Keď je

láska drogou.
Chvíľami teší,
v princípe
zabíja

PRESS

Šťavnatý príbeh mladej ženy, ktorá chce byť šťastná. ZA KAŽDÚ CENU!
Chceš byť šťastný?
Tak buď!
T o l s t o j
Bratislava jún 2010
 Eva Urbaníková

Pätnásta kapitola
Do New Yorku, čo bol vianočný darček
od Roba, som letela so Ženatým.
Celkom prirodzene. A celkom rada.
Reagoval okamžite, vraj ak tam mám „služobnú cestu“,
ide so mnou.
„Tri noci sami v New Yorku,“ šepkal mi do vlasov. „Len ty
a ja. Pôjdeme na Broadway. Na Fantóma v Opere. Videla si
už Fantóma v Opere? Nádhera. Nádhera!“
„Nevidela, zlatko, nevidela,“ šepkala som očarená, že
niekto sa chce o mňa postarať takýmto veľkým štýlom,
v meste za oceánom, v meste, po ktorom som túžila už ro-
ky! Okrem toho, byť v jeho prítomnosti viac ako pár hodín
bol luxus, pri ktorom mi srdce skákalo ako na trampolíne.
Budem s ním zaspávať. Budem sa s ním zobúdzať. Budem
s ním jesť, chodiť po múzeách a dáme sa namaľovať v Cen-
tral parku jedným z tých pouličných umelcov, okolo kto-
rých poletujú holuby...
Ženatý nedostal letenku v lietadle, ktorým som letela
ja, išiel o pár hodín neskôr, takže som po pristátí mala čas
na krátke zorientovanie.

184
 Hlavne pokoj, rozvahu, tváriť sa suverénne, New York
je predsa mesto, kam cestujem pravidelne.
„Kedy máš to rokovanie?“ spýtal sa v taxíku, ktorý mie-
ril na Manhattan, povedala som, že zajtra o desiatej, a mod-
lila som sa, aby sa neopýtal kde, lebo to som naozaj netu-
šila. Na Soche slobody? Modlitba bola vyslyšaná. Výdych...
Ženatý sa nepýtal, ktorý hotel je môj obľúbený, taxík za-
stavil rovno pred hotelom, v ktorom býval pravidelne
v New Yorku on, bolo na ňom veľa hviezdičiek, pôsobil de-
kadentne, umelecky a všetci sa v ňom správali veľmi mi-
lo, až servilne. V izbe mi pípla esemeska. Robo.
Páči sa ti hotel?
Páči, pomyslela som si, ale tento, ktorý zaplatil Ženatý.
Bohvie, čo si objednal ty.
Páči, ďakujem, láska, odpísala som a mobil som si vypla,
lebo Robo bude volať. A ja som s ním nemohla hovoriť. Po-
chopiteľne.
New York som si neužila. Teda užila, jasné, ja a Ženatý,
naša láska, naša vášeň, náš prvý ozajstný sex, pri ktorom
som od vzrušenia skoro skolabovala, lebo všetko všetučko
robil veľmi precízne, akoby on túžbu necítil a bol tam len
pre mňa. To, ako sme spolu spali, nahí a schúlení do klbka,
ako sme sa dotýkali v tme, šepkali si vyznania a hladkali sa
všade, po celom tele. To, ako sme nasadli do koča pri Cen-
tral parku a viezli sa ním nejakou Avenue na sever a po-
tom zas na juh, pomedzi žlté taxíky a autá a mrakodrapy,
cez ktoré sa na niektorých miestach len ťažko predieralo
denné svetlo. To, ako sme sa flákali, zapadli do galérií, do

185
 Eva Urbaníková

obchodíkov, všade, kam nás to vtiahlo a kde sme sa moh-

li skrytí aspoň chvíľu nerušene vášnivo bozkávať. To, ako
sme jedli suši a potom mexické placky, neskôr jedlá gréc-
kej kuchyne a našli sme aj vychýrenú reštauráciu, v ktorej
robili steaky veľké ako pizza. To všetko som si užila. Bez
toho, aby mi prišiel na um môj život na opačnej polovici
planéty.
Neužila som si New York. Nenadýchala som sa toho
mesta. Nefascinovalo ma tak, ako ma malo fascinovať, ne-
získalo si ma tak, ako som si myslela, že si ma získa. Bola
som príliš fascinovaná Ženatým a na New York už neosta-
lo miesto... Škoda. Viac možností dostať sa tam som už ne-
mala.
Moje fiktívne rokovanie sa nakoniec dialo v Trump To-
wer na Piatej Avenue. Ženatý ma odprevadil, jemne ma
pobozkal a v jeho pohľade som videla hrdosť. Bol pyšný
na svoju frajerku, ktorá má v Trump Tower pracovné stret-
nutie. Zapadla som do Starbucks cofee hneď na prvom
poschodí pri eskalátoroch, vypila som tam tri kávy a je-
den pomarančový čaj a popritom som si písala do žltého
zápisníka:
Zvláštne, ale dnes, keď sme si dávali v bistre vedľa hotela ra-
ňajky, mi zrazu prišiel na um Robo. Možno preto, že miluje slad-
ké raňajky, a tam bolo koláčikov, muffinov a štrúdlí na desiatky.
Musím Robovi niečo z NY doniesť. Tipy na Robov darček:
1.
2.
3.

186
 V tej kaviarni mi vtedy asi nič nenapadlo, a keby mi aj
napadlo, ani tak by som Robovi nič nekúpila, lebo Ženatý
sa už odo mňa nepohol a ja som na Roba rýchlo zabudla.
Ale to, že som si na neho spomenula napriek pretlaku
emócií a vášne, ktorou ma Ženatý prevalcoval... Možno
som nebola taká skazená. Možno som bola len pomýlená.
Hej. Pomýlená som bola. Otcom. A rečovou chybou. A tým,
že som bola veľmi nešťastná.
„Prosím ťa, povedz Robovi, že sa mi vybíja mobil a tu
majú iné zássuvky, preto ho mám stále vypnutý. Ozvem
sa mu,“ volala som sestre zo záchoda, keď mi nabehol sto
sedemdesiaty ôsmy neprijatý hovor od Roba.
„Poviem mu to.“
„Chápeš, môžem mu volať, len keď som na chvíľu sa-
ma.“
„Chápem, Deni.“
„Ideme do múzeí.“
„Na múzeá sa vyser, tie ťa počkajú, kým zostarneš. Choď
do Victoria Secret, podľa internetu je tam výpredaj a podľa
mňa tam nájdeš darček aj pre mňa.“
„Dobre.“
„A dávaj si na seba pozor, prosím ťa.“
„Neboj sa, môj miláčik sa o mňa príkladne stará.“
„Veď práve preto.“
Povedala to trochu vyčítavo.
„Hneváš sa na mňa za to?“
„Deni, je mi to celkom jedno.“
Zložili sme a ja som sa už nechcela vrátiť domov. Nikdy.

187
 Eva Urbaníková

„Ostaňme tu,“ povedala som Ženatému večer v posteli.

„Budeme bývať v malom bytíku, chodiť do nejakej obyčaj-
nej práce a budeme veľmi šťastní.“
Ženatý sa usmial.
„Kukulienka, život v New Yorku nie je taký, ako vyzerá
v televíznych seriáloch.“
„To ja dobre viem.“
„Tak prečo by si chcela umývať riad v mexickej reštau-
rácii, keď sem môžeme trikrát do roka priletieť a najesť sa
v nej?“
Pokrčila som plecami.
„Lebo tu by som ťa mala stále pre seba.“
„Ty ma máš stále pre seba.“
„Nemám.“
„Ale máš, Kukulienka,“ bozkával mi plece. „Keby sme tu
ostali, do pol roka mi vyčítaš, že si kvôli mne prišla o skve-
lú prácu, o priateľov a o všetko, čo si prácne získala.“
„Kašlem na to všetko.“
„Hlupáčik.“
„Keď vieme, že nám spolu nič nechýba, nie je jedno, kde
žijeme?“ spýtala som sa.
„Nemôžeme utekať pred zodpovednosťou.“
„Prečo nie? Boli sme už dosť zodpovední.“
Áno. Hlavne ja. Bože, v tej chvíli som tomu aj verila!
Ženatý sa láskavo usmieval.
„Kukulienka, čo moja rodina? Čo tvoja chorá mama? Čo
by si bez nás počali?“

188
 Mykla som plecom. Zabudla som, že mám invalidnú
mamu.
„Ak chceme byť spolu šťastní, musíme zabezpečiť, aby im
nič nechýbalo. Inak by nás to dobehlo. Skôr alebo neskôr.“
Zhlboka som si vzdychla. Už som nehovorila nič.
Ženatý ma pomiloval. Na môj vkus trochu rýchlo a se-
becky, ale možno sa mi to len zdalo pre sklamanie, že ne-
chce so mnou ostať. Sám. Vo svete. V New Yorku. Že nie som
v jeho živote jediná, o ktorú sa chce starať. Že je alibista
a skrýva sa za slovo zodpovednosť.
Cestou späť som sa v lietadle modlila, aby sme nemeš-
kali, lebo Ženatého lietadlo malo pristáť len o hodinu ne-
skôr a mňa na letisku čakal Robo. Meškali sme. Asi 40 mi-
nút. Bola som taká vystresovaná, že keď som Roba zbadala,
zmohla som sa len na vlažné ahoj, poďme rýchlo k autu,
som hotová a unavená, stále som sa nervózne obzerala, le-
bo vo chvíli, ako sme platili za parkovisko, už Ženatého
lietadlo pristávalo a ja som sa zrazu hrozne bála, že sa
stretnú a že bude zle.
Nebála som sa, že stratím Roba.
Nebála som sa, že stratím Ženatého.
Bála som sa, že ma obaja prekuknú a prestanú milovať.
Lebo ani jeden z nich ma nemiloval takú, aká som bola.
Obaja mali radi Denisu, ktorú si vysnívali.
Či už s mojou pomocou, alebo bez mojej pomoci.
Robo sa na mňa zvláštne usmieval, pýtal sa, ako som sa
mala a či som mala dosť programu, bolo to nepríjemné,

189
 Eva Urbaníková

lebo spomínal konkrétne Empire State Building, štúdiá

NBC a Tour cez Manhattan so zastávkou v Soho, kde býva-
li mnohé hviezdy a ja som to chcela vidieť na vlastné oči.
Pointa prišla až vtedy, keď som povedala, že na toto všet-
ko som nemala dosť peňazí, a Robo sa zarazil. Povedal:
„Ale veď...“ pokrútil hlavou a potom sa opýtal, či som si
v izbe nenašla darček a zaplatené vstupenky všade tam,
kam som vždy túžila ísť, mňa zalial studený pot, krútila som
hlavou, že nič také som v izbe nenašla, nikto mi nič nehovo-
ril, Robo zahrešil a rukou buchol do volantu, zovrel čeľuste,
až mu mykalo svalmi pri spánkoch, a zlostne zavrčal:
„Zasratí amíci.“
Neviem, či bol nahnevaný preto, že som nenašla darče-
ky, alebo preto, že minul kopu peňazí nadarmo.
„Ty si mi tam zariadil program?“ spýtala som sa a na-
ozaj ma to trochu dojalo, dofrasa, dofrasa, Robo len priký-
vol, večer sadol k počítaču a napriek môjmu dohováraniu,
aby sa v tom nerýpal (Ježiši, veď ja som do toho hotela ani
nevkročila!), napísal do Ameriky email, ktorý by postavil
do pozoru celý Manhattan. V prípade, že by som naozaj
v hoteli bývala a že by som naozaj na posteli nič nenašla.
Odpoveď prišla takmer obratom.
Mrs. Direr neprišla a neubytovala sa. Mrzí nás to, ale nebolo
v našich silách odovzdať bedekre, ktoré ste si objednali.
S úprimným pozdravom nejaký John M. Gauder.
Som v prdeli.
Robo civel na obrazovku, mračil sa, krútil hlavou, asi po
minúte, ktorá trvala večnosť, sa otočil ku mne a povedal:

190
 „Veríš tomu? Oni zaprú hosťa, len aby si nemuseli pri-
znať omyl.“
Pokrčila som plecami a snažila sa tváriť pohoršene ako
on, dokonca som mala potrebu vstať a ísť ho objať, lenže
nohy by ma neuniesli, tak sa mi triasli od stresu a od vy-
pätia, že všetko praskne. Nebola som mu schopná pozrieť
do očí, tak som sa sklonila k Mure, aby som ju pohladka-
la, ale ona len zlostne vyprskla.
Ejha, takže mi tú komodu v pracovni len tak ľahko ne-
zabudne...
Robo zdvihol telefón azavolal mojej sestre, aby mu ako práv-
nička poradila, ako postupovať, neviem, čo mu povedala, ale
po pár minútach sa už bavili o projekte, na ktorom robili,
a keď po polhodine zložil, už sa ku kauze hotel nevracal.
Ale mne bolo na vracanie.
Ešte viac, keď mi o minútu zapípal mobil.
Ženatý.
Chýbaš mi, Kukulienka návyková, môžem ťa prísť pozrieť?
Rýchlosťou blesku som odpísala:
Som u mamy, aj u nej prespím, inokedy, dobre?
A on odpísal dobre. So smajlíkom.
„Musíš mu povedať pravdu, lebo sa zblázniš,“ povedala
mi segra na druhý deň, keď dostala svojich pár kúskov pod-
prseniek z Victoria Secret. Platil za ne Ženatý. Svojou kre-
ditkou. Možno tie platby nájde pani manželka. Hm.
„Akú pravdu?“
„Že si vydatá, ty trúba. Čím neskôr mu to povieš, tým
horšie to dopadne.“

191
 Eva Urbaníková

„Nie je to také jednoduché.“

„Je to fér!“
„Viem, ale takúto informáciu musím dobre načasovať.“
„Ako dobre? Kedy mu to chceš povedať?“
„Čo ja viem? Na smrteľnej posteli?“
V ten večer, po polhodine strávenej v náručí Ženatého
som si do červeného diára napísala:
Moja druhá svadba:
1. Bude na lúke pri jazere a pozvaní budú len moji a jeho naj-
bližší.
2. Hrať nám budú Cherry Blossom Girl od Air hlavne vtedy,
keď budem kráčať k improvizovanému oltáru.
3. Jeho dcérky mi budú hádzať na cestu lupene ruží a budú ma
milovať.
4. Bude pre každého smrteľníka dôkazom, že veľké lásky sa
nedajú zlomiť konvenciami.
5. Bude mojím vyslobodením, lebo nové priezvisko je bez r.

192
 Šestnásta kapitola
V robote som si brávala čo najviac voľ-
na. Jednak preto, že Ženatý bol cez deň pánom svojho ča-
su, jednak preto, že v telke z každej strany na mňa poze-
rali ľudia, ktorí mi požičali peniaze. Nestíhala som to. Ale
musela som to robiť. Chápete? Bol to tranz. Nesmierne
príjemný, voňavý, láskavý, potláčajúci racio.
Pracovala som na živnosť, takže som nijako dramatic-
ky neohrozila výrobu programov. Tých, čo chceli zarobiť
moje peniaze, bolo viac ako dosť. Dramaticky klesol len
môj príjem, ktorý závisel od počtu hodín, ktoré som pre-
stála na pľaci.
Klesol tak dramaticky, ako dramaticky som v Robových
očiach oveľa viac pracovala.
To nebolo dobré nastavenie. To bol dramaticky zamota-
ný život.
Niekedy v noci som sa budila, a keď som si to uvedomi-
la, už som nevedela zaspať. Niekedy som plakala, na čo sa
zobudil aj Robo, automaticky siahol po mojich vlasoch,
hladkal ich a utišoval ma. Vtedy to bolo ešte horšie.

193
 Eva Urbaníková

„Som zlý človek,“ šepkala som, lebo v noci je človek ne-

jaký otvorený, vnútorne rozorvaný a nemá odstup od to-
ho, čo cez deň celkom v pohode zvláda.
„Nie si zlý človek, láska,“ šepkal Robo, hladkal ma a po-
čkal, kým zaspím.
Len som sa robila, že spím.
Nešlo to. Skúste zaspať s nalomeným srdcom. To je hor-
šie, ako keď ho máte zlomené.
Lebo neviete, ako sa to celé skončí.
Ťažil ma môj vlastný démon, za ktorého existenciu
som vinila svojho otca, ale ktorého som hojne živila. Deň
čo deň. Nevidela som, že pýta čoraz viac. A že ja čoraz viac
musím dávať... Zo seba. Toho dobrého...
Zvláštne, ale ráno bola ťažoba preč. A prvá esemeska od
Ženatého, so smajlíkom a so slovami, že v ten deň sa urči-
te musíme vidieť, ma dostala späť do hry.
Do hry.

194
 Sedemnásta kapitola
Moja mama v jednej knihe napísala, že
ak sa vydáte za človeka, ktorý podvádzal svoju ženu, berie-
te si muža, ktorý bude podvádzať svoju ženu. Napísala to
nekompromisne, dokonca sa z toho nedá vykĺznuť, lebo
hneď v ďalšej tvrdila, že sa to stane aj v prípade, že ženu
pred vami podvádzal s vami...
Možno poznáte ten blok, s akým čítate podobné vyjad-
renia, keď sa vás týkajú. Nepustíte si význam slov do moz-
gu, okamžite ich už v zreničkách vyradíte medzi tie, čo
končia v koši sivej kôry ako niečo, čo zbytočne irituje
a narúša pohodu vašej lásky...
Lenže ja som ich čítala v období, keď som netušila, že
sa ako vydatá žena zamotám so ženatým mužom. A už vô-
bec som netušila, že budem tým vzťahom taká poblázne-
ná, že bez problému kývnem na jeho pozvanie k nemu
domov.
Tam, kde býva s rodinou.
Tam, kde býva so svojou manželkou.

195
 Eva Urbaníková

Trochu ma to prefackalo až vtedy, keď som vošla do

predsiene a prvé, na čo som narazila, boli poličky plné
dámskych a detských topánok. Trochu preriedené, lebo
Ženatý ich poslal na výlet k moru. Zase.
„Myslíš, že je to správne?“ cúvla som, ale nie veľmi, Žena-
tý to videl, pritiahol si ma k sebe a povedal: „Žijeme s tým,
Kukulienka. Patrí to k nám. A nikomu neubližujeme. Za-
pamätaj si to, dobre?“ zdvihol mi bradu, aby sa nám stret-
li oči, a dodal: „Nikomu neubližujeme.“
Prikývla som.
A o hodinu som už varila kávu v JEJ kuchyni.
O dve hodiny som s ním spala v JEJ posteli.
Na JEJ nočnom stolíku bola kniha od MOJEJ mamy.
„Nechápem, prečo číta tie feministické sračky,“ pove-
dal, keď videl, že sa na ňu dívam, a mňa trochu zabolelo
vo vnútri. Za mamu.
„Miluješ svoju ženu?“ spýtala som sa ho.
Aby ste vedeli, nechcela som sa to pýtať. Bola pohoda.
Nechcela som a vedela som, že je lepšie sa v tom nerýpať.
Ale jej fotka sa na mňa usmievala z poličky.
„Áno,“ odpovedal bez váhania.
„Áno?“ nadvihla som sa na lakeť a trochu ma pichlo
v žalúdku.
„No, áno,“ zopakoval.
Čo sa robí v takýchto situáciách? Uteká sa? Mám urobiť
scénu? Alebo mu dať zaucho? Alebo len tak mlčať
a hovoriť si, aký čestný muž? Byť rada, že mi bohapusto
neklame?

196
 „Ako to môžeš...?“ nadýchla som sa.
„Deni, nemôžeš si predsa myslieť, že nemám rád ženu,
ktorá mi porodila tri deti.“
Urazene som si ľahla do postele, ostentatívne tak, aby
sme sa vôbec jeden druhého nedotýkali, a pozerala som
do plafónu.
„Mať rád a milovať je rozdiel.“
„Je to len hra so slovíčkami.“
„Takže ju máš rád alebo ju miluješ?“
„Milujem ju inak ako teba.“
„To je ako?“
„Inak.“
„Nemôžeš milovať dve ženy naraz,“ povedala som
a žiarlivosť mi zožierala vnútornosti.
„Jasné, že môžem.“
„Si odporný.“
„To na mne miluješ.“ Podľa hlasu som vedela, že sa sa-
moľúbo usmial.
„Nič nevieš o mojej láske k tebe,“ povedala som odme-
rane.
„Deni, musíme sa hádať?“
„Musíš mi hovoriť, že miluješ svoju ženu?“
„Mám ťa klamať?“
„Miluješ ju, nie mňa.“
„Hlúposť.“
„Povedal si jej o mne? Že ma miluješ?“
„Nie.“
„A prečo, keď nechceš byť klamár?“

197
 Eva Urbaníková

„Lebo by ju to veľmi zranilo.“

„A mňa to nezraňuje, keď mi hovoríš, že ju miluješ?“
„Ty si vedela, že ju mám. A že s ňou mám tri deti.“
„Nevedela som, že ju miluješ!“
„Prekrista, tá žena so mnou všetko prežila!“
„Tak načo máš mňa?“
„Teba milujem, Denisa.“
„Aj svoju ženu miluješ.“
„Inak! Inak!“
„Si hnusný alibista.“
Ženatý sa zdvihol a nachýlil sa nado mňa. Pobozkal ma
najskôr na čelo, potom na nos, potom na ústa.
„Nie som alibista.“
Znovu ma pobozkal presne na tie isté miesta.
„Nie som ani hajzel. Ani ničomník.“
Usmiala som sa pri slove ničomník.
Aj keď som nechcela.
„Nebola by si so zlým chlapom, ty nie si taká žena.“
Znovu ma bozkával.
„Si náročný kúsok. A veľmi, veľmi vzácny. Výnimočný.“
Bolo to príjemné. Ako som otočila hlavu, oči sa mi stret-
li s tou ženou na fotke.
Hm, bola som krajšia.
„Kukulienka,“ šepkal Ženatý, „ty to necítiš?
„Čo?“
„My sme staré duše. Patríme k sebe. Stretli sme sa vo
vesmíre, trochu neskoro, ale predsa. Vážme si to.“
„To sú také rečičky.“

198
 „Povedz mi, že necítiš, že sme ako puzzle. Zapadli sme
do seba už vtedy, keď si do mňa nabúrala, lebo nevieš šo-
férovať.“
„Viem šoférovať.“
Usmial sa, prstom mi prešiel okolo pravej bradavky, po-
tom okolo ľavej, smeroval k pupku a potom si prst schoval
v mojich útrobách.
Očami som vyhľadala jeho pohľad.
„Nechcem byť len tvoja milenka.“
„Nie si len moja milenka.“
„Odídeš od nej?“
Skúsene pohyboval prstom v mojom vnútri, bozkával
ma na krku, tam, kde to fungovalo najviac, a trochu rých-
lejšie začal dýchať.
„Raz áno.“
„Raz áno?“
„Uhm...“
„Nerozumiem ti.“
„Keď bude na poriadku. Ona aj deti. Keď ma nebudú po-
trebovať.“
Moje telo na podnety jeho pier a prstov reagovalo na-
priek tomu, čo sa mi dostávalo do zvukovodov.
„A ja?“
„Budeš moja. Si moja. Už iba moja.“
Nevládala som oponovať, hoci sa moje dotknuté ego
búrilo, duša plakala a nepomáhal ani pocit, že mám pre-
vahu, lebo ho klamem.
Ale vlastne, seba či jeho? Roba? Nás všetkých. Bože môj.

199
 Eva Urbaníková

„Bože môj,“ vyšlo z mojich úst, keď do mňa vnikol ce-

lou silou a panvou pohyboval ako opreteky. Šla som mu
v ústrety, bolo to šialené, páčilo sa mi to, lebo mal moje te-
lo úplne pod kontrolou a nedával si pozor, či mi ostanú na
bokoch z jeho dlaní modriny. Veď nemám nikoho, komu
by som modriny musela vysvetľovať... A tesne predtým,
ako by ma dostal do úplného cieľa, prerušil naše spojenie,
obratne ma prevrátil na brucho a jeho horúci a rýchly
dych som cítila pri pravom uchu. Okamžite som pochopi-
la, čo chce urobiť, zastonala som:
„Nie, nie, nie, do zadku nie.“
A on zašepkal:
„Ale no tak.“
Ja na to rezolútne:
„Nie, nie, vravela som ti, že takto to nikdy nechcem, nie...“
Hladkal ma po zadku a prerušil ma:
„Neboj sa, neboj, Kukulienka, len na krajíček.“ A tak aj
bolo, najskôr na krajíček, potom viac a viac, ja som zabo-
rila hlavu do vankúša, aby náhodou nerozoznal, že moje
výkriky už nie sú pretkané slasťou, ale nepríjemnou bo-
lesťou. A s nosom zaboreným do vône vlasov jeho manžel-
ky som predýchavala sklamanie z toho, že ma nerešpek-
tuje, že kašle na to, čo sa mi páči, čo mi prináša rozkoš.
Keď sa blížil k vrcholu, prirážal silnejšie, a to už veľmi bo-
lelo. Vykríkol.
Klesol mi na chrbát, chvíľu sa snažil bozkávať mi záty-
lok, ale potom sa oddal svojim potrebám a len tak ležal.
Dlho, predlho. Až zadriemal.

200
 Bola som rozbitá na šrot. Fyzicky aj psychicky. Celou
cestou k sestre do kancelárie som plakala.
Usedavo, žalostne, ukrivdene.
A za volantom som sedela len na krajíčku sedadla.
„Bože, čo sú to za kraviny, že sme duše, ktoré sa stretli
vo vesmíre...“ recitovala s pátosom a nahlas sa smiala. „Čo
to je? Že čas vám nedal na výber? Haló!“ zamávala mi pred
očami rukami a podávala mi vreckovku:
„Si kompletná, Denisa? Si kompletná? V čo tu veríš?
V čo tu dúfaš?“
„Dávaš mi veľa otázok,“ smrkala som.
„Čo to tu hovoríš za hlúposti?“
„On to nepovedal celkom tak.“
„Počúvaš sa?“
„Hej.“
„Vlezieš cudzej žene do postele a plačeš, že si vlastne
len jeho milenka?“
„Nerozumieš tomu.“
„Dennodenne takých hajzlov rozvádzam, rozumiem
tomu lepšie ako ty!“
„Toto je iné.“
„Toto je iné,“ napodobnila ma, z voľne uviazaného drdo-
la sa jej vyslobodilo pár dlhých kučier, ktoré si zastrčila za
uši.
Potiahla som nosom. Sestra si ku mne čupla tak blízko,
že som zacítila jej vôňu.
„V čom je to iné, Deni? V čom?“
„Nikto ma nikdy tak nemiloval.“

201
 Eva Urbaníková

„Naozaj si taká hlúpa?“

„Ježiš, čo mám osem rokov? Nebav sa so mnou takto!“
vyštekla som.
„Denisa. Ty si naozaj len jeho milenka.“
„Vzal ma domov, to muži nerobia.“
„Robia. Tí najväčší chrapúni to robia. A tie najväčšie
štetky tam s nimi aj idú.“ Sestra si pohodlne sadla na stôl.
Au.
Au.
„Prekristapána, keď už spávaš so ženatým chlapom,
aspoň maj v úcte tú ženu a jej domácnosť a nekurvi sa s ním
v jej perinách.“
„Jeho žena ho len vyciciava. Nepracuje.“
„Jeho žena je na materskej s tromi deťmi.“
„A dostáva od neho celkom mastné vreckové.“
„No a?“
„Už ho ani nepodporuje v jeho kariére.“
„Keď pomáhaš mužovi v kariére, pomáhaš mu nájsť si
novú ženskú.“
„Hahaha.“
„To mám z praxe.“
„Nerobí mu ani raňajky.“
„Kedy si ty naposledy urobila Robovi raňajky?“
„To je iné.“
„Aha, to je iné.“
„Nepotrebujem, aby si mi kázala, mám toho z každej
strany dosť. To je to! On mi nekáže. Chápe ma. Úplne mi
rozumie!“ kričala som na sestru, aby som prekričala jej

202
nedôverčivý pohľad a svoj vnútorný hlas, ktorý sa uchech-
tával.
„V hodinách, ktoré si pre teba určil,“ odpálila ma sestra.
„To je len dočasné, kým si veci dorieši.“
„Všetci to tak vravia.“
„My sa milujeme, nechápeš?“
„Tak prečo si sem prišla s plačom?“
„Lebo je to ťažké, čakať, kým si všetko vyrieši.“
„A keď si on všetko vyrieši, čo urobíš? Povieš mu – aha,
ja som vlastne vydatá, prepáč, zabudla som ti to povedať.
Ale veď to nič, my sa milujeme.“
Uvedomila som si celý ten bludný kruh. Zas a znovu.
Vonku svietilo slnko a svojou bezstarostnosťou sa mi tro-
chu vysmievalo.
„Čo mám teraz robiť?“ rozplakala som sa.
Usedavo, žalostne, ukrivdene.
Sestra si do úst hodila žuvačku a zoskočila zo stola.
„Choď domov a navar Robovi večeru.“

203
Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,
Bratislava 2010 ako svoju osemnástu publikáciu
Copyright © Eva Urbaníková, 2010

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

Eva Urbaníková
Z o d p ove d n á r e d a k t o r k a :
J a z y k ov á ú p r av a : Darina Belanová

Tlač:
AD TEAM, s. r. o.,
Trnava
www.adteam.eu

www.evitapress.sk
ISBN 978-80-89452-06-4