HDD

Pevný disk je prachotesná jednotka uložená v počítači, používaná pre trvalé uloženie dát.

Fyzická stavba pevného disku

Každý pevný disk sa skladá z týchto súčiastok:

• jedna alebo viaceré voľne sa otáčajúce hliníkové alebo sklenené platne určené na ukladanie
údajov (sklenené platne sa používali najmä do roku 2002)
• elektrický motorček zabezpečujúci otáčanie platní stanovenou rýchlosťou (väčšinou 5 400, 7
200 alebo 15 000 otáčok za minútu)
• pohyblivé čítacie a zapisovacie hlavy (angl. Heads) pevného disku
• elektrický motorček zabezpečujúci pohyb čítacích a zapisovacích hláv disku
• integrované elektrické obvody slúžiace na ovládanie hláv a motorčekov disku (táto časť sa tiež
niekedy nazýva aj elektronika disku)
• rozhranie na prepojenie disku s počítačom
• prachotesný obal pevného disku

Úložné platne, popis a výroba

Za najdôležitejšiu súčasť pevného disku môžeme považovať práve otočne uložené, dnes už takmer
výlučne hliníkové platne. Platní môže byť v pevnom disku niekoľko, najčastejšie však výrobcovia
používajú jednu až štyri úložné platne. V prípade diskov s extrémne veľkou kapacitou môže byť platní
až 12. V zásade však platí, že čím má disk viac úložných platní, tým je hlučnejší a má väčšiu spotrebu
elektrickej energie. Práve preto sa výrobcovia snažia vyrobiť čo najväčší pevný disk (kapacitne),
avšak s čo najmenším počtom platní. Z dôvodu zjednodušenia výrobného postupu sa tiež môže stať,
že výrobca „umelo“ zníži kapacitu pevného disku tak, že niektoré platne pevného disku sa
nepoužívajú, aj napriek tomu, že sú v disku osadené. Hliníkové úložné platne sa odlievajú vo veľmi
presných formách a navyše musia mať čo najnižšiu elektrickú vodivosť, aby sa zabránilo tvorbe tzv.
vírivých prúdov, ktoré by mohli pevný disk poškodiť. Keďže hliník, z ktorého sú platne vyrobené, nie
1
je feromagnetický, musí sa na vyrobené platne pevného disku naniesť tenká (cca 1 mikrometrová)
vrstva oxidu železného a kobaltu. Na tieto dve vrstvy sa neskôr nanáša ešte jemná grafitová vrstva,
ktorá znižuje možnosť mechanického poškodenia pevného disku. Do roku 2000 sa na výrobu
úložných platní pevných diskov vo veľkej miere používalo aj sklo. V súčasnosti sa však už opäť
používa skôr hliník, s výnimkou pevných diskov, určených na použitie v serveroch. Používa sa
niekoľko druhov vrstiev:

Oxidové médium- je vyrobené z rôznych zlúčenín, ktoré obsahujú oxid železa ako aktívnu
magnetickú citlivú vrstvu .Čím väčšia hustota záznamu - tým menšia a kvalitnejšia môže byť
magnetická vrstva. Pri nanášaní média sa disky otáčajú veľkou rýchlosťou – odstredivou silou sa
médium rozloží rovnomerne. Na vrch sa nanesie ochranná vrstva a celková vrstva hrúbky 0,0008 mm.

Tenký film – je tenšie , tvrdšie a lepšie formovateľné ako oxidové médium. Bolo vyvinuté pre vysoko
kapacitné disky. Vyrába sa ako plátkovaný alebo striekaný.

AFC- najnovší typ magnetického média. Sú to 2 magnetické vrstvy oddelené tenkou vrstvou
ruthénia. AFC antimagneticky prepojené. Pôvodne sa požíva pre prenosné PC v súčasnosti aj pre
stolové.

Čítacie a zapisovacie hlavy

Ďalšou veľmi dôležitou súčasťou pevného disku sú čítacie a zapisovacie hlavy. Počas práce pevného
disku sa tieto hlavy premiestňujú nad jednotlivými platňami a načítavajú z nich údaje, prípadne ich na
platne zapisujú. Vzdialenosť hláv a platní je veľmi malá (môžeme ju merať iba v nanometroch) a je
daná hrúbkou vzduchového vankúša, ktorý sa tvorí nad rýchle rotujúcimi platňami disku. Je
samozrejmé, že spomínaný „vzduchový vankúš“ je tvorený iba nepatrným množstvom vzduchu, ktorý
však musí byť dokonale čistý a nesmie obsahovať žiadne znečisťujúce častice. Čítacie a zapisovacie
hlavy je potrebné chrániť pred náhodným dotykom s úložnými platňami disku. Preto musí existovať v
každom pevnom disku aj tzv. „parkovacia zóna“, kam sa čítacie a zapisovacie hlavy presunú ešte pred
vypnutím pevného disku (t.j. hlavy sa „zaparkujú“). Po presunutí čítacích a zapisovacích hláv do
„parkovacej zóny“ sú tieto hlavy zafixované malým magnetom, aby sa nemohli voľne pohybovať v
čase, keď je pevný disk mimo prevádzky. V prenosných počítačoch, tzv. notebookoch, je táto
technológia ešte vylepšená senzorom zrýchlenia, ktorý neustále sleduje otrasy počítača a ak hrozí
napr. pád prístroja, okamžite vyšle príkaz na zaparkovanie čítacích a zapisovacích hláv pevného disku.
Pri bežných stolných počítačoch sa však tento senzor nepoužíva (nepredpokladajú sa totiž také prudké
otrasy ako u prenosných počítačov) a príkaz na zaparkovanie hláv pred vypnutím počítača vydáva
operačný systém.

2
TYPY HLÁV

1. Indukčná hlava ( TF ) – je vyrobená z tenkého filmu, niekedy sa nazýva aj jednoštrbinová hlava.

Používa sa na zápis aj čítanie. Vytvárajú sa v nej prúdové impulzy

2. Magneto – rezistívna hlava ( MR ) – využíva princíp, že odpor vodiča sa mierne mení, keď sa
vodič nachádza v magnetickom poli. Hlavou preteká prúd a jeho veľkosť sa mení podľa zmeny
odporu, a ten sa mení podľa zmien magnetizmu. Prúd je väčší ako v TF hlavách. Možno ich použiť
len na čítanie. Preto sa používajú kombinované hlavy, v ktorých je zápis vyrobený TF hlavou a čítanie
MR hlavou. Sú dvojštrbinové, užšia štrbina je čítacia, širšia zapisovacia. MR hlavy sú zložitejšie,
majú naviac vodiče na prenos prúdu. Sú citlivé, preto musia byť odtienené.

3. Magneto – rezistívna ( GMR ) – je novší typ hláv – IBM. V MR hlave sa mení odpor len v jednej
vrstve zliatiny NiFe. V hlavách GMR sú dve vrstvy, jedna je NiFe, druhá je kobalt a navzájom sú
oddelené vrstvou medi. Deliaca vrstva musí byť nemagnetická. Tým sa zmena odporu značne zväčší.

POHONY HLÁV A DISKOV

Hlavami pohybuje a nastavuje ich do správnej polohy nad diskami mechanický systém, ktorý sa
označuje ako pohon hláv. Používajú sa dva princípy: 1. pohon krokovacím motorčekom

2. elektromagnetický pohon
V súčasnosti sa používa elektromagnetický pohon, pretože s ním je väčšia spoľahlivosť a presnosť
disku. Využíva spätnú väzbu na presné určenie polohy hlavy a úpravu polohy. Využíva princíp
elektromagnetu. Cievka je spojená s koncom závesu a umiestnená v blízkosti pevného magnetu. Ak
cievkou prechádza prúd, tak sa k magnetu priťahuje, alebo odpudzuje podľa smeru prúdu. Hlavy sa
pohybujú voľne, systém nemá žiadne zarážky. Presné nastavenie hláv zabezpečí navádzací systém,
ktorý sa nazýva servo. Výhodou je, že je necitlivý na zmeny teploty. Vyrábajú sa ako lineárne alebo
rotačné. Líšia sa usporiadaním magnetu a cievky. Výhodou je automatické parkovanie hláv.
Na pohon diskov sa používa elektrický motorček. Musí zabezpečiť plynulé otáčanie diskov. Nesmie
vytvárať vibrácie, musí mať tichý chod.
Obal disku

Zaujímavou časťou pevného disku je aj jeho obal. Je prachotesne uzavretý, nie je však vzduchotesný.
Na obale pevného disku sa nachádza malý otvor s filtrom, ktorým sa dovnútra pevného disku dostáva
vzduch, slúžiaci na ochladzovanie jednotlivých súčiastok. V žiadnom prípade nesmie byť otvor s
filtrom uzavretý, prípadne upchatý, pretože by došlo k nenávratnému poškodeniu zariadenia.

3
Rozhranie na prepojenie pevného disku s počítačom

Na prepojenie interného pevného disku s ostatnými počítačovými komponentmi sa momentálne

používa najmä paralelné rozhranie s názvom ATA, ktoré sa tiež nazýva aj paralelným portom.
Paralelný port môžeme rozdeliť na dva základné typy, a to:
1. IDE, EIDE – používa sa najmä v stolných
počítačoch; plošný spoj radiča je integrovaný na
mechanike disku. Spojenie so základnou doskou
zabezpečuje rozhranie a 40 žilový kábel. Umožňuje
pripojiť 4 zariadenia. Využíva 2 kanály IDE1
a IDE2 a na každý možno pripojiť 2 zariadenia. Na
jednom kábli je jedno zariadenie MASTER (
nadradené ) a druhé SLAVE ( podradené ).

2. Paralelný port typu SCSI, ktorý nájdeme napríklad v

serveroch alebo v počítačoch zapojených vo veľkých sieťach. Do
zbernicového slotu na základnej doske je vložená karta –
hostiteľský adaptér. Od nej je vedený dátový kábel, ktorý prepája
jednotlivé periférie SCSI. Každá jednotka má vlastný radič a je
funkčne samostatná. Prevádzku na dátovom kábli ( zbernici SCSI
) riadi hostiteľský adaptér. So zväčšujúcou sa prenosovou
rýchlosťou pevných diskov sa však už objavili aj fyzikálne
hranice tohto rozhrania. Cez paralelný port typu SCSI je totiž napr. možné previesť maximálne 320
MB dát za sekundu. Táto zdanlivo závratná rýchlosť však nemusí vždy postačovať a preto sa
výrobcovia pevných diskov už niekoľko rokov usilujú priviesť používateľov počítačov k prechodu od
paralelných rozhraní pevných diskov k sériovým rozhraniam. Najznámejším sériovým portom na
pripojenie pevného disku je port Serial ATA. Na význame nadobúda toto sériové rozhranie najmä od
roku 2002. V cenníkoch komponentov ho môžeme nájsť pod označením S-ATA alebo SATA.
Hlavnou výhodou tohto nového rozhrania oproti rozhraniam paralelným je možnosť oveľa väčšieho
dátového prenosu a jednoduchšia kabeláž pevného disku. Keďže vývoj pokračuje aj v oblasti
serverových pevných diskov, aj tu sa už v roku 2005 objavil potenciálny nástupca aktuálneho
rozhrania SCSI. Nový port by sa mal volať Serial Attached SCSI (SAS) a jeho použitím je možné
dosiahnuť dátový prenos až 600 MB/s. Na pripojenie externých pevných diskov sa najčastejšie
používa port FireWire alebo USB.

4
Logická stavba pevného disku

Základné pojmy

Nosičom informácií na pevnom disku je

magnetická vrstva úložnej platne. Táto
magnetická vrstva je počas zápisu informácií
postupne delená na jednotlivé cylindrické
stopy. Jedna úložná platňa obsahuje zvyčajne
niekoľko tisícok takýchto cylindrických stôp,
ktoré bývajú vytvárané na oboch stranách
úložnej platne. Všetky stopy vytvorené na
jednotlivých úložných platniach disku sa
súhrnne nazývajú ako cylinder. Každá stopa je
rozdelená na mnoho malých logických
jednotiek, ktoré sa nazývajú bloky. Jeden takýto
blok je schopný poňať 512 bajtov informácií.
Pre lepšiu kontrolu uložených dát je do každého
bloku s uloženými dátami pridaná tzv. kontrolný
súčet, pomocou ktorej dokáže elektronika zistiť,
či sú dáta, ktoré sa budú načítavať identické s
tými, ktoré boli zapísané na úložnú platňu
pevného disku. Všetky bloky, ktoré majú na
disku rovnaké koordináty umiestnenia, sa
niekedy súhrnne nazývajú tiež ako sektor.
Bohužiaľ sa význam pojmu sektor častokrát v praxi mylne zamieňa s pojmom blok.

Moderné pevné disky ešte delia úložné platne do tzv. zón, pričom každá zóna obsahuje niekoľko
cylindrických stôp. Každá zóna by mala mať rovnaký počet sektorov.

Fyzické a virtuálne členenie pevného disku

Pri moderných pevných diskoch je úplne bežné, že skutočné členenie na sektory, hlavičky a cylindre
nie je navonok viditeľné a toto členenie „nevidí“ ani operačný systém počítača. Skutočné rozčlenenie
tak „vidí“ a riadi iba riadiaca časť elektroniky disku (v angličtine sa táto časť nazýva aj „controller“).
Elektronika disku vytvára a sprístupňuje pre operačný systém úplne iné, tzv. virtuálne členenie
pevného disku. V tomto členení má každý pevný disk 255 virtuálnych hlavičiek (hoci fyzicky môže

5
mať tých hlavičiek napr. len 5). Dôvodom tohoto členenia je obmedzenie poruchovosti disku. Na
každom pevnom disku totiž zvyčajne po nejakom čase vzniknú chybné bloky, do ktorých sa nedajú
ukladať dáta. Ak by neexistovalo virtuálne členenie disku, operačný systém by vtedy diagnostikoval
disk ako vadný a do určitých jeho oblastí by neukladal dáta, prípadne by dáta neukladal vôbec. Keďže
však existuje virtuálne členenie disku, elektronika pevného disku môže tieto vadné fyzické oblasti
jednoducho preskočiť a uložiť dáta do tzv. rezervnej oblasti disku bez toho, že by sa o tom dozvedel
operačný systém, pretože jeho virtuálne členenie pevného disku sa týmto nenaruší. Vo virtuálnom
členení pevného disku sa totiž nezaznamená žiadna chyba a pre operačný systém to vyzerá tak, akoby
bol disk bezchybný.

Rezervná oblasť disku

Je to tá oblasť pevného disku, do ktorej je možné ukladať dáta v prípade, že na mieste, kde by mali
byť normálne uložené, sa nachádza napr. chybný blok. Táto oblasť má zvyčajne veľkosť 10 – 20 %
kapacity pevného disku. Rezervná oblasť je navonok pre užívateľa (operačný systém) neviditeľná. Na
odkrytie tejto oblasti je potrebný špeciálny firmware pre kontrolér disku, ktorý však má k dispozícií
iba výrobca disku. Ak by sa užívateľovi aj podarilo odkryť rezervnú oblasť pevného disku, rapídne by
sa tým skrátila životnosť disku. V prípade poruchy by už totiž nebola k dispozícií žiadna rezervná
oblasť na uloženie dát.

Funkcia ovládača pevného disku

Z pohľadu operačného systému sa dá každý pevný disk (vytvorením partícií) rozdeliť na viacero častí
tak, že tieto jednotlivé časti potom v systéme vyzerajú akoby to boli ďalšie pripojené pevné disky. To,
aby pevný disk rozdelený na viacero partícií, vyzeral v systéme ako viac pevných diskov pripojených
súčasne, zabezpečuje ovládač pevného disku, ktorý býva väčšinou priamo integrovaný v operačnom
systéme. Ak je v systéme prítomný správne fungujúci ovládač pevného disku, používateľ teda
prakticky nemá šancu rozpoznať, či sa jedná o jeden pevný disk, rozdelený na viacero logických
jednotiek, alebo sú v systéme pripojené viaceré pevné disky.

Formátovanie, systém súborov

HDD sa formátuje 3 krokmi:

1. nízkoúrovňové formátovanie – fyzické

2. rozdelenie disku na úrovne

3. vysokoúrovňové formátovanie – logické

6
Nízkoúrovňové formátovanie – v ňom sa stopy rozdeľujú na daný počet sektorov, vytvárajú sa ich
hlavičky aj ich zakončenia a zároveň sa vytvára priestor pre dáta. Vznikajú medzery medzi
stopami aj medzi sektormi. Dátová oblasť každého sektoru sa vyplní určitou testovacou
hodnotou. V starších HDD bol v každej stope rovnaký počet sektorov. Vo vnútorných stopách
boli sektory užšie ako vo vonkajších. Tým bol vyšší počet bitov na palec vo vnútorných
stopách a menší vo vonkajších. Tým sa znížila kapacita disku, pretože vo vonkajšej stope mali
sektory väčšiu dĺžku, ale rovnaké množstvo informácií ako vo vnútorných sektoroch.
V novších diskoch sa používa zónový záznam a to znamená, že jednotlivé stopy majú rôzny počet
sektorov. Cylindre sú zoskupené do zón a tieto sa líšia počtom sektorov v sektore v stope. Tým
sa zvýšila kapacita disku. Pri prenose dát sú použité rôzne rýchlosti a rýchlosť závisí od zóny
v ktorej sa hlava nachádza. Najvyššia rýchlosť je vo vonkajších zónach. Ako prenosová
rýchlosť sa udáva rozpätie medzi maximálnou a minimálnou hodnotou.
Rozdelenie na oddiely – umožňuje nainštalovať do každého oddielu iný operačný systém. Na
pracovnom disku musí byť vytvorený aspoň jeden oddiel a maximálne 4.
Vysokoúrovňové formátovanie – vytvára sa na disku, štruktúra potrebná pre prácu súborov
a dát. Vytvára sa tabuľka s obsahom disku. Zároveň sa tým vytvára prehľad o súboroch,
obsadenosti a o chybných miestach. Každá partícia pevného disku musí byť pred použitím
naformátovaná, čím sa vytvorí určitý systém súborov. Pri formátovaní sa zvyčajne zlúči
niekoľko blokov pevného disku na úložných platniach do väčších celkov – sektorov – a sektor
sa tak vlastne stane najmenšou logickou jednotkou pre dáta, uložené na pevnom disku. Systém
súborov zabezpečuje, aby sa dáta dali na pevný disku ukladať vo forme súborov. Pri ukladaní
súborov sa hneď vytvára aj tzv. zoznam s obsahom (adresár), podľa ktorého je možné
jednotlivé súbory kedykoľvek vyhľadať a hierarchicky ich zoradiť. Operačné systémy MS-
DOS a Windows 9x používali systém súborov s názvom FAT (File Allocation Table – v
preklade: Tabuľka alokácie/umiestnenia súborov), novšie systémy ako napr. Windows 2000,
XP používajú súborový systém s názvom NTFS.

PARAMETRE PEVNÉHO DISKU

Kapacita disku – je to dôležitý parameter. Prvé PC mali kapacitu 10MB, ktoré sa postupne
zväčšovali. Zvýšiť kapacitu možno zlepšením kvality záznamovej vrstvy. Tým sa zväčší počet
miniatúrnych dipólov, ktoré reprezentujú v 0 a 1. Na zvýšenie kapacity sa používajú algoritmy
úspornejšieho zápisu:

MFM - dátový signál má vymedzenú presnú dĺžku. Podľa trvania vonkajšieho magnetického poľa.
radič rozpozná počet rovnakých bitov, tým sa určí aké dáta nasledujú za sebou. Dnes sa používa len
v disketách.
7
RLL- často sa používa. Radič prepočíta ukladanú postupnosť na novú kombináciu 0 a 1 a tým sa
ukladané číslo zmení a nie sú v ňom nečitateľné postupnosti 0a 1, tým sa rozsah dát zmenší na tretinu.
PRML- ešte zvyšuje kapacitu disku zvýšením hustoty ukladaných dát. Čítacie impulzy sa spracúvajú
digitálnym signálovým procesorom. Ten vie ako má vyzerať postupnosť signálov spôsobená husto
ležiacimi dipólmi a dokáže dopočítať chýbajúce dáta .PRML teda rozozná viac dipólov na malej
ploche.
Prenosová rýchlosť disku – je to rýchlosť, s ktorou HDD s radičom odovzdá dáta do systému, závisí
od hláv disku a radiča. Prístupová doba vyjadruje rýchlosť s akou disk vyhľadáva dáta a je zložená
z doby vystavenia a z doby čakania. Doba vystavenia je čas, za ktorý sa dostanú hlavy nad určitú
stopu. Doba čakania je čas, za ktorý sa dostane hlava nad správny sektor .HDD používa vyrovnávaciu
pamäť, do nej sa načítajú dáta a odtiaľ sa prenášajú po zbernici a tým sa rýchlosť disku zvyšuje.
Spoľahlivosť disku – MTDF – stredná doba medzi chybami, zisťuje sa štatisticky a udáva ju
výrobca.

-Technológia S.M.A.R.T Keďže údaje uložené na pevných diskoch majú zvyčajne svoju
cenu, je veľmi dôležité, aby sme vedeli čo najpresnejšie kedy môže dôjsť k poruche pevného disku,
prípadne k jeho totálnemu zlyhaniu. Na zistenie pravdepodobnosti takéhoto výpadku je tu technológia
S.M.A.R.T, pomocou ktorej môžeme pomerne presne (alebo zväčša len s malou odchýlkou) určiť,
kedy je dobré pevný disk vymeniť. Sú presne stanovené tolerancie parametrov. Ak sa niektorý
parameter dostane mimo tolerancie, radič upozorní na potrebu zálohovania dát.

Delenie pevných diskovPodľa formátu

• 5,25" - veľký formát, používaný najmä v minulosti

• 3,5" - malý formát, používaný v súčasnosti
• 2,5" - formát používaný v notebookoch
• 1,8" - mikroformát používaný v malých prenosných zariadeniach
• 1" - mikroformát používaný v malých prenosných zariadeniach

Podľa otáčok

• 4 300 ot/min.
• 5 400 ot/min.
• 7 200 ot/min.
• 10 000 ot/min.
• 15000 ot/min.

8
Podľa rozhrania

• IDE/EIDE/ATA/ATAPI
• Serial ATA
• SCSI

Historický vývoj pevného disku

• 1956: Firma IBM predstavila prvý magnetický pevný disk. Na 50-úložných platniach (každá
mala priemer 61 cm) bola dosiahnutá kapacita 5 Megabytov (MB).
• 1973: Firma IBM spustila projekt „Winchester“, ktorého cieľom bolo vyvinúť rotujúce
pamäťové zariadenie v pevnom obale. Podľa návrhu sa pri spustení a zastavení zariadenia mali
čítacie a zapisovacie hlavy položiť na pamäťový nosič. Ak by sa to podarilo, rapídne by sa tým
skrátil čas načítavania a zápisu údajov.
• 1979: Predstavenie prvého 8 palcového disku vytvoreného podľa projektu Winchester. Tento
disk však bol príliš veľký, ťažký a drahý (5 MB úložného priestoru by dnes v prepočte stálo
viac ako 5.000 Eur); aj napriek tomu však neustále stúpal dopyt po týchto diskoch.
• 1980: Firma Seagate Technology začala predávať prvý 5,25 palcový disk, vyrobený podľa
projektu. Disk niesol označenie ST506 (mal kapacitu 6 Megabytov). Keďže tento disk mal
úplne nové rozhranie na prepojenie s počítačom, onedlho toto rozhranie prebrali aj ostatné
firmy a stalo sa tak štandardom v oblasti PC. V rovnakom čase prišiel na trh prvý počítač
štandardu PC od firmy IBM. Dovtedy boli na trhu zastúpené len mikro - počítače Apple.
Keďže nový pevný disk bol v porovnaní s jeho predchodcami veľmi kompaktný, dopyt
zákazníkov začal razantne stúpať.
• 1986: Vytvorenie a následné zavedenie špecifikácie SCSI, jedného z prvých
štandardizovaných protokolov pre rozhranie pevného disku.
• 1997: V praxi bola pri výrobe pevného disku prvýkrát použitá technológia gigantického
magnetického odporu (anglický názov je Giant Magnetoresistive Effect (GMR)), čím sa
radikálne zvýšila možná kapacita zariadenia. Jedným z prvých pevných diskov, ktoré
obsahovali túto technológiu bol IBM Deskstar 16G (november 1997) s kapacitou 16,8 GB.
• 2004: 18. november 400 GB - pevný disk od firmy Hitachi. V tom istom roku bol firmou
Seagate uvedený prvý pevný disk podporujúci inštrukčnú sadu Native Command Queuing.
• 2005: 500 GB - pevný disk od firmy Hitachi.
• 2006: 1 TB - pevný disk od firmy Fujitsu-Siemens
• 2008: Western Digital - 2000 GB

9
10