4.

Redigovanie rukopisu
(Vlastná redakčná práca)
• Úlohou redaktora je upraviť text tak, aby
bol publikovateľný, t. j. zbavený všetkých
jazykových a vecných omylov a chýb, s
jasnou štruktúrou v prípade odbornej a
populárno-náučnej literatúry, so
zachovaním autorovho štýlu, kompozície,
logiky príbehu a psychológie postáv v
prípade beletrie, úplný a adekvátny vo
vzťahu k originálu v prípade prekladu.
• Úpravy redaktor zaznamenáva buď do
výtlačku rukopisu alebo priamo do
elektronickej podoby rukopisu (v závislosti
od stavu rukopisu a zvyklostí redaktora)
• Ak si redakcia textu vyžaduje veľké
množstvo drobných opráv, je vhodnejšie
realizovať ich priamo v elektronickej
podobe rukopisu, než ich najskôr prácne
vyznačovať na papieri, a potom vnášať do
elektronickej verzie.
 Zásady redigovania rukopisu
1. Redaktor ako kvalifikovaný konzultant
Redaktor nie je za žiadnych okolností spoluautorom,
ale prvým kvalifikovaným čitateľom textu. S
ohľadom na ostatných čitateľov, ktorí budú text čítať po
ňom, by mal pripraviť text na vydanie tak, aby bol
zrozumiteľný, plynulý, bez rušivých štylistických
neobratností, vecných nejasností či nelogickosti.
Redaktor musí držať na uzde svoje vlastné tvorivé
schopnosti, pretože jeho úlohou nie je text
„vylepšovať“ podľa vlastného osobného vkusu, ale
poslúžiť mu tak, aby boli odstránené všetky problémy,
ktoré by mohli znížiť porozumenie textu čitateľom.
Redaktor musí autora upozorňovať na všetky
pochybnosti, ktoré sa v súvislosti s textom môžu
vyskytnúť (problémy štylistické, vecná správnosť
textu). To, že redaktor je „služobníkom“ textu, však v
žiadnom prípade neznamená, že je služobníkom
autora. Redaktor teda nie je povinný dopracovávať
text za autora alebo prekladateľa v miere, ktorá
prekračuje bežné zvyklosti. Napríklad prekladateľ je
povinný konzultovať sporné pasáže textu, termíny,
frazémy či štylistické obraty, s ktorými si nevie poradiť,
s príslušnými odborníkmi, s rodenými hovorcami
jazyka a pod. Nie je povinný poznať všetky reálie, ale
je povinný to, čo nepozná, dohľadať. Je to jeho
zodpovednosť a súčasť jeho práce, ktorú nemožno
prenášať na redaktora. Vydavateľstvo však môže (v
prípade špecializovanej vedeckej alebo odbornej
témy) pomôcť pri kontaktovaní odborníka z príslušnej
oblasti.
Podobné pravidlá platia pri vydávaní pôvodných
autorských textov. Autor vždy zodpovedá za vecnú
správnosť textu, nemôže presúvať na redaktora výber a
zabezpečovanie obrazového materiálu, zostavovanie
zoznamu literatúry, vytváranie tabuliek z provizórnych
podkladov a pod. Redaktor zas na druhej strane musí
overovať správne písanie vlastných mien či miestnych
názvov, reálie (zemepisné a životopisné údaje), dátumy
a pod.
V prípade, ak sa v celom texte opakovane vyskytuje
jeden alebo viac problémov, ktoré neúnosne zvyšujú
prácnosť úpravy textu, má redaktor právo vrátiť text
autorovi a požadovať jeho úpravu (napríklad ak autor
ignoruje pravidlo, že za interpunkčnými znamienkami sa
píše medzera, alebo pokiaľ sa v celej knihe vyskytuje
určitý štylistický problém).
2. Rozdielny prístup k redigovaniu umeleckých,
odborných, populárno-náučných, publicistických a
prekladových textov
a) Umelecká literatúra – pri redigovaní tohto typu
literatúry je pri zasahovaní do textu potrebná
maximálna opatrnosť (autor má pri voľbe umeleckých
prostriedkov v jazykovej alebo štylistickej oblasti, ako
aj v oblasti literárneho štýlu právo na autonómnosť, na
svoju „autorskú licenciu“. Táto svojbytnosť sa môže
dotýkať aj pravopisných osobitostí. Súpis zásad,
ktorými sa redaktor riadi pri práci s esteticky
príznakovými textami, nejestvuje. V tejto súvislosti
rozhoduje prax, jazykový cit, znalosť psychológie i
literárnej teórie, najmä recepčnej estetiky. Vždy je
potrebné postupovať maximálne citlivo a obozretne,
pretože hranice medzi umeleckým zámerom a
samoúčelným ornamentom, a niekedy dokonca aj
obyčajnou neznalosťou jazyka na strane autora môže
byť niekedy ťažko určiteľná.
b) Odborná literatúra – redaktor odborného textu
nie je oprávnený viesť s autorom polemiku o
koncepcii jeho diela. Môže však upozorniť na
nezrovnalosti, disproporcie, na problémy v
terminológii a pod. Ak však autor na svojej
koncepcii trvá, je redaktor povinný to
rešpektovať. V každom prípade však musí
precízne overovať písanie mien, termínov,
dátumov a iných údajov (napríklad čísla
zákonov, názvy inštitúcií a pod.).
Vecné úpravy je potrebné vždy konzultovať s
autorom – redaktor nemôže automaticky opraviť
chybný údaj podľa dostupnej literatúry v danom
odbore, nakoľko od jej vydania mohlo dôjsť v
príslušnom odbore k posunu. Na overovanie
údajov sa používa dostupná odborná literatúra,
najmä slovníková a encyklopedická.
V poslednom období sa rozmáha čerpanie
informácií z internetu. V tejto súvislosti je
potrebné dôrazne upozorniť, že pre redaktora je
internet iba doplnkovým zdrojom informácií. K
údajom, ktoré poskytuje internet, je potrebné
pristupovať maximálne kriticky. Musíme mať stále na
pamäti, že internet je bezbrehou zmesou faktov – od
serióznych materiálov až po úplné nezmysly.
Stopercentne nemožno dôverovať ani internetovým
encyklopédiám, najmä Wikipedii, nakoľko zásahy do
nich sú možné z najrôznejších strán (známe sú
prípady, že do internetových encyklopédií boli
vnášané zámerné dezinformácie a chybné údaje.
Internet preto slúži pri orientácii v nových faktoch,
ktoré ešte neboli spracované v odbornej literatúre
alebo na overovanie najrozličnejších reálií.
• Výborným pomocníkom pre redaktora sú
najmä jazykové príručky publikované na
stránkach Jazykovedného ústavu Ľudovíta
Štúra SAV (www.juls.savba.sk)
• S autorom nie je potrebné konzultovať
jednoznačné pravopisné, gramatické a
štylistické chyby
c) Populárno náučná literatúra – aj pri
tomto type knižnej produkcie je dôležité
hľadisko vecnej správnosti a postup pri
redigovaní je analogický ako pri odbornej
literatúre. Tu sa však prehlbuje hľadisko
prístupnosti a čitateľnosti textu.
Redaktor musí mať vždy na pamäti
cieľovú skupinu, pre ktorú je kniha určená
(detský čitateľ, mládež, dospelý čitateľ a
pod.)
d) Preklady – pri redigovaní prekladovej literatúry je
potrebné, aby sa redaktor aspoň na základnej úrovni
orientoval v jazyku originálu. K jeho povinnostiam patrí:
• Kontrola úplnosti prekladu (minimálne na úrovni
odsekov)
• Overovanie písania termínov, mien, číselných údajov a
pod. podľa originálu
• Posúdenie, do akej miery preklad rešpektuje štruktúru
textu originálu, prípadne návrh, ako túto štruktúru
upraviť, aby zodpovedala potrebám slovenského čitateľa
• Orientácia v pôvodnom jazyku je pomôckou pri
odhaľovaní častých chýb prekladového textu
(prekladateľ podľahne slovosledu a štruktúre vety
pôvodného jazyka)
• Redaktor dbá, aby preklad bol výstižný, adekvátny
originálu a aby zachoval svojbytnosť cieľového jazyka
(slovenčiny)
3. Zásada jednotnosti
Týka sa najmä nasledujúcich aspektov textu:
– pravopis a gramatika;
– jazykový štýl;
– hierarchia nadpisov;
– odborná terminológia;
– interpunkcia a ďalšie náležitosti sadzby (úvodzovky,
pomlčky, medzery, odrážky);
– označovanie obrázkov, tabuliek a ďalších prvkov textu
(príklady, citácie...);
– spôsob zvýrazňovania textu;
– poznámkový aparát;
– bibliografické údaje.
4. Logická nadväznosť a úplnosť textu
Pri redigovaní odbornej a populárno-náučnej
literatúry si redaktor všíma, či je text prehľadne
štruktúrovaný, či logicky nadväzuje, či sa autor
neopakuje, alebo či nie je niečo podstatné
vypustené. Na všetky disproporcie
upozorňuje autora.
5. Obrazový materiál knihy
Redaktor kontroluje úplnosť obrazového
materiálu knihy, konzultuje s grafikmi, či sú
obrázky v elektronickej podobe alebo predlohy
určené na skenovanie technicky použiteľné a
akým spôsobom budú spracované; kontroluje
úplnosť grafov a tabuliek a pod.
6. Úprava elektronickej podoby rukopisu
Táto fáza úpravy rukopisu je nevyhnutná, nakoľko
redaktor pri nej odstraňuje z textu všetko, čo grafikovi
komplikuje prácu pri zalamovaní textu. Rukopis sa
nesmie pokúšať napodobniť úpravu tlačenej knihy!
Najčastejšie chyby:
• Odklepávanie odsekových zarážok medzerami a nie
tabulátorom;
• Viac ako jedna medzera medzi slovami;
• Vyrovnávanie slov pomocou medzerníka;
• Nadbytočné vkladanie „enterov“ (najmä na konci riadkov,
na konci kapitol s cieľom odsunúť novú kapitolu na
ďalšiu stranu);
• Chybné písanie pomlčiek a spojovníkov, úvodzoviek a
ostatných interpunkčných znamienok;
• Vkladanie prázdnych riadkov medzi odseky (môže byť
použité iba v prípade predelu v texte).