ZROD

IMPRESIONIZMU
1832 – 1874

-
Musíš pochopiť,
že sa nikomu nezavďačíš.
-
Émile Zol a

1866
 -
impr esionizmus
-

10
 -
zr od
impr e sionizmu
-
Claude Monet
La Grenouillère, 1869
olej na plátne,
74,6 × 99,7 cm
Metropolitan Museum
of Art, New York
La Grenouillère bola
obľúbená reštaurácia,
ku ktorej patrilo aj riečne
kúpalisko na brehu Seiny.
Monetov obraz preslávilo
znázornenie trblietajúcej
sa vody pomocou série
pozdĺžnych ťahov štetca.
Maliar sa obišiel bez
naučeného hladkého
povrchu a siahol po ski-
covitej technike, ktorá
podľa všetkého dokáže
evokovat’ prchavý okamih.
Claude Monet (1840 – 1926), impresionista par excellence,
sa počas svojej kariéry držal zásady, že umelec by mal maľovat’ to,
čo vidí. V podstate celé nové maliarske hnutie, vo Francúzsku
udomácňované približne od roku 1860, vychádzalo z názoru, že
autentické diela môžu byt’ len výsledkom umelcovho vlastného
výtvarného vnímania miest, ľudí, ročných období a svetla. Tieto
impresie z každodenného života – žánrové obrázky – sa stali
základom kompozícií, ktoré inšpirovali pocity a vnemy oslobo-
dené od predsudkov akademického umenia. V pravidlách pre-
sadzovaných vo francúzskych súkromných a štátnych umelec-
kých školách sa totiž podporoval názor, že obrazy by mali zahŕňat’
učené odkazy na klasickú literatúru, mýty a biblické texty. Diela
v dôsledku toho nezobrazovali skutočné miesta, ale legendy
v špekulatívnom prírodnom prostredí.
-
Do popredia sa dostalo maliarovo videnie
svetla v uliciach, záhradách a na hladinách riek.
-
Monet a jeho kolegovia impresionisti si pri zobrazovaní vi-
dieckeho a mestského prostredia zvolili nový prístup, pričom
sa zamerali na súčasnú francúzsku spoločnosť, ako môžeme
vidiet’ na Monetovom obraze La Grenouillère (vl’avo). Do po-
predia sa dostalo maliarovo videnie svetla v uliciach, záhradách
a na hladinách riek. Postavy už neboli odeté v historických
kostýmoch, ale portrétované v módnych šatách. Zobrazenie
žánrových námetov priviedli síce k dokonalosti už v 17. storočí
holandskí majstri, ktorých diela impresionisti obdivovali v Louvri,
ale oficiálne francúzske umenie 19. storočia stále uprednos-
tňovalo snové kompozície založené na neoklasicistických
princípoch. Hľadanie ideálu víťazilo nad skutočnosťou a na
žánrové mal’by sa hľadelo ako na diela, ktorým chýba myšlien-
kový obsah.
ÉCOLE DES BEAUX-ARTS
V polovici 19. storočia v čase zrodu impresionizmu bola najex-
kluzívnejšou a najvplyvnejšou umeleckou školou vo Francúzsku
parížska École nationale des Beaux-Arts. Každoročne prijímala
len obmedzený počet študentov a prijímacie skúšky boli veľmi
prísne. Základ učebných osnov tvorila počiatočná intenzívna
príprava: kreslenie podľa rytín, sadrových odliatkov antických
11
 -
impr esionizmus
-

sôch či nahých modelov. Podrobné štúdium perspektívy a ana- Jean-Hippolyte Flandrin

tómie malo študentov pripravit’ na veľké figurálne kompozície, Théseus spoznaný
otcom, 1832
v ktorých nezriedka zohrávali významnú úlohu imaginárne krajiny. olej na plátne,
Na škole vládla byrokracia, študenti sa museli držat’ predpísaného 114,9 × 146,1 cm
námetu (výlučne vznešené témy) či maliarskych techník École nationale
supérieure des
a v zásade išlo o oboznámenie sa s tradičnými výdobytkami Beaux-Arts, Paríž
talianskej renesancie 15. storočia. Absolventi museli povinne
zvládnut’ jasné sochárske formy aj bezchybne dokončený hladký Zatial’ čo impresionizmus
vychádzal zo skúsenosti,
povrch bez viditeľných ťahov štetca. neoklasicistickí francúz-
ski maliari ako Flandrin
- chápali svoju tvorbu ako
hľadanie ideálnej krásy.
Impresionizmus bol reakciou na štátom Inšpiráciu na tento
kontrolovaný systém umeleckých škôl. detailne prepracovaný
- výjav našiel umelec v Oví-
diovej básni Metamorfózy.
Ústrednou mužskou
Konečný ciel’ každého študenta symbolizovala vytúžená postavou je legendárny
Rímska cena (Prix de Rome), pocta, ktorá nositeľovi umožňo- aténsky kráľ Théseus,
ktorý je rovnako ako
vala študovat’ niekoľko rokov v talianskej metropole. Hoci všetci antická socha znázornený
slávni impresionisti navštevovali malé súkromné ateliéry vedené nahý. Vo francúzskom
úspešnými maliarmi, na prestížnej École študovali len niektorí neoklasicistickom maliar-
stve ide o obľúbený námet.
– bud’ neprešli prijímacími skúškami, alebo si zvolili menej
reštriktívne štúdium. Viaceré ateliéry navyše ponúkali bezplat-
nú výučbu, najväčšie lákadlo pre študentov s obmedzenými
prostriedkami. V roku 1862 École krátko navštevoval Pierre-
-Auguste Renoir (1841 – 1919). V roku 1877 tam začal štu-
dovat’ aj Georges Seurat (1859 – 1891), ktorý sa preslávil
pointilistickými dielami pozostávajúcimi z malých farebných
škvŕn; s impresionistami vystavoval v roku 1886.
Impresionizmus ako najslávnejšie a najobdivovanejšie maliar-
ske umelecké hnutie vo Francúzsku paradoxne nebol výsledkom
systému umeleckých škôl pod kontrolou štátu, ale bol reakciou
na tento systém a odmietnutím hodnôt, ktoré presadzoval.

UKÁŽKOVÝ ABSOLVENT
Úspešným absolventom École des Beaux-Arts bol aj Jean-Hip-
polyte Flandrin (1809 – 1864), obľúbený žiak Jeana-Augusta-
-Dominiqua Ingresa (1780 – 1867), popredného francúzskeho
zástancu neoklasicizmu. Získanie Rímskej ceny mu umožnilo
zoširoka sa oboznámit’ so sochárstvom antického Ríma aj so
sochárstvom a maliarstvom talianskej renesancie. Ako mnohí
mladí francúzski umelci napodobňoval techniky a námety
Raffaela (1483 – 1520), ktorého mal’by a kresby sa pokladali

12
 -
zr od
impr e sionizmu
-

za stelesnenie krásy v maliarstve. Flandrin v súlade so svojou ma-

liarskou prípravou z École počas celej úspešnej kariéry vytváral
diela, ktoré nevychádzali z jeho osobného vnímania okolitého
sveta, ale predstavovali výsledok jeho úvah o hypotetickom,
idylickom svete (hore). A práve proti tejto neoklasicistickej
dogme sa neskôr vzbúrili impresionisti.

PRESTÍŽ SALÓNA
Salón, založený v roku 1667, reprezentoval štátom financovanú
výstavu Akadémie výtvarných umení v Paríži (Salon de l‘Acadé-
mie royale des Beaux Arts). Cieľom podujatia bolo podporit’ to
najlepšie z francúzskeho umenia a umožnit’ etablovaným i menej
skúseným umelcom prezentovat’ svoje diela. V 19. storočí sa
Salón konal každoročne. Výstavné priestory sa do posledného
miesta zapĺňali množstvom diel. Verejnost’ si ich mohla pozriet’
po zakúpení vstupenky a väčšina malieb aj sôch bola na predaj.
Účast’ na Salóne bola preto zásadná pre každého umelca túžiace-
ho získat’ spoločenské postavenie či profitovat’ z predaja. V roku
1849 boli najváženejším umelcom udelené medaily.

13
 -
impr esionizmus
-

Výber exponátov na výstavu však zabezpečovala prísna po- John Constable

rota, ktorú tvorili uznávaní umelci a pedagógovia z École des Nivy v okolí Salisbury,
1820 alebo 1829
Beaux-Arts. Každé dielo dôkladne posúdili a z prihlásených prác olej na plátne,
nakoniec prijali len malé percento. Snaha rozdelit’ tvorbu podľa 45,7 × 55,3 cm
námetu či farebnosti bola minimálna. Výsledok takmer vždy Victoria and Albert
Museum, Londýn
predstavoval neakceptovateľný mišmaš diel úbohej kvality, ako
svojmu bratovi naznačil Theo van Gogh: „Na tomto bazáre je len Ked’ v roku 1830 Con-
máločo hodné záujmu.“ Podľa Thea, progresívneho obchodníka stable prihlásil túto
slnkom zaliatu riečnu
s umením, ktorý neskôr obchodoval aj s dielami impresionistov, scenériu vytvorenú
aby mala mal’ba vnútornú kvalitu, „musí mat’ aspekt individuality, v plenéri na výstavu
ktorý takmer všetkému, čo sa objaví na Salóne, chýba“. A práve londýnskej Kráľovskej
akadémie umení, vyvolal
toto jedinečné maliarske vnímanie bolo kľúčovým prvkom tvorby tým ostrú kritiku. Podľa
budúcich impresionistov. kolegov akademikov bola
maľ ba priveľmi sfarbená
a chýbala jej vycibrená
- technika, čo boli výčitky,
Systém Salóna bránil individuálnemu umeleckému ktoré sa neskôr zosypali
výrazu, ktorého sa dožadovali radikálni mladí maliari. aj na impresionistické
diela. Podstatné však je,
- že Constable podobnú
olejovú štúdiu na každo-
V roku 1863 porota zamietla taký vysoký počet diel, že ich ročnej výstave už nikdy
nevystavil.
autori slávnostne otvorili takzvaný Salón odmietnutých (Salon
des Refusés). Žiaľ, niektoré z týchto diel, napríklad práce Édouar-
da Maneta (1832 – 1883), sa ukázali príliš kontroverzné a stali
sa terčom neľútostného výsmechu kritikov i divákov. Hoci viacerí
budúci impresionisti ako Camille Pissarro (1830 – 1903), Berthe
Morisotová (1841 – 1895) či Claude Monet príležitostne vysta-
vovali na Salóne či Salóne odmietnutých, čoraz častejšie sa stá-
valo, že diela týchto mladých umelcov a ich kolegov bud’ odmietli,
alebo zavesili na nevhodné miesta. Rozčarovaní sa preto rozhod-
li usporiadat’ vlastnú výstavu bez akýchkoľvek obmedzení. Boli
totiž presvedčení, že systém poroty je ubíjajúci a bráni individuál-
nemu umeleckému výrazu, ktorého sa radikálni mladí maliari čoraz
viac dožadovali.

ANGLICKÝ PREDCHODCA
John Constable (1776 – 1837) sa dnes oceňuje ako jeden
z najvýznačnejších anglických krajinárov. S impresionistickým
hnutím vo Francúzsku ho spájajú jeho vynikajúce komorné
štúdie oblohy, stromov a riek, ktoré vytvoril podľa zvoleného
motívu (sur le motif) priamo v prírode. Tieto rýchlo nahodené
obrazy následne začlenil do veľkorozmerných štúdiových
kompozícií bez alegorického obsahu – prístup, ktorý jeho

14
 -
zr od
impr e sionizmu
-

súčasníci považovali za radikálny. Vibrujúce farby odpozoro-

vané z prírody nanášal Constable rovno na plátno a vyhýbal sa
zbytočným detailom. V roku 1824 vystavoval v Paríži a jeho
náladové krajinomal’by charakteristické odvážnym naturaliz-
mom si získali značný obdiv mladých maliarov. Ked’ umelcove
práce v londýnskej národnej galérii uvidel van Gogh, pripadali
mu nádherné.
Constable bol presvedčený, že jeho komorné olejové skice
vytvorené pod šírym nebom (hore) majú väčšiu estetickú kvalitu
než jeho veľké štúdiové krajiny a zaslúžia si miesto na prestížnych
výstavách. Vďaka odhodlaniu intuitívne študovat’ prírodu priamo
a vyhýbat’ sa nevýrazným staromódnym kompozíciám akademic-
kého umenia možno Constabla považovat’ za predchodcu impre-
sionistickej krajinomal’by.

COROTOV VPLYV
Jean-Baptiste-Camille Corot (1796 – 1875) si získal obdiv
nastupujúcej generácie avantgardných umelcov harmonickými

15
 -
impr esionizmus
-

obrazmi lesných scenérií vyznačujúcimi sa tlmenými tónmi Jean-Baptiste-

zelenej, modrej, striebornej a sivej. Ked’ van Gogh v roku 1889 -Camille Corot
La Châtaigneraie,
maľoval v Provensalsku olivovníky, pripomenulo mu to Coro- 1830 – 1840
tovo osobité používanie farby: „Tie striebrosivé odtiene sú ako olej na plátne,
Corot.“ Kompozície Corotových krajín boli vizuálne vyvážené, 34 × 48,9 cm
Fitzwilliam Museum,
a predsa neformálne (hore) – za čo vďačil svojmu zvyku maľo- Cambridge
vat’ plenérové olejové štúdie v prírode tak, ako to robil Constable
a iní európski umelci začiatkom 19. storočia. Na rozdiel od im- Corot sa preslávil senzi-
tívnymi krajinomal’bami.
presionistov, na ktorých zapôsobila prirodzená krása jeho krajín, V tomto diele kladie silný
Corot nezobrazoval mestský život a radšej maľoval dedinské dôraz na diagonálu tvo-
výjavy osvetlené jasným striebristým svetlom, ktoré tak obdi- renú tmavým popredím.
Strmý svah a skalnatý
voval van Gogh. povrch kontrastujú so
štíhlymi stromami, ktorých
- kmene sú zvýraznené
slnečnými lúčmi. Corotove
Predstavivost’ budúcich impresionistov podnietili stvárnenie trepotajúcich sa
Corotove elegantné, svetlom zaliate prírodné krajiny. listov predznamenáva rané
- krajiny impresionistov.

V reakcii na akademický vkus však Corot počas svojej kariéry

začal do lesných scenérií zakomponúvat’ drobné postavy nýmf
– nadprirodzených bytostí z antickej mytológie spätých s príro-
dou. Tieto diela síce nesmierne obľubovali zberatelia aj členovia

16
 -
zr od
impr e sionizmu
-

poroty Salónu, ale predstavivost’ budúcich impresionistov

podnietili jeho elegantné, svetlom zaliate prírodné krajiny.
Napodiv, Corotove historické krajiny sa dnes považujú za jeho
Berthe Morisotová najmenej zaujímavé diela presne tak, ako to v šesťdesiatych
Chalupa so slamenou stre-
chou v Normandii, 1865 rokoch 19. storočia zhodnotili mladí impresionisti.
olej na plátne, 46 × 55 cm
súkromná zbierka

Morisotovú preslávili LÁSKAVÝ UČITEĽ

impresionistické mal’by Mnohí slávni impresionisti sa zdokonaľovali v mal’be nielen pri
hýriace farbami, ale práci s kolegami, ale aj po boku skúseného a láskavého učiteľa.
toto rané dielo sa ešte
vyznačuje umiernenos- Jeden takýto produktívny vzťah sa vyvinul medzi Corotom
ťou aj presnosťou a ne- a nadanou mladou maliarkou Berthe Morisotovou, z ktorej
pochybne v ňom vidno sa neskôr stala jedna z najuznávanejších členiek skupiny im-
Corotov vplyv. Uhladený
rytmus kmeňov, jemné presionistov. Ked’ sa prvýkrát stretli, mala len devätnást’ rokov.
zachytenie svetla a voľné Na Corota jej práce tak zapôsobili, že ju pozval, aby s ním
zobrazenie trávy v popredí maľovala v jeho ateliéri vo Ville-d’Avray, dedine ležiacej 12 km
však naznačujú jej budúce
miesto v impresionistic- od centra Paríža. Neskôr spoločne maľovali v okolitej prírode,
kom hnutí. pričom Corot svoju mladú chránenku presvedčil o výhodách

17
 -
impr esionizmus
-

maľovania olejových skíc pod šírym nebom – jednak kvôli kom-

pozícii a jednak kvôli zachyteniu sotva postrehnuteľných účinkov
svetla. V niektorých Morisotovej raných krajinách preto ešte
cítit’ odraz Corotovej prísne usporiadanej vyváženej kompozície.
Neskoršia sláva impresionistickej maliarky však už súvisí s jej
uvoľneným, zdanlivo spontánnym spôsobom mal’by, ktorým
zobrazovala záhrady, interiéry a portréty.

ÚTOČISKO V LESE
Niekedy okolo roku 1840 opustila skupina umelcov mestský
spôsob života a začala maľovat’ sugestívne krajiny juhovýchodne
od Paríža v lese vo Fontainebleau. Usadili sa v dedinke Barbizon,
kde v miestnom hostinci Ganne našli lacné ubytovanie a stravu,
ako aj priestor na stretnutia. Podľa vzoru Constabla a holandských
krajinárov 17. storočia ako Jacob van Ruisdael (1628/9 – 1682)
sa snažili zanechat’ maliarske štýly preferované Salónom a vytvo-
rit’ pravdivý obraz hustého lesa.

-
Na úteku pred obmedzeniami oficiálneho umenia
sa stal Barbizon Rousseauovým útočiskom.
-

K najprominentnejším členom zoskupenia, ktoré sa zapísalo

do dejín umenia ako barbizonská škola, patrili Théodore Rous-
seau (1812 – 1867), Diaz de la Peña (1808 – 1876) a Jules
Dupré (1811 – 1889). K skupine sa pravidelne pridávali aj
ďalší známi krajinári ako Corot či Charles-François Daubi-
gny (1817 – 1878). Jean-François Millet (1814 – 1875), zná-
my svojimi tajomnými figurálnymi kompozíciami a vidieckymi
krajinami, sa v Barbizone usadil v roku 1849. O niečo neskôr
svojich starších kolegov nasledovali aj impresionistickí krajinári,
najmä pokial’ išlo o ich bezprostrednú reakciu na prírodu a od-
vážne nanášanie farieb. Na rozdiel od maliarov barbizonskej
školy však rovnaký význam prikladali aj zobrazeniu mestského
života, najmä v Paríži a Rouene.

LE GRAND REFUSÉ
Z umelcov, ktorí našli útočisko v lese vo Fontainebleau, sa dnes
za najväčšieho majstra považuje Théodore Rousseau. Z každo-
ročného Salónu bol rozčarovaný, pretože porota pravidelne

18
 -
zr od
impr e sionizmu
-

Théodore Rousseau odmietala jeho krajinomal’by, ktoré boli na akademický vkus

Krajina, okolo roku 1865 jej členov príliš nenútené. Vzhľadom na tento opakovaný ne-
čierny uhol’ a olej na
lepenke, 50,8 × 67,8 cm úspech ho jeho maliarski kolegovia začali láskyplne nazývat’
National Gallery, Londýn „le grand refusé“.
Na úteku pred obmedzeniami oficiálneho umenia sa Barbi-
Rousseau si priazeň
mladých impresionistov zon stal Rousseauovým útočiskom a miestom, kde – inšpiro-
získal citom pre kon- vaný Constablom – vytváral svoje náladové oleje a kresby lesov.
krétne miesto a zbavením Značne štruktúrované obrazy lesa so skrytými čistinami sú čas-
sa tradičného klišé. Táto
atmosférická olejová to tmavo sfarbené, čo im dodáva tajomný, melancholický ráz.
skica zachytáva stromy Husto zalesnené plochy zobrazuje umelec ako nedotknuté
zakrývajúce pohorie osamelé miesta. V niektorých prácach kombinujúcich viaceré
v pozadí. Na naznačenie
spletitého vzoru bielych médiá, napríklad čierny uhol’ a olej, však uplatnil aj svetlejšiu
obláčikov maliar použil farebnú škálu.
uvoľnený rukopis. Rousseauove diela si neskôr zberatelia veľmi obľúbili. Sub-
jektívne obrazy barbizonského lesa mu dokonca priniesli úspech
aj na Salóne. Názory na vidiecke námety sa postupne menili
a čisté krajinomal’by sa začali vnímat’ nielen ako legitímne, ale
aj oku lahodiace. Van Gogh, oddaný krajinár, zhrnul svoj obdiv
k Rousseauovej tvorbe takto: „Aký radostný je pohľad na pek-
ného Rousseaua, na obrazy, s ktorými sa umelec natrápil, len
aby zostal čestný a verný sám sebe.“

19