john Winston Ono Lennon[Poznámka 1], 

MBE[Poznámka 2] (rodným menom John Winston Lennon; * 9.

október 1940, Liverpool, Spojené kráľovstvo – † 8. december 1980, New York, New York, USA),
známy ako John Lennon, bol britský spevák, skladateľ a gitarista, zakladajúci člen skupiny The
Beatles a aj úspešný sólový hudobník. Bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a mierový
aktivista[1].
Ako súčasť legendárnej skladateľskej dvojice Lennon-McCartney výrazne ovplyvnil vývoj
modernej populárnej hudby.[2] Je považovaný za jednu z hudobných ikon 20. storočia a jeho
piesne ako „Imagine“ a „Strawberry Fields Forever“ sú často radené medzi najlepšie skladby
storočia. V roku 1969 Lennon založil so svojou druhou manželkou Yoko Ono skupinu Plastic Ono
Band. Po rozpade The Beatles v roku 1970 pokračoval Lennon vo svojej sólovej umeleckej
kariére.
Lennon sa narodil v Liverpoole a ako teenager vyrastal medzi nadšenými fanúšikmi hudobného
žánru skiffle. V roku 1956 založil svoju prvú kapelu Quarrymen, z ktorej neskôr v roku 1960
vznikla skupina The Beatles. Pôvodne bol faktickým lídrom kapely, neskôr sa do tejto úlohy
postupne dostal Paul McCartney. Lennon bol charakterizovaný svojou rebelskou povahou a
bystrým úsudkom v hudobnej tvorbe, písaní, výtvarnom vnímaní, filme, bol aj pohotovým
rečníkom v rozhovoroch. V polovici 60. rokov minulého storočia vydal dve knihy: In His Own
Write a A Spaniard in the Works, obidve koncipované v lyrickom štýle nonsensu a ilustrované
jeho vlastnými kresbami. Počnúc skladbou „All You Need Is Love“ z roku 1967 boli jeho piesne
prijímané ako hymny protivojnových a kontrakultúrnych hnutí. Medzi rokmi 1968 až 1972 vydal
Lennon s Yoko Ono viac ako tucet platní vrátane trilógie avantgardných albumov, jeho prvej
sólovej LP platne John Lennon/Plastic Ono Band. Má na svojom konte 25 najlepších singlov v
rebríčku Billboard Hot 100 medzi ktorými sú: „Give Peace a Chance“, „Instant Karma!“, „Imagine“
a „Happy Xmas (War Is Over)“.
70. rokoch minulého storočia bol v Spojených štátoch amerických témou číslo jeden * Vietnam. Vojna bola čoraz nepopulárnejšia a
odsudzovaná svetom, k čomu len prispievali udalosti ako masaker v My Lai 16. marca 1968, masová vražda okolo 500
neozbrojených vietnamských civilistov, ktorú mali na svedomí americkí vojaci V septembri 1971 si zástupy protivojnových
demonštrantov našli spojenca. Nebol ním nik iný ako sám slávny John Lennon. V septembri vyšiel jeho album Imagine a titulná
skladba demonštrantom a ich mierovej agende padla mimoriadne vhod. Nešlo o prvý aktivistický počin bývalého „Chrobáka“. V
roku 1969 zostal so svojou ženou Yoko Ono na protest dva týždne v posteli v hoteli Hilton v Amsterdame a jeden deň v hoteli Queen
Elizabeth v Montreale. Išlo o akési experimenty - nenásilné protivojnové protesty. Vojna vo Vietname sa Lennonovi vôbec nepáčila.
Na druhej strane stál Richard Nixon, ktorý presadzoval svoj program vietnamizácie. Prezident o aktivitách rebelského muzikanta
dobre vedel a rozhodol sa Lennona a jeho newyorský domov sledovať. A tak sa začali nekonečné ťahanice.

V roku 1969 John Lennon usporiadal dvojtýždňovú protivojnovú demonštráciu nazvanú Bed-ins

for Peace. 

V roku 1971 boli v plnom prúde snahy o oslobodenie Johna Sinclaira. Tento redaktor jazzovej hudby bol zakladateľom politického
združenia White Panther Party a niekoľkokrát ho odsúdili za prechovávanie marihuany. Naposledy v roku 1969 na desať rokov po
tom, ako predal dva jointy policajtom v utajení. Dňa 10. decembra 1971 sa konal koncert za jeho prepustenie, na ktorom sa
zúčastnilo 15-tisíc ľudí, a zaspievať prišiel aj John Lennon. Nie všetci zúčastnení však mali rovnaké nastavenie. Našlo sa tam aj
zopár informátorov FBI, ktorých úlohou bolo sledovať Lennona. Neboli veľkými fanúšikmi jeho hudby. Jeden z nich dokonca
poznamenal, že „Yoko nedokáže ani udržať tóninu.“ Na koncert prišli preto, aby našli nejaký dôvod, pre ktorý by mohli drzého
Angličana deportovať naspäť do vlasti. Táto sledovacia kampaň trvala celých dvanásť mesiacov, počas ktorých agenti nazbierali
tristo strán informácií. Na kariéry Lennona aj Nixona mal ten rok významný dopad.
Na základe informácií z koncertu kontaktoval senátor Strom Thurmond generálneho prokurátora Johna Mitchella. Muzikant vraj
predstavoval vážnu hrozbu pre republikánsku volebnú kampaň. Nadchádzajúce voľby roku 1972 mali byť prvé, na ktorých sa mohli
zúčastniť mladí ľudia od 18 rokov. Minimálny vek na účasť vo voľbách bol do tých čias 21 rokov. No a práve mládež najviac
odmietala vojnu a dožadovala sa, aby dostal šancu mier.
Lennon bol slávny, a tak mohol pre Nixona predstavovať naozajstný problém. Prezident si to dobre uvedomoval. Lennonove
politické texty ľuďom dovoľovali prehodnocovať a vyslovovať
vlastné politické názory. Dobrým príkladom je pieseň Working Class Hero.
John Lennon a Yoko Ono mali len dočasné víza, a tak neboli v USA nikdy úplne v bezpečí. To ich však od protestov neodradilo.
Pôvodne chceli nasledovať Nixonovu kampaň po krajine. Táto myšlienka sa však pre zásah FBI nikdy nepremenila na skutočnosť. V
januári 1972 - vo volebnom roku - sa začalo s oficiálnym vyšetrovaním Lennonových aktivít.
Po presťahovaní sa x Británie do New Yorku v roku 1971 jeho kritika Vietnamskej vojny vyústila
do trojročných pokusov zo strany Nixonovej administratívy o jeho deportáciu z USA.
John Lennon bol pod drobnohľadom, či sa mu to páčilo alebo nie. FBI pozorne sledovalo, ako vyjadruje svoje údajné ľavicové
názory, a agentom neušla ani žiadna korešpondencia, ktorú si vymieňal so spoločenskými aktivistami Jerrym Rubínom či Abbiem
Hoffmannom. Lennon akosi rátal s tým, že sa ho pokúsia zo Spojených štátov vyštvať, a tak využil svoje nemalé bohatstvo a najal si
newy- orského imigračného právnika. Leon Wildes vtedy ani len netušil, s kým má dočinenia. Pri čaji mu muzikant a jeho manželka
Yoko Ono vysvetlili, prečo tak zúfalo potrebujú zostať v krajine. Vraveli, že hľadajú Japonkinu deväťročnú dcéru Kyoko, ktorá sa
niekam podela uprostred sporov o starostlivosť s bývalým manželom. Lennon tiež povedal, že sa dopočul, že polícia chce vtrhnúť do
jeho bytu a prevrátiť ho naruby. Wildes vedel, čo robiť, a začala sa vojna. V marci naberala na obrátkach volebná kampaň a autority
využili šancu zakročiť proti Lennonovi. Začali sa rokovania o deportácii.
Hlavnou zbraňou v rukách Nixono- vých ľudí bolo muzikantovo doznanie z roku 1968 k prechovávaniu marihuany, z ktorého
vyžmýkali, čo sa dalo. Policajná jednotka vylomila dvere jeho bytu a manželov zatkla, zatiaľ čo policajné psy všetko prehľadali.
Lennon bol odhodlaný tváriť sa, že sa nič nestalo. Dokonca daroval 75-tisíc ľavicovým aktivistom Allamuchy Tribe, ktorí boli
rozhodnutí nedovoliť Nixonovi stať sa znova prezidentom a presadzovali mier vo Vietname. Lennon a Oho sa údajne stretli aj s
„čiernymi pantermi“, pochodovali za práva Indiánov a na protivojnovom zhromaždení v Central Parku sa nechali odfotografovať s
budúcim demokratickým lídrom a vtedajším aktivistom Johnom Kerrym. Nixonovi ľudia si povymýšľali ďalšie príbehy o
spevákovom užívaní drog, keby náhodou rozprávanie o marihuane na súde neuspelo. Do veci sa začal angažovať aj šéf FBI John
Edgar Hoover, ktorý z duše nenávidel ľavičiarov aj politických disidentov. V zázname FBI stálo, že Lennon sa v Británii zaujímal o
extrémne ľavicové aktivity a bol prívržencom troc- kizmu. Hoover chcel Lennona deportovať rovnako horlivo ako Nixon - na jeho
napnuté nervy totiž poriadne brnkalo jeho užívanie drog aj revolučné myšlienky. Polícia Lennona prinútila, aby v máji oficiálne
vyhlásil, že na blížiacom sa republikánskom národnom zhromaždení sa nebude zapájať do žiadnych protestov. Na druhej strane
barikády stála armáda Lennonových prívržencov, ktorí mu prišli na pomoc. Fanúšikovia Beatles zorganizovali protest, ktorý sa
preslávil ako „Let them stay in the USA“ (Nechajte ich ostať v USA). V roku 1972 vydala Lennonova kapela Plastic Ono Bánd
album Some Time In New York spolu s petíciou, ktorú mohli fanúšikovia vyplniť a poslať Imigračnému a naturalizačnému úradu
(INS). Najznámejší Lennonov obhajca Bob Dylan dokonca napísal otvorený list s titulom „Spravodlivosť pre Johna a Yoko“. Do
konfliktu sa zapojil aj spisovateľ a básnik John Updike. Vyhlásil, že Lennon a Ono „nemôžu tejto veľkej krajine nijako uškodiť, skôr
jej môžu prospieť.“ Prípad páru podporili aj ďalšie kultúrne osobnosti tej doby - Jasper Johns, John Cage, Diek Cavett a Leonard
Bemstein. Na ich stranu sa nepostavili len muzikanti a básnici. Urobili tak aj noviny The New York Times a starosta New Yorku
John Lindsay.

Sledovanie Johna Lennona a Yoko Ono trvalo do novembra 1972, keď Nixona po druhý raz zvolili za prezidenta. Republikánsky
líder bitku síce vyhral, no do konca vojny bolo ešte ďaleko. INS nenechal veci na pokoji. Bol-odhodlaný Lennona vyštvať. Lennon
bol však zase odhodlaný v New Yorku zostať. Na Deň bláznov roku 1973 usporiadal tlačovku. Mával na nej bielymi vreckovkami a
ohlásil vznik Nutopie - nového štátu „bez hraníc, pasov, len s ľuďmi.“ Kým sa Lennon zaoberal touto bizarnou myšlienkou, Leon
Wildes sa súdil s vysokopostavenými úradníkmi za ich pokusy o deportáciu. Jeho hlavným cieľom bol najvyšší prokurátor INS
Vincent Schia- no. Ten bol obrovským fanúšikom Beatles, a tak Wildes vedel, ako naňho. Lennon tiež

Sledovanie Johna Lennona a Yoko Ono trvalo do novembra 1972, keď Nixona po druhý raz
zvolili za prezidenta. Republikánsky líder bitku síce vyhral, no do konca

V roku 1975 Lennon prestal s hudbou a venoval sa výchove svojho malého syna Seana. V roku
1980 spolu s Yoko Ono spolupracoval na projekte Double Fantasy. Tri týždne po vydaní tohto
albumu ho vo vstupnom portáli obytného domu v Manhattane zastrelil fanúšik skupiny
Beatles Mark David Chapman