Víla spod

stráže
Na západ od Kapušianskeho hradného kopca sa dvíhajú
Veľká a Malá Stráž, najvyššie v kraji. Také meno dostali,
pretože na nich v dávnych časoch stavali naši ľudia stráže,
aby ich varovali pred Tatármi.
Na upätí vyvierajú pramene, oddávna sa im pripisuje
čarovná moc. Studnička nad Finticami sa vraj otvára na
Veľký piatok, vtedy si každý môže nabrať zo zlata na jej
dne, koľko sa mu ráči. A druhá, nad Kanašom sa zas otvára
na Deň Zeme, 22. apríla na poludnie. Keď v osade
vyzváňajú na poludnie, vystúpi z nej víla a až do polnoci sa
potuluje po kraji. Treba sa mať na pozore: kto sa jej naďabí
do cesty, toho premení na kameň čudesného tvaru. Veľa je
takých na okolí.
Najviac chýrov koluje o studničke pod Strážou.
Zaspal raz pastier pri pasení oviec. Musel byť poriadne
unavený, lebo sa zobudil, keď už slnko dávno zapadlo a zniesla sa
noc. Začudovaný sa rozhliadal okolo seba, svoje ovce uvidel
zomknuté do kopy, keď tu vyšla z hory víla. Zamierila rovno k nemu,
prívetivo mu kývla a mlčky ho vyzvala do tanca. Nebránil sa, celé noc
pretancovali, vznášala sa ľahko ako pierko. I jej sa tanečník pozdával.
-Za odmenu ti splním jedno želanie!- prehovorila konečne.
Mládenec nemusel dlho uvažovať.
-Obdaruj zrakom moju sestru!- Povedal, lebo práve toto mu
najviac ležalo na srdci.
Víla sa zamyslela.
-Choď popri potoku- prikázala mu.- Dôjdeš k studničke, keď
z nej naberieš vody, tou nech si sestra pretrie oči.
Mládenec poslúchol, našiel studničku a doniesol z vody domov.
Už sa tam o neho strachovali. Kázal sestre, nech si pretrie oči vodou-
a veru, splnilo sa čo víla sľubovala. Dievča v tej chvíli nadobudlo
zrak.
Aj iné nezvyčajné veci sa tu udiali na úpätí Stráže.
 Šošo vyrastal ako sirota u baču na tunajšom salaši. Také meno
dostal, lebo šušlal a ako keby toho nebolo dosť, dievčatá sa mu
posmievali ešte aj pre jeho chudobu.
Ale i naňho sa malo usmiať šťastie. Zjavila sa mu raz na paši
víla, ktovie, možno tá istá, o ktorej sme už hovorili. Hneď sa do nej
zaľúbil, nie div, taká bola krásna. I jej sa mládenec videl, viac ráz sa tu
potajomky zišli. Nakoniec si Šošol dodal odvahu a popýtal ju o ruku.
Na počudovanie, jeho žiadosť vílu neprekvapila, ba akoby s ňou
rátala.
-Dobre, vydám sa za teba,-vraví- ale sľúb mi, že budeš dávať
pozor na môj svadobný venček.
-Nič ľahšie!- vyhŕklo zo Šoša. Vari to bola dajaká podmienka?
konala sa svadba. Nevestu nikto nepoznala ona aj ženích
neprezradili, skade sa tu vzala. Nakoniec si ľudia prestali lámať hlavy,
najmä po tom, ako priviedla na svet dcéru Milušku.
Vybrali sa raz rodičia do Prešova na jarmok. Dobre predali
hrudu syra, a tak sa ešte v meste zdržali. Nech sa nevracajú na
prázdno, kúpili soľ pre ovce aj voľačo pre dievča. Miluška sa zatiaľ
pustila riadiť dom. Pritom sa jej dostal pod ruku matkin svadobný
venček, lístky sa drobili, ako sa ich dotkla. Uvijem matke nový,
rozhodla sa, a starý zahodila. Kde by sa bola nazdala, že sa jej matka
v tom okamihu rozplynie vo vzduchu! Ako keď mydlová bublina
pukne, tak z nej uletela duša. Vrátil sa otec domov sám, až teraz sa
dcéra dozvedela, kto bola jej matka. Nemohol jej ani nič vyčítať,
nekonala náročky. A tak sa obaja umárali od žiaľu.
Vybrali sa raz vedno k studničke, ta, kde Šošo stretol voľakedy
vílu. Ako sa nachýlili nad vodu, začuli odtiaľ spev, to víla sa im
prihovárala. Odvtedy ešte neraz prišli načúvať spievajúcemu prameňu.