obalka_marika:Layout 1 31.3.

2011 13:38 Page 1

ŤAŽKO JE ŽIŤ ĽAHKO

Marika Studeničová ŤAŽKO JE ŽIŤ ĽAHKO

Foto: Lýdia Jušková
Malá Saška prežíva svoje detstvo nie−
len s mladším bratom a rozvedenou
mamou, ale aj s láskavou babičkou,
žijúcou v rázovitej dedine na západe
Slovenska. Práve s ňou sa jej spájajú
najkrajšie spomienky. Zážitky malé−
ho dievčatka sa prelínajú so smutným
životom jej blízkych – chorej tety,
krstnej, ktorú ničí vlastný manžel, či
Marika Studeničová
s osudom staršieho bratranca Imra,
Marika Studeničová ktorý sa s neľahkou rodinnou situá−
vyštudovala žurnalistiku ciou vyrovnáva po svojom. Ťažko je
s televíznym zameraním.
Vydala už niekoľko kníh
žiť ľahko je sondou do života ľudí,
s významnými osobnosťami. ktorí žijú svoj všedný príbeh so všet−
Pracuje ako redaktorka kým radosťami aj starosťami. Súčas−
a sníva o živote v malom ťou života je aj smrť. Niekedy nečaka−
domčeku na brehu jazera,
kde bude písať knižky... ná, inokedy pokojná a dôstojná.
Zakaždým však oslobodzujúca...

PRESS
PRESS
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 2

ISBN 978−80−89452−29−3
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 91

ako je i ¾ahko

Na krá¾a
Raz v zime sme sa vybrali na potok pozrieť, či
nezamrzol.
„Do pol potoka je lad,“ oznámil nám deň pred−
tým Imro, keď išiel zo školy a zastavil sa u babky.
Práve varila fazuľovú polievku nakyslo a dóv−
knedle – parené buchty zospodu chrumkavo
upečené. Makové a orechové. Keď zarábala cesto,
prizerali sme sa s Karolom a podávali jej, čo po−
trebovala.
„Kvasnice,“ ukázala zamúčenou rukou na drož−
die, čo mala pripravené na stole. Karol sa načia−
hol po malú kocku a podal ju babke. Tá zarobila
kvások, a keď nakysol, vyliala ho do misky s mú−
kou. Cesto muselo byť akurátne – ani husté, ani
riedke.
„Ináč z neho nebude žádny chosen,“ vravie−
vala, keď som sa spýtala, prečo musí byť akurát−
ne. Aby cesto dobre vykyslo, prikryla misku čis−

91
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 92

Marika Studeničová

tou utierkou na riad a zabalila do modrej károva−

nej deky, čo bývala zložená na kanape. Keď bolo
cesto akurátne, rozvaľkala ho na drevenej pomú−
čenej doske a dovolila nám, aby sme vykrajovali
horčičiakmi malé dóvknedle. Karol sa zvyčajne
pajedil, že mi vykrajovanie ide lepšie od ruky,
ale babka povedala, že to nič, však aj tak je to
ženská robota. Potom vložila dóvknedle do kas−
tróla a piekla na rozpálenom oleji. Keď boli všet−
ky upečené, naučeným grifom ich brala z kastró−
la a jednu po druhej kládla do smaltovanej misy.
Hotové dóvknedle posypala orechmi a makom.
V ten deň sa mi ušli len orechové, pretože Im−
ro pojedol všetky makové sám. Džgal sa tak, až
sa mu guče za ušami robili.
„Necohni tolko tých makových,“ napomenula
ho babka, „šak z teho maku celkom osproscíš!“ Im−
ro však na jej slová nedal a dlávil do seba jednu
makovú dóvknedlu za druhou.
„A čo sa nenajíš polévky jak ostatní?“ spýtala
sa babka.
Imro prehltol a vyceril na nás makové zuby.
„Fazulová dobrá vára, keď sa najíš, rit otvára!“
Pozrela som na babku, ako ňou myklo, a potom
na Imra, ako sa škerí.
„Ale ideš, hanba nehanebná,“ zahnala sa naň−
ho babka handrou na riad, „dze chodzíš na také

92
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 93

ako je i ¾ahko

sprostosci, há? A nesmej sa jak mesáčik na hno−

ji!“ bachla ho tou handrou ešte raz po hlave. „Jej−
danenky, chlapče, dze ty si bol, ked pánbožko ro−
zum rozdával?“ My sme sa s Karolom chichúňa−
li, až nám skoro knedle zabehli.
„Mocný je ten ľad?“ opýtal sa Karol Imra, keď
sme dojedli a sadli si k šporheľu na kanapu.
„A jaký mocný!“ zdôraznil Imro.
„Udrží ma?“ nedalo to Karolovi.
„Mal by,“ Imro na to. „Treba vyskúšat.“
„Aby vám to ani nenapadlo! Neopovažujte sa
íst na potok,“ pohrozila nám babka.
Lenže zamrznutý potok nám vŕtal v hlave. Na
dolnom konci bolo koryto potoka plytšie, tam
sme sa v zime chodili korčuľovať, keď nám mama
doniesla z mesta halifaxne na kľúčik. Mne biele
a Karolovi hnedé. Za štrekou bol potok o čosi
hlbší.
Na druhý deň bola sobota. Pri raňajkách sa
ma Karol spýtal: „Saša, myslíš, že tie kryhy sú
veľké?“
„Ako to mám vedieť, nemám sklenenú guľu,“
odvetila som.
„Čo ci zas chodzí po rozume?“ zahriakla ho
babka. „Radši zedz tú caletku!“ Karol si napchal
celý kus vianočky do úst, len aby nemusel pri−
znať, že tie ľadové kryhy mu nedali spať.

93
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 94

Marika Studeničová

„Aké kryhy?“ opýtala sa mama, sediac oproti

nám za stolom.
„Ľadové,“ spresnila som.
„A čo s nimi?“ vyzvedala ďalej.
„Ale,“ pridala sa babka, „ščera sa tu cestu ze
školy zastavil Imro a hovoril, že potok zamrzol.
Povedala som im, nech ich pánbožko ochranuje,
aby išli sami na potok!“
„Ani náhodou, rozumiete?“ pohrozila nám
mama. Zavrteli sme s Karolom svorne hlavou,
akože sa môže spoľahnúť.
Okolo obeda, keď sme zababušení do teplých
búnd robili na dvore snehové gule a súťažili, kto
ich vyformuje viac, opýtal sa ma Karol: „Čo keby
sme išli k Imrovi? Zoberieme sánky a pôjdeme
sa sánkovať na škarpu.“
Škarpa bolo dedinské smetisko, ktoré ľudia vy−
tvorili za koľajiskom. Pôvodne tam bola vykopa−
ná veľká jama, no z navozených rároh, ale aj vše−
lijakých použiteľných vecí vznikol dosť veľký ko−
pec. Počas roka nás tam Imro občas vzal so sebou
a napočudovanie, viac ráz sme tam našli zaují−
mavé vecičky, čo niekto vyhodil. V lete škarpa
dosť zapáchala, ale v zime, keď ju pokryla hrubá
vrstva snehu, chodili sme sa tam sánkovať.
„Čo ja viem,“ zaváhala som, no nebol to zlý
nápad. S Imrom bola vždy zábava, a keď tam bu−

94
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 95

ako je i ¾ahko

dú aj iné deti, aspoň bude veselo. Vypýtali sme

sa od mamy a zo šopy sme vzali drevené sane.
„Tu máte deku,“ položila mama na sánky chlpa−
tú žltú larisu. „Aby vás zadky neoziabali. A dá−
vajte si pozor cez koľaje!“ upozorňovala nás za−
každým, napriek tomu, že cez štreku ku krstnej
sme chodievali takmer každý deň. Karol sa posa−
dil na larisu, uchopil oboma rukami drevené rúč−
ky a ja som ho ťahala za povraz. Na konci ulice,
pri cintoríne, som mu nakázala zísť zo saní, pre−
tože som už nevládala. Predsa len, nebola som
oveľa silnejšia ako on, hoci bol mladší. Vzali sme
do rúk povraz, ja z jednej strany, Karol z druhej,
a svorne sme ťahali sánky až ku stanici. Krstná
práve opekala na šporheli krajce chleba. V ku−
chyni rozvoniaval cesnak, až sa nám slinky na ja−
zyku zbehli. Vyzliekli sme si bundy, čiapky aj ru−
kavice a posadili sa k stolu, k Imrovi. Vo vedľajšej
izbe spal krstný a Imro nám naznačil, aby sme
hovorili potichšie, lebo tatko spí. Boli sme zvyk−
nutí, že krstný buď spal, alebo bol v krčme. Vtedy
bolo dobre, lebo keď bol doma, zväčša sa s krst−
nou vadili. „Taký som smädný, až mi huba chlo−
poce,“ vravieval a krstnú išlo rozdrapiť.
„Nedrízdaj furt,“ ohriakla ho, „pijatika ta o ro−
zum obrala. A nemáš ani tolko chochmesu, aby si
si to priznal!“ Na to začal krstný vykrikovať, že

95
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 96

Marika Studeničová

rozum potratila ona a nie on, a keď sa jej nepáči,

nech ide do psej matere. Takže najradšej sme bo−
li, keď bol v krčme. Ráno odišiel, večer prišiel, ve−
ľa ráz mu museli cudzí ľudia pomôcť prejsť cez
koľaje, aby ho vlak nezrazil.
„Upečem aj vám,“ obrátila sa na nás krstná
a odkrojila dva krajce cmarového chleba. Kým sa
opekali na šporheli, natrela cesnakom z oboch
strán hotové chleby, čo chystala pre Imra, a po−
trela ich husacím pierkom namočeným v rozto−
penej masti. Posolila ich a podala Imrovi. „Daj mi
odhryznúť,“ podpichla som bratranca.
„Jak keby si ho nepoznala,“ otočila sa od špor−
heľa krstná a položila predo mňa opečený chlieb.
„Šak by ho naplo jak gumu na galotách. Taký je
fajnový, fafrnek jeden!“ Imro sa zaškeril a zahry−
zol do chrumkavej kôrky.
Kým sme zjedli cesnakové chleby a vypili čaj
so sirupom, zohriali sme sa a trochu presušili.
„Poď sa sánkovať,“ pozrela som sa na Imra.
„A sánky máte?“
„Jasné, že máme.“ Imro tiež síce mal sánky, ale
také staré, že im chýbalo niekoľko drevených la−
tiek v sedadle, preto sme sa zväčša sánkovali na
našich.
„Ideme,“ znelo to ako povel a skutočne sme s Ka−
rolom vstali od stola a obliekli si suché bundy.

96
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 97

ako je i ¾ahko

„Manka, dze mám rukavice?“ spýtal sa Imro

krstnej. Svoju mamu volal manka, lebo na dedi−
ne sa nehovorilo mamka, lež manka. Mne sa to
nikdy nepáčilo. Pripadalo mi to príliš hrubé, tak−
mer ako nadávka. Mamka by bolo lepšie. Ne−
zvykla som si na to a zakaždým, keď Imro pove−
dal manka, zahanbila som sa, akoby som to po−
vedala ja.
„Tam, dze si si ich nechal naposledy,“ odpo−
vedala mu krstná.
Imro si spomenul, že naposledy žiadne ruka−
vice nemal.
„Ja som ich nemal,“ zamrmlal a siahol do vre−
ciek na starej olivovej vetrovke, či tam nebudú.
„Neni sú tu,“ konštatoval.
„Tak budú ve fijóku, v skrini. Lenže tam teraz
drichme tatko, tak si požičaj moje,“ vložila krstná
Imrovi do rúk hrubé štrikované rukavice. Imro si
ich navliekol a vyšli sme na dvor. Na dvore stáli
dva veľké chlievy a v každom bolo tučné prasa.
„To je bakon, čo?“ potľapkal Imro jedno z nich.
„To budú jatrnice!“ Vedeli sme, že keď sa z prasa−
ťa stane bakon, znamená to, že je dostatočne vy−
kŕmené a čoskoro bude zabíjačka. „Chúďa,“ po−
ľutoval zviera Karol.
„Jaké chúďa,“ zamäkčil Imro, hoci oni na dedi−
ne hovorili chudato. „Ale šnicle budeš jest, čo?“

97
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 98

Marika Studeničová

Karol radšej nič nepovedal, pretože rezne mal

rád a zahanbil sa, že pre ne zarežú toho bakona.
„Poďme už,“ durila som oboch. Vyšli sme cez
zadnú bránku, čo bola vedľa chlievov. Za domom
už nebolo celkom nič, len polia, na ktorých je−
den rok vysadili žito, na ďalší ďatelinu a skraja
kukuricu. Teraz v zime boli role pokryté snehom
a nevedeli sme, čo tam na jar vyrastie. Za do−
mom viedla vychodená cestička, kadiaľ sme cho−
dili na škarpu a na potok.
Vyšli sme cez železnú bránku za dom a dali
sme sa doľava. Zabárali sme sa do snehu, pretože
cestička nebola vychodená. Karol fňukal, že ho
bolia nohy, ešte sme len vyšli od krstnej. Posadili
sme ho na sánky a spolu s Imrom ťahali. Išlo to
ľahšie, keď sme ťahali dvaja. Čochvíľa sme dora−
zili k miernemu kopcu pokrytému snehom, spod
ktorého vytŕčala tu konštrukcia starého detského
kočíka, tam zdeformované koleso od bicykla
a kadečo inšie.
„Málo snehu napadalo,“ konštatoval Imro.
„Mohli by sme sa dorantat.“ Značilo to, že by sme
sa mohli zraniť, pretože spod snehu vykúkalo
príliš veľa haraburdia.
„Ja sa chcem sánkovať,“ zapišťal Karol a zdalo
sa, že už−už pustí slzy.

98
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 99

ako je i ¾ahko

„Nerev,“ okríkla som ho, „čo nevidíš, že sa ne−

dá?“ Premýšľala som, kde by sa ešte dalo sánko−
vať, no na nič som neprišla. Všade navôkol bola
rovina. Azda len od koľajiska dolu, k potoku, tam
je malý zráz, napadlo mi, ale to bolo príliš nebez−
pečné.
„Tak čo budeme robiť?“ ozval sa nástojčivo Ka−
rol, ešte stále sediac na teplej larise na sánkach.
Imro si sadol vedľa neho a hlavu si podoprel
rukami. „Čo ja vím,“ pokrčil plecami a zapálil si ci−
garetu.
„Smrdí to,“ odohnal Karol dym, čo mu Imro
vyfúkol rovno do tváre.
„Čo si padavka?“ vysmial sa mu Imro. Karol
zostal nepohnuto sedieť, neodvážil sa čo i len slov−
ko povedať, hoci cigaretový dym ho štípal v očiach.
Imro dofajčil, postavil sa a pozrel na Karola: „Čo
tu lapíš jak pocheraj?“ oboril sa naňho. „Stávaj, šak
si tašký jako kón.“
Karol vstal a zošpúlil pery do grimasy. „Ne−
odúvaj sa,“ napomenul ho Imro, „lebo ci strčím
sneh za košelu!“ To už bolo aj na mňa priveľa,
prišlo mi brata ľúto, ako tam stál ani kôpka ne−
šťastia.
„Daj mu pokoj,“ zahriakla som Imra. „Poďme
naspäť, môžeme sa guľovať,“ navrhla som.

99
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 100

Marika Studeničová

„Nechcem sa guľovať,“ zapišťal zas Karol, „Im−

ro robí tvrdé gule!“
„Bojíš sa?“ obrátil sa k nemu Imro.
„Bojím, lebo ma prizabiješ.“
„Mankin cecek!“ zarehotal sa Imro. „Už len to
by mi chýbalo, aby som ta zachlomaždžil! Len sa
ty neboj o svoj kurací život!“
„Nebojím sa,“ rozvzlykal sa Karol.
„Nešál, šak teraz si povedal, že sa bojíš!“
„Babkááá,“ rozreval sa Karol a tvár mu očerve−
nela. Ťažko povedať, či od zlosti, alebo od zimy.
„Babka, kura na mna hrabká, povedalo, že ma
zjí,“ posmieval sa Imro bez štipky súcitu. Podišla
som k bratovi: „Kašli naňho, je to somár.“ Utrela
som mu tvár rukavicou a napravila čiapku. „Sad−
ni si,“ nakázala som mu. „Ideme domov!“
„Pójdeme na potok,“ vyhlásil Imro.
Prekvapene som naňho pozrela: „A čo tam?“
„Pozreme sa na ladové kryhy.“
Zaváhala som. „Radšej nie, máme to zakázané.“
„A od keho?“ opýtal sa Imro.
„Od mamy,“ ja na to.
„Aj od babky,“ pridal sa Karol.
Imro mykol plecom: „Šak tu neni sú, keď im to
nevytrúbite, tak nebudú vedzet.“
Zaváhala som. Pravdupovediac, odvčera, keď
sa Imro zastavil u babky a pojedol všetky makové

100
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 101

ako je i ¾ahko

dóvknedle, som rozmýšľala nad ľadovými kry−

hami, o ktorých hovoril. Ktovie, či zamrzla záto−
čina, napadlo mi.
„Len sa pozreme,“ posmeľoval nás Imro, „mož−
ná tam budú aj nejaké decká,“ pokračoval a vo
mne rástla zvedavosť. Karol sedel na sánkach
a bolo mu ľahostajné, či sú na potoku kryhy, či
nie, on sa chcel sánkovať.
„Dobre,“ neodolala som, „ale nebudeme dlho,
čoskoro bude tma.“ V zime sa stmievalo skoro
a z potoka k babke bol takmer kilometer. Otočili
sme sánky aj s Karolom a vybrali sme sa na potok.
Keď sme zišli z cestičky dolu miernym svahom,
počuli sme krik, takže predsa len tam nejaké deti
boli. Imro mal pravdu. K potoku sa schádzalo po−
pod železničný most zo železnej konštrukcie.
V lete sme kládli na moste na koľajnice vrch−
náky z limonád a potom sme sa skryli pod most.
Sedeli sme skrčení na železnom tráme, a keď
nám vlak prechádzal nad hlavami, strašne to
s nami heglalo. O to nám však šlo. Najviac to lom−
covalo, keď išli nákladné vlaky. Tie boli navyše
veľmi dlhé, takže nás triaslo dlhšie ako pri rých−
liku alebo pri osobnom vlaku. V okamihu, keď
vlak prefrčal po moste, vybehli sme sa pozrieť,
čo urobil s vrchnákmi. Zvyčajne boli rozpľasnuté
tak, že sa nedali vybrať z koľajnice. Niekedy sme

101
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 102

Marika Studeničová

ich vôbec nenašli, asi ich odfúklo skôr, ako ich

koleso prigniavilo.
„Idz ze saní,“ prikázal Imro Karolovi. „Tu už
mosíš íst peši, lebo po závejoch sa zle tahá.“
V okolí potoka boli naviate snehové záveje až do
pása. Už pod mostom sme videli, ako potok pri
brehu primrzol, vrstva ľadu sa tiahla v niekto−
rých miestach popri svahu skoro do polovice ko−
ryta. Karol sa zošuchol do snehu a zaboril sa po
kolená. Spod bundy mu vytŕčali tmavomodré
pletené gamaše – teplé legíny, ktoré sa naspodku
prevliekli cez topánku, aby sa nevyťahovali. Po
pár krokoch bol celý od snehu, akoby sa v ňom
vyváľal. Prišli sme k zátočine, ktorá vyzerala v zi−
me oveľa menšia než v lete. Teraz bola pri brehu
zamrznutá a na ľadových kryhách bol nafúkaný
sneh, takže sa zdalo, že je to len akési záhradné
jazierko.
„Čo robíte?“ zakričal Imro na troch chlapcov,
čo stáli na najväčšej kryhe.
„Skúšame, či sú hrubé,“ odvetil jeden z nich.
„Idete sa s nami grancuvat?“ opýtal sa smerom
k nám.
„Čo hovorí?“ pošepkala som Imrovi, lebo také
slovo som nepoznala.
„Idú sa vozit na kryhách,“ objasnil mi Imro.
„A to sa ako dá?“ vyzvedala som.

102
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 103

ako je i ¾ahko

„Jednoducho. Nájdeš takú kryhu, kerá sa od−

lomila, pritáhneš ju k brehu a skočíš,“ vysvetľo−
val. „Ale mosí to byt kusisko, lebo ináč ta neudrží
a prevrhneš sa do vody.“
Taká zábava sa mi vonkoncom nepozdávala.
„Hráme na krála,“ vykríkol ktorýsi z chlapcov
a ostatní sa pridali. „Na krála!“
„Ako sa to hrá?“ spýtala som sa Imra, ktorý sa
dal strhnúť nápadom, povraz na saniach, ktorý
stále žmolil v ruke, pustil do snehu a vykročil
bližšie ku kamarátom. Chytila som Karola za ru−
ku a kráčali sme za Imrom. Tesne pri brehu sme
zostali stáť a sledovali, ako dvaja chlapci skočili
na veľkú kryhu a pomaly sa posúvali smerom do
stredu potoka, raz jeden urobil krok, potom dru−
hý. Kto mal väčšiu odvahu, ten sa pustil bližšie
ku kraju kryhy, kde bol ľad tenší a tenší. Zvíťazil
ten, ktorý mal lepšie nervy, a teda odvahu. Stačil
možno krok, možno dva a ľad by sa pri kraji zlo−
mil.
„Som král! Som král!“ hulákal z celej sily ten,
čo mal väčšiu guráž a vyhral.
„Len sa tolko nenadrapuj!“ zakričal mu Imro
a pre seba zamrmlal: „Machruje a doma žere
z hrantu.“
Nechápavo som pozrela na Imra. „Z hrantu
žerú prasatá,“ podotkla som.

103
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 104

Marika Studeničová

„Šak to je to,“ odpovedal a skočil na obrovský

kusisko ľadu pod veľkou vŕbou. Bol to pevný
kus, lebo ho držali korene stromu, čo vyčnievali
z vody. „Do sa odváži prekonat ma?“
Nikto sa neodvážil súperiť s Imrom, lebo Imro
sa ničoho nebál. Teda, len potkanov, ktoré sa
okrem rakov zdržiavali pod koreňmi stromov.
V lete preto chytal raky zásadne do sakov, a nie
do rúk, ako niektorí. Saky boli akési sitá vyrobené
z tenkého pletiva.
„Tak čo, už nehráte?“ vykrikoval z tej kryhy
na nás, čo sme ostali na brehu. „Móžte hrat aku−
rát tak vačkový gulečník a né na krála!“
Chlapci len mykli plecom a prenechali titul ví−
ťaza Imrovi.
„Ja som kráľ!“ zapišťal malý Karol, až ma myk−
lo. Obzrela som sa za ním a zbadala som ho vy−
smiateho stáť na kryhe, čo ju skúšali tí dvaja
chlapci pred chvíľou.
„Márnosť šedivá, veď on spadne!“ vykríkla som.
„Imro, ratuj ho!“
„Som kráľ,“ jačal z plných pľúc môj brat, pritom
nadskakoval a rozhadzoval rukami.
„Nehýb sa!“ zakričala som naňho. Náhle sa
Karol zarazil, videla som, ako mu zamrzol úsmev
na tvári.

104
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 255

ako je i ¾ahko

Marika
Studenièová
Vyštudovala odbor žurnalistiky s te−
levíznym zameraním na Filozofic−
kej fakulte Univerzity Komenské−
ho v Bratislave. Už počas štúdia pra−
covala v Hlavnej redakcii Televíz−
nych novín Slovenskej televízie a prispievala do mnohých
časopisov. Špecializovala sa najmä na rozhovory a neskôr mo−
derovala niekoľko televíznych relácií. Vydala už niekoľko kníh
s významnými osobnosťami – Keď sa obzriem (s Vladimírom
Durdíkom), Elixír môjho života a Muž môjho života (s Vilmou
Jamnickou), Rebel s číslom 9 (s Jozefom Golonkom) a Od tan−
kov k Touaregu (s Jozefom Uhríkom).
Žije v Bratislave, má tri deti (Lindu, Adama a Dianu),
pracuje ako redaktorka a sníva o tom, že raz si literatúrou
zarobí tak, aby si mohla dovoliť bývať v malom domčeku
na brehu jazera a písať knižky ☺.

255
marika:Layout 1 31.3.2011 13:35 Page 256

ŤAŽKO JE ŽIŤ ĽAHKO

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,
Bratislava 2011 ako svoju 31. publikáciu
Copyright © Marika Studeničová, 2011

Vydanie prvé.

Roman Piffl
Gra f i c ký d i z a j n a o b á l k a :
Fo t o n a o b á l ke: istockphoto.com / Witold Ryka
Z o d p ov ed n á r ed a k to r k a : Eva Urbaníková
J a z ykov á ú p r a v a : Darina Belanová

Tlač: FINIDR, s. r. o., Český Těšín

www.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978−80−89452−29−3