modelka_obal:Layout 1 3.3.
2011 12:54 Page 1
Keď som sa neskôr vo väzení rozprávala s Ma-
rion, aj ona spomínala na celu predbežného za-
držania.
Plakala pri tom.
Marion bola útla Francúzka, veľmi pekná tri-
dsiatnička, len tvár mala strhanú, plnú vrások,
a vlasy takmer šedivé. Jej nešťastím bolo, že sa vy-
dala za muža, ktorý jej nebol hoden. Bil ju, veľa
chľastal a nedával jej žiadne peniaze. Nepúšťal ju
s deťmi von, aby sa nikde nesťažovala, keď na neho
prišiel amok, bez rozmyslu mlátil aj deti.
Syn mal tri roky.
Dcérka dva.
Po jednej z takýchto bitiek, keď deti ubolené
a zdesené vyvracali polievku, čo mali na večeru,
a nevedela ich utíšiť, sa rozhodla ich spoločné trá-
penie ukončiť. Opilec spal rozvalený v spálni a ona
otrávila najskôr deti, potom seba.
Aby mali pokoj.
Smrť bola dôstojnejšia ako život, ktorý žili.
Deti umreli, Marion sa zobudila v nemocnici.
A odtiaľ ju viezli rovno k policajtom. Strávila v ce-
lách predbežného zadržania celý týždeň. Potupne
si ju odovzdávali z jednej služby do druhej, nedá-
vali jej jesť, len trocha vody, nepustili ju do sprchy,
zabila predsa svoje deti. Nikto sa jej nepýtal prečo.
Nikto sa jej nepýtal, ako žila predtým.
Bola vrahyňa, aké sa opľúvajú.
Keď na tretí deň dostala menštruáciu a pýtala si
vložky, vysmiali ju. Tak sedela zvyšok týždňa pred
policajtmi v jedných šatách, v jednej spodnej bie-
lizni a ako odpovedala na otázky, po nohách jej
k pätám stekali cícerky krvi...
Dráma
slovenskej
Knižku som zhltla na jeden šup. V jednej pasáži
som sa našla – ako Ivanka rozprávala rodičom,
že nechce zostať žiť v malej dedinke, že ju lákajú modelky
za mrežami
ulice veľkých miest... Prežila som to aj ja...
Keď som s počítačom chodila v zákulisí na
módnej prehliadke Armaniho, všetci sa ma pýtali,
v Paríži
čo čítam. Boli zvedaví, lebo som to nepustila
z ruky, a keď som im Ivanin príbeh porozprávala,
skončili sme pri stole a diskutovali, ako jednodu-
cho sa človek môže dostať do podobnej situácie...
Hlavná hrdinka to zvládla bravúrne, zaslúži si
byť šťastná...
Michaela Kocianová,
Ivana Ivančáková
slovenská svetová topmodelka
pochádza z malej dedinky
Q Vyšný Žipov na východnom Slovensku.
Do čítania knižky som sa pustila pri ceste Po skončení strednej školy odišla
z Hamburgu do Bratislavy. Napriek tomu, že som do Londýna, kde zo začiatku opatrovala
bola po koncerte unavená, než sme prišli domov, deti a pracovala v reštaurácii.
mala som ju skoro celú prečítanú. Od Ivaninho Neskôr vyštudovala Peter Symonds
príbehu som sa jednoducho nevedela odtrhnúť Winchester College, odbor Fashion
a stále sa mi nechce veriť, že je skutočný. PRESS and Photographic makeup artist.
Že vo väzení môže tak ľahko skončiť hocikto Ako vizážistka alebo modelka
z nás. Knihu Veľké baby neplačú prečítate
spolupracovala na mnohých
na jedenkrát. Vyskúšajte to. londýnskych módnych eventoch.
Mária Čírová, speváčka Dnes žije s priateľom Johnom
v Londýne.
PRESS KAŽDÝ Z NÁS sa môže stať obeťou drogovej mafie
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 4

Knihu venujem
rodičom Anne a Jánovi,
bratovi Jankovi
a mojej láske J. xxx

Copyright © Ivana Ivančáková 2011

modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 77

9. kapitola

Dodnes neviem, kto stojí za takmer tro-

mi kilami kokaínu v mojej batožine.
Veľa ľudí naznačuje, že John. Môj John. Že by to
mohol byť on. Je čierny, veľký, vyzerá ako Seal a je ta-
jomný. Nehovorí viac, ako treba, a ľudia o ňom neve-
dia skoro nič.
Policajti v Paríži na letisku sa ironicky usmievali.
V base tiež.
Vraj nemám byť naivná. Som? Nemyslím. Svet, nech
sa tvári akokoľvek, je stále plný rasistov, a ak sú v mno-
žine podozrivých beloch s černochom, hádajte, komu
všetci intuitívne prisudzujú vinu...
Aj v takom meste, ako je Londýn, sa stretávam so za-
čudovanými alebo s pohŕdavými pohľadmi, keď ideme
po ulici a držíme sa s Johnom za ruky. Ja si dám tmavé
okuliare a ignorujem to, naozaj ma netrápi, čo si o mne

77
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 78

Ivana Ivančáková

myslí okolitý svet, keď ich vidí John, provokatívne ma

chytí za zadok. Kamarátky a kolegyne sa ma bežne pý-
tajú, či ma John bije, a keď poviem, že nie, mávnu rukou,
veď počkaj, skôr či neskôr na teba zdvihne ruku...
V každom prípade, polícia nenašla ani Alexieho,
fotografa, ktorý sa predstavil ako človek žijúci v New
Yorku, ani Anthonyho, ani ďalších jeho spolupracov-
níkov, s ktorými som v Buenos Aires fotila.
Nikdy som nevidela ani fotky, ani peniaze. Polícia
povedala – je za tým John. Bodka. Nenašli dôkazy, ale
boli presvedčení, že je to on.
„Je to jasné, za všetkým hľadajte svojho frajera,“
povedal mi policajt na policajnej stanici blízko vy-
svieteného centra, keď som odpovedala na stovky
normálnych, polointímnych až intímnych otázok.
„To je nezmysel,“ povedala som potichu.
„Myslíte si, že to je len tak, žiť si na vysokej nohe
a mať pritom frajera černocha?“ opýtal sa policajt.
„Čože?“ zareagovala som nechápavo.
„Za všetko sa platí,“ pokračoval, akoby ma nevní-
mal. „Černoch si z vašej smotany ukradne, aj keď vás
miluje.“
„Neviem, o čom hovoríte.“
„Zistíte to,“ mávol rukou policajt. Mimochodom,
bol tiež čierny.
„Ja si nežijem na vysokej nohe, nemám balík pe-
ňazí, ako si myslíte,“ namietla som.

78
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 79

Mlčal.
Vložila som si tvár do dlaní, v spánkoch mi búcha-
lo a cítila som sa strašne vyčerpaná.
„Vy Slovenky máte rady černochov.“
„Prosím?“ Absurdita tej myšlienky ma prinútila
zdvihnúť hlavu a zistiť v jeho očiach, že žartuje.
Nežartoval. Bohvie, aké prípady mu prešli rukami.
Len sa uškrnul a nechal to tak.
Niekedy nad tým premýšľam aj ja. V noci ma to
tak nejako prevalcuje a ja hľadám pravdu, ktorej sa
už aj tak nedopátram. Zopárkrát som opatrne začala
rozhovor aj s Johnom, ale jeho moje väzenie vzalo
možno viac ako mňa. Nechce o tom hovoriť. Nechce
sa k tomu vracať. Chce sa dívať dopredu, na našu bu-
dúcnosť, chce, aby sme mali deti, priateľov a aby sme
pokojne žili. Raz naznačil, že za tým všetkým môže
byť Frank, ktorý sa mu takto vypomstil za nejaké sta-
ré veci. Ale viac nič.
Pravda je taká, že keď som sa vrátila z väzenia, Fran-
kov butik už neexistoval. Všetko je preč. Frank, jeho
oblečenie, jeho manželka. Ani John ho nikdy nevidel.
Podľa mňa zmizol niekde v Afrike.
A možno to šlo cez Jamesa, ktorého som vyhodila
z bytu a ktorý na kokse fičal celé roky. A ktorý Franka
poznal. Londýnsky módny svet je malý...
Pochybujem, že francúzska polícia sa tým ešte
dnes zaoberá, vedia, že ten, kto v tom mal prsty, už

79
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 80

Ivana Ivančáková

stopy zahladil a nikdy ho nenájdu. Tých prípadov je

veľa, takých ako môj sú desiatky mesačne a skutočne
veľké úlovky im očividne unikajú...
Aj tak to bola moja chyba. Mala som si dávať pozor
na ľudí. Nemala som dôverovať všetkým, ktorých som
stretla. Mala som myslieť na mamu, ktorá mi vždy
hovorila, že som príliš naivná. Mala som sa opýtať,
čo je v tom darčeku pre Franka, prečo je taký ťažký,
a ak by sa mi odpoveď nepáčila, mala som ho otvoriť
a presvedčiť sa na vlastné oči.
„Áno, to ste mali urobiť,“ povedal mi na letisku po-
licajt s hustým obočím a odkiaľsi zo zásuvky vytiahol
drogovú mapu sveta. Argentína bola vyfarbená čer-
venou, Buenos Aires až bordovou farbou. Drogových
gangov tam bolo viac ako kdekoľvek na svete.
„No fajn,“ vydýchla som a neveriaco pokrútila hla-
vou.
„Takéto veci neovládate?“
Smutne som sa zasmiala.
„Vy poznáte prevládajúce farby jarnej kolekcie
Dolce&Gabbana?“
Keď lietadlo pristálo v Paríži, bola som dolámaná,
v hlave a v ušiach mi stále znel detský vreskot, zúfalo
som potrebovala kávu a sprchu. Spoj do Londýna som
mala až o pár hodín, musela som si vyzdvihnúť kufor,
a s ním som sa plánovala zašiť v nejakej kaviarničke
s croissantom a kapučínom.

80
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 81

Moja batožina ostala na páse ako posledná, zdržala

som sa na toalete, pretože sa mi zasa začala tortúra
s močovým mechúrom. Je to tak vždy, keď prichá-
dzam z tepla do zimy. Stačí pár metrov na letisku
a telo už reaguje. Ak nechcem zažiť hroznú bolesť ob-
ličiek a celého brucha, vždy keď cítim nutkanie, mu-
sím ísť okamžite cikať. Ale okamžite.
Trielila som k skleným dverám, keď ku mne pri-
stúpil ochrankár, či môže vidieť moju batožinu.
„Iste, môžete,“ usmiala som sa na neho a podala mu
kufor. Šikovne ho otvoril, dvakrát sa v ňom prehrabal
a vytiahol darček od Anthonyho.
„Môžete ísť so mnou?“
Pokrčila som plecami.
„Áno.“
Colník kufor zas zatvoril a nechal ho ležať pri dve-
rách kancelárie.
„Je nejaký problém s mojimi vecami?“
„Nie, nič sa nedeje, len si potrebujeme niečo preve-
riť,“ usmial sa milo.
V kancelárii ma usadil a ja som sledovala, čo robí.
Vzal darček do svojich rúk a začal ho odbaľovať.
To ma trochu šokovalo.
Pozerala som sa naňho.
„Prepáčte, to je pre niekoho iného, je nevyhnutné
to odbaľovať?“
Nožnice sa zastavili.

81
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 82

Ivana Ivančáková

„Takže to nie sú vaše veci?“

„Nie, je to od jedného známeho. Nesiem to druhé-
mu známemu.“
„Čo je vnútri?“
„Neviem,“ pokrčila som plecami, „povedal, že neja-
ká drobnosť ešte k Vianociam.“
„Hm,“ pokrútil hlavou.
„Je s tým nejaký problém?“
Už len mlčal a ďalej odbaľoval.
Bol to kožený diár, veľký asi ako zošit A4, mal veľa
rôznych záložiek a otváral sa na zips. Ochrankách doň
zastrčil nôž a začal rezať...
„Čo to...“ začala som, ale on ma prísnym pohľadom
umlčal.
Čo si to, doriti, dovoľuje? Rozrezaný diár položil ve-
dľa seba a vzal do ruky druhý, trochu menší, ktorý bol
schovaný v tom veľkom.
Tiež doň zarezal nožom.
Pomalým súvislým pohybom ťahal nožík smerom
dole a...
... vysypal sa biely prášok...
Pozrel sa na mňa a víťazoslávne pokýval hlavou.
„Ulala! Tu to máme.“
Asi som zbledla, lebo som cítila, ako som sa odkrvi-
la, a on sa spýtal:
„Ste v poriadku?“
„Panebože.“

82
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 83

„Toho budete teraz potrebovať.“

„Predpokladám, že to nie je cukor...“
„Poznali ste dobre tých ľudí, od ktorých ste zásiel-
ku prebrali?“
„Bol to darček, nie zásielka.“
„Poznali ste ich?“
„Fotila som letnú kolekciu šiat pre jeden butik, bol
to fotografov asistent.“
„Uhm, takže modelka.“
„Áno.“
Dnes už viem, že modelky prenášajú kokaín pravi-
delne. Väčšinou vedome. Poznáte ten posledný prí-
pad... Chlapíkovi sa to teda javilo ako jasný prípad.
„O. k.,“ povedal a nabral trochu prášku do skúmav-
ky, „uvidíme, keď sa sfarbí domodra, ide o čistý ko-
kaín.“
„Toto je fór?“
„Nie, madam, toto je skutočnosť.“
Biely prášok sa v sekunde zmenil na modrý.
Čo sa dialo potom, to si skutočne nepamätám.
Jedna veľká dáma sedí vedľa mňa s pohárom vody,
drží ma za ruku a čosi hovorí... Netuším čo, hovorí po
francúzsky, no jej hlas je milý a láskavý. Sem-tam
otvorím oči, vidím biely strop, na ktorom je pleseň,
napadne mi, z čoho je tá pleseň, veď stropy letiska sú
oveľa vyššie... Vidím hmlu, počujem tú milú dámu
a treba mi cikať. Hrozne. Viem, že musím ísť na toale-

83
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 84

Ivana Ivančáková

tu, lebo inak mi to obličky vrátia pekelnou bolesťou,

ktorú som už raz okúsila, a skončila som na infúziách.
Zrazu počujem angličtinu, ľudia sa ma niečo pýtajú,
nie som schopná odpovedať. Vnímam ich, ale neviem
reagovať. Je to ako v kóme? Takto to cítia tí, čo chcú
niečo povedať, ale telo a myseľ sú paralyzované a nej-
de to?
Neviem, vôbec neviem, ako dlho to trvalo. Možno
pár minút, možno hodinu.
„Potrebujem ísť na toaletu.“
„Samozrejme,“ dáma sa postavila a odprevadila ma
až ku kabínke. A potom ma doviedla naspäť.
Pomaly som sa dostávala zo šoku a dochádzalo mi,
že kokaín bol v mojom kufri. Medzi mojimi vecami,
pri mojom notebooku, diári, pri mojich osobných ma-
lých hlúpostiach.
Ó, Anthony, ty bastard!
Darček. Vianočný. Takýto?!
Chcela som ísť domov.
„Takže vy ste tých ľudí nepoznali?“ spýtal sa znovu
ten colník.
Pokrútila som hlavou.
„Na tom fotení som ich videla prvýkrát v živote.“
„Viete ich mená?“
„Len krstné.“
„Tak to nám pomôžete,“ mávol rukou a po fran-
cúzsky čosi mrmlal.

84
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 85

Milá dáma mi podala vodu.

„Chcem ísť domov,“ obraciam sa k nej, ale ona len
pokrčila plecami. „Musím ísť, aby som nezmeškala
lietadlo do Londýna.“
Niekde v zadnej časti hlavy som vedela, že odletí
bezo mňa.
Maskara mi tiekla po tvári, ešte mi hlavou preblesk-
la šialená myšlienka, že ide o nejaký fór v štýle skrytej
kamery, ktoré môžete vidieť v telke, keď robia z ľudí
idiotov. Pozerala som sa po kancelárii, nikde žiadna
kamera. Všetci zase hovorili po francúzsky, nemala
som potuchy, o čom hovoria. Potom vošli do kancelá-
rie traja uniformovaní muži.
Prvý bol chutný černoch.
Druhý bol štíhly mladý chlapík.
Tretí bol starší a zazeral na mňa ako na vraha. Bolo
mi do plaču. Mohlo sa to stať aj jeho dcére!
Dlho sa po francúzsky bavili s colníkmi a potom si
ten chutný černoch sadol vedľa mňa:
„Asi viete, že tu budete musieť ostať, však?“
„Chcem ísť domov, nič som neurobila.“
Všetci sa zachechtali, čo znamenalo, že všetci rozu-
meli po anglicky. Len sa im nechcelo po anglicky roz-
právať.
„To nepôjde,“ povedal černoch, „pár dní musíte po-
budnúť u nás.“
„Kde u nás?“

85
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 86

Ivana Ivančáková

„Na polícii.“
„Pár dní?“
„Uvidíme.“
Zamračený starší muž mi pripomenul, že som cez
Francúzsko prenášala tri kilá kokaínu, vraj im ne-
mám robiť problémy, aby som ich ja nemala ešte väč-
šie.
„Nerobím problémy,“ zašepkala som. „Rozumiem
vám, ale s tými drogami nemám nič spoločné, a bu-
dem rada, keď sa to vysvetlí.“
„To nechajte na nás,“ povedal on.
Prikývla som. Pocítila som pálčivú bolesť v bruchu,
dvere sa stále otvárali a zatvárali, v miestnosti bol per-
manentne prievan.
„Mohla by som ísť na toaletu?“
Colník niečo po francúzsky zamrmlal a nadurdený
policajt mi povedal, že nie. Bola som tam pred chví-
ľou.
„A čo na tom, že som tam bola pred chvíľou? Nemô-
žem ísť znovu? Máte pocit, že chcem utekať? Kam?“
zvrieskla som na neho.
Nervy. Bolesť. Zdesenie. Strach. Všetko dokopy.
Nepustil ma. Fakt ma nepustil.
Vytiahol putá.
„Toto je skutočne nevyhnutné? Vyzerám ako kri-
minálnik?“
„Je mi ľúto, je to klasický postup.“

86
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 87

Podal putá tomu peknému černochovi a ja som re-

zignovane natiahla ruky. Napokon, robili si len svoju
prácu. Potrebovala som ísť na záchod, všetko ma páli-
lo, do očí sa mi tlačili slzy.
Cvak.
Nebolo to veľmi pohodlné, putá boli malé, zápästia
ma zaboleli, kedykoľvek som nimi pohla. Keď mi ich
černoch zakladal, pozeral na moje akrylové nechty
s francúzskou manikúrou a s troma srdiečkami na kaž-
dom nechte. Usmial sa. Omotal ma svojím ružovým
letným pončom, začudoval sa, lebo bol koniec februá-
ra, a držal ma okolo pliec, keď sme vyšli z letiska zvlášt-
nym východom, ktorý som si nikdy nevšimla a ktorý
som nepoznala.
Asi bol len pre kriminálnikov.

87
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 88

Ivana Ivančáková

88
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 89

10. kapitola

„Môžem si zavolať?“
„Môžete, ak nám dopredu poviete, ko-
mu chcete volať.“
„Ale potrebujem svoj diár alebo mobil, nepoznám
naspamäť žiadne číslo.“
„Svoje veci nedostanete.“
„Prečo?“
„Lebo ste mali v batožine tri kilá kokaínu.“
„Aha.“
„Tak chcete telefonovať?“
„Neviem spamäti čísla.“
„Potrebujeme číslo a presnú adresu človeka, s kto-
rým sa chcete spojiť.“
„Bože,“ hlava mi klesla do dlaní. Len jedno číslo som
vedela spamäti spolu s adresou, ale tam som volať ne-
mohla. Nechcela som. To nešlo. Nemohla som im to

89
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 90

Ivana Ivančáková

urobiť. Mama s otcom by sa zbláznili od strachu. Ne-

musia vedieť, že som sa dostala do takejto šlamastiky.
„Neviem spamäti čísla,“ zopakovala som.
„Dobre.“
„Inak sa to vyriešiť nedá?“
„Máme svoje predpisy, madam.“
Moju batožinu a moju kabelku mali uložené v rohu,
stačilo sa len načiahnuť. Viezli ju v kufri auta, ktoré nás
nočným Parížom dopravilo na policajnú stanicu.
Plakala som. Ten pekný černoch sedel pri mne,
a keď mi už na slzy nestačil rukáv, podal mi vreckov-
ku.
Všetko bolo také absurdné. Vysvietený Paríž, ča-
rovné uličky, zapadnuté kaviarničky, romantické ob-
chodíky s čokoládou a so syrmi... A ja v putách, na zad-
nom sedadle policajného auta. Ešteže nepustili hú-
kačku.
Triasla som sa od zimy, zo šoku, zo strachu a od bo-
lesti, ktorá mi prebodávala brucho s obličkami.
„Čo bude so mnou?“ spýtala som sa policajta.
Pozrel na mňa, zdalo sa mi, že má v očiach súcit,
a povedal:
„Budú vás vypočúvať.“
„Kedy?“
„Ráno.“
„A potom?“
„Potom sa uvidí.“

90
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 91

Dnes sa smejem, aká naivná som bola ešte aj v tých

chvíľach. Alebo ani nie naivná, skôr hlúpa a očividne
neznalá realít, lebo som bola presvedčená, že ma polí-
cia odprevadí do nejakého hotela, kde sa umyjem
a prečkám noc. A verila som, že ráno sa všetko vysvet-
lí a ja stihnem nejaké lietadlo do Londýna.
V sivej kancelárii mi zložili putá. Zápästia ma bole-
li, mala som ich skrehnuté od chladu.
„Môžem si z kufra vziať mikinu? Je mi strašná zi-
ma,“ poprosila som.
Francúz v uniforme, ktorý nám otvoril dvere, uká-
zal na deku položenú na gauči pod oknom.
„To vám bude stačiť.“
Len som naprázdno prehltla.
Následne ma informoval, že u nich strávim noc
a ráno sa so mnou porozprávajú.
„Takže vy tu máte nocľaháreň?“
Pobavené pohľady a úškrny.
„Takto to tu ešte nikto nenazval.“
Miesto, kde som mala stráviť noc, bola cela predbež-
ného zadržania. Nebolo mi všetko jedno, keď ma vied-
li popri kanceláriách, ktoré boli aj večer plné unifor-
movaných mužov, čo dvíhali hlavy a zízali na mňa.
Keby som sa aspoň mohla skryť za slnečné okuliare!
Keby som nemusela čeliť toľkému posmechu, po-
hŕdaniu, víťazoslávnym pohľadom! Čierny policajt
ma doviedol k službukonajúcemu kolegovi, niečo po-

91
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 92

Ivana Ivančáková

vedal po francúzsky a obaja sa srdečne zasmiali. Za-

zrela som na nich. Čo sa, doriti, majú čo na mne
smiať!
„Ráno vás vyzdvihnem,“ oznámil mi černoch. „Je
to ťažké, ale skúste sa trochu vyspať. Zajtra budete
mať ťažký deň.“
A odišiel.
Ostala som s usmievajúcim sa policajtom, ktorý
ma viedol do cely.
„Budem potrebovať často chodiť na toaletu,“ po-
vedala som mu placho a dodala, že mám trochu zdra-
votné problémy.
„Len ma zavolajte, som hneď vedľa,“ povedal dob-
rou angličtinou on, podal mi plastový tanier s ryžou
a niečím čudesným a s prianím dobrej noci ma poso-
til dnu.
Fuj.
Aj to jedlo bolo fuj.
Aj to, čo som zbadala, zacítila a čo sa mi okamžite
dostalo pod kožu aj za nechty, bolo jedno veľké fuj.
Humus.
Ale totálny.
Cela bola veľká, chladná, špinavá a smradľavá.
Pozdĺž stien boli tvrdé lavice, čo mali slúžiť ako poste-
le, a niektoré už boli obsadené. Hlavy sa zdvihli a mňa
naplo. Panebože, kam som sa to dostala?

92
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 247

Poďakovanie

Poďakovať sa chcem všetkým svojim pria-

teľom, známym a rodine za všetko, čo pre mňa urobili.
Za to, že je súčasťou môjho života, patrí obrovské
ďakujem mojej sesternici Danke, ktorá mi bola a je veľ-
kou oporou a bez ktorej by som to nezvládla. Ďakujem
mame, otcovi a bratovi, ktorí tú hrôzu prežívali so mnou
a robili, čo mohli, aby som sa dostala naspäť do normál-
neho života. Ďakujem aj mojej druhej rodine, Jane
a Adi W. Sú úžasní. Poďakovanie patrí Mirande, Elishi
a dievčatám. Wendy. Mathilde, ktorá bola mojou opo-
rou v „pekle“. Aničke, ktorá ma neustále povzbudzo-
vala dlhočiznými listami, a taktiež mojej polovičke,
ktorá to nemá so mnou ľahké.
A obrovské poďakovanie patrí Evite, bez ktorej by
táto kniha nikdy neuzrela svetlo sveta.

247
modelka:Sestava 1 2.3.2011 14:30 Page 248

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,

Bratislava 2011 ako svoju 29. publikáciu
Copyright © Ivana Ivančáková, 2011

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

Eva Urbaníková
Z o d p ove d n á r e d a k t o r k a :

J a z y k ov á ú p r av a : Darina Belanová,
Renáta Kováčová

Tlač:

FINIDR, s. r. o.,
Český Těšín
www.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-24-8