III

Š me ndr i k sa v r át i l t e sne p re d s vita n ím ,

prešmykol sa pomedzi klietky tíško ako voda. Len
harpya vydala zvuk, keď prechádzal okolo. „Nemohol som
prísť skôr,“ posťažoval sa jednorožke. „Prikázala Rukovi,
aby ma strážil, a ten sotva kedy spí. Ale dal som mu hádan-
ku a vždy mu trvá celú noc, kým ju vyrieši. Nabudúce mu
poviem vtip a zamestnám ho na celý týždeň.“
Jednorožka bola sivá, nehybná. „Zakliala ma,“ vyriekla.
„Prečo si mi to nepovedal?“
„Myslel som, že to vieš,“ odvetil kúzelník láskavo. „Ko-
niec koncov, nezdalo sa ti čudné, že ťa spoznali?“ Potom sa
usmial, vyzeral pritom o čosi staršie. „Nie, pravdaže nie.
Nikdy by si sa nad tým nepozastavila.“
„Ešte nikdy ma nikto nezaklial,“ priznala jednorožka.
Zachvela sa. „Nikdy som nepoznala svet, kde by nevede-
li, kto som.“

45
 PET ER S. BEAG LE

„Viem, ako sa cítiš,“ vyhŕkol Šmendrik dychtivo. Jedno-

rožka naňho uprela tmavý, nekonečný pohľad, on sa nervóz-
ne usmial a zahľadel sa na svoje ruky. „Málokedy človeka
považujú za takého, aký naozaj je,“ skonštatoval. „Svet je
plný mylných úsudkov. Keď som ťa prvýkrát uvidel, pova-
žoval som ťa za jednorožca a vedel som, že som tvoj pria-
teľ. A predsa ma považuješ za šaša, ba chmuľa či dokonca
zradcu, a nie som iný, ak ma za takého máš. Zaklínadlo je
len zaklínadlo, pominie, len čo budeš voľná, ale kúzlo omy-
lu, ktoré si na mňa vyslala, budem navždy čítať v tvojich
očiach. Nie sme vždy takí, akí sa zdáme, a sotva kedy takí,
akí chceme byť. Ja som však čítal, že jednorožce v dávnych
dobách vedeli odlíšiť falošný lesk od pravdy, spoznať ľútosť
srdca za predstieraným smiechom.“ Jeho hlas silnel s pribú-
dajúcim svetlom na oblohe a jednorožka na chvíľu nepočula
kvílenie mreží ani jemné zvonenie harpyiných krídel.
„Myslím, že si môj priateľ,“ povedala. „Pomôžeš mi?“
„Ak nie tebe, tak nikomu,“ odpovedal kúzelník. „Ty si
moja posledná nádej.“
Smutné zvieratá Polnočného lunaparku kňučali, kašlali,
jedno po druhom sa prebúdzali. Jednému sa snívalo o ska-
lách, chrobákoch a šťavnatých listoch, druhému o vysokej,
slnkom vyhriatej tráve, tretiemu o blate a o krvi. A ďalšie
snívalo o ruke, ktorá ho hladká po osamelom mieste za uša-
mi. Len harpya nespala, sedela na bidle a uprene sa dívala
do slnka. „Ak sa oslobodí skôr ako ty, sme stratení,“ šepol
Šmendrik.
Začuli Rukov hlas – jeho hlas vždy znel zblízka –, ako
kričí: „Šmendrik! Hej, Šmendrik, mám to! Je to kanvica na

46
 PO SLEDN Ý JEDN OROŽEC

kávu, však?“ Kúzelník sa začal pomaly vzďaľovať. „Dnes

večer,“ povedal jednorožke. „Dôveruj mi až do svitania.“
Potom so zašušťaním zmizol, no zanechal tam, ako vždy
predtým, časť seba. Ruk takmer v tej istej chvíli až desivo
úsporným pohybom vyskackal spoza klietky. Mama For-
tuna, ukrytá vo svojom čiernom voze, si pre seba pohmká-
vala Elinu pieseň.

„Tu je tam, zem je v oblakoch;

a všetko ľahko zvrátiť vieš.
Niet zhodnej pravdy v mysliach dvoch –
to, čo je preč, je navždy preč.“

Čoskoro sa začali zbiehať ďalší diváci, aby si pozreli

predstavenie. Ruk ich ako železný papagáj zvolával po-
krikom „Tvory noci!“ a Šmendrik stál pri debne a pred-
vádzal triky. Jednorožka ho sledovala s veľkým záujmom
a narastajúcimi pochybnosťami, nie však o jeho srdci, ale
o jeho umení. Z prasacieho ucha vyčaroval prasnicu, kázeň
premenil na kameň, pohár vody na hrsť vody, z piatich lo-
pát urobil dvanásť a z králika zlatú rybku, ktorá sa utopila.
Po každom kúzle vrhol rýchly pohľad na jednorožku a oča-
mi jej vravel: „Ty vieš, čo som skutočne zamýšľal.“ Raz pre-
menil mŕtvu ružu na semienko. Jednorožke sa to páčilo, aj
keď sa z neho vykľulo semeno reďkovky.
Predstavenie sa začalo odznova. Ruk opäť sprevádzal
divákov od jednej úbohej atrapy mamy Fortuny k druhej.
Drak chrlil oheň, Kerberos zavýjal a vzýval pekelné sily
na pomoc, satyr zvádzal ženy, až kým sa nerozplakali. Di-

47
 PET ER S. BEAG LE

váci vyvaľovali oči a ukazovali na žlté tesáky a napuchnu-

té žihadlo mantikory, strnuli pri predstave midgardského
hada, nadchýnali sa Arachninou novou pavučinou, čo vy-
zerala ako rybárska sieť, v ktorej sa roztekal mesiac. Všetci
verili, že pavučina je ozajstná, len pavúk bol presvedčený,
že v nej uviazol skutočný mesiac.
Tentoraz Ruk nerozprával príbeh o kráľovi Fineovi a Ar-
gonautoch, naopak, nezrozumiteľne vyslovil harpyino meno,
vysvetlil, čo znamená, a nervózne hnal prítomných čo najďa-
lej od klietky. Harpya sa usmiala. Nikto okrem jednorožky
si jej úsmev nevšimol a ona hneď oľutovala, že sa v tej chvíli
nepozerala inam.
Keď zastali pred jej klietkou a mlčky ju pozorovali, trp-
ko si pomyslela: Majú také smutné oči. O čo smutnejšie by
boli, keby sa kúzlo rozplynulo a oni by hľadeli na obyčaj-
nú bielu kobylu? Čarodejnica má pravdu – nikto z nich by
ma nespoznal. Potom sa v jej vnútri ozval tichý hlas, znel
celkom ako hlas kúzelníka Šmendrika, a povedal: Majú
také smutné oči.
A keď Ruk zjačal: „Hľa, tu je sám koniec!“, čierne závesy
sa rozhrnuli a odhalili Eli, ktorá si mrmlala v tme a zime,
jednorožka pocítila ten istý strach zo starnutia, ktorý pri-
mal divákov k úteku, hoci vedela, že v klietke sedí len
mama Fortuna. Napadlo jej: tá čarodejnica vie viac, než vie,
že vie.
Noc prišla rýchlo, možno preto, že jej príchod urýchlila
harpya. Slnko sa ponorilo do temných mrakov ako kameň
do mora, zhruba s rovnakou nádejou na vynorenie, na ob-
lohe nesvietil mesiac ani hviezdy. Mama Fortuna kĺzavou

48
 PO SLEDN Ý JEDN OROŽEC

chôdzou obchádzala klietky. Harpya sa ani nepohla, keď

sa priblížila. Starena pred ňou stála a dlho sa na ňu dívala.
„Ešte nie,“ zamrmlala nakoniec. „Ešte nie,“ no hlas mala
ustarostený a plný pochybností. Vrhla krátky pohľad na
jednorožku, oči jej v mazľavom šere zožltli. „Prešiel ďalší
deň,“ povedala s praskajúcim povzdychom a pobrala sa
preč.
Po jej odchode sa Polnočný lunapark ponoril do ticha.
Všetky zvery spali, okrem pavúka, ktorý snoval pavučinu,
a harpye, ktorá čakala. Noc sa zvierala čoraz viac a viac, až
sa jednorožke zdalo, že sa rozštiepi, roztvorí švík na oblo-
he a odhalí – ďalšie mreže, pomyslela si. Kde trčí ten kú-
zelník?
Nakoniec sa zjavil, náhlil sa tichom, krútil sa a tancoval
ako mačka v zime, potkýnal sa o tiene. Keď došiel ku klietke
s jednorožcom, radostne sa poklonil a hrdo vyhlásil: „Šmen-
drik je s tebou.“ Z vedľajšej klietky jednorožka začula ostré
chvenie bronzu.
„Myslím, že nám zostáva veľmi málo času,“ šepla. „Na-
ozaj ma dokážeš oslobodiť?“
Vysoký muž sa usmial, dokonca aj jeho bledé, vážne
prsty sa roztancovali. „Povedal som ti, že čarodejnica uro-
bila tri veľké chyby. Treťou bolo tvoje zajatie a druhou za-
jatie harpye, pretože obe ste pravé a mama Fortuna vás ne-
dokáže skrotiť, ako nemôže ani predĺžiť zimu hoci o jediný
deň. A to, že ma považovala za šarlatána a podvodníka, bola
jej prvá a osudová chyba. Lebo aj ja som pravý. Som kúzel-
ník Šmendrik, posledný zo zasvätených, a som starší, než
sa zdá.“

49
 PET ER S. BEAG LE

„Kam sa podel ten druhý?“ vyzvedala jednorožka.

Šmendrik si vyhrnul rukávy. „O Ruka sa neboj, dal som
mu ďalšiu hádanku. Nemá riešenie. Možno už nikdy zo
svojho voza nevylezie.“
Vyslovil tri kostrbaté slová a luskol prstami. Klietka
zmizla. Jednorožka sa ocitla v ovocnom sade – rástli tam po-
maranče a citróny, hrušky a granátové jablká, mandle a aká-
cie –, pod nohami cítila mäkkú jarnú zem a nad hlavou sa jej
rozprestieralo nebo. Srdce mala ľahučké ako dym, v tele sa
jej zbierala sila na veľký skok do sladkej noci. Ovládla však
tú túžbu, lebo vedela, že mreže sú stále tam, hoci ich nevi-
dí. Bola dosť stará, aby to vedela.
„Mrzí ma to,“ ozval sa z tmy Šmendrikov hlas. „Dúfal
som, že to bude kúzlo, čo ťa oslobodí.“
Znova vyslovil akési chladné, tlmené slová a čudesné
stromy odleteli ako páperie púpavy. „Toto kúzlo je istej-
šie,“ povedal. „Mreže sú teraz krehké ako starý syr, ľahko
ho rozdrobím a …“ Zrazu zalapal po dychu, šklbol rukami.
Z dlhých prstov mu kvapkala krv.
„Asi som dal niekde nesprávny prízvuk,“ zachripel.
Schoval si ruky pod plášť a s predstieranou ľahkosťou v hla-
se podotkol: „Raz si hore, raz si dolu.“
Vychrlil zo seba niekoľko tvrdých fráz, zatiaľ čo sa jeho
krvavé ruky mihali po oblohe. Odkiaľsi sa zjavilo čosi sivé
a vrčiace, čo pripomínalo medveďa, ale oveľa väčšie. Bubla-
vo sa chichotalo, dychtivé rozlúsknuť klietku ako orech
a pazúrmi z neho vytrhať kusy jednorožieho mäsa. Šmen-
drik mu prikázal, aby sa vrátilo do noci, ale ono nechce-
lo odísť.

50