Professional Documents
Culture Documents
1 S>
m*T-K-Ä-H-0"¥frM*u
PAVEL DOBŠINSKÝ:
PROSTONARODNE
SLOVENSKÉ POVESTI
Ilustrované.
Slovenské Povesti
Usporiadal
Pavel Dobšinský.
Ilustroval
M. Galanda.
Sošit 2.
Т. 4ГП-
Mátaj.
Podali: Štefan Marko Daxner z Malohontu, Samo Orm/s
z Gemera, Jozef Jančo zo Šariša; porovnal Л. /f. Škultéty.
ol raz jeden bohatý mlynár,
ktorý mal pod rukou sedem
kameňov. Chýr mu šiel ďa
leko, lebo ľudia rozprávali o
ňom, že dukáty a toliare mý-
tovnicou meriava. A mal ten
mlynár i peknú, driečnu že
nu, že jej naokolo nebolo
páru. Ale mlynára to všetko neveľmi tešilo,
pre tú príčinu, že sa nemohol dožiť po
tomka.
Chodieval on každé tri roky raz na ďa
lekú cestu, aby si opatril nové kamene, a
vždy šťastlivé obchodu. Po istom čase vy
bral sa zasa. 1 naložil na voz kameňov, koľ
ko myslel, že ich šesť koni uvládze. Pomaly
vracal sa domov. Asi v pol ceste prišlo mu
prejsť jeden strmý briežok, a predo dňom
bol šuchnul hodný dážď. Len tu veru, ako
sa začal lapať do toho briežku, odrazu mu
zaviazly všetky štyri kolesá až po samé hla
vy do blata. Pošibe kone, ale voz sa nepo-
hýňa. „Bude toto", povedá, „pekná robota!"
a skočí dolu. Tu ak „hijó", tak „hijó", zač
ne rúbať bičom. A šesť mocných koni zo-
prie sa znova; ale voz ani na piad ďalej,
iba čo hlbšie viazol. „Nech si trochu vy
dýchnu, potom ho skorej vytrhnú", myslel
si mlynár. Kone si vydýchly a zoprely sa
znova z celej sily; ale všetko darmo. Voz
len trčal v blate.
Mlynár šibal kone, až ho naveľa všetka
trpelivosť nechala. „Vari ťa", povedá, „čert
drží v tom blate!" — „Ej, veru, aby si ve
del, že som tu", ozval sa čert zpopod voza.
„Ale čo mi dáš, ak ťa vytiahnem?" — „A
čo by si chcel?" opýtal sa mlynár. — „Ja
peňazí nechcem, mám ich ako pliev", odse
kol čert; „ale daj mi, o čom doma nevieš."
— Mlynár, ako dobrý gazda, nazdal sa, že
o všetkom doma zná, nuž mu prislúbil dať,
o čom by neznal. — „Dobre", povie čert,
„ale mi na to vydaj písmo." Mlynár i na
to pristal. Tu čert, chytrý, pustil mu krv
z malého prsta a mlynár musel podpísať si
meno tou krvou. Keď čert raz písmo v hr
sti mal, zachytil voz za oje a vytiahol ho
ako pierce. „O dvadsaťštyri roky prídem si
pre svoje!" zavolal mlynárovi a zmizol ako
hmla.
Mlynár vysadol zasa na voz a dal ko
ňom po vôli stúpať. Ale čo viac blížil sa
k domu, tým viac myslel a hútal, čo by to.
mohlo byť, o čom by on doma nevedel
Darmo si lámal hlavu, nevyhútal nič, až i
pekne-krásne pritiahol do mlyna. Narado
vaná žena vybehla mu v ústrety, objala a
bozkávala dávno nevideného muža — a on
v sladkom objatí milej ženy zabudol na
čerta, na sľub a na podpis. Ale ako prah
na izbe prekročil, zazrel pri posteli kolísku
a na kolíske utešeného chlapčeka. Tu, ako
by mu najostrejší nôž do srdca vrazil, zdúp-
nel od ľaku a obledol ako stena; iba teraz
upamätal sa, že bol nechal ženu samodruhú.
Pustil sa do plaču, a žena i susedia plakali
s ním, lebo sa nazdávali, že plače od veľkej
radosti nad synom tak dávno vyžiadaným.
Po chvíli susedia utreli si oči, i žena pre
stala plakať; ale rninuly dni, minulý mesiace
i roky, a na očiach mlynárových neobschý-
ňaly slzy.
Mlynár býval jednostajne smutný a zamra
čený; nikomu, ani len vlastnej žene nedal
pekného slova a na toho pekného chlapca
ani sa len nepodíval. Dosť he neborká žena
všakovak zaobchádzala, dosť sa ho naprosila,
len aby jej povedal, čo takého sa mu stalo;
ale on sa zakaždým odvrátil a ako skame-
nelý neodpovedal ani slova.
Chlapček s roka na rok rástol a bol z neho
hodný, bystrý šuhaj. Chodil on po školách
a všade medzi všetkými býval samý prvý;
všade ho mali radi, všade ho nemohli ani
dosť prenachváliť, že aký to poriadny a múdry
šuhaj. Ale čím bol chlapec starší a čím hó
viacej ľudia chválili, otec jeho býval tým smut
nejší a bol už len ako nejaká tôňa. Keď ho
ten jeho syn takého videl, neraz prosil sa mu
so sopätými rukami: „Ach, otec môj drahý,
prečože sa, prečo na mňa hneváte! Povedz-
teže mi, povedzte, v čom som vám nie po
vôli?"
Otca v taký čas zalialy slzy — a to bola
všetka jeho odpoveď; odvrátil sa a zasa len
smútil a trápil sa ako predtým.
Po kuse prichodil už dvadsiatyštvrtý rok.
Tu ako tristocentový kameň zaľahlo na mly
nárovo srdce a strach ho nadchodu veliký.
V noci mu nedalo ani len oka zažmúriť a
vo dne vždy marilo sa mu, že už čert ide
s podpisom. Nemohol ďalej vydržať: zavolal
ženu a syna a rozpovedal im od počiatku
do konca, aké nešťastie potkalo ho vtedy a
vtedy a ako nevedomky zapísal syna čertovi.
Matka od ľaku dobre tam neomdlela a pu-
P. Dobšinský. Slov. Pov. 2. . 2
stila sa do náramného plaču. Ale syn sa ne-
predesil ani ako máčny mak.
„Netrápte sa", povedá, „otec môj drahý,
aj vy, matka, neplačte!" Vyberiem sa ja s po
mocou božou na cestu; azda pošťastí sa mi
to peklo vynájsť a ten podpis z čertových
rúk vymôcť. Vari som nadarmo do tých škôl
chodil?"
Tu zasa nastráchaná matka:
„Bože chráň", povedá, „že by si ty bežal
samochtiac čertom do pazúrov; ja ťa ani od
seba nepustím!"
„A už, matka moja", vraví na to syn, „vše
tko mi jedno, zhynúť tak alebo inak. Ale po-
ručeno Bohu, azda sa i z pekla vymôžem.
Ani chvíľu ma nezdržujte!"
I veru nedal sa zdržať; ale objal otca, ob
jal matku — a šiel vo meno božie hľadať
to peklo.
* *
*
Išiel on, išiel, kde ho oči viedly, a neob-
zeral sa veľa, či to vrch, či dolina, až do
stal sa do velikých hôr. Dlho motal sa sem
a tam po tých horách, kým neprišiel na jednu
čistinu. Na prostred tej čistiny bol dom od
spodku do vrchu zo samých človečích hláv;
iba navrch štíta ešte jedna chybela. Predo
dvermi domu stál zrutný, ako medveď ob-
rastený, strašný chlap a v ruke držal veliký
kyjak. Milý žiak stŕpol, keď zazrel ten dom
a toho chlapa; ale len kráčal bližšie a po
klonil sa pekne:
„Pán Boh daj šťastia!"
„Dobre, že ideš, sto hrmených páralo sa
cez tvoju dušu!" zareval zruták. „Práve mi
chybí ešte jedna hlava dovŕšiť štít — a tá
hlava bude tvoja. Prežehnaj sa, hneď si syn
smrti! Lebo aby si vedel, ja som Mátaj, a
kto dostal sa do mojich rúk, ešte každý dušu
vypustil!"
„Ej, nieže tak. nie", prosil sa mu žiak;
„veď vám z toho lahodný osoh, keď ma za
bijete; ale by ste mi radšej mohli ukázať cestu
do pekla."
„Kde? do pekla?" opytuje sa zadivený
zbojník. „Vari by si ty chcel ísť do pekla?
A načo?"
Tak a tak, rozpráva žiak: „Otec ma pod
písal čertovi, nuž idem, keby som mohol na
zad dostať ten podpis."
„To je inšie", preriekol Mátaj; „tak ti len
darujem život; ale musíš popri svojom i pre
mňa niečo vykonať. Dozvedaj sa v tom pekle,
aká je tam moja posteľ, a spýtaj sa, ako by
som sa mohol od nej osvobodiť. Prisahaj,
že mi to vykonáš, a že, nazad idúc, ohlásiš
sa u mňa."
Žiak bol rád a vďačne složil prísahu. Teraz
už Mátaj celkom inakšie sa ukázal; zavolal
šuhaja dnu, nachoval ho, napojil do dobrej
chuti; ešte mu aj do kapsy nakládol.
„No, a", povedá, „vezmi si pre príhodu
aj túto šablicu, môže sa ti zísť niekde, a už
len šťastlivé putuj."
Náš šuhaj si šablicu vzal, a keď už na
kuse prešiel, Mátaj ešte volal za ním:
„Äleže nezabudni na tú moju posteľ a ta
diaľto sa mi vráť!"
* *
^•<\o o
Mi Mh HHID/ vi / V / V /
O hlúpej žene.
Podala Božena Nemcova (od slúžky Marky z Trenčianskej)
v Bal. Ďarmotách.
.• • '
ПА
/4
Zlatí bratkovia.
Podal a rozpráva Danko Vrahobor Maškovský (Maróthy),
z Novohradu.
Zakliaty zámok.
Zo sbierky Janka Kráľa, ako prešporského žiaka. (Úvod
o oráčovi prevzatý z Prostonárodných Zábavníkov.)
iuh\-
'
Čert slúži.
Podal a rozpráva Jonatan Čipka z Tisovca.
•
11 iL
ROBINSON
CRUSOE
S obrázkami. — Strán 144. — Za Kčs 9'
GOULD J. F.:
U S V I T.
Poviedky pre deti. Strán 96. Za Kčs 7'50.