Táto

elektronická kniha bola zakúpená v internetovom kníhkupectve Martinus.sk

Meno a priezvisko kupujúceho: Ildikó Víghová

E-mail: ilivigh@gmail.com

Upozorňujeme, že elektronická kniha je dielom chráneným podľa autorského zákona a je určená len pre osobnú potrebu
kupujúceho. Kniha ako celok ani žiadna jej časť nesmie byť voľne šírená na internete, ani inak ďalej zverejňovaná. V prípade
ďalšieho šírenia neoprávnene zasiahnete do autorského práva s dôsledkami podľa platného autorského zákona a trestného
zákonníku.

Veľmi si vážime, že e-knihu ďalej nešírite. Len vďaka Vašim nákupom dostanú autori, vydavatelia a kníhkupci odmenu za svoju
prácu. Ďakujeme, že tak prispievate k rozvoju literatúry a vzniku ďalších skvelých kníh.

Ak máte akékoľvek otázky ohľadom použitia e-knihy, neváhajte nás prosím kontaktovať na adrese eknihy@martinus.sk


Lisa Kleypas
COLD-HEARTED RAKE

Copyright © 2015 by Lisa Kleypas
Translation © 2017 by Lucia Lukáčová
Cover art © 2017 by Alan Ayers
Slovak edition © 2017 by Ikar


Z anglického originálu Cold-Hearted Rake
(Avon Books, an Imprint of HarperCollinsPublishers,
New York 2015) preložila Lucia Lukáčová.
Redigovala Hana Brunovská.
Obálku podľa originálneho návrhu upravil Augustín Putera.
Technická redaktorka Helena Oleňová.
Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2017
ako svoju 1032. publikáciu v elektronickej podobe.
Sadzba a zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava.

ISBN 978-80-551-5252-3

Venujem úžasnej a talentovanej redaktorke
Carrie Feronovej.
Tebe vďačím za splnenie svojich snov.
S láskou L. K.



Kapitola 1

Hampshire,
Anglicko august 1875


„Len diabol vie, prečo si mám zničiť život!“ vyštekol Devon Ravenel. „A to iba preto, lebo
nenávidený bratranec spadol z koňa.“
„Nazývajme veci pravými menami. Theo nespadol,“ opravil ho mladší brat Weston. „Zhodil ho kôň.“
„To úbohé zviera ho očividne nemohlo strpieť. Presne ako ja.“ Devon nervózne pochodoval
po prijímacej miestnosti.
„Ak by si pri páde nezlomil väz, s radosťou by som mu ho sám dogniavil.“
West si ho pobavene premeral. „Nechápem, ako sa môžeš sťažovať. Veď si práve zdedil titul a s ním
statok v Hampshire, pozemky v Norfolku, dom v Londýne...“
„Zverený majetok. Prepáč, že neskáčem od radosti... Pôdu ani nehnuteľnosti nevlastním, preto ich
nepredám.“
„Možno by sa zverenstvo dalo zrušiť. Záleží, ako bolo dohodnuté. Všetkého by si sa potom zbavil
a celá záležitosť by sa uzavrela.“
„Daj Bože.“ Devon zaletel pohľadom k plesnivému rohu miestnosti a znechutene odvrátil tvár.
„Nikto so zdravým rozumom nemôže očakávať, že sa sem nasťahujem. Veď je to ruina!“
Prvý raz v živote sa bratia ocitli na panstve Eversby, rodinnej usadlosti, ktorú postavili ich
predkovia na mieste kláštornej budovy a kostola. Devonovi pripadol majetok krátko po bratrancovej
smrti. Tri mesiace sa odhodlával uzrieť dedičstvo, s ktorým súvisela kopa starostí. Už dlhšie však
nemohol pred nimi zatvárať oči.
Zatiaľ si prezrel len prijímaciu miestnosť a vstupnú halu – časti sídla, z ktorých by mali byť
návštevníci najväčšmi unesení. Koberce boli zošliapané, nábytok obitý, steny fľakaté a popraskané. Nič
nenasvedčovalo, že by bol zvyšok sídla v lepšom stave.
„Treba to opraviť,“ pripustil West.
„Treba to zrovnať so zemou!“
„Až také zlé to nie je...“ chlácholil ho West, keď odrazu vykríkol. Preboril sa pod ním koberec.
Odskočil nabok a neveriaco hľadel na jamu pred sebou. „Dočerta, a to je čo?!“
Devon sa zohol a nadvihol roh koberca. Odkryl prehnitú podlahu. Pokrútil hlavou a koberec pustil.
Pristúpil k vitráži. Olovené pásky spájajúce jednotlivé okenné tabule v tvare kosoštvorca sa
rozpadávali. Pánty a kovanie rozožrala hrdza.
„Prečo to niekto neopraví?“ nechápal West.
„Očividne preto, lebo by chcel za to peniaze.“
„Ako to? Panstvo má rozlohu osemtisíc hektárov! Čo nájomcovia a každoročná úroda?“
„Farmárčenie už nevynáša.“
„V Hampshire?“
Devon sa na brata zamračil a znova sa otočil k oknu.
 „Kdekoľvek.“
Vonku sa všetko zelenalo. Ako na vidieku. Pozemkom sa tiahol precízne zastrihnutý živý plot
v kvete. No kdesi za malebnými zhlukmi chalúpok so slamenými strechami, ďaleko za úrodnými lánmi
a starobylými lesmi, sa kládli tisíce kilometrov koľajníc. Mali čeliť náporu lokomotív a vozňov.
Rýchlejšie než huby po daždi rástli v celom Anglicku nové fabriky a továrenské mestá. Na svoju veľkú
smolu zdedil Devon titul práve v období, keď priemyselná vlna nekompromisne hubila aristokratické
tradície a spôsob života vyvolených.
„A to vieš odkiaľ?“ čudoval sa brat.
„West, veď si to čvirikajú aj vrabce na streche! Cena obilia prudko klesla. Kedy si naposledy držal
v rukách noviny? V klube a v hostincoch sa o ničom inom nehovorí.“
„Tej téme som nevenoval pozornosť,“ znela Westova tvrdohlavá odpoveď. Sťažka klesol na stoličku
a trel si spánky. „Nepáči sa mi to. Predsa sme sa dohodli, že nič nebudeme brať vážne!“
„Viem, no smrť a chudoba majú vzácny dar vziať človeku úsmev z tváre.“ Devon sa oprel čelom
o okennú tabuľu.
„Zbožňujem pohodlný život... predstavu, že nemusím pohnúť ani prstom,“ namrzene sa žaloval. „No
teraz nesiem bremeno zodpovednosti,“ vyslovil, akoby bral Božie meno nadarmo.
„Poradím ti, ako sa ho striasť.“ West zalovil v kabáte a z vnútorného vrecka vytiahol striebornú
čutoru. Odzátkoval ju a poriadne si logol.
Devon spýtavo zdvihol obočie. „Nie je na to trochu zavčasu? Pri obede sa ti bude pliesť jazyk.“
„Nie, ak začnem už teraz.“ West si znovu odpil. Neviazanosť dobehla mladšieho brata, ustarane si
pomyslel Devon. West bol vysoký a pekný muž. Mal dvadsaťštyri rokov a bol veľmi bystrý. Rozum
však zámerne používal len zriedka. Za posledný rok sa mu intenzívne pitie nepekne vpísalo do tváre.
Očerveneli mu líca, vystúpil podbradok, vylialo sa brucho. Hoci sa Devon zaviazal, že sa bratovi
nebude miešať do ľúbostných dobrodružstiev, premýšľal, či by si s ním nemal vážne pohovoriť o jeho
nasávaní. Nechcená rada by však mladšieho brata dozaista rozčúlila.
West strčil čutoru naspäť do vrecka kabáta. Zopol dlane a ponad končeky prstov hľadel na Devona.
„Musíš sa dostať k peniazom a splodiť potomka. Oboje vyrieši bohatá manželka.“
Devon zbledol. „Dobre vieš, že sa nikdy neožením.“ Poznal svoje hranice, na manželstvo
a rodičovstvo nebol predurčený. Pri predstave, že by sa zopakovala paródia jeho detstva, v ktorej by
hral hlavnú rolu bezcitného rodiča, sa mu zježili chlpy na tele. „Po mojej smrti si ďalší na rade,“
poznamenal.
„Naozaj si myslíš, že ťa prežijem?“ zasmial sa West. „So všetkými neresťami?“
„Mám ich práve toľko.“
„Áno, ale ja som oveľa zanietenejší, pokiaľ ide o tie moje.“ Devon sa zaškľabil.
Kto by predpokladal, že zo široko rozvetveného rodu Ravenelovcov budú oni dvaja poslední v celej
línii? Ich pokolenie sa tiahlo už od čias dobytia Anglicka Normanďanmi. Žiaľ, Ravenelovci boli
odjakživa priveľmi temperamentní a horliví. Nikdy neodolali pokušeniu, páchali jeden hriech
za druhým, pohŕdali každou cnosťou. To spôsobilo, že zomierali skôr, než sa stihli rozmnožiť. Z celého
rodu zostali už len dvaja.
Hoci sa Devon a West narodili do nóbl rodiny, nikdy sa nezžili so šľachtou. Aristokracia mala svoj
vlastný svet. Do jej najvyšších vrstiev neprenikla ani jej vlastná krv, pokiaľ sa netešila dôležitosti.
V zložitých pravidlách a rituáloch, ktorými sa šľachta vyčlenila od bežných smrteľníkov, sa Devon
vyznal len okrajovo. S istotou však vedel, že panstvo Eversby nie je nijaká výhra, lež pasca. Už ďalej
nebolo schopné uživiť sa. Pripraví ho o skromný ročný výnos zo správy majetku, zrazí ho na kolená
a potom potopí aj mladšieho brata.
„Nechajme Ravenelovcov zmiznúť zo sveta,“ navrhol Devon. „Sme zloduchovia a vždy sme takí boli.
Koho už bude trápiť, či náš rod vyhynie?“
„Služobníctvo a nájomcovia by mohli namietať proti strate zárobku a strechy nad hlavou,“ vecne
poznamenal West.
„Všetci do jedného sa môžu obesiť! Poviem ti, čo urobím. Najskôr si zbalia kufre vdova po Theovi
a jeho sestry. Nie je z nich nijaký osoh.“
„Devon...“ znepokojene ho oslovil brat.
„A potom nájdem spôsob, ako sa zbavím zverenstva. Panstvo rozdelím a rozpredám. A keď to
nepôjde, vyrabujem z domu všetky cennosti a sídlo zrovnám so zemou. Aspoň niečo zarobím
na kameni.“
„Devon!“ West ukázal na dvere. Na prahu stála drobná štíhla žena v smútočných šatách.
Manželka zosnulého Thea. Bola dcérou lorda Carberyho, írskeho šľachtica, ktorému patril žrebčín
v Glengarrife. S Theom boli zosobášení krátke tri dni, keď prišiel o život. Ešte neutíchli ani svadobné
zvony a nasledovala krutá rana osudu. K nešťastiu došlo pred troma mesiacmi. Devonovi zišlo na um,
že ako jeden z posledných žijúcich členov vymierajúcej dynastie by jej mal listom vyjadriť úprimnú
sústrasť. No tú myšlienku nikdy neuskutočnil. Zostala mu v hlave ako zrnko prachu na fazónke kabáta.
Možno by jej kondolenciu zaslal, keby nebolo nevraživosti, ktorú cítil k jej zosnulému manželovi.
Život sa k Theovi zachoval v mnohom veľmi štedro. Obdaril ho bohatstvom, mocou a krásou. No Theo
si nič z toho nevážil. Správal sa povýšenecky, bol bitkár a tyran. Kiežby bol Devon k jeho urážkam
a provokáciám väčšmi nevšímavý! No len čo sa ocitli s Theom spolu, hneď si skočili do vlasov. Klamal
by, keby tvrdil, že bratrancovu smrť oplakal. Neľutoval, že ho už neuvidí.
Theova manželka súcit nepotrebovala. Bola mladá a bezdetná. Navyše jej pripadlo vdovské veno,
a tak sa mohla poľahky opäť vydať. O jej kráse kolovali chýry, no hustý čierny závoj ju zahalil
do oparu temnoty. Jedna vec však bola nad slnko jasnejšia: po tom, čo si práve vypočula, jej Devon
nebude stáť ani za pohľad. Bolo mu to jedno.
Obaja sa uklonili. Vdova im poklonu apaticky odplatila.
„Vitajte, môj pane. Vítam vás, pán Ravenel. Zoznam vybavenia domácnosti vám poskytnem čo
najskôr, aby ste rabovali organizovane.“ Hlas mala zvučný. Z ostrých slabík sršala nenávisť.
Devon zbystril, keď k nim podišla. Na jeho vkus bola príliš vychudnutá – prútik pod vrstvami
smútočných šiat. Ale jej póza a vedomé pohyby boli strhujúce. Navonok pôsobila pokojne, no predsa
len vyžarovala jemnú rozkolísanosť.
„Prijmite úprimnú sústrasť nad stratou vášho manžela,“ vyslovil Devon.
„Ja vám zase blahoželám k zisku.“
Devon sa zamračil. „Ubezpečujem vás, že po titule vášho manžela som nikdy nebažil.“
„To môžem potvrdiť,“ zapojil sa do rozhovoru West. „Lamentoval nad tým celou cestou z Londýna.“
Devon prebodol brata pohľadom.
„Komorník Sims vás prevedie po dome a ukáže vám okolie,“ oznámila im vdova. „Keďže zo mňa nie
je nijaký osoh, ako ste poznamenali, vrátim sa do svojej izby a začnem sa baliť.“
„Lady Trenearová,“ úsečne ju oslovil Devon, „zrejme sme nezačali najpriateľskejšie.
Ospravedlňujem sa, ak som sa vás dotkol.“
„Nemusíte sa ospravedlňovať, môj pane. Nič iné ako urážky som od vás ani nečakala.“ Prv než
mohol Devon niečo namietať, znovu sa ujala slova. „Smiem sa vás spýtať, ako dlho hodláte pobudnúť
na panstve Eversby?“
„Predpokladám, že dve noci. Pri večeri by sme mohli prebrať...“
„Obávam sa, že ani ja, ani moje švagriné s vami nezasadneme za jeden stôl. Pre smútok večeriame
osamote.“
„Grófka...“
Nevšímala si ho a bez slova sa zvrtla na odchod. Ani sa neuklonila.
Devon stál ako obarený a nenávistne na ňu hľadel. Kypel v ňom jed. Toto si k nemu ešte žiadna
žena nedovolila! Len tak-tak sa ovládol, aby nevybuchol. Ako ho môže viniť zo situácie, v ktorej sám
nemá na výber?
„Čím som si to zaslúžil?“ nechápal.
West skrútil ústa do grimasy. „Žeby rozhodnutím vysťahovať ju a dom zrovnať so zemou?“
„Ospravedlnil som sa jej!“
„Ženám sa nikdy neospravedlňuj. Len tým zdôrazníš, že si sa mýlil, a ich to väčšmi naštartuje.“
Nech sa tu prepadne na mieste, keby jej mal také správanie tolerovať! Namiesto toho, aby mu
ponúkla pomoc, ukazuje naňho prstom! Smútok-nesmútok, vdova dostane príučku!
„Musím sa s ňou pozhovárať,“ vyštekol Devon.
West si vyložil nohy na čalúnenú pohovku, natiahol sa a pod hlavu si dal vankúš. „Zobuď ma, keď
skončíte.“
Devon vybehol z miestnosti a rezko naťahoval krok vdove v pätách. Zahliadol ju na konci chodby.
Šaty a závoj sa jej vlnili, ako sa náhlila plnou parou vpred. Pripomínala pirátsku loď.
„Počkajte,“ zvolal na ňu. „Nemyslel som to tak.“
„Ale áno.“ Zastala a prudko sa otočila. „Zaumienili ste si zničiť panstvo a odkaz svojich predkov!
A to len preto, že ste bezohľadný sebec!“
Zastal pri nej, ruky zovreté v päsť. „Pochopte,“ odmerane hlesol, „dosiaľ som spravoval len
apartmán s terasou a porúčal gazdinej, komorníkovi a jednému koňovi. A teraz sa odo mňa očakáva, že
sa postarám o zdevastované panstvo s viac než dvoma stovkami nájomných fariem. Domnievam sa, že
si to zasluhuje prinajmenšom zamyslenie. Ak nie rovno pochopenie.“
„Chudáčik! Aké to len musí byť pre vás úmorné, aké nepríjemné myslieť na niekoho iného než
na seba!“ Vyštekla, čo mala na jazyku, a zvrtla sa na odchod. Pri klenutom výklenku v stene,
do ktorého sa umiestňujú sochy alebo iné umelecké diela, nečakane zastala.
Devon ju mal v hrsti. Natiahol ruky a zahatal jej cestu. Počul, ako lapá dych. Hoci na to nebol veľmi
pyšný, cítil zadosťučinenie, že ju vykoľajil.
„Pustite ma,“ zasipela.
Stál ako prikovaný a nepúšťal ju zo zajatia. „Najskôr mi prezraďte svoje meno.“
„Načo? Nikdy by som nedovolila, aby ste ma oslovovali krstným menom.“
Namrzene si ju premeral. „Napadlo vám, že vzájomná spolupráca by nám osožila viac než
nevraživosť?“
„Práve som prišla o manžela a domov. Čo presne by som podľa vás mohla získať, môj pane?“
„Na vašom mieste by som to zistil, prv než zo mňa urobíte nepriateľa.“
„Nepriateľom ste boli skôr, než ste sem vkročili.“
Devon sa pristihol, že sa usiluje dovidieť jej pod závoj.
„Nemôžete si dať tú príšernú vec dolu?“ podráždene vyštekol. „Akoby som sa rozprával s tienidlom
na lampu.“
„Je to smútočný závoj a v prítomnosti návštev si ho nesmiem sňať z hlavy.“
„Nie som návšteva, som váš bratranec.“
„Bez pokrvného puta.“
Skúmavo na ňu hľadel. Hnev z neho pomaly vyprchával. Bola drobná, krehká a vrtká ako jašterica.
Zjemnil tón hlasu.
„No tak, nebuďte tvrdohlavá. Predo mnou sa nemusíte zahaľovať závojom, teda pokiaľ nemienite
skutočne nariekať. To by som vás musel požiadať, aby ste si ho opäť nasadili. Pohľad na plačúcu ženu
neznesiem.“
„Lebo v hĺbke duše ste dobrák od kosti?“ podpichla ho.
Zasiahla ho dávna spomienka. Pred rokmi ju zatlačil do úzadia a zakázal si na ňu myslieť. Chcel sa
jej striasť, no myseľ sa jej držala ako kliešť. Mohol mať päť či šesť rokov. Sedel pri dverách maminho
šatníka. Vystrašili ho vzlyky, ktoré sa spoza nich ozývali. Netušil, čo mamu rozplakalo. Nepochybne
išlo o ľúbostnú avantúru so smutným koncom, akých nebolo málo. Mama bola vychýrená krásavica,
ktorá sa počas jedinej noci dokázala bláznivo zamilovať a zo zaľúbenia zaraz vytriezvieť. Otca jej
rozmary vyčerpávali. Ovládaný vlastnými démonmi, doma sa často neukazoval. Devon si spomenul,
ako ho mamino nariekanie priam dusilo. Bol bezradný, nevedel, ako sa k nej dostať. Popod dvere jej
strkal vreckovky, prosil ju, aby otvorila, a dookola sa spytoval, čo sa stalo. „Devon, je to od teba milé,“
jachtala pomedzi vzlyky. „Všetci chlapčekovia sú roztomilí, ale potom z nich vyrastú sebci a tyrani.
Prichádzate na svet, aby ste ženám zlomili srdce.“ „Mamička, nie som taký,“ vystrašene zvolal.
„Sľubujem, že to nikdy neurobím.“ Začul smiech cez slzy, akoby povedal niečo bláznivé. „Ale urobíš,
miláčik. Ani prstom pre to nepohneš.“
Tá scéna sa mu zapísala do pamäti najjasnejšie. Zopakovala sa ešte niekoľkokrát, pri iných
príležitostiach. Ako sa neskôr potvrdilo, matka sa nemýlila. Často mu kládli za vinu, že ráňa ženské
srdcia. Vopred však jasne varoval, že nemá v úmysle skončiť v chomúte. Ak sa aj zamiloval, sobáš
žiadnej žene nesľúbil. Nemal na to najmenší dôvod, najmä ak každý jeden sľub možno porušiť. Sám
zažil bolesť, akú vie spôsobiť láska. Netúžil privodiť ju druhým.
Pozornosť upriamil na ženu pred sebou. „Nie, nie som dobrák od kosti,“ odpovedal jej na otázku.
„Domnievam sa, že ženské slzy sú nástrojom manipulácie. A čo je najhoršie, sú priam odporné.“
„Ste najhnusnejší chlap, akého som kedy poznala,“ presvedčivo mu šplechla do tváre.
Devona rozosmialo, ako precízne vyberala slová a vyslovovala ich. „Koľko mužov ste dosiaľ
poznali?“
„Dosť na to, aby som na prvý pohľad vedela, že mám tú česť s darebákom.“
„Obávam sa, že cez závoj toho veľa nevidíte.“ Vystrel ruku a prstom nadvihol okraj čiernej čipky.
„Neverím, že je vám v tom príjemne.“
„Predstavte si, že je.“
„Lebo pod závojom ukrývate slzy,“ usúdil.
„Nikdy neplačem.“
Devon sa zháčil. Počul dobre? „Chcete povedať, že vás nerozplakala ani manželova smrť?“
„Nie, ani vtedy som neplakala.“
Čo je to za ženu, ktorá čosi také vôbec vysloví, bárs aj neklame? Devon držal okraj závoja a pomaly
ho dvíhal hore.
„Vydržte.“ Nazberanú smútočnú látku prehodil cez čelenku, ktorá ju na hlave pridŕžala. „Nie,
neodťahujte sa. Postavíme sa oproti sebe tvárou v tvár a pokúsime sa konverzovať na úrovni. Bože
dobrý, veď toto by dalo do pohybu aj obchodnú loď...“
Devon sa zasekol, keď jej odhalil tvár. Nevedel odtrhnúť pohľad od jej jantárových očí.
Vo vonkajších kútikoch sa zužovali ako oči mačky. Na okamih sa mu zastavil dych aj rozum. Nasával
ju všetkými zmyslami. Čosi také nezvyčajné dosiaľ ešte nevidel.
Bola mladšia, než čakal. Mala nádhernú pleť a ťažké gaštanové vlasy. Ako ich sponky udržali
vypnuté? Široké lícne kosti a úzka brada tvorili dokonalý trojuholník. Črtami sa výrazne ponášala
na mačku. Plné pery tuho stískala, no stále pôsobili mäkko. Nezosobňovala konvenčnú krásu. Bola
však natoľko jedinečná, že sa otázka krásy stávala úplne nepodstatnou.
Smútočné šaty ju obťahovali od krku po bedrá, odkiaľ sa rozširovali v zložitom plisovaní. Dômyselné
stehy, výstuha, kostice či volány ukrývali postavu, ktorú si oko muža mohlo len domyslieť. Dokonca aj
ruky a zápästia zahaľovali rukavičky. Odhliadnuc od tváre, jediné obnažené miesto na jej tele sa
nachádzalo na krku, vpredu rozstrihnutého vysokého goliera. Jemne prehltla. Pokožka hrdla pôsobila
zraniteľne. Intímne miesto, na ktorom pod dotykom pier cítiť pulz.
Začal by práve tam. Bozkával by jej krk a vyzliekal ju ako dômyselne zabalený darček, až kým by
nelapala dych a nezvíjala sa pod ním od rozkoše. Ak by to bola iná žena a ocitli by sa spolu za iných
okolností, zviedol by ju priamo na mieste. Stál nad ňou, akoby bola ryba na suchu. S námahou sa
prehŕňal v rozpálenej mysli, aby nadhodil niečo konvenčné, čo má hlavu a pätu.
Prekvapilo ho, že vdova prerušila mlčanie prvá. „Volám sa Kathleen.“
Meno írskeho pôvodu. „Ako to, že nerozprávate s prízvukom?“
„Vyrastala som v Anglicku, u rodinných priateľov v Leominsteri.“
„A to už prečo?“
Medzi obočím sa jej zjavila vráska. „Rodičia mali veľa práce s koňmi. Niekoľko mesiacov do roka
trávili v Egypte, kde kupovali arabské plnokrvníky pre svoj chov. Bola som im... na príťaž. Ich priatelia
lord a lady Berwickovci sa ponúkli, že sa ma ujmú a vychovajú spolu s ich dvoma dcérami.“
„Bývajú vaši rodičia stále v Írsku?“
„Matka už nežije, no otec je stále tam.“ Mala neprítomný pohľad, očividne sa zatúlala v myšlienkach.
„Poslal mi Asada ako svadobný dar.“
„Asada?“ spýtavo zopakoval Devon.
Opäť naňho upriamila pohľad. Niečo ju vyviedlo z miery. Od krku až ku korienkom vlasov ju zaliala
červeň.
Vtom Devona osvietilo. „Kôň, čo zhodil Thea,“ potichu vyslovil.
„Asad za to nemôže. Bol zle vycvičený. Otec ho kúpil naspäť od človeka, ktorému ho pôvodne
predal.“
„Prečo by vám daroval koňa, s ktorým sú problémy?“
„Lordovi Berwickovi som často pomáhala s výcvikom žriebät.“
Devon si ju skepticky premeral od hlavy po päty. „Aj vrabec je väčší než vy.“
„Arabského plnokrvníka neskrotíte silou. Je to citlivé plemeno. Vyžaduje pochopenie a um.“
Oboje Theovi chýbalo. Ako len mohol byť taký hlúpy, že riskoval život a súčasne aj život vzácneho
zvieraťa?
„Chcel si len vyhodiť z kopýtka?“ neodolal a spýtal sa.
„Alebo sa chcel predviesť?“
V očiach sa jej zablyskla ľahostajnosť, ktorá však rýchlo vymizla. „Konal v hneve. Nič by ho
neodradilo.“
Ravenelovci boli už raz takí.
Ak si ktosi dovolil Theovi odporovať alebo niečo mu odmietnuť, stal sa svedkom výbuchu zlosti.
Možno sa Kathleen nazdávala, že ho zvládne alebo že časom sám skrotne. Nemohla tušiť, že hnev
Ravenelovcom zatemňuje všetky zmysly a oberá ich o pud sebazáchovy. Kiežby sa nad to Devon
povzniesol, no sám bol v minulosti niekoľkokrát obeťou vlastného amoku. Zúrivosť ho požierala
zaživa. Ten pocit bol slastný, kým nemusel niesť následky svojho konania.
Kathleen si preložila ruky na prsiach a dlaňami v rukavičkách si tuho obopla lakte. „Niektorí ľudia
vraveli, že som po nešťastí mala dať Asada usmrtiť. Bolo by kruté a nespravodlivé trestať ho za niečo,
čo nebola jeho chyba.“
„Uvažovali ste o predaji?“
„Nezamýšľala som sa nad tým. Ak by som ho však predala, najskôr by som ho chcela prevychovať.“
Devonovi sa zdalo zvrátené, že sa chce Kathleen vystaviť nebezpečnému zvieraťu, ktoré znieslo
zo sveta jej manžela, hoci neúmyselne. Navyše, aká je pravdepodobnosť, že na panstve Eversby
zostane tak dlho, aby u plnokrvníka dosiahla pokrok?
Teraz však nebola vhodná chvíľa začínať túto tému.
„Rád by som sa poobzeral po okolí,“ nadhodil Devon.
„Pridáte sa?“
Jeho návrh ju očividne vykoľajil. Ustúpila o krok dozadu.
„Dohodnem sa s hlavným záhradníkom, on vás prevedie.“
„Radšej by som išiel s vami.“ Odmlčal sa, potom zámerne nadhodil: „Teda ak sa ma nebojíte.“
Zamračila sa. „Isteže nie.“
„Tak prečo sa nepridáte?“
Vystrel k nej ruku. Nevšímala si ju. Ostražito sa naňho dívala. „Zavoláme aj vášho brata?“
Devon pokrútil hlavou. „Išiel si zdriemnuť.“
„Cez deň? Cíti sa zle?“
„Nie, len žije životom kocúra. Dlhé hodiny leňošenia sa striedajú s krátkymi okamihmi skrášľovania
zovňajšku.“
Kútiky úst sa jej prehĺbili do zdráhavého úsmevu. „Tak dobre, poďme,“ hlesla. Prešmykla sa popri
ňom a rýchlym krokom sa vydala chodbou. Neváhal a vykročil za ňou.


Kapitola 2


Stačilo jej pobudnúť v prítomnosti Devona Ravenela len niekoľko minút a hneď vedela, koľko bije.
Všetky klebety, ktoré sa o ňom šírili, boli pravdivé. Bol to sebecký darebák.
Odpudivý, neotesaný zhýralec. Stratená existencia.
Bol pekný, to sa mu nedalo uprieť. Hoci inak než Theo, ktorému Boh nadelil jemné črty a zlatú
hrivu boha Apolóna. Devon Ravenel bol počerný, čo mu pridávalo na nebojácnosti a nemravnosti.
Opovrhovanie hodnotami sa odrazilo na jeho výzore. Odzrkadľoval dvadsaťosem rokov intenzívneho
života. Vždy ju trochu vydesilo, keď sa mu pozrela do očí. Mali farbu ľadového oceána
a modročiernych irisov. Tvár mal čerstvo oholenú, no ani najostrejšia britva úplne nepremohla
črtajúce sa nové strnisko na brade.
Zosobňoval typ mužov, pred akými ju lady Berwicková vystríhala. „Muži vám budú dávať rôzne
návrhy, moja drahá. Budú to muži bez zábran, ktorí zapoja šarm, lži a zručnosti zvodcov, aby pre svoje
vlastné skazené uspokojenie obrali mladú ženu o poctivosť. Ak sa ocitnete v spoločnosti takého
nemravníka, bez váhania berte nohy na plecia.“
„Ale ako mám vedieť, že je nemravník?“ zisťovala Kathleen.
„Oči sa mu zlovestne ligocú. Pôsobí očarujúco. V jeho prítomnosti pocítite odporné vzrušenie. Jeho
telesná schránka ukrýva čosi, čo moja matka nazývala prejavmi zvieracích pudov. Rozumiete,
Kathleen?“ „Hádam áno,“ odvetila, no v tom čase nemala ani poňatia, o čom lady Berwicková hovorí.
Teraz jej rozumela priam dokonale. Z muža, ktorý vedľa nej kráčal, zvieracie pudy priam sršali.
„Podľa toho, čo som dosiaľ videl,“ poznamenal Devon, „bolo by najrozumnejšie tú prehnitú
barabizňu podpáliť a na opravu zabudnúť.“
Kathleen vypleštila oči. „Panstvo Eversby má historickú hodnotu! Stojí už štyristo rokov.“
„Stavil by som sa, že aj kanalizácia je pôvodná.“
„Postačuje,“ hájila sa.
Spýtavo zdvihol obočie. „Chcete povedať, že sa tu osprchujem?“
S odpoveďou sa neponáhľala. „Neosprchujete.“
„Takže kúpeľ? Výborne. Do akej modernej nádoby sa dnes večer ponorím? Do hrdzavého vedra?“
Kathleen rozťahovalo kútiky úst do úsmevu. Ovládla sa a s plnou vážnosťou vyriekla: „Do prenosnej
cínovej vane.“
„V žiadnej kúpeľni nie je liatinová vaňa?“
„Obávam sa, že v dome kúpeľňu nenájdete. Vaňu vám prinesú do izby. Keď sa okúpete, zase ju
odnesú.“
„Je vôbec niekde zavedená tečúca voda?“
„V kuchyni a v koniarni.“
„Ale toalety sa v dome, samozrejme, nachádzajú...“
Fľochla naňho. Ako sa vôbec opovažuje zvrtnúť rozhovor na takú chúlostivú tému!
„Ak neohŕňate nos nad koňmi,“ poznamenal, „ktoré svoje telesné prejavy nijako neskrývajú, potom
by ste sa nemali zdráhať odpovedať mi na otázku, koľko toaliet je v dome.“
 Celá očervenela. „Žiadna. V noci nočník v izbe a cez deň latrína,“ zdráhavo vyriekla.
Neveriaco na ňu pozrel. Pri tej predstave sa cítil dotknuto.
„Žiadna? Boli časy, keď Eversby prosperovalo ako žiadne iné panstvo v krajine. Dopekla, ako to, že
sa do domu nikdy nezaviedla kanalizácia?“
„Theo vravel, že otec na to nevidel dôvod, keď mali také početné služobníctvo.“
„Pochopiteľne. Všetci sluhovia istotne dychtili po tom, aby mohli behať hore-dolu po schodoch
s ťažkými vedrami vody. O nočníkoch ani nehovorím. Aké len má služobníctvo šťastie, že ich dosiaľ
nikto nepripravil o toľké potešenie!“
„Nemusíte byť uštipačný,“ zahriakla ho. „Ja som o tom nerozhodla.“
Kráčali po kľukatom chodníku lemovanom tismi a malebnými hruškami. Devonovi sa na čele usadili
chmáry.
Theo sa o ňom a jeho mladšom bratovi vyjadroval ako o dvojici lotrov. „Slušnej spoločnosti sa
vyhýbajú a ťahá ich to k ľuďom nízkych mravov,“ vravieval. „V hostincoch a nevestincoch v East Ende
sú ako doma. Peniaze na ich vzdelanie vyleteli komínom. Weston prerušil štúdium na Oxfordskej
univerzite, lebo bez Devona ho to tam nebavilo.“ Hoci Theo nemal v láske ani jedného z dvojice
bratrancov, Kathleen vytušila, že najmä na Devona mal ťažké srdce.
Aká zvláštna hra osudu, že panstvo Eversby pripadlo práve jemu!
„Prečo ste sa vydali za Thea?“ Devonova otázka ňou otriasla. „Bol to sobáš z lásky?“
Zamračila sa. „Ocenila by som, keby sa náš rozhovor neodkláňal od bežnej spoločenskej
konverzácie.“
„Bežná spoločenská konverzácia ma na smrť nudí.“
„Od človeka vášho postavenia sa očakáva, že ju bude mať v malíčku.“
„Ako Theo?“ nevyberane ju podpichol.
„Áno.“
Devon sa zachechtal. „Nikdy som nezažil, že by tú zručnosť predviedol. Asi som sa väčšmi sústredil
na jeho päste, aby mi jednu nevrazil.“
„Úplne postačí, keď poviete, že ste sa jeden pred druhým nepredviedli v najlepšom svetle.“
„Mýlite sa. V pokleskoch sme sa podobali ako vajce vajcu. No očividne neoplývam ani jednou jeho
cnosťou,“ posmešne zdôraznil.
Kathleen zmĺkla. Pohľad uprela na bohaté biele hortenzie, muškáty a červené penstemony
na vysokých stonkách. Pred sobášom s Theom sa nazdávala, že o jeho tienistých stránkach a kladoch
vie všetko. Počas šesťmesačného dvorenia a zásnub navštevovali bály a večierky, jazdili na koňoch či
v koči. Theo bol očarujúci. Priatelia síce Kathleen vystríhali pred neslávnymi ravenelovskými
výbuchmi hnevu, no bola príliš zaslepená, aby ich radám načúvala. Poznaniu Theovej skutočnej
povahy bránili aj úskalia dvorenia. Všetky návštevy sa konali pod dohľadom gardedámy a spoločné
výlety boli obmedzené. Kathleen neskoro zistila, že pravú tvár druhého človek spozná, až keď s ním
žije.
„Povedzte mi niečo o Theových sestrách,“ vyzval ju Devon. „Ak si dobre spomínam, sú tri. Všetky
slobodné?“
„Áno, môj pane.“
Najstaršia zo sestier Ravenelových sa volala Helen a mala dvadsaťjeden rokov. Dvojčatá Cassandra
a Pandora boli o dva roky mladšie. Ani Theo, ani ich otec na ne vo svojich posledných vôľach
nemysleli. Mladá žena s modrou krvou bez vena len tak ľahko vhodného ctiteľa neprivábi. A novému
grófovi nevyplývali žiadne zákonné povinnosti, aby mladé ženy zabezpečil.
„Boli už dievčatá v spoločnosti?“ zaujímal sa.
Kathleen pokrútila hlavou. „Takmer už štyri roky v kuse držia smútok. Najskôr odišla na večnosť ich
matka, potom nasledoval gróf. Toho roku ich čakala prvá sezóna, ale teraz...“ Hlas sa jej zlomil.
Devon zastal pri kvetinovom záhone. Kathleen poslušne čakala vedľa neho. „Tri mladé dámy
bez príjmu a bez vena,“ poznamenal. „Nie sú predurčené na prácu a za bežného smrteľníka sa vydať
nemôžu. A po rokoch strávených na vidieku sú zrejme aj poriadne natvrdnuté.“
„Nie sú natvrdnuté! Práve naopak...“ Jej slová prerušilo jačanie.
„Rata! Napadli ma krvilačné beštie! Zmilujte sa nado mnou, zdivení bastardi!“ Bol to mladistvý
ženský hlas, ktorý presvedčivo volal o pomoc.
Devon sa bez váhania vyrútil vpred. Bežal po chodníku až k otvorenej bráne. Za kamenným múrom
sa rozprestierala záhrada. Na trávniku lemovanom kvetmi sa váľalo dievča v čiernych šatách. Dva
čierne kokeršpaniely na ňu neúnavne vyskakovali. Výkriky sa zmenili na šialený smiech. Devon
spomalil.
Kathleen ho dobehla. „Dvojčatá... Len sa zabávajú,“ lapala dych.
„Dopekla!“ zanadával Devon popod nos a zastal. Pri nohách sa mu zdvihol kúdol prachu.
„Zmiznite, odporné psy!“ kričala Cassandra v írskom nárečí. Zaháňala sa konárom, akoby
šermovala. „Inak vám tie vaše bezcenné kožuchy rozsekám na márne kúsky a hodím vás žralokom!“
Palicu si položila na stehno a z celej sily sa do nej zaprela. Za hlasného praskania sa konár zlomil
napoly.
„Žerte, vy hlupáci!“ skríkla na psy a palice zahodila do diaľky.
Kokeršpaniely aportovali s radostným štekotom.
Pandora sa zo zeme zdvihla na lakte. Obnaženou rukou si zaclonila oči a radostne zvolala: „Vitajte,
suchozemské krysy!“ Ani jedno z dvojčiat nemalo na hlave klobúk a na rukách rukavičky. Pandore
chýbala jedna manžeta a Cassandre visel na šatách franforec volánu.
„Dievčatá, kde máte závoje?“ karhala ich Kathleen.
Pandora si odhrnula z tváre chuchvalce vlasov. „Z môjho som spravila sieť na ryby
a v Cassandrinom sme umyli maliny.“
Dvojčatá boli štíhle a vysoké. Strapaté vlasy sa im v slnečnom dni ligotali ako zlato. Zdalo sa
logické, že im rodičia vybrali mená podľa gréckych bohýň. Ružové líca a neuhladený výzor pôsobili
nadpozemsky a neskrotne, akoby pre ne neplatili nijaké zákony.
Cassandra a Pandora boli príliš dlho izolované od sveta.
Kathleen mrzelo, že lord a lady Trenearovci venovali všetku svoju náklonnosť jedinému synovi
Theovi. Jeho narodením sa zabezpečilo pokračovanie rodu a titulu. Dúfali v narodenie druhého dediča.
Keď však na svet prišli tri nechcené dcéry, považovali to za prekliatie. A tak sklamaní rodičia poľahky
prehliadali tichú a poslušnú Helen. Neskrotné dvojčatá boli ako z divých vajec, preto ich nechali, aby
si v živote poradili, ako vedia.
Kathleen pristúpila k Pandore a pomohla jej vstať. Horlivo jej oprašovala lístie a trávu zo šiat.
„Drahá, dnes ráno som vám predsa pripomenula, že čakáme návštevu.“ Psie chlpy sa jej však zo šiat
nedarilo obrať. „Dúfala som, že sa zamestnáte niečím menej divokým, že si budete napríklad čítať.“
„V knižnici sme už všetko prečítali,“ vykríkla Pandora.
„Každú knihu aspoň trikrát!“
Cassandra sa k nim pripojila. Kokeršpaniely jej skákali okolo nôh. „Vy ste ten gróf?“ spýtala sa
Devona.
Zohol sa a privítal sa so psíkmi. Potom sa vystrel a nezaujato sa jej pozrel do tváre. „Áno. Mrzí ma
to. Veľmi by som si prial, aby bol váš brat nažive.“
„Chudák Theo,“ bedákala Pandora. „Vo svojich činoch bol prelietavý ako vták. To nemohlo priniesť
nič dobré. Všetci sme ho považovali za nepremožiteľného.“
„Aj Theo si to o sebe myslel,“ clivo dodala Cassandra.
„Môj pane,“ prerušila ich Kathleen. „Rada by som vám predstavila lady Cassandru a lady Pandoru.“
Devon si dvojčatá skúmavo premeral. Pripomínali mu neskrotné lesné víly. Cassandra bola o niečo
krajšia. Mala plavé vlasy, veľké modré oči a pery v tvare Amorovho luku. Pandora bola o čosi útlejšia.
Okolo hranatej tváre sa jej rozlievali čokoládové kadere.
Kokeršpaniely im tancovali pri nohách. „Ešte som vás nikdy nevidela,“ poznamenala Pandora.
„Ale áno,“ opravil ju Devon. „V Norfolku, na rodinnom stretnutí. Boli ste ešte dieťa, nemôžete si to
pamätať.“
„Poznali ste sa s Theom?“ vyzvedala Cassandra.
„Trochu.“
„Mali ste ho rád?“ Jej otázka ho prekvapila.
„Obávam sa, že nie,“ pravdivo odvetil. „Veľakrát sme si skočili do vlasov.“
„To predsa chlapci robia,“ usúdila Pandora.
„Len bitkári a hlupáci,“ spresnila Cassandra. Vtom si uvedomila, že nepriamo urazila aj Devona.
„Vás sa to netýka, môj pane,“ uprela naňho naivný pohľad.
Uvoľnene roztiahol pery do úsmevu. „Obávam sa, že ten opis ma dostatočne nevystihuje.“
„Ravenelovská povaha,“ prikývla Pandora. „Aj my ju máme,“ teatrálne zašepkala.
„Len naša staršia sestra sa s ňou nenarodila,“ doplnila Cassandra.
„Nič ju nerozhádže,“ podotkla Pandora. „Toľkokrát sme ju chceli nahnevať, ale nepodarilo sa nám
to.“
„Môj pane,“ prihovorila sa mu Kathleen, „pozrieme si skleníky?“
„Isteže.“
„Mohli by sme ísť s vami?“ spýtala sa Cassandra. Kathleen pokrútila hlavou. „Nie, drahá. Bude
najlepšie, ak sa obe vrátite do domu, prezlečiete sa a upravíte.“
„Rady uvidíme pri večeri niekoho nového,“ natešene vykríkla Pandora. „Najmä človeka, ktorý prišiel
z mesta. Musíte nám o Londýne všetko porozprávať!“
Devon sa spýtavo pozrel na Kathleen.
Okamžite uviedla všetko na pravú mieru. „Už som lordovi Trenearovi vysvetlila, že držíme smútok
a večerať budeme osamote.“
Zniesla sa na ňu spŕška námietok. „Ale Kathleen, bez návštev je tu nuda.“
„Budeme sa správať slušne, sľubujeme.“
„Sú to predsa naši bratranci!“
„Čo také sa môže stať?“
Kathleen pocítila ľútosť. Vedela, že dievčatá prahnú po všetkom, čo ich môže vytrhnúť
z jednotvárnosti. No tentoraz im mal spestriť čas muž, ktorý ich mienil pripraviť o strechu nad hlavou!
A jeho brat Weston bol už očividne naplno pohrúžený do hýrenia. Dvojica darebákov predstavovala
pre neskúsené dievčatá najnevhodnejšiu spoločnosť, najmä ak sa ani dvojčatá nemohli zaručiť
za zdržanlivosť. Z toho nepozeralo nič dobré.
 „Obávam sa, že to nepôjde,“ uzavrela prísne Kathleen.
„Pán gróf s bratom vychutnajú večeru v pokoji bez nás.“
„Ale Kathleen,“ nevzdávala sa Cassandra, „tak dlho sme už nezažili žiadne rozptýlenie!“
„Pochopiteľne.“ Zubami-nechtami sa bránila vlne ľútosti.
„V čase smútku musí ísť zábava bokom.“ Dvojčatá stíchli a gánili na ňu.
Napätie zmiernil Devon, keď veselo zvolal: „Smieme opustiť palubu, kapitán?“
„Súhlasím,“ znela nevrlá odpoveď. „Vy a to dievča môžete zostúpiť po lávke.“
Kathleen sa zamračila. „Láskavo ma nenazývaj dievčaťom, Cassandra.“
„Vždy lepšie než podpalubný potkan,“ sucho podotkla Pandora. „Tak by som to povedala ja.“
Kathleen na ňu karhavo pozrela. Potom s Devonom vykročili kamenistým chodníkom. „Nechcete
k tomu niečo dodať?“ spýtala sa ho po chvíli.
„Podpalubný potkan ma obral o všetky slová.“
Kathleen roztiahla ústa do žalostného úškľabku. „Priznávam, že je nespravodlivé žiadať od dvoch
životaschopných mladých žien, aby sa izolovali od sveta ešte celý ďalší rok, keď už pretrpeli štyri.
Neviem, ako ich zvládnuť. Nikto si s nimi nevie dať rady.“
„Nikdy nemali vychovávateľku?“
„Vraj ich mali v živote niekoľko, ale ani jedna pri nich nevydržala dlhšie než niekoľko mesiacov.“
„Je azda ťažké vybrať tú správnu?“
„Vychovávateľky boli na svoju prácu dokonale spôsobilé. Ale naučiť zásadám správania dievčatá,
ktoré nemajú záujem osvojiť si ich, je nemožné.“
„A čo lady Helen? Potrebuje tiež prevychovať?“
„Nie, vyťažila maximum zo súkromných hodín a od svojich tútorov. A nemá takú divokú povahu
ako jej sestry.“
Prišli k radu štvorkomorových skleníkov, ktoré sa ligotali v žiare neskorého popoludnia. „Ak chcú
dievčatá šantiť vonku, namiesto vysedávania medzi štyrmi stenami,“ zhodnotil Devon, „osobne na tom
nevidím nič zlé. Aký je dôvod na čierne závesy na oknách? Prečo ich nestrhnete a nevpustíte dnu
slnko?“
„Ak by sme čiernu odstránili predčasne, bol by to škandál,“ protestovala Kathleen.
„Aj tu na vidieku?“
„Hampshire je civilizovaný kraj, môj pane.“
„A kto by namietal?“
„Ja. Nemohla by som zneuctiť Theovu pamiatku.“
„Prekristapána, veď sa to nedozvie! Nikomu, ani môjmu zosnulému bratrancovi, neprospieva život
v smútku. Nemyslím si, že by to ocenil.“
„Nepoznali ste ho natoľko dobre, aby ste ho mohli súdiť,“ vzpierala sa Kathleen. „Nemôžeme si
predsa určovať vlastné pravidlá.“
„A čo ak sa podľa pravidiel nedá žiť stále? Čo ak väčšmi škodia, než pomáhajú?“
„Len preto že vy nemáte pre niečo pochopenie alebo s niečím nesúhlasíte, ešte neznamená, že to
treba znevažovať.“
„Máte pravdu. Ale nemôžete poprieť, že niektoré tradície vymysleli idioti.“
„K tomu sa nehodlám vyjadrovať,“ zasyčala Kathleen a pridala do kroku.
„Vezmite si napríklad taký duel,“ poznamenal Devon. Poľahky s ňou držal tempo. „Ľudské obety.
Mnohoženstvo. Nepochybne za tou tradíciou smútite.“
 „Keby ste mohli, istotne by ste mali aj desať žien!“
„Aj jedna by ma ožobráčila. Ostatných deväť by mi bolo nanič.“
Opovržlivo naňho pozrela. „Môj pane, som vdova. So ženou v mojej situácii treba komunikovať
ohľaduplne.“
Zjavne mu to nedošlo.
„O čom sa konverzuje s vdovou?“ spýtal sa akoby nič.
„Treba sa vyhýbať smutným, škandalóznym a priveľmi humorným témam.“
„Potom nebudem mať čo povedať.“
„Vďakabohu,“ hlesla. Devon sa zazubil.
Ruky si strčil do vreciek nohavíc a rozhliadol sa. „Koľko hektárov predstavujú záhrady?“
„Zhruba osem.“
„A skleníky? Čo je v nich?“
„Citrusy, hrozno, broskyne, palmy, papraď a kvetiny... Tu pestujeme orchidey.“ Otvorila dvere
na prvom skleníku. Vošli dnu.
Privítala ich opojná vôňa vanilky a citrusových plodov. Theova matka Jane bola vášnivá
obdivovateľka exotických kvetín. Pestovala vzácne orchidey zo všetkých kútov sveta. Tropické teploty
v skleníkoch celoročne udržiavala vykurovacia miestnosť.
Len čo vstúpili dnu, medzi hriadkami Kathleen zbadala Heleninu štíhlu postavu. Po matkinej smrti
prevzala Helen starostlivosť o dvesto črepníkov bromélií. Bolo ťažké vyhovieť nárokom každej rastliny.
Len niekoľkí vyvolení záhradníci pomáhali pri ich pestovaní.
Helen si všimla prichádzajúcich návštevníkov. Načiahla sa za závojom, ktorý jej padal na chrbát,
a sťahovala si ho na tvár.
„Netráp sa,“ nezaujato ju zastavila Kathleen. „Lord Trenear sa vyjadril, že nie je zástancom
smútočných závojov.“
Helen vyhovela názoru väčšiny a razom pustila závoj z rúk. Malú krhličku s vodou odložila nabok
a podišla k nim. Hoci sa nevyznačovala urastenou, oslnivou krásou bohýň ako jej mladšie sestry,
zvláštne priťahovala pozornosť. Ako biela žiara mesiaca. Mala dokonalú porcelánovú pleť a takmer
platinové vlasy.
Kathleen si uvedomila, že lord a lady Trenearovci vybrali pre svojich potomkov mená z gréckej
mytológie, no jediná Helen bola pomenovaná po smrteľníčke.
„Odpusťte, že vás rušíme pri práci,“ prihovoril sa Devon Helen, hneď ako ich Kathleen zoznámila.
Na tvári sa jej objavil zdráhavý úsmev. „Ale kdeže, môj pane. Len kontrolujem orchidey, aby som sa
uistila, že im nič nechýba.“
„Ako viete, že im nič nechýba?“ zaujímal sa.
„Podľa farby listov či stavu lupeňov. Hľadám stopy po voškách a iných škodcoch. Učím sa, ktoré
druhy majú rady vlhkosť a ktorým vyhovuje suchšia zemina.“
„Môžem sa pozrieť?“ spýtal sa Devon.
Helen prikývla. Viedla ho medzi záhonmi a zoznamovala ho s jednotlivými druhmi rastlín. „To je
mamičkina zbierka. Jej obľúbenou bola Peristeria elata.“ Ukázala na rastlinu s mramorovými bielymi
kvetmi. „Stred kvetu sa podobá na malú holubicu, vidíte? A toto je Dendrobium aemulum. Nazýva sa aj
perová orchidea, podľa lupeňov.“ S potláčaným úsmevom sa Helen obzrela na Kathleen. „Moja
švagriná nemá rada orchidey,“ poznamenala.
„Sú odporné,“ ohrnula nad nimi nos Kathleen. „Mizerné a náročné rastliny, ktorým trvá celú
večnosť, kým zakvitnú. A niektoré smrdia ako vyšmatlané čižmy či skazené mäso.“
„Tie mám najmenej v obľube,“ pripustila Helen. „Ale dúfam, že jedného dňa si ich zamilujem.
Niekedy treba najskôr milovať, aby si človek niečo zamiloval.“
„Nesúhlasím,“ protestovala Kathleen. „Môžeš sa prinútiť zbožňovať tamtú bielu opachu v rohu...“
„Dressleria,“ doplnila Helen.
„Áno. Môžeš sa do nej zaľúbiť trebárs po uši, vždy bude smrdieť ako vyšmatlané čižmy.“
Helen sa usmiala. Pokračovali v prehliadke skleníka. Vysvetlila Devonovi, ako v ňom udržujú stálu
teplotu pomocou vykurovacej miestnosti a nádoby na dažďovú vodu.
Kathleen si všimla, ako lišiacky si Devon Helen obzerá. Zježili sa jej chlpy na tele. Bratia
Ravenelovci boli ako nemorálni chlipníci vystrihnutí zo starých románov. Očarujúci na prvý pohľad,
no v skutočnosti zákerní a krutí. Čím skôr dostane Kathleen dievčatá preč z panstva Eversby, tým
lepšie pre ne.
Rozhodla sa, že sa o ne postará z vdovského vena. Nebola to veľká suma peňazí, ale spolu s príjmom
z ručných prác bude na ich zabezpečenie stačiť. Nájde im malú chalúpku, kde budú spolu žiť, alebo im
prenajme niekoľko izieb v súkromnom sídle.
Nech už budú vystavené akýmkoľvek životným skúškam, pre neskúsené dievčatá je vždy lepšie, keď
nezostanú na milosť Devonovi Ravenelovi.


Kapitola 3

Na sklonku dňa večerali Devon a West v priestoroch spustnutej jedálne. Jedlo bolo prekvapivo
chutnejšie, než čakali. Podávala sa studená polievka zo šalátových uhoriek, pečený bažant
na pomarančoch a chrumkavé pudingové rolky.
„Prinútil som správcu domu, aby mi odomkol pivnicu. Chcel som preskúmať zásoby vína,“ nadhodil
West. „Výber nad očakávanie! Medzi splaškami sa nájde desiatka šampanských z dovozu, dvadsať fliaš
cabernetu, práve toľko druhov bordó a poriadne zásoby francúzskeho brandy.“
„Ak sa z neho štedro počastujem, možno si prestanem všímať, že sa nám rúca strecha nad hlavou.“
„Nič nenaznačuje, že by sa základy rozpadávali. Ani steny sa nevychyľujú. Zvonka medzi kameňmi
som nevidel jedinú trhlinu.“
Devona bratove slová prekvapili. „Na to, že si triezvy len výnimočne, si toho videl celkom dosť.“
„Myslíš?“ Westa bratova poznámka zaskočila. „Odpusť, zrejme ma náhodou osvietilo.“ Načiahol sa
za vínom. „Panstvo Eversby je v Anglicku vyhlásená lovecká lokalita. Čo keby sme si zajtra zapoľovali
na tetrovy?“
„Znamenitý nápad,“ nadchol sa Devon. „S nadšením budem zabíjať hneď od rána.“
„Potom sa stretneme so zástupcom panstva a s právnym zástupcom. Zistíme, čo treba urobiť.“ West
naňho pozrel v očakávaní. „Ešte si mi nerozprával, čo sa stalo dnes popoludní na prechádzke s lady
Trenearovou.“
Devon podráždene mykol plecom. „Čo by sa malo stať?“
Keď ho Kathleen zoznámila s Helen, stiahla sa do úzadia a k prehliadke skleníkov sa vyjadrovala len
úsečne a nezaujato. Rozlúčili sa a na tvári sa jej usadil blažený výraz človeka, ktorý dotiahol
nepríjemnú úlohu do zdarného konca.
„Ukrývala si tvár závojom?“ zaujímal sa West.
„Nie.“
„Ako vyzerá?“
V Devonovom pohľade sa zračil výsmech. „Záleží na tom?“
„Som len zvedavý. Theo mal na ženy vysoké nároky. So škratou by sa nikdy neoženil.“
Devon uprel zrak na pohár s vínom. Krúžil vzácnym ročníkom, až sa mok trblietal ako purpurové
rubíny. Aké slová by Kathleen vystihli? Mala ryšavé vlasy a zlatohnedé oči, ktoré sa v kútikoch dvíhali
ako oči mačky. Jej pleť bola jasná, s ružovým nádychom. Pripomínala úsvit slnka v zimných dňoch.
Pohybovala sa s gráciou, zahalená do čipiek, kostíc a volánov. Mala nádherné držanie tela a ladný
krok. Nič z toho však nevystihovalo silu, ktorou ho k sebe priťahovala. Mala moc prebudiť v ňom
nepoznané pocity, keby sa o to pokúsila.
„Ak by som mal hodnotiť len podľa výzoru,“ poznamenal Devon, „bez váhania by som s ňou išiel
do postele. No povahovo je horšia než zúrivý jazvec. Z panstva poletí prvá.“
„A čo Theove sestry? Čo sa s nimi stane?“
„Lady Helen by sa možno uplatnila ako vychovávateľka. Až na to, že žiadna vydatá žena so zdravým
rozumom by si do domu nevpustila takú krásavicu.“
„Je pekná?“
 Devon ho vystríhal zlovestným pohľadom. „Drž sa od nej čo najďalej! Nevyhľadávaj ju,
neprihováraj sa jej, ani sa na ňu nepozeraj. Ani na ňu, ani na dvojčatá!“
„A to už prečo?“
„Sú to neskazené stvorenia.“
West doňho zabodol uštipačný pohľad. „Sú to azda krehké kvetinky, ktoré ma nevystoja ani
na niekoľko krátkych minút?“
„Nepovedal by som, že sú krehké. Dvojčatá sa celý život preháňajú po panstve ako dve líšky. Sú
neskúsené a trochu divoké. Len Boh vie, aké má s nimi plány.“
„Je mi ich ľúto, ak vstúpia do veľkého sveta bez mužskej ochrany.“
„To už nie je moja starosť.“ Devon sa načiahol za karafou a dolial si víno. Potreboval sa striasť
myšlienky na dvojčatá a ich osud. Dnešný svet sa s neskúsenými mladými ženami nemazná.
„Na zodpovednosti ich mal Theo, nie ja.“
„Vidím ťa, ako vstupuješ na scénu,“ predstavoval si West.
„Zjavíš sa ako aristokratický hrdina, spasíš svet, zachrániš slečinky a všetko urovnáš.“
Devon si ustarane pretrel oči. „Pravda je taká, West, že to prekliate panstvo nespasím, ani slečinky
chrabro nezachránim. Nikdy som sa nepasoval za hrdinu, ani ním netúžim byť.“


„... v dôsledku neuskutočneného zámeru nedávno zosnulého grófa ustanoviť legitímneho mužského
nástupcu,“ predniesol právny zástupca rodiny na druhý deň ráno, „a v zmysle právneho poriadku
viažuceho sa k neodcudziteľnému majetku, ktorý činí zverenstvo neplatným z dôvodu datovania
do dávnej minulosti, sa týmto považuje zakladací akt za zrušený.“
Pracovňou sa rozľahlo napäté ticho. Devon zdvihol hlavu od hŕby zmlúv, dokumentov a účtovných
kníh. Práve prebiehalo stretnutie so zástupcom panstva pánom Totthillom a rodinným právnym
zástupcom pánom Foggom. Obaja museli mať na chrbte aspoň deväť krížikov.
„Ako tomu máme rozumieť?“ spýtal sa Devon.
„Panstvo je vaše a môžete s ním naložiť, ako sa vám ráči, môj pane,“ oznámil Fogg a ponad cviker
doňho zabodol oči ako sova. „Nie ste už viazaný zverenstvom.“
Devon zaletel pohľadom k Westovi, ktorý posedával v rohu pracovne. Očami si povedali, že im
obom padol balvan zo srdca. Vďakabohu. Panstvo rozpredá po častiach alebo v celku, vyplatí dlh
a pôjde si svojou cestou bez ďalších záväzkov.
„Bude mi cťou, pane, ak spoločne sformulujeme zakladací akt pre nové zverenstvo,“ dodal Fogg.
„To nebude treba.“
Oboch prítomných úradníkov Devonova odpoveď zmiatla.
„Môj pane,“ ujal sa slova Totthill, „ubezpečujem vás, že pán Fogg je v týchto veciach
najerudovanejší. Už dva razy spisoval zverenstvo pre Ravenelovcov.“
„O jeho schopnostiach nepochybujem.“ Devon sa navážil na operadlo stoličky a nohy v čižmách si
vyložil na stôl. „Nechcem, aby ma obmedzovalo nejaké zverenstvo. Mám totiž v úmysle celé panstvo
predať.“
Jeho vyhlásenie vyrazilo prítomným dych.
„Koľko hektárov?“ trúfalo sa spýtal Totthill.
„Celé panstvo vrátane sídla.“
Obaja muži vyprskli od zlosti. Panstvo Eversby je predsa historické dedičstvo... Jeho predkovia
museli priniesť obete, aby ho získali... Devon sa jeho predajom pripraví o významné spoločenské
postavenie... Musí si nechať aspoň časť panstva, istotne nechce svojich potomkov spoločensky
degradovať...
Devon im podráždene naznačil, aby stíchli. „Snaha o uchovanie panstva Eversby by ma stála oveľa
viac, než je panstvo vôbec hodné,“ nezúčastnene predniesol. „Nikto so zdravým rozumom by sa
nerozhodol podstúpiť jeho záchranu. A čo sa týka mojich potomkov, žiadni nebudú. Nehodlám sa
oženiť.“ Zástupca panstva očami hľadal podporu u Westa. „Pán Ravenel, v takom absurdnom
rozhodnutí predsa brata nepodporíte!“
West roztiahol ruky, dlane predstavovali misky váh. Porovnával neviditeľné tiaže. „Na jednej strane
sú zodpovednosť, dlhy a otročina za tri ľudské životy. Na strane druhej zase sloboda a potešenie. Má
vôbec o čom premýšľať?“
Prv než mohli starí páni namietať, do rozhovoru rýchlo vstúpil Devon. „Je rozhodnuté. Na začiatok
požadujem zoznam výdavkov, prevodov a úrokov. Spolu s ním podrobný súpis vybavenia
londýnskeho apartmánu a panstva, menovite obrazy, tapisérie, koberce, nábytok, predmety z bronzu,
mramoru, striebro, k tomu zoznam vecí v skleníkoch a koniarni.“
„Požadujete aj odhad počtu kusov zvierat, môj pane?“ precedil Totthill.
„Pochopiteľne.“
„Môjho koňa z toho vynechajte.“ Do rozhovoru sa zamiešal neznámy hlas. Všetci štyria otočili
hlavu. Vo dverách stála Kathleen, vzpriamená a nezlomná ako britva. Hľadela na Devona a neskrývala
nenávisť. „Arabský plnokrvník je môj.“ Muži vyskočili v prítomnosti dámy na nohy. Jediný Devon
zostal sedieť pri stole. „Vojdete niekedy do miestnosti, ako sa patrí?“ podráždene vyštekol. „Alebo sa
vždy zjavíte ako duch?“
„Len sa chcem uistiť, že môjho koňa zo zoznamu majetku vyškrtnete.“
„Lady Trenearová,“ ozval sa pán Fogg. „Veľmi nerád to hovorím, ale dňom vášho sobáša ste prišli
o všetky práva na váš hnuteľný majetok.“
Kathleen prižmúrila oči. „Mám právo ponechať si vdovské veno a všetko, čo som si do manželstva
priniesla.“
„Vdovské veno áno,“ súhlasil Totthill, „ale nič iné. Ubezpečujem vás, že v Anglicku nie je súd, ktorý
by na vydatú ženu z právneho hľadiska pozeral ako na samostatný subjekt. Kôň patril vášmu
manželovi, a teraz je jeho majiteľom lord Trenear.“
Kathleen by sa krvi nedorezal. Vzápätí prudko očervenela.
„Lord Trenear trhá panstvo na kusy ako šakal zdochlinu. Prečo má dostať koňa, ktorého mi daroval
otec?“
Devon vyskočil od stola. Kathleenina trúfalosť v prítomnosti ostatných ho popudila. Natiahol krok
a pristúpil k nej. Stála pred ním nebojácne, ani sa nepohla, hoci ju výrazne prevyšoval. „Nech vás čert
vezme!“ zasipel. „Ja som v tom nevinne!“
„Ale nie ste! Bez mihnutia oka vychrlíte milión dôvodov, prečo sa zbaviť panstva Eversby. Bojíte sa
výzvy!“
„Výzva by to bola vtedy, keby existovala aspoň minimálna nádej na úspech. Je to vopred prehratý
boj. Zoznam veriteľov nemá konca, sýpky sú prázdne a ročný zisk klesol o polovicu.“
„Neverím vám. Chcete to tu predať, aby ste vyplatili osobné dlhy, ktoré s panstvom Eversby vôbec
nesúvisia.“
Devon zaťal päste. Najradšej by niečo rozmlátil. Spenenú žlč by utíšil len cvengot črepín. Ešte nikdy
sa neocitol v takej situácii. Nebolo človeka, ktorý by mu spoľahlivo poradil. Medzi aristokratmi nemal
múdrych priateľov ani spoľahlivé kontakty. A tá ženská ho len napáda a obviňuje!
„Nikdy som sa netopil v dlhoch,“ zavrčal, „kým som nezdedil Eversby. Pre Kristove rany, ako to, že
vám ten idiot Theo nevysvetlil, že spravovať panstvo nie je žiadna prechádzka ružovým sadom! Bolo
vám jedno, v akom bezútešnom stave sa panstvo nachádza, keď ste sa zaňho vydali? No niekto sa už
musí pozrieť pravde do očí a – Bože, ochraňuj nás – zdá sa, že som to ja.“ Ukázal jej chrbát a vrátil sa
k stolu. „Vaša prítomnosť je nežiaduca,“ zvolal, ani sa na ňu nepozrel. „Odíďte.“
„Panstvo Eversby prežilo štyristo rokov vzbúr a vojen,“ odhodlane vykríkla Kathleen. „A teraz ho
jediný bezohľadný a sebecký darebák dovedie k zániku!“
Akoby za osud panstva niesol vinu len a len on... Nech ide do čerta!
Len sťažka krotil hnev. Natiahol si nohy pred seba a tváril sa pokojne. Pohľadom zaletel k bratovi.
„West, skutočne zdochol bratranec Theo pri páde z koňa?“ nadhodil akoby nič. „Zdá sa oveľa
pravdepodobnejšie, že zamrzol v mladomanželskej posteli.“
West sa zadúšal od smiechu. Bratov zlomyseľný úder pod pás neprehliadol.
Totthill a Fogg sklopili oči.
Kathleen prekročila prah a prudko tresla dvermi.
„Braček,“ doberal si ho West, „to bolo pod tvoju úroveň.“
„Nič nie je pod moju úroveň,“ vyštekol Devon s kamennou tvárou. „To dobre vieš.“


Dlho po tom, čo Totthill s Foggom odišli, sedel Devon pri stole a premýšľal. Otvoril účtovnú knihu,
listoval v nej, no nič z jej obsahu nevnímal. Sotva si všimol, keď West za hlasného zívania a hundrania
odišiel z pracovne. Devon mal pocit, že sa mu okolo krku sťahuje slučka. Niekoľkokrát si netrpezlivo
potiahol kravatu a rozopol si golier.
Panebože, ako rád by bol na terase svojho londýnskeho apartmánu! Všetko tam fungovalo, mal tam
pohodlie, poznal každý centimeter... Ak by zostal Theo nažive a neprišiel o titul, Devon by bol aj
naďalej čierna ovca rodiny. Ráno by si však mohol zajazdiť na koni v Hyde Parku, potom by si v klube
dal niečo dobré pod zub. Neskôr by sa stretol s priateľmi a spolu by zašli na box či na konské dostihy
alebo do divadla. A za ľahkými ženami. Žiadna zodpovednosť, žiadne starosti.
Žiadne straty.
Vonku zahrmelo. Blížiaca sa búrka zrkadlila Devonovo vnútorné rozpoloženie. Vrhol vražedný
pohľad von oknom. Ťažký, dažďom presýtený vzduch tlačil všetko k zemi. Z oblohy viseli čierne
mračná. Veštili hrozivú prietrž.
„Môj pane.“ Z myšlienok ho vytrhlo slabé klopanie na zárubňu dverí.
Devon zahliadol Helen. Vyskočil a prinútil sa usmiať.
„Lady Helen.“
„Odpusťte, že vás ruším.“
„Poďte ďalej.“
Helen obozretne vošla do pracovne. Pohľadom najskôr zaletela k oknu, potom pozrela naňho.
„Ďakujem, môj pane. Prišla som vám povedať, že búrka sa blíži závratnou rýchlosťou, a tak by som
rada poslala sluhu, aby išiel Kathleen naproti.“
Devon sa zamračil. Nevedel, že Kathleen odišla z domu.
„Kam išla?“
 „Vybrala sa na návštevu k farmárom. Vzala kôš s hovädzím vývarom a bazové víno pre pani
Luftonovú, ktorá sa zotavuje po pôrode. Chcela som ísť s ňou, ale trvala na tom, že sa prejde. Vraj
potrebuje byť sama.“ Helen si tuho preplietla prsty, až jej obeleli hánky. „Už mala byť dávno doma.
Počasie sa nečakane pokazilo, bojím sa, aby ju nezastihla búrka.“
Nič na svete by Devona nepotešilo väčšmi než pohľad na premoknutú a zbedačenú Kathleen.
Ovládal sa, aby si škodoradostne nemädlil ruky.
„Sluhu netreba posielať,“ rozhodol. „Som presvedčený, že lady Trenearová má toľko rozumu, aby
búrku prečkala na farme.“
„Iste, ale cesty sa premenia na blato.“
Ešte lepšie! Kathleen sa brodí v blate a plahočí cez polia. Len-len že nevyprskol do smiechu a nejasal
od radosti. No ovládol sa a s plnou vážnosťou pristúpil k oknu. Dážď sa ešte nespustil. Tmavé oblaky sa
rozpíjali po oblohe ako atrament na mokrom papieri. „Počkáme. Možno sa každú chvíľu vráti.“
Nebeskú klenbu preťali blesky – trojica nádherných zubatých čiar, ktoré sprevádzal silný škripot.
Helen pristúpila bližšie. „Môj pane, uvedomujem si, že medzi vami a mojou švagrinou prebehla
výmena názorov...“
„Výmenu názorov by sme mali vtedy, keby sme viedli debatu na úrovni,“ skočil jej do reči. „Ak by
sme spolu zostali čo len o minútu dlhšie, boli by sme sa navzájom roztrhali.“ Na Heleninom jemnom
čele sa objavili chmáry. „Obaja ste sa ocitli v zložitej životnej situácii. Keď sú ľudia pod tlakom, často
povedia, čo majú na jazyku, hoci svoje slová vôbec nemyslia vážne. Ale ak by ste sa navzájom
povzniesli nad svoje odlišnosti...“
„Lady Helen...“
„Hovorte mi sesternica.“
„Sesternica, vyvarovali by ste sa mnohých nepríjemností, keby ste sa naučili vidieť ľudí takých, akí
v skutočnosti sú, a nie takých, akí sa vám páčia.“
Helen sa nepatrne usmiala. „Nemajte obavy.“
„Potom isto chápete, že sme sa s lady Trenearovou navzájom správne odhadli. Ja som naničhodník
a ona je beštia, ktorá sa o seba dokáže hravo postarať.“
Helen naňho ustráchane vytreštila oči, sivomodré ako mesačné kamene. „Môj pane, žiaľ
nad bratovým skonom nás s Kathleen veľmi zblížil, viem, aká je...“
„Pochybujem, že smúti,“ neokrôchane ju prerušil Devon.
„Podľa jej vlastných slov nad smrťou vášho brata nevyronila jedinú slzu.“
Helen prekvapene zažmurkala. „Naozaj vám to prezradila? A povedala prečo?“
Devon pokrútil hlavou.
Helen pôsobila rozrušene. „Nemám právo rozprávať o nej.“ Devona nečakane prepadla zvedavosť,
no rýchlo ju v sebe potlačil. Mykol plecom a tváril sa akoby nič. „Netrápte sa.
Názor na ňu nezmením.“
Presne ako predpokladal, predstieraný nezáujem urobil svoje. Helen sa rozhovorila. „Ak by vám to
pomohlo porozumieť Kathleen,“ začala opatrne, „možno by som vám mala predsa len čosi objasniť.
Prisahajte na svoju česť, že si to necháte pre seba.“
„Samozrejme,“ pohotovo vychrlil Devon. Na česť nikdy neváhal prisahať, žiadnu totiž nemal.
Helen pristúpila k jednému oknu. Blesky pretínali oblohu. Ich modrobiela žiara jej osvetľovala
jemné črty tváre.
„Keď som videla, že po Theovej nehode sa Kathleen nerozplakala, domnievala som sa, že je to preto,
lebo svoje pocity si necháva výhradne pre seba. Každý sa predsa so smútkom vyrovnávame po svojom.
Jedného večera sme sedeli v salóne a vyšívali. Zbadala som, že sa pichla do prsta... Ani nemrkla. Akoby
to vôbec necítila. Zostala sedieť a sledovala, ako jej z prsta tečie krv. Nevládala som sa tomu dlhšie
prizerať. Prst som jej obviazala vreckovkou. Pýtala som sa jej, čo sa deje. Bola zmätená a zahanbená.
Prezradila mi, že nikdy neplače. Dúfala, že aspoň pre Thea by mohla vyroniť pár sĺz.“
Helen sa odmlčala. Sústredene odstraňovala odlupujúcu sa omietku zo steny.
„Pokračujte,“ precedil Devon.
Helen opatrne položila kus odlúpnutej omietky na parapetnú dosku a načiahla sa za ďalším.
Vyzeralo to, akoby zo zacelenej rany olupovala chrasty. „Spýtala som sa jej, či si spomína, kedy
naposledy plakala. Vravela, že áno. Keď bola ešte malé dievčatko. V deň, keď odchádzala z Írska.
Rodičia jej klamali, že všetci spolu pocestujú trojsťažňovým parníkom do Anglicka. Prišli do prístavu
a tvárili sa, že nastupujú na loď. Kathleen s pestúnkou prešli po lodnej lávke. Malá Kathleen sa otočila
a videla, že rodičia za nimi nejdú. Mama jej povedala, že v Anglicku bude bývať u veľmi milých ľudí.
A vraj po ňu čoskoro pošlú, keď už nebudú musieť tak často cestovať do zahraničia kvôli koňom.
Kathleen spustila hysterický plač. Jej rodičia sa otočili a odišli. Pestúnka ju ťahala na palubu.“ Helen
naňho pozrela kútikom oka. „V tom čase mala Kathleen päť rokov.“
Devon nečujne zaklial. Dlane si položil na stôl a hľadel do neznáma. Helen rozprávala ďalej.
„Kathleen sa v kajute nie a nie utíšiť. Hodiny zavýjala a vzlykala. Pestúnka stratila trpezlivosť.
Kričala na ňu, že ak mieni robiť taký cirkus, odíde a nechá ju tak. Bude sa musieť postarať sama o seba.
Rodičia ju vraj poslali preč, lebo im bola na oštaru. Kathleen okamžite stíchla. Pestúnkino varovanie si
vysvetlila tak, že už nikdy nesmie znovu plakať. Bola to daň, ktorú musela zaplatiť, aby zostala nažive.“
„Poslali po ňu rodičia, ako jej sľúbili?“
Helen pokrútila hlavou. „To bolo naposledy, čo Kathleen videla mamu. O niekoľko rokov podľahla
lady Carberyová malárii pri návrate z Egypta. Keď sa Kathleen dozvedela o maminej smrti, pocítila
ťaživú bolesť. Úľava v podobe plaču však neprišla. To isté sa stalo po Theovom odchode.“
Z oblohy sa spustil lejak. Ťažké kvapky dažďa lomozili ako rozkotúľané mince.
„Kathleen nie je bezcitná, ako sa mylne nazdávate,“ zašepkala Helen. „Pociťuje hlboký žiaľ. Len ho
nedokáže prejaviť.“
Devon premýšľal, či má Helen za Kathleenino tajomstvo ďakovať, alebo ju preklínať. Ani náhodou
nemienil s Kathleen súcitiť. No rodičovské odmietnutie v takom citlivom veku ňou muselo poriadne
otriasť. O potrebe vyhnúť sa bolestným spomienkam a pocitom vedel svoje... Niektoré dvere treba
nechať zatvorené.
„Boli k nej lord a lady Berwickovci milí?“ nevrlo sa spýtal.
„Asi áno. Rozpráva o nich s láskou. V ich rodine platia veľmi prísne pravidlá. Je ich veľa a ich
porušenie sa nekompromisne trestá. Až priveľký dôraz kladú na sebaovládanie.“ Neprítomne sa
usmiala. „Jediná výnimka sú kone. Všetci sú do nich úplne zbláznení. Deň pred Kathleeniným sobášom
sa pri večeri zanietene rozprávali o plemenách a konskom výcviku. Nad vôňou koniarne sa rozplývali
ako nad nejakým luxusným parfumom. O koňoch básnili skoro hodinu. Theo už strácal trpezlivosť.
Cítil sa ako piate koleso na voze, keďže on nebol tou témou nadšený.“
Devon si rýchlo zahryzol do jazyka, aby nepoznamenal, že Theo sa vedel nadchnúť, iba ak rozprával
o sebe. Pozrel von oknom.
Vonku vyčíňala búrka. Udrela v plnej sile. Dážď sa lial v hustých povrazoch. Voda zaplavovala
všetko navôkol. Predstava, že sa Kathleen ocitla v tom besnení a je úplne sama, mu už nepôsobila
potešenie. Práve naopak, bola neznesiteľná.
Zaklial pod nos a odsunul sa od stola. „Ospravedlníte ma, lady Helen?“
„Vyšlete sluhu, aby išiel Kathleen naproti?“ spýtala sa s nádejou v hlase.
„Nie, postarám sa o to sám.“
Očividne jej odľahlo. „Ďakujem vám, môj pane. Ste veľmi láskavý.“
„S láskavosťou to nemá nič spoločné.“ Devon kráčal k dverám. „Nechcem sa pripraviť o možnosť
vidieť ju po členky v blate.“


Kathleen sa náhlila po prašnej ceste vinúcej sa medzi prerasteným živým plotom a starým dubovým
lesom. Blížiaca sa búrka rozochvela stromy. Obyvatelia lesa zhľadúvali úkryt. Odtrhnuté lístie sa
krútilo v riedkych víroch a padalo na zem. Pri údere hromu sa zatriasla zem.
Kathleen sa zababušila do peleríny. Premýšľala, či sa nemá vrátiť naspäť k Luftonovcom. Určite by
ju prichýlili na noc. No prešla už polovicu cesty...
Obloha sa roztrhla. Dážď bičoval zem, chodník bol samá mláka. Voda sa valila malými potôčikmi.
Kathleen natrafila na dieru v živom plote. Prešmykla sa ňou a náhlila sa krížom cez zvažujúce sa staré
pastviny. Za trávnatými svahmi sa vápencová pôda miesila s hlinou do hustej a lepkavej masy. Dalo
práce prebrodiť sa ňou.
Kiežby si všimla varovné signály meniaceho sa počasia! Možno mala návštevu u pani Luftonovej
odložiť na druhý deň. Ale stretnutie s Devonom ju vykoľajilo. Pripravilo ju o zdravý úsudok.
Po rozhovore s pani Luftonovou v nej plamenný hnev vyhasol a celú situáciu už posudzovala o niečo
triezvejšie.
Pani Luftonová ležala v posteli. Kathleen si k nej prisadla a pýtala sa jej, ako sa cíti a ako sa darí
bábätku. Rozhovor sa následne zvrtol k farme. Pani Luftonová priznala, že je to už veľmi dávno –
dávnejšie, než sa ktokoľvek dokáže rozpamätať –, čo Ravenelovci niečo na statku vylepšili. Navyše
podmienky zmluvy odrádzali nájomníkov, aby pri renovácii podnikli vlastné kroky. Pani Luftonová
vraj počula, že farmári na iných panstvách si už dávnejšie osvojili nové, pokrokové techniky
farmárčenia. Len na panstve Eversby akoby zastal čas. Už sto rokov sa tu nič nezmenilo. Slová pani
Luftonovej potvrdili to, čo jej povedal Devon.
Prečo jej Theo zatajil, že sa panstvo topí vo finančných problémoch? Tvrdil, že dom spustol preto,
lebo nikto nechcel meniť zariadenie po ich zosnulej matke. Sľúbil jej, že bude môcť vybrať hodváb
a tapety, nové zamatové závesy, farbu na steny, nové koberce a nábytok. Zrenovujú stajne
a namontujú najmodernejšie zariadenie pre kone... Theo si vymyslel krásnu rozprávku. Uverila jej. Ale
všetko bola lož. Vedel, že Kathleen sa raz dozvie, že nič z toho, čo jej nasľuboval, si nemôžu dovoliť.
Ako si to vlastne predstavoval? Odpoveď sa už nikdy nedozvie. Theo bol na pravde Božej a ich
manželstvo sa skončilo, prv než sa začalo. Zostávalo jej len vymazať minulosť z pamäti a dať svojmu
životu nový smer. No najskôr musí čeliť nepríjemnej pravde a priznať si, že Devonovi krivdila. Je to
síce arogantný zhýralec, o tom niet pochýb, no má stopercentné právo rozhodnúť o osude panstva
Eversby. Stal sa jeho majiteľom. Hovoril za ňu hnev. Bola ako zmyslov zbavená. Povinnosť jej káže
ospravedlniť sa. Aj keď jej isto vyhodí na oči každé jedno slovo.
Kathleen sa rozmrzelo plahočila cez nasiaknuté lúky. Švami a okrajmi topánok jej dnu presakovala
voda. Pančuchy mala celé premočené. Smútočný závoj si prehodila cez hlavu. Čoskoro oťažie,
nasiaknutý vodou. Anilínová čerň, ktorou sa farbia smútočné šaty, na daždi prenikavo zapáchala.
Kiežby si pred odchodom vymenila čelenku za klobúk! Ale konala neuvážene. Nie je o nič lepšia než
dvojčatá. Z domu sa vyberie len tak, naverímboha!
Od strachu sa strhla, keď blesk preťal zlovestnú oblohu.
Srdce sa jej prudko rozbúchalo. Oboma rukami si nadvihla ťažké sukne a pridala do kroku. Podpätky
sa jej zabárali hlboko do mäkkej, poddajnej zeme. Spustil sa prudký lejak. Ohýbal nevädze a hlaváče.
Krikľavé hlavičky kvetov sa ukladali do trávy. Než sa jej podarí zdolať pastviny, pôda sa premení
na kašu.
Blýskalo sa a hrmelo. Kathleen si pred silou hromu zapchala uši. Vtom si uvedomila, že stratila
pelerínu. Otočila sa, rukou si zaclonila oči pred dažďom a hľadela na cestu, kadiaľ sa brodila.
Nasiaknutá vlnená látka ležala na zemi dobrý kus od nej. „Sto hromov!“ vykríkla a vydala sa po ňu.
Odrazu zastala. Z hrdla sa jej vydral vzlyk. Približovala sa k nej obrovská tmavá machuľa. Hustý
dážď jej bránil vo výhľade. Intuitívne sa otočila a rukami si objala hlavu. Úder hromu ju na okamih
pripravil o sluch. Počula len svoj divoký pulz. Vyčkávala. Od strachu sa celá roztriasla. Netušila, čo
bude nasledovať. Zdalo sa, že jej nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Po chvíli sa odvážila narovnať
a rukávom si utrela mokrú tvár.
Vedľa nej sa vznášala obrovská silueta. Muž v sedle statného čierneho koňa. S hrôzou si uvedomila,
že na koni sedí Devon. Krvi by sa jej nedorezal. Nebol oblečený v jazdeckom. Dokonca si nevzal ani
rukavice. A na hlave mal koniarov klobúk! Akoby odchádzal v chvate a klobúk bol jediný poruke.
„Lady Helen ma požiadala, aby som vás priviedol,“ zreval Devon. Z tváre sa mu nedalo nič čítať.
„Máme dve možnosti. Buď vysadnete na koňa, alebo tu budeme stáť a hádať sa, kým nás blesky
neusmažia zaživa. Osobne by som dal prednosť flambovaniu. Ušetrilo by mi to čas a viac by som sa už
nemusel prehŕňať v účtovných knihách.“
Kathleen naňho nechápavo civela.
Z praktického hľadiska by sa obaja zmestili na statného chladnokrvníka a dopravili sa na panstvo.
Kôň bol dobre stavaný a mierumilovný, úlohu by určite hravo zvládol. Ale pri pomyslení, že by sa
s Devonom dotýkali... že by ju držal... Nie. Takú blízkosť muža neznesie. Pri tej predstave sa jej zatmilo
pred očami.
„Ja... nemôžem ísť s vami.“ Hoci chcela, aby to znelo presvedčivo, roztrasený hlas ju prezradil.
Po tvári sa jej valil dážď, voda jej stekala do úst.
Devon sa nadýchol, akoby sa práve chystal vypľuť nejakú šťavnatú poznámku. Pohľadom si
premeriaval jej útlu postavu. Tvár mu zmäkla. „Tak potom si vezmete koňa a ja sa vrátim pešo.“
Kathleen tam stála ako obarená. Len naňho nechápavo civela. „Nie,“ podarilo sa jej zo seba dostať.
„Ale ďakujem vám. Prosím, vráťte sa do domu.“
„Alebo pôjdeme obaja pešo,“ netrpezlivo navrhol, „alebo sa obaja odvezieme. Ale sám neodídem.“
„Nemusíte...“
Pri ďalšom hrôzostrašnom údere hromu úplne stratila reč.
„Rád by som vás odprevadil domov,“ vecne jej ponúkol Devon, akoby s ňou konverzoval v salóne
a okolité besnenie počasia na sklonku leta sa ho vôbec netýkalo. Keby to bol vyslovil svojím
zvyčajným neokrôchaným spôsobom, možno by ho dokázala odmietnuť. Ale zvolil decentný prístup.
Zrejme sa domnieval, že neskôr si ju podá.
Kôň potriasol hlavou a kopytom hrabal zem.
Bude sa s ním musieť odviezť v jednom sedle. Zmocnilo sa jej zúfalstvo. Inú možnosť nemá. Ruky si
ovinula okolo tela a ustráchane vyjachtala: „Na-najskôr vám musím niečo povedať.“
 Devon spýtavo zdvihol obočie – jediný pohyb na kamennej tvári.
„Ja...“ Sťažka preglgla. Potom jedným dychom všetko vysypala. „Čo som vravela v pracovni... Nebolo
to odo mňa pekné. Bola to lož. M-mrzí ma to. Veľmi som sa mýlila. Postarám sa, aby to vedeli aj páni
Totthill a Fogg. Aj váš brat.“ Tvár sa mu nenápadne zmenila. Jeden kútik úst sa mu stočil dohora.
Naznačoval úsmev. Srdce sa jej zmätene rozbúchalo. „Môžete ich z toho vynechať. Všetci traja ma
budú častovať oveľa horšie, kým sa všetko vyrieši.“
„Aj tak to odo mňa nebolo fér.“
„Už sa na to zabudlo. Poďte, dážď hustne.“
„Musím si ísť po pelerínu.“
Devon otočil hlavu a pozrel do diaľky, kde ležala tmavá kôpka. „Až tam? Dobrý Bože, nechajte to
tak!“
„Nemôžem...“
„Veď už je aj tak po nej. Kúpim vám inú.“
„Čosi také osobné by som od vás nikdy neprijala. Navyše... teraz, keď máte panstvo Eversby, si
nečakané výdavky nemôžete dovoliť.“
Uškrnul sa.
„Nahradím vám ju,“ trval na svojom. „Pochopil som, že ľudia s dlhom na krku sa nikdy
neznepokojujú pre nejaké nečakané výdavky.“ Posunul sa úplne na koniec sedla a vystrel k nej ruku.
V kontraste s rozbúrenou oblohou pôsobil majestátne a štíhlo. Ostré črty tváre zahaľoval tieň.
Kathleen naňho pochybovačne pozrela. Musel by mať silu ako vôl, aby ju zo sedla vytiahol hore
k sebe. „Udržíte ma?“ neveriaco sa spýtala.
Devona sa to očividne dotklo. „Nie som žiadna padavka, madam.“
„Šaty mám celé premočené, sú ťažké...“
„Chyťte sa ma.“
Podišla k nemu. Silno ju zovrel za ruku. Striaslo ju od nervozity.
Od Theovej smrti pred troma mesiacmi sa žiadneho muža nedotkla. Na pohrebe sa zúčastnil aj lord
Berwick. Chcel ju objať, no rýchlo mu strčila pod nos ruku v rukavičke. „Nemôžem,“ pošepla mu. Lord
Berwick chápavo prikývol. Bol to láskavý muž, no náklonnosť prejavoval veľmi zriedka. Lady
Berwicková bola taká istá. Zhovievavá, no veľmi upätá. Svoje dcéry aj Kathleen vychovávala
k sebadisciplíne. „Nepodliehajte emóciám,“ vždy im pripomínala. „Inak ovládnu ony vás.“
Kathleen striaslo od zimy, keď ju Devon mocne zovrel za zmáčaný rukáv.
Kôň trpezlivo vyčkával. Vietor a dážď bičovali všetko navôkol.
„Teraz nadskočíte,“ zavelil, „a ja vás nadvihnem. Ľavou nohou hľadajte strmeň. Neprehadzujte nohu
cez koňa, len sa vytiahnite hore ako na bočné sedlo.“
„A kedy mám nadskočiť?“
„Ideálne teraz,“ sucho odvetil.
Kathleen sa pozviechala a prudko sa vyšvihla zo zeme. Devon využil okamih, keď bola vo vzduchu,
a prekvapivo hravo ju vytiahol hore. Zaobišlo sa to aj bez strmeňa. Elegantne pristála v sedle,
so skrčenou pravou nohou. Hľadala rovnováhu, ale Devon ju už bezpečne držal ľavou rukou. „Žiaden
strach. Posaďte sa... Pomaly.“
Od jeho pevného dotyku zmeravela. Tlačil sa na ňu celým telom, horúcim dychom ju šteklil
na uchu.
„Bolo vám treba utekať s košíkom k chorľavej susedke!“ zasipel. „Hádam si uvedomujete, že všetci,
ktorí myslia v prvom rade na seba, sú teraz v suchu a teple svojich domovov.“
„Tak prečo ste mi išli naproti?“ s námahou sa spýtala. Úporne bojovala s jemnými záchvevmi
vo vnútri, ktoré nie a nie prestať.
„Lady Helen mala o vás obavy.“ Devon sa ubezpečil, že nadobudla rovnováhu. Ľavou rukou sa jej
načiahol k hlave. Schmatol závoj a spolu s čelenkou jej ho strhol z hlavy. Oboje odhodil na zem. „Je mi
to ľúto,“ zvolal, prv než mohla niečo namietať. „Ale tá farba smrdí ako podlaha v eastendskom hostinci.
Teraz si prehoďte nohu na druhú stranu sedla.“
„Nemôžem, zamotala sa mi do sukieň.“ Kôň prestúpil z nohy na nohu. Kathleen márne hľadala
nejaký výčnelok na sedle, ktorého by sa mohla chytiť, úplne rovné a hladké. Nechtiac zovrela Devona
za stehno. Bolo tvrdé ako kameň. Rozrušene odtiahla ruku a lapala dych.
Devon si prehodil uzdu do druhej ruky a sňal si koniarov klobúk. Narazil ho Kathleen na hlavu.
Potom jej rozmotal sukne. Ťahal zmáčané ťažké vrstvy šiat, kým si pod nimi nevystrela nohu
a neobkročila koňovi šiju.
Kedysi v detstve už jazdila na koni v tandeme. Bolo to s dcérami Berwickovcov, keď sa vybrali
na prechádzku na poníkoch. No s tým, čo práve prežívala, sa to nedalo porovnať. Urastený, mocný
muž ju istil celým svojím telom. Okrem konskej hrivy sa nemala čoho pridržiavať. Nemala nič
na dosah, ani uzdu, ani strmene.
Devon pohnal zviera do svižného klusu, prirodzeného pre plnokrvníka. Mohutný ťažný kôň
s obrovskou hruďou a nohami naširoko od ťažiska dynamické tempo zvyčajne nezvládal s ľahkosťou.
Kathleen okamžite vypozorovala, že Devon má jazdenie v krvi. Koňa viedol ľahko a samozrejme,
akoby boli na seba zvyknutí odmalička. Cval spôsoboval Kathleen ťažkosti. Bolo to úplne iné, ako keď
jazdila sama. Premkla ju hrôza, keď si uvedomila, že v sedle naskakuje ako začiatočníčka.
Devon si ju pevnejšie pritisol k sebe. „Upokojte sa, držím vás. Nespadnete.“
„Ale nemám sa čoho...“
„Len sa uvoľnite.“
Devon bol v sedle ako doma. Cítila, že nestrácajú rovnováhu, že ich hmotnosť je dobre rozložená
na chrbte zvieraťa. Pomaly uvoľnila kŕč. Chrbtom sa mu oprela o hruď a následne akoby zázrakom
vkĺzla do tempa. Nechala sa unášať pravidelným pohybom zvieraťa a vychutnávala, ako sa ich telá
hýbu v dokonalom súzvuku.
Devon roztiahol dlaň, ktorou ju držal okolo pása, a tuhšie si ju k sebe privinul. Aj cez záplavu sukieň
zreteľne cítila jeho robustné stehná, ktoré sa rytmicky ohýbali. Vnútri ju čosi nepredstaviteľne
príjemne zovrelo. Kŕč sa stupňoval, až mala pocit, že sa rozštiepi.
Ocitli sa na úpätí kopca. Devon spomalil koňa do chôdze a naklonil sa vpred, aby mu pomohol
rozložiť záťaž na predné kopytá. Kathleen nezostávalo iné, než ho nasledovať. Chvatne zovrela koňa
za drsnú čiernu hrivu. Devon jej čosi vravel, no jeho slová zanikli s úderom hromu. Otočila hlavu, aby
ho lepšie počula. Lícom sa mu nechtiac obtrela o jemné strnisko na sánke. Prebehli ňou zimomriavky.
V hrdle ju šteklilo, akoby práve zahryzla do včelieho plástu.
„Už sme skoro tam,“ zopakoval. Horúcim dychom jej zohrieval zmáčanú tvár.
Zišli z kopca a blížili sa ku koniarni, poschodovej stavbe z fialovomodrých tehál. Vchody
do koniarne mali tvar oblúka a boli dláždené. Na jednej strane bolo ustajnených dvanásť jazdeckých
koní, naproti zase desať klusákov a mulica. V koniarni sa nachádzali aj samostatné miestnosti
pre sedlá, postroje, sklad jazdeckého výstroja, senník, kôlňa na koče a miestnosti pre koniarov.
V porovnaní s hlavnou obytnou budovou na panstve Eversby, koniareň priam prekvitala. Určite to
bola zásluha jej správcu pána Blooma, zavalitého yorkshirského džentlmena s bielymi bokombradami
a so živými modrými očami. Príroda ho síce ochudobnila na výške, no dala mu veľkú silu. Ruky mal
samý sval a prstami by pokojne mohol lúskať orechy. V koniarni platili prísne pravidlá. Podlahy boli
vždy dôkladne vyzametané, jazdecký výstroj a koža sa blýskali. Kone v správe pána Blooma si nažívali
lepšie než väčšina ľudí. Kathleen sa so správcom koniarne zoznámila zhruba dva týždne pred Theovou
smrteľnou nehodou. Okamžite jej padol do oka. Bloom poznal žrebčín Carberyovcov, najmä chov
výnimočných arabských koní, ktorý Kathleenin otec založil. Bolo mu potešením, keď v ravenelovskej
koniarni pribudol Asad.
Po Theovej tragickej smrti podporoval pán Bloom Kathleenino rozhodnutie, že Asad zostane nažive.
Theovi priatelia a mnohí šľachtici požadovali, aby bol kôň za svoj skutok potrestaný. Bloom vedel, že
k tragédii by nedošlo, keby nebolo Theovej nepokojnej povahy. „Na koňa by sa nikdy nemalo
vysadnúť v hneve,“ po nešťastí povedal Bloom Kathleen medzi štyrmi očami. Thea poznal od detstva,
učil ho jazdiť. „Vyhnúť sa treba najmä arabským plnokrvníkom. Lordovi Trenearovi som vravel, že ak
Asada poženie tryskom, vymkne sa mu z rúk. Vedel som, že jeho lordstvo malo zase svoju slabú
chvíľu. Odporúčal som mu, aby si vzal iného, pokojnejšieho koňa. Mal ich k dispozícii rovný tucet.
Nepočúval ma. Je to moja vina.“
Od Theovej smrti sa Kathleen v koniarni neukázala. Asada ani v najmenšom neobviňovala z toho,
čo sa prihodilo. Bála sa svojich pocitov, keď ho uvidí. Sklamala Asada, sklamala svojho manžela.
Nevedela, či sa s tým niekedy v živote vyrovná.
Na chrbte koňa vošli priamo do koniarne. Keď si to Kathleen uvedomila, tuho privrela oči. Stiahlo
jej žalúdok. Stisla pery, aby nevykríkla. S každým nádychom do seba nasávala príjemnú vôňu koní,
podstielky, krmiva – známu vôňu detstva.
Devon zastavil koňa a zoskočil z neho. Pomocník z koniarne bol razom pri ňom.
„Mládenci, treba mu poriadne ošetriť nohy,“ ozval sa vľúdny hlas pána Blooma. „Také počasie je ako
stvorené na opary.“ Pozrel na Kathleen. „Milady,“ razom zmenil spôsoby.
„Rád vás opäť vidím.“
Stretli sa im pohľady. Kathleen očakávala výčitku v jeho očiach, veď sa koniarni vyhýbala na míle,
a navyše opustila Asada. No Bloom na ňu hľadel priateľsky, hoci trochu ustarostene. Ústa roztiahla
do roztraseného úsmevu. „Aj ja vás rada vidím, pán Bloom.“
Chystala sa zosadnúť z koňa. Prekvapilo ju, že jej Devon pomohol. Chytil ju okolo pása, aby jej
uľahčil zostup. Otočila sa k nemu. Opatrne jej sňal z hlavy klobúk.
Bol úplne nasiaknutý dažďom. „Ďakujem za klobúk, pán Bloom.“ Podal mu zdeformovanú pokrývku
hlavy, z ktorej kvapkalo.
„Som rád, že sa vám v tom daždi a besnení podarilo lady Trenearovú nájsť.“ Všimol si, že Kathleen
zablúdila očami k stajniam. „Asad je v skvelej forme, milady. Po celý čas bol najvzornejší zo všetkých
koní v koniarni. Slovko či dve z vašich úst by ho isto potešilo.“
Kathleen išlo vyskočiť srdce z hrude. Podlaha sa jej vlnila pod nohami. Trhane prikývla. „Mo-možno
by som za ním na chvíľu zašla.“
Devon sa jej dotkol brady. Jemne ju prinútil pozrieť sa mu do očí. Od prekvapenia celá stuhla. Tvár
mal mokrú, mihalnice zlepené, z lesklých prameňov okolo tváre mu kvapkala voda.
„Možno neskôr,“ odsekol pánu Bloomovi, no Kathleen nespúšťal z očí. „Nechceme, aby nám lady
Trenearová prechladla.“
„Isteže, to je pochopiteľné,“ rýchlo pritakal správca koniarne. Kathleen sťažka prehltla a uhla
pohľadom. Vnútri ňou zmietala triaška. Narastalo v nej napätie a strach. „Chcem ho vidieť,“ zašepkala.
Devon za ňou mlčky kráčal popri stajniach. Počula, ako pán Bloom vydáva rozkazy, aby bolo
o ťažného koňa, ktorý ich bezpečne dopravil domov, dobre postarané. „Žiadne ulievanie, chlapci!
Poriadne ho vytrite dosucha a vyčešte!“
Asadova stajňa bola na konci uličky. Kôň zbystril, keď sa k nemu Kathleen blížila. Zdvihol hlavu
a nastražil uši. Cítil známu osobu. Zosobňoval dokonalosť. Valach s mocnými zadnými nohami samý
sval a bezchybnou stavbou tela. Bol rýchly a vynikal obrovskou výdržou. Srsť mal gaštanovú so zlatým
nádychom. Hriva a chvost boli sivožlté. „Tak tu ťa máme,“ nežne zvolala Kathleen. Vystrela k nemu
ruku, dlaň otočená hore. Asad ju ovoňal a pozdravil erdžaním. Sklonil nádherne tvarovanú hlavu
a pristúpil k dverám stajne. Pohladila ho po nose a po čele. Od radosti jemne zafŕkal a pritisol sa
bližšie.
„Mala som prísť za tebou skôr,“ prepadli Kathleen výčitky. Zarmútene sa naklonila a vtisla mu bozk
medzi oči. Jemne jej olizoval plece a čistil ju. Pery jej skrivilo do žalostného úsmevu. Odtlačila mu
hlavu a poškriabala hodvábny krk. Vedela, čo Asad zbožňuje. „Nemala som ťa opustiť, môj chudáčik.“
Prsty mu zabárala do platinovej hrivy.
Hlavu jej položil na plece. Z jeho dôverného gesta jej stiahlo hrdlo. Sotva lapala dych. „Ty nie si
na vine,“ šepkala.
„Všetko je to moja chyba. Je mi to ľúto, veľmi ľúto...“
V krku jej navrela obrovská bolestná guča. Sťažka preglgla, no neporadila si s ňou. Dych sa jej
zastavil, ruky ochabli. Potrebovala sa zhlboka nadýchnuť, no chrčala od bolesti. Zvrtla sa na odchod,
ale stratila rovnováhu. Zastavila ju Devonova široká hruď.
Schmatol ju za lakte a pomohol jej udržať sa na nohách.
„Čo sa deje?“ Cez burácajúce srdce sotva počula jeho hlas.
Krútila hlavou a odháňala všetky pocity, aby im neprepadla.
„Vravte.“ Devon ňou jemne, no naliehavo zatriasol.
Nevydala ani hláska. Lapala dych. Vzápätí sa rozkašľala. Kašeľ sa miešal so vzlykmi. Vydesilo ju, že
sa jej hrdlo náhle uvoľnilo. Oči jej zvlhli a sčerveneli. V zúfalstve Devona od seba odsotila. Bože,
prosím, nie, nedopusť... Prestávala sa ovládať v najnevhodnejšej chvíli, akú kedy zažila. Poníži sa
v prítomnosti toho posledného človeka, ktorého by teraz pri sebe chcela mať...
Devon ju tuho zovrel okolo pliec. Chcela sa mu vytrhnúť, ale pevne ju držal. Viedol ju von
z koniarne.
„Milord?“ znepokojene sa mu prihovoril pán Bloom. „Čo potrebuje dáma?“
„Súkromie,“ odvrkol Devon. „Kam ju môžem odviesť?“
„Do skladu,“ odvetil správca a ukázal na oblúk za stajňami. Devon vliekol Kathleen do miestnosti
bez okien, obloženej drevom. Zápasila s ním, zmietala sa ako človek, ktorý nevie plávať. Dookola
opakoval jej meno, trpezlivo sa jej prihováral a pevne ju držal. Jeho zovretie silnelo priamo úmerne
ku Kathleeninej zúrivosti. Napokon sa mu pritisla k hrudi ako bezvládny uzlík. Úporne potláčala
vzlyky, ktoré z nej vychádzali, no boli o to trhanejšie a hlučnejšie.
„Ste v bezpečí,“ tíšil ju. „Upokojte sa... Nič sa nedeje. Pevne vás držím.“
Hmlisto si uvedomila, že už sa nevzpiera, naopak, tisne sa k nemu a chce sa mu schúliť do náručia.
Rukami ho zovrela okolo krku a tvár si mu pritisla o krk. Nie a nie sa utíšiť. Každý nádych ju bolel,
nebola schopná premýšľať. Všetko z nej vytrysklo v jedinej obrovskej mase. Nevedela si s pocitmi
poradiť. Nevyznala sa v nich. Pripravia ju o rozum...
 Korzet ju tlačil. Zahryzol sa do nej a chcel ju rozdrviť zaživa. Opustili ju všetky sily, podlomili sa jej
kolená. Pomaly klesla na zem. Ešte cítila, ako ju chytili čiesi mocné ruky. Nebola schopná triezvo
uvažovať. Odovzdane sa ponorila do tmy, ktorá ju obkolesila.


Kapitola 4

Ubehla zrejme celá večnosť, kým sa jej postupne vrátilo vedomie. Strhla sa, keď precitla. Začula
chvatný šepot a tlmené kroky. Dážď neúnavne bubnoval na strechu. Podráždene otočila hlavu nabok,
preč od všetkých zvukov. Ešte chcela driemať. Na líci ucítila jemný teplý dotyk, ktorý ju prebral
k vedomiu.
Končatiny jej oťaželi a uvoľnili sa. Hlavu si pohodlne opierala. Ležala na niečom pevnom, čo sa
pravidelne dvíhalo a klesalo. S každým nádychom jasnejšie rozoznávala vôňu koní a kože, a čohosi, čo
sa svojou sviežosťou podobalo tráve. Zdalo sa jej, že sa prebudila do rána... Ale nebola to pravda.
Spomenula si na búrku a zmeravela.
Ucho jej pošteklil hlboký šepot. „Ste v bezpečí. Oprite sa o mňa.“
Vytreštila oči. „Čože...“ Žmurkala a rozhliadala sa. „Kde... Bože!“
Hľadela do tmavomodrých očí. Kdesi pod rebrami ju zovrela zvláštna bolesť, miestami celkom
príjemná, keď si naplno uvedomila, že je v Devonovom náručí. Ležali v sklade, na kope poskladaných
konských diek a pokrovcov. Bolo to najteplejšie a najsuchšie miesto v celej koniarni. Nachádzalo sa
hneď vedľa stajní. Blesky osvetľovali police so sedlami pozdĺž borovicových stien. Dážď šľahal
na strechu a valil sa po stenách.
Kathleen sa rozhodla, že ešte nie je pripravená pozrieť sa pravde do očí, uvedomiť si, ako sa svojím
správaním znemožnila. Tuho privrela opuchnuté viečka. Oči ju pálili. Rukou si ich nahmatala
a pretrela.
Devon jej zovrel zápästie a odtiahol jej ruku od tváre. „Nerobte to, pohorší sa vám.“ Do ruky jej
vtisol kúsok jemnej tkaniny. Bola to handra, ktorou v koniarni leštili jazdecký výstroj. „Je úplne nová.
Pred chvíľou ju priniesol správca.“
„Videl... Teda, dúfam, že som nebola... takto?“ spýtala sa tenkým trhaným hlasom.
Na tvári sa mu zjavil úsmev. „Myslíte v mojom náručí? Pochopiteľne, že áno.“
Od hanby zakvílila. „Čo si len pomyslí...“
„Nič. Vlastne vravel, že by vám pomohlo, keby ste si trochu porumázgali, ako povedal.“
V yorkshirskom dialekte mal na mysli plač dieťaťa. Kathleen sa cítila ponížená. Utrela si slzy
a vyfúkala nos.
Devon jej zaboril prsty do strapatých vlasov a nežne jej masíroval pokožku hlavy. Akoby hladil
mačku. Už nič neprístojnejšie nemohol urobiť! Jeho dotyk jej však lahodil. Nevládala namietať.
„Povedzte mi, čo sa stalo,“ nežne ju nabádal.
Pocítila prázdnotu. Telo mala slabé ako prázdne vrece od múky. Vyčerpávalo ju čo len pomyslenie,
že by mala pokrútiť hlavou.
Stále sa jej dotýkal a upokojoval ju. „No tak.“
Bola úplne zničená, nemala silu protestovať. „Je to moja vina,“ vykĺzlo jej z úst. Z kútika oka sa jej
valil vodopád horúcich sĺz a mizol vo vlasoch. „Theo zomrel kvôli mne.“
Devon mlčal. Čakal, kým bude Kathleen pokračovať. Slová z nej vychádzali náhlivo. „Dohnala som
ho k tomu.
Hádali sme sa. Keby som reagovala tak, ako sa odo mňa očakávalo, keby som bola k nemu milá
a neoponovala mu, ešte by žil. Chcela som si ísť ráno zajazdiť na Asadovi, ale Theo chcel pretekať.
Odmietla som, veď bol v príšernom stave. Tak sa rozhodol, že sa ku mne pridá, no...“ Z hrdla sa jej
vydral zúfalý vzlyk. Potom rázne pokračovala. „Povedala som mu, že mi nebude stačiť. Celý večer
popíjal a ešte nevytriezvel.“
Devon jej palcom pohladil spánok a zotrel slanú cestičku po slzách. „A tak sa rozhodol, že vám
ukáže,“ dodal po chvíli.
Kathleen prikývla. Sánka sa jej chvela.
„Vyletel von a bežal do koniarne. Opitý a zúrivý,“ pokračoval Devon, „a trval na tom, že si vezme
koňa, ktorého by pravdepodobne nezvládol ani za triezva.“
Drobné svalstvo tváre sa jej zvraštilo v kŕči. „Nesprávala som sa k nemu tak, ako sa správa dobrá
manželka k svojmu mužovi...“
„No tak,“ tíšil ju Devon, keď sa opäť nekontrolovateľne rozvzlykala. „Nie, nezačínajte s tým zase. No
tak, utíšte sa. Hlboký nádych.“
Prestal jej ískať vlasy a nadvihol si ju vyššie do lona. Tváre sa im takmer dotýkali. Čistou handrou ju
osušil od sĺz ako malé dieťa. „Pozrime sa na to triezvym pohľadom,“ nadhodil. „Najskôr k téme
zvládania manžela: manžel nie je kôň, ktorý sa dá vycvičiť. Môj bratranec bol dospelý muž a svoj osud
mal vo vlastných rukách. Rozhodol sa riskovať a za svoje rozhodnutie zaplatil.“
„Áno, ale bol opitý...“
„Aj to bola jeho voľba.“
Kathleen zarazil Devonov racionálny a nezúčastnený pohľad na vec. Očakávala, že ju bude
obviňovať, možno väčšmi, než sa obviňuje sama, ak je čosi také vôbec možné. Jej zodpovednosť
za tragédiu sa nedá poprieť, je nad slnko jasnejšia. „Je to moja vina,“ trvala na svojom. „Theo
nad sebou nemal žiadnu kontrolu, keď ho pochytil amok. Nevedel triezvo uvažovať. Mala som ho
usmerniť, upokojiť, no ja som ho ešte väčšmi popudila.“
„To nebola vaša starosť, aby ste Thea chránili pred ním samým. Ak sa raz rozhodol, že bude konať
s horúcou hlavou, nikto by ho nezastavil.“
„Ale pochopte, to s rozhodnutím nemalo nič spoločné. Theo sa nevedel ovládať a ja som ho
rozzúrila.“
Devon skrútil ústa do grimasy. „Ale vedel.“
„Ako to môžete tvrdiť?“
„Lebo som Ravenel. Sám mám diabolskú povahu. Aj keď ma chytí amok, vždy presne viem, čo
robím.“
Krútila hlavou. Nechcela, aby ju utešoval. „Nepočuli ste, ako som sa s ním rozprávala. Bola som
uštipačná a odporná... Bože, keby ste videli, ako sa tváril...“
„Isteže, viem si predstaviť, že ste doňho pichali ako sršeň. Niekoľko ostrých slov však nemohlo byť
dôvodom, že sa Theo rútil na koni samovražedným tryskom.“
Kathleen nad tým premýšľala. Strhla sa, keď zistila, že mu zabára prsty v hustých vlasoch
na zátylku. Rukami ho objímala okolo krku. Kedy sa to stalo? Do líc sa jej prudko nahrnula krv. Rýchlo
stiahla ruky späť.
„Nesúcitíte s Theom, lebo ste ho nemali rád,“ šplechla mu do tváre, „ale...“
„Ešte som sa nerozhodol ani vo vašom prípade. To však nemení môj názor na celú záležitosť.“
Kathleen naňho vytreštila oči. Jeho chladný, necitlivý názor na tragédiu jej podivne lahodil väčšmi
než sústrasť.
 „Keď sa to stalo, bežali po mňa,“ rozprávala akoby z diaľky. „Theo ležal na zemi. Mal zlomené väzy.
Do príchodu lekára s ním nikto nechcel hýbať. Kľakla som si k nemu a prihovorila sa mu. Keď začul
môj hlas, otvoril oči. Videla som, že mu nie je pomoci. Dotkla som sa mu líca a povedala mu, že ho
milujem. A on na to: Nie si moja manželka. To boli jeho posledné slová. Kým prišiel lekár, upadol
do bezvedomia...“ Z očí jej vytryskol gejzír sĺz. V zaťatých pästiach mimovoľne žmolila handru
na leštenie. Jemne sa jej dotkol rúk, aby upokojil nevedomé trhané pohyby.
„Theove posledné slová by som nebral príliš vážne,“ vravel.
„Iste nebol pri zmysloch. Prekristapána, veď si prerazil väz!“ Hladil ju po hánkach. „Počúvajte, vy
slzavé údolie. Povaha môjho bratranca bola nevyspyteteľná. Kedykoľvek mohol konať neuvážene.
Vždy by to tak bolo. Ravenelovci si svoju neslávnu povahovú črtu odovzdávajú po generácie. Aj keby
sa Theo oženil so sväticou, ani tak by neskrotil svoj hnev.“
„Od svätice mám ďaleko,“ užialene vyslovila a zvesila hlavu.
„Viem to od prvej chvíle, ako sme sa stretli,“ pobavene poznamenal.
Kathleen nechápavo civela na dlaň, ktorá ju hladila. Bola jemná, no súčasne ohromne silná. Jej
chrbát pokrývali drobné chĺpky. „Kiežby sa to dalo vrátiť,“ zašepkala.
„Nikto vás nemôže obviňovať z toho, čo sa stalo.“
„Sama sa z toho obviňujem.“
„Nech písmeno ukrýva, keď sa jej ráči,“ ironicky vyslovil, „bolesť v srdci neschová.“
Kathleen spoznala úryvok zo Šarlátového písmena. „Prirovnávate ma k Hester Prynnovej?“ Uprela
naňho zúbožený pohľad.
„Iba pokiaľ ide o túžbu po mučeníckej smrti. No aj Hester mala aspoň akú-takú zábavu
pred zaslúženým trestom. Na rozdiel od vás.“
„Zábavu?“ Zúfalstvo sa razom zmenilo na zúrivosť. „O čom to hovoríte?“
Uprene sa jej díval do tváre. „Domnieval som sa, že aj lady telom a dušou nachádza potešenie
v manželovom objatí.“
Rozhorčene lapala dych. „Ja... Vy... Ako sa opovažujete začínať na takú tému...“ Bolo jej s ním
príjemne a bezpečne, až kým sa opäť nezmenil na chlipníka. Nemôže ho ani vystáť! „S nikým by som
o nej nerozprávala, tobôž nie s vami!“ Vytrhla sa mu z objatia. Poľahky si ju opäť privinul k sebe.
„Prv než právom rozhorčená vezmete nohy na plecia, mali by ste si pozapínať živôtik,“ upozornil ju.
„Ži...“ Zrak jej padol na prsia. S hrôzou zistila, že dva horné gombíky na šatách má rozopnuté
a s nimi aj dva háčiky na korzete. Očervenela po korienky vlasov. „Bože, ako ste len mohli!“
Oči sa mu smiali. „Nevládali ste sa nadýchnuť. Myslel som si, že kyslík vám prospeje viac než
cudnosť.“ Sledoval, ako v chvate neúspešne bojuje s korzetom. „Smiem vám pomôcť?“ zdvorilo sa
ponúkol.
„Nie. Hoci nejednej dáme ste istotne pomohli so spodnou bielizňou a máte bohaté skúsenosti.“
„Ťažko ich nazvať dámami,“ zachechtal sa. Kathleen sa trápila so živôtikom. Zmocnila sa jej panika.
Popoludňajšie udalosti ju natoľko premohli, že aj tá najjednoduchšia úloha sa jej javila ako najťažšia
na svete. Zo všetkých síl ťahala strany živôtika k sebe a zápasila s látkou.
Devon ju chvíľu sledoval, potom drsno zavelil: „S dovolením!“ Odtlačil jej ruky a šikovne zapol
korzet. Hánkami sa jej obtrel o poprsie. Zatmilo sa jej pred očami. Keď pozapínal háčiky, nasledoval
rad gombíkov na šatách. „Uvoľnite sa. Nevrhnem sa na vás. Nie som taký zhýralec, za akého ma
považujete. Navyše, poprsie takých skromných rozmerov – aj keď pekné na pohľad – mi samo osebe
žiadostivosť neprivodí.“
 Kathleen naňho gánila. Nehybne držala. Uľavilo sa jej, že má opäť dôvod nenávidieť ho. Dlhými
prstami jej zručne šermoval pod bradou, kým bezpečne zachytil všetky gombíky do hodvábnych
slučiek. Mihalnice mu na líca vrhali dlhé tiene, keď klopil zrak.
„Hotovo,“ zamrmlal.
Vydrapila sa mu z lona vratko ako vystrašená mačka.
„Opatrne.“ Devon uhol pred jej nepozorným pohybom kolena. „Ešte musím splodiť dediča.
Pre panstvo majú určité časti môjho tela väčšiu hodnotu než samotné rodinné šperky.“
„Pre mňa sú bezcenné,“ zasyčala a driapala sa na nohy.
„Mne na nich aj tak celkom záleží.“ Uškrnul sa a s ľahkosťou sa vyšvihol hore. Pridržal ju, aby
nadobudla rovnováhu.
Pohľad na žalostne zhúžvané a zablatené sukne ju vydesil. Náhlivo si z nich oprašovala seno
a konskú srsť, ktorá sa jej nachytala na čiernu látku.
„Odprevadím vás do domu?“ spýtal sa Devon.
„Radšej pôjdem sama,“ odvrkla.
„Ako si želáte.“
Vystrela sa a dodala: „O tom, čo sa tu stalo, budeme mlčať.“
„Dobre.“
„A tiež... nie sme priatelia.“
Hľadel jej do očí. „A čo potom sme? Nepriatelia?“
„To sa ukáže.“ Kathleen sa roztrasene nadýchla. „Čo... čo urobíte s Asadom?“
Nepatrne mu zmäkla tvár. „Zostane na panstve, kým nezíska nový výcvik. To jediné vám teraz
môžem zaručiť.“
A presne to nechcela počuť, hoci to bolo sľubnejšie, než keby Asada predal. Ak by ho prevychovali,
mohol by sa dostať do opatery k niekomu, kto by ho ocenil. „Potom... myslím... že nie sme nepriatelia.“
Stál pred ňou len v košeli. Márne navôkol hľadala kravatu či golier. Lemy nohavíc mal celé od blata,
vlasy potrebovali hrebeň. Trčalo mu z nich steblo trávy. Hoci bol neupravený, pripadal jej ešte krajší
než predtým. Váhavo k nemu pristúpila. Ani sa nehýbal, keď sa načiahla a z vlasov mu vytiahla
zatúlanú byľku. Tmavé strapaté kadere zvádzali k dotyku. Napravo sa mu hojdala neposlušná kučera.
Len-len že mu ju neuhladila.
„Ako dlho budete nosiť smútok?“ Jeho necitlivá otázka ju poriadne vykoľajila.
Zmätene žmurkala a hľadala slová. „Myslíte ako vdova? Smúti sa v štyroch etapách.“
„V štyroch?“ neveril vlastným ušiam.
„Prvé obdobie smútku trvá rok, druhé šesť mesiacov, tretie tri mesiace a posledné po zvyšok života.“
„A ak by sa vdova chcela opäť vydať?“
„Môže tak urobiť do roka a do dňa, aj keď sa na taký rýchly sobáš pozerá s nevôľou, teda pokiaľ
nemá deti alebo jej nešliape na krk chudoba.“
„Odsudzované, ale dovolené?“
„Áno, prečo sa pýtate?“
Devon nezaujato mykol plecom. „Obyčajná zvedavosť. Muži držia smútok len pol roka. Zrejme
preto, lebo na nič dlhšie by sme nikdy nepristúpili.“
Pokrčila plecami. „Srdce muža nemožno porovnávať so srdcom ženy.“
Spýtavo zdvihol obočie.
„Ženy milujú celým srdcom,“ vysvetlila. „Myslíte si azda, že sa mýlim?“ spýtala sa, keď zbadala, ako
sa zatváril.
„Myslím si, že o mužoch toho viete pramálo,“ vyslovil s citom.
„Bola som vydatá. Viem všetko, čo potrebujem vedieť.“ Vykročila k prahu. Zvrtla sa a pozrela
naňho. „Ďakujem vám,“ odsekla a stratila sa, prv než stihol otvoriť ústa.


Devon lenivo pristúpil k dverám. Zatvoril oči a čelom sa oprel o zárubňu. Z hrdla sa mu vydral tichý
ston.
Dobrý Bože... tak veľmi po nej túži... navzdory všetkej počestnosti...
Chrbtom sa otočil k drevenému obkladu steny. Zúfalo sa snažil pochopiť, čo sa s ním deje. Prepadol
ho euforický ničivý pocit. Cítil, že sa v ňom niečo zlomilo a už niet cesty späť.
Nenávidel ženský plač. Už pri prvom náznaku sĺz kľučkoval preč ako zajac pri hone. No len čo si
Kathleen k sebe privinul, v jedinom okamihu vymazal svet, minulosť, všetko, čím si bol úplne istý.
Potrebovala ho. Nie z vášne alebo zo strachu. Len potrebovala cítiť blízkosť druhého človeka. Pri tej
predstave sa mu ježili chlpy na tele. Dosiaľ nikto v jeho náručí útechu nehľadal. A keď ju tíšil, mal
pocit väčšieho intímneho zblíženia než pri najhorúcejších posteľných chvíľkach. Celou bytosťou k nej
priľnul v sladkom, nepredstieranom spojení.
Myšlienky sa mu potkýnali jedna o druhú. V tele mu tlela spomienka na útlu Kathleen v jeho lone.
Prv než úplne prišla k zmyslom, vtisol jej bozk na hodvábne líce zmáčané od slaných sĺz a letného
dažďa. Znovu ju túžil pobozkať. Kdekoľvek. Chcel ju bozkávať celé hodiny. Chcel ju držať v náručí,
nahú a vysilenú. Po všetkých skúsenostiach fyzické potešenie preňho stratilo príchuť neobjaveného,
no po Kathleen Ravenelovej túžil tak intenzívne ako dosiaľ po žiadnej žene. Sila neznámeho ho priam
gniavila.
Aká prekliata situácia, pomyslel si. Kam podel zdravý rozum? Panstvo na spadnutie, vyrabovaný
majetok a žena, ktorú nemôže mať. Kathleen bude smútiť za manželom rok a deň, a ani potom na ňu
nebude môcť siahnuť. Nikdy by sa neznížila k tomu, aby sa stala niečou milenkou. Tobôž si nezačne
s ďalším Ravenelom, najmä po tom, čo si vytrpela s Theom.
Devon zadumane zdvihol špinavý kabát z podlahy a navliekol sa doň. Zo skladu sa pomalým
krokom pobral k stajniam. Na konci budovy sa dvaja pomocníci pri práci zhovárali. Okamžite zmĺkli,
keď si uvedomili, že tam nie sú sami. Doliehali k nemu len zvuky metly a škripot lopaty. Niektoré kone
si ho zvedavo obzerali, iné vôbec nezaujímal.
Uvoľnene pristúpil k stajni, kde sa nachádzal arabský plnokrvník. Asad otočil hlavu, aby naňho
videl. Natiahol pysk – znamenie, že mu cudzia spoločnosť nie je po vôli. „Pokojne, pokojne,“ prihovoril
sa mu Devon. „Aj keď sa ti asi nemožno čudovať, že ohŕňaš pysk nad Ravenelom.“
Asad sa otriasol a nervózne pohodil chvostom. Pomaly pristúpil k dverám stajne.
„Buďte ostražitý, milord,“ ozval sa mu spoza chrbta pokojný hlas pána Blooma. „Hryzie. Môže z vás
trochu ochutnať, keď vás nepozná. Pred spoločnosťou pána uprednostní radšej dámu.“
„Súdiš správne,“ prihovoril sa Devon koňovi. Vystrel k nemu dlaň, tak ako to urobila Kathleen.
Asad ju opatrne oňuchal, oči mal napoly privreté. Pokorne sklonil hlavu a nepokojnú tlamu vtisol
Devonovi do rúk. Devon sa usmial a pohladil zviera po oboch stranách hlavy.
„Ty si ale fešák!“
„A je si toho čertovsky vedomý,“ smial sa správca stajne, keď sa k nim priblížil. „Cíti z vás
milosťpani. Teraz vás bude počúvať na slovo. Keď sa raz presvedčia, že im neublížite, urobia všetko,
o čo ich požiadate.“
Devon pohladil Asada po vznešenej noblesnej šiji až k mohutnému plecu. Srsť mal hladkú a teplú.
Bola ako živý hodváb. „Čo si myslíte o jeho povahe?“ spýtal sa. „Vystavuje sa lady Trenearová
nebezpečenstvu, keď bude pokračovať vo výcviku?“
„Sotva, milord. Z Asada sa stane dokonalý kôň pre dámy, ak dostane správny výcvik. Nie sú s ním
starosti, je len citlivý. Všetko vidí, počuje, cíti. Tí najlepší sú presne takí. Treba ich ovládať láskavou
rukou, dať im voľnosť.“ Na okamih stíchol. Zadumane si naťahoval biele fúzy. „Asada sem priviezli
z Leominsteru týždeň pred sobášom. Lord Trenear si ho prišiel pozrieť do koniarne. Jediné šťastie, že
milosťpani nebola svedkom toho, čo sa stalo. Asad ho uhryzol a milosťpán mu uštedril tvrdý úder
do tlamy. Varoval som ho, že ak naňho pôjde päsťou, bude sa ho síce báť, no nebude mu veriť.“ Bloom
smutne pokrútil hlavou, oči mal zaslzené. „Pána som poznal ešte ako chlapča. Všetci na panstve ho
zbožňovali. No súčasne všetci vedeli, že je ako guľový blesk.“
Devon sa naňho spýtavo pozrel. „Čo tým myslíte?“
„V Yorkshire tak voláme horúci uhlík, ktorý vyskočí z kozuba. Ale aj človeka, ktorý nedokáže krotiť
svoj hnev.“
Asad zdvihol hlavu a pysk jemne pritlačil Devonovi o bradu. Devon sa ani nepohol, hoci najradšej
by bol hneď ustúpil.
„Slabučko mu fúknite do nozdier,“ potichu mu radil
Bloom. „Chce sa s vami spriateliť.“
Devon ho počúvol. Jemne fúkol Asadovi na tlamu. Kôň sa mu dotkol hrude a olízal mu predok
košele.
„Získali ste si ho, milord,“ zvolal správca koniarne. Na okrúhlej tvári sa mu usadil široký úsmev,
ktorý mu vytlačil líca nad bokombrady.
„So mnou to nemá nič spoločné,“ odvetil Devon a škrabkal Asada po nádherne tvarovanej hlave. „Je
to zásluha vône lady Trenearovej.“
„Áno, ale váš dotyk mu lahodí. A zdá sa, že nielen jemu,“ dodal zdvorilo Bloom.
Devon si ho prísne premeral, ale správca v rokoch sa naňho díval vo všetkej počestnosti.
„Lady Trenearovej sa priťažilo pri spomienke na manželovu nehodu,“ objasnil Devon. „Pomoc by
som ponúkol ktorejkoľvek žene v takom bezútešnom stave.“ Odmlčal sa.
„Už kvôli nej vás žiadam, aby ste o jej strate sebakontroly mlčali. Vy aj vaši ľudia.“
„Povedal som mládencom, že ich stiahnem z kože, keď sa o tom niekde čo len šepne.“ Bloom zvraštil
čelo. „Vtedy ráno... sa milosťpani a milosťpán poškriepili. On sa potom rozbehol do koniarne. Bál som
sa, či sa za to všetko jej milosť neobviňuje.“
„Obviňuje,“ potichu vyslovil Devon. „Ale pripomenul som jej, že za jeho činy nenesie žiadnu
zodpovednosť. Ani ona, ani kôň. Môj bratranec si na seba tragédiu zoslal sám.“
„Svätá pravda, milord.“
Devon potľapkal Asada na rozlúčku. „Dovidenia, kamarát... Ešte ťa prídem pozrieť ráno
pred odchodom.“ Zvrtol sa a popri stajniach prešiel k východu. Správca v rokoch mu kráčal po boku.
„Predpokladám, že po grófovej smrti sa s klebetami na panstve roztrhlo vrece,“ poznamenal Devon.
„Klebety? Pravdaže, nedalo sa pre ne dýchať!“
„Spomenul niekto, prečo sa lady Trenearová a lord Trenear v to ráno pohádali?“
Bloomovi sa nedalo čítať z tváre. „Ťažko povedať.“ Nepochybne čosi tušil o konflikte medzi Theom
a Kathleen. Služobníctvo vie predsa všetko. Bolo by však nezdvorilé, keby Blooma trápil otázkami
o súkromných záležitostiach rodiny. Devon neochotne odbočil od témy... v tej chvíli.
„Ďakujem vám, že ste mi pomohli s lady Trenearovou,“ povedal správcovi koniarne. „Ak sa
rozhodne, že vo výcviku Asada bude pokračovať, dovolím to pod podmienkou, že na ňu dohliadnete.
Dôverujem vám, že ju dokážete chrániť pred nebezpečenstvom.“
„Ďakujem vám, milord!“ vykríkol Bloom. „Zamýšľate, že lady zostane na panstve Eversby?“
Devon naňho hľadel, neschopný slova.
Otázka bola na prvý pohľad jednoduchá, ale svojou zložitosťou ho úplne paralyzovala. Čo vlastne
s Kathleen zamýšľa? A čo čaká Theove sestry? Čo urobí s koniarňou, domácnosťou a s rodinami, ktoré
na panstve farmárčia? Bude mať to srdce, aby ich nechal napospas osudu? Parom aby to vzal! Ako
môže zvyšok života prežiť s bremenom nepredstaviteľného dlhu a povinnosťami, ktoré mu budú visieť
nad hlavou ako Damoklov meč? Naplno precítil, do akej situácie sa dostal. Rýchlo zatvoril oči. Veď
Damoklov meč nad ním visí už nejaký čas, presnejšie od okamihu, keď sa dozvedel o Theovej smrti.
Nemal na výber. Či už si prial, alebo neprial zodpovednosť, ktorá sa na titul viazala, nevyhol sa jej.
„Áno, je to môj úmysel,“ napokon odpovedal správcovi koniarne. Náhle mu prišlo nevoľno.
„Zamýšľam tu nechať všetkých.“
Správca v rokoch sa usmial a prikývol. Akoby ani inú odpoveď nečakal.
Devon prešiel krídlom koniarne, ktoré sa pripájalo k domu. Vošiel do vstupnej haly. Od celej
situácie mal zvláštny odstup... akoby sa rozum rozhodol o krok zaostať... nazerať na všetko ako
na celok, nezameriavať sa na detaily.
Z horných poschodí k nemu doľahli tóny piana a ženské hlasy. Nebol si istý, ale mal pocit, že
z rozhovoru presakuje výrazný mužský barytón.
Na schodoch zbadal slúžku. Veľkou prachovkou oprašovala zábradlie. „Odkiaľ sa ozýva ten hluk?“
spýtal sa jej.
„Rodina sa zišla na čaj o piatej v salóne na poschodí, milord.“
Devon sa ťažkým rozvážnym krokom vybral hore schodmi. Kým došiel k dverám salóna, nemal
najmenších pochýb, že hlas patrí jeho nenapraviteľnému bratovi.
„Devon,“ zvolal West a zaškľabil sa, keď zbadal brata vojsť dnu. „Pozri na ten čarovný kŕdlik
sesterníc, ktorý som tu objavil.“ Sedel na stoličke pri hracom stole a z čutory si štedro ulial brandy
do čaju. Dvojčatá sa zdržiavali pri ňom, zabraté do zemepisnej skladačky. West si začudovane
premeral brata a poznamenal: „Vyzeráš, akoby si preletel cez živý plot.“
„Nemáš tu čo robiť,“ pripomenul mu Devon. Obrátil sa na osadenstvo celého salóna. „Bol niekto
z vás podvedený alebo zneuctený?“
„Už v dvanástich rokoch,“ odvetil mu West.
„Teba som sa nepýtal. Pýtal som sa dievčat.“
„Ešte nie,“ veselo zvolala Cassandra.
„Čert aby to vzal!“ vykríkla Pandora a skúmala časti mapy v dlani. „Nemôžem nájsť Luton.“
„Netrápte sa tým,“ radil jej West. „Luton môžeme úplne vynechať, Anglicko si tým nepohorší.
Vlastne, práve naopak.“
„Luton je známy výrobou kvalitných klobúkov,“ poznamenala Cassandra.
„Počula som, že klobučníctvo pripraví človeka o rozum,“ nadhodila Pandora. „Celkom tomu
nerozumiem, veď vyrobiť klobúk predsa nie je žiadna veda.“
„Z práce klobučníci nešalejú,“ vysvetlil Devon. „Na vyhladenie plsti používajú ortuťový roztok.
Opakovane sa vystavujú jeho pôsobeniu. Poškodzuje to mozog. Nie nadarmo sa hovorí bláznivý ako
klobučník.“
„Prečo sa potom roztok používa, keď škodí zdraviu?“ spýtala sa Pandora.
„Lebo robotníkov je vždy dostatok,“ cynicky odvetil West.
„Pandora!“ zvolala Cassandra. „Žiadam ťa, aby si netlačila dielik na miesto, kam očividne nepatrí.“
„Patrí sem,“ nástojilo jej dvojča.
„Helen,“ zakričala Cassandra na staršiu sestru, „nachádza sa ostrov Man v Severnom mori?“
Na okamih hudba stíchla. Helen sa ozvala z rohu miestnosti, kde sedela za malým pianom. Hoci bol
nástroj rozladený, zručnosť v hraní sa jej nedala uprieť. „Nie, drahá, v Írskom mori.“
„Hlúposť!“ Pandora odhodila dielik skladačky. „Je to frustragické!“
Helen zbadala Devonov prekvapený výraz tváre. „Pandora rada vymýšľa nové slová,“ vysvetlila mu.
„Nevymýšľam ich rada!“ podráždene vykríkla Pandora.
„Niekedy však obyčajným slovom nevyjadrím, ako sa cítim.“ Helen vstala z lavičky od piana
a pristúpila k Devonovi.
„Ďakujem, že ste našli Kathleen, môj pane.“ Oči sa jej smiali. „Odpočíva vo svojej izbe. Slúžky jej už
chystajú horúci kúpeľ a po ňom jej kuchárka pošle hore večeru.“
„Cíti sa dobre?“ spýtal sa. Premýšľal, čo presne Kathleen švagrinej povedala.
Helen prikývla. „Asi áno. Aj keď je trochu zničená.“
Pochopiteľne. Ani on sa necítil lepšie.
Devon upriamil pozornosť na brata. „West, chcem s tebou hovoriť. Išiel by si so mnou do knižnice?“
West do seba obrátil zvyšok čaju, vstal a uklonil sa sestrám Ravenelovým. „Ďakujem vám
za príjemné popoludnie, moje drahé.“ Na okamih zastal. „Pandora, zlatíčko, tlačíte Portsmouth
do Walesu. Ubezpečujem vás, že by z toho nemala radosť ani jedna strana.“
„Vravela som ti!“ vyštekla Cassandra na sestru. Dvojčatá sa začali hašteriť. Devon a West odišli
zo salóna.


Kapitola 5


„Živé ako mačence,“ poznamenal West, keď s Devonom vošli do knižnice. „Tu na vidieku je ich
škoda. Netušil som, aká môže byť spoločnosť mladých neskúsených dievčat zábavná.“
„Čo keby sa zúčastnili na londýnskej sezóne?“ spýtal sa Devon. Bola to jedna z tisícov myšlienok,
ktoré sa mu rojili v hlave. „Akú majú podľa teba perspektívu?“
„Uloviť manžela? Bez šance,“ zadumane podotkol West.
„Ani lady Helen?“
„Lady Helen je anjel. Milá, tichá, vzdelaná... Z nápadníkov by si mohla vyberať. Ale tí, ktorí by boli
pre ňu vhodní, nikdy nepodstúpia takú skúšku odvahy. V dnešnej dobe je dievča bez vena veľké
riziko.“
„Sú muži, čo by si ju mohli dovoliť,“ neprítomne vyslovil
Devon.
„Koho máš na mysli?“
„Niektorých našich známych... Severina alebo Winterborna.“
„Lady Helen by som nedával dokopy so žiadnym naším priateľom. Bola zrodená, aby sa vydala
za kultivovaného muža, ktorý má spôsoby. Nie za barbara.“
„Majiteľa obchodného domu by som barbarom nenazýval.“
„Rhys Winterborne je vulgárny neokrôchanec, ktorý pre vlastný zisk ide aj cez mŕtvoly... Vlastnosti,
ktoré, pochopiteľne, obdivujem... Ale k lady Helen sa nehodí. Boli by spolu veľmi nešťastní.“
„Isteže, o tom je manželstvo.“ Devon sa posadil na zatuchnutú stoličku za písacím stolom
umiestneným v jednom okennom výklenku. Knižnica bola dosiaľ jeho najobľúbenejšou miestnosťou
v dome. Bola celá obložená dubovým drevom. Od stropu po zem sa pozdĺž stien tiahli nekonečné rady
kníh. Určite ich bolo minimálne tritisíc. Súčasťou jedného dreveného regálu boli úzke zásuvky
na uskladnenie máp a dokumentov. Vzduch bol presýtený príjemnou vôňou tabaku, atramentu
a prachu z kníh. Dominovala mu sladká vôňa teľacej kože a pergamenu.
Lenivo sa načiahol za dreveným stojanom na cigary, ktorý stál na stole obďaleč. Skúmavo si ho
prezeral. Bol vyrezaný do tvaru včelieho úľa, na ktorom boli roztrúsené malé mosadzné včielky.
„Winterborne potrebuje to, čo si nemôže kúpiť.“
„A čo si Winterborne nemôže kúpiť, to mu za to nestojí.“
„A čo dcéra aristokrata?“
West sa prechádzal popri radoch kníh a študoval ich názvy. Z police vytiahol ktorýsi zväzok
a nezúčastnene si ho prezeral. „Dopekla, prečo tu vedieme debatu o organizovaní sobáša pre lady
Helen? Jej budúcnosť sa ťa predsa vôbec netýka. Keď predáme panstvo, pravdepodobne ju už nikdy
neuvidíš.“
Devon prstom prechádzal po mosadzných včielkach na stojane. „Panstvo nepredám,“ oznámil
bratovi.
West prudko zabuchol knihu. Takmer mu vypadla z rúk.
„Zbláznil si sa? Prečo?“
 Rozhodnutie sa mu nechcelo zdôvodňovať, najmä ak si ho sám ešte poriadne nezdôvodnil. „Netúžim
byť grófom bez pozemkov.“
„Odkedy ti záleží na cti?“
„Odvtedy, čo som šľachtic.“
West si ho prísne premeral. „Panstvo Eversby je to posledné, čo si kedy chcel zdediť, po čom si kedy
túžil, na čo si bol kedy pripravený! Je to balvan, ktorý máš uviazaný okolo krku. Až do dnešného
stretnutia s Totthillom a Foggom som si to nevedel celkom predstaviť. Bol by si blázon, keby si
panstvo nepredal. Nechaj si len titul!“
„Titul bez panstva nič neznamená.“
„Panstvo si nemôžeš dovoliť.“
„Potom budem hľadať riešenie.“
„Ako? Dočerta, veď nemáš najmenšie tušenie, ako sa spravujú financie. Čo sa týka farmárčenia,
v živote si nezasial ani zrnko repy. Ak už za niečo stojíš – no zaveľa to nebude –, rozhodne to nie je
správa panstva.“
Čím nástojčivejšie brat vyjadroval pochybnosti, ktoré mu samému vírili v hlave, tým tvrdohlavejšie
si Devon stál za svojím rozhodnutím. „Ak to dokázal Theo, bol by v tom čert, keby som sa to nenaučil
aj ja.“
West nedôverčivo krútil hlavou. „Tak tu je pes zakopaný! Súťažíš so zosnulým bratrancom!“
„Nebuď idiot,“ vyštekol Devon. „Nevidíš, že v stávke je oveľa viac? Rozhliadni sa, prekristapána!
Na panstve žijú stovky ľudí. Bez neho by mnohí z nich neprežili. Netvrď mi, že sa dobrovoľne postavíš
tvárou v tvár jednému nájomcovi a oznámiš mu, že sa s celou rodinou musí presťahovať
do Manchestra a zamestnať sa vo všivavej fabrike!“
„Ako môže byť fabrika horšia než život na blatistom kúsku zeme?“
„Keď vezmeme do úvahy mestské choroby, zločinnosť, pochybné štvrte, žalostnú chudobu,“ kyslo
poznamenal Devon, „domnievam sa, že fabrika je podstatne väčšie zlo. Ak odídu všetci moji
nájomcovia a služobníctvo, aký to bude mať dosah na celú dedinu? Čo sa stane s obchodníkmi
a obchodmi, keď nebude panstva? Musím to skúsiť, West.“
Brat naňho hľadel ako na neznámeho človeka. „Tvoji nájomcovia a služobníctvo...“
Devon sa zamračil. „Isteže. A čí by boli?“
West sa zaškľabil. „A teraz mi povedz, čo bude, keď sa ti to nepodarí?“
„Na neúspech nemôžem ani pomyslieť. Ak by som naň myslel, bol by to od začiatku môj koniec.“
„Tvoj koniec to už je! Tváriš sa ako lord, ako majiteľ panstva, zatiaľ čo sa ti rúca strecha nad hlavou
a nájomcovia hladujú! Nech sa tu prepadnem, ak by som ti v tom bláznovstve mal byť nejako
nápomocný!“
„O to by som ťa ani nežiadal,“ odvrkol Devon a vybral sa k dverám. „Keďže si takmer celé dni
naložený v liehu, nebol by z teba nijaký osoh.“
„Dopekla, kto vlastne si?!“ zreval za ním West.
Devon zastal na prahu a fľochol na brata. „Gróf Trenear,“ odvetil a vyšiel z miestnosti.


Kapitola 6


Prvý raz od Theovej tragickej nehody sa Kathleen nestrhávala zo sna. Precitla z hlbokého spánku
a posadila sa na posteli. Slúžka Clara jej priniesla podnos s raňajkami.
„Dobré ráno, milady.“ Clara položila podnos Kathleen do lona. Pomocnica medzitým odtiahla
závesy. Obloha bola zamračená. Do izby sa predieralo slabé šedivé svetlo. „Lord Trenear ma požiadal,
aby som vám s raňajkami doručila odkaz.“ Kathleen zvedavo stiahla obočie a rozbalila malý
pergamenový štvorček. Devonovo písmo bolo oblé a sebaisté. Odkaz bol napísaný čiernym
atramentom.

Madam,
keďže zakrátko odchádzam do Londýna, rád by som
sa s Vami stretol v istej záležitosti. Prosím, príďte
do knižnice, hneď ako Vám to bude vyhovovať.
Trenear

Pri predstave, že sa uvidí s Devonom, pocítila v celom tele napätie. Vedela, prečo sa s ňou chce
stretnúť. Požiada ju, aby odišla z panstva v najkratšom možnom čase. Prítomnosť Theovej vdovy
a jeho sestier ho zaťažuje, čo mu nemožno zazlievať.
Ešte dnes rozpošle dopyty na dom. Keď si poriadne utiahnu opasky, mohli by s Helen a dvojčatami
vyžiť z jej vdovského vena. A možno bude najlepšie, keď začnú nový život na novom mieste. Počas
troch mesiacov života na panstve Eversby sa jej prihodilo len veľmi málo dobrého. A hoci Helen
a dvojčatá Eversby zbožňovali – napokon iný domov ani nepoznali –, zmena by im istotne prospela.
Príliš dlho boli odrezané od sveta... Potrebovali nových ľudí, nové prostredie, nové zážitky. Áno, spolu
to dokážu!
Kathleen sa však strachovala o osud služobníctva a nájomcov. Tiež ju mrzelo, že Theovou smrťou je
rod Ravenelovcov a ich hrdé dedičstvo odsúdené na zánik.
Premohla ju clivota. S Clarinou pomocou na seba navliekla vrstvy spodničiek, šnurovačku
a vypchávku na zadok. Potom nasledovali čierne krepové šaty. Vzadu od pása boli vrstvené
a zakončené krátkou vlečkou. Vpredu sa zapínali na gombíky. Úzke rukávy jej tesne obopínali ruky.
Na zápästiach boli zakončené odnímateľnými manžetami z bieleho plátna. Zvažovala, či si má vziať
závoj. S trpkým úsmevom sa rozhodla, že ho vôbec nepotrebuje. S Devonom už formality dávno
preskočili.
Nasledoval účes. Stočené pramene vlasov jej Clara vypla do drdola. Opatrne sa spýtala: „Milady...
Zmienilo sa jeho lordstvo o tom, aký má zámer so služobníctvom? Mnohí sa obávajú o miesto...“
„Zatiaľ sa mi so svojimi plánmi nezveril,“ odpovedala jej
Kathleen. Sama sa cítila úplne bezmocná. „Ale pri mne sa o svoje miesto báť nemusíte, Clara.“
„Ďakujem vám, milady.“ Clare sa očividne uľavilo. Kathleen úplne chápala slúžkine protichodné
pocity. Pohoršila by si, keby z postu hlavnej slúžky odišla za prácou do podnájmu.
 „Urobím, čo bude v mojich silách, aby som v mene služobníctva lorda Treneara presvedčila,“
ubezpečila ju Kathleen. „Obávam sa však, že v tejto veci veľa nezmôžem.“
Vymenili si trpké úsmevy a Kathleen opustila miestnosť.
Blížila sa ku knižnici. Nepríjemne sa jej rozbúchalo srdce. Skrížila si ruky cez prsia a prekročila prah.
Devon si prezeral zoradené väzby kníh. Načiahol sa a napravil trilógiu, ktorá sa zošmykla.
„Môj pane,“ potichu vyslovila Kathleen.
Devon sa otočil. Stretli sa im pohľady. Bol oslnivo krásny. Mal oblečený tmavý oblek, ušitý podľa
poslednej módy. Kabát, vesta aj nohavice k sebe ladili. Ležérny strih kabáta však nezatienil stavané
telo. Na okamih si Kathleen vybavila pocit, keď ju držal v náručí, keď pod lícom cítila jeho pevnú hruď.
Obliala ju horúčava.
Devon sa uklonil. Z tváre sa mu nedalo nič čítať. Na prvý pohľad pôsobil uvoľnene. Keď sa mu však
lepšie prizrela, pod očami sa ukázali kruhy, v pokojnom hlase bolo cítiť napätie. „Dúfam, že sa dnes
ráno cítite dobre,“ potichu vyslovil.
Na líca jej vystúpil silný rumenec. „Áno, ďakujem.“ Uklonila sa a prsty si preplietla do pevného uzla.
„Chceli ste sa pred odchodom o niečom rozprávať.“
„Áno, týka sa to panstva. Dospel som k niekoľkým rozhodnutiam.“
„Len verím, že...“ skočila mu do reči, no vzápätí sa jej zlomil hlas. „Prepáčte, nechcela som.“
„Pokračujte.“
Kathleen sklopila zrak na zopnuté dlane. „Môj pane, ak sa rozhodnete prepustiť ktoréhokoľvek
sluhu... či nebodaj všetkých naraz... dúfam, že budete prihliadať na skutočnosť, že niektorí sú
v službách Ravenelovcov celý svoj život. Možno by ste mohli zvážiť skromné odchodné pre najstarších
z nich, ktorí majú minimálnu nádej, že sa ešte niekde zamestnajú.“
„Budem na to pamätať.“
Cítila, že si ju obzerá. Jeho pohľad hrial ako lúč slnka. Mahagónové hodiny nad kozubom nahlas
ukrajovali sekundy ticha.
„Znervózňujem vás,“ poznamenal mäkkým hlasom.
„Po včerajšku...“ hlas sa jej zlomil. Sťažka preglgla a prikývla.
„Nikto sa o tom nedozvie, zostane to len medzi nami dvoma.“
Rozhodla sa dôverovať mu, no ani to jej nevrátilo pokoj do duše. Udalosť z koniarne ich nerozlučne
spojila. Videl ju v najslabšej a najponižujúcejšej chvíli. Kiežby ju radšej zosmiešnil, než na ňu bral
ohľad!
Priznanie ju mučilo, no prinútila sa hľadieť mu do očí.
„Je pre mňa ľahšie považovať vás za protivníka.“
Devon sa pousmial. „To nás potom dostáva do nepríjemnej situácie, keďže som sa rozhodol, že
panstvo nepredám.“
Kathleen sa od úžasu nezmohla na slovo. Nemohla tomu uveriť. Počula dobre?
„Situácia na panstve Eversby je taká zúfalá,“ pokračoval Devon, „že dvaja darebáci by mu teoreticky
nemali pohoršiť. Pochopiteľne, zrejme som jedným z nich.“ Ukázal na dve stoličky pri písacom stole.
„Sadneme si?“
Prikývla a posadila sa. Nevedela, na čo skôr myslieť. Včera vyzeral nezlomný, skalopevne
presvedčený, že sa panstva zbaví. Nebolo pochýb, že s ním skoncuje v čo najkratšom čase.
Upravila si sukne a ruky zložila do lona. Potom sa naňho spýtavo pozrela. „Smiem vedieť, čo vás
prinútilo, aby ste zmenili názor, môj pane?“
 Devon sa s odpoveďou nenáhlil. Vyzeral skľúčene. „Premýšľal som nad všetkými dôvodmi, prečo by
som mal dať od Eversby ruky preč. No stále sa vraciam k záveru, že pokus o záchranu panstva dlhujem
každému tunajšiemu mužovi, žene a dieťaťu. Panstvo Eversby je dielom generácií. Nemôžem ho
zničiť.“
„Myslím, že také rozhodnutie si zasluhuje obdiv,“ vyslovila s váhavým úsmevom.
Skrútil pery. „Brat to nazýva márnivosťou. Predpovedá mi pád.“
„Tak ja to vyvážim,“ spontánne zvolala. „Predpovedám vám úspech.“
Devon spozornel a šibalsky sa uškrnul. „Peniaze by som na to nestavil,“ radil jej. Úsmev z tváre
zmizol, zostal len zvesený kútik úst. „V noci som sa budil,“ prezradil. „Zvádzal som boj sám so sebou.
Ale potom som sa spýtal, čo by asi urobil môj otec. Teda ak by sa dožil takej situácie a bol by
na mojom mieste.“
„Zachránil by panstvo?“
„Nie, ani na sekundu by s ním nestrácal čas.“ Devon sa trpko zachechtal. „Vždy ma zachráni, keď
urobím presný opak toho, čo by urobil otec.“
Kathleen naňho súcitne hľadela. „Pil?“ trúfla si opýtať sa.
„Robil úplne všetko. A ak sa mu to páčilo, nepoznal mieru. Ravenel do špiku kostí.“
Prikývla a pomyslela si na Thea. „Tak sa mi zdá,“ odvážila sa vysloviť svoj názor, „že rodinný
temperament sa nezlučuje s vladárstvom.“
Oči sa mu smiali. „Ako človek, ktorému bol rodinný temperament nadelený v plnej miere, s vami
súhlasím. Kiežby aspoň matka pochádzala z pokojnej a pragmatickej vetvy, kiežby jej povaha vyvážila
ravenelovské besnenie. Nanešťastie, bola ešte horšia.“
„Horšia?“ Kathleen naňho vypleštila oči. „Trpela výbuchmi hnevu?“
„Nie, ale bola nestála. Prelietavá. Boli dni, keď zabudla, že má deti.“
„Moji rodičia boli veľmi pozorní a láskaví,“ poznamenala Kathleen po chvíli. „Ak ste boli kôň.“
Devon sa usmial. Nahol sa vpred a zložil si ruky na kolená. Na okamih zvesil hlavu. V prítomnosti
dámy by si takú nevhodnú pózu nemal dovoliť... Bola však dôkazom, že je veľmi unavený.
A na lopatkách. Kathleen s ním prvý raz naozaj súcitila. Nebolo fér, aby jeden človek čelil toľkým
závažným problémom súčasne, a bez jediného varovania...
„Je tu ešte jedna vec, ktorú chcem s vami prebrať,“ napokon sa opäť ujal slova a vzpriamil sa.
„Nemôžem pripraviť Theove sestry o jedinú strechu nad hlavou. Svedomie mi to nedovolí.“ Videl, ako
sa zatvárila. Zdvihol obočie. „Áno, mám svedomie. Roky bolo zneužívané a odmietané. Občas to je
poriadna otrava.“
„Ak zvažujete, že by ste tu dievčatám dovolili zostať...“
„Áno, mám to v pláne. Ale pochopiteľne, ten má aj isté úskalia. Budú potrebovať dozor. A prísne
pravidlá, ak sa majú dostať do spoločnosti.“
„Do spoločnosti?“ neveriaco zopakovala Kathleen. „Všetky tri?“
„Prečo nie? Majú na to vek, alebo sa mýlim?“
„Nemýlite, ale... čo výdavky?“
„O tie sa budem starostiť ja.“ Stíchol a vzápätí dokončil:
„Vám pripadne najťažšia úloha. Dohliadnete na dvojčatá a skultivujete ich, ako sa najviac dá.“
„Ja?“ Vypleštila naňho oči. „Vy... vy navrhujete, aby som s nimi zostala na panstve?“
Devon prikývol. „Očividne nebudete oveľa staršia od švagrín, no aj tak sa domnievam, že dvojčatá
zvládnete lepšie než ktosi cudzí. Zaslúžia si rovnaké príležitosti v živote ako ich rovesníčky. Rád by
som im to umožnil. Ale nedokážem to, ak tu nezostanete a nedohliadnete na ne.“ Nenápadne sa usmial.
„Samozrejme, okrem dvojčiat budete prevychovávať aj Asada. Predpokladám, že zásady stolovania
zvládne prv než Pandora.“
Kathleen sa bláznivo trepotalo srdce. Môže tu zostať... s Helen, s dvojčatami... a s Asadom...
O niečom takom sa jej ani nesnívalo. „Predpokladám, že sa sem nasťahujete,“ opatrne vyslovila.
„Občas prídem na návštevu,“ odvetil Devon. „Ale najťažšiu úlohu – vyriešenie finančných záležitostí
panstva – musím vykonať v Londýne. Počas mojej neprítomnosti bude celá domácnosť pod vaším
vedením. Presvedčí vás to, aby ste na panstve zostali?“
Kathleen prikyvovala, prv než stihol dokončiť vetu. „Áno, môj pane,“ sotva lapala dych, ako sa jej
uľavilo. „Zostanem. A pomôžem vám, ako len budem môcť.“


Kapitola 7


Mesiac po odchode Devona a Westa z Hampshiru prišiel na panstvo Eversby balík adresovaný
Kathleen. V salóne na poschodí sa okolo nej zhŕkli sestry Ravenelové. V ich prítomnosti balík otvorila.
Všetky obdivne zhíkli, keď sa pod vrstvami šušťavého papiera objavila kašmírová pelerína. V Londýne
boli také peleríny horúcou módnou novinkou. Tkali sa ručne v Perzii a boli lemované háčkovanými
kvetmi a hodvábnymi strapcami. Pelerína hrala farbami západu slnka – žiarivá červená postupne
prechádzala do oranžovej a zlatej.
„Nazýva sa to ombré,“ dôležito vyslovila Cassandra. „Videla som tak farbené stuhy. Výkrik
poslednej módy!“
„Bude sa ti náramne hodiť k vlasom,“ pridala sa Helen.
„Ale od koho je?“ spýtala sa Pandora. „A prečo?“
Kathleen vzala odkaz pribalený k peleríne. Stálo na ňom tučným písmom:

Ako som sľúbil.
Trenear

Devon zámerne vybral pelerínu v najpestrejších farbách, aké si len možno predstaviť. Také čosi si
vdova predsa nemôže obliecť!
„Nemôžem to prijať,“ vzdychla si. „Je to od lorda Treneara a je to nanajvýš osobné. Možno keby to
bola vreckovka či plechovka cukríkov...“
„Ale veď je príbuzný,“ poznamenala Helen, čím Kathleen zaskočila. „A pelerína predsa nie je až taká
osobná, veď sa nenosí priamo na tele.“
„Tak si predstavuj, že je to obrovská vreckovka,“ navrhla Cassandra.
„Ak by som si ju aj nechala,“ prehovorila Kathleen, „musela by som ju zafarbiť načierno.“
Dievčatá jej nápad tak vydesil, akoby práve odsúhlasila niečiu popravu. Všetky spoločne
protestovali.
„To nesmieš urobiť.“
„A to už prečo?“
„Zničiť také nádherné farby...“
„Ako ju môžem nosiť?“ žalovala sa Kathleen. „Je pestrofarebná ako papagáj. Viete si predstaviť, čo
za klebety by vyvolala?“
„Môžeš ju nosiť doma,“ navrhla Pandora. „Nikto ťa neuvidí.“
„Vyskúšaj si ju,“ nabádala ju Cassandra. Kathleen odmietla, no dievčatá nástojili. Prehodili jej
pelerínu cez plecia, aby videli, ako jej pristane.
„Krásna,“ rozplývala sa Helen.
Bola to najluxusnejšia látka, akú kedy držala v rukách, jemná a poddajná. Dlaňou prebehla
po pestrých farbách a vzdychla si. „Asi by som ju anilínovou čerňou úplne zničila,“ precedila. „Ale
poviem mu, že som to urobila.“
 „Budeš mu klamať?“ vyvalila na ňu oči Cassandra. „Nejdeš nám práve najlepším príkladom.“
„Musím ho zastaviť, aby mi neposielal nevhodné dary,“ vysvetlila svoj zámer Kathleen.
„Nemôže za to, možno to inak nevie,“ bránila ho Pandora.
„Pozná pravidlá,“ podotkla Kathleen. „A nadovšetko rád ich porušuje.“

Môj pane,
je od Vás veľmi láskavé, že ste mi poslali dar. Pri súčasnom ochladení je veľmi
prospešný. S potešením vám oznamujem, že kašmír absorboval čiernu farbu celkom rovnomerne,
takže je teraz vhodnou súčasťou smútočného odevu.
Ďakujem Vám za ohľaduplnosť.
lady Trenearová

„Zafarbila ju?“ nahlas sa spýtal Devon, keď položil odkaz na stôl. Chcelo sa mu smiať, no súčasne ho
to poriadne rozzúrilo. Načiahol sa za strieborným stojanom, vzal z neho pero a vložil doň nový hrot.
Z kopy papiera zobral čistý hárok. Od rána napísal už niekoľko úradných listov právnikom, bankárovi,
zmluvným partnerom. Najal nezávislého agenta na analýzu finančnej situácie panstva. Pri pohľade
na zafúľané prsty od atramentu sa zaškľabil. Zmes soli a citróna, ktorú mu dal jeho komorník, si s nimi
úplne neporadí. Písania mal plné zuby a čísla mu liezli hore krkom. List od Kathleen bol vítanou
zmenou.
Na takú trúfalosť musí odpovedať.
So šibalským úsmevom hľadel na papier a premýšľal, ako ju napajedí.
Namočil hrot pera do atramentu a napísal:

Madam,
je mi potešením, keď viem, že Vám pelerína v chladnejších jesenných dňoch príde vhod.
Píšem vám, aby som Vás informoval, že som sa rozhodol venovať londýnskej charitatívnej organizácii
všetky čierne závesy, ktoré zatemňujú okná panstva Eversby. Je mi ľúto, že látka Vám už neposlúži, no
verím, že oceníte vyšší zmysel jej ďalšieho využitia. Ušijú sa z nej zimné kabáty
pre chudobných. Spolieham sa, že nájdete iný spôsob, ako atmosféru na panstve Eversby vhodne
zdeprimovať a znechutiť.
Ak sa závesy ku mne nedostanú obratom, vysvetlím si to tak, že túžite, aby som Vám s nimi pomohol.
V takom prípade mi bude potešením a rád Vás okamžite poctím návštevou.
Trenear

Kathleenina odpoveď prišla o týždeň nato. A spolu s ňou obrovské prepravky s čiernymi závesmi.

Môj pane,
pre Váš záujem o davy úbožiakov Vám očividne vypadlo z pamäti oznámiť mi, že na panstvo Eversby
sa chystá invázia robotníkov. Vodári a tesári sa voľne pohybujú po dome, rúcajú steny a trhajú podlahy,
a všetci svorne tvrdia, že ste im na to dali zvolenie.
Náklady za rozvody vody sú neuvážené a zbytočné. Hluk a neokrôchanosť sú nežiaduce, najmä v dome,
kde vládne smútok. Trvám na tom, aby sa okamžite prerušili všetky práce.
lady Trenearová

Madam,
každý človek má svoje hranice. Moje sa končia predo dvermi latríny.
Vodárenské práce budú naďalej pokračovať.
Trenear

Môj pane,
na Vašich pozemkoch je nevyhnutné urobiť množstvo opatrení, ktoré zahŕňajú opravu chatrčí
pre pracovnú silu, opravu poľnohospodárskych usadlostí, kanalizácie a ohrád. Naskytá sa otázka, či Vaše
osobné telesné pohodlie skutočne preváži všetky ostatné potreby.
lady Trenearová

Madam,
aby som Vám odpovedal na otázku. Áno.
Trenear

„Bože, aký je len protivný!“ zvolala Kathleen a pleskla listom o stôl. Helen a dvojčatá zdvihli hlavu
od kníh o etikete a výchove a spýtavo na ňu hľadeli.
„Trenear,“ vzdychla si. „Informovala som ho o chaose, ktorý spôsobil, o všetkých robotníkoch, ktorí
sa nám tu motajú po dome, búchajú a sekajú v ktorúkoľvek dennú hodinu. Ale jemu je to fuk, nech len
nepríde o svoje pohodlie!“
„Hluk mi vlastne neprekáža,“ priznala Cassandra. „Dom znovu ožil.“
„Teším sa na toalety,“ úprimne podotkla Pandora.
„Nechceš mi tvrdiť, že si sa zapredala za cenu záchoda?“ zisťovala Kathleen.
„A nie jedného,“ odvetila Pandora. „Jeden na každom poschodí a samostatný pre služobníctvo.“
Helen sa na Kathleen usmiala. „Ľahšie vydržíme drobné nepríjemnosti, keď si predstavíme, že už je
po všetkom a užívame si pohodlie.“
Optimistický výrok narušilo niekoľko silných úderov z prízemia. Podlaha sa zachvela.
„Drobné nepríjemnosti?“ výsmešne zopakovala Kathleen.
„Veď nám spadne strecha na hlavu!“
„Práve montujú bojler,“ oznámila Pandora a listovala v knihe. „Sú to dva veľké medené valce.
Zohrievajú ich plynové variče. Na teplú vodu už netreba čakať. Zaraz potečie cez rozvodné rúry
pripojené k bojleru.“
„Pandora, odkiaľ to všetko vieš?“ podozrievavo sa spýtala
Kathleen.
„Majster mi to vysvetlil.“
„Drahá,“ nežne sa jej prihovorila Helen, „nie je vhodné, aby si konverzovala s človekom, s ktorým
ste neboli predstavení. Najmä ak je to robotník v našom dome.“
„Ale Helen, veď je starý. Vyzerá ako Santa.“
„Vek nehrá nijakú rolu,“ vyštekla Kathleen. „Pandora, sľúbila si, že sa budeš správať podľa
pravidiel.“
„Ale veď sa tak správam,“ namietala Pandora celá mrzutá.
„Správam sa podľa všetkých pravidiel, ktoré si pamätám.“
 „Ako je možné, že o inštalácii vody vieš viac než o základoch etikety?“
„Lebo bojler je oveľa zaujímavejší.“ Pandora zabodla zrak do knihy pred sebou a tvárila sa, že ju
zaujala kapitola s názvom Ako sa správa dáma.
Kathleen na ňu ustarostene hľadela. Ubehlo už štrnásť dní, odkedy začala s výchovou dvojčiat.
V porovnaní s Cassandrou urobila Pandora len veľmi mierny pokrok. Jej dvojča sa za ten istý čas
naučilo podstatne viac. Kathleen si všimla, že Cassandra náročky spomaľuje svoje napredovanie, len
aby sestra nevyzerala úplne neschopná. Bolo nad slnko jasnejšie, že disciplína je pre Pandoru neznámy
pojem.
Vtom sa pri nich zjavila pani Churchová, veselá gazdiná plných tvarov. Prišla im oznámiť, že
v salóne na poschodí sa o chvíľu bude podávať čaj.
„Hurá!“ vykríkla Pandora a vyskočila zo stoličky. „Som hladná ako vlk. Zjedla by som aj klince.“
A už jej nebolo.
Cassandra uprela na Kathleen ospravedlňujúci pohľad a bežala za sestrou.
Helen sa pustila do upratovania kníh a papierov. Triedila ich na kopy. Kathleen podišla k širokému
stolu.
„Bola Pandora vždy taká...“ spýtala sa Kathleen, no nevedela nájsť vhodné slovo, a tak zmĺkla.
„Áno,“ chápavo odvetila Helen. „To je dôvod, prečo od nás vychovávateľky utekali kadeľahšie...“
Kathleen prisunula stoličky k stolu. „Ako ju mám pripraviť na sezónu, keď neobsedí ani päť minút!“
„Zrejme žiadaš priveľa.“
„Cassandra napreduje míľovými krokmi, ale pokiaľ ide o Pandoru, obávam sa, že na sezónu nebude
pripravená.“
„Cassandra by nikdy nešla na bál alebo večierok bez Pandory.“
„Ale prinášať takú obeť nie je spravodlivé.“
Helenine jemné plecia sa ladne nadvihli. „Je to tak už odnepamäti. Keď boli malé, rozprávali sa
jazykom, ktorý si samy vymysleli. Ak bola jedna poslušná, druhá trvala na tom, aby boli potrestané
obe rovnako. Jedna bez druhej sú úplne stratené. Neznesú tráviť čas oddelene.“
Kathleen si vzdychla. „Budú musieť, ak máme docieliť pokrok. Niekoľko popoludní budem učiť
Pandoru osamote. Dohliadla by si na Cassandru?“
„Isteže.“
Helen urovnala knihy. Skôr než každú zavrela, vložila do nej útržok papiera, aby označila, kde
skončili. O knihy vždy veľmi dbala. Robili jej spoločnosť, poskytovali zábavu a boli jej jediným oknom
do sveta. Kathleen sa strachovala, či nebude pre Helen ťažké prispôsobiť sa londýnskemu cynizmu
a nadradenosti.
„Chcela by si zažiť otvorenie sezóny, keď sa nám skončí smútok?“ spýtala sa jej.
Helen zastala a premýšľala nad odpoveďou. „Rada by som sa jedného dňa vydala,“ priznala.
„Akého manžela si praješ?“ spýtala sa Kathleen a šibalsky sa na švagrinú usmiala. „Pekného
a vysokého? Šviháka?“
„Nemusí byť ani pekný, ani vysoký. Stačí, ak bude láskavý. Bola by som šťastná, keby zbožňoval
knihy, hudbu... a, samozrejme, deti.“
„Sľubujem, že ti takého nájdeme,“ povzbudila ju Kathleen a s láskou na ňu hľadela. „Iného si ani
nezaslúžiš, drahá Helen.“
„Prečo si sa neprišiel najesť do klubu?“ spýtal sa West, keď sa vrútil do salóna Devonovho
apartmánu. Väčšina izieb v ňom zívala prázdnotou. Štýlové ubytovanie s terasou Devon prenajal
talianskemu diplomatovi, aby si doň vodil milenku. „Podávali sa bifteky a kaša z repy,“ pokračoval
West.
„Také čosi by si nikdy nevynechal...“ zarazil sa. „Prečo sedíš na stole? Dopekla, kde sú všetky
stoličky?“
Devon sa prehŕňal v hŕbe korešpondencie. Zdvihol hlavu a ustarostene pozrel na brata. „Vravel som
ti, že sa sťahujem do Mayfairu.“
„Netušil som, že tak skoro.“
Sídlo Ravenelovcov pozostávalo z dvanástich miestností. Bolo postavené v renesančnom štýle
z tehál a kameňa. Nápadne pripomínalo dom na panstve Eversby, no v zmenšenej verzii. Chvalabohu,
dom sa nachádzal v oveľa lepšom stave, než Devon predpokladal. Bol síce zaprataný nábytkom, no
pôsobil útulne a pohodlne. V izbách prevládalo tmavé drevo, podlahy pokrývali koberce v tmavých
odtieňoch. Interiér pôsobil výrazným mužským dojmom. Pre jedného človeka bol dom priveľký, no
Devon nemal inú možnosť, len sa doň uchýliť. Navrhol Westovi, aby sa nasťahoval s ním, no ten sa
odmietol vzdať pohodlia a súkromia svojho štýlového apartmánu. Nevyčítal mu to.
„Si podráždený,“ usúdil West. „Viem, čo ti zlepší náladu. Dnes večer idem s priateľmi do hudobnej
siene. Vystupuje tam trio hadích žien. Hovoria im gumené zázraky. Vystupujú v pančuchách, veľmi
skromne odeté do zlatej látky...“
„Vďaka, ale nemôžem.“
„Gumené zázraky,“ zopakoval West, akoby ho Devon dobre nepočul.
Nie je to tak dávno, čo by ho bratova ponuka lákala. No nakopené starosti ho ťažili ako okovy, a tak
ho akési ohybné umelkyne vôbec nezaujímali. S bratom a ich spoločnými priateľmi už takých
vystúpení videli kopu. Podobné nezmysly neboli preňho novinkou.
„Dobre sa bav,“ odsekol, „neskôr mi o nich porozprávaš.“ Znovu uprel pohľad na list v ruke.
„Z rozprávania nebudeš mať nič,“ sklamane podotkol West. „Musíš ich vidieť na vlastné oči, inak sa
to nepočíta.“ Odmlčal sa. „Čo ťa tak zaujalo? Kto ti píše?“
„Kathleen.“
„Je na panstve niečo nové?“
Devon sa hlasno zachechtal. „Úplne všetko. Ale nič dobré.“ Podal bratovi list. West ho rýchlo
preletel očami.

Môj pane,
dnes ma poctil návštevou pán Totthill. Zdá sa, že mu prestáva slúžiť zdravie. Osobne si myslím, že je
preťažený povinnosťami, ktoré mu z pozície zástupcu panstva vyplývajú. Už dlhšie nie je schopný plniť
úlohy k Vašej spokojnosti či k spokojnosti kohokoľvek iného.
Upozornil ma na jednu nepríjemnú skutočnosť. Týka sa piatich nájomcov pôdy, ktorým bola
pred troma rokmi prisľúbená oprava kanalizácie. Ich pôda je hustá a lepkavá ako vtáčí lep. Jej obrábanie
si vyžaduje nadľudské úsilie. Na moje nemilé prekvapenie som sa práve dozvedela, že zosnulý gróf si
požičal peniaze od súkromnej spoločnosti pre správu pozemkov. Na panstve chcel urobiť náležité opravy,
no nestalo sa tak. Jeho konanie však nezostalo bez povšimnutia. Súd nám vydal príkaz okamžite splatiť
pôžičku alebo zabezpečiť spoľahlivé odvodňovanie na farmách nájomcov.
Prosím, dajte mi vedieť, ako Vám môžem pomôcť. S rodinami dotknutých nájomcov sa poznám. Som
ochotná rozprávať sa s nimi vo Vašom mene.
lady Trenearová

„Čo je to vtáčí lep?“ spýtal sa West a vrátil mu list.
„Lepidlo z kôry cezmíny. Používa sa na lov vtákov. Natrú sa ním konáre. Ak vták zosadne na strom,
už sa z neho neodlepí.“ Devon súcitil s úbohými tvormi. Dobre vedel, ako sa cítia.
Ani po mesiaci usilovnej práce sa k potrebám panstva Eversby nedostal. Bude trvať roky, než získa
vedomosti o pestovaní obilia, kultivovaní zeme, chove dobytka, spracovaní mlieka, lesníctve,
účtovníctve, investíciách, majetkovom zákone a miestnej politike. Teraz je dôležité nezamotať si hlavu
detailmi. Devon premýšľal v širších súvislostiach. Videl, ako sú problémy navzájom prepojené,
a hľadal schémy. Mal predstavu, čo treba urobiť, ale nenapadal mu spôsob, ako to celé uskutočniť.
Mal by najať ľudí, ktorým môže dôverovať a ktorí by v jeho mene na všetko dohliadli. Ale na to mu
nezvyšoval čas. Totthill bol starý a konzervatívny. A aj Carlow, správca pozemkov, ktorý preňho
pracoval. Bolo by ich treba okamžite nahradiť, no v celom Anglicku bolo skúsených ľudí na správu
panstva ako šafranu.
V to ráno prepadol Devon zúfalstvu. Kváril ho pocit, že urobil chybu, keď si na seba zobral také
bremeno. Ale potom prišiel list od Kathleen. Bol preňho dostatočnou vzpruhou a posilnil jeho
rozhodnutie. Urobil by čokoľvek, len aby ju získal. Čokoľvek. Nevedel si vysvetliť, prečo je ňou taký
posadnutý. Akoby to v ňom driemalo odjakživa, akoby tým bol celý nasiaknutý od hlavy po päty
a čakal na okamih, keď to v sebe objaví.
„Čo urobíš?“ vytrhol ho West z myšlienok.
„Najprv sa spýtam Totthilla, čo vie o pôžičke. Predpokladám, že ma jeho odpoveď neuspokojí, preto
prelistujem účtovné knihy a zistím, čo sa stalo. Potom požiadam správcu pozemkov, aby urobil odhad
nákladov na sanáciu pôdy.“
„Nezávidím ti,“ nezaujato zhodnotil West a zmĺkol. Po chvíli naňho ostro vybehol. „Nerozumiem ti,
braček! Čo tým sleduješ? Predaj to prekliate panstvo, Devon! Nikomu nič nedlhuješ. Panstvo Eversby
si predsa nezdedil!“
„Ako to, že mi pripadlo?“ cynicky sa ho spýtal Devon.
„Prekliatou náhodou!“
„Na tom nezáleží, panstvo je moje. A teraz odíď, lebo ti účtovnou knihou prerazím hlavu.“
Ale West sa ani nepohol. Zlovestne na brata gánil. „Prečo sa to všetko deje? Čo ťa zmenilo?“
Devon si vyčerpane pretrel kútiky očí. Už týždne sa poriadne nevyspal. A na dôvažok mu kuchárka
na raňajky priniesla spálenú slaninu a slabý čaj. „Nazdávaš sa, že preplávaš životom ako ten istý
človek? Že sa v ničom nezmeníš?“ spýtal sa. „Že ťa budú zamestnávať len sebecké radovánky
a bezduchá zábava?“
„Spoliehal som sa na to.“
„Nuž, stalo sa niečo nečakané. Ale netráp sa. Nič od teba nechcem.“
Westov hnev sa zmenil na nevôľu. Pristúpil k stolu a s námahou sa cezeň prehupol. Posadil sa
k bratovi. „Možno by si mal, ty hlupák.“
Sedeli bok po boku. Ticho by sa dalo krájať. Devon si uvedomil, aký má brat zakalený pohľad a aký
je opuchnutý. Koža na krku mu povolila. Alkohol mu vymaľoval líca načerveno. Mal na nich mriežky
z drobných popraskaných cievok. Len ťažko by v rozčarovanom mužovi po svojom boku hľadal
veselého a samopašného chlapca, akým West býval.
Devon zanietene bojoval za záchranu panstva, nájomcov, sluhov a Theových sestier, a pritom si
nevšimol, že v prvom rade by mal zachrániť svojho vlastného brata. West vždy vynikal bystrým
úsudkom, preto Devonovi ani vo sne nezišlo na um, že by sa tak opustil. No najmúdrejší ľudia
nezriedka bývajú sami sebe najväčšou prekážkou.
Azda im osud predurčil, aby z nich boli sebeckí márnotratníci do konca života? Otec im zomrel
pri ruvačke. Po jeho smrti ich matka odložila do internátnej školy a vydala sa na cestu po starom
kontinente. Po jednom milostnom romániku nasledoval ďalší. Z nešťastných lások sa jej lámalo srdce,
čo sa jej napokon stalo osudným. Devon sa nikdy nedozvedel, či zomrela na chorobu, alebo sama
skoncovala so životom. A ani to nechcel vedieť.
Bratia striedali školy, od jedného príbuzného sa presúvali k druhému. Nástojili, že zostanú spolu.
Často ich chceli rozdeliť. Devon spomínal na ťažké roky minulosti. S bratom si boli jeden druhému
jedinou oporou. Uvedomil si, že nemôže vylúčiť Westa zo svojho nového života. Musí s ním počítať, aj
keď o to West nestojí. Taká je sila bratského puta – nedovolí jednému vykročiť bez toho, aby druhého
neťahal za sebou.
„Potrebujem ťa, West,“ pokorne vyslovil.
Trvalo hodnú chvíľu, kým sa West ozval. „Čím ma chceš poveriť?“
„Choď na panstvo Eversby.“
„Nechal by si ma so sesternicami osamote?“ mrzuto sa spýtal West.
„Nemám inú možnosť. Napokon, neprejavil si vážny záujem ani o jednu z nich.“
„Zvádzať nevinné dievčatá, to nie je umenie. To zvládne každý.“ West si prekrížil ruky na prsiach.
„Prečo ma posielaš do Eversby?“
„Potrebujem, aby si vyriešil opravu kanalizácie na nájomných farmách. Stretneš sa s každým
dotknutým nájomcom osobitne. Zistíš, čo mu bolo sľúbené a čo treba urobiť...“
„Na to zabudni.“
„Prečo?“
„Lebo by som musel ísť na farmy a rozprávať sa o počasí a dobytku. A vieš dobre, že zvieratá ma
zaujímajú len na tanieri, na vínovej omáčke, so zemiakmi.“
„Choď do Hampshiru,“ prikázal mu Devon. „Stretni sa s farmármi a vypočuj si, s akými problémami
zápasia.
A predstieraj súcit, ak môžeš. Potom mi pošli správu a zoznam odporúčaní, čo treba spraviť, aby sa
život na panstve zlepšil.“
West sa znechutene postavil a napravil si pokrčenú vestu.
„Osobne ti vo veci panstva odporúčam jediné,“ vravel pri odchode z miestnosti. „Zbav sa ho.“


Kapitola 8


Madam,
srdečne Vám ďakujem za ochotu pozhovárať sa s nájomcami vo veci opravy kanalizácie. V súčasnosti
ste zaťažená množstvom iných povinností, preto som vyslal svojho brata Westona, aby situáciu vyriešil.
Na panstvo Eversby príde v stredu a zdrží sa dva týždne. Zdĺhavo som ho inštruoval o správaní
džentlmena. Ak by Vám spôsobil akékoľvek nepríjemnosti, pošlite mi telegram a okamžite zasiahnem.
Brat pricestuje na železničnú stanicu do Altonu v stredu napoludnie. Verím, že poňho niekoho pošlete.
Uvedomujem si, že z jeho prítomnosti na panstve sa bude tešiť málokto.
Trenear
P. S. Naozaj ste pelerínu zafarbili načierno?

Môj pane,
popri nekonečných každodenných stavebných úpravách, hlučnejších než vojenský bubenícky zbor,
prítomnosť Vášho brata sotva postrehneme.
Vyzdvihneme ho v stredu.
lady Trenearová
P. S. Prečo ste mi poslali pelerínu, ktorá je v čase smútku nanajvýš nevhodná?

Odpoveďou na Kathleenin list bol telegram. Doručili jej ho v deň Westovho plánovaného príchodu
na panstvo.

Madam,
smútiť predsa nebudete večnosť.
Trenear

Kathleen sa neprítomne usmievala, keď položila list na stôl. Pristihla sa, že si želá, aby
do Hampshiru pricestoval Devon, nie jeho brat. Zháčila sa. Ako môže na čosi také vôbec pomyslieť!
Pripomenula si, ako ju vyčerpal a vyviedol z rovnováhy. Z nepretržitých vodárenských prác, ktoré
nariadil, priam šedivela. A nesmie zabudnúť ani na spôsob, akým ju prinútil strhnúť smútočné závesy!
Pravda bola, že všetci v dome, vrátane služobníctva, sa tešili presvetleným miestnostiam.
Nie, nechce ho vidieť! Ani náhodou! Je príliš zaneprázdnená, aby myšlienkou naňho strácala čas,
alebo nebodaj premýšľala, čo jej pripomínajú jeho modré oči... Možno bristolské sklo... Veď už si ani
poriadne nespomína, ako ju objímal a hlbokým hlasom šepkal Držím vás... Ako ju príjemne striaslo,
keď sa jej dotkol čerstvo oholeným lícom... Nie, nič z toho si nepamätá!
Kathleen vŕtalo v hlave, prečo Devon poslal na panstvo brata a poveril ho komunikáciou
s nájomcami. Pri minulých návštevách Westa často nevídala. Ale to, čo o ňom zistila, neveštilo nič
dobré. West bol pijan a pravdepodobne bude väčšmi na oštaru než na osoh. Samozrejme, nie je
namieste, aby proti tomu namietala. A keďže West bol v poradí druhý, komu by titul grófa pripadol,
aspoň sa bližšie zoznámi s panstvom.
Westova návšteva potešila najmä Theove sestry. Spísali si zoznam miest, kam ho vezmú a čo všetko
spolu podniknú.
„Pochybujem, že mu zostane čas na zábavu,“ varovala ich Kathleen, keď spolu sedeli v salóne
a venovali sa ručným prácam. „Pán Ravenel je tu kvôli obchodným záležitostiam a nájomcovia
potrebujú jeho pozornosť väčšmi než my.“
„Ale Kathleen, nesmieme dovoliť, aby sa upracoval na smrť,“ strachovala sa Cassandra.
Kathleen vypukla v smiech. „Miláčik, pochybujem, že v živote pracoval čo len deň. Neodraďme ho
od prvého pokusu.“
„Od džentlmenov sa predsa práca neočakáva, alebo sa mýlim?“
„Vlastne ani nie,“ priznala Kathleen. „Vyššia vrstva sa zväčša zapodieva správou svojich majetkov
a niekedy fušuje do politiky.“ Odmlčala sa. „No aj bežný, pracujúci človek môže byť džentlmen, ak je
čestný a láskavý,“ dodala.
„Súhlasím,“ pridala sa Helen.
„Mne by práca neprekážala,“ oznámila Pandora. „Pracovala by som na pošte alebo predávala
v kníhkupectve.“
„Mohla by si vyrábať klobúky,“ sladkým hláskom navrhla Cassandra. Potom stiahla tvár do hrozivej
grimasy. „A zbláznila by si sa!“
Pandora sa uškrnula. „Ľudia by sa pozerali, ako behám dookola a mávam rukami. Vraveli by si Bože
dobrý, z Pandory je dnes kura.“
„A potom by som im pripomenula, že tak si sa správala odjakživa,“ pokojne poznamenala Helen
a šibalsky na ňu pozrela.
Pandora sa usmiala a ihlou opravila uvoľnený šev. „Nechcela by som však pracovať, keby som
nemohla robiť to, čo ma baví.“
„Množstvo povinností, ktoré má lady na veľkom panstve,“ vravela Kathleen so smiechom, „by ťa
pripravilo o všetok čas.“
„Potom nebudem lady na veľkom panstve. Budem bývať u Cassandry, keď sa vydá. Ak to jej manžel
dovolí.“
„Hlupaňa,“ zahriakla ju Cassandra. „Nikdy by som sa nevydala za muža, ktorý by nás rozdelil.“
Pandora došila bielu odnímateľnú manžetu a odkladala ju nabok. No spolu s ňou dvíhala aj sukňu.
„Parom aby to vzal! Kto má nožnice? Zase som si prišila manžetu o šaty...“


West pricestoval popoludní v sprievode množstva neforemnej batožiny. Dominoval jej obrovský
lodný kufor, s ktorým sa dvaja sluhovia sotva vyteperili na poschodie. Na Kathleenino zdesenie ho
všetky tri sestry Ravenelové vítali ako vojnového hrdinu. West načrel do hnedej koženej
gladstonovky. Vyberal z nej balíčky zabalené vo vrstvách jemného papiera, previazané tenkým
motúzikom.
Helen si všimla, že na malých visačkách je pečiatka s ozdobným písmenom W. „Čo to znamená?“
spýtala sa.
West sa zhovievavo usmial. „To označuje predajňu, z ktorej tovar pochádza – Winterbornov
obchodný dom. Včera popoludní som tam nakupoval. Nemohol som predsa navštíviť moje malé
sesternice s prázdnymi rukami, všakže?“
 Kathleen vydesilo, že dievčatá razom zabudli aj na to málo, čo sa podobalo na správanie dámy.
Dvojčatá nadšene híkali a radostne drobčili okolo Westa priamo vo vstupnej hale. Aj Helen zružoveli
líca a tajila dych.
„To by stačilo, dievčatá,“ zakročila Kathleen. S veľkým sebazaprením si zachovala neosobný výraz
tváre. „Nie je dôvod, aby ste tu poskakovali ako šialené králiky.“
Pandora chvatne rozbaľovala darček.
„Papier netrhaj!“ zvolala Helen. Jeden balíček priniesla Kathleen a nadvihla vrstvu papiera. „Len sa
pozri, Kathleen, aký je hodvábny.“
„Rukavice!“ vykríkla Pandora. „Pozrite, aké sú štýlové! Asi zomriem!“ Pritisla si ich na prsia. Jemné
rukavičky v dĺžke po zápästia boli v pastelovej ružovej farbe.
„Farebné rukavice sú hitom sezóny,“ poznamenal West.
„Tvrdila to predavačka v obchodnom dome. Každej som vám jedny priniesol.“ Nad Kathleeniným
očividným nesúhlasom sa uškrnul. V sivých očiach sa mu zablyslo huncútstvo. „Sesternice...“ vyslovil,
akoby tým ospravedlňoval nevhodné darčeky.
Kathleen si ich prísne premerala. „Moje drahé, čo tak si otvoriť balíčky v prijímacej miestnosti?“
Dvojčatá vystrelili vpred. Ústa sa im nezavreli. Radostne výskali. Darčeky položili na stôl
z atlasového dreva. Opatrne ich otvárali jeden za druhým. Baliaci papier starostlivo vyhladili a odložili
na kopu. Pripomínal penu na čerstvo nadojenom mlieku.
Papier ukrýval ďalšie páry rukavíc v krásnych fialových a tyrkysových odtieňoch, plechovky
cukríkov, papierové vejáre so zlatým a strieborným kovaním, romány, knihu poézie, fľaše kvetinovej
vody, ktorá sa používa na pleť, do kúpeľa alebo sa nakvapká na vankúš. Všetko, čo West priniesol, bolo
nanajvýš nevhodné. Možno pri knihách by Kathleen ešte prižmúrila oči. Nemala to srdce, aby svoje
námietky vyjadrila nahlas. Dievčatám boli drobné radosti veľmi dlho odopierané.
Theovi nikdy nezišlo na um priniesť sestrám malú pozornosť. Vďaka príbuznému to nemal
do Londýna ďaleko, dievčatá však do Winterbornovho obchodného domu nikdy nevzal. Ani Kathleen
sa doň nedostala, lebo lady Berwickovú desili veľké priestory a predstava, že sa má predierať davom
ľudí všakovakých vrstiev. Navštevovala len malé exkluzívne obchody. Tovar sa v nich ponúkal
diskrétne, nie pred očami verejnosti, pohodený na pultoch.
Nenápadne hľadela na Westa. Podobnosť so starším bratom ju vyvádzala z koncentrácie. Obaja mali
tmavé vlasy a urastenú figúru. Ale Devonovu oslnivú krásu v sebe West zmaril. Mal červené líca,
opadnuté kontúry tváre, ochabnuté telo. No potrpel si na vzorne upravený zovňajšok. Na Kathleenin
vkus sa obliekal príliš nápadne – vyšívaná hodvábna vesta a slušivá vzorovaná kravata, zlaté
manžetové gombíky vykladané granátmi alebo rubínmi. Aj teraz z neho tiahol alkohol, a to bolo len
poludnie.
„Možno by ste na mňa nemuseli hľadieť tak nenávistne,“ pošepol West Kathleen bokom
od ostatných. Sestry pozbierali darčeky a odniesli ich z miestnosti. „Dievčatá by vykoľajilo, keby zistili,
že ma nenávidíte.“
„Pohŕdam vami,“ odvetila. Spolu prešli k hlavnému schodisku. „S nenávisťou to nemá nič spoločné.“
„Lady Trenearová, sám sebou pohŕdam.“ Uškrnul sa na ňu. „Takže niečo nás predsa len spája.“
„Pán Ravenel, ak...“
„Nemohli by ste ma oslovovať bratranec?“
„Nie. Pán Ravenel, ak tu máte stráviť dva týždne, budete sa správať ako džentlmen. Inak vás proti
vašej vôli dám násilím dopraviť do Altonu a hodiť do prvého vlaku, ktorý na stanici zastane.“
 West zažmurkal a neveriaco na ňu hľadel.
„Dievčatá sú pre mňa najdôležitejšie na svete,“ ozrejmila mu Kathleen. „Nedovolím, aby sa im niečo
stalo.“
„Nemám v úmysle nikomu ubližovať,“ urazene vyštekol West. „Som tu na grófov príkaz, aby som
prehodil pár slov o pestovaní repy s vidieckymi zadubencami. Hneď ako to budem mať za sebou,
ubezpečujem vás, že sa bez zbytočného otáľania vrátim do Londýna.“
Vidiecki zadubenci? Kathleen sa sťažka nadýchla. Pomyslela na rodiny nájomcov, na to, ako ťažko
pracujú a čo všetko musia urobiť, aby prežili. A že práve vďaka nim majú ľudia ako horenos West jedlo
na stole.
„Rodiny, ktoré na panstve žijú,“ sťažka vyslovila, „si zaslúžia vašu úctu. Panstvo Eversby by sa nikdy
nezrodilo, keby nebolo generácií farmárov, ktoré ho budovali. Také osočovanie si nezaslúžia. Choďte
do ich domovov, pozrite si chalupy a podmienky, v akých žijú. A porovnajte si ich s vašimi. Potom sa
možno spýtate, či ste vy hoden ich úcty.“
„Dobrý Bože!“ precedil West. „Brat mal pravdu. Ste ako zúrivý jazvec.“
Počastovali sa nenávistnými pohľadmi a každý vykročil iným smerom.


Vďaka dievčatám sa pri večeri našťastie živo konverzovalo. Helen neuniklo smutné napätie medzi
Kathleen a Westom. Občas k švagrinej nenápadne zaletela pohľadom. Zračili sa v ňom obavy.
S každým ďalším chodom sa West dožadoval nového druhu vína. Nútil komorníka, aby mu z pivnice
nosil jednu fľašu za druhou. V Kathleen kypel hnev nad jeho márnivosťou, no zahryzla si do jazyka,
aby nevystupňovala ich konflikt. West už bol poriadne opitý. Keď dovečerali, Kathleen posúrila
dievčatá, aby išli do svojich izieb. Westa nechala pri stole s fľašou portského.
Na druhý deň sa Kathleen zobudila zavčas rána. Obliekla si jazdecký kostým a ako zvyčajne sa
vybrala do koniarne. Spolu s pánom Bloomom, správcom koniarne, cvičili Asada. Učili ho nebáť sa
predmetov. Bloom ju odprevadil k výbehu. Kathleen viedla Asada na špeciálnom výcvikovom lane.
Od začiatku si rady pána Blooma cenila. Pán Bloom bol presvedčený, že z koňa sa strach nedá
vymlátiť, tobôž nie z arabského plnokrvníka. Sila je úplne zbytočná. „To by mu len zlomilo dušu
a spútalo, ako keď mucha vletí do pavúčej siete. Potrebuje z vás cítiť istotu, milady. Potrebuje vám
veriť, že ho ochránite, že viete, čo je preňho najlepšie.“
Kathleen si dala poradiť. Zovrela Asadovi vodiace lano pod bradou a viedla ho krok dopredu
a potom krok vzad.
„Znovu,“ pochvalne vravel Bloom. „Vpred a vzad. A znovu.“
Asad bol zmätený, no spolupracoval. Kráčal dopredu a dozadu s takou ľahkosťou, akoby sa učil
tancovať.
„Výborne, dievčatko,“ tešil sa Bloom. Výcvik ho natoľko pohltil, že zabudol Kathleen oslovovať
titulom. „Všetky myšlienky sústredí na pohyb. Na strach mu nezostáva priestor.“ Do ľavej ruky jej
vložil bičík. „Ak treba, jemne ho ním šibnite po boku.“ Bloom sa postavil vedľa Asada a roztvoril
čierny dáždnik. Kôň sa vystrašil a vzpínal sa. Inštinktívne chcel pred neznámym predmetom utiecť.
„Dáždnik ťa trochu desí, však, krásavec?“ Stále zatváral a otváral dáždnik. „Nech ho úloha zaujme
väčšmi než to, čoho sa bojí,“ radil jej.
Kathleen stále vodila Asada vpred a vzad. Odpútavala jeho pozornosť od hrôzostrašného čierneho
predmetu. Asad uskakoval nabok. Jemným švihom biča ho nasmerovala do pôvodnej polohy.
Nedovolila, aby sa vzdialenosť medzi ním a dáždnikom zväčšila. Asadovi sa to očividne nepáčilo,
ušami strihal na všetky strany, no Kathleenine povely počúval na slovo. V blízkosti dáždnika sa
nervózne krčil... ale už neuskočil.
Bloom napokon dáždnik zatvoril. Kathleen sa usmiala a pyšne potľapkala Asada po krku. „Šikovný,“
zvolala. „A ako rýchlo sa učíš!“ Z vrecka sukne vytiahla mrkvu a odmenila ho. Asad si vzal maškrtu
a hlasno ju chrúmal.
„Nabudúce to urobíme tak, že naňho vysadnete...“ začal Bloom.
Prerušil ho pomocník zo stajne Freddie. Bol to vlastne ešte chlapec, do puberty mal ďaleko. „Pán
Bloom,“ lapal dych, keď preliezal ohradu. „Posiela ma hlavný koniar, aby som vám povedal, že
do stajne prišiel pán Ravenel a chce si zajazdiť.“
„Dobre, mládencom som kázal osedlať Royala.“
Freddiho drobná tvárička zrkadlila úzkosť. „Je tu však zádrh, pane... Pán Ravenel sa sotva udrží
na nohách. Na jazdu vôbec nie je spôsobilý. No trvá na tom, aby mu osedlali koňa. Hlavný koniar mu
to chcel vyhovoriť, no správca pozemkov mu nariadil, aby urobil, ako si pán Ravenel želá. Vraj idú
spolu na jednu nájomnú farmu.“
Kathleen sa zmocnila panika a s ňou aj zúrivosť. Ďalší opitý Ravenel ide jazdiť na koni!
Bez jediného slova preliezla drevenú ohradu, hoci bránička bola neďaleko. Zdvihla si sukne
a rozbehla sa ku koniarni. Pána Blooma, ktorý za ňou čosi kričal, nevnímala.
Vbehla do budovy. West zúrivo šermoval rukami pred hlavným koniarom Johnom, ktorý jej bol
otočený chrbtom. Pri nich postával správca pozemkov Carlow. Očividne mal naponáhlo. Pre Theovu
rodinu pracoval vyše desaťročie. Bol v stredných rokoch, vypasený. Pochádzal z mesta. Jeho úlohou
bolo sprevádzať Westa k nájomcom.
Kathleen stačil jediný pohľad, aby vedela, koľko bije. West bol červený od zlosti a potil sa. Oči mal
podliate krvou a sotva sa držal na nohách.
„Sám posúdim svoje schopnosti,“ agresívne zasyčal. „Už som jazdil v oveľa horšom stave... Nech to
vezme čert, keď...“
„Dobré ráno, páni,“ prerušila ich Kathleen. Srdce sa jej prudko rozbúchalo. Hlavou jej preletela
spomienka na Thea, ako sa na ňu díval, oči ako dve vyhasínajúce pahreby, keď mu ubiehali posledné
minúty života. Rýchlo zažmurkala, aby odohnala nechcenú predstavu. Do nosa jej udrel silný pach
alkoholu. Zdvihol sa jej žalúdok.
„Lady Trenearová,“ vykríkol správca pozemkov. Očividne sa mu uľavilo, že ju vidí. „Prehovorili by
ste do duše tomuto hlupákovi?“
„Spoľahnite sa.“ Na tvári sa jej nepohol ani sval. Schmatla
Westa za ruku. Vzpieral sa. Silnejšie ho zovrela. „Pán Ravenel, pôjdete so mnou.“
„Milady,“ volal za ňou správca pozemkov, „myslel som hlavného koniara...“
„John nie je hlupák,“ odsekla Kathleen. „A pokiaľ ide o vás, Carlow, môžete sa vrátiť k svojim
povinnostiam. Pán Ravenel bude celý deň indisponovaný.“
„Áno, pani.“
„Čo sa tu, dočerta, deje?“ klial West, keď ho Kathleen ťahala von za roh koniarne. „Obliekol som sa
a prišiel do koniarne na svitaní.“
„Svitalo pred štyrmi hodinami.“
Dotiahla ho na odľahlé miesto, priamo ku kôlni. West sa jej vytrhol zo zovretia a gánil na ňu. „O čo
tu ide?“
 „Tiahne z vás chľast.“
„Každý deň začínam šálkou kávy s kvapkou brandy.“
„Ako sa chcete udržať v sedle, keď sa sotva držíte na nohách?“
„Tak ako vždy – zle. Vaše obavy o moje blaho nie sú namieste.“
„Nestrachujem sa o vaše blaho. Mám obavy o koňa, na ktorého chcete vysadnúť, a o nájomcov,
ktorých máte navštíviť. Svojich starostí majú vyše hlavy, o spoločnosť opitého blázna nestoja.“
West na ňu zlovestne fľochol. „Odchádzam.“
„Neopovážte sa urobiť čo len krok.“ Kathleen si uvedomila, že v ruke stále zviera jazdecký bičík.
Výhražne sa ním zahnala. „Inak vás zbičujem.“
West skepticky pozrel na bičík. Vymrštil sa, vytrhol jej ho z ruky a odhodil na zem. Súčasne však
stratil rovnováhu, čo jeho počínaniu ubralo na dôležitosti. „Vravte, čo máte na srdci,“ vyštekol.
Kathleen si zložila ruky na prsiach. „Prečo ste sa unúvali chodiť do Hampshiru?“
„Prišiel som pomôcť bratovi.“
„Nikomu nepomáhate,“ znechutene zvolala. „Tušíte vôbec, aké bremeno si na seba lord Trenear
zobral? Viete, čo všetko je v stávke? Máte poňatia, aký osud postretne obyvateľov panstva, ak váš brat
neuspeje? Dvesto rodín zostane na mizine, bez prostriedkov a zdrojov obživy. A s nimi päťdesiatčlenné
služobníctvo. Väčšina personálu je v službách Ravenelovcov celý svoj život.“
Ani sa neobťažoval hľadieť jej do tváre. Roztrasene sa nadýchla, aby premohla stúpajúcu zúrivosť.
„Všetci na panstve bojujeme o prežitie. A všetci sme závislí od vášho brata. Robí všetko pre to, aby
vyriešil problémy, ktoré nespôsobil. No vy si namiesto pomoci radšej vyberiete chľast, ktorý z vás robí
idiota, akého svet nevidel.“
Z hrdla sa jej dral zúrivý vzlyk, no rýchlo preglgla, aby sa utíšila. „Vráťte sa do Londýna. Tu nie ste
nikomu na osoh. Vyhovorte sa na mňa, keď chcete. Povedzte lordovi Trenearovi, že som fúria, s ktorou
sa nedá existovať. Ľahko vám uverí.“
Otočila sa a kráčala preč. Cez plece ešte zvolala: „Možno jedného dňa nájdete niekoho, kto vás
zachráni z dna, na ktoré ste padli. Osobne si však myslím, že takej námahy nie ste hoden.“


Kapitola 9


Kathleen prekvapilo, že West sa nezbalil a neodišiel. Vrátil sa do domu a zavrel sa vo svojej izbe.
Aspoň sa už nepokúša v opitosti vysadnúť na koňa, čo ho v zmysle intelektu posúva nad jej zosnulého
manžela, trpko si pomyslela.
West do večera nevytiahol päty z izby. Možno spal, ale nebolo vylúčené, že pokračoval v pití a bol
naložený v liehu. Nezišiel dolu na večeru, len si rozkázal priniesť podnos s jedlom.
Dievčatá sa znepokojene vyzvedali, prečo s nimi West nevečeria. Kathleen im stroho odpovedala, že
bratranec sa necíti dobre a že sa pravdepodobne hneď ráno vráti do Londýna. Pandora otvorila ústa,
aby vychrlila ďalšie otázky, no Helen jej niečo pošepla a umlčala ju. Kathleen sa jej poďakovala
pohľadom. Hoci bola Helen neskúsená, o človeku, ktorý sa utápal v alkohole a strácal nad sebou
kontrolu, vedela svoje.
Na druhý deň ráno prišla Kathleen za svitania na raňajky. Zdesila sa, keď pri jednom okrúhlom stole
zbadala Westa. Rozladene hľadel na dno šálky. Vyzeral príšerne, pod očami čierne kruhy, tvár sinavá
a bez života.
„Dobré ráno,“ pozdravila ho Kathleen a zháčila sa. „Nie ste azda chorý...“
Zabodol do nej kalný pohľad. Oči mal podliate krvou, viečka červené a opuchnuté. V kontraste
so sinavou pokožkou to pôsobilo hrôzostrašne. „Len ak by sa triezvosť považovala za chorobu. Tak
na ňu totiž nazerám ja.“
Kathleen pristúpila k pultu, vzala do ruky strieborné kliešte a na hrianku naložila kúsky slaniny.
Potom na ne položila ďalšiu hrianku, prerezala sendvič na dve úhľadné polovice a tanier položila
pred Westa. „Zjedzte to,“ prikázala mu. „Lord Berwick vždy vravel, že slaninový sendvič je najlepší
liek na prehýrenú noc.“
Nevraživo hľadel na jedlo pred sebou, ale premohol sa a odhryzol si zo sendviča. Kathleen si
medzitým pripravila raňajky.
Sadla si vedľa neho a potichu sa spýtala: „Mám dať zapriahnuť koč, aby ste stihli ranný vlak?“
„Obávam sa, že vás nepoteším.“ West si chlipol čaju. „Nemôžem sa vrátiť do Londýna. Musím zostať
v Hampshire, kým sa nestretnem so všetkými nájomcami, ktorých mám navštíviť.“
„Pán Ravenel...“
„Musím,“ nástojil. „Môj brat ma nikdy o nič nežiada. Práve preto mu vyhoviem, aj keby som tu mal
vypustiť dušu.“ Kathleen naňho udivene pozrela. „Dobre,“ povedala po chvíli. „Mám poslať po pána
Carlowa, aby vás sprevádzal?“
„Dúfal som, že vy pôjdete so mnou.“ Keď zbadal jej výraz tváre, opatrne dodal: „Len dnes.“
„Pán Carlow pozná nájomcov a ich situáciu oveľa lepšie.“
„Jeho prítomnosť môže pôsobiť nežiaduco, môže nájomcov odradiť od rozhovoru. A ja chcem, aby
boli ku mne úprimní.“ Pohľad sklopil do taniera. „Neočakávam viac než pár slov od každého z nich.
Viem, za koho ma považujú. Som pre nich len mestský fičúr. Namyslený darmožráč, ktorý o krásach
farmárskeho života nemá ani poňatia.“
„Myslím si, že vás neodsúdia, ak na nich nebudete hľadieť z výšky. Buďte úprimný a prirodzený. Tak
sa vyhnete nepríjemnostiam.“
„Na úprimnosť nemám nadanie,“ precedil West.
„S nadaním to nemá nič spoločné,“ objasnila Kathleen.
„Je to vôľa a ochota otvoriť si srdce, nie byť za každú cenu zábavný alebo vyhýbavý.“
„Prosím,“ zastavil ju West. „Už teraz je mi na vracanie.“ Vzdychol si a odhryzol si zo sendviča.


Kathleen potešilo, že sa prvý farmár, za ktorým zašli, správal k Westovi celkom srdečne. Westove
obavy z nevraživosti voči jeho osobe boli prehnané.
George Strickland bol muž v stredných rokoch, dobre stavaný a urastený. Z veľkej hranatej tváre
na nich hľadeli láskavé oči. Polia obrábal spolu s troma synmi. Rozloha jeho farmy predstavovala
zhruba dvadsaťpäť hektárov. Kathleen a West sa s ním stretli v jeho chalupe – spustnutej stavbe
v tesnej blízkosti veľkej stodoly. V nej sa mlátilo a skladovalo obilie. Dobytok obýval niekoľko hnilých
drevených maštalí. Boli nepremyslene roztrúsené po dvore. Dažďová voda zo striech bez odkvapov
z nich vymývala hnoj.
„Teší ma, pane,“ povedal farmár a v rukách žmolil klobúk.
„Napadlo mi, či by ste sa s milosťpani nechceli prejsť na pole. Môžeme sa rozprávať, kým budem
pracovať. Treba nám pokosiť a pozberať ovos, kým sa nerozprší.“
„Čo by sa stalo, keby ste ho nezožali včas?“ zaujímal sa
West.
„Mnoho zŕn by skončilo na zemi,“ odvetil Strickland. „Ak je zrno okrúhle a dozreté, aj silnejší vietor
by ho mohol vytriasť z pliev. Prišli by sme o tretinu úrody.“
West sa pozrel na Kathleen. Tá súhlasne prikývla. Vydali sa na pole. Páperové klasy zlatozeleného
ovsa sa vypínali Westovi po plecia. Kathleen vychutnávala prašnú a sladkastú vôňu, ktorá sa šírila
povetrím. Na poli sa dvaja muži zaháňali nebezpečne ostrými kosami. V pätách im išli dvaja zberači.
Posekané klasy skladali do snopov. Za nimi ich viazači zväzovali a ukladali na kôpky. Malý chlapec
riedkymi hrabľami zhrabával voľné steblá.
„Koľko zvládne zožať jeden chlap za deň?“ spýtal sa West Stricklanda, ktorý si čupol a viazal snop.
„Najlepší kosec, akého som videl, zožne necelý hektár. Ale to hovoríme o ovse, iné obilniny nejdú
tak rýchlo.“
West si zamyslene obzeral pracujúcich. „A keby ste mali žací stroj?“
„Aj s viazačkou?“ Strickland si sňal klobúk a poškriabal si hlavu. „Odhadujem tak päť hektárov,
a možno viac.“
„Za jeden deň? A koľko párov rúk by bolo treba na jeho obsluhu?“
„Dvoch ľudí a koňa.“
„Dvoch ľudí, ktorí za ten istý čas urobia skoro šesťnásobok? Prečo si potom nekúpite mechanický
kombajn?“
Strickland sa zachechtal. „Lebo by stál prinajmenšom dvadsaťpäť libier.“
„Ale zanedlho by sa vám to predsa všetko vrátilo.“
„Nemôžem si dovoliť aj kone, aj stroj. A bez koňa by som sa nezaobišiel.“
West zachmúrene hľadel na Stricklanda, ktorý práve dokončil ďalší snop. „Pomôžem vám dohnať
žencov, keď mi ukážete, ako sa viaže.“
Farmár pozrel na Westove parádne šaty. „Na prácu na poli nie ste vhodne oblečený, pane.“
 „Trvám na tom,“ nedal sa odbiť West. Zhodil zo seba kabát a podal ho Kathleen. „Ak sa mi urobí
mozoľ, pochválim sa ním ďalším farmárom.“ Učupil sa vedľa Stricklanda. Ten mu ukázal, ako utiahnuť
povraz okolo stebiel. „Tesne pod zrnom, a nie veľmi silno,“ učil ho. „Aby sa medzi steblá dostal vzduch
a zrno sa skôr usušilo, keď sa snopy postavia a zviažu dokopy.“ Kathleen očakávala, že Westa nová
činnosť raz-dva omrzí. No West stále vládal. Postupne vo viazaní získal zručnosť.
Pri práci sa Stricklanda pýtal na odvodňovanie a výsadbu, a ten ho o všetkom podrobne informoval.
Westova zdvorilosť sa nečakane zmenila na nefalšovaný záujem o činnosť, ktorá sa mu odvíjala
pred očami. Kathleen ho zamyslene sledovala. Len ťažko by v pozornom a odovzdanom Westovi
hľadala včerajšieho opitého neokrôchanca. Niekto by sa nazdával, že mu na panstve a nájomcoch
predsa len záleží...
Dokončili rad. West sa vzpriamil a oprášil si ruky. Vytiahol vreckovku a utrel si ňou tvár.
Strickland si utrel spotené čelo do rukáva. „Teraz vám môžem ukázať, ako sa kosí,“ zvesela navrhol.
„Ďakujem vám, ale musím odmietnuť,“ odvetil West a smutne sa usmial. Tak veľmi sa v tej chvíli
podobal na Devona, až Kathleen pichlo pri srdci. „S ostrou čepeľou nie som kamarát.“ Zadumane sa
rozhliadol po poli. „Uvažovali ste nad tým, že by ste skúsili mliekarstvo, pán Strickland?“
„Vylúčené, pane,“ skalopevne odvetil nájomca. „Aj keď je úroda po niektoré roky slabšia, zrno nám
vynáša viac než mäso a mlieko. Rohy dole, žitko hore, ako sa traduje.“
„To je možno pravda teraz,“ nahlas sa zamýšľal West. „Ale ľudia sa presúvajú do tovární a do miest.
Dopyt po mlieku a mäse porastie, a potom...“
„Žiaden veľkochov.“ Stricklandova ústretovosť sa vytratila.
„So mnou nepočítajte.“
Kathleen podišla k Westovi a podala mu kabát. Jemne sa ho dotkla. Chcela, aby ju vnímal. „Pán
Strickland sa možno obáva, že sa vyhýbate záväzku zaplatiť za opravu kanalizácie,“ precedila pomedzi
zuby.
Westovi sa okamžite rozjasnila tvár, keď všetko pochopil.
„Nie, všetky opravy sa uskutočnia podľa dohody. Lord Trenear vlastne nemá v tejto veci na výber –
je to jeho zákonná povinnosť,“ ubezpečil farmára.
Strickland bol skeptický. „Odpusťte, pane, ale po toľkých falošných nádejach je ťažké uveriť
ďalšiemu sľubu.“
West zmĺkol a hľadel na mužovu utrápenú tvár. „Máte moje slovo,“ presvedčivo vyhlásil. A vystrel
k nemu ruku.
Kathleen neskrývala prekvapenie. Ruku si predsa podávajú len blízki priatelia alebo džentlmeni
pri významných príležitostiach! Strickland chvíľu váhal, no potom sa načiahol a uchopil Westovi dlaň.
Srdečne si potriasli ruky.


„Zachovali ste sa bravúrne,“ chválila Kathleen Westa, keď cválali po poľnej ceste. Jeho správanie ju
očarilo, aj spôsob, akým rozohnal Stricklandove obavy. „Urobili ste múdro, keď ste sa ponúkli, že mu
pomôžete pri práci. Napätie sa vytratilo.“
„Nechcel som byť múdry,“ zamyslene odvetil West. „Potreboval som informácie.“
„A dostali ste ich.“
„Očakával som, že oprava kanalizácie bude hračka,“ priznal West. „Vykopú sa žľaby, do nich sa
vložia hlinené rúry a všetko sa opäť prikryje zeminou.“
 „To naozaj neznie veľmi komplikovane.“
„Ale opak je pravda. Je to komplikovanejšie, než by sa zdalo, na čo som nepomyslel.“ West krútil
hlavou. „Odvodnenie je však úplne mizivé percento všetkých problémov. Ak by sme doň investovali
a nepodchytili zvyšok, budú to vyhodené peniaze.“
„A čo je zvyšok?“
„To ešte celkom presne neviem. Ale musíme na to prísť, inak sa panstvo Eversby nikdy nestane
sebestačné a ziskové, a nedajbože zanikne.“ Kathleen sa práve chystala niečo povedať. Zastavil ju
prísnym pohľadom. „Len ma neobviňujte, že zveličujem a hľadám dôvod, prečo sa panstva zbaviť.“
„To som nemala v úmysle,“ rozhorčene sa bránila. „Chcela som povedať, že podľa toho, čo som
videla, Stricklandova farma je v rovnako neutešenom stave ako farmy ostatných nájomníkov.“
„Rohy dole, žitko hore,“ precedil West. „Prekristapána! Ani sa nenazdajú a o niekoľko rokov to bude
presne naopak: Žitko dole, rohy hore. A tak to už zostane. Strickland netuší, že jeho svet sa zmenil
od základov. No toľko viem aj ja, a to je mi farmárčenie úplne ľahostajné.“
„Nazdávate sa, že by sa mal venovať mliekarstvu a veľkochovu,“ usúdila Kathleen.
„Bolo by to jednoduchšie a výnosnejšie, než krvopotne obrábať pôdu.“
„Asi máte pravdu,“ neveselo mu pritakala. „Ale v týchto končinách Anglicka sa chov zvierat neteší
takej úcte ako obrábanie pôdy.“
„Dopekla, aký je v tom rozdiel? Tak či onak, vždy sa to končí pri kydaní hnoja.“ West zbystril, keď
na neupravenej ceste kôň zakopol.
„Zvoľnite opraty,“ radila mu Kathleen. „Dajte mu väčšiu voľnosť, popustite uzdu a nechajte ho, nech
si sám vyberie cestu.“
West si dal poradiť.
„Privítali by ste ešte jednu radu?“ odvážila sa spýtať.
„Smelo do mňa!“
„V sedle sa hrbíte, potom sa nemôžete prispôsobiť pohybu koňa. Bude vás bolieť chrbát. No ak sa
vystriete a uvoľníte... áno, výborne... teraz máte správne ťažisko.“
„Ďakujem.“
Kathleen sa usmiala. Potešilo ju, že si radu od ženy zobral k srdcu. „Jazdíte celkom dobre. Keď
budete pravidelne trénovať, pôjde vám to samo.“ Odmlčala sa. „V meste asi často na koňa nevysadnete,
však?“
„Nie, chodím pešo alebo drožkou.“
„Ale váš brat...“ spomenula si na Devonovo skúsené počínanie v sedle.
„Jazdí každé ráno. Má obrovského fľakatého sivoňa, zákerného ako sám diabol, keď je čo len deň
bez tvrdého výcviku,“ prezradil. „To ich spája,“ po chvíli dodal.
„Tak preto má gróf takú dobrú kondíciu,“ usúdila Kathleen.
„Pri jazdení sa to nekončí. Je členom klubu zápasníkov.
Mlátia sa tam hlava-nehlava. Francúzsky box.“
„A to je čo?“
„Druh boja, ktorý sa zrodil v starých parížskych uliciach. Veľmi nebezpečný. Brat tajne dúfa, že ho
prepadnú nejakí darebáci. Ale dosiaľ nemal na nikoho šťastie.“
Kathleen sa usmiala. „A aký má na to všetko dôvod?“
„Aby udržal hnev na uzde.“
Úsmev sa jej vytratil z tváre. „Aj vy často stratíte nervy?“
 „Samozrejme,“ zachechtal sa. „Ibaže ja svojich démonov utápam v alkohole, nech radšej zaspím, než
by som s nimi bojoval.“
Rovnako ako Theo, pomyslela si. „Mne sa väčšmi pozdávate triezvy,“ povzbudila ho.
West sa zaškeril. „Je to len pol dňa. Ešte chvíľu počkajte a garantujem vám, že zmeníte názor.“
Nestalo sa tak. Počas dvoch týždňov, ktoré nasledovali, sa West udržiaval v triezvom stave.
Alkoholové excesy obmedzil na jeden, nanajvýš dva poháre vína pri večeri. Počas dňa navštevoval
nájomcov na farmách, študoval všetky záznamy súvisiace s prenájmom, knihy o poľnohospodárstve
a všetko starostlivo spisoval pre Devona.
Jedného dňa pri večeri sa zveril so svojím plánom navštíviť viac farmárov, aby lepšie pochopil, s čím
zápasia. S každým novým poznatkom, ktorý priniesol, bol obraz o skutočnom stave panstva jasnejší.
A nebol to pekný pohľad.
„Na druhej strane, až také beznádejné to nie je, ak si Devon bude robiť svoju prácu,“ uzavrel West.
„Akú prácu?“ spýtala sa Cassandra.
„Hľadá kapitál,“ odpovedal jej West. „Poriadne veľký.“
„Pre džentlmena asi nebude ľahké dostať sa k peniazom bez práce,“ usúdila Pandora. „Najmä ak sa
o to isté snažia všetci zločinci.“
West schoval úsmev za pohárom vody. „Verím, že brat všetkých zločincov prekabáti. Alebo sa k nim
pridá.“ Obrátil sa ku Kathleen. „Dnes ráno som si uvedomil, že tu potrebujem zostať o čosi dlhšie, než
som pôvodne zamýšľal,“ oznámil jej. „Ďalších štrnásť dní, alebo rovno mesiac. Ešte sa musím
mnohému priučiť.“
„Ako myslíte,“ nezaujato odvetila Kathleen.
West na ňu udivene pozrel. „Neprotestujete?“
„Nie, ak to pomôže nájomcom.“
„A čo keby som zostal aj na Vianoce?“
„Samozrejme,“ bez váhania súhlasila. „Máte oveľa väčšie právo zdržiavať sa tu než ja. Ale nebude
vám život v meste chýbať?“
West pozrel do taniera. Šklbalo mu kútikom úst. „Cnie sa mi po... určitých veciach. Ale tu je práce
vyše hlavy a brat trpí nedostatkom spoľahlivých poradcov. Len málo šľachticov naozaj vie, čomu sú
ako majitelia pôdy vystavení.“
„Ale vy a lord Trenear áno, však?“
West sa zazubil. „Ani my nie. No aspoň sme si toho vedomí.“


Kapitola 10


„Bratranec West,“ vykríkla Kathleen po mesiaci a ako zmyslov zbavená sa hnala dolu hlavným
schodiskom. „Neutekajte mi. Chcem s vami hovoriť.“
West nespomalil. „Nie, keď ma prenasledujete ako Hun Atila.“
„Vravte, prečo ste to urobili?“ Z posledného schodu zostúpili súčasne. Prešmykla sa pred neho
a zatarasila mu cestu.
„Láskavo mi vysvetlite, kam ste podeli zdravý rozum, keď ste do domu privliekli prasa.“
West bol zatlačený do kúta. Rozhodol sa, že nemá zmysel klamať. „Nepremýšľal som. Bol som
na farme u Johna Pottera. Práve chcel prasiatko obetovať, lebo bolo šťúple.“
„To je predsa bežný postup,“ odsekla.
„To nebožiatko sa na mňa uprene dívalo a usmievalo sa,“ bránil sa West.
„Všetky prasatá sa usmievajú. Majú také rypáky.“
„Nemohol som inak, musel som ho vziať so sebou.“ Kathleen nesúhlasne krútila hlavou. Dvojčatá už
prasiatko nakŕmili z fľaše. Do kravského mlieka rozšľahali surové vajíčko. Helen vyložila košík
mäkkými handrami, aby malo kde spať. Ako sa ho teraz zbaví?
„A čo s ním podľa vás máme robiť, keď vyrastie?“ žiadala ho o radu.
West sa zamyslel. „Zjesť ho?“
Vzdychla si. „Dievčatá mu už dali meno. Volá sa Hamlet. Podľa vás by sme mali zjesť rodinného
miláčika, pán Ravenel?“
„Mne by ako slanina nevadil,“ zaškeril sa. Kathleen naňho vydesene zízala. „Vrátim ho na farmu,
keď ho odstavíte od fľaše,“ ponúkol sa.
„Nemôžete...“
Zdvihol dlaň a zastavil ju. „Budete ma trápiť neskôr, teraz na to nemám čas. Odchádzam do Altonu.
Nesmiem zmeškať popoludňajší spoj.“
„Cestujete? A kam?“
West ju obehol a kráčal k hlavnému vchodu. „Už som vám to predsa vravel. Tušil som, že ma
nepočúvate.“
Kathleen naňho zagánila a rozbehla sa za ním. Kiežby zakázali slaninu v celej ravenelovskej
domácnosti, to by potom videl! pomyslela si.
Zastali pred prijímacou miestnosťou. Robotníci práve vytrhávali drevenú podlahu a dosky hádzali
nabok. Hlučne dopadali na kopu. Ustavičné búchanie a rachot netradične ozvláštnili atmosféru domu.
„Ako som vám včera vysvetlil,“ zvýšil hlas, aby prehlušil pekelný rachot, „vo Wiltshire mám
schôdzku s človekom, ktorý si prenajal pôdu a skúša moderné farmárske metódy.“
„Ako dlho sa tam zdržíte?“
„Tri dni,“ veselo zvolal. „Ani vám nestihnem chýbať, a som späť.“
„Mohli by ste byť preč, koľko by ste chceli, aj tak by ste mi nechýbali.“ Kathleen si ho ustarostene
premeriavala, keď mu sluha pomáhal s kabátom a klobúkom. Opäť mu musia prešiť oblečenie, vravela
si v duchu. Znovu poriadne schudol.
 „Nezabúdajte jesť, keď budete preč,“ karhala ho. „O chvíľu si vás pomýlia so strašiakom, keď
nebudete večerať.“
Pravidelné výjazdy na koni, prechádzky po poliach, pomoc farmárom pri oprave brány či lapaní
ovce, ktorá preskočila ohradu – to všetko sa na Westovi nezmazateľne podpísalo. Výrazne zoštíhlel.
Všetko šatstvo na ňom viselo. Tvár a krk mu odpuchli, ukázala sa sánka a výrazný profil. Pobytom
na čerstvom vzduchu získala pokožka väčšiu pružnosť a zdravú farbu. Celý omladol. Ospalú
ľahostajnosť v jeho konaní vystriedala vitalita.
West sa sklonil a na čelo jej vtisol nežný bozk. „Dovidenia, Atila,“ vyslovil s láskou. „Počas mojej
neprítomnosti sa zdržte tyranizovania všetkých navôkol.“
Kathleen ho vyprevadila a ponáhľala sa za gazdinou. Bol neobľúbený prací deň. Bolo treba vytriediť,
vyvariť, oprať, vyplákať a vyvešať všetku bielizeň v domácnosti. Sušiareň sa nachádzala v tesnej
blízkosti umyvárne riadu. S pani Churchovou urobia inventúru a objednajú plátno.
Práve sa pustili do debaty o nových zásterách pre pomocníčky v domácnosti, keď sa pri nich objavil
komorník Sims.
„Prosím o prepáčenie, milady,“ Sims ovládal tón hlasu, ale stiahnutá tvár prezradila, že sa niečo deje.
„Nájomca s manželkou – pán a pani Wootenovci – žiadajú o stretnutie s pánom Ravenelom. Vysvetlil
som im, že odcestoval, ale nechcú odísť. Tvrdia, že je to naliehavé. Myslel som si, že bude lepšie, keď
vás o tom informujem, prv než pošlem sluhu, aby ich vyviedol z domu.“
Kathleen sa zamračila. „Nie, to nesmiete. Wootenovci by neprišli, keby to nebolo dôležité. Prosím,
usaďte ich v prijímacej miestnosti, hneď som tam.“
„Bál som sa, že to poviete,“ namietal Sims. „Musím vysloviť svoj nesúhlas, milady. V čase smútku
nemožno vdovu rušiť.“
Zhora sa ozval hrôzostrašný tresk. Strop sa zachvel.
„Bože, ochraňuj nás!“ vykríkla gazdiná.
Kathleen potlačila smiech a pozrela na komorníka.
„Ako si želáte,“ rezignovane precedil.
Kathleen vošla do prijímacej miestnosti. Mladý manželský pár bol doslova na pokraji zrútenia. Pani
Wootenová mala opuchnuté a lesklé oči od plaču. Manželovi by sa krvi nedorezal.
„Niekto ochorel alebo sa zranil?“ vychrlila Kathleen.
„Nie, milady,“ ubezpečil ju pán Wooten. Jeho manželka sa zdvorilo uklonila. V rukách žmolil čiapku,
keď rozpovedal, ako jeho nájomný robotník narazil na dvojicu neznámych mužov na jeho pozemku.
Predstavili sa ako zástupcovia železničnej spoločnosti.
„Vraveli, že robia prieskum terénu,“ pokračoval Wooten.
„Keď som sa ich spýtal, kto im dal povolenie, odvetili, že ho majú od lorda Treneara.“ Zachvel sa mu
hlas. „Moju farmu vraj odkúpi železničná spoločnosť. Zašiel som za pánom Carlowom, ale ten o ničom
nevie.“ Slzy mu zaliali oči. „Milady, tú farmu mi zanechal otec. Teraz ňou povedú koľaje. Spustošia
naše polia a vyženú nás z domova bez jediného haliera...“ Vtom sa pani Wootenová rozvzlykala. Jej
plač prerušil manželovo bedákanie.
Kathleen sa nezmohla na slovo, len nechápavo krútila hlavou. „Pán Ravenel sa o ničom nezmienil.
A lord Trenear by na čosi také nikdy nepristúpil, keby to nekonzultoval s bratom. Som si istá, že sa
zbytočne znepokojujete.“
„Vedeli, že sa mi končí nájom,“ vychrlil pán Wooten s hrôzou v očiach. „Vedeli aj presný dátum.
Nájomnú zmluvu mi vraj neobnovia.“
 Kathleen si lámala hlavu. Čo má Devon za lubom? Neverila, že by bol taký bezohľadný a predal
nájomcovu farmu bez predchádzajúceho upozornenia.
„Zistím, čo sa deje,“ odhodlane vyslovila. „Nie je dôvod, aby ste sa znepokojovali. Pán Ravenel stojí
za nájomcami a na lorda Treneara má obrovský vplyv. Vráti sa o tri dni. Kým sa tu zjaví, radila by som
vám, aby ste postupovali ako doteraz. Pani Wootenová, musíte sa upokojiť, také psychické
rozpoloženie nie je pre vaše bábätko dobré.“
Wootenovci odišli. Zdalo sa, že Kathleenina podpora ich ako-tak postavila na nohy. Kathleen vbehla
do pracovne a posadila sa za veľký stôl. Vzdychla si, do ruky vzala pero a odzátkovala kalamár.
Napísala Devonovi ostrý list, v ktorom ho informovala o situácii a dožadovala sa vysvetlenia.
Pre istotu sa ešte zmienila o hrozbe súdneho sporu. Hoci mal Devon výhradné právo naložiť
s pozemkami podľa vlastnej vôle a zákon nebol na strane nájomcov, pri takej vete rozhodne zbystrí.
List poskladala a vložila do obálky. Zazvonila na sluhu.
Správu bolo treba doručiť na miestnu poštu. „Pošlite to ako telegram,“ nariadila mu. „Povedzte
poštárovi, že je to urgentné.“
„Áno, milady.“
Sluha odišiel a na prahu dverí sa zjavila gazdiná. „Lady Trenearová,“ oslovila ju. Očividne bola
rozčúlená.
„Pani Churchová, nebojte sa, nezabudla som ani na knihu prania, ani na zástery.“
„Ďakujem vám, milady, ale o to teraz nejde. Robotníci dokončili kúpeľňu pána domu.“
„Ale to je predsa výborná správa!“
„Aj ja by som si to myslela. Ibaže sa pustili do ďalšej izby na poschodí, ktorú tiež prerábajú
na kúpeľňu. A preto musia vo vašej spálni pod podlahu zaviesť rúru.“
Kathleen vyskočila zo stoličky. „Chcete mi povedať, že v mojej spálni sú muži? Nikto sa mi o ničom
nezmienil!“
„Majstri svorne tvrdia, že inak sa to urobiť nedá.“
„To nedovolím!“
„Už rozobrali časť podlahy, ani vám nedali vedieť.“
Kathleen neveriaco krútila hlavou. „Jedno popoludnie to hádam vydržím...“
„Pani moja, vraj to potrvá niekoľko dní, najmenej celý týždeň, kým vrátia všetko na svoje miesto.“
Kathleen padla sánka. „Kde budem spať a prezliekať sa, keď mám spálňu hore nohami?“
„Už som prikázala slúžkam, aby vám premiestnili všetky osobné veci do spálne pána domu,“
odvetila pani Churchová. „Lord Trenear ju teraz nepotrebuje, keďže sa nachádza v Londýne.“
Kathleeninu náladu to nezlepšilo. Spálňu pána domu z duše nenávidela. Bolo to miesto, kde
naposledy videla Thea pred nehodou. Práve v nej sa do krvi pohádali. Kathleen bude ľutovať do konca
života, čo mu vyhodila na oči. Smutné spomienky sa tisli v kútoch spálne ako ohavné nočné tvory.
„Mohla by som sa presťahovať do inej izby?“ spýtala sa gazdinej.
„Teraz určite nie, milady. Okrem vašej spálne rozobrali robotníci podlahu v troch ďalších izbách.“
Gazdiná vedela, prečo Kathleen spálňu pána domu odmieta. „Prikážem slúžkam, aby vyvetrali niektorú
spálňu vo východnom krídle a poriadne ju poupratovali. Izby sa tam veľmi dlho nepoužívali, milady,
preto chvíľu potrvá, kým všetko pripravia.“
Kathleen si vzdychla a klesla na stoličku. „Tak potom mi nezostáva nič iné, len prenocovať v spálni
pána domu.“
„Budete prvá, kto vyskúša novú medenú vaňu,“ utešovala ju gazdiná ako uplakané dieťa, ktorému
núkajú cukrík.
Kathleen sa nasilu usmiala. „Aspoň niečo.“
Ukázalo sa, že kúpeľ v medenej vani bol veľmi príjemným, priam luxusným zadosťučinením. Dosiaľ
sa v takej hlbokej vani ešte nekúpala. Čerešničkou na torte bol zaoblený okraj po celom obvode vane,
o ktorý si pohodlne oprela hlavu. Až po krk sa celá ponorila do vody. Cítila sa ako v siedmom nebi.
Vo vani zostala, kým nevychladla voda. Vychutnávala kúpeľ a príjemne leňošila. Jej slúžka Clara ju
potom zabalila do mäkkých froté uterákov a pomohla jej obliecť si čistú nočnú košeľu.
Kathleen si sadla do čalúneného kresla pri kozube. Po tele jej behali zimomriavky. Cez operadlo
kresla jej ktosi prehodil pelerínu. Zababušila sa do príjemného kašmíru a zrak upriamila na obrovskú
posteľ s vyrezávanými drevenými nebesami.
Jediný pohľad v nej zahubil príjemný pocit z kúpeľa.
Po katastrofe ich prvej manželskej noci odmietla spať s Theom v jednej posteli. V mysli sa jej
vynáral jeho nahnevaný vyčítavý hlas. Urob, čo ti kážem, prekristapána! Ľahni si a prestaň to sťažovať...
Správaj sa ako manželka, dopekla...
Ráno vstala ako zbitý pes. Oči mala opuchnuté a pod nimi čierne kruhy. Pred odchodom
do koniarne ešte vyhľadala gazdinú. Bola v komore s korením. „Pani Churchová, prepáčte, že vás
vyrušujem, ale rada by som sa uistila, že nová spálňa vo východnom krídle bude do večera pripravená.
Ďalšiu noc v spálni pána domu neprežijem. To si radšej usteliem vonku pri túlavých mačkách.“
Gazdiná na ňu ustarostene hľadela. „Áno, pani moja. Dievčatá už upratujú izbu s výhľadom
na ružovú záhradu. Prášia koberce a drhnú podlahu.“
„Ďakujem vám.“
Kathleen pookriala, len čo dorazila do koniarne. Ranná jazda na koni lahodila jej duši. Vošla
do skladu so sedlami a odopla si sukňu. Zavesila ju na háčik v stene.
Pod jazdeckou sukňou mali dámy povolené nosiť semišové alebo vlnené nohavice, aby predišli
odreninám. Bolo však vrcholne nevhodné, aby vysadli na koňa bez sukne, ako mala v úmysle Kathleen.
Asada ešte neprivykla na dámske sedlo. Rozhodla sa, že ho bude cvičiť v sede obkročmo, čo je
bezpečnejšie, ak by ju chcel zhodiť. Krásna jazdecká sukňa so záplavou volánov by sa raz-dva zavadila
o klinec alebo nízky konár či nebodaj zaplietla koňovi medzi nohy.
Keď sa Kathleen prvý raz vybrala do výbehu len v nohaviciach, nebolo jej všetko jedno. Koniari
na ňu hľadeli s otvorenými ústami, akoby bola nahá. Pán Bloom však vedel, že bezpečnosť je na prvom
mieste, a jej počínanie schvaľoval. Časom si koniari na Kathleenin nezvyčajný jazdecký úbor zvykli
a už sa nad ním nepozastavovali. Chýbali jej ženské krivky, a tak nikoho nepokúšala.
Asad bol poslušný a učenlivý. Trénoval chôdzu do oblúka a slalom. Pohyboval sa hladko
a sústredene. Kathleen sa rozhodla, že sa s ním ešte prebehne po poli. Kôň ju počúval na slovo, a tak si
ranný výcvik predĺžila.
Po jazde celá žiarila a bola príjemne unavená. Vrátila sa do domu zadným vchodom. Spomenula si,
že jazdeckú sukňu nechala v koniarni. Neskôr po ňu pošle niektorého sluhu. Blížila sa k spálni pána
domu. Vtom zastala a rýchlo sa pritisla k stene. Trojica robotníkov niesla medené rúry. Všimli si ju.
Jeden z nich takmer pustil náklad z rúk, keď ju zbadal v nohaviciach. Druhý mu úsečne prikázal, aby si
oči vložil naspäť do hlavy a pokračoval v ceste.
Kathleen sa začervenala a vbehla do spálne. Clara nebola v dosahu, a tak otvorenými dverami vošla
rovno do kúpeľne. K nákladom na vodoinštaláciu mala síce výhrady, no mať tečúcu teplú vodu
a nemusieť zvoniť na slúžku bolo nanajvýš príjemné. Vošla do kúpeľne a razantne za sebou zabuchla
dvere.
Z hrdla sa jej vydral desivý výkrik. Vaňa bola obsadená!
„Dobrý Bože!“ Ruky jej vystrelili k očiam.
Obraz mokrého nahého Devona Ravenela sa jej nezmazateľne vryl do pamäti.


Kapitola 11


To nemôže byť pravda. Devon je predsa v Londýne! Jej vlastná predstavivosť na ňu ušila búdu... Isto
sú to halucinácie. Ako je však možné, že je tu vlhko a teplo? Prečo cíti vôňu, ktorá sa neomylne spája
len s jediným človekom? Vôňu korenia a mydla, vôňu čistej mužskej pokožky...
Na štrbinu roztiahla prsty na očiach.
Devon sa rozvaľoval v medenej vani ako kráľ a roztopašne na ňu pozeral. Zahaľoval ho závoj
horúceho oparu. Tisíce drobných kvapiek vody mu pokrývali svalnaté ruky a plecia, chlpatá hruď sa
ligotala.
Kathleen sa rýchlo zvrtla k dverám. Myšlienky jej do seba narážali ako kolky. „Čo tu robíte?“
zasipela.
„Dostal som od vás pozvanie,“ uštipačne odvetil.
„Ja... ja... myslíte telegram?“ Z trosiek mozgu sa ťažko vyberala súrodá myšlienka. „To nebolo
pozvanie!“
„Ale znelo to tak.“
„Nečakala som, že vás tak skoro uvidím. A že uvidím tak veľa!“ Očervenela, keď sa zachechtal.
Okamžite sa musí odtiaľ pratať. Schmatla novú zvláštnu kľučku na dverách, ktorú robotníci osadili.
Dvere sa ani nepohli.
„Madam,“ počula za chrbtom, „radil by som vám...“ Nevšímala si ho.
V panike zúrivo šklbala kľučkou. Nity nečakane povolili.
Odhodilo ju dozadu. Nechápavo civela na zlomený kus kovu v dlani.
V kúpeľni zavládlo hrobové ticho.
Devon si nahlas odkašľal, aby zadusil smiech. „To je norfolská závora. Najprv treba palcom zatlačiť
kovový výbežok, až potom ťahať kľučku.“
Kathleen sa vrhla na kľučku. Zúrivo stláčala výbežok, až sa dvere triasli.
„Srdiečko...“ Devon sa zadúšal od smiechu. „To... to vám... nepomôže.“
„Nevolajte ma tak!“ vyštekla. Stále mu bola otočená chrbtom. „Ako sa odtiaľto dostanem?“
„Komorník mi išiel po uterák. Keď sa vráti, otvorí dvere zvonka.“
Od hrôzy skamenela. Čelo si oprela o drevenú zárubňu.
„Nesmie sa dozvedieť, že som tu. To by bol môj koniec.“ Počula, ako mu voda lenivo steká po tele.
„Nemajte obavy, bude držať jazyk za zubami. Je diskrétny.“
„Nie je.“
Špľachot vody ustal. „Ako to?“
„Neúnavne kŕmi služobníctvo klebetami o vašich dobrodružstvách. Moju slúžku najväčšmi zaujal
pikantný príbeh o dievčati z hudobnej siene!“ Zmĺkla a potom opovržlivo dodala: „Zahalenej v perí.“
„Prepánakráľa!“ zahundral Devon. Znovu sa ozval čľapot.
Kathleen stála napäto pri dverách. Len niekoľko metrov od nej, v tej istej vani, v ktorej sa kúpala
včera, ležalo Devonovo nahé telo. Kiežby si aspoň nepredstavovala, čo sa tam odohráva! Vôňa
speneného mydla na pokožke, pramene tmavých vlasov, z ktorých kvapká voda...
 Dávala pozor, aby ho nezahliadla ani kútikom oka, keď položila zlomenú kľučku na zem. „Prečo sa
kúpete tak zavčasu?“
„Docestoval som vlakom. V Altone som si prenajal koč.
Cestou do Eversby sa z neho uvoľnilo koleso. Pomáhal som ho kočišovi nasadiť. Došiel som uzimený
a celý od blata.“
„Nemohli ste o to požiadať sluhu?“
„Sutton by koleso nezdvihol,“ posmešne prezradil. „Ruky má chudé ako strašiak.“
Kathleen sa zamračila. Prstom zotrela vyzrážanú vlhkosť na dverách. „Nemuseli ste sa
do Hampshiru tak ponáhľať.“
„Hrozba žaloby a súdu lorda kancelára ma prinútili okamžite konať,“ vrátil jej úder.
Možno bol jej telegram predsa len zbytočne dramatický.
„Nemala som v pláne využiť služby právnika. Len som chcela upútať vašu pozornosť.“
„Tú máte vždy,“ citlivo ju ubezpečil.
Kathleen nevedela, ako si jeho slová vysvetliť. Prv než sa na to stihla spýtať, v dverách čosi cvaklo.
Drevené dosky sa zatriasli. Očividne sa ktosi dobýjal dnu. Kathleen vytreštila oči. Dlane tlačila
do dverí, nervy napnuté na prasknutie. Za chrbtom počula divoký špľachot vody. Devon vyskočil
z vane a jednou rukou sa prudko zaprel do dverí. Druhou rukou jej prikryl ústa. To nebolo nutné –
Kathleen by od strachu nevydala ani hláska.
Za chrbtom cítila obrovské mužské telo, z ktorého sa parilo. Triasla sa ako osika.
„Milord?“ spoza dverí sa ozval komorníkov hlas.
„Dopekla s vami! Zabudli ste klopať?“ okríkol ho Devon.
„Horí nám strecha nad hlavou, keď sa sem dobýjate?“
Kathleen premýšľala, či môže omdlieť. Bola si istá, že za tých okolností by to od nej lady Berwicková
očakávala. Nanešťastie, myseľ mala prekvapivo čulú. Zaknísala sa. Strácala rovnováhu. Devon ju
okamžite silnejšie zovrel a podoprel. Tlačil sa na ňu celým telom. Cez jazdecký úbor jej na chrbte
presakovala voda. S každým nádychom do seba nasávala vôňu mydla a pary. Srdce sa jej chvelo. Raz
bilo pomaly, raz opreteky.
V mrákotách hľadela na obrovskú ruku, ktorá tlačila do dverí. Mal tmavú pokožku, aká na slnku
rýchlo zhnedne. Jednu hánku mal odretú do krvi. Zrejme sa poranil, keď dvíhal koleso, pomyslela si.
Nechty mal krátke a dokonale čisté. Na dvoch prstoch bolo vidno bledé machule od atramentu.
„Prepáčte, môj pane,“ ospravedlnil sa komorník. „Nikdy predtým ste neboli hanblivý,“ dodal
s nádychom irónie.
„Stal sa zo mňa aristokrat,“ odvetil Devon. „Svoje prednosti nedávame ledabolo na obdiv.“
Zdalo sa jej, že v sebe počuje ozvenu jeho hlasu, aký bol na ňu natlačený. Životaschopný muž
v najlepších rokoch v jej tesnej blízkosti – dosiaľ nepoznaný pocit, ktorý ju desil. A súčasne nekonečne
opájal... V podbruší sa jej zapaľovali malé plamienky.
„Došlo k nedorozumeniu pri umiestnení vašej batožiny,“ vysvetlil Sutton. „Sluha ju zložil v dome,
ako som mu nakázal, ale pani Churchová mu povedala, nech ju nenosí do spálne pána domu, lebo je
tam dočasne ubytovaná lady Trenearová.“
„Skutočne? Prezradila vám pani Churchová, prečo lady Trenearová obsadila moju izbu?“
„Robotníci práve umiestňujú rúry pod podlahou jej spálne. Lady Trenearová to znáša s nevôľou.
Jeden sluha vraj počul, ako vás za to preklína.“
„To je nemilé,“ dusil v sebe smiech. Pritisol sa jej o spánky a ústa roztiahol do úsmevu. „Mrzí ma, že
som jej narobil starosti.“
„Nejde len o starosti, môj pane. Po smrti grófa sa lady
Trenearová zo spálne okamžite odsťahovala a odvtedy v nej ani raz nespala. Až dosiaľ. Jeden sluha
vraj počul...“
Kathleen zmeravela.
„Detaily ma nezaujímajú,“ skočil mu do reči Devon. „To je osobná vec lady Trenearovej, nás sa
netýka.“
„Áno, pane,“ pritakal komorník. „Ale k veci: sluha vám vyniesol batožinu hore na poschodie, ale
nikto nevie, do ktorej izby.“
„Napadlo vám spýtať sa ho?“ vecne navrhol Devon.
„Nikto ho nevie nájsť. Lady Pandora a lady Cassandra ho poverili, aby im pomohol hľadať prasa,
ktoré sa stratilo.“
Devon skamenel. „Povedali ste prasa?“
„Áno, pane. Je to miláčik rodiny.“
Devon jemne odtiahol ruku, ktorou držal Kathleen ústa. Prstami jej nenápadne pohladil bradu.
„Existuje konkrétny dôvod, prečo máme zvieratá v...“
Kathleen k nemu otočila hlavu vo chvíli, keď sa k nej sklonil. Spánkom sa mu otrela o ústa. Náhodný
dotyk v nej prebudil všetky zmysly. Devon mal pevné a jemné pery, horúci dych, ktorý ju šteklil...
Celá sa zachvela.
„... dome?“ dokončil Devon zatiahnutým hlasom. Zachytil kovový kraj dverí, aby sa opäť nezabuchli.
„Nemusím zdôrazňovať, že vo väčšine dobre fungujúcich domácností sú také otázky zbytočné,“
konštatoval Sutton.
„Podám vám uteráky?“
„Nie, nechajte ich za dverami. Vezmem si ich, keď sa umyjem.“
„Mám ich položiť na zem?“ neveriaco sa spýtal komorník.
„Môj pane, dovoľte, aby som ich položil aspoň na stoličku.“ Za dverami sa ozvalo hrkotanie nábytku.
Kathleen oťaželi viečka. Devon sa celou silou zaprel do dverí, až mu obelel palec. Zápästie a celú
ruku mal napnutú ako povraz. Sálalo z neho príjemné teplo, hruď a plecia ju bezpečne podopierali. Len
na jedinom mieste do seba nezapadali, dolu na krížoch. Cítila na nich intenzívny tlak. Mrvila sa, aby si
našla pohodlnejšiu polohu. Devonovi sa zrýchlil dych. Schmatol ju za pravý bok a prinútil ju pokojne
stáť.
Vtom si uvedomila, čo ju tlačí do chrbta...
Zmeravela. Z hrdla sa jej dral nárek. Všetko dráždivé teplo sa razom rozplynulo. Telo jej stuhlo
na kameň. Príjemné záchvevy pominuli, celým telom jej šklbalo. Ublíži jej! Napadne ju!
Manželstvo ju naučilo, že vzrušený muž nevníma svet okolo seba. Stráca nad sebou kontrolu a mení
sa na zviera.
Zúfalo odhadovala, akú veľkú hrozbu Devon predstavuje, ako ďaleko môže zájsť... Ak jej ublíži, bude
kričať. Bude sa brániť, bez ohľadu na následky. Nech ju to trebárs stojí dobrú povesť!
Chytil ju za pás. Aj cez korzet cítila tlak jeho dlane. Pomalým krúživým pohybom ju hladil, akoby
upokojoval splašeného koňa.
V ušiach jej hučalo. Počula, ako sa ho komorník pýta, či mu majú batožinu preniesť do spálne.
Devon odvetil, že ešte sa rozhodne. Teraz nech mu len rýchlo prinesie nejaké oblečenie. Komorník
urobil, ako mu kázal.
 „Je preč,“ oznámil jej. Zhlboka sa nadýchol a len veľmi pomaly vydychoval. Palcom zaistil výbežok
na zámke, aby sa opäť nevymkli. „Hoci sa mi nikto o prasati nezmienil a nezaujímal sa o môj názor,“
vyslovil, „som proti všetkým domácim miláčikom, ktoré by ma v dospelosti prevážili.“
Kathleen sa vnútorne pripravovala na fyzické násilie. Pri jeho slovách len rozpačito žmurkala. Veď
sa vôbec nespráva ako zviera v ruji, uvedomila si.
Na mlčanie a meravosť reagoval Devon po svojom. Jemne ju chytil za bradu a prinútil ju pozrieť sa
naňho. Nemala kam uhnúť pohľadom. Z očí mu sálal pokoj. Uvedomila si, že jej od neho nehrozí
bezprostredné nebezpečenstvo, že sa jej nechce zmocniť násilím.
„Radšej zavrite oči,“ radil jej, „inak uvidíte Ravenela v celej kráse. Idem po uteráky.“
Kathleen prikývla. Tuho privrela viečka, keď vychádzal z kúpeľne.
Čakala, kým sa jej myšlienky trochu upokoja. Nie a nie sa odpútať od jeho nahého vzrušeného tela.
Nebolo to tak dávno, keď sa s Berwickovcami a ich dcérami vybrali do Národného múzea. Práve
smerovali k výstave exponátov z Tichého oceána, ktoré zozbieral legendárny objaviteľ kapitán James
Cook. Cesta k nej viedla cez galériu talianskeho sochárstva. Po oboch stranách dverí boli umiestnené
sochy nahých mužov. Na pokyn riaditeľa múzea mali sochy genitálie ukryté pod odnímateľným
figovým listom zo sadry. Jeden list sa uvoľnil a spadol dole. Rozletel sa na márne kúsky. Lady
Berwickovú nehoda pohoršila a považovala ju za vizuálny útok. Rýchlo hnala dievčatá preč
od urážlivého mramorového tela... ale až potom, keď všetky zreteľne videli, čo figový list ukrýva.
Kathleen netajila zdesenie, no socha ju súčasne fascinovala. Žasla nad jemnosťou jej kriviek. Ako sa
dá kus studeného kameňa opracovať do teplých, poddajných a hladkých ľudských tvarov? Teda až
na slabiny s trsom ochlpenia... Nenápadné a nevtieravé intímne miesto naozaj nestálo za toľko
vzruchu, ako lady Berwicková narobila.
Počas svadobnej noci s Theom Kathleen zistila, že skutočný muž je obdarený oveľa štedrejšie než
mramorová socha v múzeu.
A ešte pred chvíľou sa k nej tislo Devonovo mohutné telo... Kiežby si ho mohla obzrieť.
Okamžite tú hriešnu myšlienku odohnala. Aj keď... zvedavosť bola silnejšia. Čo by sa stalo, keby
naňho po očku pozrela? Môže to byť jej posledná príležitosť v živote vidieť muža tak, ako ho stvoril
Boh... Prv než si to stihla vyhovoriť, podišla k odchýleným dverám a štrbinou zvedavo nazrela von.
Čo ak sú to vidiny? Stál tam zdravý, plodný muž v plnej sile... mocný, telo samý sval... živočíšny
a taký nádherný! Našťastie sa nedíval jej smerom. Nerušene ho pozorovala. Uterákom si vydrhol vlasy
do hrubých strapatých prameňov, potom nasledovali ruky a hrudník. Mal mocný, široký chrbát,
chrbtica mu v ňom kreslila výraznú brázdu. Svalstvo rúk sa mu naplo, keď si uterákom drhol chrbát
z boka na bok. Telo mu pokrývala záplava jemných tmavých chĺpkov. Najväčšmi sa mu černela hruď.
Na slabinách bol obdarený ochlpením podstatne štedrejšie než mramorová socha. Neubránila sa
pohľadu na jeho najintímnejšie miesto... Bol vyvinutý podobne ako jej manžel, ibaže ešte
obdivuhodnejšie. Ako dokáže existovať s takou výbavou? Musí to byť krajne nepríjemné. Ako môžu
muži jazdiť na koni?
Tvár jej zalial rumenec. Rýchlo sa stiahla za dvere, aby ju
Devon nespozoroval.
Zakrátko ho počula prichádzať. Pod jeho krokmi podlaha vŕzgala. V odchýlených dverách sa objavil
čistý froté uterák. Vďačne po ňom siahla a zabalila sa doň.
„Ste dostatočne zahalený?“ prinútila sa spýtať.
„Pochybujem, že by sa to dalo nazvať dostatočným.“
 „Chceli by ste počkať tu?“ neochotne navrhla. V kúpeľni bolo príjemne teplo, na rozdiel od spálne,
kde priam mrzlo.
„Nie.“
„Ale veď spálňa je ako ľad.“
„To ste vystihli,“ pohotovo podotkol. Podľa intenzity hlasu musel stáť hneď za dverami. „Dopekla, čo
to máte oblečené?“
„Jazdecký úbor.“
„Alebo len jeho časť?“
„Keď cvičím Asada, sukňu si dávam dole.“ Nevravel nič.
„Pán Bloom mi nohavice schvaľuje. Vraví, že by si ma hravo zmýlil s pomocníkom zo stajne.“
„Potom je načisto slepý. Žiaden muž, ktorému slúži zrak, by si vás nikdy nezmýlil s pomocníkom
od koní.“ Stíchol a vzápätí dodal: „Odteraz budete jazdiť v sukni, alebo na kone rýchlo zabudnite!“
„Čože?“ neveriaco sa spýtala. „Dávate mi ultimáta?“
„Niekto musí, ak sa mienite nemorálne správať.“
„Vy mi kážete o morálke? Vy prekliaty pokrytec!“
„Predpokladám, že také vyberané výrazy ste sa naučili v koniarni.“
„Omyl. Od vášho brata,“ vrátila mu úder.
„Začínam mať dojem, že som panstvo Eversby nechal bez dozoru pridlho,“ rozladene poznamenal.
„Celá domácnosť je hore nohami.“
Kathleen sa neudržala a podišla k odchýleným dverám.
„Vy ste najali robotníkov!“ vyštekla.
„Robotníci je to najmenej. Niekto to musí vziať do rúk a nastoliť poriadok.“
„Ste blázon, ak sa nazdávate, že spravíte poriadok so mnou...“
„Od vás začnem,“ sebaisto ju ubezpečil.
Kathleen chcela dodať niečo ostré, no od zimy len drkotala zubami. Froté uterák síce nasal vlhkosť
zo šiat, ale tie sa jej lepili na telo.
Devon si to všimol. Obrátil sa a rozhliadol sa po spálni. Očividne hľadal niečo, čím by sa prikryla.
A hoci bol otočený chrbtom, presne vedela, kedy na operadle ušiaka zbadal pelerínu.
Prehovoril pokojným hlasom. „Nezafarbili ste ju.“
„Podajte mi ju.“ Kathleen strčila ruku medzi dvere. Devon vzal pelerínu do ruky. Na tvári sa mu
objavil úsmev.
„Často ju nosíte?“
„Dajte mi moju pelerínu, prosím.“
Devon jej ju nenáhlivo priniesol. Mal by sa prepadnúť od hanby, ako bol sporo zahalený. No
očividne sa cítil príjemne. Obrovský nehanebný pyšný páv!
Len čo sa k nej pelerína dostala na dosah, chňapla po nej. Vlhký uterák odhodila na zem
a zababušila sa do vzácneho kašmíru. Jemná vlna ju okamžite zahriala. Obľúbený odev na ňu pôsobil
upokojujúco.
„Nedokázala by som ju zničiť,“ zdráhavo prezradila. Bola v pokušení povedať mu, že hoci jej vybral
úplne nevhodný dar, veľmi si pelerínu obľúbila a páči sa jej. Boli dni, keď si nebola istá, či ponuré
vdovské rúcho jej smútok odráža, alebo ho spôsobuje. No keď si cez seba prehodila veselú farebnú
pelerínu, zlepšila sa jej nálada.
Nijaký iný dar jej dosiaľ neurobil väčšiu radosť. Nemohla mu to povedať, aj keď veľmi chcela.
 „Vo farbách vyzeráte nádherne, Kathleen,“ zašepkal. Cítila, že sa červená. „Neoslovujte ma krstným
menom.“
„Súhlasím.“ Devon výsmešne ukázal na uterák okolo svojho nahého tela, „treba zachovať bontón.“
Spravila chybu, keď nasledovala jeho pohľad. Zalial ju bordový rumenec. Tmavé chĺpky na hrudi,
ktoré vábili prsty k dotyku, brušné svalstvo dokonalé ako jemná rezbárska práca...
Ozvalo sa klopanie na dvere spálne. Kathleen sa stiahla do útrob kúpeľne ako korytnačka
do panciera.
„Vojdite, Sutton,“ začula Devona.
„Vaše šaty, pane.“
„Ďakujem. Položte ich na posteľ.“
„Nechcete, aby som vám s obliekaním pomohol?“
„Dnes nie.“
„Oblečiete sa sám?“ spýtal sa vykoľajený komorník.
„Počul som, že niektorí ľudia to bežne robia,“ odľahčil situáciu Devon. „Môžete odísť.“
Komorník si sťažka vzdychol. „Áno, pane.“
Dvere sa otvorili a opäť zabuchli. „Dajte mi minútku, o chvíľu som oblečený,“ zvolal Devon
do kúpeľne.
Kathleen neodpovedala. S hrôzou zistila, že už naňho nikdy nepozrie bez toho, aby vedela, čo sa
ukrýva pod vrstvou elegantných šiat.
„Moja spálňa je vám k dispozícii. Predtým vám predsa patrila, ja som ju dostal až po vás,“ vravel
pri obliekaní.
„Nechcem ju.“
„Ako si želáte.“
Zúfalo potrebovala zmeniť tému. „Musíme sa pozhovárať o nájomcoch,“ nadhodila. „Ako som
spomínala v telegrame...“
„Neskôr. Bez bratovej prítomnosti nemá zmysel o nich hovoriť. Gazdiná vravela, že sa vybral
do Weltshiru. Kedy sa vráti?“
„Zajtra.“
„Načo tam išiel?“
„Aby sa od odborníka dozvedel o moderných poľnohospodárskych praktikách.“
„Ako poznám Westa,“ poznamenal Devon, „je pravdepodobnejšie, že behá po nevestincoch.“
„Tak to ho očividne nepoznáte.“ Tešilo ju, že mu môže oponovať. Zároveň sa vo Westovom mene
cítila dotknuto.
„Odkedy sem pán Ravenel prišiel, nezastavil sa. Každý deň tvrdo pracuje. Dovolím si tvrdiť, že
o nájomcoch a farmách na panstve vie viac než ktokoľvek iný, správcu pozemkov nevynímajúc.
Prelistujte si záznamy a účtovné knihy, ktoré má v pracovni. Postačí niekoľko minút a zmeníte názor.“
„Uvidíme.“ Devon odtlačil dvere do kúpeľne. Mal oblečený sivý vlnený oblek. Chýbala mu kravata.
Manžety a golier mal rozopnuté. Na tvári sa mu nepohol ani sval. „Pomohli by ste mi?“ spýtal sa
a vystrel k nej ruku.
Kathleen sa váhavo načiahla za manžetou. Hánkami sa mu otrela o vnútorné zápästie, kde bola koža
horúca a saténová. Pravidelne dýchal. Zapla mu aj druhú manžetu. Uchopila časti rozopnutého goliera,
pritiahla ich k sebe a spojila malým zlatým gombíkom. Prešla po ňom prstami. Ucítila, ako sa mu
zavlnil krk. Sťažka preglgol.
 „Ďakujem,“ chrapľavo vyslovil, akoby mu vyschlo v hrdle.
Zvrtol sa na odchod. „Prosím, dajte pozor, aby vás nikto nevidel,“ požiadala ho Kathleen.
Devon zastal pri dverách a otočil k nej hlavu. V očiach sa mu roztancovali známe šibalské
plamienky. „Bez obáv. S diskrétnymi odchodmi z dámskych spální mám bohaté skúsenosti.“ Jej
povzdych ho rozosmial. Hlavu strčil do dverí, skontroloval chodbu a vykĺzol von.


Kapitola 12


Len čo Devon vytiahol päty zo spálne, úsmev z tváre mu zmizol. Bezcieľne sa túlal chodbou, kým
nenarazil na výklenok s hlboko vsadeným oknom, kde sa začínalo staré točité schodisko. Stáčalo sa
hore do podkrovia, k izbám služobníctva. Nízky strop ho prinútil skloniť hlavu, aby sa na schodisko
vošiel. Dom v Eversby bol veľmi starý a za desaťročia prešiel mnohými prestavbami. Objavil v ňom
zvláštne a nečakané priestory. V porovnaní s inými sa mu taký stavebný štýl priečil. V architektúre
pompéznosť nevyznával.
Skrčil sa a sadol si na úzky schod. Predlaktia skrížil na kolenách a zvesil hlavu. Roztrasene vydýchol.
Práve zažil najsladšiu trýzeň v živote! Stál v tesnom objatí s Kathleen. Chvela sa ako čerstvo narodené
žriebä, ktoré sa stavia na nohy. Túžil po jedinom: otočiť jej tvár, prisať sa jej na pery a roztopiť ju
nekonečnými bozkami.
Zastonal. Chytil sa za zápästie, kde sa oň obtrela Kathleen. Akoby sa mu navždy zapísala
do pokožky. To miesto bolo horúce ako uhlík.
Čo o nej vravel komorník? Prečo po Theovej smrti odmieta spať v spálni pána domu? Isto sa jej
k miestu viaže spomienka na ich poslednú hádku... alebo je v tom čosi viac? Možno sa jej nepáčila
svadobná noc... Mladé aristokratky nezriedka v intímnych záležitostiach zaostávali a zoznamovali sa
s nimi až po sobáši.
Devon sa netúžil zamýšľať nad šikovnosťou svojho zosnulého bratranca v posteli... Ale aj Theo isto
poznal, že na pannu treba ísť pomaly a s citom... Istotne mal dosť skúseností a vedel, ako upokojiť
nervóznu nevestu, zbaviť ju strachu, prv než sa oddá vlastnej rozkoši...
Theo a Kathleen v posteli... Pri predstave, že sa jej Theo dotýkal, sa mu urobilo mdlo... S takým
pocitom sa dosiaľ nestretol... Došľaka, azda to len nie je... žiarlivosť?
Na ženy predsa nikdy nežiarlil.
Zaklial, vyskočil a prsty si zaboril do vlhkých vlasov. Nech by hĺbal nad minulosťou, koľko chce, nič
by to nezmenilo na skutočnosti, že Kathleen patrila prvému Theovi.
Ale jemu bude patriť naposledy.
Pozviechal sa a vydal sa na obhliadku panstva. Zisťoval, čo sa na ňom zmenilo od jeho poslednej
návštevy. Rekonštrukcia domu prebiehala závratnou rýchlosťou. Mnoho miestností prechádzalo
rôznym stupňom opráv a stavebných úprav. Dosiaľ si renovácia na panstve vyžiadala len zlomok
zo sumy, ktorá bude potrebná, kým sa dá všetko do poriadku.
Obhliadku zakončil v pracovni. Na stole sa týčili hromady účtovných kníh a zvitkov papiera. Devon
spoznal bratov pedantný a plynulý rukopis. Začítal sa do jeho správy o stave panstva. Strávil nad ňou
dve hodiny. S takým niečím vôbec nepočítal. A to West nebol ani spolovice hotový! Navštívil všetky
nájomné farmy na panstve. Od každého nájomcu s rodinou získal detailný súpis ich problémov, stavu
príbytku, vedomostí o farmárčení a názorov na poľnohospodárke metódy.
Devon spozoroval pohyb. Otočil sa od stola a vo dverách zbadal Kathleen.
Opäť ju zahaľovali smútočné šaty. Vlasy mala spletené a vypnuté do drdola. Zápästia jej zdobili
biele manžety. Tvár jej horela.
 Devon na nej mohol oči nechať. Namiesto toho si ju len nezúčastnene premeral a postavil sa.
„Sukňa,“ prekvapene podotkol, akoby ju videl v šatách prvý raz. „Kam ste sa vybrali?“
„Do knižnice. Na hodinu s dievčatami. Ale všimla som si, že ste tu... Zišlo mi na um, že sa vás
spýtam, či ste už čítali správu od pána Ravenela.“
„Čítal. Jeho zanietenie pre vec ma milo prekvapilo. Najmä po tom, čo mi West pred odchodom
z Londýna radil, aby som sa panstva zbavil a po nás nech príde potopa!“
Kathleen sa usmiala a zabodla doňho mačacie oči. V svetlohnedých dúhovkách sa trblietali drobné
lúče podobné zlatým nitiam. „Som veľmi rada, že ste tak neurobili,“ vyznala sa. „A myslím, že aj West
je tomu rád.“
Všetka žiadostivosť z ich objatia v kúpeľni sa vrátila ako lavína. Pod vrstvou šiat sa mu celé telo
bolestne napínalo. Ďakoval Bohu, že kabát jeho túžbu ukryl.
Kathleen sa načiahla za drevenou ceruzkou na stole. Uhlíková tuha bola vypísaná až po hrot. Zostal
z nej tupý kôl.
„Niekedy mi napadá...“ Vzala do ruky nožnice a jednou čepeľou ostrila hrot. Na stôl padali tenké
piliny.
„Čo?“ dychtivo sa spýtal Devon.
Sústredene pracovala. „Premýšľam, čo by s panstvom urobil Theo, keby bol nažive,“ ustarostene
odvetila.
„Predpokladám, že by sa k nemu staval s nezáujmom, až kým by bolo neskoro a už by sa nič nedalo
robiť.“
„Ale prečo? Nebol predsa hlúpy.“
„S inteligenciu to nemá nič spoločné,“ spravodlivo podotkol Devon, hoci nemusel.
Kathleen sa zastavila a spýtavo naňho hľadela.
„V Eversby prežil celé svoje detstvo,“ pokračoval Devon.
„Isto ho netešilo, že mu panstvo upadá pred očami.“
Tvár jej zmäkla. „Sám dobre viete, aký je to pocit. Veď to zažívate na vlastnej koži. Kvôli panstvu sa
vám zmenil celý život.“
Devon mykol plecom. „Sotva by som mal niečo lepšie na práci.“
„No isto to nemáte ľahké.“ Na perách sa jej zjavil previnilý úsmev. „Niekedy na to zabúdam.“
Sklonila hlavu a opäť sa pustila do strúhania ceruzky.
Devon ju sledoval. Bola očarujúca. Pripomínala mu snaživú školáčku.
Po chvíli sa ozval: „Pri takom tempe zabijete celý deň. Prečo si nevezmete nôž?“
„Lord Berwick by mi to nikdy nedovolil. Nožnice sú vraj bezpečnejšie.“
„Práve naopak. Prekvapuje ma, že ste ešte neprišli o prst. No tak, položte to.“ Devon sa načiahol
ponad stôl a z podnosu vzal vreckový nožík. Roztvoril čepeľ a podal jej ho.
„Musíte ho takto chytiť.“ Upravil jej prsty na rukoväti. Jej nesúhlas si nevšímal. „Ceruzku vždy
smerujte od tela, keď ju ostríte.“
„Naozaj... Neobťažujte sa... S nožnicami som si istejšia...“
„Vyskúšajte to. Je to oveľa rýchlejšie. Nemôžete márniť čas strúhaním ceruziek. Z minút sa stanú
dni, z dní týždne.“ Nečakane srdečne sa zasmiala. Akoby bola malé dievčatko, ktoré ktosi pošteklil.
„Ceruzkou tak často nepíšem.“ Devon sa postavil za ňu a občiahol ju rukami. Neprotestovala. Stála
pokojne, obozretná, ale uvoľnená. Počas ich nedávneho objatia sa v nej upevnila krehká dôvera – môže
jej naháňať strach, no nebezpečenstvo jej od neho nehrozí.
 Blažil ho pocit, že ju má opäť v náručí. Bola drobná, s jemnou stavbou tela. Nos mu šteklila lahodná
vôňa ruží. Spozoroval ju už predtým v kúpeľni... žiaden omamný sladký parfum, ale ľahká kvetinová
esencia, ktorá sa miešala s ostrým a sviežim zimným ovzduším.
„Dokopy stačí šesť zárezov,“ vravel jej pri uchu. Prikývla a uvoľnila sa, keď jej precízne nastavil
ruky. Jeden hlboký rez nožom hladko odstránil kúsok dreva. Otočili ceruzku a urobili ďalší rez. Potom
ešte jeden, až vytvorili dokonalý trojuholník. „A ešte treba zrezať ostré hrany.“ Sústredili sa na úlohu.
Stále sa jej dotýkal a viedol ju, až kým nevyrobili úhľadný nový hrot.
Hotovo.
Devon si naposledy doprial drahocenný dúšok jej vône a pomaly ju pustil. Vedel, že kedykoľvek
ucíti vôňu ruže, do konca života sa mu bude spájať s ňou.
Kathleen odložila nôž aj ceruzku a otočila sa k nemu tvárou.
Stáli tesne pri sebe, no nedotýkali sa.
Pôsobila neisto, pery od seba, akoby sa chystala čosi povedať, ale nevedela si na to spomenúť.
Devon sa už nevedel premôcť. Elektrizujúce ticho ho kúsok po kúsku obralo o všetok zdravý rozum.
Centimeter po centimetri sa k nej nakláňal. Ruky sa dotkli hrany stola a obkolesili ju. Kathleen sa
uhýbala. Celá sa zaklonila. Zvierala mu predlaktia, aby udržala rovnováhu. Čakal, že bude namietať, že
ho odsotí, alebo mu prikáže, aby sa jej pratal z cesty.
No hľadela naňho ako zhypnotizovaná. Sťažka dýchala.
Zvierala ho čoraz mocnejšie, hoci nežne, ako keď mačka našľapuje na labky. Zohol k nej hlavu
a pery jej pritisol na spánky, na jemnú sieť modrých vlásočníc. Bola zmätená. Cítil, že sa vzpiera
a podlieha súčasne.
Ako v mrákotách si uvedomil, že nad sebou stráca moc, že sa prestáva ovládať. Prinútil sa odlepiť
ruky od stola. Vzpriamil sa a odtiahol, no Kathleen ho stále držala, pohľad mala zastretý. Bože... také
by to teda bolo... Oddala by sa mu celou svojou bytosťou, úplne ľahko a prirodzene, až do úplného
naplnenia...
S každým úderom srdca jej bol bližšie.
Dotkol sa jej sánky a prstami sa presúval vyššie po tvári. Druhú ruku jej ovinul okolo tela.
Sklopila zrak. Mihalnice vrhli na ružovú pokožku tmavé tiene v tvare polmesiaca. Medzi obočím sa
jej zjavila nádherná ryha, ktorú jej na čelo namaľovalo napätie. Pritisol si o ňu pery. Potom skĺzol
nižšie na ústa.
Predpokladal, že jej bozk nebude po vôli, že doňho strčí a rozčúlene ho od seba odsotí. Ale jej
poddajnosť ho prekvapila. Krátko spokojne vzdychla. Zamrazilo ho na chrbte. Oboma rukami jej
uchopil tvár, jemne jej prešiel prstami po sánke, čím ju prinútil otvoriť ústa. Prisal sa jej na pery,
ochutnal ju, skúmal jej sladké, nevinné, no poddajné ústa... Dotkol sa jej jazykom. Okamžite sa stiahla.
Devon horel vzrušením a nežnou radosťou. Perami sa jej pritisol k uchu a zašepkal: „Dovoľ mi to,
prosím... chcem cítiť, aká si jemná aj zvnútra...“
Opäť sa jej prisal na pery. Bozkával ju pomaly a s citom, až kým mu hlboké bozky neopätovala
v dokonalom súzvuku. Dlaňami sa mu pritisla o hrudník, s hlavou v záklone, bezmocná a odovzdaná.
Zažíval nepredstaviteľnú rozkoš. Niečo také dosiaľ nepoznal. Aj ona sa musela ocitnúť v neznámom
svete. Zachvátila ho nekonečná túžba a potreba naplniť ju. Mocne si ju k sebe privinul, hladil ju
a stískal čoraz náruživejšie. Pod šušťavými vrstvami šiat cítil každý pohyb jej tela. Bolo pevné
a pružné, hoci zahalené do naškrobených čipiek a kostíc. Chcel ich z nej strhnúť... Chcel ju zraniteľnú
a úplne odovzdanú, chcel jej nahé telo zasypať bozkami.
 Dlaňami sa jej znovu dotkol tváre a palcom ju pohladil po líci. Niečo mokré ním rozmazal.
Slza.
Devon stuhol. Zdvihol hlavu a pozrel na Kathleen. Do ticha sa ozýval ich vzrušený dych.
V uplakaných očiach sa zračil zmätok. Prstami sa váhavo dotkla pier, akoby horeli.
V duchu sa preklínal. Vedel, že zašiel priďaleko. Ešte nenastal správny čas.
Netušil, ako to dokázal, no vzchopil sa a odstúpil od nej do bezpečnej vzdialenosti.
„Kathleen,“ nevrlo prehovoril. „Viem, že som nemal...“ Prv než stihol pokračovať, bola preč.


Na druhý deň ráno dal Devon zapriahnuť koč a vybral sa po Westa na stanicu. Alton bolo
trhovnícke mesto, ktoré pretínala nekonečná hlavná ulica s prosperujúcimi obchodmi, peknými
domami, textilnou továrňou a papierňou. Sírnatý zápach sa z nej šíril na míle ďaleko.
Sluha sa presunul k budove stanice, kde hľadal útočisko pred neúprosným novembrovým vetrom.
Nepokoj nútil Devona k pohybu. Kráčal po peróne s rukami vo vreckách čierneho zimného kabáta.
Nasledujúci deň sa musí vrátiť do Londýna. Z tichého domu, ktorý je síce preplnený nábytkom, ale aj
tak zíva prázdnotou, mal zmiešané pocity. Ale od Hampshiru sa musí držať čo najďalej. Kathleen
nesmie mať na dosah, inak sa neudrží a bude ju zvádzať, skôr než na to bude pripravená.
Rozohral dlhú partiu, na to nesmie zabúdať.
Prekliaty smútok!
Nástupište sa zaplnilo. Devon musel zastať. Cestujúci zvierali v rukách lístky. Ďalší čakali
na príchod vlaku a svojich blízkych alebo prišli niekoho vyzdvihnúť. Vrava a smiech onedlho zanikli
v hluku prichádzajúcej lokomotívy. Syčiace monštrum sa dovalilo s netrpezlivým rinčaním, klepotom
a fučaním.
Ozvalo sa škrípanie kovu o kov. Vlak zastal v stanici. Nosiči z neho vynášali kufre a príručné
batožiny. Cestujúci, ktorí práve prišli, sa miešali s tými, ktorí boli na odchode. Ľudia do seba narážali
a predierali sa všetkými smermi. Tu niečo spadlo na zem, tamto to niekto zdvihol, tu sa niekto stratil,
ale po chvíli sa opäť pripojil k svojej skupine. Vzduchom lietali všakovaké mená... Devon sa prebíjal
davom tiel a vyzeral brata. Nikde ho nevidel. Obzrel sa za sluhom, či ho náhodou nezbadal skôr. Sluha
naňho mával a niečo kričal, no jeho hlas zanikol v neutíchajúcom hurhaji.
Devon sa vybral za sluhom. Stál pri ňom neznámy muž v čudných šatách. Z oblečenia síce kričala
kvalita, no vôbec mu nesedelo. Výberom šiat pripomínal úradníka či obchodníka. Neznámy muž bol
mladý a štíhly. Husté tmavé vlasy zúfalo potrebovali ostrihať. Až neuveriteľne sa ponášal na Westa
v časoch jeho štúdií na Oxforde. Najmä úsmevom so sklonenou bradou, akoby sa zabával na nejakom
neslušnom vtipe...
Preboha! Veď je to jeho brat! To je West!
„Devon!“ prekvapene vykríkol West a rozosmial sa. Vystrel k nemu ruku a srdečne mu ju potriasol.
„Ako to, že nie si v Londýne?“
Devon sa spamätal len veľmi pomaly. West neuveriteľne omladol... Sršal zdravím, mal jasný
pohľad... Nedúfal, že ho ešte niekedy uvidí v takej forme.
„Kathleen po mňa poslala,“ napokon sa zmohol na odpoveď.
„Skutočne? A prečo?“
„To ti vysvetlím neskôr. Čo sa to s tebou stalo? Sotva ťa spoznávam.“
„Čo by sa stalo? Čo máš na mysli – ach áno, trochu som schudol. Ale tým sa netráp... Práve som
dohodol kúpu mláťačky.“ Tvár mu spokojne žiarila. Devonovi napadlo, či si z neho neuťahuje.
Jeho brat básni o poľnohospodárskych strojoch!
Cestou ku koču rozprával West o návšteve Wiltshiru. Oduševnene opisoval, čo sa naučil
od poľnohospodára, ktorý na svojej farme skúša rôzne nové metódy farmárčenia. Pomocou hĺbkového
odvodňovania a energie pary zdvojnásobil úrodu a pracovnú silu znížil na polovicu. Navyše zamýšľal
zaobstarať si novú poľnohospodársku techniku, a tak bol ochotný predať svoje stroje za babku. „Bude
ich treba zrenovovať,“ pripustil West, „ale návratnosť bude niekoľkonásobná. Mám pre teba nejaké
čísla.“
„Už som ich videl. Spravilo to na mňa dojem. Skvelá práca.“
West nonšalantne mávol rukou.
Vyštverali sa do koča a usadili na pohodlné kožené lavice.
„Pobyt na panstve Eversby ti prospieva,“ poznamenal Devon, keď sa dal koč do pohybu.
„Len čert vie prečo. Človek tam nemá chvíľu pokoja, o súkromí ani nehovorím. Nemôžem nerušene
sedieť a premýšľať bez toho, aby na mňa neskákali rozšantené psy alebo mi nepílili uši klebetné ženské.
Vždy sa tam niečo deje – niečo praskne, pokazí sa, vybuchne...“
„Výbuch?“
„Áno, raz sme mali taký zážitok. Pec v sušiarni bielizne. Zlé vetranie... Ale bez obáv, tehlové steny
odolali náporu. Nikomu sa nič nestalo. Dom je stále ako po výbuchu.“
„Prečo sa nevrátiš do Londýna?“
„Nemôžem.“
„Ak je to preto, lebo chceš obísť všetky farmy na panstve, nevidím dôvod –“
„Nie, o to nejde. V Eversby sa cítim... ako doma. Kiežby som vedel, čomu za to vďačím.“
„Spája ťa azda s niekým... pevnejšie puto?“ opatrne sa spýtal Devon. Pri predstave, že by West túžil
po Kathleen, mu zamrelo srdce.
„So všetkými,“ pohotovo priznal West.
„Aj s niekým konkrétnym?“
West zažmurkal. „Či mi padlo niektoré z dievčat do oka? Dobrý Bože, len to nie! Viem o nich
priveľa. Sú mi ako sestry.“
„Aj Kathleen?“
„Najmä ona.“ West sa neprítomne usmial. „Obľúbil som si ju,“ úprimne priznal. „Theo si dobre
vybral. Bola by ho zmenila.“
„Nezaslúžil si ju,“ zasipel Devon.
West mykol plecom. „Neviem o nikom, kto by jej bol hoden.“
Devon zovrel ruku v päsť, až sa mu chrasta na hánke bolestne napla. „Zmieňuje sa niekedy
o Theovi?“
„Zriedka. V živote som nevidel človeka, ktorý by tak svedomito držal smútok. No srdce z toho
očividne vynechala.“ Všimol si Devonov prísny pohľad a rýchlo dodal: „S Theom sa poznali niekoľko
mesiacov a zosobášení boli krátke tri dni. Tri dni! Ako dlho dokáže žena oplakávať manžela, ktorého
sotva poznala? Dnešná spoločnosť si hádže polená pod nohy, keď bez ohľadu na okolnosti trvá
na presne vymedzenom období smútku. Chcelo by to trochu prirodzenosti a človečenstva.“
„Spoločnosť je tu nato, aby prirodzenosť v človeku potláčala,“ sucho konštatoval Devon.
West sa zaškľabil. „Trafil si klinec po hlavičke. Ale Kathleen sa na rolu fádnej mladej vdovy vôbec
nehodí. Srší z nej život a energia. Práve preto si ju vyhliadol Ravenel.“


Priateľstvo, ktoré sa medzi Westom a Kathleen zrodilo, bolo zrejmé na prvý pohľad. Po príchode
na panstvo Eversby ich Kathleen vítala už od dverí. Komorník im vzal kabáty a klobúky. Kathleen si
založila ruky v bok a šibalsky si obzerala Westa. „Priniesli ste nám z farmy nejakého domáceho
miláčika?“ podpichla ho.
„Tentoraz vás musím sklamať,“ usmial sa West a pobozkal ju na čelo.
Devon zostal stáť ako obarený, keď videl, že Kathleen Westovo priateľské počínanie prijala
bez škrupúľ. „Naučili ste sa všetkému, ako ste chceli?“ vypytovala sa.
„Niekoľkonásobne!“ pohotovo odvetil West. „Hodiny by som vás mohol unúvať rozprávaním
o hnojivách.“
Kathleen sa zasmiala. Úsmev z tváre jej však zmizol, len čo sa pozrela na Devona. „Môj pane.“
Jej strojený pozdrav ho popudil. Stroho kývol hlavou.
Tak Kathleen sa rozhodla držať si ho od tela a tváriť sa, že sa nikdy nepobozkali...
„Gróf tvrdí, že ste si jeho prítomnosť na panstve vyžiadali, pani moja,“ povedal West. „Zacnelo sa
vám azda po jeho neodolateľnej spoločnosti? Alebo ste na to mali iný dôvod?“
„Hneď po vašom odchode došlo k nepríjemnej situácii u Wootenovcov,“ objasnila Kathleen. „Lorda
Treneara som o nej bezodkladne informovala a žiadala som vysvetlenie. Dosiaľ sa v tej veci tvári
záhadne.“
„Čo sa stalo u Wootenovcov?“ zaujímal sa West. Očami behal od jedného k druhému.
„Porozprávame sa o tom v knižnici,“ navrhol Devon. „Lady Trenearová, vaša prítomnosť nie je
nevyhnutná, avšak...“
„Ale je,“ zamračila sa Kathleen. „Wootenovci dostali moje slovo, že sa všetko vysvetlí.“
„Nemali za vami chodiť,“ bez obalu vyštekol Devon.
„Mali počkať na brata alebo ísť za Carlowom.“
„Carlowa navštívili ako prvého,“ oponovala mu. „O tom, čo sa deje, nemal poňatia. A pán Ravenel
tu nebol. Za kým teda mali ísť?“
„Bol by som rád, keby ste sa odteraz do rozhovorov na tému nájomných zmlúv nemiešali. Obmedzte
svoje pôsobenie na domácnosť a činnosti s ňou súvisiace. Navštevujte chorých s košíkmi a venujte sa
záležitostiam panej domu.“
„Ako sa opovažujete takto arogantne a povýšenecky... “ začala Kathleen.
„Budeme tu stáť a hašteriť sa?“ rýchlo zakročil West.
„Správajme sa kultivovane. Porozprávame sa v knižnici.“ Chytil Kathleen za lakeť a viedol ju
chodbou. „Proti čaju a sendvičom by som vôbec nenamietal,“ nadhodil. „V žalúdku mi vyhráva kapela.
Vždy mi pripomínate, aby som nezabúdal jesť.“
Devon kráčal za nimi. Ich rozhovor počúval len na pol ucha, čelo zvraštené. Nemohol odtrhnúť
pohľad od Kathleeninho a Westovho priateľského zovretia rúk. Prečo sa jej dotýka? Prečo to Kathleen
dovolí? Horká pachuť žiarlivosti tu bola opäť. Bolestne ho pichlo pri srdci.
„... a pre plač pani Wootenová zo seba nevydala ani slovo,“ rozhorčene vravela Kathleen. „Majú
štyri deti a ešte opatrujú staručkú tetu. Ak prídu o farmu...“
„Bez obáv,“ nežne ju prerušil West. „Všetko sa vyrieši. Sľubujem.“
„Áno, ale ak lord Trenear urobil také vážne rozhodnutie...“
„Ešte sa o ničom nerozhodlo,“ za chrbtom sa im ozval Devonov ľadový hlas.
 Kathleen sa obzrela ponad plece, oči nenávistne prižmúrené. „Čo potom robili železniční zvedovia
na ich pozemku?“
„Bol by som rád, keby sme sa o mojich obchodných záležitostiach nerozprávali na chodbe.“
„Dali ste im povolenie vkročiť na farmu Wootenovcov?“ Kathleen chcela zastať a obrátiť sa k nemu
čelom, no West ju nemilosrdne ťahal k dverám knižnice.
„Premýšľam, či si dám darjeeling, alebo niečo silnejšie...“ nahlas dumal West. „Cejlónsky čaj alebo
čierny čaj z výhonkov... a k tomu malé žemličky s krémom a marmeládou... Ako sa volajú, Kathleen?“
„Sladké polovičky.“
„Ach, už sa nečudujem, že mi tak chutia. Niečo podobné som videl vystupovať v tanečnej sále,“
zachechtal sa.
Vošli do knižnice. Kathleen potiahla šnúru pri dverách a zazvonila na zvonček. Čakala, kým sa zjaví
slúžka. Požiadala ju, aby im priniesla podnos s čajom a tanier sendvičov a sladkého pečiva. Potom
pristúpila k dlhému stolu, kde Devon rozkladal mapu celého územia panstva.
„Takže dali?“ zopakovala.
Devon na ňu vrhol zlovestný pohľad. „Čože?“
„Dali ste ľuďom od železníc povolenie na vstup k Wootenovcom, aby tam skúmali vaše pozemky?“
„Áno,“ nezapieral. „Ale nedovolil som im o tom s nikým hovoriť. Mali držať jazyk za zubami.“
Z očí jej šľahali plamene hnevu. „Tak potom je to pravda? Predali ste Wootenových farmu?“
„Nie. A predaj ich farmy ani neplánujem.“
„Tak potom čo...“
„Kathleen,“ s citom zasiahol West. „Ak mu nedáte dohovoriť, budeme tu celú noc.“
Zamračila sa a stíchla. Sledovala, ako Devon zaťažil rohy mapy rôznymi predmetmi zo stola.
Uchopil ceruzku a nakreslil čiaru cez východnú časť panstva. „Nedávno som sa stretol s riaditeľom
železníc Londýnskych železiarní,“ informoval ich. A kvôli Kathleen dodal:
„Je to súkromná spoločnosť, jej majiteľom je náš priateľ. Tom Severin.“
„Sme členmi toho istého londýnskeho klubu,“ doplnil West.
Devon sústredene hľadel na mapu a potom ju preťal druhou, paralelnou čiarou. „Severin má v pláne
skrátiť portsmouthskú trasu. Súčasne by po celej jej dĺžke – šesťdesiat kilometrov od začiatku
po koniec – rád položil ťažšie koľajnice, aby po nich mohli premávať aj rýchlejšie vlaky.“
„Môže si taký projekt dovoliť?“ zaujímal sa West.
„Má naň vyčlenený milión libier.“ West uznanlivo zapískal.
„Presne tak,“ súhlasil Devon a pokračoval akoby nič.
„Spomedzi všetkých alternatív skrátenej trasy najlepšie podmienky sú práve tu.“ Jemne vytieňoval
priestor medzi dvoma čiarami. „Je tam najlepší sklon terénu. Ak by sme dovolili Londýnskym
železiarňam, aby zabrali východnú časť panstva, každoročne by sme získali obrovskú sumu peňazí,
ktorá by nás vytrhla z finančných problémov.“
Kathleen sa nahla ponad stôl a so záujmom hľadela na vyfarbené miesto na mape. „Ale to predsa nie
je možné,“ súdila. „Podľa vášho náčrtu by koľajnice viedli nielen cez farmu Wootenovcov, ale
minimálne cez ďalšie tri farmy.“
„Zasiahlo by to dokopy štyri nájomné farmy,“ pripustil Devon.
Westovi sa na čele usadili chmáry, keď čítal z mapy. „Koľajnice križujú dve súkromné cesty.
K východnej časti územia by sme nemali žiaden prístup.“
„Železnica by vybudovala viadukty na vlastné náklady, takže všetky časti panstva by zostali
prepojené.“
Prv než sa k tomu stihol West vyjadriť, Kathleen ho predbehla. Očividne ju to poriadne zasiahlo.
„S tým nemôžete súhlasiť! Štyri rodiny pripravíte o domov!“ vyštekla na Devona.
„Právny zástupca potvrdil, že zákon to dovoľuje.“
„Zákon to možno dovoľuje, ale čo morálne hľadisko! Nemôžete ich obrať o strechu nad hlavou,
o živobytie! Čo sa s nimi stane? Čo bude s ich deťmi? Môžete si čosi také vziať na zodpovednosť?
Dokážete žiť s tým vedomím?“
Devon do nej zabodol cynický pohľad. Popudilo ho, že o ňom automaticky uvažuje v najhoršom
svetle. „Nemienim ich vyhnať. Mám seriózny záujem postarať sa o nich a nájsť pre nich riešenie.“
Ešte ani nedopovedal a Kathleen už krútila hlavou. „Tí ľudia sa farmárčeniu venujú niekoľko
generácií. Majú ho v krvi. Ak im vezmete pôdu, zničí ich to.“
Devon od nej inú reakciu ani nečakal. Na prvom mieste sú ľudia, potom obchody. Ale nie vždy sa
tým dá riadiť. „Hovoríme o štyroch rodinách z dvesto,“ pripomenul jej. „Ak neuzavriem
s Londýnskymi železiarňami dohodu, o svoje farmy prídu všetci farmári na panstve.“
„Musí predsa existovať iné riešenie!“ nedala sa odbiť Kathleen.
„Potom by som naň už prišiel.“ Nemala poňatia o jeho bezsenných nociach a úmorných dňoch, keď
hľadal iné možnosti. Nemal dobré riešenie, len niekoľko zlých a jedno najmenej bolestné.
Kathleen naňho civela, akoby kradol sirote chlebovú kôrku. „Ale...“
„Netlačte na mňa!“ zahriakol ju Devon. Prešla ho všetka trpezlivosť. „Je to ťažšie, než si myslíte,
nemusíte mi tu teatrálne hrať na city ako nejaký adolescent.“
Kathleen zbledla ako stena. Bez jediného slova sa zvrtla a odišla z knižnice.
West si vzdychol a pozrel na brata. „Bravo. Načo sa obťažovať s nejakou debatou, keď ju môžeš
prinútiť podvoliť sa...“ West vybehol z knižnice. Devon mu už nestihol oponovať.


Kapitola 13


Kathleen bola v polovici chodby, keď sa ju Westovi podarilo dobehnúť.
West mal možnosť spoznať ju lepšie. A svojho brata poznal ako vlastnú dlaň. Smelo si trúfol
zhodnotiť, že sa jeden pred druhým ukazovali v najhoršom svetle. Ak sa ocitli spolu v jednej
miestnosti, zavládol v nej hnev a slová lietali ako guľky. Len čert vie, prečo im dalo toľko práce správať
sa k sebe civilizovane a s úctou.
„Kathleen,“ prihovoril sa jej West, keď ju dobehol. Zastala a otočila sa k nemu, tvár vážna, pery tuho
zovreté.
V minulosti West zažil Devonovo vyčíňanie a vedel, že bič jeho hnevu zasadí hlbokú ranu. „Devon
nemá na svedomí krach panstva,“ pripomenul jej. „Len sa snaží zminimalizovať ďalšie straty. Za to ho
nemôžete viniť.“
„Za čo ho teda môžem viniť?“
„V takej situácii? Za to, že je realista,“ ospravedlňujúco poznamenal West.
Kathleen naňho vyčítavo pozrela. „Prečo by štyri rodiny mali zaplatiť za to, že my všetci ostatní
prežijeme? Musí existovať iný spôsob.“
West si pošúchal stuhnutý zátylok. Dve noci na nepohodlnej posteli v studenej chalupe mu dali
zabrať. „Život je málokedy spravodlivý, moja malá priateľka. Ale vy o tom isto viete svoje.“
„Nemôžete mu to vyhovoriť?“ zúfalo skúšala ďalej.
„Nie, lebo sám by som sa nerozhodol inak. Pravda je taká, že ak prenajmeme východnú časť panstva
Londýnskym železiarňam, malý kúsok zeme nás zachráni a stane sa zdrojom veľkých príjmov.“
Zvesila hlavu. „Dúfala som, že budete na strane nájomcov.“
„Stále som, ako dobre viete.“ West k nej vystrel ruky a pevne jej stisol útle plecia. „Prisahám vám, že
urobíme všetko na svete, aby sme im pomohli. Farmy sa im síce zmenšia, ale ak budú otvorení novým
poľnohospodárskym metódam, vyťažia z nich dvojnásobok ročnej úrody.“ Jemne ňou zatriasol, aby sa
uistil, že ho počúva. „Presvedčím Devona, aby dostali všetky možné výhody: znížime im výšku
nájomného, zabezpečíme odvodnenie polí, opravíme domy a maštale. Dokonca dostanú aj stroje, aby
sa im ľahšie oralo a žalo.“ Díval sa na zatrpknutú tvár pred sebou. „Chcelo by to úsmev. Bože dobrý,
niekto by si myslel, že tu chystáme úkladnú vraždu,“ vytkol jej.
„Obeť mám práve na mysli,“ precedila.
„Radšej sa modlite, aby sa mu nič nestalo, lebo potom by som sa stal grófom ja. A od panstva by
som bočil na míle.“
„Naozaj?“ vydesila sa.
„Prv než by ste sa nazdali.“
„Ale veď ste kvôli nájomcom urobili kus ťažkej práce...“
„Ako ste raz sama povedali, Devon má na krku obrovský balvan. Nič na svete by som si nevzal
na plecia neochotnejšie než to, čo robí môj brat. A preto je mojou psou povinnosťou podporovať ho.“
Kathleen zamyslene prikývla.
„Tak sa mi páčite. Začínate triezvo uvažovať,“ usmial sa na ňu. „Vrátime sa spolu do jamy levovej?“
 „Nie, už sa nevládzem hádať.“ Krátko si mu oprela čelo o hruď. Jej intímne dôverné gesto ho dojalo
a prekvapilo.
Po chvíli sa rozlúčili a West sa vrátil do knižnice.
Devon pôsobil navonok pokojne. Stál pri stole a hľadel na mapu. No kúsky polámanej ceruzky
na koberci ho prezradili.
West skúmavo sledoval bratovu kamennú tvár z profilu.
„Mohol by si byť o niečo vynaliezavejší, keď s ňou komunikuješ?“ nadhodil. „Štipka diplomacie by
nebola na zahodenie. Hoci s tvojím rozhodnutím súhlasím, prezentuješ ho ako úplný zadubenec.“
Devon naňho jedovato gánil. „Radšej nech sa tu prepadnem, ako by som si mal od nej pýtať súhlas
vo veciach môjho panstva!“
„Kathleen má svedomie, na rozdiel od nás. Neublíži ti, ak si vypočuješ jej názor. Najmä preto, že nie
je ďaleko od pravdy.“
„Pred chvíľou si povedal, že s mojím rozhodnutím súhlasíš!“
„Z praktického hľadiska. Z morálneho hľadiska stojím na Kathleeninej strane.“ Devon chodil
pred stolom ako tiger v klietke. „Musíš pochopiť jednu vec,“ pokračoval West.
„Navonok je temperamentná, ale v srdci citlivá. Ak na to prihliadneš...“
„Nepotrebujem, aby si ju obhajoval.“
„Poznám ju lepšie než ty,“ vyštekol West. „Veď tu s ňou žijem, preboha!“
Devon ho odmenil ľadovým pohľadom. „Chceš ju?“ bez okolkov sa spýtal.
Westa jeho otázka poriadne zaskočila. Vôbec ju nečakal.
„Či ju chcem? V biblickom zmysle? Isteže nie, je predsa vdova. Vdova po Theovi. Akoby niekto
mohol...“ Stíchol. Devon sa dal opäť do pohybu, na tvári sa mu objavil vražedný výraz.
Vtom Westa osvietilo. Sčista-jasna si uvedomil pravý dôvod všadeprítomnej nevraživosti a napätia
medzi Devonom a Kathleen. Prižmúril oči. To neveští nič dobré. Pre nikoho z nich, ani pre budúcnosť...
Je to horšie než zlý sen... Zostáva ešte malá nádej, že sa vo svojom úsudku zmýlil. Rozhodol sa, že si ho
overí.
„Aj keď...“ nadviazal na bratovu otázku, „je predsa krásna ako obrázok, však? S tými sladkými
ústočkami by sa robili všakovaké kúsky. Viem si hravo predstaviť, že sa jej niekde v prítmí zmocním
a trochu si s ňou zažartujem. Možno by sa najskôr zdráhala, ale o chvíľu by mi priadla v náručí ako
mačka.“
Devon sa k nemu rozbehol a zdrapil ho za fazóny. „Ak sa jej dotkneš, zabijem ťa,“ zavrčal.
West naňho neveriaco civel. „Vedel som to. Matka Božia, ochraňuj nás! To ty ju chceš!“
Zúrivosť ustúpila, keď si Devon uvedomil, ako ho brat práve dobehol. Prudko ho od seba odsotil.
„Dostal si Theov titul aj jeho domov,“ žasol West, „a ešte chceš aj jeho ženu?“
„Vdovu,“ zasipel Devon.
„Zviedol si ju?“
„Ešte nie.“
West si plesol dlaňou po čele. „Kristepane! Nevytrpela si už dosť? Ach áno, nech sa páči, zazeraj
na mňa. Môžeš ma rozsekať na kúsky ako prekliatu ceruzku. To bude dôkaz, že nie si o nič lepší, ako
bol Theo.“ V bratovej tvári zreteľne rozoznával narastajúce besnenie. „Koľko si najdlhšie vydržal
vo vzťahu? Kratšie než mäso v komore! Máš prekliatu povahu, a ak budeš riešiť rozdielne názory tak
elegantne, ako si to práve predviedol...“
„Stačí,“ nebezpečne ticho vyslovil Devon.
 West si vzdychol a pretrel si čelo. Ustarostene pokračoval:
„Devon, vieš dobre, že sme pred našimi pokleskami navzájom zatvárali oči. To však neznamená, že
na ne zabúdame. Nie je to nič iné, len slepá a primitívna žiadostivosť. Buď slušný a nechaj ju na pokoji.
Kathleen je citlivá a súcitná žena, ktorá si zaslúži lásku... Dosiaľ som nespozoroval, že by si bol
schopný milovať. Zažil som, čo sa stane so ženami, ktorým na tebe záleží. Nič nezahasí tvoju
žiadostivosť rýchlejšie než náklonnosť.“
Devon ho prebodol ľadovým pohľadom. „Povieš jej to?“
„Nie. Budem držať jazyk za zubami a dúfať, že sa spamätáš.“
„Nemaj obavu,“ zasipel Devon. „Práve som sa jej natoľko sprotivil, že by to bol zázrak, keby som ju
ešte niekedy nalákal do postele.“


Kathleen zvažovala, že ani dnes nepôjde na večeru. Už druhý deň by sa neukázala pri stole. No
rozhodla sa, že nebude vzdorovať a vošla do jedálne. Bol to Devonov posledný večer na panstve.
Premôže sa a hodinu a pol s ním vydrží sedieť pri jednom stole. Devon sa ponúkol, že ju usadí. V tvári
mal nevyspytateľný výraz. Zdvorilo sa mu poďakovala. Kultivovaným správaním udržiavali medzi
sebou bezpečnú vzdialenosť, no vo vnútri ňou zmietala agónia a hnev... najmä na seba.
Jeho ústa a bozky... Nadpozemská mučivá rozkoš, akú prežívala... Ako jej to mohol urobiť? Ako sa
na tom mohla tak necudne zúčastniť? Sama si bola na vine! Devon je známy londýnsky zhýralec, také
správanie je preňho prirodzené... Keby nie ona, našla by sa iná, ktorú by si podmanil... Mala sa
vzoprieť, mala odolať, mala ho odsotiť! No namiesto toho tam stála ako prikovaná a všetko mu
dovolila...
Na to, čo sa stalo, nenachádzala správne slová. Odkryl v nej niečo, čo dosiaľ nepoznala. Nemala
tušenia, že taká Kathleen v nej prebýva. Vychovali ju vo viere, že túžba je hriech. Pokrytecky sa
domnievala, že telesné prejavy sa jej netýkajú, že sa nad ne dokáže povzniesť, no Devon ju vyviedol
z omylu. Spaľujúca žiadostivosť, keď sa jej dotkol jazykom... chvenie a slabosť... Túžila klesnúť na zem
a splynúť s ním v objatí... Od hanby by sa rozplakala.
Čo mala robiť? Musela potlačiť slzy a ďalej sedieť pri stole. Obkolesovala ju živá vrava. Mrzelo ju, že
nevychutná také vynikajúce jedlo. Podával sa šťavnatý nákyp z jarabice, smažené ustricové placky
a k tomu chrumkavý šalát zo zeleru, reďkoviek a uhoriek. Prinútila sa trochu zjesť, no jedlo sa jej
hromadilo v ústach. Nasilu aspoň čosi prehltla.
Debata sa zvrtla na tému blížiacich sa Vianoc. Cassandra sa spýtala Devona, či ich strávi na panstve
Eversby.
„Potešilo by vás to?“ odpovedal Devon otázkou.
„Ach isteže!“
„Prinesiete nám darčeky?“ nezaprela sa Pandora.
„Pandora!“ zahriakla ju Kathleen.
Devon sa zaškeril. „Čo by ste si priali?“ spýtal sa dvojčiat.
„Hocičo od Winterborna,“ pohotovo vykríkla Pandora.
„Ja by som si želala ľudí a zábavu,“ túžobne vyslovila Cassandra. „Pandora, spomínaš si na vianočné
plesy, ktoré organizovala mama, keď sme boli malé? Všetky dámy boli vyobliekané, muži vo frakoch...
hudba a tanec...“
„A hodovanie...“ dodala Pandora. „Puding, koláče, biskupský chlebíček...“
 „Na budúci rok si aj my urobíme šťastné a veselé,“ sľúbila im Helen a usmiala sa na sestry. Otočila sa
k Westovi. „Ako slávite Vianoce vy, bratranec?“
S odpoveďou váhal. Má byť úprimný? Rozhodol sa, že povie pravdu. „Na Štedrý deň navštevujem
priateľov ako parazit. Chodím od jedného k druhému a popíjam dovtedy, kým u niekoho nezaspím
v salóne. Potom ma niekto naloží do koča a odvezie domov, kde ma služobníctvo uloží do postele.“
„To neznie šťastne a veselo,“ poznamenala Cassandra.
„Počínajúc týmto rokom,“ vstúpil Devon do rozhovoru, „urobíme cez sviatky nejaký dobrý skutok.
Na panstvo Eversby som pozval priateľa, aby s nami strávil Vianoce.“
Všetci mlčali ako hrob a nechápavo naňho hľadeli.
„Koho?“ spýtala sa Kathleen. Nech ho opatrujú všetci svätí, ak je to niekto zo železníc, čo má záujem
o farmy nájomcov!
„Pán Winterborne nás poctí návštevou.“
Dievčatá lapali dych a radostne výskali. Kathleen sa na Devona mračila. Nech ho čert vezme! Dobre
vie, že do domu, kde sa drží smútok za zosnulého, sa nevodia hostia!
„Majiteľ obchodného domu?“ spýtala sa. „Určite so sebou pritiahne aj zástup moderných
zábavychtivých priateľov. Môj pane, istotne vám neuniklo, že všetci držíme smútok!“
„Isteže,“ nevyberane na ňu zazrel, čo ju poriadne popudilo. „Mimochodom, Winterborne príde sám.
Predpokladám, že jedno miesto navyše pri štedrovečernom stole priveľmi nezaťaží moju domácnosť.“
„Vplyvný muž ako pán Winterborne predsa musí mať stovky pozvaní k štedrovečernému stolu.
Prečo príde práve sem?“ Devonov pohľad prezrádzal škodoradosť. Tešilo ho, že Kathleen nezvláda svoj
hnev. „Winterborne je uzavretý človek. Myslím, že sa mu páči predstava pokojných sviatkov
na vidieku. Na jeho počesť by som chcel usporiadať slávnosť, ako sa patrí. Možno by sme si mohli
zaspievať aj koledy.“ Dvojčatá radostne zvýskli.
„Prosím, Kathleen, povedz áno!“
„To by bolo znamenité!“
Dokonca aj Helen sa pridala na ich stranu. Vraj nevidí dôvod, prečo by to malo byť na škodu.
„A prečo sa uspokojiť s málom?“ ironicky sa spýtala Kathleen a netajila sa nevraživosťou voči
Devonovi. „Rovno objednáme kapelu a budeme tancovať okolo vysokánskeho stromu so sviečkami!“
„To je vynikajúci nápad,“ poznamenal Devon medovým hlasom. „Áno, všetko si doprajeme.“
Kathleen pochytila taká zúrivosť, že sa nezmohla na slovo. Prebodla Devona nenávistným
pohľadom. Helen jej z bielych hánok vypáčila nôž na maslo.


Kapitola 14


Priblížil sa záver roka. Nad Hampshirom povieval chladný vietor a inovať vymaľovala stromy a živý
plot nabielo. Na panstve Eversby vládlo nadšenie z blížiacich sa sviatkov. Kathleen rýchlo pochopila,
že oslave Vianoc nezabráni. Deň za dňom sa vzdávala a roztápala. Najskôr dala služobníctvu zvolenie,
aby si usporiadalo súkromný večierok po štedrovečernej večeri. Potom pristúpila na to, že vo vstupnej
hale bude stáť obrovská jedlička.
Nakoniec za ňou prišiel West a spýtal sa, či by oslavy mohli byť ešte veľkolepejšie.
Našiel ju v pracovni, kde usilovne odpovedala na listy.
„Smiem vás na okamih vyrušiť?“
„Samozrejme,“ súhlasila a ukázala na stoličku pri písacom stole. Pero odložila do stojana. Všimla si,
ako podozrivo nezúčastnene sa tvári. „Čo máte za lubom?“ spýtala sa.
Prekvapene zažmurkal. „Ako viete, že mám niečo za lubom?“
„Vždy keď sa tvárite nevinne, viem, že sa niečo chystá.“
West na ňu vyceril zuby v širokom úsmeve. „Dievčatá sa vám to neodvážili povedať, preto som sa
ponúkol, že to skúsim. Platí všeobecná mienka, že viem, ako na vás.“ Odmlčal sa. „Lord a lady
Trenearovci vraj na vianočný večierok pozývali všetkých nájomcov s rodinami a niekoľko miestnych
obchodníkov.“
„Vylúčené.“
„Áno, taká bola aj moja prvá reakcia. Ale...“ Zaliečavo na ňu pozrel. „Všetkým by prospelo, keby sa
na panstve opäť prebudil duch spolupatričnosti.“ Nakrátko sa odmlčal. „Veď sa to veľmi nelíši
od vašich láskavých návštev u každého nájomcu osobitne...“
Kathleen si schovala tvár do dlaní a zúfalo zavrčala. Veľkolepý večierok. Hudba. Darčeky, sladkosti,
povznesená nálada. Čo by na to povedala lady Berwicková? V dome, v ktorom sa drží smútok, je
krajne nevhodné usporadúvať akékoľvek veselice. Z roka venovaného spomienke na zosnulého sa
na zábavu neukrajuje ani deň! Najväčšmi ju desilo, že... v kútiku duše po takej zábave prahla.
„Nehodí sa to,“ zakvílila spoza dlaní. „Porušujeme pravidlá. Vo všetkom. Priskoro sme z okien
odstránili smútočné závesy, sňali smútočné závoje z hláv a...“
„A nikoho to netrápi,“ dokončil West po svojom. „Myslíte si, že by vám niektorý nájomca zazlieval,
že ste na jeden večer odložili smútok? Práve naopak, považovali by to za prejav láskavosti a dobrej
vôle. O Vianociach toho veľa neviem, ale... domnievam sa, že potláčať ich ducha je oveľa neúctivejšie.“
Váhavo mlčala. Rozhodol sa zabiť posledný klinec do truhly. „Všetko zaplatím z vlastného vrecka.
Napokon...“ ľútostivo sa mu zachvel hlas, „... ako sa mám o Vianociach niečo naučiť?“
Kathleen spustila ruky a gánila naňho. „Ste odporný manipulátor, Weston Ravenel.“
Zaškeril sa. „Vedel som, že budete súhlasiť.“


„To je ale poriadne vysoký strom,“ zhodnotila Helen. Prešiel týždeň. Všetci sa zhromaždili
vo vstupnej hale.
 „Predtým sme mávali menšie,“ pridala sa pani Churchová a znepokojene vraštila tvár.
West, komorník a dvaja sluhovia sa trápili s kmeňom jedle, ktorý bolo treba vsunúť do kovového
stojana zaťaženého kamením. Vo vzduchu lietali mužské stony a nadávky. Na zem padalo lesklé zelené
ihličie a trúsili sa maličké šišky, keď chlapi dvíhali strom do výšky. V polovici hlavného schodiska stál
ďalší sluha a držal lano priviazané o hornú časť kmeňa stromu. Na opačnej strane vstupnej haly,
na galérii na poschodí, stáli Cassandra s Pandorou a ťahali druhé lano. Keď kmeň dobre zapadne
do stojana, strom sa lanami uchytí o zábradlie, aby sa nenakláňal ani na jednu stranu a stál rovno ako
svieca.
Sluha na schodišti natiahol lano a West s pomocníkmi dvíhali strom zdola. Jedlička sa pomaly
vypínala do výšky a majestátne rozťahovala konáre ako vejár. Vzduch zaplavila nádherná čerstvá vôňa
ihličia.
„Vôňa raja,“ vykríkla Helen a zhlboka vdychovala sviežu arómu. „Mali ste u Berwickovcov vianočný
stromček, Kathleen?“
„Každé Vianoce,“ usmiala sa švagriná. „Ale len malý, lebo lady Berwicková sa nazdávala, že je to
pohanský zvyk.“
„Cassandra, máme málo ozdôb!“ vykríkla Pandora z galérie. „Takého obra sme tu ešte nemali.“
„Vyrobíme ďalšie sviečky,“ navrhlo jej dvojča.
„Žiadne ďalšie sviečky,“ zakričala zdola Kathleen. „Už aj tak tu hrozí veľké nebezpečenstvo požiaru.“
„Ale Kathleen,“ protestovala Pandora z galérie, „bez ozdôb bude stromček vyzerať príšerne. Ako
nahý.“
„Možno by sme naň mohli zavesiť malé ozdobné balíčky sladkostí v sieťovine,“ navrhla Helen.
„Na stužkách by na strome pekne ukázali.“
West si oprášil ihličie z rúk a palcom si z dlane zotrel miazgu. „Čo tak nazrieť do prepravky, ktorá
dnes ráno prišla od pána Winterborna?“ navrhol. „Som si istý, že v nej nájdete všetko potrebné.“
Hluk v hale razom utíchol. Všetci naňho upreli nechápavý pohľad.
„Aká prepravka?“ dožadovala sa vysvetlenia Kathleen.
„Prečo ste nám o nej nepovedali?“
West na ňu veľavravne pozrel a ukázal do rohu miestnosti. Trónila tam obrovská drevená debna.
„Dalo by sa čosi také utajiť? Stojí tam už hodiny... Ten prekliaty strom si vyžiadal všetku moju
pozornosť. Na konverzáciu mi nezostal čas.“
„Objednali ste ju?“
„Nie. V poslednom liste mi Devon spomínal, že Winterborne by na panstvo rád poslal vianočné
drobnosti zo svojho obchodného domu. Na znak vďaky za pozvanie k vianočnému stolu.“
„Pána Winterborna som k vianočnému stolu nepozvala,“ šplechla mu do tváre Kathleen.
„A od neznámeho človeka dary neprijímam.“
„Nie sú určené vám, sú do domácnosti. Rozvešajte si ich, isto sú to len nejaké čačky a hrsť pozlátky.“
Váhala. „Nie som si istá. Z hľadiska etikety sa mi to nepozdáva. Je to slobodný džentlmen. A v tejto
domácnosti bývajú mladé dievčatá. Som ich jedinou gardedámou. Ak by som mala o desať rokov viac
a tešila sa povesti usadenej ženy, nepoviem ani slovo. Ale takto...“
„Tá domácnosť je aj mojím domovom,“ bránil sa West.
„Situáciu to podstatne mení.“
Kathleen naňho neveriaco pozrela. „Žartujete, však?“ West prevrátil oči. „Ak si niekto vysvetlí
Winterbornovu pozornosť inak, než Winterborne zamýšľal, moja prítomnosť...“ Stíchol, keď zbadal, že
Helen očervenela a dusí sa.
„Helen?“ ustarostene sa jej prihovorila Kathleen. No Helen sa jej otočila chrbtom. Plecia sa jej
chveli. Kathleen uprela na Westa vystrašený pohľad.
„Helen,“ oslovil ju a pristúpil k nej. Náhlivo jej zovrel plecia. „Zlatko, prišlo vám nevoľno? Čo...“
Trhane krútila hlavou a vydávala zo seba čudné zvuky. Prstom ukázala k dverám. West spozornel
a otočil sa. Napätie v tvári povolilo. Vyprskol do smiechu.
„Čo sa to s vami deje?“ nechápala Kathleen. Rozhliadla sa okolo seba a vtom si všimla, že debna už
nie je na svojom mieste. Dvojčatá sa hnali dolu z galérie, len čo sa o nej dopočuli. Držali ju každá
z jednej strany a potajomky ju vynášali z haly. Mali namierené do prijímacej miestnosti.
„Dievčatá,“ okríkla ich Kathleen, „okamžite to vráťte naspäť!“
Ale už bolo neskoro. Dvere prijímacej miestnosti sa zabuchli. V zámke sa otočil kľúč. Kathleen
bezmocne hľadela na dvere. Sánka jej ochabla.
West a Helen sa svorne zadúšali od smiechu.
Pani Churchová žasla: „Dvaja najsilnejší sluhovia mali čo robiť, keď debnu teperili do domu. Ako ju
mohli dve mladé dámy tak rýchlo vyniesť?“
„Číre odhodlanie,“ smiala sa Helen.
„V tomto živote si prajem jediné,“ prihovoril sa West Kathleen. „Vidieť, ako dvojčatám beriete
debnu násilím.“
„O to by som sa nepokúšala,“ rezignovala Kathleen.
„Ublížili by mi.“
Helen si zotrela zatúlanú slzu smiechu. „Poď, Kathleen, pôjdeme sa pozrieť, čo pán Winterborne
poslal. Poďte aj vy, pani Churchová.“
„Nepustia nás dnu,“ zúfala si Kathleen.
Helen sa na ňu usmiala. „Pustia, keď ich poprosím.“
Dvojčatá pripomínali usilovné veveričky. Až keď rozbalili hromadu balíčkov, dovolili ostatným
vstúpiť dnu.
Služobníctvo sa zhromaždilo pri dverách, aby zahliadlo, čo prepravka obsahovala. Akoby hľadeli
na pirátsky lup. Zbadali fúkané sklenené ozdoby pomaľované ako ovocie, papierové vtáky zdobené
pravým perím, cínové figúrky tanečníc, vojakov a zvierat.
V záplave dekorácií ležala aj škatuľa s miniatúrnymi farebnými pohárikmi zo skla. Naplnili sa
olejom a plávajúcimi knôtmi a zavesili sa na stromček.
„Požiaru sa nevyhneme,“ trpko podotkla Kathleen pri pohľade na záplavu kahancov.
„Keď zapálime sviečky na strome, postavíme k nemu dvoch pomocníkov s vedrami. Ak by sa
niektorý konár chytil, hneď ho uhasia,“ upokojovala ju pani Churchová.
Všetci prekvapene zhíkli, keď z prepravky Pandora vytiahla obrovského vianočného anjela.
Porcelánovú tvár mu lemovali zlaté vlasy. Spod hodvábnych šiat zdobených perlami a vyšívaných
zlatom mu trčali zlaté krídla.
Rodina a služobníctvo si nadšene prezerali každú ozdobu. Kathleen využila situáciu, schmatla Westa
za ruku a vytiahla ho von z prijímacej miestnosti. „Čo to má znamenať?“ dožadovala sa odpovede.
„Chcem vedieť pravý dôvod, prečo k nám gróf pozval pána Winterborna,“ trvala na svojom.
Zastali pod hlavným schodišťom, ukrytí za stromom.
„Nemôže azda priateľovi preukázať pohostinnosť bez postranných úmyslov?“ čelil West jej
vypočúvaniu.
 Krútila hlavou. „Váš brat nerobí nič bez postranných úmyslov. Prečo pozval pána Winterborna?“
„Winterborne je vplyvný človek, rozpína chápadlá na všetky strany. Domnievam sa, že Devon by
rád vyťažil z jeho skúseností a niekedy v budúcnosti by s ním aj obchodoval.“ Znelo to rozumne. Ale
intuícia Kathleen varovala, že Devonovo pozvanie je predsa len trochu podozrivé. „Ako sa zoznámili?“
„Zhruba pred troma rokmi. Winterborna nominovali na členstvo v dvoch rôznych londýnskych
kluboch. Ale oba ho odmietli. Winterborne nemá šľachtický pôvod, jeho otec bol obchodník z Walesu.
Keď sa Devon dopočul, ako sa na Winterbornovom fiasku všetci zabávajú, dohodol sa s naším klubom
U hundroša, aby mu ponúkli členstvo. A Winterborne nikdy nezabúda na priateľské gestá.“
„U hundroša?“ zopakovala Kathleen. „To je ale veľmi čudný názov.“
„Tak sa označuje človek, ktorý má sklony hádať sa pre taľafatky.“ West sklonil hlavu a drhol si
lepkavú miazgu z dlane.
„U hundroša je klub druhej triedy pre tých, ktorým zamietli členstvo U Whita alebo U Brooksa. Jeho
členmi sú však niektorí najúspešnejší a najmúdrejší džentlmeni v Londýne.“
„Ako pán Winterborne.“
„Práve takí.“
„Aký je? Akú má povahu?“
West pokrčil plecia. „Je uzavretý, ale ak chce, vie byť očarujúci ako diabol.“
„Je mladý alebo starý?“
„Tridsiatnik.“
„A ako vyzerá? Teší sa obdivným pohľadom?“
„Dámy na ňom môžu oči nechať. Ale s takým majetkom by mohol vyzerať trebárs ako ropucha,
nikdy nebude mať núdzu o pozornosť.“
„Je to dobrý človek?“
„Človek nepríde k bohatstvu, keď bude spievať v zbore.“
Kathleen mu uprene hľadela do očí. Videla, že viac sa jej o Winterbornovi z Westa nepodarí dostať.
„Gróf a pán Winterborne ohlásili príchod na zajtra popoludní, je to pravda?“
„Áno. Idem po nich do Altonu. Chceli by ste ísť so mnou?“
„Ďakujem, ale rozhodne budem užitočnejšia pri pani Churchovej a kuchárke. Musím sa ubezpečiť, že
všetko bude pripravené.“ Vzdychla si a ustarostene pozrela na vypínajúci sa vianočný strom. Cítila sa
previnilo a skľúčene. „Modlím sa, aby sa nijaký šľachtic v okolí nedopočul o našich vianočných
radovánkach. Ale zrejme tomu nezabránime. Nemala som to dovoliť. A vy to viete.“
„Ale keďže ste tak urobili,“ potľapkal ju West po pleci, „skúste sa tiež z toho tešiť.“


Kapitola 15


„Budeš nominovaný na členstvo U Whita,“ prezradil mu Rhys Winterborne cestou do Hampshiru.
Vlak sa pohojdával na koľajniciach, kolesá klepotali. Sedeli v súkromí kupé vo vozni prvej triedy.
Pohodlne by sa s nimi odviezli ešte ďalší štyria cestujúci, no Winterborne kúpil všetky miestenky, aby
mali kupé len pre seba. Devonov komorník Sutton cestoval vo vozni druhej triedy, kdesi na konci
vlaku.
Devon netajil prekvapenie. „Odkiaľ to vieš?“
Winterborne len naňho pozrel kútikom oka. Slová boli zbytočné. O ľuďoch a ich súkromí toho vedel
až-až. Skoro všetci v Londýne mali uňho v obchodnom dome otvorený účet. A tak nebolo ťažké dostať
sa k údajom o ich finančnej situácii, nákupoch a osobných zvyklostiach. Navyše zamestnanci mu hneď
zvestovali, čo začuli na poschodiach.
„Nemuseli sa unúvať,“ odsekol Devon a vystrel si nohy do uličky medzi sedadlami. „Aj tak by som
odmietol.“
„U Whita má podstatne väčšiu prestíž ako U hundroša.“
„Nielen U Whita. Väčšina klubov,“ ironicky poznamenal Devon. „Ale vo vysokých kruhoch je
vydýchaný vzduch. A keď ma U Whita nechceli bez titulu, nemajú dôvod ponúkať mi členstvo teraz.
V ničom som sa nezmenil. Iba sa topím v dlhoch. Ako väčšina šľachticov.“
„To nie je jediný rozdiel. Získal si spoločenskú a politickú moc.“
„Moc bez peňazí. Radšej by som disponoval kapitálom.“ Winterborne pokrútil hlavou. „Vždy si
vyber moc. Peniaze sa dajú ukradnúť alebo znehodnotiť, a zostaneš s holým zadkom. Ak máš moc,
vždy sa k nim dostaneš.“
„Len dúfam, že sa nemýliš.“
„Nikdy sa nemýlim,“ rezolútne vyhlásil Winterborne. Iba niekoľko džentlmenov si mohlo dovoliť
také presvedčivé vyhlásenie. Rhys Winterborne bol jedným z nich. Patril k tým málo šťastlivcom, ktorí
sa narodili v správnom čase na správnom mieste. Dokonale využil svoje schopnosti. Za neuveriteľne
krátky čas premenil nevýnosný obchod po chorľavom otcovi na obrovské nákupné impérium.
Winterborne podvedome rozoznával kvalitu a predvídal chute verejnosti... Vždy odhadol, po čom ľudia
prahnú, prv než na to prišli sami. V spoločnosti sa tešil významnému postaveniu. Mal nekonečný
zástup priateľov, známych i záškodníkov. Nikto z nich však nemohol skalopevne vyhlásiť, že
Winterborna pozná.
K obkladu z tíkového dreva bola pod oknom pripevnená mrežová polica. Na nej stála karafa sladovej
whisky. Winterborne sa za ňou načiahol, nalial z nej do dvoch pohárov a jeden podal Devonovi.
Bez slov si pripili na zdravie a pohodlne sa usadili na plyšových sedadlách. Cez okno sledovali
meniacu sa krajinu.
V ich vozni boli tri luxusné kupé. Každé malo svoje dvere, ktorými sa z vozňa vystupovalo.
Na stanici ich nosiči vždy zamkli, aby zabránili čiernym pasažierom prekĺznuť do vlaku. Z toho istého
dôvodu boli na oknách medené mreže. Devon mal stiesňujúci pocit, že je v pasci. Aby sa od neho
odpútal, radšej sa sústredil na krajinu za oknom.
 S výdobytkom železnice mu Anglicko pripadalo neuveriteľne malé. Niekoľkodňové vzdialenosti sa
skrátili na niekoľko hodín cestovania. Sotva mal čas pokochať sa pohľadom na krajinu za oknom, hneď
zas zmizla a naskytol sa mu iný pohľad. Niektorí ľudia nazývali železnicu kúzelná cesta. Vlak križoval
mosty, rozsiahle polia, verejné tepny a starobylé dediny. Tu prechádzal popri vysokých vápencových
bralách, tamto zase uháňal otvorenou pastvinou. V diaľke sa už črtali hampshirské kopce.
Tmavozelené úbočia sa krčili pod nevľúdnou popoludňajšou oblohou.
Predstava domova napĺňala Devona radosťou. Každému niesol darček pod stromček. Najväčšmi však
premýšľal nad Kathleeniným. Pri jednom pulte so šperkmi u Winterborna objavil nezvyčajnú brošňu
s miniatúrou. Nádherná zlatnícka práca. Zobrazovala grécku bohyňu na koni. Vyrezávaný portrét
smotanovej farby zdobili drobné biele perly. Podobizeň bola vsadená do čierneho kameňa. Predavačka
ho ubezpečila, že je vhodným darom pre dámu, ktorá drží smútok. Dokonca aj perly sú prijateľné,
keďže vraj zosobňujú slzy. Devon brošňu okamžite kúpil. Doručili mu ju ešte v ten deň.
Pred odchodom na stanicu si ju vložil do vrecka.
Nevedel sa dočkať, kedy Kathleen znovu uvidí, kedy začuje jej hlas. Chýbal mu jej úsmev, chmáry
na čele, aj to, ako ju nekonečne rozčuľovali neprístojnosti, prasa a robotníci v dome.
Blažene rozjímal nad krajinou za oknom. Vlak sa s námahou vyštveral na vrchol kopca a pomaly sa
z neho spustil dolu. Čoskoro prejdú ponad rieku Wey a odtiaľ je to na stanicu do Altonu už len jeden
kilometer. Vlak bol poloprázdny. Väčšina cestujúcich sa bude presúvať až na Štedrý deň.
Vlak nabral rýchlosť. Blížili sa k mostu. Pravidelný chod motora náhle prerušilo silné trhnutie. Bolo
počuť kvílenie bŕzd. Škripot kovu o kov prebodával sluch. Vozeň nekontrolovateľne nadskakoval.
Devonovi inštinktívne vystrelila ruka k medenej mreži. Keby sa jej nechytil, náraz by ho vymrštil
zo sedadla.
Ďalší náraz. Mreža povolila. Celá sa vytrhla a zostala mu v ruke. Sklo sa rozletelo na kúsky. Vlak sa
vykoľajil. Devon sa ocitol na zemi. Navôkol lietali črepiny, kusy dreva, triesky, zdeformovaný kov...
Ohlušujúci lomoz neustával. Ozval sa silný úder. Vozeň nadvihlo, potom ho vymrštilo a prevalilo
na bok. Obaja vyleteli do vzduchu. Devona oslepilo biele svetlo. Chcel sa niečoho pridržať, no telo sa
mu bezvládne rozpleslo na zemi. Hruď zachvátila spaľujúca bolesť. Zatmilo sa mu pred očami a stratil
vedomie.


Kapitola 16


K zmyslom ho prebral zúrivý chlad. Bolestne lapal dych. Pretrel si mokrú tvár a staval sa na nohy.
Do rozpadnutého kupé presakovala páchnuca riečna voda. Medzi črepmi a všakovakými úlomkami sa
prebrodil k vybitému oknu a vyzrel von.
Lokomotíva preletela v plnej rýchlosti cez oporný múr mosta a vzala so sebou tri vozne. Dva vozne
sa odtrhli a vykoľajili na moste. Obrovský vlak sa zrútil do rieky ako postrelené zviera. Povetrím sa
rozliehalo zúfalé volanie o pomoc.
Devon sa zvrtol od okna a v panike sa rozhliadol po kupé.
Odhadzoval polámané tíkové dosky, kým nezbadal Winterborna. V bezvedomí ležal pod sedadlom,
ktoré sa pri náraze odtrhlo. Voda mu zalievala tvár.
Devon ho nadvihol. Pri každom pohybe ho bolelo v hrudi a v boku. Od bolesti sa mu robilo mdlo.
„Winterborne,“ prihovoril sa mu a trochu ním zatriasol.
„Preber sa. No tak. Okamžite.“
Winterborne sa rozkašľal. „Čo sa stalo?“ spýtal sa chrapľavým hlasom.
„Vlak sa vykoľajil,“ dychčal Devon. „Vagóny sa zrútili do rieky.“
Winterborne si utrel skrvavenú tvár a zavrčal od bolesti.
„Nič nevidím.“
Devon ho nadvihol ešte vyššie. Hladina vody v kupé neúprosne stúpala. „Musíš vstať, inak sa tu
utopíme.“
Vzduchom svišťali nezrozumiteľné vety vo waleštine. „Mám zlomenú nohu,“ napokon zo seba dostal
Winterborne.
Devon zaklial. Odhádzal nabok ďalšie trosky a našiel odtrhnutú medenú mrežu. Preliezol
cez sedadlo a natiahol sa k zamknutým dverám nad hlavou. Od námahy sotva lapal dych. Mrežu zaprel
do dverí a páčil ich. Kiežby stál na rovnej zemi, no vozeň bol hore nohami. Vodu mal už po kolená.
Zámka konečne povolila. Devon vrazil do dverí a prudko ich otvoril. Plesli o vonkajšiu stenu
vagóna.
Vystrčil hlavu a odhadoval vzdialenosť od brehu. Voda v rieke siahala nanajvýš po pás.
Najväčšiu starosť mu robila teplota. Bolo veľmi chladno, rýchlo by sa podchladili. No nemohli si
dovoliť čakať na pomoc.
Vo vzduchu visel oblak dymu. Devon sa rozkašľal a stiahol sa naspäť do vagóna. Winterborne si
z vlasov vyberal črepiny. Oči mal stále zatvorené, tvár zmaľovanú od krvi. „Vytlačím ťa von
a odnesiem na breh,“ oznámil mu Devon.
„V akom si stave?“ spýtal sa Winterborne. Na človeka, ktorý práve prišiel o zrak a zlomil si nohu,
znel až prekvapivo čulo.
„V podstatne lepšom než ty.“
„Ako ďaleko je breh?“
„Možno šesť-sedem metrov.“
„A čo prúd? Neodnesie nás?“
 „Na tom nezáleží. Nemôžeme tu zostať.“
„Bezo mňa máš väčšiu šancu na záchranu,“ pokojne poznamenal Winterborne.
„Ideš so mnou, mudrlant.“ Schmatol Winterborna za zápästie a prehodil si ho cez plece. „Budeš
mojím dlžníkom, keď ti zachránim život...“ S veľkým sebazaprením ho ťahal k otvoreným dverám. „...
Obrovským dlžníkom.“ Vtom zle stúpil a obaja sa zatackali. Devon sa voľnou rukou obratne zachytil
o veraje dverí a udržal oboch na nohách.
Hruď mu zovrela neznesiteľná bodavá bolesť, ktorá mu brala dych. „Kristepane, si ťažký ako slon,“
vyriekol s námahou.
Winterborne neodpovedal. Devon pochopil, že opäť upadá do bezvedomia.
Trhane dýchal. Akoby mal v hrudi zabodnutý nôž. Bodavá bolesť prerastala do agónie. Svaly mu
stuhli a zmrštili sa.
Pridávali sa ďalšie komplikácie... rieka, zima, Winterbornove zranenia a jeho vlastná bolesť. Nemal
na výber – musia sa odtiaľ dostať. Zaťal zuby a cez dvere vytlačil Winterborna von z vozňa. Spolu
zoskočili do vody. Winterborne zreval od bolesti. Devon ho mocne zovrel. Pod nohami márne hľadal
pevné dno. Zaborili sa do lepkavého bahna. Hladina rieky bola vyššia, než predpokladal. Ľadová voda
im siahala vyše pása. Na okamih ho úplne paralyzovala. Sústredene si opakoval, že nesmie zostať stáť,
že sa musí hýbať.
„Winterborne,“ precedil pomedzi zaťaté zuby, „na breh to nie je ďaleko. Zvládneme to.“
Winterborne poriadne zaklial. Devonovi roztiahlo kútiky úst do úškľabku. Brodili sa proti prúdu.
Devon ich viedol čo najkratšou trasou, k brehu rieky zarastenému trstinou. Vysilene sa ním štveralo
niekoľko cestujúcich. Bolo to náročné a vyčerpávajúce. Devon sa zabáral do blata. Studená voda ho
oberala o všetku koordináciu a otupovala mu zmysly.
„Môj pane! Môj pane! Tu som!“ Komorník Sutton stál tesne pri rieke a úzkostlivo naňho mával.
Zrejme vyliezol z vagónov, ktoré zostali vykoľajené na moste, a zbehol dolu po násype.
Komorník skočil do plytčiny a zakvílil. Takú ľadovú vodu očividne nečakal.
„Chyťte ho,“ rozkázal Devon. Winterborne bol sotva pri vedomí. Cez trstinu ho Devon tisol k brehu.
Sutton ho od chrbta oblapil oboma rukami a vytiahol ho na súš.
Devonovi sa podlomili nohy. Zatackal sa. Bol v koncoch. Len-len že neodpadol. Vyčerpaný mozog
mu velil pozbierať posledné zvyšky síl a vyplaziť sa na breh.
Vtom k nemu doľahlo hrôzostrašné jačanie. Zúfalý krik mu trhal uši. Zastal a obzrel sa za seba.
V prevrátenom vozni zostali uväznení ďalší cestujúci. Vozeň sa prudko nahýbal nabok.
Nepodarilo sa im vyraziť dvere. Nikto im neprišiel na pomoc. Tí, ktorí prežili a dostali sa na breh,
stratili vedomie od zimy. Len teraz sa na miesto nehody zbiehali záchrancovia. Kým by zišli dolu
násypom, mohlo by byť neskoro.
Devon sa zvrtol a bezmyšlienkovite sa opäť vrhol do vody.
„Pane!“ skríkol naňho Sutton.
„Dohliadnite na Winterborna,“ zavelil.
Prebrodil sa k vozňu. Od pása dole si necítil telo, myseľ sa mu zakalila. Len silou vôle sa predral
do kupé. Vliezol doň cez dieru, ktorá vznikla v stene po páde do rieky. Dotackal sa k oknu a schmatol
medenú mrežu. Všetky sily a pozornosť sústredil na to, aby okolo nej zovrel skrehnutú ruku a pevne ju
uchopil. Akoby zázrakom sa mu ju podarilo vytrhnúť zo steny. Cez vozeň sa potom znovu predral von
a skočil naspäť do rieky. Mrežou sa zaprel do zamknutých dverí kupé a páčil ich. Zvnútra k nemu
doliehali výkriky úľavy. Za zlovestného škrípania kovu o kov dvere povolili. Cestujúci sa k nim rýchlo
zhŕkli. Devon na nich uprel rozmazaný pohľad. Zbadal ženu v stredných rokoch. V náručí jej kvílilo
dieťa. Vedľa nej sa krčili dve uplakané dievčatká a asi desaťročný chlapec.
„Je tam ešte niekto?“ spýtal sa chlapca. Hlas sa mu zadrhával, akoby bol opitý.
„Nikto živý, pane,“ odvetil chlapec. Chvel sa na celom tele.
„Vidíš tých ľudí na brehu rieky?“
„Á-áno, pane.“
„Prebrodíte sa k nim. Chyť dievčatá za ruky a kráčajte bokom proti prúdu. Čím menší odpor, tým sa
vám pôjde ľahšie. Choďte.“
Chlapec prikývol a skočil do rieky. Ľadová voda mu siahala až po hruď. Sotva lapal dych od zimy.
Vystrašené dievčatá ho s jačaním nasledovali. Zavesili sa mu na plecia. Spolu sa všetci traja vydali
k brehu. Navzájom sa pridržiavali, aby ich prúd nestrhol.
Devon sa otočil k vydesenej žene. „Podajte mi dieťa,“ prikázal.
Zúrivo krútila hlavou. „Prosím, pane, prečo...“
„Okamžite.“ Cítil, že sa už dlhšie neudrží na nohách. Žena sa rozplakala, no poslúchla. Dieťa
zavýjalo ako pominuté. Malými rúčkami schmatlo Devona okolo krku. Matka zovrela Devona za ruku
a zostúpila z vozňa. Z hrdla sa jej vydral rozochvený vzlyk, keď dopadla do vody. Krok za krokom ju
Devon ťahal k brehu. Postupovali len veľmi pomaly, ťažké sukne jej bránili v pohybe. Čoskoro stratil
pojem o čase.
Nevedel, kde sa nachádza, ani čo presne sa stalo. Nebol si istý, či ešte kráča. Bol ako bez nôh, vôbec
si ich necítil. Dieťa sa utíšilo. Roztvorená rúčka sa mu zvedavo presúvala po tvári ako hviezdica
po morskom dne. Žena naňho čosi kričala, ale dunenie v ušiach mu prehlušilo jej slová.
V diaľke boli ľudia... V rukách zvierali lampáše... Vo vzduchu sa vznášal dym... Svetlá tancovali
a blikali. Nespomaľoval. Ak by čo len na okamih zastal, bol by to jeho koniec.
Myseľ ho upozornila, že dieťa na rukách sa dvíha. Uvoľnil zovretie. Dieťa mu vykĺzlo z náručia. Čiesi
ruky ho vytiahli. Ďalšie páry rúk sa načahovali k žene, aby jej pomohli z trstiny a bahna.
Devon stratil rovnováhu. Svaly vypovedali poslušnosť. Pohltila ho voda. Hladina sa nad ním
zavrela. Cítil, ako ho unáša prúd. Rozum akoby sa na to všetko díval z výšky. Telo sa pomaly otáčalo
v tmavej vode. Jeho telo. Uvedomil si, že mu niet pomoci. Nikto ho nezachráni. Čaká ho ten istý
bezohľadný osud, aký postretol všetkých Ravenelovcov. Zostane po ňom príliš veľa nedokončeného.
Už sa nedokázal ani prinútiť, aby ho to mrzelo. Kdesi v rumovisku svojich myšlienok tušil, že West si
poradí aj bez neho. West prežije.
Ale Kathleen...
Nikdy sa nedozvie, čo preňho znamená.
Jeho zmysly spozorneli. Bože dobrý, na čo čakal? Dúfal azda, že čas je na jeho strane? Kiežby mal
aspoň päť minút, aby jej to povedal... Dopekla, stačila by mu aj jediná minúta... Ale už je neskoro.
Kathleen pôjde ďalej bez neho. Vydá sa za iného... Spolu zostarnú... A na Devona jej zostane len
nejasná spomienka. Ak si naňho vôbec spomenie.
V hrdle sa mu zadrel žalostný výkrik. Metal sa, zvíjal sa, bojoval... Kathleen je jeho osud! Jeho.
Prekoná všetky pekelné prekážky, ktoré mu bude klásť pod nohy! Ale všetko márne... Rieka ho unášala
do temnoty.
Niečo ho zastavilo. Okolo ruky a hrude sa mu omotalo čosi pevné, šľachovité. Akoby ho ulovil
nejaký vodný netvor. Cítil bolesť. Akási sila ho ťahala späť. Zovrela mu telo a ťahala ho proti prúdu.
„Na to rýchlo zabudni,“ ozvalo sa mu pri uchu. Ktosi pri ňom vysilene dychčal. Bezpečné zovretie
pod prsami zosilnelo. Rozkašľal sa. Celým telom mu zmietala neopísateľná bolesť. Akoby ho rezali
zaživa. Znovu k nemu doľahol čísi neúprosný hlas. „O to prekliate panstvo sa postaráme spolu.“


Kapitola 17


„Vlak asi meškal,“ rozladene prehovorila Pandora. Sedela na podlahe v prijímacej miestnosti
a bláznila sa so psami.
„Nenávidím čakanie.“
„Čas sa dá tráviť aj užitočnejšie,“ pripomenula jej Cassandra, skláňajúc sa nad vyšívaním. „Potom
plynie rýchlejšie.“
„Hovorí sa to, ale nie je to pravda. Čakanie trvá rovnako dlho, či je človek užitočný, alebo nie.“
„Čo ak sa cestou z Altonu niekde zastavili na malé občerstvenie?“ zišlo na um Helen. Práve sa hrbila
nad náročným stehom pri svojej ručnej práci.
Kathleen zdvihla hlavu od knihy o poľnohospodárstve, ktorú jej odporučil West. „Ak je to tak, nech
ich Boh chráni, keď nebudú hladní,“ vyslovila naoko rozčúlene. „Kuchárka vystrojila kráľovskú
hostinu.“ Znechutene sledovala, ako sa Napoleon usalašil Pandore na šatách. „Miláčik, kým príde náš
hosť, budeš celá od psích chlpov.“
„Nikto si nič nevšimne,“ ubezpečila ju Pandora. „Pes aj šaty sú čierne.“
„Možno, ale aj tak...“ Kathleen stratila reč. Do miestnosti sa vrútil Hamlet so svojím večným
úsmevom. Pri všetkej trme-vrme a prípravách na dnešný večer naňho úplne zabudla. Už si zvykla
na to, že Hamlet sa stále motá pri Napoleonovi a Josephine. Pripadal jej ako tretí pes. „Bože,“ zdesila
sa, „musíme niečo urobiť s Hamletom. Nemôže chodiť po dome, keď tu bude pán Winterborne.“
„Hamlet je čistotný,“ bránila ho Cassandra. Prasa k nej pribehlo a láskyplne zakrochkalo, keď ho
potľapkala. „Vlastne je čistotnejší ako psy.“
Bola to pravda. Hamlet bol navyše veľmi poslušný. Nebolo by spravodlivé, keby mu zakázali vstup
do domu. „Nemáme na výber,“ ľútostivo rozhodla Kathleen. „Bojím sa, že od pána Winterborna
nemôžeme žiadať, aby prejavil rovnaké nadšenie pre naše prasa. Hamlet bude spať v stodole. Zo slamy
a diek mu spravíme pohodlný pelech.“
Zhrozené dvojčatá ho bránili.
„Ale to ho raní, bude sa cítiť dotknuto.“
„Bude si myslieť, že ho trestáme!“
„Bude mu dobre...“ chlácholila ich Kathleen, no vzápätí stíchla. Zbadala, ako psy zbystrili a trielili
z miestnosti. Chvostami kmitali zboka nabok. Hamlet zakvičal a rozbehol sa za nimi.
„Niekto je pri dverách,“ zvolala Helen a odložila vyšívanie. Podišla k oknu a vyzrela na príjazdovú
cestu.
To budú Devon a jeho hosť. Kathleen vyskočila na nohy a zavelila dvojčatám: „Okamžite odveďte
prasa do komory. Ponáhľajte sa!“
Bolo jej do smiechu, keď videla, ako sa dvojčatá poslušne rozbehli.
Uhladila si sukňu a napravila manžety. Postavila sa k oknu vedľa Helen. Prekvapilo ju, že na ceste
nestojí koč, len jeden silný poník. Po slabinách mu stekal pot a parilo sa z neho.
Dovtípila sa, že je to poník poštárovho malého syna Nata. Často doručoval telegramy. Ale nie takto
v chvate.
 Zmocnila sa jej úzkosť.
V dverách sa zjavil starý komorník. „Milady.“
Kathleen zovrelo srdce, keď zbadala telegram v jeho ruke. Za celý čas, čo sa poznali, jej Sims nikdy
nepodal telegram priamo z ruky. Vždy ho priniesol na malom striebornom podnose.
„Chlapec vraví, že je to veľmi súrne,“ jachtal Sims. V tvári potláčal zdesenie, keď jej odovzdal
správu. „Poštár dostal hlásenie. V Altone vraj došlo k železničnému nešťastiu.“
Tvár jej obelela, v ušiach prenikavo šumelo. Náhlivo mu vytrhla telegram z ruky a otvorila ho.


VYKOĽAJENÝ VLAK NEĎALEKO ALTONSKEJ STANICE.
TRENEAR AJ WINTERBORNE SÚ ZRANENÍ.
DO ICH PRÍCHODU ZOŽEŇTE LEKÁRA. NA CESTU SPÄŤ PRENAJMEM KOČ.
SUTTON

Devon... zranený.
Kathleen podvedome zovrela ruky v päsť, akoby sa chcela s hrôzostrašnou novinou porátať silou.
Srdce jej bilo ako o život.
„Sims, pošlite sluhu, nech privedie lekára,“ sťažka vyslovila cez guču strachu, ktorá jej navrela
v hrdle. „Musí okamžite prísť. Lord Trenear aj pán Winterborne ho budú potrebovať.“
„Áno, pani moja.“ Komorník odišiel z prijímacej miestnosti prekvapivo svižne na muža v jeho veku.
„Môžem si to prečítať?“ spýtala sa Helen.
Kathleen k nej vystrela ruku s telegramom. Rohy papiera sa dvíhali ako krídla uväzneného motýľa.
Od dverí k nim doľahol Natov hlas. Malý chlapec s ryšavými vlasmi a tvárou posiatou pehami sotva
lapal dych.
„Otec mi povedal, čo sa práve dozvedel po drôte.“ Keď videl, že si získal pozornosť oboch žien,
vzrušene pokračoval. „Stalo sa to na moste, tesne pred stanicou. Dráhu práve križoval vlak s vagónmi
naloženými štrkom. Nestihol včas uhnúť. Osobný vlak doň narazil. Niekoľko vozňov sa prevalilo
cez most a spadlo do rieky Wey.“ Chlapec vytreštil okále. „Viac než tucet ľudí prišlo o život, po ďalších
pátrajú. Otec vraví, že niektorí ranení to neprežijú a v najbližších dňoch zomrú. Možno im odtrhlo
ruky a nohy a zlámali si väzy...“
„Nate,“ prerušila ho Helen, keď sa im Kathleen prudko otočila chrbtom. „Bež do kuchyne a popros
kuchárku o keksík či zázvorník.“
„Ďakujem, lady Helen.“
Kathleen vyleteli päste k tvári. Tuho si pritískala biele hánky na oči. Od strachu sa celá triasla.
Pri pomyslení, že sa Devonovi niečo stalo, upadala do mdlôb. V jednom okamihu krásny sebavedomý
muž kypiaci zdravím... vzápätí kalika v bolestiach... možno vystrašený na smrť... možno už smrti
v náručí. Trhane vydýchla, potom znovu... Medzi hánkami jej prekĺzlo niekoľko horúcich sĺz. Nie,
na slzy teraz nie je čas. Teraz treba konať. Do Devonovho príchodu musí byť všetko pripravené.
Všetko, čo bude treba, musí byť poruke.
„S čím ti pomôžem?“ za chrbtom počula Helenin hlas. Manžetami si zotrela mokré líca. Len ťažko
triezvo uvažovala, mozog akoby vypovedal službu. „Povedz dvojčatám, čo sa stalo, a drž ich v úzadí,
keď privezú ranených. Nevieme, v akom sú stave, aké vážne sú ich zranenia... Nebola by som rada,
keby sa tomu prizerali...“
 „Samozrejme.“
Kathleen sa k nej otočila. Do spánkov sa jej nahrnula krv.
„Idem pohľadať pani Churchovú,“ chvatne vyhŕkla. „Potrebujeme pripraviť všetky zdravotné
pomôcky, ktoré sú v domácnosti, čisté plachty, handry...“ Zovrelo jej hrdlo.
„West je s nimi,“ tíšila ju Helen a jemne sa jej dotkla pleca. Bola pokojná, hoci biela tvár prezrádzala
napätie. „O brata sa dobre postará. Nezabúdaj, že gróf je veľmi silný. Zvládne situácie, ktoré by iných
položili na lopatky.“
Kathleen bezmyšlienkovite prikývla. No v slovách nenachádzala útechu. Áno, Devon je statný
a urastený muž, no železničné nešťastie nie je bežná nehoda. Zranenia po zrážke vlakov sotva možno
považovať za triviálne. Tu nezáleží na tom, či je niekto silný, odvážny a múdry, ak sa rúti rýchlosťou
šesťdesiat kilometrov za hodinu. Všetko je otázka šťastia... a Ravenelovcom sa nikdy nesypalo
priehrštiami.


Kathleen odľahlo, keď sa v dome objavil sluha aj s doktorom Weeksom. Weeks bol skúsený a zručný
lekár. Študoval v Londýne. Po Theovej nehode ihneď dorazil na panstvo. Práve on oznámil rodine, že
Theo pád z koňa neprežil. Vždy keď v domácnosti ktosi ochorel, doktor Weeks okamžite prišiel
pacienta ratovať. Služobníctvu venoval rovnakú pozornosť a úctu ako ktorémukoľvek z Ravenelovcov.
Kathleen si ho zaraz obľúbila a dôverovala mu.
„Ešte som nemal tú česť stretnúť sa s lordom Trenearom,“ vravel Weeks a otvoril jednu tašku
s lekárskymi pomôckami. Nachádzali sa v ktorejsi spálni, ktorú pripravili na príchod ranených. „Mrzí
ma, že sa zoznámime za takých nepríjemných okolností.“
„Aj mňa,“ povedala Kathleen. Hľadela na obsah medicínskych kufríkov. Boli v nich dlahy, ihly, nite,
blyštiace sa kovové nástroje, fľaštičky s práškami a chemikáliami. Mala pocit, že sa jej to iba sníva.
Kedy privezú Devona? Aké má zranenia? To predsa nemôže byť pravda...
Dobrý Bože, veď je to ako v to ráno, keď prišiel Theo o život.
Zložila si ruky na prsiach a dlaňami zovrela lakte. Dúfala, že zmierni chvenie na celom tele. Keď
Devon naposledy odchádzal z panstva Eversby, bola naňho taká nahnevaná, že sa s ním ani
nerozlúčila.
„Lady Trenearová,“ citlivo sa jej prihovoril lekár. „Uvedomujem si, že tie nešťastné okolnosti a moja
prítomnosť v dome vám pripomenuli nehodu vášho manžela. Pomohlo by vám, keby som vám dal
niečo na upokojenie?“
„Nie, ďakujem. Rada by som triezvo uvažovala. Ja len... nemôžem uveriť, že... ďalší Ravenel...“
Nevládala dokončiť myšlienku.
Weeks zvraštil čelo a pošúchal si nakrátko zastrihnutú bradu. „Zdá sa, že muži z ravenelovského
rodu nemajú dlhovekosť vo vienku. No neprepadajme zbytočne panike a nerobme predčasné závery.
Už čoskoro zistíme, v akom stave sa lord Trenear nachádza.“
Lekár si pripravil pomôcky na stôl. Ku Kathleen doľahol
Simsov hlas. Kričal na sluhu, aby bežal do koniarne a priniesol palice na výcvik. Poslúžia ako
provizórne nosidlá. Odvšadiaľ sa ozývali náhlivé kroky, rinčanie kanvíc s teplou vodou a buchot vedier
s uhlím. Pani Churchová práve kárala pomocnicu za tupé nožnice, no náhle sa zasekla.
Kathleen napínala všetky zmysly. Vzápätí sa z haly ozval jej hlas.
„Pani moja, na príjazdovej ceste je koč!“ rozrušene zvolala gazdiná.
 Kathleen sa vymrštila a vybehla z miestnosti. Preletela popri pani Churchovej, ktorá práve
schádzala hlavným schodiskom.
„Lady Trenearová,“ vykríkla gazdiná a rozbehla sa za ňou.
„Potknete sa a spadnete!“
Kathleen si jej varovanie nevšímala a trielila dolu schodmi. Vybehla na terasu, kde už čakal Sims
spolu s niekoľkými sluhami a slúžkami. Všetci upínali zrak na prichádzajúci koč. Ešte za jazdy z neho
zoskočil komorník a dvere koča sa rozleteli.
Prvý vyliezol West. Všetci zhíkli. Vyzeral zúbožene a svojím zjavom naháňal hrôzu. Šaty mal úplne
mokré a celé od blata. Zhŕkli sa vôkol neho.
West zdvihol ruku, aby ich zastavil. Oprel sa o koč. Celým telom mu šklbalo, zuby hlasito drkotali.
„Nie... na-najskôr tre-treba ra-ratovať grófa. K-kde je ten prekliaty lekár?“
Doktor Weeks stál vedľa neho. „Tu som, pán Ravenel. Ste zranený?“
West pokrútil hlavou. „Je mi zi-zima. Ťa-ťahal som brata z rie-rieky.“
Kathleen sa predrala pomedzi služobníctvo. Schmatla Westa za ruku, aby ho upokojila. Triasol sa
ako osika, sotva stál na nohách. Pleť mal popolavú. Blato a špinavá riečna voda mu úplne zničili šaty.
Sálal z neho nepríjemný zápach.
„Čo je s Devonom?“ vychrlila naňho.
West sa o ňu oprel. „Je sotva pri ve-vedomí. Bľaboce samé nez-nezmysly. Bol pri-pridlho vo vode.“
„Pani Churchová,“ oslovil doktor Weeks gazdinú. „Pána Ravenela treba preniesť dnu a okamžite
uložiť do postele. Naložte do kozuba a dobre ho prikryte dekami. Nijaký alkohol. Je to veľmi dôležité,
rozumiete? Môže dostať jedine teplý sladený čaj. Nie horúci.“
„Nepotrebujem pre-prenášať,“ namietal West. „Pozrite, sto-stojím tu pred vami na rov-rovných
nohách!“ No len čo to povedal, podlomili sa mu kolená. Kathleen sa zaprela, aby udržala váhu jeho
tela, inak by sa jej zvalil k nohám. Rýchlo sa k nim predrali dvaja sluhovia, ktorí ho schmatli a uložili
na nosidlá.
West sa bránil. Lekár ho vážne zahriakol. „Ležte pokojne, pán Ravenel. Kým sa nezohrejete, každý
pohyb môže byť pre vás smrteľný. Ak sa vám stuhnutá krv navalí do srdca príliš rýchlo...“ Netrpezlivo
prerušil svoju reč a rozkázal sluhom: „Odneste ho dnu.“ Zbadal, ako sa Kathleen štverá po skladacích
schodíkoch do koča.
Vnútri bola tma a strašidelné ticho. „Môj pane? Devon?“
„Dovoľte mi, aby som sa na nich pozrel prvý,“ ozval sa jej za chrbtom doktor Weeks a odtískal ju
od dverí.
„Musím vedieť, čo je s lordom Trenearom,“ dožadovala sa.
„Hneď ako to zistím.“ Weeks vliezol do koča.
Kathleen napínala svaly na celom tele a nútila sa k trpezlivosti. Hrýzla si do spodnej pery tak silno,
až jej v nej pulzovalo.
O chvíľu sa ozval lekárov rozhodný hlas. „Prvého vynesieme pána Winterborna. Potrebujem silných
mužov. Okamžite,“ vydával doktor Weeks naliehavé pokyny.
„Peter,“ zvolal Sims. Sluha sa rozbehol ku koču.
A čo Devon? Kathleen myslela, že sa od strachu pominie na rozume. Nazerala do koča, ale cez lekára
a sluhu, ktorí jej stáli v ceste, nič nevidela. „Doktor Weeks...“
„Vydržte, milady.“
„Áno, ale...“ Odskočila vzad, keď sa v dverách koča zjavila tmavá obrovská silueta. Bol to Devon.
Sotva ho spoznávala. Bol celý otrhaný. Začul jej hlas.
„Lord Trenear,“ prísne ho zahriakol lekár. „Nesmiete sa namáhať. Len čo pomôžeme vášmu
priateľovi, hneď sa na vás pozriem.“
Devon si ho nevšímal. Vystúpil z koča, no raz-dva stratil rovnováhu. Chytil sa dverí, aby sa nezvalil.
Smrdel, šaty samý franforec. Košeľu mal premočenú a nasiaknutú krvou. Kathleen si ho vystrašene
premerala pohľadom. Odľahlo jej, keď videla, že má všetky končatiny a nikde na tele otvorenú ranu.
Bol celý.
Prisal sa na ňu dezorientovaným pohľadom bezbožných modrých očí. Pery vyslovili jej meno.
Kathleen k nemu priskočila. Drsne ju schmatol. Jednou rukou jej bolestne zovrel záplavu vrkočov
spletených v drdole. Z hrdla sa mu vydral tichý ston. Pritisol sa jej na pery v hriešnom bozku. Okolie
si vôbec nevšímal. Celý sa chvel, sotva sa držal na nohách. Rozkročila sa, aby ho podoprela.
„Nemali by ste stáť,“ dychčala pod tiažou jeho tela. „Pomôžem vám. Sadneme si na zem. Devon,
prosím...“
Nepočúval ju. Nekontrolovateľne zavrčal ako zviera. Zvrtol sa a pritisol ju o koč. Znovu sa jej prisal
na pery. Ani zranenie a vyčerpanie ho nepripravili o silu. Bol neskutočne mocný. Bozkával ju náruživo
a intenzívne. Bála sa, že jej zmodrie celá tvár. Prestal len na okamih, keď sa musel nadýchnuť. Ponad
jeho plece zahliadla pani Churchovú a dvoch sluhov. Náhlili sa k nim s nosidlami.
„Devon,“ prosila ho. „Musíte si ľahnúť, tam sú nosidlá. Prenesieme vás do domu. Sľubujem, že
zostanem pri vás.“
Ani sa nepohol. Celým telom mu zúrivo šklbalo.
„Drahý,“ ustarostene mu šepkala do ucha, „prosím, pustite ma.“
Čosi nezrozumiteľne zamrmlal a ešte tuhšie ju zovrel... Zatmilo sa mu pred očami. Pomaly sa zviezol
na zem.
Našťastie ho sluhovia včas zachytili, takže Kathleen vyviazla bez zranení. Odtrhli ho od nej a uložili
na nosidlá. Stála tam ako obarená, keď jej omámená hlava rozšifrovala, čo Devon zašepkal.
Nikdy.


Kapitola 18


Ako sluhovia ukladali Devona na nosidlá, vyhrnul sa mu okraj mokrej košele a odhalil obrovskú
fialovočiernu pomliaždeninu veľkosti taniera. Kathleen s pani Churchovou zdesene zhíkli. Tiahla sa
mu od ľavého boku cez rebrá až k hrudníku.
Kathleen sa zatmilo pred očami, keď si predstavila silu, ktorá také ťažké zranenie spôsobila. Istotne
má zlámané rebrá. Zmocnilo sa jej zúfalstvo, keď si uvedomila, že možno prišiel o časť pľúc. Zohla sa
a opatrne mu uložila ruku k telu. Aké strašné vidieť mocného a vitálneho Devona v bezvedomí!
Pani Churchová ho prikryla dekou. „Vyneste ho do spálne pána domu,“ prikázala im. „Opatrne...
nemykajte ním. Neste ho ako novorodenca.“
Sluhovia nahlas napočítali do troch a naraz zdvihli nosidlá. „Novorodenec, ktorý váži sto kíl,“
zavrčal jeden z nich.
Pani Churchová ich pokarhala prísnym pohľadom, ale kútiky úst sa jej dvíhali dohora. „Pozor
na jazyk, David.“
Kathleen kráčala za sluhami. Trhane si zotierala slzy z líc. Gazdiná jej cupitala po boku. „No tak.
Neznepokojujte sa, pani moja. Čoskoro bude zase stáť na nohách zdravý ako buk,“ chlácholila ju.
Kathleen by jej slovám rada verila. „Je celý dobitý a nevládny. Čo ak má vnútorné zranenia?“
vzlykala.
„Pred chvíľou nevyzeral ako nevládny,“ sucho pripomenula gazdiná.
Kathleen vystúpila červeň na líca. „Bol vysilený. Nevedel, čo robí.“
„Ako poviete, pani moja.“ Veľavravný úsmev jej zmizol z tváre. „Myslím, že väčšmi sa treba obávať
o pána Winterborna. Prv než pána Ravenela odniesli do domu, ešte stihol zakričať, že pán Winterborne
má zlomenú nohu a prišiel o zrak.“
„Bože, nie! Zistíme, či chce, aby sme po niekoho poslali.“
„Veľmi by ma to prekvapilo,“ bez emócií vyriekla gazdiná. Vošli do domu.
„Prečo to vravíte?“ spýtala sa Kathleen.
„Keby niekoho mal, neprišiel by na Vianoce k nám.“


Doktor Weeks sa venoval Devonovi. Kathleen medzitým zašla za Westom.
Už z chodby k nej doliehali vrava a smiech. Zastala na prahu izby a rezignovane hľadela na scénu
pred sebou. West sedel v posteli a pri ňom Pandora, Cassandra, oba psy, Hamlet a hlúčik sluhov.
Helen stála pri lampe a zo skleného teplomera odčítavala teplotu.
Chvalabohu, Westa už netriaslo od zimy a do líc sa mu vrátila farba.
„... potom som zahliadol vyčerpaného muža, ktorý sa znovu hodil do rieky a brodil sa
k prevrátenému vagónu. Boli v ňom uväznení ľudia. Vravím si, ten chlap je hrdina. A tiež poriadny
blázon. Veď je celý premrznutý, vo vode je pridlho, nemá síl, aby ich zachránil. Zbytočne obetuje svoj
život. Zliezol som dolu násypom a natrafil na Suttona. Kde je gróf? spýtal som sa ho.“ West stíchol, aby
celý príbeh napínavo vystupňoval. Vychutnával pozornosť obecenstva. „A čo myslíte, ktorým smerom
Sutton ukázal? K rieke. Ten blázon zachránil tri deti a potom sa s batoľaťom v jednej ruke a so ženou
v druhej brodil k brehu.“
„Ten muž bol lord Trenear?“ lapala dych jedna pomocnica.
„Presne tak.“
Celý hlúčik radostne zaplesal a nadúval sa od pýchy.
„Pre urasteného chlapa, ako je náš pán, to bola istotne hračka,“ uškrnul sa jeden sluha.
„O jeho hrdinstve by mali písať v novinách!“ vykríkol druhý.
„To dúfam,“ súhlasil West. „Dobre viem, ako by mu to bolo proti srsti,“ zaškľabil sa. Vo dverách
zbadal Kathleen.
„Vy všetci sa radšej rýchlo practe. Keď vás tu nájde pani Churchová alebo Sims, bude oheň
na streche,“ zahriakla veselú spoločnosť.
„Práve sme boli v najlepšom,“ namietal West. „Chcel som im opísať, ako hrdinsky a zároveň
dojemne som grófa zachránil.“
„Opíšete im to neskôr,“ zastavila ho Kathleen a sledovala, ako sa služobníctvo chvatne rozchádza.
„Teraz musíte odpočívať.“ Pohľadom zaletela k Helen. „Akú má teplotu?“
„Musí sa zohriať ešte o jeden stupeň.“
„Bol by v tom čert, keby sa to nepodarilo,“ zaklial West.
„Veď je tu ako v pekle. O chvíľu zhnednem ako vianočná hus. A keď už spomíname jedlo... umieram
od hladu.“
„Lekár povedal, že kým sa vám neupraví teplota, nesmiete nič zjesť,“ vystríhala ho Pandora.
„Dáte si ešte čaj?“ ponúkla ho Cassandra.
„Dám si brandy,“ odvetil West. „A k tomu čučoriedkový koláč, tanier syra, misku zemiakov, repovú
kašu a poriadny biftek.“
Cassandra sa zasmiala. „Spýtam sa lekára, či vám môžeme dať trochu vývaru.“
„Vývar?“ znechutene zopakoval.
„Ide sa, Hamlet,“ zavelila Pandora. „Aby si bratranec West náhodou nezmyslel, že má chuť
na slaninu.“
„Počkajte,“ nahnevane zvolala Kathleen. „Nemá byť náhodou Hamlet v komore?“
„Kuchárka to zakázala,“ vysvetlila Cassandra. „Povedala, že jej prevráti koše a zje všetku koreňovú
zeleninu.“ Pyšne pozrela na veselého tvora. „Hamlet je totiž veľmi vynaliezavé a šikovné prasiatko.“
„Poslednú vetu kuchárka nepovedala,“ opravila ju Pandora.
„Nie,“ priznala Cassandra, „ale akoby sa tak stalo.“ Dvojčatá vzali psy aj prasa a odišli z Westovej
spálne. Helen otrčila Westovi teplomer. „Pod jazyk, prosím,“ vážne prikázala.
S veľkým sebazaprením ju poslúchol.
„Drahá,“ prihovorila sa jej Kathleen, „porozprávaš sa s pani Churchovou o večeri, prosím? S troma
lazármi v dome bude lepšie, keď oficiálnu večeru zrušíme.“
„S dvoma lazármi,“ podráždene zamumlal West s teplomerom v ústach. „Som zdravý ako rybička.“
„Isteže,“ prisľúbila Helen. „A doktorovi Weeksovi pripravíme podnos s jedlom do izby. Lord Trenear
a pán Winterborne ho na nejaký čas zamestnajú. Večerou istotne nepohrdne.“
„Výborný nápad,“ súhlasila Kathleen. „Nezabudni na citrónový kokteil. Ak si správne spomínam,
doktor Weeks si rád zamaškrtí.“
„Len tak ďalej,“ vstúpil do rozhovoru West, „pokojne sa rozprávajte o jedle pred človekom, ktorý
umiera od hladu...“ Pred odchodom mu ešte Helen nadvihla bradu a prinútila ho zavrieť ústa.
„Bez rečí,“ pripomenula mu a vyšla z miestnosti.
Kathleen podala Westovi čaj a vybrala mu teplomer z úst. Dôsledne odčítala ortuťový ukazovateľ.
„Ešte pol stupňa a budete sa môcť najesť.“
West sa hodil do vankúšov. Rozjarenú tvár mu stiahli obavy. „Ako je bratovi?“
„Je pri ňom doktor Weeks. S pani Churchovou sme mu na hrudi a boku zahliadli hrôzostrašnú
pomliaždeninu. Myslíme si, že má zlomené rebrá. Ale bol pri vedomí, keď vystupoval z koča. A keď ho
doniesli do izby, otvoril oči.“
„Vďakabohu,“ odľahlo Westovi. „Bude to zázrak, ak vyviazne len so zlomenými rebrami. Tá
nehoda... Bože môj, vozne boli roztrúsené všade navôkol ako detské hračky. A koľkí nemali šťastie
a neprežili...“ zlomil sa mu hlas. Sťažka preglgol. „Kiežby som na to mohol zabudnúť.“
Kathleen si sadla na stoličku pri lôžku a chytila ho za ruku. Jemne mu ju hladila. „Ste vysilený,“
šepkala.
West sa neveselo zasmial. „Keby len vysilený... som zbitý ako pes.“
„Nechám vás odpočívať.“
Otočil ruku a zovrel jej dlaň. „Ešte nie,“ vydýchol. „Nechcem byť sám.“
Prikývla a zostala pri ňom sedieť. West ju pustil a načiahol sa za šálkou.
„Je to pravda?“ spýtala sa Kathleen. „To, čo ste vraveli o Devonovi?“
Nalial do seba čaj dvoma dúškami. „Do posledného písmena. Ten idiot sa takmer pripravil o život,“
vyjachtal.
Kathleen mu vzala šálku zo zoslabnutých rúk.
„Neviem, ako to dokázal,“ pokračoval West. „Sám som bol vo vode nanajvýš dve minúty a necítil
som si nohy. Bolo to príšerné. Nech sa prepadnem pod zem, ak preháňam, ale Devon strávil v rieke
najmenej štvrť hodiny. Ľahkomyseľný blázon!“
„Zachraňoval deti,“ naoko pohŕdavo vyslovila Kathleen.
„Ako sa len opovážil?“ doberala si ho.
„Áno,“ vážne vyslovil. Zamyslene hľadel do plameňov.
„Už rozumiem tomu, čo ste mi kedysi vraveli... Ako od neho závisia všetci na panstve... A ja tiež.
Nech ho Boh chráni, ak sa ešte raz rozhodne hazardovať so životom. Prisahám, že ho vlastnoručne
znesiem zo sveta.“
„Rozumiem vám,“ chápavo pritakala. Vedela, že za plamennými slovami sa skrýva strach.
„Nie, nerozumiete. Neboli ste tam. Kristepane, takmer som to nestihol... Keby som prišiel o pár
sekúnd neskôr, tak je po ňom...“ West sa trhane nadýchol a odvrátil tvár.
„Predtým by to nikdy nespravil... Mal rozum, nebol by riskoval krk pre druhého. Najmä nie
pre neznámeho človeka. Mamľas.“
Kathleen sa usmiala. Prehltla guču, ktorá jej rástla v hrdle. Vystrela k nemu ruku a uhladila mu
vlasy. „Môj drahý priateľ,“ zašepkala, „mrzí ma, že to hovorím... ale vy by ste urobili to isté.“


Krátko po polnoci vykĺzla Kathleen z postele a išla skontrolovať pacientov. Na nočnú košeľu si
prehodila župan, vzala svietnik a vydala sa chodbou.
Najskôr nazrela do Winterbornovej izby. „Smiem vojsť?“ spýtala sa doktora Weeksa, ktorý sedel
na stoličke pri pacientovej posteli.
„Samozrejme, milady.“
 „Zostaňte sedieť, prosím,“ zastavila ho, keď vstával. „Len som sa chcela spýtať na pacienta.“
Vedela, že doktor Weeks má za sebou náročné chvíle a pred sebou dlhú noc. Bolo treba komorníka
a dvoch sluhov, aby spoločnými silami napravili Winterbornovi zlomenú nohu. Neskôr Sims všetko
dopodrobna opísal Kathleen a pani Churchovej. Veľké svaly na zranenej nohe sa stiahli. Bolo treba
vyvinúť obrovskú silu, aby nohu vystreli a kosť dostali do pôvodnej polohy. Keď nohu stabilizovali,
Sims ju pomohol lekárovi obaliť pásmi plátna namočenými v sadre a napevno zafixovať.
„Pánu Winterbornovi sa vodí podľa očakávania,“ pošepol jej doktor Weeks. „Mal šťastie, zlomenina
kosti predkolenia nie je komplikovaná. Navyše, ako bol vystavený extrémnemu chladu, mal taký nízky
tlak, že nestratil veľa krvi. Ak sa nevyskytnú iné komplikácie, kosť by sa mala dobre zrásť.“
„A čo zrak?“ Kathleen podišla k posteli a ustarostene hľadela na Winterborna. Spal, utlmený
sedatívom. Hornú časť tváre a oči mal ukryté pod obväzom.
„Črepiny mu poškriabali dúhovky,“ odvetil lekár. „Niekoľko úlomkov som vybral a do očí naniesol
hojivú masť. Rany nie sú veľmi hlboké, čo mi dáva dôvod nádejať sa, že sa mu zrak zahojí. Aby mal
najlepšie podmienky na uzdravenie, počas nasledujúcich niekoľkých dní sa nesmie hýbať a musí byť
utlmený liekmi.“
„Neborák,“ zašepkala Kathleen. „Dobre sa oňho postaráme.“ Pozrela na lekára. „Dostane lord
Trenear ďalšie sedatíva?“
„Len ak by v noci nemohol spať. Nazdávam sa, že rebrá nie sú zlomené, len narazené. Zlomené rebro
sa dá nahmatať. Hýbe sa. Má bolesti, to je pochopiteľné, ale o dva týždne bude zdravý ako rybička.“
Ruka so sviecou sa jej zatriasla. Horúci vosk jej popálil zápästie. „Neviete si predstaviť, aká som
šťastná...“
„Ale viem,“ bez emócií poznamenal doktor Weeks. „Vaša náklonnosť k lordovi Trenearovi sa nedá
prehliadnuť.“
Kathleen zamrzol úsmev na perách. „Ach, to nie je náklonnosť, to je len... Nuž, mám strach o rodinu,
o osud panstva a... nemohla by som sa predsa... zahľadieť... do muža, keď držím smútok. To by bolo
skutočne veľmi... nesprávne.“
„Pani moja...“ Doktor Weeks si ju dlhú chvíľu premeriaval unavenými láskavými očami.
„Z medicínskeho hľadiska viem o ľudskom srdci veľa. Jeden poznatok však prevyšuje všetky ostatné:
ľahšie donútite srdce k zástave, než mu zabránite zahorieť láskou k nesprávnemu človeku.“
Kathleen pristúpila k dverám Devonovej spálne. Jemne na ne zaťukala. Nikto sa neozýval. Rozhodla
sa vojsť dnu. Devon spal na boku. Obrovské telo bolo pod prikrývkami ako z kameňa. Dýchal hlboko
a pravidelne. Upokojilo ju to.
Podišla k posteli. Nežne naňho hľadela. Potrebovala ho chrániť. Pekne tvarované ústa boli uvoľnené,
mihalnice dlhé a čierne ako atrament. Dve malé biele náplasti ukrývali drobné rany na tvári. Do čela
sa mu zošmykla neposlušná kučera. Čosi také by pri vedomí nikdy nedopustil. Len horko-ťažko
odolala, aby mu ju neodhrnula z tváre. Nakoniec predsa len podľahla a prameň vlasov mu jemne
odsunula nabok.
Dych sa mu náhle zmenil. Precitol a prudko otvoril oči. Mal ospalý pohľad od únavy a sedatíva.
„Kathleen,“ vyslovil hlbokým chrapľavým hlasom.
„Len som vás prišla skontrolovať. Nechcete niečo? Vodu?“
„Vás.“ Chytil ju za ruku a pritiahol si ju k tvári. Ústa jej pritisol na prsty. „Musím s vami hovoriť.“
Dych sa jej zastavil, krv sa búrila v najzraniteľnejších častiach tela. „Máte... máte v sebe toľko
ópiovej tinktúry, že by uspala aj slona,“ vyslovila naoko sebaisto. „Bude rozumné, keď mi všetko
poviete neskôr. Zavrite oči a ráno...“
„Ľahnite si ku mne.“
Stiahlo jej žalúdok. „Viete, že to nejde,“ zašepkala.
Odhodlane jej zovrel zápästie a ťahal ju k sebe. Stálo ho to nemálo bolesti.
„Počkajte! Ublížite si...“ Kathleen len tak-tak stihla odložiť sviecu na nočný stolík. Devon ju k sebe
nástojčivo ťahal.
„Prestaňte! Pozor na rebrá! Bože, prečo ste taký tvrdohlavý!“ Ostražitosť a strach ju prinútili vyliezť
na posteľ. Nechcela sa s ním naťahovať, aby mu nespôsobila ďalšie zranenia. „Len na minútu,“
zastrájala sa. „Jednu minútu.“
Devon sa upokojil, no nepoľavil zovretie.
Kathleen si ľahla na bok, aby mu videla do tváre. Okamžite to ľutovala. Bolo to príliš osobné. Delila
ich nebezpečne intímna vzdialenosť. Dívala sa mu do ospalých modrých očí a prevalila sa ňou vlna
bolestnej túžby.
„Bála som sa o vás,“ priznala. Devon jej prstom prechádzal po líci.
„Aké to bolo?“ zašepkala.
Pokračoval dole po nose až k citlivej jamke nad hornou perou. „V jednej chvíli bolo všetko úplne
obyčajné,“ pomaly odvetil, „a vzápätí... Svet sa obrátil naruby. Strašný lomoz... Vzduchom lietali
črepiny... Veci sa prevracali a kotúľali... Bolesť...“ Zmĺkol, keď ho Kathleen chytila za ruku a pritisla si
ju na líce. „Zo všetkého najhorší bol ukrutný chlad,“ pokračoval. „Nič som necítil. Bol som na pokraji
so silami. Začal som sa... vzdávať.“ Hlas mu zoslabol. Premohla ho únava. „Život... sa mi nepremietol
pred očami. Videl som len vás.“ Od únavy mu padli viečka, ruka jej bezvládne skĺzla z tváre. Prv než
hlboko zaspal, ešte zašepkal: „Myslel som si... že zomriem túžbou po vás.“


Kapitola 19


Za všetko môže sedatívum, opakovala si Kathleen dookola, až kým nezaspala. Keď sa ráno prebrala,
bola to opäť jej prvá myšlienka. V krehkom šere úsvitu vyliezla z postele. Hľadala papuče, no nikde ich
nenašla. Bosá cupitala do rohu spálne, kde stál mramorový stojan s umývadlom. Opláchla si tvár
a vyčistila zuby. Pozrela do oválneho zrkadla na podstavci. Oči mala podliate krvou a pod nimi čierne
kruhy.
Myslel som si, že zomriem túžbou po vás.
Nebude si to pamätať, pomyslela si. Pod vplyvom ópia si ľudia málokedy vybavujú, čo povedali.
Možno si nebude pamätať ani to, že ju bozkával pri koči. Na rozdiel od služobníctva, ktoré zrejme
o inom ani nehovorí. Bude sa tváriť, že sa nič nestalo. Ak bude mať šťastie, Devon na to medzičasom
zabudol alebo to dôstojne premlčí.
Načiahla sa za šnúrou zvonca, že privolá Claru. No vzápätí si to rozmyslela a šnúru pustila z ruky.
Ešte bolo zavčasu. Prv než sa pustia do komplikovaného obliekania a účesu, skontroluje pacientov.
Na nočnú košeľu si prehodila kašmírovú pelerínu a vybrala sa najskôr k Devonovi. Predpokladala, že
bude spať, ale dvere jeho spálne boli odchýlené, závesy odtiahnuté.
Devon sedel v posteli, chrbát podopretý vankúšmi. Vlasy mal mokré a čisté. Čerstvo oholená tvár sa
mu leskla. Ani zranenie mu neubralo na robustnosti. Pôsobil nepokojne, akoby ho väzenie na lôžku
rozčuľovalo.
Kathleen zastala vo dverách. Vzdialenosť medzi nimi vyplnilo napäté ticho. Prevalila sa ňou vlna
neznesiteľnej hanby. Na líca jej vystúpil rumenec. Nepomáhalo jej ani to, že na ňu hľadel úplne inak
ako doteraz... Smelo a majetnícky. Niečo sa zmenilo, pomyslela si.
Na perách sa mu usalašil jemný úsmev, keď spočinul pohľadom na farebnej peleríne.
Kathleen váhavo zatvorila dvere. Znervóznela, keď sa k nemu blížila. „Čo robíte hore tak zavčasu?“
„Prebudil ma hlad. A chcel som sa umyť a oholiť, tak som zazvonil na Suttona.“
„Máte bolesti?“ ustarostene sa spýtala.
„Áno,“ rozcítene odvetil. „Poďte bližšie, aby sa mi polepšilo.“
Ustráchane ho počúvla. Nervy mala napäté ako struny na klavíri. Do nosa jej udrela ostrá aróma.
Nepatrila k nemu, no bola jej veľmi známa... vôňa mäty a gáfru.
„Cítim tekutú masť,“ zmätene poznamenala. „Konskú masť.“
„Z koniarne mi ju v hrnčeku poslal pán Bloom. Trval na tom, aby som si ňou natrel rebrá. Nemohol
som mu odporovať.“
„Ach tak,“ narovnala obočie. „Má zázračné účinky,“ ubezpečila ho. „Koňom sa natiahnuté svaly
zahoja o polovicu rýchlejšie.“
„O tom nepochybujem.“ Kútiky úst roztiahol do bolestného úsmevu. „Len keby mi gáfor nespálil
kožu.“
„Naniesol vám Sutton masť priamo na kožu?“ zadumane sa spýtala. „V takej koncentrácii je určená
koňom. Mal ju zriediť s olejom alebo bielym voskom.“
„Nikto mu to nepovedal.“
 „Treba to dať hneď dole. Pomôžem vám.“ Načiahla sa k nemu, ale vzápätí zneistela. Obklad mal
pod nočnou košeľou. Buď mu jej okraj vyhrnie na prsia, alebo rozopne gombíky na hrudi.
Devon sa nad jej rozpakmi usmial. „Počkám na Suttona,“ krútil hlavou.
„Nie, poradím si,“ trvala Kathleen na svojom, líca červené. „Veď som bola vydatá.“
„Aké svetácke,“ nežne si ju doberal Devon a hľadel na ňu láskavými očami.
Odhodlane stisla pery do tenkej čiary a predstierala, že je nad vecou. Pustila sa do gombíkov. Košeľa
bola ušitá z jemného bieleho plátna. Látka sa jemne leskla a bola príjemná na dotyk. „Veľmi kvalitná
košeľa,“ hlúpo poznamenala.
„Netušil som, že nejakú mám, kým mi ju Sutton nepriniesol.“
Kathleen zmätene zastala. „A v čom spávate, ak nie v košeli?“
Devon sa na ňu veľavravne zahľadel a nadvihol kútik úst. Sánka jej ochabla, keď to pochopila.
„Desí vás to?“ spýtal sa so smiechom v očiach.
„Ani náhodou. Už dávno viem, že ste barbar.“ Ďalej sústredene rozopínala košeľu, no tvár ju
prezradila – sfarbila sa ako zrelé granátové jablko. Spod košele vykukla tmavá, jemne zarastená hruď.
Odkašľala si a spýtala sa: „Môžete sa nadvihnúť?“ Devon sa mlčky odlepil od vankúšov a bolestne
zavrčal. Kathleen odhodila pelerínu a ruku mu vsunula pod chrbát. Hľadala koniec obkladu. Nahmatala
ho zastrčený v strede. „Okamih...“ Občiahla ho druhou rukou, aby vytiahla koniec obväzu. Bol dlhší,
než predpokladala. Šklbala ním, aby sa uvoľnil.
Devon už dlhšie neobsedel naklonený dopredu. Bolestne zavzdychal a vyčerpane klesol
do vankúšov. Mohutným telom jej priľahol ruky. „Prepáčte,“ precedil pomedzi zuby.
Kathleen si chcela uväznené ruky spod jeho chrbta vytiahnuť. „Nič sa nestalo... ale, ak dovolíte...“
Devon znovu nabral dych. S odpoveďou sa neponáhľal a vychutnával situáciu, v ktorej sa ocitli.
Chcelo sa jej smiať. Súčasne ňou lomcovala zúrivosť, keď videla ten šibalský pohľad. „Pustite ma, vy
lotor!“
Horúcimi dlaňami sa jej dotkol pliec a jemne ju po nich hladil. „Poďte ku mne do postele.“
„Prišli ste o rozum?“
S vypätím síl sa zmietala celým telom, aby sa vyslobodila. Načiahol sa za vrkočom, ktorý jej visel
cez plece, a lenivo si ho obtáčal okolo prsta. „Ale včera ste si ku mne ľahli,“ pripomenul jej.
Kathleen zmeravela a vytreštila naňho oči. Takže si to pamätá! „Nemyslite si, že sa z toho stane
zvyk,“ vychrlila jedným dychom. „Navyše čoskoro ma bude zháňať slúžka.“
Devon sa otočil na bok a celú ju vytiahol na posteľ. „Tu vás hľadať nebude.“
Zakvílila. „Ste príšerný! Mala som nechať, aby vám masť vypálila kráter do kože!“
Prekvapene zdvihol obočie. „Dúfal som, že sa o mňa postaráte aspoň tak dobre ako o koňa.“
„Všetky kone sú lepšie vychované než vy,“ šplechla mu do tváre. Rukou mu vkĺzla pod košeľu
a druhou pod chrbát.
„Ešte aj osol sa správa lepšie.“ Potiahla za koniec obväzu a konečne ho rozmotala. Zábal sa uvoľnil
a s ním aj celý obväz, ktorý ho pridŕžal. Vytiahla ho a odhodila na podlahu.
Devon sa ani nepohol. Ochotne vychutnával jej starostlivosť.
Kathleen si ho premerala pohľadom. Je to naničhodník, ale krásny! Kútiky úst sa jej rozťahovali
do úsmevu, no ovládla sa. Karhavo naňho zazrela. „Doktor Weeks vám odkazuje, že sa máte vyvarovať
pohybu, pri ktorom by ste si namáhali rebrá. Nesmiete nič ťahať ani dvíhať. Musíte oddychovať.“
„Budem oddychovať, keď tu zostanete so mnou.“
Sálala z neho omamujúca čistota a teplo. Vedela, že podľahne. Opatrne sa mu schúlila na mocnú
pažu. „Netlačím vás?“
„Hneď sa cítim lepšie.“ Prikryl ich bielou plachtou a jemnou vlnenou dekou.
Bola k nemu otočená tvárou. Od rozkoše a nervozity sa celá chvela. Dokonale mu zapadla
do pevných horúcich kontúr tela. „Niekto nás uvidí.“
„Za zatvorenými dverami?“ Devon jej prstom jemne prechádzal po ušnom lalôčiku. „Nebojíte sa ma,
však?“ Pokrútila hlavou, hoci srdce jej bilo ako splašené.
Devon jej zaboril tvár do vlasov. „Bál som sa, či som vás včera nezranil alebo nevystrašil, keď som
sa...“ Odmlčal sa a hľadal vhodné slová. „... tak rozohnil,“ dokončil.
„Nevedeli... nemali ste poňatia, čo robíte.“
„Až príliš dobre som vedel, čo robím,“ sebaisto vyslovil.
„Len som nebol vstave urobiť to tak, ako som chcel.“ Palcom jej pohladil spodnú peru a kochal sa
krásne tvarovanými ústami. Zatajila dych, keď prstami skĺzol po kontúre sánky a nežne ju hladil
po jemnej pokožke na brade. „Chcel som vás bozkávať asi... takto.“
Vášnivo sa jej prisal na pery. Zasypal ju horúcimi pomalými bozkami. Jeho ústa ju obrali o všetko
odhodlanie vzdorovať. Úplne bezmocná, kúsok po kúsku sa podvoľovala. Dotýkal sa jej skúsene
a vzrušujúco. V najintímnejších častiach tela, pre ktoré azda nemala ani pomenovanie, ju zvláštne
šteklilo a príjemne zvieralo. Bozky neutíchali. Prichádzali ďalšie, prv než tie predtým stihli doznieť.
Pod plachtou sa im nežne preplietli nohy. Ruky mu ovinula okolo krku a prstami sa mu zaborila
do hodvábnych tmavých vlasov.
Dlaňou ju láskyplne hladil po chrbte, až kým sa nepodvolila a nepritisla sa mu o slabiny. Ani vrstvy
plátna a flanelu, ktoré ich oddeľovali, neubrali intimite ich tiel – jej mäkké, poddajné a jeho pevné,
tvrdé ako skala. Bozky aj náruživosť sa stupňovali. Skúmal ju jazykom, vnáral sa čoraz hlbšie. Z hrdla
sa jej vydral blažený ston.
Svet mimo postele prestal existovať. Ich svet, to boli spletené telá a ruky, ktoré ich nežne objavovali.
Zmeravela, keď ju schmatol za zadok a pritisol si ju o vzrušenú panvu. Nenápadne jej viedol boky
v jemnom rytme a zmyselne sa o ňu otieral. Pri každom pohybe lapala dych blahom. Prirodzenie jej
trením navrelo a stalo sa citlivým na dotyk. Nová skúsenosť jej vohnala rumenec do líc. To nie je
správne, tak sa predsa nemôže cítiť, nemôže túžiť... po čom túži... No chcela viac, blízkosť tiel jej
nestačila. Žiadostivosť bola čoraz naliehavejšia. Len s veľkým sebazaprením sa naňho nevrhla.
Zahniezdila sa mu v náručí. Devon sa nečakane strhol a ubolene zavzdychal. Zrejme sa mu nechtiac
pritisla o pomliaždené rebrá.
„Bože... mrzí ma to...“ Odtiahla sa od neho. Prsia sa jej prudko dvíhali.
„Nič sa nestalo.“ Držal ju pevne pri sebe. „Zostaň.“ Sťažka dýchal. Určite ho to veľmi bolelo, no
akoby bolesť vôbec nevnímal.
„Musíme prestať,“ namietala. „Nie je to správne. A je to pre vás nebezpečné... Cítim...“ zmĺkla.
Žiadne slovo nevystihovalo zúfalstvo a napätie, ktoré sa v nej hromadilo.
Devon ju nežne objal. Chvela sa ako vtáča.
„Prosím,“ zakvílila. „Je mi horúco a nevoľno... Nemôžem myslieť... Nemôžem sa ani nadýchnuť...“
Nechápala, prečo sa Devon tvári rozjarene. Perami sa jej dotkol líca. Zreteľne cítila, ako sa mu ústa
roztiahli do úsmevu.
„Dovoľ mi, aby som ti pomohol, láska.“
„Nevieš ako,“ zamrmlala.
„Ale viem. Len mi dôveruj.“
 Prevalil ju na chrbát. Bozkami jej zasypal hrdlo a obnažený hrudník. Nespozorovala, že jej rozopol
nočnú košeľu, kým pod ním neležala nahá.
Na pokožke ucítila závan studeného vzduchu. Precitla.
„Devon...“
„Upokoj sa,“ vyslovil s perami pri prsníku.
Od rozkoše sa priam roztápala. Olizol jej bradavku a nežne ju sal.
Vôbec jej nepomáhal, len v nej prehlboval mučivú blaženosť. Dlaňami jej zovrel prsia a celé ich
pokryl bozkami. Bezmocne vzopla panvu, aby uvoľnila neúprosné napätie. Rukou vkĺzol pod látku
košele a schmatol ju za obnažený bok.
„Si taká nádherná,“ šepkal. „Tvoja pokožka... krivky... každý kúsok teba...“ Prstami skĺzol medzi
stehná. Nežne jej ich od seba oddelil. „Otvor sa mi... ešte trochu... áno... Bože, aká si len hebká... tu... aj
tu...“
Jemne sa zaboril do chĺpkov a pokračoval nižšie. Oddelil od seba vlhké záhyby a obnažil
najintímnejšie miesta. Skúsene po nich prechádzal bruškami prstov a zabáral sa hlbšie. Šokovane sa
strhla, keď jej prstom vošiel dovnútra. Prudko otvorila oči a podvedome ho zdrapla za hrubé zápästie.
Devon stuhol. Neveril vlastným očiam, keď k nej zdvihol hlavu. Bola červená ako rak. Tvár mu
vzápätí zmäkla, potešenie a túžba sa väčšmi stupňovali. „Bolí to, láska?“ žiadostivo sa spýtal.
Pod jeho skúseným dotykom sa celá napla a stiahla. Ubolene sa chvela. „T-trochu.“ Neisto mu
odťahovala ruku, no jej mlčanlivým námietkam odolal.
Palcom jemne prechádzal po tuhom citlivom výbežku. Prstom sa do nej zabáral hlbšie a hlbšie.
Privodil jej dosiaľ nepoznané vzrušenie. Zastonala a odvrátila zrak od mokrej košele.
Roztúžene dýchal. Na čele sa jej usadili chmáry. Rozháňal ich bozkami. „Nie, neboj sa. Keď si
na mňa pripravená... tu dole... vždy zvlhneš... Je to krásne... Túžim tak po tebe ešte viac... Bože, to je
úžasné... ako ma zvieraš...“
Cítila to rovnako. Telo sa postupne poddávalo a väčšmi otváralo. Odrazu v sebe ucítila dva prsty.
Nežne ju rozťahoval. Dotýkal sa jej celou dlaňou, tlačil jej na rozdráždené miesto, prsty zabáral čoraz
hlbšie. Telo sa napínalo pod návalom horúcich záchvevov. Zavalila ju lavína nových pocitov.
Rozburácané srdce ju vydesilo.
„Prestaň,“ zašepkala. Pery mala úplne vysušené. „Prosím... zamdliem...“
Vzrušený hlas jej pošteklil ucho. „Tak zamdli...“
Napätie sa stupňovalo a nedalo sa vydržať. Roztiahla nohy a hriešne sa pohybovala v rytme jeho
ruky. Pohltil ju neúprosný vír, ktorému sa nevedela ubrániť. Zvieral ju mocne, až kým na jeho konci
neprišla úľava. Mala pocit, že umrela. No rozkoš sa znovu vrátila, ešte intenzívnejšia, a blažene ňou
zmietala. Stonala a prerývane dýchala. Devon ju bozkával na pery, kŕmil sa neskrotnými prejavmi jej
vyvrcholenia. Zovrela ju ďalšia vlna, prevalila sa jej hlavou, prsami, žalúdkom, lonom... Neprestával ju
zasypávať bozkami.
Odzneli posledné blažené záchvevy. Pritisla sa k nemu. Točila sa jej hlava. Sotva si uvedomovala, že
sa prevalila na bok a tvár mu zaborila do chlpatej hrude. Nočnú košeľu jej stiahol na stehná a hladil ju
po zadku. Dych sa mu pomaly upokojil. Nikdy sa jej nechcelo väčšmi spať než práve teraz. Schúlila sa
mu v horúcom náručí, v bezpečnom objatí mocných paží. Ale z diaľky k nej doliehali kroky
služobníctva. Dom bol na nohách. Z kozubov sa vymetal popol, prášili sa koberce. Ak by zostala
u Devona v posteli, prezradila by sa.
„Napínala si sa ako tetiva,“ ospalo jej zašepkal do vlasov.
 „Koľko mi len dalo práce, aby si sa uvoľnila...“ Mŕtvolné ticho ho rozosmialo. Rukou sa presunul
vyššie a nežne ju hladil po celom chrbte. „Predtým si to ešte nikdy nezažila?“
Pokrútila hlavou. „Nevedela som, že žena je toho schopná.“ Jej vlastný hlas jej znel cudzo, akosi
lenivo a apaticky.
„Pred sobášom ti o tom nikto nepovedal?“
„Lady Berwicková sa o niečom zmienila, ale som si istá, že nevedela, čo hovorí. Alebo možno...“
odmlčala sa. „Možno sa čosi také kultivovaným dámam nestáva.“
Dlaňou ju upokojujúco hladil po chrbte. „Nevidím dôvod, prečo by si to mali odriekať.“ Sklonil
hlavu a pošepol jej: „Nechám si to pre seba.“
Končekmi prstov mu nežne prešla po zväčšujúcej sa modrine na boku. „Vedia... aj iní muži, ako sa
to... robí?“
„Privodiť žene rozkoš? To chceš povedať? Áno, chce to len trpezlivosť.“ Hral sa s prameňom vlasov,
ktorý sa jej uvoľnil z vrkoča. „Ale stojí to za námahu. Je to úplne iné, keď si to užíva aj žena.“
„Naozaj? A prečo?“
„Vedomie, že muž vyvolá v žene túžbu po ňom, ho napĺňa pýchou. A tiež...“ Ruka mu skĺzla k jej
prirodzeniu. Pohladil ho cez nočnú košeľu. „... ako si mi zovrela prsty... to mužovi spôsobuje
neskutočnú rozkoš, keď je v nej.“
Kathleen sa mu tvárou pritisla o plece. „Lady Berwicková to všetko opísala veľmi jednoducho.
Myslím, že na niekoľko dôležitých detailov zabudla.“
Usmial sa. „Všetci, ktorí tvrdia, že o nič nejde, to nikdy poriadne nezažili.“
Ležali v objatí a načúvali zvukom za dverami spálne. Vonku hrkotali záhradníci s kosačkami,
lopatkové nože sa hladko krútili. Obloha mala farbu ocele. Silný vietor skúšal odolnosť posledných
suchých listov na dube za oknom.
Devon jej do vlasov vtisol bozk. „Kathleen... vravela si, že
Theove posledné slová boli Nie si moja manželka.“ Stuhla. Celé telo mala ako na ihlách.
„Je to pravda?“ nežne sa spýtal.
Chcela sa odtiahnuť, ale pevne ju objal.
„Nezáleží na tom, čo odpovieš,“ vravel. „Chcem len vedieť, čo sa stalo.“
Ak mu to prezradí, staví všetko na jednu kartu. Môže prísť o veľa. No v hĺbke duše cítila, že mu túži
povedať pravdu. „Áno,“ prinútila sa k odpovedi. Hlas sa jej zlomil. „Je to pravda. K naplneniu
manželstva nikdy nedošlo.“


Kapitola 20


„Tak preto ste sa pohádali,“ zašepkal Devon. Dlaňou jej zamyslene krúžil po chrbte.
„Áno. Lebo som nedovolila Theovi...“ Trhane zavzdychala.
„Na titul lady Trenearová nemám právo. A nemala som právo zostať na panstve Eversby, ibaže...
nevedela som, či by som si mohla ponechať vdovské veno. A k lordovi a lady Berwickovcom som sa
vrátiť nechcela. A navyše to bolo veľmi potupné... A tak som klamala, že som Theova manželka.“
„Spýtal sa ťa niekto, či si s ním spala?“ Hlas prezrádzal, že sotva verí tomu, čo práve počul.
„Nie, ale klamala som, aby sa na všetko rýchlo zabudlo.
Čo je vlastne rovnako zlé ako ktorákoľvek iná lož. Poľutovaniahodná pravda je však taká, že som
panna... Podvod.“ Zaskočilo ju, keď ucítila, ako sa mu natriasa hrudník. „Nechápem, čo je na tom
smiešne!“
„Prepáč.“ Hlas bol pretkaný radosťou. „Len som si pomyslel, že popri starostiach s kanalizáciou,
rekonštrukciou domu, dlhom panstva a stovkou ďalších urgentných záležitostí... je tu konečne niečo,
čo dokážem hravo vyriešiť.“
Karhavo naňho pozrela. Šibalsky sa uškrnul. Pobozkal ju a nadvihol sa vyššie do pohodlnejšej
polohy. Kathleen sa načiahla za vankúšmi a položila mu ich pod plecia. Sadla si tvárou k nemu
s nohami skrčenými pod sebou. Zapínala si nočnú košeľu.
Devon ju chytil za stehno. „Miláčik, povedz mi, čo sa stalo.“ Teraz by už aj tak nič neutajila. Uhla
pohľadom. Prstami zvierala zapínanie košele. „Pochop... že do svadobnej noci som s Theom nikdy
nebola osamote. Lady Berwicková za nami chodila ako strážny pes. Zosobášili nás v kaplnke
na panstve. Bol to veľkolepý obrad, svadba trvala zhruba týždeň a...“ Stíchla. Čosi jej prišlo na um. „Ty
a West ste mali byť medzi pozvanými. Mrzí ma, že sa tak nestalo.“
„Mňa nie,“ priznal Devon. „Neviem, čo by som si počal, keby som ťa stretol pred svadbou.“
Najskôr si pomyslela, že žartuje. No odhodlanie v jeho očiach prezradilo, že to myslí smrteľne
vážne.
„Pokračuj,“ posmelil ju.
„Po obrade odišiel Theo s priateľmi do hostinca. Bol preč celé hodiny. Mojou povinnosťou bolo
zostať v izbe, lebo... Nuž, s nevestou je to veľmi zvláštne. Nie je vhodné, aby sa pred svadobnou nocou
zdržiavala v spoločnosti. Tak som sa okúpala, Clara mi horúcimi kliešťami natočila vlasy, obliekla som
si bielu nočnú košeľu a potom som osamote sedela a čakala... A čakala... A čakala... Od nervozity som
nič nezjedla a na nič som sa nevedela sústrediť. O polnoci som išla spať, ale nezažmúrila som oka, len
som sa dusila vo vlastnej šťave...“
Devon jej silnejšie zovrel stehno.
Letmo naňho pozrela. Ustarostene na ňu hľadel. Jeho úprimný pohľad ju roztápal ako med.
„Napokon sa Theo zjavil,“ pokračovala. „Bol opitý, šaty mal celé špinavé. Kyslo zapáchal. Ani sa
neumyl, len sa vyzliekol a vliezol do postele. Začal...“ Kathleen prerušila spomienky. Chytila si dlhý
vrkoč a nervózne ním triasla. Neexistovali slová, ktorými by hodnoverne opísala, čo nasledovalo... Ako
ju príšerne šokovalo, keď sa na ňu v tme vrhol a ohmatával ju... Nedal jej možnosť precítiť nahé
mužské telo... Ani ju nepobozkal... Niežeby po tom túžila... Zdalo sa, že ju vlastne ani nevníma ako
ľudskú bytosť...
„Najskôr som sa nehýbala a len som držala,“ pokračovala.
„Lady Berwicková vravela, že presne to sa odo mňa očakáva. Ale Theo bol veľmi ťažký a surový. Bol
zmätený, lebo som nevedela, čo mám robiť. Začala som namietať, no on ma chcel umlčať. Položil mi
ruku na ústa. Vtedy som sa prestala ovládať. Nemohla som si pomôcť. Zúrivo som ho odtískala
a kopala. Odrazu sa odtiahol a prevalil na bok. Povedala som mu, že smrdí ako hnojisko a že si
neželám, aby sa ma dotýkal.“
Stíchla a zdvihla k nemu zrak. Čakala by, že ju za to odsúdi alebo sa jej bude vysmievať, no Devon
sa tváril nevyspytateľne.
„Utiekla som zo spálne,“ pokračovala, „a zvyšok noci som prečkala na pohovke u Helen. Bola veľmi
milá a na nič sa nevypytovala. Ráno mi pomohla opraviť roztrhnutú čipku na nočnej košeli, aby to
nevideli slúžky. Theo zúril ako býk, ale potom priznal, že toho vypil viac, než sa patrilo. Požiadal ma,
aby sme začali odznova. A ja...“ Sťažka preglgla. Zalial ju pocit hanby. „Jeho ospravedlnenie som
neprijala,“ priznala. „Zaprisahala som sa, že s ním nikdy nebudem spať v jednej posteli. Ani v ten
večer, ani inokedy.“
„Dobre,“ poznamenal Devon cudzím tónom hlasu. Odvrátil od nej zrak, akoby nechcel, aby mu
čítala z očí. No v tvári bolo badať napätie.
„Nie, bolo to odo mňa kruté. Zašla som za lady Berwickovou a spýtala sa jej, čo mám robiť.
Povedala, že manželka musí manželove nároky tolerovať, a to aj vtedy, keď je opitý. Nikdy to nie je
príjemné, ale taký už je manželský zväzok. Žena vymení svoju slobodu za manželovu ochranu.“
„Nemal by ju manžel chrániť aj sám pred sebou, ak treba?“ Kathleen sa nad láskavou otázkou
zamračila. „Neviem.“ Devon zmĺkol. Čakal, kým sa Kathleen opäť rozhovorí.
„Počas dvoch nasledujúcich dní sa svadobčania rozišli domov,“ vravela. „Neprinútila som sa vliezť
Theovi do postele. Bol urazený a podráždený. Dožadoval sa svojich práv. No stále sa poriadne častoval
alkoholom. Tak som mu povedala, že kým nevytriezvie, nebudem s ním nič mať. Veľmi sme sa
pohádali. Vraj by si ma nikdy nevzal za ženu, keby vedel, že som ako kus ľadu. Na tretí deň ráno sa
vybral do koniarne a... zvyšok už poznáš.“
Devon vkĺzol prstami pod lem Kathleeninej nočnej košele. Jemne jej stískal nahé stehno a vpíjal sa
do nej pohľadom. Z očí mu sálalo teplo a úprimný záujem. „Chceš vedieť, čo by som urobil ja?“
napokon prehovoril. „Ak by som spravil takú chybu ako Theo?“ Opatrne prikývla. „Prosil by som ťa
o odpustenie. Hodil by som sa pred tebou na kolená, prisahal by som, že sa to už nikdy nestane.
Chápal by som tvoje oprávnené rozhorčenie a strach. Čakal by som tak dlho, ako by si potrebovala,
kým by som si opäť nezískal tvoju dôveru... A potom by som ťa odniesol do postele a celé dni by sme
sa milovali. A čo sa týka obvinenia, že si ako kus ľadu... myslím, že sme to raz a navždy vyvrátili.“
Kathleen sa zapýrila. „Kým odídem... viem, že muž má svoje potreby. Mám pre teba niečo urobiť?“
Pery sa mu skrútili do bolestného úsmevu. „Cením si tvoju ponuku. Ale teraz ma bolí každý hlbší
nádych. Rozkoš by ma zabila.“ Zovrel jej stehno. „Nabudúce.“
„Nesmie byť žiadne nabudúce,“ bezútešne vyslovila.
„Všetko sa musí vrátiť do starých koľají.“
Nepatrne zdvihol obočie. „Myslíš, že je to možné?“
„Áno, prečo by nemalo?“
„Ak sa ohlási túžba, len ťažko nad ňou mávnuť rukou.“
 „Na tom nezáleží. Som vdova. Viackrát sa to nesmie opakovať.“
Devon ju schmatol za členok a ťahal ju k sebe. Isto mu to spôsobovalo veľkú bolesť, ale nevzdal sa.
„Prestaň,“ dohovárala mu. Košeľa sa jej vyhrnula až k bedrám. Rýchlo si ju stiahla dole. „Ublížiš si...“
„Pozri sa na mňa.“
Chytil ju za plecia. Kathleen sa mu neochotne pozrela do očí. Jeho pohľad bol žeravý a krútila sa jej
z neho hlava.
„Viem, že ti je Thea ľúto,“ vyslovil potichu Devon. „Viem, že si sa zaňho vydala s najlepším
úmyslom a úprimne ho oplakávaš a ctíš jeho pamiatku. Ale Kathleen, láska... Nemôžeš byť jeho vdova,
keď si nikdy nebola jeho manželka.“ Akoby ju plesol po tvári. Jeho slová ju pobúrili a urazili. Zliezla
z postele a schmatla pelerínu. „Nikdy som sa ti nemala zdôveriť,“ vykríkla.
„Len som ti chcel vysvetliť, že nie si viazaná povinnosťami vdovy. Aspoň v súkromí nie.“
„Ale ja som vdova!“
„Sotva si Thea poznala,“ neskrýval výsmech.
„Milovala som ho,“ bránila sa.
„Naozaj? A čo si na ňom najväčšmi milovala?“
Kathleen rozhorčene otvorila ústa, že mu odpovie... no nevydala ani hláska. Žalúdok sa jej prevrátil.
Pritisla si naň dlaň. Svoj podiel viny na Theovej smrti čiastočne zmiernila, no nevedela opísať, čo
k Theovi cítila. Bol to len vzdialený súcit, aký by prejavila úplne neznámemu človeku s nešťastným
osudom. Úlohu Theovej vdovy napriek všetkému prijala. Bývala v jeho dome, spriatelila sa s jeho
sestrami a užívala si všetky výhody, ktoré sa s titulom lady Trenearová spájali. Theo vedel, že sa
pretvaruje. Vedel, že ho nemiluje, aj keď ona sama v tom nemala jasno. Preto boli jeho posledné slová
obvinením.
Kypela v nej žlč a súčasne sa cítila ponížená. Zvrtla sa a bežala k dverám. Bezmyšlienkovite ich
otvorila. Ani jej na um nezišlo, aby bola diskrétna. Prebehla cez prah a vtom sa zrazila s veľkou
mužskou siluetou. Od ľaku sa takmer nenadýchla.
„Dopekla...“ zaklial West a vystrel k nej ruky, aby sa nezvalila na zem. „Čo sa deje? Môžem vám
pomôcť?“
„Áno,“ vyštekla, „hoďte brata naspäť do rieky.“ Zmizla, prv než stihol čosi povedať.
West vošiel do spálne pána domu. „Vidím, že opäť máš svoj povestný šarm.“
Devon sa zaškľabil a sťažka vydýchol. Kiežby mohol vrátiť čas a okamihy slasti, ktoré zažíval
pred chvíľou! Kathleen bola v jeho posteli... Najvzrušujúcejšia trýzeň, akú dosiaľ okúsil. Telom mu
zmietala bolestná túžba. V živote sa necítil lepšie.
„Čo ju tak popudilo?“ spýtal sa West. „Nič mi nehovor, nechcem to vedieť.“ Jednou rukou uchopil
stoličku pri posteli a otočil ju. „Si mi dlžný nové topánky.“ Posadil sa rozkročmo a predlaktím sa
navážil na operadlo.
„Keby len topánky. Dlhujem ti podstatne viac.“ Pred dvoma mesiacmi by Devon pochyboval, že
West by sa ešte niekedy postavil na nohy a vrátila sa mu kondícia. Nieto aby tak pohotovo vyhodnotil,
že mu v rieke išlo o život. „Ďakujem ti,“ vyslovil a úprimne hľadel bratovi do očí.
„Ubezpečujem ťa, že som to urobil výhradne zo sebeckých dôvodov. Netúžim po titule gróf
Trenear.“
Devon sa zasmial. „Ani ja.“
„Skutočne? Zdalo sa mi, že si sa do novej roly úplne vžil.“ West si ho skúmavo premeral. „Čo tvoje
rebrá?“
 „Pomliaždené. Našťastie bez zlomenín.“
„Z nehody si vyviazol podstatne lepšie než Winterborne.“
„Sedel pri okne.“ Devon si vybavil okamih, keď sa vlaky zrazili. Zvraštil tvár. „Ako sa má?“
„Spí. Weeks ho drží pod sedatívom, aby mu zmiernil bolesť a zvýšil šance na uzdravenie. Domnieva
sa, že treba poslať po očného lekára do Londýna.“
„Vráti sa Winterbornovi zrak?“
„Lekár si to myslí, ale s istotou to potvrdí až po vyšetrení.“
„A čo noha?“
„Zlomenina nie je komplikovaná. Kosť sa dobre zrastie. Winterborne však u nás zostane dlhšie, než
sme pôvodne zamýšľali. Minimálne mesiac.“
„Dobre. Aspoň bude mať viac času, aby sa zoznámil s lady Helen.“
West zbledol. „Znovu sa tou myšlienkou zapodievaš? Znovu z nich robíš pár? Čo ak zostane
Winterborne chromý a slepý?“
„O majetok nepríde.“
West sa naňho pohŕdavo pozrel. „Ani stretnutie so smrťou ťa očividne neprinútilo prehodnotiť
priority.“
„Prečo by malo? Z ich sobáša by sme profitovali všetci.“
„Ako by si z neho profitoval konkrétne ty?“
„Zmluvne dohodnem, aby Winterborne zabezpečil Helen veľkým podielom svojho majetku
a vymenoval ma za správcu jej financií.“
„A potom použiješ jej peniaze, ako uznáš za vhodné?“ skepticky sa spýtal West. „Kristepane, ako sa
dá v jeden deň riskovať život za záchranu topiacich sa detí a na ďalší spriadať také nehoráznosti?“
Devona to popudilo. Fľochol na brata. „Netreba si hneď predstavovať, že ju dotiahnem k oltáru
v reťaziach. V celej záležitosti bude mať na výber.“
„Slová môžu človeka spútať väčšmi než reťaze. Zmanipuluješ ju, aby urobila, čo chceš. Na jej pocity
nebudeš brať ohľad.“
„Vychutnaj výhľad z morálneho piedestálu,“ zasipel Devon. „Nanešťastie ja musím zostať nohami
na zemi.“
West sa postavil a podišiel k oknu. Z úst sa mu vydral ťažký vzdych. „Tvoj plán má jednu drobnú
chybičku. Winterbornovi nemusí byť Helen po chuti.“
„Ale kdeže, chňapne po nej,“ ubezpečil ho Devon. „Sobáš s dcérou šľachtica je jeho jediná šanca, ako
sa dostať do vyššej spoločnosti. Len sa nad tým zamysli, West. Winterborne patrí k najbohatším ľuďom
v Londýne a polovica aristokratov je jeho dlžníkom. A tí istí aristokrati, ktorí ho žiadajú o pôžičky, ho
odmietajú pozvať do svojich salónov. Ak sa však ožení s dcérou grófa, všetky dvere, ktoré mal dosiaľ
zatvorené, sa mu na povel otvoria.“ Devon sa zadumal. „Helen je preňho ako stvorená.“
„Čo ak ho nebude chcieť?“
„Myslíš, že sa rozhodne zostať starou dievkou bez haliera?“
„Možno,“ popudlivo vyštekol West. „Ako to mám vedieť?“
„To bola rečnícka otázka. Helen pochopiteľne na sobáš kývne. Aristokratické sobáše sa vždy dejú
pre dobro rodiny.“
„Áno, ale vedľa nevesty stojí pred oltárom spoločensky rovnocenný partner. A ty chceš pripraviť
Helen o postavenie. Chceš ju predať obyčajnému trubirohovi s plnými vreckami, a to všetko pre svoj
vlastný prospech.“
 „Nie hocakému trubirohovi,“ opravil ho Devon. „Nášmu priateľovi.“
West sa zasmial a otočil sa k bratovi. „To, že je náš priateľ, mu ešte reputáciu nezlepšuje. Radšej by
som mu ponúkol Pandoru alebo Cassandru. Tie sú dostatočne výrazné a smelé, aby s ním držali krok.“


Helen sa potešila, že sa štedrovečerná oslava a večierok služobníctva nezrušili. Padol jej kameň
zo srdca. V rodine citlivo prehodnotili neutešený stav pána Winterborna. Obaja bratia ich bez emócií
ubezpečili, že Winterborne je posledný človek, ktorý by chcel, aby oslavu Vianoc zrušili.
Pre služobníctvo a nájomcov, ktorí celý rok tvrdo pracovali, to veľa znamená. Ak Vianoce oslávia,
prospeje to morálke na celom panstve. Helen verila, že je dôležité ctiť ducha Vianoc. Nikdy neuškodí,
keď sa prehĺbi láska a spolupatričnosť.
Celý dom bol hore nohami. Všetci sa z príprav na Vianoce tešili. Balili darčeky a chystali všetko,
bez čoho by sa sviatky roka neobišli. Z kuchyne sa šírila vôňa sladkých koláčov a pečeného mäsa.
Vo vstupnej hale stáli koše s pomarančmi a jablkami, pri nich košíky s vĺčikmi,
vyrezávanými drevenými zvieratkami, švihadlami a inými drevenými hračkami.
„Pána Winterborna mi je veľmi ľúto,“ poznamenala Pandora. S Cassandrou usilovne balili sladké
mandle do malých papierikov. Helen aranžovala kvety do veľkej vázy. „Je sám v tmavej miestnosti,“
pokračovala, „kým my sa tu tešíme z výzdoby, ktorú nám poslal a ktorú neuvidí.“
„Aj mne je ho ľúto,“ pridala sa Cassandra k sestre. „Ale jeho izba je ďaleko, takže hluk ho isto
nebude rušiť. Pravdepodobne ani nebude vedieť, že sa niečo deje, veď z liekov od doktora Weeksa stále
spí.“
„Teraz je hore,“ oznámila Pandora. „Pani Churchová vravela, že odmietol popoludňajšiu dávku
sedatíva. Šálku čaju jej vyrazil z ruky. Ohavne zaklial, a ani sa za to neospravedlnil!“
Helen prerušila aranžmán kytice z červených ruží, halúzok ihličia, bielych ľalií a chryzantém. „Má
veľké bolesti,“ zastala sa ho, „a isto je vystrašený. Každý v jeho koži by sa tak cítil. Nesúď ho, drahá.“
„Máš pravdu,“ uznala Pandora. „Musí to byť príšerne ubíjajúce len tak tam ležať a nemôcť sa ničím
rozptýliť. Ani čítať si nemôže! Kathleen povedala, že za ním zájde a skúsi ho presvedčiť, aby vypil
trochu vývaru alebo čaju. Možno bude mať viac šťastia ako pani Churchová.“
Helen sa zamračila. Odrezala na ruži koniec stopky a zastokla ju do vázy. „Pôjdem hore,“ rozhodla
sa, „a spýtam sa ho, čo preňho môžem urobiť. Cassandra, dokončila by si vázu, prosím?“
„Ak by pán Winterborne súhlasil,“ zišlo na um Pandore, „s Cassandrou by sme mu prečítali Pamäti
klubu Pickwickovcov. Napodobňujeme všetky postavy, je to veľmi zábavné.“
„Dokončím kvety, vezmem Josephine a spolu ho pôjdeme pozrieť,“ navrhla Cassandra. „Je
pokojnejšia než Napoleon. Keď som chorá, prítomnosť psa mi vždy robí dobre.“
„Možno by sa chcel zoznámiť s Hamletom,“ vykríkla Pandora.
Pri pohľade na úprimné tváre sestier sa Helen usmiala.
„Ste veľmi láskavé. Pán Winterborne istotne ocení zábavu, ale najskôr sa musí trochu pozviechať.“
Vyšla z jedálne a prešla vstupnou halou. Pri pohľade na trblietajúci sa vianočný stromček jej
poskočilo srdce. Pod ozdobenými vetvami slúžka zametala popadané ihličie a radostne si pohmkávala
koledu. Helen vyšla na poschodie. Predo dvermi Winterbornovej izby stála Kathleen s pani
Churchovou. Boli ustráchané a pohoršené. Potichu sa zhovárali.
„Prišla som sa pozrieť, ako sa vodí nášmu hosťovi,“ pridala sa k nim Helen.
Kathleen zvraštila čelo. „Má teplotu a odmieta čokoľvek prehltnúť. Ani glg vody. Bojíme sa oňho.“
 Helen nazrela dnu cez pootvorené dvere. V miestnosti bolo prítmie. Začula tichý zvuk, čosi medzi
vzdychom a vrčaním. Vlasy na temene sa jej zježili.
„Mám poslať po doktora Weeksa?“ spýtala sa pani Churchová.
„Asi áno,“ súhlasila Kathleen, „hoci celú noc dozeral na pána Winterborna. Zúfalo si potrebuje
odpočinúť. Ak nepresvedčíme nášho pacienta, aby užil liek alebo sa napil vody, ako to dokáže lekár?“
„Mohla by som to skúsiť?“ ponúkla sa Helen.
„Nie,“ jednohlasne zvolali obe ženy.
Kathleen sa k nej otočila. „Dosiaľ sme od pána Winterborna počuli len nadávky,“ vysvetlila.
„Našťastie polovicu z nich vo waleštine, ale také vulgárnosti sú pre tvoje uši aj tak neprípustné. Si
slobodná a on nie je vhodne oblečený, takže to neprichádza do úvahy.“
Z izby k nim doľahla ďalšia nadávka, za ktorou nasledovalo bolestné vrčanie.
Helen pocítila ľútosť. „Izba chorého pre mňa nie je žiadnym tajomstvom,“ bránila sa.
„Po mamičkinej smrti som sa starala o ocka, keď bol na lôžku.“
„Áno, ale Winterborne nie je príbuzný.“
„Rozhodne nie je vstave, aby bral na niekoho ohľady... Ty aj pani Churchová máte toho aj tak dosť
na svojich pleciach.“ Prosebne na Kathleen pozrela. „Dovoľ mi za ním zájsť.“
„Ako chceš,“ neochotne súhlasila Kathleen. „Ale nezatváraj dvere.“
Helen prikývla a vkĺzla dnu.
V izbe bolo teplo a dusno. Vo vzduchu bolo cítiť pot, lieky a sadru. Na dokrčených plachtách ležalo
Winterbornovo veľké tmavé telo. Mal oblečenú nočnú košeľu, spod ktorej mu trčala noha v sadre
po koleno. Helen zahliadla počernú pokožku a chlpaté končatiny. Vlasy mal čierne ako uhoľ a jemne
vlnité. Biele zuby tuho zatínal, ako sa snažil strhnúť si obväzy z očí. Helen zneistela. Hoci bol
Winterborne zranený, pripomínal divoké zviera. No keď zbadala, aký je slabý a trasú sa mu ruky, srdce
sa jej znovu naplnilo súcitom.
„Nie, nie...“ rozbehla sa k nemu. Jemne sa mu dotkla čela.
Bolo suché a rozpálené ako platňa sporáka. „Upokojte sa. Nehýbte sa.“
Winterborne ju chcel od seba odstrčiť, no odrazu na tvári ucítil chladné prsty. Z hrdla sa mu vydral
hlboký vzdych. Prestal sa metať. V horúčke určite blúznil. Pery mal vysušené, kútiky celé popraskané.
Helen mu nadvihla hlavu a pritisla si ju o plece, aby ho upokojila. Napravila mu obväzy okolo očí
a stiahla uvoľnené konce. „Nestrhávajte si obväzy,“ šepkala.
„Oči musíte mať obviazané, kým sa hoja.“ Nebránil sa. Prudko a plytko dýchal. „Skúsite sa trochu
napiť?“ spýtala sa.
„Nemôžem,“ namáhavo precedil.
Helen otočila hlavu k dverám. Gazdiná ešte neodišla. „Pani Churchová, otvorte okno, prosím.“
„Doktor Weeks prikázal, aby bolo v izbe teplo.“
„Má teplotu,“ trvala Helen na svojom. „Myslím, že sa mu uľaví.“
Pani Churchová podišla k oknu. Odistila okennú tabuľu a zatlačila do nej. Do miestnosti sa vlial
prúd ľadového vzduchu a premohol stuchnutú, nezdravú arómu.
Helen spozorovala, ako sa Winterbornovi dvíha hruď a zhlboka vdychuje čerstvý vzduch. Ťažké
svaly chrbta a rúk povolili napätie a ochabli. Hlavu si jej položil na plece ako unavené dieťa. Helen
pamätala na jeho chabé ošatenie. Dávala si pozor, aby pohľadom neskĺzla nižšie.
Jednou rukou sa načiahla za pohárom na nočnom stolíku.
„Skúste aspoň hlt vody,“ nabádala ho. Priložila mu pohár k perám. Odmietavo zakvílil, no dovolil,
aby mu namočila pery.
Helen si uvedomila, že pacient sa zrejme na viac nezmôže, a pohár odložila. „Tak, to je lepšie,“
chlácholila ho. Stále si ho k sebe pritískala. Mlčky k nim pristúpila gazdiná a ustlala posteľ.
Helen vedela, že sa správa neprístojne. Bolo to škandalózne, nech by na Winterbornovom mieste
ležal ktokoľvek. Keby ich videla Kathleen, zúrila by. Celý život odopierali Helen akúkoľvek spoločnosť.
A hoci pravidlá vždy rešpektovala, rovnako ich dokázala porušiť, ak si to situácia vyžadovala. Vedela,
že Winterborne je v bežnom živote vplyvný muž, ktorý má moc. Ale teraz to bol trpiaci a veľmi chorý
človek. Pripadal jej ako bezmocné dieťa, odkázané na pomoc.
Chcela mu uložiť hlavu na vankúš, no vzpieral sa. Jednou rukou ju objal okolo pása. Zovretie nebolo
bolestné, no z Winterborna aj tak sálala sila. Keby chcel, poľahky by jej dodrúzgal kosti. „Prinesiem
vám čosi, po čom sa vám uľaví,“ nežne sa mu prihovorila. „Hneď som späť.“
Winterborne jej dovolil, aby mu uložila hlavu na vankúš, ale nedovolil jej odísť. Helen zmätene
hľadela na mocnú ruku, ktorá sa jej držala. Zdvihla hlavu a pozrela mu na tvár. Oči a líca mal schované
pod obväzmi, pokožku doráňanú a opuchnutú. Črty tváre naznačovali prísnosť a vážnosť. Lícne kosti
boli ostro rezané, sánka statná a výrazná. Okolo úst nemal vrásky smiechu, jeho tvári chýbala jemnosť.
„O pol hodiny som späť,“ ubezpečila ho Helen. „Sľubujem.“
Winterborne nepovolil zovretie.
„Sľubujem,“ zopakovala. Voľnou rukou mu jemne hladila prsty.
Jazykom si navlhčil pery a prehovoril. „Kto ste?“ zachripel.
„Lady Helen.“
„Koľko je hodín?“
Helen spýtavo pozrela na pani Churchovú. Gazdiná pristúpila ku kozubu a pozrela na hodiny
na rímse. „Štyri,“ oznámila.
Helen si uvedomila, že jej chce merať čas. A nech ju Boh chráni, keď bude meškať.
„Vrátim sa o pol piatej,“ sľúbila. Po chvíli nežne dodala:
„Spoľahnite sa.“
Winterborne uvoľnil zovretie a pustil ju.


Kapitola 21


Po nehode na železnici sa Rhysa ktosi pýtal, či chce po niekoho poslať. Možno lekár, na podrobnosti
si nespomínal. Okamžite pokrútil hlavou. Otec bol mŕtvy a staručká matka – tvrdá a vážna žena, ktorá
žila v Londýne – bola posledný človek, ktorého túžil vidieť. Ak by ju požiadal o útechu, nevedela by,
ako mu pomôcť.
Choroby a zranenia sa Rhysovi celý život vyhýbali. Už ako dieťa bol urastený a nebojácny. Za každé
pestvo či prejav lenivosti ho rodičia trestali trstenicou. Nevzpieral sa ani najkrutejšiemu výprasku.
Otec bol kupec. Bývali na obchodnej ulici. Rhys sa obchodovaniu nemusel učiť, jednoducho ho
prirodzene nasal ako vzduch do pľúc.
Vybudoval vlastné obchodné impérium. Nedopustil, aby ho od práce odtŕhali osobné vzťahy. Isteže,
v jeho živote boli ženy... Ale len tie, ktoré boli ochotné podstúpiť milostný pomer pre jeho vlastné
blaho. Telesné spojenie bez sentimentu, nič viac. Teraz ležal v cudzej spálni a dusil sa. Telo mu
valcovala jedna vlna bolesti za druhou. Uvedomoval si, že si dovolil príliš veľkú nezávislosť. Mal by
existovať niekto, po koho môže poslať, niekto, kto sa oňho v nepríjemnej situácii postará...
Cez okno prúdil do izby chladný vzduch, ale celé telo mal ako v ohni. Sadra na nohe ho ťažila.
Bolestná zlomenina ho privádzala do šialenstva. Miestnosť sa hojdala a krútila. Búril sa mu žalúdok.
Zostávalo len čakať... minútu po minúte... kým sa žena nevráti.
Lady Helen... Takými ako ona vždy vnútorne opovrhoval. Tvárili sa totiž, že sú čosi viac.
Prešla azda celá večnosť. Dvere sa napokon otvorili. Ktosi vstúpil dnu. Ozvalo sa jemné rinčanie,
akoby niečo kovové udieralo o sklo či porcelán. „Koľko je hodín?“ nasrdene sa spýtal.
„Štyri dvadsaťsedem.“ Spoznal hlas lady Helen. „Ešte mám tri minúty k dobru,“ veselo dodala.
Napäto počúval, ako jej šuchocú sukne, ako sa čosi leje a mieša... Prúd vody, praskanie ľadu... Ak si
zaumienila, že ho prinúti piť, mýli sa! Pri predstave, že by mal niečo prehltnúť, sa mu robilo mdlo.
Bola mu nablízku. Skláňala sa nad neho. Na čele ucítil studenú mokrú látku, ktorá sa presunula
na líca a krk. Bol to úžasný pocit. Oslobodzujúco vydýchol. Helen odtiahla ruku s utierkou. Pohoršene
zavzdychal: „Neprestávajte! Ešte...“ Popudzovalo ho, že mu odopiera malé radosti, o ktoré musí ešte aj
prosiť.
„Upokojte sa.“ Utierku znovu ochladila v ľadovej vode.
Nenáhlivo mu ňou prešla po tvári. Prstami jej zovrel záhyby šiat. Stískal ich tak pevne, že by látku
museli spomedzi nich vystrihnúť, inak by ju nepustil. Nežne mu vkĺzla rukou pod hlavu a trochu ju
nadvihla, aby sa mokrá utierka dostala na zátylok. Blažene stenal od úľavy.
Upokojil sa a zhlboka dýchal. Helen odložila utierku.
Hlavu a plecia mu podoprela vankúšmi a dvihla ho vyššie. Vytušil, že mu chce podať vodu alebo
ópiové tonikum, ktoré mu má otupiť zmysly.
„Dopekla, neopovážte...“ precedil pomedzi zaťaté zuby.
„Len ochutnajte.“ Správala sa k nemu úctivo, no súčasne s ním nemala zľutovanie. Sadla si na kraj
postele a mušou váhou zaťažila matrac. Štíhlou rukou ho objala okolo pliec a vzala do náručia. Zišlo
mu na um, že ju odsotí. Ale nežne ho pohladila po tvári, čím zmarila jeho zámer ublížiť jej.
 Na perách ucítil pohár a sladkú chuť studeného nápoja. Opatrne si chlipol. Nápoj bol trochu trpký,
no chutil vynikajúco.
„Pomaly,“ napomenula ho.
Bol vyprahnutý ako púšť. Žiadostivo sa napil. Zdvihol ruku a nahmatal šálku. Pevne ju zovrel
a naklonil. Dychtivo pil, až sa zadúšal.
„Vydržte.“ Vytiahla mu šálku z prstov. „Počkáme, či to žalúdok znesie.“
V duchu ju preklínal za to, že mu nápoj odopiera, hoci rozum mu našepkával, že postupuje správne.
Napokon mu šálku opäť pritisla k perám.
Prinútil sa piť po malých dúškoch. Lady Helen trpezlivo čakala a podopierala ho. Dýchala jemne
a pravidelne. Jej jemný dekolt bol ako mäkký vankúš. Cítil z nej vôňu vanilky a kvetín. Za celý dospelý
život sa neocitol v takej nevýhode, v takej slabej, ponižujúcej chvíli... Vždy bol dokonale upravený,
vždy mal všetko pod kontrolou. No lady Helen videla len bezmocného, neobriadeného mrzáka. Išlo ho
roztrhnúť od zúrivosti.
„Lepšie?“ spýtala sa.
Automaticky odvetil vo waleštine. Hej. Ako je možné, že sa už izba netočí? Noha mu bolestne
pulzovala, akoby mu do nej strieľali, ale bolesť bola o niečo znesiteľnejšia. Hlavné je, že sa mu upokojil
žalúdok.
Chcela ho uložiť naspäť na lôžko, no znovu ju pevne objal. Potreboval, aby všetko zostalo ako dosiaľ,
aspoň niekoľko minút. Vyhovela mu a usadila sa k nemu bližšie.
„Čo ste mi to dali?“ spýtal sa.
„Čaj z orchideí.“
„Orchidey,“ prekvapene zopakoval.
Nepočul, že by sa tie škaredé čudné kvety dali využiť aj inak než len na ozdobu.
„Z dvoch druhov, Dendrobium a Spiranthes. Mnohé orchidey sú liečivé. Mama ich zbierala.
Poznatkami o orchideách zaplnila celé zošity.“
Ach, aký má len príjemný hlas. Hlboký a melodický ako uspávanka. Cítil, že sa opäť pohla. Znovu
ho chcela uložiť do postele. Ešte silnejšie sa k nej privinul, aby ju prinútil zostať.
„Pán Winterborne, mali by ste odpočívať...“
„Rozprávajte.“
Zaskočilo ju to. „Ako si prajete. A o čom mám rozprávať?“ Chcel sa jej spýtať, či nadobro prišiel
o zrak. Ak mu aj ktosi niečo vravel, pre sedatívum si na nič nespomínal. No nevládal sa prinútiť, aby
otázku vyslovil nahlas. Veľmi sa bál odpovede. A ak zostane v tichu izby sám, bude sa ňou ustavične
zapodievať. Potreboval sa niečím rozptýliť. Potreboval upokojiť.
Potreboval ju.
„Mám vám povedať niečo o orchideách?“ prerušila ticho. Nečakala na odpoveď a pokračovala.
Pohodlnejšie sa usadila.
„Slovo orchidea má korene v gréckej mytológii. Orchis bol synom smilníka a nymfy. Počas slávnosti
na počesť Bakchusa vypil Orchis viac vína, než mal, a vynútil si pozornosť kňažky. Bakchusa to veľmi
rozhnevalo a Orchisa dal roztrhať na kusy. Tie roznieslo doširoka-ďaleka. Kdekoľvek nejaký dopadol
na zem, vyrástla tam orchidea.“ Zmĺkla a za niečím sa načiahla. Na popukané pery mu prstom čosi
naniesla. Bola to jemná masť. Okamžite sa mu uľavilo. „Ľudia väčšinou netušia, že vanilka je plodom
popínavej orchidey. V skleníku na panstve jednu máme. Ťahá sa po stene na všetky strany. Keď kvety
dorastú, ráno rozkvitnú. Počas dňa ich treba rýchlo opeliť, lebo večer sa zavrú a viac sa neotvoria.
Vanilka kvitne nabielo a jej struky majú najsladšiu vôňu na svete...“
Jej ľúbezný hlas mu uľavil. Rhys mal pocit, že ho nadnáša. Bolo to zvláštne a súčasne veľmi
príjemné, keď jej driemal v lone... Možno príjemnejšie než telesná rozkoš... Tá myšlienka ho priviedla
k nemiestnej otázke, aké by to s ňou bolo... Či by pod ním len mĺkvo ležala, kým by vychutnával jemné
lupene kvetov jej orchidey a sladkosť vanilky... Zaspal jej v náručí.


Kapitola 22


Neskoro popoludní sa Devon pozviechal z postele. Zamýšľal, že sa pridá k rodine na vianočný čaj
o piatej. Komorník mu pomohol do šiat. Obliekanie trvalo dlhšie, než by si prial. Najskôr mu bolo treba
napevno obviazať brucho, aby sa pomliaždené rebrá nehýbali. Obväz ho mal chrániť aj pri náhlych
pohyboch. Hoci mu Sutton pomáhal, ako vedel, obliecť si košeľu ho stálo veľa síl. Aj nepatrná zmena
polohy ho vyčerpala. Kým na seba navliekol kabát, musel užiť polovičnú dávku ópiového tonika, aby
zmiernil bolesť.
Sutton mu na záver uviazal dokonalý uzol na kravate a odstúpil, aby ho zhodnotil. „Ako sa cítite,
môj pane?“
„Tak dobre, že môžem ísť na chvíľu dole,“ odvetil Devon.
„Ale od čulého človeka mám ďaleko. Ak si kýchnem, rozplačem sa ako batoľa.“
Komorník sa decentne usmial. „Budete mať okolo seba ľudí, ktorí vám ochotne pomôžu. Sluhovia si
dokonca ťahali slamky, aby sa rozhodlo, ktorý vás smie odprevadiť dole.“
„Nepotrebujem, aby ma niekto odprevádzal,“ odsekol Devon. Prečo by sa k nemu mali správať ako
k nejakému starčekovi, ktorého trápi dna? Nepáčilo sa mu to. „Pridržím sa zábradlia.“
„Obávam sa, že Sims bude neoblomný. Celý personál školil o potrebe chrániť vás pred ďalšími
zraneniami. Sluhovia by boli veľmi sklamaní, keby ste odmietli ich pomoc. Ste pre nich hrdina,
zachránili ste ľudské životy.“
„Nie som nijaký hrdina,“ odsekol Devon. „Každý by to urobil.“
„Nazdávam sa, že mi nerozumiete, môj pane. Podľa správ z novín žena, ktorú ste zachránili, bola
mlynárka. Do Londýna išla po malého synovca, jeho matka nedávno zomrela. Chlapec a jeho sestry sú
deti továrenských robotníkov. Poslali ich na vidiek za starými rodičmi.“ Sutton sa odmlčal a po chvíli
významne dodal: „Cestujúci z druhej triedy. Všetci do jedného.“
Devon si ho podozrievavo premeral.
„Riskovali ste život pre obyčajných ľudí, a to je hrdinské,“ vysvetlil komorník. „Muž vášho
postavenia... Obetovali ste sa pre obyčajných smrteľníkov... Všetci na panstve sa zhodli, že to bolo
od vás šľachetné... Akoby ste zachránili život niekomu z nás.“ Sutton roztiahol ústa do úsmevu, keď
videl, že Devonovi jeho slová nie sú pochuti. „Takže počas nasledujúcich desaťročí vás služobníctvo
bude zahŕňať úctou a zbožňovať.“
„Dopekla,“ zaklial Devon. Tvár mal červenú od bolesti.
„Kde je sedatívum?“
Komorník sa usmial a zazvonil na sluhu.
Len čo Devon opustil spálňu, dostalo sa mu nechcenej pozornosti zo všetkých strán. Dolu schodmi
ho viedli rovno dvaja sluhovia. Dychtivo ho upozorňovali na možné nebezpečenstvá – drsný schod či
naleštené klzké zábradlie. Po prehliadke rizík hlavného schodišťa pokračoval Devon cez vstupnú halu,
kde musel zastať. Klaňal sa mu zástup slúžok. Zborovo mu zaželal Šťastné a veselé Vianoce a Boh vám
žehnaj, milord. Nasledovali želania skorého uzdravenia.
Rola, v ktorej sa ocitol, ho privádzala do rozpakov. Devon sa usmial a poďakoval sa im. V bolestiach
sa presunul do jedálne. Bola bohato vyzdobená vianočnými kyticami a girlandami z ihličia so zlatými
stuhami. Kathleen, West aj dvojčatá už sedeli pri stole. V dobrej nálade sa rozprávali a žartovali.
„Vedeli sme, že sa blížite,“ prihovorila sa mu Pandora.
„Podľa veselej vravy zo vstupnej haly.“
„Na milé radostné privítanie nie je zvyknutý,“ poznamenal West. „Spravidla sa tak deje, keď
odchádza.“
Za uštipačnú poznámku odmenil Devon brata prísnym pohľadom. Presunul sa k voľnému miestu
vedľa Kathleen. Sluha, ktorý stál obďaleč, ho s prílišnou opatrnosťou usadil k stolu.
Kathleen sa horko-ťažko pozrela Devonovi do očí. „Viete, že to nesmiete preháňať,“ starostlivo mu
pripomenula.
„Viem,“ ubezpečil ju Devon. „Dám si čaj a pomôžem vám privítať nájomcov. Myslím, že potom
budem úplne vyšťavený. Kde je Helen?“
„Robí spoločnosť pánu Winterbornovi,“ veselo odvetila Cassandra.
Ako sa to stalo? Devon sa spýtavo pozrel na Westa. Brat len nenápadne mykol plecom.
„Pán Winterborne má za sebou ťažký deň,“ vysvetlila Kathleen. „Má teplotu a zo sedatíva je mu
nevoľno. Helen sa ponúkla, že mu skúsi pomôcť, hoci je to proti všetkým pravidlám.“
„To je od nej veľmi milé,“ poznamenal Devon. „Ste láskavá, že ste jej to dovolili.“
„Pani Churchová mi prezradila, že pán Winterborne už nehreší ani fyzicky neútočí,“ zvestovala
Pandora. „Pokojne leží a pije čaj z orchideí. A Helen už hodiny rapoce ako straka.“
Cassandra sa na ňu dívala ako obarená. „Naša Helen žeby hodiny rozprávala? To musí byť nejaký
omyl.“
„Ani ja som si nemyslela, že je toho schopná,“ súhlasila Pandora.
„Možno preto, že ju nikdy nepustíte k slovu,“ sucho poznamenal West.
Vzápätí ho zasypala spŕška cukríkov.
„Dievčatá!“ rozhorčene ich zahriakla Kathleen. „Okamžite s tým prestaňte! West, neopovážte sa
smiať a povzbudzovať ich!“ Zlovestne pozrela na Devona, ktorý v sebe zúfalo dusil smiech. „Ani vy!“
prísne ho varovala.
„To by som si nedovolil,“ sľúbil a žalostivo zakvílil. Kto tvrdí, že smiech je najlepší liek, nemal
dogniavené rebrá.


Bol to zázrak, že sa rodina dala ako-tak dokopy a mohla dôstojne privítať nájomcov a mešťanov,
pomyslela si Kathleen.
Vítali procesiu hostí. Devon pôsobil sebavedome a vznešene. V jeho správaní nebol jediný náznak
nadradenosti. Bol očarujúci. Tešil sa chvále a obdivným poznámkam, ktoré s najväčšou skromnosťou
pohotovo odmietal. Deti vyobliekané v slávnostných šatočkách sa mu zdvorilo ukláňali. Devon im
poklony opätoval. Nedalo sa na ňom poznať, že trpí.
Po hodine a pol si Kathleen všimla, že tvár sa mu stiahla napätím. Je čas na oddych, usúdila. West
a dievčatá privítajú posledných hostí aj bez neho.
Prv než stihla Devona odviesť preč, pristúpil k nim manželský pár s malým ružovolícim dieťatkom.
Bolo to dievčatko s plavými vláskami zviazanými mašličkou.
„Vzali by ste si malú na ruky, milord?“ s nádejou v hlase sa im prihovorila mladá matka.
„Pre šťastie.“ Očividne nemala poňatia o zraneniach, ktoré Devon utrpel pri železničnom nešťastí.
 „Ach, prosím, ja si ju vezmem!“ pohotovo vykríkla Kathleen. Vystrela ruky k malému anjelikovi.
Cítila sa trochu zvláštne, o malých deťoch veľa nevedela. Ale dievčatko sa jej spokojne usalašilo
na rukách a upieralo na ňu modré očká okrúhle ako gombičky. Kathleen sa naňho usmievala
a žasla nad jeho jemnučkou pokožkou a krásne tvarovanými ústočkami.
Otočila sa k Devonovi. Dievčatko nadvihla vyššie a navrhla: „Bozk pre šťastie?“
Bez váhania ju počúvol. Zohol hlavu a pritisol pery dievčatku na čielko.
Narovnal sa a pohľadom zaletel ku Kathleen. Na kratučký okamih sa mu modré oči premenili na kus
ľadu. Po chvíli mu pohľad opäť zmäkol. Kathleen to spozorovala. Podvedome cítila, že dieťa v jej náručí
odomklo v Devonových citoch trinástu komnatu, ktorou sa nechcel zapodievať.
Prinútila sa do úsmevu a dievčatko odovzdala pyšnej matke. „Je nádherná! Úplný anjel!“ vykríkla.
Medzi hosťami čakajúcimi na privítanie sa rozprúdila vrava. Kathleen to rýchlo využila. Chytila
Devona pod lakeť a pošepla mu: „Ide sa.“
Bez slova ju odprevadil preč. Vo vstupnej hale si vydýchol od úľavy.
Kathleen hľadala nejaké tiché miesto, kde sa posadia. No Devon ju prekvapil. Vtisol ju za vianočný
stromček, do priestoru pod schodiskom, kde ich pred zrakmi ostatných chránili ovešané konáre.
„Čo to robíš?“ nechápavo sa spýtala.
V očiach sa mu odrážali tancujúce plamienky stoviek sviečok. „Mám pre teba darček.“
„Ale... darčeky sa dávajú až zajtra ráno,“ zmätene mu pripomenula.
„Darčeky, ktoré som priviezol z Londýna, skončili v rieke. Bohužiaľ.“ Siahol do vrecka. „Podarilo sa
mi zachrániť jediný. Rád by som ti ho venoval v súkromí, keďže pre ostatných nič nemám.“
Váhavo siahla po predmete, ktorý mu ležal na dlani.
Bola to nádherná čierna brošňa vykladaná perlami. Žena na koni.
„To je Aténa,“ vysvetlil Devon. „Podľa povesti vynašla uzdu a prvá skrotila koňa.“
V nemom úžase hľadela na darček. Najskôr pelerína... teraz brošňa. Presne podľa jej gusta...
Nádherné a citlivo vybrané veci. Dosiaľ jej vkus nikto lepšie neodhadol.
Parom aby ho vzal!
„Je krásna,“ váhavo vyslovila. „Ďakujem ti.“
Do očí sa jej tisli slzy. Pozrela naňho. Usmieval sa. Odistila malý špendlík a zastokla si brošňu
do stredu goliera. „Je rovno?“
„Trochu nakrivo.“ Prstami sa jej otrel o hrdlo. Napravil brošňu a zapol ju. „Ešte som ťa nevidel
v sedle,“ poznamenal. „West tvrdí, že lepšieho jazdca nepozná.“
„Preháňa.“
„Pochybujem.“ Prsty odtiahol od goliera. „Šťastné a veselé Vianoce,“ zašepkal a pobozkal ju na čelo.
Kathleen ustúpila dozadu, aby medzi nimi udržala bezpečnú a nevyhnutnú vzdialenosť. Podpätkom
však zavadila o čosi pevné, čo sa hýbalo. Vysoký kvílivý zvuk ju vydesil.
„Bože môj!“ Inštinktívne odskočila dopredu a narazila Devonovi do hrude. Mimovoľne si ju k sebe
privinul. Z hrdla sa mu vydral ubolený vzdych. „Bože... prepáč... Prekristapána, čo to...“ Zvrtla sa
a pozrela za seba. Pri pohľade na Hamleta onemela. Prasiatko si pod vianočným stromom
pochutnávalo na sladkých maškrtách, ktoré vypadli z papierikov. Zviera nerušene ňuchalo okolo
stojana medzi darčekmi zabalenými vo farebnom papieri. Keď si vyňuchalo maškrtku, spokojne
mľaskalo.
Kathleen pokrútila hlavou a otočila sa k Devonovi. Obaja vyprskli do smiechu. „Ublížila som ti?“
spýtala sa a jemne si oňho oprela hlavu.
 Na spánku cítila, ako sa mu pery roztiahli do úsmevu.
„Samozrejme, že nie, ty pierko.“
Vychutnávali okamih pri rozžiarenom stromčeku, vôňu ihličia a neodolateľnú príťažlivosť. Vstupná
hala sa zahalila do ticha. Hostia sa spoločne presunuli do salóna.
Devon sklonil hlavu a pobozkal ju na krk. „Chcem ťa znovu v posteli,“ zašepkal. Perami sa presúval
nižšie, až našiel jej citlivé miesto. Celá sa zachvela a napla ako tetiva. Špičkou jazyka nahmatal jemný
pulz. Akoby sa ich telá vyladili. V jeho blízkosti okamžite pocítila vzrušenie, v žalúdku jej blažene
poletovali motýle. Aké jednoduché by bolo dovoliť, aby si s ňou robil, čo chce... odovzdať sa slasti,
ktorou by ju zahrnul, a myslieť len na prítomný okamih...
A potom jedného pekného dňa... by sa všetko rozbilo na márne kúsky... a zlomilo jej srdce.
Prinútila sa ustúpiť o krok dozadu a pozrela mu do očí. Zračilo sa v nich zúfalstvo aj odhodlanie.
„Nemôžem mať s tebou románik.“
Devon sa ihneď stiahol.
„Chceš viac?“
„Nie,“ citlivo vyslovila. „Neviem si s tebou predstaviť vzťah, ktorý by sa neskončil katastrofou.“
Akoby ho prebodol šíp s oceľovým hrotom.
„Potrebuješ odporúčania?“ spýtal sa ľadovým hlasom.
„Chceš vedieť, či si v spálni počínam uspokojivo?“
„Isteže nie,“ odsekla. „Nebuď hlúpy.“
Stretli sa im pohľady. V nevľúdnej modrej žiare jeho očí čosi tlelo. „Prečo ma potom odmietaš?
A prečo si odopieraš to, po čom sama túžiš? Bola si vydatá. Panenstvo by u teba nikto nepredpokladal.
Nikomu neublížime, keď vychutnáme potešenie zo vzájomnej blízkosti.“
„Ale ublížime... Mne.“
Hľadel na ňu a dusil v sebe výbuch zlosti. „Prečo to hovoríš?“
„Lebo sa poznám,“ úprimne odvetila. „Som si istá, že by si zámerne žiadnej žene neublížil. Ale si
pre mňa nebezpečný. A čím nástojčivejšie ma presviedčaš o opaku, tým je to pre mňa jasnejšie.“
Helen strávila pri Rhysovi Winterbornovi tri dni. Bez prestávky rapotala, kým on poväčšine mlčky
ležal v teplotách. Vlastný hlas ju už unavoval. Na konci druhého dňa v tej veci niečo utrúsila.
„Mňa nie,“ odsekol. „Rozprávajte ďalej.“
Zlomená noha, vysoká teplota a nútený oddych na lôžku boli pre Winterborna najväčším trestom.
Bol nevľúdny a napajedený. Keď pri ňom Helen nebola a nekrátila mu dlhú chvíľu, svoju frustráciu
ventiloval na všetkých v dosahu. Dokonca sa na úbohú slúžku aj zahnal. A to mu len prišla upratať
a zakúriť v kozube.
Helen mu vyrozprávala všetky veselé príhody z detstva, detailne ho zoznámila s históriou rodu
Ravenelovcov, opísala všetkých svojich učiteľov, obľúbených zvieracích miláčikov či najmalebnejšie
prechádzky po panstve. Potom muselo prísť na rad čítanie.
Zaumienila si, že Winterbornovi predstaví Dickensove romány, no pacient ich kategoricky
odmietol. O beletriu či poéziu nejavil záujem. Preto skúsila noviny. Zdalo sa, že mu trafila na strunu.
Chcel, aby mu prečítala každé jedno slovo, dokonca aj inzeráty.
„Žasnem, čo preňho robíš,“ vyslovila Kathleen, keď jej Helen neskôr všetko rozprávala. „Ak by som
bola na tvojom mieste, nenamáhala by som sa.“
Helen na ňu uprela prekvapený pohľad. Práve sa nachádzali v skleníku, kde Kathleen pomáhala
Helen s únavným ručným opeľovaním kvetov vanilky. „Zdá sa mi to alebo pána Winterborna nemáš
rada?“ spýtala sa.
„Desí služobníctvo. Nadával pani Churchovej, urazil Simsa a trúfal si aj na mňa,“ bránila sa
Kathleen. „Zdá sa, že jediný, koho v tejto domácnosti nepreklial, je Hamlet. A to len preto, že sa mu
ešte nedostal do izby.“
„Má teplotu,“ zastávala sa ho Helen.
„Ale musíš uznať, že je uhundraný a náročný.“
Helen stisla pery a potlačila úsmev. „Možno trochu náročný,“ priznala.
Kathleen sa zasmiala. „Obdivujem, ako si vieš poradiť s ťažkými náturami.“
Helen otvorila bledožltý kvet a našla v ňom tyčinku s peľom. „Život medzi Ravenelovcami ma na to
asi dostatočne pripravil.“ Špáradlom zozbierala zrniečka peľu a vložila ich do nektáru, ktorý bol
schovaný v malej priehlbine kvetu. Rokmi získala v opeľovaní zručnosť.
Kathleen sa na švagrinú skúmavo zahľadela. „Vždy som premýšľala, prečo ty jediná z rodiny nemáš
v sebe ravenelovský hnev. Nikdy som ťa nevidela zúriť.“
„Ale vedz, že som toho schopná,“ ubezpečila ju Helen s krivým úsmevom.
„Hnev, to áno... Ale nie záchvaty zúrivosti, pri ktorých jačíš, hádžeš veci okolo seba a chrlíš jednu
škaredú nadávku za druhou, a neskôr ich všetky oľutuješ.“
Helen ďalej usilovne opeľovala popínavú rastlinu. „Možno mám obdobie kvetu neskôr. Možno sa
u mňa zúrivosť časom vyvinie.“
„Nebesá, len to nie. Ak sa tak stane, prídeme o láskavú a pokojnú osobu, ktorá dokáže skrotiť divoké
šelmy, ako je pán Winterborne.“
Helen sa na ňu letmo usmiala. „Nie je divoký. Je zvyknutý, že sa okolo neho stále čosi deje.
Pre činorodého muža je ťažké ležať v posteli ako lazár.“
„Polepšilo sa mu?“
„Rozhodne. A dnes príde aj očný lekár a vyšetrí mu zrak.“ Helen otvorila ďalší kvet. „Pán
Winterborne istotne pookreje, keď znovu uvidí.“
„A čo ak už neuvidí?“
„Modlím sa, aby sa mu zrak vrátil.“ Otázka ju však znepokojila. „Myslím... že by sa nezmieril s ničím,
čo by u seba považovalzaslabosť.“
Kathleen na ňu skľúčene hľadela. „V živote sú chvíle, keď každý z nás musí vydržať neznesiteľné.“


Helen a Kathleen opelili posledné kvety a vrátili sa do domu. Zistili, že medzičasom dorazil
na panstvo oftalmológ doktor Janzer. Práve vyšetroval Winterborna. V izbe s ním boli aj doktor Weeks
a Devon. Cez zatvorené dvere sa nedalo nič počuť, hoci dvojčatá opakovane bez hanby za nimi
načúvali.
„Počet očných lekárov v Anglicku s kvalitami doktora Janzera,“ vravel West, keď s ostatnými členmi
rodiny čakal v salóne na poschodí, „sa dá spočítať na prstoch jednej ruky. Používa oftalmoskop. To je
prístroj, ktorý odráža svetlo a umožňuje mu vidieť priamo do oka.“
„Do zorničky?“ s úžasom sa spýtala Cassandra. „Čo sa tam dá vidieť?“
„Nervy a cievy, predpokladám.“
Do salóna sa vrútila Pandora. Od prahu kričala: „Pán Winterborne vidí!“
Helen sa trhane nadýchla. Srdce sa jej rozbúchalo. „Odkiaľ to vieš, drahá?“ naoko pokojne sa
spýtala.
 „Počula som, ako číta písmená z tabuľky.“
Kathleen sa na Pandoru vyčítavo pozrela. „Pandora, žiadala som ťa, aby si nepočúvala za dverami.“
„Nepočúvala som za dverami.“ Pandora ukázala na prázdny pohár v ruke. „Vošla som do susednej
miestnosti a priložila pohár na stenu. Keď som k nemu dala ucho, počula som, čo hovoria.“
„Chcem to vyskúšať!“ vykríkla Cassandra.
„Neopováž sa,“ zahriakla ju Kathleen. Kývla Pandore, aby sa posadila. „Pán Winterborne má právo
na súkromie. Čoskoro sa dozvieme, v akom stave je jeho zrak.“
„Vidí,“ nafúkane vyslovila Pandora.
„Vieš to s istotou?“ neubránila sa Helen otázke.
Pandora sprisahanecky kývla hlavou.
Helen nepohla ani obrvou ako správna dáma, no zo srdca jej spadol obrovský balvan. V duchu
vyriekla modlitbu vďačnosti.
„Vďakabohu,“ zašepkal West. Rozvaľoval sa na pohovke vedľa nej.
Helen sa mu potichu prihovorila: „Neverili ste, že sa mu zrak uzdraví?“
„Očakával som, že to dobre dopadne, no vždy existovala možnosť, že nastanú komplikácie.
Pri predstave, že by sa to stalo práve Winterbornovi, mi nebolo najlepšie. Rany osudu nezvláda
s trpezlivosťou a pokorou.“
Winterbornov nepokoj teda nesúvisí len s nechceným pripútaním na lôžko, domyslela si Helen.
„Predstavovala som si, že človek, ktorý vlastní obchodný dom, je zákonite veľmi šarmantný a hravo si
podmaní okolie.“
West sa zaškľabil. „Je presne taký. Ale práve v okamihu, keď pôsobí najprívetivejšie a neodolateľne,
je nebezpečný. Nikdy mu neverte, keď je milý.“
Vypleštila naňho oči. „Myslela som si, že ste priatelia.“
„Áno, sme. No nerobte si o ňom ilúzie. Je úplne iný ako všetci muži, ktorých ste dosiaľ poznali. Vaši
rodičia by nikdy nesúhlasili, aby ste sa s ním zoznámili.“
„Moji rodičia ani nemali v pláne s niekým ma zoznamovať.“
Súcitne na ňu hľadel. „Premýšľam, čím to asi bude.“ Mlčala. Mrzelo ju, že s tým vôbec začínala.
„Vždy sa mi zdalo čudné,“ poznamenal West, „že tu žijete ako mníška v kláštore. Prečo vás brat
nevzal do Londýna, keď dvoril Kathleen?“
Stretli sa im pohľady. „Mesto ma nezaujímalo. Na vidieku som šťastná.“
West jej položil dlaň na ruky a krátko ich zovrel. „Moja malá priateľka... dovoľte mi, aby som vám
dal jednu radu.
Poslúži vám, keď budete v spoločnosti. Nešermujte rukami, keď klamete. Majte ich pokojne zložené
v lone.“
„Nešermovala som...“ rozhorčila sa Helen. Po chvíli sa jej upokojil dych a pokorne priznala: „Chcela
som ísť, no Theo si myslel, že nie som pripravená.“
„Lepšie.“ Uškrnul sa. „Stále je to klamstvo... ale lepšie.“
Našťastie bola Helen ušetrená ďalšieho vysvetľovania, na prahu sa totiž zjavil Devon. Usmieval sa.
„Podľa doktora Janzera sa Winterbornovi oči zahojili a jeho zrak je vynikajúci,“ slávnostne vyhlásil.
Salónom sa niesli radostné výkriky. „Vyšetrenie Winterborna vyčerpalo. Neskôr ho budeme môcť
navštíviť. Ale nie naraz, aby sme naňho nezízali ako na gibona v bristolskej zoo.“


Kapitola 23


Sprinavráteným zrakom a bez teplôt sa Rhys cítil takmer vo svojej koži. Netrpezlivosť ho
nahlodávala, len keď sa v myšlienkach zatúlal k obchodnému domu. Potreboval sa rozprávať
s manažérmi, hovorcom, osobnou sekretárkou, dodávateľmi a výrobcami. Svojim zamestnancom
dôveroval a vedel, že na krátky čas ho zastúpia. No bez jeho prítomnosti a dohľadu by sa raz-dva
zlajdáčili. V obchodnom dome práve otvorili kníhkupectvo. Ako asi vyzerá predaj za prvé dva týždne?
O mesiac sprístupnia kútik s občerstvením, ktorý zväčšujú a prerábajú. Idú technici a tesári podľa
plánu?
Zamyslene si trel sánku. Vtom si uvedomil, že pichá ako ježko. Rozladene zazvonil na zvonček
pri posteli. Prešla polhodina, no nikto sa neukázal. Rhys sa práve opäť načahoval za zvončekom, keď sa
otvorili dvere. Dnu vstúpil starý bielovlasý muž. Bol nízky, no robustný. Mal oblečený jednoduchý
čierny kabát s lastovičím chvostom a tmavosivé nohavice. Hladká, ničím nezaujímavá tvár s výrazným
nosom ako zemiak pripomínala nepravidelne vykysnutý chlieb. Spod snehobieleho obočia
na Winterborna hľadeli tmavé oči. Zrkadlili múdrosť a láskavosť. Predstavil sa ako Quincy a spýtal sa
ho, aké má prianie.
„Potrebujem umyť a oholiť,“ vyštekol Rhys. V zriedkavej sebareflexii dodal: „Očividne som vás
pri niečom vyrušil.“
Komorníkovi sa na tvári nepohol ani sval. Odvetil príjemným hlasom: „Vôbec nie, pane.“
Quincy odišiel pripraviť všetko potrebné. Čoskoro sa vrátil s podnosom. Boli na ňom holiace
potreby, nožnice, rôzne lesklé nástroje a sklené fľaštičky s tekutinami. Na jeho príkaz priniesli dvaja
sluhovia do izby niekoľko uterákov, dve veľké vedrá teplej vody a vaňu.
Komorník sa teda rozhodol, že ho vezme do parády. Rhys hľadel na hygienické pomôcky trochu
nedôverčivo. Vlastného komorníka nikdy nemal. Považoval to za výstrelok vyššej triedy a za zásah
do súkromia. Zvyčajne sa holil sám. Sám si strihal nechty, umýval sa, čistil si zuby... Dvakrát
do mesiaca zašiel do holičstva v Mayfairi, kde sa dal ostrihať. To bol vrchol jeho fintenia.
Komorník sa pustil do strihania vlasov. Na plecia mu prehodil uterák. Namočil mu vlasy. „Máte
predstavu o dĺžke a strihu, pane?“
„Urobte, čo uznáte za vhodné,“ dal mu Rhys voľnú ruku. Quincy si nasadil okuliare. Pokojne
a sebaisto mu prestrihával hrubé pramene vlasov. Na otázky odpovedal pohotovo. Prezradil, že bol
komorníkom zosnulého grófa Treneara, ako aj predchádzajúceho grófa. Pre Ravenelovcov pracuje už
tridsaťpäť rokov. Súčasný gróf si so sebou priviedol vlastného komorníka, a tak Quincymu pripadla
starostlivosť o hostí. Pomáha tiež sluhovi pri leštení striebra či gazdinej s opravami šiat.
„Viete šiť?“ spýtal sa Rhys.
„Isteže, pane. Komorník sa stará pánovi o oblečenie a je zodpovedný za jeho bezchybný stav.
Rozpárané švy či chýbajúce gombíky sú neprípustné. Ak treba urobiť nejaké úpravy, komorník by si
mal poradiť priamo na mieste.“
Za dve hodiny umyl starý sluha Rhysovi vlasy, uhladil ich pomádou, tvár mu naparil horúcim
uterákom, oholil ho a pomocou rôznych nástrojov mu ošetril ruky a nohy. Nakoniec pred neho zdvihol
zrkadlo, aby sa pozrel na výsledok. Rhys sa doň prekvapene díval. Vlasy mal kratšie a pekne upravené,
tvár hladkú ako vaječná škrupina. V živote nemal také čisté ruky. Nechty sa mu zdravo leskli.
„Je to uspokojivé, pane?“ spýtal sa Quincy.
„Hej.“
Quincy si balil nástroje. Rhys ho zamyslene sledoval. Pochopil, že o komorníkoch mal mylnú
mienku. Nie div, že Devon Ravenel a jemu podobní boli vždy ako zo škatuľky!
Komorník ho prezliekol do čistej nočnej košele, ktorú mu požičal od Westa. Na ňu si Rhys obliekol
župan z čierneho zamatu s hodvábnym golierom a lemovaním. Vyberanejšie kusy oblečenia ešte
nevidel.
„Myslíte si, že sa bežný smrteľník môže obliekať ako šľachtic?“ spýtal sa Rhys, keď mu Quincy
upravil lem župana.
„Domnievam sa, že každý človek by sa mal obliekať najlepšie, ako si môže dovoliť.“
Rhys naňho zamyslene hľadel. „A myslíte si, že je správne, keď ľudia hodnotia druhých podľa toho,
čo majú oblečené?“
„Nie je na mne, aby som rozhodol, či je to správne. Pravda je taká, že to robia.“
Rhysa jeho odpoveď potešila. Ukrývala v sebe pragmatizmus, ktorý mu bol vlastný a na ktorý sa
vždy spoliehal.
Najme si Quincyho do svojich služieb, nech to stojí, čo to stojí! Nikto iný by sa mu nevyrovnal.
Rhys potrebuje niekoho v pokročilom veku a skúseného, kto dobre pozná komplikované aristokratické
pravidlá o etikete a móde. Ako osobný komorník dvoch grófov mu Quincy isto zaručí, že nebude
vyzerať ako blázon.
„Aký je váš ročný plat?“ spýtal sa Rhys. Komorníka jeho otázka zaskočila. „Pane?“
„Tipoval by som tridsať libier.“ Keď videl, ako sa Quincy zatváril, bolo mu jasné, že sumu prestrelil.
„Dám vám štyridsať,“ nezúčastnene vyhlásil, „ak sa stanete mojím komorníkom v Londýne.
Potrebujem váš dohľad a zručnosti. Som náročný zamestnávateľ, ale hrám fér. Slušne platím
a dostanete aj možnosť prilepšiť si.“
Komorník naťahoval čas. Zložil si okuliare, vyčistil sklá a vložil ich do náprsného vrecka. Odkašľal
si. „V mojom veku,“ prehovoril, „už človek na zmenu v živote nepomýšľa. Ani na sťahovanie
na neznáme miesto.“
„Máte tu manželku? Rodinu?“
Po krátkom, no veľavravnom zaváhaní komorník prezradil: „Nie, pane. Ale v Hampshire mám
priateľov.“
„V Londýne si nájdete nových,“ ubezpečil ho Rhys.
„Smiem sa spýtať, pane, či obývate súkromný dom?“
„Áno, je hneď vedľa obchodného domu, vo vedľajšej budove. Na Cork Street vlastním všetky
nehnuteľnosti, ako aj stajne za nimi. Nedávno som kúpil časť Cliffordu oproti Savile Row. Moje
služobníctvo pracuje šesť dní v týždni a má nárok na dovolenku. Zamestnancom obchodného domu
platím súkromného lekára a zubára. Ich služby budete môcť využívať. Stravovať sa môžete v kantíne
pre zamestnancov. Za jedlo neplatíte. Navyše dostanete zľavu na všetko, čo by ste si v mojom
obchodnom dome chceli kúpiť.“ Rhys sa odmlčal. Z Quincyho cítil nerozhodnosť tak jasne, ako lovecké
psy cítia líšku. „No tak, človeče,“ povzbudil ho, „je vás tu škoda. Prečo by ste mali zvyšok života
premrhať na vidieku, keď mi môžete byť užitočný v meste? Máte mnoho skúseností, urobili ste veľa
práce a na radosti Londýna nie ste pristarý.“ Quincyho nerozhodnosť ho popudzovala. Stavil všetko
na jednu kartu. „Štyridsaťpäť. To je moja posledná ponuka.“
Komorník sťažka preglgol. „Kedy môžem nastúpiť?“ spýtal sa.
Rhys sa usmial. „Dnes.“
Novinky sa na panstve šírili rýchlosťou vetra. Keď v ten večer prišiel Devon pozrieť Winterborna,
o Quincyho novej pozícii už vedel.
„Zdá sa, že si najímaš mojich ľudí do svojich služieb,“ sucho podotkol Devon.
„Prekáža ti to?“ Rhys si priložil pohár vína k perám. Práve dojedol večeru, no nebol vo svojej koži.
Bol rozladený. To, že získal komorníka, ho uspokojilo len na chvíľu. Teraz prahol po tom, aby mohol
riadiť, rozhodovať, držať opraty v rukách... Akoby mal v tej prekliatej spálni zostať trčať naveky!
„Žartuješ?“ poznamenal Devon. „Služobníctva mám na rozdávanie. Najmi si ďalší tucet a budem
skákať od radosti.“
„Aspoň jeden z nás môže tancovať,“ precedil Rhys.
„Veď si netancoval ani pred nehodou.“
Rhys sa neochotne zazubil. Devon patril k hŕstke odvážlivcov, ktorí sa nebáli vystreliť si z neho.
„Quincy bol dobrá voľba,“ pokračoval Devon. „Je to starý harcovník, na ktorého je spoľahnutie.“
Posadil sa na stoličku pri posteli. Natiahol nohy pred seba a prekrížil si ich.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ho Rhys. Neušlo mu, že sa Devon pohybuje netypicky opatrne.
„Som šťastný, že som nažive.“ Winterborne musel uznať, že Devon v živote nevyzeral oddýchnutejší
a spokojnejší.
„Ako som tak nad sebou premýšľal, prišiel som na to, že ešte musím potiahnuť dobrých štyridsať
rokov, toľko je na panstve Eversby práce!“
Rhys si vzdychol. Spomenul si na svoj obchod. „Zbláznim sa tu, Trenear. Čím skôr sa musím vrátiť
do Londýna.“
„Doktor Weeks vraví, že na barly sa postavíš najskôr o tri týždne.“
„Musím to skrátiť na dva.“
„Chápem,“ poznamenal Devon.
„Ak nemáš nič proti tomu, rád by som sem pozval niekoľkých zamestnancov. Na jeden deň.
Potrebujem vedieť, čo sa medzičasom udialo.“
„Samozrejme. Povedz, ako ti môžem pomôcť.“
Rhys bol Devonovi vďačný. Takú vďaku dosiaľ k nikomu necítil. Ten pocit mu nebol príjemný:
nenávidel, ak musel byť od niekoho závislý. „Už si mi pomohol viac než dosť, keď si mi zachránil krk.
Rád by som ti tvoje gesto odplatil.“
„Budeme vyrovnaní, keď mi poradíš, ako mám pokračovať v prenájme pozemkov Severinovým
železiarňam.“
„Urobím pre teba viac. Dovoľ mi nazrieť do účtovníctva panstva a príjmov z prenájmu.
Poľnohospodárstvo v Anglicku nie je dobrá investícia. Potrebuješ príjem z iných zdrojov než
z farmárčenia.“
„West robí zmeny, ktoré zvýšia ročné výnosy minimálne o polovicu.“
„To je dobrý začiatok. Ak budeš šikovný a budeš mať šťastie, nastavíš všetko tak, že sa panstvo uživí
samo. Ale nikdy nezarobíš. Zisk príde len z investícií, ktoré sa netýkajú poľnohospodárstva, napríklad
z výroby alebo nehnuteľností.“
„Chýba mi kapitál.“
„Nemusí.“
 Devon k nemu prudko zvrtol hlavu. Prv než Rhys dokončil myšlienku, pohľadom zachytil štíhlu
tmavú siluetu, ktorá sa mihla predo dvermi jeho izby. Bol to len prchavý okamih... ale zatriasol ním.
Spozornel.
„Vy!“ zvolal. Jeho hlas muselo byť počuť až von. „Kto to prešiel popred dvere? Ukážte sa.“
V napätom tichu sa na prahu zjavila mladá žena. Mala dokonale pravidelné črty tváre, v nej
naširoko vsadené okrúhle sivomodré oči. Bledá pokožka a plavé vlasy jej v prítmí lampy žiarili.
Vyzerala ako anjel na výjavoch zo Starého zákona.
Nebeská manna, vravieval Rhysov otec, keď chcel opísať čosi vyberané, ligotavé, dokonalé, niečo,
z čoho sálala najvyššia kvalita. Bože, nebeská manna! pomyslel si Rhys. Nebola veľmi vysoká, no
výrazná štíhlosť jej tela spôsobovala, že sa javila vyššia. Pod šatami s golierom sa jej rysovali pevné
okrúhle prsia. Rhys zablúdil v myšlienkach k okamihu, keď si o ne opieral hlavu a usrkoval čaj
z orchideí. Bola to príjemná, hoci trochu zahmlená spomienka.
„Povedzte niečo,“ namrzene rozkázal.
Na tvári sa jej zjavil plachý, no žiarivý úsmev. „Teší ma, že sa cítite lepšie, pán Winterborne.“
Helenin hlas.
Bola krajšia než svetlo hviezd. A tiež taká nedosiahnuteľná. Nespúšťal z nej oči. V mysli sa mu
vybavili dámy z vyššej spoločnosti, ktoré naňho pohŕdavo hľadeli, keď pomáhal otcovi v obchode.
Pridŕžali si sukne, keď na ulici okolo nich prešiel, akoby bol prašivý túlavý pes.
„Môžem pre vás niečo urobiť?“ spýtala sa.
Rhys pokrútil hlavou. Nevedel od nej odtrhnúť oči. „Len som chcel k hlasu priradiť tvár.“
„Možno neskôr, koncom týždňa,“ navrhol Devon Helen, „by ste mohli Winterbornovi zahrať
na piane, to už bude môcť sedieť v salóne.“
Usmiala sa. „Isteže, ak pánu Winterbornovi nebude prekážať priemerná zábava.“
Devon zaletel pohľadom k Rhysovi. „Nedaj sa oklamať prehnanou skromnosťou,“ upozornil ho.
„Lady Helen hrá na klavíri ako málokto.“
„Nie je prehnaná,“ podotkla Helen so smiechom. „Pravdupovediac, talentom neoplývam.
Za všetkým sú hodiny driny.“
Rhys spočinul pohľadom na jej bielych rukách. Spomenul si, ako mu prstom jemne naniesla masť
na pery. Bol to jeden z jeho najzmyselnejších zážitkov v živote... A to bolo čo povedať, keďže Rhys
uspokojoval svoje živočíšne pudy bez obmedzení.
„Drina častejšie prináša lepšie výsledky než talent,“ dodal na margo jej poznámky.
Helen sa zapýrila a sklopila zrak. „Tak vám prajem pekný večer. Nechám vás osamote.“
Rhys mlčal. Len zdvihol pohár s vínom a odpil si poriadny dúšok. Nespustil ju z očí, kým za sebou
nezavrela dvere.
Devon sa navážil na operadlo stoličky, ruky si zložil na brucho a preplietol si prsty. „Lady Helen je
kultivovaná mladá dáma. Orientuje sa v histórii, literatúre, umení a plynule rozpráva po francúzsky.
Dokáže riadiť služobníctvo a chod v šľachtickej domácnosti. Po skončení obdobia smútku mám v pláne
zobrať ju do Londýna a uviesť ju do spoločnosti. A dvojčatá tiež.“
„Istotne sa jej výhodné ponuky na sobáš len tak pohrnú,“ trpko zhodnotil Rhys.
Devon pokrútil hlavou. „Keď bude mať šťastie, dostane ich niekoľko, no ani jedna nebude výhodná či
hodná jej kvalít.“ Rhys sa naňho nechápavo díval. „Zosnulý gróf ju nechal bez vena,“ objasnil Devon.
„To je smutné.“ Ak má Devon v pláne požiadať ho o pôžičku, aby sa lady Helen zvýšili šance
na sobáš so šľachticom, pošle ho do čerta! „A čo s tým mám spoločné ja?“
 „Nič, ak sa ti nepáči.“ Rhys sa tváril nechápavo. Devon prepukol v hurónsky smiech a krútil hlavou.
„Dopekla s tebou, Winterborne, netvár sa, že ti to nedochádza. Ponúkam ti príležitosť, ak ťa lady Helen
zaujala.“
Rhys sa nezmohol na slovo. Bol ako omráčený.
Devon opatrne vyberal slová. „Na prvý pohľad nejde o jednoduchý zväzok.“
Zväzok? Manželský zväzok? Ten sviniar zrejme dobre nechápe, čo mu tu navrhuje! Hoci... Rhys
v hĺbke duše cítil, že mu myšlienka na manželstvo nie je proti srsti.
„No obe strany z neho môžu vyťažiť,“ pokračoval Devon.
„Helen získa pocit bezpečia a pohodlný život. Bude mať svoju vlastnú domácnosť. Čo sa týka teba,
dostaneš kultivovanú manželku. Jej rodokmeň by ti otvoril mnoho dvier, ktoré máš dosiaľ zatvorené.“
Stíchol. Po chvíli dodal akoby nič:
„Ako dcére grófa by jej titul prináležal aj po sobáši. Stala by sa lady Helen Winterbornovou.“
Devon bol poriadne prešibaný a vedel, ako jeho slová
Winterborna pošteklia. Lady Helen Winterbornová... Hej, Rhysovi sa to ohromne páčilo. O sobáši
so ženou z vyššej spoločnosti sa mu ani nesnívalo. Nieto o dcére šľachtica... Ale nebol jej hoden. Bol
Walesan s neohrabaným prízvukom, oplzlým slovníkom a obyčajnými koreňmi. Obchodník. Nóbl
oblečenie ani spôsoby nikdy nezakryjú jeho hrubú súperivú povahu. Ľudia si budú šepkať, keď ich
spolu uvidia... Zhodnú sa na tom, že sobáš s ním ju degradoval. Helen sa stane terčom súcitu či
nedajbože opovrhnutia.
V hĺbke duše ho za to bude nenávidieť. Rhysovi to bolo fuk.
Pochopiteľne, nerobil si ilúzie. Vedel, že mu Devon neponúka ruku lady Helen len tak, pre nič
za nič. Vedel, že za to niečo bude chcieť. A cena, ktorú zaplatí, isto nebude malá. Ravenelovci
potrebovali peniaze ako soľ. No Helen za to stála. Jeho majetky boli väčšie, než ľudia odhadovali. Keby
chcel, mohol by si kúpiť aj menšiu krajinu.
„Už si to lady Helen spomenul?“ spýtal sa Rhys. „Preto sa okolo mňa v horúčke krútila ako Florence
Nightingalová? Aby si ma naklonila na svoju stranu, keď príde na vyjednávanie?“
„Sotva,“ pobavene zakrochkal Devon. „Helen nemá také ľstivé správanie v povahe. Pomohla ti, lebo
s tebou úprimne súcitila. Nie, nemá najmenšie tušenie, že jej chcem vybrať manžela.“
Rhys sa rozhodol, že nebude chodiť okolo horúcej kaše.
„Odkiaľ berieš istotu, že sa vydá práve za mňa?“
Devon odvetil rovnako úprimne. „V súčasnosti má obmedzené možnosti. Pre ženu so šľachtickými
koreňmi neexistuje zamestnanie, ktoré by jej zabezpečilo slušné živobytie, a k prostitúcii by sa lady
Helen nikdy neznížila. Je tiež natoľko svedomitá, že by nikdy nepristúpila na to, aby bola niekomu
bremenom. A to znamená, že sobáš je jediným riešením. Bez vena sa však bude musieť vydať
za nejakého vetchého senilného starca, ktorému sa už ani nepostaví. Alebo za nejakého štvrtého
synáčika v poradí. Alebo... si vezme obyčajného smrteľníka.“ Devon pokrčil plecami a zoširoka sa
na Rhysa usmial. Bol to sebavedomý úsmev človeka, ktorý drží v rukách všetky tromfy. „Pochopiteľne,
do ničoho ťa netlačím. Ešte vždy ju môžem zoznámiť so Severinom.“
Rhys bol skúsený obchodník a vyjednávač, a tak ani okom nemrkol. Vo vnútri v ňom kypel hnev.
Navonok pôsobil uvoľnene. „Možno by si to mal urobiť,“ vyslovil. „Severin po nej chmatne všetkými
desiatimi. Bolo by lepšie, keby som sa oženil s takou ženou, akú si zaslúžim. So seberovnou.“ Stíchol
a hľadel na prázdny pohár. Obrátil ho hore dnom. Po stene skĺzla drobná kvapka vína. „Aj keď,“
zamyslene dodal, „vždy chcem viac, než si zaslúžim...“
 Všetky Winterbornove ambície sa sústredili na jediný zámer – oženiť sa s lady Helen Ravenelovou.
Porodila by mu krásne deti, ktorým by v žilách kolovala modrá krv. Dohliadla by na to, aby dostali
najlepšie vzdelanie a vyrastali v prepychu. K nohám by im zniesol aj modré z neba...
A jedného dňa, s Božou pomocou, by ľudia o sobáš s Winterbornovcami prosili...


Kapitola 24


Ubehol týždeň od železničného nešťastia, no Devon sa dosiaľ necítil fit, aby si ráno zajazdil na koni,
ako mal vo zvyku. Každý deň začínal väčšou fyzickou záťažou. Prechádzka mu nestačila. Z nečinnosti
sa v ňom stupňovala nervozita. A akoby toho nebolo málo, ešte bol aj chlipný ako hranostaj. Úľavu
pre oba stavy však nenachádzal. Kathleenino odmietnutie mileneckého pomeru ho stále zožieralo. Si
pre mňa nebezpečný... Jej slová ho popudili. Neskrivil by jej ani vlások na hlave... Ako si vôbec môže
myslieť niečo iné?
Dôsledná výchova pod dohľadom lady Berwickovej v nej potlačila všetku prirodzenosť, premýšľal.
Jednoznačne potrebuje čas, aby prijala skutočnosť, že už dlhšie nemusí prísne dodržiavať všetky
pravidlá, ktoré ju neprirodzene zväzujú.
Čo sa týka jeho, vedel, že si musí získať jej dôveru.
Alebo ju zviesť. Nezáleží na tom, čo príde skôr.
Od panstva sa vydal chodníkom, ktorý viedol popri ruine stredovekej stodoly až do lesa. Bol
neutešený chladný deň. Inovať pokryla všetko navôkol. Rezká chôdza mu rozprúdila krv v žilách.
Obďaleč zahliadol kaňu močiarnu. Letela nízko pri zemi. Zastal a sledoval ju pri love. Vzniesla sa
do vzduchu a hľadala korisť. V rannom svetle bielosivý dravec naháňal trochu strach. Vysoko
na oblohe sa v diaľke trepotal kŕdeľ piniek.
Devon rezko vykročil. Uvedomil si, že si k Eversby vytvoril puto. Zodpovednosť na celý život,
rekonštrukcia domu a boj za zachovanie panstva mu už nepripadali ako trest. Prebudili sa v ňom
hlboké rodové inštinkty.
Kiežby posledné generácie Ravenelovcov neboli také krátkozraké! Najmenej dvadsať izieb v Eversby
bolo neobývateľných. Steny nasiakli vodou a pleseň úplne zničila omietku aj nábytok.
S rekonštrukciou nemohol otáľať.
Potreboval peniaze. Veľa peňazí. A okamžite. Neváhal by predať dom Ravenelovcov v Londýne
a zisk z neho investovať do panstva, ale to by potenciálni veritelia a partneri považovali za slabinu.
Trúfol by si predať aj pozemky v Norfolku. To by takú pozornosť nevyvolalo, no výnosy by boli slabé...
Hravo si predstavil nekonečné výčitky z úst Kathleen a Westa, keby sa chcel zbaviť norfolských
nájomcov!
Tvár skrútil do ironickej grimasy, keď si spomenul, že ešte prednedávnom nemal o skutočných
problémoch ani poňatia. Hrešiť slúžku za slabý čaj či kováča za zle podkovaného koňa, to predsa
neboli žiadne starosti...
Zamyslene sa zvrtol a kráčal naspäť k panstvu. Pod ťažkou decembrovou oblohou sa vypínala zložitá
strecha sídla. Prezeral si dômyselné lemovanie okien, náročné oblúky a štíhle komíny zdobené
ornamentmi. Premýšľal, čo z toho sa rozpadne ako prvé. Prešiel popri hospodárskych budovách a blížil
sa k výbehu za koniarňou. Pri obrovskej ohrade stál pomocník zo stajní. Sledoval drobného jazdca,
ktorý v sedle trénoval s koňom rôzne povely.
Kathleen a Asad.
Devonovi sa zrýchlil pulz. Pridal sa k chlapcovi. Predlaktiami sa oprel o najvyššie brvno ohrady.
 „Milord,“ pozdravil ho chlapec a chvatne si strhol čiapku z hlavy, aby sa mu uklonil.
Devon ho tiež pozdravil úklonom hlavy. So záujmom hľadel na koniec výbehu, kde Kathleen jazdila
na zlatom arabskom plnokrvníkovi.
Mala oblečené strohé jazdecké sako, ktoré ju tesne obopínalo, a na hlave rovný nízky klobúk. Druhú
polovicu tela zahaľovali nohavice a členkové čižmy. Jej povinnosťou bolo obliecť si jazdeckú sukňu.
Nebolo prípustné, aby vysadla na koňa iba v nohaviciach. Devon v duchu uznal, že čudný výstroj dáva
Kathleen väčšiu slobodu a atletickú pružnosť, o ktoré ju ťažké volánové sukne oberali.
Asad trénoval chôdzu do polkruhu a otočky. Kathleen sa s každou otočkou ladne navážila na stranu.
V sedle vyzerala veľmi prirodzene. Devonovi od vzrušenia vstávali chlpy na zátylku. Ešte nikdy
predtým nevidel človeka, ktorý by tak umne ovládal koňa a sám by svoje pohyby obmedzil
na minimum. Arabský plnokrvník rozoznával aj najjemnejší tlak kolien a stehien. Počúval ju na slovo,
akoby jej čítal myšlienky. Boli úžasne zohraní, obaja ladní, elegantní a pružní.
Kathleen ho zbadala. Pery roztiahla do širokého úsmevu. Nechcela, aby to vyzeralo ako
predvádzanie, no jemne bodla koňa do slabín a prinútila ho do klusu. Asad dvíhal kolená, zadné stehná
napnuté. Keď dokončil slalom, chvíľu prešľapoval na mieste a potom urobil na zadných nohách
dokonalý obrat. Najskôr doprava, potom doľava. Ladne pritom švihal zlatým chvostom.
Ten prekliaty kôň tuším tancuje! Devon krútil hlavou a žasol.
Kathleen sa prebehla s Asadom po výbehu lahodným cvalom. Spomalila ho do klusu a z klusu
krokom prišli k ohrade. Asad priateľsky odfrkol, keď spoznal Devona. Pysk prestrčil medzi brvná.
„Výborne,“ chválil ho Devon a hladil mu zlatú srsť. Pozrel hore na Kathleen. „Jazdíte nádherne. Ako
bohyňa.“
„To je Asadova zásluha. Na ňom by vyzeral dokonale aj začiatočník.“
Nemohol od nej odtrhnúť pohľad. „Len vy na ňom jazdíte, akoby mal krídla.“
Kathleen sa začervenala a pozrela na pomocníka. „Freddie, pochodil by si s Asadom chvíľu
na vôdzke a odviedol ho z výbehu?“
„Áno, milady!“ Chlapec sa nadšene prešmykol popod brvná ohrady. Kathleen s ľahkosťou zoskočila
z koňa.
„Pomohol by som vám zosadnúť,“ ubezpečil ju Devon.
Kathleen preliezla brvná. „Nepotrebujem vašu pomoc,“ uzemnila ho. Bola neodolateľná.
„Idete už domov?“ spýtal sa.
„Áno, ale najskôr si idem do koniarne po sukňu.“
Devon kráčal popri nej. Kradmo si ju obzeral zozadu. Pri pohľade na pevné ženské krivky sa mu
rozbúchalo srdce.
„Spomínam si na pravidlo, čo sa týka nosenia spodkov,“ pripomenul jej.
„To nie sú spodky, to sú nohavice.“
Spýtavo zdvihol obočie. „Nazdávaš sa, že ak dodržiavaš literu zákona, si oprávnená iné pravidlá
porušovať?“
„Áno. Navyše – a to v prvom rade – nemáš právo vymýšľať pravidlá, čo sa týka môjho oblečenia.“
Devon potlačil úsmev. Ak si myslela, že ho svojou drzosťou odradí, mýlila sa. Pôsobila naňho presne
opačne. Veď bol muž. A ešte k tomu Ravenel až do špiku kostí!
„Budeš za to niesť dôsledky,“ rozhodol. Kathleen sa naňho neisto pozrela.
Na tvári sa mu nepohol ani sval. Vošli do koniarne.
„Nemusíš ísť so mnou,“ vyjachtala Kathleen a pridala do kroku. „Isto máš toho neúrekom na práci.“
 „Teraz mám na práci len jedno.“
„A čo také?“ zbystrila.
„Musím poznať odpoveď na jednu otázku.“
Kathleen zastala pri policiach so sedlami. Vystrela sa a nebojácne sa k nemu otočila. „Akú?“ Potiahla
za prsty jazdeckých rukavíc a stiahla si ich z rúk.
Devon zbožňoval, keď sa mu odvážne postavila zoči-voči, aj keď bola len polovica z neho. Pomaly
k nej vystrel ruku a sňal jej z hlavy klobúk. Odhodil ho do rohu. Keď si uvedomila, že sa s ňou zahráva,
v drobnom tele zoslablo napätie. Ružové líca a vlasy rozstrapatené z jazdenia pôsobili veľmi
dievčensky.
Pristúpil k nej bližšie. Odtiahla sa a cúvla. Chrbtom narazila o stenu medzi dvoma radmi prázdnych
regálov. Presne sa do malého priestoru vtesnala. Zovrel ju za úzke fazónky na jazdeckom saku. Sklonil
hlavu a nežne jej pošepkal do ucha: „Čo majú dámy pod jazdeckými nohavicami?“
Z hrdla sa jej vydral tichý smiech. Rukavice jej vypadli z rúk. „Preslávený zhýralec sa na to musí
pýtať?“
„Nie som preslávený. Čo sa týka zhýralosti, držím sa na uzde.“
„Najhorší sú takí, ktorí to popierajú.“ Stuhla, keď jej na krk pritisol pery. Pokožku mala rozpálenú.
Na jazyku cítil slanú chuť. Jej vôňa ho privádzala do vytrženia: kone, svieži zimný vzduch, pot, ruže.
„Rozruch, ktorý si v Londýne spôsobil pitím, kartárstvom, hýrením a behaním za ľahkými ženami, ešte
neutíchol...“
„Pitím s mierou,“ nezreteľne zahundral. „Karty len občas. A k hýreniu sa priznávam.“
„A ľahké ženy?“
„Ani jedna.“ Skepticky odfrkla. Devon zdvihol hlavu.
„Ani jedna, odkedy som ťa spoznal.“
Kathleen sa odtiahla a zmätene naňho hľadela. „Odvtedy si nemal žiadnu...“
„Nie. Akoby som si mohol vziať do postele inú? Ráno by som sa budil s túžbou po tebe.“ Pristúpil
k nej bližšie. Veľkými nohami jej obkročil drobné chodidlá. „Neodpovedala si mi na otázku.“
Krčila sa pred ním. Hlavou narazila do dreveného obkladu na stene. „Vieš, že nemôžem.“
„Potom sa budem musieť odpovede dopátrať sám.“ Ruky jej ovinul okolo tela. Jednou dlaňou sa
dostal pod jazdecké sako a po útlom chrbte sa presúval nižšie. Prsty nahmatali výstuže jazdeckého
korzetu. Bol kratší a voľnejší než iné. Dostal sa až za pás nohavíc. Tam, kde by predpokladal plátno
alebo bavlnu, natrafil na tenkú látku podobnú hodvábu. Vo vytržení jej prstami jednej ruky rozopol
gombíky nohavíc a druhou skĺzol na zadok. „Čo je to? Nohavičky? Z čoho sú ušité?“
Odtískala ho od seba. Vtom si uvedomila, že je zranený, a tak razom prestala a odtiahla ruky. Vtedy
jej Devon zovrel zadok a náruživo si ju pritisol o bedrá. Lapala dych. Bol vzrušený.
„Niekto nás uvidí!“ zasipela.
Až príliš ho zamestnávala jej spodná bielizeň, aby sa starostil o okolie. „Hodváb,“ vyhlásil a ruku jej
zasunul hlbšie do nohavíc.
„Áno, aby nesťahovali pod... Bože, okamžite prestaň...“
Nohavičky sa končili tesne pod zadkom, kde nahmatal lemy. Skúmal ďalej. S prekvapením zistil, že
na nich nie je nijaký otvor. „Sú ušité v celku.“
Nervózne sa zasmiala, keď videla, ako nechápavo sa zatváril. „V sedle by boli všetky otvory
nežiaduce.“ Zachvela sa, keď ju cez hodváb pohladil na najintímnejších miestach.
Nežne sa dotýkal jemných výstupkov a záhybov jej pohlavia. Cez látku cítil, aká je tam dole horúca.
Neprestával, prechádzal z jedného miesta na druhé, až ucítil, ako jej napäté telo povolilo a odovzdala
sa mu. Pery jej pritisol na krk a bozkával jeho ladnú krivku až po golier. Veľmi jemne sa jej hánkou
zaboril medzi stehná. Od nástojčivosti zakvílila. Pomedzi vzdychy mu chcela niečo povedať, no všetky
protesty umlčal. Prisal sa jej na pery a vášnivo ju bozkával. Objala ho okolo pliec a oddávala sa mu.
Námietky sa rúcali, príjemne sa roztápali... Nedožičil jej jedinú sekundu oddychu. Bozkával a hladil ju,
až kým sa na hodvábnych nohavičkách nezjavila vlhká škvrna.
Kathleen sa vzpierala, kým ju nepustil. Odstúpil od nej. Zovrela si rázporok nohavíc a vykročila
k háku, na ktorom visela jazdecká sukňa. Mocovala sa s ňou a márne hľadala zapínanie.
„Mám ti s tým...“ začal Devon.
„Nie!“ vyštekla podráždene. Vzápätí sa vzdala a sukňu si zmotala pod pazuchu.
Devon k nej inštinktívne vystrel ruku. Uskočila a kŕčovito sa zasmiala.
Neznesiteľne ho to vzrušilo. Horúčava ho valcovala, nervy mal na prasknutie.
„Kathleen.“ Nesnažil sa ukryť chlipnosť v očiach. „Ak sa nebudeš vzpierať, pomôžem ti zapnúť
sukňu. Ale ak budeš predo mnou utekať, chytím si ťa.“ Zhlboka sa nadýchol a nežne dodal: „A znovu ťa
privediem k vrcholu.“
Vytreštila naňho oči.
Urobil krok vpred. Skrčila sa pred ním a vyštartovala ako vyplašený zajac. Prebehla cez najbližší
prah a zmizla v miestnosti pre koče. Devon jej bol razom v pätách. Bežal za ňou cez dielňu, popri
dlhých tesárskych stoloch a skrinkách s náradím. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu pilín, kolomaže, laku
a leštidla na kožu. V dielni bolo ticho a prítmie. Osvetľovali ju len svetlíky nad masívnymi dverami
na pántoch. Nimi sa vychádzalo na príjazdovú cestu.
Kathleen kľučkovala pomedzi rady povozov využívaných na rozličné účely. Stáli tam vozíky,
vagóny, ľahký koč, koč so skladacou strechou, faeton aj letná brička s markízou. Devon sa rozhliadol
a zazrel ju za veľkým kočom. Bol to obrovský a priestranný rodinný koč, ktorý utiahol iba trojzáprah.
Symbolizoval moc a prestíž. Na bokoch ho zdobil maľovaný erb rodu Ravenelovcov – tri čierne
havrany na bielo-zlatom štíte.
Kathleen sa strhla a v pološere doňho zabodla oči.
Vzal jej sukňu spod pazuchy a odhodil ju na zem. Chrbtom ju pritlačil o koč.
„Moja jazdecká sukňa,“ nesúhlasne vykríkla. „Zničíš ju!“ Devon sa zasmial. „Aj tak by si ju nikdy
neobliekla.“ Načiahol sa za gombíkmi jazdeckého saka a začal ho rozopínať.
Bezmocne prskala.
Umlčal ju bozkom a neúnavne postupoval gombík za gombíkom. Keď sa fazóny saka oddelili, chytil
ju rukou za zátylok a prisal sa jej na ústa ešte vášnivejšie. Útočil jej na pery, vnáral sa do nej jazykom.
Bozky mu rovnako žiadostivo opätovala, akoby si nevládala pomôcť. Prevalila sa ním vlna šťastia.
Ucítil, ako sa oňho opatrne a placho omotáva jazykom. Načiahol sa za okrúhlou kľučkou dverí koča.
Kathleen si uvedomila, čo zamýšľa, a zmätene zašepkala:
„To nemôžeš.“
V živote necítil také vzrušenie a pocit radosti ako v tej chvíli. Potiahol za kľučku, dvere sa otvorili.
Zložil sklápacie schodíky. „Máš na výber: Buď tu, ale to nás uvidia všetci, ktorí pôjdu okolo... alebo
v koči, kde budeme sami.“
Zažmurkala a neveriaco naňho hľadela. Obrovská slasť, ktorú pri jeho slovách pocítila, jej istotne
vymaľovala tvár načerveno.
„Tak potom tu,“ rozhodol za ňu a schmatol ju za pás nohavíc.
 Kathleen to vyburcovalo. Zakvílila, zvrtla sa a rýchlo vliezla do koča.
Devon bol okamžite pri nej.
Interiér koča bol prepychový, celý čalúnený v koži a zamate. Po stranách boli police z lakovaného
dreva, skrinky na krištáľové poháre a víno. Okná zdobili damaskové závesy so strapcami. Zahalila ich
úplná tma. Devonove oči si na ňu museli privyknúť. Zahliadol Kathleeninu belostnú pokožku.
Váhala. Vyzliekol jej sako. Len veľmi pomaly z neho vyťahovala ruky. Načiahol sa, aby jej vzadu
rozopol gombíky na blúzke. Ucítil, že sa chveje. Zubami jej jemne zahryzol do ušného lalôčika
a prebehol po ňom špičkou jazyka.
„Prestanem, ak ma zastavíš,“ pošepol jej. „Ale dovtedy budeme hrať podľa mojich pravidiel.“
S namáhavou grimasou na tvári zo seba strhol kabát. Ucítil, ako sa mu prstami dotkla kravaty. Usmial
sa jej do vlasov.
Oblečenie postupne padalo na zem... vesta... traky... košeľa... V duchu sa zapodieval otázkou, ako
dlho sa ešte dokáže ovládať. Pritisol si Kathleen na hruď. Objala ho a dlane mu položila na plecia.
Zavrčal blahom a perami schádzal nižšie, až k ladným krivkám poprsia, ktoré sa jej vydúvalo
z korzetu. Túžil ju z neho vyzliecť, no v tme by si s náročným zapínaním neporadil.
Cez rozopnutý pás nohavíc nahmatal šnúrku na hodvábnych nohavičkách. Prudko ňou trhol
a rozviazal ju. Kathleen zmeravela, no nebránila sa, keď sa jej oblečenie zošmyklo na bedrá.
A nemukla, ani keď ho posúval čoraz nižšie. Ruky sa mu pri tom chveli. Srdce mu bilo ako o život,
túžba napínala všetky svaly. Kľakol si na koberec na zemi. Hladil jej nahé boky a nohy. Jazdecké
nohavice sa zasekli na členkových čižmách. Jazýček na boku čižiem a zadné kožené pútka mu umožnili
poľahky ju z nich vyzuť. Vyzliekol jej nohavice a prstom prešiel po celej dĺžke tuho zovretých stehien.
„Pusti ma ďalej,“ zašepkal.
Nepustila.
Chápavo a súčasne rozjarene sa jej trpezlivo dotýkal. „Neostýchaj sa. Si dokonalá a nádherná.“
Od stehien sa presunul vyššie, palec zaboril do jemných chĺpkov. „Dovoľ mi, aby som ťa tam
pobozkal.“ Bol neodbytný. „Len raz.“
„Ach, Bože... nie.“ Rukou ho malátne odtískala. „Je to hriech.“
„A to vieš ako?“
„Lebo to ako hriech chutí,“ vyriekla.
Ticho sa zachechtal. Náruživo si ju k sebe privinul, až nahlas vykríkla. „V tom prípade... polovičný
hriech nikdy nepácham.“


Kapitola 25


„Obaja skončíme v pekle,“ jachtala Kathleen, keď ju bozkával pozdĺž zomknutých stehien.
„U seba som to vždy predpokladal.“ Devona tá predstava vôbec neznepokojila.
Najradšej by sa prepadla od hanby. Ako je možné, že je s ním sama v koči a tak sporo oblečená?
Bolo chladno. Zamatové čalúnenie ju pod nahým zadkom chladilo. Dotýkal sa jej horúcimi perami
a dlaňami. Na tele jej naskakovali zimomriavky. Tuho jej stískal nohy. Nenútil ju, aby ich roztiahla.
Len stláčal kŕčovito napnuté svalstvo. Cítila pri tom opojnú rozkoš. Roztúžene vzdychala. Prstami
prechádzal po vyvýšenom trojuholníku a nežne ho masíroval. Žalúdok sa jej chvel vzrušením. Dovolila
mu, aby sa jej dostal medzi stehná. Bola stratená. Nevládala rozumne uvažovať. Všetkými zmyslami sa
sústredila na bozky, ktorými ju zasypával na najcitlivejších miestach. Kolená sa jej triasli. Jazykom jej
roztvoril jemné lupene. Presúval sa vyššie. Zastavil sa tesne pred drobným výbežkom. Slastne
dychčala. Chytila ho za hlavu a prsty mu zaborila do vlasov. Nevedela, či ho chce od seba odtlačiť,
alebo si ho privinúť bližšie. Dýchal prudko, čo ju trochu šteklilo. Pomaly ju skúmal, no najcitlivejšiemu
bodu sa vyhýbal.
Do tmy sa ozval hlas pokušiteľa. „Mám ťa bozkávať ďalej?“
„Nie.“ O pol sekundy nato sa trhavo nadýchla. „Áno,“ vydralo sa jej z úst.
Medzi nohami ucítila vibrácie jeho hriešneho smiechu. Takmer stratila vedomie. „Tak sa rozhodni.
Áno alebo nie?“
„Áno. Áno.“
Nebolo príjemné uvedomiť si, že všetky morálne zásady sú pevné ako mokrý kartón.
„Ukáž mi kde,“ vzrušením hltal slová.
Prinútila sa ukázať na malý výbežok. Blaženosť sa miesila s utrpením. Pomaly sa jej naň pritisol
perami. Pri každom záchveve jej naň nežne pritlačil jazyk. Rukami nahmatala zamatové čalúnenie
pod sebou a zaborila doň prsty. Jazyk sa dal opäť do pohybu. No dotkol sa jej len raz. Triasla sa.
Upadala do mdlôb. Kvílivo zavzdychala.
Ďalší letmý dotyk. „Povedz, že ma potrebuješ.“ Čakal na odpoveď s hlavou medzi jej nohami.
Vzrušený dych ju šteklil.
„Potrebujem ťa,“ sotva zo seba dostala.
Jazykom opísal hriešne opojný kruh. „Teraz povedz, že si moja.“
Povedala by azda všetko, čo by žiadal, tak veľmi ju spaľovala túžba. No v tóne jeho hlasu rozoznala
dosiaľ neznámy signál, ktorý ju vystríhal, že tu sa hra končí.
Mlčala. Dotkol sa jej prstom. Nie, rovno dvoma. Citlivo odhŕňal jemné záhyby a kúsok po kúsku
do nej vnikal. Pocit plnosti jej síce nebol spočiatku príjemný, no aj tak bol úžasný. Zvnútra celá
pulzovala. Túžila po tom, aby sa prstami vnoril ešte hlbšie. Skúmal ju centimeter po centimetri.
Nahmatal miesto, ktoré bolo neuveriteľne citlivé. Nohy jej vystrelili do vzduchu. Skrútila prsty.
Hlas sa mu prehĺbil a potemnel. „Povedz to.“
„Som tvoja,“ vzdala sa. Spokojne zavrčal.
Panvu vypla dohora ako luk. Prosila ho, aby sa jej tam znovu dotkol. Nahmatal citlivý bod. Celá sa
roztriasla. Svaly jej úplne ochabli. „Bože... Áno, tam, tam...“ Stratila hlas. Roztvoril ústa a prisal sa
na ňu. Odmenil ju pravidelným pohybom. Voľnou rukou jej vkĺzol pod tancujúci zadok a udával
tempo. S ústupom panvy sa jazyk dostal hore, no vlhká špička sa zastavila tesne pred drobným
výbežkom. Dookola, neúnavne, znova a znova. Vzdychala a šepkala neurčité slová. Úplne sa prestala
ovládať. Myšlienky aj vôľa sa kamsi vytratili. Nad všetkým kraľovala len nevýslovná túžba, ktorá stále
narastala. Zastavili ju až sťahujúce kŕče. Vykríkla a pritisla sa k nemu. Stehná na jeho pleciach sa jej
nekontrolovateľne triasli.
Posledný bezmocný záchvev odznel. Kathleen sa zvalila na sedadlo ako handrová bábika, ktorú ktosi
odhodil. Devon sa jej stále dotýkal perami, aby ju uvoľnil. Sotva jej zostalo trochu sily. Načiahla sa
a zaborila mu prsty do vlasov.
To peklo za to určite stálo, pomyslela si. Neuvedomila si, že to vyslovila nahlas. Až jeho úsmev ju
vrátil do reality.


Helen zastala, keď k nej z horného salóna doľahlo niekoľko hrdelných slov. V posledných týždňoch
sa waleské nadávky stali bežnou súčasťou ich domácnosti. Pán Winterborne nimi nešetril. Nadával
na svoje zdravotné obmedzenia, ako aj na ťažkú sadru. Hoci nikdy nezvyšoval hlas, jeho slová sa niesli
podstatne ďalej než slová ostatných. Mal hlboký zvučný hlas. Jeho prízvuk Heleniným ušiam lahodil.
Spevavé samohlásky, výrazné trhané r, ktoré vyznievalo ako ráčkovanie, spoluhlásky mäkké ako
zamat...
Winterborne svojou prítomnosťou oživil celú domácnosť, a to aj napriek tomu, že bol stále
uväznený na hornom poschodí. Bol to silný, energický muž. Všetko ho rýchlo nudilo. Všetky
obmedzenia ho popudzovali. Nenávidel záhaľku a miloval hluk. Zašiel dokonca tak ďaleko, že tesári
a remeselníci pokračovali vo svojom každodennom lomození aj počas jeho choroby. Devon im
prízvukoval, aby s rekonštrukciou prestali, kým sa Winterborne nezotaví. No to posledné, po čom
Winterborne túžil, boli pokoj a ticho.
Otcovho starého komorníka Quincyho ustavične zamestnával novými úlohami. Helen by sa oňho aj
bála, no v novej role Quincy chytil druhý dych. Pred niekoľkými dňami sa jej s touto novinkou
pochválil. Práve bol na ceste do dediny. Winterborne ho poveril, aby na pošte odoslal telegramy.
„Mám obrovskú radosť,“ zvolala Helen, keď novinku strávila. „Hoci sa vám musím priznať, že si
panstvo Eversby bez vás neviem predstaviť.“
„Áno, pani moja.“ Starec sa na ňu láskavo pozrel. Oči zrkadlili toľko nehy, akú by slovami len ťažko
vyjadril. Quincy bol človek, ktorý sa správal podľa bontónu, a vždy sa ovládal. No k Helen a dvojčatám
odjakživa prechovával o čosi okatejšiu náklonnosť. Nikdy na ne nezvýšil hlas, vždy bol láskavý, vždy
ochotne prerušil svoju prácu a pomohol im hľadať stratenú bábiku. Neraz im vlastnou vreckovkou
omotal oškretý lakeť. Kdesi v hĺbke srdca Helen cítila, že bola Quincyho obľúbenkyňou. Možno práve
preto, že boli v mnohom podobní. Obaja mali radi pohodu, ticho a poriadok.
Medzi Helen a Quincym bolo vzájomné puto, ktoré väčšmi upevnila starostlivosť o otca
na smrteľnej posteli. Ochorel na poľovačke, keď zmokol a podchladil sa. Sims a pani Churchová robili,
čo bolo v ich silách, aby grófovi zmenšili utrpenie, no práve Helen a Quincy sa striedali pri grófovom
lôžku. Nikto iný pri ňom nebol. Dvojčatá k nemu nesmeli, aby sa nenakazili, ak by bola grófova
choroba prenosná. A Theo sa nestihol včas vrátiť z Londýna, aby sa s otcom rozlúčil.
Keď sa Helen dozvedela, že Quincy opúšťa panstvo Eversby, tešila sa spolu s ním. Neprehovárala ho,
aby zostal. „Bude sa vám londýnsky život páčiť, Quincy?“
„Očakávam, že áno, pani moja. Bude to pre mňa dobrodružstvo. Možno si potrebujem prevetrať
hlavu.“
Placho sa naňho usmiala. „Budete mi chýbať, Quincy.“ Quincy zareagoval ako správny sluha, ani
obrvou nemihol, no oči mu podozrivo zjasneli. „Pani moja, verím, že pri návšteve Londýna budete
pamätať, že som vám vždy k službám. Stačí, keď po mňa pošlete.“
„Teším sa, že sa postaráte o pána Winterborna. Potrebuje vás.“
„Áno,“ súcitne odvetil Quincy. „Potrebuje.“
Helen si uvedomila, že Quincy sa najskôr musí zoznámiť so zvykmi, vkusom a zvláštnosťami svojho
nového zamestnávateľa. A to si vyžiada čas. Našťastie Quincy desaťročia slúžil v prostredí, kde sa
záchvaty hnevu krotili na dennom poriadku. Jeho páni mali prchké povahy. Winterborne dozaista nie
je horší než Ravenelovci.
Z Londýna prišli za Winterbornom niekoľkí jeho zamestnanci. Boli medzi nimi vedúci predajní,
účtovník a novinár. V salóne s ním strávili celé hodiny. Odovzdali mu správy a dostali nové úlohy.
Hoci ho doktor Weeks vystríhal, že zvýšená námaha spomalí liečebný proces, Winterborne akoby
pri svojich zamestnancoch znovu ožil.
„Obchodný dom preňho nie je len práca...“ objasnil West Helen, keď sa Winterborne na poschodí
rozprával s vedúcimi predajní. „... je ako on sám. Oberá ho o všetok čas a záujem.“
„Ale prečo to robí?“ zamyslela sa Helen. „Človek spravidla túži po peniazoch, aby si za ne kúpil
hodnotnejšie veci... čas s rodinou, priateľmi... rozvoj talentu, povznesenie ducha...“
„Winterborne nemá ducha,“ sucho odvetil West. „Akúkoľvek námietku v tomto smere by určite
zavrhol.“ Zamestnanci odišli. Winterborne strávil väčšinu dňa v salóne alebo vo svojej izbe.
Tvrdohlavo balansoval na barlách, hoci mu lekár dôrazne zakázal zaťažovať nohu v sadre.
Helen nazrela dnu cez pootvorené dvere. Winterborne sedel v salóne pri orechovom stole
s mramorovou doskou. Bol sám. Zo stola nešťastnou náhodou zhodil štôs papierov. Rozleteli sa všade
vôkol neho. S námahou sa nahol, že ich pozbiera. Hrozilo, že sa každú chvíľu na stoličke prevráti.
Heleninu plachosť porazila obava o pacienta. Bez rozmyslu vošla do miestnosti. „Dobrý deň, pán
Winterborne.“ Kľakla si na kolená a pozbierala papiere.
„Netrápte sa s tým,“ nevrlo vyštekol Winterborne.
„To nič nie je.“ Stále kľačala na zemi. Neisto k nemu zdvihla hlavu. Srdce jej na okamih zamrelo.
Hľadela do najčernejších očí, aké kedy videla. Boli ako tmavá čokoláda, orámované hustými
mihalnicami a vsadené hlboko do tmavej pokožky. Jeho neznesiteľná príťažlivosť ju vyviedla
z rovnováhy. Vyzerá ako Lucifer, pomyslela sa. Bol vyšší, než predpokladala. Ani sadra na nohe ho
neobrala o majestátnosť.
Podala mu papiere. Dotkli sa im prsty. Helen to vykoľajilo a okamžite stiahla ruku. Zaťal pery
a zvraštil obočie.
Helen sa postavila. „Môžem pre vás niečo urobiť, aby ste sa cítili lepšie? Dám vám priniesť čaj
a občerstvenie?“
Pokrútil hlavou. „O chvíľu je tu Quincy s jedlom.“
Nevedela, čo povedať. Ľahšie sa jej s ním rozprávalo, keď bol chorý a nevládny.
„Pán Quincy mi prezradil, že bude pracovať pre vás v Londýne. Som rada za vás oboch, že sa mu
dostalo takej príležitosti. Bude vám slúžiť k spokojnosti.“
„Za plat, ktorý som mu ponúkol,“ hlesol Winterborne, „by mal byť najlepším komorníkom v celom
Anglicku!“ Helen jeho odpoveď zaskočila. „Nepochybne ním bude,“ smelo sa zastala starého
komorníka.
Winterborne úzkostlivo rovnal všetky hárky papiera.
„Rád by začal tým, že mi vytriedi košele.“
„Košele?“ zmätene zopakovala Helen.
„Jeden vedúci predajne mi z Londýna priniesol niekoľko košieľ. Quincy hneď poznal, že je to
konfekcia.“ Ostražito na ňu hľadel. Odhadoval, ako zareaguje. „Aby som bol presný,“ pokračoval,
„predávajú sa nedokončené. Zákazník si ich môže upraviť podľa vlastných potrieb. Sú ušité z látky
vysokej kvality, porovnateľnej s košeľami na zákazku. Quincy však nad nimi ohŕňa nos.“
Helen odpoveď starostlivo zvažovala. „Komorník by mal mať zmysel pre detail.“ A tu by sa patrilo
rozhovor na tú tému skončiť. Bolo krajne nevhodné, aby sa rozprávali o mužskom oblečení. No Helen
cítila, že by Winterbornovi rada priblížila Quincyho zmýšľanie. „Nejde len o látku. Košeľa na mieru sa
šije iným spôsobom. Stehy sú dokonale rovné a hladké. A gombíkové dierky sa vyšívajú ručne
do tvaru kľúčovej dierky na jednej strane, aby sa znížil tlak na pútko gombíka.“ Zmĺkla a usmiala sa
naňho. „O rozparkoch a manžetách by som vám mohla rozprávať hodiny, no obávam sa, že by ste
od nudy zaspali.“
„Viem, akú cenu má detail, no pokiaľ ide o košele...“ Váhal, či má pokračovať. „Rozhodol som sa, že
budem nosiť košele, ktoré predávam. Zákazníci tak vedia, že dostanú rovnakú kvalitu ako majiteľ
obchodu.“
„Premyslená predajná stratégia.“
„Áno. Predám viac košieľ než všetky obchody v Londýne dokopy. Netušil som, že šľachta kladie
dôraz na gombíkové dierky.“
Helen sa zdalo, že Winterbornova hrdosť poriadne utrpela. Uvedomil si, že sa dostal do nevýhody,
čo sa týka spoločenského postavenia.
„Som presvedčená, že to tak nie je,“ ospravedlňujúco povedala Helen. „Šľachta má oveľa dôležitejšie
veci, ktorými sa musí zapodievať.“
Spýtavo na ňu pozrel. „Hovoríte, akoby ste k nim nepatrili.“ Pery roztiahla do jemného úsmevu.
„Takmer celý život žijem odrezaná od sveta, pán Winterborne. Niekedy premýšľam, kto vlastne som
a či vôbec niekde patrím.“ Winterborne na ňu skúmavo hľadel. „Trenear má v úmysle vziať vás všetky
do Londýna, hneď ako sa vám skončí smútok.“
Helen prikývla. „V meste som naposledy bola ako dieťa. Zapamätala som si ho ako čosi obrovské
a vzrušujúce.“ Odmlčala sa. Prekvapilo ju, že sa mu zdôveruje. „Myslím, že teraz by mi... naháňalo
strach.“
Kútiky úst sa mu jemne nadvihli. „Čo sa stane, keď vás niečo vydesí? Bežíte sa ukryť za najbližší
roh?“
„Nie,“ odvetila odmerane. Premýšľala, či sa jej vysmieva.
„Vždy urobím, čo treba. Za každých okolností.“ Winterborne už nezadržiaval úsmev. Zoširoka na ňu
vyceril biele zuby. V kontraste s tmavou bronzovou pokožkou svietili ako sneh. „Predpokladám, že to
ako jeden z mála veľmi dobre viem,“ nežne podotkol.
Helen pochopila, že má na mysli dni, keď ho trápila horúčka. Spomenula si, ako mu držala čiernu
hlavu v náručí a omývala mu tvár a krk. Do líc jej stúpala červeň. Nebol to bežný rumenec, ktorý sa
po chvíli stratí. Tentoraz jej tvár horela ako fakľa. Po chvíli ju neznesiteľne pálilo celé telo, sotva sa
dokázala nadýchnuť. Spravila chybu, keď sa mu pozrela do čiernych očí. Cítila sa ako obetné zviera.
 Zúfalý pohľad rýchlo zabodla do piana v rohu miestnosti.
„Mám vám niečo zahrať?“ Nečakala na odpoveď a rýchlo zamierila k pianu. Bola to jediná možnosť,
ako zo salóna nezdupkať. Kútikom oka videla, ako Winterborne automaticky zovrel rukoväti stoličky
a pokúšal sa vstať. Vtom si spomenul, že má sadru.
„Áno,“ počula spoza chrbta. „Budem rád.“ Stoličku si posunul trochu ďalej, aby ju pri hre videl
z profilu.
Piano jej neposkytlo vytúžené útočisko, ako si razom uvedomila. Sadla si za klavír a nadvihla veko,
ktoré chránilo klávesy. Pomaly a zhlboka sa nadýchla. Napravila si sukňu, zaujala pózu a prstami sa
dotkla klávesov. Ponorila sa do melódie, ktorú ovládala spamäti. Bolo to allegro z Händlovho
klavírneho koncertu v F dur. Tóny boli živé a zložito sa striedali. Odpútala sa od rumenca a sústredila
sa na hranie.
Prstami prepletala tak rýchlo, až sa z nich stala jedna veľká machuľa. Majstrovské tempo tanca
prstov udržala dve a pol minúty. Keď dohrala, zdvihla k Winterbornovi hlavu. Dúfala, že sa mu to
páčilo.
„Hráte ako profesionálka,“ zhodnotil.
„Ďakujem.“
„Je to vaša obľúbená skladba?“
„Je to moja najťažšia skladba,“ odvetila Helen, „ale nepatrí k obľúbeným.“
„Čo hráte, keď vás nikto nepočuje?“
Helen sa stiahol žalúdok. Tentoraz od radosti. Láskavú otázku vyslovil s výraznými samohláskami
širokými ako jeho plecia. Príjemný pocit ju rozrušil. Odpovedala len veľmi pomaly. „Na názov melódie
si nespomínam. Učiteľ ma ju naučil hrať veľmi dávno. Už roky po nej pátram, ale dosiaľ ju nikto
nespoznal.“
„Zahrajte mi ju.“
Helen vydolovala melódiu z pamäti a s ľahkosťou zahrala podmanivo temné, trúchlivé tóny. Vždy
ňou otriasli. Srdce sa prebudilo bolesťou, ktorú nevedela pomenovať. Dohrala a zdvihla hlavu
od klávesov. Winterborne na ňu hľadel ako obarený, tvár zrkadlila otázku, fascináciu a náznak
plamenného nepokoja.
„Pochádza z Walesu,“ vyslovil.
Helen sa zasmiala a v úžase krútila hlavou. „Poznáte ju?“
„Poletíš, drozdík? Každý Walesan ju pozná od narodenia.“
„O čom sa v nej spieva?“
„O mládencovi, ktorý žiada drozda, aby doručil správu jeho milej.“
„Prečo za ňou nezájde sám?“ Helen si uvedomila, že obaja šepkajú, akoby si zverovali tajomstvá.
„Nemôže ju nájsť. Je príliš zaslepený láskou, nevidí.“
„A drozd mu ju nájde?“
„V piesni sa to nespomína,“ odvetil a mykol plecom.
„Musím vedieť, ako sa to skončí,“ namietala Helen. Winterborne sa zasmial. Jeho smiech bol
neodolateľný, drsný a nežný súčasne, trochu tajnostkársky. Podotkol s výrazným prízvukom. „Nemali
by ste čítať toľko románov. Príbeh nepotrebuje koniec. Koniec nie je dôležitý.“
„Čo je teda dôležité?“ odvážila sa spýtať.
Vpíjal sa do nej tmavými očami. „Že miluje... Že hľadá... Nemá poňatia, či túžbu srdca naplní... ako
to netušíme ani my, ostatní darebáci...“
 A vy? túžila sa ho spýtať Helen. Čo hľadáte? Taká otázka by vyznela príliš osobne, aj keby ju
položila niekomu, s kým sa pozná dlhšie, nieto neznámemu človeku. Slová sa jej zasekli na jazyku
a dožadovali sa, aby ich vyslovila nahlas. Odvrátila hlavu a sťažka preglgla. Znovu sa naňho pozrela.
Opäť sa tváril odmerane. Odľahlo jej. Na krátky desivý okamih sa jej zdalo, že ju delí len nádych
od toho, aby sa mu zdôverila so všetkými osobnými myšlienkami, ktoré dosiaľ nikomu neprezradila.
Helen padol kameň zo srdca, keď sa vo dverách zjavil Quincy s podnosom. Komorník jemne
nadvihol biele obrvy, keď ju zbadal v miestnosti s Winterbornom samu. Nepovedal však ani slovo.
Na stôl pripravil príbor, poháre a tanier. Helen sa spamätala a zaujala pózu dámy. Vstala z čalúnenej
lavičky a neurčito sa na Winterborna usmiala. „Nechám vás, aby ste vychutnali večeru.“
Pohľadom jej spočinul na tvári. „Ešte mi niekedy zahráte?“
„Áno, ak budete chcieť.“ Vďačne opustila salón. Len-len že sa nerozbehla.


Rhys sa za ňou pozeral. V mysli si detailne premietal posledné minúty. Bolo nad slnko jasnejšie, že
sa jej protiví: keď sa jej dotkol, stiahla sa a sotva sa mu dokázala pozrieť do očí. Keď sa rozhovor
zatúlal k osobnejším témam, hneď zvrtla reč. Možno sa jej nepáči. Prízvuk mu na príťažlivosti isto
nepridával. Mladé dámy z vyšších vrstiev považovali Walesanov za barbarov. Helen isto vedela, že
pre takých ako on je až príliš nóbl. Len Boh vie, že Rhys sa jej nečudoval.
Ale aj tak bude jeho.
„Čo si myslíte o lady Helen?“ spýtal sa Quincyho, keď mu na stôl servíroval jedlo.
„Je ozdobou ravenelovského rodu,“ odvetil Quincy.
„Láskavejšie dievča by ste ťažko našli. Škoda, že ju vždy prehliadali. Jej staršiemu bratovi sa dostalo
levieho podielu rodičovskej pozornosti. A to málo, čo zostalo, sa ušlo dvojčatám.“
Rhys sa zoznámil s dvojčatami pred niekoľkými dňami. Obe dievčatá mali jasný pohľad a veselú
tvár. Zahrnuli ho otázkami o obchodnom dome. Páčili sa mu, ale ani jedna ho nezaujala. Helen
nesiahali ani po členky. Helen bola záhadná a vábivo rezervovaná. Bola ako perlorodka, ktorá na prvý
pohľad pôsobí fádne jednofarebne, ale z rôznych uhlov sa nádherne ligoce nafialovo, naružovo,
namodro či nazeleno. Nádherný exteriér, ktorý o svojej skutočnej podstate prezrádzal len veľmi málo...
„Je rezervovaná k všetkým, koho nepozná?“ zaujímal sa.
Na kolená si prestrel obrúsok. „Alebo len ku mne?“
„Rezervovaná?“ komorník neskrýval úprimný údiv. Prv než stihol Winterbornovi odpovedať,
do salóna vbehli dva malé čierne kokeršpaniely. Veselo dychčali Rhysovi pri nohách. „Pane na nebi,“
precedil popod fúz a zamračil sa.
Rhys mal očividne rád psy, lebo ich prítomnosť ho nevykoľajila. Čo ho však znepokojilo, bolo tretie
zviera, ktoré sa vrútilo do miestnosti hneď za psami. S očakávaním sa mu usalašilo vedľa stoličky.
„Quincy, prečo je v salóne prasa?“ spýtal sa Rhys akoby nič.
Komorník mal plné ruky práce so psami, ktoré vyháňal z miestnosti. Roztržito odvetil: „Miláčik
rodiny, pane. Držia ho v stodole, ale stále uteká do domu.“
„Ale prečo...“ Rhys sa zastavil. Uvedomil si, že nech je vysvetlenie akékoľvek, nikdy mu nebude
dávať zmysel. Len vecne poznamenal: „Keby sa u mňa v dome pohybovali zvieratá, ľudia by si vraveli,
že som zadubenec alebo pochábeľ. No ak sa v dome grófa špacíruje prasa, považuje sa to
za výstrednosť...“
„Od aristokrata sa očakávajú tri veci,“ odvetil komorník a prudko ťahal prasa za obojok. „Dom
na vidieku, nevýrazná brada a extravagancia.“ Quincy zúrivo trhal obojok prasaťa, ale zviera akoby
väčšmi oťaželo a prilepilo sa k zemi. Darilo sa mu posúvať ho len po centimetroch. „Prisahám,“ chrčal
komorník, „že na raňajky budú z teba klobásy!“
Prasa si napajedeného komorníka nevšímalo a v nádeji upieralo oči na Rhysa.
„Quincy,“ zvolal Rhys, „chytajte.“ Z taniera vzal rožok a vyhodil ho do vzduchu.
Komorník ho obratne chytil do ruky v bielej rukavičke.
„Ďakujem, pane.“ Vykročil k dverám s rožkom v ruke. Prasa poslušne cupitalo za ním.
Rhys ich sledoval s úsmevom na perách. „Túžba je vždy väčšia motivácia než strach. Zapamätajte si
to, Quincy.“


Kapitola 26


Theo, Theo, nerob to!
Bol to hrôzostrašný živý sen. Zem sa jej nakláňala pod nohami. Každý krok dopadal šikmo, keď
bežala do koniarne. Z diaľky k nej doliehalo Asadovo besné erdžanie. Dvaja pomocníci držali koňa
za uzdu a nútili ho pokojne stáť, kým sa mu jej manžel štveral na chrbát. Jasné ranné svetlo hrozivo
omývalo Asadovo zlaté telo. Ozývalo sa dunenie prešľapujúcich kopýt.
Srdce jej zamrelo, keď zbadala bič v manželovej ruke. Asad by radšej vypustil dušu, než by sa mal
podriadiť biču. Prestaň! kričala. Pomocník pustil uzdu a kôň vyskočil vpred. Vytreštil oči a plašil sa.
Dvíhal sa na zadné, skákal, napínal telo, aby povolil popruh. Theova ruka s bičom sa dvíhala a klesala.
Stále dookola.
Arabský plnokrvník sa prudko zvrtol, vyskočil a zhodil
Thea z chrbta. Telo pľaslo na zem ako mokrá handra. Bol to tvrdý pád.
Posledných niekoľko metrov sa k nemu Kathleen tackala ako omráčená. Podišla k bezvládnemu
manželovi. Vedela, že je neskoro. Klesla na kolená a hľadela umierajúcemu do tváre.
Ale nebol to Theo.
Z hrdla sa jej vydral srdcervúci vzlyk.
Kathleen sa prebrala a v záplave prikrývok sa prebojovala do sedu. Dýchala ťažko a trhane. Rohom
prikrývky si neobratne osušila zaslzenú tvár. Čelo si oprela o skrčené kolená.
„Bol to len sen,“ vravela si šeptom. Čakala, kým hrôza pominie. Znovu sa natiahla na matrac, ale
stiahnuté svalstvo chrbta a nôh jej nedovolilo uvoľniť sa.
Ubolene sa prevalila na bok a znovu sa posadila. Jednu nohu prevesila cez matrac, potom
nasledovala druhá. Zostaň v posteli! prikazovala si, no nohy stále klesali. Dotkli sa zeme. Už nebolo
cesty späť.
Z izby sa prešmykla von na tmavú chodbu. Rozbehla sa ňou, aby unikla pred hrôzami sna.
Zastala až pred spálňou pána domu.
Hánkami zaklopala na dvere. Ľutovala, že konala unáhlene a bežala až sem, no zároveň nástojčivo
búchala na dvere, kým sa prudko nerozleteli.
Nevidela mu do tváre. Vo dverách zbadala len jeho obrovské tmavé telo. Hlboký hlas však spoznala
okamžite.
„Čo sa deje?“ Devon ju vtiahol dovnútra a zavrel dvere.
„Stalo sa niečo?“
Celá sa triasla. Privinul si ju k sebe. Vďačne sa k nemu pritisla. Okolo rebier mal obväz, inak bol
úplne nahý. Jeho telo bolo pevné, teplé a príjemné. Nechcela sa ho pustiť.
„Mala som strašný sen,“ šepkala. Líce si mu oprela o hodvábnu hruď.
Nad hlavou začula tíšivý hlas.
„Nemala som ťa otravovať,“ zaváhala. „Mrzí ma to. Ale bolo to ako naozaj.“
„Čo sa ti snívalo?“ nežne sa spýtal a pohladil ju po vlasoch.
„O ráne, keď zomrel Theo. Sníva sa mi o tom často. Ale tentoraz to bolo iné. Bežala som k nemu.
Ležal na zemi. No keď som sa mu prizrela, nebol to on, bol, bol...“ Smútok ju pripravil o slová. Tuhšie
privrela viečka.
„Bol som to ja?“ pokojne sa spýtal Devon. Rukou ju chytil za temeno hlavy.
Kathleen prikývla a rozvzlykala sa. „A-ako to vieš?“
„V snoch sa splietajú spomienky a obavy.“ Pobozkal ju na čelo. „Po tom všetkom, čo sa udialo, nie
div, že sa k manželovmu nešťastiu často vraciaš. Ale bol to len sen.“ Zaklonil jej hlavu a pobozkal
mokré mihalnice. „Som tu. A nič sa mi nestane.“
Roztrasene vzdychla.
Devon ju tuho objímal, až kým neucítil, že chvenie pominulo. „Mám ťa odprevadiť do izby?“
napokon sa spýtal.
Prešla dlhá chvíľa, kým sa Kathleen zmohla na odpoveď. Správna odpoveď znela áno. Ale pravdivá
zase nie. V duchu sa preklínala. Rýchlo pokrútila hlavou.
Devon stuhol. Zhlboka sa nadýchol a pľúca vyprázdnil len veľmi pomaly. Jednou rukou ju objal
okolo pliec a viedol k posteli.
Bili sa v nej vina a radosť. Vyštverala sa na matrac a vkĺzla pod teplú prikrývku.
Devon zastal pri posteli. Škrkol zápalkou. Krátky modrý plameň rozhorel sviecu.
Stuhla, keď si k nej ľahol. Nebolo pochýb, kam to povedie. Žena si predsa neľahne do postele
k urastenému nahému mužovi, plnému živočíšnej sily, a nebude očakávať, že zostane pannou. No
zároveň dobre vedela, kam to nepovedie. Na Štedrý deň jej Devon ukázal svoju druhú, hrôzostrašnú
tvár. V náručí držala dieťatko mladých nájomcov. Keď na ňu pozrel, na kratučký okamih sa mu teplo
v očiach zmenilo na ľad.
Ak dovolí, aby sa to medzi nimi dostalo ďalej, musí sa zmieriť s tým, že nech sú jeho plány
s panstvom akékoľvek, sobáš a plodenie potomkov nezahŕňajú.
„Nie je to románik,“ povedala väčšmi pre seba. „Je to len jedna noc.“
Devon ležal na boku. Do čela sa mu zošmykol prameň vlasov. „A čo ak budeš chcieť viac?“ dychtivo
sa spýtal.
„Stále to nebude románik.“
Dotýkal sa jej cez prikrývku, dlaňou kopíroval krivku jej bokov. „Prečo na tom slove tak záleží?“
„Lebo romániky sa vždy skončia. Ak by sme to tak nazvali, bolo by oveľa ťažšie, keby sa niekto z nás
rozhodol odísť.“ Devon ju prestal hladiť. Uprel na ňu tmavé modré oči. Na výraznej tvári sa mu
mihotalo svetlo sviečky. „Ja nikam neodchádzam.“ Chytil jej tvár a prisal sa jej na pery v naliehavom
bozku. Majetníckom bozku. Nebránila sa. Dovolila mu, aby si s ňou robil, čo chce. Vášnivo ju
ochutnával hladnými horúcimi ústami.
Strhol z nej prikrývku. Sklonil sa jej nad prsia. Horúci dych presakoval ako para tenkou látkou
nočnej košele. Stuhli jej z neho bradavky. Jednej sa dotkol prstom a krúžil po nej. Vzápätí na ňu
zaútočil ústami a olizoval ju cez látku. Celú ju zmáčal. Odtiahol sa a jemne fúkol na chladnúce miesto.
Zastenala. Nahmatala gombíky na živôtiku a chvatne ich odopínala.
Devon ju chytil za zápästia a ruky jej prilepil k bokom. Držal ju ako rukojemníka a znovu jej
bozkával bradavky. Roztiahla stehná. Ľahol si medzi ne. Zmyselné stavané telo v nej podnecovalo
túžbu. V jeho zovretí sa nedočkavo zmietala. Zreteľne cítila, ako sa na ňu tlačí vzrušeným pohlavím.
Náruživé dotyky ich oboch pripravili o dych.
Devon uvoľnil zovretie rúk a sústredil sa na rad gombíkov na živôtiku. Rozopínal ich
s nepredstaviteľnou dôslednosťou. Nočná košeľa sa jej vyhrnula na boky. Horúcim pohlavím sa jej trel
o vnútrajšok stehna.
Rozopol posledný gombík. Kathleen opustili všetky sily. Sotva lapala dych.
Devon z nej strhol nočnú košeľu a odhodil ju nabok. Kľačal pred ňou a kochal sa pohľadom na jej
rozpálené telo. Prevalila sa ňou vlna hanby. Uvedomila si, že ju vidí prvý raz úplne nahú. Intuitívne si
chcela rukami prikryť prsia a lono. Schmatol ich a držal doširoka otvorené.
Bože, ako len na ňu hľadel! Prenikavo a nežne, priam ju hltal pohľadom.
„Takú krásu som jakživ nevidel. Si nádherná.“ Hlas mal zatiahnutý. Pustil jej ruky. Bruškami
roztiahnutých prstov jej prešiel po bruchu. Jeho dotyky ju spaľovali. Potom sa presunul k jemným
chĺpkom medzi nohami. V hrdle sa jej zasekol tichý ston. Zabáral do nich prsty, prečesával ich
a skúmal tajné miesta pod nimi.
Ruky zovrela v päsť a bezvládne ich rozhodila vedľa seba.
Túžba mu zdrsnela dych, no dotýkal sa jej s citom. Dráždil jemne zvinuté bielo-ružové okraje,
masíroval ich a vnáral sa čoraz hlbšie. Slastne sa vzpínala a zmietala od rozkoše.
Na brucho jej položil dlaň. „Lež pokojne,“ zašepkal. Prsty jej zaboril medzi stehná. Hladil ju tesne
pod stuhnutým výbežkom. Prebudil v nej lavínu horúcich záchvevov. Celá sa triasla a stehnami ho
silno zovrela.
Palcom skĺzol nižšie, navlhčil ho, potom sa vrátil k citlivému výbežku.
Všetko, čo robil, bolo nekonečne hriešne.
Privrela oči a rozpálenú tvár odvrátila nabok. Prstami neúnavne kĺzal po vlhkom vzrušenom
pohlaví. Horela túžbou. Cítila, ako sa palcom znovu zošmykol dole, hladil ju a dráždil... a potom sa
do nej zaboril. Zovrela ju bodavá bolesť. Predieral sa stále hlbšie. Bol však nežný a dokonale skúsený.
Ostatné prsty jej položil do lona a jemne ho masíroval. Roztúžene vzdychala. Vnútro sa jej roztápalo
pôžitkom. Sťahovala a uvoľňovala zadok v neskrývanej žiadostivosti.
Odtiahol ruku. Zakvílila. Vznášal sa nad ňou obrys jeho hlavy a širokých pliec. Zovrel jej kolená
a roztiahol ich od seba. Prudko nadvihla boky. Nehanebne sa mu odhalila v celej kráse. Sklonil sa
a ochutnal ju vlhkým jazykom. Nemilosrdne sa jej prisal na vzrušené pohlavie. Zmietala sa blahom,
kým ju nezaplavila horúca vlna rozkoše.
Vyvrcholenie pomaly ustalo a zmenilo sa na jemné záchvevy. Znížil panvu a pobozkal ju na ústa.
Na jazyku mal slanú chuť jej rozkoše. Dlaňami mu prechádzala po hrudníku, cez tuho obviazané rebrá
až k vzrušenému pohlaviu. Váhavo sa ho dotýkala po celej dĺžke. Nikdy by sa nenazdala, že ľudský
sval môže byť taký tvrdý a súčasne jemný ako hodváb. Prekvapilo ju, že pod prstami cíti jeho pulz.
S hlbokým vzdychom ju razantne privalil a roztiahol jej nohy. Zmätene ho k sebe smerovala. Tisol
sa na ňu, až jej telo kapitulovalo. Od bodavej bolesti sa celá stiahla, no Devon neprestával. Vnáral sa
do mäkkých tesných útrob, až žalostivo vykríkla. Zastal.
Nehýbal sa. Ubezpečil ju, že jej neublíži. Tíšil ju, hladil po nohách a bokoch. Bola celá stiahnutá,
akoby do nej zabodol nôž. Privinul si ju tesnejšie k sebe, bruchá sa im dotýkali. Bol v nej hlboko.
Páľavu cítila v celom tele. Postupne uvoľnila vnútorné svaly, akoby pochopila, že nemá zmysel
vzpierať sa.
„Áno, no vidíš...“ zašepkal, keď napätie povolilo. Sánku a hrdlo jej zasypal bozkami. Vpíjal sa do nej
pohľadom a opatrne sa v nej pohyboval. Tvrdé črty mu zahalila blaženosť a do líc sa mu nahrnula krv.
Blížil sa k vrcholu. Prisal sa jej na pery a celý sa zmietal v kŕči.
Vytiahol sa z nej v celej majestátnej dĺžke. Zasiahla ich horúca mokrá vlna. Devon slastne zreval
a tvár jej zaboril do vlasov.
 Kathleen si ho k sebe nežne pritískala a vychutnávala jeho rozkoš. Po chvíli znovu nabral dych.
Lenivo ju pobozkal ako sýty lev, ktorý si práve pochutil na koristi.
Pozviechal sa z postele. Vrátil sa s pohárom vody a vlhkým uterákom. Celá vyprahnutá dychtivo
pila. On zatiaľ utrel všetky stopy po ich milovaní. „Nechcel som ti ublížiť,“ zašepkal, keď ju utieral
medzi stehnami.
Kathleen mu podala prázdny pohár. „Bála som sa o teba,“ priznala. „Bála som sa, aby si sa nezranil.“
Zaškeril sa. Odložil uterák aj pohár. „Ako?“ posmešne sa spýtal. „Pádom z postele?“
„Nie, tými náruživými pohybmi.“
„A to som sa ovládal.“ Ľahol si k nej do postele a privinul si ju k sebe. Hladil ju po celom tele.
„Zajtra večer,“ zašepkal a pobozkal ju na plece, „ti ukážem, čo sú náruživé pohyby.“
Objala ho okolo krku a pobozkala ho do vlasov. „Devon,“ ustráchane vyslovila, „zajtra večer s tebou
nebudem spať.“ Zdvihol hlavu. V pohľade neskrýval obavu. „Ak si ubolená, len si ťa k sebe pritúlim.“
„O to nejde.“ Odhrnula mu z čela zatúlaný prameň vlasov. „Ako som ti vravela, nemôžem si dovoliť
románik.“
V očiach mal zmätok. „Myslím, že si treba najskôr ozrejmiť pojmy,“ nenáhlivo vyslovil. „Spali sme
spolu. Aký v tom bude rozdiel, keď to zajtra večer zopakujeme?“
Premýšľala, čo povedať, aby ju pochopil. Hrýzla si spodnú peru. „Devon, aký scenár majú spravidla
tvoje vzťahy so ženami?“ spýtala sa.
Otázka ho očividne rozladila. „Scenár? O čom to hovoríš?“ Neveriaco naňho pozrela. „Som si istá, že
všetky sa začali úplne rovnako,“ vlažne vyslovila. „Niektorá ťa zaujala, chvíľu si jej nadbiehal,
presviedčal ju a potom si ju zviedol.“
Zamračil sa. „Nikdy neprotestovali.“
Kathleen hľadela na jeho dokonalé telo ako vytesané z mramoru. Usmiala sa. „O tom
nepochybujem,“ súhlasila.
„Ísť s tebou do postele, to rozhodne nie je za trest.“
„Tak potom prečo...“
„Počkaj,“ zastavila ho. „Ako dlho trvali tvoje známosti? Niekoľko rokov? Niekoľko dní?“
„V priemere niekoľko mesiacov,“ úsečne odvetil.
„A počas nich si navštevoval posteľ dotyčnej dámy, kedykoľvek sa ti zažiadalo. Až kým sa ti
napokon nezunovala.“ Stíchla. „Predpokladám, že vzťah si skončil ty.“
Gánil na ňu. „Mám pocit, že som na súde lorda kancelára.“
„Predpokladám, že to znamená áno.“
Devon roztiahol ruky a posadil sa. „Áno. Vždy som to bol ja, kto to ukončil. Priniesol som jej darček
na rozlúčku, ubezpečil som ju, že zostane navždy v mojich spomienkach, a potom som čo najrýchlejšie
odišiel. Čo to má spoločné s nami?“ Kathleen si potiahla prikrývku vyššie na prsia. „Keď poviem, že
nechcem mať s tebou románik, myslím tým práve to, že nechcem, aby si ma považoval
za samozrejmosť. Nechcem ti byť naporúdzi, keď si želáš uspokojiť svoje potreby. Nechcem, aby sme si
na seba navzájom nárokovali. Nechcem komplikácie, či nedajbože škandál. A nechcem darček
na rozlúčku.“
„Dopekla, tak čo chceš?“
Ostýchavo skladala okraj prikrývky do vejára. „Občas... by som s tebou chcela stráviť noc, keď
po tom budeme túžiť obaja. Bez nárokov či očakávaní.“
„Čo znamená občas? Raz týždenne?“
 Pokrčila plecia a zmätene sa zasmiala. „Nechcem to plánovať. Nemôžeme tomu nechať prirodzený
priebeh?“
„Nie,“ ostro odmietol Devon. „Muži radi plánujú. Nemáme radi nezodpovedané otázky. Chceme byť
pripravení a chceme vedieť, čo sa stane.“
„Aj v intímnych záležitostiach?“
„Najmä v nich. Dopekla, prečo nemôžeš byť ako ostatné ženské?“
Kathleen skrútila pery do žalostného úsmevu. „A nechať ti nad sebou všetku moc? Skočiť ti
do postele, keď luskneš prstami, tak často, ako sa ti zažiada, až o mňa stratíš záujem? No a potom by
som sa mala postaviť k dverám a čakať na svoj dar na rozlúčku?“
Sánkou mu zúrivo šklbalo. Z očí mu šľahali plamene.
„K tebe by som sa tak nesprával.“
Ale áno. Lebo práve tak sa k ženám správal.
„Mrzí ma to, Devon, ale nemôžeme hrať podľa tvojich pravidiel. Buď to urobíme, ako chcem ja, alebo
vôbec.“
„Nech sa tu prepadnem, ak viem, čo vlastne chceš,“ zaškrípal zubami.
„Rozčúlila som ťa,“ ľútostivo vyslovila a posadila sa. „Mám odísť?“
Devon ju položil na lôžko a nahol sa nad ňu. „Nech ti ani na um nezíde.“ Prudko z nej strhol
prikrývku. „Keďže netuším, kedy ťa budem mať najbližšie v posteli, musím to teraz naplno využiť.“
„Som celá ubolená!“ zakvílila a rukami si intuitívne prikryla prsia aj lono.
Sklonil sa k nej ešte nižšie. „Neublížim ti,“ zamrmlal jej do brucha. Bozkával jej okolie pupka, potom
doň vkĺzol jazykom. Vzrušene zavzdychala. Znovu to zopakoval a potom ešte a ešte. Až kým sa celá
slastne nechvela.
Ústami pokračoval nižšie. Srdce jej bilo ako zvon a pohľad sa jej rozmazal. Ruky jej bezvládne padli
na strany a stehenné svaly povolili napätie. Poľahky ich roztiahol. S nadpozemskou nežnosťou ju
trýznil perami, jazykom, zubami, no vždy len po hranicu vyvrcholenia, nikdy nie ďalej. Držal ju medzi
lakťami a dráždil ju nekonečne dlho. Počula sa, ako ho prosí, aby ju už nemučil. Niekoľkokrát do nej
hlboko zaboril jazyk a privodil jej blažené kŕče. Načiahla sa a chvejúcimi rukami mu obopla hlavu.
Tisla si ho k sebe a on ju ochutnával, akoby sa jej nevedel nabažiť. Slastne vzdychala a priadla
od rozkoše. Celé telo mala ako na ihlách. Pulz sa jej napokon upokojil. Vyčerpane sa pod ním natiahla.
A vtedy začal znovu.
„Nie,“ bránila sa pomedzi smiech. „Devon, prosím...“ roztrasene zakvílila.
Ale nedal jej pokoj. Odhodlane a neúnavne sa jej dotýkal na najcitlivejších miestach. Nezostávalo jej
iné, než sa vzdať. Svieca dohorela a miestnosť sa zahalila do tmy. Zostal len pôžitok.


Kapitola 27


Január sa pomaly vliekol deň za dňom. Kathleen vytrvalo odmietala Devona v posteli. Ich vzťah sa
jej darilo držať na uzde. U Devona sa to prejavilo zúrivosťou, žiadostivosťou a nefalšovanou
posadnutosťou v rôznej intenzite a kombinácii.
Bolo by jednoduchšie, keby sa mu úplne odovzdala alebo ho k sebe už nikdy nepustila. No v ich
vzťahu dosiaľ neurobila jasno.
Ako všetky ženy.
Keď po tom budeme túžiť obaja, povedala. Akoby nevedela, že on po tom túži vždy.
Zaumienila si, že ho pripraví o rozum? Bude po nej túžiť a nebude vedieť, kedy ju môže mať...
Fungovalo to priam dokonale. Ale poznal ju natoľko dobre, aby vedel, že nejde o cielenú manipuláciu.
Vedomie, že sa pred ním chráni, mu nepridávalo na nálade. Rozumel jej, s jej dôvodmi v podstate
súhlasil. No aj tak ho privádzala do zúfalstva.
Nevedel by sa zmeniť. A len Boh vie, že by to ani nechcel urobiť. Nevedel by sa niekomu odovzdať,
ani sa pripraviť o slobodu. Nechápal, že románik so ženou, ktorá je sama rozhodnutá nevzdať sa
slobody a srdca, je číre bláznovstvo.
Kathleen sa navonok nezmenila. Bola taká ako vždy: komunikatívna, úprimná, dôvtipná, pripravená
oponovať mu, keď s ním nesúhlasila.
No on bol niekto úplne iný. Bol ňou priam posadnutý. Nemohol od nej odtrhnúť pohľad.
Fascinovalo ho na nej úplne všetko, jej myšlienky, jej činy. Boli dni, keď by jej bol zniesol modré
z neba, aby ju urobil šťastnou, no po zvyšok času by ju najradšej uškrtil. V živote nepoznal mučivejšiu
beznádej. Túžil po nej a chcel oveľa viac, než bola ochotná dať.
Nezostávalo mu iné, než jej byť ustavične v pätách. Ťahal ju do tmavých kútov ako nejaký chlipný
lord, ktorý sa so slúžkou hrá na mačku a myš. Objímal a bozkával ju v knižnici, na zadnom schodisku
jej rukami vkĺzol pod sukňu. Jedno ráno, keď si spolu išli zajazdiť na koňoch, ju zatlačil do tmavého
kúta medzi postroje. Hladil ju a prehováral, až sa jej napokon zmocnil pri stene. No ani po tom, ako
prišla blažená úľava a len sotva vnímal okolitý svet, sa jej nevedel nabažiť. Chcel ju viac a viac, každú
minútu dňa.
Ostatní členovia domácnosti si istotne všimli, že sa Kathleen stala jeho prioritou. Dosiaľ sa však
nikto o tom neodvážil hovoriť nahlas. West sa ho len spýtal, prečo zmenil plány a v polovici mesiaca
sa do Londýna nehodlá vrátiť.
„Zajtra by ste s Winterbornom mali cestovať,“ pripomenul mu. „Prečo s ním nejdeš? Mal by si byť
v Londýne a dohodnúť podmienky prenájmu pôdy. Dostalo sa mi do uší, že by sa s tým malo začať
od februára.“
„Právnici a účtovníci to zvládnu aj bezo mňa,“ odvetil Devon. „Zostanem ešte týždeň. Tu som
užitočnejší.“
„Užitočnejší? A v čom?“ zakrochkal West.
Devon prižmúril oči. „Myslím, že popri rekonštrukčných prácach, odvodňovaní, vysádzaní plotov či
mlátení kukurice sa pre mňa nejaká práca určite nájde.“
 Vracali sa do domu od hospodárskych budov neďaleko koniarne. Bola v nich uskladnená parná
mláťačka, ktorú práve doviezli. Stroj pochádzal z druhej ruky, no bol v bezchybnom stave. West
vymyslel plán, ako sa mláťačka bude používať a rotovať medzi niekoľkými rodinami.
„Panstvo zvládnem,“ namietal West. „V Londýne treba vyriešiť kapitál. Potrebujeme peniaze. A o to
naliehavejšie, že sme práve nájomcom odpustili a znížili nájomné.“
Devon si napäto vzdychol. „Vravel som ti, že s tým treba počkať.“
„Rodiny nemôžu čakať. Hladným deťom nedokážem odtrhnúť chlieb od úst, na rozdiel od teba.“
„Akoby som počul Kathleen,“ zasyčal Devon. „Čo najskôr sa dohodnem so Severinom. Išlo by to
ľahšie, keby vyjednávanie nechal na svojho riaditeľa. No z nejakého dôvodu sa rozhodol viesť ho
osobne.“
„Ako obaja veľmi dobre vieme, Severin zbožňuje, keď sa môže hádať s priateľmi.“
„To vysvetľuje, prečo ich má tak málo.“ Devon zastal pred vchodom do domu. Ruky si strčil
do vreciek a zdvihol hlavu k oknu salóna na prvom poschodí. Helen hrala na klavíri. Z domu sa rinuli
ľúbezné tóny. Ani rozladené piano neubralo Heleninmu hraniu na majstrovstve.
Dočerta, už má po krk všetkého, čo si vyžaduje opravu!
West zdvihol hlavu a nasledoval bratov pohľad. „Hovorili ste s Winterbornom o Helen?“
„Áno. Chce jej dvoriť.“
„Dobre.“
Devon prudko zdvihol obočie. „Už nie si proti tomu, aby sme ich dali dokopy?“
„Čiastočne.“
„Ako to?“
„Moje ja, ktoré má rado peniaze a chce sa vyhnúť väzeniu, sa domnieva, že je to výborný nápad.“
„Väzenie by nám nehrozilo. Len bankrot.“
„Osud horší než dlh,“ zavtipkoval West a mykol plecom.
„Dospel som k záveru, že pre Helen by to nebola zlá partia. Ak sa zaňho nevydá, bude si musieť
vybrať spomedzi aristokratickej spodiny.“
Devon zamyslene vzhliadol k oknu. „Premýšľal som, že by som vzal do Londýna celú rodinu,“
prezradil.
„Celú rodinu? Bože dobrý, a prečo?“
„Helen by mala bližšie k Winterbornovi.“
„A ty by si mal nablízku Kathleen,“ odhalil ho West. Devon spozornel. Brat ironicky pokračoval:
„Vravel som ti, aby si jej dal pokoj. Bolo to z obavy o jej blaho. Teraz vidím, že som sa mal rovnako
strachovať aj o to tvoje.“ Obozretne stíchol. „Už dlhšie nie si vo svojej koži, Devon,“ poznamenal.
„Nechaj to tak,“ stroho ho zahriakol.
„Ako chceš. Ale ešte jedna dobrá rada: o plánoch s Helen by som pred Kathleen ani nemukol.
Zaumienila si, že pomôže nájsť šťastie všetkým trom dievčatám.“ West sa zlovestne zasmial. „Zrejme si
neuvedomuje, že v tomto živote je šťastie voliteľné.“


Kathleen vošla do jedálne. Helen ani dvojčatá nesedeli pri raňajkách. Pri stole našla len Devona
s Westom. Čítali poštu a noviny. Sluha zberal použitý riad a príbory.
„Dobré ráno,“ pozdravila Kathleen. Obaja muži sa automaticky postavili, keď vstúpila dnu.
„Dievčatá sú už po raňajkách?“
 West prikývol. „Helen išla odprevadiť dvojčatá na farmu k Luftonovcom.“
„Načo?“ spýtala sa, keď ju Devon usadil k stolu.
„Bol to môj nápad,“ vysvetlil West. „Luftonovci sa ponúkli, že si vezmú Hamleta. Za predpokladu, že
uhradíme náklady na vybudovanie ohrady a prístrešku. Dvojčatá sú ochotné zriecť sa ho, ak im pán
Lufton osobne zaručí jeho pohodlie.“
Kathleen sa usmiala. „Ako k tomu prišlo?“ Sluha priniesol z pultu podnos s čajom. Držal ho, kým si
Kathleen do malého hrnčeka nabrala niekoľko lyžičiek sušených čajových lístkov.
West si na hrianku bohato natrel paštétu. „Najtaktnejšie, ako sa dalo, som dvojčatám oznámil, že
Hamlet, žiaľ, nebol vykastrovaný. Netušil som, že je to nevyhnutné, inak by som to zariadil.“
„Vykastrovaný?“ nechápavo sa spýtala Kathleen. Z dvoch prstov spravil nožničky a zastrihal nimi.
„Ach tak.“
„Tým, že zostal... nedotknutý,“ pokračoval West, „nie je vhodný do klobás. Na jedálenskom stole isto
neskončí. No s dospievaním sa zvýši jeho agresivita a zápach, takže sa hodí na jediné.“
„Myslíte...“ začala Kathleen.
„Mohlo by to počkať po raňajkách?“ znechutene sa spýtal Devon spoza novín.
West sa na Kathleen ospravedlňujúco usmial. „Vysvetlím vám to neskôr.“
„Ak sa mi chystáte povedať o nevýhodách nevykastrovaného samca v dome,“ vyslovila Kathleen,
„už som s nimi oboznámená.“
Westovi zabehla hrianka. Devon mlčal.
Sluha sa vrátil s čajom. Kathleen si sama naliala do šálky. Pridala si doň cukor a odpila si horúceho
nápoja. Vtom k nej pristúpil komorník.
„Milady,“ oslovil ju a vystrel ruku so strieborným podnosom. Ležali na ňom list a nôž
so slonovinovou rúčkou.
Načiahla sa za listom. Potešila sa, že je od lorda Berwicka. Prerezala obálku, vrátila nôž na podnos
a mlčky sa pustila do čítania. List sa začínal úplne nevinne. V úvode ju lord Berwick uistil, že sa majú
dobre. Potom pokračoval opisom výberového žriebätka plnokrvníka, ktoré si práve zadovážil. V strede
listu sa však písalo: Nedávno som sa od správcu glengarrifského žrebčína Vášho otecka dozvedel
znepokojujúce správy. Nepovažoval za dôležité oznámiť Vám ich, no proti môjmu prianiu informovať Vás
nenamietal. Váš otec utrpel zranenie...
Porcelán zacvendžal, keď Kathleen roztrasenými rukami kládla šálku na tanierik. Hoci cvengot riadu
pri raňajkách nebol ničím výnimočným, Devon zbystril. Stačil mu jediný pohľad na jej bledú tvár.
Poskladal noviny a odložil ich nabok. „Čo sa deje?“ spýtal sa a uprene ju sledoval.
„Nič vážne,“ odvetila. Na tvári sa jej nepohol ani sval. Srdce sa jej nepríjemne rozbúchalo. Korzet jej
skracoval každý nádych. Pozrela na list a znovu sa doň začítala, či jej dá väčší zmysel. „List je od lorda
Berwicka. Môj otec sa vraj zranil, ale už sa zotavuje.“ Nespozorovala, že sa Devon premiestnil a sadol
si na stoličku vedľa nej. Teplou rukou jej zvieral dlane.
„Čo sa stalo,“ láskavo sa jej prihovoril.
Kathleen hľadela na list v ruke. Zúfalo sa potrebovala zhlboka nadýchnuť. Hrudník jej bolestne
sťahovalo. „Ja... Neviem, kedy presne sa to stalo. Otec práve vchádzal na koni do krytej jazdiarne, keď
vtom kôň prudko nadskočil a otec si udrel hlavu o drevený trám.“ Zmĺkla a bezmocne hľadela
pred seba. „Podľa správcu žrebčína mal otec veľké bolesti a bol dezorientovaný. Lekár mu hlavu
obviazal a nariadil odpočinok. Tri dni ležal v posteli. Teraz sa vraj cíti lepšie.“
„Prečo vás okamžite neinformovali?“ Devon nechápavo zvraštil čelo.
 Kathleen pokrčila plecami. Nevládala mu odpovedať.
„Možno vás otecko nechcel znepokojovať,“ pomyslel si West.
„Zrejme áno,“ sťažka vyslovila.
Pravda však bola celkom iná. Otcovi bolo jedno, či sa oňho strachuje. Nikdy si k nej nevytvoril puto.
Pravidelne zabúdal na jej narodeniny. Nepricestoval a nestrávil s ňou prázdniny. Po matkinej smrti
po ňu neposlal. A keď umrel Theo, dúfala v jeho podporu. V nádeji sa naňho obrátila. Vystríhal ju, že
pod jeho strechou nie je pre ňu miesto, ak by sa chcela vrátiť do Írska. Odporučil jej, aby sa uchýlila
u Berwickovcov alebo sa postavila na vlastné nohy.
Po toľkých odmietnutiach by sa Kathleen nazdávala, že jej to už bude jedno. Ale krutá bolesť ju ani
tentoraz neušetrila. Vždy si tajne predstavovala, že príde deň, keď ju otec bude potrebovať. Pošle
po ňu, chorý alebo ranený. Okamžite sa za ním vyberie a nežne sa oňho bude starať. Napokon sa
medzi nimi konečne vyvinie vzťah, o akom snívala. Ale ako to už býva, realita sa v ničom nepodobá
predstavám. Otec sa zranil a nielenže po ňu neposlal, ale ani nechcel, aby sa o tom dozvedela.
Cez zaslzené oči hľadela na machuľu slov od lorda Berwicka. Nevšimla si, že Devon sa s bratom
dohovoril očami. Vymanila si ruku z jeho zovretia a načiahla sa za šálkou čaju. Uvedomila si, že West
nesedí na svojom mieste. Zdesene sa rozhliadla po miestnosti. West sa ukradomky z miestnosti
vyparil. A spolu s ním aj komorník a sluha. Dvere boli zatvorené.
„Nemal si ich poslať preč,“ vykríkla Kathleen a očervenela. „Nezrútim sa.“ Chcela sa napiť čaju, no
horúci nápoj sa prelial cez okraj šálky. Mrzuto ju vrátila na miesto.
„Si rozrušená,“ potichu vyslovil Devon.
„Nie som rozrušená... som len...“ Stíchla a roztrasenými prstami sa dotkla čela. „Som rozrušená,“
priznala.
Devon sa načiahol a s neskutočnou ľahkosťou ju zdvihol zo stoličky. „Posaď sa ku mne,“ zašepkal
a položil si ju do lona.
„Sedím pri tebe. Nemusím sedieť na tebe.“ Ocitla sa mu na kolenách. Nohy sa jej hompáľali.
„Devon...“
„Upokoj sa.“ Jednou rukou ju pridŕžal okolo pása a druhou sa načiahol za čajom. Šálku jej priložil
k perám. Chlipla si horúceho sladkého nápoja. Perami sa jej dotkol spánku.
„Napi sa poriadne,“ zašepkal a držal jej šálku pri ústach. Cítila sa hlúpo. Chlácholil ju ako dieťa. No
predsa len pocítila úľavu, keď sa mu oprela o mocnú hruď.
„S otcom sme nikdy nemali blízky vzťah,“ ubolene prehovorila. „Nikdy som nepochopila prečo.
Zrejme je to tým, aká... aká som. V živote miloval len jediného človeka – moju matku. City mu
rovnako intenzívne opätovala. Romantické, ale... dieťa to len ťažko chápe.“
„Kde si vzala takú zvrátenú predstavu o romantike?“ výsmešne zvolal Devon.
Nechápavo naňho pozrela.
„Milovať jediného človeka na svete nie je romantické,“ poznamenal, „a nie je to ani láska.
Bez ohľadu na to, čo k sebe tvoji rodičia cítili, zriekli sa všetkej zodpovednosti za svoje jediné dieťa,
a to ich neospravedlňuje. Len Boh vie, že sa ti u Berwickovcov dostalo oveľa viac.“ Zovrel jej dlaň. „Ak
ťa to poteší, pošlem telegram správcovi farmy a spýtam sa ho, ako sa vodí otcovi.“
„Ďakujem, potešilo by ma to,“ priznala Kathleen, „no otca by to rozčúlilo.“
„Tým lepšie.“ Devon jej napravil ebenovú brošňu na golieri.
Vážne naňho hľadela. „Kiežby som sa narodila ako chlapec... Možno by sa o mňa zaujímal. Alebo
keby som bola krajšia či múdrejšia...“
 Devon jej pohladil tvár a prinútil ju pozrieť sa mu do očí.
„Krásy a rozumu máš za dvoch, miláčik. Nič by sa nezmenilo, ani keby si bola chlapec. V tom to
neväzí. Tvoji rodičia boli párik sebeckých hlupákov.“ Palcom jej pohladil líce.
„A nech už máš akékoľvek nedostatky, to, že ťa nemilovali, k nim nepatrí.“
Posledné nezvyčajné slová vyslovil šeptom. Ohromene naňho hľadela a nezmohla sa na slovo.
Nechcel to povedať, pomyslela si. Určite to teraz ľutuje.
Naďalej na seba uprene hľadeli. Utápala sa v jeho tmavých modrých očiach, ponárala sa
do nekonečnej hĺbky jeho pohľadu a nevedela, či sa z nej niekedy vynorí. Celá sa roztriasla. S veľkým
sebazaprením od neho odvrátila zrak.
„Poď so mnou do Londýna,“ zachytila jeho slová.
„Čože?“ zdesila sa.
„Poď so mnou do Londýna,“ zopakoval. „O štrnásť dní sa tam musím vrátiť. Vezmi so sebou dievčatá
a slúžku. Všetkým to prospeje, aj tebe. Teraz sa v Hampshire aj tak nič nedeje a Londýn je nekonečnou
studnicou zábavy.“
Kathleen zvraštila čelo. „Vieš, že to nie je možné.“
„Kvôli smútku?“
„Pochopiteľne, že kvôli smútku!“
Šibalské iskričky, ktoré sa mu rozsvietili v očiach, sa jej vôbec nepozdávali.
„Na všetko som pamätal,“ pokračoval. „Keďže nie som taký zbehlý vo veciach etikety ako ty,
rozhodol som sa, že si dám poradiť. Pátral som, aké aktivity môžu mladé ženy v tvojej situácii
podnikať.“
„Poradiť? O čom to hovoríš?“
Posadil si ju pohodlnejšie na kolená a načiahol sa ponad stôl, kde vedľa taniera ležal list. „Nie si
jediná, kto dnes dostal poštu.“ Pyšne otvoril obálku. „Podľa renomovanej odborníčky na smútočnú
etiketu je návšteva divadla alebo plesu neprípustná. Ale je dovolené ísť na koncert, do múzea či
súkromnej umeleckej galérie.“ Devon nahlas citoval z listu. „Tá vzdelaná žena píše: Dlhodobé odlúčenie
mladých osôb od sveta môže v takých tvárnych bytostiach prehĺbiť melanchóliu. Dievčatá musia prejaviť
úctu zosnulému grófovi, no bolo by rozumné a ústretové, keby sa im dostalo trochu nevinného spestrenia.
To isté by som odporučila aj lady Trenearovej. Jej živá nátura podľa môjho názoru dlhšie neznesie
jednotvárnu výživu v podobe monotónnosti a samoty. Preto máte moju podporu, aby...“
„Kto to napísal?“ dožadovala sa Kathleen odpovede. Vytrhla mu list z ruky. „Kto by sa mohol
opovážiť...“ Lapala dych a vytreštila oči na podpis v závere listu. „Bože dobrý! Požiadal si o radu lady
Berwickovú?“
Devon sa zaškeril. „Vedel som, že jedine jej názor prijmeš.“ Jemne si ju nadhodil na kolenách. Štíhle
telo sa jej usalašilo v záplave šušťavých vrstiev sukieň a spodničiek. Korzet jej uväznil pekné ženské
krivky do úzkeho stĺpca. S každým pohybom sa okolo nich vzniesla vôňa mydla a ruží. Pripomenula
mu miniatúrne voňavé uzlíčky, ktoré si ženy dávali do skríň a šatníkov.
„No tak,“ povzbudil ju, „Londýn predsa nie je zlý nápad, však? Ešte si nikdy nebola v ravenelovskom
dome, ktorý je mimochodom v podstatne lepšom stave než táto ruina. Budeš mať nový výhľad
a okolie.“ Neovládol sa a uštipačne dodal: „Čo je však najdôležitejšie, budem ti tam kedykoľvek
k službám.“
Zvraštila čelo. „Nenazývaj to tak.“
„Odpusť, to bolo neokrôchané. Ale čo možno čakať od nevykastrovaného samca?“ Usmial sa, keď
videl, že z očí jej vyprchala skľúčenosť. „Urob to kvôli dievčatám,“ naliehal.
„Držia smútok oveľa dlhšie než ty. Nezaslúžia si trochu oddychu? Prospeje im, keď trochu spoznajú
Londýn pred začiatkom budúcoročnej sezóny.“
Zamračila sa. „Ako dlho by sme mali zostať? Dva týždne?“
„Možno mesiac.“
Hrala sa s koncom hodvábnej kravaty a zvažovala jeho ponuku. „Porozprávam sa o tom s Helen.“
Devon cítil, že je Kathleen jeho nápadu naklonená, preto na ňu ešte trochu zatlačil. „Ideš so mnou
do Londýna,“ rezolútne vyhlásil. „Zvykol som si na teba. Ak nebudeš so mnou, bojím sa, že ťa niečo
nahradí. Tabak... Zápasenie...“
Kathleen sa mu zahniezdila v lone. Otočila k nemu tvár a dívala sa mu priamo do očí. Dlane mu
položila na plecia a usmiala sa naňho očami. „Môžeš sa zdokonaliť na nejakom hudobnom nástroji,“
navrhla.
Devon si ju pomaly privinul k sebe. „Ale ty si jediná, na kom sa chcem zdokonaliť,“ zašepkal jej
tesne pri plných, krásne tvarovaných perách.
Objala ho okolo krku.
Zaujali zvláštnu polohu. Sedela na ňom bokom, rovná ako doska. Oboch väznili vrstvy oblečenia,
ktoré bránili slobode pohybu. Naškrobený golier sa mu zarýval do krku. Košeľa sa mu pod vestou
zhúžvala a traky sa nepohodlne naťahovali. Ich jazyky sa spolu hrali ako dve mačatá. Viac mu nebolo
treba. Vzrušenie sa dostavilo okamžite.
Kathleen ho bozkávala čoraz nástojčivejšie a pritom zápasila s vrstvami látky. Načiahla sa, aby si
vyhrnula sukne, no nechýbalo veľa a prekopŕcla by sa na zem. Len tak-tak že nevyprskli do smiechu.
Nadvihol ju, aby si naňho sadla obkročmo. Aj tak však medzi nimi zostali vrstvy pokrčených
volánov. Bolo to hlúpe, ako sa tam zmietali na stoličke, no Devon cítil omamné uspokojenie, že ju má
zase v náručí.
Jednou rukou mu skĺzla po hrudi až k vzrušenému pohlaviu a zovrela ho cez nohavice. Pritlačil sa
k nej slabinami. Prv než si stihol uvedomiť, čo robí, dlaňami sa jej dostal pod sukne. Nahmatal lem
nohavičiek a trhol ním. Švy uspokojivo zapraskali. Jemné vlhké miesto, po ktorom tak túžil, sa
odhalilo.
Kathleen zavzdychala, keď v sebe ucítila jeho prsty. Nedočkavo vypínala panvu. Vlhkosť a horúčava
– to bolo jediné, čo vnímal. Zdravý rozum sa mu zastavil. Na ničom inom nezáležalo, len sa do nej
dostať. Vytiahol si ruku spod sukne a v chvate nahmatal zapínanie na nohaviciach. Chcela mu pomôcť.
Zápasila s nepoddajnými gombíkmi a brzdila ho. Za iných okolností by sa rozosmial, keby po nej tak
veľmi netúžil. Odrazu sa ocitli na zemi. Kathleen na ňom stále sedela. Sukne sa jej dvíhali ako nejaký
obrovský nadpozemský kvet.
Pod záplavou látky sa ich vzrušenie napokon stelesnilo. Nastavil sa, no prv než ju usmernil, jediným
pohybom ho celého pohltila. Bol v nej hlbšie než kedykoľvek predtým. Obaja sa chveli a vzdychali.
Slastne vychutnával jej zamatovú jemnosť.
Držala sa ho za plecia. Chcela sa prevaliť na bok, aby si vymenili pozície. Schmatol ju za bedrá
a ustálil ju. Prinútil ju zostať hore. Kathleen naňho zdesene vytreštila oči. Rukami jej obopol zadok
a boky. Vychutnával jej krivky. Ukázal jej, ako sa má hýbať. Nadvihol ju a nechal ju opatrne klesnúť.
Púšťal ju len veľmi pomaly, len pár centimetrov z celej svojej dĺžky. Zadŕhavo vzdychala. Prirazil sa
k nej panvou a hodvábne sa do nej ponoril.
Kathleen sa spočiatku zdráhala. Tvár sa jej nádherne sfarbila. Nasledovala svoj inštinkt a upravila si
polohu. Jej pohyby boli čoraz odvážnejšie. Po každom náraze sa navážila vpred.
Cítil neopísateľnú rozkoš. Pohybovala sa odvážne a napodiv veľmi skúsene. Poháňalo ju jej vlastné
vzrušenie. Dosadala naňho čoraz rýchlejšie a agresívnejšie. Celé telo mu zaliala vlna žiadostivosti.
Potil sa pod šatami aj na nohách. Na čele mu vyhŕkli kropaje potu. Privrel viečka, aby sa upokojil. No
pri tempe, ktoré zvolila, to bolo čertovsky ťažké. Priam nemožné.
„Srdiečko, spomaľ,“ vyslovil zachrípnutým hlasom. Rukami jej vkĺzol pod sukne a nahmatal boky.
„Neovládam sa.“
Nespomalila. Telo mala napnuté ako strunu.
Devonovo vyvrcholenie sa priblížilo rýchlosťou blesku. Stupňovalo sa, hoci ho odďaľoval
zo všetkých síl. „Kathleen,“ precedil pomedzi zaťaté zuby, „nemôžem... už sa neudržím...“ Nepočula ho.
Neúnavne sa hýbala vpred a vzad až do konca. Zovreli ho pulzujúce vibrácie. Stuhol v bolestnom
sebazaprení. Všetky svaly mal stiahnuté a tvrdé ako skala. S vypätím síl sa prinútil počkať, kým sa
Kathleen nabaží rozkoše. Hrozilo, že mu od neznesiteľného úsilia praskne srdce. Venoval jej desať
sekúnd... desať najkrutejších sekúnd jeho života... To bolo maximum, čo dokázal vydržať, kým ho
samého zasiahla slastná vlna vyvrcholenia. Namáhavo zavrčal a chcel ju zo seba odvaliť.
Neuvedomil si, ako silno ho zviera stehnami. Obopínali ho svaly skúsenej jazdkyne. Ani
štyristokilový arabský plnokrvník by ich zovretie nevydržal. Chcel ju nadvihnúť, no Kathleen
inštinktívne pokračovala. Jej zovretie silnelo s každým pohybom. Bola nad jeho sily. Prevalila sa ním
rozkoš, ktorej by mohla konkurovať už len smrť. Niekoľkokrát sa k nej ešte prirazil panvou.
Nemilosrdne z neho vysávala posledné kvapky.
Bezmocne sa zvalil na podlahu.
Omamná extáza pomaly odznela. Keď si uvedomil, že vyvrcholil v nej, zamrazilo ho. So žiadnou
ženou to nikdy neurobil. Vždy používal ochranu, v záujme ich oboch. Arogantne sa nazdával, že sa
z Kathleen poľahky vytiahne. Pravda však bola taká, že túžil byť v nej... a bez bariér...
Teraz za to poriadne zaplatí...
Kathleen ležala na ňom. Štíhle telo sa jej dvíhalo a klesalo s jeho vyčerpaným dychom.
„Prepáč,“ lapala dych. Bola v šoku. „Nemohla som prestať. Jednoducho som... nemohla.“
Devon mlčal. Sústredene potláčal zdesenie, ktoré sa ho zmocňovalo.
„Čo urobíme?“ spýtala sa tlmeným hlasom.
Poznal niekoľko spôsobov, ako zabrániť počatiu, no podrobnosti a konkrétne postupy po pohlavnom
styku boli čisto ženskou záležitosťou.
„Počul som, že sa na to používa šampanské,“ sťažka vyslovil. Ale o kúpeli proti neželanému počatiu
nič konkrétne nevedel. Za žiadnych okolností by neriskoval, nedajbože jej z nevedomosti ublížil.
„Pomôže na to pitie šampanského?“ spýtala sa s nádejou v hlase.
Útrpne sa jej usmial do vlasov. „Nie pitie, moja neskúsená. Ale na tom teraz nezáleží. Bolo by to
treba urobiť čím skôr, a my nemáme čas.“
Tlačila mu na rebrá. Dal ju zo seba dole a postavil sa. Podráždene si naprával šaty. Načiahol sa k nej
a chytil ju za vystretú ruku. Pomohol jej postaviť sa.
Kathleen zbadala, ako sa tvári. Úplne zbledla. „Mrzí ma to,“ zopakovala. Hlas sa jej triasol. „Prosím,
ver mi, že nech sa stane čokoľvek, z ničoho ťa nebudem viniť.“
Strach okamžite prerástol v hnev. V zúrivosti strieľal slová jedno za druhým ako pušný prach.
„Myslíš si, že v tom bude nejaký rozdiel, dopekla?“ besnel. „Už som zodpovedný za tisíc vecí, o ktoré
som sa neprosil!“
 Obliekla si spodnú bielizeň. „Nechcem sa k nim počítať,“ hrdo poznamenala.
„Čo chceš ty, to teraz nie je rozhodujúce. Aspoň raz. Ak príde dieťa, ani jeden z nás jeho existenciu
nepoprie. A spolovice bude moje.“ Neovládal sa a zlovestný pohľad jej zabodol do brucha, akoby sa
v nej už zahniezdil nový život. Odstúpila dozadu, čím ho väčšmi rozohnila.
„Kedy sa ti má začať mesačné krvácanie?“ spýtal sa. Ledva sa ovládol.
„O dva, možno tri týždne. Pošlem ti do Londýna telegram, keď sa tak stane.“
„Ak sa tak stane,“ trpko precedil cez zuby. „A nijaký prekliaty telegram mi nebudeš posielať!
Do Londýna ideš so mnou. A nepýtaj sa prečo. Už ma unavuje vysvetľovať každé svoje rozhodnutie
všetkým v tomto zapadákove.“
Zvrtol sa na odchod, aby jej nepovedal všetko, čo mal na jazyku. Naťahoval krok, akoby mu bol
v pätách sám diabol.


Kapitola 28


Cesta do Londýna trvala sotva dve hodiny. Ubehla zázračne rýchlo, presnejšie za štvornásobne
kratší čas, než keby sa tam vypravili na koči. Vlak sa ukázal ako šťastné riešenie, keďže čoskoro vyšlo
najavo, že Ravenelovci neboli veľmi zbehlí cestovatelia.
Pandora a Cassandra prekypovali vzrušením. Nikdy v živote ešte vlakom necestovali. Štebotali
a vykrikovali, behali po nástupišti ako holuby. Prosíkali Westa, aby im kúpil cestovné vydanie
obľúbených románov – kus za desať pencí, sendviče balené v malých papierových škatuľkách či
vreckovky s vidieckymi motívmi. Obložené suvenírmi nastúpili do vozňa prvej triedy. Prv než sa
usadili, vyskúšali si každé sedadlo, aby si vybrali to najlepšie.
Helen trvala na tom, že si so sebou vezme aj jednu črepníkovú orchideu. Dlhú stonku pripevnila
povrázkom k drevenej paličke. Bol to vzácny a citlivý druh, Vanda coerulea, modrá Vanda. Hoci
rastline sťahovanie nerobilo dobre, Helen bola presvedčená, že jej bude lepšie v Londýne. Celú cestu
držala orchideu v lone a pohľadom sa vpíjala do meniacej sa krajiny za oknom.
Len čo vyšiel vlak zo stanice, Cassandra sa začítala do jedného románu, no po chvíli knihu odložila,
zatvorila oči a usalašila sa na sedadle. Občas zavzdychala, keď sa vlak zaknísal. Na rozdiel od svojej
sestry Pandora nie a nie obsedieť. Vyskakovala na nohy a skúšala stáť v idúcom vlaku alebo z rôznych
okien porovnávala výhľad na krajinu. No najhorším cestujúcim bola jednoznačne Clara, Kathleenina
slúžka. Jej strach z idúceho vlaku nezmiernilo nič. Pri každom drobnom nadskočení či zakolísaní sa jej
z hrdla vydral ustráchaný výkrik. Devon jej dal malý pohárik brandy, aby sa upokojila.
„Vravel som vám, že má cestovať v druhej triede so Suttonom,“ vyčítal Devon Kathleen.
Po udalostiach v jedálni sa vyhýbali jeden druhému, ako sa dalo. Keď boli spolu, ako práve teraz,
prejavovali si zdvorilosť a správali sa k sebe odmerane.
„Myslela som si, že sa s nami bude cítiť väčšmi v bezpečí,“ odvetila Kathleen. Obzrela sa ponad plece
na Claru. Slúžka driemala, hlavu mala zaklonenú, ústa otvorené. „Zdá sa, že ju dúšok brandy upokojil
a cestuje sa jej lepšie.“
„Dúšok?“ Fľochol na ňu. „Už stiahla hádam dve deci. Pandora ju upokojuje už dobrú polhodinu.“
„Čože? Prečo ste mi nič nepovedali?“
„Lebo ju to konečne umlčalo.“
Kathleen vyskočila zo sedadla a náhlila sa k Pandore po karafu. „Drahá, čo robíš?“
Pandora na ňu vytreštila okále. „Pomáham Clare.“
„To je od teba láskavé, ale už mala dosť. Viac jej nenalievaj.“
„Nechápem, prečo je z toho taká ospalá. Ja som užila rovnaký diel medicíny ako ona, a vôbec nie
som unavená.“
„Pili ste brandy?“ z opačnej strany vozňa sa ozval West so zdvihnutým obočím.
Pandora sa postavila a prešla k oknu na opačnej strane, aby sa pozrela na keltské hradisko a lúky
s pasúcim sa dobytkom. „Áno, keď sme prechádzali po moste nad riekou, znervóznela som. Ale potom
som si dala liek a upokojila som sa.“
„Nepochybne,“ poznamenal West pri pohľade na poloprázdnu karafu v Kathleeninej ruke. Potom sa
pozrel na Pandoru. „Poďte si ku mne sadnúť, miláčik. Kým prídeme do Londýna, nebudete o sebe
vedieť.“
„Nevymýšľajte si.“ Pandora klesla na prázdne sedadlo vedľa Westa. Hašterila sa s ním a chichúňala.
Potom jej odkväcla hlava. Ozvalo sa chrápanie.
Napokon dorazili na stanicu Waterloo k jednému nástupišťu. Tisíce cestujúcich sa na ňom mrvili
ako mravce. Hľadali správne prípoje. Devon si v stoji natiahol plecia a povedal: „Koč je pripravený
pred stanicou. S Clarou mi pomôže nosič. Ostatní sa všetci držte spolu. Cassandra, nech vám ani
na um nezíde, aby ste obzerali ďalšie čačky či knihy. Helen, držte si pevne črepník, keby do vás v dave
strčili. A čo sa týka Pandory...“
„Postarám sa o ňu,“ ubezpečil ho West a postavil omámené dievča na nohy. „Zobuďte sa, dieťa, už
sme na mieste.“
„Nohy mám na nesprávnych chodidlách,“ bľabotala Pandora. Tvár zaborila Westovi do hrude.
„Chyťte sa ma okolo krku.“ Zaškúlila naňho. „Prečo?“
West si ju naoko podráždene premeral. „Aby som vás mohol vyniesť z vlaku.“
„Vlaky sa mi páčia,“ štikútala. West ju mocnejšie podoprel. „Je oveľa pohodlnejšie, keď ma nesú, než
keď musím chodiť. Cítim sa ako na žblnkačke...“
Cestu preplneným nástupišťom zvládli bez ujmy. Devon nariadil nosičom a služobníctvu, aby
batožinu naložili na voz, ktorý pôjde za kočom. Sutton sa neochotne ujal Clary. Tackala sa a padala
ako vrece fazule. Usadil ju vedľa seba na lavičku na voze.
Rodina vliezla do koča, len West vysadol ku kočišovi. Koč sa pohol a smeroval k mostu Waterloo.
Ulice sa zahalili do hmly. Mrholilo.
„Nebude bratrancovi Westovi také počasie prekážať?“ robila si obavy Cassandra.
Devon pokrútil hlavou. „Mesto dáva Westovi silu. Na všetko chce mať dobrý výhľad.“
Pandoru striaslo. Posadila sa a rozhliadla. „Myslela som si, že všetky ulice sú vydláždené kameňom.“
„Len niekoľko,“ odvetil Devon. „Väčšinu pokrývajú drevené hranoly, čo je pohodlnejšie pre kone.“
„Aké sú všetky budovy vysoké!“ poznamenala Helen a ruku ovinula okolo črepníka s orchideou.
„Niektoré musia mať aspoň sedem poschodí.“
Dvojčatá sa nosmi tisli na sklo a vystavovali tváre okoliu.
„Dievčatá, závoje...“ upozornila ich Kathleen.
„Nechajte ich, nech sa pozerajú,“ skočil jej do reči Devon.
„Veď sú v meste prvý raz v živote.“
Kathleen sa zľutovala a oprela sa o sedadlo.
Londýn bolo mesto divov, tisícov vôní a tvárí. Odvšadiaľ sa ozýval štekot psov, klepot podkovaných
konských kopýt, bľakot oviec, škripot kolies kočov, ťahavé husľové tóny, žalostivé pouličné organy,
úryvky piesní z úst pouličných predavačov a spevákov či tisíce hlasov, ktoré sa hádali, zjednávali,
smiali a prekrikovali.
Ulicami sa valili prúdy vozov, kočov a koní. Chodci zaplnili chodníky, na ktorých bola rozhádzaná
slama, aby pohltila blato a vlhkosť. Slama bola aj pred vstupom do obchodov. Predavači, obchodníci,
tuláci, aristokrati, ženy oblečené vo všakovakých modeloch, kominári so zvinutými metlami, leštiči
topánok so skladacími lavičkami, dievčatá, ktoré z hláv predávali zápalky – tí všetci sa pohybovali
v londýnskych uliciach.
„Neviem si spomenúť, čo mi ten vzduch pripomína,“ poznamenala Cassandra, keď sa k nim
posuvným okienkom pri sedadle kočiša valili rôznorodé vône mesta. Vonku bolo cítiť dym, sadze,
kone, výkaly, vlhké múry, slané ryby, čerstvé mäso z mäsiarstva, teplý chlieb z pekárne, horúce
klobásové pirohy, tabak, ľudský pot, sladký vosk a loj, kvety a ostrú železitú vôňu parných strojov.
„Ako by si to opísala, Pandora?“
„Arómamný,“ pohotovo odvetila Pandora.
Cassandra pokrútila hlavou, zaškľabila sa a objala Pandoru okolo pliec.
Hoci dym zahalil ulicu a budovy sivým závojom, neskryl na nich farby. Pouliční predavači
pred sebou tlačili vozíky s kvetmi, ovocím a zeleninou. Na obchodoch viseli maľované nápisy
a utešené výklady hrali všetkými farbami. Malé záhradky s chodníčkami boli ako šperky medzi
kamennými domami so stĺporadím a železnými balustrádami.
Koč zabočil na Regent Street, kde sa vyobliekaní muži a ženy prechádzali pred výkladmi obchodov
a klubmi s veľkolepými fasádami. Devon sa načiahol k stropnému oknu a odsunul ho. „Choďte
po Burlington Gardens a Cork Street,“ zakričal na kočiša.
„Áno, milord.“
Potom sa znovu usadil a oznámil: „Urobíme si menšiu zachádzku. Myslel som si, že by ste sa chceli
pozrieť na Winterbornov obchodný dom.“
Pandora s Cassandrou zapišťali od radosti.
Zabočili na Cork Street, kde sa zaradili za ďalšie koče a museli spomaliť. Posúvali sa slimačím
tempom. Rad stavieb s mramorovou fasádou sa neprerušene tiahol celým úsekom. V jeho strede bola
rotunda z farebného skla, kolos budov sa tak javil ešte o päť metrov vyšší.
Fasády lemovali najväčšie výklady, aké kedy Kathleen videla. Okolo nich sa mrvili ľudia a prezerali
si exotický tovar za sklom. Poschodia zase zdobili stĺporadia a oblúkové okná. Rad štvorcových
sklených kupol ozvláštňoval trojitú rímsu na streche. Bola to obrovská stavba, no pôsobila vzdušne
a svetlo.
„Kde je obchod pána Winterborna?“ spýtala sa Kathleen. Devon zažmurkal, akoby takú otázku
nečakal. „Pred vami. To celé je jeho obchodný dom. Pôsobí ako niekoľko budov, no v skutočnosti je to
len jedna.“
Hľadela cez okno na obrovský kolos a nevychádzala z údivu. Winterbornov obchodný dom zaberal
celú ulicu! V živote by si ani nepomyslela, že obchod môže mať také rozmery. Bol ako veľké kráľovstvo.
„Chcem sa tam ísť pozrieť!“ túžobne vykríkla Cassandra.
„Bezo mňa ani na krok!“ zastrájala sa Pandora.
Devon mlčal. Hľadel na Helen, akoby sa jej snažil čítať myšlienky.
Napokon sa dostali na koniec ulice a odbočili na South Audley Street. Blížili sa k veľkému a vkusne
zdobenému domu. Obkolesoval ho impozantný železný plot s kamennou bránou. Dom nápadne
pripomínal renesančné sídlo na panstve Eversby. Kathleen tušila, že patrí Ravenelovcom.
Koč zastal. Dvojčatá z neho vyskočili, prv než im kočiš stihol pomôcť.
„Nikdy ste tu neboli?“ spýtal sa Devon Kathleen, keď vošli dnu.
Pokrútila hlavou. „Raz som dom zahliadla zvonka. Nebolo vhodné, aby som navštívila domov
slobodného džentlmena. S Theom sme plánovali, že po lete v ňom pobudneme.“
Vstupnú halu zachvátil riadený chaos. Z voza vyberali sluhovia batožinu a odprevádzali členov
rodiny do izieb. Kathleen sa páčilo príjemné zariadenie domu, tradičný nábytok z masívu, podlahy
vykladané dubovým a čerešňovým drevom či steny s portrétmi niekdajších obyvateľov. Na poschodí
boli spálne a malý salón s predizbou. Neskôr preskúma najvyššie poschodie. Devon jej naznačil, že sa
tam nachádza obrovská tanečná sieň s francúzskymi oknami, ktorými sa vychádza na balkón.
 Teraz si však túžobne priala súkromie svojej izby, kde by si po ceste vydýchla.
Devon ju odprevadil na poschodie. Kathleen spozornela, keď začula zvláštnu éterickú hudbu. Jemné
tóny však nepochádzali z hry na piane. „Čo je to za zvuk?“ pýtala sa.
Devon zmätene krútil hlavou.
Vstúpili do salóna. Helen a dvojčatá stáli okolo malého štvorcového stolíka. Dvojčatám žiarili tváre
vzrušením, no Helen navonok nejavila žiadne nadšenie.
„Kathleen,“ zvolala Pandora, „takú krásnu a dômyselnú vec si ešte nevidela!“
Kathleen zbadala hraciu skrinku veľkú zhruba meter a vysokú tridsať centimetrov. Bola vyrobená
z lesklého palisandrového dreva, zdobená zlatými lakovanými ornamentmi. Trónila na malom stolíku.
„Skúsme inú,“ horela nedočkavosťou Cassandra a otvorila zásuvku na stolíku.
Helen sa načiahla do skrinky a vytiahla medený valček pokrytý stovkami malých hlavičiek.
V zásuvke ležalo v rade niekoľko ďalších lesklých valčekov.
„Vidíš?“ dychtivo vravela Pandora Kathleen. „Každý valec hrá inú pieseň. Môžeš si vybrať, čo chceš
počúvať.“
Kathleen krútila hlavou a mlčky žasla.
Helen vložila do skrinky ďalší valček a prepla medenú páčku. Miestnosťou sa rozľahla rezká a veselá
predohra z Williama Tella. Dvojčatá sa radostne rozosmiali.
„Vyrobené vo Švajčiarsku,“ poznamenal Devon, keď hľadel na ceduľku vnútri veka. „Všetko sú to
opery. Il Bacio, Zampa...“
„Ale kde sa to tu vzalo?“ žasla Kathleen.
„Doručili to zrejme len dnes,“ vyslovila Helen zvláštnym, nesmelým hlasom. „Je to pre mňa. Od...
pána Winterborna.“
Všetci zmĺkli.
Helen vzala zloženú ceduľku a podala ju Devonovi. Na tvári sa jej nepohol jediný sval, no oči
zrkadlili hrôzu. „On...“ ťažko hľadala slová, „teda pán Winterborne, si myslí...“
Devon sa jej pozrel do očí. „Súhlasil som, aby vám dvoril,“ nechodil okolo horúcej kaše. „Ak si to
budete priať. Ak nie...“
„Čože?“ vyštekla Kathleen. Lomcovala ňou zlosť. Ako to, že sa jej Devon o ničom nezmienil? Musel
predsa vedieť, že s tým nebude súhlasiť! Ba čo viac! Namietala proti tomu každou jednou bunkou
svojho tela! Winterborne sa k Helen absolútne nehodí! Všetci to vedia! Ak by sa zaňho vydala, ocitla by
sa v úplne neznámom a cudzom svete.
Salónom sa veselo rozliehala rezká muzika.
„To si vyhoďte z hlavy!“ vyštekla Kathleen na Devona.
„Poviete mu, že ste si to rozmysleli.“
„Helen má právo o sebe rozhodnúť sama,“ povedal pokojne, no šklbalo mu sánkou. „Vy o nej
nerozhodujte.“ Pripomínal toho istého arogantného sviniara ako v prvý deň.
„Čo vám za to Winterborne sľúbil?“ vyzvedala. „Ako bude z jeho sobáša s Helen profitovať
panstvo?“
V očiach sa mu zračil odpor. „Preberieme to v súkromí. Na prízemí je pracovňa.“
Helen sa pohla, že sa k nim pridá. Kathleen sa jej jemne dotkla pleca a zastavila ju. „Drahá,“ náhlivo
vyslovila, „prosím, nechala by si nás s lordom Trenearom osamote? Musím sa ho spýtať na osobné
veci. My dve sa porozprávame potom. Prosím.“
Helen ani nežmurkla. Upierala na ňu výnimočne krásne oči, bledé a očarujúce. Prehovorila miernym
vyrovnaným hlasom: „Skôr než sa vzdialite, rada by som niečo ozrejmila. Dôverujem ti a mám ťa rada
ako svoju vlastnú sestru, najdrahšia Kathleen, a viem, že ku mne cítiš to isté. Ale som presvedčená, že
na svoju situáciu pozerám oveľa pragmatickejšie než ty.“ Pohľadom zaletela k Devonovi a pokračovala:
„Ak má pán Winterborne v úmysle požiadať ma o... nie je to čosi, nad čím môžem bez rozmyslu
mávnuť rukou.“ Kathleen sťažka preglgla, aby nevybuchla od zlosti. Pokúsila sa o úsmev, ale stuhnutá
tvár jej to nedovolila. Napokon len potľapkala Helen po pleci.
Zvrtla sa na podpätku a vyšla zo salóna. Devon jej bol v pätách.


Kapitola 29


West mal jednoducho smolu, že vošiel do pracovne vo chvíli, keď si v nej Kathleen s Devonom
vymieňali názory.
„Čo sa deje?“ spýtal sa a pohľadom preskakoval z jednej napätej tváre na druhú.
„Helen a Winterborne,“ výstižne zhrnul Devon.
West zbadal Kathleenin vyčítavý pohľad. Vzdychol si a napravil si kravatu. „Na tomto rozhovore sa
nemusím zúčastniť, však?“
„Vedeli ste, že jej Winterborne bude dvoriť?“ žiadala Kathleen Westovo priznanie.
„Možno,“ zašomral West.
„Tak potom áno, zostanete tu a vysvetlíte, prečo ste brata od toho hrozného nápadu neodhovorili.“
Westa to pobúrilo. „Kedy sa mi podarilo jednému alebo druhému z vás niečo vyhovoriť?“
Kathleen sa otočila a gánila na Devona. „Ak to dopustíte, potom ste vskutku jeden úplne bezcitný
darebák, za akého som vás považovala od prvého okamihu!“
„Čo dopustím? Pomôžem Helen k sobášu, ktorým získa bohatstvo, spoločenské postavenie a vlastnú
rodinu?“
„Postavenie v jeho spoločnosti, nie v našej. Isto dobre viete, aký názor bude zastávať šľachta. Helen
sa spoločensky degraduje.“
„Väčšina tých, ktorí to budú tvrdiť, sú presne tí istí, ktorí ju razom odsúdia, keď sa dopočujú, že sa
zúčastní na sezóne.“ Devon podišiel ku kozubu a ruky si položil na mramorovú rímsu. Svetlo
plameňov sa mu mihalo na tvári a tmavých vlasoch. „Uvedomujem si, že pre Helen to nie je ideálne
spojenie. Ale proti Winterbornovi nemožno namietať. Súdite o ňom nesprávne. Príde čas, keď sa
doňho Helen zamiluje.“
„Ak by mala dosť času,“ vysmiala ho Kathleen, „Helen by sa zamilovala aj do potkana napadnutého
morom či do bezzubej kaliky s leprou. To ešte neznamená, že by sa zaňho mala vydať.“
„Helen by sa za potkana nikdy nevydala,“ poznamenal West.
Devon vzal do ruky kutáč a prehrnul žeravé polená na mriežke. Do vzduchu sa zdvihol vír
tancujúcich iskričiek.
„Až dosiaľ nemala Helen žiadnu nádej na akýkoľvek vzťah.“ Ponad plece zlovestne gánil
na Kathleen. „Očividne odmietate prijať skutočnosť, že žiaden vážený džentlmen dobrovoľne nedá
prednosť chudobnému dievčaťu, ktoré miluje, pred bohatým dievčaťom, ktoré iba toleruje.“
„Isto sa takí nájdu.“ Výsmešne na ňu hľadel. Na svoju obranu dodala: „Určite chodí po svete aspoň
jeden. Prečo jej nedovolíme, aby si ho našla sama?“
West vstúpil do rozhovoru. „To by znamenalo pripraviť ju o možnosť vziať si Winterborna. A ak sa
jej nepodarí zohnať si ženícha do konca sezóny, zostanú jej akurát oči pre plač.“
„V takom prípade bude bývať so mnou,“ oznámila Kathleen. „Na vidieku si nájdem chalupu, kde
budeme žiť z môjho vdovského vena.“
Devon sa otočil od kozuba a zabodol do nej nemilosrdný pohľad. „A ako do vašich budúcich plánov
zapadám ja?“
 V miestnosti sa rozľahlo zlovestné ticho.
„Myslím, že tu nemám čo hľadať,“ vzdychol si West s pohľadom vyvráteným k stropu.
„Dokážete sa o seba postarať,“ odpovedala Kathleen Devonovi. „Helen nie. Pred Winterbornom ju
nikto neochráni, ak by s ňou nemal čisté úmysly a správal sa k nej nečestne.“
„Ale áno. S Westom ju ochránime.“
„Chrániť by ste ju mali teraz.“
West vyskočil a ponáhľal sa k dverám. „Tak na to je rodina?“ podráždene zasipel. „Nekonečné hádky
a rozhovory o pocitoch od úsvitu do mrku? Dočerta, kedy si budem môcť robiť, čo chcem, a nebudem
sa musieť obhajovať pred polovicou domácnosti?“
„Keď budete žiť sám na opustenom ostrove s palmou a kokosovým orechom,“ vyštekla Kathleen.
„A ani vtedy vám kokosový orech isto nebude po vôli.“
West si ich kyslo premeral. „Mám toho po krk. Ospravedlňte ma, ale radšej si nájdem hostinec, kde
zaplatím sporo odetej žene, aby si mi sadla na kolená a tvárila sa príjemne, kým sa spijem do nemoty.“
Tresol dvermi.
Kathleen si skrížila ruky na prsiach a pozrela na Devona.
„Helen nikdy neprizná, čo chce. Celý život žije tak, aby nikomu nebola na ťarchu. Ak by to rodine
pomohlo, vydala by sa aj za diabla. Uvedomuje si, že panstvo Eversby by tým len získalo.“
„Je to dospelá žena. Má dvadsaťjeden rokov. Neviem, či si postrehla, ale práve zareagovala oveľa
vyspelejšie než my dvaja dokopy,“ necitlivo poznamenal. Vzápätí o čosi miernejšie dodal: „A hoci ťa to
možno prekvapí, život pod tvojou taktovkou sa jej nemusí pozdávať.“
Kathleen naňho nechápavo hľadela. Otvárala ústa ako ryba na suchu. Hľadala slová. Z jej hlasu bolo
cítiť nenávisť.
„Nemôžem uveriť, že som dopustila, aby si sa ma dotkol!“ Nezniesla byť v jeho prítomnosti ani
o sekundu dlhšie.
Vybehla z pracovne a trielila hore schodmi.
Kathleen a Helen sa rozprávali v malej predizbe salóna vyše hodiny. Kathleen bola zdesená, že sa
Helen dvoreniu Rhysa Winterborna nebráni, dokonca s ním súhlasí.
„Nechce ťa z úprimného srdca,“ vyjadrila Kathleen svoje obavy. „Chce ženu, ktorá ho v jeho
ambíciách posunie ešte vyššie. A určite ťa považuje za aristokratickú plemennú kobylu.“
Helen sa usmiala. „Nehodnotia tak potenciálne manželky aj šľachtici?“
Kathleen strácala trpezlivosť. „Helen, musíš priznať, že ty a on – to sú dva úplne odlišné svety!“
Vzdychla si.
„Áno, sme celkom odlišní,“ pripustila Helen. „Preto budem ostražitá. Ale mám vlastné dôvody, prečo
s dvorením súhlasím. Všetky by som tu nerada spomínala... no môžem ti prezradiť, že keď bol u nás
na panstve, nastalo medzi nami určité porozumenie.“
„Keď si sa oňho v horúčke starala? Lebo ak áno, tak to nebolo porozumenie. Bol to súcit.“
„Nie, stalo sa to až potom.“ Rýchlo pokračovala, prv než by ju Kathleen ďalej odhovárala. „Viem
o ňom len veľmi málo. No rada by som ho bližšie spoznala.“ Chytila Kathleen za ruky a pevne ich
zovrela. „Prosím ťa, nestavaj sa proti tomu. Aspoň teraz nie. Urob to kvôli mne.“
Kathleen neochotne prikývla. „Ako chceš.“
„A čo sa týka lorda Treneara,“ odvážila sa Helen povedať, „nesmieš ho viniť za to, že sa snaží...“
„Helen,“ prerušila ju Kathleen tichým hlasom. „Odpusť mi, ale musím ho viniť. Z dôvodov, o ktorých
nemáš poňatia.“


Na druhý deň ráno sprevádzal Devon dievčatá do Britského múzea. Kathleen by bola radšej, keby
s nimi išiel West, ale ten bol vo svojom malom byte, ktorý si nechal aj po presídlení na panstvo.
Kathleen nestrávila Devonovu zradu ani pichľavé poznámky z predchádzajúceho večera. Vyhýbala
sa rozhovoru a odpovedala mu len veľmi úsečne. Vymieňali si zdvorilostné frázy a chladné úsmevy.
Múzeum tvorilo množstvo expozícií. Sestry Ravenelové sa dohodli, že prvú si pozrú egyptskú
galériu. V rukách zvierali brožúrky a zápisníky a podrobne si prezerali každý jeden vystavený
artefakt... sochy, sarkofágy, obelisky, doštičky, balzamované zvieratá, ornamenty, zbrane, nástroje
a šperky. Pred čadičovou doskou z egyptského mesta Rosetta postáli najdlhšie a žasli nad hieroglyfmi
vyrytými do lesklého povrchu.
Devon si obďaleč prezeral zbierku zbraní. Helen podišla ku Kathleen, ktorú zaujala sklená vitrína
so starobylými mincami. „Je tu toľko galérií,“ poznamenala, „že by sme tu mohli stráviť mesiac, a aj tak
by sme všetko nevideli.“
„Pri takomto tempe rozhodne nie,“ súhlasila Kathleen. Sledovala, ako si dvojčatá otvorili zápisníky
a kopírovali do nich niektoré hieroglyfy.
Helen sa na ne zadívala. „Aké sú nadšené. A ja tiež. Očividne sme všetky potrebovali trochu viac
vyžitia a podnetov, než nám ponúka panstvo.“
„Londýn ponúka nadbytok všetkého,“ ubezpečila ju Kathleen. „Predpokladám, že je to dobrý bod
pre pána Winterborna – nikdy sa nebudeš nudiť,“ dodala na odľahčenie.
„Áno, to je pravda.“ Helen sa odmlčala a po chvíli sa opatrne spýtala. „Čo sa týka pána
Winterborna, mohli by sme ho pozvať na večeru? Rada by som sa mu osobne poďakovala za hraciu
skrinku.“
Kathleen sa zamračila. „Áno. Lord Trenear ho pozve, ak si to želáš. Avšak... isto si uvedomuješ, že
hracia skrinka bola veľmi zlá voľba. Je to milý a honosný dar, ale mali by sme ho vrátiť.“
„Nemôžem,“ zašepkala Helen a na čele sa jej urobili vrásky. „Dotklo by sa ho to.“
„Dotkne sa to iba ak tvojej povesti.“
„Nikto sa to predsa nemusí dozvedieť. Nemohli by sme sa tváriť, že je to dar pre celú rodinu?“
Kathleen si spomenula na všetky pravidlá, ktoré porušila, a hriechy, ktoré spáchala. Niektoré
menšie, iné oveľa neslýchanejšie než nevhodný dar. Trpko skrútila pery. „Prečo nie...“ rezignovala.
Chytila ju za ruku. „Pomôž mi zastaviť Pandoru. Chce otvoriť debnu s múmiou!“


V Helen sa miešal zmätok a súčasne vzrušenie. Winterborne prijal pozvanie na večeru hneď
na druhý deň. Veľmi si želala vidieť ho, no zároveň sa jeho návštevy desila.
Winterborne prišiel na minútu presne. Viedli ho do hlavného salóna, kde sa už zhromaždila celá
rodina Ravenelovcov. Mocnú postavu zahaľovala jednoduchá elegancia. Mal oblečený čierny kabát,
sivé nohavice a sivú vestu. Zlomená noha sa mu ešte úplne nezahojila, no sadra bola preč. Pri chôdzi si
pomáhal drevenou palicou. V dave ľudí ho človek ľahko rozpoznal, a to nielen pre jeho výraznú výšku
a urastené telo. Havranie vlasy a tmavá pokožka kričali doďaleka. Farba jeho kože bola dôkazom
španielskeho vplyvu vo Walese, no s aristokratickým zjavom nemala nič spoločné. Helen sa to veľmi
páčilo a zdalo sa jej to nezvyčajné.
Pohľad okamžite zabodol do Helen. Horúce čokoládové oči mu lemovali husté čierne mihalnice.
Od nervozity sa zachvela. Nedala však na sebe nič poznať. Neutrálne sa naňho usmiala. Kiežby mala
odvahu a povedala mu niečo očarujúce alebo s ním koketovala! Na jej rozčarovanie sa Pandora
s Cassandrou cítili v jeho prítomnosti oveľa uvoľnenejšie a to boli od nej o dva roky mladšie. Ich hlúpe
otázky ho rozveselili. Pýtali sa ho, či má v palici ukrytý meč – na ich veľké sklamanie odvetil, že nie –,
a opisovali mu múmie psov v egyptskej expozícii Britského múzea.
Spoločnosť sa presunula k jedálenskému stolu, kde nastal mierny zmätok, keď sa ukázalo, že
dvojčatá napísali menovky v hieroglyfoch.
„Mysleli sme si, že by ste mohli hádať, kde sedíte,“ oznámila im Pandora.
„Chvalabohu, že sedím za vrchstolom,“ šplechol Devon.
„Tá je moja,“ hlesol Winterborne a ukazoval na menovku pred sebou. „A lady Helen bude isto sedieť
vedľa mňa.“
„Ako ste to vedeli?“ spýtala sa Cassandra. „Poznáte hieroglyfy, pán Winterborne?“
Usmial sa. „Spočítal som písmená.“ Zdvihol menovku a zblízka ju skúmal. „Je to veľmi šikovne
napísané. Najmä ten malý vtáčik.“
„Uhádnete, aký je to vták?“ s nádejou v hlase sa spýtala Pandora.
„Tučniak?“
„Vravela som ti, že sa to podobá na tučniaka,“ víťazoslávne zvolala Cassandra a pozrela na sestru.
„Je to prepelica,“ prezradila Pandora Winterbornovi a vzdychla si. „Písanie mi skrátka nejde. Ani
v starovekej egyptčine, ani po anglicky.“
Všetci si sadli k stolu. Podávala sa večera. Helen sa otočila k Winterbornovi, rozhodnutá, že svoju
plachosť prekoná.
„Vidím, že vám už sadru dali dole, pán Winterborne. Dúfam, že sa vám noha dobre hojí.“
Opatrne prikývol. „Celkom dobre, ďakujem.“
Niekoľko ráz si napravila obrúsok na kolenách. „Sotva nachádzam slová, ktorými by som sa vám
poďakovala za hraciu skrinku. Taký nádherný dar som v živote nedostala.“
„Prial som si, aby vás potešil.“
„Ach áno.“ Helen sa mu pozrela do očí. Uvedomila si, že jedného dňa bude mať právo pobozkať ju...
držať ju v náručí... Budú spolu robiť všetky záhadné veci, ktoré manželom prináležia. Na tvár jej
vystúpil neznesiteľný rumenec. Bol prenikavý a vytrvalý, aký dokáže vyvolať len muž. Zúfalo ho
premáhala. Pohľadom skĺzla na golier jeho košele a sledovala dokonalú rovnú líniu ručne šitého šva.
„Vplyv pána Quincyho je zreteľný,“ počula svoj hlas.
„Myslíte košeľu?“ spýtal sa Winterborne. „Áno. Všetky skrine, zásuvky a truhlice sú od jeho
príchodu v obliehaní. Vraví, že oblečenie musí byť uskladnené v osobitnej miestnosti.“
„Ako sa vodí pánu Quincymu? Už sa v Londýne udomácnil?“
„Trvalo mu to jediný deň.“ Winterborne jej opísal, ako sa komorník teší zo životnej zmeny, ako sa
v jeho obchodnom dome orientuje lepšie než zamestnanci, ktorí v ňom pracujú už roky. Spriatelil sa
s mnohými, až na jednu osobu: Winterbornovu sekretárku. Ustavične sa hašteria. Winterborne má
podozrenie, že obaja sa na slovných prestrelkách tajne zabávajú.
Helen ho pozorne počúvala. Uľavilo sa jej, že nie je nútená rozprávať. Pomyslela si, že by zvrtla
rozhovor na knihy alebo hudbu, no bála sa, aby to neviedlo k názorovým rozporom. Rada by sa
dozvedela viac o jeho minulosti, ale možno je to citlivá téma kvôli jeho waleskému pôvodu. Nie,
rozhodne bolo bezpečnejšie držať jazyk za zubami. Jej stručné poznámky však rozhovor dlhšie
neudržali, a tak sa Winterborne zarozprával s Westom.
 Helen prepadla obava, že ho nudí. Mlčky sa pustila do jedla.
Napokon sa k nej Winterborne opäť otočil, keď im služobníctvo odobralo taniere. „Zahrali by ste
po večeri na klavíri?“ spýtal sa.
„Isteže, ale obávam sa, že tu žiaden nie je.“
„Nikde v dome nie je piano?“ V tmavých očiach sa mu rafinovane zablysklo.
„Prosím, len mi žiadne nekupujte,“ vychrlila Helen.
Usmial sa. Biele zuby žiarili v kontraste so škoricovou pokožkou. Pri tom pohľade ju príjemne
šteklilo v bruchu.
„V mojom obchode máme asi tucet pián,“ prezradil. „Na niektorých sa ešte nikdy nehralo. Jedno by
som vám sem zajtra poslal.“
Pri predstave toľkých klavírov na jednom mieste vyvalila oči. „Už ste boli štedrý až-až,“ povedala
mu. „Vaša prítomnosť je pre mňa najväčší dar.“
Stretli sa im pohľady. „Znamená to, že ste súhlasili, aby som vám dvoril?“ nežne sa spýtal. Jemne
prikývla. Nahol sa k nej o kúsok bližšie, sotva o centimeter. Bola ako omráčená.
„Potom vás svojou prítomnosťou budem tešiť častejšie,“ zašepkal. „Aké dary by vám urobili radosť?“
Začervenala sa. „Pán Winterborne, nemusíte...“
„Stále uvažujem o klavíri.“
„Kvety,“ rýchlo vyslovila. „Škatuľka bonbónov alebo papierový vejár. Maličkosti.“
Skrútil ústa. „Nanešťastie som známy svojou veľkorysosťou.“
Po večeri zostali páni pri stole a dámy sa premiestnili do salóna na čaj.
„Pri večeri si bola ticho ako myška, Helen,“ vykríkla Pandora, len čo vstúpili do salóna.
„Pandora,“ nežne ju napomenula Kathleen.
Cassandra sa postavila na sestrinu stranu. „Ale je to pravda. Helen bola výrečná ako papraď.“
„Nevedela som, čo mu mám povedať,“ priznala Helen.
„Nechcela som urobiť chybu.“
„Zvládla si to veľmi dobre,“ povzbudila ju Kathleen.
„Rozhovor s neznámym nikdy nie je jednoduchý.“
„Ale je, ak je ti jedno, čo povieš,“ radila Pandora.
„Alebo čo si o tebe pomyslí,“ dodala Cassandra. Kathleen stiahla tvár do zúfalej grimasy, tak aby to
dvojčatá nevideli. „Nikdy nebudú na sezónu pripravené,“ zašepkala. Helen si zahryzla do pery, aby sa
nerozosmiala.
Večer sa schyľoval ku koncu. Winterborne si vo vstupnej hale nasadil klobúk a rukavice. Helen
impulzívne schmatla zo stola orchideu v črepníku a priniesla mu ju.
„Pán Winterborne,“ úprimne sa mu prihovorila, „bola by som poctená, keby ste si ju vzali.“
Spýtavo na ňu pozrel, keď mu vtisla črepník do rúk.
„Je to orchidea, modrá Vanda,“ vysvetlila.
„A ako s ňou mám naložiť?“
„Môžete ju položiť na miesto, kde ju budete mať stále na očiach. Nezabudnite, že nemá rada chlad
a vlhko ani horúco a sucho. Ak ju presťahujete do nového prostredia, Vanda to spravidla ťažko znáša.
Nech vás preto neznepokojuje, ak jej opadajú kvety. Vo všeobecnosti platí, že neznáša horúce
prostredie a priame slnko, ale ani celodenný tieň. A nikdy vedľa nej nepoložte misu s ovocím.“
Povzbudivo naňho pozrela. „Neskôr vám dám špeciálne tonikum, ktorým ju zvlhčíte.“
Winterborne zdráhavo hľadel na exotickú kvetinu pred sebou. Helen oľutovala svoju spontánnosť.
Očividne orchideu nechcel, no nemohla ho požiadať, aby jej ju vrátil.
„Nemusíte si ju vziať, keď ju nechcete,“ vyslovila. „Pochopím...“
„Chcem ju.“ Winterborne sa jej pozrel do očí a nepatrne sa usmial. „Ďakujem vám.“
Helen prikývla. Bezútešne sledovala, ako odchádza s orchideou v náručí.
„Dala si mu modrú Vandu?“ čudovala sa Pandora, keď k nej pristúpila.
„Áno.“
Cassandra k nej podišla z druhej strany. „Z celej tvojej zbierky je to najcitlivejšia orchidea.“
Helen si vzdychla. „Áno.“
„Zabije ju do týždňa,“ sucho poznamenala Kathleen.
„Ako každý z nás.“
„Áno.“
„Prečo si mu ju potom dala?“
Helen sa zamračila a zdvihla dlane. „Chcela som, aby mal niečo výnimočné.“
„Má tisíce výnimočných vecí z celého sveta,“ pripomenula jej Pandora.
„Niečo výnimočné odo mňa,“ nežne objasnila Helen.
Nikto sa jej už na nič nepýtal.


Kapitola 30


„Čakala som na to dva týždne,“ vzrušene vykríkla Pandora.
Cassandra sa triasla na sedadle vedľa nej. „Ja som na to čakala celý život,“ tromfla sestru.
Winterborne dodržal sľub. Pre Kathleen a sestry Ravenelové zorganizoval návštevu svojho
obchodného domu po záverečnej. Mohli nakupovať tak dlho, ako sa im ráčilo. Predavačkám nakázal,
aby nechali na pultoch vyložený tovar, ktorý by sa mohol páčiť mladým dievčatám, napríklad
rukavice, klobúky, sponky a iné čačky. Ravenelovcom sprístupnil všetkých osemdesiatpäť oddelení,
vrátane kníhkupectva, parfumérie a kútika s občerstvením.
„Kiežby tu bol s nami bratranec West!“ ľútostivo zvolala Pandora.
Po necelom týždni v Londýne sa West vrátil na panstvo Eversby. Kathleen sa zdôveril, že celý
Londýn už pozná ako svoju dlaň. „V minulosti,“ vravel, „som tu robil všetko, čo za to stálo, a nepoznal
som mieru. Teraz však musím stále myslieť na to, čo treba urobiť na panstve. Je to jediné miesto, kde
som niekomu užitočný.“
Svoju túžbu vrátiť sa do Hampshiru nijako neskrýval.
„Aj mne chýba,“ priznala Cassandra.
„Ale mne nechýba,“ zlomyseľne vyštekla Pandora. „Len mi napadlo, že keby tu bol, pomohol by nám
všetko odniesť a mohli by sme nakúpiť oveľa viac.“
„Všetko, čo si vyberiete, odložíme,“ povedal Devon, „a zajtra si to dáme doručiť domov.“
„Chcem, aby ste si obe zapamätali,“ povedala Kathleen dvojčatám, „že radosť z nakupovania trvá len
dovtedy, kým netreba vyrovnať účet.“
„Ale o to sa nemusíme starať,“ upozornila ju Pandora.
„Všetky účty idú lordovi Trenearovi.“
Devon sa zaškľabil. „Pripomeniem vám to, keď nám už nezostanú peniaze na jedlo.“
„Len si predstav, Helen,“ veselo zvolala Cassandra, „keď sa vydáš za pána Winterborna, budeš sa
volať rovnako ako obchodný dom!“
Kathleen vedela, že Helen z toho nie je nadšená. Netúžila po pozornosti ani inej forme popularity.
„Ešte Helen nepožiadal o ruku,“ uviedla veci na správnu mieru.
„Ale požiada,“ suverénne vyhlásila Pandora. „Už s nami večeral aspoň trikrát, bol s nami
na koncerte a usadil nás vo svojej súkromnej lóži. Dvorenie ide očividne podľa plánu.“ Zmĺkla.
Po chvíli pokorne dodala: „Teda aspoň pre zvyšok rodiny.“
„Helen sa mu páči,“ poznamenala Cassandra. „Viem to podľa toho, ako sa na ňu pozerá. Ako líška,
keď má chuť na sliepku.“
„Cassandra,“ napomenula ju Kathleen. Pohľadom zaletela k Helen, ktorá sedela so sklonenou
hlavou.
Bolo ťažké odhadnúť, či ide dvorenie podľa plánu, alebo nie. Keď sa hovorilo o Winterbornovi,
Helen bola ako sfinga. Nechávala si pre seba, o čom sa rozprávali alebo čo k nemu cíti. Z ich reakcií
Kathleen nevypozorovala nič, čo by naznačovalo náklonnosť.
Pred Devonom sa tej téme zámerne vyhýbala. Vedela, že by to viedlo iba k ďalšej nezmyselnej
hádke. Počas minulých dvoch týždňov toho veľa nenarozprávali. Po dopoludňajších rodinných
vychádzkach sa Devon zvyčajne vzdialil. Stretol sa s právnikmi, účtovníkmi, zástupcami železníc alebo
navštívil zasadnutie snemovne lordov. Väčšinou sa vracal veľmi neskoro. Bol unavený
a po celodennom spoločenskom konverzovaní aj poriadne znechutený.
Ich spoločné intímne chvíle jej veľmi chýbali. Túžila po veselých spriaznených rozhovoroch,
po príjemných okamihoch a šťastí, ktoré sa jej od neho dostávalo. Teraz sa jej sotva pozrel do očí. Ich
odlúčenie pociťovala ako fyzickú otupenosť. Akoby už nikdy nemali nájsť potešenie zo vzájomnej
prítomnosti. A možno je to tak lepšie, skľúčene si vravela. K jej prípadnému tehotenstvu sa staval
chladne – mesačné krvácanie sa ešte nedostavilo – a do Londýna ju dotiahol len pod zámienkou, aby
Helen dotlačila k sobášu s Winterbornom. Nemôže mu viac dôverovať. Je to manipulátor a darebák!
Koč zastal pri stajniach za Winterbornovým obchodným domom. Jedným zadným vchodom sa
diskrétne dostali dnu. Sluha otvoril dvere koča a na chodník umiestnil schodíky. Devon pomohol
mladým ženám vystúpiť. Posledná sa v dverách koča objavila Kathleen. Chytila sa Devonovej ruky, no
hneď ako to bolo možné, sa jej rýchlo pustila. Po neďalekom dvore prechádzali robotníci. Niesli debny
a škatule k nakladacej rampe.
„Tadiaľto,“ usmernil Devon Kathleen a viedol ju dnu. Ostatní kráčali za nimi.
Vrátnik v modrej uniforme im otvoril veľké bronzové dvere a sňal si klobúk. „Vitajte
U Winterborna, pane. K vašim službám, dámy.“ Pri vstupe podal každému malú brožúru. Jej
smotanovo-modrú obálku zdobil zlatý nápis U Winterborna a pod ním Zoznam oddelení. „Pán
Winterborne vás očakáva v hlavnej rotunde,“ oznámil im.
Ak sa niekedy dvojčatá nezmohli na slovo, znamenalo to jediné: celkom ich ovládli úžas a vzrušenie.
Winterbornov obchodný dom bol miestom splnených snov, Aladinova jaskyňa, v ktorej ohromení
zákazníci strácali reč. Interiér bol bohato zdobený vyrezávaným dubovým drevom, stropy krášlili
ornamenty. V drevených podlahách boli dômyselne zakomponované zložité mozaiky. Tradičné
uzavreté obchodíky by tu človek hľadal márne. Priestory boli otvorené a vzdušné. Delili ich len široké
oblúky, cez ktoré sa zákazníci poľahky presúvali z jedného oddelenia do druhého. Krištáľové lustre
osvetľovali vyleštené sklenené vitríny s nevídanými predmetmi. Pulty sa prehýbali pod záplavou
tovaru.
Za jediný deň strávený vo Winterbornovom obchodnom dome by si človek kúpil kompletné
vybavenie domácnosti: krištáľové sklo, porcelán, hrnce na varenie, železiarsky tovar, nábytok
z masívu, látku na čalúnenie, hodiny, vázy, hudobné nástroje, zarámované umelecké diela, sedlo
na koňa, drevenú chladničku na ľad a všetko jedlo, ktoré sa do nej zmestí.
Blížili sa k hlavnej rotunde spájajúcej päť poschodí. Každé poschodie lemovali zlaté špirálovité
balkóny. Navrchu rotundy bola obrovská kupola z farebného skla s motívmi kvetov. Winterborne stál
za jedným pultom a so sklonenou hlavou si prezeral tovar pod sklom. Počul ich prichádzať a zdvihol
k nim zrak.
„Vitajte,“ pozdravil ich. Oči zrkadlili úsmev. „Splnilo to vaše očakávania?“ spýtal sa ich, no pohľad
zabodol do Helen.
Dvojčatá radostne vybuchli a chrlili slová chvály. Helen krútila hlavou a usmievala sa. „Je to
veľkolepejšie, než som si predstavovala,“ priznala.
„Rád by som vám to tu ukázal.“ Winterborne spýtavo pozrel na ostatných. „Chcel by sa k nám
niekto pridať? Alebo radšej by ste začali rovno s nákupmi?“ Ukázal do rohu na stoh košíkov z prútia.
Dvojčatá si vymenili veľavravné pohľady a jednohlasne zvolali: „Nákupy!“
 Winterborne sa zazubil. „Konfekcia a knihy sú tým smerom. Drogéria a parfumy zase tam. Vzadu
nájdete klobúky, šály, stužky a čipky.“ Ešte ani nedopovedal, dvojčatá schmatli košíky a uháňali preč.
„Dievčatá...“ okríkla ich Kathleen, pohoršená ich divokosťou, no dvojčatá už boli ďaleko, aby ju
počuli. Uprela na Winterborna zúfalý pohľad. „Radím vám, v záujme vlastnej bezpečnosti sa im practe
z cesty, inak vás rozdupú.“
„Mali ste vidieť, ako sa správali dámy počas prvých polročných výpredajov,“ nadhodil Winterborne.
„Násilie, krik... Horšie než nehoda na železnici.“
Kathleen sa usmiala. Winterborne odviedol Helen z rotundy. „Chceli by ste si pozrieť klavíry?“
doľahlo k nej z diaľky. Strácali sa jej z dohľadu. Heleninu odpoveď už nepočula.
Pristúpil k nej Devon.
Zavládlo medzi nimi dlhé nepríjemné ticho. Prerušila ho otázkou: „Keď sa na nich pozrieš, vidíš
dvoch ľudí, ktorí k sebe prechovávajú aspoň nepatrnú náklonnosť? Sú veľmi napätí, nesprávajú sa
prirodzene, nespája ich rovnaké nadšenie. Zhovárajú sa ako cudzinci v dostavníku.“
„Vidím dvoch ľudí, ktorí sa ešte jeden pred druhým neuvoľnili,“ odvetil Devon, akoby sa nič nedialo.
Kathleen odstúpila od pultu a pomalým krokom prešla do ďalšej časti rotundy, kde boli vystavené
potreby na písanie. Na pulte ležal lakovaný podnos s fľaštičkami. Na malom orámovanom štítku stálo,
že flakóny s vôňou sú určené pre dámy, ktoré by chceli svoje listy navoňať, a pritom im nezostanú
na nich škvrny alebo rozmazaný atrament.
Devon sa za ňu mlčky postavil. Ruky si oprel o pult a obomkol ju. Kathleen sa prudko nadýchla.
Jeho pevné horúce telo ju väznilo. Zmeravela, keď sa jej perami prisal na zátylok. Privrela viečka.
Všetkými zmyslami vnímala jeho vitálnu mužskú energiu. Devonov horúci dych jej nadvihol voľný
pramienok vlasov na šiji a pošteklil ju. Celá sa roztriasla Bol to výnimočný pocit.
„Otoč sa,“ zašepkal.
Kathleen mlčky pokrútila hlavou. Tep sa jej zrýchlil.
„Chýbaš mi.“ Zdvihol ruku a prstami ju zmyselne pohladil po šiji. „Večer chcem byť s tebou
v posteli. Aj keby som ťa mal len objímať.“
„Istotne poľahky nájdeš dámu, ktorá ti želanie ochotne vyplní,“ znechutene vyriekla.
Natlačil sa na ňu. Dotkli sa tvárami. Čerstvo oholenú sánku si jej oprel o líce. Akoby ju olizovala
mačka. „Chcem len teba.“
Stuhla. V jeho tesnej blízkosti, z blízkosti celej jeho bytosti pocítila neopísateľné vzrušenie. „Niečo
také by si nemal ani vysloviť, kým nezistíme, či čakám dieťa, alebo nie. Hoci ani jedna odpoveď to
medzi nami neurovná.“
Pod bradu jej vtisol nežný bozk. Celá sa zachvela. „Mrzí ma to,“ prehovoril chrapľavým hlasom.
„Nemal som tak reagovať. Kiežby som to mohol vziať späť. Ty nie si na vine, v záležitostiach lásky máš
veľmi málo skúseností. Sám dobre viem, aké je pekelne ťažké stiahnuť sa vo chvíli, keď chceš byť
s druhým v úplnom spojení.“
Jeho ospravedlnenie ju priam paralyzovalo. Stále mu bola otočená chrbtom. Nenávidela slabosť,
ktorá sa k nej zakrádala... nával opustenosti a túžby, ktorý ju zvádzal otočiť sa, hodiť sa mu do náručia
a vyplakať sa.
Prv než sa zmohla na súvislú odpoveď, začula hlasný rozhovor dvojčiat, cvengot a šuchot vecí, ktoré
niesli. Devon od nej odstúpil.
„Potrebujeme ďalšie koše,“ víťazoslávne zvolala Pandora, keď vošli do haly.
Dvojčatá boli v siedmom nebi. Neobvykle sa vyparádili. Cassandra si obliekla zelený večerný plášť
a do vlasov si zastokla čelenku s perím. Pandora pod jednou pazuchou zvierala bledomodrý čipkový
slnečník a pod druhou dve tenisové rakety. Na hlave mala čelenku z kvetov, ktorá jej padala do očí.
„Ako sa tak na vás dívam,“ prehovorila Kathleen, „už ste toho nakúpili až-až.“
Cassandra sa na ňu znepokojene pozrela. „Ale kdeže, ešte nám zostáva navštíviť minimálne
osemdesiat oddelení!“
Kathleen sa neovládla a pozrela na Devona. Márne v sebe dusil smiech. Po dlhom čase ho opäť
videla v dobrej nálade.
Dievčatá jej k nohám nadšene položili košíky a začali z nich vyťahovať jednu vec za druhou.
Na pulte sa tvorila nesúrodá kopa voňavých mydiel, púdrov, pomád, pančúch, kníh, nových čipiek
na živôtik, stojanov so sponkami, umelých kvetov, plechoviek keksov, pelendrekových pastiliek
a tvrdých cukríkov. Kathleen zahliadla aj kovové sitko na čaj, pančuchy v malých úhľadných
batôžkoch, farebné ceruzky či malú sklenú fľaštičku s ostro červenou náplňou.
„Čo je to?“ spýtala sa. Zdvihla fľaštičku a podozrievavo na ňu hľadela.
„Skrášľovadlo,“ odvetila Pandora.
„Rozkvitnutá ruža,“ zašveholila Cassandra.
Kathleen lapala dych, keď si uvedomila, čo dvojčatá priniesli. „To je rúž!“ Ešte nikdy čosi také
nedržala v rukách. Fľaštičku odložila nabok a prísne ich zahriakla: „Vylúčené!“
„Ale Kathleen...“
„Žiaden rúž,“ zopakovala. „Ani teraz, ani nikdy!“
„Musíme si zvýrazniť pery,“ namietala Pandora.
„Nič sa nám nestane,“ zvolala Cassandra. „Píše sa tu, že
Rozkvitnutá ruža je jemná a príjemná... Vidíš? Tu je to...“
„Poznámky, ktorými by vás na verejnosti častovali, by jemné a príjemné rozhodne neboli. Ľudia by
si mysleli, že ste ľahké ženy. Alebo nebodaj herečky.“
Pandora sa otočila k Devonovi. „Lord Trenear, čo si o tom myslíte?“
„V takej chvíli je pre muža najistejšie nemyslieť,“ vyhŕkol.
„Nepríjemné,“ zhodnotila Cassandra. Načiahla sa za bielym skleným pohárikom so zlatým
vrchnákom a podala ho
Kathleen. „To sme vybrali pre teba. Je to krém z ľalií. Na vrásky.“
„Nemám vrásky,“ dotknuto namietla Kathleen.
„Ešte nie,“ pripustila Pandora. „Ale jedného dňa ich budeš mať.“
Devon sa usmial. Dvojčatá opäť schmatli prázdne košíky a ubzikli do ďalších oddelení.
„Keď sa mi na tvári objavia vrásky,“ žalostivo poznamenala Kathleen, „bude to najmä ich zásluha.“
„Od toho dňa ťa delí ešte mnoho času.“ Devon na ňu pozrel. Dlaňami jej uchopil tvár. „Ale keď sa
tak stane, budeš ešte krajšia.“
Jeho nežný dotyk jej na tvár vymaľoval výrazný rumenec, aký by nevyčarila ani Rozkvitnutá ruža.
Zúfalo sa potrebovala dostať z jeho blízkosti, no láskavé gesto ju paralyzovalo.
Prstom jej prešiel po šiji. Pevne ju objal a pobozkal na pery. Obliala ju horúčava, kolená sa jej
podlomili. Knísala sa, akoby stála na palube lode. Tuhšie si ju k sebe privinul a zovrel v náručí. Ničilo
ju, akú má nad ňou moc. Som tvoja, prinútil ju vysloviť v koči, kde ju zasväcoval do zmyselných
telesných rozkoší. Bola to pravda. Vždy bude jeho...
Z hrdla sa jej dral slabý zúfalý vzdych. Umlčal ho bozkom. Nevedel sa jej nabažiť. Zvrtol hlavu. Pery
sa tesnejšie spojili, jazyky náruživo preplietli. Bozkával ju nežne a súčasne žiadostivo. Podnecoval ju
k odpovedi. Strácala sa v mätúcej blaženosti. Telo jej zovrela nekontrolovateľná túžba.
Náhle sa odtiahol. Zakvílila a naslepo sa za ním načiahla.
„Niekto ide,“ zašepkal.
Oprela sa o pult, aby udržala rovnováhu. Uhladila si šaty a sústredene pokojne dýchala.
Do rotundy vošli Helen s Winterbornom. Helen dvíhala kútiky úst dohora, akoby ich mala
prišpendlené. Jej póza pripomínala stratené batoľa, ktoré hľadá matku.
Kathleen skĺzol pohľad na Heleninu ľavú ruku. Niečo sa na nej ligotalo. Stiahlo jej žalúdok. Všetko
zmyselné teplo z nej razom vyprchalo. Uvedomila si, koľko bije.
Prsteň.
Ten sviniar jej dvoril sotva dva týždne a už ju požiadal o ruku!


Kapitola 31


Milá Kathleen,
práve som sa vrátil od Luftonovcov. Bol som sa spýtať, ako sa darí ich novému prírastku v rodine.
Prosím, informujte všetky zúčastnené strany, že Hamletovi sa v jeho novom domove páči. Musím dodať, že
jeho chliev je dielom najvyššej staviteľskej kvality. Očividne je nadšený z prítomnosti svojho vlastného
háremu prasníc. Trúfam si povedať, že tvor s nenáročnými životnými potrebami si viac nemôže priať.
Všetky ďalšie novinky z panstva sa týkajú kanalizácie a nepríjemností pri osádzaní potrubia. Nie sú
vôbec veselé, a tak Vás ušetrím ich opisu.
Horím nedočkavosťou, aby som poznal Váš názor na Helenino zasnúbenie s Winterbornom. V duchu
bratskej lásky Vás prosím, aby ste mi čím prv odpísali, prípadne mi len napíšte, či sa schyľuje k vražde.
Váš oddaný West

Kathleen sa načiahla za perom a pustila sa do písania. West jej chýbal väčšmi, než by sa bola
nazdávala. Mladý opilec a zhýralec, ktorý sa pred niekoľkými mesiacmi prvý raz objavil na panstve
Eversby, sa stal neodmysliteľnou súčasťou jej života.


Milý West,
čo sa týka Winterbornovej žiadosti o Heleninu ruku, priznávam, že moje prvé myšlienky smerovali
k vražde. Avšak prišla som na to, že ak sa zbavím Winterborna, musela by som odstrániť aj Vášho brata
a to by nebolo najšťastnejšie riešenie. Jedna vražda by sa za tých okolností dala ospravedlniť, no dve by
boli číra samopaš.
Helen mlčí a je utiahnutá. Pre dievča, ktoré sa práve zasnúbilo, je také správanie sotva prirodzené.
K snubnému prsteňu očividne prechováva nevôľu, no odmieta požiadať Winterborna, aby ho vymenil
za iný. Včera sa Winterborne rozhodol, že naplánuje a uhradí výdavky na celý sobáš, a tak ani v tej
záležitosti nedostane Helen priestor.
Winterborne má vo všetkom hlavné slovo. Zrejme si to ani neuvedomuje. Je ako veľký strom, ktorý síce
vrhá obrovský tieň, no malé stromčeky pod ním zakrpatejú.
Nech je to akokoľvek, sobášu sa už zrejme nedá zabrániť.
Vzdala som to. Aspoň sa o to pokúšam.
Vašu bratskú lásku si veľmi vážim a vy jadrujem Vám svoju sesterskú náklonnosť.

Vaša Kathleen

Devon sa vrátil domov neskoro večer. Bol unavený, no cítil zadosťučinenie.
Zmluvu o prenájme pozemkov Londýnskym železiarňam podpísali obe strany.
Počas minulého týždňa sa vďaka Severinovi vyjednávanie zmenilo na hru na mačku a myš. Devona
stálo nadľudské úsilie a nasadenie, aby toleroval Severinove stupňujúce sa nároky, omeškania,
prekvapenia a dodatky. Právnici často stratili reč, keď sa Devon so Severinom škriepili a vyjednávali.
Devonovi sa napokon podarilo dosiahnuť výhody, ktoré si zaumienil. Nechýbalo veľa a bol by svojho
priateľa chytil pod krk a na mieste zahrdúsil. Najhoršie bolo vedomie, že spomedzi všetkých
zúčastnených jediný Severin sa cítil ako v siedmom nebi.
Severin zbožňoval napätie, konflikt, skrátka čokoľvek, čo upútalo jeho nenásytný mozog. Ľudí
priťahoval ako magnet, všade ho pozývali. Jeho spaľujúca energia sa však nedala dlhodobo zniesť. Byť
v jeho prítomnosti bolo ako hľadieť na ohňostroj – človek mal z neho potešenie len krátky čas, potom
sa ho nabažil.
Komorník vzal Devonovi kabát, klobúk a rukavice. Devon mieril priamo do pracovne. Potreboval
niečo ostrejšie. Práve prechádzal popri schodisku, keď k nemu z horného salóna doľahli smiech
a vrava. Sprevádzali ich rezké melódie z hracej skrinky.
Pracovňu osvetľovala jediná lampa a oheň v kozube. Kathleenina drobná postava sa chúlila v ušiaku.
Prstami voľne zvierala stopku prázdneho vínového pohára. Pocítil príliv radosti, keď zbadal, že má
oblečenú farebnú pelerínu. Uprene sa dívala do plameňov. Ich svetlo sa jej mihotalo na dokonalej
tvári.
Od okamihu, keď sa Helen a Winterborne zasnúbili, s ňou nebol ani chvíľu osamote. Bola mĺkva
a rozhovoru sa vyhýbala. Očividne sama bojovala s bezútešnou situáciou. Navyše mu rokovania
s Londýnskymi železiarňami vzali všetok čas. Pre panstvo mala dohoda životný význam. Nemohol
riskovať zlyhanie. Teraz, keď už bola podpísaná, rozhodol sa, že v dome nastolí poriadok.
Vošiel do pracovne. Kathleen zdvihla hlavu. Na tvári sa jej nepohol ani sval.
„Vitaj. Ako dopadlo stretnutie?“
„Zmluva je podpísaná,“ odvetil a pri pulte si nalial pohár vína.
„Súhlasil Severin s tvojimi požiadavkami?“
„S najdôležitejšími áno.“
„Blahoželám,“ úprimne vyslovila. „Nepochybovala som, že to zvládneš.“
Devon sa usmial. „Ja som pochyboval. Severin má s obchodovaním neporovnateľne väčšie
skúsenosti. Stavil som na obyčajnú tvrdohlavosť.“ Ukázal na karafu s vínom a spýtavo zdvihol obočie.
„Stačí mi. Ďakujem.“ Kývla k stolu v rohu pracovne. „Pred večerou ti prišiel telegram. Leží
na podnose.“
Devon vykročil poň. Rozlomil pečať. Hľadel na správu a vraštil čelo. „Je od Westa.“

OKAMŽITE PRÍĎ NA PANSTVO.
W. R.

„Chce, aby som prišiel do Hampshiru. Okamžite,“ zamyslene vyslovil. „Dôvod neuvádza.“
Kathleen naňho ustráchane pozrela. „Dúfam, že sa nič nestalo.“
„Určite nič tragické, inak by pridal vysvetlenie.“ Zamračil sa. „Ráno musím stihnúť prvý vlak.“
Kathleen odložila prázdny pohár, vstala a uhladila si sukne. V svetle plameňov vyzerala unavená, no
krásna. Medzi obočím sa jej objavila vráska. Nedívala sa naňho, keď vyslovila: „Dnes ráno sa mi začalo
mesačné krvácanie. Dieťa nebude. Viem, že si chcel bez otáľania vedieť, ako to dopadne.“
Devon si ju mlčky premeral pohľadom.
Zvláštne. Čakal by, že mu odpadne kameň zo srdca, no pocit úľavy sa nedostavil. Len akási neurčitá
rozpoltenosť. Mal by padnúť na kolená a prekypovať vďakou!
 „Odľahlo ti?“ spýtal sa.
„Pochopiteľne. Dieťa predsa nechcel ani jeden z nás.“ Jej pokojný a vecný tón ho zabolel.
Pristúpil k nej. Celá zmeravela.
„Kathleen,“ začal, „tá vzdialenosť medzi nami ma znepokojuje. Čokoľvek je nevyhnutné...“
„Prosím. Teraz nie. Nie dnes večer.“
Jediné, čo mu zabránilo zovrieť ju do náručia a bezhlavo bozkávať, bol jej surový tón. Privrel oči
a v duchu počítal do desať. Nefungovalo to. Pohár priložil k ústam a víno do seba nalial troma veľkými
dúškami.
„Keď sa vrátim,“ hľadel jej do očí, „porozprávame sa. Osamote.“
Jeho hlas bol prísny. Stisla pery. „Mám na výber?“
„Áno. Budeš si môcť vybrať, či pôjdeme do postele pred rozhovorom, alebo až po ňom.“
Pohoršene si vzdychla a opustila pracovňu. Devon sa ani nepohol. Stál na mieste, zvieral prázdny
pohár a civel na otvorené dvere.


Kapitola 32


Len čo Devon vystúpil z vlaku na stanici v Altone, zarazil ho pohľad na brata. West mal oblečený
zaprášený kabát, nohavice aj čižmy celé od blata, pohľad ako besné zviera.
„West?“ oslovil ho Devon a neskrýval znepokojenie. „Dopekla, ako to...“
„Podpísal si nájomnú zmluvu?“ skočil mu do reči West a vystrel k nemu ruky, akoby ho chcel
schmatnúť za fazóny kabáta. Horel nedočkavosťou. Knísal sa na pätách ako neposedný školák.
„Zmluvu s Londýnskymi železiarňami. Podpísal si ju?“
„Včera.“
West zaklial, čím si vyslúžil pohoršené pohľady cestujúcich na nástupišti. „Čo práva na nerastné
bohatstvo?“
„Práva na nerastné bohatstvo na pozemkoch, ktoré prenajímame železnici?“ spresnil Devon.
„Áno. Má ich Severin? Dal si mu podiel?“
„Všetky práva som si ponechal.“
West naňho uprene hľadel, ani nežmurkol. „Určite?“
„Isteže. Severin ma tri dni presviedčal, aby som mu ich odstúpil. Čím dlhšie sme o tom hovorili, tým
ma to väčšmi rozčúlilo. Povedal som mu, že sa s ním radšej uvidím v pekle, než by som mu z panstva
Eversby mal dať čo len za hrsť hnoja. Odišiel som, no len čo som sa objavil na ulici, kričal na mňa
z okna, že sa vzdáva a že sa mám vrátiť.“
West vyskočil vpred, akoby ho chcel objať, no vzápätí sa ovládol. Prudko potriasol Devonovi hlavou
a silno ho potľapkal po chrbte. „Panebože! Zbožňujem ťa, ty tvrdohlavý prašivec!“
„Čo sa to s tebou stalo?“ dožadoval sa Devon vysvetlenia.
„Všetko sa dozvieš. Poďme.“
„Musím počkať na Suttona. Je v zadnom vozni.“
„Suttona nepotrebujeme.“
„Predsa nepôjde do Eversby z Altonu pešo!“ Devonovu mrzutosť vystriedal smiech. „Dopekla, West,
poskakuješ tu, akoby ti niekto hodil osie hniezdo do...“
„Už ide,“ vykríkol West a ukázal na komorníka. Naznačil mu, aby pridal do kroku.
West rozkázal kočišovi, aby nešiel k domu, ale pokračoval na východnú stranu panstva, kde viedli
len nespevnené cesty. Devon si uvedomil, že smerujú k výmere, ktorú práve prenajal Severinovi.
Koč zastal na okraji poľa, pri potoku a bukovej aleji. Na poliach a návršiach boli práce v plnom
prúde. Bol tam asi tucet mužov s lopatami, čakanmi, prieskumným náčiním, fúrikmi a strojom
poháňaným parou.
„Čo tam robia?“ spýtal sa Devon a neskrýval prekvapenie.
„To sú Severinovi muži? Ešte tu predsa nemôžu plieniť, veď zmluvu sme podpísali len včera!“
„Nie. Najal som ich ja.“ West otvoril dvere koča a bez pomoci kočiša vyskočil von. „Poď.“
„Môj pane,“ protestoval Sutton, keď sa Devon ponáhľal za bratom. „Na taký nehostinný terén nie ste
vhodne odetý. Sú tu skaly a zemina... vaše topánky a nohavice...“ V obavách hľadel na dokonale čisté
lemy Devonových sivých vlnených nohavíc.
 „Počkajte v koči,“ prikázal Devon komorníkovi.
„Áno, môj pane.“
Vietor im fúkal do tváre silnú hmlu. Kráčali k čerstvo vykopanému žľabu označenému zástavkami.
Obkolesila ich vôňa zeme, mokrej šašiny a rašeliny – svieže a dobre známe hampshirské povetrie.
Prešli okolo muža s čakanom. Prestal kopať, sňal z hlavy čiapku a úctivo sklonil hlavu. „Vaša
milosť.“
Devon sa naňho usmial a kývol mu na pozdrav.
Došli na koniec jarku. West sa zohol a zo zeme zdvihol malý kamienok. Podal ho bratovi.
Skalka – či skôr okruhliak – bol na svoju veľkosť prekvapivo ťažký. Devon ho palcom očistil
od hliny. Kamienok mal tmavočervený povrch s ostro červenými škvrnami. „Ruda?“ hádal a dôkladne
skúmal kameň v prstoch.
„Ušľachtilá červená železná ruda,“ veľavýznamne vyslovil West. „Oceľ z nej je najkvalitnejšia.
Na trhu má najvyššiu cenu.“
Devon sa naňho so záujmom pozrel „Pokračuj.“
„Keď som bol v Londýne,“ West rozprával ďalej, „Severinovi muži si tu zrejme testovali terén. Jeden
nájomník – pán Wooten – začul stroje a prišiel sa pozrieť, čo sa deje. Prieskumníci mu, pochopiteľne,
nič neprezradili. Len čo som sa o tom dozvedel, najal som geológa a odborníka na ťažbu, nech sa na to
pozrú. Sú tu už tretí deň. So zbíjačkou rozbíjajú kúsok po kúsku a berú vzorky.“ Ukázal na hematit
v Devonovej ruke.
Devonovi sa rozvidnelo. Malý úlomok rudy pevne zovrel v dlani. „Koľko tam toho je?“
„Ešte nie sú hotoví. Ale obaja sa zhodli, že tesne pod povrchom leží obrovské hematitové ložisko.
Z toho, čo dosiaľ preskúmali, na niektorých miestach dosahuje hrúbku dva a pol metra, na iných
sedem. A rozlohou sa blíži k šiestim hektárom. Všetko je tvoje. Južne od Cumberlandu sa vraj s takým
veľkým náleziskom dosiaľ nestretli.“ Hlas sa mu zastrel. „Má to hodnotu najmenej pol milióna libier,
Devon.“ Hoci stál Devon nohami pevne na zemi, mal pocit, že sa mu zakrútila hlava. To sa predsa nedá
tak ľahko stráviť! Rozhliadol sa, no v skutočnosti nič nevidel. Rozum sa snažil pochopiť, čo to všetko
znamená.
Od okamihu, keď sa stal dedičom panstva Eversby, mu na krku viselo obrovské bremeno dlhu, ktoré
ho ťažilo... a ktoré by mu teraz odpadlo. Všetci na panstve by boli zachránení. Theove sestry by dostali
veľké vená a spomedzi pytačov by si mohli vyberať. Muži z panstva by mali prácu a z obchodu by
profitovala celá dedina.
„Čo hovoríš?“ veľavravne sa spýtal West, keď sa Devon dlhšie nezmohol na slovo.
„Neverím, že je to pravda,“ dostal zo seba. „Musím vedieť viac.“
„Môžeš sa spoľahnúť, nie je to sen. Ver mi, státisíce ton kameňa nám spod nôh len tak ľahko
nezmiznú.“
Devon pomaly roztiahol ústa do úškľabku. „Už chápem, prečo Severin bažil po právach na nerastné
bohatstvo...“
„Chvalabohu, že si taký tvrdohlavý.“
Devon sa zasmial. „To počujem z tvojich úst prvý raz.“
„A posledný,“ ubezpečil ho West.
Devon sa pomaly otočil a skúmal okolie. Razom vytriezvel, keď zbadal lesy na juhu. „Nemôžem
dopustiť, aby stromy padli za obeť kotlom a vyhniam.“
„Omyl. Nemusíme ťažiť v baniach ani taviť. Hematit je dokonale čistý, stačí ho len vykopať. Hneď
ako ho dostaneme spod zeme, môže sa prevážať.“
Devon opísal kruh. Pohľadom zastal pri mužovi a malom chlapcovi, ktorí sa prechádzali okolo
zbíjačky a so záujmom si ju obzerali.
„Najskôr grófstvo,“ poznamenal West, „potom zmluva so železiarňami. A teraz hematit. Myslím, že
si najšťastnejší darebák v celom Anglicku.“
Devon pozoroval muža s chlapcom. „Kto je to?“
West sa pozrel tým smerom. „Ach, to je Wooten. Priviedol syna, aby mu ukázal stroj.“
Wooten sa predklonil, chrbát mal rovnobežný so zemou, a chlapec sa mu naň vyštveral. Mladý otec
si preplietol ruky chlapcovi pod zadkom, vystrel sa a kráčal s ním cez pole. Chlapča sa mu tislo k hlave
a smialo sa.
Devon ich sledoval, kým nezmizli v diaľke.
Pri pohľade na dieťa sa mu vynorila spomienka na včerajší večer... Kathleenina kamenná tvár v žiari
plameňov, keď mu oznámila, že dieťa nebude...
Zmocnila sa ho nečakaná prázdnota. Tú jedinú si zreteľne uvedomoval.
Akoby až teraz precitol. Uvedomil si, že s Kathleeniným tehotenstvom počítal... Nemal by na výber
a musel by sa s ňou oženiť. S tou myšlienkou žil podvedome celé dva týždne a postupne sa s ňou
stotožnil.
Nie... to nie je celkom presné.
Striaslo ho, keď sa pozrel pravde do očí.
Túžil po tom.
Chcel dôvod, aby mu Kathleen bezhranične patrila. Chcel, aby čakala jeho dieťa. Chcel, aby nosila
jeho prsteň, a chcel všetky manželské práva, ktoré mu z toho vyplývali.
Chcel s ňou prežiť každučký deň až do konca svojho života.
„Čo ťa trápi?“ spýtal sa ho West.
Devon odpovedal len veľmi pomaly. V duchu si premietal všetky kroky, ktoré ho zaviedli na míle
ďaleko od človeka, za akého sa vždy považoval. „Než som zdedil titul,“ slová sa mu ťažko drali z úst,
„nám dvom by som do opatery nezveril ani muchu, nieto osemtisíc hektárov panstva. Vždy som sa
vyhýbal akejkoľvek zodpovednosti, lebo som vedel, že ju nezvládnem. Som darebák a horúca hlava,
presne ako otec. Keď si mi vravel, že o správe panstva nemám ani tušenia a že to nedopadne dobre...“
„To bola kopa výmyslov,“ zastavil ho West.
Devon sa zaškeril. „Niektoré poznámky boli vskutku výstižné.“ Podvedome si v dlaniach
prehadzoval hematit. „Aj napriek všetkým zlým prognózam sme spolu zjavne urobili niekoľko dobrých
rozhodnutí...“
„Nie,“ prerušil ho West. „Mne za to uznanie nepatrí. Ty si sa rozhodol, že panstvo nepredáš. Tvoje
rozhodnutia viedli k uzatvoreniu nájomnej zmluvy a k objavu zásob železa. Pomyslel si na to, že ak by
sa predchádzajúci grófi unúvali zveľadiť pozemky, tak ako mali, na ložisko hematitu by sa prišlo už
pred desaťročiami? Rozhodne by sa naň narazilo pri oprave kanalizácie na nájomných farmách. Tak
vidíš, panstvo Eversby je v dobrých rukách – tvojich. Stovky životov si zmenil k lepšiemu, aj môj.
Človek, ktorý čosi také dokáže... rozhodne nie je nijaký darebák.“ West zmĺkol. „Panebože, z hrude mi
tryská úprimnosť... páli to ako záha. Musím s tým prestať. Vrátime sa do domu, aby si sa prezul
do pracovných topánok? Potom sem znovu prídeme, porozprávame sa s prieskumníkmi a pôjdeme
na obchôdzku.“
Devon zvažoval bratovu ponuku. Vložil si skalku do vrecka a pozrel bratovi do očí.
 Jedna myšlienka prevýšila všetky ostatné: bez Kathleen nič z toho nemá zmysel. Okamžite za ňou
musí ísť, musí jej vysvetliť, že za posledné mesiace sa zmenil, ani si to neuvedomil. Stal sa človekom,
ktorý by ju mohol milovať...
Bože dobrý, ako veľmi ju miluje!
Ale musí nájsť spôsob, ako ju o tom presvedčí, a to nebude ľahké.
Na druhej strane... pred výzvou sa predsa neuteká. Už nie.
Pozrel na brata a vyjachtal: „Nemôžem zostať. Musím sa vrátiť do Londýna.“


V deň Devonovho odchodu do Eversby neprišla Helen na raňajky. Poslala odkaz, že ju bolí hlava
a že zostane v posteli. Kathleen si nespomínala, že by niekedy bolo Helen nevoľno.
Veľmi ju to znepokojilo. Dala jej dávku kvapiek na uľavenie od bolesti a na čelo studený obklad.
Zastrela závesy, aby bolo v spálni prítmie a ticho.
Helen spala. Kathleen či jedno z dvojčiat každú hodinu cupitali k dverám spálne a kontrolovali ju.
Ani raz sa nezobudila. Len sa pomrvila ako schúlené mača a na okamih odbehla zo snov, ktoré isto
neboli sladké.
„To je dobré znamenie, že nemá teplotu?“ spýtala sa Pandora popoludní.
„Áno,“ odvetila Kathleen. „Myslím, že po vypätí, ktoré zažila minulý týždeň, si potrebuje
oddýchnuť.“
„To nebude vypätím,“ vyhlásila Cassandra. Trónila na pohovke s kefou v ruke a experimentovala
Pandore s vlasmi podľa predlohy v časopise. Kopírovali jeden módny účes. Z prameňov vlasov zložito
stočených do lokní a vypnutých hore sa po chrbte rozlieval dvojitý vrkoč. Pandorine ťažké a klzké
čokoládové vlasy sa nanešťastie sponkami nedali skrotiť. Lokne sa rozpadávali a nedržali tvar.
„Buď neľútostná,“ povzbudila Pandora sestru. „Použi viac pomády. Moje vlasy pokorí len veľká sila.“
„Mali sme jej U Winterborna kúpiť viac,“ vzdychla si Cassandra. „Už sme minuli polovicu...“
„Moment,“ zvolala Kathleen a civela na Cassandru. „Čo si to vravela? Nie o pomáde, ale o Helen.“
Cassandra prečesávala Pandore prameň vlasov. „Myslím si, že nepotrebuje odpočívať kvôli veľkému
vypätiu. Myslím...“ Zmĺkla. „Kathleen, keď o niekom poviem niečo osobné, čo by mu prekážalo, keby
som šírila ďalej, sú to klebety?“
„Áno. Ak sa to však týka Helen, musíš mi to okamžite povedať.“
„Včera prišiel na návštevu pán Winterborne. S Helen boli práve v salóne na prízemí. Za zavretými
dverami. Išla som si po knihu, ktorú som nechala na okennom parapete, ale počula som ich.“
Cassandra stíchla. „Ty si práve vtedy bola s gazdinou, robili ste inventarizáciu, tak som ťa nechcela
vyrušovať.“
„Áno, áno... a ďalej?“
„Z toho mála, čo som počula... o niečom sa hádali. Možno by som to tak nemala nazývať, keďže
Helen nezvýšila hlas, ale... znela rozrušene.“
„Zrejme preberali svadbu,“ domnievala sa Kathleen, „a možno práve vtedy jej pán Winterborne
oznámil, že ju mieni sám naplánovať.“
„Nie, myslím, že o tom sa neškriepili. Kiežby som počula viac.“
„Mala si použiť môj trik s pohárom,“ netrpezlivo odsekla Pandora. „Keby som tam bola ja,
zopakovala by som ti každé jedno slovo.“
„Vyšla som hore schodmi,“ pokračovala Cassandra, „a videla som, ako pán Winterborne odchádza.
Helen prišla hore o niekoľko minút. Tvár mala celú červenú, akoby plakala.“
„Zmienila sa o tom, čo sa stalo?“ spýtala sa Kathleen. Cassandra krútila hlavou.
Pandora sa zamračila. Vystrela ruku a jemne sa dotkla stočených prameňov, ktoré jej Cassandra
vypla sponkami. „To nie sú lokne, ale obrovské húsenice,“ hnevala sa.
Kathleen ich sledovala. Pery jej skrútilo do trpkého úsmevu. Len Boh vie, ako ich obe zbožňovala.
Matku im nahradiť nemohla – nebola dostatočne zrelá ani na to nemala vek –, no vo veciach výchovy
bola jediným skúsenejším radcom, ktorého mali. Boh ich ochraňuj.
„Pôjdem sa pozrieť za Helen,“ postavila sa. Načiahla sa za prameňom Pandoriných vlasov, rozdelila
ho na dvoje a zmotala do lokne, ktorú pripevnila sponkou.
„Čo urobíš, keď potvrdí, že sa s Winterbornom pohádali?“ zaujímala sa Cassandra.
„Poradím jej, aby sa s ním hádala častejšie,“ odvetila
Kathleen. „Muž predsa nemôže mať stále hlavné slovo.“ Zadumane sa odmlčala. „Raz mi lord
Berwick povedal, že keď kôň ťahá za opraty, nikdy by si ho nemala brzdiť. Namiesto toho ich treba
povoliť. Ale nikdy nie viac než o centimeter.“


Kathleen vstúpila do Heleninej spálne. Doľahli k nej tlmené vzlyky. „Drahá, čo sa deje?“ spýtala sa
a rýchlo pristúpila k lôžku. „Niečo ťa bolí? Ako ti môžem pomôcť?“
Helen pokrútila hlavou a rukávom nočnej košele si osušila slzy.
Kathleen jej z krčaha na nočnom stolíku naliala pohár vody a podala jej ho. Pod hlavou jej natriasla
vankúš a dala jej čistú vreckovku. Potom jej napravila perinu. „Stále ťa bolí hlava?“
„Príšerne,“ zašepkala Helen. „Aj pokožka.“
Kathleen si prisunula k posteli stoličku. Sadla si a znepokojene hľadela na Helen. „Čo to spôsobilo?“
opatrne sa spýtala. „Stalo sa niečo počas návštevy pána Winterborna? Niečo iné okrem rozhovoru
o sobáši?“
Helen nenápadne prikývla. Sánka sa jej chvela.
Kathleen úpenlivo premýšľala, ako Helen pomôcť. Zdalo sa, že je na pokraji zrútenia. Od Theovej
smrti ju v takom žalostnom stave nevidela.
„Zdôver sa mi,“ nabádala ju. „Predstavivosť mi pracuje na plné obrátky. Čím ťa Winterborne tak
skormútil?“
„To ti nemôžem povedať,“ zašepkala Helen.
Kathleen sa ovládala, aby rozprávala pokojne. „Robil na teba nátlak?“
Nasledovalo dlhé ticho. „Neviem,“ otupene odvetila Helen. „Chcel... Neviem, čo chcel. Ešte nikdy
som...“ Vyfúkala si nos.
„Ublížil ti?“ donútila sa vysloviť.
„Nie, ale bozkával ma a nechcel prestať a... mne sa to nepáčilo. Ani v najmenšom sa to nepodobalo
mojej predstave o bozkávaní. A rukou sa ma dotkol... tam, kde nemal. Odstrčila som ho od seba.
Popudilo ho to. Povedal niečo nevyberané, čosi ako... že som preňho asi príliš dobrá. Vravel aj iné veci,
ale mnohé z toho vo waleštine. Nevedela som, čo mám robiť. Rozplakala som sa a on bez slova odišiel.“
Žalostne vzlykala. „Nerozumiem, kde som spravila chybu.“
„Nespravila si žiadnu chybu.“
„Ale áno. Stala sa chyba...“ Tenkými prstami sa dotkla spánkov a jemne ich zatlačila cez mokrú
utierku.
 Winterborne, ty slon v porceláne, ty neohrabaný lotor, pomyslela si Kathleen. Je pre teba naozaj
také ťažké prejaviť trochu nežnosti pri prvom bozku s nevinnou mladou ženou?
„Očividne nemá poňatia, ako sa treba správať k neskúsenej dievčine,“ potichu priznala Kathleen.
„Prosím, nechaj si to len pre seba. Umriem, ak sa to niekto dozvie. Prosím, sľúb mi to.“
„Sľubujem.“
„Musím pánu Winterbornovi vysvetliť, že som ho nechcela nahnevať...“
„Isteže nie.“ Kathleen hľadala slová. „Ale prv než začnete s prípravou sobáša, možno by sme mali
zasnúbenie zvážiť.“
„Neviem,“ zakvílila Helen a vzdychla si. „Hlava mi ide prasknúť. Najradšej by som ho už nikdy
nevidela. Dala by si mi ešte kvapky na utíšenie bolesti, prosím?“
„Áno, ale najskôr musíš niečo zjesť. Kuchárka dovára vývar a robí puding. Raz-dva je to hotové.
Mám ťa nechať samu? Myslím, že som ti len pohoršila...“
„Nie, zostaň, chcem spoločnosť.“
„Dobre, ako chceš. Polož si ubolenú hlavu na vankúš.“
Helen ju poslúchla. O chvíľu sa ozval tichý vzlyk. „Nevieš si predstaviť, aká som sklamaná,“
zašepkala. „Z bozkávania.“
„Drahá, to nesmieš,“ chlácholila ju Kathleen. Pichlo ju pri srdci. „Skutočné bozkávanie si ešte
nezažila. S tým pravým človekom je to úplne iné.“
„Neviem si to predstaviť. Myslela som si... myslela som si, že je to ako krásna hudba... alebo východ
slnka na jasnej rannej oblohe. No namiesto toho...“ Helen váhala, či ísť s pravdou von. „Chcel, aby som
otvorila ústa. Násilím,“ pohoršovala sa.
„Ach bože.“
„Je to preto, lebo je Walesan?“
Kathleen pocítila príval súcitu, no súčasne sa nad Heleninými slovami musela usmiať. Vecne
odvetila: „Myslím si, že to, ako sa človek bozkáva, nezávisí od jeho pôvodu, drahá. Možno ti to na prvý
raz nebolo celkom príjemné, no keď to ešte raz skúsiš, môžeš mať z toho potešenie.“
„Ako by som mohla? Ako sa to vôbec dá?“
„Existuje mnoho druhov bozkov,“ vravela Kathleen. „Keby ťa s nimi pán Winterborne zoznámil
postupne, isto by sa ti bozkávanie zapáčilo.“
„Bozky sú mi asi odporné.“
Kathleen namočila bielu utierku do vody, zložila ju a priložila ju Helen na čelo. „Obľúbiš si ich.
So správnym mužom sú veľmi príjemné. Akoby si snila dlhý sladký sen. Uvidíš.“
„To si nemyslím,“ zašepkala Helen. Prstami nervózne húžvala okraj prikrývky.
Kathleen zostala pri nej, kým sa neupokojila a nezadriemala.
Vedela, že s riešením príčiny Heleniných problémov netreba otáľať. Po nervovom vypätí, ktoré sama
prežila po Theovej smrti, dokázala jeho príznaky rozpoznať aj u iných. Srdce ju bolelo, keď videla, ako
sa veselá Helen pod tiažou starostí scvrkáva a chradne.
Kathleen sa bála, aby Helen neupadla do hlbokej melanchólie.
Musí niečo urobiť. Prepadli ju neutíchajúce obavy. Vstala od Heleninho lôžka a zazvonila na Claru.
Slúžka pribehla do spálne. Kathleen jej razantne oznámila: „Pripravte mi pohodlné topánky, závoj
a plášť s kapucňou. Musím niečo zariadiť a potrebujem, aby ste išli so mnou.“
Claru to znepokojilo. „Zariadim to sama, milady, keď mi poviete, čo potrebujete.“
„Ďakujem vám, Clara, ale vybaviť to môžem výhradne sama.“
 „Mám povedať sluhovi, aby pripravil koč?“
Kathleen pokrútila hlavou. „Bude jednoduchšie, keď pôjdeme pešo. Nie je to ďaleko, niekoľko sto
metrov. Budeme späť, prv než by zapriahli kone.“
„Niekoľko sto metrov?“ Clara nemala rada chôdzu. Poriadne ju to vyľakalo. „V Londýne? A večer?“
„Vonku je ešte svetlo. Pôjdeme cez záhrady a po promenáde. A teraz sa ponáhľajte.“ Kým nestratím
trpezlivosť, dodala v duchu.
Musí to vybaviť, prv než ich niekto zdrží. Ak im bude priať šťastie, pred večerou sú doma.
Kathleen sa teplo obliekla a pripravila na odchod. Predtým ešte zašla do salóna na poschodí.
Cassandra si čítala. Pandora vystrihovala obrázky z časopisov a lepila ich do zošita.
„Kam si sa vybrala?“ prekvapene sa spýtala Cassandra.
„Niečo potrebujem vybaviť. Clara ide so mnou. Raz-dva sme späť.“
„Áno, ale...“
„Ocenila by som,“ prerušila ju Kathleen, „keby medzičasom jedna z vás zariadila, aby Helen priniesli
podnos s jedlom. Sadnite si k nej a dohliadnite, aby niečo zjedla. Na nič sa jej nepýtajte. Radšej mlčte,
pokiaľ si nebude priať, aby ste rozprávali.“
„A ty?“ mračila sa na ňu Pandora. „Čo si potrebuješ vybaviť? A kedy sa vrátiš?“
„Tým sa nemusíš znepokojovať.“
„Vždy keď niekto niečo také povie,“ mudrovala Pandora, „je to presne naopak. To nič nie je alebo
Stávajú sa aj horšie veci.“
„Alebo,“ dodala mrzuto Clara, „Idem iba na pivo.“


Kathleen a Clara kráčali rezko. Splynuli s davom chodcov, ktorý ich unášal ako rieka. Po chvíli sa
ocitli na Cork Street.
„Winterbornov obchodný dom!“ vykríkla Clara a tvár sa jej vyjasnila. „Nevedela som, že idete
na nákupy, milady.“
„Žiaľ, nejdem.“ Kathleen kráčala až na koniec nekonečnej budovy. Zastala pred obrovským domom,
ktorý celkom vkusne nadväzoval na priestory obchodného domu. „Clara, oznámili by ste pri dverách,
že lady Trenearová by rada navštívila pána Winterborna?“
Slúžka neochotne poslúchla. Tá úloha spravidla prislúchala sluhom, preto sa z nej dvakrát netešila.
Kathleen zostala stáť na najnižšom schode. Clara otočila mechanický zvonček a búchala na dvere
ozdobným bronzovým klopadlom, kým sa neotvorili. Neprívetivý sluha si ich premeral, vymenil si
s Clarou niekoľko slov a zabuchol dvere.
Clara sa otočila ku Kathleen a s útrpným výrazom jej oznámila: „Ide zistiť, či je pán Winterborne
doma.“
Kathleen prikývla a ruky si skrížila na prsiach. Studený vietor jej dvíhal plášť. Striaslo ju od zimy.
Zvedavé pohľady okoloidúcich si nevšímala a odhodlane trpezlivo čakala.
Po schodoch zbehol nízky zavalitý muž s bielymi vlasmi. Pozrel na slúžku a neveril vlastným očiam.
„Clara?“ žasol.
Slúžke padol kameň zo srdca. „Pán Quincy!“
Komorník sa otočil ku Kathleen. Spoznal ju, aj keď tvár ukrývala pod závojom. „Lady Trenearová,“
úctivo vyslovil.
„Ako je to možné, že stojíte vonku?“
 „Rada vás vidím, Quincy,“ usmiala sa naňho Kathleen.
„Potrebujem sa pozhovárať s pánom Winterbornom v súkromnej záležitosti. Sluha povedal, že zistí,
či je doma.“
„Ak pán Winterborne nie je doma, istotne bude v práci. Pohľadám ho.“ Mľaskol jazykom a viedol ju
hore schodmi. Clara im bola v pätách. „Nechať lady Trenearovú vonku na ulici...“ neveriaco hundral.
„Sluha dostane riadnu príučku... Tak skoro na ňu nezabudne...“
Odomkol dvere kľúčom na zlatej karike. Vstúpili do domu. Bol krásny a moderný. Voňal po čerstvej
maľovke, novej omietke a po orechovom oleji na ošetrovanie nábytku.
Quincy priviedol Kathleen do priestrannej čitárne s vysokým stropom. Clara zostala v miestnosti
pre služobníctvo.
„Dám vám priniesť čaj, kým privediem pána Winterborna?“ spýtal sa.
Z tváre si odhrnula závoj. Bola rada, že sa jej rozjasnil výhľad. „Je to od vás milé, ale nie je treba.“
Quincy váhal. Očividne by rád vedel dôvod jej nečakanej návštevy. „Dúfam, že všetci v rodine sa
tešia dobrému zdraviu,“ trúfol si poznamenať.
„Áno, všetci sú zdraví. Lady Helen bolí hlava, ale verím, že sa jej čoskoro polepší.“
Prikývol. Snehobiele obočie nad okuliarmi sa mu stiahlo. „Idem pohľadať pána Winterborna,“
roztržito vyjachtal a s Clarou v pätách sa pobral z čitárne.
Kathleen si krátila čakanie a prechádzala sa po miestnosti.
Odvšadiaľ bolo cítiť novotu s puncom jemnej stuchliny. Dom pôsobil nedokončene. A neobývane.
Atmosféru malo dotvoriť niekoľko obrazov a suvenírov. Nábytok sa očividne vôbec nepoužíval.
Väčšina políc v čitárni zívala prázdnotou, až na niekoľko knižných väzieb. Kathleen by sa stavila, že
tituly narýchlo zaobstarali v kníhkupectve.
Stačil jej pohľad na čitáreň a Kathleen sa razom utvrdila v názore, že tu Helen nenájde svoje šťastie.
A nenájde ho ani s Winterbornom.
Prešla štvrťhodina. Zvažovala, čo mu povie. Žiaľ, neexistoval spôsob, ako mu diplomaticky oznámiť,
že jeho snúbenici sa z neho urobilo zle.
Do miestnosti vošiel Winterborne. Akoby svojou monštruóznou siluetou zabral všetok voľný
priestor. „Lady Trenearová. Aké nečakané potešenie.“ Jemne sa jej uklonil. Výraz tváre prezrádzal, že
jej návšteve sa v skutočnosti vôbec neteší.
Vedela, že ich oboch dostala do ťažkej pozície. Previnila sa proti všetkým pravidlám, keď sa
bez sprievodu vybrala navštíviť dom slobodného muža. Mrzelo ju to, no nemala na výber.
„Prepáčte, že vás ruším, pán Winterborne. Dlho vás nezdržím.“
„Vie niekto, že ste tu?“ úsečne sa spýtal.
„Nie.“
„Tak povedzte, čo máte na srdci, ale rýchlo.“
„Dobre. Ja...“
„No ak sa to týka lady Helen,“ prerušil ju, „potom okamžite odíďte. Môže za mnou prísť sama, ak sa
chce pozhovárať.“
„Obávam sa, že Helen sa nikam nedostane. Celý deň leží v posteli. Nervovo sa zrútila.“
Pohľad mu potemnel. V jeho hĺbke sa zrkadlila nevyspytateľná emócia. „Nervové zrútenie,“
zopakoval pohŕdavo.
„Na to sa vy aristokratky často sťažujete. Hádam sa jedného dňa dozviem, čo vás tak veľmi
znervózňuje...“
 Kathleen by čakala, že prejaví súcit alebo vysloví obavu o ženu, s ktorou je zasnúbený. „Bojím sa, že
za Helenine ťažkosti ste zodpovedný práve vy,“ otvorene mu vytkla. „Vaša včerajšia návšteva ju veľmi
rozrušila.“
Winterborne mlčal. Prebodával ju tmavými očami.
„O tom, čo sa stalo, mi prezradila len veľmi málo,“ pokračovala Kathleen. „Ale je očividné, že
pre Helen nemáte veľa pochopenia. Rodičia môjho zosnulého manžela držali všetky tri dcéry v ústraní.
Väčšmi, než by im bolo prospešné. A tak sú všetky tri na svoj vek pomerne nezrelé. Helen má síce
dvadsaťjeden rokov, no na rozdiel od vrstovníčok je neskúsená a plachá. O svete mimo panstva
Eversby nemá potuchy. Všetko je pre ňu nové. Všetko. Dosiaľ prišla do kontaktu iba s hŕstkou mužov,
aj to boli blízki príbuzní, sluhovia či príležitostní hostia na panstve. O mužoch vie iba z kníh
a rozprávok.“
„To nie je možné,“ neveril Winterborne.
„Vo vašom svete určite nie. Ale v prostredí, akým je Eversby, je to viac než pravdepodobné.“
Kathleen zmĺkla. „Nazdávam sa, že pre Helen je na sobáš priskoro, ale ak sa tak má stať... potrebuje
manžela s miernou povahou. Takého, ktorý jej umožní, aby vyzrela svojím vlastným tempom.“
„A vy sa nazdávate, že ja to nie som,“ väčšmi konštatoval, než sa spýtal.
„Myslím si, že manželku budete komandovať a usmerňovať, tak ako to robíte bežne vo všetkom. Som
presvedčená, že by ste jej nikdy fyzicky neublížili, ale vytvarujete si ju tak, aby sa vám hodila
do života. Urobíte ju veľmi nešťastnou. Prostredie mesta, davy ľudí, obchodný dom – Heleninej povahe
sa to absolútne prieči. Zvädne tu ako presadená orchidea. Obávam sa, že myšlienku vášho zväzku
s Helen nemôžem podporiť.“ Stíchla a zhlboka sa nadýchla.
„Pre jej najväčšie dobro sa domnievam, že by sa zasnúbenie malo anulovať.“
V miestnosti sa rozľahlo ťaživé ticho.
„Je to na jej žiadosť?“
„Dnes sa vyjadrila, že si viac nepraje vidieť vás.“
Kathleen rozprávala, no Winterborne odvrátil tvár, akoby ju ani nepočúval. Pri poslednej vete
do nej zabodol pohľad ostrý ako britva.
Bude lepšie, keď odídem, znepokojene si pomyslela. Winterborne k nej pristúpil. „Povedzte jej, že je
voľná,“ zasipel. Palicu si oprel o regál a obrovskú dlaň položil na policu s knihami. „Ak ju pár bozkov
zaženie do postele, pochybujem, že prežije prvú noc ako moja manželka.“
Kathleen sa neodtiahla a smelo sa mu pozrela do očí, aby si nemyslel, že sa mu ju podarilo vykoľajiť.
„Dohliadnem na to, aby vám prsteň čím skôr vrátila.“
„Môže si ho nechať ako náhradu za premárnený čas.“
Aj druhou rukou sa chytil police s knihami a uväznil ju pred sebou. Širokými plecami jej úplne
zatienil výhľad.
Drzo si ju premeriaval. „Možno mi poslúžite ako náhrada.“ Jeho slová ju omráčili. „Máte modrú krv.
Predpokladá sa, že ste dáma a máte spôsoby. A hoci nevynikáte výškou, zdá sa, že znesiete viac než
lady Helen.“
Fľochla naňho. „Výsmechom nič nedosiahnete.“
„Neveríte mi, že to myslím vážne?“
„Je mi srdečne jedno, či to myslíte vážne, alebo nie,“ vyštekla. „Nemám záujem o nič, čo by ste mohli
ponúknuť.“
Winterborne za zaškeril. Očividne sa cítil byť na koni. Kathleen sa chcela vyslobodiť, no šikovne jej
v tom zabránil.
Skamenela. Navôkol sa rozhostil strach.
„Nikdy neviete, čo vám kto môže ponúknuť. Prv než moju ponuku zamietnete, mali by ste si ju
vypočuť.“ Winterborne sa k nej sklonil, až sa im tváre takmer dotýkali. V jedinom nepatrnom pohybe
sa ukrývalo množstvo ďalších hrozieb, ktoré by mohli nasledovať.
„Jej súčasťou je manželstvo,“ pokračoval, „a to vám Trenear nikdy nedá.“ V očiach sa mu blysklo
opovrhnutie. Neskrývala prekvapenie. „Nie, neprezradil mi, že spolu spávate. Ale v Hampshire to bolo
nad slnko jasnejšie. Čoskoro sa vás nabaží, ak sa tak už nestalo. Trenear túži po zmene, to mi verte.
A ja sa zase chcem dostať na miesta, kde nie som vítaný. A preto sa potrebujem oženiť so ženou
z vyššej vrstvy. Neprekáža mi, že nie ste panna.“
„Aké šťastie,“ neovládla sa Kathleen, „lebo práve tie nie sú vašou silnou stránkou.“ Okamžite svoje
slová oľutovala.
Znova ju odmenil povýšeneckým úškľabkom. „Správne, lady Helen by predstavovala panenskú obeť
pre celé Eversby a všetkých Ravenelovcov.“ Bez hanby jej prstom prešiel po šve šiat na pleci.
„Neurobili by ste pre nich to isté? Pre lady Helen?“
Neuhla pred jeho dotykom, hoci celá stuhla. „To nemusím, lord Trenear sa o všetkých postará.“
„Ale kto sa postará o Treneara? Celý život bude vynakladať úsilie, aby sa mu z panstva nestala
ruina. Ale s nepatrnou časťou môjho majetku,“ pred tvárou jej luskol prstami, „sa všetok jeho dlh
stratí. Dom sa zrekonštruuje, zem znovu zarodí, zazelená sa. Koniec dobrý, všetko dobré. Pre každého.“
„Len nie pre ženu, ktoré sa za vás vydá,“ pohŕdavo vyštekla Kathleen.
Winterborne sa cynicky zasmial. „Sú ženy, ktoré to majú rady tak, ako to dávam. V minulosti som
obšťastnil aj aristokratické dámy, ktoré mali plné zuby napudrovaných džentlmenov s jemnými
ručičkami.“ Spravil krok vpred a pritisol ju o police. Hlboký hlas sa mu prehĺbil vzrušením. „V posteli
by som s vami nemal zľutovanie.“
Kathleen nevedela odhadnúť, čo zamýšľa a ako ďaleko zájde, aby ju ponížil. A nikdy sa to nedozvie...
Od dverí k nim doľahol vražedný rev.
„Odstúp od nej, lebo z teba nezostane ani mastný fľak!“


Kapitola 33


Winterborne stiahol dlane z police a pohŕdavo ich zdvihol do vzduchu, akoby naňho mierila zbraň.
Kathleen padol kameň zo srdca. Prešmykla sa popri ňom a rozbehla sa k Devonovi. No vzápätí sa
zháčila, keď sa mu lepšie prizrela do tváre.
Nebolo isté, či je Devon pri zdravom rozume. V očiach sa mu zračilo násilie, sánkou mu divo
šklbalo. Neslávne známy ravenelovský amok v ňom hubil aj posledné zvyšky kultivovaného správania.
„Môj pane,“ lapala dych Kathleen, „myslela som si, že ste odišli do Hampshiru.“
„Odišiel.“ Nenávistne si ju premeriaval pohľadom. „Práve som sa vrátil. Dvojčatá vraveli, že vás
nájdem zrejme tu.“
„Považovala som za nevyhnutné porozprávať sa s pánom
Winterbornom o Helen...“
„Mali ste to nechať na mňa,“ precedil Devon cez zaťaté zuby. „Ak by sa rozšírilo, že ste sa ocitli
s Winterbornom sama, bol by z toho škandál, ktorý by vás prenasledoval celý život.“
„Na tom nezáleží.“
Tvár mu potemnela. „Od prvej chvíle, čo vás poznám, prízvukujete všetkým navôkol, vrátane mojej
osoby, aké je správanie na úrovni dôležité. A teraz už na tom nezáleží?“ Zlovestne na ňu zagánil
a otočil sa k Winterbornovi. „Mal si ju hnať od dverí, ty chlipný prašivec! Mám sto chutí podrezať vám
obom hrdlá, len neviem, s ktorým z vás začať.“
„Začni mnou,“ navrhol Winterborne. Vo vzduchu iskrila mužská nevraživosť.
„Neskôr,“ nenávistne odvetil Devon. „Teraz ju odvediem domov. Ale keď sa najbližšie uvidíme,
narobím z teba fašírky.“ Otočil sa ku Kathleen a ukázal na dvere.
Nenávidela, keď jej niekto rozkazoval. Akoby bola neposlušný pudlík. No usúdila, že Devonov hnev
je nevyspytateľný, preto bude lepšie, keď sa mu podvolí. Neochotne vykročila vpred.
„Počkajte,“ namosúrene vykríkol Winterborne. Pristúpil k stolu pri okne a čosi z neho vzal. Bola to
orchidea v črepníku, ktorú mu venovala Helen. „Vezmite si tú prekliatu burinu,“ zasyčal a strčil
Kathleen kvet do rúk. „Len Boh vie, aký som šťastný, že sa jej zbavím.“


Devon s Kathleen odišli. Rhys stál pri okne a sledoval dianie na ulici. Slabé citrónové svetlo
z pouličnej lampy dopadalo na zástup zapriahnutých drožiek a zhmotňovalo paru z konských nozdier.
Hlúčik chodcov sa náhlil dreveným chodníkom k výkladom obchodného domu.
Začul Quincyho rázny krok.
Po chvíli komorník vyčítavo poznamenal: „Bolo nevyhnutné vydesiť lady Trenearovú?“
Rhys k nemu otočil hlavu a rozpáral ho pohľadom. Prvý raz si Quincy dovolil takú opovážlivosť.
V minulosti už prepustil oveľa významnejších ľudí za menej trúfalé poznámky.
No teraz si len zložil ruky na hrudi a pozornosť sústredil na ulicu. V tej chvíli nenávidel celý svet.
„Áno,“ vyslovil s nádychom zlomyseľnosti. „Urobilo mi to dobre.“
Počas krátkej cesty do sídla Ravenelovcov Devon neprehovoril ani slovo. Jeho hnev sa dal v koči
priam krájať. Clara sa ustráchane krčila na sedadle v rohu.
Kathleen sa zmietala medzi vinou a vzdorom. Prišla k záveru, že Devon sa k nej správa veľmi
majetnícky. Nemá na ňu právo! Tváril sa, akoby vyviedla niečo, čo ho ranilo, čo sa ho osobne dotklo.
Nezmysel. Všetko to bola jeho vina! To on nabádal Winterborna, aby nadbiehal Helen a zmanipuloval
ju k zásnubám.
Odľahlo jej, keď koč zastal a mohla z neho vystúpiť.
Vošla do domu. Ovalilo ju hrobové ticho. Neskôr sa od dvojčiat dozvedela, že keď ju Devon nenašiel
doma, príšerne sa rozčúlil. A tak sa mu radšej všetci pratali z dohľadu.
Orchideu položila na stôl a počkala, kým jej Clara vezme plášť a rukavice. „Prosím, odneste črepník
do salóna,“ požiadala slúžku, „a potom príďte za mnou do izby.“
„Dnes večer ju nebudete potrebovať,“ ostro vyštekol Devon a kývnutím hlavy poslal slúžku preč.
Prv než Kathleen úplne pochopila význam jeho slov, plecami a šijou sa jej prevalila vlna nevôle.
„Prosím?“ zasipela.
Devon počkal, kým Clara vyšla na poschodie. Potom nariadil: „Choď do mojej izby a počkaj tam
na mňa. Prídem za tebou, len čo si niečo vypijem.“
Kathleen naňho vypleštila oči. „Zbláznil si sa?“ Sily ju opúšťali.
Naozaj si myslí, že naňho bude čakať ako nejaká ľahká žena, ktorej zaplatí, aby mu poslúžila? Zavrie
sa do svojej izby a zamkne dvere. Ani Devon by si nedovolil urobiť scénu pred služobníctvom,
pred Helen či dvojčatami...
„Žiadna zámka ma nezastaví,“ s neuveriteľnou presnosťou jej čítal myšlienky. „Ale môžeš to skúsiť,
ak chceš,“ pokojne povedal.
Zdvorilý tón jeho hlasu jej zapálil oheň v lícach.
„Chcem ísť pozrieť Helen,“ snažila sa vyhovoriť Kathleen.
„Sú pri nej dvojčatá.“
Skúsila inú zámienku. „Ešte som nevečerala.“
„Ani ja.“ Veľavýznamne ukázal na schody.
Kathleen by ho s obrovskou radosťou uzemnila nejakou neľútostnou poznámkou, no jej myseľ sa
na nič nezmohla. Zvrtla sa a napäto kráčala hore schodmi. Neobzrela sa.
Cítila, že ju sleduje.
Myseľ mala zahmlenú, nie a nie začať premýšľať. Možno Devonovi niečo ostrejšie pomôže... Upokojí
sa a zase to bude on.
A možno nezostane len pri jednom pohári vína či brandy, možno si ich dá hneď niekoľko... A potom
za ňou príde ako Theo... Opitý a rozhodnutý vziať si, čo mu patrí...
Zdráhavo vošla do Devonovej spálne. Usúdila, že to bude jednoduchšie, než hľadať spôsob, ako
pred ním utiecť. Prekročila prah a zavrela za sebou dvere. Pokožka jej horela, no vnútrajšok mala ako
kus ľadu.
Miestnosť bola veľká a priestranná. Na zemi ležali hrubé jemné koberce. Obrovská posteľ
po predkoch mala väčšie rozmery než tá na panstve Eversby. Jej čelo sa týčilo až k stropu. Masívne
stĺpy zdobila náročná rezba a ornamenty. Nekonečne veľký matrac pokrývala husto vyšívaná deka
s motívom lesa. Tá posteľ bola predurčená na plodenie ďalších generácií Ravenelovcov.
Pristúpila ku kozubu a skrehnuté prsty priblížila k tancujúcim plameňom.
O niekoľko minút sa otvorili dvere a do spálne vošiel Devon.
Kathleen sa prudko rozbúchalo srdce. Hrudník sa jej roztriasol.
 Ak aj alkohol Devona upokojil, očividne to na ňom nebolo vidieť. Líca mu horeli. Pohyboval sa
veľmi strnulo, akoby sa v ňom každú chvíľu mala rozpútať búrka.
Kathleen prerušila mlčanie. „Čo sa stalo v Hampshire...“
„To preberieme neskôr.“ Devon si vyzliekol kabát a nedbanlivo ho odhodil do kúta, nad čím by jeho
komorník zaplakal. „Najskôr sa porozprávame o tvojom šialenom nápade. Dnes večer si veľmi
riskovala.“
„Nič by sa mi nestalo. Winterborne by mi neublížil. Je to tvoj priateľ.“
„Si naozaj taká naivná?“ Strhol zo seba vestu. Vyzeral ako zúrivé zviera. Prudko ju odhodil nabok.
Gombíky zarachotili o drevený obklad steny. „Bez pozvania si vošla do domu slobodného muža
a bez svedkov si sa s ním rozprávala. Vieš dobre, že väčšina mužov by si to vysvetlila ako súhlas, že si
s tebou môžu robiť, čo sa im zachce. Dopekla, veď sama si nešla ani za Theom, a to už bol tvoj
snúbenec!“
„Urobila som to pre Helen.“
„Mala si prísť najskôr za mnou.“
„Nemyslela som si, že by si ma počúval alebo súhlasil s tým, čo poviem.“
„Počúvať budem vždy. Súhlasiť však nemusím.“ Devon potiahol za uzol na kravate a z košele si
strhol odnímateľný golier.
„Jedno si zapamätaj, Kathleen: už nikdy sa do takej situácie nedostaneš. Keď som videl Winterborna,
ako sa nad tebou skláňa... Bože môj, bol by som ho v tej chvíli zniesol zo sveta.“
„Prestaň s tým,“ zúrivo vykríkla. „Zošaliem z teba. Správaš sa, akoby som ti patrila! Ale nepatrím
a nikdy nebudem! Tvojou najväčšou nočnou morou je sobáš a rodičovstvo, a tak si sa rozhodol
pre menej záväzný vzťah, o ktorý nestojím. Aj keby som bola tehotná a ty by si cítil povinnosť
požiadať ma o ruku, odmietla by som ťa, lebo viem, že by ťa to urobilo rovnako nešťastným ako mňa!“
Devonovo besnenie nepoľavilo, len hnev sa zmenil na čosi iné. Uprene do nej zabodával horúci
pohľad modrých očí.
„Čo ak poviem, že ťa milujem?“ potichu sa spýtal.
Pri tej otázke ju pichlo v hrudi. „Prestaň.“ Oči jej zaliali slzy. „Nie si z tých, ktorí by to mysleli
vážne.“
„Nebol som taký.“ Hovoril rozhodným hlasom. „Ale zmenil som sa. To ty si mi nastavila zrkadlo.“
V miestnosti sa dlhú chvíľu ozývalo len praskanie ohňa v kozube.
Nechápala, čo skutočne cíti a na čo myslí. Ale bola by blázon, keby mu uverila!
„Devon,“ prehovorila, „pokiaľ ide o lásku... ani ty, ani ja nemôžeme veriť tvojim sľubom.“
Pre zaslzené oči mu nevidela zreteľne do tváre, no bola si vedomá, že sa pohol a z kúta zodvihol
kabát. Niečo v ňom hľadal.
Pristúpil k nej a jemne ju chytil za ruku. Ťahal ju k posteli. Matrac bol príliš vysoký. Schmatol ju
okolo pása a vysadil ju naň. Niečo jej položil do lona.
„Čo je to?“ Hľadela dole na malú drevenú škatuľku. Jeho tvár jej nič neprezradila. „Darček pre teba.“
Podrezaný jazyk ju opäť nesklamal. „Darček na rozlúčku?“ Devon si vzdychol. „Otvor ho.“
Poslúchla ho a nadvihla veko. Škatuľka bola vykladaná červeným zamatom. Zdvihla ochrannú látku
a objavila zlaté vreckové hodinky na retiazke. Kryt zdobilo jemné gravírovanie v podobe kvetov
a lístkov. Pod ním sa za sklom ukrýval biely ciferník a čierne ručičky.
„Patrili mame,“ vravel Devon. „Je to jediná pamiatka, ktorú na ňu mám. Nikdy ich nenosila.“ Z hlasu
presakovala irónia. „Čas pre ňu nehral nijakú rolu.“
 Kathleen zdvihla hlavu a zúfalo naňho pozrela. Otvorila ústa, že niečo povie, no prsty jej jemne
položil na pery.
„Čas je to, čo ti ponúkam,“ vyslovil a hľadel na ňu. Uchopil ju za bradu a prinútil ju pozrieť sa mu
do očí. „Existuje len jediný spôsob, ako ti dokážem, že ťa budem milovať a budem ti verný po zvyšok
svojich dní. A to ten, že ťa budem milovať a budem ti verný do konca života. Aj keď ma nechceš. Aj
keď si vyberieš život bezo mňa. Dávam ti všetok čas, ktorý mi zostáva. Sľubujem ti, že sa nikdy
nedotknem inej ženy a svoje srdce nedám nikomu, len tebe. Ak budem musieť čakať aj šesťdesiat
rokov, jediná minúta nebude premárnená... Všetok ten čas ťa totiž budem milovať...“
Kathleen sa nezmohla na slovo. V úžase naňho hľadela. Celým telom sa jej nebezpečne rozlievala
horúčava. Do očí sa jej tisli slzy.
Tvár si ukryla do dlaní. Devon sa k nej zohol a pobozkal ju. „Tým chcem povedať,“ zašepkal, „že
dúfam, že sa za mňa skôr či neskôr vydáš.“ Ďalší bozk. Pomalý a odzbrojujúci. „Lebo po tebe túžim,
moja najdrahšia Kathleen, moja láska. Chcem s tebou každú noc zaspávať a každé ráno sa pri tebe
zobúdzať.“ Bozkával ju čoraz naliehavejšie, až kým mu ruky neovinula okolo krku. „A chcem mať
s tebou deti. Čoskoro.“ Neklamal. Hlas, oči, pery prezrádzali pravdu. Jej chuť cítila na jazyku.
S údivom zistila, že v srdci sa za posledné mesiace vskutku zmenil. Stal sa mužom, akým ho osud
predurčil... skutočným chlapom... človekom, ktorý sa zaviaže a svoje slovo dodrží, ktorý povinnosti
neberie na ľahkú váhu, a čo je najdôležitejšie, ani lásku... Prejavil ju naplno.
Šesťdesiat rokov? Muž ako on by nemusel čakať ani šesťdesiat sekúnd!
Prstami nahmatala retiazku vreckových hodiniek. Zdvihla ich a prevliekla si ich cez hlavu. Ligotavý
zlatý šperk sa jej usalašil na srdci. Pozrela na Devona so slzami v očiach. „Milujem ťa, Devon. Áno.
Vydám sa za teba, áno!“
Privinul si ju k sebe a žiadostivo ju bozkával. A bozkával ju nenásytne ďalej, kým ju vyzliekal.
Horúcimi nežnými perami sa prisával na každučké obnažené miesto jej tela. Všetko z nej dal dole.
Zostali len hodinky na krku, ktoré si chcela nechať.
„Devon,“ lapala dych, keď si k nej ľahol nahý. „Ja... musím sa k niečomu priznať.“ Chcela, aby medzi
nimi zavládla absolútna úprimnosť. Žiadne tajomstvá, nič, čo by museli držať pod pokrievkou.
„Áno?“ spýtal sa s perami prisatými na jemnom krku. Stehnom sa jej tisol medzi nohy.
„Len nedávno som sa poriadne pozrela do kalendára, aby som sa ubezpečila...“ Stíchla, keď sa jej
zubami jemne zahryzol do krku. „... že som sa nepomýlila, keď som počítala svoje dni. A za to, čo sa
vtedy ráno stalo... po raňajkách... pamätáš... som sa cítila plne zodpovedná.“
„Spomínam si,“ zamrmlal a ústami sa presúval k prsiam.
Kathleen mu schmatla hlavu do dlaní. Prinútila ho pozrieť sa jej do očí a sústrediť sa na to, čo mu
hovorí.
„Devon. Chcem ti povedať, že som ťa včera večer asi zavádzala...“ Sťažka preglgla a prinútila sa
dokončiť vetu.
„... keď som ti vravela, že sa mi začalo mesačné krvácanie.“
Skamenel. Na tvári sa mu nepohol ani sval. Nedalo sa z nej čítať. „A nezačalo sa?“
Pokrútila hlavou a ustráchane mu hľadela do očí. „Vlastne, poriadne sa oneskorilo.“
Jednou rukou sa jej dotkol tváre. Dlhé prsty sa mu chveli.
„Mohla by si byť tehotná?“ chrapľavo sa spýtal.
„Som si tým viac než istá.“
Devon na ňu hľadel ako v sne. Do tváre sa mu nahrnula krv. „Moja najsladšia, nádherná láska, môj
anjel...“ Telo jej zasypával bozkami a hladil jej brucho. „Panebože. Tým sa to len potvrdzuje! Som
najšťastnejší darebák v celom Anglicku!“ Ticho sa zasmial a veľmi nežne ju hladil po celom tele.
„Aj ja sa chcem podeliť o dobrú správu... V porovnaní s tvojou novinou je však moja úplne
zanedbateľná.“
„Dobrá správa?“ spýtala sa a prsty mu zaborila do vlasov. Už-už jej ju chcel povedať, keď vtom mu
čosi zišlo na um. Úsmev z tváre zmizol, vystriedal ho zmätok. Nadvihol sa, aby jej videl do očí. „Tvoj
stav by sa onedlho nedal utajiť.
Čo si mienila robiť? Kedy by si mi to povedala?“
Pokorne k nemu zdvihla zrak. „Zvažovala som, že... sa niekam utiahnem... prv než by si to zistil.“
„Kam?“ Akoby ho zasiahol blesk. „Opustila by si ma?“
„Nerozhodla som sa,“ ospravedlňujúco sa bránila.
Tlmene zavrčal. Bol to jasný dôkaz, čo si o jej nápade myslí. Naklonil sa nad ňu. Sálala z neho
ukrutná páľava.
„Našiel by som si ťa. Nikdy predo mnou neujdeš.“
„Veď to ani nechcem.“ Povedala by viac, ale hlbokým vášnivým bozkom ju zúrivo umlčal.
Schmatol ju za zápästia. Ruky jej vytiahol nad hlavu a celú ju pod sebou vystrel. Privalil ju svojím
telom a jedným prudkým pohybom sa do nej ponoril. Posúval sa stále hlbšie. Prudko dýchala.
Vzdychala, žiadostivo kvílila a čosi nezrozumiteľné vravela. Naširoko roztiahla nohy, aby ho v sebe
cítila najviac, ako sa dalo.
Vypĺňal ju pomalými pohybmi, nepozorovane sa pred každým jedným zastavil, aby jej umožnil
zladiť sa s ním. Preplietli si prsty. Nenásytne ju zasypával bozkami. Vlny blaženosti sa dvíhali.
Zmietala sa pod ním a vypadla zo súzvučného tempa.
Načiahol sa a chytil ju za boky. Pevne ich pritlačil k posteli, aby sa nemohla hýbať. Zakvílila. Vnáral
sa do nej a ona mu pohyby nemohla opätovať. Jej vnútro ho pažravo hltalo, akoby jej chcelo
vynahradiť strnulosť vonkajšieho tela.
Dych sa mu zastavil. Dosiahla vyvrcholenie. Rozkoš jej zmietala telom, až mal pocit, že ho to krehké
žieňa s útlymi bokmi nadvihne. Zavzdychal. Zaboril sa do nej a slastne vyvrcholil. Objímala ho
a vysávala každú horúcu kvapku jeho pulzujúcej rozkoše.
Ležali zakliesnení do seba a lenivo sa rozprávali. „Povedala by si zajtra Helen, že si nemusí vziať
Winterborna?“ zašepkal.
„Áno, ak chceš.“
„Dobre. V jeden deň je na jedného muža toľko rozhovorov o zásnubách predsa len dosť.“ Zdvihol
zlaté hodinky na Kathleeninom krku a pomaly jej ich posúval po prsiach.
Vystrčila spodnú peru. „Ešte si ma nepožiadal o ruku.“ Neodolal, sklonil sa k nej a pobozkal ju. „Už
sa stalo.“
„Myslím podľa pravidiel, s prsteňom.“
Hodinky stúpali po prsníku, horúce zlato sa blížilo k stuhnutej bradavke. „Tak sa mi zdá, že zajtra
strávim deň u klenotníka.“ Devon sa zazubil, keď jej z očí čítal spokojnosť. „Tešíš sa, však?“
Prikývla a objala ho okolo krku. „Zbožňujem tvoje darčeky,“ priznala. „Od nikoho som nedostala
také nádherné veci.“
„Moja malá láska,“ zašepkal a na pery jej vtisol vrúcny bozk. „Zahrniem ťa bohatstvom.“ Hodinky jej
spustil medzi prsia a rukou sa jej dotkol tváre. Pohladil ju po líci. „Predpokladám, že budeš chcieť, aby
som si pri tom kľakol na koleno,“ uštipačne poznamenal.
 Prikývla a potlačila úsmev. „Zbožňujem, keď vravíš prosím.“ Oči sa mu šibalsky smiali. „To sa potom
k sebe náramne hodíme.“ Ľahol si na ňu a splynul s ňou v jedno telo. „Lebo ja zase zbožňujem, keď
vravíš áno,“ vzrušene zašepkal.


Epilóg


Asom zachránená, pomyslela si Helen, keď sa bezcieľne potulovala po londýnskom sídle
Ravenelovcov. Ráno za ňou zašla Kathleen a všetko jej oznámila. Helen vedela, že by mala skákať
od radosti. Už nie je zasnúbená s Rhysom Winterbornom! Bola však zarazená a zmätená...
Ani Kathleen, ani Devon zrejme nepochopili, že o vzťahu s Rhysom Winterbornom mala rozhodnúť
sama. Chápala, že tak urobili z lásky a obavy o ňu. Ale aj tak...
„Keď som povedala, že by som sa s pánom Winterbornom už nechcela vidieť,“ skormútene vravela
švagrinej, „tak som to vtedy cítila. Hlavu mi išlo roztrhnúť a bola som veľmi rozrušená. Ale nemyslela
som tým, že by sme sa už nikdy nemali vidieť.“
Z Kathleen sršala dobrá nálada. Očividne nepostrehla význam Heleniných slov. „Nuž, je to za nami
a všetko je zase v starých koľajach. Ten strašný prsteň si môžeš dať dole. Okamžite mu ho pošleme
späť.“
Helen si však prsteň z prsta nesňala. Pohľadom zaletela k ľavej ruke a sledovala, ako sa z masívneho
opracovaného diamantu odráža svetlo presakujúce oknami salóna. Prsteň sa skutočne priečil jej vkusu.
Bol veľmi ťažký a stále sa navažoval na jednu či na druhú stranu. Aj najjednoduchšie veci s ním boli
zložité. To si na prst mohla priviazať rovno guľu z dverí.
Kiežby tu bol aspoň klavír, pomyslela si. Túžila prebehnúť po klávesoch a narobiť trochu hluku.
Pri Beethovenovi alebo Vivaldim.
Jej zasnúbenie s Rhysom Winterbornom bolo zrušené. Nikto sa jej nespýtal, čo vlastne chce.
Ani Winterborne.
Všetko sa vráti do starých koľají. Nič ju viac nevystraší ani pre ňu nebude výzvou. Žiaden čiernooký
pytač sa nebude domáhať toho, čo mu ona nevie dať. Ale úľava, ktorú mala cítiť, neprišla. Hruď jej
mučivo zvieralo ako nikdy predtým.
Čím viac premýšľala o poslednom stretnutí s Winterbornom... o jeho netrpezlivosti, nástojčivých
bozkoch, trpkých slovách... o to väčšmi bola presvedčená, že by sa mali o všetkom porozprávať.
Za pokus by to stálo.
No zrejme sa to udialo pre jej dobro. S Winterbornom sa nenaladili na spoločnú vlnu. Znervózňoval
ju a ona bola presvedčená, že ho nudí. Nevedela, či by sa v jeho svete vôbec niekedy udomácnila.
Ibaže... páčil sa jej jeho hlas a pohľad tmavých očí. A pocit, že je len krok od toho, aby objavila čosi
nové a desivé, nádherné a nebezpečné... To jej bude chýbať. Bála sa, že ho urazila na smrť. Nebolo však
vylúčené, že sa cíti rovnako stratený a osamelý ako ona.
Nahnevane chodila hore-dolu po salóne, keď jej vtom padol zrak na stôl pri okne. Neveriaco
vypleštila oči. Hľadela na modrú orchideu v črepníku, ktorú mu darovala. Nechcel ju, ale aj tak si ju
vzal. A teraz jej ju vrátil.
Rozbehla sa k orchidei, zvedavá, v akom stave ju nájde.
Stôl osvetlili slabé slnečné lúče. Vírili sa v nich trblietavé zrnká prachu. Niekoľko sa ich usadilo
na kvetoch modrej Vandy. Pri pohľade na vitálnu rastlinu pocítila zmätok. Široké pretiahnuté listy boli
čisté a lesklé, korene ošetrené a vlhké.
 Vo Winterbornovej opatere sa modrá Vanda nedočkala svojho konca... práve naopak. Priam
prekvitala.
Helen sa nahla nad orchideu a prstom sa dotkla nádhernej krivky jej stonky. Užasnuto krútila
hlavou. Na brade ju čosi pošteklilo. Netušila, že je to slza, kým nedopadla na list rastliny.
„Pán Winterborne,“ zašepkala a utrela si mokré líca. „Rhys...
Stala sa chyba...“