíme sa neskôr.' Ako dospievajúci mladík ovládaný
vyčíňajúcimi hormónmi som premýšľal, či sa Boh zaujíma o tieto moje zápasy a či mu
záleží na mne ako na jednotlivcovi. No nič také som necítil."
Po rozvode rodičov sa v ňom prebudili rebelantské sklony. Pohltený hudbou a ovplyvnený
myšlienkami Jacka Kerouaca a Timothy Learyho strávil príliš veľa času v kaviarničkách
Greenwich Village. Na univerzitu nešiel, radšej podpísal nástup do armády. Rok 1967 ho
zastihol na opačnom konci sveta na palube nákladnej lode, ktorá mohla byť vďaka svojmu
nákladu munície, bômb, rakiet a iných trhavín vďačným cieľom Vietkongu.
„Spomínam si, ako nám na výcviku vo Vietname povedali, že dvadsať percent z nás padne
a zvyšných osemdesiat pravdepodobne dostane pohlavné choroby, alebo sa stane
alkoholikmi či závislými na drogách. Uvedomil som si, že nemám nijakú šancu dostať sa
odtiaľ normálny!
Bolo to ťažké obdobie. Videl som utrpenie, spustu roztrhaných tiel, skazonosnú vojnu... U
niektorých vojakov som sa stretol aj s antisemitizmom. Zopár Južanov dokonca raz v noci
spálilo kríž. A zrejme preto, aby som sa zbavil svojej židovskej identity, začal som sa
zaoberať východnými náboženstvami."
Začal čítať knihy o východných filozofiách a kým bol v Japonsku, navštevoval budhistické
chrámy „Znepokojovalo ma zlo, ktoré som videl, a pokúšal som sa zistiť, ako sa s tým
dokáže vyrovnať viera. Zvykol som vtedy vravieť: ,Ak existuje Boh, je mi jedno, či ho náj-
dem na hore Sinaj alebo na hore Fuji. Prijmem ho kdekoľvek.'"
Vojnu vo Vietname prežil a domov sa vrátil s novoobjavenou záľubou v marihuane a s
túžbou stať sa budhistickým kňazom. Pokúšal sa žiť asketický a odtrpieť si zlú karmu za
všetky prečiny svojej minulosti, ale zakrátko si uvedomil, že nikdy nebude schopný odčiniť
všetky svoje zlé skutky.
Lapides na chvíľu stíchol. „Upadol som do depresie", povedal. „Pamätám si, ako som raz
vošiel do metra a premýšľal som, že asi by som mal skočiť pod vlak. Mohol by som sa tak
oslobodiť od tohto tela a splynúť s Bohom. Bol som veľmi zmätený. A na dôvažok, začal
som experimentovať s LSD."
Pokúšal sa začať nanovo, a tak sa odsťahoval do Kalifornie, kde jeho duchovné pátranie
pokračovalo. „Chodil som na budhistické mítingy, ale nenapĺňalo ma to. Čínsky budhizmus
bol ateistický, japonský budhizmus uctieval Budhove sochy a zenbudhizmus bol príliš
prchavý. Chodil som na stretnutia scientológov, ale tí boli príliš manipulatívni. Hinduizmus
vyznával bláznivé orgie, ktoré raz budú poriadať bohovia, a bohov, ktorí mali podobu
modrých slonov. Všetko sa mi videlo nezmyselné; nič z toho, čo som spoznal, neprinášalo
uspokojenie."
Dokonca išiel s priateľom na stretnutie, kde cítil zlý vplyv Satana. „Sledoval som to a
myslel som si: ,Niečo sa tu deje a nie je to dobré'", povedal. „Svojim priateľom som vtedy
povedal, že som presvedčený, že vo mne pôsobí moc zla, ktorá existuje ako samostatná
bytosť. Vo svojom živote som už videl dosť zla, aby som mohol čosi také tvrdiť."
Potom sa na mňa pozrel a s ironickým úsmevom dodal. „Myslím, že existenciu Satana som
prijal skôr, ako som uveril, že existuje Boh."

„NEMÔŽEM VERIŤ V JEŽIŠA"

Udialo sa to v roku 1969. Zvedavosť podnietila Lapidesa, aby navštívil Sunset Strip a
pozrel si evanjelizátora reťazami priviazaného na dva a pol metrový kríž na protest proti
miestnym majiteľom reštaurácií, ktorým sa podarilo dosiahnuť zákaz jeho pouličnej
evanjelizácie. Lapides tam vtedy stretol niekoľkých kresťanov, ktorí sa s ním pustili do
debaty o duchovných otázkach.
Trochu sebavedome im začal predhadzovať myšlienky východných filozofií. „Tam hore
niet žiadneho Boha", povedal, pričom rukou mávol smerom k nebu. „My sme Boh. Ja som
Boh. Vy ste Boh. Len si to musíte uvedomiť." Jeden z nich mu odpovedal: „Dobre teda, ak
si Boh, čo keby si skúsil stvoriť kameň. Učiň, aby sa tu niečo zjavilo. Také veci robí Boh."
Vo svojej zdrogovanej mysli si Lapides predstavil, ako drží kameň. „Tak, tu je kameň",
povedal a natiahol prázdnu ruku. Kresťan
sa zasmial. „Vieš, rozdiel medzi tebou a Bohom je v tom, že keď niečo stvorí Boh, vidí to
každý. Je to objektívne, nie subjektívne."
To Lapidesa zaujalo. Chvíľu nad tým premýšľal, a potom si povedal: Ak mám nájsť Boha,
potom musí byť objektívny. Končím s filozofiou, ktorá tvrdí, že všetko je v mojej vlastnej
mysli a že si môžem stvoriť svoju vlastnú realitu. Boh má význam iba vtedy, ak je
objektívnou realitou. Keď jeden z kresťanov vyslovil meno Ježiš, Lapides sa pokúsil
vyhnúť tejto debate dopredu pripravenou odpoveďou. „Vieš, ja som Žid. Nemôžem veriť v
Ježiša."
Vtedy prehovoril nejaký pastor. „Poznáš proroctvá o Mesiášovi?" Lapides bol zaskočený.
„Proroctvá? Nikdy som o nijakých nepočul."
Pastor ho prekvapil tým, že citoval niektoré starozákonné predpovede. Ako to!, pomyslel si
Lapides. Veď on cituje židovské Písma! V nich môže byť niečo...?
Zatváril sa skepticky, keď mu pastor nakoniec ponúkol Bibliu. „Je tam aj Nový zákon?"
spýtal sa. Keď pastor prikývol, Lapides dodal: „Tak ten neotvorím, ale Starý zákon si
prečítam."
A znovu dostal zarážajúcu odpoveď: „Dobre. Prečítaj si iba Starý zákon a požiadaj Boha
Abraháma, Izáka a Jakuba - Boha Izraela -aby ti ukázal, či je Ježiš Mesiáš. Pretože on je
tvoj Mesiáš. Spočiatku prišiel k Židom, aby sa nakoniec stal aj Spasiteľom sveta."
Pre Lapidesa to bola nová informácia. Znepokojujúca, udivujúca, záhadná. Vrátil sa do
svojej izby, otvoril si prvú knihu Starého zákona s názvom Genezis a v textoch zapísaných
stovky rokov predtým, ako sa narodil tesár z Nazareru, začal pátrať po slovách o Ježišovi.

„PREBODNUTÝ PRE NAŠE HRIECHY"

„Onedlho som Starý zákon čítal každý deň a nachádzal som jedno proroctvo za druhým. V
knihe Deutoronomium sa napríklad píše o prorokovi väčšom ako je Mojžiš, ktorý príde a
ktorého máme počúvať. Uvažoval som, ,Kto môže byť väčší ako Mojžiš?' Chytil som sa
toho miesta a začal som ho hľadať."
Ako pokračoval v čítaní Písma, ohromila ho päťdesiata tretia kapitola knihy proroka
Izaiáša. Nádherný poetický text z obdobia viac ako sedemsto rokov pred narodením Ježiša
obsahoval jasné a podrobné proroctvo o Mesiášovi, ktorý bude trpieť a zomrie za hriechy
Izraela a celého sveta:
Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi,
muž bolestí, ktorý poznal nemoci, ako niekto, pred kým si ľudia skrývajú tvár,
opovrhnutý bol a nevážili sme si ho. Ale on niesol naše nemoci,
vzal na seba naše bolesti. My sme sa nazdali, že je zasiahnutý,
Bohom bitý a strápený. Ale on bol prebodnutý pre naše priestupky,
zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj,
jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. My všetci sme blúdili ako ovce,
všetci sme chodili vlastnou cestou. Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla
neprávosť všetkých nás. Strápený pokorne trpel,
a neotvoril ústa
ako baránok vedený na zabitie, a neotvoril ústa
ako ovca, ktorá umĺkne pred svojimi strihačmi. Väzením a súdom bol odstránený,
ale kto sa stará o jeho údel? Lebo bol vyťatý z krajiny živých,
pre vinu svojho ľudu zbitý. Dali mu hrob s bezbožníkmi
a so zločincami, keď zomrel, hoci nespáchal násilie
 a nebolo ľsti v jeho ústach.
...on niesol hriechy mnohých a zastúpil priestupníkov.
Izaiáš, kapitola 53, verše 3-9 a 12
Náhle tento portrét spoznal: bol to Ježiš z Nazaretu! Teraz začínal chápať obrazy, ktoré tak
často vídal v katolíckych kostoloch ako dieťa. Trpiaci Ježiš, ukrižovaný Ježiš, ten Ježiš, o
ktorom si teraz uvedomil, že bol „prebodnutý pre naše hriechy", keď „niesol hriechy
mnohých".
Židia v Starom zákone prinášali za svoje hriechy zvieracie obete, no Ježiš, najvyšší obetný
baránok Boží, zaplatil za hriech raz a navždy. V ňom sa zosobnil Boží plán vykúpenia.
Lapides objavil niečo také úžasné, že mohol prísť iba k jedinému záveru: ide o podvod!
Kresťania museli prepísať Starý zákon a prekrútiť Izaiášove slová tak, aby prorok
predpovedal Ježiša.
Lapides sa rozhodol, že ten podvod odhalí. „Poprosil som otcovu druhú manželku, aby mi
poslala židovské Písma. A viete, čo som zistil? Hovorí sa tam presne to isté! Nakoniec som
sa s tým musel vyrovnať."

ŽIDOVSKOSŤ JEŽIŠA
Znovu a znovu sa Lapides stretával so starozákonnými proroctvami. Izaiáš predpovedal
spôsob narodenia Mesiáša (z panny); Micheáš presne určil miesto narodenia (Betlehem);
Genezis a Jeremiáš špecifikovali jeho predkov (potomok Abraháma, Izáka a Jakuba, z
kmeňa Júdu, z domu Dávidovho); Žalmy predpovedali jeho zradu a obvinenie falošnými
svedkami, spôsob akým zomrie (že mu prebodnú ruky a nohy, aj keď križovanie v tom čase
nepoznali) a jeho vzkriesenie (jeho telo sa nerozloží, Mesiáš vystúpi do výšav) a tak ďalej.3
Jedno po druhom viac a viac otriasalo jeho pochybnosťami, až sa nakoniec odhodlal spraviť
radikálny krok.
„Rozhodol som sa otvoriť si Nový zákon a prečítať si iba prvú stranu", povedal. „S
úzkosťou som pomaly otváral Matúša a pozeral som na nebo, či do mňa neudrie blesk!"
Úvodné slová Matúšovho evanjelia „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna
Abrahámovho..." ho ohromovali a mysľou mu znovu prebehli chvíle, keď tieto slová čítal
prvýkrát. „Pomyslel som si: ,Áno, presne to sedí! Syn Abraháma, syn Dávida!' Pokračoval
som opisom narodenia a znovu prekvapenie! Matúš cituje z proroka Izaiáša, zo siedmej
kapitoly, verš štrnásť: ,Hľa, panna počne a porodí syna', a potom cituje z proroka Jeremiáša.
Veď to bolo o Židoch! Nechápal som, akú úlohu v tom celom zohrávajú pohania.
Prečítal som si zvyšok evanjelií a uvedomil som si, že to nebola príručka americkej
nacistickej strany; bola to interakcia medzi Ježišom a židovskou komunitou. Dostal som sa
ku knihe Skutkov, kde - a to bolo už takmer nad moje sily - sa pokúšali prísť na to, ako by
mohli Židia priniesť posolstvo o Ježišovi pohanom! Úlohy sa vymenili!"
Naplnené proroctvá považoval za natoľko presvedčivé, že sa začal ostatným zdôverovať, že
si myslí, že Ježiš bol Mesiáš. V tom čase to bral iba ako intelektuálnu možnosť, a jej
nevyhnutné následky mu spôsobili viaceré ťažkosti.
„Uvedomil som si, že ak mám do svojho života prijať Ježiša, musím od základu zmeniť
svoj spôsob života", pokračoval. „Týkalo sa to najmä mojej závislosti na drogách,
sexuálneho života a tak ďalej. Nechápal som, že tieto zmeny mi pomôže uskutočniť Boh;
myslel som si, že očistu musím urobiť ja sám."

ZJAVENIE V PÚŠTI
S pár priateľmi odišli na víkend na púšť Mojave. Prežíval veľký duchovný konflikt. Úplne
ho vyvádzala z miery nočná mora: snívalo sa mu, že ho z rôznych strán trhajú psy. Sediac
medzi púštnymi kríkmi, spomenul si na slová, ktoré mu ktosi povedal, keď bol v Sunset
Strip: „Buď si na strane Satana, alebo na strane Boha."
Veril vo vtelenie zla - a to práve nebola strana, na ktorej chcel byť. A tak sa modlil: „Bože,
tento boj sa už musí skončiť. Musím vedieť, či je Ježiš Mesiáš. Potrebujem vedieť, či ty,
Boh Izraela chceš, aby som v to veril."
Keď mi tieto chvíle popisoval, na chvíľu zaváhal, pretože nevedel, ako má slovami
vyjadriť, čo sa stalo potom. „To, čo som zažil, najlepšie vyjadrím tak, že Boh objektívne
prehovoril do môjho srdca. Presvedčil ma, že existuje. A v tom momente, na tom mieste na
púšti, som povedal: ,Bože, prijímam Ježiša do svojho života. Nechápem, čo s ním mám
robiť, ale chcem ho. Zo svojho života som spravil kopu špiny; potrebujem ťa, aby si ma
zmenil.'"
A Boh to robí až dodnes. „Moji priatelia videli, že sa môj život zmenil, no nerozumeli
tomu", povedal. „A ja som im nedokázal vysvetliť, čo sa stalo. Vedel som však, že v mojom
živote niekto, kto je svätý a spravodlivý, je zdrojom pozitívnych myšlienok a ja sa cítim
naplno človekom. Naplno človekom", zdôraznil.
Napriek pozitívnym zmenám sa obával povedať túto novinu rodičom. „Keď som to
nakoniec spravil, najprv sa potešili, pretože videli, že už nie som závislý na drogách a aj
emotívne som pôsobil omnoho vyrovnanejšie", spomínal. „Ale potom, keď si uvedomili, čo
spôsobuje moju premenu, začali spätkovať, akoby vraveli: ,Prečo to musí byť Ježiš?
Nemohlo to byť niečo iné?' Nevedeli, čo s tým majú robiť."
So stopou smútku v hlase ešte dodal: „A nie som si istý, či to už dnes vedia."
Zvláštnou súhrou okolností sa splnila aj Lapidesova prosba o manželku. Po istom čase
stretol Deboru, ktorá bola Židovka, a tiež nasledovala Ježiša. Priviedla ho do svojho zboru,
kde sa Lapides opäť stretol s pastorom, ktorý pred mnohými mesiacmi v Sunset Strip
vyzval Lapidesa, aby sa pustil do čítania Starého zákona.
Lapides sa zasmial. „Poviem vám, že keď som vkročil do modlitebne, od prekvapenia mu
ovisla sánka!"
Zbor pozostával z bývalých členov motocyklových gangov, bývalých hipisákov a ľudí
kedysi závislých na drogách, väčšinou usadlíkov zo Strip Sunset. Pre mladého Žida z
Newarku, ktorý sa obával antisemitizmu vo vzťahoch s ľuďmi odlišnými od neho,
znamenalo skutočné uzdravenie naučiť sa nazývať taký rôznorodý dav „bratmi a sestrami".
Lapides sa s Deborou oženil rok po tom, ako sa stretli. Odvtedy sa im narodili dvaja
synovia a spoločne založili Beth Ariel Fellow-ship, domov pre Židov a kresťanov, ktorí tak
ako oni našli nové naplnenie v Kristovi.
ODPOVEDE NA NÁMIETKY
Lapides dorozprával svoj životný príbeh a pohodlne sa oprel do kresla. Lúče kalifornského
slnka, prenikajúce cez vitráž, sfarbovali
steny na červeno, modro a žlto. Sedel som a premýšľal nad silou svedectva o tom, ako
niekto našiel vieru. Žasol som nad touto ságou o vojne a drogách, o Greenwich Village,
Sunset Strip a o vyprahnutej púšti; nič z toho, čo som sa práve dozvedel, by som nikdy
nespájal s týmto príjemným a spôsobným človekom, sediacim oproti mne.
No nechcel som obísť neodbytné otázky, ktoré vo mne vyvolalo jeho rozprávanie. Položil
som mu hneď tú, ktorá sa mi najviac tlačila na jazyk: „Ak vám tieto proroctvá boli také
jasné a bez pochybností ukazovali na Ježiša, prečo ho ako Mesiáša neprijalo viac Židov?"
Bola to otázka, ktorú si sám Lapides položil už mnohokrát odvtedy, odkedy ho jeden
kresťan vyzval, aby skúmal židovské Písma. „Židia neprejavujú záujem o Nový zákon.
Treba počítať aj s antimisionárskymi organizáciami, ktoré v synagógach usporadúvajú
semináre, kde vyvracajú mesiánske proroctvá. Jednotlivci nimi prejdú, a potom ich
používajú ako argument na to, aby si proroctvá nemuseli študovať sami. Jednoducho
povedia: ,Rabín mi povedal, že na tom nič nie je.'
Ja im zvyčajne kladiem otázku: ,Myslíte si, že rabíni prichádzajú s nejakými novými
námietkami, ktoré kresťania nikdy predtým nepočuli? Veď rôzni bádatelia na tom pracovali
celé stovky rokov! Je o tom k dispozícii množstvo literatúry a námietky už boli vyvrátené
pádnymi kresťanskými odpoveďami.' A ak majú záujem, pomáham im dostať sa ďalej."
Uvažoval som o izolácii, ktorej musí čeliť každý Žid, ak sa rozhodne stať sa kresťanom.
„Určite to zohráva svoju rolu", povedal. „Niektorí ľudia si mesiášske proroctvá jednoducho
nepripustia, pretože sa boja možného odmietnutia svojou rodinou a židovskou komunitou.
A nie je ľahké tomu čeliť. Verte mi, ja to poznám."
No i tak, niektoré z námietok voči proroctvám znejú veľmi presvedčivo, keď ich človek
počuje prvýkrát. Tie najpresvedčivejšie som jednu za druhou položil Lapidesovi, aby som si
vypočul jeho odpovede.

1. Argument náhody
Najprv som sa ho opýtal, či je možné, aby Ježiš tieto proroctvá naplnil obyčajnou náhodou.
Možnože je za celú históriu iba jedným z viacerých, na ktorých sa zhodou okolností
hodia prorocké mesiášske popisy.
„Ani náhodou", zaznela jeho odpoveď. „Ktosi to matematicky zrátal a zistil, že možnosť,
aby sa náhodou naplnilo iba osem proroctiev, je jedna k stotisíc miliardám, teda k 1014.
Toto číslo je niekoľko miliónkrát väčšie ako celkový počet ľudí, ktorí kedy obývali túto
planétu!
Vyrátal aj to, že keby ste vzali takéto množstvo strieborných jednodolárových mincí, dal by
sa nimi vydláždiť štát Texas po celej jeho rozlohe do výšky šesťdesiatpäť centimetrov.
Keby ste označili jeden z týchto dolárov a požiadali slepého človeka, aby sa vybral
ktorýmkoľvek smerom, a potom sa zohol a zdvihol jednu z nich, aká by bola šanca, že to
bude tá označená?"
Po malej pauze si sám odpovedal: „Presne taká, ako keď povieme, že ktokoľvek v histórii
náhodou naplnil tých osem proroctiev."
Keď som si sám pre seba preveroval mesiášske proroctvá, stretol som sa s takouto istou
štatistickou analýzou, ktorú robil matematik Peter W. Stoner. Vyrátal tiež, že
pravdepodobnosť náhodného naplnenia štyridsiatich ôsmich mesiášskych proroctiev by
bola jedna k 10156! Naša myseľ také veľké číslo ani nedokáže obsiahnuť. Toto závratné
štatistické číslo sa zhruba rovná počtu nepatrných atómov v 1057vesmírov, z ktorých každý
by bol taký veľký ako tento náš!4
„Sám výpočet pravdepodobnosti ukazuje, že je pre kohokoľvek nemožné naplniť
starozákonné proroctvá. Iba Ježiš - jedine on za celú históriu - bol toho schopný."
Prišli mi na um slová apoštola Petra: „Takto však Boh splnil to, čo predtým oznámil ústami
všetkých prorokov, že jeho Kristus má trpieť." (Skutky apoštolov, kapitola 3, verš 18.)

2. Argument prispôsobených evanjelií

Požiadal som Lapidesa o vyjadrenie k inému možnému scenáru: „Nemohli pisatelia
evanjelií pridať zopár údajov tak, aby sa zdalo, že Ježiš naplnil predpovedané proroctvá?
Napríklad podľa proroctva Mesiášovi nezlomia kosti, nuž povedzme, že si Ján mohol vy-
myslieť príbeh o tom, ako rímski vojaci polárnu nohy obom zločincom ukrižovaným spolu
s Ježišom, ale Ježišovi nie. Iné proroctvo hovorilo o zrade za tridsať strieborných, tak
možno, že sa Matúš trochu pohral s faktami a povedal, že Judáš predal Ježiša za rovnakú
sumu."
Ale ani táto námietka nebola úspešnejšia ako tá predchádzajúca. „Vo svojej múdrosti
pripravil Boh možnosť okamžitej kontroly vo vnútri aj zvonku kresťanskej komunity",
vysvetlil Lapides. „Evanjeliá vznikli v čase, keď ešte žili pamätníci opisovaných udalostí.
Určite by sa ohradili."
A okrem toho, prečo by Matúš klamal, a potom sa ochotne nechal zabiť pre nasledovanie
niekoho, o kom vedel, že to nie je Mesiáš? To by bol predsa nezmysel. Ba čo viac, židovská
komunita by sa vrhla na každú príležitosť zdiskreditovať evanjeliá a poukazovala by na
akýkoľvek podvod. „No aj keď židovský Talmud hovorí o Ježišovi iba ponižujúco, ani
jediný raz netvrdí, že naplnenie proroctiev bolo sfalšované."

3. Argument zámerného naplnenia proroctiev

Iná skeptická námietka poukazovala na to, že Ježiš jednoducho zmanipuloval svoj život tak,
aby naplnil proroctvá. „Nemohol si v Zachariášovi prečítať, že Mesiáš vojde do Jeruzalema
na oslovi, a potom si to presne tak zariadiť?" spýtal som sa.
Lapides tu spravil malý ústupok. „U zopár proroctiev je to určite mysliteľné", povedal. „Ale
pri mnohých ďalších to neprichádza do úvahy. Ako by napríklad mohol zaranžovať to, aby
Sanhedrin ponúkol Judášovi za zradu presne tridsať strieborných? Ako si mohol vybrať
svojich predkov, miesto narodenia, spôsob svojej popravy, alebo zariadiť to, aby vojaci
losovali o jeho rúcho, či aby mu na kríži nepolámali nohy? Ako mohol zariadiť konanie
zázrakov pred pochybovačmi? Ako mohol pripraviť svoje vzkriesenie? A ako mohol
ovplyvniť čas svojho narodenia?"
„Prečo čas narodenia?" opýtal som sa.
„Keď premýšľate nad zmyslom veršov 24 až 26 v deviatej kapitole v knihe Daniel, nájdete
tam predpoveď, že Mesiáš príde po uplynutí určitého časového obdobia po tom, ako kráľ
Artaxerxes I. vydal dekrét, aby sa Židia vrátili z Perzie do Jeruzalema a vybudovali mestské
múry."
Lapides sa naklonil dopredu a objasnil podstatu: „Tento výpočet umiestňuje zjavenie sa
očakávaného Mesiáša presne do toho momentu v dejinách, keď sa objavil Ježiš. To však on
nemohol zorganizovať."5

4. Argument narušeného kontextu

Bolo treba preskúmať ešte jednu námietku: Naozaj sa biblické pasáže, ktoré kresťania
označujú za mesiášske proroctvá, zameriavajú na ohlásenie príchodu Božieho Pomazaného,
alebo ich len kresťania vytrhli z kontextu a dezinterpretovali?
Lapides si vzdychol: „Viete, pozorne čítam knihy, v ktorých sa autori usilujú vyvrátiť to,
čomu veríme. Dávam si tú námahu, aby som si pozrel každú námietku zvlášť, a potom
preskúmal kontext a doslovné znenie v originálnom jazyku. A zakaždým sa proroctvá
ukázali ako pevné a pravdivé. A tak pochybovačom navrhujem: neprijímajte hneď, čo vám
hovorím, ale neprijímajte hneď ani to, čo vám hovorí váš rabín. Venujte dostatočný čas
skúmaniu proroctiev. Dnes nikto nemôže povedať, že nemá dosť informácií, veď na túto
tému existuje množstvo kníh. A vravievam im ešte jedno: úprimne proste Boha, aby vám
ukázal, či Ježiš je, alebo nie je Mesiáš. To som urobil ja a vyjasnilo sa mi, ,čie sú mesiášske
odtlačky prstov'."

„MUSÍ SA NAPLNIŤ VŠETKO"

Počas večerného letu do Chicaga som si spomínal, ako často som počul o podobnej
duchovnej púti od iných ľudí, a zvlášť od premýšľajúcich židov, ktorí sa rozhodli vyvrátiť
Ježišove mesiášske nároky. Premýšľal som nad podnikateľom Stanom Telchinom, ktorý sa
pustil do výpravy za odhalením „kultu" kresťanstva po tom, ako jeho dcéra odišla na
univerzitu a tam prijala Y'shuu (Ježiša) ako svojho Mesiáša. S ohromením zistil, že
podrobné pátranie vedie jeho samého, ako aj jeho ženu a druhú dcéru k tomu istému
Mesiášovi. Neskôr sa stal pastorom a jeho kniha s názvom Betrayed! (Zradený!), ktorá
zachytáva ich príbeh, bola preložená do viac ako dvadsiatich jazykov.6
Poznal som Jacka Sternberga, popredného onkológa z Little Rocku v štáte Arkansas,
ktorého natoľko znepokojilo to, čo našiel v Starom zákone, že vyzval troch rabínov, aby
vyvrátili, že Ježiš bol Mesiáš. Nedokázali to a on tiež neskôr vydával svedectvo o tom, že v
Kristovi sa stal novým človekom.7
Poznal som aj Petra Greenspana, gynekológa a univerzitného profesora z Kansas City.
Podobne ako Lapidesa, aj jeho kedysi vyzvali, aby Ježiša hľadal v judaizme. To, čo objavil,
ho zarazilo, preto sa obrátil na Tóru a Talmud, kde chcel nájsť čokoľvek, čo by zdis-
kreditovalo Ježišov mesiášsky mandát. Namiesto toho musel uznať, že Ježiš tieto proroctvá
zázračne naplnil. Čím viac čítal knihy napísané tými, ktorí chceli vyvrátiť dôkazy o
Ježišovom mesiášskom poslaní, tým zreteľnejšie videl, že ich argumenty neobstoja.
„Iróniou osudu", zakončil svoje svedectvo Greenspan, „som vlastne prišiel k viere v Y'shuu
čítaním toho, čo popísali ohovárači."8
Tak ako Lapides a mnohí iní, aj on zistil, že Ježišove slová zaznamenané v Lukášovom
evanjeliu, v kapitole 24, vo verši 44 sa ukázali pravdivé: „Musí sa vyplniť všetko, čo je o
mne napísané v Mojžišovom zákone u prorokov a v Žalmoch." Vyplnilo sa, a to iba v
Ježišovi, ktorý ako jediný v celých ľudských dejinách zodpovedá prorockému popisu o
Bohom pomazanom Mesiášovi.

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Fruchtenbaum, Arnold, Jesus Was a Jew. Tustin, Calif.: Ariel Ministries, 1981.
• Frydland, Rachmiel, What the Rabbis Know about the Messiah. Cincinnati: Messianic, 1993.
• Kaiser, VValter C, Jr., The Messiah in the Old Testament. Grand Rapids: Zonder-van, 1995.
• Rosen, Moishe, Y'shua, the Jewish Way to Say Jesus. Chicago: Moody Press, 1982.
• Rosen, Ruth, ed., Jewish Doctors Meet the Great Physician. San Francisco: Purple Pomegranate, 1997.
• Telchin, Stan, Betrayed! Grand Rapids: Chosen, 1982.
 TRETIA ČASŤ
SKÚMANIE DÔKAZOV O VZKRIESENÍ

11.
MEDICÍNSKY DÔKAZ
BOLA JEŽIŠOVA SMRŤ FINGOVANÁ A JEHO
VZKRIESENIE IBA ŽART?

Zastavil som sa, aby som si prečítal nápis na tabuľke, ktorá visela v čakárni: „Nech
rozhovor utíchne. Nech sa úsmev vytratí. Toto je miesto, kde smrť s potešením pomáha
živým."
Bolo jasné, že nie som u bežného lekára. Znovu som bol na návšteve u doktora Róberta J.
Steina, extravagantného lekára-detektíva s chrapľavým hlasom, jedného z najpoprednejších
patológov na svete, ktorý ma zásoboval informáciami o svojich neočakávaných zisteniach
pri skúmaní mŕtvych tiel. Pre neho mŕtvi rozprávajú, a to príbehy, ktoré často živým
prinášajú spravodlivosť.
Stein počas dlhého obdobia, keď pôsobil ako odborný poradca v oblastí medicíny v štáte
Illinois, vykonal viac ako dvadsaťtisíc pitiev, pričom zakaždým podrobne hľadal stopy
odhaľujúce okolnosti, za akých nastala smrť obete. Jeho oko vycvičené pre detaily, ency-
klopedická znalosť anatómie a zvláštna intuícia vyšetrovateľa opakovane pomohli tomuto
lekárovi a detektívovi zrekonštruovať spôsob násilného usmrtenia obete.
Výsledky jeho skúmaní niekedy preukázali nevinu obžalovaných, ale častejšie bola
Steinova práca pre obžalovaného tým posledným klincom do rakvy. To bol aj prípad Johna
Wayna Gacyho, ktorý sa musel stretnúť so svojím katom po tom, ako ho Stein pomohol
usvedčiť z tridsiatich troch príšerných vrážd. Až takúto silu môžu mať dôkazy získané za
pomoci medicíny. Pomocou nich možno určiť, či dieťa zomrelo na následky zneužitia alebo
po náhodnom páde, či išlo o prirodzenú smrť alebo obeť vypila kávu prichutenú arzénom.
Môžu tiež podoprieť alebo vyvrátiť alibi obžalovaného tým, že sa dômyselnou metódou
merania hladiny kalia v očiach zomrelého presne stanoví čas jeho smrti.
A dokonca aj v prípade brutálnej popravy na kríži pred dvetisíc rokmi nám môže
medicínsky dôkaz poskytnúť významný pohľad: dokáže zničiť jeden z najomieľanejších
argumentov, ktorým sa protivníci usilujú dokázať, že Ježišovo vzkriesenie - akt, ktorý
zvrchovane potvrdzuje jeho nároky na božskú prirodzenosť - nebolo nič viac než
vykonštruovaný výmysel.
VZKRIESENIE, ALEBO RESUSCITÁCIA?
Myšlienku, že Ježiš nikdy nezomrel na kríži, možno nájsť v Koráne1, ktorý bol spísaný v 7.
storočí. Ahmadínski moslimovia tvrdia, že Ježiš v skutočnosti ušiel do Indie. Až dodnes sa
v Srinagare v Kašmíre uchovala svätyňa, ktorá údajne stojí na mieste jeho skutočného
hrobu.2
V 19. storočí sa Karl Bahrdt, Karl Venturini a iní pokúšali vysvetliť Ježišovo vzkriesenie
tým, že od vyčerpania na kríži omdlel, alebo že užil drogu, po ktorej vyzeral ako mŕtvy a
neskôr sa prebral v chladnom a vlhkom hrobe.3 Ďalší im naklonení vedci posilnili túto
teóriu poukazom na skutočnosť, že Ježišovi na kríži podali na špongii nejakú tekutinu
(Evanjelium podľa Marka, kapitola 15, verš 36), a že Piláta, ako sa zdá, prekvapilo, že Ježiš
tak rýchlo skonal (Evanjelium podľa Marka, kapitola 15, verš 44). Nešlo teda o zázračné
vzkriesenie, ale o náhodnú resuscitáciu a jeho hrob ostal prázdny, pretože Ježiš žil ďalej.
Hoci mnohí významní vedci teóriu o jeho zamdletí vyvrátili a zamietli, neustále sa objavuje
v populárnej literatúre. Anglický spisovateľ D. H. Lawrence vo svojej poviedke z roku 1929
rozvíja príbeh Ježiša, ktorý utiekol do Egypta a tam sa zaľúbil do kňažky bohyne Isis.4 V
roku 1965 Hugh Schonfield vydal bestseller The Passover Plot (Veľkonočné sprisahanie),
kde uvádza, že Ježišovi prekazil komplikovane pripravovaný únik z kríža neočakávaný
zásah rímskeho vojaka, ktorý ho prebodol kopijou. Schonfield však dodáva: „Netvrdíme, že
[v knihe] sa opisuje to, čo sa naozaj stalo."5 Hypotéza mdloby sa znovu objavila v roku
1972 v knihe Donovana Joycea s názvom The Jesus Scroll (Ježišov zvitok), ktorá podľa
Garyho Habermasa, odborníka na otázku vzkriesenia, „obsahuje ešte neuveriteľnejšiu sériu
možností, ako Schonfieldova kniha".6 V knihe Holy Blood, Holy Grail (Svätá krv, svätý
grál) z roku 1982 sa zasa píše, že Pontského Piláta podplatili, aby dovolil sňať Ježiša z kríža
skôr, než zomrel; jej autori však pripustili, že nevedia dokázať pravdivosť svojich tvrdení.7
Len pred pár rokmi, v roku 1992, spôsobila nový rozruch okolo teórie mdloby neznáma
akademická z Austrálie Barbara Thieringová. Jej knihu Jesus and the Riddle of the Dead
Sea Scrolls (Ježiš a záhada zvitkov od Mŕtveho mora) s veľkými ováciami uviedol na trh
veľmi uznávaný americký vydavateľ, no hneď nato sa dočkala posmešnej kritiky vedca z
Emory University Luka Timothyho Johnsona, ktorý ju označil za „číry nezmysel, výsledok
skôr bohatej obrazotvornosti než dôkladnej analýzy."8
Teória mdloby stále prežíva, podobne ako prežívajú vymyslené malomeštiacke klebety.
Stretával som sa s ňou po celý čas, čo som o otázke vzkriesenia diskutoval s rôznymi
bádateľmi. Na čo však poukazujú dôkazy? Čo sa vlastne stalo pri ukrižovaní? Čo bolo prí-
činou Ježišovej smrti? Existuje nejaká možnosť, že by prežil také utrpenie? Dúfal som, že
tento druh otázok dokáže osvetliť medicína.
Preto som odletel do južnej Kalifornie a zaklopal som na dvere prominentného lekára.
Tento človek zoširoka študoval historické, archeologické a lekárske údaje, ktoré sa týkali
smrti Ježiša z Nazaretu, aj keď sa pitva pre tajomnú neprítomnosť jeho tela v hrobe nikdy
nevykonala.
• DESIATE INTERVIEW: S LEKÁROM ALEXANDROM METHERELLOM

Plyšová sedačka, v ktorej sme boli pohodlne usadení, hrubo kontrastovala s témou, ktorú
sme rozoberali. Sedeli sme v obývačke Metherellovho príjemného kalifornského domu. Bol
jarný večer plný jemných vôní, oknami prúdil dnu teplý vánok od oceánu a my sme hovorili
o udalosti plnej nepredstaviteľnej brutality: o takom barbarskom bití, ktoré musí vyvolať
šok, a o takom zvrhlom najvyššom treste, ktorý je zvráteným svedectvom o neľudskosti
človeka voči človeku.
Metherella som vyhľadal, pretože som sa o ňom dopočul, že dokáže objasniť Ježišovo
ukrižovanie z hľadiska lekárskej vedy. No mal som i ďalší motív: dozvedel som sa, že o
tejto téme dokáže diskutovať nezaujato, a zároveň presne. Považoval som to za dôležité,
pretože som chcel, aby fakty hovorili samy za seba bez zveličovania alebo prifarbených
výrazov, ktoré by inak mohli manipulovať s ľudskými emóciami.
Ako možno očakávať od človeka s medicínskym a technickým vzdelaním, Metherell sa
vyjadruje vedecky presne.9 Tento muž s impozantnou postavou a striebornými vlasmi má
galantné, no predsa formálne správanie.
Poviem priamo, že som občas premýšľal, čo sa vlastne v Metherellovi deje. Hovoril s
vedeckou rezervovanosťou, pomaly, metodicky a pokojne, a ani pri popise drastických
detailov Ježišovho umierania nedal najavo ani len náznak vnútorného pohnutia. Nech sa v
ňom dialo čokoľvek, nech mu ako kresťanovi spôsobilo rozprávanie o krutom údele Ježiša
hocijakú bolesť, dokázal to zakryť svojím profesionálnym prístupom, ktorý bol výsledkom
desaťročí strávených vo výskumných laboratóriách.
Hovoril iba o faktoch, no koniec koncov pol krajiny som precestoval práve preto, aby som
získal fakty.

MUČENIE, ČO PREDCHÁDZALO KRÍŽU

Na úvod som od Metherella chcel získať základný popis udalostí, ktoré viedli k Ježišovmu
usmrteniu. Keď sme sa jeden druhému predstavili, požiadal som ho, aby mi vykreslil, čo sa
vlastne Ježišovi stalo.
Odkašlal si. „Začalo sa to po Poslednej večeri", povedal. „Ježiš odišiel s učeníkmi na
Olivovú horu, konkrétne do Getsemanskej záhrady, kde sa celú noc modlil. Očakával tak
udalosti nadchádzajúceho dňa. Pretože vedel, aké obrovské utrpenie bude musieť podstúpiť,
celkom prirodzene zakúsil veľký psychický stres."
Gestom ruky som ho zastavil: „No, práve tohto sa odporcovia radi chytajú", povedal som.
„Evanjeliá tvrdia, že vtedy začal Ježiš potiť krv. Nejde len o bujnú predstavivosť pisateľov?
Nespochybňuje to vernosť autorov evanjelií realite a triezvosti?"
Metherella to vôbec nevyviedlo z konceptu, len potriasol hlavou. „Vôbec nie", riekol.
„Lekári poznajú takýto stav, nazýva sa hematodróza. Nie je bežný, ale môže sa objavovať
ako sprievodný znak vysokého stupňa psychického stresu. Deje sa pritom to, že silný
nepokoj spôsobí vylučovanie chemickej látky, ktorá naruší kapiláry v potných žľazách.
Nastane slabé krvácanie do žliaz a pot sa dostáva na povrch zmiešaný s krvou, ktorej je
však len nepatrné množstvo."
Jeho odpoveď ma trochu zaskočila, ale pokračoval som: „Má to ešte aj iný účinok na telo?"
„Spôsobuje to náhle extrémne zjemnenie pokožky, takže keď Ježiša na druhý deň bičovali
rímski vojaci, jeho pokožka bola na to veľmi citlivá."
Ako novinár som videl množstvo mŕtvych - zámerne zabitých či obete autonehôd,
zhorených tiel či obete gangov, ktoré si medzi sebou vyrovnávali účty. No zdalo sa mi
obzvlášť deptajúce počúvať, ako bol niekto svojimi katmi zámerne týraný tak, aby skúsil čo
najviac utrpenia.
„Ako vtedy vyzeralo bičovanie?" spýtal som sa.
Metherell na mňa stále uprene hľadel. „O rímskom bičovaní sa vie, že bolo hrozne brutálne.
Zvyčajne pozostávalo z tridsiatich deviatich úderov, ale často to bolo omnoho viac, podľa
nálady dotyčného vojaka. Používal sa bič upletený z kožených pramienkov, do ktorých boli
povkladané kovové guličky. Keď tieto zasiahli telo, spôsobili hlboké podliatiny, ktoré sa pri
ďalších úderoch otvorili. Na biči boli pripevnené aj ostré kúsky kostí, ktoré sa pri úderoch
zarezávali hlboko do tela a občas dotrhali chrbát obete až tak, že bolo vidno chrbticu. Údery
biča padali na plecia, na chrbát po celej jeho dĺžke, na sedacie svaly, ba dokonca aj na
stehná. Bolo to jednoducho hrozné."
Metherell sa zastavil. „Pokračujte", vyzval som ho.
„Istý lekár, ktorý sa hlbšie venoval následkom rímskeho bičovania, povedal: ,Ako bičovanie
pokračovalo, údery zasahovali hlbšie ležiace kostrové svalstvo a trhali ho na visiace pruhy
trasúcich sa krvavých kusov mäsa.' Cirkevný historik Euzébius popísal v 3. storočí toto
bičovanie slovami: ,Trpiacemu sa odhalili žily a bolo mu vidieť aj samotné svaly, šľachy a
vnútornosti.' Vieme, že mnoho ľudí pri tomto druhu bitia zomrelo skôr, ako mohli byť
ukrižovaní. Obeť
bičovania zakúsila obrovskú bolesť a nakoniec dostala hypovolemický šok."
Nerozumel som výrazu, ktorý použil, tak som sa spýtal: „Čo to presne znamená?"
„Hypo znamená nízky, vol hovorí o objeme a emic znamená krv, teda hypovolemický šok
znamená, že človek trpí následkom náhlej straty veľkého množstva krvi", vysvetlil.
„Spôsobuje to štyri veci. Po prvé, srdce ako o závod pumpuje krv, ktorá tam nie je; po
druhé, krvný tlak prudko klesne, čo spôsobí zamdletie alebo kolaps; po tretie, obličky
prestanú produkovať moč, aby udržali v tele zostávajúci obsah tekutín; a po štvrté, dotyčný
začne byť veľmi smädný, pretože telo si žiada tekutiny ako náhradu strateného objemu
krvi." „Našli ste zmienky o týchto následkoch v evanjeliových záznamoch?"
„Pravdaže áno", odvetil. „Keď sa Ježiš potácal strmou cestou na popravisko na Kalvárii a
niesol priečne brvno kríža, bol v hypovolemickom šoku. Nakoniec odpadol a vojak prinútil
Šimona, aby niesol kríž namiesto Ježiša. Neskôr sa dočítame, ako Ježiš povedal: ,Som
smädný' a vtedy mu podali špongiu namočenú v octe. Pre tieto hrozné následky bičovania
niet pochybností, že Ježiš bol už predtým, než mu klincami prebili ruky a nohy, vo vážnom,
ba až kritickom stave."

AGÓNIA NA KRÍŽI
Bičovanie bolo skutočne hrozné! Keďže však bičovanie Ježiš prežil, na čom sa zhodujú
všetci historici, tušil som, že to najhoršie ešte len príde.
V našej dobe odsúdeným zločincom pichnú smrtiacu injekciu alebo ich popravia na
elektrickom kresle. Smrť nastáva rýchlo a podľa očakávania. Na tomto akte sa zúčastňujú aj
pozorovatelia z radov lekárov, ktorí sledujú proces umierania odsúdeného od začiatku do
konca.
No nakoľko istá bola smrť pri tomto krutom, pomalom a viac-menej nepresnom spôsobe
popravy zvanom križovanie? Väčšina ľudí v skutočnosti nevie, ako kríž zabíjal svoje obete.
Nijaký skúsený pozorovateľ oficiálne neoveril, že Ježiš zomrel. Nemohol teda tejto smrtí
uniknúť, hoci aj brutálne zbitý, so silne krvácajúcimi ranami?
Začal som tieto otázky postupne predkladať Metherellovi. „Čo sa stalo, keď Ježiš prišiel na
miesto ukrižovania?" spýtal som sa.
„Položili ho na zem, rozpažili mu ramená a priklincovali ho na brvno, ktoré niesol. Volalo
sa patibulum a až do tejto chvíle bolo oddelené od zvislej časti kríža, ktorá bola trvalo
vsadená do zeme na popravisku."
Nevedel som si to poriadne predstaviť, potreboval som viacej podrobností. „Čím a ako ho
priklincovali? Kde presne?"
„Rimania na to používali zašpicatené kliny dlhé dvanásť a pol až sedemnásť a pol
centimetra. Prebili ich človeku cez zápästie", povedal, a zároveň sa dotkol miesta asi 3
centimetre pod svojou ľavou dlaňou.
„Počkajte", prerušil som ho, „myslel som si, že klince mu prechádzali cez dlane. Tak to
zobrazujú všetky maľby. Vlastne sa to stalo tradičným symbolom ukrižovania."
„Cez zápästia", zopakoval Metherell. „Bolo to dosť silné miesto, aby udržalo váhu tela; ak
by ich prebili cez dlaň, tá by sa roztrhla a človek by z kríža spadol. Preto kliny prechádzali
cez zápästie, ale v jazyku oných dní sa zápästie považovalo za súčasť dlane. Dôležitou
okolnosťou pri tom je, že klin prerazil mediálny nerv. Je to najväčší nerv, ktorý vedie do
dlane a vbíjaný klin ho prerušil."
Nebolo mi jasné, aký to má význam, pretože o ľudskej anatómii som nevedel takmer nič.
„Vyvoláva to nejakú zvláštnu bolesť?" opýtal som sa.
„Popíšem to takto. Poznáte tú zvláštnu bolesť, keď si udriete mäkké väzivové miesto na
lakti? Máte vtedy pocit, že vám stŕplo predlaktie. Je to hrozne bolestivé. Tam sa nachádza
tzv. ulnárny nerv. Teraz si predstavte, ako niekto vezme kombinačky, zacvakne ho a začne
ho nimi drviť", povedal Metherell a pri slove drviť stláčal v rukách imaginárne
kombinačky. „Čosi také sa podobá tomu, čo zakúsil Ježiš."
Pri tejto predstave mnou trhlo a skrútilo ma v kresle.
„Tá bolesť bola doslova neúnosná", pokračoval. „V tej chvíli Ježiša vyzdvihli a priečne
brvno pripevnili na vertikálne. Potom mu klinom prebili nohy, pričom mu znovu porušili
nervy."
Prerušené a poškodené nervy boli určite veľmi zlé zranenia, ale ja som potreboval vedieť,
aký dopad malo na Ježiša to, že visel na kríži. „Ako to zaťažilo jeho telo?"
Metherell odvetil: „Najprv sa mu v tejto polohe museli roztiahnuť ramená asi o pätnásť
centimetrov, čo znamená, že sa mu obe hneď museli vykĺbiť. Tým sa naplnilo starozákonné
proroctvo zo Žalmu 22, kde sa ukrižovanie predpovedá stovky rokov popredu. Doslova sa
tu hovorí: ...uvoľnili sa mu všetky kosti."

PRÍČINA SMRTI
Metherell mi odpovedal na otázku, čo musel Ježiš podstúpiť pred samotným ukrižovaním.
No ja som sa potreboval dostať k tomu, čo naozaj ukončilo život obete, pretože to
rozhoduje pri určovaní, či sa smrť dá iba predstierať, alebo či jej možno dokonca aj
uniknúť. Spýtal som sa teda Metherella priamo na príčinu smrti.
„Keď už človek visí vo zvislej polohe", odvetil, „ukrižovanie je vlastne pomalá smrť
zadusením. Dôvod je ten, že tlak na svaly a bránicu spôsobí, že keď chce človek
vydýchnuť, musí sa nadvihnúť, aby sa napätie svalov na chvíľu uvoľnilo. Ale keď to urobí,
klin v nohách sa mu zarýva ešte hlbšie, až sa zastaví pred nartovou kosťou.
Keď sa mu podarí vydýchnuť, vysilením a bolesťou sa znovu uvoľní a znovu sa nadýchne.
Potom sa zasa musí vypnúť, aby vydýchol, pričom si odiera dotrhaný chrbát o
neopracované drevo kríža. Takto to ide stále dokola, až kým sa tak vyčerpá, že sa viac
nedokáže nadvihnúť a vydýchnuť. Ako sa mu spomaľuje dych, dostáva sa do stavu
respiračnej acidózy - kysličník uhličitý je v krvi rozpustený ako kyselina uhličitá, čo
spôsobuje, že sa zvyšuje kyslosť krvi. Toto v konečnom dôsledku vedie k nepravidelnému
rytmu úderov srdca. Keď Ježiš zaregistroval, že mu prestáva biť srdce, musel si uvedomiť,
že je na prahu smrti a v tej chvíli riekol: ,Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha'. A
potom zomrel na zastavenie činnosti srdca."
Bolo to zatiaľ najjasnejšie vysvetlenie smrti ukrižovaním, aké som kedy počul, ale
Metherell ešte neskončil.
„No skôr než zomrel - a toto je tiež veľmi dôležité - hypovolemický šok vyvolal rýchlu
frekvenciu srdca, ktorá prispela k jeho zlyhaniu. Ďalším dôsledkom bolo nahromadenie
tekutiny v osrdcovníku, čomu sa hovorí hydroperikard, a takisto okolo pľúc, čomu sa hovorí
hydrothorax." „Prečo je to dôležité?"
„Pretože keď rímsky vojak prichádzal k Ježišovmu krížu a nebol si dostatočne istý, čí je
Ježiš mŕtvy, presvedčil sa o tom tým, že mu do pravého boku zabodol kopiju.
Pravdepodobne do pravého; nie je to isté, ale z popisu sa dá rozumieť, že išlo asi o pravú
stranu medzi rebrami. Kopija musela preniknúť pravou časťou pľúc do srdca a keď ju
vytiahol, vytiekla tekutina - hydroperikard a hydrothorax. Na pohľad to vyzeralo ako voda,
ktorá vytiekla spolu s veľkým množstvom krvi, ako to popísal očitý svedok Ján vo svojom
evanjeliu."
Ján pravdepodobne nemal ani poňatia o tom, prečo videl vytiecť z Ježišovho boku aj túto
čistú tekutinu aj krv - pravdaže, veci neznalý človek ako on by nič také neočakával. Jeho
zápis však súhlasí s poznatkami modernej medicíny. Spočiatku sa to môže javiť ako dôkaz
Jánovej spoľahlivosti, ale je v tom jeden veľký nedostatok.
Vytiahol som z tašky svoju Bibliu a nalistoval som Evanjelium podľa Jána, kapitolu
devätnásť, verš tridsaťštyri. „Počkajte chvíľku, doktor", zaprotestoval som. „Keď si pozorne
preštudujete, čo tu stojí, zistíte, že vyšla ,krv a voda'; zámerne to napísal v tomto poradí.
Podľa vás by však mala číra tekutina vytiecť prvá. Je tu výrazná nezrovnalosť."
Metherell sa trochu pousmial. „Nie som odborník na gréčtinu. No podľa tých, čo sú, poradie
slov v starovekej gréčtine nebolo nevyhnutne určované postupnosťou deja, ale
významnosťou skutočnosti. To znamená, že keď Ján videl omnoho viac krvi ako vody,
spomenul najprv krv."
Nateraz som to prijal, ale zaumienil som si, že si to neskôr ešte overím. „V akom stave sa
nachádzal Ježiš v tom okamihu?"
Metherellov pohľad sa stretol s mojím; s pevnosťou v hlase povedal: „Ježiš bol bezpochyby
mŕtvy."

ODPOVEDE POCHYBOVAČOM
Zdalo sa, že popis doktora Metherella je veľmi dobre podložený dôkazmi. No stále ostávalo
niekoľko detailov, o ktorých som chcel hovoriť, a tiež istý slabý moment v jeho výpovedi,
ktorý mohol veľmi ľahko podkopať hodnovernosť biblického záznamu.
„Evanjeliá vravia, že vojaci polámali nohy obom zločincom, ktorí boli ukrižovaní spolu s
Ježišom", povedal som. „Prečo to urobili?"
„Ak chceli urýchliť smrť - a s blížiacou sa sobotou a Veľkonočnými sviatkami to židovskí
vodcovia určite chceli mať za sebou ešte pred západom slnka - použili vojaci železnú
násadu krátkej rímskej kopije na polámanie holenných kostí obetiam. To im zabránilo na-
dvihnúť sa, aby mohli dýchať, takže smrť zadusením sa stala otázkou niekoľkých minút.
V Novom zákone sa píše, že Ježišovi nohy nepolámali, pretože videli, že už bol mŕtvy, o
čom sa presvedčili úderom kopije do boku. Tak sa naplnilo iné starozákonné proroctvo o
Mesiášovi, ktoré predpovedá, že jeho kosti nebudú zlomené."
Znovu som ho prerušil. „Niektorí ľudia sa pokúsili spochybniť evanjeliové záznamy práve
tým, že napadli príbeh o ukrižovaní. Napríklad v článku v časopise Harvard Theological
Review sa pred niekoľkými rokmi písalo, že ,existuje zúfalo málo dôkazov o tom, že by
nohy ukrižovaných bývali prebodnuté klinmi'. Namiesto toho, tvrdil článok, sa nohy a ruky
obetí priväzovali na kríž povrazmi.10 Nemyslíte, že to vyvoláva otázky o hodnoverností
novozákonných záznamov?"
Doktor Metherell sa v kresle posunul dopredu, až sedel na úplnom kraji. „Nie", povedal,
„pretože archeológia dokázala, že kliny sa skutočne používali, aj keď pripúšťam, že sa
niekedy používali aj povrazy."
„Môžete uviesť nejaký konkrétny archeologický dôkaz?"
„V roku 1968 sa v Jeruzaleme našli ostatky približne dvadsiatich šiestich Židov, ktorí
zomreli počas povstania proti Rímu okolo roku 70. Jeden z nich, ktorý sa zrejme volal
Johanan, bol ukrižovaný. V jeho nohách našli zabodnutý asi pätnásťcentimetrový klin s ma-
lým kúskom olivového dreva z jeho kríža. Bolo to vynikajúce archeologické potvrdenie
kľúčového detailu v evanjeliovom popise ukrižovania."
Zásah, pomyslel som si. „No zostáva ešte otázka, či boli rímski vojaci dostatočnými
odborníkmi na to, aby určili, či bol Ježiš mŕtvy", poznamenal som. „Ako vieme, že sa
nemýlili?"
„Tí vojaci stopercentne nenavštevovali nijakú zdravotnú školu, ale pamätajme na to, že to
boli odborníci na zabíjanie ľudí - bola to ich práca a robili ju veľmi dobre. Bezpochyby
vedeli, kedy je človek mŕtvy, čo vôbec nie je ťažké zistiť. Navyše, ak nejaký väzeň predsa
len dokázal uniknúť, vojaci, ktorí ho mali na starosti, za to zaplatili vlastným životom, takže
mali dostatočne veľký stimul dokonale sa uistiť, že každá jedna z obetí bola pri snímaní z
kríža mŕtva."

KONEČNÝ ARGUMENT
Metherell s odvolaním sa na medicínu, archeológiu, ba i na zvyky rímskych vojakov vylúčil
akúkoľvek možnosť, že by sa Ježiš dostal z kríža živý. No aj tak som sa opýtal: „Existuje
nejaká nádej, že by to všetko Ježiš mohol prežiť?"
Metherell potriasol hlavou a aby svoje slová zdôraznil, ukázal na mňa prstom. „Vôbec
nijaká", povedal. „Pamätajte na to, že sa ešte predtým, než ho pribili na kríž, kvôli
obrovskej strate krvi nachádzal v hypovolemickom šoku. Nemohol predstierať svoju smrť,
pretože človek príliš dlho nedokáže predstierať, že nedýcha. Okrem toho, sama kopija
vrazená do boku by raz a navždy všetko ukončila. A rímski vojaci by neriskovali svoju
vlastnú smrť tým, že by mu živému dovolili odísť."
„Takže keď vám niekto povie, že Ježiš na kríži iba omdlel..."
„Poviem mu, že to neprichádza do úvahy. Je to vymyslená teória bez akéhokoľvek reálneho
podkladu."
Výsledky našej debaty ma však neuspokojovali, a aj keď som riskoval, že doktora
znechutím, spýtal som sa: „No dovoľme si špekuláciu, že sa stalo nemožné a Ježiš akosi
dokázal to ukrižovanie pretrpieť. Povedzme, že sa vymotal z plachiet, v ktorých bol
zabalený, odvalil veľký kameň, čo uzatváral ústie jeho hrobu a potichu prešiel popri
rímskych vojakoch, strážiacich jeho hrob. V akom stave by bol z lekárskeho hľadiska, keby
potom vyhľadal svojich učeníkov?"
Metherell chvíľu váhal so zapojením sa do tejto hry. „Ešte raz", povedal dôrazne, „kríž
nemohol prežiť v nijakom prípade. Ak by kríž prežil, ako by mohol kráčať, keď mal
predtým obe nohy prebité klinom? Ako sa mohol objaviť už o krátky čas na ceste do Emauz
a prejsť takú dlhú vzdialenosť? Ako by hýbal ramenami, ktoré sa
 12.
DÔKAZ CHÝBAJÚCEHO TELA
NAOZAJ NEOSTALO JEŽIŠOVO TELO V HROBE?

Helen Vorhees Brachová, dedička slávneho amerického podnikateľa, priletela na najrušnejšie

letisko sveta. Bolo mrazivé jesenné popoludnie. Zaradila sa do davu a zakrátko zmizla bez stopy.
Po viac ako dvadsať rokov trápi policajtov, rovnako ako novinárov otázka, čo sa stalo s tou
červenovlasou filantropkou, milovníčkou zvierat.
Aj keď sa vyšetrovatelia tohto prípadu domnievajú, že bola zavraždená, doteraz sa nepodarilo
bližšie určiť konkrétne okolnosti jej smrti, a to najmä preto, že sa stále nenašlo jej telo. Polícia
zverejnila isté dohady, novinárom prezradila zopár senzačných možností riešenia jej zmiznutia. No
keďže sa nenašlo jej telo, vražda zostala neobjasnená. Nikdy nikoho neobvinili a nesúdili za jej
zabitie.
Prípad tejto ženy patrí k záhadám, ktoré ma občas znepokojujú. V mysli si preberám skromné
dôkazy a pokúšam sa kúsok po kúsku poskladať, čo sa asi mohlo stať. K uspokojivému výsledku
však aj tak nedospejem; chcem vedieť, čo sa stalo, ale jednoducho niet dostatok faktov, aby som sa
dokázal vyhnúť domnienkam.
S chýbajúcim telom sa občas stretneme v brakovej literatúre a niekedy aj v skutočnom
živote, ale zriedkakedy narazíte na prázdny hrob. Na rozdiel od prípadu Helen Brachovej, v
prípade Ježiša Krista nie je problémom to, že by ho nikto nikde nevidel. Videli ho živého,
potom mŕtveho; a zakrátko ho znovu videli živého. Ak veríme evanjeliovým záznamom,
nejde tu o problém chýbajúceho tela. Ide naopak o to, že Ježiš je stále živý, a to aj v
súčasnosti, dokonca aj po tom, ako verejne podstúpil hrôzu ukrižovania, s ktorou sme sa
podrobne oboznámili v predchádzajúcej kapitole.
Prázdny hrob ako trvalý symbol vzkriesenia je najdokonalejším potvrdením, že Ježiš je
Boh. Apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom, v kapitole 15, vo verši 17 uvádza, že
vzkriesenie je najzákladnejším pilierom kresťanskej viery: „Ak však Kristus nebol vzkrie-
sený, márna je vaša viera - ešte vždy ste vo svojich hriechoch."
Teológ Gerald O' Collins to vyjadril takto: „V tom najhlbšom zmysle slova kresťanstvo bez
vzkriesenia nie je iba kresťanstvo bez záverečnej kapitoly. Potom to totiž už vôbec nie je
kresťanstvo."1
Vzkriesenie je zvrchované potvrdenie Ježišovej božskej identity a jeho Bohom
inšpirovaného učenia. Je to dôkaz jeho víťazstva nad hriechom a smrťou. Je to predzvesť
vzkriesenia tých, ktorí ho nasledujú. Je to nádej kresťanov. Je to zázrak všetkých zázrakov.
Ak je to pravda. Pochybovači tvrdia, že to, čo sa stalo s Ježišovým telom, je iba záhada
podobná zmiznutiu Helen Brachovej. Vravia, že v tejto záležitosti nemožno dôjsť k
spoľahlivému záveru. No iní tvrdia, že tento prípad sa uspokojivo doriešil, pretože máme k
dispozícii vrcholný dôkaz o prázdnom hrobe, do ktorého predtým uložili Ježiša. A ak chcete
presvedčivé vysvetlenie, najlepšie spravíte, ak navštívite Williama Lanea Craiga, ktorý je
široko-ďaleko považovaný za jedného z najpoprednejších expertov na otázku Ježišovho
vzkriesenia.
• JEDENÁSTE INTERVIEW: S TEOLÓGOM WILLIAMOM LANEOM CRAI-
GOM

Craig sa vo svojej obývačke usadil na gauč s kvetinovým vzorom. Mal na sebe modré
džínsy a tmavomodrý sveter s „véčkom". Na stene za ním visel veľký obraz Mníchova.
Ako čerstvý držiteľ titulu magistra z Trinity Evangelical Divinity School a doktorátu
filozofie z Birminghamskej univerzity vo Veľkej Británii, začal práve tu po prvýkrát
študovať otázku vzkriesenia, a zároveň si dokončoval doktorát z teológie na Mníchovskej
univerzite. Neskôr na Trinity Evangelical Divinity School aj vyučoval a pôsobil aj ako
hosťujúci profesor na Vyššom filozofickom inštitúte pri Louvainskej univerzite blízko
Bruselu.
Hoci je medzinárodne uznávaným odborníkom vďaka svojim spisom o vzťahu vedy,
filozofie a teológie2, vždy s nadšením rozoberá tému Ježišovho vzkriesenia. Keď som
prvýkrát videl Billa Craiga v akcii, naskytol sa mi nezvyčajný pohľad: sedel som za ním,
kým on obraňoval kresťanstvo zoči-voči davu takmer ôsmich tisícok ľudí a pred mnohými
ďalšími, poslucháčmi viac ako sto rozhlasových staníc po celej krajine.
Moderoval som túto diskusiu medzi Craigom a ateistom, ktorého na túto príležitosť vybral
hovorca Klubu amerických ateistov, a žasol som, ako Craig pokojne, no veľmi zásadne
dokazoval pravdu kresťanstva, a zároveň vyvracal argumenty na podporu ateizmu. Zo
svojho miesta som videl tváre mnohých, ktorí zjavne po prvýkrát pripustili, že kresťanstvo
možno podrobiť racionálnej analýze a dôkladnému skúmaniu bez akejkoľvek ujmy na jeho
učení.
Na konci nebolo nad čím váhať. Spomedzi tých, ktorí ten večer prišli do auditória ako
zatvrdení ateisti, agnostici či pochybovači, celých osemdesiatdva percent považovalo
prednesené argumenty na obranu kresťanstva za nanajvýš presvedčivé. Štyridsiati siedmi z
tých, ktorí prišli ako neveriaci, odišli ako kresťania. Craigove argumenty pre vieru boli
hlboko presvedčivé práve v porovnaní s malým množstvom dôkazov potvrdzujúcich
ateizmus. Zhodou okolností sa nikto z prítomných divákov nestal počas nášho programu
ateistom.3
Craig sa odvtedy v ničom nezmenil. S nakrátko pristrihnutou čiernou briadkou, ostro
rezanými črtami tváre a žiarivým pohľadom stále pôsobí ako seriózny učenec. Keď
rozpráva, používa výstižné vety, nikdy nestráca sled myšlienok, odpoveď vždy podáva sys-
tematicky, bod za bodom, fakt za faktom.
No predsa to nie je suchý teológ. Craig robí svoju prácu s nadšeným zápalom. Bledomodré
oči mu žiaria, keď máva vypracovanými návrhmi a teóriami a svoje výroky zdôrazňuje
gestami, ktoré vyvolávajú porozumenie a súhlas. Keď sa rozplýva nad teologickými
súvislosťami, ktoré sú podľa neho úžasné, zvyšuje hlas, a keď premýšľa, prečo istí
teológovia odmietajú uznať dôkazy, ktoré sa jemu vidia veľmi presvedčivé, vyjadruje
úprimné rozčarovanie.
Skrátka, jeho srdce je v tejto záležitosti obdarené rovnako ako jeho myseľ. O skeptikoch, s
ktorými diskutoval, nehovorí ani arogantne, ani nepriateľsky. Jemu vlastným spôsobom
spomenie vždy, keď môže, niečo, čo bolo na nich dobré či milé - ten bol výborný rečník,
onen zasa príjemný spoločník.
V podtóne nášho rozhovoru som cítil, že jeho cieľom nie je zavaliť svojich oponentov
argumentmi; úprimne sa snaží získať si ľudí, lebo verí, že Bohu na nich záleží.

NAOZAJ ULOŽILI MŔTVEHO JEŽIŠA DO HROBU?

Skôr, než sme sa začali venovať otázke, či bol Ježišov hrob prázdny, potreboval som zistiť,
či sa tam jeho telo vôbec dostalo. Ukrižovaných zločincov v tých časoch nechávali visieť na
kríži, aby ich zožrali vtáci, alebo ich hodili do spoločného hrobu. To podnietilo Johna
Dominica Crossana z Ježišovho seminára k tvrdeniu, že Ježišovo telo pravdepodobne
vyhrabali a zožrali diví psi.
„Pripúšťate možnosť, že by sa na základe zaužívaných praktík udialo s Ježišovým telom
práve to?" spýtal som sa Craiga.
„Ak vezmete do úvahy jedine zaužívané zvyky, potom to treba pripustiť", odvetil. „Ale v
tom prípade budete ignorovať konkrétne dôkazy o Ježišovom pohrebe."
„Dobre, tak si ich preberme", povedal som a hneď som aj predostrel svoju prvú námietku:
evanjeliá tvrdia, že Ježišovo telo vydali Jozefovi z Arimatie, členovi presne tej poroty -
Sanhedrinu - ktorá odhlasovala Ježišovu smrť. „To znie dosť nepravdepodobne, či nie?" V
hlase mi zaznelo viac naliehania a istoty, než som chcel.
Craig sa na gauči našponoval, akoby sa chystal na moju otázku priam skočiť. „Nie, ak sa
pozriete na všetky okolnosti jeho pohrebu. Po prvé, pohreb spomína apoštol Pavol v Prvom
liste Korinťanom, v kapitole 15, vo veršoch 3 až 7, ktoré predstavujú vyznanie viery cirkvi
z veľmi raného obdobia."
Prikývol som, pretože o spomínanom kréde som získal veľmi podrobné informácie od
doktora Blomberga. Craig súhlasil, že toto krédo nepochybne siaha do obdobia len
niekoľkých rokov po Ježišovom ukrižovaní a že ho Pavol prevzal po svojej konverzii v
Damasku alebo pri svojej poslednej návšteve Jeruzalema, keď sa stretol s apoštolmi
Jakubom a Petrom.
Keďže Craig sa na toto krédo teraz odvolával, otvoril som si Bibliu a celú pasáž som si v
rýchlosti prečítal: „Lebo predovšetkým som vám odovzdal, čo som aj sám prijal, že Kristus
zomrel za naše hriechy podľa Píšem, že bol pochovaný a tretieho dňa vzkriesený podľa
Píšem..." Potom sa tam vymenúvajú viaceré zjavenia vzkrieseného Ježiša.
„Vzhľadom na dobu svojho vzniku je toto krédo dôveryhodným materiálom", povedal
Craig. „V podstate obsahuje štyri údaje o Ježišovi: o jeho ukrižovaní, pochovaní, vzkriesení
a o jeho zjaveniach. Ako vidíte, druhý bod potvrdzuje, že Ježiša pochovali."
Zdal sa mi to však príliš slabý argument. „Počkajte", prerušil som ho, „mohli ho pochovať,
ale kam ho v skutočnosti pochovali? A urobil to naozaj Jozef z Arimatie, tajomný muž,
ktorý sa tam z ničoho nič zjavil a žiadal si jeho telo?"
Craig nestrácal trpezlivosť. „Toto krédo je akési zhrnutie, ktoré krok za krokom
korešponduje s tým, čo učia evanjeliá", vysvetlil mi. „Keď si v nich zalistujeme, nájdeme
viacnásobné nezávislé potvrdenia Ježišovho pochovania a Jozef z Arimatie sa konkrétne
spomína vo všetkých štyroch záznamoch. Navyše, Markov zápis o pohrebe pochádza z
takého raného obdobia, že je jednoducho nemožné, aby ho ovplyvnili nejaké legendy."
„Podľa čoho viete, že je až taký raný?"
„Sú na to dva dôvody. Po prvé, Markovo evanjelium sa všeobecne považuje za najstaršie.
Po druhé, jeho evanjelium pozostáva z krátkych príbehov o Ježišovi, sú to skôr jednotlivé
koráliky na niti, než súvislé rozprávanie. Ale keď sa dostanete k poslednému týždňu
Ježišovho života, k pašiovým udalostiam, nájdete ich tam vyrozprávané presne tak, ako išli
po sebe. Tento pašiový príbeh Marek zjavne prebral zo staršieho zdroja. A ten obsahoval aj
správu o uložení Ježišovho tela do hrobu."

JE JOZEF Z ARIMATIE HISTORICKOU POSTAVOU?

Boli to síce dobré argumenty, ale v Markovom zápise som zbadal istý problém. „Marek
hovorí, že celý Sanhedrin hlasoval za odsúdenie Ježiša. Ak je to pravda, znamená to, že
svojím hlasom prispel k zabitiu Ježiša aj Jozef z Arimatie. Nezdá sa mi veľmi pravde-
podobné, že by potom chcel vystrojiť Ježišovi dôstojný pohreb."
Moja poznámka zjavne zapadla do našej diskusie a Craig sa jej chytil. „Lukáš to asi tiež tak
videl, čo vysvetľuje, prečo do svojho rozprávania o týchto veciach vsunul jeden dôležitý
detail, a to, že sa Jozef z Arimatie na oficiálnom hlasovaní Sanhedrinu nezúčastnil. Tým by
sa všetko vysvetlilo. Ale na Jozefovi z Arimatie je dôležité to, že jeho osobu si kresťanské
legendy alebo kresťanskí autori určite nevymysleli."
Chcel som však viac ako obyčajné tvrdenie, potreboval som objektívne zdôvodnenie.
„Prečo nie?"
„Pri hneve a horkosti prvých kresťanov voči židovským vodcom, ktorí iniciovali Ježišovo
ukrižovanie, je priam nemožné, aby si títo vymysleli, že jeden spomedzi ich nepriateľov
spravil dobrú vec, a to, že Ježiša dôstojne pochoval, zvlášť, keď všetci jeho učeníci od neho
ušli! Okrem toho, určite by si nevymysleli konkrétneho človeka z konkrétnej skupiny,
ktorého by si ktorýkoľvek oponent mohol vyhľadať a všetko si u neho preveriť. Takže Jozef
je bezpochyby historickou postavou."
Skôr, než som stihol položiť ďalšiu otázku, Craig pokračoval: „Ešte by som dodal, že ak by
tento Jozefov čin bol iba legendou z neskoršieho obdobia, dalo by sa očakávať, že sa
stretneme aj s inými tradíciami o tom, čo sa stalo s Ježišovým telom. Nič takého však
neexistuje. Navyše, väčšina odborníkov na Nový zákon sa dnes zhoduje v tom, že záznamy
o Ježišovom pohrebe sú v podstate spoľahlivé. John A. T. Robinson, bývalý vedecký
pracovník Cambridgeskej univerzity a odborník na Nový zákon povedal, že dôstojný
pohreb Ježiša Krista je jedným z najskôr a najlepšie overených faktov, ktoré o historickom
Ježišovi vôbec máme."
Craig mi uspokojivo vysvetlil, že Ježišovo telo bolo naozaj položené do hrobu.
Vierovyznanie však ponecháva inú nejasnosť: Je možné, že aj po vzkriesení ostalo jeho telo
v hrobe? Ozval som sa: „Hoci krédo tvrdí, že Ježiš bol ukrižovaný, pochovaný a potom
vzkriesený, nehovorí nič o tom, že hrob ostal prázdny. Neexistuje teda možnosť, že
vzkriesenie bolo iba duchovnej povahy a že Ježišovo telo zostalo naďalej v hrobe?"
„Krédo s určitosťou predpokladá prázdny hrob", zakontroval Craig. „Viete, Židia mali v
otázke vzkriesenia fyzický koncept. Prvotným objektom vzkriesenia boli pre nich kosti
zosnulých, ostatok tela považovali za pominuteľný. Po tom, ako sa telo rozpadlo, Židia po-
zbierali kosti svojich zosnulých, aby ich odložili a uchovali až do vzkriesenia na konci
sveta, keď Boh vzkriesi spravodlivých Izraela z mŕtvych a tí sa všetci spoločne zídu v
Božom kráľovstve.
Vtedajší Židia by chápali ako nezmyselné protirečenie, že niekto bol vzkriesený z mŕtvych,
ale jeho telo ostalo v hrobe. Takže keď ranokresťanské vyznanie viery hovorí, že Ježiš bol
pochovaný a na tretí deň vzkriesený, potom hovorí implicitne, ale dosť jasne, že hrob ostal
prázdny."

NAKOĽKO BOL HROB BEZPEČNÝ?

Po vypočutí presvedčivých dôkazov o tom, že Ježiša do hrobu naozaj uložili, sa zdalo
dôležité zistiť, nakoľko mohol Ježišov hrob odolávať vonkajšiemu vplyvu. O čo väčšmi bol
hrob zaistený, o to menšia bola možnosť s telom manipulovať. „Ako bol Ježišov hrob
chránený?" spýtal som sa.
Craig mi vykreslil, ako vyzeral ten typ hrobu, v ktorom bol Ježiš. Snažil sa podať čo
najlepšie informácie, ktoré archeológovia získali z vykopávok cintorínov z 1. storočia.
„K spodnému vchodu sa zvažoval žliabok, ktorým sa skotúľal veľký kameň v tvare kolesa,
a ten uzavrel vchod", povedal, pričom veľmi živo gestikuloval. „Menší kameň ho potom
zaisťoval proti spätnému pohybu. Aj keď sa kameň dal veľmi ľahko zasunúť ku vchodu, na
to, aby ste ho odkotúľali naspäť a hrob znovu otvorili, by ste potrebovali pomoc niekoľkých
mužov. Vzhľadom na to bol hrob vynikajúco zabezpečený."
No bol jeho hrob aj strážený? Vedel som, že niektorí skeptici sa pokúsili spochybniť
všeobecne rozšírený názor, že Ježišov hrob celých dvadsaťštyri hodín starostlivo strážili
dobre cvičení rímski vojaci, ktorí za splnenie svojich povinností ručili vlastným životom.
„Ste presvedčený, že tam stála rímska stráž?" spýtal som sa. „Iba Matúš uvádza, že pri
hrobe stáli stráže", odvetil. „No tak či tak si nemyslím, že otázka prítomnosti stráže je
nejakým dôležitým aspektom pri dokazovaní vzkriesenia. Hoci sa o nej medzi odborníkmi
diskutuje, vidí sa mi múdre založiť svoje dôvodenie na dôkazoch, ktoré prijíma väčšina
vedcov, takže otázku o stráži radšej vynechajme."
Jeho prístup ma prekvapil. „Neoslabuje to vaše dokazovanie?" nedalo mi neopýtať sa.
Craig potriasol hlavou. „Viete, otázka stráže mohla byť dôležitá v 18. storočí, keď kritici
namietali, že Ježišovo telo ukradli učeníci, ale táto teória už dnes nemá nijakých zástancov",
odvetil. „Keď čítate Nový zákon, nemôžete pochybovať, že učeníci úprimne verili pravde
vzkriesenia a hlásali ju až do svojej smrti. Ideu, že by bol prázdny hrob výsledkom
nejakého podfuku či sprisahania zo strany učeníkov dnes jednoducho nemožno obhájiť.
Takže prítomnosť stráže sa stala vedľajšou záležitosťou."

BOLA TAM VÔBEC NEJAKÁ STRÁŽ?

Aj keď som rozumel Craigovým dôvodom, prečo by sme mali túto otázku radšej vynechať,
zaujímalo ma, či možno nájsť nejaký dôkaz na podoprenie Matúšovho tvrdenia o stráži.
„Áno, dôkaz máme. Zamyslime sa nad tvrdeniami za i proti vzkrieseniu, ktoré sa šírili
medzi Židmi a kresťanmi v 1. storočí. Kresťania hlásali: Ježiš vstal.' Židia to popierali:
,Učeníci ukradli jeho telo.' Kresťania namietali: ,Veď stráže pri hrobe by tomu zabránili'
Židia reagovali: ,Lenže stráže pri hrobe zaspali.' A na to kresťania vraveli: ,Nie, to Židia
podplatili stráže, aby povedali, že zaspali.'
Ak by tam neboli stráže, výmena názorov by prebiehala inak. Na tvrdenie, že Ježiš vstal, by
Židia riekli: ,Nie, to učeníci ho ukradli!' Kresťania by reagovali odvolávaním sa na stráže. A
Židia by museli odpovedať: ,Aké stráže?! Veď nijaké stráže tam neboli!' No história
zachovala niečo iné. To predpokladá, že stráže sú historickým faktom a Židia o nich vedeli.
Museli si teda vymyslieť absurdný príbeh o tom, že stráž zaspala a učeníci zatiaľ ukradli
Ježišovo telo."
Opäť som ho však prerušil: „No zdá sa, že je tu ešte aj iný problém", povedal som a vo
chvíli ticha som sa snažil sformulovať svoju námietku čo najstručnejšie, ako sa len dalo. „Z
akého dôvodu by vlastne Židia umiestňovali k hrobu stráž? Ak očakávali vzkriesenie alebo
to, že sa ho učeníci budú snažiť predstierať, znamenalo by to, že omnoho lepšie chápali
Ježišove proroctvá o jeho vzkriesení, než sami učeníci! Veď ti boli sami nakoniec
prekvapení tým, čo sa stalo." „Áno, tu ste sa do niečoho trafili", pripustil. „No možno ich
tam umiestnili preto, aby zabránili akémukoľvek lúpeniu v hroboch alebo prípadným
nepokojom počas slávenia Veľkej noci. Nevieme. Pripúšťam, že váš argument je dobrý, aj
keď si nemyslím, že sa nedá vyvrátiť."
Áno, ale vyvoláva to ďalšie otázky okolo príbehu so strážou. A prišla mi na myseľ ďalšia
námietka: „Matúš hovorí, že rímski strážcovia išli za židovskými veľkňazmi, aby im
oznámili, čo sa stalo. Nie je to nepravdepodobné, keď boli podriadení Pilátovi?" Craigovi
prebehol tvárou ľahký úsmev. „Ak sa pozriete na to miesto pozornejšie, uvidíte, že Matúš
netvrdí, že stráž bola rímska. Keď Židia idú k Pilátovi a žiadajú o stráž, Pilát odpovedá:
,Máte stráž!' Znamená to: ,V poriadku, tu je strážna jednotka', alebo: ,Máte svoju vlastnú
chrámovú stráž, použite tú!'?
Vedci diskutovali o tom, či to bola židovská stráž. Spočiatku som sa k tomu sám prikláňal,
a to z dôvodu, ktorý ste spomenuli. No zmenil som názor, a to preto, že slovo, ktoré Matúš
používa na označenie stráže, je častejšie použité vo vzťahu k rímskym vojakom, než na
označenie chrámových dôstojníkov. Spomeňme aj to, že Ján zaznamenáva, že pri uväznení
Ježiša podľa odporúčania židovských vodcov viedol rímskych vojakov rímsky stotník.
Takže je tu istý dôvod, aby rímski strážcovia podávali hlásenia židovským náboženským
vodcom. Pravdepodobne tí mohli potom aj strážiť hrob."
Po týchto odôvodneniach som uznal, že hrob zrejme strážili, ale rozhodol som sa to nechať
tak, pretože Craig na tom aj tak nestaval. Chcel som ho teraz konfrontovať s argumentom,
ktorý zdanlivo najpresvedčivejšie vyvracal tvrdenie, že Ježišov hrob bol v to veľkonočné
ráno prázdny.

ČO S PROTIREČENIAMI?
Kritici kresťanstva poukazujú na zjavné rozpory medzi jednotlivými evanjeliovými zápismi
o prázdnom hrobe. Charles Templeton napríklad nedávno povedal: „Štvoraký zápis
udalostí... sa v mnohých bodoch natoľko odlišuje, že ich ani pri najlepšej vôli nemožno
zladiť."4
Tento argument akoby spochybňoval spoľahlivosť rozprávaní o prázdnom hrobe v samom
základe. Zamyslime sa nad rozpormi v evanjeliách, ktoré spísal doktor Michael Martin z
Bostonskej univerzity:
 V Evanjeliu podľa Matúša prichádzajú za brieždenia k hrobu Mária Magdaléna a
iná Mária. Nastáva zemetrasenie, zostupuje anjel a odvaľuje kameň. V Markovom
evanjeliu prichádzajú ženy k hrobu hneď po východe slnka. Kameň je už od-
valený. Podľa Lukáša ženy prichádzajú včasráno a kameň nachádzajú odvalený.
Podľa Matúša sedí anjel na skale pred hrobom, podľa Marka sedí mládenec v
hrobe. Podľa Lukáša sú vnútri dvaja muži.
Podľa Matúša sú ženami pri hrobe Mária Magdaléna a iná Mária. Podľa Marka
sú to dve Márie a Salome. Podľa Lukáša sú to Mária Magdaléna, Mária, matka
Jakubova, Johana a ďalšie ženy. Podľa Matúša obe Márie utekajú od hrobu a s
veľkým strachom a s radosťou to bežia povedať učeníkom. A na ceste stretávajú
Ježiša. Podľa Marka vybiehajú z hrobu v strachu a nikomu nič nepovedia. Podľa
Lukáša ženy porozprávajú, čo zažili, učeníkom, ktorí im neveria, a niet tam ani
zmienky o tom, že by stretli Ježiša.5
„Ďalej Martin zdôrazňuje, že Ján v mnohom protirečí ostatným trom autorom. Martin končí
zhrnutím: ,Záznamy o tom, čo sa stalo pri hrobe, buď navzájom nesúhlasia, alebo ich
možno zosúladiť iba za pomoci nevierohodných výkladov."6
Prestal som čítať a zdvihol som oči od poznámok. Naše pohľady sa stretli a ja som naslepo
vyprskol: „Ako vôbec môžete predpokladať, že príbeh o prázdnom hrobe je vierohodný?"
Okamžite som si na Craigovom správaní všimol zmenu. V pokojnej diskusii alebo pri
rozoberaní slabších námietok voči prázdnemu hrobu bol skôr uvoľnený. No ako sa stávali
otázky ťažšie a námietky pádnejšie, tým zanietenejšie a sústredenejšie na ne odpovedal. A v
tejto chvíli mi reč jeho tela dávala najavo, že sa nevie dočkať chvíle, keď sa bude môcť
ponoriť do týchto na pohľad nebezpečných vôd.
Odkašlal si a začal. „Pri všetkej úcte", povedal, „Michael Martin je filozof, a nie historik a
nemyslím si, že rozumie práci historika. Ak podľa filozofa niečo nesúhlasí, zákon
protirečenia káže: ,Toto nemôže byť pravda, vyhoď to!' Ale historik sa na tieto rozprávania
pozrie a povie: ,Vidím zopár nezrovnalostí, ale všimol som si, že majú niečo spoločné:
všetky sa týkajú vedľajších detailov!'
Jadro príbehu ostáva zakaždým rovnaké: Jozef z Arimatie berie Ježišovo telo a ukladá ho
do hrobu. Skoro ráno v nedeľu po Ježišovom ukrižovaní hrob navštívi skupina žien,
Ježišových nasledov-níčok, a hrob nachádzajú prázdny. Zjaví sa im anjel a hovorí im, že
Ježiš bol vzkriesený. Opatrný historik na rozdiel od filozofa nevyle-je z vaničky vodu aj s
dieťaťom, ale povie: ,Znamená to, že tento príbeh má spoľahlivé historické jadro a možno
sa oň oprieť, môže tu byť však protirečenie v menej podstatných podrobnostiach.'
Môžeme sa teda oprieť o spoločný základ zápisov, s čím by súhlasila väčšina súčasných
odborníkov na Nový zákon, aj keď sú tam určité rozdiely v menách žien, ktoré tam prišli, v
presnom čase ich príchodu, v počte anjelov a tak ďalej. Tieto druhotné rozdiely však
historikovi nebudú prekážať.
Dokonca aj zvyčajne skeptický historik Michael Grant, spolupracovník Trinity College v
Cambridgei a profesor na Edinburghskej univerzite vo svojej knihe Jesus: A Historian's
Review of the Gospels (Ježiš: pohľad historika na evanjeliá) pripúšťa: Je pravda, že objav
prázdneho Ježišovho hrobu sa v jednotlivých evanjeliách popisuje rozlične, ale ak by sme
na ne aplikovali tie isté kritériá, aké by sme použili pri ktoromkoľvek inom starovekom
prameni, potom ide o pevný a dostatočne prijateľný dôkaz na to, aby sme vyslovili záver, že
hrob bol vskutku nájdený prázdny.'"7

MOŽNO ROZPORY ZOSÚLADIŤ?

Niekedy som pri sledovaní súdneho procesu zažil, že sa výpovede troch svedkov zhodovali
do najmenších podrobností. Vtedy sa obyčajne obhajca ohradil, že svedkovia sa pred
procesom dohodli. „Predpokladám, že ak by sa všetky štyri evanjeliá v celom popise úplne
zhodovali, vzbudilo by to podozrenie z falšovania."
„Áno, to je veľmi dobrý postreh", povedal Craig. „Rozdiely medzi zápismi o prázdnom
hrobe dokladajú, že máme viaceré nezávislé potvrdenia skutočnosti, že hrob bol prázdny.
Ľudia niekedy vravia: ,Matúš a Lukáš iba opisujú od Marka', ale keď sa lepšie prizriete ich
záznamom, zbadáte odchýlky, ktoré naznačujú, že aj keby obaja poznali Markovo
evanjelium, aj tak využili i ďalšie nezávislé zdroje. Takže historik by len pre nepodstatné
rozpory tento dôkaz viacerých nezávislých zápisov neodmietol. Uvediem iný príklad.
Zachovali sa dve rozprávania o tom, ako Hannibal prekročil Alpy, aby zaútočil na Rím,
pričom obe sú nekompatibilné a protirečivé. A predsa nijaký klasický historik nepochybuje
o fakte, že Hannibal túto výpravu naozaj uskutočnil. Toto je mimobiblická ilustrácia, že
rozdiely vo vedľajších podrobnostiach nemôžu podryť vierohodnosť podstaty historického
príbehu."
Pripustil som, že ide o závažný argument. A keď som uvažoval nad Martinovou kritikou,
videlo sa mi, že niektoré ním spomínané protirečenia možno ľahko vysvetliť. Spýtal som sa
na to Craiga.
„Ó, áno, je to tak", odvetil. „Napríklad čas návštevy hrobu. Jeden pisateľ mohol
zaznamenať, že ešte bola tma, kým druhý môže tvrdiť, že už sa rozvidnievalo, no je to
podobná polemika, ako keď sa optimista s pesimistom dohadujú, či je pohár s vodou napoly
prázdny alebo napoly plný. Brieždilo sa a každý z nich to popisuje rozličnými slovami.
Čo sa týka počtu a mien žien, ani jedno z evanjelií netvrdí, že podáva ich úplný zoznam.
Všetky spomínajú Máriu Magdalénu a iné ženy, takže asi išlo o skupinku Ježišových
nasledovníčok a autori menovali len niektoré z nich. Myslím, že jedine príliš veľký pe-dant
by to mohol považovať za protirečenie."
„A čo s rozdielnymi záznamami toho, čo sa dialo potom?" spýtal som sa. „Marek tvrdí, že
to nepovedali nikomu, no v ostatných evanjeliách sa uvádza čosi iné."
„Keď sa lepšie pozriete na Markovu teológiu, musíte si všimnúť, že keď píše o prítomností
niečoho božského, rád zdôrazňuje bázeň, úzkosť, strach a pocit svätostí a uctievania. Opis
reakcie žien - útek so strachom a trasením sa, to že nikomu nič nepovedali, pretože sa báli -
potom zodpovedá Markovmu literárnemu a teologickému štýlu."
Chcel som sa ešte spýtať na inú, často citovanú nezrovnalosť. „Ježiš v Matúšovom
evanjeliu, v kapitole 12, vo verši 40 hovorí: ,Tak, ako bol Jonáš v útrobách veľkej ryby tri
dni a tri noci, tak bude aj Syn človeka v lone zeme tri dni a tri noci.' No evanjeliá vlastne
tvrdia, že Ježiš bol v hrobe dve celé noci, jeden celý deň a časť ďalších dvoch dní. Nie je to
príklad toho, že sa Ježiš pomýlil a toto proroctvo sa nenaplnilo?"
„Niektorí kresťania s dobrým úmyslom presadzovali tvrdenie, že Ježiša ukrižovali v stredu
a nie v piatok, aby tak získali celé tri dni!" riekol Craig. „Väčšina vedcov sa však zhoduje
na tom, že v ranom židovstve sa pri meraní času akákoľvek časť dňa považovala za celý
deň. Ježiš bol v hrobe v piatok popoludní, celú sobotu a nedeľné ráno - podľa vtedajšieho
židovského chápania dĺžky trvania určitej udalosti sa to rátalo ako tri dni.
Takže ešte raz", zhrnul Craig, „je to len ďalší z príkladov, ako možno vysvetliť viaceré
nezrovnalosti, ak poznáme dôležité súvislosti ich vzniku."

MOŽNO DÔVEROVAŤ SVEDKOM?

Evanjeliá zhodne tvrdia, že prázdny hrob objavili ženy, Ježišove priateľky a nasledovníčky.
No práve to, podľa Martinovho náhľadu, uvádza ich svedectvo do podozrenia, pretože
„pravdepodobne neboli objektívnymi svedkami".
Preto som sa Craiga spýtal: „Spochybňuje vzťah týchto žien k Ježišovi spoľahlivosť ich
svedectva?"
Nevedomky som Craigovi nahral na smeč. „Táto námietka sa obracia proti tým, ktorí s ňou
vyrukujú", povedal. „Iste, Ježiš bol tým ženám blízky. Ale ak viete, akú rolu mala žena v
židovskej spoločnosti 1. storočia, čo potom znamená fakt, že pri hrobe sa spomínajú ako
prvé práve ženy?
V Palestíne 1. storočia stáli ženy na veľmi nízkej priečke sociálneho rebríčka. Jedno staré
rabínske príslovie znelo: ,Radšej nech slová zákona zhoria, ako by sa mali hovoriť ženám', a
iné: ,Požehnaný ten, koho deti sú chlapci, ale beda tomu, koho deti sú dievčatá.' Svedectvo
žien sa považovalo za natoľko bezcenné, že im dokonca ani nedovolili svedčiť na
židovskom súde.
Z toho pohľadu má obrovský význam práve to, že hlavnými svedkami prázdneho hrobu sú
ženy, Ježišove priateľky. Akékoľvek neskoršie legendy by určite zobrazovali ako prvých pri
prázdnom hrobe mužov - napríklad Petra alebo Jána. Popis v evanjeliách, že ženy nájdu
prázdny hrob ako prvé, najprijateľnejšie vysvetľuje skutočnosť, že naozaj boli prvé, kto
prázdny hrob objavil, či už to akceptujete, alebo nie! Pisatelia evanjelií verne zaznamenali
všetko, čo sa tam stalo, aj keď to bolo vtedy zahanbujúce. Takže to skôr dosvedčuje
historickú vierohodnosť tejto tradície než jej pôvod z neskoršej legendy."

PREČO ŽENY NAVŠTÍVILI HROB?

Craig sa však doteraz nevyjadril k tomu, prečo ženy išli pomazať Ježišovo telo, keď vedeli,
že hrob už bude zavretý. Aký zmysel malo ich rozhodnutie?
Chvíľu premýšľal a tentoraz nie hlasom profesionálneho diskutéra, ale o niečo jemnejším
tónom povedal: „Lee, domnievam sa, že vedci, ktorí nechápu lásku a odovzdanosť, ktorú
tieto ženy cítili k Ježišovi, nemajú právo vyslovovať rozumové úvahy o opodstatnenosti
toho, čo chceli urobiť. Prežívali hlboký zármutok, veď stratili niekoho, koho hlboko
milovali a oddane nasledovali, a tak chceli ísť k hrobu v zúfalej nádeji, že aspoň pomažú
jeho telo. Nemyslím si, že ich možno brať ako nejakých robotov a povedať: ,Nemali tam
ísť.'"
Pokrčil plecami. „Možno dúfali, že tam stretnú nejakých mužov, ktorí im pomôžu odvaliť
kameň. Možno čakali, že im pomôžu strážnici. Neviem. No potrieť telo mŕtveho olejmi je
historický židovský zvyk. Jedinou otázkou je, ako chceli otvoriť hrob. Ja si však nemyslím,
že máme právo posudzovať ich rozhodnutie ísť Ježiša pomazať."

PREČO KRESŤANIA NESPOMÍNAJÚ PRÁZDNY HROB?

Pri príprave rozhovoru s Craigom som si na internetových stránkach niektorých ateistických
organizácií zisťoval ich námietky proti vzkrieseniu. Neviem prečo, ale touto otázkou sa
zaoberá veľmi málo z nich. Jednu z kritických pripomienok, s ktorými som sa stretol na
internete, som predostrel Craigovi.
Oponent v podstate povedal, že najzávažnejším argumentom proti prázdnemu hrobu je to,
že ani jeden z učeníkov, ani z neskorších kresťanských kazateľov sa nenamáhal spomenúť
ho. Napísal:
„Očakávali by sme, že prví kresťanskí kazatelia budú tvrdiť: Neveríte nám?
Choďte sa sami pozrieť na jeho hrob! Je na rohu Hlavnej a Olivovej, tretí hrob
vpravo!'" Ani Peter vo svojej kázni v knihe Skutkov, v druhej kapitole podľa neho
nespomenul prázdny hrob. A tak, podľa neho, „ak si ani učeníci nemysleli, že
zachovať tradíciu o prázdnom hrobe má nejaký význam, prečo by sme si to mali
myslieť my?"
„Ja si však nemyslím, že je to pravda", odvetil Craig s nádychom rozhorčenia v hlase.
Zalistoval vo svojej Biblii a otvoril ju na druhej kapitole Skutkov apoštolov, kde je
zaznamenaná Petrova kázeň na Turice. „Prázdny hrob v Petrovej kázni je", zdôraznil. „Vo
verši 24 vyhlasuje, že ,Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti'. Potom cituje zo žalmu, že Boh
nedovolí, aby jeho Svätý videl porušenie. To napísal Dávid a Peter hovorí: ,Môžem vám
otvorene povedať aj toto: Patriarcha Dávid zomrel a bol pochovaný; jeho hrob sa až do
dnešného dňa nachádza u nás.' A pokračuje, že ,Kristus nebol ponechaný napospas
podsvetiu, ani jeho telo nevidelo porušenie. Tohto Ježiša vzkriesil Boh a svedkami toho
sme my všetci'."
Craig zdvihol oči od Biblie. „Peter stavia do kontrastu Dávidov hrob, ktorý tu je až podnes,
s proroctvom, v ktorom Dávid hovorí, že Kristus vstane, že jeho telo neutrpí rozklad. To
jasne poukazuje na skutočnosť, že hrob ostal prázdny."
Potom zacitoval z ďalšej kapitoly Skutkov. „V kapitole 13 sa vo veršoch 29 až 31 hovorí:
,Keď splnili všetko, čo bolo o ňom napísané, sňali ho z dreva a uložili do hrobu. Lenže Boh
ho vzkriesil z mŕtvych a on sa viacero dní zjavoval tým, čo prišli spolu s ním z Galiley do
Jeruzalema.' Opäť sa teda stretávame s predpokladom prázdneho hrobu." Zavrel Bibliu a
dodal: „Myslím, že je dosť nerozumné tvrdiť, že prví kresťanskí kazatelia neodkazovali na
prázdny hrob len na základe toho, že nepoužívali konkrétny pojem prázdny hrob.
Nepochybne však vedeli, že Ježišov hrob ostal prázdny, čo z ich kázní pochopili aj vtedajší
poslucháči."

AKÝ JE POTVRDZUJÚCI DÔKAZ?

Doteraz som Craigovi len predkladal námietky proti prázdnemu hrobu a nedal som mu
možnosť vysloviť potvrdenie a dôkaz o prázd-
nom hrobe. Hoci sa už odvolal na viaceré dôvody, prečo verí, že Ježišov hrob bol prázdny,
vyzval som ho: „Prezraďte mi, na čom zakladáte svoje presvedčenie, že prázdny hrob je
historickým faktom." Craig vstal z gauča a rad za radom súvislé a jasne vymenoval svoje
dôvody.
• „Po prvé, prázdny hrob je v ranokresťanskej tradícii, zaznamenanej Pavlom v pätnástej
kapitole Prvého listu Korinťanom, bratý ako fakt. Toto je veľmi starý a spoľahlivý
historický zdroj údajov o Ježišovi.
• Po druhé, miesto Ježišovho hrobu poznali rovnako dobre kresťania i židía. Ak by nebol
prázdny, potom by v meste, kde tohto muža verejne popravili a pochovali, nemohlo
vzniknúť hnutie založené na viere vo vzkriesenie.
• Po tretie, podľa jazyka, gramatiky a štýlu, akým Marek podáva rozprávanie o prázdnom
hrobe - a vlastne celý pašiový príbeh, môžeme povedať, že Marek to prebral zo staršieho
prameňa. Ten musí pochádzať z obdobia pred rokom 37, čo je príliš skoro na to, aby toto
rozprávanie mohli vážnejšie narušiť skreslené legendy.
A. N. Sherwin-White, uznávaný odborník na grécko-rímske dejiny z Oxfordskej univerzity
vyjadril názor, že by išlo o ojedinelý prípad v celej ľudskej histórii, keby tak rýchlo vznikla
legenda a tak významne prekrútila evanjeliá.
• Po štvrté, Markov popis príbehu o prázdnom hrobe je vcelku jednoduchý. Fiktívne
apokryfné záznamy z 2. storočia obsahujú kvetnaté rozprávania, v ktorých Ježiš vychádza z
hrobu v sláve a v moci a všetci ho majú možnosť vidieť, a to vrátane kňazov, židovských
predstaviteľov a rímskych strážnikov. Tak to popisujú legendy, ale objavujú sa až celé
generácie po tom, ako sa tieto udalosti odohrali. Na rozdiel od nich je Markov zápis o
prázdnom hrobe veľmi priamočiary a neprikrášlený teologickou reflexiou.
• Po piate, jednohlasné svedectvo, že prázdny hrob objavili ženy, hovorí za autentickosť
príbehu, pretože učeníci by len ťažko mohli pripustiť takú legendu, ba s najväčšou
určitosťou by sa ju usilovali vyvrátiť.
• Po šieste, najranejšie židovské polemiky predpokladajú existenciu prázdneho hrobu.
Inými slovami, nebolo nikoho, kto by tvrdil, že Ježišovo telo je stále v hrobe. Otázka vždy
znela: ,Čo sa stalo s telom?' Židia si vymysleli smiešnu historku o tom, že strážnici zaspali.
Zjavne sa chytali slamky. Svoje námietky stavali na skutočnosti, že hrob bol prázdny!
Prečo? Pretože vedeli, že bol!"

ČO HOVORIA ALTERNATÍVNE TEÓRIE?

Pozorne som načúval každej Craigovej vete a jeho šesť argumentov podľa mňa zavŕšilo
vynikajúcu obhajobu prázdneho Ježišovho hrobu. No aby som ju mohol uznať za skončenú,
potreboval som si overiť, či nemá nejaké nedostatky.
„Kirsopp Lake v roku 1907 zverejnil svoju domnienku, že ženy prišli k nesprávnemu
hrobu", povedal som. „Tvrdí, že zablúdili a správca cintorína im v opustenom hrobe
povedal: ,Hľadáte Ježiša z Nazaretu. Ale tu nie je', a oni potom v strachu ušli. Nie je to
dobré vysvetlenie?"8
Craig si vzdychol. „Lake však pre svoju teóriu nikoho nezískal. A to preto, že miesto, kam
uložili mŕtveho Ježiša, Židia veľmi dobre poznali. Aj keby sa ženy naozaj pomýlili, Židia
by s radosťou poukázali na správny hrob a napravili by omyl učeníkov hneď, ako tí začali
hlásať, že Ježiš vstal z mŕtvych. Neviem o nikom, kto by sa dnes držal Lakeovej teórie."
Úprimne povedané, ani ostatné názory nezneli veľmi pravdepodobne. Je jasné, že učeníci
nemohli mať nijaký motív, aby ukradli Ježišovo telo, a potom zomreli pre lož. Tiež je isté,
že telo neodstránili Židia. „Zostáva nám už len teória, že prázdny hrob je neskoršia legenda
a ľudia ju nemohli vyvrátiť, pretože miesto hrobu už vtedy upadlo do zabudnutia."
„Tento náhľad si získava svojich stúpencov už od roku 1835, keď Dávid Strauss začal
tvrdiť, že ide len o legendu", zareagoval Craig. „Preto sa dnes v diskusiách tak veľmi
zameriavame na túto hypotézu o legende a snažíme sa ukázať, že písomné zmienky o prázd-
nom hrobe siahajú až do obdobia niekoľkých rokov po samej udalosti, čo uvedenú teóriu
úplne vyvracia. Aj keby sa vplietli niektoré vymyslené alebo prekrútené prvky do
vedľajších podrobností príbehu, jeho historické jadro zostáva bezpečne zachované."
Alternatívne teórie teda neodolali váhe dôkazov a logické uvažovanie odhalilo ich slabé
miesta. Ostávalo už jedine uveriť, že ukrižovaný Ježiš sa vrátil do života, čo niektorí
považujú za príliš prehnaný záver.
Chvíľu som premýšľal, ako by som to mohol Craigovi predostrieť. Nakoniec som povedal:
„Aj keď majú tieto teórie viacero slabých miest a nedostatkov, nie sú prijateľnejšie než
absolútne ohromujúca myšlienka, že Ježiš bol vtelený Boh, ktorý vstal z mŕtvych?"
„Myslím, že presne o to ide", povedal a naklonil sa dopredu. „Ich zástancovia by vari aj
pripustili ich neprijateľnosť, ale nezdajú sa im až také nemožné ako zázrak
zmŕtvychvstania. Potom však už nejde o historické skutočnosti; už je to filozofický
problém, či sú zázraky možné."
„A čo by ste na to povedali vy?"
„Dôvodil by som, že hypotéza o tom, že Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych, vôbec nie je
nemožná. Na základe dôkazov predstavuje najlepšie vysvetlenie vtedajších udalostí.
Nemožná je práve teória, že Ježiš prirodzene vstal z mŕtvych. To je naozaj výstredné.
Akákoľvek iná hypotéza by bola pravdepodobnejšia, než tvrdenie, že Ježišovo telo sa
spontánne prebralo k životu.
Záver, že Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych neprotirečí vede, ani nijakým z doterajšej
skúsenosti známym skutočnostiam. Samozrejme za predpokladu, že Boh existuje, a myslím
si, že máme množstvo vynikajúcich dôvodov veriť, že je to tak."
A nakoniec uviedol najpádnejší argument: „Práve tak, ako je vôbec možná existencia Boha,
je možné aj to, že sa v histórii prejavil vzkriesením Ježiša z mŕtvych."

ZÁVER: HROB BOL PRÁZDNY

Craigovo vysvetlenie sa mi zdalo presvedčivé: prázdny hrob - nesporne zázrak závratných
rozmerov - podložený dôkazmi naozaj dával zmysel. A bola to iba časť obhajoby
vzkriesenia. Z Craigovho domu v Atlante som sa chystal na cestu do Virgínie na rozhovor s
uznávaným odborníkom na zjavenia vzkrieseného Ježiša, a potom do Kalifornie, aby som si
pohovoril s ďalším vedcom o iných súvisiacich okolnostiach.
Craig vo svojich modrých džínsach a bielych ponožkách nevyzeral na zapáleného oponenta,
ktorý dokáže zničiť aj tých najvýrečnejších kritikov Ježišovho vzkriesenia na svete. No
nahrávky jeho debát, ktoré som si vypočul, dokazovali pravý opak: tvárou v tvár faktom
nedokázali vrátiť Ježišovo telo do hrobu. Hovorili nesúvislé, snažili sa bojovať, chytali sa
každej slamky, protirečili si, vyslovovali zúfalé a nezmyselné teórie, len aby sa vyhli
dôkazom. Hrob však zostal zakaždým nakoniec prázdny.
Spomenul som si na hodnotenie Sira Normana Andersona, odchovanca Cambridgskej
university, ktorý vyučoval na Princetonskej univerzite, dostal ponuku na post profesora na
Harvardovej univerzite a pôsobil ako dekan Právnickej fakulty na Londýnskej univerzite.
Po celoživotnom skúmaní otázky vzkriesenia zhrnul svoj záver do jedinej vety: „Prázdny
hrob nám poskytuje skutočný základný kameň, na ktorom sa na kúsky rozbíjajú všetky
racionalistické teórie."9

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Craig, William Lane, "Did Jesus Rise from the Dead?" In: Wilkins, Michael J. a Moreland, J. R: Jesus under Fire. Grand
Rapids: Zondervan, 1995, s. 147-82.
• Craig, William Lane, "The Empty Tomb of Jesus." In: Geivett, Douglas R. a Haber-mas, Gary R., In Defense of Miracles.
Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1997, s. 247-61.
• Craig, William Lane, Knowing the Truth about the Resurrection. Ann Arbor, Mich.: Servant 1988.
• Craig, William Lane, Reasonable Faith. Westchester, 111.: Crossway, 1994.
• Craig, William Lane a Zindler, Frank, Atheism vs. Chrístíanity: Where Does the Evidence Point? Grand Rapids: Zondervan,
1993. Videokazeta.
• Harris, Murray J., Three Crucial Questions about Jesus. Grand Rapids: Baker, 1994.
 13.
DÔKAZ ZJAVENÍ
VIDEL NIEKTO JEŽIŠA ŽIVÉHO PO SMRTI NA KRÍŽI?

V roku 1963 sa uskutočnil v Birminghame v štáte Alabama pohreb štrnásťročnej Addie

Mae Collinsovej, jednej zo štyroch afroamerických dievčat, ktoré tragicky zahynuli pri
neslávnom bombovom útoku bielych rasistov na miestny kostol. Celé roky prichádzali jej
príbuzní k hrobu, aby tam položili kvety a pomodlili sa. V roku 1998 sa rozhodli zosnulú
exhumovať, pretože ju chceli pochovať na inom cintoríne. Ale robotníci, ktorí mali telo
vykopať, sa vrátili so šokujúcou správou: hrob bol prázdny.
Pochopiteľne, že správa pozostalých nesmierne rozrušila. Zamestnanci správy cintorína sa
pokúšali zistiť, čo sa vlastne stalo, ale bránili im v tom nepresné záznamy o hroboch.
Uvažovali nad niekoľkými možnosťami, pričom za najpravdepodobnejšiu považovali tú, že
náhrobok bol postavený na zlom mieste.1 Možnosť, že by Addie Mae bola vzkriesená k
životu, však nenapadla nikoho. Prečo? Pretože prázdny hrob sám osebe nezaručuje
vzkriesenie človeka.
Doktor William Lane Craig uviedol pádny dôkaz, že Ježišov hrob bol v nedeľu ráno po jeho
ukrižovaní prázdny. Vedel som, že tento fakt bol dôležitým a významným dôkazom o jeho
vzkriesení, ale zároveň mi bolo jasné, že chýbajúce telo samé osebe nie je dôkazom s
preukaznou silou. Na ubezpečenie sa, že sa Ježiš naozaj vrátil spomedzi mŕtvych, by sme
potrebovali viac faktov.
To ma viedlo do Virgínie. Naše lietadlo začalo nad zalesnenými kopcami pomaly klesať a
ja som práve dočítaval knihu od profesora Bostonskej univerzity Michaela Martina, ktorý sa
v nej pokúšal zdiskreditovať kresťanstvo. Nad jeho vetou: „Pravdepodobne
najprepracovanejšiu obranu vzkriesenia do dnešného dňa napísal Gary Habermas", som sa
usmial.2
Skontroloval som si čas. Som tu akurát presne, aby som si po pristátí stačil prenajať auto,
odviezť sa do Lynchburgu a o druhej byť na dohovorenej schôdzke s Habermasom.
• DVANÁSTE INTERVIEW: S TEOLÓGOM GARYM HABERMASOM

Stretol som sa s ním v jeho účelne zariadenej kancelárii na Univerzite slobody, kde je
momentálne profesorom a vedúcim katedry filozofie a teológie. Miestnosť s čiernymi
skrinkami plnými zakladačov s prednáškami, kovovým stolom s drevenou doskou,
zodratým kobercom a skladacími stoličkami pre hostí iste nie je reprezentačná.
Na stene Habermasovej strohej kancelárie visia dve fotografie hokejistov v plnom nasadení
na ľade; obe s ich vlastnoručným podpisom. Na jednej je nesmrteľný Bobby Hull z Chicago
Blackhawks; na druhej Dave „Kladivo" Schultz, odvážny bojovník v drese Philadelphia
Flyers.
„Hull je môj obľúbený hráč", vysvetlil mi Habermas. „A Schultz je môj obľúbený
zápasník." Uškrnul sa a dodal: „Tak som si ich rozdelil."
Habermas, bradatý a nakrátko vystríhaný, je tiež zápasník, akademický tiger, ktorý vyzerá
skôr ako vyhadzovač v nočnom klube než ako mimoriadne vzdelaný intelektuál.
Vyzbrojený naozaj pádnymi argumentmi a historickými dôkazmi na ich podoprenie sa ne-
bojí nijakej konfrontácie.
Zistil to aj jeden z popredných ateistov na svete, filozof Antony Flew, keď si s Habermasom
takpovediac „zmeral sily" vo veľkej diskusii na tému „Vstal Ježiš z mŕtvych?". Výsledky
zneli jednoznačne v prospech vzkriesenia. Z piatich nezávislých filozofov (každý z nich bol
z inej univerzity), ktorí dohliadali na regulárnosť rozhovorov, sa štyria vyjadrili, že
Habermas zvíťazil. Jeden z nich povedal, že stretnutie sa skončilo remízou. Nikto však
nepodporil Flewa. Ba jeden z pozorovateľov sa vyjadril: „Bol som prekvapený, presnejšie
slovo by vlastne bolo šokovaný, keď som videl, aká nedostatočná bola Flewova
argumentácia... Nevyhnutne som musel prísť k tomuto záveru: Ak sú námietky proti
Kristovmu vzkrieseniu také chabé, ako vyzneli v podaní Antonyho Flevva, potom je
najvyšší čas, aby som vzkriesenie začal brať vážne."3
Jeden z ďalších piatich profesionálnych rozhodcov, ktorí hodnotili argumentačnú techniku
účastníkov inej diskusie (víťazom bol znovu Habermas) uviedol: „Moje hodnotenie znie, že
historické dôkazy, hoci nie celkom úplné, sú dosť presvedčivé na to, aby premýšľajúceho
človeka priviedli k záveru, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych... Habermas diskusiu ukončil
poskytnutím ,vysoko pravdepodobného dôkazu' historickej vierohodnosti vzkriesenia, proti
ktorému ,nebola postavená ani jedna prijateľná námietka'. Preto podľa môjho názoru v
debate zvíťazil Habermas."4
Po tom, ako získal doktorát na Michiganskej štátnej univerzite, kde napísal dizertačnú prácu
o Kristovom vzkriesení, obhájil na Emmanuel College v Oxforde titul doktora teológie.
Napísal niekoľko kníh, v ktorých sa zaoberá vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych.3
Habermas však na oponentov nevyvíja nátlak. Vie konverzovať aj veľmi pokojne, bez toho,
aby sa presadzoval, ale napriek tomu by som jeho oponentom v diskusii nechcel byť. Má v
sebe akýsi vnútorný radar, ktorým sa vie zamerať na protivníkove slabé miesta. No má v
sebe tiež istú nežnosť, ktorú som dosť nečakane objavil v priebehu nášho rozhovoru.
„MŔTVI ĽUDIA TO NEROBIA"
Kým som si prichystal diktafón, Habermas si oproti za stolom vyhrnul rukávy na svojej
modrej košeli.
„Vraj je pravdou", začal som so strohosťou prokurátora, „že neexistuje ani jediný očitý
svedok Ježišovho zmŕtvychvstania?"
„Presne tak, a teda ani nijaký záznam ako sa to udialo", odvetil Habermas a toto pokojné
priznanie by zrejme prekvapilo tých, ktorí celú záležitosť poznajú len povrchne.
„Keď som bol mladý, čítal som knihu od C. S. Lewisa, ktorý napísal, že Nový zákon
nehovorí nič o vzkriesení. Až neskôr som si uvedomil, čo presne tým myslel: že vo vnútri
hrobu nesedel nikto, kto by videl, ako sa telo začalo hýbať, ako sa postavilo, odložilo
ľanové plachty, poskladalo ich, odvalilo kameň, ohromilo stráže a odišlo." Podľa mňa táto
vec predstavuje istý problém. „Neoslabuje to vašu schopnosť dokázať, že vzkriesenie je
historická udalosť?"
Habermas si posunul stoličku, aby sa na nej pohodlnejšie usadil. „Nie, neoslabuje, a to ani o
chlp, pretože veda sa všeobecne zaoberá príčinami a dôsledkami. Dinosaurov nevidíme,
skúmame ich skamenené pozostatky. Nemusíme vedieť, ako sa začína určitá choroba, ale
skúmame jej symptómy. Ak sa zločin odohral bez akýchkoľvek svedkov, polícia postupne
získava dôkazy fakt za faktom. Takže aj na dôkazy o vzkriesení sa pozerám takto: Po prvé,
zomrel Ježiš na kríži? A po druhé, zjavil sa neskôr ľuďom? Ak dokážete tieto dve veci,
máte dôkaz o jeho vzkriesení, pretože mŕtvi ľudia to zvyčajne nerobia."
Historici zhodne tvrdia, že máme množstvo dôkazov o tom, že Ježiš bol ukrižovaný a
doktor Metherell nám podrobne vysvetlil, prečo Ježiš nemohol prežiť múky takej popravy.
Sústreďme sa teraz na druhú otázku: naozaj sa Ježiš neskôr zjavil?
„Zachovali sa nejaké dôkazy, že ho ľudia neskôr videli?" spýtal som sa.
„Začnem dôkazom, ktorý pripustia prakticky všetci kritici z vedeckých kruhov", povedal a
otvoril si pred sebou Bibliu. „Nikto nespochybňuje, že Prvý list Korinťanom napísal apoštol
Pavol, ktorý v ňom na dvoch miestach potvrdzuje, že stretol vzkrieseného Krista. Vo verši l
deviatej kapitoly hovorí: ,Či nie som apoštol? Či som nevidel Ježiša, nášho Pána?' A v
pätnástej kapitole toho istého listu, vo verši 8 hovorí: ,Nakoniec zo všetkých, ako
nedochôdčaťu, sa zjavil aj mne.'"
Uvedomil som si, že tento citát je súčasťou ranokresťanského vyznania viery, o ktorom som
sa už rozprával s Craigom Blom-bergom. A William Lane Craig mi vysvetlil, že prvá časť
tohto kréda (verše 3-4) hovorí o Ježišovej poprave, pohrebe a o jeho vzkriesení. Posledná
časť kréda (verše 5-8) opisuje jeho zjavenia sa po vzkriesení: „[Kristus] sa zjavil Kéfasovi a
potom Dvanástim. Potom sa zjavil naraz viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina žije až
doteraz, niektorí však pomreli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom." V
ďalšom verši Pavol dodáva: „Nakoniec zo všetkých, ako nedochôdčaťu, sa zjavil aj mne."
Už na prvý pohľad je to úžasne výrečné svedectvo o tom, že sa Ježiš po svojej smrti zjavil
živý. Sú tu mená konkrétnych jednotlivcov a skupín ľudí, ktorí ho videli, zapísané v čase,
keď si ich ešte ktokoľvek, kto si to chcel overiť, mohol vyhľadať. Keďže som vedel, že
uvedené krédo bude mať kľúčový význam pri overovaní Ježišovho vzkriesenia, rozhodol
som sa podriadiť ho hlbšiemu rozboru. Moje otázky zneli: Prečo sú historici presvedčení, že
ide o krédo? Nakoľko je dôveryhodné? Z akého obdobia pochádza?
„Nebude vám prekážať, ak ešte chvíľu zostaneme pri vyznaní viery?" opýtal som sa ho.
„Napadá mi niekoľko otázok....."
Vystrel ku mne ruku, aby ma posmelil svojím gestom. „Prosím", povedal, „pustime sa do
toho."

„PRESVEDČITE MA, ŽE JE TO KRÉDO"

Najprv som chcel vedieť, prečo sú Habermas, Craig, Blomberg a iní presvedčení, že táto
pasáž je vyznaním viery ranej cirkvi, a nie iba slová Pavla v liste do korintského zboru.
Habermasa som jednoducho a priamo vyzval: „Presvedčite ma, že je to krédo."
„Nuž, ako odpoveď vám môžem poskytnúť niekoľko solídnych dôvodov. Prvý je ten, že
Pavol toto vyznanie uvádza slovami prijal a odovzdal čo sú pojmy, ktoré rabíni používali v
súvislosti s posvätnou tradíciou.
Druhý znie", Habermas sa pozrel na svoju ruku, pretože svoje dôvody rátal aj na prstoch,
„textový paralelizmus a štylizácia naznačujú, že je to krédo. Tretí je, že v pôvodnom texte
sa Peter nazýva Kéfas, čo je aramejská forma tohto mena. Už sama aramejčina môže
naznačovať veľmi skorý pôvod tohto textu. Štvrtý, v kréde je použitých niekoľko ďalších
prapôvodných výrazov, ktoré Pavol zvyčajne nepoužíval, ako sú ,Dvanásti', ,tretí deň', ,bol
vzkriesený' a iné. A piaty dôvod, určité slová sa tu používajú rovnako ako v aramejských
príbehoch či v hebrejskej Mišne."
Odtrhol pohľad od svojich prstov a pozrel sa na mňa. „Mám pokračovať?" spýtal sa.
„Nie, nie, to stačí", povedal som. „Hovoríte teda, že tieto fakty vás ako konzervatívneho
evanjelikálneho kresťana presvedčili, že ide o ranokresťanské vyznanie viery."
Zdalo sa, že Habermasa sa moja zámerne štipľavá poznámka trochu dotkla. „Presvedčili
nielen konzervatívnych kresťanov", zareagoval s pobúrenou nástojčivosťou. „Tento záver
prijíma široké spektrum bádateľov s rozličným teologickým zameraním. Významný vedec
Joachim Jeremias o tomto kréde povedal, že je ,najstaršou tradíciou, akú vôbec máme', a
podľa Ulricha Wilckensa ,zaručene siaha do úplne najstaršej fázy vývoja pôvodného
kresťanstva'."
Dostali sme sa tak k téme, do akej miery je krédo pôvodné. „Do akého obdobia sa datuje?"
spýtal som sa ho.
„Vieme, že Pavol napísal Prvý list Korinťanom niekedy v rokoch 55 až 57. V prvých
štyroch veršoch pätnástej kapitoly tohto listu naznačuje, že on toto krédo korintskej cirkvi
odovzdal už predtým, čo znamená, že vzniklo skôr, ako Pavol navštívil Korint v roku 51.
Takže spomínané vyznanie viery sa používalo už približne dvadsať rokov po vzkriesení, čo
je dosť skoro. A ja súhlasím s bádateľmi, ktorí trvajú na ešte staršom pôvode. Podľa nich sa
používalo už dva až osem rokov po vzkriesení, čiže od roku 32 až 38, keď ho Pavol prevzal
buď v Damasku alebo v Jeruzaleme. Takže je to úžasne skorý materiál - pôvodné, ničím
neovplyvnené svedectvo, že sa Ježiš zjavil živý takým pochybovačom, ako boli Pavol a
Jakub, ako aj Petrovi a ostatným učeníkom."
„Ale to v skutočnosti nie je podanie z prvej ruky", zaprotestoval som. „Pavol uvádza tieto
údaje po tom, ako ich počul z druhej, možno aj z tretej ruky. Neznižuje to dôkaznú hodnotu
tohto textu?"
Pre Habermasa nie. „Pamätajte na to, ako Pavol osobne potvrdzuje, že Pán sa zjavil aj jemu,
čo je svedectvo z prvej ruky. Okrem toho, Pavol túto informáciu neprevzal len tak na ulici.
Všeobecne sa prijíma, že ju získal priamo od Petra a Jakuba a dal si veľkú námahu, aby
overil pravdivosť ich výpovede."
To bolo silné tvrdenie. „Ako to viete?"
„Zhodujem sa v názore s bádateľmi, ktorí veria, že Pavol tento materiál prijal tri roky po
svojom obrátení, keď odcestoval do Jeruzalema a stretol sa s Petrom a s Jakubom. Pavol
spomína túto cestu v Liste Galaťanom, v kapitole l, vo veršoch 18 a 19 a používa grécke
slovo historeo."
Nechápal som, čo to znamená. „Prečo je to významné?"
„Pretože toto slovo ukazuje, že Pavol nehovoril len tak do vetra to, čo niekde počul.
Ukazuje, že to skúmal a preveroval. Skutočnosť, že Pavol osobne preveroval všetko u
dvoch priamych svedkov, ktorí sa spomínajú v kréde - u Petra a Jakuba - tomu dodáva
zvláštnu váhu. Pinchas Lapide, jeden z mala židovských novozákonných bádateľov tvrdí, že
na základe presvedčivých dôkazov , možno považovať krédo za výrok očitého svedka'."
Skôr, než som do toho stihol vstúpiť, Habermas dodal: „V Prvom liste Korinťanom, v
jedenástom verši pätnástej kapitoly Pavol zdôrazňuje, že on i ostatní apoštoli kážu to isté
evanjelium, to isté posolstvo o vzkriesení. Pavol teda hlása to isté ako priami svedkovia
Peter a Jakub."
Habermasove tvrdenia zneli veľmi presvedčivo, ale stále som mal k vyznaniu viery určité
výhrady. A tak som sa pustil do ďalšej previerky.

TAJOMNÝCH PÄŤSTO BRATOV

Vyznanie viery v pätnástej kapitole Prvého listu Korinťanom je jediný staroveký text, v
ktorom sa uvádza, že sa Ježiš zjavil piatim stovkám ľudí naraz. V evanjeliách sa to
nespomína a nezachytil to ani jediný historik. Ako je to možné?
„Ak sa to naozaj stalo, prečo o tom nehovorí nikto iný?" spýtal som sa Habermasa. „Človek
by si myslel, že apoštoli sa na to budú odvolávať ako na dôkaz všade, kam prídu. Ako
hovorí ateista Mi-chael Martin: ,Dá sa dôjsť k jedinému záveru, a to, že je veľmi ne-
pravdepodobné, že by sa táto udalosť naozaj odohrala', a preto to ,nepriamo spochybňuje
Pavla ako spoľahlivý zdroj.'"6
Habermasa táto poznámka trochu podráždila. „Ak mám byť úprimný, je obyčajnou
hlúposťou povedať, že to spochybňuje Pavla", odvetil a v hlase mu znel údiv aj rozhorčenie
nad tým, že niekto mohol čosi také vysloviť. „Veď sa treba nad tým zamyslieť! Keď je to
zaznamenané iba na jedinom mieste, potom ide o najstaršiu a najautentickejšiu pasáž! Práve
to niečo znamená.
Pavol mal k týmto ľuďom zjavne blízko. Hovorí: ,z ktorých väčšina žije až doteraz, niektorí
však pomreli'. Pavol ich buď poznal, alebo mu o nich povedal niekto, kto ich poznal a
vedel, že ich stále možno stretnúť a spýtať sa ich na to.
Teraz sa na chvíľu zastavme a zamyslime sa nad tým: Ak by ste boli na Pavlovom mieste a
neboli by ste si celkom istí, že spomenutí vaše slová potvrdia, zaradili by ste tam takú
informáciu? Pavol vlastne vyzýval ľudí, aby si to sami overili!
Ďalej, ak máte iba jediný zdroj, môžete sa opýtať: ,Prečo ich nie je viac?' Nemôžete však
povedať: ,Tento zdroj je taký nedostatočný, že ho nemožno brať vážne.' Nemôžete
podceňovať tento jediný zdroj. Takže na Pavla to nevrhá nijaký tieň pochybností, verte mi.
Martin by ho síce veľmi rád spochybnil, ale nemôže to spraviť legitímne. Toto je len
príklad, ako niektorí kritici sami sebe protirečia. Zosmiešňujú evanjeliové zápisy o
vzkriesení a porovnávajú ich s výpoveďou Pavla, ktorý je považovaný za najväčšiu autoritu.
Ale v tejto veci spochybňujú Pavla, pretože jednoducho neveria týmto textom! Čo to hovorí
o ich metodológii?"
Stále som si nevedel predstaviť, ako sa Ježiš zjavil takému veľkému zástupu. „Kde sa to
mohlo odohrať?" zaujímalo ma.
„Zrejme niekde na Galilejskom vidieku", rozmýšľal nahlas. „Ak mohol Ježiš nasýtiť dav
piatich tisícov, mohol kázať piatim stovkám. A Matúš hovorí, že sa Ježiš zjavil na úbočí
vrchu. Možno tam vtedy neboli iba jedenásti učeníci."
Snažil som sa predstaviť si túto scénu, no neustále som musel myslieť na to, prečo o tejto
udalosti nepísal aj niekto iný. „Nezdá sa vám, že taký historik ako Flavius by musel
zaznamenať udalosť takého rozsahu?"
„Nie, nemyslím si, že by sa o tom musel nevyhnutne zmieniť. Flavius písal o šesťdesiat
rokov neskôr. Ako dlho kolovali po okolí miestne príbehy a udalosti, kým začali
vymierať?" spýtal sa Haber-mas. „Flavius o tom buď nevedel, alebo to nechcel spomínať,
keďže nebol Kristovým nasledovníkom. Nemožno očakávať, že by ho chcel obhajovať."
Po krátkej pauze Habermas pokračoval. „Pozrite, aj ja by som bol rád, keby som mal k
dispozícii aspoň päť zdrojov. No hoci ich toľko nemám, mám jeden vynikajúci, a to krédo.
Nemecký historik Hans von Campenhausen sa o ňom vyjadril, že ,tento záznam úplne spĺňa
požiadavky na historickú spoľahlivosť, aké by sme naň vôbec mohli klásť. No tak či tak, na
to, aby ste obhájili Kristovo vzkriesenie, sa vôbec nemusíte odvolávať na zmienku, že
Ježiša videlo päťsto ľudí naraz. Ja ju ako dôkaz nepoužívam."
Habermasova odpoveď znela logicky. Znepokojovala ma však aj ďalšia časť vyznania
viery. Tá, kde sa hovorí, že Ježiš sa najprv zjavil Petrovi, kým Ján píše, že sa najprv zjavil
Márii Magdaléne. V kréde sa nespomínajú nijaké ženy, hoci v evanjeliových záznamoch
zaujímajú prominentné miesto.
„Neuberajú mu tieto protirečenia na vierohodnosti?" spýtal som sa.
„Určite nie", odvetil. „Pozrite sa na tie verše pozornejšie! Nehovorí sa tam, že Ježiš sa zjavil
najprv Petrovi. Iba sa tam uvádza Petrovo meno ako prvé z celého radu mien. A pretože sa
ženy vo vtedajšej židovskej kultúre nepovažovali za kompetentné na vydávanie svedectva,
vôbec neprekvapuje, že sa tu nespomínajú. Ich svedectvo by vtedy nič neznamenalo. Takže
uvedenie Petra na prvom mieste skôr naznačuje logickú prioritu, než časovú následnosť.
Hodnovernosť kréda teda zostáva nedotknutá. Vzniesli ste zopár námietok, ale dokážete
pripustiť, že nevyvracajú presvedčivé dôkazy o tom, že krédo pochádza z veľmi raného
obdobia, že ho neovplyvnili neskoršie legendy, že je jednoznačné a konkrétne a že ide o vý-
poveď očitých svedkov?"
Nakoniec som musel uznať, že má pravdu. Váha dôkazov jasne a presvedčivo podporuje
záver, že krédo hodnoverne dokladá Ježišove zjavenia sa po vzkriesení. Podľa názoru
Williama Craiga, odborníka na otázky vzkriesenia, s ktorým som sa zhováral v predchádza-
júcej kapitole, až tak hodnoverne, že Wolfhart Pannenberg, jeden z najuznávanejších
odborníkov na systematickú teológiu, „zničil modernú skeptickú nemeckú teológiu tým, že
celú svoju teológiu dôsledne vybudoval na historických dôkazoch o Ježišovom vzkriesení,
ako o nich hovorí Pavol vo svojom zozname Ježišových znamení."7
Keď som mal zodpovedané otázky o celkovej spoľahlivosti vyznania viery, uvedeného v
kapitole 15 Prvého listu Korinťanom, nastal čas pozrieť sa na podrobné opisy zjavení
vzkrieseného Krista v evanjeliách.

SVEDECTVO EVANJELIÍ
Požiadal som Garyho Habermasa, aby mi popísal Ježišove zjavenia po vzkriesení,
zachytené u Matúša, Marka, Lukáša a Jána.
„V evanjeliách a v knihe Skutkov sa hovorí o viacerých zjaveniach Ježiša množstvu
rozličných ľudí - niekedy jednotlivcom, niekedy skupinám, niekedy v miestnosti, inokedy
na voľnom priestranstve, ľuďom, ktorí ho milovali, ako Ján, i pochybovačom, ako bol
Tomáš", uviedol na začiatok. „Niekedy sa ho dotkli, alebo s ním jedli, pričom Ježiš bol
fyzicky prítomný. Zjavenia trvali niekoľko týždňov. Záznamom o nich môžeme dôverovať
z niekoľkých dôvodov, napríklad aj preto, že im chýbajú viaceré črty typické pre mýtus."
„Mohli by ste mi všetky tieto zjavenia vymenovať?" Habermas ich naspamäť odcitoval.
Ježiš sa zjavil
- Márii Magdaléne, v Evanjeliu podľa Jána, kapitola 20, verše 10 až 18;
- iným ženám, v Evanjeliu podľa Matúša, kapitola 28, verše 8 až 10;
- Kleofášovi a inému učeníkovi na ceste do Emauz, v Evanjeliu podľa Lukáša,
kapitola 24, verše 13 až 32;
- jedenástim učeníkom a iným, v Evanjeliu podľa Lukáša, kapitola 24, verše 33
až 49;
- desiatim apoštolom a iným, keď Tomáš chýbal, v Evanjeliu podľa Jána,
kapitola 20, verše 19 až 23;
- Tomášovi a ostatným apoštolom, v Evanjeliu podľa Jána, kapitola 20, verše 26
až 30;
- siedmim apoštolom, v Evanjeliu podľa Jána, kapitola 21, verše l až 14;
- učeníkom, v Evanjeliu podľa Matúša, kapitola 28, verše 16 až 20;
- apoštolom na Olivovej hore pred svojím nanebovstúpením, v Evanjeliu podľa
Lukáša, kapitola 24, verše 50 až 52 a v knihe Skutkov, kapitola l, verše 4 až 9.
„Je zvlášť zaujímavé", dodal Habermas, že „C. H. Dodd, vedec z Cambridgeskej univerzity
po dôkladnej analýze týchto zjavení zistil, že popis viacerých z nich je založený na veľmi
ranom materiáli, napríklad popis Ježišovho stretnutia so ženami v kapitole 28 Matúšovho
evanjelia, vo veršoch 8 až 10 alebo s jedenástimi apoštolmi, keď im dal Veľké poslanie v
kapitole 28 Matúšovho evanjelia, vo veršoch 16 až 20, či s učeníkmi v kapitole 20 Jánovho
evanjelia, vo veršoch 19 až 23, keď im ukázal ruky a bok."
Ježiša teda videli živého v mnohých situáciách, nešlo iba o letmé zahliadnutia nejakej
hmlistej postavy, ktoré sa naskytli jednému či dvom ľuďom. Zjavil sa rozličným ľuďom, čo
sa potvrdzuje vo všetkých štyroch evanjeliách, ako aj v Prvom liste Korinťanom, v kapitole
15 - vo vierovyznaní.
„Je k dispozícii ešte dajaké iné potvrdenie?" opýtal som sa.
„Len sa pozrite na knihu Skutky apoštolov", odvetil Habermas, čím odkazoval na
novozákonný spis, ktorý zaznamenáva počiatky cirkvi. „Nielenže sa tam Ježišove zjavenia
spomínajú pravidelne, ale v týchto textoch sa hovorí o podrobnostiach danej udalosti a tak-
mer vždy sa v nich uvádza, že niektorí z učeníkov sú priamymi svedkami.
Význam a dôležitosť je v tom, že viaceré záznamy v knihe Skutky apoštolov v kapitolách l
až 5,10 a 13 tiež obsahujú isté vierovyznania, ktoré podobne ako krédo z Prvého listu
Korinťanom pochádzajú z veľmi skorého obdobia."
Tu Habermas otvoril knihu a prečítal vyjadrenie vedca Johna Dranea:
„Najstaršie dôkazy, ktoré o vzkriesení máme, takmer určite siahajú do obdobia
tesne potom, ako sa vzkriesenie údajne odohralo. Tento dôkaz obsahujú najstaršie
kázne, zachytené v Skutkoch apoštolov... nemožno pochybovať, že v niekoľkých
prvých kapitolách knihy Skutkov jej autori zachovali materiál z veľmi starých
zdrojov.8
Skutky apoštolov skutočne obsahujú množstvo odkazov na Ježišove zjavenia, zvlášť v
kázňach apoštola Petra. V kapitole 2, vo verši 32 hovorí: ,Tohto Ježiša vzkriesil Boh a
svedkami toho sme my všetci‘ V kapitole 3, vo verši 15 opakuje: ,Vodcu života ste zabili.
Toho Boh vzkriesil z mŕtvych, čoho svedkami sme my.' Kornéliovi v kapitole 10, vo verši
41 potvrdzuje, že on a ďalší ,s ním spoločne jedli a pili po jeho zmŕtvychvstaní'.
No nesmieme zabudnúť ani na Pavla. V jeho reči zaznamenanej v kapitole 13, vo verši 31
hovorí: ,On sa viacero dní zjavoval tým, čo prišli spolu s ním z Galiley do Jeruzalema. Oni
sú teraz jeho svedkami pred ľudom.'"
Habermas to zhrnul: „Vzkriesenie bolo bez pochýb už od úplného počiatku cirkvi ústrednou
témou jej kázania. Prví kresťania nielenže plne prijali a hlásali Ježišovo učenie, oni boli
úplne presvedčení, že ho po ukrižovaní videli živého. Toto zmenilo ich životy a podnietilo
vznik cirkvi. A samozrejme, pretože to bolo ich najhlbšie presvedčenie, boli si absolútne
istí, že to je pravda."
Všetky dôkazy evanjelií a knihy Skutky - každá udalosť, každé svedectvo, každá
podrobnosť - boli ohromujúco presvedčivé. Aj keď som sa veľmi snažil, nedokázal som si
spomenúť na nijakú starovekú udalosť, ktorá by sa dala tak dobre doložiť a overiť.
Ďalšia otázka, ktorú bolo treba prebrať, sa týkala evanjelia, ktoré väčšina vedcov považuje
za prvý písomný záznam o Ježišovi.

CHÝBAJÚCI ZÁVER U MARKA

Keď som sa prvýkrát začal zaoberať skúmaním otázky vzkriesenia, narazil som na
zarážajúcu poznámku na okraji mojej Biblie: „Najspoľahlivejšie zo starých rukopisov
neobsahujú stať na konci Markovho evanjelia, verše 9 až 20 zo šestnástej kapitoly." Inými
slovami, väčšina vedcov verí, že Evanjelium podľa Marka končí ôsmym veršom šestnástej
kapitoly, kde sa uvádza, že ženy objavujú prázdny hrob. Chýbajú tam teda záznamy o tom,
že by sa Ježiš komukoľvek zjavil. To pôsobilo mätúco.
„Neznepokojuje vás, že sa v najstaršom evanjeliu nespomína zjavenie Ježiša po
zmŕtvychvstaní?" spýtal som sa ho.
Na počudovanie vôbec nevyzeral vyvedený z miery. „Nevidím v tom nijaký problém",
povedal. „Iste by bolo pekné, keby Marek pripojil výpočet Ježišových zjavení, ale
ponúknem vám pár podnetov na zamyslenie. Aj keby tam Marek naozaj skončil, čo si však
mnohí nemyslia, zaznamenal údaj o prázdnom hrobe a mládencovi v žiarivých šatách, ktorý
ženám hovorí, že Ježiš bol vzkriesený a ukáže sa im. A tak tu máte po prvé, vyhlásenie, že
nastalo vzkriesenie, a po druhé, predpoveď, že sa uskutočnia zjavenia.
Keď dočítate nejaký román, môžete si pomyslieť: ,Nemôžem veriť, že by mi autor
nepovedal, čo bude ďalej', ale nemôžete tú knihu zavrieť a povedať: ,Autor neverí, že sa
ešte niečo ďalšie udeje.' Marek tomu určite verí. On zjavne uveril vo vzkriesenie. Na konci
jeho evanjelia sa ženy dozvedajú, že sa Ježiš objaví v Galilei. Iní potom potvrdili, že to
naozaj urobil."
Podľa cirkevného podania bol Marek spoločníkom Petra, očitého svedka všetkých udalostí.
„Nie je podivné", povedal som, „že Marek nespomenul, že sa Ježiš zjavil Petrovi, ak sa to
naozaj stalo?"
„Marek nespomína nijaké zjavenia, takže sa nemožno diviť, že nehovorí ani o Petrovi",
odvetil. „Ale všimnite si, že Marek na Petra poukazuje. V siedmom verši kapitoly 16
hovorí: ,Ale choďte a povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley.
Tam ho uvidíte, ako vám povedal.' Toto korešponduje s Prvým listom Korinťanom, v
ktorom sa v kapitole 15, vo verši 34 potvrdzuje, že Ježiš sa zjavil Petrovi, a s Evanjeliom
podľa Lukáša, kde sa v kapitole 24, vo verši 34 hovorí: ,Pán naozaj vstal z mŕtvych a ukázal
sa Šimonovi, alebo Petrovi', čo sa tiež považuje za vyznanie viery. Takže vo dvoch veľmi
starých, spoľahlivých vyznaniach viery cirkvi sa uvádza, že sa to, čo Marek predpovedal o
Petrovi, splnilo, ba potvrdzuje to i sám Peter v knihe Skutky apoštolov."

EXISTUJÚ INÉ ALTERNATÍVY?

Množstvo svedectiev a potvrdení o Ježišových zjaveniach po smrti je bez váhania
ohromujúce.
Pretože som pôsobil ako novinár pri rôznych kriminálnych i civilných súdnych
záležitostiach a právnych sporoch, zo skúsenosti musím súhlasiť s vyjadrením Edwarda
Clarkea, sudcu Najvyššieho súdu Veľkej Británie, ktorý uskutočnil celkovú právnu analýzu
prvého veľkonočného dňa. Povedal: „Podľa mňa je dôkaz dostatočný a ja som mnohokrát
na Najvyššom súde vyslovil rozsudok na základe dôkazov, ktoré bolí aj menej presvedčivé.
Ako právnik prijímam dôkazy evanjelií bez výhrad ako pravdivé svedectvo ľudí o faktoch,
ktoré boli schopní riadne odôvodniť."9
No neexistujú aj iné prijateľné vysvetlenia týchto stretnutí so vzkrieseným Kristom? Nejde
len o záznamy neskorších legiend? Nemohli mať svedkovia halucinácie? Predložil som tieto
možnosti Ha-bermasovi a čakal som na jeho odpoveď.

Možnosť č. 1: Zjavenia sú legendami

Ak je pravda, že Marek svoje rozprávanie ukončil udalosťami, ktoré predchádzali
akýmkoľvek zjaveniam vzkrieseného Krista, pozorujeme na evanjeliách istý vývoj: Marek
tieto zjavenia nezaznamenal, Matúš ich čiastočne spomína, Lukáš sa im venuje už viac, no
stále menej ako Ján.
„Nedá sa podľa toho povedať, že zjavenia sú iba postupne sa rozvíjajúcimi legendami?"
spýtal som sa.
„Určite nie, a to z viacerých dôvodov", uistil ma Habermas. „Po prvé, nie každý verí, že
Markovo evanjelium je najstaršie. Niektorí vedci, hoci pripúšťam, že ich je menšina, sa
domnievajú, že prvý napísal svoje evanjelium Matúš. Po druhé, spomínaný vývoj môže do-
kazovať iba neskorší vznik legendy, ale nedokáže vysvetliť pôvodnú vieru, že Ježiš bol
vzkriesený z mŕtvych. Stalo sa niečo, čo apoštolov podnietilo, aby zo vzkriesenia Ježiša
Krista urobili ústrednú tému kázania prvej cirkvi. Legendy nevysvetlia vznik prvých
priamych svedectiev. Inými slovami: legendy poukazujú na to, ako sa príbeh nafukoval.
Ako sa príbeh udial však vyrozprávali jeho účastníci, očití svedkovia toho, čo sa stalo.
Po tretie, zabúdate na to, že krédo z Prvého listu Korinťanom z kapitoly 15 je staršie ako
ktorékoľvek z evanjelií a o zjaveniach hovorí vo veľmi významnej miere. Vlastne sa tam
uvádza najväčšie množstvo svedkov - že Ježiša naraz videlo živého päťsto ľudí - a toto
musí pochádzať z veľmi starého prameňa. Najlepší dôvod pre zamietnutie teórie legiend je
to, že obe najstaršie vyznania viery, a to v pätnástej kapitole v Prvom liste Korinťanom a v
knihe Skutky apoštolov, sa datujú do skoršieho obdobia než materiál v evanjeliách.
A po štvrté, čo s prázdnym hrobom? Ak by vzkriesenie bolo čírou legendou, potom by telo
v hrobe ostalo. Ale v to veľkonočné ráno bol hrob prázdny, čo si vyžaduje ďalšiu
hypotézu."

Možnosť č. 2: Zjavenia boli halucináciami

Možnože svedkovia úprimne verili, že vidia Ježiša. Možnože verne zapísali, k čomu došlo.
No nemohlo sa stať, že v skutočnosti išlo len o halucináciu?
Habermas sa nad tým usmial. „Poznáte Garyho Collinsa?" spýtal sa ma.
Táto otázka ma vyviedla z miery. „Samozrejme. Nedávno som s ním robil rozhovor pre túto
istú knihu", odpovedal som.
„Je to podľa vás dostatočne kvalifikovaný psychológ?"
„Áno", odpovedal som váhavo, pretože sa mi videlo, že niečo na mňa chystá. „Má doktorát,
dvadsať rokov je profesorom, napísal množstvo kníh na psychologické témy, je
prezidentom národnej asociácie psychológov - áno, určite ho považujem za
kvalifikovaného."
Habermas mi podal akýsi papier. „Ja som ho požiadal, aby sa vyjadril k možnosti, že by to
boli halucinácie, a toto je jeho názor", povedal. Uvádzalo sa tam:
Halucinácie sú individuálne prejavy. To znamená, že danú halucináciu môže
vidieť iba jeden človek. Určíte nie sú niečím, čo by mohla vidieť skupina ľudí. Ani
nie je možné, aby jeden človek mohol vyvolať halucináciu u niekoho iného. A
pretože halucinácie sú subjektívnou záležitosťou, je jasné, že ostatní ľudia ich
nemôžu vidieť.10
„Teória halucinácie teda neobstojí, pretože máme viacero záznamov o tom, ako sa Ježiš
zjavil mnohým ľuďom a tí popisovali tú istú vec. A je tu niekoľko ďalších dôvodov, prečo
nemôžu halucinácie vysvetliť Ježišove zjavenia", pokračoval. „Učeníkmi po ukrižovaní
Ježiša zmietal strach, pochybnosti a zúfalstvo, kým halucinácie majú ľudia s bohatou
obrazotvornosťou, ktorí čosi nadšene očakávajú. Peter išiel tvrdohlavo za svojím cieľom a
Jakub pochyboval, a to určite nie sú dobrí kandidáti na halucinácie.
Koniec koncov, halucinácie sú vcelku zriedkavé. Spôsobujú ich zvyčajne drogy alebo
telesné obmedzenie. Asi nepoznáte nikoho, kto by mal halucinácie a neboli by spôsobené
jednou z týchto dvoch príčin. Ale tu sa od nás chce, aby sme verili, že v priebehu niekoľ-
kých týždňov zakúsili halucinácie ľudia pochádzajúci z rozličného prostredia a rôznych
pováh a zažili ich na rôznych miestach. Nezdá sa vám to prehnané? Ako možno vysvetliť,
že učeníci s Ježišom jedli a dotýkali sa ho? Ako to, že kráčal s dvoma z nich cestou do
Emauz? A čo prázdny hrob? Ak si ľudia iba mysleli, že videli Ježiša, jeho telo by muselo
byť stále v hrobe."
Dobre, pomyslel som si, ak to nebola halucinácia, možno to bolo niečo skrytejšie. „Mohol
by to byť príklad skupinovej sugescie, kde sa navzájom ľudia presvedčia o niečom, čo
neexistuje. Niečo také, ako povedal Michael Martin: ,Človek plný náboženského zápalu
môže vidieť to, čo chce, namiesto toho, čo reálne je.'"
Habermas sa zasmial. „Viete, Antony Flew, jeden z ateistov, s ktorým som o tom
diskutoval, mi povedal, že nemá rád, keď neveriaci používajú tento argument, pretože je
dvojsečný. Povedal, že kresťania veria, pretože chcú veriť, a ateisti neveria, pretože chcú
neveriť! Existuje viacero dôvodov, prečo si to učeníci nemohli navzájom vsugerovať. Oni
pravdu svojej viery obraňovali aj za cenu života. Niektorí by si po istom čase túto
skupinovú sugesciu premysleli. A čo Jakub, ktorý v Ježiša neveril, a Pavol, ktorý kresťanov
prenasledoval - dali by sa oni na niečo také nahovoriť? A čo s prázdnym hrobom?
Navyše tento pohľad nezodpovedá jasným popisom stretnutí s Ježišom, ako je to
zaznamenané v pätnástej kapitole Prvého listu Korinťanom a v iných pasážach. Očití
svedkovia boli presvedčení, že Ježiša videli živého, čo nemožno považovať za skupinovú
sugesciu."
Habermas sa na chvíľu zastavil, vytiahol ďalšiu knihu a zavŕšil svoje dôvodenie citátom od
prominentného teológa a historika Čaria Braatena: „,Ešte i tí skeptickejší historici súhlasia,
že pre prvotné kresťanstvo... bolo vzkriesenie Ježiša z mŕtvych skutočnou udalosťou
histórie, najhlbším základom ich viery, a nie mystickou predstavou povstávajúcou z bohatej
fantázie veriacich.'12
Niekedy sa ľudia chytajú aj slamky, len aby Ježišove zjavenia nejako vysvetlili. Ale nič
nezodpovedá všetkým dôkazom lepšie ako vysvetlenie, že Ježiš bol živý", zakončil
Habermas.

„NIET RACIONÁLNYCH POCHYBNOSTÍ"

Ježiš na kríži zomrel, čo nám veľmi názorne vykreslil Alexander Metherell. Jeho hrob bol
vo veľkonočné ráno prázdny, o čom akékoľvek pochybnosti rozptýlil William Lane Craig.
Jeho učeníci a ďalší ľudia ho videli, dotýkali sa ho a jedli s ním po jeho vzkriesení, čo
doložil Gary Habermas. Prominentný britský teológ Michael Green povedal: „Ježišove
zjavenia sú dokázané rovnako dobre ako čokoľvek iné v staroveku... Niet racionálnych
pochybností, že sa stali a že hlavný dôvod, prečo si kresťania v prvopočiatkoch boli o tom
takí istí, bolo práve to, že sa to stalo. S istotou mohli povedať: ,Videli sme Pána.' Oni
vedeli, že to bol on."13
Čakal ma posledný rozhovor pre túto knihu, v ktorom som sa chcel opäť zamerať na dôkazy
vzkriesenia. Rezervoval som si už letenku na opačný koniec krajiny, aby som sa
porozprával ešte s jedným odborníkom. Predtým, než som opustil Habermasovu kanceláriu,
položil som mu poslednú otázku. Váhal som s ňou, pretože bola trochu priehradná a obával
som sa, že na ňu dostanem automatickú odpoveď.
Išlo o otázku dôležitosti a významu vzkriesenia. Očakával som, že mi Habermas poskytne
štandardné odpovede, ako že je to jadro kresťanského posolstva, os, okolo ktorej sa krúti
kresťanská viera. A mal som pravdu, poskytol mi takýchto odpovedí celú kopu.
Prekvapilo ma však, že to nebolo všetko, čo povedal. Tento principiálny človek, zdatný a na
všetko pripravený debatér, na boj odhodlaný obranca viery mi dovolil nahliadnuť do svojej
duše. Odpovedal mi zo skúsenosti, ktorá vyrástla z tej najhlbšej doliny zúfalstva, akou kedy
vo svojom živote kráčal.

VZKRIESENIE PRE DEBBIE

Habermas sa poškrabkal na šedivejúcej brade. Rýchly spád myšlienok a tón diskutéra sa
kamsi vytratil. Žiadne ďalšie citácie bádateľov, žiadne citovanie Písma, žiadne ďalšie
obhajovanie. Opýtal som sa na dôležitosť vzkriesenia a Habermas, hoci tým riskoval, sa
rozhodol vrátiť sa do roku 1995, keď jeho žena Debbie pomaly zomierala na rakovinu
žalúdka. Intímnosť toho okamihu ma vyviedla z miery a všetko, čo som mohol robiť, bolo
počúvať.
„Sedel som na našej pohovke", začal s pohľadom obráteným kdesi nabok. Hlboko si
vzdychol a pokračoval. „Moja žena v spálni na poschodí umierala. Okrem niekoľkých
týždňov bola celý čas doma. Bolo to hrozné obdobie. Bola to asi tá najhoršia vec, aká sa mi
vôbec mohla stať."
Obrátil sa a pozrel priamo na mňa. „Ale viete, čo bolo na tom úžasné? Moji študenti mi
volali - nie jeden, ale niekoľkí - a hovorili, ,Nie ste v takýchto chvíľach šťastný, že príde
vzkriesenie?' Aj keď to boli ponuré chvíle, musel som sa usmiať, a to pre dva dôvody. Prvý:
moji študenti sa ma pokúsili rozptýliť mojím vlastným vyučovaním a druhý bol ten, že to aj
fungovalo.
Ako som tam sedel, predstavil som si Jóba, ako prechádzal cez všetky tie hrozné udalosti a
kládol Bohu otázky; no potom ho Boh umlčal a pár otázok sa opýtal on jeho. Vedel som, že
ak by vtedy prišiel Boh ku mne, opýtal by som sa iba na jedinú vec: ,Pane, prečo Debbie
zomiera?' A myslím, že Boh by mi odpovedal otázkou: ,Gary, vzkriesil som svojho Syna z
mŕtvych?', na čo by som ja odvetil: ,Pane, veď som o tom napísal sedem kníh. Samozrejme,
že bol vzkriesený z mŕtvych. Ale ja sa pýtam na Debbie!'
Myslím, že by sa ku mne vracal zakaždým s tou istou otázkou - ,Vzkriesil som svojho Syna
z mŕtvych?' ,Vzkriesil som svojho Syna z mŕtvych?', až kým by som nepochopil, čo
vzkriesenie znamená: ak bol pred dvetisíc rokmi vzkriesený Ježiš, potom je to odpoveď na
Debbieinu smrť v roku 1995. A viete čo? Zabralo to, už vtedy, keď som sedel na pohovke
blízko svojej umierajúcej ženy a pôsobí to doteraz.
V tom čase som bol emocionálne hrozne vyčerpaný a nedokázal som sa sústrediť na fakt, že
vzkriesenie je odpoveďou na jej utrpenie. Ešte stále som sa starostil, ešte stále som
premýšľal, ako mám teraz vychovávať štyri deti. Ale nebolo chvíle, kedy by ma táto pravda
neupokojila.
Strata manželky bola tá najbolestivejšia skutočnosť, s akou som sa doteraz musel
vyrovnávať, ale ak ma cez to vtedy dokázala preniesť myšlienka na vzkriesenie, potom ma
dokáže preniesť cez všetko. Moc vzkriesenia pôsobila v roku 30, v roku 1995, pôsobí dnes
a bude pôsobiť aj ďalej."
Habermas sa mi zadíval so očí. „To, čo vám teraz hovorím, nie je nijaká kázeň v kostole",
povedal pokojne. „Verím tomu z celého svojho srdca. Ak existuje vzkriesenie, existuje aj
nebo. Ak bol vzkriesený Ježiš, bola vzkriesená aj Debbie. A raz budem aj ja. Potom ich
uvidím oboch."

LITERATÚRA NA HLBŠIE ŠTÚDIUM

• Ankerberg, John a Weldon, John, Ready with an Answer. Eugene, Ore.: Harvest House, 1997.
" Geivett, R. Douglas a Habermas, Gary R. eds.. In Defense of Miracles. Downers Grove, 111.: IriterVarsity Press, 1997.
• Habermas, Gary a Flew, Antony, Didjesus Rise from the Dead? The Resurrection Debate. San Francisco: Harper and Row,
1987.
• Habermas, Gary a Moreland, J. R, Beyond Death: Exploríng the Evidence fór Immortality. Westchester, 111.: Crossway,
1998.
• Morison, Frank, Who Moved the Stone? Grand Rapids: Zondervan, 1987.
• Proctor, William, The Resurrection Report. Nashville: Broadman and Holman, 1998.
 14.
NEPRIAMY DÔKAZ
EXISTUJÚ ĎALŠIE FAKTY, KTORÉ POUKAZUJÚ NA
JEŽIŠOVO VZKRIESENIE?

Ani jediný svedok nevidel, ako Timothy McVeigh naložil dve tony výbušných látok do prenajatého
kamióna. Nikto nevidel, ako sa autom doviezol pred vládnu budovu v Oklahoma City a ako odpálil
nálož, pričom zabil 168 ľudí. A ani nijaká videokamera nezachytila, ako uniká zo scény.
No súdna porota bez pochybností prišla k záveru, že McVeigh je vinný z najhoršieho skutku
vnútroštátneho terorizmu v histórii Spojených štátov amerických. Ako sa k takémuto záveru
dopracovala? Tak, že žalobcovia zbierali fakt za faktom, svedectvo za svedectvom a jeden dôkazný
predmet za druhým, aby proti McVeighovi zosnovali z týchto nepriamych dôkazov
nespochybniteľnú obžalobu.
Hoci nikto zo sto tridsiatich siedmich predvolaných svedkov nevidel, ako McVeigh spáchal tento
kriminálny čin, ich svedectvo poskytlo nepriamy dôkaz o jeho vine: jeden podnikateľ dosvedčil, že
si McVeigh prenajal jeho kamión, McVeighov priateľ dosvedčil, že ten kedysi v rozhovore
spomínal, že z hnevu voči vláde vyhodí do vzduchu vládnu budovu a istý vedec potvrdil, že na
šatách McVeigha sa po jeho zadržaní našli stopy po výbušných látkach.
Žalobu doložilo aj viac ako sedemsto dôkazných predmetov počnúc účtenkami z motelov a taxíkov
cez záznamy telefónnych hovorov, kľúč ku kamiónu až po účet z čínskej reštaurácie. Po viac ako
osemnásť dní sa šikovne spriadala sieť dôkazov, v ktorej McVeigh beznádejne uviazol a nijako sa
nemohol vykrútiť.
Očité svedectvo sa nazýva priamym dôkazom a znamená, že človek pod prísahou popisuje, ako on
osobne videl obžalovaného spáchať trestný čin. Často ide o presvedčivé svedectvo, ktoré však nie-
kedy môže podliehať nejasným spomienkam či predsudkom, ba dokonca môže byť i cielene
prekrútené. Naproti tomu nepriamy dôkaz vytvárajú fakty, ktoré súvisia s daným činom a možno z
nich logicky vyvodiť závery.1 Výsledný efekt takéhoto svedectva môže byť rovnako silný, a v
mnohých prípadoch omnoho pôsobivejší ako výpovede očitých svedkov.
Mohli by sme sa na to spýtať Timothyho McVeigha. Možno si myslel, že sa mu podarilo spáchať
dokonalý zločin, pretože sa vyhol akýmkoľvek očitým svedkom, no i tak skončil v kresle smrti, a to
vďaka nepriamym dôkazom, ktoré ho odhalili rovnako nemilosrdne, ako by to urobilo akékoľvek
svedectvo z prvej ruky.
Po zvažovaní presvedčivých dôkazov o prázdnom hrobe a očitých výpovedí o stretnutí so
vzkrieseným Kristom nastal pre mňa čas, aby som vypátral nejaký nepriamy dôkaz, ktorý
by mohol posilniť obhajobu vzkriesenia. Vedel som, že ak sa taká nezvyčajná udalosť, akou
je vzkriesenie Ježiša z mŕtvych, naozaj udiala, potom história musí byť pretkaná
nepriamymi dôkazmi, ktoré tomu budú nasvedčovať.
Tento zámer ma priviedol ešte raz do južnej Kalifornie, tentokrát ku profesorovi, ktorý
majstrovsky spája odborné poznatky z histórie, filozofie a vedy.
• TRINÁSTE INTERVIEW: S FILOZOFOM J. P. MORELANDOM

Tmavosivé vlasy, strieborné fúzy a okuliare v zlatom ráme robia tohto energiou
prekypujúceho päťdesiatnika o niečo starším. Hovorí vzrušeným a nadšeným hlasom, a keď
chce zdôrazniť to, čo považuje za dôležité, nakláňa sa dopredu vo svojom hojdacom kresle,
ba niekedy v ňom až nadskakuje, akoby už už chcel vyskočiť a zasypať ma svojimi
argumentmi.
Moreland uvažuje tak systematicky a logicky, až sa zdá, že sa k diskutovanej téme
vyjadruje celkom bez námahy v ucelených súvetiach, ba dokonca v odstavcoch, pričom
zbytočne neplytvá slovami a nezaoberá sa nepodstatnými záležitosťami. Jeho odpovede
nepotrebujú nijaké redakčné úpravy. Keď sa mi zastavil diktafón, prestal rozprávať, nechal
ma vymeniť kazetu, a potom bez najmenšieho zaváhania pokračoval presne tam, kde
skončil.2
Je pravda, že Moreland je široko-ďaleko známy filozof s doktorátom z University of
Southern California a pohodlne sa orientuje v konceptuálnom svete Kanta a Kierkegaarda,
no nezostáva výlučne v abstraktnom svete. Študoval aj chémiu, históriu a teológiu; titul
magistra teológie získal na Dallas Theological Seminary. Momentálne je profesorom na
Talbot School of Theology, kde vyučuje filozofiu a etiku.3
V Morelandovej malej, ale príjemne domácky pôsobiacej kancelárii som zistil, že nepriamy
dôkaz Ježišovho vzkriesenia z mŕtvych existuje a pozostáva z mnohých faktov. Je stavaný
tehličku za tehličkou, a tie tvoria robustný základ, na ktorom môžeme s istotou postaviť
pevný záver.
Náš rozhovor som začal kategorickou výzvou: „Mohli by ste mi uviesť päť nepriamych
dôkazov, ktoré vás presvedčili, že Ježiš vstal z mŕtvych?"
Moreland ma pozorne počúval. „Päť príkladov?" opýtal sa. „Päť vecí, ktoré nikto
nevyvracia?"
Prikývol som. Nato si Moreland odsunul stoličku od stola a pustil sa do prvého zo svojich
argumentov, ktorým bola zmena v živote učeníkov a ich ochota umrieť za presvedčenie, že
Ježiš vstal z mŕtvych.

DÔKAZ ČÍSLO 1:
UČENÍCI ZA SVOJU VIERU UMIERALI
„Ukrižovanie Ježiša", začal Moreland, „jeho nasledovníkov znechu-tilo a odradilo. Už
neoplývali istotou, že Ježiša poslal Boh, pretože verili, že každého, kto skončil na kríži, Boh
preklial. Rovnako verili, tak ako ostatní Židia v tom období, že Boh by nedovolil, aby jeho
Mesiáša popravili. Ježišovo hnutie bolo teda úplne ochromené.
A zrazu jeho učeníci po krátkom čase zanechávajú svoje povolania a znovu sa
zhromažďujú, aby celý svoj ďalší život zasvätili šíreniu veľmi konkrétnej zvesti - že Ježiš
Kristus bol Boží Mesiáš, ktorý zomrel na kríži, navrátil sa do života a oni ho videli živého.
A boli ochotní hlásať jeho pravdy bez akejkoľvek odmeny - nazerané ľudskými očami.
Často nemali čo jesť, spali pod holým nebom, stávali sa terčom posmechu, museli
podstúpiť bičovanie či väzenie. Nakoniec väčšinu z nich mučili a popravili. A prečo si
zvolili takýto život? Pretože im išlo o nejaké dobré veci či ideály? To určite nie! K tomu sa
mohli odhodlať len vďaka nepochybnému presvedčeniu, že Ježiša Krista videli po smrti
živého. Nedá sa vysvetliť, ako by táto skupinka mohla prísť s takým konkrétnym
posolstvom bez toho, aby mala skúsenosť so vzkrieseným Kristom. Neexistuje iné
adekvátne vysvetlenie."
„Dobre, boli ochotní umrieť za svoje presvedčenie. Ale", namietol som, „to sú ochotní
urobiť aj moslimovia, mormóni alebo nasledovníci Jima Jonesa či Dávida Koresha. Môže to
byť dôkaz ich fanatického zápalu, ale úprimne si povedzme, že to nepotvrdzuje, že to, čomu
verili, je pravda."
„Počkajte chvíľu! Dobre porozmýšľajte nad rozdielom", zastavil ma, prestal sa hojdať v
kresle a oprel sa nohami o zem. „Moslimovia môžu byť ochotní zomrieť za svoje
presvedčenie, že sa Mohamedovi zjavil Alah, ale toto zjavenie nebolo verejné. Takže sa v
tom môžu mýliť. Môžu si úprimne myslieť, že je to pravda, ale nemôžu to dosvedčiť ako
fakt, pretože to sami nevideli. Ale apoštoli boli ochotní zomrieť za niečo, čo sami na vlastné
oči videli a čoho sa vlastnými rukami dotýkali. Oni nielenže verili, že Ježiš vstal z mŕtvych,
oni to s istotou vedeli. A keď jedenásť hodnoverných ľudí bez postranných úmyslov - ktorí
nemali čo získať, len mohli veľa stratiť - zhodne tvrdí, že videli niečo na vlastné oči, tak to
už sa dá ťažko vyvrátiť."
Usmial som sa, pretože som touto námietkou stál v role diablovho advokáta. Vedel som, že
má pravdu. Ľudia zomrú za svoje náboženské presvedčenie, ak sú úprimne presvedčení, že
je pravdivé, ale nebudú preň umierať ak vedia, že je falošné. Kým väčšina ľudí iba verí, že
ich presvedčenie je pravdivé, učeníci bez pochýb vedeli, či Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych,
alebo nie. Tvrdili, že ho videli, rozprávali sa s ním a jedli s ním. Ak by si tým neboli
absolútne istí, nedali by sa umučiť za hlásanie zmŕtvychvstania Ježiša.3
„Dobre, presvedčili ste ma", povedal som. „Ale v čom spočívajú ďalšie dôkazy?"

DÔKAZ ČÍSLO 2:
OBRÁTENIE POCHYBOVAČOV
„Ďalším nepriamym dôkazom je", pokračoval Moreland, „že niekoľkí zatvrdení skeptici,
ktorí v Ježiša pred jeho ukrižovaním neverili a stavali sa voči kresťanstvu nepriateľsky, sa
po Ježišovej smrti obrátili a prijali kresťanskú vieru. Iný dôvod takejto zmeny názoru než
stretnutie so vzkrieseným Kristom neprichádza do úvahy."
„Zrejme hovoríte o Jakubovi, Ježišovom bratovi, a o Saulovi z Tarzu, ktorý sa stal
apoštolom Pavlom", povedal som. „Ale máte naozaj nejaký spoľahlivý dôkaz, že Jakub o
Ježišovi pochyboval?"
„Pravdaže", odvetil. „Evanjeliá nám vravia, že Ježišova rodina, vrátane Jakuba, bola
šokovaná z toho, čo Ježiš o sebe vyhlasoval. Neverili v neho a polemizovali s ním.
Staroveká židovská rodina len zriedkavo neakceptovala rabína. Preto by pisatelia evanjelií
nemali žiaden motív, aby si takýto skeptický prístup jeho rodiny vymysleli, ak by nebol
pravdivý.
Historik Flavius zaznamenal, že Jakuba, Ježišovho brata, neskôr v Jeruzaleme ukameňovali
na smrť pre vieru vo svojho brata. Prečo sa Jakub tak zmenil? Pavol nám dáva odpoveď:
zjavil sa mu vzkriesený Ježiš. Iného vysvetlenia niet."
Naozaj nie, pomyslel som si. „A Saul?" opýtal som sa. „Ako farizej nenávidel všetko, čo
narúšalo tradície židovského ľudu. Podľa neho bolo toto nové hnutie, zvané kresťanstvo,
vrcholom neposlušnosti. Vždy, keď mal možnosť, vybíjal si svoju zlosť prenasledovaním
kresťanov. No náhle nielenže kresťanov prestáva prenasledovať, ale vstupuje do ich hnutia!
Ako sa to stalo? Všetci súhlasia, že List Galaťanom napísal naozaj Pavol a on sám v tom
liste hovorí, čo ho prinútilo, aby sa obrátil o stoosemdesiat stupňov a stal sa hlavným
zástancom kresťanskej viery. Vlastnou rukou potvrdzuje, že videl vzkrieseného Krista a
počul jeho hlas, ktorým ho Ježiš povolal za jedného zo svojich nasledovníkov."
Čakal som, že Moreland príde k tomuto bodu, aby som mu mohol predložiť námietku
Michaela Martina, veľkého kritika kresťanstva. Povedal, že ak budeme brať Pavlovu
konverziu ako dôkaz pre pravdu o vzkriesení, potom treba brať Mohamedovu konverziu k
islamu ako dôkaz pre pravdu, že Ježiš nebol vzkriesený, pretože moslimovia vzkriesenie
odmietajú. „V podstate hovorí, že Pavlova a Mohamedova konverzia sa navzájom
vylučujú", povedal som Morelandovi. „Úprimne povedané, je to zaujímavý pohľad. Nezdá
sa vám, že má pravdu?"
Morelanda to nezarazilo. „Pozrime sa na Mohamedovu konverziu bližšie", povedal
pokojným hlasom. „Nikto o tom nič nevie. Mohamed tvrdí, že išiel do jaskyne a tam zažil
duchovnú skúsenosť, keď mu Alah zjavil Korán. Niet žiadnych očitých svedkov, ktorí by to
potvrdili. Mohamed nekonal nijaké zázraky, ktorými by podložil svoje tvrdenia. A ľudia
mohli mať pre nasledovanie Mohameda vedľajšie motívy, pretože spočiatku sa islam šíril
zväčša vojenskými výbojmi. Mohamedovi stúpenci získali politický vplyv a moc nad
dedinami, ktoré obsadili, a ,obrátili' ich na islam silou meča.
Porovnajme to teraz s výrokmi prvých stúpencov Ježiša Krista, vrátane Pavla. Tvrdili, že sa
na verejnosti udiali veci, ktoré videli aj iní. Ďalej, keď Pavol písal Druhý list Korinťanom -
jeho autorstvo nikto nevyvracia - pripomína zboru v Korinte, že keď bol u nich predtým,
konal zázraky. Nemohol by si dovoliť povedať niečo také, ak by to nebola pravda, veď tí
ľudia by ho usvedčili z klamstva." „Kam tým mierite?" spýtal som sa.
„Uvedomte si, že tu nejde len o ten jednoduchý fakt, že Pavol zmenil svoje postoje. Treba
vysvetliť, ako u neho prebehla zmena vierovyznania, ktorá úplne protirečila jeho výchove:
ako videl vzkrieseného Krista pri udalosti na verejnosti, keď to videli aj iní, ale nerozumeli,
čo sa stalo, a ako konal zázraky, aby dokázal, že je skutočne apoštolom."
„Dobre, dobre, rozumiem. Pripúšťam, že vaše vysvetlenie je presvedčivé", povedal som,
pričom som mu gestom ruky naznačil, aby prešiel k ďalšiemu dôkazu.

DÔKAZ ČÍSLO 3:
PREMENA KĽÚČOVÝCH SOCIÁLNYCH ŠTRUKTÚR
Aby mi Moreland mohol vysvetliť ďalší z nepriamych dôkazov, musel mi najprv objasniť
niektoré súvislosti zo židovskej kultúry.
„Za časov Ježiša Židia už sedemsto rokov žili striedavo pod útlakom Babylončanov,
Asýrčanov, Peržanov, a potom Grékov a Rimanov", povedal Moreland. „Mnohí Židia
museli opustiť svoju domovinu, alebo sa dostali do zajatia a žili ako vyhnanci v krajinách
iných národov. Zaujímavé je, že Židia sú tu dodnes, ale národy ako Chetiti, Perizejci,
Amónci, Asýrčania, Peržania či Babylončania patria do minulosti. Prečo? Pretože títo ľudia
sa dali ovládnuť inými národmi, premiešali sa s nimi a stratili svoju národnú identitu. A
prečo sa to nestalo Židom? Pretože veci, ktoré robia Židov Židmi, teda sociálne štruktúry,
ktoré im dávali ich národnú identitu, boli pre nich neuveriteľne dôležité. Židia ich
odovzdávali svojim deťom, pravidelne ich svätili na sobotňajších stretnutiach v synagógach
a upevňovali ich rôznymi rituálmi. Vedeli, že ak by to nerobili, zakrátko by ako národ
vymizli, boli by asimilovaní inými kultúrami.
No sociálne inštitúcie boli dôležité aj z ďalšieho dôvodu: Židia verili, že im ich zveril Boh.
Verili, že ich odmietnutím by riskovali zatratenie svojich duší po smrti v pekle. Zrazu sa
však zjaví rabín menom Ježiš, pôvodom z nižšej vrstvy. Vyučuje tri roky, zhromaždí si
nasledovníkov z nižšej a strednej vrstvy, dostane sa do problémov s autoritami a ukrižujú
ho, ako aj tridsaťtisíc iných v tom období.
Ale päť týždňov po ukrižovaní má viac ako desaťtisíc nasledovníkov z radov Židov, ktorí
tvrdia, že je iniciátorom nového náboženstva. A teraz to najdôležitejšie: jeho zástancovia sú
ochotní opustiť alebo zmeniť všetkých päť sociálnych inštitúcií, ku ktorým boli vedení už
od detstva a ktoré mali pre nich jednak sociologický a jednak teologický význam."
„Teda ide o to, že sa muselo diať niečo veľké", povedal som.
Moreland zopakoval: „Dialo sa niečo veľmi veľké!"
Prevrat v židovskom spôsobe života
Požiadal som Morelanda, aby vysvetlil, ako Ježišovi nasledovníci zmenili alebo opustili
týchto päť sociálnych štruktúr.
• „Po prvé", povedal, „už od čias Abraháma a Mojžiša Židia verili, že raz za rok musia
priniesť zvieraciu obeť na zmierenie za hriechy. Boh prenesie ich hriechy na obetované
zviera, čím im budú odpustené a oni budú v správnom vzťahu k Bohu. Ale z ničoho nič, po
smrti tohto nazaretského tesára jeho nasledovníci zo židovského národa viac obete
neprinášajú.
• Po druhé, Židia zdôrazňovali dodržiavanie zákonov, ktoré im Boh zveril skrze Mojžiša. Z
ich pohľadu ich práve toto oddeľovalo od pohanských národov. Ale krátko po Ježišovej
smrti jeho nasledovníci začínajú tvrdiť, že sa plným členom ich komunity nestávaš iba
obyčajným dodržiavaním Mojžišovho zákona.
• Po tretie, Židia úzkostlivo zachovávali sabat; každú sobotu nerobili nič, iba si plnili svoje
náboženské povinnosti. Týmto si zabezpečili správny vzťah k Bohu a spásu pre svoju
rodinu. Po smrti nazaretského tesára sa v prípade jeho nasledovníkov táto tisícpäť-storočná
tradícia prudko zmenila. Títo kresťania majú bohoslužby v nedeľu - prečo? Pretože vtedy
Ježiš vstal z mŕtvych.
• Po štvrté, verili v jedného jediného Boha. Ale kresťania učia o inej forme monoteizmu,
hovoria, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jeden Boh. Toto je radikálne odlišné od toho, v čo
verili Židia, ktorí považujú tvrdenie, že niekto môže byť Boh aj človek zároveň, za vrchol
herézy. A predsa niektorí Židia začali uctievať Ježiša ako Boha už v prvej dekáde dejín
kresťanského náboženstva.
• Po piate, títo kresťania zobrazovali Mesiáša ako niekoho, kto trpel a zomrel za hriechy
sveta, kým Židia boli vedení k viere, že Mesiáš bude politickým vodcom, ktorý zničí rímske
armády." V kontexte toho všetkého sa Moreland pustil do rétorického útoku, upierajúc na
mňa svoj pevný pohľad. „Lee", povedal mi, „ako je možné vysvetliť, že nielen jeden Žid,
ale v krátkom časovom rozmedzí celá komunita aspoň desiatich tisícov Židov bola ochotná
vzdať sa týchto piatich ústredných bodov viery, ktoré im slúžili tak sociologicky, ako aj
teologicky po toľké stáročia? Moje vysvetlenie je jednoduché: videli Ježiša vzkrieseného z
mŕtvych." Hoci som musel priznať, že ide o závažné argumenty, pochyboval som, či naši
súčasníci dokážu oceniť význam takejto radikálnej zmeny.
„Dnešní ľudia sú vo svojej viere veľmi premenliví", povedal som. „Prelietajú sem a tam
medzi new age a kresťanstvom. Niečo preberú aj z budhizmu, všetko si pomiešajú a
pospájajú a vyrobia si svoju vlastnú duchovnosť. Urobiť zmeny, aké ste spomínali, by sa im
nezdala žiadna veľká vec."
Moreland prikývol. Určite už takýto protiargument počul. „Takého človeka by som sa
opýtal: ,Povedzte mi, na čo sa v živote najviac spoliehate? Čomu naozaj veríte? Že vaši
rodičia sú dobrí ľudia? Že vražda je nemorálny čin? A predstavte si, aká radikálna vec by
sa musela udiať, aby ste sa toho presvedčenia vzdali, alebo aby ste vo svojom živote
zmenili čokoľvek, čo si naozaj vážite.' Myslite na to, že išlo o veľkú skupinu. Tí ľudia
opustili tradície, ktoré sa dedili po celé stáročia a o ktorých celý národ veril, že pochádzajú
od samého Boha. Urobili to, aj keď vedeli, že ohrozujú svoje vlastné dobro, a tiež verili, že
riskujú zatratenie svojich duší v pekle, ak by sa mýlili. Ba čo viac, nečinili tak preto, že boli
presýtení starých tradícií. Vzdali sa ich, pretože videli zázraky, ktoré nevedeli vysvetliť a
ktoré ich nútili nazerať na svet inými očami."
„Áno, my sme individualisti, ktorí majú radi technologickú a sociologickú zmenu", súhlasil
som. „Tradícia pre nás veľa neznamená."
„Presne tak", pritakal Moreland. „No títo ľudia si tradíciu vážili. Žili v období, keď sa
najviac cenili tie najstaršie zvyky. Čím hlbšie v histórii sa dala vystopovať nejaká idea, o to
vierohodnejšie vyznievala jej pravdivosť. Takže prichádzať s novými myšlienkami bolo vo
vtedajšej spoločnosti niečo úplne iné, ako je to teraz u nás.
Verte mi", zakončil, „tieto zmeny v židovskom sociálnom systéme neboli iba nejaké malé
kozmetické úpravy, ktoré sa pokojne uplatnili. Naopak, nebolo to nič menej než sociálne
zemetrasenie! A zemetrasenia sa nedejú bez príčiny."

DÔKAZ ČÍSLO 4:
LÁMANIE CHLEBA A KRST
Ako ďalší nepriamy dôkaz udalosti vzkriesenia uviedol Moreland to, že sa v prvej cirkvi
objavila sviatosť lámania chleba a sviatosť krstu. Mal som k tomu zopár výhrad.
„Nie je jednoducho prirodzené, že si náboženstvá vytvoria svoje vlastné rituály a praktiky?"
spýtal som sa. „Všetky náboženstvá ich majú. Ako by teda mohli dokazovať niečo o
vzkriesení Ježiša?"
„Dobre, ale zamyslime sa hlbšie, čo znamená lámanie chleba", odvetil. „Zvláštne je, že títo
prví nasledovníci Ježiša sa neschádzali, aby naňho spolu spomínali alebo ho oslavovali za
to, aký bol úžasný. Pri tomto pravidelnom slávnostnom akte lámania chleba sa schádzali z
jediného dôvodu: aby si pripomenuli, že Ježiš bol verejne zavraždený, a to tragickým a
pokorujúcim spôsobom.
Pokúsme sa to priblížiť súčasnému chápaniu. Ak by sa pravidelne schádzala nejaká skupina
ľudí, ktorí si obľúbili Johna F. Kennedyho, zrejme by si chcela pripomenúť jeho
konfrontáciu s Ruskom, podporu občianskych práv a jeho charizmatickú osobnosť. Ale ne-
schádzali by sa, aby oslavovali fakt, že ho zavraždil Lee Harvey Oswald! To by však bola
správna analógia k tomu, čo urobili prví kresťania. Ako by ste to vysvetlili? Ja to
vysvetľujem takto: uvedomili si, že vražda Ježiša Krista bol nevyhnutný krok k omnoho
väčšiemu víťazstvu. Smrť nemala posledné slovo - to vyslovil Ježiš, keď za nás všetkých
porazil smrť tým, že vstal z mŕtvych. Ježišovi stúpenci oslavovali jeho popravu, pretože
boli presvedčení, že ho aj po nej videli živého."
„A čo krst?" spýtal som sa.
„Prvá cirkev prevzala formu krstu zo svojich židovských zvyklostí, kde mal názov ,krst
prozelytov'. Keď sa pohania chceli zaviazať k dodržiavaniu Mojžišových zákonov, Židia
ich pokrstili z moci Boha Izraela. Ale v Novom zákone boli ľudia krstení v mene Boha
Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého, čo znamenalo, že Ježiš získal štatút Boha.
A nielen to. Krst bol oslavou Ježišovej smrti práve tak, ako lámanie chleba. Ponorením sa
pod vodu oslavujete a vyznávate Ježišovu smrť, vystúpením z vody oslavujete a vyznávate
fakt, že Ježiš bol vzkriesený do novosti života."
Prerušil som ho: „Tvrdíte, že sviatosti neboli jednoducho prebraté z takzvaných mystických
náboženstiev?"
„O tom som presvedčený, a to z viacerých dôvodov", odvetil Moreland. „Po prvé, nie je
ťažké dokázať, že ani jedno mystické náboženstvo nemalo ideu zomierajúceho a
zmŕtvychvstalého boha až do časov vzniku Nového zákona. Takže ak niekto od niekoho
niečo prebral, potom jedine iné náboženstvá z kresťanstva. Po druhé, prax krstu pochádzala
zo židovských zvyklostí a Židía si dávali veľký pozor, aby do ich bohoslužieb neprenikli
pohanské alebo grécke idey. A po tretie, tieto dve sviatosti sa dajú vystopovať až do úpl-
ných počiatkov kresťanskej komunity, čo je príliš skoro na to, aby akékoľvek iné
náboženstvo mohlo ovplyvniť ich chápanie významu Ježišovej smrti."

DÔKAZ ČÍSLO 5:
VZNIK CIRKVI
Svoj posledný argument uviedol Moreland takto: „Vždy, keď nastáva významná
spoločenská zmena, historici sa usilujú nájsť udalosti, ktoré ju dokážu vysvetliť."
„Áno, to dáva zmysel", pritakal som.
„Zamyslime sa teda nad vznikom kresťanskej cirkvi. Bezpochyby začala pôsobiť krátko po
Ježišovej smrti a rozšírila sa tak rýchlo, že zhruba v priebehu dvadsiatich rokov prenikla aj
do cisárovho paláca v Ríme. A nielen to. Toto hnutie zvíťazilo nad množstvom súperiacich
ideológií a nakoniec ovládlo a porazilo celú Rímsku ríšu.
Predstavte si teraz, že by ste boli Marťan a pozerali by ste sa zhora na udalosti 1. storočia.
Predpokladali by ste, že prežije skôr Rímska ríša alebo kresťanstvo? Asi by ste nič nestavili
na chatrnú skupinku ľudí, ktorých hlavným posolstvom bolo to, že ukrižovaný tesár z
bezvýznamnej dedinky porazil smrť. A predsa boli takí úspešní, že dnes svojim deťom
dávame mená Peter či Pavol a svojich psov nazývame Cézar alebo Nero!
Páči sa mi, ako to vyjadril C. F. D. Moule, odborník na Nový zákon z Cambridgeskej
univerzity: ,Ak vznik Nazarénov, fenomén nepopierateľné overený Novým zákonom vyryje
v histórii dieru, ktorá má rozmery a význam vzkriesenia a prázdneho hrobu, čím sa ju
svetskí historici pokúsia zapchať?'"4
Nebol to síce Morelandov najsilnejší argument, pretože aj iné náboženské hnutia sa rapídne
rozšírili, napriek svojim skromným začiatkom, ale jeho dokazovaniu to na sile neubralo,
pretože nepriamy dôkaz nespočíva výlučne na sile jediného faktu. Pôsobí skôr súhrnnou
silou viacerých faktov, ktoré spolu poukážu na pravdu a odhalia ju. Podľa Morelanda je táto
vec jasná.
„Pozrite sa, po zvážení týchto nepriamych dôkazov môžete prísť k záveru, že Ježiš z
mŕtvych nevstal. Potom však budete musieť ponúknuť alternatívne vysvetlenie, ktoré
dokáže objasniť všetkých päť uvedených skutočností. Treba si uvedomiť, že niet otáznikov
okolo toho, či sú tieto skutočnosti pravdivé; ide o to, ako ich vysvetliť. A ja som ešte nikdy
nepočul lepšie vysvetlenie ako je Ježišovo vzkriesenie."
V mysli som si znovu prešiel nepriame dôkazy: ochota učeníkov zomrieť pre to, čo zažili;
úplná zmena v živote pochybovačov, ako boli Jakub a Saul; radikálna zmena sociálnych
štruktúr, ktoré si Židia chránili po celé stáročia; náhle zavedenie lámania chleba a krstu a
ohromujúce objavenie sa a rast cirkvi.
Po vymenovaní a vysvetlení týchto piatich nesporných faktov som musel s Morelandom
súhlasiť, že len a jedine vzkriesenie im všetkým dáva plný zmysel. Žiadne iné vysvetlenie
neobstojí. A to sú iba nepriame dôkazy. Keď som k nim pridal pádny dôkaz o tom, že
Ježišov hrob bol prázdny a presvedčivé svedectvá o jeho zjaveniach po vzkriesení, zdalo sa,
že prípad je úspešne ukončený.
Tak znelo aj hodnotenie Sira Lionela Luckhooa, skúseného advokáta, ktorý sa dostal do
Guinnessovej knihy rekordov za to, že dvestoštyridsaťpäťkrát po sebe dokázal vybojovať
oslobodzujúci rozsudok pri obvinení z vraždy.5 Kráľovná Alžbeta ho dvakrát pasovala za
rytiera. Bývalý sudca a diplomat sám podrobil historické fakty o vzkriesení precíznej
analýze a všetko skúmal niekoľko rokov, kým vyhlásil: „Jednoznačne tvrdím, že dôkazy pre
vzkriesenie Ježiša Krista sú natoľko preukazné, že si vyžadujú prijatie s istotou, ktorá
neponecháva absolútne žiaden priestor pre pochybnosti."6
No pozor. Je tu ešte čosi viac.

UROBME POSLEDNÝ KROK

Naše interview skončilo. Ukladal som si svoje veci do kufríka a pritom sme sa s
Morelandom doberali kvôli futbalu. Aj keď som sa ponáhľal, aby som chytil let do Chicaga,
zastavil som sa, pretože Moreland povedal niečo, čo ma zarazilo.
„Existuje ešte jedna kategória dôkazov, na ktorú ste sa vôbec nepýtali", poznamenal.
Mysľou mi prebehol celý rozhovor. „Vzdávam sa. O čo ide?"
„Je to neustály proces, ktorý pokračuje v celom svete. Vzkrieseného Krista aj dnes stretajú
ľudia zo všetkých kultúr, zo všetkých vrstiev, ľudia s akoukoľvek povahou, so vzdelaním i
bez, bohatí i chudobní, ľudia racionálni i emotívni, muži i ženy", povedal. „Všetci by vám
dosvedčili, že Ježiš Kristus zmenil ich životy viac ako čokoľvek iné na svete."
Moreland sa naklonil dopredu, pretože chcel svoje slová zdôrazniť: „Podľa mňa je práve
toto tým vrcholným dôkazom, a nielen jedným z dôkazov, ale konečným a
najpreukaznejším dôkazom, že Ježišovo posolstvo dokáže otvoriť dvere k priamemu
stretnutiu so vzkrieseným Kristom."
„Predpokladám, že ste niečo také zažili", povedal som. „Povedzte mi o tom niečo."
„V roku 1968 som študoval chémiu na Univerzite v Missouri a vierou som opovrhoval.
Vtedy som však prišiel na to, že ak budem skúmať Ježišove vyhlásenia kriticky, ale s
otvorenou mysľou, objavím viac ako dosť dôkazov na to, aby som mu uveril. Preto som
urobil krok viery presne tým smerom, ktorým ukazovali dôkazy: Prijal som Ježiša Krista
ako toho, kto mi odpúšťa a vedie ma. Začal som s ním - so vzkrieseným Kristom -
nepretržite komunikovať. Za tri desaťročia som získal stovky konkrétnych odpovedí, stali
sa mi veci, ktoré sa nedajú prirodzene vysvetliť a zakúsil som zmenený život, ktorý
presahuje všetko, čo som si vôbec kedy dokázal predstaviť."
Na to som sa však ohradil, že zmenu života možno zažiť aj v iných náboženstvách, ktoré sú
v úplnom rozpore s kresťanstvom. „Nie je nebezpečné zakladať svoje rozhodnutia na
subjektívnych skúsenostiach?" spýtal som sa.
„Dovoľte mi objasniť dve veci", odvetil. „Ja nehovorím: Dôverujte svojej skúsenosti',
hovorím: ,Všetko si úprimne premyslite, zvážte dôkazy a potom dovoľte, aby sa skúsenosť
stala posledným krokom k úspešnej obhajobe prípadu.' Po ďalšie, ak to, na čo dôkazy
poukazujú, je pravda, teda ak všetky druhy dôkazov naozaj poukazujú na Ježišovo
vzkriesenie, potom si sám dôkaz žiada experimentálnu skúšku."
„Čo konkrétne máte na mysli?"
„Ide len o toto: Ježiš je stále živý, čo si ja môžem overiť tým, že sa k nemu obrátim. Ak by
ste sedeli v súdnej porote a vypočuli si dostatok dôkazov, ktoré vás presvedčili o vine
obžalovaného, bolo by úplne nezmyselné, aby ste sa v tom okamihu prestali prípadom
zaoberať a neurobili posledný krok k jeho usvedčeniu. Prijať dôkazy o tom, že Ježiš bol
vzkriesený a neurobiť posledný krok k tomu, aby si to človek sám experimentálne overil, by
znamenalo minúť cieľ, na ktorý dôkazy neodvratne ukazujú."
„Takže", povedal som, „ak dôkazy jasne ukazujú určitým smerom, je iba rozumné a logické
pokračovať tadiaľ ku zakúseniu skutočnosti."
Prikyvoval. „Presne tak to je. Je to len konečné potvrdenie istoty o dôkazoch. Povedal by
som to ešte takto: Dôkaz si vyžaduje overenie pokusom."

LITERATÚRA NA HLBŠIE'ŠTÚDIUM
• Green, Michael, Chríst Is Risen: So What?Kent, England: Sovereign World 1995 • McDowell, Josh, The
Resurrection Factor. San Bernardino, Calif.:Here's Life! 1981,
• Moreland, J. R, Scaling the Secular City. Grand Rapids- Baker 1987
• Moule, C. F. D., The Phenomenon of the New Testament. London:'sCM Press 1967.
 ZÁVER: VERDIKT HISTÓRIE
K ČOMU VEDÚ DÔKAZY - A ČO TO DNES
ZNAMENÁ?

Bola novembrová nedeľa. Zavrel som sa doma vo svojej pracovni a celé poobedie som si
znovu prechádzal duchovnú cestu, po ktorej som kráčal posledných dvadsaťjeden mesiacov.
Vo svojom samostatnom bádaní po pravde o Ježišovi Kristovi v historických štúdiách a
iných písomných materiáloch som postupoval podobne, ako pri rozhovoroch s odborníkmi.
S čo najväčšou otvorenosťou, akej som bol schopný, som kládol otázky a analyzoval
odpovede.
Teraz nastal kritický moment. Dôkazy boli jasné. Jedinou zostávajúcou otázkou bolo, čo s
tým urobím. Vytiahol som notes a začal som si čítať otázky, ktoré som vzniesol ešte na
začiatku svojho bádania a niektoré z kľúčových faktov, ktoré som odhalil pri svojom indi-
viduálnom štúdiu. Podobným spôsobom som sa rozhodol zhrnúť podstatu toho, čo sme
zistili pri našom spoločnom skúmaní dôkazov.

ˆ
MOŽNO DÔVEROVAŤ JEŽIŠOVÝM ŽIVOTOPISOM?
Kedysi som si myslel, že evanjeliá boli obyčajnou náboženskou propagandou,
zdeformované prebujnenou predstavivosťou a evanjelizačným zápalom jeho šíriteľov.
Avšak Craig Blomberg, jeden z najpoprednejších odborníkov na túto otázku nám predložil
presvedčivé doklady o tom, že evanjeliá odrážajú svedectvá očitých účastníkov udalostí a
nesú nepopierateľné znaky hodnovernosti. Tieto životopisy Ježiša Krista sú také skoré, že
ich nemožno považovať za prekrútené legendy. Viera v Ježišove zázraky, vzkriesenie a jeho
božskú prirodzenosť v skutočnosti siaha až do čias zrodu kresťanstva.

ˆ
ODOLÁ JEŽIŠOV ŽIVOTOPIS DÔKLADNEJ ANALÝZE?
Blomberg presvedčivo dokázal, že cieľom pisateľov evanjelií bolo spoľahlivo zachovať
históriu. Mali na to predpoklady; vo svojej úprimnosti zapísali aj materiál, ktorý im celkom
nemusel vyhovovať a nedovolili, aby ich predsudky a túžby ovplyvnili ich záznamy.
Súzvuk evanjelií v základných faktoch, znásobený rozdielnosťou v istých detailoch, im
prepožičiava historickú spoľahlivosť. Navyše treba brať do úvahy, že prvá cirkev by sa
nemohla zakoreniť a rozrastať priamo uprostred Jeruzalema, ak by vo svojom kázaní
uvádzala fakty, ktoré by jej súčasníci mohli označiť za prehnané alebo falošné. Evanjeliá
úspešne prešli všetkými ôsmimi dôkazovými testami.
ˆ
NAKOĽKO SPOĽAHLIVO SA ZACHOVALI JEŽIŠOVE ŽIVOTOPISY?
Svetoznámy vedec Bruce Metzger povedal, že v porovnaní s ostatnými starovekými
dokumentmi existuje bezprecedentné množstvo rukopisov Nového zákona, ktoré možno
datovať veľmi blízko k originálom. Moderná verzia Nového zákona sa zhoduje s
najstaršími textami na 99,5 percenta a zvyšných 0,5 percenta sa vôbec netýka hlavných
kresťanských doktrín. Kritériá, podľa ktorých raná cirkev vyčlenila Bohom inšpirované
knihy, nám zaistili, že teraz máme k dispozícii tie najlepšie záznamy o Ježišovi.

ˆ
EXISTUJE SPOĽAHLIVÝ DÔKAZ O JEŽIŠOVI MIMO JEHO ŽIVOTOPISOV?
„O Ježišovi Kristovi máme lepšiu historickú dokumentáciu než o zakladateľoch
ktoréhokoľvek iného starovekého náboženstva", povedal Edwin Yamauchi. Mimo
biblických prameňov potvrdzujú, že mnoho ľudí verilo, že Ježiš uzdravoval a že bol
Mesiášom. Rovnako potvrdzujú, že bol ukrižovaný, a že napriek tejto potupnej smrti ho
jeho nasledovníci, ktorí verili, že stále žije, uctievali ako Boha. Jeden odborník
zdokumentoval tridsaťdeväť starobylých prameňov, ktoré
potvrdzujú viac ako sto faktov o Ježišovom živote, učení, ukrižovaní a vzkriesení. Podľa
učenca Garyho Habermasa sa sedem necirkev-ných zdrojov a viacero raných kresťanských
vyznaní viery týka božskej prirodzenosti Ježiša Krista. Táto doktrína bola „určite prítomná
v najranejšej cirkvi."

ˆ
SÚHLASÍ ARCHEOLÓGIA S JEŽIŠOVÝMI ŽIVOTOPISMI, ALEBO ICH
VYVRACIA?
Archeológ John McRay povedal, že archeologické objavy potvrdili hodnovernosť Nového
zákona. Niet objavu, ktorý by kedy vyvrátil čo len jediný biblický údaj. Archeológia
dokázala, že Lukáš, ktorý napísal približne jednu štvrtinu Nového zákona, bol zvlášť
precízny historik. Iný expert sa vyjadril: „Ak bol Lukáš taký dôkladný a presný v menej
významných údajoch svojho historického záznamu, ako by sa dalo logicky zdôvodniť, že
bol ľahkovážny alebo nepresný v záznamoch o veciach, ktoré boli omnoho dôležitejšie, a to
nielen pre neho, ale aj pre iných?" Jednou z nich je napríklad Ježišovo vzkriesenie.

ˆ
JE HISTORICKÝ JEŽIŠ TEN ISTÝ AKO JEŽIŠ VIERY?
Ježišov seminár, ktorý má veľkú publicitu, pochybuje o tom, že by Ježiš naozaj povedal
väčšinu jemu pripisovaných výrokov. Gregory Boyd sa však o predstaviteľoch seminára
vyjadril, že predstavujú „extrémne malý počet učencov, akúsi radikálnu frakciu, ktorá tvorí
krajne ľavé krídlo uvažovania o Novom zákone". Seminár dopredu vylúčil možnosť
konania zázrakov, riadil sa neobjektívnymi kritériami a niektorí jeho členovia
spopularizovali dokumenty pochybnej kvality, ktoré poznačili najrôznejšie mýty. Názor
jeho predstaviteľov, že príbehy o Ježišovi sa preniesli z mytológie iných náboženstiev, kde
bohovia zomierajú a znova ožívajú, pri hlbšom skúmaní danej problematiky neobstojí.
„Dôkaz, že Ježiš bol tým, čo o ňom učeníci povedali... je tisíckrát pevnejší než akýkoľvek
dôvod myslieť si, že ľavicoví učenci Ježišovho seminára majú pravdu", povedal Boyd.
Suma sumárum: Ježiš viery je ten istý ako Ježiš histórie.

ˆ
BOL JEŽIŠ NAOZAJ PRESVEDČENÝ, ŽE JE BOŽÍM SYNOM?
Skúmaním najstarších prameňov tradície o Ježišovi, o ktorých môžeme s istotou povedať,
že ostali uchránené od vplyvu vznikajúcich legiend, nám Ben Witherington dokázal
vysvetliť, že Ježiš vnímal sám seba ako Božieho pomazaného. Na základe dôkazov mohol
Witherington povedať: „Veril Ježiš o sebe, že je Synom Božím, pomazaným Božím?
Odpoveď znie áno. Videl sám seba ako Syna človeka? Odpoveď je áno. Videl sám seba ako
očakávaného Mesiáša? Áno. Veril, že svet mohol spasiť aj niekto iný ako sám Boh? Nie,
neverím, že by to videl takto."

ˆ
BOL JEŽIŠ BLÁZON, KEĎ TVRDIL, ŽE JE BOŽÍM SYNOM?
Známy psychológ Gary Collins sa vyjadril, že Ježiš neprejavoval nijaké nemiestne emócie,
bol stále v kontakte s realitou, bol veľmi nadaný, vynikajúco rozumel ľudskej psychike a
tešil sa hlbokým a pevným vzťahom s druhými ľuďmi. „Nevidím žiadne známky, že by
Ježiš trpel nejakou známou psychickou chorobou", znel jeho záver. Okrem toho Ježiš
dokázal, že je Bohom, zázračnými skutkami uzdravovania, ohromujúcou demonštráciou
moci nad prírodou, učením, ktorému sa doposiaľ nič nevyrovnalo, nadprirodzeným po-
chopením iných a svojím vlastným vzkriesením, ktoré bolo posledným a konečným
potvrdením jeho identity.

ˆ
SPĹŇAL JEŽIŠ ATRIBÚTY BOHA?
Ježišova inkarnácia - že sa Boh stal človekom, a teda nekonečné sa stalo konečným -
presahuje našu predstavivosť. Prominentný teológ D. A. Carson poukázal na mnohé dôkazy
o tom, že Ježiš prejavoval znaky božskej prirodzenosti. Mnohí teológovia na základe druhej
kapitoly Listu Filipanom veria, že Ježiš sa pri uskutočňovaní svojej misie vykúpenia
ľudstva dobrovoľne vzdal zvrchovaného používania svojich božských atribútov. No i tak
Nový zákon veľmi konkrétne potvrdzuje, že Ježiš mal všetky vlastnosti božskej bytosti,
vrátane vševedúcnosti, všadeprítomnosti, všemocnosti, večnosti a nemennosti.

ˆ
NAPLNIL JEŽIŠ - A IBA JEŽIŠ - IDENTITU MESIÁŠA?
Stovky rokov predtým, než sa Ježiš narodil, proroci predpovedali príchod Mesiáša, Božieho
pomazaného, ktorý vykúpi Boží ľud. Množstvo starozákonných proroctiev tak vtlačilo do
Písma charakteristickú stopu, ktorá mohla označiť iba toho pravého Mesiáša. Vďaka tomu
mohol ľud Izraela rozoznať a odmietnuť podvodníkov a schváliť nároky a pôsobenie
pravého Božieho pomazaného. Za celú históriu ľudstva splnil tieto prorocké mesiášske
predpovede jedine Ježiš Kristus.

ˆ
BOLA JEŽIŠOVA SMRŤ NAFINGOVANÁ A JEHO VZKRIESENIE
PREDSTIERANÉ?
Analýzou lekárskych a historických údajov nám doktor Alexander Metherell dokázal, že
Ježiš nemohol prežiť príšerné múky ukrižovania a o to menej obrovskú ranu po kopijí,
ktorou mu prerazili pľúca a srdce. Názoru, že na kríži len omdlel a predstieral, že je mŕtvy,
chýba akýkoľvek podklad. Rimania, ktorí vykonávali popravy, boli neľútostne dôkladní,
pretože ak by sa ktorýkoľvek z odsúdených dostal z kríža živý, oni sami by za to išli na
smrť. Ba keby aj Ježiš toto mučenie dajako vydržal, musel by byť potom v takom poľuto-
vaniahodnom stave, že by v nijakom prípade nemohol dať do pohybu celosvetové hnutie,
založené na tvrdení, že víťazoslávne porazil hrob a moc smrti.

ˆ
NAOZAJ NEOSTALO JEŽIŠOVO TELO V HROBE?
William Lane Craig predložil závažný dôkaz o tom, že odveký symbol Veľkej noci -
Ježišov prázdny hrob - je historickou realitou. Prázdny hrob sa spomína alebo predpokladá
vo veľmi skorých zápisoch. V Markovom evanjeliu a vo vyznaní viery v Prvom liste
Korinťanom v pätnástej kapitole, ktoré vznikli tak skoro po samotných udalostiach, že
nemôžu byť výsledkom vznikajúcich legiend. Autenticitu príbehu veľmi posilňuje zmienka,
že prázdny hrob objavili ženy. Miesto Ježišovho hrobu dobre poznali kresťania i židia,
takže každý, kto o prázdnom hrobe pochyboval, si to mohol overiť. V skutočnosti však
nikto, ani rímske a ani židovské autority nikdy netvrdili, že Ježišovo telo je naďalej v hrobe.
Namiesto toho ich situácia prinútila vymyslieť si absurdný príbeh o tom, že učeníci -napriek
tomu, že nemali ani motív, ani príležitosť - Ježišovo telo z hrobu ukradli, čo je teória, ktorej
dnes neveria ani tí najskeptic-kejší kritici.

ˆ
VIDEL NIEKTO JEŽIŠA ŽIVÉHO PO SMRTI NA KRÍŽI?
Ježiš sa po svojom vzkriesení viackrát zjavil a dôkazy o tom neprechádzali dlhoročným
postupným vývojom, ako mytológia prenikala do spomienok ľudí na jeho život. Gary
Habermas, odborník na túto otázku povedal, že fakt o Ježišovom vzkriesení „bol už od
počiatku ústredným bodom zvesti hlásanej najranejšou cirkvou". Starobylé krédo z
pätnástej kapitoly Prvého listu Korinťanom spomína konkrétnych jednotlivcov, ktorí sa so
vzkrieseným Kristom stretli a Pavol dokonca vyzýva pochybovačov svojej doby, aby si u
týchto svedkov sami overili pravdu o celej veci. Kniha Skutky apoštolov obsahuje
množstvo raných svedectiev o Ježišovom vzkriesení a evanjeliá detailne popisujú viaceré
stretnutia s ním. Povedané slovami britského teológa Michaela Greena: „Ježišove zjavenia
sú doložené rovnako dobre, ako čokoľvek iné v staroveku... Niet nijakých racionálnych
pochýb o tom, že sa stali."

ˆ
EXISTUJÚ NEJAKÉ PODPORNÉ FAKTY, KTORÉ POUKAZUJÚ NA JEŽIŠOVO
VZKRIESENIE?
Posledným dokladom o vzkriesení Ježiša Krista z mŕtvych bol nepriamy dôkaz J. P.
Morelanda. Po prvé, učeníci mali jedinečnú možnosť vedieť, či vzkriesenie nastalo alebo
nie a pre hlásanie skutočnosti, že sa naozaj stalo, boli ochotní podstúpiť aj smrť. Kto by
vedome a dobrovoľne zomrel pre lož? Po druhé, okrem vzkriesenia niet iného dôvodu,
prečo by sa pochybovači a neveriaci, ako bol Jakub a Pavol, mali obrátiť a pre vieru v
Ježiša aj zomrieť. Po tretie, niekoľko týždňov po ukrižovaní tisíce Židov začali opúšťať
zvyky, ktoré sa v celom národe po celé stáročia považovali za základ zo sociálneho i
náboženského hľadiska. A navyše ešte aj verili, že ak sa náhodou mýlia, riskujú zatratenie.
Po štvrté, Ježišovo vzkriesenie a božskú prirodzenosť potvrdzuje aj zavedenie sviatosti
lámania chleba a krstu. Po piate, zrod a rast cirkvi tvárou v tvár brutálnemu prenasledovaniu
zo strany Ríma „vyryje v histórii dieru, ktorá má rozmery a význam vzkriesenia a
prázdneho hrobu", ako to vyjadril C. F. D. Moule.

NEZODPOVEDANÁ MÚLLEROVA VÝZVA

Priznám sa, že množstvo a kvalita dôkazov o tom, že Ježiš je Boží Syn, ma zaskočili. Keď
som v to nedeľné popoludnie sedel za svojím písacím stolom, v úžase som krútil hlavou. Vo
svojom živote som už videl, ako boli obžalovaní poslaní na kreslo smrti za omnoho menej
presvedčivé dôkazy! Nahromadené fakty a údaje zreteľne ukazovali na záver, ktorý som sa
stále zdráhal prijať.
Ak mám byť úprimný, chcel som veriť, že božská prirodzenosť Ježiša je len výsledkom
vývoja legiend, v ktorých dobromyseľní, ale pomýlení ľudia pomaly premenili múdreho
ľudového učiteľa na Božieho Syna. Pôsobilo to bezpečne a upokojujúco, nakoniec, čo odo
mňa mohol chcieť potulný kazateľ apokalypsy z 1. storočia? No hoci som sa do svojho
výskumu púšťal s tým, že toto vysvetlenie o vplyve legiend je intuitívne jasné, postupne
som zisťoval, že nemá absolútne nijaké opodstatnenie.
Poslednou kvapkou bola pre mňa známa štúdia A. N. Sherwin-Whitea, významného
historika z Oxfordskej univerzity, ktorého spomínal aj William Lane Craig. Sherwin-White
dôkladne skúmal, za aký dlhý čas sa v starovekom svete stala zo skutočnej udalosti legenda.
Záver znel takto: Ani celé dve generácie nepredstavovali dostatočne dlhý čas na to, aby sa
stihli objaviť legendy, ktoré by prekrútili jadro historickej pravdy.1
Teraz sa zamyslite nad prípadom Krista. Správy o prázdnom hrobe, záznamy očitých
svedkov o jeho zjaveniach po vzkriesení a presvedčenie o tom, že bol naozaj pravým a
jediným Božím Synom, sa z historického pohľadu vynorili prakticky okamžite.
Vyznanie viery z pätnástej kapitoly Prvého listu Korinťanom, ktoré potvrdzuje Ježišovu
smrť za naše hriechy a vymenúva, komu sa zjavil po vzkriesení z mŕtvych, kresťania
používali už zhruba dvadsaťštyri mesiacov po ukrižovaní. Marek prebral svoju informáciu o
prázdnom hrobe z materiálu, ktorý sa datuje do obdobia niekoľkých rokov po samej
udalosti.
Evanjeliá zachytávajúce Ježišovo učenie, zázraky a vzkriesenie, existovali už za života
Ježišových súčasníkov, ktorí by určite s radosťou poukázali na nejaké prikrášľovanie
skutočnosti alebo klamstvo. A Ježišovu božskú prirodzenosť potvrdzuje aj najpôvodnejší
kresťanský hymnus.
Blomberg to zhrnul takto: „V priebehu dvoch rokov po jeho smrti veľké množstvo
Ježišových stúpencov sformulovalo doktrínu o vykúpení. Boli presvedčení, že Ježiš bol aj s
telom vzkriesený z mŕtvych, spájali ho s Bohom a verili, že pre všetky tieto presvedčenia
našli podporu v spisoch Starého zákona."2
Wiiliam Lane Craig dodáva: „Časové rozpätie nevyhnutné pre širší rozvoj legiend okolo
evanjeliových udalostí nás privedie do 2. storočia po Kristovi, čo je práve obdobie, keď sa
objavili legendami pretkané apokryfné evanjeliá. To sú tie mýty, o ktorých hovoria kritici."3
Mytológia nemohla narušiť historické záznamy o Ježišovi. Počas života očitých svedkov,
ktorí sa na neho osobne pamätali, sa udalosti museli zaznamenať pravdivo. Keď v roku
1884 nemecký teológ Július Múller vyzval svojich kolegov, aby mu ukázali aspoň jediný
príklad z histórie, keď legenda vznikla tak rýchlo, odpoveďou teológov jeho dní bolo - a je
to tak až dodnes - prenikavé ticho.4
V tú novembrovú nedeľu som si uvedomil, že moju najväčšiu námietku voči Ježišovi
zodpovedal dôkaz histórie. Musel som sa pousmiať nad tým, ako sa karty obrátili v môj
neprospech.
Vo svetle usvedčujúcich faktov, ktoré som počas svojho bádania objavil, v záplave týchto
ohromujúcich dôkazov v kauze Kristus bolo najväčšou iróniou to, že omnoho viac viery by
som musel vynaložiť na udržiavanie svojho ateizmu, než na prijatie učenia Ježiša z
Nazaretu!

ASPEKTY A DÔSLEDKY DÔKAZOV

Spomeniete si na príbeh Jamesa Dixona v úvode k tejto knihe? Dôkazy svedčili o tom, že
strieľal na policajného dôstojníka a on dokonca priznal, že to urobil!
Keď sa však vykonala podrobnejšia previerka faktov a súvislostí, náhle sa všetko celkom
obrátilo. Faktom nakoniec omnoho lepšie zodpovedal iný scenár, a tak sa zistilo, že seržant
falošne obvinil zo streľby nevinného Dixona. Dixona oslobodili a namiesto neho obvinili
seržanta. Kým uzavrieme naše vyšetrovanie v kauze Kristus, bude osožné zopakovať si dve
veľké ponaučenia, ktoré z neho vyplynuli:

1. Sú predložené dôkazy naozaj relevantné?

Áno, sú. Vybral som odborníkov, ktorí svoj názor vedeli jasne vysvetliť. Obráníli ho
historickými dôkazmi, ktoré som mohol viacnásobne preveriť. Nešlo mi iba o ich názory;
chcel som počuť fakty. Konfrontoval som ich so súčasnými teóriami ateistov a liberálnych
teológov. Vzhľadom na svoju profesiu, vzdelanie, skúsenosti a ľudský charakter boli títo
učenci viac ako kvalifikovaní predkladať historické údaje o Ježišovi.
2. Ktoré z vysvetlení sa najviac približuje výsledku všetkých týchto dôkazov?
V to nedeľné popoludnie bola moja téza o legendách, ktorej som sa zaťato držal celé roky,
úplne rozdrvená. Ba čo viac, pod ťarchou pádnych historických dôkazov, že vzkriesenie
Ježiša Krista z mŕtvych je skutočnou historickou udalosťou, sa môj novinársky skep-
ticizmus voči nadprirodzeným veciam úplne rozplynul. Zrazu som nemohol prísť ani na
jediné iné možné vysvetlenie, ktoré by zod-
povedalo historickým skutočnostiam aspoň približne tak dobre ako záver, že Ježiš je naozaj
tým, za koho sa vyhlasoval: pravý a jediný Boží Syn.
Ateizmus, ktorého som sa tak dlho držal, sa pod váhou historickej pravdy úplne rozsypal.
Bol to radikálny a prekvapivý výsledok, aký som na začiatku svojho bádania absolútne
neočakával. No fakty si ho nakoniec vynútili.
Ak je však poznanie, ku ktorému som nakoniec dospel pravdivé, čo to pre mňa nevyhnutne
znamená?
- Ak je Ježiš Boží Syn, potom je jeho učenie niečo viac, než len vynikajúce
myšlienky múdreho učiteľa: je to božský pohľad a postoj k životu, na ktorom
môžem s istotou budovať svoj život.
- Ak Ježiš stanovuje morálne zásady, mám k dispozícii neotrasiteľný základ pre
svoje rozhodovania a nemusím ich stavať na zradnom piesku sebeckosti.
- Ak Ježiš vstal z mŕtvych, potom je stále živý a môžem sa s ním osobne
stretnúť.
- Ak Ježiš porazil smrť, potom sú dvere k večnému životu otvorené aj pre mňa.
- Ak má Ježiš božskú moc, potom má nadprirodzenú schopnosť viesť ma,
pomáhať mi a premieňať ma, keď ho nasledujem.
- Ak Ježiš pozná bolesť z utrpenia a odlúčenia, potom ma dokáže povzbudiť a
upokojiť vo víre ťažkostí, o ktorých sám povedal, že vo svete porušenom
hriechom musia nevyhnutne prísť.
- Ak ma Ježiš miluje, ako to sám tvrdí, potom mu záleží na tom, čo je pre mňa
najlepšie. To znamená, že ak sa úplne zverím jemu osobne a jeho plánom so
mnou, nemám čo stratiť, môžem len všetko získať.
- Ak je Ježiš tým, za koho sa vyhlasuje (a uvedomme si, že ani jeden zo
zakladateľov či veľkých postáv iných náboženstiev nikdy ani len nepredstieral,
že je Bohom), potom si ako môj Stvoriteľ plným právom zasluhuje moju
vernosť, poslušnosť a uctievanie.
Pamätám si, ako som dopísal tieto riadky do svojho notesa a oprel sa o operadlo kresla.
Dosiahol som kulminačný bod svojej takmer dvojročnej cesty. Konečne tu bol čas vyrovnať
sa s najnaliehavejšou otázkou: „Čo teraz s tým?"

VZOREC VIERY
Môj vlastný rozsudok v kauze Kristus bol úplne jasný. No ako som tak sedel za svojím
písacím stolom, uvedomil som si, že situácia si vyžaduje čosi viac ako len intelektuálne
rozhodnutie, a tak som sa odhodlal na pokus, ktorý v poslednom rozhovore spomínal J. P.
Moreland.
Premýšľal som nad tým, ako ho spraviť. Vzal som do ruky Bibliu a otvoril som prvú
kapitolu Evanjelia podľa Jána, oči mi padli na verš číslo 12, s ktorým som sa za posledný
čas stretol viackrát: „Tým však, čo ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi, tým, čo veria v
jeho meno."
Kľúčové slovesá v tomto verši presne označujú, čo znamená ísť až za rozumový súhlas s
Ježišovou božskou prirodzenosťou a vstúpiť do neustáleho vzťahu s ním, teda dať sa
adoptovať do Božej rodiny. Sú to: veriť - prijať - stať sa.
1. Veriť
Ako človek znalý žurnalistiky a práva naučil som sa spoliehať na fakty, nech by viedli
kamkoľvek. Údaje podľa mňa presvedčivo ukazovali na to, že Ježiš je Boží Syn, ktorý
zomrel ako môj zástupca, aby zaplatil pokutu za všetko zlé, čo som spáchal.
A bolo toho veľa. Nebudem popisovať podrobnosti, ale pravda je taká, že som žil
nemorálny život. V práci som podrážal kolegov, aby som získal osobné výhody a bežne
som pri získavaní rôznych informácií porušoval právne a etické normy. Svoju ženu i deti
som obetoval na oltár svojej profesionálnej kariéry. Bol som klamár a podvodník.
Srdce sa mi premenilo na kameň, zatvrdil som sa voči všetkým naokolo. Mojím hlavným
motívom bolo osobné potešenie, ktoré sa paradoxne stávalo tým výlučnejšie a
deštruktívnejšie, čím úpornejšie som ho hľadal.
Keď som v Biblii čítal, že tieto hriechy ma oddelili od Boha, ktorý je svätý a morálne čistý,
uvedomil som si hlbokú pravdu týchto slov. Boh, ktorého existenciu som po celé roky
popieral, sa mi videl nekonečne vzdialený a začalo mi byť jasné, že na premostenie tejto
priepasti potrebujem Ježišov kríž. Ako povedal apoštol Peter: „Veď aj Kristus trpel raz za
hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu." (Prvý list Petra,
kapitola 3, verš 18.)
Uveril som. Nedokázal som ignorovať dôkazy histórie a svoju vlastnú skúsenosť.
2. Prijať
Akékoľvek iné náboženstvo, ktoré som bližšie študoval, bolo založené na tom, že treba
niečo urobiť. Napríklad používať tibetský modlitebný mlynček, platiť almužny, chodiť na
púte, prejsť cyklom reinkarnácie, odpracovať si karmu niekdajších chýb, zmeniť sa - teda
pokúsiť sa nejako si zaslúžiť návrat k Bohu. No aj napriek tomu najvyššiemu úsiliu
množstvo naozaj úprimných ľudí to jednoducho nedokáže.
Kresťanstvo je úplne iné. Je založené na tom, že niekto už za nás všetko urobil. Ježiš za nás
podstúpil ukrižovanie, čo by sme my sami nedokázali. Prijal trest smrti, ktorý sme si
zaslúžili my za svoju vzburu voči Bohu a za všetky zlé skutky, a len preto môžeme byť
zmierení s Bohom.
Nemusel som vynaložiť žiadne úsilie na to, aby som sa pokúsil o nemožné. Biblia znovu a
znovu hovorí, že Ježiš nám večný život a odpustenie ponúka ako dar, ktorý si nemožno
zaslúžiť (porovnaj List Rimanom, kapitolu 6, verš 23, List Efezanom, kapitolu 2, verše 8 a
9, List Títovi, kapitolu 3, verš 5). Hovorí sa tomu milosť; úžasná milosť, nezmerateľná
priazeň. Dostane ju každý, kto ju prijme v úprimnej modlitbe pokánia. Dokonca i niekto
taký, ako som ja.
Áno, musel som urobiť krok viery, aký robíme pri každom rozhodnutí v živote. No je tu
podstatný rozdiel: nesnažil som sa ísť proti smeru dôkazov, ale rozhodol som sa, že pôjdem
rovnakým smerom ako tok faktov. Bolo to racionálne, logické a zmysluplné, a navyše som
kdesi vnútri nevysvetliteľným spôsobom cítil, že ma k tomu pobáda Boží Duch.
A tak som v to nedeľné popoludnie zo srdca vyslovil nepripravenú, ale úprimnú modlitbu,
keď som uznal všetky svoje zlé skutky, odvrátil sa od nich a prijal som dar odpustenia a
večného života skrze Ježiša Krista. Vyznal som Bohu, že s jeho pomocou ho odteraz chcem
nasledovať a ísť vždy po jeho cestách.
Ani sa okolo mňa nezablyslo, ani som nepočul nijaký hlas, ani nič iné senzačné sa neudialo.
Vedel som, že niektorí ľudia v takej chvíli pociťujú vzrušený nával emócií. Čo sa týkalo
mňa, zažil som niečo rovnako radostné: bolo to vzrušenie z objavenej skutočnosti.
3. Stať sa
Keď som urobil ten krok, vedel som, že podľa dvanásteho verša prvej kapitoly Jánovho
evanjelia som práve prekročil prah k novej skutočnosti. Stal som sa niekým iným. Božím
dieťaťom, navždy prijatým do Božej rodiny, skrze historického, vzkrieseného Ježiša. Po-
vedané spolu s apoštolom Pavlom: „Preto, ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením.
Staré veci pominuli a hľa, nastali nové." (Druhý list Korinťanom, kapitola 5, verš 17.)
Pravdaže, za ten čas, ako sa snažím napĺňať Ježišovo učenie a byť stále otvorený jeho
premieňajúcej moci, sa moje priority, hodnoty a môj charakter postupne menia. Stále viac
chcem, aby sa Ježišove motívy a postoje stali aj mojimi. Slovami Martina Luthera Kinga
ml. - možno ešte nie som človekom, akým by som mal byť, alebo akým raz s Kristovou
pomocou budem, ale vďaka Bohu už nie som tým, kým som býval!
Možno vám to znie príliš mysticky. Ani nie tak dávno by som to aj ja vnímal tak. No teraz
je to pre mňa a pre mojich blízkych veľmi reálne. Zmena môjho života bola taká radikálna,
že len pár mesiacov po tom, ako som začal nasledovať Ježiša, naša päťročná dcérka Alison
prišla k mojej žene a povedala: „Maminka, chcela by som, aby so mnou Boh urobil to isté,
čo s ockom."
Toto malé dievčatko si pamätalo, že otec býval arogantný, často nahnevaný, hrubo sa
vyjadroval a príliš sa doma nezdržoval. A hoci nikdy nehovorila so žiadnym teológom,
nikdy neskúmala historické dôkazy, ani iné údaje o postave Ježiša Krista, mala možnosť
zblízka vidieť, aký vplyv môže mať Ježiš na človeka.
Dnes veľmi jasne vidím, že deň, keď som sa v kauze Kristus rozhodol odovzdať sa Ježišovi,
mal ústredný význam v celom mojom živote.

VYSLOVENIE VÁŠHO VLASTNÉHO ROZSUDKU

V úvode som vás požiadal, aby ste k dôkazom uvádzaným v tejto knihe pristupovali v čo
najväčšej možnej miere ako nezaujatý porotca a aby ste svoj výrok založili na hodnote a
váhe dôkazov. Verdikt závisí iba od vás.
Možno, že ste po konfrontácii s týmito odborníkmi, po vypočutí všetkých argumentov, po
zodpovedaní všetkých položených otázok a po dôkladnom zvážení dôkazov prišli rovnako
ako ja k záveru, že všetko neodvratne svedčí v prospech Ježiša Krista.
To, čomu máme uveriť podľa dvanásteho verša prvej kapitoly Jánovho evanjelia, je pevne
stanovené; ostáva len prijať Ježišovu milosť. Stanete sa tak synom či dcérou Otca a otvorí
sa vám cesta duchovného dobrodružstva, ktorá môže viesť celým vaším životom, aby
vyústila do večností. Práve pre vás nastal čas na takýto krok a ja už nemôžem viac
zdôrazniť, aby ste ho s odvahou spravili.
Na druhej strane, možno máte nejaké nezodpovedané otázky. Možno som vôbec nereagoval
na námietky, ktoré sú pre vás najdôležitejšie. Nič sa nedá robiť, ani jedna kniha na svete
nemôže obsiahnuť každú podrobnosť. Aj tak však verím, že zozbierané informácie vás
aspoň presvedčili, že je múdre, ba nevyhnutné, aby ste pokračovali vo svojom vlastnom
bádaní.
Zaznamenajte si, ktoré dôkazy podľa vás treba lepšie objasniť, a potom hľadajte ďalšie
odpovede u skutočných odborníkov. Ak si myslíte, že ste prišli na niečo, čo daným faktom
zodpovedá omnoho lepšie, potom buďte ochotní podrobiť svoje odhalenia dôkladnej
previerke. Využite odporučené pramene na ďalšie štúdium a sami si čítajte Bibliu.
Stanovte si, že ak zhromaždíte dostatočné množstvo informácií, vyslovíte verdikt, ale majte
na pamätí, že nikdy nedosiahnete úplné vyjasnenie každej jednej oblastí danej veci. Možno
sa odvážite pošepkať aj modlitbu smerom k Bohu - o ktorom si ešte nie ste istí, že existuje -
aby vás viedol v poznaní pravdy o ňom. A ja vás k takémuto pokračovaniu skúmania z
hĺbky srdca povzbudzujem.
Zároveň cítim, že vás musím vyzvať, aby ste túto otázku vzali ako tú najrozhodujúcejšiu zo
všetkých, ktoré usmerňujú váš život. Nepristupujte k nej nedbanlivo alebo povrchne,
pretože od vášho rozhodnutia v tejto veci závisí všetko ostatné. Michael Murphy to vyjadril
veľmi výstižne: „V tomto našom výskume sú v stávke nielen hlásané pravdy, ale my
sami."5 Inak povedané, ak je môj verdikt v kauze Kristus správny, potom je celá vaša
budúcnosť a vaša večnosť závislá od toho, ako zareagujete na Ježiša Krista. Ježiš vyhlásil:
„Lebo ak neuveríte, že ja som, zomriete vo svojich hriechoch" (Evanjelium podľa Jána,
kapitola 8, verš 24).
Tieto triezve a rozvážne slová dokazujú, že Ježiš má o nás skutočný a láskyplný záujem.
Citujem ich, aby som zdôraznil veľkosť a význam tejto veci a dúfam, že vás podnietia, aby
ste kauzu Kristus preskúmali aktívne a úplne do konca.
Ešte slovo na záver: uvedomte si, že niektoré z možností už prestali existovať.
Nahromadené dôkazy ich jednoducho vylúčili. C. S. Lewis, vynikajúci profesor z
Cambridgeskej univerzity, ktorého priviedli k viere dôkazy o Ježišovi, to vyjadril týmito
slovami:
Pokúšam sa teraz zastaviť každého, kto by chcel povedať naozaj veľkú hlúposť,
ktorú o Ježišovi ľudia často hovoria: ,Som ochotný akceptovať Ježiša ako veľkého
učiteľa morálky, ale neprijímam jeho nároky na to, že je Bohom.' To je jediná vec,
ktorú nesmieme povedať. Muž, ktorý by bol obyčajným človekom a povedal by také
veci ako Ježiš, by nebol veľký učiteľ morálky. Buď by to bol blúznivec, ... alebo by
to bol diabol z pekla. Musíte sa rozhodnúť sami. Tento muž buď bol a je Syn Boží,
alebo je to šialenec, či niečo horšie. Môžete s Ním skoncovať ako s bláznom,
môžete Ním pohŕdať a zniesť Ho zo sveta ako démona; alebo Mu môžete padnúť k
nohám a nazvať Ho Pánom a Bohom. Len nezostávajte pri žiadnom
blahosklonnom nezmysle o tom, že to bol veľký učiteľ ľudí. Túto možnosť nám
otvorenú neponechal. Nebol to Jeho zámer.6
 POZNÁMKY

ÚVOD:
NÁVRAT K VYŠETROVANIU PRÍPADU NÁŠHO ŽIVOTA
1. Strobel, Lee, „Four Years in Jail-and Innocent", Chicago Tribune. 22. august, 1976 a „Did Justice Close
Her Eyes?" Chicago Tribune. 21. august 1977.

KAPITOLA l: ZÁZNAM OČITÝCH SVEDKOV

1. Strobel, Lee, „Youth's Testimony Convicts Killers, but Death Stays Near", Chicago Tribune, 25.
október 1976.
2. Medzi Blombergove knihy patria aj tituly Jesus and the Gospels (Ježiš a evanjeliá), Interpreting the
Parables (Výklad podobenstiev), How Wide the Divide? (Aké hlboké je rozdelenie), a tiež komentáre k
Matúšovmu evanjeliu a Prvému listu Korinťanom. Spolupracoval na 6. zväzku publikácie Gospel
Perspectives (Pohľady Evanjelia), ktorá sa zaoberá zázrakmi Ježiša Krista a autorsky sa podieľal na
Introduction to Biblical Interpretation (Úvod do biblickej interpretácie). Kapitolami o historickej
spoľahlivosti evanjelií prispel do knihy Reasonable Faith (Zmysluplná viera) a do ocenenej knihy Jesus
under Fire (Ježiš pod drobnohľadom).
3. Irenaeus, Adversus haereses 3.3.4.
4. Patzia, Arthur G., The Making of the New Testament. Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1995, s.
164.
5. Tamtiež, s. 49.
6. Armstrong, Karen, A History of God. New York: Ballantine/ Epiphany, 1993, s. 82.
7. Craig, William Lane, The Son Rises: Historical Evidence for the Resurrection of Jesus. Chicago,
Moody Press, 1981, s. 140.
8. Armstrong, K., A History of God, s. 79.
9. Prvý list Korinťanom 15:3-7.

KAPITOLA 2: PREVEROVANIE VÝPOVEDÍ OČITÝCH SVEDKOV

1. Strobel, Lee, „Jury in Makeshift Courtroom Hears Dying Boy Tell of Attack", Chicago Tribune. 24.
február 1976.
2. Evanjelium podľa Lukáša 1:1-4.
3. Greenleaf, Simon, The Testimony of the Evangelists. Grand Rapids: Baker, 1984, vii.
4. Blomberg, C., „Where Do We Start Studying Jesus?" In: Wilkins, Michael J. a Moreland, J. P., eds.,
Jesus under Fire. Grand Rapids: Zondervan, 1995, s. 34.
5. Pozri Archer, Gleason L., The Encyclopedia of Bible Difficulties. Grand Rapids: Zondervan, 1982;
Geisler, Norman a Howe, Thomas, When Critics Ask. Wheaton, 111.: Victor, 1992.

KAPITOLA 3: DOKUMENTÁRNY DÔKAZ

1. Pozri Strobel, Lee Patrick, Reckless Homicide: Ford's Pinto Trial. South Bend, Ind.: And Books, 1980,
s. 75-92; Strobel, God's Outrageous Claims. Grand Rapids: Zondervan, 1997, s. 43-58. Keď sudca odňal
kľúčové dokumenty porote, bol Ford okamžite oslobodený od kriminálneho stíhania, aj keď bol tento
výrobca áut už stíhaný v iných občianskych sporoch. Obvinenia okolo automobilu Pinto sa prvýkrát
objavili v časopise Mother Jones.
2. Napríklad: The New Testament: Its Backround, Growth, and Content (Nový zákon: jeho pozadie, vznik
a obsah), The Text of the New Testament (Text Nového zákona), The Canon of the New Testament
(Novozákonný kánon), Manuscripts of the Greek Bible (Rukopisy gréckej Biblie), Textual Commentary on
the Greek New Testament (Textový komentár ku gréckemu Novému zákonu), Introduction to the
Apocrypha (Úvod do apokryfov) a The Oxford Companion to the Bible (Oxfordský sprievodca k Biblii). Je
aj jedným z redaktorov The New Oxford Annotated Bible with the Apocrypha (Nové oxfordské vydanie
Biblie s odkazmi na apokryfy) a šéfredaktorom viac ako dvadsiatich piatich titulov zo série študijných
pomôcok k Novému zákonu.
3. Bruce, F. F., The Books and the Parchments. Old Tappan, N.J.: Revell, 1963, s. 178. Cit.: McDowell,
Josh, Evidence That Demands a Verdict. 1972; reprint, San Bernardino, Calif., Here's Life, 1986, s. 42.
4. Kenyon, Frederic, Handbook to the Textual Criticism of the New Testament. New York: Macmillan,
1912, s. 5. Cit. : Clifford, Ross, The Case for the Empty Tomb. Claremont, Calif.: Albatross, 1991, s. 33.
5. Kenyon, Frederic, The Bible and Archaeology. New York: Harper, 1940, s. 288.
6. Geisler, Norman L. a Nix, William E., A General Introduction to the Bible. 1968; reprint, Chicago:
Moody Press, 1980, s. 361.
7. Svätá biblia, preložil prof. J. Roháček, Svetová biblická spoločnosť, 1974. (Pozn. prekl.)
8. Geisler, Norman L. a Nix, William E., A General Introduction to the Bible. 1968; reprint, Chicago:
Moody Press, 1980, s. 367, kurzíva pridaná.
9. Patzia, The Making of the New Testament, s. 158, kurzíva pridaná.
10. Warfield, Benjamin B., Introduction to Textual Criticism of the New Testament. London: Hodder &
Stoughton, 1907, s. 12-13.
11. Geisler a Nix, A General Introduction to the Bible, s. 195. Poznamenávajú, že niektorí medzi
diskutovanými knihami uvádzajú aj List Filemonovi, Prvý list Petra a Prvý list Jána, ale že „je asi lepšie o
nich hovoriť ako o vynechaných, než ako o diskutovaných knihách."
12. Tamtiež, s. 207.
13. Tamtiež, s. 199. Neobsahuje apokryfy, ktoré po istý čas niektoré cirkvi akceptovali. Dnes sa všeobecne
považujú za hodnotné, ale nekanonické. Príklady:
Hermov pastier, Epištola Korintským, Epištola Pseudo-Barnabáša, Didaché, Apokalypsa Petra, Skutky
Pavla a Thécia a Starobylá homília alebo Druhá Kle-mentova epištola. 14. Tamtiež.

KAPITOLA 4: PODPORNÝ DÔKAZ

1. Webster's Encyclopedic Unabridged Dictionary of the English Language. New York: Gramercy, 1989,
s. 328.
2. Possley, Maurice, „Mob Hit Man Aleman Gets One Hundred to Three Hundred Years", Chicago
Tribune. 26. november 1997.
3. Napríklad The Stones and the Scriptures (Kamene a Písma), The Scriptures and Archaeology (Písma a
archeológia) a The World of the First Christians (Svet prvých kresťanov).
4. Templeton, Charles, Act of God. New York: Bantam, 1979, s. 152.
5. Flavius, The Antiquities 20. 200. Pozri aj Yamauchi, Edwin, „Josephus and the Scriptures", Fides et
História 13, 1980, s. 42-63.
6. Flavius, The Antiquities 18. 63-64.
7. Martin, Michael, The Case against Christianity. Philadelphia: Temple Univ. Press, 1991, s. 49.
8. Tacitus, Annals 15. 44.
9. Plínius, mladší, Letters 10. 96.
10. Habermas, Gary, The Historical Jesus. Joplin, Mo.: College Press, 1996, s. 196-97.
11. Maier, Paul L., Pontius Pilate. Wheaton, 111.: Tyndale House, 1968, s. 366, cituje fragment z Flegona,
Olympiades he Chronika 13, ed. Otto Keller, Rerum Na-turalium Scriptores Graeci Minores, 1. Leipzig:
Teurber, 1877, s. 101. Preklad P. Maiera.
12. Pozri Maier, P.: „Sejanus, Pilate, and the Date of the Crucifixion", Church History 37, 1968, s. 1-11.
13. Wilcox, M., „Jesus in the Light of His Jewish Environment", Aufstieg und Nie-dergang der rämischen
Welt 2, č. 25.1. 1982, s. 133.
14. Parsizmus - staroindické zoroasterské náboženstvo, vyznávané potomkami Peržanov v západnej Indii
(pozn. prekl.).
15. Johnson, Luke Timothy, The Real Jesus. San Francisco: Harper San-Francisco, 1996, s. 120.
16. Ignatius: Trallians 9.
17. Pozri Habermas, G., The Verdict of History. Nashville: Nelson, 1988.
18. Tamtiež, s.169.

KAPITOLA 5: VEDECKÝ DÔKAZ

1. Celý príbeh si možno prečítať v McGinniss, Joe, Fatal Vision. New York: New American Library, 1989.
O popise vedeckého dôkazu pozri Evans, Colin, The Casebook of Forensic Detection. New York: John
Wiley & Sons, 1996, s. 277-80.
2. Evanjelium podľa Lukáša, kapitola 18, verš 35; Evanjelium podľa Marka, kapitola 10, verš 46
3. Geisler, Norman a Howe, Thomas, When Critics Ask. Wheaton, 111.: Victor, 1992, s. 385.
4. Ankerberg, John a Weldon, John, Ready with an Answer. Eugene, Ore.: Harvest House, 1997, s. 272.
5. Martin, Michael, The Case Against Christianity. Philadelphia: Temple Univ. Press, 1991, s. 69, kurzíva
pridaná.
6. McKay, John, Archaeology and the New Testament. Grand Rapids: Baker, 1991, s. 155, kurzíva
pridaná.
7. Boyd, Robert, Tells, Tombs, and Treasure. Grand Rapids: Baker, 1969, s. 175. In: Habermas, The
Historical Jesus, s. 172.
8. Geisler a Howe, When Critics Ask, s. 185.
9. Zindler, Frank, „Where Jesus Never Walked", American Atheist. Zima 1996-1997, s. 34.
10. Wilson, Ian, Jesus: The Evidence. 1984; reprint, San Francisco: Harper-SanFran-cisco, 1988, s. 67.
11. Finegan, Jack, The Archaeology of the New Testament. Princeton: Princeton Univ. Press, 1992, s. 46.
12. Wilson, Jesus, The Evidence, s. 67.
13. Wilkins a Moreland, Jesus under Fire, s. 209.
14. Tamtiež, s. 211.
15. Miller, Kevin D., „The War of the Scrolls", Christianity Today. 6. október 1997, s. 44, kurzíva pridaná.
16. Smith, Joseph, History of the Church, 8 vols. Salt Lake City: Deseret, 1978, 4: s. 461. In: Donald S.
Tingle, Mormonism. Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1981, s. 17.
17. Ankerberg, John a Weldon, John, The Facts on the Mormon Church. Eugene, Ore.: Harvest House,
1991, s. 30, kurzíva v origináli.
18. Wilson, Clifford, Rocks, Relics and Biblical Reliability. Grand Rapids: Zondervan;
Richardson, Text: Probe, 1977, s. 120. Cit: Ankerberg a Weldon, Ready with an Answer, s. 272.

KAPITOLA 6: PROTIDÔKAZ
1. Black, Henry Campbell, Black's Law Dictionary, piate vydanie. St. Paul, Minn.: West, 1979, s. 1139.
2. Strobel, Lee: „His ,1 Shot Him' Stuns Courtroom", Chicago Tribune. 20. jún 1975 a „Pal's Confession
Fails; Defendant Ruled Guilty", Chicago Tribune. 21. jún 1975.
3. Boyd, Gregory A., Jesus under Siege. Wheaton, 111.: Victor, 1995, s. 88.
4. Napríklad Letters from a Skeptic (Listy skeptika) či God at War: The Bible and Spiritual conflict
(Bojujúci Boh: Biblia a duchovný konflikt). Bol tiež externým odborným spolupracovníkom The Quest
Study Bible.
5. Crossan, John Dominic, The Historical Jesus. San Francisco: Harper-SanFran-cisco, 1991, s. 329.
6. Johnson, The Real Jesus, s. 3, 5, 8.
7. Tamtiež, s. 26.
8. Tamtiež.

KAPITOLA 7: DÔKAZ IDENTITY

1. Rosen, Marjorie, „Getting Inside the Mind of a Serial Killer", Biography, október 1997, s. 62-65.
2. Tamtiež, s. 64.
3. Napríklad Jesus the Sage (Mudrc Ježiš), The Many Faces of the Christ (Mnoho tvárí Krista), Jesus,
Paul and the End of the World (Ježiš, Pavol a koniec sveta) a Women in Ministry of Jesus (Ženy v službách
Ježiša Krista). Jeho pojednania o Ježišovi sa objavili v špecializovaných slovníkoch a rôznych akademic-
kých periodikách.
4. Brown, R. E., „Did Jesus Know He Was God?" Biblical Theology Bulletin 15, 1985, s. 78. Cit.:
Witherington, Ben, The Christology of Jesus, Minneapolis: Fortress, 1990, s. 277.
5. Pelikán, Jaroslav, The Christian Tradition: A History of the Development of Doctrine, vol. 1, The
Emergence of the Catholic Tradition (100-600). Chicago: Univ. of Chicago Press, 1971, s. 173. Cit.: Craig,
William Lane, Reasonable Faith. Westchester, 111.: Crossway, 1994, s. 243.
6. Craig, Reasonable Faith, s. 252.
7. Tamtiež, s. 244.
8. Gruenler, Royce Gordon, New Approaches to Jesus and the Gospels. Grand Rapids: Baker, 1982, s. 74.
9. Dunn, James D. G., Jesus and the, Spirit. London: SCM Press, 1975, s. 60. Cit.: Craig, Reasonable
Faith, s. 252, kurzíva pridaná.

KAPITOLA 8: PSYCHOLOGICKÝ DÔKAZ

1. Gregory, Leland H., „Top Ten Government Bloopers", George. November 1997, s. 78.
2. V súčasnosti je redaktorom magazínu Christian Counseling Today (Kresťanské poradenstvo dnes) a
pravidelne prispieva do Journal of Psychology and Theology. Vyšlo mu aj neuveriteľných štyridsaťpäť
kníh na témy úzko súvisiace so psychológiou. Patria medzi ne aj tituly ako The Magnificant Mind
(Vznešená myseľ), Family Shock (Rodinný otras), Can you Trust Psychology? (Možno dôverovať
psychológii?) a už klasická učebnica Christian Counselig: A Comprehensive Guide (Kresťanské
poradenstvo: komplexný sprievodca). Na dôvažok bol vedúcim redaktorom tridsaťzväzkovej príručky
Resources for Christian Counseling (Zdroje kresťanského poradenstva), určenej pre profesionálov z od-
boru psychologického poradenstva.
3. Templeton, Charles, Farewell to God. Toronto: McClelland & Stewart, 1996, s. 112.
4. Wilson, Jesus: The Evidence, s.141.
5. Tamtiež, s. 109, kurzíva v origináli.
6. „A Case of Congenital Ichthyosiform Erythrodermia of Brocq Treated by Hypnosis", British Medical
Journal"1,1952, s. 996. Cit.: Wilson, Jesus: The Evidence, s. 103.
7. Peck, M. Scott, People of the Lie. New York: Touchstone, 1997.
8. Wilson, Jesus: The Evidence, s. 107.
9. Lewis, C. S., Rady zkušeného dabla. Praha: Návrat domú, 1998, s. 21 (pevná väzba).
10. Schaff, Philip: The Person of Christ. New York: American Tract Society, 1918, s. 97. Cit.: McDowell,
Evidence That Demands a Verdict, s. 107, kurzíva pridaná.

KAPITOLA 9: DÔKAZ CHARAKTEROVÉHO PROFILU

1. Donato, Maria, „That Guilty Look", Chicago Tribune. 1. apríl 1994.
2. Johnson, Denny, „Police Add Electronic ,Sketch Artist' to Their Bag of Tricks", Chicago Tribune. 22.
jún 1997.
3. Medzi ne patria tituly ako The Sermont on the Mount (Kázanie na hore), Exe-getical Fallacies
(Exegetické omyly), The Gospel According to John (Evanjelium podľa Jána) a ocenený titul The Gagging
of God (Umlčanie Boha).
4. Templeton, Farewell to God, s. 230.
5. Smith, Morton, „Biblical Arguments for Slavery", Free Inquiry. Jar 1987, s. 30.
6. Sowell, Thomas, Race and Culture. New York: Basic, 1995.
7. McDowell, Josh a Larson, Bart, Jesus: A Biblical Defense of His Deity. San Bernardino, Calif.: Here's
Life, 1983, s. 62-64.

KAPITOLA 10: DÔKAZ ODTLAČKOV PRSTOV

1. Evans, The Casebook of Forensic Detection, s. 98-100.
2. Strobel, Lee, „Textbook - Thumbprint Aids Conviction in Coed's Killing", Chicago Tribune. 29. jún
1976.
3. O základných detailoch o naplnených proroctvách, pozri McDowell, Evidence That Demands a Verdict,
s. 14-77.
4. Stoner, Peter W., Science Speaks. Chicago: Moody Press, 1969, s. 109.
5. Diskusia o Danielovom proroctve: pozri Robert C. Newman, „Fulfilled Prophecy As Miracle". In:
Geivett, R. Douglas a Habermas, Gary R., eds., In Defense of Miracles. Downers Grove, 111.: InterVarsity
Press, 1997, s. 214-25.
6. Telchin, Stan, Betrayed! Grand Rapids: Chosen, 1982.
7. Rosen, Ruth, ed., Jewish Doctors Meet the Great Physician. San Francisco: Purple Pomegranate, 1997,
s. 9-23.
8. Tamtiež, s. 34-35.

KAPITOLA 11: MEDICÍNSKY DÔKAZ 1. Surah IV, s. 156-57.

2. Wilson, Jesus: The Evidence, s. 140.
3. Craig, Reasonable Faith, s. 234.
4. Lawrence, D. H., Love among the Haystacks and Other Stories. New York: Penguin, 1960, s. 125.
5. Schonfield, Hugh, The Passover Plot. New York: Bantam, 1965, s. 165.
6. Habermas, The Verdict of History, s. 56.
7. Baigent, Michael, Leigh, Richard a Lincoln, Henry, Holy Blood, Holy Grail. New York: Delacorte,
1982, s. 372.
8. Johnson, The Real Jesus, s. 30.
9. Má certifikát na diagnostiku Americkej rádiologickej komory a bol poradcom Národného srdcovo-
pľúcno-cievneho inštitútu zo zväzu Národných inštitútov zdravia v Bethesde v štáte Maryland. Tento
bývalý vedecký pracovník vyučoval na University of California. Vydal päť vedeckých diel a písal pre
časopisy ako Aerospace Medicine alebo Scientific American. Jeho dômyselná analýza svalových
kontrakcií bola publikovaná v magazínoch The Physiologist, Biophy-sic Journal.
10. Hewitt, J. W., „The Use of Nails in the Crucifixion", Harvard Theological Review 25, 1932, s. 29-45,
In: McDowell, Josh, The Resurrection Factor. San Bernardino, Calif.: Here's Life, 1981, s. 45.
11. Edwards, William D. et al., „On the Physical Death of Jesus Christ," Journal of the American Medical
Association. 21. marec 1986, s. 1455-63.

KAPITOLA 12: DÔKAZ CHÝBAJÚCEHO TELA

1. O'Collins, Gerald, The Easter Jesus. London: Darton, Longman & Todd, 1973, s. 134. Cit.: Craig, The
Son Rises, s. 136.
2. Napríklad Reasonable Faith (Zmysluplná viera), No Easy Answers (Nijaké jednoduché odpovede),
Knowing the Truth about the Resurrection (Poznať pravdu o vzkriesení), The Only Wise God (Jediný,
múdry Boh), The Existence of God and the Beginning of the Universe (Existencia Boha a počiatok
vesmíru) a spolu s Quentinom Smithom pripravil publikáciu Theism, Atheism and Big Bang Cosmology
(Teizmus, ateizmus a kozmológia veľkého tresku) vydanú v Oxford university Press. Prispel do publikácií
The Intellectuals Speak Out about God (Intelektuáli sa vyjadrujú o Bohu), Jesus under Fire (Ježiš pod
drobnohľadom), In Defense of Miracles .(Na obranu zázrakov) a Does God Exist? (Existuje Boh?). Navyše
jeho vedecké príspevky sa objavili v takých magazínoch, ako je New Testament Studies, Journal for the
Study of the New Testament (Magazín venovaný štúdiu Nového zákona); Gospel perspectives
(Pohľady evanjelia), Journal of the American scientific Affiliation (Magazín americkej vedeckej sekcie) a
Philosophy. Je členom desiatich vedeckých združení, vrátane Americkej náboženskej akadémie a
Americkej filozofickej asociácie.
3. Nahrávka rozhovoru, pozri Craig, William Lane a Zindler, Frank, Atheism vs. Christianity: Where Does
the Evidence Point? Grand Rapids: Zondervan, 1993, videokazeta.
4. Templeton, Farewell to God, s. 120.
5. Martin, The Case against Christianity, s. 78-79.
6. Tam tiež, s. 81.
7. Grant, Michael, Jesus: An Historian's Review of the Gospels. New York: Charles Schribner's Sons,
1977, s. 176.
8. Lake, Kirsopp, The Historical Evidence for the Resurrection of Jesus Christ. London:
Williams&Norgate, 1907, s. 247-79. Cit.: Craig, W.L., Knowing the Truth about the Resurrection. Ann
Arbor, Mich.: Servant, 1988, s. 35-36.
9. Anderson, J. N. D., The Evidence for the Resurrection. Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1966,
s. 20.

KAPITOLA 13: DÔKAZ ZJAVENÍ

1. „Bomb Victim's Body Not in Grave", Chicago Tribune. 14. január 1998.
2. Martin, The Case against Christianity, s. 87.
3. Habermas, Gary a Flew, Antony, Did Jesus Rise from the Dead? The Resurrection Debate. San
Francisco: Harper & Row, 1987, s. xiv.
4. Tamriež, s. xv.
5. Napríklad The Resurrection of Jesus: A Rational Inquiry (Ježišovo vzkriesenie: Racionálny rozbor), The
Resurrection of Jesus: An Apologetic (Ježišovo vzkriesenie: Apológia), The Historical Jesus (Historický
Ježiš), a Did Jesus Rise from the Dead? The Resurrection Debate (Vstal Ježiš z mŕtvych? Diskusia o
vzkriesení), ktorá je založená na jeho diskusii s Flewom. Medzi jeho ďalšie tituly patria Dealing with
Doubt (Odpovede na pochybnosti) a spolu s J. P. Morelandom Beyond Death: Exploring the Evidence for
Immortality (Za prahom smrti: Skúmanie dôkazov o nesmrteľnosti). Navyše sa podieľal na vydaní knihy In
Defense of Miracles (Obrana zázrakov) a prispel do knihy Jesus under Fire (Ježiš pod drobnohľadom) a
Living Your Faith: Closing the Gap between Mind and the Heart (Život viery: Bez oddeľovania mysle od
srdca). Okolo sto Habermaso-vých článkov sa objavilo v populárnych periodikách, ako je napríklad
Saturday Evening Post a vo vedeckých magazínoch, vrátane Faith and Philosophy (Viera a filozofia),
Religious Studies (Náboženské rozpravy) a v príručkách (napríklad v Bakerovom slovníku teológie). Tiež
je bývalým prezidentom Evangelical Philosophical Society.
6. Martin: The Case against Christianity, s. 90.
7. Craig, The Son Rises, s. 125.
8. Drane, John, Introducing the New Testament. San Francisco: Harper & Row, 1986, s. 99.
9. Green, Michael, Christ Is Risen: So What? Kent, England: Sovereign World, 1995, s. 34.
10. In Habermas, G. a Moreland, J. P., Immortality: The Other Side of Death. Nashville: Nelson, 1992, s.
60.
11. Martin, The Case against Christianity, s. 75.
12. Braaten, Carl, History and Hermeneutics, vol. 2 of New Directions in Theology Today, ed. William
Hordern, Philadelphia: Westminster Press, 1966, s. 78. Cit,: Habermas a Flew, Did Jesus Rise from the
Dead? s. 24.
13. Green, Michael, The Empty Cross of Jesus. Downers Grove, 111.: InterVarsity Press, 1984, s. 97. Cit.:
Ankerberg a Weldon, Knowing the Truth about the Resurrection, s. 22, kurzíva v origináli.

KAPITOLA 14: NEPRIAMY DÔKAZ

1. Black, Black's Law Dictionary, s. 221.
2. Svoje články publikoval vo viac ako tridsiatich profesionálnych periodikách, ako sú American
Philosophical Quarterly (Americký filozofický štvrťročník), Metaphilosophy (Metafilozofia) a Philosophy
and Phenomenological Research (Filozofia a fenomenologický výskum). Napísal a redigoval viac ako
desať kníh vrátane Christianity and the Nature of Science (Kresťanstvo a povaha vedy), Does God Exist?
(Existuje Boh?), The Life and Death Debate (Rozhovory o živote a smrti), The Creation Hypothesis
(Hypotéza stvorenia), Beyond Death: Exploring the Evidence for Immortality (Za prahom smrti: skúmanie
dôkazov nesmrteľnosti), Jesus under Fire (Ježiš pod drobnohľadom) a Love Your God with all Your Mind
(Miluj svojho Boha z celej mysle).
3. Pozri McDowell, Josh, More Than a Carpenter. Wheaton, 111.: Living Books, 1977, s. 60-71.
4. Moule, C. F. D., The Phenomenon of the New Testament. London: SCM Press, 1967, s. 3.
5. McFarlan, Donald, ed., The Guinness Book of World Records. New York: Bantam, 1991, s. 547.
6. Clifford, The Case for the Empty Tomb, s. 112.

ZÁVER: VERDIKT HISTÓRIE

1. Sherwin-White, A. N., Roman Society and Roman Law in the New Testament. Oxford: Clarendon Press,
1963, s. 188-91.
2. Blomberg, „Where Do We Start Studying Jesus?" In: Wilkins a Moreland, Jesus tinder Fire, s. 43,
kurzíva pridaná.
3. Craig, The Son Rises, s. 102, kurzíva pridaná.
4. Muller, Julius, The Theory of Myths, in Its Application to the Gospel History, Examined and Confuted.
London: John Chapman, 1844, s. 26. Cit.: Craig, The Son Rises, s. 101.
5. Murphy, Michael, „The Two-Sided Game of Christian Faith" In: Warwick, John Montgomery, ed.,
Christianity for the Tough-Minded. Minneapolis: Bethany House, 1973, s. 125. Cit.: Ankerberg a Weldon,
Knowing the Truth about the Resurrection, s. 44.
6. Lewis, C. S., K jadru kŕesťanství. Praha: Návrat, 1993, s. 42.