TANAP

Tatranský národný park (skratka TANAP) je jeden z deviatich národných parkov na

Slovensku a je zároveň najstarší národný park na Slovensku. Nachádza sa na
severe stredného a východného Slovenska v Tatrách. Je určený na ochranu
časti Západných Tatier a Východných Tatier. Bol založený 1. januára 1949 a o päť
rokov neskôr sa vytvoril národný park aj na poľskej strane Tatier s názvom Tatrzański
Park Narodowiy. Spolu s poľským národným parkom sú Vysoké Tatry od roku 1993
Biosferickou rezerváciou UNESCO.[1] Správa národného parku sídli vo Svite a
v Liptovskom Mikuláši. Má rozlohu 738 km² a jeho ochranné pásmo 307 km², dokopy
1 045 km². Park obsahuje 600 km turistických chodníkov a 16 označených a
udržiavaných cyklistických chodníkov.

Na vlastnom území Tatranského národného parku sa chránia najmä horské a

vysokohorské rastliny ako sú napríklad porasty kosodreviny alebo plesnivec alpínsky.
Zo vzácnych živočíchov tu žijú orol skalný, medveď hnedý, kamzík vrchovský
tatranský alebo svišť tatranský.

Dve tretiny chráneného územia pokrývajú smrekové alebo smrekovo-jedľové lesy. Od

roku 1993 patrí (spolu s poľským TNP) medzi jednu zo štyroch
slovenských biosférických rezervácií programu UNESCO Človek a biosféra.

Na území Vysokých Tatier sa nachádza najvyšší vrch Vysokých

Tatier, Slovenska a Karpát, Gerlachovský štít (2 654,4 m n. m.) a symbol
Slovenska Kriváň (2 494,7 m n. m.). Najvyšším vrchom Západných Tatier
je Bystrá (2 248 m n. m.) a Belianskych Tatier je Havran (2 152 m n. m.). Park je
charakteristický aj výskytom vyše 100 plies a niekoľkých vodopádov. Najväčšie a
najhlbšie z tatranských plies je Veľké Hincovo pleso (plocha 20,08 ha, hĺbka 53,7 m),
najvyššie položené je Modré pleso (2 192 m n. m.). Najčastejšie navštevovanými sú
Štrbské a Popradské pleso.

Jediná verejnosti prístupná jaskyňa je Belianska jaskyňa.

História

Začiatky poznávania prírody

Záujem o poznávanie tatranskej prírody bol v dávnych dobách podmieňovaný
zvedavosťou prvých návštevníkov vysokohorského prostredia a veľmi rýchlo aj
hospodárskou aktivitou. Bylinkári, hľadači pokladov, baníci, pytliaci, poľovníci a
mnohí iní mali voľné pole pôsobnosti a dokonale to využívali.

Svet poznal Vysoké Tatry ako „Snežné hory“. Chýr o nich sa odzrkadľoval stále
častejšie v dobovej tlači. O prírodu sa začali zaujímať bádatelia. Prvú vytlačenú
zmienku o nich prinieslo dielo Juraja Wernhera De admirandis Hungariae aquis
hipomnemation (Bazilej, 1549). Už v tom čase do Tatier sa vyberali profesori a
študenti kežmarského lýcea, ktorí sa snažili poznávať prírodu a zbierať prírodniny pre
školské kabinety. O prvú geografickú charakteristiku Tatier sa pokúsil kežmarský
matematik a astronóm Dávid Fröhlich v diele Medulla geographiae
practicae (Bardejov, 1639) a v príručke Bibliotheca, seu Cynosura
peregrinantium (Ulm, 1643). Najviac zmienok o Vysokých Tatrách v literatúre 17.
storočia zanechal kežmarský študent Daniel Speer v dobrodružnom
cestopise Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus (Ulm, 1683).[2]

Prvé vedecké práce

Na rozhraní 17. a 18. storočia poznatky o Tatrách publikovali traja kežmarskí

Buchholtzovci. Juraj Buchholtz st. vydal monografiu Das weit und breit erschollene
Ziepser–Schnee–Gebürg, ktorá vyšla tlačou až v roku 1899, ale jej rukopis z
roku 1719 čítali a využívali mnohí učenci, medzi nimi aj Matej Bel. Nevydaný
denník Juraja Buchholtza ml. Itinerarium Buchholtzianum cum Diario je uložený v
archíve Pamätníka literatúry Matice slovenskej v Martine. Prírodou sa zaoberal Jakub
Buchholtz, ktorý využíval dielo svojich predkov a okrem iného zhodnotil činnosť
cisárskej mineralogickej komisie z roku 1751, ktorá skúmala minerály vo Vysokých a
Západných Tatrách. Prírodu skúmal veľkoslavkovský farár Tomáš Mauksch,
kežmarský pedagóg Juraj Bohuš, ktorí nové poznatky aj publikovali.[2]

Mnohé publikované výsledky prírodovedeckých skúmaní zaujali zahraničných

bádateľov. Mineralogickým štúdiám sa venoval Nemec Johan Fichtel,
Poliak Stanisław Staszic, Francúz François Sulpice Beudant, Švéd Göran Wahlenberg,
Angličan Robert Townson, Nemec Albrecht Sydow, významným prínosom prispel
pražský vysokoškolský pedagóg Karel Kořístka a mnohí iní. Popularita Tatier rástla
ďalšími návštevami a dielami propagátorov turistiky a bádateľov, ktorí skúmali zver.

2
O to sa pokúsil Camillo Morgan v diele Die Hohe Tatra und ihre Jagdfauna (Viedeň,
1910).

Prvú populárno–vedeckú charakteristiku živej a neživej prírody spracoval Wiktor

Kuźniar v diele Z przyrody Tatr (Krakov, 1910). K nim sa pridávali ďalší
popularizátori v medzivojnovom období. Napríklad Eugeniusz Romer v diele Jak
powstały Tatry? (Ľvov, Varšava, 1934), Józef Szaflarski a iní. Medzi nimi Antonín
Bečvař, Ivan Bohuš, Milič Blahout, Jan Šmarda, Anton Droppa, Ivan Houdek, Zofia
Radwańska-Paryska a jej manžel, Július Somora, Józef Fudakowski, mnohí iní vedci,
lekári, novinári, fotografovia.[2]

Za prvých zoológov, ktorí skúmali poľskú i našu časť Vysokých Tatier možno
pokladať známych vertebrotológov J.H. Blasiusa, A. Kayserlinga a G. Hartlauba. V
roku 1835, keď navštívili Tatry, boli ešte študenti. V Tatrách boli asi tri týždne a svoje
poznatky vydal Hartlaub knižne v roku 1900. Koncom 19.storočia začalo vychádzať
monumentálne dielo Fauna Regni Hungariae, v ktorom boli spracované jednotlivé
živočíšne skupiny. Postupne vychádzali desiatky ďalších cenných vedeckých prác,
ktoré mapovali život kamzíkov, svišťov a ďalších živočíchov. K nim sa pridávali diela
vedcov skúmajúcich ichtyofaunu, bezstavovce, stavovce a diela botanikov.[2]

Začiatky ochrany prírody

Ochrana prírody v stredoveku bola neznámym pojmom. Donačné listiny uhorských

panovníkov nezaväzovali majiteľov pozemkov, aby chránili prírodu. Tí však v rámci
svojich majetkových aktivít vydávali rôzne zákazy a príkazy regulujúce ťažbu v
lesoch, rybolov a odstrel zveri. Napríklad Turzovci na Orave skoncovali so živelným
drancovaním a premenou lesov na pasienky, keď v roku 1615 valaským kolonistom na
oravskom panstve obmedzili početné stavy oviec a určili hájnikov na ochranu lesov v
blízkosti pasienkov.

Začiatky cieľavedomej ochranárskej činnosti možno datovať do poslednej tretiny 19.

storočia po založení Uhorského karpatského spolku. Jeho členovia si vytýčili za cieľ
hájiť kamzičiu zver. Riaditeľ kúpeľov v Starom Smokovci Eduard Blasy sa zaslúžil v
roku 1881 o založenie prvého poľovníckeho ochranného spolku a v roku 1883 o
úpravu hájenia kamzičej zveri. O ochrane svišťov sa hovorilo v roku 1880. Členovia
Sliezskej sekcie spolku sa v roku 1888 zaviazali propagovať ochranu
motýľa jasoňa (Parnassius apollo). O zarybňovanie tatranských potokov sa starala

3
 rybárska komisia spolku. Naopak veľa pozornosti však členovia spolku nevenovali
iným druhom zvierat, napríklad medveďom, rysom, ktorých odstrel dokonca hodnotili
priaznivo. O to viac spolok podporoval import cudzokrajných zvierat ako boli jelene
vapiti, zubry, kozorožce, ktoré vypúšťalo do prírody knieža Hohenlohe. Veľké škody
v lesoch robili poľskí pytliaci.[2]

Aktívny Uhorský karpatský spolok

Najviac úsilia venoval Uhorský karpatský spolok na likvidáciu alebo aspoň na

reguláciu výpasu dobytka z podtatranských obcí v okolí tatranských osád a v Kvetnici,
ktorá je časťou Velickej doliny. Dokonca si túto časť Tatier v roku 1876 prenajal a do
roku 1888 čelil veľkému náporu urbárskych pastierov, ktorí sa neustále domáhali
práva na pasenie.

V rámci druhovej ochrany tatranskej flóry venoval spolok najviac

pozornosti plesnivcu (Leontopodium alpinum), ktorý bol výhodným obchodným
artiklom, a tým aj najviac ohrozený. Keďže vedel, kde všade kšeftári plienia túto
vzácnu rastlinu usiloval sa hľadať východisko v pestovaní a rozmnožovaní plesnivca v
záhradníctvach a v pokusnom presádzaní do Vysokých Tatier.

Podobne ako nenamietal proti dovozu cudzokrajných zvierat, súhlasil s importom a

aklimatizáciou dovezených cudzokrajných rastlín,
napríklad rododendronov (Rhododendron hirsutum) z rakúskych Álp v
rokoch 1880 – 1882 v Doline siedmych prameňov a na Muráni, v
rokoch 1889 – 1890 vo Velickej doline a vo Veľkej Studenej doline aj
na Slavkovskom štíte.

Najväčšie atrakcie TANAPU

- Najvyšší vrch Slovenska, Gerlachovský štít

- Vyskytujú sa tu vzácne druhy živočíchov, napr. : orol skalný, medveď hnedý, kamzík
vrchovský, alebo svišť tatranský

- Jediná verejnosti prístupná jaskyňa je Belianska jaskyňa