Moja cesta životom

(beletrizovaný životopis)

V jeden februárový zimný večer, keď moje očká zazreli prvýkrát svetlo
života som sa narodila. Rodičia sa na mňa veľmi tešili. Vonku husto snežilo
a dievčatko menom Patrícia sa v levočskej nemocnici o 20:35 narodilo. Vraj som
bola malinké dievčatko ktoré nikdy neplakalo. Podľa slov mojich rodičov som
bola ako batoľa veľmi neposedná. To mi však ostalo dodnes.
Prvé krôčiky do škôlky za rúčku s mamkou, do ktorej som sa, nie veľmi
tešila. Vždy ma tam nútili jesť, aj keď mi nechutilo. Nechcela som tam spať, no
túžila som objavovať niečo nové. Preto som sa veľmi tešila na základnú školu.
Do Základnej školy v Bijacovciach som nastúpila v roku 2012 ako malé
šesťročné dievčatko s čelenkou na hlave a s očakávaniami spoznať nových
kamarátov. Hneď, ako som nastúpila do prvej triedy, tak k nám prišli učitelia zo
Základnej umeleckej školy zo Spišského Podhradia s otázkou, či by sme nechceli
využiť svoj talent. Samozrejme, ja so svojimi veľkými snami som prikývla náhle
áno, to bude úžasné!
A preto šampiónom môjho srdca sa mi stala Základná umelecká škola
v Spišskom Podhradí, kde som nastúpila takisto v roku 2012 so zámerom žiť
s hudbou, tancom, spevom počas môjho detstva, ale ako sa hovorí: čo si k srdcu
pripútaš, to ti v ňom ostane navždy.
Ďalej moja cesta po prvom stupni pokračovala na druhom stupni na
Základnej škole na Palešovom námestí deväť v Spišskom Podhradí. Nastúpila
som tu ako piatačka v roku 2016. Všetko bolo super, kamaráti, zážitky, prvé
poriadne detské hádky, vyberanie okien, zlomené dvere a podobné. Až kým
neprišlo slovo zbohom: Korona nás obrala o posledné dva roky nášho ešte
nezávislého života. Avšak aj cez zvládnutie natáčania videí do ZUŠ som
nevedela čo mi tento základ do života dal. Úspešné ukončenie ZŠ a ZUŠ mi dalo
do života veľký a pozitívny posun.
Momentálne som druháčkou Strednej odbornej školy pedagogickej v Levoči
s odborom učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo. Doslova môj sen
stať sa učiteľkou. Hudba, spev, tanec a deti, všetko čo milujem, chcem ďalej
napĺňať. Som rada, že moja škola mi nahradila umeleckú školu a že tu môžem aj
naďalej rozvíjať svoj talent. Skrátka, robiť čo ma baví. So strednou školou
prichádzajú náhody a nové možnosti brigády, chceme skúsiť niečo nové preto aj
ja som skúsila možnosť pracovať v kaviarni v Spišskom Podhradí v Luckafé cez
leto. Bola to tá najlepšia skúsenosť. Verím že ich zažijem ešte mnoho.
Medzi moje najväčšie záľuby patrí hlavne šport bez ktorého si neviem
predstaviť ani jeden deň, pohyb, folklórny tanec, spev a hra na klavír. Cítim sa
v tomto svete ako v sne, pretože baví ma sústrediť sa na seba a plniť si sny, nie
len snívať.
A doma? Milujem svojich rodičov celým svojím srdcom, aj svojho brata
Tomáša. Od malinkého dievčatka mi dávajú najlepší vzor ako v živote nebyť
závislá od nikoho a ničoho a budovať si svoj dobrý obraz človeka. Pomáhať
ľudom, ale nenechať sa využívať. Byť sama sebou a dávať si pozor na zlý svet.
A čo moja budúcnosť? Nad touto otázkou rozmýšľam už dosť dlho. Ale je
čas nerozmýšľať ale plniť. Som vďačná za všetko, snažím sa naďalej rozvíjať,
užívať si život na strednej škole so super spolužiakmi a prežiť najkrajšie štyri
roky môjho života. Pretože ako všetci vieme život dospeláka nás naučí vážiť si
hodnotu peňazí, seba a času, ktorý tak rýchlo plynie.
A čo bude ďalej? Verím že zvládnem úspešné strednú školu a budem hrdá
pani učiteľka, mama, manželka, športovkyňa, kto vie? Už nech budem
kdekoľvek a ktokoľvek snáď budem šťastná.