Zdenka Laciková

Stalo sa to veľmi dávno

Stalo sa to veľmi dávno,

keď som bola malá,
aj mne babka príhody
rôzne rozprávala.

V tých dobách nám rodičia

lekvár z sliviek varili,
pri ohníku na dvore
siestu nočnú tvorili.

Sedíme si, spomíname,

nádherná je tichá noc,
hviezdy sa nám privrávali,
mali svoju zvláštnu moc.

Vôňa sliviek čaro liala

v celej našej dedine,
rozniesol ju vietor,
beťár, až k zelenej barine.

Tam Rároha sídlo svoje

zahalila hmlovinou,
skrývala sa počas dňa
pred slnečnou krajinou.

Vychádzala iba v noci,

keď mávala hlad,
nosila vždy spod Striebornej
iba zimný chlad.

Naraz aj nás zatriaslo –

preskočila zima,
oheň prestal sčasti horieť –
nebolo to príma.

Pred nami sa zjavila

odhalená dievčina,
prišla si k nám kosti zohriať,
bo jej bola zima.

Lenže, keď sa k ohníku

blízko postavila,
jeho sila sa pomaly
kdesi vytratila.
Darmo ocko fúkal,
polienka pridával,
nehorel, iba tlel,
v uhlíku sa schovával.

Nielen hasol, nehrial,

problém veľký mal,
lekvár začal chladnúť,
žuvacím sa stal.

Ani sme sa nestačili

tomu veľmi čudovať,
kotlík sčasti sa vyprázdnil
a začal sa vysmievať.

Na veži sa práve vtedy,

hodiny ozvali,
aby polnoc všetkým ľuďom
hlasno zvestovali.

Vedeli sme koľká bije,

že to bola Rároha!
Čo si prišla hlad utlmiť
a to nie je náhoda.

Iba sme sa prežehnali,

zaželali dobrú noc,
nech jej lekvár pochutí,
že tak stratí svoju moc.

Na druhý deň ocko náš

slivky znova oberal,
bo sa lekvár nevydaril,
kyslotou sa usmieval.

S cukrom sme si ani preto

chlebík nesladili,
by sme mlsnú Rárohu
v domček nevpustili.

Neprišla už, mala dosť,

pokoj dala roky,
možno teraz inde číha,
robí nové skoky.