fulmaya_obalka:Layout 1 18.4.

2011 20:56 Page 1

Foto: Boleslav Boška Osobný cestopis mladej herečky

a speváčky. O vášni, ktorá ju ženie
z jednej krajiny do druhej, o nutkaní PRESS
vyskúšať si extrémy v himalájskych
vrchoch aj v osobných vzťahoch,
o potrebe pomáhať tým najbezbran-
nejším. „Úkaz“ zvaný Dorka Nvotová
s nepálskym menom Fulmaya hovorí
o sebe s vražednou úprimnosťou.
Južná Amerika, no hlavne
Dorota Nvotová India, Srí Lanka a Nepál – to všetko
má Dorka precestované. Na dlhé
Známa herečka výpravy ďaleko od tradičných turis-
a speváčka žije striedavo tických miest chodievala so svojím
na Slovensku a v Nepále.
Doma nakrúca manželom Whiskym, po rozvode
filmy a koncertuje, s ním sa Nepál stal pre ňu druhým
v Káthmandu sa stará domovom, kde trávi väčšiu časť
o turistov a deti
v sirotinci.
roka. Dorka pochodila sama len
Túto knihu písala so šerpom najťažšie trasy v okolí
na púšti, na ľadovcoch, Himalájí, robí sprievodkyňu
na pláži, v džungli, turistom, pomáha miestnym
v chatrčiach,
v dreveniciach, v garáži, sirotincom...
v hoteloch V tejto knihe nenájdete nič
a v nemocniciach. o jej hereckej či speváckej kariére,
Najviac ju písala
dušou – subjektívne
nič o slovenskom šoubiznise.
a surovo. Objavíte však v nej ozajstného
človeka, ktorý kašle na výdobytky
civilizácie aj takzvané konvencie.
Objavíte Fulmayu.

PRESS
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 2

For Jonny.

ISBN 978-80-89452-30-9
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 225

FULMAYA

S K A LY, S L Z Y , Z M ÄT O K



Sham aj celá moja goanská rodina boli prekvapení, že ma vi-

dia samu bez Whiskyho. Pravdivo som Shamovi všetko vy-
svetlila. Nechápal, ale prijal. Ako vlastne oni môžu také niečo
pochopiť? Veď si na svadbe prvýkrát vidia svojich partnerov!
Ubytovali ma hneď v prednej chatke, čo som ocenila, inak
by som sa bála byť v noci sama. Takto som aspoň bola blízko
kuchyne, kde spali chlapci kuchári. Dorazila som v noci, a tak
som si ešte nestihla uvedomiť, kde som, čo som. Keď som po-
tom vyšla ráno z chatky a predo mnou bol Indický oceán, po-
vedala som si, že to nebude až také zlé. Veď niečo sa stať mu-
sí. Nemôžem žiť v takejto neistote večne. V reštaurácii sedel
chlap s najkrajšou hruďou na svete. Možno preto som ho už
nikdy nevidela bez trička. Až potom, keď som zdvihla zrak,
som si všimla jeho pekné modré oči. Sham ma predstavil – je
to rovnako ako ja dlhoročný návštevník Jonny. Ešte raz som
hodila očko na jeho hruď a radšej sa ponáhľala pustiť si iPod
cez repráky. Upokojila som sa, až keď som poslala Berniemu
mail, že ho budem čakať. Od toho momentu som mala každý
deň prácu – ísť počas západu na skaly a čakať a dúfať. Stará
hipíčka Judi, ktorú som stretla hneď v prvý deň, si myslela, že
som šiši a mala by som sa vysrať na človeka, ktorý má aj tak
frajerku. Lenže Judi to nechápe. Nikto to nemôže pochopiť.
Čo mám robiť, keď všade vidím jeho oči? To sa mám tváriť, že
ich nevidím?
Na skalách sa nič nezmenilo, až na to, že ich objavilo omno-
ho viac ľudí. Našťastie naše malé nekomerčné miestečko,

225 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 226

D o ro ta N v o to v á

ktoré nemá výhľad, ale má úžasný bazénik priamo pod no-

som, sa nepáči nikomu inému len mne a Berniemu. Tak. A za-
čína sa čakanie. Viem to vôbec? Veď ja som nikdy nečakala.
Všetko, čo som vždy chcela, som si hneď zobrala. Pustila som
si do slúchadiel Robbieho Williamsa a jeho srdcervúcu Love
Somebody, čo som nemala robiť. Chytila som strašný hysák
a skoro som skočila zo skaly. Takto to nepôjde. Budem sem
musieť chodiť bez muziky. Hneď sa mi vybavilo, ako som
bola sedemnásťročná v Tatrách na protiastmatickom liečení.
Bolo to krátko po otcovej smrti, asi mesiac. Zobrala som si
diskmen (ešte neboli iPody) a púšťala si v lese jeho Za dedi-
nou. A zrazu mi to jeblo a podrezala som si žily. Aby som to-
muto predišla, uzamkla som iPod v chatke. Muzika vie proste
strašne vyburcovať k činom. Trvalo to asi tri dni, kým som
prestala plakať. Bernie mi inálne odpísal, že si ide kúpiť le-
tenku do Goy. Že príde. Lenže... príde ako kamarát, len zistiť,
čo sa to vlastne deje – A FRAJERKE NIČ NEPOVIE!!!
Tak a teraz sa ukáž, cica. Teraz ukáž, či si ozaj taká čestná
a čistá. Len mu pekne napíš, že to sa nesmie! Len mu napíš.
Že to je zlá karma, že také veci sa nerobia. Pošli ho do piče,
veď ty nechceš nečestného chlapa.
Lenže to by som nebola ja. Nie, kým nemám náhradu. A tak
som sa hneď v ten deň zaľúbila. Nie do Jonnyho s peknou hru-
ďou (čo bola hrozná chyba), ale do kučeravého blonďáka Pat-
ricka, ktorý sa odkiaľsi priplichtil do našej reštiky. Bol zlatý
a smiešny a ja som bola sama. A keďže ja sa neviem tak ako
iné zaľúbiť iba telom, zaľúbila som sa aj srdcom. Klamala
som sa ešte asi týždeň, že to je iba o sexe, ale sama som ve-
dela, že som pobláznená. Dokonca som ho zobrala na skaly.
A tam ma prvýkrát pomiloval. Rovno na útese. A ja som sa

226 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 227

FULMAYA
nechala. Ale pochopte – pol roka bez sexu je dosť. Skoro sme
sa dole zjebali (doslova). Tričko mám celé potrhané od ostrých
kameňov. A v tom momente som sama tak strašne klesla vo
svojich očiach, že sa mi znova vrátila moja chronická depresia.
Napísala som Berniemu, nech nechodí. Áno, dobre čítate. Po-
slala som ho het. Trhalo mi srdce, ale spravila som to. Napí-
sala som mu, že mám iného. Že ho ľúbim iba telom, a stále
myslím na neho, ale nechcem miešať karty ešte viac. Ne-
chcem, aby klamal frajerku a išiel za mnou. Tak. Odoslané,
nezvratné. A viete, čo mi odpísal??? Ha! Že som veľmi šľa-
chetná a čestná osoba a že si ma preto váži a že mám pravdu,
bude to tak lepšie... sračka.
Nuž sa teda veci majú takto. Vyzerá to, že chodím s Pat-
rickom (aj keď musím hneď na úvod priznať, že je divný jak
hovado), a snažím sa zabudnúť a nemyslieť na Bernieho.
Snažím sa nemyslieť všeobecne. Hulím trávu každý deň a za-
bíjam zvyšky duše, čo bola dieťaťom. Každý deň stretávam
Angličana Jonnyho s peknou hruďou a pozrieme sa na seba,
on má krásne oči a krásny úsmev. Sme členmi jednej indickej
rodiny. Vlastne brat a sestra. Takže si zakazujem akékoľvek
iné myšlienky.

P AT R I C K A D O K T O R –
V Z ŤA H O T E L E KO N T R A
V Z ŤA H O D U Š I



Bola som slabá a opustená a teraz si to musím odsrať. S Pat-

rickom mi je dobre vtedy, keď je jemu dobre. Keď má svoje

227 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 228

D o ro ta N v o to v á

dni, je to horor. Zmizne z povrchu zemského. A keď ho náj-

dem, má démonické oči. A hovorí nezmysly. A potom mu to
strihne a má zo tri dobré dni. A všetko je v poriadku a sme-
jeme sa a hlavne šukáme, lebo to je popravde to, o čom ten
vzťah v skutočnosti je. Chápete, že má dvadsaťsedem rokov
a ja som jeho prvá frajerka? Veď to už dáva nejaké indície.
Lenže nie mne. Nie osobe, ktorá sa bojí byť sama. Nie osobe,
ktorá sa snaží vytrieskať zo všetkého maximum, aj z chlapa,
ktorý to evidentne nemá v hlave v poriadku. Našťastie, po
týždni tohto zvláštneho vzťahu-nevzťahu prichádza na scénu
Doktor, presne tak, ako sľúbil. A čuduje sa, že som tak rýchlo
vhupla do vzťahu. Patrick mu evidentne nesedí, a tak sa sna-
žím občas ísť s Doktorom niekam sama, kajakovať a tak. Dok-
tor sa tiež zaľúbil. Kým bol v Austrálii, jeho dcéra ho zozná-
mila s krásnou a charizmatickou ženou v jeho veku. A tak celý
čas počúvam iba o tejto osobe. Aká je krásna, aká je úžasná,
dobrá a zábavná. Ako je to to, čo hľadal celé tie roky.
„Čo tu, preboha, potom robíš?“ pýtam sa ho nervózne, pre-
tože ja o Patrickovi nemôžem povedať to, čo on tvrdí o svojej
láske. Veď mi ešte ani raz nepovedal, že ma ľúbi. A skoro po
dvoch týždňoch by sa to už patrilo – alebo nech ma potom
nechá tak... ale neistota je hnusná.
„Sľúbil som ti predsa, že prídem,“ povie Doktor a ja viem,
že to myslí vážne. Že mu fakt na mne záleží. A to mi vhrkne
slzy do očí. Našťastie ich nevidno, lebo kajakujeme a celý
ksicht mám mokrý a slaný. Vybaví sa mi, ako sme sa lúčili
v Káthmandu. Vtedy sa Doktor na mňa zadíval a povedal:
„Obaja vieme, že keby bol ten rozdiel aspoň o desať rokov
menší, bolo by to inak...“
A ja som mu povedala:

228 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 229

FULMAYA
„Hej, ja viem, Doktor.“ A teraz, keď sa spolu kajakujeme,
uvedomujem si, aká je to škoda, že ten rozdiel nie je menší.
Nie že by som mala niečo proti veľkým vekovým rozdielom
vo vzťahoch, veď dvadsaťpäť a šesťdesiat nie je zas až tak ve-
ľa, ale toto už bolo pre mňa za hranicou fyzickej príťažlivosti.
A navyše bojovať s drogami sa mi už nechce, a skôr či neskôr
by sme s tým bojovať museli. A tak Doktor ostáva pozorova-
teľom a akýmsi otcom – ochrannou rukou, ktorú úplne jasne
cítim. Takto uprostred oceánu.

V GARÁŽI



Ráno. Cez malé zamrežované okienko s rozmermi asi 10 × 30

centi mi prenikajú prvé ranné lúče. Autá z ostatných garáží
vo dvore o ôsmej štartujú svoje motory a ponáhľajú sa do prá-
ce. Búchajú dvere, smrdia výfuky, rodičia nakladajú otrávené
a rozospaté deti a vezú ich do školy. Deti z neďalekej škôlky
o deviatej vybehnú na dvor a robia desný hluk. To už je po-
sledná kvapka a ja vyliezam zo svojho himalájskeho spacáka
a zapínam rýchlovarnú kanvicu. Prvá cigaretka pred gará-
žou a ranné správy v rádiu. To už vysielam svojho Angličana,
ktorý im aj tak nerozumie, do neďalekej pekárne po čerstvé
pečivo. Neopisujem cestovateľský zážitok, ale svoj život v hlav-
nom meste Slovenska. Myslím, že to celé nejako súvisí s mojím
detským snom bývať v maringotke alebo v karavane alebo
byť súčasťou cirkusu či vandrovať s kolotočármi. Malý útulný
priestor. Dočasnosť. Pamätám si, ako som ešte v Trnave, kde
som vyrastala, závidela Cigánom, ktorí bývali v maringotke

229 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 230

D o ro ta N v o to v á

a na trávniku pred ňou mali poníka. A robili si oheň. Hneď by

som menila trojizbový byt za takú parádu. Pocit provizór-
nosti dáva voľnosť. Osemnásta sťahovačka je za mnou. A to
nerátam svoje indické a nepálske domovy a presuny. Pri ta-
komto presúvacom tempe sa človek naučí nenavyknúť si na
priestor a hľadá si domov sám v sebe. Túžbu po malom mies-
tečku, kde sa cítim doma, však v sebe neupriem. Veci som
mala na troch miestach, zväzok mojich kľúčov v kabelke mi
začal svojou váhou kriviť chrbticu a pri pomyslení, že ani na
jednom z tých miest nebývam, som sa už musela smiať. Čo je
to vlastne ten domov? Zrátala som si, že minulý rok som strá-
vila v Bratislave prerušovaným spôsobom štyri mesiace a ten-
to rok to bude ešte menej. Prenajímať si byt za takých okol-
ností nemá vôbec žiadny zmysel. Ale napriek tomu som po-
trebovala centrálne skladisko, miesto, kde budú moje veci
pokope. A tak som si prenajala garáž. Za rohom od maminho
bytu, miesta, kde sa prechodne zdržiavam. Nasťahovala som
si tam svoje haraburdy a vykladajúc ich do poličiek, nezaprela
som sa a namiesto skladiska som si z garáže urobila byt. Da-
la som si tam sedačku, hudbu, povykladala medvedíky, pove-
šala obrázky… a už som neodišla. Mama a iní zodpovední ľu-
dia si myslia, že mi šibe, a tých zvyšných päť percent síce ten-
to pravdivý fakt nepopiera, ale napriek tomu mi rozumejú,
a možno tak trochu mi aj moju voľnosť závidia. Nemám na
krku hypotéku a netrápi ma päťstoeurový nájom za garsónku
na sídlisku. Bývam v centre, mám všetko, čo potrebujem, za
pár drobných mesačne, a síce to znie divne, že Nvotová býva
v garáži, v skutočnosti to však nie je žiadna ponižujúca ka-
tastrofa. Keď sa moji blízki dozvedeli, kde bývam, začali mi
vyvolávať, že majú voľnú izbu v byte, kde by som mohla aj

230 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 231

FULMAYA
s priateľom byť. Bolo veľmi ťažké vysvetliť im, že ja nemusím,
ja chcem bývať v garáži. Nezaoberám sa nočným pokojom
a denný nepokoj a stres ma na tomto čarovnom mieste tiež
obchádzajú. Ako herečke a mediálne známej tváričke je mi
vyčítané, že fajčím zásadne iba štartky, nakupujem v seká-
čoch, žúrujem v tretej cenovej a ako zlatý klinec, že bývam
v garáži. Mama mi po príchode domov opäť zopakovala zo-
znam vecí, ktoré sa nepatria, na čele s garážou. (Vraj sa jej
ostatní umelci pýtajú, prečo ma neprichýli u seba. Milí umel-
ci, mne je v garáži dobre a to je jediný dôvod, prečo tam bý-
vam. Mama by ma rada prichýlila, ale na to som ja príliš od-
chýlená od normálneho spôsobu života.) A tak som z Nepálu
došla domov, odomkla veľké zelené dvere na mojej garáži
a zaparkovala som sa. Posadila som sa na starú socialistickú
sedačku, zaliala si čaj a uvedomila si, že sa čoraz viac vraciam
k tomu detskému salámistickému syndrómu. Bolo by mi vlast-
ne dobre, jediným mojím problémom je Patrick. Má úplne
jasnú mániodepresívnu poruchu, a to úplne bez debaty. Veď
on má normálne dve osobnosti, ktoré sa stále striedajú. Tá
jedna ma miluje a tá druhá nenávidí. Tá jedna sa teší zo svoj-
ho prvého vzťahu a tá druhá nie. A tieto dve sa striedajú
v jednom kuse, s periodicitou asi tri dni. Nakoniec vyhrávajú
obe – ideme síce spolu na Slovensko, ale, žiaľ, v momente,
keď má moc tá záhadná časť Patricka. Zoznamujem ho s ro-
dinou, s kamarátmi a snažím sa. Fakt sa snažím. Patrick sa
okrem mojej mamy zdá všetkým divný. Mame sa nezdá divný
asi preto, že mu nerozumie ani slovo. Bývame spolu v garáži
a plačeme. Hádame sa, smejeme sa. Dokedy sa to dá vydržať?
Po dvoch týždňoch na Slovensku mi zavolá Bernie. Vybeh-
nem von z reštiky, kde práve s Patrickom sedíme, a srdce

231 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 232

D o ro ta N v o to v á

mám v krku. Voláme spolu asi dvadsať minút. Chýbame si

a povieme si to. On povie I love you a ja jemu nie, lebo mi to
príde pritiahnuté za vlasy, ale cítim, čo cítim, a bojím sa toho.
Pominie vôbec niekedy tento strašiak menom Bernie? Veď
už je to vyše roka! Vrátim sa do reštaurácie a Patrick sedí so
sklonenou hlavou.
„Povedal ti, že ťa miluje?“ pýta sa ma. No aspoňže žiarli. Aj
to je prejav náklonnosti.
„Hej.“
„A ja ti to vôbec nehovorím.“
„Ja viem. Povedal si mi to raz. Ale ty za to nemôžeš, ty si
šiši.“ Patrickovi sa páči slovo šiši. Volám ho už iba tak.
„Ale ja ťa tiež milujem.“
Teším sa, že to povedal. Teším sa rozumom a egom, nie
srdcom. Keď mi to povie Bernie, teším sa srdcom, ale všet-
kým iným to popieram. Tak čo mám robiť?
Patrick si celý čas píše denník. Každý deň. Odolávam, ale
viem, že jedného dňa neodolám. Ten deň nastane, keď sme
na chalupe v horách iba my dvaja a ja mám v noci nočnú mo-
ru, že ma Patrick dobodal na smrť nožom. Taký ten sen, keď
cítite fyzickú bolesť úplne ako zaživa. Zobudím sa uprostred
noci roztrasená a uplakaná v úplnom šoku a idem sa k nemu
pritúliť. Patrick má otvorené oči a pozerá do stropu. Vôbec ma
nechce pritúliť ani utešiť. Všetko mu rozpoviem a on sa na
mňa pozrie tým démonickým pohľadom a povie:
„Čo ty vieš, čo sa raz môže stať.“
Chápete to? Premkol ma ešte väčší strach ako v tom sne.
Štípem sa do ruky, ale dobre viem, že to nie je sen. On to fakt
povedal. Zapálim sviečku a zrak mi padne na veľký kuchyn-
ský nôž, ktorý je hneď po jeho ľavici. Pripravený.

232 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 233

FULMAYA
(Nepripravila som ho tam náhodou ja ako obranu proti
medveďom...?)
Chytím úplnú haluz, že ma chce zabiť, a do rána bdiem
s otvorenými očami po jeho boku. Bojím sa pohnúť. Aj on sa
bojí pohnúť. Keď ráno vyjde von rúbať drevo, okamžite otvo-
rím jeho denník. Môžete si o mne myslieť, čo chcete, ja viem,
že sa to nemá. Ale toto bola výnimka.
A zisťujem len to, čo viem. Že je divný a že mu šibe. Okrem
iného sa dočítam, že by sa rád vyspal s mojou kamarátkou
Dianou a že má často sexuálne predstavy o mojich kamoš-
kách.
Bože, do čoho som sa to zamotala?
Keďže Patrick sa neukázal doma v Anglicku už dva roky,
využil svoju prítomnosť v Európe a odbehol na týždeň do-
mov za rodičmi. Zavolal mi počas toho týždňa iba dvakrát –
so slovami, že je to drahé (jeho rodičia sú milionári...).
Z Anglicka sa vrátil vo svojej temnej fáze. A hneď na úvod
mi povedal, že sa zaľúbil do svojej dávnej prvej lásky a že
nevie, čo má robiť.
Plačem, ale viem, že si to zaslúžim. Veď ma ešte nikdy ni-
kto neopustil. Vždy som len ja ubližovala. Tak už bolo načase.
V ten istý večer ideme na premiéru môjho ilmu. Predstiera-
me, že sme spolu, a bozkávame sa pred kamerami. Ja chodím
každých desať minút na záchod plakať. Zakaždým sa celá
premaľujem a vraciam sa späť na recepciu. Na tvári sa mi ko-
pí omietka, čo má zakrývať rozmazané čierne ľaky pod oča-
mi. Urobím dvadsať rozhovorov a Patrick sa škerí od ucha
k uchu. Vychutnáva si, keď trpím kvôli nemu.
Aj keď som bola presvedčená, že sme rozídení, akosi k to-
mu nedošlo. Proste nikto nepovedal slovo koniec, a tak sme

233 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 234

D o ro ta N v o to v á

spolu naďalej boli v garáži, ja s nočnými morami a Patrick so

svojou schízou. Obaja sme vedeli, že je to celé na piču, ale ni-
kto nemal síl niečo urobiť.
Patrick sa zapáčil maminmu frajerovi, ktorý práve točil
vojnový ilm, a obsadil ho do malej úlohy – má hrať ruského
partizána. A tak Patrick odchádza do Terchovej točiť a ja si
začnem baliť kufre do Nepálu. Idem sa tam usadiť. Bez sran-
dy. Patrick súhlasí a tvrdí, že keď dotočí, príde za mnou. Ne-
rozchádzame sa. Dôkazom je jeho spiatočná letenka do Káth-
mandu, iba o desať dní neskôr ako moja. Posledný deň plače-
me, lebo všetko tušíme. Ja plačem aj celý let. Plačem úplne
nekontrolovateľne, aby som už nemusela plakať, keď budem
v zasľúbenej zemi. Letuška ma utešuje a ja neviem prestať.
Skúšam aj diazepam, ale nefunguje. Proste to všetko musí
ísť von. A nech to ide von teraz. Nech začnem nanovo. Pekne
na čistý papier.

234 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 235

FULMAYA

Nový život


Cestou do Dohy to naozaj vyšlo všetko von. Vystúpila som
z lietadla, ovalil ma ten ich púštny vzduch a bolo po všet-
kom. Nový život sa začína tu. Letisko v Dohe je pre mňa už
niečím ako zastávka električky v Bratislave. Vždy tadiaľ pre-
chádzam. Križovatka pre celú Áziu. Bohatí Arabi a Arabky,
zahalení od hlavy po päty v čiernom, dole v duty free shope,
ktorý pokrýva väčšinu plochy letiska, nakupujú diamanty.
Do toho sa tam náhodne pripletú českí dovolenkári cestou na
nejaký prímorský zájazd. Veľa Japoncov a Kórejčanov vyse-
dáva v bufetoch s laptopmi. Sú tu aj černosi z Afriky v dlhých
šatách a so smiešnymi čiapočkami. Aj oni to asi majú tadiaľ-
to najlepšie. Trúfala by som si tvrdiť, že asi tak osemdesiat
percent ľudí na letisku vlastne v Katare ani nikdy nebolo. Na
letisku si prezrú knihy s fotkami, kde je toto neveľmi pekné
púštne mesto nafotené sťaby Jemen, prípadne si kúpia ako
suvenír ťavu či malý lietajúci koberček, škatuľku datlí a majú
ďalšiu čiarku. Veď ono by to vlastne nebolo zlé, takto cesto-
vať. Urobiť si cestu okolo sveta a nevystúpiť z tranzitu. Drahé
a hnusné letiskové reštaurácie a bary, duty free voňavky, de-

235 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 236

D o ro ta N v o to v á

ti strčiť do detských kútikov, cez veľké letiskové sklo si nafo-

tiť pár pristávaní, nejaký ten západ slnka nad horizontom
a cez wii z bufetu to hodiť na facebook. Nafotiť si exotické
zábery černoškov, Arabov, Indov, bárskoho, vyspať sa v od-
dychových halách na pohodlných sklápacích kreslách... počas
preletov si pozrieť nejaké nezabudnuteľné ilmy a naučiť sa
naspamäť bezpečnostné inštrukcie... Celkom živo si viem
predstaviť takú dovolenku. Človek domov nepríde spálený,
donesie príbuzným veľa výhodných darčekov, ako napríklad
obrie balenie marlboriek či kinder vajec, a možno bude mať
aj pekné spomienky. Nikdy mi neprekáža čakať aj desať ho-
dín na spoj do Káthmandu. Nie v Dohe. A pritom tu nie je nič
zvláštne, nič, čo by na iných letiskách nebolo. Kým čakám,
hrám sa rôzne inteligentné hry. Napríklad hru na rozoznáva-
nie turistov. Rozoznávam ich podľa topánok. Veď kto by mal
v krajine, kde je o polnoci 31 stupňov, vysokohorské vibramy
na nohách? Keď už sedím pred svojou „gate“ dve hodiny, vý-
skyt turistických topánok sa začne zhusťovať. V rukách držia
Lonely Planet a väčšinou majú na sebe ešte aj niečo jemne
ošúchané. Šatku na hlave či aspoň menčestrovú tašku. Sú to
oni, ľudia, čo idú do Nepálu. Vždy ich rozoznám. Hra spočíva
v tom, že ich musím spoznať ešte v letiskovej hale, v tom straš-
nom frmole. A potom sa teším, keď sedia v lietadle. Taká hlú-
posť. Mesto niekdajších hipíkov, opustených detí, otrasného
smogu a širokých úsmevov. Moje Káthmandu.

236 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 237

FULMAYA

PRETOŽE



Ja viem, že všetkým doma už leziem na nervy s rečičkami

o Nepále, ale pritom som sama takmer zabudla, prečo ho
mám vlastne rada. Pretože:

Pretože keď sedím v taxíku cestou z letiska, ovalí ma

zmes pocitov, ktoré neviem ovládať. Málokedy sa človek sme-
je aj plače súčasne, a toto je presne ten prípad, keď sa mi to
stáva. A v Nepále sa mi taxikári nikdy nečudujú. „Ma dherei
kushi chh,“ mrmlem hlasom roztraseným od dojatia a rados-
ti. Znamená to, že som hrozne šťastná. Taxikár sa usmeje a ja
ho zo zábavy navigujem do Thamelu. Spýtam sa, čo je nové,
a on že nič, len že už začína pomaly pršať.

Pretože na ulici sa dejú normálne veci zo života. U nás

chodia na ulici ľudia prispôsobení tak, aby sa nikto neotáčal.
TU stojí žena na ceste pred svojím domčekom a oblieva ho-
lého desaťročného chlapca vedrom vody. Chlapec sa smeje
a kričí: „Chiso paani!“ (Studená voda!). Pomedzi autá chodia
kravy, ktoré žerú smeti a udržiavajú mesto v čistote. Ľudia
nerozprávajú, ale kričia, a to hlavne ženy.

Pretože jedna z poličiek v mojom obľúbenom sendvič sho-

pe je rozkošne nakrivo. Fľaše vody na nej poukladané sa skla-
dajú jedna na druhú ako padajúce domino v štronze. Tá po-
lička je nakrivo od minulého roku. Ešte ju nikto nenarovnal.

237 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 238

D o ro ta N v o to v á

Pretože na strechách je život. Každý dom má strechu ako

terasu. Ráno sa tam modlia a polievajú kvetiny, potom popí-
jajú čaj, potom sa tam bláznia decká a púšťajú si šarkany, po-
tom sa perie, potom suší, potom zasa čaj.

Pretože vám hocičo bez mihnutia oka dajú na sekeru, aj

keď vás nikdy predtým nevideli. Robia to aj miestnym, robia
to tu proste všetci. Peniaze nemá nikto, ale každý dúfa, že
ich mať bude.

Pretože keď vám predavačka vydáva, pozrie sa vám do

očí a usmeje sa.

Pretože tento svet je plný architektonických nerovností,

ľudskej normálnosti, do ktorej patrí aj ošklivosť a chyby, a bez-
prostredných reakcií obyvateľstva na čokoľvek. Keď sa niečo
zomelie, zhŕknu sa všetci a riešia a kričia a plačú a smejú sa.
V podstate taká cigánska osada. A ja mám Cigošov rada.

F U L M AYA V A KC I I



Hneď po príchode som to zobrala zhurta. Takmer bez spán-

ku, s tridsiatimi kilami na chrbte a na pleciach (veľký ruksak
zozadu, malý spredu a do toho moja povestná stokilová ka-
belka) som vycupitala na štvrté poschodie hotela Mt. Anna-
purna Guest House (na Kathmandu Guest House nemám pra-
chy) za pokriku recepčného: „Fulmaya is very strong girl!!!“

238 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 239

FULMAYA
Všetko som si povybaľovala, vykukla z okna, a kým som
sŕkala mliečny čaj z pohára, pozorovala som chvíľu život na
strechách. Nič sa nezmenilo, život ide ďalej. Chlapci si púšťa-
jú šarkany, ženy perú a muži pijú čaj. Na nástenke na recepcii
som zbadala oznam o kurze nepálčiny, kam som hneď zavo-
lala, a ono to bolo rovno za rohom, tak som si dohodla prvú
lekciu na ten istý deň. O chvíľu som utekala ponavštevovať
všetkých kamošov, pričom hneď na prvom stretnutí sa mi
podarilo zohnať prenájom bytu, ktorý však bude voľný až
o dva týždne. Na druhom som posedela so svojím najmilším
nepálskym priateľom, mojím šerpom Kumarom, ktorý je te-
raz už aj mojím kolegom, pretože spolu ideme robiť ten tre-
king pre Slovákov. Sadli sme si do mojej obľúbenej raňajkovej
záhrady, kde sa nič nezmenilo, dokonca ani ceny. O chvíľu
som sa dovalila do spomínaného sendvič shopu, kde som zba-
dala oznam, že sirotinec blízko Thamelu potrebuje pomoc.
Keďže okrem navštevovania denných hodín nepálčiny ne-
mám čo robiť a iba by ma to zvádzalo nakupovať, hneď som
tam zavolala a vzápätí aj išla. Asi tridsaťročný chlapík s dob-
rými očami, ktorý mi pripomína môjho strýka Jurka Šišku, ma
zaviezol na motorke do sirotinca. Cesta trvala asi pätnásť
minút a tento údaj spomínam len preto, aby som podčiarkla,
aké je to neuveriteľné, že sa krajina môže tak rýchlo zmeniť.
Z Thamelu preplneného turistami a obchodíkmi s hipisácky-
mi handrami a hašišovými fajkami a hovadinami s nápismi
buď Yak, alebo Yeti, alebo aj obidvomi naraz, s trúbiacimi ta-
xíkmi a drahými reštikami som sa zrazu ocitla v dedine plnej
stromov, kvetov, lacných čajovní, milých rodinných domče-
kov a ľudí, ktorí sa navzájom zdravia, keď sa míňajú, tak ako

239 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 240

D o ro ta N v o to v á

na dedine. Tu stál krásny barak s vysokým plotom, spoza

ktorého sa ozýval detský hurhaj. A tu sa začína nová kapito-
la – nielen tejto knihy...

MOJE DETI,
MOJE DRUHÉ JA
A MÔJ DOMOV



Hneď ako som vošla, vrhlo sa na mňa pätnásť detí. Jedno sa

spýtalo: „Tapaaiko naam ke ho?“ (Ako sa voláš?) „Mero naam
Fulmaya ho.“ (Volám sa Fulmaya.) Nato sa začali tak veľmi te-
šiť, až mi zase vhŕkli slzy do očí. Objímali ma, bozkávali, lás-
kali, a to všetci naraz, až ma strhli na zem. Dvaja mi vyliezli
na chrbát, jedna skočila do náručia, ďalší mi svojím objatím
okolo kolien podlomil nohy, a tak som to vzdala a skončila na
zemi, pričom tá masa živej váhy spočívala na mne. Dýchali mi
do tváre, šticovali ma, hladkali, škrabkali, štípali… a bolo im
úplne jedno, kto som, čo tam robím a či ma ešte uvidia. A mne
bolo jasné, že ma nielen uvidia, ale budú ma mať pred očami
stále. Rozlúčila som sa a odišla späť do Thamelu preplneným
mikrobusom za 10 rupií. V hlave a srdci mi to všetko vrelo.
Ubehlo asi sedem hodín od môjho príchodu. A som úplne
iná.
× × ×

Na druhý deň som si kúpila SIM kartu, znova zbalila všet-

ky veci a presťahovala sa k sirotincu, aby som mala deti blíz-
ko. Bishwa (môj šéf) mi zariadil pobyt v rodine asi päťdesiat

240 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 383

FULMAYA

O autorke
D O R O TA N V O T O VÁ



Detstvo presedela v lóži Trnavského divadla, kde pracovali

jej traja rodičia. Najradšej v divadelných kostýmoch a s pa-
rochňou na hlave. Chvíľky samoty trávila pri klavíri a kom-
ponovala pesničky, v škole pod lavicou písala básne, neskôr
na stroji poviedky. Stala sa ilmovou herečkou (Orbis Pictus,
Krajinka, Muzika, Děvčátko, Perníková věž, O život) a rocko-
vou speváčkou, vydala sa, založila si kapelu. Nahrala viacero
albumov, začala písať pre časopis .týždeň, nakrútila niekoľko
ilmov. Keď sa jej darilo najviac, rozviedla sa, zbalila ruksak
a odišla do Nepálu. Chodí tam po horách a stará sa o siroty.
Túto knihu písala na púšti, na ľadovcoch, v džungli, na plá-
ži, v chatrčiach, v dreveniciach, v garáži, v hoteloch a v ne-
mocniciach. Najviac ju písala dušou – subjektívne a surovo.

383 
fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 384



Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,

Bratislava 2011 ako svoju 33. publikáciu
Copyright © Dorota Nvotová, 2011

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

Foto na obálke: Whisky
Farebné fotografie: Dorota Nvotová
Zodpovedná redaktorka: Eva Bacigalová
Jazyková úprava: Darina Belanová

Tlač: FINIDR, s. r. o., Český Těšín

www.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-30-9