50 Odtieňov Slobody

www.fiftyshades.
sk
Venovanie
Para mi Mamá con todo mi amor y gratitude

A pre môjho milovaného otca
Otecko, chýbaš mi každý deň
Poďakovanie
Ďakujem:
Niallovi, mojej opore;
Kathleen za to, že so mnou ochotne polemizovala, bola mi

kamarátkou, dôverníčkou a zároveň technickou poradkyňou;
Bee za nekonečnú morálnu podporu;
Taylor (mojej technickej poradkyni), Susi, Pam a Nore za to,
že mi s nimi bolo skvele.
Za vzácne rady a diskrétnosť by som sa veľmi rada poďakovala:

MUDr. Raine Sluderovej za pomoc v otázkach medicíny;
Anne Forlinesovej za rady ohľadom finančníctva;
Elizabeth de Vos za jej láskavé konzultácie týkajúce sa
amerického adopčného systému.
Ďakujem Maddie Blandinovej za jej mimoriadne a inšpiratívne

výtvarné počiny.
A Pam s Gillian za sobotňajšiu rannú kávu a vtiahnutie späť

do reálneho života.
Ďakujem tiež môjmu redakčnému tímu - Andrei, Shay a vždy

milej, len príležitostne soptiacej Janine, ktorá moje vlastné
soptenie znáša s trpezlivosťou, statočnosťou a ohromným
zmyslom pre humor.
A na záver odkaz pre Amandu a celý tím nakladateľstva

The Writer's Coffee Shop: Ďakujem.
Autorka publikovala staršiu verziu tohto príbehu na pokračovanie
v on-line podobe pod názvom „Master of the Universe"
pod pseudonymom Snowqueen's Icedragon.
Copyright © Fifty Shades Ltd 2011
© NAKLADATELSTVÍ XYZ, 2013

Translation © Miroslava Sedláčková, 2013
ISBN 978-80-7388-837-4
Prológ
Mamička! Mamička! Mamička spí na zemi. Už spí veľmi dlho. Češem

jej vlasy, pretože to má rada. Nebudí sa. Trasiem_s ňou. Mamička!
Bolí ma bruško. Bruško má hlad. On tu nie je. Som smädný. V kuchy-
ni si pristrčím stoličku k umývadlu a pijem. Vyšplechol som si vodu
na modrý sveter. Mamička stále spí. Mamička, vstávaj! Nehýbe sa. Je
studená. Beriem svoju dečku a Mamičku prikrývam, líham si k nej na
lepkavý zelený koberec. Mamička stále spí. Mám tu dve autíčka. Pre-
tekajú sa spolu na podlahe pri Mamičke. Myslím, že je Mamičke zle.
Hľadám niečo na jedenie. V mrazničke je hrášok. Je studený. Pomaly
ho jem. Bolí ma z neho bruško. Spím vedľa Mamičky. Hrášok je preč.
V mrazničke je ešte niečo. Divne to vonia. Olížem to a lepí sa mi na
to jazyk. Pomaly to jem. Nechutí to dobre. Pijem vodu. Hrám sa s au-
tíčkami a spím vedľa Mamičky. Mamička je veľmi studená a vôbec sa
nebudí. Otvárajú sa dvere. Prikrývam Mamičku svojou dečkou. Je to
on. Do riti. Čo sa to tu kurva stalo? Tá hnusná bláznivá suka. Dočerta.
Straf sa mi z cesty, ty malý oplan. Kopne do mňa a ja si buchnem hlavu
o podlahu. Bolí ma to. On niekomu volá a potom ide preč. Zamyká
dvere. Líham si k Mamičke. Bolí ma hlava. Je tu pani policajtka. Nie.
7
Fifty Sliades Freed
Nie. Nie. Nedotýkaj sa ma. Nedotýkaj sa ma. Nedotýkaj sa ma. Zosta-

nem s Mamičkou. Nie. Nechod'ku mne. Pani policajtka mi berie dečku
a chytá ma. Kričím. Mamička! Mamička! Chcem Mamičku. Ale slová
sú preč. Nemôžem hovoriť slová. Mamička ma nepočuje. Už nehovo-
rím slová.
„Christian! Christian!" Jej hlas je naliehavý, ťahá ho z hlbín nočnej

mory, z hlbín beznádeje. „Tu som. Tu som."
Prebúdza sa. Ona sa nad ním skláňa, drží ho za plecia a trasie
s ním. V tvári sa jej zračí bolesť a modré oči má zaliate slzami.
„Ana," zašepká bez dychu, na jazyku pachuť strachu. „Si tu."
„Samozrejme, že som."
„Snívalo sa mi..."
„Ja viem. Tu som, tu som."
„Ana," vydýchne jej meno, ako by to bola mantra, ktorá ho ochrá-
ni proti tej čiernej úmornej panike, ktorá ho pohlcuje.
„Ššš..., som pri tebe." Pritúli sa k nemu, ovinie sa okolo neho,
jej teplo mu preniká do útrob, zaháňa tiene, premáha strach. Ona je
slnečným svitom, je svetlom, je... jeho.
„Prosím, nehádajme sa," prosí ju a objíma.
„Máš pravdu."
„Ten sľub. Kašlem na poslušnosť. Ja to zvládnem. Nejakú cestu už
nájdeme," rinie sa mu z úst v návale emócií, zmätku a znepokojenia.
„To vieš, že áno. My vždy nájdeme cestu," zašepkám, pritlačím
svoje pery k tým jeho a vrátim ho do súčasnosti.
Kapitola 1
Medzierkami v prútí slnečníka pozorujem tú najmodrejšiu letnú

oblohu zo všetkých, stredomorský blankyt a nedokážem sa ubrániť
slastnému povzdychu. Christian je vedľa mňa, natiahnutý na opaľo-
vacom ležadle. Môj manžel, môj sexi prekrásny manžel bez košele
a len v džínsových kraťasoch, si číta knihu predpovedajúcu kolaps
západného bankového systému. Všetko nasvedčuje tomu, že ide
o strhujúci príbeh, v živote som ho nevidela sedieť tak pokojne. Vy-
zerá skôr ako nejaký študent, než ako ohnivý výkonný riaditeľ jednej
z najväčších súkromných spoločností v Štátoch.
Na poslednej zastávke našich medových týždňov leňošíme na po-
poludňajšom slnku na pláži trefne pomenovanej Beach Plaza Monte
Carlo v Monaku, aj keď v hoteli toho mena vlastne nebývame. Otvá-
ram oči a zahľadím sa na Fair Lady kotviacu v prístave. Sídlime na
palube luxusnej motorovej jachty, ako inak. Je vyrobená v roku 1928,
vznáša sa majestátne na hladine, kráľovná všetkých jácht v tomto prí-
stave. Vyzerá ako nejaká detská hračka na kľúčik. A Christian ju mi-
luje - podozrievam ho, že je v pokušení ju kúpiť. No fakt, tí chlapci
a ich hračky.
9
Fifty Sliades Freed
Spustím sa späť na ležadlo, započúvam sa do hudobného mixu

Christiana Greya na mojom iPode a začínam na tom neskoro po-
poludňajšom slnku driemať. V duchu sa pritom mimovoľne vraciam
do chvíle, kedy ma žiadal o ruku. K tomu neuveriteľnému okamihu
v lodenici... Skoro cítim vôňu lúčnych kvetov...
„Môžeme sa vziať zajtra?" zavrní mi do ucha. Ležím natiahnutá na

jeho hrudi v kvetinovej komnate v lodenici, plná nášho vášnivého
milovania.
„Hmm."
„To má byť áno?" V jeho hlase počuť nádej aj prekvapenie.
„Hmm."
„Alebo nie?"
„Hmm."
Cítim, ako sa usmieva. „Slečna Steelová, nevyjadrujete sa trochu
protichodne?"
Usmejem sa. „Hmm."
To už sa smeje, pevne ma k sebe túli a bozkáva ma na temeno hla-
vy. „Rozhodnuté, Vegas, zajtra."
Ospalo dvíham hlavu. „Myslím, že moji rodičia by z toho neboli
práve nadšení."
Zabubnuje končekmi prstov hore a dole po mojom nahom chrbte,
zľahka ma nimi poláska.
„Čo by si teda chcela, Anastasia? Vegas? Velkú svadbu so všetkou
parádou? Povedz."
„Velkú nie... Len pre priateľov a rodinu." Pozerám sa na neho, zaujatá
tichou naliehavosťou v jeho žiarivo sivých očiach. Čo by asi tak chcel on?
„Tak dobre," prikývne. „Kde?"
Pokrčím plecami.
10
Päťdesiat odtieňov slobody
„A nemohli by sme to urobiť tu?" Skúša váhavo.

„U vašich? A nevadilo by im to?"
„Moja matka by bola v siedmom nebi,"
„Tak dobre, tu. Som si istá, že aj našim sa to bude páčiť."
Láskyplne ma pohladí po vlasoch. Mohla by som byť ešte šťast-
nejšia?
„Takže sme si povedali miesto, teraz ešte čas."
„To by si mal asi prebrať s mamou."
„Hmm." Christian v zamyslení stiahne kútiky. „Má na to mesiac,
viac nie. Chcem ťa tak veľmi, že dlhšie čakať nevydržím."
„Christian, veď už ma máš. Máš ma už peknú chvílku. Tak dobre
- nech je to mesiac." Dávam mu bozk na hruď - len malý, nevinný,
a vraciam mu úsmev.
„Spáliš sa," šepká mi do ucha a vytrháva ma z driemot.

„Jedine o teba," usmejem sa na neho sladko. Popoludňajšie slnko
už postúpilo a ja som teraz vystavená jeho priamym lúčom. Usmeje
sa a jediným svižným pohybom trhne s mojím ležadlom a posunie ho
do tieňa slnečníka.
„Preč zo stredomorského slnka, pani Greyová."
„Som vďačná za vašu obetavú starostlivosť, pán Grey."
„Je mi potešením, pani Greyová, ale moja starostlivosť nie je ani
trochu obetavá. Keď sa spáliš, nebudem sa ťa smieť dotýkať." Zdvihne
jedno obočie, v očiach mu šibalsky zablysne a mne sa rozbúši srdce.
„Ale predpokladám, že to veľmi dobre vieš a len si zo mňa uťahuješ."
„To by som si nedovolila!" prehodím s predstieranou nevinnosťou.
„Ale áno, dovolila, a aj si to dovoľuješ. Často. Je to jedna z mno-
hých vecí, ktoré na tebe milujem." Skláňa sa, aby ma pobozkal, a pri-
tom hravo zahryzne do mojej spodnej pery.
11
Fifty Sliades Freed
„A ja som dúfala, že ma natrieš opaľovacím mliekom," našpúlim ústa.

„Ach, pani Greyová, to je špinavá a ťažká práca... ale je to ponuka,
ktorú nemôžem odmietnuť. Posaď sa," rozkáže mi mierne a tak trochu
chrapľavo. Poslúchnem ho a on na mňa svojimi silnými a zručnými prs-
tami veľmi pomaly a veľmi starostlivo nanáša mlieko na opaľovanie.
„Ty si naozaj výnimočne krásna. A ja som šťastný muž," hundre,
keďkíže prstami okolo mojich pŕs a vtiera mi do kože emulziu.
„To teda ste, pán Grey" vydýchnem a zdržanlivo na neho pozriem
cez mihalnice.
„Ste skromnosť sama, pani Greyová. A teraz sa otoč. Chcem ti
natrieť chrbát."
S úsmevom sa pretáčame a on mi vzadu rozopína podprsenku ne-
chutne drahých bikín.
„Čo by si povedal na to, keby som bola hore bez, ako tie ostatné
ženy tu?" Sondujem.
„Bol by som naštvaný" odpovedá okamžite. „Už teraz ma nie som
nadšený z toho, ako málo toho na sebe máš." Sklonený mi šepká do
ucha: „Nepokúšaj svoje šťastie!"
„To má byť výzva, pán Grey?"
„Nie. To je prosté konštatovanie, pani Greyová."
S povzdychom zavrtím hlavou. Ach, Christian... môj majetnícky,
žiarlivý, kontrolou posadnutý manžel.
Ked je hotový, capne ma po zadku.
„A je to, ženuška."
Do toho sa ozýva jeho všadeprítomný a vždy zapnutý BlackBerry.
Ja sa na Christiana zamračím a on sa na mňa uškrnie.
„Vy ste určená len pre moje oči, pani Greyová." S hravým varova-
ním dvíha obočie, ešte raz ma pleskne po zadku a usadzuje sa späť na
svoje ležadlo, aby ten hovor prijal.
Moja vnútorná bohyňa zavrní blahom. Možno by sme mohli dnes
večer zahrať nejaké kabaretné číslo - len pre jeho oči, usmeje sa figliar-
12
sky. S úsmevom nad tou myšlienkou sa znovu prepadám do svojho

popoludňajšieho snívania...
„Mam'selle? Un Perrier pour moi, un Coca-Cola light pour mafemme,

s'il vousplait. Et quelque chose a manger... laissez-moi voir la čarte."
Hmm... prebúdza ma Christianova plynulá francúzština. Žmur-
kám do slnka a zisťujem, že ma Christian pozoruje, zatiaľ čo sa od
nás vzďaľuje mladá žena v uniforme, s táckou a vysoko vyčesaným
vrkočom, ktorý sa za ňou provokatívne pohojdáva.
„Si smädná?" pýta sa ma Christian.
„Hej," zavrním rozospato.
„Mohol by som ťa pokojne sledovať celý deň. Unavená?"
Celá sa zapýrim. „Včera v noci som sa práve veľmi nevyspala."
„Ja predsa tiež nie." S úsmevom odkladá BlackBerry a vstáva. Jeho
šortky pritom sa zosúvajú trochu nižšie a zostávajú visieť... tým spô-
sobom... takže vidím, ako mu z nich vykúkajú plavky. Vzápätí si ich
vyzlieka a vyzúva sa zo žabiek. O čom som to predtým premýšľala?
„Poď si so mnou zaplávať." Podáva mi ruku a ja k nemu dvíham
neprítomný rozostrený pohľad. „Zaplávame si?" Urguje svoju žia-
dosť, nakláňa hlavu nabok a v tvári sa mu zračí pobavený výraz. Keď
stále neodpovedám, zvoľna zavrtí hlavou.
„Vyzerá to, že potrebuješ prebudenie." Zrazu sa ku mne vrhne,
schytí ma do náručia, až pritom vykríknem, viac od prekvapenia než
od strachu.
„Christian! Daj ma dolu!" zajačím.
Ale on sa len smeje. „Jedine v mori, bejby."
Niekolko ľudí na pláži nás sleduje, v tvárach výraz udiveného nezá-
ujmu, takého typického pre Francúzov, ako som zistila. Pozerajú sa, ako
ma Christian so smiechom nesie k moru a chystá sa do neho vrhnúť.
Zatínam mu paže okolo krku. „To neurobíš," uisťujem sa zadych-
čané a snažím sa v sebe zadusiť chichúňanie.
13
Fifty Sliades Freed
Venuje mi úsmev šelmy. „No tak, Ana, bejby, vari si sa za ten čas,
čo sme spolu, nič nenaučila?" Pobozká ma a ja sa chytám príležitosti -
vchádzam mu prstami do vlasov, aby som ich zovrela dve poriadne hrste,
vraciam mu bozk a prenikám jazykom do jeho úst. Vnímam jeho ostrý
nádych, potom sa odo mňa odtiahne, pohľad má zastretý, ale ostražitý.
„Ja viem, o čo ti ide," zašepká a pomaly nás ponára do chladivej,
čírej vody a jeho pery znovu nachádzajú tie moje. O chvíľu už chlad
Stredozemného mora nevnímam, pretože sa ovíjam okolo môjho
manžela.
„Myslela som si, že si chceš zaplávať, vrním mu do pier.
„Keď ty ma hrozne rozptyľuješ." Špičkou nosa opíše líniu mojej
čeľuste. „Ale nie som si istý, či tu chcem slušným ľudom Monte Carla
predvádzať peepshow."
Prejdem mu zubami po spodnej hrane tváre a na jazyku pritom
ucítim jeho pichľavé strnisko. Slušní ľudia Monte Carla ma ani za
mak nezaujímajú.
„Ana," zavrčí. Ovíja si moje vlasy okolo zápästia a jemne za ne
zatiahne, takže mi zakláňa hlavu a odhaľuje môj krk. Bozkáva ma od
ucha až dole ku kľúčnej kosti.
„Mám si ťa snáď vziať vo vode?" Vydýchne.
„Áno," vzdychnem.
Odtiahne sa a počastuje ma užasnutým pohľadom, jeho oči sú
hrejivé, roztúžené a zároveň pobavené.
„Pani Greyová, vy ste nenásytná - a taká nemravná. Čo som to
stvoril za monštrum?"
„Tak akurát pre seba. Bral by si ma snáď inak?"
„Beriem ťa akokoľvek ťa môžem mať. Ale nie teraz. Nie s obecen-
stvom." Ukáže hlavou smerom k brehu.
Čo ako?
No jasne, niekoľko ľudí na pláži prekonalo vrodenú ľahostajnosť
a teraz nás so záujmom sledujú. Nečakane ma chytá okolo pása, dvíha
14
do vzduchu a necháva ma plesknúť do vln a zaboriť sa do mäkkého

piesku na morskom dne. Vyskakujem nad hladinu, kašlem pritom
a prskám a do toho sa smejem.
„Christian!" nadávam mu a častujem ho ostrým, nabrúseným po-
hľadom. Myslela som, že sa pomilujeme v mori... a bude ďalšie prvý-
krát. Spodnú peru si drží medzi zubami, aby sa nerozosmial. Šplie-
cham naňho vodu a on mi to obratom vracia.
„Máme na to celú noc," presviedča ma a škerí sa pri tom ako blá-
zon. „Neskôr, bejby." Norí sa do vln a znovu vypláva až o meter ďalej,
potom začne plynulým, ladným kraulom plávať preč od brehu, preč
odo mňa.
Tss! Hravý Tieň s mučiacimi tendenciami! Zacloním si oči rukou
a sledujem, ako sa vzďaľuje. Je to taký provokatér... čo by som tak uro-
bila, aby som ho donútila vrátiť sa? Kým plávam späť ku brehu, zva-
žujem svoje možnosti. Naše pitie už bolo prinesené k ležadlám a tak
si rýchlo usrkávam z koly. Z Christiana sa stáva nejasný bod v dialke.
Hmm... položím sa na brucho, neohrabane bojujem s ramienka-
mi, dávam si dole vrchný diel bikín a ledabolo ho hodím na Chris-
tianove miesto. Tú máte... zízajte, aká nemravná dokážem byť, pán
Grey. Nalož si to na tanier a zadrhni sa tým. Zatváram oči a nechá-
vam slnko, aby mi prehrievalo kožu, púšťam si jeho teplo až do špiku
kostí a znovu v tej žiare upadám do driemot, s myšlienkami voľne
plynúcimi späť k nášmu svadobnému dňu.
„Teraz smiete pobozkať nevestu," prednáša slávnostne reverend

Walsh.
A ja sa na môjho muža široko usmejem.
„Konečne si moja," zašepká, pritiahne si ma do náručia a vo všet-
kej počestnosti ma pobozká.
15
Fifty Sliades Freed
Som vydatá. Som pani Greyová. Som blahom bez seba.

„Vyzeráš nádherne, Ana," zapradie uznanlivo s hrejivým úsmevom
na perách. Oči mu planú láskou... a tiež niečím temnejším, niečím
nemravným. „Nenechaj nikoho, okrem mňa, aby ti tie šaty vyzliekol,
rozumieš?" Jeho úsmev sa zohrieva o ďalších sto stupňov, končekmi
prstov mi schádza po tvári, čím rozpaľuje krv v mojich žilách.
No teda... ako toto robí, ako to dokáže, s tou kopou ľudí, čo na nás
pozerajú?
Nemo prikývnem a dúfam, že nás nikto nepočuje. Reverend Walsh
našťastie taktne ustúpil. Zadívam sa na ten vyparádený dav... Moja
mama, Ray, Bob aj Grey - všetci tlieskajú. Dokonca aj moja hlavná
družičky Kate, stojaca vedľa Elliota, Christianovho svedka, celá úch-
vatná v tej bledoružovej. Kto by si bol pomyslel, že sa Elliot dokáže
tak vyobliekať. Všetci sa nadšene usmievajú - okrem Grace, ktorá
decentne fňuká do delikátnej bielej vreckovky.
„Pripravená oslavovať, pani Greyová?" spýta sa Christian a obdarí
ma svojím plachým úsmevom. Okamžite sa roznežním. Je taký oča-
rujúci v tom jednoduchom čiernom smokingu so striebornou vestič-
kou a striebornou kravatou. Je taký... švihácky.
„Ako nikdy predtým," škerím sa na neho s úplne nahlúplym vý-
razom v tvári.
Neskôr sa svadobná oslava rozbieha plným prúdom. Carrick a Gra-
ce sa naozaj predviedli. Znovu postavili ten velký stan, nádherne ho vy-
zdobili do bledoružových, strieborných a slonovinových odtieňov. Jeho
strany sa tentoraz otvárajú smerom k zálivu. Počasie nám prialo a nad
jeho vodami teraz sála neskoré popoludňajšie slnko. Na jednom konci
stanu je tanečný parket, na druhom občerstvenie od výmyslu sveta.
Ray tancuje s mamou a na niečom sa spolu smejú. Vidieť ich tak-
to pohromade má pre mňa horko-sladkú príchuť. Dúfam, že nám to
s Christianom vydrží dlhšie. Neviem, čo by som si počala, keby ma
opustil. Rýchla svadba, dlhý žiaľ. To príslovie ma stále prenasleduje.
16
Vedľa mňa stojí Kate, vyzerá tak krásne v tej dlhej hodvábnej róbe.
Zamračene ma sleduje. „No tak, toto má byť najšťastnejší deň tvojho
života," napomína ma.
„A naozaj je," zašepkám.
„Čo sa deje, Ana? Pozeráš sa na mamu a Raya?"
Posmutnelo prikývnem.
„Oni sú šťastní."
„Šťastnejší, keď nie sú spolu."
„Ty máš pochybnosti?" vyhŕkne znepokojene.
„Nie, to vôbec nie. Ja len... tak naozaj veľmi ho ľúbim." Zmlknem.
Nie som schopná a ani nechcem vysloviť svoje obavy nahlas.
„Prosím ťa, každý vidí, ako ťa Christian zbožňuje. Viem, že váš vzťah
sa začal tak nejako netradične, ale tiež viem, ako veľmi ste celý ten me-
siac, čo vás dvoch spolu vídam, šťastní." Schytí ma za ruky a pevne ich
stisne. „Okrem toho, teraz už je na to neskoro," dodáva s úsmevom.
Rozosmejem sa. No iste, Kate vždycky presne trafí to podstatné.
Priťahuje si ma do Špeciálneho Objatia Katherine Kavanaghovej.
„Budeš v pohode, Ana. A ak ti skriví jediný vlások na hlave, bude mať
čo dočinenia so mnou." Púšťa ma a zaškerí sa na niekoho, kto stojí za
mojím chrbtom.
„Ahoj, bejby," prekvapuje ma Christian, zozadu ma objíma paža-
mi a dáva mi bozk na temeno hlavy. „Kate," berie na vedomie aj ju. Aj
po tých šiestich týždňoch sa k nej stále chová odmerane.
„Ešte raz ahoj, Christian. Práve som sa chcela porozhliadnuť po
tom skvelom chlapovi, čo si si ho vybral ako svedka, a ktorý sa zho-
dou okolností javí ako skvelý chlap aj mne." Obom nám venuje ús-
mev a vydáva sa za Elliotom, ktorý popíja s jej bratom Ethanom a na-
ším kamarátom Josém.
„Je čas ísť," prehodí Christian.
„Už? Toto je prvý večierok, na ktorom mi nevadí byť stredom po-
zornosti." Otáčam sa v jeho náručí čelom k nemu.
17
Fifty Sliades Freed
„Veď si to aj zaslúžiš. Vyzeráš úchvatne, Anastasia."

„Však ty tiež."
Usmeje sa na mňa, jeho výraz je taký vrelý. „Tie šaty ti veľmi pri-
stanú."
„Myslíš tieto?" S plachým začervenaním potiahnem jemný čip-
kovaný lem jednoduchých svadobných šiat, ktoré pre mňa navrhla
Kateina matka. Páči sa mi, že čipka siaha len po plecia - decentne
a zároveň zvodne, aspoň dúfam.
Sklonený ma zľahka pobozká. „Tak poď Už sa o teba ďalej nemie-
nim deliť so všetkým tými ľuďmi tu."
„Môžeme vôbec odísť z našej vlastnej svadby?"
„Bejby, je to naša oslava, môžeme urobiť, čo sa nám zapáči. Tortu
už sme nakrájali. A práve teraz ťa proste chcem niekam uniesť a mať
iba pre seba."
Zasmejem sa. „Máte ma pre seba na celý život, pán Grey."
„To veľmi rád počujem, pani Greyová."
„Ach, tu ste! Vy dve hrdličky."
V duchu zastonám... objavila nás Graceina matka.
„Christian, miláčik - ešte jeden tanec s babičkou?"
Christian nepatrne zomkne pery. „Iste, babi."
„A ty, prekrásna Anastasia, choď a poteš starého pána - zatancuj
si s Theom."
„Kto je Theo, pani Trevelyanová?"
„Predsa dedko Trevelyan. A myslím, že mi môžeš hovoriť babič-
ka. Teraz, keď budete vy dvaja musieť vážne popracovať na mojich
pravnúčatách. Už tu veľmi dlho nebudem," potmehúdsky sa na nás
usmeje.
Christian len zdesene zažmurká. „Poď, babička," vyzýva ju, náh-
livo ju berie za ruku a odvádza k tanečnému parketu. Ešte sa na mňa
obzrie a namrzene prevráti oči. „Neskôr, bejby."
Keď si razím cestu k pánovi Trevelyanovi, odchytáva ma José.
18
„Nie, nechcem ťa žiadať o ďalší tanec. Mám ten dojem, že som si

už tak urval dosť tvojho času na parkete... ale, myslím to vážne, Ana.
Budem tu pre teba... keby si potrebovala."
„Ďakujem, José. Si skvelý kamarát."
„Myslím to vážne," povie a jeho tmavé oči zahoria úprimnosťou.
„Ja viem, že áno. A ďakujem ti za to, José. Ale ak teraz dovolíš -
mám rande s istým starým pánom."
Nechápavo vytiahne obočie.
„Christianov dedko," upresňujem.
Zazubí sa. „Tak to ti prajem veľa šťastia, Annie. Veľa šťastia vo
všetkom."
„Vďaka, José."
Dotancovala som s Christianovým šarmantným dedkom a teraz stojím

vo francúzskych dverách a sledujem, ako nad Seattlom zvoľna klesá
slnko a vrhá pritom oranžové a akvamarínové odtiene po celom zálive.
„Tak poď už," poháňa ma Christian.
„Ešte sa musím prezliecť." Zvieram jeho dlaň v úmysle ho tými
dverami vtiahnuť dovnútra a potom aj hore. Nechápavo sa zamračí
a zarazí ma tým, že ma zľahka zatiahne za ruku.
„Myslela som, že si mi tie šaty chcel vyzliekať ty," vysvetľujem.
Rozžiaria sa mu oči.
„Presne tak," roztiahne kútiky v necudnom úsmeve. „Ale nebu-
dem ťa vyzliekať tu. To by sme odtiaľto neodišli ani za... čo ja viem..."
Mávne svojou dlhoprstou rukou a necháva tú vetu nedokončenú. Jej
význam je ale úplne jasný.
Zapýrená ho púšťam.
„A tie vlasy si nerozpúšťaj," zapradie zhlboka.
„Ale..."
„Žiadne ale, Anastasia. Vyzeráš skvostne. A chcem to byť ja, kto
ťa vyzlečie."
19
Fifty Sliades Freed
Jasné. Sústredene krčím čelo.

„Zabaľ si len oblečenie na cestu," inštruuje ma vľúdne. „Budeš ho
potrebovať. Tvoju hlavná batožinu už vzal Taylor."
„Tak dobre." Čo si to len zmyslel? Ani mi nepovedal, kam ideme.
Vlastne, mám taký pocit, že nikto nevie, že už odchádzame. Dokonca
ani Mii alebo Kate sa z neho nepodarilo nič vymámiť.
Prichádzam k mame a Kate, ktoré spolu postávajú neďaleko domu.

„Nebudem sa prezliekať."
„Ako to?" Čuduje sa mama.
„Christian si to nepraje," pokrčím ramenami, ako by to malo všet-
ko vysvetliť. Mama okamžite vytiahne obočie.
„Poslušnosť si mu nesľubovala," upozorňuje ma taktne. Kate sa
pokúša zamaskovať svoje odfrknutie zakašľaním. Prižmúrim na ňu
oči. Kate ani mama nemajú žiadne poňatie o tom, ako veľmi sme sa
práve kvôli tomuto s Christianom pohádali. Ani si to nechcem pri-
pomínať. A ako potom ten môj Tieň trucoval... a potom ten zlý sen. Tá
spomienka je alarmujúca.
„Ja viem, mami, ale jemu sa tie šaty páčia a ja mu chcem urobiť
radosť."
Jej rysy sa uvoľňujú. Kate prevráti oči a diskrétne sa vytráca, aby
ma nechala s mamou osamote.
„Vyzeráš tak nádherne, dievčatko." Carla ma jemne potiahne za
voľný prameň vlasov a pohladí po tvári. „Som na teba taká pyšná,
zlato. Urobíš z Christiana veľmi šťastného muža." Pritiahne si ma do
náručia.
Ach, mami!
„Nemôžem uveriť tomu, ako dospelo odrazu vyzeráš. Začínaš nový
život... Len si zapamätaj, že muži sú z inej planéty, a budeš v pohode."
Zasmejem sa. Christian je z iného vesmíru. Keby tak tušila...
„Ďakujem, mami."
20
Pripája sa k nám Ray, vrelo sa na mamu aj na mňa usmieva.

„Urobili sme dobre, čo myslíš, Carla?" Rozjíma nahlas a z očí mu
sála pýcha. V tom čiernom smokingu a svetloružovej vestičke pôsobí
tak elegantne. Do očí sa mi tlačia slzy. Ale nie... až doteraz som to
zvládala bez nich.
„Dával si mi na ňu pozor a pomáhal jej dospieť, Ray," posťažuje
si Carla.
„A užil som si každú minútu. Bola si nevesta ako víno, Annie."
Ray mi strká ten istý prameň vlasov za ucho.
„Oci..." potlačím vzlyk a on ma svojím typickým rozpačitým spô-
sobom objíme.
„A tiež z teba bude skvelá manželka, dievčatko," šepká mi priškr-
tené.
Keď ma púšťa, pridáva sa k nám Christian a stavia sa po mojom boku.
Ray mu srdečne potriasa rukou. „Dávaj pozor na moje dievčatko,
Christian."
„Presne to mám v úmysle, Ray. Carla." Pokynie Rayovi hlavou
a pobozká mamu.
Zvyšok svadobčanov sa medzitým sformoval do uličky, ktorou
musíme prejsť cestou k priečeliu domu.
„Pripravená?" pýta sa ma Christian.
„Áno."
Berie ma za ruku a vedie uličkou, zatiaľ čo naši hostia na nás
pokrikujú svoje gratulácie, prajú nám veľa šťastia a zasypávajú nás
ryžovými zrnkami. Na konci toho špaliera na nás čakajú Carrick
s Grace a obaja nás objímajú a bozkávajú. Grace je opäť dojatá, keď sa
s nimi v rýchlosti lúčime.
Taylor už čaká, aby nás bleskovo naložil do velkého audi. Ešte keď
mi Christian drží dvere, hádžem svoju kyticu bielych a ružových ruží
do davu mladých žien, ktoré sa na to chvatne zhromaždili. Nad hlavu
ju triumfálne dvíha Mia a smeje sa od ucha k uchu.
21
Fifty Sliades Freed
So smiechom nasadám do auta, pred očami Miin neohrozený vý-

pad, a Christian sa zohne, aby sa postaral o spodný lem mojich šiat.
Ked som bezpečne vo vnútri, lúči sa s davom vonku.
Taylor mu potom otvára dvere. „Gratulujem, pane."
„Ďakujem, Taylor," odpovedá Christian, keď sa usádza vedľa mňa.
Taylor sa rozbieha a naše auto zozadu zdobí ryžový dážď. Chris-
tian si berie moju ruku a bozkáva hánky mojich prstov.
„Cítite sa dobre, pani Greyová?"
„Priam výborne, pán Grey. Kam to ideme?"
„Na Sea-Tac," oznamuje mi jednoducho a nasadzuje úsmev sfingy.
Hmm... čo má za lubom?
Taylor nemieri k odletovému terminálu, ako som predpokladala,
namiesto toho prechádza cez bezpečnostnú bránu a zachádza priamo
na letiskovú plochu. Čože? A potom to uvidím - Christianove lietad-
lo... na ktorého trupe je velkými modrými písmenami namaľované
Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
„Nehovor, že už zase zneužiješ majetok spoločnosti!"
„Ja práve dúfam, že áno, Anastasia," škerí sa.
Taylor zastavuje pri päte schodov vedúcich do lietadla a vyska-
kuje z auta, aby otvoril Christianovi. Rýchlo sa na niečom doha-
dujú a potom už Christian otvára moje dvere - a namiesto toho,
aby ukročil, aby som mala dosť miesta na vystupovanie, skláňa sa
a dvíha ma.
Počkať?! „Čo to robíš?" vykríknem.
„Prenášam ťa cez prah," povie jednoducho.
„Aha." Nemal by to náhodou byť prah domova?
Bez námahy ma vynáša hore schodmi a za nami nasleduje Tay-
lor s mojím príručným kufríkom. Necháva ho stáť na prahu lietadla
a mizne späť dole k audi. Vnútri lietadla spoznávam Stephana, Chris-
tianovho pilota v uniforme.
„Vitajte na palube, pane, pani Greyová," usmeje sa.
22
Christian ma postaví na zem a podáva Stephanovi ruku. Za ním

stojí tmavovlasá žena, ktorá môže mať tak kolko? Niečo vyše tridsať?
Tiež je v uniforme.
„Obom vám gratulujem," pokračuje Stephan.
„Ďakujeme, Stephan. Anastasia, Stephana už poznáš. Dnes je to
náš kapitán, a toto je jeho prvá pilotka Beighleyová."
Prvá pilotka pri Christianovom príhovore sčervená a žmurká ako
o život. Mám nutkanie na ňu prevrátiť oči. Ďalšia samica dočista
uchvátená mojím nebezpečne krásnym manželom.
„Teší ma, že vás spoznávam," rozplýva sa Beighleyová a ešte viac
sa zapýri. Vľúdne sa na ňu usmejem. Koniec koncov - Christian je
môj.
„Už ste prešli všetky kontroly?" pýta sa ich oboch Christian, zatiaľ
čo ja sa rozhliadam po palube lietadla. Interiéru dominuje svetlé
drevo javora a svetlobéžová koža. Je to veľmi príjemné. Na druhom
konci kabíny stojí ďalšia žena v uniforme - veľmi pekná brunetka.
„Už máme povolenie. A počasie je dobré odtiaľto až do Bostonu."
Do Bostonu?
„Nejaké turbulencie?"
„Až k Bostonu nie. Ale nad Shannonom je zrážkový front, ten by
nám mohol trochu podkúriť."
Shannon? Ten v Írsku?
„Rozumiem. No, dúfam, že toto všetko prespíme," poznamená
Christian nevzrušene.
Prespíme?
„Tak my ideme na to, pane," prednáša Stephan. „A vás ponecháme
v odbornej starostlivosti Natalie, vašej letušky."
Christian pozrie jej smerom a zľahka sa zamračí, ale späť k Step-
hanovi sa už otáča s úsmevom.
„Výborne," prehodí. Berie ma za ruku a odvádza k jednému z pre-
pychových kožených sedadiel. Musí ich tu dohromady byť tak dvanásť.
23
Fifty Sliades Freed
„Posaď sa," nabáda ma, zatiaľ čo si vyzlieka sako a rozopína ves-

tu zo strieborného brokátu. Sedíme na dvoch jednotlivých sedadlách
umiestnených čelom k sebe, s malým, vysoko lešteným stolíkom me-
dzi nami.
„Vitajte na palube, pane, madam, gratulujem vám." Pristupuje
k nám Natalie a ponúka nám pohárik ružového šampanského.
„Ďakujeme," prehodí Christian. Ona sa na nás zdvorilo usmeje
a odchádza do kuchynky.
„Tak na náš šťastný manželský život, Anastasia." Christian dvíha
svoj pohárik k mojej a štrngá si. Šampanské je výborné.
„Bollinger?" Odhadujem.
„Presne tak."
„Keď som ho pila prvýkrát, bolo to z čajových šálok," usmejem sa.
„Ten deň si pamätám veľmi dobre. Tvoja promócia."
„Kam teda letíme?" Vyzvedám, neschopná naďalej potláčať svoju
zvedavosť.
„Do Shannonu," prezrádza a oči mu ožívajú vzrušením. Vyzerá
ako malý chlapec.
„Do toho v írsku?" My letíme do írska!
„Doplniť palivo," dodáva šibalsky.
„A potom?" Popoháňam ho.
Jeho úsmev sa rozširuje, zavrtí hlavou.
„Christian!"
„Londýn," prezrádza. Sústredene sa na mňa zahľadí a pokúša sa
odhadnúť moju reakciu.
Zalapám po dychu. To snáď nie je možné. Tak nejako som si hovo-
rila, že možno ideme do Aspenu, alebo do New Yorku, alebo možno
do Karibiku. Ťažko tomu dokážem uveriť. Pozrieť sa do Anglicka je
mojím celoživotným prianím. Akoby sa v mojom vnútri všetko rozs-
vietilo a šťastie zo mňa doslova sála.
„Potom Paríž."
24
Prosím?
„Potom juh Francúzska."
Tak počkať!
„Viem, že si vždy snívala o tom, že navštíviš Európu," povie ticho.
„A ja ti tie sny chcem plniť, Anastasia."
„Ty sám si môj splnený sen, Christian."
„Takisto aj vy, pani Greyová," zašepká.
Ach bože...
„Pripútaj sa."
Usmejem sa na neho a plním jeho príkaz.
Kým lietadlo s nami pozvoľna roluje smerom k dráhe, popíjame
šampanské a prihlúplo sa na seba usmievame. Stále tomu nemôžem
uveriť. Dvadsaťdva rokov a konečne opúšťam Spojené štáty a idem do
Európy. Čo do Európy - do Londýna!
Hneď, ako sa ocitáme vo vzduchu, Natalie nám servíruje ďalšie
šampanské a pripravuje pre nás svadobnú hostinu. A veru máme čo
jesť - údený losos nasledovaný pečenou prepelicou s gratinovanými
zemiakmi a šalátom zo zelených fazuliek, to všetko pripravené a po-
dávané nadovšetko výkonnou a schopnou Natalie.
„Dezert, pán Grey?" pýta sa Christiana.
Ten zavrtí hlavou, prstom si prejde po spodnej pere a zároveň na
mňa vrhne spýtavý pohľad - tmavý a nečitateľný.
„Nie, ďakujem," zamumlem neschopná od neho odtrhnúť oči. On
sa pousmeje a Natalie sa vytráca.
„To je dobre," zavrní. „Ja by som si totiž ako dezert dal radšej
teba."
Ale... to ako tu?
„Poď," vyzve ma, keď sa dvíha od stola a ponúka mi ruku. Odvá-
dza ma až na koniec kabíny.
„Tu je kúpeľňa," ukazuje mi malé dvere a potom ma vedie ďalej
krátkou chodbičkou a cez ďalšie dvere na jej konci.
25
Fifty Sliades Freed
To snáď nie... to je spálňa. Aj jej priestory sú ladené v odtieňoch

krémovej v kombinácii s drevom javora. Na malej manželskej posteli
sú zlaté obliečky a sivo-béžové vankúšiky. Vyzerá veľmi pohodlne.
„Napadlo mi, že by sme mohli našu svadobnú noc stráviť vo výške
desať kilometrov, Anastasia. A je to niečo, čo som ešte nikdy nerobil."
No to ma podrž... ďalšie prvýkrát. Prekvapene na neho pozerám,
srdce mi už teraz divoko búši... máme tu náš súkromný klub „Na
vrchole".
„Ale zo všetkého najskôr ti musím vyzliecť tieto úchvatné šaty."
Oči mu zahoria láskou a niečím temnejším, niečím čo milujem...
niečím čo oživuje moju vnútornú bohyňu. Berie mi to dych.
„Otoč sa." Hlas má hrubý, autoritatívny a sexi až na zbláznenie.
Ako dokáže do tých dvoch slov vložiť tolko prísľubov? Ochotne sa
mu podvoľujem a on dvíha ruky k mojim vlasom. Jemne z nich vyní-
ma jednu vlásenku po druhej, pre jeho skúsené ruky to nie je žiadny
problém. Vlasy mi v jednotlivých prameňoch padajú na ramená, po-
krývajú mi chrbát aj hruď. Snažím sa stáť pokojne a veľmi sa nevrtieť,
ale doslova dychtím po jeho dotykoch. Po takom dlhom a vyčerpáva-
júcom dni, aj keď bol vzrušujúci, ho chcem - a celého.
„Ty máš také nádherné vlasy Ana," šepká mi tesne pri uchu.
Vnímam jeho dych, hoci sa ma jeho pery ani nedotknú. Keď mám
vlasy úplne rozpustené, prehrnie mi ich prstami a zľahka mi prema-
sírujte kožu na hlave... to je skvelé... zatváram oči a vychutnávam si
tie pocity. Necháva prsty kĺzať mojimi vlasmi dole, zatiahne za ne,
zakláňa mi hlavu a odhaľuje tak moje hrdlo.
„Si moja," zavrní a potiahne ma zubami za lalôčik.
Vzdychnem.
„Ššš," napomína ma. Zhŕňa mi vlasy na hruď a prstom obkresľuje
líniu môjho chrbta medzi oboma ramenami pozdĺž lemu šiat. Od ne-
dočkavosti sa zavrtím. Tlačí mi nežný bozk na chrbát, tesne nad prvý
gombík zapínania.
26
„Si taká krásna," vydýchne a zručne ho rozopne. „Dnes si zo mňa

urobila najšťastnejšieho muža na zemi." Nekonečne pomaly rozopína
aj všetky ostatné. „Ja ťa tak ľúbim..." Jednotlivými bozkami si znač-
kuje cestu od môjho krku až k plecu. A do toho hundre: „Ja ťa... tak
veľmi... chcem. Už aby som... bol... v tebe. Si... moja."
Každé z tých slov je ako dávka drogy. Privieram oči a zakláňam
hlavu, aby mal lepší prístup k môjmu krku, a zvoľna prepadám moc-
nému kúzlu, ktorým vládne Christian Grey, môj manžel.
„Moja," zašepká znova. Stiahne mi šaty dole po pažiach, až sa mi rozp-
restrú pri nohách ako nadýchaný oblak slonovinového hodvábu a čipky.
„Otoč sa," vyzýva ma zrazu nejako zhrubnuto. Keď to urobím, za-
lapá po dychu.
Na sebe mám obtiahnutý sýtoružový korzet, podväzkový pás la-
diaci s čipkovanými nohavičkami a biele hodvábne pančuchy. Chris-
tian nenásytne putuje očami po mojom tele, ale nehovorí nič. Len sa
na mňa pozerá, oči doširoka roztvorené túžbou.
„Páči?" zašepkám, vedomá si toho, že sa mi do tváre hrnie krv.
„Viac ako len to, bejby. Vyzeráš úchvatne. Chyť sa ma." Podáva mi
ruku a ja ho chytím a vystupujem von zo šiat.
„Nevrť sa," zamručí, a bez toho, aby zo mňa spustil tmavnúci po-
hľad, obkresľuje prostredníkom líniu korzetu, končiaceho nad moji-
mi prsiami. Tají sa mi dych. Ešte raz tú cestu po mojej hrudi opaku-
je, bruško jeho provokujúceho prsta mi spôsobuje mrazenie pozdĺž
chrbtice. Potom ustane a zakrúži ukazovákom vo vzduchu, čím mi
dáva najavo, že chce, aby som sa otočila.
Práve teraz by som pre neho urobila čokoľvek.
„Stoj," povie. Stojím čelom k posteli a k nemu chrbtom. Jednu
ruku mi ovíja okolo pása a priťahuje ma k sebe, tvárou sa mi tlačí ku
krku. Jemne berie moje prsia do dlaní, pohráva sa s nimi, palcami
krúži okolo bradaviek, takže sa vztyčujú proti látke korzetu.
„Moja," vydýchne.
27
Fifty Sliades Freed
„Tvoja," uisťujem ho.

Ponecháva prsia ich osudu a rukami zamieri cez moje brucho až na
stehná, palcami sa pritom otrie o moje lono. Potlačím zakvílenie. Prsta-
mi preskúmava vpredu obidva moje podväzky a s obvyklou zručnosťou
ich odopína od pančúch. Dlaňami potom putuje k môjmu zadku.
„Moja," zopakuje a roztiahne na nich prsty, končekom ktorých
dovoľuje sklznuť až do môjho lona.
„Ach."
„Ticho." Posúva ruky nižšie, na zadnú stranu mojich stehien, aby
aj tam odopol podväzky.
Skláňa sa a sťahuje prikrývku z postele. „Posaď sa."
Vyhoviem mu, som plne v jeho moci, a on si kľakne k mojim
nohám a zľahka mi dáva dole biele svadobné črievičky od Jimmyho
Choo. Potom siahne po vrchnom okraji mojej ľavej pančuchy a po-
maly ju vyzlieka, pričom ma palcami láska po koži... Bože. To isté
potom opakuje aj na druhej nohe.
„Akoby som si rozbaľoval vianočný darček," žmurkne na mňa
s úsmevom cez dlhé tmavé mihalnice.
„Darček, ktorý ti už patril..."
Nesúhlasne sa zamračí. „Ale nie, bejby. Naozaj mi patrí až teraz."
„Christian, patrím tí od chvíle, kedy som povedala áno." Pred-
kláňam sa a beriem do dlaní jeho milovanú tvár. „Som tvoja. A vždy
budem, manžel môj. A teraz - mám ten dojem, že máš na sebe príliš
veľa oblečenia. „Zohnem sa, aby som ho pobozkala, a on sa odrazu
vztýči, kradne si moje pery a v rukách zviera moju tvár, prsty mi za-
plieta do vlasov.
„Ach, Ana," vydýchne. „Moja Ana." A znova si podmaňuje moje
pery, jeho jazyk si presvedčivo nárokuje moje ústa.
„Oblečenie," zašepkám. Náš dych sa vzájomne mieša, keď mu sťa-
hujem vestu a on sa z nej vyvlieka, pričom ma na okamih púšťa. Po-
tom ale zaváha, díva sa na mňa, oči široko otvorené, chtivé.
28
„Dovoľ mi to, prosím." Môj hlas je tichý a veľavravný. Chcem si ho

vyzliecť, môjho manžela, svojho Tieňa.
Dosadá späť na päty a ja v predklone beriem do ruky jeho kra-
vatu - tú striebornú, moju obľúbenú - a pomaly mu ju rozväzu-
jem a dávam dole. Dvíha bradu, aby mi uľahčil prístup k vrchnému
gombíku bielej košele; keď je rozopnutý, presúvam sa k manžetám.
Má ich zopnuté platinovými kamienkami, na ktorých sú vyryté vzá-
jomne prepletené písmenká A a C - to bol môj svadobný darček.
Keď som hotová aj s nimi, berie si ich odo mňa a zatvára ich do
dlane. Tú zovretú päsť potom pobozká a jej obsah si schováva do
vrecka nohavíc.
„Pán Grey, vy ste ale romantik."
„Pre vás, pani Greyová - srdce a kvety. Už navždy."
Dvíham mu ruku a prikladám pery k jeho jednoduchému plati-
novému snubnému prstienku, sledujem ho pritom skrz mihalnice.
S povzdychom zatvára oči.
„Ana..." Moje meno mu splýva z pier ako nejaká modlitba.
Siaham na druhý gombík košele a napodobňujem ho tak, že mu
za každým ďalším rozopnutým vtlačím letmý bozk na hruď a do toho
šepkám: „Som... s tebou... taká... šťastná... Ľúbim... ťa..."
Zastoná a jedným svižným pohybom ma berie okolo pása, presú-
va ma ďalej na posteľ a sám ma do nej nasleduje. Jeho pery sa znova
ocitajú na mojich, ruky mi ovíja okolo hlavy, drží ma, kým si naše ja-
zyky vzájomne vyznávajú lásku. Zrazu si Christian sadá a zanecháva
ma bez dychu a roztúženú.
„Si taká krásna... žena moja." Spúšťa ruky dole po mojich nohách
a potom ma uchopí za ľavý členok. „Máš výstavné nohy. Chcem vy-
bozkávať každučký ich centimeter. A začnem tu. „Pritisne mi pery
k palcu a potom prejde zubami po jeho brušku. Od pása nižšie ucí-
tim známe tŕpnutie. Jazykom putuje hore po mojom vnútornom
priehlavku, zubami sklzne po hrane päty a vyššie k členku. Mäkkými
29
Fifty Sliades Freed
vlhkými bozkami si razí cestu nahor po mojom lýtku, takže sa nedoč-

kavo zavrtím.
„Pokojne, pani Greyová," varuje ma. Znenazdania ma pretáča na
brucho a plynulo pokračuje v lenivej púti po zadnej strane mojich
nôh až na stehná a ešte vyššie, kde sa zastavuje.
„Prosím..." zakňučím.
„Chcem ťa nahú," hundre a pomaly mi rozopína korzet, háčik po
háčiku. Keď leží roztvorený podo mnou, prejde mi Christian špičkou
jazyka po chrbtici.
„Christian, prosím."
„Čo by ste si priali, pani Greyová?" vyriekne mäkko tesne pri mo-
jom uchu. Takmer na mne leží... cítim ho, pevného, na svojom zadku.
„Teba."
„A ja teba, moja láska, môj život..." šepká, a skôr než sa spamä-
tám, pretáča ma na chrbát. Svižne sa postaví a jediným plynulým
pohybom sa zbavuje nohavíc aj boxeriek, takže sa nado mnou týči
v celej svojej nahote a veľkosti. Malá kajuta je zatienená jeho oslnivou
krásou, zapĺňa ju jeho vášeň a túžba po mne. Skláňa sa, vyzlieka mi
nohavičky a prezerá si ma.
„Moja," zavrní.
„Prosím," skuhrám a on sa usmeje... tým necudným, nemrav-
ným, zvodným úsmevom, takým typickým pre môjho Tieňa.
Vkráda sa späť na posteľ a tentoraz mi bozkáva pravú nohu... až
sa očitá v mojom lone. Roztvára mi nohy.
„...žena moja," utrúsi a potom už ma tam bozkáva. Zatváram oči
a odovzdávam sa jeho Bože-takému-vynaliezavému jazyku. Prsty
mám zaťaté v jeho vlasoch a boky sa mi vlnia a krúžia, sú otrokmi
jeho rytmu, až sa vzpínajú nad tou nevelkou posteľou. Chytá ma za
ne, aby ma upokojil, ale inak neprestáva s tým znamenitým mučením.
Som blízko, tak blízko.
„Christian," zanariekam.
30
„Ešte nie," vydýchne a posúva sa nahor po mojom tele, špičku

jazyka mi ponára do pupku.
„Nie!" Zaprotestujem. Dočerta! Na bruchu ucítim jeho úsmev
a on pokračuje vyššie.
„Taká nedočkavá, pani Greyová. Než dosadneme na Emerald Isle,
máme času dosť. „S posvätnou úctou bozkáva moje prsia, ľavú bra-
davku vťahuje medzi pery. Bez toho aby ju pustil, dvíha ku mne zrak,
jeho oči sú temné ako tropická búrka.
...úplne som zabudla. Tá Európa!
„Muž môj, ja ťa chcem. Prosím."
Presúva sa nado mňa a opretý o lakte vlastným telom prekrýva
to moje. Špičkou svojho nosa opisuje kontúru toho môjho a ja mu
medzitým schádzam dlaňami dole po silnom, pružnom chrbte, až na
ten skvelý zadok.
„Pani Greyová... moja žena. Snažíme sa potešiť navzájom." Otiera
sa o moje pery. „Ja ťa ľúbim."
„Aj ja teba."
„Otvor oči dokorán. Chcem ich vidieť."
„Christian... ach..." zastonám, ked sa pozvoľna pohne mojím
smerom.
„Ana, ach Ana," vzdychne a začína sa hýbať.
„Čo si dopekla myslíš, že robíš?" Zakričí a tým ma vytrhne z toho

nadmieru príjemného snívania. Stojí pri nohách môjho ležadla a čas-
tuje ma rozzúreným pohľadom, celý mokrý a krásny.
Čo som akože urobila? Ale nie... veď ja ležím na chrbte... Doparo-
ma, on je naštvaný. No zbohom. Poriadne naštvaný.
Kapitola 2
V tej chvíli som prebudená a môj erotický sen akoby ani nebol.
„Ležala som na bruchu. Musela som sa v spánku otočiť," šepkám
v chabej sebaobrane.
Z očí mu šľahajú blesky. Ohýba sa, chytá vrchný diel mojich pla-
viek zo svojho ležadla a hádže ho po mne.
„Obleč sa!" zasyčí.
„Christian, nikto sa nepozerá."
„Pozerá. Ver mi. Som si istý, že si Taylor a jeho chlapi tú šou ná-
ramne užívajú!" Vrčí.
A do hája! Prečo na nich stále zabúdam? V panike si chytám prsia
do dlaní, aby som ich schovala. Odvtedy, čo bola na Charlie Tango spá-
chaná tá sabotáž, sme nepretržite pod dohľadom tej prekliatej ochranky.
„Presne tak!" precedí Christian. „A nezabúdaj, že si ťa tiež môže
odfotiť kdejaký úbohý poondiaty paparazzi. To chceš byť zase na ti-
tulnej strane Starí Tentoraz nahá?"
Dočerta! Paparazzovia! Ked si ten top prudko a veľmi neohraba-
ne navliekam, cítim, ako sa mi vytráca krv z tváre. Celá sa chvejem.
V pamäti sa mi objavuje nevítaná spomienka na to, ako obliehali SIP
32
po tom, čo unikla tá informácia o našom zasnúbení - tiež súčasť ba-

líka Christiana Greya.
„Ľaddition!" zašteká Christian na okoloidúcu servírku. „Odchá-
dzame," oznamuje mi vzápätí.
„To ako hned?"
„Iste. Hneď."
A do hája, teraz sa s ním neradno dohadovať.
Naťahuje si šortky a sivé tričko, hoci mu z plaviek ešte kvapká
voda. Za okamih sa vracia servírka s jeho kreditnou kartou a účtom.
Neochotne si navliekam tyrkysové letné šaty a obúvam žabky. Keď
je servírka preč, berie si tú svoju knihu, BlackBerry, a maskuje nahne-
vaný výraz za letecké zrkadlovky. Od napätia a hnevu doslova vibruje.
Až ma pichne pri srdci. Každá ženská na tejto pláži je hore bez - zas
taký zločin to nie je. Skôr som vyzerala čudne s plavkami, než bez
nich. V duchu si povzdychnem a už teraz je vo mne malá dušička.
Myslela som, že to Christian vezme ako vtip... alebo tak akosi... lenže
vyzerá to, že sa jeho zmysel pre humor niekam vyparil.
„Prosím, nehnevaj sa na mňa," zašepkám, keď si od neho beriem
jeho knihu, BlackBerry, a ukladám si ju do batôžka.
„Na to už je dosť neskoro," povie ticho - až príliš ticho. „Poď."
Berie ma za ruku a dáva signál Taylorovi a jeho dvom kolegom z fran-
cúzskej ochranky, Philippovi a Gastonovi, ktorí sú nejakou podivnou
zhodou náhod identickými dvojčatami. Celú dobu nás aj všetkých
ostatných na pláži trpezlivo sledovali z hotelovej terasy. Prečo na nich
stále zabúdam? Ako to? Aj Taylor má za tými tmavými okuliarmi ka-
menný výraz. No to ma podrž, on sa na mňa tiež hnevá. Ešte stále si
nemôžem zvyknúť, že ho vídam tak neformálne oblečeného, v šort-
kách a čiernom tričku s golierom.
Christian ma vedie späť do hotela, cez vstupnú halu a von na uli-
cu. Je zamlknutý, zamyslený a mrzutý, a to všetko je moja vina. Taylor
a jeho chlapi sú ako náš tieň.
33
Fifty Sliades Freed
„Kam to ideme?" pýtam sa váhavo s pohľadom upretým na jeho

profil.
„Naspäť na loď." Ani sa na mňa nepozrie.
Stratila som pojem o čase. Bude tak okolo piatej alebo šiestej po-
poludní. Keď prichádzame na nábrežie, Christian ma vedie rovno
k pontónu, pri ktorom sa hojdá motorový čln a vodný skúter z Fair
Lady. Kým Christian odviaže skúter, podávam Taylorovi batoh. Ner-
vózne po ňom strelím pohľadom, ale on, rovnako ako Christian, ne-
dáva najavo vôbec nič. Keď si pomyslím, čo predtým videl na pláži,
sčervenám.
„Tu máte, pani Greyová." Taylor mi podáva záchrannú vestu z mo-
torového člna a ja si ju svedomito nasadzujem. Prečo som jediná, kto
ju musí mať na sebe? Christian s Taylorom si vymieňajú významné
pohľady. Ježiš, to je naštvaný aj na Taylora? Christian potom kontro-
luje pásy na mojej veste - prostredný uťahuje najtesnejšie ako sa dá.
„Teraz je to v poriadku," zabručí mrzuto a opäť sa vyhýba pohľadu
do mojich očí. Doparoma.
Ladne nasadá na vodný skúter a podáva mi ruku, aby som si
k nemu prisadla. Pevne ho za ňu chytím a darí sa mi prehodiť nohu
cez sedadlo za ním bez toho, aby som sa zrútila do mora. Taylor
a dvojčatá medzitým nasadajú do motorového člna. Christian odráža
skúter od móla a ten sa zľahka rozkýva v ústrety prístavným vodám.
„Drž sa," prikazuje mi a ja ho obopnem rukami. Túto časť mám na
jazde na vodnom skútri najradšej. Pevne Christiana objímam, tlačím
mu nos medzi lopatky a pritom žasnem nad tým, že boli časy, kedy
by mi nedovolil sa ho takto dotýkať. A vonia tak krásne... sám sebou
a morom. Odpustíš mi to, Christian, prosím?
Cítim, ako sa podo mnou napne. „No tak," napomína ma už mier-
nejšie. Dávam mu pusu na chrbát a zľahka si o neho opieram tvár.
Zahľadím sa späť k mólu, kde sa zhromaždilo zopár dovolenkárov,
aby sledovalo naše predstavenie.
34
Christian otáča kľúčikom a motor poslušne naskočí. Jediným oto-

čením plynu potom docieli to, že skúter vyráža vpred chladnými tem-
nými vodami kotviska a ďalej do srdca prístavu, smerom k Fair Lady.
Pritisnem sa k nemu ešte viac. Milujem to - je to také vzrušujúce.
Tlačím sa k nemu, aby som sa udržala a vnímam každučký sval jeho
nakloneného trupu.
Taylor sa v motorovom člne drží po našom boku. Christian sa po
ňom obzerá a vzápätí ešte viac zrýchľuje, takže vypálime ako strela,
klžeme sa po vodnej hladine ako nejaká zručne hodená žabka. Taylor
len rezignovane krúti hlavou a mieri priamo k jachte, zatiaľ čo Chris-
tian okolo nej presviští a vyráža s nami na šíre more.
Zasypáva nás morská vodná triešť, teplý vzduch mi šľahá do tváre
a divoko za mnou metá môj chvost. Pôsobí to ako ventil. Možno, že
vzrušenie z tej jazdy rozptýli Christianovu zlú náladu. Nevidím mu
síce do tváre, ale myslím, že si to užíva - vyzerá bezstarostne a pre
zmenu sa zase raz správa primerane svojmu veku.
Vyvezie nás v obrovskom polkruhu, takže vidím celé pobrežie -
lode v prístave, mozaiku žltých, bielych a pieskovo sfarbených kance-
lárií a apartmánov, a za nimi rozoklané pohorie. Pôsobí to chaoticky
- nie ako tie pravidelne zoradené bloky domov, na ktoré som zvyk-
nutá - ale zároveň malebne. Christian sa po mne dozadu obzrie a ja
uvidím nepatrný úsmev, ktorý mu pohráva na perách.
„Ešte raz?" Vykríkne cez hukot motora.
Nadšene prikývnem. Úsmev, ktorým mi na to odpovie, je oslnivý.
Pridáva plyn a znovu zrýchľuje okolo Fair Lady až na voľné more...
myslím, že je mi odpustené.
„Opálila si sa," konštatuje Christian mierne, keď mi rozopína zá-

chrannú vestu. Trochu znepokojená sa snažím odhadnúť jeho náladu.
Sme na palube jachty a vedľa nás ticho postáva jeden zo stewardov
a čaká na moju vestu. Christian mu ju podáva.
35
Fifty Sliades Freed
„Bude to všetko, pane?" pýta sa ten mladý muž. Páči sa mi jeho

francúzsky prízvuk. Christian sa zahľadí na mňa, dáva si dole slnečné
okuliare a strká si ich za lem trička pri krku.
„Dala by si si pohárik?" zisťuje.
„Potrebujem ho?"
Nakláňa hlavu nabok. „Prečo to hovoríš?" čuduje sa mäkko.
„Ty vieš prečo."
Pozoruje ma, ako keby v duchu niečo zvažoval.
No teda, o čom asi premýšľa?
„Dva giny s tonikom, prosím. A nejaké oriešky a olivy," diktuje
stewardovi, ktorý prikývne a rýchlo mizne.
„Ty si myslíš, že ťa potrestám?" prehodí Christian medovo.
„Chcel by si?"
„To si píš."
„Ako?"
„Niečo už vymyslím. Možno, až to dopiješ..." Toto už je zmyselná
hrozba. Nasucho prežriem a moja vnútorná bohyňa na mňa zažmur-
ká zo svojho ležadla. Okolo krku má rozprestretú striebornú odrazku,
z ktorej sa snaží chytiť bronz.
Christian krátko sťahuje obočie.
„A ty by si chcela?"
Ako to vie? „Ide o to," zamumlem, celá červená.
„O čo?" Vidím, ako sa mu na perách mihne úsmev.
„Či mi chceš ublížiť, alebo nie."
Teraz sa mu naopak ústa sťahujú do tvrdej priamky a všetok hu-
mor upadá do zabudnutia. Zohne sa a pobozká ma na čelo.
„Anastasia, si moja žena, nie sub. Nechcem ti ubližovať. To už
by si mala v tejto dobe vedieť. Len... len si nedávaj dole šaty na ve-
rejnosti. Nestojím o to vidieť ťa nahú na fotkách v bulvári. Ani ty
o to nestojíš a som si absolútne istý, že o to nestojí ani tvoja mama
a Ray."
36
Ray! Do hája, toho by kleplo. Čo mi to len napadlo? V duchu si za

to nadávam do hlupani.
Prichádza steward s našimi nápojmi a dobrotami a kladie ich na
stôl z teakového dreva.
„Posaď sa," vyzýva ma Christian. Poslúchnem ho a sadám si do re-
žisérskeho kresielka. Prisadne si ku mne a podáva mi gin s tonikom.
„Na zdravie, pani Greyová."
„Na zdravie, pán Grey." Dávam si vítaný dúšok. Je chladivý, la-
hodný, tak akurát na zahnanie pálčivého smädu. Keď zdvihnem oči
k Christian ovi, zisťujem, že ma sústredene sleduje a nedá sa vôbec
odhadnúť, akú má náladu. Je to ubíjajúce... nedokážem posúdiť, či je
na mňa ešte stále naštvaný. Preto nasadzujem svoju osvedčenú rozp-
tyľovaciu techniku.
„Komu vlastne patrí táto loď?" nadhodím.
„Jednému britskému šľachticovi. Sirovi Tomuto-či-Tamtomu.
Jeho pradedo si otvoril obchod s potravinami. Jeho dcéra si vzala jed-
ného z európskych korunných princov."
Aha... „Multimilionár?"
Christian sa zrazu zatvári obozretne. „Tak nejako."
„Ako ty," zamručím.
„Pravdaže."
Hmm...
„A ako ty," prednáša šeptom a strká si do úst olivu. Zrýchlene
zažmurkám... v mysli sa mi zjavuje Christian v smokingu a v tej strie-
bornej veste... jeho oči sálajú úprimnosťou, keď ich na mňa upieral
počas nášho svadobného sľubu...
„Všetko, čo patrí mne, teraz patrí aj tebe," citoval spamäti jasným
a zvučným hlasom.
Všetko moje? Pri všetkých svätých. „Je to divné. Nemať nič a zra-
zu..." mávnem rukou, aby som poukázala na ten luxus, čo nás obklo-
puje, „...všetko."
37
Fifty Sliades Freed
„Na to si zvykneš," ubezpečuje ma povzbudivo.

„Ja si práve myslím, že si na to nikdy nezvyknem."
Na palube sa objavuje Taylor. „Pane, máte hovor." Christian sa
zamračí, ale podávaný BlackBerry prijíma.
„Grey," vyštekne a dvíha sa, aby prešiel na čelo lode.
Zadívam sa na otvorené more, vypustím Christianov rozhovor
s Ros - predpokladám - jeho najbližšou spolupracovníčkou. Som bo-
hatá... nechutne bohatá. A neurobila som pre to vôbec nič... proste
som si vzala bohatého muža. Až sa zachvejem, keď si vybavím, čo sa
pretriasalo pred svadbou. Bola to nedeľa, deň po Christianových na-
rodeninách, sedeli sme v kuchyni a vychutnávali si pokojné raňajky...
všetci. Elliot, Kate, Grace a ja sme sa bavili o výhodách, ktoré ponúka
šunka oproti párkom, zatiaľ čo Carrick a Christian si čítali nedeľné
noviny...
„Pozrite sa na toto!" Vykríkne Mia a otáča svoj notebook na kuchyn-

skom stole monitorom k nám. „Na stránkach Seattleského sliediča je
bulvárny článok o tom, že si sa zasnúbil, Christian."
„Už?" čuduje sa Grace. A potom sťahuje pery, keď jej napadne ne-
jaká očividne nepríjemná myšlienka. Christian krčí obočie.
Mia začína čítať nahlas:
„Donieslo sa nám, že najžiadanejšieho seattleského podnikate-
ľa, toho Christiana Greya, konečne nejaká ulovila a že už im znejú
svadobné zvony. Lenže, kto je tá šťastná dáma? Náš sliedič ju vyslie-
di. Stavme sa, že práve teraz číta tú naj zamotanej šiu predmanželskú
zmluvu."
Mia sa zasmeje... ale potom zrazu stíchne, keď ju Christian prešpi-
kuje pohľadom. Miestnosť upadá do ticha a atmosféra v Greyovskej
kuchyni odrazu klesá pod bod mrazu.
38
To snáď nie! Predmanželská zmluva?! Na tú som vôbec nepomys-

lela. Sťažka prehltnem a cítim, ako mi mizne krv z tváre. Prosím, ne-
mohla by som vsiaknuť do podlahy? Hneď! Christian sa nervózne za-
hniezdi na stoličke a ja k nemu vrhám úzkostný pohľad.
„Nie," naznačuje mi ústami.
„Christian," oslovuje ho Carrick zmierlivo.
„Nemienim sa o tom znova baviť," osopí sa na neho Christian. Car-
rick po mne strelí nervóznym pohľadom a otvára ústa, že niečo povie.
„Žiadna zmluva!" To už Christian skoro vykríkne, potom sa za-
mračený vracia k novinám a všetkých okolo stola ostentatívne igno-
ruje. Tí chvíľu behajú pohľadmi medzi mnou a ním... a potom zrazu
nevedia kam s očami.
„Christian," ozvem sa ticho. „Podpíšem všetko, čo budeš ty a pán
Grey chcieť." Ježiš, nebolo by to po prvýkrát, čo by som mu niečo
podpísala. Christian dvíha pohľad a hnevlivo ho do mňa zapichuje.
„Nie!" zašteká. A ja znovu blednem.
„Je to pre tvoju ochranu," zamumlem.
„Christian, Ana - myslím, že toto by ste mali prebrať medzi štyr-
mi očami," nabáda nás Grace mierne. Vzápätí počastuje významným
pohľadom aj Carricka s Miou. No to ma podrž, vyzerá to, že aj oni
majú problém.
„Neber si to osobne, Ana," chlácholí ma Christianov otec. „A pro-
sím ťa, hovor mi Carrick."
Christian naňho zúži chladný pohľad a mne sa zviera srdce. Dopa-
roma... on je fakt vytočený.
Všetci sa púšťajú do živej konverzácie, okrem Mii a Kate, ktoré sa
chvatne dvíhajú, aby upratali stôl.
„Ja teda rozhodne dávam prednosť párkom," zvolá Elliot.
Spúšťam pohľad k svojim prepleteným prstom. Dúfam, že si pán
a pani Greyovci nemyslia, že som nejaká zlatokopka. Christian sa na-
ťahuje, aby mi v dlani stisol obe ruky.
39
Fifty Sliades Freed
„Prestaň s tým."
Ako to, že vie, na čo myslím?
„Otca ignoruj," povie tak, aby som ho počula len ja. „V skutoč-
nosti ho žerie tá záležitosť s Elenou. Všetky tie reči boli namierené na
mňa. Keby tak mama udržala jazyk za zubami..."
Viem, že je ešte stále deprimovaný po tom „rozhovore", ktorý vie-
dol v noci s Carrickom o Elene.
„On má pravdu, Christian. Si veľmi bohatý a ja do nášho manžels-
tva neprinášam nič okrem dlhov zo študentskej pôžičky."
Christian ma počastuje neradostným pohľadom „Anastasia, ak
ma opustíš, tak si rovno môžeš zobrať všetko. Raz už si odišla. Viem,
aké to je."
„To bolo niečo iné," zašepkám, dojatá intenzitou jeho tvrdenia.
„Ale... možno budeš chcieť opustiť ty mňa." Z tej myšlienky na mňa
idú mdloby.
Odfrkne si a v hranom znechutení zakrúti hlavou.
„Christian, ved vieš, mohla by som urobiť niečo naozaj hlúpe -
a ty..." znovu klesnem pohľadom ku svojim zopätým rukám, zmoc-
ňuje sa ma boľavý smútok, ani nie som schopná dokončiť vetu. Prísť
o Christiana...
„Prestaň. Prestaň s tým. Hneď. Táto téma je uzavretá, Ana. Už sa o tom
nebudeme baviť. Žiadna predmanželská zmluva. Ani teraz, ani inokedy."
Obzvlášť významným pohľadom ma v tejto veci umlčuje. Potom sa otáča
na Grace. „Mami," nadhodí. „Mohli by sme mať svadbu tu?"
Odvtedy sa o predmanželskej zmluve nezmienil. Skôr sa ma pri každej

príležitosti pokúšal ubezpečiť, že jeho bohatstvo... je aj moje bohatstvo.
Zachvejem sa pri pomyslení na šialené nákupné obžerstvo, ktoré ma
Christian donútil absolvovať s Caroline Actonovou - tou osobnou pre-
40
davačkou od Niemana - ked sme sa chystali na medové týždne. Len

moje bikiny stáli päťstoštyridsať dolárov. Nehovorím, sú pekné, ale fakt
- je to obscénna suma za štyri trojuholníkové kúsky látky.
„Uvidíš, že si zvykneš," prerušuje Christian tok mojich myšlienok,
keď si sadá naspäť k stolu.
„Zvyknem...?"
„Predsa na peniaze," upresňuje s očami stlpkom.
Ach, ty Tieň môj, možno časom. Posúvam smerom k nemu mištič-
ku so soleným mandľami a kešu orieškami.
„Vy ste blázon, pane," obviním ho s vážnou tvárou a ledva ju
zvládnem udržať. Skúšam náš hovor nejako odľahčiť, po tom fauxpas
s bikinami a mojom predchádzajúcom neveselom zamyslení.
Zaškerí sa. „Som blázon do teba." Berie si jednu mandľu, v očiach
sa mu pritom šibalsky zablysne, keď si pobavene vychutnáva moju
narážku. Potom si oblizne pery. „Dopi to. Ide sa do postele."
Prosím?
„Pi," rozkazuje mi a pritom mu oťažieva pohľad.
Páni, ten pohľad by sám o sebe mohol spôsobiť globálne otepľo-
vanie. Dvíham pohár s ginom a pijem do dna, ani na okamih pri-
tom neuhýbam očami. Ľahko sa mu roztvárajú pery, vidím špičku
jazyka medzi jeho zubami. Roztopašné sa na mňa usmeje. Jediným
plynulým pohybom sa dvíha a nakláňa nado mňa, rukami sa zapiera
o opierky mojej stoličky.
„A teraz ťa exemplárne potrestám. Poď. A nechoď cikať," šepká
mi do ucha.
Zalapám po dychu. Žiadne cikanie? To bude nejaká zvrhlosť. Moje
podvedomie poplašene dvíha zrak od knihy - Zobrané spisy Charlesa
Dickensa, zväzok prvý.
„Nie je to, ako si myslíš," usmieva sa a naťahuje ku mne ruku.
„Dôveruj mi." Vyzerá tak sexy a pôsobí tak úprimne. Ako by som mu
len mohla odolať?
41
Fifty Sliades Freed
„Tak dobre." Vkladám svoju dlaň do tej jeho. Je to prosté, ved by

som mu do nej vložila aj vlastný život. Čo si na mňa zase vymyslel?
Srdce mi začína od nedočkavosti divoko tĺcť.
Odvádza ma cez palubu a vedie dverami do luxusného, pre-
krásne zariadeného spoločenského salónu, odkiaľ pokračujeme
ďalej úzkou chodbou, cez jedáleň a dole po schodoch do kapitán-
skej kajuty.
Od rána tu niekto upratal a ustlal posteľ. Je to útulná miestnosť.
Má jedno okrúhle okienko na ľavej aj pravej strane lode a je vkus-
ne vybavená nábytkom z tmavého orecha. Steny sú v krémovej farbe
a obliečky v kombinácii zlatej a červenej.
Christian ma púšťa, preťahuje si tričko cez hlavu a púšťa ho na
stoličku. Vyzúva sa zo žabiek a jediným elegantným pohybom si sťa-
huje šortky aj plavky naraz. Páni. Omrzí ma vôbec niekedy pohľad na
jeho nahé telo? Je absolútne neodolateľný a celý len môj. Jeho koža je
tmavšia - tiež sa opálila - a vlasy dlhšie, voľne mu spadajú do čela.
Som to ale šťastná žena.
Berie ma za bradu, jemne na ňu zatlačí, takže púšťam spodnú
peru. Prechádza mi po nej bruškom palca.
„Tak je to lepšie." Otáča sa a prechádza k impozantnej skrini,
v ktorej má uložené oblečenie. Zo spodnej zásuvky vyťahuje dva páry
kovových pút a masku na oči.
Putá?! Tie sme ešte nikdy nepoužili. Vrhám nervózny pohľad na
posteľ. K čomu ich chce pripevniť? Obracia sa a sústredene sa na mňa
zahľadí, oči má jasné aj temné zároveň.
„Tieto veci dokážu byť dosť bolestivé. Môžu sa ti zarezať do kože,
keď sa budeš priveľmi šklbať." Zodvihne jeden pár pút. „Ale ja ich na
teba momentálne naozaj chcem použiť."
Vysychá mi v ústach.
„Pozri sa ne." S gráciou jemu vlastnou prechádza mojím smerom
a podáva mi ich. „Chceš si ich najskôr ohmatať?"
42
Sú naozaj pevné, chladný kov. Nevdojak mi napadá, že ich nikdy

nechcem nosiť naozaj.
Christian ma pozorne sleduje.
„Kde sú kľúče?" zisťujem rozochvene.
Nastavuje predo mňa otvorenú dlaň; spočíva v nej malý kovový
kľúčik. „Pasuje do oboch párov. Vlastne, do všetkých párov."
Koľko ich má? V tom muzeálnom bielizníku som žiadne nevidela.
Ukazovákom mi obkresľuje líce a putuje ním až k mojim perám.
Potom sa nahne, ako by ma chcel pobozkať.
„Chceš sa hrať?" vysloví, a všetko v mojom tele sa koncentruje
smerom dole, túžba mi zaplavuje podbruško.
„Chcem," vydýchnem.
Usmeje sa. „Dobre." A dáva mi ľahučký bozk na čelo. „Budeme
potrebovať únikové slovo."
Čože?
„Prestaň nebude stačiť, pretože to pravdepodobne povieš, ale ne-
budeš to tak myslieť." Špičkou nosa schádza dole po mojom - a je to
jediný náš dotyk.
V ušiach cítim, ako veľmi mi búši srdce. No to ma podrž... Ako
dokáže niečo také spôsobiť iba slovami?
„Nebude to bolieť. Bude to intenzívne. Veľmi intenzívne, pretože
tí nedovolím sa hýbať. Dobre?"
To znie tak... dráždivo. Počujem svoj vlastný dych. Dočerta, veď
už som celá zadýchaná. C Chvalabohu, že som za toho chlapa vydatá,
inak by to bol celkom trapas. Vnútorná bohyňa už má na sebe šaty
s flitrami a zahrieva sa, aby zatancovala rumbu. Oči mi mimovoľne
blúdia po jeho trupe až dole...
„Dobre," dostávam zo seba sotva počuteľne.
„Vyber si slovo, Ana."
Eh...?
„Únikové slovo," dodáva mäkko.
43
Fifty Sliades Freed
„Nanuk," odpovedám dýchavičné.

„Nanuk?" Poznamenáva pobavene.
„Hej."
Usmeje sa a odtiahne, aby na mňa vrhol pobavený pohľad. „Zau-
jímavá volba. Zdvihni ruky."
Urobím to a on chytá lem mojich letných šiat, dvíha ich zaň a vy-
zlečené ich odhadzuje na podlahu. Potom nastavuje dlaň a ja mu do
nej vraciam tie putá. Spoločne s maskou položí oba páry na nočný
stolík a jedným šklbnutím strháva z postele prikrývku, ktorú nechá-
va padnúť na zem.
„Otoč sa."
Obraciam sa k nemu chrbtom a on mi rozopína vrchný diel pla-
viek a púšťa ho dole.
„Zajtra to k tebe pricvaknem zošívačkou," vrčí a sťahuje mi gu-
mičku z vlasov, aby ich rozpustil. Berie si ich do hrsti a mierne za-
tiahne, takže k nemu musím cúvnuť. Až k jeho pevnej hrudi. Ku všet-
kému, čo je na ňom teraz pevné. Prerývane sa nadýchnem a on mi
nakloní hlavu a začína ma bozkávať na krku.
„Si veľmi neposlušná," šepká mi do ucha a spôsobuje mi príjemné
mrazenie po tele.
„To som," zapípam.
„Hmm. Čo s tým len urobíme?"
„Zvykneme si na to," vydýchnem. Tie jeho krotké lenivé bozky ma
privádzajú k šialenstvu. Na krku cítim, ako sa mu v úsmeve roztiahli pery.
„Ach, pani Greyová. Vy ste neskrotná optimistka."
Narovnáva sa. Berie všetky moje vlasy a starostlivo ich rozdeľuje
na tri pramene, ktoré pomaly splieta a na konci zväzuje do gumičky.
Zľahka za ten vrkoč zatiahne a skláňa sa mi k uchu. „A teraz ti dám
príučku," zavrní mi doň.
Potom sa zrazu pohne, chytá ma v páse, sprudka dosadá na posteľ
a ohýba si ma cez koleno, takže na podbrušku cítim, ako je vzrušený.
44
Jedenkrát ma capne po zadku, a to poriadne. Stihnem len vykríknuť,

ale to už ležím na chrbte a on na mňa upiera uhrančivý pohľad, oči
ako roztavené striebro. Zrejme sa urobím hneď.
„Vieš vôbec, aká si nádherná?" Končekmi prstov putuje nahor po
mojom stehne, až mi z toho zabrní... úplne všade. Bez toho, aby ma
spustil z očí, dvíha sa z postele a pripravuje si oba páry pút. Naťahuje
sa k mojej ľavej nohe a nasadzuje mi jedno želiezko na členok.
No teda?!
Dvíha mi pravú nohu a opakuje s ňou to isté - teraz mám ku kaž-
dému členku pripevnený jeden pár pút. Ešte stále nemám potuchy,
kam ich chce pripnúť.
„Posaď sa," prikazuje mi ticho a ja ho bez váhania poslúchnem.
„Teraz si objím kolená."
Prekvapene na neho zamrkám, potom ale pokrčím nohy a ovíjam
okolo nich ruky. Chmatne po mne, dvíha mi bradu, tlačí mi na pery
mäkký vlhký bozk a potom mi nasadí masku. Nevidím vôbec nič,
a všetko, čo počujem, je môj vlastný prerývaný dych a zvuk vody nará-
žajúcej do bokov jachty, ktorá sa ľahko pohojdáva na morskej hladine.
Som taká vzrušená... už teraz.
„Ako znie únikové slovo, Anastasia?"
„Nanuk."
„Dobre," chváli ma, berie ma za ľavú ruku a zapína mi putá okolo
zápästia. To isté potom robí aj s mojou pravačkou. Ľavú ruku mám
spútanú s ľavým členkom a pravú s pravým. Tak počkať, nemôžem
natiahnuť nohy!
„A teraz," vydýchne Christian, „ťa pretiahnem tak, že budeš kričať."
Čo prosím? Zalapám po dychu, lebo mi to vyráža všetok vzduch
z pľúc.
Chytí ma za obe päty a trhne nimi, takže sa zvalím dozadu na po-
steľ. Nemám inú možnosť, než nechať nohy pokrčené. Putá sa trochu
viac uťahujú, keď sa pritom napnem. Mal pravdu... je to na hranici
45
Fifty Sliades Freed
bolestivosti. Je to tak zvláštny pocit - byť spútaná a bezmocná, navyše

na lodi. Christian mi za členky roztvára nohy a ja zastonám.
Bozkáva ma na vnútornú stranu stehna a ja mám nutkanie sa vr-
tieť, lenže nemôžem. Nedokážem sa ani vzoprieť v bokoch - mám
spútané nohy. Nemôžem sa hýbať. Dočerta.
„Budeš musieť všetku tú slasť vstrebať, Anastasia. Bez pohnutia,"
hundre, keď sa kradne hore po mojom tele a svojimi bozkami pokrý-
va moju kožu pozdĺž spodného dielu bilcín. Na oboch stranách ťahá
za povrázky a tie kúsočky látky sa porúčajú. Teraz som nahá a úplne
v jeho moci. Bozkáva ma na bruchu a oštipuje okolo pupku.
„Ach..." zavzdychám. Toto teda bude sila... o niečom takom sa
mi ani nesnívalo. Jemnými štipľavým bozkami si razí cestu nahor na
moje prsia.
„Ššš..." tíši ma. „Si taká krásna, Ana."
Frustrovaná zakňučím. Za normálnych okolností by som sa te-
raz prepla v bokoch, aby som vo svojom vlastnom rytme reagovala
na jeho dotyky. Lenže sa nemôžem pohnúť. Zafňukám a zaťahám za
putá. Ich kov sa mi zarezáva do kože.
„Au!" Zanariekam ticho. Ale v skutočnosti je mi to jedno.
„Doháňaš ma k šialenstvu," obviňuje ma. „Na odplatu teraz do-
ženiem k šialenstvu ja teba." Teraz už sa týči nado mnou, svoju váhu
opiera o lakte a zameriava pozornosť na moje prsia. Hryzie ich, saje
a trie mi bradavky medzi prstami, plní, čo sľúbil. A neustáva. Ach,
prosím. Cítim, ako sa ku mne tlačí aj dole.
„Christian," zašomrem a následne vnímam na koži jeho víťazo-
slávny úsmev.
„Mal by som ťa snáď urobiť takto?" Fúkne mi proti bradavke, kto-
rá sa ešte viac zvraští. „Ty vieš, že to dokážem." Drsne ju vtiahne do
úst a ja vykríknem, rozkoš si preráža cestu z mojej hrudi priamo do
slabín. Bezmocne zamykám putami, pohltená svojimi pocitmi.
„Áno," vydýchnem zúfalo.
46
„Ale bejby... to by bolo príliš jednoduché."

„Ach - prosím."
„Ššš." Škriabe ma zubami na brade a potom si jemnými bozkami
značí cestičku až k mojim ústam. Zalapám po dychu a on ma poboz-
ká. Jazykom sa mi zručne vkráda medzi pery, ochutnáva ma, skúma,
dominuje mi. Lenže môj jazyk prijíma jeho výzvu a vychádza mu
v ústrety. Chutí po chladivom gine a Christianovi Greyovi, a vonia
morom. Chytá ma za bradu a pridržuje si ma za ňu.
„Lež pokojne, bejby. "Nechcem, aby si sa hýbala", vrní mi do tváre.
„Ale ja ťa chcem vidieť."
„Nie. Takto to bude intenzívnejšie." Mučivo pomaly sa prepí-
na v bokoch a čiastočne do mňa vstupuje. Normálne by som teraz
zdvihla panvu a išla mu naproti, lenže sa nemôžem pohnúť. A on sa
sťahuje späť.
„Ale! Christian, prosím!"
„Ešte raz?" Provokuje ma zastretým hlasom.
„Christian!"
A on sa znovu vracia, len na krajíček, a zase ustupuje, do toho ma
bozkáva a v prstoch sa pohráva s mojou bradavkou.
Príliš veľa slasti.
„Nie!"
„Chcela by si ma, Anastasia?"
„Áno," žobrem.
„Tak mi to povedz," nabáda ma, dych už má tiež zhrubnutý a zno-
vu ma trýzni - dovnútra... a von.
„Ja ťa chcem," zafňukám. „Prosím."
Počujem, ako mi ticho vzdychne pri uchu.
„Aj ma dostaneš, Anastasia."
Jeden pohyb vpred a dravo do mňa preniká. S výkrikom zakláňam
hlavu. Šklbem svojimi putami, keď sa vo mne konečne pretlačí k tomu
správnemu miestečku. A cítim len rozkoš, samú rozkoš... sladkú, bož-
47
Fifty Sliades Freed
skú agóniu... a pritom sa nemôžem pohnúť. Na chvíľu sa prestáva hý-

bať a potom zakrúži bokmi, ten pohyb vo vnútri mňa všetko spáli.
„Prečo mi vzdoruješ, Ana?"
„Christian, prestaň..."
Ignoruje moje prosíkanie a hlboko vnútri mňa ten krúživý pohyb
zopakuje, potom lenivo vycúva a zase do mňa prudko vráža.
„Povedz. Prečo?" Sykne a ja si matne uvedomujem, že má pritom
zaťaté zuby.
Niečo nezrozumiteľne zakňučím... je toho jednoducho príliš.
„Tak mi to povedz."
„Christian..."
„Ana, ja to potrebujem vedieť."
Znovu do mňa živelne preniká, tak hlboko, a ja viem, že to ne-
bude trvať dlho, ten pocit je taký intenzívny - dočista ma pohlcuje
a zároveň mi vzlína z hlbín lona do všetkých údov a ďalej, až do tých
ostrých kovových pút.
„Ja neviem!" Vykríknem. „Pretože môžem! Pretože ťa milujem!
Prosím, Christian."
Hlasno zastoná a ponára sa do mňa až po okraj, a potom znova
a znova, nemilosrdne, a ja som stratená, len skúšam nejako prijať všetku
tú slasť. Je ohromujúce... je ochromujúce... túžim po tom, aby som moh-
la prepnúť nohy a kontrolovať ten blížiaci sa orgazmus, ale nemôžem...
som bezmocná. Som jeho, len jeho, môže si so mnou robiť, čo chce... Do
očí sa mi tlačia slzy. Je to príliš silné. A nedokážem ho zastaviť. Nechcem
ho zastaviť... Chcem... Ja chcem... nie, to nie... to je proste...
„To je ono," precedí Christian. „Vnímaj to, bejby!"
A ja sa pod ním trieštim, zas a zas, stále dokola, hlasno kričím,
pretože ma ten orgazmus trhá na kusy, spaľuje ma ako nejaký ničivý
požiar, ktorý pohlcuje všetko; pohlcuje ma celú vo svojom víre a vy-
vrhuje z plameňov úplne zničenú, sa slzami na lícach a telom pulzu-
júcim v kŕči.
48
Len nejasne vnímam, že si Christian kľaká, stále v mojom vnútri,

a dvíha si ma do lona. V jednej ruke zviera moju hlavu, druhou mi
podopiera chrbát a búrlivo vrcholí, priamo vo mne, zatiaľ čo moje
útroby stravujú ďalšie a ďalšie záchvevy a následné otrasy. Je to úplne
vyčerpávajúce, je to peklo... je to raj. Je to pôžitok, ktorý sa vymkol
kontrole.
Christian mi strháva masku a bozkáva ma. Bozkáva ma na oči, na
nos, na líca. Tlačí moju tvár v dlaniach a bozkami zbiera moje slzy.
„Ja ťa milujem, pani Greyová," vydýchne. „Aj keď ma tak rozčuľu-
ješ - cítim sa s tebou taký živý." Nemám silu otvoriť ústa alebo aspoň
oči, aby som na to nejako zareagovala. Opatrne ma pokladá späť na
posteľ a sám sa dvíha.
Nemo zaprotestujem. On vstáva z postele a odomyká mi putá. Keď
som voľná, jemne mi masíruje zápästia a členky, potom sa položí ved-
ľa mňa a pritiahne si ma do náručia. Naťahujem si nohy. Ach, bože,
to je skvelý pocit. Celá sa cítim skvele. To bol, nepochybne, ten najin-
tenzívnejší orgazmus aký som kedy prežila. Hmm... Christian Grey
a jeho sex za trest.
Naozaj budem musieť hnevať častejšie.
Prebúdza ma nutkavý tlak v podbrušku. Keď otváram oči, som de-

zorientovaná. Vonku je tma. Kde som to? V Londýne? V Paríži? Aha
- na tej lodi vlastne. Cítim, ako sa hojdá a nakláňa na vlnách a po-
čujem tichý chod motorov. My plávame... To je zvláštne. Christian je
vedľa mňa a pracuje na svojom notebooku, ležérne oblečený do bielej
ľanovej košele a bavlnených nohavíc, bosý. Ešte má mokré vlasy, cítim
jeho sprchový gél a tú typickú vôňu, jeho vôňu... Hmm.
„Ahoj," zavrní a uprie na mňa hrejivý pohľad.
„Ahoj," usmejem sa. Zrazu cítim taký ostych. „Ako dlho som spala?"
„Iba hodinku... približne."
„My plávame?"
49
Fifty Sliades Freed
„Myslel som si, že keď sme včera večerali vonku a išli na ten balet
a do kasína, mohli by sme sa dnes pre zmenu najesť na lodi. Taký
pokojný večer vo dvojici."
Usmejem sa na neho. „A kam máme namierené?"
„Cannes."
„Tak dobre." Naťahujem sa, som taká stuhnutá. Ani nekonečné
množstvo hodín strávených s Claudom by ma nedokázalo pripraviť
na toto popoludnie.
Opatrne sa dvíham, musím si odskočiť. Natiahnem sa pre hod-
vábny župan a chvatne sa doň halím. Prečo sa zrazu tak hanbím? Cí-
tim na sebe Christianove oči. Keď k nemu vzhliadnem, klopí ich späť
k notebooku, obočie stiahnuté. Prečo sa tak mračí?
Zatiaľ čo si v kúpeľni neprítomne umývam ruky a spomínam na
predošlú noc v kasíne, roztvára sa mi župan. V šoku na seba pozerám
do zrkadla.
No to snáď nie! Čo mi to urobil?
Kapitola 3
Zdesene sledujem červené škvrny na mojej hrudi. Cucfleky?! Ja mám

cucfleky! Som vydatá za jedného z najváženejších podnikateľov v Štá-
toch a on mi urobil hlúpe cucfleky. Ako to, že som nevnímala, že mi
ich robí? Cítim, ako červeniem. Faktom je, že to viem úplne presne
- pán Orgazmus na mne totiž práve uplatňoval umenie jemnej sexu-
álnej motoriky.
Moje podvedomie vykukne spoza svojich polmesačných okuliarov
a nesúhlasne zamľaská, zatiaľ čo moja vnútorná bohyňa ďalej drieme
v kresle - v úplnom bezvedomí. Zízam na svoj odraz v zrkadle. Moje
zápästie lemujú začervenané podliatiny od pút. Niet pochýb o tom, že sa
z nich stanú modriny. Skúmam aj členky - ďalšie podliatiny. Pri všetkých
rohatých, vyzerám, akoby som sa priplietla do nejakej nehody. Znovu sa
na seba pozerám a pokúšam sa nejako vstrebať to, ako vyzerám. Moje
telo je zrazu také iné. Od tej doby, čo som spoznala Christiana sa pozvoľ-
na mení... zoštíhlela som a tiež som sa dostala do kondície, vlasy mám
lesklé a starostlivo zastrihnuté. Na rukách mám manikúru a na nohách
pedikúru, obočie upravené a krásne tvarované. Prvýkrát vo svojom živo-
te som ako zo škatuľky - až na tie odstrašujúce odtlačky lásky.
51
Fifty Sliades Freed
Na to, kde všade som ako zo škatuľky, teraz nechcem myslieť. Te-
raz som totiž poriadne naštvaná. Ako sa opovažuje takto si ma znač-
kovať? Ako nejaký pubertiak. Za celý ten čas, čo sme spolu, mi nikdy
cucflek neurobil. Vyzerám fakt príšerne. A viem presne, prečo to uro-
bil. Poondiaty maniak. Tak! Moje podvedomie si zakladá ruky na pr-
siach - tentoraz to vážne prehnal. Ráznym krokom opúšťam kúpeľňu
a mierim priamo do šatne umiestnenej hned oproti a dávam si pritom
dobrý pozor, aby som ani letmo nemihla jeho smerom. Dávam si dole
župan a obliekam sa do športových nohavíc a tielka. Rozpletám si
vrkoč a rozčesávam strapaté vlasy kefou z malej toaletky.
„ Anastasia," volá na mňa Christian a ja počujem, aký je neistý. „Si
v poriadku?"
Ignorujem ho. Či som v poriadku? To teda nie som. Po tom, čo
mi urobil, pochybujem, že si na seba po zvyšok medových týždňov
vezmem plavky vcelku, nieto ešte vrchný diel niektorých z mojich ne-
chutne drahých bikín. To pomyslenie ma zrazu úplne dopáli. Čo si to
dovoľuje? Ja mu dám, si v poriadku, vypením a chytí ma zlosť. Aj ja sa
viem správať ako pubertiačka! Cestou späť do spálne po ňom hodím
kefu, otáčam sa a odchádzam - aj tak mi pritom neunikne jeho šo-
kovaný výraz a blesková reakcia, kedy zdvíha ruky, aby si kryl hlavu,
takže sa kefa bez efektu odráža od jeho predlaktia na posteľ.
S dupotom vybieham von z kajuty, mierim hore po schodoch a ďalej
na palubu, po ktorej mašírujem až na čelo lode. Potrebujem nejaké mies-
to, kde by som vychladla. Je tma a vzduch je vlažný. Teplý vánok nesie
z pobrežia vôňu Stredomoria s príchuťou jazmĺnu a bugénvileí. Fair Lady
bez námahy brázdi pokojné vody kobaltovo modrého mora. Opieram sa
lakťami o drevené zábradlie a hľadím ku vzdialenej pevnine, na ktorej sa
mihajú a poblikávajú malé svetielka. S hlbokým nádychom sa začínam
pomaly upokojovať. Viem, že za mnou stojí skôr, kým ho počujem.
„Si na mňa naštvaná," konštatuje šeptom.
„Nehovor, Sherlock!"
52
„Ako veľmi?"
„Myslím, že na stupnici od jednej do desiatich som na päťdesiatke.
Stačí?"
„Až tak?!" vypustí prekvapene i ohromene zároveň.
„Hej. Som vytočená do nepríčetnosti," osopím sa na neho.
Ďalej nič nehovorí, a keď sa k nemu otáčam, zisťujem, že na mňa
upiera ten svoj nečitateľný pohľad. Ale ja z jeho výrazu a podľa toho, že
sa ani nepokúša dotknúť sa ma, poznávam, že stráca pôdu pod nohami.
„Christian, musíš prestať s tou ustavičnou snahou prinútiť ma
k poslušnosti. Vyjadril si sa úplne jasne už na pláži. A veľmi účinne,
ak si spomínam."
Úplne mimovoľne trhne plecami. „Aspoň už si ten vrchný diel ne-
vyzlečieš," vrčí.
A to má akože ospravedlniť to, čo mi urobil? Upieram naňho na-
zúrený pohľad. „Nepáči sa mi, keď si ma takto značkuješ. Nie až tak
veľmi, každopádne. To je hranica prípustnosti!" seknem po ňom.
„A mne sa nepáči, keď sa na verejnosti vyzliekaš. To je zase moja
hranica prípustnosti," zavrčí.
„Dohodnuté," precedím cez zaťaté zuby. „Pozri sa na mňa!" Sťa-
hujem si tielko, aby som odhalila hornú časť svojho hrudníka. Chris-
tian na mňa strnulo zíza, pohľadom ale neopúšťa moju tvár. Má taký
obozretný a neistý výraz - nie je zvyknutý vídať ma takto rozčúlenú.
Vari naozaj nevidí, čo mi to urobil? Nechápe, ako absurdne sa správa?
Mám chuť na neho kričať, ale ovládnem sa - nechcem na neho tak
tlačiť. Bohvie, čo by to s ním urobilo. Nakoniec zažmurká a v geste
zmierenia rezignovane zdvíha ruky.
„Tak dobre," povie chlácholivo. „Už mi to došlo."
Aleluja!
„To je dobre!"
Zájde si rukou do vlasov. „Ospravedlňujem sa. Nehnevaj sa na
mňa, prosím."
53
Fifty Sliades Freed
Konečne vyzerá trochu kajúcne - a ešte navyše používa moje

vlastné slová.
„Niekedy sa správaš tak nedospelo," mručím tvrdohlavo, ale na-
hnevane už nezniem, a on to poznáva. Pristupuje ku mne bližšie a vá-
havo dvíha ruku, aby mi zastrčil vlasy za ucho.
„Ja viem," pripúšťa zvoľna. „Ešte sa toho musím veľa naučiť."
Do hlavy sa mi vkrádajú slová doktora Flynna... Emocionálne je
Christian adolescent, Ana. On toto obdobie života úplne preskočil.
Vtedy zameral všetku svoju energiu na to, aby uspel vo svete obcho-
du, a dokázal to nad všetky očakávania. A jeho emocionálny svet teraz
musí dozrieť.
To ma trochu obmäkčí.
„To my obaja," povzdychnem si a opatrne mu kladiem ruku na
hrud. Neuhne hlavou tak, ako predtým, ale cítim z neho napätie. Dla-
ňou prekrýva moju ruku a venuje mi ten svoj plachý úsmev.
„Ja som sa práve naučil, že ste dobrý strelec s dobrou muškou,
pani Greyová. To by som si nikdy nepomyslel, lenže ja ťa vždy tak
nejako podcením. A ty ma zakaždým prekvapíš."
Zdvihnem obočie. „Streľbu na terč som trénovala s Rayom. Há-
džem a strieľam presne, pán Grey, a vy urobíte dobre, ak si to zapa-
mätáte."
„Vynasnažím sa, pani Greyová, alebo sa uistím, že sú všetky po-
tenciálne projektily pribité a vy nemáte prístup k zbrani," uškrnie sa
na mňa.
S prižmúrenými očami mu vraciam úškľabok. „Ale ja som vyna-
liezavá."
„To teda si," zašepká a púšťa moju ruku, aby ma objal. Priťahuje si
ma do náručia a zaborí nos do mojich vlasov. Tiež ho objímam, pevne
ho k sebe pritisnem a cítim, ako sa postupne uvoľňuje.
„Je mi odpustené?" Zisťuje ticho.
„A mne?"
54
Vnímam jeho úsmev. „Tebe áno," odpovedá.

„Takisto."
A tak stojíme a držíme sa, moja urazenosť upadá do zabudnutia.
On tak nádherne vonia, nech už sa správa ako pubertiak, alebo nie.
Ako by som mu mohla odolať?
„Si hladná?" pýta sa po chvíli. Oči mám zatvorené a hlavu si opie-
ram o jeho hruď.
„Áno. Ukrutný. Všetka tá... ehm... aktivita, mi dodala tú správnu
chuť k jedlu. Ale ja nie som na večeru oblečená." Som si istá, že moje
tepláky a tielko by v jedálni neprešli.
„Mne sa takto páčiš, Anastasia. A okrem toho, táto loď je na celý
týždeň len naša, môžeme sa tu obliekať, ako sa nám zapáči. Ber to ako
ležérny utorok na Azúrovom pobreží. Aj tak som myslel, že sa najeme
tu na palube."
„Hmm, to by som rada."
Dáva mi bozk - je ako úprimná žiadosť o odpustenie - a potom
ruka v ruke prechádzame palubou až tam, kde už na nás čaká gas-
pacho.
Obsluha nám servíruje créme brulée a diskrétne zmizne.

„Prečo mi vždy zapletáš vlasy?" kladiem mu otázku čisto zo zve-
davosti. Sedíme oproti rohu pri stole, bližšiu nohu mám omotanú
okolo jednej jeho. Na chvíľu sa zarazí, keď siaha po svojej dezertnej
lyžičke, a mierne sa zachmúri.
„Nechcem, aby sa ti do niečoho zaplietli," odpovedá ticho a na
okamih sa stráca vo svojich myšlienkach. „Zvyk, povedal by som,"
dodáva. Znovu sa zamračí, tentoraz viac, jeho oči odrazu vyletia
k tým mojim a zreničky má rozšírené náhlym znepokojením.
To nie! Na čo si asi spomenul? Bude to niečo bolestného, spomien-
ka na rané detstvo, predpokladám. Toto mu nehodlám pripomínať!
Nakláňam sa k nemu a prikladám mu prst na pery.
55
Fifty Sliades Freed
„Nie," zarazím ho. „Na tom nezáleží. Nemusím to vedieť. Bola

som len zvedavá," utešujem ho s povzbudivým úsmevom. Jeho po-
hľad je sprvu ostražitý, ale po chvíli sa uvoľňuje, tá úľava je na ňom
jasne zrejmá. Nakláňam sa a bozkávam ho do kútika úst.
„Ľúbim ťa," vydýchnem a on ma obdarí tým srdcervúcim plachým
úsmevom, pri ktorom sa roztápam. „Vždy ťa budem milovať, Christian."
„A ja teba," zahrkúta.
„Aj keď som neposlušná?" vykleniem obočie.
„Práve preto, Anastasia," zaškerí sa na mňa.
Lyžičkou prelomím cukrovú škrupinu na dezerte a krútim pritom
hlavou. Porozumiem vôbec niekedy tomuto mužovi? Mňam - ten
krém je ale vynikajúci.
Kým čašník odnáša dezertné tanieriky, Christian siaha po fľaši ružové-

ho a dolieva mi pohárik. Kontrolujem, či už sme sami a pýtam sa ho:
„Čo si to mal s tým cikaním?"
„Určite to chceš vedieť?" pousmeje sa a oči sa mu hriešne zalesknú.
„A nie snáď?" pozriem sa na neho cez mihalnice a uchlipnem si
vína.
„Čím plnší máš močový mechúr, tým intenzívnejší je orgazmus."
Červenám sa. „Aha. Jasne." To vysvetľuje mnohé.
Smeje sa na mňa, až príliš pobavene. Vari budem naveky krok za
pánom Sexpertízom?
„No. Takže..." Zúfalo sa snažím nájsť zámienku k zmene témy.
Christian sa nado mnou zľutuje.
„Čo by si chcela robiť zvyšok večera?" Nakláňa hlavu k plecu
a predvádza ten svoj polovičný úsmev.
Čokoľvek budeš chcieť, Christian. Trebárs znovu otestovať práve
prebranú teóriu? Pokrčím plecami.
„Ja v tom mám jasno," zapradie. Berie si pohárik s vínom, vstáva
a ponúka mi ruku. „Pod."
56
Chytám sa ho a on ma vedie do spoločenskej miestnosti.

Jeho iPod je pripojený k aparatúre na sekretári. Zapína ho a vybe-
rá nejakú pesničku.
„Zatancuj si so mnou." Priťahuje si ma do náručia.
„Keď na tom trváš."
„Trvám na tom, pani Greyová."
Miestnosť plnia tóny tiahlej hojdavej melódie. Že by latinský ryt-
mus? Christian sa s úsmevom na perách dáva do pohybu, doslova si
ma podmaňuje, vznáša sa so mnou dookola.
Spieva nám k tomu muž s hlasom ako teplý roztavený karamel.
Tú pieseň poznám, ale nedarí sa mi ju zaradiť. Christian ma ohýba
do záklonu, až vykríknem prekvapením, ale potom sa rozosmejem.
Usmieva sa, v očiach mu tancujú iskričky humoru. Potom ma dvíha
a vzápätí prinúti urobiť otočku pod jeho pažou.
„Si skvelý tanečník," hodnotím. „Zdá sa mi, ako by som sama ve-
dela tancovať."
Na perách sa mu usídľuje taký záhadný úsmev, ale nepovie nič, a ja
uvažujem nad tým, či je to preto, že si vybavil ju... pani Robinsonovú,
ženu, ktorá ho naučila tancovať... a trtkať. Už nejaký ten čas som si
na ňu nespomenula. Christian sa o nej od svojich narodenín už ne-
zmienil, a pokiaľ viem, ich obchodné partnerstvo sa skončilo. Napriek
tomu musím, hoci nerada, pripustiť, že ako učitelka je vážne dobrá.
Znovu ma zakláňa a dáva mi letmý bozk.
„Tvoja láska by mi chýbala," pospevujem jeden z veršov textu.
„Tvoja láska by mi viac, než len chýbala," prehodí a znova ma za-
točí. Potom mi na moje prekvapenie začína tichučko spievať do ucha.
Nahrávka končí a Christian na mňa zostáva hľadieť, pohľad má
tmavý a zároveň iskrivý, všetok humor je preč, a ja zrazu sotva popa-
dám dych.
„Pôjdeš so mnou do postele?" vydýchne tak precítene, až sa mi
z toho zovrie srdce.
57
Fifty Sliades Freed
Christian, mal si ma istú, už keď som povedala ,Áno - pred dvo-

ma a pol týždňami. Ale ja viem, že je to spôsob, akým sa mi ospra-
vedlňuje a akým sa presviedča, že je medzi nami po tej hádke všetko
v poriadku.
Ked sa prebúdzam, okrúhlymi okienkami už do kajuty preniká slnko

a voda hádže prasiatka na strop. Christiana nikde nevidím. S malým
úsmevom sa preťahujem. Hmm... sex za trest nasledovaný milova-
ním na udobrenie by som pokojne brala každý deň. Len žasnem nad
tým, aké to je, líhať s dvoma rozdielnymi mužmi - s rozhnevaným
Christianom, a potom s tým druhým, sladkým, dovoľ-mi-aby-som-
si-ťa-udobril-akokoľvek-budem-môcť. Je to veľmi chúlostivé, musieť
sa rozhodnúť, ktorého z nich mám radšej.
Vstávam a odchádzam do kúpeľne. Otváram dvere a vnútri nachá-
dzam Christiana, ako sa holí, celý nahý, až na uterák ovinutý okolo
bokov. Otáča sa a venuje mi žiarivý úsmev, nezdá sa ani v najmenšom
zaskočený mojím vpádom. Zistila som, že Christian nikdy nezamyká
dvere, ak je jedinou osobou v miestnosti... jeho pohnútky sú znepo-
kojujúce a ja sa nimi teraz nechcem zaoberať.
„Dobré ráno, pani Greyová," pozdraví ma usmievavo. Dobrá ná-
lada z neho doslova sála.
„Dobré ráno aj vám," zaškerím sa na neho a ďalej sledujem, ako sa
holí. Milujem to. Teraz dvíha bradu a dlhými rozhodnými ťahmi sa
holí pod ňou. A ja sa pristihujem pri tom, ako nevedomky napodob-
ňujem jeho pohyby. Presúvam horná peru cez zuby, presne ako on,
keď sa holí pod nosom. Otáča sa a usmieva sa na mňa, polovicu tváre
má stále pokrytú penou na holenie.
„Bavíš sa dobre?" pýta sa.
Ach, Christian, vydržala by som sa na teba pozerať celé hodiny. „Je
to jedno z mojich najobľúbenejších predstavení," priznávam a on sa
nakláňa, aby mi vlepil rýchly bozk, pričom mi odtlačí penu na tvár.
58
„Mal by som ti to azda urobiť znova?" zašepká šibalsky a dvíha

ruku s holiacim strojčekom.
Našpúlim sa naňho. „Nie," zabručím a predstieram urazenosť.
„Nabudúce radšej použijem vosk." Spomínam si na Christianov úžas,
keď v Londýne zistil, že som si, zatiaľ čo odišiel na jednu zo schôdzok,
čisto zo zvedavosti oholila celé lono. A prirodzene som to nevykonala
k úplnej spokojnosti pána Náročného...
„Čo si si to preboha urobila?" vyhŕkne Christian. Nedokáže skryť

zdesené pobavenie. Sadá si v posteli nášho apartmánu v hoteli
lirowns blízko Piccadilly, rozsvieti lampičku a zapichuje do mňa
prekvapený pohľad, pery sformované do prekvapeného O. Musí byť
zhruba okolo polnoci. V tvári získavam farbu porovnateľnú s farbou
obliečky v herni a snažím sa stiahnuť si saténovú košielku tak, aby to
nevidel. Mávnutím ruky ma zaráža.
„Ana!"
„Ja... ehm... oholila som sa."
„To vidím! Ale prečo?" Smeje sa od ucha k uchu.
Ukrývam si tvár v dlaniach. Prečo sa tak hanbím?
„No tak," zavrní a odťahuje mi ruky stranou. „Neschovávaj sa."
Hryzie si peru, aby sa nesmial. „Tak mi to povedz. Prečo?" V očiach
mu tancujú iskričky pobavenia. Čo je na tom smiešne?
„Prestaň sa mi posmievať."
„Ja sa ti neposmievam. Prepáč. Len mám... radosť," povie.
„Aha..."
„Tak hovor. Prečo?"
Zhlboka sa nadýchnem. „Dnes ráno, keď si odišiel na to ro-
kovanie, išla som sa osprchovať a nejako som si vybavila tie tvoje
pravidlá."
59
Fifty Sliades Freed
Len zamrká. Rozjarenosť z jeho výrazu sa niekam vytratila, teraz

ma sleduje skôr obozretne.
„Jedno po druhom som si ich prechádzala a spomínala, ako na
mňa predtým pôsobili. A keď som sa dostala k salónu krásy, napadlo
mi... že je to niečo, čo by ti mohlo urobiť radosť. Na vosk som ale ne-
mala dosť odvahy," môj hlas postupne slabne, až ma takmer nepočuť.
„Teda, Ana," vydýchne. Nakloní sa a nežne ma pobozká. „Ty si úžas-
ná," šepká mi do pier a ďalej ma bozkáva a drží mi hlavu v dlaniach.
Obaja už sme riadne zadýchaní, keď sa nakoniec dvíha a opiera
o lakeť. Do očí sa mu vracia neviazanosť.
„Myslím, že by som mal vykonať dôkladnú kontrolu vašej vlastno-
ručnej práce, pani Greyová."
„Čože? Nie!" To si snáď robí...?! Zakrývam sa, aby som si chránila
svoju nedávno vyrúbanú holinu.
„Žiadne také, že nie, Anastasia." Chytá ma za ruky a vykrúca mi
ich do strán, šklbne sa tak, že sa mi očitá medži nohami a ruky mi
špendlí k posteli. Zároveň na mňa vrhá pohľad, ktorým by mohol
podpáliť bútľavý strom, ale skôr než ma ním dočista spáli, zohne sa
a vydá sa svojimi perami na južnú púť, dolu po mojom nahom bruchu
a v ústrety môjmu rozkroku. Zvíjam sa pod ním, ale potom sa pomaly
zmierujem so svojím osudom.
„Ale, ale, čo to tu máme?" Christian ma zľahka bozkáva tam,
kde som, až do dnešného rána, mala chĺpky - potom sa o mňa otrie
pichľavou bradou.
„Ach!" Vykríknem. Panebože... som taká citlivá.
Christianove oči sa dvíhajú k mojim, tie jeho sú plné hriešnej túž-
by „Zdá sa, že si tu kúsok vynechala," poznamená a zase o kúsok
nižšie ma zľahka pošticuje.
„A dočerta," zakľajem a dúfam, že tým jeho všetečný prieskum
utnem.
„Mám nápad." Nahý vyskakuje z postele a hrnie sa do kúpeľne.
60
Pre všetko na svete, čo zase vymyslel? O pár okamihov sa vracia,

nesie pohár s vodou, téglik, môj holiaci strojček, jeho holiacu štetku,
penu a uterák. Vodu, štetku, penu a holiaci strojček položí na nočný
stolík. Potom na mňa uprie významný pohľad a pozdvihne ten ute-
rák, čo má v ruke.
To nie! Moje podvedomie necitlivo odkladá Zobrané spisy Charle-
sa Dickensa, vyskakuje z ušiaka a zaráža si ruky v bok.
„Nie. Nie. Nie," protestujem priškrtene.
„Pani Greyová, keď už sa niečo robí, malo by sa to urobiť poriad-
ne. Zdvihni tie boky." V jeho očiach sa odohráva letná búrka.
„Christian! Ty ma holiť nebudeš."
Nakláňa hlavu nabok. „Prečo by nie?"
Cítim, ako ma zalieva červeň... vari to nie je zrejmé? „Pretože... je
to príliš..."
„Intímne?" zašepká. „Pre intímnu chvílku s tebou by som vraždil,
Ana - to predsa vieš. Po všetkom, čo už sme spolu robili, na mňa
teraz nechoď s hanblivosťou. Okrem toho, poznám túto časť tvojho
tela lepšie ako ty."
Zízam naňho so spadnutou sánkou - tá arogancia... Teda, má
pravdu - ale aj tak. „Proste to je zlé!" Zniem upäto a navyše kňučím.
„Nie je na tom nič zlé - je to vzrušujúce."
Tak vzrušujúce? Naozaj? „Toto ťa vzrušuje?" Akosi nedokážem po-
tlačiť ohromenie.
Odfrkne si. „Čo by si povedala?" Ukáže očami dole. „Chcem ťa
oholiť," vydýchne potom.
Ach bože. Čert to ber. Líham si na chrbát a prehadzujem si pred-
laktie cez tvár, aby som sa na to nemusela pozerať.
„Tak do toho, keď ti to urobí radosť. Ty si taký nemravný, Chris-
lian," dodávam, keď dvíham boky a on mi pod ne podsúva uterák.
1 )áva mi bozk na vnútornú stranu stehna.
„Eh, bejby, to máš teda recht."
61
Fifty Sliades Freed
Skôr počujem, ako vidím šplechnutie vody pri ponorení štetky do

pohára. Potom ňou jemne zakrúži v tégliku. Posteľ sa mierne rozký-
va, keď si na ňu kľakne, potom ma berie za ľavý členok a rozťahuje mi
nohy. „Teraz by som ťa najradšej spútal," zavrní.
„Sľubujem, že budem držať."
„Tak dobre."
Keď mi prejde napenenými štetinami po lonovej kosti, zalapám po
dychu. Je to teplé. Voda v pohári musí byť horúca. Trochu sa zavrtím.
Šteklí to... ale príjemne.
„Drž," napomína ma Christian a znova na mňa nanáša penu.
„Lebo iafakt spútam," hrozí mi ponuro a mňa slastne zamrazí pozdĺž
chrbtice.
„Už si to niekedy robil?" Pýtam sa neisto, keď siaha po holení.
„Nie."
„Aha. To je dobre," usmejem sa.
„Ďalšia premiéra, pani Greyová."
„Hmm. Mám rada premiéry."
„Ja tiež. Tak ideme na to." A s citom, ktorý mi vyráža dych, prvý-
krát prechádza britvou po mojej citlivej pokožke.
„Nehýb sa," vydýchne neprítomne a ja vďaka tomu poznávam, že
sa urputne sústredí.
Trvá to len pár minút, než siahne po uteráku a utrie do neho zvyš-
ky peny.
„Tak - teraz je to lepšie," hodnotí zamyslene a ja konečne dvíham
ruku, aby som sa na neho pozrela, práve keď si sadá, aby mohol ob-
divovať svoje dielo.
„Si spokojný?" pýtam sa priškrtene.
„Veľmi." Dvíha pery do hriešneho úsmevu a pomaly do mňa za-
súva jeden prst.
62
„Uznaj, že to bola zábava," doberá si ma s rozjareným pohľadom.

„Pre teba možno." Pokúšam sa znieť pohoršene - lenže on má
pravdu... Naozaj to bolo... vzrušujúce.
„Pokiaľ si spomínam, tak dôsledky toho činu boli veľmi uspoko-
jivé." Christian sa otáča, aby sa doholil, a ja prudko klopím pohľad
k svojim prstom. Áno, to vskutku boli. Vo sne by mi nenapadlo, že
bez chĺpkov je to také iné.
„Ale no tak, len ťa hnevám. Robil som len to, čo by mali muži
beznádejne zamilovaní do svojich žien robiť, nemyslíš?" Nadvihuje
mi bradu a pozorne sa na mňa pozerá, jeho oči sú zrazu plné obáv,
ako sa snaží odhadnúť, čo sa mi preháňa hlavou.
Hmm... nadišiel čas odplaty.
„Sadni si," prikazujem mu ticho.
Nechápavo zažmurká. Jemne ho tlačím kúpeľňou smerom k osa-
melej bielej stoličke. Dosadá na ňu a vrhá na mňa zmätený pohľad.
A ja mu beriem z ruky holenie.
„Ana..." varuje ma, keď mu dôjde, čo mám za lubom. Ohýbam sa
a bozkávam ho.
„Zakloň hlavu," zašepkám.
Zaváha.
„Zub za zub, pán Grey."
S pobaveným zdesením si ma ostražito premeriava. „Vieš vôbec,
čo robíš?" Uisťuje sa zastretým hlasom. Schválne pomaly vrtím hla-
vou a snažím sa tváriť tak vážne, ako sa to len dá. S krátkym potrase-
ním hlavou zatvára oči, potom ju odovzdane zakláňa.
No teda! On ma fakt nechá, aby som ho oholila. Moja vnútorná
bohyňa si prepína a preťahuje ruky, s prstami vzájomne prepletený-
mi a dlaňami vytočenými von sa rozcvičuje. Neisto mu vchádzam
prstami do ešte vlhkých vlasov na čele a pevne ich zovriem, aby
som si ho za ne podržala. Christian kŕčovito zatína viečka, dýcha
cez pootvorené pery. Veľmi jemne mu prikladám britvu ku krku,
63
Fifty Sliades Freed
stúpam nahor k brade a tvorím v pene na jeho koži cestičku. S úľa-

vou si vydýchne.
„Vari si si myslel, že ti ublížim?"
„Nikdy neviem, čo sa chystáš urobiť, Ana. Ale toto som si nemys-
lel - teda, že by si mi ublížila úmyselne."
Znovu mu prechádzam strojčekom po krku a tak rozširujem pruh
holej kože v pene.
„Úmyselne by som ti nikdy neublížila, Christian."
Otvára oči a ovíja okolo mňa paže, a ja mu ďalším ľahkým ťahom
schádzam po spánku pod bokombradou.
„Ja viem," povie a nastavuje tvár tak, aby som mu mohla doholiť
ten zvyšok. Ešte dva pohyby a som hotová.
„A je to, a ani kvapka krvi nazmar," usmievam sa pyšne.
Sunie mi dlaň nahor po nohe, až mi vyhrnie košieľku, a sťahuje si
ma obkročmo do lona. Zapieram sa mu rukami o nadlaktie. Je naozaj
poriadne svalnatý.
„Môžem ťa dnes niekam vziať?"
„My sa snáď nebudeme opaľovať?" ironicky dvíham obočie.
Nervózne si navlhčí pery. „Nie. Dnes nie. Myslel som, že ti to tak
bude vyhovovať."
„No, keď už si si ma tak označkoval a tým mi to vlastne zatrhol,
tak dobre. Prečo nie?"
Múdro sa rozhoduje ignorovať môj sarkastický tón. „Je to kus ces-
ty, ale podľa toho, čo som o tom čítal, to stojí za návštevu. Aj otec mi
to odporučil. Je to malá dedinka, Saint Paul de Vence. Je v nej pár
galérií. Myslel som si, že by sme tam mohli vybrať pár obrazov alebo
sôch do nového domu, ak sa nám tam bude niečo páčiť."
No to ma podrž. Zakláňam sa a vrhám naňho prekvapený pohľad.
Umenie... on chce nakupovať umelecké výtvory. Ako by som ja mohla
nakupovať umenie?
„Čo je?" čuduje sa.
64
„Ja o umení nič neviem, Christian."

Pokrčí plecia a zhovievavo sa na mňa usmeje. „Jednoducho kúpi-
me to, čo sa nám bude páčiť. Nebude to žiadna investícia."
Investícia? Panebože.
„Čo?" zopakuje.
Zavrtím hlavou.
„Pozri, ja viem, že sme ešte len pred pár dňami dostali návrhy od
architektky - ale za pozretie nič nedáme, a to mestečko je starobylé,
stredoveké."
Aha, tá architektka. Prečo mi ju musí pripomínať? Elliotovu dob-
rú kamarátku, Giu Matteovú, ktorá robila aj na Christianovej chate
v Aspene. Počas našich stretnutí sa na Christiana lepila ako kliešť.
„Čo zas?" zvyšuje hlas. Znovu zavrtím hlavou. „Tak mi to povedz,"
trvá na svojom.
Ako by som mu asi mohla povedať, že nemám Giu rada? Moje
antipatie sú čisto iracionálne. Nechcem sa stavať do úlohy žiarlivej
manželky.
„Snáď sa na mňa ešte stále nehneváš kvôli tomu včerajšku?" Po-
vzdychne si a pritúli sa tvárou medzi moje prsia.
„Nie. Len mám hlad," zahováram to, plne si vedomá, že tým zbo-
rím koncept jeho výsluchu.
„Tak prečo nič nepovieš?" Dáva si ma dole z lona a sám sa dvíha.
Saint Paul de Vence je stredoveká opevnená dedina na vrchole kopca,

jedno z najmalebnejších miest, aké som kedy videla. Prechádzame sa
s Christianom bok po boku krivolakými dláždenými uličkami, ruku
mám zastrčenú v zadnom vrecku jeho šortiek. Taylor, a buď Gaston,
alebo Philippe - nedokážem ich rozoznať - nás nasledujú. Prechá-
dzame pozdĺž námestia tieneného stromami, kde traja starší muži,
z ktorých jeden má na hlave tradičný baret namiesto klobúka, hrajú
pétanque. Je tu pomerne veľa turistov, ale ja som schovaná pod Chris-
65
Fifty Shades Freed
tianovým ramenom a cítim sa dobre. Je toho tu toľko na pozeranie:

úzke uličky a priechody vedúce na dvorce, ktorým vládnu prepraco-
vané fontány; staroveké i moderné sochy a fascinujúce malé butiky
a obchodíky.
V prvej galérii Christian zablúdi pohľadom k erotickým fotogra-
fiám, ktoré sa ocitajú v našom zornom poli, medzi pery pritom jem-
ne vsaje nožičku leteckých zrkadloviek. Obrázky sú prácou Florence
D'elleovej - znázorňujú nahé ženy v rôznych pózach.
„Po niečom takom som teda práve netúžila," zabručím nesúhlas-
ne. Pripomínajú mi tú škatuľu s fotografiami, ktorú som našla v jeho
šatni... v našej šatni. Zaujímalo by ma, či ju naozaj zničil.
„Ani ja nie," skonštatuje a zaškerí sa na mňa. Berie ma za ruku
a vedie k ďalšiemu výkladu. Neprítomne sa zamýšľam nad tým, či by
som mu nakoniec nemala dovoliť, aby ma fotil. Moja vnútorná bohy-
ňa zúrivo prikyvuje na súhlas.
V ďalšom výklade sú umiestnené obrázky maliarky, ktorá sa špe-
cializuje na figuratívne umenie - ovocie a zelenina v detaile a preve-
dené v nádherne bohatých farbách.
„Tieto sa mi páčia," ukazujem na tri obrázky paprík. „Pripomína-
jú mi, ako si u mňa krájal tú zeleninu," zasmejem sa.
Christian skrúti pery, keď sa márne snaží potlačiť vlastný smiech.
„Ja si myslím, že som sa tej úlohy zhostil celkom zdatne," pozname-
náva nedotklivo. „Tak som bol trochu pomalý, no... A navyše," priťa-
huje si ma do náručia, „si ma rozptyľovala. Kam by si ich umiestnila?"
„Koho?" Christian sa mi práve tvárou pritúlil až k uchu.
„Tie obrázky - kde by si ich chcela mať?" Hryzie ma do lalôčika
a ja to vnímam až v slabinách.
„V kuchyni," poviem.
„Hmm. Pekná predstava, pani Greyová."
Zaostrím zrak na cenovku. Päťtisíc euro. Pri všetkých svätých!
„Sú strašne drahé!" zarazím sa.
„No a?" prehodí a ďalej sa venuje môjmu uchu. „Zvykaj si na to,

Ana." Púšťa ma a uvoľnene kráča k pultu, za ktorým stojí mladá žena
celá v bielom a zíza na neho s otvorenými ústami. Mám chuť prevrá-
tiť oči, ale namiesto toho sa znovu zadívam na tie obrázky. Päťtisíc
euro... Môj ty Bože.
Dali sme si obed a teraz sedíme pri káve v hoteli Saint Paul. Výhľad na
okolitú krajinu mi berie dych. Vinice a polia slnečníc tvoria v rovine
pod nami akúsi mozaiku, preloženú tu a tam nejakým tým úhľadným
francúzskym vidieckym domom. Je taký krásny a krištáľovo priez-
račný deň, že vidíme až k moru, ktoré sa matne leskne na obzore.
Christian ma vytrháva zo zasnenia.
„Pýtala si sa, prečo ti zapletám vlasy," začína ticho. Tón jeho hlasu
je alarmujúci. A tvári sa... previnilo.
„Áno, pýtala." Dočerta.
„Tá feťáčka ma nechávala, aby som sa s tými jej hral. Teda myslím.
Neviem, či je to spomienka, alebo len sen."
Do hája! On hovorí o svojej pravej mame.
Pozerá sa na mňa, jeho výraz je absolútne nečitateľný. A ja mám
srdce až v krku. Ako mám asi na niečo také zareagovať?
„Páči sa mi, keď sa hráš s mojimi vlasmi," poviem váhavo.
Jeho pohľad zneistí. „Naozaj?"
„Naozaj." Je to pravda. Naťahujem sa za jeho rukou. „Ja si myslím,
že si svoju biologickú mamu miloval, Christian." Oči sa mu rozširujú,
ale pôsobí ľahostajne. Nič nehovorí.
Nezašla som príliš ďaleko? Tak predsa prehovor, Tieň môj - pro-
sím. Ale on mlčí ako zarezaný, upiera na mňa tie bezodne sivé hlbi-
ny a ticho medzi nami narastá do obrovských rozmerov. Vyzerá taký
stratený.
Pozrie dole na moju ruku, ktorá spočíva na tej jeho a nepatrne
zvraští obočie.
67
Fifty Shades Freed
„Povedz niečo," zašepkám, pretože už to ticho nemôžem vydržať.

Zavrtí hlavou a dlho vydýchne.
„Poďme už." Pustí mi ruku a zodvihne sa. Jeho výraz zostáva prí-
sne kontrolovaný. Zašla som snáď príliš ďaleko? Nemám zdanie. Srd-
ce mi cez hrudný kôš spadne až na dno žalúdka. Netuším, či by som
mala skúsiť zaviesť reč na niečo iné, alebo to jednoducho nechať tak.
Rozhodnem sa pre tú druhú možnosť a poslušne ho nasledujem von
z reštaurácie.
V peknej úzkej uličke ma vezme za ruku.
„Kam by si teraz chcela ísť?"
On hovorí! A nehnevá sa na mňa - vďaka Bohu. Vydýchnem úľa-
vou a pokrčím plecami. „Úplne mi stačí, že sa so mnou rozprávaš."
„Ty vieš, že sa o tom svinstve nerád bavím. Je to preč. Koniec,"
povie potichu.
Nie, Christian, to si len myslíš. Z tej myšlienky posmutniem a snáď
prvýkrát mi napadá, či sa to vôbec niekedy skončí. Asi nie, už navždy
si so sebou ponesie svojich päťdesiat tieňov... mojich päťdesiat Tieňov.
A chcela by som ho vôbec meniť? Nie, nechcela - len do tej miery, aby
sa cítil milovaný. Opatrne sa naňho pozriem. Je taký krásny - do-
konca úchvatný - a je môj. A nie je to len kúzlo jeho takej dokonalej
tváre a skvelej postavy, čo ma tak fascinuje. Skôr ma priťahuje to, čo
sa ukrýva pod tou výstavnou škrupinou, niečo, čo si ma podmaňuje
na všetkých úrovniach... jeho krehká, poranená duša.
Zhora na mňa vrhá ten svoj pohľad, napoly pobavený, napoly
ostražitý, celý žeravý. Potom si ma schová pod krídlo a spoločne si
razíme cestu cez davy turistov až k miestu, na ktorom jedno z iden-
tických dvojčiat zaparkovalo priestranné Audi. Nechávam svoju
ruku vkĺznuť do zadného vrecka Christianových šortiek, celá šťast-
ná, že sa na mňa kvôli tej mojej domnienke nehnevá... ale aj tak -
ktoré štvorročné dieťa nemiluje svoju mamu, nech už je akokoľvek
zlá? Sťažka si povzdychnem a pritisnem sa k nemu ešte viac. Viem,
ž
vôbec jedli.
Christian sa zastavuje pred malým butikom s exkluzívnymi šperk-
mi. Zahľadí sa do výkladu, potom na mňa. Berie mi voľnú ruku, pre-
chádza palcom po blednúcej podliatine na zápästí, ktorú tam zane-
chali putá, a sústredene si ju prezerá.
„Nebolí ma to," uisťujem ho rýchlo.
Natáča sa tak, aby uvoľnil moju druhú ruku zo svojho vrecka. Tiež
ju zovrie v dlani a jemne ju obracia a skúma. Začervenaný pruh mo-
jej kože prekrývajú platinové Omegy, ktoré mi venoval pri raňajkách
v to prvé ráno, ktoré sme spolu trávili v Londýne. Venovanie, ktoré je
na nich vyryté, ma ešte neprestalo dojímať:
Anastasia
Si moje viac
Moja láska, môj život
Christian
Napriek všetkému, napriek celej tej jeho skurvenosti, dokáže byť

môj manžel taký romantický. Zadívam sa dole na matné odtlačky pút
na svojom zápästí. Ale na druhej strane, vie byť niekedy aj surový.
Púšťa moju ľavačku, prstami mi dvíha bradu a starostlivo študuje môj
výraz, oči doširoka otvorené a ustarostené.
„Nebolí to," opakujem. Priťahuje si moju ruku k perám a dáva mi
mäkký ospravedlňujúci bozk na vnútornú stranu zápästia.
„Poď," vyzýva ma a vedie do obchodu.
„Ukáž." Christian mi pridržuje otvorený platinový, jemne zdobený

náramok, za ktorý práve zaplatil. Je naozaj nádherný, prepracovaný
do najmenšieho detailu - s jemnou rytinou v tvare drobných abstrakt-
ných kvietkov s malými diamantmi v ich strede. Pripevňuje mi ho na
69
Fifty Sliades Freed
zápästie. Je široký, skoro ako manžeta, a tak mi prekrýva podliatiny.

A tiež stál zhruba tridsaťtisíc euro, aspoň myslím - nedokázala som to-
tiž tak presne sledovať francúzsku konverzáciu, ktorú Christian viedol
s predavačkou. V živote som na sebe nemala nič také drahé.
„Tak, teraz je to lepšie," zamrmle.
„Lepšie?" poviem a zdvihnem pohľad do jeho jasných očí, plne si
vedomá toho, že tá vyziabnutá predavačka na nás zíza so žiarlivým
a zamietavým výrazom v tvári.
„Ty vieš prečo," povie Christian neisto.
„Ja to nepotrebujem." Zatrasiem zápästím, až sa mi na ňom nára-
mok pretočí. Popoludňajšie svetlo prenikajúce do butiku výkladom
sa odrazí od platiny a diamantov a rozhodí po celom obchode malé
dúhové odlesky.
„Ale ja áno," prednáša s naliehavou úprimnosťou.
Prečo? Prečo niečo také potrebuje? Má snáď výčitky? Kvôli čomu?
Kvôli tým modrinám? Kvôli jeho mame? Kvôli tomu, že sa mi nezve-
ril? Ty môj Tieň.
„Nie, Christian, to teda nepotrebuješ. Už si mi toho dal tolko: ča-
rovné medové týždne, Londýn, Paríž, Azúrové pobrežie... seba. Som
tá najšťastnejšia žena," šepkám a jeho výraz sa konečne uvoľňuje.
„Nie, Anastasia, to ja som ten najšťastnejší chlap."
„Ďakujem." Dvíham sa na špičky, ovíjam mu paže okolo krku
a bozkávam ho... nie preto, že mi dal ten náramok, ale preto, že mi
dal seba.
Ale aj tak je mlčanlivý, keď sa ocitneme späť v aute. Hľadí von na

oslnivé polia slnečníc. Ich kvety sa otáčajú za popoludňajším slnkom
a kúpu sa v jeho svite. Jedno z dvojčiat - myslím, že Gaston - šoféruje
a Taylor sedí vpredu vedľa neho. Christiana očividne niečo trápi. Be-
riem ho za ruku a povzbudivo ju stisnem. Otáča sa na mňa, potom sa
vyvlečie z môjho zovretia a naťahuje sa, aby mi namiesto toho polo-
70
žil dlaň na koleno. Mám na sebe krátku naberanú modrobielu sukňu

a modré vypasované tričko bez rukávov. Christian akoby zaváha, a ja
neviem, či sa v ďalšom okamihu vydá po mojej nohe nahor alebo na-
dol. V dôsledku ľahkého dotyku jeho prstov som napätá očakávaním,
dych sa mi kráti. Čo asi urobí? Pohne rukou smerom dole a zrazu ma
chytá za členok a priťahuje si moju nohu do lona. Natáčam sa, takže
k nemu sedím čelom.
„Tú druhú chcem tiež."
Nervózne strelím očami po Taylorovi a Gastonovi, ktorí odhod-
lane sledujú cestu vpredu a váhavo dvíham do Christianovho lona aj
druhú nohu. S úplne chladným pohľadom siahne po tlačidle umiest-
nenom na svojich dverách a stlačí ho. Priamo pred nami sa začína vy-
súvať ľahko tónovaná zástena a za desať sekúnd už máme solídne sú-
kromie. Páni... už je jasné, prečo je toto auto vzadu také priestranné.
„Chcem sa ti pozrieť na členky," ponúka mi ticho na vysvetlenie.
Z jeho pohľadu naraz srší úzkosť. On chce vidieť tie modriny od pút?
To snáď... A to som si myslela, že si užijeme nejakú zábavu. Ak tam
nejaké modriny mám, skrývajú sa pod pásikmi sandálov. Nepamätám
si, že by som tam nejaké dnes ráno videla. Veľmi jemne mi palcom
obtiahne kontúru pravého priehlavku a ja sa zavrtím. Všímam si ús-
mev, ktorý mu pritom pohráva na perách. Zručne mi rozopína remie-
nok jednej topánky a jeho úsmev pri konfrontácii s tmavším pásom
na mojej koži vädne.
„Nebolí," zašvitorím. Krátko sa na mňa zahľadí, tvári sa posmut-
nelo, pery pevne stiahnuté. Krátko prikývne, akože mi verí, zatiaľ
čo ja ten sandál striasam a nechávam ho spadnúť na podlahu. Lenže
Christian už ma nevníma. Je opäť nesústredený a zahĺbený, mecha-
nicky ma hladí po nohe a znovu sa otáča k oknu, z ktorého upiera
zamyslený pohľad.
„No tak. Čo si čakal?" vydýchnem mäkko. Letmo sa na mňa po-
zrie a zarazene pokrčí ramenami.
71
Fifty Sliades Freed
„Nečakal som, že sa budem pri pohľade na tie modriny cítiť práve

takto," prehovorí ticho.
Prosím? V jednej chvíli je zamlknutý a vzápätí ústretový? To je
také... typické! Ako s ním mám asi držať krok?
„A ako sa teda cítiš?" pýtam sa mierne.
Spriama sa mi pozrie do očí, z tých jeho sála bezútešnosť. „Neprí-
jemne," zamručí.
To nie! Odopínam si pás, prisuniem sa k nemu bližšie a nohy si ne-
chávam na jeho kolenách. Mám chuť mu na neho vyliezť celá a objať
ho, a aj by som to urobila, keby vpredu sedel len Taylor. Lenže vedo-
mie, že je tam aj Gaston, ma zaráža, a to napriek tomu poháriku, čo
mám v sebe. Kiež by bola väčšia tma. Aspoň ho beriem za obe ruky.
„Sú to tie cucfleky, čo sa mi nepáči," šepkám. „Všetko ostatné... čo
si robil," znižujem hlas ešte viac, „s tými putami, to sa mi páčilo. Teda,
viac, než len páčilo. Bolo to úžasné. Môžeš mi to pokojne urobiť znovu."
Trochu si poposadne. „Hovoríš úžasné?" Moja vnútorná bohyňa
zaujato dvíha oči od Jackie Collinsovej.
„Presne tak," usmejem sa. Vtlačím nohy do jeho čoraz pevnejšie-
ho rozkroku a skôr vidím, ako počujem, ako do seba pootvorenými
ústami prudko vťahuje vzduch.
„Naozaj by ste mali mať zapnutý pás, pani Greyová," upozorní ma
zhrubnuto, a ja ho zovriem medzi chodidlami. Vydýchne a s tmavnú-
cim pohľadom mi varovne chňapne po členku. Chce snáď, aby som
prestala? Alebo pokračovala? Vtom sa zarazí, z vrecka loví všadeprí-
tomný BlackBerry, aby prijal hovor, a pohľadom kontroluje hodinky.
Vrásky na čele sa mu prehlbujú o niečo viac.
„Barney," vyštekne.
Dočerta. Už zase nás ruší práca. Pokúšam sa mu dať dole nohu
z lona, ale on zosilňuje zovretie okolo môjho členka.
„Vo výpočtovom stredisku?" pokračuje neveriacky. „Aktivovalo to
protipožiarny systém?"
72
Požiar?! Zosuniem z neho nohu - tentoraz ma púšťa. Sadám si

späť na svoje miesto, zapínam si pás a nervózne sa pohrávam s ná-
ramkom za tridsaťtisíc euro. Christian znovu stláča tlačidlo na ručnej
opierke svojich dverí a zosúva dole deliace sklo.
„Niekto zranený? A škody? Aha... Kedy?" Christian sa zase pozerá
na hodinky, potom si prečeše vlasy. „Nie. Ani hasičov, ani políciu.
Teraz ešte nie."
No to ma podrž! Oheň? V budove, kde má Christian kancelárie?
Sledujem ho s otvorenými ústami a v hlave mi bzučí ako v úli. Taylor
sa natáča, aby počul, čo Christian hovorí.
„To urobil? Dobre... Fajn. Chcem podrobnú správu o škodách.
A kompletný súpis všetkých osôb, čo tam mali prístup v posledných
piatich dňoch, vrátane upratovacej služby... Zožeňte Andreu, nech mi
zavolá... Áno, vyzerá to tak, že je argón rovnako účinný - je vážne na
nezaplatenie."
Správa o škodách? Argón? To slovo vo mne vyvoláva len vzdiale-
nú spomienku na hodiny chémie - prvok periodickej sústavy, aspoň
myslím.
„Uvedomujem si, že je skoro... Pošlite mi email do dvoch hodín...
Nie, potrebujem byť v obraze. Ďakujem za zavolanie." Christian to
položí a vzápätí vytáča na BlackBerry ďalšie číslo.
„Welch... Dobre... Kedy?" Christian sa ešte raz pozerá na hodinky.
„O hodinu... áno... Nepretržite... a ukladajte to niekam mimo...
dobre." Položí.
„Philippe, potrebujem byť do hodiny na lodi."
„Monsieur."
Došľaka, je to Philippe, nie Gaston. Naše auto vyráža vpred.
Christian na mňa vrhá neidentifikovateľný pohľad.
„Stalo sa niekomu niečo?" pýtam sa ho priškrteným hlasom.
Zavrtí hlavou. „Len veľmi malé škody." Naťahuje sa po moju ruku,
chytí mi ju a povzbudivo ju stisne. „Netráp sa tým. Môj tím už to
73
Fifty Shades Freed
rieši." A v tú ranu je späť na koni - výkonný riaditeľ, v celej svojej

nadradenosti a sebadisciplíne, bez stopy rozrušenia.
„Kde teda horelo?"
„Vo výpočtovom stredisku."
„V Grey House?"
„Hej."
Jeho odpovede sú úsečné, takže je jasné, že sa o tom nechce baviť.
„Ako to, že škody neboli veľké?"
„Výpočtové stredisko je vybavené najmodernejším protipožiar-
nym systémom."
No jasné, že áno.
„Ana, prosím - nerob si s tým starosti."
„Nerobím," zaklamem.
„Nevieme iste, či to nebolo podpaľačstvo," vyslovuje nahlas dom-
nienku, ktorá sa zatína priamo do stredu môjho strachu. Ruka mi
sama vystrelí ku krku stiahnutému obavou. Najskôr Charlie Tango
a teraz toto?
Čo sa stane nabudúce?
Kapitola 4
Som nervózna. Christian je zalezený v pracovni na palube lode už

viac ako hodinu. Skúšala som si čítať, pozerať sa na televíziu, opa-
ľovať sa - samozrejme, úplne oblečená! Ale nedokážem sa uvoľniť...
nedokážem sa zbaviť toho neodbytného nepokoja. Prezliekam sa do
šortiek a trička, dávam si dole ten absurdne drahý náramok a pobe-
riem sa nájsť Taylora.
„Pani Greyová," zdvihne vyľakane zrak od románu Anthonyho
Burgessa. Sedí v malom salóniku pred Christianovou pracovňou.
„Rada by som si zašla na nákupy."
„Iste, madam," povie a vstáva.
„Chcela by som ísť na skútri."
Zľahka mu klesne sánka. „Ehm." Mračí sa a márne hľadá, čo by
na to povedal.
„Nechcem s tým obťažovať Christiana."
Potláča zafunenie. „Pani Greyová... uhm... myslím, že by sa to pá-
novi Greyovi veľmi nepáčilo a ja by som si veľmi rád udržal prácu."
No to snáď nie! Mám chuť na neho prevrátiť oči, ale namiesto toho
ich privriem, sťažka si povzdychnem a nasadím výraz, o ktorom si
75
Fifty Sliades Freed
myslím, že jasne vyjadruje moje pohoršenie a frustráciu nad tým, že

nie som pánom svojho vlastného osudu. Ale na druhej strany nech-
cem, aby sa Christian na Taylora hneval - alebo na mňa, ked už som
pri tom. Rozhodne prejdem okolo neho, klopem na dvere pracovne
a vstupujem dovnútra.
Christian telefonuje, opiera sa pritom chrbtom o mahagónový
stôl. Dvíha ku mne oči. „Vydržte chvílku, Andrea," poznamenáva
vážne do telefónu. Potom sa s výrazom zdvorilého očakávania obra-
cia ku mne. Prečo mám pocit, akoby som práve vošla do riaditeľne?
Veď mi tento chlap včera nasadil putá. Ale ja nedovolím, aby mi na-
háňal strach, veď je to môj manžel, dofrasa. S narovnanými plecami
sa na neho uvoľnene usmejem:
„Idem nakupovať. Beriem si so sebou ochranku."
„Jasne, zober si jedno z dvojčiat a Taylora," inštruuje ma. A ja zra-
zu viem, že nech už sa deje čokoľvek, je to vážne, lebo sa ma na nič
ďalšie nevypytuje. S pohľadom ukotveným v jeho očiach zostávam
stáť, uvažujem, či by som mu mohla nejako pomôcť.
„Ešte niečo?" pýta sa ma. On chce, aby som už bola preč. Dočerta.
„Nepotrebuješ niečo?" zaujímam sa. Usmeje sa, tým plachým ús-
mevom.
„Nie, bejby, všetko mám," uisťuje ma. „Personál sa o mňa po-
stará."
„Tak dobre." Chcela by som ho pobozkať. Veď je to môj manžel...
Odhodlane k nemu pristúpim a na jeho prekvapenie mu dávam bozk.
„Andrea, ešte vám zavolám," zamručí. Pokladá BlackBerry na stôl
za seba, priťahuje si ma do náručia a hladne sa mi vrhá na pery. Ked
ma púšťa, som bez dychu. Jeho oči sú temné a plné túžby.
„Rozptyľuješ ma. Toto tu musím vybaviť, aby som sa mohol vrátiť
k medovým týždňom." Ukazovákom obtiahne kontúru mojej tváre,
zovrie mi bradu a dvíha mi ňou hlavu.
„Tak dobre. Ospravedlňujem sa."
76
„Prosím, neospravedlňujte sa, pani Greyová. Mne sa vaše rozp-

tyľovanie páči." Pobozká ma do kútika úst. „Bež míňať," vydýchne
a prepúšťa ma.
„Rozkaz," usmejem sa na neho cestou z pracovne. Moje podve-
domie krúti hlavou a prísne špúli pery Nejako si mu zabudla po-
vedať, že ideš na skútri, oborí sa na mňa preskakujúcimi hlasom.
Ignorujem ho...
Taylor na mňa trpezlivo čaká.
„Tak, na veliteľstve je to vybavené... môžeme ísť?" Usmejem sa na
neho a snažím sa vo svojom hlase potlačiť sarkazmus. Taylorovi ujde
uznanlivý úsmev.
„Pani Greyová, až po vás."
Taylor mi trpezlivo vysvetľuje, na čo slúžia všetky tie kontrolky

a ako sa skúter riadi. Vyžaruje z neho pokojná, prirodzená auto-
rita - je to dobrý učiteľ. Nachádzame sa v motorovom člne hoj-
dajúcom sa na vlnách pokojných prístavných vôd hned vedľa Fair
Lady. Zároveň nás sleduje Gaston, ktorého výraz zostáva ukrytý
za slnečnými okuliarmi. Pri člne stojí ďalší člen posádky. Panebo-
že - zamestnávam troch ľudí len preto, lebo chcem ísť na nákupy.
Neuveriteľné.
Zapínam si záchrannú vestu a venujem Taylorovi žiarivý úsmev.
Nastavuje ruku, aby mi pomohol nasadnúť.
„Pripevnite si ten pásik zo zapaľovania k zápästiu, pani Greyová.
Keby ste spadli, motor sa automaticky vypne," vysvetľuje.
„Jasné."
„Pripravená?"
Nadšene zakývam hlavou.
„Naštartujte až vtedy, keď budete vyše metra od lode. My pôjdeme
za vami."
„Jasné."
77
Fifty Sliades Freed
Odstrčí skúter od člna a ja sa hladko rozhojdám smerom k prísta-

vu. Keď mi potom dá rukou signál OK, stláčam tlačidlo zapaľovania
a prebúdzam motor k životu.
„Dobre, pani Greyová, a teraz s citom!" kričí na mňa Taylor. Stla-
čím plyn. Skúter sa trhne dopredu a potom zdochne. Dočerta! Ako to
Christian robí, že to vyzerá tak jednoducho? Skúšam to znova, a zno-
va to zapichnem. Dočerta! Dočerta!
„S tým plynom musíte pozvoľna, pani Greyová," volá na mňa
Taylor.
„No veď hej, stále," reptám si pod nos. Štartujem ešte raz, stláčam
plynovú páčku naozaj jemne a stroj podo mnou sa pohne dopredu
- a tentoraz sa nezastavuje. Áno! A pomaly sa sunie ešte ďalej. Cha!
Ono to ide! Od radosti mám chuť zavýskať, ale ovládnem sa. Plynulo
sa rozbieham od jachty smerom k pevnine. Za sebou počujem hluk
motorového člna. Keď stlačím plyn ešte viac, skúter poskočí vpred
a začína sa kĺzať po vodnej hladine. S tým teplým vánkom vo vlasoch
a ľahkou spŕškou morskej vody po oboch bokoch sa cítim taká slo-
bodná. To je úletl Niet divu, že ma Christian nikdy nenechá šoférovať.
Namiesto toho, aby som namierila rovno k brehu a tým to poteše-
nie ukončila, zahnem okolo staticky sa pohojdávajúcej Fair Lady. To
je úžasný úlet. Ignorujem Taylora a všetkých tých divákov za mnou
a zrýchľujem okolo jachty druhýkrát. Keď dokončujem okruh, za-
zriem na palube Christiana. Mám dojem, že na mňa hľadí s otvore-
nými ústami, aj keď je ťažké to posúdiť. Statočne dvíham jednu ruku
z riadidiel a nadšene mu mávam. Vyzerá, ako by ho niekto vytesal
z kameňa - ale nakoniec naťahuje jednu ruku v napodobenine strnu-
tého mávnutia. Nejako nedokážem zaradiť výraz jeho tváre, a niečo
mi hovorí, že to ani nechcem - a tak mierim k prístavu, letím po
modrastej hladine, ktorá sa blyští v popoludňajšom slnku.
V prístavisku čakám a nechávam Taylora, aby ma dobehol. Tvári
sa absolútne meravo, až ma z toho pichne pri srdci, aj keď - Gaston
78
vyzerá, že sa celkom baví. Najskôr mi napadá, že sa chladné, americ-

ko-francúzske vzťahy dostali až na bod mrazu, ale potom sa dovtí-
pim, že tým, kto ich narušil, budem pravdepodobne ja. Gaston skáče
von z člna a priväzuje ho ku kotvovému kruhu, zatiaľ čo Taylor mi
ukazuje, aby som zaparkovala pozdĺž nich. Veľmi pozorne navádzam
skúter na miesto vedľa lode a zaraďujem sa k Taylorovi. Jeho výraz sa
nepatrne uvoľní.
„Ešte vypnite to zapaľovanie, pani Greyová," vyzýva ma chladne
a siahne po riadidlách. Zároveň naťahuje ruku, aby mi pomohol do
motorového člna. Rezko do neho skáčem, ohromená faktom, že som
sa do neho skôr nezrútila.
„Pani Greyová," zažmurká Taylor nervózne a znovu sa zapýri.
„Pán Grey nie je úplne nadšený z toho, že riadite vodný skúter." Od
rozpakov sa skoro zvíja, a ja si domyslím, že musel cestou sem hovoriť
s rozčúleným Christianom. Ach, ty môj úbohý, patologickým ochra-
nárskym syndrómom postihnutý manžel, čo si s tebou len počnem?
Venujem Taylorovi nevzrušený úsmev. „Chápem. Skrátka, Taylor,
pán Grey tu nie je. A ak nie je úplne nadšený, mal by mať dostatok
slušnosti, aby mi to povedal z očí do očí, až budeme späť na palube."
Taylor mykne kútikmi. „Samozrejme, pani Greyová," odtuší ticho
a podáva mi kabelku.
Keď vystupujem z lode, zachytávam útržok jeho zdráhavého, ale
zároveň obdivného úsmevu. Zrazu mám chuť sa tiež usmiať. Pomaly
nedokážem uveriť tomu, akú náklonnosť k Taylorovi cítim, ale naozaj
sa mi nepáči, keď ma uráža - nie je to môj otec, ani manžel.
Doparoma, Christian je naštvaný - a práve teraz, keď má prečo
sa báť. Na čo som to len myslela? Ako tak stojím na móle a čakám
na Taylora, kým sa ku mne pripojí, cítim, ako mi v kabelke vibruje
BlackBerry. Ako tón zvonenia pre Christiana mám nastavenú Your
l.ove is King od Sade - len pre Christiana.
„Ahoj."
79
Fifty Sliades Freed
„Ahoj," odpovedá.
„Veď sa vrátim. Tak sa nehnevaj."
Počujem, ako zalapá po dychu. „Uhm..."
„To ale bola zábava..." zašepkám.
Vzdychne. „No, nerád by som vám tú zábavu kazil, pani Greyová.
Len na seba daj pozor. Prosím."
No to ma podrž! Mám povolené sa baviť! „Dám. Je niečo, čo by som
ti mohla priviezť z mesta?"
„Iba teba, pokiaľ možno vcelku."
„Urobím pre to maximum, pán Grey."
„To rád počujem, pani Greyová."
„Snažíme sa potešiť navzájom," zasmejem sa.
Počujem aj jeho úsmev. „Volá mi niekto ďalší - tak neskôr, bejby."
„Maj sa, Christian."
Položí. Skútrová kríza je asi zažehnaná, povedala by som. Auto už
čaká a Taylor mi pridržiava otvorené dvere. Keď nastupujem, mrk-
nem na neho a on pobavene potrasie hlavou.
V aute si v BlackBerry zapínam e-maily.
O d : Anastasia Greyová
P r e d m e t : Ďakujem
D á t u m : 17.8.2011, 16:55
K o m u : Christian Grey
Že si nebol príliš nafučaný.
O d : Christian Grey
P r e d m e t : Snažím sa zostať pokojný
D á t u m : 17.8.201 I, 16:59
80
K o m u : Anastasia Greyová
Rado sa stalo.
Vráť sa celá.
To nie je prosba.
x
Christian Grey,
Prehnane úzkostlivý manžel & výkonný riaditeľ
Grey Enterprises Holdings, s.r.o
Nad tou jeho odpoveďou sa pousmejem. Môj kontrolou posadnutý

maniak.
Prečo som vlastne chcela ísť nakupovať? Veď nakupovanie nená-

vidím. Ale niekde hlboko v kútiku duše to viem, odhodlane pre-
chádzam okolo všetkých tých značkových butikov Chanel a Gucci
a Dior, až nakoniec v malom, preplnenom obchodíku pre turistov
nachádzam liek na to, čo ma trápi. Je to drobná strieborná retiazka
na členok, s malými srdiečkami a zvončekmi. Jemnučko cinká a stojí
iba päť euro. Hneď si ju navliekam. To je pre mňa - toto sa mi páči.
Okamžite sa cítim lepšie. Nechcem stratiť kontakt s dievčaťom, ktoré
má rado takéto veci, nikdy. Pretože v tom kútiku duše tiež viem, že
ma neohromuje iba Christian samotný, ale aj jeho bohatstvo. Zvyk-
nem si na to vôbec?
Taylor s Gastonom sa za mnou svedomito predierajú popoludňaj-
ším davom turistov a ja čoskoro zabúdam, že ich mám za chrbtom.
(Ihcela by som Christianovi niečo kúpiť, niečo, čo by odpútalo jeho
pozornosť od toho, čo sa deje v Seattli. Ale čo kúpiť chlapovi, ktorý
má všetko? Zastavujem sa na malom modernom námestíčku lemo-
81
Fifty Sliades Freed
vanom obchodmi a jeden po druhom ich skúmam pohľadom. Keď

zazriem ten, v ktorom predávajú elektroniku, vybavuje sa mi naša
dnešná návšteva galérie a tiež to, ako sme spolu boli v Louvri. Práve
sme obdivovali Venušu Milósku...
V hlave mi znejú Christianove slová „Nahé ženské telo? Všetci sa
naň radi pozrieme. Ten pohľad milujeme, nech už je v mramore, oleji,
zahalené v saténe, alebo na filmovom plátne."
Čo mi vnukne myšlienku, trúfalú myšlienku. Len potrebujem po-
moc pri výbere toho pravého - a viem len o jedinom človeku, ktorý
mi ju môže poskytnúť. Vyhrabem BlackBerry z kabelky a volám Jo-
sému.
„Kto...?" zamrmle ospalo.
„José, tu Ana."
„Čau, Ana! Kde si? Si v poriadku?" Teraz už znie oveľa čulejšie,
zaujato.
„Som v Cannes, na juhu Francúzska, a v poriadku."
„Juh Francúzsko, hej? V nejakom vyčačkanom hoteli?"
„Ehm... nie. Bývame na lodi."
„Na lodi?"
„Na velkej lodi," objasňujem to s povzdychom.
„No iste." Zrazu zaznie o poznanie chladnejšie. Doparoma, nema-
la som mu volať. Toto teraz riešiť nechcem.
„José, potrebujem poradiť."
„Poradiť?" Zaráža sa. „Jasná správa," povie tentoraz oveľa priateľ-
skejším tónom. A tak mu vyklopím svoj úmysel.
O dve hodiny neskôr mi Taylor pomáha vystúpiť z motorového člna

na schodíky vedúce na palubu. Gaston pomáha jednému členovi po-
sádky so skútrom. Christiana nikde nevidím a tak s pocitom detské-
ho nadšenia bežím dole do našej kabíny, aby som mu tam zabalila
darček.
82
„Bola si preč pekne dlho," vystraší ma Christian, práve ked'pri-

lepujem posledný kúsok lepiacej pásky. Otáčam sa a zisťujem, že
stojí vo dverách a pozorne ma sleduje. To ma podrž! Vari mám ešte
stále problém kvôli tomu skútru? Alebo je to tým požiarom v jeho
kancelárii?
„Všetko pod kontrolou, vo firme?" sondujem váhavo.
„Viac-menej," vzdychne a tvárou sa mu mihne mrzutý výraz.
„Trochu som míňala," priznávam a dúfam, že mu tým zdvihnem
náladu, modlím sa, aby sa jeho mrzutosť neobrátila mojím smerom.
Hrejivo sa na mňa usmeje, takže viem, že sme v pohode.
„Čo si kúpila?"
„Toto," dvíham nohu na posteľ a ukazujem mu retiazku.
„Veľmi pekné," zhodnotí. Pristupuje ku mne a dotýka sa zvonče-
kov, až sa mi na členku ticho rozcinkajú. Znovu sa zamračí na tie
modriny, čo mi ostali od pút, a zľahka po nich prejde končekmi prs-
tov. Nahor po nohe mi stúpa príjemné mrazenie.
„A toto." Podržím pred ním škatuľu a dúfam, že ho to zaujme.
„Pre mňa?" pýta sa prekvapene. Placho prikývnem. Berie si odo
mňa darček a opatrne ním zatrasie. Rozžiarený tým svojím chlapčen-
ským oslňujúcim úsmevom si sadá vedľa mňa na posteľ. Nahne sa ku
mne, berie ma za bradu a pobozká ma.
„Ďakujem," povie skoro ostýchavo.
„Ešte si to neotvoril."
„Bude sa mi to páčiť, nech už je to čokoľvek." Pozerá sa na mňa
a oči mu žiaria. „Ja veľa darčekov nedostávam."
„Je ťažké ti niečo kupovať. Všetko už máš."
„Hlavne mám teba."
„To teda máš," škerím sa naňho a zľahka červenám. Ach, Chris-
tian, ani nevieš ako veľmi.
S baliacim papierom robí krátky proces. „Nikon?!" Vrhá na mňa
zmätený pohľad.
83
Fifty Sliades Freed
„Ja viem, že máš ten digitál, ale tento je na... ehm... portréty a tak.
Dokonca sú tam dva objektívy."
Nechápavo na mňa zažmurká.
„Proste dnes, v tej galérii sa ti páčili tie fotky Florence D'Elle.
A tiež si pamätám, čo si hovoril v Louvri. A tiež na tie ostatné
fotky." Prehltnem v snahe nevybaviť si obraz toho, čo som našla
v jeho šatni.
So zadržaným dychom sa mu pomaly rozširujú oči, ako mu to
dochádza, a ja rýchlo pokračujem, než stratím odvahu.
„Myslela som, že by si napríklad, ehm... chcel fotiť... mňa."
„Fotiť. Teba?" Zíza na mňa so spadnutou sánkou, darček na svo-
jom lone už úplne ignoruje.
Prikývnem a zúfalo sa snažím odhadnúť, ako to vezme. Nakoniec
znovu zíde očami ku škatuli a s posvätnou úctou prejde prstami po
obrázku fotoaparátu na jej čelnej strane.
Na čo len myslí? Ach bože, toto nie je práve-reakcia, ktorú som
očakávala, a moje podvedomie ma počastuje pohľadom, akoby
som bola nejaké tupé domestikované zviera a vyčítavo mi pripo-
mína, že Christian predsa nikdy nereaguje podľa môjho očakáva-
nia.. Christian sa znovu zahľadí do mojich očí a tie jeho sú plné...
čoho? Bolesti?
„Prečo si myslíš, že by som to chcel," pýta sa zmätene.
Nie, nie, nie! Veď si sám hovoril, že by sa ti to páčilo...
„A nechcel snáď?" opáčim a pritom odmietam moje podvedomie,
ktoré sa pozastavuje nad tým, prečo by tak asi niekto chcel mať moje
erotické fotky. Christian prehltne a prehrabne si vlasy... vyzerá taký
stratený, taký bezradný.
Začína hlbokým nádychom. „Ten druh fotiek bol pre mňa zvy-
čajne len bezpečnostnou poistkou, Ana. Ja viem, že som so ženami
strašne dlho zaobchádzal ako s bezduchými objektmi," vysvetľuje, ale
potom sa rozpačito odmlčí.
84
„A ty si myslíš, že ak ma budeš fotiť, tak..., zo mňa urobíš bezdu-

chý objekt?" V pľúcach mi zrazu neostáva jediná molekula vzduchu
a z tváre mi mizne všetka krv.
On pevne zomkne viečka. „Hrozne ma to mätie," zašepká. Ked
znovu otvorí oči, jeho pohľad je rozjatrený a ostražitý, plný nejakej
neriedenej emócie.
Môžem za to ja? Moje poznámky ohľadom jeho mamy? Požiar
v kancelárii?
„Prečo to hovoríš?" hlesnem priškrtene, lebo sa mi panika už-už
derie nahor hrdlom. Myslela som, že je šťastný. Že sme šťastní. Mys-
lela som, že ho robím šťastným. Nechcem ho miasť. Naozaj ho mä-
tiem? Mozog sa mi roztáča do maximálnych otáčok. U Flynna nebol
už skoro tri týždne, nemôže to byť tým? Je to ten dôvod, prečo sa tu
predo mnou sype? Do hája, nemala by som Flynnovi zavolať? A po-
lom, v úplne jedinečnom záblesku mimoriadnej jasnozrivosti, mi to
dochádza - ten požiar, Charlie Tango, vodný skúter... On má strach,
bojí sa o mňa a vo chvíli, keď zazrel modriny na mojom tele, jeho
slrach sa zhmotnil. Riešil ich predsa celý dlhý deň a je z toho zmätený,
pretože nie je zvyknutý sa cítiť nepríjemne, ked niekomu ublíži. Pri
tom pomyslení mi prebehne mráz po chrbte.
Pokrčí ramenami a ako na povel sklopí oči k môjmu zápästiu, na kto-
rom som pôvodne mala ten náramok, čo mi kúpil dnes popoludní. Bingo!
„Christian, toto mi nevadí," nastavujem mu pred oči ruku s bled-
núcimi podliatinami. „Mali sme únikové slovo. Dočerta - včera to
hol úlet. Páčilo sa mi to. Tak už sa tým prestaň užierať - mám rada
tvrdší sex, už som ti to hovorila." Cítim, ako sa pýrim, keď sa snažím
potlačiť vzrastajúcu paniku.
Upiera na mňa prenikavý pohľad a ja netuším, čo sa mu ženie hla-
vou. Zrejme premýšľa o mojich slovách, a tak zajakavo pokračujem.
„Je v tom ten požiar? Myslíš, že to nejako súvisí s Charlie Tango?
To preto sa bojíš? Hovor so mnou, Christian - prosím."
85
Fifty Sliades Freed
Ďalej na mňa zíza a mlčí, rozpína sa medzi nami rovnaké obludné

ticho ako dnes popoludní. Doparoma! On sa o tom so mnou baviť
nemieni, to je nad slnko jasné.
„Nepremýšľaj nad tým toľko, Christian," napomínam ho ticho a tie
slová sa mi akoby ozvenou vrátia a vyvolajú vo mne rušivú spomienku
na nedávnu minulosť - presne toto mi hovoril, keď sme riešili tú jeho
hlúpu zmluvu. Natiahnem sa k nemu po škatuľu a otváram ju. Nehybne
ma pozoruje - akoby som predstavovala nejakú fascinujúcu, mimozem-
skú formu života. S vedomím, že je fotoaparát pripravený na použitie,
vylovím ho von a dávam dole kryt objektívu. Zameriam ním Christiana,
takže sa jeho krásna tvár, teraz s úzkostným výrazom, objavuje v hľadá-
čiku. Stlačím spúšť a držím ju tak dlho, až je celkovo desať obrázkov jeho
znepokojenej tváre digitálne zachytených pre budúce generácie.
„Tak si teda urobím objekt ja z teba," zavrním a znovu tlačím spúšť.
Na poslednom obrázku sa mu sotva viditeľne dvíhajú kútiky. Stlačím
to ešte raz a tentoraz už sa usmieva... len trochu, ale úsmev to je. Zno-
vu podržím spúšť a sledujem v priamom prenose, ako sa predo mnou
uvoľňuje, ako sťahuje pery a hravo ich na mňa špúli v komickom výra-
ze namotivovaného modela, takže sa musím zasmiať. Ach, vd'akabohu.
Pán Náladový je späť - a nikdy predtým som ho nevidela radšej.
„Tak moment, ja som si myslel, že je to môj darček," protestuje
namrzene, ale ja myslím, že si ma len doberá.
„Keď ja som ti ho zaobstarala pre zábavu a nakoniec sa z neho
vykľul nástroj ženského nátlaku." Fotím ďalej, jeho portréty utešene
pribúdajú, a ja v maximálnom priblížení pozorujem, ako sa mu v tvá-
ri usídľuje pobavený výraz. Lenže zrazu mu oťažie pohľad a tvári sa
skôr ako dravec.
„Tak ty by si chcela nátlak?" zapradie medovo.
„Čo ťa nemá. Žiadny nátlak," drmolím a ďalej ho zvečňujem.
„Dokázal by som vám predviesť prvotriedny nátlak, pani Greyo-
vá," pohrozí.
86
„Ja viem, že áno, pán Grey. Veď to aj dosť často robíte."

Tuhne mu výraz. Dočerta. Spúšťam foťák dole a spriama mu po-
zriem do očí.
„Čo sa deje, Christian?" Môj hlas už div nekypí frustráciou. Tak
už mi to povedz!
Nehovorí nič. Pehe! Ten je taký neznesiteľný. Znovu si dvíham prí-
stroj do úrovne očí.
„Tak rozprávaj," trvám na svojom.
„Nič," povie a znenazdania mi zmizne z hľadáčika. Jediným sviž-
ným pohybom zmetie škatuľu od foťáka na podlahu kabíny, pritom
ma schytí a pritlačí chrbtom na posteľ. Obkročmo si na mňa sadne.
„Hej!" posťažujem sa a ďalej fotím ako sa na mňa smeje a z očí
mu sála temné odhodlanie. Chňapne po Nikone, chytí ho za objektív
a zrazu je zo mňa namiesto fotografa objekt, pretože ho namieri na
mňa a stlačí spúšť.
„Takže vy by ste chceli, aby som vás fotil, pani Greyová?" odpo-
vie pobavene. Všetko, čo z jeho hlavy vidím, sú neusporiadané vla-
sy a nádherne tvarované pery skrútené do šibalského úsmevu. „No,
na začiatok, povedzme, by si sa mala smiať," vyhlási a voľnou rukou
ma začne nemilosrdne štekliť pod rebrami, takže sa pod ním zvíjam
a pištím a chichocem, až kým sa mi nepodarí zachytiť jeho zápästia
v márnom pokuse ho zastaviť. Jeho úškrn sa ešte viac rozširuje a za-
tiaľčo ďalej stláča spúšť, znova ma začína štekliť.
„Nie! Dosť!" vrieskam.
„To je vtip?" zavrčí a odkladá prístroj vedľa nás, aby ma mohol
mučiť oboma rukami.
„Christian!" zachrčím a v rozosmiatom proteste zalapám po dy-
chu. Nikdy predtým ma nešteklil. Už dosť! Snažím sa spod neho vy-
krútiť, hádžem hlavou z boka na bok, do toho sa smejem a chichocem
a tlačím od seba obidve jeho ruky, lenže on je neúprosný - škerí sa na
mňa a s gustom si ma vychutnáva.
87
Fifty Sliades Freed
„Christian, dosť!" žobrem a on hneď prestáva. Zovrie mi ruky

a ako sa nado mnou týči, tlačí mi ich vedľa hlavy k posteli. Sotva la-
pám dych, lebo sa stále smejem. On je tiež celý zadychčaný a pozerá
sa na mňa... ako vlastne? Dych sa mi zrazu celkom zastaví. Ohrome-
ne? S láskou? S posvätnou úctou? Panebože... Ten pohľad!
„Ty si taká nádherná," vydýchne.
Zízam na neho, do tej jeho drahej, najdrahšej tváre a topím sa
v jeho intenzívnom pohľade. Vyzerá, akoby ma videl prvýkrát v ži-
vote. Pomaly sa ku mne skláňa, zatvára oči a začína ma bozkávať,
pôsobí pritom ako očarovaný. Tá jeho reakcia vo mne prebúdza túž-
bu... vidieť ho takto, takého uchváteného, uchváteného mnou. Púšťa
moje ruky, zaplieta mi prsty do vlasov a jemne si ma za ne pridržuje.
Aj moje prsty prenikajú do jeho vlasov a moje telo sa v reakcii na
jeho bozk prebúdza a rozochvieva. A znenazdajky sa podstata jeho
bozku mení - už nie je nežný a posvätný a úctivý, ale prudký, vášni-
vý, hladný - jazykom si podmaňuje moje ústa, skôr berie, než dáva
a zmocňuje sa ma s túžbou, ktorá hraničí so zúfalstvom. Spoločne
s túžbou, ktorá sa mi búrlivo vlieva do žíl a cestou burcuje každučký
sval a nervové vlákno, pocítim aj záchvev strachu.
Ach, Tieň môj, čo sa to deje?
S prudkým nádychom zastoná. „Čo mi to robíš?" vzdychne, akoby
stratený a odhalený až na dreň. Znenazdajky sa pohne, ľahne si na
mňa a tlačí ma k posteli - v jednej ruke drží moju bradu a druhou
putuje dole po mojom tele, cez prsia, k pásu, na bok, až pod zadok.
A znova ma bozkáva. Tlačí svoju nohu medzi moje, dvíha mi koleno,
boky a trie sa o mňa lonom, ktoré sa cez šaty vzpína proti tomu môj-
mu. Zalapám po dychu a zakňučím mu do tváre, podriaďujem sa jeho
horúčkovitému vzrušeniu. Nevnímam tie zvony, čo bijú na poplach
niekde v ukrytom kúte mojej hlavy, viem, že ma Christian chce, že
ma potrebuje, a že keď príde ku komunikácii, je toto jeho obľúbený
spôsob vyjadrovania. Vraciam mu bozky s rovnakým zanietením, za-
88
tínam mu ruky do vlasov a pevne ich stískam medzi prstami. Chutí

tak dobre a vonia ako... takto vonia len on, môj Christian.
Náhle ustáva, postaví sa a ťahá ma za sebou, takže končím po-
stojačky pri posteli, priamo pred ním, celá zmámená. Rozopína mi
gombík šortiek a zároveň klesá na kolená, jedným ťahom mi ich vy-
zlieka aj s nohavičkami, a skôr, než stihnem chytiť dych, ležím naspäť
pod ním a vnímam, ako si rozopína zips. Pri všetkých svätých, on
sa vyzliekať nebude, ani moje tričko. Chytá mi hlavu do dlaní a bez
dalších okolkov do mňa prudko vráža tak, až vykríknem - skôr od
prekvapenia než kvôli niečomu inému - ale aj tak počujem, ako syka-
vo pretlačí vzduch cez zaťaté zuby.
„Ánooo," vzdychne mi potom do ucha. Na okamih úplne znehyb-
nie, potom zakrúži bokmi a vtlačí sa ešte ďalej, takže znova zastonám.
„Ja ťa potrebujem," precedí hlbokým, chrapľavým hlasom. Zubami
mi prechádza pozdĺž sánky, okusuje ju a saje, vzápätí ma znova divoko
bozkáva. Ovíjam si okolo neho nohy aj ruky, držím ho v náručí a pevne
ho k sebe tisnem, odhodlaná z neho sňať všetku ťažobu sveta a on sa
začína hýbať... tak urputne, ako by sa do mňa chcel vtlačiť celý. Preniká
do mňa, znova a znova, horúčkovito, primitívne, zúfalo a ja, skôr než sa
odovzdám šialenému tempu, ktoré udáva, znova pomyslím na to, čo ho
k niečomu takému núti, čo ho trápi. Lenže moje telo nado mnou preberá
vládu a zmetie tie myšlienky niekam pod posteľ, nekompromisne v sebe
koncentruje napätie a zanovito sa prepracováva k vrcholu. A ja sa v tých
pocitoch topím, vychádzam Christianovi v ústrety, pohyb za pohybom.
Počúvam jeho trhaný dych, ťažký a dravý, a to vedomie, že je do mňa
dočista pohrúžený, telesne i duševne, ma núti hlasno stonať a lapať po
dychu. Je v tom niečo neopísateľne zmyselné... v tom, ako ma chce. Už
som blízko... len kúsok... a on ma ženie stále vyššie, podmaňuje si ma,
berie si ma... a ja to tak chcem, chcem to tak veľmi... pre neho, pre seba.
„Pod so mnou," zasipí a vzopne sa nado mnou tak, že mi nezostá-
va nič iné, než povoliť zovretie.
89
Fifty Sliades Freed
„Otvor oči," prikazuje mi. „Musím ťa vidieť." Jeho hlas je taký na-
liehavý a neoblomný. Na okamih zažmurkám a ten pohľad na neho,
na to, ako sa nado mnou týči, na jeho neskrotný výraz, na jeho oči
- divoké a sálajúce potrebou. Je to jeho láska a túžba, čo ma ako na
povel zdoláva, a so zaklonenou hlavou ho v sebe trhavo stískam.
„Ach, Ana!" vykríkne a nasleduje ma. S posledným výpadom zne-
hybnie a zrúti sa na mňa. Prevaľuje sa aj so mnou, takže končím ja na
ňom, zatiaľ čo on je stále vo mne. Hneď ako sa z toho orgazmu trochu
spamätám, mám chuť poznamenať niečo vtipné na tému nátlak na
bezduchý objekt, ale radšej držím jazyk za zubami. Čo ja viem, akú
má náladu. Dvíham hlavu z jeho hrude, aby som sa mu skúmavo za-
dívala do tváre. Oči má zatvorené a ruky pevne ovinuté okolo môjho
trupu. Bozkávam ho na hruď cez tenkú látku ľanovej košele.
„Povedz mi, Christian, čo sa deje?" pýtam sa mierne a napäto ča-
kám, či mi to náhodou nepovie teraz, keď je zmorený sexom. Cítim,
ako sa okolo mňa jeho paže uťahujú ešte viac, ale je to jediná odozva.
On skrátka neprehovorí. A zrazu prichádza vnuknutie.
„Sľubujem, že pri tebe budem stáť v chorobe aj v zdraví, v chudobe
aj bohatstve, v radostiach i strastiach," začínam odriekať.
Znehybnie. Urobí dovedna len jediný pohyb - vytreští na mňa
tie hlboké oči - a ja pokračujem v recitácii môjho svadobného sľubu.
„Dávam ti slovo, že ťa budem bezpodmienečne milovať a podporo-
vať v tvojej snahe a v tvojich snoch, že ťa budem ctiť a rešpektovať, že sa
s tebou budem smiať aj plakať, zdieľať s tebou moje nádeje a sny a že ti
prinesiem útechu v ťažkých časoch." Odmlčím sa, aby som ho prinútila
prehovoriť. Strnulo na mňa zíza, pery má pootvorené, ale ďalej mlčí.
„A že ťa budem nosiť vo svojom srdci, kým nás smrť nerozdelí,"
vzdychnem.
„Eh, Ana," zašepká a znovu sa pretáča, čím prerušuje naše krehké
spojenie. Teraz ležíme obaja na boku, naproti sebe. Hánkami prstov
mu prejdem po tvári.
90
„Sľubujem, že budem teba aj náš vzťah opatrovať a pestovať hlboko

vnútri môjho srdca," začína šepkať zastretým hlasom. „Dávam ti svo-
je slovo, že ťa budem nadovšetko milovať, v časoch dobrých aj zlých,
v chorobe aj v zdraví, nech už nás život zavedie kamkoľvek. Budem
ťa chrániť, dôverovať ti a rešpektovať ťa. Budem s tebou zdieľať tvoje
radosti i strasti a budem ti oporou v časoch nepohody. Sľubujem, že
sa o teba postarám a podporím ťa v tvojom úsilí a v tvojich snoch, že
budem dbať o tvoje priania a o tvoje túžby, a že ťa budem chrániť po
mojom boku. Všetko, čo je moje, je odteraz aj tvoje. Dávam ti svoju
ruku, svoje srdce a svoju lásku, až kým nás smrť nerozdelí."
Do očí mi vstupujú slzy. A jemu konečne povoľuje ten zovretý
výraz.
„Neplač," zavrní a palcom mi zachytáva jednu zatúlanú slzu.
„Prečo so mnou nehovoríš? Prosím, Christian."
Zatvára oči, ako by ho to bolelo.
„Sľúbil som, že ti budem v časoch nepohody oporou. Prosím,
nechci odo mňa, aby som ten sľub porušil."
S povzdychom a absolútne beznádejným výrazom ku mne dvíha
pohľad. „Bolo to podpaľačstvo," povie nakoniec jednoducho a zrazu
vyzerá tak mlado a zraniteľne.
A dočerta.
„Najviac ma desí pomyslenie, že idú po mne. A ak idú po mne..."
zadrhne sa, neschopný to dopovedať.
„...mohli by dostať aj mňa," odtuším šeptom. Christian zozelenie
a ja viem, že som konečne našla prameň jeho strachu. Pohladím ho
po tvári.
„Ďakujem," vydýchnem.
Nechápavo pokrčí čelo. „Za čo?"
„Že si mi to povedal."
Potrasie hlavou, na perách sa mu mihne tieň úsmevu. „Viete byť
veľmi presvedčivá, pani Greyová."
91
Fifty Sliades Freed
„A vy sa zase viete skvele rýpať vo svojich skrytých pocitoch a de-

siť sa nimi až na smrť. Takto pravdepodobne zomrieš na srdcové zly-
hanie skôr, než budeš mať štyridsať, a ja ťa tu chcem mať oveľa dlhšie.
„Pani Greyová, to vy budete moja smrť. Keď som ťa videl na tom
skútri - skoro som dostal infarkt." Prevaľuje sa späť na chrbát a polo-
ží si predlaktie cez oči, dokonca cítim, ako sa pritom zachveje.
„Christian, je to len vodný skúter. Jazdia na ňom aj deti. Dokážeš
si predstaviť, čo to s tebou urobí, keď prídeme k tebe do Aspenu a ja
sa po prvýkrát v živote postavím na lyže?"
Zalapá po dychu a vrhá na mňa prekvapený pohľad, a ja mám chuť
sa rozosmiať, keď vidím ten zdesený výraz, čo sa mu usídlil v tvári.
„K nám," opravuje ma nekompromisne.
Ignorujem ho. „Už som dospelá, Christian a oveľa silnejšia, než
vyzerám. Kedy už to konečne pochopíš?"
Trhne plecami a nepatrne zovrie pery. Rozhodujem sa, že je nača-
se zmeniť tému.
„Takže, ten požiar. Vie polícia o tom, že to bolo podpaľačstvo?"
„Áno," odvetí s vážnym výrazom.
„To je dobre," poznamenám.
„Naša ochrana sa teraz ešte sprísni," dodáva ešte vecne.
„To chápem." Blúdim očami dole po jeho tele. Stále má na sebe
šortky a košeľu a ja zase tričko. Ježiš - tak tomu hovorím bleskovka.
Zdá sa mi to smiešne.
„Čo?" pýta sa Christian zmätene.
„Ty."
„Ja?"
„Áno. Ty. Zostal si oblečený."
„Aha." Ohodnotí sa pohľadom, potom sa znovu pozrie na mňa
a tvár mu rozčesne úsmev od ucha k uchu.
„Však viete, aké je pre mňa ťažké si pred vami ustrážiť ruky, pani
Greyová - zvlášť, keď sa smejete ako školáčka."
92
No jasné - to šteklenie. Pehe! Šteklenie! Prudko sa šklbnem a sa-

dám si na neho, lenže on okamžite pochopí môj úmysel a chytá ma
za obe zápästia.
„Nie," povie len - a myslí to vážne.
Našpúlim ústa, ale potom sa dovtípim, že na to zrejme ešte nie je
pripravený.
„Nerob to, prosím," zašepká. „Toto by som nezniesol. Ani ako die-
ťa ma nikto nešteklil. Zmlkne a ja povolím ruky, aby som mu dala
najavo, že už mi ich ďalej nemusí držať.
„Vždy som pozoroval Carricka s Elliotom a Miou, ako ich šteklil
a vyzeralo to ako strašná psina, ale ja som... ja..."
Prekrížim mu ukazovákom pery.
„Šššš, ja viem," zavrním a skloním sa, aby som mu vtlačila ľahký
bozk na pery, tam, kde ešte pred chvíľou spočíval môj prst. Potom sa
mu uvelebím na hrudi. Vnútri ma sa znovu prebúdza známy bolestivý
pocit a hlboký smútok, ktorý nosím v srdci kvôli Christianovi - ma-
lému chlapcovi. A viem, že pre tohto muža urobím čokolVek, pretože
ho tak veľmi ľúbim.
Obopne ma pažami a zaborí nos do mojich vlasov, kde zhlboka
vdychuje ich vôňu a pritom ma jednou rukou rytmicky hladí po chrb-
te. Neviem, ako dlho zostávame takto ležať, ale nakoniec to príjemné
ticho medzi nami prelomím.
„Aký najdlhší čas si sa doposiaľ zaobišiel bez doktora Flynna?"
„Dva týždne. Prečo? Máš snáď nezvládnuteľné nutkanie ma ešte
štekliť?"
„Nie," usmejem sa. „Jednoducho si myslím, že ti pomáha."
Christian si odfrkne. „To by aj mal, platím mu za to dosť." Zľahka
ma potiahne za vlasy a vyvráti mi za ne hlavu, aby som sa na neho
pozrela. Zdvíham ju a on sa na mňa skúmavo zahľadí.
„Máte snáď starosti o moju duševnú pohodu, pani Greyová?" son-
duje ticho.
93
Fifty Sliades Freed
„Každá správna žena má starosti o duševnú pohodu svojho milo-

vaného muža, pán Grey," poučím ho provokatívne.
„Milovaného?" zašepká a tá dojímavá otázka vyplní celý priestor
okolo nás.
„Nadovšetko milovaného." Posuniem sa, aby som ho pobozkala
a on mi venuje ten svoj plachý úsmev.
„Chcete sa ísť najesť na pevninu, pani Greyová?"
„Chcem sa najesť tam, kde budeš najspokojnejší."
„To je dobre," povie s úsmevom. „Potom teda zostaneme na pa-
lube, tu ťa udržím v bezpečí. A ďakujem za ten darček." Natiahne sa
a vezme ten foťák, podrží ho na dlžku paže a vyfotí nás v našom post-
štekliacom, post-koitálnom, post-spovednom objatí.
„Potešenie bolo úplne na mojej strane," usmejem sa a jemu sa roz-
žiaria oči.
Prechádzame honosným, pozláteným a vznešeným palácom Versail-

les z osemnásteho storočia. To, čo kedysi bývalo skromným loveckým
zámkom, premenil Kráľ Slnko na velkolepé a vznešené sídlo moci,
ktoré uzrelo posledného z absolútnych monarchov skôr, než sa spo-
mínané osemnáste storočie skončilo.
Nepochybne najnádhernejšou miestnosťou zámku je Zrkadlová
sála. Svetlo skorého popoludnia prenikajúce do nej cez okná vedúce
na západ sa odráža od plôch zrkadiel umiestnených na východnej
stene a osvetľuje zlatú reliéfnu výzdobu a obrovské krištáľové lustre.
Je to čarokrásny výjav.
„Je zaujímavé vidieť, čo vzíde od despotického samovládcu, kto-
rý sa izoluje od okolitého sveta v takom prepychu," zamumlem ku
Christianovi, ktorý stojí po mojom boku. Pozrie na mňa, nakloní hla-
vu k plecu a pobavene si ma premeriava.
94
„Keď to tvrdíte, pani Greyová."

„Ach, to je obyčajný výsledok môjho pozorovania, pán Grey."
Ležérne mávnem rukou do priestoru okolo nás. S úsmevom ma
nasleduje do stredu miestnosti, kde sa zastavujem a zízam na ten
výhľad - odraz veľkolepých záhrad v zrkadlách. A tiež odraz veľko-
lepého Christiana Greya, môjho manžela, aj s jeho trúfalým jasným
pohľadom.
„Tiež by som také niečo pre teba postavil," zašepká. „Len aby
som mohol sledovať, ako ti to svetlo ožiari vlasy, práve tu, v tom-
to okamihu." Zasunie mi prameň vlasov za ucho. „Vyzeráš ako
anjel." Pobozká ma tesne pod ucho, stisne moju ruku a zamrmle:
„To my, despotickí samovládcovia, zvyčajne robíme, kvôli ženám,
ktoré milujeme."
Kvôli jeho komplimentu sčervenám, nesmelo sa usmejem a nasle-
dujem ho ďalej tým obrovským priestorom.
„Na čo myslíš?" pýta sa ma Christian, keď si usrkne z kávy, ktorú si

dáva po večeri.
„Na Versailles."
„Veľkoleposť sama, však?" usmeje sa. Významne sa rozhliadnem
po trochu decentnejšej honosnosti jedálne Fair Lady a našpúlim pery.
„Toto teda nie je extra veľkolepé," prehodí Christian neisto.
„Ja viem. Ale je to krásne. Najkrajšie medové týždne, aké si môže
ilievča priať."
„Naozaj?" čuduje sa úprimne. A pridáva k tomu nesmelý úsmev.
„Samozrejme, že áno."
„Ostávajú nám len dva dni - existuje niečo, čo by si ešte chcela
vidieť alebo robiť?"
„Len byť s tebou," poviem.
95
Fifty Sliades Freed
Dvíha sa od stola, obchádza ho až ku mne a dáva mi pusu na čelo.

„Vydržíš to bezo mňa asi tak hodinku? Musím si prejsť maily a zis-
tiť, čo sa deje doma."
„Jasne," snažím sa znieť veselo, aby som zakryla sklamanie - celú
hodinu bez neho. Je to divné, že s ním chcem tráviť všetok čas? Moje
podvedomie zomkne pery do úzkej, nepeknej čiarky a energicky pri-
kývne.
„Ďakujem za ten Nikon," zašvitorí ešte a vyráža smerom k pra-
covni.
Späť v kajute sa rozhodujem, že si tiež vybavím korešpondenciu,

a otváram notebook. Mám tam nejaké emaily od mamy a Kate, ktorá
mi opisuje najnovšie udalosti doma a pýta sa, aké sú medové týždne.
Boli skvelé, kým sa niekto nerozhodol podpáliť sídlo GEH, s.r.o.
Práve, ked dopisujem odpoveď mame, cinkne mi v schránke ďalší
e-mail od Kate.
O d : Katherine L. Kavanaghová
D á t u m : 17.9.2011, 11:45 PST
P r e d m e t : Preboha!
Ana, práve som sa dozvedela o tom požiari v Christianovej firme.

Myslíš, že je to podpaľačstvo?
K xox
Kate je online! Vrhám sa na svoju novo objavenú hračku - Skype chát

- a zisťujem, že je Kate dostupná. Rýchlo jej píšem správu:
96
Ana: Čau, si tam?

Kate: Jasne, Ana! Ako to ide ? Čo medové týždne? Čítala si môj email?
Vie Christian o tom požiari?
Ana: Som v pohode. Medové týždne sú úžasné. Áno, tvoj mail som
čítala. A áno, Christian o tom vie.
Kate: Myslela som si to. Mám len útržkovité správy. A Elliot mi nič ne-
povie. ©
Ana: Chceš azda uloviť námet?
Kate: Máš ma pekne prečítanú.
Ana: Christian mi toho tiež veľa nepovedal.
Kate: Elliot sa to dozvedel od Grace!
Ale nie - som si istá, že Christian nechce, aby sa to roznieslo po ce-

lom Seattli. A tak skúšam svoju osvedčenú rozptyľovaciu techniku,
zameranú proti zanovitej slečne Kavanaghovej.
Ana: A ako sa vôbec majú Elliot s Ethanom?

Kate: Ethana prijali na tú postgraduálnu psychológiu v Seattli. Elliot je
rozkošný.
Ana: Ethan má pred sebou kus cesty.
Kate: A akože sa má náš bývalý dominánt?
Ana: Kate!
Kate: Čo?
Ana: TY VIEŠ, ČO!
Kate: Tak fajn. Prepáč.
Ana: Má sa dobre. Viac než dobre. ©
Kate: No, ak si šťastná, som šťastná s tebou.
Ana: Som nevýslovne šťastná.
Kate: © Dočerta, musím letieť. Môžeme si pokecať neskôr?
Ana: Nie som si istá. Uvidíš, či budem online. Časové pásma sú
nanič!
97
Fifty Sliades Freed
Kate: To hej. Mám ťa rada, Ana.

Ana: Ja teba tiež. Neskôr, x
Kate: Ahoj. ©
Dám ruku do ohňa, že po tom Kate pôjde. Prevrátim oči a vypínam

Skype skôr, než ten chát zbadá Christian. Tá poznámka o bývalom
dominantovi by sa mu určite nepáčila - navyše si nie som taká istá, či
je vôbec v tomto prípade bývalý...
Nahlas si povzdychnem. Kate už o nás vie všetko. Od toho opitého
večera tri týždne pred svadbou, kedy som konečne kapitulovala pred
inkvizíciu slečny Kavanaghovej. A bolo takou úľavou sa o tom koneč-
ne s niekým porozprávať.
Mrknem na hodinky. Od večera uplynula zhruba hodina a mne
už môj manžel chýba. Vraciam sa späť na palubu zistiť, či už skončil
s prácou.
Som v Zrkadlovej sále a Christian stojí vedľa mňa, usmieva sa na

mňa, láskyplne, zamilované. Vyzeráš ako anjel. Naširoko mu ten ús-
mev opätujem, ale keď sa pozriem späť do zrkadla, som sama a miest-
nosť za mnou je sivá a pochmúrna. To nie! Trhnem hlavou späť k jeho
tvári, stále sa usmieva, ale teraz už tak nejako smutne, clivo. Dáva mi
prameň vlasov za ucho. Potom sa bez jediného slova otáča a pomaly
odchádza. A ako kráča preč tým ohromným priestorom k vyrezáva-
ným dverám na konci, zvuk jeho krokov sa odráža od zrkadiel... lenže
jeho samého v nich nevidieť... muž bez odrazu...
Budím sa. Schvátená panikou lapám po dychu.
„No tak," šepká vedľa mňa do tmy a jeho hlas preteká znepoko-
jením.
Bože, je tu. Je v poriadku. Prejde mnou pocit úľavy.
98
„Christian," zakňučím a snažím sa dostať ten divoký tep pod kon-

trolu. Priťahuje si ma do náručia a ja si v tej chvíli uvedomujem, že sa
mi po lícach gúľajú slzy.
„Čo sa deje, Ana?" Hladká ma, utiera mi tie mokré cestičky a ja
počujem, ako je z toho nešťastný.
„Nič. Len hlúpa nočná mora."
Bozkáva ma na čelo a na slzami zmáčané líca a utešuje ma. „Len
zlý sen, bejby," upokojuje ma. „Už ťa mám. U mňa si v bezpečí."
Náruživo vdychujem jeho vôňu, ovíjam sa okolo neho a snažím sa
nevnímať ten pocit straty a skazy, ktorý som mala v tom sne. A práve
vtedy si uvedomujem, že moja najväčšia, najhlbšia úzkosť pramení
z pomyslenia, že by som mohla Christiana stratiť.
Kapitola 5
Pohnem sa, inštinktívne natiahnem ruku na Christianovu stranu po-

stele a zistím, že tam nie je. Do hája! Okamžite sa prebúdzam a vy-
strašene sa rozhliadam po kajute. Christian sedí na malom tapacíro-
vanom kresielku vedľa postele a sleduje ma. Zohne sa, niečo odloží
na podlahu a potom sa natiahne vedľa mňa na posteľ, už oblečený do
kraťasov a sivého trička.
„No tak, nezmätkuj. Všetko je v pohode," chlácholí ma tichým
upokojujúcim hlasom - ako keby sa prihováral divokému zvieraťu
zahnanému do kúta. Nežne mi odhŕňa vlasy z tváre a ja sa okamžite
upokojujem. Pritom si všímam, ako sa neúspešne pokúša skryť svoje
vlastné rozrušenie.
„Posledných pár dní si taká vystrašená," skonštatuje s ustaraným,
vážnym pohľadom.
„Som v poriadku, Christian." Usmejem sa na neho ako najžia-
rivejšie dokážem, pretože nechcem, aby vedel, aké veľké starosti si
robím kvôli tomu podpaľačskému útoku. Neustále ma totiž prena-
sleduje bolestivá spomienka na to, ako som sa cítila, keď sa stala tá
vec s Charlie Tango a Christian bol nezvestný - bola to dutá ničota,
100
neopísateľná agónia, ktorá mi doteraz ťaží srdce, keď si na to spome-

niem. Snažím sa ten úsmev udržať a spomienky potlačiť.
„Ty si ma pozoroval, ako spím?"
„Áno," povie bez toho, aby zo mňa spustil skúmavý pohľad. „Roz-
právala si."
„Naozaj?" Dočerta! Čo som tak mohla hovoriť?
„Máš strach," dodáva, ale jeho oči sú tiež plné vlastných obáv. Vari
pred ním naozaj nič neutajím? Nakláňa sa a dáva mi bozk medzi obo-
čie.
„Keď sa zamračíš, urobí sa ti tu také malé „V", veľmi príjemné na
dotyk. Neboj sa, bejby, postarám sa o teba."
„Nie som to ja, o koho mám strach - si to ty," zabrblem. „Kto sa
postará o teba?"
Môjmu tónu sa zhovievavo pousmeje. „Som dosť velký a aj desný,
aby som sa o seba postaral sám. Tak pod. Vstávaj. Chcem urobiť ešte
jednu vec, kým vyrazíme domov, „ukáže mi ten svoj chlapčenský áno-
mám-už-dvadsaťosem-rokov úsmev a pleskne ma po zadku. Prek-
vapene vykríknem a zároveň si uvedomím, že dnes sa vraciame do
Seattlu, čo moju melanchóliu ešte umocní. Nechce sa mi odtiaľto od-
ísť. Zistila som, že byť s ním dvadsaťštyri hodín denne je... skrátka nie
som pripravená sa o neho deliť s jeho firmou ani rodinou. Teraz, keď
sme prežili také nádherné medové týždne. Jasne, bolo tu pár výkyvov,
to uznávam, ale to je pre čerstvo zosobášený pár normálne, no nie?
Lenže Christian nedokáže to svoje chlapčenské nadšenie krotiť,
a lak ma ním, napriek mojim ťaživým myšlienkam, nakazí. Keď sa
s gráciou sebe vlastnou dvíha z postele, nasledujem ho už so silným
zaujatím. Čo má asi za lubom?
Christian pripevňuje kľúčik k môjmu zápästiu.

„Ty chceš, aby som riadila ja?"
„Pravdaže," zazubí sa. „Neutiahol som to príliš?"
101
Fifty Sliades Freed
„V pohode. To preto si si vzal záchrannú vestu?" zdvihnem obočie.

„Presne tak."
Neubránim sa úškrnu. „Až takú dôveru vkladáte do mojich vo-
dičských schopností, pán Grey?"
„Rovnakú ako obvykle, pani Greyová."
„Ale poučovať ma nebudeš," varujem ho.
S úsmevom mi ukazuje dlane. „Vari by som si to dovolil?"
„Isteže dovolil a aj si to dovoľuješ, ale tu nemôžeme zájsť ku kraj-
nici a pohádať sa kvôli tomu na chodníku."
„Námietka sa prijíma, pani Greyová. Budeme na tejto rampe stáť
celý deň a debatovať o tvojom vodičskom umení, alebo si pôjdeme
užiť trochu zábavy?"
„Námietka sa prijíma, pán Grey." Chytím vodný skúter za ria-
didlá a nasadám. Christian sa súka za mňa a odkopáva nás od
jachty. Taylor a dvaja plavčíci nás pobavene sledujú. Christian sa
presúva viac ku mne, objíme ma rukami a pevne pritlačí svoje
stehná k mojim. Áno, toto presne sa mi na tomto spôsobe dopravy
páči. Zasúvam kľúčik do zapaľovania, otočím štartér a motor sa
s revom prebúdza.
„Pripravený?" zakričím na Christiana cez ten hluk.
„Tak, ako nikdy," odpovedá mi tesne pri uchu.
Jemne pridávam plyn a skúter sa začína vzďaľovať od Fair Lady,
ale až príliš pomaly na môj vkus. Christian sa ku mne primkne pev-
nejšie. Ked pridám plyn ešte viac, prudko vyrážame vpred, a ja som
šťastná ako blcha, že mi to neskapalo.
„Počkaj?!" zvolá za mnou Christian, ale ja v jeho hlase rozozná-
vam určitú rozjarenosť. Svištíme okolo Fair Lady v ústrety otvore-
nému moru. Práve teraz kotvíme v blízkosti Port de Plaisance de
Saint-Laurent-du-Var, v dialke sa črtá letisko mesta Nice - vklinené
priamo do Stredozemného mora, alebo to tak aspoň pôsobí. Už od
včerajšieho večera, odkedy sme sem priplávali, počúvam tie zvláštne
102
zvuky, ktoré vydávajú pristávajúce lietadlá. Napadá mi jediné - že sa

na to musíme pozrieť zblízka.
Trielime smerom k letisku, ako strela kĺžeme po vlnách. Toto mi-
lujem, a som vo vytržení z toho, že ma Christian necháva riadiť. Ako
sa tak rútime v ústrety pristávacím dráham, všetky obavy, ktoré ma
v posledných dvoch dňoch zamestnávali, nechávam za sebou.
„Nabudúce tie skútre vezmeme dva," zakričí Christian. Neubrá-
nim sa úsmevu - predstava, že s ním pretekám, je vzrušujúca.
Zatiaľ čo sa po tej chladivo modrej vodnej mase približujeme
k niečomu, čo vyzerá ako koniec pristávacej plochy, prekvapí ma
ohlušujúci rev prúdového lietadla, ktoré sa chystá na pristátie pria-
mo nad našimi hlavami. Je to taký silný hluk, že zazmätkujem, prud-
ko strhávam riadidlá, ale aj pridávam plyn, ktorý si v tej chvíli po-
pletiem s brzdou.
„Ana!" vykríkne Christian, ale už je neskoro. Katapultuje ma
to bokom, moje ruky aj nohy letia zo skútra za mnou, rovnako ako
Christian, ktorého strhávam so sebou, následne obaja s veľkolepým
špľachnutím dopadáme do vody.
S výkrikom miznem pod priezračne modrou hladinou a cestou
si lognem plný dúšok nekonzumovateľnej stredomorskej vody. Tak-
to ďaleko od brehu je riadne studená. Vďaka záchrannej veste som
späť nad hladinou počas zlomku sekundy. Kašlem a pľujem a zároveň
si vytieram slanú vodu z očí, rozhliadam sa okolo seba za Christia-
nom. Ten už ku mne našťastie pláva. Skúter sa neškodne pohojdáva
pár metrov od nás, jeho motor stíchol.
„Si v poriadku?" zalapá po dychu, keď sa ocitne pri mne.
„Hej," zakvičím, ale nedokážem zamaskovať určité rozjarenie. Vi-
díš, Christian? Toto je to najhoršie, čo sa ti na vodnom skútri môže
prihodiť! Priťahuje si ma do náručia, potom mi vezme hlavu do dlaní
a pozorne skúma moju tvár.
„Vidíš, nebolo to také zlé!" usmievam sa na neho, zatiaľ čo plávame.
103
Fifty Sliades Freed
Nakoniec predsa len mykne kútikmi, očividne s úľavou. „Nie,

myslím, že nebolo. Až na to, že som mokrý," zabručí, ale prezrádza
ho hravý tón.
„Človeče, tiež som nejaká navlhnutá."
„Mám rád, ked si vlhká," usmeje sa zvodne.
„Christian!" predstieram spravodlivé rozhorčenie. Zaškerí sa -
a vyzerá pritom tak úchvatne - potom sa skloní, aby ma pobozkal,
a to dôkladne. Keď sa odtiahne, sotva lapám dych. Jeho pohľad je
temný a ťažký a mne je napriek tej chladnej vode zrazu dosť teplo.
„Plávaj. Vrátime sa späť. Aspoň máme dôvod sa spolu osprchovať.
A šoférovať budem ja."
Potulujeme sa po salóniku prvej triedy British Airways na Heathrow

v Londýne a čakáme na náš spoj do Seattlu. Christian je zabraný do
Financial Times. Natiahnem sa pre jeho nový fotoaparát, pretože si ho
chcem zvečniť. V rifliach, ktoré má na sebe a v značkovej bielej bavlne-
nej košeli s véčkom, v ktorom má zastrčené svoje pilotné zrkadlovky, je
totiž strašne sexy. Blesk ho vyruší. Zažmurká a placho sa na mňa usmeje.
„Ako sa máte, pani Greyová?" pýta sa.
„Je mi smutno, že sa vraciame," zamumlem. „Mať ťa len pre seba
sa mi páči."
Zovrie moju ruku, zdvihne si ju k perám a na hánky mi vtisne
ľahučký bozk.
„Mne tiež," povie.
„Ale?" nadnesiem, pretože na konci jeho jednoduchého oznáme-
nia počujem to nevypovedané čosi.
Ľahko sa zachmúri. „Ale?" Predstiera nepochopenie. Nakláňam
hlavu a častujem ho významným pohľadom okamžite mi to povedz,
ktorý som v uplynulých dňoch pilovala k dokonalosti. S povzdychom
odkladá noviny. „Proste chcem toho podpaľača dostať a vypoklonko-
vať preč z našich životov."
104
„Aha." To je férová odpoveď. Aj keď, jeho úprimnosť ma vyvádza

z miery.
„Dám si Welshove gule na večeru, ak ešte raz dovolí, aby sa stalo
niečo takéto." Až mi z jeho hrozivého tónu prebehne mráz po chrbte.
Ďalej ma pozorne sleduje a ja si nie som istá, či ma tým nabáda k ne-
jakej vtipnej poznámke, alebo k čomu vlastne. A tak urobím jedinú
vec, o ktorej si myslím, že by mohla odľahčiť to náhle napätie medzi
nami. Dvíham foťák, aby som urobila ďalšiu snímku.
„Haló, spachtoš, už sme doma," zavrní Christian.

„Hmm," zamručím. Nechcem si nechať pretrhnúť ten provokatív-
ny sen o mne a o Christianovi na pikniku v Kew Gardens. Som tak
strašne unavená. Cestovanie je vyčerpávajúce dokonca aj v prvej trie-
de. Už sme hore viac ako osemnásť hodín v kuse, aspoň myslím - od
vysilenia už som totiž stratila prehľad. Počujem, ako sa otvárajú moje
dvere, a nado mnou sa skláňa Christian. Rozopína mi pásy a dvíha
ma do náručia, čím ma úplne prebudí.
„Počkaj, v pohode budem kráčať," zaprotestujem ospalo.
Odpovedá mi odfrknutím. „Musím ťa preniesť cez prah."
Dávam mu paže okolo krku.
„Myslíš cez ten, čo je na tridsiatom poschodí?" usmejem sa vyzývavo.
„Pani Greyová, s potešením môžem konštatovať, že si trošku .pri-
stavila."
„Čože?"
Zasmeje sa. „Takže ak vám to nevadí, použijeme výťah," nadhodí
s prižmúrenými očami. Ale ja aj tak viem, že si zo mňa iba uťahuje.
Taylor nám s úsmevom otvára dvere do vstupnej haly Escaly. „Vi-
tajte doma, pán Grey, pani Greyová."
„Vďaka, Taylor," odpovedá mu Christian.
Krátko sa na Taylora usmejem a sledujem, ako sa vracia k Audi,
kde na neho za volantom čaká Sawyer.
105
Fifty Sliades Freed
„Tým si chcel povedať, že som pribrala?" zapichnem do Christiana

nabrúsený pohľad. Jeho úsmev sa rozširuje a cestou cez halu si ma
nadhodí bližšie k hrudi.
„Nie veľa," uistí ma, ale potom, znenazdajky, jeho výraz vädne.
„Čo sa deje?" vydýchnem a snažím sa ovládnuť znepokojenie pre-
nikajúce do môjho hlasu.
„Nabrala si len trochu z toho, čo si zhodila, keď si ma opustila,"
vysvetľuje ticho, zatiaľ čo prichádzame k výťahu. Na okamih sa zatvá-
ri skoro bezútešne.
Z tej jeho náhlej a nečakanej skľúčenosti ma až pichne pri srdci.
„No tak." Chytím mu tvár do dlaní, zaborím mu prsty do vlasov a pri-
tiahnem si ho za ne bližšie k sebe. „Keby som vtedy neodišla, stál by
si tu teraz takto?"
Nakoniec sa jeho pohľad roztápa a venuje mi ten svoj plachý ús-
mev, môj obľúbený. „Nie," vydýchne a so mnou v náručí vchádza do
výťahu. Skláňa hlavu a dáva mi jemný bozk. „Nie, pani Greyová, to by
som teda nestál. Zato by som si mohol byť istý, že ťa udržím v bezpe-
čí, pretože by si mi večne neodporovala."
Aj tak to hovorí nejako posmutnelo... Do hája.
„Ale ja ti rada odporujem," skúšam terén.
„Ja viem. A preto som taký... šťastný," prehodí s ľahko posmutne-
ným úsmevom.
Ach, vdakabohu. „Aj keď som tučná?" pípnem.
To už sa zasmeje. „Aj keď si tučná." Znovu ma pobozká, tentoraz
naliehavejšie. Zatínam mu prsty do vlasov a pridržiavam si ho za ne,
a naše jazyky sa vzájomne prepletajú a krúžia v pomalom zmyselnom
tanci. Keď sa výťah hore s cinknutím zastavuje, obaja už sme pekne
zadýchaní.
„Veľmi šťastný," poznamená. Jeho úsmev je teraz mámivejší a po-
hľad zastretejší, plný lačných chúťok. Zatrepe hlavou, ako keby sa po-
treboval spamätať, a prenáša ma do foyeru.
106
„Vitajte doma, pani Greyová," povie. Ešte raz ma pobozká, tento-

raz zdržanlivejšie, obdarí ma tým svojím patentovaným na-maximál-
ny-výkon-rozsvieteným úsmevom Christiana Greya a oči mu žiaria
od šťastia.
„Vitajte doma, pán Grey," odpovedám mu so širokým úsmevom.
Moje srdce reaguje na jeho volanie a až po okraj sa plní mojou vlast-
nou radosťou.
Čakám, že ma postaví na zem, ale on to neurobí. Nesie ma ďalej, cez
vstupnú halu a cez chodbu až do veľkej izby a vysadí ma na kuchyn-
ský ostrovček. Otvára kuchynskú linku a vyberie z nej dve flauty na
šampanské, potom vytiahne z chladničky fľašu - náš obľúbený Bollin-
ger. Skúsene otvára fľašu, bez toho, aby čo i len kvapka vyšla nazmar
a rozlieva svetlučko ružové šampanské do pohárov a jeden mi podáva.
Druhý si berie on, jemne mi roztvára nohy a postaví sa medzi ne.
„Tak na nás, pani Greyová."
„Na nás, pán Grey," zopakujem a ostýchavo sa usmejem. Priťuk-
neme si a odpijeme.
„Ja viem, že si unavená," zašepká a utrie sa nosom o môj, „ale
naozaj, veľmi rád by som s tebou teraz išiel do postele... a nespal."
Zľahka mi vtlačí pery do kútika úst. „Je to naša prvá noc späť tu a ty
si naozaj moja a..." Jeho hlas sa pozvoľna vytráca zároveň s tým, ako
m i drobnými bozkami pokrýva hrdlo. V Seattli je ešte len skorý večer
a ja som napriek tomu na smrť uťahaná, ale aj tak v mojom lone rozk-
vitá túžba a moja vnútorná bohyňa spokojne zavrní.
Christian vedľa mňa pokojne oddychuje, kým ja hľadím von cez tie
obrovské okná na bledoružové a zlatisté šmuhy nového svitania.
Kuku má voľne prehodenú cez moje prsia a ja sa s ním snažím zladiť
dych a znovu zaspať, lenže je to márna snaha. Som úplne bdelá, môj
vnútorný čas je nastavený na ten hlavný, greenwichský, a mozog mi
pracuje na plné obrátky.
107
Fifty Sliades Freed
Toľko som toho prežila za tie posledné tri týždne - čo za posledné

tri týždne, za posledné tri mesiace. Mám pocit, akoby som sa za celé to
obdobie ani raz nedotkla nohami zeme. A teraz je zo mňa zrazu pani
Anastasia Greyová - manželka jedného z najúchvatnejších, najhorú-
cejších, najhumánnejších, rozprávkovo bohatých magnátov, akých si
len dokáže dievča predstaviť. Ako je možné, že sa to všetko zomlelo
tak rýchlo?
Opatrne sa posuniem na svoju stranu, aby som si ho mohla pre-
zrieť a pokochať sa jeho krásou. Viem, že má vo zvyku ma pozorovať,
keď spím, ale ja tú príležitosť mám len zriedka. Vyzerá tak mlado
a bezstarostne, keď spí. Dlhé mihalnice má pod viečkami rozprestreté
ako dva vejáre, líca mu pokrýva kratučké strnisko, perfektne vykro-
jené pery má ľahko roztvorené a uvoľnené, ked zhlboka dýcha. Mám
chuť ho pobozkať, pretlačiť mu jazyk do úst, prejsť mu prstami po tom
mäkkom a napriek tomu pichľavom poraste. Musím naozaj urputne
potláčať nutkanie sa ho dotknúť, nechcem ho rušiť. Hmm... mohla by
som trebárs stlačiť v zuboch jeho lalôčik a nasať ho medzi pery. Moje
podvedomie na mňa hodí pohľad cez svoje polmesiačikové okuliare,
vyrušené od druhého zväzku zozbieraných spisov Charlesa Dickensa,
a v duchu ma pokarhá. Daj tomu chudákovi pokoj, Ana.
V pondelok sa vraciam do práce. Máme dnešok na to, aby sme sa
zaklimatizovali a potom sa už vrátime k našej rutine. Bude to zvláštne,
nevidieť Christiana celý deň, keď sme v posledných troch týždňoch
trávili takmer každú minútu vo dvojici. Položím sa na chrbát a zahľa-
dím sa do stropu. Niekto by povedal, že tráviť spolu tolko času bude
ubíjajúce, ale toto jednoducho nie je náš prípad. Užila som si každuč-
kú z tých spoločných minút, dokonca aj tie hádky. Každú minútu...
samozrejme okrem tých, keď sme sa dozvedeli o požiari v Grey House.
V žilách mi tuhne krv. Kto by tak veľmi chcel Christianovi ublížiť?
Tá záhada mi už zase nedá pokoj. Niekto z branže? Niektorá z ex? Od-
mietnutý zamestnanec? Nemám ani potuchy a Christian je ohľadom
108
toho všetkého taký tajnostkársky. Aj to minimum informácií, ktorým

mi dokáže v mene mojej ochrany zapchať ústa, mi dávkuje po kvap-
kách. Vzdychnem si. Môj čiernobiely rytier v lesklej zbroj i sa ma vždy
snaží chrániť. Čo by som tak asi mohla urobiť, aby som ho prinútila
k väčšej otvorenosti?
Zrazu sa zamrví a ja inštinktívne stuhnem, pretože ho nechcem
zobudiť, lenže má to opačný efekt. Do hája! Žmúri na mňa pár jas-
ných očí.
„Deje sa niečo?"
„Nič. Pokojne spi ďalej," skúšam to s povzbudivým úsmevom.
Pretiahne sa, pretrie si tvár a potom sa na mňa usmeje.
„Že ty máš pásmovú chorobu?" vyzvedá.
„Tak sa to volá? Proste nemôžem spať."
„V tom prípade tu mám jeden univerzálny všeliek, len pre teba,
bejby." Uškrnie sa ako nejaký školák, takže na neho prevrátim oči
a zároveň sa zachichocem. Všetky temné myšlienky sa razom rozplý-
vajú, ako mávnutím čarovného prútika, a moje zuby nakoniec predsa
len nachádzajú jeho ušný lalôčik.
Christian a ja mierime v Audi R8 na sever po 1-5 smerom k mostu
číslo 520. Chystáme sa na obed u jeho rodičov. Má to byť uvítací, ne-
deľný obed. Bude tam celá rodina, plus Kate a Ethan. Bude zvláštne,
byť zrazu medzi tolkými ľuďmi, keď sme boli tak dlho sami. Väčšinu
dopoludnia som nemala príležitosť sa s Christianom porozprávať -
bol zalezený vo svojej pracovni, zatiaľ čo ja som vybaľovala. Hovoril
mi, že to nemusím robiť, že to urobí pani Jonesová. To je ďalšia vec,
na ktorú si musím zvyknúť - že máme niekoho na výpomoc. Ne-
prítomné hladkám prstami kožené čalúnenie dverí, aby som to svoje
zahlbenie rozptýlila. Akosi nie som vo svojej koži. Je to tou pásmovou
chorobou? Alebo tým podpaľačstvom?
„Nechal by si ma to niekedy šoférovať?" nadhodím napoly pre
seba, prekvapená, že som tie slová vôbec vypustila z úst.
109
Fifty Sliades Freed
„Samozrejme," uisťuje ma Christian s úsmevom. „Čo je moje, je

aj tvoje. Ale ak to pokrčíš, beriem ťa do mučiarne." Letmo sa na mňa
obzrie a na perách mu pohráva zákerný úsmev.
A došľaka! Zízam na neho sa spadnutou sánkou. To má byť vtip?
„To je vtip. Ty by si ma potrestal za to, že ti pokrčím auto? Ty tú
Audinu miluješ viac než mňa?" uťahujem si z neho.
„Skoro ako teba," vyhlási a natiahne ruku, aby v nej zovrel moje
koleno. „Ale ona ma v noci nezahrieva."
„Som si istá, že by sa to dalo zariadiť. Mohol by si v nej spať,"
spražím ho uštipačne.
Christian sa zasmeje. „Nie sme doma ešte ani deň a ty už ma vy-
hadzuješ z postele?" Tvári sa veľmi spokojne. Ako ho tak pozorujem,
jeho úsmev sa rozširuje, div mu neroztrhne tvár napoly. A aj keď sa
na neho chcem hnevať, je to v tomto jeho rozpoložení nemožné. Keď
o tom tak premýšľam, od chvíle, keď dnes dopoludnia vyšiel zo svojej
pracovne, má trochu lepšiu náladu. A potom mi dochádza, že ja som
taká podráždená kvôli tomu, že sa musíme vrátiť späť do reality a ja
neviem, či sa teraz Christian prevtelí späť do svojho predsvadobného
uzatvorenejšieho ja, alebo či si budem môcť nechať túto novú, vylep-
šenú verziu.
„Čo ťa tak potešilo?" sondujem.
Obdarí ma ďalším úsmevom. „To, že je tento rozhovor taký... nor-
málny."
„Normálny?!" odfrknem si. „Po troch týždňoch manželstva? No
určite."
Jeho úsmev sa pomaly vytráca.
„To bol vtip, Christian," vyhŕknem rýchlo, pretože mu nechcem
kaziť dobrú náladu. Zrazu mi dochádza, ako málo si je občas sám
sebou istý. Nadobúdam dojem, že bol vždy taký, lenže schovával sa
za tú hrôzu naháňajúcu fasádu. Je také ľahké rozhodiť ho, pravdepo-
dobne preto, lebo na to nebol zvyknutý. Je to ďalší kúsok skladačky
110
o ňom, a ja znovu žasnem nad tým, koľko sa toho o sebe ešte musíme
dozvedieť.
„Neboj, nechám si svoj Saab," zamrmlem a otáčam hlavu ku oknu
a pokúšam sa striasť tú mrzutosť.
„No tak. Čo sa deje?"
„Nič."
„Niekedy ma tak irituješ, Ana. Povedz mi to."
Obzriem sa a zaškerím. „Aj ty mňa, Grey."
Zachmúri sa. „Ja sa snažím," odtuší ticho.
„Ja viem. Veď ja tiež," pousmejem sa a nálada sa mi nepatrne zlepšuje.
Úprimne, Carrick vyzerá dosť komicky, keď stojí pri grile v šéfku-
chárskej čapici a zástere s nápisom Vhodný na grilovanie. Zakaždým,
keď sa na neho pozriem, mykne mi kútikmi úst. Vlastne, celkovo sa
cítim oveľa lepšie. Všetci teraz sedíme okolo stola na terase domu
Greyovcov a vychutnávame si slnko pokročilého leta. Grace a Mia
servírujú na stôl najrôznejšie šaláty, zatiaľ čo Elliot s Christianom sa
priateľsky podpichujú, preberajú plány ohľadom nášho nového domu
a Ethan s Kate ma naťahujú na škripec pri výsluchu v kauze medové
týždne. Christian nepustí moju ruku, v prstoch sa pohráva s oboma
mojimi prsteňmi, snubným aj zásnubným.
„Takže, ak s Giou tie návrhy dotiahneš do konca, mám voľno od
septembra až do polovice novembra a mohol by som na to nasadiť
celú partiu." Elliot sa pretiahne a potom spustí ruku okolo Kateiných
ramien, takže jej vyčarí úsmev na perách.
„Gia to s nami príde prebrať zajtra večer," zareaguje Christian.
„Dúfam, že už to všetko konečne doladíme." Otáča sa a vrhá na mňa
vyčkávací pohľad.
Aha... to sú mi novinky.
„No jasné." Usmejem sa na neho, hlavne kvôli jeho rodine, hoci
moja nálada opäť klesá voľným pádom. Prečo len robí všetky tie roz-
111
Fifty Sliades Freed
hodnutia bez toho, aby sa mi o nich jediným slovom zmienil? Alebo

je to skrátka pomyslením na Giu - oblé boky, kypiaca hrúd, drahé
značkové oblečenie a oblak luxusného parfumu - to všetko - plus
provokatívne úsmevy na môjho manžela? Moje podvedomie do mňa
zatína skvasený pohľad. Veď ti k žiarlivosti nedal jediný dôvod. Ježiš,
ja som teda dnes náladová. Čo sa to so mnou deje?
„Ana," napomína ma Kate a vytrháva ma zo zamyslenia. „Že ty si
ešte stále duchom v južnom Francúzsku?"
„Áno," usmejem sa.
„Vyzeráš tak dobre," pochváli ma, aj keď sa pri tom zamračí.
„To vy obaja," vyhlási Grace hrdo. A Elliot nám dolieva poháre.
„Na šťastný pár," prednesie so srdečným úsmevom Carrick, poz-
dvihne pohárik a ku stolu si s nami prisadne nostalgia.
„A na Ethana, že sa dostal na tú psychológiu do Seattlu," doplňuje
Mia pyšne. Oddane sa na neho usmeje a on jej úsmev krátko vráti.
Napadá ma, či už v ich vzťahu nastal nejaký posun. Ťažko povedať.
Počúvam všetko to podpichovanie pri stole. Christian opisuje, čo
všetko sme v posledných troch týždňoch stihli a sem tam niečo trošku
prifarbí. Znie uvoľnene a vyzerá, že má všetko pod kontrolou, spadla
z neho všetka úzkosť z toho podpaľačstva. Ale ja proste tú mrzkú ná-
ladu zo seba striasť nedokážem. Paprem sa vo svojom jedle. Christian
včera povedal, že som tučná. Preboha, veď žartoval! Moje podvedomie
na mňa znova vrhá zlostný pohľad. Elliot nešťastnou náhodou zhadzu-
je svoj pohárik na podlahu terasy, až všetci od laku nadskočia a zrazu
zavládne všeobecný zmätok, keď sa to každý snaží upratať.
„Ak sa nespamätáš, odtiahnem ťa do lodenice a konečne ťa tam
vyplatím," oznamuje mi Christian šeptom.
V šoku zalapám po dychu, otočím sa a vyvalím naňho očí. Čože?
Uťahuje si zo mňa?
„To by si si nedovolil!" precedím a niekde vo svojom vnútri pocítim
vlnu známeho a vítaného vzrušenia. On len zdvihne jedno obočie. Jas-
112
né, že dovolil Ponad stôl vrhnem pohľad na Kate. So záujmom nás sle-
duje. Obraciam pozornosť späť k Christianovi a prižmúrim na neho oči.
„To by si ma musel najskôr chytiť - a pozor na mňa, nemám pod-
pätky," zasyčím.
„S chuťou by som to skúsil," vydýchne so zhýralým úsmevom a ja
si pomyslím, že len žartuje.
Zapýrim sa. A prekvapivo, cítim sa o niečo lepšie.
Ked dojedáme jahody so smotanou, ktoré sme mali ako dezert,
spustí sa prietrž mračien a neočakávane nás zmáča. Všetci sa urých-
lene zdvihneme, aby sme zobrali taniere a poháre zo stola a odnáša-
me ich do kuchyne.
„To je dobre, že to počkalo, kým sme dojedli," pochvaľuje si Grace,
keď sa uvelebíme v suchej náruči zadnej izby. Christian si sadá k nab-
lýskanému čiernemu pianu, opiera si nohu o ľavý pedál a začína hrať
povedomú melódiu, ktorú v tej chvíli nedokážem zaradiť.
Grace sa ma vypytuje na dojmy, ktoré vo mne zanechal Saint Paul
de Vence. Boli tam s Carrickom pred rokmi na medových týždňoch
a ja si pomyslím, že je to dobré znamenie, ked vidím, akí sú dodnes
šťastní. Kate a Elliot sa k sebe túlia na jednej z veľkých nadýchaných
pohoviek, zatiaľ čo Ethan, Mia a Carrick spolu zaujato debatujú
o psychológii, aspoň myslím.
A zrazu, ako na povel, všetci Greyovci zmĺknu a prekvapene oto-
čia pohľady Christianovým smerom.
Čo sa deje?
Christian si pri klavíri ticho pohmkáva. Ticho okolo nás sa ešte
prehlbuje, keď všetci znehybnieme a započúvame sa do jeho mäk-
kého zamatového hlasu. Ja už som ho spievať počula, oni snáď nie?
Náhle sa Christian zarazí - vtedy, keď si uvedomí, že sa v miestnosti
rozhostilo úplné ticho. Kate na mňa vrhá spýtavý pohľad a ja krčím
ramenami. Christian sa na svojej stoličke otáča a zľahka sa začervená,
v rozpakoch, že sa stal stredobodom pozornosti.
113
Fifty Sliades Freed
„Pokračuj," vyzýva ho Grace ticho. „Spievať som ťa ešte ne-

počula, Christian. Nikdy," upiera na neho užasnutý pohľad. Ale
on len sedí na tej malej stoličke a bez slova na ňu požmurkáva.
Potom nepatrne pokrčí plecami a očami nervózne uhýba smerom
ku mne, aby ich nakoniec odvrátil k francúzskemu oknu. Zvyšok
izby zrazu ožíva zámerným hovorom, len ja ďalej zízam na svojho
muža.
Moju pozornosť ale odvádza Grace, ktorá ma chytá za obe ruky
a nečakane si ma priťahuje do náručia.
„Ach, dievčatko! Ďakujem, ďakujem," vydýchne tak ticho, že to
počujem len ja. Až sa mi z toho zovrie hrdlo.
„Ehm..." Vraciam jej objatie, aj ked si nie som tak úplne istá, za
čo mi vlastne ďakuje. Usmeje sa na mňa, oči lesklé dojatím a pobozká
ma na tvár. Panebože... Čím som si to zaslúžilaf
„Pôjdem uvariť čaj," prednesie potom hlasom poznačeným zadr-
žiavanými slzami.
Pomaly prechádzam k Christian ovi, ktorý teraz stojí a hľadí von
z okna.
„Ahoj."
„Ahoj," odpovedá. Kladie mi ruku okolo pása a berie si ma k sebe.
Ja si zasúvam prsty do vrecka jeho riflí a spoločne s ním sa zadívam
na dážď.
„Už sa cítiš lepšie?" pýta sa.
Prikývnem.
„To je dobre."
„Ty si teda vieš zjednať ticho."
„Robím to každú chvíľu," zašepká a usmeje sa na mňa.
„Možno v práci, ale nie tu."
„To je pravda, tu nie."
„Nikto z nich ťa ešte nepočul spievať? Nikdy?"
„Zdá sa, že nie," odpovie vecne. „Nepôjdeme už?"
114
Dvíham k nemu pohľad a snažím sa posúdiť, v akom je rozpolo-

žení. Jeho oči sú mierne a hrejivé a tak trochu neisté. Rozhodujem sa
zmeniť tému.
„Vari ma chceš vyplatiť?" zašepkám a zrazu ma v bruchu šteklia
stovky motýlích krídel. Možno to potrebujem... možno mi to jedno-
ducho chýba.
Zahľadí sa na mňa a jeho pohľad postupne oťažieva.
„Nechcem ti ubližovať, ale hrám sa strašne rád."
Nervózne sa rozhliadnem po tej vélkej izbe, ale zisťujem, že sme
mimo dosah.
„Pravdaže, iba keď hneváte, pani Greyová," pošepká mi tichuč-
ko do ucha. Ako len dokáže vtlačiť tolko zmyselnosti do obyčajných
šiestich slov?
„Uvidím, čo sa s tým dá robiť," usmejem sa na neho.
Hneď ako sa rozlúčime, odchádzame k autu.

„Chytaj," hádže mi kľúče od R8. „Ani škrabnutie!" dodáva s vážnou
tvárou a neveriacky pritom zakrúti hlavou. „Inak sa fakt naštvem."
Vysychá mi v ústach. On ma vážne necháva šoférovať jeho auto?
Moja vnútorná bohyňa si navlieka kožené šoférske rukavičky a obúva
topánky bez podpätku. Super! zajačí.
„Vieš to určite?" dostávam zo seba omráčene.
„Myslíš - než si to rozmyslím? Hej."
Mám dojem, že som v živote nemala kútiky tak ďaleko od seba.
Christian prevráti oči a otvorí mi dvere vodiča. Štartujem skôr, kým
stihne dôjsť na svoju stranu, a tak rýchlo naskakuje naskočí.
„Tešíte sa, pani Greyová?" pýta sa s tým svojím jednostranným
úsmevom.
„Veľmi."
Pomaly vycúvam z radu áut a stáčam kolesá na príjazdovú cestu.
Nejakým zázrakom mi to neskape, čo ma prekvapuje. Páni, tá spoj-
115
Fifty Sliades Freed
ka je ale citlivá. Zatiaľ čo sa zvoľna vzďaľujem od domu, sledujem

v spätnom zrkadle Sawyera a Ryana - našu dnešnú ochranku - ako
nasadajú do Audi SUV. Netušila som, že s nami išli aj sem. Skôr, než
sa dostanem na cestu, ešte zastavím.
„Fakt si si istý?"
„Pravdaže," odvetí upäto, čím mi nevedomky prezrádza, že to cel-
kom určite nevie určite. Ach, ty môj úbohý Tieň. Mám chuť sa vysmiať
jemu aj sebe - za to, že som taká nervózna a zároveň vzrušená. Ne-
jaký malý škriatok v mojom vnútri chce Sawyera s Ryanom striasť,
len tak, pre zábavu. Ešte sa rozhliadam a potom pomaly vchádzam
na cestu. Cítim, ako sa vedľa mňa Christian samým napätím doslova
zvíja a jednoducho tomu nedokážem odolať. Cesta je úplne prázdna.
Stlačím plyn, čo to dá, a prudko vyrážame vpred.
„Počkaj! Ana!" vykríkne Christian. „Brzdi - inak nás oboch za-
biješ."
Okamžite trochu povolím nohu. Páni, táto kára sa ale vie hýbať!
„Prepáč," utrúsim a úplne márne sa pokúšam znieť skrúšene.
Christian sa na mňa uškrnie a myslím, že sa tým snaží skryť úľavu.
„No, tak toto sa dalo považovať za neposlušnosť," prehodí nenúte-
ne a ja ihneď spomaľujem.
Kontrolujem spätné zrkadlo. Po Audi ani pamiatky, za nami je len
nejaké osamotené tmavé auto s dymovými sklami. Predstavujem si,
ako sú teraz asi Sawyer s Ryanom vynervovaní, celí bez seba, aby nás
dobehli, a z nejakého dôvodu som z toho príjemne vzrušená. Ale roz-
hodujem sa, že budem dobré dievča, a ďalej už šoférujem zodpovedne
a s narastajúcou istotou mierim späť k mostu 520. Nechcem predsa
svojmu mužovi spôsobiť infarkt.
Zrazu Christian zakľaje a vzoprie sa, aby z vrecka nohavíc vytiahol
BlackBerry.
„Čo je?" vyštekne nahnevane na kohokoľvek, kto je na druhom
konci linky. „Nie," povie a rýchlo sa obzrie dozadu. „Áno. Šoféruje."
116
Rýchlo sa pozerám do spätného zrkadla, ale nenachádzam v ňom

nič zvláštne - proste za nami ide pár áut. SUV je asi štvrté v rade
a všetci sa plynulo pohybujeme vpred.
„Rozumiem," vzdychne Christian sťažka a pretrie si čelo. Cítim,
ako z neho sála napätia. Niečo je zle.
„Áno... Ja neviem." Strelí po mne pohľadom a odtiahne si mobil
od ucha. „Všetko v poriadku. Venuj sa šoférovaniu," inštruuje ma po-
kojne a s úsmevom, ktorý mu ale neprenikne do očí. Dočerta! Do žíl
sa mi valí adrenalín.
Znovu si prikladá telefón k uchu.
„Dobre, až budeme na dvadsaťpäťke. Hneď, ako na ňom budeme...
Áno... Budem."
Zasúva mobil do stojanu na palubnej doske a pripája ho na
hands-free.
„Čo sa deje, Christian?"
„Len dávaj pozor na cestu, bejby," hovorí mierne.
Práve vchádzam na most číslo 520 smerom na Seattle. Keď letmo
mrknem na Christiana, všímam si, ako strnulo zíza pred seba.
„Nechcem ťa desiť, bejby," prehovorí vyrovnane, „ale hneď ako bude-
me na moste, chcem, aby si na to poriadne šliapla. Niekto nás sleduje."
Niekto nás sleduje? Preboha. Srdce mi skáče až do úst, divoko mi
búši na podnebie. Od hrôzy sa mi postavia všetky vlasy na hlave a krk
sa mi sťahuje panikou. Kto nás sleduje? Mrknem do spätného zrkadla
- no jasné, to tmavé auto, ktoré som si všimla už predtým - je stále za
nami. Dočerta! Je to ono? Žmúrim oči a snažím sa zrakom preniknúť
cez tmavé čelné sklo, aby som zistila, kto šoféruje, lenže nič nevidím.
„Sleduj cestu pred sebou, bejby," odporúča mi Christian mierne,
vôbec nie tým útočným tónom, ktorým ma zvyčajne častuje, keď mu
moja jazda robí starosti.
No tak, vzchop sa! V duchu si strelím facku a pokúšam sa prekonať
len strach, čo sa ma snaží ochromiť. Čo ked je ten niekto, kto nás
117
SSsÉ
Fifty Sliades Freed
sleduje, ozbrojený? Ozbrojený a ide po Christianovi! Panebože! Zrazu

mi príde zle.
„Ako vieme, že nás niekto sleduje?" Môj hlas znie dýchavičné
a škrípavo, je to vlastne len vydesený šepot.
„Ten Dodge za nami má falošné značky."
Ako toto vie?
Vyhadzujem smerovku, pretože sa už zaraďujeme na most. Je ne-
skoro popoludní a napriek tomu, že už neprší, cesta je stále mokrá.
Našťastie, premávka je podľa očakávania slabá.
V hlave sa mi vynára Rayov hlas pri jednej z mnohých lekcií se-
baobrany, ktoré mi poskytol: To, čo ťa zabije, alebo vážne zraní, je
panika, Annie. Sústredeným nádychom sa snažím dostať svoje pľúca
pod kontrolu. Nech už nás sleduje ktokolVek, ide po Christianovi.
S ďalším hlbokým nádychom sa moje myšlienky upokojujú a žalúdok
si sadá. Musím Christiana udržať v bezpečí. Chcela, som toto auto ria-
diť a chcela som ho riadiť rýchlo. Takže teraz nadišiel môj čas. Pevne
zovriem volant a naposledy sa pozriem do spätného zrkadla. Dodge
sa k nám približuje.
Spomaľujem, ignorujem pritom Christianov panický pohľad, kto-
rý sa mu objaví v očiach. Načasujem si nájazd do pruhu na moste tak,
že Dodge musí spomaliť, zastaviť a čakať na ďalšiu medzeru medzi
prechádzajúcimi autami. Zaraďujem a stlačím plyn až na podlahu
a R8 vyráža vpred, až nás to oboch vtlačí do sedadiel. Ručička tacho-
metra prudko vylieta na stodvadsiatku.
„V pokoji, bejby," krotí ma Christian, ale mne je jasné, že on sám
je vnútri všetko, len nie v pokoji.
Kľučkujem medzi dvoma pruhmi ako čierny kameň v dáme, pred-
bieham autá i nákladiaky. Panebože, sme na tom moste tak blízko
jazera, že to pôsobí, ako by sme išli po vode. Zámerne si nevšímam
nahnevané nesúhlasné pohľady ostatných vodičov. Christian si spína
ruky v lone a sedí tak pokojne, ako len dokáže, a ja sa napriek mojim
118
roztatáreným myšlienkam mimovoľne zamyslím nad tým, či to robí

kvôli tomu, aby ma nerušil.
„Šikovné dievča," vydýchne povzbudivo. Potom sa obzrie. „Ten
Dodge už nevidím."
„Sme tesne za sub, pán Grey," ozve sa z hands-free. „Snažia sa vás
dostihnúť. Pokúsime sa ho predbehnúť a dostať sa medzi vaše a jeho
auto."
Sub? Čo tým myslí?
„Fajn. Pani Greyová si počína dobre. S touto rýchlosťou, pokiaľ
nezhustne premávka - a ak vidím dobre, tak nie - budeme o pár mi-
nút za mostom."
„Iste, pane."
Míňame mostnú kontrolnú vežu a ja tým pádom viem, že sme za
polovicou našej cesty ponad jazero Washington. Na tachometri mám
stále stodvadsať.
„Ide ti to naozaj dobre, Ana," chváli ma Christian znova, ked zase
kontroluje situáciu za nami. Na kratučký okamih mi jeho tón pri-
pomenie naše prvé rande v herni, ako ma trpezlivo povzbudzoval
pri našej prvej scénke. Tá predstava ma rozptyľuje, a tak ju ihneď
zaženiem.
„Kam mám ísť?" Pýtam sa pomerne vyrovnane s ohľadom na okol-
nosti. Auto už mám celkom v ruke. Je radosť ho šoférovať - je také
liché a tak krásne sedí na ceste, že je skoro nemožné uveriť, ako rýchlo
ideme. Ovládať ho aj v takejto rýchlosti je prekvapivo jednoduché.
„Pani Greyová, zamierte k í-päťke a potom na juh. Chceme vedieť,
či za vami ten Dodge pôjde celú cestu," navádza ma Sawyer cez te-
lefón. Na semaforoch na moste svieti zelená - vďakabohu - a tak sa
rútim ďalej.
Strelím nervózny pohľad na Christiana a on mi venuje povzbudi-
vý úsmev. Potom mu ale zvädne výraz.
„Kurva!" zakľaje ticho.
119
Fifty Sliades Freed
Pred nami, na zjazde z mosta, sa tvorí šnúra áut a ja musím spo-

maliť. Znovu sa znepokojene pozerám do spätného zrkadla a mám
dojem, že v ňom zazriem Dodge.
„Je asi tak desať áut za nami?"
„Hej, tiež ho vidím," potvrdzuje Christian, zatiaľ čo zaostruje po-
hľad cez úzke zadné okno. „Zaujímalo by ma, kto to dočerta je."
„To aj mňa. Vieme aspoň, či to šoféruje chlap?" zhúknem smerom
ku stojanu s BlackBerry.
„Nie, pani Greyová. Môže to byť chlap aj ženská. Má veľmi tmavé
sklá."
Christian na mňa uprie skúmavý pohľad.
„Ženská?" začuduje sa.
Pokrčím plecami. „Čo trebárs tá tvoja pani Robinsonová?" nadho-
dím s očami pevne zapichnutými na cestu pred sebou.
Christian stuhne a potom ťahá mobil z hands-free. „Nie je to žiadna
moja pani Robinsonová," zavrčí. „Od mojich narodenín som sa s ňou
nerozprával. Navyše, Elena by takúto vec neurobila. Nie je to jej štýl."
„A Leila?"
„Tá je v Connecticute u svojich rodičov. Hovoril som ti to."
„A vieš to určite?"
Zarazí sa. „Nie. Ale keby utiekla, som si istý, že by sa jej rodičia
ozvali Flynnovi. Porozprávame sa o tom doma. Teraz sa sústred na to,
čo robíš," dodáva nekompromisne.
„Ale to auto môže ísť za nami len náhodou."
„Nemienim nič riskovať. Nie, ked si tu ty," odsekne. Zasúva Black-
Berry späť do stojana a tým nás opäť spája s našou ochrankou.
Do hája. Práve teraz mu neradno brnkať na nervy... možno neskôr.
A tak radšej držím jazyk za zubami.
Prevádzka našťastie trochu redne, takže môžem preletieť križo-
vatkou Mountlake smerom na 1-5 a ďalej sa prepletať medzi autami.
„Čo ak nás zastavia policajti?" vystraším sa.
120
„To by sa nám práve hodilo."

„Môjmu vodičáku nie."
„S tým si starosti nerob," upokojuje ma. Nečakane v jeho hlase
postrehnem stopu humoru.
Znovu šliapnem na plyn a zrýchľujem znova na stodvadsať. Teda,
to je ale žihadlo! To auto milujem - šoféruje sa tak ľahko. Teraz už
idem stoštyridsatkou. Myslím, že som v živote tak rýchlo nešla.
S chrobákom som bola rada aj sedemdesiatke.
„Dostal sa z tej zápchy a zrýchlil." Sawyerov hlas znie pokojne
a informatívne. „Ide sto päťdesiat."
No to ma podrž! Rýchlejšie! Stlačím plyn ešte viac, takže keď do-
siahneme križovatku na 1-5, pradie už motor stošesťdesiat.
„Drž si rýchlosť, Ana," nabáda ma Christian.
Spomaľujem, len kým sa zaradím. Diaľnica je celkom vyľudnená
a ja v zlomku sekundy nabieham do rýchleho pruhu. Úchvatná R8
ho doslova drví, pretože už mám nohu takmer na podlahe a obyčajní
smrteľníci sa nám strácajú z cesty. Keby som nebola taká vystrašená,
vedela by som si to aj vychutnať.
„Ide stošesťdesiat, pane."
„Postráž si ho, Luke," zašteká Christian na Sawyera.
Luke?
Zrazu sa do rýchleho pruhu napchá nákladiak - dofrasa! - a ja
musím dupnúť na brzdy.
„Ty poondiaty idiot!" oborí sa Christian na vodiča, ked nás to
v sedadlách vymrští dopredu. Som vďačná, že máme zapnuté pásy.
„Jednoducho ho podíd, bejby," precedí Christian skrz zaťaté zuby.
Kontrolujem si zrkadlá a strihnem to cez tri pruhy. Šialenou rýchlos-
ťou míňame pomalšie autá a zase sa zaradujeme do rýchleho pruhu.
„To bol úctyhodný manéver, pani Greyová," uznanlivo sa vyjad-
ruje Christian. „Kde je tá slávna Washingtonská štátna, ked ju človek
potrebuje?"
121
Fifty Sliades Freed
„Nechcem dostať pokutu, Christian," poznamenám a ďalej sa sú-

stredím na diaľnicu pred sebou. „Už si v tomto niekedy dostal pokutu
za rýchlosť?"
„Nie," vyhlási, ale pri letmom pohľade jeho smerom zaznamená-
vam, že sa uškrnul.
„A zastavili ťa?"
„To áno."
„Aha."
„Charizma, pani Greyová. Všetko je to v čare osobnosti. A teraz sa
sústreď. Kde je ten Dodge, Sawyer?"
„Práve teraz zrýchlil na stosedemdesiatpäť, pane," odpovedá Sawyer.
Dočerta! Už zase mám srdce až na jazyku. Je vôbec možné, aby
som išla ešte rýchlejšie? Znovu tlačím chodidlo nižšie a rútim sa diaľ-
nicou ako riadená strela.
„Vyblikaj ho diaľkovými," nariaďuje mi Christian, keď nám ne-
uhýba nejaký Ford Mustang.
„Ale to budem za debila."
„Tak buď za debila!" zašteká.
Ježiš. Tak fajn! „Eh, a kde tie dialkové sú?"
„Na smerovke. Pritlač ju k sebe."
Urobím to a Mustang uhýba, aj ked ešte predtým mi jeho vodič ukáže
jeden zo svojich prstov v nie príliš zdvorilom geste. Mihnem sa okolo neho.
„To on je debil," zabručí si Christian pod fúzy a potom na mňa
húkne: „Odboč tu, na Stewartku."
Rozkaz!
„Schádzame na Stewart Street," informuje Christian Sawyera.
„Zamierte rovno do Escaly, pane."
Spomaľujem, kontrolujem si zrkadlá, vyhadzujem smerovku
a s prekvapivou eleganciou prechádzam cez štyri pruhy diaľnice až ku
zjazdu. Vchádzam na Stewart Street a vydávam sa po nej na juh. Ulica
je takmer prázdna, len zopár áut. Kde sú všetci?
122
„S tou premávkou sme mali čertovské šťastie. Lenže to znamená,

že on tiež. Nespomaľuj, Ana. Dostaň nás domov."
„Nedokážem si vybaviť cestu," zakňučím zdesene, keď si uvedo-
mím, že je nám Dodge neustále v pätách.
„Proste choď ďalej na juh po Stewartke. Kým ti nepoviem inak."
Už zase znie znepokojene. Tri bloky prechádzam na zelenú, ale na
Yale Avenue mi naskakuje oranžová.
„Prejdi to, Ana," vykríkne na mňa Christian. Od ľaku nadskočím
tak, že stlačím plyn až na podlahu a vtlačím nás oboch do sedadiel,
načo preletíme križovatku na červenú.
„Odbočil za vami," informuje nás Sawyer.
„Sleduj ho, Luke."
„Luke?"
„Proste sa tak volá."
Jeden bleskový pohľad na Christiana a viem, že na mňa zíza ako
na nejakého šialenca.
„Oči na cestu!" okríkne ma.
Jeho tón prechádzam bez povšimnutia. „Luke Sawyer..."
„Hej!" odsekne naštvane.
„Aha." Ako to, že som to nevedela? Ten chlap ma posledných
šesť týždňov sprevádza do práce a ja ani nepoznám jeho krstné
meno.
„Presne tak, madam," zahlási Sawyer a pritom ma vystraší, aj ked
hovorí ako zvyčajne pokojným monotónnym hlasom. „Sub mieri na
juh po Stewartke, pane. A naberá značnú rýchlosť."
„Choď, Ana. A vykašli sa na to poondiate táranie," vyráža na mňa
Christian.
„Stojíme na prvých semaforoch Stewartky," informuje nás Sawyer.
„Tu, Ana - rýchlo," vykríkne Christian a ukáže na parkovisko na
križovatke s Boren Avenue. S kvílením protestujúcich pneumatík od-
bočím a vchádzam na tú prepchanú plochu.
123
Fifty Sliades Freed
„Potiahni to ďalej. Švihaj!" prikazuje mi Christian. Ideme až do-

zadu, preč z dohľadu, tak rýchlo ako len dokážem. „Sem," namieri
prstom na jedno voľné miesto. Dočerta! On chce, aby som to zapar-
kovala. Ani náhodou!
„Jednoducho to, doriti, urob!" precedí. A tak to urobím... dokonale.
Je to pravdepodobne prvýkrát, čo som kedy zaparkovala bez chybičky.
„Sme schovaní na parkovisku medzi Stewartkou a Borenovou,"
oznamuje Christian do mobilu.
„V poriadku, pane," ozve sa ľahko namrzený Sawyer. „Zostaňte,
kde ste, my budeme ďalej sledovať sub."
Christian sa na mňa otáča, očami pátra vo skúma moju tvár. „Si
v pohode?"
„Jasné," zašepkám.
Zasmeje sa. „Nech už ten Dodge šoféruje ktokoľvek, počuť ťa ne-
môže, vieš to?"
A ja sa zasmejem.
„Práve prechádzame križovatku s Borenovou, pane. Vidím to par-
kovisko. Teraz prešiel okolo vás."
Obaja naraz úľavou zvesíme napäté ramená.
„Dobrá práca, pani Greyová. Slušná jazda." Christian mi kon-
čekmi prstov jemne prejde po tvári a ja pri tom dotyku nadskočím
a prudko vydýchnem. Vôbec som si neuvedomila, že zadržujem dych.
„Znamená to snáď, že prestaneš pripomienkovať moje šoférova-
nie?" zisťujem. Rozosmeje sa - zvonivým očistným smiechom.
„Takto doslova by som to teda netvrdil."
„Ďakujem, že si ma nechal riadiť svoje auto. Zvlášť za takých vzru-
šujúcich podmienok." Zúfalo sa snažím udržať odľahčený tón.
„Možno by som teraz mal ísť ja."
„Aby som povedala pravdu, nemyslím, že som teraz schopná vy-
liezť z toho auta a pustiť ťa za volant. Mám nohy ako z gumy." Cítim,
ako sa zrazu začínam chvieť a vzápätí aj triasť.
124
„To je len adrenalín, bejby," povie mierne. „Počínala si si úplne

skvele, ako obvykle. Som z teba úplne vedľa, Ana. Ty ma vždy prek-
vapíš. Chrbtom ruky sa zľahka dotkne mojej tváre, v tej jeho sa zračí
láska, strach, ľútosť - tolko emócií naraz. A jeho slová dvíhajú moje
stavidlá. Som tým všetkým taká premožená, že mi zo stiahnutého
hrdla uniká pridusený vzlyk a vzápätí začínam plakať.
„Nie, bejby, to nie. Prosím, neplač." Natiahne sa ku mne, chytá
ma a napriek obmedzenému priestoru okolo nás si ma priťahuje cez
stredový panel s ručnou brzdou a vysádza do lona. Uhladzuje mi vla-
sy z tváre a bozkáva ma na oči aj líca a ja ho objímam a ticho mu
vzlykám na ramene. Zaborí nos do mojich vlasov, zovrie ma v náručí
a pevne ma k sebe tlačí. A tak obaja mlčky sedíme a len sa držíme.
Vyruší nás Sawyerov hlas. „Sub spomalil pred Escalou. Obzerá si
terén."
„No tak ho sledujte," húkne Christian.
Utieram si nos do chrbta ruky a na upokojenie si naberám poriad-
ny dúšok vzduchu do pľúc.
„Pokojne si poslúž mojou košeľou." Pobozká ma na temeno hlavy.
„Ospravedlňujem sa," zavzlykám, zahanbená vlastným plačom.
„Za čo? To nemusíš."
Znovu si utieram nos a on mi dvíha hlavu, aby mi vtlačil hebký
bozk na ústa." Máš také mäkké pery, ked plačeš, ty moja statočná
kráska," zašepká.
„Tak ma pobozkaj ešte raz."
Zarazí sa, s jednou rukou na mojom chrbte a druhou ešte o kus
nižšie.
„Bozkávaj ma," vydýchnem a sledujem, ako sa mu pootvárajú
ústa, keď sa nimi prudko nadýchne. Natiahne sa cezo mňa, vyťa-
huje BlackBerry zo stojanu a odhadzuje ho na sedadlo vodiča vedľa
mojich nôh v páskových topánkach. A potom už sú jeho pery na
mojich, pravú ruku si zapletie do mojich vlasov, pridržiava si ma za
125
Fifty Sliades Freed
ne, zatiaľ čo ľavú mi pokladá na tvár. Jazykom sa tlačí do mojich úst

a ja ho tam nadšene vítam. Adrenalín sa mení na túžbu a zachvacuje
celé moje telo. Držím jeho tvár v dlaniach, prstami mu prechádzam
po zarastených čeľustiach a vychutnávam si jeho jedinečnú chuť.
Ako odpoveď na môj horúčkovitý výpad sa mu hlboko z hrdla derie
zmyselné zabručanie a mne sa v tej chvíli všetko od pása nadol zvíja
v primitívnej túžbe. Dlaňou putuje dole po mojom tele, otrie sa mi
o prsník, skopíruje líniu pása a nakoniec sa zastaví na mojom zadku.
Prisúvam sa ešte bližšie.
„Oou!" sykne a odtrhne sa odo mňa, úplne bez dychu.
„Čo?" zamumlem mu do pier.
„Ana, sme na verejnom seattleskom parkovisku."
„A čo má byť?"
„No, práve teraz mám sto chutí ťa pretiahnuť a ty sa na mne tak
vrtíš... je to tak trochu nepríjemné."
Pri jeho slovách sa moja žiadostivosť vymyká kontrole a mravče-
nie v podbrušku začína byť na nevydržanie.
„Tak ma pretiahni," vydýchnem a pobozkám ho do kútika úst.
Bože, ako ja ho zase chcem. Teraz hneď Tá naháňačka bola vzru-
šujúca. Až priveľmi. A desivá... a tá hrôza nejako vyburcovala
moje libido. V záklone si ma skúmavo prezerá, pohľad má temný
a zastretý.
„Tu?" vysloví chrapľavo.
Vysychá mi v ústach - ako je možné, že ma dokáže tak rozohniť
jediným slovom? „Áno. Ja ťa chcem. Hneď."
S hlavou sklonenou nabok na mňa chvíľu len tak hľadí. „Ste hroz-
ná nehanebnica, pani Greyová," zašepká, ked uplynie celá večnosť.
Cítim, ako mi vo vlasoch zatína ruku v päsť, pevne si ma fixuje na
jednom mieste, a potom už ma zase bozkáva, a tentoraz naliehavejšie.
Druhou rukou mi schádza ešte nižšie, cez zadok a ďalej, až na stehno.
Zatínam prsty do jeho prerastených vlasov.
126
„Som tak rád, že máš na sebe sukňu," zapradie, ked zájde rukou
pod vzorovanú modrobielu látku a stlačí v dlani moje stehno. Opäť sa
mu zavrtím na kolenách a on sykavo pretlačí vzduch medzi zubami.
„Seď v pokoji," precedí. Položí mi ruku do lona a ja sa okamžite
upokojím. Palcom nachádza to pravé miesto, mne viazne dych v hrd-
le a hlboko, hlboko vnútri lona mi príjemne zapulzuje...
„Pokoj," varuje ma šeptom. Znovu ma bozkáva a pritom jemne
krúži palcom po tenučkej čipke mojej značkovej bielizne. Odhŕňa no-
havičky bokom a pomaly do mňa preniká dvoma prstami. Vzdych-
nem a vystriem sa v proti jeho ruke.
„Prosím," zašepkám.
„Ach, pani Greyová. Vy ste taká pripravená," zavrní, zatiaľ čo mu-
rivo pomaly pohybuje tými prstami dovnútra a von. „Vzrušujú vás
azda automobilové naháňačky?"
„To ty ma vzrušuješ."
Venuje mi obrovský úsmev, nečakane odvoláva svoje prsty z akcie
a opúšťa ma celú roztúženú. Potom ma prekvapuje tým, že mi položí
ruku pod kolená, zodvihne ma a otočí si ma čelom k prednému sklu.
„Daj nohy vedľa mojich," nariaďuje mi, ked tie svoje dá k sebe
presne doprostred koberčeka. Poslúchnem ho a stúpnem si pozdĺž
neho. Dlaňami schádza dole po mojich stehnách a potom zase späť
a cestou mi vyhŕňa sukňu.
„Ruky na moje kolená, bejby, a predkloň sa. Zdvihni ten tvoj skve-
lý zadok. A pozor na hlavu."
No to ma podrží My to fakt urobíme - na verejne prístupnom par-
kovisku. Náhlivo kontrolujem priestor pred nami a nikoho nevidím,
ale rovnako cítim, ako sa ma zmocňuje vzrušenie. Som na verejnom
parkovisku! To je také zhýralé! Vnímam, ako sa podo mnou Christian
posúva, a počujem jednoznačný zvuk rozopínaného zipsu. Jednou
rukou ma berie okolo pása, druhou mi sťahuje čipkované nohavičky
bokom a potom do mňa jediným prudkým pohybom vráža.
127
Fifty Sliades Freed
„Ach!" vykríknem a pritlačím sa k nemu. Dych mu zasyčí medzi

zaťatými zubami. Jednu ruku mi presúva ku krku, kde ma chytá pod
bradou. Roztvára prsty okolo môjho hrdla a priťahuje si ma zaň do-
zadu, nakláňa mi nabok, aby mal prístup k mojej šiji. Druhou rukou
ma chytá za bok a obaja sa začíname hýbať.
Som zapretá na nohách a on sa proti mne vzpína - znovu a znovu.
A ten pocit je... Hlasno zavzdychám. Táto poloha je veľmi... dôklad-
ná. Prsty ľavej ruky zatínam okolo ručnej brzdy a pravou sa opieram
o dvere. Christian mi prechádza zubami po lalôčiku a vzápätí ma zaň
zaťahá - je to takmer bolestivé. A preniká do mňa, zas a zas. Dvíham
sa a klesám v jeho rytme, a keď sa naše pohyby vzájomne zohrajú,
presúva mi Christian ruku pod sukňu do lona a začína ma tam cez
tenkú látku nohavičiek dráždiť.
„Ach!"
„Urob sa. Rýchlo," pošepká mi do ucha cez zovreté čeľuste, ruku
stále zovretú okolo môjho krku pod bradou. „Toto musíme urobiť
rýchlo, Ana." A zosilní tlak prstov v mojom rozkroku.
„ÁCH!" Už cítim, ako sa vo mne utvára to dôverne známe napätie
a koncentruje sa v mojom lone.
„No tak, bejby," zachraptí mi do ucha. „Chcem ťa počuť."
Znovu zavzdychám, úplne pohrúžená do svojich pocitov, oči pevne
zatvorené. Vnímam len jeho hlas tesne pri mojom uchu, jeho dych na
mojom krku a hlboký zážitok, šíriaci sa z toho miesta, kde sa ma dotýka
prstami a kde sa do mňa tlačí - som úplne stratená. Moje telo nado mnou
preberá kontrolu a žiada si jediné, uvoľniť to nazhromaždené napätie.
„Áno," vydýchne mi Christian do ucha a ja na malý okamih ot-
váram oči, vytreštím ich do koženej strechy auta a znovu ich pevne
zatváram - to ked ho v sebe začnem pulzujúco zvierať.
„Ach, Ana," vyráža zo seba užasnuto a pevne okolo mňa obomkne
paže, naposledy sa do mňa vtlačí a znehybnie, keď hlboko vo mne
vrcholí.
128
Nosom mi prechádza po hrane čeľuste a jemne ma bozkáva na hrdle,

na tvári a vo vlasoch. Ja sa o neho opieram, hlavu bezvládne zloženú
v ohybe jeho krku.
„Napätie uvoľnené, pani Greyová?" Znovu mi zahryzne do
lalôčika a potiahne zaň. Som fyzicky na dne, totálne vyčerpaná,
zmôžem sa len na nejasné zakvílenie. Cítim, ako mu úsmev rozťa-
huje pery
„To moje teda určite," pochvaľuje si, keď si ma presúva na kole-
nách. „Ty si onemela?"
„Áno," vydolujem zo seba.
„Ty si ale roztopašnica. To som netušil, že si taká exhibicionistka."
Ihneď sa poplašene vyrovnávam a on bolestivo sykne. „Nikto nás
nevidel, alebo áno?" Rozhliadam sa vystrašene po parkovisku.
„Ty si myslíš, že by som niekoho nechal, aby sledoval moju ženu,
ako sa urobí?" Povzbudivo ma pohladí po chrbte a farba jeho hlasu
mi spoľahlivo vyvolá mrazenie pozdĺž chrbtice. Otáčam sa na neho
s úsmevom idiota na tvári.
„My sme trtkali v aute!" vyhŕknem neveriacky.
Usmeje sa a zastrčí mi prameň vlasov za ucho. „Ide sa domov.
A šoférujem ja."
Otvára mi dvere spolujazdca, aby som sa mu mohla vyškriabať
z lona von na parkovisko. Kútikom oka pritom zazriem, ako sa za-
pína. Nasleduje ma von, a keď nasadám späť, pridržuje mi otvorené
dvere. Potom náhlivo obchádza auto na druhú stranu a sadá si vedľa
mňa, berie si mobil a niekam telefonuje.
„Kde je Sawyer?" Oborí sa do slúchadla. „A ten Dodge? Ako to, že
nie je Sawyer s vami?"
Pozorne počúva, čo mu Ryan vykladá - teda, predpokladám, že
je to on.
„Žena?" zalapá po dychu. „Tak ju sledujte." Christian položí a oto-
či ku mne zarazený pohľad.
129
Fifty Sliades Freed
Žena! Hovoril o vodičovi toho auta? Kto by to tak mohol byť -

Elena? Leila?
„To auto šoférovala žena?"
„Už to tak vyzerá," potvrdzuje ticho. Pery sa mu sťahujú do tenkej
nahnevanej linky. „Jednoducho ťa dopravíme domov," rozhodne. So
zaburácaním štartuje R8 a skúsene cúva z nášho miesta.
„A kde je teraz ten... ehm... sub? Keď už sme pri tom - čo to vlast-
ne znamená? Dosť to pripomína jeden výraz z BDSM scény."
Christian krátko mykne kútikmi a vychádza z parkoviska späť na
Stewart Street.
„Je to označenie pre neznámy subjekt. Ryan robil pre FBI."
„Pre FBI?"
„To nerieš," zavrtí hlavou. Očividne teraz dumá nad niečím iným.
„Takže, kde je teraz tá sub?"
„Na í-päťke, a mieri na juh." Letmo sa na mňa obzrie, oči má také
vážne.
Panebože - z vášnivého rozpoloženia cez pokojné až k zachmú-
renému, to všetko v priebehu pár okamihov. Natiahnem sa po ňom,
pohladím ho po stehne, nechávam prsty pozvoľna stúpať po vnútor-
nom šve jeho riflí a dúfam, že mu to vylepší náladu. Dáva ruku dole
z volanta a pomalý postup mojej dlane zaráža.
„Nie," krotí ma. „Dostali sme sa až sem. Nechceš, aby som
to nabúral tri bloky od domova. „Aby to odmietnutie nejako
zmiernil, dvíha si moju ruku k perám a dáva mi cudný bozk na
ukazovák. Cudný, chladný a autoritatívny... Ach, Tieň môj. Je to
prvýkrát po dlhšej dobe, čo sa kvôli nemu cítim ako tvrdohlavé
decko. Vyslobodzujem si ruku z jeho zovretia a chvíľu len tak
ticho sedím.
„Žena...?"
„Zdá sa, že áno," povzdychne si. Odbočuje do podzemných gará-
ží Escaly a na bezpečnostnej klávesnici pri vjazde vyťukáva vstupný
130
kód. Brána sa otvára, on vchádza dovnútra a hladko parkuje Audi na

určenom mieste.
„Toto auto sa mi veľmi páči," zavrním.
„Mne tiež. A tiež sa mi páči, ako si si s ním poradila - a ako sa ti
podarilo nenabúrať ho."
„Môžeš mi také kúpiť na narodeniny," uškrniem sa na neho.
Pri vystupovaní zazriem, ako mu padá sánka.
„Asi biele," dodávam potom, čo sa skloním a hodím po ňom za
volant významný pohľad.
Usmeje sa. „Anastasia Greyová, vy ma nikdy neprestanete udivovať."
Zatváram dvere a prejdem pred auto, aby som tam na neho počká -
la. Vystupuje s obvyklou gráciou a premeria si ma tým svojim uhraň-
čivým pohľadom - tým, ktorý vždy hlboko v mojom vnútri niečo
prebúdza. Dobre ho poznám. Keď je pri mne, skláňa sa a zašepká:
„Tebe sa to auto páči. Mne sa páči. Pretiahol som ťa v ňom... a možno
by som ťa mal pretiahnuť aj na ňom."
Až mi zaskočí. Lenže vtom vchádza do garáží luxusné strieborné
BMW. Christian ho podozrievavo sleduje, potom sa ale uvoľní a na-
mrzene sa na mňa uškrnie.
„Zdá sa, že máme spoločnosť. Radšej poď." Berie ma za ruku a vy-
ráža k výťahu. Privoláva ho, a ako naň čakáme, pripája sa k nám aj
vodič toho BMW. Je mladý, ležérne oblečený, s dlhými tmavými, sta-
rostlivo zostrihanými vlasmi. Vyzerá, ako keby pracoval v televízii.
„Zdravíčko," prehodí a vrelo sa na nás usmeje.
Christian mi dáva ruku okolo ramien a zdvorilo prikývne.
„Práve som sa nasťahoval. Byt šestnásť."
„Dobrý deň," opätujem jeho úsmev. Má láskavé, svetlomodré oči.
Výťah prichádza a všetci do neho nastupujeme. Christian po mne
strelí neidentifikovateľným pohľadom.
„Vy ste Christian Grey," vyhlási ten muž.
Christian zo seba dostane úsporný úsmev.
131
Fifty Sliades Freed
„Noah Logan," predstavuje sa s vystretou pravicou. Christian ju

neochotne prijíma a potriasa ňou. „Ktoré poschodie?" pýta sa Noah.
„Budem musieť zadať kód."
„Prosím?"
„Penthouse."
„Aha tak," usmeje sa chápavo Noah. „Pravdaže." Volí tlačidlo ôs-
meho poschodia a dvere sa zatvárajú. „Pani Greyová, predpokladám."
„Áno," usmejem sa spôsobne a tiež mu podávam ruku. Noah zo
mňa potom tak nejako zabúda odlepiť pohľad a zľahka sčervená. Sa-
mozrejme sa tiež zapýrim a Christianova ruka sa okolo mňa uťahuje
o poznanie silnejšie.
„Kedy ste sa prisťahovali?" pýtam sa, aby reč nestála.
„Minulý víkend. }e tu veľmi pekne."
Nastáva chvíľa trápneho ticha, ktoré sa okolo nás rozhostí, kým
výťah zastaví na Noahovom poschodí.
„Rád som vás oboch spoznal," lúči sa s úľavou a vystupuje. Dvere
sa za ním nečujne zatvárajú. Christian vyťuká vstupný kód a výťah sa
znovu dáva do pohybu.
„Pôsobil celkom milo," prehodím zamyslene. „Nikdy predtým
som tu na žiadnych susedov nenatrafila."
Christian sa zamračí. „Mne to tak vyhovuje."
„To preto, že si pustovník. A naozaj si myslím, že bol celkom milý."
„Pustovník?"
„Pustovník. Schovaný vo svojej slonovinovej veži," potvrdzujem
vecne. Christian sa pobavene usmeje.
„V našej slonovinovej veži. A myslím, že si môžete pripísať ďalšie
meno na zoznam obdivovateľov, pani Greyová."
Zagúľam očami. „Ale Christian, to si myslíš o každom."
„Že vy ste na mňa práve prevrátili oči?"
Okamžite sa mi zrýchľuje tep. „Určite áno," zašepkám a v krku mi
zadrháva dych.
132
Nakláňa hlavu k plecu a nasadzuje ten svoj nohavičky-strhávajúci

arogantný pobavený výraz.
„Čo s tým urobíme?"
„Chcelo by to niečo drsné."
Zažmurká a pokúša sa skryť prekvapenie. „Drsné?"
„Áno, prosím."
„Ty chceš ešte?"
Pomaly prikývnem. Dvere výťahu sa otvárajú, už sme doma.
„Ako veľmi drsný mám byť?" vydýchne s ťažknúcim pohľadom.
Bezhlasne mu ten pohľad vrátim. Na okamih zatvára oči, potom
chmatne po mojej ruke a vlečie ma von do vstupnej haly.
„Sawyer, za hodinu by som si rád vypočul hlásenie," oznamuje
dotyčnému.
„Áno, pane." Sawyer sa okamžite otočí a zmizne späť v Taylorovej
kancelárii.
Máme hodinu!
Christian sa na mňa sústredene zahľadí. „Takže veľmi drsný?"
Prikývnem.
„Teda, pani Greyová, vy ale máte šťastný deň. Dnes totiž prijímam
výzvy."
Kapitola 6
„Máš snáď na mysli niečo konkrétne?" zavrni Christian a zavŕta do

mňa ten svoj trúfalý pohľad. Pokrčím plecami - odrazu som úplne
bez dychu a silne rozrušená. Neviem, či je to tou naháňačkou, adre-
nalínom alebo mojou predošlou zlou náladou - naozaj tomu nerozu-
miem - zato viem, že to chcem, a veľmi. Všímam si, ako sa mu v tvári
mihne udivený výraz. „Nemravný sex?" opýta sa mäkko.
Prikývnem, teraz už mi líca priam horia. Prečo ma to privádza do
takých rozpakov? S týmto chlapom už som predsa mala sex na tisíc
rôznych spôsobov. Je to môj manžel, dočerta! Je to snáď kvôli tomu, že
to chcem a hanbím sa to sama sebe pripustiť? Moje podvedomie na
mňa vrhá prísny pohľad. Prestaň sa v tom rýpať.
„Dávaš mi voľnú ruku?" Tú otázku zašepká a pritom ma skúmavo
sleduje, ako keby sa mi snažil čítať myšlienky.
Voľná ruka? Pri všetkých svätých - čo to bude znamenať? „Áno,"
poviem nervózne, pretože sa ma zmocňuje vzrušenie. Pomaly nasadí
ten svoj patentovaný sexy úsmev.
„Tak poď," povie a vzápätí ma už vlečie ku schodom. Jeho zámer
je úplne jasný. Herňa! Moja vnútorná bohyňa sa prebúdza zo svojej
134
postkoitálnej R-osmičkovej letargie, s vyvalenými očami a celá dych-

tivá - už aby tam bola.
Hore na schodoch ma Christian pustí a odomkne dvere herne.
Kľúčom, pripevneným k tomu prívesku s obrázkom Seattlu, ktorý
som mu celkom nedávno venovala.
„Až po vás, pani Greyová," zapradie a otvorí dvere.
Herňa je plná povedomej, upokojujúcej vône kože, dreva
a čerstvého leštidla. Cítim, ako sa mi hrnie krv do líc - to keď mi
napadne, že sem musela prísť upratať pani Jonesová, kým sme boli
preč. Len čo sme vo vnútri, stlačí Christian vypínač a tmavočer-
vené steny ožiari mäkké tlmené svetlo. Len stojím a pozerám sa
na neho, žilami mi prúdi očakávanie, hutné a ťažké. Čo so mnou
bude robiť? Zamyká dvere a otáča sa. S hlavou sklonenou nabok
ma chvíľu zamyslene pozoruje. Potom v ľahkom pobavení potrasie
hlavou.
„Čo by si chcela, Anastasia?" ozve sa ticho.
„Teba," odpovedám zadýchané.
Usmeje sa. „Mňa už máš. Máš ma od chvíle, čo si mi vpadla do
kancelárie."
„Tak potom sa nechám prekvapiť, pán Grey."
Pery sa mu zvlnia potlačovaným úsmevom a hriešnym úmyslom.
"Ako si prajete, pani Greyová." Zakladá si ruky na prsiach a zadu-
mane si prikladá dlhý ukazovák k perám. „Asi začneme tým, že ťa
zbavíme tohto oblečenia." Pristupuje ku mne a chytá ma za klopy
krátkeho džínsového saka. Roztvára ho a jedným trhnutím mi ho vy-
vlieka z ramien a necháva ho padnúť na zem. Potom chytí lem môjho
čierného tielka.
„Zdvihni ruky."
Poslúchnem a on mi ho vyzlieka cez hlavu. Zohne sa, aby mi vtisol
jemný bozk na pery a jeho oči pritom vyžarujú príťažlivú kombináciu
túžby a lásky. Vzápätí už sa tielko pridá k saku na podlahe.
135
Fifty Sliades Freed
„Na," zašeptám nervózne, keď si zo zápästia stiahnem gumičku do

vlasov a podávam mu ju. Zarazí sa, prekvapene roztvára oči, ale inak
na sebe nedáva nič znať. Nakoniec si odo mňa tú malú vecičku berie.
„Otoč sa," prikáže mi mierne.
S úľavou sa pre seba pousmejem a hneď ho poslúchnem. Zdá sa, že
cez túto drobnú komplikáciu už sme sa preniesli. Sťahuje mi vlasy do
tyla, kde ich rýchlo a efektívne zapletá do vrkoča a spína gumičkou.
Ťahom mi zvráti hlavu dozadu.
„Skvelý nápad, pani Greyová," pošepká mi do ucha a uhryzne
ma zubami do lalôčika. „A teraz sa otoč a vyzleč si sukňu. Nechaj
ju spadnúť na zem." Púšťa ma a o krok ustúpi a ja sa otáčam čelom
k nemu. Bez toho aby som z neho spustila oči, pomaly si rozopínam
opasok aj zips. Dlhá naberaná sukňa povoľuje a klesá na podlahu, kde
sa rozprestrie pri mojich nohách.
„Vystúp z nej von," prikazuje. Keď vykročím jeho smerom,
svižne si predo mnou kľakne a chytí ma za pravý členok. Jednu
po druhej mi zručne rozopína remienkové topánky, zatiaľ čo ja
sa predkláňam a zapieram rukou o stenu pod háčikmi, na kto-
rých predtým viseli všetky tie biče a trstenice a korbáče. Jediné
náčinie, ktoré tu zostalo, sú kožené korbáče a jazdecký bičík. Po-
užije ich?
Keď je hotový a ja zostávam len v čipkovej podprsenke a noha-
vičkách, dosadá na päty a dvíha ku mne oči. „Je na vás úchvatný
pohľad, pani Greyová." Zrazu sa dá do kľaku, chytí ma za boky,
priťahuje si ma k sebe a tlačí mi nos do rozkroku. „A navyše vo-
niaš mnou a sebou a sexom," nadychuje sa lačne. „Priam opojné."
Bozkáva ma cez čipku nohavičiek a ja lapám po dychu a zároveň
cítim, ako ma polieva horúčava - všetko sa vo mne topí. On je
taký... nemravný. Zdvihne zo zeme moje oblečenie a topánky a je-
diným ladným a svižným pohybom sa postaví na nohy - ako ne-
jaký atlét.
136
„Choď a postav sa ku stolu," inštruuje ma úsečne a ukáže tam bra-

dou. Otáča sa a voľným krokom odchádza k muzeálnemu bielizníku
plnému zázrakov.
S potmehúdskym úsmevom sa za mnou obzrie. „Čelom k stene,"
prikazuje mi. „Aspoň nebudeš vedieť, čo mám v úmysle. Snažíme sa
potešiť navzájom, pani Greyová - chceli ste byť predsa prekvapená."
S pohľadom zapichnutým do steny herne načúvam, uši mám na-
stražené, aby som zachytila aj ten najjemnejší zvuk. V tomto je taký
dobrý - v tom, ako stupňuje moje očakávania, rozdúchava túžbu...
núti ma čakať. Počujem, ako položil moje topánky na podlahu a - ak
sa nemýlim - moje šaty na bielizník, nasleduje ľahko rozpoznateľný
zvuk jeho topánok, keď jedna po druhej dopadnú na zem. Hmm... mi-
lujem, ked je bosý O chvíľu neskôr už počujem, ako otvára zásuvku.
Hračky! Toto dychtivé očakávanie jednoducho milujem, milujem
a ešte raz milujem. Zásuvka sa zatvára a frekvencia môjho dychu stú-
pa k závratným výšinám. Ako je možné, že zo mňa tento zvuk robí
roztrasenú kôpku hormónov? Veď je to absurdné. Slabé zašumenie
sprevádzajúce oživenie zvukovej aparatúry mi prezrádza, že bude aj
hudba. Začína osamelými tónmi klavíra - tlmenými a mäkkými -
.1 miestnosť sa plní clivou melódiou. Takou, akú som ešte nepočula.
Ku klavíru sa pridáva elektrická gitara. Čo je to za hudbu?
Ozýva sa mužský hlas a ja len tak-tak rozoznávam slová - je to
niečo o zmierení so smrťou.
Christian zľahka kráča smerom ku mne, jeho bosé nohy jemne
plieskajú o drevenú podlahu. Keď začína spievať... teda nariekať... ale-
bo možno spievať... akási žena, už ho cítim tesne za sebou.
„Takže hovoríte niečo drsné, pani Greyová?" vydýchne mi do ľa-
vého ucha.
„Hmm."
„Musíš mi povedať, aby som prestal, keď toho na teba bude príliš
veľa. Keď povieš dosť, okamžite končím. Rozumieš?"
137
Fifty Sliades Freed
„Rozumiem."
„Musíš mi to sľúbiť."
Prudko sa nadychujem. Dočerta, čo so mnou len bude robiť? „Sľu-
bujem," pípnem. Vybavím si pritom, čo dnes povedal: Nechcem ti ub-
ližovať, ale hrám sa veľmi rád.
„Poslušné dievča." Skláňa sa a dáva mi jemný bozk na odhalené
rameno, potom mi zasúva prst pod ramienko podprsenky a vyznaču-
je si ním cestičku dole po mojom chrbte. Chce sa mi stonať. Ako to, že
dokáže aj tým najnepatrnejším dotykom vyvolať takú smršť?
„Vyzleč si to," pošepká mi do ucha a ja ho chvatne poslúchnem.
Rukami schádza po mojom chrbte, zasúva mi palce za lem noha-
vičiek a sťahuje mi ich dole po nohách.
„Vykroč," prikazuje mi. A ja zase robím, čo mi povedal. Letmo ma
pobozká na zadok a postaví sa.
„Zaviažem ti oči, všetko potom bude ešte intenzívnejšie." Nasadí
mi cez oči masku a môj svet sa ponára do temnoty. Ženský spev sa
medzitým stáva nezrozumiteľným, kvílivým zvukom... neodbytnou
melódiou, vychádzajúcou priamo zo srdca.
„Predkloň sa a ľahni si dolu bruchom na stôl," vysloví mäkko. „Hneď."
Bez váhania sa ohnem cez hranu stola a položím sa na vysoko leš-
tené drevo, rozpálenú tvár pritlačím na jeho tvrdý povrch. Chladí ma
na kožu a slabo vonia včelím voskom s nádychom citrusov.
„Zdvihni ruky a chyť sa druhého kraja."
Fajn... natiahnem sa a prstami sa chytím protiľahlej hrany stola,
ktorý je pomerne široký, takže nám ruky úplne prepnuté.
„Ak sa pustíš, vyplatím ťa. Rozumieš?"
„Áno."
„Chceš, aby som ťa vyplatil, Anastasia?"
Od pása nadol sa vo mne všetko jemne zatína. Zisťujem, že som to
chcela už od chvíle, kedy mi tým pohrozil pri obede. Ani tá naháňač-
ka, ani naša následná intímna chvílka tú túžbu nenasýtila.
138
„Áno." Môj hlas sa mení v roztrieštený šepot.

„Prečo?"
Ach... to musím mať dôvod? Ježiš. Myknem ramenami.
„Tak mi to povedz," ťahá to zo mňa.
„Ehm..."
A zrazu ma tvrdo pleskne cez zadok.
„Au!" vykríknem.
„Ticho."
Jemne trie miesto, kam predtým dopadla jeho dlaň. Potom sa
o mňa oprie, lonom sa mi pritlačí na zadok, vtlačí mi bozk medzi lo-
patky a odtiaľ si ústami razí cestu naprieč mojím chrbtom. Vyzliekol
tričko, takže ma šteklí svojimi chĺpkami. Cez hrubú látku jeho riflí
cítim, aký je vzrušený.
„Rozkroč sa," zavelí.
Odsúvam nohy smerom od seba.
„Viac."
Ticho vzdychnem a okamžite ich dávam ešte ďalej.
„Poslušné dievča," vydýchne, jedným prstom mi schádza dole po
chrbtici, až medzi polky a cez konečník, ktorý sa pri jeho dotyku in-
štinktívne stiahne.
„S týmto si teraz trochu užijeme," zašepká.
Čože? To snáď nie!
Presúva sa ešte nižšie a pomaly do mňa vstupuje.
„Cítim, že si krásne vlhká, Anatasia. To už si bola, alebo až teraz?"
Zavzdychám a on vo mne tým prstom pohne tam a späť... a zas...
a zas. Tlačím sa mu proti ruke a vychutnávam si tú sladkú inváziu.
„ Ach, áno, myslím, že od každého trochu. Myslím, že to tu milu-
ješ, byť tu takto. Byť moja."
To áno - ach Bože, to áno. Vykĺzne zo mňa a znova ma silne
pleskne.
„Povedz to," zašepká chrapľavo, naliehavo.
139
Fifty Sliades Freed
„Áno, milujem to," zakňučím.

Jeho dlaň dosadá ešte raz na môj zadok a vzápätí do mňa zasunie
dva prsty. Hneď nato nimi ale roztiera vlhkosť, ktorá sa na nich usadi-
la, o niečo vyššie, okolo toho druhého vstupu do môjho tela.
„Čo chceš robiť?" pýtam sa bez dychu. Bože môj... budeme to snáď
robiť... takto?
„Nie to, čo ťa to napadlo," zavrní upokojujúco. „Veď som ti to ho-
voril, v tomto sa postupuje krok za krokom, bejby." Zaregistrujem
tiché puknutie, ako ked sa vytlačí pasta z tuby, a potom ma jeho prsty
znova masírujú tam. Zvlhčujú ma... tam! Nervózne sa zavrtím, môj
strach bojuje so vzrušením z neznámeho. Prichádza ďalšie plesknutie,
tentoraz nižšie, mierené na moje lono. Zastonám. Je to také... skvelé.
„Lež pokojne," napomína ma. „A nepúšťaj sa."
„Ach..."
„Toto je lubrikant." Pridáva ďalší. Pokúšam sa pod ním priveľmi
nevrtieť, ale srdce mi divoko mláti, bije ako šialené - túžba a očaká-
vanie sa mnou doslova prebíjajú.
„Toto som s tebou chcel robiť už nejaký čas, Ana."
Zavzdychám. A potom ucítim niečo chladné, niečo kovovo chlad-
né, čo sa mi sunie dolu po chrbtici.
„Mám tu pre teba taký malý darček," zašepká.
Okamžite mi hlavou blysne výjav z našej poslednej exkurzie v herni.
No zbohom. Análny kolík. Christian mi ním práve prechádza po zadku.
Môj ty...
„Toto do teba teraz zasuniem, veľmi pomaly."
Zajakavo sa nadýchnem, napĺňa ma dychtivá predtucha aj úzkosť.
„Bude to bolieť?"
„Ale nie, bejby. Je malý. A ked ho budeš mať vnútri, vymrdám ťa
do bezvedomia."
Div že sa neurobím. Skláňa sa nado mnou, ešte raz ma bozkáva
medzi lopatky.
140
„Pripravená?" zašepká.
Pripravená? Som na to pripravená?
„Áno," dostávam zo seba vyprahnuto. Jedným z prstov mi znova
prejde cez konečník a vklzne do mňa... Zatiaľ na obvyklom mieste!
Bože, to je palec. Zovrie ma dlaňou, ostatné prsty nasmeruje dopredu
a tam ma nimi láska. Zakňučím... je to... skvelé. A potom, zatiaľ čo
jeho palec i ostatné prsty plne zamestnávajú moju pozornosť, ucítim,
ako do mňa pozvoľna preniká chladný kov.
„Ach!" zastonám hlasno, pretože ma ten neznámy pocit úplne
premôže a svaly sa proti tomu vpádu vzoprú. Zakrúži vnútri ma pal-
com mu, zatlačí na kolík silnejšie a ten do mňa hladko vklzne. Neviem, či
preto, lebo som taká vzrušená, alebo preto, že ma Christian rozptýlil
svojimi zručnými prstami, ale moje telo ho, zdá sa, prijalo. Je to slast-
né... je to zvláštne... je to tam\
„Ach, bejby," vydýchne.
A ja to vnímam... to, kde sa v mojom vnútri pohybuje jeho palec...
kde proti nemu tlačí tvrdý kov... ach môj...
Pomaly ním zakrúži a vymámi zo mňa dlhé, tiahle zakvílenie.
„Christian," dostanem zo seba jeho meno ako nejakú skomolenú
mantru a pokúšam sa zvyknúť si na ten pocit.
„Poslušné dievča," tíši ma. Voľnou rukou mi schádza po strane
tela, až v nej nakoniec zovrie môj bok. Pozvoľna zo mňa vysúva palec
a ja počujem známy zvuk rozopínaného zipsu. Berie ma aj za druhý
bok, priťahuje si ma bližšie a vlastnými nohami ešte viac roztvára tie
moje. „Nepúšťaj sa stola, Ana," varuje ma.
„Nie," zasipím.
„Chcela si niečo drsného? Povieš mi, keby si mala toho dosť. Roz-
umieš?"
„Áno," pípnem. A on do mňa živelne vráža a zároveň ma strháva
k sebe, takže vtlačí kolík ešte hlbšie...
„Panebože!" vykríknem.
141
Fifty Sliades Freed
Znehybnie, jeho dych je teraz trhaný a ten môj, ťažký, sa mu pris-

pôsobuje. Pokúšam sa nejako pojať všetky tie vnemy: úchvatný pocit
plnosti, dráždivé vedomie toho, že sa dopúšťam niečoho zakázaného,
zmyselnú rozkoš, ktorá prekvitá priamo z hlbín môjho lona. Zľahka
tú hračku povytiahne.
Môj ty bože... zastonám a počujem, ako ostro vťahuje vzduch do
pľúc - je to prudký nádych plný rýdzeho, neriedeného uspokojenia.
A ten zvuk mi zapáli krv v žilách. Už som sa niekedy cítila tak chlip-
ne... tak...?
„Ešte?" zachraptí.
„Hej."
„Zostaň ležať," rozkáže mi. Stiahne sa späť a opäť do mňa nespú-
tane vtrhne.
Mmm... presne toto som potrebovala. „Áno," vysúkam zo seba.
Už zvyšuje tempo, berie si ma divoko a pritom namáhavo oddy-
chuje, rovnako ako ja.
„Ach, Ana," zalapá po dychu. Zloží jednu ruku z môjho boku a zno-
va tou vecou zakrúži, jemne ňou hýbe, povytiahne ju a zase vtlačí späť.
Pocit je to neopísateľný, mám dojem, že na tom stole zrejme omdliem.
A on ani jediný raz nevypadne z rytmu, pohyb za pohybom, silno a tvr-
do. Vnímam, ako sa moje vnútro pozvoľna sťahuje a rozochvieva.
„Do hája," zakňučím. Tento orgazmus ma určite roztrhá.
„Áno, bejby," vyráža zo seba.
„Prosím," žobraním a sama neviem o čo - aby prestal, aby nikdy
neskončil, aby s tým zahýbal znova. Cítim, ako ich v sebe oboch stís-
kam. Jeho aj kolík...
„To je ono," vydýchne, tvrdo ma capne po zadku a ja sa vzápätí
rozpadám - znovu a znovu, padám, padám, a pritom búrlivo pulzu-
jem. A presne v tom okamihu zo mňa Christian tú vec zľahka vyberie.
„Bože!" vykríknem a on mi zatne prsty do bokov, pridrží ma
a hlučne ma nasleduje.
142
Tá ž e n a stále spieva. Christian tu vždy púšťa hudbu v slučke. Zvláštne.

Som schúlená v jeho náručí na kolenách, hlavu opretú o jeho hruď.
Sedíme na podlahe herne pri stole.
„Vitaj späť," zavrní, zatiaľ čo mi sťahuje masku z očí. Zamrkám,
keď sa moje oči snažia prispôsobiť tlmenému svetlu. Chytí ma za bra-
du a dvíha mi hlavu, dáva mi mäkký bozk a koncentrovaným pohľa-
dom mi pátravo hľadí do očí. Dvíham ruku, aby som ho pohladila po
tvári. Usmeje sa.
„Tak čo, splnil som očakávania?" pýta sa pobavene.
„Očakávania?" zamračím sa.
„Chcela si to drsne," povie mierne.
Usmejem sa. Jednoducho si nemôžem pomôcť. „No, povedala by
som, že áno..."
Zdvihne obočie a tiež sa na mňa usmeje. „To veľmi rád počujem,
pani Greyová. Práve teraz ste totiž prekrásna - a vyzeráte riadne po-
trtkaná." Pohladí ma a dlhými prstami poláska moju tvár.
„Tiež si tak pripadám," zapradiem spokojne.
Zohne sa a precítene ma pobozká, jeho pery sú mäkké a hebké
a poddajné. „Ty nikdy nesklameš." Odtiahne sa, aby na mňa videl
„Ako sa cítiš?" zisťuje so stopou neistoty v hlase.
„Dobre," zamumlem a vnímam, ako sa mi do líc vkráda rumenec.
„Riadne potrtkaná," dodávam s plachým úsmevom.
„Teda, pani Greyová, vy ale máte vulgárny slovník," predstiera po-
horšený výraz, ale z jeho hlasu zaznieva pobavenie.
„To bude zrejme tým, že som. si vzala nemravného chlapca, pán
Grey."
Odhalí zuby v úplne prihlúplom, nákazlivom úsmeve. „Som
rád, že si si ho vzala." Zľahka zovrie môj vrkoč, zdvihne si ho
k perám a skoro nábožne pobozká jeho koniec, oči mu pritom
sálajú láskou. Môj ty... mala som vôbec niekedy šancu tomuto
mužovi odolať?
143
Fifty Sliades Freed
Vezmem mu ľavú ruku a prikladám pery k jeho snubnému prsteňu,

platinovému krúžku, rovnakému ako mám ja. „Si môj," zašepkám.
„Tvoj," potvrdí. Pevne okolo mňa ovinie paže a vtlačí nos do mo-
jich vlasov. „Nemal by som ti napustiť vaňu?"
„Hmm. Ale len ked sa ku mne pripojíš."
„Tak dobre," súhlasí. Pomáha mi na nohy a sám sa vedľa mňa po-
staví. Ešte stále má na sebe rifle.
„Vezmeš si zase niekedy tie tvoje... ehm... tie druhé džínsy?"
Nechápavo zvraští čelo. „Druhé džínsy?"
„Tie, čo si tu nosieval."
„Aha... tie?" prehodí v zmätenom úžase.
„Vyzeráš v nich naozaj sexi."
„To ako fakt?"
„Áno... veľmi, veľmi sexy."
Placho sa usmeje. „No, že ste to vy, pani Greyová, tak by som snáď
mohol." Skloní sa, aby ma pobozkal, potom sa natiahne ku stolu po
malú misku, v ktorej si teraz hovie análny kolík, tuba s lubrikantom,
maska a moje nohavičky.
„Kto tie hračky umýva?" vyzvedám, ked ho nasledujem k bielizníku.
Zamračí sa, ako by tej otázke nerozumel. „Ja. A pani Jonesová."
„Čože?"
Prikývne. Tvári sa pobavene a zároveň rozpačito, aspoň myslím.
Vypína hudbu.
„No, a tiež - ehm..."
„Tiež tie tvoje sub?" dokončím za neho. Ospravedlňujúco trhne
ramenami.
„Na," podáva mi svoju košeľu, ja si ju obliekam a pevne si ju oví-
jam okolo tela. Ešte je ním nasiaknutá, a tak moja mrzutosť týkajúca
sa údržby hračiek upadá do zabudnutia. Usvedčujúce predmety ne-
cháva na bielizníku. Vezme ma za ruku, odomyká dvere herne a vedie
ma von a dole po schodoch. Pokorne ho nasledujem.
144
Všetka úzkosť, zlá nálada, rozochvenie, strach a vzrušenie z tej au-

tomobilovej naháňačky odzneli. Cítim sa uvoľnená - konečne uspo-
kojená a pokojná. Len čo vstúpime do kúpeľne, s hlasným zívnutím
sa pretiahnem... pre zmenu taká pohoda.
„Čo?" pýta sa Christian, ked otáča kohútikom.
Zavrtím hlavou.
„Tak mi to povedz," dožaduje sa mierne. Vlieva do prúdu tečúcej
vody jazmĺnovú olejovú kúpeľnú zmes, ktorá plní miestnosť sladkou,
zmyselnou vôňou.
Zľahka červenám. „Jednoducho sa cítim lepšie."
Usmeje sa. „To áno, mali ste dnes trochu zvláštnu náladu,
pani Greyová." Vzpriami sa a berie ma do náručia. „Ja viem, že
máš kvôli tým udalostiam z poslednej doby strach. Mrzí ma, že
sa ťa to tiež musí týkať. Netuším, či je to nejaká pomsta, alebo
bývalý zamestnanec, alebo konkurencia. Keby sa ti kvôli mne
niečo stalo..." Hlas sa mu zlomí v bolestnom šepote. Pritúlim sa
k nemu.
„Ale čo keď sa niečo stane tebe, Christian?" konečne zhmotňujem
svoj strach.
Zostáva na mňa zamyslene hľadieť. „To ešte premyslíme. Ale naj-
prv ti vyzlečieme tú košeľu a posadíme ťa do tejto vane."
„Nemal by si teraz hovoriť so Sawyerom?"
„len môže počkať." Jeho výraz na okamih tvrdne a mne je zrazu
toho neboráka ľúto. Čo asi urobil, že Christiana tak nahneval?
Christian mi pomáha vyzliecť jeho košeľu a keď sa otočím, za-
mračí sa. Hruď mám ešte stále pokrytú tými láskyplnými štípancami,
ktoré mi vyrobil počas našich medových týždňov. Teraz si ho ale kvôli
nim nechcem doberať.
„Zaujímalo by ma, či Ryan nestratil ten dodge," zamyslím sa.
„To sa dozvieme, až sa okúpeme. Vlez tam." Podáva mi ruku.
Vstupujem do horúcej voňavej vody a opatrne si sadám.
145
Fifty Sliades Freed
„Au." Isté partie mám trochu citlivé a vrelá voda ma prinúti urobiť
grimasu.
„Pomaly, bejby," varuje ma Christian, ale len čo to dopovie, ten
nepríjemný pocit mizne.
Christian sa vyzlieka, posadí sa za mňa a pritiahne si ma k sebe.
Uvelebím sa mu medzi nohami a potom v tej teplej vode len tak ne-
činne a spokojne vylihujeme. Prechádzam prstami po jeho nohách
a on sa tými svojimi pohráva s mojím vrkočom.
„Musíme prebrať tie plány na nový dom. Neskôr večer, čo myslíš?"
„Jasné." Zase sa dovalí tá ženská. Moje podvedomie dvíha zlostný
pohľad od zozbieraných spisov Charlesa Dickensa, zväzok tretí. Úpl-
ne sa s ním stotožňujem. Potom si povzdychnem. Moja smola, návrhy
Gie Matteovej sú úplne dokonalé.
„Tiež si budem musieť pripraviť veci do práce," zašepkám.
A on stuhne. „Vieš, že sa tam nemusíš vracať," zabručí.
Ale nie... to už riešiť nechcem. „Christian, toto sme už preberali.
Prosím, nezačínaj s tým zase."
Potiahne ma za vrkoč, a zakloní mi tak hlavu. „Iba ti to pripomí-
nam..." A vtlačí mi jemný bozk na pery.
Navliekam si voľné nohavice a tielko a hovorím si, že sa vrátim pre

svoje oblečenie do herne. Ked prechádzam cez chodbu, počujem
z pracovne Christianov zvýšený hlas. Na mieste stuhnem.
„Kde ste dočerta boli?"
To nie... On na Sawyera kričí. Úplne maličká od strachu vybieham
po schodoch ku herni. Naozaj nemienim počúvať, čo má Christian
na srdci - jeho krik mi ešte stále naháňa hrôzu. Chudák Sawyer. Ja to
aspoň môžem Christianovi vracať.
Zbieram svoje zvršky a Christianove topánky, potom si všímam,
že na bielizníku stále stojí malá keramická miska s tou hračkou.
No... asi by som to mala umyť. Pridávam ju k tej kôpke a vraciam
146
sa dole. Nervózne sa rozhliadam po veľkej izbe, ale všade vládne

pokoj. Vďakabohu.
Taylor sa vracia zajtra večer a Christian je tuším akýsi pokojnejší,
keď ho má po ruke. Trávi víkend so svojou dcérou. Zaujímalo by ma,
či sa s ňou niekedy stretnem.
Z ničoho nič sa z upratovacej miestnosti vynorí pani Jonesová.
Navzájom sa poriadne vyľakáme.
„Pani Greyová - vôbec som si vás nevšimla." Och, takže teraz som
pani Greyová?!
„Zdravím, pani Jonesová."
„Vitajte doma, gratulujem," usmeje sa na mňa hrejivo.
„Prosím vás, hovorte mi Ana."
„Necítila by som sa pri tom dobre, pani Greyová."
No tak! Prečo sa musí všetko zmeniť len kvôli tomu, že mám prs-
leň na ruke?
„Nechceli by ste si pozrieť týždenný jedálny lístok?" opýta sa
uprie na mňa vyčkávavý pohľad.
jedálny lístok?
„No..." Takúto otázku som naozaj nečakala.
Usmeje sa.
„Keď som u pána Greya začínala, prechádzala som s ním každú
nedeľu večer menu na ďalší týždeň a zapisovala si všetky potraviny,
ktoré bolo potrebné dokúpiť."
„Ach, tak."
„Mám to zobrať vyprať?"
Natiahne ruky po oblečenie, ktoré držím.
„No... ehm. Vlastne to ešte budem nosiť." A navyše pod tým ukrý-
vam misku s análnym kolíkom! Cítim, ako ma polieva karmínová čer-
veň. Je to zázrak, že sa jej dokážem dívať do tváre. Ona predsa vie,
čo robíme - veď v herni upratuje. Panebože, to je des, nemať žiadne
súkromie.
147
Fifty Sliades Freed
„Až budete mať chvíľku, pani Greyová, bola by som veľmi rada,
keby sme to spolu všetko prebrali."
„Ďakujem," vydýchnem. V tej chvíli sme rušené popolavo bledým
Sawyerom, ktorý sa meravo vytacká z Christianovej pracovne a náh-
livo prechádza velkou izbou. Kývnutím hlavy nás berie na vedomie
bez toho, aby jednej alebo druhej z nás pozrel do očí a zapadne do
Taylorovej kancelárie. Som za tú intervenciu vďačná, celkom iste si
teraz neprajem preberať s pani Jonesovou ani menu, ani análne ko-
líky. Ponúkam jej letmý úsmev a utekám späť do spálne. Dokážem si
niekedy zvyknúť na to, že mám za chrbtom gazdinú, ktorá sa zjaví na
zavolanie? Neveriacky zavrtím hlavou... možno...niekedy.
Christianove topánky púšťam na zem a svoje oblečenie na posteľ,
misku s hračkou beriem do kúpeľne. Podozrievavo si ju premeria-
vaní. Vyzerá celkom neškodne a prekvapivo čisto. Nemienim sa tým
nejako detailnejšie zaoberať a tak ju chvatne umývam teplou vodou
a mydlom. Bude to stačiť? Musím sa potom pána Sexperta opýtať, či
sa to nejako nesterilizuje, alebo také niečo. Pri tej predstave sa za-
hanbím.
Som tak rada, že mi dal Christian k dispozícii knižnicu. Teraz jej do-
minuje krásny biely masívny stôl, pri ktorom môžem pracovať. Otvá-
ram notebook a kontrolujem poznámky, ktoré som si urobila k pia-
tim rukopisom, prečítaným na medových týždňoch.
Áno, mám všetko, čo potrebujem. Časť môjho ja sa návratu do
práce desí, ale to nemôžem Christianovi nikdy priznať. Chopil by sa
príležitosti a prinútil by ma tam prestať chodiť. Vybavujem si, ako
Roacheho skoro ranila mŕtvica, keď som mu oznámila, že sa vydávam
a za koho, a hneď potom bolo moje povýšenie potvrdené. Teraz mi
už došlo, že to bolo kvôli tomu, koho som si brala - a to pomyslenie
nie je vôbec príjemné. Už nie som obyčajná zastupujúca zodpovedná
redaktorka - som Anastasia Steelová, zodpovedná redaktorka.
148
Ešte som nenabrala odvahu, aby som Christianovi priznala, že si

v práci nezmením meno. Myslím, že moje dôvody sú pádne - potre-
bujem si od jeho mena udržať nejaký odstup - ale je mi jasné, že až to
zistí, bude hádka. Možno by som to s ním mala neskôr večer prebrať.
Pohodlne sa usadím na stoličke a púšťam sa do svojej dnešnej po-
slednej úlohy. Hodiny na notebooku mi hovoria, že je sedem večer.
Christian sa ešte nevynoril z pracovne a tak mám čas. Z Nikonu vy-
berám pamäťovú kartu a vkladám ju do počítača, aby som doň presu-
nula fotografie. Kým sa obrázky premiestňujú, v hlave si prehrávam
udalosti dňa. Vrátil sa už Ryan? Alebo je stále na ceste do Portlandu?
Udržal sa za tou tajomnou ženou? Má od neho Christian nejaké sprá-
vy? Už chcem nejaké odpovede. Je mi jedno, že je zaneprázdnený,
chcem vedieť, čo sa deje, zrazu sa cítim trošičku rozhorčená, že ma
drží v takej nevedomosti. Dvíham sa, s úmyslom ísť a postaviť sa mu
tvárou v tvár v jeho pracovni, lenže práve v tom momente na mňa
vyskakujú všetky tie fotky, ktoré sme urobili za posledných pár dní
medových týždňov.
To snáď nie je možné!
Jedna fotka za druhou, všetko ja. Ako spím, na tolkých z nich
spím, vlasy hodené cez tvár, alebo rozprestreté na vankúši, pootvo-
rené pery... dočerta - tu si dudlem palec. Palec si predsa nedudlem
celé roky! Tolko fotiek. Nemala som ani potuchy, že ich robil. Je tu aj
pár momentiek braných z diaľky, vrátane jednej, na ktorej sa opieram
o zábradlie jachty a zamyslene hľadím do dialky. Ako to, že som si ne-
všimla, že ma fotí? Usmejem sa, keď uvidím fotky, na ktorých sa zví-
jam a smejem, vlasy rozviate, a snažím sa bojovať s jeho sužujúcimi
štekliacimi prstami. A potom je tu tá, na ktorej sme obaja, na posteli
v kapitánskej kajute, tá, ktorú fotil sám na dĺžku paže. Som schúlená
na jeho hrudi a on sa pozerá do objektívu, taký mladý, s iskrivým po-
hľadom... zamilovaný. V dlani druhej ruky zviera moju hlavu a ja sa
smejem ako zamilovaný idiot. Je to Christian, z ktorého nedokážem
149
Fifty Sliades Freed
spustiť oči. Môj prekrásny muž, s jeho strapatým, práve osexovaným

účesom, žiarivo striebristým pohľadom, usmievavými pootvorenými
ústami. Môj prekrásny muž, ktorý neznesie, aby ho niekto šteklil, kto-
rý ešte pred nedávnom nezniesol, aby sa ho niekto dotýkal... a nap-
riek tomu teraz moje dotyky toleruje. Musím sa ho spýtať, či sa mu to
skutočne páči, alebo či to len trpí pre moje potešenie.
Rozľútostím sa. Zízam na jeho obraz, znenazdajky premožená
vlastnými citmi, ktoré k nemu prechovávam. Niekto tam vonku mu
chce ublížiť - najskôr to bol Charlie Tango, potom ten požiar v Grey
House a teraz tá prekliata naháňačka. Prudko sa nadýchnem a potom
si podržím dlaň na ústach, pretože mi unikne nedobrovoľný vzlyk.
Nechávam počítač počítačom a zodvihnem sa na nohy, aby som sa
vydala za Christianom - už nie preto, aby som sa mu vzoprela, jedno-
ducho sa len chcem presvedčiť, že je v poriadku.
Bez toho aby som sa obťažovala klopaním, vstupujem do jeho
pracovne. Christian sedí pri stole a telefonuje. Dvíha ku mne prek-
vapený, namrzený pohľad, ale len čo zistí, že to som ja, mizne mu
podráždenie z tváre.
„Takže lepšiu kvalitu už nezískate?" pokračuje v hovore do slú-
chadla, ale oči zo mňa nespúšťa. Bez zaváhania obchádzam stôl a on
sa na stoličke natáča čelom ku mne. Má zamyslený výraz a ja doslova
vidím, ako si hovorí: Čo tu robí? Keď sa mu schúlim na kolenách,
v údive dvíha obočie. Ovíjam mu ruky okolo krku a túlim sa k nemu.
Voľnou rukou ma váhavo objíma.
„Uhm... jasné, Barney. Mohli by ste chvílku vydržať?" Pritisne si
slúchadlo k ramenu.
„Čo sa deje, Ana?"
Len zavrtím hlavou. Nadvihne mi bradu a zahľadí sa mi do očí. Vy-
vlečiem sa z jeho zovretia, skrčím sa mu pod bradu a stočím sa mu na
kolenách do ešte menšieho klbka. Voľnou pažou ma obomkne tesnejšie
a pobozká ma na temeno hlavy. Cítim, ako som ho vyviedla z miery.
150
„Tak hej, Barney, čo ste to hovorili?" nadväzuje. Ramenom si pri-

tlačí telefón k uchu a stlačí klávesu na klávesnici. Na monitore sa ob-
javí zrnitá čiernobiela fotografia z bezpečnostnej kamery. Tmavovlasý
muž v svetlom pracovnom odeve. Christian stlačí ďalšiu klávesu a ten
muž sa pohne smerom ku kamere so sklonenou hlavou. Keď sa ocitne
bližšie pred kamerou, Christian jeho pohyb zastaví. Muž stojí v dobre
osvetlenej miestnosti s bielymi stenami a po jeho ľavej ruke sa nachá-
dza niečo, čo pripomína rad vysokých čiernych skríň. To musí byť
výpočtové stredisko Grey House.
„Fajn, Barney, tak ešte raz."
Kurzor myši na monitore ožíva. Okolo hlavy muža na zázname
sa objavuje rámček, ktorý sa vzápätí, aj s jeho obsahom, zväčšuje cez
celú obrazovku. So zaujatím sa vystriem.
„To robí Barney?" pýtam sa ticho.
„Áno," potvrdzuje Christian. „Nemôžete to aspoň trochu zaos-
triť?" osloví naspäť Barneyho.
Snímka sa najskôr akoby zahmlí a potom znova zaostrí, tentoraz
trochu lepšie. Muž zámerne hľadí dole, vyhýba sa objektívu kamery.
Ako si ho tak prezerám, zamrazí ma v zátylku. V kontúrach jeho tváre
si všimnem niečo povedomé. Má rozježené krátke čierne vlasy, kto-
ré pôsobia tak nejako divne, sú tak zvláštne neupravené... a na tom
nanovo zaostrenom obrázku teraz vidím, že má náušnicu, takú malú
kôstku.
No to ma podrž! Ja viem, kto to je!
„Christian," hlesnem. „To je Jack Hyde."
Kapitola 7
„Myslíš?" čuduje sa Christian prekvapene.

„Tá línia čeľuste," ukazujem na monitor. „A náušnica a obrys ra-
mien. Aj postava sedí. Musí mať parochňu - alebo si ostrihal a zafar-
bil vlasy."
„Počujete to, Barney?" Christian položí telefón na stôl a prepína
ho na hlasné odpočúvanie. „Máte ho nejako veľmi detailne naštudo-
vaného, pani Greyová," poznamenáva trochu dotknuto. Zamračím sa
na neho, ale vzápätí ma zachraňuje Barney:
„Áno, pán Grey. Pani Greyovú som počul. Práve púšťam na všetky
digitalizované záznamy z bezpečnostných kamier program na roz-
poznávanie tvárí. Uvidíme, kde všade sa ten kretén - ospravedlňujem
sa, madam - chlap v sídle spoločnosti pohyboval."
Vrhnem na Christiana nervózny pohľad, ale ten tú Barneyho na-
dávku úplne ignoruje. Len uprene sleduje obraz na monitore.
„Prečo to asi urobil?" pýtam sa Christiana.
Pokrčí ramenami. „Najskôr odplata. Ja neviem. U niektorých ľudí
nedokážeš odhadnúť, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Som taký
naštvaný, že si pracovala tak blízko neho." Ústa sa mu sťahujú do tvr-
152
dej tenkej priamky a v ochrannom geste si ma pritiahne ku sebe. „Ešte

stále máme ten obsah jeho harddisku, pane," upozorňuje Barney.
„Iste, ja to predsa viem. Máte Hydeovu adresu?" kontruje Chris-
tian ostro.
„Áno, pane, mám."
„Zalarmujte Welcha?"
„Samozrejme. A tiež sa chystám preveriť mestské bezpečnostné
kamery, či ho niektorá nezachytila".
„Zistite, aké vlastní auto."
„Samozrejme, pane."
„Barney toto všetko dokáže?" zašepkám.
Christian prikývne a domýšľavo sa usmeje.
„Čo bolo na tom harddisku?" vyzvedám potichu.
Christianovi tvrdne výraz. Zavrtí hlavou. „Nič extra," odpovedá
vyhýbavo, úsmev sa niekam vytratil.
„Povedz mi to."
„Nie."
„ tykalo sa to mňa alebo teba?"
„Mňa," vzdychne.
„Čo to bolo za informácie? Niečo o tvojom... životnom štýle?"
Znovu zavrtí hlavou a v záujme môjho mlčania mi prikladá uka-
zovák na pery. Našpúlim ich na neho. Ale on zúži oči, ako jasné varo-
vanie, aby som hneď zmĺkla.
„Je to Camaro, rok výroby 2006. Podrobnosti pošlem aj Welcho-
vi," nadchne sa Barney do telefónu.
„Dobre. Dajte mi vedieť, kde všade u mňa ten smrad špehoval.
A porovnajte túto fotku s tou, ktorú má v osobnej zložke SIP." Chris-
tian na mňa vrhá skeptický pohľad. „Chcem si byť istý, že to sedí."
„To už som urobil, pane, a pani Greyová má pravdu. Je to Jack Hyde."
Zazubím sa na neho. Vidíš? Dokážem byť užitočná. Povzbudivo
mi prejde dlaňou po chrbte.
153
Fifty Sliades Freed
„Dobrá práca, pani Greyová," usmeje sa, jeho predchádzajúca

namosúrenosť je zabudnutá. Potom prehovorí na Barneyho: „Ozvite
sa, len čo preveríte, kde všade sa na riaditeľstve pohyboval. A tiež
skontrolujte všetky ostatné budovy GEH, do ktorých sa mohol do-
stať, a informujte jednotlivé tímy ochraniek, aby ich prípadne mohli
prehľadať."
„Iste, pane."
„Vďaka, Barney," končí hovor.
„Tak, pani Greyová, zdá sa, že nie ste len dekoratívna, ale aj uži-
točná." V Christianových očiach sa šibalsky zablysne. Viem, že si zo
mňa uťahuje.
„Dekoratívna?" odfrknem si, aby som ho tiež podpichla.
„A to veľmi," pritakáva mierne a dáva mi jemný sladký bozk.
„Vy ste oveľa dekoratívnejší ako ja, pán Grey."
Roztiahne pery do širokého úsmevu a začne ma bozkávať nalieha-
vejšie, ovíja si môj vrkoč okolo zápästia a stíska ma v pevnom objatí.
Keď sa o chvíľu neskôr vynoríme pre dúšok vzduchu, búcha mi srdce
ako splašené.
„Máš na niečo chuť?" zisťuje.
„Nie."
„Ja hej."
„A na čo?"
Zarazene zažmurká.
„Myslel som jedlo, pani Greyová."
„Niečo ti pripravím," zachichocem sa.
„Toto milujem."
„Myslíš, ked ti ponúkam jedlo?"
„Keď sa smeješ." Vtlačí mi bozk do vlasov a ja sa dvíham.
„A čo by ste si priali na jedenie, pane?" zašvitorím.
Ostražito privrie oči. „Snažíte sa byť roztomilá, pani Greyová?"
„To ja vždy, pán Grey..."
154
Vo tvári sa mu usídlúje úsmev sfingy. „Vždy si ťa môžem prehnúť

cez koleno," prehodí zvodne.
„Ja viem," usmejem sa na neho. Zapieram sa rukami o opierky
jeho stoličky a zohnem sa, aby som ho pobozkala. „To je tiež jedna
z vecí, ktoré na tebe milujem. Ale teraz si tú svrbiacu dlaň schovaj -
máš predsa hlad."
Placho sa na mňa usmeje, až mi pri tom poskočí srdce. „Eh, pani
Greyová, čo si s vami len počnem?"
„Odpoviete mi na otázku. Čo by ste si priali na to jedenie?"
„Niečo ľahké. Prekvapte ma," navrhne a zopakuje tak moje vlastné
slová, ktoré som predtým povedala v herni.
„Uvidím, čo pre vás môžem urobiť." Elegantne sa vlním z jeho
pracovne do kuchyne, kde pocítim mierne sklamanie, keď v nej nara-
zím na pani Jonesovú.
„Zdravím, pani Jonesová."
„Pani Greyová. Dali by ste si niečo na jedenie?"
„No..."
V hrnci na platni mieša niečo, čo nádherne vonia.
„Vlastne som prišla urobiť pánovi Greyovi a sebe obloženú
žemľu."
Na kratučký okamih sa zarazí. „Iste," nadväzuje. „Pán Grey má
rád francúzsku bagetu - nejaká je v mrazničke nakrájaná na prijateľ-
nú dĺžku. S radosťou by som vám ju pripravila, madam."
„ja viem. Ale aj tak by som to radšej urobila sama."
„Chápem. Uvoľním vám to tu."
„Čo to varíte?"
„Bolonskú omáčku. Môže sa zjesť kedykoľvek. Zamrazíme ju," us-
meje sa vľúdne a vypína platňu.
„Takže - čo má Christian rád vnútri bagety?"
„Pani Greyová, do bagety mu môžete dať čokoľvek - ak je francúz-
ska, zje to." Obidve sa tomu zasmejeme.
155
Fifty Sliades Freed
„Tak hej, ďakujem." S radosťou pristupujem k mrazničke a vy-

berám z nej francúzsku bagetu nakrájanú na vyhovujúcu veľkosť,
uskladnenú v uzatvárateľných vreckách. Beriem si dve a na tanieri
ich dávam rozmraziť do mikrovlnky.
Pani Jonesová medzitým odišla. So sústredeným čelom sa vraciam
k chladničke, aby som v nej pátrala po ingredienciách. Predpokla-
dám, že bude na mne, aby som stanovila podmienky, podľa ktorých
budeme s pani Jonesovou koexistovať. Pozdáva sa mi predstava, že
ja by som pre mňa a pre Christiana varila cez víkendy. V priebehu
týždňa budem viac než rada, ked to zastane pani Jonesová - posled-
ná vec, ktorú túžim po návrate z práce robiť, je varenie. Hmm... to
trochu zaváňa Christianovou rutinou s jeho bývalými sub. Potrasiem
hlavou. Nesmiem sa v tom vŕtať. V chladničke nachádzam šunku
a v chladiacom boxe dokonale vyzreté avokádo.
Christian vychádza z pracovne práve vo chvíli, keď do roztlačené-
ho avokáda pridávam štipku soli a kvapku citrónu. V ruke drží plány
na nový dom. Položí ich na raňajkový bar a obíde ho, aby ma objal
a pobozkal na krk.
„Ženská jednoducho patrí do kuchyne," zamrmle si pod fúzy.
„Ešte povedz, že v zástere a s piatimi deťmi za zadkom," uškrniem sa.
Zrazu celý v mojom objatí zmeravie. „To ešte nie," vydýchne a ja
v jeho hlase zaznamenávam stopy paniky.
„Nie!" súhlasím zdesene. „Jasne že nie!"
Až potom sa uvoľňuje. „Tak na tom sa zhodneme, pani Greyová."
„Ale inak deti chceš, alebo nie?"
„Raz, hej. Ale teraz ešte nie som pripravený sa o teba deliť." Znovu
ma pobozká na krk.
Aha... deliť.
„Čo to kuchtíš? Vonia to pekne," mení tému a dáva mi bozk za
ucho, a ja viem, že to robí kvôli tomu, aby odviedol moje myšlienky
iným smerom. Na chrbtici ma pošteklí slastné mrazenie.
156
„Bagety," pousmejem sa, dobrá nálada sa mi rýchlo vracia.

Za chrbtom vycítim jeho úsmev. „Moje obľúbené," zavrní a uštip-
ne ma zubami do ucha.
Štuchnem do neho lakťom.
„Pani Greyová, teraz ste ma zranili," chytá sa za bok.
„Si mäkkýš," utrúsim s dešpektom.
„Mäkkýš?" vypáli neveriacky. Capne ma po zadku, až vykrík-
nem. „Ponáhľaj sa s tým jedlom, kuchárka. A neskôr ti ukážem,
aký mäkký dokážem byť." Ešte raz ma hravo pleskne a vyberie sa
ku chladničke.
„Dáš si pohárik vína?" zisťuje.
„Rada."
Christian rozkladá stavebné plány na raňajkový pult. Gia má pár sku-

točne velkolepých nápadov.
„Tá jej myšlienka, aby sme celú zadnú stenu na prízemí nahradili
sklom, sa mi naozaj páči, ale..."
„Ale?" povzbudzuje ma Christian.
Vzdychnem. „Nechcem ten dom pripraviť o všetku osobitosť."
„Osobitosť?"
„Áno. To, čo navrhuje Gia je dosť radikálne a... skrátka... ja som sa
zamilovala do toho domu takého aký bol... aj s jeho nedostatkami."
Christian stiahne obočie, akoby som práve vyslovila nejakú kliatbu.
„jednoducho sa mi páčil taký, aký bol," zašepkám. On sa kvôli
tomu hnevá?
Nehybne na mňa hľadí.
„Chcem, aby ten dom bol taký, aký ho chceš mať ty," vyhlási nako-
niec. „Čokoľvek. Je tvoj."
„Ale ja chcem, aby sa páčil aj tebe. Aby si bol v ňom šťastný."
„Tam, kde budeš šťastná ty, budem vždy šťastný aj ja. Je to také
prosté, Ana." Pohľadom sa pevne vpije do mojich očí. On je absolút-
157
Fifty Sliades Freed
ne, bezvýhradne úprimný. Zažmurkám a srdce mi poskočí. Pri všet-

kých svätých, on ma tak ľúbi.
„Takže," prehltnem, pretože bojujem s dojatím, ktoré mi uviazlo
v krku, „tá sklenená stena sa mi páči. Možno by sme ale mohli Giu
požiadať, aby ju do domu zakomponovala trochu citlivejšie."
Christian sa usmeje. „Jasne. Čokoľvek budeš chcieť. A čo tie návr-
hy poschodia a suterénu?"
„U mňa v pohode."
„Dobre."
Fajn... a teraz otázka za milión dolárov. Trochu sa na ňu vnútorne
nachystám. „Chceš tam niekde umiestniť aj herňu?" Cítim, ako sa mi
po lícach rozlieva môj verný spoločník rumenec. Christianovi obočie
vystrelí do polovice čela.
„A ty?" opáči, prekvapený aj pobavený zároveň.
Pokrčí ramenami. „Ehm... ak chceš."
Chvíľu si ma skúmavo premeriava. „Necháme si to najskôr prejsť
hlavou. Koniec koncov, bude to rodinný dom."
Prekvapuje ma ľahký náznak sklamania. Zrejme má pravdu... aj
keď, za ako dlho si my dvaja obstaráme rodinu? Môžu to byť celé roky.
„Navyše, môžeme improvizovať," zaškerí sa.
„Ja rada improvizujem," zašepkám.
To už sa smeje. „Ešte som s tebou chcel prebrať toto," ukazuje
na nákres spálne a obaja sa ponárame do diskusie ohľadom kúpeľní
a oddelených šatní.
Keď končíme, je pol desiatej večer.

„Budeš ešte pracovať?" vyzvedám, ked Christian skladá plány.
„Ak nechceš, tak nie," usmeje sa. „Čo by si chcela robiť?"
„Mohli by sme napríklad pozerať televíziu," navrhujem. Nechcem
si čítať a ani nechcem ísť do postele... zatiaľ.
„Tak dobre," privolí a ja ho nasledujem do televíznej miestnosti.
158
Sedeli sme v nej tak trikrát, možno štyrikrát a Christian si zvyčaj-

ne čítal knihu. Televízia ho ani v najmenšom nezaujíma. Upeleším sa
vedľa neho na gauči, nohy si strčím pod seba a hlavu opriem o jeho
rameno. Ovládačom vdýchne plochej obrazovke život a neprítomne
prepína medzi jednotlivými kanálmi.
„Nejaká konkrétna blbosť, na ktorú sa chceš pozerať?"
„Ty televíziu veľmi nemusíš, čo?" podotknem s nádychom sarkaz-
mu v hlase.
Zavrtí hlavou. „Strata času. Ale pokojne budem sedieť a pozerať
sa s tebou."
„Myslela som si, že by sme sa mohli pomaznať."
Prudko sa po mne obzrie. „Pomaznať?" Zíza na mňa, akoby mi
zrazu vyrástla druhá hlava. Necháva to nekonečné prepínanie, takže
tam zostáva program s nejakým španielskym nekonečným seriálom.
„No, áno." Čo ho tak vydesilo?
„Môžeme ísť do postele a maznať sa tam."
„To robíme stále. Kedy si sa naposledy s niekým maznal pri tele-
vízii?" Skúšam ho ostýchavo aj provokujúco súčasne. Trhne plecami
a zároveň zavrtí hlavou. Znovu pomocou ovládača prepína niekolko
kanálov, až nakoniec necháva bežať starú epizódu Aktov X.
„Christian?"
„Nikdy som to nerobil," povie ticho.
„Nikdy?"
„Nie."
„ Ani s pani Robinsonovou?"
Odfrkne si. „Bejby, s pani Robinsonovou som robil veľa vecí. Maz-
nanie medzi ne rozhodne nepatrilo," uškrnie sa a potom so spýtavou
rozjarenosťou privrie oči. „A ty si to robila?"
Cítim, ako sa pýrim. „Jasné, že hej." Teda, tak trochu...
„Čože?! A s kým?"
No to snáď... O tomto sa teda baviť nechcem.
159
Fifty Sliades Freed
„Tak mi to povedz," trvá na svojom.

Zadívam sa na svoje prepletené prsty. Zľahka mi prekrýva ruky
jednou dlaňou. Ked zdvihnem zrak, usmieva sa na mňa.
„Chcem to vedieť. Aby som potom mohol za ním ísť a vytĺcť z neho
dušu, nech už to bol ktokoľvek."
Zachichocem sa. „Takže, prvýkrát to bolo..."
„Prvýkrát?! Tých hnusákov je viac?" zavrčí.
Znovu sa zachichocem. „Čo ste taký prekvapený, pán Grey?"
Na moment sa zamračí, prehrabe si vlasy rukou a pozrie sa na
mňa, ako by ma zrazu videl v úplne novom svetle. Pokrčí rame-
nami. „Jednoducho som. Skrátka - ked uvážime, aká neskúsená si
bola..."
Zase ma polieva horúčava. „No, od tej chvíle, čo som ťa spoznala,
som skúsená až až."
„To teda hej," zazubí sa. „Tak rozprávaj. Chcem to vedieť."
Uprene hľadím do nedočkavých sivých očí a snažím sa odhad-
núť jeho rozpoloženie. Rozhnevá ho to, alebo to chce naozaj vedieť?
Nechcem, aby sa naštval... keď je naštvaný, nedá sa s ním vydržať.
„Naozaj chceš, aby som ti to povedala?"
Pomaly prikývne, v tvári sa mu usadzuje šibalský, arogantný ús-
mev.
„To som ešte bývala vo Vegas s mamou a Manželom Číslo Tri.
Chodila som do desiatej triedy. Volal sa Bradley a bol to môj parťák
z labáku."
„Koľko si mala rokov?"
„Pätnásť."
„Čo robí teraz?"
„Neviem."
„K akej méte sa dostal?"
„Christian!" okríknem ho. Ale on ma zrazu chytá za kolená, po-
tom za členky a trhnutím ma položí na chrbát. Hladko po mne sklzne
160
uväzní ma pod sebou, jednu nohu vtlačenú medzi moje. Je to tak

náhle, až vykríknem prekvapením. Chytí ma za ruky a dvíha mi ich
nad hlavu.
„Takže, tento Bradley - dostal sa k prvej méte?" Zavrní a prejde
špičkou svojho nosa po celej dĺžke môjho. Drobnučkými bozkami
smeruje až do kútika mojich úst.
„Dostal," zamumlem mu do pier. Uvoľňuje si jednu ruku, aby v nej
mohol zovrieť moju bradu a pridržať si ma. Jazykom sa mi dobýva do
úst a ja sa jeho vášnivému bozku poddávam.
„Nejako takto?" vydýchne, ked sa vynorí po dúšok vzduchu.
„Nie... takto ani náhodou," darí sa mi sformulovať, napriek tomu,
že odkrvenie môjho mozgu už značne pokročilo.
Púšťa mi bradu a sunie mi dlaň po tele dole a zase hore, až na
prsia.
„Urobil toto? Dotýkal sa ťa takto?" Palcom mi obkreslí bradavku,
cez tielko, jemne, opakovane, a ja cítim, ako pod jeho skúseným do-
tykom tvrdne.
„Nie," vzdychnem a zavrtím sa pod ním.
„Dostal sa k druhej méte?" zapradie mi do ucha. Jeho dlaň mi te-
raz kĺže dolu po rebrách cez driek až na bok. Stlačí mi lalôčik medzi
zubami a jemne potiahne.
„Nie," hlesnem.
Mulder zo seba v televízii vychrlí niečo o nežiaducich pre FBI.
Christian sa zarazí, nadvihne a rýchlou volbou na ovládači televí-
ziu úplne stlmí. Pozrie sa späť na mňa.
„A čo pán hnusák číslo dva? Dostal sa na druhú métu?"
Oči mu sálajú, doslova tlejú... hnevom? Vzrušením? Je ťažké
to posúdiť. Posúva sa nabok a voľnou rukou sa mi vkráda do no-
havíc.
„Nie," zašepkám ako uhranutá jeho živelným pohľadom. Diabol-
sky sa uškrnie.
161
Fifty Sliades Freed
„To je dobre." Dlaňou mi prekryje lono. „Žiadna spodná bielizeň,

pani Greyová? To oceňujem." Znova ma bozkáva a jeho prsty začína-
jú čarovať. Palcom mi láska a dráždi citlivé miesto, zatiaľ čo ukazová-
kom si ma nádherne pomaly... berie...
„Chceli sme sa maznať," zakňučím.
Prestáva sa hýbať, „ja som bol v tom, že to robíme."
„Nie. Žiadny sex."
„Čože?"
„Sex je tabu..."
„Tak tabu, hovoríš?" Vytiahne ruku z mojich nohavíc. „Na."
Obtiahne mi pery ukazovákom a ja na nich ucítim svoju slanú
chuť. Vtlačí mi ho do úst a opakuje ním rovnaké pohyby, aké robil
pred chvíľou. Potom sa mi presunie naspäť medzi nohy, kde sa ku
mne pritlačí. Vláčne sa prepne v drieku, raz, druhýkrát, a znova.
Trhane sa nadýchnem, pretože o mňa materiál mojich voľných
nohavíc otrie tým správnym spôsobom. Znovu sa pohne, pritlačí
sa ku mne.
„Toto si chcela?" uisťuje sa zhrubnuto, ďalej rytmicky pohybuje
bokmi a trie sa o mňa svojím lonom.
„Áaaano," pretiahnem.
Rukou sa presúva späť na moju bradavku, zubami ma škriabe po
hrane čeľuste. „Vieš ty vôbec, ako veľmi ma vzrušuješ, Ana?" šepká mi
horúčkovito do ucha, ked sa ku mne pritlačí ešte viac. Otváram ústa,
aby som sformulovala odpoveď, ale úplne zlyhávam, pretože zo mňa
vyjde len hlasný vzdych. Christian vracia svoju pozornosť na moje
ústa, prisaje sa na ne, stlačí v zuboch moju spodnú peru a potiahne
ma za ňu. Potom púšťa aj moje druhé zápästie a zatiaľ čo ma bozkáva,
moje ruky sa nenásytne hrnú k jeho ramenám a zaplietajú sa mu do
vlasov. Keď ho za ne potiahnem, hrdelne zamručí a zdvihne pohľad
do mojich očí. „Ach..." vzdychne.
„Máš vôbec rád, keď sa ťa dotýkam?" zašepkám.
162
Na chvíľu sa zamračí, akoby nerozumel mojej otázke a ustrnie

v pohybe. „Jasné, že mám. Milujem, keď sa ma dotýkaš, Ana. Čo sa
lýka tvojich dotykov, som ako smädný na púšti," vyzná sa úprimne.
No to ma podrž...
Zrazu sa medzi mojimi nohami dvíha do kľaku a strhne ma so se-
bou, aby mi mohol pretiahnuť tielko cez hlavu. Nič pod ním nemám.
Siaha po leme svojho trička, trhá ho zo seba a odhadzuje na podlahu,
Potom si ma priťahuje do lona na pokrčené nohy a ruky si spína tesne
nad mojimi bedrami.
„Dotýkaj sa ma," vyzýva ma.
Panebože... Váhavo dvíham ruku a nechávam si medzi konček-
mi prstov pretiecť riedke chĺpky na jeho hrudi, na jeho jazvách.
S prudkým nádychom sa mu rozširujú zreničky, ale nie od strachu.
Je to zmyselná odozva na môj dotyk. Uprene sleduje, ako moje prsty
zľahka kížu po jeho koži, najprv k jednej bradavke, potom k dru-
hej. Vidím, ako sa v dôsledku môjho láskania sťahujú. Skláňam sa
a pokrývam jeho prsia drobnými bozkami, rukami stúpam k jeho
ramenám, skúmam tie pevné, ušľachtilé kontúry šliach a svalov.
Nádhera... ten je ale vo forme.
„Ja ťa chcem," vydýchne, a ako by tým rozpálil moje libido do
červena. Zatínam mu prsty do vlasov a zakláňam mu hlavu, aby som
ho mohla vášnivo bozkávať. Útroby mi olizujú plamene túžby. Zakvíli
a tlačí ma späť na gauč. Ešte v kľaku mi strháva nohavice a zároveň si
chvatne rozopína zips.
„Home run," vyrazí zo seba a jediným plynulým pohybom do
mňa preniká.
„Ách..." zastonám a on znehybnie a zovrie moju tvár v dlaniach.
„Ja vás milujem, pani Greyová," povie. A potom ma veľmi poma-
ly, a veľmi nežne pomiluje, kým sa mu v tých dlaniach nerozsypem
a nevolám jeho meno, ovinutá okolo neho a pevne odhodlaná ho už
nikdy nepustiť.
163
Fifty Sliades Freed
Ležím uvelebená na jeho hrudi. Sme na podlahe v televíznej

miestnosti.
„Uvedomuješ si, že sme úplne vynechali tretiu métu?" podotknem
mierne a prstami študujem pletenec svalov na jeho hrudi.
Zasmeje sa. „Nabudúce, pani Greyová." Nakloní sa a krátko mi
pritisne pery na temeno.
Zdvihnem oči a zadívam sa na obrazovku, kde práve bežia závereč-
né titulky Aktov X. Christian siahne po ovládači a znova zosilňuje zvuk.
„Páčil sa ti ten seriál?" pýtam sa ho.
„Ako dieťaťu áno."
Eh, Christian ako dieťa... kickbox, Akty X a zákaz dotýkania.
„A tebe?" skúsi.
„To už ho nedávali."
„Si taká mladá," usmeje sa láskyplne. „Maznanie s vami sa mi po-
zdáva, pani Greyová."
„Aj mne s vami, pán Grey." Dávam mu pusu na prsia a potom len
v tichosti ležíme a sledujeme, ako sa Akty X končia a striedajú ich
reklamy.
„Boli to nádherné tri týždne. Napriek všetkým tým automobilo-
vým naháňačkám, požiarom a šialeným bývalým šéfom. Ako keby
sme boli v našej súkromnej bubline," zašvitorím zasnene.
„Hmm," zamručí zhlboka. „Nie som si istý, či už som pripravený
sa o teba deliť so zvyškom sveta."
„Už zajtra späť do reality," pripomeniem a snažím sa nedať najavo
svojou melanchóliu.
Christian si povzdychne a prstami ruky, ktorou ma objíma, mi
prečeše vlasy. „Sprísni sa stráženie a..." prikladám mu ukazovák na
pery. Nechcem tú prednášku počúvať znova.
„Ja viem. Budem sa správať rozumne. Sľubujem." Čo mi pripo-
mína... Posuniem sa a vzopriem na lakťoch, aby som na neho lepšie
videla. „Prečo si vôbec kričal na Sawyera?"
164
Okamžite tuhne. Doparoma!

„Pretože nás sledovali."
„On za to predsa nemohol."
Nadvihne hlavu a zapichne do mňa neústupný pohľad. „Nikdy ti
nemali dovoliť, aby si sa dostala tak ďaleko pred nich. A oni to veľmi
dobre vedia."
Previnilo sa pýrim a vraciam sa do svojej predchádzajúcej polohy,
uvelebená na jeho hrudi. Bola to moja chyba. To ja som ich chcela
striasť.
„Tak to predsa nie..."
„Dosť!" umlčí ma stroho. „Toto nie je námet na diskusiu, Anasta-
sia. Tak to proste je - a oni to viackrát nedopustia."
Anastasia?! Keď mám problém, som zrazu Anastasia ako doma
s mamou.
„Tak dobre," zabručím zmierlivo. Nechcem sa hádať. „Dostihol
Ryan tú ženskú v dodgi?"
„Nie. A nie som si istý, či to vôbec bola žena."
„Ako to?" Znova dvíham hlavu.
„Sawyer videl niekoho s vlasmi stiahnutými dozadu, ale bol to len
okamih. Domnieval sa, že je to žena. Lenže teraz, ked si spoznala
toho idiota, možno to bol on. Predsa tie vlasy takto nosil." Zhnusenie
z jeho hlasu doslova odkv
Zrazu som z toho všetkého zmätená. Christian mi prejde rukou
po nahom chrbte, čím ma vytrháva zo zamyslenia.
„Keby sa ti niečo stalo..." hlesne, oči má doširoka otvorené a také
vážne.
„Ja viem," zašepkám. „Tiež mám o teba strach." Už pri tom po-
myslení ma strasie.
„Poď. Začína ti byť zima," povie a posadí sa. „Ide sa do postele.
Môžeme tam pokryť tretiu métu," usmeje sa lascívne. Náladový ako
vždy, vášnivý, hrozivý, úzkostný, sexi... môj Tieň. Beriem ho za ruku,
165
Fifty Sliades Freed
on ma vyťahuje na nohy a ja ho úplne nahá poslušne nasledujem cez

veľkú izbu až do spálne.
Nasledujúce ráno, keď zastavujeme pred SIP, Christian mi stisne

ruku. Pôsobí nadmieru mocne, pán výkonný, v tmavomodrom ob-
leku a zodpovedajúcej kravate. Takto elegantne vyzeral naposledy na
balete v Monacu.
„Ty vieš, že to nemusíš robiť," zabrble. Mám sto chutí prevrátiť oči.
„Viem," zašepkám, pretože nechcem, aby nás počuli Sawyer s Ry-
anom, sediaci na predných sedadlách Audi. On sa zamračí, ja usmejem.
„Ale chcem to," pokračujem. „A ty to vieš." Nakloním sa, aby som
ho pobozkala. Jeho zachmúrený výraz nemizne.
„Čo sa deje?"
Neisto vrhnem pohľad na Ryana, Sawyer práve vystupuje z auta.
„Bude mi chýbať ten čas, ked som ťa mal len sám pre seba."
Natiahnem ruku a pohladím ho po tvári. „Mňe tiež." Vtisnem mu
ďalší bozk. „Boli to nádherné medové týždne. Ďakujem."
„Ťahaj do práce, Greyová."
„Aj vy, pán Grey."
Sawyer už mi otvára dvere. Ešte raz stisnem Christianovi ruku
a potom už vystupujem na chodník. Cestou do budovy mu drobným
pohybom ruky naznačím mávnutie. Sawyer mi pridržiava vchodové
dvere a nasleduje ma dovnútra.
„Ahoj, Ana," rozžiari sa na mňa Claire spoza recepcie.
„Claire, ahoj," vraciam jej úsmev.
„Vyzeráš úžasne. Medové týždne sa vydarili?"
„Boli skvelé, ďakujem. A čo tu?"
„Starý Roach je stále rovnaký, ale sprísnilo sa zabezpečenia a pre-
rábajú nám výpočtové. Ale to všetko ti povie Hannah."
Tak tomu verím. Priateľsky sa na Claire usmejem a zamierim do
svojej kancelárie.
166
Hannah je moja asistentka, je vysoká, štíhla a neuveriteľne praco-

vitá, až ma tým niekedy desí. Ale je na mňa milá, napriek tomu, že
je o pár rokov staršia. Latté už na mňa čaká - jediná káva, ktorú jej
dovolím pre mňa pripraviť je táto, kupovaná.
„Ahoj, Hannah," zdravím ju srdečne.
„Ana, aké boli medové týždne?"
„Fantastické. Tu - toto je pre teba." Položím na jej stôl malú fľaš-
tičku s parfumom, ktorý som pre ňu kúpila a ona radostne zalomí
rukami.
„Teda, ďakujem!" vyhŕkne nadšene. „Neodkladnú korešponden-
ciu máš na stole a o desiatej by ťa rád videl Roach. To je na začiatok
všetko."
„Dobre. Ďakujem. A vďaka za kávu." Vplávam do svojej kancelá-
rie, položím kufrík na stôl a pohľadom si premeriam hromadu listov,
ktoré sa na ňom nakopili. Zdá sa, že budem mať čo robiť.
Tesne pred desiatou sa ozýva nesmelé klopanie.

„Vstúpte."
Do dverí nakukne Elizabeth. „Ahoj, Ana. Len som ťa chcela pri-
vítať."
„Ahoj. Aby som pravdu povedala, skôr než som dočítala všetky tie
listy, priala som si byť späť na juhu Francúzska."
Elizabeth sa zasmeje, ale jej smiech znie tak nútene, že sa na ňu
zadívam s hlavou sklonenou nabok, presne tak ako to robieva Chris-
tian mne.
„Som rada, že si sa v poriadku vrátila," povie. „Uvidíme sa za pár
minút na porade u Roacha."
„Tak hej," zamumlem a ona za sebou zabuchne dvere. Zamra-
čím sa na ne. Čo to malo znamenafí Nakoniec to hodím za hlavu.
V schránke mi cinkne mail - správa od Christiana.
167
Fifty Sliades Freed
P r e d m e t : Nepodarené manželky
D á t u m : 22.8.2011,09:56
K o m u : Anastasia Steelová
Pani manželka,
poslal som ti nižšie priložený e-mail a on sa mi vrátil.
A je to preto, že si si nezmenila meno.
Je niečo, čo by si mi chcela povedať?
Christian Grey
Výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
Príloha:
P r e d m e t : Bublina
D á t u m : 22.8.2011,09:32
Pani Greyová,
milujem dobývanie všetkých Vašich mét.
Uži si prvý deň v práci.
Už teraz mi chýba naša bublina,
x
Christian Grey
Do reality vrhnutý výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
Dočerta. Okamžite píšem odpoveď.
168
O d : Anastasia Steelová
P r e d m e t : Nenič tú bublinu
D á t u m : 22.8.201 1,09:58
Pán manžel,
tou Vašou baseballovou metaforou bezvýhradne súhlasím, pán Grey.
V práci si chcem nechať svoje meno.
Vysvetlím Ti to večer.
Teraz idem na poradu.
Tiež mi tá bublina chýba...
PS: Myslela som si, že mám používať BlackBerry.
Anastasia Steelová
Zodpovedná redaktorka, SIP
Toto bude strašná hádka. Cítim to v kostiach. Vzdychnem a zbieram

podklady na poradu.
Porada trvá celé dve hodiny Zúčastňujú sa na nej všetci zodpovední

redaktori plus Roach s Elizabeth. Preberáme zamestnancov, stratégiu,
marketing, bezpečnosť a ročnú uzávierku. S postupujúcim časom sa
cítim stále nepríjemnejšie. V správaní mojich kolegov voči mne nastala
nepatrná zmena... cítim odstup a rešpekt, ktoré tu pred mojím odcho-
dom na medové týždne neboli. A z Courtney, ktorá vedie sekciu litera-
túry faktu, sála rovno nepriateľstvo. Možno som len paranoidná... ale
zase by to vysvetľovalo to dopoludňajšie Elizabethine divné privítanie.
V duchu sa vraciam naspäť na jachtu, potom do herne, do R8 sviš-
tiucej po 1-5 pred záhadným prenasledovateľom. Možno má Chris-
169
Fifty Sliades Freed
tian pravdu... možno tu už nedokážem pracovať. To pomyslenie je

skľučujúce - toto som predsa vždy chcela. Čo si počnem, keď to ne-
zvládnem? Cestou späť do kancelárie sa pokúšam pustiť tie temné
myšlienky z hlavy.
Keď sadnem za stôl, rýchlo kontrolujem prichádzajúce e-maily.
Od Christiana nič. Pozerám sa do BlackBerry... Tiež nič. Fajn. Aspoň,
že na ten môj e-mail nebola žiadna negatívna odozva. Možno to pre-
berieme večer, ako som si priala. Síce sa mi tomu nejako nechce uve-
riť, ignorujem však ten čudný pocit, napätie okolo žalúdka a otváram
marketingový plán, ktorý som dostala na porade.
Je to náš pondelkový rituál; Hannah prichádza ku mne do kancelárie

a prináša mi tanier na obed, ktorý mám od pani Jonesovej zabalený
so sebou a potom sedíme a spoločne obedujeme a preberáme, čo by
sme chceli počas týždňa zvládnuť. Popritom mi vykladá nejaké tie
chodbové reči, lenže tých je zrazu ako šafranu - napriek tomu, že som
bola preč celé tri týždne. Ako sa tak rozprávame, ozýva sa klopanie
na dvere.
„Ďalej."
Dvere otvára Roach. A za ním stojí Christian. Na okamih sa me-
ním na sochu. Christian ma krátko spraží zúrivým pohľadom a po-
tom už sa zdvorilo usmieva na Hannah.
„Dobrý deň, vy musíte byť Hannah. Ja som Christian Grey," pred-
stavuje sa. Hannah vstane a vystrie k nemu ruku.
„Pán Grey. Veľmi ma teší," vykoktá a potrasie mu rukou. „Môžem
vám doniesť kávu?"
„Prosím si," zavrní Christian. Hannah mi venuje bleskový zmä-
tený pohľad a potom sa prešmykne von okolo Roacha, ktorý stojí na
prahu mojej kancelárie, rovnako nemý ako ja.
„Ak ma ospravedlníte, pán Roach, rád by som si so slečnou Steele-
ovou pohovoril." Christian dôkladne zasyčí obe sykavky... dosť jedovato.
170
Tak preto tuje... Doparoma

„Iste, pán Grey. Ana," zamrmle Roach a zatvára za sebou. Koneč-
ne sa mi vracia reč.
„Pán Grey, aká milá návšteva," usmejem sa presladko.
„Slečna Steelová, môžem sa posadiť?"
„Je to vaša spoločnosť." Mávnem rukou smerom k miestu, ktoré
pred chvíľou uvoľnila Hannah.
„Iste, to je." Predvedie mi vlčí úsmev, ktorý ale k jeho očiam ne-
dosiahne. Jeho tón je úsečný. Úplne vibruje napätím - cítim to až ku
mne. Ach bože. Až mi z toho zviera srdce.
„Máš veľmi malú kanceláriu," zhodnotí, ked si sadá čelom k môj-
mu stolu.
„Vyhovuje mi."
Len sa na mňa pozerá, bezvýrazne, ale ja viem, že je naštvaný
Zhlboka sa nadýchnem. Toto nebude žiadna zábava.
„Takže, čo pre teba môžem urobiť, Christian?"
„Len si tu kontrolujem svoj majetok."
„Tvoj majetok? Myslíš, všetko, čo vlastníš?"
„Presne tak, všetko čo mi patrí. A zisťujem, že niečo z toho bude
potrebné nanovo označiť."
„Nanovo označiť? Ako to myslíš?"
„Ty vieš ako." Jeho hlas je hrozivo tichý.
„Ale prosím ťa - nesnaž mi tú tvrdiť, že si prerušil svoju prácu len
preto, aby si sa so mnou mohol pohádať kvôli menu." Nie som žiadny
tvoj poondiaty majetok!
Posunie sa na stoličke a dáva nohu cez nohu. „Nie priamo pohá-
dať. To nie."
„Christian, ja pracujem."
„Mne sa skôr zdalo, že sa vybavuješ so svojou asistentkou."
Od rozčúlenia sa červenám. „Preberali sme tu úlohy," vyšteknem.
„A ty si neodpovedal na moju otázku."
Fifty Sliades Freed
Ozýva sa ďalšie klopanie. „Vstúpte!" vykríknem, až príliš nahlas.

Hannah otvára dvere a prináša dovnútra malý podnos. Džbánok
s mliekom, cukornička, káva vo French presse... naozaj sa snažila. Po-
loží to na môj stôl.
„Ďakujem, Hannah," prednesie mäkko. Mrzí ma, že som predtým
tak zvýšila hlas.
„Potrebujete ešte niečo, pán Grey?" pýta sa Christiana celá bez
dychu. Chce sa mi zagúľať očami.
„Nie, ďakujem. To je všetko," použije na ňu ten svoj oslnivý, noha-
vičky-vyzliekajúci úsmev. Ona zružovie a so zasneným úsmevom sa
vypotáca von. Christian obracia svoju pozornosť späť ku mne.
„Tak, slečna Steelová. Kde že sme to skončili?"
„Skončili sme pri tom, že si hrubo narušil môj pracovný deň, aby
si sa so mnou pohádal kvôli menu."
Christian prudko zažmurká - prekvapený dôrazom môjho výlevu,
aspoň myslím. Svojimi dlhými šikovnými prstami pohotovo zoberie
neviditeľnú smietku zo svojho kolena. Vyvádza ma to z konceptu. On
to robí schválne! Namosúrene naňho prižmúrim oči.
„Rád podnikám také tie nezvyčajné nepredvídateľné návštevy.
Udržuje to manažment v strehu a manželky v kuchyni. Vieš ako." Po-
krčí ramenami a zomkne pery do arogantnej priamky.
Manželky v kuchyni?!
„Nemala som ani potuchy o tom, ako skvele dokážeš využívať
čas," zaštekám.
Jeho oči sa pokrývajú ľadovým brnením. „Prečo si tu nechceš
zmeniť meno?" spýta sa smrteľne ticho.
„Christian, musíme to riešiť práve teraz?"
„Som tu. Nevidím dôvod, prečo by sme nemohli."
„Mám tu tonu práce, pretože som bola posledné tri týždne mimo."
Ľahostajne na mňa zíza, oči chladné, skúmavé, dokonca odme-
rané. Zaujímalo by ma, ako dokáže vyzerať tak nezúčastnene - po
172
minulej noci, po tých posledných troch týždňoch. To snáď nie! On

musí byť naozaj naštvaný - veľmi naštvaný. Kedy už sa konečne naučí
krotiť tie svoje premrštené emócie?
„Ty sa za mňa hanbíš?" vyrukuje, zdanlivo umiernene.
„Nie! jasné že nie, Christian," mračím sa na neho. „Toto je o mne
nie o tebe!" Ježiš, on je niekedy taký neznesiteľný. Pochabý pano-
vačný megaloman.
„Ako to, že to nie je o mne?" Nakláňa hlavu nabok, je skutočne
vyvedený z miery. Opona jeho nezaujatosti padá, keď na mňa uprie
pár utrápených očí a ja si v tom momente uvedomujem, že som mu
ublížila. Dočerta! Ranila som jeho city. To nie... on je ten posledný,
koho by som chcela raniť. Musím ho prinútiť, aby to pochopil. Musím
mu vyložiť dôvody, prečo som to rozhodnutie urobila.
„Christian, keď som získala túto prácu, sotva som ťa poznala," za-
činam zmierlivo a snažím sa nájsť tie správne slová. „Nevedela som,
že túto firmu kúpiš..."
Čo by som mu asi tak mala o tej udalosti z našej krátkej spoločnej
minulosti vykladať? Mám mu pripomenúť skutočne bláznivé dôvo-
dy, ktoré ho k tej kúpe viedli? Jeho manická posadnutosť kontrolou
prenasledovateľské sklony, ktoré sa jeho kontrole naopak úplne vy-
mkli, pretože je tak neskutočne bohatý? Ja viem, že ma chce udržať
v bezpečí, ale to, že teraz SIP vlastní, to je náš elementárny problém.
Keby sa do toho nemiešal, mohla by som ďalej pokračovať vo vy-
ladených koľajach a nemusela by som sa stretávať s roztrpčenými
a nečujne šepkanými výčitkami mojich kolegov. Skladám si hlavu do
dlaní, len aby som unikla z dosahu jeho pohľadu.
„Prečo je to pre teba také dôležité?" vydýchnem a zúfalo sa sna-
žím ovládnuť svoje rastúce rozladenie. Vzhliadnem do jeho apatic-
kých očí, ktoré jasne planú, ale práve teraz nedávajú najavo vôbec nič.
A n i tú krivdu, ktorá sa im stala pred chvíľou. A už v okamihu, keď tú
otázku vyslovím, viem, čo mi odpovie.
173
Fifty Sliades Freed
„Chcem, aby každý vedel, že si moja."

„Ja som tvoja - pozri!" Podržím vo vzduchu ľavú ruku, na ktorej
nosím zásnubný aj snubný prsteň.
„To nestačí."
„Tebe nestačí, že som si ťa vzala?" Môj hlas sa dá sotva nazvať
šepotom.
Zažmurká, všimol si to zdesenie v mojom výraze. Kam až by som
mala zájsť? Čo mám ešte urobiť?
„Tak som to nemyslel," odsekne a prehrabe si odrastené vlasy tak
vehementne, až mu spadnú späť do čela.
„A ako si to teda myslel?"
Nasucho prežrie. „Chcem, aby tvoj svet začínal a končil tým mo-
jím," vyhlási s úplne surovým výrazom v tvári. Tá veta ma úplne
vyvádza z miery. Ako keby ma ňou tvrdo udrel do žalúdka, vyrazil
dych, ranil. A do mysle sa mi vkráda vízia, obraz malého vystraše-
ného chlapca s medenými vláskami a sivým pohľadom, v špinavých,
otrhaných handrách nevhodnej velkosti.
„Ale tak to predsa je," poviem úprimne, ved je to aj pravda. „Len
sa snažím uchytiť v práci a nechcem pritom ťažiť z tvojho mena. Ja
proste musím niečo robiť, Christian. Nedokážem zostať len tak ne-
činne uväznená v Escale, alebo v tom novom dome. Zbláznila by som
sa z toho. Udusila by som sa. Vždy som pracovala - a táto práca sa
mi páči. Takú som si vysnívala, je to všetko, po čom som kedy túžila.
A to, že ju robím, ešte neznamená, že ťa milujem menej. Ved ty si
celý môj svet." Cítim, ako sa mi sťahuje hrdlo a do očí sa tlačia slzy.
Nesmiem sa rozplakať, nie tu. Opakujem si to v duchu stále dookola.
Nesmiem plakať. Nesmiem plakať.
Upiera na mňa nič nehovoriaci pohľad a mlčí. Potom zrazu zamys-
lene zvraští čelo, akoby mu až teraz došlo, čo som vlastne povedala.
„Ja ťa dusím?" Znie to tak pochmúrne. Navyše je to ozvena otázky,
ktorú mi už raz položil.
174
„Nie... áno... vlastne nie." Toto je taký nepríjemný rozhovor - kaž-

dopádne nie taký, aký by som teraz chcela viesť, navyše práve tu. Za-
tváram oči, triem si čelo a pokúšam sa spomenúť, ako sme sa k tomu
vlastne dostali.
„Pozri, hovorili sme o mojom mene. Chcem si ho nechať jednodu-
cho preto, že si potrebujem zachovať nejaký odstup medzi mojou a tvo-
jou osobou, len tu, a to je celé. Ty predsa vieš, že si každý myslí, že som tú
prácu dostala kvôli tebe, zatiaľ čo v skutočnosti..." zamrznem v polovici
vety. Zrazu akoby sa mu rozšírili oči. To nie... ono to bolo kvôli nemu?
„Chceš vedieť, prečo si to miesto dostala, Anastasia?"
Anastasia? Dočerta. „Čože? Čo tým myslíš?"
Znovu sa posunie na stoličke, ako keby na niečo zbieral odvahu.
Chcem to vážne vedieť?
„Miestne vedenie ti dalo Hydeove miesto čisto z vypočítavosti.
Nechceli utrácať za nábor niekoho s takou vysokou kvalifikáciou, ked
bola spoločnosť uprostred predaja. Nemali tušenie, čo s ňou nový
majiteľ urobí, ked ju získa, a múdro sa rozhodli neriskovať budúce
nákladné znižovanie stavov. Takže ti tú prácu zverili dovtedy, kým
nový vlastník..." odmlčí sa a zvlní pery v ironickom úškrne „...meno-
vite ja, nepreberie kormidlo."
No to ma podrž! „Čo mi to tu vlastne hovoríš?" Takže to bolo kvôli
nemu. Dočerta! Myslím, že som v šoku.
Keď zbadá moje zdesenie, potrasie hlavou a pousmeje sa. „Upokoj
sa. Zhostila si sa tej úlohy so cťou. Počínala si si veľmi dobre." V jeho
hlase zaznamenávam nepatrnú stopu hrdosti a takmer sa z toho na-
ozaj rozplačem.
„Aha," vydolujem zo seba inteligentne. Až sa mi z tých noviniek
zatočila hlava. Bezvládne sa zapieram chrbtom do stoličky a zostá-
vam na neho zízať s otvorenými ústami. Znovu sa zavrtí.
„Nechcem ťa dusiť, Ana. Ani zatvárať do zlatej klietky. Teda..."
veľavravným výrazom sa zaráža. „Aspoň moje racionálne ja to
175
Fifty Sliades Freed
nechce." Zamyslene si premasíruje bradu a ja takmer počujem, ako

mu to v hlave pracuje.
Teda na čo zase myslí? Zrazu prudko dvíha hlavu, ani čo by náhle
dozrel. „Takže, jeden z dôvodov, prečo som tu - okrem dohadovania
s mojou nepodarenou manželkou..." privrie na mňa oči, „je rokova-
nie o tom, čo s touto spoločnosťou urobím."
Nepodarená manželka?! Nie som žiadna nezbednica, ani majetok!
Vrhám na neho další zamračený pohľad a hrozba slz ustupuje.
„A čo s ňou teda urobíš?" neubránim sa ironickému tónu a záro-
veň ho napodobňujem a nakláňam hlavu nabok. Po perách mu preletí
stopa úsmevu. Ježiš - ďalšia zmena nálady! Ako mám asi udržať krok
s Pánom náladovým?
„Zmením jej názov - na Grey Publishing."
Pri všetkých svätých.
„A do roka a do dňa bude tvoja."
Opäť mi padá sánka - tentoraz až na zem.
„Je to môj svadobný dar."
Zaklapnem ústa, potom ich zase otvorím v snahe niečo povedať -
ale nič zo mňa nevyjde. V hlave mám číre vákuum.
„Takže - mal by som ten názov prehodnotiť na Steele Publishing?"
On to myslí vážne. No do hája.
„Christian," hlesnem, keď sa mi konečne obnoví spojenie medzi
mozgom a jazykom. „Dal si mi hodinky, a... ja nedokážem viesť podnik."
Zase sa na mňa zahľadí zošikma a zapichne do mňa karhavý po-
hľad. „Ja som začal podnikať, ked som mal dvadsaťjeden rokov."
„Ale ty si... ty. Maniak posadnutý kontrolou, zázračné dieťa. Ježiš,
Christian - študoval si ekonómiu na Harvarde, pokiaľ si odtiaľ neodi-
šiel. Máš aspoň predstavu, o čom to je. Zatiaľ čo ja som celé tri roky
predávala mapy a kempingové variče, preboha. Viem toho o svete tak
málo, vlastne skoro nič!" Môj hlas sa v priebehu tej triády postupne
zvyšuje, naberá na sýtosti a zároveň stúpa.
176
„Lenže si tiež tá naj sčítanej šia osoba, ktorú poznám," kontruje na-
liehavo. „Miluješ dobré knihy. Nedokázala si sa od práce odtrhnúť ani
počas medových týždňov. Prečítala si kolko? Štyri rukopisy?"
„Päť," zašepkám.
„A ku všetkým si napísala kompletnú správu. Si veľmi múdra,
Anastasia. A ja som presvedčený, že uspeješ."
„Nezbláznil si sa náhodou?"
„Zbláznil, do teba," zašepká.
A tak si znova odfrknem, pretože je to jediný prejav, ktorého je
moje telo schopné. Vyzývavo privrie oči.
„Budeš všetkým len na smiech, Christian. Kúpiš spoločnosť pre
ženušku, ktorá pracovala dohromady len pár mesiacov svojho dospe-
lého života."
„Mám na háku, čo si o mne kto myslí. A navyše v tom nebudeš
sama."
Prekvapene naňho zízam. On sa už naozaj pomiatol. „Christian,
ja..." skladám si hlavu do dlaní. Mám pocit, ako by mi niekto strčil
emócie do žmýkačky. Je možné, že je blázon? Z ničoho nič ma pre-
padáva nutkavá a úplne nemiestna potreba sa smiať. Ked sa naňho
znovu pozriem, vyvalí na mňa oči.
„Niečo vás pobavilo, slečna Steelová?"
„Áno. Ty."
Jeho výraz sa mení na šokovaný, ale tiež je evidentne pobavený.
„Vy sa smejete na svojom manželovi? Neprípustné. Navyše si hryzieš
peru." Oťažieva mu pohľad... tým spôsobom. Ale nie - tento pohľad
poznám. Zmyselný, zvodný, lascívny... Nie, nie, nie! Nie tu.
„Nad tým ani nepremýšľaj," varujem ho s jasným zdesením v hlase.
„Nemám myslieť na čo, Anastasia?"
„Tento pohľad ja poznám. Sme v práci."
Nakláňa sa bližšie, očami ma doslova hypnotizuje... hladné sivé
hlbiny. Pri všetkých svätých! Nasucho prežriem.
177
Fifty Sliades Freed
„Sme v malej, slušne odhlučnenej kancelárii, s uzamykateľnými

dverami," vydýchne.
„Hrubé Porušenie Morálky," starostlivo kladiem jednotlivé slová
za sebou.
„S manželom?"
„So šéfom, ktorý šéfuje šéfovi môjho šéfa," zasyčím.
„Si moja žena."
„Christian, nie. Myslím to vážne. Dnes večer zo mňa môžeš po-
kojne vytrtkať dušu. Ale nie teraz! Nie tu!"
Zažmurká. Znovu privrie oči. A potom sa nečakane rozosmeje.
„Vytrtkať dušu, hovoríš?" zaujato zdvihne obočie. „Aby som na
tom netrval, slečna Steelová."
„Nechaj si tú slečnu Steelovú!" vykríknem a buchnem do stola,
čím nás oboch vydesím. „Preboha, Christian - ak to pre teba toľko
znamená, tak ja si to meno zmením!"
Nadýchne sa tak prudko, až sa mu otvoria ústa. A potom sa
spokojne zaškerí - v oslnivom, širokom, radostnom úsmeve. To
snáď nie...
„Tak dobre," tleskne a svižne sa vystrie.
Čo bude teraz?
„Misia splnená. A teraz, ak ma ospravedlníte, pani Greyová, mám
nejakú prácu."
Pehe - tento chlap je jednoducho na zabitie!
„Ale..." zabrblem.
„Ale čo, pani Greyová?"
Nechávam klesnúť ramená. „Radšej už chod."
„Presne to mám v úmysle. Uvidíme sa večer. Nemôžem sa dočkať,
až z teba trtkaním vytrasiem dušu."
Zamračím sa na neho.
„A mám pred sebou hromadu spoločensko-obchodných stretnutí
a bol by som rád, keby si sa na nich so mnou zúčastnila."
178
Neveriacky na neho pozerám. Mohol by si jednoducho odísť?

„Poverím Andreu, aby zavolala Hannah, nech ti to zapíše do ka-
lendára - je tu pár ľudí, s ktorými sa musíš zoznámiť. Vlastne by si sa
mohla dohodnúť s Hannah, aby ti odteraz organizovala čas."
„Tak fajn," zahučím, celá zmätená, popletená a otrasená až do špi-
ku kostí.
Nakláňa sa nad mojím stolom. Čo zas? Väzní ma svojím uhranči-
vým pohľadom.
„S vami je radosť obchodovať, pani Greyová." Nakloní sa ešte bliž-
šie a ako tak sedím ani prikovaná, zľahka ma pobozká. „Zatiaľ, bejby,"
zavrní. Prudko sa narovná, žmurkne na mňa a vzápätí zmizne.
Položím si hlavu na stôl. Mám dojem, ako by ma práve prešiel
parný valec - parný valec prevtelený do môjho drahého manžela.
Prečo práve on musí byť ten najtvrdohlavejší, najprotivnejší a naj-
nepríjemnejší chlap na celej planéte. Dvíham sa, aby som si mohla
zúrivo pretrieť oči. Na čo som mu to preboha práve kývla?! Tak dob-
re, Ana Greyová povedie SIP - teda, Grey Publishing. Ten chlap sa
zbláznil.
Niekto klope na dvere. Je to Hannah, ktorá do nich nakukne.
„Si v poriadku?" pýta sa.
Nič. Jednoducho na ňu pozerám.
Zamyslene stiahne obočie. „Ja viem, že nemáš rada, keď to robím,
ale - nemohla by som ti uvariť čaj?"
Prikývnem.
„Twinings English Breakfast, slabý, bez mlieka?"
Prikývnem.
„Hneď som s tým naspäť, Ana."
Obraciam prázdny pohľad na monitor počítača, ešte stále v šoku.
Ako mu to mám len vysvetliť?
E-mail!
179
Fifty Sliades Freed
O d : Anastasia Steelová
P r e d m e t : NIE S O M Ž I A D N Y M A J E T O K !
Dátum: 22.8.2011, 14:23
Pán Grey,
až ma prídete navštíviť nabudúce, dohodnite si stretnutie - budem tak
aspoň trochu pripravená na tú Vašu adolescentnú povýšeneckú mega-
lomániu.
Vaša,
Anastasia Greyová © všimnite si, prosím, meno

P r e d m e t : Už sa teším na večer
Dátum: 22.8.201 I, 14:34
K o m u : Anastasia Steelová
Moja drahá pani Greyová (s dôrazom na Moja),

čo môžem povedať na svoju obranu? Práve som sa nachádzal neďaleko.
A nie, nie ste majetkom, ste mojou milovanou manželkou.
Prežiarili ste môj deň, ako vždy.
Christian Grey
Výkonný riaditeľ & povýšenecký megaloman,
180
Snaží sa byť vtipný lenže ja teraz nemám na vtipy náladu. Vykoná-

vam hlboký očistný nádych a vraciam sa k svojej korešpondencii.
Keď si v ten večer nasadám do auta, je nezvyčajne zamlknutý.

„Ahoj," zamumlem pozdrav.
„Ahoj," odpovedá ostražito - čo je jedine dobre.
„Ešte si dnes niekoho rušil pri práci?" skúšam ho sladko.
V tvári sa mu mihne náznak úsmevu. „Iba Flynna."
Aha tak.
„Ked za ním pôjdeš nabudúce, dám ti zoznam otázok, na ktoré by
som rada dostala odpovede," zasyčím na neho.
„Pripadáte mi nejaká rozladená, pani Greyová."
Tvrdohlavo prevŕtavam pohľadom tylá hláv Ryana a Sawyera, se-
diacich predo mnou. Christian sa posúva ku mne.
„No tak," povie mierne a siahne po mojej ruke. Namiesto toho,
aby som sa sústredila na prácu, snažila som sa celé popoludnie vy-
myslieť, čo mu poviem. A s každou ďalšou hodinou som bola viac
a viac vytočená. Mám už dosť jeho povýšeneckého, nedotklivého
a neskutočne detinského správania. Vytrhávam sa mu z dlane... pový-
šenecky, nedotklivo a detinský
„Ty sa na mňa hneváš?" zašepká.
„Áno," ucedím. V zamietavom geste si založím ruky na prsiach
a vrhám pohľad z okna. Cítim, ako sa ku mne prisúva ešte bližšie,
ale silou vôle sa nútim nepozrieť sa naňho. Nechápem, prečo som na
neho tak strašne naštvaná - proste som. Vážne strašne naštvaná.
Len čo zastavíme pred Escale, vykašlem sa na protokol a vyrážam
aj so svojím kufríkom von z auta. Trielim dovnútra budovy a nesta-
rám sa, či ma niekto nasleduje. Vo foyeri sa za mnou prešmykne Ryan
a ponáhľa sa, aby privolal výťah.
„Čo je?" vyšteknem po ňom, ked ho doženiem. Sčervenajú mu líca.
„Ospravedlňujem sa, madam," vysúka zo seba.
181
Fifty Sliades Freed
Prichádza Christian a postaví sa vedľa mňa. Ryan okamžite mizne.

„Takže ty nie si naštvaná len na mňa," prehodí sucho. Strelím po
ňom vražedným pohľadom a pritom zazriem, ako sa usmeje.
„Ty sa mi vysmievaš?" prižmúrim oči.
„To by som si nedovolil," zhrozí sa a zdvíha ruky, akoby som na
neho mierila zbraňou. Na sebe má tmavomodrý oblek a vyzerá v ňom
neskutočne skvele a lákavo s tými neusporiadaným vlasmi a úprim-
ným pohľadom.
„Potreboval by si dať sa ostrihať," skonštatujem, otočím sa k nemu
chrbtom a vkročím do výťahu.
„Myslíš?" zadumá sa. Rukou si odhrnie vlasy z čela a nasleduje ma
dovnútra.
„Myslím." Na klávesnici vyťukávam kód k nášmu bytu.
„Takže teraz sa so mnou rozprávaš?"
„Práve teraz áno."
„Kvôli čomu si vlastne naštvaná? Potrebujem indíciu," nadnesie
obozretne.
Ohromene naňho pozriem.
„To naozaj nemáš ani predstavu? Niekto taký šikovný, ako si ty,
predsa musí aspoň niečo tušiť. Neverím tomu, že by si bol taký za-
debnený."
Zarazí sa o krok cúvne. „Ty si fakt naštvaná. A ja som si myslel, že
sme to vyriešili už v kancelárii," povie zdesene.
„Christian, tam som iba kapitulovala pred tvojím nevyberaným
nátlakom. To je celé."
Dvere výťahu sa otvárajú a ja sa hneď tlačím von. V chodbe narážam
na Taylora. Ked ho v rýchlosti míňam, uhne a rýchlo zaklapne ústa.
„Zdravím, Taylor," vypustím na pol úst.
„Pani Greyová," zamrmle.
Ešte na chodbe odkladám kufrík a hrniem sa rovno do velkej izby.
Pani Jonesová stojí pri sporáku.
182
„Dobrý večer, pani Greyová."

„Dobrý, pani Jonesová," zabručím znova. Zamierim rovno
k chladničke, z ktorej lovím fľašu bieleho.
Prichádza Christian a orlím zrakom sleduje, ako zo skrinky vybe-
rám pohárik. Vyzlieka si sako a ležérne ho odkladá na bar.
„Dáš si tiež?" zavrním medovo.
„Nie, ďakujem," odmietne, bez toho, aby zo mňa spustil oči, a ja
v nich vidím, že je bezradný. Nevie, čo so mnou. Z jednej strany je to
komické, z druhej smutné. Len nech sito vyžerie! Od toho dnešného
stretnutia v práci mám ťažkosti v sebe nájsť svoje súcitné ja.
Pomaly si dáva dole kravatu a rozopína vrchný gombík na košeli.
Nalievam si velký pohár Sauvignon Blanc a on si zachádza prstami
do vlasov. Ked sa otočím, zisťujem, že sa pani Jonesová nenápadne
vytratila. Doparoma! Mala som ju ako ľudský štít. Dávam si poriadny
hlt vína. Hmm. Je lahodné.
„Prestaň," zašepká. Podíde dva kroky ku mne a očitá sa priamo
predo mnou. Jemne mi zastrčí vlasy za ucho, ktoré potom pohladí prs-
tami a vyšle nimi príjemné mravčenie celým mojím telom. Tak toto
mi celý deň chýbalo? Jeho dotyk? Zakrútim hlavou a zdvihnem zrak.
„Hovor so mnou," žiada ticho.
„Aký by to malo zmysel? Aj tak ma nepočúvaš."
„Ale áno. Si jedna z mála ľudí, ktorých počúvam."
Znovu sa dôkladne napijem.
„Je to kvôli tomu menu?"
„Áno aj nie. Je to kvôli tomu, ako si konal potom, čo som s tebou
nesúhlasila." Pozorne sledujem jeho reakciu, čakám totiž, že sa na-
hnevá.
Zamyslene stiahne obočie. „Ana, veď vieš, že mám... problémy. Je
pre mňa ťažké ustupovať vo veciach, ktoré sa ťa týkajú. To vieš."
„Nie som malé dieťa, ani majetok, Christian."
„Ja viem," vzdychne.
183
Fifty Sliades Freed
„Tak sa ku mne prestaň správať, ako keby som bola," zašepkám

naliehavo.
Nežne mi zíde chrbtami prstov po tvári a obtiahne mi spodnú
peru bruškom palca.
„Tak už sa nehnevaj, prosím. Si pre mňa taká vzácna. Rovnako ako
nevyčísliteľný majetok, ako dieťa," šepká, v tvári vážny, zbožný výraz,
jeho slová ma vyvádzajú z miery. Ako dieťa? Vzácna ako dieťa... dieťa
by pre neho bolo vzácne!
„Ale ja naozaj nič z toho nie som, Christian. Som tvoja žena. Ak ťa
ranilo, že nechcem používať tvoje meno, mal si niečo povedať."
„Ranilo?" zamyslí sa. Na čele sa mu objavujú hlboké vrásky,
a ja viem, že sa snaží tú možnosť vnútorne spracovať. Potom sa
zrazu vzpriami a ešte stále, taký zachmúrený, rýchlo kontroluje
náramkové hodinky. „O hodinu tu bude architektka. Mali by sme
sa najesť."
Ale nie, zaúpiem v duchu. Neodpovedal, a navyše ma čaká Gia
Matteová. Môj poondiaty deň sa práve poondial ešte viac.
Zamračím sa. „Táto diskusia ešte neskončila," utrúsim.
„O čom tu chceš ešte diskutovať?"
„Napríklad o tom, že by si tú spoločnosť mohol predať."
„Predať?" precedí.
„Hej."
„Vari si myslíš, že na ňu na dnešnom trhu len tak nájdem kupca?"
„Koľko ťa vyšla?"
„Bola relatívne lacná," odtuší obozretne.
„Takže, keď skrachuje...?"
Zasmeje sa. „Tak to prežijeme. Ale ja ju potopiť nenechám, Ana-
stasia. Nie s tebou na palube."
„A keď z nej odídem?"
„Aby si robila čo?"
„Ja neviem. Niečo iné."
184
„Veď si tvrdila, že je to tvoja vysnívaná práca. A oprav ma, ak sa mý-

lim, ale sľúbil som pred Bohom, reverendom Walshom a celým zhro-
maždením našich priateľov a najbližších, že ťa budem opatrovať a pod-
porovať v tvojom úsilí a vo tvojich snoch a strážiť ťa po svojom boku."
„Použitie svadobného sľubu ako zbrane nie je fér."
„A kedy som sľuboval, že budem hrať fér, keď ide o teba? Okrem
toho," dodáva, „bola si to ty, ktorá si ho ako prvá použila ako zbraň."
Zaškerím sa na neho. To je vlastne pravda.
„Anastasia, ak sa na mňa stále hneváš, pokojne to na mňa vytiah-
ni v posteli," vyzve ma. Jeho hlas je zrazu hlboký a plný zmyselnej
túžby, jeho pohľad doslova žeravie.
Čože? V posteli? Ako?
Nad mojím výrazom sa zhovievavo pousmeje. To čaká, že ho spú-
tam? To snáď nie! Moja vnútorná bohyňa si vytrháva špunty iPodu
z uší a fascinovane nás pozoruje.
„Čo len sme to mali večer v pláne?" zašepká. „Už sa na to veľmi
teším."
„Gail!" zvolá náhle a o štyri sekundy neskôr sa objavuje pani Jo-
nesová. Kde vlastne bola? V Taylorovej kancelárii? Počúvala? Ježiš.
„Pán Grey?"
„Radi by sme sa teraz najedli, prosím."
„Výborne, pane."
Christian zo mňa nespúšťa oči. Sleduje ma obozretne, akoby som
bola nejaké exotické zviera so zajačími úmyslami. Uchlipnem si vína.
„Myslím, že si dám tiež," skonštatuje. A ešte raz si s povzdychom
prehrabne vlasy.
„Ty to nedoješ?"
„Nie." Skláňam pohľad k takmer nedotknutej porcii fettuccini,
aby som sa vyhla jeho zachmúrenému výrazu. Skôr, než stihne čokoľ-
vek povedať, vstávam a odnášam taniere zo stola.
185
Fifty Sliades Freed
„O chvíľu príde Gia," poznamenám. Skrúti pery do nepekného

úškrnu, ale nepovie nič.
„Ukážte, pani Greyová, ja to vezmem," ponúka sa pani Jonesová,
keď vstúpim do priestoru kuchyne.
„Ďakujem."
„Vám to nechutilo?" pýta sa starostlivo.
„Bolo to výborné. Proste nemám hlad."
Venuje mi malý, zúčastnený úsmev a otáča sa, aby zmietla zvyšky
z môjho taniera a uložila riad do umývačky.
„Musím vybaviť pár telefonátov," oznamuje mi Christian, a pred-
tým, než zmizne vo svojej pracovni, na mňa vrhá ešte jeden koncen-
trovaný pohľad.
Vydýchnem úľavou a vykročím smerom k spálni. Tá večera bola
zvláštna. Stále som na Christiana naštvaná a on pritom vyzerá, ako
keby si ani neuvedomoval, že vykonal niečo zlé. A vykonal vôbec?
Moje podvedomie zdvihne jedno obočie a vľúdne na mňa pozrie cez
svoje polmesiačikové okuliare. Áno - vykonal. Urobil mi to v práci
ešte ťažšie. Nepočkal, aby to so mnou prerokoval v relatívnom sú-
kromí nášho domova. Ako by sa asi cítil on, keby som vtrhla do jeho
kancelárie a začala mu tam rozkazovať? A aby tomu nasadil korunu
- chce mi venovať SIP! Ako by som asi tak ja mohla viesť nejakú spo-
ločnosť? Veď o podnikaní skoro nič neviem.
Zízam von na seattleský obzor, kúpajúci sa v perleťovoružovom
svetle súmraku. A ako obvykle, chce naše spory riešiť v spálni...
uhm... v hale... v herni... v televíznej miestnosti... na kuchynskej lin-
ke... A dosť! Vždy to s ním dospeje k sexu. Sex je jeho spôsob, ako
udržať veci v rovnováhe.
Dotackám sa do kúpeľne a zamračím sa na svoj odraz v zrkad-
le. Návrat do reality je tvrdý. Keď sme boli v našej malej bubline,
darilo sa nám stierať všetky naše rozdiely, pretože sme sa sústredili
výhradne jeden na druhého. Zato teraz? Krátko sa v myšlienkach
186
vraciam k nášmu svadobnému dňu, spomínam na príslovie, čo mi

vtedy prebehlo hlavou - rýchla svadba, dlhý... Nie, takto nesmiem
uvažovať. Vedela som, že má svojich päťdesiat tieňov, keď som si
ho brala. Proste sa nenechám odradiť a skúsim si to s ním vydis-
kutovať.
Zažmurkám na seba do zrkadla. Som poblednutá... a navyše ma
čaká stretnutie s tou ženskou.
Na sebe mám svoju obľúbenú sivú sukňu a blúzku bez rukávov.
Tak! Moja vnútorná bohyňa vytasí svoje žiarivo červené nechty. Ro-
zopínam si dva gombíky, čím nechávam vyniknúť kúsok svojho de-
koltu. Umývam si tvár a potom znovu starostlivo nanášam make-up,
aplikujem o niečo viac špirály než obvykle a pery natieram trblieta-
vým leskom. Ohýbam sa a energicky si rozčesávam vlasy, pekne od
korienkov až ku končekom. Keď sa narovnám, tvoria okolo mojej
hlavy gaštanovú auru. Skúsene si ich strkám za uši a odchádzam sa
porozhliadnuť po nejakých lodičkách namiesto pohodlných topánok
bez podpätka.
Keď znova vchádzam do veľkej izby, má už Christian rozložené
plány domu na jedálenskom stole. Z reproduktorov sa rinie nejaká
hudba. Vďaka nej zrazu strácam niť.
„Pani Greyová," zdraví ma hrejivo, napriek spýtavému pohľadu.
„Čo to hrá?" pýtam sa. Tá hudba je skrátka nádherná.
„Fauré. Rekviem. Vyzeráš inak," prehodí zamyslene.
„Aha. To som ešte nepočula."
„Je veľmi upokojujúca a dá sa pri nej relaxovať," vysvetľuje a dvíha
obočie. „Ty si si niečo robila s vlasmi?"
„Rozčesala," utrúsim. Som príliš unesená tými clivými tónmi.
Christian necháva plány ležať a pomaly, krokmi v rytme hudby, sa ku
mne„Zatancuj
približuje.
si so mnou," zavrní.
„Na toto? Veď je to rekviem," zakvičím vyľakane.
187
Fifty Shades Freed
„No a?" Pritiahne si ma do náručia, pritisne k sebe a s nosom za-

boreným v mojich vlasoch sa začne zľahka pohojdávať zo strany na
stranu. V nose ma pošteklí jeho typická nebeská vôňa.
Bože... ako veľmi mi chýbal. Ovíjam okolo neho paže a bojujem
s nutkaním plakať. Prečo len si taký neznesiteľnýf
„Nenávidím, ked sa hádame," zašepká.
„Tak sa prestaň správať ako magor."
Zabuble v ňom potláčaný smiech a ja vnímam, ako mu ten zmy-
selný zvuk vibruje v hrudi. Zovrie ma ešte pevnejšie. „Magor?"
„Tak idiot."
„Dávam prednosť magorovi."
„To by si mal. Pretože to sedí."
Znovu sa zasmeje a pobozká ma na temeno hlavy.
„Rekviem?" zabrblem, tak trochu v šoku, že naň naozaj tancujeme.
Pokrčí plecia. „Je to jednoducho skvelá skladba, Ana."
Na prahu izby si diskrétne odkašle Taylor a Christian ma púšťa.
„Slečna Matteová práve dorazila," informuje nás.
Aké šťastie!
„Nech vojde," zavelí Christian. A v okamihu, keď slečna Matteová
vstupuje na scénu, natiahne sa pre moju ruku.
Kapitola 8
Gia Matteová je atraktívna žena - vysoká atraktívna žena. Krátke

odfarbené a perfektne upravené vlasy jej tvoria okolo hlavy sofis-
tikovanú korunu. Na sebe má svetlosivý nohavicový kostým - voľ-
né nohavice a vypasované sako, ktoré tesne obopína jej prepycho-
vé kypriace krivky. To oblečenie vyzerá draho. Na krku sa jej blyští
jediný diamant, ktorý vhodne dopĺňa jednoduché náušnice. Celá
je ako zo škatuľky - jedna z tých žien, ktoré sa narodili v blahobyte
a dostalo sa im tej najlepšej výchovy, aj keď na tú dnes večer zrej-
me nejako pozabudla. Jej bledučkomodrá blúzka je totiž až príliš
nedopnutá. Tak ako tá moja, uvedomujem si s pocitom horúčavy
v lícach.
„Christian, Ana," rozžiari sa v dokonalom belostnom úsmeve
a vystrie ruku s nemenej dokonalou manikúrou, aby si potriasla ruku
najprv s Christianom a potom aj so mnou. Čo znamená, že musím
pustiť Christianovu ruku, aby som mohla prijať tú jej. Je len o málo
nižšia ako Christian, ale to bude zrejme tým, že má vražedne vysoké
podpätky.
„Gia," prehodí Christian zdvorilo. Ja sa úsporne usmejem.
189
Fifty Shades Freed
„Obaja vyzeráte po medových týždňoch veľmi dobre," zaševelí

a vrhne na Christiana vyzývavý hnedý pohľad cez dlhé nalíčené riasy.
Christian mi položí ruku okolo pása a priťahuje si ma k sebe.
„Bolo to fajn, ďakujeme." A prekvapuje ma tým, že so svojimi pe-
rami zľahka otrie o môj spánok.
Vidíš... je môj. Protivný - dokonca neznesiteľný - ale môj. Usmejem
sa. Práve teraz ťa na smrť milujem, Christian Grey. Prevliekam si ruku za
jeho chrbát, strkám ju do zadného vrecka jeho nohavíc a zovriem v dla-
ni to, čo mi práve prišlo pod ruku. Gia ochabnuto zdvihne kútiky úst.
„Podarilo sa vám pozrieť si moje návrhy?"
„Podarilo," zabručím. Pozriem na Christiana, ktorý sa na mňa
s jedným povytiahnutým obočím pobavene škerí. Čo je tu na smiech?
Moja reakcia na Giu, alebo skutočnosť, že ho držím za zadok?
„Tadiaľto, prosím," povie Christian. „Tie návrhy sú tu," ukáže sme-
rom k jedálenskému stolu. Berie ma za ruku a vedie k nemu, zatiaľ čo
Gia nás nasleduje. Konečne si spomeniem na svoje slušné vychováme.
„Dáte si niečo na pitie?" ponúkam. „Pohárik vína?"
„To by bolo skvelé," odvetí Gia. „Suché biele, ak máte."
Dočerta! Sauvignon blane - to je suché biele, alebo nie? Neochot-
ne sa odpútavam od svojho manžela a mierim do kuchyne. Počujem,
ako v reproduktoroch zapraská, ked Christian vypína hudbu.
„Dáš si ešte víno, Christian?" zavolám.
„Prosím, bejby," zavrní s úsmevom. Panebože - niekedy vie byť
taký neuveriteľne úchvatný... a inokedy zase popudlivý až hrôza.
Ked sa naťahujem, aby som otvorila dvierka kuchynskej skrinky,
cítim na sebe jeho oči a zrazu mi dochádza, že spolu hráme divadiel-
ko. Je to hra - a tentoraz sme na jednej lodi proti slečne Matteovej.
Žeby si všimol, že Giu priťahuje a že mu to ona dáva okato najavo?
Pocítim náhly nápor uspokojenia, keď si uvedomím, že sa ma Chris-
tian zrejme snaží upokojiť. Alebo jednoducho vysiela k tej ženskej
signály - jasné a zreteľné - že je zadaný.
190
Môj. Pozor, ty suka - môj. To sa ozýva vnútorná bohyňa s ne-

kompromisným výrazom a navlečená v kostýme gladiátorky. S ús-
mevom Mony Lisy vyberám tri poháre, z chladničky beriem otvo-
renú fľašu Sauvignonu a všetko položím na raňajkový bar. Gia sa
nakláňa nad stolom a Christian, ktorý stojí hneď vedľa, ukazuje na
niečo v plánoch.
„Myslím, že Ana má nejaké pripomienky k presldenej stene. Cel-
kovo sme ale obaja s myšlienkami, ktoré tu prezentujete, spokojní."
„Tak to ma veľmi teší," rozplýva sa Gia s neprehliadnuteľnou úľa-
vou a keď to povie, vystrie ruku a letmo sa dotkne Christianovej paže
v drobnom, koketnom geste. Christian ustrnie, sotva znateľne, zato
okamžite. Zdá sa, že ona to ani nezaznamenala.
Tak pozor, dáma, daj od neho tie paprče preč. On neznáša, keď sa
ho niekto dotýka.
Christian zdanlivo nenútene ukročí, aby sa dostal z jej dosahu,
a obráti sa na mňa. „Máme tu smäd," deklamuje.
„Už letím." je to tak, on hrá divadielko. Je z nej celý nesvoj - pre-
čo som si to nevšimla skôr? Tak preto ju nemám rada. Christian je
zvyknutý na spôsob, akým na neho ženy reagujú - to som už videla
veľakrát - a zvyčajne tomu nevenuje žiadnu pozornosť. Lenže fyzický
kontakt - to je iné. Fajn, pani Greyová vyráža na záchrannú misiu.
Rýchlo nalievam víno, skladám si všetky tri poháre do rúk a po-
náhľam sa za svojím rytierom v núdzi.
Jeden pohárik ponúkam Gii a schválne sa postavím medzi nich. Keď
si ho odo mňa berie, zdvorilo sa usmeje. Ďalší podávam Christianovi,
ktorý po ňom vďačne siahne a v jeho výraze sa zračí radostná úľava.
„Na zdravie," prednesie k nám obom, ale pozerá sa len na mňa.
Obe s Giou zdvíhame poháre a odpovedáme ako jeden. Vzápätí si
upíjame vytúžený dúšok vína.
„Vy máte nejaké námietky ohľadom tej sklenenej steny, Ana," pýta
sa Gia.
191
Fifty Shades Freed
„To mám. Nevysvetľujte si to zle - veľmi sa mi páči. Ale dúfala

som, že by sme ju mohli vsadiť do domu trochu ohľaduplnejšie. Ko-
niec koncov, zamilovala som si ten dom taký, aký bol, a nechcem na
ňom robiť žiadne radikálne zmeny."
„Chápem."
„Jednoducho chcem, aby to bolo menej násilné, viete... aby dom
viac zodpovedal pôvodnému štýlu." Pozriem sa na Christiana, ten ma
zamyslene sleduje.
„Takže žiadne radikálne zmeny?" uisťuje sa.
„Nie," vrtím hlavou, aby som to zdôraznila.
„Máš ho rada taký, aký je?"
„Väčšinu z neho áno. Už od začiatku viem, že potrebuje len trochu
láskyplnej starostlivosti."
Kúpem sa v Christianovom hrejivom pohľade.
Gii pri pohľade na nás dvoch vstupuje do líc rumenec. „Tak dob-
re," povie. „Asi už tuším, o čo vám ide, Ana. Čó keby sme tú presk-
lenú stenu ponechali, ale umiestnili ju na takú väčšiu terasu, ktorá sa
ponesie v pôvodnom stredomorskom štýle domu. Kamennú terasu tu
už máme. Mohli by sme na ňu umiestniť nosné piliere z rovnakého
kameňa, v širokých rozstupoch, takže by vám nebránili vo výhľade.
Pridali by sme presklenú strechu, alebo ju urobili z rovnakých škri-
diel, aké má dom. Zároveň by to tvorilo kryté vonkajšie posedenie."
Musím uznať, že je tá ženská dobrá - to sa jej musí nechať.
„Alebo, namiesto tej terasy by sme mohli tie presklené dvere na-
trieť farbou podľa vášho výberu, ktorá by imitovala drevo - to by ten
stredomorský štýl tiež pomohlo navodiť," pokračuje.
„Rovnako ako tie bledomodré okenice na juhu Francúzska," pre-
hodím smerom k Christianovi, ktorý ma stále sústredene sleduje.
Usrkne si z vína a pokrčí ramenami - veľmi vyhýbavo. Hmm. Toto
riešenie sa mu nepáči, ale nepokúša sa ten môj nápad spochybniť, ani
ma prekričať, alebo zo mňa urobiť hlupaňu. Bože, tento chlap je ale
192
spleť protikladov. V mysli sa mi mimovoľne vynoria jeho včerajšie

slová: „Chcem, aby ten dom bol taký, aký ho chceš mať ty. Čokoľvek.
Je tvoj." On si praje, aby som bola šťastná - šťastná pri všetkom, čo
robím. Myslím, že v hĺbke duše to už dávno viem. To len - vedome
zastavujem tok svojich myšlienok. Teraz na tú hádku nemysli, preme-
riava si ma moje podvedomie nabrúsene.
Gia sa pozerá na Christiana, čaká, že to rozhodnutie urobí on.
Sledujem, ako sa jej pritom zväčšujú zreničky a roztvárajú leskom
bohato natreté pery. Jazykom si šikovne navlhčí tú hornú a upije si
z vína. Keď sa pohľadom vrátim ku Christianovi, ešte stále hľadí na
mňa - nie na ňu. Áno! Moja vnútorná bohyňa mávne zaťatou päsťou
do vzduchu. Myslím, že si budem musieť so slečnou Matteovou pre-
hovoriť.
„Čo by si chcela ty, Ana?" zavrní Christian a dáva veľmi jasne na-
javo, že sa podriadia môjmu rozhodnutiu.
„Mne sa páči predstava tej terasy."
„Mne tiež."
Obraciam sa späť na Giu. No tak, dáma - na mňa sa pozeraj, nie
na neho. Ja som ten, kto tu rozhoduje. „Myslím, že by som rada videla
zmenené návrhy, na ktorých by bola zrejmá terasa s piliermi zodpo-
vedajúcimi štýlu domu."
Gia neochotne odlepí lačný pohľad z môjho manžela a usmeje sa
na mňa. Vari si myslí, že som si nič nevšimla?
„Iste," prehodí medovo. „A tie ostatné pripomienky?"
Myslíš nejaké iné, než že tu ocami sexuješ s mojím mužom? „Chris-
tian by si prial prepracovať hlavnú spálňu," zamrmlem.
Od vstupu do velkej izby sa ozve odkašľanie. Všetci naraz sa otá-
čame a zisťujeme, že tam postáva Taylor.
„Taylor?" prehodí Christian.
„Potrebujem vašu radu v jednej neodkladnej záležitosti, pán Grey."
Christian mi zozadu položí ruky na plecia a Gii adresuje:
193
Fifty Shades Freed
„Pani Greyová si tento projekt vedie sama. Má úplne voľnú ruku.

Urobte všetko, čo bude chcieť. Jej inštinktom absolútne dôverujem -
je veľmi prezieravá." V závere sa nepatrne mení sfarbenie jeho hlasu...
rozoznávam v ňom pýchu a tiež ľahké varovanie. On Giu varuje?
Dôveruje mojím inštinktom? Ja z toho chlapa raz zošaliem. Moje
inštinkty ho dnes popoludní nechali brutálne prevalcovať moje city.
Frustrovane zakrútim hlavou. Ale som rada, že povedal slečne Provo-
katívna-ale-nanešťastie-dobrá-v-tom-čo-robí, kto je tu šéfom. Pohla-
dím ho po ruke spočívajúcej na mojom ramene.
„A teraz ma ospravedlňte." Christian ma krátko stlačí a otáča sa,
aby nasledoval Taylora. Mimovoľne sa zamýšľam nad tým, čo od neho
vlastne chce.
„Takže - tá spálňa?" navrhuje Gia nervózne.
Zadívam sa na ňu a chvíľku čakám, aby som si bola istá, že sú
Christian s Taylorom preč. Potom skoncentrujem všetku svoju vnú-
tornú silu a zahrniem do nej aj hnev, ktorý som v sebe v posledných
piatich hodinách dusila, a dávam jej to zožrať:
„Je to v poriadku, že sa cítite nervózne, Gia, pretože práve teraz visí
vaša práca na tomto projekte na vlásku. Ale som si istá, že spolu bude-
me vychádzať - ak budete svoje ruky držať ďalej od môjho manžela."
Zalapá po dychu.
„V opačnom prípade máte padáka. Rozumiete?" Starostlivo vy-
rieknem každé slovo zvlášť.
Úplne ohromená na mňa párkrát zrýchlene zažmurká. Nemôže
uveriť tomu, čo som povedala. A ja nemôžem uveriť tomu, čo som
práve povedala. Navonok ale zostávam nad vecou a ľahostajne opätu-
jem jej vytreštený pohľad.
Neuhýbaj. Neuhýbaj! Túto znepokojujúcu odolnú masku som od-
kukala od Christiana, ktorý sa dokáže tváriť tak bezvýrazne ako nikto
iný. Viem, že renovácia „sídla Greyovcov" je pre Giine architektonic-
ké štúdio vysoko prestížnym projektom - a zároveň najvyššou frčkou
194
na jej uniforme. Nemôže si dovoliť o túto zákazku prísť. A práve teraz

je mi úplne fuk, že je to Elliotova kamarátka.
„Áno - pani Greyová - ja - ja sa ospravedlňujem. Nikdy som..."
Červená sa a zrazu nevie, čo povedať.
„Aby bolo jasné. Môj manžel o vás nemá najmenší záujem."
„Samozrejme," zabrble a pre zmenu sa začne blednúť.
„Ako som už povedala, len som si to s vami chcela ujasniť."
„Pani Greyová, je mi skutočne ľúto, ak ste si mysleli... že by som..."
vyznie dostratena, stále tápe, čo by tak mohla povedať.
„Dobre. Ak si už rozumieme, mohlo by nám to spolu klapať. Teraz
vám ukážem, čo nám napadlo ohľadom spálne a potom by som rada
prešla všetky stavebné materiály, ktoré pri renovácii hodláte použiť.
Ako iste viete, Christian a ja sme sa rozhodli, že by ten dom mal byť
čo najekologickejší, a tak by som ho rada uistila o tom, že všetky ma-
teriály aj ich pôvod tomu zodpovedajú."
„S-samozrejme," vykoktá so stále vyjaveným pohľadom a pop-
ravde aj trochu ustráchané. Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Vnútor-
ná bohyňa obieha čestné koliesko okolo arény a máva rozvášnené-
mu davu.
Gia si uhladzuje vlasy a ja si uvedomujem, že je to jej prejav ner-
vozity.
„Tak teda... spálňa?" povzbudí ma hlasom, ktorý preskakuje do
dýchavičného šepotu. Teraz, ked som ju postavila nohami späť z ob-
lakov na zem, cítim, ako sa prvýkrát od nášho popoludňajšieho stret-
nutia s Christianom uvoľňujem. Toto zvládnem. A moja vnútorná
bohyňa si práve blahoželá, aká vie byť mrcha.
Christian sa k nám vracia práve v momente, keď končíme.

„Hotovo?" pýta sa. Dáva mi ruku okolo pása a otáča sa na Giu.
„Áno, pán Grey," usmeje sa Gia akože oslnivo, aj ked neskryje istú
horkosť. „Nové návrhy vám predložím v priebehu niekolkých dní."
195
Fifty Shades Freed
„Výborne. A ty si spokojná?" pýta sa Christian ma, oči má hrejivé

a skúmavé. Prikývnem a z nejakého dôvodu, ktorému tak celkom ne-
rozumiem, mi líca polieva horúčava.
„No, ja už radšej pôjdem," zašvitorí Gia kŕčovito a vystrie ruku -
tentoraz najskôr ku mne a až potom k Christianovi.
„Uvidíme sa, Gia," zaševelím.
„Iste, pani Greyová. Pán Grey."
Na prahu miestnosti sa zjavuje Taylor.
„Taylor vás odprevadí," poviem tak nahlas, aby ma počul aj me-
novaný.
Gia si znovu uhladzuje vlasy, otáča sa na vysokom podpätku a tes-
ne nasledovaná Taylorom odchádza z velkej izby
„Zdala sa mi nejaká mimo," poznamená Christian a uprie na mňa
prenikavý pohľad.
„Naozaj? Ani som si nevšimla," pokrčím plecami a snažím sa pri-
tom pôsobiť nezúčastnene. „Čo chcel Taylor?" Pýtam sa čiastočne zo
zvedavostí a čiastočne preto, že chcem zmeniť tému.
Christian ma so zachmúreným výrazom púšťa a začína rolovať vý-
kresy ležiace na stole.
„Týkalo sa to Hydea."
„Čo je so Hydeom?" zašepkám.
„Nič, kvôli čomu by si si mala robiť starosti, Ana." Necháva vý-
kresy tak a berie ma do náručia. „Ukázalo sa, že sa už celé týždne
neukázal u seba v byte, to je všetko." Dáva mi bozk do vlasov, potom
ma pustí a zvinie papiere do úhľadných zvitkov.
„Na čom ste sa teda dohodli?" vyzvedá, a mne je jasné, že nechce,
aby som pokračovala v otázkach na téma Hyde.
„Iba na tom, čo sme spolu my dvaja preberali predtým. Myslím, že
sa jej páčiš," dodávam ticho.
Odfrkne si. „Ty si jej niečo povedala?" sonduje.
Sčervenám. Ako to vie? Mlčky si prezerám svoje prsty.
196
„Keď prišla, boli sme Christian a Ana, a keď odchádzala, boli sme
pán a pani Greyovci," prehodí sucho.
„Možno, že som jej niečo povedala," zamumlem. Ked sa na neho
znovu pozriem, jeho pohľad je láskavý a v jeden nestrážený okamih
dokonca... spokojný. Spustí zo mňa oči, potrasie hlavou a jeho výraz
sa mení.
„Iba reaguje na môj vzhľad," zaznie tak nejako nahnevane - do-
konca znechutene.
To nie, Tieni
„Čo je?" čuduje sa môjmu vydesenému výrazu. A potom sa mu
poplašné rozširujú oči. „Dúfam, že nežiarliš?" ubezpečuje sa prek-
vapene.
Pocítim nový príval krvi v tvári, preglgnem a znovu zapichnem
pohľad na svoje spletené prsty. Že by?
„Tá ženská je sexuálny predátor, Ana. Navyše nie je ani trochu môj
typ. Ako na ňu vôbec môžeš žiarliť? Na kohokoľvek? Ona ma vôbec
nezaujíma." Keď sa na neho pozriem, zíza na mňa, akoby mi práve
narástla ďalšia končatina. Potom si zachádza rukou do vlasov. „Pre
mňa si len ty, Ana," povie ticho. „Vždy budeš."
Môj ty bože. Opäť necháva nákresy ich osudu, pristupuje až ku
mne a chytá mi bradu medzi palec a ukazovák.
„Ako si môžeš myslieť niečo iné? Dal som ti snáď niekedy dôvod
domnievať sa, že ma, hoci nepatrne, zaujíma niekto iný?" Upiera na
mňa intenzívny sálavý pohľad.
„Nie," zašepkám. „Som hlúpa. Proste dnes... dnes si..." Všetky
moje protikladné emócie dnešného dňa naraz vyplávajú na povrch.
Ako mu mám vysvetliť, že som zmätená? Jeho správanie v mojej kan-
celárii ma vyviedlo z miery a zároveň pekne naštvalo. Najskôr chce,
aby som nechodila do práce a vzápätí mi odovzdáva spoločnosť. Ako
s ním mám asi držať krok?
„Čo som?"
197
Fifty Shades Freed
„Ach bože, Christian," rozochveje sa mi spodná pera, „ja sa jed-

noducho snažím nejako zvyknúť na tento nový život, ktorý som si pre
seba nikdy nepredstavovala. Všetko mám zrazu ako na zlatom pod-
nose, prácu, teba - môjho nádherného muža, o ktorom... o ktorom
som si nikdy nemyslela, že sa do neho tak zamilujem, tak šialene, tak
rýchlo, tak... nezvratne." Christian v údive spúšťa čeľusť a ja si dodá-
vam guráž hlbokým nádychom.
„Lenže ty si ako parný valec a ja sa jednoducho nechcem nechať
prejsť, pretože tú babu, čo si sa do nej zamiloval, by to zničilo. A čo
by potom zo mňa zostalo? Len bezduchý spoločenský tieň poletujú-
ci medzi jednotlivými charitatívnymi funkciami." Znovu sa odmlčím,
snažím sa nájsť vhodné slová, ktoré by vyjadrili to, čo cítim. „A ty teraz
odo mňa chceš, aby som sa stala hlavou spoločnosti - čo som v nikdy
živote nepovažovala za svoj cieľ. Vieš, pekne sa v tom všetkom brodím.
Chceš, aby som bola doma. Chceš, aby som viedla firmu. Mám v tom
zmätok." Prestávam hovoriť, slzy mám na krajíčku a prehltam vzlyk.
„Musíš ma nechať robiť moje vlastné rozhodnutia, brať na seba
riziká, dopúšťať sa chýb... a tiež mi dovoliť, aby som sa z nich pouči-
la. Potrebujem najskôr chodiť, než sa rozbehnem, vari to nechápeš?
A potrebujem nezávislosť. Tú pre mňa predstavuje moje meno." Toto
je ono, to som mu chcela povedať celé popoludnie.
„Takže ťa dusím?" hlesne znepokojene.
Pritakám.
A on zatvára oči. Rozrušene si hrabne rukami do vlasov. „Proste
ti chcem poskytnúť všetko, Ana, čo len by si mohla chcieť. A zároveň
mám nutkanie ťa pred tým všetkým chrániť, udržať ťa v bezpečí. Ale
tiež chcem, aby každý vedel, že si moja. Spanikáril som, keď sa mi ten
tvoj mail vrátil. Prečo si mi o tom mene nepovedala?"
Pýrim sa od hanby. Veď má pravdu.
„Bol to len taký nápad, keď sme boli na medových týždňoch, jed-
noducho, nechcela som nám to kaziť. Potom som na to zabudla a vy-
198
bavilo sa mi to až včera večer. A potom zrazu, Jack... veď vieš, ako

nás to vzalo. Mrzí ma to, mala som ti o tom povedať, alebo to s tebou
prebrať, lenže na to nejako nikdy nebola vhodná chvíľa."
Christianov intenzívny pohľad je znepokojujúci. Ako keby sa mi
snažiť implantovať myšlienky rovno do mozgu. Lenže mlčí.
„Prečo si spanikáril?" skúšam ho rozhovoriť.
„Jednoducho nechcem, aby si mi pretekala medzi prstami."
„Pre lásku Božiu, ja nikam nejdem. Kedy si to už konečne vtl-
čieš do tej svojej neskutočne tvrdej hlavy? Ja Ťa Ľúbim." Na dôraz
mávnem rukou, ako to niekedy robieva on, keď chce vyzdvihnúť, čo
hovorí. „Drahšíste mi než zrak, svet, sloboda."
Vyvalí oči: „Ako dcéra otca?" uškrnie sa ironicky.
„Nie," zasmejem sa, aj keď mi práve do smiechu nie je. „Je to jedi-
ný citát, čo m napadol."
„Šialený kráľ Lear?"
„Drahý, milovaný, šialený kráľ Lear." Pohladím ho po tvári a on sa
so zavretými očami pritlačí k mojej dlani.
„Zmenil by si si meno na Christian Steele, aby každý videl, že ku
mne patríš?"
Prudko roztvára oči. Vytreští ich na mňa, akoby som práve pove-
dala, že zem je plochá. Potom sa zamračí. „Že k tebe patrím?" dostane
zo seba.
„Že si môj."
„Tvoj," opakuje ako ozvenou našu včerajšiu slovnú výmenu z her-
ne. „Áno, to by som urobil. Ak by to pre teba toľko znamenalo."
Ach môj...
„A pre teba to tolko znamená?"
„Presne tak," vyhlási pevne.
„Tak dobre." Urobím to pre neho. Dám mu tú istotu, keď ju tak
potrebuje.
„Ja som myslel, že si na to pristúpila už predtým."
199
Fifty Shades Freed
„To áno, ale teraz, keď sme to rozobrali dôkladne, som s tým roz-
hodnutím spokojnejšia."
„Aha," odtuší prekvapene. Potom mi venuje jeden zo svojich pre-
krásnych chlapčenských áno-ešte-stále-som-tak-nejako-mladý úsme-
vov, čím mi dočista vezme dych. Berie ma okolo pása a zatočí sa so
mnou dookola, až vykríknem a hneď nato sa rozosmejem. A netuším,
či je jednoducho taký šťastný, alebo či sa mu uľavilo, alebo... čo vlastne?
„Pani Greyová, viete vy vôbec, čo to pre mňa znamená?"
„Teraz už hej."
Zohne sa, aby ma pobozkal, prsty mi zaplieta do vlasov a pevne si
ma za ne pridržiava.
„Znamená to, že nadišiel čas plniť isté záväzky," zamrmle mi tesne
pri perách a špičkou nosa prejde pozdĺž môjho.
„Myslíš?" Zakláňam sa, aby som na neho videla.
„Padli tu určité sľuby. Plnenie sa síce odložilo, ale obchod bol
uzatvorený," pripomenie, a v očiach mu zasršia iskričky šibalského
uspokojenia.
„Ehm..." ešte stále sa mi točí hlava z toho, ako sa snažím udržať
krok s jeho náladami.
„Alebo snáď ustupuješ od dohody?" opýta sa neisto. V tvári sa mu
na chvílku usadzuje hĺbavý výraz. „Niečo mi napadlo," povie potom.
No teda, akýže nemravný sex to bude tentoraz?
„Musíme vybaviť jednu neodkladnú vec," pokračuje a zrazu celý
zvážnie. „Tak, tak, pani Greyová. Ide o záležitosť maximálneho výz-
namu."
Tak moment - on si zo mňa uťahuje.
„O akú?" vydýchnem.
„Potrebujem sa dať ostrihať. Zdá sa, že moje vlasy sú už dlhšie
a mojej žene sa to nepáči."
„Ja ti nemôžem strihať vlasy!"
„Ale môžeš." Odfúkne si tie, čo mu už padajú do čela.
200
„No, ak má pani Jonesová pudingovú misku," zaškerím sa.

Christian sa zasmeje. „Tak fajn, rana do terča. Radšej zavolám
Francovi."
To teda nie! Franco predsa robí pre ňu! Možno by som ho predsa
len mohla trochu zastrihnúť. Koniec koncov, Raya strihám už celé
roky a nikdy sa nesťažoval.
„Tak poď," schmatnem ho za ruku a on vyvalí oči. Ťahám ho za
sebou celú cestu až do kúpeľne, kde ho púšťam a pritiahnem bielu
drevenú stoličku, ktorá stojí v kúte. Postavím ju pred umývadlo. Keď
sa na neho potom pozriem, zisťujem, že ma sleduje so zle skrývanými
úsmevom, palce zakvačené v predných pútkach nohavíc a oči - tie
mu len tak sálajú.
„Sadnúť," ukážem na prázdnu stoličku a pokúšam sa udržať mo-
rálnu prevahu.
„Ty mi budeš umývať vlasy?"
Pomaly pritakám. Zarazene nadvihne jedno obočie a ja mám na
okamih dojem, že z toho vycúva. „Tak dobre," privolí. Pozvoľna si
začína rozopínať gombíky košele, jeden po druhom, tým vrchným
počnúc. Šikovné prsty sa s istotou pohybujú od jedného k druhému,
až je košeľa úplne rozhalená.
Môj ty bože... Moja vnútorná bohyňa prerušuje svoju spanilú jaz-
du arénou.
Christian ku mne naťahuje ruky so zapnutými manžetami, pery
pritom zvlní v typickom vyzývavom úsmeve. Rozopni to!
Ach, iste... manžetové gombíky. Chytím ho za natiahnuté zápästia
a uvoľním najskôr prvý z tých šperkov - platinový kotúčik s jeho ini-
ciálami vyrytými jednoduchou kurzívou - a potom aj jeho identické
dvojča. Ked to mám hotové, dvíham k nemu oči. Jeho pobavený vý-
raz je preč, nahradil ho iný, taký intenzívnejší... oveľa intenzívnejší.
Dvíham ruky, sťahujem mu košeľu z pliec a nechávam ju sklznuť na
podlahu.
201
Fifty Shades Freed
„Pripravený?" zašepkám.
„Na všetko čo si praješ, Ana."
Moje oči zablúdia k jeho perám, roztvoreným tak, aby sa mohol
nadychovať viac zhlboka. Krásne tvarované, ostro rezané - sú to nád-
herné pery a on veľmi dobre vie, čo si s nimi počať. Pristihnem sa pri
tom, ako sa skláňam pre bozk.
„Nie," zarazí ma a položí mi obe dlane na plecia. „Nerob to. Ak to
urobíš, ku strihaniu vlasov sa nedostaneme."
Dočerta!
„A ja by som to veľmi chcel," pokračuje. A z očí mu v tej chvíli
z nejakého nevysvetliteľného dôvodu vyžaruje absolútna úprimnosť.
Je to také odzbrojujúce.
„Prečo," poviem.
Zlomok sekundy na mňa len hľadí, oči dokorán. „Kvôli tomu po-
citu, že sa o mňa niekto stará."
Srdce sa mi zachveje a vzápätí skoro prestáva tĺcť. Ach, Christian..:
Tieň môj. Skôr než si uvedomím, čo vlastne robím, stískam ho v ná-
ručí a bozkávam ho na hruď, na tvári ma šteklia jeho jemné chĺpky.
„Ach, Ana. Moja Ana," vydýchne. Pevne ma objíme a potom len
tak nehybne stojíme navzájom sa držiac v tej velkej kúpeľni. Bože,
ako ja milujem, keď ma takto objíma. Napriek tomu že je to neznesi-
teľný megalomanský magor - je to môj neznesiteľný megalomanský
magor, ktorý nutne potrebuje svoju celoživotnú dávku bezpodmie-
nečnej lásky. Bez toho, aby som ho pustila, zakláňam hlavu.
„Naozaj chceš, aby som to robila?"
Prikývne a venuje mi ten svoj plachý úsmev. S úsmevom mu vy-
klznem z objatia.
„Tak sa posaď," vyzvem ho znova.
Poslúchne a sadá si chrbtom k umývadlu. Vyzujem si topánky
a odkopnem ich k jeho ledabolo pohodenej košeli. Naťahujem sa do
sprchy pre jeho šampón - Chanel. Kúpili sme ho vo Francúzsku.
202
„Bude pánovi vyhovovať?" Podržím ho v oboch dlaniach, ako-

by som ho ponúkala v teleshoppingu. „Osobná donáška až z juhu
Francúzska. Páči sa mi, ako vonia... tak ako ty," dokončujem šeptom
a vzdávam sa role televízneho predajcu.
„Iste," prisvedčí pobavene.
Beriem si malý uterák z radiátora. Pani Jonesová teda vie, ako
udržiavať uteráky nadýchané.
„Predkloniť," zavelím a on poslúchne. Prehodím mu ho cez plecia,
potom otočím kohútiky a naplním umývadlo teplou vodou.
„Zakloň sa." Hmm, páči sa mi mať veci pod kontrolou. Christian sa
zakláňa, lenže je príliš vysoký. A tak si posúva stoličku dopredu a po-
tom ju celú sklopí, až sa opierka zaprie o umývadlo. Teraz to vychádza
dokonale. Opiera si hlavu dozadu. Dvíha ku mne neohrozený pohľad
a ja si nedokážem pomôcť a usmievam sa na neho. Beriem si jeden
z dvoch pohárov na pitie, ktoré nechávame na kúpeľňovej skrinke a na-
berám do neho vodu, ktorú mu potom prelievam cez hlavu a namáčam
mu vlasy. Sklonená nad ním, celý proces ešte raz opakujem.
„Vy tak krásne voniate, pani Greyová," vydýchne a zatvára oči.
Aspoň si ho môžem nerušene prezerať. Bože. Dokážem sa pohľa-
du na neho niekedy nabažiť? Dlhé tmavé mihalnice mu vrhajú tieň
na líca, pery má zľahka roztvorené, s malým tmavým otvorom upro-
stred, pripomínajúcim kryštál diamantu. Počujem, ako ticho dýcha.
M mm... ako ja by som mu teraz jazykom...
Naliala som mu vodu do očí. Dočerta! „Ježiš, prepáč!"
Schytí cíp uteráka a so smiechom si ju z nich vytiera.
„Hej, ja viem, že som magor, ale utopiť ma nemusíš."
So smiechom mu vlepím bozk na čelo. „Tak ma neprovokuj."
Dáva mi ruku do tyla a pohne sa tak, aby si svojimi perami ukra-
dol tie moje. Krátko sa na nich zdrží a pritom sa mu z hrdla ozve
hlboké, spokojné zabručanie. Ten zvuk má priame spojenie na svaly
v mojom podbrušku... je taký lákavý. Christian ma púšťa a poslušne
203
Fifty Shades Freed
sa opiera späť. Uprie na mňa odovzdaný pohľad. Na malý okamih

pôsobí tak zraniteľne, ako dieťa. Pichne ma z toho pri srdci.
Vytlačím si trochu šampónu do dlane a začínam mu ho vtierať do
vlasov, rytmicky mu krúžim prstami pekne od spánkov, cez temeno
hlavy a potom po stranách až dole do tyla. Znovu zavrie oči a znovu
vydá ten zmyselný zvuk.
„To je také príjemné," vydýchne po chvíli a ja skoro cítim, ako sa
pod pevným, istým dotykom mojich prstov uvoľňuje.
„Tomu verím," súhlasím a dávam mu ďalší bozk na čelo.
„Páči sa mi, ako ma škriabeš nechtami." Oči má stále zatvorené
a vyzerá tak spokojne - už vôbec nie zraniteľne. Jeho výraz sa zrazu
tak zmenil a je to krásny pocit vedieť, že je to mojou zásluhou.
„Hlavu hore," prikážem mu, a on poslúchne. Hmm - na to by som
si dokázala zvyknúť. Vtieram mu šampón aj do vlasov na krku a pri-
tom mu nechtami jemne prechádzam po koži.
„Naspäť."
Zakláňa hlavu a ja mu z nej pomocou pohára splachujem penu.
Tentoraz sa mi darí ho neošpliechať.
„Ešte raz?" spýtam sa.
„Ešte, prosím." Zažmurká a vyhľadá ma tým spokojným pohľa-
dom. Usmejem sa na neho.
„Už sa na tom pracuje, pán Grey."
Otáčam sa k umývadlu, ktoré normálne používa Christian a pl-
ním ho teplou vodou.
„Na oplachovanie," objasňujem, keď sa jeho pohľad mení na spý-
tavý.
Opakujem celý proces s šampónom a pri tom načúvam jeho vy-
rovnanému hlbokému dychu. Keď má vlasy celé pokryté penou, ešte
raz si vychutnávam pohľad na príťažlivú tvár môjho muža. Nedoká-
žem mu odolať. Jemne ho pohladím po tvári, on pootvorí oči a tak-
mer rozospato na mňa cez tie dlhé mihalnice zažmurká. Nahnem sa
204
a zľahka ho cudne pobozkám. On s úsmevom zavrie oči a nadmieru

spokojne vydýchne.
Môj ty bože. Kto by si bol pomyslel, že po tej našej popoludňajšej
hádke bude tak v pohode ? A bez sexu!
Nakláňam sa tesne nad ním.
„Hmm," zapradie uznanlivo, keď sa mu moje prsia otrú o tvár.
Potláčam nutkanie sa zavlniť a vyťahujem špunt, takže z umývadla
mizne voda plná bubliniek. Christian natiahne ruky k mojim bokom
a chytá ma za zadok.
„Láskavo neobťažujte personál," zareptám naoko nesúhlasne.
„Nezabúdajte, že som hluchý," povie, bez toho aby otvoril oči, zíde
rukami nižšie a začne mi vyhrňovať sukňu. Plesknem ho po ruke. Tá
hra na kaderníčku ma baví. Roztiahne kútiky do širokého úsmevu,
ako chlapec, ktorého som pristihla pri niečom nezákonnom, na čo je
ale v kútiku duše náležíte hrdý.
Znovu si beriem pohár, ale tentoraz používam vodu z vedľajšie-
ho umývadla, aby som mu starostlivo spláchla aj zvyšky šampónu
z vlasov. Ďalej sa nakláňam tesne nad neho a on si necháva dlane
na mojom zadku, masíruje ho prstami, chvíľu do strán, potom zase
hore a dole... hmm. To už sa zavrtím a jemu znovu zabuble v hrudi
ten zvuk.
„A je to. Všetko spláchnuté."
„To je dobre," prednesie. Stlačí ma ešte viac a zrazu sa vzpriami,
vlasy má tak nasiaknuté vodou, že mu z nich crčí úplne všade. Strhá-
va si ma na kolená, dlane mi presúva nahor, až na krk a z neho ďalej,
plynulé k mojej čeľusti, drží ma nimi v šachu. Sotva stihnem od prek-
vapenia vykríknuť, už mám jeho pery na svojich a jeho jazyk nekom-
promisne v ústach. Zatínam mu prsty do mokrých vlasov a cítim, ako
mi z nich stekajú pramienky vody po predlaktiach a zároveň s tým,
ako sa náš bozk prehlbuje, mi zmáča aj líca. Presúva ruky z mojej
brady k vrchnému gombíku blúzky.
205
Fifty Shades Freed
„Koniec hrania. Teraz už z teba chcem vytrtkať tú dušu. A môže-

me to urobiť buď tu, alebo v spálni. Pokojne si vyber."
Jeho oči sa vpíjajú do mojich, žeravé, plné prísľubov a voda z jeho
vlasov nás už zmáčala oboch. A mne vysychá v ústach.
„Tak ako to bude, Anastasia?" vydýchne a ďalej si ma drží sediac
na kolenách.
„Si mokrý," zareagujem.
Nečakane predkláňa hlavu a otiera sa tými premočenými vlasmi
o moju blúzku na prsiach. Zajačím a pokúšam sa mu vykrútiť. Len
zosilňuje svoj stisk.
„Ale nie, bejby, nikam nejdeš," utrúsi. Keď zdvihne hlavu, na pe-
rách mu pohráva chlipný úsmev, zatiaľ čo zo mňa sa stala Miss mokré
tričko 2011. Moje zvršky sú nasiaknuté vodou a úplne priehľadné.
Teraz už som tiež mokrá... aj keď, niekde iba vlhká.
„Ten výhľad je teda úchvatný," chváli si a predkláňa sa, aby mi no-
som zakrúžil okolo jednej namočenej bradavky. Zachvejem sa.
„Tak mi odpovedz, Ana. Tu, alebo v spálni?"
„Tu," zašepkám horúčkovito. Do čerta so strihaním - urobím to
neskôr.
Pomaly roztiahne kútiky, pery sa mu zvlnia v zmyselnom úsmeve
so zhýralým podtónom.
„Skvelá volba, pani Greyová," vydýchne mi do tváre. Púšťa moju
bradu a presúva mi ruku na koleno. Hladko mi ju ťahá nahor po steh-
ne, vyhŕňa mi sukňu, klže po koži... a ja sa začínam chvieť. Ústami si
razí vlhkú cestičku od môjho ucha dole, pozdĺž čeľuste.
„Tak čo s tebou urobíme?" zašepká. Jeho prsty sa zastavujú na
leme mojich podväzkov. „To sa mi páči," zapradie. Zasunie jeden prst
pod ne a pretiahne mi ho až na vnútornú stranu stehna. Zalapám po
dychu a znovu sa na ňom zahniezdim.
Z hrude sa mu vydiera zmyselné zavrčanie. „Ak z teba mám vytrt-
kať dušu, potrebujem, aby si bola pokojná."
06
„Prinúť ma," vyzvem ho, príliš tenko a sípavo.

Prudko sa nadýchne. Privrie oči a premeria si ma žeravým zastre-
tým pohľadom.
„Teda, pani Greyová. Stačí povedať." Presúva ruku z podväzkov
k nohavičkám. „Čo keby sme ťa ich zbavili?" Zľahka za ne zatiahne
a ja sa nadvihnem, aby som mu pomohla. Keď to urobím, zasyčí cez
zaťaté čeľuste.
„Nevrť sa," precedí.
„Len pomáham," našpúlim sa. A on jemne vtiahne moju spodnú
peru medzi zuby.
„Nemrviť sa," zavrčí. Sťahuje mi nohavičky z nôh a zároveň mi
vyhŕňa sukňu, až ju mám nariasenú okolo bokov. Oboma rukami ma
berie okolo pása, zľahka dvíha a v jednej z nich stále drží nohavičky.
„Sadni si na mňa. Obkročmo," prikazuje mi ticho a pritom mi
uprene hľadí do očí.
Usádzam sa na ňom a dvíham k nemu vyzývavý pohľad. Tak sa
ukáž, Tieň!
„Pani Greyová," vydýchne varovne, „vy ma provokujete?" Sleduje
ma, pobavený, ale aj vzrušený. Aká príťažlivá kombinácia.
„Pravdaže. Čo s tým mienite urobiť?"
Oči mu zažiaria užasnutým uspokojením nad mojou trúfalosťou
a pod sebou cítim, že som ho rozrušila tak nejako celkovo. „Zopni si
ruky za chrbtom."
No to ma podrž! Poslušne plním jeho príkaz a on mi šikovne púta
zápästia mojimi nohavičkami.
„Moje nohavičky? Pán Grey, že sa nehanbíte," napomínam ho.
„To v žiadnom prípade, pokiaľ ide o vás, pani Greyová, ale to už
viete." Jeho pohľad je taký omamný a uhrančivý. Znovu ma chytí
v páse a posúva si ma na kolenách viac od seba. Voda mu stále steká
dole po krku až na hruď Chcela by som sa predkloniť a tie kvapky
olízať, ale teraz, ked som spútaná, je to ťažšie.
207
Fifty Shades Freed
Christian ma poláska na stehnách a dlaňami zíde až k mojim kole-

nám. Zľahka na ne zatlačí a zároveň roztvára svoje vlastné nohy, čím
moju novú pozíciu fixuje. Potom presúva prsty ku gombíkom mojej
blúzky.
„Myslím, že toto už nepotrebujeme," rozhodne. A systematicky za-
čína na mojej mokrej, prilepenej blúzke rozopínať gombík za gombí-
kom a ani na chvíľu neuhýba pohľadom. Ten je temnejší a temnejší, ako
sa bez náhlenia blíži k svojmu cieľu. Môj tep sa zrýchľuje, dych sa stáva
plytším. Je to až neuveriteľné - sotva sa ma dotkol a ja už sa cítim taká -
rozhorúčená, vzrušená... pripravená. Mám nutkanie sa zase vrtieť.
Premočenú blúzku necháva roztvorenú a presúva ruky na moju
tvár, prstami ma hladí po líci, palcom mi prechádza po spodnej pere.
Zrazu mi ho tlačí do úst.
„Saj," zavelí šeptom, pričom náležíte pretiahne S. Beriem mu palec
medzi pery a robím presne to, čo chcel. Hmm... tá hra sa mi páči. Na-
vyše skvele chutí. Čo by som ešte rada ochutnala? Pri tom pomyslení
ma slastne zamrazí v podbrušku. Ked ho škrabnem zubami a stlačím
v nich bruško jeho palca, mimovoľne roztvorí pery.
Vzdychne, pomaly mi ten prst vyťahuje z úst a posúva ho dole po
mojej brade, krku až k hrudnej kosti. Zaháčkuje ho za košíček podpr-
senky a sťahuje ho dole, takže mi uvoľňuje jeden prsník.
Ani na chvíľu sa mi neprestáva pozerať do očí. Sleduje, akú reak-
ciu vo mne jeho dotyky vyvolávajú, a ja sledujem tú jeho. Je to také
vzrušujúce. Pohlcujúce. Podmanivé. Milujem to. Druhou rukou zo-
pakuje to isté, takže mám odhalené obe prsia. Nežne ich zovrie v dla-
niach a palcami pohladí obe bradavky, pomaly nimi krúži, dráždi
a skúma každú zvlášť, až sa pod jeho obratnou starostlivosťou pre-
ťahujú a tvrdnú. Snažím sa, naozaj sa snažím nehýbať, ale to, čo sa
deje s mojimi bradavkami mi rezonuje priamo v lone. So zastonaním
hádžem hlavu dozadu a zatváram oči, poddávam sa tomu sladkému,
omamnému trápeniu.
208
„Ššš," upokojuje ma Christian, a ten zvuk je v priamom rozpore

s provokatívne pravidelným rytmom, ktorý udávajú jeho roztopašné
prsty. „Pokoj, bejby, pokoj." Zloží zo mňa jednu ruku, aby ňou siahol
za mňa a rozprestrel mi prsty za krkom. Predkláňa sa a berie tú opus-
tenú bradavku do úst a saje ju... drsne a jeho vlhké vlasy ma šteklia.
Zároveň ma prestáva bruškom palca hladkať na druhej vztýčenej bra-
davke. Namiesto toho ju stlačí medzi palcom a ukazovákom, jemne
ju premasíruje a potiahne za ňu.
„Ach! Christian!" zastonám a vzopriem proti nemu boky. Ale on
neprestáva. Pokračuje v tom pomalom, lenivom, mučivom týraní.
A moje telo sa očitá v jednom ohni, to keď sa vzrušenie mení na túžbu.
„Christian, prosím," zakňučím.
„Hmm," zaduní mu v hrdle. „Chcem, aby si sa urobila takto." Mo-
jej bradavke sa dostáva chvílkovej úľavy, ked ma jeho slová pošteklia
na koži. Sú ako vnútorný hlas hovoriaci k tej hlboko ukrytej temnej
časti môjho ja, ktorú pozná iba on. Ked sa potom vracia na mies-
to činu a tentoraz použije zuby, je to na samej hranici znesiteľnosti.
Hlasno zavzdychám a zakrútim sa mu na kolenách, pokúšam sa nájsť
úľavu trením o jeho nohavice. Bezmocne ťahám za nohavičkové putá
v zúfalej túžbe sa ho aspoň dotknúť, lenže som úplne stratená, strate-
ná vo svojich zradných pocitoch.
„Prosím," šepkám úpenlivo a vnímam, ako mi pôžitok prestupuje
telom, od hlavy až k päte sa otiera o všetko, čo mu príde do cesty.
„Ty máš také nádherné prsia, Ana," skoro zaúpie. „jedného dňa
ich otrtkám."
On myslí...? Otváram oči a vyjavene ich vyvalím dole, tam, kde
sú jeho ústa, tam, kde moja koža spieva pod jeho dotykom. A zrazu
už na sebe necítim premočenú blúzku, ani jeho mokré vlasy... necí-
tim nič, okrem tej žiary. Pokračuje ďalej, nádherne horúci, čím ďalej
nižšie, až hlboko do môjho vnútra, a všetky myšlienky upadajú do
zabudnutia, pretože už cítim, ako sa vo mne všetko zviera a zatína...
209
Fifty Shades Freed
pripravené, roztúžené... prahnúce po uvoľnení. A on neustáva - dráž-

di, láska, doháňa ma k šialenstvu. Ja chcem... Túžim po...
„Teraz," ponúkne ma ticho. A veruže hej. Vrcholím hlasno, orgaz-
mus otriasa celým mojím telom. A on prestáva a strháva si ma do ná-
ručia, tlačí ma k sebe a moje telo sa vracia späť na zem. Keď otvorím
oči, hlavou opretá o jeho hruď, zisťujem, že ma uprene sleduje.
„Bože, ako ja milujem sa pri tom na teba pozerať, Ana," vyznáva
sa užasnuto.
„To bolo..." A dochádzajú mi slová.
„Ja viem." Zohne sa a začne ma bozkávať, rukou mi stále zľahka
podopiera krk a nakláňa mi hlavu tak, aby mohol náš bozk prehĺbiť -
bozkáva ma s láskou, úctou.
Dočista tomu podlieham.
S očami temnými ako tropická búrka sa odtiahne sa, aby chytil dych.
„A teraz si zakefujeme. Natvrdo," zavrní.
Pri všetkých svätých. Schytí ma okolo pása, posúva si ma zo stehien
až ku kolenám a pravou rukou siaha po gombíku svojich tmavomod-
rých nohavíc. Prstami ľavej mi prechádza hore a dole po stehne, ale za-
každým sa zarazí pri leme podväzku. Prepaľuje ma očami. Sedíme tvá-
rou v tvár a ja som bezmocná, len v podprsenke a spútaná nohavičkami.
Toto musí byť tá najintímnejšie chvíľa, čo sme kedy prežívali, pomyslím
si, kým mu sedím na kolenách a pozerám do jeho nádherných sivých
očí. Nemôžem za to, ale cítim sa taká zhýralá, zároveň však mám silný
pocit spriaznenosti - nepripadám si neprístojne, ani sa nehanbím. Toto
je totiž Christian, môj manžel, môj milenec, môj neznesiteľný mega-
loman, môj Tieň... moja životná láska. Roztvorí si zips a mne vzápätí
vysychá v ústach, pretože sa predo mnou odhaľuje v celej svojej velkosti.
Usmeje sa na mňa. „Môže byť?" zašepká.
„Hmm," pretiahnem uznanlivo. Zovrie si ho v dlani a pohne ru-
kou hore a dole... Kriste Pane! Pozriem na neho cez mihalnice - je
taký sexy.
210
„Vy si hryziete peru, pani Greyová."

„To preto, že som hladná."
„Máte hlad?" Prekvapene spustí bradu a nepatrne vytiahne obočie.
„Mmm..." Potvrdím a obliznem si pery.
Venuje mi svoj tajomný úsmev a so spodnou perou medzi zubami
sa ďalej hladí. Prečo len je taký pohľad na môjho muža tak vzrušu-
júci?
„Chápem. Mala si sa navečerať." Jeho tón je súčasne posmešný aj
karhavý. „Ale snáď by som pre teba mohol niečo urobiť." Presúva mi
ruky na boky. „Postav sa," prednesie mäkko a ja viem, čo sa chystá
urobiť. Postavím sa na nohy, teraz sa mi už netrasú.
„Kľaknúť."
Poslúchnem a klesám na kolená na chladnú dlažbu kúpeľne. Posú-
va sa na stoličku o niečo nižšie.
„Pobozkaj ma," vydýchne a znovu si ho drží v ruke. Strelím po
ňom pohľadom a on si prejde jazykom po horných zuboch. Je to
vzrušujúce, veľmi vzrušujúce, vidieť jeho túžbu, jeho obnaženú túž-
bu po mne a mojich ústach. Predkláňam sa a s očami zakotvenými
v tých jeho ho pobozkám na samom vrchu. Sledujem, ako s ostrým
nádychom zatína zuby. Christian mi prikladá voľnú dlaň k tvári a ja
ho láskam jazykom na špičke, ochutnávam tú malú kvapku, ktorá sa
na nej objavila. Hmm... chutí dobre. Ako zalapá po dychu, otvára ústa
o niečo viac. A ja sa vrhám vpred, beriem ho do úst a dychtivo ho
obopínam perami.
„Ach!" vypustí vzduch medzi zovretými čeľusťami, prepne sa
v bokoch a dravo mi vychádza v ústrety. Ale ja nepoľavujem. Skrý-
vam zuby za pery a pohnem hlavou hore. Presúva obidve ruky tak,
že v nich zviera moju hlavu, prsty mi ponára do vlasov a zvoľna sa
hýbe tam a späť, dych sa mu zrýchľuje a hrubne. Zakrúžim okolo
neho jazykom a znovu ho vsajem v presnom protiklade voči jeho
pohybom.
211
Fifty Shades Freed
„Ježiš, Ana," vzdychne a pevne zovrie viečka. Bezo zvyšku sa tomu

odovzdáva a ja sa tým opájam, tým, ako na mňa reaguje. Na mňa.
Moja vnútorná bohyňa je v takej extáze, že by mohla rozsvietiť celú
Escalu. Veľmi pomaly povoľujem pery, a v hre zostávajú len moje zuby.
„Aach!" Christian sa prestáva hýbať. Predkláňa sa, chytá ma a vy-
sádza si ma späť do lona.
„Dosť!" precedí. Siahne za mňa a jediným trhnutím mi uvoľňu-
je ruky spútané nohavičkami. Naťahujem si stuhnuté zápästia a cez
mihalnice sa pozerám do jeho planúcich očí, ktoré mi opätujú môj
pohľad, sú plné túžby, lásky a úžasu. A ja si v tom okamžiku uvedo-
mím, že som to ja, kto chce z toho druhého vytrtkať dušu. Tak veľmi
ho chcem. Chcem vidieť, ako sa podo mnou triešti. Beriem ho do
ruky a posúvam sa nad neho. Druhou rukou sa mu opieram o plece
a pomaličky, potichu sa na neho spúšťam. Hlboko v krku mu zavib-
ruje surový hrdelný zvuk. Dvíha ruky a sťahuje mi blúzku, necháva ju
padnúť na podlahu, dlane mi potom položí na boky.
„Vydrž chvíľku," zachraptí s prstami zaťatými do mojej kože. „Ne-
chaj ma to vychutnať. Vychutnať si teba."
Prestávam sa hýbať. Bože... to je taký skvelý pocit, cítiť ho v sebe.
Pohladí ma po tvári, oči dokorán a divoké túžbou, pery roztvorené
prerývaným dychom. Vzopne sa podo mnou a ja so zastonaním za-
tváram oči.
„Toto je moje obľúbené miesto," vydýchne. „V tebe. Vnútri mojej
ženy."
Dočerta, Christian. Už sa nedokážem držať na uzde. Siaham po
ňom, prsty mu zatínam do vlhkých vlasov, perami nájdem tie jeho
a začínam sa hýbať. Hore a dole, zapretá o špičky, vychutnávam si
jeho, vychutnávam si seba. Z úst mu uniká hlasný ston, objíma ma
a ruky mi zapletá do vlasov, jazyk mi vráža medzi pery a nenásytne si
berie všetko, čo mu tak ochotne ponúkam. Po všetkom tom dnešnom
dohadovaní, po tom rozladení čo mi spôsobil, čo som spôsobila ja
212
jemu... ešte stále máme toto. Vždy to budeme mať. Milujem ho tak
šialene, že ma to skoro pripravuje o rozum. Presúva mi ruky na za-
dok, preberá kontrolu nad mojimi pohybmi, hore a dole, zas a znova,
v jeho tempe - v jeho žeravom, svižnom tempe.
„Aaach," zakňučím mu bezmocne do tváre, keď ma to unáša preč.
„Áno. Áno, to je ono," vzdychá a ja mu malými bozkami posie-
v a m líca, bradu, čeľusť aj krk. „Bejby," vydýchne a znovu si nárokuje
moje ústa.
„Christian, ja ťa ľúbim. Vždy ťa budem ľúbiť," dusím sa bez dychu,
pretože chcem, aby to vedel, chcem, aby si tým bol po tých našich
dnešných bojoch istý
Zhrubnuto zavzdychá, pevne ma zovrie v náručí a vzápätí skoro
nárekom vrcholí. A je to... toto mi stačí na to, aby som s ním išla ešte
raz. Pevne ho objímam okolo krku, poddávam sa tomu a pevne ho
v sebe stískam. A do očí sa mi tlačia slzy. To preto, že ho tak ľúbim.
„No tak," zašepká, zdvihne mi bradu a zahľadí sa na mňa s nevypove-

daným znepokojením v očiach. „Prečo plačeš? Ublížil som ti?"
„Nie," vzlyknem povzbudivo. Dáva mi vlasy preč z tváre, bruškom
palca otiera zatúlanú slzu a jemne ma bozkáva na pery. Ešte stále je vo
mne. Posunie sa a ja sa zamračím, ked zo mňa vykĺzne.
„Čo sa deje, Ana? Povedz mi to."
Vzlyknem. „Ja len... niekedy ma proste premôže to, ako veľmi ťa
ľúbim," dostanem zo seba.
Až po chvíli sa usmeje, tým svojím zvláštnym plachým úsmevom,
ktorý si schováva len pre mňa, myslím. „Máš na mňa rovnaký vplyv,"
zašepká a ešte raz ma pobozká. Pousmejem sa na neho, v mojom
vnútri sa lenivo prebúdza a preťahuje pocit šťastia.
„Naozaj?"
Usmeje sa. „Ty vieš, že áno."
„Niekedy viem. Niekedy nie."
213
Fifty Shades Freed
„Takisto, pani Greyová," zašepká.

S úsmevom pokrývam jeho hruďľahučkými bozkami a tlačím nos
k jemným chĺpkom, ktoré mu tam rastú. On ma pohladí po vlasoch
a potom mi spúšťa dlaň na chrbát. Rozopína tam podprsenku a sťa-
huje mi ramienko z jednej paže. Posúvam sa a on mi vyzlieka aj to
druhé, aby pustil podprsenku na zem.
„Hmm. Telo na telo," zavrní spokojne a privinie si ma k sebe. Po-
bozká ma na rameno a špičkou nosa doputuje až k môjmu uchu. „Vo-
niate ako samo nebo, pani Greyová."
„Takisto, pán Grey." Znovu k nemu pritisnem nos a vdýchnem
jeho typickú vôňu, teraz zmiešanú s omamným nádychom sexu. Tak-
to schúlená v jeho náručí a nasiaknutá láskou a šťastím, by som moh-
la zostať navždy. To je presne to, čo potrebujem po náročnom dni
spojenom s návratom do práce, hádkami a konfrontáciami s istými
mrchami. Toto je miesto, kde chcem byť, a napriek jeho posadnu-
tosti kontrolou, jeho nezvládnuteľnou megalomániou, toto je miesto,
kam patrím. Christian mi vnorí nos do vlasov a zhlboka sa nadýchne.
Spokojne vzdychnem, cítim, ako sa usmieva. A potom jednoducho
sedíme, paže vzájomne prepletené, a mlčíme.
Nakoniec na nás ale doľahne realita.
„Už je neskoro," prehodí Christian, zatiaľ čo sa jeho prsty automa-
ticky kížu po mojom chrbte.
„Ešte stále potrebuješ dať sa ostrihať."
Zasmeje sa. „To teda potrebujem, pani Greyová. Máte dosť energie
na to, aby ste dokončili, čo ste začali?"
„Pre vás čokoľvek, pán Grey." Vtlačím mu ešte jeden bozk na hruď
a postavím sa na vratké nohy.
„Počkaj." Schmatne ma za boky a otočí späť k sebe. Urovnáva mi
a rozopína sukňu a necháva ju skíznuť na podlahu. Potom mi nasta-
vuje ruku. Beriem ho za ňu a vykročím zo sukne von. Teraz už mám
na sebe iba pančuchy a podväzkový pás.
214
„Na vás je teda náramný pohľad, pani Greyová." Opiera sa chrb-

tom do stoličky, prekríži si ruky na prsiach a veľmi poctivo a pozorne
si ma premeriava pohľadom.
Roztiahnem ruky a zatočím sa pred ním.
„Bože, ja som ale šťastný darebák," pochvaľuje si uznanlivo.
„No to si myslím."
Zaškerí sa. „Vezmi si na seba moju košeľu a potom ma môžeš
ostrihať. Takto by si ma priveľmi rozptyľovala, to by sme sa do postele
nedostali nikdy."
Na oplátku sa neubránim úsmevu. S plným vedomím, že pozorne
sleduje každý môj pohyb, sa vraciam na miesto, kde sme nechali moje
topánky a jeho košeľu. Pomaly sa zohnem, siahnem pre ňu a zodvih-
nem ju. Privoniam si - hmm - a vkĺznem do nej.
Oči má ako dva taniere. Už si zapol zips a teraz sedí a prepaľuje ma
prenikavým pohľadom.
„Pekné predstavenie, pani Greyová."
„Máme nejaké nožnice?" spýtam sa a nevinne zamávam mihalni-
cami.
„V pracovni," zachraptí.
„Idem ich nájsť." Zanechávam ho napospas osudu a odchádzam
do spálne, kde z toaletného stolíka zhrabnem môj hrebeň a následne
vyrážam do pracovne. Práve ked vstupujem na chodbu, všímam si
otvorené dvere do Taylorovej kancelárie. Tesne za nimi stojí pani Jo-
nesová. Zarazím sa a na mieste zmeraviem.
Taylor jej totiž s prívetivým úsmevom prechádza prstami po tvári.
Potom sa predkláňa, aby ju pobozkal.
To nieje možné! Taylor a pani Jonesová?! Zízam na nich v nemom
úžase - toto ma teda ani vo sne... no, možno som to nejako podve-
dome tušila. Ale oni spolu očividne niečo majú! Sčervenám a zra-
zu sa cítim ako nejaký voyeur. Konečne sa mi podarí prinútiť nohy
k pohybu. Cupitám cez veľkú izbu až do Christianovej pracovne. Tam
215
Fifty Shades Freed
rozsvecujem svetlo a prechádzam k písaciemu stolu. Taylor a pani Jo-

nesová... No to ma podrž! Až sa mi z toho zatočila hlava. Mala som
dojem, že pani Jonesová je staršia ako Taylor. Toto si teda budem mu-
sieť urovnať v hlave. Otváram vrchnú zásuvku a okamžite zabúdam,
čo som riešila, pretože v nej nachádzam zbraň. Christian má zbraň?!
Revolver. No to ma podrž! Nemala som ani zdanie, že Christian
vlastní zbraň. Vyberám ju von, odisťujem a kontrolujem bubienok. Je
plne nabitá, ale ľahká... až príliš ľahká. Asi je vyrobená z uhlíkových
vlákien. Načo má Christian zbraň? Ježiš, dúfam, že s ňou vie zaobchá-
dzať. Hlavou mi v rýchlom slede preletia Rayove ustavičné varovania
ohľadom nakladania s ručnými zbraňami. Toto ťa zabije, Ana. Musíš
vedieť, čo robíš, keď zaobchádzaš so strelnou zbraňou. Pokladám ju
späť a pozerám sa po tých nožniciach. Beriem ich a rýchlo sa vraciam
za Christianom, v hlave ako vo včeľom úli. Taylor a pani Jonesová...
revolver...
Vo vstupe do velkej izby div nevbehnem Taylorovi do náručia.
„Ospravedlňujem sa, pani Greyová." zapýrim sa, ked preletí očami
po mojom oblečení.
„Ehm, Taylor, zdravím... uhm. Idem Christianovi ostrihať vlasy!"
vyrážam zo seba v rozpakoch. Taylor je zjavne rovnako vydesený
ako ja. Najskôr otvára ústa, aby niečo povedal, potom ich ale zatvára
a náhlivo ustupuje bokom.
„Až po vás, madam," prednesie formálne. Mám dojem, že som
v tvári nabrala farbu môjho starého Audi, submisívneho špeciálu.
Kristepane. Nemohlo by to byť ešte trápnej šie?
„Ďakujem," zamumlem a už upaľujem po chodbe. Dočerta! Zvyk-
nem si niekedy na to, že tu nie sme sami? Celá zadychčaná vrazím do
kúpeľne.
„Deje sa niečo?" Christian stojí pred zrkadlom, v ruke moje to-
pánky. Všetky moje rozhádzané zvršky sú teraz starostlivo zložené do
komínka vedľa umývadla.
216
„Práve som sa skoro zrazila s Taylorom."

„Aha," stiahne obočie. „V tomto?"
„Nebola to Taylorova chyba."
Christian sa zamračí ešte viac. „To nebola. Ale aj tak."
„Som oblečená."
„Len tak-tak."
„Neviem, komu z nás bolo horšie, či jemu, alebo mne." A potom
skúsim rozptylbvaciu techniku: „Vedel si, že on a Gail sú... no... spolu?"
Zasmeje sa. Jasné že som to vedel." -
„A to si mi to nemohol povedať?"
„Myslel som si, že to tiež vieš."
„Nie."
„Sú dospelí, Ana. Žijú pod jednou strechou. Obaja nezadaní. Oba-
ja atraktívni."
Líca mi oblieva horúčava, cítim sa hlúpo, že som si to doteraz ne-
všimla.
„No, keď to berieš takto... Skrátka sa mi zdalo, že je Gail staršia
ako Taylor."
„To je, ale nie o veľa." Pozerá sa na mňa, tak trochu zmätene. „Nie-
ktorým mužom sa skrátka staršie ženy..." zarazí sa uprostred vety
a prevráti
Zaškerímoči.sa na neho. „To viem!" odseknem.
Zatvári sa skrúšene. Potom sa kajúcne pousmeje. Áno! Rozptyľo-

vacia technika zabrala! Moje podvedomie na mňa prevráti oči. Ale za
akú cenu? Teraz sa nad nami vznáša tabuizovaný duch pani Robin-
sonovej.
„Čo mi pripomína..." nadnesie zvesela.
„Čo?" zabručím. Beriem stoličku a otáčam ju čelom k zrkadlu nad
umývadlami. „Sadnúť," prikážem. Christian ma obdarí zhovievavým
úsmevom, ale urobí, čo sa od neho žiada a sadá si zase späť na stolič-
ku. Začínam mu rozčesávať teraz už ledva vlhké vlasy.
17
Fifty Shades Freed
„Napadlo mi, že by sme pre nich mohli v novom dome prestavať

tie miestnosti nad garážami. Urobiť im tam byt. Potom by možno
Taylora mohla častejšie a na dlhší čas navštevovať jeho dcéra." Cez
zrkadlo na mňa upiera pátravý pohľad.
„Prečo s ním vlastne nebýva tu?"
„Taylor ma o to nikdy nepožiadal."
„Možno by si mu to mal ponúknuť. Ale to by sme sa museli sprá-
vať slušne."
Christian zamyslene zvraští obočie. „To ma nikdy nenapadlo."
„Zrejme preto o to Taylor nikdy nežiadal. Už si ju niekedy videl?"
„Videl. Je úžasná. Hanblivá. Veľmi pekná. Platím jej školu."
Prestávam mu česať vlasy a vrhám na neho do zrkadla zdesený
pohľad.
„To som netušila."
Pokrčí plecami.
„Zdalo sa mi, že to je to najmenej, čo môžem urobiť. A navyše mi
Taylor len tak neutečie."
„Som si istá, že sa mu práca u teba páči."
Bezvýrazne opätuje môj pohľad, potom znova mykne plecami.
„Tak o tom nič neviem."
„Myslím, že ťa má veľmi rád, Christian." Vraciam sa k česaniu. Let-
mým pohľadom sa presviedčam, že ma neprestal pozorne sledovať.
„Myslíš?"
„To si myslím."
Odfrkne si, ľahostajne, ale zároveň tak nejako spokojne, akoby ho
v kútiku duše potešilo, že by ho mohol mať niekto z personálu rád.
„Keď to hovoríš ty," zhodnotí nakoniec. „Spomenieš Gii tie izby
nad garážami?"
„No áno, samozrejme." Teraz už necítim také podráždenie pri vy-
slovení jej mena. Moje podvedomie múdro prikyvuje hlavou. Áno...
čo sa tej týka, počínali sme si dnes dobre. Moja vnútorná bohyňa sa
218
škodoradostne uškrnie. Teraz už tá ženská isto nechá môjho muža na

pokoji a nebude narušovať jeho osobný priestor.
Konečne sa dostávam k tomu strihaniu. „Vieš určite, že to chceš?
Máš poslednú šancu z toho vycúvať."
„Robte si, čo chcete, pani Greyová. Ja sa na seba pozerať nemusím,
vy áno."
Usmejem sa. „Na teba by som sa vydržala dívať celý deň."
Popudene zakrúti hlavou. „Je to len pekná fasáda, bejby."
„A pod ňou sa skrýva úžasný muž." Vtisnem mu bozk na temeno
hlavy. „Môj muž."
Ostýchavo sa usmeje.
Zachytím prvý prameň vlasov, vyčesávam ho hore a preťahu-
jem medzi ukazovákom a prostredníkom. Hrebeň si strkám do úst
a roztváram nožnice, aby som nimi prvýkrát strihla a oddelila tak
asi trojcentimetrový strapec. Christian zatvára oči, sedí ako socha,
a ako postupujem, spokojne oddychuje. Príležitostne otvára oči
a ja ho občas nachytám, ako ma ostražito pozoruje. Kým pracujem,
nedotýka sa ma, a ja som za to vďačná. Jeho dotyky ma skrátka...
rozptyľujú.
O pätnásť minút neskôr som hotová.
„A je to." S výsledkom som spokojná. Vyzerá rovnako sexy ako
vždy, vlasy rovnako hebké a príťažlivé... len o trochu kratšie.
Christian sa skúma v zrkadle, vyzerá príjemne prekvapený Po-
stupne sa mu rozjasňuje výraz. „Dobrá práca, pani Greyová." Otáča
hlavou zo strany na stranu a ovíja okolo mňa ruku. Priťahuje si ma
k sebe a s bozkom sa mi stúli na brucho.
„Ďakujem," vydýchne.
„Bolo mi potešením," skláňam sa, aby som mu dala letmý bozk.
„Je neskoro. Posteľ." Hravo ma capne po zadku.
„Au! Ešte tu musím upratať," zaprotestujem. Podlaha je plná
vlasov.
219
Fifty Shades Freed
Christian sa krátko zamračí, akoby sa nad niečím takým nikdy

nepozastavil. „Tak fajn, zoženiem zmeták," odfrkne. „Nechcem, aby
si takto oblečená rušila personál."
„A ty vieš, kde ten zmeták je?" opáčim nevinne.
To ho trochu zarazí. „Ehm... nie."
Zasmejem sa. „Takže preň pôjdem ja."
Keď sa uvelebím v posteli, čakám na Christiana a premýšľam o tom,

ako veľmi odlišne sa mohol dnešný deň skončiť. Bola som na neho
taká naštvaná... a on na mňa. Ako sa s tým nezmyslom, týkajúcim sa
vedenia spoločnosti, popasujem? Ani vo sne by mi nenapadlo si nejakú
zakladať, ja nie som on. Tomuto budem musieť urobiť prietrž. Možno
by som si mala stanoviť nejaké únikové slovo pre prípady, keď sa chová
neznesiteľne a dominantne... alebo ako magor. Potichu sa zasmejem.
Možno by to slovo malo byť magor. Tá myšlienka je veľmi príťažlivá.
„Čo je?" spýta sa ostražito, keď vlezie iba v pyžamových nohavi-
ciach ku mne do postele.
„Ale nič. Len taký nápad."
„Aký nápad?" vyzvedá, keď sa natiahne vedľa mňa.
Tak, smelo do toho. „Christian, ja nie som presvedčená o tom, že
chcem viesť nejakú spoločnosť."
Vzoprie sa na lakťoch a zaujato sa na mňa zahľadí. „Prečo to ho-
voris?
„Pretože to je niečo, čo ma nikdy nelákalo."
„Schopnosti na to máš, Anastasia."
„Rada čítam knihy, Christian. Činnosť, akú predstavuje vedenie
firmy, mi to zrejme znemožní."
„Môžeš ju viesť tvorivo."
Zamyslene sa zamračím.
„Tak vidíš," pokračuje, „riadenie úspešnej spoločnosti je hlavne
o schopnosti využiť talent tých, ktorých máš pod sebou. Zameraj sa
220
na toto a usporiadaš si firmu na svoj obraz. Nezavrhni tú možnosť

hneď, Anastasia. Si veľmi schopná žena. Myslím, že dokážeš, čokoľ-
vek sa ti zachce, ak budeš chcieť."
No toto! Ako môže vedieť, že by som v niečom takom mohla uspieť?
„Taktiež mám strach, že mi to zaberie veľa času," vyrukujem.
Christian zvraští obočie.
„Času, ktorý by som mohla venovať tebe," nasadzujem svoju skry-
tú zbraň.
Oťažieva mu pohľad. „Ja viem, o čo sa tu snažíš," odpovie pobavene.
Dočerta, prekukol to!
„O čo ako?" predstieram nevinnosť.
„Snažíš sa ma odviesť od témy. Vždy to tak robíš. Proste to ne-
zatracuj, Ana. Premýšľaj o tom. To je všetko, o čo ťa žiadam." Skloní
sa a dáva mi cudný bozk, potom ma bruškom palca pohladí po líci.
Je mi jasné, že tento rozhovor povedieme stále dookola. Usmejem sa
na neho - a zrazu mi mimovoľne napadnú iné slová, ktoré predtým
vyslovil.
„Môžem sa ťa na niečo spýtať?" Hlas mám tenký, váhavý.
„Samozrejme."
„Dnes popoludní si mi povedal, že ak sa na teba hnevám, mala by
som to na teba vytiahnuť v posteli. Čo si tým myslel?"
Stuhne.
„A čo si si myslela, že myslím?"
Doparoma! Mala som to proste vybaliť. „Že by si chcel, aby som
ťa spútala."
Od prekvapenia mu vyletí obočie nahor. „Ehm... nie. Tak na to
som teda fakt nepomyslel."
„Aha." Prekvapuje ma ľahké pichnutie sklamania.
„Ty by si ma chcela spútať?" zaskočí mu, keď si očividne vyloží môj
výraz správne. Znie šokovane. A ja sa pýrim.
„No..."
221
Fifty Shades Freed
„Počúvaj, ja..." zaráža sa, po tvári mu prelieta nejaký temný tieň.

„Christian," hlesnem vyplašene. Otáčam sa na bok a tiež sa dví-
ham na lakeť ako on. Pohladím ho po tvári. Oči má velké a plné obáv.
Smutne zavrtí hlavou.
Dočerta! „Christian, to nič. To nevadí. Proste ma napadlo, že si
myslel toto."
Berie moju ruku a kladie si ju na tlčúce srdce. Ach nie! Čo sa deje?
„Nie som si istý, ako by som sa cítil, keby si sa ma dotýkala spú-
taného."
Zamrazí ma vzadu na krku. Ako keby som sa dotkla k niečoho
temného, desivého.
„Je to pre mňa ešte príliš čerstvé." Jeho hlas je zrazu taký stiahnutý
a obnažený.
Do hája. Veď to bola iba otázka. A práve v tej chvíli si uvedomu-
jem, že hoci už prešiel velký kus cesty, ešte má poriadny pred sebou.
Ach, ty môj Tieň. Srdce mi zviera úzkosť. Nakloním sa a on zmera-
vie... napriek tomu mu dávam ľahučký bozk do kútika úst.
„Christian, len som si to zle vysvetlila. Prosím, nerob si z toho
ťažkú hlavu. Už na to nemysli, prosím." A pobozkám ho. Zatvára oči,
z pier mu uniká tichý ston a bozk mi vracia, tlačí ma pod seba a berie
mi tvár do dlaní. A onedlho sme stratení... už zase sa jeden v druhom
strácame.
Kapitola 9
Keď sa nasledujúceho rána prebudím, ešte pred zvonením budíka,

vinie sa okolo mňa Christian ako brečtan. Hlavu má zloženú na
mojom hrudníku, ruku okolo môjho pása a svoju nohu vklinenú
medzi mojimi - a to všetko na mojej strane postele. Vždy je to
tak, takto končí zakaždým, ked sa večer pohádame - stočený oko-
lo mňa, neskutočne horúci a celý strápený.
Ach, Tieň. V niektorých ohľadoch je až prekvapivo závislý.
Kto by si to bol pomyslel? V predstavách ma prenasleduje pod-
vedomá vízia Christiana ako zafúľaného zbedačeného chlap-
čeka. Moja melanchólia ustupuje, ked ho s miernym úsmevom
jemne pohladím po teraz už kratších vlasoch. Zavrtí sa a pár
ospalých očí sa stretne s mojimi. Párkrát zažmurká, než sa úplne
prebudí.
„Ahoj," zavrní a usmeje sa.
„Ahoj." Prebúdzanie týmto úsmevom skrátka milujem.
Pritúli sa mi k hrudi a vydá spokojný hrdelný zvuk. Presúva
ruku z môjho pása nižšie, necháva ju kĺzať po chladivom saténe
nočnej košieľky.
223
Fifty Shades Freed
„Také lákavé sústo," utrúsi. „Ale nech už si lákavá, ako chceš," na-
kukne na budík, „ja musím vstávať." Pretiahne sa, pomaly sa zo mňa
odvinie a dvíha sa z postele.
Líham si naznak a vychutnávam si to predstavenie - Christian sa
vyzlieka do sprchy. Je dokonalý Nezmenila by som ani vlások na jeho
hlave.
„Obdivujete výhľad, pani Greyová?" zdvihne posmešne jedno
obočie.
„A aký pekný, pán Grey."
S úškrnom po mne hádže pyžamové nohavice tak, že mi skoro pri-
stávajú na tvári, ale ja ich včas chytám a chichocem sa pri tom ako
malé decko. S potmehúdskym úsmevom sa naťahuje a strháva zo mňa
deku, jedným kolenom sa zapiera o posteľ, chytá ma za členky a prud-
ko priťahuje k sebe, až sa mi pritom vyhrnie košielka. Vykríknem, ale
to už sa kradne po mojom tele nahor, špičkou nosa a nežnými bozkami
si razí cestu k môjmu kolenu, potom po stehne... môj... ty... Christian!
„Dobré ráno, pani Greyová," zdraví ma pani Jonesová. Samozrejme

sa červenám, pretože mi v hlave naskočí jej rande s Taylorom zo vče-
rajšieho večera.
„Dobré ráno," zadrmolím, keď mi podáva šálku čaju. Sadám si
na stoličku vedľa svojho manžela, ktorý je ako zo škatulky - čerstvo
osprchovaný, s ešte vlhkými vlasmi, na sebe vyžehlenú bielu košeľu
a tú šedú kravatu. Moju obľúbenú. Tú, na ktorú mám také pekné spo-
mienky.
„Ako sa vám darí, pani Greyová?" spýta sa a uprie na mňa hrejivý
pohľad.
„Myslím, že to veľmi dobre viete, pán Grey," vzhliadnem k nemu
cez mihalnice.
Pobavene mykne jedným kútikom. „Jedz," zavelí potom. „Včera si
nič nezjedia."
224
A pozor, panovačný Tieň!

„To preto, že si sa správal ako magor."
Pani Jonesovej niečo padá z ruky a zarinčí to v dreze tak, až z toho
nadskočím. Christian ani nehne brvou, ignoruje ju a ďalej na mňa
ľahostajne hľadí.
„Magor, alebo nemagor, jedz." Znie veľmi vážne. Teraz sa s ním
neradno dohadovať.
„Upokoj sa! Už dávam lyžicu do lupienkov," zabručím ako
vzdorovitý adolescent. Naťahujem sa pre grécky jogurt a trochu
si ho naberám na cereálie, navrch pridávam plnú hrsť čučoriedok.
Mrknem po pani Jonesovej a stretávam sa s jej pohľadom. Usme-
jem sa a ona mi to opláca - tým svojím láskavým spôsobom. To
ona mi pripravila raňajky, ktoré som si obľúbila počas medových
týždňov.
„Asi budem musieť ísť niekedy v priebehu týždňa do New Yorku,"
vytrháva ma Christian zo zasnenia.
„Aha."
„Zostanem tam cez noc. Chcem, aby si išla so mnou."
„Ved nedostanem voľno, Christian."
Oprie sa do mňa veľavravným pohľadom ale-nehovor-ja-som-
tvoj-šéf-ak-si-si-nevšimla.
Vzdychnem. „Ja viem, že tú spoločnosť vlastníš, ale už som bola
mimo tri týždne. Prosím. Ako môžeš očakávať, že to tam povediem,
ked tam prakticky nie som? Zvládnem to tu. Predpokladám, že si so
sebou berieš Taylora, ale Sawyer a Ryan tú ostanú..." prestávam to zo
seba chrliť, pretože on sa na mňa škerí. „Čo?" zaštekám.
„Nič. To ty," povie.
Zamračím sa na neho. To sa mi ako posmieva? A potom mi zne-
nazdania bleskne hlavou znepokojujúca myšlienka.
„Ako sa vlastne dostaneš do New Yorku?"
„Firemným lietadlom, prečo?"
225
Fifty Shades Freed
„Len som sa chcela uistiť, či si neberieš Charlie Tango," prehovorím

ticho, kým sa mi dole po chrbtici zakráda mrazenie. Vybaví sa mi totiž,
čo sa dialo naposledy, keď s tou helikoptérou letel. Pri pomyslení na tie
hodiny hrôzy, ktoré som strávila čakaním na nejakú správu, sa mi roz-
hojdá žalúdok. Boli to asi tie najdesivejšie okamihy môjho života. Vší-
mam si, že aj pani Jonesová stuhla, a pokúšam sa tú predstavu potlačiť.
„Do New Yorku by som v Charlie Tango neletel. Nemá taký dolet.
Okrem toho, nebude naspäť z opravy ešte tak dva týždne."
Vďakabohu. Usmejem sa, čiastočne s úľavou, ale zároveň som si
vedomá, že počas tých pár posledných týždňov zaberal kolaps Charlie
Tango naozaj velkú časť Christianovej mysle a času.
„No, ja som rada, že je skoro opravený, ale..." zarazím sa. Môžem
mu vôbec povedať, ako veľmi budem nervózna, keď poletí nabudúce?
„Čo?" vyzýva ma, keď dojedá posledný kúsok omelety.
Pokrčím plecami.
„Tak čo?" nadhodí o niečo prísnejšie.
„Ja len... veď vieš. Ked si s ním letel naposledy... už som si mys-
lela, všetci sme si mysleli, že si..." ani tú vetu nedokážem dopovedať
a Christianov strohý výraz povoľuje.
„No tak." Natiahne sa, aby ma chrbtom ruky pohladil po líci. „To
bola sabotáž." Po tvári mu preletí temný tieň a ja sa letmo zamýšľam
nad tým, či vie, kto je za to zodpovedný.
„Neuniesla by som, keby som ťa stratila," vypustím.
„Vyletelo kvôli tomu päť ľudí, Ana. Už sa to nestane."
„Päť?"
S vážnou tvárou prikývne.
No to ma podrž!
„Teraz si spomínam... V tvojom stole som zbadala zbraň."
Zamračí sa nad mojím odbočením od témy a zrejme aj nad mojím
vyčítavými tónom, aj keď ja to tak nemyslím. „Tá patrí Leile," povie
nakoniec.
226
„Je plne nabitá."

„Ako to vieš?" Vrásky na jeho čele sa prehlbujú.
„Včera som ju kontrolovala."
Zamračí sa na mňa. „Nie som si istý, či sa mi páči, keď sa hráš so
zbraňami. Dúfam, že si ju zase zabezpečila."
Prekvapene zažmurkám, chvílkovo vyvedená z miery. „Christian,
jento revolver žiadnu poistku nemá. Ty snáď o zbraniach nič nevieš?"
Doširoka roztvára oči. „Ehm... nie."
Vstúpi Taylor a decentne si odkašle. Christian naňho kývne.
„Musíme ísť," oznamuje mi. Postaví sa, a trochu zamyslený vpláva
clo svojho sivého saka. Nasledujem ho do chodby.
On má Leilinu zbraň. Z tej novinky som trochu mimo a hneď mi
napadá, čo je asi s Leilou teraz. Je stále ešte v... kde to vlastne bola?
Niekde na východe. V New Hampshire? Nedokážem si spomenúť.
„Dobré ráno, Taylor," zdraví Christian.
„Dobré ráno pán Grey, pani Greyová." Obom nám kývne hlavou,
ale dáva si dobrý pozor, aby sa mi nepozrel do očí. Keď si spomeniem,
že som doňho včera vrazila v negližé, oceňujem to.
„Ešte si odskočím vyčistiť zuby," zamumlem. Christian si ich vždy
čistí pred raňajkami. To vážne nechápem.
„Mal by si požiadať Taylora, aby ťa naučil strieľať," navrhujem mu, keď

schádzame výťahom dole. Christian na mňa uprie pobavený pohľad.
„Nehovor," poznamená sucho.
„Hovorím."
„Anastasia, ja zbrane zavrhujem. Moja mama už zošívala tolko
obetí strelby a aj otec je striktne proti zbraniam. Obaja ma tak vycho-
vali. Len tu vo Washingtone podporujem minimálne dve organizácie,
ktoré propagujú kontrolu držania strelných zbraní."
„Aha. A Taylor zbraň nosí?"
Christian zovrie pery.
227
Fifty Shades Freed
„Niekedy."
„Ty to azda neschvaľuješ?" pýtam sa, keď ma na prízemí ženie von.
„Nie," odpovedá upäto. „Povedzme, že na problematiku drža-
nia strelných zbraní máme s Taylorom veľmi rozdielny názor." Tak
v tomto nadržujem Taylorovi.
Christian mi pridržuje vstupné dvere a ja vychádzam von a k autu.
Od tej doby, čo vyšlo najavo, že havária Charlie Tango bola sabotáž,
ma nenechal ísť do práce samotnú. Sawyer sa láskavo usmieva, otvára
mi dvere a obaja s Christianom nasadáme.
„Prosím," natiahnem sa vnútri po Christianovu ruku.
„Prosím čo?"
„Nauč sa strieľať."
Prevráti oči. „Nie. Koniec diskusie, Anastasia."
A zase je zo mňa dieťa, ktoré treba pokarhať. Už-už otváram ústa,
aby som povedala niečo jedovaté, ale nakoniec sa rozhodujem, že
nechcem začínať pracovný deň so zlou náladou. Namiesto toho si za-
ložím ruky na prsiach a pritom registrujem Taylorov pohľad v spät-
nom zrkadle. Vzápätí ním uhýba a sústredí ho na cestu pred sebou,
napriek tomu ešte zľahka pokrúti hlavou, evidentne frustrovaný.
Hmm... takže aj jeho Christian vytáča, občas. Tá myšlienka mi vy-
čarí úsmev na tvári - moja dobrá nálada je zachránená.
„Kde je teraz Leila?" pýtam sa Christiana pozerajúceho von
z okienka.
„Už som ti to hovoril. Je v Connecticute u rodičov." Šľahne po
mne kútikom oka.
„Kontroloval si si to? Koniec koncov, má tiež dlhé vlasy. Mohla to
byť ona, ktorá riadila ten dodge."
„Áno, kontroloval. Je zapísaná na umeleckej škole v Hamdene.
Nastúpila tento týždeň."
„Ty si s ňou hovoril?" zašeptám s totálne zblednutou tvárou.
Christian v reakcii na môj tón prudko otáča hlavu mojím smerom.
228
„Ja nie. To Flynn." Sústredene si ma prezerá, s výrazom čitateľa

myšlienok skúma moju tvár.
„Aha," vydýchnem úľavou.
„Čo sa deje?"
„Nič."
Povzdychne si. „O čo ide, Ana?"
Len pokrčím ramenami, nechce sa mi priznávať k iracionálnej
žiarlivosti.
A tak Christian pokračuje: „Strážime ju, dohliadame na to, aby
sa držala na svojej strane kontinentu. Už je jej lepšie, Ana. Flynn ju
odovzdal jednému psychiatrovi v New Havene a všetky správy o nej
sú veľmi priaznivé. Vždy sa zaujímala o umenie, takže..." Prestáva
hovoriť, ešte stále pátra očami v mojom výraze. A práve vtedy mi
napadá, že jej tú školu zrejme platí. Chcem to vôbec vedieť? Mala by
som sa ho spýtať? Jasné, je to niečo, čo si môže pokojne dovoliť - ale
prečo by sa mal cítiť zaviazaný? Vzdychnem. Tá Christianova príťaž
sa len ťažko dá porovnávať s Bradley Kentom z hodín biológie a jeho
neohrabanými pokusmi ma pobozkať.
Christian sa naťahuje po mojej ruke. „Nechaj to plávať, Anasta-
sia," zavrní a ja mu vraciam povzbudivý stisk. Viem, že robí len to, čo
považuje za správne.
V priebehu dopoludnia mám prestávku medzi jednotlivými stret-

nutiami. Keď beriem do ruky telefón, aby som zavolala Kate, všímam
si e-mail od Christiana:
P r e d m e t : Lichôtky
D á t u m : 23.8.201 1,09:54
2S9
Fifty Shades Freed
Pani Greyová,
už som dostal celkovo tri pochvaly za nový účes. Lichôtky od zamestnan-
cov sú pre mňa novinkou. Musí to byť tým nahlúplym úsmevom, čo sa mi
objaví na tvári zakaždým, keď si spomeniem na minulú noc. Ste vskutku
úžasná, talentovaná a prekrásna žena.
A ste celá len moja.
Christian Grey
Rozplývam sa blahom, len to čítam.
P r e d m e t : Ja sa tu snažím sústrediť
D á t u m : 23.8.2011, 10:48
Pán Grey,
pokúšam sa pracovať a nechcem sa nechať rozptyľovať takýmito lákavými
spomienkami.
Možno nadišiel čas priznať, že som pravidelne strihala Raya. Netušila som,
že to bude taká užitočná zručnosť.
A áno, som Vaša, a Vy, môj drahý neznesiteľný manžel, ktorý odmietate
uplatniť svoje právo na držanie zbrane, dané druhým dodatkom ústavy, ste
zase môj. Ale nič sa nebojte, pretože ja Vás ochránim.Vždy.
Anastasia Greyová
230
P r e d m e t : Annie Oakleyová
D á t u m : 23.8.2011, 10:53
Pani Greyová,
som nesmierne potešený, že ste si vo Vašom IT oddelení zabezpečili zmenu
mena. ©
To teda budem vo svojej posteli spať ako nemluvňa, keď budem vedieť, že
moja po zuby ozbrojená manželka sa nachádza hneď vedľa mňa.
Christian Grey
Výkonný riaditeľ & hoplofobik, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
Hoplofobik? Čo je zase toto?
P r e d m e t : Dlhé slová
D á t u m : 23.8.2011, 10:58
Pán Grey,
zas a znova ma udivujú Vaše jazykové schopnosti.
Vlastne,Vaše schopnosti všeobecne - myslím, že viete, na čo narážam.
Anastasia Greyová
231
Fifty Shades Freed
P r e d m e t : Potrebujem vzduch!
Dátum:23.8.2011, I 1:01
Pani Greyová,
Vy so mnou flirtujete?
Christian Grey
Šokovaný výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
P r e d m e t : Boli by ste radšej...
Dátum: 23.8.2011, 10:04
...keby som flirtovala s niekým iným?
Anastasia Greyová
P r e d m e t : Grrr
Dátum:23.8.2011, 11:09
NIE!
232
Christian Grey
Majetnícky výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
P r e d m e t : No nie...
D á t u m : 2 3 . 8 . 2 0 1 1 , 11:14
Vy na mňa vrčíte? Aby ste vedeli, je to celkom zvodné.
Anastasia Greyová,
P r e d m e t : Dávajte si pozor
D á t u m : 2 3 . 8 . 2 0 1 I, I 1:16
Nielenže so mnou flirtujete, vy sa so mnou navyše zahrávate, pani Greyová.

Aby som Vás dnes popoludní nepoctil návštevou.
Christian Grey
Falický výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
P r e d m e t : Ach, nie!
D á t u m : 2 3 . 8 . 2 0 1 1 , I 1:20
233
Fifty Shades Freed
Už sekám dobrotu. Nerada by som, aby sa mi šéf šéfa môjho šéfa dostal
v práci na kobylku.;)
A teraz už ma nechaj pracovať. Šéf šéfa môjho šéfa by ma tiež mohol sc-
hmatnúť za zadok a vyhodiť.
Anastasia Greyová
Predmet: &%$&&*
D á t u m : 2 3 . 8 . 2 0 1 1 , I 1:23
Ver mi, keď hovorím, že je veľa vecí, ktoré by teraz ten chlap s tvojím za-
dkom rád urobil. Schmatnúť ťa zaň - áno.Vyhodiť - nie.
Christian Grey
Výkonný riaditeľ & vyznávač zadkov, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
Tak toto ma rozosmialo.
P r e d m e t : Už ma nechaj!
D á t u m : 2 3 . 8 . 2 0 1 1 , I 1:26
Nemáš snáď na starosti impérium?!

Prestaň ma láskavo obťažovať.
234
Ďalšie pracovné stretnutie mám tu.

Myslela som, že si vyznávač bradaviek...
Mysli na môj zadok, ja budem myslieť na Tvoj...
MTx
Anastasia Greyová
Teraz trochu vlhká zodpovedná redaktorka, SIP
Keď ma vo štvrtok ráno vezie Sawyer do práce, nedokážem zo seba

striasť pocit skľúčenosti. Christianova avizovaná cesta do New Yorku
sa nakoniec uskutočnila, a hoci odišiel len pred pár hodinami, už mi
chýba.
Zapínam počítač a všímam si, že na mňa čaká jeho e-mail. Okam-
žite sa mi zlepšuje nálada.
P r e d m e t : Už teraz mi chýbaš
D á t u m : 25.8.2011,04:32
Pani Greyová,
dnes ráno ste boli neodolateľná.
Správajte sa slušne, kým budem preč.
Ľúbim Ta.
Christian Grey
Výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
235
Fifty Shades Freed
Toto bude prvá noc od našej svadby, kedy nebudeme spať vedľa seba.
Mám v úmysle si dať pár drinkov s Kate - to by mi malo pomôcť
zaspať. V náhlom popude mu hneď odpovedám, aj keď viem, že ešte
stále sedí v lietadle.
P r e d m e t : Ty sám sa správaj slušne!
D á t u m : 25.8.2011,09:03
Daj mi vedieť, keď pristanete - do tej doby budem mať strach.

A neboj sa, ja sa budem správať slušne. A vlastne, do akých problémov by
som sa asi tak mohla dostať s Kate?
Anastasia Greyová
Kliknem na „Odoslať" a usrknem si z latté - malej pozornosti od Han-

nah. Kto by to bol povedal, že si obľúbim kávu? Napriek tomu, že si mám
dnes večer vyjsť s Kate, mám pocit, akoby kus zo mňa chýbal. Kus, ktorý
sa v tejto chvíli nachádza niekde nad stredozápadom na ceste do New
Yorku. Netušila som, že by som sa mohla cítiť taká nesvoj a a rozrušená
len preto, že je Christian preč. Časom sa určite toho divného pocitu stra-
ty a neistoty zbavím, však? S ťažkým povzdychom sa vraciam k práci.
Okolo obeda už začínam priam zúrivo kontrolovať poštu a klikať
v BlackBerry na prichádzajúce správy. Tak kde je? Pristáli bezpečne?
Hannah sa ma pýta, či chcem obed, ale ja už som taká nervózna, že ju
odmietam mávnutím ruky. Viem, že sa to prieči zdravému rozumu,
ale jednoducho potrebujem vedieť, že Christian dorazil v poriadku.
236
Zazvoní mi pevná linka; až ma to vyľaká.

„Ana St - Greyová."
„Ahoj." Christianov hlas je hrejivý a nesie stopy pobavenia. Za-
plavuje ma vlna úľavy.
„Ahoj," odpovedám s úsmevom od ucha k uchu. „Aký bol let?"
„Dlhý. Čo chceš podniknúť s Kate?"
Ach bože. „Proste si zájdeme v pohode niekam posedieť."
Na druhom konci je ticho.
„Bude na nás dohliadať Sawyer a tá nová - Prescottová," snažím
sa ho upokojiť.
„Myslel som, že Kate príde k nám domov."
„To aj príde, potom, ked si dáme niekde drink." Prosím, nechaj ma
ísť von!
Christian si sťažka povzdychne.
„Prečo si mi to nepovedala?" prenesie ticho. Až príliš ticho.
V duchu sa naježím. „Christian, budeme v pohode. Bude tam
s nami Ryan, Sawyer aj Prescottová. Ideme len na pohárik."
Christian zostáva neoblomne ticho a ja viem, že ho to veľmi nete-
ší. „Od chvíle, čo som ťa spoznala, som ju videla len párkrát. Prosím.
Je to moja najlepšia kamarátka."
„Ana, ja predsa nechcem, aby si sa prestala stýkať so svojimi pria-
teľmi. Iba som si myslel, že príde k nám."
„Tak dobre," vzdávam to. „Zostaneme doma."
„Vydrž, kým tam vonku pobehuje ten blázon. Prosím."
„Už som povedala, že áno," zabrblem podráždene a zagúľam
očami.
Ticho si odfrkne. „Vždy viem, kedy na mňa prevrátiš oči."
Zamračím sa na reproduktor. „Pozri, je mi to ľúto. Nechcela som
ti robiť
„Tak dobre," vydýchne a ja počujem, ako sa mu uľavilo. Necítim sa
práve najlepšie, ked mu robím také starosti.
237
Fifty Shades Freed
„Kde vlastne si?"

„Na pristávacej ploche JFK."
„Tak to ste práve dosadli."
„Presne tak. To ty si chcela, aby som ti zavolal, hneď ako pristanem."
Usmejem sa. Moje podvedomie mi venuje významný pohľad - Vi-
díš? On drží svoje slovo.
„No, pán Grey, to som rada, že je aspoň jeden z nás zásadový."
Vyprskne smiechom. „Pani Greyová, váš dar všetko zveličiť ne-
pozná medze. Čo len s vami urobíme?"
„Som si istá, že vymyslíte niečo originálne. Ako obvykle."
„Ty ma provokuješ?"
„Pravdaže."
Vycítim jeho úsmev. „Už by som mal ísť. Rob, čo sa ti hovorí, Ana,
prosím. Ochranka vie, čo robí."
„Iste, Christian, budem," už zase zniem podráždene. Čo stále má,
veď už mi to došlo!
„Uvidíme sa zajtra večer. Ešte ti zavolám."
„Aby si si ma skontroloval?"
„Áno."
„Teda, Christian!" húknem naňho.
„Au revoir, pani Greyová."
„Au revoir, Christian. Ľúbim ťa."
Prudko vdýchne.
„Ja teba tiež, Ana."
Nikto z nás to nepokladá.
„Zaves, Christian," zašepkám.
„Nie si tak trochu panovačná?"
„Tak trochu panovačná a tvoja."
„Moja," vydýchne. „Rob, čo sa ti hovorí. Polož."
„Áno, pán Grey." S nahlúplym pohľadom na telefón to pokladám.
Za pár okamihov sa mi v schránke objavuje email.
238
P r e d m e t : Svrbiace dlane
D á t u m : 25.8.201 I, 13:42 E D T
Pani Greyová,
Počas telefonovania ste rovnako vtipná ako vždy.
Myslím to vážne. Rob, čo sa Ti hovorí.
Potrebujem vedieť, že si v poriadku.
Ľúbim Ta.
Christian Grey
A potom kto je tu panovačný. Ale stačil jediný telefonát a všetka úzkosť

zo mňa spadla. Šťastne pristál a ako obvykle sa o mňa zbytočne stra-
chuje. Vnútri sa celá rozjarím. Bože, ako ja toho chlapa ľúbim. Zo zas-
nenia ma ale vyruší klopanie Hannah, a tak sa vraciam späť do reality.
Kate vyzerá úchvatne. V obtiahnutých bielych džínsoch a červenom

kabátiku je schopná dobyť celé mesto. Keď vstupujem do recepcie,
živo klebetí s Claire.
„Ana!" vykríkne a schytí ma do náručia. Potom si ma drží na dĺž-
ku paží a obzerá.
„Nádhera, veď ty nám vyzeráš ako magnátova žena. Kto to mo-
hol tušiť, malá Ana Steelová? A okrem toho, vyzeráš tak... kultivova-
ne!" Zaškerí sa. Ja sa zapýrim a prevrátim oči. Na sebe mám voľné,
svetlokrémové šaty s tmavomodrým pásikom a lodičkami v rovna-
kej farbe.
239
Fifty Shades Freed
„Veľmi rada ťa vidím, Kate," vraciam jej objatie.

„Tak kam vyrazíme?"
„Christian chce, aby sme išli domov."
„Oou, to ako fakt? A nemôžeme sa zastaviť aspoň na koktail v Zig
Zag Café? Rezervovala som nám tam stôl."
Otváram ústa, aby som zaprotestovala.
„Prosím?" zakňučí a pôvabne našpúli pery. Toto musela pochytiť
od Mie. Obvykle ústa nešpúli. Ten kokteil by som si dala naozaj rada.
Naposledy sme sa tam tak skvele pobavili, a je to blízko Kateinho bytu.
Varovne vztýčim ukazovák. „Jeden."
Zazubí sa na mňa. „Jeden," súhlasí so žiarivým úsmevom. Vešia sa
do mňa a spoločne vyrážame von k autu, zaparkovanému pri obrub-
níku, so Sawyerom za volantom. V pätách nám ide slečna Samantha
Prescottová, ktorá je v tíme ochranky nová - vysoká Afroameričanka
s rýdzo praktickým prístupom. Zatiaľ som jej veľmi na chuť neprišla,
snáď preto, že je v takom odstupe a chová sa až príliš profesionálne.
Ale nijako ju kvôli tomu nezatracujem, veď ju, rovnako ako ostat-
ných z tímu, osobne vyberal Taylor. Oblečená je rovnako ako Sawyer,
v uniformnom tmavom obleku.
„Mohli by ste nás prosím zaviezť do Zig Zag, Sawyer?"
Sawyer sa na mňa otáča a ja vidím, ako si chystá príhovor. Očivid-
ne má svoje inštrukcie. Chvílku zaváha...
„Zig Zag Café. Len na jeden drink," zavelí Kate.
Letmým pohľadom zisťujem, že sa snaží Sawyera uhranúť. Chu-
dáčik malý
„Ako si želáte, madam."
„Pán Grey si vyžiadal, aby ste sa zdržiavali v byte," ozýva sa Pres-
cottová.
„Pán Grey tu nie je," odseknem. „Zig Zag, prosím."
„Madam," odvetí Sawyer a úkosom pozrie na Prescottovú, ktorá
múdro drží jazyk za zubami.
240
Kate sa na mňa pozrie, akoby nedokázala uveriť vlastným očiam

a ušiam. Našpúlim pery a myknem plecami. No čo, tak som o trochu
viac asertívna, ako som bývala. Kate súhlasne pokýva hlavou a Sawy-
er sa vnorí do večernej premávky.
„Tá posilnená ochranka Grace i Miu pekne vytáča," prehodí Kate,
aby reč nestála.
Vyvalím na ňu vyjavený pohľad.
„Ty o tom nevieš?" pýta sa neveriacky.
„Neviem o čom?"
„Že sa ochrana všetkých Greyovcov zväčšila trojnásobne.. Alebo
snáď stonásobne."
„Fakt?"
„On ti to nepovedal?"
Opäť sa červenám. „Nie." Poondiaty Christian! „A kvôli
čomu?"
„jack Hyde," vyriekne na vysvetlenie.
„Jack Hyde? Myslela som, že ten išiel len po Christianovi," hles-
nem. Ježiš. Prečo mi nič nepovedal?
„To kvôli tomu pondelku," dodáva.
Minulému pondelku? Hmm... v nedeľu sme identifikovali Jacka.
Ale prečo všetci Greyovci?
„Ako to všetko vieš?"
„To Elliot."
No jasné.
„Christian ti o ničom nepovedal, však?"
Viac červenšia už byť nemôžem. „Nie."
„Ach nie, Ana, to je hrozné."
Vzdychnem. Ako obvykle - Kate udrela klinček priamo po hlavič-
ke. Ako obvykle - železným kyjakom.
„A ty vieš prečo?" vyzvedám. Keď mi to nepovie Christian, tak by
snáď mohla Kate.
241
Fifty Shades Freed
„Elliot hovoril, že to má niečo dočinenia s nejakou informáciou

z Hydeovho počítača v SIP."
No to ma podrž! „Nehovor." Zrazu ma chytá zlosť. Ako to, že o tom
všetkom Kate vie, a ja nie?
Dvíham oči a všímam si, že ma Sawyer sleduje v spätnom zrkadle.
Na semafore naskočí zelená, vyráža dopredu a znovu sa venuje ceste
pred sebou. Ukazovákom si prekrížime pery a Kate súhlasne prikýv-
ne. Stavila by som sa, že Sawyer je na rozdiel odo mňa zasvätený.
„Ako sa má Elliot?" mením tému.
Kate sa prihlúplo usmeje, čím mi prezrádza všetko, čo potrebujem
vedieť.
Sawyer zastavuje pri ústí pasáže vedúcej k Zig Zag Café a Prescot-
tová mi otvára dvere. Vystupujem a Kate sa hrnie za mnou. Znovu sa
do seba zavesíme a kráčame pasážou, nasledované Prescottovou, kto-
rej doslova šľahajú blesky z očí - preboha, ved je to len jeden pohárik.
Sawyer odchádza zaparkovať.
„A odkiaľ vlastne pozná Elliot Giu?" Vyzvedám, keď prvýkrát uchlip-

nem z druhého jahodového mojita. Bar je intímny a útulný a mne sa
nechce ísť preč. Ešte sme s Kate nezavreli ústa. Úplne som zabudla,
ako mi je s ňou dobre. Je to také oslobodzujúce, niekam si vyjsť, re-
laxovať, užívať si jej spoločnosť. Zvažujem, že by som napísala Chris-
tianovi, ale potom tú myšlienku zavrhujem. Len by ho to rozčúlilo
a donútil by ma utekať domov ako neposlušné decko.
„O tej suke mi ani nehovor!" zaprská Kate.
Nemôžem si pomôcť. Jej reakcia ma rozosmeje.
„Čo je tu na smiech, Steelová?" zašteká, ale nemyslí to vážne.
„Tiež ju zbožňujem."
„Ty tiež?"
„Hej. Skúšala to na Christiana."
„S Elliotom dokonca niečo mala," našpúli sa.
242
„No nie?!"
Prikývne, pery pevne stlačené v patentovanom namosúrenom vý-
raze Katherine Kavanaghovej.
„Bola to len aférka. Vlani, myslím. Je to karieristka. Žiadny div, že
sa teraz zamerala na Christiana."
„Lenže ten je zadaný. Povedala som jej, nech ho nechá na pokoji,
inak ju vyhodím."
Kate na mňa znova vytreští oči, dočista omráčená. Hrdo prita-
kám a ona pozdvihne pohárik, aby mi vystrúhala poklonu, ohromená
a celá rozjarená.
„Pani Anastasia Greyová! Len tak ďalej!" A štrngneme si.
„Vlastní Elliot zbraň?"
„Nie. Je proti zbraniam hrozne zaujatý." Kate mieša svoj tretí drink.
„Christian tiež. Myslím, že je to Gracein a Carrickov vplyv," za-
mumlem.
Už cítim ľahké opojenie.
„Carrick je dobrý človek," prehodí Kate.
„Chcel predmanželskú zmluvu," utrúsim kyslasto.
„No tak, Ana." Natiahne sa cez stôl a chytí ma za ruku. „Iba mal
starosť o svojho chlapčeka. Veď ako obe vieme, máš na čele vyteto-
vané, že si zlatokopka," uškrnie sa na mňa a ja na ňu vyplazím jazyk.
„Správajte sa ako dospelá, pani Greyová," napomína ma s úsme-
vom. Znie pritom ako Christian. „Jedného dňa urobíš to isté pre svoj-
ho syna."
„Pre syna?" zažmurkám. Ešte som si ani nestihla uvedomiť, že
moje deti budú vlastne bohaté. No zbohom... Budú vyrastať v blaho-
byte. A tým myslím naozajstný blahobyt. O tom ešte budem musieť
popremýšľať - ale nie teraz. Letmým pohľadom zavadím o Prescotto-
vú a Sawyera, ktorí sedia pri neďalekom postrannom stolíku a sledujú
nás, aj ostatných hostí, každý z nich pri tom žmolí pohárik s perlivou
minerálkou.
243
Fifty Shades Freed
„Nemyslíš, že by sme sa mali najesť?" prehodím.

„Nie. Mali by sme piť," vyhlási Kate.
„A čože si tak dostala slinu?"
„Pretože ťa teraz nevídam dosť často. Netušila som, že sa zbláz-
niš a vezmeš si prvého chlapa, čo ti zamotá hlavu," nafufní sa zase.
„No fakt, vydávala si sa tak narýchlo, až som si myslela, že si te-
hotná."
Zachichocem sa. „To si mysleli všetci," utrúsim. „Už to nebudeme
znova rozoberať. Prosím! Navyše si musím odskočiť."
Prescottová ide so mnou. Nič nehovorí. Ani nemusí. Nesúhlas
z nej prýšti ako rádioaktívne žiarenie.
„Nevyrazil som si sama od tej doby, čo som sa vydala," reptám
bez ozveny proti zatvoreným dverám toalety. A potom na ne vystrú-
ham grimasu - viem, že ona stojí za nimi a čaká, až budem hotová.
Čo by asi tak Hyde robil v bare? Christian to jednoducho preháňa,
ako obvykle.
„Kate, už je neskoro. Mali by sme ísť."

Je štvrť na jedenásť a ja som práve pokorila štvrté mojito. Teraz
už účinky alkoholu cítim úplne zreteľne, je mi horúco a som mierne
opitá. Christian to nejako zvládne. Nakoniec.
„Tak fajn, Ana. Veľmi rada som ťa videla. Vyzeráš zrazu oveľa viac,
ja neviem... sebaisto. Manželstvo ti evidentne svedčí."
Do tváre sa mi hrnie ďalšia krv. Počuť niečo také od Katheriny
Kavanaghovej, to je naozaj kompliment.
„To teda hej," zašepkám a zrejme preto, že som mala tolko drin-
kov, vyhŕknu mi slzy do očí. Mohla by som byť ešte šťastnejšia? Nap-
riek všetkým jeho problémom, jeho povahe, jeho tieňom som spoz-
nala a následne si vzala muža svojich snov. Rýchlo mením tému, aby
som tým sentimentálnym myšlienkam urobila prietrž, inak sa určite
rozplačem.
244
„Vážne som si dnešný večer veľmi užila," beriem Kate za ruku.

„Vďaka, že si ma vytiahla von!" Objímame sa. Keď ma Kate pustí, kýv-
nem na Sawyera, ktorý odovzdáva kľúče od auta Prescottovej.
„Som si istá, že Slečna Poctivka Prescottová už povedala Christia-
novi, že nie som doma. Bude pekne naštvaný," posťažujem sa Kate.
A možno, že príde na nejaký obzvlášť vycibrený spôsob môjho po-
trestania... dúfajme.
„Čo sa tak usmievaš, Ana? Ty snáď toho Christiana provokuješ
schválne?"
„Nie. Nie tak celkom. Vlastne to ide samo. Niekedy je desne po-
sadnutý kontrolou." Teda, väčšinou.
„To som si všimla," poznamenáva uštipačne.
Zastavujeme pred Kateiným domom. Pevne ma zovrie v náručí.

„Nevzďaľuj sa mi," zašepká a dá mi pusu na líce. A potom už je
vonku z auta. Mávam jej a cítim pritom zvláštny smútok. Toto mi
chýbalo. Debata s kamarátkou, je to zábava a relax a ja si vďaka tomu
pripadám mladá a bezstarostná. Budem sa musieť pokúsiť vídať s Kate
častejšie. Lenže je fakt, že som v tej bubline s Christianom rada. Včera
večer sme spolu boli na charitatívnej večeri. Bolo tam tolko mužov
v drahých oblekoch a tolko vyčačkaných elegantných dám a všetci
stále dookola hovorili o cenách nehnuteľností a najvýhodnejších hy-
potékach a mŕtvych aktívach. Bola to nuda - a tým myslím šialená
nuda. Je osviežujúce môcť vypustiť paru s niekým rovnako starým.
Hlasno mi zaškŕka v žalúdku. No jasné, veď ja som ešte stále ne-
jedia. Dočerta - Christian! Prehrabem kabelku a lovím z nej Black-
Herry. Do hája - päť zmeškaných hovorov! A jedna smska...
KDE DOČERTA TRČÍŠ?
A jeden mail.
245
Fifty Shades Freed
P r e d m e t : Rozzúrený.Tak ako nikdy.
D á t u m : 26.8.2011,00:42 EST
Anastasia,
Sawyer mi povedal, že popíjaš koktaily v bare, aj keď si mi sľúbila, že tam
nepôjdeš.
Máš vôbec predstavu, aký som práve veľmi rozčúlený?
Uvidíme sa zajtra.
Christian Grey
Skrúti sa mi žalúdok. Dočerta! A mám poriadny problém. Moje pod-

vedomie na mňa vrhá namosúrený výraz, potom pokrčí ramenami
a venuje mi výrečný pohľad ako-si-si-ustlala-tak-si-ľahni. Kam som
to len dala rozum? Pohrávam sa s myšlienkou, že mu zavolám, ale už
je dosť neskoro a on pravdepodobne spí... alebo niekde pochoduje
ako lev v klietke. Rozhodujem sa, že krátka správa postačí.
EŠTE STÁLE S O M CELÁ. C H Ý B A Š MI - PROSÍM, NEHNEVAJ SA
Zízam na mobil a snažím sa z neho vymámiť odpoveď, lenže zostáva

zlovestne ticho. Povzdychnem si.
Prescottová zájde pred Escalu a Sawyer vystupuje, aby mi podržal
dvere. Keď potom spoločne čakáme na výťah, využívam príležitosť
niečo z neho vytiahnuť.
„O ktorej vám Christian volal?"
246
Sčervenajú mu líca. „Okolo pol desiatej, madam."

Prikývne hlavou.
„Prečo ste nás s Kate neprerušili a nedali mi ho?"
„Pán Grey si to neprial."
Našpúlim pery. Výťah prichádza a my v tichosti stúpame hore.
Zrazu som rada, že má Christian celú noc na to, aby vychladol, a že je
na druhej strane Ameriky. To mi dáva trochu času. Na druhej strane...
čnie sa mi za ním.
Dvere výťahu sa otvárajú a môj pohľad sa na stotinu sekundy za-
stavuje na stolíku vo foyer i.
Čo je na tom výjave zle?
Váza s kvetinami je rozprsknutá po celej podlahe haly - voda, kve-
ty a črepy porcelánu sú úplne všade, stolík je prevrátený. Strach mi
dvíha vlasy do pozoru a Sawyer ma chytá za ruku a vťahuje späť do
výťahu.
„Zostaňte tu," sykne a tasí zbraň. Vstupuje do foyeru a mizne mi
zo zorného poľa.
Chúlime sa v kúte výťahu.
„Luke!" Počujem Ryanov hlas odniekiaľ z velkej izby. „Modrý
kód!"
Modrý kód?
„Vy ho máte?" Zvolá Sawyer. „No to ma podrž!"
Tlačím sa chrbtom k stene. Čo sa to tu dočerta deje? Adrenalín si
razí cestu mojím telom a srdce sa mi tlačí až do krku. Počujem hlasy
tiché hlasy - a za okamih sa už Sawyer objavuje späť v hale. Postaví
sa priamo do kaluže vody z vyliatej vázy a ukladá zbraň.
„Už môžete ísť dovnútra, pani Greyová," prehovorí láskavo.
„Čo sa stalo, Luke?" šepkám sotva počuteľne.
„Mali sme tu návštevu." Vezme ma za lakeť a ja som tej opore rada
nohy mám totiž ako z rôsolu. Prechádzam spoločne s ním dvojkríd-
lovými dverami.
247
Fifty Shades Freed
Vo vstupe do veľkej izby stojí Ryan. Nad obočím mu krváca tržná

rana a ďalšiu má na perách. V tom pokrčenom oblečení pôsobí dosť
doriadene. Ale čo je oveľa šokujúcejšie - pri jeho nohách leží bez-
vládne telo pána Jacka Hydea.
Kapitola 10
Srdce mi duní ako zvon a v ušiach mi hlasno búši tep; alkohol, ktorý
mi koluje v krvi, tie zvuky ešte umocňuje.
„On je..." drmolím a neschopná dopovedať vetu vydesene vyvaľu-
jem oči na Ryana. Na bezvládnu postavu na podlahe nie som schopná
ani pozrieť.
„Nie, madam, len som ho zložil."
Pohlcuje ma vlna úľavy. Vďaka Bohu.
„A vy?" pýtam sa s pohľadom upretým na Ryana. Zrazu si uve-
domujem, že ani nepoznám jeho krstné meno. Funí, ako keby práve
ubehol maratón. Otiera si kútik úst - utrie si prúžok krvi a na tvári sa
mu začína vyfarbovať podliatina.
„Bil sa ako čert, ale som v pohode, pani Greyová," usmeje sa na
mňa povzbudivo. Keby som ho poznala lepšie, mohla by som tvrdiť,
že sa tvári tak trochu samoľúbo.
„A Gail? Pani Jonesová?" Ach nie... je v poriadku? Nie je zranená?
„Som tu, Ana." Otáčam sa a zisťujem, že stojí za mnou, v nočnej
košeli a župane, s rozpustenými vlasmi, popolavou tvárou a vydese-
ným pohľadom - rovnakým ako je ten môj, predpokladám.
249
Fifty Shades Freed
„Zobudil ma Ryan. Trval na tom, aby som išla tam," ukáže za seba
na Taylorovu kanceláriu. „Ja som v poriadku. A čo vy?"
Energicky prikývnem. Dochádza mi, že asi práve vyšla z bezpečnost-
ného úkrytu pristavaného k Taylorovej kancelárii. Koho by napadlo, že
ho budeme potrebovať tak skoro? Christian trval na jeho vybudovaní
hned'po našom zasnúbení - a ja na neho vtedy gúľala očami. Teraz, keď
vidím Gail stáť v tých dverách, som za jeho prezieravosť vďačná.
Moju pozornosť upúta zaškrípanie, ktoré sa ozve od dverí do foy-
eru. Visia vyvrátené z pántov. Čo sa tu, dočerta, dialo?
„Bol sám?" pýtam sa Ryana.
„Bol, madam. Nestáli by ste tu takto, keby nebol, to vás uisťujem."
Zatvári sa zľahka dotknuto.
„A ako sa dostal dnu?" Začudujem sa a jeho tón ignorujem.
„Služobným výťahom. Celkom drzosť, madam."
Pozriem sa dolu na Jackovu zrútenú postavu. Má na sebe nejakú
uniformu - akoby kombinézu.
„Kedy?"
„Asi pred desiatimi minútami. Zazrel som ho na obrazovke. Mal
na sebe rukavice - čo je trochu divné v auguste. Spoznal som ho
a rozhodol sa ho pustiť dnu. Vedel som, že tak ho dostaneme. Vy
ste tu neboli a Gail bola v bezpečí, tak som si povedal - teraz, alebo
nikdy." Ryan už zase vyzerá nadmieru spokojný, naopak Sawyer sa
naňho nesúhlasne mračí.
Rukavice? Tá myšlienka ma zaujme a ja sa ešte raz pozriem na
Jamesa. Áno, má na sebe hnedé kožené rukavice. To je strašidelné.
„Čo teraz?" hlesnem a snažím sa z hlavy dostať všetky neusporia-
dané myšlienky.
„Musíme ho znehybniť," rozjíma Ryan.
„Zabezpečiť?"
„Pre prípad, že by sa zobudil." Ryan hodí horlivým okom po Sa-
wyerovi.
sso
„Čo na to potrebujete?" ozýva sa pani jonesová a prichádza bliž-

šie. Už zase nadobudla svoju obvyklú rozvahu.
„Niečo, čím by sme ho zviazali - šnúru, povraz," navrhuje Ryan.
Káblové svorky. Sčervenám, lebo sa mi do mysle vkradnú spo-
mienky na minulú noc. Reflexívne si premasírujem zápästia a rýchlo
ich kontrolujem pohľadom. Nie, žiadne modriny. Fajn.
„Niečo by som mala. Káblové svorky. Budú vyhovovať?"
Všetky pohľady sa otočia mojím smerom.
„Áno, madam. Perfektne," prisvedčí Sawyer vážne a s úplne ka-
menným výrazom. Kiež by som sa prepadla do zeme... Otáčam sa
a odchádzam do spálne, niekedy jednoducho musia rozpaky ísť bo-
kom. Možno je to kombinácia strachu a alkoholu, čo mi dodáva od-
vahu.
Ked sa vraciam, pani Jonesová si znalecky meria škody vo foyeri.
A slečna Prescottová sa medzitým pripojila k svojmu tímu. Podávam
svorky Sawyerovi, ktorý so vskutku zbytočnou starostlivosťou púta
Hydeovi ruky za chrbát. Pani Jonesová mizne v útrobách kuchyne
vracia sa so škatulkou prvej pomoci. Berie Ryana za ruku a vedie
ho k vstupu do velkej izby, kde mu začína ošetrovať ranu nad okom.
Ryan sykne, ked mu ju pritláča vankúšikom s dezinfekciou. Zrazu si
všimnem, že na podlahe leží Glock s tlmičom. No to ma podrž! Jack
bol ozbrojený? Dvíha sa mi z toho žalúdok, a musím to rozdýchať.
„Nesiahať, pani Greyová," varuje ma Prescottová, keď sa zohnem,
aby som ho zobrala. Z Taylorovej kancelárie vychádza Sawyer s gu-
movými rukavicami.
„O to sa postarám ja, pani Greyová," oznamuje mi.
„To je jeho?" Chcem vedieť.
„ Áno, madam," potvrdzuje Ryan a v dôsledku starostlivosti pani Jo-
nesovej robí ďalšiu grimasu. Pri všetkých svätých. Ryan sa bil s ozbro-
jeným mužom, u mňa doma. Pri tom pomyslení sa zachvejem. Sawy-
er sa zohne a opatrne tú zbraň dvíha.
231
Fifty Shades Freed
„Viete, čo robíte?" overujem si.

„To, čo by vyžadoval pán Grey, madam." Sawyer ukladá zbraň do
uzatvárateľného igelitového vrecka a potom v podrepe prehľadáva
Jacka. Zaváha, lebo na niečo narazí, a následne z jedného vrecka loví
cievku širokej lepiacej pásky. Sawyer viditeľne zbledne, napriek tomu
ju zase strká späť.
Na čo lepiaca páska? pomyslím si nevdojak, zatiaľ čo fascinova-
ne a s takým zvláštnym odosobnením sledujem všetky tie procedúry.
Obsah žalúdka sa mi znovu tlačí nahor, keď si vyvodím logický záver.
Rýchlo ho vyháňam z hlavy. Na to vôbec nemysli, Ana!
„Nemali by sme zavolať políciu?" zamumlem a snažím sa mas-
kovať strach. Chcem dostať Hydea zo svojho domova, čím skôr, tým
lepšie.
Ryan sa Sawyerom na seba vrhnú nepokojné pohľady.
„Myslím, že by sme mali zavolať políciu," poviem o poznanie roz-
hodnejšie a dumám nad tým, prečo zrazu tak znervózneli.
„Práve som sa pokúšal dovolať Taylorovi, ale neberie mi to. Mož-
no spí." Sawyer kontroluje čas na svojich hodinkách. „Na východnom
pobreží je teraz trištvrte na dve ráno."
Ale nie.
„Volal ste Christianovi?" zašepkám.
„Nie, madam."
„A Taylorovi ste volali kvôli inštrukciám?"
Na okamih sa zatvári rozpačito. „Áno, madam."
Časť môjho ja sa zježí. Tento chlap - znova sa pozriem na Hydea
- mi vnikol do bytu a rozhodne ho z neho vyvedie polícia. Ale ako
sa tak pozerám do tých štyroch nerozhodných tvárí, do ich úzkost-
ných očí, napadá mi, že mi niečo uniká, a tak sa odhodlávam zavolať
Christianovi. Zamrazí ma vzadu na krku. Viem, že sa na mňa hnevá
- naozaj, naozaj veľmi, a zachvejem sa už len pri pomyslení, čo mi asi
povie. A ako bude šalieť, že tu nie je a ani nebude až do zajtrajšieho
252
večera. Dnes večer som ho dosť potrápila. Možno by som mu volať

nemala. A potom mi niečo dochádza. Dočerta. Čo keby som tu naozaj
bola? Pri tom pomyslení blednem. Vďakabohu, že som bola vonku.
Možno nakoniec nebudem v takom maléri.
„Je v poriadku?" spýtam sa a ukážem na Jacka.
„Až sa preberie, bude ho pekne bolieť hlava," vyhlási Ryan a ob-
darí Jacka pohŕdavým pohľadom. „Ale radšej zavoláme záchranku,
pre istotu."
Zalovím v kabelke a ťahám z nej BlackBerry, a skôr než sa stihnem
príliš zaoberať mierou Christianovho hnevu, vytáčam jeho číslo. Do-
stanem sa rovno do odkazovej schránky. Zrejme to vypol, tak veľmi
bol rozčúlený. Nejako sa nedokážem vyjadriť. Otáčam sa, aby som
odstúpila smerom do chodby z dosahu všetkých prítomných.
„Ahoj, to som ja. Tak už sa nehnevaj, prosím. Niečo sa tu doma
stalo. Ale je to pod kontrolou, tak si nerob starosti. Nikomu nič nie
je. Ozvi sa mi." Položím.
„Zavolajte políciu," prikazujem Sawyerovi. Ten prikývne, berie si
telefón a vytáča číslo.
Strážnik Skinner sedí pri jedálenskom stole a je hlboko ponorený do

konverzácie s Ryanom. Strážnik Walker je so Sawyerom v Taylorovej
kancelárii. Kde je Prescottová, netuším, možno tiež tam. Detektív Clark
ma bombarduje otázkami na gauči vo velkej izbe. Je vysoký, tmavovlasý
a bol by aj pekný, keby sa permanentne nemračil. Predpokladám, že ho
zobudili a vytiahli z vyhriatej postele len preto, že sa niekto vlámal do
domu najvplyvnejšieho a najbohatšieho podnikateľa v Seattli.
„Takže on bol vaším šéfom?" odtuší Clark stroho.
„Áno."
Som unavená - na smrť unavená - a chcem ísť do postele. Chris-
tian sa ešte neozval. Čo je ale pozitívne, Hydea už odviezli záchranári.
Pani Jonesová podáva mne aj detektívovi Clarkovi šálku čaju.
253
Fifty Shades Freed
„Vďaka," zabručí Clark a obracia sa späť ku mne. „A kde je pán

Grey?"
„V New Yorku. Obchodne. Vracia sa zajtra večer, vlastne, dnes ve-
čer." Už je po polnoci.
„S Hydeom sme už mali čo dočinenia," poznamená detektív. „Je
potrebné, aby ste sa dostavili k nám na stanici urobiť výpoveď Ale to
počká. Je neskoro a vonku na chodníku sa utáborilo pár novinárov.
Nevadilo by vám, keby som sa tu trochu porozhliadol?"
„Samozrejme že nie," uisťujem ho, šťastná, že už s tým vypočúva-
ním skončil. Pri pomyslení na senzáciechtivých fotografov uhniezde-
ných vonku ma zamrazí. No čo, až do zajtra s nimi problémy nebudú.
Ešte si vtĺkam do hlavy, že musím zavolať mame a Rayovi; čisto pre
prípad, že by niečo začuli a robili si starosti.
„Pani Greyová, smiem vám navrhnúť, aby ste išli do postele?" od-
porúča mi pani Jonesová vľúdnym a starostlivým hlasom.
Pri pohľade do jej hrejivých láskavých očí sa mi zrazu chce strašne
plakať. Natiahne sa a pohladí ma po ramene.
„Už sme v bezpečí," povie milo. „Ráno to všetko bude vyzerať lep-
šie, len čo sa trochu z toho vyspíte. A pán Grey sa zajtra večer vráti
domov."
Vrhám na ňu nervózny pohľad, nejako sa mi darí udržať slzy na
uzde. Christian bude šialene naštvaný.
„Môžem pre vás ešte niečo urobiť, než pôjdete spať?" zisťuje sa.
V tom okamihu si uvedomujem, že umieram od hladu. „Bola by
som vďačná za nejaké jedlo."
Široko sa usmeje. „Sendvič a mlieko?"
S vďakou prikývnem a ona sa vracia späť do kuchyne. Ryan je ešte
stále so strážnikom Skinnerom. Za dverami do vstupnej haly, ktoré
doteraz visia z pántov, zazriem detektíva Čiarka, ako skúma ten bor-
del pred výťahom. Napriek tomu, ako sa mračí, vyzerá zamyslene.
A ja znenazdania pocítim smútok - čnie sa mi za Christianom. So že-
354
laním, aby bol tu, si skladám hlavu do dlaní. On by vedel, čo robiť. To

ale bol večer. Chcela by som sa mu stočiť na kolenách do klbka, chcela
by som, aby ma držal a hovoril mi, že ma ľúbi, aj ked nerobím, čo sa
mi povie - ale to sa až do večera nestane. V duchu prevrátim oči...
Prečo mi nič nepovedal o tej sprísnenej ochrane? Čo presne je v tom
Jackovom počítači? Lenže práve teraz mi to je všetko jedno. Chcem
svojho muža. Chýba mi.
„Nech sa páči, Ana, zlatko," prerušuje pani jonesová môj dušev-
ný chaos. Keď k nej zdvihnem hlavu, podáva mi sendvič s arašido-
vým maslom a džemom. Oči jej spokojne svietia, asi tušila, že som
už túto dobrotu nemala celé roky. Pousmejem sa na ňu a s chuťou
sa do toho púšťam.
Keď sa konečne dostávam do postele, chúlim sa na Christianovej
polovici oblečená v jeho tričku. Oboje, to tričko aj jeho vankúš, vonia
ako on, a keď zaspávam, v duchu mu poprajem šťastnú cestu domov...
a dobrú náladu.
Prebúdzam sa náhle. Už je svetlo a bolí ma hlava, tepe mi v spánkoch.

Ach bože. Dúfam, že nemám opicu. Opatrne otváram oči a zisťujem,
že spálňová stolička je na inom mieste... a že na nej sedí Christian. Na
sebe má smoking, z vrecka saka mu vykúka motýlik. Na okamih mi
napadá, či to nie je sen. Ľavú pažu má spustenú cez opierku a v dla-
ni zviera brúsenú whiskovku s tekutinou farby jantáru vnútri. Brandy?
Whisky? Netuším. Členok jednej nohy má opretý o koleno druhej. Má
čierne ponožky a topánky k obleku. Pravý lakeť má položený na opierke,
predlaktia vztýčené smerom k brade, kde si pomaly a rytmicky prechá-
dza ukazovákom tam a späť po spodnej pere. Oči mu v jasnom rannom
svetle intenzívne planú, ale celkovo je jeho výraz absolútne nečitateľný.
Takmer sa mi zastavuje srdce. On je tu. Ako sa sem dostal? Musel
odletieť z New Yorku už včera večer. Ako dlho už tu sedí a sleduje,
ako spím?
255
Fifty Shades Freed
„Ahoj," zašepkám.
Prevŕtava ma chladným pohľadom a moje takmer zastavené srdce
sa znova zadrhne. Ach nie. Odtiahne dlhý ukazovák od úst, hádže do
seba zvyšok pitia a odkladá pohárik na nočný stolík. Napoly očaká-
vam, že ma pobozká, ale on to neurobí. Opiera sa o stoličku a ďalej na
mňa ľahostajne hľadí.
„Nazdar," povie nakoniec ticho. A ja viem, že sa stále hnevá. Na-
ozaj hnevá.
„Ty si sa vrátil."
„Už to tak vyzerá."
Pomaly sa dvíham do sedu, Nespúšťam z neho oči. V ústach mám
tak sucho. „Ako dlho už tam sedíš a sleduješ, ako spím?"
„Dosť dlho."
„Ty sa stále hneváš." Sotva tú vetu dokážem vysloviť.
Len sa na mňa pozerá a rozmýšľa nad odpoveďou. „Hnevám?" Po-
vie, ako by to slovo skúmal, študoval jeho nuansy, jeho význam. „Nie.
Ja sa viac ako len hnevám."
Panebože. Pokúšam sa prehltnúť, ale s takými vyprahnutými ústa-
mi je to problém.
„Viac ako len hneváš... to neznie práve dobre."
A zase len zíza, úplne bezvýrazne, a neodpovedá. Pohlcuje nás ne-
úprosné ticho. Naťahujem sa pre pohár vody, upíjam vítaný dúšok,
snažím sa dostať svoj splašený pulz pod kontrolu.
„Ryan chytil Jacka," skúšam odviesť pozornosť, aby som získala
čas, a odkladám pohár vedľa toho jeho na nočný stolík.
„Ja viem," prisvedčí ľadovo.
No jasné, že to vie. „Hodláš sa so mnou baviť takto úsporne dlho?"
Jeho mierne povytiahnuté obočie prezrádza, že takúto otázku ne-
čakal. „Hej," povie nakoniec.
Ou... fajn. Čo teraz? Obrana - to je najlepšia forma útoku. „Mrzí
ma, že som sa zdržala vonku."
256
„Skutočne?"
„Nie," priznávam po chvíli - pretože tak to je.
„Tak prečo to hovoríš?"
„Pretože nechcem, aby si sa na mňa hneval."
Sťažka si povzdychne, ako keby to napätie zadržiaval celé hodi-
ny, a rukou si prehrabne vlasy, je taký pekný. Rozhnevaný, ale pekný.
Vpíjam sa doňho pohľadom, Christian je späť - nahnevaný, ale je tu,
živý a zdravý.
„Myslím, že s tebou bude chcieť hovoriť detektív Čiarke."
„O tom nepochybujem."
„Christian, prosím..."
„Čo, prosím?"
„Nebuď taký chladný."
Znovu vytiahne obočie. „Anastasia, práve teraz cítim všetko mož-
né, len nie chlad. Som dočista vytočený. Rozzúrený do nepríčetnosti.
Netuším, čo robiť so všetkými tými..." Mávne rukou do priestoru, ako
keby chcel to neuchopiteľné slovo polapiť, „emóciami."
Jeho úprimnosť ma odzbrojuje. Všetko, čo chcem, je schúliť sa mu
na kolenách. Je to niečo, po čom túžim už od chvíle, kedy som večer
dorazila domov. Dočerta s tým všetkým. Pohnem sa jeho smerom, čím
ho vyvádzam z miery, neohrabane mu leziem do lona a stáčam sa mu
na ňom do klbka. Nepokúsi sa ma odstrčiť, ako som sa obávala. Po
chvíľke ma zovrie v náručí a zaborí mi nos do vlasov. Je z neho cítiť
whisky. Koľko toho asi vypil? A vonia sprchovým gélom. A sám sebou.
I )ávam mu paže okolo krku a tlačím mu tvár do priehlbiny medzi
krkom a ramenom - zase vzdychne, tentoraz o niečo viac.
„Ach, pani Greyová. Čo si s vami len počnem?" Pobozká ma na
temeno hlavy. Zatváram oči a vychutnávam si naše objatie.
„Koľko si toho vypil?"
Stuhne. „Prečo?"
„Normálne tvrdé nepiješ."
257
Fifty Shades Freed
„Toto je druhý pohárik. Mám za sebou ťažkú noc, Anastasia. Ne-

chaj človeka trochu vydýchnuť."
Usmejem sa. „Keď na tom trváte, pán Grey," vydýchnem mu do
kože na krku. „Nádherne voniaš. Spala som na tvojej strane postele,
pretože tak vonia aj tvoj vankúš."
Zavŕta mi nos hlbšie do vlasov. „Naozaj? Premýšľal som, prečo
ležíš tam. Ešte stále som na teba naštvaný."
„Ja viem."
Dlaňou mi rytmicky krúži po chrbte.
„A ja som zase naštvaná na teba," zašepkám.
Zarazí sa. „A čím som si, prosím pekne, zaslúžil tvoj hnev?"
„To ti poviem neskôr, keď už nebudeš rozzúrený do nepríčetnos-
ti." Pritisnem mu pery na hrdlo. Zatvára oči a primkne sa k môjmu
bozku, ale nepohne sa, aby mi ten bozk vrátil. Len okolo mňa utiahne
svoje paže a pevne ma k sebe pritlačí.
„Ked si pomyslím, čo všetko sa mohlo stať..." Jeho hlas sa sotva
podobá šepotu. Zlomený, surový.
„Som v poriadku," uisťujem ho.
„Bože, Ana." Toto už je skoro vzlyk.
„Som v pohode. Všetci sme. Trochu otrasená. Ale Gail je dobrá.
Ryan je dobrý. A Jack je preč."
Zavrtí hlavou. „Lenže nie vďaka tebe," vydýchne.
Čo prosím? Odstrčím sa od neho a prebodnem ho zlostným pohľa-
dom. „Čo tým akože myslíš?"
„Práve teraz sa o tom dohadovať nechcem, Ana."
Iba zažmurkám. No, možno, že ja áno, ale rozhodujem sa to nero-
biť. Teraz, keď už so mnou aspoň hovorí.
Znovu sa na ňom uvelebujem. Jeho prsty sa mi zaplietajú do vla-
sov a začínajú sa s nimi pohrávať.
„Mám sto chutí ťa potrestať," zašepká. „Presnejšie povedané, vy-
tĺcť to z teba."
258
Srdce mi v tej sekunde skáče až do pusy. Do kelu. „Ja viem," hles-

nem. Po chrbte mi prebehne mráz.
„Možno to urobím."
„Dúfam, že nie."
Pritisne si ma k sebe ešte viac. „Ana, Ana, Ana. Ty by si bola po-
kušením aj pre svätca."
„Mohla by som vás usvedčiť z mnohých vecí, pán Grey, ale že ste
svätec, to by som v žiadnom prípade netvrdila."
A konečne som obdarená jeho zdráhavým zachichotaním. „Zásah
do čierneho ako vždy, pani Greyová." Pobozká ma na čelo a posunie
sa na stoličke.
„Späť do postele. Tiež si ponocovala." Chvatne vstáva aj so mnou
v náručí a ukladá ma späť do postele.
„Ľahneš si ku mne?"
„Nie. Mám ešte niečo na práci." Natiahne sa pre svoj pohárik.
„Ešte spi. O pár hodín ťa zobudím."
„Stále sa na mňa hneváš?"
„Pravdaže."
„V tom prípade idem ešte spať."
„Dobre." Pretiahne cezo mňa deku a znova ma pobozká na čelo.
„Spi."
A práve preto, že sa po tej predošlej noci cítim tak vysilene a zá-
roveň tak pokojne, že je zase späť, a tiež preto, že ma tá naša skorá
ranná konverzácia tolko vyčerpala, robím presne to, čo sa mi bolo po-
vedané. A kým pozvoľna podlieham spánku, uvažujem nad tým, pre-
čo vlastne neuplatnil svoju obvyklú nemravnú zmierovaciu techniku
a rovno sa na mňa nevrhol. Aj keď - vzhľadom na svoje vyprahnuté
tisla som vlastne rada.
„Tu máš trochu pomarančového džúsu," povie Christian, ked so za-

chvením pootvorím viečka. Práve som si dala dve hodinky toho naj-
259
Fifty Shades Freed
pokojnejšieho spánku, pokiaľ mi len pamäť siaha, a prebúdzam sa

oddýchnutá a bez tepania v hlave. Otvára sa predo mnou vítaný vý-
hľad na pomarančový džús - rovnako ako na manžela. Na sebe má
športové nohavice. Chvíľkovo ma to v myšlienkach vracia späť do ho-
tela Heathman, k vôbec prvému ránu, kedy som sa s ním prebúdzala.
Sivé tielko, ktoré má na sebe, je celé prepotené. Buď si bol zacvičiť
v telocvični na prízemí, alebo bol behať, každopádne by po cvičení
nemal vyzerať tak dobre.
„Idem si dať sprchu," zamručí a mizne v kúpeľni. Zamračím sa -
ešte stále je odmeraný. Buď ho všetky tie uplynulé udalosti tak zobra-
li, alebo je ešte naštvaný, alebo... čo vlastne? Sadám si, naťahujem sa
pre džús a až príliš rýchlo ho do seba vylievam. Je vynikajúci, veľmi
chladný, v ústach mám po ňom ako v nebi. Hrabem sa z postele a hor-
livo usilujem o skrátenie vzdialenosti - tej skutočnej i tej obraznej
- medzi mnou a mojím mužom. Zbežne kontrolujem budík. Je osem
ráno. Vyzliekam si Christianove tričko a nasledujem ho do kúpeľne.
Práve je v sprche a umýva si vlasy. A ja neváham a vkrádam sa za
ním. V okamihu, keď ho obomknem pažami, strnie, ale ja tú reak-
ciu ignorujem a túlim sa k jeho mokrému svalnatému chrbtu. Pevne
ho držím, tlačím k nemu tvár a zatváram oči. Po chvíli sa mierne
posúva, takže sa obaja ocitáme pod kaskádou teplej vody a pokra-
čuje v umývaní vlasov. Nechávam sa zmáčať a jednoducho sa chúlim
k mužovi, ktorého milujem. Spomínam na všetky tie chvíle, kedy tu
mal so mnou sex, a tiež na tie, kedy sa so mnou miloval. Zamračím sa
- takýto mlčanlivý nikdy predtým nebol. Otáčam hlavu a pokrývam
jeho chrbát drobnými bozkami. A on znovu stuhne.
„Ana," varuje ma.
„Hmm."
Pomaly spúšťam ruky dole, cez jeho pevné brucho až k podbruš-
ku. Pokladá obe ruky cez moje a nekompromisne ich zastavuje. Zavrtí
hlavou.
260
„Teraz nie," vydýchne.

Okamžite ho púšťam. On ma odmieta? Moja myseľ neklesá - ale
rúti sa dolu voľným pádom. Urobil to už niekedy predtým? Moje
podvedomie zavrtí hlavou, pery pevne zomknuté. Hľadí na mňa cez
okuliare v tvare polmesiaca a skúma ma pohľadom tak-toto-si-na-
ozaj-poondiala. Mám pocit, akoby som dostala facku, a poriadnu.
odmietnutá. A moje odjakživa nízke sebavedomie hned vyprodukuje
škaredú myšlienku. On už ma nechce. Len čo ma zasiahne prvá vlna
ľútosti, zalapám po dychu. Christian sa otáča a mne sa mierne uľaví,
keď si všímam, že ho moje dobývanie nenechalo tak celkom chlad-
ným. Chytá ma za bradu, zakláňa mi hlavu a ja sa pristihnem, ako
pozerám do jeho nádherných, ostražitých očí.
„Ešte stále som sakramentsky dopálený," vyhlási tichým, vážnym
hlasom. Dočerta!
Skláňa sa, opiera sa o mňa čelom a zatvára oči. Dvíham ruku
hladkám ho po líci.
„Tak už sa na mňa nehnevaj, prosím. Myslím, že reaguješ trochu
prehnane," zašepkám.
Vzpriami sa a zbledne. Ruka mi klesá nadol.
„Ja reagujem prehnane?" zavrčí. „Nejaký drbnutý blázon sa vlá-
mal do môjho bytu, aby uniesol moju manželku, a ty si myslíš, že
reagujem prehnane?!" Tá potlačovaná hrozba v jeho hlase je desivá
a oči mu nebezpečne planú, keď ma nimi prepaľuje, akoby som azda
ju bola ten drbnutý blázon.
„Nie... ehm, takto som to nemyslela. Myslela som, že sa hneváš
k vôli tomu, že som bola vonku."
Znovu zatvára oči, akoby mu niečo pôsobilo bolesť, a zavrtí hlavou.
„Christian, ja som tu nebola." Pokúšam sa ho utešiť a povzbudiť.
„Ja viem," zašepká a otvára oči. „Nebola si tu preto, lebo nedoká-
žeš splniť jednoduchú prekliatu žiadosť." Jeho tón je taký mrazivý,
že tentoraz blednem ja. „Nechcem to rozoberať teraz, v sprche. Som
261
Fifty Shades Freed
na teba naozaj neskutočne naštvaný, Anastasia. A ty ma tu nútiš po-

chybovať o mojej súdnosti. „Otáča sa a náhlivo opúšťa sprchu, chytá
uterák, vyráža von z kúpeľne a necháva ma stáť samotnú pod prúdom
horúcej vody, zmrznutú až do špiku kostí.
Kurva. Kurva. Kurva.
A až potom mi dochádza, čo vlastne povedal. Únos? To snád nie.
Takže Jack ma chcel uniesť? Spomínam si na tú lepiacu pásku a na to,
ako som sa nechcela príliš hlboko zaoberať tým, prečo ju pri sebe mal.
Má snáď Christian viac informácií? Náhlivo sa umývam, potom si na-
nášam šampón na vlasy a oplachujem ich. Chcem to vedieť. Potrebu
jem to vedieť. Nedovolím mu, aby mi v tejto veci zatajoval informácie.
Keď vychádzam z kúpeľne, Christian už v spálni nie je. Ten sa teda
vie rýchlo obliecť. Napodobňujem ho a hádžem na seba svoje oblú
bené slivkové šaty a čierne remienkové topánky. Som si plne vedomá
toho, že som si ich vybrala preto, že sa mu páčia. Energicky si vysuším
vlasy uterákom, zapletiem ich do vrkoča a stočím do uzla. Do uší si
navlečiem diamantové náušnice a ešte raz vbieham do kúpeľne, aby
som si naniesla trochu špirály. Zbežne sa kontrolujem v zrkadle. Teda,
ja som ale bledá. Ale no tak, vždy som bledá. Na upokojenie si naberám
plné pľúca vzduchu. Teraz musím čeliť dôsledkom svojho unáhleného
rozhodnutia pobaviť sa s vlastnou kamarátkou. Sťažka si povzdych
nem, pretože viem, že takto sa na to Christian pozerať nebude.
Vo veľkej izbe nie je. Pani Jonesová má naponáhlo v kuchyni.
„Dobré ráno, Ana," prehodí milo.
„Dobré," usmejem sa na ňu široko. Už zase som Ana!
„Čaj?"
„Dám si."
„Niečo na jedenie?"
„To budete milá. Dnes by som si dala omeletu."
„So šampiňónmi a špenátom?"
„A syrom?"
262
„Idem na to."
„Kde je Christian?"
„Pán Grey je vo svojej pracovni."
„Už raňajkoval?" Zadívam sa na dve prestreté miesta pri raňajko-
vom bare.
„Nie, madam."
„Ďakujem."
Christian telefonuje, je v bielej košeli bez kravaty a vyzerá pritom
ako veľmi uvoľnený výkonný riaditeľ. Ako veľmi môže zdanie kla-
mať. Možno nakoniec ani nepôjde do práce. Keď sa objavím na prahu
kancelárie, pozrie sa na mňa, ale zavrtí hlavou, čím mi dáva najavo,
že nie som vítaná. No, to snáď... Otáčam sa a skľúčene sa vlečiem späť
k raňajkovému baru. Objavuje sa Taylor v elegantnom obleku. Pôso-
bí, ako by mal za sebou osem hodín nerušeného spánku.
„Zdravím, Taylor," zamumlem a snažím sa odhadnúť jeho náladu.
Zároveň skúmam, či by mi jeho výraz neposkytol nejakú vizuálnu
Indíciu k tomu, čo sa deje.
„Dobré ráno, pani Greyová," odpovedá a ja z tých štyroch slov
vycítim účasť. Súcitne sa na neho usmejem - viem, že musel strpieť
rozhnevaného frustrovaného Christiana vracajúceho sa do Seattlu
úplne mimo časového harmonogramu.
„ Aký bol let?" odvážim sa opýtať.
„Dlhý, pani Greyová." jeho stručnosť hovorí za všetko. „Smiem sa
spýtať, ako sa cítite vy?" dodáva a tón jeho hlasu sa zjemňuje.
„Je mi fajn."
Prikývne. „Ak ma teraz ospravedlníte...," povie a zamieri do Chris-
lianovej pracovne. Hmm. Takže Taylor dovnútra môže, zatiaľ čo ja nie.
„Prosím." Pani Jonesová predo mňa servíruje raňajky. Chuť do jedla
mi akosi prešla, ale premáham sa, nechcem sa tej dobrej ženy dotknúť.
Po celý ten čas, čo som sa snažila zjesť všetko, na čo mi sily stačili,
je Christian ešte stále zalezený. Mám to chápať tak, že sa mi vyhýba?
263
Fifty Shades Freed
„Ďakujem, pani Jonesová," utrúsim, keď zosadám z barovej sto-

ličky a odchádzam do kúpeľne, aby som si vyčistila zuby. S kefkou
v ústach si spomínam na časy, kedy Christian trucoval kvôli svadob-
ným sľubom. Vtedy sa tiež zašíval v pracovni. Takže o tom to je? On
tam trucuje? Zachvejem sa, ked sa mi vybaví jeho nočná mora, ktorá
vtedy nasledovala. Bude sa to opakovať? Naozaj sa potrebujeme po-
rozprávať. Chcem sa dozvedieť všetko o Jackovi a o zvýšenej ochrane
Greyovcov - všetky podrobnosti, ktoré boli zamlčované predo mnou,
nie pred Kate. S ňou zjavne Elliot hovorí.
Mrknem na hodinky. Za desať minút deväť - prídem neskoro do
práce. Vyplachujem si ústa, nanášam tenkú vrstvu lesku, beriem si
ľahké čierne sako a vyrážam späť do veľkej izby. S úľavou v ňom na-
chádzam raňajkujúceho Christiana.
„Ty odchádzaš?" začuduje sa, keď ma zbadá.
„Do práce? Samozrejme." Neohrozene prídem až k nemu a polo
žím ruky na barovú dosku. Bezvýrazne mi opláca pohľad.
„Christian, sme späť sotva týždeň. Ja do práce skrátka musím."
„Ale..." stíchne a prehrabe si vlasy. Pani Jonesová ticho opúšťa
miestnosť. Diskrétnosť sama.
„Ja viem, že sa musíme poriadne porozprávať, Christian. Možno
by sme mohli dnes večer, ak trochu vychladneš."
Prekvapene povoľuje bradu. „Vychladnem?" splýva mu z pier de-
sivo ticho.
Do tvárou sa mi hrnie krv. „Ty vieš, ako to myslím."
„Nie, Anastasia, to teda neviem."
„Nechcem sa hádať. Prišla som sa spýtať, či môžem ísť svojím au-
tom."
„Nie. To nemôžeš," odsekne.
„Fajn," ustupujem hneď.
Prekvapene zažmurká. Očividne čakal hádku. „Pôjde s tebou
Prescottová," pokračuje o niečo menej útočne.
264
Doparoma, len nie Prescottová. Mám chuť skrátiť pery a protes-

tovať, ale nakoniec to neurobím. Teraz, keď chytili Jacka, budeme ko-
nečne môcť našu ochranu trochu obmedziť.
Pamätám si, ako mi mama deň pred svadbou udeľovala „dobré rady".
Ana, miláčik, budeš si musieť vyberať bitky, ktoré chceš vyhrať. Rovnaké
to bude aj s deťmi, až ich budeš mať. No, aspoň že ma nechá ísť do práce.
„Dobre," utrúsim. A pretože ho nechcem opustiť takto - s tolkými
nedoriešenými vecami a takým napätím, ktoré medzi nami vládne,
váhavo k nemu pristúpim. Vidím, ako tuhne, oči sa mu rozširujú a na
okamih vyzerá taký zraniteľný, až mi z toho srdce plače. Ach, Chris-
tian, je mi to tak ľúto. Zľahka ho pobozkám do kútika úst. Zatvára oči,
vyzerá, ako by sa z môjho dotyku tešil.
„Nesmieš ma nenávidieť," pípnem.
Drapne ma za ruku. „Vari ťa ja nenávidím?" vyhŕkne.
„Ani si mi nedal pusu," zašepkám.
Pozrie sa na mňa úkosom. „Ja viem," vzdychne rozpoltene.
Tak veľmi by som sa ho chcela spýtať prečo, ale nie som si úplne
istá, či chcem poznať odpoveď. Zrazu sa prudko zodvihne a chytí mi
tvár do dlaní. Ako úderom blesku narážajú jeho pery na moje. Prek-
vapene zalapám po dychu, takže ho neúmyselne pozvem ďalej. Bez
zaváhania sa chytá príležitosti a vráža mi jazyk do úst, nárokuje si na
mňa, lenže práve vo chvíli, ked sa chystám zareagovať, zase ma púšťa.
„Taylor vás s Prescottovou odvezie do SIP," oznamuje mi so zovre-
tým hrdlom a s pohľadom sálajúcim potrebou. „Taylor!" zahučí. Celá
červená sa pokúšam nejako oponovať.
„Pán Grey." Vo dverách sa objavuje Taylor.
„Povedzte Prescottovej, že pani Greyová ide do práce. Mohli by ste
Ich odviezť, prosím?"
„Iste." Taylor sa otáča a bez otáľania zmizne.
„ A keby si bola taká láskavá a vyhla sa dnes problémom, ocenil by
som to," poznamenáva Christian.
265
Fifty Shades Freed
„Uvidím, čo sa dá robiť," usmejem sa sladko. Aj jemu zamykajú

kútiky váhavým poloúsmevom, ale ovládne sa.
„Tak zatiaľ," lúči sa chladne.
„Neskôr," zašepkám.
Spoločne s Prescottovou schádzame do garáží v suteréne služob-
ným výťahom, aby sme sa vyhli novinárom, ktorí čakajú vonku. Jac-
kove zatknutie a skutočnosť, že bol zadržaný v našom byte, sú te-
raz verejne známe informácie. Keď nastupujem do Audi, premýšľam
o tom, či budú čakať aj pred SIP, ako vtedy, keď vyšlo na známosť naše
zasnúbenie.
Ideme v tichosti, kým si nespomeniem, že mám zavolať najskôr
Rayovi a potom aj mame, aby som ich uistila, že sme obaja s Christia-
nom v poriadku. Našťastie sú oba hovory krátke a ja položím, práve
ked prichádzame pred SIP. Presne ako som sa obávala, číha tu v zálo-
he hlúčik reportérov. Keď zaregistrujú Audi, naraz sa k nám otáčajú.
„Ste si istá, že to chcete, pani Greyová?" pýta sa Taylor. Časť môj-
ho ja chce proste ísť domov, ale to by znamenalo stráviť deň s Pánom
Nepríčetne Rozzúreným. Dúfajme, že po nejakom čase získa určitý
nadhľad. Jack je v starostlivosti polície, tak by Tieň mohol byť blahom
bez seba - ale nie je. A ja tak trochu rozumiem prečo. Tolko vecí sa
mu teraz vymyká spod kontroly, vrátane mňa. Lenže teraz nemám čas
o tom premýšľať.
„Zavezte nás prosím ku služobnému vchodu, Taylor."
„Iste, madam."
Je jedna hodina. Celé dopoludnie som bola naplno pohrúžená do

práce. Ozýva sa klopanie na dvere, načo do nich nakukne Elizabeth.
„Môžem na chvíľku?" sonduje s oslnivým výrazom.
„Iste," súhlasím váhavo, prekvapená jej neohlásenou návštevou.
Vchádza a sadá si, prehodí si svoje dlhé čierne vlasy za plece. „Len
som sa chcela presvedčiť, že si v poriadku. Roach ma požiadal, aby
266
som za tebou zašla," dodáva náhlivo s ľahkým rumencom v tvári.

„Myslím kvôli tomu, čo sa stalo včera v noci."
Zatknutia Jacka Hydea sú plné noviny, ale zdá sa, že si to zatiaľ
nikto nedal do súvislosti s tým požiarom v GEH.
„Je mi fajn," uisťujem ju a snažím sa nemyslieť na to, ako sa naozaj
cítim. Jack sa mi snažil ublížiť. Čo nie je žiadna novinka - predtým to
už tiež skúšal. Je to Christian, kto mi teraz robí väčšie starosti.
Letmo kontrolujem e-maily. Od neho stále nič. A nie som si istá,
či by som pána Rozčúleného ešte viac nevytočila, keby som mu na-
písala ja.
„To je dobre," opáči Elizabeth a tento úsmev sa jej pre zmenu od-
razí v očiach. „Ak môžem pre teba niečo urobiť - čokoľvek, čo by si
potrebovala, daj mi vedieť."
„Jasné."
Dvíha sa. „Viem, aká si zaneprázdnená, Ana. Nechám ťa pracovať."
„Ehm... vďaka."
Tak to dnes musela byť tá najkratšia pracovná schôdzka na západ-
nej pologuli. Prečo ju vôbec Roach posielal? Možno má strach, ked
som tá šéfova manželka. Zaháňam ponuré myšlienky a naťahujem sa
pre BlackBerry s nádejou, že by tam mohla byť správa od Christiana.
Vtom počujem prichádzajúci e-mail.
P r e d m e t : Výpoveď
D á t u m : 26.8.201 I, 13:04
Anastasia,
.i tretej popoludní Ťa v kancelárii navštívi detektív Clark, aby zaznamenal
I voju výpoveď.
267
Fifty Shades Freed
Trval som na tom, aby prišiel on za Tebou, pretože nechcem, aby si chodila
na políciu.
Christian Grey
Celých päť minút zízam na jeho e-mail a pokúšam sa vyplodiť nejakú

odľahčenú a duchaplnú odpoveď, aby som mu zlepšila náladu. Abso-
lútne nič mi nenapadá, a tak namiesto toho volím stručnosť.
P r e d m e t : Výpoveď
D á t u m : 26.8.2011, 13:12
Dobre.
A x
Anastasia Greyová
Sledujem monitor ďalších päť minút, čakám, ako odpovie, lenže nič
neprichádza. Christian dnes zrejme nemá na hry náladu.
Opieram sa o stoličku. A môžem mu to vyčítať? Môj úbohý Tieň bol
dnes v noci pravdepodobne od strachu celý bez seba. Ale potom mi niečo
napadá. Keď som sa ráno zobudila, mal na sebe smoking. Kedyže sa rozho-
dol, že sa vráti z New Yorku? Oficiálne akcie zvyčajne opúšťa medzi desia-
tou a jedenástou. Včera večer som v tom čase ešte stále bola vonku s Kate.
268
Otázka znie - vrátil sa Christian preto, že som bola na dámskej

jazde, alebo kvôli tomu incidentu s Jackom? Ak predčasne odletel len
preto, že som sa dobre bavila, nemal ani tušenia o Jackovi, o polícii,
o ničom - až kým nepristál v Seattli. A zrazu je pre mňa strašne dôle-
žité zistiť, ako to vlastne bolo. Pretože ak sa Christian vrátil len kvôli
tomu, že som si niekam vyšla, potom išlo o prehnanú reakciu. Moje
podvedomie podráždene mľaskne a spraží ma pohľadom harpyje. No
dobre, mám radosť, že sa Christian vrátil, možno by som to mala ne-
chať plávať. Aj tak to pre neho musel byť šialený šok, keď pristál. Niet
divu, že je taký vyvedený z rovnováhy. V ušiach mi znova znejú jeho
predošlé slová: „Som na teba naozaj neskutočne naštvaný, Anastasia.
A ty ma tu nútiš pochybovať o mojej súdnosti."
Musím to vedieť - vrátil sa kvôli našej dámskej jazde, alebo preto,
že sa dozvedel o tom idiotovi?
P r e d m e t : Tvoj návrat
D á t u m : 26.8.2011, 13:24
O ktorej si sa včera rozhodol, že sa vrátiš do Seattlu?
Anastasia Greyová
D á t u m : 26.8.2011, 13:26
269
Fifty Shades Freed
Prečo?
Christian Grey
Výkonný riaditeľ, Grey Enterprises Holdings, s.r.o
D á t u m : 26.8.2011, 13:29
Hovor tomu trebárs zvedavosť.
Anastasia Greyová
D á t u m : 26.8.2011, 13:32
Nebuď zvedavá, budeš skoro stará.
Christian Grey
P r e d m e t : Ha?
D á t u m : 26.8.2011, 13:35
270
Prestaň sa mi vyhrážať, áno?

Ty veľmi dobre vieš, kam tým mierim, však?
Vrátil si sa preto, že som si išla vypiť s kamarátkou, aj keď si ma požiadal,
aby som nechodila, alebo si sa vrátil preto, lebo si mal šialenca v byte?
Anastasia Greyová
Hypnotizujem monitor. Žiadna odpoveď. Pozerám sa, koľko je hodín.

Trištvrte na dve a stále nič.
P r e d m e t : K veci...
D á t u m : 26.8.2011, 13:56
Tvoje mlčanie beriem ako súhlas, že si sa naozaj vrátil do Seattlu len preto,
že som sa rozhodla inak. Som dospelá žena a jednoducho som si vyšla s ka-
marátkou. Nemohla som tušiť, aké bude mať moje rozhodnutie následky,
pretože mi nikdy nič nepovieš. Iba vďaka Kate viem, že sa ochrana nesprís-
nlla len pre nás, ale pre všetkých Greyovcov. Myslím, že máš tendencie
vcci zveličovať, ak ide o moju bezpečnosť a ja tomu rozumiem, ale potom
zvyčajne vyvolávaš planý poplach.
Nikdy nepoznám, či sa vystavujem skutočnému nebezpečenstvu, alebo či
je to situácia, ktorú ako nebezpečnú vyhodnotíš len ty. Mala som so sebou
dvoch ľudí z ochranky. Myslela som, že sme vďaka tomu s Kate v bezpečí.
Koniec koncov, v t o m bare sme boli vo väčšom bezpečí než v byte. Keby
271
Fifty Shades Freed
som bola plne informovaná o tom, čo sa deje, rozhodla by som sa inak.

Domnievam sa, že tvoje obavy majú čo dočinenia s materiálmi, ktoré sa
našli tu, v Jackovom počítači - aspoň Kate si to myslí. Uvedomuješ si, aké
nepríjemné pre mňa bolo zistiť, že moja najlepšia kamarátka má o veciach,
ktoré sa okolo Teba dejú, viac informácií než ja? A to som Tvoja manželka.
Takže, povieš mi o tom? Alebo so mnou ďalej budeš zaobchádzať ako s ma-
lým dieťaťom, čím zaistíš, že sa tak budem aj správať?
Nie si jediný, kto je tu poriadne naštvaný. Jasné?
Ana
Anastasia Greyová
Odosielam to. Tak - a teraz si to napchaj do gágora a prehltni, Grey.

Na upokojenie sa zhlboka nadýchnem. Celkom, som sa pri tom ro-
zohnila. Až doteraz som mala pocit viny a ľutovala som, že som sa
nezachovala správne. No, to už neplatí.
P r e d m e t : To sú mi veci...
D á t u m : 26.8.201 I, 13:59
A k o vždy ste prostredníctvom e-mailu otvorená a vyzývavá, pani Greyová.

Možno by sme to mohli prebrať, až sa vrátite do nášho bytu.
Mali by ste si dávať pozor na ústa. Ešte stále som dopálený. Jasné?
Christian Grey
272
Dávať si pozor na ústa?! Mračím sa na monitor, začína mi byť jasné,

že tadiaľ cesta nevedie. Neodpovedám, namiesto toho si beriem ruko-
pis, ktorý som nedávno dostala od jedného nového sľubného autora
a púšťam sa do čítania.
Schôdzka s detektívom Clarkom prebieha v pokojnej atmosfére. Je

o niečo menej namosúrený ako včera večer, možno preto, že sa mu
podarilo ukradnúť trochu toho spánku. Alebo jednoducho dáva
prednosť práci cez deň.
„Ďakujem za spoluprácu, pani Greyová."
„Niet začo, detektív. Už je Hyde vo väzbe?"
„Iste, madam. Skoro ráno ho prepustili z nemocnice. Podľa toho,
z čoho je obvinený, odhadujem, že si u nás chvíľu pobudne," usmeje
sa a v tmavých očiach mu zaiskrí.
„To je dobre. V poslednej dobe nás s manželom dosť zamestnával."
„S pánom Greyom som mal tú česť dnes ráno. Veľmi sa mu uľavi-
lo. Zaujímavý človek, ten váš manžel."
Ani netušíš ako.
„Pravdaže, aj ja si to myslím," ponúkam mu zdvorilý úsmev, z kto-
rého si správne vyvodzuje, že už sme dohovorili.
„Ak by vám ešte niečo napadlo, zavolajte mi. Tu je moja vizitka."
Vyťahuje ju z peňaženky a podáva mi ju.
„Ďakujem, detektív. Spoľahnite sa."
„Pekný zvyšok dňa, pani Greyová."
„Aj vám."
Keď odchádza, premýšľam o tom, z čoho presne bol vlastne Hyde
obvinený. Pochybujem o tom, že mi to Christian povie. Musím sa nad
lým uškrnúť.
V tichosti mierime do Escaly. Tentoraz riadi Sawyer, Prescottová sedí

vedľa neho. Čím viac sa približujeme, zviera mi srdce čoraz väčšia
273
Fifty Shades Freed
úzkosť. Viem, že nás s Christianom čaká vyčerpávajúca hádka, ale nie

som si istá, či mám na ňu silu.
Keď sa pohneme s Prescottovou výťahom hore, snažím sa uspori-
adať si myšlienky. Čo mu vlastne chcem povedať? Mám dojem, že už
som všetko vyjadrila v tom e-maile. Možno mi na pár vecí odpovie.
Dúfam. Nemôžem si pomôcť, ale som nervózna. Cítim, ako mi búši
srdce, v ústach mám sucho a potia sa mi dlane. Nechcem sa hádať.
Lenže niekedy je to s ním také ťažké, že si skrátka musím stáť za svojím.
Dvere výťahu sa otvárajú a odkrývajú predo mnou výhľad do foy-
eru, ktorý je už zase útulný a uprataný. Stôl stojí v poriadku na mies-
te a na ňom aj nová váza s úchvatnou kyticou svetloružových a bie-
lych pivoniek. Cestou rýchlo kontrolujem obrazy - všetky madony
vyzerajú neporušene. Vyvrátené dvere sú znovu vsadené do pántov
a funkčné, a tak mi ich Prescottová pozorne otvára. Dnes bola veľmi
zamĺknutá. Myslím, že takto mi to vyhovuje viac.
V hale odkladám kufrík a vchádzam rovno do velkej izby. A tam
sa mením na soľný stĺp. No to ma podrž!
„Dobrý večer, pani Greyová," vysloví Christian mäkko. Stojí pri
klavíri, v čiernom tričku a rifliach... v tých džínsoch - v tých, čo nosí
do herne. Panebože! Zízam na bledomodré oprané denimky, prilieha-
vé, roztrhnuté na kolene a pekelne zvodné. Christian vykročí mojím
smerom. Je bosý, horný gombík nohavíc má rozopnutý a ani na oka-
mih ma nespúšťa z očí.
„Je pekné ťa mať konečne doma. Už na teba čakám."
Kapitola 11
„Nehovor," zašepkám. Sotva sa mi darí odlepiť jazyk od podnebia

a moje srdce si naliehavo žiada viac priestoru. Prečo sa obliekol práve
takto? Čo chce robiť? Je stále naštvaný?
„Hovorím." Jeho hlas je hebký ako zamat. Pomaly sa ku mne pri-
bližuje, s polovičným úsmevom na perách.
Sakramentská vec, je taký sexi - s tými nohavicami trestuhodne
nízko. Ach tak, pán Sexuálny Boh ma chce rozptyľovať. Ako sa tak
blíži, snažím sa odhadnúť jeho náladu. Je nahnevaný? Hravý? Žiados-
tivý? Pche! To sa nedá rozlíšiť.
„Tie džínsy sa mi páčia," utrúsim. Vycerí zuby v odzbrojujúcom
úsmeve šelmy, lenže jeho oči sa ani trochu neusmejú. Dočerta - tak-
že je stále naštvaný. A tie rifle si vzal, aby odvádzal moju pozornosť.
Zastavuje sa predo mnou a ja cítim, ako ma pohlcuje jeho mocná
aura. Pozerá sa na mňa, jeho prenikavý pohľad mi prepaľuje sietnicu.
Sťažka prehltnem.
„Oznámili mi, že máte isté problémy, pani Greyová," prehodí me-
dovo a niečo vytiahne z vrecka nohavíc. Nedokážem sa odtrhnúť od
jeho očí, ale počujem, ako rozkladá list papiera. Dvíha ho vyššie, let-
275
Fifty Shades Freed
mo naň pozriem a spoznávam v ňom svoj e-mail. Pozriem sa späť

a narážam na ľadovú stenu jeho hnevu.
„To sa vám donieslo správne," zasipím. Mám dojem, že už sa nik-
dy poriadne nenadýchnem. Ak to máme preberať práve teraz, po-
trebujem si zachovať aspoň fyzický odstup. Lenže skôr, než stihnem
cúvnuť, zohne sa ku mne a prejde špičkou nosa pozdĺž môjho. Za-
chvejú sa mi viečka a takmer sa mi v dôsledku toho nečakaného do-
tyku zatvoria.
„Tiež nejaké mám," zašepká mi do kože a ja otváram oči. Narov-
náva sa a znova sa do mňa oprie prenikavý pohľad.
„Myslím, že o tých tvojich mám slušný prehľad, Christian." Zniem
ironicky a on pátravo privrie oči, snaží sa nedať na sebe znať chvíľ-
kové uvoľnenie, ktoré medzi nás preniklo. Tak čo, budeme sa há-
dať? Preventívne ustúpim o krok. Musím medzi nami udržať nejakú
vzdialenosť - oddeliť sa od jeho vône, od jeho spaľujúceho pohľadu,
od jeho tela, ktoré mi v tých mäkkých rifliach prakticky znemožňuje
koncentráciu. Zamračí sa, ked to urobím.
„Prečo si sa vrátil z New Yorku skôr?" pýtam sa ticho. Už to chcem
skoncovať, nech je to za nami.
„Ty vieš prečo." Do jeho hlasu preniká varovný podtón.
„Pretože som si išla sadnúť s Kate?"
„Pretože si nedodržala slovo a neposlúchla si ma, zbytočne si sa
vystavovala nebezpečenstvu."
„Nedodržala som slovo? Takto to vidíš?" zaskočí mi a zvyšok jeho
vety nevnímam.
„Áno."
No to ma podrž. Ďalšia prehnaná reakcia! Začínam prevracať oči,
ale včas to zarazím, keď vidím, ako sa zatvári. „Christian, len som
zmenila plány," vysvetľujem mu pomaly a trpezlivo, akoby som hovo-
rila k malému dieťaťu. „Som žena. Na takéto veci som stvorená. Toto
my ženy jednoducho robíme."
276
Zažmurká a vyzerá pritom, ako by sa cez tú novinku nemohol pre-

hrýzť.
„Keby mi len napadlo, že kvôli tomu prerušíš obchodnú cestu..."
Nenachádzam slová. Zisťujem, že neviem, čo ďalej. Navyše sa mi prá-
ve teraz vybavuje, ako sme sa pohádali kvôli svadobnému sľubu. Po-
slušnosť som ti predsa nesľubovala, Christian. Radšej ale držím jazyk
za zubami, pretože hlboko vo svojom vnútri som šťastná, že sa vrátil.
Napriek jeho hnevu som rada, že je v poriadku späť, síce nahnevaný,
možno až do nepríčetnosti, ale je tu, priamo predo mnou.
„Zmenila si plány?" Nedokáže skryť pohŕdavo pochybovačný tón.
„Presne tak."
„A to ťa nenapadlo mi zavolať?" Zavŕta sa do mňa pichľavým, po-
dozrievavým pohľadom. Až potom pokračuje: „A čo viac, nechala si
ochranku bez inštrukcií a tým si ohrozila Ryana."
No teda. Takto som o tom vôbec nerozmýšľala.
„Uznávam, mala som ti zavolať, ale nechcela som ti pridávať sta-
rosti. Navyše, keby som ten telefón zdvihla, som si istá, že by si mi to
zakázal a ja by som sa napríklad s Kate ani nemohla vidieť. Chcela
som sa s ňou stretnúť. Uvedom si, že ma to uchránilo pred stretnutím
s fackom. Ryan ho zrejme nemal púšťať dovnútra." Ach bože, to je
zmätok. Keby to Ryan neurobil, Jack by ešte stále behal na slobode.
Christianovi sa divoko zablysne v očiach a potom ich zavrie. V tvári
sa mu usídli bolestný výraz. To nie, toto teda nie. Potrasie hlavou a skôr
než sa nazdám, priťahuje si ma do náručia a pevne ma k sebe tlačí.
„Bože, Ana," vydýchne a zovrie svoje objatie tak, že skoro nemô-
žem dýchať. „Keby sa ti niečo stalo..." zašepká sotva počuteľne.
„ Lenže nestalo," podarí sa mi zo seba vyžmýkať.
„Ale mohlo. Skoro som sa zbláznil, ked som si dnes uvedomil,
čo všetko sa mohlo stať. A mal som takú zlosť. Na teba. Na seba. Na
všetkých. Nespomínam si, že by ma niekedy niečo tak vytočilo. Snáď
okrem..." znova sa zaráža.
277
Fifty Shades Freed
„Okrem čoho?" načnem ho.

„Vtedy u teba v byte. Keď tam bola Leila."
Aha. Na to teraz spomínať nechcem.
„Ráno si bol hrozne odmeraný," posťažujem sa. Hlas sa mi na posled-
nom slove láme, pretože si vybavím aj ten odporný pocit, ktorý vo mne
vyvolalo jeho odmietnutie v sprche. Presúva ruky na môj krk, uvoľňuje
to tesné zovretie a ja sa môžem konečne nadýchnuť. Dvíha mi hlavu.
„Netuším, čo si mám s tým hnevom počať. Myslím, že ublížiť ti
nechcem..." premýšľa, oči doširoka otvorené a ostražité. „Ráno som
mal chuť ťa potrestať, a poriadne, ale..." odmlčí sa. Buď mu došli slo-
vá, alebo sa ich bojí vysloviť.
„Ale bál si sa, že mi ublížiš?" dokončujem tú vetu za neho. Ani na
okamih mi nenapadlo, že by niečo také urobil. A rovnako sa mi uľa-
vilo - malá zlomyseľná časť môjho ja sa ma totiž snažila presvedčiť,
že už ma Christian nechce.
„Neveril som si," potvrdzuje ticho.
„Christian, ja viem, že by si mi nikdy neublížil. Určite nie fyzicky."
Zovriem mu tvár v dlaniach.
„Myslíš?" uisťuje sa a ja počujem, ako o tom pochybuje.
„Áno, myslím. Vedela som, že to, čo hovoríš, je len prázdna a bez-
zubá hrozba. Ja viem, že zo mňa nič vytĺkať nebudeš."
„Ale chcel som."
„To teda nechcel. Len si si to myslel."
„Nie som tým tak celkom istý" zabručí.
„Tak o tom premýšľaj," ponúknem ho, znovu ho objímem a s no-
som zaboreným do čierneho trička na jeho hrudi sa lačne nadých-
nem. „Skús si vybaviť, aké to bolo, keď som od teba odišla. Tolkokrát
si mi pripomínal, čo to s tebou robilo. Ako to zmenilo tvoj pohľad
na svet, na mňa. Ja viem, čoho si sa kvôli mne vzdal. Ale spomeň si
aj na to, ako si sa cítil počas medových týždňov pri pohľade na moje
modriny od pút."
278
Je celý napätý a mne je jasné, že tie spomienky spracováva.

Zovriem ho pevnejšie, tlačím ho k sebe s dlaňami na jeho pev-
nom chrbte. S postupom času z neho opadá napätie a on sa uvoľ-
ňuje.
Tak toto mu robilo starosti? Mal strach, že mi niečo urobí? Ako
to, že mu verím viac ako on sám sebe? Nerozumiem tomu, v tomto
už sme sa predsa posunuli ďalej. Obvykle je taký silný, má všetko
pod kontrolou, ale bez nej - je stratený. Ach, Tieň môj - je mi to
lak ľúto. Pobozká ma do vlasov, dvíham k nemu tvár a jeho pery
nachádzajú moje, hľadajú, berú, dávajú, prosia - o čo, to neviem.
Všetko, čo chcem, je cítiť jeho ústa na svojich, a tak mu jeho bozk
vášnivo vraciam.
„Ako to, že mi dokážeš tak veriť?" zašepká, ked sa odtiahne.
„Jednoducho verím." Chrbtami prstov a bruškom palca mi prejde
po tvári, pritom mi sústredene hľadí do očí. Jeho hnev je preč. Môj
Tieň sa vrátil, nech už bol kdekoľvek. Je také upokojujúce ho zase
vidieť. Placho mu ten pohľad vrátim a usmejem sa. „A len tak mimo-
chodom," prehodím, „aj tak to nemáš na papieri."
Prekvapene pootvorí ústa a znova si ma k sebe priťahuje.
„Máš pravdu. To nemám," zasmeje sa.
A tak stojíme uprostred velkej izby, zomknutí vo vzájomnom ob-
jatí a len sa tak vzájomne držíme.
„Poď do postele," povie ticho po neviem ako dlhej dobe.
No to snáď...
„Počkaj, Christian, my dvaja sa potrebujeme porozprávať."
„Neskôr," nalieha mäkko.
„Christian, prosím. Hovor so mnou."
Vzdychne. „A o čom?"
„Veď ty vieš. Všetko predo mnou tajíš."
„Len ťa chcem chrániť."
„Nie som malé dieťa."
279
Fifty Shades Freed
„Som si toho plne vedomý, pani Greyová." Rukami mi zíde dole

po tele a chytí ma za zadok. Pohne bokmi a pritlačí ku mne výrečne
vydutý rozkrok.
„Christian!" okríknem ho. „Hovor so mnou."
Znovu si namrzene povzdychne. „Tak čo chceš vedieť?" Pustí ma
a do jeho hlasu presakuje rezignácia. Zarazene ho sledujem - to som
práve nechcela, aby ma púšťal. Vezme ma za ruku a zohne sa, aby zo-
bral z podlahy papier s mojím e-mailom.
„Veľa vecí," zabručím, zatiaľ čo ho nechávam, aby ma viedol k po-
hovke.
„Sadni si," prikazuje mi. Niektoré veci sa skrátka nemenia, pre-
behne mi hlavou, keď sa posadím. On sa zloží vedľa mňa a v predklo-
ne si opiera hlavu do dlaní.
Ach nie. Je to snáď pre neho také ťažké? Narovná sa a oboma ru-
kami si prehrabne vlasy, potom sa ku mne otočí a v tvári sa mu zračí
očakávanie spojené s odovzdaním.
„Tak sa pýtaj," vyzve ma proste.
No páni, to bolo jednoduchšie, než som čakala. „Prečo tá posilne-
ná ochrana pre tvoju rodinu?"
„Hyde pre nich predstavoval hrozbu."
„Ako to vieš?"
„Z jeho počítača. Mal tam súkromné informácie o mne a o zvyšku
mojej rodiny. Hlavne o Carrickovi."
„O Carrickovi? Prečo práve o ňom?"
„To ešte neviem. Tak už poď do postele."
„Christian, povedz mi to!"
„Čo ti mám povedať?"
„Ty si taký... neznesiteľný."
„Ty tiež." Vrhne na mňa namosúrený pohľad.
„Keď si prvýkrát prišiel na to, že sú v jeho počítači informácie o tvo-
jej rodine, ochranu si neposilnil. Tak čo sa stalo? Prečo práve teraz?"
280
Zadumane privrie oči.

„Vtedy som ešte netušil, že má v úmysle podpáliť GEH, alebo..."
zarazí sa. „Mysleli sme, že je to proste nevítaná pozornosť, ved vieš,"
pokrčí plecami, „ked si ľuďom na očiach, zaujímajú sa. Boli to náhod-
ne zozbierané informácie: novinové správy o mne, ked som bol na
Harvarde, o veslovaní, o mojej práci. Poznámky o Carrickovi nasle-
dované záznamami o jeho kariére. A potom záznamy o kariére mamy
a do určitej miery aj informácie o Elliotovi a Mii."
Aké zvláštne.
„Povedal si alebo," pripomínam.
„Alebo čo?"
„Povedal si, že má v úmysle podpáliť GEH, alebo... ako by si chcel
dodať ešte niečo ďalšie."
„Nemáš hlad?"
Čože? Zamračím sa na neho, lenže zaškŕka mi v žalúdku.
„Jedla si dnes?" Hlas má o niečo prísnejší a jeho pohľad chladne.
Zrádza ma rumenec.
„To som si mohol myslieť," povie úsečne. „Vieš veľmi dobre, ako
sa staviam k tomu, ked neješ. Poď," vyzve ma. Postaví sa a podáva mi
ruku. „Dovoľ, aby som ťa osobne nakŕmil." A je tu ďalšia zmena -
tentoraz je jeho hlas plný zmyselnosti.
„Nakŕmil?" zašepkám, pretože sa vo mne všetko od pása dole za-
tne. Do hája. Toto je taký typický únik Pána Náladového od toho,
o čom sme hovorili. A to je všetko? Toto má byť všetko, čo z neho teraz
dostanem? Odvádza ma do kuchyne, kde vezme jednu z barových sto-
ličiek a prenáša ju na druhú stranu baru.
„Sadni si," povie.
„Kde je pani Jonesová?" uvažujem, keď sa posadím a zrazu si uve-
domujem, že tu nie je.
„Dal som jej a Taylorovi dnes večer voľno."
Aha.
281
Fifty Shades Freed
„Prečo?"
Krátko sa na mňa zahľadí, jeho povýšenecky výraz plný pobavenia
je späť. „Pretože môžem."
„Takže variť budeš ty?" uškrniem sa neveriacky.
„Ach, tí neverci, však, pani Greyová? Zavri oči."
Myslela som, že povedieme bitku na život a na smrť, a namiesto
toho sa tu schyľuje ku hrám v kuchyni.
„No tak zavri ich," prikazuje mi.
Najskôr nimi zagúľam, až potom ho poslúchnem.
„Hmm. To nestačí," zamračí. Otváram jedno oko a vidím, ako zo
zadného vrecka nohavíc vyťahuje fialovú hodvábnu šatku. Farebne
ladí k mojim šatám. No to ma podrž. Spýtavo sa na neho zadívam.
Kedy ju zohnal?
„Zatvoriť," opakuje rozkaz. „Ani štrbinku."
„Ty mi zaviažeš oči?" dostávam zo seba prekvapene. Zrazu som
bez dychu.
„Áno."
„Christian..." prikladá mi prst na pery, aby ma umlčal.
Ale ja som sa chcela rozprávať.
„Rozprávať sa budeme neskôr. Teraz chcem, aby si jedla. Povedala
si, že máš hlad." Zľahka ma pobozká na pery. Hodvábna šatka sa mi
mäkko otiera o očné viečka, kým mi ju pevne neutiahne v tyle.
„Vidíš niečo?" overuje si.
„Nie," potvrdím a prevrátim oči.
Ticho sa zasmeje. „Poznám, kedy na mňa prevraciaš oči... a ty
vieš, čo to so mnou robí."
Našpúlim pery. „Nemôžeme sa jednoducho pohnúť z miesta a do-
končiť to?" oponujem nedotklivo.
„Taká netrpezlivosť, pani Greyová. Taká dychtivá po zhováraní,"
utrúsi hravo.
„Presne tak!"
282
„Najskôr ťa musím nakŕmiť," povie a otrie sa mi perami o spánok,

čím ma v okamihu utíši.
Tak dobre... nech je po tvojom. Odovzdávam sa svojmu osudu a po-
čúvam jeho pohyb po kuchyni. Dvere chladničky sa otvárajú a Chris-
tian vzápätí kladie na pult za mnou najrôznejšie nádoby. Zľahka kráča
k mikrovlnke, niečo do nej vkladá a zapína ju. Moja zvedavosť rastie.
Počujem cvaknutie hriankovača a otočenie jeho časovača a potom ti-
chý zvuk jeho odpočítavania. Hmm - že by toasty?
„Áno, nemôžem sa dočkať, až sa porozprávame," zamumlem
roztržito. Kuchyňa sa plní škálou najrôznejších exotických pikant-
ných vôní. Zamrvím sa.
„Seď pokojne, Anastasia," zavrní tesne vedľa mňa. „Teraz chcem,
aby si sa správala..." zašepká.
Ach môj... Moja vnútorná bohyňa v tej chvíli zmeravie a nehne ani
brvou.
„A nehryzte si tú peru." Christian ma za ňu mierne potiahne, aby
ju uvoľnil zo zovretia zubov, a ja sa neubránim úsmevu.
Ďalej zachytím zvuk korku vyťahovaného z hrdla fľaše a jemné
klokotanie vína nalievaného do pohára. Potom nasleduje chvílka ti-
cha, po ktorej prichádza slabé cvaknutie a mäkký šum z oživených
reproduktorov. Drsným rozozvučaním strún gitary sa začína pieseň,
ktorú nepoznám. Christian sťahuje hlasitosť na úroveň podfarbenia.
Ku gitare sa pridáva mužský hlas, chrapľavý, hlboký a príťažlivý.
„Najskôr by si sa mala napiť, povedal by som," prednesie Chris-
tian potichu a vytrhne ma z počúvania. „Hlavu dozadu." Zakloním
sa. „Viac," napomína ma.
Poslúchnem a ucítim jeho pery na svojich. Do úst mi vteká pra-
mienok lahodného vína. Inštinktívne ho prehltnem. Pripomína mi
to nie také nedávne udalosti - ako som spútaná na posteli vo Van-
couveri ešte pred promóciou a nado mnou sa týči sexy a nahnevaný
Christian, ktorého nepotešil môj e-mail. Počkať... čo sa vlastne od tej
383
Fifty Shades Freed
doby zmenilo? Dokopy nič. Snáď len to, že teraz dokážem rozpoznať
víno - jeho obľúbené Sancerre.
„Mmm," zavrním spokojne.
„Chutí?" vydýchne mi horúco do tváre. Opájam sa jeho blízkos-
ťou, jeho živočíšnosťou, telesným teplom, ktoré z neho sála, napriek
tomu, že sa ma nedotýka.
„Áno," zašepkám.
„Viac?"
„Vždy chcem viac, s tebou."
Skoro počujem jeho úsmev. To ma prinúti sa tiež usmiať. „Pani
Greyová, vy so mnou flirtujete?"
„Áno."
Keď si upije z ďalšieho pohárika, jeho snubný prsteň oň slabučko
cinkne. Veľmi dobre sa to počúva. Tentoraz ma tlačí do záklonu sám.
Znovu ma bozkáva a ja lačne prehítam dúšok vína, ktorý mi odo-
vzdal. Nasleduje úsmev a ďalší bozk.
„Máš hlad?"
„Myslím, že na tom už sme sa zhodli, pán Grey."
Spevák z iPodu spieva o nemravných hrách. Aké príznačné.
Mikrovlnka cinkne a Christian ma púšťa. Narovnávam sa. Z jed-
la sa rinie korenistá vôňa: cesnak, mäta, oregano, rozmarín... a jah-
ňacie, aspoň myslím. Dvierka mikrovlnnej rúry sa otvárajú a vábna
vôňa silnie.
„Dočerta!" zakľaje Christian a tanier hlučne zarinčí o pracovnú
dosku.
Tieň môj! „Si v poriadku?"
„Hej!" odsekne naštvane. Za okamih už stojí späť pri mne.
„Iba som sa spálil. Tu." Vkladá mi do úst ukazovák. „Možno to
schladíš lepšie."
„Hmm." Potiahnem ho za ruku a pomaly si vysúvam jeho prst
z úst. „Kdeže to bolí?" Tíšim ho a v miernom predklone fúknem, aby
384
som mu to ochladila. Potom pridávam dva drobné bozky. Zastaví sa

mu dych. Znova si dávam jeho prst do úst a jemne ho sajem. Prud-
ko vdýchne a ten zvuk mi rezonuje až v lone. Christian chutí lahod-
ne, ako vždy. Uvedomujem si, že hrá hru - hru na pomalé zvádzanie
manželky. Myslela som, že sa hnevá, a namiesto toho...? Tento muž,
môj manžel, ma tak mätie. Ale takého ho mám rada. Hravého. Zábav-
ného. Nadmieru príťažlivého. Poskytol mi síce nejaké odpovede, ale
ja prahnem po ďalších. Chcem viac, ale chcem sa aj hrať. Po napätom
dni plnom obáv a nočnej more s Jackom je to vítané rozptýlenie.
„Na čo myslíš?" povie a vytrhne ma zo zadumania tým, že mi vy-
tiahne prst z úst.
„Na to, aký si veľmi náladový."
Cítim, ako ho to zarazí. „Päťdesiat odtieňov, bejby," povie nako-
niec a dá mi letmý bozk do kútika úst.
„Mojich päťdesiat odtieňov," zašepkám. Schytím ho za tričko
a priťahujem si ho späť k sebe.
„Ale nie, za čo ma máte, pani Greyová. Žiadne dotýkanie... ešte
nie." Vezme ma za ruku, vytiahne mi z nej pokrčenú látku a postupne
ma pobozká na všetky prsty.
„Seď rovno," rozkazuje mi.
Provokatívne sa uškrniem.
„Vyplatím ťa, ak sa budeš takto správať. A teraz poriadne otvor
ústa."
Otváram ju a on mi do nej strká veľký kus teplého koreneného
jahňacieho, namočeného do studenej jogurtovej omáčky ochutenej
mätou, je to pochúťka.
„Chutí?"
„Veľmi."
Uznanlivo zamručí a ja poznávam, že sa tiež napcháva a tiež mu
lo chutí.
„Ešte?"
285
Fifty Shades Freed
Kývnem. Dáva mi ďalší veľký kus a ja ho s nadšením prežúvam.

Odkladá vidličku a trhá... asi chlieb.
„Otvoriť," prikazuje mi.
Tentoraz ma kŕmi pitou namočenou v hummuse. Uvedomujem
si, že pani Jonesová - alebo dokonca Christian - nakupovali v lahôd-
kach, ktoré som objavila pred niekolkými týždňami v blízkosti Escaly.
Vďačne tú dobrotu prehltnem. Christian v hravom rozpoložení pod-
poruje moju chuť do jedla.
„Chceš ešte viac?" pýta sa.
Pritakám. „Viac všetkého, prosím. Umieram od hladu."
Začujem, ako sa potešene zasmeje. Pozvoľna a trpezlivo ma kŕmi,
príležitostne mi buď perami, alebo prstom odstráni zvyšok jedla z kú-
tika úst. Tu a tam mi svojím typickým spôsobom poskytne dúšok vína.
„A teraz ústa dokorán a odhryznúť," navádza ma. Robím to, čo mi
povedal. Mmm - jedna z mojich obľúbených jedál, plnený viničový
list. Dokonca aj studený je vynikajúci, aj keď ich mám radšej teplé,
nehodlám ale riskovať, že sa Christian zase popáli. S jeho pomocou
ho pomaly dojedáme, a ked som hotová, obliznem mu prsty.
„Ešte?" zisťuje. Hlas má zrazu nejaký hlbší.
Zavrtím hlavou. Už som plná.
„To je dobre," pošepká mi do ucha, „pretože teraz nastal čas na
môj obľúbený chod. Teraz si dám teba." Podoberie ma, vyhodí si ma
do náručia a ja vykríknem od prekvapenia.
„Môžem si dať dole tú šatku?"
„Nie."
Skoro našpúlim pery, potom si ale spomeniem na jeho vyhrážku
a radšej si to odpustím.
„Hracia miestnosť," poznamenáva.
Teda - nie som si istá, či je to dobrý nápad.
„Prijmeš výzvu?" pýta sa. A práve preto, že použil slovo výzva,
nemôžem odmietnuť.
286
„Sem s ňou," rozhodnem. Prestupuje mnou túžba a ešte niečo iné,

nepomenované. Christian ma prenáša cez dvere a potom ma po scho-
doch vynesie hore na poschodie.
„Mám dojem, že si schudla," zabrble nesúhlasne. Naozaj? To je
dobre. Spomínam si na tú jeho poznámku, keď sme sa vrátili z medo-
vých týždňov, ako ma to zamrzelo. Bože - fakt je to ešte len týždeň?
Pred herňou si ma spúšťa po tele dole a stavia ma na nohy, jednu
ruku ale necháva ovinutú okolo môjho pása. Rýchlo odomyká.
Zakaždým to tu vonia rovnako: leštidlo na drevo a citrusy. Vlastne
sa z toho pre mňa stala upokojujúca vôňa. Christian ma púšťa a otáča
dokola, kým nestojím chrbtom k nemu. Rozväzuje mi šatku a ja za-
žmúrim do mäkkého svetla, jemne mi vyberá sponky z vyčesaných
vlasov a uvoľňuje vrkoč, ktorý mi padá na chrbát. Zovrie ho v ruke
a zľahka zaň zatiahne, takže musím urobiť krok späť.
„Mám plán," zašepká mi do ucha a mňa príjemne zamrazí pozdĺž
chrbtice.
„To som si mohla myslieť," zareagujem, a vzápätí dostávam bozk
za ucho.
„To si píšte, pani Greyová." Jeho tón je mäkký a zvodný Ťahajúc
ma za vrkoč mi nakláňa hlavu na bok a razí si bozkami cestu dole po
mojom hrdle.
„Najskôr ťa musíme vyzliecť," zaspieva zhlboka a vibrácie jeho hla-
su mi prestúpia celým telom. Chcem to - nech už si pre mňa pripravil
čokoľvek. Chcem sa s ním udobriť tak, ako to vieme najlepšie. Obracia
ma späť k sebe. Pohľadom pritom zavadím o jeho džínsy, o ten ne-
dopnutý vrchný gombík a jednoducho si nemôžem pomôcť, prejdem
mu chrbtom ukazováka po koži pod tričkom pozdĺž lemu nohavíc. Na
prstoch ma pošteklia chĺpky tenkého prúžku, ktorý mu mizne za pá-
som. Prudko vdýchne a ja dvíham zrak k jeho očiam. Zastavím prst pri
neodopnutom gombíku a sledujem, ako mu oťažieva pohľad... Panebože.
„Mal by si si ich nechať na sebe," poviem potichu.
287
Fifty Shades Freed
„To mám aj v úmysle, Anastasia."

A potom sa náhle pohne, jednou rukou ma drapne zozadu za krk
a druhou mi stlačí zadok. Strháva si ma k sebe a začína ma bozkávať,
akoby na tom závisel jeho život.
Tak počkať!
Bez toho aby prerušil naše zaujaté spojenie, tlačí ma pred sebou,
kým sa chrbtom neopieram o drevený kríž. Pritlačí sa na mňa a ja
cítim každú kontúru jeho tela.
„Preč s tými šatami," povie a vyhŕňa mi ich po nohách, cez boky, na
brucho... nádherne pomaly, ich látka mi kíže po koži, teraz už na prsiach.
„Predkloň sa," vyzve ma.
Poslúchnem, a on mi ich preťahuje cez hlavu a odhadzuje ich na
zem. Zostávajú mi už len topánky, nohavičky a podprsenka. Oči mu
zahoria, keď ma berie za ruky a dvíha mi ich nad hlavu. Privrie oči,
potom ukloní hlavu, a ja viem, že ma žiada o súhlas. Čo so mnou bude
robiť? Prehltnem a kývnem a jemu sa na perách mihne obdivný, skoro
hrdý úsmev. Pripúta mi ruky do kožených pút zavesených na tyči nad
nami a znova vyťahuje šatku.
„Myslím, že už si toho videla dosť," uzavrie. Nasadzuje mi ju
a znova ma oslepuje, a ja vnímam rozochvenie z toho, ako sa moje
ostatné zmysly zbystrujú. Zvuk jeho tichého dychu... aj môjho vlast-
ného, vzrušeného... Krv, ktorá mi pulzuje v ušiach... Christianova
vôňa spolu so stopou leštidla a citrusov. To všetko je teraz omnoho
zreteľnejšie, pretože nevidím.
Ucítim dotyk jeho nosa na mojom.
„Doženiem ťa k šialenstvu," zašepká. Zovrie moje boky a sám kle-
sá k zemi, dlaňami klže po mojej koži a cestou mi sťahuje nohavičky.
Doženie ma k šialenstvu... môj ty Bože.
„Zdvihni nohy, jednu po druhej." Urobím to a on mi najprv vy-
zlieka nohavičky a potom vyzúva topánky. Jemne ma uchopí za pravý
členok a miernym ťahom mi posúva nohu do strany.
288
„Rozkroč sa," povie. Púta mi pravý členok ku krížu a vzápätí

robí to isté aj s ľavým. Som bezmocná, ukrižovaná. Christian sa dví-
ha a postaví sa tesne predo mňa. Cítim jeho telesné teplo, aj keď sa
in a nedotýka. Po chvíľke mi zovrie bradu, zdvihne hlavu a vtlačí
cudný bozk.
„Pustíme si hudbu a vyberieme hračky. Takto vyzeráte skvele,
pani Greyová. Možno sa budem chvíľu kochať výhľadom." jeho hlas
je ako hodvábny šál a vo mne sa všetko zviera.
Za okamih, alebo skôr za niekolko okamihov, počujem tiché plies-
kanie bosých nôh smerom k bielizníku a otváranie jednej zo zásuviek.
Tej análnej? To netuším. Niečo z nej vyberá a položí to navrch, potom
ešte niečo ďalšie. Počujem zapraskanie v reproduktoroch, nasledujú
tóny klavíra, ktoré napĺňajú miestnosť tichou, rytmickou melódiou.
Je mi povedomá - povedala by som, že je to Bach, ale neviem, ktorá
skladba. Niečo ma na tej hudbe znepokojuje. Možno je príliš chladná,
akoby odmeraná. Zamyslene sa zamračím, keď sa snažím pochopiť,
čo ma tak znepokojuje, ale to už ma Christian chytí za bradu, čím ma
vyruší z koncentrácie, a zľahka na ňu zatlačí, takže spúšťam spodnú
peru. Na povzbudenie sa usmejem. Prečo sa necítim vo svojej koži?
Kvôli tej hudbe?
Z brady mi schádza rukou po krku, potom na hruď a prsia. Pal-
com sťahuje jeden košíček podprsenky a uvoľňuje mi prsník z jej zo-
vretia. Zhlboka uznanlivo zamručí a dá mi bozk na krk. jeho pery
potom kopírujú cestičku jeho prstov až na moju hruď, cestou ma boz-
káva a jemne hryzie. Presúva ruku vľavo, kde mi sťahuje podprsen-
ku aj z druhého prsníka. Zavzdychám, keď mi bruškom palca prejde
po ľavej bradavke a medzi pery vtiahne pravú, jemne ma za ne ťahá
a dráždi ich tak dlho, až obe spevnejú a stvrdnú.
Z hrdla mi samovoľne vyjde prvý vzdych.
A on neprestáva. S vybranou starostlivosťou pomaly zvyšuje in-
tenzitu na oboch stranách. Výrazný pocit rozkoše mi putuje z brada-
389
Fifty Shades Freed
viek až do lona a ja bezmocne potiahnem putá. Pokúšam sa z nich vy-

krútiť, ale nedokážem sa pohnúť, a to moje pocity ešte zintenzívňuje.
„Christian," zaprosím.
„Ja viem," odpovie zhrubnutým hlasom. „A toto mi robíš stále."
Čože?! Zakvílim a on pokračuje ďalej, vystavuje moje bradavky
sladko trýznivým dotykom, znovu a znovu - vedie ma bližšie a bližšie.
„Prosím," zakňučím.
V hrudi mu zaznie hlboký, primitívny zvuk. Narovnáva sa a pre-
stáva a ja sa zadychčané metám v putách. Spúšťa dlane po stranách
môjho tela, jednu mi necháva položenú na boku a druhou pokračuje
dolu po bruchu.
„Pozrieme sa, ako si na tom," zavrní. Dlaňou mi prekrýva lono,
palcom pritom pohladí najcitlivejšie miesto a ja vykríknem. Pomaly
do mňa preniká najprv jedným a potom druhým prstom. Vzdychnem
a prepnem boky, dychtivá po jeho prstoch i kontakte s dlaňou.
„Ako vždy si pripravená, Anastasia," zhodnotí.
Zakrúži prstami. A ešte raz. A znovu. Zároveň ma masíruje pal-
com, tam, späť, tam, späť. Je to jediné miesto, kde sa ma dotýka a všet-
ko napätia, všetka tá úzkosť dnešného dňa sa koncentruje práve tam,
do toho malého kúska môjho tela.
Panebože.,, to je sila... a je to zvláštne... tá hudba... už som blízko...
Christian sa posunie, pohyby jeho ruky ale neustávajú a ja počujem
tichý bzukot.
„Čo to je?" vyjachcem.
„Ššš," upokojuje ma a prikladá svoje pery na moje, aby ma umlčal.
Vítam ten vrúcnejší a intímnejší kontakt a nenásytne ho bozkávam.
Odtrháva sa odo mňa a bzučivý zvuk sa približuje.
„Toto je masážna hlavica, bejby. Vibračná."
Opiera mi ju o hruď a ja ucítim čosi ako velký guľový objekt, ktorý
na mne vibruje. Zachvejem sa, keď mi ním prechádza po koži medzi
prsiami a potom smerom k jednej i druhej bradavke. Zaplavuje ma
290
pocit slasti, to mravčenie sa dostáva všade, nervové vlákna vysielajú

mocné signály do tých temných, najtemnejších zakutí v mojom pod-
brušku.
„Ááách," vzdychnem pretiahnuto, zatiaľ čo Christianove prsty
neustávajú v pohybe. Ďalej už to nevydržím... všetko to dráždenie...
Zakláňam hlavu a hlasno zastonám... a jeho ruka znehybnie. Pocity
rozkoše sa vytrácajú.
„Nie! Christian," prosíkam, boky sa mi samy pohnú v snahe za-
chytiť žiadané trenie.
„Len pokoj, bejby," tíši ma, lenže môj orgazmus sa rozplýva do
prázdna. Znovu sa ku mne nakláňa pre bozk.
„Ubíjajúce, však?" odvetí.
No to teda je! Konečne mi tá jeho hra dochádza.
„Ticho," napomína ma s ďalším bozkom. A znova sa začína hýbať
masážna hlavica, prsty, palec - smrteľná kombinácia zmyselného
útoku. Posúva sa bližšie, takže sa o mňa otiera telom. Stále je oblečený
a mäkký denim jeho riflí sa mi trie o nohu, a ja na boku cítim, aký je
vzrušený, je tak mučivo blízko. Zase ma privádza až na okraj, to už sa
od žiaducej potreby skoro zvíjam... a zase prestáva.
„Nie," zakňučím hlasno.
Dostávam mäkký, vlhký bozk na rameno, jeho prsty miznú a hla-
vica sa presúva nižšie. Vibruje mi na bruchu, potom pod pupkom
a nakoniec v lone, priamo tam, kde sa doteraz pohyboval jeho palec.
Dočerta, to je sila.
„Ach!" vykríknem a prudko potiahnem putá.
Telo mám také precitlivené, až mám pocit, že vybuchnem. A práve
v okamihu, keď už sa to zdá nevyhnutné... Christian zase prestáva.
„Christian!" zakričím naňho.
„Si zdeptaná, však?" zamrmle mi do kože na krku. „Presne tak ako
ja. Keď mi niečo sľúbiš a potom..." nedopovie.
291
Fifty Shades Freed
„Christian, prosím!" modlikám.

Ale on ku mne prikladá hlavicu znova a znova a vždy prestáva
presne v rovnaký zlomový okamih. Došľaka!
„Zakaždým, ked prestanem a potom znova začnem, je to inten-
zívnejšie, však?"
„Prosím," zašomrem. Všetko vo mne kričí po uvoľnení.
Bzukot ustáva a Christian ma bozkáva. Špičkou nosa opisuje kon-
túry môjho. „Ty si tá najviac frustrujúca ženská, akú som kedy poznal."
Nie, nie, nie.
„Christian, nikdy som nesľubovala, že ťa budem poslúchať. Pro-
sím, prosím..."
Prikročí až tesne ku mne, chňapne ma za zadok a pritisne k sebe.
Až pritom vykríknem, ako sa o mňa drsne otrie lonom, ako na mňa
pritlačí gombíky džínsov, ktoré len ťažko zadržiavajú jeho túžbu. Jed-
nou rukou mi strháva šatku a chytá ma za bradu - žmúrim do jeho
žeravých očí.
„Doháňaš ma k šialenstvu," šepká horúčkovito a znovu sa do mňa
opiera bokmi, dvakrát, trikrát, to už doslova horím - pripravená ľa-
hnúť popolom. Ale on ma znovu odmieta. Tak veľmi ho chcem. Tak
veľmi ho potrebujem. S modlitbou na perách zatváram oči. Nemô-
žem si pomôcť, mám pocit, že ma trestá. Ja som bezmocná a on nemi-
losrdný. Do očí sa mi derú slzy. Netuším, ako ďaleko s tým chce zájsť.
„Prosím," vydýchnem ešte raz.
Ale 011 na mňa ďalej upiera neúprosný pohľad. Neprestane s tým.
Ako dlho ešte? Zvládnem tú hru dohrať? Nie. Nie. Nie - toto nedokážem.
Viem, že s tým neskončí. Bude ma mučiť ďalej a ďalej. Jeho ruka už zase
putuje dole po mojom tele. Nie... A hrádza praská - všetok ten strach,
všetka úzkosť a obavy z posledných pár dní ma premáhajú a slzy mi
zaplavujú oči. Odvraciam sa od neho. Toto nie je láska. To je pomsta.
„Červená," zanariekam. „Červená. Červená." Slzy už sa mi rinú
po lícach.
292
V tú ranu zmeravie. „Nie!" vyhŕkne zdesene. „Kristepane, toto

nie."
Všetko sa potom deje veľmi rýchlo a rázne, rozopína mi ruky, pri-
držiava ma okolo pása a povoľuje putá na členkoch. A ja stojím s tvá-
rou v dlaniach a prelievam slzy.
„Nie, to nie. Prosím ťa, Ana, neplač."
Dvíha ma a odnáša k posteli, kde si sadá a drží ma na svojich ko-
lenách, zatiaľ čo ja nekontrolovateľne vzlykám. Som úplne zničená...
telo mám zmučené odopreným uspokojením, myseľ otupenú, emó-
cie ako po veternej smršti. Christian siaha za seba, sťahuje z postele
saténovú prikrývku a balí ma do nej. Chladná látka pôsobí na moju
precitlivenú pokožke cudzo a nevítane. Ovíja okolo mňa paže, stláča
ma k sebe, pohojdáva s nami dopredu a dozadu.
„Prepáč. Prepáč," opakuje duto. Bozkáva ma pritom do vlasov,
znova a znova. „Prosím ťa, Ana, odpusť mi to."
Otáčam hlavu a zavrtávam mu tvár do priehlbiny medzi krkom
a ramenom. Plačem ďalej, je to také oslobodzujúce. Tolko sa toho
za posledné dni udialo - ten požiar vo výpočtovom stredisku, na-
háňačka v aute, plánovanie mojej kariéry, vtieravá architektka,
ozbrojený šialenec v byte, hádky, zloba - a k tomu všetkému, Chris-
tian tu nebol. Neznášam, keď tu nie je... otieram si nos do cípu pri-
krývky a uvedomujem si, že sa miestnosťou stále rozlieha tá odťažitá
Bachova skladba.
„Vypni tú hudbu, prosím ťa," potiahnem.
„Jasné." Christian sa posunie, ale nepúšťa ma a zo zadného vrecka
loví ovládač. Jeden stisk tlačidla a klavír stíchne. Nahrádza ho môj
trhaný dych. „Je to lepšie?" zisťuje.
Prikývnem a už sa tolko nešklbem. Christian mi jemne otiera slzy
bruškom palca.
„Nie si priaznivcom Goldbergových variácií na Bacha?" nadnesie.
„Určite nie tejto skladby."
293
Fifty Shades Freed
Pozerá sa na mňa, snaží sa skryť zahanbenie, ktoré mu pozerá

z očí, ale nedarí sa mu to.
„Je mi to ľúto," ospravedlňuje sa znova.
„Prečo si to urobil?" pýtam sa sotva počuteľne, pričom sa pokú-
šam usporiadať zmätené myšlienky a pocity.
Posmutnene zavrtí hlavou a zatvára oči. „Príliš som sa do toho
vžil," vysvetľuje nepresvedčivo.
Zamračím sa na neho a on si povzdychne: „Odopierame orgazmu
je bežným nástrojom... Ty proste nikdy..." Dochádzajú mu slová. Za-
vrtím sa a on bolestivo sykne.
Aha. „Prepáč," zamumlem. Do líc sa mi vracia krv.
Zakrúti očami, ale potom sa zrazu zakláňa a mňa berie so sebou,
takže obaja končíme v ľahu na posteli, ja v jeho náručí. Tá stiahnutá
podprsenka mi vadí a tak si ju upravujem.
„Potrebuješ pomôcť?" ponúka sa ticho.
Záporným pohybom hlavy ho odmietam. Nechcem, aby sa ma do-
týkal na prsiach. Pretáča sa, teraz sa nado mnou skláňa, váhavo dvíha
ruku, aby ma nežne pohladil po tvári. Do očí sa mi znovu hrnú slzy.
Ako môže byť v jednej chvíli taký bezcitný a vzápätí taký cituplný?
„Už neplač, prosím," zašepká.
Som otrasená a zmätená. Teraz, keď by som sa na neho mala hne-
vať... necítim nič. Chcela by som sa len stočiť do klbka a uzavrieť do
seba. Hľadím do jeho strápených očí a žmurkaním sa snažím rozo
hnať plač. Bez toho, aby som odbočila pohľadom, prerývane sa na
dýchnem. Čo si s tým kontrolou posadnutým maniakom počnem?
Naučím sa počúvať? To sotva...
„Čo si myslel tým ty proste nikdy?" pripomínam mu.
„Nikdy nerobíš, čo sa ti povie. Zmenila si rozhodnutie a nepove-
dala mi, kde si. A ja som bol v New Yorku, Ana, bezmocný a nepríčet-
ný. Keby som bol v Seattli, odviedol by som ťa domov."
„Takže ma trestáš?"
294
Sťažka prehltne a zatvára oči. Ani mi nemusí odpovedať, je jasné,

že trest bol presne to, čo mal v úmysle.
„Toto musí prestať," ohradím sa.
Zamyslene stiahne obočie.
„Aby bolo jasné, nakoniec sa kvôli tomu budeš cítiť ešte skurve-
nejšie."
Odfrkne si. „To sedí," utrúsi. „Nepáči sa mi to, takto ťa vidieť."
„A mne sa zase nepáči takto sa cítiť. Na Fair Lady si sám prehlásil,
že si si nezobral sub."
„Ja viem. Ja viem." Jeho hlas je tichý a akoby obnažený
„Tak so mnou prestaň zaobchádzať, ako keby som ňou bola.
Ospravedlňujem sa, že som ti nezavolal a, už nikdy taká sebecká ne-
budem. Viem, že máš o mňa strach."
Sústredene ma sleduje, skúma ma pochmúrnym pohľadom pl-
ným úzkosti. „Tak hej. Dobre," pripúšťa nakoniec. Zohne sa, ale
tesne predtým, ako sa jeho pery dotknú mojich, sa zarazí a bez
slov sa pýta, či smie. Vychádzam mu v ústrety a on ma s citom
pobozká.
„Vždy máš po plači také jemné pery," zamrmle.
„Poslušnosť som ti nikdy nesľubovala, Christian," zašepkám.
„Ja viem."
„Tak sa s tým zmier, prosím. Urob to pre nás oboch. A ja sa zase
pokúsim brať väčší ohľad na tú tvoju... potrebu kontrolovať."
Pôsobí tak bezbranne a zraniteľne, úplne stratene.
„Skúsim to," usúdi s omračujúcou úprimnosťou.
Dlho a ešte trochu trhane si oddýchnem. „Skús, prosím ťa. Okrem
toho, keby som tu vtedy bola..."
„Ja viem," pripúšťa o poznanie bledší. Ľahne si na chrbát a dá si
voľné predlaktie cez oči. Stúlim sa k nemu a položím si hlavu na jeho
hruď. Chvílku tak v tichosti zotrváme, a potom presúva ruku na ko-
niec môjho vrkoča, sťahuje z neho gumičku a rozpletie ho. Rytmic-
295
Fifty Shades Freed
kými pohybmi prstov mi jemne rozčesáva vlasy. O toto teda naozaj

ide - o jeho strach... jeho iracionálne obavy o moju bezpečnosť. Pred
očami mi prebleskne obrázok Jacka Hydea zrúteného na podlahe náš-
ho bytu s Glockom v ruke... no, možno tie obavy nie sú také iraci-
onálne, čo mi pripomína...
„Čo si myslel tým alebo?" nadnesiem.
„Aké alebo?"
„Ked sme sa bavili o Hydeovi."
Dvíha hlavu, aby ma prebodol pohľadom. „Ty to nevzdáš, čo?"
Opieram sa mu bradou o hrudnú kosť, vychutnávam si upokoju-
júcu starostlivosť jeho prstov v mojich vlasoch.
„Vzdať sa? Nikdy. Tak už konečne spievaj. Neznášam, keď predo
mnou tieto veci tajíš. Zdá sa, ako keby si trpel utkvelou predstavou,
že potrebujem byť chránená. A pritom ani nevieš strieľať - ja áno. To
si fakt myslíš, že tú informáciu, ktorú mi nechceš dať, neunesiem,
Christian? Spomeň si, ako na mňa tvoja ex-sub vytiahla zbraň a ako
na mňa dorážala tvoja bývalá pedofilná milenka - a nepozeraj sa na
mňa takto," osopím sa na neho, keď si všimnem, ako sa na mňa mra-
čí. „Tvoja mama si o nej myslí to isté."
„Ty si hovorila s mojou mamou o Elene?" Hlas mu vyletí o oktávu
vyššie.
„Pravdaže, ja a Grace sme o nej hovorili."
Zíza na mňa s otvorenými ústami.
„Hrozne ju to mrzí. Myslí si, že je to jej vina."
„Nemôžem uveriť, že si o tom hovorila s mamou. Dočerta!" Zvalí
sa späť na posteľ a znova si prehodí ruku cez oči.
„Nezachádzala som do podrobností."
„No to dúfam. Grace nemusí nutne poznať všetky zvrátené detaily.
Kristepane, Ana. Čo otec, s ním si tiež hovorila?"
„Nie!" zavrtím dôrazne hlavou. S Carrickom taký dôverný vzťah
nemáme. Jeho poznámky ohľadom predmanželskej zmluvy ma do-
296
teraz mrzia. „A vôbec, nesnaž sa ma už zase rozptyľovať. Vráťme sa

k Hydeovi. Čo mi tajíš?"
Christian dvíha ruku z tváre, aby sa na mňa pozrel. Z výrazu jeho
tváre sa nedá vyčítať vôbec nič. S povzdychom ruku zasa spúšťa.
„Hyde je namočený do tej záležitosti s Charlie Tangom. Vyšetro-
vatelia našli čiastočný odtlačok - iba čiastočný, takže nemohli potvr-
diť, že je jeho. Lenže potom si ho identifikovala v tom výpočtovom
stredisku. Mal nejaký problém v Detroite a ten odtlačok sedí."
Tá informácia ma omráči tak, že mi to mozog nespracuje. Takže
Charlie Tango zložil Jack? Ale Christian hovorí ďalej: „Dnes ráno našli
tu, v garážach, dodávku. Šoféroval ju Hyde. Včera doviezol nejaké krámy
tomu chlapovi, čo sa prisťahoval. Tomu, čo sme ho stretli vo výťahu."
„Už si nepamätám, ako sa volal."
„Ja tiež nie," zabručí. „A práve tak sa Hydeovi podarilo dostať do
domu legálne. Pracoval v doručovacej spoločnosti..."
„No a? Čo je na dodávke také dôležité?"
Neodpovedá.
„Christian, povedz mi to."
„Polícia zistila... niečo v nej našli." Znovu stíchne a uťahuje svoje
zovretie.
„Čo?"
Chvíľu je ticho a ja už-už otváram ústa, aby som ho povzbudi-
la, ale on prehovorí: „Matrac, a tiež množstvo veterinárnych sedatív,
ktoré by uspali aj stádo koni. A ešte odkaz." Jeho hlas sa stíši na sotva
počuteľný šepot, ale zdesenie a zhnusenie z neho doslova kričí.
Kurva.
„Odkaz?" Tón môjho hlasu sa nápadne podobá tomu jeho.
„Adresovaný mne."
„A čo v ňom bolo?"
Pokrúti hlavou, dáva mi najavo, že to buď nevie, alebo mi to ne-
povie.
297
Fifty Shades Freed
„Hyde sem včera večer prišiel s úmyslom uniesť ťa." Je celý strnulý
a tvár má napätú. Len čo to vypustí z úst, so zachvením si vybavujem
lepiacu pásku, ktorú u neho našli, a vzápätí si uvedomujem, že som
to podvedome tušila.
„Kurva," ujde mi.
„Presne tak," vysloví ponuro.
Snažím sa rozpamätať, aký býval Jack v práci. To bol taký vyšinutý
už od začiatku? Ako si mohol myslieť, že by mu niečo také prešlo?
Jasné, bol dosť divný, ale nesprával sa ako šialenec.
„Ja tomu nejako nerozumiem," vypustím. „Nedáva mi to zmysel."
„Ja viem. Polícia sa v tom vŕta ďalej a Welch tiež. Ale myslíme si,
že s tým nejako súvisí Detroit."
„Prečo Detroit?" vyjavím zmätene.
„No, vedú tam stopy."
„Stále tomu nerozumiem."
Zdvihne ku mne tvár, zahľadí sa na mňa, na tvári nepreniknuteľná
maska. „Ja som sa v Detroite narodil, Ana."
Kapitola 12
„Ja, ja som myslela, že pochádzaš zo Seattlu," vyjde zo mňa. Hlava

mi to stále neberie. Čo to má spoločné s Jackom? Rukou, ktorou si
predtým zakrýval tvár, siaha za seba pre jeden z vankúšov. Dáva si
ho pod hlavu a s ostražitým výrazom ma chvíľu sleduje. Nakoniec
rezignovane potrasie hlavou.
„Nie. Mňa s Elliotom adoptovali v Detroite. Krátko potom sme sa
presťahovali sem. Grace chcela žiť na západnom pobreží, ďaleko od
rastúcich predmestí a dostala prácu tu, v Northwest Hospital. Z tých
čias si toho veľa nepamätám. Miu už adoptovali tu."
„Takže Jack je z Detroitu?"
„Áno."
Aha... „Ako to vieš?"
„Ked si pre neho mala začať robiť, trochu som si ho preklepol."
No jasné, že áno. „Tiež máš jeho papierovú zložku?" uškrniem sa.
Vytočí pery v úsmeve, ktorý doteraz potlačoval. „Myslím, že je
svetlomodrá." Jeho prsty sa ďalej preberajú mojimi vlasmi. Je to upo-
kojujúce.
„Čo sa v nej píše?"
299
Fifty Shades Freed
Zažmurká a pohladí ma po tvári. „Naozaj to chceš vedieť?"

„Je to také zlé?"
Pokrčí ramenami. „Mohlo to byť horšie," zašepká.
Ach nie! To hovorí o sebe? Do mysle sa mi vkráda obrázok Chris-
tiana ako malého, ufúlaného, vydeseného chlapca. Pritúlim sa k nemu
bližšie, stlačím ho pevnejšie, pretiahnem cez neho prikrývku a tvár
mu kladiem na hrudník.
„Čo sa deje?" pýta sa, zmätený mojou reakciou.
„Nič," zaluhám.
„Ale nie. Toto funguje obojstranne, Ana. Čo sa deje?"
Dvíham hlavu a stretávam sa s jeho vyčkávavým, znepokojeným
pohľadom. Znovu sa mu uvelebujem na hrudi a odhodlávam sa o tom
hovoriť. „Niekedy si ťa predstavujem ako dieťa... predtým, než si pri-
šiel ku Greyovcom."
Stuhne. „Ja som nehovoril o sebe. Nechcem, aby si ma ľutovala,
Anastasia. Tá časť môjho života je za mnou. Je to preč."
„To nie je ľútosť," dostanem zo seba zdesene. „Je to účasť a smútok
- smútok nad tým, že sa niekto dokáže takto zachovať k dieťaťu." Mu-
sím sa poriadne nadýchnuť, pretože sa mi z toho búri žalúdok a do
očí sa mi znova tlačia slzy. „A tá časť tvojho života nie je preč, Chris-
tian - ako to vôbec môžeš povedať? So svojou minulosťou predsa ži-
ješ každý deň. Sám si mi to hovoril - päťdesiat odtieňov, pamätáš?"
dokončujem sotva počuteľne.
Odfrkne si a voľnou rukou si hrabne do vlasov, napriek tomu zo-
stáva ticho a napätý.
„Takisto viem, že je to dôvod, prečo ma potrebuješ mať pod kon-
trolou. Aby si ma udržal v bezpečí."
„A napriek tomu si sa rozhodla mi vzdorovať," utrúsi bezradne
a jeho ruka v mojich vlasoch ustáva v pohybe.
Zamračím sa. Do hája. Vari to robím naschvál? Moje podvedomie
si dáva dole polmesiačikové okuliare a zamyslene si vkladá ich nožič-
300
ku medzi pery. Potom rozhodne prikývne. Radšej ho ignorujem. Je

to také mätúce - veď som jeho žena, nie som sub, ani firma, ktorú si
obstaral na hranie. Nie som suka závislá od kokaíne ako jeho matka...
Dočerta. Z toho pomyslenia sa mi robí zle. A potom si spomeniem,
čo hovoril doktor Flynn:
„Len robte to, čo ste robili doteraz. Christian je do vás po uši zami-
lovaný. A je potešujúce ho takto vidieť."
Veď to tak je. Robím len to, čo som robila vždy. A nie je to náho-
dou niečo, čo Christiana od začiatku priťahovalo?
Bože, ten chlap je chodiaci kontrast.
„Doktor Flynn hovoril, že ti mám dopriať prezumpciu neviny.
Myslím, že to robím - nie som si istá. Možno je to môj spôsob, ako
ťa vtiahnuť do prítomnosti - ako uzavrieť minulosť," zašepkám. „Ja
neviem. Zrejme zatiaľ nedokážem odhadnúť, ako veľmi prehnane za-
reaguješ."
Ešte chvíľu mlčí. „Blbý Flynn," zavrčí pre seba.
„Radil mi, že sa k tebe mám ďalej správať tak ako predtým."
„Naozaj?" poznamená sucho.
Tak dobre. Buď všetko, alebo nič. „Christian, ja viem, že si svoju
mamu miloval. Ale nemohol si ju zachrániť, to nebola úloha pre teba.
A ja nie som ona."
Znovu ustrnie. „Prestaň," vyprosuje si.
„Nie, počúvaj ma, prosím." Dvíham hlavu a upieram pohľad do
jeho sivých očí paralyzovaných strachom. Zadržiava dych. Bože,
Christian... Až z toho srdce puká. „Ja nie som ona. Som oveľa silnej-
šia. A mám teba a ty si teraz tiež oveľa silnejší ako vtedy. Ja viem, že
ma ľúbiš. A ja teba," uzatváram šeptom.
Sústredene pokrčí čelo, akoby moje slová neboli tým, čo čakal.
„Ešte stále ma miluješ?" ubezpečuje sa.
„Samozrejme. Vždy ťa budem milovať. Nech urobíš čokoľvek." Je
lo uistenie, ktoré chcel počuť?
301
Fifty Shades Freed
S výdychom zatvára oči, znova si dáva ruku cez tvár a zároveň si

ma k sebe tesnejšie privinie.
„Neschovávaj sa." Chytám ho za ruku a dávam mu ju dole z tváre.
„Robíš to celý svoj život. Predo mnou sa neschovávaj, prosím."
Neveriacky na mňa pozrie a potom sa zamračí. „Ja že sa skrývam?"
„Áno."
Nečakaným pohybom sa pretáča na bok a posúva ma vedľa seba.
Prstami mi odhŕňa vlasy z tváre a strká mi ich za ucho.
„Dnes ráno si sa bála, že ťa nenávidím. Nerozumel som tomu, a ty
teraz..." stíchne a zahľadí sa na mňa, ako by som pre neho predstavo-
vala zložitú hádanku.
„Ty si myslíš, že ťa nenávidím?" odtuším neveriacky.
„Nie," zavrtí hlavou. „Už nie." V tvári sa mu odráža úľava. „Iba
potrebujem vedieť... Prečo si použila únikové slovo, Ana?"
Cítim, ako blednem. Čo mu mám povedať? Že ma vydesil? Že som
netušila, či s tým prestane? Že som ho úpenlivo prosila - a on na to
nereagoval? Že nechcem, aby sme veci hnali do extrému ako... ako
vtedy, tu. Len si vybavím, ako ma vyplatil opaskom a strasiem sa.
Sťažka prehltnem. „Pretože... pretože si bol taký nahnevaný
a vzdialený a... chladný. Nevedela som, ako ďaleko zájdeš."
Z jeho výrazu sa nedá vyčítať vôbec nič.
„Nechal by si ma nakoniec vyvrcholiť?" zašepkám a vnímam, ako
sa mi prudko vracia krv do líc. Napriek tomu mu ďalej pevne hladím
do očí.
„Nie," povie po chvíli.
No teda?! „To je pekne... podlé."
Hánkami prstov mi zľahka prejde po tvári. „Ale efektívne," podot-
kne. Pozerá sa na mňa, ako by chcel dovidieť až na dno mojej duše,
oči mu planú. Po nekonečne dlhej dobe prehovorí: „Som rád, že si to
slovo použila."
„Naozaj?" Nejako tomu nerozumiem.
302
Zvlní pery v smutnom úsmevu. „Naozaj. Nechcel som ti ublížiť.

Príliš som sa do toho vžil." Skloní sa k bozku. „Nechal som sa uniesť."
Znovu ma pobozká. „S tebou sa mi to stáva dosť často."
To akože naozaj? A z nejakého dôvodu ma táto myšlienka poteší...
Usmejem sa. Prečo mi to robí tak dobre?
Tiež sa usmeje. „Netuším, prečo sa tak škeríte, pani Greyová."
„Ani ja nie."
Skloní sa ku mne a položí mi hlavu na hrudník. Tvoríme preple-
lenec nahých a v rifľovine odetých končatín, obalený v červenom
saténe. Jednou rukou ho hladím po chrbte a druhou mu ískam vo
vlasoch. S povzdychom sa mi uvoľňuje v náručí.
„Znamená to, že ti môžem veriť... že ma zastavíš. V živote ti nech-
cem ublížiť," hundre. „Iba potrebujem..." zarazí sa.
„Čo potrebuješ?"
„Potrebujem mať veci pod kontrolou, Ana. A tiež potrebujem
leba. Jedine tak dokážem fungovať. Neviem sa toho len tak zbaviť. Už
som to skúšal... A teraz, s tebou..." rozladene zakrúti hlavou.
Nasucho prežriem. Toto je jadro nášho problému - jeho túžba po
kontrole a jeho túžba po mne. Odmietam uveriť tomu, že sa navzájom
vylučujú.
„Tiež ťa potrebujem," zašepkám a zovriem ho pevnejšie. „Ja to
skúsim, Christian. Skúsim na to brať väčší ohľad."
„Chcem, aby si ma potrebovala," precedí medzi zubami.
No to ma podrž!
„Potrebujem ťa!" vyhŕknem naliehavo. Naozaj veľmi ho potrebu-
jem. Naozaj veľmi ho ľúbim.
„Chcem sa o teba starať."
„Veď to robíš. Robíš to stále. Tolko si mi chýbal, keď si bol preč."
„Chýbal som ti?" zaznie prekvapene.
„Samozrejme že áno. Neznášam, keď si preč."
Cítim, ako sa usmieva. „Mohla si ísť so mnou."
303
Fifty Shades Freed
„Christian, prosím. Toto už nechcem znovu preberať. Chcem pra-

covať."
Vzdychne. Ďalej ho hladkám vo vlasoch.
„Ja ťa ľúbim, Ana."
„Ja teba tiež. Vždy to tak bude."
A potom už obaja po tej hádke len tak tíško ležíme vedľa seba.
Načúvam ustálenému tlkotu jeho srdca a vysilená sa prepadám do
pokojného spánku.
Prebúdzam sa náhle a dezorientovaná. Kde to som? Aha tak, v her-

ni. Svetlá sú stále rozsvietené, mäkko osvetľujú krvavočervené steny.
Christian znovu zanarieka a ja si uvedomujem, že práve tento zvuk
ma zobudil.
„Nie," zakvíli. Leží vedľa mňa, roztiahnutý na chrbte, hlavu má
zvrátenú, viečka pevne zovreté a tvár skrútenú vnútorným utrpením.
Preboha. On má nočnú moru.
„Nie!" vykríkne znova
„Christian, prebuď sa." Skopávam zo seba prikrývku a leziem do
sedu. Kľaknem si k nemu, chytím ho za plecia a ramená a trasiem
ním. Oči sa mi plnia slzami.
„Christian, prosím. Preber sa!"
Prudko otvára oči, temné a divoké, zorničky rozšírené strachom.
Bezducho ich na mňa upiera.
„Christian, bol to len zlý sen. Si doma. V bezpečí."
Zažmurká a niekoľkokrát prudko otočí hlavou, aby sa okolo seba
rozhliadol. Kým si neuvedomí, kde je, čelo mu brázdia sústredené
vrásky. Potom ukotví pohľad v mojich očiach. „Ana," osloví ma šep-
tom. Bez varovania mi zviera hlavu v dlaniach, sťahuje si ma na seba
a tvrdo ma bozkáva. Jazyk mi vráža do úst, chutí po túžbe a zúfalstve.
Sotva mi dáva šancu sa nadýchnuť a už sa pretáča - svoje pery ani na
chvíľu neodlepí od mojich a pritláča ma na tvrdý matrac postele so
304
stĺpikmi. Jednou rukou si ma pridržuje za bradu, druhú má roztia-

hnutú na mojom temene a kolenom mi roztvára nohy, medzi ktoré sa
tlačí, ešte stále oblečený.
„Bože, Ana," zalapá po dychu, akoby nemohol uveriť, že som
tu s ním. Chvíľu ma len tak pozoruje, takže mi dáva šancu sa na-
dýchnuť. A vzápätí ma znovu bozkáva, bezohľadne si berie všetko,
čo môžem ponúknuť. S hlasným zastonaním prepne boky mojím
smerom. Jeho vystúpené lono uväznené v rifliach sa vtlačí do môj-
ho citlivého rozkroku. Zavzdychám a všetko to potlačované sexu-
álne napätie vo mne povstáva nanovo a vybuchuje s ešte väčšou
silou, plní moje vnútro túžbou a žiadostivosťou. Ovládaný svojimi
démonmi ma Christian naliehavo bozkáva na tvár, na viečka, na
kraj sánky.
„Som tu," pokúšam sa ho utíšiť šeptom. Naše ťažké, vzrušené dy-
chy sa vzájomne miešajú. Beriem ho pevne za plecia a urobím ústre-
tový pohyb panvou.
„Ach," zalapá po dychu. „Ja ťa potrebujem." Hlas má hlboký
a drsný.
„Ja teba tiež," uisťujem ho prudko a moje telo už volá po jeho
dotyku. Chcem ho. Chcem ho hneď. Chcem ho utešiť. Chcem, aby on
utešil mňa... Potrebujem to. Siaha dole a po chvílkovom boji s gom-
bíkmi sa rozopína.
No nie, veď som sotva pred minútou spala.
Posúva sa a vzoprený nado mnou na mňa uprie spýtavý pohľad.
„Urob to. Prosím," vydýchnem priškrteným hlasom plným potreby.
Vnorí sa do mňa jediným rýchlym pohybom a ja vykríknem - nie
od bolesti, skôr prekvapená jeho živelnosťou.
Zavzdychá a jeho pery znovu nachádzajú moje, podmaňuje si ma
aj jazykom. Pohybuje sa so zúrivosťou hnanou jeho strachom, žiados-
tivosťou, túžbou... láskou? To nedokážem rozpoznať, napriek tomu sa
mu ochotne prispôsobujem.
305
Fifty Shades Freed
„Ana," pretiahne skoro neartikulované moje meno. A potom búr-

livo vrcholí, s vypätým výrazom a telom v kŕči sa do mňa vlieva a vzá-
pätí ma zaľahne svojou plnou váhou, zadýchaný a uspokojený... na
rozdiel odo mňa.
Doparoma. Dnes vyložene nie je môj deň. Moja vnútorná bohy-
ňa sa práve chystá spáchať demonštratívnu samovraždu. Zvieram
ho v náručí, hltavo lapám po vzduchu a zvíjam sa pod ním túžbou.
Uvoľňuje sa zo mňa a potom ma celé minúty iba drží... dlhé minúty.
Nakoniec zakrúti hlavou a vzoprie sa na lakťoch, takže zo mňa sníme
časť svojej váhy. Pozerá sa na mňa, ako by ma videl prvýkrát v živote.
„,Bože Ana." Skláňa sa a dáva mi nežný bozk.
„Si v pohode?" Vydýchnem a pohladím tú milovanú tvár. Prikýv-
ne, aj tak ale vyzerá otrasený a celkom určite dojatý. Môj stratený
chlapec. So zvrašteným čelom sa na mňa pozorne zahľadí, ako by si
až teraz plne uvedomil, kde je.
„A ty?" spýta sa starostlivo.
„Ehm..." rozpačito sa pod ním zavrtím a on po chvíli roztiahne
pery a vyčaruje svoj lenivý hriešny úsmev.
„Chápem. Máte svoje potreby, pani Greyová," zapradie. Letmo ma
pobozká a zoskočí z postele.
Kľakne si na podlahu pri mojich nohách, chytá ma za stehná tesne
nad kolenami a sťahuje k sebe, až mám zadok na kraji postele.
„Sadni si," zamrmle. Dvíham sa do sedu a vlasy sa mi rozpres-
tierajú ako nejaký závoj na prsiach. Zakliesnený pohľadom do mo-
jich očí mi rozťahuje nohy - ako sa to len dá. V miernom záklone sa
zapieram o ruky, viem veľmi dobre, čo bude nasledovať. Lenže... on
len... ehm...
„Ty si taká prenádherná, Ana," vydýchne. A potom už sledujem,
ako sa mi jeho hlava mizne medzi nohami a razí si cestu z bozkov
nahor po mojom pravom stehne. Celé telo mi pulzuje očakávaním.
Christian na mňa cez dlhé mihalnice uprie tmavnúci pohľad.
306
„Dívaj sa," zachraptí a hneď potom si ma berie ústami.

Bože môj. Vykríknem, pretože sa celý šíry svet skoncentruje do
malého priestoru medzi mojimi stehnami. A - dočerta - je také vzru-
šujúce ho pri tom sledovať. Pozorovať, ako sa jeho jazyk mihá na cel-
kom určite najcitlivejšej časti môjho tela. Nepozná zľutovanie, dráž-
di ma a provokuje, uctieva. Telo mám rozochvené a ruky, o ktoré sa
opieram, sa mi začínajú triasť námahou.
„Nie... ach," protirečím si. Citlivo do mňa preniká jedným prs-
tom a tým ma zdoláva. Zrútim sa späť na posteľ a odovzdávam sa do
vyberanej starostlivosti jeho úst a prstov. Pozvoľna a jemne masíruje
to úžasné, skvelé miestečko v mojom vnútri. A potom to prichádza -
s drvivým nástupom. Vykríknem nezrozumiteľnú skomoleninu jeho
mena a intenzívny výbuch orgazmu ma donúti prehnúť chrbát. Pred
očami mi tancujú hviezdičky - je to absolútne ohromujúci zážitok.
Nejasne si uvedomujem, že sa Christian presunul na moje brucho,
ktoré pokrýva sladkými nežnými bozkami. Siaham dole, aby som ho
pohladila vo vlasoch.
„Ešte som s tebou neskončil," vyvádza ma z omylu. A skôr ako sa
stihnem ocitnúť späť v Seattli, lepšie povedané na planéte Zem, chytá
ma za boky a sťahuje si ma k sebe na podlahu, do svojho roztúženého
lona.
Keď dosadnem, zalapám po dychu. Pri všetkých svätých...
„Bože, bejby," hlesne. Ovíja okolo mňa ruky a prestáva sa hýbať.
Vzápätí mi berie hlavu do dlaní a bozkáva ma na líca. Stačí malý po-
hyb jeho panvy a v hĺbke môjho vnútra sa zodvihne vlna rozkoše.
Chytá ma za zadok, nadvihnite ma a potom vyráža dopredu.
Z pier mi uniká vzdych a on ho zachytáva do svojich. A poma-
ly, bože tak pomaly sa dvíha a zase klesá... dvíha sa a klesá. Dávam
mu ruky okolo krku, poddávam sa jeho hojdavému rytmu a vlastne
všetkému, čo so mnou chce robiť. S napnutými stehennými svalmi
napodobňujem jeho pohyby... a je to skvelý pocit. Nahýbam sa viac
307
Fifty Shades Freed
dozadu a zakláňam hlavu, moje doširoka roztvorené pery sú tichým

dôkazom môjho vytrženia, zatiaľ čo sa nechávam unášať jeho precí-
teným milovaním.
„Ana," vyráža zo seba moje meno a skláňa sa, aby sa mi prisal ku
krku. Pevne ma zviera a pritom sa zľahka pohybuje, vynáša ma vyššie
a vyššie... v úžasnom tempe, v zohratom, prapôvodnom rytme. Inti-
mita nášho zovretia mnou prestupuje v blažených vlnách.
„Ja ťa ľúbim, Ana," šepká mi zhrubnutým hlasom pri uchu a zno-
vu ma dvíha - hore, dole, hore, dole. Zaplietam mu prsty do vlasov
v tyle.
„Ja teba tiež, Christian." Otváram oči a zisťujem, že ma sústredene
sleduje. A v jeho pohľade nie je nič než láska, v tom mäkkom osvet-
lení herne z neho neohrozene sála a dáva zabudnúť na všetky nočné
mory. A zatiaľ čo moje telo nezadržateľne speje k ďalšiemu vyvrchole-
niu, uvedomujem si, že toto je to, po čom som túžila - toto spojenie,
to vyjadrenie našej lásky.
„Urob to pre mňa, bejby," zašepká túžbou poznamenaným hlasom
a ja sa s pevne zovretými viečkami a napätá ako struna hlučne pre-
padám do otvorenej náruče orgazmu. Prestáva sa hýbať. S čelom pri-
tlačeným k môjmu a s mojím menom na perách ma stlačí v pevnom
objatí a tiež sa tomu poddáva.
Opatrne ma dvíha a ukladá do postele. Ležím mu v náručí, totálne

vyžmýkaná a konečne uspokojená. Privinie sa mi tvárou ku krku.
„Lepšie?" zisťuje ticho.
„Hmm."
„Pôjdeme do postele, alebo chceš spať tu?"
„Hmm."
„Pani Greyová, haló," doberá si ma.
„Hmm."
„Toto je všetko, na čo sa zmôžeš?"
308
„Hmm."
„Tak dobre. Ide sa do postele. Tu nerád spím."
Sťažka sa pohnem a dvíham k nemu hlavu. „Počkaj," zarazím ho
šeptom. Zažmurká, pôsobí tak ostražito a nevinne, ale zároveň aj
riadne vysexovane a spokojne.
„Si v pohode?" pýtam sa ho.
Prikývne so samoľúbym úsmevom pubertiackeho plejboja. „Teraz
už hej."
„Teda, Christian," napomeniem hó a jemne pohladím tú drahú
tvár. „Hovorila som o tom zlom sne."
Na okamih mu zamŕza výraz, potom zatvára oči, uťahuje okolo
mňa paže a tvár si schováva do ohybov môjho krku.
„Prestaň," hlesne duto. Srdce sa mi potkne a znovu sa bolestivo
zovrie, a tak ho pevne objímam a hladím po chrbte a vo vlasoch.
„Prepáč," ospravedlňujem sa, rozjatrená jeho reakciou. Preboha,
ako s ním mám udržať krok? Čo sa mu zase snívalo? Nechcem mu
spôsobovať ďalšie trápenie tým, že z neho budem ťahať detaily.
„To je v poriadku," zavrním v snahe privolať späť toho bezstarost-
ného chlapca. „To je v poriadku," opakujem stále dokola upokojujú-
cim hlasom.
„Pod už spať," povie po chvíli potichu a odtiahne sa. Dvíha sa
a mne zostáva len prázdna náruč a smútok. Škriabem sa za ním, tenkú
prikrývku si nechávam omotanú okolo tela a ohýbam sa pre oblečenie.
„Nechaj to tak," povie, a skôr než sa spamätám, dvíha si ma do
náručia. „Netúžim po tom, aby si si to pristúpila a zlomila si väzy."
Dávam mu ruky okolo krku a žasnem nad tým, ako opäť dokázal pre-
pnúť. S tvárou zaborenou v jeho krku sa nechávam odniesť do spálne.
Prudko otváram oči. Niečo je zle. Christian tu nie je, aj keď je ešte
tma. Kontrolujem čas na budíku - 3:20. Kam sa podel? Vtom poču-
jem klavír.
309
Fifty Shades Freed
Rýchlo vstávam, obliekam si župan a prechádzam chodbou až do

velkej izby. Ten motív, ktorý prehráva, znie tak smutne - jedna z cli-
vých melódií, ktoré som už v jeho podaní počula. Zastavujem sa vo
dverách a sledujem jeho siluetu ponorenú v kuželi svetla, načúvam
srdcervúcej skladbe, ktorá sa rozlieha po miestnosti. Dohrávajú a za-
čína znova. Prečo zvolil takú smutnú? Objímam sa pažami a očarená
sa nechávam unášať tónmi hudby. Lenže je mi z toho clivo. Christian,
prečo tá melanchólia? To kvôli mne? Spôsobila som to ja? Keď skončí
a chystá sa to zahrať znova, už to nevydržím. Nepozrie sa na mňa,
keď sa k nemu blížim, len sa posúva na stoličke, aby som si mohla
prisadnúť. Hrá ďalej a ja mu kladiem hlavu na plece. Dáva mi bozk do
vlasov, ale neprestáva hrať, kým skladbu nedokončí. Dvíham k nemu
pohľad a zisťujem, že ma obozretne sleduje.
„Zobudil som ťa?" začne.
„Len tým, že si tam nebol. Čo je to za skladbu?"
„Chopin. Jedna z jeho predohier v E-mol," odmlčí sa. „Volá sa to
Udusenie..."
Naťahujem sa za jeho rukou. „To, čo sa v poslednej dobe dialo,
s tebou riadne zamávalo, však?"
Odfrkne si. „Nejaký vyšinutý kretén mi vtrhne do bytu, aby mi
uniesol ženu, ktorá odmieta robiť, čo sa jej povie, a ktorá ma doháňa
k šialenstvu. A ktorá ma zastavila únikovým slovom." Krátko zatvára
oči, a keď ich znovu otvorí, sú prázdne a chladné. „Áno, slušne to so
mnou máva."
Stlačím mu ruku. „Je mi to ľúto."
Pritisne sa čelom k môjmu. „Snívalo sa mi, že si mŕtva," hlesne.
Prosím?
„Že ležíš na podlahe - studená - a nechceš sa prebudiť."
Bože, Tieň môj.
„No tak - bol to len hnusný sen." Dvíham ruky a prikladám mu
ich z oboch strán k lícam. Pozorne ma sleduje a tá skľúčenosť v jeho
310
očiach je alarmujúca. „Som tu a som celá skrehnutá, pretože nie si so

mnou v posteli. Vráť sa do nej so mnou, prosím." Potiahnem ho za
ruku, dvíham sa a čakám, či ma bude nasledovať. Nakoniec tiež vstá-
va. Na sebe má pyžamové nohavice, ktoré ma priam lákajú, aby som
za ich nízko posadený pás zastrčila prst a prešla mu ním po bruchu.
Odolávam tomu a vediem ho späť do spálne.
Keď sa zobudím, objíma ma a pokojne oddychuje. Uvoľnene si uží-

vam teplo, ktorým ma obklopuje - telo na telo. Ležím, ani sa nepoh-
nem, nechcem ho vyrušiť.
Kriste, to ale bola noc. Cítim sa ako prejdená parným valcom -
parným valcom, ktorý riadi môj manžel. Nechce sa ani veriť, že ten
muž, ktorý vedľa mňa leží a ktorý v spánku pôsobí tak mierumilovne
a mlado, bol ešte včera večer taký utrápený... a že tolko potrápil mňa.
Zadívam sa do stropu a napadá mia, že o Christianovi vždy zmýšľam
ako o tom silnom a dominantnom - a pritom je v skutočnosti taký
krehký, môj osamelý malý chlapec. Iróniou však je, že si na druhej
sírane on myslí o mne, že som krehká - s čím nemôžem súhlasiť.
V porovnaní s ním som ja tá silná.
Som ale dosť silná pre nás oboch? Som dosť silná na to, aby som
robila, čo sa mi povie a dopriala mu tým trochu pokoja? Vzdychnem.
Toľko toho vlastne odo mňa nežiada. Znovu si v hlave prehrávam náš
včerajší rozhovor. Dohodli sme sa ešte na niečom inom, než na tom,
že sa budeme obaja viac snažiť? Podstatné je, že ho ľúbim a že nutne
potrebujem, aby sme našli spoločnú cestu. Takú, ktorá mi umožní
zachovať si vlastné ja a nezávislosť, ktorá bude zároveň prijateľná pre
neho. Som predsa jeho viac, a on zasa mojím. V duchu si sľubujem, že
sa tento víkend vynasnažím nedať mu žiadnu príčinu na obavy.
Christian sa pohne, zdvihne hlavu z mojej hrude a ospalo na mňa
zažmurká.
„Dobré ráno, pán Grey," usmejem sa.
311
Fifty Shades Freed
„Dobré ráno, pani Greyová. Vyspali ste sa dobre?" Preťahuje sa

vedľa mňa.
„Áno, potom, čo môj manžel prestal robiť taký príšerný rámus na
klavíri."
Placho sa usmeje a ja jasám.
„Príšerný rámus? Určite musím napísať slečne Kathie a informo-
vať ju o tom."
„Slečne Kathie?"
„Moja učitelka na klavír."
Zachichocem sa.
„Božský zvuk," pochvaľuje si. „Tak čo, zvládneme dnešok lepšie?"
„Jasné," súhlasím. „Čo chceš robiť?"
„No, len čo sa pomilujem so svojou ženou a ona mi spraví raňajky,
by som ju rád vzal do Aspenu."
Začudujem sa. „Do Aspenu?"
„Iste."
„Do Aspenu v Colorade?"
„Presne tam. Pokiaľ ho nepresťahovali. Koniec - koncov, bola si to
ty, kto za tú skúsenosť zaplatil dvadsaťštyritisíc dolárov."
Zaškerím sa na neho. „To boli tvoje peniaze."
„Naše peniaze."
„Keď som ich prihadzovala, boli tvoje," prevrátim oči.
„Ach, pani Greyová, vy a vaše gúľanie očami," zašepká a zároveň
mi posúva dlaň hore po stehne.
„Nezaberie to náhodou celé hodiny, kým sa dostaneme do Colo-
rada?" pokúšam sa ho rozptýliť.
„Nezaberie, keď poletíme," povie zamatovo, len čo jeho ruka do-
siahne môj zadok.
No jasné, veď môj manžel vlastní lietadlo. Ako som na to mohla za-
budnúť? Jeho ruka pokračuje vo vzostupnej púti po mojom tele a ces-
tou mi dvíha nočnú košieľku, takže čoskoro strácam myšlienkovú niť.
312
Taylor nás priváža na letiskovú plochu Sea-Tac, až na miesto, kde čaká

lietadlo spoločnosti GEH. V Seattli panuje šedivý deň, ale ja si od-
mietam nechať počasím kaziť povznesenú náladu. Christian je dnes
v oveľa lepšom rozpoložení. Sála z neho nadšenie - vďaka niečomu,
čo mi zatiaľ zostáva utajené. Svieti ako vianočný stromček a skoro
nadskakuje od vzrušenia ako malý chlapec, ktorý má velké tajomstvo.
Zaujímalo by ma, čo prichystal. Vyzerá perfektne, s tými neusporia-
daným vlasmi, v bielom tričku a čiernych rifliach. Dnes vôbec nepri-
pomína výkonného riaditeľa. Hneď ako Taylor hladko zaparkuje pred
schodíkmi do lietadla, berie ma Christian za ruku.
„Mám pre teba prekvapenie," prezrádza mi a bozkáva mi hánky
prstov.
Usmejem sa na neho. „Nejaké pekné?"
„To dúfam," usmeje sa hrejivo.
Hmm... čo to len môže byť?
Sawyer vpredu vystupuje a ponáhľa sa, aby mi otvoril dvere. Taylor
ich zatiaľ otvára Christianovi a potom vyberá naše kufre z batožino-
vého priestoru auta. Hore na schodíkoch už na nás čaká Stephan. Na-
kuknem do pilotnej kabíny a zazriem prvú pilotku Beighleyovú, ktorá
práve zapína najrôznejšie tlačidlá na impozantnej palubnej doske.
Christian a Stephan si podávajú ruky. „Dobré ráno, pán Grey,"
usmeje sa Stephan.
„Vďaka, že ste to zvládli tak rýchlo," opätuje mu úsmev Christian.
„Už sú tu naši hostia?"
„Áno, prosím."
Hostia? Pri nádychu sa otáčam. Za mnou, v krémových kožených
sedadlách, sedia Kate, Elliot, Mia a Ethan a všetci sa na mňa smejú.
No to ma podrž! Obraciam sa späť na Christiana.
„Prekvapenie!" zvolá.
„Ako? Kedy? Kto?" drmolím nesúvisle a snažím sa krotiť svoje
nadšenie a dojatie.
313
Fifty Shades Freed
„Hovorila si predsa, že sa málo stretávaš s kamarátmi," pokrčí ra-

menami a venuje mi jednostranný ospravedlňujúci úsmev.
„Teda, Christian, ďakujem." Vrhám sa mu okolo krku a pred všet-
kými ho vášnivo pobozkám. A on náš bozk prehlbuje, s rukami na
mojom zadku a s palcami zastrčenými do pútok mojich džínsov.
Môj ty bože.
„Ak s tým neprestaneš, odvlečiem ťa do spálne," zamručí.
„To by si si nedovolil," zašepkám mu proti perám.
„Co ťa nemá, Anastasia," zaškerí sa a zavrtí hlavou. Pustí ma a po-
tom sa bez varovania zohne, objíme ma okolo stehien a prehodí si ma
cez plece.
„Christian, postav ma späť!" Capnem ho po zadku.
Tesne predtým, než sa otočí a zamieri do pilotnej kabíny, zachytá-
vam Stephanov úsmev. Taylor stojí vo dverách a snaží sa zamaskovať
mykajúce kútiky. Christian úplne ignoruje moje prosby aj márny boj
na jeho ramene a prechádza so mnou úzkou uličkou okolo Ethana
a Mie, ktorí sedia oproti sebe, a okolo Kate s Elliotom, ktorý pri po-
hľade na nás híka ako dementný somár.
„Láskavo ma ospravedlňte," osloví Christian našich štyroch hostí.
„Potrebujem na slovíčko svoju ženu."
„Christian!" vykríknem. „Okamžite ma postav na zem!"
„Všetko má svoj čas, bejby."
Letmo zazriem Miu, Kate a Elliota, ako sa rehocú. Dočerta! Toto
nie je na smiech, je to ponižujúce. Ethan nás so spadnutou sánkou
šokovane sleduje, ako mizneme vo dverách susednej kabíny.
Christian ich za sebou zatvára, stavia ma na nohy a pomaly ma
spúšťa po svojom tele dole, takže pod sebou cítim každučkú šľachu aj
pevný sval. Odhalí zuby v úplne odzbrojujúcom chlapčenskom úsme-
ve, veľmi potešený sám sebou.
„To teda bolo divadlo, pán Grey," zabručím so založenými rukami
a výrazom hraného pobúrenia.
314
„Bola to zábava, pani Greyová." Jeho úsmev sa o poznanie rozši-

ruje. Vyzerá s ním tak mlado.
„Dotiahneš to tu do konca?" vytiahnem obočie a nie som si istá,
ako by som sa v súvislosti s tou možnosťou mala cítiť. Chcem pove-
dať, ved'by nás ostatní počuli, preboha. Zrazu sa necítim vo svojej
koži. Znepokojene hodím kútikom oka na posteľ a cítim, ako sa
mi po tvári rozlieva rumenec, ked si vybavím našu svadobnú noc.
Včera sme sa porozprávali o toľkých veciach a toľko sa toho sta-
lo. Mám pocit, akoby sme preskočili nejakú neviditeľnú prekážku.
A v tom je práve ten problém - že je neviditeľná. Pohľadom znova
vyhľadám ten Christianov. Je sústredený, ale tancujú mu v ňom aj
iskričky humoru a ja už sa ďalej nezvládam tváriť vážne. Jeho ús-
mev je príliš nákazlivý.
„Myslím, že by bolo krajne nezdvorilé nechať našich hostí čakať,"
odrieka medovo, ale zároveň vykročí mojim smerom. Odkedy sa stará
o to, čo si myslia ostatní? Cúvam pred ním, až chrbtom narážam na
stenu kabíny, kde ma uväzní svojím vlastným horúcim telom. Skláňa
sa, aby prešiel špičkou nosa po mojom.
„Tak čo hovoríš na to prekvapenie?" zašepká so stopou dychtivosti
v hlase.
„Bolo to úžasné, Christian." Dlaňami stúpam nahor po jeho hru-
di, objímem ho okolo krku a pobozkám.
„Kedy si to všetko zariadil?" overujem si, keď sa odtiahnem, prsty
stále zapletené do jeho vlasov.
„Včera v noci, keď som nemohol spať. Poslal som Elliotovi a Mii
mail a voilá..."
„Naozaj skvelý nápad. Ďakujem. Určite si to užijeme."
„To dúfam. Tiež mi napadlo, že sa v Aspene skôr vyhneme novi-
nárom ako doma."
No áno vlastne, paparazzovia! V tom má pravdu. V Escale by sme
sa stali ich zajatcami. Keď si vybavím cvakanie spúští a oslnivé blesky
315
Fifty Shades Freed
fotografov, pred ktorými s nami dnes ráno unikal Taylor, zježia sa mi

vzadu na krku chĺpky
„Tak poď. Radšej sa posadíme - Stephan už sa pripravuje na štart."
Ponúka mi ruku a spoločne sa vraciame k ostatným.
Elliot nás hlasno privíta. „Tak to bola extra bleskovka!" zvolá po-
smešne.
Christian ho ostentatívne ignoruje.
„Usaďte sa, prosím, dámy a páni, už čoskoro budeme štartovať,"
ozve sa Stephanov pokojný, autoritatívny hlas. Z kuchynky vychá-
dza čiernovlasá žena - eh... Natalie? ktorá s nami letela už na
svadobnú cestu, a zbiera odložené kávové šálky. Natalia... Volá sa
Natalia.
„Dobré ráno pán Grey, pani Greyová," zdraví nás mäkko. Prečo
z nej mám tak divný pocit? Možno kvôli tomu, že je brunetka. Chris-
tian predsa tvrdí, že nemá vo zvyku zamestnávať brunetky, pretože
ho priťahujú. Zdvorilo sa na ňu usmejem a presuniem sa k stolíku
naproti Elliotovi a Kate. Krátko sa objímam s Kate a Miou a zamávam
chlapcom, potom sa usadím vedľa Christiana a pripútam sa. Položí
mi ruku na koleno a povzbudivo ho stlačí. Zdá sa mi uvoľnený a taký
šťastný, napriek tomu, že nie sme sami. Nevdojak mi napadá, prečo
nemôže byť stále taký - taký bezstarostný.
„Dúfam, že si si pribalila aj poriadne topánky na prechádzanie,"
prehodí hrejivo.
„My nebudeme lyžovať?"
„Tak to by bola celkom výzva, v auguste," zasmeje sa.
Aha. No jasné.
„A lyžuješ, Ana?" skáče nám do toho Elliot.
„Nie."
Christian mi sťahuje ruku z kolena a chytá ma za ruku.
„Neboj sa, môj malý braček ťa to naučí," žmurkne na mňa Elliot.
„Na svahu je tiež pekný diabol."
316
Nedokážem si pomôcť a pýrim sa. Pohľadom kontrolujem Chris-

tiana, ktorý na Elliota ľahostajne hľadí, aj ked mám dojem, že sa snaží
skryť úsmev. Lietadlo sa šklbne dopredu a začína sa pohybovať sme-
rom k dráhe.
Natalia nám jasným a spevavým hlasom dáva bezpečnostné poky-
ny. Na sebe má tmavomodré tričko s krátkymi rukávmi a puzdrovú
sukňu v rovnakej farbe, je bezchybne nalíčená - a dosť pekná. Moje
podvedomie na mňa vytiahne pestované obočie.
„A inak si v poriadku?" osloví ma Kate otvorene. „Vieš ako -
vzhľadom na ten rozruch okolo Hydea."
Len prikývnem. Nechce sa mi na neho myslieť, a nie ešte o ňom
hovoriť, ale Kate je, zdá sa, iného názoru.
„Prečo sa vlastne správa ako šialenec?" zamyslí sa, a svojím nena-
podobiteľným spôsobom presne vystihne jadro problému. Potom si
v geste prípravy na investigatívne pátranie prehodí vlasy na chrbát.
Christian si ju nevzrušene zmeria a pokrčí ramenami. „Pretože
som s ním vyrazil dvere," vyhlási bez obalu.
„Fakt? A kvôli čomu?" Kate ukláňa hlavu nabok a mne je jasné, že
sa dostáva do režimu Nancy Drewová.
„Kvôli tomu, že to na mňa skúsil," utrúsim. Pokúšam sa pod sto-
lom nakopnúť Kate do členku, ale míňam. Doparoma!
„A to ako kedy?" spýtavo na mňa vyvalí oči.
„To už je dávno."
„Nikdy si mi o tom nepovedala!" zaprská.
Ospravedlňujúco myknem plecami.
„Kdeže, v tom nebude len zlosť kvôli tomu, že bol vyhodený. Na to
reaguje až príliš prehnane," pokračuje Kate, lenže teraz adresuje svoje
teórie smerom k Christianovi. „Vari je duševne chorý? A čo všetky tie
informácie, čo pozbieral o vašej rodine?" Spôsob, akým si Christiana
podáva, mi dvíha mandle, ale ona už skrátka zistila, že ja nič neviem,
takže mňa sa vypytovať nemôže. A to ma pekne štve.
317
Fifty Shades Freed
„Domnievame sa, že to má niečo spoločné s Detroitom," informu-

je ju Christian vľúdne. Až príliš vľúdne. Ach nie, Kate, prosím, vykašli
sa teraz na to.
„Hyde je tiež z Detroitu?"
Christian prikývne.
Lietadlo zrýchľuje a ja mu nervózne stisnem ruku. Povzbudivo sa
na mňa obzrie. Vie, že vzlety a pristátia neznášam. Zosilní svoj stisk
a na upokojenie ma pohladí palcom po hánkach prstov.
„Čo o ňom vlastne vieš?" vyrukuje na neho Elliot, bez toho, aby
venoval akúkoľvek pozornosť tomu, že sa rútime po dráhe v malom
lietadle, ktoré sa práve chystá vzniesť do vzduchu, a práve tak ignoru-
je Christianove vzrastajúce podráždenie, ktoré spôsobuje Kate. Tá sa
nahýba dopredu a pozorne načúva.
„Toto je mimo záznam," adresuje jej Christian. „Jeho otec umrel
pri bitke v bare. Mama sa začala opíjať do nemoty. Ako dieťa išiel
z rodiny do rodiny... a z problému do problému. Väčšinou kradol
autá. Chvíľu pobudol v polepšovni. Jeho mama sa potom dala dokopy
v jednom charitatívnom programe a on sa spamätal. Dostal štipen-
dium na Princetone."
„Na Princetone?" zvýši pozornosť Kate.
„Áno. Je to múdry chlapec," pokrčí Christian ramenami.
„Až taký múdry zase nebude. Nechal sa chytiť," poznamená Elliot.
„To áno, ale predsa to nemohol všetko spískať sám," zapochybuje
Kate.
Christian vedľa mňa stuhne. „To ešte nevieme," vysloví veľmi ti-
cho. Do hája. Mohol v tom byť s Hydom namočený niekto ďalší? Zde-
sene sa otáčam na Christiana. Znovu mi stisne ruku, ale do očí sa
mi nepozrie. Lietadlo sa dvíha do vzduchu a ja pocítim povedomý,
nepríjemný pocit v žalúdku.
„Koľko má vlastne rokov?" pýtam sa Christiana a nakláňam sa
k nemu tak tesne, aby ma mohol počuť len on. Aj keď sa chcem do-
318
zvedieť, čo sa tu deje, nehodlám povzbudzovať Kate k ďalším otáz-

kam. Viem, že Christiana popudzujú a zároveň som si istá, že jej to
ešte od nášho koktailového výletu nezabudol.
„Tridsaťdva. Prečo?"
„Iba zvedavosť, nič viac."
Vidím, ako zatína zuby. „Ohľadom Hydea na zvedavosť zabudni.
Som rád, že je ten idiot pod zámkom." Síce to znie, ako keby ma na-
pomínal, ale ja si jeho tón úmyselne nevšímam.
„A čo ty? Myslíš, že v tom ide ešte-niekto ďalší? Len z toho po-
myslenia sa mi robí nevoľno. Tiež by sa mohlo stať, že to všetko ešte
neskončilo."
„Ja neviem," odpovedá Christian a znovu mu tuhnú čeľuste.
„Trebárs niekto, kto má dôvod ťa nenávidieť?" napovedám. No
leda, dúfam, že to nie je tá suka. „Ako napríklad Elena," zašepkám.
Uvedomujem si, že som jej meno vyslovila nahlas, ale,nikto iný ako
Christian to nepočul. Vyľakane strelím pohľadom po Kate, ale tá je
hlboko zabraná do hovoru s Elliotom, ktorý ju práve karhá nahneva-
ným pohľadom. Hmm...
„Ty ju proste rada démonizuješ, čo?" zakrúti Christian očami
či znechutene potrasie hlavou. „Možno voči mne prechováva nejakú
zlobu, ale toto by nikdy neurobila," zabodne do mňa svoj prenikavý
sivý pohľad. „Nechajme to. Viem, že reči o nej nie sú tvojou najobľú-
benejšou témou."
„Skúsil si sa jej opýtať?" hlesnem, aj keď si nie som tak celkom istá,
či to naozaj chcem vedieť.
„Od narodenín som s ňou nehovoril, Ana. Nechaj to tak, prosím.
Nechcem sa o nej baviť." Dvíha si moju ruku k perám a otrie si ich
o jej chrbát. Zároveň ma prepaľuje pohľadom a ja viem, že by som sa
už mala prestať vypytovať.
„Schovajte si to do spálne," provokuje nás Elliot. „Teraz ste v nej
boli a extra dlho ste sa tam nezdržali," uškrnie sa.
319
Fifty Shades Freed
Christian zdvihne zrak a prepichne ho ľadovým pohľadom. „Daj

sa sa vypchať, Elliot," odpáli ho zmierlivo.
„Len hovorím, ako sa veci majú, chlapče." Elliotove oči sa rozžia-
ria smiechom.
„Ako keby si o tom niečo vedel," poznamená Christian ironicky
a vytiahne obočie.
Elliot sa zazubí, evidentne rozjarený ich vzájomným podpichova-
ním. „To ty si si vzal svoju prvú babu," ukáže na mňa.
A dočerta. Kam toto speje? Cítim, ako sa mi rozpaľuje tvár.
„A môžeš mi to vyčítať?" obhajuje sa Christian a pobozká ma do
vlasov.
„Nie," zasmeje sa Elliot a zavrtí hlavou.
Ja sa okamžite červenám a Kate pleskne Elliota cez stehno.
„Prestaň zo seba robiť blba," jemne ho pokarhá.
„Počúvaj svoje dievča," poradí mu Christian veselo, a jeho sta-
rosti sa ako zázrakom rozplynú. Keď naberáme výšku, zapraská mi
v ušiach. Lietadlo postupne vyrovnáva a zároveň s tým sa uvoľňuje aj
napätie v kabíne. Lenže Kate sa na Elliota mračí. Niečo sa medzi nimi
deje? Nie som si istá.
Elliot má pravdu. Odfrknem si nad tou iróniou. Ja som - bola som
- Christianove prvé dievča a teraz som jeho žena. Tých pätnásť predo
mnou a mrcha Robinsonová sa nepočíta. Lenže Elliot o nich nemá
ani tušenia a Kate mu to zjavne nepovedala. Usmejem sa na ňu a ona
na mňa sprisahanecky žmurkne. U nej sú moje tajomstvá v bezpečí.
„Dobre, dámy a páni, blížime sa letovej výške desiatich kilometrov
a odhadovaný čas nášho letu je hodina a päťdesiatšesť minút," ozna-
muje nám Stephan. „Odteraz sa môžete voľne pohybovať po kabíne."
Vzápätí sa z kuchynky vynorí Natalia.
„Môžem niekomu ponúknuť kávu?" pýta sa.
Kapitola 13
Hladko pristávame na letisku Sardy Field o 12:25 horského času. Step-

han pristavuje lietadlo kúsok od hlavného terminálu a ja cez okienko
zazriem velký volkswagen minivan, ktorý na nás čaká.
„Slušné pristátie," usmieva sa Christian a pri odchode z lietadla
potrasie Stephanovi ruku.
„Všetko je to o hustotnej výške, pane," opláca mu Stephan úsmev.
„Tu Beighleyová je dobrá v matematike."
Christian na Stephanovu prvú pilotku prikývne: „Skvelá práca,
Beighleyová. Mäkké pristátie."
„Ďakujem, pane," zažiari dotyčná samoľúbo.
„Pekný víkend, pán Grey, pani Greyová. Uvidíme sa zajtra."
Stephan ustupuje, aby sme mohli vystúpiť, a Christian ma vedie
za ruku dole po schodíkoch k Taylorovi, ktorý už na nás čaká pri
vozidle.
„Mikrobus?" čuduje sa Christian prekvapene, keď nám Taylor ot-
vára posuvné dvere.
Taylor mu venuje úsporný, skrúšený úsmev a nepatrne pokrčí ra-
menami.
321
Fifty Shades Freed
„Bolo to na poslednú chvíľu, chápem," napráva to Christian

zmierlivo a Taylor sa vracia do lietadla pre našu batožinu.
„Máš chuť zašpásovať si na zadnej sedačke mikrobusu?" zamrmle
ku mne Christian s potmehúdskym zábleskom v očiach.
Zachichocem sa. Kto je tento chlap a čo urobil s pánom Neuveri-
teľne Nahnevaným, ktorý so mnou býval posledných pár dní?
„No tak, vy dvaja, ležte dovnútra," nabáda nás Mia zozadu a nad-
skakuje od netrpezlivosti po Ethanovom boku. Nastupujeme a prelie
zame až na dvojitú zadnú sedačku, na ktorej si robíme pohodlie. Chú
lim sa k Christianovi a on si kladie ruku cez opierku mojej sedačky.
„V pohode?" zavrní, keď si Mia s Ethanom sadajú pred nás.
„Áno," usmejem sa a on ma pobozká na čelo. Z nejakého nevys
vetliteľného dôvodu dnes v jeho prítomnosti cítim ostych. Prečo?
Kvôli minulej noci? Kvôli tomu, že máme spoločnosť? Ruku do ohňa
by som za to nedala.
Ako poslední sa k nám pripájajú Kate s Elliotom a Taylor medzi
tým otvára batožinový priestor, aby do neho naložil naše veci. O päť
minút neskôr sme už na ceste.
Cestou k Aspenu pozerám von z okienka. Stromy sú zatiaľ zele
né, ale v žltnúcich koncoch listov už tu a tam badať zjavný náznak
blížiacej sa jesene. Nebo je blankytne modré, len na západe sa kopia
tmavnúce oblaky. Všade okolo nás sa majestátne týčia Skalnaté hory
s najvyšším vrcholom vystupujúcim priamo pred nami. Sú divoké
a zelené, len tie najvyššie končiare majú biele čiapky a vyzerajú v nich
presne ako v detských maľovankách.
Nachádzame sa v zimnom raji bohatých a slávnych. A ja tu vlasl
ním dom. Tomu sa snáď ani nedá veriť. V temných zákutiach mojej
duše sa znova objaví povedomý nepokoj, ktorý pociťujem zakaždým,
keď sa snažím preniesť cez Christianove bohatstvo a vysmieva sa mi,
núti ma cítiť vinu. Čo som urobila pre to, aby som si tento život zašlú
žila? Nič, vôbec nič, okrem toho, že som sa zamilovala.
322
„Bola si už niekedy predtým v Aspene, Ana?" otáča sa na mne

Ethan a vytrháva ma zo zamyslenia.
„Nie, som tu prvýkrát. A ty?"
„Ako väčšie decká sme sem s Kate dosť jazdili. Otec je velký lyžiar.
Mama ani nie."
„Ja dúfam, že ma môj manžel naučí lyžovať." Letmo pozriem na
práve spomínaného.
„Na to sa veľmi nespoliehaj," zabručí Christian.
„Taká nešikovná zase nie som."
„Čo keď si zlámeš väzy?" Po smiechu ani pamiatky.
Aha... Nechcem sa hádať a kaziť mu dobrú náladu, a tak radšej
mením tému. „Ako dlho tu už vlastníš dom?"
„Skoro dva roky. A teraz je aj váš, pani Greyová," povie ticho.
„Ja viem," zašepkám. Lenže sa s tým nejako nedokážem stotožniť.
Prikláňam sa k nemu, dávam mu bozk na líce a znova sa vedľa neho
uvelebujem, aby som počúvala jeho smiech a vtipkovanie s Ethanom
a Elliotom. Z času na čas do toho zaznie Miin zvonivý smiech, ale Kate
zostáva zamíknutá a ja dumám o tom, či premýšľa nad Jackom Hyde-
om, alebo nad niečím iným. A potom mi niečo napadá. Sme v Aspe-
ne... Plán rekonštrukcie miestneho Christianovho domu vypracovala
Gia Matteová a prestavoval ho Elliot. Zaujímalo by ma, či som odhad-
la to, čo sa Kate preháňa hlavou. Pred Elliotom sa jej opýtať nemôžem,
vzhľadom na spojenia s Giou. A vie vôbec Kate, že sa Gia podieľala na
prestavbe domu? Rozmýšľam o tom, čo by jej mohlo robiť také staros-
ti, a pevne sa rozhodujem, že sa jej spýtam, len čo budeme samy.
Práve prechádzame centrom Aspenu a moja nálada sa pod vplyvom
prostredia zľahka presvetľuje. Okolo nás sa mihajú budovy z prevaž-
ne červených tehál, horské chaty vo švajčiarskom štýle a nespočetné
domčeky z prelomu storočia, natreté pestrými farbami. Je tu množstvo
bánk a značkových obchodov, ktoré dávajú tušiť zámožnosť miestneho
obyvateľstva. A samozrejme, Christian sem perfektne zapadá.
323
Fifty Shades Freed
„Prečo si si vybral práve Aspen?" vyzvedám.

„Čože?" pozrie na mňa skúmavo.
„Prečo si si tu kúpil dom?"
„Mama s ockom nás sem ako deti brávali. Naučil som sa tu lyžovať
a mám to tu rád. Dúfam, že sa ti tu bude tiež páčiť - inak ten dom
predáme a vyberieme niečo iné."
Aké jednoduché, však?!
Strká mi uvoľnený prameň vlasov za ucho. „Dnes ti to veľmi pri-
stane," povie zasnene.
Vnímam, ako sa mi zahrievajú líca. Ved mám na sebe obyčajné
oblečenie na cesty - džínsy a tričko a k tomu ľahké tmavomodré sako.
Je to zvláštne, prečo sa s ním necítim vo svojej koži?
Skláňa sa pre bozk, nežný a láskyplný.
Taylor nás vezie ďalej, von z mesta, čoskoro sa šplháme kľukatou
cestou po úbočí na druhej strane údolia. Čím vyššie sa ocitáme, tým
som nedočkavejšia... a Christian nervóznejší.
„Čo sa deje?" zisťujem za ďalšou z mnohých zákrut.
„Dúfam, že sa ti bude páčiť," vydýchne. „Už sme tu."
Taylor spomaľuje a prechádza cez vstupnú bránu postavenú zo si
vého, béžového a červeného kameňa. Pokračuje ďalej po príjazdovej
ceste a na jej konci zastavuje pred impozantným domom. Je symet
rický, so vstupnými dverami umiestnenými uprostred čelnej steny,
postavený z tmavého dreva a rovnakých kamenných kvádrov ako brá
na a má sedlovú strechu. Je neskutočný - moderný, bez zbytočných
ozdôb a veľmi sa ku Christianovi hodí.
„A sme doma," naznačí mi bez ozveny, keď sa naši hostia začínajú
trúsiť von z vozidla.
„Vyzerá to tu dobre."
„Poď. Prejdeme to tu," povie s nadšeným zábleskom v očiach, ako
by sa mi chystal ukázať svoj vedecký projekt alebo niečo podobné, aj
keď mi stále pripadá akýsi neistý.
324
Mia sa hrnie po schodoch hore, vo dverách totiž stojí nejaká žena.

Je drobná a jej havranie vlasy sú už miestami postriebrené. Mia jej
hodí ruky okolo krku a pevne ju objíma.
„Kto je to?" pýtam sa, keď mi Christian pomáha z auta.
„Pani Bentleyová. Žije tu spoločne s manželom. Starajú sa tu o to."
Preboha... ďalší personál?!
Mia predstavuje najskôr Ethana a potom aj Kate. Aj Elliot sa s pani
Bentleyovou srdečne objíme. Taylor nám vykladá veci z vozidla
a Christian ma berie za ruku a odvádza ku vchodu.
„Vitajte späť, pán Grey," usmeje sa tá žena.
„Carmello, to je moja manželka, Anastasia," predstavuje ma
Christian pyšne. Poláska sa s mojím menom na jazyku tak, až mi
z toho poskočí srdce.
„Pani Greyová," kývne mi gazdiná úctivo a potrasie moju ponúk-
nutú ruku. Ani ma neprekvapuje, že sa k Christianovi správa omnoho
formálnejšie než ku zvyšku rodiny.
„Dúfam, že ste mali pokojný let. Predpoveď je na celý víkend
priaznivá, aj ked si tým nie som úplne istá." Pozrie na hustnúce sa
mračná za nami. „Obed je pripravený, ak chcete," znova sa usmeje,
tmavé oči jej zaiskria a ja k nej pocítim rastúce sympatie.
„A ide sa." Christian ma chytá a dvíha si ma do náručia.
„Čo to robíš?" vykríknem.
„Prenášam vás cez prah, pani Greyová."
S nahlúplym úsmevom sa nechávam vniesť do priestrannej vstup-
nej haly, kde ma Christian po letmom bozku opatrne postaví na pevnú
drevenú podlahu. Interiér je skoro až strohý a pripomína mi velkú izbu
v Escale - biele steny, tmavé drevo a moderné abstraktné umenie. Hala
sa otvára do rozľahlej obývacej izby, v ktorej stoja tri svetlosivé sedač-
ky rozostavené okolo krbu, ktorý miestnosti dominuje. Jediný farebný
vnem poskytujú mäkké vankúšiky rozmiestnené na gaučoch. Mia berie
Ethana za ruku a ťahá ho ďalej do domu. Christian sleduje ich miznúce
325
Fifty Shades Freed
postavy s pichľavým prižmúreným pohľadom a zovretými perami. Po-

tom potrasie hlavou a obracia svoju pozornosť späť ku mne.
Kate hlasno zapíska. „Nádhera."
Rozhliadnem sa a zaregistrujem Elliota, ako pomáha Taylorovi
s batožinou. Znovu mi napadá, či Kate vie o tom, že tu zasahovala Gia.
„Čo tak obhliadka?" navrhuje mi Christian. Nech už mu ohľadom
Mie a Ethana bežalo hlavou čokoľvek, je to preč. Vyžaruje z neho
vzrušenie - alebo skôr úzkosť? Ťažko povedať.
„Jasné." Znovu som zaskočená mierou jeho bohatstva. Koľko to tu
muselo stáť? A ja som k tomu ničím neprispela. Krátko sa v spomien-
kach vraciam k okamihu, kedy ma Christian vzal prvýkrát do Escaly.
Aj vtedy som bola omráčená. Budeš si na to musieť zvyknúť, zasyčí na
mňa podvedomie.
Christian sa pri pohľade na mňa zachmúri, ale chytí ma za ruku
a prevádza najrôznejšími izbami. Supermoderná kuchyňa má pracov-
nú dosku zo svetlého mramoru a čierne skrinky. Dole je pôsobivá
vínna pivnica a tiež priestranná odpočiváreň s velkou plazmou, mäk-
kými sedačkami... a biliardovým stolom. Christian ma nachytá, ako
naň s červenými lícami zízam.
„Chcela by si sa hrať?" podpichuje ma šibalským pohľadom. Zavr-
tím hlavou a on zase stiahne obočie. Znovu ma berie za ruku a vedie
ma na prvé poschodie, kde sa nachádzajú štyri izby s príslušenstvom.
Tá hlavná ale vyzerá trochu inak. Je v nej obrovská posteľ, ešte
väčšia ako tá, čo máme doma, postavená čelom k panoramatickému
výhľadu na Aspen a zelené pohoriea v pozadí.
„To je hora Ajax... alebo Aspen, ako chceš," vysvetľuje mi Chris-
tian, zatiaľ čo ma sústredene pozoruje. Stojí vo dverách, palce rúk
zastrčené za pútka čiernych riflí.
Prikývnem.
„Si akási zamíknutá," skonštatuje.
„Je to nádhera, Christian." Odrazu sa mi ale hrozne zacnie po Escale.
326
Urobí päť dlhých krokov a zrazu stojí pri mne, tlačí mi na bradu
a uvoľňuje moju spodnú peru zaklapnutú medzi zubami.
„Čo sa deje?" udrie na mňa. Pátravo mi hľadí do očí.
„Si veľmi bohatý."
„To je pravda."
„Niekedy, niekedy ma proste zaskočí, to, aký si veľmi bohatý."
„Sme."
„Sme," opravujem sa automaticky.
„Nenechaj sa tým rozhodiť, Ana, prosím. Je to len dom."
„Čo presne tu robila Gia?"
„Gia?" nechápavo zdvihne obočie.
„Áno. Robila tu nejaké úpravy, alebo nie?"
„To áno. Navrhovala tú miestnosť dole. Elliot ju potom prestaval,
Prehrnie si vlasy a zvraští obočie. „Prečo sa vlastne bavíme o Gii?"
„Vieš o tom, že sa zaplietla s Elliotom?"
Chvíľu na mňa upiera nič nehovoriaci sivý pohľad. „Elliot pretia-
hol väčšinu Seattlu, Ana."
Zalapám po dychu.
„Prevažne ženy, pokiaľ je mi známe," zavtipkuje. Myslím, že sa na
mne dobre baví, keď vidí, ako sa tvárim.
„Nie?!"
Prikývne. „Ale mňa do toho nič nie je," dvíha defenzívne ruky.
„Mám taký dojem, že o tom Kate nevie."
„Nie som si istý, či je to informácia, ktorú by Elliot práve chcel
kričať do sveta. A tuším, že aj Kate má svojho kostlivca v skrini."
Som v šoku. Ten milý, skromný, blonďavý, modrooký Elliot? Ne-
veriacky na Christiana zízam.
Ten ma s hlavou nabok pozorne sleduje. „Tu ale nejde len o Giinu
alebo Elliotovu promiskuitu, však?"
„No nie. Prepáč. Po tom všetkom, čo sa stalo za posledný týždeň,
je to ďalšie..." neurčito pokrčím ramenami a z ničoho nič je mi do
327
Fifty Shades Freed
plaču. Christian vyzerá, akoby sa mu uľavilo. Priťahuje si ma do náru-

čia a s nosom zaboreným do mojich vlasov ma pevne objíma.
„Ja viem. Tiež sa ospravedlňujem. Poďme si to jednoducho užiť,
hej? Môžeš zostať tu a čítať, pozerať sa na hlúposti v televízii, naku-
povať, ísť na výlet - alebo dokonca na ryby. Čokoľvek budeš chcieť.
A na to, čo som povedal o Elliotovi, zabudni. To odo mňa nebolo
práve taktné."
„Do značnej miery to vysvetľuje, prečo si z teba večne uťahuje,"
zamumlem tvárou pritlačenou k jeho hrudi.
„On o mojej minulosti fakt nič nevie. Veď som ti to hovoril, v ro-
dine si všetci mysleli, že som gay. Síce zdržanlivý, ale gay."
Zachichocem sa a začínam sa v jeho náručí uvoľňovať. „Tiež som
si myslela, že držíš celibát. Ó, ako som sa mýlila." S pažami ovinutými
okolo jeho trupu žasnem nad tou absurditou - Christian, a gay.
„Pani Greyová, vy sa mi posmievate?"
„Možno trochu," pripúšťam. „Vieš, nerozumiem úplne tomu, pre-
čo vlastníš tento dom."
„Čo tým myslíš?" Bozkáva ma na vlasy.
„No, máš loď, čo chápem. Máš nehnuteľnosť v New Yorku - kvôli
podnikaniu. Ale načo toto? Veď si sem ani nemal s kým jazdiť."
Stuhne a na niekoľko okamihov zostáva ticho. „Čakal som na
teba," povie mäkko, z očí mu sála úprimnosť.
„To... to si povedal veľmi pekne."
„Je to pravda. Aj ked som to vtedy ešte nevedel," vykúzli svoj ty-
pický plachý úsmev.
„Som rada, že si počkal."
„Vy ste mi za to čakanie stáli, pani Greyová." Prstom mi nadvihne
bradu a skloní sa pre nežný bozk.
„Však vy mne tiež," usmejem sa. „Aj ked mám pocit, že som pod
vádzala. Nemusela som na vás totiž čakať dlho."
Usmeje sa. „A to som taká výhra, hej?"
328
„Christian, ty si výhra v štátnej lotérii, novoobjavený liek na rako-

vinu a tri splnené priania v jednom."
Prekvapene zdvihne obočie.
„Kedy už ti to konečne dôjde?" nadávam mu. „Ty si vysnívaná par-
tia. A tým nemyslím všetko toto," mávnem prezieravo rukou k pre-
pychovému vybaveniu, ktoré nás obklopuje. „Myslím tu." Prikladám
mu ruku na srdce a on obozretne rozšíri oči. Môj sebaistý sexy muž
je preč, miesto neho tu predo mnou stojí stratený chlapec. „Ver mi,
Christian, prosím," zašepkám, zovriem mu tvár v dlaniach a pritiah-
nem si jeho pery k mojím. Vzdychne a ja netuším, či kvôli tomu, čo
som povedala, alebo či je to jeho obvyklá živelná reakcia. Nárokujem
si ho, drvím mu pery a jazykom prenikám do jeho úst.
Obaja sme bez dychu, keď sa odtiahne a pochybovačné sa na mňa
zahľadí.
„Kedy si už do tej tvoje tvrdej gebule natlačíš to, že ťa ľúbim?"
pýtam sa rozhorčene.
Namáhavo prehltne. „Raz áno," pripustí.
Tomu hovorím pokrok. Usmejem sa na neho a on mi to rozpačito
oplatí.
„Poď Dáme si obed - ostatní už sa po nás budú zháňať. Môžeme
sa pritom dohovoriť, kto by chcel čo robiť."
„To nie!" vyhŕkne Kate z ničoho nič.

Všetci sa na ňu pozrieme.
„Aha," povie a ukáže z okna. Vonku sa spustil pekný lejak. Sedíme
okolo dreveného stola v kuchyni a máme za sebou taliansku hostinu
v podobe obložených tanierov, ktoré pre nás pripravila pani Bentle-
yová, a fľašu alebo dve Frascaťi. Som preplnená a tak trochu pripitá.
„A výlet je v nedohľadne," poznamená Elliot s úľavou v hlase. Kate
sa na neho zamračí. Určite sa medzi nimi niečo deje. K ostatným sa oba-
ja správajú uvoľnene, ale so vzájomnou komunikáciou majú problém.
329
Fifty Shades Freed
„Mohli by sme vyraziť do mesta," pípne nesmelo Mia. Ethan sa na

ňu usmeje.
„Parádne počasie na ryby," navrhuje Christian.
„Ja by som išiel," pridáva sa Ethan.
„Takže sa rozdelíme," zatlieska radostne Mia. „Dievčatá idú naku-
povať, chlapci sa idú nudiť do prírody."
Pozriem na Kate a vidím, ako na Miu vrhne zhovievavý pohľad.
Rybárčenie, alebo nakupovanie? Páni, to je ale ponuka.
„Ana a čo by si chcela ty?" osloví ma Christian.
„Mne je to jedno," zaklamem.
Kate upúta moju pozornosť a zaartikuluje slovo „nakupovať". Asi
sa potrebuje porozprávať.
„Aj ked, nakupovanie neznie vôbec zle," pokúsim sa na dievčatá
usmiať. Christian sa uškrnie. Vie, že nákupy neznášam.
„Pokojne tu s tebou zostanem, ak chceš," zamrmle ku mne a ja
v dôsledku tónu, ktorý použil, pocítim, ako sa mi v bruchu prebúdza
niečo nenásytného.
„Nie, choď na ryby," zareagujem. Viem, že čas strávený s chlapmi
potrebuje.
„Takže plán by bol," povie Kate a dvíha sa od stola.
„Pôjde s vami Taylor," oznámi nám Christian - nedá sa povedať,
že by nechal nejaký priestor pre diskusiu.
„Nepotrebujeme pestúnku," ohradí sa Kate rozhodne, priamočia
ra ako vždy.
Položím jej ruku na plece. „Kate, Taylor by ísť mal."
Zamračí sa, pokrčí ramenami a snáď prvýkrát v živote necháva
jazyk za zubami.
Váhavo sa usmejem na Christiana. Ten sa ale tvári ľahostajne. Uf,
dúfam, že nie je na Kate naštvaný.
Vtom Elliot stiahne obočie. „Potreboval by som si v meste vy-
zdvihnúť batériu do hodiniek." Letmo pozrie na Kate a ja zazriem,
330
ako pritom sčervená, zatiaľ čo Kate si to vôbec nevšimne, pretože ho

okázalo ignoruje.
„Tak si zober Audi. Až sa vrátiš, pôjdeme na ryby," navrhuje mu
Christian.
„Hej," zahučí Elliot, ale vyzerá, že je duchom niekde inde. „Skvelý
plán."
„Sem." Mia ma schmatne za ruku a vtiahne do značkového butiku,

ktorý je plný ružového hodvábu a rustikálneho nábytku vo francúz-
skom štýle s falošnou patinou. Kate nás nasleduje dovnútra a Taylor
zostáva stáť pod vonkajšou strieškou, ktorá ho chráni pred dažďom.
V obchodom sa z reproduktorov rozlieha Arethine Say A Little Prayer.
Tú pesničku milujem. Mala by som ju pridať do Christianovho iPodu.
„Toto ti pristane, Ana." Mia mi strká pred nos maličký kúsoček
striebornej látky. „Na, skús si to."
„Ehm... je to trochu krátke."
„Budeš v tom vyzerať fantasticky. Christian z toho bude paf."
„Myslíš?"
Mia sa na mňa zazubí. „Kvôli tvojim nohám by sa dalo vraždiť,
Ana. A ak máme večer vyraziť na flám," usmeje sa v predzvesti smr-
teľného úderu, „budeš pre svojho muža sexy."
V šoku na ňu vyvalím oči. My ideme hýriť? Ja ale neflámujem.
Kate sa zasmeje môjmu výrazu. Teraz, ked nie je v Elliotovej blíz-
kosti, pôsobí omnoho uvoľnenejším dojmom. „Dnes by to chcelo tro-
chu pohybu," zahlási.
„Bež si to skúsiť," nariaďuje mi Mia a ja sa neochotne odoberiem
do kabínky.
Kým čakám, až sa Kate s Miou vynoria zo skúšobných kabínok, pre-

chádzam k výkladu a neprítomne vyzerám von na ulicu. Soulový vý-
ber pokračuje ďalšou skladbou, tentoraz je to Dionne Warwicková
331
Fifty Shades Freed
a jej Walk On By. Ďalšia skvelá pesnička - jedna z maminých najob-

ľúbenejších. Zadívam sa dole na Tie Šaty vo svojej ruke. Aj keď, šaty
je možno prehnané označenie. Nemajú chrbát a sú šialene krátke, ale
Mia to vyhlásila za víťazný úlovok a perfektný odev na prehýrenú
noc. Podľa jej názoru tiež nutne potrebujem topánky a dlhý masívny
náhrdelník, čo kúpime v ďalších obchodoch. Zagúľam očami a opä-
tovne si gratulujem ku šťastiu, že mám Caroline Actonovú, svoju
osobnú predavačku oblečenia.
Zrazu cez sklo výkladu zazriem Elliota. Objavil sa na druhej stra-
ne hlavnej ulice lemovanej zeleňou, keď vystúpil z Christianovho
Audi. Vlezie hneď do prvého obchodu, akoby sa v ňom chcel skryť
pred dažďom. Vyzerá to na zlatníctvo... možno si tam chce kúpiť tú
batériu do hodiniek. Za pár minút vychádza von a nie je sám - spre-
vádza ho žena.
Do hája! On hovorí s Giou! Čo tá tu do pekla robí?
Sledujem, ako sa krátko objímu a ako sa Gia so zaklonenou hlavou
bujaro smeje niečomu, čo Elliot povedal. Ten ju potom pobozká na
líce a uháňa k autu. Ona sa otáča a odchádza preč ulicou a ja ju zara-
zene sledujem pohľadom. Čo to malo znamenať? Zdesene sa obzerám
smerom ku kabínkam, ale dievčatá zatiaľ nikde nevidím.
Očami zablúdim k Taylorovi, ktorý stále čaká vonku. Zachytí môj
pohľad a pokrčí ramenami. Tiež sa stal svedkom malého Elliotovho
rande. Pýrim sa, zahanbená, že som sa nechala pristihnúť pri špeho
vaní. Vraciam sa a v tú chvíľu sa objavujú Mia s Kate, obe rozosmiate.
Kate sa na mňa skúmavo zahľadí.
„Čo sa deje, Ana?" zisťuje. „V tých šatách vyzeráš senzačne. Ty si
si to rozmyslela?"
„Ehm, nie."
„Si v poriadku?" všímavo zdvihne obočie.
„Áno, som. Nezaplatíme?" Zamierim k pokladni, kde sa pripájam
k Mii, ktorá drží dve sukne.
332
i'lí
„Dobré popoludnie, madam," usmeje sa na mňa mladá predavač-

ka s najsilnejšou vrstvou lesku na pery, akú som kedy videla. „Bude to
osemstopäťdesiat dolárov."
Čože? Za tento vechtík?! Chabo zažmurkám a podávam jej čiernu
platobnú kartu.
„Pani Greyová," hlesne slečna Lesk Na Pery.
Ďalšie dve hodiny nasledujem dievčatá ako vo sne a v duchu zvá-
dzam vnútorný boj. Mám to Kate povedať? Podvedomie razantne
prikyvuje. Áno, mala by som. Nie, nemala. Mohlo to byť len celkom
nevinné stretnutie. Došľaka s takou robotou. Čo mám robiť?
„Tak čo, Ana, páčia sa ti tie topánky?" dá si Mia ruky v bok.
„Ehm... áno, jasne."
Končím s párom strieborných páskových topánok od Manola
Hlahnika na neskutočne vysokých podpätkoch. Perfektne ladia k sa-
lám a pripravili Christiana o ďalších tisíc dolárov. Zato s dlhou strie-
bornou reťazou, na ktorej kúpe Kate trvá, mám väčšie šťastie - je to
výhodný obchod za osemdesiatštyri dolárov.
„Už si zvykáš na to, mať peniaze?" pýta sa ma Kate priateľsky ces-
lou k autu. Mia išla napred.
„Ty vieš, že taká nie som, Kate. Skôr som z toho trochu nervózna.
Ale bola som poučená, že je to súčasť balíka," uškrniem sa a ona mi
položí ruku okolo pliec.
„Však si zvykneš," poučuje ma súcitne. „Veľmi ti to pristane."
„Ty, Kate, ako spolu teraz vychádzate s Elliotom?" skúšam terén.
Jej velké modré oči sa zapichnú do mojich.
A je to tu.
Zavrtí hlavou. „Teraz o tom nechcem hovoriť," ukáže bradou sme-
lom k Mie. „Ale je to..." nedokončí vetu.
Dočerta, toto nevyzerá na starú známu húževnatú Kate. Ja som
vedela, že sa niečo deje. Poviem jej, čo som videla? A čo som vlastne
videla? Elliota, ako hovorí so slečnou Sexuálnou-Predátorkou-Ako-
' I
333
Fifty Shades Freed
-Zo-Škatuľky, ako ju objíma a potom bozkáva na líce. Určite sú len

starí priatelia... Nie, nepoviem jej to. Nie teraz. Pritakaním jej nazna-
čujem, že to úplne chápem a rešpektujem jej súkromie. Schytí moju
ruku a vďačne ju stisne a ja v jej očiach zazriem záblesk bôľu a trápe-
nia, ktorý rýchlo potlačí. Náhle pocítim nutkavú túžbu svoju drahú
priatelku chrániť. Na čo sa to, dočerta, ten Elliot Casanova Grey hrá?
Len čo sme späť doma, Kate vyhlási, že si po takom nákupnom ma-

ratóne zaslúžime koktail, a namieša nám jahodové daiquiri. Sedíme
uvelebené na pohovkách pri horiacom krbe v obývacej izbe.
„Elliot je v poslednej dobe trochu odťažitý," začne Kate s pohľa-
dom upretým do plameňov. Mia si išla upratať svoje úlovky z obcho-
dov a my dve máme konečne chvíľku pre seba.
„Vážne?"
„A tiež myslím, že u neho mám vrúbok za ten problém, čo kvôli
mne máš."
„Ty o tom vieš?"
„Áno. Christian volal Elliotovi, Elliot volal mne."
Prevrátim oči. Ach, Tieň, Tieň, Tieň...
„To je mi ľúto. Christian je... posadnutý mojou bezpečnosťou. A ty
si sa s Elliotom od toho nášho flámu nevidela?"
„Nie."
„Aha."
„Ja ho mám fakt rada, Ana," zašepká. Prežívam chvíľku hrôzy
pretože mám dojem, že sa rozplače. Vôbec ju nepoznám. To sa zase
vráti éra ružových pyžám? Náhle sa ku mne otáča.
„Ja som sa do neho zamilovala. Najskôr som si myslela, že je to
len skvelým sexom. Lenže on je taký očarujúci a vrelý a láskavý a zá-
bavný. Dokážem si predstaviť, ako spolu starneme - vieš ako... práca,
deti, vnúčatá."
„Je pre teba ten pravý," odtuším.
334
Smutne prikývne.
„Možno by si sa s ním mala porozprávať. Skúsiť nájsť chvílku,
kedy tu budete osamote, aby si mohla zistiť, čo ho žerie."
Vlastne, kto ho žerie, zaprská moje podvedomie. Rázne ho uml-
čím, šokovaná zaťatosťou mojich vlastných myšlienok.
„Možno by ste sa mohli ísť zajtra dopoludnia prejsť."
„Uvidíme."
„Kate, ja neznášam, ked vyzeráš takto."
Nútene sa usmeje a ja sa nakláňam, aby som ju objala. Rozhod-
nem sa, že jej o Gii nepoviem, aj keď by som sa o nej mohla zmieniť
pred tým donchuanom. Čo si to dovoľuje, takto sa zahrávať s citmi
mojej kamarátky?
Prichádza Mia, a tak sa radšej vraciame k bezpečnejším témam.
Oheň v krbe zasyčí a zapraská, keď priložím ďalšie polienko. Skoro

nám došlo drevo. Hoci je leto, oheň je v takom vlhkom dni vítaným
spoločníkom.
„Mia, nevieš, kde je tu niečo na priloženie?" spýtam sa práve vo
chvíli, keď si upije daiquiri.
„Myslím, že v garáži."
„Idem zobrať drevo. Aspoň sa tu trochu poobzerám."
Keď vyjdem von do priľahlej garáže pre tri autá, zisťujem, že dážď
už poľavil. Bočné dvere sú odomknuté, a tak vstupujem a rozsvecu-
jem, aby som prerušila prítmie. Žiarivky hlasno zabzučia.
Je tu zaparkované auto a ja si uvedomujem, že je to rovnaké Audi,
v Ictorom som dnes popoludní zazrela Elliota. Okrem toho sú tu dva
snežné skútre. Ale to, čo naozaj upúta moju pozornosť, sú dve pre-
tekárske motorky, obidve stodvadsaťpäťky. Hlavou mi hneď preletia
spomienky na to, ako sa ma vlani v lete snažil odhodlaný Ethan na-
učiť jazdiť. Podvedome si pomasírujem ruku na mieste, ktoré som si
pri páde pekne zodrala.
335
Fifty Shades Freed
„Jazdíš?" ozve sa mi za chrbtom Elliot.

Prudko sa otáčam. „Ty si sa vrátil."
„Už to tak vyzerá," zazubí sa a ja si uvedomujem, že Christian by
pravdepodobne povedal to isté, len by sa pri tom tým očarujúcim
spôsobom neusmieval. „Takže?"
Ty sukničkár! „Tak trochu."
„Chceš sa zviesť?"
Odfrknem si. „Ehm, nie... myslím, že by to Christiana veľmi ne-
potešilo."
„Christian tu nie je," uškrnie sa Elliot - ach tak, je to rodinný znak
- a mávne rukou, aby naznačil, že sme sami. Zvoľna prejde k bližšej
motorke a ležérne prehodí dlhú nohu odetú v džínsovine cez sedlo,
na ktorom sa následne usadzuje a chytá do ruky riadidlá.
„Christian má trochu... obavy, ked ide o moju bezpečnosť. Takže
by som nemala."
„To vždy robíš len to, čo povie?" V jeho velkých modrých očiach
zasrší šibalstvo a zároveň v nich zazriem odraz toho šibala, do ktoré-
ho sa zamilovala Kate. Šibala z Detroitu.
„Nie," vytiahnem vyčítavo obočie. „Ale snažím sa. Aj bezo mňa
má dosť starostí. Už sa vrátil?"
„Ja neviem."
„Ty si nešiel na ryby?"
Zavrtí hlavou. „Musel som si niečo zariadiť v meste."
Zariadiť?! Dočerta - najskôr tú nablýskanú blond'avú záležitosť!
Prudko sa nadýchnem a zostávam na neho nemiestne civieť.
„Čo tu vlastne robíš, keď sa nechceš zviesť?" nadviaže pochybo
vačne.
„Hľadám niečo, čím by som priložila do krbu."
„Tak tu si," prerušuje nás Kate. „Elliot - ty už si sa vrátil."
„Čau, mačiatko," usmeje sa zrazu zoširoka.
„Zohnal si niečo?"
336
Pozorne sledujem Elliotovu reakciu. „Nie. Len som potreboval v mes-

te niečo zariadiť." A na kratučkú chvíľu zazriem v jeho výraze neistotu.
Doparoma.
„Prišla som sa pozrieť, čo je s Anou," behá Kate očami zmätene
medzi nami.
„Jednoducho sme sa tu zabudli," povie Elliot a nervozita medzi
nimi len zasrší.
Všetci sa zarazíme, keď zvonku začujeme auto. To bude Christian!
Vd'akabohu. Ovládanie garážových dverí hlasno zabzučí, až všetci
nadskočíme a roleta pomaly vyráža k stropu, takže nám odhaľuje
pohľad na Christiana a Ethana, ktorí vyberajú veci z korby malého
nákladiaka. Christian znehybnie, keď zazrie, že tam stojíme.
„Zakladáte garážovú kapelu?" prehodí žartom, vchádza dovnútra
a namieri si to priamo ku mne.
Usmejem sa na neho. Veľmi sa mi uľavilo, že ho konečne vidím.
Pod nepremokavou bundou má tú pracovnú kombinézu, čo som mu
predala u Claytonovcov.
„Ahoj," pozdraví ma so spýtavým pohľadom, pričom nevenuje ani
najmenšiu pozornosť Kate ani Elliotovi.
„Ahoj. Parádne montérky."
„S množstvom vreciek. To sa na rybárčenie veľmi hodí." Hovorí
mäkkým, zvodným hlasom určeným len pre moje uši a pritom ma
hltá lačným pohľadom.
Cítim, ako mi stúpa krv do líc a 011 to ocení velkým neskrývaným
úsmevom.
„Si mokrý," poznamenám.
„Pršalo nám. Čo tu vlastne všetci robíte?" Konečne berie na vedo-
mie, že nie sme sami.
„Ana sem prišla pre drevo," zaškerí sa Elliot a nejakým záhadným
spôsobom sa mu darí do tých slov vtlačiť sexuálny podtext. „Ponúkal
som sa, že ju povozím." Pozerám, že na laškovanie je majster.
337
Fifty Shades Freed
Christianovi tvrdne výraz a mne sa zastavuje srdce.

„Dala mi kopačky. Vraj by sa ti to nepáčilo," povie Elliot zmierlivo
a tentoraz bez narážok.
Christianov prenikavý pohľad sa vracia ku mne. „To že urobila?"
začuduje sa.
„Pozrite, s radosťou budem postávať a počúvať, čo bolo potom,
ale nemali by sme sa vrátiť dnu?" podpichne Kate. Zohne sa, chytí
dve polienka a s prudkou otočkou vyráža k dverám. Do hája. Kate
je naštvaná - ale viem, že nie na mňa. Elliot si povzdychne a mlčky
odchádza za ňou. Zaujato ich sledujem, kým ma nevyruší Christian.
„Ty vieš jazdiť na motorke?" overuje si trochu neveriacky.
„Nie veľmi dobre. Naučil ma to Ethan."
Okamžite mu chladne pohľad. „Tak to si sa rozhodla správne," po-
vie o poznanie odmeranejšie. „Terén je teraz veľmi tvrdý a kvôli tomu
dažďu aj klzký a nebezpečný."
„Kam ti mám dať rybárske vybavenie?" zavolá zvonku Ethan.
„Nechaj to tam, Ethan - Taylor sa o to postará."
„A čo s tou rybou?" pokračuje Ethan zľahka posmešne.
„Ty si chytil rybu?" pýtam sa prekvapene.
„Ja nie, to Kavanagh," našpúli pery... neodolateľne.
Vyprskne smiechom.
„Tú si vezme na starosť pani Bentleyová," odpovedá mu. Ethan sa
zasmeje a zamieri do domu.
„Bavíte sa dobre, pani Greyová?"
„Výborne. Si premočený... Čo keby som ti napustila vaňu?"
„Jedine, ak do nej pôjdeš so mnou." Zohne sa a vtisne mi bozk.
V kúpeľni patriacej k našej izbe napúšťam vodu do obrovskej vane vajco-

vitého tvaru a vlievam do nej luxusný kúpeľový olej, ktorý začína okam
žite tvoriť bohatú penu. Tá vôňa je božská... asi jazmĺn. Kým sa vaňa
naplní, vraciam sa do spálne, aby som si zavesila Tie Šaty na ramienko.
338
„Užili ste si to?" sonduje Christian, keď vchádza do izby. Má len

I ričko a nohavice na doma a je bosý Starostlivo za sebou zatvára dvere.
„Hej," vydýchnem, zatiaľ čo ho hypnotizujem pohľadom. Tak straš-
ne mi chýbal. Je to smiešne - ako dlho sme sa nevideli? Pár hodín?
Má hlavu nabok a skúmavo sa na mňa zahľadí. „Čo?"
„Len premýšľam o tom, ako veľmi si mi chýbal."
„Zdá sa, že ste v tom až po uši, pani Greyová."
„To som, pán Grey."
Pomaly prechádza až ku mne. „Čo si si kúpila?" zašepká a ja viem,
že schválne mení tému rozhovoru.
„Šaty, topánky, náhrdelník. Minula som ti dosť peňazí," vzhliad-
nem naňho previnilo.
Usmeje sa. „To je dobre," zavrní a strčí mi prameň vlasov za ucho.
„A po miliónty raz - sú to naše peniaze." Zatlačí mi na bradu, aby
uvoľnil peru, ktorý si držím medzi zubami a ukazovákom mi potom
schádza dolu po tričku, cez hrudnú kosť medzi prsiami až na brucho.
„Vo vani toto potrebovať nebudeš," povie ticho, oboma rukami
zovrie okraj trička a pozvoľna ho vyťahuje hore. „Zdvihni ruky."
Poslúchnem, uprene mu hľadím do očí, keď ho odhadzuje na
podlahu.
„Myslela som, že sa len okúpeme." Vnímam, ako mi stúpa tep.
„Najskôr si ťa trochu vychovám a znesvätím. Tiež si mi chýbala."
A skloní sa pre bozk.
„Dočerta, tá voda!" Škriabem sa do sedu, ešte omámená po práve

prežitom orgazme.
Lenže Christian ma nepúšťa.
„Christian, vaňa!" zapichnem do neho pohľad z pozície na bru-
chu, upelešená na jeho hrudi.
Zasmeje sa. „Pokoj, veď je to kúpeľňa." Prevalí sa a dáva mi letmý
bozk. „Idem to vypnúť."
339
Fifty Shades Freed
Ležérne vstáva z postele a s gráciou sa odoberá do kúpeľne. Moje

oči ho celú cestu hladne nasledujú. Hmm... môj manžel a nahý. Vnú-
torná bohyňa si lascívne oblizne pery a vycerí zuby v spokojnom po-
stkoitálnom úsmeve. Šikovne zoskočím z postele.
Sedíme na opačných koncoch vane, ktorá je plná vody - taká plná, že

kedykoľvek sa pohneme, voda špliecha cez okraje na podlahu. Pôsobí
to lascívne. Dokonca ešte viac než to, že mi Christian umýva nohy,
masíruje mi chodidlá a jemne hladí prsty. Každý z nich pobozká a na
záver nežne hryzne do malíčka.
„Mmm..." Cítim to až tam.
„Takto?" vydýchne.
„Hmm," zamručím nesúvisle.
Celé to znova opakuje. Bože, to je slasť. Blažene zatváram oči.
„V meste som videla Giu," zamumlem.
„Fakt? Myslím, že tu tiež niečo vlastní," prehodí ľahostajne. Ani
v najmenšom ho to nezaujalo.
„Bola s Elliotom."
Prestáva ma masírovať. Toto už si jeho pozornosť získalo. Keď ot-
vorím oči, má hlavu nabok, akoby tomu nerozumel.
„Ako to myslíš, že bola s Elliotom?" overuje si, skôr zmätený než
naľakaný.
A tak mu popisujem, čo som videla.
„Ale oni sú len priatelia. Mám ten dojem, že je Elliot z Kate pekne
hotový." Na chvíľu sa odmlčí a potom dodáva: „Vlastne, ja viem, že
je z nej hotový." A pozrie sa na mňa takým nemám-tušenie-prečo
pohľadom.
„Kate je úžasná," naježím sa vyzývavo.
Zafuní. „Aj tak som rád, že si to bola práve ty, kto mi pristál
v kancelárii." Dáva mi bozk na palec, púšťa moju ľavú nohu a chy-
tá ma za pravú, aby ju tiež pomasíroval. Má také silné a šikov-
340
né prsty, že sa okamžite znova uvoľním. Nechcem sa s ním hádať

kvôli Kate. Zatváram oči a odovzdávam sa do starostlivosti jeho
kúzelných prstov.
Sústredene sa sledujem vo veľkoplošnom zrkadle a nespoznávam

tú kosť, ktorá mi pohľad vracia. Kate sa do toho obula a urobila
zo mňa na večer hotovú Barbie, čo sa týka vlasov a líčenia. Vlasy
mám nadýchané a vyžehlené, oči zvýraznené linkami a pery zase
jasnočerveným rúžom. Vyzerám... sexy. Vo vysokých topánkach
od Manola a neskutočne krátkych šatách mám nekonečne dlhé
nohy. Ešte by to chcelo požehnanie od Christiana, pretože mám
vtieravý pocit, že sa mu také množstvo odhalenej kože nebude pá-
čiť. V záujme entente cordiale by som sa ho mala opýtať. Naťahu-
jem sa pre BlackBerry.
P r e d m e t : Nemám v tom veľký zadok?
D á t u m : 27.8.2011, 18:53 MST
Pán Grey,
potrebujem odbornú krajčírsku radu.
Vaša,
pani G. x
P r e d m e t : A k o broskynku
D á t u m : 27.8.2011, 18:55 MST
341
Fifty Shades Freed
Pani Greyová,
o tom vážne pochybujem.
Ale dostavím sa a pre istotu váš zadok podrobne preskúmam.
Váš dychtivý,
pán G. x
Zatiaľ čo si čítam jeho e-mail, dvere spálne sa otvárajú a na ich prahu

zamŕza Christian. S ústami dokorán a vyvalenými očami.
Ajaj... toto sa môže zvrtnúť kamkoľvek.
„Tak čo?" zašepkám.
„Vyzeráš... Neskutočne."
„Páči sa ti to?"
„No to by som teda povedal." Hovorí trochu priškrteným hlasom.
Pomaly vstupuje do izby a zatvára za sebou dvere. On má na sebe čier-
ne džínsy a biele tričko s čiernym sakom. Vyzerá božsky. Pomaly sa ku
mne blíži, a keď je na dosah, pokladá mi ruky na plecia, obracia ma če-
lom k nadrozmernému zrkadlu a sám sa postaví za mňa. Očami vyhľa-
dávam jeho pohľad, ktorý sa vzápätí fascinovane sunie dolu po mojom
nahom chrbte. Jedným prstom mi schádza po chrbtici až k lemu šiat
na mojich pleciach, kde sa bledá koža stretáva so striebornou látkou.
„Odhaľuje to veľa," zabručí.
Rukou pokračuje nižšie, cez zadok až na holé stehno. Tam sa za-
ráža, sivé oči sa uprene zahľadia do modrých, a necháva svoje prsty
stúpať späť k okraju sukne.
Pery sa mi formujú do dokonalého O, keď sledujem jeho prsty, ako
sa zľahka a provokatívne pohybujú po mojej pokožke, pričom cítim
tŕpnutie, ktoré za sebou zanechávajú.
„Odtiaľto to nie je ďaleko..." dotkne sa lemu šiat a posúva sa vyš
šie, „...sem," zašepká. Zalapám po dychu, ked sa ma dotkne v lone
a začne ma dráždivo hladiť cez nohavičky.
342
„Čo tým myslíš?" dostanem zo seba.

„Tým myslím... že to nie je ďaleko odtiaľto..." znova mi prechádza
prstami po nohavičkách, potom jeden vsúva pod ne a poláska ma
po zvlhnutej koži, „...sem. A potom... sem." A tým prstom do mňa
vklzne.
S prudkým nádychom ticho zakňučím.
„Toto je moje," zapradie mi do ucha. Zatvára oči a pohne tým prs-
tom tam a zase späť. „Nechcem, aby to videl niekto iný."
Zakolíše mi dych a potom sa pripájam k pozvoľnému rytmu jeho
pohybov. Pozerať sa na neho v zrkadle, ako mi toto robí... je viac než
len vzrušujúce.
„Takže sa správaj ako slušné dievča a neohýbaj sa, potom by to
malo byť v poriadku."
„Ty to schvaľuješ?" pípnem.
„Nie, ale nezakážem ti to nosiť. Vyzeráš v tom fantasticky, Ana-
stasia." Nečakane zo mňa vykĺzne, zanecháva ma trestuhodne neus-
pokojenú a prechádza predo mňa. Prikladá mi bruško prsta k perám
a ja ich inštinktívne našpúlim k bozku, za čo si vyslúžim Christianov
zhýralý úsmev. Vkladá si prst do úst a výraz jeho tváre ma informuje
o tom, že chutí dobre... fakt veľmi dobre. Cítim, ako sa pýrim. Prečo
ma to vždy tak dostane, keď toto urobí?
Chytá ma za ruku.
„Poďme," zavelí mierne. Mám chuť sa ohradiť, že nič iné som pô-
vodne nemala v úmysle, ale vo svetle včerajších udalostí z herne sa
rozhodujem to neriskovať.
Čakáme na dezert v prepychovej reštaurácii v meste. Až doteraz sme

sa slušne bavili a Mia je pevne odhodlaná v tom pokračovať ďalej,
najlepšie v nejakom klube. Práve teraz ale sedí, pre zmenu konečne
raz aj v tichosti, a pohľadom visí na perách Ethanovi, ktorý sa baví
s Christianom. Ethan ju očividne úplne fascinuje, zatiaľ čo on sám
343
Fifty Shades Freed
je... no, ťažko povedať. Vlastne netuším, či sú len priatelia, alebo či je

medzi nimi niečo viac.
Christian pôsobí uvoľnene. Už dlho sa živo baví s Ethanom -
evidentne ich spojilo muškárenie. Ale predovšetkým sa rozprávajú
o psychológii, je to paradoxné, ale zdá sa, že je do nej Christian zasvä-
tený lepšie. Na pol ucha načúvam ich konverzáciu a s tichým povzdy-
chom si posmutnelo uvedomujem, že jeho odborné znalosti zrejme
pramenia z bohatých skúseností s celým zástupom psychiatrov.
Si tá najlepšia terapia. Spomínam si na slová, ktoré mi šepkal, keď
sme sa milovali. Naozaj? Ach, Christian, dúfam, že áno.
Kútikom oka hodím po Kate. Vyzerá nádherne, ale kedy nevyzera-
la? S Elliotom sú obaja mierne zamlknutí. On vyzerá nervózne, jeho
vtipy sú trochu príliš hlučné a smiech kŕčovitý. Pohádali sa spolu?
Čo ho žerie? Je v tom tá ženská? Pri pomyslení, že by mohol ublížiť
mojej najlepšej kamarátke, ma pichne pri srdci. Nevdojak pozriem ku
vchodu, napoly v očakávaní, že v ňom zazriem Giu, ako k nám leni-
vou chôdzou nesie ten svoj vyfintený zadok. Už mám vidiny. Predpo-
kladám, že je to množstvom vypitého alkoholu. Dokonca ma začína
bolieť hlava.
A potom, z ničoho nič, nás Elliot vyľaká, keď sa prudko zdvihne
zo stoličky, ktorá zaškrípe o dláždenú podlahu a odsunie ju za seba.
Všetky oči teraz visia na ňom. Chvíľočku uprene sleduje Kate, a po-
tom vedľa nej klesá na jedno koleno.
Ach. Môj Bože.
Naťahuje sa pre jej ruku a celá reštaurácia sa ponára do ticha, pre-
tože všetci ustrnuli v pohybe, prestali jesť aj hovoriť a len zízajú.
„Moja nádherná Kate. Ja ťa milujem. Tvojej kráse, elegancii a ne-
skrotnej povahe sa nič nevyrovná. Ukradla si mi srdce. Sprevádzaj ma
životom. Staň sa mojou ženou."
To je bomba!
Kapitola 14
Pozornosť všetkých v reštaurácii sa upiera k Elliotovi a Kate, všetci

zrazu zmeraveli a zatajili dych. Miera očakávania sa stáva neznesiteľ-
nou. Ticho sa okolo nás rozpína ako guma, atmosféra je dusná a zne-
pokojujúca, a napriek tomu plná nádeje.
Kate upiera na Elliota prázdny pohľad. Ten jej stále kľačí pri no-
hách a ja sledujem, ako sa mu postupne rozširujú oči, takže vyzerajú
ešte väčšie než obvykle. No tak, Kate! Dostaň ho z toho. Prosím. Ježiš
tiež ju mohol požiadať v súkromí. Po tvári jej steká osamotená slza,
napriek tomu sa z jej výrazu nedá vyčítať žiadna emócia. Dočerta! Kate
plače? Vzápätí sa ale usmeje, pomaly, akoby práve prežila nirvánu.
„Áno," zašepká mäkko a skoro bez dychu svoj súhlas - to snádani
nie je ona. Ešte asi sekundu zostáva ticho, a potom si celá reštaurácia
kolektívne vydýchne od úľavy. Hluk, ktorý sa potom strhne, je ohlu-
šujúci. Spontánny potlesk, prípitky, piskot, rôzne zvolania a ja zrazu
zisťujem, že mi tečú slzy, ktoré mi ničia líčenie v štýle ako-Barbie-
stretla-Joan-Jettovú.
Tí dvaja okolitý rozruch ani v najmenšom nevnímajú, sú teraz
uzavretí v svojom malom vesmíre. Elliot vyťahuje z vrecka malú
345
Fifty Shades Freed
škatuľku, otvára ju a jej obsah ukazuje Kate. Prsteň. A z toho,

čo vidím, usudzujem, že mimoriadne krásny, aj keď ho budem
musieť preskúmať dôkladnejšie. Tak toto robil s Giou? Vyberali
prsteň? No to ma podrž! Bože, som tak rada, že som jej o tom
nepovedala.
Kate zakmitá pohľadom medzi prsteňom a Elliotom a vrhá sa mu
okolo krku. Nasleduje bozk, na ich pomery nevšedne zdržanlivý a zá-
stup pozorovateľov prepukne v divoký jasot. Elliot sa dvíha na nohy,
ďakuje davom prekvapivo ladným úklonom, následne si so širokým
a mierne samoľúbym úsmevom sadá späť na svoje miesto. Nedoká-
žem od nich odlepiť oči. Elliot vyberá prsteň zo škatuľky, opatrne ho
Kate nasadzuje a dáva jej ďalší bozk.
Christian mi stlačí ruku. Ani som si neuvedomila, ako pevne ho
stískam. Trochu rozpačito ho púšťam a on si preklepáva prsty, pričom
sa mu na perách objaví nemé „Au".
„Prepáč. Ty si o tomto vedel?" zašepkám.
Len sa usmeje, a mne je jasné, že áno. Privoláva čašníka. „Dve
fľaše Cristalu, prosím. Ročník 2002, ak máte."
Usmejem sa na neho.
„Čo?" odplatí mi to.
„Pretože ročník 2002 je oveľa lepší ako 2003," podpichnem ho.
Zasmeje sa. „Len pre znalca, Anastasia."
„Ktorým vy aj ste, pán Grey, a navyše, s nevšednými chúťkami,"
potvrdzujem s úsmevom.
„To je pravda, pani Greyová." Nakláňa sa bližšie. „Aj tak mi naj-
lepšie chutíš ty," zašepká a pobozká ma na jedno špeciálne miestečko
za uchom, až ma z toho zamrazí pozdĺž chrbtice. S rozohriatymi líca-
mi zasnene spomínam na jeho nedávnu demonštráciu najrôznejších
skratiek, ktoré sa vyskytujú na mojich šatách.
Mia je prvá, ktorá sa s Kate a Elliotom objíma, po nej sa pripájame
ku gratuláciám šťastnému páru aj my ostatní.
346
Stískam Kate v živelnom objatí. „Tak vidíš. Len bol nervózny kvôli
zásnubám," pošepkám jej.
„Ach, áno," zareaguje plačlivým smiechom.
„Kate, ja som taká šťastná. Gratulujem."
Christian stojí za mnou. Podaním ruky pogratuluje Elliotovi,
a potom - na moje aj Elliotove prekvapenie - si ho pritiahne do ná-
ručia. Len tak-tak začujem, čo mu hovorí.
„Dobrá práca, Lelliot," zamrmle. Elliot na to nereaguje, zrazu aj
on mlčí, a potom bratovi objatie váhavo opláca.
Lelliot?
„Vďaka, Christian," prijíma Elliot priškrtene.
Christian potom objíme Kate, krátko a rozpačito, skôr to len naz-
načí. Viem, že Christianov postoj k nej je založený na báze tolerancie,
prinajlepšom; lepšie povedané je voči nej nevyhranený, takže toto je
pokrok. Púšťa ju, a tak ticho, že to počujeme len my dve, povie: „Dú-
fam, že budeš taká šťastná ako ja."
„Ďakujem, Christian. Aj ja v to dúfam," prednesie Kate prívetivo.
Medzitým sa vrátil čašník so šampanským a s náznakom noblesy
ho otvorí.
Christian následne pozdvihne naplnenú flautu na šampanské.
„Na Kate a môjho milovaného brata Elliota."
Všetci si odpijeme, vlastne ja si skôr poriadne lognem. Hmm,
Cristal chutí výborne a ja si spomínam na to, ako som ho v Chris-
tianovom klube pila prvýkrát, a tiež na našu pamätnú cestu výťahom
dole na prízemie.
Christian sa na mňa skúmavo zahľadí. „Na čo myslíš?" vyzvedá
šeptom.
„Na to, ako som prvýkrát pila toto šampanské."
Zarazene stiahne obočie.
„Boli sme u teba v klube," pripomínam mu.
Zaškerí sa. „No áno, už si spomínam." A žmurkne na mňa.
347
Fifty Shades Freed
„Už ste stanovili dátum, Elliot?" ozve sa nesmelo Mia.

Jej čerstvo zasnúbený brat ju počastuje namosúreným pohľadom.
„Práve som Kate požiadal o ruku, k tomu sa ešte len dostaneme, jas-
né?"
„Tak z toho urobte vianočnú svadbu. To by bola romantika, a na-
vyše by vám nerobilo problém zapamätať si, kedy máte výročie," za-
tlieska si Mia.
„Vezmem to do úvahy," uškrnie sa na ňu Elliot zhovievavo.
„Až dopijeme tie bublinky, nemohli by sme už, prosím, vyraziť na
ten flám?" Mia sa otáča a robí na Christiana oči ä la kocúr zo Shreka.
„Myslím, že by sme sa mali spýtať Elliota a Kate, čo by radi robili."
Ako na povel sa na nich všetci v očakávaní zahľadíme. Elliot po-
krčí ramenami a Kate sa zapýri. Zmyselný pohľad, ktorý na svojho
snúbenca upiera, je taký výrečný, že skoro oprskám celý stôl šampan-
ským za štyristo dolárov.
Zax je najluxusnejší klub v Aspene - aspoň to tvrdí Mia. Christian

s rukou okolo môjho pása prechádza voľným krokom až na začiatok
krátkeho radu a je okamžite vpustený dovnútra. Krátko sa zamýšľam
nad tým, či mu to tu nepatrí. Letmo kontrolujem čas - je pol dvanás-
tej a ja na sebe začínam pociťovať účinky alkoholu. Dva poháre šam-
panského a niekolko Pouilly-Fumé počas jedla sa začínajú prejavovať,
takže som rada, že ma Christian objíma.
„Pán Grey, vitajte späť," prednesie veľmi atraktívna, dlhonohá
blondína v čiernom saténovom komplete, tvorenom priliehavými no-
havicami a blúzkou bez rukávov, doplnenom malým červeným mo-
týlikom. Širokým úsmevom odhalí dokonalý hollywoodsky chrup,
orámovaný červenými perami, ktorých odtieň perfektne ladí k motý-
likovi. „Max vám vezme ten plášť."
S úsmevom sa ku mne naťahuje mladý muž odetý tiež v čiernom,
našťastie nie saténe. Má hrejivé oči, snáď až vyzývavé. Som jediná, kto
348
má na sebe kabát - Christian trval na tom, že si musím zobrať Miin

plášť, aby mi zakrýval zadok - takže sa Max venuje iba mne.
„Pekný kabát," povie s pohľadom upretým do mojich očí.
Christian sa po mojom boku zježí a prepichne Maxa pohľadom
okamžite-odpáľ. Ten červenie a ihneď podáva Christianovi šatníkový
lístok.
„Dovoľte mi, aby som vás zaviedla k vášmu stolu." Slečna Sexy
Saténové Nohavice zakmitá mihalnicami na môjho muža, pohodí dl-
hými blond vlasmi a rozvlní boky smerom dovnútra. Mimovoľne sa
priviniem k Christianovi o niečo tesnejšie. Spýtavo sa na mňa zahľa-
dí a potom s úškrnom vykročí za tým čiernym prízrakom do útrob
podniku.
Osvetlenie je tlmené, múry čierne a vybavenie tmavočervené.
Po stranách sú steny klubu lemované boxmi a uprostred sa na-
chádza polkruhový bar. Na to, že je mimo sezóny, je tu celkom
rušno, aj keď nie vyslovene preľudnené aspenskou smotánkou,
ktorá baží po rozptýlení počas sobotňajšej noci. Štýl obliekania
je tu nadmieru uvoľnený, a tak sa dnes večer po prvý raz cítim
až príliš extravagantné... alebo možno aj nevhodne oblečená. Ako
sa to vezme. Podlaha aj steny odrážajú hudbu, ktorá sa šíri z par-
ketu umiestneného za barom a priestorom víria a blikajú svetlá.
V mierne podguráženom stave mi nevdojak napadá, že je to ako
epileptikova nočná mora.
Horúce Nohavice nás vedú do rohového boxu, ktorý je okrem
loho ohradený povrazom. Je blízko baru i tanečného parketu. Bez
debaty najlepšie miesta v podniku.
„O chvíľočku sa za vami niekto príde, aby ste si mohli objed-
nať." Uplatňuje na nás patentovaný stomegawattový úsmev a so
záverečným zavírením mihalníc na môjho muža odpláva tam, od-
kiaľ prišla. Miu to už ťahá smerom k parketu a Ethan sa nad ňou
zľutuje.
349
Fifty Shades Freed
„Dáte si šampanské?" pýta sa ich Christian, keď sa chytia za

ruky a mieria preč. Ethan mu na súhlas ukáže palec a Mia nadšene
prikývne.
Naši zaľúbenci si zalezú dozadu a ruka v ruke sa usádzajú na za-
matovú, čalúnenú lavicu. Vyzerajú tak šťastne. V tlmenom svetle ča-
jových sviečok, poblikávajúcich v sklenených svietnikoch na nízkom
stolíku, majú obaja uvoľnené a blažené výrazy. Christian mi pokynie,
aby som si sadla a ja sa zasúvam vedľa Kate. On sa posadí vedľa mňa
a pozorne sa rozhliada po klube.
„Ukáž mi prsteň," zvýšim hlas, aby som prekričala hudbu. Ked
budeme odchádzať, budem isto nemá. Kate sa rozžiari a podrží mi
ruku pred očami. Prsteň je nádherný - má velký kameň uchytený
v prepracovanom kovaní spoločne s drobnými diamantmi po oboch
stranách. Pôsobí ako imitácia viktoriánskeho šperku.
„Je prekrásny."
Kate radostne prikývne a natiahne ruku, aby v nej zovrela Ellioto-
ve stehno. Ten sa zohne pre dôkladný bozk.
„Nechajte si to na potom," húknem na nich.
Elliot sa potmehúdsky zazubí.
Prichádza mladá žena s krátkymi tmavými vlasmi a nezbedným
úsmevom, aby prijala našu objednávku. Aj ona je oblečená do rovno-
šaty - čiernych sexy nohavíc.
„Čo budete piť?" zisťuje Christian.
„Za toto už ale platiť nebudeš," frfle Elliot.
„Nezačínaj s tým zase, Elliot," usádza ho Christian mierne.
Aj keď k tomu mali Kate, Elliot aj Ethan výhrady, zaplatil za jed-
lo, ktoré sme mali v reštaurácii. Proste mávol rukou a nechcel počuť
o tom, že by platil niekto iný. Láskyplne sa na neho zadívam. Môj
Tieň... ako vždy, posadnutý kontrolou.
Elliot otvára ústa, aby niečo namietal, ale zase ich zatvára - snáď
ako ten múdrejší, ktorý ustúpi.
350
„Ja si dám pivo," povie.

„Kate?" obracia sa Christian na moju susedku.
„Pre mňa ďalšie šampanské, prosím. Ten Cristal je znamenitý. Čo
sa týka Ethana, som si istá, že by dal prednosť pivu," usmeje sa vľúdne
áno, vľúdne - na Christiana. Priam žiari šťastím. Cítim, ako z nej
doslova vyžaruje, a je radosť byť pri tom.
„Ana?"
„Šampanské, prosím."
„Fľaša Cristalu, tri Peroni a fľašu vychladenej minerálky so šies-
timi pohármi," vypočítava svojím typickým autoritatívnym, priamo-
čiarym spôsobom.
Vlastne je to príťažlivé.
„Ďakujem. Už sa to nesie," zašvitorí slečna Vypasované Nohavi-
ce Číslo Dve so zdvorilým úsmevom. Tentoraz je Christian ušetrený
rozkmitaných mihalníc, aj keď jej málinko zahoria líca.
Odovzdane potrasiem hlavou. Ten je môj, kamarátka.
„Čo?" obracia sa na mňa Christian.
„Vôbec sa jej nezachveli viečka," posťažujem si hrane.
„Aha. A to mala?" pozastavuje sa a zabúda predstierať vážnosť.
„Zvyčajne sa to stáva," prehodím sarkasticky.
Zasmeje sa. „Pani Greyová, snáď nežiarlite?"
„Ani v najmenšom," poviem naoko upäto. Uvedomujem si, že za-
čínam tolerovať, ked na môjho muža zízajú cudzie ženy. Tak nejako.
Christian ma pobozká na končeky prstov.
„Však ani nemáte najmenší dôvod, pani Greyová," povie mi ticho
do ucha a jeho dych ma pošteklí na krku.
„Ja viem."
„To je dobre."
Vracia sa čašníčka a ja si čoskoro upíjam z ďalšieho pohára sektu.
„Na," podáva mi Christian pohár vody. „Vypi to."
Zatvárim sa nechápavo a skôr vidím, ako počujem jeho povzdych.
351
Fifty Shades Freed
„Tri dvojky bieleho a dve šampanského pri večeri, po jahodovom

daiquiri a dvoch pohároch Frascati k obedu. Takže pi. Bez debát, Ana."
Ako sa dozvedel o tých popoludňajších koktailoch? Zamračím sa
na neho. Aj keď, vlastne má pravdu. Beriem si to od neho, a na protest
kvôli tomu, že mi - už zase - hovorí, čo mám robiť, to do seba obra-
ciam ako chlap a ešte si utriem ústa opakom ruky.
„Poslušné dievča," zhodnotí so samoľúbym úsmevom. „Už raz si
ma ovracala. Nemám záujem si to v dohľadnej dobe zopakovať."
„Neviem, na čo sa sťažuješ. Vďaka tomu si ma dostal do postele."
Venuje mi obmäkčený úsmev. „Áno, tak to je pravda."
Vracia sa Mia s Ethanom.
„Ethan má zatiaľ dosť. Tak poďte, baby. Ukážte, čo viete. Zaujať pózy
a rozhýbať zadky, nech spálime tie kalórie z čokoládového dezertu."
Kate sa okamžite dvíha. „Ideš tiež?" pýta sa Elliota.
„Čo keby som sa na teba pozeral?" navrhuje jej. A ja sa musím
rýchlo odvrátiť, pretože sa červenám od pohľadu, ktorým ju vyprevá-
dza. Ked sa dvíham, zazriem, ako sa na neho Kate usmieva.
„Idem spáliť nejaké tie kalórie," poviem a zohnem sa, aby som
Christianovi pošepla do ucha: „Môžeš sa pozerať."
„Nezohýbaj sa," zavrčí.
„No áno." Prudko sa narovnávam. Jéé! Zatočí sa mi hlava a tak sa
ho držím za rameno, než sa miestnosť okolo mňa prestane vlniť.
„Možno by si sa mala ešte napiť vody," zabrble s jasným varova-
ním v hlase.
„Je mi fajn. Tá sedačka je príliš nízko a ja mám veľmi vysoké pod-
pätky."
Kate ma chytí za ruku a ja som ju s hlbokým nádychom, úplne
vyrovnaná, nasledujem na tanečný parket.
Hudba pulzuje v rytme techna s dunivými basmi. Priestor okolo
nás je pomerne voľný, takže máme dosť miesta. Okolo nás je rôz-
norodá zmes tanečníkov - mladí, aj starší tu spoločne posúvajú noc
352
k ránu. Nikdy som nebola bohvieaká tanečníčka. Keď sa to tak vezme,

tancujem až od doby, odkedy som spoznala Christiana.
Kate ma objíme. „Ja som taká šťastná," zakričí na mňa cez hudbu
a začína sa hýbať. Mia je proste Mia, škerí sa na nás a už dávno sa vlní
do rytmu. Panebože, tá na tom parkete ale zaberie miesta. Obzriem
sa späť k stolu. Jeho osadenstvo nás pozorne sleduje. Tiež sa dávam
do pohybu. Hudba pravidelne duní. Zatváram oči a poddávam sa jej.
Keď ich znovu otvorím, uvidím, že sa parket okolo nás zapĺňa.
Sme nútené k sebe pristúpiť bližšie. Prekvapene si uvedomujem, že si
to užívam. Začínam sa hýbať o poznanie... odvážnejšie. Kate to ohod-
notí zdvihnutými palcami a ja jej to vrátim širokým úsmevom.
Zase zatváram viečka. Prečo som strávila prvých dvadsať rokov
svojho života niečím iným? Pretože som si vybrala čítanie a nie tanec.
V Jane Austenovej nebola žiadna hudba, na ktorú by sa, dalo hýbať,
a Thomas Hardy... bože, ten by mal smrteľné výčitky, že netancuje so
svojou prvou ženou. Tomu sa musím zasmiať.
Bol to Christian, kto mi dodal dôveru v moje telo a ukázal mi, ako
sa pohybovať.
Náhle na svojich bokoch ucítim niečie ruky. Spokojne sa usme-
jem. Christian sa ku mne nakoniec pripojil. Zavlním sa. Tie ruky sa
mi presúvajú na zadok, stlačia ho a potom sa zase vrátia na boky.
Otváram oči a stretávam sa s Miiným zdeseným pohľadom. Tak
počkať... to som taká nemožná? Spúšťam ruky na Christianove. Sú chl-
paté. Dočerta! To nie sú jeho ruky. Prudko sa obraciam a ocitám sa
čelom k svetlovlasému obrovi, ktorý má v ústach viac zubov, ako je
prirodzené, a teraz ich na mňa oplzlo cerí.
„Daj preč tie ruky!" zavrieskam na neho cez hlasnú hudbu, od
zlosti celá bez seba.
„No tak, cica, trochu si zašpásujeme." V nevinnom geste dvíha tie
svoje medvedie laby ku tvári a modré oči sa mu v klubovom osvetle-
nie zalesknú.
353
Fifty Shades Freed
Skôr než si uvedomím, čo vlastne robím, vlepím mu poriadnu

facku.
Au! Do riti, moja ruka. To páli. „Nechaj ma na pokoji!" skríknem.
Vyjavene si prekrýva červenajúce líce dlaňou. Strkám mu pred oči
nezranenú ruku s roztiahnutými prstami, aby videl oba prstene.
„Som vydatá, ty idiot!"
Tak trochu namyslene pokrčí ramenami a pokúsi sa o ospravedl-
ňujúci úsmev.
Horúčkovito sa okolo seba rozhliadnem. Po mojej pravici stojí
Mia a vraždí Plavovlasého Obra pohľadom. Kate je úplne ponorená
do tanca. A Christian nie je pri stole. Bože, dúfam, že si išiel odskočiť.
Ustupujem dozadu a narážam do tela, ktoré veľmi dobre poznám. Do
hája. Christian ma chytí okolo pása a odsúva vedľa seba.
„Drž tie svoje nechutné paprče ďalej od mojej ženy," povie. Nedá
sa povedať, že by kričal a aj tak je mu aj cez tú hudbu veľmi dobre
rozumieť.
Doparoma!
"Tá sa o seba postará sama," zahučí na neho Obor. Dáva si pri-
tom dolu ruku z miesta, kam som ho predtým udrela, takže mu
na ňom vzápätí pristáva Christianová päsť. je to, ako keby som
sledovala spomalený záber. Presne mierený výpad proti brade,
vedený takou rýchlosťou a zároveň bez vynaloženia zbytočného
úsilia, že ho Obor ani nepostrehne. Zvalí sa k zemi ako bezvládna
kopa mäsa.
Môj ty Bože.
„Christian, nie!" vykríknem zdesene a vrhám sa pred neho,
aby som ho zarazila. Veď on ho zabije. „Už som si to s ním vyba-
vila," snažím sa prekričať hudbu. Lenže on ma vôbec nevníma.
Prepaľuje môjho nápadníka pohľadom plným nenávisti - takým,
aký som ešte nevidela. No, možno raz, tesne predtým, než ma
napadol Jack Hyde.
354
Ostatní tanečníci sa rozostupujú ako voda v Červenom mori,

uvoľňujú priestor okolo nás a snažia sa získať bezpečný odstup.
Plavovlasý Obor sa dvíha na nohy práve vo chvíli, keď sa k nám
pripája Elliot.
No to snáď...! Kate konečne zaznamenala, že sa niečo deje a te-
raz nás všetkých vyľakane sleduje. Objavuje sa aj Ethan a Elliot chytá
Christiana za ruku.
„Pokoj, áno? Já som to tak nemyslel." Blondiak zdvíha ruky, ako
že sa vzdáva a snaží sa rýchlo zmiznúť. Christian ho vyprevádza vra-
žedným pohľadom. Zato na mňa sa nepozrie.
Končí pesnička s pomerne explicitným textom - Sexy Bitch - a za-
čína rytmické techno, ku ktorému sa pridáva zapálený ženský hlas.
Elliot sa zahľadí na mňa, potom pohľadom skontroluje Christiana
a púšťa ho, aby zobral Kate do tanca. Beriem Christiana okolo krku
a on ku mne konečne obracia oči. Ešte v nich má hrôzu - primitívnu
a divokú a ja v nich zazriem obraz pubertálneho bitkára.
Pozorne skúma moju tvár. „Si v poriadku?" pýta sa potom.
„Som." Premasírujem si dlaň v snahe zbaviť sa toho pálenia a spúš-
ťam ruky na jeho hruď. V tej pravej mi šklbe. Nikdy v živote som ni-
komu nedala facku. Čo ma to len pochytilo? Tým, že sa ma dotkol,
sa nedopustil toho najväčšieho prehrešku proti ľudstvu. Alebo áno?
Ale vnútorne tuším, prečo som mu ju vlepila. Inštinktívne som
tušila, čo s Christianom urobí, keď uvidí, ako ma obchytáva cudzí
chlap. Vedela som, že príde o tú svoju vzácnu sebadisciplínu. A po-
myslenie na to, že ho nejaký hlupák vyvedie z miery, môjho manžela,
moju lásku, no tak to ma proste fakt vytočí. Až príliš.
„Chceš sa posadiť?" zisťuje cez pulzujúcu hudbu.
Ach nie, vráť sa mi späť, prosím.
„Nie. Zatancuj si so mnou."
Bezvýrazne ma sleduje, neodpovedá.
Dotkni sa ma... spieva tá žena.
355
Fifty Shades Freed
„Zatancuj si so mnou." Ešte stále je nahnevaný. „Christian, pro-

sím." Beriem ho za ruky. On sa znovu obzrie po tom chlapovi, ale ja
už sa pred ním začínam hýbať a vlniť.
Zhluk ostatných tanečníkov sa okolo nás opäť uzatvára, aj keď si
od nás teraz udržujú bezpečnú vzdialenosť.
„Ty si mu dala facku?" pýta sa. Zatiaľ stojí ako prikovaný. Ucho-
pím ho za zaťaté päste.
„Samozrejme ze ano. Myslela som, že si to ty, ale prezradili ho
chlpy na rukách. Prosím, zatancuj si so mnou."
Ako na mňa hľadí, bojovný lesk v jeho očiach sa postupne mení,
pretavuje sa do niečoho iného, hlbšieho, zmyselnejšieho. Znenazdaj-
ky ma chňapne za zápästie, prudko strhne na seba a ruky mi uväzní
za chrbtom.
„Chceš tancovať? Tak si zatancujeme," zavrní mi pri uchu a rozký-
va boky mojím smerom. Nemôžem robiť nič iné, než ho nasledovať,
pretože mi stále zviera ruky vzadu a tlačí mi ich k bedrám.
Christian sa vážne vie hýbať, naozaj skvele. Drží si ma tesne pri
sebe, nemieni ma pustiť, ale zovretie jeho prstov okolo mojich zá-
pästí sa postupne uvoľňuje, až ma nakoniec púšťa. Nechávam svoje
ruky putovať nahor po jeho pažiach až na ramená, cestou cez látku
saka vnímam pletence jeho pevných svalov. Tlačí ma k sebe a ja sa
prispôsobujem jeho pohybom, keď sa so mnou pokojne a vyzývavo
pohybuje v pravidelnom rytme klubovej hudby.
V okamihu, keď ma vezme za ruku a otočí na jednu a potom aj
na druhú stranu, viem, že je tu, späť so mnou. Usmejem sa a on mi
úsmev vráti.
Tancujeme ďalej a je to oslobodzujúce - je to radosť. Jeho zloba je
zabudnutá alebo odsunutá do úzadia. V našom malom priestore na
klubovom parkete ma vedie so zručnosťou majstra, ani na okamih
nezaváha. Vďaka nemu mám pocit, že sú moje pohyby ladné - to je
jeho umenie. To jeho zásluhou sa cítim sexy, pretože on sám je taký
356
Vďaka nemu sa cítim milovaná, pretože aj napriek svojim tieňom má

v sebe lásky na rozdávanie. Ked ho tak vidím, ako si to užíva... ani by
som sa nečudovala, keby si nezaujatý pozorovateľ pomyslel, že žije
úplne bezstarostný život. Lenže ja viem, že jeho lásku zatieňujú prob-
lémy s prehnanou snahou ma chrániť a ovládať, ale to neznamená, že
ho milujem o niečo menej.
Keď sa pesnička postupne prelieva do ďalšej, už som celá zadý-
chaná.
„Môžeme sa posadiť?"
„jasné." Odvádza ma odtiaľ preč.
„Úplne si ma rozpálil," šepkám mu, keď sa vraciame ku stolu.
Pritiahne si ma do náručia. „Páči sa mi, keď si rozpálená. Aj keď ťa
radšej rozpaľujem v súkromí," zavrní a na perách mu zahrá nemrav-
ný úsmev.
Keď si sadám, pôsobí to tak, akoby sa na tanečnom parkete nič
nestalo. Trochu ma prekvapuje, že nás nevyhodili. Rozhliadnem sa
po bare. Nikto sa na nás nepozerá a Plavovlasého Obra nikde nevi-
dím. Možno odišiel, alebo vyhodili jeho. Kate s Elliotom predvádzajú
na parkete tie svoje nemravnosti. Naopak Ethan s Miou sa správajú
slušne. Osviežim sa dúškom šampanského.
„A teraz toto." Christian predo mňa stavia ďalší pohár vody
a opiera sa do mňa významným pohľadom. Jeho výraz je veľavravný
vypi to. A hneď.
Poslúchnem ho. Beztak mám smäd.
On sám vyťahuje fľašu Peroni z nádoby na ľad a poriadne si z nej
prihne.
„Čo keby tu práve boli novinári?" zarazím sa.
Hneď je mu jasné, že narážam na to, ako knokautoval toho blon-
diaka.
„Mám dobre platených advokátov," odbije ma nevzrušene, odrazu
je arogancia sama.
357
Fifty Shades Freed
Zamračím sa na neho. „Predsa nemôžeš len tak porušiť zákon,

Christian. Mala som tú situáciu pod kontrolou."
Zamrzne mu pohľad. „Nikto nebude siahať na to, čo patrí mne,"
vyhlási s ľadovou definitívnosťou, ako by mal pocit, že mi uniká pod-
stata veci.
Aha... Dávam si ďalší glg šampanského. Odrazu to na mňa všetko
padá. Hudba je príliš hlasná a príliš duní, bolí ma hlava a nohy a cel-
kovo sa cítim malátna.
Christian mi zovrie ruku. „Poď, zdvihneme sa. Už ťa vezmem do-
mov," povie vo chvíli, kedy sa vracia Kate s Elliotom.
„Už idete?" pýta sa Kate s nádejou v hlase.
„Áno," potvrdzuje Christian.
„Skvele, pôjdeme s vami."
Kým čakáme pri šatni, aby mi Christian vyzdvihol plášť, podrobuje

ma Kate výsluchu.
„Čo sa to zomlelo s tým chlapom na parkete?"
„Ohmatával ma."
„Otvorím oči a zrazu vidím, ako mu dávaš facku."
Pokrčím ramenami. „No, proste som vedela, že to Christiana vytočí
a že by to mohlo pokaziť váš večer." Zatiaľ som si na Christianove sprá-
vanie neurobila jasný názor. Každopádne som sa bála, že to bude horšie.
„Náš večer," opravuje ma Kate. „Je to tak trochu horúca hlava,
čo?" Dodáva sucho s pohľadom upretým na Christiana, ktorý už drží
v ruke môj kabát.
„Aj ja si myslím," prehodím s úsmevom
„Myslím, že ho máš pod kontrolou."
„Pod kontrolou?" Zamyslene sa zamračím. Vari ja mám Christia-
na pod kontrolou?
„Prosím." Christian mi pridržiava plášť, aby som si ho mohla ob
liecť.
358
„Preber sa, Ana." Jemne mnou zatrasie. Práve sme prišli k domu. Ne-
ochotne otváram oči a leziem sa z minivanu. Kate s Elliotom už sa
vyparili a Taylor trpezlivo čaká pri aute.
„Mám ťa odniesť?" pýta sa ma Christian.
Zavrtím hlavou.
„Vrátim sa pre slečnu Greyovú a pána Kavanagha," oznamuje nám
Taylor.
Christian prikývne a vyráža ku vchodu. V nohách mi neprí-
jemne pulzuje, takže sa za ním sotva vlečiem. Pri dverách sa ohý-
ba, chytá ma za členok a jemne mi vyzúva jednu topánku, potom
aj druhú. Tá úľava. S topánkami od Manola v rukách sa na mňa
zahľadí.
„Lepšie?" overuje si pobavene.
Spokojne pritakám.
„A to som mal nádhernú víziu, ako sa mi opierajú o ramená," za-
mrmle s túžobným pohľadom upretým na topánky. Potrasie hlavou,
berie ma za ruku a odvádza ma do tmavého domu a hore po scho-
doch do našej izby.
„Ty si úplne zničená, však?" povie ticho, ked sa na mňa pozrie.
Zmôžem sa len na kývnutie a tak mi začne rozopínať opasok na
plášti.
„Ja to urobím," zamrmlem a urobím malátny pokus ho odstrčiť.
„Nechaj ma to urobiť."
Odovzdane si povzdychnem. Nemala som ani tušenie, že som taká
unavená.
„To je tou nadmorskou výškou. Nie si na ňu zvyknutá. A tým pi-
tím, samozrejme," uškrnie sa. Sťahuje mi plášť a odhadzuje ho na jed-
nu zo spálňových stoličiek. Za ruku ma vedie do kúpeľne. Prečo tam?
„Posaď sa," povie.
Klesám na stoličku a zatváram oči. Počujem, ako preberá fľaštič-
ky na toaletnom stolíku. Som príliš unavená na to, aby som odlepila
359
Fifty Shades Freed
viečka od seba a pozrela sa, čo robí. Za okamih mi zakláňa hlavu a ja

ich predsa len prekvapene otváram.
„Oči nechaj zatvorené," odporúča mi. No teda, veď on má
v ruke odličovací tampón! Jemne mi stiera líčenie z pravého oka.
Ohromene sedím a držím, zatiaľ čo on mi systematicky odstraňu-
je šminky.
„Á, tu je tá žena, ktorú som si vzal," poteší sa po pár ťahoch.
„Tebe sa líčenie nepáči?"
„Ale áno, páči, lenže preferujem to, čo je pod ním." Dáva mi pusu
na čelo. „Na, vezmi si ich." Vkladá mi do ruky pilulky a podáva mi
pohár s vodou.
S pohľadom na ne našpúlim pery.
„Jednoducho to prehltni," nariaďuje mi.
Dvíham oči k plafónu, ale potom urobím to, čo odo mňa chce.
„Dobre. Mám ťa tu nechať chvílku osamote?" spýta sa vyzývavo.
Zasmejem sa. „Zrazu budete hanblivý, pán Grey. Áno, musím na
malú."
Zasmeje sa. „Takže očakávaš, že pôjdem?"
„Chceš tu snáď zostať?"
Nakláňa hlavu nabok a vyzerá, že sa baví.
„Ty si ale zhýralec. A von! Nechcem, aby si ma sledoval, ako ci
kám. To už je príliš." Dvíham sa a vyháňam ho z kúpeľne.
Keď vychádzam von, už je prezlečený do pyžamových nohavíc.

Hmm... Christian len v pyžamových nohaviciach. Fascinovane mu
zízam na brucho, na tie bochníky brušných svalov zakončené hod
vábnym chodníkom jemných chĺpkov. A zabúdam, čia som. Pomaly
sa ku mne približuje.
„Máte pekný výhľad?" opýta sa sucho.
„Ako vždy."
„Myslím, že ste mierne opitá, pani Greyová."
360
„A ja si tentoraz myslím, že máte pravdu, pán Grey."

„V tom prípade mi dovoľte, aby som vám pomohol z tých šiat, ak
sa tomu tak dá hovoriť. Mali by ich dodávať s varovaním." Obracia
ma chrbtom k sebe a rozopína jediný gombík na krku.
„Bol si hrozne naštvaný," utrúsim.
„Áno, to bol."
„Na mňa?"
„Nie. Na teba nie." Pobozká ma na plece. „Tentoraz."
Pre seba sa usmejem. Nebol naštvaný na mňa. To je pokrok. „Prí-
jemná zmena."
„To by som povedal." Dáva mi bozk aj na druhé plece a sťahuje mi
šaty dole cez zadok až na podlahu. Zároveň mi vyzlieka nohavičky,
takže zostávam úplne nahá. Rukou vklzne do mojej dlane.
„Urob krok," povie a ja sa ho pridržím, aby som mohla vystúpiť
z k
Dvíha sa a oblúkom posiela šaty a nohavičky k Miinmu plášťu na
stoličke.
„Ruky hore," povie ticho. Prezlieka mi cez ne svoje tričko a halí
ma do neho. Som pripravená ísť do postele.
Priťahuje si ma do náručia, bozkáva ma a môj mentolový dych sa
mieša s jeho.
„Hoci by som teraz zo všetkého najradšej bol vo vás, pani Greyová
mala si priveľa alkoholu, nachádzaš sa skoro dva a pol tisíc metrov
vysoko a minulú noc si toho veľa nenaspala. Pod. Pôjdeš do postele."
Odhŕňa mi deku a ja si pod ňu zaleziem. Prikrýva ma a dáva mi ešte
jeden bozk na čelo.
„Zavri oči. Očakávam, že budeš spať, až sa vrátim." Znie to ako
hrozba, príkaz... proste Christian.
„Nechoď nikam," zaprosím.
„Ešte ma čaká pár telefonátov, Ana."
„Veď je sobota. A je neskoro. Prosím."
361
Fifty Shades Freed
Prehrabe si vlasy rukou. „Ak si teraz k tebe ľahnem, tak si neod-

počinieš. Spi." Je neoblomný. Zatváram oči a vnímam, ako sa mi jeho
pery znovu otrú o čelo.
„Dobrú, bejby," vydýchne.
Hlavou mi víria obrazy dnešného dňa... Ako si ma hodil cez ra-
meno v lietadle. Jeho obavy, či sa mi ten dom bude páčiť, alebo nie.
Popoludňajšie milovanie. Spoločný kúpeľ. Jeho reakcia na moje šaty.
Facka obriemu blondiakovi - pri tejto spomienke mi zase zabrní
dlaň. A ako ma ukladal do postele.
Kto by si to pomyslel? Široko sa usmejem, a zatiaľ čo upadám do
spánku, v mysli mi znie povedomé slovo: pokrok.
Kapitola 15
]e mi horúco. Tá horúčava sála z Christiana. Hlavu má zloženú na mo-

jom ramene a v spánku mi plytko dýcha na krk. Nohy má prepletené
s mojimi a ruku prehodenú okolo môjho pása. Vedome pretrvávam
na hranici spánku, pretože si uvedomujem, že keď sa úplne prebe-
riem, prebudím aj jeho a on sa veľmi nevyspí. V mysli mi z hmlistého
oparu vystupujú kontúry udalostí včerajšieho večera. Príliš som pila
páni, ja som toho teda vypila. Žasnem, že mi to Christian vôbec
dovolil. Usmejem sa, keď si vybavím, ako ma ukladal do postele. To
bolo milé, naozaj veľmi, a nečakané. V duchu si robím rýchlu analýzu
toho, ako sa cítim. Žalúdok? V pohode. Hlava? Prekvapivo tiež, aj
keď trochu zastrená. Dlaň mám po včerajšku ešte stále červenú. Môj
ty Bože, nevdojak ma napadá, ako asi musí vyzerať tá Christianova,
keď ma vyplatí. Pri tom pomyslení sa zahniezdim a on sa prebúdza.
„Deje sa niečo?" Ospalé sivé oči sa skúmavo zahľadia do mojich.
„Nič. Dobré ráno." Prstami zdravej ruky mu prečešem vlasy.
„Pani Greyová, vy ste dnes ráno na zahryznutie," vyhlási a vtisne
mi bozk na líce. A ja sa vnútri celá rozžiarim.
„Ďakujem, že si sa o mňa včera večer tak postaral."
363
Fifty Shades Freed
„Páči sa mi, keď sa o teba môžem starať. Chcem to robiť," povie

potichu, ale oči ho prezrádzajú, pretože v ich hlbinách zasvieti tri-
umf. Je to, ako by vyhral svetovú sériu v baseballe alebo finále v ame-
rickom futbale.
Ty môj Tieň.
„Cítim sa s tebou rozmaznávaná."
„To aj si," zavrní a mne sa pri jeho slovách zovrie srdce.
Stisne mi ruku a ja bolestivo zasyčím. Znepokojený ma okamžite
púšťa. „To máš z toho, ako si mu dala päsťou?" chce vedieť. Sledujem,
ako sa mu oči pokrývajú ľadovou vrstvou, zatiaľ čo ma nimi skenuje
a hlas má podfarbený náhlym hnevom.
„Dala som mu facku, nie päsťou."
„Ten kokot!"
Mala som dojem, že sme sa cez to preniesli už včera.
„Neznesiem ani len pomyslenie na to, že ťa obchytkával."
„Neublížil mi, len sa zachoval dosť nevhodne. Christian, ja som
v poriadku. Trochu ma páli ruka a to je všetko. S tým máš predsa bo-
haté skúsenosti, nie?" Usmejem sa a jeho výraz sa mení na príjemne
prekvapený
„Iste, pani Greyová, s tým som oboznámený veľmi dobre," zvlní
pery v úsmeve. „A pokojne si hneď teraz osviežim pamäť, ak po tom
túžite."
„Ale no tak, nechajte si tú svoju svrbiacu dlaň, pán Grey." Bola
vou rukou ho pohladím po tvári, prstami mu prejdem po strnisku na
lícach. Jemne ho za ne zaťahám. To ho rozptýli, takže uchopí moju
ruku a vtisne mi nežný bozk do dlane. Pálenie ako zázrakom mizne.
„Prečo si mi včera nepovedala, že ťa to bolí?"
„Ehm... Vlastne som to necítila. A teraz to už prestalo bolieť."
Venuje mi láskyplný pohľad a úsmev. „A ako sa cítiš?"
„Lepšie, než si zaslúžim."
„Máte slušnú pravačku, pani Greyová."
364
„Bude lepšie, keď si to zapamätáte, pán Grey."

„Ale, ale?" Nečakane sa pretáča a nalieha na mňa plnou váhou,
tlačí ma pod seba do matraca a drží mi zápästia nad hlavou. Uprene
Sa na mňa zahľadí.
„Vás by som premohol kedykoľvek, pani Greyová. Ked už sme pri
tom, podmaniť si ťa v posteli je jedna z mojich fantázií." Skláňa sa
a bozkáva ma na krk.
Prosím?
„Myslela som, že si ma podmaňuješ stále," vykríknem, ked ma
jemne uhryzne do ucha.
„No... ale ja by som túžil po nejakom odpore," zavrní a nosom mi
prejde po hrane čeľuste.
Odpor? Strniem. Prestáva ma oštipkávať, púšťa mi ruky a dvíha sa
na lakte.
„Ty chceš, aby som s tebou zápasila? Tu?" zašepkám a snažím sa
potlačiť údiv. Tak dobre - som v miernom šoku. Prikývne, pohľad
má bezodný, ale ostražitý, pretože sa pokúša odhadnúť moju reakciu.
„Teraz?"
Neurčito pokrčí plecami, ale ja vidím, ako mu hlavou preletí ne-
jaká myšlienka. Potom sa placho usmeje a znova prikývne. Pekne.
Pomaly.
Cítim, aký je napätý. Leží na mne a ja priam hmatateľne vnímam,
že po mne túži viac a viac, pretože sa mi vyzývavo tlačí do žiadostivé-
ho lona, čím ma rozptyľuje. O čom to bude? To sa pobijeme? O tom
sníval? Ublíži mi? Vnútorná bohyňa zavrtí hlavou - To nikdy. Obliek-
la si karate dres a rozcvičuje sa. Claud
„Tak toto si mal na mysli, keď si mi vtedy povedal, nech ti to vrá-
tim v posteli?"
Znovu prikývne, ale zároveň ma neprestáva ostražito sledovať.
Hmm... Takže Tieň sa chce biť.
„Nehryzte si tú peru," varuje ma.
365
Fifty Shades Freed
Poslušne ju púšťam. „Myslím, že ste vo výhode, pán Grey." Za-

mávam mihalnicami a provokatívne sa pod ním zavrtím. Možno to
bude zábava.
„Vo výhode?"
„No áno, veď už ma máte na lopatkách."
Usmeje sa a znova sa ku mne lonom pritlačí.
„Zásah do čierneho, ako vždy, pani Greyová," zašepká a letmo ma
pobozká. Znenazdania sa prevalí a berie ma so sebou, takže končím
obkročmo na ňom. Chytím ho za zápästia a špendlím mu ich vedľa
hlavy. Bolesť protestujúcej ruky pritom ignorujem. Moje vlasy okolo
nás tvoria gaštanový závoj a ja zatrepem hlavou, aby ho ich končeky
pošteklil na lícach. Mykne sa, ale nepokúsi sa ma zastaviť.
„Takže ty to máš rád drsne?" prehodím a otriem sa o neho rozk-
rokom.
Pootvorenými perami prudko naberie vzduch.
„Áno," vydýchne a ja ho púšťam.
„Počkaj." Naťahujem sa vedľa postele pre pohár s vodou. Musel
ju tam postaviť on. Je perlivá a studená, príliš studená na to, aby tam
stálá dlho, takže premýšľam o tom, kedy sa asi dostal do postele.
Kým pijem, Christian mi v malých krúžkoch stúpa prstami po
stehnách a zanecháva za sebou brnivý pocit. Nakoniec stisne v dla-
niach môj holý zadok. Hmm.
Požičiavam si jedno číslo z jeho pôsobivého repertoáru a predklá-
ňam sa, aby som mu vpustila čistú, chladivú vodu do úst.
Prehltne. „Veľmi chutné, pani Greyová," zamrmle a férovo prizná
va hravý chlapčenský úsmev.
Keď odložím pohár späť na nočný stolík, dávam si dole jeho ruky
zo zadku a znova mu ich pritlačím vedľa uší.
„Hovoríš, že sa mám akože brániť?" uškrniem sa.
„Hej."
„Ale ja nie som veľmi dobrá herečka."
366
Zaškerí sa. „Proste to skús."

Zohnem sa pre cudný bozk. „Tak dobre, ja to skúsim," zašepkám
a prejdem mu zubami pozdĺž čeľuste. Na jazyku ma zašteklí jeho
pichľavé strnisko.
Z hrdla sa mu vyderie hlboké zmyselné zabručanie, trhnutím ma
odhadzuje na posteľ vedľa seba. Len prekvapene vykríknem, ale to už
ho mám na sebe a začínam s ním bojovať, pretože sa ma pokúša chytiť
za ruky. Drsne mu ich opriem o hrudník a snažím sa ním pohnúť, čo
mi sily stačia. On sa mi medzitým pokúša natlačiť koleno medzi nohy.
Ďalej sa mu zapieram dlaňami o hruď - Bože, je taký ťažký - a on
pritom ani nehne brvou, nezmeravie, ako by zmeravel ešte predne-
dávnom. On si to užíval Jeho pokusy chytiť ma za zápästie nakoniec
slávia úspech a jedno z nich napriek môjmu úsiliu sa mu vykrútiť
ukorisťuje. Je to tá ruka, ktorá ma bolí, a tak sa mu vzdávam, ale dru-
hú mu zatínam do vlasov a poriadne zatiahnem.
„Au!" vytrhne sa mi a zahľadí sa na mňa so zmesou divokého
a barbarského pohľadu.
„Divoška," vydýchne hlasom popretkávaným chlipným uspokojením.
V reakcii na to jediné, šeptom vyslovené slovo vo mne vybuchne túž-
ba a ja prestávam hrať. Znovu sa márne pokúšam vyšmyknúť ruku z jeho
zovretia a zároveň sa snažím zakliesniť členky do seba, aby som ho moh-
la striasť. Lenže je taký ťažký. Pche! Je to zároveň ubíjajúce aj vzrušujúce.
So spokojným zavrnením mi chytá aj druhú ruku. Obe moje zá-
pästia si prekladá do ľavice a pravú ruku sunie lenivo - nehorázne
lenivo - dole po mojom tele. S pôžitkom ma hladí a cestou ma ťahá
za bradavku.
V reakcii na to vykríknem, pretože mi žeravá túžba ostro a krátko
vyšľahne z hrudníka až do podbruška. Podnikám ďalší bezvýsledný
pokus ho zo seba dostať - on je jednoducho všade.
Keď sa ma pokúša pobozkať, trhnem hlavou do strany, aby som
mu to znemožnila. Bleskovo sťahuje ruku hanebne blúdiacu po leme
367
Fifty Shades Freed
môjho trička a presúva mi ju na bradu. Pridržuje si ma za ňu a po-

dobne ako ja predtým ma aj on škriabe zubami pozdĺž čeľuste.
„To je ono, bejby, bojuj so mnou," precedí.
Krútim sa, zvíjam, skúšam sa oslobodiť z jeho nemilosrdného zo
vretia, ale je to beznádejné. Je oveľa silnejší ako ja. Párkrát mi jemne
zahryzne do spodnej pery a potom sa pokúsi preniknúť mi jazykom
do úst. A v tú chvíľu si uvedomujem, že už mu nechcem vzdorovať.
Chcem ho - a to hneď, tak ako vždy. Prestávam bojovať a horúčkovito
mu bozk vraciam. A je mi jedno, že som si nečistila zuby. Kašlem na
to, že máme hrať nejakú hru. Žilami sa mi derie žiadostivosť, spaľu-
júca a pustošivá. A to je koniec. Rozpletám nohy, obopínam ho nimi
okolo bokov a sťahujem mu pyžamové nohavice cez zadok.
„Ana," vydýchne moje meno a náhlivo ma bozkáva všade, kam
dosiahne. Už spolu nebojujeme, aj keď to tak vyzerá. Tvoríme spleť
rúk a spojených úst, zápasiacich v hektickej smršti dotykov a chutí.
„Koža," zachraptí zadychčané. Vytiahne ma do sedu a jedným
šklbnutím mi vyzlieka tričko.
„Ty," zasipím posediačky, pretože to je všetko, na čo sa zmôžem.
Siaham po jeho pyžame vpredu a preťahujem mu ho na stehná. Ne-
dočkavo po ňom hrabnem rukou a chytám ho do dlane, vzrušeného
na maximum. S pôžitkom si vychutnávam, ako mu pri prudkom ná-
dychu derie dych cez zaťaté zuby.
„Dočerta," sykne. Zakláňa sa a zároveň mi dvíha stehná, takže ma
vracia späť na chrbát a ja pritom rytmicky rozhýbem pevne zovre
tú dlaň po celej jeho dĺžke. Na špičke ucítim vlhkú kropaj a tak ju
palcom stieram. Ako ma pokladá, strkám si palec do pusy a skúšam,
ako chutí, a jeho ruka medzitým stúpa po mojom tele, opisuje krivku
mojich bokov, láska ma na bruchu aj na prsiach.
„Chutí?" pýta sa ma. Týči sa nado mnou, oči mu len tak svietia.
„Hej. Skús to." Strčím mu palec do úst a on ho oblizne a potom
ma uhryzne do brušká. Vzdychnem a zovriem jeho hlavu v dlaniach
368
a priťahujem si ho k sebe, aby som ho mohla bozkávať. Omotávam

okolo neho nohy a sťahujem mu pyžamo až dole. Potom mu ho za-
háknem okolo pása. Svojimi perami si razí cestičku z mojej čeľuste až
na bradu a pritom ma jemne hryzká.
„Ty si taká krásna." Pôžitkársky zaborí hlavu do ohybov môjho
krku. „Máš nádhernú kožu." Cítim, ako sa mi jeho pery a mäkký
dych zvoľna presúvajú na prsia.
Tak počkať?! Som celá zadýchaná a roztúžená - a teraz už aj zmä-
tená a nedočkavá. Myslela som, že to bude rýchle.
„Christian." Počujem, ako mi do hlasu presakuje úpenlivá prosba.
Hrabnem po ňom a zatínam mu prsty do vlasov.
„Šššš," upokojuje ma. Jazykom mi zakrúži okolo bradavky, vsaje
ju do úst a zatiahne.
„Ach!" zastonám. Zavrtím sa a pokušiteľsky sa prehnem v drieku.
So smiechom otočí svoju pozornosť k druhej bradavke.
„Nedočkavá, pani Greyová?" Tvrdo sa ku mne prisaje a ja ho zaťa-
hám za vlasy. Zavrčí a zdvihne zrak. „Ja ťa spútam," pohrozí mi.
„Tak už si ma zober," žobrem.
„Všetko má svoj čas," zamrmle mi do kože. Zatiaľ čo sa jeho ústa
venujú mojej bradavke, presúva mi ruku na bok - neznesiteľne po-
maly. Hlasno zavzdychám, môj dych je zrazu krátky a plytký. Znova
sa pokúšam ho zviesť a vzpínam k nemu boky. V lone vnímam jeho
pevnú váhu, jeho blízkosť, ale on si ma chce vychutnávať.
Dočerta s tým. Skrútim sa pod ním a vzopriem, odhodlaná ho zo
seba tentoraz naozaj zhodiť.
„Čo to..."
Chytá ma za ruky, špendlí mi roztiahnuté paže k posteli, nalieha na
mňa a podrobuje si ma. Sotva lapám dych, pološialená od žiadostivosti.
„Chcel si predsa odpor," vydolujem zo seba. Nadvihne sa a sústre-
dene sa na mňa zahľadí, ruky má stále zaťaté okolo mojich zápästí.
Zapriem sa pätami pod jeho zadok a zatlačím. Ani sa nepohne. Tss!
369
Fifty Shades Freed
„Ty sa chceš biť?" pýta sa udivene a v očiach mu ožíva vzrušenie.

„Ja len chcem, aby si sa so mnou pomiloval, Christian." Vari to
nedokáže pochopiť? Najskôr tu spolu zápasíme a z ničoho nič je než-
nosť sama. To mi hlava neberie. Som v posteli s Pánom Náladovým.
„Prosím." Znovu mu pritlačím päty k stehnám. Sálajúce sivé oči sa
prepaľujú do mojich. Na čo asi myslí? Na okamih pôsobí neisto a zmä-
tene. Potom ma ale púšťa, sadá si na päty a mňa si priťahuje do lona.
„Tak dobre, pani Greyová, nech je po vašom." Nadvihuje ma a po-
maly si ma na seba spúšťa.
Ticho zakňučím. To je ono. Toto som chcela. Toto som potrebovala.
Dávam mu ruky okolo krku, prsty si zapletám do jeho vlasov a užívam
si ten pocit - mať ho v sebe. Začínam sa hýbať. Preberám kontrolu,
diktujem mu svoje tempo, svoju rýchlosť. Z úst mu uniká ston a vzápätí
nimi nachádza moje pery. Okolitý svet pre nás prestáva existovať.
Prstami sa preberám v chĺpkoch na jeho prsiach. Nehybne a ticho

leží na chrbte vedľa mňa. Obaja sa snažíme chytiť dych. Rukou mi
rytmicky prechádza po chrbte.
„Si zamíknutý," skonštatujem šeptom a pobozkám ho na plece.
Otočí hlavu a pozrie sa na mňa, lenže má ten nečitateľný výraz...
„Bola to zábava." Čo sa zase deje?
„Vy ma mätiete, pani Greyová."
„Ja že ťa mätiem?"
Presúva sa na bok, čelom ku mne. „Áno. Ty. Keď nado mnou pre-
beráš moc. Je to... zvláštne."
„Zvláštne v dobrom, alebo v zlom zmysle?" Prstom ho pohladím
po perách. Sústredene sa zamračí, ako keby tej otázke tak celkom ne-
porozumel. Neprítomne ma na ten prst pobozká.
„V dobrom," odpovedá, ale neznie veľmi presvedčivo.
„Túto malú fantáziu si predtým s nikým neskúšal?" Pýrim sa hneď,
ako to vyslovím. Chcem vôbec poznať ďalšie podrobnosti z pestrofa
370
rebného... ehm, mnohovrstvového sexuálneho života svojho manže-

la predtým, než ma spoznal? Dokonca aj moje podvedomie na mňa
hodí varovné oko cez korytnačie polmesiačikové okuliare. Naozaj to
chceš vedieť?
„Nie, Anastasia. Dotýkať sa ma môžeš len ty." Aké jednoduché
a veľavravné vysvetlenie. No jasne, tých pätnásť predo mnou predsa
nemohlo.
„Ja a pani Robinsonová," uvedomím si nahlas skôr než to stihnem
vyfiltrovať. Do hája. Prečo o nej hovorím?
Zarazí sa. Oči sa mu rozširujú a plnia povedomým výrazom to-
nie-kam-tým-zase-mieri. „To bolo iné," zašepká.
A ja to zrazu chcem vedieť. „Iné v dobrom, alebo v zlom zmysle?"
Upiera na mňa prázdny pohľad. V tvári sa mu mihajú pochybnosti
a snáď aj bolesť, na prchavý okamih dokonca zúfalstvo.
„V zlom, myslím." Sotva ho počujem.
Dofrasa!
„Myslela som si, že sa ti to páčilo."
„Páčilo. Vtedy."
„Teraz už nie?"
Bezvýrazné na mňa hľadí, oči doširoka roztvorené. Potom pomaly
zavrtí hlavou.
Bože môj... „Ach, Christian." Premáha ma dojatie. Môj stratený
chlapec. Vrhám sa k nemu a bozkávam ho, na tvár, na krk, na hruď,
na tie malé okrúhle jazvičky. Zastoná, pritiahne si ma k sebe a vášni-
vo mi moje bozky vracia. A znovu sa so mnou miluje - tentoraz je to
ale on, kto udáva tempo, nežné a neuponáhľané.
„Ana Tysonová. Boxuje vo vyššej váhovej kategórii!" Zatlieska Ethan,

keď vchádzam do kuchyne na raňajky. Sedí s Miou a Kate pri raňajko-
vom pulte a pani Bentleyová im pripravuje vafle. Christiana tu nikde
nevidím.
371
Fifty Shades Freed
„Dobré ráno, pani Greyová," usmeje sa na mňa gazdiná. „Čo si

dáte na raňajky?"
„Dobré ráno. Čokoľvek, čo robíte, ďakujem. Kde je Christian?"
„Vonku," kývne Kate hlavou k oknu s výhľadom na pozemky za
domom. Prechádzam k nemu a pozriem na priestranstvo za domom
a neďaleké vrcholky hôr. Je jasný, modrý letný deň a môj manžel sa
nachádza asi šesť metrov odo mňa, kde sa zaujato baví s nejakým
mužom.
„To je pán Bentley, s kým Christian hovorí," zahučí na mňa Mia
od raňajok. Otáčam sa, aby som sa na ňu pozrela, rozptýlená jej na-
hnevaným tónom. Zahliadnem, ako vrhne na Ethana jedovatý po-
hľad. No to ma podrž. Znovu sa zamýšľam nad tým, čo sa medzi nimi
asi tak deje. Zachmúrene obraciam svoju pozornosť späť k pánovi
Bentleymu a Christianovi.
Manžel pani Bentleyovej je šľachovitý chlapík so svetlými vlasmi
a tmavým i očami, oblečený do pracovných nohavíc a trička so zna-
kom aspenského hasičského zboru. Christian je v čiernych džínsoch
a tričku. Ako sa tí dvaja prechádzajú po trávniku ku domu, hlboko
zabraní do hovoru, Christian sa nevdojak zohne, aby zobral palicu,
ktorá pripomína bambusovú trstenicu. Zrejme ju sem privial vietor,
alebo pôvodne ležala na záhone. Zastavuje sa, aby si ju bezmyšlien-
kovite podržal na dĺžku paže, akoby ju dôkladne poťažkával. A potom
ňou naprázdno švihne. Raz, jediný raz.
Môj ty Bože!
Pán Bentley sa nad jeho správaním ani v najmenšom nepozasta-
ví. Ďalej sa spolu bavia a prichádzajú o niečo bližšie k domu, znova
sa zastavujú a Christian to gesto zopakuje. Koniec palice sekne do
trávnika. Christian dvíha pohľad a zaznamenáva moju prítomnosť za
oknom. Zarazí sa a ja mám zrazu pocit, ako by som ho špehovala.
Rozpačito naňho mávnem, otáčam sa a vraciam sa k ostatným.
„Čo si tam robila?" zisťuje Kate.
372
„Iba som sa pozerala na Christiana."

„Si v tom až po uši," zasmeje sa.
„A ty snáď nie, moja už-čoskoro-švagriná?" vrátim jej to so smie-
chom a snažím sa v sebe pochovať znepokojivú víziu Christiana ohá-
ňajúceho sa palicou.
Kate ma potom vyľaká, keď vyskočí, aby ma zovrela v náručí.
„Švagriná!" vyhŕkne a je skutočne ťažké nepodľahnúť jej nadšeniu.
„No tak, spachtoš," budí ma Christian. „Už budeme pristávať. Pri-

pútaj sa."
Rozospato šmátram po páse, ale Christian mi ho už zapína. Než
sa usadí späť, dostávam bozk na čelo. Znovu mu položím hlavu na
rameno a privieram oči.
Neuveriteľne dlhá túra spojená s piknikom na vrcholku hory s pô-
sobivým výhľadom ma vyčerpala. Zvyšok našej partie tiež mlčí - do-
konca aj Mia. Vyzerá skľúčene, rovnako ako po celý deň. Zaujímalo
by ma, ako sa vyvíja jej anabáza s Ethanom. Dokonca ani neviem, kde
minulú noc spali. Zachytávam jej pohľad a spýtavo sa na ňu pousme-
jem. Opláca mi to malým smutným úsmevom a vracia sa k rozčíta-
nej knihe. Spoza mihalníc pozriem na Christiana. Pracuje na nejakej
zmluve, alebo čo to je, číta a robí si poznámky na okrajoch. Inak pô-
sobí uvoľnene. Elliot vedľa Kate ticho podriemkáva.
Ešte som ho chcela vziať bokom a vyspovedať ho ohľadom Gie, ale
bolo prakticky nemožné odlákať ho od Kate. Christiana to ani zďale-
ka nezaujíma natoľko, aby sa ho spýtal sám, a tak na neho netlačím.
Nechcem kaziť pohodu, ktorá tu vládne. Elliot má ruku majetnícky
položenú na Kateinom kolene. Z Kate doslova vyžaruje šťastie - a to
si ešte včera nebola Elliotom vôbec istá. Akože mu to Christian po-
vedal? Lelliot? Možno nejaká rodinná prezývka. A milá, v porovnaní
so sukničkárom. Elliot nečakane otvára oči a zahľadí sa priamo do
mojich. Pristihnutá pri čine sčervenám.
373
Fifty Shades Freed
On sa zaškerí. „Tie červené líca sú fakt pekné, Ana," podpichne

ma a pretiahne sa. Kate sa na mňa samoľúbo usmeje, ako mačka, kto-
rá práve zjedla kanárika.
Pilotka Beighleyová nás informuje o začatí pristávacieho manévru
na Sea-Tac a Christian ma chytá za ruku.
„Ako ste sa mali cez víkend, pani Greyová?" pýta sa ma Christian, ked
sedíme v Audi a mierime späť do Escaly. Vpredu sú Taylor s Ryanom.
„Dobre, ďakujem," usmejem sa s náhlym pocitom ostychu.
„Môžeme sa tam vypraviť kedykoľvek. S kýmkoľvek budeš chcieť."
„Mali by sme tam vziať Raya. Bol by nadšený z rybárčenia."
„To je skvelý nápad."
„A čo ty, užil si si to?" vyzvedám.
„Jasné," povie po chvíli, najskôr prekvapený mojou otázkou.
„Áno, jasné."
„Vyzeral si tak uvoľnene."
Pokrčí plecami. „Vedel som, že si v bezpečí."
Zamračím sa. „Ale ja som v bezpečí väčšinu času, Christian. Už
som ťa varovala - ty skolabuješ v štyridsiatich, ak sa budeš stále takto
nervovať. A ja s tebou chcem zostarnúť." Beriem ho za ruku a on sa
na mňa zahľadí, akoby nedokázal pochopiť, o čom hovorím. Nežne
ma pobozká na chrbát ruky a mení tému.
„Čo tá dlaň?"
„Už je to lepšie, ďakujem."
Usmeje sa. „Výborne, pani Greyová. Pripravená znova čeliť Gii?"
Dočerta. Úplne som zabudla, že sa s ňou máme večer zísť a prebrať
konečné návrhy. Zagúľam očami. „Radšej ťa od nej budem držať ďa
lej, aby si bol v bezpečí," zaškerím sa.
„Chceš ma chrániť?" posmieva sa mi
„Ako vždy, pán Grey. Pred všetkými sexuálnymi predátormi," za-
šepkám.
374
Keď si líham, Christian si ešte čistí zuby. Zajtra sa vraciame do rea-

lity - späť do práce, späť k paparazzom a tiež k Jackovi vo väzbe, ale
aj s možnosťou, že má na slobode komplica. Hmm... Christian o tom
hovoril dosť vyhýbavo. Vie snáď viac? A keby vedel, povedal by mi
to? Povzdychnem si. Dostať z neho nejakú informáciu je horšie ako
trhanie zuba, a navyše sme prežili taký pekný víkend. Vari mám tú
našu pohodu kaziť vypočúvaním?
Bolo to ako zjavenie, sledovať ho vytiahnutého z jeho obvyklého
prostredia, vonku z tohto bytu, uvoľneného a šťastného, v spoločnosti
jeho rodiny. Mimovoľne mi napadá, či je to tým, že sme tu, v tomto
byte spojenom s tolkými spomienkami a asociáciami, že je vždy taký
napätý Možno by sme sa mali presťahovať.
Zasmejem sa. Veď my sa sťahujeme - rekonštruujeme rozľahlý
dom na pobreží. Giine plány sú hotové a schválené a Elliotov tím
začína pracovať na budúci týždeň. Zaldokoce to vo mne smiechom,
keď si vybavím Giin šokovaný výraz po tom, čo som sa jej zmienila
o tom, že som ju videla v Aspene. Ukázalo sa, že to bola samotná
zhoda náhod. Uchýlila sa tam, aby mohla nerušene pracovať na ná-
vrhoch pre nás. Prežila som prchavý okamih hrôzy, keď mi napadlo,
že mala prsty vo výbere prsteňa, ale vyzerá to, že nie. Aj tak jej stále
neverím. Chcem to isté počuť od Elliota. Aspoň sa tentoraz držala
ďalej od Christiana.
Pozriem sa z okna na nočnú oblohu. Ten výhľad mi bude chý-
bať. Ta panoráma... Seattle pri našich nohách, plný možností,
a napriek tomu vzdialený. Možno, že práve to je Christianov prob-
lém - kvôli svojmu dobrovoľnému exilu bol príliš dlho izolovaný
od skutočného života. A práve vtedy, keď má okolo seba rodinu,
prestáva byť taký posadnutý kontrolou, nie je taký úzkostlivý - je
uvoľnenejší, šťastnejší. Zaujímalo by ma, aký záver by z toho vyvo-
dil doktor Flynn. No to ma podrž! Možno som na to prišla. Mož-
no len potrebuje mať vlastnú rodinu. Zamietavo pokrútim hlavou
375
Fifty Shades Freed
- na to sme príliš mladí, všetko je teraz pre nás nové. Christian

zvoľna vchádza do izby, ako zvyčajne vyzerá úžasne a tak trochu
zamyslene.
„Všetko v poriadku?" pýtam sa.
Neprítomne prikývne a lezie ku mne do postele.
„Veľmi sa na ten návrat do reality neteším," poznamenávam.
„Nie?"
Zavrtím hlavou a pohladím ho po tvári. „Bol to skvelý víkend.
Ďakujem."
Naznačí úsmev. „Ty si moja realita, Ana," zavrní a pobozká ma.
„Chýba ti to niekedy?"
„Čo?"
„Však vieš. Trstenice... a tak," šepkám v rozpakoch.
Vrhá na mňa nič nehovoriaci pohľad. A potom sa do jeho tváre
vkráda neistota, taký ten výraz kam-tým-zase-mieri.
„Nie, Anastasia, nechýba." Jeho hlas je pokojný a vyrovnaný. Zľah-
ka mi prikladá dlaň na líce. „Vieš, keď si odišla, povedal mi doktor
Flynn niečo, čo mi utkvelo v pamäti. Povedal, že sa k tebe nemôžem
chovať dominantne, keď ty nemôžeš byť mojou sub. Otvorilo mi to
oči." So zamysleným výrazom sa odmlčí. „Vtedy som nič iné nepoz-
nal, Ana. Teraz už áno. Bolo to poučné."
„Takže ja ťa učím?" utrúsim posmešne.
Láskyplne sa na mňa zahľadí. „A tebe to chýba?" opláca mi moju
otázku.
Och! „Nechcem, aby si mi ubližoval, ale rada sa hrám. To ale vieš.
Keby ti niečo napadlo..." myknem plecom.
„Niečo?"
„No vieš..., s koženými korbáčikmi, bičíkom a tak..." zneistím.
Prekvapene zdvihne obočie. „No... tak uvidíme. Ale práve teraz
mám chuť na starú dobrú vanilku." Palcom mi prejde po spodnej
pere a znova ma pobozká.
376
P r e d m e t : Dobré ráno
D á t u m : 29.8.2011,09:14
Pán Grey,
len som Vám chcela napísať, že Vás ľúbim.
To je všetko.
Navždy Vaša
Ax
Anastasia Greyová
Zodpovedná redaktorka SIP
P r e d m e t : Preč s pondelkovou depresiou
D á t u m : 29.8.201 1,09:18
Pani Greyová,
je veľmi potešujúce počuť také slová z úst manželky (či už je nepodarená,

nlebo nie) počas pondelkového rána.
Dovoľ, aby som Ťa uistil, že ja sa cítim úplne rovnako.
Ospravedlňujem sa za tú dnešnú večeru. Dúfam, že pre Teba nebude veľmi nudná.
x
Christian Grey
377
Fifty Shades Freed
No jasné. Tá večera, ktorú organizuje Americká asociácia pre stavbu

lodí. Otrávene prevrátim oči... Ďalšie upnuté goliere. Christian ma
vážne berie na tie najúžasnejšie akcie.
P r e d m e t : Náhodné nočné rande
D á t u m : 29.8.2011,09:26
Drahý pán Grey,

som si istá, že V y už vymyslíte niečo, čím si tú večeru okoreniť...
Vaša nedočkavá
Pani G. x
Anastasia (akože nepodarená?) Greyová

P r e d m e t : Rozmanitosť je korením života
D á t u m : 29.8.201 1,09:35
Pani Greyová,
pár nápadov by som mal...
x
Christian Grey
Výkonný riaditeľ, ktorý sa už teraz nevie dočkať večera,
378
Zamrazí ma v slabinách. Hmm... To by ma zaujímalo, čo vymyslí. Na

dvere klope Hannah a preruší moje snívanie.
„Mohli by sme prebrať tvoj týždenný rozvrh, Ana?"
„Jasne, posaď sa," usmejem sa, mininimalizujem e-maily na lištu
a znovu naberám duševnú rovnováhu.
„Musela som ti presunúť pár schôdzok. Pána Foxa budúci týždeň
a doktorku..."
Do reči jej skáče zvonenie telefónu. Je to Roach. Žiada si ma do
svojej kancelárie.
„Môžeme pokračovať o dvadsať minút?"
„Iste."
P r e d m e t : Včerajší večer...
D á t u m : 30.8.201 1,09:24
bol... zábavný.
Kto by si pomyslel, že večera Americkej asociácie pre stavbu lodí môže byť
taká podnetná?
Vy nikdy nesklamete, pani Greyová.
Ľúbim Ta.
x
Christian Grey
Užasnutý výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
P r e d m e t : Milujem guľôčky...
379
Fifty Shades Freed
D á t u m : 30.8.2011,09:33
Drahý pán Grey,

strieborné guľôčky mi už chýbali.
To Ty nikdy nesklameš.
A to je všetko.
Pani G. x
Anastasia Greyová
Na dvere mi klope Hannah a vytrháva ma z erotických spomienok na

predošlý večer. Jeho ruky... jeho ústa.
„Poď ďalej."
„Práve mi volala asistentka pána Roacha. Bol by rád, keby si sa zú-
častnila jednej pracovnej schôdzky. To znamená, že ti musím znova
presunúť niektoré veci v kalendári. Bude to v poriadku?"
Jeho jazyk.
„Jasné, áno," zamumlem a snažím sa pochytať rozutekané
myšlienky. Hannah sa potmehúdsky usmeje a cúva von z kancelá-
rie... necháva ma osamote s úchvatnými spomienkami na včerajší
večer.
P r e d m e t : Hyde
D á t u m : 1.9.2011, 15:24
380
Anastasia,
čisto pre Tvoju informáciu, Hydeovi zamietli kauciu a poslali ho späť do
väzby. Je obvinený z pokusu o únos a podpaľačstvo. Dátum súdu ešte ne-
stanovili.
Christian Grey
Od: Anastasia Greyová

D á t u m : 1.9.2011, 15:53
To sú dobré správy.
Znamená to, že teraz zmierniš ochranu?
S Prescottovou sa fakt veľmi nemusíme.
Ana x
Anastasia Greyová
D á t u m : 1.9.2011, 15:59
Nie. Ochrana zostane na rovnakej úrovni. Bez námietok.

Čo sa ti na Prescottovej nepáči? Ak ju nemáš rada, tak ju vymeníme.
381
Fifty Shades Freed
Christian Grey
Mračím sa na jeho povýšenecky e-mail. Prescottová nie je zase taká

zlá.
P r e d m e t : Aby si si tie vlasy tou rukou nevyšklbol!
D á t u m : 1.9.2011, 16:03
Iba som sa spýtala (prevraciam oči). S Prescottovou si to ešte rozmyslím.

A schovaj si tú svrbiacu dlaň!
Ana x
Anastasia Greyová
P r e d m e t : Nepokúšaj ma
D á t u m : 1.9.2011, 16:1 I
Môžem Vás uistiť, pani Greyová, že moje vlasy držia na hlave veľmi pevne.
Vy sama ste to predsa nespočetnekrát demonštrovali.
Ale z druhej stany, tá dlaň ma začína naozaj veľmi svrbieť. Možno s tým
večer niečo urobím.
382
Christian Grey
Zatiaľ ešte nie plešatý výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
P r e d m e t : Nemôžem obsedieť
D á t u m : 1.9.2011, 16:20
Sľuby, chyby...
A teraz ma už prestaň obťažovať. Pokúšam sa pracovať - čaká ma neplá-
novaná schôdzka s jedným autorom.
Budem sa snažiť, aby ma pri tom nerozptyľovali myšlienky na Teba.
Ax
Anastasia Greyová
P r e d m e t : Plachtenie & Plavenie & Plieskanie
D á t u m : 5.9.2011,09:18
Pán manžel,
Vy teda viete, ako urobiť dievča šťastným.
Teraz budem samozrejme takú starostlivosť očakávať každý víkend.
Rozmaznávate ma. A ja to milujem.
Vaša žena
xox
383
Fifty Shades Freed
Anastasia Greyová
P r e d m e t : Mojím životným cieľom...
D á t u m : 5.9.2011,09:25
...je rozmaznávaťVás, pani Greyová.

A chrániť, pretože Ťa ľúbim.
Christian Grey
Beznádejne zamilovaný výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
Kristepane. Mohol by byť ešte romantickejší?
P r e d m e t : Mojím životným cieľom...
D á t u m : 5.9.2011,09:33
...je Ti to dovoliť - pretože Ťa tiež ľúbim.

A prestaň ma dojímať.
Lebo sa ti tu rozplačem.
Anastasia Greyová
Úplne rovnako beznádejne zamilovaná zodpovedná redaktorka SIP
384
Nasledujúceho dňa sa zadívam do kalendára na mojom pracovnom

stole. Už len päť dní do desiateho septembra - kedy mám narodeniny.
Viem, že si urobíme výlet do domu, aby sme sa pozreli, ako si počína
Elliot a jeho partia. Hmm... Zaujímalo by ma, či má Christian aj neja-
ké iné plány. Musím sa pousmiať. Na dvere mi klope Hannah.
„Poď ďalej."
Za ňou postáva Prescottová. To je zvláštne...
„Ahoj, Ana," zdraví ma Hannah. „Prišla za tebou Leila Williamso-
vá. Hovorí, že je to osobné."
„Leila Williamsová? ja žiadnu..."
V tú ranu mi vysychá v puse. Sledujem, ako Hannah vytreští oči,
keď vidí, ako sa tvárim.
Leila? Dočerta! Čo tu chce?
Kapitola 16
„Chceš, aby som ju poslala preč?" pýta sa ma Hannah, vystrašená mo-

jím výrazom.
„Ehm, nie. Kde je?"
„Na recepcii. A nie je sama. Sprevádza ju iná mladá žena."
Fakt?!
„A chce s tebou hovoriť slečna Prescottová," dodáva Hannah.
No jasné, že chce. „Pusť ju ďalej."
Hannah ustupuje a Prescottová vchádza dovnútra. Je na bojovej
misii, profesionálnu upätosť by mohla rozdávať.
„Daj nám chvílku, Hannah. Posaďte sa, pani Prescottová."
Hannah zatvára dvere a necháva nás osamote.
„Pani Greyová, Leila Williamsová je na vašom zozname nežiadu-
cich návštev."
„Na čom?" Ja mám zoznam nežiaducich návštev?
„Na zozname osôb, ktoré k vám nesmiem pustiť, madam. Taylor
a Welch vydali pomerne presné inštrukcie ohľadom toho, že s vami
nesmie prísť do styku."
Nechápavo sa na ňu mračím. „Je nebezpečná?"
386
„To nemôžem posúdiť, madam."

„Tak prečo sa mi vôbec dostalo do uší, že je tu?"
Prescottová prehltne a na malý okamih vypadáva z role. „Bola
som si odskočiť. Ona vošla, rovno sa obrátila na Claire a tá zavolala
Hannah."
„Aha. Už tomu rozumiem." Zistenie, že aj Prescottová musí na
malú, ma pobaví.
„Presne tak, madam." Ospravedlňujúco sa usmeje a ja vôbec prvý-
krát zazriem medzierku v jej brnení. Má milý úsmev.
„Budem to musieť s Claire znovu prebrať," dodáva unavene.
„Iste. Čo Taylor? Vie, že je Leila tu?" Nevdojak skrížim prsty pre
šťastie a dúfam, že to ešte nenahlásili Christianovi.
„Nechala som mu hlasovú správu."
Ach. „Takže nemáme veľa času. Rada by som zistila, čo odo mňa
chce."
Prescottová na mňa zostáva nemo zízať. „Musím vám odporučiť,
aby ste to nerobili, madam."
„Prišla za mnou z nejakého dôvodu."
„A ja som tu preto, aby som ju k vám nepúšťala, madam," oponuje
mierne, ale rozhodne.
„Naozaj by som si chcela vypočuť, čo odo mňa chce." Môj hlas
znie energickejšie, než som zamýšľala.
Osobná strážkyňa potlačí povzdych. „Rada by som obe skontrolo-
vala, než sa do toho pustíte."
„Dobre. Urobíte to pre mňa?"
„Som tu, aby som vás chránila, pani Greyová, takže áno, urobím.
A tiež by som bola rada pri tom, až s nimi budete hovoriť."
„Dobre." Tento ústupok jej poskytnem. Koniec koncov, keď som
sa s Leilou stretla naposledy, bola ozbrojená. „Tak do toho."
Prescottová sa dvíha.
„Hannah," zavolám.
387
Fifty Shades Freed
Tá otvára dvere až prirýchlo. Musela stáť za nimi.

„Môžeš sa prosím ťa pozrieť, či je voľná zasadačka?"
„Už som to urobila, to by šlo."
„Prescottová, môžete ich prehľadať tam. je tam dosť súkromia?"
„Iste, madam."
„V tom prípade prídem o pätnásť minút. Hannah, vezmi Leilu
Williamsovú a tú, čo s ňou prišla do zasadačky."
„Už bežím." Rozrušene behá pohľadom medzi mnou a Prescotto-
vou. „Mám ti zrušiť ďalšiu schôdzku? Je o štvrtej, ale cez celé mesto."
„Áno," zahučím neprítomne. Hannah prikývne a odchádza.
Čo tá Leila dočerta chce? Nemyslím si, že sem prišla, aby mi
ublížila. Neurobila to ani v minulosti, aj ked mala na to príleži-
tosť. Christian sa z toho zblázni, skonštatuje moje podvedomie,
našpúli pery a s veľavravným pokývaním hlavy si upäto prekríži
nohy. Musím mu o tom povedať. Rýchlo mu píšem e-mail, potom
sa na chvíľu zarazím a kontrolujem hodinky. Zrazu mi to príde
ľúto. Už od Aspenu spolu vychádzame tak dobre. Nakoniec ho
odošlem.
P r e d m e t : Návštevníčky
D á t u m : 6.9.201 I, 15:27
Christian,
prišla za mnou Leila. Stretnem sa s ňou a bude pri tom Prescottová.
Ak to bude potrebné, použijem svoju, teraz už vyliečenú dlaň, a tiež novo
nadobudnutú skúsenosť s fackaním.
Pokús sa, úpenlivo Ta prosím, nerobiť si o mňa starosti.
Už som veľké dievča.
388
Až to s ňou vybavím, tak Ti zavolám.

Ax
Náhlivo skrývam BlackBerry do zásuvky pracovného stola. Vstávam

a na bokoch si uhládzam šedú puzdrovú sukňu, štípancami si prekr-
vím líca a rozopínam si vrchný gombík blúzky. Fajn, ide sa na to. Po-
riadne sa nadýchnem a vyrážam von z kancelárie, aby som sa stretla
s neblaho preslávenou Leilou Williamsavou. Ignorujem pritom tlme-
né zvonenie Your Love is King, ktoré vychádza z môjho stola.
Leila vyzerá oveľa lepšie. Viac ako len to - je veľmi atraktívna.
V tvári má zdravú farbu a v hnedých očiach iskru, vlasy má upravené
a lesklé. Na sebe má bledoružovú blúzku a biele nohavice. Len čo
vstúpim do zasadacej miestnosti, dvíha sa, rovnako ako jej kamarát-
ka - ďalšia tmavovlasá žena so svetlohnedými očami farby brandy.
Prescottová číha v kúte a nespúšťa Leilu z očí.
„Pani Greyová, veľmi pekne ďakujem, že ste ma prijali," prehovorí
Leila ticho a zároveň isto.
„Ehm... ospravedlňujem sa za tie opatrenia," zamumlem, pretože
ma nič iné nenapadá a pritom mávne rukou smerom k Prescottovej.
„To je moja kamarátka Susi."
„Teší ma," kývnem na Susi. Podobá sa na Leilu. A na mňa. Ach
nie. Ďalšia z mnohých.
„Tušíte správne," potvrdzuje Leila, ako by mi čítala myšlienky.
„Susi tiež pozná pána Greya."
Čo mám na to akože povedať? Zdvorilo sa na ňu pousmejem.
„Posaďte sa, prosím," kývnem im.
Ozýva sa klopanie na dvere. Dovnútra nakukne Hannah. Pozývam
ju ďalej a viem úplne presne, čo ju prinútilo k tomu, aby nás vyrušila.
„Prepáč, že ruším, Ana, ale mám na drôte pána Greya."
„Tak mu povedz, že som zaneprázdnená."
389
Fifty Shades Freed
„Je veľmi neodbytný," upresňuje vystrašene.

„To by som povedala. Mohla by si ma u neho ospravedlniť a odká-
zať, že mu zavolám o chvíľočku?"
Ľahko zaváha.
„Hannah, prosím."
S prikývnutím sa ponáhľa preč. Obraciam sa späť na dve ženy se-
diace predo mnou. Obe na mňa užasnuto zízajú. A nedá sa povedať,
že by to bolo príjemné.
„Čo pre vás môžem urobiť?" pýtam sa ich.
Ako prvá prehovorí Susi. „Ja viem, že je to trochu divné, ale chcela
som sa s vami stretnúť tiež. S tou, ktorá si získala Chris..."
Dvíham ruku a zarazím ju uprostred vety. Toto nechcem počúvať.
„Je mi to jasné," zhrniem.
„Medzi sebou si hovoríme Klub sub," usmeje sa na mňa s potme-
húdskym zaiskrením v očiach.
No to snáď...
Leila zalapá po dychu a vytriešti na Susi pohľad - zdesený aj poba-
vený zároveň. Susi sykne. Podozrievam Leilu, že ju pod stolom nakopla.
Ako na toto zareagovať? Nervózne strelím pohľadom po Prescot-
tovej, ktorá sa ale tvári nezúčastnene, oči prilepené na Leilu.
Zdá sa, že Susi sa spamätala. S červenými lícami pokýva hlavou
a vstáva. „Počkám na recepcii. Sme tu kvôli Lulu." Povedala by som,
že teraz sa zahanbila.
Lulu?
„Budeš v pohode?" pýta sa Leily, ktorá sa povzbudivo usmeje. Susi
mi venuje široký úprimný úsmev a odchádza.
Susi a Christian... to nie je myšlienka, ktorou by som sa chcela zao
berať. Prescottová loví mobil z vrecka a prijíma hovor. Nepočula som
ho zvoniť.
„Pán Grey," ohlási sa. Obe sa na ňu s Leilou otáčame a Prescottová
s bolestným výrazom zatvára oči.
390
„Áno," povie a prejde ku mne, aby mi podala telefón.

Prevrátim oči. „Christian," drmolím a snažím sa, aby to neznelo
podráždene. Dvíham sa a náhlivo opúšťam miestnosť.
„Na čo sa to dočerta hráš?" zareve Christian. A nie je pochýb
o tom, že je rozčúlený.
„Nekrič na mňa."
„Čo tým myslíš, že na teba nemám kričať?" zahuláka o poznanie
hlasnejšie. „Dal som jasné inštrukcie a tie ich úplne ignoruješ - už
zase. Krucinál, Ana, som od zlosti bez seba."
„Tak si o tom pohovoríme, až sa upokojíš."
„Neopovažuj sa to položiť," precedí.
„Maj sa, Christian." Zruším to a zároveň ten telefón vypnem.
Do hája. Nemám na Leilu veľa času. S poriadnym dúškom vzdu-
chu v pľúcach znova vstupujem do zasadačky. Kým odovzdávam
Prescottovej telefón, obe ma skúmavo pozorujú.
„Kde sme to skončili?" overujem si u Leily, keď si sadám oproti
nej. Nepatrne sa jej rozširujú oči.
Áno. Už to tak bude. Mám ho pod kontrolou, chce sa mi povedať.
Nemyslím si, že by to chcela počuť.
Leila si začína nervózne krútiť končeky vlasov. „Predovšetkým by
som sa rada ospravedlnila," prednáša mäkko.
Ach tak...
Zatvári sa náležíte previnilo. „Je mi jasné, že budem neskôr čeliť
následkom toho, čo teraz robím. Ale musela som si vyzdvihnúť neja-
ké veci a chcela som vidieť Susi, a vás... a pána Greya."
„Vy sa chcete stretnúť s Christianom?" Akoby mi nahádzala do
žalúdka kamene. Tak preto je tu.
„To chcem. A chcela som sa vás opýtať, či je to v poriadku."
To ma podrž. Ohromene na ňu zízam. A chcem jej povedať, že
to v poriadku rozhodne nie je. Nechcem, aby sa obšmietala okolo
môjho muža. Prečo vlastne prišla? Aby si obzrela sokyňu? Aby
391
Fifty Shades Freed
ma pomýlila? Alebo to potrebuje k tomu, aby to mohla vnútorne

uzavrieť?
„Leila," zaváham podráždene. „To nezáleží na mne, ale na Chris-
tianovi. Na to sa budete musieť spýtať jeho. Nepotrebuje moje dovo-
lenie. Je to dospelý muž... väčšinou."
Na zlomok sekundy na mne utkvie prekvapeným pohľadom, ako-
by ju moja reakcia prekvapila, ale potom sa ticho zasmeje. Nepokojne
si pritom namotáva vlasy na prst.
„Opakovane sa so mnou odmietal stretnúť," prezrádza mi potichu.
Do hája. Som vo väčšom hnoji, než som si myslela.
„Prečo je pre vás také dôležité vidieť ho?" spýtam sa mierne.
„Chcem mu poďakovať. V tomto čase by som hnila vo väzení,
v nejakej špinavej psychiatrickej kobke, keby nebolo jeho. Viem
to." Sklopí zrak a prstom prejde po hrane stola. „Psychicky som na
tom bola veľmi zle a bez pána Greya a Johna - doktora Flynna..."
pokrčí plecami a znova sa na mňa pozrie s výrazom nesmiernej
vďaky.
Znovu nie som schopná slova. Čo čaká, že jej na to poviem? Také
to veci by mala hovoriť Christianovi, nie mne.
„A tá umelecká škola. Za to mu nikdy nemôžem dosť poďakoval'.'
Ja som to vedela! Takže jej to predsa len platí. Nedávam na sebe nič
poznať, váhavo skúmam, čo k tej žene vlastne cítim - teraz, ked mi
potvrdila podozrenie ohľadom Christianovej velkorysosti. Na moje
prekvapenie, nepociťujem voči nej žiadnu nevraživosť. Je to úľava
Som proste rada, že je na tom lepšie. Dúfajme, že sa teraz dokáže
pohnúť ďalej; ďalej od našich životov.
„Vynecháte nejaké hodiny?" overujem si so zaujatosťou.
„Len dve. Zajtra už idem domov."
To je dobre. „A čo máte v pláne ďalej?"
„Vyzdvihnúť si u Susi veci a vrátiť sa do Hamdenu. Ďalej sa učil
a maľovať. Pán Grey už pár mojich obrazov má."
392
No to snád?! Znovu mi oťažieva žalúdok. Visia v mojej obývačke?

Tá predstava ma celkom popudzuje.
„Aké obrazy vlastne tvoríte?"
„Abstraktné, väčšinou."
„Aha." V duchu skúmam teraz už dôverne známe malby vo velkej
izbe. Dve z nich sú dielom jeho ex-sub... pravdepodobne. Ježiš.
„Pani Greyová, môžem k vám byť úprimná?" osloví ma, bez toho,
aby zaznamenala moju momentálnu nevraživosť.
„Nech sa páči," zamumlem a letmo pozriem na Prescottovú. Tá
vyzerá, že sa trochu uvoľnila. Leila sa ku mne nakloní, ako keby mi
chcela zveriť dlho skrývané tajomstvá.
„Milovala som Geoffa, priateľa, ktorý tento rok zahynul." Jej hlas
prechádza do smutného šepotu.
No to ma podrž, začína to byť osobné.
„To je mi ľúto," odpoviem automaticky, ale ona pokračuje ďalej,
akoby ma nepočula.
„Milovala som svojho muža... a potom ešte jedného," zadrmolí.
„Môjho muža," vyletí zo mňa skôr, než to stihnem zastaviť.
„Vášho muža," vydýchne skoro nečujne.
To pre mňa nie je žiadna novinka. Keď ku mne zdvihne hnedé oči,
sú plné protichodných emócií, pričom tou prevládajúcou sa zdajú byť
obavy... z mojej reakcie? Snád. Lenže mojou prevládajúcou emóciou
voči tej úbohej dievčine je súcit. Hlavou mi preletia všetky klasické
knihy, ktoré sa zaoberajú neopätovanou láskou. Namáhavo prehl-
tnem, zbieram morálnu odvahu.
„Ja viem. Je ľahké ho milovať," zašepkám.
Prekvapene vyvalí oči a potom sa usmeje. „Presne. To je...
bolo," opravuje sa rýchlo a červená. A potom sa zasmeje, takým
spôsobom, že si nemôžem pomôcť a zasmejem sa tiež. Áno, to
s nami robí pán Gre
a vracia sa k čítaniu
393
Fifty Shades Freed
trolujem hodinky. Podvedome tuším, že tu Christian bude každú

chvíľu.
„Dostanete príležitosť sa s ním stretnúť."
„Myslela som si to. Poznám jeho ochranárske sklony," povie s ús-
mevom.
Takže to bol plán. je veľmi múdra. Alebo prefíkaná, zašepká moje
podvedomie. „Tak preto ste za mnou prišli?"
„Áno."
„Chápem." A Christian sa zachová presne podľa jej očakávania. Aj
keď zdráhavo, ale musím pripustiť, že ho pozná veľmi dobre.
„Vyzeral veľmi šťastne. S vami," skonštatuje.
Prosím? „Ako to viete?"
„Všimla som si to, keď som sa skrývala v jeho byte," priznáva
opatrne.
No hej, vlastne... ako som na to mohla zabudnúť?
„Boli ste tam často?"
„Nie. Ale správal sa k vám úplne odlišne."
Chcem to vôbec počuť? Po chrbte mi prebehne mráz a vzadu na
krku sa mi urobí husia koža, keď si pripomeniem, aký som mala
strach, keď bola neviditeľným prízrakom, pohybujúcim sa po na
šom byte.
„Vy viete, že je to trestné. Vniknúť niekomu do bytu."
Prikývne a zapichne pohľad do dosky stola. Po jej okraji prejde
nechtom. „Išlo len o pár minút a mala som šťastie, že ma nikto nechy
til. Aj za to musím pánovi Grey poďakovať. Mohol ma nechať zavrieť."
„Nemyslím si, že by niečo také urobil," odpoviem.
Náhle sa pred zasadačkou strhne rozruch a ja podvedome vycítini,
že dorazil Christian. Za okamih už vráža dovnútra, a skôr než za se-
bou zavrie dvere, zachytávam pohľad Taylora, ktorý stojí vonku. Pery
má zomknuté do prísnej linky a na moje napäté pousmiatie nezarea
guje. A doparoma, aj on sa na mňa hnevá.
394
Christianove tlejúce sivé oči zarazia do stoličky najprv mňa a po-

lom aj Leilu. Navonok z neho vyžaruje iba zlovestné odhodlanie, ale
ja veľmi dobre viem, čo sa za tou fasádou skrýva, a som si istá, že
Leila to vie veľmi dobre tiež. Ten ľadový, výhražný pohľad ho pre-
zrádza - je rozbesnený, aj ked to dobre skrýva. V tom sivom obleku
s povolenou tmavou kravatou a rozopnutým vrchným gombíkom
na bielej košeli pôsobí zároveň profesionálne, i nenútene... a tak
zvodne. Vlasy má rozstrapatené - nepochybne preto, že si v nich od
rozčúlenia hrabal rukami.
Behá medzi nami očami. Leila nervózne uhne pohľadom na stôl
a znovu obtiahne jeho hranu ukazovákom. Vzápätí sa Christian za-
hľadí na Prescottovú.
„Vy," osloví ju hrozivo mierne. „Máte padáka. Vypadnite. Hneď."
Cítim, ako blednem. To nie - toto nie je fér.
„Christian..." Mám v úmysle sa postaviť.
Vystrie ku mne ruku s varovne vztýčeným ukazovákom. „Nie,"
povie. Jeho hlas pritom zaznie tak zlovestne ticho, že okamžite stích-
nem a klesnem späť na stoličku. Prescottová mizne von so sklopenou
hlavou a pripája sa tam k Taylorovi. Christian za ňou zatvára dvere
a prechádza ku stolu. Došľaka! Došľaka! Bola to moja chyba. Chris-
tian sa postaví naproti Leile, zapiera sa rukami o drevenú dosku stola
a nakláňa sa nad ňu.
„Čo tu, do riti, robíš?" zavrčí na Leilu.
„Christian!" zalapám po dychu. Ale on ma ignoruje.
„No?" domáha sa odpovede.
Leila na neho vykukne spod dlhých mihalníc, oči má od strachu
rozšírené a v tvári je biela ako stena, jej zdravá farba je preč.
„Chcela som vás vidieť a vy ste mi to nechceli dovoliť," zašepká.
„Takže si prišla sem a obťažuješ tu moju manželku?" Stále hovorí
potichu. Až príliš potichu.
Leila sa vracia ku skúmaniu štruktúry dreva na doske stola.
395
Fifty Shades Freed
A Christian sa nad ňou týči a špikuje ju pohľadom. „Ak sa ešte

raz priblížiš k mojej žene, stopnem všetku podporu. Doktorov, školu,
zdravotné poistenie - všetko. Rozumieš?"
„Christian..." ozvem sa znova. Ale on ma umlčí ľadovým pohľadom.
Prečo reaguje tak prehnane? Začínam tú nešťastnicu naozaj ľutovať.
„Rozumiem," pípne dotyčná sotva zrozumiteľne.
„Čo tu pohľadáva Susannah?"
„Prišla so mnou."
Christian si zájde rukou do vlasov. Tým pohľadom ju čoskoro pre-
mení na ľadovú sochu.
„Christian, prosím," dožadujem sa úpenlivo. „Leila ti prišla len
poďakovať. To je všetko."
Ďalej si ma nevšíma, koncentruje svoj hnev len na ňu. „Keď si bola
chorá, bývala si u Susanny?"
„Áno."
„Vedela o tom, čo si vyvádzala, ked si bývala u nej?"
„To nie, ona bola na dovolenke."
Christian si zamyslene prejde ukazovákom po spodnej pere. „Pre-
čo si ma chcela vidieť? Veď vieš, že mi máš všetky požiadavky tlmočiť
cez Flynna. Potrebuješ snáď niečo?" Jeho tón sa trochu zmiernil, asi
tak o jedno promile.
Leila už zase prstom obkresľuje okraj stola.
Prestaň ju desiť, Christian!
„Potrebovala som to vedieť." A prvýkrát sa pozrie priamo na neho.
„Čo si potrebovala vedieť?" zašteká na ňu.
„Že si v poriadku."
Padá mu sánka. „Že som v poriadku?" odfrkne si neveriacky.
„Áno."
„Som v poriadku. Tak, tu máš svoju odpoveď A teraz ťa Taylor odve
zie na Sea-Tac, aby si sa mohla vrátiť na východné pobrežie. A ak urobíš
jediný krok na západnom brehu Mississippi, bude všetko preč. Jasné?"
396
Dočerta... Christian! Hladím na neho v nemom úžase. Čo ho do-

paroma žerie? Predsa jej nemôže zakazovať pohyb po polovičke kon-
tinentu.
„Jasné," potvrdzuje Leila ticho.
„Dobre," uzatvára to Christian o niečo pokojnejšie.
„Možno to Leile až tak nevyhovuje, že by sa mala hneď vracať.
Mala nejaké plány," namietam pobúrene, aby som sa jej zastala.
Christian ma počastuje nevyberaným pohľadom. „Anastasia," va-
ruje ma odmerane, „ty sa tým nezaoberaj:"
Zamračím sa na neho. Samozrejme že sa tým budem zaoberať.
Ona je v mojej kancelárii. Musí v tom byť ešte niečo. Christian koná,
akoby sa pomiatol.
A veruže áno, na päťdesiat spôsobov, zasyčí na mňa podvedomie.
„Leila prišla za mnou, nie za tebou," ohradím sa trucovito.
Leila sa otáča na mňa, oči ako dva taniere.
„Mala som isté inštrukcie, pani Greyová, a tie som nedodržala."
Neisto sa obzrie po mojom manželovi a zase sa vracia pohľadom ku
mne. „Toto je Christian Grey, ktorého si pamätám," pokračuje. A znie
pritom posmutnelo, skrúšene.
Christian nechápavo pokrčí čelo, zatiaľ čo mne uniká všetok
vzduch z pľúc. Nemôžem dýchať. Vari bol Christian taký celý ten čas,
čo bol s ňou? Správal sa tak aj ku mne - na začiatku? Už mám prob-
lém vybaviť si to.
Leila mi venuje prázdny úsmev a vstáva od stola.
„Rada by som zostala do zajtra. Letí mi to napoludnie," prosí
Christiana potichu o povolenie.
„ Niekoho pošlem, aby ťa vyzdvihol o desiatej a odviezol ťa na letisko."
„Ďakujem."
„Spíš u Susanny?"
„Áno."
„Fajn."
397
Fifty Shades Freed
Vyvalím na Christiana oči. Predsa jej nemôže takto rozkazovať...

a vôbec, ako vie, kde Susannah býva?
„Dovidenia, pani Greyová. Ďakujem, že ste ma prijali."
Dvíham sa a podávam jej ruku. S vďakou ju prijíma.
„Ehm... dovidenia. A veľa šťastia," zamumlem, pretože vôbec ne-
tuším, čo hovorí protokol o lúčení s manželovou bývalou sub.
Ona prikývne a obracia sa k nemu. „Dovidenia, Christian."
Jeho pohľad sa nepatrne zmierňuje. „Dovidenia, Leila," vysloví
hlbokým hlasom. „Doktor Flynn, nezabúdaj."
„Áno."
Christian otvára dvere, aby ju pustil von, ale ona sa pred ním za-
razí a vzhliadne. On stuhne, strnulo ju sleduje.
„Som rada, že si šťastný. Zaslúžiš si to," povie Leila a odchádza
skôr, než stihne Christian zareagovať. Vyprevádza ju zamračeným
pohľadom, potom kývne na Taylora, ktorý ju nasleduje smerom k re-
cepcii. Christian zatvára dvere a uprie na mňa neurčitý pohľad.
„Nech ťa ani nenapadne byť na mňa naštvaný," zasyčím. „Zavolaj
Clauda Bastila a vybi si zlosť na ňom, alebo chôdza doktorom Flynnom."
Padá mu sánka - tak ho môj výlev prekvapil, a znova sa zamračí.
„Sľúbila si, že to nebudeš robiť," obviní ma.
„Robiť čo?"
„Vzdorovať mi."
„To som teda nesľúbila. Povedala som, že budem brať väčší ohľad
na tvoje potreby. Zavolala som ti, že je tu. Prescottová ju skontrolo
vala, rovnako ako tvoju ďalšiu kamošku. Prescottová tu so mnou bola
celú dobu. A ty si ju chuderku vyhodil, a pritom robila len to, čo som
od nej chcela. Povedala som ti, aby si si nerobil starosti a - voilá, ty si
tu. Nespomínam si, že by som dostala tvoju pápežskú bulu so zmien
kou o tom, že sa nesmiem stretnúť s Leilou. Netušila som, že moje
návštevy dostávajú povolenie na vstup na základe nejakého zoznamu
zakázaných osôb." Ako sa dostávam k jadru veci, postupne zvyšujem
398
hlas. Christian na mňa upiera prenikavý pohľad, schovaný za fasádou

ľahostajnosti. Po chvíli skrúti pery do mierneho úsmevu.
„Pápežská bula?" utrúsi pobavene a viditeľne sa uvoľňuje. Nemala
som v úmysle našu konverzáciu odľahčiť - a on sa tu na mňa smeje. To
ma rozčuľuje ešte viac. Bola to priam fyzická bolesť, sledovať jeho výme-
nu názorov s bývalou sub. Ako sa voči nej môže správať tak odmerane?
„Čo?" pýta sa nahnevane, ked zachovávam kamennú tvár.
„Ty. Prečo si bol k Leile taký bezohľadný?"
S povzdychom vykročí, podíde ku mne a napoly sa posadí na
kraj stola.
„Anastasia," začne, akoby hovoril s malým dieťaťom. „Ty tomu
nerozumieš. Leila a Susannah - všetky - pre mňa boli príjemným
rozptýlením. Ale tým to končí. To ty si teraz moje všetko. Ked ste
sa vy dve naposledy ocitli v rovnakej miestnosti, mala ťa na muške.
Nechcem, aby sa motala niekde v tvojej blízkosti."
„Lenže, Christian, ona bola chorá."
„Ja to viem, a tiež viem, že teraz je na tom lepšie, ale nemienim
jej poskytnúť prezumpciu neviny. Jej teda nie. To, čo urobila, bolo
neodpustiteľné."
„Uvedomuješ si, že si práve urobil presne to, čo chcela? Ona ťa chce-
la znovu vidieť a bola si istá, že pribehneš, len čo sa dozvieš, že je tu."
Pokrčí plecami, akoby ho to ani v najmenšom neznepokojovalo.
„Nechcem náš vzťah špiniť svojím starým životom."
Prosím?!
„Christian... ty si taký, aký si, práve kvôli svojmu starému životu,
aj kvôli novému životu, ovplyvňuje ťa všetko. Čo sa týka teba, týka sa
aj mňa. Prijala som to v okamihu, ked som súhlasila, že si ťa vezmem,
pretože ťa ľúbim."
Zase stuhne. Viem, že je pre neho veľmi ťažké počuť to.
„Nijako mi neublížila. Tiež ťa ľúbi."
„To je mi ukradnuté."
399
Fifty Shades Freed
Zatvárim sa šokovane. Vlastne ma šokuje, že ma ešte stále dokáže

šokovať. Toto je Christian Grey, ktorého si pamätám. Leiline slová mi
znova znejú v ušiach. Reagoval na ňu tak chladne, tak inak, ako reagu
je muž, ktorého som v ňom spoznala, a ktorého ľúbim. Zamyslene sa
zamračím, vybavujem si jeho výčitky, keď sa zrútila, a keď si myslel, že
by mohol byť za jej bolesť zodpovedný. Sťažka prehltnem, keď si navyše
spomeniem, ako ju vykúpal. Pri tom pomyslení sa mi scvrkne žalúdok
a stiahne hrdlo. Ako môže hovoriť, že je mu ukradnutá? Vtedy nebola.
Tak čo sa zmenilo? Niekedy, napríklad práve teraz, mu skrátka nero
zumiem. Jeho myšlienkové pochody sú na míle vzdialené tým mojim.
„Čo sa jej zrazu tak zastávaš?" čuduje sa podráždene.
„Pozri, Christian, nepovedala by som, že si spolu budeme v do
hladnej dobe vymieňať recepty alebo návody na pečenie. Ale z druhej
strany som nečakala, že sa k nej budeš správať, ako by si nemal srdce."
Chladne mu pohľad. „Už som ti to hovoril, ja nemám srdce," odsekne.
Zagúľam očami - bože, už zasa sa chová ako pubertiak.
„To predsa nie je pravda, Christian. Toto je absurdné. Ona ti nie je
ukradnutá. Keby bola, neplatil by si jej školu a všetky tie ďalšie veci
A znenazdania sa z toho stáva môj životný cieľ - prinútiť ho, aby si
to uvedomil. Je úplne zrejmé, že má o ňu starosť. Tak prečo to popie
ra? Je to rovnaké, ako s jeho vzťahom k vlastnej mame. Dočerta je
to jasné. Jeho vzťahy so všetkými tými sub sú vzájomne previazané
s tým, čo cíti k matke. Rád bijem drobné hnedovlasé dievčatá ako si ty;
všetky totiž vyzeráte rovnako ako tá závislá suka. Niet divu, že je taký
rozpoltený. Vzdychnem a potrasiem hlavou. Zavolajte niekto doktora
Flynna, prosím. Ako je možné, že si to Christian neuvedomuje?
Nachvíľu mi z toho zovrie srdce. Môj stratený chlapec... Prečo je
pre neho také ťažké naučiť sa znovu prejavom ľudskosti, vyjadriť sú
cit, ktorý ukázal, keď sa Leila zrútila?
Zlostne na mňa gáni, oči plné vzdorovitého hnevu. „Tento rozho
vor sa skončil. Ide sa domov."
400
Pozriem sa na hodinky. Je pol piatej a tri minúty. Ešte mám prácu.

„Je príliš skoro," namietam.
„Domov," trvá na svojom.
„Christian," prehovorím vyčerpane, „už ma unavuje sa s tebou
dohadovať stále o tom istom."
Nechápavo sa zamračí.
„Nerob sa, že mi nerozumieš," ohradím sa. „Zakaždým, keď uro-
bím niečo, čo sa ti nepáči, vymyslíš nejaký spôsob, ako mi to vrátiť.
Obvykle do toho zahrnieš jednu zo svojich zvrhlých praktík, ktorá
ma buď uvrhne do extázy, alebo je príliš krutá." Rezignovane myk-
nem plecami. Je to príliš vyčerpávajúce a zmätené.
„Do extázy?" uisťuje sa.
Čože?
„Väčšinou áno."
„A čo ťa uvrhne do extázy?" prejaví záujem a v očiach mu zaiskrí
šibalská zmyselnosť. A ja viem, že sa ma pokúša rozptýliť.
Doparoma! Nechcem sa o tom baviť v zasadacej miestnosti SIP.
Moje podvedomie si s opovržlivým výrazom prezerá dokonalú mani-
kúru. Tak si o tom nemala začínať.
„Však ty vieš." Červenám sa, frustrovaná ním aj sama sebou.
„Môžem len hádať," zašepká.
No do hája. Ja sa ho tu snažím upozorniť na jeho chyby a on ma
schválne mýli. „Christian, ja..."
„Rád ti robím dobre." Zľahka mi prejde palcom po spodnej pere.
„A robíš to často," pripúšťam šeptom.
„Ja viem," vydýchne. Potom sa nakloní a do ucha mi pošepká:
„Tým som si istý." Bože, vonia tak pekne. Narovná sa a zahľadí sa
mi do očí, pery zdvihnuté do arogantného úsmevu: tak-vidíš-že-mi-
patríš.
Odujem sa a vyvíjam maximálne úsilie, aby som zostala nad ve-
cou. Toto mu ide až príliš dobre - vtipnými poznámkami odvracať
401
Fifty Shades Freed
moju pozornosť od akejkoľvek bolestivej témy alebo čohokoľvek,

o čom sa nechce baviť. A ty mu to dovolíš, ozve sa moje podvedomie
namosúrene od stránok Jany Eyrovej.
„Tak čo ťa uvrhlo do extázy, Anastasia?" pripomína mi s šibal-
ským zábleskom v očiach.
„Chceš zoznam?" zamručím.
„Ty máš zoznam?" rozžiari sa spokojne.
Bože, ten chlap dokáže byť taký vyčerpávajúci. „Tak napríklad putá,"
začínam a spomienky ma katapultujú späť na našu svadobnú cestu.
On stiahne obočie, chytí ma za ruku a palcom mi pohladí zápästie
na mieste, kde sa nahmatáva pulz.
„Nechcem ti urobiť modriny."
Ach tak...
Potom sa ale pomaly a pôžitkársky pousmeje. „Poď domov." Má
taký zvodný hlas.
„Mám tu veľa práce."
„Domov," zopakuje, tentoraz naliehavejšie.
Zízame na seba, dymovo sivá sa stretáva so zmätenou modrou,
skúšame sa, testujeme hranice a meriame silu vôle. Pátram v jeho
očiach po nejakom náznaku pochopenia, pokúšam sa prísť na to, ako
je možné, že tento človek prepne z rozzúreného maniaka na zvodné
ho milenca počas nanosekundy. Jeho oči sa rozširujú a pohľad mu
tmavne, jeho úmysly sú jasné. Nežne ma pohladí po líci.
„Mohli by sme zostať tu." Hlas má zastretý a zhrubnutý.
To nie. Moja vnútorná bohyňa si túžobne prezerá stôl. Nie. Nie,
Nie. Nie v kancelárii. „Christian, ja s tebou v práci spať nebudem,
Okrem toho, práve tu bola tvoja milenka."
„Nikdy to nebola moja milenka," precedí a nasadzuje zaťatý výraz.
„To je obyčajná sémantika, Christian."
Zamračí sa, zrazu pôsobí rozpoltene. Zvodný milenec je preč.
„Nevŕtaj sa v tom, Ana. Ona je minulosť," uzatvára to prezieravo.
402
Vzdychnem... možno má pravdu. Ja len chcem, aby si sám pripus-

til, že má o ňu starosť. Zrazu ma zamrazí. Bože. Tak preto je to pre
mňa také dôležité. Čo ked ja urobím niečo neodpustiteľné? Čo ked
mu nebudem vyhovovať? Bude zo mňa tiež minulosť? Keď sa teraz
môže správať takto - a pritom bol taký starostlivý a nešťastný, ked
bolo Leile zle... Mohol by sa rovnako odvrátiť aj odo mňa? Keď si
vybavím čriepky istého sna, neubránim sa zalapaniu po dychu. Na-
leštené zrkadlá a zvuk jeho krokov na mramorovej podlahe, keď ma
necháva stáť opustenú v prepychovom paláci.
„Nie..." To slovo zo mňa vyletí od hrôzy skôr, než ho v sebe stih-
nem zadusiť.
„Ale áno," povie, uchopí ma za bradu a zohne sa pre jemný bozk.
„Ach nie, Christian, niekedy ma desíš." Zvieram mu hlavu v dla-
niach, prepletám si prsty do jeho vlasov a priťahujem si ho k perám.
Kým ma objíme okolo pása, na okamih sa zaráža.
„Prečo?"
„Dokázal si ju zavrhnúť tak ľahko..."
Medzi obočím sa mu utvára hĺbavá vráska. „A ty si myslíš, že by
som mohol zavrhnúť teba? Prečo by si si doparoma niečo také mala
myslieť? Čo ťa k tomu priviedlo?"
„Nič. Bozkávaj ma. A vezmi ma domov," zaprosím. A vo chvíli,
keď sa jeho pery dotknú mojich, hádžem všetko za hlavu.
„Ach, prosím," zakvílim, keď mi jemne fúkne do rozkroku.

„Všetko má svoj čas," zamrmle.
Zaťahám za putá a hlasno zakňučím na protest proti jeho živelné-
mu útoku. Som zopnutá mäkkými koženými manžetami, každý lakeť
mám pripútaný k príslušnému kolenu a jeho hlava sa rytmicky po-
hybuje medzi mojimi nohami; jeho autoritatívny jazyk mi neúnavne
diktuje pocity. Otváram oči a slepo ich upieram na plafón našej spál-
ne topiaci sa v mäkkom svetle neskorého popoludnia. Jeho jazyk ne-
403
Fifty Shades Freed
prestáva krúžiť a víriť okolo terajšieho stredu môjho vesmíru. Chcela

by som natiahnuť nohy a aspoň sa pokúsiť kontrolovať, čo prichádza.
Lenže nemôžem. A tak mu zatínam prsty do vlasov a ťahám ho za ne,
snažím sa bojovať s tým božským trýznením.
„Opováž sa," zapradie varovne a jeho teplý dych ma pošteklí
v lone. Mojím prstom bojujúcim v jeho vlasoch vzdoruje bez mihnu-
tia oka. „Ak sa teraz urobíš, tak ťa vyplatím."
Zakňučím.
„Ovládni to, Ana. Je to o kontrole." A znova sa ponorí medzi moje
stehná.
Kristepane, on presne vie, čo robí. Nedokážem potlačiť, alebo do-
konca zastaviť prirodzenú reakciu svojho tela. Snažím sa - naozaj sa
snažím - ale nakoniec podlieham jeho neúprosnej starostlivosti. Ale on
neprestáva a žmýka zo mňa každučký... vysilujúci... kúsoček... rozkoše.
„Ale, Ana," pokarhá ma. „Ty si to nevydržala." Hlas má mierny,
poznačený triumfom. Pretáča ma z chrbta a ja sa roztrasene opieram
o predlaktie. Rázne ma pleskne po zadku.
„Au!" vykríknem.
„Kontrola," pripomína mi, chytá ma za boky a vráža do mňa. Zno-
vu vykríknem, ešte vo mne nedoznel predchádzajúci orgazmus. Hl-
boko vo mne sa prestáva hýbať. Predkláňa sa a postupne mi uvoľňuje
obe putá. Obopína ma rukami a vyťahuje si ma do lona, chrbtom
k sebe, a ruku mi prevlieka okolo hrdla. Strácam sa v pocite plnosti.
„Hýb sa," nariaďuje mi.
So vzdychnutím sa dvíham a zase klesám na v jeho lone.
„Rýchlejšie," zašepká.
A tak sa hýbem rýchlejšie. A rýchlejšie. On zastoná a zakláňa mi
hlavu, jemne ma hryzie do krku. Druhú ruku lenivo presúva po mo
jom tele, cez bok až do rozkroku... stále citlivého potom, čo mu ve-
noval tak okázalú pozornosť. Skoro zanariekam, keď ma premasíruje
medzi prstami a znovu začne dráždiť.
404
„Vidíš, Ana," zavrní mi do ucha. „Si moja. Len ty."

„Áno," vydýchnem, pretože cítim, ako sa vo vnútri znova stískam
okolo neho v tom najintímnejšom objatí, ktoré existuje.
„Teraz, Ana," prikazuje mi.
A moje telo poslušne nasleduje jeho príkaz. A on ma pritom pev-
ne drží, zatiaľ čo ja volám jeho meno a premáha ma ďalší orgazmus.
„Bože, Ana, ja ťa ľúbim," zaúpie a pulzujúco vo mne vrcholí.
Bozkáva ma na plece a uhladzuje mi vlasy z tváre. „Vojde sa to na zo-

znam, pani Greyová?" Zaspieva. Ležím na bruchu, v našej posteli, skoro
v bezvedomí. Jemne mi masíruje zadok. Leží vedľa mňa, opretý o lakeť.
„Hmm."
„To má byť súhlas?"
„Hmm," usmejem sa.
Zaškerí sa a znova ma pobozká, a ja sa neochotne pretáčam na
bok, čelom k nemu.
„No tak?" napomína ma.
„Áno. Vojde. Ale je to dlhý zoznam."
Úsmevom si skoro rozpolí tvár na dve časti a potom sa skloní
pre ďalší bozk. „To je dobre. Dáme si večeru?" Z očí mu sála láska
a smiech.
Prikývnem. Umieram od hladu. Zdvihnutou rukou ho jemne za-
ťahám za krátke chĺpky na prsiach. „Ešte chcem, aby si mi niečo po-
vedal," zašepkám.
„Čo?"
„Nesmieš sa hnevať."
„O čo ide, Ana?"
„O to, že ti na nej záleží."
Jeho oči sú zrazu dvakrát väčšie a dobrá nálada je preč.
„Chcem, aby si si pripustil, že ti na nej záleží. Pretože tomu Chris-
lianovi, ktorého poznám a milujem, by na nej záležalo."
405
Fifty Shades Freed
Strnulo na mňa hľadí a ja som svedkom jeho vnútorného boja,

tvári sa, ako by mal vyniesť novú Šalamúnovu múdrosť. Otvára ústa
v náznaku reči a potom ich zase zatvorí. Tvárou mu prelieta náznak
nejakej emócie... možno bolesť.
Tak to povedz, snažím sa mu vnuknúť.
„Áno. Áno, záleží mi na nej. Spokojná?" Skoro ho ani nepočujem.
Ach, bože, ďakujem. To je úľava. „Áno. Veľmi."
Zamračí sa. „Nemôžem uveriť tomu, že tu s tebou, v našej posteli,
hovorím o..."
Prikladám mu prst na pery. „Nehovoríš. Ide sa jesť. Som hladná."
S povzdychom zatrasie hlavou. „Vy ste ma očarili a zmiatli, pani
Greyová."
„To je dobre." Dvíham sa a dávam mu bozk.
P r e d m e t : Zoznam
D á t u m : 9.9.2011,09:33
Rozhodne na prvom mieste.

:D
Ax
Anastasia Greyová
P r e d m e t : Povedz mi niečo, čo neviem
D á t u m : 9. 9.2011,09:42
406
Hovoríš o tom celé tri dni.

Tak už sa rozhodni.
Alebo... skúsime niečo nové.
;)
Christian Grey
Výkonný riaditeľ, ktorý si náramne užíva tieto hry,
Vyškieram sa na monitor. Tie posledné večery boli... veľmi poučné.

Zase sme sa vrátili do pokojných vôd a Leilina krátka intervencia
upadla do zabudnutia. Ešte som v sebe nenabrala odvahu spýtať sa, či
je niektorý z obrazov na našich stenách od nej - a úprimne, ani ma to
nezaujíma. Ozýva sa môj BlackBerry a ja prijímam hovor v očakáva-
ní, že je to Christian.
„To je Ana?"
„Pri telefóne."
„Ana, dievčatko. Tu José senior."
„Pán Rodriguez! Zdravím." Po chrbte mi prebehne mrazivá pred-
tucha. Prečo mi volá Josého ocko?
„Zlato, ospravedlňujem sa, že ti volám do práce. Ide o Raya." Na
poslednom slove ho zrádza hlas.
„O čo ide? Čo sa stalo?" Srdce mám až v krku.
„Ray mal nehodu."
Bože, nie. Ocko. Prestávam dýchať.
„Je v nemocnici. Radšej rýchlo príď."
Kapitola 17
„Pán Rodriguez, čo sa stalo?" Hlas mám nalomený zadržiavaným

plačom. Ray. Bože, Ray. Môj otec.
„Bola to autonehoda."
„Dobre, ja prídem... idem hneď." Krvný obeh mi zaplavuje adre-
nalín a zaráža paniku hneď v počiatkoch. Aj tak už skoro nemôžem
dýchať.
„Vzali ho do Portlandu."
Portland? Prečo je preboha v Portlande?
„Museli ho prepraviť letecky, Ana. Ja som na ceste tam. Oregonská
fakultná. Bože, Ana, ja som to auto nevidel. Ja som ho jednoducho
nevidel..." Znovu sa mu láme hlas.
Pán Rodriguez - to nie!
„Uvidíme sa tam." Pán Rodriguez vzlykne a potom je už telefón
hluchý.
Hrôza mi sťahuje hrdlo, dočista ma ochromuje. Ray. To nie. Núte-
ne do seba dostávam aspoň trochu vzduchu a beriem telefón, aby som
zavolala Roachovi. Dvíha to na druhé zazvonenie.
„Co je, Ana?"
408
„Jerry. Ide o môjho otca."

„Čo sa stalo, Ana?"
Chvatne mu to vysvetľujem, sotva sa pritom stihnem nadýchnuť.
„Chod. Samozrejme, musíš tam ísť. Dúfam, že bude v poriadku."
„Ďakujem. Dám ti vedieť." Neúmyselne mu to položím, ale práve
teraz je mi to úplne jedno.
„Hannah!" zavolám a zisťujem pritom, aká som veľmi vydesená.
O chvíľočku strká hlavu do dverí, ale to už si balím kabelku a beriem do
ruky hromadu papierov, ktorú sa chystám napchať do príručného kufríka.
„Deje sa niečo, Ana?" zneistie.
„Môj otec mal autonehodu. Musím ísť."
„Preboha..."
„Zruš všetky moje dnešné schôdzky. A pondelkové tiež. Budeš
musieť dokončiť tú prípravu prezentácie e-bookov - poznámky sú vo
verejnej zložke. Nech ti s tým pomôže Courtney, ak to bude potrebné."
„jasne," zašepká Hannah. „Dúfam, že bude v poriadku. Tu si s ni-
čím nerob starosti. My už to nejako zvládneme."
„Keby niečo, mám BlackBerry."
Zdesenie, ktoré sa zračí v jej náhle prepadnutých lícach, je skoro
mojím posledným klincom.
Ocko...
Beriem sako, kabelku a kufrík. „Keby niečo, zavolám ti."
„Určite. Veľa šťastia, Ana. Naozaj dúfam, že bude v poriadku."
Venujem jej nepatrný plachý úsmev a s urputnou snahou, aby som
sa tu nezosypala, opúšťam kanceláriu. Usilovne sa snažím, aby som
neutekala celú cestu až k recepcii. Keď sa v nej konečne ocitám, Sa-
wyer vyskakuje na nohy.
„Pani Greyová?" vyhŕkne, zmätený mojou náhlou prítomnosťou.
„Ideme do Portlandu - hneď!"
„V poriadku, madam," odvetí zarazene, ale otvára mi dvere.
Pohyb je fajn.
409
Fifty Shades Freed
„Pani Greyová," osloví ma Sawyer znova, keď utekáme k parkovis-

ku. „Môžem sa spýtať, prečo podnikáme tento neplánovaný výlet?"
„Ide o môjho ocka. Mal autonehodu."
„Rozumiem. Pán Grey o tom vie?"
„Zavolám mu z auta."
Sawyer prikývne, otvára mi zadné dvere terénneho Audi a ja na-
stupujem. Roztrasenými prstami lovím BlackBerry a vytáčam Chris-
tianov mobil.
„Pani Greyová?" ozve sa mi Andrea. Znie rázne a profesionálne.
„Je tam Christian?" vypravím zo seba.
„Ehm... pohybuje sa niekde po budove, madam. Nechal si tu
u mňa BlackBerry v nabíjačke."
V zúfalstve ticho zakvílim.
„Môžete mu povedať, že som volala, a že s ním potrebujem hovo-
riť? Je to naliehavé."
„Mohla by som sa ho pokúsiť nájsť. Má vo zvyku sa tu niekedy len
tak prechádzať."
„Jednoducho ho zožeňte, nech mi zavolá, prosím," prosím a záro-
veň bojujem so slzami.
„Iste, pani Greyová. Je všetko v poriadku?" zaváha.
„Nie," zašepkám, pretože na rozprávanie nahlas si už neverím.
„Prosím vás, nájdite ho, nech sa mi ozve."
„Samozrejme, madam."
Položím. Tá bolesť sa už nedá vydržať. Priťahujem si kolená k hru
di a stočená do klbka na zadnej sedačke auta si nechávam zmáčať tvár
zadržiavanými slzami.
„Kam do Portlandu, pani Greyová?" pýta sa ma Sawyer mierne.
„Oregonslcá fakultná," vzlyknem. „Tá velká nemocnica."
Sawyer vyráža do ulíc a zamieri k 1-5, zatiaľ čo ja vzadu ticho na
riekam a šepkám nečujné prosby. Prosím, nech je v poriadku. Prosím,
nech je v poriadku.
410
Do toho mi začína zvoniť mobil a z modlitieb ma vytrháva Your

Love Is King.
„Christian," zakvílim.
„Kristepane, Ana. Čo sa deje?"
„To Ray - mal nehodu."
„Došľaka!"
„Áno. Som na ceste do Portlandu."
„Do Portlandu? Prosím, povedz, že je s tebou Sawyer."
„Áno, on šoféruje."
„A kde je Ray?"
„V Oregonskej fakultnej."
V pozadí počujem nejaký tlmený hlas. „jasné, Ros," zašteká Chris-
tian rozčúlene, „ja to viem! Prepáč, bejby - dostanem sa tam tak za tri
hodiny. Musím tu dokončiť jeden obchod. Potom priletím."
Do kelu. Charlie Tango je späť v službe, a keď Christian letel na-
posledy...
„Mám tú rokovanie s nejakými chlapmi z Taiwanu. Nemôžem sa
na nich vykašľať. Na zmluve s nimi sme makali celé mesiace."
Ako to, že o tom nič neviem?
„Zmiznem hneď, len čo sa mi bude dať."
„Tak dobre," zašepkám. Chcela by som mu povedať, že je to v po-
riadku, nech zostane v Seattli a vybaví si, čo potrebuje, ale pravda je
laká, že ho chcem mať pri sebe.
„Bože, bejby," zašepká.
„Ja to zvládnem, Christian. Urob, čo potrebuješ. Neponáhľaj sa.
Nechcem si robiť starosti ešte aj o teba. Leť opatrne."
„Neboj sa."
„Ľúbim ťa."
„Ja teba tiež, bejby. Budem pri tebe hneď, ako to pôjde. A drž si
pri seba Luka."
„Jasné, budem."
411
Fifty Shades Freed
„Tak zatiaľ."
„Ahoj." Keď zavesím, znovu si objímam kolená. O Christianových
obchodoch vôbec nič neviem. Čo môže dočerta dohovárať s Taiwan-
cami? Zadívam sa z okna, práve míňame letisko Boeing Field. Musí
letieť opatrne. Ray a ešte k tomu Christian... Pri tom pomyslení sa mi
skrúti žalúdok a skoro sa mi chce vracať. Nemyslím, že by moje srdce
unieslo tolko. Opieram sa chrbtom do sedadla a znovu odriekavam
svoju mantru: Prosím, nech je v poriadku. Prosím, nech je v poriadku.
„Pani Greyová," budí ma Sawyerov hlas. „Už sme v areáli nemocnice.

Ešte musím nájsť pohotovosť."
„Ja viem, kde to je." Okamžite sa mi vybavuje moja posledná náv-
števa, keď som hneď na druhý deň u Claytonovcov spadla zo scho-
díkov a vytkla si členok. Pri spomienke, ako nado mnou prešľapoval
Paul Clayton, sa strasiem.
Sawyer zastavuje a vyskakuje z auta, aby mi otvoril dvere.
„Idem zaparkovať, madam, a nájdem si vás. Kufrík tu nechajte. Ja
ho vezmem."
„Ďakujem, Luke."
Prikývne hlavou a ja chvatne vchádzam do rušnej recepcie poho-
tovosti. Recepčná za pultom sa na mňa zdvorilo usmeje, v priebehu
chvílky zisťuje, kde je Ray, a posiela ma na tretie poschodie s operač-
nými sálami.
Operačné sály? Došľaka! „Ďakujem," zamumlem a snažím sa sú-
strediť na jej inštrukcie ohľadom umiestenia výťahov. Letím k nim
a žalúdok mám už zase ako na vode.
Nech je v poriadku. Prosím, nech je v poriadku.
Výťah sa plazí mučivo pomaly, zastavuje na každom poschodí. No
tak... No tak! Snažím sa mu vsugerovať, aby išiel rýchlejšie a mračím
sa na ľudí, ktorí nastupujú a vystupujú a bránia mi tak, aby som sa
dostala k otcovi.
412
Konečne sa dvere otvárajú na treťom poschodí a ja sa ponáhľam

k ďalšiemu recepčnému pultu, ktorý je tentoraz v obkľúčení sestier
v tmavomodrých uniformách.
„Môžem vám pomôcť?" spýta sa ma jedna z nich horlivo a uprie
na mňa krátkozraký pohľad.
„Môj otec, Raymond Steele. Práve ste ho prijali. Mal by byť na
operačnej sále číslo štyri." Aj ked to hovorím nahlas, vrúcne si pra-
jem, aby to nebola pravda.
„Vydržte, ja sa pozriem, slečna Steelová."
Prikývnem, ani sa nenamáham ju opravovať a sledujem, ako sú-
stredene pátra na monitore počítača.
„Áno. Už je tam niekolko hodín. Ak budete chcieť počkať, dám im
vedieť, že ste tu. Môžete počkať tamto," ukazuje na velké biele dvere,
označené tučným modrým nápisom ČAKÁREŇ.
„A je v poriadku?" pýtam sa, pričom sa snažím, aby sa mi neklepal
hlas.
„To budete musieť počkať na jedného zo službu konajúcich leká-
rov, aby vám podal správu, slečna."
„Ďakujem," odpoviem. Ale vo vnútri mi všetko kričí: Chcem to
vedieť!
Otváram dvere a vstupujem do prakticky zariadenej miestnosti,
v ktorej sedí pán Rodriguez a José.
„Ana!" zalapá po dychu josého otec. Má ruku v sadre a z jednej
strany odretú tvár. Sedí na vozíku - ešte má v sadre jednu nohu.
Opatrne ho objímem.
„Pán Rodriguez," dostanem zo seba.
„Ana, zlato." Zdravou rukou ma jemne potľapká po chrbte, „je mi
to tak ľúto." Smútkom poznačený hlas mu zakolíše.
Ach nie.
„Pokoj, papa," napomína ho José spoza môjho chrbta. Keď sa oto-
čím k nemu, dlho ma drží v náručí.
413
Fifty Shades Freed
„José," vzdychnem. A to je koniec - všetko napätie, strach a bolesť

uplynulých troch hodín vyplávajú na povrch a ja sa nezadržateľne
rozplačem.
„No tak, Ana, neplač." Rukou mi jemne prechádza po vlasoch

Držím ho okolo krku a prehítam slzy. Stojíme tak celú večnosť. Som
taká vďačná, že je môj kamarát tu. Odpútame sa od seba, až keď sa
k nám pripája Sawyer. Pán Rodriguez mi podáva vreckovku z vhodne
umiestnenej škatule a ja si suším slzy.
„To je pán Sawyer. Z ochranky," predstavujem Luka. Ten zdvorilo
pokývne na Josého aj jeho otca a usadzuje sa v kúte.
„Posaď sa, Ana," ponúka mi José jedno z umelohmotných kresiel.
„Čo sa stalo? Už vieme, ako mu je? Čo s ním robia?"
José pozdvihne ruku a zastavuje vodopád mojich otázok, potom si
sadá vedľa mňa. „Ešte nič nevieme. Ray, otec a ja sme boli na rybách
v Astórii. Vpálil do nás nejaký opitý kretén."
Pán Rodriguez sa ho pokúša prerušiť trhaným ospravedlnením.
„Cálmate, papa!" zaráža ho José ostro. „Ja nemám ani škrabanec,
len pár narazených rebier a hrču na hlave. Otec... no, otec si zlomil zá-
pästie a členok. Ale to auto do nás narazilo sprava, tam, kde sedel Ray."
Ach bože, nie... Môj limbický systém znova ochromuje panika
Nie. Ja už nechcem. Nie. Keď si predstavím, čo sa deje s Rayom na
operačnej sále, zamrazí ma tak, až sa pritom zachvejem.
„On je na operácii. Nás vzali do oblastnej nemocnice v Astórii, ale Ray
letel rovno sem. Netušíme, čo s ním robia. Čakáme, čo nám povedia."
Začínam sa triasť.
„Čo je, Ana, je ti zima?"
Prikývnem. Som iba v bielej blúzke bez rukávov a čiernom letnom
saku, ani jedno ma nezahreje. José si vyzlieka koženú bundu a váhavo
mi ju dáva cez ramená.
„Nemám vám dôjsť pre čaj, madam?" Sawyer zrazu stojí vedľa
mňa. Vďačne pritakám a on sa vydáva von.
414
„Prečo ste išli na ryby do Astórie?" prelomím ťaživé ticho.

José pokrčí ramenami. „Vraj tam berú. Urobili sme si pánsku jaz-
du. Chcel som stráviť trochu času s otcom, než mi začne posledný
ročník." V Josého velkých tmavých očiach sa zračí strach a ľútosť.
„Tiež si sa mohol zraniť. Aj pán Rodriguez... ešte horšie." Napráz-
dno prehltnem, keď si to uvedomím do dôsledkov. Moja telesná tep-
lota pokračuje v strmom páde a ja sa znova zachvejem. José ma berie
za ruku.
„Dočerta, Ana, ty zmrzneš."
Josého otec sa posúva dopredu a svojou zdravou rukou ma berie
za tú druhú. „Je mi to tak ľúto, Ana."
„Pán Rodriguez, prosím. Bola to nehoda..." dokončujem šeptom.
„Hovor mi José," opravuje ma. Chabo sa na neho usmejem, to je
asi všetko, čoho som momentálne schopná. Prechádza mnou ďalší
mrazivý záchvev.
„Polícia vzala toho debila do väzby. Sedem ráno a ten chlap bol
ako delo," precedí José znechutene.
Vracia sa Sawyer s téglikom vriacej vody a vreckom čaju. On vie,
ako si pripravujem čaj?! Som prekvapená a zároveň šťastná za trochu
rozptýlenia. Pán Rodriguez a José mi uvoľnia ruky a ja nimi vďačne
prijímam téglik od Sawyera.
„Nechcete tiež niečo?" pýta sa potom mojich spoločníkov. Obaja
zavrtia hlavou a Sawyer sa znovu usadzuje v kúte. Vkladám čajové
vrecko do vody, roztrasene ho vyberám a idem ho vyhodiť do malého
odpadkového koša.
„Prečo im to trvá tak dlho?" zabrblem si pre seba a uchlipnem si.
Oci... Prosím, nech je v poriadku. Prosím, nech je v poriadku.
„Už sa to čoskoro dozvieme, Ana," upokojuje ma José ticho. Pri-
kývnem, znovu sa napijem a sadám si späť k nemu. A tak čakáme...
a čakáme. Pán Rodriguez so zavretými očami - predpokladám, že sa
modlí - a José s mojou rukou v dlani. Z času na čas ju povzbudivo
415
Fifty Shades Freed
stisne. Pomaly popíjam čaj. Nie je to Twinings, ale nejaká lacná breč-
ka, čo chutí otrasne.
Vybavujem si, kedy som takto čakala naposledy. Bolo to vtedy,
keď zmizol Charlie Tango a ja som si myslela, že som prišla o všetko.
Zatváram oči a modlím sa za bezpečný let svojho muža. Kontrolujem
hodinky. Je štvrť na tri, už by mal byť tu. Vychladol mi čaj...Ble!
Postavím sa, chvíľu sa prechádzam sem a tam a zase si sadám.
Prečo za mnou neprišiel žiadny doktor? Beriem Josého za ruku a on
mi ju znova stisne.
Prosím, nech je v poriadku. Prosím, nech je v poriadku.
Čas sa vlečie tak pomaly.
Zrazu sa otvárajú dvere a my všetci naraz, ako na povel, zdvihne-
me zrak. Žalúdok sa mi scvrkáva do veľkosti vlašského orecha. Už je
to tu.
Dovnútra vchádza Christian. Na moment mu tuhne výraz, ked
zbadá moju ruku v Josého zovretí.
„Christian!" vyhŕknem a vyskočím a ďakujem Bohu, že dorazil
celý. Potom už sa ocitám u neho v náručí, s jeho nosom zaboreným
v mojich vlasoch a vdychujem jeho vôňu, vsakujem do seba jeho tep-
lo, jeho lásku. A nejaká malá časť môjho ja sa cíti pokojnejšia, silnej-
šia a odolnejšia, len preto, že je tu. To nie je možné, aký vplyv má jeho
prítomnosť na pokoj v mojej duši.
„Nejaké novinky?"
Zavrtím hlavou, neschopná slova.
„José," prikývne na pozdrav.
„Ahoj, Christian, toto je môj otec, José senior."
„Pán Rodriguez - už sme sa stretli na svadbe. Myslím, že ste boli
pri tej nehode tiež."
José mu v kocke prerozpráva, čo sa stalo.
„Určite sa obaja cítite natoľko dobre, aby ste tu mohli byť?" overuje
si Christian.
416
„Nechceme byť nikde inde," utvrdzuje ho pán Rodriguez vyrov-

nane, aj keď má hlas poznačený zármutkom. Christian s pochopením
prikývne. Berie ma za ruku, usadzuje ma a sám si sadá vedľa.
„Jedla si niečo?" prehodí.
Zavrtím hlavou.
„Máš hlad?"
Ďalší zamietavý pohyb hlavou.
„Aleje ti zima," skonštatuje, ked utkvie pohľadom na Josého bunde.
Prikývnem. On sa nervózne zahniezdi, ale múdro mlčí.
Dvere sa znovu otvárajú a vstupuje mladý doktor vo svetlomod-
rom plášti. Pôsobí vyčerpane a skleslo.
Dvíham sa, aj keď cítim, ako sa mi odkrvuje mozog.
„Ray Steele?" zafňukám. Christian sa postaví vedľa mňa a berie
ma okolo pása.
„Vy ste jeho príbuzná?" zisťuje doktor. Jeho svetlomodré oči tak-
mer korešpondujú s farbou jeho plášťa a za nejakých iných okolností
by som ho pravdepodobne považovala za atraktívneho.
„Som jeho dcéra, Ana."
„Slečna Steelová..."
„Pani Greyová," prerušuje ho Christian.
„Ospravedlňujem sa," vykoktá doktor a ja mám sto chutí štuchnúť
Christiana lakťom do rebier. „Som doktor Crowe. Váš otec je stabili-
zovaný, ale v kritickom stave."
Čo to znamená? Podlamujú sa mi kolená a jedine vďaka Christia-
novej opore sa nezosuniem k zemi.
„Utrpel mnohopočetné vnútorné poranenia," vysvetľuje doktor
Crowe, „predovšetkým v oblasti bránice, ale tú sa nám podarilo zo-
perovať. Dokonca sme boli schopní zachrániť slezinu. Nanešťastie,
došlo v priebehu operácie k zástave srdca, spôsobenej vysokou stra-
tou krvi. Srdcovú činnosť sme dokázali obnoviť, avšak naďalej ju mo-
nitorujeme. Čo nám však robí najväčšiu starosť, je mnohonásobné
417
Fifty Shades Freed
pomliaždenie hlavy. Magnetická rezonancia ukazuje na opuch moz-

gu. Uviedli sme vášho otca do umelého spánku, aby sme jeho mozgu
uľahčili regeneráciu."
Poškodenie mozgu? To nie.
„V týchto prípadoch ide o štandardný postup. Teraz už nezostáva
nič iné, než čakať."
„A aká je prognóza?" pýta sa Christian rozhodne.
„V tejto chvíli je zložité to posudzovať, pán Grey. Existuje mož-
nosť, že sa pán Steele úplne zotaví, ale to je teraz otázkou Božej vôle."
„Ako dlho ho budete držať v umelom spánku?"
„To záleží na tom, ako bude mozog reagovať. Zvyčajne to býva od
sedemdesiatdva do deväťdesiatšesť hodín."
Čože, tak dlho?! „Smiem ho vidieť?" zašepkám.
„Áno, mohli by ste sa na neho pozrieť asi tak o pol hodinu. Pre-
viezli ho na jednotku intenzívnej starostlivosti na šiestom poschodí."
„Ďakujem, pán doktor."
Doktor prikývne a vzďaľuje sa.
„No, je nažive," hlesnem smerom k Christianovi. Po lícach sa mi
začínajú nanovo kotúľať slzy.
„Posaď sa," odporúča mi Christian zhovievavo.
„Papa, myslím, že je načase ísť. Potrebuješ si oddýchnuť. Nič ďal-
šie sa už nedozvieme," prihovára sa José pánovi Rodriguezovi, ktorý
na svojho syna uprie bezvýrazný pohľad. „Môžeme sa sem vrátiť ve-
čer, až si odpočinieš. Bude to v pohode, Ana?" obracia sa José na mňa
a pohľadom mi naznačuje, aby som súhlasila.
„Samozrejme."
„Zostávate v Portlande?" pýta sa ho Christian a José mu to potvr
dzuje kývnutím hlavy.
„Nechcete sa dať niekam odviezť?"
José sa zarazí. „Chystal som sa objednať taxi."
„Môže vás vziať Luke."
418
Sawyer sa dvíha a José sa zatvári zmätene.

„Luke Sawyer," objasňujem mu to.
„Aha... Jasné. Hej, to sa hodí. Vďaka, Christian."
Postavím sa a krátko ich oboch objímem.
„Buď silná, Ana," pošepká mi pritom José do ucha. „Je zdravý
a má slušnú fyzičku. To mu dáva dosť velkú šancu."
„Aj ja dúfam," stisnem ho o niečo pevnejšie. Potom ho púšťam,
strasiem zo seba jeho bundu a vraciam mu ju.
„Pokojne si ju nechaj, ak ti je stále ziina."
„Nie, už je to v poriadku. Vďaka." Nervózne hodím pohľad na
Christiana a zisťujem, že nás ľahostajne sleduje. Hneď nato ma chytí
za ruku.
„Keby sa čokoľvek zmenilo, hneď vám dám vedieť," dodávam, ale
to už José tlačí otcov vozík k dverám, ktoré im pridržiava Sawyer.
Pán Rodriguez ešte rázne zdvihne ruku, takže sa v nich ešte zastavia.
„Budem sa za neho modliť, Ana," hovorí rozochvene. „Bolo také skvelé
dať sa po tých rokoch zase dohromady. Stali sa z nás dobrí priatelia."
„Ja viem."
Vzápätí odchádzajú a my ostávame s Christianom sami. Zľahka
ma pohladí po tvári. „Si poblednutá. Poď sem." Zosúva sa na stoličku
a mňa si priťahuje na kolená, balí si ma do náručia a ja sa ochotne
poddávam. Túlim sa k nemu, trýznená nešťastím svojho nevlastného
otca, ale vďačná, že je tu môj manžel, ktorý má tú moc ma utešiť.
Nežne ma hladí po vlasoch a zároveň ma drží za ruku.
„Tak čo, ako je na tom Charlie Tango?" mením tému.
Usmeje sa. „Je presný," prednesie s neskrývanou pýchou v hla-
se. Prvýkrát za niekoľko hodín sa regulárne usmejem a zdvihnem
k nemu nechápavý pohľad.
„Presný?"
„To je hláška z filmu Príbeh z Filadelfie. Graceinho obľúbeného."
„Ten nepoznám."
419
Fifty Shades Freed
„Myslím, že ho mám na Blu-Ray. Môžeme si ho pustiť a maznať sa

pri ňom." Pobozká ma na vlasy a ja sa znova usmejem.
„Má cenu prehovárať ťa, aby si niečo zjedla?" pokúša sa navrhnúť.
Zvážniem. „Nie teraz. Najskôr chcem vidieť Raya."
Sklamane poklesne v ramenách, ale ďalej na mňa nenalieha.
„Ako to šlo s Taiwancami?"
„Boli prístupní," zhodnotí.
„Prístupní k čomu?"
„Nechali ma kúpiť ich lodenicu za menej, než som bol v skutoč-
nosti ochotný dať."
On kúpil lodenicu? „A to je dobre?"
„Áno. To je dobre."
„Ale ja som si myslela, že už jednu máš, tu niekde."
„To áno. Ale tú budeme využívať len na dokončovacie práce. Tru-
py lodí sa budú stavať na ďalekom východe. Je to lacnejšie."
Aha. „A čo bude s tými, čo pracujú v miestnej lodenici?"
„Niekam ich presunieme. Prepúšťať budeme asi len minimálne."
Vtisne mi ďalší bozk do vlasov. „Pôjdeme sa pozrieť na Raya?" pýta
sa ma ticho.
Jednotka intenzívnej starostlivosti na šiestom poschodí je strohé, ste-

rilné, čisto špeciálne oddelenie, kde počuť len šepot a pípanie prístro-
jov. Každý zo štyroch pacientov tu má svoje vlastné územie zaplnené
špičkovým lekárskym vybavením. Ray je až na konci.
Ocko.
Vyzerá taký malý v tej velkej posteli, obklopený modernou tech-
nológiou. Je to šok. V takom stave som ešte nikoho nevidela. V ús-
tach má zavedenú trubicu a v oboch rukách ihly, do ktorých vedú
hadičky, dávkujúce čosi po kvapkách. Na prste má akýsi malý štipec.
Zaujímalo by ma, na čo slúži. Jednu nohu má položenú na tenkej pri
krývke a zavinutú v ortéze. Monitor monitoruje jeho srdce: píp, píp,
420
píp. Tlčie silno a pravidelne. To jediné je zjavné. Pomaly sa k nemu

približujem. Hruď má z velkej časti oviazanú belostnou bandážou,
ktorá mizne pod tenkou dekou, zakrývajúcou ho od pása dole.
Otecko.
Všímam si, že trubica, ktorá mu trčí z pravého kútika úst, vedie
k umelej pľúcnej ventilácii, jej hluk sa pravidelne mieša s pípaním
monitora srdcovej činnosti a dohromady vydávajú dunivý rytmický
zvuk. Každý nádych a výdych sa spája s príslušným pípnutím. Na ob-
razovke prístroja sledujúceho otcovo srdce sú dohromady štyri kriv-
ky, pričom každá z nich sa stabilne pohybuje zľava doprava a jasne
demonštruje, že je Ray ešte medzi nami.
Ach, ocko.
Aj napriek tomu, že má ústa skrútené vplyvom ventilačnej trubice,
pôsobí v tom tvrdom spánku veľmi pokojne.
Útla mladá sestrička stojí vedľa postele a kontroluje prístroje.
„Môžem sa ho dotknúť?" pýtam sa jej a zdráhavo dvíham ruku
k jeho ruke.
„Môžete," usmeje sa vľúdne. Na jej menovke sa píše Kellie RN
a môže mať niečo vyše dvadsať, je blonďavá, ale oči má tmavé.
Christian sa postaví k nohám postele a sústredene sleduje, ako
stískam Rayovu ruku. Je prekvapivo teplá a to ma dostane. Zosúvam
sa na stoličku pri posteli, položím si hlavu vedľa Rayovej paže a začí-
nam vzlykať.
„Ocko, prosím, musíš sa uzdraviť," šepkám. „Prosím."
Christian mi pokladá ruku na plece a povzbudivo ma stisne.
„Všetky životné funkcie pána Steelea sú v poriadku," oznamuje
nám sestra Kellie ticho.
„Ďakujeme," odpovedá jej Christian. Dvíham oči práve včas, aby
som ju pristihla, ako na neho zíza. Konečne sa poriadne pozrela na
môjho muža. Je mi to jedno. Nech si na neho zíza, ako dlho chce,
hlavne keď mi uzdraví ocka.
421
Fifty Shades Freed
„Môže ma počuť?" chcem vedieť.

„Je v hlbokom spánku. Ale ktovie?"
„Smiem si pri ňom chvíľu posedieť?"
„Určite," usmeje sa na mňa znova, líca ešte ružové zo zradného
začervenania. Pristihnem sa pri tom, ako zrazu znenazdajky začnem
rozmýšľať nad tým, že asi nebude prirodzená blondína.
Bez toho aby jej venoval ďalšiu pozornosť, obracia sa Christian ku
mne. „Potrebujem si zavolať. Budem vonku. Nechám vás tu s otcom
chvíľu osamote."
Prikývnem na súhlas. On ma pobozká do vlasov a opúšťa miest-
nosť. Držím Raya za ruku a pozastavujem sa nad iróniou osudu, že je
to práve teraz, keď je v bezvedomí, kedy by som mu chcela povedať,
ako veľmi ho mám rada. Tento muž mi bol oporou. Mojou skalou.
A ja som si to nikdy neuvedomila, až teraz. Síce nie som krv jeho krvi,
ale je to môj otec a ja ho ako takého milujem. Slzy mi ďalej máčajú
líca. Prosím, prosím, nech sa uzdraví.
Veľmi potichu, tak aby som nikoho nerušila, mu začínam rozprá-
vať o našom víkende v Aspene a o tom poslednom, kedy sme plachtili
a potom sa plavili na Grace. Tiež mu vravím o našom novom dome,
o našich plánoch na jeho rekonštrukciu a o tom, že sa z neho snažíme
urobiť ekologickú stavbu. Sľubujem mu, že ho vezmem do Aspenu,
aby si mohol zarybárčiť s Christianom, a uisťujem ho, že pán Rod-
riguez a José sú tiež vítaní. Prosím, ocko, zostaň tu, aby si to mohol
zažiť. Prosím.
Ray nijako nereaguje, ventilátor za neho ďalej pumpuje vzduch
a monotónne, ale upokojujúce pípanie srdcového monitora je mi je-
dinou odpoveďou.
Potom, čo zdvihnem zrak, zisťujem, že pri nohách postele ticho
sedí Christian. Netuším, ako dlho už tu je.
„Ahoj," vydýchne. Z očí mu sála spolucítenie a starosť.
„Ahoj."
422
„Takže ja idem na ryby s tvojím otcom, pánom Rodriguezom a Jo-

sém?" uisťuje sa.
Potvrdzujem mu to kývnutím hlavy.
„Tak dobre. Poď sa najesť. Jeho nechaj spať."
Zamračím sa. Nechce sa mi ho opúšťať.
„On je v kóme, Ana. Dal som sestrám naše čísla. Keby sa čokoľvek
zmenilo, ozvú sa nám. My dvaja sa teraz najeme, potom sa ubytujeme
v hoteli, odpočinieme si a večer sa sem vrátime."
Apartmán hotela Heathman vyzerá presne tak, ako si ho pamätám.

Ako často som si pripomínala tú prvú noc a nasledujúce ráno, ktoré
som strávila s Christianom Greyom? Paralyzovaná stojím pri vstupe
do izby. Panebože, tu sa to všetko začalo.
„Späť doma," pridáva sa Christian mierne a stavia môj kufrík
k jednej, vankúšikmi preplnenej pohovke.
„Dala by si si sprchu? Alebo kúpeľ? Povedz, čo potrebuješ, Ana?"
Christian na mňa upiera spýtavý pohľad. Viem, že je bezradný - môj
stratený chlapec bojuje s udalosťami, ktoré sa vymykajú jeho kontro-
le. Celé popoludnie bol zahĺbený a uzavretý do seba. Toto je situácia,
ktorú nedokáže ovládať ani predvídať. Je to skutočný, drsný život -
niečo, od čoho sa odtrhol na takú dlhú dobu, že je teraz zmätený
a zraniteľný. Môj najdrahší, skleníkový Tieň.
„Vaňu. Dala by som si vaňu," poviem potichu. Viem, že ak ho za-
mestnám, bude sa cítiť lepšie, dokonca užitočne. Bože, Christian -
som ochromená a vydesená, ale taká šťastná, že si tu so mnou.
„Kúpeľ. Dobre. Fajn." Odchádza do spálne a mimo moje zorné
pole ďalej, do priľahlej kúpeľne. Za okamih sa už odtiaľ ozýva zvuk
vody prúdiacej do vane.
Konečne sa odhodlávam nasledovať ho do spálne. Zdesene hľadím
na niekoľko tašiek z Nordstromu, ktoré ležia na posteli. Z kúpeľne sa
vynára Christian, rukávy vyhrnuté, bez saka aj kravaty.
423
Fifty Shades Freed
„Poslal som Taylora pre pár vecí. Niečo na spanie. Veď vieš..." vy-
znieva do prázdna, a stiesnene ma sleduje.
No jasné. Súhlasne prikývnem, aby som ho vyslobodila z neistoty.
Kde je vlastne Taylor?
„Bože, Ana," zamrmle. „Takto som ťa ešte nevidel. Zvyčajne si
taká statočná."
Neviem, čo na to povedať. Apaticky opätujem jeho pohľad. Mo-
mentálne nemám nič, čo by som zo seba vydala. Myslím, že som
v miernom šoku. Objímam sa pažami a pokúšam sa čeliť chladu, kto-
rý sa ma zmocňuje, aj keď viem, že je to zbytočné, pretože tá zima
vychádza zvnútra. Christian ma berie do náručia.
„No tak, bejby, je nažive. Životné funkcie má v norme, jednodu-
cho musíme byť trpezliví," upokojuje ma. „Poď."
Chytá ma za ruku a odvádza do kúpeľne. Jemne mi sťahuje sako
z ramien a vešia ho na opierku kúpeľňovej stoličky. Potom sa otáča
späť a začína mi rozopínať gombíky blúzky.
Voda je príjemne teplá a voňavá, prehriaty a vlhký vzduch sa plní

molekulami lotosovej esencie. Ležím mu medzi stehnami, chrbtom
opretá o jeho hruď, nohy položené na tých jeho. Obaja sme zamĺknutí
a zamyslení, a mne je konečne o niečo teplejšie. Christian ma sem
- tam pobozká do vlasov, zatiaľ čo ja bezmyšlienkovite praskám bub-
linky v pene. Jednou rukou ma spredu objíma okolo ramien.
„S Leilou si do vane nešiel, však? Vtedy, keď si ju kúpal," overujem si.
Stuhne, potom si odfrkne a zovrie ruku, ktorá dovtedy nečinne
spočívala na mojom ramene. „Ehm... nie," zahučí ohromene.
„To je dobre. Myslela som si to."
Jemne ma zatiahne za vlasy narýchlo zviazané do uzla a nakláňa
mi hlavu tak, aby mi videl do tváre. „Prečo sa pýtaš?"
Pokrčím ramenami. „Chorobná zvedavosť. Ja neviem... Keď som
ju teraz v týždni videla..."
424
Tvrdne mu výraz. „Aha. Prosil by som o niečo menej chorobnos-

ti," dožaduje sa vyčítavo.
„Ako dlho ju budeš podporovať?"
„Kým sa nepostaví na vlastné nohy. Neviem." Teraz krčí ramena-
mi on. „Prečo?"
„Je ich viac?"
„Ako viac?"
„Viac bývaliek, ktoré podporuješ."
„Ešte tu bola jedna. Ale to už skončilo."
„Ako to?"
„Študovala medicínu. Teraz je z nej doktorka a má niekoho iného."
„Iného dominanta?"
„Hej."
„Leila hovorila, že máš dva jej obrazy," pípnem.
„Mával som. Nijako zvlášť ma neoslovili. Mali slušnú úroveň, ale
inne sa zdali príliš farebné. Myslím, že ich má Elliot. A ako vieme, ten
nemá žiadny vkus."
Zasmejem sa a on ma objíme aj druhou rukou. Vyšplechne pritom
vodu cez okraj vane.
„Tak je to lepšie," zašepká a pobozká ma na temeno hlavy.
„Berie si moju najlepšiu kamarátku."
„Tak to by som mal radšej sklapnúť," uzatvára.
ľo kúpeli sa cítim uvoľnenejšie. Zabalená do mäkkého hotelového

župana pozorujem to množstvo tašiek na posteli. Môj ty Bože, to
musí byť viac ako len niečo na spanie. Nerozhodne do jednej z nich
nakuknem. Džínsy a svetlomodrá mikina s kapucňou, moja veľkosť.
No to ma podrž... Taylor mi nakúpil tolko oblečenia, že by mi stačilo
na celý víkend, a navyše má prehľad, čo sa mi páči. Pousmejem sa,
pretože si spomeniem, že to nie je prvýkrát, čo mi priniesol šaty do
hotela Heathman.
425
Fifty Shades Freed
„Keď nepočítam to tvoje harašenie u Claytonovcov, išiel si vôbec

niekedy do obchodu, aby si si niečo kúpil?"
„Harašenie?"
„Áno, ako si ma uháňal."
„Bola si zo mňa celá paf, ak si spomínam. A ten chlapec to nemo-
hol rozchodiť. Ako že sa to volal?"
„Paul."
„jeden z mnohých obdivovateľov."
Prevrátim oči a on mi venuje milý, skutočný úsmev a dáva mi pusu.
„Toto je moje dievča," zavrní. „A teraz sa obleč. Nechcem, aby ti
zase bola zima."
„Som pripravená," poviem. Christian pracuje na počítači v pracov-

nom kúte apartmánu. Na sebe má čierne rifle a sivý pletený sveter,
zatiaľ čo ja som si obliekla tie nové džínsy a mikinu, pod ktorou mám
biele tričko.
„Vyzeráš tak mlado," prednesie uznanlivo, keď zdvihne oči. „A už
zajtra budeš o celý rok staršia," pripomína mi a ja mu vraciam smut-
ný poloúsmev.
„Na oslavu sa teda vôbec necítim. Môžeme už vyraziť za Rayom?"
„Jasné. Prial by som si, aby si niečo zjedla. Jedla si sa skoro ne-
dotkla."
„Christian, prosím. Proste nemám hlad. Možno až po skontrolo-
vaní Raya. Chcela by som mu zaželať dobrú noc."
Keď prichádzame na jednotku intenzívnej starostlivosti, stretávame

odchádzajúceho Josého. Je sám.
„Ana, Christian, ahojte."
„Kde máš ocka?"
„Na to, aby sa sem vracal, bol príliš uťahaný. To vieš, dnes ráno
mal nehodu," pousmeje sa skleslo. „Navyše mu zabrali lieky od bo
426
lesti. Bol úplne mimo. Dalo mi dosť námahy dostať sa za Rayom, ked
nie som jeho príbuzný"
„A?" pýtam sa nedočkavo.
„je na tom dobre, Ana. Stále rovnako... ale napriek tomu dobre."
Zaplavuje ma pocit úľavy. Žiadne správy, dobré správy.
„Uvidíme sa zajtra? Máš narodeniny, nie?
„Áno, jasné. Budeme tu."
José pozrie na Christiana a potom ma rýchlo objíme. „Maňana."
„Dobrú, José."
„Dobrú noc, José," povie Christian. Môj kamarát nám kývne hla-
vou a vychádza chodbou preč. „Ešte stále je do teba blázon," zhrnie
Christian ticho.
„Ale nie je. A aj keby bol..." ľahostajne myknem plecami, pretože
práve teraz je mi to úplne jedno.
Napäto sa usmeje a ja sa nad ním zmeraviem.
„Máš pochvalu," utrúsim.
Nechápavo zdvihne obočie.
„Za to, že si kvôli nemu nevypenil."
Ublížene na mňa vyvalí oči - a tak trochu aj povznesene. „Nikdy
v živote som nevypenil. Tak už poď. Mám pre teba prekvapenie."
„Prekvapenie?" vydesím sa.
„No pod už." Berie ma za ruku a obaja spoločne otvárame dvoj-
krídlové dvere jednotky intenzívnej starostlivosti.
A tam, pri Rayovej posteli, stojí Grace. Zabraná do hlbokej kon-
verzácie s doktorom Crowom a ďalšou doktorkou, ktorú som ešte ne-
videla. Keď nás zbadá, povzbudivo sa usmeje.
Ach, vďakabohu.
„Christian." Grace ho pobozká na líce, potom sa otočí a stiahne si
ma do vrelého objatia.
„Ako to zvládaš, Ana?"
„Ja v pohode. Skôr mám strach o otca."
427
Fifty Shades Freed
„Je v dobrých rukách. Doktorka Sluderová je vo svojom odbore

jednotka. Boli sme spolu na Yale."
Ach tak...
„Pani Greyová," zdraví ma formálne doktorka Sluderová. Má na-
krátko ostrihané vlasy, drobnú tvár s nesmelým úsmevom a ľahký
južanský prízvuk. „Ako hlavnému lekárovi vášho otca je pre mňa po-
tešením vám oznámiť, že sa všetko vyvíja dobre. Jeho životné funkcie
sú stabilné a dostatočne silné. Máme dôvod sa domnievať, že sa úplne
zotaví. Opuch mozgu už ustupuje. Po takej krátkej dobe je to veľmi
povzbudivé."
„To sú dobré správy," poviem.
Milo sa na mňa usmeje. „To áno, pani Greyová. Venujeme mu
všetku možnú starostlivosť. Rada som ťa zase videla, Grace."
„A ja teba, Lorrain," opáči Christianova matka s úsmevom.
„Doktor Crowe, je načase dopriať návšteve pána Steelea trochu
súkromia." Crowe po tejto výzve nasleduje doktorku Sluderovú von.
Pozriem na Raya a snáď prvýkrát od jeho nehody začínam dúfať.
Láskavé slová doktorky Sluderovej a Grace vo mne prebudili nádej.
Grace ma berie za ruku a jemne ju stisne. „Posaď sa k nemu, Ana.
Rozprávaj mu niečo. To všetko pomáha. Ja sa zatiaľ porozprávam
s Christianom v čakárni."
Mlčky prikývnem. Christian mi dodáva silu úsmevom a potom
ma už nechávajú osamote s milovaným otcom, ktorý mierumilovne
spí pri zvukoch tichej uspávanky pľúcneho ventilátora a srdcového
monitora.
Navliekam si Christianove biele tričko a líham si do postele.

„Už máš lepšiu farbu," poznamenáva Christian opatrne, keď si ob-
lieka pyžamo.
„Hej. Uistenie doktorky Sluderovej a Grace mi veľmi pomohlo. To
ty si sem Grace pozval?"
428
Zalieza si ku mne do postele a priťahuje si ma do objatia, chrbtom

k sebe.
„Nie. Ona sama chcela prísť a pozrieť sa na Raya."
„Ako sa to dozvedela?"
„Hneď dopoludnia som jej volal."
Aha.
„Bejby, si vyčerpaná. Mala by si spať."
„Hmm," zahučím súhlasne. Má pravdu. Som taká unavená. Bol
to dosť vypätý deň. Otáčam hlavu, aby som sa na neho krátko zadí-
vala. My sa nebudeme milovaťľ Vlastne je to úľava. Ked to vezmem
spätne, celý deň sa správal absolútne asexuálne. Hovorím si, či by ma
nemal takýto vývoj udalostí znepokojovať, ale vzhľadom na to, že sa
moja vnútorná bohyňa niekam upratala a s ňou aj moje libido, budem
o tom premýšľať až ráno. Obraciam sa k nemu čelom a zavrtávam sa
mu do náručia, jednu nohu si prehadzujem cez jeho.
„Sľúb mi niečo," zašepká.
„Hmm?" spýtam sa bez slov, na ktoré už som príliš vysilená.
„Sľúb mi, že sa zajtra naješ. Dokážem tolerovať, že máš na sebe
bundu cudzieho chlapa bez toho, aby som skončil s penou na ústach,
ale, Ana... jesť musíš. Prosím."
„Uhmm," pripúšťam. Pobozká ma do vlasov. „Ďakujem, že si tu,"
zamumlem ospalo a pritisnem mu pery k hrudi.
„Kde inde by som bol? Chcem byť tam, kde si ty, Ana. Navyše mi
lo tu pripomína, akú dlhú cestu sme už spolu prešli. A tiež tú prvú
noc, čo som s tebou spal. A že to teda bola noc. Hodiny a hodiny som
ťa len sledoval. Bola si taká... presná," vydýchne. Usmejem sa mu do
kože na prsiach.
„Spi už," povie vľúdne, ale je to myslené ako príkaz. A tak zatvá-
ram oči a zaspávam.
Kapitola 18
Pohnem sa a otvorím oči do jasného septembrového rána. V teple

a pohodlí voňavej postele si dávam chvíľku na zorientovanie, takže
ma vzápätí prevalcuje pocit déja vu. No jasné, som v Heathman.
„Dočerta! Otec!" poviem nahlas, keď sa mi neblahá, trýznivá
predtucha zahryzne do srdca a vstriekne do neho jed v podobe vedo-
mia, prečo som v Portlande.
„No tak." Christian sedí na kraji postele. Hánkami prstov ma pohla-
dí po tvári, čím ma okamžite upokojuje. „Už ráno som volal do nemoc-
nice. Ray mal pokojnú noc. Všetko je v poriadku," povie povzbudivo.
„Uf, to je dobre. Ďakujem," hlesnem a sadám si.
Nakloní sa a pritisne mi pery na čelo. „Dobré ráno, Ana," zašepká
a pridáva ďalší bozk na spánok.
„Ahoj," zamumlem. Už vstal a je oblečený, čierne tričko, modré rifle.
„Ahoj," odpovedá, pričom si ma premeriava milým pohľadom.
„Chcel by som ti popriať k narodeninám. Môžem?"
Ponúkam mu váhavý úsmev a zľahka sa ho dotýkam na tvári. „To
vieš, že áno. Ďakujem. Ďakujem za všetko."
Nechápavo stiahne obočie. „Za všetko?"
430
„Za všetko."
Chvíľku sa tvári zmätene, ale to čoskoro pominie a namiesto toho sa
mu do očí vkráda dychtivé očakávanie. „Prosím," podáva mi malú, lu-
xusne zabalenú škatulku s venovaním na drobučkej darčekovej kartičke.
Napriek obavám, ktoré mám o ocka, vycítim jeho nadšenie a vzru-
šenie a nechávam sa tým tiež strhnúť. Čítam si venovanie:
Za všetky naše prvýkrát a k Tvojim prvým narodeninám

v úlohe mojej milovanej manžeíky.
Ľúbim Ťa.
Cx
Taká krása. „Tiež ťa ľúbim," vydýchnem s úsmevom.

Spokojne sa usmeje. „Otvor to."
Opatrne rozbaľujem papier, aby sa neroztrhol, a pod ním obja-
vujem krásnu škatulku potiahnutú červenou kožou Cartier. Už ho
poznám, vďaka náušniciam druhej šance a tiež hodinkám. Obozretne
škatulku otváram a vnútri nachádzam elegantný retiazkový náramok.
Je vyrobený zo striebra, platiny, alebo bieleho zlata - to nerozoznám,
ale je absolútne očarujúci. Po obvode má totiž rozmiestnené prívesky:
Eiffelovku, londýnsky čierny taxík, helikoptéru - Charlie Tango, klzák
- tým sme plachtili!, katamarán - to bude Grace, posteľ... kornútik na
zmrzlinu? Zmätene naňho pozriem.
„Trebárs vanilková?" pokrčí ospravedlňujúco plecami a ja si ne-
môžem pomôcť a rozosmejem sa. No jasne.
„Je to nádhera, Christian. Ďakujem. Je presný."
Usmeje sa.
Najviac sa mi páči srdiečko. Je to medailónik.
„Môžeš si doň vložiť nejaký obrázok, čokoľvek budeš chcieť."
„Napríklad tvoju fotku," kuknem naňho spod mihalníc. „Navždy
v mojom srdci."
431
Fifty Shades Freed
Predvedie ten svoj najkrajší, srdcervúco plachý úsmev.

Medzi prstami láskyplne premasírujem posledné dva prívesky.
Prvým je písmenko C - ach áno, bola som prvá dievčina, ktorá ho
oslovovala krstným menom. Pri tej spomienke sa musím pousmiať.
A tým druhým je kľúčik.
„K môjmu srdcu a k mojej duši," zašepká.
Cítim, ako mi vlhnú oči. Vrhám sa k nemu, hádžem sa mu okolo krku
a usadzujem sa mu na kolenách, „je to taký dokonale premyslený darček.
Veľmi sa mi páči. Ďakujem," šepkám mu pri uchu. Bože, ako krásne vo-
nia - tak čisto, čerstvo vypranou bielizňou, sprchovým gélom a... Chris-
tianom. Vôňa domova, môjho domova. Zradné slzy mi vyhŕknu z očí.
S tichým vzdychnutím si ma zbalí do náručia.
„Neviem, čo by som bez teba robila." Ako sa snažím potlačiť ná-
por emócií, zakolíše mi hlas.
Sťažka prehltne a zovrie ma pevnejšie. „Prosím, neplač."
Nespoločenský smrknem. „Prepáč. Iba som veľmi šťastná a smut-
ná a rozrušená zároveň. Množstvo emócií naraz."
„No tak," chlácholí ma zamatovým hlasom. Dvíha mi hlavu a dáva
mi nežný bozk. „Veď ja to chápem."
„Ja viem," zašepkám a ešte raz som obdarená jeho hanblivým úsmevom.
„Prial by som si, aby sme boli teraz doma a za šťastnejších okol-
ností. Lenže sme tu," neurčito zdvihne a zase spustí plecia. „Tak poď,
vstávaj. Po raňajkách sa pôjdeme pozrieť na Raya."
Len čo mám na sebe nové džínsy a tričko, sadám si v našom apartmá-

ne na raňajky, a na krátku, zato vítanú chvíľu sa mi vracia chuť na jed-
lo. Vidím, ako Christiana teší, keď jem cereálie s gréckym jogurtom.
„Ďakujem, že si mi objednal moje najobľúbenejšie raňajky."
„Máš narodeniny," vysvetľuje mierne. „A prestaň mi za všetko ďa-
kovať." Zagúľa očami, akoby ho to obťažovalo, ale pritom tak nejako
láskavo, aspoň myslím.
432
„Len chcem, aby si vedel, že to oceňujem."

„Anastasia, som skrátka taký" Nasadzuje vážny výraz - ale iste,
toto je Christian v prísnom rozpoložení. Ako som len mohla zabud-
núť... Chcela by som vôbec, aby bol iný?
Usmejem sa. „To si."
Venuje mi skúmavý pohľad a potrasie hlavou. „Pôjdeme?"
„Len si vyčistím zuby."
„Do toho," zaškerí sa.
Čomu sa smeje? Dochádza mi to hneď, len čo vstúpim do kúpeľ-
ne. Okamžite sa mi vynorí tá správna spomienka. Ako som po našej
prvej spoločnej noci použila jeho kefku. S kútikmi potmehúdsky sto-
čenými hore sa rozhodujem uctiť si túto pamätnú udalosť a vezmem
si znova tú Christianovu. Kým si čistím zuby, pozorujem sa v zrkadle
- som bledá, až príliš bledá. No, to som vlastne bola vždy. Ked som tu
stála naposledy, bola som nezadaná, a teraz som vydatá - dvadsaťdva!
Odteraz už starnem.
Vyplachujem si ústa. Dvíham si ku očiam zápästie, zatrasiem ním
a prívesky na náramku vydajú upokojujúci, cinkavý zvuk. Ako to len
ten môj milovaný Tieň robí, že zakaždým presne vie, čo mi má dať?
Zhlboka sa nadýchnem, aby som ešte na chvíľu ovládla emócie, ktoré
mnou vnútorne lomcujú a znova sa zadívam na náramok. Stavila by
som sa, že stál celý majetok. Ach Bože... No... On si to môže dovoliť.
Cestou k výťahom ma chytá za ruku, pobozká mi chrbát ruky a pal-
com jemne prejde po prívesku helikoptéry na náramku. „Páči sa ti?"
„Viac, než len páči. Milujem ho. Nekonečne. Tak ako teba."
S úsmevom sa znova otrie perami o hánky mojich prstov. Už necítim
takú ťažobu ako včera. Snáď preto, že je ráno, to svet vždy vyzerá oveľa
nádejnejšie než v temnote noci. Asi je to tým, že mi manžel pripravil
také pekné prebudenie. Alebo zistením, že sa Rayov stav nezhoršil.
Keď nastupujeme do prázdneho výťahu, letmo sa na Christiana
obzriem. Žmurkne na mňa a znovu sa usmeje.
433
Fifty Shades Freed
„Nerob to," zašepká, keď sa zatvárajú dvere.

„Čo?"
„Nepozeraj sa na mňa tak."
„Eh, kašlem na papierovanie," napodobním ho s úsmevom.
Zasmeje sa a vyzerá pritom tak bezstarostne a mladistvo. Pritiah-
ne si ma do náručia a podoprie mi bradu. „Raz si tento výťah prenaj-
mem na celé popoludnie."
„Iba na popoludnie?" Vyzývavo zdvihnem obočie.
„Pani Greyová, vy ste nenásytná."
„Keď ide o teba, tak áno."
„Toto ma veľmi teší." Zľahka ma pobozká.
Neviem, či je to tým, že sme práve v tomto výťahu, alebo preto, že
sa ma celých dvadsaťštyri hodín nedotkol ako muž, alebo jednoducho
tým, že je to môj sexy manžel. Nech už je to čokoľvek, prebúdza to
vo mne túžbu, ktorá sa mi lenivo pretiahne v útrobách. Zájdem mu
prstami do vlasov a náš bozk prehĺbim, pritlačím ho ku stene výťahu
a pritlačím sa naňho celým svojím telom.
Vzdychne mi do pier a zovrie moju hlavu v dlaniach. Jemne si ma
pridŕža, zatiaľ čo sa bozkávame - vášnivo bozkávame. Naše jazyky vzá-
jomne skúmajú dôverne známe a napriek tomu stále také nové územia,
ktorými sú tie druhé ústa. Moja vnútorná bohyňa znovu povstáva a pri-
vádza späť aj moje libido. Pevne tlačím tú drahú, milovanú tvár v rukách.
„Ana," vydýchne moje meno.
„Ja ťa ľúbim, Christian Grey. Nezabudni na to," zašepkám, ked sa
mu zadívam do tmavnúcich sivých očí.
Výťah mäkko zastavuje a jeho dvere sa otvárajú.
„Radšej už poďme za tvojím otcom, lebo si to rozmyslím a pre-
najmem si ho ešte dnes." Vtisne mi letmý bozk, chňapne ma za ruku
a odvádza do haly.
Keď míňame hotelovú recepciu, dáva Christian skryté znamenie
láskavo vyzerajúcemu mužovi stredného veku stojacemu za pultom.
434
Ten prikývne a dvíha telefón. Vrhám na Christiana spýtavý pohľad,

ale on sa len tajomne usmeje. Zamračím sa na neho, takže zľahka
znervóznie.
„Kde je vlastne Taylor?" zisťujem.
„Už čoskoro sa s ním stretneme."
Pravdepodobne išiel pre auto. „A Sawyer?"
„Niečo zariaďuje."
Čo tak môže zariaďovať?
Christian sa vyhýba otočným dverám, a ja viem, že je to kvôli
tomu, aby nemusel púšťať moju ruku. Zahreje ma to pri srdci. Vonku
nás víta príjemné dopoludnie neskorého leta, ale vo vánku už cítiť
prichádzajúcu jeseň. Rozhliadam sa okolo a očami pátram po Audi
a Taylorovi. Nikde nič. Christian zosilňuje zovretie svojej ruky a to
ma donúti sa naňho pozrieť. Pôsobí nepokojne.
„Čo sa deje?"
Len pokrčí plecami. Vyruší ma zvuk motora približujúceho sa
auta. Znie dosť hlboko... povedome. Otáčam sa, aby som zamerala
zdroj toho hluku a on medzitým prestane. Z luxusného bieleho špor-
tiaka, ktorý teraz parkuje priamo pred nami, vystupuje Taylor.
Do hája! To je R8. Prudko obraciam hlavu späť k Christianovi. Ten
ma ostražito sleduje.
„Môžeš mi také kúpiť k narodeninám... Najlepšie biele."
„Všetko najlepšie," povie a ja vidím, ako sa snaží odhadnúť, ako zare-
agujem. Zízam na neho, to je všetko, na čo sa zmôžem. Podáva mi kľúčik.
„To si trochu prehnal," dostanem zo seba. On mi kúpil prekliate
Audi. R8! No super. A ja som si ho sama vypýtala! Tvár mi rozsvieti
ten naj stupídnej ší megaúsmev a moja vnútorná bohyňa vysekne sal-
to vzad z najvyššieho skokanského mostíka. Pod vplyvom rozrušenia
a neovládateľného nadšenia poskočím na mieste. Christianov výraz
sa začína podobať môjmu a ja mu radostne vbieham do jeho otvore-
nej náruče. Zatočí sa so mnou dokola.
435
Fifty Shades Freed
„Máš viac peňazí ako rozumu!" húknem na neho. „A ja mám takú

obrovskú radosť! Ďakujem." Zastavuje sa, nečakane ma spúšťa nižšie
a ja sa ho vyľakane chytím za nadlaktie.
„Pre vás čokoľvek, pani Greyová," usmeje sa na mňa a skloní sa
pre dlhý bozk. Panebože. Takéto vyznanie na verejnosti. „Tak poď,
zájdeme za tvojím otcom."
„Jasne. A môžem riadiť?"
Zasmeje sa. „Samozrejme. Veď je tvoje." Postaví ma späť na nohy,
púšťa ma a ja sa vrhnem k dverám vodiča.
Taylor mi ich so širokým úsmevom otvára. „Všetko najlepšie k na-
rodeninám, pani Greyová."
„Ďakujem, Taylor." Trochu ho vydesím rýchlym objatím, ktoré mi
rozpačito vracia. Ešte stále sa červenám, keď nastupujem, a len čo
som vo vnútri, hneď ich za mnou pribuchne.
„Choďte opatrne, pani Greyová," odporúča mi zovretým hlasom.
Odpovedám mu žiarivým úsmevom, neschopná skryť svoje nadšenie.
„Spoľahnite sa," sľubujem a strkám kľúč do zapaľovania, zatiaľ čo
Christian sa zasúva vedľa mňa.
„A pekne pokojne. Tentoraz nás nikto nenaháňa," varuje ma, len

čo sa posadí. Keď otočím kľúčikom, motor krásne nasakuje. Kontro-
lujem si všetky spätné zrkadlá, a keď vystihnem vzácny moment, kedy
nič nejde, vytočím dokonalé veľké U a vyrážam smer Oregonská fa-
kultná.
„Počkať!" vykríkne Christian vyplašene.
„Na čo?"
„Nechcem ťa na jednotke intenzívnej starostlivosti hneď vedľa
otca. Okamžite spomaľ," zavrčí, a je jasné, že to myslí vážne. Dám
dole nohu z plynu a zazubím sa na neho.
„Lepšie?"
„Oveľa," zavrčí a snaží sa vyzerať prísne - ale úplne pritom zly-
háva.
436
Rayov stav sa nezmenil. Pohľad na neho ma po tej opojnej jazde zráža

späť na zem. Naozaj by som mala šoférovať opatrnejšie. Človek nemô-
že zavrieť každého opitého vodiča na svete. Musím sa opýtať Christia-
na, čo sa stalo s tým blbcom, ktorý narazil do Raya - som si istá, že to
vie. Až na všetky tie hadičky vyzerá otec celkom obstojne, dokonca sa
mi zdá, že má lepšiu farbu v tvári. Rozprávam mu o tom, čo sa dnes
dopoludnia udialo a Christian sa uchyľuje do čakárne, odkiaľ vyba-
vuje dôležité telefonáty.
Prichádza sestra Kellie, kontroluje Rayove grafy a robí mu po-
známky do karty. „Všetky jeho funkcie sú v poriadku, pani Greyová,"
usmeje sa na mňa láskavo.
„To znie veľmi povzbudivo."
O chvílku neskôr sa objavuje doktor Crowe s dvoma asistentmi
a vľúdnym hlasom mi oznamuje: „Pani Greyová, je čas vziať vášho
otca na rádiológiu. Urobíme mu počítačovú tomografiu, aby sme vi-
deli, čo sa deje s jeho mozgom."
„Bude to trvať dlho?"
„Necelú hodinu."
„Tak to počkám. Chcem vedieť výsledky."
„Samozrejme, pani Greyová."
Presúvam sa do, vďakabohu, prázdnej čakárne, kde je len Chris-
tian, ktorý telefonuje a pritom pochoduje sem a tam. Počas hovoru
vyzrie von z okna na panoramatický horizont Portlandu. Keď zavriem
dvere, otáča sa čelom ku mne. Vyzerá nahnevane.
„Koľko nad limit?... Aha... Vo všetkých bodoch, úplne. Anin otec
je na JlS-ke - chcem, aby si mu to poriadne osolil, oci... Dobre. Daj
mi vedieť." Položí.
„Ten druhý vodič?"
Pritakáva. „Nejaké ožraté hovädo z prívesu, z juhovýchodného Port-
landu," uškrnie sa pohŕdavo. Jeho volba slov a spôsob, akým ich vyslo-
vil, mnou dosť otrasú. Prechádza ku mne a jeho tón sa zmierňuje.
437
Fifty Shades Freed
„Ty už si u Raya skončila? Chceš ísť?"

„Ehm... zatiaľ nie," zažmurkám zarazene. Ešte stále som zasiahnu-
tá mierou opovrhnutia, ktorú dal pred chvíľou najavo.
„Deje sa niečo?"
„Nie. Len vzali Raya na rádiológiu kvôli tomografu, aby skontro-
lovali ten opuch mozgu. Chcela by som počkať na výsledky."
„Tak dobre. Počkáme." Sadá si a naťahuje ku mne ruky. A pretože
sme sami, ochotne sa mu uvelebujem na kolenách.
„Takto som si dnešok nepredstavoval," zamručí mi do vlasov.
„Ja tiež nie, ale už z toho mám o niečo lepší pocit. Veľmi mi po-
mohla tvoja mama. To od nej bolo pekné, že včera prišla."
Christian ma jemne pohladí po chrbte a oprie si bradu o temeno
mojej hlavy. „Mama je úžasná."
„To je. Máš fakt šťastie, že ju máš."
Zľahka prikývne.
„Mala by som sa ozvať mame. Povedať jej o Rayovi," zamyslím sa
nahlas. A Christian stuhne. „Prekvapuje ma, že mi ešte nevolala," za-
mračím sa, keď si to uvedomím. Vlastne sa cítim ublížene. Mám predsa
narodeniny a ona bola pri tom, keď som prišla na svet. Tak prečo nevolá?
„Možno ti volala," namietne. Vyťahujem BlackBerry z kabelky
Žiadne zmeškané hovory, zato pekných pár esemesiek - blahoželaní
k narodeninám od Kate, Josého, Mii a Ethana. Od mamy nič. Skleslo
zavrtím hlavou.
„Tak jej zavolaj ty," nabáda ma mierne. Robím to, ale nikto to ne
berie a nakoniec sa mi ozýva hlasová schránka. Nič do nej nehovo-
rím. Ako mohla moja vlastná mama zabudnúť, že mám narodeniny?
„Neberie to. Zavolám jej neskôr, keď budem poznať výsledky z to--
mografie."
Christian okolo mňa utiahne paže a vtlačí mi nos do vlasov. Múdro
nekomentuje nedostatok materského záujmu mojej matky. Cítim, ako
mu zabzučí mobil. Nedovolí mi postaviť sa a neohrabane ho loví z vrecka.
438
„Andrea," vyštekne doň. Už zase je tu - Pán Výkonný. Znova sa

pokúšam vstať, ale on ma zarazí so zamračeným výrazom a pevne
ma chytá okolo pása. Schúlim sa mu znova na hrúd a počúvam jeho
jednostrannú konverzáciu.
„Dobre... O ktorej približne...? A tie ďalšie, ehm... balíčky?" Pozrie
sa na hodinky. „Majú v Heathmane dôkladné inštrukcie...? Fajn... Pres-
ne tak. To počká do pondelka, ale pre istotu mi to pošlite mailom - ja to
podpíšem, naskenujem a pošlem naspäť... Oni počkajú. Choďte domov,
Andrea... Nie, my sme v pohode, ďakujem." Položí telefón.
„Je všetko v poriadku?"
„Jasné."
„To bolo kvôli tým Taiwancom?"
„Hej." Zavrtí sa podo mnou.
„Nie som príliš ťažká?"
Odfrkne si. „Čo sa bojíš, bejby."
„Robíš si starosti kvôli tomu taiwanskému obchodu?"
„Nie."
„Myslela som, že je to dôležité."
„To aj je. Závisí na tom ďalšia existencia miestnej lodenice. V hre
je veľa pracovných miest."
No teda!
„Ešte o tom musíme presvedčiť odbory. To je práca pre Sama a Ros.
Ale podľa toho, kam speje dnešná ekonomika, nemáme veľmi na výber."
Unavene zívnem.
„Nudím vás, pani Greyová?" S úsmevom mi znova zaborí nos do vlasov.
„Nie! Ty nikdy... len mám u teba na kolenách úžasné pohodlie.
Tvoja práca ma zaujíma a baví ma počúvať o nej."
„Naozaj?" znie prekvapene.
„No jasné." Zakláňam sa a vzpriamene sa mu zadívam do očí. „Rada
si vypočujem aj tú najmenšiu informáciu, o ktorú si láskavo ochotný sa
so mnou podeliť." Usmejem sa a on pobavene pokrúti hlavou.
439
Fifty Shades Freed
„Ten váš hlad po informáciách, pani Greyová."

„Tak rozprávaj," popoháňam ho, ked sa mu znova uvelebím na prsiach.
„Čo ti mám rozprávať?"
„Prečo to robíš?"
„Čo ako?"
„Prečo tak veľa pracuješ?"
„Človek si musí nejako zarobiť na živobytie," zasmeje sa.
„Christian, ty zarábaš viac ako len na živobytie." Môj hlas preteká
iróniou. Zamračí sa a na chvíľu sa odmlčí. Už-už si myslím, že sa mi
v tomto smere neotvorí, ale nakoniec ma prekvapí.
„Nechcem byť chudobný," povie ticho. „To už som zažil a nehod-
lám to opakovať. A okrem toho... je to hra," tvrdí, „je to o výhre.
O výhre, ktorá mi vždy pripadá veľmi jednoduchá."
„Na rozdiel od skutočného života," zabručím pre seba. A až po-
tom zistím, že som to vypustila nahlas.
„Asi hej," pripúšťa smutne. „Aj keď s tebou je to jednoduchšie."
So mnou? Pevne ho objímem. „Myslím, že to nie je len hra... ked
sa venuješ tak veľa aj dobročinnosti."
Pokrčí plecami a ja vycítim, že z toho začína byť nervózny. „Sem
tam," povie potichu.
„Milujem Christiana Charitatívneho," zavrním.
„Iba jeho?"
„Ach, a tiež Christiana Megalomanského, Christiana Posadnuté-
ho, Christiana Sexperta, Christiana Zvrhlého, Christiana Romantic-
kého, Christiana Plachého... ten zoznam je nekonečný."
„To je pekný zástup Christianov."
„Povedala by som najmenej päťdesiat."
Zasmeje sa. „Päťdesiat odtieňov Christiana," zašepká mi do vlasov.
„Mojich päťdesiat tieňov."
Posunie sa a zakloní mi hlavu, aby ma mohol pobozkať. „No, pani
Tieňová, poďme sa pozrieť, ako sa darí vášmu otcovi."
440
„Môžeme sa trochu previezť?"

Sedíme s Christianom späť v R8 a ja prežívam nával optimizmu.
Rayov mozog je v poriadku - celý opuch sa vstrebal. Doktorka Slude-
rová sa rozhodla, že ho zajtra prebudí z umelého spánku. Hovorila, že
je s vývojom Rayovho stavu spokojná.
„Jasné," usmeje sa na mňa Christian. „Sú to tvoje narodeniny -
môžeme robiť, čokolVek sa ti len zachce."
No toto! Povedal to takým tónom, až ma to prinútilo sa otočiť
a skúmavo sa na neho zadívať. Pozoruje ma tým pohľadom.
„Čokoľvek?"
„Čokoľvek."
Kolko toho vie vtlačiť do jediného slovíčka. „No, chcela by som
sa prejsť."
„Tak do toho, bejby," zazubí sa na mňa a ja mu ten úsmev vrátim.
Riadiť toto auto je ako sen. Len čo prejdeme na diaľnicu, mierne
pridám plyn a oboch nás zatlačím do sedačiek.
„Pokoj, bejby," napomína ma.
Cestou späť do Portlandu mi niečo napadá.

„Máš niekde naplánovaný obed?" pýtam sa Christiana váhavo.
„Nie. Máš hlad?" zisťuje s nádejou v hlase.
„Áno."
„A kam chceš ísť? Je to tvoj deň, Ana."
„O niečom by som vedela."
Odbočím neďaleko galérie, kde vystavoval José, a zastavujem priamo
pred reštauráciou Le Picotin, do ktorej ma Christian po Josého výstave vzal.
Zamračí sa. „Chvíľu som si myslel, že ma vezmeš do toho príšer-
ného baru, odkiaľ si mi vtedy volala opitá."
„Prečo by som to robila?"
„Aby si skontrolovala, či to tie azalky prežili?" Sarkasticky zdvih-
ne obočie.
441
Fifty Shades Freed
Sčervenám. „Ani mi to nepripomínaj! A čo... aj tak si si ma vzal na

hotel," podpichnem ho šibalsky.
„To bolo najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobil," zvážnie
a venuje mi hrejivý pohľad.
„Máš pravdu. To bolo." Nahnem sa a pobozkám ho.
„Myslíš, že tu stále obsluhuje ten nadutý hlupák?" mení tému.
„Nadutý? Myslela som si, že bol fajn."
„Snažil sa na teba urobiť dojem."
„Tak sa mu to podarilo."
Christian opovržlivo skrúti pery.
„Ideme to zistiť?" navrhnem.
„Veďte ma, pani Greyová."
Po obede a rýchlej zastávke v Heathmane, po Christianov notebook, sa

zase vraciame do nemocnice. Popoludnie trávim s Rayom a čítam mu
nahlas jeden z rukopisov, ktorý som dostala. Jedinú spoločnosť mi robí
zvuk prístrojov, ktoré ho udržujú pri živote. Teraz, keď už viem, že robí
pokroky, sa mi dýcha o niečo lepšie a cítim sa uvoľnenejšie. Mám nádej.
Len potrebuje čas, aby sa zotavil. A ja čas mám - aspoň ten mu môžem
poskytnúť. Mimovoľne mi napadá, či by som nemala znova skúsiť zavo-
lať mame, ale odkladám to na neskôr. Pri čítaní zľahka držím Raya za
ruku a z času na čas ju stisnem, snažím sa mu vsugerovať, aby sa uzdra-
vil. Jeho prsty sú poddajné a teplé na dotyk. Ešte stále má na prstenníku
vrúbok od snubného prsteňa - aj po takej dlhej dobe. O hodinu alebo
dve neskôr - stratila som pojem o čase -, vzhliadnem a uvidím Christia-
na s notebookom v ruke. Stojí na konci postele so sestrou Kellie.
„Je čas ísť, Ana."
Už? Pevne zovriem Rayovou ruku. Nechce sa mi ho opúšťať.
„Chcem ťa nakŕmiť. Pod. Už je neskoro," nalieha Christian.
„Potrebovala by som pána Steelea umyť," pridáva sa Kellie.
„Tak dobre," podvoľujem sa. „Vrátime sa zajtra ráno."
442
Dávam Rayovi pusu na tvár a na perách ucítim strnisko. Je to ne-

zvyk, vôbec to k nemu nesedí. Uzdravuj sa, ocko. Ľúbim ťa.
„Napadlo mi, že by sme sa mohli najesť dole. V súkromnej jedálni,"

povie Christian so znaleckým zábleskom v očiach, keď odomyká dve-
re nášho apartmánu.
„Skutočne? Aby si mohol dokončiť to, čo si začal pred pár mesiacmi?"
Zvlní pery do zmyselného úsmevu. „To by ste boli šťastná žena,
pani Greyová."
Zasmeje sa. „Ale ja tu nemám nič na seba."
S úsmevom mi podáva ruku a vedie ma do spálne. Otvára dvere
skrine, v ktorej visí velký biely obal na šaty.
„Taylor?" odpoviem.
„Christian," opravuje ma dôrazne, a tak trochu ublížene. Až sa mu
musím zasmiať. Rozopínam zips obalu a odhaľujem saténové šaty vo
farbe námorníckej modrej. Ihneď ich vyberám. Sú nádherné - vypa-
sované pomocou tenkých prúžkov látky. Zdajú sa mi malé.
„Sú úžasné. Ďakujem. Dúfam, že mi budú sedieť."
„Budú," povie presvedčivo. „A tu," dvíha škatuľu od topánok, „sú
k nim topánky," pridáva známy úsmev šelmy.
„Ty myslíš na všetko. Ďakujem." Natiahnem sa, aby som ho letmo
pobozkala.
„To je pravda," potvrdzuje a podáva mi ďalší balíček.
Upriem naňho spýtavo pohľad. Vnútri nachádzam čiernu bieli-
zeň, je to vlastne body a predný diel má z čipky. Christian ma zľahka
pohladí po líci, zdvihne mi bradu a otrie sa svojimi perami o moje.
„Už sa teším, až si to z teba vyzlečiem."
Osviežená po kúpeli, vymydlená, zbavená prebytočných chĺpkov

a s pocitom rozmaznávanej osoby sedím na kraji postele a zapínam
fén. Do izby vchádza Christian. Myslím, že vedľa pracoval.
443
Fifty Shades Freed
„Ukáž, ja to urobím," povie a kývne k stoličke pri toaletnom stolíku.

„Usušíš mi vlasy?"
Prikývne a ja na neho zarazene zažmurkám.
„Tak poď," vyzve ma a uprie na mňa významný pohľad. Tento vý-
raz dobre poznám a viem, že je lepšie ho poslúchnuť.
Pomaly a systematicky mi suší vlasy, pekne prameň po prameni.
Zjavne to už niekedy predtým robil... často.
„Toto nerobíš prvýkrát," zamumlem. V zrkadle sa odrazí jeho ús-
mev, ale on sám nepovie nič a ďalej mi jemne prečesáva vlasy. Hmm...
veľmi príjemné.
Keď cestou na večeru nastúpime do výťahu, nie sme sami. Christian

vyzerá skvele - v typickej bielej košeli, čiernych džínsoch a saku. Bez
kravaty. Naše dve spolucestujúce po ňom hádžu obdivné pohľady.
Po mne potom tie menej šľachetné. Snažím sa potlačiť úsmev. Áno,
dámy, ten je môj. V tichosti sa sunie dolu na medziposchodie a Chris-
tian ma chytí za ruku, aby si ma pritiahol bližšie k sebe.
Dole je rušno, sedí tu plno vyfintených, perfektne nahodených
ľudí, ktorí popíjajú a rozprávajú sa, začínajú sobotný večer. Teší ma,
že sem zapadám. Šaty ma dokonale obopínajú, opisujú moje kriv-
ky a zároveň držia všetko na správnom mieste. Musím priznať, že si
v nich pripadám atraktívne. A viem, že Christian si myslí to isté.
Najskôr sa mi zdá, že mierime do tej súkromnej jedálne, kde sme
spolu prvýkrát preberali zmluvu, ale on ma vedie okolo jej dverí až na
samý koniec chodby, kde otvára iné, ktoré vedú do podobnej, drevom
obloženej miestnosti.
„Prekvapenie!"
Pane Bože. je tu Kate a Elliot, Mia s Ethanom, Carrick a Grace,
pán Rodriguez a José, a moja mama s Bobom a všetci dvíhajú svoje
poháre ku mne. Prekvapene stojím a pozerám na nich. Ako? Kedy?
Vydesene otáčam pohľad na Christiana, ale ten mi len povzbudivo
444
stisne ruku. Prichádza ku mne mama a sťahuje si ma do objatia.

Ach, mami!
„Zlatíčko, vyzeráš úchvatne. Všetko najlepšie."
„Mami!" vzlyknem a pritisnem sa k nej. Mamička. Napriek tomu,
že máme publikum, vyhŕknu mi z očí slzy, a tak jej zaborím tvár do
ramena.
„No tak, zlatko, neplač. Ray bude v poriadku. Je to silný chlap.
Neplač. Máš predsa narodeniny." Tiež jej zakolíše hlas, ale udrží sa.
Zovrie moju tvár v dlaniach a palcami mi stiera slzy.
„A ja som si myslela, že si zabudla."
„Ale choď, Ana, ako by som mohla? Sedemnásť hodín driny - to
nie je niečo, na čo by sa dalo ľahko zabudnúť."
Cez slzy sa tomu zasmejem a ona sa tiež usmeje.
„Osuš si oči, miláčik. Je tu veľa ľudí, ktorí s tebou chcú stráviť tvoj deň."
Smrknem, nechcem sa teraz na nikoho v miestnosti pozerať. Som
v rozpakoch a súčasne úplne vo vytržení, že všetci vynaložili toľko
úsilia, aby za mnou prišli.
„Ako ste sa sem dostali? Kedy ste prišli?"
„Tvoj manžel po nás poslal lietadlo, zlato." Zatvári sa uznanlivo.
A ja sa zasmejem. „Vďaka, mami, že si tu." Utrie mi nos vreckov-
kou, tak, ako to urobí len matka vlastnému dieťaťu. „Mami!" zapro-
testujem. Konečne som sa spamätala.
„Tak sa mi páčiš. Všetko najlepšie k narodeninám, zlatko." Ustu-
puje odo mňa, všetci ostatní sa totiž zaraďujú za ňou, aby ma tiež
objali a zablahoželali mi k narodeninám.
„Darí sa mu dobre, Ana. Doktorka Sluderová je v krajine jedna z naj-
lepších. Všetko naj, anjelik," popraje mi Grace a zovrie ma v náručí.
„Pokojne si poplač, ako chceš, Ana - je to tvoja oslava." Tentoraz
sa ocitám v Josého objatí.
„Všetko najlepšie, zlatko," usmeje sa Carrick s mojou tvárou v dla-
niach.
445
Fifty Shades Freed
„Neboj, kočka. Tvoj otec sa z toho dostane." Elliot si ma balí do

náručia. „Všetko naj."
„Tak dobre." Christian ma chytá za ruku a ťahá z Elliotovho zo-
vretia. „Koniec maznania s mojou ženou. Bež sa maznať so svojou
snúbenicou."
Elliot sa na neho šibalsky usmeje a žmurkne na Kate.
Čašník, ktorého som si predtým nevšimla, ponúka mne a Chris-
tianovi poháre s ružovým šampanským.
Christian si odkašle. „Tento deň by bol dokonalý, keby tu s nami
bol Ray, ale ani on nie je ďaleko. Darí sa mu dobre a ja viem, že by
si prial, aby si si dnešný deň užila, Ana. Všetkým vám ďakujem za
to, že ste sem dorazili, aby ste s mojou prekrásnou ženou oslávili
jej narodeniny, prvé z ďalších našich spoločných. Všetko najlepšie,
láska." Christian ku mne zdvihne pohárik, a ja musím za zvuku
zborového Všetko najlepšie! znovu bojovať, aby som udržala slzy
v očiach.
Sledujem živú konverzáciu pri jedálenskom stole. Je to zvláštne, byť

takto v rodinnom kruhu a vedieť, že muž, ktorého považujem za
svojho otca, je pripojený k prístrojom v chladnom prostredí jednotky
intenzívnej starostlivosti. Som vďaka tomu odtrhnutá od okolitého
diania, ale na druhej strane vďačná, že sú všetci tu. Pozorujem, ako sa
Christian s Elliotom vzájomne podpichujú, užívam si Josého láskavý
zmysel pre humor, vstrebávam Miinu energiu a jej nadšenie ohľadom
jedla a pozerám sa na Ethanove šibalské pohľady, ktoré vrhá jej sme
rom. Myslím, že ju má rád... aj keď je ťažké to posúdiť. Pán Rodriguez
sa tiež opiera chrbtom o stoličku, tak ako ja, a vychutnáva si okolitý
ruch. Už vyzerá lepšie. Oddýchnuto. José sa k nemu chová veľmi po
zorné, krája mu jedlo, plní pohárik. To, že sa jeho jediný žijúci rodič
ocitol tak blízko smrti, ho prinútilo vážiť si otca oveľa viac. Niečo
o tom viem...
446
Zahľadím sa na mamu. Je vo svojom živle, očarujúca, vtipná a vre-

lá. Mám ju tak rada. Musím jej to potom povedať. Uvedomujem si,
aký je život veľmi vzácny.
„Si v poriadku?" pýta sa ma Kate, pre ňu netypicky miernym hlasom.
Pritakám a stisnem jej ruku. „Áno. Vďaka, že si prišla."
„Myslíš, že by mi pán Pracháč mohol zabrániť sa s tebou stretnúť,
keď máš narodeniny? A mohli sme letieť vo vrtuľníku!" celá sa rozžiari.
„Fakt?"
„Áno. Všetci. A keď si pomyslím, že ho Christian vie pilotovať..."
Súhlasne pokývam hlavou
„Je to dosť sexy."
„Je, tiež si myslím."
Obe sa tomu zasmejeme.
„Zostávate tu cez noc?" zisťujem.
„Jasné. My všetci, aspoň myslím. Ty si o tom nič nevedela?"
Zavrtím hlavou.
„Je sladký, čo?"
Prikývnem.
„Čo ti vlastne dal k narodeninám?
„Toto." Ukazujem jej náramok.
„Ten je roztomilý!"
„To je."
„Londýn, Paríž... zmrzlina?"
„To nechceš vedieť."
„No to radšej nie."
Znovu sa rozosmejeme a ja sa zároveň červenám, pretože si vyba-
vujem Bena & Jerryho & Anu.
„Vlastne... a ešte mi dal Audi R8."
Kate si nechtiac vyprskne víno na bradu, čo náš smiech ešte pri-
živí.
„To je ale výstredný darebák, čo?" chichoce sa.
447
Fifty Shades Freed
Namiesto dezertu dostávam darček v podobe obrovskej čokoládovej

torty, na ktorej žiari dvadsaťdva strieborných sviečok a k tomu precí-
tený spevácky prednes „Veľa šťastia, zdravia". Grace sleduje, ako Chris-
tian spieva spoločne s našimi priateľmi a rodinou a jej oči pritom pre-
kypujú láskou. Keď sa naše pohľady stretnú, pošle mi vzdušný bozk.
„Niečo si želaj," pošepká mi Christian. Jedným dychom sfúknem
všetky sviečky a usilovne sa sústredím na to, aby sa otcovi darilo lep-
šie. Ocko, uzdrav sa. Prosím, uzdrav sa. Tak veľmi ťa ľúbim.
O polnoci odchádza pán Rodriguez a José.

„Ďakujem veľmi pekne, že ste prišli." Zovriem Josého pevne v ná-
ručí.
„Nenechal by som si to ujsť za nič na svete. Som rád, že to s Rayom
naberá ten správny smer."
„Jasne. Ty, tvoj otec a Ray musíte ísť s Christianom na ryby do
Aspenu."
„Fakt? To znie dobre," zazubí sa a odchádza tatkovi pre kabát. A ja
sa zohnem, aby som sa mohla rozlúčiť s pánom Rodriguezom.
„Vieš, Ana, boli časy, kedy som si myslel... no, myslel som si, že ty
a José..." vyznie do prázdna a zahľadí sa na mňa tak... Jeho tmavé oči
si ma premeriavajú prenikavo, ale zároveň láskavo.
To nie.
„Ja mám vášho syna veľmi rada, pán Rodriguez, ale je pre mňa
skôr ako brat."
„Bola by z teba skvelá nevesta. A vlastne aj je. Pre Greya," usmeje
sa posmutnelo a ja sa začervenám.
„Dúfam, že sa uspokojíte s naším priateľstvom."
„No samozrejme. Tvoj muž je skvelý človek. Vybrala si si dobre
Ana."
„Tiež si myslím," zašepkám. „Veľmi ho ľúbim." Dojato zovriem
pána Rodrigueza v náručí.
448
„Buď na neho milá, Ana."

„To budem," sľubujem.
Christian zatvára dvere nášho apartmánu.

„Konečne sami," vydýchne si, oprie sa chrbtom o dvere a zahľadí
sa na mňa.
Pristúpim k nemu a prstami prejdem po chlopniach jeho saka.
„Ďakujem za prekrásne narodeniny. Ty si ten najpozornejší, najdô-
myselnejší a najštedrejší manžel na svete."
„Je mi potešením."
„No áno... tvoje potešenie. Čo keby sme preň teraz niečo urobili,"
zašepkám. Chytím ho za sako a pritiahnem ho k perám.
Po spoločných raňajkách si otváram darčeky a vrelo sa lúčim so všet-

kými Greyovcami aj Kavanaghovcami, ktorí sa budú vracať do Seattlu
v Charlie Tango. Ja s mamou a Christianom odchádzame do nemoc-
nice a berieme si veľké Audi, ktoré riadi Taylor, pretože do R8 by sme
sa traja nevošli. Bob od návštevy upustil a ja som aj za to v kútiku
duše vďačná. Bolo by to príliš divné, navyše som si istá, že by Ray ne-
preniesol cez srdce, keby ho Bob videl v inej, ako v najlepšej kondícii.
Ray vyzerá stále rovnako. Len je viac zarastený. Mamu pohľad na
neho šokuje, a tak si obe trochu poplačeme.
„Och, Ray." Stíska mu ruku, nežne ho hladí po tvári a ja som do-
jatá, keď vidím, ako ho má stále rada. Našťastie, mám v kabelke vrec-
kovky. A tak vedľa neho sedíme - ja držím za ruku mamu a mama
ocka.
„Boli časy, Ana, kedy bol tento muž stredom môjho vesmíru. To
kvôli nemu každý deň vychádzalo a zapadalo slnko. Vždy ho budem
milovať. A pekne sa o teba staral."
„Mami..." zavzlykám sa a ona ma pohladí po tvári a zastrčí mi
prameň vlasov za ucho.
449
•
Fifty Shades Freed
„Ty vieš, že ho budem vždy milovať. Len sme išli každý svojou
cestou," povzdychne si. „Jednoducho som s ním nedokázala žiť " Sú-
stredene sa zahľadí dolu na svoje prsty a mne napadne, či nerozmýšľa
o Stevovi, manželovi číslo tri, o ktorom nikdy nehovoríme.
„Ja viem, že Raya miluješ," zašepkám a suším si oči. „Dnes ho
prebudia z umelého spánku."
„To je dobre. Som si istá, že bude v poriadku. Je taký tvrdohlavý.
Myslím, že to máš po ňom."
Usmejem sa. „Ty si o tom hovorila s Christianom?"
„On si myslí, že si tvrdohlavá?"
„Povedala by som, že hej."
„Tak ja mu poviem, že je to typický rodinný znak. Vyzeráte spolu

tak dobre, Ana. Takí šťastní."
„To asi aj sme. Každopádne sa k tomu približujeme. Strašne ho
ľúbim. Je stredom môjho vesmíru. A tiež mi kvôli nemu vychádza
a zapadá slnko."
„Očividne ťa zbožňuje, miláčik."
„A ja zbožňujem jeho."
„Sľúb mi, že mu to povieš. Muži to potrebujú počuť práve tak ako my."
Trvám na tom, že pôjdem odprevadiť mamu a Boba na letisko Taylor

ide za nami v R8 a Christian riadi veľké Audi. Mrzí ma, že sa nemôžu
zdržať dlhšie, ale už sa musia vrátiť späť do Savannah. Je to dojemné
lúčenie.
„Dohliadni na ňu, Bob," poviem mu ticho do ucha, keď ma objíme.
„Jasná vec, Ana. A ty sa opatruj."
„To vieš, že budem." Otáčam sa k mame. „Ahoj, mami. A ďaku-

jem, že ste prišli," zašepkám priškrtene. „Mám ťa veľmi rada, mami."
„Ach, ty moje dievčatko, ja teba tiež. A Ray bude v poriadku Ešte
nie je pripravený to tu zabaliť. Mariňákov určite čaká nejaký zápas,
ktorý si nemôže nechať ujsť."
450
Zasmejem sa. V tom má pravdu. V duchu si sľubujem, že mu dnes

popoludní prečítam športovú rubriku nedeľného vydania novín.
A potom už sledujem, ako mama s Bobom stúpajú po schodíkoch do
lietadla Christianovej spoločnosti. Mama mi ešte zamáva, celá upla-
kaná, a je preč. Christian ma chytí okolo pliec.
„Tak poď, vrátime sa, bejby," zašvitorí.
„Budeš šoférovať?"
„Jasné."
Keď sa neskoro popoludní vrátime do nemocnice, Ray vyzerá inak.

Chvíľu mi trvá, než si všimnem, že tu chýba zvuk pľúcneho ventilá-
tora. Ray dýcha sám. Prejde mnou vlna úľavy. Dotknem sa jeho za-
rastenej tváre a vytiahnem papierovú vreckovku, aby som mu jemne
otrela vlhkosť z kútika úst.
Christian odchádza nájsť doktorku Sluderovú alebo doktora Cro-
wea, aby zistil, čo je nové a ja si sadám na teraz už dôverne známu
stoličku vedľa Rayovej postele a chystám sa na svoj večerný dozor.
Roztváram športovú časť nedeľných The Oregonian a začínam sve-
domito čítať reportáž z futbalového zápasu Sounders proti Real Salt
Lake. Podľa všetkého to bol pekne divoký zápas, ale Sounders sa na-
koniec sami porazili vlastným gólom Kaseyho Kellera. Po celý ten čas
ktorý venujem čítaniu, držím Raya pevne za ruku.
„A konečný výsledok je: Sounders - Real Salt Lake, 1:2."
„Čo, Annie, my sme prehrali? Nie!" zaskuhrá Ray a stisne mi prsty.
Ocko?!
Kapitola 19
Líca mám znovu zmáčané slzami. On sa vrátil. Môj otec je zase tu.
„Neplač, Annie." Rayovhlas znie chrapľavo. „Čo sa stalo?"
Zovriem jeho ruku v oboch dlaniach a prikladám si ju k tvári.
„Mal si autonehodu. Teraz si v nemocnici, v Portlande."
Ray sa zamračí. A ja netuším, či je nesvoj z mojich netypických
prejavov náklonnosti, alebo z toho, že si tú nehodu nepamätá.
„Nechceš trochu vody?" ponúkam mu, aj keď si nie som istá, či
vôbec nejakú smie dostať. Celý popletený prikývne a mne sa znova
stiahne hrdlo. Postavím sa, nakloním sa nad neho a dám mu pusu na
čelo. „Ľúbim ťa, ocko. Vitaj späť."
Rozpačito mávne rukou. „Ja teba tiež, Annie."
Svižne prekonávam krátku vzdialenosť, ktorá nás delí od miest-
nosti sestier.
„Môj otec - už sa prebudil!" rozžiarim sa na sestru Kellie, ktorá
mi úsmev vráti.
„Privolaj doktorku Sluderovú," osloví svoju kolegyňu a náhlivo
obchádza stôl.
„Chce vodu."
452
„Nejakú mu prinesiem."
Letím späť k otcovej posteli a cítim sa tak povznesene. Keď dobie-
ham, má zatvorené oči a ja okamžite dostávam strach, že zase upadol
do bezvedomia.
„Oci?"
„Som hore," zamrmle a pootvorí viečka. Objavuje sa sestra Kellie
a prináša téglik s kúskami ľadu a pohárik.
„Dobrý deň, pán Steele. Som Kellie, vaša ošetrujúca sestra. Vaša
dcéra mi hovorila, že ste smädný."
Christian sedí v čakárni a sústredene sleduje monitor notebooku.

Keď za sebou zavriem, zdvihne ku mne oči.
„Už je hore," oznamujem mu. Usmeje sa - a v tej chvíli mizne
napätie, ktoré mal okolo očí. No teda...ani som si to nevšimla. On bol
tiež celý ten čas v strese? Odkladá notebook a dvíha sa, aby ma objal.
„Ako mu je?" zaujíma sa, keď okolo neho ovíjame paže.
„Hovorí, má smäd a je zmätený. Vôbec si na tú nehodu nepamätá."
„To je pochopiteľné. Teraz, keď je hore, ho chcem nechať previezť
do Seattlu. Tam na neho môže dohliadnuť mama a my dvaja sa bude-
me môcť vrátiť domov."
Tak skoro?
„Nie som si istá, či je na tom tak dobre, aby sa s ním mohlo hýbať."
„Porozprávam sa o tom s doktorkou Sluderovou. Spýtam sa na jej
názor."
„Cnie sa ti za domovom?"
„Hej."
„Tak fajn."
„Ešte si sa neprestala usmievať," skonštatuje Christian, keď zastavím

pred hotelom.
„Hrozne sa mi uľavilo. A som šťastná."
453
Fifty Shades Freed
„To je dobre," zdvihne jeden kútik.

Denné svetlo sa už pomaly stráca a ja sa zachvejem, keď vystúpim
do chladného, jasného večera a podávam kľúče od auta parkovačovi.
Dychtivo hltá pohľadom moje auto, ani sa mu nečudujem. Christian
ma berie okolo pliec.
„Budeme oslavovať?" navrhuje, keď vstupujeme do foyer.
„Oslavovať?"
„Návrat tvojho otca."
Zasmejem sa. „Aha, ocko."
„Tvoj smiech mi chýbal." Pobozká ma do vlasov.
„A nemohli by sme sa najesť na izbe? Vieš ako to myslím, urobiť si
romantický večer, osamote."
„No jasné. Ide sa." Berie ma za ruku a vedie k výťahom.
„To bola bomba," oceňujem uznanlivo a odkladám tanier. Prvýkrát

za celé veky mám plný žalúdok. „Tu teda vedia urobiť Tarte Tatin."
Som čerstvo vykúpaná, len v nohavičkách a Christianovom tričku.
V pozadí sa z jeho iPodu rinie Dido a jej óda na biele vlajky.
Christian si ma sústredene premeriava. Vlasy má ešte stále mokré
po našom spoločnom kúpeli a na sebe čierne tričko a džínsy. „Za celú
tú dobu, čo sme tu, som ťa nevidel zjesť viac," povie.
„Bola som hladná."
Opiera sa chrbtom do operadla stoličky a so samoľúbym úsme-
vom si usrkne z vína. „A čo by si chcela robiť teraz?" pýta sa mäkko.
„A čo ty?"
Hravo pozdvihuje jedno obočie. „To, čo vždy."
„Čo je?"
„Pani Greyová, nehrajte sa na nechápavú."
Naťahujem sa cez jedálenský stôl, beriem ho za ruku, otáčam ju
dlaňou nahor a ukazovákom mu prechádzam po dlani. „Chcem, aby
si sa ma dotýkal týmto." Prstom stúpam až na špičku jeho ukazováka.
454
Zaujato sa zahniezdi. „Iba tým?" Jeho pohľad zároveň ožíva aj oťažieva.

„Možno aj týmto?" Prechádzam na jeho prostredník a vraciam sa
späť do dlane. „A týmto." Nechtom ho poškriabem po celej dĺžke prs-
tenníka. „A rozhodne týmto." Zastavujem sa na snubnom prsteni. „Je
hrozne sexy."
„Vážne?"
„To si píš. Hovorí ten chlap je môj. „Bruškom prsta skĺznem na
malý vankúšik stvrdnutej kože, ktorý sa mu pod ním na dlani sfor-
moval. Nakloní sa ku mne a voľnou rukou mi zovrie bradu.
„Pani Greyová, snáď ma tu nezvádzate?"
„Dúfam, že áno."
„Anastasia, zviedla si ma už dávno," uistí ma ticho. „Pod sem." Za
ruku si ma pritiahne do lona. „Mám ťa rád pekne na dosah." Rukou
mi putuje hore po stehne až na zadok. Druhou ma pevne chytá vzadu
za krk a priťahuje si ma k bozku.
Chutí po víne, jablkovom koláči a tiež sám sebou. Prstami mu pre-
češem vlasy a pridržím si ho za ne, a zatiaľ čo sa naše jazyky vzájomne
prepletajú, kypí mi krv v žilách. Ked sa odo mňa odtrhne, obaja sme
zadýchaní.
„Ide sa do postele," zamrmle mi proti perám.
„Do postele?"
Zakloní sa ešte o niečo viac a zatiahne ma za vlasy, takže k nemu
musím zdvihnúť tvár. „A kde by sa vám to páčilo, pani Greyová?"
Vnútorná bohyňa si prestáva pchať do preplnených úst Tarte Ta-
tin. Ja pokrčím plecami a predstieram, že je mi to jedno. „Nechám sa
prekvapiť."
Zasmeje sa. „Ty si mi dnes odvážna." Špičkou nosa opíše líniu
môjho.
„Možno by som potrebovala spútať."
„Možno áno. Ako starneš, začínaš vystrkovať rožky." Skúma ma
prižmúreným pohľadom, ale nedokáže za ním skryť potláčaný humor.
455
Fifty Shades Freed
„A čo s tým urobíš?" pokúšam ho.

Zasvietia mu oči. „Ja viem presne, čo by som s tým chcel urobiť.
Záleží na tom, či do toho pôjdeš."
„Ach, pán Grey, v posledných dňoch ste ku mne boli veľmi mier-
ny. Nie som z cukru, viete?"
„A vám sa to azda nepáčilo?"
„Ale samozrejme, s vami sa mi páči všetko. Lenže, to viete... roz-
manitosť je korením života," zamávam na neho mihalnicami.
„Takže sa vám zachcelo niečo menej mierne?"
„Skôr nejaké oživenie."
Prekvapene vytiahne obočie. „Oživenie?" zopakuje s jasne rozpoz
nateľným pobavením v udivenom hlase.
Prikývnem a on na mňa chvíľu len tak hľadí. „Nehryz si tú peru,"
zašepká a zrazu sa dvíha aj so mnou v náručí. V obave, aby ma nepus
til, sa ho chytám za rameno. Prechádza so mnou ku najmenšej z troch
pohoviek a posadí ma na ňu.
„Počkaj tu. Ani sa nepohni." Obdarí ma krátkym, zato intenzív-
nym pohľadom a voľným krokom sa odoberá do kúpeľne. Ach... bosý
Christian. Prečo len sú jeho nohy také sexy? Za okamih je späť, prek-
vapuje ma tým, že sa nado mnou nakloní zozadu.
„Myslím, že je čas sa toho zbaviť." Chytá lem môjho trička a preťa-
huje mi ho cez hlavu, takže zostanú na mne už len nohavičky. Ťahom
za chvost mi zakloní hlavu a pobozká ma.
„Postav sa," vydýchne rozkaz kúsok od mojich pier a púšťa ma.
Hneď ho poslúchnem. Na pohovku podo mnou rozkladá uterák.
Uterák?
„Daj si dolu nohavičky."
Hlasno preglgnem, ale robím, čo mi povedal, a odkladám ich ved
ľa gauča.
„Sadni si." Znovu ma chytá za chvost a znovu mi zakláňa hlavu.
„Povieš mi, aby som prestal, keď to na teba bude príliš, áno?"
456
Súhlasne pohnem hlavou.

„Povedz to," dožaduje sa prísne.
„Zarazím ťa," vypravím zo seba.
Spokojne zdvihne jeden kútik. „Dobre. Takže, pani Greyová... na
základe vašej skromnej požiadavky vás spútam." Jeho hlas postupne
klesá do šepotu. Už len tie slová preženú mojím vnútrom túžbu. Ty
môj Tieň - na gauči?
„Zdvihni kolená," usmerňuje ma. „A posuň sa až dozadu."
Zapieram sa pätami o okraj pohovky a dvíham si kolená k brade.
Siahne po mojej ľavej nohe a nad kolenom mi okolo nej ovíja opasok
jedného z našich hotelových županov.
„Opasok od župana?"
„Improvizujem," usmeje sa, utiahne mi uzol na nohe a druhý ko-
niec mäkkého opaska priviaže k vyrezávanému stĺpiku na zadnom
rohu pohovky, účinne mi tým rozťahuje nohy od seba.
„Nehýbať sa," varuje ma a opakuje rovnaký postup aj s druhou
nohou, ktorú pripútava k stĺpiku na druhej strane.
Ach Bože... Sedím chrbtom opretá do pohovky, nohy mám zdvi-
hnuté a doširoka roztiahnuté.
„V pohode?" pýta sa milo. Pozerá na mňa zvrchu, naklonený zo-
zadu nado mnou.
Pritakám, čakám, že mi zviaže aj ruky, ale on to neurobí. Skloní sa
a pobozká ma.
„Nemáš predstavu, ako úchvatne teraz vyzeráš," zamručí pochval-
ne a otrie sa nosom o môj. „Čas na zmenu hudby, povedal by som."
Narovnáva sa a nonšalantne prechádza ku stojanu s iPodom.
Ako to len robí? Ja som zviazaná a šialene vzrušená a on je pritom
taký pokojný a vyrovnaný. Mám ho priamo v zornom poli a tak sledu-
jem, ako sa mu pod trikom rysujú svaly na chrbte, zatiaľ čo pripravu-
je novú pesničku. Z iPodu sa vzápätí začína rozliehať príjemný, skoro
detský hlas ženy, ktorá svojím spevom niekoho vyzýva, aby ju sledoval.
457
Fifty Shades Freed
Ach áno, túto pesničku mám rada.

Christian sa otáča, s pohľadom zakotveným v mojich očiach pri-
stupuje k pohovke a nenútene sa predo mnou zosúva na kolená.
Náhle sa cítim až príliš exponovaná.
„Obnažená? Bezbranná?" nadhodí s tou prazvláštnou schopnos-
ťou vyslovovať moje skryté myšlienky nahlas. Dlane si položí na ko-
lená. Prikývne.
Prečo sa ma nedotýka?
„Dobre," utrúsi. „A teraz nastav ruky." Nedokážem odvrátiť oči od
jeho hypnotického pohľadu a urobím, čo odo mňa chce. Z malej priehľad-
nej fľaštičky mi vlieva do každej dlane trochu olejovitej tekutiny, je aroma-
tická - vzlína z nej plná, zmyselná vôňa, ktorú nedokážem nikam zaradiť.
„Premasíruj si ich." Jeho ťažký horúci pohľad ma donúti zahniez-
diť sa. „Seď pokojne," varuje ma.
Ach bože.
„A teraz, Anastasia, od teba chcem, aby si sa dotýkala."
No to snáď...
„Začni na krku a postupuj odtiaľ dole."
Zaváham.
„No tak, Ana, nehanbi sa. Pracuj." V jeho výraze sa spoločne
s hravou vyzývavosťou zračí aj túžba.
Tá žena s láskavým hlasom práve spieva o tom, že na nej nie je nič
láskavého. Prikladám si ruky na hrdlo a nechávam ich pozvoľna klesať
dolu na hrudník. Vďaka oleju mi ľahko kížu po koži. Cítim, aké sú teplé.
„Nižšie," zamrmle a zároveň mu oťažieva pohľad. A stále sa ma
nedotýka.
Zovriem si prsia v dlaniach.
„Hlaď sa."
Kristepane. jemne sa zaťahám za bradavky.
„Viac," dožaduje sa. Nehybne kľačí medzi mojimi stehnami, len
sa pozerá. „Ako keby som to robil ja," dodáva a v očiach sa mu ne
458
spútané zablysne. Hlboko v podbrušku ma zamrazí. V reakcii na to

vzdychnem a zaťahám sa za bradavky silnejšie, cítim, ako pod mojím
dotykom tvrdnú.
„Áno. To je ono. A znovu."
Zatváram oči a zaťahám za ne ešte raz. Premasírujem si ich medzi
prstami a zastonám.
„Otvor oči."
Omámená zažmurkám.
„Znovu. Chcem ťa vidieť. Chcem vidieť, ako si tie dotyky užívaš."
Ach. Ešte raz to celé zopakujem. Je to také... vzrušujúce.
„Tie ruky. Nižšie."
Nepokojne sa zavrtím.
„Nemrv sa, Ana. Vychutnávaj si to. A teraz nižšie." Hlas má hlbo-
ký a zastretý, a zároveň zvodný aj roztúžený.
„Rob to ty," zašepkám.
„To aj budem - a čoskoro. Teraz ty. Nižšie. A hneď." Christian, ste-
lesnená zmyselnosť, si prejde jazykom po horných zuboch. Do hája...
Opäť sa zavrtím a pritom potiahnem za putá.
Pomaly zakrúti hlavou. „Pokoj." Kladie mi ruky na kolená, čím mi
bráni v ďalšom pohybe. „No tak, Ana - nižšie."
Rukami si schádzam na brucho, a potom ďalej, pod úroveň pása.
„Ešte nižšie," vydýchne dychtivo.
Spúšťa mi ruky z kolien, prechádza nimi po vnútornej strane mo-
jich stehien smerom k rozkroku. „No tak rob, Ana. Dotýkaj sa."
Ľavou rukou sa pohladím v lone, opíšem pomalý krúžok. Ústa sa
mi formujú do velkého O, ako nimi prejde môj zhrubnutý dych.
„Ešte," zašepká.
Vzdychnem o niečo hlasnejšie a ten pohyb zopakujem, zalapám
pritom po dychu a vyvrátim hlavu dozadu.
„Ešte."
459
Fifty Shades Freed
Nahlas zastonám a on sa prudko nadýchne. Berie ma za ruky a skláňa

sa dole, nosom a potom aj jazykom mi prejde po rozcitlivených miestach.
„Ach!"
Chcem sa ho dotýkať, ale keď sa pokúsim pohnúť rukami, zovrie
mi prsty okolo zápästia.
„Tiež ti ich spútam. Seď pokojne."
Frustrovaná vzdychnem. Púšťa ma a vsúva do mňa dva prsty, dlaň
mi pritom pritisne k tej najcitlivejšej časti môjho lona.
„Urobím ťa rýchlo, Ana. Pripravená?"
„Áno," vydýchnem.
Začína tými prstami pohybovať, dlaňou tiež, trie sa o mňa, veľmi
rýchlo. Dráždi oboje, ten magický bod vnútri môjho tela a zároveň ten
druhý, rozdráždený, na jeho povrchu. Bože! Je to intenzívne - príliš in-
tenzívne. Spodná časť môjho tela sa topí v rozkoši. Chcela by som na-
tiahnuť nohy, ale nemôžem. Prsty zatínam do uteráka podo mnou.
„Vzdaj to," zašepká.
A ja to vzdávam, zovretá okolo jeho prstov niečo nezrozumiteľne vzdy-
chám. Dozvuky orgazmu mi pulzujú telom a on ku mne tlačí dlaň, takže
tú skvelú agóniu predlžuje. Len hmlisto vnímam, ako mi povoľuje uzly.
„Teraz ja," zavrní a švihom ma otočí na brucho, takže končím tiež
v kľaku na podlahe.
Kolenami mi roztiahne nohy a tvrdo ma pleskne po zadku.
„Au!" vykríknem a on vyráža vpred.
„Bože, Ana," zasyčí cez zaťaté zuby a začína pumpovať. Prsty mi
zatína do bokov a vráža do mňa, znova a znova. A moje telo na jeho
útok poslušne reaguje. To nie... Už zase...
„No tak, Ana!" precedí. A ja mu znova podlieham.
„Bolo to pre teba dostatočné oživenie?" bozkáva ma do vlasov.

„To teda bolo," vydýchnem a ďalej pozerám do stropu. Ležím na
svojom mužovi, chrbtom na ňom, obaja sme na podlahe pred pohov
460
kou. A on je stále oblečený. „Myslím, že by sme si to mali zopakovať.

Ale tentoraz budeš nahý ty."
„Prekrista, Ana. Daj mi aspoň chvíľku."
Ja sa rózosmejem a on usmeje. „Som rád, že sa Ray prebral. Vy-
zerá to, že sa ti konečne vrátili všetky chute," oceňuje s neskrývaným
potešením v hlase.
Otáčam sa čelom k nemu a zamračím sa. „Ty si zabudol na včeraj-
šiu noc a dnešné ráno?" obviním ho dotknuto.
„Oboje bolo nezabudnuteľné," uškerí sa. A vyzerá pritom tak mla-
do, bezstarostne a šťastne. V rukách mi stisne zadok. „Máte úchvatný
zadok, pani Greyová."
„Však vy tiež," pozdvihnem na neho obočie. „Aj keď ten váš je
stále príliš zahalený."
„Čo s tým urobíte, pani Greyová?"
„No, chcela by som vás vyzliecť, pán Grey. A celého."
Usmeje sa, očividne zaujatý.
„Aby si vedel, ja si myslím, že ty máš v sebe veľa láskavosti," zopaku-
jem text pesničky, ktorá ešte stále hrá v slučke. A jeho úsmev sa vytráca.
Ach nie.
„Ale máš," presviedčam ho šeptom. Zohnem sa a pobozkám ho
do kútika úst. Zatvára oči a zovrie ma v náručí o niečo pevnejšie.
„Christian, je to pravda. Pripravil si pre mňa taký výnimočný ví-
kend - napriek tomu, čo sa stalo Rayovi. A ja ti za to ďakujem."
Doširoka otvára tie vážne, sivé oči a mňa pri pohľade naňho pich-
ne pri srdci.
„To preto, že ťa ľúbim," hlesne.
„Ja viem. Tiež ťa ľúbim." Pohladím ho po tvári. „A veľa pre mňa
znamenáš. Vieš to, však áno?"
Zostáva nehybne ležať, vyzerá stratený.
Bože, Christian... môj láskavý Tieň.
„Ver mi," zašepkám.
461
Fifty Shades Freed
„To nie je len tak." Skoro nepočujem, čo povedal.

„Proste to skús. Snaž sa, pretože je to pravda." Znovu ho pohla-
dím po tvári, prstami mu prejdem po strnisku pri uchu. Jeho oči
sú ako dva sivé oceány plné prázdnoty a ublíženia a bolesti. Keby
som tak dokázala preniknúť do jeho duše a utešiť ho v nej. Čokoľ-
vek, čo by ten pohľad zmenilo. Kedy už si uvedomí, že pre mňa
znamená všetko? Že si zaslúži viac ako len moju lásku, ale aj lásku
svojich rodičov - jeho blízkych. Už som mu to hovorila toľkokrát,
a napriek tomu tu teraz ležíme a on sa na mňa pozerá takto. Čas.
Chce to čas.
„Radšej poď. Lebo nachladneš." Pružne sa dvíha na nohy a vy-
ťahuje ma za ruku do stoja. Vezmem ho okolo pása a spoločne sa
poberáme do spálne. Nebudem na neho ďalej naliehať, ale od Ra-
yovej nehody je pre mňa ešte dôležitejšie, aby pochopil, ako veľmi
ho ľúbim.
Vstupujeme do spálne a ja sa s pokrčeným čelom usilovne snažím
obnoviť si tú vítanú odľahčenú náladu, ktorá medzi nami panovala
ešte pred pár okamihmi.
„Čo keby sme sa pozerali na televíziu?" navrhujem.
Christian si odfrkne. „A ja som dúfal, že bude druhé kolo." Ako
lusknutím prstov - môj náladový Tieň je späť. S vytiahnutým obočím
sa zastavujem pri posteli.
„No tak v tom prípade si myslím, že som na rade."
Nechápavo roztvorí oči a ja do neho strčím, takže padá na posteľ,
kde si na neho rýchlo obkročmo vysadnem a prišpendlím mu zápäs
tia vedľa hlavy.
Zasmeje sa. „Výborne, pani Greyová, dostali ste ma na lopatky, ale
čo so mnou chcete robiť?"
V predklone mu pošepkám do ucha: „Urobím ti to ústami."
Zatvára oči, prudko vťahuje vzduch do pľúc a ja mu prejdem zu
bami po hrane čeľuste.
462
Christian pracuje na počítači, je preslnené skoré ráno a on píše tuším

e-mail.
„Dobré ráno," pozdravím ostýchavo z dverí. S úsmevom sa na
mňa otáča.
„Pani Greyová. Vstali ste skoro." Roztvára náruč.
Náhlivo prekonávam priestor, ktorý nás delí, a chúlim sa mu na
kolenách. „Ty tiež."
„Iba pracujem." Posunie sa a dáva mi bozk do vlasov.
„Na čom?" vyzvedám, pretože vycíti m, že niečo nie je v poriadku.
Vzdychne. „Dostal som e-mail od detektíva Čiarka. Chce s tebou
hovoriť o tom idiotovi Hydeovi."
„Fakt?" Narovnávam sa a dvíham k nemu spýtavý pohľad.
„Hej. Odpovedal som mu, že si práve niečo vybavuješ v Portlande,
takže bude musieť počkať, ale on píše, že by ťa rád vypočul tu."
„On ide sem?"
„Už to tak vyzerá," povie zmätene.
Zamyslene stiahnem obočie. „Čo môže byť také dôležité, že to ne-
počká?"
„No veď práve."
„Kedy dorazí?"
„Ešte dnes. Idem mu odpísať."
„Nemám čo skrývať. Zaujímalo by ma, o čo mu ide?"
„To sa dozvieme, keď príde. Tiež som na to zvedavý." Znova sa
nepokojne zavrtí. „O chvíľu tu budú raňajky. Poď sa najesť, nech mô-
žeme vyraziť za tvojím otcom."
„Môžeš zostať tu, ak chceš. Vidím, že máš veľa práce."
Zamračí sa. „Nie, chcem ísť s tebou."
„Tak dobre," usmejem sa, objímem ho okolo krku a letmo pobozkám.
Ray má zlú náladu, čo je skvelá správa. Všetko ho svrbí a hryzie, je

netrpezlivý a celý otlačený.
463
Fifty Shades Freed
„Ocko. Mal si vážnu autonehodu. Bude to trvať, než sa dáš dokopy.

S Christianom ťa chceme nechať previezť do Seattlu."
„Nechápem, prečo by ste sa so mnou mali tak obťažovať. Tu mi
bude dobre."
„Nebuď smiešny." Láskyplne mu stisnem ruku a on má tolko sluš-
nosti, že sa na mňa usmeje.
„Nepotrebuješ niečo?"
„Vraždil by som kvôli šiške, Annie."
Zhovievavo sa na neho usmejem. „Jednu alebo dve ti prinesiem.
Zastavím sa v pekárni."
„Super!"
„Nedal by si si k tomu aj poriadnu kávu?"
„Doparoma, to hej!"
„Tak fajn, nejakú ti kúpim."
Christiana nachádzam v čakárni, s niekým telefonuje. Mal by si tu

založiť vlastnú kanceláriu. Zvláštne je, že je tu sám, aj keď sú všetky
postele na intenzívke obsadené. Zaujímalo by ma, či odtiaľto ostatné
návštevy nevedomky neodohnal.
Končí hovor a položí. „Clark tu bude o štvrtej popoludní."
Zamračím sa. Znova sa zamyslím, čo môže byť také dôležité? „Be-
riem na vedomie. Ray chce kávu a šišky."
Christian sa zasmeje. „Myslím, že to by som chcel tiež, keby do
mňa napálili. Povedz Taylorovi, nech ti pre to skočí."
„Nie, zájdem pre to sama."
„Tak si ho zober so sebou." Jeho tón je neoblomný.
„Fajn," zagúľam očami a on na mňa hodí výrečný pohľad. Potom
sa zamračí a nakloní hlavu nabok.
Nikto tu nie je," prednesie hrdelne a ja viem, že mi hrozí výplata.
Už sa chystám ho podpichnúť, aby to urobil, ked v tej chvíli do miest
nosti vstupuje mladý pár. Ona ticho vzlyká.
464
Významne pokrčím plecami a Christian prikývne. Zbiera svoj no-

tebook, berie ma za ruku a odvádza von. „Oni potrebujú viac súkro-
mia ako my," prehodí. „Toto vybavíme neskôr."
Vonku trpezlivo postáva Taylor.
„Poďme sa po tú kávu a šišky prejsť všetci."
Presne o štvrtej sa ozýva klopanie na dvere apartmánu. Taylor vpúšťa do-

vnútra detektíva Čiarka, ktorý vyzerá naladený ešte horšie ako obvykle.
Vlastne, on vždy vyzerá zle naladený. Možno je to jeho prirodzený výraz.
„Pán Grey, pani Greyová, ďakujem, že ste ma prijali."
„Detektív Clark," zdraví ho Christian, potrasie mu ruku a vedie
ho na jeho miesto. Ja si sadám na tú istú pohovku, na ktorej som si
včera tak náramne užívala. Tá myšlienka mi vháňa horúčavu do tváre.
„Rád by som hovoril predovšetkým s pani Greyovou," otáča sa
Clark k Christianovi a tiež k Taylorovi, ktorý stále stojí pri dverách.
Christian sa pozrie Taylorovým smerom a skoro nepoznateľne pri-
kývne, takže sa Taylor otáča, vychádza von a zatvára za sebou dvere.
„Čokoľvek si prajete oznámiť mojej žene, môžete povedať predo
mnou." Christian znie chladne a vecne. Detektív Clark sa obracia na mňa.
„Ste si istá, že chcete, aby tu váš manžel zostal?"
Zamračím sa na neho. „Samozrejme. Nemám čo skrývať. Chcete
sa so mnou iba porozprávať?"
„Presne tak, madam."
„Potom si želám, aby tu môj manžel zostal."
Christian si sadá vedľa mňa a sála z neho napätie.
„Tak dobre," zabručí Clark odovzdane. Odkašle si. „Pani Greyová,
pán Hyde trvá na tom, že ste ho sexuálne obťažovali a urobili mu
niekolko neslušných návrhov."
Čože?! Mám čo robiť, aby som neprepukla v hysterický smiech,
zároveň kladiem ruku na Christianove stehno, aby som ho zadržala
v prudkom pohybe vpred.
465
Fifty Shades Freed
„To je absurdné," zaprská Christian. Stlačím mu nohu, aby som

ho umlčala.
„To nie je pravda," poviem vyrovnane. „Bolo to presne naopak.
To on mi robil nemravné návrhy, a to veľmi agresívnym spôsobom.
A bol kvôli tomu prepustený."
Clarkové ústa sa krátko, prísne zomknú, a potom pokračuje:
„Hyde tvrdí, že ste si vymysleli historku o jeho sexuálnom hara-
šení, aby ste sa ho zbavili. Hovorí, že ste to urobili kvôli tomu, že vás
odmietol, a že ste chceli jeho miesto."
Zamyslene pokrčím čelo. Krucinál! Jack je ešte väčší blázon, než
som si myslela.
„Ale takto to nebolo," zavrtím hlavou.
„Detektív, prosím vás, nehovorte mi, že ste absolvovali celú cestu
sem len kvôli tomu, aby ste obťažovali moju ženu týmito smiešnymi
obvineniami."
Clark na neho uprie svoj oceľovomodrý pohľad. „Potrebujem to
počuť z úst pani Greyovej, pán Grey," vysvetľuje mu s tichým dôra-
zom. Znovu zovriem Christianove stehno, bez slov ho nabádam, aby
zachoval pokoj.
„Nemusíš tieto absurdnosti počúvať, Ana."
„Myslím, že by som mala detektívovi Clarkovi zopakovať, čo sa
tam vtedy stalo."
Christian na mňa ešte chvíľu strnulo hľadí, ale potom rezignovane
mávne rukou.
„To, čo Hyde hovorí, skrátka nie je pravda." Môj hlas znie úplne
pokojne, aj keď sa to nezhoduje s mojím momentálnym rozpolože-
ním. Tie obvinenia ma vyviedli z miery, a navyše mám obavy, aby
Christian nevybuchol. Na čo sa ten Jack hrá? „Pán Hyde na mňa to
popoludnie začal dorážať v kuchynke. Povedal mi, že ma prijali len
vďaka nemu a že za to odo mňa očakáva isté sexuálne služby. Pokúšal
sa ma vydierať, vyhrážal sa mi, že použije e-maily, ktoré som písala
466
Christianovi, ktorý vtedy ešte nebol mojím manželom. Netušila som,

že mi Hyde sleduje poštu. Trpel nutkavými predstavami - dokonca
ma obvinil, že som špión, ktorého tam nasadil Christian, aby mu po-
mohol prevziať kontrolu nad spoločnosťou. Nevedel, že ju Christian
už predtým kúpil." Potrasiem hlavou, keď si vybavím svoje vypäté
stretnutie s Hydeom.
„Nakoniec... nakoniec som ho zneškodnila."
Clark prekvapene dvíha obočie. „Zneškodnila?"
„Môj otec je bývalý vojak. Hyde... on na mňa siahol, a ja viem, ako
sa v takomto prípade brániť."
Christian mi venuje letmý pyšný pohľad.
„Chápem." Detektív sa s ťažkým povzdychom opiera do sedačky.
„Hovorili ste s niektorou z Hydeových predošlých asistentiek?"
pýta sa ho Christian skoro vyrovnane.
„Áno, hovorili. Avšak žiadna z nich nechce urobiť riadnu výpo-
veď. Všetky ale svorne tvrdia, že to bol príkladný šéf, aj ked pod ním
žiadna z nich nevydržala viac ako tri mesiace."
„Ani s nami o ňom nechceli hovoriť," zabručí Christian zamys-
lene.
Prosím? Vyvalím na Christiana oči - a nie som sama.
„Šéf mojej ochranky. To on s tými asistentkami hovoril."
„A to prečo?" čuduje sa Clark.
Christian ho obdarí neústupným pohľadom. „Pretože u neho praco-
vala moja žena a ja si preklepnem každého, s kým moja manželka robí."
Detektív vyzerá zarazene. S ospravedlňujúcim úsmevom pokrčím
ramenami - vitajte v mojom svete.
„Rozumiem," dostane zo seba. „Myslím, že za tým bude niečo
viac, pán Grey. Zajtra prevedieme podrobnejšiu prehliadku jeho bytu,
možno sa ešte niečo objaví. Aj keď, podľa všetkého sa tam v poslednej
dobe nezdržiaval."
„Vy už ste to tam už raz prehľadali?"
467
Fifty Shades Freed
„Áno. A urobíme to znova. Tentoraz aj s odtlačkami prstov."

„Ešte stále ste ho neobvinili z pokusu o vraždu mňa a Ros Bailey-
ovej?" overuje si Christian ticho.
Čože?
„Dúfame, že nájdeme viac dôkazov, svedčiacich o úmyselnom po-
škodení vášho vrtuľníka, pán Grey. Potrebujeme viac ako jeden čias-
točný odtlačok. A zatiaľ čo bude vo väzbe, môžeme zostaviť prípad."
„A to je všetko, kvôli čomu ste prišli?"
Clark sa naježí. „Áno, pán Grey, zatiaľ je, pokiaľ však nemáte ne-
jaké nové postrehy ohľadom toho odkazu."
Odkaz? Aký odkaz?
„Nemám. Už som vám to hovoril. Nedáva mi to žiadny zmysel."
Christianovi sa nedarí zakryť podráždenie. „A nevidím žiadny dô-
vod, prečo sme toto nemohli vybaviť po telefóne."
„Ako už som vám vysvetľoval, preferujem osobný prístup. Navyše
idem na návštevu k tete, ktorá žije v Portlande - dve muchy jednou
ranou." Clark si zachováva kamenný výraz a zdá sa, že ho imperti-
nencie, ktorými ho častuje môj muž, nechávajú pokojným.
„Iste, ak ste skončili, mám ešte prácu." Christian sa dvíha a detek-
tív následne urobí to isté.
„Ďakujem za váš čas, pani Greyová," lúči sa so mnou zdvorilo.
Pokyniem mu hlavou.
„Pán Grey." Christian mu otvára dvere a Clark odchádza.
Zrútim sa na gauč.
„Veríš tomu, čo si ten kretén dovoľuje?" vypení Christian.
„Clark?"
„Nie. Ten zmrd Hyde."
„Nie, neverím."
„Čo to na nás skúša?" precedí cez zaťaté zuby.
„To netuším. Myslíš, že mi Clark veril?"
„Jasné, že hej. On veľmi dobre vie, aký je Hyde vyjebaný kokot."
468
„Si dosť ukliaty."

„Ukliaty?" uškrnie sa. „Existuje vôbec také slovo?"
„Teraz už áno."
Nečakane sa zasmeje, sadá si vedľa mňa a priťahuje si ma do ná-
ručia.
„Na toho idiota nemysli. Vyberieme sa za tvojím otcom a skúsime
ho nahovoriť na ten zajtrajší presun."
„Trval na tom, že chce ostať v Portlande, že nás nebude obťažovať."
„Ja sa s ním porozprávam."
„Chcem letieť s ním."
Zahľadí sa na mňa a ja mám na chvíľu pocit, že povie nie. „Tak
dobre. Poletím s vami. Sawyer a Taylor môžu vziať autá. Nechám Sa-
wyera, aby si povozil zadok v R8."
Nasledujúci deň sa Ray obzerá v novom prostredí - nachádza sa vo

vzdušnej, presvetlenej izbe rehabilitačného oddelenia nemocnice
Northwest v Seattli. Je poludnie a on vyzerá ospalo. Tá cesta ho vy-
čerpala, aj ked ju absolvoval v helikoptére.
„Odkáž Christianovi, že si to cením," povie ticho.
„Môžeš mu to povedať sám. Večer sa tu zastaví."
„A čo ty? Nejdeš do práce?"
„Asi hej. Iba som chcela dohliadnuť na to, ako sa tu zabývaš."
„Pokojne choď. O mňa si nemusíš robiť starosti."
„Rada si o teba robím starosti."
Náhle mi zabzučí mobil. Pozerám sa, kto to je - to číslo nepo-
znám.
„Ty to nezdvihneš?" pýta sa Ray.
„Nie. Neviem, kto to je. To za mňa vybaví hlasová schránka. Pri-
niesla som ti niečo na čítanie," ukazujem na kôpku športových časo-
pisov na nočnom stolíku.
„Vdaka, Annie."
469
Fifty Shades Freed
„Si unavený, však?"

Prikývne.
„Nechám ťa trochu pospať." Letmo ho pobozkám na čelo. „Zatiaľ,
ocko," zavrním.
„Uvidíme sa potom, zlato. A ďakujem." Ešte ma chytá za ruku
a jemne ju zovrie. „Páči sa mi, že mi zase hovoríš ocko. Pripomína mi
to staré dobré časy."
Ach, ocko. Povzbudivo ho stlačím.
Keď opúšťam budovu a vyrážam smerom k autu, v ktorom na mňa

čaká Sawyer, počujem, ako niekto volá moje meno.
„Pani Greyová! Pani Greyová!"
Otáčam sa a v mojom zornom poli sa očitá doktorka Greenová.
Ponáhľa sa ku mne, perfektne upravená ako obyčajne, snáď len trochu
zadýchaná.
„Pani Greyová, ako sa máte? Dostali ste môj odkaz? Volala som vám."
„Nie." Po chrbte mi prebehne mráz.
„No, len som chcela vedieť, prečo ste zrušili už štyri termíny."
Štyri termíny? V údive otváram ústa. Prešvihla som štyri termíny
Ako?
„Snáďby sme sa o tom mohli porozprávať u mňa v ordinácii. Prá-
ve som chcela ísť na obed - máte chvíľku času?"
Pokorne kývnem hlavou. „Jasné. Ja..." dochádzajú mi slová. Zru-
šila som štyri termíny? To znamená, že som nedostala včas injekciu.
Do hája!
Ochromene ju nasledujem späť do nemocnice a hore do jej ordi-
nácie. Ako som mohla zmeškať štyri termíny? Hmlisto si spomínam,
že sa jeden presúval - Hannah sa o tom zmieňovala -, ale štyri? Ako
sa to mohlo stať?
Ordinácia doktorky Greenovej je priestranná, síce minimalisticky,
ale dobre vybavená.
470
„Som tak rada, že ste ma tu zastihli," zamumlem, ešte stále vyve-

dená z miery. „Môj otec mal autonehodu a práve sme ho sem previez-
li z Portlandu."
„Ach, to je mi ľúto. Ako je na tom?"
„Darí sa mu skvele, ďakujem. Už sa uzdravuje."
„To je dobre. A vysvetľuje to, prečo ste zrušili ten piatok."
Doktorka pohybe myšou na stole a jej počítač ožíva.
„Ako som si myslela... už je to vyše trinásť týždňov. To je pridlho.
Bude lepšie, keď urobíme test, než vám dám ďalšiu dávku."
„Test?" zašepkám a cítim, ako blednem.
„Tehotenský test."
Ach Bože.
Siaha do šuplíka svojho stola. „Toto už poznáte." Podáva mi malý
téglik. „Toaleta je vonku, hneď vedľa mojich dverí."
Ako v tranze sa dvíham a odchádzam na dámy, celé moje telo te-
raz ovláda autopilot.
Kruci, kruci, kruci, krucinál. Ako som to mohla dopustiť? Už zase.
Zrazu sa mi robí zle a v duchu vysielam tichú modlitbu. Prosím, nie.
Prosím, nie. Je to príliš skoro. Príliš skoro. Príliš skoro.
Po návrate do ordinácie sa doktorka Greenová upäto usmeje
a ukazuje mi, že sa mám posadiť ku stolu. Zosúvam sa na stoličku
a bez slova jej podávam vzorku. Ona do nej strčí malú bielu tyčinku
a pozoruje ju. Vyskočí jej obočie, keď sa začne sfarbovať do modra.
„Čo znamená modrá?" To napätie ma zrejme zadusí.
Uprie na mňa vážny pohľad. „No, pani Greyová, to znamená, že
ste v druhom stave."
Čože? Nie. Nie. Nie. Do hája!
Kapitola 20
Zízam na doktorku Greenovú a môj svet sa mi rúca k nohám. Dieťa?!

Dieťa. Ja nechcem dieťa... ešte nie. Dočerta! A viem to, hlboko vnútri
som presvedčená o tom, že Christian vyletí z kože.
„Pani Greyová, ste veľmi bledá. Nechcete pohár vody?"
„Prosím," vydýchnem sotva počuteľne. Usilovne premýšľam. Te-
hotná? Odkedy?
„Mám pocit, že ste prekvapená."
Onemelo jej na to prikývnem a ona mi podáva pohár vody, ktorú
napustila z vhodne umiestneného zásobníka. Poriadne sa napijem.
„Som v šoku," upresňujem šeptom.
„Môžeme urobiť ultrazvuk, aby sme zistili, v akom štádiu tehoten-
stva ste. Súdiac podľa vašej reakcie predpokladám, že od oplodnenia
uplynulo sotva pár týždňov - budete tak v štvrtom, možno piatom.
Povedala by som, že doteraz nepociťujete žiadne symptómy?"
Len zavrtím hlavou. Symptómy? O žiadnych neviem. „Myslela
som... myslela som, že je tá antikoncepcia spoľahlivá."
Vyčítavo na mňa zdvihne obočie. „To aj väčšinou býva, pokiaľ ne-
zabudnete na ďalšiu dávku," poučí ma odmerane.
472
„Musela som stratiť pojem o čase." Christian sa zblázni. ja to viem.

„Krvácali ste niekedy v poslednej dobe?"
Zamyslím sa. „Nie."
„To je pre Depo Proveru obvyklé. Urobíme ten ultrazvuk, čo po-
viete? Práve mám čas."
Ochromená prikývnem a doktorka ma nasmeruje k vyšetrovacie-
mu lôžku potiahnutému čiernou kožou, ktoré sa ukrýva za plentou.
„Buďte taká láskavá a odložte si sukňu a spodnú bielizeň, potom
sa na stole zakryte tou plachtou. Urobíme vaginálne vyšetrenie," in-
štruuje ma rázne.
Vaginálne? Myslela som, že sa ultrazvuk robí na bruchu. Prečo si
mám dávať dole nohavičky? Rozpačito pokrčím plecami, rýchlo sa
vyzlečiem a ľahnem si pod mäkkú, bielu plachtu.
„V poriadku." Doktorka Greenová sa objavuje pri mojich nohách
a priťahuje si ultrazvukovú jednotku bližšie k sebe. Ide o špičkový
prístroj s počítačom. Sadá si a natáča monitor tak, aby sme naň videli
obe. Potom ťukne do guľového ovládača na vstavanej klávesnici a ob-
razovka sa rozsvieti.
„Keby ste teraz mohli zdvihnúť a pokrčiť kolená a poriadne ich
roztvoriť," žiada ma vecne.
Zatvárim sa neisto.
„Toto je vaginálny ultrazvuk. Ak ste v ranom štádiu tehotenstva,
môžeme sa na plod pozrieť iba prostredníctvom tohto," podrží mi
pred očami podlhovastú bielu sondu.
To je vtip!
„Aha," zamumlem zahanbene a poslúchnem ju. Navlieka na son-
du kondóm a nanáša naň číry lubrikačný gél.
„Uvoľnite sa, pani Greyová."
Mám sa uvoľniť?! Som tehotná, dočerta! Ako sa mám asi tak uvoľ-
niť?! S červenými lícami sa snažím preniesť na svoje šťastné miesto...
ktoré sa práve premiestnilo niekam k bájnej Atlantíde.
473
ľiffcy Shades Freed
Zvoľna - a podotýkam, že aj jemne - do mňa zasúva sondu.

Všetko, čo zatiaľ vidím, je vizuálna podoba bieleho šumu - aj keď
je to skôr do tmava. Doktorka citlivo pohybuje sondou, napriek tomu
je to dosť nepríjemné.
„Tu je," povie ticho. Stlačí nejakú klávesu, takže obraz na monitore
zamrzne a zobrazí malú svetlú bodku uprostred temnej búrky.
Je to maličká bodka. Malinká bodka vo vnútri môjho brucha. Na-
ozaj maličká. Môj ty Bože. Zabúdam na nepohodlie a užasnuto hľa-
dím na ten svetlý bod.
„Na to, aby sme videli srdcovú činnosť, je ešte skoro, ale - áno, ste
nepochybne tehotná. Štyri alebo päť týždňov, ako už som povedala."
Potom sa zamyslí. „Zdá sa, že účinky antikoncepcie vyprchali veľmi
rýchlo. No, aj to sa niekedy stáva."
Ani nedokážem zareagovať, som príliš ohromená. Tá malá bodka
je dieťa. Skutočné, nefalšované dieťa. Christianove dieťa. Moje. Pane-
bože. Bábätko!
„Chceli by ste, aby som vám vytlačila fotku?"
Pohybom hlavy naznačím, že chcela - ešte stále nie som schop-
ná slova - a doktorka Greenová stlačí ďalšiu klávesu. Potom jemne
vyberie sondu a podáva mi papierový obrúsok, aby som sa mohla
očistiť.
„Gratulujem, pani Greyová," zablahoželá mi, keď si sadám. „Mu-

síme si dohodnúť ďalšiu schôdzku. Povedzme o štyri týždne. To už
budeme schopné zistiť presný vek vášho dieťatka a približný termín
pôrodu. Teraz sa môžete obliecť."
„Dobre." Ako vo sne na seba náhlivo hádžem oblečenie. Mám
v sebe bodku, malú svetlú bodku. Keď vychádzam spoza plenty, do-
ktorka už sedí späť pri stole.
„Chcem, aby ste začali brať tieto vitamíny pre tehotné s kyselinou
listovou. A tu máte letáčik s informáciami, čo je, a čo nie je vhodné
pre nastávajúce mamičky."
474
Podáva mi tubičku s tabletami a prospekt a ďalej pokračuje v roz-

právaní, ale ja ju nevnímam. Som v šoku. Nachádzam sa vo víre
emočného tornáda. Myslím, že by som mala byť šťastná. Myslím, že
by som mala mať tridsať - aspoň. Je to skoro... príliš, príliš skoro.
Snažím sa zadusiť začínajúcu paniku.
Zdvorilo sa s doktorkou Greenovou rozlúčim a omámene vyrá-
žam späť dole a von do chladného jesenného popoludnia. Znenazda-
nia sa do mňa plazivo zahryzne chlad a tiež zlá predtucha. Christian
sa zblázni, to viem, ale do akej miery? Nemám potuchy. Spomínam si
na jeho slová: „Teraz ešte nie som pripravený sa o teba deliť." Pokúšam
sa zo seba striasť chlad a priťahujem si sako viac k telu.
Sawyer vyskakuje z velkého Audi a otvára mi dvere. Ked zbadá
moju tvár, zamračí sa, ale ja jeho starostlivý výraz ignorujem.
„Kam to bude, pani Greyová?" pýta sa obozretne.
„SIP." Posadím sa na zadné sedadlo auta, zatváram oči a položím
si hlavu na opierku. Mala by som byť šťastná. Viem, že by som mala
byť šťastná. Ale nie som. Prišlo to skoro. Strašne skoro. Čo bude s mo-
jou prácou? Čo s SIP? A čo Christian a ja? Nie. Nie. Nie. Budeme
v pohode. On bude v pohode. Keď bola Mia bábätko, miloval ju - vy-
bavujem si, ako mi to Carrick hovoril - dodnes na nej lipne. Možno
by som mala varovať Flynna... Možno by som to nemala Christianovi
hovoriť... Možno... možno by som si to nemala nechávať. Sama od
seba mi vystrelí ruka k bruchu a v ochrannom geste ho prekryje. Nie.
Moja malá Bodka. Z očí mi vyhŕknu slzy. Čo si počnem?
V duchu sa mi zhmotňuje vízia malého chlapčeka s medenými
vláskami a svetlosivým pohľadom, ktorý pobehuje na lúke pri našom
novom dome. Tá predstava je skôr trýznivá, obsahuje príliš veľa ne-
uchopiteľných možností. Chlapec sa chichoce a radostne piští, pre-
tože ho s Christianom naháňame. Christian ho chytá a švihom si ho
vyhadzuje nad hlavu, potom si ho posadí na bok a obaja ruka v ruke
kráčame k domu.
475
Fifty Shades Freed
Moja vízia sa zrazu mení. Vidím, ako sa odo mňa Christian zhnu-
sene odvracia. Som silná a nemotorná, vo vysokom stupni tehoten-
stva. Odchádza dlhou zrkadlovou sálou, preč odo mňa, zvuk jeho
krokov sa odráža od povrchu zrkadiel, stien i podlahy. Christian...
Trhnutím sa prebúdzam. Nie! On bude nepríčetný.
Len čo Sawyer zastaví pri SIP-e, vyskočím z auta a miznem v budove.
„Ana, veľmi rada ťa vidím. Ako sa má otec?" zaujíma sa Hannah
hneď, ako ku nej vstúpim. Upriem na ňu tvrdý pohľad.
„Už je mu lepšie, ďakujem. Môžeš na chvílku prísť ku mne do kan-
celárie?"
„Iste." Tvári sa prekvapene, keď ma nasleduje dovnútra. „Deje sa
niečo?"
„Potrebujem vedieť, či si presúvala nejaké moje stretnutia s do-
ktorkou Greenovou."
„S doktorkou Greenovou? To áno, presúvala. Asi dve alebo tri.
Väčšinou preto, že si mala iné stretnutia alebo nejaké oneskorenie.
Prečo?"
Pretože teraz som, do prdele, tehotná! zarevem na ňu v duchu. Zhl-
boka vdýchne na upokojenie. „Ak mi budeš presúvať nejaké stretnu-
tie, vždy sa uisti, že o tom viem, áno? Zase tak starostlivo svoj rozvrh
nesledujem."
„Jasné," povie ticho. „Je mi to ľúto. Urobila som niečo zle?"
Zavrtím hlavou a nahlas si povzdychnem. „Môžeš mi urobiť čaj?
A potom preberieme, čo sa tu dialo, kým som bola preč."
„Určite. Hneď som späť." A s rozjasneným výrazom opúšťa miestnosť.
Sledujem jej vzďaľujúcu sa siluetu. „Vidíš ju?" pýtam sa ticho Bod-
ky. „To vďaka nej si možno tu." S pocitom idiota si poklepem dlaňou
na brucho - takže teraz hovorím s bodkou. S mojou maličkou Bod-
kou. Zatrepem hlavou, podráždená sama sebou a nahnevaná na Han-
nah... aj keď v kútiku duše viem, že ju z toho nemôžem tak celkom
viniť. Skľúčene zapínam počítač. Čaká ma e-mail od Christiana.
476
P r e d m e t : Chýbaš mi
D á t u m : 13.9.2011, 13:58
Pani Greyová,
som späť v práci iba tri hodiny a už mi chýbate.
Dúfam, že sa Ray bez problémov zabýval v novej izbe. Popoludní sa na neho
príde pozrieť mama a skontroluje ho.
Vyzdvihnem Ťa okolo šiestej a cestou domov sa za ním môžeme tiež zastaviť.
To znie dobre, nie?
Tvoj milujúci manžel,
Christian Grey
Chvatne odpovedám.
D á t u m : 13.9.2011, 14:10
Jasné,
x
Anastasia Greyová
477
Fifty Shades Freed
D á t u m : 13.9.2011, 14:14
Si v poriadku?
Christian Grey
Nie, Christian, to teda nie som. Šaliem, pretože mám strach, že budeš
šalieť. Neviem, čo mám robiť. Ale určite ti to nebudem vykladať pros-
tredníctvom e-mailu.
D á t u m : 13.9.2011, 14:17
Som. Len mám veľa práce.

Uvidíme sa o šiestej,
x
Anastasia Greyová
478
Kedy mu to vlastne poviem? Dnes večer? Možno po sexe? Alebo pri

ňom? Nie, to by mohlo byť nebezpečné pre oboch. Až bude zaspávať?
Beriem si hlavu do dlaní. Čo mám dočerta robiť?
„Ahoj," pozdraví ma Christian neisto, keď nastupujem do auta.

„Ahoj," zahučím.
„Čo sa deje?" zamračí sa. Taylor vyráža smer nemocnica.
Zavrtím hlavou. „Nič." Možno teraz? Mohla by som mu o tom po-
vedať teraz, keď sme v uzavretom priestore a je s nami Taylor.
„V práci je všetko v poriadku?" pokračuje Christian vo vypytovaní.
„Hej. V pohode. Ďakujem."
„Ana, čo sa deje?" Jeho tón je o poznanie napätejší, a tak sa zba-
belo sťahujem.
„Len sa mi za tebou čnelo, to je všetko. A robím si starosti o Raya."
Viditeľne sa uvoľňuje. „To nemusíš. Popoludní som hovoril s ma-
mou, bola ohromená z jeho pokrokov." Berie ma za ruku. „Ty si úplne
ľadová. Jedla si vôbec niečo?"
Zradne sa začervenám.
„Anastasia," karhá ma popudene.
No to vieš - nejedia som, pretože viem, že ťa vytočím do nepríčet-
nosti, keď ti poviem, že som tehotná.
„Dám si poriadnu večeru. Proste som nemala čas."
Rozladene zakrúti hlavou. „Chceš, aby som do zoznamu povin-
ností ochranky pridal: Kŕmiť moju ženu?"
„Ospravedlňujem sa. Budem jesť. Bol to skrátka zvláštny deň. Vieš
čo myslím... sťahovanie ocka a tak."
Vidím, ako podráždene zomkne pery, ale ďalej už nič nepovie.
Otáčam sa a zadívam von z okienka. Tak mu to povedz! zasyčí na mňa
podvedomie. Nie. Som zbabelec.
Christian prerušuje prúd mojich myšlienok. „Možno budem mu-
sieť odísť do Taiwanu."
479
Fifty Shades Freed
„Naozaj? Kedy?"
„Koncom týždňa. Alebo ten ďalší."
„Tak hej."
„Chcem, aby si išla so mnou."
Nasucho prežriem. „Christian, prosím. Mám tu prácu. Nezačínaj
s tým zase."
Zafuní a našpúli pusu ako trucovitý adolescent. „Iba som sa spý-
tal," odsekne.
„Na ako dlho tam pôjdeš."
„Nie viac ako pár dní. Prial by som si, aby si mi povedala, čo ťa
trápi."
Ako to spoznal? „No, teraz keď viem, že môj milovaný manžel ide
preč..."
Pobozká ma na hánky prstov. „Nebudem tam dlho."
„To je dobre," usmejem sa chabo.
Počas našej návštevy vyzerá Ray oveľa lepšie a má aj lepšiu náladu.

Dojato sledujem jeho tichú vďaku Christianovi a na chvíľku zabúdam
na svoje tiesnivé novinky. Sedím a počúvam, ako sa rozprávajú o ry-
bárčení a Mariňákoch. Lenže otec sa rýchlo unaví.
„Už ťa necháme spať, ocko."
„Vďaka, Ana, zlato. Som rád, že ste sa zastavili. A dnes som videl
tvoju mamu, Christian. Veľmi ma povzbudila. Predstav si, že fandí
Mariňákom."
„Ale chytanie rýb ju teda nebaví," poznamená Christian s úsme-
vom, keď sa dvíha.
„No veru, nepoznám veľa ženských, ktoré by chodili na ryby,"
zaškerí sa Ray.
„Uvidíme sa zajtra, áno?" dávam mu pusu. Podvedomie sa zatvári
jedovato. Iba v prípade, že ťa Christian nedá pod zámok... alebo niečo
horšie. Znovu klesám na duchu.
480
„Tak poď." Christian mi zamračene podáva ruku. Beriem ho za ňu

a spoločne opúšťame nemocnicu.
Vŕtam sa v jedle, je to vychýrené kurča na poľovnícky spôsob od pani Jo-

nesovej, ale ja skrátka nemám hlad. Miesto žalúdka mám uzlíček nervov.
„Dočerta! Ana, povieš mi konečne, čo sa deje?" Christian podráž-
dene odstrkuje prázdny tanier. Dvíham k nemu oči. „Prosím. Takto
ma doženieš k šialenstvu."
S námahou prehltnem a snažím sa prekonať panickú hrôzu, ktorá
mi sťahuje hrdlo. Na upokojenie sa poriadne nadýchnem. Teraz, ale-
bo nikdy. „Som tehotná."
Stuhne a ja som svedkom toho, ako veľmi pomaly bledne. „Čože?"
zašepká, už úplne popolavý.
„Som tehotná."
Zvraští obočie, ako keby celkom neporozumel tomu, čo hovorím.
„Ako?"
Ako... Ako? Čo je to za nezmyselnú otázku? S ľahkým začervena-
ním na neho upriem spýtavý pohľad: Ako by si asi povedal? Hm?
jeho výraz sa ako na povel mení, miesto očí má naraz dva kreme-
ne. „A čo injekcie?" zavrčí.
Dočerta. A je to tu.
„Ty si zabudla na injekciu?"
Len sa na neho pozerám, neschopná zo seba dostať jediné slovo.
Bože, on je rozčúlený - doslova zúri.
„Kristepane, Ana!" Treskne päsťou do stola, až nadskočím a vstáva
tak prudko, že skoro prevracia stoličku. „Mala si si pamätať jednu jedi-
nú vec. Do riti! ja tomu nemôžem uveriť. Ako si mohla byť taká hlúpa?"
Hlúpa?! Zalapám po dychu. Panebože. Chcela by som mu povedať,
že tá antikoncepcia tak či tak nefungovala, ale nedokážem nájsť tie
správne slová. Namiesto toho klopím zrak na svoje prsty, „je mi to
ľúto," zašepkám.
481
Fifty Shades Freed
„Ľúto? Do riti!" zakľaje znova.

„Ja viem, že to načasovanie nie je práve ideálne."
„Nie je práve ideálne?!" osopí sa na mňa. „Sme spolu asi tak päť
poondiatych minút. Chcel som ti všetko ukázať. A teraz... Čo? Plien-
ky a zvratky!" Zatvára oči. Myslím, že sa snaží ovládať, ale tú bitku
prehráva.
„Zabudla si? Povedz. Alebo si to urobila schválne?" Oči mu divo-
ko planú a zlosť sa okolo neho rozpína ako silové pole.
„Nie," pípnem. Nemôžem mu povedať o Hannah - vyhodil by ju.

To viem.
„Myslel som si, že na tomto sme sa dohodli!" kričí po mne.
„Ja viem. Dohodli. Mrzí ma to."
Ako by ma ani nevnímal. „To je ten dôvod. To je dôvod, prečo

mám rád veci pod kontrolou. Aby sa potom nemohli diať takéto srač-
ky, ktoré všetko dojebú."
Nie... Bodka predsa nieje žiadna... „Christian, prosím, nekrič na
mňa." Po lícach mi začínajú stekať dva slané potôčky.
„Neskúšaj to na mňa so slzami," zašteká. „Dočerta." Zatína si prs-
ty do vlasov a zatiahne za ne. „Myslíš, že som pripravený na to, stať
sa otcom?" Na konci mu zakolíše hlas v kombinácii hnevu a paniky
A mne to zrazu všetko dochádza. Ten strach a averzia, čo sa mu
zračí v očiach, jeho zlosť - to sú prejavy bezmocného adolescenta.
Ach, Tieň, je mi to tak ľúto. Pre mňa je to tiež šok.
„Ja viem, že na to ani jeden z nás nie je pripravený, ale myslím, že
z teba bude úžasný otec," upokojujem ho priškrtene. „Nejako už to
zvládneme."
„Ako to, do riti, s takou istotou vieš?" zakričí, tentoraz ešte hlas-
nejšie. „Povedz mi - ako?!" Z očí mu srší hnev a v tvári sa mu zračí
tolko emócií. A najvýraznejšou z nich je strach.
„Dočerta s tým!" precedí prezieravo a zdvíha ruky v geste porážky.
Otáča sa na päte a vyráža smerom k foyeru, cestou z izby berie sako.
482
Ozvena jeho krokov sa odráža od drevenej podlahy, až kým nezmizne

za dvojkrídlovými dverami, ktoré za sebou s tresknutím zabuchne,
takže znova nadskočím.
Ocitám sa sama v tichu - okolo mňa sa rozhostil pokoj, tichá
prázdnota velkej izby Otupene zízam na zatvorené dvere a mimovoľ-
ne sa chvejem. On odišiel. Do hája! jeho reakcia je oveľa horšia než
všetky, ktoré som si dokázala predstaviť. Odstrčím svoj tanier, založím
si ruky na stôl a s uvoľneným vzlykom na ne nechávam klesnúť hlavu.
„No tak, Ana," prešľapuje vedľa mňa pani jonesová.

Rýchlo sa vyrovnávam, utierajúc si z líc slzy.
„Počula som to. je mi to ľúto," ospravedlňuje sa láskavo. „Nechceli
by ste bylinkový čaj alebo niečo iné?"
„Dala by som si pohárik bieleho."
Pani Jonesová sa na okamih zaráža a ja si spomeniem na Bodku.
Teraz už nemôžem piť alkohol. Však nie? Budem si musieť preštudo-
vať ten prospekt, čo mi dala doktorka Greenová.
„Jeden vám prinesiem."
„Vlastne, dám si šálku čaju, prosím." Utriem si nos a ona sa na
mňa vľúdne usmeje.
„Hneď to bude." Zbiera taniere a odnáša ich do kuchyne. Nasle-
dujem ju, sadám si na jednu z barových stoličiek a sledujem, ako mi
pripravuje čaj.
O chvílku predo mňa postaví šálku s horúcou tekutinou. „Môžem
pre vás urobiť ešte niečo, Ana?"
„Nie, takto to stačí, ďakujem."
„Ste si istá? Veľa ste toho nezjedli."
Zadívam sa na ňu. „Ked ja ani nemám hlad."
„Mali by ste jesť, Ana. Teraz už nie ste sama. Prosím, nechajte ma
niečo vám pripraviť. Čo by ste si dali?" Upiera na mňa taký prosebný
pohľad. Lenže - ja sa na jedlo nedokážem ani pozrieť.
483
Fifty Shades Freed
Môj manžel sa ku mne práve otočil chrbtom, pretože som tehotná, môj
otec mal vážnu dopravnú nehodu a je tu Jack Hyde - cvok, ktorý tvrdí,
že som ho sexuálne obťažovala. Zrazu mám nekontrolovateľnú chuť začať
sa smiať. Vidíš, čo so mnou robíš, Bodka?! Nevdojak si pohladím brucho.
Pani Jonesová mi venuje chápavý úsmev. „Viete, v ktorom ste?"
pýta sa ticho.
„Úplne na začiatku. Štvrtý alebo piaty týždeň, doktorka si nie je istá."
„Ak nebudete jesť, mali by ste aspoň odpočívať."
Prikývnem hlavou a s šálkou čaju v ruke zamierim do knižnice. To
je moje útočisko. Z kabelky lovím BlackBerry a zvažujem, že Christia-
novi zavolám. Viem, že je to pre neho šok - ale jeho reakcia bola vážne
prehnaná. A kedy nebola? zdvihne na mňa podvedomie svoje dokona-
le upravené obočie. Povzdychnem si. Päťdesiat odtieňov skurvenosti.
„Áno, áno, to je tvoj otecko, Bodka. Dúfajme, že vychladne a vráti
sa domov... čoskoro."
Vyťahujem letáčik od doktorky a sadám si, aby som si ho prečítala.
Nedokážem sa na to sústrediť. Takto sa Christian ešte nikdy ne-
zachoval. V posledných niekoľkých dňoch bol taký pozorný a láska-
vý, taký milujúci. A teraz... Čo ak sa nevráti? Do hája! Možno by
som mala zavolať Flynnovi. Neviem, čo mám robiť. Som v koncoch.
V mnohých ohľadoch je taký nestabilný. Vedela som, že ho to zobe-
rie. Tento víkend sa správal tak milo. Vo víre udalostí tých troch dní
úplne strácal kontrolu, a napriek tomu si počínal dobre. Lenže táto
novinka bola už na neho príliš.
Od chvíle, kedy som ho spoznala, sa môj život skomplikoval. Robí
to on? Alebo je to tým, že sme spolu my dvaja? Čo keď sa cez to ne-
dostane? Čo keď sa bude chcieť rozviesť? Z toho pomyslenia sa mi
robí zle. Nie. Takto nesmiem premýšľať. On sa vráti. Určite. Ja viem,
že áno. Viem, že ma napriek tomu kriku a osočovaniu ľúbi... viem to.
A teba bude milovať tiež, Bodka.
Zapierajúc sa do operadla sa prepadám do oslobodzujúceho spánku.
484
Budím sa dezorientovaná a premrznutá. Roztrasená od zimy kon-

trolujem hodinky; hodina do polnoci. Ach, áno... Ty. Poklepem si
na podbruško. A kde je Christian? Už sa vrátil? Stuhnutá sa dvíham
z kresla a idem sa po ňom porozhliadnuť.
O päť minút neskôr je jasné, že nie je doma. Dúfam, že sa mu nič
nestalo. Do hlavy sa mi vkrádajú spomienky na dlhé čakanie po tom,
čo zmizol Charlie Tango.
A dosť. Takto nepremýšľaj. Pravdepodobne išiel... Kam? Za kým tak
mohol ísť? Za Elliotom? Alebo snád za Plynnom? V to dúfam. Vra-
ciam sa do knižnice pre mobil a píšem mu správu.
KDE SI?
Odchádzam do kúpeľne a púšťam si vodu do vane. Je mi taká zima.
Nie je doma, ani keď som už po kúpeli. Beriem si na seba jednu zo sa-
ténových nočných košieľok evokujúcich tridsiate roky, cez ňu župan
a vyrážam do velkej izby. Cestou nakuknem do nepoužívanej spálne.
Možno by to mohla byť izbička pre malú Bodku. Ten nápad ma vystraší,
a tak zostávam stáť vo dverách a chvílku dumám o nadchádzajúcej rea-
lite. Vymaľujeme ho na modro alebo na ružovo? Moje sladké rozjímanie
naruší fakt, že môj zatúlaný manžel je kvôli tomu trochu nepríčetný. Be-
riem si deku z nedotknutej postele a idem do veľkej izby držať hliadku.
Niečo ma budí. Nejaký zvuk.

„Dočerta!"
To je Christian, je vo foyeri. Počujem, ako nohy stola znova za-
škrípu o podlahu.
„No tak... dočerta!" zopakuje, tentoraz viac huhňavo.
Vymotávam sa z deky tak akurát, aby som ho videla, ako sa neohra-
bane potáca medzi dvojitými dverami. On je opitý. Zamrazí ma z toho
485
Fifty Shades Freed
v zátylku. No to ma podrž, Christian sa opil? Viem, ako veľmi neznáša

opilcov. Vyskakujem na nohy a náhlivo sa mu vydávam naproti.
„Christian, nie je ti nič?"
Oprie sa o zárubne. „Pani Greyová," zabrble.
Do hája. On je namol. Nemám tušenie, čo si s ním počnem.
„Eh... tebe to sekne, Anastasia."
„Kde si bol?"
Prikladá si ukazovák k perám a pokúša sa o pokrivený úsmev.
„Ššš!"
„Myslím, že bude najlepšie, keď pôjdeš do postele."
„S tebou..." zasmeje sa. Zasmeje!
Zachmúrená ho obozretne beriem okolo pása, pretože sa sotva
drží na nohách, nieto aby chodil. Kde bol? Ako sa dostal domov?
„Ukáž, pomôžem ti tam. Opri sa o mňa."
„Ty si taká krásna, Ana." Nahne sa, aby si privoňal k mojim vla-
som a skoro nás oboch zvalí.
„Christian, dvíhaj nohy. Odvediem ťa do postele."
„Tak dobre, skúsime to," prednesie sústredene.
Kráčame chodbou a nakoniec sa nejako došuchceme do spálne.
„Posteľ," zazubí sa.
„Presne tak, posteľ." Vmanévrujem ho k jej okraju, ale on ma
nechce pustiť.
„Poď ku mne," povie.
„Christian, myslím, že sa potrebuješ vyspať."
„A tak sa to začína. Už som o tom počul."
Zamračím sa na neho. „O čom si počul?"
„Deti rovná sa žiadny sex."
„Som si istá, že to tak nie je. Inak by boli na svete samí jedináči-
kovia."
S námahou na mňa zaostrí. „Ty si vtipná."
„A ty opitý."
486
„To som," zasmeje sa. Lenže potom sa jeho úsmev vytráca, pretože
sa nad tým zamyslí, a v tvári sa mu usadzuje zmučený výraz - taký,
z ktorého mrazí až do špiku kostí.
„No tak, Christian," oslovím ho mierne, jeho výraz ma desí. Vy-
povedá o šialených, hrozných spomienkach, ktoré by si žiadny dospe-
lý nemal zo svojho detstva vybavovať. „Poď, uložíme ťa do postele."
Zľahka ho posúvam a on sa rozpľaští na matrac - aký dlhý, taký široký
- v tvári má zase úsmev a jeho strápený výraz je preč.
„Pod ku mne," zabľaboce zas.
„Čo keby sme ťa najskôr vyzliekli?"
Roztiahne pery v širokom opitom úsmeve. „To je reč!"
Opitý Christian je hravý a roztomilý. V každom prípade tomu dá-
vam prednosť pred tým, keď je vytočený do nepríčetnosti.
„Posaď sa. Vyzlečiem ti sako."
„Tá izba sa točí."
Dočerta... nebude vracať? „Christian, posaď sa!"
Zaškerí sa na mňa. „Teda pani Greyová, vy ste ale panovačná..."
„To som. A ty rob, čo sa ti hovorí, a sadni si." Vrazím si ruky v bok.
Znovu sa zaškerí, podoprie sa na lakťoch a potom sa pre neho úplne
nezvyklým spôsobom neohrabane vztýči do sedu. Skôr než sa znovu
zvalí, chytám ho za kravatu a zápasníckym chvatom mu sťahujem sivé
sako z jednej a potom aj z druhej ruky.
„Ty krásne voniaš."
„A z teba cítiť alkohol."
„Áno... bour-bon." Vysloví každú slabiku zvlášť a tak sústredene,
že mám čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Púšťam jeho sako ved-
ľa seba na podlahu a začínam mu rozväzovať kravatu. On mi položí
ruky na boky.
„Túto látku mám na tebe rád, Anasta-sia," štikúta. „Mala by si vždy
nosiť satén alebo hodváb." Dlaňami mi prejde po bokoch hore a dole,
potom si ma šklbnutím pritiahne k sebe a pritisne mi tvár na brucho.
487
Fifty Shades Freed
„A tu je náš votrelec."
Prestávam dýchať. Kristepane. On hovorí s Bodkou.
„Budeš ma budiť, čo?" hovorí môjmu bruchu.
Bože. Christian ku mne vzhliadne skrz dlhé tmavé mihalnice, sivý
pohľad rozostrený a kalný. Zastavuje sa mi srdce.
„Dáš mu prednosť predo mnou," skonštatuje smutne.
„Christian, ty nevieš, čo hovoríš. Nebuď smiešny - ja tu predsa
nebudem nikoho uprednostňovať. Navyše to nemusí byť on."
Nakrčí čelo. „Ona... Ach, Bože." Padá späť na posteľ a prekrýva
si tvár predlaktím. Aspoň sa mi podarilo tú kravatu povoliť. Roz-
väzujem mu šnúrky a postupne mu vyzúvam topánky a sťahujem
ponožky. Keď sa narovnám, zisťujem, prečo mi pri tom nekládol ani
pasívny odpor - je hotový. Premohol ho hlboký spánok, dokonca
ticho chrápe.
Zamyslene ho sledujem. Je tak neuveriteľne príťažlivý - dokonca
aj keď je opitý a chrápe. Pekne tvarované pery má pootvorené, jed-
nu ruku za hlavou, prsty ešte zapletené do neusporiadaných vlasov,
v tvári uvoľnený výraz. Vyzerá mlado - čo on vlastne je - môj mladý,
vystresovaný, opitý, nešťastný manžel. Tá myšlienka ma ťaží.
No, aspoň je doma. Zaujímalo by ma, kde bol. Nie som si istá, či
mám dostatok energie alebo sily ho ďalej vyzliekať. Navyše leží na
deke. Vraciam sa do veľkej izby pre tú, ktorú som mala ja, a prenášam
ju do spálne.
Stále tvrdo spí, stále má na sebe kravatu a opasok. Vleziem do po-
stele vedľa neho, dávam mu dole kravatu a opatrne rozopínam vrchný
gombík košele. Zo spánku zamrmle niečo nezrozumiteľné, ale nezo-
budí sa. Jemne mu rozopínam opasok a po krátkom boji ho vyťahu-
jem z pútok nohavíc. Košeľa sa mu medzitým vytiahla von a teraz mu
spod nej vykukuje kúsok hodvábneho chodníčka. Tomu neodolám.
Skláňam sa a pobozkám ho naň. Zavrtí sa a mimovoľne sa prepne
v bokoch, ale spí ďalej.
488
Narovnávam sa a znovu sa na neho zahľadím. Ach, ty môj Tieň...

čo si s tebou len počnem? Prstami mu zľahka prečešem mäkké vlasy
a dávam mu bozk na spánok.
„Ja ťa ľúbim, Christian. Ľúbim ťa, aj keď si opitý, a hoci si bol von-
ku bohviekde. Vždy ťa budem ľúbiť."
„Hmm," zamručí. Ešte raz ho pobozkám na spánok. Potom vstá-
vam z postele a prikrývam ho náhradnou dekou. Môžem si ľahnúť
vedľa neho - krížom cez posteľ. Hej, to urobím.
Ale najskôr zo všetkého sa postarám o jeho oblečenie. S neveria-
cim zakrútením hlavou zbieram ponožky a kravatu a cez ruku si pre-
hadzujem jeho sako. V tú chvíľu z neho vykĺzne BlackBerry a padá na
podlahu. Dvíham ho a pritom ho nechtiac odomknem. Rozsvecuje sa
predo mnou výpis správ. Vidím tú svoju a nad ňou ešte jednu.
No toto! Znovu ma zamrazí.
R A D A SOM ŤA VIDELA. UŽ MI TO DOŠLO.

A NEŠALEJ. B U D E Z T E B A S K V E L Ý OTEC.
To písala ona. Pani Elena Suka Robinsonová.

Dočerta. Takto to teda bolo. Takže on išiel za ňou.
Kapitola 21
Zdesene hľadím na text správy a potom obraciam pohľad k spiacej po-

stave svojho muža. On bol vonku do pol druhej v noci a pil - s ňouV.
Teraz tu ticho pochrapkáva a spí spánkom zdanlivo spravodlivých -
neuvedomuje si svoju opitosť. A pôsobí tak pokojne.
To nie, nie, nie. Podlamujú sa mi kolená, takže sa pomaly a neve-
riacky zosúvam na stoličku pri posteli. Hrudný kôš mi lisuje surový,
trpký, ponižujúci pocit zrady. Christianovmu hnevu a strachu, jeho
potrebe na mňa kričať rozumiem a bola by som schopná mu to od-
pustiť - asi. Ale... tento podraz, to už je príliš. Priťahujem si kolená
k hrudi a objímam ich, chúlim sa do seba a chránim svoju malú Bod-
ku. Pohojdávam sa dopredu a dozadu a ticho vzlykám.
Čo som čakala? Vzala som si ho veľmi skoro. Vedela som to - ve-
dela som, že sa to môže takto zvrtnúť. Ale prečo? Prečo? Prečo? Ako
mi to mohol urobiť? Ved vie, čo si o nej myslím. Ako mohol ísť práve
za ňou? Ako? Tá dýka, ktorú mi zabodol do srdca, sa pomaly a boles-
tivo otáča, pitve ma zaživa. Bude to takto vždy?
Obrysy jeho zrútenej postavy sa mi cez slzy rozpíjajú a vlnia. Ach,
Christian. Vzala som si ho, pretože ho ľúbim, a som presvedčená
490
o tom, že on ľúbi mňa. Viem, že áno. V hlave sa mi vynorí spomienka

na ten neuveriteľne nádherný darček k narodeninám.
Za všetky naše prvýkrát a k Tvojim prvým narodeninám v úlohe
mojej milovanej manželky. Ľúbim Ta. C x
To predsa nie je možné, nemôžem uveriť tomu, že to tak bude
vždy - tri kroky dopredu a dva dozadu. Lenže až doteraz to tak bolo.
Po každom neúspechu sa len pozvoľna posúvame vpred, krok sun
krok. Aj teraz nakoniec príde k sebe... určite. Ale čo ja? Spamätám sa
z tejto... z tej hroznej zrady? Premýšľam o tom, ako sa správal počas
nášho posledného ťažkého, a predsa takého krásneho víkendu. O jeho
pokojnej sile, ktorá ma držala nad vodou, zatiaľ čo môj otec ležal zra-
nený a v bezvedomí na JlS-lce... o tajnej oslave, na ktorú zviezol celú
rodinu aj priateľov... o vášnivom bozku pred hotelom, na verejnosti.
Bože, Christian, testuješ moju dôveru, moju vieru... a aj tak ťa ľúbim.
Lenže ja už nie som sama. Položím si dlaň na brucho. Nie, nedo-
volím mu, aby toto robil mne, ani našej malej Bodke. Doktor Flynn
hovoril, že mu mám poskytnúť prezumpciu neviny... ale tentoraz mu
ju neposkytnem. Utieram si slzy z očí a nos do chrbta ruky.
Christian sa pohne a prevalí, skrčí si nohy na posteľ a stočí sa pod
deku. Potom šmátra rukou, akoby niečo hľadal. Nespokojne zabručí
a zamračí sa, ale nakoniec s natiahnutou rukou tvrdo zaspáva.
Ach, Tieň. Čo si s tebou počnem? A čo si dočerta robil s tou Skurve-
nou Sukou? Musím to vedieť.
Ešte raz sa zadívam na poburujúci text správy a rýchlo spriadam
plán. S hlbokým nádychom si ju preposielam na svoj mobil. Bod jed-
na splnený. Rýchlo kontrolujem výpis predošlých správ, ale vidím len
textovky od Elliota, Andrey, Taylora, Ros a odo mňa. Žiadna od Eleny.
To je dobre, povedala by som. Preklikávam sa von zo správ a s úľavou
zaznamenávam, že jej neodpísal. A potom mi skáče srdce do krku. Môj
ty Bože. Tapetu jeho mobilu tvorí mozaika mojich fotografií, zoskupení
niekoľkých malinkých Anastasií, vyfotografovaných za najrôznejších
491
Fifty Shades Freed
okolností - na svadobnej ceste, minulý víkend pri plachtení a na lodi,

a tiež pár Josého snímok. Kedy si to vytvoril? Muselo to byť nedávno.
Pohľadom zavadím o ikonu e-mailu a v hlave sa mi liahne neodbyt-
ná myšlienka... Mohla by som si prečítať jeho maily. Zistiť, či si s ňou ne-
píše. Mala by som? Zahalená v jedovato-zelenom hodvábe, moja vnú-
torná bohyňa dôrazne prikývne, ústa skrútené v zlomyseľnej grimase.
A skôr, než sa stihnem zaraziť, vnikám do Christianovho súkromia.
Stovky a stovky e-mailov. Listujem nimi dolu a všetky vyzerajú
rovnako nezaujímavo... väčšina z nich je od Ros, Andrey a mňa, ďal-
šie od najrôznejších manažérov spoločností. Ani jeden od Skurvenej
Suky. Keď už som pri tom, nie sú tu ani žiadne od Leily.
Jeden z nich ma predsa len zaujme. Je od Barneyho Sullivana,
Christianovho IT špecialistu. V jeho predmetu totiž stojí: Jack Hyde.
Previnilo pozriem na Christiana, ale ten stále ticho pochrapkáva.
Nikdy predtým som ho nepočula chrápať. Otváram e-mail.
O d : Barney Sullivan
P r e d m e t : Jack Hyde
D á t u m : 13.9.2011, 14:09
Mestské kamery zachytávajú bielu dodávku od South Irving Street. Pred ňou na
žiadnych záznamoch nie je, takže Hyde musel mať základňu niekde v tej oblasti.
A k o Vám už povedal Welch, podozrivé auto si prenajala žena s neznámou
totožnosťou na falošný vodičský preukaz. Inak ho s okolím South Irving
Street nič nespája.
Podrobnosti o všetkých známych zamestnancoch G E H a SIP, ktorí žijú v tej
oblasti, sú v priloženom súbore, ktorý som tiež poslal Welchovi.
V Hydeovom počítači nebolo nič, čo by sa týkalo jeho bývalých asistentiek.
Len pre osvieženie pamäti, tu je výpis toho, čo sa tam našlo:
492
Adresy nehnuteľností, ktoré využíva rodina Greyovcov:

Päť nehnuteľností v Seattli
Dve nehnuteľnosti v Detroite
Podrobné informácie o:
Carrickovi Greyovi
Elliotovi Greyovi
Christianovi Greyovi
doktorke Grace Trevelyanovej
Anastasii Steelovej
Mii Greyovej
Novinové a internetové články odkazujúce na:

doktorku Grace Trevelyanovú
Carricka Greya
Christiana Greya
Elliota Greya
Fotografie:
Carricka Greya
doktorky Grace Trevelyanovej
Christiana Greya
Elliota Greya
Mie Greyovej
Idem pokračovať v pátraní. Uvidíme, čo ešte nájdem.
B. Sullivan
Vedúci oddelenia IT, G E H
493
Fifty Shades Freed
Tento podivný e-mail ma na chvíľu vytrhne z nočného súženia.

Kliknem na pripojený súbor, aby som sa pozrela na výpis mien, ale
očividne je obrovský, príliš velký na to, aby sa otvoril v BlackBerry.
Čo to robím? Ved už je neskoro. Mám za sebou ťažký deň. Nie sú
tu žiadne e-maily od tej ženskej ani od Leily Williamsovej, čo ma tak
nejako upokojuje. Letmo mrknem na budík - je krátko po druhej. To
bol teda deň - plný odhalení. Ja budem matkou a Christian sa kvôli
tomu dal dokopy s nepriateľom. Nechám ho v tom trochu podusiť.
Spať tu s ním nebudem a zajtra nech sa tu teda prebudí sám. Odkla-
dám jeho mobil na nočný stolík a idem si po kabelku vedľa postele.
Ešte jeden pohľad na môjho anjelsky spiaceho Judáša a odchádzam.
Náhradný kľúč od herne je na obvyklom mieste vo vitríne v upra-
tovacej miestnosti. Vezmem ho a ponáhľam sa hore. Z komory, do
ktorej sa ukladá posteľná bielizeň, si beriem vankúš, deku a plachtu.
Odomknem si dvere, rozsvietim tlmené svetlá a vstúpim dovnútra. Je
prekvapujúce, ako ma vôňa a atmosféra tejto miestnosti upokojuje,
keď vezmem do úvahy, že som tu pri poslednej návšteve použila úni-
kové slovo. Zamykám za sebou a kľúč nechávam v zámku. Viem, že
ma ráno bude Christian hľadať ako zmyslov zbavený, a ak budú dvere
zamknuté, nenapadne mu sem nakuknúť. Dostane, čo si zaslúži.
Ľahnem si na pohovku, krčím sa pod deku a vyťahujem z kabelky
BlackBerry. Kontrolujem si správy a vyhľadávam tú, ktorú som si posla-
la z Christianovho mobilu. Preposielam mu ju späť a pripisujem k nej:
AK CHCEŠ, M Ô Ž E SA K N Á M P A N I L I N C O L N O V Á PRIPOJIŤ,
K E Ď B U D E M E SPOLU PREBERAŤ T Ú SPRÁVU, K T O R Ú T I
POSLALA. A S P O Ň Z A Ň O U N E B U D E Š M U S I E Ť H N E Ď PO-
T O M BEŽAŤ. TVOJA ŽENA.
Odosielam to a úplne stišujem zvonenie. Celá zmrznutá sa chúlim

pod dekou. Napriek zdanlivej suverénnosti ma Christianova zrada
494
veľmi zraňuje. Mali by sme prežívať šťastné okamihy. Bože, veď z nás
budú rodičia. Vraciam do okamihu, keď som mu povedala, že som te-
hotná, a fantazírujem o tom, ako mi radostne padá k nohám, objíma
ma a vyznáva sa z lásky ku mne a ku našej malej Bodke.
A namiesto toho som sama, zmrznutá, v miestnosti určenej na
BDSM hry. Znenazdania sa cítim stará, rozhodne staršia, než som.
Zápasiť sa s Christianom bolo vždy výzvou, ale tentoraz sa vážne
prekonal. Čo si o sebe myslí? Chce boj, má ho mať. Nech si nemys-
lí, že ho nechám utekať za tou babizňou, kedykoľvek budeme mať
nejaký problém. Bude si musieť vybrať - buď ona, alebo ja a malá
Bodka. Ticho smrknem, ale som taká unavená, že chvíľu potom
zaspávam.
Budím sa šklbnutím, dezorientovaná... Aha - som v herni. A pretože

tu nie sú žiadne okná, vôbec netuším, kolko je hodín. Niekto stisne
kľučku na dverách.
„Ana!" počujem za nimi Christiana. Inštinktívne stuhnem, ale
on sa sem ďalej nedobýva. Počujem tlmené hlasy, ktoré sa presúva-
jú inam. Pomaly vydýchnem a kontrolujem čas na mobile. Je o desať
minút osem a ja mám štyri zmeškané hovory a dve správy v hlaso-
vej schránke. Zmeškané hovory sú prevažne od Christiana, až na je-
den od Kate. To nie. Musel jej volať. Lenže teraz na nich nemám čas.
Nechcem prísť neskoro do práce.
Balím sa do deky, beriem kabelku a vyberiem sa k dverám. Poma-
ly ich odomknem a vykuknem von. Nikde nikto. Do hája... Možno
to všetko príliš dramatizujem. Sama nad sebou prevrátim oči a s po-
riadnym nádychom vyrážam dole.
Pri vstupe do velkej izby stojí Taylor, Sawyer, Ryan, pani Jonesová
a Christian, ktorý im promptne vydáva inštrukcie. Všetci sa naraz
otáčajú a zapichnú do mňa vyjavené pohľady. Christian má na sebe
stále to oblečenie, v ktorom spal. Je neupravený, bledý, ale zároveň
495
Fifty Shades Freed
neskutočne príťažlivý. Velké sivé oči má rozšírené, len neviem, či od

strachu, alebo od hnevu. Je ťažké to rozpoznať.
„Sawyer, o dvadsať minút budem pripravená vyraziť," adresujem
Lukovi a v ochrannom geste si priťahujem deku viac k telu.
Sawyer prikývne a všetky oči sa obrátia ku Christianovi, ktorý ma
ešte stále prebodáva pohľadom.
„Budete raňajkovať, pani Greyová?" pýta sa ma Gail.
Zavrtím hlavou. „Ďakujem, nie som hladná."
Pani Jonesová nespokojne našpúli pery, ale nepovie nič.
„Kde si bola?" ozve sa Christian chrapľavo. A v tom momente, ako-
by do ostatných strelili. Utekajú do Taylorovej kancelárie, do foyeru
a do kuchyne ako vydesené krysy, ktoré opúšťajú potápajúcu sa loď.
Nevšímam si ho a pochodujem smerom k spálni.
„Ana," zavolá na mňa, „odpovedz mi." Cestou za sebou počujem jeho
kroky a tak pokračujem ďalej až do kúpeľne. Rýchlo za sebou zamykám.
„Ana!" zabúcha Christian na dvere. Púšťam si sprchu a on zalom-
cuje kľučkou. „Otvor tie prekliate dvere, Ana."
„Choď preč!"
„Nikam nejdem."
„Ako chceš."
„Prosím, Ana."
Vleziem do sprchy, čím jeho výčitky účinne vypínam. Bože, ko-
nečne teplo. Voda sa po mne mňa leje ako hojivý balzam, zmýva mi
z kože vyčerpávajúcu noc. Ach, to je slasť. Na chvílku, na maličkú
chvílku smiem predstierať, že je všetko v poriadku. Umývam si aj
vlasy, a keď som hotová, cítim sa lepšie, posilnená, pripravená čeliť
utrhnutému vagónu, do ktorého sa prevtelil Christian Grey. Balím si
vlasy do uteráka, do ďalšieho sa suším a ovíjam si ho okolo tela.
Odomknem, otvorím dvere a zisťujem, že sa Christian opiera
o stenu naproti. Ruky založené za chrbtom. Má ostražitý výraz, výraz
uštvaného dravca. Prechádzam okolo neho a vstupujem do šatne.
496
„Ty ma ignoruješ?" pýta sa ma neveriacky.

„Ty si ale všímavý," utrúsim neprítomne, pretože sa snažím nájsť nie-
čo na seba. Á, tu - slivkové šaty. Dávam ich dole z ramienka, vyberám
si k nim vysoké čierne topánky na podpätku a vraciam sa do spálne.
Zastavím, aby som počkala, než mi Christian uhne z cesty, čo nakoniec
urobí, keď si spomenie na svoje dobré vychovanie. Naťahujem sa okolo
neho k bielizníku a cítim, ako ma prepichuje pohľadom. Vrhám kradmý
pohľad do zrkadla - stojí nehybne vo dverách šatne a pozorne ma sledu-
je. S výkonom hodným oscarovej nominácie si nechávam uterák sklznuť
z tela a predstieram, že ma moja nahota ani v najmenšom nevzrušuje.
Dobre počujem jeho trhaný nádych, ale tvárim sa akoby nič.
„Prečo toto robíš?" pýta sa potichu.
„Prečo myslíš?" prehodím zamatovým hlasom a navliekam si jed-
ny pekné čipkované nohavičky La Perla.
„Ana..." až mu zaskočí, ked si ich starostlivo urovnávam.
„Chod a spýtaj sa tej svojej pani Robinsonovej. Som si istá, že ti to
vysvetlí," vrčím, zatiaľ čo hľadám vhodnú podprsenku.
„Už som ti to hovoril, Ana, ona nie je žiadna moja..."
„Nechcem to počuť, Christian," mávnem zamietavo rukou. „Rozprá-
vať sme sa mali včera, ale ty si namiesto toho utiekol a spil sa do nemo-
ty so ženskou, ktorá ťa roky zneužívala. Zavolaj jej. Ona ťa teraz určite
veľmi rada vypočuje." Vyberám si podprsenku, pomaly si ju navliekam
a zapínam. Christian vstupuje dovnútra izby a zapiera si ruky v bok.
„Prečo si ma špehovala?"
Navzdory odhodlaniu sčervenám. „To nie je podstatné, Chris-
tian," namietam ostro. „Podstatné je, že len čo sa niečo pokazí, zobe-
rieš sa a bežíš za ňou."
Zatvári sa rozhorčene. „Takto to nebolo."
„To ma nezaujíma." Beriem si pár čiernych podväzkových pan-
čúch s čipkovaným lemom a ustupujem k posteli. Posadím sa, pre-
pnem špičku nohy a jemne si naťahujem ľahučkú látku až na stehno.
497
Fifty Shades Freed
„Tak kde si bola?" zopakuje. Očami pritom sleduje moje ruky

v pohybe nahor, ale ja mu ďalej nevenujem najmenšiu pozornosť
a pomaly si navliekam druhú pančuchu. Postavím sa a zohnem sa,
aby som si uterákom vysušila vlasy. Cez rozkročené nohy vidím jeho
bosé chodidlá a cítim jeho prenikavý pohľad. Hneď ako som hotová,
narovnám sa a prejdem späť k bielizníku, z ktorého vyťahujem fén.
„Odpovedz mi," domáha sa zovretým hlasom.
Zapínam sušič, takže ho ďalej nepočujem. Kým si prstami pre-
česávam vlasy, kradmým pohľadom ho potajomky kontrolujem
v zrkadle. Uprene ma pozoruje, oči prižmúrené a chladné, dokonca
ľadovo chladné. Odvraciam sa od neho a sústredím sa na to, čo ro-
bím, snažím sa nevnímať mrazenie, ktoré mnou prestupuje. Nasucho
prežriem a ďalej sa koncentrujem na fúkanie vlasov. On je stále na-
štvaný! Pokojne si ide von s tou odpornou ženskou a potom sa hnevá
- on na mňa? Ako sa opovažuje?! Len čo sú moje vlasy dostatočne
divoko rozviate, končím. Tak... takto sa mi to páči.
„Kde si bola?" zašepká mrazivo.
„Čo sa staráš?"
„Prestaň s tým. Hneď."
Neurčito pokrčím plecami, načo sa Christian vydáva rýchlym
krokom cez izbu smerom ku mne. Prudko sa otáčam a ustupujem
pred jeho natiahnutou rukou.
„Nedotýkaj sa ma," zasyčím a on na mieste skamenie.
„Povedz mi, kde si bola," nárokuje si odpoveď. Ruku zviera v päsť
po svojom boku.
„Rozhodne som nebola vonku a neopíjala som sa s mojím ex,"
precedím. „Spal si s ňou?"
Zalapá po dychu. „Čože? Nie!" Neveriacky na mňa zíza a má tú drzosť
vyzerať dotknuto aj naštvane zároveň. Moje podvedomie vydýchne úľavou.
„Ty si myslíš, že by som ťa podviedol?" Jeho tón svedčí o vysokej
miere morálneho pobúrenia.
498
„To si predsa urobil," zaprskám. „Tým, že si jej zbabelo vyklopil

podrobnosti nášho súkromného života - práve jej."
Klesne mu sánka. „Zbabelo. To si myslíš?" V očiach sa mu divoko
zablysne.
„Christian, ja som videla tú správu. A stačilo mi to."
„Tá správa nebola pre teba," zavrčí.
„To máš tak, videla som ju, keď som ťa vyzliekala, pretože si bol
príliš opitý na to, aby si sa vyzliekol sám, a pritom ti z vrecka saka
vypadol BlackBerry. Máš vôbec nejakú predstavu, ako veľmi si mi
ublížil, keď si šiel práve za ňou?"
Vidím, ako bledne, ale ja som rozbehnutá a moja vnútorná bohy-
ňa sa práve odtrhla z retaze.
„Spomínaš si na to, ako si včera prišiel domov? Pamätáš si, čo si
povedal?"
Bezvýrazne na mňa hľadí, v tvári strnulý výraz.
„No, mal si pravdu. Dávam prednosť tomu bezbrannému dieťaťu,
je to niečo, čo by urobil každý milujúci rodič. To, čo pre teba mala
urobiť aj tvoja mama. je mi ľúto, že to nedokázala - pretože keby áno,
nestáli by sme tu teraz a nehádali sa. Lenže ty už si velký - potrebuješ
sa prebrať a dospieť a prestať sa správať ako spupný pubertiak.
Možno z toho dieťaťa nie si nadšený. Ani ja neskáčem radosťou -
vzhľadom k načasovaniu a tvojmu viac než vlažnému prijatiu nového
života, tvojej vlastnej krvi. Môžeš si vybrať, buď do toho pôjdeš so
mnou, alebo to zvládnem bez teba. je to tvoje rozhodnutie.
Ty sa tu zrejme hodláš rýpať vo svojej sebaľútosti a sebanenávisti,
ale ja idem do práce. A až sa vrátim, odsťahujem sa do hornej spálne."
Šokovane zažmurká.
„A teraz, ak dovolíš, rada by som sa doobliekala," končím a pri-
tom ťažko oddychujem.
Veľmi pomaly ustupuje o jeden krok, jeho výraz sa stvrdne. „Tak
toto chceš?" zašepká.
499
Fifty Shades Freed
„Ja už ani neviem, čo chcem," napodobním jeho tón. S vynalo-

žením všetkého úsilia predstieram ľahostajnosť a namáčam končeky
prstov do hydratačného krému, ktorý si jemne vtieram do pokožky
na tvári. Sústredím sa na svoju tvár v zrkadle. Oči mi divoko svietia,
som bledá, ale na lícach nejakú tú farbu mám. Si skvelá. Teraz to ne-
vzdávaj. Nevzdávaj to.
„Ty už ma nechceš?" hlesne.
Bože - nie... Takpŕŕŕ, na toto mu neskočíš, Greyová.
„Stále som tu, alebo nie?" odseknem. Beriem si špirálu a nanášam
si ju najskôr na pravé oko.
„Napadlo ti, že odídeš?" Sotva ho počujem.
„Ked niečí manžel uprednostňuje spoločnosť bývalej milenky,
zvyčajne to neveští nič dobré," vystupňujem mieru opovrhnutia na
vyššiu úroveň, bez toho aby som mu odpovedala na otázku. Teraz lesk
na pery. Špúlim na seba v zrkadle ústa. Drž sa, Steelová... teda, Greyo-
vá. Dočerta, už ani neviem, ako sa volám. Dvíham topánky a vraciam
sa k posteli, kde si ich rýchlo obúvam. Áno. V spodnej bielizni a tých
to topánkach vyzerám úchvatne. Veľmi dobre si to uvedomujem. Na
rovnám sa a pokojne sa naňho pozriem. Zažmurká a v rýchlosti ma
prejde hladným pohľadom od hlavy až k päte.
„Ja viem, o čo sa tu pokúšaš," povie hlasom, do ktorého preniká
o niečo vrelší, zvodný podtón.
„Naozaj?" zakolíšem. No tak... drž sa.
Prehltne a urobí jeden krok smerom ku mne. A ja s vystretými
rukami o jeden ustúpim.
„Nech ti to ani nenapadne, Grey," zašepkám výhražné.
„Si moja žena," pohrozí mi na odplatu mäkko.
„Som tehotná žena, ktorú si včera opustil, a ak sa ma dotkneš,
budem kričať tak, že ten barák spadne."
Neveriacky zdvihne obočie. „Ty by si kričala?"
„Ako o život." Odhodlane prižmúrim oči.
500
„Nikto by ťa nepočul," zapradie a uprie na mňa významný pohľad.

A mne sa vybavujú spomienky na naše spoločné ráno v Aspene. Tak
to teda nie!
„Snažíš sa ma zastrašiť?" zasyčím. Úmyselne sa ho pokúšam vy-
koľajiť.
Zaberá to. Zmeravie a sťažka prehltne. „To som nechcel." Zatvári
sa bezradne.
Asi sa zadusím. Ak sa ma dotkne, neustojím to. Poznám tú moc,
ktorou vládne mojej duši i zradnému telu. Veľmi dobre ju poznám.
A tak sa snažím sústrediť na svoj hnev.
„Iba som sa napil s niekým, kto mi bol kedysi blízky. Všetko sme
si vyjasnili. Viackrát sa s ňou už neskontaktujem."
„Išiel si rovno za ňou?"
„Nie. Najskôr som sa snažil ísť za Flynnom. Ale potom som sa
nejako ocitol v jej salóne."
„A to ti mám veriť, že už sa s ňou nestretneš?" zasyčím a nedoká-
žem zastrieť zlostný tón. „Čo sa stane, až prekročím nejakú pomyselnú
hranicu nabudúce? Veď riešime stále to isté. Je to ako začarovaný kruh.
Pôjdeš za ňou znovu, keď zase urobím niečo, čo sa ti nebude páčiť?"
„Už sa s ňou neuvidím," povie s neochvejnou rozhodnosťou. „Ko-
nečne pochopila,
Zarazene ako sa cítim."
zažmurkám. „Čo tým myslíš?"
Vystrie sa a rukou si zachádza do vlasov, popudený, nahnevaný...
a zamlknutý A tak to skúšam inak.
„Ako to, že dokážeš hovoriť s ňou, a so mnou nie?"
„Bol som na teba naštvaný A stále som."
„Nehovor!" naježím sa. „Aby si vedel, to ja som nahnevaná na
teba. Som nahnevaná, že si sa včera správal tak chladne a bezcitne.
Som nahnevaná, pretože si naznačil, že som to urobila úmyselne, aj
keDďto nie je pravda. A som naštvaná kvôli tomu, že si ma zradil,"
skoro vzlyknem. Prekvapene otvorí ústa a nachvíľu zatvorí oči. Ako
501
Fifty Shades Freed
keby som mu vrazila facku. Ďalší hroziaci vzlyk úspešne prehltnem.

Upokoj sa, Anastasia.
„Mala som si dávať väčší pozor, ale rozhodne som to neurobila
naschvál. Tiež je to pre mňa šok," poznamenám, aby som zachovala
aspoň náznak zdvorilosti. „Navyše mi doktorka naznačila, že tá in-
jekcia mohla zlyhať."
V tichosti na mňa zíza.
„Včera si to pekne pohnojil," precedím s novou vlnou hnevu. „Po-
sledných pár týždňov som nemala práve na ružiach ustlané."
„A ty si to zase pohnojila pred dvoma alebo troma týždňami, ale-
bo kedy si to zabudla na ďalšiu dávku."
„Bože, nedopusť, aby som bola tak dokonalá ako on!"
A dosť, koniec, už mlč. Stojíme proti sebe a opierame sa do seba
nenávistné pohľady.
„Celkom slušná scénka, pani Greyová," zašepká.
„Teší ma, že sa so mnou bavíš, aj keď som nabúchaná."
„Potrebujem sprchu," prednesie duto.
„Nech sa páči, predstavenie sa už aj tak skončilo."
„Bola to celkom zábava," povie ticho, vykročí mojím smerom a ja
opäť cúvnem.
„Opováž sa."
„Nenávidím, keď ma nenecháš sa ťa dotýkať."
„Aká to irónia, však?"
Znovu podráždene zúži oči. „Veľa sme toho nevyriešili, však?"
„Povedala by som, že nie. Okrem toho, že sa večer sťahujem hore."
V jeho pohľade sa mihne panika. „Ona pre mňa nič neznamená."
„Až na prípady, kedy ju potrebuješ."
„ja ju nepotrebujem. Potrebujem teba."
„Včera to bolo inak. Tá ženská je pre mňa hranica prípustnosti,
Christian."
„Už som s ňou skončil."
502
„Kiež by som ti mohla veriť."

„Kristepane, Ana!"
„Necháš ma láskavo sa obliecť?"
Vzdychne a znovu si prehrabne vlasy. „Uvidíme sa večer," rezig-
nuje prázdnym hlasom, úplne oslobodeným od emócií. Prepadáva
ma chvílkové nutkanie ho zovrieť v náručí a utešiť... ale odolávam
mu, pretože som príliš nahnevaná. Otáča sa a zamieri do kúpeľne.
A ja strnulo stojím, až kým nepočujem buchnúť dvere.
Dotackám sa k posteli a vyčerpane sa na ňu zvalím. Vnútorná bohy-
ňa i podvedomie mi tlieskajú postojačky. Nerozplakala som sa, nekri-
čala som, nikoho som nezavraždila, ani som nepodľahla jeho sexpertí-
ze. Zaslúžila by som Zlatú medailu Kongresu, lenže som úplne na dne.
Dofrasa. Nič sme nevyriešili. Nachádzame sa na okraji priepasti. Je snáď
v hre aj naše manželstvo? Prečo nedokáže pochopiť, že sa správal ako
korunovaný hlupák, keď išiel práve za ňou? A čo myslel tým, že s ňou
skončil? Ako mu to mám tak veriť? Mrknem na budík - pol deviatej. Do
hája! Nechcem prísť neskoro. Poriadne a zhlboka sa nadýchnem.
„Druhé kolo skončilo v patovej situácii, Bodka," zašepkám a po-
klepem si na brucho. „Tvoj otec je možno stratený prípad, ale dúfaj-
me, že sa z toho dostane. Prečo, prečo si tu tak skoro, Bodka? Všetko
išlo tak dobre." Zachveje sa mi brada, ale s každým ďalším hlbokým
nádychom preberám kontrolu nad svojimi rozbúrenými emóciami.
„Tak poď. Ukážeme im v práci, čo všetko dokážeme."
S Christianom sa nelúčim. Ešte stále je v sprche, keď so Sawyerom

odchádzame. Kým pozerám von tmavými sklami SUV, moja vyrov-
nanosť sa rozplýva a oči mi zaplavujú slzy. Moju náladu dokonale od-
ráža pochmúrna, sivá obloha a do mysle sa mi vkráda zlá predtucha.
O dieťati nepadlo ani slovo. Nemala som ani dvadsaťštyri hodín na
to, aby som tú novinku strávila. Christian ešte menej. „Ani nevie, ako
som ťa začala volať." Pohladím si brucho a otriem slzy z líc.
503
Fifty Shades Freed
„Pani Greyová," vyruší ma Sawyer. „Už sme tu."

„Aha, už. Vďaka, Sawyer."
„Skočím si pre niečo na zahryznutie. Mám vám tiež niečo priniesť?"
„Nie. Ďakujem, nemám hlad."
Hannah už na mňa čaká s pripraveným latté. Uchlipnem si a hneď sa

mi skrúti žalúdok.
„Ehm... mohla by si mi urobiť čaj, prosím ťa?" zamumlem rozpa-
čito. Ja som vedela, že existuje dôvod, prečo som nikdy kávu veľmi
nemusela. Ježiši, to páchne.
„Si v poriadku, Ana?"
Horlivo prikývnem a ponáhľam sa schovať do bezpečia svojej kan-
celárie. Vtom mi zazvoní BlackBerry. Kate.
„Prečo ťa Christian hľadal?" ide rovno na vec.
„Dobré ráno, Kate. Ako sa máš?"
„Nechaj to, Steelová. Čo sa deje?" Katherine Kavanaghová - inkvizítor.
„Jednoducho sme sa pohádali, to je všetko."
„Ublížil ti?"
Naštvane prevrátim oči. „Áno, ale nie tak, ako si myslíš." Teraz sa
s ňou o tom baviť nechcem. Viem, že by som sa rozplakala, a pritom
som na seba taká hrdá, že som dnešné ráno zvládla, bez toho aby som
sa emocionálne zrútila. „Kate, mám poradu. Ešte sa ti ozvem."
„Tak dobre. Si v poriadku?"
„Som." Nie som. „Zavolám ti potom, dobre?"
„Ako chceš, Ana. Som tu pre teba."
„Ja viem," zašepkám a snažím sa ustáť náhlu erupcii pocitov, ktoré
mnou otriasajú v odozve na jej láskavé slová. Nebudem plakať. Nebu-
dem plakať.
„Ray je v pohode?"
„Hej," hlesnem.
„Bože, Ana."
504
„Teraz nie."
„Dobre. Ale zavoláš mi."
„Fajn."
Počas dopoludnia zbežne kontrolujem e-maily a dúfam, že medzi nimi

objavím aspoň slovíčko od Christiana. Ani čiarka. S postupujúcim ča-
som mi dochádza, že mi nenapíše, že je stále naštvaný. No, ale ja tiež. Vr-
hám sa do práce, len cez obed si robím prestávku na smotanový syr a lo-
sosovú bagetku. je neuveriteľné, o čo lepšie sa cítim s plným žalúdkom.
O piatej popoludní vyrážam spoločne so Sawyerom do nemocnice
za Rayom. Sawyer je nezvyčajne pozorný, až úzkostlivý. Rozčuľuje ma
to. Obletuje ma celú cestu do Rayovej izby.
„Mám vám sem, k vášmu otcovi, priniesť čaj?" pýta sa.
„Nie, ďakujem, Sawyer. Takto je to v poriadku."
„Počkám vonku." Otvára mi dvere a ja som vďačná, že sa aspoň na
chvíľu dostanem z jeho dosahu. Ray sedí na posteli a číta si časopis, je
oholený a v pyžame - už sa na seba oveľa viac podobá.
„Ahoj, Annie," usmeje sa široko. A potom mu ten úsmev zmrzne.
„Ach, ocko..." Ponáhľam sa k nemu a on, vo veľmi neobvyklom
geste, roztvára náruč a vezme ma do nej.
„Annie?" zašepká. „Čo sa stalo?" Pevne ma zovrie a dáva mi bozk do
vlasov. Len čo sa ocitám v jeho objatí, uvedomujem si, ako zriedka sme
takéto okamihy prežívali. Ako je to možné? je to snád dôvod, prečo sa tak
rada chúlim Christianovi na kolenách? Po chvíli sa sťahujem a sadám na
stoličku vedľa postele. Rayovi zostáva ustarostená vráska medzi obočím.
„Tak sa zver starčekovi."
Zavrtím hlavou. Teraz má svojich starostí dosť.
„To nič, ocko. Vyzeráš dobre," stisnem mu ruku.
„Už sa cítim skoro ako človek, len tá noha v sadre ma hrozne serie."
„Serie?" To slovo mi vyčarí úsmev na tvári.
Opätuje mi ho. „Serie mi uľaví lepšie ako svrbí."
505
Fifty Shades Freed
„Ach oci, som tak rada, že si v poriadku."

„Ja tiež, Annie. Veľmi rád si jedného dňa na to prekliate koleno
vysadím vnúčatá. To si nenechám ujsť za nič na svete."
Prekvapene zažmurkám. Dofrasa. Vari o tom vie? Rýchlo rozhá-
ňam slzy, ktoré sa mi hrnú do očí.
„S Christianom vám to klape?"
„Pohádali sme sa," poviem priškrtene, keď sa snažím tie slová pre-
tlačiť okolo guče, ktorá mi upcháva krk. „Ale zvládnem to."
Chápavo prikývne. „Je to fajn chlap, ten tvoj muž," povie povzbudivo.
„Má aj lepšie chvílky. Čo hovorili doktori?" Teraz sa o ňom nech-
cem baviť - bola by to trýznivá konverzácia.
Doma zisťujem, že sa Christian ešte nevrátil.

„Volal mi Christian a hovoril, že sa zdrží v práci," oznamuje mi
pani Jonesová ospravedlňujúco.
„Aha." Ďakujem za informáciu. „Prečo nezavolal mne? Ježiši, ten
naozaj dodáva slovu trucovitosť nový rozmer. Vybavuje sa mi naša
hádka týkajúca sa svadobného sľubu, a ako sa kvôli tomu vtedy zlos-
til. Lenže teraz bolo ublížené mne.
„Čo si dáte na jedenie?" vyrukuje na mňa pani Jonesová s neob-
lomným zábleskom v oku.
„Cestoviny."
Spokojne sa usmeje. „Špagety, penne, fusilli?"
„Špagety, s vašou boloňskou."
„Už sa na tom pracuje. A, Ana... mali by ste asi vedieť, aký bol pán
Grey dnes ráno celý bez seba, keď si myslel, že ste odišli. Úplne šalel."
Usmeje sa láskavo.
Ach tak...
O deviatej ešte stále nie je doma. Sedím pri stole v knižnici a po
stý raz uvažujem, kde väzí. Volám mu.
„Ana," ozve sa do slúchadla chladne.
506
„Ahoj."
Počujem, ako sa pomaly nadychuje. „Ahoj," odpovedá o niečo
miernejšie.
„Pôjdeš už domov?"
„Ešte nie."
„Si v práci?"
„Jasné. Kde by som mal byť?"
S ňou. „Nechám ťa pracovať."
Obaja zostávame na linke a éter medzi nami plní ťaživé ticho.
„Dobrú noc, Ana," prehovorí ako prvý.
„Dobrú noc, Christian."
Položí.
Do hája. Neveriacky hľadím na svoj mobil. Netuším, čo odo mňa
Christian očakáva. Ale celkom určite ho nenechám, aby na mne rú-
bal drevo. Áno, je naštvaný, tak nech. To ja tiež. Ale fakty sú jasné.
Ja som nebežala vyplakať sa na plece svojmu bývalému pedofilnému
milencovi. Chcem, aby pochopil, že takéto správanie je vo vzťahu ne-
prípustné.
Opieram sa chrbtom o stoličku. Pohľadom pritom zavadím o bi-
liardový stôl a to vo mne vyvolá spomienku na šťastné časy, kedy
sme na ňom hrali. Priložím si dlaň na podbruško. Možno je to naozaj
príliš skoro. Možno to tak nemá byť... Lenže len čo na to pomyslím,
moje podvedomie sa hlasno rozkričí: Niel Keby som išla na potrat,
nikdy by som si to neodpustila - ani Christianovi. Ach nie, Bodka,
vieš, ako si nám to skomplikovala? Nedokážem si predstaviť, že by som
teraz mala hovoriť s Kate. Nedokážem si predstaviť, že by som mala
hovoriť s kýmkoľvek. Píšem jej správu a sľubujem, že zavolám, hneď
ako to bude možné.
O jedenástej už nedokážem udržať otvorené oči. Rezignovane sa
vydávam do svojej starej izby. Schúlená pod dekou konečne nechá-
vam voľný priechod žiaľu a hlasno a usedavo nariekam do vankúša.
507
Fifty Shades Freed
Budím sa s ťažkou hlavou. Cez velké okná izby presvitá jasné jesen-
né ráno. Budík ukazuje pol ôsmej. Prvá myšlienka, ktorá mi napa-
dá, je - kde je Christian? Posadím sa a spustím nohy z postele. Na
podlahe vedľa nej leží Christianova sivo-strieborná kravata, moja
obľúbená. Keď som šla do postele, určite tu nebola. Zodvihnem ju
a nedokážem z nej spustiť oči. Skoro zbožne premasírujem jej jem-
nú látku medzi prstami a potom si ju pritlačím k tvári. Bol tu, díval
sa na mňa, ako spím. Hlboko, v mojom vnútri, sa mihne iskrička
nádeje.
Keď prichádzam dolu, pani Jonesová má naponáhlo v kuchyni.

„Dobré ráno," zdraví ma usmievavo.
„Dobré ráno. Christian?" nadhodím.
Jej úsmev sa vytráca. „Už odišiel."
„Takže nakoniec prišiel?" Potrebujem sa uistiť, aj keď mám dôkaz
v podobe kravaty.
„Nakoniec áno." Na chvíľu sa odmlčí a potom opatrne nadviaže:
„Odpusťte, Ana, že vám do toho hovorím, ale nevzdávajte to s ním. Je
to hrozne tvrdohlavý chlap."
Rázne prikývnem a ona stíchne. Môj výraz jej celkom určite napo-
vedal, že sa teraz o mojom nepodarenom manželovi nechcem baviť.
Hneď po príchode do práce otváram e-maily. Srdce sa mi skoro

rozletí, keď zazriem jeden od Christiana.
P r e d m e t : Portland
D á t u m : 15.9.2011,06:45
608
Ana,
dnes letím do Portlandu.

Musím vybaviť jednu obchodu záležitosť n a W S U .
Myslel som, že by si to chcela vedieť.
Christian Grey
Aha. Do očí sa mi tlačia slzy. To má byť všetko? Zrazu sa mi dvíha

žalúdok. Dofrasa! }a budem vracať. Letím na toaletu a stíham to tak
akurát, aby som vyklopila celé raňajky do záchodovej misy. Zveziem
sa na podlahu kabínky a skladám si hlavu do dlaní. Mohla by som sa
cítiť ešte horšie? Po chvíli sa ozýva nesmelé zaťukanie na dvere.
„Ana?" osloví ma Hannah.
No to snáď... „Čo?"
„Si v poriadku?"
„O chvílku som vonku."
„Prišiel za tebou Boyce Fox."
Dočerta. „Posaď ho do zasadačky. Budem tam o minútku."
„Nechceš čaj?"
„Dám si, ďakujem."
Po obede - ktorý opäť pozostáva z lososovej bagetky a syra, čo sú

potraviny, ktoré v sebe dokážem udržať - sedím a ľahostajne surfu-
jem v počítači. Hľadám nejakú inšpiráciu a uvažujem, ako s Chris-
tianom vyriešime náš malý problém, ktorý narástol do obludných
rozmerov.
Zazvoní mi mobil a ja od ľaknutia nadskočím. Pozerám sa na dis-
play - je to Mia. ježiši, to mi tak chýbalo, jej nekonečná energia a en-
509
Fifty Shades Freed
tuziazmus. Zaváham, zaoberám sa myšlienkou, že to nevezmem, ale

zvedavosť víťazí.
„Mia," ozvem sa zvesela.
„Tiež ťa zdravím, Ana - už sme spolu dlho nehovorili." Ten muž-
ský hlas je mi povedomý.
Panebože!
Zamrazí ma v zátylku a na celom tele mi naskočí husia koža. Do
žíl mi vrazí adrenalín a všetko okolo zamrzne uprostred pohybu.
Ten hlas patrí Jackovi Hydeovi.
Kapitola 22
„Jack," dostanem zo seba, ale zrádza ma hlas. Ako to, že je vonku z väz-
by? A prečo má Miin telefón? Cítim, ako blednem a je mi na omdletie.
„Takže ty si na mňa pamätáš," povie medovo. Vycítim jeho hor-
kastý úsmev.
„Samozrejme," odpovedám automaticky a moje mozgové závity
pracujú na najvyšších obrátkach.
„Pravdepodobne by si chcela vedieť, prečo ti volám."
"To áno."
Polož!
„Hlavne to neprerušuj. Práve sa tu pekne rozprávame s tvojou
mladou švagrinou."
Čože? Mia?! To nie! „Čo si jej urobil?" zašepkám a snažím sa ne-
znieť vystrašene.
„Teraz ma počúvaj, ty zlatokopská suka. Posrala si mi život. Grey
mi posral život. Dlhujete mi. Mám tu tú malú kurvičku pekne pri
sebe. Ty, ten kokot, čo si si ho vzala, a celá jeho rodina teraz zaplatíte."
Miera opovrhnutia a zloby, s akou tie slová vyriekol, mnou otrasú.
Jeho rodina? Čo to má dočerta znamenať?
511
Fifty Shades Freed
„Čo chceš?"
„Chcem jeho prachy. Áno, fakt veľmi chcem jeho skurvené prachy.
Keby to bolo inak, mohol som to byť ja. Takže ty teraz pôjdeš a nejaké
mi zoženieš. Chcem päť miliónov dolárov. Ešte dnes."
„Jack, ale ja sa k takému množstvu peňazí nedostanem."
Posmešne si odfrkne. „Máš na to dve hodiny. Presne. Dve. Hodi-
ny. Nikomu ani slovo, inak to táto malá suka schytá. Žiadni policajti.
Ani tvoj pán manžel. Ani jeho ochranka. Ak cekneš, dozviem sa to.
Jasné?" Odmlčí sa a ja sa snažím odpovedať, ale panický strach mi
úplne paralyzuje hlas.
„Je ti to jasné?!" zakričí.
„Jasné," zašepkám.
„Inak ju zabijem."
Zalapám po dychu.
„Zober si so sebou telefón. A nikomu ani slovo, lebo si ju poriadne
podám, než ju odkrágľujem. Máš na to dve hodiny."
„Jack, potrebujem viac. Aspoň tri. A ako ti môžem veriť, že ju na-
ozaj máš?"
Telefón ohluchne. Vydesene zízam na displej, ústa vyprahnuté šo-
kom a na jazyku ostrá kovová pachuť hrôzy. Mia, on má Miu. Alebo
ju snáď už...? Z tej strašnej predstavy sa mi zatočí hlava a znova sa mi
robí zle. Už zase je mi na vracanie, ale hlboké dýchanie, ktorým si po-
máham zvládnuť paniku, mi zároveň upokojuje rozbúrený žalúdok.
Hlavou mi bežia najrôznejšie scenáre. Mám to povedať Christianovi?
Alebo Taylorovi? Zavolať políciu? Ako by sa o tom Jack dozvedel? Na-
ozaj drží Miu? Potrebovala by som čas, čas premýšľať - ale ten budem
mať len za predpokladu, že dodržím jeho inštrukcie. Beriem kabelku
a vyrážam ku dverám.
„Hannah, musím odísť. Nie som si istá, na ako dlho. Zruš mi
schôdzky na dnešné popoludnie. A daj vedieť Elizabeth, že mám ne-
jakú neodkladnú záležitosť."
512
„Jasné, Ana. Je všetko v poriadku?" vyprevádza ma Hannah na

úteku starostlivým pohľadom a v tvári sa jej zračia obavy.
„Hej," zhúknem nervózne cez plece a ponáhľam na recepciu, kde
čaká Sawyer.
„Sawyer!" Vyskakuje z kresla, len čo začuje môj hlas, a zamračí sa,
keď zbadá moju tvár.
„Necítim sa dobre. Odvezte ma prosím domov."
„Iste, madam. Počkáte tu, než dôjdem po auto?"
„Nie, idem s vami. Chcem tam byť čo najrýchlejšie."
Na smrť vystrašená pozerám z okienka a v duchu si prechádzam svoj

plán. Dostať sa domov. Prezliecť sa. Nájsť šekovú knižku. Utiecť Ry-
anovi a Sawyerovi. AkokolVek. Dostať sa do banky. Dočerta, aký velký
je vlastne balík piatich miliónov dolárov? Budem potrebovať kufrík?
Nemala by som zavolať do banky, aby mi poradili? Mia. Mia. Čo keď ju
nemá? Ako by som to mohla zistiť? Keby som zavolala Grace, len by ju
to priviedlo na myšlienku, že niečo nie je v poriadku a Mia by sa mohla
ocitnúť v nebezpečenstve. Povedal, že by sa o tom dozvedel. Otáčam sa
a pozerám zo zadného okienka SUV. Sleduje nás? S búšiacim srdcom
skúmam autá za nami. Všetky pôsobia nevinným dojmom. Ach Bože,
Sawyer, choď rýchlejšie, prosím. Očami sa letmo stretávam s jeho pohľa-
dom v spätnom zrkadle a vidím, ako pochmúrne sťahuje obočie.
Stlačí tlačidlo na slúchadle handsfree a prijíma hovor. „Tý... len som
chcel dať vedieť, že sa s pani Greyovou presúvame." Znova sa mi pros-
tredníctvom zrkadla pozrie do očí a až potom sa vracia pohľadom na
cestu a pokračuje: „Necíti sa dobre. Beriem ju späť do Escaly... Rozumi-
em..." Do tretice na mňa žmurkne do zrkadla. „Iste," súhlasí a položí.
„To bol Taylor?" pípnem.
Prikývne.
„Je s pánom Greyom?"
„Áno, madam." Jeho pohľad sa mení na súcitný.
513
Fifty Shades Freed
„Sú stále v Portlande?"

„Áno, madam."
To je dobre. Potrebujem udržať Christiana v bezpečí. Ruka mi mi-
movoľne zablúdi na brucho a neprítomne si ho pohladím. Aj teba,
moja malá Bodka. Oboch vás musím udržať v bezpečí.
„Mohli by sme ísť rýchlejšie, prosím? Nie je mi dobre."
„Iste, madam." Sawyer šliapne na plyn a naše auto si začne raziť
cestu cez premávku.
Pani Jonesová nie je doma. Vzhľadom na to, že v garáži nie je ani jej auto,
predpokladám, že je na nejakých pochôdzkach s Ryanom. Sawyer hneď
mieri do Taylorovej kancelárie, zatiaľ čo ja vrážam do Christianovej pra-
covne. V rozrušení nemotorne obieham jeho stôl a trhnutím vysúvam
zásuvku, v ktorej má šekové knižky. Zozadu sa ku mne vysunie Leilina
zbraň. Úplne iracionálne ma chytá zlosť, že ju Christian nezabezpečil
lepšie. O zbraniach teda nevie nič. Dofrasa, veď môže prísť k úrazu.
Po krátkom zaváhaní revolver dvíham, kontrolujem, či je nabitý
a strkám si ho za pás čiernych nohavíc. Možno ho budem potrebovať.
Namáhavo prehltnem. Až doteraz som strieľala len na terč. Nikdy som
nenamierila na človeka - dúfam, že mi to Ray odpustí. Obraciam po-
zornosť späť k šekovým knižkám a hľadám tú pravú. Celkovo je ich päť,
ale len jedna je vedená na manželov Greyovcov. Na svojom vlastnom
účte mám okolo päťdesiatštyritisíc dolárov. Nemám tušenia, kolko je
na tomto. Som si ale istá, že päť miliónov Christian má. Možno sú ne-
jaké peniaze v trezore? Do hája. Netuším, aká je k nemu kombinácia.
Nezmieňoval sa náhodou, že má to číslo niekde v skrinke so šanónmi?
Skúšam ju otvoriť, ale je zamknutá. Dofrasa! Musím sa držať plánu A.
S dôkladným nádychom, už o niečo pokojnejšia, ale stále rovna-
ko odhodlaná, preklznem do našej spálne. Posteľ je vzorne ustlaná
a mňa pri pohľade na ňu pichne pri srdci - možno som tu mala dnes
v noci spať. Aký má zmysel hádať sa s niekým, kto je podľa svojich
514
vlastných slov dojebaný na päťdesiat spôsobov? A ešte sa ku všetkému

so mnou ani nebaví. Nie - teraz nemám čas o tom premýšľať.
Rýchlo sa prezliekam do riflí, mikiny s kapucňou a tenisiek a strkám
si zbraň dozadu za pás nohavíc. Z hlbín šatníka lovím veľkú cestovnú
tašku. Zmestí sa do nej päť miliónov dolárov? Na podlahe leží Chris-
tianova taška na cvičenie. Otváram ju a očakávam, že v nej nájdem
hromadu špinavej bielizne, ale nie - vnútri je čisto vyprané a úhľadne
poskladané športové oblečenie. Pani Jonesová tu má naozaj všetko pod
kontrolou. Obsah tašky vysypem na podlahu a prázdnu si ju pchám do
tašky. Tak, to by malo stačiť. Uisťujem sa, či mám vodičský preukaz, aby
som sa mala v banke čím preukázať, a kontrolujem čas. Od chvíle, kedy
mi Jack zavolal, uplynulo tridsaťjeden minút. Teraz sa musím nejako
dostať von z Escaly, bez toho aby ma odchytil Sawyer.
Opatrne a potichu sa kradnem k východu, vedomá si domáceho
kamerového systému, ktorý sníma priestor pri výťahu. Myslím, že Sa-
wyer je stále pri Taylorovi. Opatrne otváram dvere oddeľujúce halu
od foyeru a snažím sa narobiť čo najmenej hluku. Ticho ich za sebou
zatváram a zostávam na prahu, nalepená na ne chrbtom, aby som sa
vyhla oku kamery. Z kabelky vyťahujem mobil a volám Sawyerovi.
„Pani Greyová?"
„Sawyer, som hore v spálni. Nemohli by ste mi prísť sem s niečím
pomôcť?" Klamem mu potichu, pretože si uvedomujem, že je tu dole,
práve za týmito dverami.
„Hneď som pri vás, madam," povie a ja počujem, aký je zmätený.
Ešte nikdy som mu nevolala, aby mi prišiel na pomoc. Srdce cítim až
v krku, kde pumpuje v nervy drásajúcom frenetickom rytme. Zaberie
to? Položím a počúvam jeho kroky cez halu a po schodoch hore. Zno-
vu sa upokojujem hlbokým nádychom a krátko sa zamýšľam nad tou
iróniou, že utekám zo svojho vlastného domova ako nejaký zloduch.
Len čo je Sawyer na hornom poschodí, rozbieham sa k výťahu
a úderom dlane ho privolávam. Dvere sa otvárajú až s príliš hlas-
515
Fifty Shades Freed
ným cinknutím. Skočím dovnútra a horúčkovito stláčam tlačidlo do

prízemnej garáže. Po nekonečne dlhej dobe sa začnú dvere pomaly
zatvárať, a ako sa pomaly posúvajú, počujem Sawyerove výkriky.
„Pani Greyová?!" Poslednou medzierkou vo dverách ho vidím vle-
tieť šmykom do foyeru. „Ana!" zvolá neveriacky moje meno. Lenže
pribehol neskoro a ja ho vzápätí strácam z očí.
Výťah plynulé klesá na úroveň garáží. Mám oproti Sawyerovi ná-
skok sotva pár minút a viem, že sa ma pokúsi zadržať. S túžobným
pohľadom na R8 sa ponáhľam k Saabu. Otváram dvere, hádžem tašku
na sedadlo spolujazdca a sama si sadám za volant.
Naštartujem a s kvílením pneumatík vyrážam k výjazdu, kde ča-
kám nekonečných jedenásť sekúnd, než sa zdvihne závora. Len čo je
hore, vyrážame von, pričom v spätnom zrkadle zazriem Sawyera, ktorý
vybieha zo služobného výťahu do garáže. Jeho prekvapený a ublížený
výraz ma prenasleduje, až kým neodbočím z nájazdu na Štvrtú Avenue.
S úľavou vypúšťam dlho zadržiavaný dych. Viem, že Sawyer zavolá
Christianovi alebo Taylorovi, ale to budem riešiť, až budem musieť -
teraz nemám čas sa tým zaoberať. Nervózne sa zahniezdim, pretože
si veľmi dobre uvedomujem, že Sawyer zrejme práve prišiel o prácu.
To nerieš! Musím zachrániť Miu. Musím sa dostať do banky a vybrať
päť miliónov. Kontrolujem spätné zrkadlo a s úzkosťou očakávam, že
uvidím, ako sa z garáží vyrúti SUV. Ale zatiaľ čo ja sa vzďaľujem, po
Sawyerovi nie je ani pamiatky.
Priestory banky sú luxusné, moderné a decentné. Múry odrážajú tl-

mené hlasy, všetkému vládne svetlozelené brúsené sklo. Odhodlane
kráčam v ústrety informačnému pultu.
„Môžem vám pomôcť, madam?" Mladá žena mi venuje široký neúp-
rimný úsmev a ja na v tú chvíľu ľutujem, že som sa prezliekla do džínsov.
„Rada by som si vybrala veľkú čiastku."
Slečna Neúprimný Úsmev skepticky pozdvihne obočie.
516
„A máte u nás účet?" nedarí sa jej skryť sarkazmus.

„Isteže," ohradíme sa ostro. „S manželom ich tu máme hneď nie-
koľko. Ide o Christiana Greya."
Nepatrne rozširuje oči a neúprimnosť v nich nahrádza šok. Zno-
vu ma zíde pohľadom zhora nadol a zase späť, tentoraz v kombinácii
nedôvery a údivu.
„Tadiaľto, madam," zašepká a vedie ma do malej, úsporne zariade-
nej kancelárie obloženej ďalším brúseným sklom.
„Posaďte sa, prosím," ukáže mi na kreslo potiahnuté čiernou ko-
žou, stojace pri stole so sklenenou doskou, na ktorej sa vyníma super-
moderný počítač a telefón. „Koľko budete vyberať, pani Greyová?"
opýta sa medovo.
„Päť miliónov dolárov." Pozerám sa jej priamo do očí, ako keby
som si takú čiastku vyberala každý deň.
Viditeľne zbledne. „Rozumiem. Zájdem pre manažéra. A, prepáč-
te, že sa pýtam, ale máte nejaký preukaz totožnosti?"
„Áno, mám. Ale radšej by som rokovala s tým manažérom."
„Samozrejme, pani Greyová." Ponáhľa sa preč a ja sa zrútim do
kresla. Zároveň s tým, ako zacítim zbraň na bedrách, prepadáva ma
nová vlna nevoľnosti. Teraz nie. Teraz mi nesmie byť zle. Urobím ďal-
šie dychové cvičenia a nevoľnosť ustupuje. Vrhám nervózny pohľad
na hodinky. O päť minút pol tretej.
Do miestnosti vstupuje muž stredného veku s rednúcimi vlasmi.
Má elegantný, draho vyzerajúci čiernosivý oblek, a k nemu ladiacu
kravatu. Podáva mi ruku.
„Pani Greyová. Som Troy Whelan," predstavuje sa mi s úsmevom.
Potrasieme si rukami a on sa posadí za stôl oproti mne.
„Moja kolegyňa mi povedala, že plánujete vybrať vysokú sumu peňazí."
„To súhlasí. Päť miliónov dolárov."
Otáča sa k zázraku výpočtovej techniky a zadáva do neho niekoľ-
ko číselných údajov.
517
Fifty Shades Freed
„Pri takýchto objemných výberoch zvyčajne požadujeme nejaké

upozornenie vopred." Dramaticky sa odmlčí a venuje mi povzbudivý,
aj keď mierne namyslený úsmev. „Avšak, našťastie sa práve u nás šetrí
hotovostná rezerva pre celý severozápadný región," chvastá sa. To ma
podrž. Snaží sa na mňa urobiť dojem?
„Pán Whelan, ja sa ponáhľam. Čo mám urobiť? Mám tu vodičský
preukaz a našu spoločnú šekovú knižku. Mám proste vypísať šek?"
„Pekne jedno po druhom, pani Greyová. Môžem vidieť ten pre-
ukaz?" Prepína zo žoviálneho štýlu na striktne úradný.
„Tu," podávam mu vodičák.
„Ale, pani Greyová... tu stojí: Anastasia Steelová."
Dočerta.
„Aha... áno. Ehm."
„Zavolám pánovi Greyovi."
„Ale nie, to nebude nutné." Došľaka! „Musím tu mať niečo so
svojím novým priezviskom." Prehrabávam sa v kabelke. Čo by som
tu tak mohla mať? Vyťahujem peňaženku, otváram ju a nachádzam
spoločnú fotku s Christianom na posteli v kabíne Fair Lady. Toto mu
nemôžem ukázať! A potom natrafím na moju čiernu Amexku.
„Prosím."
„Pani Anastasia Greyová," číta z nej Whelan. „Dobre, to by mohlo
stačiť." A potom sa zamračí. „Ale je to veľmi nezvyčajné, pani Greyová."
„Prajete si snáď, aby som informovala manžela o tom, že vaša ban-
ka nespolupracuje?" Spevním ramená a upriem naňho ten najvýhraž-
nejší pohľad, aký len zvládnem.
Zarazí sa a zlomok sekundy si ma skúmavo premeriava. „Budete
musieť vypísať šek, pani Greyová."
„Iste. Na tento účet?" Ukazujem mu šekovú knižku a snažím sa
stíšiť splašené srdce.
„Ten bude vyhovovať. Taktiež bude nutné, aby ste vyplnili nejaké
formuláre. Ospravedlníte ma na moment?"
518
Prikývnem a on sa dvíha a odchádza. Pomaly vypúšťam zadržia-

vaný dych. Nemala som tušenie, že to bude také zložité. Neohrabane
roztváram šekovú knižku a z kabelky vyberám pero. Mám to jedno-
ducho vypísať na seba? Netuším. Skrehnutými prstami píšem: Päť mi-
liónov dolárov. $ 5,000,000.
Ach, Bože, dúfam, že robím správnu vec. Mia, musím sa sústrediť
na Miu. Nesmiem o tom nikomu povedať.
V duchu ma prenasledujú Jackove výhražné a nechutné slová.
„A nikomu ani slovo, lebo si ju poriadne podám, než ju odkrágľujem."
Vracia sa pán Whelan, bledý a zakríknutý.
„Pani Greyová? Váš manžel by s vami rád hovoril," zamrmle
a ukáže na telefón medzi nami.
Čože? To nie!
„je na linke jednaä Len to stlačte, ja počkám vonku." Aspoň má
tú slušnosť tváriť sa previnilo. Na toho nemá ani zradca Benedict Ar-
nold. Vytráca sa von a ja ho vyprevádzam zamračeným pohľadom.
Cítim ako blednem.
Došľaka! Došľaka! Došľaka! Čo poviem Christianovi? Určite mu to
dôjde. Bude sa do toho pliesť. Predstavuje pre svoju sestru nebezpe-
čenstvo. Trasúcou sa rukou beriem slúchadlo a prikladám si ho k uchu.
Snažím sa ustáliť nestabilný dych a stlačím tlačidlo linky jedna.
„Ahoj," dostávam zo seba. Márne sa pokúšam upokojiť nervy.
„Ty ma opúšťaš?" jeho slová sú obyčajným zúfalým bezduchým
šepotom.
Čo to hovorí?!
„Nie!" vydýchnem. Bože, nie - ako si niečo také môže myslieť?
Kvôli tým peniazom? On si myslí, že odchádzam kvôli peniazom?
A v náhlom, hrôzu naháňajúcom precitnutí si uvedomujem, že jediná
možnosť, ako Christiana vyradiť z hry, ako ho ochrániť a ako zachrá-
niť jeho sestru, je... klamať.
„Áno," zašepkám. Pohlcuje ma spaľujúca bolesť a do očí mi derú slzy.
519
Fifty Shades Freed
Zaskočí mu, znie to skoro ako vzlyk. „Ana, ja..."

Rukou si zakrývam ústa a bojujem s rozháraným pocitmi.
„Christian, prosím. Nerieš to." Nejako sa mi darí premáhať plač.
„Ty odchádzaš?" uisťuje sa.
„Ano."
„Ale na čo chceš hotovosť? To ti šlo len o peniaze?" Jeho zmučený
hlas je takmer nepočuteľný.
Nie! Slzy mi vyhŕknu z očí. „Nie," hlesnem.
„Bude päť miliónov stačiť?"
Prosím, už dosť!
„Bude."
„A dieťa?" spýta sa duto.
Naozaj sa pýta na dieťa? Ruka mi klesá na brucho. „O dieťa sa po-
starám," vydýchnem. Moja malá Bodka... naša malá Bodka.
„Tak toto chceš?"
Nie!
„Áno."
Prudko sa nadýchne. „Zober si to všetko," zasyčí.
„Christian," vzlykne. „Takto nehovor. Robím to pre teba a tvoju rodinu."
„Zober si to všetko, Anastasia."
„Christian..." A skoro to nezvládnem. Skoro mu to všetko vyklo-
pím - o Jackovi, o Mii, o výkupnom. Ver mi, prosím! Prosím v duchu.
„Vždy ťa budem ľúbiť," povie chrapľavo a položí.
„Christian! Nie... ja ťa tiež ľúbim."
Zo všetkých hlúpych sporov, ktoré sme spolu viedli v posledných
dňoch, sa razom stávajú banality. Sľúbila som, že ho nikdy neopustím.
Ja ťa predsa neopúšťam. Zachraňujem tvoju sestru. Opieram sa chrb-
tom do kresla a skrývam si uplakanú tvár v dlaniach.
Ozýva sa váhavé klopanie na dvere. Dovnútra vstupuje Whelan, aj
keď som ho k tomu nevyzvala. Díva sa všade okolo, len nie na mňa.
A tvári sa ako zbitý pes.
520
Ty si mu zavolal, ty hajzel! Prebodnem ho pohľadom.

„Máte voľnú ruku, pani Greyová," prehovorí ticho. „Pán Grey sú-
hlasil s uvoľnením niektorých aktív. Hovorí, že máte dostať všetko, čo
budete chcieť."
„Chcem iba tých päť miliónov," precedím cez zaťaté zuby.
„Iste, madam. Ste v poriadku?"
„Zdá sa vám, že som v poriadku?" vypľujem jedovato.
„Ospravedlňujem sa, madam. Nechcete trochu vody?"
Namrzene pritakám. Práve som opustila manžela. Teda, to si mys-
lí Christian. Moje podvedomie našpúli pery. Pravdepodobne preto, že
si mu to sama povedala.
„Pošlem sem kolegyňu, ja zatiaľ pripravím peniaze. Keby ste to tu
mohli podpísať, madam... a tiež ten šek, aby sme ho mohli preplatiť."
Položí na stôl formulár. Naškriabem svoj podpis na bodkovanú
čiaru na šeku a potom aj do tlačiva. Anastasia Greyová. Na dosku
stola mi kvapnú slzy tesne vedľa oboch papierov.
„Ty papiere si vezmem, madam. Zaberie nám asi pol hodiny, kým
peniaze pripravíme."
Rýchlo sa pozerám na hodinky. Jack hovoril dve hodiny - to by malo
akurát vyjsť. Prikývnem a on sa vykradne von. Zanecháva ma môjmu
utrpeniu. Za pár okamihov, minút, hodín - stratila som pojem o čase
- prichádza slečna Neúprimný Úsmev s džbánkom vody a pohárom.
„Pani Greyová," osloví ma tlmene, ked položí pohár na stôl a plní
ho vodou.
„Ďakujem." Naťahujem sa pre vodu a vďačne pijem. Slečna zase
zmizne a ja sa ocitám sama so svojimi chaotickými pološialeným myš-
lienkami. S Christianom to nejako urovnám... ešte nie je neskoro. As-
poň som ho dostala zo scény. Teraz sa môžem koncentrovať len na Miu.
Čo ak Jack klame? Čo ak ju nemá? Mala som radšej zavolať políciu.
„A nikomu ani slovo, lebo si ju poriadne podám, než ju odkrágľu-
jem. " To nemôžem urobiť. Posuniem sa v kresle viac dozadu a pocí-
521
Fifty Shades Freed
tim upokojujúcu prítomnosť Leilinej zbrane za pásom, ktorá ma pri-

tom zatlačí do chrbta. Kto by povedal, že budem vďačná za to, že ju na
mňa Leila vytiahla? Ach, Ray, som taká rada, že si ma naučil strieľať.
Ach nie, Ray! zalapám po dychu. Čaká, že ho popoludní navštívim.
Možno tie peniaze Jackovi proste nechám, nech si s nimi pre mňa za
mňa utečie, a ja vezmem Miu domov. Ježiši, to znie absurdne!
Rozdrnčí sa mi BlackBerry a miestnosť sa plní tónmi Your Love is
King. To snáď nie! Prečo mi volá? Chce ma snáď vypitvať zaživa?
„Vari ti išlo len o peniaze?"
Bože, Christian - ako ťa vôbec niečo také mohlo napadnúť? Chytí
ma zlosť. Áno, zlosť. A tá pomáha. Nechávam to presmerovať do od-
kazovej schránky, jeho budem riešiť neskôr.
Niekto zaklope na dvere.
„Pani Greyová." je to Whelan. „Vaša hotovosť je pripravená."
„Ďakujem." Dvíham sa a miestnosť sa so mnou zatočí. Zachytá-
vam sa kresla.
„Je vám dobre, pani Greyová?"
Pohybom hlavy naznačím, že áno, a obdarím ho dôrazne zamieta-
vým pohľadom. Doprajem si ďalší upokojujúci nádych. To zvládnem.
Musím zachrániť Miu. Vzadu si sťahujem lem mikiny, aby som zakry-
la zbraň zastrčenú do džínsov.
Pán Whelan sa síce zamračí, ale otvára mi dvere, ku ktorým sa
hrniem tak rýchlo, ako mi to roztrasené nohy dovoľujú.
Pri vchode nestojí nikto iný ako Sawyer a kontroluje okolie banky.
Došľaka! Naše pohľady sa stretávajú a on sa zamračí - snaží sa odhad-
núť, čo urobím. No to ma podrž, ten je naštvaný. Dvíham ukazovák,
aby som mu naznačila, že sa k nemu za minútku pripojím. Súhlasne
prikývne a berie telefón. Do hája! Stavím sa, že mu volá Christian.
Prudko sa otáčam, pričom sa skoro zrazím s Whelanom, ktorý stojí
tesne za mnou a zapadnem späť do kancelárie.
„Pani Greyová?" znie Whelan zmätene, keď ma nasleduje dovnútra.
522
Sawyer by mohol celý môj plán zhatiť. Odhodlane sa na Whelana

zahľadím.
„Vonku je niekto, s kým sa nechcem stretnúť. Niekto, kto ma sledoval."
Jeho oči sa rozširujú pochopením.
„Chcete, aby som zavolal políciu?"
„Nie!" Kristepane, to nie. Čo teraz? Letmo kontrolujem hodinky. Sko-
ro štvrť na štyri. Každú chvíľu bude Jack volať. Mysli, Ana, mysli! Whelan
na mňa zíza s rastúcim zmätkom a zúfalstvom v očiach. Musí si myslieť,
že som sa zbláznila. Veď je to pravda, zašteká na mňa podvedomie.
„Potrebujem si zavolať. Dopriali by ste mi trochu súkromia, prosím?"
„Samozrejme," odpovedá, celý vďačný - aspoň sa mi to zdá - že
môže odísť. Len čo za ním zabuchnú dvere, trasúcimi sa prstami vy-
táčam číslo Miinho mobilu.
„Ale ale, hádam to nie sú moje peniažky," ozve sa do neho Jack slizko.
Na tieto voloviny nemám čas. „Mám problém."
„Ja viem. Tvoj špión ťa v banke vyňuchal."
Čože? Ako to dočerta vie?
„Musíš sa ho zbaviť. Za bankou mám pristavené auto. Čierne SUV,
Dodge. Máš tri minúty na to, aby si sa tam dostala." Dodge?!
„Možno mi to zaberie viac ako tri minúty." Srdce mi znovu skáče
do krku.
„Na chamtivú suku si celkom chytrá, Greyová. Ty už niečo vymyslíš.
A hneď ako sa dostaneš k autu, zbav sa mobilu. Rozumieš, ty kurva?"
„Áno."
„Povedz to!" zahučí na mňa.
„Rozumiem."
Položí.
Do hája! Otváram dvere a zisťujem, že hneď za nimi trpezlivo čaká
Whelan.
„Pán Whelan, budem potrebovať, aby ste mi pomohli odniesť taš-
ky do auta. Je zaparkované vzadu za bankou. Máte zadný východ?"
523
Fifty Shades Freed
Zarazene pokrčí čelo.

„To máme, áno. Pre personál."
„Môžeme ho použiť? Vyhla by som sa tým nevítanej pozornosti
pri vchode."
„Ako si prajete, pani Greyová. Zaistím vám dvoch našich zamest-
nancov, aby vám pomohli s taškami, a dvoch mužov z ochranky, aby
na všetko dohliadli. Keby ste boli taká láskavá a šli za mnou."
„Ešte k vám mám poslednú prosbu."
„Bez všetkého, pani Greyová."
O dve minúty neskôr sa ocitám aj so sprievodom na ulici a mierim

k veľkému zaparkovanému vozidlu. Má tmavé sklá, a tak nedokážem
posúdiť, kto je za volantom. Ale keď sa približujeme, dvere vodiča sa
otvárajú a von ladne vystupuje žena v čiernom oblečení, s čiernou
šiltovkou narazenou hlboko do čela. Elizabeth! Prechádza dozadu
a otvára kufor. Dvaja mladíci z banky, ktorí mi pomáhajú s peniazmi,
vhadzujú ťažké tašky dovnútra.
„Pani Greyová." Elizabeth má tú drzosť sa na mňa usmiať, ako by
sme sa spolu chystali na dámsku jazdu.
„Elizabeth," zdravím ju ľadovo. „Je milé vidieť ťa aj mimo práce."
Pán Whelan si odkašle.
„No, bolo to zaujímavé popoludnie, pani Greyová," povie. A ja som
nútená podstúpiť zdvorilostné nutnosti, akými sú potrasenie rúk a poďa-
kovanie, zatiaľ čo mi ide hlava rozletieť, ako sa usilovne snažím premýš-
ľať. Elizabeth? Čo to má dopekla znamenať? Čo má spoločné s Jackom?
Whelan a jeho partia sa vytrácajú späť do banky a mňa nechávajú osa-
mote s vedúcou ľudských zdrojov SIP, ktorá je namočená v únose, vydie-
raní a veľmi pravdepodobne sa podieľala aj na ďalších zločinoch. Prečo?
Otvára mi zadné dvere a kývne, aby som nasadla.
„Váš telefón, pani Greyová?" vyzve ma ostražito. Podávam jej ho
a ona ho vyhadzuje do neďalekého odpadkového koša.
524
„To by ich mohlo zviesť zo stopy," pochváli sa namyslene.

Čo je tá ženská vlastne zač? Zabuchuje za mnou dvere a sama si
sadá za volant. Keď vychádza od chodníka a vyráža na východ, s oba-
vami sa obzriem. Sawyera nikde nevidím.
„Elizabeth, máš peniaze, zavolaj Jackovi. Povedz mu, nech pustí Miu."
„Myslím, že ti chce poďakovať osobne."
Do hája! Prostredníctvom spätného zrkadla sa na ňu tvrdo zahľadím.
Zbledne a jej inak peknú tvár poznamenáva úzkostné zamračenie.
„Prečo to všetko robíš, Elizabeth? Myslela som, že jacka nemáš rada."
Znovu na mňa v zrkadle letmo pozrie a ja v jej očiach uvidím pr-
chavý záblesk zármutku.
„Pozri, Ana, budeme spolu dobre vychádzať, len keďbudeš mlčať."
„Ale toto nesmieš robiť. Vari si neuvedomuješ, aké je to zlé?"
„Buď ticho," povie a ja vycítim jej nepokoj.
„On na teba niečo má?" poviem. Znovu po mne strelí pohľadom
a dupne na brzdy, takže vyletím dopredu tak prudko, až si udriem
tvár o opierku hlavy na sedadle predo mnou.
„Povedala som ti, buď ticho," zavrčí. „A odporúčala by som ti, aby
si sa pripútala."
A mne okamžite dochádza, že som sa trafila. Musí to byť niečo
naozaj desivé, keď je ochotná pre neho toto urobiť. Bleskovo uvažu-
jem, čo by to tak mohlo byť. Nejaký majetkový prehrešok vo firme?
Niečo z jej súkromného života? Niečo ohľadom sexu? Tá myšlienka
ma vydesí a zachvejem sa. Christian hovoril, že žiadna z jeho bý-
valých asistentiek neprehovorila. Možno to tak bolo so všetkými.
A preto chcel dostať aj mňa. Len si to predstavím, a od toľkého hnu-
su sa mi dvíha žalúdok.
Elizabeth opúšťa centrum Seattlu a mieri do jeho kopcovitej vý-
chodnej časti. Onedlho už prechádzame obytnými ulicami. Zazriem
ceduľu s nápisom ulice: SOUTH IRVING STREET. Elizabeth prudko
zabočí doľava, na ulicu so starým detským ihriskom na jednej strane
525
Fifty Shades Freed
a s rozľahlým betónovým parkoviskom, ktoré susedí s radom prázd-

nych a spustnutých tehlových domčekov na strane druhej. Elizabeth
zachádza na parkovisko a zastavuje pred posledným z nich.
Otáča sa na mňa. „Prišiel tvoj čas," povie.
A mňa zamrazí v zátylku, keď ma zovrie strach a silné rozrušenie.
„Toto nemusíš robiť," zašepkám. Stiahne pery do ponurej linky
a vystúpi z auta.
Toto robím pre Miu. Robím to pre Miu. A rýchlo vysielam modlit-
bu. Prosím, nech je v poriadku, prosím, nech je v poriadku.
„Vystúp," vyštekne na mňa Elizabeth, keď rozrazí moje dvere.
Došľaka. Hrabem sa von a nohy sa mi trasú tak silno, že je prekva-
pujúce, ako sa na nich vôbec dokážem udržať. Chladivý, neskorý po-
poludňajší vánok nesie vôňu nadchádzajúcej jesene a prašnú príchuť
vápna opustených budov.
„Ale to sa pozrime!" Z malého dreveného prístenku na ľavej stra-
ne domčeka sa vynára Jack. Má krátke vlasy. Zložil si náušnice a na
sebe má oblek. Oblek? Zakráda sa ku mne ako šelma a vyžaruje z neho
arogancia a nenávisť.
Cítim, ako mi začína búšiť srdce.
„Kde je Mia?" vydolujem zo seba. V ústach mám tak sucho, že
sotva zvládnem sformulovať tri slová.
„Všetko pekne po poriadku, ty suka," uškrnie sa Jack a zastaví sa
tesne predo mnou. Skoro až cítim jeho opovrhnutie. „Máš peniaze?"
Elizabeth kontroluje tašky v kufri. „Fíha, tých je," vydýchne v údi-
ve, keď rozopne a zase zapne oba zipsy.
„A jej mobil?"
„V koši."
„Dobre," precedí Jack. Potom z ničoho nič vymrští ruku a zasa-
dzuje mi bekhendový úder do tváre. Zúrivá, ničím nevyprovokovaná
rana ma zráža na zem a hlava mi hrozivým spôsobom treskne o be-
tón. Vnútri lebky ako by mi niečo explodovalo. Oči sa mi plnia slzami
526
a všetko sa predo mnou rozhmlieva. Otras zo silného nárazu mi re-

zonuje hlavou a rozpútava v nej pulzujúcu agóniu.
V duchu zakričím od bolesti a zdesenia. Bože, nie - moja malá
Bodka. Jack pokračuje okamžitým brutálnym kopom do rebier - jeho
intenzita mi vyráža dych. S kŕčovito zovretými viečkami sa snažím
prekonať nával nevoľnosti a bolesti a bojujem o vzácny vzduch. Malá
Bodka, malá Bodka, moja malá Bodka...
„To máš za SIP, ty skurvená suka!" zakričí.
Priťahujem si kolená k hrudi a čakám na ďalšiu ranu. Nie. Nie. Už
nie.
„Jack!" zvrieskne Elizabeth. „Tu nie. Nie vonku za denného svetla,
kurva."
Jack sa na krátky okamih zaráža.
„Tá suka si to zaslúži!" adresuje jej. A to mi dáva vzácnu sekundu,
aby som si siahla za chrbát a vytiahla odtiaľ zbraň. Trasúcimi sa ruka-
mi na neho zamierim, stlačím spúšť a vystrelím. Gulka ho trafí tesne
nad koleno a on sa predo mnou zrúti na zem. Kričí od bolesti, drží si
stehno a jeho prsty sa sfarbujú krvou.
„Do hajzlaľ zajačí Jack. Otáčam sa na Elizabeth, ktorá na mňa
v šoku zíza a zdvíha ruky nad hlavu. A potom sa mi jej postava rozpí-
ja... pohlcuje ma temnota. To nie... Vidím ju na konci tunela. Temnota
sa za ňou zatvára. Alebo za mnou? Ešte vnímam, ako okolo mňa pre-
puká peklo. Rev motorov... kvílenie bŕzd... trieskanie dverí... krik...
beh... ozvena krokov. Zbraň mi vypadáva z ruky.
„Ana!" To je Christianov hlas... jeho hlas... jeho zúfalý hlas. Mia...
zachráň Miu.
„ANA!"
Temnota... mier.
Kapitola 23
Všetko, čo cítim, je bolesť. Moja hlava, môj hrudník... celé telo v jednom
ohni. Môj bok, moja ruka. Bolesť. Bolesť a tlmené hlasy prichádzajúce
z temnoty. Kde som to? Aj keď sa snažím, nedokážem otvoriť oči. Šepka-
né slová sa stávajú zrozumiteľnejšími... sú mojim majákom v temnotách.
„Má narazené rebrá, pán Grey a zlomeninu lebky vo vlasovej časti,
ale životné funkcie má stabilizované a silné."
„Tak prečo je stále v bezvedomí?"
„Pani Greyová utrpela silné pomliaždenie hlavy. Ale mozgová ak-
tivita je v poriadku a nemá žiadny opuch. Zobudí sa, až na to bude
pripravená. Len jej dajte čas."
„A čo dieťa?" vydýchne zmučene.
„Dieťa je v poriadku, pán Grey."
„Vďakabohu." To slovo znie ako modlitba. „Ach, Bože, ďakujem."
On sa strachuje o dieťa... o dieťa?... Bodka. No samozrejme. Moja
malá Bodka. Neúspešne sa pokúšam pohnúť rukou smerom k bru-
chu. Nič sa nedeje, nič so mnou nespolupracuje.
„A čo dieťa?... Ach, Bože, ďakujem."
Bodka je v bezpečí.
588

Záleží mu na dieťati.
On ho chce. Ach, Bože, ďakujem.
Uvoľňujem sa a bezvedomie nado mnou znova preberá vládu,
ťahá ma preč z pazúrov bolesti.
Všetko je ťažké a boľavé: údy, hlava, očné viečka. Nič sa nechce po-
hnúť. Oči aj ústa mám pevne zatvorené, odmietajú sa otvoriť - od-
sudzujú ma k nemote, slepote a bolesti. Znovu vyplávam z temnoty,
aj keď bezvedomie sa nado mnou vznáša ako zvodná siréna, stále na
dosah. Zo zvukov sa stávajú hlasy.
„ja nikam nejdem!"
To je Christian! On je tu... Silou vôle sa snažím prebudiť - jeho
hlas je taký napätý, vyjde z neho len úzkostný šepot.
„Christian, mal by si sa vyspať."
„Nie, ocko. Chcem tu byť, až sa preberie."
„Budem pri nej ja. To je to najmenej, čo môžem urobiť, veď mi
zachránila dcéru."
Mia!
„Ako je na tom Mia?"
„Je grogy... vydesená a pekne naštvaná. Rohypnol sa úplne vstrebe
až za pár hodín."
„Kristepane."
„Ja viem. Cítim sa ako ten najväčší hlupák, že som jej dovolil poľa-
viť v otázke bezpečnosti. Ty si ma varoval, ale Mia je taká tvrdohlavá.
Keby nebolo tu Any..."
„Všetci sme boli presvedčení, že Hyde je von z hry. A moja bláznivá,
nerozumná manželka... Prečo mi nič nepovedala?" rozohní sa skľúčene.
„Upokoj sa, Christian. Ana je pozoruhodná mladá žena. Zachova-
la sa neobyčajne statočne."
529
Fifty Shades Freed
„Hej, je statočná a svojhlavá a zanovitá a nerozumná." Na posled-

nom slove sa mu láme hlas.
„No tak," tíši ho Carrick, „nebuď na ňu taký tvrdý, ani na seba,
synak... Radšej sa vrátim k tvojej matke. Už sú skoro tri hodiny ráno,
Christian. Mal by si sa pokúsiť vyspať."
Hladina sa nado mnou opäť zatvára.
Hmla sa znova rozplýva. Bohužiaľ, nemám žiadny pojem o čase.

„Ak ju neprehneš cez koleno ty, tak to urobím sám, prisahám. Co
si to dočerta zmyslela?"
„Ver mi, Ray, presne to mám v úmysle."
Ocko? On je tu! Bojujem s hmlou... usilovne... Ale ona ma zase
vťahuje do temnoty. Nie...
„Detektív, snád vidíte, že moja manželka nie je v stave odpovedať na

vaše otázky." Christian je rozčúlený.
„je to húževnatá mladá dáma, pán Grey."
„Prial by som si, aby toho zmrda zastrelila."
„To by pre mňa predstavovalo veľa papierovania navyše, pán
Grey... Slečna Morganová spieva ako povestný vtáčik. Hyde je s od-
pustením pekne narušený bastard. Prechováva voči vám a vášmu ot-
covi neskutočnú nenávisť..."
A zase ma obklopuje temnota, znova ma sťahuje dolu... dolu... Nie!
„Čo tým myslíš, že ste sa spolu nebavili?" To je Grace. Znie nahneva-

ne. Pokúšam sa pohnúť hlavou, ale narážam len na letargickú nečin-
nosť vlastného tela.
„Čo si jej urobil?"
„Mami..."
„Christian! Tak čo si jej vyviedol?"
„Bol som hrozne naštvaný," skoro vzlykne. To nie.
530
„Choď ty..."
Opona znova klesá a ja s ňou.
Počujem tiché skomolené hlasy.

„Povedal si mi, že s ňou prerušíš všetky styky." To hovorí Grace.
Jej hlas je tichý, karhavý.
„Ja viem," pripúšťa Christian rezignovane. „Ale ked som ju videl,
konečne mi to všetko došlo. Vieš... Za to môže to dieťa. Prvýkrát som
cítil... že to, čo sme robili... že to bolo zle."
„To, čo robila ona, miláčik... Takéto veci už s človekom deti uro-
bia. Prinútia ťa vidieť svet inak."
„Ona to už tiež pochopila... A ja... Ublížil som Ane," zašepká.
„Vždy ubližujeme tým, ktorých najviac milujeme, zlato. Budeš jej
musieť povedať, že ťa to mrzí. A myslieť to vážne a dať jej čas."
„Hovorila, že ma opúšťa."
Nie. Nie. To nie!
„A ty si jej to veril?"
„Najskôr áno."
„Zlato, ty si vždy o každom myslíš to najhoršie, vrátane seba. Od-
jakživa. Ana ťa veľmi ľúbi a je do očí bijúce, ako ty ľúbiš ju."
„Strašne sa na mňa naštvala."
„To ma ani neprekvapuje. Tiež sa na teba teraz hnevám. Myslím,
že naozaj nahnevať ťa dokáže len niekto, koho skutočne ľúbiš."
„Premýšľal som o tom. Ona mi toľkokrát dokazovala, znovu a zno-
vu, ako veľmi ma ľúbi... až ju to nakoniec skoro stálo život."
„Je to tak, zlatko, ona ťa ľúbi."
„Ach nie, mami, tak prečo sa nepreberá?" vzdychne priškrtene.
„Skoro som o ňu prišiel."
Christian! Počujem jeho pridusené vzlyky. To nie...
Bože... už zase tá hmla. Nie...
531
Fifty Shades Freed
„Trvalo dlhých dvadsaťštyri rokov, než si mi dovolil ťa takto objať."

„Ja viem, mami... som rád, že sme sa porozprávali."
„Ja tiež, zlato. Vždy tu pre teba budem. Nemôžem uveriť, že zo
mňa bude babička."
Babička!
Prepadám sa do milosrdného bezvedomia.
Hmm. Drží ma za prsty a jeho mäkké strnisko ma jemne škriabe na

chrbte ruky.
„Bejby, prosím, vráť sa mi. Ospravedlňujem sa. Za všetko. Len sa
prebuď. Chýbaš mi. Ľúbim ťa..."
Skúšam to. Veľmi sa snažím. Chcem ho vidieť. Lenže telo ma znova
zrádza a ja zase tvrdo zaspávam.
Chce sa mi hrozne na malú. A tak otváram oči. Nachádzam sa v čis-

tom, sterilnom prostredí nemocničnej izby. Až na tlmené svetlo malej
lampičky je tu tma a všade je ticho. Bolí ma hlava a hrudník, ale naj-
viac ma trápi nutkavý tlak v podbrušku. Musím. Skúšam sa pohnúť.
Pravá ruka ma zabolí a ja si všímam infúziu, ktorú mám zavedenú
v lakťovej jamke. Rýchlo zavriem oči. Otáčam hlavou - som šťastná,
že so mnou spolupracuje - a zase otváram oči. Christian spí, sedí
vedľa mňa a hlavu má zloženú na predlaktiach skrížených na mojej
posteli. Vystriem ruku, znovu vďačná, že moje telo reaguje, a nechá-
vam si prekĺznuť jeho mäkké vlasy medzi prstami.
Budí sa úľakom, dvíha hlavu tak prudko, že mi ruka ochabnuto
padá späť na posteľ.
„Ahoj," dostanem zo seba.
„Bože, Ana." Hlas má priškrtený úľavou. Drží ma za ruku a pevne
ju zviera, tlačí si ju k drsnému, neoholenému lícu.
„Potrebujem sa dostať do kúpeľne," zašepkám.
V údive otvorí pusu, nechápavo sa zamračí, ale povie: „Tak dobre."
532
Pokúšam sa zdvihnúť do sedu.

„Zostaň ležať, Ana. Ja zavolám sestru." Bleskovo sa dvíha, celý vy-
plašený a naťahuje sa ku zvončeku na boku postele.
„Prosím," zamumlem. Prečo ma všetko tak bolíf „Musím vstať."
Ježiši, ja som ale mátoha.
„Urobíš aspoň raz, čo sa ti povie?" napomenie ma popudene.
„Nutne sa potrebujem vycikať," zachraptím. Mám tak sucho
v krku a v ústach.
Do izby vrazí sestra. Má zhruba okolo päťdesiatky, aj keď má uhľo-
vo čierne vlasy Zaujmú ma jej neuveriteľne veľké, perlové náušnice.
„Pani Greyová, vitajte späť. Dám vedieť doktorke Bartleyovej, že
ste sa zobudili," hovorí ku mňa cestou k posteli. „Ja som Nora. Viete,
kde sa nachádzate?"
„Áno. V nemocnici. A potrebujem ísť na záchod."
„Máte zavedenú cievku."
Čože? No to je sila. S úzkosťou v očiach pozriem na Christiana
a potom zase späť na sestru.
„Prosím vás. Chcem vstať."
„Pani Greyová..."
„Prosím."
„Ana!" varuje ma Christian. Znova sa pokúšam zdvihnúť.
„Ukážte, ja vám tú cievku vyberiem. Pán Grey, som si istá, že pani
Greyová uvíta teraz trochu súkromia." Vyzývavo sa na neho zahľadí,
aby sa niekam pratal.
„Ja nikam nejdem." Vracia jej to aj s úrokmi.
„Christian, prosím," hlesnem a natiahnem sa za jeho rukou. Krát-
ko ma stisne a venuje mi rozhorčený pohľad. „Prosím," zopakujem
naliehavejšie.
„Fajn!" zaprská na sestru a prehrabe si rukou vlasy. „Máte na to
dve minúty," zasyčí. Skloní sa ku mne, pobozká ma na čelo a rýchlym
krokom opúšťa izbu.
533
Fifty Shades Freed
Presne o dve minúty vtrhne späť do dverí, práve keď mi Nora pomáha
vstať. Na sebe mám tenkú nemocničnú košielku. Nepamätám si, že by
ma niekto vyzliekal.
„Ukážte, ja ju vezmem," povie a hrnie sa k nám.
„To je v poriadku, pán Grey," ohradí sa sestra.
Lenže on ju spraží nekompromisným pohľadom. „Krucinál, je to moja
žena. Takže ju vezmem," precedí cez zaťaté zuby a odsunie stojan s infúziou.
„Pán Grey!" zareptá Nora.
Ale on ju ignoruje, zohne sa a opatrne ma dvíha z postele. Chytím
ho okolo krku, aj keď moje telo proti tomu trochu zaprotestuje. To ma
podrž, bolí ma úplne všetko. Christian ma nesie do priľahlej kúpeľne,
zatiaľ čo sestra za nami tlačí stojan s infúziou.
„Teda, pani Greyová, vy už zase nič nevážite," posťažuje sa Christian,

keď ma pomaly postaví na nohy. Zapotácam sa - nohy mám ako z gumy.
Stisne spínač a na chvíľu ma oslepuje žiarivka, ktorá sa blikavo rozsvietia.
„Sadni si, aby si nespadla," napomína ma, aj ked ma stále istí.
Váhavo sa spúšťam na toaletu.
„Choď," zaženiem sa na neho.
„Nie. Proste sa vycikaj, Ana."
Nemohlo by to byť ešte trápnejšie? „Nejde to, keď si tu."
„Čo ak spadneš?"
„Pán Grey!" ozve sa od dverí.
Obaja ju ignorujeme.
„Prosím," pritlačím na neho.
Rezignovane dvíha dlane. „Budem stáť vonku. Dvere zostanú ot-
vorené." Ustupuje niekoľko krokov dozadu, až kým nestojí tesne za
prahom, hneď vedľa nahnevanej sestry.
„Prosím ťa, otoč sa," požiadam ho. Prečo sa pred tým chlapom tak
nezmyselne hanbím? Prevráti oči, ale poslúchne. A len čo je otočený
chrbtom... doprajem si skvostnú úľavu.
534
Zbežne skúmam svoje zranenia. Bolí ma hlava a tiež hrudník -

v miestach, kam ma kopol Jack - a vlastne celý bok, na ktorý som
spadla. A ešte k tomu - mám smäd a hlad. To nie je pravda, som hlad-
ná ako vlk.
Som hotová a vďačná, že nemusím vstávať kvôli umytiu rúk, pre-
tože umývadlo je hneď vedľa. Rozhodne teraz nemám silu stáť.
„Hotovo," zavolám, ked si suším ruky do uteráka.
Christian sa otočí a vydáva späť ku mne, a než sa zbadám, som
zase v jeho náručí. Veľmi mi tá náruč chýbala! Na chvíľu sa zastavuje,
aby mi zaboril nos do vlasov.
„Bože, ako ste mi chýbali, pani Greyová," zašepká. S nepokojnou
Norou za chrbtom ma ukladá späť do postele a púšťa ma - nerád,
aspoň myslím.
„Ak už ste skončili, pán Grey, rada by som pani Greyovú vyšetri-
la." Nora je riadne naštvaná.
Christian jej robí miesto. „Je celá vaša," povie o niečo pokojnejšie.
Ona urobí niečo ako tss a potom už sa venuje iba mne.
Dokáže byť pekne otravný, čo?
„Ako sa cítite?" pýta sa ma a z jej hlasu zaznie účasť sprevádzaná
frustráciou, ktorú má na svedomí pravdepodobne Christian.
„Všetko ma bolí a som smädná. Veľmi smädná," upresňujem ticho.
„Prinesiem vám trochu vody, potom čo vás skontrolujem a do-
ktorka Bartleyová vás vyšetrí."
Siaha pre manžetu na meranie tlaku a navlieka mi ju nad lakeť.
Zadívam sa na Christiana. Vyzerá hrozne - dokonca strašne - akoby
nespal celé dni. Vlasy mu trčia na všetky strany, evidentne sa dlho
neholil a košeľu má celú pokrčenú. Podvedome sa zamračím.
„Ako ti je?" Christian si nevšíma sestrin nepriateľský pohľad
a sadá si na posteľ mimo dosahu mojej natiahnutej paže.
„Som zmätená. Rozboľavená. Hladná."
„Hladná?" Zažmurká od prekvapenia.
535
Fifty Shades Freed
Pritakám.
„Čo by si si dala?"
„Čokoľvek. Polievku."
„Pán Grey, na to budete potrebovať súhlas doktorky, aby mohla
pani Greyová začať jesť."
Christian uprie na Noru ľahostajný pohľad, potom zaloví vo vrec-
ku nohavíc, vytiahne BlackBerry a vytočí číslo.
„Ana chce kurací vývar... Dobre... ďakujem." Položí.
Letmo mrknem na sestru, ktorá Christiana pitve prižmúreným
pohľadom.
„To bol Taylor?" prehodím.
Christian prikývne.
„Tlak máte v poriadku, pani Greyová. Teraz zájdem po doktorku."
Nora mi stiahne manžetu z ruky a bez jediného ďalšieho slova, zato
s výrazným náznakom protestu, kráča preč.
„Myslím, že si sestru Noru poriadne vytočil."
„Na niektoré ženy už mám taký vplyv," uškrnie sa.
Zasmejem sa, ale smiech ma hneď prechádza, pretože ma pritom
zabolí hrudník. „Hej, to teda máš."
„Ja tak rád počúvam tvoj smiech, Ana."
Vracia sa sestra s džbánkom vody. Obaja zmlkneme, len si hľadí-
me do očí, zatiaľ čo ona mi nalieva a podáva pohárik.
„Po malých dúškoch," upozorňuje ma.
„Iste," zamumlem a lačne si uchlipnem chladivej vody. Panebože.
To je lahoda. Pod Christianovým prísnym dohľadom si znova upíjam.
„Čo Mia?" napadá ma.
„Je v bezpečí. Vďaka tebe."
„Takže ju mali?"
„Áno."
Aspoň mala tá šialenosť zmysel. Telom mi prestupuje úľava. Bože,
ďakujem ti, že je v poriadku. Ale potom zamyslene stiahnem obočie.
536
„Ako ju vlastne dostali?"

„Elizabeth Morganová," povie jednoducho.
„Nie!"
Ale áno, naznačí pohybom hlavy. „Naložili ju, ked vychádzala z ritka."
Sústredene sa zamračím, stále tomu nerozumiem.
„Pozri, ďalšie detaily ti poskytnem neskôr. Mia je v podstate v po-
riadku. Bola zdrogovaná. Teraz je hotová a otrasená, ale nejakým záz-
rakom sa jej nič vážne nestalo." Podráždene zatne čeľuste. „To, čo
si urobila," rukou si energicky zájde do vlasov, „bolo neuveriteľne
statočné a tiež neuveriteľne hlúpe. Mohli ťa zabiť." V jeho očiach sa
objaví bezútešný, mrazivý záblesk, podľa ktorého spoznávam, že sa
snaží ovládať rozčúlenie.
„Nevedela som, čo mám robiť," zašepkám.
„Mala si mi o tom povedať!" napovie mi dôrazne a ruky zložené
v lone zovrie do pästí.
„Lenže on tvrdil, že ju zabije, keď o tom niekomu poviem. To som
nemohla riskovať."
Christian zatvára oči, jeho tvár je poznamenaná ustarosteným vý-
razom.
„Od štvrtka som skoro stokrát umrel."
Od štvrtka?
„Čo je vlastne za deň?"
„Skoro sobota," povie hľadiac na hodinky. „Bola si v bezvedomí
viac ako dvadsaťštyri hodín."
Aha tak.
„A čo tí dvaja?"
„Obaja sú vo väzbe. Hyde so zvýšenou ochranou. Musia mu vybrať
tú guľku, čo si v ňom nechala," utrúsi horko. „Našťastie netuším, kde
sa tu v nemocnici nachádza, inak by som mu asi sám vykrútil krk."
Stvrdnú mu rysy.
Do hája. Hyde je niekde tu?
537
Fifty Shades Freed
„To máš za SIP, ty skurvená suka!" Blednem. Prázdny žalúdok sa

mi krúti, do očí mi stúpajú slzy a zmocňuje sa ma vnútorná triaška.
„No tak." Christian sa posúva bližšie ku mne, hlas sa mu zafarbuje
starosťou. Berie mi z ruky pohárik a jemne si ma stúli do náručia. „Už
je dobre," šepká mi nalomeným hlasom do vlasov.
„je mi to tak ľúto." A ja sa rozplačem.
„Ššš." Hladí ma vo vlasoch a ja mu máčam krk.
„To, čo som povedala. Ani na chvílku som nikdy nepomyslela na
to, že by som ťa opustila."
„Ticho, bejby, ja viem."
„Vieš?" Jeho priznanie zastavuje moje slzy.
„Došlo mi to. Nakoniec. Vážne, Ana, čo si si myslela?" vyrukuje napäto.
„Proste si ma zaskočil," posťažujem sa mu do goliera košele, „ked
sme spolu hovorili v banke... Myslieť si, že by som ťa chcela opustiť -
myslela som si, že ma poznáš lepšie! Veď ti to hovorím stále dookola,
že nikam nejdem."
„Lenže, po tom otrasnom výstupe, čo som predviedol..." uznáva
sotva počuteľne a zosilňuje svoje objatie. „Na chvíľu som si naozaj
myslel, že som o teba prišiel."
„Prosím ťa, Christian. To nikdy. Iba som ťa do toho nechcela zaťa-
hovať a riskovať tým Miin život."
Vzdychne. A ja neviem, či za to môže zloba, podráždenie, alebo
pocit ublíženia.
„Ako si na to vôbec prišiel?" pýtam sa rýchlo, aby som odklonila
tok jeho myšlienok iným smerom.
Dáva mi vlasy za ucho. „Práve som pristával v Seattli, ked volali
z banky. A pritom posledná správa o tebe bola, že ideš domov, pretože
ti je zle."
„Ty si nebol v Portlande, ked volal Sawyer z auta?"
„Práve sme odtiaľ odlietali. Robil som si o teba starosti," povie mierne.
„Naozaj?"
538
Zamračí sa. „Samozrejme." Palcom mi prejde po spodnej pere.

„Robiť si o teba starosti je mojím životným údelom. To predsa vieš."
Teda, Christian!
„Jack mi zavolal do práce," vysvetľujem. „Dal mi dve hodiny na
to, aby som zohnala peniaze." Pokrčím ramenami. „Musela som hneď
odísť, a toto sa mi zdalo ako tá najlepšia výhovorka."
Christianov výraz sa pritvrdí. „A potom si utiekla Sawyerovi.
U neho máš tiež vrúbok."
„Tiež?"
„Rovnako ako u mňa."
Zľahka sa dotknem jeho tváre, prstami ho pohladím po odraste-
ných fúzoch. Zatvára oči a pritlačí sa mi do dlane.
„Nehnevaj sa na mňa. Prosím," šepkám.
„Som na teba taký naštvaný. To, čo si urobila, bola kolosálna hlú-
posť. Povedal by som, že to hraničilo so šialenosťou."
„Veď ti vravím, že som nevedela, čo mám robiť."
„Ty vôbec neberieš ohľady na svoju vlastnú bezpečnosť. Navyše už
nie si sama," dodáva nahnevane.
Zachveje sa mi brada. On myslí na Bodku.
Obaja sa mykneme, ked sa otvoria dvere. Dovnútra vstúpi mladá Af-
roameričanka, v sivom doktorandskom obleku, na ktorom má biely plášť.
„Dobrý večer, pani Greyová. Som doktorka Bartleyová."
Začína ma dôkladne vyšetrovať. Svieti mi do očí a hovorí mi, aby
som sa dotýkala jej prstov. Potom ma vyzýva, aby som si siahla na
nos, zatiaľ čo mám zatvorené najskôr jedno a potom druhé oko, a tiež
mi kontroluje reflexy. Ale má príjemný hlas a jej dotyky sú jemné,
očividne má k pacientom empatický prístup. Pripája sa k nej aj Nora,
a tak sa Christian vzďaľuje do kúta, odkiaľ telefonuje. Je ťažké sa sú-
strediť na všetkých troch naraz, ale počujem, že volá svojmu otcovi,
mojej mame a Kate, aby im povedal, že som sa prebrala. Nakoniec
necháva správu Rayovi.
539
Fifty Shades Freed
Ray. Dočerta... V hlave sa mi vynára nejasná spomienka na jeho

hlas. On tu bol - bol tu, keď som bola v bezvedomí.
Doktorka mi prehmatáva rebrá - robí to síce jemne, ale aj tak
musí pritlačiť. V jednej chvíli skrivím tvár od bolesti.
„Sú len pomliaždené, žiadne zlomeniny. Mali ste ohromné šťastie,
pani Greyová."
Skepticky zdvihnem obočie. Šťastie? Akurát takto by som to neoz-
načovala. Aj Christian na ňu udivene pozerá. A niečo na mňa artiku-
luje. Myslím, že je to: si taká ľahkomyseľná, ale nie som si istá.
„Predpíšem vám nejaké analgetiká. Na tie rebrá sa vám budú ho-
diť, a tiež na bolesti hlavy, ktoré iste máte. Inak sa všetko zdá byť
v poriadku, pani Greyová. Odporúčala by som vám trochu sa vyspať.
Podľa toho, ako sa budete cítiť ráno, by sme vás mohli pustiť domov.
To už sa vám bude venovať moja kolegyňa, doktorka Singhová."
„Ďakujem."
Ozýva sa klopanie na dvere a dovnútra vchádza Taylor s čiernou
škatuľou, na ktorej je béžovým písmom vytlačené Fairmont Olympie.
No to snáď...?!
„jedlo?" začuduje sa doktorka Bartleyová.
„Manželka má hlad," oznamuje jej Christian. „Kuracia polievka."
Doktorka sa usmeje. „Polievka bude fajn, ale len vývar. Nič ťažké."
Pozrie sa nám obom priamo do očí a potom už obidve, so sestrou
Norou, odchádzajú.
Christian pristavuje podnos na kolieskach ku mne a Taylor naň
položí škatuľu.
„Vitajte späť, pani Greyová."
„Zdravím, Taylor. A ďakujem."
„Bolo mi najväčším potešením, madam." Mám pocit, že chce po-
vedať ešte niečo, ale drží sa späť.
Christian otvára škatuľu a vyberá z nej termosku, polievkovú mis-
ku, tanierik, ľanový obrúsok, polievkovú lyžicu, malý košíček s pe-
540
čivom, striebornú soľničku a koreničku... V tom Olympicu sa niekto

zbláznil.
„Toto je úžasné, Taylor." Zaškvŕka mi v bruchu - už umieram od hladu.
„Bude to všetko?" pýta sa.
„Všetko, vďaka," posiela ho preč Christian.
Talyor prikývne.
„Ďakujem, Taylor." Zarazím ho pohľadom.
„Ešte niečo pre vás môžem urobiť, pani Greyová?"
Očami prebehnem po Christianovi. „Keby bolo nejaké čisté oble-
čenie pre Christiana."
Taylor sa usmeje. „Iste, madam."
Christian sa zmätene pozrie na svoju košeľu.
„Ako dlho ju už nosíš?" skúšam ho.
„Od štvrtkového rána," vytiahne v úsmeve jeden kútik.
Taylor sa vytráca.
„Ten ti to tiež len tak ľahko nezabudne," poznamená Christian
mrzuto. Odstraňuje vrchnák z termosky a vlieva krémovú kuraciu
polievku do misky.
Aj Taylor?! Ale nejako sa nad tým nepozastavujem, pretože mám
oči už len pre obsah taniera. Polievka nádherne vonia a nad jej hladi-
nou sa vznášajú lákavé obláčiky pary. Trochu ochutnávam a zisťujem,
že je presne taká, aká by mala správna kuracia polievka byť.
„Dobrá?" overuje si Christian a znovu si sadá ku mne na posteľ.
Horlivo prikývnem hlavou a pchám do seba ďalšiu lyžicu. Môj
hlad je teraz najdôležitejší. Pauzu si robím len na to, aby som si utrela
ústa látkovým obrúskom.
„Rozprávaj mi, čo sa stalo, ked si zistil, o čo ide."
Christian si prečeše vlasy rukou. „Bože, Ana, je úžasné vidieť ťa jesť."
„Som hladná. Tak rozprávaj."
Trochu sa zamračí. „No, myslíš po tom, čo som dohovoril s tebou
a zistil, že sa mi rozpadá celý život?" Nedokáže zakryť bolesť v hlase.
541
Fifty Shades Freed
Prestávam sa kŕmiť. Dočerta.

„Neprestávaj jesť, lebo prestanem hovoriť," pohrozí mi šeptom
a z jeho tónu i pohľadu srší neústupčivosť. Znovu sa dávam do jedla.
Tak fajn. Dobre... Tá polievka je čertovsky dobrá. Christianov pohľad
sa obmäkčí a za okamih znova nadväzuje:
„Tak teda, chvílku po tom, čo sme spolu ty a ja dohovorili, ma
Taylor informoval o tom, že Hydea prepustili na kauciu. Ako k tomu
došlo? To neviem. Myslel som si, že sme všetky možnosti jeho pre-
pustenia zmietli zo stola. Každopádne som sa vďaka tomu ešte raz
zamyslel nad tým, čo si mi povedala... a došlo mi, že tu niečo nesedí."
„Nikdy to pre mňa nebolo o peniazoch," vybuchnem zrazu, keď ma
nečakane spláchne vlna rozhorčenia. A zvyšujem hlas: „Ako si si to vô-
bec mohol myslieť? O tie tvoje poondiate peniaze mi nikdy nešlo!" Roz-
bolí ma hlava a ja urobím bolestivú grimasu. Prekvapený mojou nalie-
havosťou na mňa zlomok sekundy zarazene hľadí. Potom ale privrie oči.
„Dávaj si pozor na jazyk," zavrčí. „Upokoj sa a jedz."
Trucovito mu jeho pohľad vraciam.
„Ana..." varuje ma.
„To ma ranilo viac než čokoľvek iné, Christian," zašepkám. „Tak-
mer rovnako ako to, že sa stretávaš s tou ženskou."
Prudko sa nadýchne, ako by som mu jednu vrazila a zrazu vyzerá
vyčerpane. Na okamih zatvára oči a potom rezignovane potrasie hlavou.
„Ja viem," vzdychne. „Je mi to ľúto. Viac, než si dokážeš pred-
staviť." V očiach sa mu zračí kajúcnosť. „Prosím, jedz. Kým to máš
teplé," povie mäkko a tak presvedčivo, že ho poslúchnem. S úľavou
vydýchne.
„Čo bolo ďalej?" zamumlem medzi jednotlivými hitmi až trestu-
hodne nadýchaného bieleho pečiva.
„Nevedeli sme, že je Mia nezvestná. Myslel som, že ťa Hyde vy-
diera alebo niečo podobné. Volal som ti späť, ale už si to nebrala,"
zamračí sa. „Nechal som ti správu a potom zavolal Sawyerovi. Taylor
542
začal sledovať tvoj mobil. Vedel som, že si v banke, a tak sme vyrazili
rovno tam."
„Ešte mi nie je jasné, ako ma našiel Sawyer. On sa mi tiež napichol
mobil?"
„Nie, v Saabe je sledovacie zariadenie. Vo všetkých našich autách.
Keď sme sa blížili k banke, bola si už zase v pohybe, a tak sme išli za
tebou. Čo je tu na smiech?"
„Nejako som to tušila, že ma sleduješ."
„A to je ti smiešne?" namietne.
„Jack mi prikázal, že sa mám zbaviť mobilu. Tak som si požičala
Whelanov a ten som potom vyhodila do koša. Svoj som strčila do
jednej z tašiek, aby si vedel, kam putujú tvoje peniaze."
Christian vzdychne. „Naše peniaze, Ana," povie potichu. „A jedz."
Vytieram misku posledným kúskom pečiva a strkám si ho do úst. Pr-
výkrát po dlhej dobe sa cítim sýta, a to napriek našej vážnej konverzácii.
„Hotovo."
„Poslušné dievča."
Niekto zaklope a vo dverách sa ešte raz objavuje sestra Nora,
v ruke drží papierový téglik. Christian upratuje riad z podnosu a za-
čína všetko skladať späť do škatule.
„Niečo proti bolesti," usmeje sa sestra a ukazuje mi bielu pilulku
v tégliku.
„A môžem si ju zobrať? Viete - kvôli dieťaťu."
„Môžete, pani Greyová. To je Lortab - je to v poriadku, bábätko
to neovplyvní."
Vďačne prikývnem. V hlave mi nepretržite tepe. Beriem si od nej
prášok a zapíjam ho dúškom vody.
„Teraz musíte odpočívať, pani Greyová," adresuje mi Nora, ale
pritom sa výrečne zahľadí aj na Christiana. Ten pritakáva.
Nie! „Ty odchádzaš?" Vyhŕknem s panikou v hlase. Nechoď - veď
sme spolu sotva začali hovoriť!
543
Fifty Shades Freed
Christian si odfrkne. „Ak ste si hoci na okamih pomysleli, že vás

spustím z očí, pani Greyová, ste na velkom omyle."
Nora nespokojne zafuní, ale nakloní sa nado mňa a upravuje mi
vankúše, čím naznačuje, že si mám bezodkladne ľahnúť.
„Dobrú noc, pani Greyová," povie a s posledným káravým pohľa-
dom na Christiana odchádza.
Keď za sebou zatvára dvere, Christian zdvihne jedno obočie.
„Myslím, že ma sestra Nora nemá veľmi rada."
Stojí vedľa postele a vyzerá vyčerpane, a aj keď si veľmi prajem,
aby tu zostal, viem aj to, že by som ho mala presvedčiť, aby šiel
domov.
„Tiež si potrebuješ oddýchnuť, Christian. Chod domov. Vyzeráš
hrozne unavene."
„Nikam nejdem. Zdriemnem si tu v kresle."
Zamračím sa na neho, ale potom mu robím miesto vedľa seba.
„Tak si ľahni ku mne."
Stiahne obočie. „Nie, to nemôžem."
„Prečo nie?"
„Nechcem ti ublížiť."
„Prečo by si mi ubližoval? Prosím, Christian."
„Veď máš infúziu."
„Christian. Prosím."
Skúmavo ma sleduje a ja už na ňom poznám, že je v pokušení.
„Prosím." Nadvihnem deku a pozvem ho ďalej.
„Dočerta s tým." Vyzúva si topánky, sťahuje ponožky a opatrne si
líha vedľa mňa. jemne mi kladie ruku pod krk a ja si položím hlavu
na jeho rameno. Pobozká ma na vlasy.
„Nemyslím, že sa bude toto usporiadanie sestre Nore pozdávať,"
pošepká mi sprisahanecky.
Rozosmejem sa, ale rýchlo zmĺknem, pretože ma zabolí hrudník.
„Nerozosmievaj ma. Bolí to."
544
„Keď ja ten zvuk tak milujem," posťažuje si ticho. „Je mi to ľúto, bej-
by, veľmi, veľmi ľúto." Znovu ma bozkáva na vlasy a zhlboka sa v nich
nadychuje. A ja netuším, za čo sa ospravedlňuje... za to, že ma rozosmial?
Alebo za ten chaos, v ktorom sme sa ocitli? Položím ruku na jeho srdce
a on ju zľahka prekryje svojou dlaňou. Chvíľu spočívame v tichosti.
„Prečo si šiel práve za ňou?"
„Kriste, Ana," zaúpie. „To sa o tom chceš baviť práve teraz? Nemô-
žeme to nechať teraz tak? Ľutujem to, stačí?"
„Potrebujem to vedieť."
„Poviem ti to zajtra," odbije ma podráždene. „A chce s tebou ho-
voriť detektív Clark. Je to bežná prax. A teraz už spi."
Pobozká ma na vlasy a ja si sťažka povzdychnem. Chcem to ve-
dieť. Aspoň hovorí, že to ľutuje. To je niečo, čo mu moje podvedomie
rezolútne schvaľuje. Dnes má ústretovú náladu, zdá sa. Uf, a detektív
Clark. Už teraz sa desím toho, že s ním budem opäť prežívať štvrtkové
udalosti.
„Vieme vlastne, prečo to všetko Jack robil?"
„Hmm," zahučí Christian.
Upokojuje ma plynulé stúpanie a klesanie jeho hrude, ktoré mi
zľahka kolíše hlavu, a tým, že sa ten rytmický pohyb stále spomaľuje,
privádza ma ku spánku. A zatiaľ čo pomaličky zaspávam, snažím sa
poskladať zmysluplný celok z útržkov hovorov, ktoré som začula na
pokraji vedomia. Ale ony mi kížu medzi prstami, neuchopiteľné a po-
smievajúce sa z temných zákutí mojej pamäte. Je to také frustrujúce
a vyčerpávajúce a...
Ústa sestry Nory sú prísne zomknuté a paže nesúhlasne založené. Pri-

kladám si prst k perám.
„Nechajte ho spať, prosím," zašepkám a zažmurkám na ňu vo
svetle skorého rána.
„Toto je vaša posteľ, nie jeho," zasyčí príkro.
545
Fifty Shades Freed
„Spala som lepšie, keďbol tu," presviedčam ju v snahe brániť ho. Ko-
niec koncov, je to pravda. Christian sa pohne a my obe naraz stuhneme.
Zamrmle zo spánku: „Nedotýkaj sa ma. Už nie. Len Ana."
Zamyslene sa zamračím. Hovoriť zo spánku som ho počula len
málokedy. Nepochybne preto, že spí menej než ja. Vlastne som ho
počula, len keď mal zlé sny. Utiahne okolo mňa paže a stlačí ma tak,
až zasyčím.
„Pani Greyová," precedí Nora.
„Prosím," modlikám.
Zatočí hlavou, otáča sa na päte a odchádza a ja sa znovu priviniem
k spiacemu Christianovi.
Keď sa zobudím, po Christianovi niet ani pamiatky. Cez okná preniká

slnečný svit a ja sa môžem konečne poriadne rozhliadnuť po izbe. Ja
som dostala kvety! V noci som si ich vôbec nevšimla. Mám tu niekoľ-
ko kytíc. Mimovoľne sa zamýšľam, od koho asi budú.
Zo zadumania ma vyruší nesmelé klopanie na dvere, v ktorých sa
následne objavuje Carrick. Keď zbadá, že som hore, široko sa usmeje.
„Môžem ďalej?" opýta sa.
„Samozrejme."
Prejde cez izbu až ku mne a cestou na mňa upiera síce láskavý,
ale aj prenikavo nezábudkový pohľad. Na sebe má čierny formálny
oblek - zrejme si odskočil z práce. Prekvapuje ma, keď sa zohne, aby
ma pobozkal na čelo.
„Smiem si prisadnúť?"
Kývnem a on si sadá na kraj postele a berie ma za ruku.
„Neviem, ako by som ti poďakoval za záchranu svojho dievčatka,
ty náš úžasný, statočný blázonko. To, čo si urobila, jej pravdepodobne
zachránilo život. Navždy budem tvojím dlžníkom," zachveje sa mu
hlas, prekypujúci vďakou a účasťou.
Božemôj... Neviem, čo na to povedať. Ticho mu stisnem ruku.
546
„Ako sa cítiš?"
„Už lepšie. Aj keď ma všetko bolí," priznám úprimne.
„Dali ti niečo od bolesti?"
„Lor... niečo."
„To je dobre. A kde je Christian?"
„Ja neviem. Keď som sa zobudila, bol preč."
„Nebude ďaleko, tým som si istý. Keď si bola v bezvedomí, nechcel
sa odtiaľto pohnúť."
„Ja viem."
„Tak trochu sa na teba aj hnevá, čo je dobre," usmeje sa Carrick.
Aha, takže to bude rodinná diagnóza.
„Christian sa na mňa hnevá v jednom kuse."
„Naozaj?" Usmeje sa spokojne - akoby to bola nejaká výhra. Ale
jeho úsmev je nákazlivý.
„Ako sa má Mia?"
V očiach sa mu stiahnu mračná a ten úsmev mizne. „Už lepšie. Aj
keď je hrozne dopálená. Ale myslím si, že zlosť je primeranou reakci-
ou na to, čo sa jej stalo."
„Je tu tiež?"
„Nie, už ju máme doma. Myslím, že ju teraz Grace nespustí
z očí."
„To úplne chápem."
„A ty by si tiež potrebovala nejaký dozor," napomína ma. „Viac-
krát ťa už nechcem vidieť takto hlúpo hazardovať so svojím životom
alebo so životom môjho vnúčaťa."
Cítim, ako sa červenám. On to vie!
„Grace nazrela do tvojej zdravotnej dokumentácie. Povedala mi
o tom. Gratulujem."
„Ehm... ďakujem."
Zahľadí sa na mňa a jeho pohľad sa zmierňuje, aj keď si doslova
robí vrásky z môjho výrazu.
547
Fifty Shades Freed
„Christian to nakoniec zvládne," povie mäkko. „Bude to pre neho

tá najlepšia vec. Ale... daj mu trochu času."
Mlčky prikývnem. Aha... takže už spolu hovorili.
„Už radšej pôjdem. Musím ísť na súd." S úsmevom sa dvíha. „Ešte
sa na teba prídem pozrieť. Grace má o doktorke Singhovej aj doktor-
ke Bartleyovej vysokú mienku. Obe vedia, čo treba robiť."
Skloní sa ku mne a znova mi pritisne pery na čelo. „Myslím to
vážne, Ana. Za to, čo si pre nás urobila, sme tvojimi večnými dlžník-
mi. Ďakujem."
Dvíham k nemu pohľad a bojujem so slzami, som zrazu dojatá.
Láskyplne ma pohladí po tvári a odchádza.
Bože. Tolko vďaky, až sa mi z toho zatočila hlava. Možno, že by
som už mohla ten debakel s predmanželskou zmluvou hodiť za hlavu.
Moje podvedomie so mnou znova súhlasí a múdro prikyvuje. Neve-
riacky zavrtím hlavou a váhavo sa dvíham z postele. S úľavou zisťu-
jem, že ma nohy nesú oveľa lepšie ako včera. Napriek tomu, že sme
sa s Christianom delili o jednu posteľ, cítim sa oddýchnutá a dobre
vyspatá. Hlava ma síce stále bolí, ale je to už len taká tupá, nevýrazná
bolesť, nie ako to bodanie včera večer. Telo mám stuhnuté a boľavé,
ale zo všetkého najviac teraz potrebujem sprchu. Som celá ulepená.
A tak sa vyberiem do priľahlej kúpeľne.
„Ana!" vykríkne Christian.

„Som v kúpeľni," odpovedám nahlas a odložím kefku po čistení
zubov. Takto je to lepšie. Svoj obraz v zrkadle radšej ignorujem. Ježiši,
ja ale vyzerám. Keď otvorím dvere, Christian stojí vedľa postele s tác-
kou plnou jedla v ruke. Tiež absolvoval dramatickú zmenu, je celý
v čiernom, oholený, vymydlený a vyzerá oddýchnuto.
„Dobré ráno, pani Greyová," rozžiari sa. „Mám tu pre vás ra-
ňajky." Zrazu pôsobí tak mladistvo, a hlavne oveľa šťastnejším
dojmom.
548
Vraciam mu široký úsmev a leziem späť do postele. On položí pre-

do mňa podnos, na ktorý položí tácku a dvíha z nej poklop, ukrýva-
júci moje raňajky: ovsenú kašu so sušeným ovocím, lievance s javo-
rovým sirupom, šunku, pomarančový džús a čaj Twinings English
Breakfast. Hneď sa mi zbiehajú slinky - už zase mám hlad. Niekoľ-
kými dlhými glgmi vyprázdňujem pohár s pomarančovým džúsom
a vzápätí sa púšťam do ovsenej kaše. Christian si sadá na kraj postele,
aby ma mohol pozorne sledovať. Usmieva sa.
„Čo je?" pýtam sa ho s plnými ústami.
„Rád sa na teba pozerám, keď ješ," povie. Ale ja si myslím, že sa
tak tvári kvôli niečomu inému. „Ako sa cítiš?"
„Lepšie," zamumlem medzi jednotlivými hitmi.
„V živote som ťa nevidel takto sa pchať."
Zarazene sa naňho pozriem. Asi je načase začať hovoriť o tom. „To
asi preto, že som tehotná, Christian."
Odfrkne si a jeho ústa sa skrivia do ironického úškrnu. „Ak by
som tušil, že keď ťa nabúcham, začneš konečne jesť, urobil by som
to skôr."
„Christian Grey!" zalapám po vzduchu a odložím misku s kašou.
„Neprestávaj jesť," varuje ma.
„Christian, my dvaja sa musíme porozprávať."
Zmeravie. „Čo tu chceš ešte riešiť? Proste z nás budú rodičia." Po-
krčí plecami a vyvíja zúfalú snahu o neutrálny výraz, ale ja veľmi dob-
re vidím, aký má strach. Odložím podnos nabok a posúvam sa bližšie
k nemu, aby som mohla vziať jeho ruky do dlaní.
„Ty sa proste bojíš," zašepkám. „A ja to chápem."
Ľahostajne na mňa hľadí, oči doširoka roztvorené, všetka mladist-
vosť sa niekam rozplynula.
„Tiež mám strach. To je normálne," pokračujem.
„Aký ja už len môžem byť otec?" zhmotní svoj strach priškrtene,
skoro nečujne.
549
Fifty Shades Freed
„No tak, Christian," zašeptám. „Budeš dobrý otec, taký, ktorý robí
to, čo je v jeho silách. Práve tak ako všetci ostatní."
„Lenže - ja neviem, či to dokážem..."
„To vieš, že dokážeš. Si milujúci, si vtipný, si silný a vieš stanoviť
hranice. Nášmu dieťaťu nebude nič chýbať."
Zarazene ma sleduje, v krásnej tvári má vyryté pochybnosti.
„Samozrejme, bolo by ideálne, keby sme ešte počkali. Keby sme
strávili viac času jeden s druhým. Lenže teraz budeme traja, a tak do-
spejeme všetci spoločne. Budeme mať rodinu. Našu vlastnú rodinu.
A naše dieťa ťa bude bezpodmienečne ľúbiť, rovnako ako ja." Oči sa
mi zalievajú slzami.
„Ach nie, Ana," vzdychne utrápene. „Myslel som, že som ťa stratil.
A potom znova. Ked som ťa tam videl, ako ležíš na zemi, bledá a stu-
dená a v bezvedomí - akoby ožili moje najhoršie nočné mory. A teraz
si tu - statočná a silná... a ešte ma povzbudzuješ. Dokonca ľúbiš, po
tom všetkom, čo som ti urobil."
„Presne tak, Christian, ja ťa ľúbim, a veľmi. A vždy budem."
Jemne mi zovrie hlavu v dlaniach a bruškami palcov mi osuší slzy.
Uprene sa mi pozerá do očí - sivá sa vpíja do modrej - a všetko, čo
v nich vidím, je jeho strach, úžas a láska.
„Ja ťa tiež ľúbim," vydýchne a nežne ma pobozká, tak ako muž,
ktorý zbožňuje svoju ženu. „Pokúsim sa byť dobrým otcom," zašepká
mi do pier.
„Pokúsiš sa, a tiež to dokážeš. Postav sa tomu čelom, aj tak nemáš
veľmi na výber, pretože ja ani Bodka nikam nejdeme."
„Bodka?"
„Hej, Bodka."
Vyzývavo vytiahne obočie. „Už som mu začal hovoriť Junior."
„Tak teda Junior."
„Ale Bodka sa mi páči tiež," usmeje sa svojím typickým plachým
spôsobom a ešte raz ma pobozká.
Kapitola 24
„Hoci by som ťa rád bozkával celý deň, chladnú ti raňajky," pozna-

mená Christian v blízkosti mojich pier. Jeho výraz je teraz oveľa uvoľ-
nenejší, až na ten pohľad, ktorý má zastretý a zmyselný. Panebože, už
zase prepol. Pán Náladový.
„Jedz," prikazuje mi vľúdne. V reakcii na jeho hrejivý pohľad namáha-
vo prehltnem a presúvam sa späť na svoje miesto. Snažím sa pritom nikde
nezavadiť infúziou. Christian predo mňa vráti podnos s jedlom. Kaša je
studená, ale lievance pod poklopom ujdú - čo, ujdú, sú priam lahodné.
„Počítaš s tým," zamumlem s plnými ústami, „že Bodka môže byť
dievča?"
Prehrabe si vlasy. „Dve ženské?" V tvári sa mu mihne poplach
a jeho žeravý pohľad zhasína.
Do hája. „Čo by si vlastne chcel?"
„Ako, čo by som chcel?"
„Chlapca, alebo dievča?"
To sa už mračí. „Stačí, keď bude zdravé," utne ma ticho, nepre-
hliadnuteľne rozhodený mojou otázkou. „Jedz," povie zostra a ja
viem, že sa pokúša danej téme vyhnúť.
551
Fifty Shades Freed
„Fajn, veď jem... Ježiši, upokoj sa, Grey." Skúmam ho pohľadom.

Od znepokojenia sa mu okolo očí utvorili vrásky. Povedal, že sa bude
snažiť, ale je jasné, že ho to dieťa desí na smrť. Ach nie, Christian, mňa
predsa tiež. Sadne si do kresla vedľa postele a schováva sa za Seattle
Times.
„Už zase ste v novinách, pani Greyová," oznamuje mi zatrpknuto.
„Čo tým myslíš, už zase?"
„Škrabáci stále dookola omieľajú predvčerajšiu story, ale zdá sa, že
to ani veľmi neprekrútili. Chceš si to prečítať?"
Zavrtím hlavou. „Prečítaj mi to ty. Ja teraz jem."
S úsmevom mi začína nahlas predčítavať. Je to článok o Jackovi
a Elizabeth, ktorý z nich robí novodobé duo Bonnie a Clyde. Krátko
sa v ňom zmieňujú o Miinom únose a mojej úlohe pri jej oslobodení.
A tiež fakt, že sa teraz s Jackom nachádzame v rovnakej nemocnici.
Ako sa k tým informáciám novinári dostali? Budem sa potom musieť
opýtať Kate.
Keď dočíta prvý článok, poprosím ho: „Prečítaj mi ešte niečo. Páči
sa mi počúvať ťa."
A tak pokračuje ďalej a číta mi články o zvýšenom predaji žemlí
a o tom, že Boeing zrušil uvedenie jedného modelu na trh. Christian
sa pri čítaní neprestáva mračiť. Ale ked počúvam jeho upokojujúci
hlas, mám pocit, že som y bezpečí, rovnako ako Mia a malá Bodka,
a prežívam vzácne okamihy šťastia - napriek všetkému, čo sa za po-
sledných pár dní udialo.
Chápem, že má Christian z rodičovstva strach, ale nerozumiem
tomu, prečo až taký velký. Dávam si predsavzatie, že sa s ním o tom
ešte porozprávam. Možno by som mu mohla nejako pomôcť. Som
z toho zmätená, pretože viem, že mu nechýba pozitívny rodičovský
vzor. Grace aj Carrick sú obaja ukážkoví rodičia, aspoň tak pôsobia.
Že by ho tak veľmi ovplyvnila tá Skurvená Suka? To by som si rada
myslela... V skutočnosti mám ale tušenie, že stopa povedie k jeho
552
biologickej matke, aj keď som si istá, že mu pani Robinsonová veľmi

nepomohla. Násilím zarazím prúd svojich myšlienok, keď si takmer
vybavím istú šepkanú konverzáciu. Došľaka! Pochádza z doby, kedy
som bola v bezvedomí, a teraz sa vznáša tesne za hranicou mojich
spomienok. Christian sa v nej rozprával s Grace. Spomienka znovu
vpláva do temných zákutí mojej mysle. To je postavené na hlavu!
Zaujímalo by ma, či sa Christian sám odhodlá mi povedať, prečo
za ňou išiel, alebo či to z neho budem musieť vypáčiť. Už-už otváram
ústa, že sa ho na to spýtam, keď vtom niekto zaklope na dvere.
Do izby vstupuje detektív Clark s ospravedlňujúcim výrazom
v tvári. Dobre robí, že sa tvári ospravedlňujúco - pri pohľade na neho
mi totiž výrazne stúpa tep.
„Pán Grey, pani Greyová. Neruším?"
„Rušíte," vyprskne Christian.
Clark si ho ďalej nevšíma. „To rád vidím, že už je vám lepšie, pani
Greyová. Potrebujem vám položiť niekolko otázok týkajúcich sa uda-
lostí štvrtkového popoludnia. Je to policajná rutina. Myslíte, že by
som teraz mohol?"
„Iste," pípnem. Nechcem si udalosti štvrtkového popoludnia pri-
pomínať.
„Moja žena by mala odpočívať," naježí sa Christian.
„Vezmem to skrátka, pán Grey. Čo znamená, že sa ma už čoskoro
zbavíte."
Christian sa dvíha a ponúka svoje miesto detektívovi. Potom si
prisadne ku mne na posteľ, berie ma za ruku a povzbudivo ju stisne.
O hodinu a pol neskôr má Clark všetko, čo potrebuje. Ja som sa ne-

dozvedela nič nové, zato Clarkovi som všetko prerozprávala neistým
tichým hlasom a pritom sledovala, ako Christian pri niektorých pa-
sážach bledne a pri iných sa naopak tvári vražedne.
„Škoda, že si nemierila vyššie," poznamená, keď skončím.
553
Fifty Shades Freed
„To by pani Greyová preukázala ženám velkú službu," súhlasí Clark.

Pardon?
„Ďakujem, pani Greyová. Takto mi to zatiaľ stačí."
„Už ho nepustíte, však nie?"
„Myslím, že tentoraz mu kauciu nikto nepovolí, madam."
„Vie sa, kto mu ju zaplatil?" zisťuje Christian.
„Nie, pane. To je utajená informácia."
Christian sa zamračí, ale ja mám dojem, že tuší, odkiaľ vietor
fúka. Clark sa dvíha práve vo chvíli, ked vstupuje doktorka Singhová
a s ňou dvaja stážisti.
Po dôkladnom vyšetrení doktorka Singhová vyhlási, že smiem ísť do-

mov. Christian si vydýchne od úľavy.
„Len sledujte, či vás nebude viac bolieť hlava, alebo či sa vám ne-
zhoršuje videnie, pani Greyová. V takom prípade sa ihneď vráťte do
nemocnice."
Prikývnem a snažím sa nevýskať od radosti, že idem domov.
Doktorka sa vzďaľuje a Christian ju na odchode požiada o pár slov
na chodbe. Necháva pootvorené dvere, a tak vidím, ako jej kladie ne-
jakú otázku.
Usmeje sa na neho. „Áno, pán Grey, to môžete."
Späť do izby sa vracia šťastný muž s úsmevom od ucha k uchu.
„Na čo si sa jej pýtal?"
„Na sex," povie a zazubí sa znova.
Aha. Cítim, ako sa mi rozohrievajú líca. „A?"
„Máš jej dovolenie," usmeje sa spokojne.
Teda, Christian!
„Lenže ja mám migrénu," vraciam mu to s úškrnom.
„Ja viem. Teraz si dáš chvíľu pauzu. Pýtal som sa jej len tak, pre istotu."
Pauzu? Zamračím sa s chvíľkovým pocitom sklamania. Nie som si
istá, či chcem nejakú pauzu.
554
Prichádza sestra Nora, aby mi vybrala infúziu. Po Christianovi

vrhá pohľad, ktorý si rozhodne do rámčeka nedá. Myslím, že je to
jedna z mála žien, ktorú necháva jeho šarm chladnou. Ešte jej poďa-
kujem, keď nás aj so stojanom na infúziu opúšťa.
„Tak čo, ideme domov?" prehodí Christian.
„Najskôr by som chcela zájsť za Rayom."
„No jasné."
„Vie, že som tehotná?"
„Myslel som si, že mu to budeš chcieť povedať sama. Nepovedal
som to ani tvojej mame."
„Ďakujem," usmejem sa, šťastná, že ma o to prekvapenie nepri-
pravil.
„Ale moja mama to vie," dopoviete. „Nakukla do tvojej karty. Ešte
to vie otec, ale už nikto iný. Mama vravela, že s tým páry väčšinou
čakajú tak dvanásť týždňov, než to rozhlásia... aby si boli istí, že je
všetko v poriadku," pokrčí ramenami.
„Ani ja si nemyslím, že som pripravená mu to povedať hneď teraz."
„Asi by som ťa mal varovať - dosť si ho vytočila. Odporučil mi,
aby som ťa prehol cez koleno."
Čože? Keď vidí môj vyjavený výraz, zasmeje sa. „S radosťou som
mu oznámil, že mi bude najväčším potešením."
„To si neurobil!" vyhŕknem, aj keď v tej chvíli potrápi moju pamäť
ozvena tichého rozhovoru. Áno, Ray tu bol, ked som o sebe nevedela...
Christian na mňa žmurkne. „Na, Taylor ti priniesol čisté obleče-
nie. Pomôžem ti obliecť sa."
Presne ako Christian predvídal - Ray zúri. Nespomínam si, že by bol

niekedy taký rozčúlený. Christian urobil múdre rozhodnutie nechať
nás osamote. Na takého málovravného muža dokázal Ray úplne zapl-
niť nemocničnú izbu výrazne káravým prejavom na účet môjho ne-
zodpovedného správania. Znovu mám dvanásť.
555
Fifty Shades Freed
Oci, prosím ťa, upokoj sa. Na také rozčuľovanie máš dosť vysoký tlak.
„A tiež som musel čeliť tvojej matke," obviní ma a rozhorčene
mávne oboma rukami.
„To ma mrzí, ocko."
„A chudák Christian! Takto som ho nikdy nevidel. Zostarol, my
obaja sme zostarli najmenej o desať rokov."
„Je mi to ľúto, Ray."
„Tvoja matka čaká, že jej zavoláš," povie o niečo miernejšie. Dá-
vam mu pusu na tvár a on konečne prestáva brblať.
„Zavolám jej. Naozaj ma to mrzí. Ale ďakujem, že si ma naučil
strieľať."
Chvíľu si ma premeriava so zle skrývanou rodičovskou pýchou.
„Som rád, že som ťa naučil strieľať poriadne," povie dojato. „A teraz
utekaj domov a odpočívaj."
„Už vyzeráš dobre, ocko," snažím sa o zmenu témy.
„Zato ty si priadne bledá." Jeho obavy sú na ňom zrazu značne
viditeľné a jeho výraz sa tak podobá tomu, aký mal Christian včera
v noci. A tak mu vezmem ruku do dlaní.
„Som v poriadku. Sľubujem, že už nikdy nič podobné nevyvediem."
Zovrie moju dlaň a pritiahne si ma do náručia. „Keby sa ti niečo
stalo," zašepká chrapľavo. Do očí mi vyhŕknu slzy, nie som u neho
zvyknutá na také prejavy náklonnosti.
„Už je dobre, ocko. Nestalo sa mi nič také, čo by nenapravila ho-
rúca sprcha."
Nemocnicu opúšťame zadným východom, aby sme sa vyhli lovcom fo-

tiek, ktorí sa zhromaždili vpredu. Taylor nás vedie k zaparkovanému SUV.
Cestou domov je Christian zamĺknutý. Riadi Sawyer. Vyhýbam sa
jeho pohľadu v spätnom zrkadle, pretože je mi trápne, ako som ho
napálila, keď sme sa naposledy videli v banke. Volám mame, ktorá
mi neprestáva do telefónu plakať. Zaberie mi to väčšinu cesty, kým
556
ju upokojím sľubom, že za nimi čoskoro prídeme na návštevu. Počas

nášho hovoru ma Christian drží za ruku a palcom mi neustále pre-
chádza po hánkach prstov, je nervózny... niečo sa stalo.
„Čo sa stalo?" pýtam sa ho, keď sa konečne rozlúčim s mamou.
„Welch ma chce vidieť."
„Welch? Prečo?"
„Podarilo sa mu zistiť niečo o tom kreténovi Hydeovi," skriví pery
v úškrne a mnou prejde vlna strachu. „Nechcel mi to hovoriť do telefónu."
„Aha..."
„Popoludní sa vracia z Detroitu."
„Myslíš, že na niečo prišiel?"
Pomaly prikývne.
„Čo myslíš, že to bude?"
„Nemám tušenie." Bezradne zvraští obočie.
Sawyer zachádza do garáží Escaly a zastavuje pri výťahu, aby sme
mohli vystúpiť skôr, než zaparkuje. V garáži sa účinne vyhýbame
ďalšej pozornosti číhajúcich fotografov. Christian mi pomáha von
z auta. Drží ma okolo pása a vedie k otvorenému výťahu.
„Si rada, že sme doma?"
„Áno," vydýchnem. Ale v dôverne známych priestoroch výťahu to
na mňa všetko znova dolieha a ja sa začínam triasť.
„Hej..." Christian ma objíma rukami a priťahuje si ma tesne k sebe.
„Už si doma. V bezpečí," tíši ma a bozkáva na vlasy.
„Bože, Christan..." Priehrada plná slz, o ktorej som ani nevedela,
sa trhá a ja začínam vzlykať.
„No tak," zašepká a privinie si moju hlavu k hrudi.
Lenže už je neskoro. Plačem mu do trička, prevalcovaná spomien-
kami na Jackov brutálny útok - „To je za SIP, ty skurvená suka!" - na
to, ako som Christianovi povedala, že odchádzam - „Ty ma opúš-
ťaš?" - a tiež na strach, ktorý mnou lomcoval, keď som sa bála o Miu,
o seba, o malú Bodku.
557
Fifty Shades Freed
Len čo sa dvere výťahu otvárajú, Christian ma berie do náručia

ako malé dieťa a vnáša ma do foyeru. Pevne sa ho chytám okolo krku
a ďalej ticho nariekam.
Nesie ma až do kúpeľne, kde ma opatrne posadí na stoličku.
„Vaňa?" navrhuje.
Zavrtím hlavou. Nie... nie... nie ako Leila.
„Tak sprcha?" opravuje sa priškrtene.
Cez slzy pritakám. Chcem zo seba zmyť tú špinu uplynulých dní,
vydrhnúť si z kože spomienku na Jackov útok. „Ty zlatokopská suka."
Schovávam si tvár do dlaní, a zatiaľ čo ďalej vzlykám, začína sa od
stien kúpeľne odrážať zvuk vody dopadajúcej na dno sprchy.
„Ššš," chlácholí ma Christian. Kľakne si predo mňa a odťahuje mi
ruky z uplakanej tváre a vezme mi hlavu do dlaní. Pozerám sa na
neho a snažím sa rozohnať slzy žmurkaním.
„Si v bezpečí. Vy obaja ste v bezpečí," zašepká.
Bodka a ja. Oči sa mi znovu zalievajú slzami.
„Tak už dosť. Neznášam, keď plačeš," utešuje ma neistým hlasom
a palcami mi osúša líca. Lenže slzy nie a nie prestať tiecť.
„Je mi to ľúto, Christian. Ospravedlňujem sa - za všetko. Že si sa
o mňa musel báť, že som dala do stávky všetko, a že som ti povedala
také hrozné veci."
„Ale choď, bejby, prosím ťa." Pritisne mi pery na čelo. „To ja sa
ospravedlňujem. Na chyby sú vo vzťahu vždy dvaja, Ana," pousmeje
sa. „Aspoň tak to tvrdí mama. Tiež som povedal a urobil veci, na
ktoré nie som pyšný." Z očí mu čítam, že to naozaj ľutuje. „Tak poď,
vyzlečieme ťa," povie ticho. Utriem si nos do chrbta ruky a on ma
znova pobozká na čelo.
Rýchlo ma vyzlieka a je obzvlášť opatrný, keď mi preťahuje tričko
cez hlavu. Aj ked, tá ma už tak nebolí. Odvádza ma do sprchy, a kým
za mnou vkročí do príjemne teplej vody, rýchlo si stiahne aj svoje
vlastné oblečenie. Priťahuje si ma k sebe a iba ma drží. Drží ma celú
558
večnosť. Voda sa po nás leje a oboch nás tíši vo svojom upokojujú-

com náručí.
Necháva ma vyplakať sa na svojej hrudi. Príležitostne ma bozkáva
do vlasov, ale ani vtedy ma nepúšťa, len sa jemne pohojdáva pod prú-
dom teplej vody Vnímam dotyk jeho kože na mojej, šteklenie chĺpkov
na tvári... Tohto muža milujem - krásneho muža, ktorý o sebe neustále
pochybuje, muža, ktorého som mohla vďaka svojej nerozvážnosti stra-
tiť. Keď na to čo len pomyslím, cítim sa prázdna a nešťastná, ale na dru-
hej strane aj vďačná, že je stále tu, napriek všetkému, čo sa odohralo.
Ešte stále mi má čo vysvetľovať, ale momentálne sa chcem plne
odovzdať pocitom, ktoré mi prináša jeho upokojujúce a bezpečné ob-
jatie. A práve v tej chvíli mi dochádza, že vysvetlenie musí vzísť od
neho samotného. Nemôžem ho k tomu nútiť - sám mi to musí chcieť
povedať. Nebudem hrať rolu otravnej manželky, ktorá neustále vypo-
čúva svojho muža. Len by nás to vyčerpávalo. Viem, že ma ľúbi. Viem,
že ma ľúbi viac než kohokoľvek iného v minulosti, a to mi nateraz
stačí. To zistenie ma oslobodzuje. Konečne som sa trochu upokojila
a o krok ustúpim.
„Už je to lepšie?" zisťuje.
Pritakám.
„To je dobre. Ukáž, nech sa na teba pozriem," povie a ja si na mo-
ment nie som istá, čo tým myslí. Ale on ma berie za ruku, na ktorú
som spadla, keď ma udrel Hyde, a pozorne ju skúma. Na pleci mám
modriny a lakeť aj zápästia mám odreté. Všetky tie poranenia po-
stupne pobozká. Potom vezme na poličke špongiu a sprchovací gél
a vzápätí ma v nose pošteklí známa vôňa jazmĺnu.
„Otoč sa." Začína mi jemne umývať zranenú ruku, potom krk,
chrbát aj druhú ruku. Natáča si ma a pritom mi dlhými prstami zíde
dole po strane tela. Keď sa dotkne veľkej modriny, ktorú mám na
boku, zasyčím od bolesti. Stvrdne mu pohľad a pery sa sťahujú... po-
zrie sa na ňu, ticho hvizdne medzi zubami a vyšľahne mu z očí zloba.
559
Fifty Shades Freed
„Už to nebolí," uisťujem ho.

Oči, z ktorých sála hnev, sa stretávajú s mojimi. „Chcem ho zabiť.
Skoro sa mi to podarilo," zamrmle tajomne. Nechápavo sa zamračím
a potom sa zachvejem, keď uvidím jeho smrteľne vážny výraz. Vytlačí
si viac gélu na špongiu a potom mi s nesmiernou, až srdcervúcou ne-
hou otiera bok a zadok, potom si kľakne a pokračuje dole po nohách.
Zarazí sa, aby si prezrel moje koleno. Perami sa jemne otrie o mod-
rinu, ktorú tam mám a vydáva sa nižšie, až k chodidlám. Spúšťam
mu ruku na temeno hlavy a nechávam si medzi prstami pretekať jeho
mokré vlasy. Dvíha sa a cestou zablúdi končekmi prstov k mojim reb-
rám, ktoré po jackovej práci hrajú všetkými farbami.
„Preboha," zaskučí skrúšene a v očiach sa mu objaví nová vlna zlosti.
„Som v pohode." Stiahnem si ho k sebe pre bozk. Zaváha, či mi ho
má vrátiť, ale len čo sa dotknem jeho jazyka, inštinktívne sa ku mne
primkne.
„Nie," zašepká mi do tváre a odtiahne sa. „Pekne ťa očistíme."
Tvári sa vážne. Dočerta... On to myslí váž ne. Odujem sa a to okam-
žite odľahčuje atmosféru. Usmeje sa a letmo ma pobozká.
„Povedal som, očistíme," zdôrazní, „nie znesvätíme."
„Páči sa mi, keď ma znesväcuješ."
„Mne tiež, pani Greyová. Ale nie teraz a nie tu." Berie šampón,
a skôr než ho stačím presvedčiť o opaku, už mi umýva vlasy.
Tiež sa mi tá očista pozdáva. Cítim sa svieža, dokonca znovuzrodená,

len neviem, či je to tou sprchou, plačom, alebo rozhodnutím, že pre-
stanem na Christiana v istých veciach tlačiť. Balí ma do velkej osušky,
a keď si opatrne vysuším vlasy, sám si jednu omotáva okolo pása. Hla-
va ma stále pobolieva, nie je to však už taká úmorná, ale celkom dobre
zvládnuteľná bolesť. Mám síce nejaké analgetiká od doktorky Singho-
vej, ale kládla mi na srdce, aby som ich užila iba v prípade nutnosti.
Suším si vlasy a smer mojich myšlienok sa stáča k Elizabeth.
560
„Stále nerozumiem tomu, prečo sa do toho zaplietla Elizabeth."

„Ja áno," poznamená Christian temne.
To sú mi novinky. Spýtavo sa na neho zahľadím, ale pohľad na neho
rozptýli moju pozornosť. Tiež si suší vlasy, ale hrudník aj ramená má stále
pokryté kvapkami vody, ktoré sa na svetle lesknú. S úsmevom sa zarazí.
„Vychutnávaš si výhľad?"
„Ako to vieš?" vyzvedám a skúšam opomenúť fakt, že som bola
pristihnutá pri tom, ako nenásytne zízam na svojho muža.
„Čo? Že si vychutnávaš výhľad?" podpichne ma.
„Nie," pretiahnem. „Myslím to s Elizabeth."
„Tak trochu mi to načrtol Clark."
Vyvalím naňho oči v štýle tak hovor a v mysli sa mi zhmotňu-
je ďalšia neodbytná spomienka z doby, kedy som bola v bezvedomí.
Clark bol pri mne v izbe. Kiež by som si pamätala, čo hovoril.
„Hyde mal videozáznamy. Všetkých tých dievčat. Na niekolkých
íleškách."
Čože? Neveriacky zdvihnem obočie, čo ale nie je ten dôvod, prečo
mi je zrazu koža na zátylku malá.
„Nahral si, ako s ňou trtká, nahrával si všetky svoje asistentky."
No teda?!
„Áno. Zabezpečil si materiál, aby ich mohol vydierať. A rád sa
pri tom hral na surovca." Zamračí sa a ja sledujem, ako sa jeho výraz
mení z pochybovačného na znechutený. A potom jeho znechutenie
vystrieda sebapohŕdanie a vytráca sa mu farba z tváre... No jasné -
Christian to tiež má rád drsne.
„Ani to neskúšaj." Tá veta je vonku skôr, než ju stihnem zadržať.
Prehlbujú sa mu vrásky na čele. „Čo nemám skúšať?" zarazí sa
nechápavo.
„Ty nie si ako on."
Venuje mi zaťatý pohľad, ktorý ho usvedčuje z toho, že presne na
toto myslel, ale inak to nekomentuje.
561
Fifty Shades Freed
„Nie si," zopakujem neústupne.

„Obaja sme z rovnakého cesta."
„Tak to teda nie ste," vyletím po ňom, aj ked rozumiem tomu, pre-
čo by si to mohol myslieť. Vybavujem si informácie, ktoré mi poskytol,
keď sme leteli do Aspenu. „Jeho otec umrel pri bitke v bare. Mama sa
začala opíjať do nemoty. Ako dieťa išiel z rodiny do rodiny... a z problé-
mu do problému. Väčšinou kradol autá. Chvíľu si pobudol v polepšovni."
„Obaja za sebou máte ťažkú minulosť a obaja ste sa narodili v Det-
roite. Ale tým to končí, Christian." Zapieram si ruky v bok.
„Teší ma, že mi tak veríš, Ana, zvlášť keď si uvedomím, čo sa dialo
posledných pár dní. Uvidíme, s čím príde Welch," ukončí to.
„Christian..."
Umlčí ma bozkom. „Už dosť," vydýchne a ja si pripomínam sľub,
ktorý som si dala - že už z neho nebudem ťahať informácie.
„A neodúvaj sa," dodáva. „Pod. Usuším ti vlasy."
A tým je táto téma uzatvorená.
Už mám na sebe nohavice na doma a tričko. Uvelebujem sa mu medzi

nohami a on mi suší vlasy.
„A čo Clark, hovoril ti ešte niečo, keď som bola v bezvedomí?"
„Nič, čo by stálo za reč."
„Pamätám si na útržky rôznych rozhovorov."
Kefa v mojich vlasoch sa prestáva pohybovať.
„Fakt?" pýta sa naoko ľahostajne.
„Áno. Bol tam môj otec, tvoj otec, detektív... tvoja mama."
„Pamätáš si na Kate?"
„Kate tam bola tiež?"
„Bola, na chvílku. Aj ona sa na teba hnevá."
Otáčam sa k nemu. „Nechaj si to svoje: všetci sú na Anu naštvaní, jasné?"
„Iba ti hovorím pravdu," ohradí sa, vyvedený z miery mojím vý-
buchom.
562
„Jasne, bola to moja nerozvážnosť, ale sám vieš, že sa tvoja sestra

ocitla v nebezpečenstve."
Mení sa mu výraz. „Áno. To si uvedomujem." Vypína fén a odkla-
dá ho na posteľ vedľa seba. Potom ma chytí za bradu.
„Ďakujem," povie na moje prekvapeniu. „Ale už dosť nerozváž-
ností. Pretože nabudúce by som to z teba musel vytĺcť."
Zalapám po dychu.
„To by si neurobil!"
„To si píš, že urobil." Tvári sa vážne. Môj ty Bože. Smrteľne vážne.
„Mám povolenie od tvojho nevlastného otca," uškrnie sa. On si zo
mňa uťahuje! Alebo nie? Vrhám sa po ňom, ale on nás pretáča tak,
že sa zvalím chrbtom na posteľ a končím v jeho objatí. Po dopade mi
z rebier vystrelí taká ostrá bolesť do celého trupu, až zhíknem.
Christian zbledne. „Čo blázniš!" napomína ma a chvíľu vyzerá na-
ozaj naštvaný.
„Pominie to," zašvitorím a pohladím ho po tvári.
Pritlačí sa mi k dlani a zľahka ma do nej pobozká. „Vážne, Ana, ty
neberieš vôbec ohľad na svoju bezpečnosť." Povytiahne mi lem trička
a prstami spočinie na mojom podbrušku. Zastaví sa mi dych. „Navy-
še tu máme ešte niekoho iného," zašepká a jemne mi prejde hruškami
prstov po koži pozdĺž okraja nohavíc. Tým vo mne prebúdza túžbu,
horúcu a hutnú. Ticho vzdychnem a Christian stuhne, jeho prsty
ustrnú v pohybe a on sa na mňa pozorne zahľadí. Potom zdvihne
ruku, aby mi zastrčil prameň vlasov za ucho.
„Nie," vydýchne.
Prečo?
„Nepozeraj sa na mňa takto. Videl som tie modriny. A odpoveď
znie - nie," vyhlási odhodlane a pobozká ma na čelo.
Nespokojne sa pod ním zavrtím. „Christian," zakňučím.
„Nie. A lež." Dvíha sa z postele.
„Mám ležať?"
563
Fifty Shades Freed
„Potrebuješ odpočívať."
„Potrebujem teba."
Zomkne viečka a potrasie hlavou, akoby ho to rozhodnutie stálo
veľa síl. Ked sa na mňa znovu pozrie, oči má plné odhodlania. „Teraz
ma skrátka budeš poslúchať, Ana."
Som v pokušení zhodiť zo seba oblečenie, ale potom si uvedomím,
že som samá modrina a je mi jasné, že takto nevyhrám.
Neochotne pritakám. „Tak fajn." A schválne preženiem otrávený
výraz.
Pobavene vytiahne kútiky úst. „Prinesiem ti sem obed."
„Ty ideš variť?" čudujem sa ohromene.
To už sa zasmeje. „Len niečo zohrejem. Pani Jonesová nevedela,
čo s rukami."
„Tak ja to urobím, Christian. Je mi dobre. Ved som od teba chcela
sex - určite zvládnem aj variť." Neisto sa dvíham do sedu a pokúšam
sa zamaskovať ďalšie šklbnutie tváre, ked ma pri tom zabolia rebrá.
„Posteľ!" Šľahne po mne očami a ukáže na vankúš.
„Tak poď ku mne," vraciam sa k pôvodnej myšlienke a ľutujem, že
na sebe nemám niečo zvodnejšie než tieto nohavice na doma a tričko.
„Haló, zaľahni do postele. A ihneď."
So zamračeným pohľadom sa postavím, sťahujem si nohavice a ne-
chávam ich ledabolo skĺznuť na podlahu. Po celú dobu nespúšťam po-
hľad z jeho očí. Zvlní pery v zhovievavom úsmeve a nadvihne deku.
„Počula si doktorku Singhovú. Povedala: odpočívať." Jeho hlas už
znie o niečo miernejšie. Zaliezam pod deku a tvrdohlavo si zakladám
ruky na prsiach. „Zostaň," zavelí a je evidentné, že si to užíva.
Odprevádzam ho nazúreným pohľadom.
Dusené kurča so zeleninou od pani Jonesovej je nepochybne jedno

z mojich najobľúbenejších jedál. Christian ho je so mnou, skrčený
v tureckom sede uprostred postele.
564
„Veeeľmi dobre si to zohrial," uťahujem si z neho s úsmevom a on

sa spokojne zasmeje. Som prepchaná a ospalá. Že by to bol úmysel?
„Vyzeráš unavene." Berie moju tácku.
„To aj som."
„To je dobre. Vyspi sa." Dostávam od neho bozk. „Mám teraz ne-
jakú neodkladnú prácu. Môžem pracovať tu, ak ti to nevadí."
Naznačím súhlas... snažím sa vybojovať dopredu prehratú bitku
s ťažkými viečkami. Nemala som ani potuchy, ako ma dokáže vyčer-
pať dusené kuracie.
Keď sa budím, práve sa stmieva. Izbu zaplavuje matné ružovkasté

svetlo. Christian sedí v kresle a pozerá sa na mňa, sivé oči má napriek
slabému osvetleniu prenikavo jasné. V ruke zviera nejaké dokumen-
ty. A v tvári je úplne popolavý.
Preboha! „Čo sa deje?" vyhŕknem okamžite, a bez toho aby som
venovala pozornosť protestujúcim rebrám, prudko sa dvíham do sedu.
„Práve odišiel Welch."
Dofrasa. „A?"
„Ja som s tým idiotom žil," zašepká.
„Žil? Ako s Jackom?"
S očami dokorán pomaly prikývne.
„Ste príbuzní?"
„Nie. Vďakabohu, to nie."
Posuniem sa a dvíham cíp deky - pozývam ho k sebe do poste-
le a on, na moje prekvapenie, ani na chvíľu nezaváha. Skopáva zo
seba topánky a líha si ku mne. Jednou rukou ma objíme, stáča sa mi
k boku a hlavu mi pokladá do lona. A zo mňa sa stáva soľný stĺp. Čo
to má znamenať?
„Ja to nechápem," dostanem zo seba, upriem na neho spýtavý po-
hľad a prstami mu prečešem vlasy. Zatvára oči a mraští obočie, ako
keby sa snažil na to sám rozpomenúť.
565
Fifty Shades Freed
„Potom, čo ma našli s tou závislou sukou, ale ešte predtým, než som
išiel ku Carrickovi a Grace, som sa dostal do starostlivosti štátu Michigan.
Bol som v pestúnskej rodine. Lenže ja si na nič z tej doby nepamätám."
Točí sa mi z toho hlava. Pestúnska rodina? Tak to je novinka pre
nás oboch.
„Na ako dlho?" dostanem zo seba.
„Asi tak dva mesiace. Nič si z toho nevybavujem."
„Už si o tom hovoril s vašimi?"
„Nie."
„Možno by si mal. Možno ti tie medzery vyplnia."
Zovrie ma pevnejšie. „Na."
Podáva mi dokumenty, z ktorých sa vykľujú dve fotografie. Naťa-
hujem sa a rozsvecujem postrannú lampičku, aby som si ich mohla
poriadne prezrieť. Na prvom je obrázok zanedbaného domu so žltými
vstupnými dverami a veľkými oknami v sedlovej streche. Pred vchodom
má verandu a smerom k ulici malý dvorček. Celkovo je dosť nenápadný.
Na druhej fotke je vyfotená rodina - na prvý pohľad dosť obyčajná.
Manželia, aspoň myslím, a ich deti. Dospelí sú vo vyťahaných obno-
sených tričkách. Musia mať zhruba okolo štyridsať. Žena má ulízané
blond vlasy a muž strohý vojenský strih, ale obaja sa na fotke úprimne
usmievajú. Muž má ruku okolo ramien namrzenej pubertiačky. Ďalšie
dve deti - chlapci, identické dvojčatá vo veku okolo dvanástich rokov
s pieskovo svetlými vlasmi - sa pojašene smejú priamo do objektívu.
A potom je tam ďalší chlapec, menší, s ryšavými vlasmi, ten sa mračí...
a potom ešte jeden, ktorý sa za ním schováva, chlapček s medenými
vláskami a sivým pohľadom, divokým a vystrašeným, navlečený v pra-
podivnej zmesi oblečenia a zvierajúci vyblednutú detskú deku.
No to ma podrž. „To si ty," skonštatujem šeptom a cítim, ako sa mi
srdce tlačí do krku. Viem, že Christian mal štyri roky, keď mu umrela
matka. Lenže toto dieťa vyzerá oveľa mladšie. Musel byť ťažko podvy-
živený. Prehltam vzlyk a zaháňam slzy naspäť do očí. Ach, ty môj Tieň.
566
Prikývne. „Áno, to som ja."

„Tie fotky priniesol Welch?"
„Hmm. Na nič z toho si nepamätám," povie duto.
„Myslíš na to, že si chvíľku žil v pestúnskej rodine? Prečo by si si
to mal pamätať? Christian, veď je to veľmi dávno. A kvôli tomu sa tak
trápiš?"
„Pamätám si na veľa vecí predtým aj potom. Napríklad na to, ako
som sa prvýkrát videl s mamou a otcom. Ale toto... je to ako nejaká
bezodná jama."
Zovrie sa mi srdce, pretože si niečo uvedomím - môj milovaný,
kontrolou posadnutý maniak má rád, keď do seba všetko zapadá,
a teraz zistil, že mu chýba kus skladačky jeho života.
„Je na tej fotke Jack?"
„Hej, ten starší chlapec." Stále má pevne zavreté oči a drží sa ma,
ako keby som bola jeho záchranným člnom. Znovu mu neprítomne
prečešem vlasy a prezerám si druhého najmladšieho chlapca, ktorý sa
mi z obrázku vzdorovito, až namyslene pozerá do očí. Spoznávam ho.
Ale vtedy bol iba dieťa, smutné osem- až deväťročné dieťa, ktoré skrý-
valo svoj strach za nepriateľským pohľadom. A zrazu mi niečo napadá.
„Keď mi Jack volal, že má Miu, povedal, že všetko mohlo byť inak,
keby to bol on."
Christianovým telom prejde záchvev. „Ten kokot!"
„Myslíš, že to všetko urobil preto, lebo Greyovci adoptovali teba,
a nie jeho?"
„Ktovie?" utrúsi zatrpknuto. „A je mi to ukradnuté."
„Možno vedel, že sa stretávame už vtedy, keď som šla na ten po-
hovor. Možno už od začiatku plánoval, že ma zvedie." Tá myšlienka
mi horkne na jazyku.
„To si nemyslím," zamručí a otvára oči. „Jeho sliedenie okolo mo-
jej rodiny sa začalo zhruba týždeň po tom, čo si nastúpila do SIP. Bar-
ney pozná presné dátumy. A, áno, on naozaj mrdal úplne so všetkými
567
Fifty Shades Freed
asistentkami a aj si ich pri tom nakrúcal." Znovu zatvára oči a ešte

viac uťahuje svoje objatie.
Snažím sa ovládnuť vnútorné chvenie a v duchu si vybavujem naj-
rôznejšie rozhovory, ktoré som mala s Jackom, keď som začala robiť
v SIP. Už vtedy mi niečo vravelo, že s ním budú problémy, ale ja som
svoje inštinkty nepočúvala. Christian má pravdu - vôbec neberiem
ohľad na vlastnú bezpečnosť. Spomínam, ako sme sa pohádali, keď
som mala ísť s Jackom služobne do New Yorku. Kristepane - mohla
som skončiť na nejakom oplzlom digitálnom zázname. Robí sa mi
z toho zle. A práve v tej chvíli mi naskakuje spomienka na fotografie,
ktoré schovával Christian.
Do hája. „Obaja sme z rovnakého cesta." To teda nie ste, Christian,
ty nie si ako on. Ešte stále sa ma drží ako malý chlapec.
„Christian, myslím, že by si sa o tom mal porozprávať s vašimi."
Nechcem ho odstrkovať, a tak spod neho vykĺznem a presúvam sa na
bok, až kým si nehľadíme z očí do očí.
Stretávam sa s utrápeným sivým pohľadom, ktorým mi tak veľmi
pripomína dieťa z fotografie.
„Ja im zavolám," zašepkám. Zavrtí hlavou. „Prosím," prehováram
ho. Sústredene ma sleduje, zvažuje moju ponuku, v očiach sa mu od-
ráža smútok a pochybnosti. No tak, Christian, prosím!
„Urobím to sám," rozhodne.
„Dobre. Môžeme za nimi spoločne zájsť, alebo choď pokojne sám.
Ako budeš chcieť."
„Nie, môžu prísť sem."
„Prečo?"
„Nechcem, aby si teraz niekam cestovala."
„Christian, cestu autom v pohode zvládnem."
„Nie." Nepripúšťa námietky, ale aspoň sa pousmeje. „Aj tak
je sobota večer, čo znamená, že budú pravdepodobne na nejakej
akcii."
568
„Len im zavolaj. Vidieť, ako ťa to zobralo. Možno ti do toho vne-

sú trochu svetla." Na budíku kontrolujem čas. Je skoro sedem večer.
Christian na mňa chvíľu apaticky hľadí.
„Tak hej," súhlasí, ako by mi chcel dokázať, že to zvládne. Sadá si
a dvíha slúchadlo pevnej linky vedľa postele.
Líha si k tomu na vankúš, ja si pokladám hlavu na jeho hruď a po-
ložím si cez neho jednu ruku.
„Oci?" Zaznamenávam jeho prekvapenie, že mu to Carrick vzal.
„Ana je v poriadku. Sme doma. Teraz tu bol Welch. Zistil nejakú spoji-
tosť... s pestúnsku rodinou v Detroite... Ale ja si na nič z toho nepamä-
tám." Ked hovorí poslednú vetu, skoro ho nepočuť. Znovu ma pichne
pri srdci, a tak ho k sebe priviniem a on mi na oplátku stisne plece.
„Áno... Fakt?... To by bolo fajn." Položí. „Hovoril, že sem hneď
idú." Znie prekvapene a ja si uvedomujem, že ich pravdepodobne
nikdy nežiadal o pomoc.
„To je dobre. Mala by som sa obliecť."
Pevnejšie ma objíme. „Nechoď ešte."
„Tak dobre." Schúlim sa mu späť k boku, ohromená skutočnosťou,
že mi toho o sebe tolko prezradil - a sám od seba.
Stojíme vo vstupe do veľkej izby a Grace si ma opatrne sťahuje do náručia.

„Ach, Ana, drahá Ana," vydýchne. „Už si mi zachránila dve deti.
Ako ti mám za to poďakovať?"
Červenám sa, jej slová ma zároveň dojímajú, aj uvádzajú do roz-
pakov. Carrick ma tiež objíma a bozkáva na čelo.
Potom ma chytá Mia a pokúša sa zo mňa vytlačiť dušu. S bolesti-
vou grimasou zalapám po dychu, ale ona si to nevšimne. „Vďaka, že si
ma zachránila pred tými kreténmi."
Christian na ňu skríkne: „Mia! Dávaj pozor! Toto ju bolí."
„Jéj! Prepáč."
„V pohode," hlesnem, šťastná, že ma už pustila.
Fifty Shades Freed
Ona sama vyzerá veľmi dobre. Je bezchybne oblečená v obtiahnutých

čiernych džínsoch a naberanej, svetloružovej blúzke. Som rada, že som si
obliekla pohodlné, zavinovacie šaty a baleríny. Aspoň pôsobím adekvát-
ne reprezentatívne. Mia sa ženie ku Christianovi a chytá ho okolo pása.
On bez slova podáva svoju novú fotografiu Grace. Tá ho na nej
okamžite spoznáva, nadýchne sa a ruka jej vyletí k ústam, aby zakryla
rozjatrené emócie. Carrick ju berie okolo ramien a tiež fotku skúma.
„Ty môj chlapček," pohladí Grace Christiana po tvári.
Odniekiaľ sa zjavuje Taylor. „Pán Grey, slečna Kavanaghová, jej
brat a váš brat sú na ceste hore."
Christian sa zatvári prekvapene. „Ďakujem, Taylor," zahučí, zjav-
ne zmätený.
„Zavolala som Elliotovi a povedala mu, že ideme k vám," zaškerí
sa Mia. „Urobíme si party na privítanie."
Hodím na svojho úbohého manžela účastný pohľad. A Grace
s Carrickom káravý na Miu.
„Tak to aby sme pripravili nejaké občerstvenie," zdôrazním. „Mia,
pomôžeš mi?"
„No jasné. Veľmi rada."
Beriem si ju na pomoc do kuchyne a Christian odvádza rodičov
do pracovne.
Kate zúri ako rozbesnená dračica, trasie ňou spravodlivé rozhorčenie,

ktoré smeruje proti mne, proti Christianovi, ale najviac zo všetkého
proti Jackovi a Elizabeth.
„Čo si si myslela, Ana?!" zvýši na mňa hlas v kuchyni, a tým na nás
strhne pozornosť všetkých prítomných.
„Kate, prosím. Už som to zlizla od všetkých!" okríknem ju. Str-
nulo ma prebodne pohľadom a ja si na chvíľu myslím, že dostanem
prednášku Katherine Kavanaghovej Ako nepodľahnúť únoscom, ale
ona si ma namiesto toho strháva do náručia.
570
„Ježiši - niekedy mi pripadáš, ako keby si nemala rozum, Steelo-

vá," zaskučí. A keď ma pobozká na obe líca, zazriem, že má v očiach
slzy. Kate?! „Tak strašne som sa o teba bála."
„Neplač. Lebo sa tiež rozplačem."
Ustupuje odo mňa a rozpačito si osúša oči a potom sa dáva dohro-
mady hlbokým nádychom. „Teraz niečo z lepšieho súdka. Už sme sa
dohodli, kedy urobíme svadbu. Čo hovoríš na budúci máj? A samoz-
rejme chcem, aby si mi robila hlavnú družičku."
„Teda... Kate... No to ma podrž. Gratulujem!" Jéj - Bodka... totiž, Junior!
„Čo je?" zarazí sa, keď si mylne vyloží poplach v mojich očiach.
„Ehm... nič, som veľmi šťastná. Pre zmenu dobré správy." Roz-
hodím ruky a pritiahnem si ju do náručia. Dofrasa, dofrasa, dofrasa.
Kedy sa má Bodka narodiť? V duchu si vypočítavam dátum. Doktor-
ka Greenová hovorila, že som tak vo štvrtom, piatom týždni. Takže
- niekedy v máji? Došľaka.
Elliot mi podáva pohár sektu.
Ešte raz došľaka.
Z pracovne vychádza Christian, kriedovo bledý, a nasleduje svo-
jich rodičov do velkej izby. Vyvalí na mňa oči, keď zbadá pohárik
v mojej ruke.
„Kate," zdraví dotyčnú úsečne.
„Christian," odpovedá mu menovaná rovnakým tónom. Po-
vzdychnem si.
„Beriete lieky, pani Greyová," upozorňuje ma Christian s pohľa-
dom upretým na moje šampanské.
Bojovne prižmúrim oči. Dočerta. Chcem sa len napiť. Grace za-
mieri ku mne a cestou si tiež berie od Elliota pohárik.
„Pár dúškov neuškodí," pošepká mi a sprisahanecky na mňa
žmurkne. Potom zdvihne pohárik a ťukne do môjho. Christian sa na
nás mračí, až kým ho Elliot nevtiahne do diskusie o poslednom zápa-
se Mariňákov a Rangerov.
571
Fifty Shades Freed
Pripája sa k nám Carrick a vezme nás obe okolo pliec. Grace mu

dáva bozk na líce a odchádza za Miou, ktorá už sedí na pohovke.
„Ako to zvláda?" pýtam sa Carricka šeptom. Stojíme spolu v ku-
chyni a pozeráme sa na členov rodiny, ktorí sa pohodlne usadili na
veľkom gauči. Užasnuto si všímam, že sa Ethan a Mia držia za ruky.
„je otrasený," zamrmle Carrick so starostlivo stiahnutým obočím
a vážnym výrazom. „Tolko si toho pamätá - zo života so svojou mat-
kou. Prial by som si, aby na všetko zabudol. Ale toto..." odmlčí sa.
„Dúfam, že sme mu pomohli. Som rád, že nám zavolal. Hovoril, že to
bol tvoj nápad." Premeria si ma vrelým pohľadom. Rozpačito myk-
nem plecami a rýchlo si odpijem ešte trochu šampanského.
„Si pre neho ako stvorená. Nikoho iného neposlúcha."
Zamračím sa. Povedala by som, že to nie je tak celkom pravda.
Do mysle sa mi nechtiac vkráda duch Skurvenej Suky. A tiež už viem,
že sa Christian dokáže zveriť mame. Počula som ho. Pociťujem ďal-
ší nával frustrácie, keď sa pokúšam vybaviť si, o čom spolu hovorili
v nemocnici, ale znovu zažívam neúspech.
„Poď, sadneme si, Ana. Vyzeráš unavene, je mi jasné, že si nás tu
dnes tolkých nečakala."
„Som rada, že vás všetkých vidím," usmejem sa. Pretože je to
pravda, naozaj je to skvelé. Som jedináčik, ktorý sa vydal do velkej
a družnej rodiny, a patrične si to užívam. Prejdem k pohovke a sad-
nem si vedľa Christiana.
„Doktorka povedala pár dúškov," zasyčí a berie mi pohárik z ruky.
„Áno, pán Grey." Zakmitám naňho mihalnicami, čím ho dočista
odzbrojujem. Berie ma okolo pliec a vracia sa k táraniu o baseballe
s Elliotom a Ethanom.
„Naši si myslia, že si svätá," utrúsi Christian, keď si vyzlieka tričko.

Som zababušená v posteli a sledujem jeho zvodné predstavenie.
„Šťastie, že poznáš pravdu," zasmejem sa.
572
„No, neviem."
„Povedali ti niečo nové?"
„Niečo áno. Žil som u Collierovcov dva mesiace, kým mama s otcom
vybavili papiere. Adopciu mali schválenú hneď, pretože už mali Elliota,
ale podľa zákona sa muselo čakať, či sa nenájde nejaký príbuzný."
„A nie je ti to ľúto?" zašepkám.
Zamračí sa. „Čo? Že nemám príbuzných? Na to kašlem. Ak boli
ako tá závislá suka..." Znechutene potrasie hlavou.
Bože, Christian! Bol si malé dieťa a svoju mamu si ľúbil.
Naťahuje si pyžamo, líha si ku mne a opatrne si ma priťahuje do náručia.
„Začínam si to vybavovať. Spomínam si na jedlo. Pani Collierová
vedela dobre variť. Aspoň už vieme, prečo sa ten zmrd tak lepí práve
na našu rodinu." Voľnou rukou si prečeše vlasy. „Kurva!" zvolá naraz
a obracia na mňa vyvalený pohľad.
„Čo?"
„Teraz už mi to dáva zmysel!" V jeho očiach sa zračí náhle pochopenie.
„Čo ti dáva zmysel?"
„Vtáča. Pani Collierová mi hovorila vtáča."
Zatvárim sa nechápavo. „A to dáva zmysel?"
„Ten odkaz," pripomína mi so sugestívnym pohľadom. „Ten od-
kaz, čo našli u neho v dodávke. Bolo v ňom niečo ako: Vieš, kto som?
Pretože ja viem, kto si ty, Vtáča."
Stále tomu vôbec nerozumiem.
„To je z detskej knihy. Kristepane. Collierovci ju mali. Volala sa...
Si moja mamička?" A v okamihu precitnutia sa mu rozširujú oči. „ja
som tú knihu miloval."
Ježiši. Tiež tú knihu poznám. Zviera sa mi hrdlo - Tieň!
„Pani Collierová mi z nej vždy čítala."
Neviem, čo na to povedať.
„Božemôj. On si to pamätá... ten hajzel si to pamätá."
„Povieš to všetko polícii?"
573
Fifty Shades Freed
„Na to vezmi jed. Clarkovi by sa tá informácia mohla hodiť." Po-

triasa hlavou, ako by si v nej chcel utriediť spomienky. „Každopádne
vďaka za dnešný večer."
Môj ty Bože. Tomu hovorím obrat. „Za čo?"
„Za bleskové pripravenie občerstvenia pre moju rodinu."
„Za to neďakuj mne, poďakuj Mii a pani jonesovej. Tá nám udr-
žuje plnú chladničku."
Namrzene zakrúti hlavou. Kvôli mne? Prečo?
„Ako sa cítite, pani Greyová?"
„ja dobre. A ty?"
„Je mi fajn." Sťahuje obočie... nechápe, prečo si o neho robím starosti.
No tak... v tom prípade... Pomaly mu schádzam prstami dolu po
bruchu, až k povestnej hodvábnej ceste.
Zasmeje sa a chytá ma za ruku. „Ale nie. Kroť svoje myšlienky."
Našpúlim pusu a on vzdychne: „Čo s tebou, Ana?" A pobozká ma
do vlasov.
„Ja by som vedela, čo je so mnou." Nedočkavo sa vedľa neho zavr-
tím, ale myknem tvárou, ked ma pritom zabolia dobitá rebrá.
„No tak, bejby, bolo toho na teba dosť. Navyše mám pre teba roz-
právku na dobrú noc."
Prosím?
„Chcela by si, aby som ti o sebe rozprával..." Zmĺkne a so zavretý-
mi očami nasucho prežrie.
Razom mám zimomriavky po celom tele. No to ma podrž.
Znovu prehovorí, tentoraz tichým hlasom rozprávača. „Predstav
si toto - chlapec v puberte si chce trochu privyrobiť na tajný koníček,
ktorým sa stalo pitie." Pretáča sa na bok, takže ležíme naproti sebe
a pozeráme sa jeden druhému do očí.
„A tak som sa ocitol za domom Lincolnovcov, kde som odpratával sta-
vebný materiál a odpad po prístavbe, ktorú pán Lincoln práve dorobil..."
Preboha... on rozpráva!
Kapitola 25
Ani sa nedokážem nadýchnuť. Chcem to vôbec počuť? Christian

zatvára oči a vnorí sa do svojej pamäte. Keď ich znovu otvorí, má
odhodlaný výraz, aj keď zľahka váhavý a plný znepokojujúcich spo-
mienok.
„Bol horúci letný deň. A ja som tvrdo makal." Odfrkne si a zavrtí
hlavou, akoby ho tá spomienka pobavila. „Bola to fakt drina, nalo-
žiť všetky tie haraburdy. Bol som na to sám a Ele - pani Lincolnová
sa tam zjavila ako duch a priniesla mi limonádu. Prehodili sme pár
slov a ja som urobil nejakú hlúpu narážku... a ona mi vrazila facku.
Poriadnu facku." Nevedomky sa dotkne tváre, oči zahmlené znovu
prežívanou skúsenosťou. Pri všetkých svätých!
„A potom ma začala bozkávať. A keď s tým skončila, schytal som
ďalšiu." Zažmurká, očividne stále zmätený, aj po takom dlhom čase.
„Nikdy predtým som sa nebozkával, a už vôbec nie tak, aby ma pri
tom ešte aj niekto fackoval."
Aha. Takže ona po ňom vyštartovala. Po dieťati.
„Chceš to vôbec počúvať?" zisťuje.
Áno... Nie...
575
Fifty Shades Freed
„Iba v prípade, že mi to budeš chcieť porozprávať," odpovedám

tenkým hlasom, hlava sa mi z toho ide rozletieť.
„Jednoducho sa ti pokúsim vysvetliť súvislosti."
Prikývnem a dúfam, že to gesto vyzerá povzbudivo. Aj keď mám
podozrenie, že vyzerám ako socha, zamrznutá uprostred šoku.
S trochu zamračeným pohľadom sa mi sústredene zahľadí do očí
a snaží sa odhadnúť, ako zareagujem. Potom sa položí na chrbát a za-
hľadí sa do stropu.
„No, prirodzene, bol som zmätený a rozčúlený... a šialene nadrža-
ný. Chcem povedať, keď si na teba takto vyšliapne staršia, sexy žen-
ská, tak..." Zakrúti hlavou, ako by tomu dodnes nemohol uveriť.
Sexy? Asi sa mi urobí zle.
„Vrátila sa do domu a nechala ma tam stáť. Robila sa, akoby sa vô-
bec nič nestalo. Ja som ani nevedel, čí som. A tak som sa vrátil k práci
a ďalej nakladal odpad do kontajnera. Keď som večer odchádzal, po-
žiadala ma, aby som ďalší deň prišiel zas. O tom, čo sa tam stalo, sa už
nezmienila. Druhý deň som sa pochopiteľne vrátil. Nemohol som sa
dočkať, až ju zase uvidím," zašepká, ako keby sa spovedal z nejakého
hriechu... čo vlastne robí.
„Keď ma bozkávala, nedotýkala sa ma," podotkne zamyslene
a otočí hlavu, aby sa na mňa pozrel. „Musíš pochopiť, že... môj
život bol vtedy peklo. Bol som chodiaca erekcia, mal som pätnásť,
na svoj vek vysoký, s hormónmi na pochode. Dievčatá v škole..."
zarazí sa, ale ja už som si beztak obrázok urobila: vydesený, osa-
melý, avšak atraktívny adolescent. Keď si na to pomyslím, pichne
ma pri srdci.
„Bol som taký naštvaný, naštvaný na celý svet, na seba, na rodičov.
Nemal som kamarátov. Môj vtedajší terapeut bol totálny idiot. Rodi-
čia ma držali skrátka, ničomu nerozumeli." Zahľadí sa späť na plafón
a rukou si prečeše vlasy. Mám chuť tiež mu do nich ponoriť prsty, ale
zostávam nehybne ležať.
576
„Proste som nezniesol, aby sa ma niekto dotýkal. Nešlo to. Nikoho

som si nepúšťal k telu. A bil som sa... dofrasa, ja som sa mlátil. Dostal
som sa do pár fakt hustých bitiek. Pri nich som dokázal tolerovať as-
poň nejaký fyzický kontakt." Znovu sa odmlčí. „No, takto to so mnou
skrátka bolo. Takže, keď ma pobozkala, držala ma len za tvár. Inak sa
ma nedotkla." Hovorí tak potichu, že ho sotva počujem.
Musela to vedieť. Možno jej to povedala Grace. Môj úbohý Tieň.
Musím si schovať ruky pod vankúš a položiť si na ne hlavu, aby som
odolala nutkaniu ho objať.
„Prišiel som na druhý deň a nevedel som, čo mám od toho očaká-
vať. Ušetrím ťa vzrušujúcich podrobností, ale odohralo sa v podstate
to isté, len toho bolo o niečo viac. A tak sa náš vzťah začal."
Dočerta, toto sa nepočúva veľmi dobre.
Pretáča sa späť na bok, čelom ku mne.
„A vieš, čo sa stalo potom, Ana? Z ničoho nič tu bolo východisko.
Všetko bolo jasné a zrozumiteľné. Presne to, čo som potreboval. Bola
ako čerstvý vietor do plachiet. To ona odvtedy robila rozhodnutia,
vyriešila môj problém a pritom ma nechala dýchať."
Panebože.
„A aj keď to potom skončilo, zostal môj život jasný a zrozumiteľný
- vďaka nej. Bol taký, až kým som nestretol teba."
Čo mám na to, dočerta, povedať? Váhavo mi uhladí vlasy za ucho.
„Obrátila si mi život naruby." Nachvíľu zatvára oči, a keď sa na mňa
znova pozrie, sú plné rýdzej úprimnosti. „Môj svet bol usporiadaný, po-
kojný a mal som ho pod kontrolou, ale potom si sa objavila ty, s tým svojím
podrezaným jazykom, nevinnosťou, krásou a tichým vzdorom... a všetko
pred tebou bola len nuda, prázdnota a šeď... zrazu to neznamenalo nič."
Kristepane.
„Zamiloval som sa," zašepká a pohladí ma po tvári.
Zastavuje sa mi dych.
„Ja tiež," vydýchnem to málo, čo vo mne zostalo.
577
Fifty Shades Freed
Znežnie mu pohľad. „Ja viem," naznačí bezhlasne.

„Ty vieš?"
„Áno."
No hurá! Váhavo sa na neho usmejem. „Konečne," poviem potichu.
Súhlasne prikývne. „Zrazu som sa na všetko pozeral zo správneho
uhla. Ked som bol mladší, bola Elena stredom môjho vesmíru. Nebo-
lo nič, čo by som pre ňu neurobil. A ona urobila veľa pre mňa. Prinú-
tila ma, aby som prestal piť. Začal som kvôli nej drieť v škole... Vieš,
ona mi ukázala spôsob, akým mám riešiť svoje záležitosti a dopriala
mi skúsenosti, o ktorých sa mi predtým ani nesnívalo."
„Trebárs dotyky," hlesnem.
„To tiež, čiastočne," pritakáva.
Zachmúrene uvažujem, čo tým myslí.
Len čo si všimne, že sa mračím, zaváha.
Tak mi to povedz! snažím sa mu vsugerovať.
„Keď vyrastáš s absolútne negatívnym postojom k svojej osobe,
keď máš pocit, že si nejaký nepodarok, odsúdeniahodný divoch, po-
tom si myslíš, že si bitku zaslúžiš."
Christian... ale ty taký nie si.
Znovu si zájde rukou do vlasov. „Znášať fyzickú bolesť je oveľa
jednoduchšie, Ana..." tvrdí a už zase vyzerá, ako by bol na spovedi.
Ach tak.
„Dokázala môj hnev nasmerovať." Pochmúrne stiahne pery. „Väč-
šinou proti mne - čo som si uvedomil až teraz. A pritom to Flynn už
nejaký čas melie stále dookola. Lenže ja som až nedávno zistil, o čom
náš vzťah skutočne bol. Pamätáš... na moje narodeniny?"
Keď si nedobrovoľne vybavím, ako sa Elena s Christianom na jeho
narodeninovej oslave vzájomne pitvali vreckovými nožíkmi, naska-
kuje mi husia koža.
„Pre ňu bola tá stránka nášho vzťahu len o sexe a kontrole - ona
bola osamelá žena, ktorá hľadala rozptýlenie s chlapcom na hranie."
678
„Ale ty máš kontrolu rád," pripomínam mu šeptom.

„Áno. To mám. A to sa nikdy nezmení, Ana. Proste som taký S ňou
som sa jej na chvílku vzdal. Nechal som ju, aby za mňa rozhodovala,
ja sám som toho vtedy nebol schopný. Ale vďaka tomu, že som sa jej
podriadil, našiel som sám seba, našiel som silu ovládať svoj vlastný
život... silu tú kontrolu prevziať a robiť svoje vlastné rozhodnutia."
„Stať sa dominantným?"
„Hej."
„To bolo tvoje rozhodnutie?"
„Presne tak."
„Skončiť s Harvardom?"
„Tiež moje rozhodnutie, to najlepšie, aké som kedy urobil. Pokým
som nepoznal teba."
„Mňa?"
„Teba." Pohne perami v miernom úsmeve. „Najlepšie rozhodnutie
môjho života bolo - vziať si ťa."
„A nie trebárs rozbehnúť vlastný biznis?"
Zavrtí hlavou.
„Alebo naučiť sa plachtiť?"
Ďalší záporný pohyb. „Ty," vysloví mäkko. KÍbmi prstov mi nežne
prejde po tvári. „Ona to vedela," zašepká.
Zatvárim sa zmätene. „Čo vedela?"
„Že som sa do teba zbláznil. Povzbudzovala ma, aby som za tebou
letel do Georgie, a som rád, že to urobila. Myslela si, že sa vydesíš
a utečieš. Čo sa nakoniec stalo."
Zblednem. To by som si radšej nepripomínala.
„Chcela, aby som si uvedomil, aké výdobytky mi môj životný štýl
prináša."
„Myslíš životný štýl dominanta?"
Prikývne. „Umožňoval mi držať si všetkých od tela, doprial mi
kontrolu a pomáhal mi udržiavať si odstup, alebo som si to aspoň
579
Fifty Shades Freed
myslel. Som si istý, že už si si domyslela, prečo som to všetko potre-

boval," dodáva ticho.
„Kvôli svojej biologickej mame?"
„Nechcel som dopustiť, aby mi niekto znova ublížil. Lenže, keď si
odišla," povie sotva počuteľne, „zosypal som sa."
To nie.
„Tak dlho som sa vyhýbal intimite - že už ani neviem, ako sa to robí."
„Ide ti to skvele," povzbudzujem ho. Ukazovákom mu prejdem po
perách a on ich stiahne k bozku. Ty sa so mnou rozprávaš...
„Chýba ti to?" zašepkám skusmo.
„Čo?"
„Tvoj životný štýl."
„Áno, chýba."
A pozor!
„Ale len tá kontrola, ktorú mi prinášal. A úprimne, ten tvoj kas-
kadérsky kúsok," urobí dramatickú odmlku, „ktorý zachránil moju
sestru," dodáva potichu, hlas má plný úľavy, vďaky a obdivu," vďaka
tomu som to konečne pochopil."
„Čo si pochopil?"
„Že ma naozaj miluješ."
Zamyslene stiahnem obočie. „Vážne?"
„Hej, vážne. Pretože si toľko riskovala... kvôli mne, kvôli mojej
rodine."
Zamračím sa ešte viac. Zdvihne ruku a priloží mi prst na koreň nosa.
„Keď sa takto tváriš, urobí sa ti tu také V. Láka ma k bozku," za-
mrmle „Dokážem sa správať ako hlupák... a aj tak si stále so mnou."
„Prečo ťa tak prekvapuje, že som s tebou? Už som ti hovorila, že
ťa nikdy neopustím."
„Kvôli tomu, ako som sa správal, keď si mi povedala, že si tehot-
ná." Zľahka mi tým prstom prejde po tvári. „Mala si pravdu. Chovám
sa ako pubertiak."
580
Dočerta... ja som to naozaj vyslovila. Moje podvedomie ma pre-

bodne káravým pohľadom. Aj jeho doktor to hovoril!
„Christian, povedala som ti veľa hrozných vecí." Prstom mi pre-
kríži pery.
„Ticho. Zaslúžil som si to. Okrem toho - toto je moja rozprávka na
dobrú noc." Znovu sa prevráti na chrbát.
„Kedsi mi oznámila, že si tehotná..." Zarazí sa a začne odinakiaľ „Mys-
lel som si, že nejaký čas budeme len ty a ja. Počítal som s deťmi, ale len teo-
reticky. Bola to len predstava, že niekedy v budúcnosti nejaké dieťa príde."
Len jedno? To nie... Nechcem jedináčika, akým som bola ja. Teraz
ale asi nebude najvhodnejší čas túto tému otvárať.
„Si ešte veľmi mladá a ja viem, že si v hĺbke duše ambiciózna."
Ja a ambiciózna?
„Dostala si ma, to ti poviem. Kristepane, to bol šok. Ked som sa
ťa pýtal, čo sa deje, ani vo sne by ma nenapadlo, že mi povieš práve
toto." Vzdychne, „ja som tak zúril. Zlostil som sa na teba. Na seba. Na
všetkých. Vtiahlo ma to späť do tých teľacích rokov, mal som pocit,
že to nemám pod kontrolou. Musel som ísť preč. Pôvodne som išiel
za Flynnom, ale ten bol na nejakom školskom večierku pre rodičov."
Odmlčí sa a neveriacky zdvihne obočie.
„Aká irónia, čo?" zašepkám. Súhlasne mykne jedným kútikom.
„A tak som šiel a šiel a šiel a odrazu... som sa ocitol pred jej saló-
nom. Práve odchádzala. Bola prekvapená, že ma vidí. Aby som prav-
du povedal, aj ja som bol prekvapený, kde som sa to ocitol. Videla, čo
to so mnou urobilo, a spýtala sa, či nechcem zájsť na pohárik."
Tak, a dostávame sa k veci. Srdce mi hned bije dvakrát rýchlejšie.
Chcem to naozaj počuť? Moje podvedomie mi venuje naštvaný po-
hľad, jedno vytrhané obočie varovne pozdvihnuté.
„Zašli sme do jedného pokojného baru, ktorý poznám, a nechali
si priniesť fľašu vína. Ospravedlnila sa za to, ako sa správala, ked sme
sa videli naposledy. Mrzí ju, že s ňou mama prerušila styky - okrem
581
Fifty Shades Freed
iného to na ňu malo spoločenský dosah - ale chápe to. Najskôr sme

hovorili o obchodoch, ktoré idú dobre, aj keď je recesia... a potom
som sa zmienil o tom, že chceš deti."
Zamračím sa. „Myslela som si, že si jej prezradil, že som tehotná."
Zahľadí sa na mňa, jeho výraz svedčí o úplnej úprimnosti. „Nie,
to by som neurobil."
„Prečo si mi to nepovedal?"
Bezradne pokrčí ramenami. „Nedala si mi príležitosť."
„Ale dala."
„Ved som ťa druhý deň ráno nemohol nájsť, Ana. A keď si sa obja-
vila, bola si taká vytočená..."
Ach, áno. „To teda bola."
„Takže. Niekedy v priebehu večera - asi tak uprostred druhej fľa-
še - sa ku mne naklonila a pokúsila sa ma dotknúť. A ja som úplne
skamenel," dopovie polohlasne a zakryje si oči predlaktím.
Zamrazí ma v zátylku. Čo má toto znamenať?
„Všimla si, ako som sa rýchlo mykol. Oboch nás to dosť zaskoči-
lo." Hovorí tak potichu... príliš potichu.
Christian, pozeraj sa na mňa! Potiahnem ho za ruku a on ju spúš-
ťa dole, otáča hlavu, aby sa mi pozrel do očí. Dočerta. Je celý bledý,
v očiach pohľad zvieraťa zahnaného do kúta.
„Čo je?" vydýchnem.
S nerozhodným výrazom sťažka prehltne.
No teda... čo predo mnou tají? Chcem to vôbec vedieť?
„Ona po mne vyštartovala." Ešte teraz je v šoku, to vidím.
Akoby som náhle prišla o všetok vzduch. Nedokážem sa nadých-
nuť a myslím, že mi ani nebije srdce. Tá Skurvená Suka!
„Bola to len chvílka, prchavý okamih. Videla, ako sa tvárim, a doš-
lo jej, že to prehnala. Dostala jasnú odpoveď - nie. Takto som na ňu
nemyslel už roky, a navyše," - nadýchne sa - „ľúbim teba. Povedal
som jej, že ľúbim svoju ženu."
582
Mlčky naňho hľadím. Nenapadne ma nič, čo by som mala povedať.

„Ihneď sa stiahla. Znovu sa ospravedlnila a previedla to na žart.
Tvrdila, aká je šťastná, že má Isaaca a svoj podnik, a že voči nikomu
z nás necíti žiadnu nenávisť. Hovorila, ako jej chýba naše priateľstvo,
ale chápe, že teraz mám teba. A že by aj tak bolo zvláštne naďalej sa
stýkať, vzhľadom na to, čo sa stalo, keď sme sa naposledy ocitli všetci
v jednej miestnosti. V tom sme nemohli byť viac zajedno. Potom sme
sa rozlúčili - myslím, že naposledy. Vysvetlil som jej, že už sa neuvi-
díme, a ona sa jednoducho zobrala a šla."
Musím sa spýtať, aj ked mi strach zviera hrdlo. „Pobozkali ste sa?"
„Nie!" odfrkne si. „Nezniesol by som, aby bola tak blízko."
Uf. To je dobre.
„Bolo mi hrozne. Chcel som sa zdvihnúť a ísť za tebou domov. Ale...
vedel som, že som to prehnal. Zostal som tam sedieť a dopil fľašu, a po-
tom som prešiel na burbon. Kým som pil, spomenul som si na teba, ako
si pred časom povedala: Keby to bol môj syn... A tak som začal premýšľať
o juniorovi a o tom, ako sme sa k sebe s Elenou dostali. Zrazu mi to
pripadalo... nevhodné. Nikdy predtým som o tom takto nepremýšľal."
V mysli sa mi zjavuje spomienka - šepkané slová, ktoré som začu-
la, keď som bola napoly pri vedomí - Christianov hlas: „Ale keď som
ju videl, konečne mi to všetko došlo. Vieš... Za to môže to dieťa. Prvý-
krát som cítil... že to, čo sme robili... že to bolo zlé." To hovoril s Grace.
„A to je celé?"
„Povedal by som, že áno."
„Aha."
„Aha?"
„Takže to skončilo?"
„Hej. Vlastne to skončilo už vo chvíli, keď som ťa prvýkrát uvidel.
V tom bare s Elenou som si to uvedomil a ona tiež."
„Ospravedlňujem sa," zahučím.
Zatvári sa nechápavo. „Za čo?"
583
Fifty Shades Freed
„Že som na teba druhý deň tak vyštartovala."

Odfrkne si. „Bejby, tomu ja rozumiem." Odmlčí sa a potom
vzdychne. „Vieš, Ana, chcel by som ťa mať len pre seba. Nemusieť sa
o teba deliť. To, čo máme, som nikdy predtým nemal. Chcel by som
byť stredom tvojho vesmíru, aspoň na chvíľu."
Ach nie, Christian. „To ale si. Na tom sa nič nezmení."
Venuje mi smutný, zhovievavý, rezignovaný úsmev. „Ale choď,"
zašepká, „ty vieš, že to nie je pravda."
Do očí sa mi tlačia slzy.
„Ako by aj mohla?" hlesne.
To nie.
„Kristepane - neplač, Ana. Prosím, neplač." Zľahka ma pohladí
po tvári.
„je mi to ľúto." Zachveje sa mi spodná pera a on po nej prejde
bruškom palca v snahe ma utíšiť.
„Nie... Neospravedlňuj sa. Proste tu bude ešte niekto, koho budeš
tiež ľúbiť. A máš pravdu. Tak to má byť."
„Bodka ťa bude tiež ľúbiť. Budeš stredom jej vesmíru - juniorovho
vesmíru," zašepkám. „Deti bezpodmienečne milujú svojich rodičov,
Christian. Už sa tak rodia - naprogramované na lásku. Úplne všetky
- dokonca aj ty. Spomeň si na tú detskú knižku, ktorú si mal ako malý
rád. Stále si túžil po mamičke. Ty si ju ľúbil."
So zachmúreným obočím si sťahuje ruku z mojej tváre, zovrie ju
v päsť a dáva si ju pod bradu.
„Nie," nesúhlasí ticho.
„Ale áno." To už mi voľne tečú slzy. „Samozrejme, že si ju ľúbil.
Nebola to otázka voľby. A preto sa cítiš taký ranený."
Len mi vracia pohľad, v očiach uštvaný výraz.
„Z rovnakého dôvodu si schopný ľúbiť aj mňa," presviedčam ho.
„Musíš jej odpustiť. Mala svoj vlastný svet plný bolesti, ktorej v ňom
musela čeliť. Bola to mizerná matka, ale ty si ju ľúbil."
584
Stále na mňa hľadí, nehovorí nič, v očiach stále to isté - spomien-

ky, ktoré nedokážem identifikovať.
Prosím, len neprestávaj hovoriť.
Až nakoniec povie: „Mal som vo zvyku česať jej vlasy. Bola veľmi pekná."
„O tom nepochybujem, stačí sa pozrieť na teba."
„Bola to mizerná matka," zopakuje sotva počuteľne.
Prikývnem a on zavrie oči. „Mám strach, že budem mizerný otec."
Vystriem ruku a pohladím tú milovanú tvár. Ty môj Tieň. „Chris-
tian, vari si nemyslíš, že by som ti dovolila, aby si bol mizerným otcom?"
Otvorí oči a snáď celú večnosť ma uprene sleduje. Potom sa usme-
je a v jeho tvári sa rozhostí úľava. „Nie, myslím, že by si to nedopus-
tila." S užasnutým pohľadom mi hánkami prstov prejde po líci. „Ste
taká silná, pani Greyová. Neskutočne ťa ľúbim." Dostávam bozk na
čelo. „Netušil som, že toho budem schopný"
„Christian," vzdychnem a pokúšam sa udržať emócie na uzde.
„A to je koniec rozprávky na dobrú noc."
„Rozprávka na uzdravenie..."
Clivo, ale myslím, že aj úľavou, sa usmeje. „Čo tvoja hlava?"
„Moja hlava?" Keď už sme pri tom - každú chvíľu exploduje z toho
množstva informácií, čo si mi poskytol!
„Bolí?"
„Nie."
„To je dobre. Myslím, že by si mala ísť spať."
Spať?! Ako mám po tom všetkom spať?
„Spať," zopakuje prísne. „Potrebuješ to."
Zatvárim sa vzdorovito. „Ešte mám jednu otázku."
„Ale? A akú?" Jeho pohľad sa stáva obozretný.
„A prečo si zrazu taký... otvorený?"
Nechápavo sa zamračí.
„Ako to, že mi to zrazu všetko rozprávaš, keď normálne z teba
dostať slovo predstavuje dosť trpkú a unavujúcu skúsenosť."
585
Fifty Shades Freed
„Myslíš?"
„Ty vieš, že áno."
„Prečo som otvorený? Nie som si istý. Možno kvôli tomu, že som
ťa videl ležať skoro mŕtvu na studenom betóne. Alebo preto, lebo bu-
dem otcom. Neviem. Povedala si mi, že to chceš vedieť, a ja nechcem,
aby Elena stála medzi nami. To nedovolím. Ona je minulosť, už som
ti to hovoril stokrát."
„Keby to na teba znova neskúsila... boli by ste stále priatelia?"
„To už je viac než len jedna otázka."
„Prepáč. Nemusíš mi to hovoriť," sčervenám. „Aj tak si mi prezra-
dil viac, ako som čakala."
Napätie okolo jeho očí poľavuje. „Nie, myslím, že už by sme priateľ-
mi neboli, ale od mojich narodenín som ju vnímal ako nevyriešenú zá-
ležitosť. Teraz prekročila hranicu a ja som s ňou skončil. Ver mi, prosím.
Už sa s ňou neuvidím. Povedala si mi, že je to pre teba hranica prípust-
nosti. A to je niečo, čomu rozumiem," prehlási s tichou úprimnosťou.
Tak dobre. Toto môžem konečne pustiť z hlavy. Moje podvedomie
sa zvalí do kresla. Sláva!
„Dobrú noc, Christian. A ďakujem ti za poučnú rozprávku." Na-
kláňam sa, aby som ho pobozkala, a naše pery sa o seba zľahka otrú,
ale keď sa pokúsim dostať ďalej, odhodlane sa odtiahne.
„Nerob to," zašepká. „Chcel by som ťa ešte viac."
„Tak si ma zober."
„Nie, potrebuješ odpočívať, a navyše je neskoro. Ide sa spať."
Zhasne lampičku a obaja sa ocitáme v tme.
„Bezpodmienečne ťa ľúbim, Christian Grey," zamumlem, keď sa
mu chúlim k boku.
„Ja viem," vydýchne. A ja vycítim jeho plachý úsmev.
Budím sa trhnutím. Izba už sa topí vo svetle a Christian tu nie je.

Pohľad na budík mi prezrádza, že je o sedem minút osem. Zhlboka sa
586
nadýchnem a zacítim, ako ma pichne medzi rebrami, aj keď to zďale-

ka nebolí tak ako včera. Myslím, že by som mohla ísť do práce. Práca
- to je ono. Chcem tam ísť.
je pondelok a ja som strávila skoro celú nedeľu polihovaním v po-
steli. Christian ma pustil iba na chvíľu za Rayom. Úprimne, je to
maniak. Na perách sa mi objaví láskyplný úsmev. Môj maniak. Od
chvíle, čo si ma priviezol domov z nemocnice, je taký pozorný a mi-
lujúci a chápavý... a asexuálny. Zamračím sa. S tým budem musieť
niečo urobiť. Hlava ma už nebolí, rebrá áno, ale o niečo menej - aj
keď uznávam, že smiať sa musím s najväčšou opatrnosťou. Lenže som
frustrovaná. Myslím, že toto je najdlhší sexuálny pôst od... no, od
nášho prvýkrát.
Zdá sa, že sme obaja znovu nadobudli vnútornú rovnováhu. Chris-
tian je teraz oveľa uvoľnenejší a vyzerá to tak, že jeho dlhá rozprávka
na dobrú noc uspala aj niektoré prízraky, ktoré ho chodili desiť, jeho,
aj mňa. No, uvidíme.
Rýchlo sa osprchujem a osušená sa pozorne preberám v mojom
šatníku. Chcem niečo zvodné. Niečo, čo by prinútilo Christiana ko-
nať. Kto by to povedal, že si taký nenásytný muž dokáže vypestovať
takú sebadisciplínu? Ale nechcem sa nejako podrobne zaoberať myš-
lienkami na to, ako sa Christian naučil svoje telo tak ovládať. O Skur-
venej Suke už od jeho spovede nepadlo ani slovo. A dúfam, že ani
nepadne. Pre mňa je mŕtva a pochovaná.
Vyberám si skoro až nemravne krátku čiernu sukňu a bielu hod-
vábnu blúzku s volánikmi. K tomu podväzkové pančuchy s čipkou
a čierne lodičky od Louboutina. Nenápadná špirála na oči a lesk na
pery zachovajú môj prirodzený vzhľad a po dôkladnom rozčesaní si
nechávam rozpustené vlasy. Áno. To by mohlo zabrať.
Christian raňajkuje pri bare. Ked ma zbadá, vidlička s omeletou
mu zostáva visieť na polceste k ústam. Nasadí si zamračený výraz.
„Dobré ráno, pani Greyová. Vy sa niekam chystáte?"
587
Fifty Shades Freed
„Do práce," usmejem sa sladko.

„Tak to si nemyslím," poznamená posmešne. „Doktorka Singhová
povedala - týždeň doma."
„Christian, nehodlám stráviť ďalší deň vylihovaním v posteli.
A sama. To môžem ísť pokojne do práce. Dobré ráno, Gail."
„Pani Greyová." Gail sa pokúša skryť úsmev. „Dáte si niečo na
raňajky?"
„Rada."
„Cereálie?"
„Radšej by som si dala praženicu s celozrnným toastom."
Pani Jonesová sa spokojne usmeje a Christian si neustráži prek-
vapený výraz.
„Výborne, pani Greyová," pochvaľuje si Gail.
„Do žiadnej práce nejdeš, Ana."
„Ale..."
„Nie. Je to jednoduché. Nehádaj sa." Je neoblomný. Zapichnem
doňho nahnevaný pohľad a až vtedy si všímam, že má ešte stále tie
isté pyžamové nohavice a tričko, ktoré si bral večer.
„Ty nejdeš do práce?" Zneistiem.
„Nie."
Čo mu preskočilo? „Ale je pondelok, všakže?"
Usmeje sa. „Keď som sa naposledy pozeral, tak bol."
Ostražito prižmúrim oči. „Ty sa chceš ulievať?"
„Len ťa tu nechcem nechávať samotnú, aby si sa náhodou nedos-
tala do nejakých ťažkostí. A doktorka Singhová hovorila, že sa do prá-
ce vrátiš najskôr za týždeň. Spomínaš?"
Blížim sa ku stoličke vedľa neho, a keď si sadám, málinko si vyhr-
niem sukňu. Pani Jonesová predo mňa postaví čaj.
„Vyzeráš dobre," ocení Christian. Dávam si nohu cez nohu. „Veľmi
dobre. Predovšetkým tu." Dotkne sa prstom kúsku odhalenej kože
nad okrajom pančuchy. Keď ním pomaly kĺže pozdĺž lemu čipky, cí-
588
tim, ako sa mi zrýchľuje tep. „Táto sukňa je veľmi krátka," zamručí

s neistým náznakom nesúhlasu a očami sleduje pohyb svojho prsta.
„Vážne? Ani som si nevšimla."
Dvíha ku mne pohľad, pery má pobavene zvlnené, aj keď v mierne
vyčítavom úsmeve.
„Vskutku, pani Greyová?"
Do tváre sa mi hrnie zradná krv.
„Nie som si istý, či sa tento výraz hodí na pracovisko," zapochybuje.
„Iste, keďže ja do práce nejdem, je tento záver sporný."
„Sporný?"
„Sporný," naznačím ústami.
Zaškerí sa a vracia sa k jedlu. „Mám lepší nápad."
„Naozaj?"
Vrhne na mňa žiadostivý sivý pohľad cez dlhé tmavé mihalnice
a ja sa prudko nadýchnem. No konečne. Najvyšší čas!
„Mohli by sme sa ísť pozrieť, ako ide Elliotovi práca na našom dome."
Čože? No teda! Ten provokatér! Hmlisto si vybavujem, že sme tam
mali ísť pred tou Rayovou búračkou.
„To by som veľmi rada."
„Dohodnuté," usmeje sa.
„A ty nemusíš pracovať?"
„Nie. Ros sa práve vrátila z Taiwanu. Dopadlo to tam dobre. Dnes
im nebudem chýbať."
„Ja som myslela, že na Taiwan ideš ty?"
Zasmeje sa. „Bola si v nemocnici, Ana."
„Aha."
„No - aha. Takže dnes si plánujem poriadne užiť deň so svojou
manželkou." Spokojne mľaskne potom, čo si usrkne z kávy.
„Poriadne užiť?" zaskočí mi, s nádejou v hlase.
Pani Jonesová predo mňa položí tanier s praženicou a už zase jej
myká kútikmi.
589
Fifty Shades Freed
Christian sa usmeje. „Poriadne užiť," prikývne rázne.

Lenže na ďalšie flirtovanie som už príliš hladná.
„Príjemná zmena, vidieť ťa jesť," zaspieva. Dvíha sa a cestou ma
pobozká na vlasy. „Idem si dať sprchu."
„Ehm... môžem ti prísť umyť chrbát?" zamumlem s ústami plnými
hrianky a vajec.
„Nie. Ty jedz."
Voľným krokom sa vzďaľuje od baru a z velkej izby a počas chô-
dze si preťahuje tričko cez hlavu, čím sa mi naskytne výhľad na jeho
svalnaté ramená a nahý chrbát. Meravo za ním pozerám s napoly za-
tvorenými ústami. On to robí schválne. Prečo?
Mierime na sever a Christian stále pôsobí uvoľneným dojmom. Práve

sme nechali Raya a pána Rodrigueza sledovať futbal na novej, veľkop-
lošnej obrazovke, ktorú zrejme do nemocničnej izby kúpil Christian,
Od „toho rozhovoru" je úplne v pohode. Ako by z nás niekto sňal
závažie - tieň pani Robinsonovej už sa nad nami nevznáša tak úmor-
né, možno preto, že som to pustila z hlavy - alebo on, to neviem.
Každopádne cítim, že je ku mne bližšie, než kedykoľvek predtým.
Snáď kvôli tomu, že sa mi konečne zveril. A dúfam, že v tom bude
pokračovať. A tiež sa správa milšie ohľadom bábätká. Síce ešte nešiel
kúpiť postielku, ale istá nádej tu je.
Pozerám sa na neho, či skôr, hltám ho pohľadom, keď šoféruje.
Vyzerá nenútene, pokojne... dokonca sexy s tými strapatými vlasmi,
slnečnými okuliarmi Ray-Ban, prúžkovaným sakom, bielou bavlne-
nou košeľou a v džínsoch.
Venuje mi letmý pohľad, položí mi ruku tesne nad koleno a zľahka
pritom pohybuje prstami. „Som rád, že si sa neprezliekla."
Je síce pravda, že som vkĺzla do džínsového saka a prezula sa do
balerín, ale stále mám na sebe tú krátku sukňu. Jeho ruka zotrváva na
mieste. Položím na ňu svoju.
590
„Máš v pláne ďalej ma provokovať?"

„Možno," usmeje sa.
„Prečo?"
„Pretože môžem," zazubí sa ako chlapec.
„Tú hru môžu hrať dvaja," pohrozím mu ticho.
Jeho prsty sa pomaly posúvajú po mojom stehne hore. „Do toho,
pani Greyová," roztiahne úsmev ešte viac.
Dvíham mu ruku a dávam ju na jeho koleno. „V tom prípade si
držte ruky pri tele."
Zamračí sa. „Ako si prajete, pani Greyová."
Dočerta. Teraz sa to obrátilo proti mne.
Zahýbame na príjazdovú cestu k nášmu novému domu. Christian za-

stavuje, vyťukáva kód na klávesnici a zdobená biela kovová brána sa
nám poslušne otvára. Prechádzame alejou pod korunami stromov,
ktorých listy sú sfarbené do zmesi zelenej, oranžovej a medenej. Vy-
soká tráva na lúke už začína zlatnúť, ale ešte stále z nej tu a tam vyku-
kuje žltá hlavička divokého kvetu. Je prekrásny deň. Slnko odhodlane
svieti a slaná vôňa Soundu sa vo vzduchu mieša s nádychom nadchá-
dzajúcej jesene. Také nádherné a pokojné miesto. A keď si pomyslím,
že bude čoskoro naším domovom...
Cesta sa pozvoľna stáča a pred nami sa zjavuje náš dom. Parkuje
tu niekolko veľkých nákladných áut, ktoré majú na boku nápis GREY
CONSTRUCTION. Dom je obstavaný lešením a na streche usilovne
pracuje niekolko robotníkov v helmách.
Christian zastavuje pred vstupným portikusom a vypína motor.
Cítim jeho napäté očakávanie.
„Poď, nájdeme Elliota."
„On je tu?"
„To dúfam. Platím mu za to dosť."
Pri vystupovaní zafuním nad nedostatkom jeho taktu a on sa zasmeje.
591
Fifty Shades Freed
„Hej, braček!" zakričí odniekiaľ Elliot. Obaja sa s Christianom

rozhliadame okolo.
„Tu, hore!" je na streche, máva na nás a usmieva sa od ucha k uchu.
„To je dosť, že sa ukážete. Zostaňte, kde ste, hned som dole."
Stočím pohľad na Christiana a ten neurčito pokrčí ramenami.
O minútku neskôr sa Elliot zjavuje vo dverách.
„Čau, braček," podáva ruku Christianovi. „A čo ty, kočka?" Zdvih-
ne ma zo zeme a zatočí sa so mnou dokola.
„Už je mi lepšie, ďakujem," zasmejem sa bez dychu a v duchu po-
čítam protestujúce rebrá. Christian sa na neho mračí, ale Elliot ho
nevníma.
„Poďte za mnou do kancelárie. Toto budete potrebovať." Poklope
si na helmu na hlave.
Dom je ako prázdna škrupina. Podlahy sú pokryté silnou tkaninou,

ktorá vyzerá ako zrebné plátno. Niektoré z pôvodných stien zmizli
a nahradili ich iné. Elliot nám ukazuje stavbu a vysvetľuje, čo sa kde
prerába, a okolo nás všade pracujú muži - a tiež pár žien. S úľavou za-
znamenávam, že kamenné schodisko so zdobeným kovaným zábrad-
lím je stále na svojom mieste a momentálne je zavinuté do ochrannej
vrstvy bielych prikrývok.
Z hlavnej obytnej miestnosti zmizla celá zadná stena, aby urobila
priestor tej presklenej, ktorú navrhla Gia. Na terase sa práve začínajú
stavebné práce. Aj napriek tomu zmätku okolo je odtiaľ stále úchvatný
výhľad. Všetky nové prvky sem zapadajú a zachovávajú domu kúzlo
starých čias... Gia odviedla slušnú prácu. Elliot nám trpezlivo pribli-
žuje priebeh stavebných prác a pri každom procese odhaduje časový
harmonogram. Dúfa, že na Vianoce už budeme bývať, ale Christian
zastáva názor, že je to príliš optimistické tvrdenie.
Bože - vianočný výhľad na Sound. Už teraz sa nemôžem dočkať.
V mojom vnútri klíči semienko radosti a v hlave sa liahne vízia, ako
592
zdobíme ohromný vianočný strom a pritom nás užasnuto sleduje

malý chlapec s medenými vláskami.
Elliot končí prehliadku v kuchyni. „Teraz vás tu nechám sa trochu
poobzerať. Ale pozor - ste na stavbe."
„Jasné. Vďaka, Elliot," zamručí Christian a berie ma za ruku.
„Môže byť?" pýta sa ma, ked je Elliot preč. Rozhliadam sa po prázdnej
miestnosti a uvažujem, kam by som tak umiestnila obrázky s papri-
kami, ktoré sme kúpili vo Francúzsku.
„Áno. Som nadšená. A ty?"
„Podobne," usmeje sa.
„To je dobre. Rozmýšľala som o tých obrázkoch paprík."
Rozhliadne sa a prikývne. „Chcel by som tu po dome rozvesiť tvo-
je portréty od Josého. Mala by si sa rozhodnúť, kam sa hodia."
Sčerveniem. „Niekde, kde ich nebudem mať príliš na očiach?"
„Nebuď taká," napomenie ma a palcom mi prejde po spodnej
pere. „Mám ich rád. Ten, čo mám v kancelárii, dokonca milujem."
„Nedokážem si vysvetliť prečo," zabrblem a pritisnem pery k bruš-
ku jeho prsta.
„Poznám aj horšie veci, než sa celý deň pozerať na tvoju rozosmia-
tu tvár. Nemáš na niečo chuť?" zisťuje.
„Podľa toho, na čo," zašepkám.
Pobavene sa uškrnie, ale lačný pohľad ho prezrádza. V žilách mi
rozkvitá nádej a túžba.
„Myslím na jedlo, pani Greyová." A letmo ma pobozká.
S našpúlenými perami predstieram mrzutosť a vzdychnem. „Iste.
V posledných dňoch mám chúťky neustále."
„Môžeme si urobiť piknik v trojici."
„V trojici? To sa k nám ešte niekto pridá?"
Christian skloní hlavu k plecu. „Asi tak za sedem osem mesiacov."
Ach tak... on myslí Bodku. Prihlúplo sa na neho usmejem.
„Hovoril som si, že by sa ti mohlo páčiť jesť pod šírym nebom."
593
Fifty Shades Freed
„Napríklad na lúke?" napovedám mu.

Prikývne na súhlas.
„No jasné," rozžiarim sa.
„Bude to skvelé miesto pre rodinu a výchovu detí," podotkne
s pohľadom upretým do mojich očí.
Deti?! Viac ako jedno? Mohla by som sa o tom zmieniť teraz?
Položí mi ruku na podbruško. Panebože. So zadržaným dychom ju
prekrývam svoju dlaňou.
„Stále tomu nemôžem uveriť," povie ticho a ja v jeho hlase prvý-
krát zaznamenávam úžas.
„ja viem. Vlastne - skoro by som zabudla, mám dôkaz. Fotku."
„Fakt? Prvý úsmev?"
Z peňaženky vyťahujem ultrazvukový obrázok Bodky.
„Vidíš?"
Christian si ho pozorne prezerá, zíza naň niekoľko dlhých sekúnd. „No
áno... Bodka. Teraz už tomu rozumiem." Znie neprítomne a ohromene.
„Tvoje dieťa," zašepkám.
„Naše dieťa," opravuje ma.
„Jedno z mnohých."
„Mnohých?" Vyplašene vyvalí oči.
„Aspoň dve."
„Dve?" vysloví opatrne. „A nemôžeme mať zatiaľ toto jedno?"
Zasmejem sa. „Jasné."
Vychádzame von z domu do teplého jesenného popoludnia.
„Kedy to povieš vašim?" prehodí cestou.
„Čoskoro," vzdychnem. „Myslela som, že by som to Rayovi pove-
dala už dnes, ale bol tam pán Rodriguez," pokrčím plecami.
Christian prikývne a otvára kufor R8. Vnútri tróni prútený pikni-
kový kôš a tartanová deka, ktorú sme kúpili v Londýne.
„Poď," vyzve ma s košíkom a dekou v jednej ruke, zatiaľ čo druhú
natiahne ku mne. A spoločne vyrážame smerom k lúke.
594
„Jasne, Ros, choď do toho." Christian položí. To už bol tretí hovor,

ktorý počas pikniku vybavil. Má vyzuté topánky aj ponožky a s lakťa-
mi opretými o zdvihnuté kolená ma sústredene sleduje. Jeho sako je
zložené na mojom, pretože je nám na slnku teplo. Ležím vedľa neho,
natiahnutá na piknikovej deke, a oboch nás obklopuje hradba vyso-
kej zelenožltej trávy. Sme z dosahu pracovného ruchu, ktorý vládne
v dome a z dohľadu zvedavých očí stavebných robotníkov. Užívame
si svoju vlastnú vidiecku idylu. Christian ma kŕmi ďalšou jahodou,
ja ju obomknem perami, odhryznem a labužnícky vtiahnem do úst.
Pritom mu opätujem ťažknúci pohľad.
„Je dobrá?" vydýchne.
„Veľmi."
„Mala si dosť?"
„Myslíš jahôd? Áno."
V očiach sa mu nebezpečne zablysne a v polovičnom úsmeve
dvihne jeden kútik. „Pani Jonesová ale vie pripraviť skvelý piknik,"
povie uznanlivo.
„To teda vie," súhlasím šeptom.
Zrazu sa presúva a líha si tak, že má hlavu na mojom bruchu. Za-
tvára oči a vyzerá spokojne. Vplietam mu prsty do vlasov.
S ťažkým povzdychom sa zamračí sa a kontroluje číslo na displeji
vibrujúceho mobilu. Prevracia oči a hovor prijíma.
„Welch," zašteká. Potom sa ale napne, zopár sekúnd pozorne po-
čúva a nakoniec si prudko sadne.
„Nepretržite... Vďaka," precedí cez zaťaté zuby a položí. Zmena
jeho nálady prichádza okamžite. Môj provokujúci, flirtujúci manžel je
preč - vystriedal ho chladný, vypočítavý vládca vesmíru. Na okamih
v zamyslení priviera oči a potom na mňa pozrie so studeným, vlčím
úsmevom na perách. Po chrbte mi prebehne mráz. Znovu si berie
BlackBerry a stláča rýchlu predvoľbu.
„Ros, koľko akcií Lincoln Timber vlastníme?"
595
Fifty Shades Freed
To už mi vstávajú vlasy na hlave. Panebože, čo sa deje?

„Takže, podiely preveď na GEH a potom rozpusť vedenie... okrem
výkonného... To je mi ukradnuté... Ja ťa počujem, proste to urob...
ďakujem... Priebežne ma informuj." Položí to a venuje mi prázdny
pohľad.
Do hája! On zúri.
„Čo sa stalo?"
„Linc," vysloví iba.
„Linc? Akože Elenin exmanžel?"
„Presne ten. To on zaplatil Hydeovi kauciu."
Zízam na Christiana s otvorenými ústami. Tie jeho sa naopak zo-
vreli do tvrdej linky.
„No - tak to bude vyzerať ako riadny idiot," zdesene zo mňa vyj-
de. „Chcem povedať, že Hyde spáchal ďalší zločin, keď sa dostal von
na kauciu."
S úškrnom zúži oči. „Zásah do čierneho, pani Greyová."
„Čo si to pred chvíľou urobil?" Kľaknem si pred neho.
„Vyjebal som s ním."
No teda! „Ehm... to znie trochu unáhlene," podotknem.
„Ty vieš, že som muž činu."
„To som si všimla."
Znovu privrie oči a zomkne pery. „Tento plán som mal v zálohe už
nejakú dobu," utrúsi sucho.
Prekvapene vytiahnem obočie. „Fakt?"
Chvíľu vyčkáva, zdá sa, že niečo zvažuje, ale potom sa nadýchne
a spustí: „Pred pár rokmi, keď som mal dvadsaťjeden, Linc surovo
zmlátil svoju ženu. Zlomil jej čeľusť, ľavú ruku a štyri rebrá len preto,
že ho so mnou podviedla." Jeho pohľad sa zatvrdzuje. „A teraz sa do-
zviem, že zaplatil kauciu za človeka, ktorý sa ma pokúsil zabiť, uniesol
moju sestru a rozbil mojej manželke lebku. Už toho mám dosť. Mys-
lím, že nastal čas odplaty."
596
Zblednem. Dofrasa. „Zásah do čierneho, pán Grey," zašepkám.

„Toto je súčasť mojej práce, Ana. Zvyčajne nemávam ako moti-
váciu odplatu, ale nemôžem ho nechať, aby z toho len tak vyviazol.
To, čo urobil Elene... jasné, mala ho vtedy zažalovať, ale neurobila to.
Mala právo sa tak rozhodnúť. Ale to s Hydeom už zašlo príliš ďaleko.
Týmto z toho Linc urobil osobnú pomstu na mojej rodine. A ja ho
zničím, rozoberiem mu jeho spoločnosť priamo pred nosom a rozp-
redám ju po kúskoch za najvyššiu ponuku. Zruinujem ho."
Bože...
„Okrem toho," uškrnie sa, „na tom slušne zarobíme."
Vyplašene hľadím do jeho planúcich očí, ktoré sa náhle menia.
„Nechcel som ťa vydesiť," ospravedlňuje sa.
„Nevydesil si ma," zaklamem.
S miernym úsmevom zdvihne obočie.
„Iba si ma prekvapil," pripúšťam a namáhavo prehltnem. Chris-
tian naozaj niekedy celkom naháňa hrôzu.
Zľahka sa mi otrie o pery. „Urobím čokoľvek, aby som ťa udr-
žal v bezpečí. Aby som udržal v bezpečí svoju rodinu. A toto malé."
V nežnom geste mi položí ruku na brucho.
Ach... ja prestávam dýchať, zatiaľ čo on sa na mňa pozerá a temnie
mu pohľad. Roztvára pery, aby sa mohol nadýchnuť ústami a končeky
prstov necháva schválne skĺznuť nižšie.
A je to tu. Túžba vo mne vybuchuje ako zápalná bomba a tlaková
vlna tej explózie sa mi valí celým krvným obehom. Chytám ho za
hlavu a prsty mu zatínam do vlasov, za ktoré zatiahnem tak silno, až
svojimi perami tvrdo narazím na jeho. Prekvapený mojím útokom
zalapá po dychu a tým mi uvoľní cestu do svojich pootvorených úst.
So zastonaním mi začína bozk vracať, jeho jazyk a pery hladne hľada-
jú moje a na dlhé sekundy sa jeden v druhom strácame. Pre nás sú len
naše ústa a náš dych a sladký, sladký pocit opojenia z toho, ako znovu
objavujeme jeden druhého.
597
Fifty Shades Freed
Bože, ako ja ho chcem. Už je to tak dlho. Chcem ho teraz, tu, pod

otvoreným nebom, na našej lúke.
„Ana," vydýchne uchvátene moje meno a zíde mi rukou cez zadok
až k okraju sukne. A ja mu začínam chvatne rozopínať košeľu.
„Počkaj, Ana - prestaň." Odtrhne sa odo mňa, čeľuste zovreté.
Schmatne ma za zápästia.
„Nie." Nahnem sa, jemne ukoristím jeho spodnú peru medzi zuby
a zatiahnem. „Nie," precedím znovu cez zuby a zblízka sledujem jeho
reakciu. Potom ho púšťam. „Ja ťa chcem."
Prudko sa nadýchne. Je rozpoltený, v obrovských striebristých
očiach má jasne vpísanú nerozhodnosť.
„Prosím, ja ťa potrebujem." Teraz už žobre každučký pór môjho
bytia. Nič iné mi nezostáva.
Porazene zaúpie a znovu sa vrhá na moje pery - horúčkovito ich
tisne k svojim. Jednou rukou mi podopiera hlavu a druhú mi spúšťa
na bedrá, pomaly ma pokladá na chrbát a sám si líha vedľa mňa, pri-
čom ma ani na chvíľu neprestáva bozkávať.
Odtiahne sa a zahľadí sa na mňa. „Ste taká nádherná, pani Greyová."
Pohladím jeho príťažlivú tvár. „Vy tiež, pán Grey. Zvnútra aj zvonku."
Zachmúri sa a ja mu prstami prejdem po vráske medzi obočím.
„Nemrač sa. Pre mňa si krásny, aj keď sa hneváš," zašepkám.
Znovu zastoná a znovu ma bozkáva, tlačí ma do mäkkej trávy pod
dekou.
„Tak veľmi si mi chýbala," vydýchne a zubami ma škrabne pozdĺž
čeľuste. Srdce sa mi div neprebije z hrude.
„Ty mne tiež, Christian." Jednu ruku mu zatínam do vlasov a dru-
hú do pleca.
Presúva sa mi na krk a jemnými bozkami ma prebúdza k životu.
Ani jeho prsty nezaostávajú a šikovne mi rozopínajú gombíky blúzky.
Pritom spokojne zhlboka zamručí a ten zvuk mi prestúpi celým telom
až do tých najtemnejších zákutí.
598
„Tvoje telo sa mení," zapradie. Palcom mi prechádza okolo bra-

davky, kým sa nevztýči proti košíčku podprsenky. „Páči sa mi to,"
dodáva. Sledujem, ako špičkou jazyka skusmo kíže po hranici kože
pozdĺž horného okraja podprsenky, dráždi ma a provokuje. Potom
jemne zahryzne do látky a sťahuje ju dole pod prsník, ktorého vr-
cholok cestou obkrúži nosom. Vďaka jeho dotyku a miernemu jesen-
nému vánku mi bradavka tvrdne ešte viac. Teraz už mu nič nebráni
v tom, aby ju obomkol perami a nadlho a nekompromisne vsal do úst.
„Ach!" vzdychnem ťahavo a vzápätí sa prudko nadýchnem, čo ma
donúti syknúť, pretože mi z rebier vystrelí bolesť do hrudníka.
„Tak vidíš!" oborí sa na mňa a oprie sa do mňa znepokojeným
pohľadom. „O tomto ti celý ten čas hovorím," frfle. „Ty nemáš pud
sebazáchovy. Nechcem ti ubližovať."
„Nie... neprestávaj," zakňučím a jemu sa na tvári objavuje rozvrá-
tený výraz. „Prosím."
„Urobíme to inak," rozhodne a nečakane sa pretáča tak, že končím
v sede obkročmo na ňom. Krátka sukňa sa mi pritom vyhŕňa na boky
a on si kladie ruky na moje stehná tesne nad čipku pančúch.
„Vidíš? Takto to bude lepšie. A ja si vychutnám výhľad." Zdvihne
ruku a zastrčí dlhý ukazovák do druhého košíčka mojej podprsenky,
aby mi uvoľnil aj druhý prsník. Potom ma zovrie v dlaniach a ja vy -
vrátim hlavu dozadu a vtisnem sa do jeho skúsených rúk. Pohráva sa
so mnou, trie mi bradavky medzi prstami a ťahá za ne tak dlho, až
hlasno zavzdychám. Náhle sa posadí, takže si hľadíme z očí do očí,
jeho nenásytné sivé sa vpíjajú do mojich. Znovu ma bozkáva, ale ani
na okamih ma neprestáva láskať. Poslepiačky nahmatám gombíky na
jeho košeli a dva horné rozopínam. A v tú chvíľu prežívam niečo ako
zmyslové preťaženie - chcem ho bozkávať všade, chcem ho vyzliekať,
chcem sa s ním milovať, všetko naraz.
„Hej..." Jemne mi zovrie hlavu v dlaniach a zakloní ju, oči má zastreté
a zmyselne žiadostivé. „Nenáhli sa. Pokojne spomaľ. Chcem si ťa užiť."
599
Fifty Shades Freed
„Christian, veď je to tak dávno," sťažka oddychujem.

„Spomaľ," zašepká. A je to rozkaz. Pobozká ma do pravého kútika
úst. „Spomaľ." Ďalší bozk smeruje vľavo. „Pomaly, bejby." Zubami ma
zatiahne za spodnú peru. „Vezmeme to pekne zvoľna." Rozprestrie
mi prsty vo vlasoch, aby si ma nimi pridržal a jazykom mi preniká
do úst - hľadá a ochutnáva, hasí a zároveň rozdúchava. Bože, ten môj
chlap ale vie bozkávať.
Hladkám ho po tvári a moje prsty sa váhavo presúvajú na jeho
bradu a potom na krk, nadväzujú tam, kde som predtým skončila.
Kým ma ďalej bozkáva, rozopínam mu ďalšie gombíky na košeli -
a dávam si pritom načas. Pomaly mu ju rozhaľujem, prstami obtiah-
nem kontúru jeho kľúčnych kostí a kradnem sa ďalej po jeho hrejivej,
hebkej koži. Miernym tlakom ho prinútim, aby si ľahol. Sama sa na-
rovnám a zadívam sa mu do očí, veľmi dobre vnímam nutkavé pohy-
by, ktorými sa mu otieram o jeho vzdúvajúce sa lono. Hmm. Konček-
mi prstov ho pohladím po perách, pokračujem na čeľusť, potom na
krk, cez výstupok ohryzka a do priehlbiny pod ním. Môj výnimočne
krásny muž. Skláňam sa a razím si rovnakú cestu, tentoraz z bozkov.
Po čeľusti mu prechádzam zubami a na krku ho oštipujem perami.
Slastne priviera oči.
S hlbokým zabručaním zakláňa hlavu a tým mi umožňuje lepší
prístup k hrdlu. Spodnú čeľusť má uvoľnenú a pery pootvorené v ti-
chom sústredení. Christian pohltený vzrušením, to je také povznáša-
júce... také vzrušujúce.
Jazykom putujem dole po jeho hrudnej kosti a preplietam sa me-
dzi riedkymi chĺpkami. Chutí skvele. Vonia skvele. Omamné. Keď ho
pobozkám na jednu z malých okrúhlych jaziev a potom na ďalšie,
chytá ma za boky. Zastavujem prsty na jeho prsiach a dvíham k nemu
pohľad. Dýcha prerývane.
„Určite to chceš? Tu?" zašepká, v očiach opojnú kombináciu lásky
a žiadostivosti.
600
„Áno," vydýchnem a dokončujem svoju púť jazykom a perami až

k jeho bradavke, ktorú jemne podržím medzi zubami a opatrne za ňu
zatiahnem.
„Ach, Ana," zavzdychá. Ovíja mi jednu ruku okolo pása a dvíha
ma, aby si mohol rozopnúť gombík a zips nohavíc. Spúšťa ma späť
dole a ja sa k nemu pritisnem, vychutnávam si, aké to je, cítiť ho pod
sebou, horúceho a pevného. Dlaňami stúpa nahor po mojich steh-
nách a zastavuje sa tam, kde končia pančuchy a začína holá koža.
Na vrcholku mojich stehien rozhýbe ruky v malých provokatívnych
krúžkoch a pritom sa palcami dotýka... dotýka sa ma tam, kde po tom
najviac túžim. Ticho zalapám po dychu.
„Dúfam, že k tej bielizni nemáš citový vzťah," zachraptí a oči mu
divoko zahoria. Prstami obtiahne horný okraj mojich nohavičiek
a potom vklzne dovnútra. Chvíľu sa tam zdrží a potom pevne ucho-
pí jemnú látku a pretlačí cez ňu palec. Trhá ju ako pavučinu. Ruka-
mi spočinie späť na mojich stehnách a palcami mi opätovne zakrúži
v lone. Potom prepne boky a sugestívne sa o mňa otrie.
„Cítim, aká si vlhká." Hlas mu preteká živočíšnou túžbou. Zne-
nazdania si sadá a rukou ma znova chytá okolo pása. Zblízka si hľadí-
me do očí a on sa špičkou nosa otrie o môj.
„Pomilujeme sa pekne pomaly, pani Greyová. Chcem ťa celú."
Dvíha ma a nádherne, neznesiteľne pomaly ma spúšťa späť na seba.
Vnímam každučký požehnaný milimeter jeho tela.
„A-ach..." zastonám trhane a chytím ho za nadlaktie. Pokúšam
sa o pohyb hore, aby som dosiahla vytúžené trenie, ale on ma ne-
púšťa.
„Chceš ma celého," zašepká, pohne bokmi a preniká do mňa až po
okraj. Prudko zakláňam hlavu a z úst sa mi derie priškrtený výkrik
číreho zážitku.
„Áno, nech ťa počujem," nabáda ma. „Počkaj - nehýb sa, len ma
vnímaj."
601
Fifty Shades Freed
Otváram oči, pery zamrznuté v nevyslovenom Ach. Pozerá sa na

mňa, privreté sivé oči zhýralo hľadia do zmámených modrých. Záhy-
be sa podo mnou a zakrúži bokmi, ale stále ma nepúšťa.
Zakňučím a na krku ucítim jeho pery. Bozkáva ma.
„Toto je moje obľúbené miesto. V tebe," hundre mi do kože.
„Prosím, hýb sa," modlikám.
„Pomaly, pani Greyová." Znovu prepne boky a vysiela mi do tela
ďalšiu vlnu slastných pocitov.
Zovriem mu tvár v dlaniach a vášnivo ho pobozkám. „Tak už ma
pomiluj. Prosím, Christian."
Jeho zuby mi kĺžu pozdĺž čeľuste až k uchu. „Teraz," zašepká
a povoľuje svoje zovretie. A moja vnútorná bohyňa sa trhá z retaze.
Tlačím ho späť na zem, aby som sa mohla začať hýbať a vychutnať si,
aké to je, cítiť ho v sebe... aby som sa s ním mohla milovať... dravo.
S rukami na mojom páse sa prispôsobuje môjmu tempu. Toto mi
chýbalo... ten opojný pocit mať ho pod sebou, v sebe... Do chrbta
sa mi opiera slnko a vo vzduchu cítiť sladkastú vôňu jesene, ktorú
roznáša čerstvý vánok. Zmysly mi omamuje zmes dotykov, chutí,
vôní a zrakových vnemov, keď sa pozerám na milovaného muža le-
žiaceho podo mnou.
„Bože, Ana," vzdychá s očami zavretými, hlavou zvrátenou a po-
otvorenými ústami.
Áno... toto milujem. Vnímam, ako sa v mojom vnútri všetko zvie-
ra... hromadí... koncentruje. Christian si presúva ruky na moje steh-
ná, aby ku mne znova pritisol palce. A onedlho sa pod jeho dotykmi
rozsýpam, prežívam jednu slastnú vlnu za druhou a klesnem mu be-
zvládne na hruď. To už v blaženom uvoľnení vykríkne aj on, s mojím
menom volaným s láskou na perách.
Pevne ma objíma a hladí vo vlasoch. Je to také príjemné. Zatváram

oči a vychutnávam si jeho láskyplné objatie. Jednu ruku mám polo-
602
ženú na jeho hrudi a cítim v nej pravidelný rytmus jeho srdca, ktoré
pozvoľna spomaľuje a upokojuje svoj tlkot. Túlim sa k nemu a bozká-
vam ho na koži - ešte nedávno by mi niečo také nedovolil.
„Lepšie?" pýta sa ticho. Dvíham hlavu a zachytávam jeho široký
úsmev.
„Oveľa. A ty?" oplatím mu ho.
„Veľmi ste mi chýbali, pani Greyová," zvážnie.
„Aj ty mne."
„Už žiadne hrdinské činy, čo ty na to?"
„Koniec hrdinstva," sľubujem.
„Hovor so mnou, ak ťa niečo trápi," dohovára mi potichu.
„Aj ty, Grey."
Zamračí sa. „Zásah. Pokúsim sa." A dáva mi bozk na vlasy.
„Myslím, že tu budeme šťastní," zašepkám a znovu zatváram oči.
„Áno. Ty, ja a... Bodka. Ako sa vlastne cítiš?"
„je mi fajn. Som oddýchnutá. Šťastná."
„To je dobre."
„A ty?"
„Ja som na tom veľmi podobne," zavrní.
Dvíham pohľad a pokúšam sa odhadnúť jeho rozpoloženie.
„Deje sa niečo?" Zneistie.
„Vieš o tom, že si pri sexe riadne panovačný?"
„To má byť sťažnosť?"
„Nie. Len mi napadlo... povedal si, že ti to chýba."
S pohľadom upretým do mojich očí znehybnie. „Niekedy," pri-
znáva ticho.
Aha. „Tak to budeme musieť zistiť, či by sa s tým nedalo niečo
robiť," zamumlem, letmo ho pobozkám a tesne sa k nemu priviniem.
Hlavou sa mi mihajú výjavy nás dvoch v herni - Tallis, stôl, kríž,
putá na stĺpikoch postele... Mám rada jeho zvrátený sex - naše zvr-
hlé trtkanie. Áno. Toto mi neprekáža. To pre neho môžem urobiť...
603
Fifty Shades Freed
s ním. Môžem to urobiť pre seba. Pri spomienke na jazdecký bičík mi

prebehne mráz po tele.
„Tiež sa rada hrám," pripúšťam a dvíham oči. Obdarí ma plachým
úsmevom.
„Vieš, ako rád by som otestoval tvoje hranice?" zareaguje polohla-
som.
„Aké hranice?"
„Hranice zmyslov."
„Ach tak, myslím, že to by sa mi páčilo." Vnútorná bohyňa omd-
lieva.
„Možno až sa vrátime domov," zašepká a necháva ten sľub visieť
vo vzduchu.
Znovu sa mu stúlim na hrud. Tak veľmi ho ľúbim.
Od nášho pikniku uplynuli dva dni. Dva dlhé dni od prísľubu mož-
no až sa vrátime domov. A Christian so mnou stále zaobchádza, ako
keby som bola zo skla. Ešte mi nedovolil ísť do práce, a tak aspoň
pracujem z domova. Odkladám štós listov, popísaných neodbytnými
otázkami na kraj stola a sťažka si povzdychnem. Od tej doby, čo som
použila únikové slovo, sme s Christianom v herni neboli. A pritom
hovorí, že mu to chýba. No, ale to mne tiež... hlavne teraz, keď chce
skúmať moje hranice. Pri pomyslení, čo by to asi tak mohlo zname-
nať, ucítim, ako sa mi hrnie krv do tváre. Pohľadom zavadím o biliar-
dový stôl... Je to tak, nemôžem sa dočkať, až tie hranice preskúmame.
Moje hriešne myšlienky prerušuje tichá, lyrická hudba, ktorá jem-
ne plní celý byt. Christian hrá na klavíri. Nie jednu z clivých melódií,
ale príjemnú skladbu s optimistickým nádychom - poznám ju, ale
v jeho podaní som ju nikdy nepočula.
Po špičkách sa zakrádam pod klenutý priechod do velkej izby a po-
zorujem ho, ako hrá. Už nastal súmrak a obloha zružovela. V Chris-
tianových lesklých medených vlasoch sa odráža večerné svetlo. Ako
604
obvykle vyzerá úchvatne, sústredí sa na hru a mňa si ani nevšimol.

Tých posledných pár dní je taký milý, taký pozorný - poskytuje mi
krátke náhľady do svojho bežného dňa, do myšlienok, do plánov, je
to, ako keby prelomil zábrany a našiel reč.
Viem, že ma každú chvíľu pôjde skontrolovať, a tak mi niečo
napadá. Rozrušene cúvam späť, dúfam, že ma nezbadal, a letím do
spálne, kde sa ešte za behu vyzliekam do svetlomodrých čipkovaných
nohavičiek. Nájdem k nim vhodnú košielku a rýchlo si ju obliekam
cez hlavu. Schovám v nej modriny. Zapadnem do šatne a zo zásuvky
lovím Christianove roztrhané džínsy - tie do herne, moje obľúbené.
Na nočnom stolíku pri posteli hrabnem po mobile, úhľadne zložím
džínsy a kľaknem si k dverám. Sú pootvorené, takže počujem tóny
ďalšej skladby, ktorú už nepoznám. Ale je pekná a tiež znie optimis-
ticky. Rýchlo píšem mail.
P r e d m e t : Zmysly môjho manžela
D á t u m : 21.9.2011,20:45
Pán môj,
očakávam Vaše inštrukcie.
Navždy Vaša
Pani G. x
Odosielam to a hudba za pár sekúnd náhle ustáva. Srdce sa mi potkne

a vzápätí zaraďuje vyššiu rýchlosť. Chvíľu čakám, kým môj BlackBer-
ry konečne zavibruje.
605
Fifty Shades Freed
P r e d m e t : Zmysly môjho manžela - ten nadpis sa mi veľmi páči, bejby
D á t u m : 21.9.201 1,20:48
Pani G.
Vzbudili ste moju pozornosť. Idem sa za Vami pozrieť.
Buď pripravená.
Christian Grey
Dychtivo očakávajúci výkonný riaditeľ Grey Enterprises Holdings, s.r.o.
Buď pripravená! Srdce mi divoko naráža do hrude a ja začínam počí-

tať. O tridsaťsedem úderov neskôr sa otvárajú dvere. Zízam na jeho
bosé nohy, ktoré sa zastavili na prahu. Krásny výhľad. Nič nehovorí.
Mlčí snáď celé veky. Dočerta. Odolávam pokušeniu pozrieť sa hore
a nechávam hlavu sklonenú.
Konečne sa zohne pre džínsy a bez jediného slova odchádza do
šatne. Zostávam nehybná ako socha. Božemôj... už je to tu. Tep mám,
akoby som ubehla maratón, ale vychutnávam si pocit, ktorý vo mne
vyvoláva rýchlo sa šíriaci adrenalín. Vzrušenie stúpa a prinúti ma za-
vrtieť sa. Čo so mnou bude robiť? Za chvíľu je späť, len v tých rifliach.
„Takže ty sa chceš hrať?" zapradie.
„Áno."
Neodpovedá, a tak zariskujem nesmelý pohľad hore... očami
kĺžem po jeho rifliach cez džínsovinou pokryté stehná po zatiaľ
nenápadnom výstupku pod zapínaním nohavíc, cez rozopnutý
gombík v páse a ďalej pozdĺž hodvábnej cesty k priehlbine pup-
ka, cez vyrysované bochníky brušných svalov a hruď až do jeho
606
sivých planúcich očí. Hlavu má naklonenú nabok a spýtavo dvi-

hnuté obočie. Do hája.
„A ďalej?" zašepká.
Ajajaj.
„Áno, pán môj," opravujem sa.
jeho pohľad sa zmierňuje. „Poslušné dievča," zamručí a pohladí
ma po temene hlavy. „Povedal by som, že bude lepšie, keď sa odobe-
rieme hore," dodáva. Vnútornosti sa mi zvíjajú a podbruško zatína
tým skvelým spôsobom.
Berie ma za ruku a ja ho nasledujem cez byt hore po schodoch. Pri
dverách herne sa zastaví, aby ma nežne pobozkal a potom ma pevne
chytá za vlasy v tyle.
„Vieš o tom, že si poleva z dna?" zamrmle mi do pootvorených pier.
„Prosím?" Vôbec neviem, o čom to hovorí.
„To nerieš, ja už sa s tým nejako vyrovnám," zašepká pobavene.
Nosom mi opíše líniu čeľuste a zľahka ma uhryzne do ucha. „Až bu-
deš vnútri, kľakneš si, ako som ťa to učil."
„Áno... Pán môj."
Zahľadí sa na mňa, z očí mu sála láska, úžas a nemravné myšlienky.
Bože... S Christianom sa asi nikdy nudiť nebudem, a to pred sebou
máme celý život. Ľúbim ho - je to môj manžel, môj milenec, otec
môjho dieťaťa, môj príležitostný dominánt... môj Tieň.
Epilóg
Veľký dom, máj 2014
Ležím na tartanovej piknikovej deke a hľadím na jasne modrú letnú ob-

lohu, môj výhľad rámujú lúčne kvety a vysoké trávy. Kožu, kosti a bru-
cho mi prehrieva žiar popoludňajšieho slnka a ja relaxujem. Telo mám
ako zo želatíny. je to príjemné. Vlastne nie... je to skvelé. Vychutnávam
si tento okamih, okamih pokoja, chvílku čírej a úplnej spokojnosti. Mala
by som sa kvôli tej radosti, kvôli tomu leňošeniu cítiť previnilo, ale necí-
tim. Život práve tu a teraz je dobrý, a ja som sa naučila žiť prítomnosťou
tak, ako môj manžel. Ked sa mi v pamäti vynorí pekná spomienka na
našu včerajšiu spoločnú noc v Escale, s pousmiatím sa zavrtím...
Strapčeky koženého korbáča mi mučivo pomaly kĺžu po vyklenutej

krivke brucha.
„Ešte nemáš dosť, Ana?" pošepká mi do ucha.
„Ach, prosím," zaprosím a potiahnem za putá nad hlavou. Stojím
so zaviazanými očami v herni, pripútaná k mreži pri strope.
608
Spŕška po ďalšom dopade kožených strapcov ma pre zmenu slad-

ko zaštípe na zadku.
„Prosím čo?"
„Prosím, pane."
Christian mi položí dlaň na rozjatrenú kožu a jemne ju poláska.
„Pekne pomaly," chlácholí ma. Ruku presúva nižšie, okolo môjho
boku dopredu a vklzne do mňa prstami.
Ticho zastonám.
„Pani Greyová," vydýchne a zľahka ma zubami zaťahá za lalôčik.
„Ste pripravená, ako vždy."
Jeho prsty sa pohybujú tam a späť, stimulujú to miesto, to citlivé
miestečko, znova a znova. Korbáč padá na zem a ruka, ktorá ho dote-
raz držala, sa mi sunie hore cez brucho na prsia. Myknem sa, sú teraz
citlivejšie.
„Ššš," tíši ma Christian a jedno zovrie v dlani, palcom opatrne
prejde cez bradavku.
„Ach," vzdychnem.
Jeho dotyky sú nežné a zároveň vzrušujúce, a tak mi pôžitok z nich
čoskoro prestupuje z hrude až do najhlbšieho vnútra. Zakláňam hla-
vu, pritlačím sa proti jeho dlani a znova zastonám.
„Mám rád, keď ťa počujem," zašepká. Plne vzrušený sa mi tlačí
k boku, gombíky zapínania jeho riflí sa tlačia do mojej kože a jeho
prsty ďalej pokračujú v neúnavnom dobývaní: tam, späť, tam, späť -
v nemennom rytme. „Mám ťa urobiť takto?" pýta sa.
„Nie."
Ustáva v pohybe.
„Naozaj, pani Greyová? Myslíte, že si môžete vybrať?" Stlačí mi
bradavku medzi dvoma prstami.
„Nie... Nie, pán môj."
„Takto je to lepšie."
„Prosím," zopakujem naliehavo.
609
Fifty Shades Freed
„Čo by si chcela, Anastasia?"

„Teba. Len teba."
Prudko sa nadýchne.
„Celého," dodávam zadychčané.
Uvoľňuje sa zo mňa, otáča ma čelom k sebe a sťahuje mi masku
z očí. Zažmurkám do tých jeho, tmavnúcich sivých, ktoré sa mi pre-
paľujú do zreníc. Priloží mi ukazovák k spodnej pere a potom mi ho
spoločne s prostredníkom natlačí do úst, aby som mohla ochutnať
slanú príchuť svojho vzrušenia.
„Saj," zašepká. Zakrúžim jazykom okolo jeho prstov a potom me-
dzi nimi.
Mmm... dokonca aj ja na jeho prstoch chutím skvele.
Dlaňami vystúpi nahor po mojich pažiach k putám a rozopína ich.
Znovu ma otáča, takže stojím čelom k stene, a za vrkoč si ma vtiahne
do náručia a pritisne k sebe. Nakláňa mi hlavu nabok a značí si ces-
tičku z bozkov po mojom krku až k uchu.
„Chcem byť v tvojich ústach." jeho hlas znie ticho a zvodne.
A moje už teraz pripravené telo sa vnútri žiadostivo zovrie, je to in-
tenzívny a uspokojivý pocit.
Vzrušene zavzdychám a otočím sa k nemu. Priťahujem si jeho
hlavu k sebe a horúčkovito ho bozkávam, jazykom mu vrážam do
úst, ochutnávam ho, vychutnávam si ho. So zastonaním ma chytá
za zadok s úmyslom dostať ma bližšie, ale všetko, čím sa ho dotý-
kam, je moje tehotné brucho. Zľahka ho uhryznem do čeľuste a za-
čínam posievať jeho krk drobnými bozkami, zatiaľ čo ruky spúšťam
dole k zapínaniu jeho nohavíc. Zakláňa hlavu, aby mi uľahčil prí-
stup k svojmu hrdlu, a ja sa po ňom postupne suniem nižšie, až na
jeho hruď.
Z úst mu uniká spokojný výdych.
Trhnutím za pás jeho riflí rozopínam všetky gombíky naraz. On
ma chytá za plecia a ja sa pred ním zosúvam do kľaku.
610
Pozriem na neho cez mihalnice, uprene ma sleduje. Oči má temné

a keď mu stiahnem nohavice, aby som ho mohla vziať do úst, ostro sa
pootvorenými perami nadýchne. Milujem, keď mu to môžem robiť.
Pozerať sa na neho, ako sa pritom sype, počúvať jeho trhaný dych a ti-
ché vzdychy, ktoré sa mu derú z hrude. Zatváram oči a žiadostivo ho
sajem, beriem si ho celého, užívam si jeho chuť a pridusené stonanie.
Chytá ma za hlavu, aby ma pribrzdil, a ja skrývam zuby za pery
a znova pritlačím.
„Otvor oči, pozeraj sa na mňa," prikazuje mi potichu.
Keď sa stretnem s jeho páliacim pohľadom, prepne sa v bokoch,
takže mi preniká až na podnebie a rýchlo sa sťahuje späť. Len čo to
zopakuje, dvíham ruky, aby som sa ho chytila za boky. Ale on sa zara-
zí vnútri a podrží aj mňa.
„Nedotýkať, lebo ťa znova spútam. Chcem len tvoje ústa," zavrčí.
Tak takto to bude? Zakladám si ruky na bedrá a s plnými ústami na
neho nevinne zažmurkám.
„Poslušné dievča," prednesie priškrtene a mykne kútikmi. Urobí ďalší
pohyb späť, pritom ma drží jemne, ale pevne, a znovu sa vracia. „Máte
veľmi sexy ústa, pani Greyová." Zatvára oči a pokračuje v tých pohyboch
a ja ho zakaždým pevne obomknem perami a poláskam jazykom. Be-
riem si ho viac, zas a zas a zas, až s vypätím vydychuje cez zaťaté zuby.
„A dosť!" precedí s námahou a definitívne sa sťahuje, zatiaľ čo ja
by som s radosťou pokračovala. Chytá ma za plecia a postaví na nohy.
Zovrie v ruke môj vrkoč a dravo ma pobozká, neodbytne si berie aj
dáva. Odrazu ma púšťa, a skôr než sa spamätám, dvíha si ma do náru-
čia a prenáša na posteľ. Opatrne ma na ňu položí tak, že mám zadok
tesne na jej okraji.
„Daj mi nohy okolo pása," prikáže. Ovíjam si ich okolo neho a priťa-
hujem si ho k sebe. Skláňa sa ku mne a ruky si zapiera po oboch stranách
mojej hlavy, a zatiaľ čo stále stojí, pozvoľna sa prehne mojím smerom.
To je slasť. Zatváram oči a poddávam sa jeho postupujúcej nadvláde.
611
Fifty Shades Freed
„Si v poriadku?" pýta sa s viditeľným nádychom starostlivosti v hlase.

„Bože, Christian. Som. Som. Prosím." Utiahnem okolo neho nohy
a zároveň sa vzopriem. Tým z neho vymámim akýsi neartikulovaný
zvuk. Chytám sa ho za paže a on sa pomaly začína hýbať.
„Christian, prosím. Prirážaj - ja sa nerozpadnem."
Zastoná a zrýchľuje, skutočne zrýchľuje, dáva sa mi viac a viac.
A je to skvelé.
„Áno," vydýchnem a zovriem ho ešte silnejšie, ked ucítim, čo vo
mne prebúdza... A on sa začína pohybovať s novou rozhodnosťou...
Už sa to blíži. Ach, prosím. Neprestávaj.
„No tak, Ana," pretlačí cez zovreté čeľuste. A ja mu podlieham, pod-
lieham sebe, znova a znova a znova. Stonám s jeho menom na perách
a on vo mne bez pohnutia, a s hlasným volaním toho môjho, vrcholí.
Leží vedľa mňa a rukou ma hladí na bruchu, prsty široko roztiahnuté.

„Čo robí moja dcéra?"
„Tancuje," zasmejem sa.
„Tancuje? No hej! Fakt. Ja to cítim!" rozžiari sa, keď vo mne Bodka
Druhá urobí ďalší premet.
„Myslím, že už teraz miluje sex."
Christian sa netvári radostne. „Naozaj?" zabručí. Presúva sa dole,
až sa jeho pery ocitajú na samom vrcholku môjho brucha. „Žiadny
sex až do tridsiatich, mladá dáma."
Zachichocem sa. „Teda, Christian, ty si taký pokrytec."
„To nie, som iba úzkostlivý otec." Zdvihne ku mne zamračený po-
hľad, ktorý prezrádza jeho obavy.
„Si úžasný otec, presne ako som si myslela." Pohladím jeho láska-
vú tvár a on ma odmení plachým úsmevom.
„Toto sa mi páči," zamrmle. Končekmi prstov mi prejde po na-
pnutej koži a potom ju pobozká. „Je ťa tam teraz viac."
Našpúlim ústa. „Už aby ma zase bolo menej."
612
„Keď sa teraz urobíš, je to sila."

„Christian!"
„Ale už sa teším, až zase ochutnám tvoje mlieko."
„Christian! Ty si taký zvrhlík!"
Zrazu sa hodí naspäť. Vrhá sa mi na pery, jednu nohu si preha-
dzuje cez moju a ruky mi dvíha nad hlavu. „Ty predsa miluješ zvrhlé
trtkanie," zašepká a nosom prejde pozdĺž môjho.
Zaškerím sa, nakazená jeho necudným úsmevom. „Presne tak,
milujem zvrhlé trtkanie. A ľúbim teba. Veľmi!"
Strhnem sa, ked ma prebudí radostné výskanie môjho syna, a aj keď

jeho ani Christiana nevidím, rozleje sa mi po tvári prihlúply úsmev.
Teddy už sa prebudil z popoludňajšieho spánku a teraz sa neďaleko
mňa blázni so svojím otcom. Ticho ležím a načúvam, ešte stále žasnem
nad tým, aký dokáže byť Christian hravý. Má s Teddym mimoriadnu
trpezlivosť - oveľa väčšiu ako so mnou. Usmejem sa. Ale čo, tak to má
byť. A môj milovaný chlapček, naše malé potešenie, ešte nepoznal, čo
je to strach. Úplne naopak, Christian je až príliš ochranársky - voči
nám obom. Môj drahý, náladový, kontrolou posadnutý Tieň.
„Poď, nájdeme mamičku. Bude niekde na lúke."
Teddy povie niečo, čo nepočujem a Christian sa neviazane a šťas-
tne zasmeje, je to čarovný zvuk, plný rodičovskej lásky. Ďalej to už
nevydržím. Vzopriem sa na lakťoch, aby som ich mohla sledovať zo
svojho úkrytu vo vysokej tráve.
Christian Teddyho niekoľkokrát zatočí dokola, takže malý zno-
va roztopašné zapiští. Potom sa s ním zastaví, vyhodí ho vysoko do
vzduchu - prestávam dýchať - a zase ho bezpečne chytá. Teddy bez-
starostne vykríkne a ja vydýchnem úľavou. Ach, môj chlapček, môj
malý chlapček, stále musí byť v pohybe.
613
Fifty Shades Freed
„Ešte, ocko!" radostne zakričí. Christian ho poslúchne a mne skáče

srdce do krku po druhýkrát, keď si ho znovu vyhodí nad hlavu, aby ho
vzápätí zachytil a pevne zovrel v náručí. Pobozká ho do medených vlás-
kov, potom na líčka a chvílku ho nemilosrdne šteklí. Teddy sa ide popučiť
od smiechu. Zvíja sa a tlačí mu pästičkami do hrude, aby sa vyslobodil
z jeho zovretia. Christian ho so širokým úsmevom postaví na zem.
„Tak poď, nájdeme mamičku. Schováva sa nám v tráve."
Teddymu sa rozsvietia oči a s radosťou z hry sa rozhliada po lúke.
Berie Christiana za ruku a ukazuje niekam, kde rozhodne nie som, čo
ma prinúti sa zasmiať. Rýchlo zaľahnem späť, tiež zaujatá ich hrou.
„Teddy, teraz som počul mamičku. Počul si ju tiež?"
„Mami!"
Ujde mi ďalšie zachechtanie nad Teddyho víťazoslávnym tónom,
ježiši - celý otec, a to má iba dva roky.
„Teddy!" ozývam sa mu a s úsmevom idiota hľadím hore na oblohu.
„Mami!"
A už počujem ich blížiace sa kroky. Najskôr sa vo vyrastené tráve
zjavuje Teddy a hneď po ňom Christian.
„Mami!" zapiští drobec, ako keby našiel poklad zo Sierra Madre,
a vrhá sa na mňa.
„Ahoj, ty môj chlapček!" Tlačím ho k sebe a bozkávam na bacuľa-
té líčka. So smiechom mi bozk vracia a vyvlieka sa mi z náručia.
„Ahoj, mami," usmeje sa na mňa Christian.
„Ahoj, ocko," usmejem sa na neho. Dvíha Teddyho, sadá si vedľa
mňa a nášho syna si dáva na kolená.
„Musíš teraz opatrne s mamičkou," napomína ho. Usmejem sa,
ked mi napadne istá asociácia. Z vrecka vyloví BlackBerry a podá ho
Teddymu. To nám pravdepodobne zaistí päť minút pokoja, maximál-
ne. Teddy mobil pozorne študuje, malé obočie zamyslene pokrčené.
Vyzerá tak vážne, modré oči sústredené, presne ako jeho otec, keď
číta e-maily. Christian mu zaborí tvár do vláskov a mne pri pohľade
614
na nich zaplesá srdce. Podobajú sa ako vajce vajcu: môj syn, sediaci
v pokoji - aspoň na pár sekúnd - na kolenách môjho manžela. Moji
dvaja najobľúbenejší muži na celom svete.
Ted je prirodzene to najkrajšie a najtalentovanejšie dieťa planéty
- som jeho matka, a tak mám plné právo si to myslieť. A Christian
je... no, on je proste on. V bielom tričku a džínsoch pôsobí rovnako
príťažlivo ako obvykle. Ako som si niečo také zaslúžila?
„Vyzeráte dobre, pani Greyová."
„Rovnako ako vy, pán Grey."
„Povedz, je mamička pekná?" pošepká Teddymu do uška. Ten ho
ale odstrčí, viac ho teraz zaujíma ockov mobil.
Zasmejem sa. „Toho len tak ľahko nezblbneš."
„Ja viem," zvlní pery v láskyplnom úsmeve a znova ho pobozká do
vlasov. „Nemôžem uveriť, že zajtra už bude mať dva roky," posťažuje
si. Natiahne ruku a rozloží ju na mojom vypuklom podbrušku. » Co
keby sme si ich obstarali celú hromadu?" zasníva sa.
„Minimálne jedno tu ešte bude," usmejem sa a on ma tam pohladí.
„Ako sa má moja dcéra?"
„Dobre. Spí, aspoň myslím."
„Zdravím, pán Grey. Ahoj, Ana."
Obaja sa otáčame za hlasom Sophie, Taylorovej desaťročnej dcéry,
ktorá sa vynorí z prerastenej trávy.
„Sofí," pretiahne Ted radostne, ked ju spozná. Škriabe sa Christia-
novi z lona a bez ďalšieho záujmu púšťa BlackBerry na zem.
„Gail mi dala nanuky," povie Sophie. „Môžem jeden dať Teddymu?"
„No jasné," súhlasím, ježiši, ten zase bude ufúľaný.
„Nanu!" Ted natiahne rúčku a Sophie mu jeden podáva. Už teraz
sa topí.
„Ukáž - mamička ti s tým pomôže." Sadám si, beriem mu nanuk
z rúčky a rýchlo z neho obliznem kvapkávajúcu zmrzlinu. Hmm...
brusnicová, studená a taká dobrá.
615
Fifty Shades Freed
„Moje!" zaprotestuje Ted rozhorčene.

„Tu máš." Vraciam mu teraz už trochu skultivovaný nanuk, a on si
ho okamžite strká do pusinky. Zatvári sa tak spokojne.
„Môžem vziať Teddyho na prechádzku?" pýta sa Sophie.
„Len bežte."
„Ale nechoďte ďaleko."
„Nepôjdeme, pán Grey." Jej orieškovohnedé oči sú velké a vážne.
Myslím, že sa Christiana tak trochu bojí. Naťahuje ruku a Ted ju za
ňu ochotne berie. Spoločne sa predierajú cez hustú trávu preč od nás.
Christian za nimi starostlivo hľadí.
„Budú v poriadku, Christian. Čo by sa im tu mohlo stať?" Na
chvílku sa zachmúri a ja sa presúvam a chúlim sa mu do lona.
„Okrem toho, Teddy Sophiu miluje."
So zafunením mi zaborí nos do vlasov. „Je veľmi milá."
„To je. A tiež pekná. Blonďavý anjelik."
Stuhne a rozloží mi ruky na bruchu. „To sú tie dievčatká, čo?"
utrúsi so stopou úzkosti v hlase. Chrbtom k nemu si prevliekam ruku
za jeho krkom.
„So svojou dcérkou si nemusíš robiť starosti ešte aspoň tri mesia-
ce. Mám ju tu, v bezpečí. Vieš?"
Dáva mi bozk za ucho a zíde mi po ňom zubami až k lalôčiku.
„Ako poviete, pani Greyová." Potom ma uhryzne a ja vykríknem.
„Včerajší večer som si veľmi užil," pochvaľuje si. „Mali by sme to
robiť častejšie."
„Aj ja si myslím."
„A možno by sme mohli, keby si prestala pracovať..."
Prevrátim oči a on si ma privinie bližšie. Na krku ucítim jeho úsmev.
„Že vy ste na mňa prevrátili oči, pani Greyová?" Jeho hrozba je
síce nevyslovená, zato zmyselná. Prinúti ma zahniezdiť sa. Ale pre-
tože sme uprostred lúky a blízko nás sú dve deti, prechádzam jeho
narážku bez povšimnutia.
616
„Grey Publishing má autora na zozname bestsellerov v New York

Times - Boyce Fox má fenomenálnu predajnosť. Vo veľkom sme roz-
behli predaj e-bookov a konečne som si okolo seba vytvorila tím,
s ktorým chcem pracovať."
„A nezabúdaj, že aj v takých časoch dokážeš zarobiť peniaze," do-
dáva s pýchou v hlase. „Ale aj tak... páči sa mi predstava, že stojíš
v zástere pri sporáku a s deťmi za zadkom."
Zakláňam sa, aby som mu videla do tváre. Pozerá sa na mňa,
v očiach iskričky humoru.
„To znie lákavo," zamumlem a on ma pobozká. Ruky necháva roz-
ložené na mojom bruchu.
Keď vidím, že je v takej dobrej nálade, skúšam znova zaprieť hovor
na háklivú tému. „Premýšľal si ešte o tom mojom návrhu?"
Znehybnie. „Odpoveď znie - nie."
„Ale Ella je také krásne meno."
„Nepomenujem našu dcéru po svojej matke. Nie. Koniec diskusie."
„To je posledné slovo?"
„Áno." Chytí ma za bradu a vážne sa na mňa zahľadí, v jeho po-
hľade je jasne viditeľné podráždenie. „Už sa na to vykašli, Ana. Ne-
chcem si svoju dcéru spájať s minulosťou."
„Tak dobre. Prepáč." Dofrasa... nechcela som ho nahnevať.
„To už je lepšie. Prestaň sa stále snažiť to napraviť," zabručí. „Pri-
nútila si ma priznať si, že som ju ľúbil. Dotiahla si ma k jej hrobu.
A to stačilo."
Ach nie. Otáčam sa mu na kolenách, sadám si obkročmo a beriem
si jeho tvár do dlaní.
„Ospravedlňujem sa. Naozaj. Nehnevaj sa na mňa, prosím." Zľah-
ka ho pobozkám na pery a potom do kútika úst. Po chvíli si ukáže
na druhý a ja mu do neho s úsmevom dávam bozk. Ukáže si na nos.
Dostáva bozk aj tam. Spokojne sa zaškerí a chytí ma za zadok.
„Teda, pani Greyová - čo teraz s vami?"
617
Fifty Shades Freed
„Som si istá, že už niečo vymyslíš," zašvitorím. Vycerí zuby s ús-

mevom šelmy a nečakane nás oboch zvalí, takže odrazu ležím na deke.
„A čo keby som to vymyslel hneď?" zašepká s hriešnym výrazom.
„Christian!" okríknem ho.
Zrazu sa ozve Teddyho vysoké zakvílenie. Christian je na nohách
s rýchlosťou a eleganciou pantera a letí smerom, odkiaľ zvuk prichá-
dza. Ja ho nasledujem trochu pokojnejším tempom. Úprimne, nie
som taká vyplašená ako on - nie je to ten typ plaču, ktorý by ma
donútil brať schody po dvoch, aby som urýchlene zistila, čo sa deje.
Christian už si vysádza Teddyho na ruku. Náš maličký useda-
vo narieka a ukazuje na zem, kde ležia zvyšky roztečeného nanuku
a vsakujú do trávy pod ním.
„On mu spadol," povie Sophie posmutnelo. „Dala by som mu svoj,
ale už som ho dojedla."
„No tak, Sophie, to je v poriadku," pohladím ju po vlasoch.
„Mami!" zafňuká Teddy a natiahne ku mne ruky Christian ho ne-
ochotne púšťa a ja sa pre neho natiahnem.
„Čo sa stalo?"
„Nanu," zafňuká.
„Ja viem, chrobáčik. Zájdeme za pani Taylorovou pre iný." Let-
mo ho pobozkám na hlavičku... ten vonia. Vôňa môjho malého
chlapčeka.
„Nanu," zafňuká znova. Beriem ho za rúčku a dávam mu bozk na
ulepené prstíky.
„Mmm... teraz som ochutnala tvoj nanuk tu z prstíkov."
Ted prestáva plakať a skúmavo sa zahľadí na svoju rúčku.
„Daj si prstíky do pusy."
Urobí to a: „Nanu!"
„Áno. Nanuk."
Šťastne sa usmeje. Môj malý náladový synáčik, presne ako otecko.
No, ten malý má aspoň ospravedlnenie - má ešte len dva roky.
618
„Pôjdeme nájsť pani Taylorovú?" Prikývne, na perách sa mu za-

skvie úprimný detský úsmev. „Necháš otecka, aby ťa vzal?" Zavrtí
hlavou a chytí ma okolo krku. Krčí sa ku mne s hlavičkou zaborenou
medzi moje rameno a krk.
„Myslím, že otecko by tiež chcel ochutnať tvoje prstíky," pošepkám
mu do uška. Ted sa na mňa zamračí, potom sa pozrie na svoju rúčku
a vystrie ju k Christianovi. Ten sa zasmeje a oblizne Teddymu prsty.
„Hmm... to je dobrota."
Ted sa zasmeje a natiahne ruky k otcovi, aby ho vzal. Christian
si ho odo mňa s užasnutým úsmevom berie a usadzuje si ho na bok.
„Sophia, kde je Gail?"
„Bola vo veľkom dome."
Obzriem sa na Christiana. Jeho úsmev mi pripadá trochu smutný
a ja sa zamyslím nad tým, čo sa mu asi ženie hlavou.
„Ty to s ním tak vieš," povzdychne si.
„S týmto drobcom?" Postrapatím Teddovi vlásky. „To preto, že
som vás, greyovských chlapov, už dávno prekukla," uškrniem sa na
Christiana potmehúdsky.
Uvoľnene sa zasmeje. „Na tom niečo bude, pani Greyová."
Teddy sa mu vykrúti z náručia. Teraz chce pre zmenu ísť sám,
drobček môj panovačný. Beriem ho za jednu rúčku, otec za druhú
a cestou k domu ho medzi sebou spoločne hojdáme, zatiaľ čo Sophie
pred nami veselo poskakuje.
Pri garáži ešte mávam Taylorovi, ktorý využil jeden zo vzácnych dní
voľna na to, aby sa v tielku a džínsoch povŕtal vo svojej starej motorke.
Zastavujem sa pri dverách Teddyho izby a počúvam, ako mu Chris-

tian číta.
„Som Lorax! A hovorím za stromy..."
619
Fifty Shades Freed
Keď nakuknem dnu, zisťujem, že Teddy tvrdo spí a Christian na-

priek tomu ďalej číta. Otváram úplne a on ku mne dvíha oči a kniž-
ku zatvára. Prikladá si prst k perám a zapína digitálnu pestúnku pri
Teddyho postielke. Upravuje mu deku a ešte ho pohladí po tváričke.
Potom sa narovná a úplne nečujne sa po špičkách vydáva ku mne. Je
ťažké pri tom pohľade udržať vážnu tvár.
Vonku na chodbe si ma pritiahne do náručia. „Bože, ako ja ho
ľúbim, ale je také skvelé, ked konečne zaspí," vydýchne mi do pier.
„Absolútne s tebou súhlasím."
Zahľadí sa mi do očí, tie jeho sa lesknú dojatím. „Ťažko uveriť
tomu, že je s nami už dva roky."
„Ja viem." Pobozkám ho a na chvíľu sa nechávam uniesť späť do dňa,
kedy sa Teddy narodil. Akútny cisársky rez, Christian paralyzovaný
strachom a profesionálny prístup doktorky Greenovej, keď sa malá Bod-
ka dostala do ťažkostí. Pri tých spomienkach sa mimovoľne zachvejem.
„Pani Greyová, už sa snažíte pätnásť hodín v kuse. Vaše kontrakcie

sa napriek Pitocinu zoslabujú. Musíme vykonať akútny cisársky rez
- vaše dieťatko je v ohrození," vyrukuje na mňa doktorka Greenová
neoblomne.
„Už bolo načase!" zavrčí na ňu Christian, ale ona ho ignoruje.
„Buď ticho, Christian," stisnem mu ruku. Môj hlas znie ticho
a slabo, všetko okolo je akoby rozmazané - steny, nemocničné prí-
stroje, ľudia v zelených doktorandských plášťoch... Chce sa mi spať.
Ale ešte predtým by som mala niečo urobiť... Aha, už si spomínam.
„Chcela som porodiť sama."
„Pani Greyová, prosím. Je potrebné urobiť cisársky rez."
„Prosím, Ana," zaúpie Christian.
„A môžem sa potom vyspať?"
620
„Môžeš, bejby, môžeš." To už je skoro vzlyk, nasledovaný bozkom

na čelo.
„Než zaspím, chcem Bodku vidieť."
„Uvidíš."
„Tak dobre," zašepkám.
„No sláva," utrúsi doktorka. „Sestra, zavolajte anesteziológa. Dok-
tor Miller, príprava na sekciu. Pani Greyová, teraz vás prevezieme na
operačnú sálu."
„Prevoz?" vyhŕkneme obaja s Christianom naraz.
„Prevoz. A hneď."
A zrazu sme v pohybe - vezú ma chodbou a svetlá žiariviek nad
mojou hlavou sa zlievajú do jednej dlhej svetelnej čiary.
„Pán Grey, musíte sa prezliecť."
„Čože?"
„Hneď, pán Grey."
Stisne mi ruku a púšťa ma.
„Christian!" volám za ním a zmocňuje sa ma panika.
Prechádzame cez ďalšie dvere a za okamih už mi sestra na úrovni
hrudníka rozťahuje plentu. Dvere sa otvárajú a zatvárajú, je tu tolko
ľudí, tolko hluku... chcem domov.
„Christian?" Očami hľadám medzi tvárami tú, ktorá patrí môjmu
mužovi.
„Bude pri vás o chvíľočku, pani Greyová."
Než sa spamätám, je pri mne, v modrej rovnošate. Nahmatám
jeho ruku.
„Mám strach," zašepkám.
„Nie, bejby, neboj sa. Som tu. Nesmieš sa báť. Ty nie, moja statoč-
ná Ana." Bozkáva ma na čelo a mne sa - podľa tónu jeho hlasu - zdá,
že je niečo zle.
„Čo sa deje?"
„Čo myslíš?"
621
Fifty Shades Freed
„Niečo je zle."
„Nie je. Všetko je v poriadku. Si len vyčerpaná, bejby." Ale z očí
mu sála strach.
„Pani Greyová, je tu anestéziológ. Zavedie vám epidurálku a po-
tom začneme."
„Má ďalšiu kontrakciu."
Okolo brucha sa mi znovu zovrie železná obruč. Dofrasa! Drvím
Christianovu ruku a prečkávam ďalšiu vlnu bolesti. Toto je to, čo ma
tak vyčerpalo - prekonávanie bolesti. Som taká unavená. Cítim, ako
sa mi po tele rozlieva znecitlivejúca látka... ako postupuje dole. Sú-
stredím sa na Christianovu tvár. Na vrásku medzi jeho obočím. Je
napätý. On sa bojí. Prečo sa bojí?
„Cítite toto, pani Greyová?" počujem hlas doktorky Greenovej,
schovanej za plentou.
„Čo mám cítiť?"
„Toto necítite?"
„Nie."
„Dobre, doktor Miller, môžeme."
„Držíš sa skvele, Ana."
Christian je bledý. Na čele sa mu lesknú kvapky potu. Má strach.
Nemaj strach, Christian. Neboj sa.
„Ľúbim ťa," zašepkám.
„Bože, Ana," vzlykne. „A ja teba, strašne veľmi."
Zrazu cítim vnútri tela divný ťah. Nič také som v živote necítila.
Christian sa pozrie cez zástenu a zozelenie, ale fascinovane tam zíza
ďalej.
„Čo sa tam deje?"
„Odsávanie! Dobre..."
Vzduchom preniká detský krik.
„Máte chlapca, pani Greyová. Skontrolujte Apgar."
„Apgar skóre deväť."
622
„Môžem ho vidieť?" vzlyknem.

Christian mi mizne zo zorného poľa a o sekundu sa znovu obja-
vuje - v náručí drží môjho syna zabaleného v modrej plienke. Má
sýtoružové líčka, ešte je pokrytý bielym slizom a postriekaný krvou.
Moje dieťatko. Moja Bodka... Theodor Raymond Grey.
Pozriem sa na Christiana a v jeho očiach uvidím hlboké dojatie.
„To je váš syn, pani Greyová," zašepká zovretým hlasom.
„Náš syn," vydýchnem. „Je nádherný."
„To je," povie Christian a vtisne nášmu kúzelnému chlapčeko-
vi bozk na čelo pod chumáčik tmavých vláskov. Theodor Raymond
Grey tomu nevenuje najmenšiu pozornosť. Predošlý krik už je zabud-
nutý, oči má zavreté a spí. Je tým najkrajším stvorením, ktoré som
v živote videla. Takým krásnym, až ma to núti plakať.
„Ďakujem, Ana," vydýchne Christian a tiež sa neubráni slzám.
„Čo sa deje?" Christian mi dvíha bradu.

„Len som si spomenula, ako prišiel na svet."
Zbledne a položí mi dlaň na brucho.
„Toto už druhýkrát nedopustím. Tentoraz to bude plánovaný ci-
sársky rez."
„Christian, ja..."
„Nie. Naposledy si mi skoro umrela, Ana. Hovorím - nie."
„Nepreháňaj."
„Nie." Posledné nie je veľmi dôrazné, takže viem, že ďalšie doha-
dovanie nemá zmysel. Ale ako sa na mňa pozerá, jeho pohľad prestá-
va byť taký zarytý. „Páči sa mi meno Phoebe," povie ticho a otrie sa
o mňa nosom.
„Phoebe Greyová? Phoebe... Hej. Tiež sa mi páči," usmejem sa
na neho.
623
Fifty Shades Freed
„Dobre. Chcem zložiť ten darček pre Teddyho." Berie ma za ruku

a spoločne odchádzame dole. Vyžaruje z neho chlapčenské nadšenie
- tešil sa na to celý deň.
„Myslíš, že sa mu to bude páčiť?" Uprie na mňa znepokojený pohľad.

„Bude z toho nadšený. Asi tak dve minúty, Christian. Má iba dva roky."
Christian dokončil stavbu drevenej dráhy pre vláčiky, ktorú mu
kúpil na narodeniny. Dokonca prinútil Barneyho, aby mu prirobil
dva motorčeky vláčikov na solárny pohon podobne, ako to mala heli-
koptéra, ktorú som kedysi dala Christianovi na narodeniny. Vidím na
ňom, ako sa nemôže dočkať, keď zajtra vyjde slnko. Podozrievam ho,
že sa s tým chce hrať asi sám. Dráha teraz pokrýva väčšinu kamennej
podlahy v našej novej izbe na terase.
Zajtra organizujeme pre Teddyho rodinnú oslavu. Príde aj Ray
a josé a samozrejme všetci Greyovci, vrátane Teddyho novej sester-
nice Avy, Kateinej a Elliotovej dvojmesačnej dcérky. Už sa teším, ako
sa s Kate porozprávame, a ako skontrolujem, či jej materstvo svedčí.
Pozerám sa von, ako slnko zapadá nad Olympijským polostrovom,
je to presne také úchvatné, ako Christian sľuboval, a ja som z toho po-
hľadu vo vytržení rovnako ako prvýkrát. Stmievanie nad Soundom je
skrátka ohromné prírodné divadlo. Christian si ma priťahuje do objatia.
„To je ale výhľad," vydýchnem zasnene.
„To je," odpovedá mi, ale keď sa na neho pozriem, zisťujem, že on
sa pozerá na mňa. Zľahka ma pobozká. „Nádherný výhľad," zaspieva.
„Môj obľúbený."
„je to domov."
Usmeje sa a znova ma pobozká, „ja vás milujem, pani Greyová."
„Ja teba tiež, Christian. Navždy."
Koniec
Poznámka autorky
Som si plne vedomá toho, že dnes nemôžete len tak vojsť do americkej banky
a požadovať výber piatich miliónov dolárov. Konverzácia, ktorú Ana nepočula,
prebiehala takto:
„Pri telefóne Troy Whelan."

„Tu Christian Grey. Práve som dohovoril s manželkou. Tie peniaze jej dajte.
Dajte jej, čo bude chcieť."
„Pán Grey, ja predsa nemôžem..."
„Tak preveďte päť miliónov z mojich majetkov v spoločnostiach. Čo ja viem,
napríklad: Georges, PKC, Atlantis Corps, Ferris a Umatic. Z každej milión."
„Pán Grey, toto je vysoko neštandardný postup. Budem ho musieť konzultovať
s pánom Forlinesom."
„Na budúci týždeň s ním hrám golf," zasyčím. „Takže to, doboha, jednoducho
urobte, Whelan. Nájdite nejaký spôsob, inak u vás zruším všetky účty a presuniem
obchody GEH niekam inam. Rozumiete?"
Na druhom konci sa rozhostí ticho.
„Tie prekliate papiere podpíšeme neskôr," dodávam o niečo miernejšie.
„Iste, pán Grey."
Christianove
Tieňove prvé Vianoce
Môj sveter škriabe a vonia ako nový. Všetko je nové. Mám aj Novú
Mamičku. Je to doktorka. Má te-to-skop, ktorý si môžem strkať do uší
a počuť ním svoje srdce. Je dobrá a usmieva sa. Stále sa usmieva. Jej
zuby sú malé a biele.
„Chcel by si mi pomôcť ozdobiť stromček, Christian?"
V izbe s veľkými gaučmi je veľký strom. Veľký strom! Už som
také videl. Ale len v obchodoch. Nie vo vnútri, kde sú gauče.
Môj nový dom má veľa gaučov. Nie len jeden. Nie hnedý a ob-
chytkaný.
„Vidíš? Pozri."
Moja Nová Mamička mi ukazuje škatuľu a tá je plná guľôčok. Veľa
pekných lesklých guľôčok.
„To sú ozdoby na stromček."
O-zdo-by. O-zdo-by. Moja hlava si to opakuje. O-zdo-by.
„A tu..." prestane hovoriť a vyťahuje reťaz s malými kviet-
kami. „Tu sú svetlá. Tie rozvešiame ako prvé a potom môžeme
stromček ozdobiť." Siahne dole a dotkne sa prstami mojich vla-
sov. Prestanem sa hýbať. Ale mám rád, keď mi dáva prsty na vlasy.
626
Mám rád byť s Novou Mamičkou. Pekne vonia. Čisto. A siaha mi

len na vlasy.
„Mami!"
To zavolá on. Lelliot. Je velký a je ho veľa počuť. Veľa počuť! On
hovorí. Stále. Ja nehovorím. Stratil som slová. Ale mám slová v hlave.
„Elliot, miláčik, sme v obývačke."
Vbieha dovnútra. Bol v škole. Má obrázok. Nakreslil ho pre moju
Novú Mamičku. Ona je aj Lelliotova mamička. Ona si k nemu kľakne
a objíme ho a pozrie sa na obrázok. Je to dom s mamičkou a s otec-
kom a s Lelliotom a s Chistianom. Christian na Lelliotovom obrázku
je veľmi malý. Lelliot je velký. Lelliot sa veľa usmieva a Christian má
smutnú tvár.
Je tu aj Otecko. Otecko ide k mamičke. Chytím si dečku oveľa viac.
Otecko dá Novej Mamičke bozk a Nová Mamička sa ho nebojí. Usme-
je sa na neho. Tiež ho pobozká. Držím pevne svoju dečku.
„Ahoj, Christian." Otecko má tichý hlas, ako keď sa vrčí. Páči sa
mi. Nikdy nehovorí príliš nahlas. Nikdy nekričí. Nie je ako... A číta
mi knižky, keď idem spať. Číta mi o mačke a klobúku a zelených vaj-
ciach a šunke. Nikdy som zelené vajcia nevidel. Otecko sa skrčí dole,
takže je malý.
„Čo si dnes robil?"
Ukážem mu na strom.
„Ty si kúpil stromček? Vianočný stromček?"
Kývnutím hlavy mu poviem, že hej.
„Je veľmi krásny. Vybrali ste ho s mamičkou dobre. To je dôležitá
úloha, vybrať správny stromček."
Tiež mi siahne na vlasy, ja sa prestanem hýbať a oveľa viac si po-
držím dečku. Otecko mi ale neublíži.
„Oci, pozri na môj obrázok." Lelliot sa hnevá, keď Otecko hovorí
so mnou. Lelliot sa hnevá na mňa. Keď sa na mňa hnevá, udriem ho.
To sa potom Nová Mamička hnevá na mňa. A Lelliot sa ma bojí.
627
Fifty Shades Freed
Svetlá na stromčeku sú pekné.

„Počkaj, ja ti to ukážem. Háčik prevlečieš týmto očkom a potom
ho zavesíš na vetvičku." Mamička vešia červenú o-zdo... o-zdo-bu na
stromček.
„Skús zavesiť tento modrý zvonček."
Malý zvonček cinká. Zatrasiem s ním. Ten zvuk je šťastný. Zatra-
siem s ním znova. Mamička sa usmeje. Veľa. Takto sa smeje len na mňa.
„Páči sa ti ten zvonček, Christian?"
Hlavou jej prikývnem, že hej, zatrasiem s ním ešte a on pekne
zacinká.
„Máš taký krásny úsmev, miláčik." Mamička žmurká a rukou si
siaha na oči. Pohladí ma po vlasoch. „Tak ma teší, keď ho vidím." Jej
ruka sa posunie na moje rameno. Nie. Robím krok späť a pevnejšie
chytím svoju dečku. Mamička vyzerá smutne a potom zas veselo. Po-
hladí ma po vlasoch.
„Dáme ten zvonček na stromček?"
Moja hlava povie, že hej.
„Christian, musíš mi povedať, keď budeš mať hlad. To dokážeš. Môžeš

vziať mamičku za ruku, odviesť ju do kuchyne a ukázať." Dáva predo
mňa dlhý prst. Jej necht je lesklo ružový. A pekný. Ale ja neviem, či sa
na mňa moja Nová Mamička hnevá, alebo nie. Zjedol som celé jedlo.
Makaróny so syrom. Sú dobré.
„Nechcem, aby si mal hlad, zlatíčko. Rozumieš? Chcel by si teraz
trochu zmrzliny?"
Moja hlava prikývne - hej! Mamička sa usmeje. Mám rád, ked sa
smeje. Je to ešte lepšie ako makaróny so syrom.
Stromček je pekný. Stojím a dívam sa na naň a držím svoju dečku.

Svetielka blikajú a každé má inú farbu a každá o-zdo-ba má inú farbu.
Páčia sa mi tie modré. A na špičke stromčeka je veľká hviezda. Otecko
628
držal Lelliota vysoko a Lelliot dal hviezdu na stromček. Lelliot rád

dáva hviezdu na stromček. Chcel som ju tam dať ja... ale nechcem,
aby ma otecko držal vysoko. Vôbec nechcem, aby ma Otecko držal.
Hviezda je lesklá a trblieta sa.
Vedľa stromčeka je klavír. Moja Nová Mamička ma nechá siahať
na to čierne a biele. Čierna a biela. Páčia sa mi biele zvuky. Čierne
zvuky nie sú správne. Ale tiež sa mi páčia. Hrám bielu a čiernu. Čier-
nu a bielu. Bielu, bielu, bielu, bielu. Čiernu, čiernu, čiernu, čiernu. Tie
zvuky sa mi páčia. Mám veľmi rád zvuky.
„Chceš, aby som ti niečo zahrala, Christian?"
Moja Nová Mamička si sadne. Dotkne sa bielej a čiernej a začne
spievať pesničku. Šliapne na pedál pod klavírom. Niekedy sú zvuky
nahlas a niekedy potichu. Tá pesnička je veselá. Lelliotovi sa tiež páči,
ked Mamička spieva. Je to o škaredom káčatku. Mamička smiešne
zakváka. Lelliot smiešne zakváka a urobí si ruky ako krídla a máva
s nimi ako vták. Lelliot je smiešny.
Mamička sa smeje. Lelliot sa smeje. Ja sa smejem.
„Páči sa ti tá pesnička, Christian?" A Mamička má zase tú smutnú
veselú tvár.
Mám po-nož-ku. Je červená a má na sebe obrázok pána s červenou

čiapkou a bielou bradou. Je to Santa. Santa nosí darčeky. Už som
ho videl na obrázkoch. Ale nikdy mi darčeky nepriniesol. Zlostie-
val som. Santa nenosí darčeky chalanom, ktorí zlostia. Teraz už som
dobrý Moja Nová Mamička hovorí, že som dobrý, veľmi dobrý Moja
Nová Mamička nevie, že som zlostieval. Nikdy jej o tom nepoviem...
že som zlostil. Nechcem, aby to Nová Mamička vedela.
Otecko vešia po-nož-ku nad kozub. Lelliot má tiež po-nož-ku. Lelliot

vie čítať slovo na svojej po-nož-ke. Je to Lelliot. Na mojej po-nož-ke
je tiež slovo. Christian. Mamička ho číta nahlas. C-H-R-I-S-T-I-A-N.
629
Fifty Shades Freed
Otecko sedí na mojej posteli. Číta mi. Držím si dečku. Mám veľkú
izbu. Niekedy je tu tma a mne sa snívajú škaredé sny. Škaredé sny
o predtým. Moja Nová Mamička chodí ku mne do postele, keď mám
škaredé sny. Leží a potichu spieva pesničku, až zase spím. Vonia veľmi
čisto a novo a pekne. Moja Nová Mamička nie je studená. Nie ako...
nie ako... A tiež nemám škaredé sny, keď so mnou spí.
Bol tu Santa. Santa nevie, že som zlostieval. Som rád, že to nevie.

Mám vlak a lietadlo a helikoptéru a auto a helikoptéru. Moja heli-
koptéra vie lietať. Moja helikoptéra je modrá. Letí okolo vianočného
stromčeka. Letí okolo klavíra a pristáva uprostred bielej. Letí nad Ma-
mičkou a letí nad Oteckom a letí nad Lelliotom, ktorý sa hrá s legom.
Helikoptéra letí po celom dome, v jedálni aj v kuchyni. Letí okolo
dverí oteckovej pracovne a hore do mojej izby, do Lelliotovej izby
a do Mamičkinej a Oteckovej izby. Letí po celom dome, pretože je to
môj dom. Môj dom, kde bývam.
Zoznámte sa - Tieň
Pondelok, 9. 5. 2011
„Tak zajtra," utrúsim smerom ku Claudovi Bastillovi, ktorý už je
jednou nohou von z mojej kancelárie.
„A čo si dať tento týždeň golf, Grey?" zazubí sa ten arogantný bas-
tard, pretože presne vie, že na golfovom ihrisku má víťazstvo vo vrecku.
Zamračím sa na neho a on konečne mizne. Posledné slová môjho
osobného trénera mi sypú soľ do rán. Napriek mojim pokusom o hr-
dinstvo mi dnes ráno v telocvični nakopal prdel. Bastille je jediný,
komu to dovolím, a on si teraz brúsi zuby na môj skalp na golfovom
ihrisku. Neznášam golf, lenže sa tam dá uzavrieť veľa obchodov, a tak
musím strpieť jeho lekcie aj tam... a aj keď si to odmietam priznať,
darí sa mu moju hru zdokonaľovať.
Keď sa mimovoľne pozriem von z okna na horizont Seattlu, pre-
stúpi ma dôverne známy pocit znudenosti. Vnútri som taký prázdny
a šedivý ako to počasie. Dni plynú jeden ako druhý a ja nutne potre-
bujem nejaké rozptýlenie. Makal som celý víkend a teraz, v obme-
dzenom priestore kancelárie, cítim nepokoj. Nemalo by to tak byť,
každopádne nie po niekoľkých kolách s Bastillom. Ale je.
631
Fifty Shades Freed
Znovu sa zamračím. Tentoraz nad znepokojujúcim zistením, že

jedinou vecou, ktorá ma za posledný týždeň trochu zabavila, bolo
rozhodnutie odoslať dve plné nákladné lietadlá do Sudánu. Čo mi
pripomína - Ros sa predsa mala vrátiť s tými číslami a logistikou. Kde
dočerta väzí? S úmyslom zistiť, kde sa zasekla, siaham po telefóne
a pritom pohľadom zakopnem o diár.
Kristepane! Budem musieť pretrpieť ten rozhovor s neodbytnou
slečnou Kavanaghovou zo študentských novín WSU. Do riti, prečo
som na to vlastne kývol? Nenávidím rozhovory - stupídne otázky od
stupídnych, zle pripravených bezduchých idiotov. Než sa spamätám,
telefón zazvoní.
„Áno," zaštekám, ako keby som z toho mohol viniť Andreu. Ked
nič iné, pokúsim sa ten rozhovor skrátiť.
„Prišla za vami slečna Anastasia Steelová, pán Grey."
„Steelová? Čakám Katherine Kavanaghovú."
„Ale prišla slečna Anastasia Steelová, pane."
Už sa zase mračím. K neočakávaným veciam mám prirodzený od-
por. „Tak ju pustite dovnútra," odseknem a viem, že zniem ako nejaký
nevychovaný fagan, ale teraz mi všetci môžu...
Ale, ale... takže slečna Kavanaghová nie je k dispozícii. Poznám jej
otca, majiteľa Kavanagh Média. Mali sme tú česť obchodne a pôsobil na
mňa ako ostrieľaný podnikateľ a racionálne uvažujúci človek. Tým roz-
hovorom mu vlastne preukazujem službu - takú, ktorú zhodnotím ne-
skôr, až sa mi to bude hodiť. Musím pripustiť, že som bol na jeho dcéru
tak trochu zvedavý; zaujímalo ma, ako ďaleko od stromu dopadlo jablko.
Na nohy ma prudko stavia rozruch vo dverách, keď nimi dovnútra
vzlietne vír dlhých gaštanových vlasov, nasledovaný bledými končati-
nami a hnedými topánkami. Zagúľam očami, aby som potlačil priro-
dzenú mrzutosť nad takou neohrabanosťou, a ponáhľam k nešťastni-
ci, ktorá mi tu pristála na všetkých štyroch. Chytám ju za útle ramená
a pomáham jej vstať.
632
Zahľadí sa na mňa pár jasne modrých rozpačitých očí. Okamihu

mám v hlave ako vymetené. Majú tú najpozoruhodnejšiu farbu - naivná
nezábudková modrá - a ja mám na krátku desivú chvíľu dojem, že do
mňa vidí. Cítim sa... obnažený. Ten pocit je znepokojujúci. Má drob-
nú peknú tvár, ktorá sa momentálne sýti farbou - zaplavuje ju nevinná
svetloružová. Bleskovo mi napadá, či je jej pleť taká úplne všade, bez-
chybná, a ako by asi vyzerala, keby sa zahriala a začervenala po šľahnutí
paličkou. A dosť! Zarážam tok svojich neposlušných predstáv, zdesený
smerom, ktorým sa uberajú. Čo ťa to krucinál pochytilo, Grey? Na to je
príliš mladá. Neprestáva na mňa zízať a ja mám chuť znovu obrátiť oči
stlpkom. Nenechaj sa pomýliť, bejby, je to len tvár, tá krása je povrchná.
Mám nutkanie ju toho neskrývane obdivného pohľadu nejako zbaviť.
Predstavenie sa začína, Grey. Čo tak si pri tom užiť trochu srandy? „Sleč-
na Kavanaghová. Christian Grey. Ste v poriadku? Nechcete sa posadiť?"
A znovu tá farba na lícach. So záujmom si ju prezerám, teraz keď
som zase vo svojej koži. Je celkom príťažlivá, takým nenápadným spô-
sobom - štíhla, bledá, s úžasnou hrivou lesklých hnedých vlasov, čo
sa sotva zmestia do gumičky. Brunetka. Hej, je príťažlivá. Podávam jej
ruku. Ona vykoktá začiatok nejakého ospravedlnenia a vloží svoju útlu
dlaň do mojej. Má chladivú a jemnú kožu, ale prekvapivo pevný stisk.
„Slečna Kavanaghová je indisponovaná, takže ma posiela miesto
seba. Dúfam, že vám to nevadí, pán Grey." Je majitelkou tichého hla-
su s nádychom melodickosti. Nepravidelne pomrkáva a jej dlhé riasy
sa mihajú cez tie velké modré oči.
Nedokážem úplne zakryť pobavenie, keď si vybavím jej trochu ne-
elegantný vstup do svojej kancelárie, a pýtam sa jej, kto teda je.
„Anastasia Steelová. Spoločne s Kate, totiž... Katherine... totiž...
slečnou Kavanaghovou študujem angličtinu na Washingtonskej štátnej."
Nervózna, hanblivá, tak trochu knihomoľka, čo? Vyzerá na to.
Oblečená je hrozne, všetky krivky skrýva pod nevýrazným svetrom
a klasickou hnedou sukňou. Prekrista, vari nemá žiadny vkus? Ner-
633
Fifty Shades Freed
vózne sa rozhliada po mojej kancelárii - pozerá sa všade, len nie na

mňa, zaznamenávam s pocitom irónie.
Ako môže táto baba robiť novinárčinu? Nemá v sebe jedinú
priebojnú kosť. Je tak skvele vystresovaná, umiernená, poddajná...
submisívna. Zľahka potrasiem hlavou, zmätený smerom, ktorým sa
uberajú moje neprístojné myšlienky. Vypúšťam nejakú otrepanú frá-
zu a vyzývam ju, aby si sadla, ale vzápätí si všímam, ako kritickým
pohľadom hodnotí obrazy na stene mojej kancelárie. Skôr než sa stih-
nem zaraziť, už sa o nich vykecávam.
„Miestny maliar. Trouton," vysvetľujem.
„Sú prekrásne. Povznášajú obyčajné na neobyčajné," povie zasne-
ne s pohľadom vpitým do tej dokonalej umeleckej krásy. Má jemný
profil - trochu zdvihnutý nos a mäkké plné pery. Tými slovami presne
vyjadrila môj názor. „Povznášajú obyčajné na neobyčajné." A máme
tu zjavné a potešujúce zistenie. Slečna Steelová je múdra.
Niečo zamumlem na súhlas a sledujem, ako sa jej zase pod kožou po-
maly rozlieva krv. Sadám si oproti nej a pokúšam sa utriediť myšlienky.
Najskôr z toho svojho lodného vreca ťahá skrkvaný list papiera
a hned'po ňom diktafón. Diktafón? Nieje to ešte na kazety? Ježiši, tá je
nešikovná. Dvakrát jej ten prekliaty krám spadne na môj luxusný ta-
buret Bauhaus. Očividne to nikdy predtým nezapojovala. Z nejakého
dôvodu, ktorý tak úplne nechápem, mi to pripadá zábavné. Za nor-
málnych okolností by ma taká miera neohrabanosti dokázala priviesť
k šialenstvu, ale teraz si musím podržať ukazovák na perách, aby som
sa nerozosmial, a bojovať s nutkaním jej to sám nainštalovať.
Je z toho čím ďalej tým viac vynervovaná a mne pritom napadá,
že by som vedel tie jej motorické problémy napraviť - s pomocou jaz-
deckého bičíka. Keď sa použije trefne, dokáže divy aj s tými najväč-
šími nemehlami. Pri tejto zblúdilej úvahe už si musím poposadnúť.
Vykukne na mňa skrz riasy a zhryzne si tú nadýchanú spodnú peru.
No to ma poser! Ako to, že som si tie ústa nevšimol skôr?
634
„Prepáčte, na toto nie som zvyknutá."

To by som povedal, bejby - pomyslím si posmešne ale práve te-
raz je mi to ukradnuté, pretože nedokážem odlepiť oči od tvojich úst.
„Pokojne si dožičte čas, slečna Steelová." Aj ja potrebujem chvíľ-
ku, aby som si usporiadal svoje nezvládnuteľné predstavy. Okamžite
s tým skoncuj, Grey!
„Nebude vám prekážať, keď si nahrám vaše odpovede?" pýta sa
s úprimným výrazom plným očakávania.
Mám chuť sa zasmiať. Ach, tá úľava.
„To sa ma pýtate teraz? Potom, čo'ste prekonali taká ťažkosti
s prípravou diktafónu?" Poplašene zamrká, v očiach má na chvíľu
stratený vydesený pohľad, kvôli ktorému pocítim nezvyklé bodnutie
viny. Prestaň sa správať ako debil, Grey.
„Nie, nebude mi to prekážať," zamumlem. Skrátka nechcem byť za
ten pohľad zodpovedný.
„Vysvetlila vám Kate, teda slečna Kavanaghová, na aký účel je to
interview určené?"
„Iste. Objaví sa v promočnom vydaní novín, pretože budem odo-
vzdávať diplomy na tohtoročnom promočnom ceremoniáli." A fakt
neviem, čo ma dofrasa prinútilo, aby som do toho išiel. Sam z propa-
gačného mi vysvetlil, že je to česť a že výskumný program na katedre
životného prostredia vo Vancouveri potrebuje publicitu, aby pritiahol
ďalších sponzorov, ktorí by niečo prihodili k mojim vlastným darom.
Slečna Steelová zarazene zamrká, modré oči ako dva taniere, a za-
tvári sa, akoby som jej práve prezradil nejaké sladké tajomstvo a...
došľaka, pôsobí trochu zamietavo! Vari sa na ten rozhovor neprip-
ravovala? Toto by mala vedieť. Zistenie, že je to naopak, ma schladí.
Je to... nemilé. Nič, čo by som očakával od nej alebo od kohokoľvek,
komu venujem svoj drahocenný čas.
„Dobre. Mám pre vás pár otázok, pán Grey." Uhladzuje si zblúdilý
prameň vlasov za ucho a vytrháva ma z mrzutosti.
635
Fifty Shades Freed
„To som si myslel," prednesiem sucho. Len sa trochu zavrtí. Čo

ochotne urobí a potom sa konečne pozbiera, celá sa vystuží, narovná
a zdvihne tie svoje útle ramená. Predkloní sa, aby zapla prehrávač,
a sústredene sa zahľadí do svojich zničených poznámok.
„Na to, že ste vybudovali také impérium, ste veľmi mladý. Čomu
vďačíte za taký úspech?"
Panebože! Určite by dokázala vymyslieť niečo lepšieho, nie? Taká-
to nezáživná otázka bez štipky originality. Veľmi neuspokojivé. Vy-
chrlím na ňu svoju obvyklú odpoveď o tom, že zamestnávam jedných
z najvýnimočnejších ľudí v Štátoch. Ľudí, ktorým dôverujem tak ako
nikomu inému a ktorým dobre platím a bľa, bľa, bľa...
Lenže, slečna Steelová, prostým faktom zostáva, že som v tom, čo
robím, skurvene geniálny, je to pre mňa hračka. Kupujem oslabené,
zle vedené firmy a dávam ich dokopy, alebo ked sú na tom naozaj
zle, očešem ich a predám za najvyššiu ponuku. Ide len o to rozoznať,
ktorý variant je vhodný, čo oblúkom končí u ľudí, ktorí sú v danej
spoločnosti pri kormidle. Pre úspech vo svete obchodu je potrebné,
aby boli schopní. A to ja dokážem odhadnúť - lepšie ako väčšina.
„Možno máte iba šťastie," povie ticho.
Šťastie? Pocítim nový nápor mrzutosti. Šťastie? V tomto sa na
žiadne poondiate šťastie nehrá, slečna Steelová. Pôsobí ticho a nená-
padne a pritom mi položí takú zákernú otázku. Nikto sa ma nikdy
neopýtal, či mám šťastie. Tvrdo driem a nútim k tomu aj ostatných,
dohliadam na ne, a ak je potrebné, tak si ich aj preverujem, a keď ne-
makajú, nemilosrdne sa ich zbavím. Hej, toto robím, a robím to dobre.
So šťastím to nemá nič spoločného! Dopekla.
Pochválim sa svojou sčítanosťou, keď odcitujem svojho obľúbené-
ho amerického priemyselníka.
„Teraz pôsobíte ako niekto, kto je posadnutý kontrolou," utrúsi
a myslí to úplne vážne.
Čo to dočerta?
636
Možno do mňa tie nevinné oči skutočne vidia. Kontrola je moje

druhé meno.
Vrhnem na ňu neústupčivý pohľad. „Prirodzene, kontrolu prakti-
zujem v každej situácii, slečna Steelová." A rád by som ju praktizoval
aj na tebe, hneď teraz a tu.
Od úžasu sa jej rozširujú oči. Sčervená tým magneticky príťaž-
livým spôsobom a znova si zaborí zuby do pery. A tak táram ďalej
v snahe odpútať svoju pozornosť od jej úst: „Okrem toho, obrovská
moc spočíva v tom, ked sa vo svojich tajných snoch dokážete pre-
svedčiť, že ste sa narodili preto, aby ste ovládali."
„Vy si myslíte, že máte obrovskú moc?" overuje si tichým, zdanli-
vo pokojným hlasom, ale nadvihne pritom jedno bezchybne tvarova-
né obočie, takže mi odhalí opovrhnutie, ktoré sa jej objaví v očiach.
Moja rozladenosť narastá. To sa ma snaží schválne vyprovokovať? Čo
ma na nej tak rozčuľuje? Sú to tie otázky, jej vystupovanie, alebo sku-
točnosť, že ma priťahuje?
„Zamestnávam viac ako štyridsaťtisíc ľudí, slečna Steelová. To mi
dáva určitý pocit zodpovednosti - moci, ak chcete. Ak sa rozhodnem,
že už ma nezaujíma telekomunikačný biznis a rozpredám ho, dvad-
saťtisíc ľudí bude riešiť, ako nasledujúci mesiac zaplatí hypotéku."
V ohromení otvára ústa. Tak je to lepšie. A teraz si to vyžerte, sleč-
na Steelová. Cítim, ako znovu nadobúdam rovnováhu.
„Nemáte azda dozornú radu, ktorej by ste sa zodpovedali?"
„Ja svoju spoločnosť vlastným. Žiadnej rade sa zodpovedať nemusím,"
ohradím sa príkro. Ale to by mala vedieť. Spýtavo pozdvihnem obočie.,
„A máte nejaké záujmy, okrem svojej práce?" pokračuje rýchlo,
keď správne vyhodnotí situáciu. Vie, že mi dochádza trpezlivosť,
a mňa to z nejakého nevysvetliteľného dôvodu extrémne teší.
„Moje záujmy sú pestré, slečna Steelová. Veľmi pestré," usmejem
sa. V hlave sa mi nechtiac liahnu obrazy, na ktorých zaujíma odlišné
pozície v mojej herni: pripútaná ku krížu; s doširoka roztiahnutými
637
Fifty Shades Freed
údmi priviazaná k stĺpikom postele; ohnutá cez lavicu. Do pekla!! Kde

sa to vo mne berie? A ako na povel sa jej znovu prekrvujú líca. To je
snáď nejaký obranný mechanizmus. Upokoj sa, Grey!
„Ked teda tak tvrdo pracujete, čo robíte pre to, aby ste sa po práci
uvoľnili?"
„Uvoľnil?" Zachechcem sa. Z jej kultivovaných úst to vyznie
zvláštne. Okrem toho, kedy ja mám čas sa uvoľniť? Má vôbec pred-
stavu o tom, kolko spoločností vediem? Lenže ona na mňa upiera ten
svoj úprimný modrý pohľad a ja sa pristihnem pri tom, že o tej otáz-
ke premýšľam. Čo vlastne robím pre to, aby som sa uvoľnil? Plavím
sa, lietam, kefujem... skúšam medze drobných tmavovlasých dievčat,
ako je ona, a vynucujem si ich poslušnosť... To pomyslenie ma prinú-
ti si poposadnúť, ale odpovedám bez väčšieho zaváhania a vynechá-
vam pritom svoje dva najobľúbenejšie koníčky.
„Investujete do výroby. Prečo konkrétne tam?"
Tá otázka ma vracia späť do reality.
„Rád tvorím. Páči sa mi, keď viem, ako veci fungujú: čo ich uvádza
do chodu, ako sa skladajú a zase rozoberajú. A mojou vášňou sú lode.
Čo k tomu dodať?" Že lode rozvážajú jedlo po celej planéte, že prepravu-
jú tovar od bohatých k tým menej šťastným? Ešte aby sa mi to nepáčilo.
„Teraz to skoro znelo, akoby hovorilo vaše srdce namiesto logiky
a faktov."
Srdce? Moje? Čo ťa nemá, bejby. Už je to dávno, čo sa zatvrdilo na
nepoznanie, „je to možné. Avšak existujú ľudia, ktorí by povedali, že
žiadne srdce nemám."
„Prečo by to hovorili?"
„Pretože ma dobre poznajú," usmejem sa zatrpknuto. Keď sa nad
tým zamyslím, nikto ma nepozná dobre, snáď okrem Eleny. To by
ma zaujímalo, čo by hovorila tuto na malú Miss Steelovú. Tá baba je
znáška protikladov: plachá, vyvedená z miery, ale taktiež evidentne
múdra a pekelne žeravá. Hej, dobre, uznávam. Je to lákavé malé sústo.
638
Mechanicky mi číta ďalšiu otázku.

„Povedali by vaši priatelia, že je ľahké vás dobre spoznať?"
„Som veľmi uzavretý človek, slečna Steelová, a robím všetko pre
to, aby som si ochránil súkromie. Rozhovory neposkytujem často."
S tým, čo robím, ako žijem, ani nemám na výber.
„Tak prečo ste súhlasili s týmto?"
„Pretože som sponzorom univerzity. A preto, že sa mi, napriek
všetkej snahe, nepodarilo slečnu Kavanaghovú odbiť. Veľmi dlho
a neoblomne naliehala na mojich ľudí z propagačného a ja takú hú-
ževnatosť dokážem oceniť." A napriek tomu teraz skôr oceňujem, že si
sa tu objavila ty a nie ona.
„Investujete aj do poľnohospodárskych technológií. Prečo sa za-
oberáte práve touto oblasťou?"
„Peniaze sa nedajú jesť, slečna Steelová, a na tejto planéte je príliš
veľa ľudí, ktorí nemajú čo dať do úst." Nasadzujem svoj pokerový výraz.
„To znie veľmi filantropicky. Je to niečo, čo vás napĺňa? Kŕmiť hla-
dujúcich?" Zaujato ma pozoruje, ako by som bol hlavolam, ktorý by
chcela rozlúštiť, ale ja v žiadnom prípade nedovolím, aby tie veľké
modré oči dostali príležitosť nahliadnuť do mojej čiernej duše. Toto
nie je téma do rozhovoru. Bez debát.
„Je to jednoducho dobrý biznis." V predstieranom nezáujme pokr-
čím ramenami, a aby som sa zbavil myšlienok na hladovanie, radšej si
predstavujem, ako ju do tých výrečných úst nakladám. Áno, tie ústa si
priam pýtajú výcvik. Tomu hovorím zvodná myšlienka. A dovolím si ju
ešte rozvinúť, keď si predstavím, ako predo mnou kľačí na kolenách.
„Zastávate nejakú životnú filozofiu? Pokiaľ áno, aká to je?" vyruší
ma, keď odrieka ďalšiu otázku.
„Nemám žiadnu. Možno vodcovský princíp, Carnegieho: Človek,
ktorý dokáže plne vlastniť svoju myseľ, dokáže si privlastniť čokoľvek,
na čo má oprávnený nárok. A ja som veľmi disciplinovaný, idem si za
svojím. Mám rád kontrolu - nad sebou i nad svojím okolím."
639
Fifty Shades Freed
„Takže vy chcete veci vlastniť?" Vyvalí na mňa oči.

Presne tak, bejby. Teba, napríklad.
„Chcem si zaslúžiť svoje právo ich vlastniť, ale áno, sčítané a pod-
čiarknuté, chcem."
„Teraz ste vyzneli ako nefalšovaný prototyp konzumenta." Do hla-
su sa jej premietne stopa pohoršenia a to ma znova nadvihne. Znie
ako zbohatlícke dcérka, ktorá vždy dostala, na čo ukázala prstom, ale
keď sa pozorne zameriam na jej oblečenie - najskôr má na sebe niečo
z Walmartu, alebo Old Navy -, viem, že to tak nie je. Ona nevyrastala
v bohatej rodine.
Ja už by som sa o teba postaral.
Dočerta, čo to so mnou je? Hoci, keď o tom premýšľam, už by som
potreboval novú sub. Ako je to dlho... dva mesiace, čo som skončil so
Susannah? Žiadny div, že tu slintám nad ďalšou brunetkou. Pokúsim
sa o úsmev a zamumlem súhlasnú odpoveď Na konzumnom štýle nie
je nič zlého. Keď nič iné, udržuje v chode to, čo zostalo z americkej
ekonomiky.
„Ste adoptovaný. Myslíte si, že vás táto skutočnosť do určitej miery
formovala?"
Čo to má dofrasa spoločné s mojou kariérou? Zamračím sa na ňu.
Taká absurdná otázka. Keby som zostal s tou štetkou na cracku, už by
bolo asi po mne. Odbavujem ju takou odpoveďou-neodpoveďou a sna-
žím sa, aby sa mi pritom nezakolísal hlas. Ale ona sa v tom rýpe ďalej
a pýta sa ma, kolko som vtedy mal rokov. Okamžite jej to utni, Grey!
„To sú všetko verejne dostupné informácie, slečna Steelová," za-
zniem mrazivo. Túto špinu by o mne aj tak mala poznať. Aspoň sa
zatvári kajúcne. Tiež dobré.
„Kvôli práci ste obetovali rodinný život."
„To nie je otázka," odseknem.
Už zase červenie a hryzie si tú blbú peru. Ešteže má tú slušnosť
a ospravedlňuje sa.
640
„Museli ste kvôli práci obetovať rodinný život?"

Čo by som asi tak robil s poondiatou vlastnou rodinou?
„Ale ja mám rodinu. Mám brata, sestru a dvoch milujúcich rodi-
čov. A nemám záujem ju ďalej rozširovať."
„Ste gay, pán Grey?"
Čo to došľaka?! Nemôžem uveriť, že mi položila takúto otázku! Tú
nikdy nevyslovenú, čo sa nado mnou vznáša, a ktorej sa obáva aj moja
rodina - na moje pobavenie. Čo si to dovoľuje?! Musím bojovať s nutka-
ním vytiahnuť ju z tej sedačky, prehnúť si ju cez koleno a vysádzať jej na
holú, čo sa do nej zmestí; potom jej pevne zviazať ruky za chrbát a vy-
mrdať ju ohnutú na svojom stole. To by bola pádna odpoveď! Prečo ma
tá ženská tak popudzuje? Upokojujem sa hlbokým nádychom. A pritom
zaznamenávam, že je zo svojej vlastnej otázky úplne rozhodená.
„Nie, Anastasia, nie som." Pozdvihujem obočie, ale inak sa tvárim
ľahostajne. Anastasia. To je pekné meno. Páči sa mi, ako sa prevaľuje
na jazyku.
„Ospravedlňujem sa. je to, totiž ... je to tu napísané." Nervózne si
strká uvoľnený prameň vlasov za ucho.
Ona nevie, aké tam má otázky? Možno ani nie sú jej. Pýtam sa jej
na to a ona bledne. Je naozaj veľmi príťažlivá, takým nenápadným
spôsobom. Pokojne by som mohol tvrdiť, že je krásna.
„Ehm... nie. Kate - teda slečna Kavanaghová -, to ona ich zostavovala."
„Vy vari nie ste kolegyne zo študentských novín?"
„Nie. Je to moja spolubývajúca."
Žiadny div, že je tak mimo misu. Hnetiem si bradu a rozjímam, či
ju v tom ešte poriadne nepodusím.
„Ponúkli ste sa dobrovoľne?" spovedám ju. A ona ma odmení ne-
falšovaným submisívnym pohľadom: velké oči, ktoré nervózne sledu-
jú moju reakciu. To sa mi pozdáva, že na ňu mám taký vplyv.
„Vybrala si ma. Ona sa necíti dobre," pípne.
„Tým sa však mnohé vysvetľuje."
641
Fifty Shades Freed
Ozýva sa klopanie na dvere, v ktorých sa zjavuje Andrea. „Pán Grey,

ospravedlňujem sa, že vyrušujem, ale o dve minúty máte ďalšiu schôdzku."
„Ešte sme neskončili, Andrea. Zrušte to, prosím."
Andrea zaváha, zarazene na mňa zíza. Prešpikujem ju všetko vysvet-
ľujúcim tvrdým pohľadom. Von! A hneď! Teraz tu mám nejakú prácu
s malou Slečnou Steelovou. Andrea sčervenie, ale nakoniec sa spamätá.
„Samozrejme, pán Grey," zamrmle a odchádza.
Obraciam pozornosť späť k tomu fascinujúcemu stvoreniu na pohovke.
„Kde sme to skončili, slečna Steelová?"
„So mnou sa, prosím, nezdržujte."
Ale nie, bejby. Teraz je rad na mne. Chcem sa dozvedieť, či sa za
tými krásnymi očami neskrýva nejaké tajomstvo.
„Teraz sa chcem pre zmenu dozvedieť niečo ja o vás. Myslím, že
iba tak to bude spravodlivé." Keď sa zakloním a opriem si zopnuté
prsty o pery, zablúdi k nim očami a naprázdno prehltne. Ach áno -
obvyklá reakcia. Je potešujúce vedieť, že ju moje osobné kúzlo nene-
cháva úplne chladnou.
„O mne sa toho veľa povedať nedá," povie a zase sčervená. Ja jej
snáď naháňam hrôzu. Čo nie je na zahodenie.
„Aké máte plány, keď dokončíte školu?"
Zľahka pokrčí ramenami. „Nemám žiadne plány, pán Grey, teraz
predovšetkým potrebujem urobiť štátnice."
„Máme tu výborný program pre absolventov." Tak ale už! Čo to do
mňa vošlo? Porušujem tu zlaté pravidlo - nikdy, za žiadnych okolností
netrtkať so zamestnancami. Lenže, Grey, ty ju ani trtkať nebudeš. Vyzerá
prekvapene, jej zuby sa znovu vtisnú do tej pery. Prečo ma to tak vzrušuje?
„Aha. Budem na to myslieť," zamrmle ticho. A potom akoby pre
seba dodáva: „Aj keď si nemyslím, že by som sa sem hodila."
A to ako prečo? Čo je na mojej spoločnosti zlého?
„Prečo hovoríte niečo také?" začudujem sa.
„To je snáď zrejmé, nie?"
642
„Mne nie." Jej odpoveď ma mierne vyviedla z miery.

Už zase znervóznie a natiahne sa pre diktafón. Dofrasa, ona odchádza.
V hlave si prechádzam svoj popoludňajší program - nič, čo by nepočkalo.
„Chceli by ste si to tu obzrieť?"
„Som si istá, že máte veľa práce, pán Grey, a ja mám pred sebou
ešte dlhú cestu."
„Vraciate sa späť do Vancouveru?" Vrhám rýchly pohľad z okna.
To je kus cesty - a navyše prší. Dočerta. V tomto počasí by vôbec
nemala sadať za volant, ale zakázať jej to nemôžem. Čo ma dosť žerie.
„Tak to by ste mali ísť opatrne," odporučím jej trochu prísnejšie, než
som zamýšľal.
Konečne dobojuje s prehrávačom. Už chce byť preč, a ja ju z neja-
kého dôvodu, ktorému sám nerozumiem, nechcem pustiť.
„Máte všetko, čo ste potrebovali?" Dodávam priehľadne, aby som
ju zdržal.
„Áno, pane," hlesne.
Tak. A tie dve slová ma definitívne zrážajú na zadok - spôsob,
akým ich vyslovila tými nespratnými ústami. Znovu si krátko pred-
stavujem, aké by to bolo, mať ju plne k dispozícii.
„Ďakujem za rozhovor, pán Grey."
„Potešenie bolo na mojej strane," odpovedám úprimne, pretože
ma už dlho nikto tak nezaujal. Tá myšlienka je znepokojujúca.
Vstáva a ja jej podávam ruku, celý nažeravený sa jej dotknúť.
„Pokiaľ sa zase nestretneme, slečna Steelová," poviem potichu,
keď vsúva malú ruku do mojej dlane. Je to tak - chcem ju bičovať
a mrdať vo svojej herni. Chcem ju spútať a rozpálil.. aby ma potrebo-
vala, aby mi verila. Rýchlo prehltnem. Toto sa nestane, Grey.
„Pán Grey," prikývne a náhlivo sa mi vyvliekať... až príliš rýchlo.
Dofrasa, predsa ju nemôžem nechať odísť takú vyľakanú. Je zjav-
né, že predo mnou v podstate uteká, a to ma štve. Ale keď ju vyprevá-
dzam, ako zázrakom prichádza náhle vnuknutie.
643
Fifty Shades Freed
„Iba sa ubezpečujem, že prejdete bez ujmy, slečna Steelová," za-

vtipkujem a otvorím dvere dokorán.
Ako lusknutím prstov sa jej po lícach rozleje tá úchvatná farba.
„To je od vás veľmi ohľaduplné, pán Grey," šľahne po mne.
Ale ale, slečna Steelová vycerila zúbky! Len čo prejde, nečujne sa
zachechcem a nasledujem ju von. Andrea aj Olivia prekvapene zdvih-
nú zrak. No a čo - tak ju vyprevádzam.
„Mali ste kabát?" pýtam sa jej.
„Sako."
Vrhám podmračený pohľad na Oliviu, ktorá okamžite vyskakuje
a podáva mi modré čosi. Beriem jej to z ruky a ďalším výrečným po-
hľadom jej naznačujem, aby si zase sadla. Kriste, tá mi ale pije krv -
stále sa okolo mňa motá.
Pozrime sa. To sako je z Walmartu. Slečna Steelová by mala chodiť
v lepšom. Pridržím jej ho, a ako jej ho nasadzujem na útle ramená,
krátko sa dotknem jej kože na krku. V dôsledku nášho kontaktu zne-
hybnie. Áno! Takže som na ňu zapôsobil. To pomyslenie je nesmierne
uspokojivé. Prechádzam k výťahu, aby som ho privolal, a ona si stane
vedľa mňa a nervózne sa ošíva.
Však ja by som ťa odnaučil sebou šiť, bejby.
Výťah sa otvára a ona hneď vystrelí dovnútra. Potom sa na mňa
naposledy otočí.
„Anastasia," vyslovím na rozlúčku.
„Christian," zašepká. Dvere výťahu sa zatvárajú a moje meno zo-
stáva visieť vo vzduchu; znie mi zvláštne, nezvyčajne... a žeravo až na
zbláznenie.
Dočerta s takou robotou. Čo to má znamenať?
Potrebujem o nej zistiť viac. „Andrea," zaštekám cestou späť do
kancelárie. „Zožeňte mi okamžite k telefónu Welcha."
Keď si sadám za stôl, aby som počkal na ten hovor, zadívam sa
na kresby na stene kancelárie. A slová slečny Steelovej ma znova do-
644
stihnú: „Povyšuje obyčajné na neobyčajné."To pokojne mohla hovoriť

o sebe.
Zazvoní telefón.
„Mám na linke pána Welcha."
„Spojte nás."
„Iste, pane."
„Welch, potrebujem trochu zapátrať."
Sobota, 14. mája 2011
ANASTASIA ROSE STEELOVÁ
Dátum narodenia: 10. 9. 1989, Montesano, WA

Adresa: 1114 SW Green Street,
Apartment 7, Heaven Heights,
Vancouver, WA 98888
Mobilný telefón: 360 959 4352
Číslo sociálneho poistenia: 987-65-4320
Finančné zázemie: Wells Fargo Bank, Vancouver,
WA 98888
Číslo účtu: 309361, zostatok: $683.16
Vzdelanie: študentka univerzity WSU Vancouver,
Fakulta humanitných vied - odbor
Angličtina
GPA: 4,0
Predchádzajúce vzdelanie: viacročné gymnázium, Montesano
Výsledok záverečnej skúšky: 2150
Zamestnanie: Železiarstvo u Claytona
NW Vancouver Drive, Portland,
predavačka (čiastočný úväzok)
Otec: Franklin A. Lambert
dátum narodenia: 1. 9. 1969,
dátum úmrtia: 11.9. 1989
645
Fifty Shades Freed
Matka: Carla May Wilkesová-Adamsová

dátum narodenia 18. 7. 1970
sobáš: Franklin Lambert
1.5. 1989, ovdovela 11.9. 1989
sobáš: Raymond Steele
6. 6. 1990, rozvedení 12. 7. 2006
sobáš: Stephen M. Morton
16. 8. 2006, rozvedení 31. 1. 2007
sobáš: Robbin (Bob) Adams
6. 4. 2009
Politická príslušnosť: nezistená
Náboženská príslušnosť: nezistená
Sexuálna orientácia: nezistená
Vo vzťahu: nezistené
Po tisíci raz podrobne študujem ten stručný výpočet, ktorý sa mi do-

stal pod ruku pred dvoma dňami. Pátram po nejakom priezore do
života Anastasie Rose Steelovej. Nedokážem tú prekliatu babu dostať
z hlavy a vážne mi to začína liezť na nervy. Celý týždeň som si v prie-
behu obzvlášť nudných stretnutí v duchu prehrával náš rozhovor. Jej
nešikovné prsty na diktafóne, spôsob, akým si strkala vlasy za ucho,
hryzenie pery. Áno. To hryzenie pery ma vždy dostane.
A tak som sa ocitol v aute zaparkovanom pred Claytonovým žele-
ziarstvom, neobyčajným obchodom pre domácich majstrov na pred-
mestí Portlandu, kde pracuje.
Si blázon, Grey. Čo tu robíš?
Vedel som, že sa to takto skončí. Celý ten týždeň... som jednodu-
cho vedel, že ju musím znova vidieť. Vedel som to od chvíle, kedy vo
výťahu vyslovila moje meno a zmizla v útrobách budovy. Skúšal som
tomu odolať. Čakal som päť dní, päť zasraných dní, či na ňu nezabud-
nem. A ja nečakám. Nenávidím čakanie... na čokoľvek. Nikdy pred-
tým som sa o žiadnu aktívne neusiloval. Všetky, ktoré som až doteraz
646
mal, vedeli, čo od nich očakávam. A teraz mám obavy, že je slečna

Steelová až príliš mladá a že ju moja ponuka nezaujme... alebo snád
áno? Bude vôbec dobrou sub? Potrasiem hlavou. Je len jediný spôsob,
ako to zistiť... a preto som tu, ako ten posratý chmuľo, a tvrdnem na
predmestským parkovisku v pochmúrnej štvrti Portlandu.
Jej previerka neodhalila nič pozoruhodného - okrem poslednej po-
ložky, ktorá sa nejako dostala do popredia môjho záujmu. Je to dôvod,
prečo som tu. Prečo žiadny priateľ, slečna Steelová? Sexuálna orientácia
nezistená - možno je lesba. Len na to pomyslím, pochybovačné sa za-
chechcem. Spomínam si na tú otázku, ktorú mi položila, na jej šialené
rozpaky a spôsob, akým sa jej pritom prekrvila koža ... A dosť. Tieto
absurdné predstavy ma sužujú od chvíle, čo som ju stretol.
A preto si tu.
Nemôžem sa dočkať, až ju znova uvidím - jej modré oči ma ne-
prestávajú prenasledovať, dokonca ani v spánku. Flynnovi som sa
o nej ešte nezmienil a som rád, pretože práve teraz sa správam ako
fanatický magor. Možno by som mu to mal povedať. Prevrátim oči
- nechcem, aby ma naháňal do nejakej ďalšej na-riešenie-zameranej
hovadiny. Potrebujem len rozptýlenie... a práve teraz jediné rozptýle-
nie, ktoré ma zaujíma, pracuje ako predavačka tu v železiarstve.
Prešiel si ďalekú cestu. Tak sa zdvihni a choď zistiť, či je slečna Stee-
lová stále taká príťažlivá, ako si ju pamätáš. Predstavenie sa začína, Grey.
Vystupujem z auta a voľným krokom prechádzam cez parkovisko k dve-
rám. Ked vchádzam, zvonček na nich zahrá strohý elektronický tón.
Obchod je oveľa väčší, než vyzerá zvonku, a aj keď je tesne pred po-
ludním, je tu pokoj - na sobotu. Regály sú prepchané krámami, ktoré sa
na takom mieste dajú očakávať. Úplne som zabudol, aké možnosti môže
obchod pre domácich majstrov poskytovať niekomu, ako som ja. Pre
svoje potreby nakupujem hlavne na internete, ale keď už som tu, možno
si pár položiek doplním... A pozrime sa, velcro pásky, krúžky na kľúče -
Áno. Nájdem pôvabnú slečnu Steelovú a užijem si trochu srandy.
647
Fifty Shades Freed
Zaberie mi celé tri sekundy, než ju zazriem. Je zhrbená nad pul-

tom, uprene sleduje monitor počítača a prple sa v jedle - obloženej
žemli. Bezmyšlienkovite si zotrie drobček z kútika úst a vsaje ho
aj so špičkou prsta do úst. A mne zašklbe v slabinách. Došľaka! Čo
mám štrnásť? Moja reakcia ma dosť popudí. Možno tieto pubertálne
odozvy pominú, až ju spútam, omrdám a zmlátim... nie nevyhnutne
v tom istom poradí. Áno. Presne toto potrebujem.
Je úplne zabraná do svojej úlohy a to mi dáva príležitosť si ju po-
riadne prezrieť. Aj keď sa oprostím od chlipných myšlienok, stále je
príťažlivá, veľmi príťažlivá. Pamätal som si to dobre.
Zdvihne oči a stuhne. Prešpikuje ma pár inteligentných rozváž-
nych očí - tých najjasnejších modrých očí, ktoré budia dojem, že ma
prehliadnu ako nič. Je to rovnako znepokojujúce ako prvýkrát. Len sa
na mňa pozerá, v šoku, povedal by som, a ja netuším, či je to dobré,
alebo zlé znamenie.
„Slečna Steelová. Aké príjemné prekvapenie."
„Pán Grey," zašepká, celá nervózna a bez dychu. Aha... takže dob-
ré znamenie.
„Motal som sa tu v okolí. Potrebujem si dokúpiť pár vecí. Veľmi
rád vás zase vidím, slečna Steelová." Naozaj veľmi rád. Na sebe má
upnuté tričko a džínsy, nie tie beztvaré handry, v ktorých som ju videl
na začiatku týždňa. Má dlhé nohy, úzky pás a perfektné kozy. Ďalej na
mňa zíza a ja musím bojovať s nutkaním natiahnuť sa a zdvihnúť jej
bradu, aby zavrela ústa. Priletel som až zo Seattlu, len aby som ťa videl,
a to ako sa teraz tváriš, mi za tú cestu stálo.
„Ana, volám sa Ana. Ako vám môžem pomôcť, pán Grey?" Zhlboka sa
nadýchne, vystrie ramená rovnako, ako to urobila pri rozhovore, a venuje
mi úsmev, o ktorom som presvedčený, že ho má naučený pre zákazníkov.
Hra sa začína, slečna Steelová.
„Je tu pár vecí, ktoré by som potreboval. Pre začiatok by som chcel
káblové svorky."
648
S ďalším nádychom sa jej roztvárajú pery

To by ste pozerali, čo s nimi dokážem, slečna Steelová.
„Ponúkame rôzne dĺžky. Mám vám ukázať, kde sú?"
„Veďte ma, prosím, slečna Steelová."
Vykročí spoza pultu a ukáže na jednu z uličiek. Na nohách má
plátenky. Mimovoľne mi napadne, ako by asi vyzerala na vysokých
podpätkoch. Od Louboutina ... najlepšie od Louboutina.
„Sú v oddelení elektrického tovaru, ôsma ulička." Zakolíše sa jej
hlas a sčervená... už zase.
Takže na mňa reaguje. Svitla mi nádej. Nieje to lesba. Uchechtnem sa.
„Až po vás," zamumlem a pokyniem jej rukou, aby ma viedla. To,
že je predo mnou, mi zároveň dáva priestor a čas, aby som mohol ob-
divovať jej fantastický zadok. Je to skrátka kus: milá, zdvorilá a krásna
- so všetkými fyzickými prednosťami, ktoré na svojich sub oceňu-
jem. Lenže otázka za milión znie: mohla by byť sub? Pravdepodobne
o tom životnom štýle - o mojom životnom štýle - nič nevie, ale ja ju
do neho s potešením zasvätím. Trochu príliš predbiehaš, Grey.
„Ste v Portlande obchodne?" pýta sa a vytrháva ma zo zamysle-
nia. Hlas jej vyskakuje o oktávu vyššie, aj keď sa snaží predstierať
nezáujem. Mám chuť sa zasmiať, čo je osviežujúce. Ženy ma zriedka
rozosmejú.
„Zastavil som sa vo Vancouveri na poľnohospodárskej fakulte va-
šej univerzity," zaklamem.
Vlastne som prišiel za vami, slečna Steelová.
Ona červenie a ja sa cítim pod psa.
„V súčasnej dobe tam podporujem výskum týkajúci sa striedania
plodín a náuky o pôde." Tak, to je aspoň pravda.
„To je tiež súčasť vášho plánu, ako nakŕmiť svet?" zvlní pery v ná-
znaku úsmevu.
„Dalo by sa to tak povedať," pripustím. Ona si zo mňa uťahuje?
Eh, ako rád by som jej to zatrhol. Ale čím začať? Možno večerou, to
649
Fifty Shades Freed
by bolo lepšie než obvyklý pohovor... rozhodne by to bola novinka,

vziať uchádzačku na večeru.
Ocitáme sa pri káblových svorkách, ktoré sú v regáli roztriede-
né podľa veľkostí a farieb. Bezmyšlienkovite prechádzam prstami po
jednotlivých balíčkoch. Mohol by som ju jednoducho pozvať na ve-
čeru. Ako na rande? A išla by? Keď sa na ňu pozriem, sústredene skú-
ma svoje prepletené prsty. Nedokáže sa na mňa pozrieť... to vyzerá
sľubne. Vyberám si balenie dlhých svoriek. Dajú sa použiť rôznymi
spôsobmi - zopnú členky a zápästia naraz.
„Tieto budú vyhovovať," poznamenám a jej sa okamžite hrnie krv
do tváre, opäť.
„Ponúknem vám ešte niečo?" vyhŕkne - buď je taká ochotná, ale-
bo sa ma snaží čo najrýchlejšie zbaviť. Teraz ale čo z toho?
„Hľadám nejakú širokú lepiacu pásku."
„Tapetujete?"
Znovu musím potlačiť zachechtanie. „Nie, netapetujem." Naprík-
lad štetku som nedržal v ruke celú večnosť. Pri tom pomyslení sa po-
usmejem, na tieto práce mám ľudí.
„Tadiaľto," hlesne a vyzerá zľahka namrzene. „Lepiace pásky sú
v oddelení dekorácií."
No tak, Grey. Nemáš veľa času. Hovor k nej, vtiahniju do hovoru.
„Pracujete tu už dlho?" No jasné, že odpoveď dávno poznám. Na
rozdiel od niektorých sa na stretnutie viem pripraviť. Už zase červená
- bože, tá baba je ale plachá. Tu nemám šancu. Rýchlo sa otáča a za-
mieri uličkou ďalej, až k sekcii označenej DEKORÁCIE. Dychtivo ju
nasledujem. Čo som nejaké šteňa?
„Štyri roky," utrúsi, keď prichádzame na miesto. Ohýba sa pre dve
pásky rôznej šírky.
„Vezmem si túto," poviem. Tá širšia je cez ústa oveľa lepšia. Keď
mi ju podáva, krátko sa dotkneme špičkami prstov. A mne ten dotyk
pretečie až do lona. Poondiata robota!
650
Ona pri ňom zbledne. „Prajete si ešte niečo?" Jej hlas je teraz tichý
a akoby rozochvený.
No to ma podrž, mám na ňu rovnaký vplyv ako ona na mňa. Mož-
no...
„Voľajaký motúz, myslím."
„Tadiaľto." Uháňa k ďalšiemu regálu a ja dostávam novú šancu
obdivovať jej fajnovú riťku.
„Aký typ by ste si predstavovali? Máme tú syntetické, z prírod-
ných vlákien... rôzne motúzy... káblové šnúry..." Prekrista - už dosť.
V duchu zaúpiem a snažím sa zahnať predstavu, v ktorej je spútaná
a zavesená zo stropu mojej herne.
„Dajte mi päť metrov toho z prírodných vlákien, prosím." Je hrub-
ší a dokáže sa viac zarezať, keď sa človek vzpiera... to je moja volba.
Síce sa jej trasú prsty, ale zručne nimi odmeriava presnú dĺžku.
Z pravého vrecka vyťahuje odlamovací nôž a jedným energickým po-
hybom povraz odreže, starostlivo ho zmotá a zviaže voľným uzlom.
Aké pôsobivé.
„Chodili ste do skautského oddielu?"
„Organizované skupinové aktivity veľmi nemusím, pán Grey."
„A čo vás teda baví, Anastasia?" zakliesnim sa do jej pohľadu a vi-
dím, ako sa jej rozširujú zreničky. Áno!
„Knihy," zašepká.
„Aké knihy?"
„No, poznáte to. Nič neobvyklé. Klasika. Predovšetkým britská
literatúra."
Tak britská literatúra, hej? Stavil by som sa, že Brontéová a Aus-
tenová. A vôbec, všetky tie romantické táraniny o srdciach a kvetoch.
Došľaka. To nieje dobré.
„Potrebujete ešte niečo iné?"
„Ja ani neviem. Odporučili by ste mi niečo?" Chcem vidieť, ako
zareaguje.
651
Fifty Shades Freed
„Myslíte niečo, čo by sa vám hodilo, až budete majstrovať?" uisťuje

sa prekvapene.
Skoro vyprskne smiechom. Teda, bejby, domáce majstrovanie prá-
ve nie je môj odbor. Zadusím smiech a kývnem. Očami ma zíde od
hlavy k päte a ja zneistiem. Ona si ma normálne prezerá. No toto.
„Montérky," vyhŕkne.
To je tá najnečakanejšia vec, ktorú som z tých jej lákavých poho-
tových úst počul od otázky s gayom.
„Nechcete si predsa zničiť oblečenie." Nesmelo ukáže rukou na
moje rifle.
Tak tomu neodolám. „Vždy si ich môžem vyzliecť."
„Ehm..." Do tváre sa jej prudko ženie krv a očami skenuje pod-
lahu.
„Tak ja si nejaké vezmem. Božechráň, aby som si zničil oblečenie,"
poviem, aby som ju vyslobodil z trápnej situácie. Bez slova sa otáča
a vedie ma inam. A ja ešte raz nasledujem ten úchvatný výhľad.
„Bude to všetko?" So zajakaním mi podáva modrú pracovnú kom-
binézu. Je úplne bez seba, oči stále zapichnuté do zeme a líca červené.
A že to so mnou robí veci.
„Ako ste na tom s tým článkom?" napadá mi v nádeji, že by sa
mohla trochu uvoľniť.
Zdvihne ku mne oči a odvďačí sa mi letmým úľavným úsmevom.
No konečne. „Ja ho nepíšem, to Katherine. Slečna Kavanaghová. Moja
spolubývajúca, to ona je jeho autorka. A je z neho unesená. Katherine
je šéfredaktorkou našich novín a samozrejme bola zdrvená, že s vami
nemohla ten rozhovor urobiť sama."
To bol najdlhší prejav, ktorý mi adresovala od chvíle, kedy sme
sa stretli prvýkrát, a ku všetkému v ňom hovorí o niekom inom ako
o sebe. Zaujímavé.
Skôr než to stihnem komentovať, dodáva: „Len ju mrzí, že k nemu
nemá žiadne vaše nové fotky."
652
Tak húževnatej slečne Kavanaghovej sa zachcelo fotografií. Naj-

lepšie propagačných, čo? To pre ňu môžem urobiť. Len keď mi to
umožní stráviť viac času s delikátnou slečnou Steelovou.
„A aké snímky by si predstavovala?"
Chvíľu na mňa zarazene pozerá a potom nerozhodne zavrtí hla-
vou.
„No, ešte sa tu zdržím. Čo zajtra...?" Mohol by som zostať v Port-
lande. Pracovať z hotela. Treba si prenajať izbu v Heathman. Budem
potrebovať, aby sem prišiel Taylor a priviezol mi laptop a pár vecí na
prezlečenie. Alebo Elliot - ak sa teda nechystá omrdať polovicu Seatt-
lu, čo je jeho obvyklý modus operandi na víkend.
„Vy by ste súhlasili s fotografovaním?" Nedokáže zamaskovať údiv.
Krátko prikývnem. Boli by ste prekvapená, čo som ochotný urobiť
pre to, aby som s vami mohol stráviť viac času, slečna Steelová... vlast-
ne, tiež ma to prekvapuje.
„Kate by bola nadšená - teda pokiaľ zoženieme fotografa." Usmeje
sa naplno a jej tvár zažiari ako letný úsvit. Kristepane, ona je úchvatná.
„Tak mi dajte vedieť, pokiaľ ma budete zajtra potrebovať." Siaham
do peňaženky pre navštívenku. „To je moja vizitka, je tam číslo na
môj mobil. Museli by ste zavolať ráno, pred desiatou." A ked nezavo-
lá, odtiahnem späť do Seattlu a jednoducho na túto hlúpu anabázu
zabudnem. Až na to, že ma tá myšlienka znervózňuje ...
„Tak fajn," usmieva sa na mňa ďalej.
„Ana!" Obaja sa otáčame za hlasom mladíka v ležérnom, ale dra-
hom oblečení, ktorý sa objavuje na opačnom konci uličky. Zubí sa na
slečnu Steelovú ako o život. Čo je to za fagana?
„Ehm, ospravedlníte ma na chvíľu, pán Grey." Odchádza k nemu
a ten hajzlík ju zovrie v gorilom objatí. V žilách mi začína vrieť krv -
je to inštinktívna reakcia. Okamžite z nej zlož tie paprče. Ruky sa mi
samé zovrú v päsť a len neveľmi ma upokojí, ked vidím, že mu jeho
objatie neoplatí.
653
Fifty Shades Freed
Vedú spolu šepkanú konverzáciu. Dofrasa, možno sa Welch pomý-

lil. Možno je ten chalan jej priateľ. Vekom by zodpovedal a zároveň
z nej nedokáže spustiť tie nenásytné malé oči. Na chvílku si ju podrží
na dĺžku paží, skúma ju pohľadom a potom zostáva stáť s jednou rukou
ležérne položenou na jej ramene, je to zdanlivo nenútené gesto, ale ja
viem, že si tým vymedzuje svoje územie a naznačuje mi, aby som odpá-
lil. Ona pôsobí rozpačito, nervózne prešľapuje z nohy na nohu.
Dočerta. Asi by som mal vypadnúť. Potom mu ale niečo hovorí
a vyvlieka sa mu, dotkne sa pritom jeho ramena, nie ruky. Je evident-
né, že si nie sú blízki. A to je dobre.
„Takže, Paul, toto je Christian Grey. Pán Grey, Paul Clayton. Jeho
brat to tu vlastní." Venuje mi zvláštny pohľad, ktorému neporozu-
miem, a pokračuje: „Poznám Paula odvtedy, čo tu pracujem, aj keď
sa nevídame veľmi často. Práve sa vrátil z Princetonu, kde študuje
obchodný manažment."
Takže šéfov brat, nie priateľ. Miera úľavy, ktorú pocítim, je taká
nečakaná, že ma doženie k zamyslenému výrazu. Tá baba sa mi neja-
ko dostala pod kožu.
„Pán Clayton," poviem úmyselne úsporným tónom.
„Pán Grey." Stisnem jeho ochabnutú ruku. Zdochnutá ryba. „Po-
čkať - azda nie ten Christian Grey? Ten z Grey Enterprises Holdings?"
V okamihu sa jeho správanie mení z teritoriálneho na podliezavé.
Hej, to som ja, ty blbec.
„Pane - môžem vám niečo ponúknuť?"
„Anastasia už sa o mňa postarala, pán Clayton. Venovala mi všet-
ku svoju pozornosť." A teraz vypadni.
„Super," rozplýva sa celý vyjavený a nadovšetko úctivý. „Takže sa
uvidíme potom, Ana."
„Jasné, Paul," povie ona a dotyčný sa vytráca, vdakabohu. Pozorne
ho sledujem, ako mizne v zadnej časti obchodu.
„Ešte niečo iné, pán Grey?"
654
„To bude všetko," zabručím. Došľaka, čas vypršal a ja stále neviem,

či ju ešte uvidím. Musím zistiť, či je nejaká šanca, že by aspoň premýšľa-
la o tom, čo by som jej mohol navrhnúť. Ako jej to len naznačiť? A som
vôbec pripravený na novú sub? Ku všetkému na takú, ktorá nič ne-
pozná. Sakramentská situácia, bude potrebovať základný výcvik. Lenže
potom v duchu pookrejem pri pomyslení, kolko zaujímavých možností
to predstavuje... nech sa prepadnem, ak by takýto výcvik nebol sám
o sebe radosť. Bude mať vôbec záujem? Alebo som ju zle prečítal?
Vedie nás späť ku kase a blokuje mi tovar, celý čas nezdvihne
oči. Tak sa na mňa pozri, dočerta! Chcem sa do nich ešte raz pozrieť
a skúsiť odhadnúť, na čo myslí.
Konečne dvíha hlavu. „Bude to štyridsaťtri dolárov, prosím."
A to je všetko?
„Prosíte si na to tašku?" spýta sa schovaná za maskou predavačky,
keď jej podávam svoju kartu.
„Áno, Anastasia." To meno - krásne meno pre krásnu dievčinu.
Znova ho poláskam na jazyku.
Rýchlo a zručne mi balí veci. A je to. Teraz musím odísť.
„Takže mi zavoláte, pokiaľ ma budete chcieť na to fotenie?"
Prikývne, ked mi podáva tašku a vracia kartu.
„Dobre, zajtra dovidenia, azda." Predsa len tak neodídem. Musím
jej dať najavo, že mám záujem. „Anastasia, som rád, že slečna Kava-
naghová nemohla na ten rozhovor prísť." Potešený jej ohromeným
výrazom si prehadzujem tašku cez plece a vyrážam von.
Áno, napriek všetkému ju chcem. Teraz musím čakať... už zase...
Prekliate čakanie.
A to je všetko... zatiaľ.
Ďakujem, ďakujem, a ešte raz ďakujem za vašu priazeň.
E L James
E L James
Fifty Shades Freed
Z anglického originálu Fifty Shades Freed, vydaného roku 2011,
preložila Miroslava Sedláčková
Grafická úprava obálky vychádza z návrhu Jennifer McGuire

poskytnutého nakladatelstvom Random House
Tlač CPI Moravia Books s. r. o., Brnenská 1024, 691 23 Pohoŕelice
xyz
Vydalo nakladateľstvo XYZ vo spoločnosti Albatros Média a. s.
so sídlom Na Pankráci 30, Praha 4, číslo publikácie 17 974
Praha 2013
ALBATROS MÉDIA a.s.

Knihy zakúpite aj prostredníctvom e-shopu:
www.albatrosmedia.sk
eshop@albatrosmedia.sk

50 Odtieňov Slobody

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

50 Odtieňov Slobody

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

www.fiftyshades.

Para mi Mamá con todo mi amor y gratitude

Niallovi, mojej opore;

Kathleen za to, že so mnou ochotne polemizovala, bola mi

Za vzácne rady a diskrétnosť by som sa veľmi rada poďakovala:

Ďakujem Maddie Blandinovej za jej mimoriadne a inšpiratívne

A Pam s Gillian za sobotňajšiu rannú kávu a vtiahnutie späť

Ďakujem tiež môjmu redakčnému tímu - Andrei, Shay a vždy

A na záver odkaz pre Amandu a celý tím nakladateľstva

Copyright © Fifty Shades Ltd 2011

© NAKLADATELSTVÍ XYZ, 2013

Mamička! Mamička! Mamička spí na zemi. Už spí veľmi dlho. Češem

Nie. Nie. Nedotýkaj sa ma. Nedotýkaj sa ma. Nedotýkaj sa ma. Zosta-

„Christian! Christian!" Jej hlas je naliehavý, ťahá ho z hlbín nočnej

Medzierkami v prútí slnečníka pozorujem tú najmodrejšiu letnú

Spustím sa späť na ležadlo, započúvam sa do hudobného mixu

„Môžeme sa vziať zajtra?" zavrní mi do ucha. Ležím natiahnutá na

„A nemohli by sme to urobiť tu?" Skúša váhavo.

„Spáliš sa," šepká mi do ucha a vytrháva ma z driemot.

„A ja som dúfala, že ma natrieš opaľovacím mliekom," našpúlim ústa.

sky. S úsmevom nad tou myšlienkou sa znovu prepadám do svojho

„Mam'selle? Un Perrier pour moi, un Coca-Cola light pour mafemme,

do vzduchu a necháva ma plesknúť do vln a zaboriť sa do mäkkého

„Teraz smiete pobozkať nevestu," prednáša slávnostne reverend

Som vydatá. Som pani Greyová. Som blahom bez seba.

„Veď si to aj zaslúžiš. Vyzeráš úchvatne, Anastasia."

„Nie, nechcem ťa žiadať o ďalší tanec. Mám ten dojem, že som si

Dotancovala som s Christianovým šarmantným dedkom a teraz stojím

Jasné. Sústredene krčím čelo.

Prichádzam k mame a Kate, ktoré spolu postávajú neďaleko domu.

Pripája sa k nám Ray, vrelo sa na mamu aj na mňa usmieva.

So smiechom nasadám do auta, pred očami Miin neohrozený vý-

Christian ma postaví na zem a podáva Stephanovi ruku. Za ním

„Posaď sa," nabáda ma, zatiaľ čo si vyzlieka sako a rozopína ves-

To snáď nie... to je spálňa. Aj jej priestory sú ladené v odtieňoch

„Si taká krásna," vydýchne a zručne ho rozopne. „Dnes si zo mňa

„Tvoja," uisťujem ho.

„Dovoľ mi to, prosím." Môj hlas je tichý a veľavravný. Chcem si ho

vlhkými bozkami si razí cestu nahor po mojom lýtku, takže sa nedoč-

„Ešte nie," vydýchne a posúva sa nahor po mojom tele, špičku

„Čo si dopekla myslíš, že robíš?" Zakričí a tým ma vytrhne z toho

po tom, čo unikla tá informácia o našom zasnúbení - tiež súčasť ba-

„Kam to ideme?" pýtam sa váhavo s pohľadom upretým na jeho

Christian otáča kľúčikom a motor poslušne naskočí. Jediným oto-

„Opálila si sa," konštatuje Christian mierne, keď mi rozopína zá-

„Bude to všetko, pane?" pýta sa ten mladý muž. Páči sa mi jeho

Ray! Do hája, toho by kleplo. Čo mi to len napadlo? V duchu si za

„Na to si zvykneš," ubezpečuje ma povzbudivo.

„Pozrite sa na toto!" Vykríkne Mia a otáča svoj notebook na kuchyn-

To snáď nie! Predmanželská zmluva?! Na tú som vôbec nepomys-

Odvtedy sa o predmanželskej zmluve nezmienil. Skôr sa ma pri každej

davačkou od Niemana - ked sme sa chystali na medové týždne. Len

„Tak dobre." Vkladám svoju dlaň do tej jeho. Je to prosté, ved by

Sú naozaj pevné, chladný kov. Nevdojak mi napadá, že ich nikdy

„Nanuk," odpovedám dýchavičné.

Jedenkrát ma capne po zadku, a to poriadne. Stihnem len vykríknuť,

bolestivosti. Je to tak zvláštny pocit - byť spútaná a bezmocná, navyše

„Ale bejby... to by bolo príliš jednoduché."

skú agóniu... a pritom sa nemôžem pohnúť. Na chvíľu sa prestáva hý-

Len nejasne vnímam, že si Christian kľaká, stále v mojom vnútri,

Prebúdza ma nutkavý tlak v podbrušku. Keď otváram oči, som de-

Zdesene sledujem červené škvrny na mojej hrudi. Cucfleky?! Ja mám

Konečne vyzerá trochu kajúcne - a ešte navyše používa moje