Adrian Cruz (adriancruz123@gmail.

com) [1084499]
Táto elektronická kniha bola zakúpená v internetovom kníhkupectve Martinus.sk

Meno a priezvisko kupujúceho: Adrian Cruz

E-mail: adriancruz123@gmail.com

Upozorňujeme, že elektronická kniha je dielom chráneným podľa autorského zákona a je určená len pre osobnú
potrebu kupujúceho. Kniha ako celok ani žiadna jej časť nesmie byť voľne šírená na internete, ani inak ďalej
zverejňovaná. V prípade ďalšieho šírenia neoprávnene zasiahnete do autorského práva s dôsledkami podľa
platného autorského zákona a trestného zákonníku.

Veľmi si vážime, že e-knihu ďalej nešírite. Len vďaka Vašim nákupom dostanú autori, vydavatelia a kníhkupci
odmenu za svoju prácu. Ďakujeme, že tak prispievate k rozvoju literatúry a vzniku ďalších skvelých kníh.

Ak máte akékoľvek otázky ohľadom použitia e-knihy, neváhajte nás prosím kontaktovať na adrese
eknihy@martinus.sk
 O autorovi:
Narodil som sa 21. januára 1975 v Rimavskej Sobote. Keď som mal dva
roky, presťahovali sme sa do Trenčína, kde som preţil detstvo a ranú
mladosť. Tu som absolvoval Strednú priemyselnú školu stavebnú. Hneď po
maturite ma prijali na Trnavskú univerzitu v Trnave, kde som študoval
filozofiu. Absolvoval som ju v roku 2003. Po jej ukončení som nepracoval v
odbore.

O knihe:
V kniţke Schizofrénia a náboţenstvo opisujem svoju vlastnú skúsenosť
s chorobou a hľadám paralely so ţidovsko-kresťanskou náboţenskou
tradíciou. Pre pobavenie som pridal krátke poviedky a vtipy či aforizmy –
marginálie.
Dodatočne som sa rozhodol do knihy zaradiť dve moje srdcovky: extrakt
z článku Inteligentný dizajn bez Boha a článku Teória zjednotenia.
Túto kniţku tvorí to najpútavejšie, najčítavejšie a najhodnotnejšie z mojej
tvorby.
SCHIZOFRÉNIA A NÁBOŢENSTVO
(Výber z tvorby)

© Pavol Dančanin, 2021

Vydavateľ: Pavol Dančanin

e-mail: dancanin@gmail.com

Vydanie prvé, 2021

ISBN 978-80-570-2236-7
Venovanie
Túto kniţku venujem mojej dcérke Emke.

4
Motto
Buddhovská myšlienka: Všetci ľudia hovno majú.

5
Poďakovanie
Rodine Doktorovcov za dlhodobú podporu a pomoc.
Špeciálne právnikovi Marekovi Doktorovi za priateľstvo a všestrannú
pomoc.
Kamarátke, spisovateľke Ruţenke Šípkovej za cenné rady.
Kamarátovi, filozofovi Matúšovi Porubjakovi za cenné rady.
Literárnemu kritikovi Jánovi Gavurovi za výber aforizmov – marginálií.
Prírodovedcom a odborníkom, s ktorými v knihe korešpondujem.
Špeciálne fyzikovi Vladimírovi Balekovi za to, čo pre mňa urobil a za
prejavenú trpezlivosť.
Pani Ľubici Ďurţovej za pomoc pri korekcii pravopisu.
Najviac ďakujem manţelke Ľudke za to, čo pre mňa robí.

Ďakujem vám za čas strávený čítaním mojej knihy a za porozumenie.

So srdečným pozdravom

Pavol Dančanin

6
Úvod
Úvodom pár poznámok:
1) Pôvodne som mal k dispozícii len jehovistickú Bibliu - Preklad
nového sveta Svätých písiem Preloţené z revidovaného anglického
vydania z roku 1984 (COPYRIGHT © 1991 by WATCH TOWER BIBLE
AND TRACT SOCIETY OF PENNSYLVANIA) -, ktorú som dostal
darom. Veľa citátov bolo v knihe uvedených z nej. Chcel som to zjednotiť
podľa katolíckej Biblie dostupnej on-line na internete (pozri Sväté Písmo:
Biblia; odkaz: <http://www.svatepismo.sk/>; prístup 2018-09-05), ale zistil
som, ţe niektoré citáty z jehovistickej Biblie, najmä z knihy Kazateľ, sa mi
zdajú jednoduchšie a výstiţnejšie, tak som to nechal tak. Citáty
z jehovistickej Biblie som označil: PnsSp.
2) Niektoré citáty z Biblie sú v úvodzovkách a niektoré nie. Drţal som
sa Biblie. Citáty v úvodzovkách sú len priama reč. Citáty uvádzam
kurzívou. Citovaný text som neoznačil kurzívou, keď som ho parafrázoval.
3) Svoje pripomienky mi môţete písať na e-mailovú adresu:
dancanin@gmail.com .

7
Obsah
Kapitola I. Schizofrénia a náboţenstvo / 9

Kapitola II. Poviedky

Matematik (sci-fi poviedka) / 42
Zmŕtvychvstanie (fantasy poviedka) / 46
Tajná sluţba (humoreska) / 50

Kapitola III. Marginálie / 51

Kapitola IV. Inteligentný dizajn bez Boha / 82

Kapitola V. Teória zjednotenia / 95

Dr. Cynthia Kolb Whitney: Komentár / 109

Filozof prof. Matúš Porubjak:

Filozofia ako integrita seba samého / 111

Ruţena Šípková: Cesta má zmysel (Doslov) / 115

8
Kapitola I. Schizofrénia a náboţenstvo
1 Synchronicita
Téza: Je ţidovský Boh synchronicita?

Čo je to synchronicita?1 Názov pre tento jav vymyslel švajčiarsky

psychiater a psychológ C. G. Jung. Zdá sa, ţe vo svete funguje akýsi
mechanizmus súvisu všetkého so všetkým, ktorý nie je zaloţený na
princípe kauzality (príčinnosti) platnom vo fyzike, ale ide skôr o
pozoruhodné zhody okolností – „synchronicitu“. Napríklad nad niečím
rozmýšľate, pustíte si rádio a práve tam riešia váš problém. Človek je
senzitívna bytosť a táto štruktúra či mechanizmus mu umoţňuje dosiahnuť
svoj cieľ alebo sa iba snaţí človeka udiviť.
Naozaj to niekedy vyzerá tak, akoby synchronicita bola dobrá matka,
ktorá sa stará o svoje dieťa. Mám veľa skúseností s priam zázračným
šťastím. Napríklad pracoval som v Nemecku na istej farme, ale pretoţe
som tam mal nejaký konflikt, musel som odtiaľ odísť. Išiel som do
Mníchova skúsiť šťastie. Batoţinu som si nechal pri letisku v jednej
robotníckej ubytovni, kde ma tieţ zázrakom prichýlili. Časť batoţiny som
mal stále v dedinke, kde som predtým pracoval. Z letiska do centra
Mníchova som išiel stopom asi 30 km. V Mníchove som ţil ako
bezdomovec. Musím povedať, ţe neviem reč, nemal som pracovné
povolenie a nebol som ani poistený, akurát v topánke som mal asi 1000
DM, čo som si zarobil na farme. Bol som tam asi týţdeň. Čas som si krátil
tým, ţe som jazdil po meste na akomsi malom hrdzavom bicyklíku, ktorý
som našiel niekde opretý, neuzamknutý, a to mi bolo osudným. Raz, keď
som bol riadne rozbehnutý, skúšal som, čo to dá, spadla mi reťaz,
nezvládol som riadenie a spadol som bradou pekne na chodník. Sánka bola
zlomená na troch miestach, ústa mi nezapadali do seba. Čo robiť, keď na
miestenku na autobus sa čaká týţdeň? Jedna pani ma pozbierala zo zeme a
zaviedla k lekárovi. Ako sa s ním však dohovoriť, keď neviem po
nemecky? Predstavte si to šťastie, práve vtedy tam bol jeden Čech, ţijúci v
Mníchove uţ dvadsať rokov, ten prekladal. Lekár mi zašil tri stehy na
brade, dal mi okolo krku akýsi golierik pre podozrenie z poškodenia krčnej
chrbtice, vypýtal si za to odo mňa 240 DM a povedal, ţe do šiestich hodín
musím ísť na operáciu. A tento Čech ma zobral do auta, odviezol ma na
letisko, kde som si zobral batoţinu, odviezol ma do dedinky, kde som
predtým pracoval, tam som si zobral ďalšiu batoţinu a zaviezol ma aţ do
Plzenskej nemocnice, kde mi zhodou okolností platila kartička poistenca.
Za celú cestu som mu nanútil 100 DM na benzín a krvavý golierik okolo
krku, ktorý, pretoţe ma vyšiel draho, som jednoducho nechcel. Vypýtal
9
som si aj jeho adresu, ale hneď som mu nenapísal a tú adresu som
nakoniec, čo veľmi ľutujem, stratil. Teraz si predstavte tú situáciu, keby
tam ten Čech nebol. Keď spätne rozmýšľam nad tou situáciou, musím
priznať, ţe ma zachránil sám Boh! Keď sledujem, aké zázraky sa stali
v mojom ţivote, z ateistu sa stáva veriaci človek.
Mám viac podobných záţitkov. Napríklad pracoval som u jedného
bratovho „kamaráta“, ktorý mi za týţdeň roboty - rúbal som drevo - nedal
ani korunu, a keď som sa vracal domov, na stanici pri bufete som našiel
zlatý prsteň. Alebo ako som sa dostal na univerzitu? Prečítal som si iba dve
knihy: Platónovu Ústavu a Aristotelovu Politiku a na skúške som dostal
rozobrať spor medzi Platónom a Aristotelom.
Čo to je? Je to Boh alebo je to fortúna (Rimania tak nazývali šťastie)?
Takéto šťastie poznali rovnako Ţidia ako Rimania. Vysvetľujem si to tak,
ţe preto, ţe som človek v zásade poctivý, stávajú sa mi takéto Boţie
poţehnania.
Ako sa to týka náboţenstva?
Viera v synchronicitu je zrejme kľúčom k pochopeniu biblických
zázrakov. Ţidia boli presvedčení, ţe nad osudmi spravodlivých bdie Pán.
Avšak synchronicita pomáha človeku, aţ keď je v úzkych. Vtedy, keď to
človek najmenej čaká, stane sa zázrak. Boh najskôr Ţidov všemoţne
pokoril, aby preveril ich srdce, a potom ich zázrakom vyslobodil. Ţidia sa
snaţili synchronicitu si zaviazať - uzavreli s Bohom zmluvu, a tak
podobne. Napríklad Jefte sľúbil Pánovi, ţe keď porazí Amončanov a vráti
sa domov, obetuje mu ako zápalnú obetu toho, kto mu prvý príde oproti z
dverí jeho domu. Jefte Amončanov porazil, a keď sa vracal domov, vyšla
mu oproti jeho milovaná dcéra, jedináčik, a on ju musel obetovať (Sdc
11,30-39).
Podobne pravdivou sa mi zdá byť kniha Ester. Nedejú sa tam zázraky,
iba pozoruhodné šťastie. Neverím však, ţe by synchronicita mala aţ takú
moc, aby dokázala narušiť fyzikálne zákony, napr. otvoriť more, udrţať
kráčajúceho na hladine vody a iné, ako sa o tom suverénne píše v Starom a
Novom zákone. Tieto zázraky sú zrejme produktom mystifikácie. Ako som
však ukázal na vlastnom prípade, v rozmedzí fyzikálnych zákonov sa
zázraky dejú, čo je podstatou synchronicity.

2 Krst
Téza: Je ţidovský Boh nadindividuálny psychický fenomén?

Keď som mal asi 25 rokov, začal som mať zvláštne záţitky s vedomím.
Kúpal som sa v rieke, a tu moje vedomie akoby vyhuplo zo mňa von a
rozvinulo sa vo svete. Vedomím som precítil svet, moţno povedať,

10
inkarnoval (vtelil) som sa doň. Bol to zvláštny stav senzualizmu - človek
má pocit, ţe svet je vyplnený jeho vedomím.
Toto v priestore rozloţené vedomie moţno chápať ako Boha. Iného
Boha, ešte okrem fenoménu synchronicity, som vo svete nenašiel. Ale tento
Boh je všade: Rozštiep drevo, nájdeš ho, zdvihni kameň, aj tam je. Toto je
podľa mňa nebeské kráľovstvo v mystickej rovine.
Ako Jeţiš opisoval moment prebudenia? Môţem tu uviesť jeho výroky z
evanjelia podľa Tomáša2: Jeţiš povedal: Človek, ktorý hľadá, nech
neprestáva hľadať, dokiaľ nenájde. Keď nájde, bude otrasený a ako náhle
bude otrasený, bude sa diviť a stane sa kráľom veškerenstva (Logion 2, [8],
89). K tomuto výroku by som ešte doplnil: To všetko som totiţ ja, v zmysle
ja, ktorý som precitol. Jeţiš povedal: Ja som to svetlo, ktoré je nad
všetkými. Ja som veškerenstvo. Veškerenstvo zo mňa vyšlo, veškerenstvo
prišlo ku mne. Rozštiepte drevo, ja som tam, zdvihnite kameň a nájdete ma
tam (Logion 77, [8], 137).
Ďalší výrok: Jeţiš povedal: Kto poznal svet, našiel telo, a kto našiel telo,
svet ho nie je hoden (Logion 80, [8], 138). Áno našiel telo – psychické telo,
ktoré sa rozvíja vo svete a vypĺňa svet.
Zaoberajme sa však kánonickým (cirkvou ustanoveným) textom. Krst
(iniciácia – rozvinutie vedomia) je podmienkou vstupu do nebeského
kráľovstva: Človek sa musí narodiť z vody a z Ducha. „Ak sa niekto
nenarodí z vody a z Ducha, nemôţe vojsť do Boţieho kráľovstva“ (Jn 3,5).
Dôleţitú úlohu pri krste zohráva voda - je médiom, prostredníctvom
ktorého sa šíri Duch. Vnímanie človeka prostredníctvom vody prelomí
bariéru tela a rozvinie sa do priestoru, človek sa stotoţní s niečím
univerzálnym mimo neho: vedomím rozloţeným vo svete,
nadindividuálnou psychikou.
Ako však interpretovať výrok: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho
šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s kaţdým, kto sa
narodil z Ducha“ (Jn 3,8). Hľadajúci človek sa zhrýza, aţ sa prehryzie cez
seba von zo seba a iniciácia tomu pomáha. Za tým všetkým stojí kundaliní
– sila vedúca k zdokonaľovaniu a poznaniu. Výrazy ako „kvas“, „meč“
alebo „soľ“ sa v Jeţišových podobenstvách podľa môjho názoru
vzťahujú na kundaliní. Aj „olej v lampách“ múdrych panien je
kundaliní, „Duch Svätý“ je kundaliní. Povedal by som, ţe Jeţiš bol
človek prehryzený od kundaliní a bol aţ taký prehryzený, ţe sa prehrýzol
cez seba von zo seba a stotoţnil sa s nadindividuálnou psychikou. V
zmysle buddhistickej filozofie môţeme potom uvedený výrok
interpretovať tak, ţe človek nemá ţiadny pevný duševný substanciálny
základ, ţiadne individuálne ja, ale je „prázdny“. Naše nové ja, ktoré má
základ v nadindividuálnej psychike (psychike medzi ľuďmi) je ako vietor:
Počuješ jeho šum, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tento stav -
11
vnímať činnosť nadindividuálnej duše (Ja som to svetlo, ktoré je nad
všetkými.) - je určitým osvietením.
Ďalší výrok: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaţdení v mojom mene,
tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20). Je niečo spoločné medzi ľuďmi, ja to
nazývam nadindividuálna psychika, v Biblii sa to označovalo ako „Pán
zástupov“. Podľa mojej skúsenosti Boh je niečím, čo spája vedomie
jednotlivých ľudí a prejavuje sa ako nadindividuálny psychický fenomén.
Takýto Boh, činný medzi ľuďmi, stále pracuje. O takomto Bohu podľa
môjho názoru píše Biblia. S týmto Bohom zrejme zápasil Jakub –
... zápasil si s Bohom a s muţmi a zvíťazil si (Gn 32,25-29).
Ďalší citát: „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik,
kto bude z neho jesť. Ja som ţivý chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,50-
51). Podľa môjho názoru sa tým ţivým chlebom myslí prána – kozmická
energia.
Ďalší výrok má podobný zmysel: Jedzte a pite, toto je moje telo a krv
(Mt 26,26-28; Mk 14,22-24; Lk 22,19-20). Tomuto výroku moţno
rozumieť ako inkarnácii (vtelení) človeka do sveta, v tomto prípade do
potravy, prostredníctvom ktorej sa Jeţiš snaţil odovzdať učeníkom svoj
duchovný princíp – zjednotenie sa s nadosobnými psychickými prúdmi –
ţivým Bohom. Jeţiš chcel, aby iní ľudia na tomto princípe (na ňom)
participovali, čo chcel dosiahnuť tým, ţe poţili ním posvätenú potravu.
Hostia (oplátka) je vlastne semienko osvietenia – kundaliní, had s
vycerenými zubami alebo skôr otvorený lotos -, ktoré má prejsť človekom
a vyslobodiť ho z neho von. Poţívanie hostie je niečo podobné ako krst.

Krst je podľa môjho názoru základom ţidovskej mystiky. Je zdrojom

objavenia jediného ţivého Boha, prebývajúceho v skrytosti alebo v
spojitosti s ľudským vedomím - Ducha obývajúceho nebo a zem. Takéto
náboţenstvo sa dobre osvedčuje práve na brehoch riek, v rozpore s tým, čo
píše pragmatický filozof W. James: „Skúmam teda znovu filozofie a rôzne
náboţenstvá. Moţno, ţe sa dobre osvedčujú v posluchárni, ale nikdy pod
oblačným nebom, v šírej krajine a na brehoch plynúcich vôd“ ([10], 413).
Práve príroda je vhodným prostredím, v ktorom sa môţe rozvinúť ľudský
Duch!

Iniciácia prináša úľavu a osvieţenie. Jej podmienkou je však určitá

sexuálna vyzretosť, najlepšie obdobie adolescencie alebo postadolescencie.
Vtedy, keď je človek vyprahnutý, priam vysušený, voda najlepšie iniciuje
tento záţitok rozvinutia vedomia, prinášajúci úľavu. Ţidia nekrstili malé
deti! A krstili tam, kde bol dostatok vody, aby sa človek mohol celý
ponoriť do vody! Katolícka tradícia stratila pôvodný význam krstu!
Fŕkanec vody trojtýţdňovému dieťatku rozvinutie vedomia neprinesie!

12
(Ale aspoň je to menej nebezpečné!)

Súčasťou vyššie opísaného vnímania sveta je akési mystické hmýrenie či

pulzovanie svetla, ktoré sa mi niekedy robí pred očami, ale vnímam ho aj
vonku v priestore, vo svete. Hold, hmýrenie je asi podstatou vesmíru, celý
vesmír hmýri, tak aj ja hmýrim. Zrejme práve to je zdrojom mojich
mystických záţitkov. V tejto rovine mystického hmýrenia človek môţe
mať skúsenosť aj s niečím takým ako je Pán, ktorého ja osobne vnímam
ako nadindividuálny psychický fenomén, ktorého základom je kundaliní
alebo ako dynamickú štruktúru, ktorá prenáša a distribuuje
nadindividuálnu psychiku. Objasním to trochu podrobnejšie: To hmýrenie
navodzuje kundaliní – silu vedúcu k poznaniu a dokonalosti. Kundaliní či
akési priehľadné psychické telo sa zmieta ako had, preskakuje z človeka na
človeka, preniká a odhaľuje prázdno. Kundaliní bičuje nebo – to je asi ten
Duch Boţí, ktorý sa na počiatku preháňal medzi nebom a zemou: Zem
však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boţí sa
vznášal nad vodami (Gn 1,2). To všetko riadi nevypočítateľný Pán. Teda v
rámci tohto vnímania, Boh je nadindividuálny psychický fenomén. A to
hmýrenie? To je asi ten Boţí prút a palica (Ţ 23,4). Alebo to môţe byť
niečo podobné: Pri zjavení Ducha Svätého sa ukázali apoštolom akoby
ohnivé jazyky, rozdelili sa a na kaţdom z nich spočinul jeden (Sk 2,3). To
môţe byť to moje hmýrenie (pulzovanie, kmitanie). To hmýrenie, to je ten
Tešiteľ (Jn 14,16; Jn 15,26; Jn 16,7). V tom hmýrení spočíva ten prst Boţí
(Lk 11,20). Hmýriteľ (hmýrenie) je môj Učiteľ.

Toto mystické hmýrenie a nazeranie podlieha niečomu, čo som nazval

Zákon: Kaţdá mystická potreba môţe byť naplnená a človek k tomu
nevedomky speje, následne je prekonaná. Všetko moţno priviesť k
naplneniu a všetko moţno prekonať, znegovať.

Pravdivo musím uviesť, ţe som sa pre túto mystiku dostal do

psychických problémov. Koľkokrát sa mi stalo, ţe som sa inkarnoval do
filmu a vedomím som precítil krajinu a Ducha na televíznej obrazovke. Za
všetky prípady uvediem jeden. Pozeral som istý dokument o Tibete a bola
tam veľmi chmúrna, ponurá atmosféra. A zrazu sa tam veľmi belostne
vyjasnilo. Nemohol som sa zbaviť pocitu, ţe to robím ja – moje vedomie.
Tieţ som nadobudol pocit, ţe svojím vedomím ruším moderátorov. Stáva
sa mi, ţe prídem do kuchyne, kde hrá rádio a moderátor zrazu začne koktať
alebo začne na mňa inak reagovať. To ma veľmi rušilo a ruší. Vďaka tejto
paranoji som prestal sledovať televíziu a takmer prestal počúvať rádio, čo
je najbeţnejší zdroj informácií. Rád by som vedel, či je to skutočne len
moja paranoja alebo aj moderátor môţe pociťovať takýto bezprostredný

13
kontakt s divákom či poslucháčom; myslím, ţe sa tomu hovorí rozhlasový
škriatok. Tieto a podobné prejavy schizofrénneho ochorenia lieky
eliminujú len málo.
Schizofrenickým záţitkom par excellence sú hlasy. Ako sa to začalo?
Oddával som sa svojmu mystickému hmýreniu a usiloval som sa dosiahnuť
dokonalosť a tu, keď som prišiel na nejakú myšlienku, akýsi mystický
mechanizmus ju švihol niekde k susedom a odtiaľ sa ozval výkrik, ktorý sa
ma tóninou bezprostredne dotýkal: niekto výsmešným spôsobom vyslovil
tú myšlienku. Človek akoby mal psychické telo, ktoré sa pri meditácii
prejavuje niekde v spoločnom vedomí, rozbíja sa o aury iných ľudí, a
pritom prehovára pre neho často poniţujúce výroky, ktoré vyslovujú druhí
ľudia. To univerzálne vedomie je plné nadávok a zlomyseľných výkrikov,
takţe človek, ktorý prepadne tejto paranoji, má to naozaj ťaţké. Moţno je
to nezvládnutá meditácia, ale moţno je to reálny problém a kaţdý človek,
ktorý chce dosiahnuť osvietenie, sa s týmto javom stretne. V Biblii sa píše:
... lebo Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby [títo ľudia] nedosiahli
dokonalosť bez nás (Hebr 11,40). Tým lepším je moţno práve toto
napájanie, ktoré odhaľuje, ţe ľudské vedomie je niečo rozloţité a
univerzálne (spoločné pre všetkých ľudí), a ktoré vedie k zdokonaľovaniu
aj iných ľudí. Funguje to tak, ţe človek príde na nejakú myšlienku,
zabudne na ňu alebo si ani neuvedomí, ţe na ňu prišiel, a tu ju vysloví
niekto iný tóninou, ktorá mu pripomenie, ţe je jeho. Ako hovorí Jeţiš:
„Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa
neprezvedelo“ (Mt 10,26). O tomto jave viac jednoznačne píše kniha
Kazateľ: Ani vo svojej spálni nezvolávaj zlo na kráľa, a vo vnútorných
miestnostiach, kde si líhaš, nezvolávaj zlo na niekoho bohatého, lebo
lietajúci nebeský tvor donesie ten zvuk, a niečo okrídlené povie tú vec (Kaz
10,20; PnsSp).
Najbizarnejšie sú priame „napájačky“ na ľudí. Koľkokrát sa mi stalo, ţe
som sa psychicky napojil na skupinku ľudí a oni vyslovovali moje
myšlienky.
Toto napájanie sa a hlasy je niečo veľmi realistické, aj keď dodnes
neviem posúdiť, či aj reálne. Stalo sa mi, ţe jeden pán, ktorý v krčme
zbieral poháre, vyslovil moju halucináciu, ktorej obsah bol tak špecifický a
vulgárny, ţe to nemohla byť náhoda, a pretoţe bol adresovaný mne, spýtal
som sa ho, či ho naozaj vyslovil. Odpovedal, ţe áno, ale nemyslel to váţne.
Jedna pani v čakárni u lekára vyslovila moju halucináciu, a keď som sa jej
na to spýtal, poprela to, ale nato, keď sa jej druhá pani pýtala, čo bolo
obsahom tej halucinácie, predo mnou vyslovila ten obsah druhýkrát.
Častejšie sa mi však stáva, ţe keď sa ľudí pýtam, či im robím nejaké
napájanie, vôbec nevedia, o čom hovorím.
Uviedol som, ţe moje najušľachtilejšie túţby ma priviedli do

14
psychických problémov, preto čitateľovi odporúčam: opatrne s cestou k
osvieteniu. Asi by sa človek do toho nemal púšťať sám, na vlastnú päsť.
Keď som čítal jeden Buddhov spis (Lit. [1a], [1b]), uvedomil som si, ţe
moja meditácia je ďaleko od buddhistickej meditácie. Ako som však vyššie
uviedol, je moţné, ţe ak to niekto myslí váţne, naozaj sa na ceste k
osvieteniu stretne so zlomyseľnosťou bytostí, ktoré mu hádţu polienka pod
nohy, pretoţe dosiahnutím cieľa by bolo ich zlo porazené. Preto je cesta k
osvieteniu veľmi ťaţká, vyţaduje si veľa skúsenosti a múdrosti. Ale nádej
tu je. Báseň Obeť duchovnému majstrovi hovorí: Hoci svet a jeho bytosti
sú plné plodov zlých skutkov, a nechcené utrpenia sa na mňa hrnú ako
dážď, povzbuď ma, aby som ich videl ako prostriedky na vyprázdnenie od
zlých činov, a prijal tieto biedne okolnosti ako cestu ([4], 138).
Buddhistický (Nágárdţunyov) Ruţenec drahokamov hovorí: Ich škodlivé
skutky mi môžu prinášať ovocie. Všetky moje cnosti môžu prinášať
ovocie ostatným ([4], 45). Napriek problémom je mojím cieľom
uskutočňovanie prebudenej mysle. Dosiahnuť pokrok je však naozaj ťaţké
– samsara (boj zlých bytostí) nepustí.
Dodatočne som si uvedomil, ţe tieto moje problémy sú reálne.
Stretávajú sa s nimi aj buddhistickí majstri (citujem vyššie). Preto je
potrebný výcvik mysle. „... ak si skutočne prajete dosiahnuť osvietenie, je
toto vykonávanie výcviku mysle nevyhnutné“ ([4], 44).

Je zaujímavé, ako sa s nepriateľstvom vyrovnávajú buddhisti. Buddhisti

si nepriateľov cenia: ... niekedy je to tak, ţe nám k najvyššiemu poznaniu
môţu pomôcť bytosti s aktívnymi nepriateľskými úmyslami. Nepriatelia sú
veľmi dôleţití, pretoţe len vo vzťahu k nim môţeme rozvíjať trpezlivosť ([4],
120). Ak ste naozaj buddhista: Čím väčšiu škodu utrpíte, tým budete
schopnejší pestovať trpezlivosť a súcit k tým, ktorí vám škodia ([4], 138).
Buddhisti majú zaujímavú techniku, ako zmierniť osteň nepriateľstva:
Tí, ktorých v súčasnom ţivote nazývame svojimi priateľmi, neboli našimi
priateľmi vţdy. Ani tí, na ktorých v súčasnosti myslíme ako na svojich
nepriateľov, neboli nepriateľskí vţdy. Osoba, ktorá je priateľom či
príbuzným v tomto ţivote, mohla byť naším nepriateľom v ţivote minulom.
A podobne, osoba, ktorú teraz pokladáme za nepriateľa, mohla byť v
predošlom ţivote jedným z našich rodičov. Preto je naivné zaoberať sa len
tými, na ktorých teraz myslíme ako na priateľov, a prehliadať tých, ktorých
pokladáme za nepriateľov. Cieľom je, aby sme obmedzili lipnutie na
svojich príbuzných a priateľoch a súčasne obmedzili hnev a nenávisť voči
svojim nepriateľom. Uvedomte si, ţe neexistuje ţiadna vnímajúca bytosť,
ktorá by nebola vaším priateľom. Takto si moţno vypestovať vyrovnanosť
smerom ku všetkým ostatným vnímajúcim bytostiam ([4], 119). Osoba,
ktorá je dnes naším nepriateľom, mohla byť v minulom ţivote našou

15
rodičovskou bytosťou. Skúsil som nahliadať na svojich nepriateľov - na
hlasy - ako na rodičovské bytosti. Nepomohlo mi to. Ale myšlienka je to
dobrá – človek by mal prijať nepriateľov za svojich.

Dve veci vedú k osvieteniu: súcit a rozjímanie o prázdnote. Súcitný

Buddha sa dokázal stať osvietený, pretoţe základom mysle, dokonca aj
znečistenej, je prázdnota, ktorá je konečnou realitou ([4], 159). Ako
pochopiť prázdnotu? Javy sú závislé na ostatných príčinách
a podmienkach, preto neexistujú samovoľne. Nemajú skutočnú existenciu.
Inými slovami, nie je ţiadna existencia o sebe. (...) Od formy aţ po
buddhovskú prirodzenosť existujú veci v závislosti na ostatných príčinách
a podmienkach. Preto kaţdému javu chýba skutočná existencia. [Všetko je
prázdne.] Dokonca ani prázdnota nemá nezávislú existenciu, preto
hovoríme o prázdnote prázdnoty ([4], 227).
Aká je moja osobná skúsenosť s prázdnotou? Keď som rozjímal
o prázdnote, vytvoril som si určitú predstavu prázdnoty, podarilo sa mi ju
však znihilizovať a prišiel som k záveru, ţe pred mojím vnútorným
nazeraním nie je nič, ani prázdno. Tak som sa dopracoval k úplnej
prázdnote. Moţno je to tá, ktorá je základom mysle.

Prišiel som na mnoţstvo mystických myšlienok (MM), ktoré mi na

chvíľu pomohli. Priebeţne som si ich zapisoval. Pre predstavu uvediem
niektoré z nich. Sem-tam sa nájde jedna rozporná.
1) Jedna myšlienka bola prelomová. Je inšpirovaná buddhizmom –
popretie môjho ja: Niet nezávislého ja: „ne-jastvo – anátman.“3 Mňa
niet! Keď som prišiel na túto myšlienku, mal som pocit, ţe som si siahol
na najvyššiu métu - rozťal som gordický uzol: Niet nič, čím by som
skutočne bol, čo by bolo moje ja. Miesto ja je deravá prázdnota. Táto
myšlienka mi priniesla určité vyslobodenie. Odvtedy, keď mám nejaký
pekný mystický záţitok, pomyslím si: Ani tým nie som! Všetko, čím som,
je májá (závoj, klam). Ako učí Buddha: Nič mi nepatrí, nič nie som ja,
nič nie je moje ja (v prenesenom význame [1b], 136-137).
2) V rozpore s tým je myšlienka: Ostro si uvedomuj svoju existenciu!
Bytie je fascinujúca vec. V hlave mi pulzuje: Ale veď toto som predsa ja!
Ja som, jestvujem!
3) Ja je priehľadné, vidím cez seba.
4) Svojho času mi pomohla myšlienka: Preto som sa narodil, aby som
dosiahol osvietenie. Zlepšila môj prístup k ľuďom. Vtedy som meditoval
na myšlienku: Perspektívou do života je prebudená myseľ. Je zaujímavé,
ţe keď psychiatrom rozprávam, čo mi pomáha, píšu mi do karty:
pseudofilozofovanie.
5) Ďalšia myšlienka: Normálne je byť prebudený. Ale musí byť
16
prebudený človek nevyhnutne paranoik?
6) Potom prišla myšlienka: O nič sa v mystike nesnaž! (Tak je možné
dosiahnuť najväčší pokrok.) To bola tieţ prelomová myšlienka, ku ktorej
sa občas vraciam.
7) Nasledovala myšlienka: Cieľ je poznať všetko. Nič nemôže ostať
nepoznané.
8) Pomôže len mystická prax, len hlbšie poznanie.
9) Som kundaliní. Kundaliní bičuje nebo.
10) Kundaliní – kozmická sila.
11) Kundaliní – sila vedúca k rozptylu.
12) Duch Svätý je kundaliní.
13) Pánove chodníky, to je cesta medzi hlavami ľudí. Boh je
nadosobno. Všetko je to pospájané cez Boha.
14) Svet je buddhova hlava, jedna veľká spoločná myseľ. Spoločná
psychika – riadny brutál.
15) V slovanských jazykoch má výraz buddha význam „prebudený“.
Podobný význam má slovo budíček. V sanskrite má slovo buddha význam
„prečistený“. To je dôležitá vec, pretože viacerí sme prebudení, ale len
málokto je plne prečistený.
16) Buddhistický imperatív: Polepši sa!
17) Rob dobrú karmu – pripravuj sa na ďalší život!
18) Čo si zoberieš na druhý svet? Len cigaretu, ktorú dáš
bezdomovcovi.
19) Človek je karma.
20) Vidím aury.
21) Vidím Draka (spoločnú dušu). Dajú sa s ním stvárať všelijaké veci.
22) Jedna prelomová myšlienka: Správna filozofia: Uč sa nemať nič!
Ďalej uvádzam, ţe cestou k osvieteniu je Buddhova myšlienka: Nič mi
nepatrí, nič nie som ja, nič nie je moje ja. Myšlienka „Uč sa nemať
nič!“ je podobná a môţe byť uţitočná nielen v mystike, ale aj v beţnom
ţivote. V mystike táto myšlienka znamená, ţe človek by sa mal vzdať
všetkého, čím je. Táto myšlienka sa nadlho stala mojím domovským
prístavom. Potom som si uvedomil, ţe to, čo robím, je asi nejaká forma
jogy – odblokovanie psychických síl.
23) Zapájam sa do nadosobných / neosobných prúdov (joga). Kam tie
prúdy vedú?
24) Joga – všetko sa neguje, Boh nič nechce. Ten vláčik ide stále
ďalej.
25) Ježiš bol majster jogy.
26) Ježiš je živý. Zobral som si kúsok jeho moci.
27) Ježiš spájal karmy (ľudí) do jedného nadosobného celku.
28) Boh dáva duchovný pokrm tým, čo po ňom lačnejú.

17
 29) Skrz to hmýrenie vnímam živého Boha, nadosobný princíp, ktorý
mi dáva život. Živý Boh – nadindividuálny psychický činiteľ.
30) Cesta k osvieteniu: Nepozastavuj činnosť živého Boha – všetko sa
neguje.
31) „Padajú na mňa urážky tých, čo teba urážajú“ (Rim 15,3). Na
Boha povie „buzerant“. Nie som Boh. Je to vo vzduchu: prázdna
štruktúra vedúca k osvieteniu, všetko negujúca, porážajúca každú ilúziu,
všetko osobné.
32) Boh predchádza čas. Tá nadosobná psychika v pohode skočí do
rádia a tridsaťročná pesnička reaguje na súčasné udalosti.
33) Boh je vždy aktuálny.
34) Boh stále pracuje.
35) Boh je nevypočítateľný.
36) Svet je plný Boha – psychického tela.
37) Boh aury spája a rozpája.
38) Boh je cesta poznania. (Číňania to nazývajú Tao.)
39) Boh myšlienkami lieči, Diabol myšlienkami pokúša.
40) Diabol pokúša, keď zhrešíš, Boh mučí. Preto je dobré oľutovať
hriechy a prosiť Boha o milosť.
41) Diabol je lovec – pasca prírody. Buddha ho nazýva Máro.
42) Človek potrebuje Boha, aby mu mal kto odpustiť. Keď včas
oľutuješ hriech, živý Boh ti odpustí. Nikdy nie je neskoro.
43) Revízia: Živý Boh odpúšťa len veľmi pomaly. Bože, viem, že som
zhrešil, len mi už odpusti a netráp ma.
44) Boh ti už odpustil, netráp sa.
45) Aj hriech je prázdna záležitosť.
46) Hovorím vám: V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom,
ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí
pokánie nepotrebujú (Lk 15,7).
47) Boh nalomenú trsť nedolomí.
48) Boh je láska. Boh chce lásku.
49) Boh je buddha. (Povedali hlasy.)
50) Karma sa vracia. Pomstu nechaj na Boha! Nemysli na pomstu,
lebo zažiješ pomstu od Boha – ľudia ti to aroganciou spočítajú!
51) Dobre viem, čo znamená „Otče náš na nebesiach“. Kto nevidí
psychické útvary na nebi, nemá mystickú vieru.
52) Človek formátuje nebo.
53) Od človeka do neba. (Pomyslíš na človeka a osídliš nebo.)
54) Nezľakneš sa vlastného poznania: Boha niet?
55) Predsa je Boh nado mnou. Presviedča ma o tom v malých i
veľkých veciach.
56) Radujem sa, keď je pri mne Boh (a niečo sa mi podarí).

18
 57) Život ma naučil byť bohabojný.
58) Úbožiak zavolal na Pána (na pravého Boha spojeného s celou
prírodou) a Pán ho vyslobodil zo všetkých úzkostí (porov. Ţ 34,7).
Konečne som našiel svoju vieru, o ktorej vtáci štebocú. Vidíš tento skrytý
Boží svet, na ktorom sa podieľaš.
59) Niekedy mi Boh riadne zapraží. (Táto myšlienka mi pomáha
vyrovnať sa s hlasmi.)
60) Bože, daj milostivé počasie, nech sa nám aspoň na chvíľu dobre
žije.
61) Niekedy večer sú chvíle, keď začal kraľovať Pán. Ako bolo na
počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Amen.
62) Ten židovský Boh sa volá Jehvo. S týmto menom sa dá pracovať.
Pomáha človeku, ktorý je von – v astráli.
63) Boh je večný. (Aspoň v našich predstavách.) Všetci participujeme
na Božej večnosti, pokiaľ sme nažive.
64) Dávno som zamenil svoju individuálnu dušu za Boha. Nepomohlo
mi to. Cestou je podrobiť svoju vôľu nadindividuálnej vôli Božej, lebo
inak ma tie hlasy budú stále porážať. To však nie je vyslobodenie.
Vyslobodenie je moja zvrchovaná vôľa (nastáva potom). Až keď sa jej
môžeš slobodne vzdať, vtedy si slobodný.
65) Myseľ mi predkladá strašiaky a kladie prekážky. Očistiť myseľ!
66) Schytáš za prácu s mysľou.
67) Myseľ svieti, myseľ žiari.
68) Mystik má v oku mikroskop, v uchu fonendoskop (a v zadku
rektoskop ).
69) V mystike platí zákon kvantovej mechaniky: Nemôžeš pozorovať
bez toho, aby si ovplyvňoval, aby si sa zapájal. (Platí to najmä pre rozhlas
a televíziu.)
70) Mystik sa potýka s nebeskými pekelníkmi.
71) Neprevracaj bohov v diablov4 ([4], 202).
72) V mystike je to ktorý cez ktorého.
73) Dôležité prikázanie: Nebudeš sa báť psychických síl!
74) Všetko je psychický výtvor. (Neskôr som sa dočítal, ţe podobné
stanovisko zastáva aj jedna budhistická škola. Citujem: čittamátra – „len
myseľ“ -, táto mahájánska škola vychádza z presvedčenia, ţe všetko je
výtvor mysle ([5], 14, pozn. 3). Toto bude asi moja cesta.)
75) Usilujem o celok bytia.
76) Kurva, koľko utrpenia, lepšie je viac sa nenarodiť.
77) Len k prázdnote sa utiekaj! Všetko osobné je ilúzia.
78) Narážam na hranice reality. S realitou sa dajú stvárať psie kusy.
Super.
79) Realita je deravá. Človek je deravý.
19
 80) Realita je neosobná. Realita je proces.
81) Svet je bez hraníc.
82) Základ je nestrácať dobrú náladu. Cesta ti musí prinášať radosť.
83) Je niečo také ako prirodzená cesta.
84) Niečo sa počíta: prejdená cesta.
85) Cesta má zmysel!
86) Dokedy? Až po úplné prebudenie.
87) Cesta je prežiť. Nedovoľ Márovi, aby ťa pripravil o život.
88) Verím vo vývoj.
89) V tomto živote chcem urobiť aspoň niečo pre plné prebudenie
mysle.
90) Najdôležitejšia je dobrá viera (vôľa), ako vo všetkom.
91) Cieľ je zlikvidovať prázdnotu. Aj prázdnota je nič.
92) Nič nie je stále, nič nie je pevné.
93) Dočahuješ, ale nedočiahneš, lebo to, čo robíš, robíš v mylnej viere.
94) Usilujem o pokoj prebudeného.
95) Najviac sa cení nemať morálne problémy. Hriech všetko devalvuje.
96) Plne prebudení buddhovia pracujú [meditujú] výhradne pre
druhých ([4], 132-133). Vývoj mieri týmto smerom.
97) Na záver konštatovanie, ktoré poteší psychiatrov: Žiadna filozofia
ani náboženstvo nezaberá tam, kde treba nasadiť lieky.
98) Návrat strateného syna: Cieľ – totálne osvietenie – osvietenie pre
všetkých.
99) Zbaviť sa ja.
100) Daj splynúť sebe samému, svojmu ja, s ostatnými / zameň seba
samého s ostatnými!5
101) Za všetko zlé môže tvoje citlivé ego. Zbav sa ho! Keď sa ho nevieš
zbaviť, uč sa ho aspoň krotiť! Ego sa len tak ľahko nevzdá. Človek sa
musí naučiť byť „splachovací“.
102) Vyvanúť – to je osvietenie. Jedného dňa vyvanieš.
103) Buddha je dokončený človek.
104) Som neosobno.
105) Tá dobre známa realita nie je.
106) Vševediace vedomie. Rozhýbaná nebeská mechanika v službách
druhým.
107) Nedrž sa pre seba Božieho tela. (Ťaţko vysvetliť, čo to Boţie telo
je. Je to psychický útvar, úkaz, obvykle spojený s niečím hmotným –
záchvevom lístkov na strome a pod. –, ale nemusí to byť len tak. Boţie telo
má veľa podôb. Vţdy je to forma ľudskej psychiky vnímanej vo
vonkajšom priestore.)
108) Dokončený človek odíde do nirvány. To je tá radostná perspektíva.
109) Usilujem sa dosiahnuť buddhovskú prirodzenosť.
20
 110) Usiluj o Veľkú dokonalosť: aby si sa zbavil všetkých rušivých
emócií! (Toto je veľmi vysoká méta. Hlasy dobre preveria moju
trpezlivosť. Dobre je pokiaľ zaberá Diazepam.)
111) Poznanie vyslobodzuje z utrpenia.
112) Dosiahnuť život večný znamená viac sa nenarodiť. (Zacitujem
dalajlámu: Preto je vykonávanie výcviku mysle, ktorým sa mieni pestovanie
prebudenej mysle, v skutočnosti základným cvičením. Tento pokyn je
nazývaný esenciou nektáru, lebo keď ho nasledujete, môţete dosiahnuť stav
nesmrteľnosti, a teda vlastne vyslobodenia [4], 42.) Život večný je
prebudenie (vedie k prebudeniu).
113) Dharma (cesta k osvieteniu) je jediné skutočné (najvyššie) dobro.
114) Uţ som uviedol: Naráţam na hranice reality. S realitou sa dajú
stvárať psie kusy. Super (MM 78). Ja som realita. (To je zatiaľ moje
najhlbšie zaţité poznanie. Myslím si, ţe takto nejako vyzerá plne
prebudené vedomie. Dosiahnuť to nie je vôbec jednoduché. Predchádza
tomu dlhá skúsenosť a práca s Boţím telom. Úmysel musí byť čistý:
pomáhať. Ten stav vrcholného poznania mi prišiel ako vykúpenie. Trval asi
tri hodiny. Za ten čas som dosahoval všetky ciele. Podrobil som si kaţdého
nepriateľa. Potom, bolo to večer, som išiel spať. Viac sa mi ho zatiaľ
nepodarilo zopakovať. Chýba asi ten čistý úmysel. A pravdupovediac,
odvtedy sa mi nechce poriadne cvičiť.)
115) Naďalej pracuj na plnom prebudení mysle. V problémoch sa
utiekaj k hmýreniu a Božiemu telu. (Prirodzenosťou mojej mysle je
hmýriť. Tak si najlepšie oddýchnem.) Rozmýšľaj, čo je dobré pre
osvietenie.
116) Výcvik mysle bez konca. Inak to v mojom prípade nevidím. Mojou
prirodzenosťou je výcvik mysle.
117) Nie som myseľ . (Jasné, ţe nie som mysľou. Som ten, kto
pozoruje myseľ.)
118) Introverzia sa nevylučuje s extroverziou. Dopĺňajú sa.
119) Tú mystiku robí moje pravé Ja. (Objasním v časti 3.2.)
120 Nie Ja, ale nie-ja. Nič nemá nezávislú existenciu, vrátane mňa –
nie-ja. Niet žiadneho átmana – duše, Ja. (Objasním v časti 3.3.)
121) Človek je skrz prázdnotu spojený s celým svetom: on je prázdny,
svet je prázdny. Nemá hranice.
122) Žiadna myšlienka definitívne nezaberá. (Ostáva len výcvik mysle
bez konca – MM 116. Jedine v tom spočíva vyslobodenie.)
123) Motto tejto knihy vyjadruje moje najhlbšie praktické a radostné
poznanie. Možnože tá myšlienka, aj keď je trochu vulgárna, niekomu
pomôže. Je to parafrázovaný buddhizmus.
124) Niektorí ľudia predsa len niečo majú: správny vhľad.

21
 Medzi mystickými myšlienkami (MM 23) som uviedol: Zapájam sa do
nadosobných / neosobných prúdov (joga). To by som rád vysvetlil. Človek
je zosynchronizovaný s celou prírodou, so všetkým - s neosobnými
prúdmi. Vţdy keď začnem naplno meditovať, všetko sa rozozvučí,
neosobné prúdy sa zmáhajú. Niekde som počul, ţe bez Boha sa ani lístok
na strome nepohne. Kaţdá zmena počasia, kaţdý poryv vetra, kaţdý
záchvev lístka na strome sú zosynchronizované s psychikou tak, ako keby
to riadila nejaká vyššia bytosť. To všetko reaguje na človeka, v tom
všetkom je človek. Eliáš modlitbou ovplyvňoval počasie (1 Kr 17,1; Jak
5,17-18). To nie je niečo celkom výnimočné, niečo podobné môţeme nájsť
aj u Eskimákov. Tí verili, ţe ich angakokovia (mudrci, šamani) vedia
vplývať na počasie ([9], 105; [9], 135). A počasie je tak zosynchronizované
s človekom, ţe do určitej miery to funguje. Človek, ktorý hľadá osvietenie
alebo je skutočne zboţný, je zosynchronizovaný so ţivlami, s neosobnými
prúdmi tak, ţe mu tieto slúţia. Známy príklad synchronizácie
(synchronicity) s počasím je, ako Jeţiš na mori rozkazoval vetru (Mt 8,26;
Mk 4,39; Lk 8,24). Tomu som ochotný uveriť. Tieţ som ochotný uveriť, ţe
vzkriesil zdanlivo mŕtveho alebo uzdravoval niektorých chorých. To všetko
môţe robiť synchronicita; to sú tie Boţie skutky. Problém mám uveriť
iným jeho zázrakom, napríklad, ţe chodil po mori (Jn 6,19) alebo nakŕmil
päťtisíc muţov z piatich chlebov a dvoch rýb (Jn 6,9-13). Čudujem sa, ţe
tomu v 21. storočí ľudia veria. Ale moţno aj to dokáţe joga. Časť
Jeţišových zázrakov má moţno reálny základ a časť je asi výplodom
ľudovej tvorivosti.

Zhrniem v stručnosti svoje v úvodzovkách „učenie“:

 Meditoval som nad nepriateľom a do toho sa zaplietol

medziľudský fenomén – hmýrenie. Realita (Duch, ţivot) hmýri.
Človek má hmýrivú (pulzujúcu, kmitajúcu) podstatu. Vďaka
tomu hmýreniu som prehliadol celú realitu. Som tým hmýrením,
ale aj to sa neguje – nie som ani tým hmýrením.
 Cieľom meditácie je zbaviť sa všetkého jastva a dosiahnuť
neosobno (ne-jastvo – anátman), čo je osvietenie – prebudená
myseľ. Cestou k neosobnu je Buddhova myšlienka: Nič mi
nepatrí, nič nie som ja, nič nie je moje ja (v prenesenom význame
[1b], 136-137).
 Ţivý Boh spája vedomie jednotlivých ľudí, je to nadindividuálny
psychický fenomén – psychika medzi ľuďmi. Je to von. Boh to
posúva stále ďalej z človeka na človeka (pozri aj MM 72).

22
 Za zmienku ešte stoja štyri znaky buddhistického oslobodenia ([2], 111):

 Prvý znak je skutočný zánik negatívneho kontinua.

 Druhý znak oslobodenia je skutočný mier, stav úplného duševného
pokoja, kedy sa človek zbavuje všetkých nečistôt mysle.
 Tretí znak znamená úplnú spokojnosť, spokojnosť v tom najvyššom
slova zmysle.
 Štvrtý znak je definitívne opustenie - človek definitívne opustil proces
neosvietenej existencie.

Neodpustím si jednu štipľavú poznámku. Kým ţidia a kresťania

ponúkajú po smrti niečo vybájené, čo „Ani oko nevidelo, ani ucho
nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí
ho milujú“ (1 Kor 2,9), buddhisti ponúkajú niečo konkrétne - uvedené štyri
znaky oslobodenia –, čo sa dá dosiahnuť len v pozemskom ţivote. Nemá
mi viac kto, čo ponúknuť.
Tieto znaky človeka bezpečne povedú. Cesta je priať dobro druhým.

Drobný návod ako to dosiahnuť:

Vedomie môţe svojou vlastnou prirodzenosťou vedieť všetko, ale kazy

zahaľujú myseľ a také vedomosti jej prekáţajú. Myseľ tieto prekáţky
dokáţe odstrániť vypestovaním potrebných protilátok. Keď je vedomie od
prekáţok úplne slobodné, uvedomí si automaticky samo seba a taký človek
sa prebudí k plnému osvieteniu ([4], 29).

Podľa mojej osobnej skúsenosti to však celkom takto nefunguje. Dávno

som dosiahol vševediaceho vedomia [ale to bude asi niečo iné, ako myslí
dalajláma]. Najskôr vtedy, keď som si uvedomil, ţe druhí ľudia moju
mystiku cítia. Skutočne aţ vtedy, keď som objavil hmýrenie. Je to ako
bicyklovanie, keď sa to raz človek naučí, uţ to nezabudne. To ale
neznamená vyslobodenie. Človek sa začne napájať na iných ľudí
(schizofrénia), aj na tých, ktorí sa mu snaţia aktívne škodiť. Najťaţšie je
zbaviť sa chúlostivých obsedantných myšlienok, ktoré následne vyslovujú
iní ľudia. (Doplním poznámku: Duch Svätý je stoka medzi ľuďmi.
Dopadajú na mňa nadávky a uráţky ako dáţď. V lepšom prípade je Duch
Svätý mlčanlivé jemné psychické telo, ktoré spája a rozpája aury ľudí.
Myslím si, ţe to je Kristus.) Preto je treba rozvíjať techniky, ako sa týchto
obsedantných myšlienok zbaviť a praktizovať výcvik mysle. Vševediace
vedomie musí byť v sluţbách druhým, či Pánovi, inak sa veľmi ťaţko
zvláda. Ako napredovať? Najdôleţitejšia je správna motivácia: V tomto
ţivote chcem urobiť aspoň niečo pre plné prebudenie mysle (MM 89); to je
23
zároveň najúčinnejšia mantra. Všetko ostatné príde samo.

Rozdielnosť buddhizmu a ţidovsko-kresťanskej tradície:

Keď sa ľudia, ktorí veria vo vonkajšieho stvoriteľa, dostanú do

problémov, obracajú sa ku stvoriteľovi o pomoc. To nie je naším zvykom.
Miesto toho nasledujeme jedinečné Buddhovo učenie a premieňame svoju
myseľ ([4], 208).

Moja poznámka: Občas mi neostáva nič iné, len hodiť Otčenáš .

Vráťme sa k téme schizofrénie a náboţenstva. Zaujímavý je nasledujúci

biblický text:

Chlapec Samuel posluhoval pred Pánom pod dozorom Héliho. Boţie

slovo bolo v tých dňoch vzácne a videnie nebolo časté. I stalo sa v ktorýsi
deň, ţe Héli leţal na svojom mieste. Oči mu začínali hasnúť, takţe nevidel.
Boţie svetlo ešte nevyhaslo a Samuel spal v Pánovom chráme, kde bola
archa zmluvy. Tu zavolal na Samuela Pán. On odpovedal: „Tu som!“ Beţal
k Hélimu a vravel: „Tu som, Pane volal si ma!“ On odvetil: „Nevolal som,
spi ďalej!“ Odišiel teda a spal. Ale Pán volal zasa: „Samuel!“ Samuel
vstal, išiel k Hélimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ On odpovedal:
„Nevolal som ťa, syn môj, spi ďalej!“ Samuel však ešte nepoznal Pána,
Pánovo slovo sa mu ešte nezjavilo. A Pán opäť, tretí raz volal Samuela. On
vstal, išiel k Hélimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ Vtedy Héli pochopil,
ţe chlapca volá Pán. A Héli povedal Samuelovi: „Choď, ľahni si. A ak ťa
bude zasa volať, povedz: Hovor, Pane, tvoj sluha počúva!“ Samuel odišiel
a spal na svojom mieste. Pán prišiel, zastal si a volal ako predtým:
„Samuel, Samuel!“ A Samuel odvetil: „Hovor, tvoj sluha počúva!“ (1 Sam
3,1-10)

Z uvedeného mi vyplýva, ţe Samuel bol schizofrenik.

Z určitého uhla má realita psychickú povahu - vedomie človeka je

rozvinuté vo svete, svet je vyplnený Duchom. To je podľa môjho názoru
spolu s fenoménom synchronicity, reálnym základom ţidovského
náboţenstva. Podľa mojej skúsenosti, moţno je to iba choroba, niečo také,
ako nadindividuálna psychika naozaj funguje. Ak toto starí Ţidia nazývali
Bohom, tak potom mám skúsenosť s Bohom - sledujem jeho ruku. Myslím
si, ţe tieto „napájačky“ a nadindividuálnu psychiku mali aj starí proroci.
Idea Boha Stvoriteľa dnes neobstojí (je vyvrátená evolučnou teóriou),
„napájačky“ sú reálne v kaţdej dobe.

24
 Boţie slovo je vyjadrenie určitej pravdy, ktorá obstojí pred touto
psychickou realitou. Proroci vyjadrovali takéto pravdy. Najviac ma
oslovuje ţalm: „Sám som povedal: ,Ste bohovia a všetci ste synovia
Najvyššieho ̒ “ (Ţ 82,6; PnsSp). Boh tu vystupuje v troch rovinách:

 Ako vyjadrenie určitého poznania či ako ten, ktorý hovorí pravdu –

„Sám som povedal“.
 Ako človek – „vy ste bohovia“.
 Ako určitá zákonitosť - to, čo spája vedomie jednotlivých ľudí – „a
všetci ste synovia Najvyššieho“.

Tento ţalm najlepšie odhaľuje, ţe podstatou ţidovského náboţenstva je

naozaj nadindividuálna psychika.

3 Rešerše

3.1 MAHARSHI, Bhagavan Sri Ramana. Kto som?

Túto kniţku som prečítal podstatne neskôr ako kniţku Buďte čím
skutečně jste (časť 3.2). Zlepšila moju optiku na problém. Je to
pozoruhodné krátke filozofické dielko; skôr článok ako kniţka (aj
s predslovom má len 11 strán). Dovolím si zacitovať z nej výťah. Na konci
pridávam krátky komentár.

Všetky ţijúce bytosti túţia byť vţdy šťastné – bez akéhokoľvek utrpenia.
V kaţdom človeku je pozorovaná láska k sebe samému. A šťastie samotné je
príčinou lásky. Aj preto, aby sme získali to šťastie, ktoré je v povahe
kaţdého a ktoré je zaţívané v stave hlbokého spánku, kde nie je ţiadne
myslenie, by mal človek poznať sám seba. Dosiahnuť to, nastúpiť Cestu
poznania, aplikujúc techniku sebaspytovania (atmavičara) „Kto som ja?“,
je hlavnou pomôckou ([6], 3).

1. Kto som?
Zavalité telo, ktoré sa skladá:
 zo 7 premenlivých nálad; „ja nie som“;
 z 5 zmyslových orgánov, sluch, hmat, zrak, chuť, čuch, ktoré
vnímajú jednotlivé vonkajšie predmety: zvuk, dotyk, farbu, chuť a
vôňu – „ja nie som“;
 z 5 psycho-motorických orgánov – rečové orgány, pohybové orgány,
porozumenie, vylučovanie, rozmnoţovanie, s ich funkciami:

25

Adrian Cruz (adriancruz123@gmail.com)

 hovorenie, pohyb, porozumenie, vylučovanie a radosť; „ja nie som“;
 z 5 vitálnych síl, ktoré formujú 5 funkcií dýchania, pránu; „ja nie
som“.
 Dokonca nie som myseľ, ktorá premýšľa. Keďţe je tvorená
spomienkami, iba zostatkovými dojmami z vnímaných objektov; a v
ktorej neexistujú a nepôsobia ţiadne reálne objekty, osoby; „ja nie
som“.

2. Ak nie som ţiadnym z týchto procesov, potom Kto som?

Po negáciách všetkého, čo je spomenuté vyššie ako „nie toto“, nie
jastvo, potom to povedomie, ktoré pretrváva – to som ja.

3. Aká je podstata tohto povedomia?

Pravou podstatou povedomia je:
Existencia (=ţe je),
Vedomie (=ţe si to uvedomujem),
Veľká radosť (ţe som, ţijem a som si toho vedomý).

4. Kedy dosiahnem stav sebarealizácie? Sebapoznanie?

Introverziou. Keď bude vonkajší svet, ktorý je viditeľný, odstránený,
potom spoznám seba samého. Toho, čo je Pozorovateľ, vnútorne vidiaci
(seer) ([6], 4).

7. Kedy bude svet, ktorý je nahliadaný ako vonkajší objekt,

odstránený?
Keď sa myseľ, ktorá je príčinou všetkých procesov poznávania a
činností, stane pokojnou, svet zmizne ([6], 5).

9. Ako nám pomôţe cesta sebaspytovania pochopiť podstatu mysle?

To, čo sa vynára ako „EGO-myšlienka“ v tomto tele je myseľ, myslenie.
Ak človek skúma, kde sa v tele EGO-myšlienka, „ja myslím“ vynára,
človek by zistil, ţe v srdci. Toto je miesto pôvodu myslenia. (...) Zo
všetkých myšlienok, ktoré sa vynárajú v mysli, „ja myslím“ je prvá. Aţ po
tejto EGO- myšlienke sa objavujú aj ďalšie myšlienky ([6], 5). (...) Keď sa
zjavia ostatné myšlienky, človek by ich nemal potlačovať, ale mal by sa
pýtať: „Kto myslí?“. Nezáleţí na tom, koľko myšlienok sa objaví. Keď sa
myšlienka objaví, človek by ju mal skúmať starostlivo: „ Kto myslí? Kto
vytvára túto myšlienku?“. Odpoveď by mala znieť: „JA“. Hneď na to, pri
sebaanalýze, keď sa človek pýta: „Kto som?“, myslenie sa vracia do svojho
zdroja [srdca] a nastane utíšenie mysle. (...) Teda, myseľ, keď zostane v
srdci, EGO- myšlienka, „ja myslím“, ktorá je zdrojom všetkých ostatných
myšlienok, sa rozpustí, a „JASTVO “, ktoré stále existuje, bude ţiariť ([6],

26
6).
Sebaanalýza „Kto som?“ zničí všetky ostatné myšlienky a ako palička
pouţívaná na rozdúchanie ohňa v pahrebe, nakoniec sama zhorí. Potom
akceleruje duševný rast, sebarealizácia ([6], 6).
A dokonca, ak človek je hriešnikom, nemal by sa obávať, plakať. O, som
hriešnik, ako sa môţem zachrániť? Človek by sa mal úplne zrieknuť
myšlienky „som hriešnik“ a plne by sa mal koncentrovať na sebaanalýzu.
Potom zaiste uspeje. Neexistujú dve mysle – dobro a zlo, myseľ je iba
jedna. Sú to pretrvávajúce dojmy, ktoré sú dvojaké: priaznivé a
nepriaznivé. Keď je myseľ pod vplyvom priaznivých dojmov, nazýva sa
dobro, keď je pod vplyvom nepriaznivých dojmov, je pomenovaná ako zlo
([6], 7).

16. Aká ja podstata „JÁSTVA“?

Čo skutočne existuje je „JÁSTVO“. Svet, individuálna duša a Boh sa v
TOM zjavujú, ako striebro v perle. Tieto tri entity sa objavujú v tom istom
čase a aj sa stratia v tom istom čase. „JÁSTVO “ je tam, kde nie je
absolútne „EGO-myšlienka, „ţe som to ja, kto myslí, kto koná“. Takýto
vyšší stav bez egoizmu sa nazýva „Ticho“. „JÁSTVO“ samo o sebe je svet,
„JÁSTVO “ je zdroj ega, „JÁSTVO “ samo o sebe je Boh, všetko je Śiva,
Šivovo (Kristovo) vedomie ([6], 8).

24. Čo je šťastie?
Šťastie je podstatou JÁSTVA, nás samých. Šťastie a „JA“ nie sú odlišné.
Neexistuje šťastie v nijakom vonkajšom objekte sveta. Máme predstavu z
nevedomosti, ţe nás robia šťastnými objekty. Keď sa myseľ exteriorizuje
[opúšťa Ja], preţíva utrpenie. Pravdu povediac, keď jej túţby sú splnené,
vracia sa späť na svoje pôvodné miesto dovnútra a uţíva si šťastie
JÁSTVA. Podobne, v štádiu spánku, samádhi6 a omdlievania, keď je
získaný objekt túţby, alebo je odstránený neţiaduci objekt, myseľ sa vracia
dovnútra a zaţíva šťastie JÁSTVA. Tak sa myseľ pohybuje bez odpočinku
striedavo vychádzajúc „von“ z JÁSTVA “ a vracajúc sa späť. Tieň pod
stromom je veľmi príjemný. Osoba, ktorá je na slnku, cíti chlad, keď je v
tieni. Človek, ktorí vylieza z tieňa a praţí sa na slnku a potom uteká v
mdlobe späť, je blázon. Múdry človek zostáva permanentne v tieni.
Podobne myseľ človeka, ktorá pozná pravdu, neopúšťa Boha (Brahman).
Myseľ hlupáka, naopak, búri sa vo svete, trpí a cíti sa mizerne a na krátky
čas sa vracia k Bohu (Brahman), aby zaţila šťastie. V skutočnosti, čo sa
volá svet, je iba z myslenia. Keď sa svet stratí, keď prestaneme myslieť,
myseľ zaţije šťastie; keď sa svet zjaví, prechádza mizériou, utrpením ([6],
10).

27
 27. Aký je rozdiel medzi sebaspytovaním a meditáciou?
Sebaspytovanie spočíva v koncentrácii na JÁSTVO. Meditácia spočíva v
myslení, ţe jástvo je Boh (Brahman). Bytie-vedomie-šťastie ([6], 11).

28. Čo je oslobodenie?
Preskúmanie podstaty jedinca, ktorá je v samsare, v zajatí reťazca akcií-
reakcií. A uvedomenie si pravého JÁSTVA je oslobodenie ([6], 11).

Moja osobná poznámka na záver: Ja musím isť len cestou meditácie.

Sebaspytovanie na mňa nezaberá.
Nakoniec predsa malý pokrok. Na otázku „Kto som,“ môţem odpovedať
„Som pozorovateľ svojej mysle“ - MM 117). Ale aj tak však vypadávam
stále zo seba von, napájam sa na hlasy a neutíši to to moje hmýrenie.
To hmýrenie je zatiaľ to najlepšie, na čo som v mystike prišiel. Je to
slasť a utrpenie. Moţno sa dá dohmýriť niekde do stavu bez ega.
Rád by som dosiahlo „Ticho“. To je sen kaţdého schizofrenika.

3.2 MAHÁRŠI, Ramana. Buďte čím skutečně jste.

Dostala sa mi do rúk kniţka od indického majstra Ramana Maháršiho:
Buďte čím skutečně jste (Lit. [7]). Tá kniţka je o realizácii vlastného Ja,
ktorým naozaj sme. Rád by som sa s vami podelil o pár myšlienok z nej
(postupne ako som ju čítal).

Svet bez tela neexistuje, telo nikdy neexistuje bez mysle, myseľ neexistuje
bez vedomia a vedomie nikdy neexistuje bez skutočnosti ([7], 13).
Skutočnosť je vyslobodenie. Veľká vďaka tomuto majstrovi.
Pre toho, kto je s touto skutočnosťou zjednotený, neexistuje myseľ ...
a teda ani introverzia ani extroverzia ([7], 29).
„Ja som“ je skutočnosť ([7], 34).

Vidím, ţe som to nechápal správne. Pod skutočnosťou som si

predstavoval vonkajšiu skutočnosť. Táto myšlienka, aj keď som ju
nesprávne chápal, mi veľmi pomohla. Ale podľa majstra „Ja som“ je
skutočnosť. Asi som na to prišiel, ale uţ dávno, ako malé dieťa. Vyjadruje
to MM 2) Ostro si uvedomuj svoju existenciu! Bytie je fascinujúca vec.
V hlave mi pulzuje: Ale veď toto som predsa ja! Ja som, jestvujem! Dodám,
ţe MM 2) je čriepok osvietenia. Pre osvieteného človeka sú všetci ľudia
osvietení. Myslel som, ţe MM 2) k ničomu nevedie, lebo takí sú všetci
ľudia (všetci to cítia), ale asi to bude kameň mudrcov. Ten záţitok má
kaţdý človek, len mu nevenuje pozornosť. Je to niečo tak otriasajúce, aţ

28
rušivé, ţe sa tým nikto nezaoberá. Neskôr ten záţitok zahalila myseľ,
psychika.

Niečo z majstrovej praxe:

Nemysli, ţe si – buď! Nepremýšľaj o bytí – ty si! ([7], 42)

Myšlienky musia byť zastavené skúmaním, komu vznikajú ([7], 49). ... pri
vzniku akejkoľvek myšlienky sa pýtame, komu vznikla. Ak znie odpoveď,
„Ja mám túto myšlienku“, pokračuje skúmanie otázkou, „Kto je tento „ja“
a čo je jeho zdrojom?“(...) Hovoríte, „Ja som“. Zistíte, kto to je ([7], 53).
Majster zdôrazňoval subjektívne vedome „ja“ ako jediný prostriedok
k dosiahnutiu Ja ([7], 59).
Pátrajte, komu meniace sa myšlienky patria. Zistíte, ţe vznikajú aţ po
„ja“ – myšlienke [ego]. Podrţte túto „ja“ – myšlienku a ona vymizne.
Vysledujte spätne zdroj „ja“ – myšlienky. Zostane samotné Ja ([7], 53-54).
Ja je večný mier. Mier je váš prirodzený stav. Myseľ je prirodzenému
stavu na prekáţku. (...) Skúmajte, čo myseľ je a ona zmizne. Bez myšlienok
taká vec ako myseľ v skutočnosti neexistuje. Avšak vďaka vynáraniu
myšlienok odhadujete niečo o ich počiatku a nazvete to mysľou. Keď
skúšate uzrieť, čo to je, zistíte, ţe taká vec ako myseľ skutočne neexistuje.
Keď myseľ takto vymizla, realizujete večný mier ([7], 45). (Moja
poznámka: Keby to bolo také jednoduché.) Ja je čisté blaho. Nazývajte to
čistým blahom, Bohom, Átmanom alebo akokoľvek chcete ([7], 64). Ja je
skutočná láska. Človek, ktorý tajomstvo tejto lásky pozná, vidí, ţe samotný
svet je plný univerzálnej lásky ([7], 64). Ja je existencia. Existencia je to
isté čo šťastie a šťastie to isté čo existencia ([7], 18). (Moja poznámka:
Tieto záţitky sa mi zrejme nikdy nepodarí zrealizovať. Viem, ţe som,
prípadne môj záţitok: toto som ja – MM 2). Ţiadna veľká mystika, blaho,
to nie je.)
Vaše Ja je s vami dôverne spojené a vy ste si ho vţdy vedomý. Hľadajte
ho a budete ním ([7], 102).

Pár majstrových myšlienok:

Neskutočnosť je v súčasnosti utkvelá myšlienka, ale našou skutočnou

prirodzenosťou je skutočnosť. Nesprávne trváme v neskutočnosti, to jest
v pripútanosti k myšlienkam a svetským činnostiam. Ich zastavenie odhalí
pravdu ([7], 90).
Majster však vţdy odmietal dávať svojim oddaným povolenie k tomu, aby
sa vzdali svojich svetských povinností v prospech meditatívneho ţivota
a vţdy trval na tom, ţe realizácia je pre kaţdého rovnako dosiahnuteľná
bez ohľadu na fyzické okolnosti ([7], 94).

29
 Jediná Sloboda [úloha], ktorú máte, je obrátiť myseľ do vnútra a vzdať
sa svojich činností tam ([7], 96).
... človek by mal konať, bez toho, aby si myslel, ţe je konajúci. Konanie
bude pokračovať aj v stave bez ega. Kaţdý človek vstúpil do prejavu
s určitým zámerom a tento zámer bude splnený, či uţ sa za konajúceho
pokladáte alebo nie. (...) Všetky činnosti prebiehajú automaticky. (...) ...
musíme ako Ja, zostávať v mieri. Avšak činnosti budú pokračovať i v tomto
stave. (...) ... činnosť bez konajúceho ([7], 106). (Moja poznámka: Myslím,
ţe viem, čo tým majster myslí. Je to jednoduché, pozná to kaţdý robotník.
Pri mechanickej činnosti človek funguje „na autopilota“. Posilňuj
„autopilota“ a nájdeš svoje pravé Ja. Len to majstrovo boţské blaho,
vyplývajúce z absencie mysle, nám chýba.)
Skutočné zničenie mysle znamená, ţe nie je rozpoznaná ako oddelená od
Ja [potom by malo ostať len samotné Ja]. Myseľ nie je ani teraz.
Uvedomte si to. Ako to môţete urobiť, ak nie v kaţdodenných činnostiach,
ktoré prebiehajú automaticky? Vedzte, ţe myseľ, ktorá ich podporuje, nie je
skutočná, ţe je len fantómom vychádzajúcim z Ja. To je spôsob ako zničiť
myseľ ([7], 110-111).
Akú to hrá rolu, ţe je myseľ aktívna? Deje sa to len na podklade Ja.
Drţte sa Ja aj v priebehu mentálnych činností ([7], 112).
Myseľ spočívajúca v Ja svieti, ţiari (MM 67).
Len pokojná jasnosť, ktorá je bez mentálneho ruchu, je samádhi, ktoré je
pevným základom oslobodenia. Horlivou snahou zničiť klamné mentálne
rozruchy zakúšate toto samádhi ako mieruplné vedomie, ktoré je
vnútorným jasom ([7], 112).
Blaho je vec, ktorá je tu vţdy – neprichádza a neodchádza. To, čo
prichádza a odchádza je výtvorom mysle a nemali by ste sa tým zaoberať
([7], 120).
Konečnou prekáţkou v meditácii je extáza; pociťujete blaho a šťastie
a chcete v tejto extáze zostať. Nepoddávajte sa jej a prejdite do ďalšieho
štádia, ktorým je veľký pokoj. Pokoj je viac neţ extáza a norí sa do
samádhi ([7], 122). (Moja poznámka: Myslím si, ţe toto je cesta – pokoj,
nie extáza.)
Podobnosť s buddhizmom. Nemáte trápenie, obavy, starosti, lebo ste
došli k vedomiu, ţe neexistuje nič, čo by vám patrilo. Viete, ţe všetko koná
čosi, s čím ste vo vedomom spojení ([7], 110).
Majster prebýva v Srdci. Pochybnosti vznikajú, keď ho identifikujete
s niečím hmatateľným a fyzickým. Srdce nie je predstava, nie je objektom
meditácie. Je však sídlom meditácie. Trvá len samotné Ja. V Srdci vidíte
telo a je v ňom i svet. Nie je nič od neho oddelené. Sídlia tam všetky druhy
snáh ([7], 57). Skutočne, samotné Ja je centrom. Je všade, vedomé si seba
ako „Srdce“, vedomie Ja ([7], 57).

30
 Mudrc pomáha svetu len tým, ţe je skutočným Ja. Najlepší spôsob ako
slúţiť svetu, je dosiahnuť stav bez ega ([7], 107).
O Bohu. ... osobný Boh, zvrchovaný stvoriteľ vesmíru, skutočne existuje.
To však platí len z relatívneho hľadiska tých, čo nerealizovali pravdu, tých
ľudí, ktorí veria v reálnosť individuálnych duší. Z absolútneho hľadiska
nemôţe mudrc prijať ţiadnu inú existenciu neţ neosobné Ja, jediné
a beztvaré ([7], 143).
Dve cesty. Existujú len dve cesty ako zvíťaziť nad osudom alebo na ňom
byť nezávislý. Jednou cestou je skúmať, pre koho tento osud existuje
a odhaliť, ţe osudom je viazané iba ego a nie Ja a ţe ego neexistuje.
Druhou cestou je ego zabiť úplným podrobením sa Pánovi tým, ţe si
uvedomujete svoju bezmocnosť a stále hovoríte, „nie ja, ale ty, Pane“,
vzdávajúc sa pritom akéhokoľvek pocitu „Ja“ a „moje“ a prenechávajúc
Pánovi, aby s vami robil, čo sa mu chce. Podrobenie nikdy nie je moţné
povaţovať za úplné, pokiaľ oddaný od Pána chce to alebo ono. Skutočné
podrobenie je láska k Bohu a nič iného, dokonca ani nič, čo by slúţilo
oslobodeniu. Inými slovami, pre víťazstvo nad osudom je treba úplne
vyhladiť ego, či uţ sebaspytovaním alebo cestou bhakti (oddanosti) ([7],
156).
Praktická otázka: Ako je to s diétou?
Odpoveď: Strava ovplyvňuje myseľ. Pre cvičenie akéhokoľvek druhu
jogy je vegetariánstvo úplne nutné, pretoţe robí myseľ sattvickejšou (čistou
a harmonickou).
Otázka: Môţe človek dosiahnuť duchovné osvietenie, keď je mäsitú
potravu?
Odpoveď: Áno, ale postupne sa jej vzdajte a zvyknite si na potravu
sattvickú. Akonáhle ste však raz dosiahli osvietenie, hrá to, čo jete, menšiu
rolu, pretoţe pri veľkom ohni nezáleţí na tom, aké palivo sa prikladá ([7],
99).

Záver: Netreba nič hľadať, všetko tu uţ je, stačí si to uvedomiť. Guru

realizáciu neprináša, len odstraňuje prekáţky. Ja je realizované vţdy ([7],
71). Hľadanie komplikujú hlasy. Preto je potrebný výcvik mysle. Zbytočne
o tom buddhistickí majstri nepíšu. Keď pracujem s mysľou, ostáva mi iba
prázdnota a ani tou nie som. To bude asi moja cesta. Maháršimu sa to
podarilo inou metódou – priamym nahliadnutím Ja. Kaţdému podľa
vlastnej prirodzenosti. Všetci ľudia hovno majú. Česť výnimkám. Niektorí
sú von zo samsary
Mali Buddha a Mahárši rovnaký záţitok? Verím, ţe obidvaja sa dostali
zo samsary. Ich učenie je však podstatne iné. Buddhovo sa mi zdá
racionálnejšie. Buddha prekonával stupne osvietenia - zbavoval sa úplne
všetkého, ako nie ja, nie moje. Mahárši odstraňoval sebaspytovaním

31
prekáţky v uvedomení si Ja - toto je moje, čo som Ja? Najvyššou pravdou
podľa buddhizmu je ne-jastvo - anátman – prázdne ja. Je totoţné s
Maháršiho Ja? Ťaţko povedať (trochu to preskúmame v časti 3.3). Avšak
Mahárši zaţíval dokonalé blaho. Podľa znakov buddhistického oslobodenie
(uvedených v časti 2) bol teda osvietený. Všetci veľkí duchovní majstri,
ktorí spĺňali tieto kritéria, boli osvietení.
Obávam sa, ţe Maháršiho záţitok je neprenosný tak, ako to moje
hmýrenie. Trochu pomáha jeho filozofia. Ja osobne inklinujem skôr
k buddhizmu, ale niekoho viac oslovuje Mahárši. Aj kresťanstvo je pekné,
keby (z môjho pohľadu) nebolo také fanatické. Jeţiš chcel, aby ho iní
vyznali ako Krista aj za cenu mučenia a obety vlastného ţivota. Stojí ten
titul „Kristus“ za to? Buddha nič také neţiada. Super je Tomášove
evanjelium. To je len o mystike; ţiadne zázraky ani fanatizmus. Prečítajte
si ho (je dostupné aj na internete). Otvorí sa vám tretie oko: Ja som to
svetlo, ktoré je nad všetkými (Logion 77, [8], 137).
Dodatok: Nakoniec mi Mahárši predsa len pomohol. MM 119) Tú
mystiku robí moje pravé Ja. Koliesko zaklaplo tam, kde má.
S odstupom času: To hmýrenie je večné. Blbé nadindividuálne ja.
Neviem, ako sa z toho dostať. Od Maháršiho mám ďaleko. Sebaspytovanie
nezaberá. Čo robiť? Neostáva nič iné, ako zveriť všetko vyššej moci a ísť
cestou oddanosti. Alebo Mahárší jednoducho nie je učiteľ pre mňa.
Neviem, či tu nebude jadro problému. Dosiahnuť meditácie je všeobecne
veľmi ťaţké, ale sú veľmi dôleţité, lebo ich realizáciou je človek obdarený
osobitnými cnosťami a poznaním. Tak budhisti ako aj ne-budhisti ich môţu
dosiahnuť, ale kým nebudhisti ich pokladajú skôr za cieľ sám osebe (ako
boţské poţehnania, splynutie s Bohom, zázraky atď.), pre budhistov sú iba
prostriedkami na dosiahnutie „Ciest“ a „Plodov“... ([3], 59). To moje
večné hmýrenie je len prostriedok na dosiahnutie „Ciest“ a „Plodov“. Cieľ
je veľmi vzdialený.
Budem len ďalej hmýriť. Uvidím, kam ma to dovedie. To hmýrenie, to je
ten Tešiteľ (Jn 14,16; Jn 15,26; Jn 16,7). Ja som v podstate kresťanský
mystik, aj keď si myslím, ţe správny je buddhizmus..
Podľa mojej skúsenosti, myseľ naozaj je. Len je to nadindividuálna vec a
to mi robí problémy. Podstatou mysle je šťastie. Tak som to nachvíľu zaţil.
Myseľ vo svojej čistote [bez myšlienok] som Ja ([7], 83).

3.3 Dalajláma XIV.. Přirozenost Buddhy: rozhovor o

povaze lidského „já“.
Čitateľovi ponúkam buddhistický pohľad na problematiku Ja.

32
 Vo Francúzku ste v roku 1993 hovorili o teóriách Ja a »nie ja«.
Povedali ste, ţe buddhizmus síce odmieta existenciu trvalého
individuálneho a nezávislého Ja, nie však existenciu »ja« ako činiteľa,
činnej sily. A povedali ste niečo veľmi zaujímavé: Individuálna
duchovná bytosť zostáva i po dosiahnutí buddhovstva, a preto je
moţné i u buddhov hovoriť o osobnej identite. Moja otázka znie: Aký
je vzťah osobnej identity buddhu a teórie átmanu? Nešlo by hovoriť
o paralele?
Nie. Pojem átman má úplne iný význam: Vzťahuje sa k Ja určitej osoby
a rozumie sa, ţe je úplne nezávislá na telesných a mentálnych zloţkách.*
[* päť telesných a mentálnych zloţiek – telesnosť, pociťovanie, vnímanie,
vôľa, chápanie]. Átman znamená Ja chápané oddelene od tela a mysle. Táto
koncepcia je však pre buddhistov omyl.
Jasné svetlo [vlastná prirodzenosť mysle] nie je osoba ani ţiadna
vnímavá bytosť. Je to časť vedomia, a teda len základňa pre určenie
vnímavej bytosti, »ja« alebo »osoby«. Nie je to však priamo »ja«.
Dosiahnutím buddhovstva miznú hrubé vrstvy myslenia, vytrácajú sa.
Zostáva len jasné svetlo. Totoţnosť buddhu je od tej chvíle daná
kombináciou subtílnej mysle a subtílnych energií tela, a teda ničím iným
neţ piatimi veľmi jemnými telesnými a mentálnymi zhlukmi. Buddhizmus
neuznáva teóriu duše (alebo vyššieho Ja) ani na rovine beţných bytostí, ani
na ţiadnej ďalšej, vrátane buddhovskej. (...)
Odmietnutím teórie átmanu či duše odmietame pojatie osobnej,
substanciálnej samostatnosti: neexistuje nezávislé, zo seba jestvujúceho Ja.
Osoba či »ja« však áno. Lenţe je úplne závislá na piatich psychofyzických
zloţkách, čo platí pre kaţdú vnímanú bytosť od najniţšej aţ po samotného
Buddhu. (...) ([5], 27-29).
Filozofia »nie ja« nijako nepopiera, ţe »ja« existuje. Koncepcia »nie ja«
je predovšetkým odpoveďou nebuddhistickým filozofom, ktorí sú toho
názoru, ţe telom a mysľou je moţno nájsť nejakého ich majiteľa,
označovaného ako átman. O ňom tvrdí, ţe je niečím trvalým... Ťaţkosť
s udrţaním tejto teórie je spätá s ich filozofickým problémom prijať
»samotné ja«, čím sa chce povedať, ţe – podobne ako kaţdý iný jav – i
»ja« je niečo iba závislého.
Buddhistické hľadisko toto »samotné ja« naopak vyznáva. Povedzme
napríklad, ţe v tejto miestnosti je päť osôb... (...) Ak však skúmame, čo
presne táto osoba je, nie sme ju schopní zachytiť, a táto skutočnosť
poukazuje priamo k jadru koncepcie »samotného ja«. Ak sledujeme určitú
osobu, ako jej »ja« nedokáţeme určiť nič viac neţ jej telo a myseľ, takţe
»ja« je len kombinačným určením mysle a tela. A pretoţe je len týmto,
nemôţe existovať ţiadne nezávislé Ja. Buddhistický záver znie: »ja« -
alebo koncepcia »ja« - je »samotným ja«, ustanoveným na základe piatich

33

Adrian Cruz (adriancruz123@gmail.com) [1084499]

telesných a mentálnych zloţiek – takzvaných skandh –, alebo jednoducho
telom a mysľou ([5], 64-66).
»Nie-ja« pritom nie je ţiadnym sebaodsunutím v zmysle nesebeckosti,
ale poukazuje k prázdnote ([5], 23-24). Anátman, »nie-ja«, je v skutočnosti
len charakteristika či vlastnosť kaţdej jednotlivej osoby. Neexituje teda ani
ţiadne nadindividuálne »nie-ja«. Anátman je obyčajnou negáciou Ja, ktoré
má údajne byť čímsi substanciálnym a postaveným samostatne nad
všetkým ostatným ([5], 29).
V buddhizme neexistuje ţiadny druh kozmického vedomia; všetko je
vţdy individuálne. Buddhisti neuznávajú nijaké všeobjímajúce vedomie,
ktorého súčasťou by bolo vedomie naše. Je treba pochopiť, ţe individualitu
nachádzame na kaţdej úrovni ([5], 39). Neexistuje vedomie, do ktorého by
sme sa mohli rozplynúť ([5], 33).

Vedomie nekonečne rastie, alebo sa stáva stále osvietenejšie?

Buddhovská myseľ poznáva a chápe všetky javy, nech uţ sa dejú na
ktorejkoľvek úrovni. Pretoţe sú ale zásadne pominuteľné a neustále sa
menia, podlieha zmenám i vnímajúca myseľ buddhu. Do procesu večných
zmien je vtiahnuté všetko, čo je stvorené, a teda i jeho myseľ. V prípade
buddhu nejde ale o transformačný rast, ale len o premenlivosť.
V našej mysli je to inak: mení sa nielen tým, ţe sa v nej odráţa stále sa
meniaca situácia, ale dochádza tu i k dospievaniu – pokiaľ sme však
nasadili správne prostriedky. Vtom prípade sa v našej mysli časom
odohrajú zvláštne zmeny, ktorých vrcholom je dosiahnutie buddhovstva,
stavu, keď získame všetky kladné vlastnosti a prekonáme všetky záporné.
Viac sa uţ potom dosiahnuť nedá: je to vyvrcholenie duchovného vývoja
([5], 34-35).
Rozvojom, posilňovaním a zjemňovaním mentálneho potenciálu sa
nevytvára nejaké vesmírne vedomie, ktoré by ďaleko prekonávalo všetky
ostatné. Tak to nie je. Dochádza k prerodu, ktorým sa myseľ stáva
vševediacou. Buddhistické texty tento stav väčšinou popisujú ako
prenikanie mysle všetkými javmi. Neznamená to však, ţe plne rozvinutá
myseľ tieto javy ovláda, ani ţe tento stav je základom kaţdého indivídua.
Ide skôr o to, ţe od tej chvíle je táto individuálna myseľ osvietená, takţe
všetko vie. Nie je nič, čo by nedokázala poznať. Je vševediaca. Schopnosť
čímkoľvek preniknúť je moţnosťou všetko poznať ([5], 40-41). (Moja
poznámka: Rád by som videl, čo by buddha dokázal v kvantovej fyzike
.)

Moja poznámka: Toto sa týka špeciálne Maháršiho (časť 3.1 a 3.2).

Mám samozrejme slobodu preskúmavať a posudzovať kaţdé
[Buddhovo] slovo, lebo základným buddhistickým postojom je, ţe

34
prednosť pred výrokmi autority majú výsledky vlastných bádaní
a vlastných pokusov. (...) Avšak ja s najväčším rešpektom dávam prednosť
postupu Nágárdţunyho: zanechal nám k rozpoznaniu hlbšej podstaty
skutočnosti veľmi uţitočný spôsob skúmania a zvaţovania, ktorý ďalej
rozvinuli jeho nástupcovia, zvlášť Čandrakirtí. Keby som niečo také
odmietal a tvrdil, ţe skúsenosti všetkých veľkých majstrov sú falošné,
tváril by som sa, ţe som múdrejší a ţe som došiel ďalej, čo sa nedá tvrdiť.
A som naviac presvedčený, ţe títo starí majstri mali naozaj bystrý rozum
([5], 62-63).

Môj komentár na záver: Ale ma dalajláma zotrel - všetko je vţdy

individuálne. Ak mu správne rozumiem, podľa neho by nadindividuálna
psychika nemala fungovať. Podľa mojej skúsenosti, ľudské vedomie je
niečo spoločné, univerzálne a rozloţené vo svete. Skrz to univerzálne
vedomie sa napájam na ľudí. S „napájačkami“ mám bohaté skúsenosti.
Tieţ sa mi často stáva, ţe osídlim nebo, najmä na fotografiách. Neviem, či
toto („napájačky“ a nebo) buddhisti vnímajú. Hmýriť v tom univerzálnom
vedomí, to je moje hobby, moja cesta. Ja tomu hovorím „výhonky
prázdnoty“. Učenie o prázdnote prijímam.

3.4 Dalajláma XIV.. Čtyři vznešené pravdy: základy

buddhistického učení.
V Úvode tejto kniţky je zhrnuté buddhistické učenie. Dovolím si
zacitovať podstatnú časť z neho.

Kedykoľvek začínam hovoriť o buddhistických učeniach, mám

tendenciu ich predstaviť na základe dvoch ústredných princípov. Prvým
z nich je vzájomne závislá podstata skutočnosti. Na chápaní tejto základnej
pravdy spočíva celá buddihistická filozofia. Druhý princíp je princíp
nenásilia. Nenásilie koná buddhista, ktorý správne nahliada na vzájomne
závislú povahu reality. Nenásilie znamená, ţe by sme sa mali zo všetkých
síl snaţiť pomáhať druhým a - pokiaľ to nie je moţné - ţe by sme sa mali
zdrţať akéhokoľvek ubliţovania druhým ([2], 13-14).

Závislé vznikanie
V sútrach Buddha opakovane prehlasuje, ţe keď niekto chápe vzájomne
závislú povahu reality, chápe i dharmu; a keď niekto chápe dharmu, chápe
i Buddhu. Verím, ţe keď sa na toto prehlásenie pozrieme z pohľadu
Nágárdţunovej školy madhjamaka, dostaneme sa k najzrozumiteľnejšiemu
vysvetleniu všetkých implikácií, ktoré v sebe toto prehlásenie skrýva. (...)

35
Podľa Nágárdţunyho má závislé vznikanie tri významové roviny.
Prvý význam, beţný u všetkých buddhistických škôl, sa vzťahuje ku
klasickej závislosti, ako ju poznáme my všetci. Slovo pratitjásamutpáda
(závislé vznikanie) sa skladá z dvoch slov: „pratit“ znamená „závisieť“,
„samutpáda“ znamená „vznikanie“. Zmyslom je, ţe všetky podmienené
veci a udalosti vo vesmíre vznikajú len a jedine v dôsledku interakcie
rôznych príčin a podmienok. To je dôleţité, pretoţe tým sú vopred
vylúčené dve moţnosti. Po prvé, ţe veci môţu vzniknúť z ničoho, bez
príčin a podmienok, a po druhé, ţe veci môţu vzniknúť dielom nejakého
transcendentálneho stvoriteľa.
Teraz k druhej významovej rovine: princípu závislého vznikania moţno
rozumieť vo vzťahu častí a celku. Na všetky hmotné predmety moţno
nahliadať ako na celky, ktoré sa skladajú z častí. „Celok“ alebo
„celistvosť“ závisí na existencii častí. Taká závislosť vo fyzickom svete
celkom určite existuje. Podobne je moţné nahliadať aj na nefyzické entity,
napríklad na vedomie – vedomie je zloţené z časových úsekov, ktoré
dohromady tvoria kontinuum. Ak posudzujeme vesmír z tohto hľadiska,
nielen ţe vidíme, ţe kaţdá podmienená vec vznikla v závislosti na niečom
inom, chápeme tieţ, ţe podľa princípu závislého vznikania vyvstáva aj celý
svet fenoménov.
Závislé vznikanie má ešte tretiu významovú dimenziu. Všetky veci
a udalosti - v podstate úplne všetko – vznikajú iba a jedine ako výsledok
súhry mnohých faktorov, ktoré ich utvárajú. Kaţdú vec moţno pomyselne
rozloţiť na časti, na ktorých je závislý celok. Z toho vyplýva, ţe ţiadna vec
nemá svoju vlastnú nezávislú vnútornú identitu. Potom ak veciam
pripisujeme nejakú nezávislú identitu, je to len vďaka interakcii medzi
naším vnímaním a realitou. Tým však nechcem povedať, ţe veci
neexistujú. Buddhizmus nie je nihilistický. Veci existujú, ale nemajú
ţiadnu nezávislú, autonómnu realitu. (...) ([2], 18-20)
Tým, ţe porozumieme hlbšej podstate vzájomnej závislosti reality
v kauzálnej rovine, začneme chápať aj to, čo nazývame karmou,
karmickým zákonom príčiny a dôsledku, ktorý vládne ľudskému konaniu.
Tento zákon vysvetľuje, ako naša bolesť a strasť súvisia či priamo
vyvierajú z predchádzajúcich negatívnych skutkov, myšlienok a správania
a ako záţitky ako šťastie a radosť, po ktorých túţime, sú zapríčinené
pozitívnymi skutkami, emóciami a myšlienkami.
Pochopenie závislého vznikania ako kauzálnej závislosti vám poskytne
hlboký vhľad do povahy reality. Keď si uvedomíte, ţe všetko, čo vnímate
a preţívate, je výsledkom interakcie príčin a podmienok, zmení sa váš
celkový pohľad. Zmení sa chápanie vašich vnútorných záţitkov, zmení sa
chápanie sveta ako takého, zmení sa úplne všetko. Akonáhle si upevníte
tento spôsob filozofického nazerania, budete schopní do tohto rámca

36
previesť aj vaše chápanie karmy, lebo aj karmické zákony sú špecifickou
inštanciou všeobecného princípu kauzality. (...) ([2], 20-21)
Práve prostredníctvom tejto reflexie a analýzy získava človek vhľad do
toho, čo sa v buddhizme technicky nazýva „pôvod strasti“ – inými
slovami, do emotívnych záţitkov a skúseností, ktoré vedú k mylným
záverom a zmäteniam a ktoré balamutia myseľ. A keď k tomuto vhľadu
pridáme chápanie vzájomne závislej povahy reality na tej najhlbšej úrovni,
získame tieţ vhľad do toho, čo nazývame „prázdnou povahou reality“.
Tým mám na mysli, ţe kaţdý objekt a kaţdá udalosť vznikajú len
kombináciou mnohých faktorov a sami o sebe nemajú ţiadnu nezávislú
existenciu. (...) ([2], 22-23)
... Čandrakírti prehlasuje, ţe keď človek dokáţe postulovať prázdnotu,
dokáţe postulovať aj svet závislého vznikania. A keď dokáţe postulovať
svet závislého vznikania, dokáţe postulovať aj beţný vzťah medzi
utrpením a jeho pôvodom. (...) ([2], 23) To je zároveň zmyslom
Buddhovho prehlásenia, ţe keď chápeme závislé vznikanie, chápeme aj
dharmu. Podobne môţeme vidieť pravdu o zániku a cestu, ktorá k tomuto
zániku vedie. (...) ([2], 24)

Dve pravdy
Aby sme správne porozumeli štyrom vznešeným pravdám, myslím, ţe je
nutné, aby sme najskôr dobre porozumeli dvom pravdám: po prvé
konvenčnej alebo relatívnej pravde a po druhé najvyššej pravde. (...)
Ako má človek porozumieť základnej buddhistickej doktríne o dvoch
pravdách? Prostredníctvom kaţdodennej skúsenosti človek poznáva to, čo
sa v buddhizme nazýva samvaharasatja, čo je svet konvenčnej reality,
v ktorom vládne zmienený beţný logický princíp kauzality. Pokiaľ
akceptujeme realitu tohto sveta ako konvenčnú realitu, potom dokáţeme
akceptovať aj prázdnu povahu tohto sveta, ktorá je podľa buddhizmu
najvyššou alebo vrcholnou pravdou (paramarthasatja). Vzťah medzi
obidvomi aspektami reality je nesmierne dôleţitý. Svet viditeľných foriem
nie je pouţívaný ani tak k zdôrazneniu kontrastu či protichodnosti k
najvyššej pravde, ale naopak ako jej dôkaz, ako potvrdenie, ţe vrcholná
pravda platí, ako základ, na ktorom vrcholná povaha reality stojí.
Aţ keď správne pochopíte povahu a vzťah týchto dvoch právd, dokáţete
plne porozumieť významu štyroch vznešených právd. A akonáhle
porozumiete štyrom vznešeným pravdám, máte dobrý základ k tomu, aby
ste správne pochopili aj to, čo znamená prijatie útočiska u Troch klenotov
([2], 24-26).

Tri klenoty
Technicky sa buddhistom stávame vtedy, keď sa rozhodneme prijať

37
útočisko u Troch klenotov a keď si vytvoríme bódhičittu, čo je altruistická
myseľ, súcit alebo tieţ dobré srdce. Tri klenoty buddhizmu sú Buddha,
dharma – jeho učenie – a sangha, buddhistická komunita ([2], 14).

Zbeţne naznačím štyri vznešené pravdy:

1. Pravda o strasti. Súčasný stav, v ktorom sa nachádzame, je stav

duhkha, strasti, frustrácie a nespokojnosti ([2], 41).
2. Pravda o pôvode strasti. Koreňom nášho utrpenia je zásadná
nevedomosť ([2], 71).
3. Pravda o zániku. Je moţné docieliť oslobodenie. Pretoţe si
dokáţeme odvodiť pravdu o prázdnote, musíme tieţ pripustiť, ţe skrz
logické uvaţovanie sme schopní sa dopracovať aj k oslobodeniu ([2],
95).
4. Pravda o ceste. Oslobodenie je moţné dosiahnuť priamym
intuitívnym chápaním prázdnoty a súcitom ([2], 112; [2], 114).

3.5 KOZÁK, Jan. Úvodné slovo ku knihe:

BUDDHA. Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného
Buddha (Lit. [1a], [1b]).
Rád by som zacitoval niečo o vplyve buddhizmu pri formovaní
kresťanstva. K tejto téme dokladám text Jana Kozáka (In: [1a], 9-11, citát
je doplnený a skompilovaný z vydania [1b], 10-12). Text som trochu
zjednodušil.

Dnes, po objave qumránskych [kumránskych] zvitkov, ale hlavne po

senzačnom náleze nových, doteraz neznámych ranokresťanských evanjelií
a iných kresťansko-gnostických spisov v Nag Hammádí, je zrejmé, ţe
europocentrická koncepcia vzniku kresťanstva je neudrţateľná. Uţ pred
týmito významnými nálezmi z polovice 20. stor. existovali domnienky
niektorých vedcov (v češtine pojednané v záverečnej kapitole knihy prof.
V. Lesného: Buddhizmus) o vplyve buddhizmu na vznik kresťanstva, ktoré
vychádzali z rozpornosti charakteru Nového a Starého zákona a z
podobnosti niektorých miest evanjelií s buddhistickými legendami. Tieto
domnienky sú novými nálezmi ešte viac potvrdzované. Z qumránskych
textov vyplýva, ţe tzv. kresťanstvo sa formovalo uţ pred narodením Jeţiša
Krista, zrejme pod vplyvom z Východu prúdiacej duchovnej tradície. Nag
hammádíjské texty potom dokladajú, ţe tzv. gnóza, vykladaná katolíckou
cirkvou podľa svojich svätých otcov ako heréza, kacírstvo a ošklivosť, sa
nevyvinula z akéhosi čistého kresťansko-katolíckeho hnutia ako jeho
38
chybná vetva, ale práve naopak - rímske katolíctvo sa postupne
sformovalo z pôvodnej gnostickej podoby kresťanstva do svojej svojráznej
formy. Základnou črtou tohto gnostického, ranokresťanského videnia
sveta, ktoré je v úplnom rozpore so starozákonnou ţidovskou tradíciou, je
dualizmus nemanifestovateľného, nepredmetného náboja lásky, svetla,
pokoja a večnosti, ktorý stojí v protipozícii ku všetkým silám predmetným,
manifestovaným, teda vízia, svojím základným charakterom totoţná s
Buddhovým videním sveta. Pesimistické videnie vonkajšieho sveta,
poznanie (grécky gnósis) podstaty zjaveného sveta ako rozhodujúci
moment oslobodenia, prebudenie z nevedenia ako hlavný zázrak obratu,
spolu s kultom svetla, jasu, lásky, pokoja, ďalej gnostické učenie o neustále
sa opakujúcich epochách času (Brahma, hlavné indické boţstvo, podlieha
kolobehu ţivotov), to všetko a ešte mnoho ďalšieho je úplne evidentne
východného, indo-iránskeho pôvodu.
Priepasť medzi Novým a Starým zákonom sa tak dá interpretovať
vpádom indoiránskych archetypálnych predstáv do ţidovskej tradície
monoteistickej, výsledkom čoho je veľké zmätenie pojmov, ktoré sa odráţa
v Novom zákone. Autori troch synoptických evanjelií (Matúš, Marek a
Lukáš) sa pokúšajú skĺbiť tento mocný nápor indickej a perzskej optiky so
starou ţidovskou tradičnou vierou v Mesiáša a vteliť legendu o Buddhovi
do svojej správy o Jeţišovi. Občas pritom zabudli z buddhistických legiend
škrtnúť alebo premeniť vety, takţe v Novom zákone ostávajú torzá
buddhistických predlôh (napr. známe miesto v púšti so zvieratami, Marek
1, 13). Celý tento prúd indoiránskeho videnia sveta, ktorého súčasťou je i
Jeţiš, „Syn človeka“ (staroiránsky kult „Človeka“), bojovník za svetlo a
„ţivot večný“ proti knieţaťu tohto sveta (u Buddhu nazývaným Máro), sa
valí do Európy i v nasledujúcich storočiach, kedy najväčšie „kresťanské“
autority východného Stredomoria, napr. Basilidés, vykazujú ešte
zreteľnejší buddhistický pôvod celého prúdu, aby sa potom, po
dlhotrvajúcom, oplodniteľskom diele, narodilo v tomto západnom priestore
niekoľko jeho „detí“ – katolíckych cirkví (katholikos, grécky všeobecný):
rímska, antiochijská, alexandrijská, jeruzalemská, arménska, ktésifóntska –
nestoriánska, so správnym územím od Mezopotámie po Čínu, carihradská
a ďalej menej známy, nie však menej významný, tisíc rokov trvajúci
manicheizmus.
Rímsko-katolícky prúd vykryštalizoval asi okolo 4. stor. do
presvedčenia, ţe Jahve, krvavý Hospodin Starého zákona, je totoţný s
Jeţišovým Otcom zákona Nového [Bohom lásky] a stal sa tak všeobecným
Bohom všetkého a všetkých, nech sú rozpory týchto dvoch vízií – Starého
a Nového zákona akokoľvek veľké. (...) Katolíckej cirkvi rímskej sa tak
ako dedičke starej, všeovládajúcej moci podarilo spojiť obidve tradície -
svetovej vlády [Starý zákon] a kresťanskej, pôvodom východnej duchovnej

39
obrody v jeden kuriózny a rozporuplný program.

Poznámky:
1 Mnoţstvo článkov na túto tému moţno nájsť na internete cez
vyhľadávač. Odporúčam napr. Co je to synchronicita? | Doktorka.cz.
Odkaz: <http://psychologie.doktorka.cz/synchronicita/>. Prístup 2016-07-
10.
2 Evanjelium podľa Tomáša je súčasťou apokryfov, t.j. historických
prameňov, ktoré sú z biblického kánonu vylúčené.
3 Buddhisti popierajú existenciu individuálneho ja, svoju vlastnú
duševnú substanciálnosť, a rozvíjajú filozofiu ne-ja alebo prázdnoty ja: ne-
jastvo - anátman. ... učenie o ne-jastve [anátman] podporujú všetky
buddhistické školy, lebo všetky rovnako uznávajú názor o atmane, t. j.
pridŕţajú sa viery v existenciu individuálneho ja ako koreňa všetkých
ťaţkostí. Predpokladať, ţe veci existujú nezávisle, majú „vlastné ja“, je
názor o existencii individuálneho ja, ktorý nie je pravdivý. Pre tento názor
o atmane ďalej putujú bytosti v kolobehu narodenia a smrti. Názor
o atmane je teda koreňom samsary alebo putovania ([3], 61).
4 Pokiaľ akákoľvek stránka vášho nasledovania dharmy, myšlienka,
slovo alebo skutok slúţi tomu, aby ţivila váš sebastredný postoj, je to ako
prevracanie bohov v diablov ([4], 203).
5 Kresťania majú krédo: Miluj blíţneho ako seba samého! (Mt 19,19; Mt
22,39; Mk 12,31; Lk 10,27) Krédom buddhizmu je: Miluj blíţneho
(vnímajúce bytosti) viac ako seba samého! Buddhistickou rétorikou
povedané: Prekonaj sebastredný postoj (postoj centrálne zameraný na
seba, egocentrizmus, egoizmus) a daj splynúť sebe samému, svojmu ja,
s ostatnými / zameň seba samého s ostatnými! Dať splynúť sebe samému
s ostatnými [zameniť seba samého s ostatnými] neznamená len myslieť na
ostatných ako na seba a na seba ako na ostatných. Znamená to, ţe vezmete
svoj postoj, v ktorom povaţujete seba samých za veľmi vzácnych, a
prenesiete ho na ostatných, a miesto seba budete za veľmi vzácnych
povaţovať ich. Váš predchádzajúci postoj nevšímavosti, ktorý ste zaujímali
vo vzťahu k ostatným, pouţijete teraz na seba samých. To neznamená, ţe by
ste nemali na seba vôbec myslieť. Ale keď ide o vyplnenie zámerov
ostatných, mali by ste prehliadať svoje vlastné záujmy ([4], 133). Aj
preberanie zodpovednosti za blaho tých, ktorých ste skôr zanedbávali, sa
nazýva zámena seba samého s ostatnými ([4], 135). To je cesta k
osvieteniu. Ľahko je vidieť rozdiel medzi detinskými, nedospelými
bytosťami, ktoré sú zaujaté len sledovaním svojich vlastných záujmov, a
plne prebudenými buddhami, ktorí pracujú len kvôli ostatným ([4], 132-
40
133).
6 Šrí Ramana tento výraz pouţíval pre označenie stavu, v ktorom má
človek priamu skúsenosť s Ja ([7], 159).

Literatúra:
[1a] BUDDHA. Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného Buddha.
Překlad Jan Kozák. 1. vyd. Praha: Felt Technika, 1993. 239 s. Bibliotheca
gnostica.
[1b] BUDDHA. Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného Buddha:
vybrané súty pálijského kánonu Tripitaka. Překlad Jan Kozák. 2. vyd.
Praha: Bibliotheca gnostica, 2006. 234 s. ISBN 80-904050-0-2.
[2] Dalajláma XIV.: BSTAN-'DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. Čtyři
vznešené pravdy: základy buddhistického učení. Překlad Thubtän Dţinpa.
Praha: Pragma, ©2002. 160 s. ISBN 80-7205-857-6.
[3] Dalajláma XIV. / Gelong Tenzin Gjatšo: BSTAN-'DZIN-RGYA-
MTSHO, XIV. Otvorenie vnútorného oka. Bratislava: Ţivena, 1992. 100
s. ISBN 80-85177-38-2.
[4] Dalajláma XIV.: BSTAN-'DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. Probuzení
mysli a osvícení srdce. Překlad Pavel Toman. Vyd. 1. Praha: Pragma, 1997.
251 s. Základní učení tibetského buddhismu. ISBN 80-7205-472-4.
[5] Dalajláma XIV.: BSTAN-'DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. a MICHEL,
Peter. Přirozenost Buddhy: rozhovor o povaze lidského "já". 1. české vyd.
Praha: Aquamarin, 1996. 71. s., [8] s. obr. příl. ISBN 80-901922-4-6.
[6] MAHARSHI, Bhagavan Sri Ramana. Kto som? Preklad Anna
Galovičová. Piešťany, 2012. [online]. Odkaz:
<https://www.priatelstvo.slovindia.sk/storage/1357205030_sb_bhagavansri
ramanamaharshi_1.pdf>. Prístup 2021-03-31. Poznámka: Stačí do
vyhľadávača zadať autora a titul.
[7] MAHÁRŠI, Ramana. Buďte čím skutečně jste: učení Šrí Ramany
Maháršiho (David Godman, Ed.). [online]. Odkaz:
<http://www.advaita.cz/wcd/e-
knihy/ramana/e056fb44_0_ramana_plna_verze.pdf>. Prístup. 2021-02-11.
Poznámka: Stačí do vyhľadávača zadať autora a titul.
[8] POKORNÝ, Petr, ed. a DUS, Jan Amos, ed. Novozákonní apokryfy.
I, Neznámá evangelia. Vyd. 1. Praha: Vyšehrad, 2001. 461 s., [16] s. obr.
příl. Knihovna rané křesťanské literatury; sv. 1. ISBN 80-7021-406-6.
[9] RUESCH, Hans. Dlhé sú tiene severu. 1. vyd. Bratislava: Osveta,
1961. 202 s. Svetom.
[10] STÖRIG, Hans Joachim. Malé dějiny filozofie. Čtvrté vydání. Praha:
Zvon, české katolické nakladatelství, 1995. 559 s. ISBN 80-7113-115-6.

41
Kapitola II. Poviedky

Matematik (sci-fi poviedka)

Rozprávam príbeh o jednom nezvyčajnom človeku. Začiatok nebol
dobrý, jeho otec bol schizofrenik a matka schizofrenička. Otec a matka
dlho naţívali bez antikoncepcie a nič sa nestalo, aţ jedného dňa matka
začala pociťovať zvláštne bolesti v oblasti maternice a meškala jej
menštruácia. Otec ju naviedol, aby si urobila tehotenský test. Výsledok bol
pozitívny. Matka išla ku gynekológovi a vyšetrenie ukázalo, ţe je
v štvrtom týţdni tehotenstva. Keď sa to dozvedel otec, bol nadšený v
negatívnom zmysle a začal naliehať na matku, aby si dieťa nechala zobrať.
Matka išla domov k rodičom a zdôverila sa. Reakcia starých rodičov bola
napodiv pokojná. Povedali jej, ţe rozhodnutie o dieťati je jej vec, a ţe ak
dieťa bude zdravé, čo sa dá určiť z vyšetrenia plodovej vody, môţe si ho
nechať. Nakoniec má na účte nejaké peniaze – časť dedičstva po jej starej
mame, z nich môţe dieťa vychovávať. Otec bol rozčúlený a povedal
matke, ţe nech sa teda odsťahuje domov k rodičom a nech dieťa
vychovávajú starí rodičia. A tak sa aj stalo. Nebolo to preto, ţe by otec
nemal matku rád, ale snaţil sa prinútiť starých rodičov, aby naviedli dcéru
na interrupciu. Tí však s niečím takým počítali. Otec potom prišiel na
debatu k starým rodičom, aby ich presvedčil, ţe pôrod nie je dobrá
alternatíva. Povedal im, ţe deti by mali mať iba zdraví a pracujúci, a ţe on
by také kritérium uzákonil, pretoţe dieťa môţe splodiť kaţdý, kým na
riadenie auta je potrebný vodičák. Starý otec sa rozohnil, ţe keby tak
zmýšľali všetci, človek by vyhynul a najvyvinutejším druhom na Zemi by
bol šimpanz. Otec na to namietol, ţe aj medzi šimpanzmi existujú pri
pohlavnom výbere tvrdé pravidlá a slabší alebo chorý jedinec si
jednoducho nevrzne, kým u ľudí musia tieto pravidlá fungovať na vedomej
úrovni, a keď uţ si teda chorý človek vrzne a splodí dieťa, toto dieťa by
nemalo prísť na svet, pretoţe schizofrénia je dedičná a pokiaľ dieťa
splodia dvaja schizofrenici, je 40 % pravdepodobnosť, ţe aj dieťa bude
schizofrenik, a keď nie priamo dieťa, tak jeho dieťa, a on je zásadne proti
tomu, aby sa jeho gény šírili ďalej! Argumentoval tým, ţe dieťa nebude
také ako iné deti a neobstojí v konkurencii. Starý otec na to povedal, ţe ak
niečo nemá rád u ľudí, je to predposratosť z toho, čo sa moţno stane a stará
mama povedala: „Keď si teda za to, aby dieťa priviedli na svet iba zdraví a
pracujúci, tak buď zdravý a pracuj!“ Otec na to vzkypel a povedal na to,
ţe oni sú zdraví a jediné, čo majú na mysli, je sa mnoţiť a mnoţiť ako
králiky a odišiel.
Vyšetrenie plodovej vody v 12. týţdni ukázalo, ţe dieťa by malo byť po
42
fyzickej stránke zdravé a matka sa rozhodla, ţe si ho nechá. Otec sa
medzitým zmieril s tým, ţe bude otec, a keďţe sa chcel o dieťa aspoň po
materiálnej stránke postarať, keď uţ pochyboval o svojich schopnostiach
byť po psychickej stránke dobrým otcom, zobral si ponaučenie starej
matky k srdcu, vykašľal sa na invalidný dôchodok a išiel do mesta XY
zarábať slušnejšie peniaze. Bol vyučený kuchár, a tak si našiel zamestnanie
pomocného kuchára a v práci s veľkým sebazaprením vydrţal a prispieval
na dieťa viac, ako mu určil súd.
Dieťa sa narodilo a vyrastalo v rodine starých rodičov. Bol to chlapec.
Matka mu dala meno Albert a priezvisko nechala po starých rodičoch
Dančakov. V jeho vývoji sa skutočne ukázali určité abnormálnosti. Ako
deväťmesačný vedel plynulo hovoriť, ako trojročný sa naučil čítať a písať
a keď mal štyri roky, s kriedou na chodníku sčitoval a odčitoval, násobil a
delil štrnásťmiestne čísla. Keď mal Albert šesť rokov, nastúpil do tretej
triedy základnej školy a najlepšie mu išla matematika – z hlavy počítal
odmocniny trojciferných čísiel. V štvrtej triede mu robili inteligenčný test a
vyšlo mu IQ 260. Keď sa to dozvedel jeho otec, hrdo poznamenal, ţe toľko
má na tachometri Porsche. V štvrtej triede Albert preštudoval
stredoškolskú matematiku a z hlavy vypočítal všetky príklady v zbierke
úloh. Osemročný nastúpil na gymnázium, ktoré ukončil za dva roky.
Desaťročný sa zapísal na matematicko-fyzikálnu fakultu a všetky skúšky
urobil za tri roky. Čítal len odbornú literatúru, prevaţne s matematickou
problematikou. Zaujala ho aplikovaná matematika. Zohnal si encyklopédiu
aplikovanej matematiky a za tri roky ju preštudoval. Šestnásťročný
Dančakov získal miesto na univerzite XY, kde sa zaoberal aplikáciou
matematiky vo vývoji látok. Tu sa mu podaril prvý veľký objav: spolu s
vedeckým tímom vyvinuli látku, ktorá bola pevnejšia a pruţnejšia ako
oceľ, nazvali ju „Ceľox“. Výroba tejto látky bola pomerne nákladná, no
napriek tomu nachádzala široké uplatnenie v technike a uvaţovalo sa aj o
jej zavedení v stavebníctve. Štát XY sa rozhodol, ţe urobí nový
megalomanský projekt – most cez rieku XY, v ktorom vyuţije ceľox.
Dvadsaťročný Dančakov sa ponúkol, ţe tento projekt navrhne a urobí k
nemu statické výpočty.
Keď mal Dančakov 18 rokov, urobil si vodičák a zo svojho platu si kúpil
prvé ojazdené auto. Čoskoro však zistil, ţe nie je dobrý šofér, pretoţe pri
riadení mimovoľne rieši matematické úlohy. Podobne teraz viedol svoje
auto po rušnej ceste a musel zastať. Uvedomil si, ţe prišiel na riešenie
mostnej konštrukcie, ktoré stojí na jednej matematickej funkcii.
Odparkoval na krajnici a v hlave prepočítal model mostu. Rozpracovaním
jednej funkcie moţno získať elegantné riešenie.
Dančakov si uvedomil, ţe sa pohybuje v hraničnej disciplíne
matematiky – tvorbe abstraktných modelov, ktoré sa však dajú prakticky

43
vyuţiť. Hmota sa správa podľa matematických zákonitostí, ide iba o to ich
objaviť. Dančakov bol presvedčený, ţe existuje viac takýchto funkcií a ich
objavovaniu zasvätil zvyšok svojho ţivota. Objavil ich štrnásť, všetky si
nechal patentovať a za niektoré z nich dostal Nobelovu cenu. Tieto funkcie
mali široké uplatnenie vo fyzike elementárnych častíc, vývoji látok, ale aj v
architektúre. Nadobudol veľký majetok a stal sa z neho slávny človek,
avšak nemal ţiadne deti.
Dančakov vymyslel ešte jeden vynález, ktorý sa ujal: generátor
elektrickej energie na ľudský pohon. Princíp bol jednoduchý: posilňovňa
pripojená na generátor elektrickej energie. Boli tam rôzne posilňovacie
stroje: veslice, stacionárne bicykle, stroje na posilňovanie ramien a prsných
svalov. Na všetkých sa dal odčítať výkon, čo malo tieţ význam, lebo táto
posilňovňa bola zriadená pre bezdomovcov a nezamestnaných a podľa
výkonu boli honorovaní. Súčasťou elektrárne bola ubytovňa s vývarovňou.
Bol tu aj bufet, v ktorom sa však predávalo len nealkoholické pivo.
Elektráreň mala prevádzku od ôsmej do dvadsiatej hodiny. Smeny sa
striedali po hodine. Za ten čas pracovník vystriedal tri posilňovacie stroje.
Potom sa osprchoval a mal voľno. Za celý deň odpracoval iba jednu smenu
v prípade, ţe podal poţadovaný výkon. Ďalší deň nastúpil na iné
posilňovacie stroje. Tento vynález bol ekonomicky stratový, vyrábal však
ekologicky čistú energiu a časom vyriešil problém s bezdomovcami a
nezamestnanosťou. Ak sa totiţ niekto ocitol bez domova, automaticky bol
priradený do elektrárne, kde sa o neho za určitý odpracovaný výkon
postarali. Tieţ poberanie sociálnych dávok v prípade dlhšie trvajúcej
nezamestnanosti bolo podmienené odpracovaným výkonom. Takéto
elektrárne časom vznikli na periférii v kaţdom väčšom meste. Nazývali ich
Burlakov. Mali predovšetkým psychologický význam: tu končili všetci
stroskotanci, a pretoţe museli pracovať, ľudia si v dôsledku ich existencie
začali viac váţiť kvalifikovanejšiu prácu. Ale hlavne to bezdomovcom
fyzicky, psychicky aj hygienicky prospievalo.
Dančakov toto všetko nepovaţoval za svoje ţivotné poslanie a začal sa
zaoberať aplikáciou matematiky v biológii. Bol presvedčený, ţe aj ţivý
organizmus je iba matematická funkcia. Na osem rokov sa stiahol do
ústrania a potom zorganizoval zvláštnu výstavu s názvom: „Ţivot“. Tvorili
ju dva obrazy: „Organizmus“ a „Človek“. Boli to zvláštne obrazy - biele
tabule popísané matematickými vzorcami. Ku kaţdému bol asi 100
stranový prípis, pretoţe na tabuliach sa vyskytovali matematické veličiny,
ktoré boli dovtedy neznáme.
Dančakov potom uţ nič neuverejnil a vo veku 72 rokov zomrel. Väčšiu
časť majetku poručil na vytvorenie fondu pre podporu sociálne slabších
talentovaných študentov, druhú časť na vytvorenie fondu pre rozvoj
nových študijných programov.

44
 Trvalo ďalších 50 rokov, kým boli objavené častice, ktoré Dančakov
predvídal a ktoré sa dali dosadiť do jeho vzorcov. Na základe nich sa
vedcom podarilo syntetizovať ţivý organizmus. Vzorce však boli
skonštruované tak, ţe organizmus sa biologicky nerozmnoţoval, ale
teoreticky mohol ţiť večne, v plne vyvinutom štádiu sa stále regeneroval.
Po ďalších tridsiatich rokoch sa ľudská spoločnosť rozhodla, ţe sa pokúsi
podľa Dančakovových vzorcov syntetizovať človeka. Pokus sa podaril a
ukázalo sa, ţe umelý človek je veľmi humánny tvor nadaný Dančakovovou
inteligenciou a aj sa na neho podobal. Dančakov bol prvý človek, ktorý sa
rozmnoţil vypočítaním.
Nový Dančakov, neskôr nazývaný I., posunul vývoj vedy o kus
dopredu. Po šiestich rokoch mu boli priznané občianske práva. Čo ho však
najviac zaujímalo, bolo objavovanie nových funkcií človeka, jednoducho
chcel sa matematicky rozmnoţiť. Pociťoval pri tom zvláštne uspokojenie a
toto bolo jeho skutočnou náplňou ţivota. Pretoţe ľudská spoločnosť ťaţila
z jeho geniality, umoţnila mu to, a tak vznikol Dančakov II. aţ V., ktorí sa
ďalej rozmnoţili. Po fyzickej stránke boli veľmi odolní a všetci boli
neobyčajne inteligentní. Po ďalších sto rokoch tvorili skupinu 424 modelov
a vďaka svojej inteligencii prebrali ekonomickú moc na Zemi. Robili vedu,
ktorej ľudia uţ vôbec nerozumeli, iba ťaţili z nových technológií. Pretoţe
všetci boli humánni, ľudská spoločnosť sa ich nebála, ale aj tak vzniklo
podozrenie, ţe postupne úplne ovládnu ľudstvo a ľudia začali mať výhrady
voči ich ďalšej reprodukcii. Dančakovovia to však dávno predvídali a
robili prípravu na kolonizáciu Marsu.
Pred šestnástimi rokmi sa celá rodina Dančakovov v počte 1621
modelov vysťahovala na Mars. Zriadili si tam pekné sídlo a udrţujú so
Zemou spoločenský a obchodný kontakt. A to je vlastne súčasnosť. Nikto
však nevie, čo nás od nich čaká.

45
 Zmŕtvychvstanie (fantasy poviedka)
Dančakov bol človek zaoberajúci sa otázkami zmyslu ţivota. Písal
filozofické knihy. Dlho mu trvalo, kým prerazil, ale nakoniec sa mu to
podarilo a stal sa z neho známy filozof. Bol však ťaţký fajčiar, a to mu
bolo osudným. Začal pociťovať bolesti v hrudníku a zvracal. Obvodný
lekár ho poslal na röntgen pľúc a zistili mu nález. Ukázalo sa, ţe je to
zhubný nádor s metastázami, ktorý sa nedá operovať. Doktor povedal:
„Čakajú vás tak tri mesiace ţivota!“ Dančakov sa zasmial. „Tri mesiace
ţivota? Teraz, keď som slávny? Čo uţ, vţdy som sa tešil na umieranie!“
Choroba potom rýchlo napredovala a o dva mesiace Dančakov vo veku
42 rokov zomrel. Dančakov odmietal predsudky, a tak sa za ţivota
rozhodol, ţe svoje telo daruje na pokusy univerzitnej klinike. Pitva
potvrdila, ţe príčinou smrti bol metastázovaný nádor. Na Dančakovovom
tele sa učili operovať mladí chirurgovia. Keď skončili s prácou, pri ktorej
mu rozrezali všetky vnútornosti, telo nahrubo zošili a uloţili do
mraziaceho boxu.
Dančakov precitol k vedomiu a hoci všade bola tma a mráz, nepociťoval
chlad ani ţiadnu bolesť. Vyţaroval teplé svetlo. Chvíľu len tak leţal a
rukami ohmatal steny boxu, keď mu došlo, kde asi je a napadlo ho, ţe by
sa mal odtiaľ nejako dostať. Tu sa z neho oddelila ţiarivá bytosť, prešla cez
stenu boxu, otvorila ho a vybrala Dančakova von. Dančakov si uvedomil,
ţe je s tou ţiariacou bytosťou jedno, rovnako myslí a rovnako cíti. Tu mu
došlo, ţe sa mu podarilo niečo nezvyčajné – vstať z mŕtvych – a ţe by sa o
tom mali dozvedieť médiá. Poobzeral sa okolo a uvidel osvetlenú
kanceláriu. Tak ako bol - nahý, len s plachtou okolo pliec, s veľkou jazvou
cez celé brucho a hrudník, vtrhol dnu a silným hlasom zvolal na sluţbu
konajúceho patológa: „Zavolajte BBC!“ Za chrbtom mu pritom stála
ţiariaca bytosť.
Sluţbu konajúci patológ omdlel. Keď sa Dančakovovi podarilo prebrať
ho k vedomiu, zavolal na univerzitnú kliniku, kde mu najskôr neverili a
mysleli si, ţe je opitý, ale aj tak tam poslali mladého lekára, ktorý potom
zavolal ďalších lekárov. Keď sa celé konzílium lekárov presvedčilo, ţe
Dančakov ţije, čo je v rozpore s prírodnými zákonmi, nevedeli, čo majú
robiť, ale keď Dančakov na nich naliehal, aby zavolali BBC, zavolali
Slovenskú televíziu. Dančakova odvysielali v televíznych novinách a
urobili s ním interview:
„Ako sa cítite?“
„Dobre,“ povedal Dančakov.
„Ako to, ţe ţijete?“
„Ţije, pretoţe som tu ja!“ odpovedala ţiariaca bytosť. „Ale ja ho uţ
nepotrebujem,“ dodala. „Treba ho pochovať!“
46

Adrian Cruz (adriancruz123@gmail.com) [1084499]

 Šot odvysielaný v Slovenskej televízii prebrali najskôr všetky európske
televízne stanice a potom všetky ostatné televízne stanice na celom svete.
Na Dančakovov pohreb prišla aj BBC. Pohreb sa konal o týţdeň. Hrobári
vykopali jamu, k jame poloţili truhlu. Pozošívaný Dančakov si pred
televíznymi kamerami ľahol do truhly, hrobári ju zakryli a spustili do jamy.
„Zakopte ho, a k hrobu postavte stráţ!“ povedal ţiariaci Dančakov. „O tri
dni ho príďte exhumovať!“ A tak sa aj stalo. Keď ho naozaj prišli o tri dni
exhumovať, Dančakov tam nebol – hrob bol prázdny!
„Poďme do Bratislavy!“ povedal ţiariaci Dančakov. „Ukáţem vám
Veľké veci!“ A tak sa Dančakov aj s televíznym štábom vybrali do
Bratislavy. Pred známym bratislavským mostom Dančakov kázal zastaviť,
vystúpil z auta a zišiel na breh rieky a pred televíznymi kamerami sa vydal
cez rieku, kráčajúc po vodnej hladine. Keď prišiel na druhý breh, kde ho uţ
čakal zástup, spýtal sa: „Vyhladli ste? Vysmädli ste? Doneste mi bandasku
na vodu, fľašu šampanského, jednu údenú makrelu a štvrtku chleba!“ Keď
mu to doniesli, Dančakov zobral bandasku, pristúpil k rieke, nabral do nej
vodu, potom po nej udrel fľašou šampanského, nalial z bandasky do
pohára, a povedal: „Pite!“ Keď sa nikto neodváţil, sám vypil pohár, znovu
ho nalial a povedal: „Pite!“ V zástupe bol aj jeden vedec, ktorý pochyboval
o zázrakoch a chcel sa presvedčiť, či sú naozaj moţné. Vzal pohár do ruky
a ochutnal. „Je to šampanské!“ povedal a dopil pohár. Keď ľudia videli, ţe
sa mu nič nestalo, našlo sa viac odváţlivcov, ktorí prijali od Dančakova
pohár so šampanským a vypili ho. Bol medzi nimi aj jeden znalec
šampanského a ten povedal, ţe je to najlepšie víno, aké v ţivote pil, a ţe je
ešte lepšie ako pôvodná značka. „Kto je hladný?“ spýtal sa Dančakov. Keď
sa prihlásilo zopár jednotlivcov, zobral vákuovo balenú údenú makrelu do
jednej ruky, udrel s ňou o druhú ruku, a tu v druhej ruke drţal takú istú
makrelu. Celý proces viac krát zopakoval a vyrobil tak dvanásť makrel a
rovnaký zázrak urobil aj so štvrtkou chleba. Našli sa odváţlivci, ktorí
ochutnali z tejto údenej makrely.
„Ideme do nemocnice!“ vyhlásil Dančakov. „Nech sa na kaţdom
oddelení prichystajú nevyliečiteľne chorí!“
Dančakov v nemocnici navštívil štyri oddelenia: onkológiu, ortopédiu,
očné a psychiatriu a všade robil zázraky. Ochrnutý sa postavil na vlastné
nohy, ľudia so zeleným zákalom začali vidieť, depresívnym sa vrátila chuť
do ţivota a nádory sa strácali.
„Chcem tím manaţérov, ktorí mi zorganizujú turné po celom svete.
Budem liečiť chorých. Nech chorí zájdu k svojmu lekárovi a ten nech im
napíše do zdravotnej dokumentácie diagnózu: nevyliečiteľná alebo ťaţko
liečiteľná choroba. Týchto ľudí budem liečiť!“ povedal Dančakov a všetko
čo chcel, sa aj stalo.
Prvé stretnutie sa konalo o mesiac v Bratislave na letisku vo Vajnoroch.

47
Zišlo sa tam sedem tisíc ťaţko chorých alebo nevyliečiteľne chorých ľudí z
celého Slovenska. Scenár bol nasledovný. Ľudia po skupinkách sedeli na
zemi so zdravotnou dokumentáciou v ruke. Dančakov chodil medzi nimi a
šibal ich prútom. Niektorí z nich odpadli, niektorí nie, ale všetci zázrakom
ozdraveli. Niektorých ľudí dokonca uzdravil tieňom. Za Dančakovovom
išiel človek, ktorý z košíka vyťahoval pollitrovú fľašu kofoly, vákuovo
balenú údenú makrelu a štvrtku chleba. Vţdy, keď z košíka vybral makrelu
alebo fľašu kofoly, zjavila sa tam nová, a to všetko v priamom prenose
pred televíznymi kamerami. Za týmto človekom išiel ďalší človek, ktorý
chorým dával do zdravotnej dokumentácie pečiatku Ministerstva
zdravotníctva a dátum. Uzdravení sa potom vracali k svojim lekárom a tí
posúdili ich stav. Nenašiel sa ani jeden prípad, ţe by sa stav nezlepšil,
väčšinou došlo k úplnému uzdraveniu.
Medzi chorými sa našiel aj jeden človek – mrzák -, ktorý keď začal
chodiť, vykríkol: „Poznám ťa! Ty si Kristus - Syn Ţivého Boha!“ Ale
Dančakov mu povedal: „Kto som, ten som. Nepotrebujem nikoho o ničom
presviedčať!“
Podobný scenár malo stretnutie v Českej republike, Poľsku, Maďarsku a
ostatných európskych krajinách. Zaujímavé bolo, ţe kdekoľvek Dančakov
bol, hoci stále rozprával po slovensky, ľudia mu rozumeli, akoby hovoril
ich rečou.
Zle načasované bolo stretnutie v Rusku. Prichádzala krutá zima a bolo
uţ sychravé počasie. Dančakov sa preto rozhodol urobiť malú zmenu.
„Dovezte sem cisternu s vodou!“ Keď ju doviezli, Dančakov po nej udrel
rukou a cisterna zrazu začala sálať príjemné teplo. Keď z nej načapovali do
pohára, bol v ňom chutný čaj. A hoci do cisterny nedolievali vodu a vôkol
bola zima, čaju z nej neubúdalo a bol stále rovnako teplý a chutný.
Dančakov sedem rokov chodil po celom svete a liečil nevyliečiteľne
chorých. Za ten čas zaznamenali vyše 350 tisíc zázračných uzdravení. Nič
zato nechcel. Ale potom povedal: „Chcem malú usadlosť niekde v Afrike.“
A aj ju dostal. Nasťahoval sa do jednej malej dediny, kde mu postavili
pekný bungalov. Ţil tam spolu s domorodcami a liečil chorých. Miestny
šaman ho mal vo veľkej úcte. Odtiaľ jedného dňa zavolal do BBC, a
povedal: „Prišiel čas, aby som sa vrátil, odkiaľ som prišiel. Chcem to mať
v priamom prenose!“
Do dedinky prišiel štáb BBC a keď prišiel čas, bolo to večer, Dančakov
vyšiel pred svoj bungalov a povedal: „Berte ma na pozadí horizontu!“ Keď
boli filmári pripravení a kamery beţali, Dančakov sa vzniesol asi meter
nad zem, chvíľu tam balansoval, potom horizont oţiarilo biele svetlo a
Dančakov zmizol. Kameramani boli fascinovaní: „Takto sa teda s nami
rozlúčil Dančakov.“ Ale vtom začuli z bungalova detský plač. Išli sa
pozrieť dnu a tam na zemi leţalo malé biele dieťa, batoľa. „Dančakov nám

48
po sebe zanechal dieťa!“ To vzbudilo všeobecnú veselosť. Keď sa
upokojili, posadali si okolo ohňa a dieťa vzali k sebe. Dieťa bolo však stále
nespokojné a chcelo sa niekam batoliť, a tak ho nechali. Zbadali sa aţ
neskoro, aţ keď sa dieťa priblíţilo k ohňu a vhuplo doň. Plamene mu však
neublíţili! Bolo jasné, ţe to nie je obyčajné dieťa.

Sú však zázraky naozaj moţné? Papier všetko znesie!

49
 Tajná sluţba (humoreska)
Dančakov bol psychiatrický pacient. Písal poviedky a čo čert nechcel, v
jednej urazil amerického prezidenta. To neostalo bez odozvy a Dančakova
si začala preklepávať tajná sluţba. Navštívili doktora Hlaváča a vyţiadali
si Dančakovove záznamy. Doktor Hlaváč bol čestný človek, a pretoţe hral
s pacientmi otvorenú hru, rozhodol sa, ţe o tom pri kontrole povie
Dančakovovi:

Doktor: „Zaujíma sa o vás tajná sluţba.“

Dančakov: „Doktor, čo vám šibe?“
Doktor: „Nie, váţne, vypýtali si vaše záznamy.“
Dančakov: „Aha. A čo chcú?“
Doktor: „Neviem, asi vás kompromitovať.“
Dančakov: „Aha.“
Doktor: „No, ale poďme k veci. Čo vás trápi?“
Dančakov: „Mám pocit, ţe ma sleduje tajná sluţba.“
Doktor: „A čo od vás chce?“
Dančakov: „Neviem, asi ma kompromitovať.“
Doktor: „Aha. Uvedomujete si dúfam, ţe je to príznačné pre vašu
chorobu?“
Dančakov: „Áno, pán doktor.“
Doktor: „Nó, pichneme vám injekciu.“

50
Kapitola III. Marginálie

Literárny kritik Ján Gavura: Predslov

Ţáner marginálií patrí do veľkej rodiny aforizmov a anekdot, teda

krátkych literárnych útvarov, ktoré koncízne sumarizujú ľudské
pozorovanie, zaţitú skúsenosť alebo tvorivý nápad. Ako uţ napovedá
názov ţánru – marginálie – zámerne sa kladie dôraz na ich nenápadnosť
a okrajovosť. Je to však premyslená stratégia. Pretoţe nie všetko má
rovnaký význam pre kaţdého, autor marginálií, Pavol Dančanin, nepretláča
nasilu do popredia svoje videnie sveta, hoci jeho optika je na slovenské
pomery vyhranená, provokačná a originálna. Ostáva teda viac-menej
v podobe ponuky. Kto chce, nájde si v nich zdroj poučenia alebo zábavy,
a kto chuť nemá, pokojne sa môţe posunúť ďalej. Marginálie sú
ekonomické a ekologické, nenárokujú si veľa priestoru pre svoj ţivot. To
je ich zásadná prednosť. Vďaka svojim malým rozmerom si však otvárajú
dvere aj na miesta, kde iné literárne diela nevstúpia, a oslovia neraz aj tých,
čo sa o literatúru nezaujímajú.

Poznámka na úvod: Akákoľvek podobnosť s reálnymi osobami

a udalosťami je čisto náhodná.

O písaní

Sláva spisovateľa
Začínajúci spisovateľ by chcel veľa slávy za málo roboty. V praxi to
býva naopak.

Na čo si spisovateľ musí dávať pozor

Spisovateľ musí mať stále na mysli dve veci: kontrolovať si, či má
zapnutý rázporok a písať pre ľudí.

Jazyková hra - Wittgenstein

Písanie sú šachy. Všetko musíš mať premyslené pár ťahov dopredu.

Occamova britva
Pri písaní často pouţívam Occamovu britvu. Occam mal dobrú britvu.
Moţno sa ňou aj holil.

51
 Tvorivé písanie
Keby ľudia rozmýšľali viac nad obsahom ako nad formou, písali by
lepšie.

Spisovateľské remeslo
Všetko sa dá napísať, len tomu musíš dať správnu formu.

Spisovateľská
Napísať dobre sa dá hocijaká volovina.

Lacná novinárčina
Niektorým novinárom nejde o pravdu, ale len o to, aby napísali dobrý
článok.*
* Poznámka: Podľa seba súdim teba.

Pomocník počítač
Za starých čias pri písaní bolo potrebné 99 percent talentu a jedno
percento práce urobili pergamen a husacie brko. Dnes stačí jedno percento
talentu a 99 percent práce urobí počítač.

Osobnosť
Moja kamarátka spisovateľka Ruţenka Šípková je taká známa, ţe ju ani
Word nepodčiarkuje.

Dančakov a Ruţenka Šípková

Dančakov hovorí: „Neviem sa odstrihnúť od písania a dokončiť prácu.
Stále mi napadajú nové veci.“ Ruţenka nato hovorí: „Ja mám s týmto
problém pri písaní článkov. Na mňa to aţ kričí: »Napíš to! Napíš to!«“

Námet na telenovelu
Vyzula sa mi papuča. Čo s tým urobíme?

O umení
Čo tým chcel autor povedať? Autor sám nevie - Salvador Dalí

O ţivote a smrti

Čo v človeku ţije? - Pud sebazáchovy.

Utrpenie
Je výsada ţivých.

52
 Smrť je záţitok.

Smrť
Večný domov. (Bodaj by to tak bolo a človek sa viackrát neinkarnoval.)

Údel človeka
Doţiť do smrti.

O smrti
Človek je ako kohút. Dnes kikiríka, zajtra je v polievke.

Zomieranie
Je bolestivá záleţitosť.

Joţko zomrel. Kde je Joţko? Zarovno s dinosaurami.

Bútľavá vŕba
Keď potrebuješ bútľavú vŕbu, choď na cintorín.

Náboţenské

Je Boh alebo nie je? Boh vie!

„Ţiadny Boh nie je!“ povedal Pán.

Dá Boh, ţe nedá Boh.

Sylogizmus
Boh je ateista.
Buďte ako váš Otec.
Buďte ateisti.

Dančakovov pes sa bojí búrky. Dančakov ho utešuje: „Neboj sa Zoriška,

to len Veľký Pes na nebi sa hnevá!“

Dančakov bol veľký mág. Jeho učeníkom došli cigarety. Prišlo mu ich
ľúto, a tak z poslednej cigarety urobil celý kartón cigariet a ešte sa
nazbieralo 12 košov špakov.

„Poď sem, ja som rybár ľudí!.“ – „Nie som taký sprostý, aby som sa
nechal chytiť!“

53
 Rozpráva sa otec so synom. Otec významne vyhlási: „Jeţiš zomrel za
teba na kríţi!“ Syn nato poznamená: „To boli tresty!“

Narodenie Jeţiša
Jeţiš sa narodil asi 6 aţ 4 rokov pred Kristom.

Radov výrok
Jeţiš povedal: „Ja som neprišiel medzi vás oné, ale toto.“

Moja vina
Dančakovova ţena sa modlí: „Moja vina, moja vina...“ A Dančakov jej
nato hovorí: „Všetko je to tvoja vina!“

Aké náboţenstvo, alebo filozofia, je najlepšie

Také, ktoré z teba urobí lepšieho človeka.

O pôvode človeka
Ak Boh stvoril ako prvých ľudí Adama a Evu, tak všetci pochádzame
z incestu.

Farizej nad farizejom

Vďaka ti Boţe, ţe nie som ako ten farizej, čo sa vyvyšoval nad
mýtnikom.

Zjavenie
Dančakov bol maklér. Zlou investíciou prišiel o celý majetok. Opustila
ho ţena. Dančakov lamentoval: „Boţe prečo?!“ V tom sa mu zjavil Boh
v podobe ohnivej gule a Dančakov vedel, ţe je všetko v poriadku.

Jedna do vlastného hniezda

Aj ateista niekedy ďakuje Bohu.

Spásonosná
Nefetuj, nefetuj! Radšej Bohu obetuj!

Jedna od Ľudky
Načo som tu? – Pán Boh vie a ja nemusím.

54
 Príbeh
Predstavil sa mi pánko: „Ahoj, som Diabol. Všetky tvoje slabosti
pouţijem proti tebe.“
Predstavil sa mi druhý pánko: „Ahoj, som Boh. Budem ti v dobrom
nápomocný, len si daj pozor, aby si nespáchal nejaký nemorálny skutok,
ktorý ťa potom bude mrzieť.“

Spoveď
Spovedá sa hriešnik: „Scudzoloţil som.“
Farár hovorí: „Tak to máš za päť Otčenášov. Pouţil si antikoncepciu?“
„Áno.“
„Tak to máš za desať.“

Aký je rozdiel medzi katolíckym a evanjelickým kňazom

Evanjelický je ukojený.

Ateistická
Moslimka uráţa Dančakova: „Buď prekliate náboţenstvo tvojej matky!“
Dančakov sa zasmeje a hovorí: „Moja mama bola ateistka.“

Dančakov hovorí moslimovi

„Podľa zla, ktoré páchate, váš Boh je krvilačná beštia.“

Fraška
Intolerantní moslimovia sa domáhajú tolerancie.

Vďačný ateista
Vďaka Bohu za liberalizmus.

Nevedomosť
Liberál nevie, čo je to Boh, ani keď sa k nemu utieka.

Ţobrák prosí o almuţnu

Dančakov hovorí: „Nedám! Som buddhista!“

Moralista
Čím väčšia sviňa, tým väčší moralista.

55
 O chorobe

Šťastie zvané zdravie

Zdravé telo, zdravá hlava.

Mrcha psychika
Psychika je mrcha, ktorá mučí.

Hriechy
Psychiatrické problémy nie sú také strašné ako hriechy a výčitky
svedomia.

Medikácia
Psychiatrické lieky na chvíľu odpúšťajú hriechy.

Nová eucharistia
Na psychiatrii podávajú lieky:
„Telokristovo.“
„Amen.“

Maniodepresia
Kto vysoko lieta, hlboko padá.

Schizofrénia
To je ako keby si mal v hlave teroristu.

Haluška
Schizofrenik Dančakov zboţne pozeral na Jeţiša na kríţi a Jeţiš mu
povedal: „Čo čumíš, ty idiot?!“

Všivavé hlasy
Dančakov sa sťaţuje psychiatrovi: „Tie hlasy sú dotieravejšie ako vši.
Nemáte proti nim nejakú gumičku do vlasov?“

Schizofrenická
Vieš prečo ti hlasy robia zle? - Lebo môţu.

Čo je horšie
Nehovor, ţe schizofrénia je horšia ako rapina na cicine, lebo dostaneš
rapinu na cicine.

56
 Strach a hrôza
Ale ti myseľ prináša na myseľ riadne voloviny.

Dlhá cesta
Od myšlienky k činu je, našťastie, ďaleko.

Voodoo
Myšlienkou neublíţiš, pokiaľ ju nevyslovíš.

Hypochondria
Primár na psychiatrii hovorí pri vizite večne nespokojnej,
hypochondrickej pacientke: „Čo mám s vami robiť? Ja uţ mám z vás
depresiu.“

O ťaţkej chorobe
Je mi zle. Uţ mi pomôţe iba jeden liek: eutanázia 3-krát denne.

Čierny humor
Tá guľka mi vŕta v hlave.

Psycho
Uţ ma nebaví ţivot. Zajtra zoberiem ţiletku a... oholím sa.

Dva typy samovrahov

Prví sú tí, ktorým niečo urobili a nevedia sa s tým vyrovnať.
Druhí sú tí, ktorí niečo urobili a nevedia sa s tým vyrovnať.

Nezabíjaj sa
Zomrieť môţeš hocikedy, tak načo sa ponáhľať?

Fatalistická
Aj tak musíš raz zomrieť, tak prečo nie tu a teraz? – Lebo pud
sebazáchovy.

Kontradikcia
Sériový samovrah.

Kedy je dobre
Najlepšie je človeku, keď sa mu uľaví.

57
 Lekárska
Pacient sa vyrozpráva psychiatrovi a pýta sa: „Čo vy na to?“ Psychiater
si len vzdychne a povie: „Fuj, ešteţe nemám také problémy!“

Samota
Pacient na psychiatrii sa pri veľkej vizite sťaţuje primárovi: „Pán doktor,
trápi ma samota.“ Primár nato: „Čo vám máme podať zoznamovací
inzerát?“

Panvový syndróm
Dančakov ide na kontrolou k psychiatrovi a doktor mu do karty napíše
diagnózu: panvový syndróm. Dančakov si to prečíta a pýta sa doktora: „Čo
je to ten panvový syndróm?“ Doktor hovorí: „Ukáţte! To má byť únavový
syndróm.“

Ohováračská
Dančakovova ţena sa lieči v nemocnici a pri návšteve hovorí
Dančakovovi: „Mám na izbe jednu tetku. Tá tak kaţdého ohovára.“
Dančakov skonštatuje: „Ona ohovára nás a my ju.“

O zvieratách

Buddhistická
Zachrániť muchu je lepšie ako ísť v nedeľu do kostola.

Mucha
Prečo je tá mucha taká dotieravá? – Lebo je to kamarátsky tvor, ktorý
nemá rád samotu.

Obľúbená zábavka Dančakova

Naháňať muchu kurzorom po monitore.

Balada o kaprovi
Kapry majú pred Vianocami paniku. Preto, ţe sa ľuďom narodil Mesiáš,
oni musia poloţiť ţivot.

Môj pes
Môj pes má absolútne veľa času.

58
 Prezývky psa Bobi
Bobino, Bobák, Bobo, Kubo, Bubelaj, Bundáš, Chlpáč, Opičák, Kocúr,
Cigán, Čumbulák, Capia hlava, Dubák, Lapaj, Psíča, Koťuha, Miťuha,
Buchta čierna, Hastrman, Motko, Stonoha, Vrtichvost, Piskor, Veľká myš,
Krtica, Trkvas, Truhlík, Zámlata, Vysávač, Ňufák, Gombík.

Bobi u veterinára
Boli sme s Bobim na očkovaní u veterinára. Uţ sme išli von, keď vtom
sa Bobi vyšmykol a utekal späť do ambulancie. Veterinár len pokrútil
hlavou a povedal: „Takého som tu ešte nemal!“

Päť pokope
Môj pes Bobi je najšťastnejší, keď má nás doma všetkých päť pokope.

Mobil pre Bobina

Dančakovov pes Bobi vţdy strašne zavýja, keď Dančakovov brat ide
niekde z domu preč. Dančakov poznamená: „Musíme aj Bobinovi kúpiť
nejaký mobil a dať mu číslo na brata.“

Domáci miláčik
Ţena poučuje Dančakova o výchove štvornohého domáceho miláčika:
„Na psa platí láskavá prísnosť!“ Dančakov sa uškrnie hovorí: „A nie
prísna láskavosť?“

Prostáčik
Náš pes Bobi je prostáčik. Ako hovoria po novom katolíci: je chudobný
v duchu.

Do polievky
Dančakovova ţena hovorí: „Sused kúpil mladé sliepky. Keď sa staré
vynesú pôjdu do polievky.“ Dančakov nato: „Hovoríš to tak, ako keby
mali ísť na dovolenku.“

Vtáčik
Dančakov hovorí ţene: „Pozri vtáčik. A ako jedovato šteboce!“

Detské

Mama sa pýta dcérky:

„Čo dáva ovečka? - Mliečko, mäso, vlnu.“
Otec sa uškrnie: „Ani nie tak dáva, ako my berieme.“

59
 Malá Pavlínka si upila zo sódovky a pýta sa:
„Prečo to štípe?“
Mama hovorí:
„Lebo sú tam bublinky.“
„A prečo sú tam bublinky?“
„Aby to štípalo,“ hovorí otec.

Malá Pavlínka dostane na obed bravčový guláš. Pýta sa:

„Z čoho je to mäso?“
„Z prasiatka,“ hovorí mama.
„Ţivého?“
„Ţivého,“ povie v rozpakoch mama.
„A to to prasa zabiliíí?“
„Nie,“ hovorí otec. „Jedz, to je z obchodu!“
„Aháá.“

Pavlínka sa hrá s otcom na doktorku psychiatrie.

Pýta sa: „Oco, čo ťa trápi?“.
Otec hovorí: „Mám suicidálne myšlienky.“
Pavlínka sa pýta: „To sú aké?“
Otec hovorí: „Samovraţedné.“
Pavlínka píše do karty: „Má samovraţďáky.“

Veľké malé tajomstvá

Päťročná Pavlínka niečo tajnostkársky pošepne mame do ucha. „Čo ti
pošepla?“ pýta sa otec. Mama hovorí: „Šušula, šušulák, oplodnenie.“

Malá Pavlínka sa učí pouţívať mozoček. Kričí z detskej izby na mamu:

„Nevyrušuj ma! Rozmýšľam! Je to veľmi dôleţité!“

Pavlínkina teória veľkého tresku: „Asi tam toho bolo stále viac, aţ to
vybuchlo.“

Eriček
Šesťročný Eriček je ťaţká povaha. Všetkých vybije a potom plače, ţe ho
nikto nemá rád.

Rozhnevaný Eriček
Erička raz niečo veľmi nahnevalo, a tak začal vykrikovať zakázané
slovo: „Sex, sex, sex!“

60
 Pedagogická
Najviac si cením, keď dieťa vyjadrí svoj vlastný názor; zhodný s mojim
názorom.

Pýta sa telocvikár ţiaka

„Aký šport robíš?“
„Hrávam šachy.“

Perličky spomienok na stredoškolské časy

Rasťo: recenzia na film Diskopríbeh

Nepáči sa mi hudobné spracovanie. K filmu by sa viac hodil
anarcho-punk alebo dychovka.

Prívesok A
Andrej nosil na krku zavesený čierny ostnatý krúţok s písmenom A.
Profesorka sa ho pýta: „A, to je ako Andrej?“ Andrej hovorí: „Nie, to je
ako anarchia!“

Andrej - básnik
Keď si smädný, sirupy pi!

Darvinovské

Darvinovská
Selekcia je super vec, pokiaľ sa nedotýka práve teba!

Sociálny darvinizmus
V spoločnosti vládne sociálny darvinizmus (boj o preţitie), preto má
cenu láska a priateľstvo.

Kreacionistická
Sťaţuje sa Boh: „Všetko som to mal pekne naplánované, kým neprišiel
nejaký Darwin.“

O bezdomovcoch

Pýtajú sa bezdomovca: „Čo robíš?“ – „Sedím a smrdím!“

61

Adrian Cruz (adriancruz123@gmail.com)

 Bezdomovci jesť veľa nepotrebujú, len pijú veľa.

Z kuchyne

Kuchárska
Španielsky vtáčik je lepší ako španielska čiţma.

Kuchárske umenie
Otočiť placku o 540 stupňov.

Studená kuchyňa
Dančakov vyberie jedlo z chladničky, predloţí ho kamarátovi a hovorí:
„Jedz, nech ti nevychladne!“

Obľúbené jedlo kanibalov

Princezná na hrášku.

O prdení

Smrad
Dančakov si uprdne a hovorí: „Fuj, to je smrad ako v smetiarskom aute.“

Inteligentný rozhovor
„Popŕdaš Kubko, popŕdaš?“
„Popŕdam, Maťko, popŕdam.“
„Však popŕdaj Kubko, popŕdaj!“
„Však popŕdam.“

Teplo domova
Nadýchané, naprdené.

Nezaradené

O závislosti
V dvadsiatke sprostý, v tridsiatke závislý.

O šťastí
Šťastie je, keď sa niečo poserie a nakoniec to dobre dopadne.

62
 U zubára
Dančakovovi zubár vytrhne zub. Hovorí mu: „Nejedzte nič tvrdé, nepite
alkohol, nefajčite!“ Dančakov sa ho pýta: „A na veľkú potrebu ísť
môţem?“

Ako charakterizovať stredovek

Medicína ţiadna, ale mučiť vedeli.

Totálna genialita
Albert Einstein mal otvorené tretie oko ešte aj na zadku.

Génius
Pokorou sa nezaťaţujem.

Heslo špionáţnej sluţby

Všetko je dovolené!

Teroristická
USA nevyjednávajú s teroristami.
Teroristi nevyjednávajú s USA.

O ľudských právach
Saddámovi Husajnovi vo väzení porušovali ľudské práva. Musel sa
holiť tupou ţiletkou.

Múdrosť od deda
Kde niet opozície, niet pokroku.

Hitchcockovská
Strašidiel sa nebojím. Najhorší je človek.

Čo svieti viac
Oči reflektorov alebo reflektory očí?

Fajčiarska
Nemám rád zapaľovače, ktoré sú na heslo.

Robotnícka
Učeň prvýkrát reţe drevo kotúčovou pílou. Po práci sa ho majster pýta:
„Máš všetky prsty?“
Učeň hovorí: „Všetky a dva navyše.“

63

Adrian Cruz (adriancruz123@gmail.com) [1084499]

 O šatách
Dančakov si kúpil nové sako. Pýta sa ţeny: „Som dobre oblečený?“
Ţena odpovedá: „Dobre, len chlapa vymeniť!“

Luxusný krém
Dančakovova ţena si kúpi luxusný krém. Večer sa ním natrie a ráno sa
pýta Dančakova: „Uţ si si všimol, ţe vyzerám o 10 rokov mladšie?“
Dančakov odpovedá: „Áno, od babičky!“

Kaleráby
Dančakov píše milej: „Postavím si ťa na oltárik lásky. Budem ťa
kňazsky posväcovať.“
Milá mu odpísala: „Také somariny mi nepíš!“

WC
Dančakov ide u kamaráta na WC na veľkú potrebu a nie je tam toaletný
papier. Kričí na kamaráta:
„Nie je tu toaletný papier!“
A kamarát mu hovorí:
„Tieţ si musíš všetko všimnúť!“

Sexík
Dančakov hovorí ţene: „Dnes sme si nedali ani sexík. Také dobré veci
nám unikajú.“ Ţena hovorí: „Počkaj, keď prídem z roboty.“ Dančakov
hovorí: „A ja budem ešte hore...“ Ţena hovorí: „Tak ja budem hore a ty
dole a potom naopak.“

Mimo manţelstva
Smilniť sa je ľudské.

Buzerantský vtip
Uţ som v riti.

Kvety
Kvety sú vlastne pohlavné orgány rastlín. Ale sa nám tie pohlavné
orgány páčia.

Princíp nečakaného
Ţivot vie prekvapiť. Platí princíp nečakaného: Keď s niečím počítaš,
stane sa to, čo nepredpokladáš.

64
 Áno či nie
Nie je to také zlé. – Ale nie.

Rádio
V dielni, kde Dančakov pracoval, mali staré uškvrčané rádio. Čuduj sa
svete, jediná stanica, ktorá tam hrala, bolo rádio Lumen. Dančakov
doniesol do roboty nové rádio a povedal: „Na tomto môţete počúvať aj
Lumen.“

Z rádia
Vţdy, keď sa v rádiu striedajú moderátori, prehodia spolu pár teplých
slov.

Bratia Karamazovovci
Aľoša, čo ti je? Čo ti zosmradol starec?*
* Poznámka: Zboţnému Aľošovi po smrti zosmradol starec Zosima –
mudrc rehole a jeho učiteľ. Aľoša mal z toho traumu. Tradične telá svätcov
po smrti nezosmradli.

Óda na Kantovu Kritiku čistého rozumu

Moje staré topánky poznám sťa staré topánky.
Sú uţívaniu úmerne ošúchané i nebezpečne aromatizované.
Podráţka umelá je celkom zlomená, takţe keď prší, do nich mi tečie, nič
nie je naplat, sic voda mäkká, padnutá daţďom, predsa je studená.
No ani najznámejší predmet kaţdodennej skúsenosti nepoznáme tak, ako
je bezprostredne v skutočnosti.

Sen čiernej diery

Čierna diera pod horizontom udalostí sní svoj sen, ţe šíri sa do priestoru
sťa svetelná vlna.

Relativita
Čím som starší, tým sa mi ľudia zdajú mladší.

Rýchlosť
Autobus pomaly valí.

Stretnutie
Stretnú sa dvaja páni. Jeden sa pýta: „Kde je vaša polovička?“
Druhý nechápavo hovorí: „Aká polovička?“
Prvý hovorí: „No predsa vaša manţelka!“
Druhý hovorí: „Jáj, vy myslíte tretinku?!“

65
 Paradox
Čínsky ruksak s nášivkou FREE TIBET.

Jazykovedná
Posilňuje sa v krčme. Vo fitku sa posiluje.

Pravopis podľa Dančakova

Keď ma byly, utekal som.

O pretvárke
Kamarát sa pýta Dančakova: „Ako sa máš?“
Dančakov mu odpovedá: „Nafigu, ale viem sa pretvarovať.“

Turistická od Ľudky
Za komunizmu nás učili chodiť do prírody oblečených v kaki farbách
a pohybovať sa potichu, aby sme nerušili lesnú zver. Teraz nás učia chodiť
oblečených v krikľavých farbách, aby nás našli záchranári a pískať si, aby
sme odplašili medvede. Príroda musí ustúpiť!

Skrytá inteligencia
Kamarátka hovorí Dančakovovi: „Ty v sebe skrývaš inteligenciu.“
Dančakov sa zasmeje a hovorí: „Skrývam? Ja som myslel, ţe ju dávam
najavo!“

Ješitnosť
Dančakov sa pýta kamaráta: „Čo si robil?“ On nepovie: „Triediča
odpadu, smetiara.“ On odpovedá: „Ekologického pracovníka.“

Snobstvo
Nechať si vytesať na náhrobok titul Mgr.

Bestseller
Mama Dančakovovho kamaráta bola učiteľka základnej školy na
dôchodku. Rada preceňovala svoje schopnosti a hrdo vyhlásila: „Po mojich
školských skúsenostiach ja by som dokázala napísať takú knihu, ktorá by
sa stala bestsellerom.“ Kamarát pritakal: „Áno, a mohla by sa volať
napríklad Zvonenie.“ „Tak Zvonenie v ušiach,“ poznamenal Dančakov.

66
 O čítaní
Dančakov mal kamaráta a ten čítal veľmi rýchlo. Zobral do ruky kniţku
prečítal a odloţil. A mal kamaráta, ktorý čítal veľmi pomaly. Stále drţal
v ruke tú istú kniţku a čítal a čítal. Dančakov poznamenal: „Treba mu dať
do ruky Sväté písmo, nech rozjíma.“

Socialistická
Plánuj menej! Urob viac!

Príručka fyziky pre šoférov

Zotrvačnosť zabíja!

Pravda alebo utópia

Buddhizmus je krásna filozofia, ale je to utópia: Buď je ovca zoţratá
a vlk sýty, alebo ovca celá a vlk hladný. Šťastie jedného je na úkor
druhého. To nemení nič na fakte, ţe k osvieteniu (oslobodeniu) sa dá
dopracovať súcitom.

Z rodiny
Dančakovov brat bezohľadne trieska dverami. Dančakov len sucho
skonštatuje: „Brácho sa zakráda.“

Sociopatia
Istý môj známy zachraňuje lienku a pritom je schopný dobiť chlapa
rúčkou od krompáča.

Domáce násilie
Ţena kričí na Dančakova: „Zabijem ťa jak hajzlového pavúka!“

Sex a počítačová hra

Dančakovova ţena hrá počítačovú hru a hnevá sa: „Hernajz, uţ som tak
blízko a stále mi to nejde.“ Dančakov nato poznamená: „Čistý orgazmus!“

Zatrpknutosť
Deti sú zlé a dospelí sú svine.

Altruistická
Pre pár idiotov nezanevri na celé ľudstvo.

67
 Fantázia pracuje
Dančakovova ţena nakúpi v nemenovanom obchode, zaregistruje
kupóny na výhru luxusného osobného auta a natešene hovorí
Dančakovovi: „V súťaţi je päť luxusných áut. Moţno jedno vyhráme!“
„Nefantazíruj!“ hovorí Dančakov. A po chvíli dodá: „Moţno vyhráme
dve!“

Stará posteľ
Dančakov spí na starej posteli a ráno sa sťaţuje ţene: „Zas ma pichol do
zadku nový drôt.“

Daj sa dokopy
Dančakov hovorí ţene: „Si nejaká rozhádzaná. Daj sa dokopy!“ Ţena
hovorí: „Uţ som v kope.“

Dvojzmyselná
Ţena kričí na Dančakova: „Ja som si myslela, ţe ma máš rád pre moje
vnútro!“ Dančakov jej odpovedá: „Ja ťa mám rád pre tvoje vnútro.“

Rešpekt
Dančakov s rešpektom hovorí kamarátke: „Ja ti nesiaham ani na
členky!“

Ozvena
Dančakov pri prechádzke horou chytí kamarátku za zadok. Kamarátka
hovorí: „Nerob!“ A ozvena hovorí: „Rob, rob, rob!“

Zrada
Striptérke sa zasekol zips!

Dobrý kolektív
Pekné na tomto kolektíve je to, ţe ťa kaţdý podrţí; za nohy, keď sa
obesíš.

Múdrosť
Ţivot ma naučil jednu vec: Vţdy to môţe byť ešte oveľa horšie.

Adidas
Dančakov si išiel kúpiť tenisky k Číňanovi. Pýta sa: „Tieto sú adidas?“
Číňan hovorí: „Pravé adidas!“ Dančakov hovorí: „Ale však majú viac
pásikov ako adidas.“ Číňan hovorí: „Vyše pásik, vyše adidas!“

68
 Dvojzmysel
Dančakov sa pýta kamaráta bezdomovca: „Ako sa máš?“ Kamarát
hovorí: „Tak dobre ako sa len bezdomovec môţe mať!“

Matematika
Číslo je meno pre počet.

Aj múdry schybí
„Čo je to interpunkcia?“
„Viem, som proti!“
„Ja tieţ, ty idiot!“

Filozofická nadávka
Ja ti tvojho Aristotela!

Odborná
Zomrel. – Vypustil subjekt.

Fakt
Podľa Wittgensteina fakt je to, čo sa má tak a tak. Má sa to so mnou tak
a tak, ţe potrebujem ísť na záchod!

Zbrklosť
„Úprimnú sústrasť!“
„Aj tebe! Ďakujem.“

Zbrklosť 2
Povedať ţeníchovi: „Gratulujem, krásna nevesta!“

Ţeních
Malý, srandovný, ale s veľkou palicou.

Optimistická
Dančakov sa pýta mladomanţelov: „Ste do seba zamilovaní?“
Odpovedajú: „Áno.“ Dančakov hovorí: „ A bude to stále lepšie!“

Manţelská láska
Dančakov ráno popíja kávu a fajčí cigaretu. Vedľa neho tíško chrápe
jeho ţena. Dančakov si v duchu hovorí: „Túto ţenu milujem.“

69
 Polygamia
Malý Dančakov sa vracia z rekreácie pre deti a hrdo hlási mame: „Ja
som tam mal štyri ţeny!“

O pohlavnej láske
Láska je, keď dvaja ľudia pred sebou obstoja v pohlavnom výbere.

Vyznanie sebalásky
Ţena hovorí Dančakovovi: „Ja ťa ľúbim!“
Dančakov jej odpovedá: „Však aj ja!“

Manţelský trojuholník
Dančakovova ţena ráno nájde v posteli zapatrošenú knihu. Hovorí:
„Spali sme tu spolu s Rupertom Sheldrakeom.“ Dančakov nato: „Téda,
manţelský trojuholník!“

Korunka
Niekedy, keď človeku spadne korunka z hlavy, je to riadny cvengot.

Pesimista, optimista, buddhista

Pesimista vidí dopoly vypitý pohár a hovorí: „Pohár je dopoly prázdny.“
Optimista hovorí: „Pohár je dopoly plný.“ Buddhista však vie, ţe všetko
dobré aj zlé sa raz skončí.

Umenie sa učiť
Hemingway chodil po galériách a učil sa písať od maliarov.

Umenie ţiť
Spočíva v tom, tešiť sa z príjemných povinností.

Jedno slovo
Veľa vecí rieši jedno slovo: Vydrţať!

Talent
Komu je veľa dané, od toho sa veľa očakáva.

Zdvorilý Dančakov
Dančakov sa prihovára osobnosti: „Závidíme ti a obdivujeme ťa.“

Pseudofilozofia
Odborníci to neberú a laikov to nezaujíma.

70
 Krutá pravda
Nakoniec všetko istí tvrdá päsť.

Tretia nápravná
V base stále ţijú kanibali.

Lepšia strana
Je veľké šťastie byť na tej lepšej strane: v nemocnici doktorom a v base
bacharom.

Mäsiarčina (z televízie)
Masový vrah si povzdychne: „Prekliata mäsiarčina!“

Second hand
Dančakov hovorí svojej druhej ţene: „My sme sa našli ako kvalitný
tovar v second hande.“

Pesnička
Slobodná mamička si spieva: „S kým ťa mám?“

Nový ţivočíšny druh

Dilinoţravec.

Obézny kamarát
Mladý, veselý, dobre ţivený.

Drţgroš
Lokálne šetrenie sa ukáţe z hľadiska globálneho aspektu.

O závisti
Čo závidíš boháčovi? Aj tak zomrie ako všetci ostatní.

Charakter
Človek sa nemení. Človek sa len vyfarbí.

Hodinky
Dančakov pozerá do mobilu. Jeho ţena sa pýta: „Čo robíš?“ Dančakov
hovorí: „Sledujem čas. Je to zaujímavé – stále sa to mení.“

Hlúpa poznámka
„Si hladný? Vidíš, a ja nie.“

71
 Občiansky preukaz
Dančakova stopnú policajti. Policajt hovorí: „Ukáţte občiansky
preukaz!“ Dančakov mu podá občiansky preukaz. Policajt: „To nie ste
vy!“ Dančakov hovorí: „Som to ja!“ Policajt duplikuje: „Nie ste to vy!“
Dančakov: „Ale som!“ Policajt nato: „Ako ste mohol takto spustnúť?!“

Hovienka
Dančakovova ţena hovorí: „V komore máme myš. Všade sú jej
hovienka.“ Dančakov hovorí: „To máš propolis.“

Kladivo na myši
Pasca fundus!

Čo chce
Kamarát hovorí Dančakovovi: „Poznám jedno dievča. Nechce si so
mnou začať. Keď nevie, čo chce od ţivota...“ Dančakov nato: „Vie, čo
chce. Vie, ţe nechce teba!“

Štandard
Dančakov sa rozpráva so svojim kamarátom právnikom. Kamarát
hovorí: „Peniaze neriešim. Pre mňa je základ mať v peňaţenke 150 eur,
o ostatné sa stará ţena.“ Dančakov hovorí: „Dobrý štandard. Ja keď mám
20 eur, tak sa bojím, ţe stratím peňaţenku.“

Škriepka
Kolega hovorí Dančakovovi: „Neser ma! Chceš mať gule ako slon?“
Dančakov sa uškrnie a hovorí: „Chcem.“

Do riti
Tam sa toho veľa zmestí.

Osudová
Stúpil som do hovna. Bol som v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

Farba vlasov či charakter

Špinavá blondínka.

Péčko
Porno je charita. Aj škaredý muţ sa môţe pozrieť na peknú nahú ţenu.

72
 Bobby McFerrin - Don't Worry, be Happy
Ujčinka, prostá dedinská ţena, sa rozčuľuje: „To čo je za pesničku? Čo
to spieva, ţe: vy hepy*?“
* Poznámka: Hepa – nárečovo, hlúpa dievka.

Zvrátenosť
S úchylnou etikou niektorých ľudí je to tak, ţe miesto frázy: „to je
zverstvo,“ by bolo správnejšie povedať: „to je ľudstvo“.

Zemiak
Dančakovova ţena šúpe zemiaky a hovorí: „Tento zemiak je nejaký
biedny. Celý je zosušený.“ Dančakov nato: „Nielenţe je chudák, ty ho ešte
aj uvaríš!“

Korona vízia
Doteraz bola korona u nás choroba bohatých - alpských lyţiarov a pod.
Teraz bude nešťastím chudoby - čo rómske osady a útulky pre
bezdomovcov?

Počas korony
Horí, horí a hasiči majú home office.

Počas korony 2
Prečo ľudia kupujú do zásoby toaletný papier? Lebo sú posratí!

Vyradené – slabé, nevkusné, nevhodné

Na ktorého boha mi toto Pán Boh dal?

Dančakov bol brahman. Vyšiel z rieky a slipy mu zaţiarili belosťou, ţe

by ich ţiadny farbiar tak nevybielil. Prdol, a všade zavanula vôňa ruţí.

Dančakov bol zaklínač. Prišiel na toaletu, ale bola obsadená a tak

povedal: „Vyser sa a choď!“

Dančakov si zmačkol vriedok na čele a vyšla mu z neho krv a voda.

O upíroch a kanibaloch
Kresťania sú upíri a kanibali, lebo sa ţivia krvou a telom Syna človeka -
Jeţiša Krista.

73
 Samovraţedné myšlienky sedemhlavého draka
Vpáľ si guľku do hláv!

Cieľ úboţiaka
Zomrieť prirodzenou smrťou.

Obţivlá pacientka
Z domovu sociálnych sluţieb sa sťaţujú psychiatrovi: „Máme tu jednu
pacientku, tá keď trochu obţivne, tak nám začne robiť problémy.“
Psychiater nato: „Nenechávajte ju obţivnúť!“

Som skoro abstinent

Nepijem; pred šiestou; ráno.

O súloţi
Starý pán profesor filozofie autoritatívne hovorí študentom: „Súloţiť?
Prečo kaţdý deň? Stačí raz za týţdeň!“ Dančakov mu nato odpovedá: „Vo
vašom veku otázka stojí prečo áno, v našom veku prečo nie?“

Snívalo sa mi
Snívalo sa mi, ţe Immanuel Kant bol upír, a ţe ma cical.

Odborná nadávka
Ty si ale hlúpy subjekt!

Potápač
Paľo Habera je potápač. Potápa súťaţiacich v SuperStar.

Motýľ
Dančakov vidí na kvete pestrofarebného motýľa a hovorí: „To je ale
pekný motýľ. Ten je určite od firmy General Motyls.“

U doktora
Lekárka mi povedala, ţe keď neprestanem fajčiť, zomriem. Vtip spočíva
v tom, ţe zomrieť musí kaţdý. Nič nové mi nepovedala.

Psychiatrický problém
Pacient na psychiatrii sa pri veľkej vizite sťaţuje primárovi: „Pán doktor,
ja stále popŕdam.“

74
 Liečiteľ
Dančakov prišiel pozrieť kamaráta na psychiatriu. Kamarát mu hovorí:
„A vieš, ţe ja som jediný liečiteľ duše i tela?“
Dančakov mu nato hovorí: „Si tu správne.“

Pár zdvorilých slov

„Nazdar! Ako ti to vrţe?“
„Ďakujem. Vrţe mi to dobre.“

Slovná hračka
„Uţ si jedol? Jedól ti!“
„Zatiaľ som nejedól ti nič.“

Humusácka
Dančakov si odlúpne chrastičku z čela, poţuje ju a hovorí: „Úhm, ani
neviem, ktorá je lepšia: mäkučká, šťavnatá alebo suchá, chrumkavá.“

Humusácka 2
Dančakov si uprdne a hovorí: „Úhm, tichý, ale korenistý.“

Tutut
Malá Pavlínka nevedela vyslovovať „k“. „K“ vyslovovala ako „t“. A tak
raz vyskočila spoza dverí a skríkal na mamu: „Tutut!“

Pekná
Dančakov hovorí ţene: „Ty si taká pekná. Čo ti Boh ubral na rozume, to
ti pridal na kráse.“

Andrej – list spoluţiačke

Andrej napísal list spoluţiačke: Tvoj priateľ je zoofil. Včera som ho
videl ako prebrúsil dve včely.
Andrej frcol na list trochu ruţového jogurtu a poloţil ho na lavicu
spoluţiačky.

Korona – aforizmus
Vo vojne s koronavírusom zvíťazí ten, kto bude mať najmenej obetí.

Detská choroba
Soplík, kašlík, COVID.

75
 Nové, bez poradia

Pán farár Marián Kuffa

Terminátor, Predátor, Kuffátor.

Čo robí pán farár Kuffa zle

Pletie si liberalizmus s anarchiou.

Povedačka pána farára Kuffu

Pán farár Kuffa hovorí:
„Boh nenávidí hriech a miluje hriešnika (sv. Augustín). Nemôţeme
vyliať vaničku so špinavou vodou aj s dieťaťom. Liberála na osušku
a liberalizmus šup do kanála! Genderistu na osušku a gender šup do
kanála!“
Dančakov nato hovorí:
„Katolíka na osušku a katolícku vieru šup do kanála!“

Jeţiš liberál
Pán farár Kuffa je veľký konzervatívec a vehementne vystupuje proti
liberalizmu. Jablko sváru spočíva v tom, ţe konzervatívci si chránia
tradičné hodnoty a liberáli im ich vyvracajú. Je preto liberalizmus zlý?
Jeţiš bol tieţ veľký liberál: Nie človek je pre sobotu, ale sobota pre
človeka (Mk 2,27). Nie je nečisté to, čo do úst vchádza, ale to, čo z nich
vychádza (Mt 15,11). A podobné výroky. Napríklad pre starých ţidov bol
majetok Boţie poţehnanie. Pre Jeţiša bol prekáţkou vstupu do nebeského
kráľovstva (Mt 19,24; Mk 10,25; Lk 18,25). Jeţiš stoloval s hriešnikmi (Mt
9,10; Mk 2,15; Lk 5,29) a podobne. A to sa konzervatívnym farizejom
nepáčilo. Farizeji si vlastne len chránili tradičné hodnoty a Jeţiš im robil
liberálnu revolúciu, za čo ho popravili ako bohorúhača.

Boţí plán a náhoda

Boţí plán sa často realizuje prostredníctvom náhody.

Cesta poznania
Od myslenia k mystike.

Mystika bez obáv

Ja nejestvuje. Nemáš o čo prísť, iba o rozum.

Buddhovská
Miesto ja v hlave prázdno.

76
 Buddhovská 2
Čo sa ti rozum čistí?

Buddhovská 3
Sedíš, aţ vysedíš dieru do sveta.

Buddhovská 4
Skroť svoju neskrotnú myseľ!

Buddhovská 5
Všetci ľudia hovno majú.

Jogínska
Je človek nad počasím alebo počasie nad človekom?

Čo robíš
Ţiješ alebo čakáš na smrť?

Simulant
Psychiatri musia mať pocit, ţe ťa liečia.

Schizofrenik
Zabudol, ţe z tripu sa treba aj vrátiť.

Boţe
Prečo ma prenasleduješ? Aby som v teba uveril!

Citát na psychiatrii
Príďte a presvedčte sa, aké veľké veci so mnou urobil Pán!

Poznanie
Dušou človeka je svet.

Poznanie 2
Boh je realita. Aj to sa dá zrušiť.

Poznanie 3
Diabla márne prosíš.

Poznanie 4
Robia ti zle? To nie je dôvod na to, aby si sa na nich hneval. (Vysoká
méta!)

77
 Poznanie 5
Vonku je buddha vedomie. Vonku je Pán.

Poznanie 6
Nič nie je večné: všetko má začiatok a koniec.

Prebudenie z nevedomosti
Ţivot ťa volá.

Váţna vec
Tu nejde o hovno, tu ide o ţivot!

Obľúbený kolega
Blbý, ale veselý.

Príbeh zo ţivota
Jeden pán sa veľmi rozčuľuje: „Ako si to ten zmätok mohol dovoliť?“
Druhý mu nato hovorí: „Čo ti povedal? - Pravdu?!“

Obrátená
Dančakovova ţena dá dusiť mäso a hovorí: „Dusko sa uţ mäsí.“

Michal Tučný
Celý deň len tak sedí a jeho ţena maká ako drak. Keď si báječnú ţenskú
vezme báječný chlap.

Vulgárna pravda
Bez jedla vydrţíš, ale vysrať sa musíš.

Spravodlivosť prírody
Niekto sa môţe obţierať a nepriberie, iný priberie aj z vody.

Červíky a pochybnosti
Dančakov obral čerešne a ponúka ţene. Ţena sa pýta: „Sú v nich
červíky?“ Dančakov hovorí: „Nie, ak sa do nich nepozrieš.“

Chuck Norris
Dokáţe na slivke oberať čerešne.

Entropia
Zákon chaosu.

78
 Etymologická
Otec je od slova odtiecť. Šuhaj od slova šukaj.

Pár vecí
Pre ţivot je skutočne dôleţitých pár vecí: slnko, vzduch, voda, poţiveň a
sex.

Katolícka spravodlivosť
Dančakov hovorí ţene: „Sex je jedno z najlepších dobier. Dobrá by sa
mali spravodlivo rozdeľovať, ako hovoríte vy katolíci. Mala by si dať aj
ţobrákovi!“

Odpovedz na otázku
Je ţivot utrpenie alebo slasť? Ak slasť, si kresťan. Ak utrpenie, si
buddhista. Kresťania usilujú o ţivot večný, buddhisti túţia viac sa
nenarodiť. Ak si buddhista, si na ceste k osvieteniu. Ak si kresťan, nad
všetkým stojí Pán. Odpovedz!

Pán je nad všetkým

Zmenil som sa na okultistu - na štvrtú dobu som vyšiel von. Ale Pán,
prst Boţí, je aj nad okultizmom.

Podobenstvo
Kto mečom bojuje, mečom ţije.

Mzda robotníka
Mojím platom je vhľad.

Dokonalá daň
Platiť daň z almuţny.

Keď nazrieš do ľudskej hlavy

Čo tam nájdeš? - Peniaze.

Inflácia
Bankovky môţeš pouţívať ako toaletný papier, aby si ušetril.

Zákon schválnosti
Je to presne tak, len naopak.

Najvyšší stupeň múdrosti

Múdry jak hovado.

79
 F. M. Dostojevskij
Veľká láska – veľký talent.

Maximálna láska
Ľúbim ťa jak veľrybku.

Sedliacka nadávka
Hovädo bravčové.

Infantilná nadávka
Dusiprd.

Psychiatrická diagnóza
Divný patrón.

Vojak
Ozbrojený silák.

Čínska anekdota zo ţivota

Čínska armáda vpadla do Tibetu v roku 1950. Čínska vláda to nazvala
pokojné oslobodenie.

Múdrejší ustúpi
Prečo mám byť múdrejší práve ja?

Marginália
Tento vtip sa mi nezdá vtipný.

Vlastná skúsenosť
Nevadí, ţe marginálie nie sú dobré, hlavne, ţe sú pravdivé.

Ohnivá čiara
Petra Vlhová robí kristiánky.

Realita
Je to, čomu venuješ pozornosť.

Trpký povzdych moderátora v rannej šou

Je smutné, akých idiotov musíme zo seba urobiť, aby sme pobavili.

Rádio Devín
Devín, to je takzvaný Desín.

80
 Skromnosť
Aj by som bol namyslený, kebyţe mám na čo.

Nerob
Dotýkaš sa mojej ješitnosti!

PF 2021
Dančakov ţelá matematikovi PF 2019+2.

Chápeš
Neomylný je len pápeţ.

Stereotyp
Dáva ţivotu zmysel.

Skoré ráno
Odpúšťa hriechy.

Príroda neodpúšťa
Čo ti je platné, ţe ti Boh odpustil, keď si sám neodpustíš a iní ti
neodpustia. Ťaţko napravíš pokazené.

Perspektíva
Zomrieš, ale dnes ešte nie.

Bazálny egoizmus
Pud sebazáchovy je veľmi egoistický.

Pozitívna
Rozmýšľaj nad tým, čo robiť, keď vylúčiš samovraţdu.

Epitaf jogína
Svetlo poznania nech mu svieti.

Odkaz buddhistu
Zachraňujte hmyz a dáţďovky! Toto robte na moju pamiatku!

Poznámka na záver
Táto kniţka je úplne bezvýznamná, ale pracoval som na nej, ako keby to
malo zmysel.

81
Kapitola IV. Inteligentný dizajn bez Boha
1 Vznik ţivota a filozofia mysle
Téza: Prvotnosť inteligencie pred ţivotom.

V roku 1838 nezávisle od seba nemecký botanik Mathias Jakob

Schleiden a nemecký zoológ Theodor Schwann formulovali bunkovú
teóriu, podľa ktorej základom kaţdého organizmu rastlín aj ţivočíchov je
bunka a kaţdá bunka vzniká len delením z uţ existujúcej materskej bunky
([4], 13). Sledovaním reťazca generácií buniek naspäť v čase prichádzame
na počiatok, a tak vzniká otázka, ako vznikla prvá bunka alebo ako vznikol
ţivot. Veda sa pokúša záhadu vzniku ţivota rozriešiť, ale zatiaľ sa nám
nepodarilo syntetizovať ţivý organizmus. Tento súčasný nedostatok
kreacionisti vyuţívajú na náboţenskú propagáciu v tom zmysle, ţe ţivot
stvoril Boh. Kľúčom k riešeniu tejto záhady je asi čas. To, čo sa vyvíjalo
milióny rokov, my chceme v laboratóriu syntetizovať za rok. Moţno sa
vede v budúcnosti podarí syntetizovať ţivý organizmus, a moţno nie,
podľa mňa to nespochybňuje teóriu vzniku ţivota prirodzenou cestou. Ale
moţno vývoj hmoty smerom k ţivotu naozaj niekto „postrčil“. Poznáte ten
vtip: Rozprávajú sa dve akváriové rybičky: „Čo myslíš, je Boh?“ A druhá
hovorí: „A kto si myslíš, ţe nám kaţdé ráno sype potravu?“
K riešeniu tohto problému zrejme smeruje aj čisto filozofická disciplína,
zaoberajúca sa vzťahom vedomia a tela – filozofia mysle. Širšie by sme
mali túto otázku uchopiť ako vzťah vedomia a hmoty. Naozaj je problém
odvodiť vedomie z hmoty a vysvetliť fenomén inteligencie ţivých
organizmov, to ma privádza na myšlienku prvotnosti inteligencie pred
ţivotom, čím sa trochu pribliţujem ku kreacionizmu.

V ţivom organizme prebiehajú iba fyzikálne a chemické procesy a

nie je moţné v ňom objaviť ţiadnu vitálnu silu či dušu. Preto sú iba
dve moţnosti - dva prístupy či dve stanoviská:

 Inteligencia organizmu, napríklad človeka, buď vyplýva z

fyzikálnych a chemických procesov prebiehajúcich v jeho
nervovom systéme, v širšom zmysle z fyzikálnych a chemických
procesov prebiehajúcich v jeho tele.
 Alebo inteligencia organizmu vyplýva z princípu, ktorý riadi uţ
fyzikálne a chemické procesy prebiehajúce v jeho tele a nervovom
systéme a organizuje ich do organizmu. Tento princíp nazvime
„inteligencia v širšom zmysle“ - t.j. elementárna inteligencia.

82
 Objasniť, ktorý prístup je správny, nám pomôţe, ak si zadefinujeme, čo
ţivý organizmus je. Ako som uviedol, v ţivom organizme prebiehajú iba
fyzikálne a chemické procesy (ďalej uvádzam len fyzikálne procesy) a ţivý
organizmus je vlastne tieţ iba fyzikálny proces, avšak dopĺňam: riadený
inteligenciou!

Najvšeobecnejšia definícia ţivého organizmu teda je: fyzikálny

proces riadený inteligenciou. (Poznámka: Táto definícia je však taká
široká, ţe sa do nej zmestí aj bager.)

Ak však inteligencia riadi fyzikálne procesy v organizme, nemôţe z

nich vyplývať (tieto dve moţnosti sa vzájomne vylučujú, objasním ďalej)!
Na základe tejto jednoduchej úvahy sa prikláňam k druhému stanovisku.
Skúsme to ešte preskúmať. Vyplýva naša osobná inteligencia z
fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele alebo naopak:
„inteligencia v širšom zmysle“ je princípom, ktorý ich riadi? Presnejšie:
vyplýva naša inteligencia z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom
mozgu alebo je princípom, ktorý riadi naše myslenie a prejavuje sa
fyzikálnymi zmenami v našom mozgu? Podľa môjho názoru je nezmyselná
predstava, ţe naše myslenie, ale nakoniec aj naše konanie, riadia
determinované (nevyhnutné) fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele a
našom mozgu. Keby to tak bolo, človek by bol strojom.1 Teda princípom,
ktorý riadi naše myslenie a naše konanie je inteligencia. V tomto prípade je
inteligencia princíp, ktorý riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom
mozgu a je základom nášho myslenia, ale tieţ základom našej reakcie na
podnety a nášho konania. V širšom zmysle je princípom, ktorý organizuje
fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele, riadi procesy prebiehajúce v
bunkách, organizuje ich do organizmu a nervovej sústavy. A v najširšom
zmysle je princípom, ktorý organizuje uţ hmotu.
Ešte je tu jeden argument. Evidentné je to v prípade nášho konania. Ak
naša osobná inteligencia vyplýva z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v
našom tele, vyplýva vlastne aj z nášho konania. Je však zrejmé, ţe naša
osobná inteligencia nevyplýva z nášho konania, ale naše konanie riadi, teda
riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele. Tento argument trochu
odľahčene demonštruje príklad: Ak vaša osobná inteligencia vyplýva z
fyzikálnych procesov prebiehajúcich vo vašom tele, potom zdvihnete ruku
skôr, ako si na to pomyslíte - konanie predchádza mysleniu -, čo je zjavne
nezmysel! Ale ak vaša osobná inteligencia vyplýva z princípu, ktorý riadi
uţ fyzikálne procesy prebiehajúce vo vašom tele (tým princípom je
„inteligencia v širšom zmysle“), potom môţete zdvihnúť ruku, keď vám to
napadne.
Aj na základe týchto úvah povaţujem za správny druhý prístup.
83
 Domnievam sa, ţe ten istý princíp, ktorý organizuje hmotu, organizuje i
nás - ţivý organizmus. A ten istý princíp, ktorý organizuje nás, organizuje
uţ hmotu. A pretoţe nás riadi inteligencia, predpokladám, ţe uţ hmotu
riadi „inteligencia v širšom zmysle“. Teda uţ na úrovni fyzikálnych
procesov hmoty je v zárodku prítomná naša inteligencia, sloboda či
slobodná vôľa.
Poznámka: Bolo mi namietnuté, ţe vyššie uvedené dva prístupy sa
vzájomne nevylučujú. Avšak podľa môjho názoru medzi nimi platí „buď -
alebo“. Sú len dve logické moţnosti: buď inteligencia z fyzikálnych
procesov vyplýva, alebo „inteligencia v širšom zmysle“ ich riadi.
Zastávam druhé stanovisko. Inteligencia nemôţe vyplývať z fyzikálnych
procesov, keď ich riadi, lebo by to bola kontradikcia - logický nezmysel.
Mätúce je, ţe v ţivom organizme naozaj nemôţeme nájsť nič, len
fyzikálne procesy. To zvádza k myšlienke, ţe aj jeho inteligencia musí z
nich vyplývať! Toto zdanie je základom mechanistickej teórie ţivota.2
Potom je tu ale ten problém: Ako môţe inteligencia riadiť to, z čoho
vyplýva alebo markantnejšie vyplývať z toho, čo riadi? Otázka pre
čitateľa: Je to moţné alebo je to logický nezmysel?
Moţno však pripustiť úvahu, ţe osobná inteligencia organizmu, ktorá
zdanlivo vyplýva z fyzikálnych procesov organizmu, je odrazom
„inteligencie v širšom zmysle“, ktorá fyzikálne procesy riadi.

Ako to súvisí s vedomím?

Podľa môjho názoru koncepcia inteligencie riadiacej uţ hmotu
odstraňuje dualizmus vedomie – hmota, ako aj dualizmus anorganické –
organické, pretoţe ţivý organizmus definujeme ako fyzikálny proces
(matériu) organizovaný inteligenciou a vedomie je potrebné len na to, aby
inteligencia mohla riadiť organizmus (podrobnejšie ďalej).

Filozof prof. PhDr. Josef Krob, CSc. mi v korešpondencii napísal:

Není mi jasné, jaký by měl být vztah mezi vědomím a inteligencí. Čí
inteligence? Odkud pochází? To je nějaké kouzlo, nebo fyzikální proces?
Já chápu inteligenci spíše jako funkci nebo schopnost organismu, takţe s
Vaším výchozím bodem nemohu souhlasit.

Moja reakcia:
Ako som uviedol, v ţivom organizme nie je moţné nájsť nič, čo by
nebolo prítomné uţ na úrovni hmoty; v ţivom organizme prebiehajú iba
fyzikálne procesy, nie je moţné v ňom objaviť ţiadnu vitálnu silu či dušu.
A predsa, keď pozorujeme ţivý organizmus a vidíme iba fyzikálne procesy,
niečo nás prekvapuje - je to jeho inteligencia, t.j. schopnosť adekvátne
reagovať na podnety, čo sa prejavuje napríklad dráţdivosťou (na rušivý
84
podnet organizmus reaguje podráţdením), pudom sebazáchovy a podobne.
Teda ţivý organizmus riadi jeho schopnosť reagovať na podnety
adekvátne, jednoduchšie a výstiţnejšie povedané: riadi ho jeho
inteligencia. Schopnosť organizmu reagovať na podnety inteligentne
(adekvátne) tvorí základ jeho vedomia. Presnejšie: vedomie je nástroj,
ktorý umoţňuje inteligencii riadiť organizmus. Avšak to, čo riadi ţivý
organizmus – inteligencia – musí riadiť uţ fyzikálne procesy hmoty
(protónov, neutrónov, elektrónov), pretoţe ţivý organizmus je iba
fyzikálny proces, avšak, ako som doplnil - riadený inteligenciou! To, čo
riadi uţ fyzikálne procesy hmoty na niţšej úrovni, je „inteligencia v širšom
zmysle“. Táto inteligencia teda nie je fyzikálny proces, ale je tým, čo riadi
uţ fyzikálne procesy. Táto inteligencia organizuje fyzikálne procesy
hmoty do organizmu, bunky organizmu organizuje do nervovej sústavy,
riadi organizmus, jeho reakcie na podnety, prejavuje sa jeho vedomím, u
človeka aj sebauvedomením a ako jeho osobná inteligencia.

Myšlienka inteligencie organizujúcej uţ fyzikálne procesy hmoty je do

určitej miery inšpirovaná kreacionizmom, s tým rozdielom, ţe kreacionisti
potrebujú nadprirodzenú bytosť, ktorá všetko stvorila a riadi. Avšak po
Darwinovi je idea, ţe Boh stvoril oddelene jednotlivé ţivočíšne druhy a
hotového človeka, neudrţateľná a všeobecne sa akceptuje, ţe všetko ţivé
sa vyvinulo zo spoločného predka. V rámci mojej koncepcie sa bez
nadprirodzenej bytosti zaobídeme. Nepotrebujeme Boţiu inteligenciu,
pretoţe ţivý organizmus riadi jeho vlastná inteligencia. Odkiaľ sa však
vzala? Ak ţivý organizmus definujeme ako fyzikálny proces riadený
inteligenciou, musí byť prítomná uţ na úrovni fyzikálnych zákonov a musí
organizovať uţ fyzikálne procesy hmoty.

Čo môţeme povedať o vzniku ţivota?

Bázou, na ktorej funguje ţivot, je premena energie – všetci prijímame
potravu a vylučujeme. Ţivot sa ďalej vyznačuje reprodukciou, teda vznikol
ako systém premeny energie vyznačujúci sa reprodukčnou schopnosťou.
Keby sme však iba takto definovali ţivot, nebol by to jav v prírode
ojedinelý, takýmto systémom je napríklad aj oheň.3 Rozdiel spočíva v tom,
ţe ţivý organizmus je riadený inteligenciou. Po materiálnej stránke sme iba
procesom premeny energie, k tomu však pristupuje ešte niečo, čo je
prítomné uţ na úrovni fyzikálnych zákonov, ktorými sa riadia fyzikálne
procesy hmoty, a tým je inteligencia. Ţivot teda vznikol ako
reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou.

Špecifickejšia definícia ţivého organizmu teda je: reprodukčný

proces premeny energie riadený inteligenciou.
85
 Hypotéza ako vznikol ţivot.
V konečnom dôsledku pokojový stav neexistuje a existuje iba ustavičná
premena energie. Tento proces riadený „inteligenciou v širšom zmysle“
viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín a
nakoniec aţ k vzniku ţivota. „Inteligencia v širšom zmysle“ organizuje
elementárne prvky do komplexnejších celkov, čím rastú ich moţnosti a
sloboda, pričom základom tejto komplexnosti je lepšie organizovaná
premena energie. „Inteligencia v širšom zmysle“, ktorá organizuje uţ
hmotu (protóny, neutróny, elektróny), organizuje častice hmoty do
organizmu a tvorí základ vedomia.

Týmto spôsobom súčasne riešime viac problémov:

1. Vzťah vedomia a hmoty: „Inteligencia v širšom zmysle“ organizuje

uţ fyzikálne procesy hmoty (premenu energie) do komplexnejších
celkov, čím rastú ich moţnosti a sloboda a tvorí základ vedomia.
2. Zároveň tak riešime aj otázku vzniku ţivota: Tento proces
organizácie viedol k postupnému narastaniu komplexnosti
predbiologických zlúčenín a nakoniec aţ k vzniku ţivota.
3. A má to ešte tretiu výhodu: Myšlienka evolúcie riadenej inteligenciou
umoţňuje elegantne vysvetliť vznik zloţitých biologických štruktúr
prirodzenou cestou, na čo často poukazujú kreacionisti, ktorí tvrdia,
ţe iba náhodnou mutáciou a selekciou, to nie je moţné!

Ţivý organizmus je teda reprodukčný proces premeny energie riadený

inteligenciou. Inteligencia tohto systému neustále zefektívňuje ţivot.
Hnacou silou evolúcie je zefektívniť ţivot! Vývoj je sled objavov, ktoré
zefektívňujú ţivot! Táto postupnosť objavov je zapísaná v génoch.
Embryo človeka prechádza vývojovými štádiami od primitívnych
organizmov aţ po ľudského jedinca, pričom po dosiahnutí určitého štádia
sa iniciuje program ďalšieho rozvoja. Gény sú pre organizmus tým, čo je
kniţnica pre ľudstvo – je to zápis informácie, pamäte.
Vo vývoji druhov zohráva podstatnú rolu faktor inteligencie a princíp
revolúcie. Ako som uviedol: vývoj je sled objavov, ktoré zefektívňujú
ţivot! Evolúcia nielenţe podporuje inteligenciu u niţších ţivočíchov od
človeka, ale ju priamo predpokladá. Rozvoj v kaţdej oblasti je podmienený
inteligenciou: Prechod od plachtenia k lietaniu je podmienený
inteligenciou, prechod od chôdze po štyroch k vzpriamenej chôdzi si
vyţaduje inteligenciu a tak podobne. Selekcia vyberá tých najšikovnejších
jedincov. Ale to, čo vedie k špecializácii a divergencii (rozvetvovaniu)
druhov, je objavenie nových zdrojov, moţností a stratégií, čo je
predovšetkým výkon inteligencie, aj keď niekedy z časti aj náhoda. Príroda

86
uprednostňuje tých, ktorí ich dokáţu vyuţiť, buď ich sami objavili, alebo
sa ich naučili vyuţívať, a títo jedinci potom nahradia pôvodnú populáciu.
Smer vývoja však primárne určuje faktor inteligencie - objavenie zdrojov,
moţností a stratégii - a aţ sekundárne je to selekcia.
Domnievam sa, ţe vývoj druhov sa nedá vysvetliť iba na základe
princípu: náhodná mutácia a selekcia, ako sa o to pokúša neodarvinizmus.
A. Einstein objavil špeciálnu teóriu relativity. Dá sa to vysvetliť náhodnou
mutáciou a selekciou? Asi nie! Musíme brať do úvahy, ţe ţivý
organizmus je inteligentný a jeho prispôsobenie sa podmienkam je
predovšetkým výkon inteligencie!
Ako teda vznikli zloţitejšie štruktúry, napríklad vtákom operené krídla?
Je pravdepodobné, ţe tieto štruktúry mali pôvodne inú funkciu, napríklad
perie tepelno-izolačnú. Aţ neskôr sa ho vtáky naučili vyuţívať na
plachtenie a na lietanie. Ich nové vyuţitie bol objav a znamenal revolúciu.
Svoju úlohu tu zohrala aj selekcia, ktorá vyberala najšikovnejších jedincov,
a tak sa v populácii rýchlo presadili výhodné telesné dispozície a inštinkty.
Z geologického (či paleontologického) hľadiska tak zmena prebehla
prakticky skokom. Keby sme však predpokladali, ţe druhy sa menia
pozvoľne a nie revolučne, a bolo by to naozaj tak, v skamenelinách by
sme nachádzali len prechodné formy a ţiadne druhy!

Inteligencia, ktorá organizuje ţivý organizmus, sa snaţí zabezpečiť čo

najlepšie podmienky pre ţivot:

1. V prvom rade sa snaţí zabezpečiť, aby sa nenarušil proces

premeny energie potrebný pre ţivot a organizmus predčasne
nezahynul. Prejavuje sa ako pud sebazáchovy.
2. Po dosiahnutí určitej zrelosti organizmu usiluje o jeho
reprodukciu.
3. Snaţí sa zefektívniť ţivot – organizovať proces premeny energie
tak, aby poskytoval čo najväčšie moţnosti a slobodu.
4. Núti organizmus poznávať svoje ţivotné prostredie, aby sa mu
lepšie prispôsobil alebo ho ovládol, pričom poznanie získané
skúsenosťou sa odovzdáva potomkom buď vo forme inštinktov,
alebo u ľudí tradíciou.
5. Organizuje indivíduum do vyšších celkov, čím rastú jeho
moţnosti, ako napríklad bunky organizuje do organizmu alebo
analogicky ľudí do spoločenstiev.

87
 2 Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou
Téza: Obhájiť cielené mutácie. Sily, ktoré riadia evolúciu nie sú
slepé, vývoj druhov usmerňuje inteligencia.

Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou stojí v opozícii k

neodarvinizmu. Môţeme to preskúmať na mutácii baktérií. Na záťaţové
situácie baktérie reagujú mutáciou. Princíp neodarvinizmu je jednoduchý:
náhodná mutácia a selekcia. Keďţe mutácia je náhodná, je málo
pravdepodobné, ţe by viaceré baktérie mutovali rovnakým smerom,
dochádza k rozptylu mutácií, z ktorých selekcia vyberá tie lepšie
prispôsobené. Oproti tomu, podľa hypotézy evolúcie riadenej
inteligenciou, mutáciu baktérií riadi inteligencia, takţe celá populácia bude
mutovať viac-menej rovnakým smerom, výhodným pre preţitie, resp.
výhodnú mutáciu preberie celá populácia.

Proti sebe potom stoja dva princípy:

1. Rozptyl mutácií a selekcia (náhodná mutácia a selekcia) –

neodarvinizmus.
2. Mutácia celej populácie jedným smerom, výhodným pre ţivot –
cielená mutácia – hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou.

V súčasnosti existujú dôkazy cielenej mutácie, čo je v rozpore s

pozíciou neodarvinizmu, ţe mutácia je dielo náhody. Pri experimentoch s
baktériami sa zistilo, ţe v záťaţových situáciách samy menia svoje gény
vhodným smerom pre ich preţitie ([1], 101). Predpokladám, ţe všetky
baktérie mutovali rovnakým smerom, výhodným pre ich preţitie, čo sa v
citovanej literatúre neuvádza.

Pokusy s baktériami dokazujú, ţe príroda nie je slepá a neplytvá

energiou na vytváranie samoúčelných mutácií, ale naopak koná účelovo. V
zásade môţe platiť postupnosť:

prostredie – inteligencia organizmu – cielená mutácia – (uţšia) selekcia

Prostredie ponúka moţnosti rozvoja alebo pôsobí tlak, na ktorý ţivý

systém reaguje inteligentne - cielenou mutáciou -, rovnakým smerom,
výhodným pre ţivot, mutuje viac členov populácie a selekcia vyberá
spomedzi mutácií tie najţivotaschopnejšie.

Pre porovnanie schéma neodarvinizmu je:

88

Adrian Cruz (adriancruz123@gmail.com) [1084499]

 prostredie – náhodná mutácia – (širšia) selekcia

Prostredie ponúka moţnosti alebo pôsobí tlak, na ktorý ţivý systém

reaguje náhodnou mutáciou, dochádza k rozptylu mutácií, z ktorých
selekcia vyberá tie ţivotaschopné.

Hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou sa ďalej pokúsim priblíţiť

v nasledujúcich odsekoch:

Plazmidy.
Plazmidy predstavujú akési bunkové symbionty. Ako uţ naznačuje ich
názov, vyskytujú sa v cytoplazme bunky a sú to akoby gény „odtrhnuté“ z
chromozómov, ktoré sú však schopné rozmnoţovať sa samy, nezávisle od
chromozómov. Plazmid je vlastne iba kúsok maličkej, no autonómne sa
kopírujúcej DNA. Baktérie za normálnych okolností sa bez nich zaobídu,
ale v určitých zmenených podmienkach im plazmidy môţu zachrániť ţivot.
Na plazmidoch sa totiţ veľmi často nachádzajú gény zneškodňujúce
antibiotiká. Baktéria s takýmto plazmidom je potom proti antibiotiku
odolná čiţe rezistentná. Po zavedení antibiotík do praxe sa v dôsledku
mimoriadnych evolučných schopností plazmidov veľmi rýchlo objavujú
nové rezistentné kmene baktérií. Zdá sa, ţe rozhodujúci podiel na
evolučnej pruţnosti plazmidov majú nedávno objavené preskakujúce gény.
Zistilo sa, ţe gény rezistencie dokáţu preskočiť z plazmidu na ktorúkoľvek
inú DNA v bunke, napríklad na bakteriálny chromozóm, na iný plazmid
alebo vírusovú DNA. Vďaka tomu gény rezistencie sa môţu samostatne
šíriť na ďalšie baktérie ako nejaká epidémia génov ([3], 218-219).

Vyššie uvedený mechanizmus podľa môjho názoru potvrdzuje hypotézu

evolúcie riadenej inteligenciou; je to ďalší dôkaz! Stačí, keď jeden
plazmid, ktorý sa stal odolný proti antibiotiku hoci aj náhodnou mutáciou,
prenesie svoju genetickú informáciu do celej populácie baktérií, čím
zabezpečí jej mutáciu jedným smerom – odolnosť proti antibiotiku.
Nemusí teda dochádzať k rozptylu mutácii baktérií a (širšej) selekcii.

Preskakujúce gény.
Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou stojí na predpoklade, ţe objav
prírody, ktorý reprezentujú napr. gény zvyšujúce adaptáciu organizmu na
prostredie, sa šíri do celej populácie a usmerňuje jej vývoj ako cielená
mutácia. Túto hypotézu potvrdzuje nedávny objav preskakujúcich génov.

Čo sú to preskakujúce gény? Uţ v štyridsiatych rokoch pozorovala

89
americká genetička Barbara McClintocková u kukurice nezvyčajné
genetické javy. Začala ich vysvetľovať veľmi originálnou predstavou o
génoch, ktoré sú schopné meniť svoje miesto na chromozóme. A to tak, ţe
preskočia zo svojho pôvodného miesta na iné. Táto koncepcia bola natoľko
v rozpore s celou klasickou mendelovskou genetikou, ţe celé desaťročia
nikto nebral McClintockovú váţne. Tento názor pretrvával aţ do začiatku
sedemdesiatych rokov, keď sa podobné javy pozorovali na molekulárnej
úrovni u baktérií. Zistilo sa, ţe gény rezistencie na plazmidoch sú schopné
preskočiť na iné miesto v DNA. Miesto sa môţe nachádzať buď na tej istej
molekule, alebo na inej molekule. Pritom preskočenie génu je súčasne aj
jeho okopírovaním, takţe pôvodne z jednej kópie máme dve. Mechanizmy
preskakovania génov navodzujú aj rozsiahle výmeny celých častí
genetickej informácie. Navyše frekvencia týchto prestávb genetického
materiálu je niekedy aţ tisíckrát vyššia ako pri beţných mutáciách. Pre
evolučnú teóriu z toho plynú revolučné dôsledky. Genetická informácia sa
nemení len akumulovaním drobných zmien, zámenami nukleotidov
(„preklepmi“), ale aj preskakovaním a kombinovaním celých často
funkčných celkov genetickej informácie. V súčasnosti sa čoraz viac
evolucionistov prikláňa k názoru, ţe hlavným motorom evolučne
významnej variability budú práve mechanizmy prestavby genetickej
informácie, a nie hromadenie drobných odchýlok. Tie majú skôr význam
akéhosi informačného šumu, ktorý po prekročení určitej hranice selekcia
vyhodí z ďalšieho kola evolúcie. Názorom dnešných genetikov je, ţe
evolúcia prebieha skôr genetickými revolúciami ako postupnými
pomalými reformáciami ([3], 292-293).

Cielené mutácie, ktoré sa snaţím obhájiť, sú vlastne takouto genetickou

revolúciou. Preskakujúce gény môţeme povaţovať za príklad cielenej
mutácie. Toto je veľmi závaţný dôkaz!

Skúsenosť a inštinkt.
Sú tri moţnosti:

1. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou (u organizmov) neovplyvňuje

gény, a teda nemôţe ovplyvniť vrodené konanie potomstva. To je
pozícia neodarvinizmu.
2. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou ovplyvňuje gény a odovzdáva sa
potomstvu geneticky vo forme inštinktov. To je pozícia lamarckizmu.
3. Poznanie získané skúsenosťou preberá vo forme inštinktov priamo
celá populácia (mechanizmus toho sa pokúša vysvetliť Rupert
Sheldrake vo svojej teórii morfickej rezonancie – Lit. [2]). Táto
pozícia hypotéze evolúcie riadenej inteligenciou najviac zodpovedá.

90
 Pôvodne som sa prikláňal skôr k lamarckizmu, ale túto pozíciu vyvracia
pokus, ktorý robil W. McDougall s bielymi krysami. Ich úlohou bolo
naučiť sa uniknúť zo špeciálne konštruovanej nádrţe s vodou tak, ţe
plávali jednou z dvoch ciest. „Zlá“ cesta bola jasne osvetlená, zatiaľ čo
„správna“ nebola. Keď sa krysa snaţila uniknúť osvetlenou cestou, dostala
elektrický šok. Obidve cesty boli osvetľované striedavo. Počet chýb, ktoré
krysy urobili, neţ sa naučili opúšťať nádrţ neosvetlenou cestou, bol
meradlom ich rýchlosti učenia. Zistilo sa, ţe u krýs z cvičenej línie
(potomkov cvičených krýs) bola, bez selekcie, značná tendencia učiť sa v
nasledujúcich generáciách rýchlejšie ([2], 196-199). Neskôr - pri revízii
pokusu, ktorú vykonal W. E. Agar - bola však presne rovnaká tendencia
zistená aj u necvičenej línie ([2], 200), čo lamarckizmus nemôţe vysvetliť.
Poznanie nadobudnuté skúsenosťou sa teda odovzdáva vo forme inštinktov
priamo celej populácii, čo potvrdzuje hypotézu evolúcie riadenej
inteligenciou – ďalší dôkaz! Doplním ešte, ţe z pozície neodarvinizmu sa
schopnosť rýchlejšieho učenia celej populácie krýs nedá vysvetliť: k
zrýchleniu učenia, bez selekcie, by nemalo dochádzať u potomkov
cvičených, ani necvičených krýs.

Ešte jeden príklad:

Na začiatku dvadsiateho storočia začalo byť v Anglicku ľuďom ráno

doručované fľaškové mlieko k dverám ich domov. Asi o dvadsať rokov
neskôr začali sýkorky belasé [modřinky] na juhu v Southamptone
preďobávať alumíniové uzávery týchto fliaš a piť z nich smotanu. Veľmi
rýchlo sa tejto šikovnosti naučili sýkorky v celom meste. Po nejakom čase
sa tento zvyk rozšíril aj do ďalších miest a podarilo sa ho úspešne
monitorovať. Vzhľadom na to, ţe sa sýkorky zdrţujú po celý svoj ţivot len
okolo jedného miesta a nesťahujú sa, uvaţovalo sa vtedy o tom, ţe sýkorky
objavovali nezávisle na sebe znovu a znovu to isté v rôznych častiach
Anglicka. Vyskytli sa aj teórie, ţe vtáky sa tak úspešne učia pomocou
telepatie. ([2], 281).

Nech uţ je vysvetlenie tohto javu hocijaké, tento jav dokazuje hypotézu

evolúcie riadenej inteligenciou. Potvrdzuje ju v dvoch veciach:

1. Sýkorky sa naučili otvárať fľaše mlieka, čo bol výkon inteligencie

a znamenalo to revolúciu.
2. Objav sa rýchlo rozšíril v širšej populácii, pretoţe bol výhodný pre
ţivot.

91
 Experiment.
Na základe uvedeného odlíšenia od neodarvinizmu moţno hypotézu
evolúcie riadenej inteligenciou ľahko testovať. Pozoruhodné sú uţ
spomínané pokusy s baktériami: Pri experimentoch s baktériami sa zistilo,
ţe v záťaţových situáciách samy menia svoje gény vhodným smerom pre
ich preţitie ([1], 101). Samotný tento fakt povaţujem za cielenú mutáciu. V
citovanej literatúre sa však neuvádza, či všetky baktérie menili svoje gény
rovnakým smerom. Navrhujem preto experiment: Vystavme 1000 baktérií
stresovým podmienkam, napr. pôsobeniu antibiotika. Ak má pravdu
neodarvinizmus, baktérie budú mutovať rôznymi smermi - dôjde k
rozptylu mutácií. Ak je správna hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou,
všetky baktérie budú mutovať viac-menej rovnakým smerom, výhodným
pre ţivot, resp. výhodnú mutáciu preberie celá populácia (pozri časť2,
odsek Plazmidy).

3 Ďalšie filozofické aspekty evolúcie

Moment slobody a determinizmu.
Nech sa častica, pes a človek dokáţu vlastnou energiou pohybovať v
priestore rýchlosťou 1 km/h. V čase t = 0 sa všetci traja nachádzajú v tom
istom priestore: na jednom otvorenom dvore. Moment slobody spočíva v
tom, ţe častica, pes aj človek si môţu vybrať, ktorým smerom sa vydajú
alebo či ostanú hodinu sedieť na mieste. Výskyt častice, psa a človeka
môţeme určiť tak, ţe berieme do úvahy ich moţnosti a moment slobody.
To jest v čase t = 1 hodina sa všetci traja nachádzajú v priestore vytýčenom
1 km na všetky strany smerom od dvora; pravdepodobnosť ich výskytu v
tomto priestore je 100 %.
Pravdepodobnosť, ţe sa človek vyskytuje v tomto priestore sa
zmenšuje, keď zoberieme do úvahy rozšírenie jeho moţnosti - povedzme,
ţe môţe pouţiť auto alebo lietadlo. Čím väčšie sú jeho moţnosti oproti
psovi a častici, tým viac rastie moment jeho slobody. Podľa môjho názoru
však v princípe nie je rozdiel medzi slobodou častice, psa a človeka,
rozdiel je len v stupni či v spôsobe ich determinácie. Ľudská sloboda nie je
absolútna, v tom zmysle, ţe človek je slobodný, zatiaľ čo pes nie, ale je iba
relatívna - človek je slobodnejší od psa, čo vyplýva z jeho väčších
schopností a moţností.
Sloboda je zrejme prítomná uţ na úrovni hmoty a v rámci fyzikálnych
zákonov, napríklad v rozmedzí Heisenbergovho princípu neurčitosti
a zákonov pravdepodobnosti kvantovej mechaniky, sa častice správajú
slobodne a nevypočítateľne. Na druhej strane človek musí prijímať
potravu, vylučovať, jeho telo podlieha zemskej príťaţlivosti, atď., teda tie

92
isté princípy – zákony premeny energie a iné fyzikálne zákony –, ktoré
determinujú hmotu, determinujú aj človeka.
Sloboda a determinizmus zrejme vyplývajú uţ z fyzikálnych zákonov a
sú univerzálnou vlastnosťou hmoty a všetkého ţivého.

Inteligentný zámer.
Má vesmír nejaký inteligentný zámer? Prečo som sa narodil? Keby môj
otec nestretol na dovolenke moju matku, nepozval ju do kina, nezačal s
ňou chodiť, neoţenil sa s ňou a istého dňa neprišiel domov z práce o
hodinu skôr a nepomiloval sa s ňou, nebol by som sa narodil a tak podobne
jeho otec, aţ po primitívne organizmy. Je v mojom narodení moţné
rozoznať nejaký inteligentný zámer alebo Boţí plán? Asi ťaţko, príliš
veľký faktor tu zohráva náhoda!
Je teda evolúcia plánovaný proces? Plánovaný nie, ale predsa má
určité míľniky. Demonštruje to vývoj ľudského poznania: Je objavenie
ohňa alebo kolesa plánovaný proces? Odpoveď je nie, ale predsa, pri
určitom trende, muselo časom k týmto objavom dôjsť. V biológii sú
takýmito míľnikmi mozog, oko alebo srdce.

Na záver sa pokúsim zhrnúť, aké faktory ovplyvňujú vývoj druhov. Tie

faktory sú:

1. inteligencia vlastná všetkému ţivému,

2. determinizmus a sloboda organizmov,
3. náhoda,
4. mutácia,
5. selekcia.

Súčinnosť týchto faktorov, to je ten Veľký konštruktér.

Čo viedlo k sebauvedomeniu človeka.

Dovolím si ešte vysloviť jednoduchú hypotézu, ţe k sebauvedomeniu
človeka viedlo umenie, ktoré začal vytvárať. Vytváranie a vnímanie
umenia – to bol zrejme ten podvedomý intelektuálny tréning, ktorý
smeroval k sebauvedomeniu človeka. Človek si začal uvedomovať seba
pravdepodobne v období, keď začal vytvárať umenie.
Počiatky umenia siahajú ďaleko do našej minulosti:
Azda uţ Homo erectus pred 1,6 milióna rokmi pouţíval červenú hlinku
na maľovanie po tele. Prvým dôkazom estetického cítenia našich predkov
je nález z juhovýchodného Anglicka, datovaný asi 200 000 rokov pred
nami. Ide o pästný klin zhotovený z pazúrika, ktorý v sebe obsahuje
skamenelinu morskej jeţovky. Klin je okolo tejto skameneliny jemne

93
opracovaný. V severnej Európe bola nájdená píšťala z kostí, schopná
zahrať štyri odlišné tóny, datovaná do obdobia pred 82 000 – 43 000
rokmi, ktorú vyrobili neandertálci. Atď. ([5], 107)
Schopnosťou vytvárať umenie sa človek začal podstatnejšie líšiť od
zvierat.

Poznámky:
1 Čím sa líši človek od stroja? Inteligencia stroja vyplýva z fyzikálnych
procesov. Inteligencia človeka vyplýva z princípu, ktorý riadi uţ fyzikálne
procesy v jeho tele. Ten princíp nazývam „inteligencia v širšom zmysle“ –
elementárna inteligencia.
2 Ortodoxný prístup k biológii je v súčasnej dobe daný mechanistickou
teóriou ţivota: na ţivé organizmy je nahliadané ako na fyzikálno–chemické
stroje a všetky javy ţivota sú pokladané za principiálne vysvetliteľné na
základoch fyziky a chémie ([2], 13).
3 Oheň sa rozmnoţuje, pokiaľ má dosť paliva a tieţ je to systém
premeny energie.

Literatúra:
[1] MICHALOV, Jozef. Ţivot z pohľadu evolúcie a kreácie. Nitra:
Univerzita Konštantína Filozofa, 1999. 200 s. ISBN 80-8050-269-2.
[2] SHELDRAKE, Rupert. Teorie morfické rezonance: nová věda o
ţivotě. Vyd. 1. Praha: Elfa, 2002. 307 s. ISBN 80-86439-03-8.
[3] SÝKORA, Peter. Alchýmia ţivota: (o génovom inţinierstve
a evolúcii). 1. vyd. Bratislava: Smena, 1989. 320 s. Sputnik.
[4] UŠÁKOVÁ, Katarína. Biológia pre gymnáziá 1 : Biológia bunky a
rastlín. 2. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003.
87 s. ISBN 80-08-03518-8 (broţ.).
[5] VÁCHA, Marek Orko. Návrat k stromu ţivota: evolúcia
a kresťanstvo. Preklad Miloš Szabo. 1. vyd. Trnava: Spolok svätého
Vojtecha, 2006. 123 s. ISBN 80-7162-627-9.

94
Kapitola V. Teória zjednotenia

Publikácia: Prvá a druhá časť tohto článku bola pod titulom “Unified
Theory” publikovaná v časopise GALILEAN
ELECTRODYNAMICS; volume 30, Special Issue 1, Spring 2019, GED
East, strana 20.

1 V teórii zjednotenia vychádzam z nasledujúceho

myšlienkového experimentu

Obr. 1a

(Obr. 1a) Urobíme myšlienkový experiment: Ponoríme raketu na

horizont udalostí čiernej diery1 a dodávame jej energiu, aby sa tam udrţala
– raketa má zapnuté motory. Raketa tu zotrváva zarovno so svetelnou
vlnou, ktorá odtiaľto nemôţe uniknúť. Na pozorovateľa v rakete pôsobí
gravitačná sila Fg na horizonte udalostí čiernej diery (hu), túto silu
označujem Fg(hu).

95
 Obr. 1b

(Obr. 1b) Keď si odmyslíme čiernu dieru, situácia sa nezmení: raketa so

zapnutými motormi ďalej zotrváva zarovno so svetelnou vlnou, avšak
pohybuje sa pri tom rýchlosťou c v otvorenom priestore. Na pozorovateľa
v rakete ďalej pôsobí rovnaká sila, ale pretoţe čiernej diery tu niet, nie je to
gravitačná sila, ale teraz je to relativistická zotrvačná sila2 Fzrel pôsobiaca
pri rýchlosti c, túto silu označujem Fzrel(c).
Táto sústava je ekvivalentná extrémne zrýchlenej sústave.

Platí vzťah: Fg(hu) = Fzrel(c)

Obr. 1: Princíp ekvivalencie gravitačnej a relativistickej zotrvačnej

sily

96
 2 UNIVERZÁLNY PRINCÍP EKVIVALENCIE
V teórii zjednotenia (TZ) sa snaţím rozšíriť princíp ekvivalencie3 vo
všeobecnej teórii relativity (VTR) o môj princíp ekvivalencie medzi
gravitačnou a relativistickou zotrvačnou silou (pozri myšlienkový
experiment - obr. 1). Z toho vyplýva zjednotené vysvetlenie princípu
gravitácie a pohybového zákona šírenia sa svetla - gravitačná sila je
relativistická zotrvačná sila.
Pre TZ je smerodajné, či je sústava pohybujúca sa rýchlosťou c
zotrvačná (inerciálna) a teda beztiaţová alebo v nej pôsobí relativistická
zotrvačná sila ekvivalentná gravitačnej sile na horizonte udalostí čiernej
diery. Podľa klasickej mechaniky aj špeciálnej teórie relativity (ŠTR) by
sústava pohybujúca sa rovnomerne priamočiaro, hoci aj rýchlosťou c, mala
byť zotrvačná a teda beztiaţová. Podľa TZ sústava pohybujúca sa
rýchlosťou c ZOTRVAČNE je kontradikcia. Svetlo sa v nej totiţ šíri
rovnako ako v pokojovej sústave, preto ZOTRVAČNÁ sústava nemôţe byť
spojená so svetelnou vlnou. Sústava spojená so svetelnou vlnou je buď:

A) extrémne zrýchlená sústava, alebo

B) sústava zotrvávajúca na horizonte udalostí čiernej diery, alebo
C) sústava pohybujúca sa rýchlosťou c.

Ekvivalenciu týchto troch sústav nazvime UNIVERZÁLNY PRINCÍP

EKVIVALENCIE.

Z toho vyplýva nasledujúce zjednotenie:

a) V extrémne zrýchlenej sústave pôsobí na teleso zotrvačná sila.

b) Na horizonte udalostí čiernej diery pôsobí na teleso gravitačná sila.
c) V sústave pohybujúcej sa rýchlosťou c by mala na teleso pôsobiť
relativistická zotrvačná sila.

Vo všetkých týchto troch prípadoch je to rovnaká sila – preto teória

zjednotenia. Keby sme akceptovali UNIVERZÁLNY PRINCÍP
EKVIVALENCIE, bola by to báza pre zjednotenie zotrvačných síl,
gravitácie a pohybového zákona šírenia sa svetla – relativistickej
zotrvačnej sily.

V TZ vychádzame z predpokladu (hypotézy), ţe niečo také ako sústava

spojená so svetelnou vlnou teoreticky existuje, aj keď to nie je moţné
reálne dosiahnuť. Následne skúmame vlastnosti takejto sústavy.

97
 Podľa TZ je rozdiel medzi zotrvačnými sústavami limitne sa blíţiacimi
rýchlosti c, kde je pre pozorovateľa stav beztiaţe a neinerciálnou sústavou
spojenou so svetelnou vlnou pohybujúcou sa rýchlosťou c, kde pôsobí
relativistická zotrvačná sila. Najviac dôleţité je pochopiť, ţe raketa sa
rýchlosťou c môţe pohybovať len keď má zapnuté motory, a preto na
pozorovateľa v nej pôsobí (relativistická) zotrvačná sila, rovnaká ako
gravitačná sila, keď zotrváva na horizonte udalostí čiernej diery. Podľa TZ
keby sme mali raketu, ktorú by sme dodávaním energie urýchlili na
rýchlosť c a vypli by sme jej motory, táto raketa by automaticky stratila
rýchlosť c a svetlo v nej by sa potom šírilo tak, ako v pokojovej sústave;
pozorovateľ v nej by sa nachádzal v stave beztiaţe. Pri rýchlosti c by teda
mala na raketu - teoreticky! - pôsobiť relativistická zotrvačná sila, ktorá by
ju po vypnutí motorov spomalila na zotrvačnú sústavu s rýchlosťou niţšou
ako je c. Problém je, ţe taká sila sa reálne nedá pozorovať: nedokáţeme
urýchliť raketu na rýchlosť c a vypnúť jej motory. Takţe je čisto
HYPOTETICKÁ.

3 Poviedka „Teória zjednotenia“

Čitateľovi predkladám na posúdenie upravené diskusné príspevky
týkajúce sa tohto článku a cennú korešpondenciu s fyzikom. Ujasnil som
si tu myšlienky. Diskusné príspevky nájdete paradoxne v diskusii k článku
3 dôvody prečo sa hmotná častica nemôţe pohybovať rýchlosťou c. Pozri
Pavol Dančanin: Blog.sme.sk.

3.1 Vyjadrenie fyzika

Dančanin: Tú stratu rýchlosti rakety pohybujúcej sa rýchlosťou c po
vypnutí motorov som si zčista jasna nevymyslel, ako píše recenzent -
pseudonym 1295614. Vyplýva to z mojej teórie, ţe sústava spojená so
svetelnou vlnou je ekvivalentná sústave zotrvávajúcej na horizonte udalostí
čiernej diery alebo extrémne zrýchlenej sústave, ktorá tieţ vytvorí vlastný
horizont udalostí. Jej dedukciu vysvetľuje jednoduchý príklad: Raketa
s extrémnym zrýchlením by vytvorila horizont udalostí, resp. dostala by sa
(vystúpila by) na horizont udalostí. Pokiaľ by sme ju tam udrţiavali, podľa
mňa by sa takáto raketa pohybovala rýchlosťou c. Po vypnutí motorov by
sa stala zotrvačnou sústavou, spadla by z horizontu udalostí a stratila by
rýchlosť c. Z toho vyplýva, ţe v sústave pohybujúcej sa rýchlosťou c by
mala na raketu (teleso) pôsobiť relativistická zotrvačná sila, ktorá by ju po
vypnutí motorov spomalila.
Ešte prečo nazývam svoj článok Teória zjednotenia. Pretoţe podľa nej
98
platí princíp ekvivalencie medzi gravitačnou, zotrvačnou a relativistickou
zotrvačnou silou pôsobiacou pri rýchlosti c. V sústave spojenej so
svetelnou vlnou ide vo všetkých troch prípadoch o rovnakú silu. Toto
nazývam UNIVERZÁLNY PRINCÍP EKVIVALENCIE. Keby sme ho
akceptovali, bola by to báza pre zjednotenie gravitácie, zotrvačných síl a
pohybového zákona šírenia sa svetla – relativistickej zotrvačnej sily.
Nanešťastie tá moja teória, ţe raketa po vypnutí motorov stratí rýchlosť
c, v dôsledku pôsobenia relativistickej zotrvačnej sily, sa nedá
experimentálne overiť a ako píše tyso4, nič čo sa nedá overiť, nepatrí do
fyziky. Takţe sa vzdávam.

Pseudonym 1295614: Pri páde do čiernej diery zrýchľuješ na horizont

udalostí a si v inerciálnej sústave, teda ty necítiš ţiadne zotrvačné sily. Pri
zrýchľujúcej rakete naopak cítiš. Uţ ani toto nie je to isté. Ale to je márne
písať ti stále dookola.

Dančanin: Keby si ZOTRVÁVAL na horizonte udalostí čiernej diery,

cítil by si gravitačnú silu ekvivalentnú zotrvačnej sile v extrémne
zrýchlenej rakete, ktorá tieţ vytvorí horizont udalostí. Rovnakú silu by si
cítil pri rýchlosti c. Z toho plynie princíp ekvivalencie medzi gravitačnou,
zotrvačnou a relativistickou zotrvačnou silou - pôsobiacou pri rýchlosti c.
Nazývam ho UNIVERZÁLNY PRINCÍP EKVIVALENCIE. Pozri si
prosím obrázok 1 a potom mi napíš.

Pseudonym 1295614: Odkiaľ si prišiel na to, ţe raketa s extrémnym

zrýchlením vytvorí horizont udalostí?

Dančanin: Vyplýva to z princípu ekvivalencie vo VTR. Extrémne

zrýchlená sústava je ekvivalentná sústave zotrvávajúcej na horizonte
udalostí čiernej diery, preto aj extrémne zrýchlená sústava vytvorí horizont
udalostí.

Pseudonym tyso4: Z VTR nič také priamo nevyplýva. Uveď literatúru,

z ktorej to vyplýva!

Dančanin: Je to moja logická úvaha. Toto by bolo dobré konzultovať

s fyzikom. Napísal som dôveryhodnému fyzikovi, musíme počkať na jeho
vyjadrenie.

O deň neskôr

Dančanin: Napísal som tomu fyzikovi. Poloţil som mu otázku - platí

99
tvrdenie: „Extrémne zrýchlená sústava je ekvivalentná sústave
zotrvávajúcej na horizonte udalostí čiernej diery, preto aj extrémne
zrýchlená sústava vytvorí horizont udalostí.“?

Fyzik mi odpísal: Je to nesprávne z viacerých dôvodov. Predovšetkým,

"sústava zotrvávajúca na horizonte" neexistuje. Na horizonte môţe zotrvať
iba svetlo -- keď prechádzate cez horizont a zasvietite baterkou smerom
von z čiernej diery, svetlo z baterky ostane stáť na horizonte, prípadne, ak
čierna diera rotuje a baterku namierite v smere jej rotácie, bude obiehať po
horizonte okolo osi čiernej diery. Ak zasvietite baterkou v inom smere,
alebo ak v hocijakom smere, aj v tom, v ktorom ste zasvietili baterkou,
vyhodíte z rakety teleso, ktoré má rýchlosť menšiu neţ rýchlosť svetla,
spadne do čiernej diery. A keďţe vzťaţné sústavy sa podľa teórie relativity
nutne pohybujú rýchlosťou menšou neţ rýchlosť svetla, nijaká vzťaţná
sústava nemôţe stáť na horizonte, ani po ňom obiehať. Ďalej, vzťaţná
sústava nie je jeden vzťaţný bod, je to SÚSTAVA VZŤAŢNÝCH BODOV.
Ak vzťaţná sústava stojí v gravitačnom poli, kaţdý jej vzťaţný bod je
zrýchlený vzhľadom na miestnu lokálne inerciálnu sústavu, ktorá v
gravitačnom poli voľne padá. Zrýchlenie vzťaţných bodov je rovnako
veľké a opačne orientované ako zrýchlenie voľného pádu v danom mieste,
to znamená, ţe body bliţšie k zdroju gravitačného poľa majú väčšie
zrýchlenie neţ body ďalej od zdroja. Ak je tým zdrojom čierna diera,
zrýchlenie vzťaţných bodov bude neobmedzene rásť, keď sa blíţime k
horizontu. Pravda, sústavu nemôţeme REÁLNE predĺţiť aţ na horizont,
lebo na horizont nemôţeme umiestniť vzťaţný bod, ktorý by tam stál.
Môţeme ju predĺţiť len V ZMYSLE LIMITY, a V TOMTO ZMYSLE
povedať, ţe jej zrýchlenie na horizonte je nekonečné. To isté platí o
zrýchlenej sústave. V nej si zvykneme vybrať jeden bod ako "stanovisko
pozorovateľa" a stotoţniť zrýchlenie sústavy so zrýchlením tohto bodu. Ale
v skutočnosti majú rôzne body RÔZNE ZRÝCHLENIA, tým väčšie, čím
ďalej ideme proti smeru zrýchlenia pozorovateľa. No a v konečnej
vzdialenosti od pozorovateľa -- menovite vo vzdialenosti c^2/a, kde c je
rýchlosť svetla a a je zrýchlenie pozorovateľa -- sa nachádza, OPÄŤ V
ZMYSLE LIMITY, horizont, na ktorom je zrýchlenie sústavy nekonečné.
Horizont teda existuje v kaţdej zrýchlenej sústave, akurát je tým ďalej od
pozorovateľa, čím je jeho zrýchlenie menšie. Napríklad ak sa pozorovateľ
pohybuje so zrýchlením, ktoré sa rovná gravitačnému zrýchleniu na
povrchu Zeme, teda 9,81 m/s^2, horizont je od neho vzdialený pribliţne
jeden svetelný rok. Pre úplnosť dodávam, ţe tento horizont sa líši od
horizontu čiernej diery v jednom podstatnom bode: nie je to sféra (guľová
plocha), ale rovina kolmá na smer pohybu pozorovateľa.

100
 Dančanin: Poloţil som mu otázku: „Nenachádzal by sa pozorovateľ s
extrémnym zrýchlením alebo pohybujúci sa rýchlosťou c na horizonte
udalostí?“ (Keď píšete, ţe horizont je tým ďalej od pozorovateľa, čím je
jeho zrýchlenie menšie.)
Pozrite si prosím obrázok 1 aj s popisom a odpíšte mi, či podľa Vás
platí. Zrejme neplatí. V obrázku 1b píšem, ţe táto sústava je ekvivalentná
extrémne zrýchlenej sústave.

Fyzik mi odpísal: Nuţ hej, V ZMYSLE LIMITY sa pozorovateľ s

nekonečným zrýchlením nachádza na horizonte zrýchlenej sústavy. Ak sa
to chápe takto, potom sa obrázky 1a a 1b v zásade dajú akceptovať, akurát
na obrázku 1b by svetelná vlna mala byť rovinná (mala by to byť úsečka,
nie oblúk). Problém s takým chápaním je, ţe LIMITA NIE JE
JEDNOZNAČNÁ -- pozorovateľ, ktorý má V ZMYSLE LIMITY rýchlosť
svetla, môţe mať práve tak dobre aj nulové zrýchlenie. To vtedy, keď jeho
sústavu chápeme ako limitu inerciálnych sústav. Môj mail do svojho blogu
nedávajte, načo to komplikovať. Stačí, keď do textu pridáte "v zmysle
limity" a spomeniete tú nejednoznačnosť.

Dančanin: Fyzikovi som napísal: Neviem, či si to uvedomujete. Veď Vy

ste vlastne uznali moju teóriu .

Fyzik mi odpísal: Len tú jednu časť, a len v obmedzenom zmysle -- v

takom, ako som písal.

Dančanin: Áno, rozumiem. To moje tvrdenie, ţe „extrémne zrýchlená

sústava vytvorí horizont udalostí" je teda správne?

Fyzik: Áno, je, v zmysle limity, ktorá je nejednoznačná. K tomu by sa

malo ešte dodať, ţe tá limita je aj singulárna -- v zmysle, ţe sa pri nej
vlastnosti uvaţovaného matematického objektu skokom zmenia. Menovite,
zrýchlená sústava, ktorá pri ľubovoľne veľkom konečnom zrýchlení siaha
do nekonečna v smere zrýchlenia a k horizontu proti smeru zrýchlenia, sa
pri nekonečnom zrýchlení scvrkne do roviny pohybujúcej sa rýchlosťou
svetla; inými slovami, do rovinnej svetelnej vlnoplochy. To je dôsledok
kontrakcie dĺţok.

Dančanin - doslov: Tak som nakoniec pochodil celkom dobre.

101
 Na záver aforizmus

Diletant
Mám šťastie. Do fyziky smie kecať kaţdý. Horšie by to bolo v medicíne.

3.2 Ďalšie príspevky

Pseudonym tyso: Autor postuluje nový jav, ktorý sa nedá priamo overiť.
To je trochu dosť podozrivé, ale ok. Vyplýva z neho niečo, čo sa overiť dá?

Dančanin: Je to moţné pochopiť len intuitívne. Uţ som ti to

vysvetľoval na príklade extrémne zrýchlenej sústavy - rakety, ktorá vytvorí
vlastný horizont udalostí, resp. dostane sa na horizont udalostí. Táto
sústava (raketa) by podľa mňa dosiahla rýchlosť c. Keby sme jej dodávali
stále rovnakú energiu, potrebnú na jej udrţanie na horizonte udalostí,
udrţovala by si rýchlosť c. Po vypnutí motorov by sa z nej stala zotrvačná
sústava, raketa by spadla z horizontu udalostí a stratila by rýchlosť
c. Reálne sa to overiť nedá. Preto som napísal, ţe sa vzdávam.
Ďalej mi bolo namietnuté, ţe podľa ŠTR urýchľovaná častica, s menším
zrýchlením, nikdy nedosiahne rýchlosť c, v dôsledku narastania jej
hmotnosti. To je mi jasné. Ja tu uvaţujem o extrémne zrýchlenej sústave
(rakete), ktorá sa dostane na horizont udalostí. Takáto raketa, potom ako by
zotrvávala na horizonte udalostí, by sa podľa mňa pohybovala rýchlosťou
c. Ale je to len neoveriteľná hypotéza. Ja si to dobre uvedomujem.

Pseudonym tyso: Aké veľké zrýchlenie je potrebné na dosiahnutie

rýchlosti c, ak má raketa rýchlosť 0,99999999 c, čo je rozdiel 300 m/s?
Stačí obyčajných 10 m/s a čas 30 s. To sa nezdá ani gigantické ani
nedosiahnuteľné. Problém v ŚTR je, ţe na to potrebujeme gigantickú silu,
ale silu neriešiš.

Dančanin: Potrebujeme zrýchlenie, ktoré raketu dostane na horizont

udalostí. Ak by sme rakete dodávali stále tú istú energiu, potrebnú na jej
udrţanie na horizonte udalostí, raketa by si udrţovala rýchlosť c. Padla aj
otázka: Na akú rýchlosť by raketa spomalila po vypnutí motorov? To
neviem. Predpoklad je len jeden, ţe sa rýchlosťou c nemôţe pohybovať
zotrvačne.

Pseudonym 1295614: Keby si čítal tu tie príspevky, videl by si

príspevok, ţe zrýchľovať s raketou môţeš aj pomaly, aby ťa neroztrhali
extrémne zotrvačné sily. Takţe zrýchľuj pomalšie a uţ si mimo

102
s extrémnym zrýchlením. Budeš ale potrebovať o niečo dlhší čas, kým
získaš rýchlosť blízku rýchlosti svetla. A vieš, čo sa deje pri tej rýchlosti
blízkej „c“? Kaţdý, aj maličký prírastok na rýchlosti k c, vyţaduje čoraz
viac energie a paliva aţ k nekonečnu. Skús to pochopiť. To, čo si si
navymýšľal, sú len nezmysly z tvojho nepochopenia fyziky.

Dančanin: Musím počítať s extrémnym zrýchlením, lebo iba pri ňom

môţe raketa dosiahnuť rýchlosť c. Podľa mojej teórie raketa s extrémnym
zrýchlením by dosiahla rýchlosť c, lebo by sa dostala na horizont udalostí.
Dosiahla by podľa teba rýchlosť c po tom, ako by sa dostala na horizont
udalostí? Viem, ţe podľa klasickej fyziky to nie je reálne. Následne by sa
raketa musela pri rýchlosti c udrţovať stálym dodávaním energie, ktorá by
ju udrţala na horizonte udalostí. Po vypnutí motorov by sa stala zotrvačnou
sústavou, raketa by spadla z horizontu udalostí a automaticky by stratila
rýchlosť c. Je na tom niečo nepochopiteľné?

Pseudonym 1295614: Sústava spojená s letiacim fotónom je inerciálna.

Dančanin: To je práve sporné. Podľa teba nie je zrýchlená, mala by byť

teda inerciálna. Podľa mojej teórie, raketa sa môţe pohybovať rýchlosťou c
len so zapnutými motormi, mala by tam teda pôsobiť relativistická
zotrvačná sila.

Pseudonym tyso4: Zatiaľ sa tu objavila len divná sila, ktorá by sa mala

objaviť v situácii, kam sa nedá dostať. Ale netuším, aký problém to má
riešiť.

Dančanin: VTR zjednocuje gravitáciu a zotrvačnosť. Ja k tomu

pridávam aj pohybový zákon šírenia sa svetla. To je tá moja divná sila,
ktorá sa nedá overiť. Gravitačná sila by bola relativistická zotrvačná sila.
Šírenie sa svetla a gravitácia by boli inverzné javy. Jin a jang relativistickej
fyziky. Svetlo má opačne orientovanú energiu ako hmota. Svetlo má
odstredivú energiu, hmota dostredivú. Energia hmoty redukuje energiu
svetla, čo sa prejavuje relativistickou zotrvačnou alias gravitačnou silou,
resp. vo VTR zakrivením priestoročasu. Na horizonte udalostí čiernej diery
sa tieto protipólne energie anulujú.
Ale tento môj článok je len práca filozofa – nie fyzika.

Pseudonym 1295614: Pri akejkoľvek rýchlosti netreba vynakladať

energiu z dôvodu zákona o zotrvačnosti. Dančanin sa rozhodol, ţe to pre
rýchlosť svetla neplatí. To by potom fotón nutne strácal rýchlosť. Keďţe
raketa ani nemôţe dosiahnuť takú rýchlosť, nemôţe ani vytvoriť horizont

103
udalostí (aj keď sám nevie, čo to je). Pri páde do čiernej diery (ČD) raketa
len padá, ani nemíňa energiu. Neuvidíme ju na horizonte udalostí, ale tesne
pred ním. A to, ţe si zamieňa hrušky s jablkami v nejakom obrázku, ktorý
hovorí len o ekvivalencii zotrvačnosti s gravitáciou a chce toto pouţiť na
ČD je zase také detské. Uţ len to by ho malo zaraziť, ţe horizont udalostí,
ktorý poznáme, teda ten pri ČD, čo nie je vymyslený autorom, nejde o
ţiadne státie na povrchu planéty s pocitom extrémnej zotrvačnej sily. Veď
to dokáţe dieťa na ZŚ vyvrátiť jeho úvahy.

Dančanin: 1) Fotón nemusí nutne strácať rýchlosť pôsobením

relativistickej zotrvačnej sily, pretoţe má nulovú pokojovú hmotnosť. Ale
dobehnúť ho a pohybovať sa zarovno s ním, čo sa hmoty týka, môţe len
raketa s extrémnym zrýchlením, resp. so zapnutými motormi, v ktorej
pôsobí relativistická zotrvačná sila. Ekvivalentne to platí pre sústavu
zotrvávajúcu na horizonte udalostí ČD.
Naviac si myslím, ţe aj na fotón pôsobí relativistická zotrvačná sila, ale
on sa udrţuje pri rýchlosti c svojou energiou, podobne ako energia hmoty
budí gravitačné pole alebo zakrivuje priestoročas. Len dodám, ţe energia
fotónu sa šírením sa do priestor nevyčerpáva, tak ako sa nevyčerpáva
energia hmoty gravitáciou.
2) Áno, ten obrázok 1 je o ekvivalencii gravitácie a zotrvačnosti, len ja k
tomu ešte pridávam relativistickú zotrvačnú silu, teda pohybový zákon
šírenia sa svetla. Pri rýchlosti c má zákon šírenia sa svetla, gravitácia a
zotrvačnosť rovnaký princíp – je to tá istá sila pôsobiaca na horizonte
udalostí. V tomto bode by to bola báza pre zjednotenie.
3) Tvoje ďalšie reči o školáčikovi sú také všeobecné a prázdne, ţe im
nerozumiem. Prepáč, ale na ďalšie útoky uţ nebudem reagovať. Nenechám
sa tebou znechucovať.

3.3 Pokračovanie korešpondencie s fyzikom

3.3.1 Krátke intermezzo

Dančanin: Ktorá formulácia je lepšia: Po vypnutí motorov raketa
spadne z horizontu udalostí alebo horizont udalostí sa rozplynie?

Fyzik: Ja som nepovedal, ţe súhlasím s Vaším názorom, ţe po vypnutí

motorov raketa stratí rýchlosť c, ako sa teda mám vyjadriť k otázke, čo sa
pritom stane s horizontom? Pre úplnosť: nepovedal som ani, ţe si myslím,
ţe ju nestratí. Vôbec som sa k tejto veci nevyjadril. Napísal som Vám len,
ţe podľa mňa je limita nekonečného zrýchlenia nejednoznačná a
104
singulárna -- a to znamená, ţe na otázku, čo sa stane po zníţení zrýchlenia
na konečnú hodnotu, neexistuje odpoveď. Aspoň ja to neviem.

Dančanin: Horizont udalostí je priestoročasová záleţitosť. Nemôţe sa

len tak rozplynúť, ale raketa po vypnutí motorov môţe z neho spadnúť
(dávam prvú verziu). Takáto raketa by podľa mňa stratila rýchlosť c.
Súhlasíte? Inými slovami na horizonte udalostí nič nemôţe zotrvávať
zotrvačne. Súhlasíte? Uţ ste sa vlastne vyjadrili, ţe na to neexistuje
odpoveď. Pochopil som Vás správne?

Fyzik: Tri odpovede na tri otázky: nevyjadrujem sa – nevyjadrujem sa –

pochopili.

Dančanin: Keby ste náhodou vyhútali nejaký argument v prospech

mojej teórie, dajte mi prosím vedieť. Znesiem aj argument proti.

3.3.2 Boj o myšlienkový experiment

Dančanin:. Mám jedno tvrdenie, týkajúce sa mojej teórie. Mohli by ste
prosím k nemu zaujať stanovisko?

To tvrdenie má dve časti:

1) Udrţujeme raketu so zapnutými motormi na horizonte čiernej diery

zarovno so zachytenou svetelnou vlnou. Keďţe raketa zotrváva zarovno so
svetelnou vlnou, má rýchlosť c. To je logické.
2) Druhá časť tvrdenia: Situácia sa nezmení, ani keď si čiernu dieru
odmyslím, len teraz sa raketa so zapnutými motormi pohybuje zarovno so
svetelnou vlnou rýchlosťou c v otvorenom priestore. To je veľmi
jednoduchý myšlienkový experiment.

S ktorou časťou nesúhlasíte?

3) Doplním: Keďţe raketa má zapnuté motory, situácia 2) je

ekvivalentná extrémne zrýchlenej rakete, s tým rozdielom, ţe raketa
v situácii 2) nezrýchľuje, ale udrţuje si rýchlosť c.

Znázorňuje to obrázok 1a a 1b.

Fyzik: Neviem Vám k tomu povedať nič iné, neţ uţ som povedal.

105
 Dančanin: Doplňujúca otázka: Keby sa raketa pohybovala zarovno so
svetelnou vlnou rýchlosťou c v otvorenom priestore, situácia v nej by bola
ekvivalentná, ako keby zotrvávala zarovno so svetelnou vlnou na horizonte
udalostí čiernej diery. Nie je moţné to pripustiť aspoň ako myšlienkový
experiment? Obstojí to ako myšlienkový experiment?

Fyzik: Neobstojí, limita je nejednoznačná. Aspoň podľa mňa. Naozaj

som na nič nové, čo by sa týkalo tohto problému, neprišiel.

Dančanin: A keby sme miesto horizontu udalostí čiernej diery uvaţovali

o horizonte udalostí extrémne zrýchlenej sústavy, ani tak by ten
myšlienkový experiment neobstál?

Fyzik: Nie.

Dančanin: Je to pre mňa trochu nezrozumiteľné. Vo všetkých troch

prípadoch raketa zotrváva zarovno so svetelnou vlnou. Prečo teda neplatí
medzi týmito situáciami ekvivalencia?

Fyzik: Lebo limita je nejednoznačná.

Dančanin: Naštudoval som si z Vášho mailu, čo znamená, ţe LIMITA

NIE JE JEDNOZNAČNÁ. Tvrdenie, ţe LIMITA NIE JE
JEDNOZNAČNÁ znamená, ţe pozorovateľ, ktorý má V ZMYSLE
LIMITY rýchlosť svetla, môţe mať práve tak dobre aj nulové zrýchlenie.
To vtedy, keď jeho sústavu chápeme ako limitu inerciálnych sústav. Práve
preto to podľa mňa obstojí ako myšlienkový experiment, ktorý nám
umoţňuje predvídať, čo sa deje pri nulovom zrýchlení pri rýchlosti c.
Čo Vy na to?

Fyzik: Nemyslím si to. Pri nulovom zrýchlení horizont nevzniká.

Dančanin: Pri rýchlosti c horizont supluje svetelná vlna. Situáciu

znázorňuje obr. 1a a 1b.

Fyzik: V zrýchlenej sústave s konečným zrýchlením existuje horizont a

v inerciálnej sústave s rýchlosťou menšou neţ rýchlosť svetla neexistuje.
V tomto zmysle v jednej limite (zrýchlenie ide do nekonečna) dostaneme
horizont, a v druhej limite (rýchlosť ide k c) nedostaneme. Môţeme
povedať, ţe keď horizont vznikol v prvej limite, musí vzniknúť aj v druhej
-- ale rovnako dobre môţeme povedať, ţe keď horizont nevznikne v druhej
limite, nemôţe vzniknúť ani v prvej. V tom spočíva tá nejednoznačnosť, o

106
ktorej som písal. Kvôli nej otázka "čo sa deje, keď sa pozorovateľ
pohybuje rýchlosťou svetla" nie je matematicky dobre definovaná -- inými
slovami, ak veríme v matematiku, ako ju poznáme dnes, nemá zmysel.

Dančanin - doslov: Tak nakoniec sa mi fyzika nepodarilo prinútiť uznať

môj myšlienkový experiment, pretoţe otázka „čo sa deje, keď sa
pozorovateľ pohybuje rýchlosťou svetla“ je matematicky nezmyselná. Ja
mám pre môj myšlienkový experiment fyzikálny (alebo skôr filozofický
) argument:
Podľa mojej teórie sa teleso nemôţe pohybovať rýchlosťou c inerciálne
– rýchlosťou c sa môţe pohybovať iba raketa so zapnutými motormi. Môj
myšlienkový experiment nám umoţňuje predpovedať, čo sa deje pri
nulovom zrýchlení pri rýchlosti c. V sústave spojenej so svetelnou vlnou sú
vo všetkých troch prípadoch: 1) na horizonte udalostí čiernej diery, 2) na
horizonte udalostí extrémne zrýchlenej sústavy, aj 3) pri rýchlosti c,
rovnaké podmienky – pôsobí tam rovnaká sila. Domnievam sa, ţe svetlo sa
udrţuje pri rýchlosti c svojou energiou, preto sa správa podobne ako raketa
so zapnutými motormi.4 Pri rýchlosti c horizont udalostí supluje samotná
svetelná vlna (pozri obr. 1a a 1b), takţe horizont udalostí prakticky vzniká
aj pri rýchlosti c. Preto by mala byť správna prvá limita.
Podľa fyzika s tou limitou to tak matematicky je, aj nie je; môţe, aj
nemusí byť. Ja som si z toho vybral to konštruktívnejšie. Predpokladám, ţe
vlastnosti inerciálnych sústav postupne limitne sa blíţiacich rýchlosti c, sa
po dosiahnutí rýchlosti c skokom zmenia na neinerciálnu sústavu.

Fyzik P. S.: Napísal som Vám, čo si myslím, aj prečo si to myslím.

Môţem sa mýliť, nie som neomylný – to je len pápeţ. Je na Vás, či môj
názor prijmete alebo nie. Pokojne ho neprijmite, nebudem sa na Vás
hnevať. Len by som bol naozaj rád, keby sme tú debatu uţ ukončili. Stojí
ma čas, a ako povedal Johann Wolfgang Goethe, "niet hodnoty, ktorá by sa
vyrovnala hodnote času".

Dančanin P. S.: Táto práca sa volá Teória zjednotenia, ale je to len

neoveriteľná hypotéza, ja si to dobre uvedomujem.

Poznámky:
1 Čo je to čierna diera? Je to fyzikálny objekt, ktorého gravitácia je taká
silná, ţe pohltí aj svetlo. V určitej vzdialenosti od stredu čiernej diery
gravitácia vyrovnáva energiu svetla, takţe na tejto hranici svetlo nie je ani
pohltené čiernou dierou, ale ani neuniká von. Táto hranica sa volá horizont
udalostí čiernej diery.
107
 2 Povedzme, ţe máme raketu s neobmedzene výkonnými motormi, ktorú
udrţujeme zapnutými motormi na horizonte udalostí čiernej diery. Raketa
tu zotrváva zarovno so svetelnou vlnou, ktorá odtiaľto nemôţe uniknúť. Na
pozorovateľa v rakete pôsobí gravitačná sila. Čo sa stane, keď si
odmyslíme čiernu dieru? Raketa so zapnutými motormi sa ďalej udrţuje
zarovno so svetelnou vlnou, teraz sa však pohybuje v otvorenom priestore
rýchlosťou c. Pretoţe raketa má zapnuté motory, na pozorovateľa v nej
pôsobí zotrvačná sila rovnaká ako (gravitačná sila) na horizonte udalostí
čiernej diery. Keďţe však dodávanie energie rakete sa uţ neprejavuje jej
zrýchlením, ale tým, ţe si vzhľadom na zotrvačnú sústavu udrţuje rýchlosť
c, nie je to klasická zotrvačná sila pôsobiaca na telesá pri zrýchlení, ale
teraz je to „relativistická zotrvačná sila“ pôsobiaca pri rýchlosti c. Týmto
pomenovaním chcem túto silu odlíšiť od klasickej zotrvačnej sily
pôsobiacej na telesá pri zrýchlení.
3 VTR stojí na Einsteinovom princípe ekvivalencie gravitačnej a
zotrvačnej sily. Tento princíp vyplýva z dvoch faktov:

1) Pôsobenie gravitačnej sily rovnako, ako zotrvačnej sily je univerzálne

– ovplyvňuje rovnako všetky fyzikálne procesy.
2) Gravitačná hmotnosť telesa je rovná jeho zotrvačnej hmotnosti, čo
znamená, ţe gravitačná sila, ktorou je teleso priťahované k inému
telesu je rovná jeho odporu voči zrýchleniu.

Einsteinov princíp ekvivalencie umoţňuje skúmať gravitačnú silu ako

zotrvačnú silu. VTR potom opisuje gravitáciu ako zotrvačnosť telesa v
zakrivenom priestoročase.
4 Táto analógia nie je celkom presná. Raketa musí vydávať energiu, kým
svetelná vlna sa udrţuje pri rýchlosti c svojou vlastnou energiou, tak ako
energia hmoty budí gravitačné pole. Svetlo nevydáva energiu tak ako
raketa. Akurát môţe odovzdať energiu, ktorá je daná jeho hybnosťou, keď
narazí do telesa.

108
 Dr. Cynthia Kolb Whitney: Komentár
Odporúčanie:
Som fyzik/elektrotechnický inţinier na dôchodku. Štúdium som
absolvovala na Massachusetts Institute of Technology (MIT), kde som aj
neskôr pracovala. V súčasnosti som šéfredaktorkou a vydavateľkou
časopisu Galilean Electrodynamics (GED). Náš časopis je medzinárodný a
odborné príspevky nám posielajú ľudia z celého sveta. Jednotiacu témou
našich článkov je udrţiavať povedomie o aktuálnom stave vecí vo svete
fyziky. Veda by mala byť povaţovaná za dočasnú a mala by byť otvorená
neustálym snahám o experimentálne spochybnenie či nové teoretické
formulácie. Pravda je však taká, ţe hlasy disidentov sú vo fyzike vo
všeobecnosti potláčané. Mainstreamoví vedci sa viac zameriavajú na
„potvrdzovanie“ neţ na „spochybňovanie“. A čo sa týka „nových
formulácií“, nevidia v tom ţiadny zmysel. Časopis GED preto víta hlasy
disidentov, ktorí by u nás chceli publikovať. Ţiadame len, aby boli logicky
a matematicky precízni. Môţu nás osloviť autori s rôznym materinským
jazykom, my im s tým vieme pomôcť.
Pavol Dančanin je jedným z našich osvedčených zahraničných autorov.
Počúvajte, prosím, čo vám chce povedať. S odvolaním sa na nás,
samozrejme, udelíme súhlas na čokoľvek, čo u nás kedy publikoval.
CKW

109
 Pôvodná správa

Dr. Cynthia Kolb Whitney: Commentary

To whom it may concern:
I am a retired physicist/electrical-engineer educated, and later
employed, at Massachusetts Institute of Technology (MIT). I am now the
Editor in Chief and Publisher of the journal Galilean Electrodynamics
(GED). As an international journal, we receive submissions from all
around the world. Their unifying theme is caution about the current state of
affairs in Physics. Science is supposed to be held provisional, and open to
on-going efforts at experimental disconfirmation and/or theoretical
reformulation. But in fact, dissident voices in Physics generally get
suppressed. Mainstream researchers are more interested in „confirming‟
than „disconfirming‟. As for „reformulations‟, they see no value in those.
So GED welcomes the dissident voices for potential publication here. We
ask only that they be logically and mathematically rigorous. Authors may
come to us with a different first language, and we know how to help with
that.
Pavol Dančanin is one of our valued foreign authors. Please listen to
what he says. We will of course grant permission to re-publish with a credit
anything that he has previously published here.
CKW

110
Filozofia ako integrita seba samého
V súčasnosti si pod filozofiou predstavujeme akademickú disciplínu,
ktorej cieľom je systematické spracovanie nejakého (filozofického)
problému. Toto chápanie filozofie je však relatívne mladé. Zrodilo sa
zhruba v 17. storočí a reprezentujú ho systematické diela klasikov
novovekého filozofického myslenia akými sú R. Descartes, I. Kant či G. W.
F. Hegel. Kráľovskými disciplínami takto chápanej filozofie sú logika
(teória myslenia), epistemológia (teória poznania), ontológia (teória bytia)
a normatívna etika. V druhej polovici 20. storočia sa však chápanie
filozofie začalo meniť. Priekopníkmi iného pohľadu sa stali autori ako
P. Hadot, M. Foucault, J. Patočka a ďalší. Podľa nich sa západná filozofia
vo svojich počiatkoch spájala skôr so spôsobom existencie – s módom
ţivota, neţ so systematizáciou. Filozofia, prinajmenšom v antickom
období, sa realizovala ako ţivotná skúška a ţivotná prax.
Za iniciátora takto chápanej filozofie býva povaţovaný Sókratés.
Predovšetkým jeho dôraz na delfskú maximu „poznaj sám seba“, ktorú
realizoval prostredníctvom skúmania seba a druhých. Sokratovský
rozhovor bol ţivotnou skúškou. Jeho úlohou nebolo vytvoriť nejaký
teoretický systém, ale preskúmať súlad slov a činov, teda toho, ako daný
človek svetu rozumie a ako v ňom koná. Postarať sa o súlad medzi
rozumením a konaním znamenalo postarať sa o seba. Starosť o seba mala
vyústiť v pravdivý a dobrý ţivot. Pravda nejakého presvedčenia tak nestála
len na formálno-logických operáciách, ktoré by toto presvedčenie
automaticky legitimizovali. Základné formálno-logické operácie ostali
v platnosti a boli dôleţité, ale pravdivosť presvedčenia sa osvedčila aţ jeho
praktizovaním. Podobne to platilo aj v otázke dobra. Dobrý ţivot
nespočíval v dodrţiavaní nejakého vopred daného morálneho kódexu, ale
v etickom konaní jednotlivca. Opäť tu nešlo o zrušenie morálky či
relativizáciu akýchkoľvek etických zásad. Kľúčovým pre morálne konanie
bolo, aby etické predpoklady, z ktorých vychádza, boli vytvorené a prijaté
vedome, a aby sa osvedčili v praxi. Starosť o seba sa tak stala starosťou
o pravdu a dobro, nie v ich teoretickom a normatívnom význame, ale vo
význame praktickom.
Uvedený spôsob praktizovania pravdy a dobra umoţnil rozvoj pestrej
škály neskorších antických filozofických smerov. Spoločné východisko
zároveň viedlo k tomu, ţe takmer všetky smery sa zhodli na tom, ţe
cieľom ţivota je blaţenosť (eudaimonia), ktorá sa zakladá na zdatnom
konaní. Medzi jednotlivými školami samozrejme nejestvovala zhoda
ohľadom zdatnosti alebo nezdatnosti daného konkrétneho postoja alebo
činu. Zhodli sa však v tom, ţe blaţenosť nie je moţná bez adekvátnej
praxe. Jednotlivé smery sa tieţ líšili v tom, ako samotnú blaţenosť
111
konkretizovali. Väčšinou však pri tom pouţívali výrazy ako „najlepší stav
duše“, „sebestačnosť“, „sila vôle“, „vláda nad sebou“, „duševná
neochvejnosť“, teda výrazy, ktoré odkazujú na nejaký typ osobnostnej
integrity. Starosť o seba tak nadobudla aj terapeutický rozmer. Osobnostná
integrita bola chápaná ako vyliečenie sa z nevedomosti a morálnej slabosti.
Takáto liečba bola podmienená vykonávaním rôznych praxí – cvičením
sa (askésis) v adekvátnom spôsobe ţivota. Vzhľadom na svoju špecifickú
orientáciu ponúkali antické filozofické smery celú škálu praxí – od
telesných aţ po duchovné. Patrili k nim rôzne typy telesných cvičení
vrátane otuţovania a vykonávania fyzicky namáhavých prác, politická
parrhésia (smelé vypovedanie pravdy, ktorú vladár alebo zhromaţdenie
nechce počuť), sokratovská irónia (ukazovanie ľuďom, ktorí si myslia, ţe
niečo vedia, ţe to nevedia a následné znášanie ich hnevu), kynická
anaideia (bezostyšné poukazovanie na pokrytecké dodrţiavanie
konvencií), rozoznávanie slastí a ich adekvátne uţívanie, sebaovládanie
v emočných reakciách, sebaspytovanie, neustále pripomínanie si vlastnej
smrteľnosti, ale aj výcvik v logickej argumentácii, alegorický výklad
náboţenských textov, rozjímanie o pôsobiacich a cieľových príčinách,
náhode, nutnosti, o bohoch.
Antická filozofia tak stála na rôznych technikách praktizovania seba
samého. Jednoducho povedané, na to, aby ste sa stali filozofom (kynikom,
stoikom, epikurejcom, skeptikom, platonikom) nestačilo naučiť sa
teoretické základy daného smeru. Znamenalo to zvoliť si istý spôsob
ţivota, vycvičiť sa v ňom, porozumieť mu a osvedčiť ho v ţivotnej praxi –
spoznať samého seba, vyliečiť sa z nevedomosti a morálnej slabosti
a vytvoriť si vlastnú osobnostnú integritu. S tým súvisela aj ţánrová
pestrosť antickej filozofickej spisby. Filozofia nebola limitovaná len na
náučné pojednania (typu dnešných monografií a odborných článkov).
Kľúčovým ţánrom boli sokratovské dialógy, dôleţitými boli chreie (krátke
anekdoty viaţuce sa k činom filozofov), náučné básne, rečnícke cvičenia,
listy priateľom, výpisky výrokov, či denníky. Písanie nebolo len
„záznamom“ nejakej filozofickej teórie alebo praxe, bolo zároveň jej
vedomým praktizovaním.
Práve takýto rozmer má kniha Pavla Dančanina Schizofrénia
a náboţenstvo (výber z tvorby), predovšetkým jej prvá kapitola, podľa
ktorej je celá kniha nazvaná. Nachádzame v nej Pavlovu púť (starí Gréci
pouţívali pre púť slovo theoria – nazeranie) k hľadaniu a vytváraniu
vlastnej integrity, teda niečoho, o čo sa snaţí kaţdý, kto sa aspoň trochu
stará o seba samého.1 Text začína opisom konkrétnych udalostí z Pavlovho
ţivota, ktoré sa rozvinú cez zakúsenie synchronicít, záţitkov s vedomím,
aţ do meditačných a mystických stavov. Takéto skúsenosti majú silný
dezintegrujúci dopad a Pavol musí vyvinúť veľké úsilie na ich integráciu.

112
Počas tejto cesty sa vyrovnáva s náboţenskými a duchovnými textami
kresťanstva, hinduizmu a buddhizmu. Preţívanie a neustále premýšľanie
celého procesu vyústi v jeho „mystické myšlienky“ – zhustené výroky,
majáky lemujúce jeho cestu. Tie nakoniec zhrnie do troch bodov svojho
„učenia“ a doplní komentármi ďalších textov a rešeršami z diel
hinduistických a buddhistických majstrov.
Hlavnou učiteľkou a zároveň hlavnou prekáţkou na tejto ceste integrácie
je schizofrénia, ktorú Pavol otvorene priznáva. Ona mu poskytuje moţnosť
rozpriestraniť dušu do kozmického priestoru, ona mu bráni v integrácii
seba samého. Je zdrojom pravdy i pochybnosti, výšin i pádov, odstupu
i pohltenia. Schizofrénia je Pavlovým tieňom, ktorý projektuje a zároveň sa
snaţí integrovať. V hmýrení skúseností, uvedomení, pochybností, nových
skúseností, nových uvedomení, nových pochybností... sa jeho ja cyklicky
rozpúšťa a kryštalizuje. Pavlov text je vedomým praktizovaním jeho cesty.
Stavia čitateľa pred otázky: Kde sú hranice môjho ja? Kde sú hranice
normality? Čo je imaginácia a čo realita? Ako v tom celom naloţiť sám so
sebou? Pavlov text je filozofiou v pôvodnom slova zmysle. Je
praktizovaním seba samého, snahou o vyliečenie sa z nerozumnosti
a slabosti, snahou o integráciu seba. Drţme si na tejto ceste palce.

Matúš Porubjak
filozof

Poznámky:
1
V Platónovom diele Obrana Sókrata sa Sókratés obracia na Aténčanov
nasledovnými slovami: „‚Mám vás, občania aténski, úprimne rád, ale
radšej poslúchnem boha neţ vás, a ubezpečujem vás, ţe dokiaľ budem
dýchať a mať silu, neprestanem filozofovať a povzbudzovať vás
i napomínať, s kýmkoľvek z vás sa kedy stretnem, vykladajúc, ako mám
vo zvyku: Ty, šľachetný muţ, Aténčan, občan z obce najväčšej
a preslávenej múdrosťou i silou, nehanbíš sa starať len o to, mať čo najviac
peňazí, slávy a pocty, ale o rozumnosť (fronésis), pravdu (alétheia) a dušu
(psyché), aby bola čo najlepšia, nedbáš a nestaráš sa?„ A ak to bude niekto
z vás popierať a tvrdiť, ţe sa stará, neprepustím ho hneď ani neodídem, ale
sa ho budem vypytovať, skúmať ho a vyšetrovať, a ak sa mi zazdá, ţe
nedosiahol dokonalosť (areté), ale to len hovorí, budem mu vyčítať, ţe si
veľmi málo váţi najvzácnejšie veci, ale väčšmi horšie.“ (Platón, Apol.
29d–30a, preklad J. Špaňár)

Literatúra k filozofii ako starostlivosti o seba je za posledné desaťročia

rozsiahla. Záujemcom môţem odporúčať nasledovné knihy, ktoré vyšli
v českom a slovenskom jazyku a sú stále dostupné.

113
 Foucault, M.: Dějiny sexuality II., III. (Uţívání slastí, Péče o sebe).
Herrmann & synové, 2003.
Foucault, M.: Moc, subjekt a sexualita. Kalligram, 2000.
Hladký, V.: Změnit sám sebe (Duchovní cvičení Pierra Hadota, péče
o sebe Michela Foucaulta a péče o duši Jana Patočky). Pavel Mervart,
2010.
Suvák, V.: Foucault. Od starosti o seba k estetike existencie a ešte ďalej.
Petrus, 2021.

114
Cesta má zmysel
(Doslov)
Pavol Dančanin vstúpil na literárnu scénu v roku 2017 knihou Teória
zjednotenia: totálna utópia. V roku 2020 vydal jej doplnené a
zrevidované vydanie pod názvom Inteligentný dizajn bez Boha:
hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou & Teória zjednotenia ako
e-knihu. (Je dostupná zdarma na stiahnutie v internetovom kníhkupectve
Martinus.) Pre úplnosť, ešte predtým, v roku 2019, vydal tlačenú knihu
Inteligentný dizajn bez Boha: hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou
& Teória zjednotenia, ktorá je doplneným výberom z knihy Teória
zjednotenia: totálna utópia.
Najnovšie sa uchádza o priazeň čitateľov knihou Schizofrénia
a náboţenstvo (výber z tvorby), do ktorej, ako hovorí, zhrnul to
najpútavejšie a najčítavejšie zo svojej tvorby.
Uţ v I. kapitole Schizofrénia a náboţenstvo Pavol Dančanin ponúka
výsledky svojho farbistého uvaţovania. Sú ţivené jeho nadšením pre
mystiku a fantáziu. Významnú úlohu tu zohráva aj autorova skúsenosť s
psychickým ochorením. V jeho úvahách sa zaujímavo spájajú religiózne
témy so sekulárnymi, tajomstvá náboţenskej viery s tajomstvami psychiky.
Okrem ţidovsko-kresťanskej náboţenskej tradície nachádza Pavol
Dančanin silnú inšpiráciu predovšetkým v buddhizme, ktorým sa
intenzívne zaoberá. Hlboko sa ponára do úvah o tom, čo nás presahuje,
a o vlastných myšlienkach a pocitoch spojených s mystikou. Za nesmierne
dôleţitú povaţuje prírodu. Podľa jeho názoru je to obzvlášť vhodné
prostredie pre rozvinutie ľudského Ducha. Pavol Dančanin v mystickej
myšlienke č. 42 pokorne konštatuje: „Človek potrebuje Boha, aby mu mal
kto odpustiť.“ (s. 18). Uţ v tejto časti knihy sa miestami prejavuje autorov
svojský zmysel pre humor. Uvedomuje si úskalia aktívneho venovania sa
mystickému rozjímaniu i vlastnú psychickú zraniteľnosť.
V Poviedkach v II. kapitole knihy moţno nájsť nielen ţivú imagináciu
a humor, ale aj silné humanistické posolstvo a nádej. Ich hlavný hrdina
Dančakov dokáţe neskutočné veci, no pritom je hlboko ľudský.
Rovnako intenzívne sa čitateľom prihovárajú autorove Marginálie
(III. kapitola). Servítku si pred ústa rozhodne nedávajú, sú svieţe, priame
a trúfalé.
Rozsah záujmov Pavla Dančanina je skutočne široký. V kapitole IV.
Inteligentný dizajn bez Boha načiera napríklad do biológie či filozofie
mysle. Autor sa v nej zapodieva otázkami vzniku ţivota, vývoja druhov,
odvodenia vedomia z hmoty a podobne. Zaujímavý a odváţny je jeho
115
pohľad na fenomén inteligencie ţivých organizmov. Pavol Dančanin
predpokladá, ţe uţ hmotu riadi „inteligencia v širšom zmysle“. Dodáva:
„Špecifickejšia definícia ţivého organizmu teda je: reprodukčný proces
premeny energie riadený inteligenciou.“ (s. 85). Autor má výhrady voči
neodarvinizmu i voči lamarckizmu. Zároveň vyslovuje svoju vlastnú
hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou. Objektom jeho záujmu tu však
nie je len veda. Na konci kapitoly prichádza tieţ s hypotézou, ţe „k
sebauvedomeniu človeka viedlo umenie, ktoré začal vytvárať.“ (s. 93).
Kapitola V. Teória zjednotenia je venovaná fyzike (hoci skôr z pohľadu
filozofa). Okrem Myšlienkového experimentu a článku Univerzálny princíp
ekvivalencie, v ktorom predstavuje svoju smelú teóriu zjednotenia, táto
kapitola obsahuje i Poviedku „Teória zjednotenia“. Autor ju v úvode
charakterizuje takto: „Čitateľovi predkladám na posúdenie upravené
diskusné príspevky týkajúce sa tohto článku a cennú korešpondenciu s
fyzikom. Ujasnil som si tu myšlienky.“ (s. 98). Priznám sa, ţe nie som
odborníčka na fyziku, ale je mi sympatické, ako Pavol Dančanin prezentuje
a obhajuje svoje názory.
Myslím si, ţe posolstvom knihy Schizofrénia a náboţenstvo je hlavne
výrok, označený ako mystická myšlienka č. 85 – „Cesta má zmysel!“
(s. 20). Zmyslom ţivota kreatívnych ľudí je predovšetkým tvorivý nepokoj,
snaha prichádzať stále na niečo nové. A to je večná cesta. Pavol Dančanin
pozýva čitateľov, aby s ním chvíľu kráčali po tej jeho.

Ruţena Šípková

116
 SCHIZOFRÉNIA A NÁBOŢENSTVO
(Výber z tvorby)

Pavol Dančanin

Grafická úprava obálky a ilustrácia: Pavol Dančanin

Jazyková korekcia: Ľubica Ďurţová

Vydavateľ: Pavol Dančanin

e-mail: dancanin@gmail.com

Vydanie prvé, 2021

ISBN 978-80-570-2236-7
EAN 9788057022367