po The Beatles: 195

Hľadať na Wikipédia Vytvoriť účet Prihlásiť sa

Quarrymen subsection
[nezobrazovať]

John Lennon

Od The 1970–1980
133 jazykov

Obsah [skryť] Stránka Diskusia Čítať Upraviť Upraviť zdroj Zobraziť históriu Nástroje

subsection
kariéra:
Začiatok
John Winston Ono Lennon[Poznámka 1], MBE[Poznámka 2] (rodným menom John Winston Lennon; * 9.
Mladosť: 1940–1957 John Lennon
október 1940, Liverpool, Spojené kráľovstvo – † 8. december 1980, New York, New York, USA), známy ako

Toggle
Sólová
Togglevzťahy
Od The Quarrymen po The Beatles: John Lennon, bol britský spevák, skladateľ a gitarista, zakladajúci člen skupiny The Beatles a aj úspešný

subsection
1956–1970 sólový hudobník. Bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a mierový aktivista[1].

Toggle Osobné
Sólová kariéra: 1970–1980
Ako súčasť legendárnej skladateľskej dvojice Lennon-McCartney výrazne ovplyvnil vývoj modernej

subsection
Toggle Diskografia
Vražda: 8. december 1980 populárnej hudby.[2] Je považovaný za jednu z hudobných ikon 20. storočia a jeho piesne ako „Imagine“ a
Osobné vzťahy „Strawberry Fields Forever“ sú často radené medzi najlepšie skladby storočia. V roku 1969 Lennon založil
Toggle Referencie so svojou druhou manželkou Yoko Ono skupinu Plastic Ono Band. Po rozpade The Beatles v roku 1970
Protivojnový aktivista
pokračoval Lennon vo svojej sólovej umeleckej kariére.
Diskografia
Lennon sa narodil v Liverpoole a ako teenager vyrastal medzi nadšenými fanúšikmi hudobného žánru skiffle.
Poznámky V roku 1956 založil svoju prvú kapelu Quarrymen, z ktorej neskôr v roku 1960 vznikla skupina The Beatles.
Referencie Pôvodne bol faktickým lídrom kapely, neskôr sa do tejto úlohy postupne dostal Paul McCartney. Lennon bol
Iné projekty charakterizovaný svojou rebelskou povahou a bystrým úsudkom v hudobnej tvorbe, písaní, výtvarnom
vnímaní, filme, bol aj pohotovým rečníkom v rozhovoroch. V polovici 60. rokov minulého storočia vydal dve
knihy: In His Own Write a A Spaniard in the Works, obidve koncipované v lyrickom štýle nonsensu a
ilustrované jeho vlastnými kresbami. Počnúc skladbou „All You Need Is Love“ z roku 1967 boli jeho piesne
John Lennon v roku 1969
prijímané ako hymny protivojnových a kontrakultúrnych hnutí. Medzi rokmi 1968 až 1972 vydal Lennon s
Základné informácie
Yoko Ono viac ako tucet platní vrátane trilógie avantgardných albumov, jeho prvej sólovej LP platne John
Popis umelca anglický spevák, gitarista
Lennon/Plastic Ono Band. Má na svojom konte 25 najlepších singlov v rebríčku Billboard Hot 100 medzi
člen skupiny The Beatles
ktorými sú: „Give Peace a Chance“, „Instant Karma!“, „Imagine“ a „Happy Xmas (War Is Over)“. V roku 1969
Rodné meno John Winston Lennon
John Lennon usporiadal dvojtýždňovú protivojnovú demonštráciu nazvanú Bed-ins for Peace.
Narodenie 9. október 1940
Po presťahovaní sa x Británie do New Yorku v roku 1971 jeho kritika Vietnamskej vojny vyústila do Liverpool, Spojené kráľovstvo

trojročných pokusov zo strany Nixonovej administratívy o jeho deportáciu z USA. V roku 1975 Lennon Úmrtie 8. december 1980 (40 rokov)
New York, New York, USA
prestal s hudbou a venoval sa výchove svojho malého syna Seana. V roku 1980 spolu s Yoko Ono
Žáner rock, pop rock, psychedelický
spolupracoval na projekte Double Fantasy. Tri týždne po vydaní tohto albumu ho vo vstupnom portáli
rock, experimentálny rock,
obytného domu v Manhattane zastrelil fanúšik skupiny Beatles Mark David Chapman rokenrol, pop
Jeho najpredávanejší album Double Fantasy, získal v roku 1981 Cenu Grammy za album roka. Lennon bol Hrá na vokály, gitara, klavír, klávesy,
ocenený Britskou cenou za mimoriadny prínos pre hudbu. V roku 2002 spoločnosť BBC uskutočnila verejný nástrojoch basgitara, harmonika

prieskum a Lennonovi britská verejnosť v ňom prisúdila ôsme miesto v zozname Stovky najväčších Britov Roky pôsob. 1957 – 1976, 1980

všetkých čias. Časopis Rolling Stone Lennona zaradil v zozname najlepších spevákov na piate miesto a na Vydavateľstvá Polydor
Parlophone
tridsiate ôsme miesto v kategórii najväčší umelcov všetkých čias. V roku 1997 bol John Lennon uvedený do
Apple
Siene slávy skladateľov piesní, do Rokenrolovej siene slávy bol uvedený dvakrát: ako člen kapely The Capitol Records
Beatles v roku 1988 a ako sólový umelec v roku 1994. Geffen
EMI Music Group

Mladosť: 1940–1957 [ upraviť | upraviť zdroj ] Súvisiace The Beatles, Plastic Ono
články Band, The Quarrymen, The
John Lennon sa narodil v liverpoolskej pôrodnici Júlii (rod. Dirty Mac
Stanleyovej) (*1914–†1958) a Alfrédovi Lennonovi (*1912–†1976). Webstránka www.johnlennon.com
Alfred, ktorý mal írskych predkov, bol námorníkom na obchodnej lodi
a v čase Johnovho narodenia bol,mimo domova.[3] Meno John Winston Lennon rodičia svojmu synovi dali podľa
starého otca z otcovej strany Johna „Jacka“ Lennona a stredné meno dostal podľa premiéra Winstona Churchilla.
[4] Lennonov otec bol často z domu preč, no pravidelne odosielal šeky na vtedajšiu adresu Newcastle Road č. 9, v

Liverpoole, kde Lennon so svojou matkou býval.[5] Vo februári v roku 1944, po dezercii od armády, prestal tito šeky
posielať.[6][7] O šesť mesiacov sa pokúsil vrátiť domov a situáciu dať do poriadku, no potom, ako zistil, že jeho
manželka je tehotná s iným mužom túto myšlienku zavrhol.[8] Po dvoch sťažnostiach liverpoolskom na sociálnom
Lennonov dom na liverpoolskom úrade neskôr prebrala starostlivosť o Johna Juliina sestra, teta Mimi.
predmestí Woolton
V júli 1946 ich navštívil Lennonov otec a zobral svojho syna do Blackpoolu, pričom s ním tajne zamýšľal emigrovať
na Nový Zéland.[9] Júlia spolu so svojim vtedajším partnerom Bobbym Dykinsom, prišla vtedy za ním a počas
vášnivej hádky otec nútil svojho päťročného dieťaťa, aby si medzi nimi vybral. Spočiatku si Lennon dvakrát označil otca, no keď matka odišla, začal plakať
a šiel za ňou.[10] Podľa spisovateľa Marka Lewisohna sa v skutočnosti Lennonovi rodičia dohodli, že Júlia by si ho mala vziať a postarať sa mu o domov.
Svedok Billy Hall, ktorý tam v ten deň bol, povedal, že dramatické vykreslenie mladého Johna Lennona núteného urobiť rozhodnutie medzi rodičmi nebolo
presné.[11] Lennon potom takmer po nasledujúcich 20 rokov nebol s otcom v kontakte.[12]

Po zvyšok svojho detstva a dospievania Lennon vyrastal ako jediné dieťa, spolu s tetou Mimi a s jej manželom Georgeom Toogoodom Smithovcami na
predmestí Woolton v Liverpoole.[13] Teta mu kupovala zväzky poviedok a strýko, mliekar na rodinnej farme, mu kúpil ústnu fúkaciu harmoniku a navádzal
ho na lúštenie krížoviek.[14] Julia ich doma pravidelne navštevovala a aj John často chodiavl na návštevy k nej. Doma m u mama často púšťala nahrávky
Elvisa Presleyho, učila ho hrať na bendžo, napríklad pieseň „Ain't That a Shame“ o Fatsa Domina.[15] V septembri 1980 sa Lennon vyjadril o svojej rodine
a svojej rebelskej povahe: Časť zo mňa by chcela byť spoločnosťou akceptovaná a nechcela by byť týmto šialeným básnikom/hudobníkom, no nemôžem
byť tým, čím nie som... Bol som ten, komu všetci ostatní chlapci - vrátane Paulovho otca - povedali: „Drž sa od neho“... Rodičia kamarátov inštinktívne
rozpoznali, že robím problémy. Znamená to, že som im nevyhovoval, zle by som ovplyvnil ich deti a aj som to robil. Urobil som všetko pre to, aby som
narušil domov každého priateľa... Čiastočne zo závisti, že nemám tento takzvaný domov... ale mal som... Bolo tam päť žien, ktoré boli mojou rodinou. Päť
silných, inteligentných, krásnych žien, päť sestier. Jedna bola náhodou moja matka. Ona sa len nedokázala vysporiadať so životom. Bola najmladšia a
mala manžela, ktorý utiekol k moru, bola vojna, ona sa so mnou nedokázala vyrovnať a nakoniec som žil s jej staršou sestrou. Tie ženy boli fantastické... A
to bolo moje prvé feministické vzdelanie... Vnikla by som do myslí ostatných chlapcov.[16] Pravidelne navštevoval svojho bratranca Stanleyho Parkesa,
ktorý žil vo Fleetwoode a brával ho na výlety do miestnych kín..[17] Počas školských prázdnin Parkes často navštevoval Lennona so sesternicou Leilou
Harvey. Trojica často, dvakrát alebo trikrát týždenne, cestovala na šou do Blackpoolu. Navštevovali cirkus Blackpool Tower. kde videli umelcov ako Dickie
Valentine, Arthur Askey, Max Bygraves a Joe Loss, pričom Parkes spomínal, že Lennon mal obzvlášť rád Georgea Formbyho.[18] Potom, ako sa
Parkesova rodina presťahovala často trávili školské prázdniny v Škótsku. Parkes k tomu poznamenal: „John, Leila a ja sme si boli veľmi blízki. Z
Edinburghu sme cestovali k rodinnému domčeku pri Durness. Trvalo to zhruba od Johnových deväť až do 16-tich rokov.“[19] Lennonov strýko George
zomrel 5. júna 1955 vo veku 52 rokov na krvácanie do pečene.[20]

Lennon vyrastal v anglikánskom prostredí a navštevoval základnú školu Dovedale.[21] Po absolvovaní jedenástich skúšok navštevoval v septembri 1952
až 1957 strednú školu Quarry Bank v Liverpoole a Harvey ho v tom čase charkterizoval ako „šťastného dobrého pohodového a temperamentného
chlapca“.[22] Často kreslil komické karikatúry, ktoré sa objavili v jeho vlastnom školskom časopise nazvanom Daily Howl.[23]

In 1956, Julia bought John his first guitar. The instrument was an inexpensive Gallotone Champion acoustic for which she lent her son five pounds and ten
shillings on the condition that the guitar be delivered to her own house and not Mimi's, knowing well that her sister was not supportive of her son's musical
aspirations.[24] Mimi was sceptical of his claim that he would be famous one day, and she hoped that he would grow bored with music, often telling him,
"The guitar's all very well, John, but you'll never make a living out of it."[25] Dňa 15. júla 1958 Júliu Lennonovú zrazilo auto, keď kráčala domov z návštevy
domu Smithovcov.[26] Smrť matky traumatizovala tínedžera Lennona, ktorý ďalšie dva roky silne pil a často sa dostával do zúrivých bitiek.[27] Pmiatka,
jeho matky Júlie, neskôr bola hlavnou tvorivou inšpiráciou pre skladby, ako je napríklad pieseň „Julia“ skupiny The Beatles z roku 1968.[28] Lennonove
staršie školské roky boli poznačené posunom v jeho správaní. Učitelia na strednej škole Quarry Bank ho charakterizoval: „Má príliš veľa nesprávnych
ambícií a jeho energia je často nesprávne smerovaná“ a „Jeho práci vždy chýba úsilie. Uspokojuje tým, že sa nechá viesť namiesto toho, aby využíval
svoje schopnosti.“[29] Lennonovo nevhodné správanie spôsobovalo roztržky vo vzťahu s jeho tetou. Na skúškach neuspel, no po intervencii jeho tety a
riaditeľa bol prijatý na Liverpool College of Art..[30] Na vysokej škole sa začal hlásiť k subkultúre mladých, Teddy Boy, a hrozilo mu za jeho správanie
vylúčenie.[31] V popise Cynthie Powellovej, Lennonovej spolužiačky a neskôr aj jeho manželky, bol „pred posledným rokom z vysokej školy vyhodený“.[32]

Počas puberty sa Lennon stal silne krátkozrakým a bol nútený začať nosiť okuliare. V začiatkoch kariéry The Beatles nosil kontaktné šošovky alebo
dioptrické slnečné okuliare.V roku 1967, kedy účinkoval vo filme Richarda Lestera How I won the war nosil známe okrúhle okuliare, dnes známe ako
lennonky, ktoré už mu na tvári zostali. Koncom 50. rokov založil skifflovú skupinu The Quarry Men, neskôr premenovanú na Johnny and the Moondogs,
The Silver Beetles a konečne The Beatles.

V roku 1962 si vzal Cynthiu za manželku po tom, čo otehotnela s ich prvým a jediným potomkom, Julianom.

Od The Quarrymen po The Beatles: 1956–1970 [ upraviť | upraviť zdroj ]

Bližšie informácie v článkoch: Lennon-McCartney, The Beatles, Beatlemania a Britská invázia

Formovanie, sláva a turné: 1956–1966 [ upraviť | upraviť zdroj ]

Ako pätnásťročný John Lennon v septembri v roku 1956 založil skupinu hrajúcu v štýle skiffle, ktorá dostala názov
podľa miestnej strednej školy, The Quarrymen.[33] Od leta 1957 kapela hrala „oduševnený súbor piesní“, ktoré
spolovice zneli ako skiffle a spolovice ako rock and roll.[34] Lennon sa s McCartneyom prvýkrát stretol na druhom
koncerte Quarrymen, ktorý sa konal na kostolnej záhradnej slávnosti vo Wooltone dňa 6. júla 1957. Lennon sa
vtedy McCartneya spýtal, či sa nechce k ich kapele pridať.[35]

McCartney hovoril, že Lennonova teta Mimi si „uvedomovala, že Johnovi priatelia boli z nižšej triedy“ a
podporovala to, že ho navštevoval.[36] Podľa Paulovho brata, Mikeho, ich otec mal obavy, Lennon dostane jeho
syna do problémov a preto veľmi nebol ich priateľstvom nadšený.[37] Napriek tomu súhlasil, aby skupina mohla
skúšať v prednej izbe ich bytu na Forthlin Road.[38][39] Počas tejto doby Lennon napísal svoju prvú pieseň, „Hello
Little Girl“, ktorá sa neskôr v roku 1963 stala Top 10 britským hitom popovej skupiny The Fourmost.[40]

McCartney v tejto dobe doporučil do skupiny aj ich ďalšieho sólového gitaristu, ktorým bol jeho kamarát George
Ringo Starr, George Harrison,
Harrison.[41] Podľa Lennona bol vtedy štrnásťročný Harrison do kapely príliš mladý.[42] Neskôr do kapely prijali na
Lennon a Paul McCartney v roku 1963
miesto basgitaristu spolužiaka Johna Lennona z umeleckej školy, Stuarta Sutcliffea.[43] Začiatkom roka 1960 bola
ich skupina premenovaná na „The Beatles“. V auguste toho istého roka dostali príležitosť na 48 nocí hrať v
kluboch v západonemeckom Hamburgu. Na túto akciu začali zúfalo zháňať bubeníka. Nakoniec sa hráčom na bicie v kapele stal Pete Best.[44] Lennonova
teta bola z Johnových plánov zdesená, a prosila ho, aby namiesto hrania radšej pokračoval v štúdiu umenia.[45] Po prvej návšteve v Hamburgu skupina
prijala v apríli 1961 ďalšiu a potom ešte v apríli 1962 aj tretiu ponuku. Rovnako ako ostatní členovia kapely, Lennon v tomto období prvýkrát skúsil
psychotropnú látku, fenmetrazín.[46] Túto drogu pravidelne všetci užívali, aby vydržali existovať počas ich dlhých nočných hudobných vystúpení.[47]

Od roku 1962 až do jeho smrti v roku 1967 bol manažérom kapely Brian Epstein. Brian síce nemal žiadne predchádzajúce
skúsenosti s manažovaním umelcov, no napriek tomu silne ovplyvnil to, ako sa skupina začala na pódiu obliekať a ako sa začala
prezentovať.[48] Lennon spočiatku voči jeho snahe budovať ich profesionálny imidž protestoval, no neskôr tomu s konštatovaním,
že pre peniaze to teda spraví, vyhovel.[49] Potom, ako sa Sutclife rozhodol zostať v Hamburgu, stal sa basgitaristom v kapele
Paul McCartney a Petea Besta za bicími nahradil Ringo Starr. Tým sa skompletizovala známa štvorica hudobníkov, ktorá zostala
spolu až do ich rozpadu v roku 1970. Prvý singel skupiny „Love Me Do“ vyšiel v októbri 1962 a dostal sa na 17. miesto v
britských hudobných rebríčkov. Ich debutový album, Please Please Me, nahrali dňa 11. februára 1963 za menej ako desať hodín.
[50] V ten deň bol Lennon ešte k tomu prechladnutý a aj je to počuť na albume v skladbe „Twist and Shout“.[51] Dvojica Lennon–

McCartney na tento album spolu zložila osem zo štrnástich skladieb. Až na niekoľko výnimiek, vrátane názvu albumu, sa v
textoch ešte nevyžívali v slovných hračkách. Podľa Lennonových slov vtedy ešte „Len písali piesne... popové piesne bez toho,
Lennon v roku 1964
aby pri nich mysleli na viac – chceli len vytvoriť zvuk a slová boli pre nich takmer irelevantné."[50] V rozhovore z roku 1987
McCartney povedal, že ostatní členovia The Beatles zbožňovali Lennona: „Bol ako náš vlastný malý Elvis... Všetci sme vzhliadali
k nemu. Bol starší a bol do značnej miery vodcom, bol najrýchlejší a najmúdrejší."[52]

The Beatles dosiahli mainstreamový úspech vo Veľkej Británii začiatkom roku 1963. Lennon bol na turné,
keď sa mu v apríli narodil jeho prvý syn, Julian. Počas vystúpenia Royal Variety Show, na ktorom sa
zúčastnila aj kráľovná matka a iní britskí členovia kráľovskej rodiny, si Lennon robil srandu z publika: „Pre
našu ďalšiu skladbu by som vás rád poprosil o pomoc. Pre ľudí na lacnejších miestach, tlieskajte rukami... a
vy ostatní, stačí ak budete len strngať šperkami."[53] Po roku Beatlemánie v Spojenom kráľovstve, sa konal
historický debut skupiny vo februári 1964 v USA v programe The Ed Sullivan Show, ktorý znamenal ich
prielom k tomu, že sa stali medzinárodnými hviezdami. Nasledovalo dvojročné obdobie neustálych
koncertných turné, nakrúcania filmov a písania piesní, počas ktorého Lennon napísal dve knihy, In His Own
Write a A Spaniard in the Works.[54] Skupina The Beatles získala uznanie aj od britského establišmentu. V McCartney, Harrison a Lennon, v roku 1964
roku 1965 boli v rámci vyznamenania Queen's Birthday Honors vymenovaní za členov Rádu Britského
impéria (MBE).[55]

Neskôr začalo Lennona znepokojovať to, že fanúšikovia, ktorí navštevovali koncerty Beatles, nemohli vďaka vreskotu publika počuť ich hudbu.[56] Hovoril,
že pieseň „Help!" z roku 1965 vyjadruje jeho pocity, ktoré začal mať z týchto frustrujúcich situácií.[57] Pribral na váhe (neskôr to nazval „obdobím tučného
Elvisa“)[58] a začal mať pocit, že potrebuje zmenu.[59] V marci toho roku on a Harrison nevedomky užili LSD. Bolo to potom, ako zubár usporiadajúci
večeru, na ktorej sa zúčastnili spolu s manželkami, pridal hosťom túto drogu do kávy.[60] Keď sa chystali odísť, hostiteľ im prezradil, čo sa stalo a odporučil
im, aby kvôli pravdepodobným následkom radšej nevychádzali z domu. Neskôr, vo výťahu v nočnom klube, všetci uverili predstave, že horí. Lennon
spomínal, že „Všetci vo výťahu vtedy hystericky kričali že horí(!)"[61]

V marci 1966, počas rozhovoru s reportérkou londýnskeho denníka Evening Standard, Maureen Cleaveovou, Lennon poznamenal: „Neviem, či skôr
zanikne kresťanstvo, alebo rokenrol, ale teraz sú The Beatles populárnejší ako Ježiš.“.[62] Výrok zostal v Anglicku prakticky nepovšimnutý. Keď ho ale o
päť mesiacov neskôr citoval časopis Teen, v USA spôsobil veľké pohoršenie. Výsledkom bol veľký rozruch. Boli pálené nahrávky The Beatles, rozhlasové
stanice odmietali vysielať ich piesne, a boli rušené ich koncerty. Dokonca Lennonovu poznámku odsúdil aj Vatikán. Dňa 11. augusta 1966 The Beatles
zorganizovali tlačovú konferenciu v Chicagu, na ktorej sa vyjadrili k rastúcim vášňam. Počas konferencie sa Lennon za svoje výroky ospravedlnil. Vatikán
jeho ospravedlnenie prijal a situácia sa po čase upokojila, no aktivity Ku-klux-klanu a vyhrážky Lennonovi, prispeli k tomu, že sa kapela rozhodla prestať
koncertovať.[63]

Štúdiové roky, rozpad Beatles a sólová tvorba: 1966–1970 [ upraviť | upraviť zdroj ]

Po poslednom koncerte skupiny 29. augusta 1966 Lennon nakrútil protivojnovú čiernu komédiu How I Won the
War . bolo to jeho jediné vystúpenie v celovečernom filme, v ktorom účinkoval mimo skupiny The Beatles. Po
nakrúcaní filmu šiel v novembri spolu s kapelou do štúdia, kde sa dlhodobo venovali nahrávaniu hudby.[64] Lennon
v tom období začal vo zvýšenej miere užívať LSD[65] a podľa spisovateľa, Iana MacDonalda, jeho neustále
užívanie psychotropných látok viedli k tomu, že Lennon začal byť blízko svojej psychickej smrti.[66] V roku 1967
vyšla skladba „Strawberry Fields Forever“, ktorú magazín Time ospevoval za jej „úžasnú vynaliezavosť“[67] a
najvýznamnejší, prelomový album skupiny Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, ktorý obsahoval Lennonove
texty, ktoré silne kontrastovali s jednoduchými milostnými piesňami z prvých rokov účinkovania skupiny.[68]

Koncom júna ako príspevok Británie do satelitného vysielania Our World, skupina The Beatles zahrala Lennonovu skladbu
„All You Need Is Love“. Počulo ju medzinárodné publikum, ktoré bolo odhadnuté na 400 miliónov ľudí.[69] Zámerne
zjednodušujúca pieseň vo svojom posolstve[70] formalizovala jeho pacifistický postoj a stala jednou z hymien pre Leto lásky.
[71] Potom ako sa skupina The Beatles zoznámila s Mahariši Mahéšom Jógím sa skupina zúčastnila augustového víkendu

osobnej výučby na jeho seminári transcendentálnej meditácie v Bangore vo Walese.[72] Počas seminára sa dozvedeli o
Epsteinovej smrti. „Vedel som, že sme vtedy mali problémy," povedal Lennon neskôr. „Nemal som žiadne mylné predstavy o
našej schopnosti robiť čokoľvek iné ako hrať hudbu. Bál som sa - pomyslel som si: 'Teraz sme to kurva mali'."[73] McCartney
vtedy zorganizoval prvý post-Epsteinov projekt skupiny,[74] televízny film Magical Mystery Tour, ktorý on sám napísal,
vyprodukoval a zrežíroval a ktorý vyšiel v decembri toho roku. Zatiaľ čo samotný film sa ukázal byť ich prvým kritikou Lennon v roku 1967
zaznávaným prepadákom, jeho vydanie soundtracku, na ktorom bola skladba, v ktorej sa Lennon inšpiroval dielom Lewisa
Carrolla, „I Am the Walrus“, bolo úspešné.[75][76]

Pod vedením Harrisona a Lennona odcestovali Beatles vo februári 1968 do Maharishiho ášramu v Indii, aby tam získali ďalšie rady.[77] Počas pobytu
zložili väčšinu skladieb, ktoré vyšli na ich dvoalbume The Beatles,[78] ale zmiešané skúsenosti členov kapely s transcendentálnou meditáciou vniesli ostrý
rozdiel vo vzťahoch členov skupiny.[79] Po návrate do Londýna sa čoraz viac zapájali do obchodných aktivít vytvorením Apple Corps, multimediálnej
korporácie zloženej z Apple Records a niekoľkých ďalších dcérskych spoločností. Lennon opísal tento podnik ako pokus o dosiahnutie „umeleckej slobody
v rámci obchodnej štruktúry“.[80] Debutový singel skupiny pre značku Apple, vydaný uprostred protestov v roku 1968, zahŕňal Lennonovu B-stranu
„Revolution“, v ktorej volal po „pláne“ namiesto toho, aby sa zaviazal k maoistickej revolúcii. Pacifistické posolstvo piesne viedlo k výsmechu od politických
radikálov v tlači Novej ľavice.[81] Napätie na nahrávaniach Beatles v tomto roku vystupňoval navyše Lennon tým, že trval na tom, aby mal vedľa seba svoju
novú priateľku, japonskú umelkyňu Yoko Ono. Porušil tým pravidlo kapely týkajúce sa manželiek a priateliek v štúdiu. Zvlášť si cenil svoj skladateľský
podiel na dvojalbume a označil ho za nadradené dielo predchádzajúcemu projektu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band.[82] Na konci roku 1968 sa
Lennon zúčastnil v televíznom špeciáli The Rolling Stones Rock and Roll Circus, ktorý sa napokon neodvysielal. Lennon vystupoval so superskupinou
Dirty Mac, v ktorej s ním účinkoval aj Eric Clapton, Keith Richards a Mitch Mitchell. Skupina tiež sprevádzala vokálne vystúpenie Yoko Ono. Filmová verzia
z tejto akcie vyšla v roku 1996.[83]

Koncom roku 1968, Lennonove zvýšené užívanie drôg a rastúca posadnutosť Yoko Ono v kombinácii s neschopnosťou
The Beatles dohodnúť sa na tom, ako by mala byť spoločnosť riadená, spôsobili, že v Apple sa rozhodli, že potrebujú
profesionálny manažment. Lennon požiadal lorda Beechinga, aby túto úlohu prevzal, ale on odmietol a poradil
Lennonovi, aby sa vrátil k nahrávaniu. Lennona oslovil Allen Klein, ktorý v období britskej invázie manažoval The
Rolling Stones a ďalšie kapely. Začiatkom roku 1969 bol Lennonom, Harrisonom a Starrom Klein vymenovaný za
výkonného riaditeľa spoločnosti Apple,[84] no McCartney nikdy túto manažérsku zmluvu nepodpísal.[85]

Lennon a Yoko Ono sa zosobášili 20. marca 1969 na Gibraltáre a čoskoro vydali sériu 14 litografií s názvom „Bag One“,
na ktorých boli zobrazené scény z ich medových týždňov.[86] Z týchto obrázkov bolo osem považovaných za neslušné
a väčšina z nich bola zakázaná a skonfiškovaná.[87] Lennonovo kreatívne zameranie sa naďalej posúvalo za hranice Yoko Ono a John Lennon v
marci v roku 1969
Beatles. V rokoch 1968 až 1969 spolu s Ono nahrali tri albumy experimentálnej hudby: Unfinished Music No. 1: Two
Virgins[88] (známy skôr pre obal ako pre hudbu), Unfinished Music No. 2: Life with the Lions a Wedding Album. V roku
1969 založili skupinu Plastic Ono Band a vydali Live Peace in Toronto 1969. V rokoch 1969 až 1970 vydal Lennon single: „Give Peace a Chance", ktorý bol
všeobecne prijatý ako hymna proti vojne vo Vietname,[89] „Cold Turkey". ktorý dokumentoval jeho abstinenčné príznaky po tom, čo sa stal závislým na
heroíne a „Instant Karma!".[90] Na protest proti zapojeniu Británie do Nigerijskej občianskej vojny,[91][92] jej podpore Ameriky vo vojne vo Vietname a (skôr
žartovne) proti tomu, že pieseň „Cold Turkey" padla v rebríčkoch,[93] Lennon vrátil svoju medailu MBE. ku kráľovnej. Toto gesto nemalo žiadny vplyv na
jeho status MBE, ktorého nie je možné sa vzdať. Medaila spolu s Lennonovým listom je uložená v Centrálnej kancelárii rytierskeho rádu rytierov[94]

Lennon od skupiny Thel Beatles odišiel v septembri 1969,[95] ale súhlasil s tým, že o tom nebude informovať médiá, až kým skupina neprerokuje ich
nahrávaciu zmluvu. Pobúrilo ho neskôr, že McCartney v apríli 1970 zverejnil svoj vlastný odchod pri vydaní svojho debutového sólového albumu.
Lennonova reakcia bola: „Ježiš Mária! On za to dostáva všetky zásluhy!"[96] Neskôr napísal: „Založil som kapelu. Rozpustil som ju. Je to také prosté."[97] V
decembri 1970 v rozhovore s Jannom Wennerom z magazínu Rolling Stone verejne odhalil svoju zatrpknutosť voči McCartneymu, keď povedal: „Bol som
blázon, keď som neurobil to, čo urobil Paul, ktorý to použil na propagáciu predaja svojej nahrávky."[98] Lennon hovoril aj o Paulovom nepriateľstve, ktoré
vnímali aj ostatní členovia, voči Yoko Ono a o tom, ako on, Harrison a Starr „už mali dosť toho, že sú pre Paula len pomocníkmi... Po smrti Briana Epsteina
sme skolabovali. Paul nás prevzal a údajne nás viedol. Ale čo nás viedlo, keď sme sa točili v kruhu?"[99]

Sólová kariéra: 1970–1980 [ upraviť | upraviť zdroj ]

Počiatočný sólový úspech a aktivizmus: 1970–1972 [ upraviť | upraviť zdroj ]

V roku 1970 absolvovali John a Yoko primárnu terapiu u Arthura Janova v Los Angeles v Kalifornii. Terapia zameraná na
uvoľnenie emocionálnej bolesti z raného detstva zahŕňala dve polovice dňa v týždni, ktoré sa konali s Janovom počas
štyroch mesiacov. Janov plánoval pár liečiť dlhšie, no oni vyjadrili názor, že už necítia potrebu v terapii pokračovať a vrátili
sa do Londýna.[100] Lennonov sólový debut, album John Lennon/Plastic Ono Band (1970), mal priaznivé odozvy hudobnej
kritiky, no príliš osobné texty a ostrý zvuk obmedzovali jeho komerčné využitie.[101] Na albume je skladba „Mother“,[102] v
ktorej Lennon konfrontuje svoje pocity z odmietnutia v detstve a dylanovsky znejúca nahrávka „Working Class Hero“, ktorá
je ostrým útokom proti buržoáznemu sociálnemu systému. Táto nahrávka bola kvôli slovám „ste stále len skurvení sedliaci“
vyradená zo záujmu pre odvysielanie v médiách.[103][104]

V januári 1971 britský politický aktivista, spisovateľ, novinár, historik, filmár a verejný intelektuál pakistanského pôvodu,
Tariq Ali počas rozhovru s Lennonom vyjadril svoje revolučné politické názory. Lennon na to okamžite zareagoval
Reklama na skladbu
napísaním piesne „Power to the People“. V texte k piesni zvrátil svoj nekonfliktný prístup, ktorý presadzoval v skladbe
"Imagine" pre časopis
Billboard, 18 . september 1971 „Revolution“. Neskôr toto poprel tým, že konštatoval, text vznikol z pocitu viny a túžby po súhlase od radikálov akým bol
napríklad aj Ali.[105] Lennon sa spojil s Alim na protest proti stíhaniu kontroverzného časopisu Oz, ktoré bolo za údajnú
obscénnosť. Lennon odsúdil konanie ako „nechutný fašizmus“ a on a Ono (ako skupina Elastic Oz Band) vydali singel
„God Save Us/Do the Oz“ a zúčastnili sa pochodov na podporu tohoto časopisu.[106]

Nakoľko Lennonovi záležalo, aby mal aj komerčný úspech jeho ďalší sólový projekt, album Imagine (1971), bol pre rádiá omnoho prijateľnejší.[107] V
časopise Rolling Stone o ňom napísali, že „obsahuje podstatný kus dobrej hudby“, ale dodali, že „v ňom vyjadrené postoje sa asi čoskoro budú zdať nielen
nudné, ale irelevantné“.[108] Titulná skladba albumu sa neskôr stala hymnou protivojnových hnutí,[109] kým pieseň „How Do You Sleep?" sú hudobným
útokom a reakciou na texty druhého McCartneyho albumu Ram. Narážky, ktoré v týchto textoch Lennon vycítil a boli McCartneyom neskôr potvrdené,[110]
smerovali na Johna a na Yoko Ono.[111] V piesni „Jealous Guy“ sa Lennon zaoberá svojím ponižujúcim zaobchádzaním so ženami a uznáva, že toto jeho
správanie bolo výsledkom dlhotrvajúcej neistoty.[112]

Z vďačnosti za gitarové nahrávky na albume Imagine, Lennon spočiatku súhlasil s vystúpením na Harrisonovej benefičnej akcii Concert for Bangladesh,
ktorá sa konala v New Yorku, [113] no Harrison odmietal dovoliť, aby sa akcie zúčastnila aj Yoko Ono. Malo to nakoniec za následok, že sa dvojica
hudobníkov pohádala a Lennon od svojho súhlasu odstúpil.[114]

Lennon a Yoko Ono sa v auguste 1971 presťahovali do New Yorku. Krátko potom vyjadrili podporu politike radikálnej ľavice v USA. V decembri vydali
singel „Happy Xmas (War Is Over)“.[115] V novom roku prijala Nixonova administratíva to, čo nazvala „strategickým protiopatrením“ proti Lennonovej
protivojnovej a anti-Nixonovskej propagande. Administratíva sa týmto pustila do štvorročného snaženia o hudobníkovu deportáciu zo Štátov.[116][117]
Lennon počas tejto doby absolvoval pokračujúci právny spor s imigračnými úradmi a bol mu zamietnutý trvalý pobyt v Spojených štátoch. Problém sa
vyriešil až v roku 1976.[118]

Dvojalbum Some Time in New York City Lennon bol nahraný spolu s Yoko Ono a vyšiel v roku 1972. Hudobne sa na nahrávaní podieľala newyorkská
kapela Elephant's Memory. Dvojité LP, obsahovalo piesne o ženských právach, vzťahoch medzi rasami, úlohe Británie v Severnom Írsku a Lennonovými
ťažkosťami pri získavaní zelenej karty.[119] Album bol komerčne neúspešný a ani kritika ho za ťažkopádne politické slogany nevnímala priaznivo.[120]
Recenzia v NME mala formu otvoreného listu, v ktorom sa Tony Tyler z Lennona vysmieval ako z „patetického starnúceho revolucionára“.[121] V USA bola
ako singel z albumu vydaná nahrávka „Woman Is the Nigger of the World" a bola odpremiérovaná v televízii 11. mája v programe The Dick Cavett Show.
Mnoho rozhlasových staníc tento singel odvysielať odmietlo, lebo obsahoval hanlivý výraz „neger“.[122] S kapelou Elephant's Memory a hosťami Lennon a
Yoko Ono usporiadali dva benefičné koncerty v New Yorku, z ktorých výťažok bol určený na pomoc pacientom v psychiatrickom zariadení Willowbrook
State School.[123] Lennonove posledné kompletné koncertné vystúpenie sa konalo 30. augusta 1972 v Madison Square Garden.[124] Po tom, čo George
McGovern v roku 1972 prehral prezidentské voľby, v ktorých súperil s Richardom Nixonom, sa Lennon a Yoko Ono zúčastnili povolebnom precitnutí, ktoré
sa konalo v newyorskom dome aktivistu Jerryho Rubina.[116] Lennon bol v depresii a bol opitý. Potom, ako vyšlo najavo, že mal sexuálny vzťah s jednou z
hostí na večierku, sa s Yoko Ono rozišiel. Týmto incidentom je inšpirovaná pieseň Yoko Ono s názvom „Death of Samantha“.[125]

„Stratený víkend“: 1973–1975 [ upraviť | upraviť zdroj ]

V roku 1973 keď Lennon nahrával album Mind Games, sa on a Ono rozhodli rozísť. Nasledujúce 18-mesačné
obdobie, kedy boli odlúčení, označil Lennon ako svoj „stratený víkend“. Inšpiroval sa názvom dramatického filmu
režiséra Billyho Wildera z roku 1945.[126][127] Žil v tom čase spolu s asistenkou May Pangovou striedavo v Los
Angeles a v New Yorku. Album Mind Games bol označený ako dielo skupiny „Plastic U.F.Ono Band“ a vyšiel v
novembri v roku 1973. Lennon spolupracoval aj na nahrávaní skladby „I'm the Greatest", ktorý je na Starrovom
albume Ringo (1973) vydanom v rovnakom mesiaci. Nahrávali ju spolu s Harrisonom a bola to jediná príležitosť,
kedy sa väčšina členov kapely The Beatles stretla v štúdiu od od ich rozpadu až do Lennonovej smrti.[128]

Začiatkom roku 1974 Lennon veľa pil a na titulky novín sa dostalo jeho alkoholové vyčíňanie s americkým
Propagačná fotografia Lennona a
spevákom a skladateľom Harrym Nilssonom. V marci došlo v klube The Troubadour k dvom značne moderátora Toma Snydera z
medializovaným incidentom. Pri prvom incidente si Lennon prilepil nepoužitú menštruačnú vložku na čelo a potom televízneho programu Tomorrow. Bol to
obťažoval čašníčku. K druhému incidentu došlo o dva týždne neskôr, keď Lennona s Nilssonom vyhodili z toho posledný televízny rozhovor odvysielaný
v roku 1975, ktorý Lennon poskytol pred
istého klubu po tom, ako sa navážali do dvoch bratov, amerických folkových spevákov, hudobníkov a komikov,
svojou smrťou v roku 1980.
ktorí boli publiku známi ako Smothers Brothers.[129] Lennon sa sa v tom čase rozhodol produkovať aj Nilssonov
album Pussy Cats, k čomu Pangová prenajala pre všetkých hudobníkov plážový dom v Los Angeles.[130] Po
mesiaci ďalšieho hýrenia boli nahrávania v chaose a Lennon sa vrátil s Pangovou do New Yorku, kde prácu na albume dokončili. V apríli Lennon
produkoval pieseň Micka Jaggera „Too Many Cooks (Spoil the Soup)“, ktorá potom zo zmluvných dôvodov zostala nevydaná viac ako 30 rokov. May
Pangová nahrávku neskôr v roku 2007 poskytla na jej prípadné zaradenie do projektu The Very Best of Mick Jagger.[131]

Neskôr sa Lennon opäť vrátil do New Yorku, kde nahral album Walls and Bridges. Album vyšiel v októbri 1974. Je na ňom skladba „Whatever Gets You
thru the Night“, v ktorej účinkuje Elton John, ktorý do nej nahral vokály a klavír. Táto pieseň je v Lennonovej sólovej kariére jediným singlom, ktorý sa
počas jeho života dostal na vrchol amerického rebríčka Billboard Hot 100.[132] Pred koncom roka nasledoval druhý singel z albumu „#9 Dream“. Lennon
spolupracoval aj na druhom Starrovom albume Goodnight Vienna (1974), na ktorý mu napísal titulnú skladbu a hral v nej na klavíri.[133] Dňa 28. novembra
Lennon prekvapivo vystúpil na koncerte Eltona Johna, ktorý sa konal na Deň vďakyvzdania v Madison Square Garden, čím splnil svoj sľub, že s ním bude
koncertovať. Zaspievali si spolu skladbu „Whatever Gets You thru the Night“, o ktorej komerčnom potenciáli mal Lennon pochybnosti a ktorá dosiahla v
rebríčkoch vrchol. Lennon ju zahral spolu so skladbami „Lucy in the Sky with Diamonds“ a „I Saw Her Standing There“, ktorú uviedol ako „pieseň svojho
starého odcudzeného snúbenca menom Paul“.[134] Lennon bol aj spoluautorom skladby „Fame“, prvej americkej jednotky Davida Bowieho, do ktorej pri
nahrávaní v januári 1975 prispel hrou na gitaru a sprievodnými vokálmi.[135] V tom istom mesiaci sa Elton John dostal na prvé miesto rebríčkov so svojim
coverom piesne „Lucy in the Sky with Diamonds“, do ktorej Lennon prispel hrou na gitaru a vokálmi. Lennon je na singli uvedený pod prezývkou „Dr.
Winston O'Boogie“.

Krátko nato sa on a Yoko Ono dali opäť dokopy. Lennon vo februári vydal album coververzií piesní iných autorov pod názvom Rock 'n' Roll (1975). Skladba
z albumu, „Stand by Me“, sa stala na budúcich päť rokov jeho posledným singlom.[136] Jeho posledné účinkovanie na pódiu sa konalo v špeciáli televíznej
spoločnosti ATV, ktorý bol poctou impresáriovi Lewovi Gradeovi, konal sa 18. apríla 1975 a bol odvysielaný v júni.[137] Lennon zahral na akustickú gitaru a
za podpory osemčlennej kapely predviedol dve piesne z albumu Rock'n'Roll („Stand by Me“, ktorá nebola odvysielaná, a „Slippin' and Slidin'“), po ktorých
nasledovala skladba „Imagine“.[137] Skupina, sa nazvala Etc., mala za hlavami masky, ktoré mali byť Lennonovým podpichnutím, ktorým vyjadril, že Grade
mal tiež dve tváre..[138]

Prestávka a návrat: 1975–1980 [ upraviť | upraviť zdroj ]

Sean bol jediným spoločným dieťaťom Johna Lennona a Yoko Ono. Narodil sa na presne na Lennonove 35.
narodeniny, dňa 9. októbra 1975. John sa rozhodol ujať úlohy manžela v domácnosti. Začala tak jeho päťročná
prestávka, počas ktorej prestal účinkovať v hudobnom priemysle. Neskôr o nej povedal, že v tom čase „piekol
chlieb“ a „staral sa o dieťa“.[139] Venoval sa Seanovi, denne vstával o 6:00, aby plánoval a pripravoval jedlo a aby
s ním trávil čas.[140] Napísal a v júni prišiel do štúdia, kde nahral klavír v skladbe „Cookin' (In the Kitchen of Love)"
na album Ringo's Rotogravure, ktorý Ringo Starr vydal v roku 1976. Bolo to jeho posledné nahrávanie až do roku
1980.[141] V roku 1977 v Tokiu aj formálne potvrdil, že končí s hudbou a že sa rozhodol byť s dieťaťom, až kým
nebude mať pocit, že si od rodiny môže zobrať voľno a venovať sa tvorbe.[142] Počas prestávky v kariére vytvoril Lennonova zelená karta, ktorá mu
niekoľko sérií kresieb a spracoval knihu obsahujúcu zmes autobiografického materiálu a toho, čo nazval „šialené umožnila žiť a pracovať v Spojených
štátoch.
veci“,[143] z ktorých všetky budú zverejnené až po jeho smrti. Z päťročnej pauzy sa vymanil v októbri 1980, keď
vydal singel „(Just Like) Starting Over“. Nasledujúci mesiac vyšiel album Double Fantasy, ktorý obsahoval piesne
napísané počas leta 1980, ktoré strávil na Bermudách. Lennon sa plavil na 43-metrovej plachetnici so svojím mladším synom v júni 1980 na ceste do
britskej kolónie, kde krátko žili na Knapton Hill. Miestny obchodník Rolf Oskar Luthi, im nechal svoj Undercliff, dom vo Fairylands, kde umožnil
Lennonovcom aby tam mohli mať prechodný pobyt.[144][145][146][147]

Inšpiráciou pre názov albumu bol druh frézie, ktorý John uvidel v bermudskej botanickej záhrade. Tento názov výstižne popisoval to, čo počas ich
spoločného manželstva zažili. Hudba na albume bola odrazom Lennonovho naplnenia v jeho novoobjavenom stabilnom rodinnom živote.[148] Nahral aj
dostatok dodatočného materiálu, ktorý mal naplánovaný použiť na nasledujúcom albume Milk and Honey, ktorý mu vyšiel posmrtne v roku 1984..[149]
Double Fantasy vydali spoločne Lennon a Yoko Ono krátko pred jeho smrťou. Album nebol najlepšie prijatý. Boli k nemu komentáre, ako boli napríklad
slová „zhovievavá sterilita... a hrozné zívanie“ ktoré boli zverejnené v hudobnom časopise Melody Maker.[150]

Vražda: 8. december 1980 [ upraviť | upraviť zdroj ]

Lennon v tom čase obýval byt v apartmánovom dome na severozápadnom konci 72. ulice a západného okraja Central parku v New York City, ktorý je
známy pod názvom The Dakota.

Dňa 8. decembra 1980 o piatej popoludní odchádzali John a Yoko z bytu na jednanie, počas ktorého sa mal s
vydavateľom dohodnúť, ktoré skladby z albumu Double Fantasy budú ešte vydané ako single. David Geffen
(majiteľ vydavateľstva Geffen Records), vraví, že koncom roku 1980 bolo predaných viac ako 700 000 hudobných
nosičov tohto albumu. Pri vychádzaní z budovy poskytli niekoľkým postávajúcim fanúšikom autogramy. Jeden z
fanúšikov vtedy odfotografoval Johna Lennona, ako podpisuje obal albumu Double Fantasy mladíkovi, ktorý bol
neskôr identifikovaný ako Mark David Chapman.[151]

Lennonovci vtedy strávili niekoľko hodín v štúdiu na 44. západnej ulici. Okolo 22:50 sa John rozhodol, že skončia a
obaja chceli odbehnúť cestou na večeru do apartmánu pozrieť ich päťročného syna Seana ešte kým pôjde spať.
Predtým, ako ich auto vošlo do dvora domu The Dakota, John a Yoko z neho vystúpili. V tieni vstupnej brány do
Apartmánový dom Dakota v New
domu si vtedy Jose Perdomo, šofér, liftboy a vrátnik domu, všimol postávajúceho Chapmana.
Yorku.
Lennon vychádzal posledný a Yoko Ono práve otvárala vnútorné dvere
vchodu. John v tej chvíli stál sám za ňou vo vchode. Chapman vtedy
zavolal "Mr. Lennon!", John sa zastavil a otočil sa smerom k nemu. Chapman zaujal postoj strelca a z revolveru
kalibru .38 Special päťkrát na Lennona vystrelil duté, expanzné projektily. Jeden výstrel Johna netrafil, preletel mu
ponad hlavu a trafil okno na budove, dva výstrely trafili ľavú stranu Lennonovho chrbta a dva ho zasiahli do ľavého
ramena.[152] Všetky strely Johnovi spôsobili vnútorné devastačné zranenia a najmenej jeden výstrel mu pretrhol
aortu. Očití svedkovia tvrdia, že Lennon urobil s pomocou vrátnika Jaya Hastingsa ešte šesť krokov smerom do
vnútra budovy, povedal „som postrelený“ a skolaboval. Vrátnik Jay Hastings zavolal záchranku. Mark Chapman si
Vchod do domu Dakota, kde bol pokojne sadol na kraj chodníka a čakal. Vrátnik podišiel k nemu a spýtal sa ho „Vieš, čo si práve urobil?“ načo
zastrelený John Lennon Chapman mu pokojne odpovedal „Práve som zastrelil Johna Lennona.“

Prví policajti, ktorí prišli na miesto boli Steve Spiro a Peter Cullen. Počuli vo vysielačke hlásenie o streľbe na 72.
ulici. Uvideli pokojne sediaceho Marka Chapmana na kraji chodníka. Revolver bol položený na zemi pred ním. Mal pri sebe brožované vydanie knihy J. D.
Salingera, Kto chytá v žite (The Catcher in the Rye), kazetový prehrávač s viac ako desiatimi kazetami na ktorých boli audionahrávky s vyše štrnástimi
hodinami hudby skupiny The Beatles

Niekoľko minút na to prišli aj ďalší policajti, Gamble a James Moran, ktorí Johna naložili do ich služobného auta a odviezli ho do Rooseveltovej nemocnice.
Moran hovorí, že keď dávali nariekajúceho Lennona do auta spýtal sa ho, či vie kto je. Lennon vraj prikývol, ale keď chcel odpovedať vydal zo seba iba
chrčivý zvuk. Yoko hovorí, že Johna už odvtedy nepočula nič hovoriť, čoskoro upadol do bezvedomia.

Na záchrannú stanicu Rooseveltovej nemocnice Lennona doviezli o 23:15..[153][154] John Lennon zomrel na šok z vykrvácania, stratil viac ako 80% krvi.
Mal 40 rokov. Hlavný vyšetrujúci lekár, Dr. Elliott M. Gross, sa vyjadril, že s takými rozsiahlymi strelnými zraneniami by nikto nedokázal prežiť viac ako pár
minút. Yoko Ono na to reagovala: „Nie, nie, nie... povedzte mi, že to nie je pravda,“ po šokujúcom zistení, že jej manžel je mŕtvy, bola tiež hospitalizovaná v
Rooseveltovej nemocnici. Nasledujúci deň oznámila, že „John Lennon nebude mať pohreb“ a uzavrela to slovami, že „John miloval ľudí a modlil sa za nich.
Urobte, prosím, to isté aj pre neho“.[155] Jeho pozostatky boli spopolnené na cintoríne Ferncliff v Hartsdale v New Yorku. Yoko Ono potom rozptýlila popol
v newyorskom Central Parku, kde neskôr vznikol pamätník Strawberry Fields.[156] Chapman sa vyhýbal procesu, čím ignoroval radu svojho právnika a
priznal sa k vražde druhého stupňa. Bol odsúdený na 20 rokov až doživotie.[157]

V týždňoch po vražde sa singel „(Just Like) Starting Over“ a album Double Fantasy dostali na vrcholy rebríčkov v Spojenom kráľovstve aj v USA.[158]
Ďalším príkladom verejného výlevu smútku bolo, že singel „Imagine“ sa v januári 1981 dostal na prvé miesto v Spojenom kráľovstve a „Happy Xmas“
dosiahol druhé miesto.[159] Singel „Imagine“ vystriedal na vrchole britskej hitparády druhý singel Johna Lennona, „Woman“, ktorý pochádza z albumu
Double Fantasy.[160] Neskôr v tom istom roku nahrala na počesť Johna Lennona skupina Roxy Music coververziu skladby „Jealous Guy“, ktorá bola v
rebríčkoch Spojeného kráľovstva taktiež číslom jedna.[21]

Osobné vzťahy [ upraviť | upraviť zdroj ]

Cynthia Lennonová [ upraviť | upraviť zdroj ]

Lennon sa stretol s Cynthiou Powellovou (1939–2015) v roku 1957, t.j. v období keď boli spolužiakmi na Liverpool College of
Art.[161] Powellová mala, pre jeho správanie a vzhľad, pred Lennonom trému, no počula, o jeho posadnutosti francúzskou
herečkou Brigitte Bardotovou. Aby ho zaujala, prefarbila si vlasy na blond. Lennon ju pozval na rande, no ona namietala, že je
zasnúbená. On na to reagoval odpoveďou: „Nežiadal som ťa, aby si si ma vzala, však?"[162] Cynthia ho často sprevádzala na
koncertoch skupiny The Quarrymen, neskôr spolu s McCartneyho priateľkou za ním vycestovali aj do Hamburgu..[163]

Cynthia Lennonová v
októbri 2010 pri odhalení
pamätníka mieru Johna
Lennona v Liverpoole
Lennon bol od prírody veľmi žiarlivý, postupne sa stával majetníckym a Powellovú často desil svojím hnevom.[164] Vo svojich
pamätiach z roku 2005, ktoré vydala pod názvom John, Powellová spomína, že keď spolu chodili, Lennon ju raz udrel. Bolo to
potom, ako ju videl tancovať so Stuartom Sutcliffom..[165] Po tomto incidente Cynthia ich vzťah ukončila. Trvalo tri mesiace,
kým sa Lennon ospravedlnil a požiadal ju, aby sa dali znovu dokopy.[166] Súhlasila a neskôr poznamenala, že už síce nikdy
na ňu nebol fyzicky agresívny, no stávalo sa, že býval „verbálne ostrý a neprívetivý“.[167] Lennon neskôr povedal, že kým
nestretol Yoko Ono, nikdy nepochyboval o svojich šovinistických postojoch k ženám. Hovoril, že pieseň „Getting Better“ od
kapely The Beatles vypovedá jeho vlastný príbeh: „Kedysi som bol krutý k svojej žene a fyzicky – k akejkoľvek žene. Bol som
bitkár. Nevedel som sa vyjadrovať a preto som udrel. Bojoval som s mužmi a udieral ženy. Preto som v tvorbe vždy
akcentoval mier.“[168]

Lennon si spomínal na svoju reakciu z júla 1962, kedy sa dozvedel, že Cynthia je tehotná, a povedal: "Je tu len jedno riešenie
Cyn. Budeme sa musieť vziať."[169] Pár sa zosobášil 23. augusta 1962 v kancelárii Mount Pleasant Register Office v Liverpoole. Svedkom pri sobáši bol
Brian Epstein. Johnove manželstvo sa začalo práve vtedy, keď sa po Veľkej Británii rozbehla Beatlemánia. Tak ako v deň svadby mal koncert, tak aj
nasledovnom období takmer denne koncertoval.[170] Epstein sa v tejto tmosfére obával, že fanúšikov predstava o ich ženatom idole odcudzí a preto žiadal
Lennonovcov, aby ich manželstvo tajili. Julian sa narodil 8. apríla 1963. Lennon bol v tom čase na turné a svojho malého syna videl až o tri dni neskôr.[171]

Cynthia pripisovala začiatok rozpadu manželstva Lennonovmu užívaniu LSD a cítila, že v dôsledku užívania drog o ňu pomaly strácal záujem.[172] Keď
skupina v roku 1967 cestovala vlakom do Bangoru vo Walese na seminár transcendentálnej meditácie u Maharishi Yogiho, policajt Cynthiu nespoznal a
zabránil jej nastúpiť. Neskôr si na to spomínala spolu s pocitom, že tento incident zrejme symbolizoval koniec ich manželstva.[173] Po dovolenke v Grécku,
[174] Cynthia prišla domov do Kenwoodu. Lennona vtedy našla sedieť na podlahe s Yoko Ono a obaja boli oblečení vo froté županoch,[175] Šokovaná a s

pocitom poníženia potom z domu odišla.[176] O niekoľko týždňov neskôr ju Alexis Mardas informoval, že Lennon žiada o rozvod a zverenie Juliana do
starostlivosti..[177] Dostala od Lennona list, v ktorom sa uvádza, že tak robí na základe jej cudzoložstva s talianskym hotelierom Robertom Bassaninim, čo
Powellová poprela..[178] Po rokovaniach Lennon kapituloval a súhlasil s tým, aby sa s ním rozviedla na základe vzájomnej dohody.[179] Prípad sa riešil
mimosúdne v novembri 1968, pričom Lennon jej dal na opatrovanie Juliana ročnú rentu 100 000 libier (v tom čase to bolo 240 000 amerických dolárov).
[180]

Brian Epstein [ upraviť | upraviť zdroj ]

Beatles vystupovali v liverpoolskom Cavern Clube v novembri 1961, keď ich po poludňajšom koncerte zoznámili s
Brianom Epsteinom. Epstein bol homosexuál a uzavretý, neprístupný človek. Podľa životopisca, Philipa Normana,
bolo jedným z Epsteinových dôvodov, prečo chcel riadiť skupinu to, že ho priťahoval Lennon. Veľmi krátko potom,
ako sa narodil Julian, Lennon odišiel spolu s Epsteinom na dovolenku do Španielska. Táto skutočnosť
vyprovokovala vznik špekulácií o ich vzájomnom vzťahu. Keď sa Lennona neskôr na to pýtali, odpovedal: „No, bol
to takmer milostný vzťah, ale nie celkom. Nikdy sa to nenaplnilo, ale bolo to dosť intenzívne. Bola to moja prvá
skúsenosť s homosexuálom, ktorú som si uvedomoval. Bol homosexuál. Sedeli sme v kaviarni v Torremolinos a
pozerali na chlapcov okolo a ja som sa ho pýtal: 'Páči sa ti ten? Páči sa ti tamten?' Užíval som si to a celú dobu
uvažoval ako spisovateľ. Zažival som to."[181] Krátko po ich návrate zo Španielska, na oslavách McCartneyho 21.
narodenín v júni 1963, Lennon fyzicky napadol uvádzača v Cavern Clube, Boba Woolera, za to, že povedal: „Aké
boli tvoje medové týždne, John?“ Wooler, známy svojimi slovnými narážkami niekedy prívetivými, no aj ostrými
poznámkami žartoval,[182] no od Lennonovej svadby ubehlo desať mesiacov a medové týždne plánoval až o dva
budúce mesiace neskôr.[183] Mal vypité, pochopil, to tak, že naráža na jeho sexuálnu orientáciu, tak si ho podal.
[184]
Brian Epstein v roku 1965
Lennonl Epsteina za jeho homosexualitu a za to, že je Žid s obľubou zosmiešňoval.[185] Keď raz Epstein hľadal
nápady na to, ako nazvať jeho aktuálne vznikajúcu autobiografiu, mu Lennon ponúkol svoj nápad, aby jej dal
meno Queer Jew (Homosexuálny Žid). Potom, ako počul o to, že ba sa biografia mala volať A Cellarful of Noise, vymyslel si vlastnú paródiu, ktorú
komentoval: „skôr by som to pomenoval A Cellarful of Boys“.[186]

Inokedy zas jedného z návštevníkov Epsteinovho bytu sa raz spýtal: „Prišiel si ho vydierať? Ak nie, budeš jediný bubák v Londýne, ktorý to neurobil."[185]
Počas nahrávania skladby „Baby, You're a Rich Man" zas prespieval pozmenené refrény na „Baby, you're a rich fag Jew".[187][188]

Julian Lennon [ upraviť | upraviť zdroj ]

Počas manželstva s Cynthiou sa v čase, keď sa jeho záväzky v spojitosti s The Beatles zintenzívnili a kapela bola
na vrchole šialenej beatlemánie sa Johnovi Lennonovi narodil jeho prvý syn, Julian. Dňa 8. apríla 1963, keď Julian
prišiel na svet, bol John Lennon na turné. Synove narodenie, podobne ako manželstvo jeho matky Cynthie s
Lennonom, bolo utajené, pretože Epstein bol presvedčený, že verejná známosť týchto vecí môže ohroziť
komerčný úspech clej kapely. Julian si spomínal, že ako malé dieťa vo Weybridge raz prišiel domov a mal so
sebou akvarelový obrázok, ktorý v ten deň namaľoval. Na obrázku bola kopa hviezd a blonďaté dievča, ktoré
spoznal v škole. Keď sa ho otec spýtal, čo je to na tom obrázku, tak mu Julian odpovedal: „It's Lucy in the sky with
diamonds."[189] Lennon túto odpoveď neskôr použil na názov piesne The Beatles, a hoci sa neskôr hovorilo, že jej
názov je odvodený od skratky pre drogu LSD, Lennon trval na tom, že pieseň nemá s drogovým tripom nič
spoločné.[190] Lennon nemal k Julianovi blízko. Clapec mal lepší vzťah k McCartneymu než k vlastnému otcovi. V
období kedy sa rodičia rozvádzali, počas cesty autom na návštevu Cynthie a Juliana, zložil McCartney Julianovi
pieseň „Hey Jules“, ktorou ho chcel potešiť. Postupne sa z nej stala pieseň Beatles, ktorú poznáme ako „Hey
Jude“. Lennon neskôr povedal: „To je jeho najlepšia pieseň. Začala ako pieseň o mojom synovi Julianovi a on z

Julian Lennon pri odhaľovaní nej urobil „Hey Jude“. Vždy som si myslel, že je to o mne a Yoko Ono, ale on tvrdí, že nie je."[191]
pamätníka mieru Johna Lennona Lennonov vzťah s Julianom už bol napätý a po presťahovaní Lennona a Ona do New Yorku v roku 1971 Julian
svojho otca až do roku 1973 nevidel.[192] Na popud Pangovej sa zariadilo, aby Julian a jeho matka navštívili
Lennona v Los Angeles a išli do Disneylandu.[193] Julian sa potom začal pravidelne stretávať so svojím otcom a Lennon mu dal bubnovanie na skladbe
„Ya Ya“ z albumu Walls and Bridges (1974).[194] Kúpil Julianovi gitaru Gibson Les Paul a ďalšie nástroje a podporoval jeho záujem o hudbu, že mu
ukazoval gitarové akordové techniky.[194] Julian spomína, že on a jeho otec v čase, ktorý strávil v New Yorku, „vychádzali oveľa lepšie“: „Bolo veľa srandy,
veľa sme sa nasmiali a celkovo sme sa dobre bavili."[195]

Lennon v rozhovore pre Playboy s Davidom Sheffom krátko pred svojou smrťou povedal: „Sean je plánované dieťa a v tom je rozdiel. Juliana nemilujem o
nič menej ako dieťa. Je to stále môj syn, či už pochádzal z fľaši whisky alebo preto, že sme v tých časoch nemali tabletky. Je tu, patrí mi a vždy aj
bude.“[196] Povedal, že sa pokúša obnoviť puto s vtedy už 17-ročným mladíkom a sebavedome predpovedal: „Julian a ja budeme mať dobrý vzťah aj v
budúcnosti."[196] Po jeho smrti sa ukázalo, že vo svojej poslednej vôli pre Juliana zanechal veľmi málo.[197]

Yoko Ono [ upraviť | upraviť zdroj ]

S Yoko Ono sa John Lennon prvýkrát stretol 9. novembra 1966 v galérii Indica v Londýne, kde Ono práve
pripravovala svoju výstavu konceptuálneho umenia. Predstavil ich majiteľ galérie John Dunbar.[198] Lennona
zaujal projekt „Hammer A Nail", pri ktorom účastníci výstavy zatĺkli klinec do drevenej dosky a tým postupne
vytvárali umelecké dielo. Hoci sa exhibícia ešte nezačala, Lennon chcel zatĺcť klinec do čistej dosky. Yoko Ono mu
v tom zabránila a Dunbar sa jej vtedy spýtal: „Ty nevieš, kto to je? Je to milionár! Možno si to kúpi". Podľa
Lennonových spomienok z roku 1980, Yoko Ono o Beatles nevedela nič, no ustúpila pod podmienkou, že jej
Lennon zaplatí päť šilingov. Lennon jej na to odpovedal, že: „Dám ti imaginárnych päť šilingov a zatĺkam k nim
imaginárny klinec."[199] Yoko Ono k Johnovej spomienke dodala, že Lennon si ešte nato odhryzol z jablka, ktoré
bolo súčasťou jej iného projektu, nazvaného Apple a to ju už naozaj veľmi rozzúrilo.[200]
Lennon a Ono v roku 1980 na
Po tejto udalosti začala Yoko Ono Lennonovi telefonovať a navštevovala ho v jeho dome. Keď Cynthia chcela od fotografii od Jacka Mitchella
manžela vysvetlenie, Lennon to okomentoval slovami, že Yoko Ono sa len snaží získať peniaze za svoje
„avantgardné bulshity“.[201] Kým bola Cynthia v máji 1968 na dovolenke v Grécku, Lennon pozval Ono na
návštevu. Strávili noc nahrávaním albumu Two Virgins, a potom sa podľa Johnovych slov „milovali za úsvitu“.[202] Keď sa Lennonova manželka vrátila
domov, našla Yoko Ono oblečenú v župane, ako s Lennonom popíja čaj. Keď ju Lennon uvidel povedal len, že „Ahoj."[203] Yoko Ono v roku 1968
otehotnela a 21. novembra 1968 potratila chlapca,[156] Bolo to len pár týždňov po tom, čo bol potvrdený Johnov a Cynthiin rozvod.[204]

Dva roky pred rozpadom Beatles začali John Lennon a Yoko Ono svoje verejné protesty proti vojne vo Vietname. Zosobášili sa na Gibraltári dňa 20. marca
1969[205] a strávili medové týždne v amsterdamskom hoteli patriacom k reťazcu Hilton Hotels. Túto udalosť sa stala súčasťou jedného z dvoch týždňov
patriacich do kampane Bed-In for Peace. Ďalší Bed-In Plánovali v Spojených štátoch, ale do tejto krajiny im bol stup zamietnutý,[206] tak sa ďalší týždeň
konal v hoteli Queen Elizabeth v Montreale, kde nahrali skladbu „Give Peace a Chance“.[207] Často spájali svoje kampane s umeleckými projektami,
podobne ako to bolo v prípade „bagizmu“, s ktorým sa prvýkrát predstavili počas tlačovej konferencie vo Viedni. Lennon opísal toto obdobie v piesni The
Beatles nazvanej „The Ballad of John and Yoko“.[208] Dňa 22. apríla 1969 Lennon si zmenil meno. Ako stredné meno si pridal „Ono“. Krátky ceremoniál k
tejto udalosti usporiadal na streche budovy Apple Corps, kde Beatles tri mesiace predtým odohrali svoj posledný spoločný strešný koncert. Hoci potom
meno John Ono Lennon používal, niektoré oficiálne dokumenty jeho meno uvádzali ako John Winston Ono Lennon.[209] Pár sa po sobáši usadil v
Berkshire.[210] Potom, ako sa Yoko Ono zranila pri autonehode, Lennon zariadil, aby jej do nahrávacieho štúdia priniesli veľkú posteľ, kde spolu s The
Beatles pracovali na svojom poslednom albume, Abbey Road..[211]

Yoko Ono a John Lennon sa potom presťahovali do New Yorku, kde najprv žili v byte na Bank Street, Greenwich Village. Hľadali pritom iné bývanie, ktoré
by bolo pre nich bezpečnejšie. V roku 1973 sa presťahovali do obytného domu s výhľadom na Central Park, ktorý sa volal Dakota a nachádzal sa na
adrese 1 West 72nd Street.[212]

May Pangová [ upraviť | upraviť zdroj ]

Aj v súčasnosti významnú americkú nezávislú produkčnú spoločnosť ABKCO Industries založil Allen Klein v roku
1968. Neskôr v tom istom roku ABKCO získala katalóg Cameo-Parkway Records spolu s nahrávacím zariadením,
ktoré spoločnosť neskôr použila na výrobu hudobného materiálu niekoľkých svojich umelcov, medzi ktorých patrili
aj kapely, ako The Beatles, či The Rolling Stones. Táto firma preto zastrešovala aj hudobné vydavateľstvo ABKCO
Records.

May Pangovú ako recepčnú v budove tejto spoločnosti Klein zamestnal v roku 1969. John Lennon a Yoko Ono sa
s ňou stretli v nasledujúcom roku. Po ich stretnutí sa Pangová stala ich osobnou asistentkou. V roku 1973, po
troch rokoch spolupráce, sa jej Yoko Ono zverila, že sa ona a John navzájom veľmi odcudzili. Navrhla Pangovej
aby si spolu s Johnom spolu začali a argumentovala tým, že sa Lennonovi veľmi páči. Pangová bola návrhom
Yoko Ono ohromená. V tejto zvláštnej situácii nakoniec súhlasila, že sa stane Lennonovou spoločníčkou.

Nový pár krátko po rozchode Lennona a Yoko Ono odcestoval do Los Angeles, kde sa začalo 18-mesačné
obdobie, ktoré bolo neskôr nazvané „stratený víkend“.[126] V Los Angeles Pangová presvedčila Lennona, aby
nadviazal pravidelný kontakt so svojim synom Julianom, ktorého predtým nevidel dva roky. Tiež sa obnovili
priateľstvá s Ringom Starrom, s Paulom McCartneyom, s koncertným technikom kapely The Beatles, Malom
May Pang v roku 2002
Evansom, a s hudobníkom a Harrym Nilssonom. Raz v podnapitom stave, počas alkoholových excesov s
Nilssonom, si Lennon mylne vysvetlil niektorú z Pangovej poznámok a v afektívnej reakcii sa ju pokúsil uškrtiť.
Ustúpil až potom, čo mu v tom Nilsson fyzicky zabránil.[213]

V júni sa Lennon a Pangová vrátili na Manhattan. Tam vo svojom novo prenajatom podkrovnom byte pripravili jednu izbu pre Juliana, ktorý ich v tom čase
navštívil..[213] Lennon, ktorý bol počas dovtedajšej spoločnej existencie s Yoko Ono v sociálnej izolácii, potom začal znovu nadväzovať prerušené kontakty
s ďalšími svojimi príbuznými a priateľmi. V decembri spolu s Pangovou uvažovali o kúpe domu. S Yoko Ono sa Lennon odmietal kontaktovať čo i len
telefonicky.

V januári 1975 s osobným stretnutím s Yoko Ono súhlasil. Tvrdila mu vtedy, že našla spôsob, ktorý by mu mohol pomôcť v odvykaní od fajčenia. Po ich
stretnutí sa už domov k Pangovej nevrátil a ani telefonicky sa s ňou nekontaktoval. Keď k nim Pangová na druhý deň telefonovala, Yoko Ono jej povedala,
že Lennon nie je schopný momentálne komunikovať, nakoľko je vyčerpaný po absolvovaní hypnoterapie. O dva dni neskôr sa s Lennonom Pangová stretla
u zubára. Lennon sa nesprával normálne, bol zmätený, Pangová mala z neho dojem, ako keby mu vymyli mozog. Lennon jej vtedy povedal, že jeho
odlúčenie od Yoko Ono sa skončilo. Dodal, že Yoko Ono pripúšťa, že by ju vedela aj naďalej vnímať ako Lennonovu milenku.[214]

Sean Lennon [ upraviť | upraviť zdroj ]

Yoko Ono po pokusoch mať s Lennonom dieťa prekonala tri potraty za sebou. K ďalšiemu jej tehotenstvu došlo
práve v období, kedy sa pár dal po „stratenom víkende“ opäť dokopy. Yoko Ono chcela najprv ísť na interrupciu,
no zmenila názor a súhlasila s tým, že tehotenstvo bude pokračovať pod podmienkou, že Lennon bude súhlasiť s
tým, že sa stane mužom v domácnosti.[215]

Lennonova pauza v hudobnom priemysle po Seanovom narodení trvala päť rokov. Lennon túto jeho novú situáciu
intenzívne prežíval. Najal si fotografa, ktorý syna v každom dni jeho prvého roka života odfotil. K fotografiám
Lennon vytvoril množstvo kresieb, ktoré po jeho smrti vyšli v knižnej podobe pod názvom Real Love: The
Drawings for Sean. Lennon neskôr hrdo vyhlásil: „Nevyšiel z môjho tela, ale staral som sa o neho, pripravoval som
mu jedlo, dbal som na tom, aby spával, naučil sa odo mňa plávať ako ryba. ."[216]

Bývalí členovia The Beatles [ upraviť | upraviť zdroj ]

Počas rokov, ktoré nasledovali po rozpadeThe Beatles v roku 1970, mal

Lennon priateľské vzťahy s Ringom Starrom, Jeho kontakty s
McCartneym a s Harrisonom boli odlišné. Najprv s Harrisonom vychádzali
dobre, no po tom, čo sa Lennon v roku 1971 presťahoval do USA, sa ich
cesty rozišli. V decembri 1974, keď bol Harrison v New Yorku na turné Sean Lennon na podujatí Free Tibet
Dark Horse, Lennon súhlasil, že vystúpi s ním na koncerte no po hádke o v roku 1998
tom, že Lennon odmietol podpísať dohodu, ktorá by definitívne rozpustila

Lennon (vľavo) a skupina The legálne partnerstvo Beatles sa spoločné vytúpenie nekonalo.[217] Harrison neskôr hovoril o tom, že Lennon bol
Beatles prichádzajú v roku 1964 do New ochotný s ním komunikovať počas paitich rokov v dobe, keď mal prestávku a venoval sa Seanovi, no Yoko Ono
Yorku mu v tom bránila.[218][219] Harrisona urazilo aj to, že Keď Lennon vydal v roku 1980 svoju biografiu o Georgeovi
sa v nej zmienil len okrajovo.[220] Pre Playboy poznamenal, že ho naštvalo, že jeho vplyv v svojom živote obišiel.
Spomenul každého hráča na saxofón, či štúdiového gitaristu, ktorých počas rokov stretol, jeho v knihe vynechal.[221]

Lennon najintenzívnejšie prežíval pocity, ktoré mal voči McCartneyovi. Okrem útokov v texte piesni „How Do You Sleep?“, sa Lennon s McCartneyom tri
roky po rozdelení skupiny hádal aj prostredníctvom tlače. Neskôr boli náznaky, že by medzi nimi mohlo dôjsť k zmiereniu a v roku 1974 spolu dokonca
nahrali hudbu, no napokon sa opäť rozišli. V apríli 1976, počas poslednej McCartneyho návštevy, Lennon hovoril, že spolu v televízore sledovali časť
programu Saturday Night Live, v ktorom Lorne Michaels zverejnil výzvu, že poskytne tritisíc dolárov, ak sa The Beatles v show stretnú.[222] Podľa Lennona
dvojica vážne uvažovala, že do štúdia prídu a zo žartu sa pokúsia získať svoj podiel, no boli vraj na to príliš unavení.[223] Lennon zhrnul svoj názor na
McCartneya v rozhovore tri dni pred svojou smrťou slovami: „Počas mojej kariéry som si vybral prácu len dvomi ľuďmi: Paulom McCartneym a s Yoko
Ono... nebola to zlá voľba."[224]

Spolu s odcudzením od McCartneyho, Lennon s ním vždy prežíval istú hudobnú súťaživosť a neustále jeho tvorbu sledoval. Počas prestávky v kariére od
roku 1975 až do doby krátko pred smrťou sa podľa Freda Seamana, vtedajšieho asistenta Johna Lennona a Yoko Ono, Lennon utešoval myšlienkou, že
on síce netvorí, kým McCartney produkuje len to, čo Lennon považuje za priemerný materiál.[225] Lennon pri návrate do štúdia v roku 1980, keď
McCartney práve vydal singel „Coming Up“, hovoril, že si musel z nahrávania „odskočiť na sucháre“, pretože nevedel dostať jeho melódiu z hlavy.[225] V
tom istom roku sa Lennona opýtali, či sú to obávaní nepriatelia alebo najlepší priatelia. Lennon odvetil, že nie sú ani jedným z toho. Nikoho z nich už dlho
nevidel. Ale dodal aj: „Mám ich stále rád. The Beatles skončili, ale John, Paul, George a Ringo existujú naďalej."[226]

Protivojnový aktivista [ upraviť | upraviť zdroj ]

Pod tlakom dojmov z prebiehajúcej vietnamskej vojny a nahratí skladby "Give Peace A Chance" v roku 1969 sa John Lennon stal protivojnovým
aktivistom. Toto obdobie kulminovalo do roku 1972, keď Nixonova administratíva začala uvažovať o jeho vyhostení z USA.

Vietnamská vojna mobilizovala veľké množstvo mladých ľudí v vzbure proti zahraničnej politike americkej vlády, ktorú podporovalo aj niekoľko
vtedy populárnych osobností hlavne spevákov folkových piesní ako boli Joan Baezová a Bob Dylan. Pieseň "Give Peace a Chance" sa stala hymnou
protivojnového hnutia a bola spievaná viac ako pol miliónom demonštrantov v novembri 1969 na druhom zhromaždení nazvanom Vietnam Moratorium
Day, ktoré sa konalo vo Washingtone. Spev tejto piesne viedla vtedajšia spevácka hviezda, folkový spevák Pete Seeger, ktorý medzi pôvodný text vkladal
aj slová "Are you listening, Nixon?" (počúvate Nixon?) a "Are you listening, Agnew?" (Počúvate Angew? – Angew bol vtedajší viceprezident USA), medzi
refrén, v ktorom protestujúci spievali "All we are saying... is give peace a chance" (Všetko čo hovorime... je aby ste dali mieru šancu).

Po presťahovaní do New York City v auguste 1971 sa John a Yoko stali priateľmi protivojnových lídrov ako boli Jerry Rubin, Abbie Hoffman, a niektorí
ďalší, s ktorými mali naplánované zúčastniť sa veľkého protivojnového koncertného turné počas prezidentských volieb v roku 1972. Rok 1972 bol prvým
rokom v USA, keď bola uzákonená veková hranica pre volebné právo na 18 rokov. Lennon plánoval zmobilizovať čo najväčšie množstvo mladých ľudí k
volebným urnám a chcel aby títo ľudia hlasovali proti Richardovi Nixonovi a tým (podľa neho) aj proti vietnamskej vojne. Turné malo spojiť rockovú hudbu,
organizáciu verejnosti proti vojne s registráciou svojich voličov. Nixonova administratíva na čele s republikánskym senátorom Stromom Thurmondom
uznala za strategicky vhodné zariadiť deportáciu Johna Lennona z USA. Ako zámienku si vybrala Johnov škandál s marihuanou v roku 1968 v Londýne a
označila ho ako nežiaducu osobu pre USA. Lennon strávil nasledujúce dva roky tým že každých 60 dní sa podroboval výsluchom, ktorých cieľom bola
snaha o jeho vyhostenie a počas ktorých jeho právny zástupca opakovane dosiahol predĺženie Johnovho pobytu v krajine. Koncertné turné sa v roku 1972
nekonalo. John sa zúčastnil na koncerte usporiadanom za oslobodenie protivojnového aktivistu a básnika Johna Sinclaira, ktorý bol uväznený na desať
rokov za preukázaný predaj dvoch dávok marihuany. Koncert sa konal v Ann Arbor v Michigane v decembri 1971. Lennon na ňom zaspieval pieseň "John
Sinclair", ktorú skomponoval pre túto príležitosť. Zhromaždenia sa zúčastnilo 20 000 ľudí a dva dni po koncerte bol Sinclair z väzenia prepustený.

Po škandále Watergate bol Nixon zosadený z prezidentskej funkcie. Lennon získal zelenú kartu v roku 1975. Po Lennonovej vražde historik Jon Wiener
získal prístup k jeho spisom v archívoch FBI, ktoré mali 281 strán, z ktorých nemohol v tých dobách veľa zverejniť, nakoľko podliehali pod zákon o štátnom
tajomstve. Záverečných desať dokumentov bolo publikovaných neskôr v decembri 2006 a sú dnes prístupné aj na internete.

Diskografia [ upraviť | upraviť zdroj ]

Albumy [ upraviť | upraviť zdroj ]

Štúdiové albumy [ upraviť | upraviť zdroj ]

John Lennon/Plastic Ono Band (1970) – UK #8, US #6 RIAA: zlato
Imagine (1971) – UK #1, US #1 RIAA: 2x platina
Some Time in New York City (s Yoko Ono) (1972) – UK #11, US #48
Mind Games (1973) – UK #13, US #9 RIAA: zlato
Walls and Bridges (1974) – UK #6, US #1 RIAA: zlato
Rock 'n' Roll (1975) – UK #6, US #6 RIAA: zlato
Double Fantasy (s Yoko Ono) (1980) – UK #1, US #1 RIAA: 3x platina
Milk and Honey (s Yoko Ono) (1984) – UK #3, US #11 RIAA: zlato

Kompilácie [ upraviť | upraviť zdroj ]

Shaved Fish (kompilácia singlov) (1975) UK #5; US #12 RIAA: platina
The John Lennon Collection (kompilácia „best-of“ a singlov) (1982) UK #1; US #33 RIAA: 3x platina
Menlove Ave. (kompilácia nahrávok z rokov 1973 – 74) (1986) US #147
Imagine: John Lennon (1988) UK #64; US #31 RIAA: gOLD
Lennon (4CD box set) (1990)
Lennon Legend: The Very Best of John Lennon (1997) UK #3; US #65 RIAA: zlato
John Lennon Anthology (1998) UK #64; US #99 RIAA: zlato
Wonsaponatime (1998) UK #76
Acoustic (kompilácia väčšinou predtým vydaných akustických skladieb) (2004) UK #133; US #31
Peace, Love & Truth (2005)
Working Class Hero: The Definitive Lennon (2005) UK #11; US #135
The U.S. vs. John Lennon (2006)
Remember (2006)

Živé nahrávky [ upraviť | upraviť zdroj ]

Live Peace in Toronto 1969 (1969) US #10
Live in New York City (1986) UK #55; US #41 RIAA: zlato
Live Peace in Toronto 1969 (2006) Mobile Fidelity Gold CD reissue

Experimentálne nahrávky [ upraviť | upraviť zdroj ]

Unfinished Music No.1: Two Virgins (s Yoko Ono) (1968) – US #124
Unfinished Music No.2: Life with the Lions (s Yoko Ono) (1969) – US #174
Wedding Album (s Yoko Ono) (1969) – US #178

Bootleg [ upraviť | upraviť zdroj ]

Free As A Bird: The Dakota Beatle Demos (domáce nahrávky) (1996)

Single [ upraviť | upraviť zdroj ]

1969 "Give Peace a Chance" (Plastic Ono Band) #2 UK; #14 US
1969 "Cold Turkey" (Plastic Ono Band) #12 UK; #30 US
1970 "Instant Karma!" (pod menom John Ono Lennon) #3 US; #4 UK
Úplný názov: "Instant Karma! (We All Shine On)" RIAA: zlato
1971 "Mother" (USA) #43 US
1971 "Power to the People" (nahrali John Lennon/ Plastic Ono Band) #6 UK; #11 US
1971 "Imagine" (John Lennon) (US A) #3 US
1971 "Happy Xmas (War Is Over)" (USA) (nahrali John & Yoko, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir)
1972 "Happy Xmas (War Is Over)" (UK only) (nahrali John & Yoko, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) #4 UK
1972 "Woman Is the Nigger of the World" #57 US
1973 "Mind Games" #26 UK; #18 US
1974 "Whatever Gets You Thru the Night" #36 UK; #1 US
1975 "#9 Dream" #23 UK; #9 US
1975 "Stand by Me" #30 UK; #20 US,
1975 "Imagine" (UK only) #6 UK
1980 "(Just Like) Starting Over" #1 UK; #1 US RIAA: zlato
1980 "Happy Xmas (War Is Over)" (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK re-entry) #2 UK
1980 "Give Peace a Chance" (spolu s The Plastic Ono Band) (UK re-entry) #33 UK
1980 "Imagine" (UK re-entry) #1 UK
1981 "Woman" #1 UK, #2 US RIAA: zlato
1981 "Watching the Wheels" #30 UK; #10 US
1981 "Happy Xmas (War Is Over)" (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK re-entry) #28 UK
1982 "Love" (z albumu John Lennon/Plastic Ono Band - 1970) #41 UK
1984 "Nobody Told Me" #6 UK; #5 US
1984 "Borrowed Time" #32 UK
1984 "I'm Stepping Out" #55 US, #88 UK
1984 "Every Man has a Woman who Loves Him"
1985 "Jealous Guy" #65 UK
 1988 "Imagine"/"Jealous Guy" #45 UK
1988 "Jealous Guy" (USA) #80 US
1999 "Imagine" (UK) #3 UK
2003 "Happy Xmas (War Is Over)" (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK) #32 UK
Literárna tvorba [ upraviť | upraviť zdroj ]
Okrem autorstva textov v piesňach The Beatles i vo svojich sólových projektoch John Lennon je aj autorom niekoľkých knižiek básní a krátkej prózy. 23.
marca 1964 vydal svoju prvotinu pod názvom John Lennon: In His Own Write (ISBN 0-684-86807-5). Je to zbierka krátkych poviedok, ktoré si sám
ilustroval. Sú napísané v surrealistickom duchu. Knižka vyšla v roku 1996 v českom preklade pod názvom John Lennon: Písání(Argo, Praha 1996, ISBN
80-7203-003-5). 24. júna 1965 vyšla druhá knižka pod názvom John Lennon: A Spaniard in the Works (ISBN 1-56849-299-5). V českom preklade vyšla v
roku 1999 ako "John Lennon: Španěl na vesnici". V roku 1986 vyšla ďalšia zbierka poviedok pod názvom The Estate of John Lennon and Yoko Ono, v
českom preklade z roku 1994 ako "John Lennon: Nanebepění" (Votobia, Praha 1994, ISBN 80-85619-16-4). Okrem iného obsahuje aj slávnu poviedku
Balada o Johnovi a Yoko, kde John Lennon rozpráva o zoznámení sa s Yoko Ono.
Dokumentárne a hrané filmy
The U.S. Versus John Lennon
Imagine: John Lennon
How I Won The War
Poznámky [ upraviť | upraviť zdroj ]
1. ↑ Lennon si zmenil meno, pridal si prostredné meno "Ono" 22. apríla 1969. Potom sám používal meno "John Ono Lennon", avšak oficiálne mal meno "John
Winston Ono Lennon", pretože ako britský občan sa nemohol zbaviť prostredného mena "Winston", ktoré dostal pri krste.
2. ↑ Lennon vrátil svoju medailu MBE (Rad britského impéria) Kráľovnej, po 4 rokoch od jej udelenia, čo oznámil na tlačovej konferencii 25. novembra 1969 (Pozri
John Lennon - Returning his MBE na youtube.com). Toto gesto nemalo žiadny vplyv na jeho MBE štatút, ktorého sa z vlastného rozhodnutia nemohol vzdať.
Medaila aj so sprievodným listom je teraz uložená v Central Chancery of the Orders of Knighthood.
Referencie [ upraviť | upraviť zdroj ]
1. ↑ The John Lennon
Peace Movement
[online]. . Dostupné
online.
2. ↑ It Takes Two: 10
Songwriting Duos That
Rocked Music History
[online]. 23 August
2011. Dostupné
online.
3. ↑ Harry 2000b, s. 504.
4. ↑ Spitz 2005, s. 24:
"Julia offered the name
in honour of ... Winston
Churchill".
5. ↑ Spitz 2005, s. 24:
"The entire Stanley clan
gathered nightly at
Newcastle Road".
6. ↑ Lennon 2005, s. 54:
"Until then he had sent
her money each month
from his wages, but now
it stopped".
7. ↑ Spitz 2005, s. 26: "In
February 1944 ... he
was arrested and
imprisoned. Freddie
subsequently
disappeared for six
months".
8. ↑ Spitz 2005, s. 27.
9. ↑ Lennon 2005, s. 56:
"Alf admitted to her that
he had planned to take
John to live in New
Zealand".
10. ↑ Spitz 2005, s. 30:
"Julia went out of the
door ... John ran after
her".
11. ↑ Lewisohn 2013,
s. 41–42.
12. ↑ Spitz 2005, s. 497.
13. ↑ Lennon 2005, s. 56:
"Hard to see why Mimi
wanted John, as she
had always said she
didn't want children".
14. ↑ Spitz 2005, s. 32:
"When he was old
enough, taught John
how to solve crossword
puzzles".
15. ↑ Spitz 2005, s. 48: "To
get them started, she
applied the triad to 'Ain't
That a Shame'".
16. ↑ Sheff 2000, s. 158–
59, 160–61.
17. ↑ Spitz 2005, s. 32:
"Parkes recalled ... Leila
and John to the cinema
as often as three times
a day".
18. ↑ Harry 2009.
19. ↑ Harry 2000b, s. 702.
20. ↑ Harry 2000b, s. 819.
21. ↑ a b Harry 2000b,
s. 411.
22. ↑ Spitz 2005, s. 32–33.
23. ↑ Spitz 2005, s. 40.
24. ↑ Spitz 2005, s. 45.
25. ↑ Norman 2008, s. 89.
26. ↑ Miles 1997, s. 48.
27. ↑ MacDonald 2005,
s. 326.
28. ↑ MacDonald 2005,
s. 327.
29. ↑ HEICHELBECH,
Rose. John Lennon's
Abysmal 1956 Report
Card Shows Grades
Aren't Everything
[online]. 19 December
2018. Dostupné
online. (po anglicky)
30. ↑ Spitz 2005, s. 100.
31. ↑ Harry 2000b, s. 553–
555.
32. ↑ Lennon 2005, s. 50.
33. ↑ Harry 2000b, s. 738.
34. ↑ Spitz 2005, s. 95.
35. ↑ Spitz 2005, s. 93–99.
36. ↑ Miles 1997, s. 44.
37. ↑ Miles 1997, s. 32.
38. ↑ Miles 1997, s. 38–39.
39. ↑ Lennon 2005, s. 47.
Zdroje [ upraviť | upraviť zdroj ]
Tento článok je čiastočný alebo úplný
preklad článku John Lennon na
anglickej Wikipédii.
Ali, Tariq. John Lennon, the FBI
and me. The Guardian (UK), 20
December 2006. Dostupné
online [cit. 2010-08-18].
David Bowie – Billboard Singles
[online]. AllMusic.
[[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné
online.]
Elton John – Billboard Singles
[online]. AllMusic.
[[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné
online.]
John Lennon – Billboard Singles
[online]. AllMusic.
[[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné
online.]
John Lennon Discography,
Singles & EPs, Happy Xmas (War
is Over) [online]. AllMusic.
Dostupné online. Archivované
2010-09-23
z [[[:Šablóna:AllMusic]] originálu.]
Peter and Gordon – Billboard
Singles [online]. AllMusic.
[[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné
online.]
The Beatles – Billboard Singles
[online]. AllMusic.
[[[:Šablóna:AllMusic]] Dostupné
online.]
Anderson, Jennifer Joline. John
Lennon: Legendary Musician &
Beatle. [s.l.] : ABDO Publishing
Company, 2010. Dostupné
online.
ISBN 978-1-60453-790-1.
Babiuk, Andy. Beatles Gear.
[s.l.] : Backbeat, 2002.
ISBN 978-0-87930-731-8.
Badman, Keith. The Beatles
Diary, Volume 2 : After the Break-
Up, 1970–2001. [s.l.] : Omnibus
Press, 2001.
ISBN 978-0-7119-8307-6.
Badman, Keith. The Beatles Off
The Record: The Dream Is Over.
[s.l.] : Omnibus Press, 2003.
Dostupné online.
ISBN 978-0-7119-9199-6.
100 great British heroes. BBC
News, 21 August 2002. Dostupné
online [cit. 2010-05-11].
1969: Millions march in US
Vietnam Moratorium. BBC News,
2008. Dostupné online [cit.
2010-05-11].
The Beatles in Bangor. BBC
News. Dostupné online [cit.
2014-12-18].
Judge releases Lennon letters.
BBC News, 19 February 2000.
Dostupné online [cit. 2010-05-
11].
Lennon filmmakers credit
campaign. BBC News, 12
October 2006. Dostupné online
[cit. 2010-05-11].
Lennon ship log book up for sale.
BBC News, 27 March 2006.
Dostupné online [cit. 2010-05-
11].
The Lennon–McCartney
Songwriting Partnership. BBC
News, 4 November 2005.
Dostupné online . Oxford University Press, 2001.
US chat show veteran Douglas
dies. BBC News, 12 August
2006. Dostupné online [cit.
2010-05-11].
Lennon killer is denied parole for
the sixth time. BBC News, 7
September 2010. Dostupné
online [cit. 2010-09-08].
Bennahum, David. The Beatles
After the Break-Up: In Their Own
Words. [s.l.] : Omnibus Press,
1991. Dostupné online.
ISBN 978-0-7119-2558-8.
Blaney, John. John Lennon:
Listen to this Book. [s.l.] : Paper
Jukebox, 2005. Dostupné
online.
ISBN 978-0-9544528-1-0.
Bright, Martin. Lennon aided IRA,
claims MI5 renegade. The
Guardian (UK), 20 February
2000. Dostupné online [cit.
2010-05-10].
Brooks, Richard. Julian Lennon
gives family peace a chance. The
Times (UK), 13 June 2009.
Dostupné online [cit. 2010-05-
10].
Brooks, Xan. Lennon too stoned
Iné projekty [ upraviť | upraviť zdroj ]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému John Lennon
z ·d ·u
Štúdiové albumy (UK)
Štúdiové albumy (US)
Kompilácie
Koncertné albumy
EP
Single
Súvisiace články
Autoritné údaje: abART: 95611
ULAN: 500106615 · VIAF: 196844
Kategórie: Narodenia 9. októbra
Anglickí rockoví gitaristi
Anglickí popoví gitaristi
Členovia skupiny The Beatles
Osobnosti na austrálskych poštových známkach
Dátum a čas poslednej úpravy tejto stránky: 19. október 2022, 21:19.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Ochrana osobných údajov O Wikipédia Zrieknutie sa zodpovednosti Mobilné zobrazenie Vývojári
[ upraviť | upraviť zdroj ]
40. ↑ Harry 2000b, s. 337–
338.
41. ↑ Miles 1997, s. 47, 50.
42. ↑ Miles 1997, s. 47.
43. ↑ Lennon 2005, s. 64.
44. ↑ Miles 1997, s. 57.
45. ↑ Lennon 2005, s. 53.
46. ↑ Miles 1997, s. 66–67.
47. ↑ Lennon 2005, s. 57.
48. ↑ The Beatles 2000,
s. 67.
49. ↑ Frankel 2007.
50. ↑ a b Harry 2000b,
s. 721.
51. ↑ Spitz 2005, s. 376:
"He had been struggling
all day to reach notes,
but this was different,
this hurt".
52. ↑ Doggett 2010, s. 33.
53. ↑ Shennan 2007.
54. ↑ Coleman 1984a,
s. 239–240.
55. ↑ London Gazette
1965, s. 5487–5489.
56. ↑ Coleman 1984a,
s. 288.
57. ↑ Gould 2008, s. 268.
58. ↑ Lawrence 2005, s. 62.
59. ↑ The Beatles 2000,
s. 171.
60. ↑ Rodriguez 2012,
s. 51–52.
61. ↑ Harry 2000b, s. 570.
62. ↑ Cleave 2007.
63. ↑ Gould 2008, s. 5–6,
249, 281, 347.
64. ↑ Hoppa 2010.
65. ↑ Gould 2008, s. 319.
66. ↑ MacDonald 2005,
s. 281.
67. ↑ Time 1967.
68. ↑ Gould 2008, s. 399–
400.
69. ↑ Lewisohn 1988,
s. 116.
70. ↑ Schaffner 1978, s. 86.
71. ↑ Wiener 1990, s. 39–
40.
72. ↑ BBC News 2007b.
73. ↑ Brown 1983, s. 276.
74. ↑ Miles 1997, s. 349–
373.
75. ↑ Logan 1967.
76. ↑ Lewisohn 1988,
s. 131.
77. ↑ Doggett 2010, s. 33,
34.
78. ↑ Miles 1997, s. 397.
79. ↑ Schaffner 1978, s. 89.
80. ↑ Harry 2000b, s. 31.
81. ↑ Wiener 1990, s. 60.
82. ↑ FORTNAM, Ian. You
Say You Want a
Revolution .... October
2014. S. 46.
83. ↑ Harry 2000b, s. 774–
775.
84. ↑ TelegraphKlein 2010.
85. ↑ Miles 1997, s. 549:
"Paul never did sign the
management contract".
86. ↑ Fawcett 1976, s. 185.
87. ↑ Coleman 1984a,
s. 279.
88. ↑ Coleman 1984a,
s. 48–49.
89. ↑ Perone 2001, s. 57–
58.
90. ↑ Harry 2000b, s. 160–
161.
91. ↑ John Lennon MBE
refusal letter valued at
L60k. BBC News
(Liverpool), 27 October
2016. Dostupné
online [cit. 2016-10-
27].
92. ↑ Miles 2001, s. 360.
93. ↑ Beatles fans call for
return of MBE medal
rejected by John
Lennon. The Daily
Telegraph, 2 August
2013. Dostupné
online [cit. 2013-08-
02].
94. ↑ Beatles fans call for
to be a revolutionary. The
Guardian (UK), 23 September
2005. Dostupné online [cit.
2010-12-22].
Brown, Peter. The Love You
Make: An Insider's Story of The
Beatles. [s.l.] : McGraw Hill, 1983.
Dostupné online.
ISBN 978-0-07-008159-8.
Browne, Jackson. 100 Greatest
Singers of All Time. Rolling
Stone, 12 November 2008.
Dostupné online [cit. 2010-09-
10].
Buchanan, Jason. Overview of
Twenty to Life: The Life and
Times of John Sinclair' [online].
AllMovie, 2009. Dostupné
online.
Calkin, Graham. Anthology
[online]. Graham Calkin, 2002.
Dostupné online.
Clark, Neil. Hanratty Deserved to
Die. The Spectator, 11 May 2002.
Dostupné online [cit. 2015-11-
23].
Cleave, Maureen. The John
Lennon I Knew. The Daily
Telegraph (London), 5 October
2005. Dostupné online [cit.
2015-03-28].
Cohn, Jonathan. The Lost
Lennon Tapes. Rolling Stone.
Coleman, Ray. John Winston
Lennon. [s.l.] : Sidjwick &
Jackson, 1984.
ISBN 978-0-283-98942-1.
Coleman, Ray. John Ono
Lennon: Volume 2 1967–1980.
[s.l.] : Sidgwick & Jackson, 1984.
ISBN 978-0-283-99082-3.
Coleman, Ray. Lennon: The
Definitive Biography. [s.l.] :
Harper, 1992.
ISBN 978-0-06-098608-7.
Deming, Mark. Overview of John
Lennon: Live in New York City'
[online]. AllMovie, 2008.
Dostupné online.
Doggett, Peter. You Never Give
Me Your Money: The Beatles
After the Breakup. [s.l.] :
HarperCollins, 2010.
ISBN 978-0-06-177446-1.
The Editors of Rolling Stone.
Harrison. New York, NY : Rolling
Stone Press, 2002. Dostupné
online.
ISBN 978-0-7432-3581-5.
Edmondson, Jacqueline. John
Lennon: A Biography. [s.l.] :
Greenwood Publishing Group,
2010. Dostupné online.
ISBN 978-0-313-37938-3.
Emerick, Geoff; Massey, Howard.
Here, There and Everywhere: My
Life Recording the Music of the
Beatles. [s.l.] : Penguin Books,
2006. ISBN 978-1-59240-179-6.
Everett, Walter. The Beatles as
Musicians: Revolver through the
Anthology. [s.l.] : Oxford
University Press, 1999. Dostupné
online.
ISBN 978-0-19-512941-0.
Everett, Walter. The Beatles as
Musicians: The Quarry Men
through Rubber Soul. [s.l.] :
Dostupné online.
ISBN 978-0-19-514104-7.
Fawcett, Anthony. John Lennon:
One Day at a Time. [s.l.] :
Evergreen, 1976.
ISBN 978-0-394-17754-0.
Frankel, Glenn. Nowhere Man
(p4). The Washington Post, 26
August 2007. Dostupné online
[cit. 2010-05-10].
Friedman, John S.. The Secret
Histories: Hidden Truths that
Challenged the Past and
Changed the World. [s.l.] :
Macmillan, 2005.
ISBN 978-0-312-42517-3.
Gerson, Ben. Imagine. Rolling
Stone, 28 October 1971.
Dostupné online [cit. 2010-11-
12].
Ginell, Richard S.. Milk and
Honey Review [online]. AllMusic,
2009. [[[:Šablóna:AllMusic]]
Dostupné online.]
Glenn, Alan. The Day a Beatle
Came to Town. The Ann Arbor
Chronicle, 2009. Dostupné
online [cit. 2010-12-09].
John Lennon · Paul McCartney · George Harrison · Ringo Starr
Pete Best · Stuart Sutcliffe
Please Please Me · With the Beatles · A Hard Day’s Night · Beatles for Sale · Help! · Rubber Soul · Revolver · Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band ·
The Beatles (White Album) · Yellow Submarine · Abbey Road · Let It Be
Introducing... The Beatles · Meet The Beatles! · The Beatles’ Second Album · A Hard Day’s Night · Something New · The Beatles’ Story · Beatles ’65 ·
The Early Beatles · Beatles VI · Help! · Rubber Soul · Yesterday and Today · Revolver · Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band ·
Magical Mystery Tour · The Beatles · Yellow Submarine · Abbey Road · Hey Jude · Let It Be
A Collection of Beatles Oldies (1966) · The Beatles 1962-1966 (1973) · The Beatles 1967-1970 (1973) · Rock 'n' Roll Music (1976) ·
Love Songs (1977) · Rarities (1978, UK) · Hey Jude (1979, UK) · Rarities (1980, USA) · Reel Music (1982) · The Beatles’ Ballads (1980) ·
20 Greatest Hits (1982) · The Number Ones (1983) · Past Masters, Volume One (1988) · Past Masters, Volume Two (1988) ·
Yellow Submarine Songtrack (1999) · 1 (2000)
Live! at the Star-Club in Hamburg, Germany; 1962 (1977) · The Beatles at the Hollywood Bowl (1977) · First Live Recordings (1979) ·
Live at the BBC (1994)
Twist and Shout · The Beatles’ Hits · The Beatles (No. 1) · All My Loving · Long Tall Sally · A Hard Day’s Night (Extracts from the film) ·
A Hard Day’s Night (Extracts from the album) · Beatles for Sale · Beatles for Sale (No. 2) · The Beatles’ Million Sellers · Yesterday · Nowhere Man ·
Magical Mystery Tour · The Beatles EP Collection · The Beatles
„Love Me Do“ (1962) | · „Please Please Me“ (1963) | · „From Me to You“ (1963) | · „She Loves You“ (1963) | · „I Want to Hold Your Hand“ (1963) | ·
„Can’t Buy Me Love“ (1964) | · „A Hard Day’s Night“ (1964) | · „I Feel Fine“ (1964) | · „Ticket to Ride“ (1965) | · „Help!“ (1965) | · „Yesterday“ (1965) ·
„We Can Work It Out“/„Day Tripper“ (1965) | · „Paperback Writer“ (1966) | · „Yellow Submarine“/„Eleanor Rigby“ (1966) | ·
„Strawberry Fields Forever“/„Penny Lane“ (1967) | · „All You Need Is Love“ (1967) | · „Hello, Goodbye“ (1967) | · „Lady Madonna“ (1968) | ·
„Hey Jude“ (1968) | · „Get Back“ (1969) | · „The Ballad of John and Yoko“ (1969) | · „Something“/„Come Together“ (1969) | · „Let It Be“ (1970) | ·
„Free as a Bird“ (1995) | · „Real Love“ (1996)
Apple Corps · Apple Records · Beatallica · Beatlemánia · Bigbít · Britská invázia · Psychedelický rock · George Martin · Lennon-McCartney ·
Klaus Voormann · Harry Nilsson · Cynthia Lennonová · Yoko Ono · Linda McCartney · Pattie Boyd · Jane Asher · Maureen Starr · Olivia Harrison ·
Billy Preston · Tony Sheridan · Chas Newby · Andy White · Jimmy Nicol · Astrid Kirchherr · Ken Mansfield · Alexis Mardas
· BnF: 13896546z · GND: 118571575
· WorldCat: lccn-n80017868
Narodenia v 1940 Úmrtia 8. decembra
Anglickí rockoví klávesisti Anglickí rockoví klaviristi
Anglickí popoví klávesisti Anglickí popoví klaviristi
Anglické osobnosti írskeho pôvodu
Osobnosti na nemeckých poštových známkach
Štatistiky Vyhlásenie o cookies
return of MBE medal
rejected by John
Lennon. The Daily
Telegraph, 6 January
2009. Dostupné
online [cit. 2019-06-
04].
95. ↑ Edmondson 2010,
s. 129–130.
96. ↑ Spitz 2005, s. 853–
54.
97. ↑ Loker 2009, s. 348.
98. ↑ Wenner 2000, s. 32.
99. ↑ Wenner 2000, s. 24.
100. ↑ Harry 2000b, s. 408–
410.
101. ↑ Schaffner 1978,
s. 144, 146.
102. ↑ Harry 2000b, s. 640–
641.
103. ↑ Riley 2002, s. 375.
104. ↑ Schechter 1997,
s. 106.
105. ↑ Blaney 2005, s. 70–
71.
106. ↑ Wiener 1990, s. 157.
107. ↑ Schaffner 1978,
s. 146.
108. ↑ Gerson 1971.
109. ↑ Vigilla 2005.
110. ↑ Goodman 1984.
111. ↑ Harry 2000b, s. 354–
356.
112. ↑ Sheff 2000, s. 210.
113. ↑ Rodriguez 2010,
s. 48–49.
114. ↑ Badman 2001, s. 44.
115. ↑ Allmusic 2010f.
116. ↑ a b DEMAIN, Bill.
John Lennon and the
FBI [online]. Performing
Songwriter. Dostupné
online. Archivované
2013-01-17
z originálu.
117. ↑ Glenn 2009.
118. ↑ Wiener 1990, s. 204.
119. ↑ BBC News 2006a.
120. ↑ Rodriguez 2010,
s. 95, 180–82.
121. ↑ NME Originals:
Beatles – The Solo
Years 1970–1980.
London : IPC Ignite!,
2005. S. 65.
122. ↑ Harry 2000b, s. 979–
980.
123. ↑ Badman 2001, s. 81.
124. ↑ Rodriguez 2010,
s. 56–57.
125. ↑ LennoNYC, PBS
Television 2010
ab
126. ↑ Harry 2000b,
s. 698–699.
127. ↑ WHITE, Dave.
Lennon's "Lost
Weekend" Lover
[online]. About, Classic
Rock. Dostupné
online.
128. ↑ Jackson 2012, s. 97.
129. ↑ Harry 2000b, s. 927–
929.
130. ↑ Harry 2000b, s. 735.
131. ↑ The Very Best of Mick
Jagger liner notes
132. ↑ Badman 2001, 1974.
133. ↑ Harry 2000b, s. 284.
134. ↑ Harry 2000b, s. 970.
135. ↑ The Rock and Roll
Hall of Fame and
Museum 1996.
136. ↑ Harry 2000b, s. 240,
563.
137. ↑ a b Harry 2000b,
s. 758.
138. ↑ Madinger, Eight Arms
to Hold You, 44.1
Publishing, 2000,
ISBN 0-615-11724-4
139. ↑ Sheff 2000, s. 4.
140. ↑ Harry 2000b, s. 553.
141. ↑ Harry 2000b, s. 166.
142. ↑ Bennahum 1991,
s. 87.
143. ↑ Harry 2000b, s. 814.
144. ↑ BBC News 2006b.
145. ↑ Lennon article (circa
Goldman, Albert Harry. The Lives
of John Lennon. [s.l.] : Chicago
Review Press, 2001.
ISBN 978-1-55652-399-1.
Goodman, Joan. Playboy
Interview with Paul and Linda
McCartney. Playboy, December
1984. Dostupné online . Most Excellent Order of the
Gould, Jonathan. Can't Buy Me
Love: The Beatles, Britain and
America. [s.l.] : Piatkus, 2008.
Dostupné online.
ISBN 978-0-7499-2988-6.
Grammy Award Winners [online].
National Academy of Recording
Arts and Sciences. Dostupné
online. Archivované 2010-05-
01 z originálu. http://www.gram
my.com/nominees/search
Gregory, Chris. Who Could Ask
For More: Reclaiming The
Beatles. [s.l.] : The Plotted Plain
Press, 2007. Dostupné online.
ISBN 978-0-9557512-0-2.
Greenberg, Keith Elliot.
December 8, 1980: The Day John
Lennon Died. [s.l.] : Backbeat
Books, 2010. Dostupné online.
ISBN 978-0-87930-963-3.
Harry, Bill. The Beatles
Encyclopedia: Revised and
Updated. [s.l.] : Virgin Publishing,
2000. ISBN 978-0-7535-0481-9.
Harry, Bill. The John Lennon
Encyclopedia. [s.l.] : Virgin, 2000.
ISBN 978-0-7535-0404-8.
Harry, Bill. John Lennon and
Blackpool. Mersey Beat, 2009.
Dostupné online [cit. 2010-12-
05].
Holsinger, M. Paul. War and
American popular culture: a
historical encyclopedia, Volume
1998. [s.l.] : Greenwood
Publishing Group, 1999.
ISBN 978-0-313-29908-7.
Hoppa, Jocelyn. Celluloid
Heroes: John Lennon and How I
Won the War. Crawdaddy!, 10
November 2010. Dostupné
online [cit. 2010-11-15].
Ingham, Chris. The Rough Guide
to The Beatles. [s.l.] : Rough
Guides, 2006.
ISBN 978-1-84353-720-5.
JACKSON, Andrew Grant. Still
the Greatest: The Essential Solo
Beatles Songs. Lanham, MD :
Scarecrow Press, 2012.
ISBN 978-0-8108-8222-5.
Kruse, Robert J. II. Sound,
Society and the Geography of
Popular Music. Ed. Johansson,
Ola. [s.l.] : Ashgate, 2009.
ISBN 978-0-7546-7577-8.
Geographies of John and Yoko's
1969 Campaign for Peace: An
Intersection of Celebrity, Space,
Art, and Activism, s. 11–32.
Landau, Jon. Mind games.
Rolling Stone, 3 January 1974.
Dostupné online [cit. 2010-11-
12].
LAVEZZOLI, Peter. The Dawn of
Indian Music in the West. New
York, NY : Continuum, 2006.
ISBN 0-8264-2819-3.
Lawrence, Ken. John Lennon: In
His Own Words. [s.l.] : Andrews
McMeel Publishing, 2005.
Dostupné online.
ISBN 978-0-7407-5477-7.
Lawrence, Robb. The Modern
Era of the Les Paul Legacy:
1968–2008. [s.l.] : Hal Leonard,
2009. ISBN 978-1-4234-5531-8.
Lennon, Cynthia. A Twist of
Lennon. [s.l.] : Avon, 1978.
ISBN 978-0-380-45450-1.
Lennon, Cynthia. John. [s.l.] :
Crown Publishers, 2005.
Dostupné online.
ISBN 978-0-307-33855-6.
Lewisohn, Mark. The Beatles
Recording Sessions. [s.l.] :
Harmony Books, 1988.
ISBN 978-0-517-57066-1.
LEWISOHN, Mark. The Complete
Beatles Chronicle: The Only
Definitive Guide to the Beatles'
Entire Career. London : Hamlyn,
2000. ISBN 0-600-60033-5.
LEWISOHN, Mark. The
Beatles:All These Years, Volume
1. New York : Crown Publishing,
2013. ISBN 978-1-4000-8305-3.
Logan, Nick. Magical Mystery
The Beatles
· ISNI: 0000 0001 2117 4585
Úmrtia v 1980
Anglickí rockoví basgitaristi
Anglickí popoví basgitaristi
Osobnosti z Liverpoolu
1980/ Double Fantasy)
[online]. . Dostupné
online.
146. ↑ John Lennon and
son's double-fantasy
trip [online]. 24 May
2013. Dostupné
online.
147. ↑ NEIL, Scott. Yoko
Ono thanks Bermuda
for tribute to John
Lennon | The Royal
Gazette:Bermuda News
[online]. . Dostupné
online.
148. ↑ Schinder & Schwartz
2007, s. 178.
149. ↑ Ginell 2009.
150. ↑ Badman 2001, s. 268.
151. ↑ Harry 2000b, s. 145.
152. ↑ THIEL, Stacia.
Revolver [online]. 2
December 2005.
Dostupné online.
153. ↑ Ingham 2006, s. 82.
154. ↑ John Lennon's Death:
A Timeline of Events
[online]. 16 June 2020.
Dostupné online.
155. ↑ Harry 2000b, s. 692.
156. ↑ a b Harry 2000b,
s. 510.
157. ↑ Inmate Population
Information Search
[online].
Nysdoccslookup.doccs.
ny.gov. Dostupné
online. Archivované
2014-10-16
z originálu.
158. ↑ Badman 2001, s. 277.
159. ↑ Badman 2001, s. 279.
160. ↑ All The Number 1
Singles [online]. .
Dostupné online.
161. ↑ Lennon 2005, s. 17–
23.
162. ↑ Lennon 2005, s. 21.
163. ↑ Lennon 2005, s. 89–
95.
164. ↑ Harry 2000b, s. 492–
493.
165. ↑ Lennon 2005, s. 37.
166. ↑ Lennon 2005, s. 38:
"After three months, he
phoned me and asked
me to go back to him. It
had taken him that long
to pluck up the courage.
He apologized for hitting
me and said it would
never happen again".
167. ↑ Lennon 2005, s. 38:
"He was deeply
ashamed of what he
had done: I think he had
been shocked to
discover he had it in him
to hit me. So, although
he was still verbally
cutting and unkind, he
was never again
physically violent to me.
As we grew closer, in
the second phase of our
romance, even his
verbal putdowns and
attacks diminished".
168. ↑ Sheff 2000, s. 182.
169. ↑ Lennon 2005, s. 91.
170. ↑ Harry 2000b, s. 493–
495.
171. ↑ Lennon 2005, s. 113.
172. ↑ Harry 2000b, s. 496–
497.
173. ↑ Warner Brothers
1988.
174. ↑ Lennon 2005, s. 211–
213.
175. ↑ Lennon 2005, s. 213.
176. ↑ Lennon 2005, s. 214–
215: "I was in shock, [...]
It was clear that they
had arranged for me to
find them like that and
the cruelty of John's
betrayal was hard to
absorb", "I felt utterly
humiliated, and longed
Tour. NME (UK), 25 November
1967.
Loker, Bradford E.. History with
the Beatles. [s.l.] : Dog Ear
Publishing, 2009. Dostupné
online.
ISBN 978-1-60844-039-9.
British Empire. The London
Gazette (supplement), 4 June
1965. Dostupné online [cit.
2010-05-11].
MacDonald, Ian. Revolution in the
Head: The Beatles' Records and
the Sixties. [s.l.] : Pimlico, 2005.
ISBN 978-1-84413-828-9.
McGinty, Stephen. Jimmy Reid: A
working-class hero and the
saviour of Clyde yards. The
Scotsman (UK), 12 August 2010.
Dostupné online [cit. 2010-08-
18].
Miles, Barry. Paul McCartney:
Many Years From Now. [s.l.] :
Henry Holt & Company, 1997.
Dostupné online.
ISBN 978-0-8050-5248-0.
MILES, Barry. The Beatles Diary
Volume 1: The Beatles Years.
London : Omnibus Press, 2001.
Dostupné online.
ISBN 978-0-7119-8308-3.
Norman, Philip. A Talk with Yoko.
New York, 25 May 1981.
Dostupné online . Lennon [online]. 2015. Dostupné
Norman, Philip. John Lennon:
The Life. [s.l.] : Ecco, 2008.
Dostupné online.
ISBN 978-0-06-075401-3.
Pang, May. Instamatic Karma:
Photographs of John Lennon.
[s.l.] : St. Martin's Press, 2008.
Dostupné online.
ISBN 978-0-312-37741-0.
Peebles, Andy; Lennon, John;
Ono, Yoko. The Lennon tapes:
John Lennon and Yoko Ono in
conversation with Andy Peebles,
6 December 1980. [s.l.] : BBC,
1981. ISBN 978-0-563-17944-3.
Perone, James E.. Songs of the
Vietnam Conflict. [s.l.] :
Greenwood Publishing Group,
2001. Dostupné online.
ISBN 978-0-313-31528-2.
Prown, Pete; Newquist, Harvey
P.. Legends of Rock Guitar: The
Essential Reference of Rock's
Greatest Guitarists. [s.l.] : Hal
Leonard, 1997. Dostupné
online.
ISBN 978-0-7935-4042-6.
RIAA: Searchable database
[online]. Record Industry
Association of America, 2010.
Dostupné online. Archivované
2007-06-26 z originálu.
RIAA Gold & Platinum Top Selling
Artists [online]. Record Industry
Association of America. Dostupné
online. Archivované 2013-07-
25 z originálu.
Roberts, David. Guinness World
Records: British Hit Singles. 14th.
vyd. [s.l.] : Guinness World
Records, 2001.
ISBN 978-0-85156-156-1.
Riley, Tim. Tell me why: a Beatles
commentary. [s.l.] : Da Capo
Press, 2001. Dostupné online.
ISBN 978-0-306-81120-3.
RODRIGUEZ, Robert. Fab Four
FAQ 2.0: The Beatles' Solo
Years, 1970–1980. Milwaukee,
WI : Backbeat Books, 2010.
Dostupné online.
ISBN 978-1-4165-9093-4.
RODRIGUEZ, Robert. Revolver:
How the Beatles Reimagined
Rock 'n' Roll. Milwaukee, WI :
Backbeat Books, 2012.
ISBN 978-1-61713-009-0.
David Bowie [online]. Rock and
Roll Hall of Fame, 1996.
Dostupné online.
The RS 500 Greatest Albums of
All Time. Rolling Stone, 18
November 2003. Dostupné
online [cit. 2010-04-28].
100 Greatest Artists of All Time.
Rolling Stone, 12 April 2008.
Dostupné online [cit. 2010-05-
10].
Ryan, David Stuart. John
Lennon's Secret. [s.l.] : Kozmik
Press Centre, 1982. Dostupné
online.
· LCCN: n80017868 · NK ČR: jn19990004993
John Lennon Anglickí rockoví speváci
Anglickí popoví speváci
Hollywoodsky chodník slávy
Interpreti Parlophone
to disappear. [...] Their
intimacy had been so
powerful that I had felt
like a stranger in my
own home".
177. ↑ Lennon 2005, s. 221.
178. ↑ Lennon 2005, s. 222:
"It was laughable.
Roberto had been kind
and a good friend, but I
had never been
unfaithful to John. It was
his attempt to make
himself feel better about
what he was doing".
179. ↑ Lennon 2005, s. 229.
180. ↑ Lennon 2005, s. 305–
306: "He had agreed
that I should have
custody of Julian", "He
raised his offer to
£100,000".
181. ↑ Harry 2000a, s. 232.
182. ↑ Harry 2000a, s. 1165,
1169.
183. ↑ Lennon 2005, s. 94,
119–120.
184. ↑ Harry 2000a, s. 1169.
185. ↑ a b Harry 2000b,
s. 232.
186. ↑ Coleman 1992,
s. 298–299.
187. ↑ Norman 2008, s. 503.
188. ↑ MacDonald 2005,
s. 206.
189. ↑ Harry 2000b, s. 517.
190. ↑ Harry 2000b, s. 574.
191. ↑ Harry 2000b, s. 341.
192. ↑ Pang 2008, back
cover.
193. ↑ Lennon 2005, s. 252–
255.
194. ↑ a b Lennon 2005,
s. 258.
195. ↑ Times Online 2009.
196. ↑ a b Sheff 2000, s. 63.
197. ↑ Badman 2003, s. 393.
198. ↑ Harry 2000b, s. 682.
199. ↑ Sheff 2000, s. 104.
200. ↑ Apple. Yoko Ono.
1966. [online]. Museum
of Modern Art.
Dostupné online.
201. ↑ Harry 2000b, s. 683.
202. ↑ Two Virgins liner
notes
203. ↑ Lennon 1978, s. 183.
204. ↑ Spitz 2005, s. 800.
205. ↑ Coleman 1992,
s. 705.
206. ↑ Kruse 2009, s. 16.
207. ↑ Harry 2000b, s. 276.
208. ↑ Coleman 1992,
s. 550.
209. ↑ Coleman 1984b,
s. 64.
210. ↑ Norman 2008, s. 615
et seq.
211. ↑ Emerick & Massey
2006, s. 279–280.
212. ↑ Sharing the Dakota
With John Lennon. The
New York Times, 6
December 2010.
Dostupné online [cit.
2019-04-19].
213. ↑ a b Harry 2000b,
s. 700.
214. ↑ Harry 2000b, s. 700–
701.
215. ↑ Harry 2000b, s. 535,
690.
216. ↑ Harry 2000b, s. 535.
217. ↑ Harry 2000b, s. 195.
218. ↑ Doggett 2010, s. 247–
48.
219. ↑ The Editors of Rolling
Stone 2002, s. 146.
220. ↑ Tillery 2011, s. 121.
221. ↑ Harry 2000b, s. 327.
222. ↑ Harry 2000b, s. 934–
935.
223. ↑ Sheff 2000, s. 81–82.
224. ↑ Cohn 2010–2011,
s. 95.
225. ↑ a b Seaman 1991,
s. 122.
226. ↑ Sheff 2000, s. 82.
ISBN 978-0-905116-08-2.
SCHAFFNER, Nicholas. The
Beatles Forever. New York, NY :
McGraw-Hill, 1978. Dostupné
online.
ISBN 978-0-07-055087-2.
Schechter, Danny. The More You
Watch, the Less You Know: News
Wars/Submerged Hopes/Media
Adventures. [s.l.] : Seven Stories
Press, 1997.
ISBN 978-1-888363-80-7.
Schinder, Scott; Schwartz, Andy.
Icons of Rock: An Encyclopedia
of the Legends Who Changed
Music Forever. [s.l.] : Greenwood
Press, 2007.
ISBN 978-0-313-33845-8.
Seaman, Frederic. The Last Days
of John Lennon. [s.l.] : Birch Lane
Press, 1991.
ISBN 978-1-55972-084-7.
SHEFF, David. All We Are
Saying: The Last Major Interview
with John Lennon and Yoko Ono.
New York, NY : St. Martin's
Press, 2000. Dostupné online.
ISBN 0-312-25464-4.
Shennan, Paddy. What will Liz
think of these?. The Liverpool
Echo, 26 November 2007.
Dostupné online [cit. 2010-05-
10].
Songwriters Hall of Fame. John
online. Archivované 2012-04-
24 z originálu.
SPIZER, Bruce. The Beatles Solo
on Apple Records. New Orleans,
LA : 498 Productions, 2005.
ISBN 978-0-9662649-5-1.
Spitz, Bob. The Beatles: The
Biography. [s.l.] : Little, Brown,
2005. Dostupné online.
ISBN 978-0-316-80352-6.
Other noises, Other notes. Time,
3 March 1967. Dostupné online
[cit. 2010-11-27].
The Beatles. The Beatles
Anthology. [s.l.] : Chronicle
Books, 2000. Dostupné online.
ISBN 978-0-8118-2684-6.
The Brits 1982 [online]. The Brit
Awards. Dostupné online.
John Lennon [online]. The Rock
and Roll Hall of Fame, 1994.
Dostupné online.
Celebrity Obituaries – Allen Klein.
The Telegraph, 5 July 2009.
Dostupné online [cit. 2010-12-
05].
FBI Releases Last Pages From
Lennon File. The Washington
Post, 20 December 2006.
Dostupné online [cit. 2010-05-
11].
TILLERY, Gary. Working Class
Mystic: A Spiritual Biography of
George Harrison. Wheaton, IL :
Quest Books, 2011.
ISBN 978-0-8356-0900-5.
Urish, Ben; Bielen, Kenneth G.
The Words and Music of John
Lennon. [s.l.] : Praeger, 2007.
Dostupné online.
ISBN 978-0-275-99180-7.
Vigilla, Hubert. Album Review :
John Lennon – Imagine. Treble,
29 August 2005. Dostupné
online [cit. 2014-10-02].
Wald, Jonathan. Lennon killer
denied parole [online]. CNN, 6
October 2004, [cit. 2010-05-11].
Dostupné online.
'Warner Brothers. John
Lennon: Imagine, Cynthia
Lennon Interview. [s.l.] :
Warner Brothers, 1988.
Wenner, Jann S. Lennon
Remembers. [s.l.] : Verso, 2000.
Dostupné online.
ISBN 978-1-85984-600-1.
Wiener, Jon. Come Together:
John Lennon in His Time. [s.l.] :
University of Illinois Press, 1990.
Dostupné online.
ISBN 978-0-252-06131-8.
Wiener, Jon. Gimme Some Truth:
The John Lennon FBI Files. [s.l.] :
University of California Press,
1999. Dostupné online.
ISBN 978-0-520-22246-5.
Wiener, Jon. He didn't have to do
it. That's one reason he's still
admired. The Guardian (UK), 19
December 2006. Dostupné
online [cit. 2010-08-18].
[skry]
· SNK: 171724 ·