1. Atóm sa skladá z jadra a obalu. Jadro je zložené z elektricky kladne nabitých protónov a elektricky neutrálnych neutrónov.

Spoločný
názov majú nukleóny. kde A – je celkový počet nukleónov v jadre a Z – je počet protónov.Väzby medzi atómami sú
A
Z X
realizované elektrickými silami medzi elektrónmi a atómovými jadrami. Väzby sú realizované za účelom dosiahnutia minimálnej
potenciálnej energie atómového komplexu. Charakter väzby závisí od štruktúry elektrónového obalu, hlavne od počtu elektrónov vo
valenčnej sfére. Ionová väzba-väzba vzniká medzi prvkami, ktoré sa dosť líšia svojou elektronegativitou. Kovalentná väzba- Pri
kovalentnej väzbe sú dva elektróny spoločné dvom vzájomne viazaným atómom – vznik elektrónových párov. Väzba Van der
Waalsova-Tátoväzba sa nazýva fyzikálna, súvisí s tvorbou dipólov – okamžitých elektrických momentov, ktoré vznikajú pri pohybe
elektrónov v určitých polohách voči jadru. Kovová väzba- Je modifikáciou kovalentnej väzby. Vzniká vtedy, ak je počet valenčných
elektrónov malý, takže sa nemôžu zaplniť všetky valenčné sféry.
2. V priestore existuje podľa neho 14 priestorových mriežok, ktoré sú usporiadané v 7 kryštalografických sústavách. triklinická –
nesúmerná , monoklinická, ortorombická, tetragonálna, kubická, hexagonálna, romboedrická.Kryštalické mriežky kovov- kubická
priestorovo centrovaná(Cr, Co, V, Mo, W,), kubická plošne centrovaná(Al, Au, Ag, Ni), hexagonálna, tesne usporiadaná(Mg, Zn,). Na
označovanie rovín sa používajú Millerove indexy. Kryštalografické smery sa označujú iným spôsobom. Uvažuje sa o bode v začiatku,
ktorý je posunutý v smere súradnice x, y, alebo z, o dĺžku u.a, v smere osi x, o dĺžku v.b, v smere osi y a o dĺžku w.c v smere osi z. Ak
sú u, v, w najmenšie celé čísla, potom sú považované za smerové indexy. Mriežkové poruchy – nepravidelné usporiadanie častíc vo
vnútri zŕn a na ich hraniciach – rozdeľujeme na : trvalé, prechodné. Podľa geometrického usporiadania na: bodové – vakancie,
interstície, čiarové – dislokácie, plošné, priestorové. Z hľadiska účinku na mechanické vlastnosti ich delíme na: chemické, štruktúrne,
elektrické.
3. Štruktúra materiálu v tuhom stave vzniká primárnou kryštalizáciou, t. j. premenou kovu z tekutého stavu na tuhý a dotvára sa
sekundárnou kryštalizáciou pri fázových premenách, ktoré prebiehajú v tuhom stave pri zmenách teploty, keďže kovy môžu existovať
vo viacerých modifikáciách kryštálovej mriežky. Základným kritériom pre roztriedenie fáz je ich skupenstvo.plynné(Čistý plyn je
zložený z veľkého množstva molekúl, ktoré sa neusporiadane pohybujú vo voľnom priestore.),kvapalné(Stupňom usporiadania
elementárnych častíc sa kvapalná fáza približuje plynom, hustotou sa blíži k tuhej látke. Kvapalná fáza sa od tuhej líši tekutosťou,
schopnosťou zapĺňať priestor, v ktorom sa nachádza.),tuhé(Tuhé fázy sú väčšinou kryštalické, môžu byť tiež amorfné – nekryštalické.).
Fázové pravidlo Z termodynamického hľadiska sú fázové premeny premenami, pri ktorých sa jednotlivé fázy za daných podmienok
menia na energeticky výhodnejšiu fázu, s najmenšou voľnou entalpiou G, ktorá je daná vzťahom: G = U + p.V– T.S, U - vnútorná
energia, p - tlak, V – objem, T – teplota S – entropia sústavy. Fázové premeny v jednozložkových sústavách prebiehajú pri
konštantnej teplote. Základné fázové premeny kryštalizácia, zmena alotropickej modifikácie. Primárna kryštalizácia čistého kovu Je
to premena taveniny kovu na kryštály. Kryštalizácia preto začína pri určitom stupni podchladenia alebo prehriatia. Proces kryštalizácie
neprebieha v celom objeme súčasne. Kryštalizácia teda závisí od dvoch veličín: od rýchlosti tvorby zárodkov novej fázy, od rýchlosti
lineárneho rastu zárodkov
4. Prekryštalizácia v jednozložkových sústavách nazývaná alotropická premena je premena v tuhom stave, prebiehajúca v polymorfných
kovoch a intermetalických fázach. . Jednotlivé kryštálové formy, stabilné v určitých teplotných intervaloch sa nazývajú alotropické
modifikácie. Označujú sa gréckymi písmenami v indexe – napr. Feα. Pretože modifikácie majú rozdielne typy mriežky, majú aj typické
vlastnosti. Prekryštalizácia prebieha pri prekryštalizačnej teplote, sprevádzaná je uvoľňovaním tepla (pri ochladzovaní).
Prekryštalizácia sa tiež musí začať s určitým podchladením, alebo prehriatím, ako primárna kryštalizácia.krivky chladnutia v grafe!
5. Vlastnosti technických materiálov fyzikálne ( el. vodivosť, merná hmotnosť), chemické (odolnosť voči korózii), mechanické (pevnosť,
tvrdosť), technologické (vhodnosť na tvárnenie za studena). závislé na štruktúre štruktúrne citlivé (pevnosť, tvrdosť, el. vodivosť),
alebo nezávisia od štruktúry kovu – štruktúrne necitlivé (merná hmotnosť, merné teplo). Fyzikálne vlastnosti popisujú správanie sa
materiálu pod účinkom fyzikálnych polí Tepelné vlastnosti charakterizujú chovanie materiálov v tepelnom poli – vyjadrujú vzťah
medzi vymieňaným teplom, teplotou, štruktúrnym stavom a rozmermi uvažovaného materiálu. Teplota tavenia ,Latentné teplo tavenia,
Tepelná kapacita, Tepelná vodivosť, Tepelná rozťažnosť, Elektrické vlastnosti Vyjadrujú správanie materiálu v elektrickom poli
Elektrická vodivosť tuhé látky sa delia na vodiče, polovodiče, nevodiče. Supravodivosť Termoelektrické vlastnosti sa prejavujú na
rozhraní dvoch rôznych kovových materiálov.
6. Napätosť a deformáciaPôsobenie vonkajších síl spôsobí v materiále napätosť, ktorá sa prejaví určitým rozložením mechanického
napätia. Toto závisí od spôsobu zaťaženia, smeru pôsobiacej sily, tvaru a rozmerov zaťažovaného materiálu. Napätie je definované ako
sila F pôsobiaca na jednotku plochy S zaťažovaného prierezu materiálu v danom okamihu zaťaženia. Normálové napätie má smer
kolmý k uvažovanej ploche, tangenciálne napätie pôsobí v uvažovanej ploche. Keďže sa v priebehu zaťaženia mení zaťažovaný
prierez a hodnota by bola ťažko merateľná v určitom okamihu, preto sa zaviedlo tzv. zmluvné napätie F - pôsobiaca
F
σ= [ MPa]
S0
sila , S0 - pôvodný nezaťažený prierez. Deformácia je zmena tvaru a rozmerov materiálov vyvolaná zaťažovaním. Veľkosť deformácie
sa vyjadruje zmenou rozmerov vztiahnutým na jednotku dĺžky, tzv. pomerným predĺžením ε Elastická
L − L0 ∆L
ε= =
L0 L0
deformácia nastáva vtedy, ak zaťaženie neprekročí určitú medzu, Deformácia je vratná, po odľahčení sily sa atómy vrátia do svojich
rovnovážnych polôh, materiál nadobudne pôvodný tvar a rozmery. Táto deformácia je priamoúmerná pôsobiacemu zaťaženiu.
Lineárnu závislosť deformácie na napätí definuje Hookov zákon Modul pružnosti E – medza pružnosti,
1
ε = k.σ = .σ
E
 a Poissonovo číslo μ charakterizujúce vzájomnú závislosť priečnej a pozdĺžnej deformácie , G – modul pružnosti
E
µ= −1
2G
v šmyku Hodnoty modulu pružnosti sú závislé od typu väzby a typu kryštálovej mriežky.
7. Plastická deformácia - po prekročení medze sklzu dochádza k trvalej zmene tvaru súčiastky(dislokáci) , Plastická deformácia-
sklzom a dvojčatením. Deformácia sklzom nastáva v určitých kryštalografických rovinách a smeroch. Prvý sklz nastáva v rovinách
najhustejšie obsadených atómami. Druhý smer sa zhoduje s týmto smerom. Tretí sklzový systém z danej skupiny rovín a smerov je ten,
v ktorom sklzové napätie pôsobiace v rovine sklzu dosiahne určitú kritickú hodnotu – kritické sklzové napätie . Kritické sklzové
τ kri
napätie je šmykové napätie spôsobujúce pohyb dislokácií a jedná sa o materiálovú charakteristiku vyjadrujúcu odolnosť monokryštálu
voči plastickej deformácii. Dvojčatenie je deformačný mechanizmus, pri ktorom sa časť kryštálovej mriežky posunie tak, že vzniká
zrkadlový obraz neposunutej časti mriežky.Častejšie dochádza ku sklzu lebo dvojčatenie vyžaduje vyššie hodnoty kritického napätia na
svoj priebeh ako sklz. V reálnych kryštáloch existujú prekážky v pohybe dislokácií, brzdia pohyb dislokácií, zhoršujú podmienky pre
realizáciu dislokačných mechanizmov. Pokračovanie plastickej deformácie vyžaduje zvýšenie vonkajšieho zaťaženia, kov kladie
väčší odpor a nastáva deformačné spevnenie. Prekážkami v pohybe dislokácií sú: iné dislokácie, inak orientované – dislokačné
spevnenie; hranice zŕn – bariera pre pohyb dislokácií – spevnenie hranicami zŕn; cudzie atómy – substitučné, alebo intersticiálne
spevnenie; malé častice cudzej fázy v sklzovej rovine – disperzné spevnenie. Pri väčších stupňoch deformácie – tvárnenie za studena –
sa polyedrické zrná deformujú, splošťujú do smeru pôsobnosti deformácie, vzniká textúra – orientácia zŕn v smere tvárnenia.
Zotavením sa uvoľňujú napätia v kove, mechanické vlastnosti sa výrazne nemenia. S rastom teploty sa premiestňujú dislokácie,
usporiadajú sa do mnohouholníkov, polygónov Rekryštalizácia vznikajú na deformovaných zrnách zárodky nových zŕn, ktoré rastú
a postupne sa zrná zdeformované v celom priereze premenia na rekryštalizované zrná. Tým sa navráti materiálu schopnosť znovu sa bez
porušenia plasticky deformovať. Porušenie – lom materiálov V medznom prípade sa kov môže pri pôsobení vonkajších síl postupne
poškodzovať až do vzniku lomu. Súdržnosť väzieb medzi atómami sa naruší, ak sa prekročí medza pevnosti materiálu. lomy silové
(statické), lomy únavové (časové), lomy pri tečení – creepové, ak pri zaťažovaní spolupôsobí vyššia teplota. Podľa energie porušenia:
lomy húževnaté, lomy krehké. Podľa mikromechanizmuporušenia: lomy tvárne, štiepne, lomy transkryštalické, interkryštalické.
8. Zliatiny kovov sú viaczložkové sústavy, v ktorých je prevažujúcou zložkou kov. Zliatiny môžu byť z hľadiska štruktúry: homogénne
(jednofázové), heterogénne (viacfázové) sústavy. Jednofázové sústavy majú štruktúru tuhého roztoku, alebo intermediárnej fázy.
Viacfázové sústavy sa nazývajú mechanické zmesi, sú charakteristické tým, že ich štruktúru tvorí zmes kryštálov čistého kovu, tuhého
roztoku, alebo intermediárnej fázy. Tuhý roztok je taká štrukturálna zložka zliatiny, ktorá má mriežku jednej zo zložiek a v nej sú
umiestnené častice druhej zložky, respektíve ďalších zložiek. Medzi časticami prevažuje kovová väzba. Dva základné typy:
substitučný, intersticiálny. Intermediárne fázy elektrochemické zlúčeniny; intersticiálne zlúčeniny; elektrónové zlúčeniny.
9. Rovnovážne – fázové diagramy sa konštruujú z kriviek ohrevu a chladnutia, na ktorých sú významné kritické teploty, pri ktorých
dochádza v sústave k fázovým premenám.Krivky chladnutia obrázok...(nakresliť)
10.V bode 2 sa určí pomer množstva tuhého roztoku k množstvu taveniny pomocou pákového pravidla nasledovne:
v bode 6 je 100% tuhého roztoku a v ode 8 je 100% taveniny a takto určíme pomer. Sauverov diagram slúži
mα úsečka
2,8
=
mL úsečka
2,6
rovnako ako pákové pravidlo na určenie množstva rovnovážnych fáz, ktoré existujú spolu v rovnováhe pri určitej teplote v určitej
zliatine. Podľa pákového pravidla je tam množstvu tuhého roztoku odpovedá dĺžka úsečky 17,5 o zložení bodu 4 a množstvu taveniny
odpovedá úsečka 4,17, v bode 5 je chemické zloženie taveniny. Z rovnovážneho diagramu sa prenesie bod 4 na obdĺžnik pod ním
odpovedajúci T2. + obrázok
11. na kompe ( prednáška č.4 – dole)
12. na kompe ( prednáška č.4 – dole)
13. na kompe ( prednáška č.5 – hore)
14.Vo všetkých zliatinách železa je prítomní uhlík, ktorý podstatne ovplyvňuje ich vlastnosti a štruktúru. Oceľ je zliatina železa s uhlíkom
a prísadovými prvkami. Podmienky vzniku stabilnej Od obsahu uhlíka: zvyšovanie obsahu uhlíka nad 2% podporuje vznik grafitu, pri
nízkych obsahoch C nastane vždy metastabilná sústava. Od rýchlosti ochladzovania : pri vysokých obsahoch uhlíka a rýchlom
ochladzovaní sa vylučuje cementit, pri pomalom ochladzovaní vznikne stabilná sústava s grafitom. Od obsahu ďalších prvkov:
zvyšujúci sa obsah grafitotvorných prvkov – Si, P a niektorých ďalších prvkov podporuje vylučovanie grafitu, niektoré prvky – Mn, S,
podporujú tvorbu cementitu.
15.
16.Tvárnené ocele sa podľa STN označujú 5 miestnou značkou a dvoma doplnkovými číslicami:obrazok (prednaska č.6-2)
17.Podľa obsahu C: nízkouhlíkové do 0,25%, stredneuhlíkové 0,25 – 0,6, vysokouhlíkové nad 0,6%. Podľa obsahu legujúcich prvkov:
nelegované, nízkolegované – súčet do 5%, strednelegované – 5 – 10%, vysokolegované – nad 10%.
18.Tepelné spracovanie zahrňuje technologické postupy, pri ktorých sa riadeným tepelným režimom dosahujú zmeny štruktúry a následne
zmeny vlastností v požadovanom smere. Základné fázové premeny sú: austenitizácia, perlitická premena, bainitická premena,
martenzitická premena, premeny pri popúšťaní. Austenitizácia je premena heterogénnej feriticko-karbidickej štruktúry na homogénny
austenit pri ohreve nad teploty prekryštalizácie Ac1, Ac3, Accm a výdrži na týchto teplotách. Austenitizácia je difúzna premena.
čiastkové pochody: vznik a rast zárodkov austenitu v perlitickom ferite, rozpúšťanie cementitu a ostatných karbidov, homogenizácia
austenitu, rast austenitického zrna.
19.IRA- Je to proces, pri ktorom sa austenit rozpadá pri konštantnej teplote na produkty, ktoré odpovedajú určitým teplotám rozpadu.
ARA- Je to proces, pri ktorom sa austenit rozpadá pri plynulom ochladzovaní.
20.Žíhanie pozostáva z ohrevu na tzv. žíhaciu teplotu, výdrži na tejto teplote a ochladenia na teplotu okolia. Rýchlosť ohrevu na žíhaciu
teplotu môže byť rôzna. Podľa výšky žíhacej teploty sa žíhanie rozdeľuje na: žíhanie s prekryštalizáciou, žíhanie bez prekryštalizácie.
Základné druhy žíhania s prekryštalizáciou sú: homogenizačné, normalizačné, základné, izotermické. Žíhanie bez prekryštalizácie
Patrí sem: žíhanie na mäkko, žíhanie na odstránenie vnútorných pnutí, rekryštalizačné žíhanie, žíhanie na odstránenie krehkosti po
morení, protivločkové žíhanie. Homogenizačné – difúzne žíhanie má za cieľ odstrániť chemickú nehomogenituodliatkov a výkovkov.
Vyrovnanie chemického zloženia prebieha difúziou pri ohrevoch na teploty 200-300°C nad teploty premeny Ac3, t.j. okolo 1 100 - 1
200°C. Úplnosť difúzie závisí od času, doby izotermickej výdrže na žíhacej teplote dosahujú až 20 hod. Difúznym žíhaním sa dá zmenšiť
najmä dendritické odmiešanie. Vysoké teploty žíhania a dlhé doby výdrže spôsobujú zhrubnutie austenitickéhozrna. Zjemnenie zrna sa
následne dosiahne normalizačným žíhaním. Normalizačné žíhanie je najrozšírenejší druh žíhania s prekryštalizáciou. Jeho cieľom je
zjemnenie a zrovnomernenie štruktúry. Spočíva v ohreve nad prekryštalizačné teploty Ac1, Ac3, Acm, z izotermickej výdrže na teplotách
a v nasledujúcom ochladení na vzduchu. Takto sa dosahuje odstránenie riadkovitosti (obr. 8.2) a zjemnenie zrna, čo môže slúžiť ako
predbežné tepelné spracovanie pred zušľachťovaním. Je základným druhom spracovania ocelí obvyklých akostí. Základné žíhanie bez
upresňujúceho prívlastku, označeného len „žíhanie“ sa odlišuje od normalizačného žíhania len pomalou rýchlosťou ochladzovania zo
žíhacej teploty. Má aj rovnaký cieľ a robí sa u ocelí s vyšším obsahom uhlíka. Izotermické žíhanie pozostáva z krátkodobej
austenitizácie a z nasledujúceho ochladenia do perlitickej oblasti a izotermického rozpadu austenitu na globulárny perlit. Teploty
ohrevu sa volia tesne nad Ac3 (pri podeutektoidných oceliach), alebo tesne nad Ac 1 (pri eutektoidných a nadeutektoidných oceliach, aby
nedošlo k úplnému rozpusteniu karbidov v austenite. Nerozpustné zvyšky karbidickej fázy slúžia ako kryštalizačné zárodky pre vznik
globulárneho perlitu. Toto žíhanie sa využíva ako náhrada za žíhanie na mäkko, čím sa zníži čas potrebný na premenu lamelárneho
perlitu na globulárny, ktorý je pri žíhaní na mäkko veľmi dlhý. Žíhanie na mäkko sa robí najčastejšie pri teplotách pod Ac1, doba
izotermickej výdrže je obyčajne niekoľko hodín. Cieľom žíhania ne mäkko je zníženie tvrdosti a pevnosti, zlepšenie tvárnosti
a obrobiteľnosti, ktoré sa dosiahne sferoidizáciou lamelárneho perlitu na perlit globulárny. Pri nadeutektoidných oceliach teploty
ohrevu kolíšu okolo Ac1. Žíhanie na odstránenie napätí sa používa na odstránenie napätí, ktoré vznikli v súčiastkach pri
predchádzajúcom spracovaní. Podstata spočíva v premene pružnej deformácie na plastickú. Najväčší efekt zníženia vnútorných napätí
je pri vyšších teplotách (600 - 650°C), pri ktorých majú ocele nízku hodnotu medze sklzu a medze tečenia. Rekryštalizačné žíhanie:
spôsobuje zmenu veľkosti, tvaru alebo usporiadania fáz.
21.Kalenie je ohrev ocele tesne nad teploty prekryštalizácie, výdrž na teplote za účelom homogenizácie austenitu a ochladenie hornou
kritickou (alebo väčšou) rýchlosťou. Štruktúru tvorí martenzit a zvyškový austenit v celom objeme súčiastky, alebo bainit, ak je
rýchlosť ochladzovania nižšia. Za zakalenú sa považuje súčiastka, ak obsahuje v štruktúre aspoň 50% martenzitu. Voľba kaliacej
teploty (obr.8.1a) závisí od chemického zloženia ocele a veľkosti zrna po výdrži na kaliacej teplote. U podeutektoidných ocelí je kaliaca
teplota 30 - 50°C nad A3, u nadeutektoidných 30 - 50°C nad A1, pretože pri teplotách nad Acm by sa v austenite zýšil obsah uhlíka
rozpustením sekundárneho cementitu. U legovaných nadeutektoidných ocelí s vyšším obsahom karbidotvorných prvkov sa kvôli
nutnosti rozpustenia karbidov do austenitu ohrev volí až na teploty napr. 1 320°C. Kaliteľnosť je schopnosť ocele dosiahnuť kalením
požadovanú tvrdosť a martenzitivkú štruktúru. Prekaliteľnosť je schopnosť ocele dosiahnuť martenzitickú štruktúru a požadovanú
tvrdosť do určitej hĺbky pod povrchom. Podľa intenzity ochladzovania rozdeľujeme kaliace prostredia nasledovne: voda, vodné
roztoky kyselín a zásad, oleje, roztopené soli a kovy, vzduch, kovové dosky. Nepretržité – priame kalenie sa používa najčastejšie.
Z teploty austenitizácie sa uhlíkové ocele najčastejšie ochladzujú vo vode, zliatinové ocele, alebo drobné súčiastky z uhlíkových ocelí v
oleji. Pri tomto spôsobe kalenia je najväčšie riziko výskytu kaliacich trhlín. Pri lomenom – pretržitom kalení sa súčiastky z teploty
austenitizácie ochladzujú v dvoch prostrediach. Ochladzujú sa vo vodeaž tesne nad teplotu Ms príslušnej ocele. Potom sa súčiastky
preložia do oleja. Ochladzovanie v dvoch prostrediach vytvára ideálne kaliace prostredie. Termálne kalenie – ochladzovanie z teploty
austenitizácie nadkritickou rýchlosťou až na teplotu 20°C nad teplotu premeny Ms v soľnom kúpeli, s výdržou, aby došlo
k vyrovnaniu teplôt v celom priereze súčiastky a dochladenie obyčajne na vzduchu. Izotermické – bainitické kalenie – spočíva
v austenitizácii na kaliacej teplote, ochladzovania rýchlosťou vyššou ako je kritická do oblasti teplôt premeny austenitu na bainit
v teplom kúpeli, izotermického zotrvania na príslušnej teplote až do ukončenia premeny austenitu a ochladenia na vzduchu.
22.Popúšťanie spočíva v ohreve zakalenej ocele na teplotu pod A1, zotrvaní na teplote kvôli vytvoreniu štruktúr bližších rovnovážnemu
stavu u ocelí s martenzitickou alebo bainitickou štruktúrou a následnom voľnom ochladení na teplotu okolia. Podľa výšky teploty
ohrevu sa popúšťanie rozdeľuje na popúšťanie pri nízkych teplotách a popúšťanie pri vyšších teplotách. Popúšťanie pri nízkych
teplotách sa robí ohrevom na teploty pod 350°C (s výnimkou niektorých vysokolegovaných ocelí). Účelom tohto popúšťania je
zníženie vnútorných napätí po kalení, zmenšenie podielu zvyškového austenitu, zlepšenie húževnatosti, stabilizáciu rozmerov.
Popúšťanie pri vyšších teplotách spočíva v ohreve nad 350°C. Kalenie s následným popúšťaním na vyššie teploty sa nazýva
zušťachťovanie. Zušťachtená oceľ sa vyznačuje vyššou húževnatosťou pri vysokej medzi sklzu a medzi únavy. Dosiahnutá štruktúra –
sorbit sa vyznačuje sferoidizovanými karbidmi väčších rozmerov vo feritickom základe.
23.Robí sa za účelom dosiahnutia zvýšenej tvrdosti a pevnosti do určitej hĺbky pod povrchom súčiastky, pričom jadro ostáva húževnaté,
má vlastnosti pôvodného materiálu. Spočíva v rýchlom ohreve povrchu kaliteľnej ocele do požadovanej hĺbky na teplotu austenitizácie
a následnom ochladeníminimálne kritickou rýchlosťou, čím dochádza pod povrchom k zakaleniu na martenzit. Rýchlosť ohrevu je
vyššia ako pri objemovom kalení, výdrž na teplote prakticky nulová. Ochladzovanie povrchu sa robí vodnou sprchou. Povrchové
kalenie sa využíva napr. u drážkovaných hriadeľov na zvýšenie odolnosti voči opotrebovaniu drážok pri kontaktnej únave materiálu,
povrchovo sa kalia veľké ozubené kolesá, odliatky zo sivej liatiny, alebo zápustky pre zápustkové kovanie na zvýšenie životnosti
zápustky.
24.Podľa spôsobu spracovania rozdeľujeme ocele: Ocele k zušľachťovaniu, Ocele k povrchovému kaleniu, Ocele k cementovaniu, Ocele
k nitrocementovaniu, Ocele k nitridovaniu. Rozdelenie ocelí podľa obsahu legúr: nízkolegované, stredne legované, vysokolegované.
Mangán – rozpúšťa sa vo ferite, čím zvyšuje jeho tvrdosť a pevnosť, ale znižuje húževnatosť. Kremík -Prekaliteľnosť zvyšuje menej
ako Mn a Cr. Pri popúšťaní ocelí zvyšuje teplotu začiatku rozpadu martenzitu. Chróm- zvyšuje pevnosť feritu, zvyšuje prekaliteľnosť
ocelí. Cementačné ocele – obsah uhlíka do 0,25%, z tried 12, 14, 16, podľa požiadaviek na pevnosť jadra. Súčiastky najmenej
namáhané – ocele tr. 12, súčiastky s vysokou pevnosťou v jadre – tr. 14, 16. Nitridačné ocele - musia byť kaliteľné, s obsahom 0,3 –
0,4%C, 1,5% Cr, kvôli prekaliteľnosti, prvky Al, Mo, V, ktoré tvoria nitridy – ocele tr. 14 340, 15 330, 15 340. Pružinové ocele –
musia mať vysokú medzu únavy pri medzi pevnosti a medzi sklzu a pružnosti. Uhlíkové ocele – nízko a stredne namáhané pružiny –
12 071 v prírodnom stave, 12 061, 12 060 v patentovanom stave, 12 090 v stave zušľachtenom pre pružiny viac namáhané.
Zliatinové ocele na pružiny sa používajú v stave zušľachtenom – 14 260, 15 260. Ocele na valivé ložiská –chemickým zložením
a tepelným spracovaním sú bližšie k nástrojovým, než ku konštrukčným oceliam. Obsah uhlíka nad 1%, Cr, na dosiahnutie
 požadovanej tvrdosti – guličky, krúžky. Ocele – 14 109 (100Cr6), 14 209 (100CrMnSi6-4). Konečné vlastnosti sa dosahujú po žíhaní
kalením a popúšťaním na 150-170°C. Superpevné ocele - Vývoj ocelí je podmienený znižovaním hrúbky tým aj hmotnosti súčiastok
a konštrukcií. Zmenšovanie nosných prierezov je podmienené požiadavkou na tuhosť telesa, preto ocele majú mať Re až 1 400MPa
, čo sa bežnými spôsobmi zušľachťovaním nedá dosiahnuť. Pre moderné superpevné ocele sú vyvinuté nové technológie
ovplyvňovania štruktúr a tým aj mechanických vlastností. (Ocele TMS, Maraging, TRIP). Ocele TMS – dosahujú Rm = 2 500 -
3000MPa, ocele TRIP (Transformation inducted Platicity) – vysokolegované Cr-Ni majú Rm=2 200MPa, pri vysokej ťažnosti 80%.
25.Žiaruvzdorné ocele charakterizuje vysoká odolnosť proti oxidácii v plynnej atmosfére pri teplotách nad 600°C. Žiaruvzdornosť závisí
od vlastností vrstvy oxidov, ktoré vznikajú na povrchu kovu reakciou s prostredím.Žiarupevné ocele sú určené na súčiastky
pracujúce pri vyšších teplotách, kde okrem žiaruvzdornosti je nutné prenášať mechanické namáhanie. Pod pojmom žiarupevnosť sa
rozumie odolnosť voči tečeniu. Ocele antikorózne - vyznačujú sa vysokými obsahmi Cr – nad 12%, čo zaručuje pasiváciu povrchu.
Na nástrojové ocele sa kladú vysoké požiadavky na vlastnosti ako sú: tvrdosť, odolnosť proti popúšťaniu, húževnatosť, reznosť a
odolnosť proti opotrebeniu, prekaliteľnosť a stálosť rozmerov. Vyžadujú vysoký obsah uhlíka a tepelné spracovanie – kalenie
a následné popúšťanie. Uhlíkové nástrojové ocele majú obsah uhlíka od 0,6 do 1,5%, podľa typu nástroja. Kalením dosiahnu
vysokú tvrdosť na povrchu do hĺbky 2-3 mm, jadro ostáva nezakalené. Nízkolegované ocele lepšie odolávajú vyšším mechanickým
namáhaniam ako uhlíková oceľ, majú vyššiu životnosť. Sú legované karbidotvornými prvkami (Cr, W), lebo karbidy zvyšujú
reznosť nástroja. Vysokolegované ocele sa používajú na nástroje pre prácu za studena – strihanie a obrábanie – ocele s 12% Cr, 2%
Co – vysoká tvrdosť a odolnosť voči opotrebeniu. Rýchlorezné ocele sú vhodné pre nástroje pracujúce pri vysokých rezných
rýchlostiach. Ich vlastnosti sú stabilné za tepla až do 650°C.
26.Zliatiny sa rozdeľujú z hľadiska možnosti získania vyššej pevnosti na : nevytvrditeľné(Al – Mn, Al – Mg), vytvrditeľné, z hľadiska
technológie spracovania : zliatiny určené na tvárnenie, zlievárenské zliatiny. Vytvrdzovanie – je cyklus tepelného spracovania,
pozostávajúci z:rozpúšťacieho žíhania, rýchleho ochladenia a precipitačného vytvrdzovania. Zliatiny na tvárnenie- duraly Sú dobre
tvárne za tepla (380-450°C) aj za studena. Zliatiny spevnené tvárnením zastudena je možné zmäkčiť žíhaním, pri teplote 330-430°C, 2–
6 h. avialy-– sú vytvrditeľné zliatiny pre tvárnenie, s nižšou pevnosťou, ale vyššou koróziivzdornosťou a húževnatosťou než
predchádzajúce. Zliatiny na odliatky Silumíny – sú to zliatiny, ktoré majú hlavnú prísadu Si. Majú dobrú zabiehavosť, malú
zmraštivosť a nie sú náchylné na praskanie. Už prísada 0,05%Fe vytvára na hraniciach zŕn eutektikum (α+Al3Fe), ktoré zhoršuje
tvárniteľnosť a odolnosť Al voči korózii. Hliník sa v atmosferických podmienkach pasivuje, čím odoláva korózii na vzduchu aj
v morskej vode. Neodoláva hydroxidom ani halovým kyselinám.- HCl, HF. Pevnosť sa zvyšuje tvárnením za studena.
27.Zliatiny horčíka Zliatiny horčíka na tvárnenie - zliatiny sú zastudena zle tvárne, Zliatiny Mg-AlZn sú najčastejšie používanou
skupinou – použitie :Na plechy a pásy, na profily, výlisky a plechy ...Majú vysoké mechanické vlastnosti v dôsledku spevňujúceho
účinku Zn a očkovacieho účinku Zr - zvyšuje odolnosť voči korózii, pevnosť, tvárnosť. Zliatiny horčíka na odliatky – ich chemické
zloženie je podobné ako u zliatin na tvárnenie, majú horšie mechanické vlastnosti (Mg-Al-Zn, Mg-Mn, Mg-Zn-Zr,)Použitie –
v leteckej, raketovej technike, optickej technike, textilné stroje, automobily pretekárske. Zliatiny titánu Použitie Ti zliatin: Je predurčený
najmä v letectve, lebo je síce ťažší, ale pevnejší ako hliník. Zliatiny Ti delíme podľa rovnovážnej štruktúry na: homogénne zliatiny α,
heterogénne (α+ β), homogénne zliatiny β. Zliatiny α: Najviac sú používané α a (α+ β). Obsahujú hlavné prísady Al, Zr, Sn. Majú
dobré zlievárenské vlastnosti, vysokú húževnatosť pri nízkych teplotách, dobrú zvárateľnosť, dobrú odolnosť proti tečeniu Zliatiny
(α+ β): obsahujú stabilizátory oboch fáz – Al a V,Mo,Fe, Cr, Mn – tieto rozhodujú o mechanických vlastnostiach Tepelne sa
spracovávajú, sú najstaršie, najrozšírenejšie a najperspektívnejšie. Zliatiny β: majú sklon k absorpcii kyslíka a vodíka, čím sa
zhoršuje ich húževnatosť, zvárajú sa v atmosfére čistého argónu.
28.Bronzy – sú zliatiny Cu s inými prvkami okrem Zn, podľa nich sú pomenované, napr. cínové bronzy, hliníkové bronzy. Cínové bronzy
,Bronzy na tvárnenie, Bronzy na odliatky, Cínovoolovené a olovené bronzy, Hliníkové bronzy Mosadze na tvárnenie: Tvoria
prevažnú časť výrobkov z mosadze - drôty, pásy, plechy, tyče, rúrky – v stave mäkkom - žíhanom, alebo po určitom stupni tvárnenia
za studena – polotvrdý, tvrdý stav. Cu a jej zliatiny sa rozdeľujú do troch skupín: meď a vysokomeďnaté zliatiny, mosadze (Cu – Zn,
prípadne ďalšie prvky), bronzy. Tieto môžu byť tvárnené, alebo liate. Mosadze: sú to zliatiny Cu – Zn, ktoré obsahujú iné prvky aj
nečistoty. Sú tvárnené a zlievárenské. Meď a Zn sú v tekutom stave dokonale rozpustné v tuhom majú obmedzenú rozpustnosť Tepelné
spracovanie – rekryštalizačné žíhanie je základný spôsob tepelného spracovania, Tvrdé spájky –sú buď jednoduché, alebo špeciálne
mosadze s teplotou tavenia 600°C, na spájkovanie kovov s vyššou teplotou tavenia - Cu, zliatiny, oceľ, liatiny.
29.Medzi ľahkotaviteľné kovy sa zaraďujú kovy s teplotou tavenia do 600°C – Ga, In, Sn, Pb, Bi, Zn, a Cd, ktoré sa používajú aj
v technicky čistej forme, aj ako základ zliatin. Väčšina sa používa aj na pokovovanie. Zliatiny ľahkotaviteľných kovov sa rozdeľujú do
troch skupín: Kompozície, mäkké spájky. Kompozície sú zliatiny určené na vylievanie ložiskových pánví.( cínové kompozície, Olovené
kompozície, Kadmiové kompozície) Mäkké spájky – sa používajú ako binárne zliatiny Pb-Sn. Majú odstupňovaný obsah cínu.
Ľahkotaviťeľné zliatiny – ako spájky sa používajú na tavné poistky, majú nízku teplotu tavenia 60-65°C – najznámejšia – Woodov
kov... Ťažkotaviteľné kovy sú kovy s teplotou tavenia okolo teploty tavenia Fe, ale majú vysokú afinitu ku kyslíku a preto sa ťažko
tavia. Patria sem kovy – Cr, V, Zr, W, Ta, Nb, Mo, Hg, Re niekedy aj Ti.( FeV, Re s W, Cr- Ta, W-Monahrádzajú W ako vlákna
v žiarovkách)
30.v poslednom čase vyrábajú súčiastky lisovaním kovových práškov. Pevnosť súčiastok sa dosiahne spekaním, preto názov – spekané
materiály.spracovaním spekaných materiálov tvárnením sa zaoberá prášková metalurgia Výroba spekaných materiálov:príprava
kovových práškov, zhutňovanie prášku, spekanie, dodatočné spracovanie. Kovové prášky sa vyrábajú mechanickými, chemickými,
alebo elektrochemickými spôsobmi. Zhutňovanie výrobkov z práškov sa dosahuje za pomoci tlaku, alebo aj bez využitia tlaku,
lisovaním za tepla, alebo za studena. Spekanie výliskov je proces, pri ktorom sa dosiahne zmena materiálu z práškového stavu
s veľkým merným povrchom na kompaktný stav s minimálnym povrchom bez dosiahnutia teploty tavenia. Druhy spekaných
materiálov, Uplatnenie spekaných materiálov v rôznych odvetviach výroby je dané týmito dôvodmi: možnosť vyrobiť nové druhy
materiálov, ktoré sa klasickými technológiami nedajú vyrobiť, možnosť vyrobiť tvarovo náročné súčiastky pri menšej energetickej
náročnosti, bezodpadové zhodnotenie materiálov, menšia hmotnosť, veľkosériovosť... Spekané ocele sa najčastejšie vyrábajú zo zmesi
železného prášku a grafitu. Mechanické vlastnosti závisia od chemického zloženia, fyzikálnych a technologických vlastností použitého
práškového železa a od podmienok lisovania a spekania. Pevnosť súčiastok výrazne ovplyvňuje ich hustota. Spekané legované ocele
(rýchlorezné ocele) sa vyrábajú zo zmesi práškového železa a práškov legúr, alebo s čiastočne, či úplne predlegovaných práškov.
31.nové druhy modernej technickej keramiky, ktorá sa využíva v elektronike a elektrotechnike. Konštrukčná keramika - Sú to
polykryštalické materiály na báze anorganických zlúčenín nekovového charakteru, pripravované spekaním práškov. Hlavnými
prednosťami konštrukčnej keramiky je mimoriadne vysoká tvrdosť (odolnosť voči opotrebeniu), vysoká korózna odolnosť, vysoká
 žiaruvzdornosť. Keramické materiály sú elektricky aj tepelne nevodivé, dajú sa opracovať len diamantovými nástrojmi. Jej nevýhodou
je krehkosť ktorá vyplýva z kryštálovej štruktúry a najmä kovalentnej alebo ionovej väzby medzi atómami hlavnej polykryštalickej
zložky.Táto vnútorná stavba vylučuje schopnosť plastickej deformácie dislokačnými mechanizmami.
32.Sú to združené materiály, ktoré sú vytvorené spojením dvoch materiálov (kov – kov, kov – keramika a pod.) Na vlastnosti kompozitu
majú vplyv najmä tieto parametre: objemový podiel zložiek A a B, geometria systému, ktorá môže byť charakteristická:
jednorozmernou, dvojrozmernou, trojrozmernou kontinuálnou fázou,; stupeň kontinuity, usporiadanie fáz – paralelné, sériové.
Najdôležitejšie druhy kompozitov s kovovou matricou sa rozdeľujú na: disperzne spevnené materiály, vláknové kompozity, eutektické
kompozity ...Kompozity na báze polymérov: V súčasnosti existuje množstvo kompozitov na báze polymérov. Makroskopické
kompozity – makromolekulárna látka vytvára makroskopickú spojitú fázu Vrstvené materiály – lamináty – vznikajú spojením
viacerých vrstiev polyméru a vloženej fázy Sklené lamináty sa používajú na výrobu trupov športových lietadiel, tvrdené tkaniny –
klzné ložiská, tesnenia.lahčené materiály - na výrobu sedadiel do autobusov
33.Plasty sú materiály na báze makromolekulárnych látok. Makromolekulárne látky - polyméry sú organické zlúčeniny, ktoré sa skladajú
z makromolekúl, t.j. molekúl s vysokou molekulovou hmotnosťou. Jednoduché zlúčeniny, z ktorých sa dajú pripraviť
makromolekulárne látky sa nazývajú monoméry.Plasty :plastoméry- zostávajú deformované (termoplasty,raketoplasty),elastoméry;
Termoplasty(Polyetylén – najrozšírenejší termoplast vyrába sa vo forme rúr, fólií, nádob, elektrických izolácií, obalov. Polystyrén –
používa sa na ľahké predmety formované vstrekovaním v penovej forme na obaly); Reaktoplasty(Epoxidy a nenasýtené polyestery sa
používajú ako matrice v kompozitoch spevnených vláknami. Epoxidy sú drahšie, používajú sa ako lepidlá.) Elastoméry-kaučuky- majú
celkom špecifické správanie pri statickom namáhaní, čiže sú to vysokoelastické materiály a to pri bežných aj nízkych teplotách.
(Mäkká guma – rozsiahle použitie – obklady podláh, výroba pneumatík, dopravných pásov, izolácie elektrických zariadení, tesnenia,
hračky a iné výrobky. Je mäkká a vysoko elastická. Tvrdá guma – ebonit – má vyššiu tvrdosť, dobré mechanické a elektrické vlastnosti,
dobrú chemickú odolnosť. Používa sa na výrobu armatúr, nádrží, chirurgických nástrojov.)