obalka_ema:Layout 1 7.10.
2010 9:42 Page 1
Až v kuchyni, keď Emka po obede zaspala, som sa zúfalo
rozplakala a cez slzy som hovorila, čo som sa dozvedela od le-
kára. Keď padlo slovo nádor, babka si len zložila hlavu do dla-
ní a ticho sedela zronená nad stolom. Nič nehovorila, len
spracúvala informáciu. Po štvrťhodinke zdvihla hlavu, oči
červené, ale plné odhodlania.
„Musíme bojovať, Ivanka.“
„Mami...“
„Už vieme, čo jej je, tak ju budeme liečiť. Dostaneme ju
z toho.“
Neisto som prikývla.
„Nie sme prvá ani posledná rodina, v ktorej sa vyskytla ra-
kovina. Musíme ju poraziť.“
Babina vyzerala tak rozhodne, že sa to prenieslo aj na mňa.
Lekár predsa nepovedal, že choroba je nevyliečiteľná. Vravel,
že to môže byť aj nezhubný nádor, ktorý stačí vyoperovať
a všetko bude dobré. Vstala som a začala odkladať špinavé ta-
niere do drezu. Vedela som, že monotónna práca ma upokojí.
„Veď sú aj ľudia, ktorí sa vyliečili z rakoviny,“ hlesla som.
„Je ich veľmi veľa, Ivanka.“
„Bože, keby sme len na to prišli skôr, keby tá sprostá lekár-
ka...“
„Nikomu to nedávaj za vinu, dcérka,“ skočila mi do reči ba-
bina, „prosto sa to stalo. Hľadaním vinníka ten nádor neod-
stránime. Len si budeme robiť zle.“
Znovu som iba prikývla. A znovu som sa rozplakala.
„Panebože, mami, čo budeme robiť?“
„Bojovať, kým chorobu neporazíme.“
„Zvládneme to?“
„Zvládneme. Emka bude zdravá, uvidíš.“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem.“
PRESS
Strhujúci
Ema
Na strane 46 som sa prvýkrát rozplakala... Ani som to ne-
chcela dočítať, lebo koniec bol už na začiatku.
Sila žien je neskutočná a zrejmá... Slabosť mužov (nie príbeh o veľkosti
materinskej
všetkých) tiež... / Pre rodičov, ktorí prichádzajú o dieťa, je
táto kniha obrovskou pomocou... / Pre rodičov, ktorí majú
lásky
pocit, že ich deti sú nevychovateľné, nezvládnuteľné a ne-
viem čo ešte – tiež... / Vážme si zdravie, vážme si rodinu,
vážme si deti, vážme si život... Lebo nikdy nevieme, kedy
môžeme o čokoľvek z toho prísť... / Mám 26-ročného syna
na vozíku a nikdy som sa s tým celkom nezmierila...
Soňa Rebrová
Ale žije...
Andy Timková, moderátorka
Q Soňa Rebrová
vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity
Smrť je ako bodka na konci vety. Krátka, jednoznačná, de-
Komenského v Bratislave, ako novinárka
finitívna. Alebo ako otáznik, čo visí vo vzduchu, lenže odpo-
pracovala pre denník SME, televíziu TA3 aj
veď neprichádza. Smrť sa občas dokáže schovať aj za výkrič-
ník a dlho, veľmi dlho bolí, tlačí na hrudi a pripomína tých, časopis Markíza, špecializovala sa predovšetkým
ktorých sme stratili. Stratiť blízkeho, a najmä prísť o dieťa – na problematiku detí a rodiny. V roku 2006
toho sa bojíme hádam viac ako vlastnej smrti. Aj preto ďa- založila neziskovú organizáciu Želaj si, ktorá
kujem Soni za túto knižku a Plamienku za to, že na konci
plní sny dlhodobo chorým a zomierajúcim
viet, na konci života občas svietia nádherné trojbodky, ktoré
dodávajú odvahu a upokojujú... Soňa Rebrová deťom. Je vydatá, spolu s manželom a dvoma
Gabina Weissová, novinárka dcérami Luciou a Henrietou žije
v Ivanke pri Dunaji.
PRESS O tom, že nádej umiera posledná. Ale predsa umiera.
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 4

Copyright © Soňa Rebrová 2010

ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 85

EMA

12. kapitola

Nemocnica
„Ták, tu je vaša posteľ,“ povedala sestrička
a ukázala na železnú posteľ s bielou nemocničnou bieliz-
ňou v rohu izby.
„A tu bude spať vaša dcéra,“ pichla prstom do vzduchu
a ukázala na druhú posteľ.
Budeme samy v izbe, to je dobre. Nečakala som toľké
súkromie, takže predstava, že nás s Emkou nebude nik za-
ťažovať svojimi rečami, ma potešila. Výhodou bolo i to, že
sa malá nebude musieť pozerať na choré detičky a potom
sa ma pýtať, prečo sú také chudé a či aj jej vypadnú vlasy.
Aj keď na chodbe sa im iste nevyhne, mala som pocit, že
v tejto malej izbičke ju môžem pred negatívnymi strán-
kami života s rakovinou ako-tak ochrániť.
Pozrela som na Eminu posteľ a premýšľala, koľko detí
tu pred ňou ležalo. A koľko z nich umrelo. Hrozná predsta-
va. Mala som pocit, že celá miestnosť je napáchnutá dy-

85
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 86

Soňa Rebrová

chom rakoviny, že keby steny mohli hovoriť, rozprávali by

hrôzostrašné príbehy. Ale možno aj príbehy nádeje
a uzdravení. Nebudem na to myslieť, zakázala som si
a zavrtela hlavou. Všimla som si, že sestrička na mňa hľa-
dí s otázkou v očiach, akoby očakávala odpoveď.
„Ďakujem,“ povedala som jej, aby videla, že ju vnímam,
a položila som tašku na zem a kabáty na posteľ. O chvíľu
vybalím, najprv upokojím Emku. Je celá vyplašená, toľko
si dnes toho zažila. Už pri prijatí jej brali krv, merali jej tep-
lotu, onedlho máme ísť na CT vyšetrenie. Pre lekárov to
bola rutina. Hoci sa jej z času na čas milo prihovorili, ma-
lá akosi vycítila, že čosi nie je v poriadku.
Doma som jej síce vysvetľovala, čo s ňou budú robiť
a čo ju čaká, ale ťažko očakávať, že trojročné dieťa všetko
dokonale pochopí. Povedala som jej, že jej budú operovať
hlavičku, lebo tam má bobo. Jednoducho ho vyberú a dajú
preč, a potom si ešte poležíme v nemocnici, aby sa všetko
zahojilo. Plakala, do nemocnice ísť nechcela. Nečudujem
sa jej, veď v posledných mesiacoch sme ich obehali viac
ako za celé tri roky jej života. Cítila som, že Emka už má
lekárov, vyšetrení a nemocnice plné zuby. Aj plakala, a to
ona nezvykne. Cmúľala si palec ako malé bábätko, hoci to
už dva roky nerobila.
A stále sa ma držala.
„Prosíš si koláčik?“ snažila som sa ju zaujať a zbaviť
strachu.
Sestrička sa už vo dverách obrátila a pohrozila mi prs-
tom: „Pani Simonová! Teraz jej tie koláče ešte dajte, ale

86
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 87

EMA

pamätajte si, že poobede už nesmie nič jesť! Pred operá-

ciou musí byť nalačno!“
Emka stuhla od strachu. No fajn, tak ja sa ju snažím
trochu rozptýliť a ona mi to pár vetami pokazí.
„Áno, viem o tom,“ odpovedala som jej a otočila som sa
k Emke. Keď sestra zatvorila dvere, vyplazila som na ne ja-
zyk.
Zafungovalo to, Emka sa zachichotala.
„Mami, prečo si na tetu vyplazila jazyk?“ spýtala sa
zvedavo.
„Lebo ma hnevá. Chcem ti dať koláčik a ona sa do toho
stará... Ale má pravdu, poobede už nebudeme nič jesť,“
dodala som, aby videla, že sestričkin rozkaz treba rešpek-
tovať. „Poď, teraz si ešte pochutnáme, dobre? Babina ich
pre teba napiekla, sú naozaj dobré, mňam,“ oblizovala
som si maškrtne pery a vybalila z tašky voňavú bublani-
nu so zaváranými marhuľami.
Emka ma pozorne sledovala, a keď videla, že si vkladám
koláč do úst, prisadla si ku mne na posteľ a aj ona si zobra-
la jeden do ruky, stále stískajúc obľúbeného macíka pod
ramenom. Zvedavo sa poobzerala po izbe.
„Tu budeme spinkať?“ spýtala sa.
„Áno.“
„A ty budeš so mnou?“
„Pravdaže budem. Neopustím ťa ani na chvíľku,“ upo-
kojovala som ju. „Nemohla by som ťa tu nechať samu, veď
to tu ani nepoznáš. Čo ak by si zablúdila a netrafila do-
mov?“ žartovala som.

87
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 88

Soňa Rebrová

„To je dobre, že tu budeš. A tatino tu bude tiež?“

„Nie, moja, musí sa starať o Vanesu. A musí chodiť do
práce. Ale občas nás príde pozrieť aj s babinou, neboj sa.“
Nevedela som, čo ešte povedať alebo urobiť, aby som
malú upokojila. Vôbec som nemala s pobytom v nemoc-
nici skúsenosti. So staršou dcérou som nemusela byť hos-
pitalizovaná ani raz. Keď mala desať rokov, bola v nemoc-
nici na sledovaní pre podozrenie na žltačku, ale mňa k nej
nepustili, aby som sa nenakazila. V čase návštevných ho-
dín som sa s ňou mohla rozprávať cez malé okienko, a to
bolo všetko. A bola tam len štyri dni, to sa dalo zvládnuť.
Netrúfala som si odhadnúť, ako dlho ostaneme v nemoc-
nici my dve s Emkou. Ani koľko to bude stáť – musím za-
platiť za „ubytovanie“ a stravu, vychádzalo to asi na dosť
peňazí. Kamil povedal, že všetko uhradí, ale čo ak tu bu-
deme musieť ostať týždne alebo nebodaj aj mesiace? Ako
dlho bude ochotný platiť?
Vzdychla som si a začala vybaľovať. Na Emkin nočný sto-
lík som položila jej obľúbené knižky, spoločnú rodinnú fot-
ku z nedávnych Vianoc a do postele som jej uložila zopár
hračiek. Izbička hneď začala vyzerať útulnejšie. Potom som
Eme začala čítať jej obľúbenú rozprávku O Červenej čiapoč-
ke, keď nás asi v polovici prerušilo zaklopanie na dvere.
„Ďalej,“ zakričala som, ale to už do dverí vstupovala
statná žena.
„Dobrý deň, ja som anestéziologička,“ predstavila sa
burácajúcim hlasom, „budem zajtra vašu dcérku uspávať,
tak som vám prišla položiť zopár otázok.“

88
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 89

EMA

„Hneď to bude,“ zastavila som ju posunkom ruky a vy-

brala z tašky papier a farebné ceruzky. Potrebovala som
Emu nejako odpútať, nemusíme sa predsa rozprávať o chi-
rurgických zákrokoch, aby nám pritom visela na perách.
„Emka, nakreslíš mi nejaký pekný obrázok? Ja sa zatiaľ
porozprávam tuto s tetou, dobre?“
„Ale ja chcem, aby si mi čítala rozprávku,“ zatvárila sa
mrzuto.
„Veď ju aj o chvíľu dočítame,“ upokojovala som ju. „Za-
tiaľ mi niečo nakresli – možno tú Červenú čiapočku. Po-
tom si ju nalepíme do knižky,“ napadlo mi.
„Nie, nechcem!“ vykríkla plačlivo.
Objala som ju a na líce jej dala veľkú pusu. „Prosím ťa.
Hneď sa ti budem venovať, len sa trošku porozprávam
s tetou,“ zatvárila som sa tak milo, ako som len vedela.
„Tak dobre,“ zafňukala Ema, potiahla nosom a mrzuto
chytila papier, odvlečúc sa s ním na druhú posteľ. Tam si
ho položila na hrubú knižku a začala kresliť.
„A teraz môžeme začať,“ obrátila som sa k doktorke.
„Ste nejaká precitlivená,“ povedala mi ako prvé.
„Aj vy by ste boli na mojom mieste,“ povedala som ti-
chým hlasom.
Prikývla:
„Iste, ale nepomôže vám to. Naopak.“
Anestéziologička vyzerala ako obryňa, vlasy mala mast-
né, neučesané, plášť nakrivo, na tvári ani stopa po mejka-
pe. Pozrela do papierov.
„Potrebujem vedieť, koľko má Ema kilogramov.“

89
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 90

Soňa Rebrová

„Sedemnásť,“ odpovedala som popravde. Akurát včera

som ju vážila, tak som to vedela úplne presne.
„Alergia na nejaké lieky?“
„Pokiaľ viem, tak nie.“
„Má za sebou nejaké vážne choroby?“
„Nie.“
„Prekonala nejaké detské choroby, ako napríklad osýp-
ky či kiahne?“
„Zatiaľ nie.“
Obryňa sa zahľadela na čelo postele, kde visel lekársky
záznam s hodnotami nameranej teploty. Vlastne som si
ho doteraz ani nevšimla.
„Nemá horúčku?“ lúštila krivku na papieri.
„Nie, lekári mi aspoň nepovedali, že by mala,“ odvetila
som.
„Nie je chorá? Nádcha? Angína? Chrípka?“ odrapkávala
anestéziologička.
„Nie,“ povedala som a ako naschvál vtedy Emka kých-
la. Doktorka na mňa vyčítavo pozrela.
„To má z plaču,“ bránila som sa. „Je vystresovaná, pred
chvíľou plakala, má zapchatý noštek,“ vysvetľovala som
jej.
Prikývla.
„To je z mojej strany všetko, myslím, že niet dôvodu,
prečo by, ehm...“ hodila pohľad na papiere, ktoré mala
pred sebou, „... malá, teda Ema, nemohla ísť na operáciu.
Chcete ešte niečo vedieť?“ spýtala sa, vstávajúc na od-
chod.

90
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 91

EMA

„Chcela by som len vedieť, o koľkej ju budete operovať.“

„To vám neviem presne povedať... Na ráno sú napláno-
vané tri operácie, neviem, ktoré dieťa doktor Samuel zo-
berie ako prvé. Ale dlhšie ako do obeda určite čakať nebu-
dete,“ povedala, mysliac to zrejme upokojujúco.
Do obeda? To dovtedy má byť Ema od dnešného popo-
ludnia o hlade? Skoro som to zakričala, ale keďže som vi-
dela, že obryňu to neznepokojuje, vetu som prehltla. Zrej-
me je takéto čakanie v nemocnici normálne, nebudem
hneď hysterická.
„A ako dlho bude trvať operácia?“ pokúsila som sa
o druhú otázku.
Lekárka ospravedlňujúco pomykala plecami a odvetila:
„Ani to vám neviem presne povedať. Záleží na tom, kde je
nádor umiestnený, aký je veľký, či sa bude dať hneď celý
vybrať,“ pokúsila sa aspoň vysvetliť. „Ale to vám bude ve-
dieť povedať doktor Samuel, príde vás na večernej vizite
ešte pozrieť,“ dodala.
„Aha. Tak ďakujem. Ste milá,“ poďakovala som sa sluš-
ne, aj keď sa mi až taká milá nezdala. Zrazu som si pripa-
dala nesmierne opustená. Ako keby každý vedel, čo má ro-
biť, čo je nakedy naplánované, kedy koho vyšetriť. Len ja
som nič netušila. V nemocničnej mašinérii som bola
úplne stratená.
Podala som mohutnej žene na rozlúčku ruku.
„Nebojte sa, dobre sa o ňu postaráme,“ povedala mi a kýv-
la smerom k Emke, „máme tu v nemocnici veľmi šikov-
ných lekárov. A doktor Samuel patrí k špičke.“

91
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 92

Soňa Rebrová

„Ďakujem,“ zašepkala som.

Prisadla som si k Emke na posteľ a pozrela na obrázok,
ktorý nakreslila. Bola na nej dievčina s veľkou červenou
šatkou na hlave a pri nej vlk veľkosti malého mačiatka.
„Fíha, aký pekný obrázok,“ pochválila som ju. „Hneď si ho
nalepíme do knižky, aha, tu je voľné miesto,“ ukázala som
prstom na prázdnu stránku.
Emke zasvietili oči. „Dobre. A potom ti nakreslím ešte
krajší!“ zvolala.
Pohladkala som ju po vláskoch a snažila som sa
o úsmev.
Bohvie, po akom čase budeme takto spoločne znovu
kresliť.

×××
Večer prišiel na vizitu doktor Samuel spolu s primárkou.
„Doktorka Kovaľovská,“ predstavila sa mi a usmiala sa na
mňa. Milá a jemná osôbka, hneď mi padla do oka.
„Tak ako, pacientka, pripravená nazajtra?“ opýtal sa dok-
tor Emky a postrapatil jej vlásky. Tá si ho hneď obľúbila,
čo bolo pre ďalšiu liečbu dosť dôležité.
Len pokrčila plecami a pokračovala v česaní obľúbenej
barbiny.
Potom zdvihla hlavu a opýtala sa ho: „A čo mi budeš
zajtra robiť?“
„Dám ti preč bobenko, ktoré ťa trápi,“ povedal doktor
tak, ako sme sa spolu dohodli. „Vôbec ťa to nebude bolieť,

92
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 93

EMA

budeš spinkať, a keď sa potom zobudíš, už bude preč,“ do-

dal.
„Ja viem, aj mamina mi to už povedala,“ odvetila Ema.
„No vidíš, tak ty už vlastne všetko vieš, tak je to správ-
ne,“ usmial sa doktor a ja som mu pohľadom poďakovala.
Primárka zatiaľ študovala záznamy v chorobopise
a kyvkala hlavou, akoby jej ich niekto čítal do ucha. Keď
odchádzali, jemne sa mi dotkla pleca a pošepla: „Urobíme,
čo je v našich silách.“
Tých pár slov mi nahnalo slzy do očí, rýchlo som ich
však potlačila. Nemôžem pred Emou plakať, musím byť
statočná, aby nezistila, že sa o ňu tak veľmi bojím.
Večer som ju uložila do postele, ale spánok neprichá-
dzal. Tak som ju vzala do náručia a čítala som jej ďalšiu
rozprávku, až kým v mojom objatí nezaspala.
So mnou to bolo horšie. Nebol pri mne nikto, kto by ma
objal a ubezpečil, že všetko dobre dopadne. Vyšla som na
balkón a zavolala Kamilovi, upokojoval ma, ako vládal, ale
nestačilo mi to. Dal mi k telefónu aj babinu, neskôr i Va-
nesu. Cítila som sa tak sama v tichej, takmer sterilnej ne-
mocničnej izbe, bez svojich blízkych. Zavolala som aj San-
dre. Chcela ma vypočuť, ale práve dávala malú spať, a tak
na mňa nemala veľa času.
„Držte sa,“ ukončila po pár vetách hovor a utekala dať
dcére pusu a zakryť ju perinou. Ako som jej závidela, že sú
doma!
Nevedela som zaspať, prehadzovala som sa na posteli
hodiny. Raz mi bola zima, potom zase príšerne horúco.

93
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 94

Soňa Rebrová

Hlavu som už mala ťažkú od únavy, neskutočne ma bole-

la, ale spánok neprichádzal. Pozrela som na hodinky, jed-
na v noci. Bože, kedy len zaspím? zúfala som si. Chcela
som byť ráno čerstvá, pripravená pomôcť s čímkoľvek, čo
by bolo treba, obskakovať Emu. Takto bude zo mňa len
chodiaca mŕtvola!
Dvere na nemocničnej izbe sa zrazu potichu pootvori-
li, stŕpla som. Vtom som za nimi zbadala tvár doktora
Samuela.
„Spíte?“ opýtal sa ma.
„Veru nie,“ odvetila som zúfalým hlasom.
„Myslel som si to,“ povedal jemne a podával mi akúsi
tabletku. „Vezmite si ju, do polhodinky zaspíte. Dnes ju
potrebujete.“
„Ďakujem,“ šepla som a opäť mi zvlhli oči.
Dojalo ma, aký bol doktor ku mne pozorný.
„Rado sa stalo,“ odvetil len a už zatváral opatrne dvere.
Milosrdný spánok prišiel o dvadsať minút.

94
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 95

EMA

13. kapitola

Operácia
„Zmerajte si teplotu, prosím!“ zobudil ma
o šiestej ráno bodrý hlas zdravotnej sestry, ktorá sekundu
nato v izbe rozsvietila. Skoro som od ostrého svetla oslep-
la, chuderka Ema tiež len tak žmúrila oči. No to sa nám
ten deň pekne začína, pomyslela som si.
Keď sestra buchla dverami, vstala som a zhasla ostré
svetlo. Zapla som len malú lampičku pri mojej posteli, aby
Emu neoslňovala. Nech si ešte pospí, čo bude do operácie
buntošiť a nudiť sa. Doma sme boli zvyknuté spávať do
ôsmej, tak sme boli obe rozospaté.
„Spinkaj ešte,“ ticho som sa jej privravela a nenápadne
jej strčila teplomer pod pazuchu. Ema sa pomrvila a sku-
točne na chvíľu zavrela oči. O tri minútky som jej teplo-
mer vybrala a čakala s ním za dverami, kým neprišla ses-
tra; 36,5 – zapísala si a odbehla do ďalšej izby.

95
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 96

Soňa Rebrová

Fajn, máme chvíľu pokoj, pomyslela som si a ľahla do

postele. A skutočne, až do pol ôsmej nás nikto nebudil ani
od nás nič nechcel.
Pozerala som sa na svoju spiacu dcéru a zatínala od
zlosti päste. Práve ju musí kváriť taká hnusná choroba!
Čierne kučierky sa jej lepili na čelo, zhlboka dýchala, líca
ružové. Blúdiac v ríši snov vyzerala ako malý sladký anje-
liček. Chorý anjeliček, pomyslela som si trpko.
Krátko pred ôsmou sa začala vizita, lekári v našej izbe
len múdro pokyvkávali hlavami, keď doktor Samuel kon-
štatoval: „To je karcinóm mozgu, malá dnes pôjde na ope-
ráciu.“ Viac nepovedal a krátko nato aj s celou skupinou
odkráčal do vedľajšej izby.
O ôsmej začala sestra zvolávať na raňajky, ale my sme
nešli. Ema už nemohla jesť ani piť a ja som ju nechcela
„provokovať“ tým, že sa budem pred ňou napchávať.
Budem hladovať spolu s ňou. Najem sa, až keď ju odvedú
do operačnej sály.
„Ako si sa vyspala?“ opýtala som sa jej, keď som jej opla-
chovala tvár a jemne prečesávala vlasy. Privoňala som
k nim. Čochvíľa jej ich ostrihajú a hlavu oholia.
Radšej som jej to ani nepovedala, dúfala som, že pre
vrstvu obväzov si to prvé dni ani nevšimne.
„Dobre,“ povedala a pritúlila sa ku mne. Za posledné
dni sa z mojej samostatnej živej Emky stalo vyplašené
dieťa, ktoré na mne doslova viselo. Stále sa ma držala za
ruku, sedela mi na kolenách, chcela, aby som jej čítala

96
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 97

EMA

rozprávky. Vyhovela som jej vo všetkom. Cítila som, že ju

nerozmaznávam, že je len proste neistá a bojí sa.
„Chcem džúsik,“ zamrnčala.
„Teraz nemôžeš, moja,“ vysvetľovala som jej. „Musíš
mať prázdne bruško.“
„Ja nechcem mať prázdne bruško,“ zlostila sa.
„Poďme sa poprechádzať, pozrieme si iné detičky,“ zvo-
lila som zahováraciu taktiku, vediac, že vysvetľovaním
nič nezmôžem.
A tak sme sa prechádzali po oddelení, prezerajúc si
miestnosti jednu po druhej, okukujúc deti na oddelení
a pozorne študujúc rozprávkové maľby na stenách, ktoré
sme objavili. Emke sa najviac páčil Bambi s motýlikom na
chvoste.
O desiatej už nezaberali ani maľované obrázky, ani pre-
chádzka. Emka chcela silou-mocou jesť a piť. Ústa mala
úplne vysušené.
Vzala som ju na ruky a išla sa opýtať do izby sestier, ke-
dy asi príde na ňu rad. Prekvapene na mňa pozreli a odve-
tili: „Keď na ňu príde rad, tak vás predsa zavoláme, nie?
Doktor po ňu neposlal, musíte čakať.“
„A nemôžem jej dať aspoň trochu vody? Je už naozaj
veľmi smädná a hladná, dvadsať hodín nejedla a nepila od
večera!“
„Je nám to ľúto, ale nesmiete. Mohlo by jej prísť počas
operácie na vracanie, mohla by sa začať dusiť, a to by ne-
bolo dobré,“ vysvetľovala mi sestra.

97
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 98

Soňa Rebrová

Keď videla, že obe máme slzy na krajíčku, poradila mi

aspoň: „Natrite jej ústa mokrou gázou, aj to bude stačiť.
Určite to už nebude trvať dlho.“
Aspoňže to. Tie chvíle čakania boli naozaj hrozné, už
som nevedela, čo vymyslieť, ako Emu zabaviť. Vrátili sme
sa do izby, trochu som jej navlhčila ústočká a privinula si
ju k sebe. Upokojila sa a na chvíľu dokonca zadriemala.
O pol jedenástej na dvere zaklopala sestrička.
„Pani Simonová, ste s malou na rade,“ oznámila mi su-
cho a už brala malú za ruku.
Tá sa srdcervúco rozplakala.
„Prepáčte, ale môžem ísť s ňou? Aspoň ju odprevadiť?“
požiadala som sestru.
Na chvíľu zaváhala a potom mykla plecami.
„Dobre, ale len po operačný trakt, ďalej už ísť nesmie-
te.“
Ihneď som vyskočila z postele a vzala Emku za ruku.
Dôverčivo sa ku mne pritisla.
Keď ju sestra – tentoraz milo – pohladila po hlávke, chy-
tila sa aj jej.
Statočne spolu s nami kráčala po dlhej nemocničnej
chodbe. Cez sklá izieb som videla, ako sa mamičky v iz-
bách prihovárali svojim deťom.
Po chodbe chodili sestry s liekmi a dokumentmi pod
pazuchami, nás si nikto veľmi nevšímal. Vyšli sme rovno
pred veľkým nemocničným bufetom. Život tam pulzoval
úplne normálne. Ľudia si kupovali bagety i čerstvé ovocie,
niektorí pili kávu, medzi nimi pobehovali deti. Pripadalo

98
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 99

EMA

mi to zvláštne, odvčera som mala pocit, že vonkajší svet

akoby zmizol, že je len nemocnica a ja s Emkou.
Poslušne s nami nastúpila do výťahu, sestra stlačila
mínus jedna – operačné sály. Emka sa na mňa bojazlivo
pozerala, ale už neplakala a tvárila sa naozaj statočne.
Vystúpili sme a prešli ešte kúsok k veľkým dvojkrídlovým
dverám.
„Ďalej ísť nesmiete,“ zastavila ma sestra.
Sklonila som sa k dcére: „Nuž, Emka, na chvíľku sa roz-
lúčime. Budem ťa čakať v tvojej izbičke...“ Ani neviem,
ako sa mi podarilo zachovať úsmev na tvári. „O chvíľu bu-
deš pri mne.“
Prikývla, oči mala veľké a vyplašené, slzy na krajíčku.
„Neboj sa, nebudeme ti robiť nič zlé. Pichneme ti jednu
včeličku do nohy, a to je všetko. Potom sa už len zobudíš
u maminky v izbe,“ milo jej povedala sestrička.
Emka ju odvážne chytila za ruku a vykročila s ňou k veľ-
kým dverám. Krátko pri nich zastala, otočila sa a zakývala
mi. Nikdy nezabudnem, ako sa na mňa vtedy pozrela: ma-
la veľké očiská a vyplašený, ale dôverčivý pohľad. Krátko
sa usmiala. Ja som sa usmiala na ňu, hoci sa mi popravde
chcelo plakať viac ako kedykoľvek predtým počas môjho
tridsaťšesťročného života. Zakývala som jej a zakričala:
„Budem ťa čakať!“ Veľké dvere sa zavreli. Srdce ma bolelo
ako nikdy.
Ešte chvíľu som počúvala cupot jej nožičiek popri klop-
kaní opätkov zdravotnej sestry, potom nastalo ticho. Chví-
ľu som ostala, či nebudem počuť jej plač, či nezačujem

99
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 100

Soňa Rebrová

akýkoľvek nepríjemný zvuk, odhodlaná vrhnúť sa jej ako

divá mačka na pomoc. Ale nič sa nestalo, spoza dverí sa
neozývalo vôbec nič.
Obrátila som sa, že sa vrátim do izby, a zrazu som sa
rozplakala. Napätie z posledných dvadsiatich štyroch ho-
dín na mňa doľahlo úplne nečakane. Stála som na chodbe
a smoklila ako malé dieťa, nemala som pri sebe žiadnu
vreckovku, do ktorej by som si mohla utrieť slzy či vy-
smrkať nos. A tak som sa len utierala do rukáva župana
a zaslzenými očami hľadala toalety. Konečne som ich naš-
la na druhom konci chodby, zaliezla som do jedného zo
záchodov a nechala slzám voľný priebeh.
Plakala som za mojou malou Emkou, ktorá musí pod-
stúpiť operáciu.
Plakala som, lebo som nevedela, v akom stave sa z nej
vráti, a už vôbec som netušila, či chorobu zvládneme.
Plakala som, lebo som sa bála, že umrie.
Myslela som na to, kde teraz asi je a čo s ňou robia.
Či už leží v polospánku na operačnom stole alebo jej ses-
tričky len pichajú predoperačnú injekciu na uvoľnenie.
Možno jej práve strihajú vlasy...
Možno plače a volá svoju mamičku...
Mala som pocit, že sa zbláznim...
A to som netušila, že chvíle po operácii budú ešte hor-
šie...

×××

100
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 259

EMA

Venovanie
Táto kniha je venovaná všetkým deťom,
ktoré museli odísť z tohto sveta, hoci ešte nechceli, predo-
všetkým štvorročnej Lucinke Sziovej z Plaveckého Miku-
láša. Je venovaná aj lekárkam z detského hospicu Plamie-
nok, ktoré pomáhajú nevyliečiteľne chorým deťom zo-
mierať doma, pri ockovi a mamičke.
No a, samozrejme, môjmu ockovi, ktorý aj vďaka mne
mohol prežiť svoje posledné dni a hodiny doma, pri svojej
rodine.

259
ema:Sestava 1 5.10.2010 12:18 Page 264

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,

Bratislava 2010 ako svoju 23. publikáciu
Copyright © Soňa Rebrová, 2010

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

Eva Urbaníková
Z o d p ove d n á r e d a k t o r k a :
J a z y k ov á ú p r av a : Darina Belanová

Tlač:
AD TEAM, s. r. o.,
Trnava
www.adteam.eu

www.evitapress.sk
ISBN 978-80-89452-14-9