8.

Základná štruktúra počítača a špecifiká použitia v letectve

Najrozšírenejšími počítačovými systémami sa stali v 90-tych rokoch minulého storočia osobné
počítače, označované skratkou PC odvodenou z anglického výrazu Personal Computer. Samotný
názov vychádza z určenia počítača, ktorý je navrhnutý a vyvinutý ako pracovisko pre jednu osobu. V
súčasnosti sa však pojem PC často používa prakticky pre označenie akéhokoľvek typu počítača, aj
priemyselných počítačov – IPC – z angl. Industrial PC, čo je zavádzajúce, keďže priemyselné počítače
rôzneho výkonu a typu môžu automatizovane fungovať aj bez zásahu človeka. Aj počítače pre
letectvo spadajú do tejto kategórie, pričom musia mať zabezpečenú zvýšenú environmentálnu
odolnosť (teplota, tlak a pod.) a spoľahlivosť.

8.1 Konštrukcia počítača

Zostava osobného počítača v najjednoduchšom prevedení obsahuje okrem vlastného počítača
(zdroja, základnej dosky, pamäte RAM a procesora) väčšinou jednotku pevnej pamäte - rotačného
magnetického disku HDD (z angl. Hard Disk Drive) alebo polovodičového pamäťového „disku“ SSD (z
angl. Solid State Drive), displej (monitor), klávesnicu, myš a niektoré jednotky výmenných pamätí CD,
DVD, Blu-ray, čítačku kariet a ešte stále v niektorých prípadoch aj disketovú mechaniku FDD (z angl.
Floppy Disk Drive), prípadne tlačiareň alebo inú perifériu.

Samotný počítač je niekedy označovaný ako centrálna jednotka osobného počítača. Centrálne
jednotky dnešných PC založených na štandardoch firmy Intel (dominantného výrobcu procesorov pre
PC) sú umiestnené na základnej doske PC, na ktorej sú konektory pre pripojenie lokálnej zbernice PCI
Express, tiež označované ako PCIe (x16, x4, x1), iné vstupné/výstupné zbernice (ISA, PCI, RS-232,
paralelný port) a v niektorých prípadoch ešte stále aj staršie grafické zbernice AGP. Ku zberniciam sú
potom cez tzv. rozhranie (alebo tiež interface) pripojené ostatné jednotky PC, slúžiace pre vstup dát,
výstup dát alebo uchovávanie dát. Zjednodušená bloková schéma PC je na Obr. 8.1.

Obr. 8.1 Bloková schéma PC

 Vyššie spomínané jednotky počítača sa súhrne označujú ako hardvér (HW z angl. hardware –
pevné/stále vybavenie), programové vybavenie PC sa súhrnne označuje ako softvér (SW z angl.
software – mäkké/premenlivé vybavenie). Základom tzv. systémového SW PC je v súčasnosti BIOS (z
angl. Basic Input/Output System), základný systém riadenia vstupov/výstupov, ktorý umožňuje
centrálnej jednotke komunikovať s ostatnými komponentmi. BIOS je možné v PC uložiť na troch
rôznych miestach: pamäti (EEP)ROM základnej dosky, v záložnej pamäti (EEP)ROM a na pevnom
disku.

V minulosti sa používali pamäte ROM, ktoré boli naprogramované u výrobcu a BIOS v nich sa
nedal meniť. Súčasné BIOS-y sú v preprogramovateľných pamätiach, aby bolo možné vylepšiť BIOS
pomocou novej kópie od výrobcu (napr. práve takto sa inovuje BIOS v prípade zavedenia podpory
nového procesora v súčasnej používanej pätici). Tento proces však môže pri neúspechu znamenať
poškodenie súčasnej verzie BIOS-u a preto sú potrebné zálohy, z ktorých je možné načítať poslednú
fungujúcu verziu.

8.1.1 Základná štruktúra PC

Procesor býva označovaný ako CPU (Central Processing Unit – centrálna procesorová jednotka)
a základná doska ako Motherboard (materská doska). Na základnej doske sú okrem centrálneho
procesora obvody príslušnej čipovej sady (z angl. chipset) a konektory pre pripojenie napájania
a ďalších komponentov PC (Obr. 8.2 a 8.3).

Obr. 8.2 Základná doska PC (príklad)

 Dnešné procesory (CPU) obsahujú okrem riadiacej jednotky a aritmetických jednotiek ALU
(Arithmetic Logic Unit) i riadiacu ROM (z časti BIOSu), Cache pamäte (rýchle vyrovnávacie pamäte,
resp. medzipamäte, z angl. cache – úkryt, zásobník) a jednotky pre riadenie zberníc. V posledných
rokoch sa vyrábajú aj tzv. APU (z angl. Accelerated/Advanced Processing Unit), čo je CPU + grafický
procesor v jednom čipe, ktorý je prípadne ešte kombinovaný s FPGA poľom.

Väčšina súčasných procesorov spracováva celé i desatinné čísla v režime SIMD (Single Instruction
Mutiple Data – jedna inštrukcia, niekoľko dát) pri prúdovom vykonávaní inštrukcií, rozdelených na
niekoľko fáz. Jedná sa teda o prúdové vektorové procesory využívajúce k dosiahnutiu väčšej rýchlosti
spracovania paralelizmu – počet vlákien a veľkosť spracovávaného prúdu. Procesor obsahuje tiež
radič, t.j. riadiacu jednotku s dekodérom inštrukcií, medzipamäť pre inštrukcie, medzipamäť pre dáta,
aritmeticko-logické jednotky (ALU), vnútornú zbernicu, jednotky riadenia vnútorných zberníc
a riadiacu ROM pamäť. Procesor je riadený generátorom hodinových pulzov (taktovacím
generátorom) umiestneným na základnej doske. V súčasnej dobe tento generátor obsahuje aj
premenlivú násobičku, ktorá podľa vyťaženia procesora inštrukciami mení takt a v prípade zníženej
záťaže zníži taktovaciu frekvenciu a znižuje spotrebu procesora čím šetrí elektrickú energiu.

Vnútorná pamäť PC sa skladá z riadiacej pamäte ROM (Read Only Memory – pamäť len pre
čítanie) a operačnej pamäti typu RAM (Random Access Memory - pamäť s náhodným prístupom – na
rozdiel od pamäti so sekvenčným prístupom, napr. páskových pamätí (stále používaných pri zálohe
dát serverov) je možné s rovnakým oneskorením pristupovať na ktorékoľvek jej miesto). Pamäť ROM
(alebo tiež PROM, EPROM a EEPROM) sú nazývané pevné pamäte (angl. non-volatile -
nevyprchávajúce), pretože v nich zostáva (na rozdiel od pamäte RAM, napr. najčastejšie DRAM)
informácia zachovaná i po odpojení napájania. Pri spracovaní dát sú aktuálne dáta a aktuálne
programy umiestnené (nakopírované) v operačnej pamäti, z ktorej sa informácie po vypnutí
napájania stratia.

Rozhranie, alebo tiež interface (sériové alebo paralelné), slúži k prispôsobeniu toku dát medzi
počítačom a vnútornou jednotkou, alebo tiež periférnym zariadením počítača. Zložitejšie rozhranie je
realizované jednotkami riadenými vlastnými špecializovanými procesormi, ako napr. grafické
rozhranie (grafická karta).

Obr. 8.3 Skladba zostavy počítača

 Procesor je „mozgom“ osobného počítača a je určujúci pre väčšinu vlastností celého PC.
Výkonnosť procesoru sa udáva v MFLOPS (z angl. Mega Floating Point Operations / sec - milióny
operácií v pohyblivej rádovej čiarke za sekundu). Ku konštrukčne-funkčným parametrom procesorov
patrí taktovacia frekvencia (napr. pre procesor Intel Core i7-4790K je to 4 GHz), šírka vnútornej
zbernice, šírka adresnej zbernice a veľkosti pamäti L1, L2 a prípadne L3 cache (napr. 64 kB / 512 kB /
8 MB). Procesor je umiestnený na základnej doske a tá je umiestnená spoločne s pevným
systémovým diskom, disketovými a optickými jednotkami v skrini PC, obsahujúcej napájací zdroj
a konektory pre pripojenie periférnych zariadení (Obr. 8.4).

Obr. 8.4 PC v skrini typu tower

8.1.2 Základné periférie PC

Pre prenos dát, adries a riadiacich signálov medzi jednotkami PC slúži systémová zbernica (Obr.
8.3). Adresné zbernice šírky 32 bitov umožňujú adresovať maximálne 4 GB operačnej pamäte (v
prípade grafického čipu, ktorý využíva vyhradenú časť RAM ako video pamäť je nutné túto hodnotu
odpočítať). Väčšina súčasných procesorov však využíva už adresnú zbernicu s väčšou šírkou, ktorá bez
problémov vie adresovať aj väčšiu pamäť – napr. pre spomínaný Core i7 je to 32 GB). Dátové lokálne
zbernice PCI (zavedené v PC od r. 1993) umožňovali pri rýchlosti 33 MHz prenášať v 64-bitovom
systéme dáta rýchlosťou 264 MB/s. Nástupca PCI, zbernica PCI Express (PCIe) pri využití štandardu
4.0 v x16 slote (využívaný najmä pre komunikáciu s grafickými kartami) má limit na rýchlosti 31,508
GB/s.

Dáta medzi procesorom (resp. základnou doskou) a HDD (pevným diskom) sú prenášané cez
rozhranie PATA (Parallel ATA), rýchlosťou maximálne 133 MB/s, alebo SATA (Serial ATA)
s maximálnou prenosovou rýchlosťou 6 Gbit/s vo verzii SATA-III. Rozhranie SATA je v súčasnosti
dominantným, veľa základných dosiek už dokonca ani rozhranie PATA štandardne nepodporuje.
Dôvod je zrejmý – nástup rýchlych platňových diskov s možnosťou prenosu 157 MB/s a viac a nástup
SSD diskových jednotiek s možnosťou prenosu až cez 500 MB/s. Niektoré súčasné rýchle SSD disky
dokonca používajú pripojenie cez PCIe zbernicu pre dosiahnutie ešte vyšších rýchlostí prenosu dát.

Periférne zariadenia sú k procesoru pripojené cez paralelné alebo sériové rozhrania. Tlačiarne sa
v súčasnosti väčšinou pripájajú cez rozhranie USB (Universal Serial Bus), niektoré ešte stále možno
pripojiť cez paralelný port, ale v súčasnosti už tento port na veľa matičných doskách nie je vyvedený
do konektora na šasi (len konektor na zákl. doske), prípadne absentuje úplne. Iné periférne
zariadenia je možné pripojiť káblom cez rozširujúcu kartu rozhraní, zasunutú do príslušného
konektoru na základnej doske (PCI/PCIe sloty). Rozširujúca doska rozhrania obsahuje tzv. buffer
(vyrovnávaciu pamäť) pre výmenu dát a je riadená signálmi z vlastného aj externého procesoru. Aj
periférie s menšími nárokmi na rýchlosť výmeny dát (klávesnice, myš, ...) je možné pripojiť cez USB
alebo v minulosti PS/2 sériové rozhranie.

Monitor/zobrazovacia jednotka PC je prepojená so základnou doskou cez grafickú kartu – GPU (z

angl. Graphics Processing Unit – jednotka spracovania grafiky). Bolo v pláne (rok 2015), že sa
štandardný VGA konektor (15-pinový D-Sub) z podpory GPU úplne vytratí. Dôvod je v zavedení
novších, digitálnych rozhraní a konektorov DVI (z angl. Digital Visual Interface – digitálne rozhranie
pre vizualizáciu) a HDMI (z angl. High-Definition Multimedia Interface – multimediálne rozhranie
s vysokým rozlíšením). Grafický adaptér prevádza dáta z pamäti PC na signály pre riadenie monitoru
(Obr. 8.5) – teda parametre obrazovej matice v podobe troch zložiek RGB, červenej, zelenej a modrej
pre každý bod obrazovky – pixel.

Obr. 8.5 Spracovanie dát v grafickom adaptéri s DVI

V prípade použitia VGA je signál do monitora odosielaný v analógovej podobe jasových zložiek
RGB, pričom sú z grafického adaptéra vysielané aj synchronizačné pulzy. Na koncoch riadkov
generuje riadiaca jednotka riadkové horizontálne synchronizačné pulzy (Horizontal Sync.) a na konci
každého snímku generuje snímkový synchronizačný pulz vertikálnou synchronizáciou (Vertical Sync.).
Z jasového signálu a synchronizačných pulzov je v zmiešavači vytvorený video signál a ten je vedený
do monitoru.

V prípade digitálnych rozhraní DVI a HDMI je situácia o niečo jednoduchšia – parametre pixelov
sú odoslané v digitálnej podobe rýchleho dátového toku do monitora a ten synchronizovane
s hodinovým signálom už riadi svojou elektronikou farby jednotlivých pixelov. Alfanumerické
i grafické znaky sú v súčasnosti zobrazované na monitore periodicky so snímkovou (obnovovacou)
frekvenciou minimálne 60 Hz. HDMI má popri prenose obrazu veľmi podobnom DVI (Obr. 8.5) aj
kanál pre prenos audio signálu.

Moderné monitory podporujú niekoľko obnovovacích frekvencií a sú označované ako

multifrekvenčné monitory. Vďaka nástupu TFT (z angl. Thin-Film Transistor) a IPS (z angl. In-Plane
Switching) LCD (z angl. Liquid-Crystal Display) sa odstránilo blikanie pixelov viditeľné pri nízkych
frekvenciách na klasických CRT (z angl. Cathode Ray Tube) monitoroch, ktoré bolo spôsobené
zhasínaním pixelov obrazovky.

Klávesnica obsahuje maticu kláves (angl. key matrix), procesor klávesnice s vlastnou ROM a kóder
klávesnice (angl. keyboard encoder), ktorý prevádza skutočný snímaný kód do jednej z 3 rôznych sád
snímacích kódov). Pri stlačení klávesy vygeneruje kóder vytvárací kód (make code) a pre uvoľnenie
ukončovací kód (brake code). Pre spojenie cez sériový port dnes používajú klávesnice čip UART (z
angl. Universal Asynchronous Receiver/Transmitter – univerzálny asynchrónny prijímač/vysielač). Pre
sériový prenos sú nutné aspoň 2 vodiče: zem, a signálny vodič v prípade napájania klávesnice
externým zdrojom, 3 vodiče: zem, napájanie a signálny vodič v prípade napájania klávesnice cez
konektor. V dnešnej dobe je štandardne použité USB rozhranie alebo bezdrôtový prenos s využitím
technológií Bluetooth alebo Wi-Fi.

Optická (CD, DVD, Blu-Ray) alebo disketová (FDD) mechanika vždy obsahuje jednu alebo viac
riadiacich dosiek (angl. logic board) s obvodmi slúžiacimi k riadeniu pohonu hláv, obvodov hláv pre
čítanie i zápis, pohonu mechaniky, senzorov a všetkých ďalších súčastí mechaniky. Riadiaca doska
predstavuje rozhranie mechaniky s doskou radiča v systémovej jednotke.

Tlačiarne obsahujú pamäte rovnakých typov ako PC (SIMM alebo DIMM) a často sú doplnené
i procesorom. Veľkosť pamäte je dôležitá predovšetkým pre kvalitné tlačiarne, ktoré si pred tlačou
vytvárajú obraz celej strany. Plotre (súradnicové zapisovače) a skenery sa pripojujú k počítaču
podobne ako tlačiarne pomocou štyroch možných rôznych rozhraní: paralelný port, SCSI, USB alebo
LAN sieťové rozhranie.

V súčasnosti sú bežné aj bezdrôtové spojenia ako pri klávesniciach a myšiach, prípadne track ball-
och (invertovaná myš) a touch pad-och (dotykových plochách). Joystick, pákový ovládač, vyžadoval
v minulosti špeciálne rozhranie – tzv. game port, no v súčasnosti je už aj tu používané rozhranie USB.

PC je štandardne vhodné pripájať ku napájacej sieti cez prepäťovú ochranu. Pripájanie i prípadne
odpájanie periférií do slotov na matičnej doske sa uskutočňuje pri vypnutom napájaní, aby nedošlo
k poškodeniu zariadenia napäťovou alebo prúdovou špičkou, prípadne nechceným kontaktom
s niektorou vodivou plochou alebo čipom na matičnej doske.

8.2 Typy počítačových systémov

Výkonnosť a oblasť použitia počítača sa dá posúdiť podľa týchto parametrov:

 architektúra procesora (CPU),

 dĺžka slova CPU, t.j. šírka vnútorných registrov, šírka vstupných a výstupných zberníc pre dáta
a šírka adresnej zbernice,
 rýchlosť procesoru a rýchlosť ostatných častí počítača,
 počet jadier procesora,
 počet procesorov,
 veľkosti pamätí cache (medzipamätí) a veľkosť operačných pamätí,
 kapacity pevných diskových pamätí,
  typy a počty rozhraní pre pripojenie periférií a dátové siete,
 typ operačného systému.
Charakteristiky výpočtového výkonu systému sú v zásade odvodené od výkonu procesoru
a pamätí, ktoré tak určujú, ako rýchlo je celý stroj schopný uskutočňovať inštrukcie. Výkonové
charakteristiky periférií zvyčajne nebývajú tak podstatné, pretože ich výkon je v porovnaní s pamäťou
a procesorom nižší. Moderná výkonná grafická karta je špecifický prípad, avšak nie vždy ju používame
ako pomocnú výpočtovú silu a vo väčšine bežných počítačov sa nachádza grafická karta s malým
výkonom, a teda aj spotrebou – nie je možné do každého zariadenia osadzovať kartu so spotrebou
niekoľko stoviek wattov.

Množstvo dát, ktoré dokáže procesor preniesť do pamäti RAM za jednu sekundu, sa rádovo
pohybuje v gigabajtoch. Množstvo dát, ktoré sa dajú preniesť na disk, sa oproti tomu zvyčajne meria
v megabajtoch za sekundu. A podobne čas potrebný pre získanie dát z pamäti RAM (prístupový čas)
sa meria v nanosekundách, zatiaľ čo čas pre načítanie dát z diskovej periférie sa meria
v milisekundách. S nástupom tzv. SSD (z angl. solid state disc) technológie sa tieto prístupové časy
zmenšili, ale stále výrazne zaostávajú za prístupovými časmi do RAM. Jedná sa teda o rádové rozdiely
vo výkone.

Výkonné počítače používané pre správu dát veľkých firiem, prístupné z mnohých terminálov, boli
v 70-tych a 80-tych rokoch označované ako strediskové počítače (angl. mainframe, host computer).
V 90-tych rokoch boli strediskové počítače s terminálovou sieťou nahradzované postupne lokálnymi
počítačovými sieťami, zloženými zo serveru a pracovných staníc (workstations). Tento prístup je
doteraz dominantným.

Výkonné servery bývajú viacprocesorové (napr. na základnej doske sa nachádzajú 4 procesory)

a pracujú so sieťovým operačným systémom (najčastejšie založeným na operačnom systéme LINUX),
ktorý umožňuje zdieľať sieťové periférne zariadenia (napr. tlačiarne) užívateľov všetkých pracovných
staníc. V súčasnej dobe sú vďaka rozšíreniu sa internetu a výkonu súčasných počítačových systémov
k dispozícii dva ďalšie prístupy k práci a to terminálové stanice a tzv. cloud computing.

Terminálová stanica obsahuje len jednoduchý hardvér schopný komunikovať po lokálnej sieti so
serverom, na ktorom je vytvorené konto, ku ktorému sa pracovník prihlasuje, alebo inštancia
virtuálneho počítača. Charakteristickým rysom tohto prístupu je absencia pevného disku a možnosť
použiť počítač, ktorého výkon je pomerne malý. V prípade cloud computingu je situácia trochu iná,
pracovník má k dispozícii plnohodnotný počítač, ale aplikácie sú spustené na vzdialenom serveri, kde
sú aj zálohované dáta.

Rastúca hustota integrácie a vývoj plochých obrazoviek umožnil vyrábať prenosné osobné
počítače stále menších rozmerov. Pre tieto počítače boli zavedené názvy Laptop, Notebook, Netbook,
Tablet a Palmtop. Laptop je typovo najväčší prenosný počítač. Notebooky mávajú menšie displeje ako
Laptopy a nemajú tak bohatú multimediálnu výbavu. Netbooky sú porovnateľné s Notebookmi, avšak
ich výbava je orientovaná najmä na výdrž akumulátora a prácu spojenú s prehliadaním internetu.
Palmtop je malý prenosný počítač s operačným systémom stolného počítača, displejom o uhlopriečke
do 20 cm a hmotnosti okolo 1 kg, v súčasnosti prakticky kompletne vytlačený segmentom tabletov,
čo sú štandardne malé počítače ovládané pomocou dotykovej obrazovky s uhlopriečkou bežne okolo
10 palcov. Okrem osobných počítačov, serveru a pracovných staníc existujú riadiace (niekedy tiež
nazývané priemyselné) počítače pre rôzne oblasti riadenia, ako napr.:

 regulácia a riadenie kontinuálnych procesorov (napr. chemická výroba),

 binárne riadenie procesorov pomocou PLC (napr. baliaca linka),
 numerické riadenie obrábacích strojov pomocou CNC,
  riadenie malých zariadení, motorových vozidiel, prístrojov a elektrospotrebičov,
 rôzne iné aplikácie.
Podľa veľkosti sa dajú riadiace počítače deliť na viacdoskové počítače (priemyselné PLC a CNC),
jednodoskové počítače pre riadenie rôznych zariadení, často označované ako SBC (z angl. Single
Board Computer) – Obr. 8.6 a jednočipové počítače, nazývané tiež mikrokontroléry alebo mikroradiče
rôznych veľkostí a architektúr (Obr. 8.7).

Obr. 8.7 Príklad jednočipového

Obr. 8.6 Príklad jednodoskového počítača počítača

Výkonné počítačové systémy bývajú používané v podnikoch a inštitúciách pre kompletnú správu
dát (Obr. 8.8) alebo v prípade potreby aj na iných miestach a v objektoch, ktoré vyžadujú
vysokovýkonné počítanie. Výkonnosť serveru počítačovej siete je zvolená podľa požiadaviek na
objemy prenášaných a spracovávaných dát. Deľba práce medzi pracovnými stanicami a serverom by
mala byť volená tak, aby bol minimalizovaný objem dát prenášaných po sieti. Pracovné stanice
zároveň slúžia pre zber a predspracovanie centrálne spracovávaných dát. V priemyselných aplikáciách
sú PC ešte používané v oblastiach:

 kontroly výrobkov a štatistického vyhodnocovania nameraných dát vrátane prípadného

zásahu do výrobného procesu,
 zber prevádzkových dát zo zdrojov alebo z výrobných liniek pre evidenciu počtu vyrobených
kusov alebo pre sledovanie opotrebovania nástrojov,
 riadenie jednotlivých samostatných pracovísk.
Pomocou numerického riadenia (NC, z angl. Numerical Control) sú riadené automatické výrobné
stroje, manipulátory, dopravníky a automatické meracie zariadenia. NC sa skladá z niekoľkých
programovateľných modulov (Obr. 8.9), ktoré väčšinou obsahujú vlastné procesory. Systémy
numerického riadenia musia pracovať interaktívne, sú preto koncipované ako systémy pracujúce
v reálnom čase (angl. real time systems) reagujúce na stav riadeného procesu. Niektoré systémy
číslicového riadenia obsahujú PC ako jednodoskový počítač a môžu preto používať operačný systém
pre PC, pod ktorým potom beží špeciálny program pre riadenie, naprogramovaný v špeciálnom
programovacom jazyku.
 Obr. 8.8 Typické oblasti centrálnej správy dát vo veľkom výrobnom podniku

Obr. 8.9 príklad blokovej štruktúry numerického riadenia

Programovateľné automaty, alebo tiež systémy PLC (z angl. Programmable Logic Controller –
programovateľný logický kontrolér) sú používané k binárnemu riadeniu, pri ktorom na základe
binárnych signálov (indikujúcich napr. pripravenosť k obrábaniu) sú vysielané binárne riadiace povely
(napr. k zapnutiu motora vretena a čerpadla chladiacich zmesí). Okrem riadenia automatických
výrobných liniek môžu PLC systémy riadiť výťahy, plniace zariadenia, baliace automaty, semafory
a mnoho ďalších. K programovaniu PLC sa používajú špeciálne programovacie jazyky.

Jednočipové mikropočítače (obsahujúce napr. mikrokontroléry PIC, ATMEL, STM, NXP) sú

naprogramované programom v programovej pamäti EEPROM a slúžia k riadeniu menších zariadení,
napr. automatické práčky alebo fotoaparáty a používateľ môže riadenie ovplyvňovať zadaním
parametrov (pomocných premenných). Ako operačný systém často používajú niektorý RTOS (z angl.
real time operating system) alebo len tzv. bootloader, ktorý zavedie potrebný kód pre vykonávanie
naprogramovanej funkcie pri privedení napájania na mikrokontrolér. Čím lepšie je počítač
prispôsobený špeciálnemu použitiu, tým menšia je jeho univerzálnosť.

K rozsiahlemu zberu a spracovaniu dát nestačí spravidla jeden počítač, ale je potreba viac
počítačov, ktoré si potrebujú vymieňať dáta. Počítače sa preto spájajú do siete. Ak je postavenie
počítačov v sieti rovnocenné, hovoríme o sieti typu Peer-to-Peer (P2P) – rovnaký s rovnakým. Ak je
medzi počítačmi rôzne postavenie, hovoríme o sieti typu Client – Server, teda zákazník – obsluha.
Server uchováva spoločné databázy, spoločné rozsiahle programy a záložné programy pre prípadnú
inštaláciu na klienta. K prepojeniu počítačov v sieti sa používajú koaxiálne káble, krútené dvojlinky
(angl. twisted pairs) alebo optické vlákna. Samozrejme výnimkou nie je ani bezdrôtové prepojenie
pomocou Wi-Fi v prenosových pásmach 2,4 GHz a 5,8 GHz.

Typy rozhrania počítača určujú jeho možnosti zapojenia do siete a možnosti pripojenia
periférnych zariadení. Oblasť nasadenia počítača je z veľkej časti určená i typom operačného
systému.

8.3 Disky a optické mechaniky

Aaaaa - doplniť

8.4 Špecifiká použitia počítačov v letectve

Nezávisle od aplikácie majú všetky počítačové systémy CPU, pamäť a vstupno-výstupné
rozhrania. Rozdiely medzi bežným počítačom a letovým a navigačným počítačom lietadla je
v prostredí, kde počítač pracuje, v type sériových zberníc pre komunikáciu s inými zariadeniami
a externých zariadeniach pre ovládanie a zobrazovanie dát z počítačových systémov.

Letecké počítačové systémy musia byť navrhnuté a realizované tak, aby boli schopné prevádzky
v náročných teplotných (vo veľa prípadoch -55°C až +125°C), akceleračných, vibračných, nárazových
a elektromagnetických podmienkach.

Tiež letovo-kritické lietadlové počítačové systémy musia byť certifikované ako tzv. „fail-safe“,
kedy hardvérová alebo softvérová chyba nesmie spôsobiť katastrofu alebo incident, ktorý ohrozí
bezpečnosť posádky a pasažierov. Tieto systémy teda musia byť zálohované a v prípade chyby vedieť
automatizovane realizovať pokus o opätovné spustenie alebo prepnutie na funkčnú zálohu.

Typickými perifériami pre FMC (Flight Management Computer) sú displeje v pilotnej kabíne,
externé sekundárne pamäťové zariadenia a CDU (Control and Display Unit) – ovládacia
a zobrazovacia jednotka. Sekundárne pamäťové zariadenie je známe ako DTS (Data Transfer System)
a slúži pre nahrávanie navigačných letových plánov do FMC a pre stiahnutie údržbových dát. CDU
obsahuje malú klávesnicu s malým displejom pre zadávanie a zobrazenie umiestnenú na stredovej
konzole pilotnej kabíny. Väčšina lietadiel má z dôvodu zvýšenia spoľahlivosti redundanciou dve CDU
a dva FMC.

Tiež štruktúra v rámci šasi, alebo obalu počítačového systému je mierne odlišná od klasických
počítačových systémov. Každá časť, napr. matičná doska s CPU, pamäte DRAM, doska vstupov
a výstupov a doska elektromagneticky tieneného zdroja majú unifikované rozmery tak, aby tvorili
rýchlo vymeniteľný systém (Obr. 8.X)
Obr. 8.X Typický lietadlový počítačový systém pre správu letu
Zdroje:

[1] T. L. Floyd: Digital Fundamentals. Pearson Education Limited, 2015. ISBN 978-1-292-07598-3.
[2] Moucha – Praslička – Hudák. Základy impulzovej a číslicovej techniky. C-PRESS, Košice, 2011.
ISBN 978-80-553-0620-9
[3] Pinker – Poupa. Číslicové systémy a jazyk VHDL. BEN...
[4] www.moodle.leteckafakulta.sk